VI KEELANDOVÁ

KRÁSNY
OMYL
Preložila Anna Kolčiterová
Vi Keeland
BEAUTIFUL MISTAKE

Copyright © 2017 by Vi Keeland

Published by arrangement with Brower Literary & Management
The moral rights of the author have been asserted.
Translation © 2019 by Anna Kolčiterová
Cover design © 2019 by Emil Křižka
Slovak edition © 2019 by IKAR, a.s.

Z anglického originálu Beautiful Mistake

(EverAfter Romance, New York 2017)
preložila Anna Kolčiterová
Redigovala Jana Šipická
Obálku navrhol Emil Křižka.
Technická redaktorka Helena Oleňová.
Vydalo vydavateľstvo IKAR, a.s., Bratislava, v roku 2019
ako svoju 1480. publikáciu v elektronickej podobe.
Sadzba a zalomenie do strán PRO 2, a. s., Bratislava.

ISBN 978-80-551-6736-7
Občas sme strojcami vlastného osudu.
Občas nám nezostáva nič iné, len ho nasledovať.
 Prvá kapitola

RACHEL

Musí existovať vedecky odôvodnená súvislosť medzi pô-

vabom človeka a jeho nezmyselným správaním.
Znovu som sa pozrela na príčinu opitosti svojej ka-
marátky. Stál pred pánskymi záchodmi. Samozrejme,
rad na dámy bol nekonečne dlhý, akoby si len páni mali
právo v chvíľke voľna uľaviť. Stál medzi nimi ženáč
a niekomu písal v mobile – asi balamutil hlavu nejakej
inej nič netušiacej žene. Kým jeho prsty horlivo ťukali,
pozorovala som jeho ľavý prstenník. Žiadny prsteň. Han-
ba. Je mi jasné, že jagavý kovový krúžok, ktorý symboli-
zuje večnú vernosť vášmu vyvolenému, môže znamenať
poriadny škrt cez rozpočet, keď sa tvárite, že ste slobod-
ný a hľadáte ženu svojich snov.
Ach, je to kretén.
Avu som mala naozaj rada, ale asi by som podozrie-
vala každého tridsiatnika, ktorý na prvom rande takto
balamutí hlavu.
Prešla som pohľadom z prstov ženáča na jeho tvár,
práve keď zdvihol zrak. Keby tak oči vedeli skutočne me-
tať blesky. Zamračila som sa na tohto bastarda. Ani ne-
viem, prečo ma prekvapilo, že sa na mňa usmial.
Myklo ma.

5
 Možno si myslel, že si ho obzerám.
Na rozptýlenie som si vybrala z vrecka mobil a sklo-
pila som zrak. Chcela som odpísať na správy, kým tu ča-
kám. Lenže... bez okuliarov som nevidela na tie hlúpe
písmenká. Odložila som telefón a cítila som, že na mne
visí očami. Na mračenie človek používa ešte viac mimic-
kých svalov ako pri smiechu a tento chlap mi nestál ani
za vrásku.
Na toalete som si pri umývaní skoro uvarila ruky – vo-
dovodné kohútiky u O’Learyho majú len jeden stupeň
teploty vody: teplejšiu ako hovno – a chcela som ísť do-
mov. Moja zmena sa skončila už pred vyše hodinou
a Ave bolo nanič, odkedy sem ten podvodník vkročil,
takže ma asi nebude presviedčať, že noc je ešte mladá.
Pri východe z dámskych toaliet ma zastavil hlboký ba-
rytón. „Nepoznáme sa odniekiaľ?“
Otočila som sa. Ženáč sa opieral o stenu, akoby tu na
mňa čakal. Rachel, ignoruj ho. Nezaslúži si tvoju pozornosť.
Pozrela som sa mu do očí, aby vedel, že som ho počula,
otočila som sa mu chrbtom a vydala sa dlhou chodbou
k baru.
Narážku nepochopil. Vykročil povedľa a začal niečo
vykladať, keď som náhle zastavila. Otočila som sa k ne-
mu tvárou. „Si úplný kretén, vieš?“
Mal tú drzosť zatváriť sa prekvapene. „Ja? Takže sa asi
poznáme?“
„Poznám takých ako ty.“
„Čo tým, dočerta, myslíš?“
Prevrátila som oči. „Myslíš si, že keď si fešák, môžeš
všetkých osrať a že ti úsmev vždy prinesie vykúpenie?
Naozaj dúfam, že ťa tvoja karma raz dobehne a pohryzie
do zadku, že ťa tvoja milá-zlatá manželka prichytí, ako

6
trtkáš s polovicou New Yorku a nakazia ťa pohlavnou
chorobou, z ktorej ti odpadne ten tvoj veľký vták.“
Zdvihol ruky. „Počuj, zlatíčko, netuším, kto si myslíš,
že som a čo môj veľký vták spravil, ale som si skoro istý,
že si ma s niekým pletieš.“
Z výrazu mojej tváre bolo jasné, že si tie táraniny môže
nechať. „Som tu s Avou.“
„Aha, Ava. To všetko vysvetľuje.“
Zavrčala som na neho – obrazne. „Grrrrrrr... Áno, ma-
lo by.“
Hlupák vyčaril megaúsmev. „Si zlatá, keď tak vrčíš.“
Skoro mi oči vypadli. „Vážne so mnou práve flirtuješ?“
„To by asi nebolo to pravé, čo? Keď vezmem do úva-
hy... že vieš... čo bolo medzi mnou a Avou.“
„Ty si neuveriteľný.“ Otočila som sa a pobrala sa preč.
„Počkaj.“ Chytil ma za ruku, aby ma znovu zastavil.
„Môžem sa ťa spýtať na jednu vec?“
„No čo?“
„Kto je Ava?“
Neuveriteľné. Takýto chlap – možno si naozaj nepa-
mätal mená žien, s ktorými laškoval. Tuším to boli už
celé dva týždne, čo spolu poslednýkrát spali. „Owen, vráť
sa domov k žene.“
Nechala som ženatého Owena stáť na chodbe a vrátila
som sa k stolu, kde Ava potichu zapíjala bolesť.
Mala som pocit, že by nebolo vhodné spomínať jej, že
som sa tak trochu stretla s Owenom. Len by to všetko
zhoršilo. Bohužiaľ, vyzeralo to tak, že sa do toho kreténa
Ava už zaľúbila. Za ten mesiac, čo spolu chodili, ju pri-
vádzal do šialenstva rečami o spoločnej budúcnosti,
dvoch deťoch a malom buldočkovi.
Iróniou bolo, že sa ani veľmi nemýlil. Naozaj sa v ich

7
budúcnosti objavili dve deti a buldoček. Narazila naň
v parku na prechádzke s dvoma strapatými dievčatka-
mi s vôdzkou v ruke. Len sa v tejto verzii o svojej budúc-
nosti zabudol zmieniť, že jeho manželka bude pri pre-
chádzke držať na rukách mesačného synčeka.
Ava sa trochu zapotácala a zoskočila z barovej stoličky.
„Mala by som vyliezť na bar a oznámiť každej žene, aby
si na tohto kreténa dávali pozor.“
Inokedy by som súhlasila. Dnes v noci som si však bo-
la skoro istá, že ak sa vyškriabe na bar, večer ukončíme
výletom na pohotovosť.
„Nestojí ti za to.“ Vzala som sveter z operadla stoličky
a podržala som jej ho, aby sa mohla obliecť. Vzdychla si
a pri obliekaní dvakrát minula rukáv.
Charlie za barom – ktorý nás väčšinu večera počúval
– čapoval pivo. „Tak to by sme mali. Odteraz chcem po-
čuť mená.“ Tresol po drevenom bare plným krígľom
a pivo bolo všade. „Budem v pätách každému sviniarovi,
s ktorým budete chodiť.“ Charlie O’Leary vlastnil broo-
klynský bar, kde sme s Avou pracovali. Zároveň bol po-
licajtom vo výslužbe.
Usmiala som sa. „Dobre. Vieš, že teraz mám chuť pod-
strčiť ti mená podozrivých sériových vrahov – len aby sa
ti uši sfarbili na rozkošnú bordovú ako vždy, keď si na-
srdený.“ Naklonila som sa cez bar a pobozkala ho na lí-
ce. „Dobrú noc, Charlinko.“
„Vytratíme sa cez zadné dvere?“ spýtala sa Ava. „Ne-
chcem ho cestou von stretnúť.“
„Jasné. Samozrejme.“
Chytila som ju pod pazuchu, aby mala istejší krok. Po
pár krokoch som zdvihla zrak a zbadala ženáča stáť pri
zadnom východe.

8
 „Hmmm, Ava, mali by sme odísť cez vchod. Stojí pri
zadných dverách.“
Poobzerala sa po miestnosti. „Nie, je pri vchode a roz-
práva sa so Salom, s tým novým čašníkom.“
Bola viac mimo, ako som si myslela. Bradou som uká-
zala na bočné dvere Owenovým smerom. „Ava, to sú za-
dné dvere.“
„Viem, Owen je pri predných.“
Zvraštila som obočie. „Nie je tamto Owen? V tej mo-
drej košeli zapnutej ku krku?“
Opilecky si odfrkla. „Povedala som, že je to fešák
v modrej košeli, nie že vyzerá ako grécky boh.“
Hlavu som bleskovo otočila k baru. Pri vstupných dve-
rách stál len jeden chlapík, ktorého som nepoznala,
a rozprával sa so Salom. „Owen sa rozpráva s novým čaš-
níkom?“
Znovu sa obzrela, vzdychla si a prikývla. „Mala som
poprosiť Sala, aby mu jednu prišil.“
„Ava, ten chlapík, čo sa práve teraz rozpráva so Salom,
je Owen?“
„Áno.“
„Ava, má hnedú košeľu, nie modrú.“
Ešte raz sa otočila k prednému vchodu, prižmúrila oči
a mykla plecami. „Možno. Nevidím až tak dobre. Mám
zahmlené šošovky od mejkapu a sĺz.“
Keď mi oznámila, že práve vošiel jej ex, ukázala na
predný vchod. Bol tam len jeden chlapík v modrej košeli
zapnutej až po krk.
Doriti.
Vypapuľovala som nesprávnemu.
Keďže sa mi nepodarilo presvedčiť Avu, aby sme vyšli
prednými dverami, lebo tam stál naozajstný Owen, zaťala

9
som zuby. Samozrejme, ne-Owen ma celú cestu k zadné-
mu vchodu sledoval a samoľúbo sa uškŕňal.
Kývol na kamarátku, keď sme prechádzali okolo.
„Dobrú noc, Ava. Aj tebe dobrú, slečna Mrzutá.“
Zahanbene som kráčala von a dívala sa rovno pred
seba, aby sa nám nestretli pohľady, až kým sme nevyšli
z dverí.
Ava nemala takú pevnú vôľu. Otáčala hlavou a oča-
mi stále visela na ne-Owenovi, hoci sme už kráčali ulič-
kou. Možno bola opitá a šošovky sa jej hmlili, ale slepá
nebola.
„No, doriti. Videla si toho chlapa? A nezdalo sa ti, že
ma oslovil?“
Mrkla som späť na zavierajúce sa zadné dvere. Ne-
Owen mi so širokým úsmevom zamával.
„Počuješ duchov.“

Bože, budem meškať.

Akoby pondelkové prednášky neboli samy osebe dosť
nanič po dvojitej nedeľnej zmene, na blúzke som mala
škvrnu od kávy. Obliala som sa, keď som kvôli dedkovi
v obrovskom cadillacu musela dupnúť na brzdu. Roz-
hodol sa, že si spraví z pravého pruhu ľavý.
Prvý školský deň bol vždy nočnou morou. Ľudia sa po-
tulovali po kampuse, postávali v strede cesty a ukazovali
kolegom spolužiakom, kde je ktorá budova. Zatrúbila
som na dvoch z nižšieho ročníka, ktorí práve rozhadzo-
vali rukami. Pozreli sa na mňa pohľadom „neotravuj“.
No tak, ľudkovia, pohnite zadkom.
Parkovisko som obišla trikrát, zaparkovala som na re-
zervovanom mieste pred Nordic Hall. Naklonila som sa

10

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

a prehrabala príručnú skrinku, a kým som hľadala, čo
som potrebovala, polovica obsahu mi vypadla.
Mám to.
Za stierač predného skla som zastrčila starú kartičku
a vyrazila som do prednáškovej sály číslo 208. Potrebo-
vala som cikať, ale musela som vydržať do konca pred-
nášky. O profesorovi Westovi kolovali tri fámy, okrem
toho, že bol z katedry hudobnej výchovy. Prvá: Svoju po-
slednú asistentku poslal do pekla, lebo odmietla znám-
kovať tak prísne, ako si predstavoval. Druhá: Keď som
minulý týždeň hocikomu spomenula, že ma pridelili
k profesorovi Westovi, tvár sa im skrivila do grimasy –
všelijakej, len nie povzbudivej – a povedali mi na to, že
to je kretén a že ho pred pár rokmi skoro vyhodili. A tre-
tia: Neznášal nedochvíľnych študentov. Hovorilo sa, že
na začiatku prednášky dvere zamkne, aby ho oneskoren-
ci nerušili pri výklade.
Ani jedna z týchto troch fám pre mňa neveštila nič
dobré. Mala som však na výber? Moje asistentské miesto
u profesora Clarenca zaniklo, keď pred tromi týždňami
náhle umrel na aneuryzmu. Mala som vlastne šťastie, že
som dostala aspoň nejaké miesto. Bez miesta asistentky
by som si v žiadnom prípade nemohla dovoliť študovať
na hudobnom konzervatóriu. Už som síce robila čašníč-
ku na plný úväzok u O’Learyho, ale z toho mi vyšlo aku-
rát na nájomné a časť poplatkov za štúdium.
Keď som dorazila k učebni, do výstrihu mi stiekli kva-
pôčky potu. Dvere boli zavreté, takže som sa na chvíľku
zastavila, aby som sa poľudštila. Najlepšie ako som ve-
dela, uhladila som si rozstrapatené tmavé kučeravé vlasy
– vonku bolo vlhko. Bolo zbytočné snažiť sa niečo spra-
viť s cícerkom potu, ktorý mi stekal po pravom prse, tak-

11
že som si prehodila portfólio v koženom puzdre z ruky
do ruky a snažila som sa ho zakryť. Zhlboka som sa na-
dýchla a chytila som kľučku.
Zamknuté.
Doriti.
Teraz čo? Skontrolovala som čas na mobile. Meškala
som iba osem minút. Prvý deň zimného semestra a pro-
fesor už prednášal. Mám zaklopať a prerušiť prednášku,
hoci viem, že je to jeho úchylka? Alebo sa nemám ukázať
na novej pozícii hneď prvý deň?
Omeškanie bolo menším zlom.
Aspoň som si to myslela.
Zľahka som párkrát zaklopala na dvere a dúfala, že to
nejaký študent zozadu začuje a ja nepozorovane vkĺz-
nem dnu. Profesorov dunivý hlas stíchol, presne keď sa
otvorili dvere. Bola to prednášková miestnosť s kaská-
dovými radmi sedadiel ako v kine, takže som vošla pri
hornom rade a profesor bol úplne dole. Našťastie bol
akurát otočený chrbtom a niečo písal na tabuľu. Vkrad-
la som sa po špičkách. „Ďakujem,“ šepla som, posadila
som sa na najbližšie sedadlo a s úľavou si vydýchla.
Možno bol ten pocit úľavy predčasný.
Profesor písal ďalej a pritom sa opýtal: „Kto meškal?“
Uf.
Chcela som sa ponoriť do sedadla a predstierať, že
o ničom neviem. Bola som však asistentka, nie študent-
ka. Možno ich občas budem učiť, bude lepšie, ak ma bu-
dú rešpektovať.
Odkašľala som si. „Ja som meškala, pán profesor.“
Položil hubku a otočil sa.
Párkrát som zažmurkala. Neverila som vlastným
očiam. Načiahla som sa do kabelky, vytiahla som oku-

12
liare a nasadila som si ich – aj keď som do diaľky veľmi
dobre videla –, akoby okuliare na čítanie zmenili človeka,
ktorý stál vpredu, na niekoho iného.
Nebol to nikto iný.
Nemohla som sa mýliť. Mal tvár, na akú sa nezabúda.
Neskutočne krásnu.
Bol to on.
Dočerta.
Naozaj to bol on.
Som v riti.
V kráľovskej riti.
Profesor pohľadom skenoval miestnosť s vyše dvesto
študentmi a zisťoval, odkiaľ ten hlas prišiel. Modlila
som sa, aby sa na to vykašľal a len varoval všetkých, že
neznáša, keď niekto mešká.
Nemala som také šťastie. Nemala som ho nikdy.
„Vstaňte. Ktokoľvek to bol, prosím, vstaňte.“
Och, bože.
Cítila som, ako ma dvadsaťpäťtisíc dolárov, asistents-
ká zľava na štúdium, v žalúdku ťaží ako olovo. Ani som
nevládala vstať zo stoličky. On však čakal. Nedalo sa to-
mu vyhnúť. Toto nebude dobré.
Váhavo som vstala a zadržala dych, aby ma nespoznal.
Možno priveľa vypil a ani si nepamätá naše včerajšie
stretnutie v bare.
„Netolerujem meškanie študentov. Vyrušuje to pri
prednáške.“
„Rozumiem.“
Do tváre mu svietilo svetlo zhora a vyzeral ako herec
na pódiu a len ťažko videl do horných radov učebne.
Zodvihol ruku, aby si odclonil svetlo. Stála som dvadsať
radov nad ním – muselo nás deliť štyridsaťpäť metrov –,

13
aj tak sa nám oči stretli a zamrzli, akoby sme boli sami
v prázdnej miestnosti.
V tej chvíli mi bolo jasné, že ma spoznal. Vnímala som
to ako spomalený záber. Na krásnej tvári sa mu objavil
nepatrný úsmev, aj keď nebol nadšený. Skôr by som po-
vedala, že mi pripomínal psa, ktorému sa práve podarilo
zahnať do kúta mača a tešil sa, že si teraz to malé chlpaté
chúďa podá.
Prehltla som. „Už sa to nebude opakovať. Som Rachel
Martinová, pán profesor. Vaša asistentka.“

14

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

 Druhá kapitola

RACHEL

Učebňa bola prázdna. Nebola som si istá, či si všimol, že

tu stále sedím. Ak áno, pri balení laptopu ma úspešne
ignoroval.
„Určite ste už o mne počuli všelijaké fámy, ale nehry-
ziem.“
Nadskočila som, keď prehovoril. Teraz, keď bola pred-
nášková miestnosť prázdna, akustika veľkolepého prie-
storu odrážala jeho hlboký hlas od stien.
Vstala som a zahanbeným krokom som kráčala dolu
k tabuli. Nebolo pochýb, že som mu dlhovala ospravedl-
nenie, aj keby nebol profesor – profesor a môj šéf mini-
málne na najbližších pätnásť týždňov. Najradšej by som
samu seba nakopala do zadku, že som sa neospravedl-
nila včera v noci pred odchodom z baru. Teraz to bude
vyzerať tak, že to robím len pre okolnosti.
Čo vlastne aj bola pravda, nechápte ma zle, ale nechce-
la som, aby to tak vyznelo.
Zhlboka som sa nadýchla. „Je mi ľúto, čo sa stalo vče-
ra večer.“
Z tváre sa mu nedalo nič vyčítať. „Došlo mi, že teraz
vám to už bude ľúto.“
„Očividne som si myslela, že ste niekto iný.“

15
 „To som sa aj domnieval. Mysleli ste si, že som kretén
s veľkým vtákom, nie?“
Zavrela som oči. Posledných deväťdesiat minút som
si v hlave dokola prehrávala naše včerajšie stretnutie. Mys-
lela som si, že si pamätám všetko, čo som povedala, ale
očividne mi niečo vypadlo. Keď som znovu otvorila oči,
profesor West sa na mňa stále díval. Jeho pohľad bol ta-
ký prenikavý.
Začala som brblať. „Moja kamarátka Ava asi mesiac
chodila s Owenom. Od prvého dňa ju vodil za nos, ale
ona si to nevšimla. Vlastne za ňou prišiel raz, keď od-
chádzala z práce, a spýtal sa jej: ‚Môžem vás odprevadiť
domov? Mama mi vždy hovorila, aby som šiel za svojím
snom.‘ Uverila mu celé to predstavenie od prvého dňa.
Potom raz v sobotu, keď mal akože byť na služobke mi-
mo mesta, Ava šla s mamou po obchodoch. Cestou do-
mov z potravín šla skratkou cez park Madison Square
a narazila naňho. Aj s manželkou a deťmi.“
„A vy ste si očividne mysleli, že ide o mňa?“
Prikývla som. „Prišla počas mojej šichty a pila jeden
miešaný nápoj Long Island za druhým. Keď Owen vo-
šiel, ukázala jeho smerom a povedala, že je to ten v mo-
drej košeli.“
„Obaja sme mali modré košele, chápem to správne?“
Spomenula som si na Avu včera večer a mimovoľne
som sa usmiala.
„Vlastne nie. Ava nezvykne veľa piť. Ukázalo sa, že bo-
la viac mimo, ako som si myslela. Owen mal hnedú ko-
šeľu – ani nie tmavú, že by sa dala pomýliť s námorníc-
kou modrou.“
Všimla som si, že profesorovi myklo kútikmi.
„V každom prípade, vážne sa ospravedlňujem.“ Ani

16
som vám nedala šancu reagovať, a potom, keď som zis-
tila, čo sa stalo, tak som sa hanbila, že som sa ani nepri-
stavila a neospravedlnila.“
„Prijímam ospravedlnenie za včerajšiu noc. Aj keď by
ste sa nemali sama baviť s mužom na chodbe a posielať
ho dočerta, váš zámer bol obdivuhodný.“
Mala som byť ticho a byť vďačná, že prijal moje ospra-
vedlnenie. Mala som. „Prečo by som nemala osloviť mu-
ža na chodbe?“
Premeral si ma pohľadom. „Pretože ste stopäťdesiat-
centimetrové nič v hlučnom bare a nikto by vás nepočul,
keby som vás vtiahol na pánske toalety a zamkol.“
Založila som si ruky na hrudi. „Viem sa o seba po-
starať.“
„Nehovorím, že sa o seba neviete postarať. Len vravím,
že by ste sa zbytočne nemali vystavovať takým situáciám.“
„Tou vetou ste to však naznačili.“
Zazipsoval si koženú tašku. „Slečna Martinová, práve
som prijal vaše ospravedlnenie, že ste ma včera v noci na-
zvali kreténom. Chcete, aby som si to rozmyslel?“
Bože, naozaj som sa správala ako hlupaňa. Pri tomto
mužovi som sa menila na psychopatku. „Nie, naozaj mi
je to ľúto. Včera som bola protivná a chcela by som začať
odznova, ak je to možné.“
Prikývol. „Všetko, čo sa stalo pred dnešným ránom, je
zabudnuté.“
„Ďakujem.“
„Na toto ráno však nezabudnem. Nebudem tolerovať
meškanie. Nech sa to už nezopakuje.“
Prehltla som. „Nebude.“
Ošúchanú hnedú tašku s laptopom si prehodil cez
plece. „Stretneme sa tu zajtra o piatej. Prejdeme si osno-

17
vy, dohodneme sa, ktoré prednášky budú vaše a môj spô-
sob hodnotenia.“
Bolo to presne uprostred mojej zmeny, ale niečo vy-
myslím. „Dobre.“
„Už vám dnes padla?“
„Áno. Vlastne musím ísť do práce. Vzala som Avinu
šichtu, pretože sa po včerajšej noci necíti dobre. Obe pra-
cujeme u O’Learyho.“
„Robíte tam čašníčku?“
„Čašníčku, barmanku, a občas posielam zákazníkov
dokelu.“
Profesor West sa na mňa usmial od ucha k uchu. Bože,
mal by to robiť častejšie. Nie, zabudni na to. Určite by ne-
mal.
„Odprevadím vás.“
Kráčali sme spolu po chodbe a potom von na parko-
visko. Keď sme prišli k môjmu autu, zastala som. „Tak
toto je moje. Takže... zajtra o piatej?“
Profesor West sa pozrel na moje otlčené staré Subaru.
„Zaparkovali ste na mieste rezervovanom pre dekana.
Máte parkovaciu kartičku.“ Zaškúlil. „Vlastne tam máte
dve kartičky. Vypršala vám platnosť alebo čo?“
Dokelu. „Hmm... nie. Mávam v priehradke jednu kar-
tičku navyše a lepím si ju na čelné sklo, keď ma niečo
prinúti zaparkovať proti predpisom.“
Zvraštil obočie. „Vynaliezavé.“
„Navidomoči to nie vždy funguje.“
„Navidomoči.“
„Malo by tu byť viac parkovacích miest. Keď meškáte,
je nemožné zaparkovať.“
Premeriaval si ma. „Oneskorenia sú u vás častým ja-
vom, však?“

18
 „Bohužiaľ, áno.“
„Mali by sme si teda ujasniť, či si rozumieme.“
„Och, nie, nebude to nutné. Na vaše hodiny nebudem
meškať.“
Urobil krok ku mne a naklonil sa. „To rád počujem,
slečna Martinová, ale nemyslel som, že toto si treba
ujasniť.“
Prehltol. Bože, ten vonia.
„Povedal som vám, že študentov nehryziem.“ Usmial
sa a ja som pocítila dotyk diabla na zaujímavých mies-
tach. „Študentov nehryziem, ale čo sa týka drobných
asistentiek, tak nič nesľubujem.“

Otcovia niektorých dievčat nabíjali pušky, keď sa pri ich

dverách objavil nejaký nápadník. Ja som mala Charlieho.
Hoci v meste New York bolo zakázané fajčiť v stravo-
vacích zariadeniach už aspoň desať rokov, Charlie si stále
za barom pobafkával. Benson & Hedges bez filtra. No
uznajte, kto by to mohol zakázať urastenému bývalému
policajtovi?
„Tak, kto je ten chlapík, s ktorým máš dnes večer ran-
de?“ Vytiahol kriketovú pálku spoza baru a položil ju na
pult. „Pre istotu si to tu nechám, kým nepríde.“
Zasmiala som sa a zodvihla podnos s nápojmi. „Char-
lie, neboj sa o mňa. Ide o tridsaťdvaročného účtovníka
z Upper East Side.“
„Nenechaj sa zmiasť. Prvý dojem môže klamať. Soľ sa
veľmi podobá na cukor, zlatíčko.“
Ani som si nebola istá, prečo som sa v tomto obdo-
bí vôbec pokúšala dať s niekým dohromady. Keď sa to
s Davisom pred ôsmimi mesiacmi skončilo, dala som si

19
dobrovoľný pôst od chlapov. Na vzťah som nemala čas
ani energiu. Vo všeobecnosti som však na chlapov nema-
la šťastie. Robila som to hlavne, aby som rozveselila Avu.
Minulú zimu sa po siedmich rokoch rozišla s priateľom
práve na jej dvadsiate piate narodeniny. Chodili spolu
od posledného ročníka na strednej. Po pár mesiacoch
ochkania som ju konečne prehovorila, aby sa zaregistro-
vala na jednu z internetových zoznamiek. Zo solidarity
som sa tam tiež prihlásila, aj keď som nikdy nemala
v úmysle naozaj si s niekým vyjsť. Úžasne som jej po-
mohla – práve na zoznamke spoznala ženatého Owena.
Ak by ju týmto štýlom rozveseľovalo viac kamarátok,
o chvíľu by skončila na prozacu.
Odniesla som nápoje k svojmu stolu a zapísala som
si objednávku zákazníkov od stola číslo deväť, aj keď
som už mala po šichte. V skutočnosti som odďaľovala
prípravu na rande. Obsluha u O’Learyho občas končila
už po ôsmej, keď sa nám prestalo chcieť a Charlieho
motto pre každého, kto by mal niečo proti, bolo: „Dole
ulicou je stánok s burgrami. Už vás tu nechcem ani vidieť.“
Keď som si prezliekla uniformu a opláchla sa, párkrát
som si po mihalniciach prešla maskarou, plné pery som
si potrela leskom a pozrela sa do zrkadla. Mala som šťas-
tie, že som po mame zdedila prirodzene čistú porcelá-
novú pokožku, takže som si nikdy nemusela dávať pri-
veľa mejkapu. Zvažovala som, že si zelené oči zvýrazním
čiernou linkou, ale potom som si to rozmyslela. Toto sta-
čí, pomyslela som si. Čo asi nebolo adekvátne úsilie pred
prvým rande.
Keď sme si vymenili prvé mejly, Mason mi pripadal
dosť milý, aby som si s ním posledných pár týždňov če-
tovala. Spĺňal všetky kritériá chlapa, s ktorým by som

20
mohla ísť von: zárobkovo činný – áno, zdvorilý – áno, po
tridsiatke, ale ešte nie tesne pred štyridsiatkou – áno,
v četových správach nepoužíval výrazy ako no iste, alebo
moja chyba – áno. Pekný. Dobre upravený. Áno, áno. Ma-
la by som byť vzrušenejšia. Od čias Davisa už veľa vody
pretieklo potokom – treba ísť ďalej.
Všimla som si ho skôr ako on mňa. Šla som po pár fliaš
tequily pre Charlieho a zbadala som Masona rozhliadať
sa. Vyzeral ako na profilových fotkách, to bolo plus. Mož-
no bol trošku chudší, ako som čakala, ale nebol to dras-
tický rozdiel, že by ma to prekvapilo. Bol stredne vysoký,
strednej postavy, fešák, ale nebol úplne ten typ, z ktorého
máte v žalúdku motýliky. Aj Mason mal na sebe modrú
košeľu. Pripomenulo mi to profesora Westa zo včerajšej
noci. Je to čudné, ale toto ma v bruchu pošteklilo.
„Nemôžem vám sľúbiť, že nehryziem drobné asistentky.“
Potriasla som hlavou, aby som si prinavrátila trochu
zdravého úsudku, zhlboka som sa nadýchla a vybrala
som sa k Masonovi.

Poznáte ten pocit, keď si predstavíte nejakú chuť a vý-

sledok je úplne iný? Možno voda a sóda? Nejde o to, či
vám chutí jedno, alebo druhé, ale boli ste pripravení na
nápoj neutrálnej chuti bez bubliniek a začne vám šumieť
v ústach, hoci ste to nečakali – veľmi šumieť.
Mason bol s bublinkami, hoci som čakala vodu z ko-
hútika. Možno ma k takýmto predstavám priviedlo po-
volanie účtovníka, zaškatuľkovala som si ho. Bol seba-
vedomejší a priamejší, ako som si predstavovala.
„Si naozaj pôvabná. Nie že by som si z tvojej profilov-
ky myslel niečo iné, ale mala si tam iba fotku tváre. Asi

21
som nečakal, že smerom nadol budeš vyzerať ako Megan
Foxová.“
„Ďakujem... myslím.“ Hoci to bol kompliment, nepá-
čilo sa mi, ako si ma premeriaval. Boli sme sa najesť o pár
podnikov ďalej a potom sme sa k O’Learymu vrátili na
drink. Blúdil mi očami po tele a pritom sŕkal štvrtú kolu
s Jackom Danielsom – to bola ďalšia výstražná zástavka
– tri miešané nápoje s tvrdým alkoholom na večeri na
prvom rande? Po každom bol odvážnejší a mne sa to čo-
raz menej páčilo.
„Vravíš, že si čistá Talianka, však?“
„Nie, mám v sebe aj niečo nemecké.“
Naklonil sa dopredu a ruku mi položil na koleno.
„Páčilo by sa ti, keby si dnes v noci mala v sebe ešte niečo
nemecké?“
Uf. Akurát som bola na najlepšej ceste povedať tomu
idiotovi, že dnes v noci sa môže pohrať tak akurát sám
so sebou, ale prerušil nás Charlie. S kriketovou pálkou. Po-
hodil ju na bar presne medzi nás a Mason nadskočil.
„Všetko v poriadku? Moje dievča nevyzerá veľmi nad-
šene.“
Nechcela som žiadne scény. Len som už chcela mať
toto zlé rande za sebou.
„To je tvoj otec?“ spýtal sa Mason.
Ignorovala som ho a prehovorila na Charlieho. „Všet-
ko v poriadku. Už sme to tu aj tak chceli zabaliť.“
Mason ma zle pochopil. Kopol do seba zvyšok mieša-
ného drinku a vyskočil. „Ideme ku mne či k tebe?“
„Ty ideš k sebe a ja zas k sebe.“
Načiahol sa za mnou, ale ja som uhla. „Mason, choď
pekne domov, skôr ako ťa vyprevadí Charlieho pálka.“
Mason si uvedomil, že dnes neskončíme v posteli, tak

22
zaplatil a zdvihol kotvy. Usmiala som sa na Charlieho,
keď Mason odišiel. „Zdvihol si cenu za kolu s Jackom?“
„Príplatok pre sviniarov.“
Zasmiala som sa. Nechcela som odísť hneď za Maso-
nom, tak som ešte chvíľu posedela s Charliem pri bare.
„Randenie vysáva energiu,“ vzdychla som si. „Nečuduj
sa mi, prečo to nerobím často.“
„Som rád, že za mojich čias sa takto nerandilo. Nikdy
by som nestretol svoju Audrey.“
Charlieho žena už nebola medzi nami vyše desať ro-
kov – po päťdesiatke zomrela na infarkt.
„Ako ste sa vlastne vy dvaja stretli?“
„Staromódne, v potravinách.“
„To je romantické. Narazili ste do seba nákupnými vo-
zíkmi ako vo filme?“
„Také niečo. Audrey nakupovala v uličke so zeleninou
a ovocím a vyberala si baklažán a omylom ho vložila do
iného nákupného vozíka. Prešla vyše pol uličky, kým si
to všimla. Vracala sa po svoj vozík a všimla si, že vo vo-
zíku, ktorý tlačí, je ručne napísaný nákupný zoznam.
„Vzala si tvoj vozík?“
„Hej. Vložila zoznam nazad a povedala: ‚Prepáčte, vza-
la som si váš vozík. Vraciam ho, aby ste nezabudli kúpiť
dôležité veci z vášho zoznamu.‘“
„Čo si mal na zozname?“
„Charlie pokrčil plecami. „Bol tam syr a iné sprostosti.“
Zvraštila som obočie. „Doslova? Bol tam syr a iné spros-
tosti? Nebol to zoznam tých sprostostí?“
„Zapamätal som si iba syr. Rád si dám plátok čedaru
pred spaním. Iné sprostosti pokrývajú zvyšok zoznamu, čo
nie je také dôležité.“ Charlie hľadel do prázdna. „V kaž-
dom prípade, Audrey sa na mňa usmiala, a moje srdce

23
dvakrát poskočilo. Nikdy predtým sa mi to nestalo. Mys-
lel som si, že mám infarkt. Musel som si hneď sadnúť
k baklažánom, aby som znovu zalapal po dychu. Ukázalo
sa, že som v ten deň v supermarkete nezohnal iba syr
a sprostosti.“
„Možno by som mala zájsť do supermarketu. Zdá sa
mi, že randenie cez internet nie je nič pre mňa.“
„Síce som to nikdy neskúsil, ale znie to hlúpo. V hlave
si spravíš zoznam, čo od partnera očakávaš, a potom
hľadáš človeka, čo spĺňa všetky kritériá, ale v skutočnosti
nejde o to, či sú všetky požiadavky splnené. Keď stretneš
toho pravého, srdce ti to povie.“ Žmurkol na mňa. „Aj
ostatné časti tvojho tela.“

24
 Tretia kapitola

RACHEL

Nielenže som meškala, meškala som priam nehorázne.

Navyše som potrebovala sprchu, mechanika, fľašu ví-
na, a možno aj novú prácu – možno nie v tomto poradí.
Aby ste vedeli, vyrazila som o pol hodiny skôr iba štyri
bloky od vysokej. Dosť času nájsť si parkovacie miesto
a ešte odkráčať pätnásť minút pešo na stretnutie – uká-
zať profesorovi dochvíľnemu, že viem chodiť aj načas.
No zrazu... prásk. Hlasné bum nasledované dlhým syko-
tom. Snažila som sa to ignorovať a ďalej som šoférovala,
lenže auto sa párkrát zakývalo a strhlo doprava, takže
som musela zastať.
Zrazu to celé bolo v háji. Mala som však dosť času,
a môj exspolubývajúci alebo exhocičo, čo chvíľu Davis
bol, ma naučil vymeniť si pneumatiku. Všetko šlo dob-
re... zo začiatku. Vytiahla som zdvihák, zodvihla auto
ako profesionálka a začala vymieňať pneumatiku. Všet-
ko išlo hladko, až kým som sa nedostala na poslednú
maticu. Tá sa zasekla. Fakt sa zasekla.
Keď bol kľúč na polohe, že sa naň dalo stúpiť, skúsila
som to, ale ani sa nepohol. Potom som dostala skvelý
nápad, že by možno pomohlo postaviť sa naň prudko.
Tak som vyskočila a celou hmotnosťou dopadla na rúč-

25
ku kľúča na kolesá a dúfala som, že prudká sila prinúti
zaseknutú maticu uvoľniť sa. Namiesto toho sa kľúč vy-
šmykol, vyletel a vrazil mi rovno do píšťaly.
Už som meškala dvadsať minút, umierala som od bo-
lesti a práve som dokrívala do školy. Tieklo zo mňa
a páchla som po vazelíne. Mojou jedinou nádejou bolo,
že aj profesor West dostal cestou defekt a meškal. Asi
sotva, ale potrebovala som sa na niečo fixovať, keď som
sa náhlila po chodbách, aby som sa úplne nezrútila.
Keď som dorazila k prednáškovej sále, nazrela som
dnu, kým som otvorila dvere. Samozrejme, profesor West
sedel za katedrou.
Zhlboka som sa nadýchla a vošla dnu pripravená čeliť
jeho hnevu.
„Skôr ako hocičo poviete – vyrazila som o pol hodiny
skôr. Prisahám.“
Zapisoval si čosi do diára, a keď zodvihol hlavu, prvý
raz som ho uvidela v okuliaroch. Dokelu. Bol v nich ešte
viac sexi. Asi mi už šibalo, ale dráždil ma ešte aj jeho na-
hnevaný výraz.
„A čo sa stalo dnes, slečna Martinová? Stratili ste sa
niekde medzi parkovaním proti predpisom a mojou
učebňou? Možno ste sa zastavili vyváľať sa v špine?“
„Čože?“
Pozrel sa na mňa zhora nadol. „Celú tvár aj oblečenie
máte špinavé.“
Zdvihla som ruku k tvári a začala som si šúchať líce.
„Oh, to nie je špina, je to vazelína.“
„Tak to je oveľa lepšie.“
„Cestou sem som dostala defekt.“ Nemala som potu-
chy, kde som špinavá, ale bola som nervózna, takže som
si počas celého rozhovoru šúchala rôzne miesta na tvári.

26
„Zasekla sa mi matica a nevedela som ju uvoľniť. Skúsi-
la som –“
„Slečna Martinová,“ prerušil ma. „Prestaňte.“
„Lenže je to pravda. Naozaj som chcela prísť v pred-
stihu. Dala som si naozaj načas a zrazu bum – defekt.
Tentoraz to nebola moja chyba.“
„Nenarážal som na váš komplikovaný príbeh. Nešú-
chajte si tvár. Pozrite sa na ruky.“
Preskúmala som si dlane. Doriti. Boli celé od vazelíny.
„Rozmazala som si to po celej tvári?“
Vytiahol zopár vreckoviek zo stolíka, vstal a vykročil
ku mne. „Celú tvár máte od vazelíny. Asi radšej choďte
na dámske toalety a umyte sa.“
Prikývla som. Spravila som zopár krokov ku dverám
a potom mi niečo napadlo. „Budete tu, keď sa vrátim?“
Profesor West sa usmial. „Áno, Rachel. Budem tu ča-
kať. Asi je to náš osud.“
Vydrhla som si vazelínu z rúk a tváre a zvažovala som,
že si vyperiem aj najväčšiu škvrnu z trička, ale nemalo to
význam. Doteraz som sa so svojím novým šéfom stretla tri-
krát. Prvýkrát som ho poslala dočerta, druhýkrát som pre-
rušila jeho prednášku v tričku obliatom od kávy a tretíkrát
ma čakal skoro pol hodiny a prišla som celá od vazelíny
a vyzerala som ako pohroma. Stále som sa zlepšovala.
Keď som sa vrátila do prednáškovej sály, profesor
West bol už zbalený.
„Prepáčte. Máte prednášku?“
„Nie, ale čoskoro sa zotmie, takže by sme sa asi mali
pobrať.“
Zotmie? „Aha... dobre. Dohodneme si nové stretnutie?
Možno by som mohla prísť zajtra pred prednáškou
a môžeme si prebehnúť, čo odo mňa očakávate?“

27

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

 „Nie. Spravíme to ešte dnes večer.“ Položil mi ruku na
driek a viedol ma hore po schodoch do prednáškovej sá-
ly. „Už sa nemusíte vrátiť do druhej práce, pravda?“
„Nie, zobrala som si na večer voľno.“
„Dnes večer tu nie sú už žiadne prednášky, takže sa
sem po skončení práce môžeme vrátiť.“
„Keď skončíme?“
„S vaším autom. Nasadím vám rezervu a pôjdem za
vami do pneuservisu. Potom sa môžeme vrátiť a prejsť
si, čo potrebujeme.“
„Vymeníte mi pneumatiku?“
„Rachel, nenechám vás v štichu.“
„To nemusíte, profesor West.“
„Jasné, že toto pre vás spravím. A volaj ma Caine.“

Cainove svaly ladili s jeho dokonalou tvárou. Mal na se-

be bielu oblekovú košeľu, ale pred výmenou pneumatiky
si ju vyzliekol. S kľúčom na výmenu pneumatík pracoval
iba v tenkom bielom tielku, a ja som sa sústredila na je-
ho svaly, ako sa vydúvajú vždy, keď sa napnú. Podarilo
sa mu uvoľniť zaseknutú maticu, hoci mu to dalo za-
brať. Mal neuveriteľné bicepsy, vypracované a opálené.
Vystupovala mu na nich žilka a tiahla sa až k predlaktiu.
Ak existovalo niečo ako porno len s rukami, práve som
pozerala svoju stanicu. Mala som výčitky, že sa na to dí-
vam, ale Bože, ako sa mi to páčilo.
Keď vymenil pneumatiku a zodvihol ju, že mi ju dá
do kufra, vytiahlo sa mu tričko a odhalilo brušné svaly,
ktoré sa smerom dole formovali do písmena V. Mala
som silnú potrebu načiahnuť sa a dotknúť jeho brucha,
prebehnúť prstami po tenkom pramienku chĺpkov, čo

28

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

mu klesal od pupka a strácal sa za čiernou gumičkou
spodnej bielizne, ktorá mu na kúsku trčala z nohavíc.
Prederavenú pneumatiku mi vložil do kufra a začal
nasadzovať dojazdové koleso.
„Mala by si mať plnohodnotnú rezervu,“ poznamenal
pri doťahovaní matíc na kolese. „Tieto úzke dojazdové
pneumatiky nie sú bezpečné. Ťahajú do boku a ak by si
sa dostala do kolízie, ľahko sa prevrátiš.“
Pod chvíľou na mňa zdvihol zrak a skoro ma prichytil,
že si ho obzerám. Už som naozaj potrebovala rozptýle-
nie, tak som sa vrátila do auta, vzala mobil a začala hľa-
dať najbližší pneuservis.
Keď vrátil zdvihák do kufra a zabuchol ho, slnko už
zapadalo. Hoci sa už trošku ochladilo, stále bolo veľmi
vlhko. Caine bol spotený, a tielko mal zničené.
„Asi ti musím kúpiť nové tielko,“ povedala som pri
pohľade na šmuhy od vazelíny.
Pozrel sa dole. „Už je zničené, tak ho aspoň ešte vy-
užijem.“ Caine si utrel špinavé ruky do látky na hrudi
a zašpinil aj posledný biely kúsok tielka. Potom si špi-
navé tielko pretiahol cez hlavu.
Naskytol sa mi pohľad na celé jeho telo a myslím, že
mi sánka spadla takmer až po zem. Netuším, či si vši-
mol, ako naňho hľadím, lebo som sa tak kochala, že
som nedokázala zodvihnúť zrak. Do tielka si utrel aj
spotenú tvár a potom si doň vyutieral ruky ako do hand-
ry. Už som sa aj ja začínala potiť, hoci som nevynaložila
ani štipku fyzickej námahy.
„Vieš kde je najbližší pneuservis?“
„Mhm... je to odtiaľto iba tri bloky.“
„Počkaj chvíľku, oblečiem si košeľu a pôjdem za tebou.“
To je škoda. „Dobre, ďakujem.“

29
 Chvíľku som sedela v aute a bola som rada, že mám
čas upratať si v hlave myšlienky ešte pred šoférovaním.
Ako dlho som už nemala sex? Osem mesiacov? Preboha,
možno som do toho mala ísť včera s Masonom už len
preto, aby som si uspokojila libido. Stačilo mi poodha-
lenie brucha a svalov a mala som mokro v nohavičkách.
Cítila som sa ako nadržaná sedemnástka.
Auto sme v pneuservise Expres nechali skoro o pol
ôsmej, takže mi povedali, že si ho mám prísť vyzdvihnúť
ráno. Caine stál celý čas po mojom boku, a dokonca sa
aj zapojil do zjednávania a vybral mi cenovo dostupnú
pneumatiku, hoci sa mi predavač snažil ponúknuť drah-
šiu ako moje týždenné prepitné u O’Learyho.
„Cítim sa ako pokazená platňa,“ povedala som, keď
sme si sadli do Cainovho auta. „Buď sa ti ospravedlňu-
jem, alebo ti ďakujem.“
„Žiadny problém. Čo myslíš, sadneme si ešte nad os-
novy a prejdeme si plán na semester?“ Pozrel sa na ho-
dinky. „Je veľa hodín, ak si unavená, hodím ťa domov.“
„Som nočný vták. Rána nie sú mojou silnou stránkou.“
Prikývol. „Dobre teda.“
Kým stihol naštartovať, z môjho žalúdka sa ozvalo to
najstrašnejšie zaškvŕkanie. Bol to hlasný, dunivý a bub-
lavý zvuk a ozýval sa v tichu auta. Nemalo zmysel pred-
stierať, že sa to nestalo.
Caine sa uškrnul. „Čo keby sme plánovali pri nejakom
jedle?“
Bola som úplne vyhladovaná. Mala som v pláne niečo
zjesť pred odchodom z práce, ale potom sme toho mali
veľa a nechcela som sa už nikde zastavovať, aby som ne-
meškala. Dnes mi jednoducho plánovanie vychádzalo.
„To by bolo úžasné.“

30
 Naštartoval. „Na čo máš chuť?“
„Je mi to jedno. Uspokojím sa s čímkoľvek, na čo máš
chuť ty.“
„Čo tak burger? Ješ mäso?“
Našťastie už bola tma a tak nebolo vidieť, že sa čer -
venám.
„Mhm... áno. Jem mäso.“ A zrejme to bolo presne to,
na čo malo moje telo a hlava chuť.

