Pochádzal z mnohopočetnej rodiny remeselníka Juraja Matúšku a Zuzany Bencúrovej.

Vzdelanie započal na škole v Dolnom Kubíne u jedného zo zakladateľov Matice Slovenskej Leopolda Brucka. Už v mladosti
teda získaval cenné kontakty a vlastenecké povedomie.
Rovnako ako jeho starší brat Juraj Matúška, odišiel študovať do Bratislavy na Evanjelické lýceum. Od roku 1839 sa stal aj
členom Ústavu reči a literatúry československej. V tom čase sa začal venovať písaniu básní, v ktorých prejavil veľký cit pre
rytmus vychádzajúc z národných piesní. Na ústave panovala tvorivá atmosféra pod pevnou rokou Juraja Palkoviča a Ľudovíta
Štúra, ktorí mladých národovcov nabádali, aby boli bližšie k ľudu, zároveň ich vyzývali, nech prejdú z bernolákovčiny na
spisovnú slovenčinu. Matúška sa chopil tejto výzvy a 9. septembra 1843 napísal báseň Pri uvítaní bratov – pravdepodobne
prvú v spisovnej slovenčine.
V tomto turbulentnom období však na každého, kto sa zapojil do národného hnutia čakalo prenasledovanie, tresty a neistá
budúcnosť. V roku 1844 dostal Štúr na poverenie inšpektora Jozefa Bajcsyho najprv zákaz prednášať a onedlho mu prišla aj
výpoveď. Janka Matúšku to nesmierne trápilo a tak sa s ďalšími 21 študentmi rozhodol z lýcea odísť. Frustráciu zmiešanú so
smútkom a hnevom vložil do básne Nad Tatrou sa blýska, ktorú zložil 5. marca 1844 a sprevádzala smútiacu delegáciu
smerujúcu do Levoče. Vznikla na motív ľudovej piesne Kopala studienku, ktorú Matúška sám odporučil.
Neskôr odišiel pracovať ako vychovávateľ do Oravského Podzámku. Tu v roku 1848 organizoval slovenské
národnooslobodzovacie hnutie. Po skončení povstania pracoval ešte krátko ako vychovávateľ v Oravskom Podzámku, v
roku 1851 začal pracovať v štátnej službe a od roku 1870 bol správcom kancelárie súdu v Dolnom Kubíne. 14. januára 1851 sa
oženil so Žofiou Veselovskou, meštiankou z Námestova.
V tomto zväzku však nebol najšťastnejší. Mrzutosť z nenaplneného pracovného života, sklamanie z neúspechu revolúcie,
smútok nad rozpadnutými priateľskými väzbami nevplývali na neho najlepšie. Mal čoraz horšiu náladu a zatrpkol voči ľuďom.
Podľa dobových svedectiev často chodieval do kasína, k čomu by Ľudovít Štúr, toľko brojaci proti hazardu, nemal pochopenie.
Úradnícku službu vykonával svedomito, ale medzi zamestnancami nebol príliš obľúbený. Predčasne ho penzionovali v
roku 1875. Janko Matúška zomrel 11. januára 1877 a na zasnežený pomník mu zhotovili nápis: „Svoji svojmu!“.[1]