31
Štvrtá kapitola

RACHEL

„Mimochodom, neobťažoval som ťa pri našom prvom stret-

nutí. Naozaj sa mi zdáš povedomá.“ Caine si usrkol z piva.
Trošku ma zarazilo, že si objednal pivo. Typovala by som
ho na niečo nápaditejšie – drahé víno alebo možno starú
škótsku. Naskytol sa mi úplne iný pohľad a videla som na-
pätého profesora v celkom inom svetle – uvoľneného s pivom
v ruke. Alebo možno jeho brucho mi napravilo mienku.
„Už sme sa asi stretli v kampuse,“ povedala som, hoci
som si bola celkom istá, že som ho predtým nikdy ne-
stretla. Pamätala by som si chlapa ako on.
„Možno.“
„Chodíš často k O’Learymu?“ spýtala som sa.
„Vtedy v noci som tam bol prvýkrát. Zastavil som sa tam
cestou od kamaráta, čo sa prisťahoval o pár blokov ďalej.“
„No, zjednodušene, som buď u O’Learyho, v kampu-
se, alebo doma spím, alebo sa učím. Na nič iné nemám
teraz čas,“ ukázala som na neho mozzarelovou tyčinkou
a uškrnula som sa. „A ani sa to nezmení. Podľa magazí-
nu People je toto rok plný práce, bez zábavy.“
„Vážne? Magazín People? To znie ako seriózny zdroj
očakávaní do budúcnosti.“
„Aj ja si myslím. Pre túto veštbu som musela zodpo-

32
vedať päť otázok, takže to bude pomerne spoľahlivé.
Jedna zlá odpoveď a bola by som odsúdená na rok dob-
rodružstiev alebo hľadania svojho ja.“
Caine sa zachichotal. „Tak si tam skús vtesnať aj tro-
chu zábavy. Vieš ako sa hovorí – ak budeš stále pracovať
a nebudeš sa zabávať, život ťa bude nudiť.“
„Nudy sa nebojím. Už som sa vzdala vzrušujúceho ži-
vota.“
„Vzdala vzrušenia? Koľko máš rokov? Dvadsaťdva,
dvadsaťtri?“
„Dvadsaťpäť.“ Mykla som plecami. „Dosiahla som
kvótu dobrodružstiev ako tínedžerka, vtedy sa mi to
vymklo spod kontroly. Teraz sa snažím dobehnúť roky
dospelosti. Zaneprázdnenie je fajn. Aj zodpovednosť.“
Caine sa poškriabal na brade. „Vymklo spod kontroly?
Čo napríklad?“
„V žiadnom prípade, pán profesor. Už som na vás uro-
bila dosť zlý dojem, dám si od toho na chvíľu pauzu.
Niektoré príbehy si nechám až na neskôr, keď vám uká-
žem, aká som bystrá a talentovaná.“
Caine sa usmial. Bol to prvý živelný smiech, ktorý si
dovolil. Naklonil sa dozadu na sedadle, a ledabolo po-
hodil ruku cez opierku. „Dobre teda. Tak mi povedz nie-
čo o svojom vzťahu k hudbe. Nech viem niečo o tvojich
schopnostiach a talente. Pomôže mi to naplánovať ho-
diny, ktoré by si mohla učiť.“
„Čo chceš vedieť?“
„Prečo hudba?“
„Pýtaš sa, prečo som si vybrala hudbu ako študijný
odbor?“
„Nie, ako študijný odbor si si ju zrejme vybrala, lebo
ju máš rada. Zaujíma ma však, prečo máš rada hudbu?“

33
 „To je veľmi rozsiahla otázka a je takmer nemožné za-
chytiť podstatu len niekoľkými vetami.“
„Aspoň to skús. Neexistuje správna ani nesprávna od-
poveď.“
„Dobre.“ Chvíľu som premýšľala. „Pretože v hudbe sa
dá vyjadriť všetko, čo ľudia nedokážu povedať slovami,
ale nechcú o tom mlčať.“
Nezareagoval hneď. „Spev alebo hra na hudobný ná-
stroj?“ odpovedal, keď sa mu moja odpoveď vstrebala.
Usmiala som sa. Už dlhšie som bola asistentkou hud-
by, takže som vedela, že moja odpoveď ľudí metie. „Ani
jedno. Udržím tón, no nespievam výnimočne, a v hre
na žiadnom nástroji veľmi nevynikám ako väčšina asis-
tentov.“
Zjednodušene, osemdesiatpäť percent asistentov hud-
by buď spievali, alebo hrali na klavíri, alebo na gitare.
Zvyšných pätnásť percent boli náhodne bubeníci alebo
saxofonisti.
„Nemôžem povedať, že by som to počul často.“
„Viem. Na bakalárskom štúdiu som sa naučila slušne
hrať na zopár nástrojoch, ale nechcem byť hudobníčkou ani
rockovou hviezdou. Chcem študovať hudobnú terapiu.“
Čašníčka doniesla taniere s obrovskými burgermi.
Dúfala som, že to rozptýli jeho pozornosť, no Caine si
tie časti skladačky, čo som mu už predtým prezradila,
pomaly dával dokopy.
„Tipujem, že čo ti pomohlo hudbou vyjadriť to, čo sa
nedalo slovami, spôsobilo tie nekontrolované roky.“
„Som taká čitateľná, alebo máš taký dobrý odhad na
ľudí?“
Premeriaval si ma. „Ani jedno. Povedzme len, že sa
viem vžiť do osudov iných.“

34
 Prikývla som. „A čo ty? Chcel si sa stať rockovou
hviezdou?“
„Tak nejako.“
Usmiala som sa a odhryzla si z burgera. „No teda.
Vďaka za informáciu. Si ako otvorená kniha.“
Caine sa uškrnul. „Vždy máš také múdre reči?“
„Vždy hovoríš v hádankách a vyhýbaš sa priamym
otázkam?“
Dívajúc sa na mňa prežúval a prehltol. „V poriadku.
Ako mladík som chcel byť rocková hviezda. Je to dosť
priamočiara odpoveď?“
Usmiala som sa. „Spievaš alebo hráš na nejaký ná-
stroj?“
„Hrával som na bicích.“
„Hrával alebo hrávaš?“
„Veľa sa vypytuješ.“
„Máš s tým problém?“
Zachechtal sa. „A znova. Radšej jedzte svoj burger,
slečna Martinová.“
Potom sme obaja jedli relatívne potichu. Bolo to však
príjemné ticho. Caine vyčistil svoj tanier, ja som ešte bo-
jovala s hranolčekmi, keď mu v tom zazvonil mobil. Po-
zrel sa na displej, ospravedlnil sa, že to musí vziať, a odi-
šiel, aby mal súkromie.
Neboli sme na rande alebo čo, ale napadlo mi, či nie
je ženatý a nechce pred manželkou utajiť, že je s niekým
vonku. V hlave som mala čerstvú spomienku na podvá-
dzajúceho Owena.
Keď sa vrátil, ospravedlnil sa. „Prepáč.“
„To je v poriadku.“ Z neznámeho dôvodu som ostala
podráždená. „Som hotová. Môžeme začať. Obrala som
ťa už o dosť času.“

35
 Keď čašník odpratal všetko zo stola, Caine vytiahol
z tašky fascikel a začali sme si prechádzať sylabus. Na-
hrubo sme naplánovali moje prvé prednášky a dohodli
sme sa, že sa po ďalšej lekcii stretneme a naplánuje-
me, čo bude treba. Budem prítomná na troch z jeho
piatich prednášok a jednu povediem sama. Caine sa ma
opýtal na pracovný plán a ohľaduplne mi navrhol ho-
diny, keď nebudem u O’Learyho. Keď sme skončili, ob-
jednal kávu.
„Tak, aké si o mne počula klebety?“ opýtal sa a oprel
sa pritom o operadlo.
„Naozaj to chceš vedieť?“
„Som si istý, že väčšinu poznám. Von s nimi a ja ti po-
viem, čo je pravda a čo nie.“
„Dobre. Tak napríklad, počula som, že do krvi bazíru-
ješ na presnosti. Asi sa nemusím pýtať, či je to pravda.“
„Asi nie.“ Usmial sa. „Čo ešte?“
„Vraj si vyhodil predošlú asistentku, pretože neznám-
kovala dosť prísne.“
Prikývol. „Aj to je pravda. Akurát, že nepoznáš celý
príbeh. Presnejšie prísne neznámkovala iba svojho fraje-
ra. Ak teda neznámkovala to, čo jej chcel robiť... pretože
to mal celkom dobre premyslené. Vedel som, o čo mu
ide, pretože som zistil, že to píše do testov. Neboli to od-
povede na otázky, no aj tak mal samé áčka.“
„Aha.“
„Ešte niečo?“
Netušila som prečo, no poslednú klebetu som vytiah-
la pre vlastnú zvedavosť. „Si ženatý a údajne ťa skoro vy-
hodili, lebo si spával so študentkami.“
Výraz jeho tváre mi prezradil, že som zaťala do živého.
Stvrdla mu brada a jeho plné pery sa stiahli do úzkeho

36
pásika. „Nie som ženatý a so študentkami som prestal
spávať po prvom roku.“
Zvraštila som nos. „Takže si s nimi predtým spával?“
„Bol som mladý a hlúpy. Prvý rok som skoro celý strá-
vil v kampuse. Nemal som kde inde stretnúť ľudí.“
„Počul si už o match.com?“
„Jasné, mudrlantka. Lenže ľudia sú málokedy takí na-
živo ako online.“
Povzdychla som si. „To mi hovor.“
Caine nadvihol jedno obočie. „Hovoríš, ako by si mala
skúsenosti.“
„Vlastne sú zo včera.“
„A...“
„A myslel len na jedno.“
„Na sex?“
Prikývla som. „Muži vedia byť pekní bastardi. Bez
urážky.“
Tie jeho prekliate pery sa znova zachveli. „To je v po-
riadku. Ak teda nechceš povedať, že aj ja som bastard –
jednoznačne by to nebolo prvý raz.“
„Aj ty celé týždne ťaháš dievča za nos, že hľadáš dlho-
dobý vzťah, a potom na prvom rande chceš len sex?“
Caine sa mi zahľadel do očí. „Nehľadám dlhodobý
vzťah. Hovorím to však na rovinu, aby som predišiel fa-
lošným očakávaniam. Hoci napriek tomu, že to poviem
takto priamo, ženy nie vždy počúvajú, čo im hovorím.
Počujú, čo chcú počuť.“ Odmlčal sa. „Dalo by sa pove-
dať, že aj ženy vedia byť hnusné. Bez urážky.“
Zasmiala som sa. „To je v poriadku.“
Študoval očami moju tvár. „Môžem ti niečo poradiť?“
„Iste.“
„Si krásna. Ak ti muž pri prvom stretnutí povie, že

37
na sex s tebou ani nepomyslel, trepe nezmysly. A muž,
čo si nevšimne, že hľadáš niečo iné, nedáva pozor. Je
pravdepodobné, že tento nedostatok pozornosti pre-
náša aj do postele, takže v konečnom dôsledku nestojí
za to.“
Mal pravdu a v budúcnosti určite budem mať mož-
nosť jeho teóriu analyzovať, no v tom momente som
myslela len na jedno... Túži aj on po sexe so mnou?

38
 Piata kapitola

RACHEL

Orálne vnímanie.
Dobre, možno sa ten predmet volal aurálne vnímanie.
To je jedno. Myseľ mi blúdila kade-tade, zatiaľ čo som
sediac vzadu pozorovala profesora Westa a počúvala je-
ho prednášku o tom, ako rôzni ľudia – filozofi, sklada-
telia, doktori, tínedžeri – vnímajú akt počúvania. Spo-
menula som si, že som taký predmet absolvovala pri
bakalárkach. Nebola som si istá, či takú prednášku do-
kážem oceniť viac teraz v dvadsiatich piatich, než keď
som mala čerstvých dvadsaťjeden. Teraz aspoň tento
konkrétny profesor zaujal moju nadšenú pozornosť.
Kým ja som so záujmom počúvala, chlapík s čiapkou
na hlave vedľa mňa si kreslil nahotinky. Pokreslil celú
stranu postavami bez tvárí, ktoré vyzerali dosť dobre, aj
keď trošku oplzlo a šťavnato. Všimol si, že sa mu dívam
na papier, usmial sa a zašepkal: „Musím sa nejako zaba-
viť, kým tento namyslený kretén reční ako o život.“
Caine nebol ten typ, čo počas rečnenia sedí za kate-
drou. Chodil po miestnosti a komunikoval so študent-
mi. „Počúvanie sa dá rozdeliť na informatívne, pre po-
tešenie, kritické, vzťahové, vnímavé, diskriminačné.
Spôsob a časovanie môžu ovplyvniť to, čo počujeme.

39
Ako počúvate hudbu, akým spôsobom a ktorého inter-
preta ste počúvali?“
Vyletelo niekoľko rúk. Žena vpredu odpovedala: „Vo
vlaku, cez iPhone, Adele.“
Ďalší študent sa pridal: „Pracujem v Madison Square
Garden, takže počúvam veľa hudby naživo. Naposledy
to bolo rozcvičujúce sa Maroon 5.“
Prednášková sála mala dve schodiská po krajoch se-
dadiel. Sedela som celkom hore v uličke pri ľavom scho-
disku. Caine vyšiel zakaždým trochu vyššie a vyberal si
študentov, ktorí mu odpovedali.
Niekoľko radov predo mnou chlapík s bradou pove-
dal: „V dodávke. Robím pre UPS a počúvam hudbu cez
aux výstup. Včera večer to bol starý album od Slayer.“
Žena na druhej strane schodov povedala: „V práci. Je
pustená z reproduktora u lekára, kde pracujem ako re-
cepčná. A je to dokola tá istá inštrumentálna hudba.“
„Vyzerá to tak, že väčšinou ľudia počúvajú hudbu, keď
niekam cestujú, alebo v práci. Počúva niekto hudbu pri
inej činnosti?“ Caine vyšliapal o niekoľko schodov vyššie
a zastal dva rady pod mojím. Mala som možnosť sa na ne-
ho zadívať a nepripadať si pritom, že ho pozorujem. Zízala
som, a on sa rozprával so študentom sediacim vedľa.
Dnes mal na sebe tmavé sako a bielu košeľu s jemným
vzorom bez kravaty. Nebola som práve módna polícia,
no dokázala som rozoznať drahé oblečenie a Caine dával
za svoje košele viac, než ja za väčšinu kompletných out-
fitov. Sršala z neho bohatá elegancia, aj keď skombino-
val košeľu a sako s džínsami a čiernymi čínami. Bol pri-
rodzene opálený, takže mal zrejme predkov z Európy,
možno z Grécka alebo z Talianska. Nevedela som to
presne odhadnúť, ale nech už to bolo kdekoľvek, výsled-

40
kom bol muž vytesaný z kameňa. Mal rovný, maskulín-
ny nos a z profilu mal veľmi blízko k dokonalosti. Kopec
žien by dalo život za tie jeho mihalnice rámujúce čoko-
ládové oči. Na tvári mal jemné strnisko a vtom som sa
pristihla pri predstave, čo by to bol za pocit cítiť ho na
pokožke. Stratená v predstavách som si všimla, ako sa
na mňa díva. Žmúril a hoci sa neusmieval, všimla som
si v jeho očiach náznak pobavenia.
Postúpil o ďalší schod. Snažila som sa tváriť nonša-
lantne, akoby som práve nevelebila jeho predkov, a po-
zrela som sa dopredu. Až vtedy som si uvedomila, že to
znamená dívať sa mu priamo do rozkroku. Snažila som
sa uhnúť pohľadom, ale hádam mal niečo vo vrecku ale-
bo...? Podľa obrysu to nebolo len tak niečo. Teda bolo to
niečo, niečo celkom pôsobivé.
Caine otočil pohľad na ženu na druhej strane scho-
diska, napli sa mu rifle a potvrdili, na čo presne sa dí-
vam. Jasné, že ten dobre vyzerajúci chlap má aj veľkého
vtáka. Musela som odvrátiť zrak od jeho veľkého vydu-
tia a umelec v čiapke sa na mňa koketne usmial. Opäto-
vala som úsmev a práve v tej chvíli ho Caine oslovil.
Chlapík v čiapke bol prvý študent, ktorého profesor
oslovil, hoci sa nehlásil. Možno si všimol, čo ten človek
kreslí, a rozhodol sa to ukázať zvyšku sály.
„A čo vy?“ Caine sa stroho opýtal. „Ktorú pieseň ste
naposledy počuli a kde?“
Chlapík sa uškrnul. „Nejaký Pharrell, počul som ho
cez repráky Bose v spálni, práve keď som to robil.“
V sále sa ozval smiech.
„Ďakujem, pán...“
Caine napriahol dlaň a vyzval tým chlapíka, aby do-
končil vetu. „Ludwig.“

41
 Caine prikývol a otočil sa smerom k triede. „Všetky prí-
klady, ktoré sme tu dnes počuli, patria medzi počúvanie
pre potešenie. Do ďalšej prednášky si všetci stiahnite
„Trumpets“ od Jasona Derula. Použite rovnaký spôsob,
ako naposledy, teda slúchadlá cestou vlakom, v dodávke
večer pri rozvážaní balíkov, alebo ako v prípade pána
Ludwiga, cez Bose pri masturbovaní.“
Opäť smiech v sále.
„Potom odpovedzte na tieto otázky.“ Caine rozdal pa-
piere študentom v prvom rade, aby ich poslali ďalej. „Nie
je to žiadny test, preto by ste mali odpovedať úprimne.
Neprečítajte si otázky, kým si pesničku aspoň raz nevy-
počujete. Inak váš mozog začne hľadať odpovede počas
počúvania, namiesto toho, aby ste skutočne počúvali pre
potešenie. Na ďalšej prednáške si porovnáme výsledky
s výsledkami pri ostatných kategóriách počúvania.“
O chvíľu sa deväťdesiatminútová prednáška skončila
a študenti sa hrnuli k dverám. Počkala som, kým sa sála
vyprázdnila a zišla som dolu za Cainom pohovoriť si.
„Načas a bez škvŕn na oblečení,“ povedal baliac si lap-
top a ani nezdvihol pohľad. „Pôsobivé.“
„Vždy som štvrtý dojem považovala za najdôležitejší.“
Usmiala som sa.
Caine si zazipsoval tašku. Hoci som si myslela, že sa
len tak rozprávame, mýlila som sa. Mal prísny tón a po-
zrel sa na mňa rovnako chladnými očami.
„Nemala by si sa kamarátiť so študentmi.“
„Kamarátiť?“
„Nazvi to ako chceš.“
„Nechápem.“
Vzdychol si. „Šukať. Šukať so študentmi. Je to takto
jasnejšie?“

42
 „Nuž, áno, teraz je mi to už jasné. Len nechápem, pre-
čo si nadobudol dojem, že mám niečo s nejakým študen-
tom. Nespávam s ľuďmi z vysokej.“
„Vie to aj pán Ludwig?“
Došlo mi, o čo ide. „Nemusíš sa obávať, že niekoho
neobjektívne ohodnotím ako tvoja posledná asistentka.
Sľubujem.“
Caine sa na mňa pár sekúnd díval, zrejme rozmýšľal,
či to myslím úprimne, potom stroho prikývol. „Tak teda,
aká princezná vyhrala?“
Zvraštila som čelo. Potom som si uvedomila, že si
asi všimol kvíz na konci časopisu In Style, ktorý som
si pozerala pred prednáškou. Ktorá Disneyho princezná
si ty? Hodila som ho na kopu učebníc, keď sa začala
lekcia.
„Jazmína z Aladina.“ Usmiala som sa.
„Trafili sa?“
„Povedala by som, že áno. Jazmína je logická a skep-
tická.“
„Vieš, že tieto kvízy sú znáška nezmyslov, pravda?“
„Bože, dúfam. Minulý mesiac som si spravila kvíz Sú
vaše vajcia v poriadku? v časopise Mužské zdravie, a nevy-
zeralo to so mnou veľmi dobre.“
Cainovi sa zachveli pery. „Mudrlantka. Môžeme si te-
raz prejsť ten sylabus?“
„Mám asi hodinu, potom musím ísť do práce.“
Zobral tašku zo stola. „A s autom prebehlo všetko
hladko?“
„Vlastne... nie.“
„Čo sa stalo?“
„Keď dali dole koleso, zistili, že mám poškodené lo-
žisko. Netuším, čo je to ložisko. Takže to dnes vymenia.“

43
 „Potrebuješ odviezť do práce?“
„Pôjdem autobusom. Jeden chodí rovno z kampusu
a stojí dva bloky od O’Learyho.“
„Chcel som ti navrhnúť, že si pri tom dáme niečo pod
zub. Mám večer stretnutie katedry a chcem sa predtým
najesť. Nedáme si niečo u O’Learyho?“
„To by bolo skvelé. Pozývam.“ Uškrnula som sa. „Keď-
že bude všetko naše jedlo zadarmo.“

„Vyzerá, že niekto bol nakupovať?“ Charlie ponad moje

plece pozoroval Caina stojaceho za mnou.
„Ehm... nie. Toto je profesor Caine West. Som jeho
asistentka na hudobnom konzervatóriu. Caine, toto je
Charlie. Majiteľ O’Learyho.“
Caine načiahol ruku. „Teší ma, Charlie.“
Charlie ňou potriasol. „Máte záznam v registri trestov,
pán profesor?“
„Záznam?“
„Hej. Nechcel by som, aby sa moje dievča dostalo do
problémov.“
Vstúpila som do rozhovoru. „Charlie, je to môj profe-
sor. Nemyslím si, že ten výsluch je potrebný.“
Charlie sa na mňa úkosom pozrel. „V poriadku. Bu-
dem na vás však jedným očkom dávať pozor.“
Mala som pocit, že Caina Charlieho vyhrážka ani ná-
znakom nezastrašila. Skôr pobavila. „Dobre vedieť.“
Charlie konečne pustil jeho ruku a trochu sa spamä-
tal. „Čo vám ponúknem, profesor?“
„Dám si nejaké pivo, len nech je čapované. Bol som tu
pred pár dňami. Jeden známy sa nasťahoval pár blokov
odtiaľto a povedal, že tu máte tie najlepšie krídla. Lenže

44
kuchyňa už vtedy mala zavreté, takže som ich nevyskú-
šal. Dám si teda krídla.“
Charlie bol zo starej školy. Stačili mu dve veci, pevný
stisk ruky a kompliment na manželkine krídla. Hrdosťou
sa mu rozžiarila tvár. „Na tie krídla má moja Audrey vlast-
ný tajný recept. Dve objednávky sú na ceste. Ináč, ak sa tu
niekedy ocitnete a kuchyňa bude zavretá, len povedzte, že
ste Charlieho kamarát. Moji ľudia sú celkom priateľskí.“
„Hej, to sú. Rachel bola veľmi ústretová, keď sme sa
prvý raz stretli.“ Pozrel sa na mňa s hriešnou myšlienkou
v očiach. „Mal som ju poprosiť, nech mi ich spraví veľa.
Určite by mi rada vyhovela.“
Charlie nechápajúc načapoval Cainovi pivo, mne po-
dal kolu lajtku, a potom išiel do kuchyne pripraviť krídla
osobne. Bolo neskoré poobedie, čas, keď už obedný ná-
val pominul, ale večerný sa ešte nezačal. Sedelo tu teda
len zopár štamgastov, väčšinou policajtov vo výslužbe.
„Milé. Veľmi milé, profesor.“
„Aj ja si myslím.“
S Cainom sme si sadli za stôl v rohu, aby sme mali po-
koj a dosť miesta na papiere. Keďže som mala učiť už na
ďalšej hodine, vysvetlil mi, čo chcel, aby si študenti za-
pamätali z dnešnej domácej úlohy.
„V tej zamknutej skrini v rohu sály je dvesto párov slú-
chadiel Bose na potláčanie okolitého zvuku. Nauč ich,
ako sa počúvanie pre potešenie môže jednoducho zme-
niť na kritické zmenou spôsobu počutia. Povedz im, aby
si vypočuli pieseň na tom istom mieste – vo vlaku, v prá-
ci – len nech sa zbavia okolitého šumu. Potom nech od-
povedia na tie isté otázky, ako som im dal dnes. Mini-
málne polovica z nich si všimne veci, čo im prvý raz ušli.
Trúbka je zo syntetizátora.“

45
 „Skutočne?“
„Je to skvelý spôsob na pochopenie podania a zároveň
priamo vedie k ďalším prednáškam o hudbe zo synteti-
zátora.“
„Fíha, dobre.“ Zvraštila som obočie. „Takže dovolíš štu-
dentom zobrať si domov dvesto slúchadiel Bose? Pred pár
rokmi, keď som tie prednášky absolvovala, to profesor ne-
zvykol robiť. Univerzita poriadne pokročila od lacných
slúchadiel, čo mali k dispozícii na hodinách nahrávania.“
„Patria mne, nie škole.“
V mysli som si to spočítala. Minimálne päťtisíc dolá-
rov na jednu hodinu. „Čo ak ti ich nevrátia?“
„Zatiaľ som s tým nemal problém.“
Uškrnula som sa. „Lebo sa ťa všetci študenti boja.“
„Na rozdiel od mudrlantských asistentov,“ zamrmlal.
Charlie mal plné ruky tácok s krídelkami, takže za-
dkom odtlačil dvere vedúce do kuchyne. Vyštartovala
som za ním, aby som mu pomohla.
„Mal si na mňa zapískať ako zvyčajne. S tým tvojím
chrbtom by si nemal nosiť také ťažké veci.“
„Nechcel som ti prerušiť rande.“
„Nie je to rande.“
Pozrel sa na Caina a mykol plecami. „Na prvý pohľad
to tak vyzerá.“
„Ale nie je,“ odsekla som. „Pracujeme spolu na učeb-
nom pláne.“
„Mysli si čo chceš,“ Charlie sa s tými slovami vrátil
za bar.
Sadla som si nazad za stôl a všimla som si, že Cainov
pohár je prázdny. „Dáš si ešte pivo?“
„Ak sa pridáš.“
„Ja nepijem.“

46
 Caine stiahol obočie, ale potom sa mu na tvári objavil
chápavý výraz, a ja som si uvedomila, čo si myslí.
„Nie som alkoholička, ak ti to náhodou zišlo na um.“
„V poriadku.“
Fakt som mu to nechcela vysvetľovať, ale čakal na mo-
ju odpoveď.
„Vyrástla som okolo alkoholikov. Jedného dňa, keď sa
mi život vymykal spod kontroly, som si uvedomila, že
priveľa pijem. Nešla som na liečenie ani nič podobné.
Nie som v žiadnom programe ani nenosím odznaky za
triezvosť, ale snažím sa obmedziť pitie na oslavy a výni-
močné príležitosti.“
Zvyčajne som toto nezvykla vysvetľovať, pretože ľudia
sa na mňa zrazu pozerali zo svojho uhla pohľadu. Ach,
mala zlé detstvo. Na moje prekvapenie som toto v Caino-
vom výraze nevidela. Zdalo sa, že ma uznáva za to, čo
som povedala, a ja som si nebola istá, ako s tým naložiť.
Cítila som sa nepríjemne.
„Takže... donesiem ti ďalšie pivo a ja si dám O’Doul’s.“
Milo sa usmial. „To znie dobre.“
Keď som sa vrátila k stolu, odviedla som rozhovor
znova k práci. „Premýšľala som, že keď budú vracať tie
slúchadla, tých od pána Ludwiga sa ani nedotknem. Naj-
prv sa musia vydezinfikovať.“
Cain sa perami dotýkal pohára. „Vieš, že to dnes kres-
lil teba.“
„Kreslil mňa? Mal tam ženy bez tváre s dobrou pos-
tavou.“
Odpil si z piva. „A to znamená?“
„Nekreslil mňa.“
Caine sa na mňa zadíval úkosom a ja som mala pocit,
že zvažuje, či má nahlas povedať, čo si myslí.

47
 Nakoniec sa zrejme rozhodol, že ide do toho.
„Máš na ľavej strane krku dve pehy.“
Ruka mi vyletela ku krku. Mal pravdu, ale zakrývali
ich vlasy. „O čom to hovoríš?“
„Zvykneš si vlasy stiahnuť na jednu stranu – doprava.
Všimol som si to nedávno v mojom aute.“
„Aha...“
Caine sa mi zadíval do očí. „Tie kresby nášho spoloč-
ného kamoša. Mali krky, ale nemali hlavy.“
„Hej, všimla som si. Nebolo práve najvhodnejšie kres-
liť ich počas prednášky, ale fakt dobre kreslí.“
„Hej, kladie dôraz na detaily. Všetky tie postavy mali
jedno spoločné.“
Rozšírili sa mi oči. „Nie.“
Caine prikývol. „Dve pehy na ľavej strane krku. Kreslil
teba.“
„Veď ma nikdy nevidel nahú.“
„Má celkom dobrú predstavivosť.“ Cainov pohľad mi
skĺzol na dekolt. Keď sa mi znova pozrel do očí, mal
v nich čosi nezbedné. „Dosť dobrú, povedal by som.“
Pocítila som chvenie v bruchu, ktoré sa mi rýchlo pre-
sunulo nižšie.
Ach, bože.
Snažila som sa to rozriediť vtipom. „Preto nechodím
s takými študentmi. V každom prípade sa nedotknem
jeho slúchadiel, ani si už vedľa neho nesadnem.“
„Dobrý nápad,“ Caine sa usmial. „Ostaň pri dospe-
lých chlapoch.“
Mal pravdu. Akurát som si nebola istá, či ostať pri do-
spelých chlapoch neznamenalo naraziť na jedného kon-
krétneho.

48
 Šiesta kapitola

RACHEL

Bol to ten čas v mesiaci. Nie ten obávaný čas, ale taký,
na ktorý som sa celkom tešila. Davisove každomesačné
esemesky boli presné ako hodinky. Pozrela som sa na
mobil.
Davis: Budúca streda o siedmej? Chýbaš mi.
Prvú stredu v každom mesiaci sme sa s troma starými
spolubývajúcimi z vysokej stretli na spoločnej večeri.
S Davisom som bývala posledné dva roky. Dokonca sme
chvíľu niečo spolu mali, len pre neho to nebol ten
správny čas.
Odpísala som.
Rachel: Neviem sa dočkať.
Práve keď som odoslala odpoveď, vošla Ava. Robila na
poobedných zmenách, obsluhovala, takže ja som sa au-
tomaticky presunula za bar a Charlie išiel domov.
„Hej, Rach.“
„Ahoj. Davis práve písal. Budúci týždeň príde na ve-
čeru.“
Ave sa zachvelo obočie. „Bolo na čase. Posledné tri mi-
nul. Možno by si ho mohla opiť a prerušiť to obdobie
sucha.“
„Sklapni.“

49
 Ava bola jediná, čo o mne a Davisovi vedela. Hodila
som do nej utierku, ktorou som utierala barový pult.
„Nemala som ti to nikdy povedať.“
„Povedať?“ opýtala sa a rukami sa pritom objímala.
Do toho stonala: „Och, Davis. Och, Davis.“
Zasmiala sa. „Bože, mám ťa plné zuby.“
Ava sa šla prezliecť, zatiaľ čo ja som spomínala na sta-
rého spolubývajúceho. Davis nebol ani zďaleka typický
študent. Bol z juhu, samé slušné áno, madam a nie, ma-
dam, a predtým, než prišiel do Brooklynu študovať ma-
nažment, bol osem rokov v armáde. Keď sa nasťahoval,
práve sa rozvádzal. Ako osemnásťročný si zobral svoju
lásku zo strednej. Bolo to romantické gesto pred jeho
odchodom do Iraku. Davis hovoril, že ich manželstvo
nejaký čas fungovalo. Občas prišiel domov a pravidelne
posielal výplatu. Prestalo to fungovať, keď odišiel z ar-
mády, a jeho manželka si uvedomila, že je ťažké beztrest-
ne kade-tade prespávať, keď jej manžel nie je na druhom
konci sveta.
Za tie dva roky, čo sme spolu bývali, sa Davis stal jed-
ným z mojich najlepších kamarátov – až do noci, keď sme
oslavovali jeho promóciu. Obaja sme toho priveľa vypili.
Slovo dalo slovo a než sa skončila noc... Ach, Davis.
Aj keď predtým som ho takto nikdy nevnímala, na
druhý deň to bolo: Fíha, fajn chlapík. Dobre vyzerá. Super
v posteli. Zrazu som ho videla v inom svetle.
Trvalo to niečo vyše mesiaca. Hoci ja som premýšľala
o spoločnom živote, Davis nie. Ukončil to. Povedal, že je
to priskoro po rozvode, obzvlášť s človekom, na ktorom
mu tak veľmi záleží. Chápala som – viac-menej. Keď
nám vypršala nájomná zmluva, rozišli sme sa ako pria-
telia. Sľúbili sme si, že si dáme odstup, a v budúcnosti

50
niečo možno vyskúšame. Za roky v armáde a manželstve
si zaslúžil slobodu.
Aj keď moja prestávka so vzťahmi mohla súvisieť s ná-
dejou, že jeho slová o budúcnosti budú pravdivé, po
ôsmich mesiacoch mi nakoniec došlo, ako to naozaj je.
Znova mi zavibroval telefón.
Davis: Čo? Žiadne „aj ty mi chýbaš“?
S úsmevom som premýšľala, čo na to odpíšem. Ava
vyšla zo záchoda v polokošeli a s vlasmi stiahnutými do
konského chvosta. Zatiaľ čo hovorila, uviazala si okolo
pása zásteru.
„Skoro som zabudla. Neuveríš, čo som dnes videla.“
„Čo?“
„No tak, hádaj.“
„Dobre, porno. Pozerala si porno.“
„Nie,“ uškrnula sa.
„Konečne si dokončila maratón Živí mŕtvi?“
„Nie.“
„Potrebujem nejakú pomôcku. Nemám od teba žiad-
ne indície.“
„Dobre.“ Pohrúžená do myšlienok zaťukala prstami
po barovom pulte, potom sa usmiala od ucha k uchu.
„Rýmuje sa to so zober mu česť.“
Zasmiala som sa. „Myslím, že si rozum potratila.“
Dvojica, ktorú som pred chvíľou usadila k stolu číslo
dva, naznačila, že si už chcú objednať. Zdvihla som bra-
du smerom k svojej bláznivej kamarátke a ukázala mo-
bilom.
„Rýmuje sa to s vôl robí ha.“
Nahlas tie slová niekoľkokrát zopakovala. „Vôl robí
ha, vôl robí ha, vôl robí ha...“ Potom sa jej rozžiaril po-
hľad. „Stôl číslo dva!“

51
 Vytiahla som spod pulta zápisník a pero a podala som
jej ich. „Choď po objednávku, bláznivá pani.“
Hľadela som na Davisovu správu a snažila sa vymys-
lieť odpoveď, keď som vtom rozlúštila jej hádanku. Stra-
tila som záujem o telefón a strčila ho pod bar, kde som
ho pri práci mala odložený.
Ava si zapísala objednávku, dala ju do kuchyne a vrá-
tila sa k baru, kým som čapovala pivo.
„Zober mu česť – profesor West?“ opýtala som sa.
„Veľmi dobre! Aj keď sa nevolal Caine West, ale Able
Arsen.“
„O čom to hovoríš?“
„Bola som dnes na stretnutí asistentov a stretla som
asistenta, čo robil pre doktora Andersona.“
„Vedúceho hudobnej katedry?“
„Hej, toho. Volá sa Norman, dosť zlé meno pre dva-
dsiatnika, ale je milý. Pozval ma na pár drinkov s ne-
jakými ďalšími asistentmi tento piatok, takže ideš so
mnou.“
„Dobre...“ Tešilo ma, že si Ava našla nejaké rozptýlenie
po Owenovi. Aj keď som stále nechápala, čo to má spo-
ločné s Cainom, ani kto dopekla je Able Arsen. „Ako to
však súvisí s profesorom Westom?“
„Doktor Anderson mu povedal, že profesor West pred-
tým hrával v kapele. Dokonca mal zmluvu s veľkým vy-
davateľstvom.“ Vytiahla mobil a začala v ňom niečo po-
zerať. Našla, čo hľadala, stlačila pár kláves a ukázala mi
displej. „Toto je Able Arsen.“
Video bolo nekvalitné a zvuk mizerný, asi ho zazna-
menali na nejaký naozaj starý mobil. Dokázala som roz-
líšiť len štyroch chlapíkov hrajúcich na pódiu.
„Dívaj sa,“ povedala Ava.

52
 Ku koncu videa sa obraz priblížil na bubeníka, ktorý
aj spieval. Hlavu mal sklonenú nad bubnami, kývala sa
do rytmu. Na tom, ako asertívne držal paličky a ako sa
mu svaly napínali pri každom údere, bolo niečo sexy.
Musí mať riadnu výdrž, ak toto vydrží robiť niekoľko
hodín vkuse.
Drobné chvenie v žalúdku mi to potvrdilo ešte skôr,
než hudobník zdvihol hlavu. Keď sa zadíval do kamery,
vyrazilo mi to dych.
Profesor West bol ako tínedžer rovnako príťažlivý ako
teraz. Vtedy však okrem toho pôsobil ako zlý chlapec
z kapely. Ak by som ho nepoznala a mala by som si tip-
núť, povedala by som, že hral džez alebo možno nejakú
klasiku. Sexy zlý chlapec vyrástol na sexy muža.
Keď sa pesnička skončila, Caine zdvihol hlavu a usmial
sa do publika. Vlasy po plecia mal mokré, vyhodil palič-
ku do vzduchu a chytil ju druhou rukou. Potom sa na-
čiahol za hlavu a strhol si tričko. Dievčatá začali bláznivo
výskať nad jeho vyrysovaným telom. Pripomínali mi vý-
skanie fanúšikov Beatles.
Fíha.
Ten úsmev.
To telo.
Jednoducho super.
Caine West mal očividne mnoho tvárí a ja som ledva
prešla po povrchu.

Domov som sa dostala až po druhej po polnoci. Nohy

ma boleli. Chcela som sa len hodiť do vane a potom za-
spať. Pre zmenu som na druhý deň nemusela hneď ráno
ísť do školy či do práce. Vaňa bola teplá, nechala som vo-

53
du stekať po nohách a uložila som sa do relaxačnej po-
lohy.
Môj mozog mal v pláne niečo iné než relaxovanie. Keď
som zavrela oči, videla som obraz mladého Caina Westa
na pódiu. Večer pomedzi servírovanie drinkov som si to
video viackrát premietla.
Poddala som sa tomu a pozrela som si to video ešte
raz. Konečne som mala súkromie a nemusela odháňať
Avu nazerajúcu cez plece, keď som si chcela diskrétne
pozrieť Cainove pohyby. Ako sa jeho pery chveli a ako
potriasal hlavou, keď ženy počas sóla vykrikovali jeho
meno. Ako chodil po pódiu, akoby mu patrilo. Dnes bo-
la jeho arénou prednášková sála, ale dobýjal ju s rovna-
kou sebaistotou. Jeho ruky však boli stredobodom po-
zornosti. Zakaždým, keď nimi udrel do bicích, napla sa
mu žila medzi bicepsom a zápästím. Nikdy som netuši-
la, že žila môže byť taká sexy.
Keď som video dopozerala, vaňa bola plná vody, pr-
stami na nohách som zavrela kohútik. Vedela som, že ak
neuspokojím svoju zvedavosť, dnes večer nezaspím, pre-
to som vygúglila Cainovo umelecké meno.
Able Arsen.
Tisíce odkazov ma šokovali. Ako posadnutá som lis-
tovala jeho fotkami. Nebol frontman kapely, ale médiá
ho očividne zbožňovali. A kto im to mohol zazlievať? Na
viacerých fotkách som si všimla to isté dievča. Malo dlhé
tmavé vlasy a bolo chudé, príšerne chudé. Vpadnuté líca
mu dodávali na kráse, vysoké lícne kosti mu trčali mož-
no až priveľmi. Na väčšine fotiek malo slnečné okuliare
a zdalo sa, že sa vyhýba svetlám reflektorov. Malo mno-
hé spoločné fotky s kapelou, na niektorých ho Caine
takmer otcovsky objímal. Určite bolo mladšie než on,

54
mohlo mať sedemnásť či osemnásť, a nebola som si istá,
či je to jeho priateľka, alebo mladšia sestra.
Keď som zábery a články zoradila v chronologickom
poradí, uvedomila som si, že pred deviatimi rokmi fotky
skončili. Na tretej či štvrtej strane som našla článok
o tom, že zomrel spevák kapely Liam Marshal. Potom sa
po Ablovi Arsenovi zľahla zem.
Čo sa ti prihodilo, Able Arsen?
A hlavne, ako sa z teba stal profesor Caine West?

55
Siedma kapitola

CAINE
pred pätnástimi rokmi

„Spovedám sa Pánu Bohu i vám, duchovný otče. Od po-

slednej spovede som spáchal tieto hriechy.“ Pohľad mi
spočinul na kríži v malej, zle osvetlenej miestnosti. Potia-
hol som si, až kým neprehorel červený koniec zapáleného
zrolovaného papiera tak, že mi popálil palec a ukazovák.
„Nemôžeš si pýtať rozhrešenie za kraviny, keď si upro-
stred hrešenia. Máš to ľutovať, trdlo.“
„Pozor na jazyk. Sme predsa v kostole, pre Kristove
rany.“
Liam sa zasmial z druhej strany tmavej búdky. „No
jasné. Práve si si zapálil joint v spovednici, ale môj slov-
ník ťa rozčuľuje.“
Mal pravdu. A keďže môj napoly odpálený mozog sa
dostával do plne uvoľneného módu, uhasil som koniec
cigarety a strčil si zvyšok do vrecka.
„Padám,“ povedal Liam.
„Máme byť v práci do obeda.“
„Nech sa poserú. Povedz otcovi Frankovi, keď ma bu-
de hľadať, že som si ho išiel domov vyhoniť.“ Drevené
okienko, cez ktoré sme sa rozprávali a ktoré oddeľovalo
dve strany spovednice, sa zabuchlo. Nasledoval zvuk dve-
rí, ako Liam trielil preč.

56
 Až o pol hodiny sa budem môcť u otca Franka hlásiť
na odchod, tak som sa pohodlne usadil a oprel som sa
o červené čalúnenie, že si zdriemnem. Stolička na fará-
rovej strane bola dosť pohodlná. Asi to tak muselo byť,
lebo tu každú sobotu počúvali tie sračky ľudí. Nechápal
som, ako dokážu títo ľudia prežiť takto celý život. Už len
tých posledných pár sobôt ma tu poriadne vystrašilo.
Pred troma týždňami ma mama s Liamom znova pri-
stihla, ako chodíme poza školu. Bol to náš posledný roč-
ník, mama bola zvyčajne v pohode a naši rodičia akcepto-
vali, že občas niečo vyparatíme. Nie preto, že to bohabojná
Grace Westová úplne prestrelila, ani kvôli polonahej pre-
fajčenej Emily Willisovej na kolenách chystajúcej sa vy-
fajčiť mi ho. Kvôli hudbe som musel mesiac upratovať
každú sobotu ráno Kostol svätého Kiliana. Rodičia boli
nahnevaní, že som nechcel ísť na vysokú školu alebo sa
stať členom rodinného impéria nesúceho meno West.
Takže som dostal trest v podobe verejnoprospešných
prác, pretože som chcel hrať na bicích a spievať. Po
dlhom rozhovore medzi mojou mamou a otcom Fran-
kom druhý menovaný nezabudol zavše mne a Liamovi
dohovoriť, že hudba nie je spôsob, ako si má mladý muž
zarobiť na živobytie. Vďakabohu, už som mal pred se-
bou len týždeň.
Práve som začal zaspávať, keď sa zrazu so škripotom
otvorili dvere na druhej strane. Myslel som si, že je to
Liam.
„Zase si zhrešil, úbožiak?“ opýtal som sa.
Na druhej strane však nesedel Liam. Jemný hlások bol
plný nervozity. „Spovedám sa Pánu Bohu i vám, duchovný
otče, za hriechy, čo som spáchala od poslednej spovede.“
Dočerta.

57
 Na druhej strane sedelo malé dievča a myslelo si, že
som farár. Podľa hlasu som usúdil, že nemohlo mať viac
než desať či jedenásť rokov. Z čoho sa, preboha, mohlo chcieť
vyspovedať?
Možno som mal otvoriť dvere a odísť skôr, než mi za-
čne hovoriť svoje najtemnejšie tajomstvá. Nie, nie mož-
no. Určite som mal vypadnúť. Lenže... možno to bolo tou
dobrou trávou. Možno som bol zvedavý pre ten jej rozo-
chvený hlások. Možno mi len riadne preskočilo. Namies-
to toho, aby som otvoril skutočné dvere, otvoril som tie
obrazné. Netušil som, keď som tú vetu povedal, že mi to
celkom zmení život.
„Pokračuj,“ povedal som jej. „Povedz mi svoje hriechy.“

58
 Ôsma kapitola

RACHEL

Caine vkĺzol dovnútra v polovici prednášky.

Zrazu som pochopila, prečo považuje neskoré prícho-
dy za rozptýlenie. Posledných dvadsať minút som ja sama
bola rozptyľovaná mužom sediacim na tom istom mies-
te, kde som naposledy sedela ja. Pán Ludwig, chlapík s ča-
picou, sediaci vedľa neho, vyzeral rovnako nervózne. Jeho
nervozita však zrejme pramenila z toho, že mu profesor
pred chvíľou potichu vzal zápisník, do ktorého si aj dnes
čosi čmáral, a strčil si ho do tašky.
Snažila som sa nedívať tým smerom, no cítila som na
sebe Cainov pohľad. Ako to, že na mne spočívalo dvesto
párov očí, ale cítila som len jeho?
Odkašľala som si. „Keďže máme do konca ešte pár
minút, rozdám vám slúchadlá, čo som pred chvíľou spo-
mínala.“ Zašla som ku skrini v rohu sály a vytiahla som
z nej škatuľu. Podala som ju ľuďom v prvom rade a po-
prosila som ich, aby si zobrali jeden pár slúchadiel a po-
slali škatuľu ďalej. Caine vstal a potichu zobral ďalšie
škatule, aby mi pomohol. Potom si sadol nazad. Počas
rozdávania som pripomenula študentom cvičenie z pre-
došlej prednášky, a dala im vlastné zadanie.
„Okrem cvičenia, o ktorom sme hovorili, vám pridám

59
ešte jednu úlohu. Všetci máme pesničky, čo nám pripo-
mínajú staré dobré časy, keď sme ešte boli tínedžeri. Vy-
berte si jednu, čo u vás vyvoláva najsilnejšie spomienky.
Dnes, keď budete doma sami, zatiahnite rolety, vypnite
svetlá, aby ste mali v izbe čo najväčšiu tmu. Potom si po-
hodlne ľahnite, najlepšie na posteľ, a vypočujte si túto
pesničku cez slúchadlá. Vypočujte si ju dvakrát. To je
všetko. Jednoduché. Na nasledujúcej prednáške si rozo-
berieme, čo ste počuli.“
Keď sa sála vyprázdnila, Caine prišiel dopredu. „Dob-
rá práca.“
„Ďakujem. Nemyslela som si, že sa prídeš pozrieť. Tro-
chu ma vyviedlo z miery, keď si prišiel neskôr.“ Uškrnula
som sa. „Nemám rád meškanie. Narušuje to moje pred-
nášky.“
Caine zdvihol obočie. „Budem to mať na pamäti.“
Zbalila som si laptop do tašky. „Pán Ludwig nevyzeral
veľmi nadšene, že ťa vidí.“
„Pán Ludwig môže byť rád, že som ho zatiaľ nevyhodil.“
Caine mi pomohol pozbierať zvyšné slúchadlá, vložili
sme ich do jednej škatule a spolu s prázdnymi ich vrátili
nazad do skrine.
„A akú máš ty pesničku?“ opýtal sa.
Zamračila som sa. „Hmmm?“
„K tej úlohe, čo si zadala. Ktorá pesnička ti pripomína
detstvo?“ Okamžite som si spomenula na starú pesnič-
ku od Lynyrd Skynyrd „Diabol vo fľaši“, ale bolo to tro-
chu osobné na môj vkus.
„Neviem. Asi hocičo od Maroon 5.“ Keďže som bola
mizerná klamárka, uhla som jeho pohľadu. Keď som sa
na neho znova pozrela, všimla som si, že na mňa úko-
som pozerá. „Čo?“ opýtala som sa.

60
 „Klameš, až sa ti z huby práši.“
„O čom to hovoríš?“ Chcela som to zahrať do autu.
Nanešťastie som pri jeho pohľade cítila, ako mi horia líca.
„Na jednu pesničku si si okamžite spomenula. A ur-
čite to nebolo poondiate Maroon 5.“ Poškriabal sa na
brade. „Okrem toho si myslím, že nebude jediná.“
Namiesto ďalšieho klamstva som sa rozhodla otočiť
pozornosť na neho. „A čo tvoja pesnička, profesor Vše-
vedko?“
Díval sa mi do očí. „Going, going, gone.“
„Bob Dylan?“
„Presne tak.“
Hmm... Nevedela som si presne spomenúť na slová,
no pamätala som si, že ide o ťažkú a hlbokú pesničku.
Určite si ju dnes vypočujem cez požičané slúchadlá Bose.
Najlepší spôsob, ako zlepšiť svoju schopnosť kriticky po-
čúvať, je odhaľovať tajomstvo Caina Westa. Keďže sa
o niečo podelil, rozhodla som sa mu to oplatiť. „Hurt.“
Prikývol. „Pôvodná od Johnnyho Casha, alebo tá od
Nine Inch Nails?“
Usmiala som sa. „Johnny. Jednoznačne. Bol to mamin
obľúbenec.“
Dívali sme sa na seba a bolo cítiť napätie. Cítila som ho
vždy, keď sme boli spolu. Zakaždým to bolo trošku iné,
ale bolo to tam vždy, vzduch nabitý statickou elektrinou.
Dnes to nebolo také sexuálne, skôr šlo o vzájomné po-
chopenie a akceptovanie. Obaja sme mali v živote depre-
sívne obdobie stelesnené piesňou. To mi pripomenulo...
„Počula som o tebe ďalšiu klebetu.“
„Vážne?“
„Nuž, presnejšie, neviem, či je to vlastne klebeta, viem,
že je to pravda. Takže si nie som istá, či je to stále klebeta.“

61
 „Takže si zistila, že to, že som arogantný hajzel, je prav-
da, čo?“ Caine provokoval. „To nebolo ťažké uhádnuť.“
„Vlastne, je to tá klebeta o tebe čoby o rockovej hviez-
de tesne pred podpisom veľkej zmluvy.“
Keď som tie slová vyslovila, vedela som, že to bola chy-
ba. Cainova tvár sa z teplej a priateľskej okamžite zme-
nila na chladnú a vážnu. Prehnala som to a zavítala do
vôd, v ktorých ma nechcel. Poriadne ho to naštvalo.
„Rachel, nestrkaj nos do môjho osobného života.“
Chcela som sa ospravedlniť, no nedal mi šancu.
„Mala by si ísť do druhej práce. Možno bude čoskoro
tvoja jediná.“ S poslednými slovami schmatol svoju ko-
ženú tašku a vybehol hore schodmi skôr než som stihla
zavrieť svoje veľké ústa.
Svoj odchod zaklincoval silným buchnutím dverí, až
sa steny zatriasli.

„Určite je všetko v poriadku?“

Charlie sa to pýtal už tretí raz. Prvý raz, keď som pus-
tila tácku plnú pohárov na zem. Dva sa rozbili a bola
som taká mimo, že som si pri upratovaní porezala prst.
Druhý raz som si nevšimla, že som preliala pohár piva.
Chcel odísť, no na tvári sa mu zračil ustráchaný výraz.
„Som v poriadku, len som unavená,“ klamala som.
„Do noci som písala prácu a trochu ma bolí hlava. Nič
mi nie je. Prepáč za ten neporiadok.“
„Čo tam po pohároch, hlavne že tebe sa nič nestalo.“
Pozrel sa mi do očí. „Si si istá? Môžem ostať a ty choď
domov.“
Usmiala som sa. „Som v poriadku. Ďakujem.“
Streda bola aj tak najslabší deň v týždni. Dnes som tu

62
bola len s Alom, starým vyslúžilým policajtom, Charlie-
ho kamarátom, čo tu robil zopár večerov do týždňa. Bola
som rada, že tu nie je Ava, lebo by ma nenechala na po-
koji. Celý večer som bojovala s pocitmi. Mrzelo ma, že
som sa hrabala v Cainovom živote, a bola som naštvaná,
ako sa správal, keď som to spomenula.
V malom priestore pri bare bolo len zopár hostí, takže
som mala veľa času analyzovať, čo sa dnes medzi mnou
a Cainom stalo. Očividne som sa dostala niekam, kde
som nebola vítaná, ale nemala som pocit, že to je naším
pseudozamestnaneckým vzťahom. To on sa začal vŕtať
v mojom živote, takže mi nepripadalo mať poloosobný
vzťah pre neho neprípustné. Skôr mi pripadalo, že som
udrela na citlivú strunu a prekročila istú hranicu. Pove-
dal: „Nestaraj sa do môjho osobného života.“ Z nezná-
mych dôvodov mi to pripadalo, že chce povedať, aby
som sa mu nestarala do týchto aspektov osobného života.
Nie to ma však škrelo. Nechápte ma zle, dosť ma mr-
zelo, že som ho naštvala. Mrzelo by ma to v každom prí-
pade, ak by som sa vŕtala v niečom, čo nechce vyťahovať
na svet. Nechápala som, prečo mu to tak veľmi prekáža.
Caine ma po fyzickej stránke priťahoval, nemohla som
to poprieť. Kto by mohol? Jeho rázna a nahnevaná reak-
cia mi však otvorili oči. Nebola to len fyzická príťažli-
vosť. Zamilovala som sa do svojho profesora. Od toho
prvého dňa po prednáške ma jednoducho priťahoval.
Tesne pred deviatou som vyšla zo záchoda a skontro-
lovala svoj posledný pár, čo posedával pri stole a pil kávu.
Periférne som si všimla, že za ďalším stolom niekto sedí,
tak som sa tam vydala, aby som mu povedala, že kuchyňu
už zavreli. Šokovaná som si všimla, že tam sedí Caine.
„Profesor? Čo tu robíš?“

63
 Odpovedali za neho oči. Vyčítala som z nich nejaké
starosti. „Máš chvíľku čas?“
„Ehm... jasné. Len vystavím účet pri poslednom stole
a dám Alovi vedieť, že mu ho potom donesú.“
Caine prikývol. „Ďakujem.“
Keď som sa vrátila, na mojej strane stola bola kola
lajtka a pred Cainom fľaša piva. Odviazala som si záste-
ru, sadla si a čakala som, čo povie.
„Chcel by som sa ospravedlniť za to poobedie,“ povedal.
„To ja by som sa mala ospravedlniť. Nemala som sa ti
vŕtať v osobných veciach.“
„To je pravda,“ usmial sa, „ale prehnane som reagoval.“
Pokrútila som hlavou. „Sama by som mala vedieť, že
sú veci z našej minulosti, ktoré nechceme vyťahovať na
svetlo božie.“
Caine prikývol. Jedným prstom robil krúžky na pohá-
ri s pivom. „Dnes večer som počúval Johnnyho Casha.“
„Vážne?“
Díval sa mi do očí. „Obaja zrejme máme čosi z minu-
losti, čo sa bojíme znova prebudiť.“
Presne takto som sa cítila aj ja. Väčšinou som to ne-
riešila a snažila som sa na to nemyslieť. Bolo to však stá-
le tam a ja som sa úpenlivo snažila, aby to ostalo zam-
knuté.
„Hej, je mi to ľúto. Nerozmýšľala som. Určite pre nie-
čo nespomínaš svoju minulosť na prednáškach.“
Caine si odpil z piva a pozoroval ma cez okraj fľaše.
Položil ju na stôl a opýtal sa: „Ako si to zistila?“
Nechcela som, aby mal z toho niekto problémy. „Cez
kamaráta.“
Prikývol.
Povedala som si, že by bolo lepšie povedať mu celú

64
pravdu. Zhlboka som sa nadýchla: „A možno som ťa
trošku gúglila. Teda, nie teba, Adamovho druhého syna.“
Caine pokrútil hlavou, ale na tvári mal smutný úsmev.
„Potreboval som vtedy holiča.“
„Mal si svoj štýl. Páčil sa mi. Bol si typický zlý sexy
chlapec.“
„Keď pôjdem najbližšie k holičovi, budem to mať na
pamäti.“
„Môžem sa opýtať na jednu jedinú vec?“
„Pomôže ti to zabudnúť na celú túto sračku?“
Usmiala som sa. „Pomôže.“
„Čo je to teda?“
„V tom poslednom článku som sa dočítala, že ste mali
zmluvu s vydavateľstvom, ale nenašla som album. Čo sa
stalo?“
Caine chvíľu mlčal. Potom sa rozhovoril a palcom šú-
chal etiketu na pivovej fľaši. „Bol to náročný životný štýl.
Večierky, dlhé prebdené noci, spalo sa cez deň. Stratil
som pojem o realite a svojich prioritách.“ Zadíval sa na
mňa. „Keď sme podpísali zmluvu, niekoľkokrát sme ne-
dodržali termíny. Album sa naťahoval. Potom som stra-
til niekoho blízkeho.“
„To je mi ľúto.“
Prikývol. „Potreboval som nejaký čas pre seba. Rodičia
ma dotlačili nazad na výšku. Potreboval som sa na niečo
sústrediť. Chceli, aby som študoval financie a robil v ro-
dinnej firme. Dohodli sme sa, že budem študovať hudbu,
lebo som si nevedel predstaviť, že už nebude súčasťou
môjho života. Neskôr som si uvedomil, že som dobrý
v učení hudobnej kompozície, tak som pokračoval, až
som si spravil doktorát.“ Zdvihol fľašu, nahol ju ku mne
a potom si ju priložil k perám. „A tak som tu.“

65

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

 „A tak si tu.“ Usmiala som sa. „Ďakujem, že si sa o to
so mnou podelil.“
Kúzlo okamihu sa stratilo. Al na mňa zakričal spoza
baru. „Rachel, záverečná.“
Otočila som sa a zamávala. „Ďakujem, Al.“
„Už si skončila?“ opýtal sa Caine.
„Hej. Dáš si ďalšie pivo?“
„Ďakujem, už by som mal ísť.“
Bola som sklamaná, dokonca aj po dni strávenom
učením a šichte na nohách.
Keď som Alovi zaželala dobrú noc, Caine ma odpre-
vadil k autu. Otvoril mi dvere, aby som mohla nastúpiť.
„Mimochodom, témou môjho dnešného stretnutia
na fakulte bol profesor Clarence.“
Nikdy sme o tom nehovorili a nebola som si istá, či
vie, že som bola minulý rok jeho asistentka.
„Bol to super človek. Minulý rok som pre neho robila.“
„To som počul. Vlastne tvoje meno sa spomínalo spo-
lu s ďalším študentom. Obaja ste ho mali ako vedúceho
svojich prác.“
Prikývla som. „Pomohol mi vybrať si tému. Mal k nej
blízko.“
„Našla si si už niekoho z fakulty, kto by ho nahradil?“
„Nie, ešte nie. Musím to čím skôr vyriešiť.“
„Vezmem si ťa, ak chceš.“
Dnešný večer bol plný prekvapení. „Vážne?“
„Premysli si to.“
„Dobre. Ďakujem.“
Caine zavrel dvere a počkal, kým naštartujem. Odle-
pila som sa od obrubníka a poslednýkrát som mu za-
mávala. Pomyslela som si, mám nového vedúceho.

66
 Deviata kapitola

CAINE
pred pätnástimi rokmi

Čo som si, dopekla, myslel?

Sedel som v tichej spovednici, tentoraz som nebol
zhúlený. Bola skoro jedna a Liam bol dávno preč. A ja
som tu tiež nemal čo robiť. Môj posledný deň upratova-
nia sa skončil pred hodinou a predsa... Sedel som tu po-
čúvajúc to malé dievča, čo malo problémy, a určite ne-
potrebovalo mňa – falošného farára.
Nemohol som však odmietnuť.
Netušil som, prečo som jej vlastne povedal, aby tento
týždeň prišla znova.
Vlastne, je to hlúposť. Ten dôvod sa mi prehrával kaž-
dý večer pred spaním v hlave. Nedokázal som dostať jej
hlások z hlavy.
Niekedy zaspí na pohovke s cigaretou v ruke, a ja premýš-
ľam, prečo ju nezahasí, veď by nám mohol zhorieť dom. To
bola jej spoveď.
Nebol som si ani istý, či trápenie sa tým, že nechám nie-
koho, aby si ublížil, je hriech. Nechcel som však, aby to ma-
lé dievča malo pocit viny, že chce, aby sa niečo stalo takému
zlému človeku, tak aspoň všetci o ňom hovorili. Fakt nie.
Chcel som vedieť, čo ten bastard robí, že dohnal toto
nevinné dievča k takým myšlienkam. Mala premýšľať

67
o poníkoch a jednorožcoch, nie o tom, že im zhorí dom.
Moja myseľ automaticky zablúdila k najhoršiemu va-
riantu.
Už som to chcel vzdať a cestou domov si zapáliť, aby
som dostal z hlavy všetky tieto sračky, keď zrazu zavŕz-
gali dvere na druhej strane.
„Spovedám sa Pánu Bohu i vám, duchovný otče, za
hriechy, čo som spáchala od poslednej spovede,“ za-
šepkala.
„Nehovorili sme o tom už pred týždňom? Tým, že si
niečo zlé myslíš, nehrešíš. Musela by si najprv niečo na-
ozaj spraviť.“
Jasné, že to nebola celkom pravda, katolíci mali na to
neskutočné pravidlá, ale to jediné som mohol spraviť,
aby som jej trochu uľavil.
„Dobre.“
Od posledného stretnutia som vedel, že má trochu
problém niečo prezradiť.
Ak sa mám dozvedieť, čo sa deje u nich doma, musím
si najprv získať jej dôveru. Tak som ju nechal hovoriť
o prvej veci, čo mi napadla.
„A čo škola? Máš rada svoju učiteľku?“
„Je tam celkom fajn. Mne neprekáža, ale Tommy, čo
sedí vedľa mňa, je nechutný. Stále má ruku v nohavi-
ciach.“
Zadržiaval som smiech. To my všetci. „Nemala by si sa
s ním baviť. Mohla by si s ním mať problém.“
„Stále sa na mňa usmieva.“
„Hej. Je zlý. Do akého ročníka chodíš?“
„Štvrtého.“
Nemýlil som sa. Musela mať okolo desať.
„Povedala si o ňom svojej mame?“

68
 Dlho mlčala, kým odpovedala: „Mama mi minulý rok
zomrela.“
Dočerta. Akosi som tušil, že tu chýba ženská postava.
„To je mi veľmi ľúto.“ Na chvíľu som sa odmlčal, potom
som dodal: „Teraz je v nebi. Je to skvelé miesto.“
„Keď umriete, prestane to bolieť?“
„Tvoja mama bola chorá?“
Cez hranaté okienko som videl vrch jej hlavy a videl
som, že prikývla.
„Už ju nič nebolí.“
„Je tam aj Joda?“
Zvraštil som obočie. „Ten malý zelený chlapík z Hviezd-
nych vojen?“
Zachichotala sa. Ten smiech bol krajší než hudba.
„Nie. Joda bol môj pes. Mal smiešne uši. Aj on umrel.“
„Ach, áno. Joda je teraz v nebi s mamou. Sú tam spolu.“
„To je dobre.“
„Teraz si doma len ty s ockom?“
„Nie je to môj otec.“ Rýchlo odpovedala na tú otázku.
Prirýchlo.
„S kým teda bývaš?“
„S nevlastným otcom. Väčšinou ma nemá veľmi rád.
Niekedy však má rád moju sestru.“
„Máš sestru? Ste len vy dve?“
„Áno.“
„Je staršia?“
„Má pätnásť.“
V žalúdku ma niečo ťažilo ako kameň. „Prečo si my-
slíš, že ťa nemá rád? A prečo si myslíš, že má niekedy rád
sestru?“
Mlčala. „Mala by som už ísť. Benny o chvíľu príde do-
mov z práce. Veľmi ľahko sa rozčúli.“

69
 „Benny? To je tvoj nevlastný otec?“
„Áno.“
Chcel som počuť viac, no nechcel som, aby sa kvôli
mne dostala do problémov.
„Príď aj na budúci týždeň, dobre?“
„Dobre.“

70
 Desiata kapitola

RACHEL

V piatok poobede mi akosi dlhšie trvalo vychystať sa.

Vždy som mala rada školu. Mohla som sa na niečo sú-
strediť, keď som sa cítila neistá? V poslednom čase som
sa však tešila na niečo iné, než na samotné štúdium.
Keď som neohlásená dorazila, dvere na Cainovej kan-
celárii boli otvorené. Stretli sa nám pohľady a rukou,
v ktorej práve nedržal mobil, ukázal na voľnú stoličku
za stolom oproti. Obzerala som si kanceláriu a počúvala
jednu stranu rozhovoru.
„Áno. budem tam.“
Počúval a potom zagúľal očami. „Bol by som radšej,
ak by si to nerobila.“
Na druhej strane linky bola žena. Počula som tón jej
hlasu, no nerozoznala som samotné slová. Snažila som
sa tváriť, že nepočúvam. Obzerala som si obrazy na
stenách a knihy na policiach, ale jednoznačne som po-
čúvala.
„S Ellen Wermanovou sa nedáme dokopy bez ohľadu
na to, ku ktorému stolu ma posadíš.“
Pauza.
„Pretože mám penis a Ellen ho nemá rada, mami.“
Pauza.

71
 „V poriadku. Musím končiť. Niekto práve prišiel do
mojej kancelárie. Zatiaľ ahoj.“
Keď Caine zložil, teatrálne si vzdychol a hodil mobil
na stôl.
„Ellen nemá rada tvoj penis, alebo všetky všeobecne?“
Uškrnul sa. „Ellen sa tým netají od ôsmej triedy. Moja
mama ako jediný človek na planéte to stále nechápe. Je
dcérou otcovho obchodného partnera. Sme dobrí pria-
telia, ale posledných dvadsaťtri rokov sa moja mama
snaží dať nás dokopy. Už mi štyri razy volala pre zasa-
dací plán charitatívnej akcie, čo naši každoročne orga-
nizujú, pritom bude až o dva mesiace. Mal som jej pove-
dať, že budem rád pri stole s Ellen, a nechať to tak.“
Začal mu znova vibrovať telefón, ale zrušil to. „Si tu na
výpomoc? Myslel som si, že to máme vo štvrtky.“
„To áno. Len som ti chcela osobne povedať, že budem
veľmi rada, ak budeš mojím vedúcim práce.“
Caine sa oprel o operadlo stoličky. „Bolo načase. Už
som si myslel, že ma pustíš k vode.“
Hlavne som nechcela vyzerať nedočkavo. „Nuž,“ naťa-
hovala som ho. „Musela som zvážiť aj ostatné ponuky.“
„Tak je to teda. Nuž, mal by som to brať tak, že som
mal šťastie.“
Zaškerila som sa. „Určite.“
„Pošli mi na mejl, čo si zatiaľ napísala. Pozriem sa na to
a niekedy na budúci týždeň si k tomu môžeme sadnúť.“
„Dobre.“ Vytiahla som z kabelky iPhone. „Aký máš
mejl?“
Posunul mi po stole svoj mobil. „Daj mi svoje číslo.
Pošlem ti svoje kontaktné údaje.“
Vtom som si všimla na mobile, koľko je hodín. „Mu-
sím utekať.“

72
 Caine si ma podozrievavo premeral. „Rande?“
„Nie. Dnes majú asistenti akciu a sľúbila som Ave, že
tam s ňou pôjdem.“
Prikývol. „Dobre sa zabav. A daj si pozor.“

Na druhý deň ráno som práve vyšla zo sprchy, keď zavi-

broval mobil. Prišla mi správa. Usušila som si vlasy ute-
rákom a nasadila si okuliare. Prekvapilo ma, že je od Cai-
na. Bola to prvá esemeska, ktorú som od neho dostala,
a cítila som, ako ma to rozochvelo.
Caine: Ešte chodíš v nedeľu k Umbertovi?
Svoju rozpísanú prácu som mu poslala ešte večer pred
odchodom, no nečakala som, že ju tak skoro prečíta. Bo-
la som z toho zároveň nadšená aj nervózna. Bola som
hrdá na svoju prácu s Umbertom, ale táto pracovná ver-
zia obsahovala mnohé osobné poznatky a poznámky.
Cítila som sa pred Cainom zraniteľná.
Rachel: Áno, každú nedeľu.
Caine: Rád by som sa pridal a videl tvoje štúdium naživo.
Zrýchlil sa mi pulz. Spamätaj sa, Rachel. Ide o profesora
Westa, ktorý s tebou spolupracuje na záverečnej práci,
nie o pozvanie na rande od sexy chlapa. Nepovažoval za
správne bratríčkovať sa so študentmi. Pri každom jeho
kontakte som sa však cítila ako vzrušená tínedžerka,
ktorej po hodinách čakania zazvonil telefón od toho mi-
lého chalana. Bože, som smiešna.
Rachel: To by bolo skvelé. Kedykoľvek sa pridaj.
Videla som v aplikácii, že mi okamžite píše odpoveď.
Caine: Čo tak zajtra?
Rachel: Môže byť. Väčšinou sa tam snažím byť o desia-
tej, aby som ho veľmi nerušila pri denných aktivitách.

73
 Caine: Snažíš sa... to je kód pre niečo medzi desiatou
a obedom?
Možno. Usmiala som sa na mobil.
Rachel: Našťastie si Umberto až tak nezakladá na do-
chvíľnosti.
Caine: Vyzdvihnem ťa o pol desiatej.
Rachel: U mňa doma?
Caine: Ak to nie je problém. Ak chceš ísť svojím autom,
môžeme sa stretnúť tam.
Rachel: Nie. Jedným je to v poriadku. Budem rada.
Dala som Cainovi svoju adresu, obliekla sa a vyrazila
som do práce.
Hoci mi služba pripadala nekonečná, celý deň sa mi
na tvári udržal rovnaký úsmev.

Nevedela som, ako sa mám správať, keď vás šéf vyzdvihne

doma. Mala by som o pol desiatej čakať pred vchodom
alebo počkať, kým mi zazvoní, a pozvať ho hore? Rozho-
dol sa za mňa, pretože desať minút pred pol desiatou za-
zvonil na zvonček, a ja som ešte nebola hotová.
Stlačila som interkom. „Caine?“
„Áno.“
„Tretie poschodie. Pustím ťa.“
Stlačila som tlačidlo otvárajúce vchodové dvere a po-
otvorila som dvere bytu. Keď Caine vystúpil z výťahu,
zhlboka som sa nadýchla, aby som zakryla svoje vzruše-
nie. Bol oblečený ležérnejšie než zvyčajne, no aj v jedno-
duchej modrej polokošeli a rifliach vyzeral sexy. Uvedo-
mila som si, že to nie je oblečením, ale spôsobom, ako
ho mal na sebe. Sršala z neho tichá sebaistota a ležérna
elegancia. Považovala som to za veľmi atraktívne. Zvy-

74
čajné poobedňajšie strnisko mal oholené dohladka, a aj
keď sa mi jeho drsný výraz páčil, rovnako dobre vyzerala
jeho opálená tvár a ostré črty.
Zahľadel sa na moje mokré vlasy. „Mám pocit, že si
hotová načas ako zvyčajne.“
„Prišiel si skôr.“
Pozrel sa na hodinky a nadvihol jedno obočie. „Je de-
väť dvadsaťštyri. Chceš povedať, že budeš hotová do šies-
tich minút?“
Otvorila som dvere a uhla mu gúľajúc očami. „Poď
ďalej.“
Caine sa usmial sa vošiel do bytu. Samozrejme, že aj
voňal skvelo. Nebola som si istá, či je to voda po holení,
alebo kolínska, ale bolo ho cítiť výraznou mužnou vô-
ňou. Prebudila vo mne dávno nevídanú túžbu a na oka-
mih som premýšľala, že strčím nos do kávového vrecka,
aby som uľavila zmyslom. To by teda bolo čo vysvetľovať.
Môj byt bol celkom malý, ale čistý a vkusne zariadený,
tak ako to mám rada. Caine sa poobzeral nasávajúc at-
mosféru tohto miesta. Každá stolička za malým jedálen-
ským stolom bola iná. Dve steny v obývačke boli sýto-
červené a obložené fotkami v matných čiernych rámoch,
ostatné steny boli prázdne a obyčajné.
Po minúte prikývol.
„Čo?“
„Sedí to k tebe.“ Podľa tónu sa nedalo povedať, či to
myslí v dobrom, alebo v zlom.
„Čo to znamená?“
„Neviem. Len mi akosi pasuje, že tu bývaš.“
„Pretože je to trochu pojašené?“
Zamykalo mu kútikmi úst. „Možno.“
Dala som si ruky v bok. „Ako to vyzerá u teba doma?“

75
 Obzerajúc sa naokolo vyzeral, že nad mojou otázkou
premýšľa. „Vyzerá to tam tak, že by tam mohol bývať
ktokoľvek. Veľa bielej, čiernej a antikoru. Žijem v tom
dome už päť rokov a nikdy doteraz som si neuvedomil,
ako málo ma vystihuje, až kým som neprišiel sem.“
Hmm. Neviem, čo si mám o tom myslieť. „Budem to brať
ako kompliment.“
Caine sa usmial. „To by si mala. Aj som to tak myslel.“
Keď zazvonil, práve som sa chcela obliecť, a Cainov
pohľad mi prezradil, že som zabudla, čo mám na sebe.
Nieže by si ma premeriaval, ale všimla som si, ako po-
hľadom prebehol zhora nadol po mojom tele, a presne
som vedela, kde spočinul. Tričko, čo som mala na sebe,
nedávalo veľa priestoru predstavivosti, a bradavky mi
stvrdli, keď vystúpil z výťahu. Z jeho pohľadu som cítila,
že mi trčia cez látku.
„Dobre... idem... idem sa obliecť. Ak máš chuť, v ku-
chyni je čerstvá káva.“
Zmizla som v spálni. Oblečenie, čo som mala naplá-
nované, mi zrazu pripadalo nedostatočné, takže kým
som si usušila vlasy a maľovala sa, trikrát som sa pre-
zliekla. Bola som hotová až pred desiatou. Myslela som
si, že nájdem Caina nervózne klopkať nohou, no vyzeral
stále fascinovaný mojím bytom. Všimla som si, že štu-
duje zarámované fotky na stene.
„Prepáč. Stratila som pojem o čase.“
„To je v poriadku. Stihol som dve šálky kávy.“
„Aha, dobre.“
Kým som si balila poznámky k práci do starej kože-
nej kabelky, Caine sa zastavil pred jednou čiernobielou
fotkou.
„Tvoja matka?“

76
 Dívala som sa na tú fotku tak často, že som naspamäť
poznala každý detail. Sedela na hojdačke v dome, kde
som vyrastala, a za uchom mala zastrčenú sedmokrásku.
Jej široký úsmev mi občas pomohol rozveseliť deň.
„Hej.“
„Je krásna.“
„Ďakujem. Bola.“
Otočil sa na mňa a študoval moju tvár. „Vyzeráš pres-
ne ako ona.“
„Rakovina,“ vypadlo zo mňa.
Netušila som, prečo som to vybafla. Do toho dňa som
sa o nej rozprávala len so sestrou. Už päť rokov som sa
kamarátila s Avou, roky sme boli spolubývajúce, a ani
ona netušila, na čo moja mama zomrela. Nebolo to ta-
jomstvo, len som o mnohých veciach nehovorila.
Civela som na fotku. „Vaječníkov.“
Caine mi položil ruku na chrbát a jemne ma pohladil.
„To je mi ľúto.“
„To nič.“ Odkašľala som si a ukázala som na inú fot-
ku. „Toto je teta Rose a strýko Nate, mamina sestra
s manželom. Vychovali ma so sestrou po tom, čo... skrát-
ka nás vychovali ako svoje vlastné po tom, čo mama
umrela. Môj otec nebol v obraze od útleho veku.“ Aj keď
som dobrovoľne otvorila zátku, teraz som sa ju snažila
strčiť nazad. „Môžeme ísť? Obed podávajú o pol jednej,
a nechcem prerušiť Umbertov bežný program.“
„Čakám len na teba. Ako zvyčajne.“
„Koľko máš času? Kým obeduje či robí niečo iné, ja si
píšem poznámky. Potom sa vrátim a dokončujem.“
„Nie. Som tvoj na celý deň.“
Tie slová sa mi páčili.

77
Jedenásta kapitola

RACHEL

Caine jazdil s manuálom, mal malé staré, no dokonale

udržiavané Porsche. Neviem o autách nič, ale usúdila
som, že je to veterán, a stojí viac než nové. Pasovalo k ne-
mu, drahé, no sexy a nenápadné.
Nikdy som sa tak netešila, že trčíme v zápche. Caine
musel stále preraďovať rýchlosť, a páčilo sa mi, ako za-
každým veľkou rukou chytil páku. Nehovoriac o tom
predlaktí... a tej prekliatej žile. Bože, pomôž mi. Ešte stá-
le sa mi páči žila.
Caine si všimol, že ho pozorujem. „Vieš jazdiť s ma-
nuálom?“
„Nie. Raz som to skúsila a narazila som si nos.“
Zamračil sa. „Narazila si si nos?“
„Stále mi to zhasínalo a auto poskakovalo ako spla-
šená koza. Pri piatom či pri šiestom pokuse som púšťala
spojku a začala som sa pomaly pohýnať, ale potom auto
náhle zhaslo, ja som vyletela dopredu a buchla som sa
o volant. Myslela som si, že mám zlomený nos.“
Caine sa zasmial. „Povedal by som, že na manuál tro-
chu prehnane reaguješ.“
„Ja? To ty prehnane reaguješ.“

78
 Úkosom sa na mňa pozrel. „Zabudla si na naše prvé
stretnutie?“
„To bolo iné. Ublížil si mojej kamarátke.“
„A namiesto toho, aby si si overila, či máš toho pravé-
ho, si mi išla po krku. Reaguješ prehnane.“
Najprv som sa s ním o tom chcela hádať, ale uvedo-
mila som si, že moje argumenty by len posilnili jeho
tvrdenie. „Možno máš trošku pravdu.“
„Len trošku.“
„Vlastne takto som sa začala zaujímať o terapiu hud-
bou. Pri dospievaní som používala hudbu na relaxáciu.“
„Mala si pustenú hudbu, keď si sa učila jazdiť s ma-
nuálom?“
Snažila som sa spomenúť si. „Vieš, že ani neviem? Ne-
mala. Bola som nervózna a nechcela som sa rozptyľovať,
tak som vypla rádio.“
„Možno si ho mala nechať zapnuté.“
„Hmmm... nikdy som o tom neuvažovala. Možno by
si mi mal dovoliť šoférovať a uvidíme, či to pôjde.“
Caine sa zasmial. „Na to mám príliš rád svoju spojku.“
Cesta za Umbertom do New Jersey zvyčajne v nedeľu
ráno trvala asi štyridsaťpäť minút, ale dnes to vyzeralo
na hodinu a pol. Most Georgea Washingtona bol uza-
vretý až na jediný pruh, a my sme sa k nemu pomaly pla-
zili. Na druhej strane uzla sa premávka trochu rozpus-
tila a začali sme sa rozprávať o mojom výskume.
„Povedz mi niečo o Umbertovi.“
„Nuž, základy si si mohol prečítať v zhrnutí. Má se-
demdesiattri rokov a je v neskorom, teda šiestom štádiu
Alzheimera. Celý život strávil v dome, kde vyrastal. Do-
konca tam mal aj svoju ordináciu. Ešte pred desiatimi
rokmi ako všeobecný lekár chodil za pacientmi domov.

79
Päťdesiatjeden rokov je zosobášený s Lydiou, každý deň
ho navštevuje. Ich jediný syn žije na západnom pobreží
a raz za čas príde za ním. Umberto väčšinou už Lydiu
nespoznáva. Dva roky mal depresiu, celkom mu pomoh-
lo, keď sa spriatelil s pacientkou Carol. Lydia ich občas
pristihne, ako sa Umberto a Carol držia za ruky. Ešte
som takú lásku nevidela. Ten človek, s ktorým strávila
celý život, si myslí, že ľúbi inú ženu, a aj tak je šťastný.
Je to tá najkrajšia vec, ktorú som kedy zažila. Skutočne
chce, aby bol šťastný, aj keď to znamená, že nájde šťastie
u niekoho iného.“
„Ejha.“
„Hej. Je to krásna drobnosť v inak tragickej situácii.“
„A tá hudba, na ktorú reaguje, je talianska?“
„Áno. Na začiatku, keď som tam začala chodiť, som
pracovala s väčšou skupinou. Snažila som sa nájsť nie-
koľko kandidátov na individuálne štúdium. Umberta to
veľmi nezaujímalo, aj keď jeho žena má poručníctvo a za-
písala ho na výskum. Pri rozhovoroch s rodinami som sa
snažila nájsť tú správnu hudbu, na ktorú by pacienti
mohli reagovať, a každý týždeň som púšťala piesne, ro-
bila cvičenia, a čakala som, kto ako zareaguje. Umberto
nereagoval na nič. Zdalo sa, že si hudbu užíva, ale nič vrá-
tane piesne zo svadby a iných pesničiek symbolizujúcich
nejaké životné zážitky v ňom nezanechalo dojem.“
„Prečo si teda skúsila taliansku hudbu?“
„Bola to náhoda. Týždeň predtým som počula, ako
Umberto zareagoval na opatrovateľku hovoriacu po ta-
liansky. Ani som netušila, že taliančinu plynule ovláda.
Podľa všetkého ňou občas hovoril. Nasledujúci týždeň
som skúsila operu. Ľudia zvyknú najsilnejšie reagovať na
živé vystúpenie, tak som si povedala, prečo to neskúsiť?“

80
 A Umberto reagoval?“
Dotkla som sa hrude. „Začal plakať. Bolo to srdce-
rvúce. Bola to však prvá reakcia, ktorej som sa od neho
dočkala. V ten deň mal myseľ čistú, ako už roky nie. Za-
čal rozprávať staré historky o svojej mame, ktoré nepoz-
nala ani jeho manželka. Nebola som si istá, či tie spo-
mienky vyvolala opera, alebo samotná hudba.“
„A čo máš naplánované na dnes?“
Striedala som po víkendoch anglickú a taliansku hud-
bu. Tento týždeň to vychádzalo na angličtinu, ale roz-
hodla som sa trošku to obmeniť. Možno som sa trochu
chcela vytiahnuť pred sexy profesorom.
„Le Nozze di Figaro.“
„Aha, Mozart.“
„Máš rád operu?“
„Mám rád hudbu. Nezáleží na tom akú. Figarovu svad-
bu som vlastne videl na bakalárovi, presnejšie jej druhú
verziu. Boli sme tam v rámci jedného predmetu.“
„Nikdy som na opere nebola.“ Blížili sme sa k odboč-
ke do komunitného centra Regency Village, kde Umber-
to býval. Ukázala som dopredu. „Najbližšie doľava. Vi-
dieť to až na poslednú chvíľu. Budova je schovaná medzi
stromami.“
Keď sme zaparkovali, trochu som znervóznela. Praco-
vala som na svojej práci už viac než rok. Čo ak Caine na-
šiel v mojom výskume nejakú chybu, alebo neveril, že
práve hudba vyvolala Umbertove spomienky? Aj keď za-
každým rád počúval, nie každé sedenie u neho vyvolalo
reakciu.
Caine zhasol motor a s jednou rukou na volante sa ku
mne otočil. „Prečítal som si tvoj výskum. Máš silné ar-
gumenty. Bude to fajn.“

81
 Nespomenula som mu nervozitu. Musel si všimnúť
môj zmätený výraz. „Keď si nervózna, zvykneš sa hrať
s hodinkami.“
Poťahovala som za ich náramok. Okamžite som pre-
stala. „Kedy si si to ešte všimol?“
„Po prvej prednáške, keď sa vyprázdnila sála, a ty si
musela za mnou prísť dolu ku katedre.“ Hľadeli sme si
navzájom do očí. „Predtým v byte, keď som si všimol, že
nemáš podprsenku.“
Zahanbene som sa začala obzerať po aute, aby som sa
vyhla jeho pohľadu. Na moje prekvapenie, keď som zno-
va zdvihla zrak, díval sa mi na pery. Takže som od jed-
ného nervózneho zvyku prešla na druhý.
Zahryzla som si do pery, zatiaľ čo sa mi v žalúdku pre-
budili motýle.
Caine si odkašľal a prehovoril vážnym hlasom. „Ne-
máš byť prečo nervózna. Som presvedčený, že to tam na-
plno rozbalíš.“

Umberto bol s Lydiou a Carol. Keď sme pristúpili k ich

stolu v návštevnej miestnosti, smial sa.
Zašepkala som Cainovi, kto je kto. „Žena je oproti
a frajerka vedľa neho.“
Caine šeptom odpovedal. „Umberto tu má nejaké
kšefty.“
Drgla som mu do brucha, aby bol ticho.
„Dobrý deň, Umberto.“
„Ahoj.“
Každý týždeň to vyzeralo rovnako, všetko bolo treba
riešiť odznova. Naučila som sa, že Umberto vie šikovne
predstierať, že si pamätá ľudí.“

82
 „Max už odišiel?“ opýtal sa.
„Ehm, áno.“ Cainovi som zašepkala. „Max bol jeho
pes, čierny labrador. Z nejakého dôvodu sa vypytuje ľu-
dí, či Max išiel von. Myslí si, že sme s ním boli na pre-
chádzke.“
Otočila som sa na obe ženy. „Ahojte, Lydia. Carol.“
Lydia vstala a pobozkala ma na líce. Za posledný rok
sme sa spriatelili. Chcela som im Caina predstaviť, ale
Carol ma predbehla.
„A kto je tento fešák? Vy ste tu nový doktor?“
Zasmiala som sa. „Carol, toto je Caine West. Je profe-
sor na brooklynskej univerzite, kde študujem. Učí tam
hudbu.“
Caine nasadil odzbrojujúci úsmev a načiahol ruku na
pozdrav. „Veľmi ma teší, Carol.“
Pridali sme sa k trojici. Rozprávali sa o včerajšom fil-
me. Carolinin Alzheimer bol v počiatočnom štádiu, tak-
že si dokázala ešte niečo zapamätať.
Položila ruku na Umbertovo predlaktie. „Hon na Čer-
vený október. Spomínaš si, drahý? Hral tam Sean Connery.“
Ach, áno. Áno.“
Bolo jasné, že Umberto sa na nič nepamätá.
Počas nášho rozhovoru Caine väčšinou mlčal a len
všetko sledoval. Preskakoval pohľadom po všetkých
troch. Ja som si na toto nezvyčajné trio už zvykla, ale na
prvý pohľad to mohlo byť celkom zaujímavé divadlo. Že-
na, čo pri pohľade na to, že iná žena drží jej milovaného
muža za ruku, nechce svojej sokyni vyškriabať oči. Pri-
tom s ním verne po boku strávila päťdesiatjeden rokov.
Caine evidentne študoval jej reakciu. Jediné, čo však
u Lydie videl, bola spokojnosť. Akceptovala podmienky,
za ktorých bol jej manžel šťastný.

83
 O chvíľu prišla sestra a odviedla Carol na inú aktivitu.
Lydia nechcela, aby sme pri nej skúšali terapiu. Nechce-
la, aby si manžel spomenul na niečo, čo ho podnieti na-
čiahnuť sa za Lydiou, a rozčúli Carol. Pre Lydiu už mali
v nebi pripravené špeciálne miesto.
Umberto objal Carol a rozlúčil sa a sadol si opäť
k nám. Vyzeral rozrušene.
Lydia sa načiahla ponad stôl a chytila manžela za ru-
ku. Umberto, Rachel ti pustí nejakú hudbu. Spomínaš
si, Rachel ti občas niečo pustí.“
„Ach, iste. Áno.“
Vedela som, že je to krycí manéver pre: Absolútne netu-
ším, ale nedám to na sebe znať.
Stlačila mu ju. „Rachel ti nasadí na uši slúchadlá,
dobre?“
„Iste, dobre.“
Nasadila som Umbertovi na uši bezdrôtové slúchadlá,
Lydia zatiaľ zalovila v kabelke a vytiahla malú škatuľku
s vlastnými bezdrôtovými slúchadlami do uší. Nechcela
počúvať, ale chcela byť pri manželovi. Uvedomila som
si, že nemám ďalšie navyše pre Caina. Ponúkla som mu
svoje. Nemala som problém priblížiť sa k nemu, aby sme
mohli počúvať cez jedno slúchadlo.
Pustila som hudbu a Umberto vtom zatvoril oči. Po
niekoľkých sekundách som videla, že mu z tváre mizne
večný výraz napätia. Mrkla som na Caina. Študoval
Umberta, prikývol a usmial sa. Niekde uprostred piesne
sa Umberto načiahol k Lydii a chytil ju za ruku. Bolo to
len bezvýznamné gesto, ale tieto drobné momenty čistej
mysle boli pre rodinu čeliacu následkom Alzheimera zá-
bleskami svetla v nekonečnej temnote.
„Umberto, ako sa cítite?“

84
 „Dobre. Dobre.“ Nebola som si celkom istá, či sa cíti
inak ako pred chvíľou, ale jeho rozčúlenie spred desia-
tich minút celkom zmizlo.
Lydia sa snažila z tohto momentu vyťažiť maximum.
„Umberto? Spomínaš si, ako nám Franceska púšťala tú-
to pieseň?“
„Iste.“ Prikývol. Potom spojil všetkých päť prstov do
typického talianskeho materinského gesta a dodal: „Belle
parole non pascon I gatti.“
Lydia sa zasmiala. Pozrela sa na mňa. „Znamená to
pekné slová nenakŕmia mačky. Moja svokra Francesca to
často hovorievala. Nikdy som celkom nepochopila, čo
tým myslí.“
Ostali sme tam niekoľko hodín, dokonca sme si spra-
vili prestávku na obed a potom sme sa vrátili. Pre dnešok
však toto boli všetky Umbertove spomienky. Druhé kolo
počúvania neprinieslo žiadne nové záblesky, ale dúfala
som, že práve vďaka hudbe vidím na tvárach všetkých
prítomných úsmev.
Lydia sa pozrela na hodinky. „Umberto, už je čas po-
maly ísť na omšu. Nechceš sa pred ňou opláchnuť?“
„Dobre.“
Obrátila sa na mňa a Caina. „Nechcete sa pridať?“
Aj keď ja sama som na to celkom nebola, občas som
sa k nim pridala, aby som videla, ako Umberto reaguje
na tú hudbu.
„Už asi pôjdeme,“ odpovedala som. „Je neskoro.“
Pri lúčení sa Umberto pozrel na Caina. „Idete s Ma-
xom von?“
Caine spolupracoval. „Áno. Dobre sa oň postarám.“
Sestra odviedla Umberta do izby a Lydia nás odpreva-
dila k recepcii. „Neviem prečo, ale neprekáža mi, že sa

85

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

môj manžel zaľúbil do inej ženy a nepamätá si ma, ale
uráža ma zakaždým, keď si spomenie na Maxa.“ Zasmia-
la sa, ale mala som pocit, že to myslí trochu vážne. „Dú-
fam teda, že Rachel to má dnes za A. Vyzerá to tak, že
terapia hudbou naozaj funguje.“
Usmiala som sa. „Nie je to celkom tak. Profesor West
ma nehodnotí. Dozerá na môj výskum a prácu.“
„Aha. Dobre teda. Nuž, dúfam, že na vás urobila dojem.“
Caine sa na mňa pozrel s vrúcnymi očami. „To teda
urobila.“
Lydia ma objala. „Takže budúci týždeň?“
„Budem tu.“
„Ešte vás tu uvidím, profesor?“
„Ak ma Rachel vezme.“
Ehm. Bavíme sa v teoretickej či v praktickej rovine?
Cestou domov v aute som si všimla, že Caine o nie-
čom intenzívne premýšľa. Bol mlčanlivejší než zvyčajne.
„Chcel si ísť na omšu? Ani mi neprišlo na um sa ťa
opýtať, ale nechcela som ti zabrať celú nedeľu.“
Caine sa na mňa úkosom pozrel. „Nebol som v kos-
tole pätnásť rokov. Nešiel by som tam, ani keby mi za-
platili.“

86
 Dvanásta kapitola

CAIN
pred pätnástimi rokmi

Čo to dopekla robí?
Schoval som sa za široký mramorový stĺp a díval som
sa. Bolo veľa hodín, lebo Liam na skúške kapely robil
hlúposti, a my sme strácali čas učením sa novej pesničky,
čo deň predtým opitý napísal. Polovica z toho, čo na-
škriabal na hnedé papierové vrecko, sa nedala prečítať.
Tá druhá polovica však bola dosť dobrá. A tak sme skú-
šali a skúšali a snažili sme sa dosiahnuť, aby si ten idiot
spomenul na text.
Za normálnych okolností by som prišiel o pol jednej,
sadol som si do spovednice a čakal som. Moja malá ka-
marátka zvyčajne prišla okolo jednej. Dnes som však
meškal a ona prišla skôr. Aspoň som si to myslel. Nikdy
som ju tak dobre nevidel, aby som vedel s istotou pove-
dať, že je to ona. Pokojne som sa mohol schovávať pred
iným malým dievčaťom, čo prišlo v sobotu poobede do
kostola.
Stará drevená spovednica bola poriadne temná a pre
drevenú mrežu som videl len to, že má vlasy zopnuté do
vrkoča. Vedel som, že má tmavé vlasy a je malé ako diev-
ča, čo práve nazeralo do farárovej časti spovednice. Zve-
davo som sa díval z diaľky, ako sa obzerá a pokúša otvo-

87
riť dvere. Na okamih vošlo dnu, potom odtiaľ trielilo
von a vrátilo sa na druhú stranu. Tú pre hriešnikov.
Prešlo päť minút a ono už neotvorilo dvere, takže keď
bol vzduch čistý, prešiel som do spovednice. Kabína vy-
zerala rovnako ako zvyčajne, akurát na zemi ležali dve
mince. Došlo mi, že sa možno chce pozrieť na kňaza.
„Spovedám sa Pánu Bohu i vám, duchovný otče, za
hriechy, čo som spáchala od poslednej spovede.“
Muselo to byť už aspoň šiesty raz, ale zakaždým, keď
tie slová povedalo, pocítil som bolesť v hrudi. Bolo to eš-
te dieťa, no čosi ho strašne ťažilo. V poslednom čase sme
ani nehovorili o hriechoch, čo si myslelo, že pácha. Jed-
noducho prišlo a pol hodiny sme sa rozprávali. Mal som
pocit, že som jediný dospelý, ktorému dôveruje. Čo bolo
teda ironické, pretože som sám nebol dospelý, a klamal
som mu od prvého momentu, čo sa tu objavilo.
„Aký si mala týždeň?“
„Dostala som sa v škole do problémov.“
Usmial som sa. „Áno? A čo si spravila?“
„Bol to tiež hriech.“
„Povedz mi o ňom.“
„Pamätáte sa na toho chlapca, čo sedí vedľa mňa?
Tommyho?“
„To je ten, čo má stále ruku v nohaviciach?“
„Hej, ten. Povedala som kvôli nemu škaredé slovo
a musela som ostať po škole. Obaja sme museli ostať po
škole.“
„Ako sa to stalo?“
„Opakovali sme si v škole geometrické tvary kvôli ne-
jakému testu. Učiteľka nakreslila kosoštvorec a my sme
ho mali pomenovať. Kedysi sme sa to učili, ale keď ma vy-
volala, nespomenula som si. Učiteľka mi chcela pomôcť,

88
naznačila prvé písmeno ‚k‘. Potešila som sa, lebo som si
spomenula, no povedala som nesprávne slovo na ‚k‘.“
„Čo si povedala?“
„Zakričala som klitoris.“
Musel som potlačiť smiech. „A vieš, čo to je?“
„Teraz už áno. Tommy mi to vysvetlil. Na celú triedu
zakričal, že to majú dievčatá medzi nohami. A vynadal
mi.“ Odmlčala sa. „Tiež povedal slovo na ‚k‘.“
Snažil som sa povedať niečo múdre v kňazskom du-
chu. „Úprimne si sa pomýlila. Myslím, že Tommy jediný
zhrešil, pretože to slovo povedal naschvál. Ty nie.“
„Nuž, nie tak celkom.“
„Aha?“
„Počas prestávky sa mi niektoré deti posmievali, že
mám to ‚k‘ medzi nohami. Povedala som im, že som sa
slovo klitoris naučila od Tommyho, pretože keď má ruky
v nohaviciach, hľadá si klitoris. Akurát, že keď som to
povedala, nepovedala som celé slovo.“
Chcel som jej povedať dobré dievča, no snažil som sa
zachovať si vážnosť. „Za škaredé slovo sa pomodlíš tri-
krát zdravas. Medzi nami, myslím si, že Tommy je hlu-
pák, a zaslúžil si to.“
Moja malá ovečka sa zachichotala.
„Ešte niečo?“
Minulý týždeň nespomenula domov a ja som chcel
zistiť, čo je nové. Dokázal som z nej vymámiť iba toľko,
že si myslí škaredé veci o nevlastnom otcovi a že priveľa
pije a kričí.
„Čo nové doma?“ opýtal som sa. „Stalo sa niečo, čo ťa
prinútilo mať zlé myšlienky?“
„Mala som v ušiach slúchadlá, čo ste mi dali.“ Pred
dvoma týždňami mi povedala, že keď otčim v noci kri-

89
čal, bála sa. Mala občas problém zaspať. Navrhol som jej,
aby si dala do uší slúchadlá, a pustila si svoju obľúbenú
pesničku. Lenže žiadne nemala. Minulý týždeň som svo-
je vložil pred jej príchodom do spovednice a povedal
som jej, aby si ich zobrala. Vysvetlil som jej, že keď si
pustí hudbu a bude si potichu pospevovať, ľahšie zaspí.
„Pomohlo to?“
„Áno. Na štvrtý pokus som zaspala.“
Asi mi preskočilo, no mal som pocit, že nejakým zvrá-
teným spôsobom jej skutočne pomáham. „To je fajn.“
„Povedala som sestre, aby to tiež skúsila, no odvetila,
že nemôže.“
„Nemá slúchadlá?“
Niekoľko minút mlčala. Naučil som sa, že jej mlčanie
napovie viac než slová.
„Má. Dostala ich na Vianoce minulý rok, predtým, čo
mama umrela. Našla si ich v pančuche.“
V žalúdku som pocítil hrôzu. „Takže si myslí, že ich
nemôže nosiť? Nemá rada hudbu?“
„Musí načúvať, čo robí Benny.“
„Čo to znamená?“
„Keď sa naštve a opije, príde v noci za ňou do izby.“

90
 Trinásta kapitola

RACHEL

„Nie si hladný?“
Posledných päť minút mi tá otázka znela v hlave. Hoci
som s Cainom strávila celý deň, ešte som to nechcela
ukončiť.
Chcela som však, aby to vyznelo nenútene. Už ma
predtým pozval na niečo pod zub, no z nejakého dôvodu
som mala pocit, že keď sa opýtam ja, bude to ako po-
zvanie na rande.
Caine mrkol na mňa, potom späť na cestu. Mlčal a ma-
la som pocit, že zvažuje, či je to vhodné. Prekvapil ma
odpoveďou. „Umieram od hladu. Čo máš v pláne?“
„Nič extra. Kúsok od môjho bytu je celkom dobrá
grécka reštaurácia. Na Grand Street je zas Čína. Alebo
môžeme zájsť k O’Learymu, to by som ťa pozvala.“ Pri
poslednej vete som sa uškrnula.
„Čo tak grécka kuchyňa? A tentoraz pozývam ja teba.“
„To znie dobre. Na Elwyn Street choď doľava. Je to
hneď vpravo, Greek Delight. Hádam tam budeme vedieť
zaparkovať.“
V reštaurácii nás čašníčka usadila do tichého boxu
a kým sme študovali jedálne lístky, priniesla hummus
a pita lupienky.

91
 Vedela som, čo chcem, ale Caine si vybral z vrecka
okuliare, a čítal jednotlivé pokrmy. Dosť mu to seklo, ale
nemohla som si pomôcť.
„To si taký starý, že potrebuješ okuliare na čítanie?“
Pozrel sa na mňa ponad rám okuliarov značky Bur-
berry. „Aj ty nosíš okuliare. Prečo mám byť ja ten starý?“
„Mám astigmatizmus. Potrebujem ich prakticky od-
kedy nosím podprsenku.“
Cainovi skĺzol pohľad na môj výstrih, potom sa vrátil
k jedálnemu lístku. Niečo si nezrozumiteľne zamrmlal.
Neprestala som sa na neho dívať, zložil si teda okuliare
a opýtal sa: „Čo?“
„Neodpovedal si mi na otázku. Koľko máš rokov?“
„Som dosť starý na to, aby som mohol byť tvojím pro-
fesorom.“
Namočila som kúsok pity do hummusu a strčila si ju
do úst. „Takže koľko? Šesťdesiat?“
„Tridsaťdva, ty mudrlantka. Už si šťastnejšia?“
Usmiala som sa. „Vlastne áno.“
Caine si opäť nasadil okuliare a vrátil sa k čítaniu.
Naklonila som sa k nemu. „Nevyzeráš na viac ako
tridsaťjeden.“
Pokrútil hlavou a čítal ďalej, ale všimla som si, že mu
myklo kútikmi úst.
Prečo sa mi to tak páčilo? Pripadalo mi to ako nejaká
malá odmena. Čo sa týka tohto muža, mala by som sa
dať vyšetriť.
Keď sa konečne rozhodol, oprel sa o operadlo sedadla.
„S tým výskumom robíš skvelú prácu.“
„Ďakujem.“
„Je tam poriadne zaujímavá dynamika.“
Spomenula som si na svoje prvé trápne stretnutie

92
s trojicou. „To teda. Na začiatku to bolo zvláštne, ale už
som si zvykla. Lydia je úžasná osôbka, nie?“
„Je. Nie som si istý, či by som to na jej mieste dokázal.“
„Čo tým myslíš?“
„Dívať sa, ako moja manželka sedí vedľa iného muža
a usmieva sa.“
„Skutočná láska je nesebecká. Chce pre neho to naj-
lepšie, aj keď to znamená, že už nie je súčasťou jeho ži-
vota.“
Čašníčka nám doniesla nápoje a objednali sme si jed-
lo. Caine si dal grécke pivo, ja klasickú kolu lajtku. Mu-
sela som sa dívať inam, keď sa jeho pery dotkli fľaše. Ne-
dokázala som celkom dobre skrývať náklonnosť.
„Mám pocit, akoby si o tom niečo vedela. Takže si sa
už niekedy takto zamilovala?“ opýtal sa.
„Nie do muža.“
Caine nadvihol obočie a ja som si uvedomila, ako to
muselo vyznieť, a čo si pomyslel.
„Myslela som, pociťovala som také niečo k mame. Nie
som lesbička. Páčia sa mi muži. Nie že by som proti les-
bičkám niečo mala. Len uprednostňujem... veď vieš... na
sex mužov. Nie že by som si práve teraz užívala sexuálny
život.“ Trepala som ostošesť.
Caine sa zachechtal. „Keď sa dostaneš do pomykova,
si naozaj rozkošná.“
Radšej som si odpila zo studenej koly, aby som za-
mestnala ústa a zamaskovala rumenec. „Keď bola moja
mama naozaj chorá, chcela som, aby umrela a už viac
netrpela. Znamenalo by to, že ostanem bez matky, ale
bolo mi to jedno. Len som chcela, aby už mala pokoj.
Lydia s Umbertom mi to pripomínajú.“ Položila som
pohár na stôl. „A čo ty? Už si sa niekedy takto zaľúbil?!

93
 Caine pokrútil hlavou. „Nie som istý, či by som bol
takej oddanosti schopný. Väčšinu života som sa staral
len o seba.“
„Žiadne priateľky?“
„Tých bolo. Pri všetkých som bol sebecký bastard.“
Dívala som sa na neho. „Keď si nájdeš tú pravú, zmení
sa to.“
Priložil si fľašu s pivom k perám. „Možno. Alebo som
odsúdený na život plný sebeckého sexu. Viem si predsta-
viť aj horšie veci.“
Nevedela som si ho predstaviť sebeckého. Vymenil mi
koleso, hoci som ho poslala kade-ľahšie, a prerušila jeho
prednášku. A nedokázala som si predstaviť, že by nebol
pozorný v posteli. Mal taký vycibrený zmysel pre detail,
že to občas rozptyľovalo, a ešte dokázal byť taký zapále-
ný. A potom tu bola jeho hudobná stránka... skúsené ru-
ky a dobrý rytmus. Nie. Nevedela som si predstaviť, že
Caine West je v posteli sebecký. Tým som si bola istá.
Zadíval sa na mňa. „Na čo teraz myslíš?“
„Čo tým myslíš?“
„Stíchla si, keď som povedal, že sú aj horšie veci než
sebecký sex.“
A znovu tá vnímavosť. Bol pri ženách na pozore. Ta-
kíto muži sú dobrí v posteli.
„Len som premýšľala o tom, čo si povedal. Nepripa-
dáš mi sebecký.“
„Nemáme ten typ vzťahu.“
„Možno,“ mykla som plecom. „Pripadáš mi priveľmi
pozorný na to, aby si bol aj v tom smere sebecký.“
Na jeho príťažlivej tvári sa objavil chápavý výraz, ako-
by si práve uvedomil, na čo myslím. Naklonil sa ku mne
so šibalským úsmevom na tvári, až sa mi rozbúšilo srdce.

94
 „Nepovedal som, že som sebecký v posteli.“ Pohľad
mu padol na môj krk, potom sa vrátil k ústam. Pootvo-
rila som ich. „Potreby ženy majú pred tými mojimi vždy
prednosť. A užívam si každú minútu, keď ju môžem roz-
maznávať.“ Zadíval sa mi do očí a ešte bližšie sa naklonil.
„Spraví sa podo mnou... niekoľkokrát.“
Preglgla som. Celé telo na to zareagovalo a Caine si to
všimol. Zaklonil sa s nafúkaným úsmevom a zábleskom
v očiach.
Keď som sa konečne odhodlala niečo povedať, pre-
skočil mi hlas. „A v čom si teda sebecký?“
„V tom, čo nasleduje po sexe. Tá časť so vzťahom.“
„Aha.“
„Nie každý dokáže byť ako Lydia.“
„Nesúhlasím s tým. Každý to dokáže. Len sa možno
vedome snažíme nehľadať si svojho Umberta. A zvyčajne
je na také konanie dôvod.“
Myklo mu svalmi na brade, no ďalej mlčal. Našťastie,
o chvíľu priniesli jedlo. Caine si objednal falafel, ja gyros.
Pustili sme sa do toho a chvíľu sme sa naplno venovali
jedeniu.
O chvíľu som na tanieri mala poriadny neporiadok.
Pita sa roztrhla a polka gyrosu vytiekla. Neuvedomila
som si to, ale po ruke mi stekala tzatziki omáčka.
„Máš tam omáčku...“ Caine ukázal prstom.
Držiac gyros som otočila zápästie. Omáčka mi stiekla
po ruke, dole zápästím a predlaktím, a už-už hrozilo, že
skončí na tričku. Ak by som položila ten nešťastný gyros,
nikdy by som ho už nezdvihla, lebo by sa celkom rozsy-
pal. Jazykom som si prešla po ruke cez zápästie až po
prst. Všetko jedným ťahom. Nebolo to veľmi ženské, ale
bolo to lepšie, než čistiť si tričko.

95
 Zdvihla som pohľad. Caine sa na mňa uprene díval.
„Dočerta. Naschvál sa snažíš, aby ma vyhodili?“
„Čo?“
Striedavo mi pozeral do oboch očí. „Vôbec netušíš, čo?“
„Nechápem.“
Caine krútiac hlavou pozrel naspäť na svoj tanier.
„Dojedz. Mali by sme ísť.“
Cestou domov vládlo v aute trápne ticho. Ani jeden
z nás ho neprelomil. Vážne som nevedela, čo mám po-
vedať. Uvedomila som si, že Caina musela tá šou s obli-
zovaním vzrušiť, ale zároveň som si uvedomila, že mám
prestať fantazírovať o veciach, čo sa nikdy nestanú.
Keď sme dorazili k vchodu, Caine zaparkoval a vypol
motor. „Odprevadím ťa hore.“
„Nemusíš, to je v poriadku.“
„Nenechám ťa stáť na chodníku.“ Otvoril dvere a tým
prakticky ukončil diskusiu.
„Tak teda dobre,“ zamrmlala som pre seba.
Cestou vo výťahu sa trápnosť situácie len zhoršovala.
Pred dverami som hľadala kľúče. „Ešte raz ďakujem, že
si ma prijal a že si tam so mnou dnes bol.“
„Samozrejme. Spravil by som to pre každého študenta.“
Ďalšia pripomienka. Tá zabolela.
Odomkla som dvere a otvorila ich. „Nechceš ísť ďalej?
Spravím ti kávu.“ Skutočne som ho nechcela pozvať na
noc, len mi to pripadalo ako slušné gesto.
Caine bol dlho ticho. „Asi by bolo lepšie, keby sme sa
mimo školy už nestretávali. Tvoj výskum je super a po-
vedal by som, že sme si semester už dobre naplánovali.
Ak potrebuješ prediskutovať niečo o svojej práci, sekre-
tárka na katedre má môj kalendár. Ozvi sa jej a naplá-
nujeme si stretnutie.“

96
 Možno sme sa trochu viac spriatelili, ale... „Spravila
som niečo zle?“
„Nie.“ Namieril bradou smerom do bytu. „Nezabudni
sa zamknúť.“

Dala som si rýchlu sprchu, obliekla si staré tričko z ne-

jakého koncertu, čo som používala ako pyžamo, a smut-
ná a zmätená som si ľahla do postele. Moje pocity voči
Cainovi sa prehĺbili napriek tomu, že som vedela, aké je
to hlúpe zaľúbiť sa do niekoho, kto nemá o vzťah záu-
jem, aj keby nebol mojím profesorom. Snažila som sa
zaspať, ale nešlo to.
Vytiahla som telefón z nabíjačky. Povedala som si, že
si zapíšem poznámky z dnešného stretnutia a pošlem si
mejl. Keď som ho zapla, ako prvá sa objavila posledná
správa od Davisa. Úplne som zabudla, že som mu chcela
odpísať na jeho poznámku.
Aj keď vtedy to medzi nami neklaplo, Davis mi nikdy
nedával zmiešané signály. Nesnažil sa to maskovať. Po-
stavil sa čelom k svojim pocitom a bol ku mne úprimný.
Vzdychla som si a odpísala mu.
Rachel: Aj ty mi chýbaš.

97
Štrnásta kapitola

RACHEL

Caine sa mi posledné štyri dni úspešne vyhýbal.

Až doteraz. Nemal šancu ma minúť, ak teda nevyne-
chá povinnú fakultnú radu, ktorá sa konala raz za semes-
ter, a museli sa na nej zúčastniť profesori aj asistenti.
Sedela som sama v zadnej časti veľkej konferenčnej
miestnosti. Vedľa mňa bolo voľné miesto. Nie že by som
ho niekomu držala. Caine sa zatiaľ neukázal. Vždy, keď
niekto vošiel, oči mi zablúdili k dverám. Vedúci hudob-
nej katedry si sadol na stoličku vpredu pripravený začať,
keď vtom konečne vošiel Caine.
Zastal vo dverách, očami prebehol po celej miestnosti.
Pohľad mu padol na mňa, rýchlo uhol. Už si nemohol
sadnúť ďalej odo mňa.
Sústredene som ho pozorovala celých štyridsaťpäť mi-
nút a čudovala som sa, že mu nevzplanuli vlasy. Keď bo-
lo po všetkom, ostala som sedieť a čakala, či odíde bez
jediného slova.
Caine vstal, mrkol na mňa, ale v tom ho so širokým
úsmevom privítala nejaká žena. Mala vyzývavý sýtoru-
žový kostým, ale ona bola celkom pekná, aj keď som to
nerada priznávala. Už som ju tu videla. Vedela som, že
je to externá profesorka, no nepoznala som ju.

98
 Profesorka Ružová bola môj presný opak. Mala nepri-
rodzene blond vlasy na štýl Marilyn Monroe, len o pár
centimetrov menej než Caine, a jej kostým bol síce otras-
ne ružový, no určite značkový. Veľmi okato prejavovala
profesorovi Westovi náklonnosť, a evidentne sa poznali
podľa toho, ako sa ho pri rozhovore celý čas dotýkala.
Keď druhý či tretí raz pohodila hlavou a zasmiala sa,
prestala som sa dívať. Vstala som a vyrazila k dverám,
no zasekla som sa za dvoma profesormi, ktorí sa rozprá-
vali, a šli pomaly ako slimáky.
Caine s profesorkou Ružovou boli kúsok predo mnou
v rade na opustenie miestnosti, a on sa snažil nedívať
mojím smerom. Jeho ruka spočinula na jej krížoch a mne
došlo, že som totálny idiot. Úžasný pán profesor nemal
problém so zbližovaním sa, pokiaľ teda nešlo o mňa.
Dočerta s ním. Nechápala som, že môže byť taký po-
krytecký.
Vyšla som z konferenčnej miestnosti a okamžite som vy-
razila po dlhej chodbe. Musela som sa čím skôr dostať
z kampusu. Nechápala som, ako som si vôbec mohla mys-
lieť, že Caine má o mňa záujem, ale drží sa, lebo som jeho
asistentka. Ešte horšie, bola som nahnevaná, že sa tak iba
tváril. Tie signály z toho večera som si predsa nevymyslela.
Už sa mi takmer podarilo dostať z budovy, no náhle
som zastavila, takže do mňa vrazil nejaký študent.
„Čo to, dopekla...?“ zahromžil.
„Pardon.“
Kráčala som ďalej. Mala by som odtiaľto okamžite vy-
padnúť, no vedela som, čo je vo veci. Vnútri ma niečo zo-
žieralo. Ak to nedostanem zo seba von, bude mi celý deň
mizerne. Musela som Cainovi povedať, čo mám na srdci.
Aby to vzal čert.

99
 Otočila som sa a znova som vrazila do toho istého
študenta.
„Vážne?“ povedal.
„No, bože, prežiješ. Nemáš chodiť tak tesne za inými
ľuďmi!“
Vyrazila som ku Cainovej kancelárii. Možno preto prí-
dem o prácu, ale aspoň budem dnes pokojne spať. No
a čo, že mu dám za pravdu, že prehnane reagujem?
Dvere do jeho kancelárie boli pootvorené. Na okamih
som zastala, aby som si utriedila myšlienky, a potom som
siahla po kľučke. Dočerta s klopaním. Pred vtrhnutím ma
však zastavil ženský hlas. Jej smiech ma zasiahol, rozdúchal
vo mne oheň, čo stúpal až k lícam. Hlas profesorky Ružovej
som nepoznala, no akosi som si bola istá, že je to ona.
„Pamätáš sa na tú malú taliansku reštauráciu?“ opý-
tala sa tá žena. „Tú s kozubom vzadu?“
„Giordano’s.“
„Presne tú. Mali by sme tam niekedy zájsť. Tie ich ko-
láče vyzerali neskutočne.“ Odmlčala sa. „Aj keď vtedy ve-
čer sme sa až k dezertu nedostali, pravda?“
To mi stačilo. Nečakala som na Cainovu odpoveď. Ne-
mohla som. Nech už som bola akokoľvek naštvaná, po-
čuť ho s inou ženou ma zabolelo, a cítila som sa trápne.
Radšej by som si tieto pocity nechala pre seba. A tak som
si predpísala vlastnú terapiu a namiesto toho, aby som
vpálila do jeho kancelárie, som si nasadila slúchadlá
a odišla domov.

Vôbec sa mi nechcelo ísť na každomesačnú večeru s pria-

teľmi. Chcela som ostať doma a utápať sa v sebaľútosti.
Keď som sa to snažila zrušiť, Ava ma prinútila tam ísť.

100
A tak som sa vychystala. Čo už. Ak už sa necítim dobre,
aspoň sa poriadne nahodím. Okrem toho, sušenie vlasov
fénom bolo pre mňa čosi ako terapia. Neustále kefovanie
a hladenie ma upokojovalo.
Takže moje prirodzene kučeravé vlasy boli na konci
rovné. Potrebovala som sa poriadne upokojiť. Keďže
som sa toľko venovala vlasom, zvýraznila som ich aj per-
fektným mejkapom a dala som si pekné šaty a sandále
na opätkoch.
Keď som dorazila k O’Learymu, z Davisovho výrazu
som vyčítala, že aspoň niekto ocenil to úsilie navyše.
Dnes sme tu boli len my a Ava, pretože naša posledná
spolubývajúca bola s frajerom na výletnej plavbe. Posa-
dili sme sa a ja som bola zrazu rada, že som išla. Naozaj
som si čas s týmito ľuďmi užívala. Smiali sme sa, najmä
na Aviných bláznivých historkách. Asi o pol hodiny pri-
šiel Sal, nový čašník, povedal, že mu je zle, a musí odísť.
Poprosil nás, či by sme nezavolali Charliemu, aby za ne-
ho zobral šichtu.
Keďže kuchyňa mala byť otvorená už len pár hodín,
s Avou sme sa podujali, že to za neho vezmeme. Okrem
toho, bol vážne zelený, a ja som si bola istá, že nevydrží,
kým Charlie dorazí z Queensu.
„Na dnes si pridobre nahodená,“ povedala Ava a uká-
zala prstom na moje nohy. „A toto nie je obuv pre čaš-
níčku. Ja to vezmem. Už neostalo veľa stolov, takže sa
bavte. Zastavím sa pomedzi prácu.“
Hoci sme sa s Davisom rozišli v dobrom, sami dvaja
sme odvtedy neboli, odsťahoval sa. Keďže som bola na-
hodená, a trápne ticho nastalo prakticky okamžite, keď
Ava odišla, pripadalo mi to ako prvé rande.
„Takže,“ povedal Davis, „toto je čudné.“

101
 Zasmiala som sa. „To teda. Prečo? Nemalo by. Veď
sme to len my. Boli sme spolu miliónkrát.“
Davis sa na mňa rozpačito pozrel. „Lebo dnes vyzeráš
fakt skvele.“
„Chceš povedať, že keď sme spolu bývali, a ja som sa
každé ráno vykotúľala z postele, nevyzerala som skvelo?“
Myslela som to ako žart, no Davis vážne odpovedal:
„Vlastne si myslím, že si stále krásna.“
Začervenala som sa. „Južanský džentlmen.“
Davis s Avou si objednali fľašu vína. Zdvihol ju, aby
si doplnil pohár, potom podržal fľašu aj nad mojím
prázdnym. „Dáš si so mnou?“
Zaváhala som a spomenula si, ako to dopadlo napo-
sledy, keď sme takto pili. Skončila som u neho v posteli.
S prefíkaným úsmevom, čo mi napovedal, že myslí
presne na to isté, naplnil aj môj pohár. Doplna. Potom
dodal: „Len tento jeden.“

Víno tomu určite pomohlo. Keď už bola fľaša prázdna,

zmizlo aj napätie. Pchali sme do seba cestoviny a spo-
mínali sme na spoločnú minulosť. Veci sa dávali do nor-
málu.
„Ako sa má Umberto s Lydiou?“ opýtal sa.
To bol presne on. Zapamätal si ich mená, pretože boli
pre mňa dôležití. Vždy bol ohľaduplný a pozorný.
„Darí sa im. Stále šťastne v trojici.“
„A tvoja práca?“
„Dobre. Cainovi sa môj postup páčil. Aj keď ktovie.“
Dopila som. „Zajtra ho možno bude neznášať.“
„Caine?“
„Môj nový vedúci.“

102
 Davis prikývol.
„Je poriadny debil,“ dodala som. Nie že by sa pýtal.
„Kedy to dokončíš?“
„Ešte zopár mesiacov a bude to hotové.“
„A potom?“
„Neviem presne. Bakalára mám v odbore pedagogiky
na základnej škole, takže možno skúsim nejaké miestne
školy, čo robia hudobnú terapiu pre autistické deti.“
Davis sa usmial. „To by ti seklo. Viem si ťa tam pred-
staviť.“
Odpila som si vína. Bol to môj druhý pohár a už som
ho cítila. „A čo ty? Je ti tu v New Yorku dobre? Ostaneš
tu už nastálo?“
„Možno.“
Nebola som si istá, no dala by som ruku do ohňa za
to, že sa mi zadíval na pery.
„Čo máš nové? Si šťastná? Chodíš s niekým?“
Dobrá nálada mi poklesla. S nikým som nechodila,
ale to neznamenalo, že to tak chcem. Dnes sa mi na Cai-
na podarilo nemyslieť celú hodinu.
Vzdychla som si. „Nemám nikoho. A ty?“
Davis pochopil moju zmenu nálady zrejme ako reak-
ciu na to, že som single.
„Ani ja. Celkom rád by som to však zmenil.“
Hej. Ja tiež.
Ďalšie víno. „Naozaj? Povedz mi, ktorá je tá šťastná?“
Davis sa usmial. Je drobná, milá, krásna, múdra.“
Položila som si hlavu do dlaní. „Vyzerá dokonale. Ne-
má náhodou brata?“
Namiesto odpovede sa Davis načiahol cez stôl a chytil
ma za ruku. „Naozaj si mi chýbala.“
„Aj ty mne.“

103
 „Nepôjdeme tento víkend na večeru? Len my dvaja.
Čo to?
Vidiac môj nechápavý výraz Davis pokračoval. „Minu-
lý rok som nebol pripravený na vzťah. Nechcel som do
niečoho skočiť, keď som to nemal v hlave upratané. Te-
raz som na tom lepšie.“
Víno mi muselo celkom udrieť do hlavy. Vážne mi ne-
došlo, že tým niekým myslí mňa. Čakala som na to skoro
celý rok, no teraz som si nebola taká istá. Našťastie ma
Ava prišla zachrániť. Vopchala sa do boxu vedľa mňa,
z roztopaše ma buchla do boku a prevzala opraty roz-
hovoru. Bola som za tú zmenu vďačná.
Po ďalšej hodine posedávania a rozprávania sme sa
rozhodli presunúť za stôl pri bare, lebo v jedálenskej čas-
ti už nikto nebol.
Davis sa pozrel na hodinky. „Ráno o piatej musím byť
na letisku kvôli práci, tak už radšej pôjdem.“
Dohodli sme sa na večeri o mesiac, potom Davis objal
Avu na rozlúčku. Potom aj mňa. Akurát, že potom ma
nepustil. Namiesto toho ma chytil za obe ruky.
„Rozmysli si to, dobre?“
Nevedela som, čo mám povedať, takže som len prikýv-
la a usmiala sa. Potom odišiel.
Keď vyšiel z podniku, Ava sa ku mne otočila. „Čo to
malo, dopekla, znamenať?“
„Chce ma pozvať na rande.“
„A čo ty na to?“
„Netuším. Som zmätená.“
„Vieš, čo by ti pomohlo?“ Usmiala sa.
„Čo?“
„Musíme sa poriadne ožrať.“

104

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

 Pätnásta kapitola

RACHEL

„Má skvelý zadok.“

Nuž, to som chcela povedať, no bola som schopná za-
brblať len: „Má zadok.“
Našťastie, Ava sa pridala s množstvom alkoholu, takže
mojej vete dokonale rozumela.
„O kom teraz hovoríme? O Davisovi alebo o profe-
sorovi?“
Vzdychla som. „O profesorovom. Davisov je dobrý, ale
nikdy som nemala potrebu zahryznúť sa doň.“
Ava zvraštila obočie. „Chceš sa zahryznúť namyslené-
mu profesorovi do zadku?“
„Hej. Je to čudné?“
Uškrnula sa a zdvihla pohár. „Vôbec nie. Teda, hryze-
nie vôbec nie je čudné. Sama mám trochu hryzenia pri
sexe celkom rada, no zahryznúť sa mu do zadku, keď
s ním nechodíš, by mohlo byť mierne zvláštne. Obzvlášť
ak to spravíš uprostred jeho prednášky.“
„Veľmi ma frustruje. A hnevá.“
„Tak by si teda mala dať Davisovi druhú šancu?“
Vypila som zvyšok svojho tretieho drinku a držala
som prázdny pohár medzi palcom a ukazovákom. „Je
čas doplniť pohár, čašníčka.“

105

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com)

 Ava sa zasmiala. „Skončila som pred hodinou..., ale do-
plním ti ho, lebo si nie som istá, či zvládneš tie tri metre za
bar.“ Vstala a vzala mi pohár z ruky. „Po tomto už stačilo.“
Kým bola Ava za barom, vytiahla som si mobil. Ne-
viem prečo, ale chcela som si pozrieť Davisov faceboo-
kový účet. Spomenula som si, že pred pár mesiacmi tam
zavesil zopár fotiek s nejakou ženou. Bola som zvedavá,
či s ňou medzitým chodil.
Rozsvietil sa displej a prekvapená som hľadela na dve
správy od Caina.
Caine: Myslíš, že by si ma mohla zastúpiť na prednáške
o tretej?
O pár minút neskôr prišla druhá.
Caine: Prepáč, že je to takto na poslednú chvíľu. Prišlo
mi do toho niečo dôležité.
Debil.
Samozrejme, nebol debil. Len o mňa nemal taký zá-
ujem, ako ja o neho, a nechcel ma zavádzať, takže v mo-
jej opitej emóciami nabitej hlave bol debil. Mala som si
vypnúť mobil a ignorovať ho, odpovedať svojmu šéfovi
v lepšom duševnom rozpoložení, ale alkohol mal iný ná-
pad. Odpísala som mu.
Rachel: Iste. Vybavím to za teba, profesorka Ružová môže
ísť do tvojej kancelárie a robiť tam, čo tam zvyknete robiť.
Všimla som si, že pod mojou správou poskakujú bod-
ky. Znamenalo to, že mi odpisuje.
Caine: O čom to hovoríš?
Zagúľala som očami.
Rachel: Tvoj zadok nie je až taký dobrý.
V tej chvíli mi moja odpoveď úplne dávala zmysel.
Caine okamžite odpísal.
Caine: Prosím?

106
 Odfrkla som si. Nahlas. Debil jeden. A potom to už šlo
z kopca.
Rachel: Ona sa určite nenarobí prvá.
Držala som v ruke mobil a čakala na odpoveď, takže
keď začal zvoniť, skoro som vyskočila z kože, a pustila som
mobil na stôl. Caine mi volal a to ma ešte viac vytočilo.
Zdvihla som. „Čo je?“
„Rachel?“
„To som ja, tvoja podradná asistentka.“
Na niečo som si spomenula a prišlo mi to ako celkom
fajn vtip. Vlastne som na seba bola hrdá, že mi napadlo
niečo také duchaplné.
„Som asistentka s veľkým A a dobrým zadkom, aku-
rát je na škodu, že si si to nevšimol.“
„Nepila si náhodou?“
„A ty?“
„Nie, Rachel, ja som nepil.“
„Nuž, nevieš, o čo prichádzaš. Pretože už po prvom po-
háriku sa ti vyjasní všetko, čo ti pripadalo komplikované.“
Ava, sa vrátila s pohárikmi a všimla si, že telefonujem.
„S kým voláš?“
Trochu som sa snažila zakryť mikrofón. „S profeso-
rom superzadok.“
Ave sa rozšírili oči, potom ich na okamih zavrela. Keď
ich znova otvorila, zobrala mi telefón z ruky.
„Zdravím, profesor s... ehm... profesor West. Tu je Ava,
Rachelina kamarátka.“
Chvíľu počúvala.
„Hej, je v poriadku. Postarám sa o ňu.“
Ďalšia prestávka.
„Hej, určite. Sme u O’Learyho. Vezmem ju domov ta-
xíkom a dám na ňu pozor.“

107
 Zložila a hodila si telefón do kabelky. „Toto ti konfi-
škujem, aby si nespravila ešte nejakú hlúposť.“
„Čo? Veď som to len zdvihla. Nie je to moja chyba, že
je taký idiot.“
„Prosím, povedz mi, že si ho tak nenazvala.“
„Nespomínam si.“
Ava ma nechala celých štyridsať minút trepať, kým
som nedopila posledný pohár. Buď som si zvykla na tú
odpornú chuť alkoholu, alebo ten posledný gin s toni-
kom chutil skôr ako tonik, než gin. Ešte stále som ne-
bola schopná rozprávať, takže to bola asi tá druhá mož-
nosť. Ava mi môj drink zriedila.
„Tak čo, ideš robiť s Davisom?“
„Neviem. Je to skvelý chalan. Fakt je.“
Ave padol pohľad na poháre.
„Čo? Nebuď taká prekvapená. Je fajn. A sex som už
nemala celú večnosť.“
„Ach, nie. Profesor West.“
„Nuž, samozrejme, že radšej by som spala s ním, ale
možno je to všetko. Možno som len fakt sexuálne frus-
trovaná a Caine ma priťahuje len fyzicky.“
„Nie, Rachel. Profesor West.“ Ukázala na druhú stra-
nu baru. „Prišiel po teba.“
Nanešťastie som bola utopená vo svojom alkoholom
zriedenom mozgu a nedávala som pozor. Vôbec som si
neuvedomila, že na niečo ukazuje... na niekoho. Myslela
som si, že pokračujeme v rozhovore.
„No to teda radšej. Už to je skoro rok, ale myslím si, že
stále viem, ako používať vagínu.“ Odmlčala som sa. „Myslíš
si, že keď dlho nemáš sex, narastie ti nová panenská blana?“
Oprela som si pohár k perám, zavrela oči a otočila
som ho do seba.

108
 Keď som ich otvorila, myslela som si, že sa mi sníva.
Vlastne som si bola celkom istá. Musela som niekoľko-
krát zamrkať, aby som sa z toho dostala.
Caine robil perami ten hlúpy sexy pohyb. Stál vedľa
nášho stola. „Ešte stále som tu.“

Ava ma zradila. Caine ju poprosil, či si môže so mnou

pohovoriť, a zatiaľ čo ja som povedala jednoznačné nie,
ona v tom istom okamihu povedala áno. Výstražne sa
na mňa pozrela a potom sa rýchlo odpratala do úzadia.
„Čo tu robíš?“ zachmúrene som sa opýtala.
„Chcel som sa uistiť, že som jediný muž v okolí, kto-
rému v tomto stave hovoríš niečo o urobení sa.“
Prekrížila som si ruky na hrudi. „Davis ma chce.“
Cainovi sa napli svaly na brade. „To je rozkošné. Kto
je Davis?“
„Môj ex. Ted... tak nejako. Večerali sme dnes spolu.
Chce sa ku mne vrátiť.“
„O tom to teda je?“
„Nuž, jasné, že nie o tebe,“ zaklamala som.
„Vážne?“ Sadol si a na tvári mal arogantný úškrn.
„Pretože to cez telefón znelo trochu inak. Nuž, minimál-
ne čo sa týka narážky na môj zadok.“
Na alkohole bola aspoň jedna dobrá vec. Zabránil mi
v červenaní sa. Vlastne mi zabránil aj v tom, aby som sa
cítila trápne.
„No a? Máš dobrý zadok. Za to ešte nie si prvý ani po-
sledný. Aj ja mám dobrý zadok. Akurát ty si priveľký so-
már na to, aby si si to všimol.“
Caine si palcom prešiel po perách. „To si myslíš?“
„Že si somár? Áno.“

109
 Naklonil sa ku mne. „Myslel som to, že som si nevši-
mol, aký máš pekný zadok.“
Jeho hlas znel chrapľavo a ja som zacítila zavíjanie
spomedzi svojich nôh. Preglgla som a dívajúc sa na neho
som si poposadla. Povzbudilo ho to a pokračoval.
„Máš šikovný útly driek. Keď si dáš rifle, máš na drie-
ku medzeru. Keď sa nakloníš dopredu, vidieť ti tanga.
Zvykneš ich ladiť s tričkami. V stredu si mala modré trič-
ko a modré tango nohavičky. V ten deň, keď si mala
prednášku, pekne si sa zohla, keď si rozdávala rad za ra-
dom slúchadlá. Preto som ti pomohol s tými škatuľami.
Hádam si nemyslíš, že som bol galantný? V ten deň si
mala bielu blúzku a čipkované biele nohavičky. Tá čipka
sa mi vážne páčila.“
Ústa som mala dokorán otvorené.
Caine sa ku mne ešte bližšie naklonil. „Takže ak si my-
slíš, že som si ten pekný zadok nevšimol, mýliš sa. Dva
dôvody: Prvý, nie je to pekný zadok. Je to totálne veľkole-
pý zadok. Druhý, všimol som si ho. Všímam si ho od pr-
vého dňa, keď som ťa videl vyjsť z tej toalety. Dokonca
som sa naň celý čas díval, až kým si mi nezmizla z do-
hľadu. A to si ma práve poslala dočerta.“
„Netušila som to.“
„Očividne.“
„Prečo si nič nepovedal?“
„Čo som mal povedať, Rachel? Si moja asistentka, ja
tvoj vedúci práce. Okrem toho, aj keby to tak nebolo, na-
ozaj sa mi páčiš. Nie si len známosť na jednu noc, ktorej
už nikdy nezavolám.“
To bolo drsné. Nechcela som Caina takto zaškatuľko-
vať. Spomenula som si na fakultnú schôdzu. „Ako na-
príklad profesorka Ružová?“

110
 Zvraštil čelo. „Myslíš Ginger Ashbyovú? Profesorku
Ashbyovú, čo mala dnes na sebe ružový kostým? A čo
s ňou?“
„Zdalo sa mi, že si rozumiete.“
Caine odvrátil pohľad. „Nespíme spolu, ak sa na to
pýtaš.“
Ak teraz spolu nespávali, určite mali nejakú spoločnú
aférku. Videla som, ako sa ho dotýka, ako sa na neho dí-
va a žmurká tými umelými mihalnicami.
„Mali ste spolu niečo.“
„Je to už celá večnosť. Nezvyknem dvakrát spraviť tú
istú chybu.“
Nebola som si istá, či naráža konkrétne na ňu, alebo
prespávanie s kolegami celkovo. Nie že by na tom zále-
žalo.
Ava sa vrátila k stolu a zaujímala sa o mňa. „Rach, je
všetko v poriadku?“
Na tvári sa mi zračil smutný úsmev. „V najlepšom.“
Položila mi na stôl mobil. „Zvonil ti telefón.“ Ava sa
pozrela na Caina. „Strčila som si ho do kabelky, aby vám
nepovedala niečo, čo ju bude neskôr mrzieť. Evidentne
to fungovalo.“ Caine sa usmial a ona obrátila pozornosť
na mňa. „Keby niečo, budem za barom.“
Keď odišla, opäť mi zazvonil mobil. Na displeji sa ob-
javilo Davisovo meno. Caine si to všimol a pozrel sa na
mňa. „Nechceš to zdvihnúť?“
Prestalo to zvoniť, ale všimla som si, že Davis mi po-
slal aj správu. Chcel sa uistiť, či som prišla domov v po-
riadku.
„Len mu rýchlo odpíšem, že som v poriadku.“
Pri písaní som cítila na sebe Cainov pohľad.
Potom povedal: „Chceš sa o tom porozprávať?“

111

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

 Chcela som vedieť, či dostanem z tohto pokojného
profesora nejakú reakciu. „Spávali sme spolu. Potom
sme prestali. Teraz chce znovu začať. Ach, a ešte ma chce
zobrať na večeru.“
Evidentne napol sánku. „A čo ty na to?“
„Neviem. Som dosť zmätená.“
„Prečo?“
„Je to skvelý chalan. Keď sme sa rozišli, najprv som
bola smutná. Potom som sa však cez to nejako preniesla.
Aspoň som si myslela. V každom prípade som nesedela
doma a nesmútila za ním. Ak by bol ten pravý, asi by to
nebolo také jednoduché. Chápeš?“
Caine sa mi pozrel do očí. „Hej, od toho pravého by
sa ti asi ťažšie odchádzalo.“
„Možno som sa však nepohla. Nemala som... veď
vieš... odkedy sme sa rozišli.“
„Nemala si sex?“
„Hej.“
Cainovi zažiaril pohľad „Preto tá nová panenská blana?“
V tomto stave opitosti som nemohla uveriť, o čom sa
rozprávame. „Ty si to počul?“
Lišiacky sa usmial. „Kedy ste sa rozišli?“
„Už je to takmer deväť mesiacov.“
„Takže si s nikým nespala deväť mesiacov?“
Vzdychla som si. „Možno by som si mala nájsť nieko-
ho v bare a vybaviť si to. Potom sa ľahšie budem vedieť
rozhodnúť, či mi Davis chýba, alebo je to len o sexe.“
Zreničky sa mu tak rozšírili, že mal v očiach viac čier-
nej ako hnedej farby. „To nie je dobrý nápad.“
„Prečo? Ty si nikdy len tak niekoho nezbalil a vzal do-
mov na uspokojenie túžob?“
„To som nepovedal.“

112
 „Tak prečo je to v poriadku, ak to urobíš ty, ale nie,
keď to chcem ja?“
„Pretože ja to nerobím, aby som vyriešil nejaký prob-
lém.“ Znova sa mu vrátil vážny tón. „Vyspať sa s niekým
ti nepomôže rozhodnúť sa, či chceš byť s iným chlapom.
Ver mi, Rachel.“
„Mám pocit, akoby si rozprával z vlastnej skúsenosti.“
Caine odvrátil pohľad. „Idem si po pivo. Dáš si kolu?“
„Dám si gin tonic.“
„Myslím, že si už mala dosť.“
Odula som sa. „Dobre. Dám si kolu lajtku.“
Keď sa Caine vrátil s nápojmi, ešte asi hodinu sme se-
deli a rozprávali sa. Trochu som vytriezvela, ale neopus-
tila ma alkoholom poháňaná odvaha.
„Môžem sa ťa niečo opýtať?“
„Ak poviem nie, zastaví ťa to?“
Usmiala som sa. „Asi nie.“
„Ak by si nebol môj profesor a ja by som nehľadala...“
Ani som nemusela dohovoriť.
Caine si priložil pivo k ústam a kým ho dopíjal, díval
sa na mňa. Položil prázdnu fľašu na stôl a odkašľal si,
potom sa naklonil bližšie. Vystrel prst a naznačil mi, aby
som sa k nemu aj ja priblížila. Naklonila som sa ponad
stôl, až boli naše nosy len pár centimetrov od seba.
„Ak by som nebol tvoj profesor a ty by si nebola také
dobré dievča, tvoja nová panenská blana by ťa teraz po-
riadne bolela.“

113
Šestnásta kapitola

RACHEL

Zazvonil mi budík, vôbec som sa necítila až tak zle.

Otvorila som oči a čakala som nával ukrutnej bolesti
hlavy a nevoľnosti, čakala som opicu. Namiesto toho
som bola unavená, no bez zvyčajných následkov. Vypila
som na dúšok veľký pohár vody a povedala som si, že sa
ešte na pätnásť minút vrátim do postele.
Caine trval na tom, že ma odvezie domov. V polke ces-
ty zastavil, vybehol do nonstopky a vrátil sa s papierovou
taškou, ktorú mi vložil do ruky.
„Daj si to všetko naraz. Ak si to nedáš všetko, nebude
to fungovať,“ povedal.
Boli tam dve fľašky vody, banán a vrecko acylpyrínu.
Keďže si s tým dal toľkú robotu, poslúchla som ho.
Zobrala som telefón z nabíjačky, napísala heslo a roz-
hodla som sa, že mu napíšem.
Rachel. Nemám opicu. Ďakujem. Si zázračný. Kde si bol,
keď som mala osemnásť?
Caine okamžite odpísal.
Caine: Niet za čo. Som rád, že sa cítiš lepšie.
Naozaj som sa cítila lepšie. Keď ma Caine minulý týž-
deň hrubo odstavil, naozaj ma to škrelo. Pomohlo mi,
že sme sa stretli. Nechápte ma zle, bola som viac v po-

114
mykove, než zvyčajne, hlavne potom, čo na mňa Davis
včera vyskočil, ale aspoň som už nemala pocit, že strá-
cam pôdu pod nohami.
Rachel: Som ti zaviazaná. Za všetko. Za to, že si sa uká-
zal a zisťoval, či som v poriadku, že si si vypočul o Davisovi,
zobral ma domov a dal mi tajný recept na ráno bez opice.
Vlastne, som tvoja dlžníčka.
Caine: Ber to tak, že sme si kvit, len by som ťa dnes po-
treboval, ak sa na to cítiš.
Celkom som zabudla, že ma Caine poprosil, aby som
za neho zobrala prednášku. Mala som dennú, no Char-
liemu by neprekážalo, ak odídem skôr. Poobede tam aj
tak bývalo mŕtvo.
Rachel: Jasné, vezmem to. Prepáč, celkom som zabudla,
že práve to naštartovalo môj záchvat opitej zúrivosti.
Caine: Ďakujem.
Včera večer sa medzi nami niečo zmenilo. Naša prí-
ťažlivosť už nebola tajná, takže som si povedala, že ne-
zaškodí trochu drzosti.
Rachel: Dúfam, že si nejdeš dať rýchlovku.
Predstavila som si, ako Cainovi myklo kútikmi, aby
následne pokrútil hlavou.
Caine: Vlastne mám rande s dvomi peknými dievčatami.
Akurát jedno má dva a pol a druhé štyri roky. Väčšinou keď
prídem, plačú.
Rachel: ?
Caine: Sestrine deti. Dnes ide na biopsiu a potrebuje, aby
niekto dohliadol na jej dve čertice.
Rachel: Ach, prepáč. Len som žartovala. Dúfam, že všet-
ko bude v poriadku. Vezmem to dnes za teba.
Caine: Ďakujem.

115
Po prednáške som chvíľu sedela na Cainovej stoličke
a čakala som, kým študenti neodídu. Sediac na jeho
mieste pred sálou plnou poslucháčov som mala pocit,
že som k nemu bližšie. Keďže som si spomenula na sexy
profesora, rozhodla som sa, že sa ho spýtam, ako sa mu
darí s varovaním. Pri myšlienke na Caina bojujúceho
s dvomi malými deťmi som sa uškrnula. Premýšľala
som, či musel aj meniť plienky. Pri dvoch dievčatách do
štyroch rokov to bolo viac než pravdepodobné.
Rachel: Prednáška dopadla dobre. Zrejme ma majú rad-
šej než teba :-)
Caine: To je super. Môžeš robiť za mňa, keď ma sestra
zabije.
To nevyznelo najlepšie.
Rachel: Čo sa stalo?
Caine: Zabudol som, že Lizzy má alergiu na orechy. Sme
na pohotovosti.

Milo ma prekvapilo, že Caine prijal moju ponuku na po-

moc v nemocnici. Klamala som, že patrím do rodiny, aby
som sa k nim dostala. Všimla som si Caina. Stál oproti
sesterskej miestnosti, a vyzeral nezvyčajne vystrašene. Na
rukách mal zrejme tú dvojročnú, ktorá revala na plné
hrdlo. Staršie dievča ležalo na nosidlách vedľa nich a na-
fukovalo chirurgickú rukavicu ako balón.
Prišla som bližšie a obzerala som si, čo má na sebe
mladšia zo sestier. Čo to? Čo to má, dopekla, na sebe? Vy-
zeralo to ako tričko naopak a veľmi zvláštne plienky.
„Ahoj,“ povedala som.
Mala som pocit, že ma naozaj rád vidí. „Ďakujem, že
si prišla.“

116
 „Je všetko v poriadku?“
„Lizzy bude v poriadku. Je to len vyrážka, tak to vyze-
rá. Dali jej benadryl a doktor ju tu chce mať chvíľu na
pozorovanie.“
Usmiala som sa na malé dievča na rukách, takže pre-
stalo na chvíľu revať a zvedavo si ma obzeralo. „Ahoj. Ty
si Lizzy.“
Najprv som si myslela, že tá staršia je pacientka, no
Cainova neter v jeho náručí mala na tvári a krku vyrážku.
Malé dievča prikývlo a triasla sa jej pritom spodná pe-
ra. Mala na hlave bláznivo červené kučeravé vlasy. Na-
čiahla som sa k nim a jeden prameň som si omotala oko-
lo prsta. „Máš super kučery. Pripomínajú mi Meridu.
Vieš, kto je Merida?“
Prikývla.
„Stavím sa, že si rovnako odvážna ako disneyovská
princezná.“
Odlepila som jej z mokrého líca nalepenú kučeru. Na
zápästí mi zazvonili náramky a to ju zaujalo.
„Páčia sa ti?“
Znova prikývla.
„Som Rachel, kamarátka strýka Caina. Chceš nára-
mok?“
Zasvietili jej oči, znova prikývla, ale tentoraz rýchlejšie.
Stiahla som si dva náramky z ruky a podala jej ich.
Usmiala sa a dovolila mi, aby som jej ich nasadila. Lepšie
som sa prizrela, čo má to úbohé dieťa na sebe.
„Ehm... Caine? Prečo je tá plienka prelepená lepiacou
páskou?“
„Za nič na svete tá poondiata vec nechcela držať.“
Snažila som sa ovládnuť výbuch smiechu. Táto steles-
nená dokonalosť bola absolútne mimo reality.

117
 Načiahla som ruky a usmiala sa na Lizzy. „Môžem ťa
podržať? Možno by sme mali opraviť tú plienku a pre-
vrátiť tričko.“
Caine sa zamračil a pozrel sa na neter. Práve mu došlo,
že má tričko naopak. Lizzy sa zdráhala, ale nakoniec sa
ku mne naklonila a ja som mu ju zobrala z rúk.
„Máš so sebou náhradné plienky?“
„Nie. Letel som z bytu tak rýchlo, že som si na nič ne-
spomenul.“ Pozrel sa na jej holé nohy. „Ani na nohavice.“
Usmiala som sa. „To nič. Som si istá, že sestrička nám
s tým pomôže.“
Druhé dievča sa posadilo na nosidlách a dívalo sa na
mňa.
Caine nás predstavil. „Toto je Alley. Ani ona mi s tými
plienkami veľmi nepomohla.“
S Lizzy som šla za sestrami, a jedna milá zašla na pe-
diatriu, a priniesla nám zopár plienok a balíček utierok.
Dokonca kdesi zohnala aj detské pyžamové nohavice. Keď
som Lizzy obliekla, vrátila som sa ku Cainovi a Alley.
„Všetko je v poriadku.“ Lizzy sa usmievala. „A zdá sa,
že jej už začala miznúť vyrážka.“
Caine sa na ňu zadíval. „Máš pravdu.“ Prešiel si pr-
stami po vlasoch. „Vďakabohu. Mojej sestre už len to
chýba ku šťastiu, aby po príchode domov zistila, že jed-
no z detí je v nemocnici. V dvadsiatke mala rakovinu
štítnej žľazy, takže jej ju vyoperovali. Minulý týždeň si
pod pazuchou našla zdurenú uzlinu. Jej doktor si mys-
lí, že o nič nejde, ale aj tak je vystresovaná. Pre istotu
jej robia biopsiu.“
„Ejha. To je mi ľúto. Dúfam, že bude v poriadku.“
Caine prikývol. „Ďakujem.“
V tom sa doktor prišiel pozrieť na Lizzy, ktorú som

118
mala stále na rukách. Zatiahol záves a oddelil tak posteľ
od zvyšku veľkej miestnosti. „Tak ako sa má naša prin-
cezná?“
Caine odpovedal. „Vyzerá to tak, že jej tá vyrážka za-
čala blednúť.“
„Pozrieme sa na to.“ Skontroloval Lizzinu tvár, bru-
cho, nohy a ruky. „Vyzerá to tak, že benadryl zabral.
Skontrolujem ju ešte raz, povedzme, o pol hodiny, a po-
tom môžete ísť. Čochvíľa ju skolí únava z liekov.“ Kým
zašiel za záves, dodal: „Alebo aj nie. Niekedy benadryl
účinkuje na deti presne opačne.“
Asi o hodinu nás pustili aj s kopou papierov domov.
Odprevadila som Caina k autu a pomohla mu nasadiť
deti do detských sedačiek.
„Sestra trvala na tom, aby som si tie sedačky pre istotu
zobral. Povedal som jej, že je cvok, že nikam neplánujem
ísť, no aj tak mi ich strčila do auta.“
„Tvoja sestra sa evidentne rozhodla správne.“
Caine zamrmlal. „A bude mi to pripomínať tak do
osemdesiatky.“
Keď boli dievčatá pripútané, Alley sa opýtala, či sa
s nimi pôjdem hrať ku strýkovi Cainovi. Už som išla po-
vedať, že nemôžem, no Caine ma prerušil.
„Ak si hladná, spravím skvelé cestoviny so syrom. Ne-
presvedčím ťa? Možno budeme mať ďalší problém
s plienkami a už sa mi minula skoro všetka páska. Mož-
no budem musieť siahnuť po lepidle.“
Usmiala som sa. Váhala som, no Caine sa na mňa po-
zrel s vážnym výrazom na tvári, zadíval sa mi do očí a po-
vedal: „Prosím...“
Nemohla som odmietnuť.
„Pôjdem za tebou.“

119
 Tvár sa mu rozžiarila a mne sa na oplátku rozbúchalo
srdce.
Upokoj sa. Nepozýva ťa na romantickú večeru. Len potre-
buje pomoc s neterami. Prebaliť, nie vyzliecť sa.
Počas celej cesty ku Cainovi som sa snažila vyhrať boj
nad srdcom. Celý čas mi bilo plné nadšenia z pozvania.
Nemohla som si pomôcť. Rozum poznal pravdu, ale
srdcu to bolo celkom jedno.

120
 Sedemnásta kapitola

RACHEL

Na privítanie dobehol obrovský čierny labrador a skoro

ma prevrhol. Kľakla som si na koleno a pozdravila ho.
„Ahoj, krásavec. Ty si ale milý. Ako sa voláš?“
Caine odpovedal. „To je Murphy.“ Snažil sa mu prís-
nym hlasom rozkázať: „Sadni.“ Pes ho ignoroval a po-
kúsil sa do mňa zavŕtať.
Škrabkala som ho za ušami, zatiaľ čo ma oňuchával.
„Fakt ťa poslúcha.“
„To je tvoja chyba. Tak voniaš, že si nedá povedať.“
„Voniam?“ Nebola som si istá, ako to mám zobrať.
„Psí čuch je tisíckrát silnejší než ľudský.“
„A ako presne voniam?“
Caine podišiel k psovi a rázne ho potiahol za obojok.
„No tak, Murphy. Už vážne stačilo.“
Pes sa nakoniec odtiahol a ja som sa mohla znova po-
staviť. Caine sa ku mne naklonil a so zatvorenými očami
mi demonštratívne ovoňal krk. „Leto. Vždy voniaš ako
leto.“ Odstúpil o krok a žmurkol. „Moje obľúbené ročné
obdobie.“
A znova ten môj hlúpy pulz. Celá tá reč, ktorú som si
opakovala v aute cestou späť, razom vyletela oknom.
Caine sa zasmial zrejme na výraze mojej tváre.

121
 „Poď ďalej. Dám Murphymu nejakú drobnosť, aby
som ho trochu rozptýlil.“
Išla som za Cainom a keď som videla jeho byt, na všet-
ko ostatné som okamžite zabudla.
Bol celkom iný, než som čakala.
Cainov byt bol neskutočný. Čakala som, že bude pek-
ný, no nie taký pekný. Dievčatá zmizli hneď, ako sme
vošli, lebo chceli vidieť nejaké video, a ja som sa zatiaľ
prekvapene obzerala.
Mal väčšiu obývačku, než bol môj celý byt. Dokonca
mal foyer. Foyer na Manhattane? Len vchod ho musel stáť
päťsto dolárov mesačne. Caine si všimol môj výraz.
„Môj prastarý otec založil investorskú spoločnosť. Kaž-
dá ďalšia generácia Westovcov zvýšila hodnotu tej spo-
ločnosti o jednu nulu. Okrem mňa. No zdedil som štvr-
tinu. Musím povedať, že dividendy sú trochu lepšie než
učiteľský plat.“
„Ehm... trochu? To teda. Veď máš výhľad na park.“
Pristúpila som k sklenenej stene. „Toto miesto je fakt
úžasné.“
Otočila som sa, Caine stál v kuchyni. Mal ju spojenú
s obývačkou. Díval sa na mňa.
„Ďakujem, že si dnes prišla,“ povedal.
„Bola som ti zaviazaná.“
„Prišla by si, aj keby som ti dlhoval desaťnásobne.“
„Prečo si myslíš?“
„Pretože si taká.“
Dievčatá dobehli nazad do obývačky s ruksakom. Po-
skakovali. „Môžeme si posedieť pri čaji?“ opýtali sa.
„Vyzerá, že na benadryl nezareagovala,“ zahundral
Caine.
„Iste. Zbožňujem čaj,“ povedala som.

122

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

 Alley si rozzipsovala ruksak, otočila ho a vysypala ob-
sah na Cainovu pohovku. Vyzeralo, že v ňom má servisu
pre dvadsať ľudí.
Dievčatá začali prestierať na stolík a ja som zašla za
Cainom do jeho antikorovej kuchyne. „Máš bylinkový
čaj?“
„Asi áno.“
Bolo smiešne pozorovať ho, ako sedí na zemi a sŕka
čaj z malej šálky. Podľa správania dievčat som videla, že
s nimi trávi veľa času, hoci nevie vymeniť ani plienku.
„Tipujem, že nie prvý raz si hoviete pri čaji.“
„Hrám sa s nimi, lebo musím dvakrát mesačne, keď
idem k sestre na večeru.“
„Žijú tu v meste?“
„Nie. Bývajú v Chappaque. Vyrástli sme tam. Sestra
tam ostala, aby bola blízko mamy.“
„Aj ja som žila vo Westchestri. Pleasantville.“
„Chodila si tam na strednú?“
„Nie. Dávno predtým sme sa presťahovali do mesta.“
Pri pití čaju som so záujmom pozorovala, ako Caine
poslúcha svoju štvorročnú neter. „Keď piješ, strýko Caine,
musíš vystrieť malíček. Nesŕkaj. Lyžička patrí na tanierik, nie
na stôl.“
Mala som pocit, že dievčatá sa konečne unavili. Lizzy
dokonca začala zívať.
„Lizzy, si unavená?“ opýtal sa Caine.
Odpoveďou bolo jej ďalšie zívanie.
Vstal a vzal ospalé dievča na ruky. „Poď. Čo keby si si
ľahla a ja ti pustím rozprávku?“
„Môžem spať u teba v posteli?“
„Jasné. Poď.“ Lizzy sa odlepila od Caina a načiahla sa
za mnou. „Môžeš ma uložiť aj ty, Rachel?“

123
 Pozrela som sa na Caina, ktorý mykol plecami. „Iste,
spravme z toho procesiu.“
Jasné, že bol sarkastický, no dievčatá to nepochopili
a boli nadšené. Všetci štyria sme vyrazili do jeho spálne.
Keď sme vošli, tvár mi nečakane zrumenela. Cainova
posteľ bola naozaj veľká. Drevený mahagónový rám ju
robil ešte väčšou. Bola extrémne vysoko nad zemou. Ten
maskulínny dojem k nemu skutočne pasoval. Vedela som
si celkom predstaviť, že v nej spáva nahý. Tvárou nadol,
a ten zadok, čo som večer chcela tak náruživo uhryznúť,
mu trčí spod prikrývky.
Ani som si neuvedomila, že som ostala stáť vo dve-
rách. Myšlienkami som bola kdesi mimo, potom Caine
prehovoril.
„Môžeš vojsť. Nehryziem.“
Nehryziem. To celkom stačilo. Môj jemný rumenec sa
zmenil na horúčavu a musela som byť úplne červená.
Caine sa na mňa pozrel a na jeho príťažlivej tvári sa ob-
javil zmyselný úsmev.
Posadil Lizzy, pomohol Alley vyliezť na posteľ, a po-
dišiel nazad k dverám. Stála som tam a hrala som sa
s hodinkami na zápästí.
Jeho horúci dych ma pošteklil na krku. Zašepkal:
„Viem, na čo myslíš.“
Z toho dotyku jeho dychu mi zabrnelo celé telo. Živo
som si predstavila, čo by sa stalo, keby boli jeho ruky na
mne. Ach, bože. Teraz myslím na neho a tie jeho ruky na mne,
v tej posteli. Preglgla som a zhlboka som sa nadýchla. Cai-
ne sa vrátil na posteľ a ja som stále cítila jeho vôňu. Pre-
čo aspoň nesmrdí?
Zapol televíziu a pripojil k nej prehrávač.
„Tipujem, že nepozeráš často filmy v posteli.“

124
 „V podstate tú televíziu zapínam, len keď tu mám tie-
to dve sojky.“
Rozhovor o televízii a deťoch bol fajn, začala som sa
cítiť trochu pokojnejšie.
„Nedokážem bez televízie zaspať,“ povedala som mu.
„Tipujem, že si jeden z tých, čo zaspia, keď im hlava pad-
ne na vankúš.“
Caine všetko pozapájal a na obrazovke sa objavil akýsi
film od Disneyho.
Znovu sa ku mne vrátil. „To netvrdím. Pred spaním
sa dajú robiť iné veci¸ ktoré uprednostňujem pred tele-
víziou.“
Musela som vyzerať ako srnka, čo strnula pred svetla-
mi auta, lebo Caine sa zachechtal. „Upokoj sa, len si z te-
ba uťahujem. Vyzerala si nervózna, tak som si povedal,
že ti pomôžem, a trochu to zhorším.“
„Idem upratať ten čajový servis.“ Zamávala som diev-
čatám a vycúvala z izby.
O päť minút sa Caine vrátil do obývačky. Práve som
umyla čajový servis, teraz som ho sušila a ukladala diev-
čatám nazad do ruksaku.
„Sú to naozaj milé baby,“ povedala som.
„Našťastie sú viac po strýkovi než po mame.“
Zasmiala som sa. „No určite.“
Caine mi zobral z rúk utierku. „Nemyslíš si, že som
milý?“
„Takto by som ťa určite necharakterizovala.“
„Vážne?“ Utrel miniatúrnu podšálku a podal mi ju.
„A ako by si ma charakterizovala?“
„Neviem. Možno enigma?“
Caine o tom chvíľu premýšľal. „Na to asi nemôžem
namietať.“

125
 Keď sme zbalili čajový servis, počuli sme vibrovať
mobil.
„To je môj či tvoj?“ opýtala som sa.
„Ja mám svoj vo vrecku. Takže tvoj.“
Prešla som k pohovke a začala sa hrabať v kabelke, ale
kým som ho našla, prestal zvoniť. Prečítala som si na
displeji meno. Davis. Nahlas som si vzdychla.
„Všetko je v poriadku?“
„Hej.“
Caine čakal na pokračovanie.
„To bol Davis. Predtým mi písal a zabudla som mu
odpísať.“
Prikývol. „Už si sa rozhodla, čo teraz?“
„Nie.“
„Potrebuješ s tým pomôcť?“
Zdvihla som jedno obočie. „Pomôžeš mi rozhodnúť
sa, či mám dať svojmu ex druhú šancu?“
„Iste. Prečo nie? Porozprávaj mi teda o tom.“
„Čo chceš vedieť?“
„Čo robí? Koľko má rokov? Už bol ženatý? Základy.“
„Dobre. Nuž, má dvadsaťdeväť rokov, je rozvedený,
momentálne pracuje ako regionálny predajca pre firmu,
čo predáva prístroje v oblasti nukleárnej medicíny.“
Caine zvážnel. „Pripadá mi ako debil. Nemala by si to
skúšať znova.“
„Čo? Prečo?“
Ukázal mi ruku s troma vystretými prstami a postup-
ne ich schovával. „Tri dôvody: Prvý, má dvadsaťdeväť a je
rozvedený. Niečo tu nesedí. Zlá história. Druhý, obchod-
ník. To je tiež zlá indícia. Predáva somariny. Je len otázka
času, kedy ich začne predávať aj tebe. Tretí, volá sa Da-
vis.“ Mykol plecom. „Je to hlúpe meno.“

126
 Nedôverčivo som sa na neho dívala. Mala som potre-
bu obhájiť pred ním svoje predošlé rozhodnutia, takže
som mu vysvetlila, aký je hrozne ironický. „Po prvé, ty
máš tridsaťdva a nemáš žiadny vzťah. To hovorí o tebe
viac, než jedno zlé rozhodnutie z mladosti a následný
sobáš so stredoškolskou láskou. Po druhé, si hudobník.
Každý vie, že hudobníci sú notorickí sukničkári. Pove-
dala by som, že pomer podvádzajúcich hudobníkov
a obchodníkov je dva ku jednej. A po tretie, čítal si Bi-
bliu? Kain nebol práve dokonalý syn.“
Caine prikývol. „Presne tak. Takže to sám dobre viem.
Preto by si sa od takých typov mala držať čo najďalej.“
Evidentne som nepochopila, čo tým chce povedať.
„Si tak trochu cvok. Odsudzuješ Davisa len podľa ve-
ku a zamestnania. Je to skvelý chlapík. Tvrdo pracuje,
raz chce mať rodinu, volá mame každú nedeľu. Dokon-
ca je aj romantik. Raz ma zobral na piknik do parku.“
Caine sa uškrnul. „To nie je romantické. Skôr mi prí-
de ako slaboch.“
Dala som si ruky v bok. „O čom to hovoríš? Jasné, že
je to romantické. Čo ty považuješ za romantiku, keď si
taký expert?“
Caine prešiel od kuchynskej linky k pohovke, kde
som stála. Vstúpil do môjho osobného priestoru a ja
som odmietla ustúpiť. Naklonil sa ku mne tak blízko,
že sme mali oči v tej istej výške, a nosmi sme sa praktic-
ky dotýkali.
„Nehrám sa na romantika,“ povedal. „Uprednostňu-
jem trtkačku ako zvieratá pred piknikmi v parku.“
Bože, prečo zo seba urobil takého debila?
A čo bolo horšie, prečo sa mi to tak páčilo? Cítila som,
ako mi naskočila husia koža a telom sa prehnala triaška.

127
Pocítila som vzrušenie v dolnej časti tela. A ani nevravím,
ako mi narástli bradavky. Ak mi nedá trochu osobného
priestoru, budem musieť zacúvať. Hoci ma vzrušoval,
rovnako veľmi ma naštval. Vybrala som si to druhé.
„Možno preto si stále sám.“
Cainov pohľad sa zúžil. „Keď je na ňom všetko také
úžasné, prečo si mu už dávno neodpovedala?“
Niečo na tom bolo. Malo to byť automatické rozhod-
nutie. Ak som k sebe však mala byť úprimná, nemalo
to nič spoločné s tým, aký Davis je alebo nie je. Jediné,
čo mi bránilo dať mu druhú šancu, bol fakt, že nebol
Caine.
Cítila som sa porazene. „Máš pravdu. Nemám dôvod
nejsť s ním zajtra na večeru. Ktovie, možno sa tá iskra
znova rozhorí. Kým to neskúsim, nezistím to.“
Caine ustúpil. Tvár mal ako kamennú masku bez vý-
razu. Nezáležalo na tom, že medzi nami bola chémia,
akú som ešte nezažila a že sme toho mali spoločného
viac, než väčšina šťastne zosobášených párov. Nemal
o mňa záujem. Čím viac som ho spoznala, tým viac som
si uvedomovala, že to o profesoroch a študentoch je len
výhovorka. Caine West nebol ten typ, čo by sa zastavil,
ak by niečo naozaj chcel.
Keď sme stáli trochu ďalej od seba, mala som razom
jasnejšiu myseľ. „Mala by som odísť.“
Chvíľu ticho stál. Strčila som si mobil do bočného
vrecka kabelky, vzala som kľúče a prehodila si kabelku
cez plece. Keď som okolo neho prešla, ani sa nepohol.
No v tom ma chytil za plece.
„Som ten posledný človek na svete, čo by ti mal radiť
vo vzťahoch. Ak však tú iskru necítiš, nesiľ to. Je to to
isté, ako keď tam je, a ty sa ju snažíš ignorovať.“

128
 Znova som sa snažila nájsť v jeho slovách nejaký skry-
tý význam. Mala by som to prestať robiť.
„Ďakujem, Caine.“
Prikývol. Vyzeral smutne a rezignovane. „Ďakujem, že
si to dnes zobrala v škole za mňa, a potom si ma ešte pri-
šla zachrániť.“
„To je v poriadku. Je to už klasika. Jednoducho sa na-
vzájom zachraňujeme.“

129
Osemnásta kapitola

CAINE
pred pätnástimi rokmi

Také malé dievča by nemalo len tak samo jazdiť vonku

na bicykli.
Tento týždeň som čakal pred kostolom na malej la-
vičke schovanej pod sochou Panny Márie. Zrejme tu bo-
la na to, aby sa na nej mohli ľudia modliť, nie sledovať
desaťročné dievčatá. Ak by niekto zistil, čo za kraviny
stváram každú sobotu, zrejme by ma považovali za pe-
dofila.
Moja malá kamarátka zamkla svoj bicykel na druhej
strane kostola, obzrela sa, či ju niekto nesleduje, a potom
vbehla dovnútra. Prikrčil som sa, no nebol som si istý,
či ma videla, alebo nie. Ani som netušil, čo tu vlastne
hľadám, ale aspoň som vedel, že je tu a že prišla sama.
Pár minút som čakal, potom som išiel dnu. Nech sa
usadí na svojej strane. Keď som však vkĺzol do kostola,
videl som ju, ako kľačí v lavici vedľa spovednice. Ruky
mala zopäté a hlavu sklonenú.
Musela vycítiť, že ju niekto sleduje, pretože asi po mi-
núte zdvihla hlavu, a začala sa obzerať dookola. Našťas-
tie sa pozrela opačným smerom, až potom mojím, takže
som sa stihol schovať za stĺp. Čo to vôbec, dopekla, robím?
Schovával som sa pred malým dievčaťom, čo určite býva

130
v domácnosti s tyranom. Predstieral som, že som kňaz,
aby som ju mohol... zachrániť?
Vidiac, že je vzduch čistý, prešlo dievča z lavice do spo-
vednice. Rovnako ako minulý týždeň najprv otvorilo
dvere pre kňaza. Tentoraz však nevošlo dnu. Zakrývali
ju dvere, takže som nevedel, čo tam robí. Podľa toho,
ako sa ohlo v drieku a mávlo rukou, som si pomyslel, že
asi niečo hodilo dovnútra. Potom otvorilo druhé dvere
a vošlo do spovednice.
Čo to, dopekla, robí?
Zvedavo som vyrazil rovno do búdky, ale od poslednej
návštevy sa tam nič nezmenilo. Bolo tam červené zama-
tové sedadlo, drevená lavica s ošúchaným koženým kľa-
čadlom, na stene zlatý kríž a to bolo asi všetko. Potom
som si všimol malú mincu položenú za prednou nohou
stoličky. Takmer som si ju nevšimol. Zohol som sa
a zdvihol ju. Než som si sadol, už začala rozprávať.
„Spovedám sa Pánu Bohu i vám, duchovný otče, za
hriechy, čo som spáchala od poslednej spovede.“
Prevracal som medenú centovú mincu v prstoch a od-
povedal som: „Povedz mi svoje hriechy.“

Tento týždeň bola veľmi melancholická. Nemala žiadne

vtipné príbehy o Tommym, a za dvadsať minút, čo tam
sedela, toho ani veľa nepovedala.
„Čo nové v škole?“
„Nebola som tam tri dni.“
„Prečo? Bola si chorá?“
„Nie.“
„A prečo teda?“
„Je to hriech, keď nejdem do školy?“

131

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

 „Ani nie, ale mala by si tam chodiť. Vzdelanie je dôle-
žité.“ Dnes som evidentne suploval matku, nie kňaza.
„A ak tam nebudeš chodiť, môžeš mať problémy. Vieš,
čo je záškoláctvo?“
„Nie.“
„To znamená, že si bez ospravedlnenia neprišla do
školy. Je to nedovolené.“
„Takže niečo môže byť nedovolené, ale nie je to hriech?“
O čom to hovorila? „Nuž, porušovanie zákonov v štá-
te New York je niečo iné, než porušovanie Božích záko-
nov. Prečo si teda nešla do školy?“
„Pretože som čakala na sestru.“
„Kde bola, že si na ňu čakala?“
„Neviem. Minulý týždeň ušla. Predtým, než odišla, po-
vedala mi, že sa po mňa vráti, keď nájde nové miesto na
život.“
„Takže si nešla do školy?“
„Ráno som sa tvárila, že do školy idem, a potom, keď
Benny odišiel, som sa vrátila domov. Nechcela som, aby
odišla, kým by som bola v škole.“
„Vieš, prečo sestra utiekla?“
Dlho mlčala. Potom povedala: „Myslím, že kvôli Ben-
nymu.“
To teda poriadne zľahčovala. „Išiel Benny tvoju sestru
hľadať?“
„Nie. Často na ňu kričí, keď príde večer z práce. Po-
tom zaspí na gauči, čo smrdí ako on.“
„Musíš ísť do školy. Porozprávaj sa s učiteľkou. Povedz
jej, čo sa doma deje.“
„Nie. Nechcem, aby sa sestra dostala do problémov.“
„To sa nestane.“
„Neviem...“

132
 Povedal som si, že je načase ísť na políciu. No čo by
som im povedal? Zdravím. Som falošný kňaz, musíte si ísť
posvietiť na chlapíka, čo sa volá Benny, a chudé malé dievča,
čo jazdí na modrom bicykli?
„Ako sa voláš?“
Znova bola ticho. „Už musím ísť.“
„Počkaj!“ Celý čas, čo sme sa rozprávali, som sa hral
s tou mincou. Náhle som prestal. „Nechala si tu nejakú
mincu.“
Mala hlboký hlas, skoro až melodický. „Nájdi cent,
zdvihni ho, a šťastie ťa neopustí celý deň.“ Potom za-
vŕzgali dvere a odišla.
Pri tom všetkom, čo sa v jej živote posralo, si našla čas,
aby podhodila farárovi na zem mincu, aby mal šťastie.
Neuveriteľné.

133
Devätnásta kapitola

RACHEL

Napriek mrzutej nálade, čo som pociťovala posledných

pár dní, som súhlasila s večerou s Davisom. A možno
som to neurobila napriek svojim pocitom, ale napriek
postoju niekoho iného. A dala som si záležať, aby ten niekto
vedel, že mám dnes večer plány. Vyžehlila som si vlnité
vlasy, obliekla si sexi krátke letné šaty a obula šnúrovacie
sandálky na vysokom opätku, čo sa zaväzovali mašľami
až pod kolenami. Vďaka tomu moje nohy pôsobili ešte
dlhšie a sukňa ešte kratšia. Dokonalé.
Extra úsilie stálo za reakciu. Caine mal čo robiť, aby
sa počas prednášky celý čas nedíval na mňa. Dnes som
sa rozhodla sedieť v prvom rade na krajnej stoličke, aby
som mohla voľne pohojdávať nohami. Všimla som si,
ako ma očami hladí po pokožke. Uvedomila som si, že
mi začína byť horúco kvôli inému mužovi, než tomu,
s ktorým idem večer na rande. Aj keď Davis o tom netu-
šil, bolo to voči nemu nefér.
Po prednáške som sa teda rozhodla neotáľať a neostať
s Cainom na kus reči. Nebolo povinné, aby asistent ostá-
val po prednáške s profesorom, jedine ak vyučoval špe-
ciálnu hodinu. Vybehla som asi po troch schodoch sme-
rom k východu, keď ma zastavil Cainov hlas.

134
 „Slečna Martinová, mohli by ste sa u mňa na chvíľu
zastaviť?“
Nemohla som ho odignorovať. Zhlboka som sa na-
dýchla, otočila sa a zišla som ku katedre. Niekoľko štu-
dentov tu postávalo, lebo chceli odovzdať zadania. Po-
slušne som čakala na boku. Caine s každým prehodil pár
slov, potom si začal baliť papiere do tašky. Celý čas ma
ignoroval.
Došla mi trpezlivosť. „Chcel si so mnou hovoriť?“
Zdvihol pohľad a sledoval, ako poslední študenti od-
chádzajú zo sály. Keď sa dvere zavreli, konečne mi veno-
val pozornosť.
„Čo to robíš?“
Tvárila som sa nevinne a nechápavo. „Stojím tu a ča-
kám, pretože si so mnou chcel hovoriť. Nie je to jasné?“
Caine sa zamračil. „Vieš, čo tým myslím.“
„Asi celkom neviem.“
Neodpovedal slovami. Namiesto toho prešiel po mne
pohľadom od nôh až celkom nahor. Bolo to pomalé, in-
tenzívne a horúce, takmer som sa neovládla. Odolala
som však. Stála som vzpriamene, dokonca som vypla
hruď, aby som zvýraznila prsia. Keď sa nám konečne po-
hľady stretli, opätovala som mu zízanie a neustúpila
som ani o centimeter. Bola som na seba poriadne hrdá.
„Nemôžeš sem chodiť takto oblečená.“
Zadívala som sa nadol na šaty. „Čo je na tom zlé?“
„Rozptyľuješ študentov opačného pohlavia.“
Nadvihla som obočie. „Študentov opačného pohlavia?“
Prekrížil si ruky na prsiach. „Je tu ozvena alebo čo?“
Dala som si ruky v bok a nahodila tón čo je koho do to-
ho. „Na tom, čo mám oblečené, nie je nič zlé. Letné šaty
a sandále. Dokonca nemám ani výstrih.“

135
 Cainov pohľad mi padol na hruď. Možno som nema-
la výstrih, ale šaty boli veľmi tenké a cítila som, že mi
stoja bradavky.
„Vidím obrys tvojich bradaviek.“
„Je tu zima.“ Najprv som sa chcela zakryť, ale... kašľať
na neho. Ešte viac som vypla hruď. Ty si mal minule také
tesné nohavice, že som videla tvoj obrys. To bolo v po-
riadku, a toto nie je?“
Caine sa mi zadíval do očí. Mal chrapľavý hlas. „Dí-
vala si sa mi na penis?“
„Mala som ho rovno pred očami. Nemohla som si po-
môcť.“
Pristúpil o krok bližšie, rozšírili sa mu nosné dierky.
„Páčilo sa vám, čo ste videli, slečna Martinová?“
Nevedela som, prečo ho potrebujem provokovať, no
ďalej som mu chcela mávať pred očami červenou vlaj-
kou. Namiesto odpovede som si prešla jazykom po hor-
nej pere. Pomaličky. Sledoval ho očami.
Dychčal tak silno, až som mala pocit, že každú chvíľu
praskne. Nebojácny, silný pocit. Nechceš ma? Dobre. O toto
všetko prichádzaš, profesor West.
„Nechci odo mňa niečo, o čom nie si sama presvedče-
ná. Varujem ťa.“ Znova spravil krok smerom ku mne, až
mi vošiel do osobného priestoru.
Mal rozšírené zreničky, dobiela vytočený, ale za tem-
ným pohľadom niečo skrýval. Túžbu.
Cudne som naklonila hlavu k nemu. „Kto povedal, že
to nechcem? Videla som obrys.“
Cainovi sa napla sánka, ja som sa ani nepohla a srdce
mi búšilo ako o preteky. Keď sa po mne načiahol, zadrža-
la som dych. Krv mi hučala v ušiach tak hlasno, že som
ani nezačula vlastné zhíknutie, keď ma chytil za bok.

136
 Začula som však iný hlas než Cainov.
„Profesor West?“
Zvláštne, počula som, ako horné dvere v sále zavŕzgali,
no môj mozog to spracoval až o niekoľko sekúnd neskôr
a realita mi šľahla do hlavy.
Caine odstúpil. Prešiel za katedru a odkašľal si. „Gin-
ger – profesorka Ashbyová. Ako vám môžem pomôcť?“
Hľadela striedavo na mňa a na neho. „Chcela by som
s vami hovoriť medzi štyrmi očami – o študentovi. Idem
nevhod?“ Ukázala na dvere, čo mala za chrbtom. „Mô-
žem prísť neskôr.“
„Nie. To je v poriadku.“ Prísne sa na mňa pozrel. „So
slečnou Martinovou sme práve skončili.“
Chvíľu som bola v šoku z náhlej zmeny situácie. Rých-
lo sa to však pretavilo do hnevu. S nechuťou som sa na
neho pozrela a potichu, tak aby to profesorka Ružová
nepočula, som zašepkala.
„Myslíš to vážne?“
Zdvihol svoju tašku. Túžba, ktorú by ešte pred pár se-
kundami bolo možné krájať, razom zmizla. Tiež šeptom
mi odpovedal: „Rachel, skončili sme.“
Ten bastard ma vypoklonkoval. Aj ty choď do riti, profe-
sor West.
Išla som hore schodmi v bezpečnej vzdialenosti pred
Cainom.
Prešla som okolo profesorky Ružovej, dnes mala na
sebe tyrkysový kostým. Ginger mala evidentne rada vý-
razné farby. Pomyslela som si, že chce asi vytŕčať z do-
tmava oblečeného davu newyorských žien.
Keď som dorazila na vrch schodiska, usmiala sa na
mňa. „Pekné sandále, len musí byť ťažké chodiť v nich
po celom kampuse.“

137
 Opätovala som jej široký falošný úsmev. „Ďakujem.
Dnes som mala len jednu prednášku. Obula som si ich
kvôli svojmu priateľovi.“ Otočila som sa na Caina a na-
široko sa usmiala. „Stretneme sa v piatok, profesor West.
Nechcem nechať Davisa dlho čakať.“
Nedovolila som mu ďalší opätovaný pohľad a vyšla
som von.

138
 Dvadsiata kapitola

RACHEL

Mala som po nálade. Choď dočerta, Caine West. Idem si

s Davisom užiť, aj keby ma to malo fyzicky bolieť. Niekoľko
minút som sa v aute dávala dokopy, kým som bola
schopná vyraziť do reštaurácie. Všimla som si tabuľku
nad vchodom a uvedomila som si, že sme tu už boli, keď
sme spolu krátko chodili. Roberto’s mali skvelé jedlo
a boli starosvetsky romantickí. Premýšľala som, či nas-
chvál vybral toto miesto.
Vnútri som sa rozhliadla a všimla som si ho v rohu
miestnosti. Presne tam sme sedeli aj naposledy. Ak som
doteraz pochybovala, že Davis sa snaží vyvolať presne tie
isté nálady, ako sme raz zažili, tento stôl všetky pochyb-
nosti rozpustil. Vlastne bolo od neho celkom milé, že to-
mu venoval toľko úsilia. To bol celý Davis, milý a pozor-
ný. Bol presný opak krutého a bezohľadného Caina.
Netušila som, prečo týchto dvoch mužov vôbec po-
rovnávam. Nepripadalo mi to fér voči Davisovi, hoci by
jednoznačne vyhral v každej kategórii, ktorú by som na-
písala na papier a analyzovala. Problém bol, že pri Cai-
novi som cítila niečo neopísateľné, niečo, čo sa nedalo
zaradiť. A z nejakého mne neznámeho dôvodu to pre-
konalo všetko skvelé, čím oplýval Davis.

139
 Toto poobedie mi však naozaj otvorilo oči. V podstate
som sa mužovi, ktorého som fyzicky priťahovala, a ne-
znášala som to, hodila do náručia. Z provokovania člo-
veka, čo mal záujem prakticky iba o sex, a čo by to zrej-
me okamžite oľutoval, nemohlo vzísť nič dobré.
Vzdychla som si a rozhodla som sa užiť si večer s člo-
vekom sediacim oproti.
Pristúpila som k stolu a Davisov úsmev mi pripome-
nul všetky dobré spomienky z posledných rokov. Vstal
a silno ma objal. Bolo to veľmi príjemne. Rukami ma
pevne chytil okolo pása, zaboril tvár do mojich vlasov
a nadýchol sa ich vône.
„Chýbala si mi,“ povedal. „Vždy tak skvelo voniaš.“
Došlo mi, ako veľmi mi chýbajú objatia. Iste, chýbal
mi aj sex, ale keď ma niekto držal a vyjadroval náklon-
nosť, to bolo fakt skvelé. Hlboko vnútri som cítila, že po
Cainovom odmietnutí som cítila akési silné nutkanie
niečo vyviesť, no zakopala som ho hlboko a užívala som
si Davisovo objatie. Dlho trvalo, kým ma pustil. Keď
ustúpil, držal ma za ruky a obzeral si ma.
„Ejha. Rach, vyzeráš skvele.“
„Ďakujem.“
Sadli sme si a Davis sa ďalej díval.
Nervózne som utrúsila: „Pozeráš sa na mňa, akoby
som mala dve hlavy.“
Keď sa usmial, mal v očiach kopu nehy. „Len som pre-
mýšľal... spomínaš si na tú fotku z mojej promócie? Tú,
kde mám róbu, a ty máš moju čiapku nakrivo a bláznivý
úsmev?“
„Tuším hej.“
„Nuž, vytlačil som si ju a mám ju doma na poličke a...“
Odmlčal sa.

140
 „Čo?“
„Nič. Nechcem ťa odohnať ešte pred predjedlom.“
Zasmiala som sa. „Nebuď smiešny. Čo si chcel po-
vedať?“
Davis sa mi pozrel hlboko do očí. „..., že sa niekedy zo-
budím a dívam sa na ňu, no nevyrovná sa to tomu, čo
vidím naživo.“ Pohľad mu padol na moje pery. „Chýba
mi tvoj bláznivý úsmev. To je všetko.“
V jeho pohľade bolo toľko tepla. Mala som pocit, že
je nákazlivý, pretože som sama bola dojatá. Prečo som
si však myslela, že dnešný večer je zlý nápad? Zrazu som
si nevedela spomenúť na jediný dôvod.
Prerušila nás čašníčka. Davis si objednal klasický gin
s tonikom a pozrel sa na mňa. „Kola lajtka?“
Dnes som bola za rebelku. „Dám si tiež gin s toni-
kom.“
Keď odišla, Davis nadvihol obočie. Poznal môj postoj
k pitiu. A musel si pamätať aj to, že v tú jednu noc, keď
sme sa obaja poriadne opili, sme skončili v posteli.
„Dnes je nejaká špeciálna príležitosť?“
„Myslím si, že áno. Dlho sme sa nevideli.“
„To teda dlho.“
Keď som vypila pol drinku, opadlo zo mňa napätie,
a krk aj plecia sa mi zdali uvoľnenejšie. Bolo nám spolu
dobre. Povedala som mu o svojich prednáškach, a potom
sa opýtal na moju sestru. Nerada o sebe rozprávam, tak-
že som odviedla rozhovor iným smerom.
„A čo máš nové? Ako práca?“
„Dobre. Povýšili ma, dostal som väčší revír.“
„Fíha. Gratulujem. Vedela som, že sa ti bude dariť.
Máš teraz veľkú kanceláriu s pekným výhľadom?“
„Vôbec, tri štvrtiny času strávim na cestách. Môžem

141
si dovoliť lepšie auto, takže som si kúpil niečo lepšie, aby
som si trochu užil jazdu.“
„A čo si si kúpil?“
„Audi A4. Má manuál. Je to celkom zábava, hlavne na
dlhých cestách cez kopce.“
Môj mozog sa správal neférovo. Okamžite som si vy-
bavila Caina, ako šoféruje svoje malé auto, ako rukou
drží radiacu páku. Táto zvláštna vec vo mne vyvolala ho-
rúčavu a rozrušila ma. Dokonca som sa na stoličke mi-
movoľne zamrvila.
Odpila som si z drinku. „Občas ma musíš niekam zo-
brať.“
„To by bolo fajn. Ak chceš, môžeme dačo vymyslieť.“
„Ďakujem,“ odfrkla som. „Caine by mi to nikdy ne-
dovolil. Povedal, že by som mu zničila jeho drahocennú
spojku.“
„Caine?“
„Profesor West. Môj vedúci práce.“
Davis pár sekúnd premýšľal, potom prikývol. „Aha,
vlastne. Spomenula si ho v ten večer u O’Learyho. Ešte
stále tam makáš šesťkrát do týždňa?“
„Vlastne, posledné týždne ani nie. Pre prednášky a do-
učovanie, fakultné rady a plánovanie vyučovania som to
musela obmedziť.“
Pri večeri sme sa rozprávali ako starí známi. Davis bol
fajn spoločník a cítila som sa vďaka našej známosti po-
hodlne. Vlastne to bolo vďaka Davisovi. Rozhovor začal
stagnovať. Videla som, že premýšľa. Akoby uvažoval, či
má niečo povedať.
„Čo máš na srdci?“ opýtala som sa.
Usmial sa. „Vždy si presne vedela, že na niečo myslím.“
„A o čo ide? Je všetko v poriadku?“

142
 Prestal jesť a položil vidličku na tanier. „Vravela si, že
s nikým nechodíš...“
„Nechodím.“
„Máš na to nejaký dôvod?“
„Odhliadnuc od toho, že ledva mám čas na seba a že
väčšina mužov u O’Learyho sú šesťdesiatroční policajti
vo výslužbe, ani nie.“
„Bola si s niekým odkedy... veď vieš... sme boli spolu?“
„Ráta sa aj jeden chlapík, čo sa správal ako totálny hlu-
pák, a Charlie ho musel odohnať bejzbalovou pálkou?“
Zasmiali sme sa, no Davis s vážnym výrazom na tvári
pokračoval. „Chvíľu som s niekým chodil, volala sa Sta-
cey. Mali sme veľa spoločného a dobre sme spolu vychá-
dzali.“
Zacítila som záchvev žiarlivosti. „Ešte ste spolu?“
„Nie, rozišli sme sa.“
„Čo sa stalo?“
Davis na chvíľu odvrátil zrak, potom sa mi znova za-
díval do očí. „Nebola si to ty.“
Trikrát som otvorila ústa, že niečo poviem, ale zakaž-
dým som ich zavrela, lebo som nevedela, čo mám pove-
dať. Davis si všimol môj prekvapený výraz a vyzeral, že
sa na tom baví.
„Nemusíš nič hovoriť. Vlastne, ani nehovor. Najprv
ma nechaj dohovoriť.“
„V poriadku...“ Podarilo sa mi niečo povedať. Síce len
jedno slovo, ale aj to sa rátalo.
„Po prvé, neplánoval som, že ti to poviem takto. Chcel
som dnes zájsť s tebou na večeru, pripomenúť ti, aké to
bolo medzi nami skvelé, a potom ťa ešte zopárkrát zo-
brať von, než ti to takto celé predostriem.“
„Mám taký pocit, že sa ti ten scenár vymkol z rúk.“

143
 „Hej... mrzí ma to. Začal som trochu žiarliť a pridal
som plyn.“
„Žiarliť? A prečo?“
„To je jedno. Hlúposť.“
„Povedz mi.“
„Vtedy večer si niekoľkokrát spomenula profesora, te-
raz si pridala, že ste nedávno spolu šli autom. Predstavil
som si ťa... Jednoducho som začal fantazírovať. Prebleslo
mi mysľou, či s ním nechodíš.“
Ironicky som sa zachechtala. „To teda určite nie.“ Len-
že ani sama som neverila tomu tónu hlasu. Očividné za-
pieranie často znamená priznanie. Davis si to však zrej-
me nevšimol.
„V každom prípade som si myslel, že keď si spome-
nieš, aké to bolo skvelé, poviem ti, že som na teba nikdy
neprestal myslieť.“ Odmlčal sa a hanblivo a zraniteľne
sa na mňa zadíval. „Skúsil som ísť ďalej, ale bez ohľadu
na to, s kým si začnem, a môžu to byť naozaj super baby,
vždy je tam jedna chyba. Nie sú ako ty.“
Ejha. Vážne ejha. Celkom ma odrovnala jeho vážnosť.
Zároveň som bola poriadne zmätená.
„Nechápem. Keď sme spolu prestali chodiť, vravel si,
že nie si na vzťah pripravený. Chápala som to, lebo som
videla, čo si predtým všetko zažil. Potreboval si priestor
a čas. No aj tak si onedlho začal s niekým chodiť. Takže
si nepotreboval čas, len si nechcel byť so mnou?“
Davis si prešiel prstami po krátkych vlasoch. Mal ich
trochu dlhšie než v armáde, ale stále krátke a starostlivo
upravené. Znovu som si spomenula na Caina. Často si
chodil prstami po hustých neposlušných vlasoch, keď
sa snažil bojovať s frustráciou zo mňa.
„Vlastne máš pravdu. Potreboval som byť bez teba, pre-

144
tože som nevedel, ako na to ísť pomaly. Vedel som si s te-
bou predstaviť budúcnosť, a bál som sa toho ako čert krí-
ža, pretože som práve odišiel zo vzťahu, ktorý som tiež po-
važoval za potenciálne doživotný. Počas tých pár mesiacov
so Stacey som si ani raz nevedel predstaviť, že by nám to
spolu vydržalo, takže som nepociťoval žiadny tlak.“
„Niekoľko mesiacov si chodil so ženou, hoci si vedel,
že to nemá budúcnosť, ale odo mňa si po pár týždňoch
odišiel, lebo si tú budúcnosť videl?!“
Davis sa posmešne zasmial. „Hej, znie to poriadne
hlúpo.“
Vlastne to nebolo hlúpe. Vyzeralo to ako ochranný
mechanizmus. Ak viete, že neodoláte celému koláču,
radšej si ho nekúpite.
„Nie je to hlúpe. Chápem to. Jednoducho to bolo zle
načasované.“
Keď sme s Davisom prestali chodiť, bola som rozčú-
lená, aj keď mi logika vravela, že ho chápem. Vždy som
si však myslela, že je rozumný, že potrebuje slobodu. Po-
vedala som si, že ak máme byť spolu, jedného dňa si k se-
be nájdeme cestu. A tak sa aj stalo.
Ten jeden deň práve dorazil.
Ja som nemala žiadny vzťah, čo by stál za reč, takže by
malo byť jednoduché začať tam, kde sme prestali.
Akurát, že...
Nepripadalo mi to veľmi jednoduché.
Lenže dala sa láska niekedy považovať za jednoduchú?
Veď čo taký Umberto s Lydiou?
„Povedz niečo.“
Mala som hlavu plnú myšlienok a neuvedomila som
si, že už niekoľko minút mlčím.
„Neviem, čo mám povedať.“

145
 „Nuž, potom by som teda mohol dokončiť to svoje
a vyložiť všetky karty na stôl.“
„Dokončiť?“
Zasmial sa. „Neboj sa. Už toho nie je veľa.“ Davis sa
načiahol a chytil ma za ruku. „Urobil som v živote nie-
koľko veľkých chýb a tou najväčšia bolo to, že som ťa
opustil. Viem, môže sa ti zdať, že je to z ničoho nič, ale
nie je to tak. Neprešiel deň, keď by som si na teba ne-
spomenul. Jednoducho som sa len teraz konečne od-
hodlal pozrieť pravde do očí.“
Presne tieto slová som od neho chcela počuť... pred
deviatimi mesiacmi. Teraz som si však nebola istá, či je
Davis pre mňa skutočne ten pravý. Ak by bol, prečo so
nesmútila viac, keď ma vtedy nechal? Prečo som sa do-
kázala odosobniť? Stále som sa v myšlienkach vracala
k Lydii a Umbertovi. Ona nedokázala odísť ani teraz,
keď ju Umberto nespoznáva, a ľúbi inú ženu.
Lenže to, že som nemyslela na Davisa, bol možno ob-
ranný mechanizmus. Možno som zakopala pocity, aby
ma to nebolelo. Ktovie. Bola som celá zmätená.
„Fakt neviem, čo povedať.“
„To si už vravela,“ naťahoval ma s chlapčenským
úsmevom. „Čo tak povedať, že si to aspoň premyslíš? Ne-
hovor nie. Aspoň nie hneď. Daj si načas.“
„Dobre.“
„Dobre?“ Rozšírili sa mu oči. „Takže nad tým budeš
premýšľať?“
„Áno. Teraz však neviem myslieť racionálne. Pri tom al-
kohole a všetkom, čo si povedal, nie som schopná myslieť.“
„To je lepšie ako nie.“
Nejako sa nám podarilo vrátiť k nenútenému rozho-
voru a užiť si zvyšok nášho... rande. Bolo to vôbec rande?

146
Nazvala som to tak pred profesorkou Ružovou, ale len
preto, aby som provokovala Caina. Čo sme tu vlastne
s Davisom robili? Vôbec som toto rande nebrala ako ran-
de. Jednoducho sme šli spolu na večeru.
Ku koncu večere to však už naozaj vyzeralo ako rande.
Po večeri som bola rada, že som sem prišla autom, a ne-
súhlasila, že ma vyzdvihne, tak ako pôvodne navrhoval.
Ušetrilo ma to trápneho momentu pred vchodom. Bolo
by totiž neslušné nepozvať ho hore, ale zároveň som si
uvedomila, že pozvanie by mohlo vyzerať všelijako. Hoci
sme sa vyhli tomu trápnemu momentu, neobišiel nás
ďalší, keď ma odprevadil k autu.
Davis mi chytil obe ruky. „Môžem ti o pár dní zavolať?
Možno by sme sa mohli stretnúť na káve či na obede?“
Usmiala som sa. „Určite. To by bolo fajn.“
Pomaly sa ku mne naklonil, akoby mi chcel dať šancu
uhnúť predtým, než naruší môj osobný priestor, a veľmi
jemne ma pobozkal na ústa. „Dobrú noc, Rach.“
S mysľou zahmlenou myšlienkami som si sadla do auta
a Davis zatvoril dvere. Počkal, kým naštartujem. Potrebo-
vala som si vyčistiť hlavu pred odchodom, vybrala som te-
da z kabelky mobil a pozrela som sa, či tam nemám nejaké
správy. Prvá bola od Caina. Musela prísť počas večere.
Caine: Neurob nejakú hlúposť, len aby si sa predviedla.
To je teda odvaha! Ten chlap si fakt myslí, že sa svet točí
len okolo neho. Zahmlenie mysle bolo razom fuč a vrátil
sa mi predošlý hnev. Rýchlo som naťukala odpoveď.
Rachel: Choď dopekla. Netočí sa všetko len okolo teba.
Okamžitá odpoveď.
Caine: Točí.
Mysľou mi preblesklo sto šťavnatých odpovedí. Po-
tom som si však všimla, že Davis čaká, kým odídem z par-

147
koviska. Bože, som poriadna krava. Hodila som mobil
do kabelky, prinútila som sa na úsmev, zamávala som
ešte raz Davisovi a zaradila som rýchlosť.
Mala som to domov asi dvadsať minút. Ašpirovala
som na skrátenie cesty na celých päť minút, keď som zra-
zu musela prudko dupnúť na brzdu a vyhnúť sa zrážke
s Hondou stojacou na stopke. Bola som taká nahnevaná
a nesústredená, že som si nevšimla veľkú červenú lesklú
tabuľu či dve tony ocele dávajúce prednosť v jazde.
Pri všetkých tých emóciách a adrenalíne, čo sa mi vpla-
vili do krvi pri tej skoro-nehode, mi srdce búšilo tak, až
mi chcelo vyskočiť z hrude. Musela som na chvíľu zasta-
viť, lebo nabudúce by to už nemuselo takto dopadnúť.
Samozrejme, keďže som stála na boku, vytiahla som
znova z kabelky mobil.
Zlý nápad.
Mala som sa upokojiť, vydýchať sa a pokojným tem-
pom odísť domov. Namiesto toho som odomkla displej
a všimla som si od Caina správu aj zmeškaný hovor. Ne-
nechal mi odkaz, len správu, že sa musíme porozprávať.
Zúrila som. Nielen že si myslel, že je všetko len o ňom,
ale ešte aj to, že mi môže prikazovať. Musíme sa poroz-
právať.
A viete čo? Mal pravdu. Museli sme sa porozprávať.
To ja som však bola pripravená rozprávať, takže to bude
podľa mojich pravidiel.
Prudko som vyštartovala od obrubníka, až zapišťali
gumy, otočila som sa o stoosemdesiat stupňov a vyrazila
do Manhattanu. Porozprávame sa hneď teraz.

148
 Dvadsiata prvá kapitola

RACHEL

Ak by ste v slovníku vyhľadali slovo nestabilná, som si

istá, že by ste tam našli moju fotku.
Za posledných päť či šesť hodín som bola vzrušená
počas poriadnej hádky, pri ktorej som sa snažila Caina
prinútiť, aby sa ma dotkol, nahnevaná a prázdna, keď
ma poslal preč, akoby sme tam spolu ani nestáli, a ná-
sledne zmätená, no potešená, keď mi Davis povedal, že
sa chce ku mne vrátiť. Minútu po večeri, keď na mňa za-
čal Caine znova útočiť, vzkypel vo mne hnev.
Teraz už bolo skoro jedenásť hodín večer a ja som za-
parkovala kúsok od Cainovho bytu.
Náhle sa zo mňa vytratila všetka zlosť, ktorú som na-
akumulovala počas cesty, a rozmýšľala som, prečo som
vôbec sem prišla. Emocionálna nestabilita je moje dru-
hé meno.
Prečo som sem prišla? Aby som Caina poslala kade-
ľahšie a dala mu príručku za ten jeho nerozhodný prí-
stup. Jasné, chcela som mu vynadať. V skutočnosti som
však prišla z iných dôvodov. Sediac v chladnúcom aute
som vytiahla mobil a ešte raz som si prečítala Cainove
správy.
Neurob nejakú hlúposť, len aby si sa predviedla.

149
 Nebol ďaleko od pravdy. Moje dnešné rozhodnutia,
hodiny príprav pred večerou, príchod do sály v sexi
šatách, samotné rozhodnutie, že pôjdem s Davisom
na večeru, to všetko súviselo s Cainom. A väčšinou šlo
o vzdor.
Nahlas som si vzdychla. S touto návštevou to bol zlý
nápad. Niekoľkokrát som buchla čelom o volant snažiac
sa vrátiť do reality. Všetky tie pocity si vzali svoju daň.
Bola som unavená. Naozaj unavená. Naposledy som po-
zrela na dom, kde mal Caine byt, naštartovala som a vy-
razila domov do Brooklynu.

Nájsť miesto na parkovanie v tejto štvrti po ôsmej večer

bolo takmer nemožné. Nemala som energiu hľadať a tak
som sa rozhodla ísť rovno do predraženej parkovacej ga-
ráže päť blokov od bytu. Nechcela som hodinu blúdiť
po okolí. Na dnes toho už bolo dosť.
Kým som dorazila do bytu, preklínala som vysoké
opätky a spolu s nimi mestskú údržbu za rozbité chod-
níky, po ktorých som kráčala. Tri razy som zakopla. Ko-
nečne som dorazila ku schodom do bytového domu
a pri každom kroku nahor som sa zvíjala od bolesti.
Otvorila som vonkajšie dvere do vestibulu a zašomrala
som, pretože boli znova odomknuté. Ktokoľvek by sa
mohol dostať dnu.
Všimla som si, že je tam nejaký muž, a inštinktívne
som začala kričať.
Caine vyzeral rovnako vystrašene ako ja. Zdvihol ruky.
„Rachel, to som ja.“
Chytila som sa za srdce. „Čo tu, dopekla, robíš? Chceš
ma na smrť vyľakať?“

150
 „Prepáč. Nechcel som ťa vyľakať. Bolo otvorené, tak
som sa pustil sám. Už som chcel odísť, lebo si neodpo-
vedala na zvonček.“
Srdce mi búšilo ako opreteky. Dnešný deň bol fakt na-
nič. „Čo tu robíš?“
„Prišiel som sa porozprávať.“
Môj strach sa rýchlo pretavil do hnevu. „To teda urči-
te. Musíme sa porozprávať. Vybrechol si to na mňa v sprá-
ve.“ Trochu som sa pohrala s pravdou. „Zatiaľ čo som
sa lúčila na rande.“
Caine napol svaly na tvári. „Som rád, že si došla v po-
riadku domov.“
Chcela som mu ublížiť rovnako ako on mne. „Áno.
Uprednostňujem rýchlu trtkačku a potom návrat domov
a spánok vo vlastnej posteli.“
Hovoril cez zaťaté zuby. „Poďme hore a porozprávaj-
me sa. Nechcem to riešiť tu vo vestibule.“
„O akom rozhovore to hovoríš? Chápem ťa, Caine.
Nemáš záujem. Teda, tvoj vták asi má, ale ty nie.“
Zazrel na mňa. „Päť minút. Mohli by sme ísť hore
a porozprávať sa ako dvaja dospelí ľudia?“
Opätovala som mu pohľad. „Fajn.“
Cestou v malom výťahu na tretie poschodie bolo cítiť
vo vzduchu napätie. Cítila som na sebe Cainov pohľad,
no starostlivo som sa dívala pred seba. Výťah gongom
oznámil príchod na trojku. Pripomenulo mi to zvonenie
na začiatku ďalšieho kola v boxe. Nasleduje deviate kolo.
Môj byt bol malý, ale teraz mi pripadal rovno ako ška-
tuľa od topánok. Odhodila som v kuchyni kabelku a už-
už som si chcela vyzuť topánky, aby som uľavila nohám,
no potom som si to rozmyslela. Chcela som byť vyššia
a stáť Cainovi zoči-voči.

151
 Napätie s každou sekundou narastalo a nikto z nás
neutrúsil ani slovo. Nakoniec ako prvý ustúpil Caine.
„Nechcel som, aby si preto, ako sme to uzavreli, spra-
vila nejakú hlúposť, čo budeš neskôr ľutovať. Keďže je
už neskoro, asi by som mal ísť.“
„Ty si poriadny hajzel!“ zakričala som.
Caine na mňa zazrel. Tak silno stlačil sánku, až som
si myslela, že si zlomí zub. Vidieť ho nahnevaného ma
hnalo dopredu, dodávalo mi to silu. Bola som ako zdro-
govaná, každý jeho výlev mi dal nový podnet. Chcela
som viac.
„Svet sa naozaj netočí len okolo teba. Mám kopec dô-
vodov, prečo sa vyspať s Davisom, a ani jeden z nich nesú-
visí s tým, že si hajzel. Tak teda...“ Rátala som na prstoch.
„Po prvé, je k sebe úprimný. Nesnaží sa vyhovoriť a skryť
pravdu. Po druhé, uzná, keď spravil chybu. Ako dnes, keď
mi povedal, že mu veľmi chýbam, a chce ma naspäť.“
Cainovi sa rozšírili nosné dierky. Povedala som si, že
tomu výbuchu ešte trochu pomôžem.
„Po tretie, je dobrý v posteli. Pozorný a štedrý. Vieš,
keď o tom teraz premýšľam, myslím si, že existuje spo-
jitosť medzi úprimnosťou a pocitmi a dobrou trtkačkou.“
Caine stál bez pohnutia, ale videla som, že v rámci se-
bakontroly stláča ruku do pästi. Ten muž bol strašne
frustrujúci a nezničiteľný. Naštvaná som odišla do ku-
chyne, lebo mi vyschlo v krku. Neuhol mi a ja som do
neho naschvál strčila.
„Uhni, debil.“
Chytil ma za lakeť a otočil k sebe. Zatajila som dych.
„Myslíš si, že úprimnosť a schopnosti v posteli idú ruka
v ruke? Teraz ti dám dôvod, aby si mi mohla ďalej nadávať
do hajzlov. Stojíš tu a hovoríš, že si spala s niekým iným,

152
a ja myslím len na to, akoby si ma zajtra ráno nenávidela,
keby som ti teraz ukázal, čo znamená skutočne trtkať. Nie
pekne. Natlačená na stenu, zatiaľ čo ťa bozkávam tak sil-
no, až ti na koži ostanú značky. Aby najbližšie, keď si vy-
zlečieš šaty, ten debil vedel, že som tam bol pred ním.“
Caine ma stále držal za lakeť. Pritiahol si ma bližšie.
Stáli sme zoči-voči.
Triasol sa mi hlas. „Nespala som s ním, aby som ťa na-
hnevala.“
„A prečo si s ním teda spala, Rachel?“
Nastal okamih pravdy. Dívala som sa mu do očí, pre-
hltla som svoju hrdosť a zašepkala: „Nespala som s ním.
Chcela som ťa len naštvať.“
Oči mu prakticky sčernali. Dlho sme sa na seba dívali
uvedomujúc si všetky tie slová. Potom ma postupne pus-
til. Najprv som si myslela, že ma znova odmieta. Potom
som si všimla, ako si chytil pracku na opasku.
„Otoč sa. Predkloň sa a opri sa rukami o stenu.“
Spýtavo som sa na neho pozrela. Nebola som schopná
povedať ani slovo.
Bradou namieril na stenu pár metrov za mnou. „Ste-
na.“ Odistil pracku, zatiahol za ňu a svištiac jedným ťa-
hom vytiahol opasok z nohavíc. „Pevne sa drž.“
Pripadalo mi to ako zo sna. Otočila som sa a podišla
k stene. Videla som sa, ako sa zohýbam a rozťahujem pr-
sty na stene. Vnímala som to akoby zhora, akoby sa všet-
ko spomalilo. Cítila som teplo jeho tela. Potom som za-
čula jeho hlas.
„Tie tvoje šaty...“ V tejto polohe mi ledva zakrývali za-
dok, ale zdvihol mi sukňu, a vytiahol ju až nad môj oh-
nutý pás. „Chcela si ma týmito poondiatymi šatami pro-
vokovať, pravda?“

153
 Nemyslela som si, že chce počuť nejakú odpoveď, ani
som si nemyslela, že som nejakej odpovede schopná. Mý-
lila som sa.
„Pravda? Povedz to. Povedz mi, že si ma chcela provo-
kovať.“
Prikývla som. „Áno. Obliekla som si ich pre teba.“
Rukou ma silno capol po zadku. Dosť silno.
„To máš za to, že si chcela byť zlá, keď ja som chcel
byť dobrý.“
Ach, bože. Medzi nohami som zacítila nával vlhkosti
a vzdychla som si.
Naklonil sa ku mne, telo na telo a odhrnul mi vlasy
na jednu stranu, aby ma pobozkal na krk. Cítila som je-
ho vzrušenie, tlačil ma ním na zadku aj cez rifle, čo mal
ešte stále na sebe. Jeho horúci dych mi vyvolal chvenie
na celom tele.
„Páčilo sa ti to, však? Budem to mať na pamäti.“
Náhle sa vystrel, na tele som pocítila nával chladného
vzduchu. Prsty mu vkĺzli za moje tanga a stiahol mi ich
až k členkom. „Rozkroč sa.“
Kľakol si a ústa mal rovno medzi mojimi nohami. Celú
tvár zaboril do mojej vagíny. Zakňučala som a dúfala, že
sa mi nepodlomia kolená. Nebol jemný. Bol nástojčivý
a drsný. Silno mi sal klitoris a napájal sa môjho vzrušenia,
akoby to bolo jeho posledné jedlo a on bol hladný ako vlk.
Cítila som, že orgazmus prichádza rýchlejšie, než som bola
zvyknutá, a mala som pocit, že neudržím rovnováhu.
„Taká sladká...“ Caine zamrmlal. „A taká krásne vlhká,
len pre mňa.“ Strčil do mňa dva prsty a mne sa obrátili
oči dohora.
Zastonala som. „Caine.“
Strčil prsty dnu a von. „Taká tesná.“

154
 „Caine.“ Moje nariekanie naberalo na intenzite. „Bože,
Caine.“
Nereagoval. Vstal a znova sa o mňa oprel. Druhou ru-
kou mi odtlačil tvár na jednu stranu a priložil svoje ústa
na moje. Prsty mu neprestali pracovať, teraz k nim pri-
pojil jazyk. Celé to bolo rýchle a intenzívne. Tvrdým pe-
nisom mi tlačil na zadok, prsty sa hýbali v mojom vnút-
ri, jeho ústa, jeho jazyk, jeho vôňa – všetko. Orgazmus
ma skolil ako rozbehnutý vlak. Sériu vzdychov utlmili
Cainove ústa. Pokračoval, až som skoro nemohla dýchať.
Obaja sme dychčali, on sa nado mnou celý čas zohý-
bal. Každý jeho výdych mi pošteklil husiu kožu pokrytú
potom.
„Si v poriadku?“ opýtal sa.
Prihlúplo som sa usmiala. „Bože, áno. Nikdy mi ne-
bolo lepšie.“
Pousmial sa. „Chceš to dokončiť tu pri stene alebo
v posteli?“
„Dokončiť? Veď už som hotová.“
„Vôbec nie, ty malá vrtuľa.“ Vzpriamil sa a chytil ma
do náručia. „Ešte sme len začali.“
Ak to bola pravda, trochu som sa bála, pretože už to,
čo sa teraz stalo, ma totálne odrovnalo. Musel mi čítať
myšlienky.
Caine ma držiac v náručí pobozkal na pery. „Posteľ.
Nech si tvoje nohy trochu oddýchnu.“
Táto voľba sa mi pozdávala. Opierajúc si hlavu o jeho
hruď som mu odpovedala: „Určite by som prijala trochu
oddychu.“
„Povedal som nohy, nie zvyšok.“

155
Dvadsiata druhá kapitola

RACHEL

Oprela som sa o lakte a užívala si výhľad.

Caine si všimol, že sa dívam, a uškrnul sa. „Kým sa vy-
zliekam, mohla by si aj ty priložiť ruku k dielu a sama
sa začať vyzliekať.“
„Ja si to celkom užívam.“
Pokrútil hlavou a ďalej si rozopínal košeľu. Rifle mal
už rozopnuté a na útlom drieku sa mu o kúsok zošmyk-
li. Očami som hltala jeho hlboké vyrysované svaly. Od-
hodil košeľu na zem.
„Mal by si prednášať hore bez.“
„Vedenie by to iste ocenilo.“
„Určite by sa im páčilo, že ženy z ostatných univerzít
so škaredými starými profesormi by požiadali o transfer.“
„Tak je to?“ Cainovi sa zachveli pery a rozopol si zips
na nohaviciach. Stiahol si ich a vystúpil z nich. Môj po-
hľad dopadol na jeho boxerky, presnejšie na veľkú vydu-
tinu uprostred. Vedela som, že ma pozoruje, no nemohla
som odtrhnúť oči.
Keďže som si to celkom užívala, Caine si asi povedal,
že mi spraví poriadnu šou. Rukou si chytil penis cez bo-
xerky a hladil ho.
„Ak mám učiť hore bez, to rovno nepotrebujem ani

156
nohavice.“ Stlačil si ho a zadíval sa na mňa. Naše pohľa-
dy sa stretli.
Preglgla som. „Možno by mi to stačilo hore bez.“
„Hej? A to už prečo?“
Oblízala som si pery. „Lebo tamto je moje.“
Cainov šibalský úsmev naznačil, že sa mu môj komen-
tár páčil. Dva prsty strčil po bokoch za boxerky a stiahol
si ich. Jeho hrubý penis vyskočil skoro až na brucho.
„Ježiši,“ pomyslela som si, no evidentne som to pove-
dala nahlas.
Zubami a jednou rukou otvoril balíček s kondómom,
natiahol si ho a vyštartoval na posteľ.
„Neboj sa. Pôjdeme na to pomaly. Tá tvoja vagína
s pavučinou ťa bude zajtra bolieť, lebo si to vyskúšame
viackrát, nie preto, že by som na teba išiel príliš zhurta.
A teraz ťa už vyzlečiem z tých šiat.“
Caine chytil lem šiat a pretiahol mi ich cez hlavu. Už
dávno som nemala nohavičky, takže som tam ostala len
v podprsenke a topánkach. Načiahol sa dozadu a jednou
rukou mi podprsenku rozopol. Zajtra budem asi premýš-
ľať o tom, že má s takým rozopínaním viac skúseností ako
ja, ale teraz som hlavne bola rada, že mu to netrvalo dlho.
Zadíval sa na mňa. „Si krásna.“ Chytil mi jeden prsník
do ruky a palcom prešiel po bradavke. „Tie prsia. Som
z nich blázon už celé týždne. Ani nevieš, koľkokrát som
pri prednáške stratil niť, lebo som sa na teba zadíval a tie
prsia ti presvitali cez tričko.“
Sklonil sa nado mňa. Oblízal mi bradavku, potom ju
vzal do svojich horúcich úst. Celý čas ma sledoval, lízal
a jemne hrýzol, a dával pozor, ako reagujem na to, čo ro-
bí. Cainov intenzívny záujem konečne spôsoboval, že
som sa mrvila radostným očakávaním.

157

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

 Ústami mi prešiel na krk a moje stvrdnuté bradavky
zaplavil závan studeného vzduchu. Bozkával ma na jem-
nej pokožke pod uchom, zatiaľ čo rukami skúmal celé
moje telo. Zahryzol mi do ušného laloka a zároveň jem-
ne štipol do neuveriteľne stvrdnutej bradavky. Zaťala
som mu nechty do chrbta.
Caine si vzdychol. „K tomu sa ešte dostaneme. Najprv
ťa zlomím a potom zistíme, ako tvrdo to máš rada. Sta-
vím sa, že najviac sa ti bude páčiť, keď ťa potiahnem za
vlasy, ty budeš na štyroch s červeným zadkom a penisom
rovno v tej tvojej sladkej vagíne.“ Spustil ruku nižšie a pre-
šiel mi medzi nohami dvoma prstami, aby ich vzápätí
strčil dnu. „Celkom vlhká. To by sa ti teda páčilo, však.“
Neodpovedala som, nedokázala som to. Caine teda
ohol prsty a masíroval bod, o ktorom som vedela, že ma
môže poriadne naštartovať. Pretože som už slovne na-
ozaj nevedela reagovať, chytila som ho za mužstvo a po-
riadne som ho stlačila. Po niekoľkých opakovaniach sa
Caine celý presunul na mňa a začal ma bozkávať. Jazy-
kom mi jemne prešiel po zuboch, aby som otvorila ústa,
potom strčil jazyk dnu a stretol sa s mojím. Celkom som
sa v tom stratila. Cítila som ten bozk v celom tele. Mala
som obrovský hlad, akoby som nikdy nič podobné ne-
zažila. Nič ma nedokázalo zastaviť. Bola som pripravená
dať mu všetko, po čom zatúži, a ešte viac.
Caine sa trochu zdvihol, aby sa na mňa pozrel, no te-
lami sme sa stále dotýkali. Díval sa mi do očí, penisom
mi prechádzal hore-dole medzi nohami, užíval si moju
vlhkosť. Potom začal pomaly prenikať dovnútra. Najprv
len kúsok, potom takmer celkom von a znova. Zakaždým
vošiel do mňa trochu hlbšie, trochu viac ma roztiahol.
Nakoniec ma poriadne chytil za boky a zatlačil, pod-

158
vedome som zavrela oči. Byť celkom premožená týmto
mužom bol skvelý pocit. Bojovala som s tým od prvého
nášho stretnutia, a to uvoľnenie bolo plné emócií.
„Rachel, otvor oči,“ zašepkal a odhrnul mi z tváre za-
túlaný vlas. „Neveril by som, že môžeš byť ešte krajšia.
Tvoja tvár, keď som v tebe... nemám slov...“
Načiahol sa nadol a rukou ma chytil za stehno. Uká-
zal mi tým, aby som ohla nohu v kolene, aby do mňa
mohol preniknúť ešte hlbšie.
„Caine...“ Celé telo sa mi začalo triasť.
„Ja viem...“
Dal si načas, ale postupne pridával na intenzite. Za-
každým vošiel hlbšie, začali sme sa hýbať v jednom ryt-
me. Nespočetnými spôsobmi som ho cítila vnútri.
Počas orgazmu som stonala, s ťažkosťami som sa sna-
žila mať otvorené oči, chcela som, aby videl, ako mi je
dobre. Keď to začalo doznievať, Caine pridal, bol rýchlej-
ší a ráznejší, akoby chcel svojím vyvrcholením dobehnúť
to moje. Páčilo sa mi, ako opakuje moje meno, zatiaľ čo
sa spravil vo mne. Bola to silnejšia terapia než hudba.
Držali sme sa a Caine pomaly pokračoval lenivými,
dlhými pohybmi. Lapali sme po dychu a usmievali sa na
seba. Nakoniec musel prestať a zbaviť sa kondómu. Keď
vstal a vyrazil do kúpeľne, vlhkú pokožku mi ochladil
závan čerstvého vzduchu.
Dúfala som, že to neznamená, že keď už je teraz po
všetkom, vráti sa všetko do starých chladných koľají.

159
Dvadsiata tretia kapitola

RACHEL

Caine ma prekvapil. Vrátil sa s teplým uterákom a jem-

ne ma poutieral. Takéto jemné zaobchádzanie som nik-
dy predtým nezažila. Bolo na tom niečo intímne a po-
zorné, ako jemne sa ma dotýkal. Stuhnuté plecia mi
znova ovisli.
„V poriadku?“ opýtal sa hlbokým jemným hlasom.
„Áno. Ďakujem.“
Zmizol v kúpeľni. Pár minút som počula tiecť vodu
v umývadle. Keď sa vrátil, potichu si začal obliekať bo-
xerky a potom rifle. Možno som sa upokojila trochu
predčasne.
„Čo to robíš?“ Snažila som sa prekryť namosúrenie,
no veľmi sa mi to nepodarilo.
Díval sa dolu na zips. Zastal a pozrel sa na mňa. „Ob-
liekam sa.“
„To vidím. Máš nejaký dôvod tak náhle ujsť?“
Caine zvraštil obočie. Uvedomila som si, že ani neroz-
mýšľal, čo vlastne robí. Bol to autopilot.
„Toto robíš vždy, keď... si to vybavíš so ženou, čo?“
Napol svaly na brade. „Je neskoro.“
„Ako myslíš. Choď.“
Odvrátila som pohľad. Nechcela som, aby videl skla-

160
manie, ktoré som nebola schopná zamaskovať. Každú
sekundu z toho zvuku obliekania môj hnev rástol. Pred
piatimi minútami bol taký sladký a jemný, a teraz sa
znova menil na profesora debila.
Nemohla som si pomôcť. Môj temperament neutí-
chal. „Si vážne hajzel, vieš to?“
Caine zamrzol pri zapínaní košele. „Myslím, že si mi
to už raz povedala, takže áno, viem, že som hajzel. Pre-
kvapuje ma však, že aj keď si to ty sama pripúšťaš akosi
menej než ja, stále mi to pripomínaš.“
Ten chlap ma vedel poriadne vytočiť. Akoby vo mne
niekto prepol vypínač a premenil ma na psychicky labil-
nú suku, ktorú som ani sama nespoznávala.
„Necháš na nočnom stolíku hotovosť?“
V očiach sa mu zračil oheň. Ticho sa na mňa díval.
Podvedome som stiahla hlavu medzi lopatky a čakala na
odpoveď.
„Nemyslím si, že si kurva, Rachel. Vlastne si pravý
opak – milé dievča. A to je ten problém.“
„O čom to hovoríš?“
Caine sa mi zahľadel priamo do očí. „Keď sa to skon-
čí, presnejšie, keď to poriadne poseriem, raním ťa tým.“
„To nevieš.“
Posmešne sa uchechtol. „To teda viem, Rachel.“
Hlboko vnútri som vedela, že má pravdu. Nemohla
som mu to však nechať. „Si poriadne namyslený. Už si sa
rozhodol, že mi zlomíš srdce. Nenapadlo ti, že možno ja
budem tá, čo zlomí srdce tebe? Možno ťa len využívam.“
Caine nadvihol obočie. Jasné, že som hovorila z cesty,
ale to teraz nemusel vedieť. Chcela som ho len donútiť,
aby ostal. Nebola som pripravená na to, že hneď odíde.
Nie dnes večer... ešte nie.

161
 Keď mu pohľad padol na moje prsia, uvedomila som
si, že Caine nezaprie, že ho priťahujem. Takže to musím
využiť, kým prídem na to, ako naložiť so zvyškom. Chy-
tila som ich do rúk a stlačila som si ich. V Cainových
očiach zasvietila žiadostivosť a v izbe sa zmenil pomer
síl. Ak sex je jediný spôsob, ako to teraz dosiahnuť, kaš-
ľať na to.
Jednou rukou som si zvodne prešla dolu po tele a za-
tvárajúc oči som si siahla medzi nohy. Otvorila som ich.
Z Cainovho pohľadu mi bolo jasné, že toto kolo je moje.
Čakala ma ešte dlhá vojna, no bitku som vyhrala.
„Máš s tým nejaký problém?“ opýtala som sa. „Že ťa
prakticky len zneužijem?“
Namiesto odpovede si začal znova rozopínať košeľu.
„Vôbec nie.“
Kým sa rýchlo vyzliekal, kľakla som si na posteli. Zno-
va mu stál, aj keď sme skončili len pred pätnástimi mi-
nútami? Jeho penis sa mi teraz zdal ešte väčší. Ak by som
nebola taká vzrušená, možno by som sa ho trochu bála.
Caine ma sledoval, tak som sa do toho pustila, aby
som nehovorila do vetra. Otočila som sa smerom k čelu
postele, dala sa na štyri a obzrela sa ponad plece. Mala
som zachrípnutý hlas. „Tuším si hovoril niečo o mne na
štyroch a ako ma ťaháš za vlasy?“

Kým sme skončili druhé a potom tretie kolo, boli dve rá-
no. Alebo to bolo číslo tri a štyri, keďže technicky prvé
kolo sme si dali ešte v obývačke? V každom prípade som
sa o Cainovi niečo dozvedela. Jeho boj proti zblíženiu
slabol fyzickou únavou. Vzhľadom na použitú metódu
sa nedá povedať, že by tento objav bol nepríjemný.

162
 Hlavu som mala položenú na jeho obnaženej hrudi,
hladkal ma po vlasoch. Prehovoril tichým hlasom. „Čo
tá jazva na chrbte?“
„Ako malá som spadla zo stromu a cestou som strhla
niekoľko konárov.“ Vždy keď sa ma na tú desaťcentime-
trovú zúbkovanú jazvu niekto opýtal, porozprávala som
mu ten istý príbeh. Skoro som ho považovala za sku-
točný.
„Au.“
„Nebolo to také zlé. Rýchlo som sa vyliečila. A čo ty?
Máš tiež nejaké jazvy?“
„Nie viditeľné,“ povedal Caine. „Aj keď tie neviditeľné
sa liečia najhoršie.“
Chápala som ho viac, než si myslel. Jemne som ho po-
bozkala na hruď tesne nad srdcom. Potom sme chvíľu
obaja mlčali, a ja som premýšľala, či myslí na svoje jazvy.
„Neprekážalo by ti, ak by som tu cez noc ostal?“ Caine
prelomil mlčanie. „Myslím, že si zo mňa vysala všetku
silu. Pri tom poslednom raze doslova.“
Zachichotala som sa. Kedy som sa naposledy takto zachi-
chotala? „Jasné že nie. Budem rada, ak ostaneš.“
Ako odpoveď mi stlačil plece.
Po niekoľkých minútach som mala pocit, že zaspáva.
„Spíš?“
„Nie.“
„Môžem sa ťa teda na niečo opýtať?“
Nedívala som sa na neho, ale vedela som, že keď pre-
hovoril, usmieval sa. „Ak by som povedal nie, zastavilo
by ťa to?“
„Nechýba ti toto?“
„Čo?“
„Toto... spoločné túlenie sa s blízkou osobou.“

163
 Caine chvíľu mlčal. „Rachel, na to sa nedá tak jedno-
ducho odpovedať.“
„Akože nie? Nie je to len jednoduché áno alebo nie?“
„Len málo vecí v živote je jednoduchých.“
„Myslím, že berieš veci zbytočne komplikovanejšie,
než v skutočnosti sú.“
Vzdychol si. „Rok som mal akademickú podmienku,
pretože som túžil po takom teple. Si moja asistentka, ja
tvoj konzultant. Ešte som nezažil vzťah, čo by sa neskon-
čil zle. Neexistuje jednoduché áno alebo nie.“
Bolelo ma zistenie, že nie som Cainov prvý úlovok
v akademických vodách. Mlčala som a on vycítil, že nie-
čo mi chýba.
Pobozkal ma na hlave. „Nikdy som u nikoho zo školy
neostal na noc.“ Odmlčal sa. „A skôr, než si z toho spra-
víš nepremyslený záver, nikdy nie som príliš unavený na
to, aby som sa zdvihol a odišiel domov. Ani teraz.“
Brala som to ako malé víťazstvo. „Dobre... A kedy na-
posledy si –“
Caine ma prerušil, chytil ma pevnejšie do náručia.
„A toto teplé telo je veľmi príjemné na dotyk. A teraz už
spi. Ráno, keď mi budeš robiť raňajky, ma môžeš ďalej
vypočúvať.“
O niekoľko minút jeho dych spomalil a zaspal. Po-
bozkala som ho na hruď a zatvorila oči. Chcela som ísť
za ním do ríše snov. Usmiala som sa a uvedomila som
si, že sa už neviem dočkať raňajok.

Otvorila som oči a hneď som siahla na druhú stranu po-

stele. Namiesto Caina tam bola len studená bielizeň.
Stiahlo mi žalúdok. Načiahla som sa po mobil na noč-

164
nom stolíku a šokovaná som zistila, že je pol dvanástej.
Naposledy som takto zaspala... nuž, nevedela som si spo-
menúť, kedy naposledy sa mi to stalo. Nečudo, že Caine
odišiel.
Zívajúc som vošla do kúpeľne, aby som sa umyla a vy-
čistila si zuby. Bola som nahá a keď som sa zadívala do
zrkadla a uvidela strapaté vlasy a červené fliačky na krku
od Cainovho neustáleho cmúľania, mimovoľne som sa
usmiala. Bože, to sú spomienky. A nielen v hlave. Boleli ma
aj svaly, o ktorých som ani netušila, že ich mám, a tam
dole to bolo citlivé a opuchnuté. Napriek tomu som sa
mimoriadne dobre cítila. Vlastne sa mi páčilo ako vyze-
rám, a ani sa mi nechcelo s tým nič robiť. Vďaka tomu
vzhľadu som prežívala zvláštne spojenie s Cainom.
Chytila som prvú vec, čo som našla v skrini na poličke
s domácim oblečením. Bolo to staré tričko Rolling Sto-
nes. Potom som vyrazila do kuchyne po veľmi žiadanú
kávu. Zamrzla som vo dverách, Caine stál pri mojom
sporáku. Bol otočený chrbtom a asi ma nepočul, tak
som len postávala vo dverách a pozorovala ho. Bola som
šokovaná, že tu ešte je, aj tým, čo práve robí.
Caine... tancoval? Nuž, nie celkom tancoval. Určite sa
však pohojdával do rytmu nejakej melódie, zatiaľ čo pri-
pravoval lievance a klobásky. Mňam. Ešte aj to jedlo skve-
le voňalo.
Potichu som ho sledovala. Pobavilo ma, ako uvoľnene
sa správa.
„Chceš aj kávu, alebo tam budeš len tak ledabolo po-
stávať?“ opýtal sa ma bez otočenia.
Zľakla som sa, no nasledoval úsmev. „Ako si vedel, že
som tu?“
„Jednoducho to viem.“ Podišiel ku skrinke, vybral

165
z nej hrnček a nalial mi kávu. Kým som spala, Caine sa
celkom dobre zorientoval v mojej kuchyni. „Dáš si smo-
tanu a cukor?“
„Jedno a druhé v rovnakom pomere.“
Caine mi pripravil aj kávu a ja som ďalej stála vo dve-
rách. Doniesol mi hrnček a podal mi ho s jemným boz-
kom na konček nosa. „Dobré ránko, spachtoška.“
„Kedy si vstal?“
„Asi pred hodinou.“
„Nevedela som, že si ešte tu. Prečo si ma nezobudil?“
Caine sa otočil k sporáku. „Myslel som si, že si po vče-
rajšej noci unavená.“
Usmiala som sa a odpila si z kávy. „To som. Akoby ma
niekto zbil.“
Naložil lievance a klobásky na taniere a položil ich na
stôl. „Sadaj.“
„Si riadne panovačný, vieš? Hraničí to s hrubosťou.
Nie som pes. Sadni. Vstaň.“
Caine podišiel ku mne medzi dvere a oprel sa rukami
o stenu tak, že som mala hlavu rovno uprostred.
„Včera si s tým nemala problém.“
„To je iné.“
„Nie je.“
Sklonil hlavu a usmial sa. „Čo keby sme sa naraňaj-
kovali bez hádky?“
„Dobre. Sadnem si teda, ale len preto, že to tak skvele
vonia, nie preto, že si na mňa vybrechol.“
Pokrútil hlavou. „Ako chceš, slečna temperamentná.“
Keď som si do úst vložila prvý hlt, uvedomila som si,
aká som hladná. Spratala som celý lievanec takmer naraz.
„Hladná?“ Caine zdvihol obočie.
„Sklapni. Čo si teda porábal, kým ja som spala?“

166
 „Počúval hudbu v mobile, prezeral si fotky, čo máš po
stenách.“
Ukázala som na neho vidličkou. „Špehoval si? To by
som do teba nepovedala.“
„Neprehľadával som ti zásuvky. Pozeral som si fotky
zavesené na stene. Nemyslím si, že to je špehovanie.“
„Špeh.“ Usmievala som sa ako idiotka.
Chvíľu sme mlčali. Prehnane som sa usmievala a Cai-
ne sa na pohľad snažil maskovať svoj strach, že som ráno
čiperná. Bolo to však oveľa viac, než to, čo som očaká-
vala minulý večer.
Pri umývaní riadu mi zazvonil telefón. Bol na nabí-
jačke na kuchynskej linke a Caine si všimol meno svie-
tiace na displeji. Davis.
Caine sa na mňa zadíval. Ignorujúc hovor som pokra-
čovala v umývaní.
„Nezdvihneš to?“
„Neskôr to vyriešim.“
Kým som utrela stôl, Caine s ďalšou šálkou kávy pre-
šiel k obývačkovej stene. Pridala som sa k nemu. Díval
sa na fotku asi spred roka. Bola som tam s troma spolu-
bývajúcimi tesne predtým, než sa naše životné cesty roz-
išli. Mali sme vtedy v byte asi dvojmetrový gauč s troma
širokými vankúšmi, ale všetci štyria sme sedeli na jed-
nom. Všetci sme sa usmievali.
„Kto sú tí ľudia vedľa teba a Avy?“
„To je Beth a Davis. Beth je tá s výstrihom.“
„Toľko mi došlo.“
Caine si odpil z kávy, potom sa ku mne otočil. „Prečo
si sa s ním nevyspala?“
„Boli sme len na večeri. Chcel sa porozprávať.“
„Chce sa s tebou aj vyspať?“

167
 „Nuž, chce to znova skúsiť s chodením, áno.“
Caine si odpil a študoval ma ponad okraj hrnčeka.
„A čo chceš ty?“
Teba, ty idiot. Chcem teba. Všimla som si, že sa vyhýbal
udalostiam včerajšej noci, takže som sa snažila opatrne
mu ozrejmiť situáciu. „Neprekážalo by mi užiť si trochu
viac toho, čo včera v noci.“
Caine zablúdil rukou pod lem môjho trička a zistil,
že pod ním nič nemám. Chytil ma za zadok a jemne ma
uštipol. „Nič na sebe nemáš, odkedy si sem prišla?“
„Nie.“
Zobral obe šálky kávy, čo sme mali v rukách a odnie-
sol ich do kuchyne. Vrátil sa ku mne a prehodil si ma
cez plece ako požiarnik. Zvýskla som, ale páčilo sa mi
to. A najmä to, čo nasledovalo...
Caine nespomenul odchod až do neskorého popolud-
nia. Musela som byť u O’Learyho o piatej a práve sme
absolvovali spoločnú sprchu. Kým som sa v kúpeľni dá-
vala dokopy, obliekol sa. Stále len v uteráku som si pred
zrkadlom vmasírovala do pokožky telové mlieko. Caine
prišiel za mnou a bez slova ma sledoval. Vymenili sme si
úsmevy a pohľady, ale obaja sme mlčali. Len sa díval, za-
tiaľ čo ja som si natrela tvár, ruky a nohy, potom som si
vykefovala mokré vlasy.
Nakoniec prehovoril. „Stáva sa ti niekedy, že počuješ
pesničku prvý raz a nepoznáš slová, no zdá sa ti, že tá
hudba je ti povedomá?“
„Iste. Ako napríklad ‚All Summer Long‘ od Kida Ro-
cka, kde používa časti zo ‚Sweet Home Alabama a Were-
volves of London‘?“
„Nie. Ide o pôvodnú pieseň, ktorú počuješ prvý raz,
ale aj tak tú hudbu poznáš?“

168
 Otočila som sa mu zoči-voči. „Hádam hej. Teda, všet-
ky pesničky sú si trochu podobné. Melódia, akord, nota,
podobná farba zvuku. Náš mozog si tieto veci indexuje,
takže máme pocit, že sa podobajú, no nevieme zistiť, od-
kiaľ. Prečo?“
„Ty si tá pesnička. Nepoznám žiadne slová, ale tá me-
lódia sa na niečo nápadne podobá.“
Chápala som, čo tým myslí. Aj ja som od prvého mo-
mentu cítila medzi nami akési spojenie. Nechcela som
ho vystrašiť, ale čokoľvek tam bolo, bolo to veľké. Väčšie
než my dvaja.
Provokujúc som ho chytila okolo krku. „Nuž, moje te-
lo ti zrejme pripomína nejakú super modelku. Tipujem,
že je to tá, čo je vydatá za futbalistu.“
Caine sa usmial. „Myslíš Toma Bradyho?“
„Hej, toho. Moje telo? Presná kópia jeho manželky.
A srdce? Trochu ako Matka Tereza.“
„Tak je to teda?“
„Hm.“
Zohol sa a jemne ma pobozkal na pery. „To bude ono.
Musím utekať, Matka Tereza, a ty musíš ísť do práce.
Uvidíme sa zajtra na prednáške. Budem ten vpredu, čo
sa snaží ťa ignorovať a nezízať ti na kozy.“
„Dobre.“ Načiahla som sa na špičky a pobozkala ho.
„A ja budem tá, o ktorej vieš, že nemá nohavičky.“

169
Dvadsiata štvrtá kapitola

CAINE
pred pätnástimi rokmi

Minulý týždeň neprišla. Mal som byť šťastný, že po ôsmich

týždňoch zakrádania sa do kostola mám konečne voľnú
sobotu, ale nebol som. Cítil som úzkosť a celý poondiaty
nasledujúci týždeň sa hrozne natiahol.
Zadíval som sa na kríž nad vstupom a zahundral si
popod nos. Potom som vošiel dnu. Prepáč za to poondia-
ty, človeče.
Kostol bol prázdny ako zvyčajne, a ja som sa musel
učiť pesničku, takže som prešiel rovno na svoje miesto,
nečakal som pred kostolom. Liam bol zase na jednej zo
svojich alkoholických tvorivých ciest. Po poslednom
fiasku, keď si pol pesničky ani nepamätal, sme sa mu
zložili na digitálny diktafón. Bol menší než mobil a na
jedno stlačenie gombíka dokázal nahrať dvadsať hodín
hudby. Fungovalo to skvele. Dnes ráno, keď sa triezve-
júci objavil po zvyčajnom piatkovom nasávaní a písaní
pesničiek, nepamätal si takmer nič. Stačilo však prehrať
hudbu z diktafónu.
Boli sme radi, že Liam nezabudol tú poondiatu vec
zapnúť. Nanešťastie pre nás, a pre neho, ju zabudol vy-
pnúť. Určite nezabudneme niektoré z jeho onanovacích
zakrochtaní namixovať v budúcnosti do novej pesničky.

170
 Skoro pol hodiny som sedel v tmavej spovednici so
štupľami v ušiach. Aj keď sa neukázala, aspoň som sa
naučil text pesničky, ktorú Liam vymyslel. Keď som bol
hotový, pohodlne som sa usalašil na červenej lavici, za-
vrel som oči a pustil si Boba Dylana. Zvuky piesne ‚Blo-
win’ in the Wind‘ prehlušili všetko ostatné z okolia vrá-
tane zvuku dverí na druhej strane.
Konečne som otvoril oči a všimol si ju. Netušil som,
ako dlho tam už kľačí. Vytiahol som si jedno slúchadlo
z ucha, na chvíľu som zabudol na rolu kňaza, a ukázal
som jej svoje šestnásťročné ja. „Hej. Nemyslel som si, že
prídeš.“
Z voľného slúchadla sa šinula hudba.
„Čo to počúvate?“ opýtala sa.
Nemohol som jej prezradiť, že Dylana. Nebolo to prá-
ve hodné kňaza. „Nejaké nové hymnusy?“
„Znie to ako Bob Dylan.“
Zaškeril som sa. To dievča pozná Dylana. Nečudo, že
sa mi páčilo. Stíšil som hlas. „Psst. Nech sa ostatní kňazi
nedozvedia naše malé tajomstvo.“
Nevidel som ju, ale vedel som, že sa usmieva. „Dobre.“
„Keď už hovoríme o tajomstvách, čo pre mňa dnes
máš? Poslúchala si ako dobrá malá ovečka?“
„Sestra sa vrátila domov.“
„Po teba?“
„Nie. Dostala sa do problémov, a polícia ju doviezla.“
Dobre. Policajti majú vedieť, čo sa tam doma deje. „Čo
sa stalo?“
„Bývala na chate kamoškinho otca niekde na severe.
V jednu noc vypila všetok alkohol, čo tam mal, odišla do
obchodu a stratila sa. Potom, čo sa policajtom vyvracala
na zadné sedadlo, ju odviezli domov.“

171
 „Rozprávali sa s rodičmi?“
„Hovorili s Bennym. Počúvala som cez dvere izby. Kla-
mal policajtom, povedal, že stále pije a uteká za chlap-
cami. Že je už dlhšie taká.“
Doriti. „Jej sa nič nepýtali?“
„Ani nie. Boli dvaja a jeden z nich poznal Bennyho zo
servisu.“
„Servisu?“
„Benny tam pracuje.“
„Benny opravuje autá? Je mechanik?“
„Áno.“
„A čo tvoja sestra?“
„Je smutná.“
„Prečo si minulý týždeň neprišla?“
„Nemohla som ju nechať samu. Benny sa na ňu veľ-
mi hneval, keď ju policajti doviezli domov. Celé dni pil
a kričal.“
„Ublížil jej?“
„Asi áno.“
Toto už nebola hra. „Musíš mi to povedať. Ublížil jej
alebo nie?“
Dlho mlčala. Rozhodol som sa, že ak odíde, buď ju
budem sledovať, alebo sa konečne stretneme zoči-voči.
To, že som zneužil jej dôveru, mi bolo teraz celkom jed-
no. Môže ma neznášať a utiecť z kostola, ale hlavne bu-
dem vedieť, že je v bezpečí.
Snažil som sa na ňu prísnym tónom pritlačiť. „Povedz
mi to. Ublížil tvojej sestre alebo nie?“
„Nechce mi to prezradiť, ale videla som ho ráno ísť
z jej izby, a povedala mi, aby som sa na noc zamkla. Vraj
jej sľúbil, že ak k nemu bude dobrá, nechá ma na po-
koji.“

172
 Kurva, kurva, KURVA! „Musíme ísť na políciu. Pôjdem
s tebou.“
„Už musím ísť domov.“ Cez mriežku som videl, že
vstala.
„Počkaj!“ skríkol som.
Zastala. „Prečo si prišla, keď nepotrebuješ moju po-
moc?“
„Pretože tu s vami sa cítim bezpečne.“
„Veríš mi?“
„Áno.“
„Potom pre mňa musíš niečo urobiť.“
„Dobre.“
„Zober sestru a vráťte sa sem.“
„Nemôžem. Benny sa o chvíľu vráti domov.“
„Tak teda zajtra. V nedeľu. Čo zvyknete v nedeľu ro-
biť?“
„Benny väčšinou ide ráno do práce. So sestrou počú-
vame hudbu. Keď je doma, nesmieme si ju púšťať.“
„Keď odíde do práce, príďte sem. Chcem s tebou
a tvojou sestrou hovoriť. Spolu.“
Dlho mlčala. Keď konečne prehovorila, nebolo to veľ-
mi presvedčivé. „Dobre.“
„Prídeš? A dovedieš aj sestru?“
„Pokúsim sa.“
Počkal som, kým doznel zvuk otvárajúcich a zatvára-
júcich sa dverí kostola. Asi jej bude pár minút trvať, kým
odomkne bicykel, a vedel som, ktorým smerom odíde.
Posledné, čo som chcel, bolo vystrašiť ju, že ju prena-
sledujem. Ak však zajtra nepríde, musím vedieť, kam
mám ísť.

173
Dvadsiata piata kapitola

RACHEL

Dych berúci sex mal svoje následky. Nebolo ani deväť

hodín, pol šichty za mnou, no ledva som stála na no-
hách. Aj samotná spomienka mi však vyčarila úsmev na
tvári. Ledva za sebou ťahám zadok. Ten zadok, čo Caine
chytal celú noc... a celé ráno.
Ava si všimla, že snívam s otvorenými očami. „Dobrý-
bože. Spala si s Davisom.“
„O čom to hovoríš?“
Hodila tácku na barový pult vedľa nejakého chlapíka,
ktorý sa okamžite začal zaujímať o náš rozhovor. „Vidím
ti to v tvári. Normálne si celá...“ Mávla rukou na svoju
tvár a tvárila sa pritom, akoby mala bolesti. „... strnulá.
A teraz nie si.“ Capla spakruky chlapíka pijúceho pivo
po pleci a pýtala sa ho na názor. „Nemám pravdu? Určite
s niekým spala.“
Skúmavo sa zahľadel na moju tvár.
„Prosím, ignoruj ju.“ Prešla som na druhú stranu, kde
sedelo niekoľko zákazníkov. Ava ma nasledovala a sadla
si na prázdnu barovú stoličku.
Vrátila som sa naspäť k práci. Utrela som pult a sna-
žila som sa ju ignorovať, no ona ma ďalej sledovala s hlú-
pym úsmevom.

174
 Vzdychla som si. „Čo?“
„Fakt mi nič nepovieš?“
„Nie je to to, čo si myslíš.“
„Takže sa s Davisom predsa len niečo stalo. No tak,
povedz!“
„Boli sme s Davisom na večeri.“
„Vedela som, že niečo bude. Máš ten výraz tváre, ako-
by si bola zaľúbená alebo žiadostivá.“
Dúfala som, že tie motýle v bruchu pri spomienke na
Caina Westa znamenali to druhé, pretože to prvé vyze-
ralo na starosti. Ava považovala môj zasnený pohľad jed-
noznačne za znak toho druhého.
„Sex na tebe dobre vyzerá.“
Našťastie, práve vošiel nejaký pár, ktorý čakal na stôl,
takže som mohla od Avy na chvíľu utiecť. Aj keď mala
veľké ústa, vedela som, že nevyzradí žiadne moje tajom-
stvo. Nie preto som jej zatiaľ nepovedala pravdu. Znelo
to možno smiešne, no chcela som, aby to, čo som včera
s Cainom prežila, ostalo medzi nami. Rozhodla som sa
zotrvať v tomto osobnom blahu tak dlho, ako to len bu-
de možné.
Určite to však nepotrvá veľmi dlho.
Okolo deviatej som pripravovala cosmopolitan v šejk-
ri a nedávala som pozor, keď ma zrazu prekvapil Avin
hlas. Hovorila spevavým hlasom, ktorý väčšina dievčat
opustí približne v čase, keď začnú nosiť ozajstné pod-
prsenky.
„Ahoooj,“ zaspievala. „Čo ťa sem dnes privádza?“
Zdvihla som pohľad. Davis stál na konci barového
pultu a vyzliekal si bundu. Razom som dostala facku
z pocitu viny. Dočerta. Prečo som poobede neodpovedala
na jeho správy? Zamával mi a ja som mu naznačila, že sa

175
o chvíľu zastavím. Nemala som dôvod nejsť tam hneď,
takže som si musela niečo vymyslieť. Načapovala som zá-
kazníkovi pivo a rozprávala som sa s ním, koľko som ve-
dela, potom som ponúkla zaplatiť účet ďalšiemu, čo ani
zďaleka nemal v úmysle odísť. Tým som vyčerpala mož-
nosti, ale na poslednú chvíľu som si všimla, že Ava pri-
chádza k baru. Dúfala som, že má pre mňa objednávku
na drinky.
„Daj si pauzu. Vezmem to za teba.“ Žmurkla. „A ak by
si náhodou potrebovala trochu súkromia, teraz nemám
vôbec v úmysle ísť dozadu do skladu.“
Pocit viny dal priestor panike. Zadívala som sa na Da-
visa, ten sa usmial. Nevšimol si môj studený pot a na-
stupujúcu nevoľnosť.
„Vlastne, potrebujem tvoju pomoc v kuchyni, ak máš
chvíľku.“
Ava sa zamračila. „Iste.“
„Hneď tam za tebou prídem, len dám Davisovi nejaký
nápoj.“
„V poriadku, ale správaš sa zvláštne.“
„Choď už.“
„Dobre.“
Zhlboka som sa nadýchla a prešla na druhý koniec
barového pultu. Prinútila som sa k úsmevu a povedala:
„Hej, to je prekvapenie. Nevedela som, že prídeš.“
„Dúfam, že je to príjemné prekvapenie.“
Hmm. „Jasné. Len musím ešte vybaviť niečo vzadu.
Dám ti nejaký drink? To čo vždy?“
„To je dobré. Ďakujem.“
Nejako sa mi podarilo pripraviť jeho gin s tonikom
tak, aby som ho nerozliala, a s úsmevom ho naservíro-
vať. „Hneď som naspäť.“

176
 Ava čakala v kuchyni. „Čo sa deje? Pred desiatimi mi-
nútami si chodila s hlavou v oblakoch a teraz, keď sa Da-
vis ukázal, sa cítiš mizerne? Zdá sa, že si ho nečakala.“
Chodila som hore-dolu. „Nie, nečakala.“
„Čo máš za problém? Včera večer si si neužila?“
„To nie, užila.“
„Aha...“
Šúchala som si čelo. „Boli sme s Davisom na večeri. Bolo
to fajn, ale ja som bola akási zmätená, takže som to sko-
ro zabalila a išla domov.“
„To je všetko? Dala by som ruku do ohňa, že som u te-
ba videla postkoitálnu auru.“
„No, videla.“
„Nerozumiem ti.“
Prestala som pochodovať a pozrela sa na kamarátku.
„Včera po večeri som sa vyspala s Cainom.“
„Čo? Caine... akože profesor West?“
Prikývla som.
„Nechápem. Myslela som si, že si bola na večeri s Da-
visom.“
„Aj bola. A potom som šla domov. Predtým cez deň
sme sa s Cainom v škole pohádali... teda také čosi. Keď
som prišla domov z rande s Davisom, Caine na mňa ča-
kal. Chcel sa porozprávať. Znova sme sa pohádali a –“
Ava sa usmiala. „Zlostný sex je naj. Pojeb ma tak, ako
ma neznášaš.“
„Čo mám teraz povedať Davisovi?“
„Nevie nič, len toľko, že si včera večer šla domov a rov-
no do postele, nie?“
„Asi.“
„Tak sa len tvár, že sa nič nestalo.“
Očividne ešte nezažila sex s Cainom. Tváriť sa, že sa

177
to nestalo, bolo ako zjesť jeden lupienok z plného balíka
čipsov. „Som mizerná klamárka.“
„Tak neklam. Keď sa pokúsi hovoriť o vás dvoch, po-
vedz, že si v práci a že sa tu o tom nechceš rozprávať. Od-
diaľ ten rozhovor, až kým nebudeš pripravená. A aj po-
tom, ak s ním chceš byť len kamarátka, nemusíš mu
vešať nič iné na nos.“
Zhlboka som sa nadýchla. „Máš pravdu. Správam sa
ako idiotka. Cítim sa vinná, to je celý problém.“
„Nemáš byť prečo. Si single mladá žena. Sľúbila si Da-
visovi počas večere niečo?“
„Nie, povedala som mu, že si musím všetko premys-
lieť.“
„Takže.“ Dala mi ruky na ramená, aby ma upokojila.
„Si v poriadku. Nič zlé si nespravila. Trochu sa upokoj
a potom tam choď a správaj sa ako niekto, kto nič zlé
neurobil.“
„Dobre.“
„Si v poriadku?“
„Myslím, že áno.“
Ava šla nazad za bar. Ja som sa ešte chvíľu spamätá-
vala. Mala úplnú pravdu. Nemala som sa za čo hanbiť,
a Davis nemohol tušiť, čo sa včera v noci stalo. Ja to do-
kážem. Nebude také ťažké udržať myšlienky o Cainovi
chvíľu na uzde.
Zhlboka som sa nadýchla a otvorila dvere. Cítila som
sa pokojnejšia.
Až na to, že...
Pozrela som sa na Davisa a všimla si, že vedľa neho
sedí ďalší muž. Ten muž bol Caine.

178
Ava si všimla, ako som zamrzla vo dverách, a dobehla ku
mne. Oči som mala cez pol tváre. „Tušila si, že sem dnes
obaja prídu?“
„Vôbec. Asi sa obaja rozhodli, že ma prekvapia. Doriti.
Čo mám, dopekla, urobiť?“
„Dobre, porozmýšľajme. Nič zlé si nespravila, hoci
tam teraz budeš medzi nimi vyzerať ako čudáčka.“
„To teda.“
„Pozná Davis Caina?“
Pokrútila som hlavou. „Nie, nemyslím si.“
„A čo naopak?“
„Pozná ho z jednej fotky v byte. Predpokladám, že ho
spozná. Ak sa to už nestalo.“
„Dobre, mám nápad.“
„Vďakabohu.“
„Musíš tam teraz ísť a tváriť sa, že je všetko v najlep-
šom poriadku.“
„To je ten nápad? Čo je to za nezmysel?“
„Je jediný, čo máš. Choď za bar, pozdrav sa, ja budem
blízko pripravená zasiahnuť, keby niečo.“
Mrkla som na oboch mužov a v tom istom momente
Caine mrkol na mňa. Nedokázala som mu v tvári nič vy-
čítať. Bolo mi zle od žalúdka. Chcela som ísť za bar, chy-
tiť fľašu nejakého alkoholu, otočiť ju do seba a vypadnúť
zadnými dverami.
Ava sa uškrnula, čítala mi myšlienky. „Potom si dáme
drink. Vzchop sa a choď tam. Možno to nebude také zlé.“
Podala mi lístok s objednávkou. „Stôl číslo tri chce ne-
jaký ovocný drink. Aspoň ťa to na pár minút zamestná.“
Nadávajúc si popod nos som vzala papier. „Ostaň
v dosahu.“
Ava sa usmiala. „Jasné. Neviem sa dočkať tohto divadla.“

179
 Zamávala som pred ňou výstražne prstom. „Je to celé
tvoja chyba, vieš?“
„Moja chyba?“
„Ak by si rozoznala hnedú a modrú, neposlala by som
dočerta nesprávneho chlapa. Nezačali by sme si s Cai-
nom takto exoticky a možno by sme to udržali v profe-
sionálnej rovine.“
Ava ma chytila za ruku. „Tak potom niet za čo. Poďme.“
Za barom som pripravila drink z objednávky. Stála
som na druhom konci pultu. Celý čas som sa snažila ne-
dívať tým smerom, no nakoniec zvíťazila zvedavosť,
a všimla som si, že ma obaja pozorujú.
Nervózne som zamávala a pridlho som miešala drink
v šejkri. Potom som utrela pult a jediných dvoch ďalších
hostí som sa opýtala, či si ešte niečo dajú. Nemala som
už čo na práci, dívali sa na mňa dva páry očí, takže som
nemala inú možnosť, len postaviť sa osudu.
Zhlboka som sa nadýchla a vyrazila na druhý koniec
barového pultu. Keďže Davisa som už predtým pozdra-
vila, ako prvého som oslovila Caina. „Ahoj, nevedela
som, že sa tu zastavíš.“
Úkosom mrkol na Davisa a potom si ma premeral.
„Hej. Evidentne som mal volať predom kvôli rezervácii.“
Doriti.
Davis nevšímajúc si Cainov komentár a netušiac jeho
pravú identitu, sa zasmial. „Hej, toto je bar pre starých
pánov. Večer býva prázdny. Ja som sem prišiel len kvôli
peknej barmanke.“
Svaly v Cainovej sánke sa napli.
Ukázala som na Davisov prázdny pohár. „Dáš si ešte
jeden?“
„Iste.“ Ukázal na Caina. „A kamošovi tiež vezmem.“

180
 Caine sa na mňa zadíval. „Nie, ďakujem. Rozmyslel som
si to, radšej pôjdem.“ Prudko vstal a odsunul barovú sto-
ličku. Tá zaškrípala po podlahe. „Rachel, nech sa darí.“
A to bolo všetko, Caine sa vyparil.
„Čo sa mu stalo? Mám pocit, že patrí medzi pravidel-
ných hostí.“
Zobrala som Davisov prázdny pohár. „Zastaví sa tu
raz za čas. Idem po tvoj drink.“
Ava prišla za mnou na druhý koniec pultu. „Čo sa to,
dočerta, stalo?“
„Nič. Caine odišiel.“
„Prečo? Davis niečo povedal?“
„Nie. Jednoducho odišiel.“
„Takže ťa tu len tak nechal, aby si strávila večer s chla-
píkom, s ktorým si už predtým chodila a ktorý to chce
skúsiť znova?“
Vedela som, že to nemyslela zle, ale mala pravdu. A tá
bolela. Presne to sa stalo. Caine z toho vycúval. Nebol tu
preto, aby sa o niečo snažil. Nešlo mu o nič iné, len o ten
sex. Čokoľvek iné, čo som si vyrobila v hlave, bolo len
moje zbožné prianie.

181
Dvadsiata šiesta kapitola

RACHEL

Nemala som právo byť nahnevaná. Nemať právo na niečo

a byť schopná to mať pod kontrolou boli však dve odlišné
veci. Na druhý deň som sa na prednáške skutočne snažila
zamaskovať odmeranosť. Ako vždy som počkala, kým sa
sála vyprázdni, potom som zašla za Cainom na kus reči.
Pred prednáškou som mala doučovanie a chcel podľa do-
chádzky vedieť, kto sa ako snaží. Povedala som mu to.
„Meškala si.“
„Nemeškala. Prišla som načas.“
„Myslel som na doučovanie.“
To doučovanie bolo v inej budove než Cainovo vyučo-
vanie. A ledva sa to dalo nazvať meškaním.
„Boli to dve minúty. Ty ma kontroluješ?“
Premeriaval si ma. „Nemám rád, keď niekto mešká.
Ak potrebuješ viac času, možno by si si mala tie predná-
šky posunúť alebo čo.“
Práve to alebo čo mi dovolilo vidieť za jeho zvyčajnú
masku.
Zazrela som na neho. „Hľadal si ma dnes ráno pre nie-
čo, alebo si ma len chcel skontrolovať?“
„Rachel, nikdy nemeškaj.“
„Odpovedz mi na otázku.“

182
 Caine sa otočil, aby si zbalil tašku, ale potom sa obrá-
til. Mal temný pohľad. „Nie tu. Myslím, že tento rozho-
vor by sme určite nemali absolvovať tu v stále.“
„Dobre. Tak teda kde?“
Vzal tašku zo stola. „Povedal by som, že nikde.“
Prekrížila som si ruky cez prsia a zvýšeným hlasom som
odpovedala: „Takže si so mnou skončil? To sa mi snažíš
povedať? Ocením priamosť. Že sme skončili s trtkačkou...“
Nasledoval malý súboj pohľadov a vedela som, že ho
tlačím do kúta. Zároveň mi to bolo celkom jedno.
„O siedmej,“ povedal. „Prídem k tebe po poslednej
prednáške.“
„Robím do ôsmej. Prídem potom k tebe.“
Netušila som, čo ma posadlo, že som takto reagovala.
Prečo by som mala ísť naštvaná uprostred noci z Manhat-
tanu do Brooklynu? Moje emócie boli však také zdivoče-
né, že som sa snažila o každý možný náznak kontroly.
„Dobre, ale prídem po teba. Nechcem, aby si šoféro-
vala unavená.“
Zvyšok dňa prekvapujúco ubehol ako voda. U O’Lea-
ryho bolo plno, a keďže som slúžila s Charliem, nemu-
sela som celý čas rozoberať svoj život. Chvíľu pred sied-
mou som v zadnej miestnosti akurát hovorila s dvojicou,
čo pravidelne chodila na večeru, keď sa zrazu moja po-
zornosť presunula inam. Všimla som si, že vošiel Caine.
Srdce mi začalo búšiť ako opreteky.
Samu seba som presviedčala, že mi neublíži, keď mi
povie, že celý čas šlo iba o sex. Žiadna logika nedokázala
zabrániť môjmu srdcu v hlbokom páde.
Keď som skontrolovala všetky svoje stoly a dala som
všetkým vedieť, že platiť budú pri bare, odišla som za
Cainom. Charlie stál obďaleč.

183
 „Charlie, spomínaš si na Caina, však?“
Charlie načiahol ruku na pozdrav. „Profesor West,
pravda?“
Caine mu potriasol rukou. „Presne tak.“
„Nejaké stredné meno?“
Caine zvraštil čelo, ale aj tak odpovedal. „Vlastne, na-
šlo by sa. Maxwell, po otcovi. Prečo?“
Charlie sa na mňa zadíval. „Len tak. Chcem vedieť,
s kým moje dievča trávi čas.“
Zagúľala som očami. „Ignoruj ho. Dvadsať rokov bol
policajtom. Každý je vinný, kým sa nepreukáže opak.
Idem sa prezliecť. Hneď som späť.“
Cesta autom s Cainom bola tichá a trápna. Keďže jeho
spôsob zaobchádzania s radiacou pákou vo mne spôso-
boval nechcené pocity, snažila som sa väčšinu času dívať
von z okna. Dorazili sme pred Cainov byt. Obišiel auto,
aby mi otvoril dvere, ale ja už som bola napoly von. Za-
mračil sa a chytil ma za ruku, aby mi pomohol vyškriabať
sa z toho malého nízkeho auta. Vo výťahu pokračovalo
trápne ticho. Až v byte sme sa odhodlali prehovoriť.
„Dáš si niečo?“
„Dám si vodu.“ Sklonila som sa k Murphymu, ktorý
zrejme vycítil napätie medzi nami, a keď mu Caine roz-
kázal, aby neotravoval, poslúchol.
Caine mi doniesol fľašku s vodou a v druhej ruke nie-
sol pohár červeného vína. Opäť som civela z okna. Celý
deň som premýšľala, čo mu poviem, ale odkedy nadišiel
ten čas, všetok môj hnev a frustrácia sa kamsi podeli.
Bola som akurát smutná a porazená a unavená.
Vzdychla som si a ďalej sledovala svetlá veľkomesta. „Ne-
pozvala som Davisa do baru. Nemali sme žiadne plány.“
„Viem.“

184
 Zadívala som sa na Cainov odraz v skle. Stál za mnou.
„Ako to môžeš vedieť?“
„Pretože viem, že by si také niečo nespravila. Nie si ten
typ, že ráno vyskočíš z postele s jedným chlapom, a večer
ideš na rande s druhým.“
Otočila som sa mu čelom. Necúval, ani mi nedal viac
osobného priestoru. „Prečo si teda odišiel, keď si to vedel?“
Pozrel sa mi priamo do očí. „Pretože bude pre teba
lepší než ja.“
Vzpriamila som sa. „Nemáš právo rozhodovať, s kým
budem chodiť. Nemôžeš ma len tak poslať za ďalším,
keď si hotový.“
„To som predsa nepovedal.“
„Vieš, čo? Choď dočerta.“
„Rachel –“
Bol v tom výstražný tón. Pritom ja som bola tá, čo ho
mala na niečo upozorniť. Zrazu som bola plná hnevu.
Moja frustrácia sa pretavila do zlosti. Rozčuľovalo ma do
nepríčetnosti, že tam stál tak pokojne. Nebolo fér, že ne-
bol rozrušený. Chcela som, aby bol rovnako zničený ako ja.
„Nezačínaj! Máš pravdu. Davis je pre mňa lepší. As-
poň je úprimný v tom, čo ku mne cíti. A tiež bol celkom
dobrý v posteli.“
Caine napol svaly na brade. „Skončila si?“
„Nie, ani zďaleka. Ešte som len začala. Možno si to
rozdám aj s chlapíkom v čapici. Možno keď uvidí sku-
točnú verziu zblízka, začne kresliť lepšie nahotinky.“
Mal stiahnutý hlas. „Teraz si skončila? Pretože ak by
si aspoň na chvíľu sklapla, rád by som niečo povedal.“
Rozšírili sa mi oči. „Povedal si mi práve teraz, aby som
sklapla?“
Cain sklonil hlavu, takže sme stáli zoči-voči. Rozprá-

185
val so zaťatými zubami. „Nechcem počúvať, ako budeš
trtkať s inými chlapmi. Takže áno, sklapni už konečne.“
„To teda nie. Môžem –“
Caine zavrčal a potom... sa jeho ústa nalepili na moje.
Moje šokované zhíknutie zhltol jeho bozk. Rukami ma
chytil za líca, znova zavrčal a zaklonil mi hlavu tak, ako
chcel. Strčil mi jazyk hlbšie. Chcela som ho udrieť, odtla-
čiť a utekať opačným smerom. Tá myšlienka však zmizla
v momente, keď jeho jazyk našiel ten môj. Namiesto toho
som mu plná zhromaždeného hnevu opätovala bozk.
Rukami som ho chytila okolo krku a zaťahala za vlasy.
Schytil ma za boky, zdvihol zo zeme a natlačil na stude-
né okno. Nohy mi nasmeroval okolo svojho pása a keď
sa medzi ne natlačil, zastonal. Všetko ostatné sa v tom
zvuku stratilo.
Nekričala som.
Nepovedala som, že mi bude lepšie s iným chlapom.
Bola som tu len ja a on a tento bozk.
Ten bozk.
My.
Už sa nedalo byť bližšie. Mali sme prepletené ruky
a nohy, jeho tvrdé telo bolo natlačené na moje a zame-
dzovalo každému pohybu. Cítili sme vzájomný hlad. Už
sa mi nechcelo bojovať. Prestali sme sa bozkávať. Točila
sa mi hlava a nevedela som si poskladať jedinú celistvú
myšlienku.
Caine dychčal a mal zachrípnutý hlas. „Dokážeš byť
chvíľu ticho?“
Podarilo sa mi prikývnuť.
„Dobre.“ Jeho objatie zosilnelo, ale odtiahol sa a po-
zrel mi do očí. „Povedal som, že bude pre teba lepší než
ja, ale nedovolila si mi to dokončiť.“

186
 Zadržala som dych a čakala na zvyšok.
Caine sa zadíval kamsi do prázdna. „Včera v noci som
odišiel, lebo som si myslel, že je to dobrý nápad. Nikdy
som s nikým nechodil dlhšie než zopár mesiacov, a všet-
ko som poriadne posral.“
„Ale ty –“
Caine mi zakryl pery dvoma prstami, aby ma umlčal.
Zavrel oči a pokrútil hlavou. Otvoril ich a zachechtal sa.
„Bože, ty vážne nikdy nezavrieš hubu.“ Naklonil sa
a oprel si svoje čelo o moje. „Môžem dohovoriť?“
Prikývla som.
„Možno by si sa s ním mala lepšie, ale som sebecký
bastard. A som dosť sebecký na to, aby som neodišiel,
keď mám, a požiadal ťa, aby si so mnou ostala, a potom
to nejako kráľovsky posral, aby si ušla niekam ďaleko.“
Dívajúc sa mu do očí som si uvedomila, že verí kaž-
dému svojmu slovu. Z nejakého dôvodu si myslel, že ne-
stojí za to, aby dostal šancu, že veci nakoniec dopadnú
zle. Nahlodalo ma zlé tušenie, že ma to celé raní, no za-
tlačila som ho kamsi dozadu.
„Povieš mi, prečo si myslíš, že to celé pokazíš?“
„Na základe minulých zážitkov.“
„Tak sa z nich poučíme. To však neviem, kým sa ne-
dozviem, o čo ide, a čomu sa vyhnúť.“
Caine sa mi díval striedavo do jedného a druhého oka.
„Povieš tomu otravnému chlapíkovi, že nemáš záujem?“
Stiahla som obočie. „Otravnému chlapíkovi?“
„Tvojmu spolubývajúcemu. Davisovi.“
Nechcela som mu vysvetľovať, že som už dlhšie plá-
novala Davisa poslať kade-ľahšie. Nechám ho, nech si
myslí, že niečo dokázal. „Áno.“
„Dobre. Porozprávame sa teda neskôr.“

187
 Samozrejme som začala okamžite namietať. „Neskôr?
Prečo nemôžeme –“
Caine ma utíšil bozkom. Znova.
Neskôr môže byť.

Ležiac na Cainovej hrudi som počúvala tlkot jeho srdca.

„Na strednej som zopár mesiacov chodil s jednou ba-
bou. Podviedol som ju.“
Rozprával potichu a ja som musela odtiahnuť ucho
od jeho srdca, aby som niečo počula. Otočila som hlavu
a položila si bradu na ruky. V miestnosti bola tma, ale
oči si privykli a videla som, ako sa mu hýbu ústa. Hoci
sme obaja boli nahí, cítila som sa fajn.
„Bol si mladý.“
„S jej dvadsaťdvaročnou sestrou.“
Koľko si mal rokov?“
„Sedemnásť.“
„Nuž, stále mám pocit, že si bol mladý. Bola staršia
a mohla mať viac zodpovednosti.“
„V prvom ročníku na vysokej som stretol Abby. Cho-
dili sme spolu asi päť mesiacov. Vtedy som sa rozhodol
dať si prestávku a ísť s kapelou na turné. Robili sme
predskokana nejakej inej kapele, čo nebola oveľa zná-
mejšia, než my, ale mysleli sme si, že z nás budú rockové
hviezdy. Vtedy som prvý raz zažil fankluby. Technicky
som ju vlastne nepodviedol. Po siedmich týždňoch na
cestách som jej zavolal a povedal som jej, že by sme moh-
li mať nezáväzný vzťah. Myslela si, že sa mi len cnie, tak-
že o niekoľko dní odletela do Seattlu, aby ma prekvapila
a pozrela si náš koncert. Stihla koncert, našla ma v zá-
kulisí s hlavnými protagonistami – dvoma ženami.“

188
 Nakrčila som nos. „Mal si trojku?“
„Nevedel som, že tam Abby stojí. Údajne keď vošla,
jedno z dievčat ju pozvalo, nech sa pridá, a ja som to celé
nevnímal.“
„To je trochu nechutné.“
„Abby sa naštvala, poriadne sa opila a vraj spadla na
betónových schodoch pred hotelom. Vytkla si členok
a zlomila nos. Strávila noc na pohotovosti. Jej rodičia
doleteli za ňou a zobrali ju ráno domov. Až o týždeň som
zistil, že bola za mnou v meste.“
„To je hrozné. Hoci nie som si istá, či to bola tvoja chy-
ba. Mala som pocit, že si chcel spraviť správnu vec, a roz-
ísť sa s ňou.“
„Aj keď sa snažím spraviť správnu vec, väčšinou tým
všetko poseriem.“
„Som si istá, že to nie je pravda.“
Caine dlho mlčal. Keď znova prehovoril, mal zlomený
hlas. „S najlepším kamarátom Liamom sme ako dvanás-
ťroční založili kapelu. Bol fakt dobrý pesničkár. Jediný
problém bol, že najlepšie veci tvoril totálne na mol.“
„Čítala som, že Dylan zložil svoje najlepšie veci na he-
roíne.“
„Hej. Sex, drogy a rock and roll. Nie je to len slogan
na tričku. V ten rok, keď sa kapele začalo vážne dariť,
narástla aj Liamova chuť na drogy. Najprv len vypil zo-
pár redbullov, aby nezaspal, alebo písal piesne. Redbully
sa zmenili na aderal, pretože tabletku nebolo treba piť.
Hrávali sme často pri študentských kampusoch a tí to
tam jedli ako M&Ms. Lenže aderal ťa udrží pri živote
dvadsaťštyri hodín a potom musíš vypnúť, takže si vez-
meš ďalšiu tabletku, aby si sa upokojila.“
„Hovoríš teraz o Liamovi alebo o sebe?“

189

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

 „Aj ja som čosi skúsil, ale ani zďaleka nie toľko ako
on. V tom čase som to nevidel tak jasne ako teraz. Chvíľu
sme ani netušili, aké je to zlé. Potom v jednu noc sme ho
budili, lebo sme išli hrať, ale nepodarilo sa nám to. Keď
mu v nemocnici vypumpovali žalúdok, mal v ňom toľko
drog, nielen tabletiek, že len zázrakom prežil. Netušil
som, že aderal sa zmenil na kokaín a metamfetamín.“
„Bože, to je mi ľúto.“
„Liam išiel na odvykačku, a potom sa vrátil k redbul-
lom. Nikdy to však netrvalo dlho. Znova sa mu to vymklo
spod kontroly, a my sme ho odviezli na odvykačku. Počas
jeho prvej kúry sme dostali ponuku na zmluvu. Mal som
vedieť, že to naňho bude priveľa. Jednou z podmienok bo-
lo, že sme museli dodať päť nových piesní. To je poriadny
tlak na človeka, čo práve vychádza z odvykačky.“
Už predtým som zistila, že jeden z členov kapely zo-
mrel na predávkovanie. Nechcela som, aby to musel po-
vedať?
„Čítala som o tvojom kamarátovi, keď som si ťa go-
oglila po prvom stretnutí. Je mi to veľmi ľúto.“
Caine dlho mlčal. Zavrel oči, a keď ich znova otvoril,
aj v tme som videla, že sa mu lesknú.
Pohladila som ho na líci. „Človeka so závislosťou ne-
dokážeš zachrániť.“
„Nie, ale nemusel som mu dávať dôvody na stres. Ne-
mali sme zobrať tú ponuku a hodiť to na Liama.“
„Tešilo Liama, že ste to dostali?“
„Všetkých to tešilo. Mali sme dvadsaťjeden a dostali
sme ponuku od veľkého vydavateľstva.“
„Čo sa stalo, nie je tvoja vina. Závislí hľadajú možnos-
ti, ako ospravedlniť svoje konanie. Ak by neprišlo toto,
stalo by sa niečo iné.“

190

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

 Caine si vzdychol. „Rachel, nemám dobrú minulosť.
Aj keď sa snažím robiť správne veci, akosi sa mi nedaria.
Nespomenul som ti ani polovicu vecí, čo som spravil.
Liamova priateľka bola primladá na cestovanie s kape-
lou, ale aj tak som to dovolil. O tom, ako som šestnás-
ťročný stretol jedno dievča –“
Počula som dosť. Rovnako ako on som ho utíšila dvo-
ma prstami na perách. „Dosť, Caine.“
Usmial sa cez slzy. „Chcela si, aby som ti o sebe niečo
povedal.“
Vyliezla som na neho a sadla si obkročmo. Predtým
som si držala na tele prikrývku, teraz som ju pustila.
„Ďakujem, že si sa o to so mnou podelil.“
Chytil ma za pás a prekvapil ma tým, že ma zdvihol
až na kolená. Siahol dolu na penis, nadvihol ho a na-
smeroval správnym smerom. „Ešte som neskončil.“

191
Dvadsiata siedma kapitola

RACHEL

Dnes v noci sa medzi mnou a Cainom niečo zmenilo.

Večne prítomný konflikt v jeho správaní sa vytratil. No-
vý deň priniesol lepšiu, dokonca šťastnú verziu Caina.
Potom, čo som ho vykopla zo sprchy, lebo som si chce-
la umyť aj iné časti tela ako prsia či medzi nohami, som
pár minút uvažovala o tom, čo sa všetko udialo. Zavrela
som oči a prúd vody mi masíroval krk.
Caine sa mi otvoril. Nosil v sebe vinu a na pleciach ťa-
žobu sveta, pričom za mnohé ani nemohol. Ja som sa
však s ním nepodelila o svoju minulosť. Nebola som si
istá, či to vôbec niekedy dokážem.
Keď som vyšla zo sprchy, hľadala som v Cainovej skrini
nejaké tričko. Jeho šatník bol väčší než moja kuchyňa.
Vytiahla som staré obnosené tričko z brooklynskej uni-
verzity, natiahla si ho a prehrabla si mokré vlasy.
Caine sedel v obývačke pred kopou papierov a otvore-
ným laptopom. Mal na očiach okuliare, čo sa mi na ňom
tak páčili, a nespustil zo mňa zrak.
„Čo?“
„Moje tričko. Vyzerá na tebe lepšie.“
Keď som prišla k stolu, okamžite mi pod tričko siahol
a chytil ma za zadok.

192
 Zakývala som mu prstom pred nosom. „No-no-no,
profesorko. Vyzerá to tak, že máš prácu.“
„Tieto písomky by mala známkovať moja asistentka.“
„Nepovedal si. Bola by som to spravila.“
Stiahol si ma do lona a zaboril mi tvár do vlasov. „Mô-
žeš to robiť teraz. Ja ťa zatiaľ budem prstovať, ty môžeš
čítať esej na tému rytmus.“
„Ty si teda hrubý.“
Pozrel sa na mňa. „Ja som hrubý? Za to prstovanie?
Páči sa ti, keď mám v tebe prsty. Alebo jazyk. Alebo pe-
nis. Kiežby som mal ďalšie časti tela, čo viem dať do te-
ba. Vôbec by som nevychádzal.“
Drgla som ho do hrude a zasmiala sa. „Umieram od
hladu. Musíš ma kŕmiť.“
„Čo? Presne to som chcel urobiť. Trochu ťa rozohriať
pred jedlom.“
„Čo keby si radšej pripravil niečo pod zub, a ja to za-
tiaľ oznámkujem?“
„Platí. Neznášam známkovanie esejí.“
Dokončila som známkovanie, zatiaľ čo Caine pripra-
vil raňajky. Lievance a klobásky.
„Toto je naozaj dobré, ale to isté si mi uvaril aj doma.“
Namierila som na neho vidličku. „Nič iné nevieš pripraviť?“
„Nie, mudrlantka. Viem uvariť kadečo, len to nerobím
často, lebo radšej si dám niečo cestou.“
„Ja nie som ktovieaká kuchárka, ale pečiem skvelé ko-
láče a pečivo.“
„Vážne?“
„Teta Rose, čo nás vychovala, bola cukrárka. Zbližo-
vala sa so mnou a sestrou tak, že sme spolu piekli.“
Zdalo sa, že Caine premýšľa. „Mala tvoja teta so strý-
kom aj vlastné deti?“

193

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com)

 „Nie. Rose nemohla mať deti. Vlastne dlho poskyto-
vali pestúnsku starostlivosť. Keď si nás so sestrou adop-
tovali, prestali brať siroty. Mali so mnou a Riley plné ru-
ky práce.“
„Spomínala si nejaké divoké roky. To by som si rád
pozrel.“
„To by si si teda nepozrel. Rose sme robili zo života
peklo. Tínedžerky sú poriadne zlé, aj keď nemajú ne-
viem aké dôvody. Ja som nebola žiadny anjel, no sestra
bola absolútny čert.“
Dojedla som, takže som mala skvelú príležitosť vstať
od stola a zmeniť tému. Nebola som dobrá klamárka,
a bolo len otázkou času, kým Caine položí otázku, na
ktorú nie som pripravená odpovedať. Zobrala som ta-
niere a rozhodla som sa ich umyť v dreze namiesto umý-
vačky riadu.
Caine prišiel za mnou a pobozkal ma na plece. „Musíš
zajtra večer pracovať?“
„Nie, robím dnes večer a zajtra doobeda.“
„Chcel by som zajtra večer niekam s tebou ísť.“
„Kam?“
„To je prekvapenie.“
Usmiala som sa. „Dobre.“
„Daj si niečo špeciálne.“
Umyla som posledný tanier, zavrela vodu a otočila sa
mu čelom. „Ako veľmi špeciálne?“
„Ako len chceš.“
Nemohla som si spomenúť, kedy naposledy som sa
cítila takto. Caine si všimol môj šibalský úsmev. „Čo?“
„Toto je... dobré.“
Díval sa mi do očí. „To hej. Aj keď som sa tomu snažil
silou-mocou vyhnúť, a aj keď to porušuje všetky akade-

194
mické pravidlá, takto dobre som sa už dávno necítil.
Možno som ťa nevedel dostať z hlavy, lebo tam patríš.“
Najbližších pár hodín sme leňošili na pohovke a po-
zerali staré reprízy seriálu Právo a poriadok. Nechcela
som, aby sa ten deň skončil, ale nakoniec som musela
poprosiť Caina, aby ma odviezol domov, lebo som mu-
sela ísť do práce. Spolu sme sa obliekli v jeho spálni.
Kým ja som upratala posteľ, on si obliekol polokošeľu
a rifle a umyl si zuby. Na nočnom stolíku ležala dopoly
plná škatuľa kondómov.
Dvere na spálni boli dokorán otvorené, takže som za-
kričala: „Kde ich mávaš odložené?“
„Čo?“
„Kondómy.“
„V nočnom stolíku, ale nechaj ich vonku, ak chceš.
O chvíľu ich všetky minieme.“
Usmiala som sa a otvorila som zásuvku. Chcela som
tam odložiť škatuľu, no všimla som si namiesto toho fo-
tografiu v striebornom ráme. Zvedavo som ju začala
skúmať. Bola to fotka Cainovej kapely. Musel tam mať
niečo cez dvadsať a ruku mal prehodenú cez plece ďal-
šieho chlapca v rovnakom veku. Zvyšok kapely postával
v pozadí.
Caine ma pristihol pri čine. „Prepáč. Našla som to v zá-
suvke. Nemohla som si pomôcť. Boli ste poriadne sexi.“
Sadol si vedľa mňa a stlačil matrac postele nižšie. „Boli?“
Vydýchla som si, že mu neprekáža moje snorenie.
Drgla som mu do pleca a provokovala: „Teraz si starý
a zrelý, takže si skôr príťažlivý než sexi.“
Zobral mi fotku z ruky. „Tak je to teda?“
Všimla som si, že sa na ňu zadíval, a palcom prešiel
po skle. „Ja, Liam a kapela.“

195
 „Vyzeráte šťastní. Prečo ju máš schovanú v stolíku?“
„Neviem. Niekedy sa mi na ňu asi ťažko pozerá.“
Poznala som ten pocit. Keď som si zariadila byt, občas
sa mi stávalo, že som prešla okolo maminej fotky a zos-
mutnela som. Nakoniec som si na ňu však zvykla a po
čase som sa pri pohľade na ňu každé ráno usmiala.
Caine sa na mňa pozrel a bez slova prikývol. Potom za-
vrel zásuvku na stolíku a postavil naň fotku. „Hotová?“
Snažila som sa zakryť veselosť, ktorú mi to spôsobilo.
Možno prvých pár pohľadov na ňu bude ťažkých, ale už
bolo asi načase. Okrem toho som dúfala, že pri líhaní si
do postele tam každý večer budem s ním a nejako mu
pomôžem.
Vzala som kabelku z obývačky, hľadala som v nej mo-
bil, kým sa Caine obul. Vedľa mobilu na spodku kabelky
bolo zopár mincí. Napadlo mi niečo, čo už dlho nie.
„Počkaj,“ povedala som. „Zabudla som si niečo v spálni.“
Prišla som k stolíku, venovala som ešte jeden pohľad
Cainovej a Liamovej starej fotke, potom som zavrela oči
a niečo si želala. Vyhodila som dve medené mince na
zem, aby ich Caine neskôr našiel.
Nájdeš mincu, zdvihni ju, a celý deň budeš šťastný.
Spokojne som sa usmiala a otočila, že sa vrátim do
obývačky. Nečakala som, že Caine bude stáť vo dverách,
takže som skoro vyskočila z kože. Ruka mi vyletela
k hrudníku. „Vystrašil si ma.“
Caine zablúdil pohľadom na zem, všimol si mince
a potom sa jeho pohľad na mne zastavil. „Čo si to, do-
pekla, spravila?“

196
 Dvadsiata ôsma kapitola

CAINE

Čo to, kurva, bolo?

Odkedy som odviezol Rachel domov, nervózne som
chodil hore-dole po byte. Videla, že je niečo vo veci, že
som klamal, keď som jej povedal, že mi začína migréna.
Migrény nemávam, ale bol som si istý, že to búšenie
v hlave je niečo podobné.
Nemohla to byť náhoda.
Mohla to byť, kurva, náhoda?
Prehrabol som si rukou vlasy. Mysli, West, mysli. Ako sa,
dopekla, volal otec toho malého dievčaťa?
Potom som si spomenul na dokumenty, čo som mal
v stole. Alebo to možno bolo v skrinke v kancelárii so
starými vecami z kapely. Určite som si niekde nechal kó-
piu policajnej správy. Bohvie prečo som si to nechal, keď
rodičia dali majetok za to, aby sa mi to neobjavilo v zá-
zname, a aby boli tie dokumenty utajené.
Prehádzal som všetky svoje veci, kým som nenašiel za-
žltnutú stranu. Kancelária vyzerala ako po prevrate.
Meno obete: Benny Nelson
Nelson. Dúfal som, že si vydýchnem, keď zistím, že to
nie je Rachelino priezvisko, no namiesto toho to vyvo-
lalo nové otázky.

197
 Tomu dievčaťu umrela rok predtým mama. Mohlo te-
da vtedy mať deväť či desať rokov. Malo toľko isto ako
Rachel, keď prišla o mamu.
Kurva.
To tušenie. To poondiate tušenie od prvého dňa, čo som
ju stretol. Odniekiaľ som ju poznal, ale nevedel som si
spomenúť, odkiaľ. Prečo som mal taký pocit? Nikdy som
to dievča nevidel zblízka, len záblesk desaťročnej tváre
cez drevenú mrežu v kostole pred pätnástimi rokmi. Nič
nebolo jasné.
Kurva.
Rachel vravela, že ju vychovala teta. Nikdy nespome-
nula nevlastného otca. Ak by môj nevlastný otec bol ná-
silník, čo obťažuje deti, asi by som to tiež nerozoberal
niekde na rande.
Ignoroval som víno a nalial si rovno škótsku – dvojitú.
Pálila ma v hrdle, no bol to fajn pocit, akoby som mal v
sebe oheň.
Upil som si znova.
Rachel povedala, že vyrastala v malom meste ďalej od
toho môjho. Pleasantville je na skok malým modrým bicyk-
lom od St. Killian’s.
Ďalší hlt.
To malé dievča malo staršiu sestru.
Rachel má staršiu sestru.
V puberte sa začala vymykať spod kontroly. Každý,
kto by žil s tým hajzlom Nelsonom, by sa to nejako sna-
žil dostať zo systému.
Vypil som zvyšok pohára a díval sa z okna snažiac spo-
menúť si na to dievča. Bolo to však tak dávno a tak ďaleko.
Konečne som pocítil alkohol v žilách. Zrútil som sa
na pohovku, oprel si hlavu o operadlo a civel do stropu.

198
 Ako to mám celé, kurva, zistiť? Musím to vedieť.
Nemôžem sa jej to na rovinu spýtať a čakať na odpo-
veď. Povedz, neskamarátila si sa v detstve s jedným kňazom?
A zverila si sa mu potom so svojimi tajomstvami?
Hej, to som bol ja. Zhúlený šestnásťročný výrastok, čo
rád počúval malé dievča, ako hovorí o svojom mizernom
domove.
Ináč, nezneužívali ťa v detstve? Alebo to robili len sestre?
Kurva!
Kurvaaa!
Hodil som prázdny pohár do okna. Našťastie skĺzol
po drevenom ráme. Rozbil sa len pohár, nie okná od zeme
až po strop.
Zavrel som oči a hlava sa mi ďalej krútila.
Ako to mám zistiť?
Ako to mám zistiť?

199
Dvadsiata deviata kapitola

RACHEL

Cítila som sa ako Popoluška.

Nevedela som, čo si mám obliecť, takže som sa vypy-
tovala Caina, až kým mi neprezradil, kam ideme. V ope-
re som ešte nikdy nebola. Prišlo mi to od neho veľmi
milé, lebo som vedela, že mi to pomôže pri výskume
s Umbertom.
Nemala som nič vhodné na takúto príležitosť, musela
som si požičať niečo od Avy. Jednoduché čierne šaty
vpredu s úpletom uviazaným na krku. Veľký výstrih od-
haľoval viac, než som mala vo zvyku, a bola som rada,
že mi Ava k šatám pre istotu pribalila aj obojstrannú le-
piacu pásku.
Presne o šiestej zazvonil zvonček a na moje prekvape-
nie som bola takmer hotová. Čakajúc, kým Caine dôjde
výťahom, som si v kúpeľni dokončovala mejkap. Keď už,
pomyslela som si a natrela si pery sýtočerveným rúžom,
ktorý som tiež nikdy nepoužívala.
Nechala som pootvorené dvere do bytu. Prv než vošiel,
zaklopal.
„Rachel?“
„Už len sekundu!“
„Neponáhľaj sa.“

200
 Aj keď to bola normálna odpoveď, čakala som ko-
mentár, ako stále meškám. Posledné dva dni Caine ne-
hral svoju zvyčajnú ligu. Nebol taký sarkastický a ani ne-
písal tie perverzné správy. Prešlo len štyridsaťosem
hodín, odkedy ma vyložil doma po tej úžasnej spoločnej
noci, no už teraz mi chýbali tie dôvernosti.
Naposledy som sa zadívala do zrkadla a spokojná s vý-
sledkom som sa zhlboka nadýchla a išla som Cainovi
v ústrety. Dnes večer som bola nervózna. Tieto šaty
a opera boli mimo mojej komfortnej zóny.
Našla som svojho operného partnera na mieste pred
stenou s fotkami.
„Čo povieš?“ Zatočila som sa mu pred očami. Toto
tiež nezvyknem robiť.
Výraz na Cainovej tvári bol na nezaplatenie. Zmerave-
la mu brada a kým prehovoril, musel si odkašľať. „Vyze-
ráš úžasne.“
„Ďakujem. Ani ty nevyzeráš najhoršie.“ Mal priliehavý
tmavý oblek a vestu, čo vyzerali, že ich má ušité na mie-
ru. Podľa toho, ako dokonale obopínalo sako jeho širo-
ké plecia a bicepsy, asi aj boli. Čistý štýl. Všetko to spočí-
valo v spôsobe, akým ten oblek nosil. Fungovalo to na
mňa asi podobne, ako musí elegantná spodná bielizeň
pôsobiť na muža. Zrazu mi v mojich šatách prakticky
bez vrchnej časti bolo poriadne horúco.
Caine stál na mieste, očami si ma od hlavy po päty
premeriaval, a čakal, kým k nemu prídem. Vďaka 12-cen-
timetrovým opätkom som sa pre zmenu nemusela na-
čiahnuť na špičky, aby som ho pobozkala.
„Páči sa mi ten oblek. Zaberá to na niektoré moje
ženské partie.“
Uškrnul sa. „Fakt? Mohli by sme ostať doma a ja si

201
ho nechám na sebe, zatiaľ čo sa sám pohrám s tvojimi
ženskými partiami – jazykom.“
Bože, zabudnite na arašidové maslo a džem. Neexis-
tuje lepšia kombinácia než muž v sexi obleku s drsný-
mi prejavom. Caine ma chytil vzadu za krk a surovo
ma pobozkal. Bolo mu jedno, že mi na tvári rozmaže
mejkap.
Skoro ma chytili mrákoty, keď zašepkal: „Tie šaty sú
super, ale neviem sa dočkať, keď ti ich neskôr vyzle-
čiem.“
Akoby som žiarila. Kto by bol povedal, že viem žiariť?
„Len si prehodím kabelky, o sekundu som hotová.“
V spálni som si opravila rúž, vzala som malú čiernu
korálkovú kabelku zo skrine a hodila si do nej všetko
potrebné.
„Hotová.“
„Nemáš na stene žiadne fotky z detstva.“
Pretože si z toho obdobia nič pekné nevybavujem. „Veľa ich
ani nie je.“ Mykla som plecami. „To vieš, druhé dieťa
a tak.“
Caine sa na mňa pozrel. „Máš aspoň jednu? Chcel by
som vidieť, ako si vyzerala, keď si bola malé dievča.“
„Väčšinu má sestra. Zopár ich však možno vyhra-
bem.“
Prikývol.
Vonku ma prekvapilo, že neprišiel vlastným autom.
Objednal limuzínu a keď sme k nej prichádzali,
šofér otvoril zadné dvere. Vtedy som sa naozaj cítila ako
Popoluška.
„Auto? Ideš na to zhurta. Poviem ti však tajomstvo.
Aj tak by si to dnes vyhral. Nemusel si ma takto pre-
sviedčať.“

202

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

 Caine sa usmial, ale bol to akýsi iný úsmev. Nevedela
som to presne určiť, no nebol celkom vo svojej koži. Na-
ša interakcia bola normálna. Vonkajší pozorovateľ by vi-
del len normálnu dvojicu, čo si ide užiť večer. Ja som
však z nejakého dôvodu bola zamyslená.
Cestou do Metropolitnej opery sme sa rozprávali
o škole a práci. Pripísala som svoj nepokoj nervom, alebo
to možno bola zmena, že sme nebojovali proti nášmu
vzťahu. Možno takto sa človek cíti, keď sa trochu usadí.
Nebola som si istá.
V divadle sme boli pol hodiny pred predstavením. Za-
šli sme teda do baru a objednali si drink. Ja som si dala
klasickú kolu lajtku, Caine zas dvojitú škótsku.
„Je všetko v poriadku?“
„Iste, v najlepšom. Prečo sa pýtaš?“
Mykla som plecom. „Len tak.“
Spratal prvý drink a hneď si dal ďalší. Len preto, že
som sa celkovo vyhýbala pitiu, neznamenalo, že ostat-
ných za to haním. Aj tak mi však Cainove dve dvojité
škótske a nezvyčajná mlčanlivosť pripadali zvláštne.
Keď zablikali svetlá, ceremoniár nás odviedol na mies-
ta. Obzrela som sa po sále a znova som si zopakovala, že
sa tu cítim ako ryba na suchu. Aj keď som mala rada
hudbu, ísť do ozajstnej opery mi prišlo veľkolepé. Bolo
to dokonalé a čisté miesto. Asi ťažko tu nájdem po pred-
stavení stánok s neoriginálnymi tričkami kapely ako na
poslednom koncerte.
Caine si všimol, že pozorujem ľudí naokolo. Naklonil
sa ku mne. „Keď si vyzlečiem sako a prehodím ti ho cez
nohy, možno by som ťa mohol vyprstovať. Budeš spievať
úvodnú áriu spolu s vystupujúcimi.“
Žena sadajúca si vedľa Caina z druhej strany sa na ne-

203
ho pozrela, takže som mu venovala výstražný pohľad
a zašepkala som: „Psst. Hovor tichšie.“
Zazrel na mňa a keď zhasli svetlá, vstal, vyzliekol si sa-
ko a žmurkol na mňa. Pre istotu som ho chytila za ruku,
keď si znova sadol.
Takmer okamžite naplnila sálu hudba a až ma to vza-
lo. Nebola som na to pripravená. Vtiahla ma od prvej
noty a držala podmanenú až do konca. Premohla moje
zmysly. Ten orchester, zosilnené hlasy, krása divadla
a kostýmov. Očakávala som, že sa mi to bude páčiť, no
nemohla som vedieť, že ma predstavenie dojme k slzám.
Na konci som nemala slov. Ruka v ruke sme išli k pre-
najatému autu.
Sadli sme si dovnútra a Caine mi stlačil prsty. „Tak,
čo na to povieš?“
Palcom mi hladil ruku. „Prvýkrát je to niečo nesku-
točné.“
„Ďakujem, že si ma sem zobral. Som rada, že som to
mohla prežiť s tebou.“
Caine sa usmial. „Čo sa ti najviac páčilo?“
„Skutočne neviem, ako to opísať. Cítila som niečo, čo
som doteraz nikdy nezažila. Pohltili ma emócie, akoby
som nebola schopná cítiť už nič iné.“
Nežne sa na mňa pozrel. „Poznám ten pocit.“
Počas vystúpenia som cítila, že Caine sa namiesto ja-
viska díva na mňa, no bola som príliš zaneprázdnená,
aby som dokázala odvrátiť pohľad.
„Možno to vyznie zvláštne, ale myslím si, že sme istým
spôsobom zažili lásku. Aspoň ten pocit, čo v tebe láska
vyvoláva. Ten pohlcujúci a napĺňajúci pocit, vieš?“
„Marí sa mi, ako si raz povedala, že si nikdy nebola za-
milovaná.“

204

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

 V tom mi to došlo. Zažila som to všetko, pretože som
sa zamilovala do Caina. Pohltil ma od prvého dňa po-
dobne ako táto opera. Bolo to nevysvetliteľné spojenie,
aj keď som si to nechcela nahlas pripustiť.
Mykla som plecami. „Raz som o tom čítala.“
Cainovi sa zatriasla pera. Už som to u neho dávno ne-
videla. „Čítala, hej?“
„To ako jej manžel spieval. V jeho hlase bolo toľko bo-
lesti a emócií, že som jednoducho vedela, že už podobnú
lásku nikdy nenájde.“ Dala som si ruku na srdce, zvie-
ralo mi hrdlo už pri pomyslení na tú scénu. „Pripome-
nulo mi to Umberta a Lydiu, jej oddanosť. Prežili spolu
minimálne päťdesiat rokov, ale tento človek bol taký
mladý, a už prišiel o lásku svojho života. Zlomilo mi to
srdce, no bolo to krásne.“
Caine prikývol a vyzeral, že uvažuje o mojich slovách.
Díval sa pritom von oknom na premávku. Keď sa na
mňa znova pozrel, mal vážny výraz na tvári. „Tvoja ma-
ma sa už nikdy nevydala? Pred adopciou si nikdy nespo-
menula nevlastného otca.“
„Nie.“ Zaklamala som skôr, než som si to stihla roz-
myslieť. „Nikdy som nemala nevlastného otca.“ Keď
som to vyslovila, zamrzelo ma, že som k nemu nebola
úprimná.
Dlho to však netrvalo, lebo Caine ma prekvapil – na-
čiahol sa ku mne, chytil ma za zadok, a posadil si ma do
lona. Vzhľadom na moje elegantné šaty to nebola veľmi
slušná poloha, ale bolo mi to jedno. Naširoko sa usmial
a ja som v žalúdku pocítila motýle.
Chytil ma oboma rukami a povedal: „Vieš, čo oslávime?“
Zasmiala som sa. „Máme čo oslavovať?“
„Nás. Oslávime nás.“

205

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

 Nezáležalo na dôvodoch, len na výraze Cainovej tváre.
„To sa mi páči. A ako nás teda oslávime?“
„Slúchadlovým sexom.“
„Netuším síce, čo to je, ale vyšlo to z tvojich úst a ob-
sahuje to slovo sex, takže beriem.“
Caine sa so smiechom zaklonil. „To je moje dievča.“

206
 Tridsiata kapitola

RACHEL

Určite to boli len nervy. Po zábavnej ceste do môjho bytu

veci pri vstupe do spálne nabrali vážnejší ráz. Caine ma
zastavil pri posteli. Stál za mnou a prstami ma hladkal
po odhalených pažiach.
Horúcim dychom ma šteklil na krku a šepkal mi do
ucha: „Veríš mi?“
„Áno.“
„Zavri oči.“
Bez váhania som ho poslúchla. Jeho ruky opustili mo-
je telo a cítila som, že sa za mnou hýbe. Začula som šu-
chot, a trochu som zhíkla. Stiahol si kravatu z krku. Ná-
sledne som zacítila na líci hodváb.
„Pripravím ťa o zmysly, aby si sa mohla lepšie sústre-
diť na to, čo ti urobím.“
Ledva som počula vlastný hlas. Slová mi uviazli kdesi
v krku. „Dobre.“
Caine mi kravatou zaviazal oči. Ani som sa nesnažila
otvoriť ich. Dychtivo som chcela cítiť, čo som mala.
„V pohode?“ zašepkal.
Prikývla som.
Pomaly mi rozzipsoval zips na chrbte. Nebola som si
istá, či to bolo očakávaním, alebo som lepšie počula kvô-

207
li zaviazaným očiam, ale zvuk pomaly sa otvárajúceho
zipsu spôsobil, že som mala celé telo ako v ohni. Zväčšili
sa mi bradavky a ožili mi všetky nervové zakončenia. Do-
konale som cítila každý dotyk.
Caine sa s vyzliekaním mojich šiat vôbec neponáhľal.
Cez jemnú látku sledoval moje krivky, potom som z nich
vystúpila. Odstúpil odo mňa a na pokožke som pocítila
závan studeného vzduchu. Stála som tam len v spodnej
bielizni a ihličkách. Počula som v miestnosti lomoz, ale
nemala som tušenie, čo robí. Keď som za chrbtom znova
pocítila jeho teplo, zaboril mi prsty do bokov a pritlačil
si ma bližšie na telo. Už nemal košeľu a opieral sa pev-
nou hruďou o môj chrbát. Cez nohavice mu trčal obrys
stoporeného penisu, tlačil ma ním na zadku. Pobozkal
ma na krku a pošepkal mi do ucha.
„Si krásna. Neviem sa dočkať, keď budem v tebe.
Chcem ťa nahú, ale tak, aby medzi nami dnes večer nič
nebolo. Môže byť?“
Napoly som mu privolila, napoly vzdychla.
„Teraz ti zakryjem uši. V poriadku?“
Znova som prikývla. V tom momente by som pristála
na všetko. Celé telo sa mi chvelo potrebou. Caine mi čo-
si nasadil na uši. Boli to moje zvuk potláčajúce slúchad-
la z nočného stolíka. Keď prehovoril, skoro som ho ne-
počula.
„Pustil som ti svoj playlist. Pustím to najprv potichu,
aby si si zvykla, a pomaly pridám zvuk.“
V ušiach mi začalo hrať inštrumentálne blues a Caine
mi vyzliekol podprsenku a nohavičky. Potom sa vyzlie-
kol a postavil sa za mňa. Svoj horúci penis mal natlačený
na môj zadok. Odtiahol jedno slúchadlo z ucha a hudbu
nahradil jeho zastretý hlas.

208
 „Topánky si necháš.“
Priviedol ma k posteli a uložil na chrbát. Keď som bo-
la pripravená, zvýšil hlasitosť. Vôbec som ho nepočula
a keď začal cmúľať bradavku, nahlas som vzdychla. Pri
tom erotickom pocite dotyku bez predošlého upozor-
nenia a úplného poddania sa som sa chrbtom odlepila
od postele. Namiesto obmedzeného pocitu bez zraku
a sluchu som vnímala presný opak, teda úplnú a neob-
medzenú slobodu.
Očakávanie, čo ešte spraví, som nikdy predtým neza-
žila. Každé štipnutie, líznutie, dotyk a pohladenie tela
zvyšovali moju neuveriteľnú túžbu. Dychčala som, hoci
som sa nepočula.
Začala hrať ďalšia inštrumentálna skladba a Caine
zvýšil hlasitosť. Bola to pomalá pieseň s rastúcou inten-
zitou a zdalo sa mi, že Caine sa riadi podľa nej. Vášnivo
ma pobozkal na ústa. Pripravil ma o kyslík, cítila som
hĺbku jeho pocitov až vnútri v hrudi. Pohlcovalo ma to
zvnútra. Nemala som sa na čo sústrediť, len na neho
a to, aké pocity vo mne vyvolával.
Dychtivo prerušil bozk a cítila som, že sa jeho telo od-
lepilo od môjho. Nevidela som ho, no bola som si istá,
že nado mnou kľačí a užíva si pohľad. Predstavila som
si jeho rozšírené zreničky a nozdry, túžbu zračiacu sa
v jeho krásnej tvári. Ležala som tam s roztiahnutými ru-
kami a nohami, slepá a hluchá. Malo to vo mne vyvolať
zraniteľnosť, no cítila som moc.
Načiahla som sa k nemu. Nevidela som ho, ale doká-
zala som si ho predstaviť. Stiahla som ho bližšie. Caino-
ve pery sa obtreli o moje a ľahol si na mňa. Pod jeho
hmotnosťou som roztiahla nohy tak široko, ako som
dokázala. Cítila som vibrácie jeho stonania, cítila som,

209
ako prechádza penisom hore-dolu vlhkosťou medzi mo-
jimi nohami. Náhle sa zvýšila hlasitosť v slúchadlách
a Caine vošiel do mňa.
Hudba mi búšila v slúchadlách.
Videla som len čiernu prázdnotu.
Bože, ale cítila som všetko.
Bol to ten najdekadentnejší, najerotickejší a najkrajší
pocit na svete. Premohli ma všetky emócie sveta. Hudba
gradovala a ja som mala v očiach slzy. Caine sa zaboril
hlboko a napĺňal ma všetkými možnými spôsobmi.
Tak dlho som čakala na tento moment, že netrvalo
dlho, a začalo to vo mne vrieť. Tvrdo prirážal a pri kaž-
dom pohybe som cítila, ako sa mi šúcha o klitoris. Blí-
žila som sa k vrcholu, začal sa mi rúcať svet, všetko mizlo
a boli sme tu na okamih len my dvaja.
Keď to prišlo, nahlas som zavzdychala, opakovala
som Cainovo meno a viezla sa na vlne. Bokmi sme vy-
konáva-li simultánne pohyby a akosi sme sa trafili ryt-
mom do hudby, čo nás obklopovala. Predtým som si
myslela, že som dosiahla maximum, ale mýlila som sa.
Caine do mňa posledný raz hlboko vošiel a cítila som,
ako ma napĺňa jeho teplo. Dostala som sa na novú sil-
nú vlnu.
Kým sme sa prestali hýbať, nemala som v sebe ani kú-
soček sily. Akoby som nemala chrbticu a ak by som sa
pokúsila postaviť, rozliala by som sa po dlážke. Caine
mi odviazal oči a zložil slúchadlá z uší.
Počkal, kým prehovorím, no nebolo to jednoduché.
Zbavil moje telo aj posledného zvyšku energie.
„To bolo šialené,“ konečne sa mi podarilo povedať.
Cainovi myklo perou, z nejakého dôvodu sa mi to veľ-
mi páčilo. Odhrnul mi zo spotenej tváre vlasy. „Hej.“

210
 „To som ešte...“ Nevedela som, ako opísať, čo som prá-
ve zažila. „Ešte nikdy... to teda.“
Caine sa vrúcne usmial. „Hej. Ani ja.“
Zasmiala som sa. „Je to takto vždy... naslepo a so slú-
chadlami?“
„Nemám tušenie.“
Zamračila som sa. „Ešte si to nikdy nerobil?“
„Nie.“
Padla mi sánka. „Prečo si v tom teda taký dobrý?“
Zachechtal sa. „To nie ja, ale my.“
„My?“
„Spolu. Skrátka to funguje. Cítil som to už od prvej
noci, čo sme sa stretli. Len som si to nechcel pripustiť.“
Mal pravdu. Bolo medzi nami spojenie už od toho pr-
vého momentu. Iskra, na ktorú sme mohli stúpiť a uha-
siť ju, alebo ju rozdúchať, aby sa zmenila na požiar.
„Teraz si to už pripúšťaš?“
Jemne ma pobozkal a zašepkal: „Nikdy som ani ne-
mal inú možnosť, ty jedno temperamentné dievča.“

Z hlbokého spánku ma vytrhlo zvonenie mobilného te-

lefónu.
„Dočerta.“ Nadvihla som sa na lakte a privítalo ma
oslepujúce svetlo. S hrôzou som sa dívala na vytiahnuté
rolety dovoľujúce slnku žiariť dovnútra, a načiahla som
sa po mobil na stolíku.
Na displeji svietil odkaz neprijatý hovor, nestihla som
to zdvihnúť. Pozrela som sa na zoznam hovorov, skon-
trolovala čas a otočila sa na Caina ležiaceho na bruchu.
„Caine?“ zašepkala som.
Silnejšie stlačil zavreté oči odpovedal: „Mmm?“

211
 „Je skoro desať. O hodinu máš prednášku.“
„To teda nemám. Dnes to za mňa vezme moja asis-
tentka.“
Usmiala sa. „Tvoja asistentka dnes nemá službu a o dva-
nástej musí byť v druhej práci.“
Zastonal. „Moja asistentka stojí za deravý groš.“
Chytil ma okolo pása, stiahol nazad do postele a zdvi-
hol sa nado mňa. Do nohy ma tlačila jeho erekcia.
„Ty si –“
„Tvrdý.“
„Hej, tak nejako.“
„Je ráno, práve som sa zobudil s tebou nahou vedľa
seba v posteli. Moje telo ťa chce slušne pozdraviť.“
„Nemáme čas. Potrebuješ pol hodiny, kým sa osprchu-
ješ a dorazíš na prednášku.“
Začal ma bozkávať na krku. „Budem trochu meškať.“
Rozšírili sa mi oči. „Meškať? Ty? Pán Dochvíľny pred-
sa nemôže meškať.“
Caine prešiel rukou po mojom tele, palcom našiel kli-
toris a začal ho masírovať. „Môžem si to dovoliť. To moji
študenti a asistenti nesmú meškať.“
„Si poriadny pokrytec,“ povedala som, ale už som sa
stratila v jeho dotykoch.
Prestal ma masírovať a sprisahanecky sa usmial. „Máš
pravdu. Mal by som ísť.“
Chytila som ho za ruku. „To teda nie, pán profesor.
Len si trochu pohni.“
O pätnásť minút sme boli obaja hotoví a Caine stihol aj
sprchu. Užívala som si pohľad na neho, ako nahý len v ute-
ráku zbiera kusy oblečenia, keď znova zazvonil mobil.
„Znovu mi volá sestra. Volala ráno, to ona nás zo-
budila.“

212
 „Poďakuj sa jej za mňa.“
Usmiala som sa a zdvihla to. „Ahoj.“
„Ahoj,“ odpovedala. „Už som si myslela, že po tebe bu-
dem musieť nechať vyhlásiť pátranie. Celú večnosť si sa
neozvala.“
„Prepáč. Mala som toho veľa. O’Leary, škola, nové
miesto asistentky. Tento semester letí ako voda.“
„A čo ten postrach, ako sa ti darí s ním?“
„Postrach?“
„Ten nový profesor, čo si mi spomínala.“
Zabudla som, že naposledy som s Riley hovorila v pr-
vý deň práce asistentky. Pozrela som sa na neho, ako si
zapína košeľu. Stretli sa nám pohľady. „Ukázalo sa, že
vôbec nie je taký zlý.“
Caine zdvihol obočie.
„Ach, to je dobre. Som rada, že to vyšlo,“ povedala.
„Dúfam, že si nezabudla, že dnes ideme na večeru...“
Totálne mi to vypadlo. „Ako by som mohla zabudnúť
na našu pravidelnú každomesačnú večeru?“
Pokrútila som hlavou, aby Caine videl, že klamem. Za-
chechtal sa a zapravil si košeľu.
„Robím dnes do siedmej. Budem tam okolo pol ôsmej.“
„V poriadku.“
„Dobre, uvidíme sa neskôr. Musím skočiť pod sprchu,
inak budem meškať do práce.“ Už-už som položila, keď
mi niečo napadlo. „Počkaj. Prekážalo by ti, keby som nie-
koho priviedla?“
„Ty s niekým chodíš a neviem o tom?“
„Je to novinka.“
„Jasné.“ Počula som v jej hlase vzrušenie. „Neviem sa
dočkať.“
„Nie som si istá, či to stihne. O chvíľu ti napíšem, dobre?“

213
 „Iste.“
Caine sa obliekol a zobral si mobil. Keď vyšiel zo spr-
chy, volal si Uber.
„Auto je už skoro tu,“ oznámil mi. „Musím bežať.“
Ešte stále som sedela na posteli. Bola som do pol pása
nahá a cez nohy som mala prehodenú prikrývku. Keď
sa ku mne naklonil, aby ma pobozkal, prešiel mi hánka-
mi po bradavke.
„Vyzdvihnem ťa v práci o siedmej.“
„Pôjdeš so mnou a so sestrou?“
„Z toho rozhovoru som vyrozumel, že by si bola rada.“
„To by som bola.“
„Takže sa uvidíme o siedmej.“
Ešte dlho po jeho odchode som sa usmievala. Netušil,
čo to pre mňa znamená, že súhlasil bez vykrúcania. Mala
som pocit, že sme sa dostali na novú úroveň, a nevedela
som sa dočkať, kedy sa po nej poprechádzame.

214
 Tridsiata prvá kapitola

CAINE

Na ten úsmev by som si teda vedel zvyknúť. Prišiel som

k O’Learymu o pár minút skôr. Rachel mi zamávala od
stola, čo práve obsluhovala. Odkedy som bol v nej, prešlo
sotva dvanásť hodín, ale aj tak som cítil, ako na ňu moje
telo reaguje.
Charlie ma pozdravil pri bare. Pevne mi chytil ruku
a potriasol ňou, chcel tak upútať moju pozornosť. „Vzná-
ša sa desať centimetrov nad zemou. Predpokladám, že to
má niečo spoločné s tým, čo vy dvaja spolu robíte.“
„Ak sa pýtaš, či spolu chodíme, odpoveď je áno.“
„Nie si ženatý, dúfam?“ zazrel na mňa úkosom.
„Nie, nie som ženatý.“
„Drogy?“
„Žiadne drogy.“
„Čo záznam v registri?“
V podstate šlo o vypočúvanie policajtom. Nemalo
zmysel riešiť niečo, čo bolo roky zabudnuté, a nikto k to-
mu nemal prístup.
„Žiadny záznam.“
Charlie naznačil ukazovákom a prostredníkom gesto
V, ukázal si najprv na oči, potom na mňa. „Sledujem ťa.“
Rachel sa objavila vedľa. „Charlie, čo to robíš?“

215
 Zobral z plnej prepravky pohár a uložil ho na policu
za barom. Išiel mi po krku, no k Rachel sa správal skoro
až podlízavo.
„Len sme sa tuto s profesorom trochu porozprávali.“
Zazrela na neho. „Len porozprávali, čo? Nešlo o vý-
sluch?“
Charlie sa mi pozrel do očí. „Hovorili sme o Yankees.
Tretí pálkar sa zranil, chcel zobrať poslednú métu. Mal
ostať na tretej a počkať na pokyn od trénera. Však, pro-
fesor?“
Rachel sa právom tvárila podozrievavo.
„Iste, Charlie,“ povedal som.
Nebol som si istý, či verí Charlieho hlúpostiam, alebo
ich vedome ignoruje. V každom prípade som bol rád, že
má niekoho, čo ju ochráni.
„Stôl číslo tri už bude pomaly končiť,“ povedala Char-
liemu. „Povedala som, aby ti doniesli účet.“ Pozrela sa
na hodinky. „Ava tu ešte nie je. Mám počkať? Päťka si
objednala predjedlo, ale zatiaľ nevedia, čo budú jesť.“
„V pohode. Utekajte, decká.“
„Určite?“
Charlie ukázal palcom na dvere. „No tak. Nech ste už
preč. Nechcem, aby tu niekto videl tvojho kamoša pro-
fesora a myslel si, že sem začína chodiť nová klientela.“
Zasmial som sa. „Dobrú noc, Charlie.“
Rachelina sestra žila v Queense a večerná špička sa eš-
te stále neskončila. Rachel bola cestou z parkoviska
mlčanlivejšia ako zvyčajne.
„Mala si toho veľa v práci?“
„Nie. Vlastne to bolo dnes celkom pokojné.“
Znova mlčanie. Dívala sa von oknom.
„Niečo ťa trápi?“

216
 Zamrvila sa na sedadle. „Mala by som ti o sestre niečo
povedať.“
„Počúvam.“
„Je závislá od drog. Teda, abstinuje. Povedala by som,
že je stále feťáčka, veď sa to vlastne nedá vyliečiť. Je to
asi podobné ako s alkoholikom, nie? Aj keď si už päť ro-
kov nepil, stále sa nazveš alkoholikom. Nastane niekedy
moment, že si tak prestaneš hovoriť? Ako tie odznaky,
čo dostávajú abstinenti každý rok. Jeden taký by mohol
znamenať, že si vyliečený? Alebo každý odznak znamená
niečo iné? Myslela som si, že ide o výročia, akože prvý za
mesiac, druhý za rok? Alebo vlastne –“
Povedala to celé jedným dychom. Robila to vždy, keď
bola nervózna. Prerušil som ju. „Rachel?“
„Čo?“
„Hovoríš z cesty. Je mi jedno, či tvoja sestra brala dro-
gy. Bolo by mi jedno, aj keby práve neabstinovala. Ne-
jdem ju súdiť. Idem s vami, lebo si chcela, aby som sa
pridal. Ešte stále to platí?“
„Áno.“
Načiahol som sa k nej a chytil ju za ruku. Prikryl som
jej rukou radiacu páku a chytil ju. „Dobre teda.“
„Pre závislosť jej zobrali syna.“
„To je mi ľúto.“
„Môže ho vídať maximálne dvakrát do týždňa, aj to
len s dozorom. Bývalý manžel ju opustil pred niekoľký-
mi rokmi a jej syna si zobral so sebou.“
„Jej syna? Nie je to jeho syn, však?“
„Nie. Je to dlhý príbeh. Adama mala ako veľmi mladá.“
Stlačil som jej ruku. „Rach, život je niekedy nahovno.
Závislosť je ťažký údel.“ Boh vie, že som to vďaka Lia-
movi vedel z prvej ruky.

217
 „Ja viem. Len som ti to chcela povedať.“
„Ďakujem, že si sa so mnou o to podelila.“
Aj keď som myslel vážne, že nejdem jej sestru nijako
súdiť, predstavoval som si ju celkom inak. Čakal som, že
nás vo dverách maličkého bytu privíta neupravená chu-
dá závisláčka, možno s pokazenými zubami. Tá žena
však vôbec tak nevyzerala. Bola staršia verzia Rachel.
Zdravá a usmievavá. Privítala nás objatím.
„Rada ťa spoznávam. Sestra mi o tebe nepovedala ab-
solútne nič.“
Rachel sa zasmiala. „Ignoruj ju. Občas je riadna mu-
drlantka.“
„Takže okrem vzhľadu máte spoločné ešte niečo iné.“
Riley za nami zavrela dvere. Usmievala sa od ucha
k uchu. „Už som si ho obľúbila.“
Chodba bytu prešla do kuchyne. Postávali sme tam
chvíľu a rozprávali sa, kým Riley kontrolovala večeru pri-
pravujúcu sa v rúre. V sále na prednáške dnes bolo pe-
kelne teplo. Vypil som niekoľko fliaš vody a teraz som
ju potreboval dostať von.
„Prepáčte, musím ísť na záchod.“
Riley miešajúc niečo na sporáku ukázala na chodbu.
„Iste, na druhej strane obývačky, po chodbe, prvé dvere
vľavo. Tento byt je v podstate železničný vozeň, takže to
nemôžeš prehliadnuť.“
Všimol som si, že má stenu plnú fotiek ako Rachel,
ale najprv som išiel na záchod. Cestou nazad som si
všimol, že na väčšine fotiek je malý blond chlapec v rôz-
nych fázach života. Predpokladal som, že je to Rilein
syn Adam. Nechcel som sa tam zbytočne zastavovať
a vyvolávať diskusiu na tú tému. Možno by to pre ňu
bolo ťažké.

218
 Skoro som si nevšimol malú fotku dvoch dievčat sto-
jacich na tráve. Mladšie mohlo mať tak tri či štyri roky
a staršie asi osem alebo deväť. Určite to však bola Rachel
so sestrou.
Zastavil som sa a snažil sa prizrieť lepšie mladšiemu
dievčaťu. Bola to stará nekvalitná fotka, ale niečo vnútri
vo mne naštartovalo výstražný alarm. Mimovoľne som
sa vystrel.
„Vždy trvala na tom, že si dá vlasy do vrkoča sama. Za-
každým bol nakrivo, no nedala si povedať.“ Riley stála
vedľa mňa a podávala mi pohár. „Ľadový čaj.“
Zobral som si ho bez toho, aby som odtrhol pohľad
od fotky. Bolo na nej niečo familiárne. Možno to do ur-
čitej miery spôsoboval fakt, že Rachel sa zas tak veľmi
nezmenila. No bolo v tom aj niečo viac. Oči mi prebehli
po celej stene.
„Nemáš aj nejaké iné fotky vás dvoch?“
Rachel sa pridala. „Pýtal si sa na nejakú moju fotku
z detstva.“ Hravo mi štuchla do pleca. „Ak ti Riley bude
ukazovať nejaké trápne fotky, potom ja chcem na oplát-
ku vidieť nejaké tvoje.“
Asi som prikývol, no nebol som si istý. Myseľ som mal
stále sústredenú na Rachelinu malú tvár na fotke. Po
chvíli sa Riley vrátila s fotoalbumom.
„Poď, ukážem ti, aká bola moja sestra tučná. Mama
ju rada fotila holú, keď ju kúpala v umývadle. Rachel
mala jamky, ale nie na tvári.“
Sadli sme si v trojici na pohovku, jedna sestra z každej
strany, a Riley začala listovať vo fotoalbume. Ukázala na
fotku, na ktorej zrejme držala Rachel ako novorodenca.
„Neznášala som ju, keď mama s ňou prišla domov. Vy-
nútila si všetku pozornosť.“

219
 Rachel karhavo dodala: „Mama jej povedala, aby ne-
nechávala drobné veci v mojom dosahu, aby som sa ne-
zadusila, a ona mi zvykla do postieľky hádzať centy.“
„To teda nie,“ Riley sa otočila na mňa a žmurkla. „Bo-
li to štvrťdoláre. Aj tak boli priveľké, aby si si ich strčila
do úst.“
Tváril som sa, že ma to zaujíma, ale niečo vnútri ma
nahlodávalo. Vedel som, čo to je, ale považoval som to
len za príliš iniciatívnu predstavivosť. Aj tak som sa však
toho pocitu nevedel zbaviť. Riley prelistovala celý album.
Rachel bola na väčšine fotiek veľmi malá.
„Po tom, čo Rachel dosiahla päť či šesť rokov, už sme
veľa fotiek nemali. Vtedy nám mama ochorela.“
„Rachel mi to už vravela. Je mi to ľúto.“
Riley prikývla. „Ďakujem. Tie dva roky po jej smrti,
kým sme sa nenasťahovali k Martinovcom, neboli krás-
ne, takže sme ich nechceli zachytiť na fotkách.“
„Nevedel som, že ste sa k tete a strýkovi nenasťahovali
hneď po matkinej smrti. Bývali ste v pestúnskej rodine?“
Rachel sa s Riley na seba pozreli a bolo vidieť, že niečo
zvažujú. Potom Rachel prehovorila.
„Nie. Po maminej smrti sme žili s nevlastným otcom.“
Pozrel som sa na Rachel. „Tuším si vravela, že mama
sa druhý raz nevydala.“
Riley sa na nás pozrela a zavrela fotoalbum. „Obe sa tvá-
rime, že neexistoval.“ Vstala. „Idem skontrolovať omáčku.“
Keď odišla, Rachel ma chytila za ruku. „Prepáč. Ne-
chcela som ti klamať. Ide len o to, že sestra má pravdu.
Ľahšie je predstierať, že žiadny Benny nebol,“ povedala
ticho. „Nebol to dobrý človek.“
Benny.
Poondiaty Benny.

220
 To meno ma zasiahlo ako kopanec do brucha.
Nebol som si istý, či tú večeru prežijem. Zazeral som
na Rachel a zakaždým, keď som si všimol detaily jej tvá-
re, videl som to malé dievča v spovednici. Teraz to už bo-
lo nad slnko jasnejšie, aj keď predtým som si nebol istý.
Zrazu som nevedel zabudnúť na ten jediný pohľad cez
celý kostol pred všetkými tými rokmi. Vždy pri pohľade
na ňu som sa díval do tej sladkej desaťročnej tváre.
Snažil som sa dostať z toho závoja myšlienok a všimol
som si, že Rachel sa na mňa znepokojene díva. Prudko
som vstal od stola.
„Na chvíľu ma ospravedlňte.“
Išiel som do kúpeľne a díval sa na svoj obraz v zrkad-
le. Na hornej pere a čele sa mi objavili kropaje potu.
Nikdy predtým som nemal panický záchvat, ale presne
som vedel, ako taký záchvat vyzerá. Srdce mi búšilo v hru-
di ako opreteky a ešte aj obyčajné dýchanie bolo poriad-
ne náročné.
Niekoľko minút som sa zohnutý nad umývadlom
snažil zhlboka dýchať, potom som si opláchol tvár stu-
denou vodou.
Nevedel som, ako dlho som sa schovával v kúpeľní,
ale keď som vyšiel von, Rachel ma čakala v hale.
„Si v poriadku?“ Chrbát dlane mi priložila na čelo.
„Nevyzeráš najlepšie.“
„Vlastne nie som. Necítim sa dobre. Začalo sa to dnes
na prednáške. Myslel som si, že je to teplom, ale asi som
chytil nejaký vírus.“
„Ach, to je mi ľúto. Ako ti môžem pomôcť? Dáš si zá-
zvorovú limonádu alebo chceš studený obklad. Možno
by si si na chvíľu mal ľahnúť.“
„Som v poriadku. Mal by som asi ísť.“

221
 „Jasné, chápem. Len to poviem Riley a vezmem si ka-
belku.“
„Nie,“ povedal som trochu prirýchlo.
„Nie?“
„Ostaň. Nechcem vám pokaziť večer. Mohla by ťa sest-
ra hodiť domov?“
„Hádam hej...“
„Prepáč. Zajtra sa uvidíme na prednáške, dobre?“
„Jasné, platí.“
Aj keď slovami naznačovala, že sa nič nedeje, na jej
tvári sa zračil celkom iný príbeh. Nebol som si istý, či mi
zožrala tú šarádu s chorobou, ale musel som odtiaľ čím
skôr vypadnúť.
Rýchlo som sa ospravedlnil, pozdravil Riley a utekal
som preč. Cítil som sa mizerne a nebol som si istý, či
mám sadať za volant. Keď som zaparkoval pred bytom,
bol som si stopercentne istý. Vôbec som si nepamätal
cestu od Riley domov.
Nalial som si pohárik a pochodoval s ním hore-dole
snažiac spomenúť si na svoje posledné stretnutie s dievča-
ťom z kostola. V ten deň som ju sledoval domov. Po všet-
kom, čo sa stalo, sa ma rodičia snažili stoj čo stoj ochrániť.
Skúšali známosti, miestnych politikov aj policajtov. Väč-
šina toho dňa už bola stratená v spomienkach okrem jed-
nej veci. Celé mesiace som klamal tomu dievčaťu, ktoré
som teraz poznal ako Rachel. Namiesto toho som ho z to-
ho pekla mal dostať hneď, ako to bolo možné.

222
 Tridsiata druhá kapitola

RACHEL

Po desiatich minútach sa v triede začal ozývať šum. Na-

písala som Cainovi, následne som sa rozhodla začať
prednášku skôr, než niektorí študenti začnú odchádzať.
Zlý pocit mi zvieral žalúdok. Ešte stále neodpovedal na
správu, čo som mu poslala včera večer, keď som sa vrá-
tila od sestry. Videla som však notifikáciu, že si ju pre-
čítal.
Chvíľu som prednášala a potom som pustila hudob-
nú ukážku, čo sme mali s triedou neskôr analyzovať.
Keď sa sála naplnila zvukmi piesne, skontrolovala som
si mobil. Nič, ale aj správu o prednáške si prečítal.
Najprv som si myslela, že Cainovi sa pohoršilo, mož-
no išiel do nemocnice. Lenže videl moje správy, prečo te-
da na ne neodpovedal?
Po hodine prednášky som bola taká zmätená, že som
ju predčasne rozpustila. Cainovi by sa to asi nepáčilo, no
v tejto chvíli mi to bolo jedno. Nervózna som vytočila
jeho číslo skôr, než odišli všetci študenti. Raz to zazvo-
nilo a išlo rovno do odkazovej schránky.
Ak je mobil vypnutý, okamžite to ide do odkazov. Ak
ho niekto nedvíha, najprv chvíľu zvoní, potom nastupu-
je odkazová schránka. Ak to však ide do schránky po jed-

223

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

nom zvonení, adresát to zrušil vedome. Čo to má, dopekla,
znamenať?
Nechala som mu odkaz: „Caine, tu Rachel. Bojím sa
o teba. Neodpovedáš mi na správy a neprišiel si na pred-
nášku. Daj mi prosím vedieť, či je všetko v poriadku, aby
som nezačala obvolávať pohotovosti ako nejaká vyšinutá
hysterička.“
Chcela som zájsť k nemu do bytu a skontrolovať ho,
ale o hodinu som mala byť v práci, a nestihla by som to
tam a naspäť. V utorky som navyše robila sama. Otvárala
som za Charlieho, lebo ten v utorky chodil na nákup
a potom k manželkinmu hrobu. Určite ho nezruším pre-
to, že mi frajer nedvíha mobil.
Je to vôbec môj frajer? Celú cestu k O’Learymu som
v hlave riešila všetky aspekty vzťahu s Cainom. Jeden
drobný problém a mala som hlavu plnú paranoidných
myšlienok. Než som zaparkovala, vrátila som sa v myš-
lienkach na začiatok. Určite sa mi nevyhýba, len sa jed-
noducho necíti dobre. Nanešťastie som si skontrolovala
mobil a moja teória sa rozpadla.
Caine: Už mi je lepšie. Ďakujem, že si za mňa zobrala
prednášku.
To je všetko? Žiadne vysvetlenie? Uzol úzkosti, čo som
mala celý deň v žalúdku, sa zmenil na hnev. Zaslúžim si
predsa viac. Hodila som mobil do kabelky, odomkla som
vchodové dvere na bare a prepla sa na autopilota. Zažala
som svetlá, zapla rúru, vyložila umývačku, priniesla som
za bar prvú várku čistých pohárov a spravila vyúčtovanie
v kase. Presne o dvanástej som dala do dverí tabuľku otvo-
rené. Potom som sa znova pozrela na mobil. Nič.
Hodiny sa ťahali ako sopeľ. Ava prišla o štvrtej, hodi-
nu pred začiatkom svojej šichty. Nevedela som sa dočkať

224
a začala som jej všetko vysvetľovať. Sadla si za bar. Na
druhom konci bol jediný návštevník. Bývalý policajt
a Charlieho kamarát, čo veľa nenahovoril, a stačilo mu
jedno pivo za hodinu.
„Takže predsa len si nažive?“ povedala. „Myslela som
si, že ťa možno na smrť vytrtkal zlý profesor.“
Ave stačil jediný pohľad na moju tvár a razom otočila
rétoriku. „Ach, nie. Čo sa stalo? Ten debil ťa poslal k vo-
de? Je ženatý? Lebo to ho vážne zabijem.“
Vzdychla som si. „Nie, nič také.“
„A čo teda?“
„To keby som vedela.“
Následne som sa slovne vyvracala a opísala jej detailne
posledné dni. Nuž, nie úplne detailne. Ten skvelý sex
som si nechala pre seba, ale povedala som jej všetko re-
levantné.
„Myslíš, že by si mohol niečo rozmyslieť, lebo si ho
zobrala k Riley? Niektorí ľudia sa neuveriteľne boja stret-
nutia s rodinou. Myslia si, že je to posledný krok a po-
tom ich vezmeš pred oltár.“
„Asi je to možné. Aj keď si to celkom nemyslím. Ani
raz nezaváhal, neukázal strach, a prvých desať minút bol
úplne v pohode.“
„Čo sa stalo medzi tým, keď prišiel a keď sa zrazu za-
čal cítiť zle a vypadol?“
„Nič také. Dookola si to prehrávam v hlave. Sedeli
sme v obývačke a dívali sa na nejaké fotky.“
Predstavila som si nás troch, mňa, Riley, a Caina, ako
sedíme na pohovke. Fotky. Vrkoče. Mamina smrť. Ben-
ny. Tušila som, že už pri jedinej spomienke na neho sa
niečo pokašle. Potom mi to došlo. Mohol by sa Caine
hnevať preto, že som mu klamala o nevlastnom otcovi?

225

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

Bolo to také nepodstatné, že som si to nevedela ani
predstaviť.
„Rodinné fotky? Zdrhol, lebo cítil tlak.“
„Netlačila som naňho. Predtým si pýtal nejaké moje
fotky z detstva.“
„Na tom nezáleží.“ Mykla plecom. „Má strach zo zá-
väzkov.“
„To si určite nemyslím.“
„Nuž, možno mu teda naozaj prišlo zle? Možno skočil
k sestre do kúpeľne, dostal strašnú hnačku a nechcel
vám upchať záchod.“
Nakrčila som nos. „Musíš to tak kvetnato opisovať?“
Ava mykla plecom. „Chceš, aby som ho nejako obha-
jovala, nech môžeš predstierať, že nemá problémy so zá-
väzkami, alebo nie?“
V skutočnosti som sa len chcela zbaviť tých hlúpych
pocitov. Ak mal Caine problémy so záväzkami a návšteva
u sestry ho pohla zlým smerom, s tým sa viem vyrovnať.
Chcela som len úprimnosť.

226
 Tridsiata tretia kapitola

CAINE
pred pätnástimi rokmi

Už štvrtý raz sa zastavila na kraji cesty a trhala tam kve-

ty. Jej život vôbec nebol závideniahodný, no napriek to-
mu jej neušla krása ukrytá v burine na kraji cesty.
Snažil som sa držať čo najviac v úzadí a mal som po-
cit, že si ma vôbec nevšimla. To mi pripomenulo, že si
so svojou ovečkou musím pohovoriť o tom, ako treba
byť obozretný. Mohol by ju sledovať nejaký psychopat.
Nuž...
Asi tak po dvoch míľach konečne zahla na príjazdovú
cestu. Ten dom bol celkom pekný. Čakal som ošarpaný
obytný príves niekde na konci poľnej cesty so žalúziami
na oknách vo vysokej burine maskujúcej akékoľvek stopy
po bývaní, možno nejaké vraky áut pred vchodom. Príjaz-
dová cesta však bola vydláždená a viedla k udržiavanému
drevenému bielemu domu. Tráva bola čerstvo pokosená,
okná rámovali odostreté záclony a vonku susedia postá-
vali, akoby sa vnútri nič zlé nedialo. Jediné auto na príjaz-
dovej ceste bolo pár rokov staré a na kufri malo takú tú
kresťanskú nálepku v tvare ryby. Toto som teda nečakal.
Videl som, ako malé dievča zmizlo za rohom domu.
O chvíľku sa vrátilo už bez bicykla. Bez váhania vošlo dnu.
Dobrú polhodinu som tam len tak postával a obzeral

227
sa. Po prvý raz som zapochyboval, či si náhodou všetko
nevymyslela. Mohla mať naozaj bohatú predstavivosť. Se-
mienko pochýb sa zasialo, no mal som pocit, že hovorila
pravdu. Naposledy som sa zadíval na ten obyčajný dom
a otočil som sa na odchod. Aspoň nebudem musieť dlho
čakať na rozuzlenie. Ak sa teda zajtra objaví aj so sestrou.

Čakal som šesť hodín. Niečo po jednej poobede som ak-

ceptoval, že dnes nepríde. Keď som ju včera sledoval do-
mov, absolútne som nepochyboval, že sa niečo deje. Keď
som však videl obyčajný dom v obyčajnej štvrti, začal som
pochybovať. Lenže aj Ted Bunty vyzeral na pohľad cel-
kom normálne. Zahromžil som a vstal z poslednej lavice
v kostole. Prežil som tam dnes tri omše a sledoval pritom
dvere. Nemal som tušenie, čo idem robiť a kam idem.
Štyri bloky od domu som si uvedomil, že potrebujem
natankovať. Keďže som si potreboval premyslieť nejaký
plán ako ďalej, zastavil som na čerpacej stanici s malými
potravinami, a zašiel dnu zaplatiť za benzín. Ruku som
mal na kľučke, keď som kútikom oka zazrel niečo, čo
upútalo moju pozornosť. Na okraji čerpačky stálo po-
vedomé auto. Bol to ten istý model a farba ako auto pred
domom tej malej dievčiny.
Benny je mechanik.
Zašiel som k autu a obzrel si ho. Na zadnom nárazníku
malo rybiu nálepku. Obzrel som sa smerom k obchodu
a všimol som si dvojgaráž. Jedny dvere boli zavreté, ale
druhé boli vytiahnuté asi na pol metra. Vnútri sa svietilo.
Poflakoval som sa v obchode tváriac sa, že si čítam
suroviny na chipsoch. Dvaja zákazníci medzitým platili.
Ostali sme sa tam len s predavačkou za pultom. Chytil

228

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

som do ruky plechovku koly a snickers, a šiel som za-
platiť.
„Je ten servis otvorený? Moje auto vydáva nejaký čud-
ný zvuk, chcel by som si ho dať skontrolovať.“
Pozrela sa na nástenné hodiny. „Dnes zatvárajú na
obed. Benny je tuším stále tam.“
Stuhli mi svaly. „Ďakujem. Majú nejakú kanceláriu?“
Predavačka mávla smerom k dverám vzadu. „Rovno
cez tieto dvere. Asi je v dielni.“
Každým krokom bližšie ku garáži sa môj dych zrý-
chľoval. Na vrchu červenej skrinky s náradím ležal skrut-
kovač. Zdvihol som ho a vopchal si ho do zadného vrec-
ka nohavíc.
„Je tu niekto?“ V garáži boli štyri autá, no na prvý po-
hľad ani živej duše.
Spod kapoty jedného auta sa zdvihla mužská hlava
a ja som skoro vyskočil z kože.
„Čo pre vás môžem urobiť?“
Díval som sa na neho. Nemal som žiadny plán.
Vytiahol z vrecka handru a začal si utierať ruky. Pri-
stúpil ku mne bližšie. „Máme zatvorené. Musím bežať
domov k dievčatám. Ak máte problémy s autom, asi jed-
nu míľu na sever nájdete ďalší servis.“
K dievčatám.
„Vy ste Benny?“
„To som. Kto sa pýta?“
Potreboval som palicu, s ktorou vyprovokujem medveďa.
Zrazu som dostal nápad. „Som priateľ vašej dcéry.“
Náhle na mňa upriamil všetku pozornosť. Celý jeho po-
stoj sa úplne zmenil. Prestal si utierať ruky a pozrel sa mi
rovno do očí. „Moja dcéra nemá dovolené s nikým randiť.“
„A to už prečo?“

229
 Tvár sa mu stiahla hnevom. „Pretože je to malá cundra.“
Stál na druhej strane auta, no teraz začal kráčať sme-
rom ku mne.
„Chodíš mi za dcérou? Dám ti malú radu. Nájdi si
slušné dievča. Táto... nie je dosť dobrá. Pätnásť rokov
a už je po uši v problémoch.“
„Daj od nich ruky preč.“
Benny chvíľu vyzeral zaskočene. Zastavil sa. Na tvári
sa mu objavil hrozný úsmev. Striaslo ma. Díval som sa
do tváre príšery.
„Myslíš si, že niečo vieš? No tak, daj to zo seba von.“
„Páčia sa ti malé dievčatá. K tej staršej sa večer nasťa-
huješ a vyhrážaš sa jej, aby bola ticho, inak to isté spravíš
aj tej mladšej. Daj si pohov, inak zájdem na políciu.“
Úkosom na mňa pozrel a snažil sa poskladať dielce
skladačky. Zrazu mu to všetko došlo a na perách sa mu
objavil pohŕdavý úsmev. Ladil s jeho zlomyseľným výra-
zom na tvári.
„Ty máš niečo spoločné s ich plánmi na útek, však?“
Mlčal som.
Pristúpil o krok bližšie. „Po včerajšej noci určite ni-
kam neujdú. Dal som im lekciu. A teraz jednu dostaneš
aj ty.“ Benny si siahol do náprsného vrecka overalu a vy-
tiahol malý ovládač. Dívajúc sa na mňa ho namieril na
čiastočne otvorené dvere. Začali sa zatvárať. Všimol som
si, že sa díva na skrinku s náradím v jeho dosahu. Čo na-
sledovalo, odohralo sa ako v spomalenom filme.
Načiahol sa po francúzak.
Vytiahol som zo zadného vrecka skrutkovač.
Bol som na smrť vyľakaný, až kým nepovedal ďalšiu
vetu.
„Zožeň si niekde svoju vlastnú piču.“

230
 Tridsiata štvrtá kapitola

CAINE

„Na čo sa dívaš?“
Murphy mal hlavu v mojom lone a zízal na mňa svo-
jimi veľkými hnedými očami. Škrabkal som ho za ušami
a on si nahlas vzdychol.
„Ježiši. Tebe teda dobre smrdí z papule, chlapče.“ As-
poň som si myslel, že je to Murphy. Bolo možné, že je to
môj vlastný dych.
Vypol som laptop, zložil si okuliare a pretrel oči. Ako
jej to, dopekla, poviem? Dva dni som nevyšiel z bytu, ne-
umyl sa, skoro nič som nezjedol, a cítil som sa celkom
porazený. Rachel musela pochopiť, že sa ju pokúšam po-
slať dočerta, pretože mi odvčera nenapísala.
Pri stej myšlienke, že jej to radšej nikdy nepoviem,
som si uvedomil, že som do nej blázon. Ak by nebolo čo
stratiť, neriešil by som takú ťažkú dilemu. A určite by
som o ňu prišiel. Ako by mi mohla ešte niekedy veriť, ke-
by zistila, že som ju prvý raz stretol pred pätnástimi rok-
mi? Že som jej celé mesiace klamal? Že som si z niečoho,
čomu tak verila, svätej spovede, urobil trhací kalendár,
a celé týždne ňou manipuloval?
Ak by som jej to prezradil, prídem o ňu. Veď ani sám
by som neveril niekomu, kto by také niečo urobil.

231
 Ak jej to však nepoviem, všetko, čo by ešte medzi nami
mohlo vzniknúť, by bolo založené na ďalších klamstvách.
Sebecky som sa snažil ospravedlniť to, že jej nikdy nič
nepoviem. Hovoril som si, že ak jej to prezradím, zraním
ju dvakrát. Vedel som, že jej na mne záleží. Otvoril by
som staré rany, čo určite nechce znova jatriť. Prečo to
nenechať tak?
Nevedel som sa preniesť cez jednu vec. Nechcel som
byť ďalší muž v poradí, čo ju sklame. Zaslúži si niečo
lepšie. Kurva. Zaslúži si niekoho lepšieho než mňa. Pre-
šiel som si rukami po vlasoch.
Povedať jej pravdu a stratiť ju, a pritom ju zraniť.
Klamať jej do tváre a ísť ďalej s klamstvom.
Aj keď som posledné dva dni riešil túto dilemu, hlbo-
ko vnútri som vedel, že nemám na výber. Nemohol som
jej ďalej klamať.
Jedinou útechou bolo, že keď už ma bude neznášať,
bude pre ňu ľahšie pohnúť sa v živote ďalej. A toto na-
ťahovanie bol čisto sebecký prejav.
Zobral som telefón do ruky v momente, keď sa roz-
svietil. Neboli sme v kontakte viac než dvadsaťštyri ho-
dín, takže jej načasovanie bolo dokonalé.
Rachel: Čo tak nejaký vývar? Mohla by som sa zastaviť
cestou z práce.
Chvíľu som sa váhavo díval na displej mobilu. Jedna
vec bola byť odsúdený na smrť, druhá mať určený dá-
tum popravy. Než som sa stihol odhodlať na odpoveď,
prišla mi ďalšia správa.
Rachel: Končím o ôsmej.
Nechcel som, aby nahnevaná v noci šoférovala. Bolo
načase postaviť sa tomu zoči-voči.
Caine: Prídem k tebe o deviatej.

232
Po rýchlej sprche som sa rozhodol ísť s Murphym na
dlhú prechádzku, aby som trochu zabil čas a vyčistil si
poriadne hlavu. Podarilo sa nám prejsť okolo bloku
a potom ešte kúsok, keď mi zrazu niečo napadlo.
„Čo povieš na malý poobedný výlet?“
Murphy zakýval chvostom, bral som to ako súhlas. Ak
ešte chvíľu ostanem v byte, prídem o rozum. Musel som
vypadnúť a vyčistiť si hlavu. Mohol by som pri tom nie-
komu aj trochu vylepšiť deň.
O hodinu neskôr sme spolu vchádzali do hlavnej bu-
dovy v Regency Village. Zavolal som predom, či je v po-
riadku, ak sa tam zastavím, a sestra mi povedala, že dá
Lydii a Umbertovi vedieť. Lydia ma čakala na recepcii.
Keď ma s Murphym uvidela, rozžiarili sa jej oči.
Zohla sa a pohladkala ho. „Vyzerá presne ako náš
Max.“
„Volá sa Murphy. Povedal som si, že Umbertovi sa
možno bude páčiť taká návšteva.“
„Ani si neviete predstaviť. Bude z toho nadšený celý
deň, alebo možno celý rok. Bez ohľadu na stav nikdy
nezabudne na toho psa.“ Lydia sa obzrela. „Rachel ne-
prišla?“
„Nie, som tu sám. Šiel som okolo a povedal som si, že
sa zastavím,“ zaklamal som.
„To je od vás veľmi milé, profesor West.“
„Volajte ma Caine.“
„Tak teda Caine.“ Usmiala sa a vstala od Murphyho.
„Umberto teraz odpočíva. O chvíľu by sa mal zobudiť.
Môžeme sa prejsť? Možno vám to príde zvláštne, ale veľ-
mi rada by som vzala Murphyho za vôdzku a prešla sa
po dvore. S manželom sme brali Maxa na prechádzku
každý deň po večeri pred čajom a sušienkami.“

233
 „Samozrejme.“ Podal som Lydii vôdzku a ponúkol jej
rameno. Prijala oboje a vyrazili sme na prechádzku pod
modrým nebom.
„Tak, povedzte mi, Caine. Ste ženatý?“
„Nie, žiadna manželka.“
„Taký sympatický mladý muž s milým psíkom, ženy
vám musia padať k nohám.“
Nikdy som nezvykol hovoriť o ženách, s ktorými som
práve randil, ani na vysokej, kde sa ostatní chalani pred-
biehali v rozprávaní historiek. No čo už.
„V mojom živote je teraz jedna žena, ale niečo som
spravil a pokazil to.“
„Vážne? To nerada počujem. Chcete sa o tom poroz-
právať? Mám viac než päťdesiat rokov skúseností s man-
želstvom. Možno vám viem poradiť, ako to napraviť.“
„Nie je to vec, čo možno jednoducho vyriešiť.“
Lydia dlho mlčala. „Ľúbite tú ženu?“
Snažil som sa tejto odpovedi v poslednom čase vyhý-
bať. Lenže klamať Lydii bolo akosi ťažšie, než klamať se-
be samému. Prikývol som.
„Asi ľúbim. Netuším však, kedy sa to stalo.“
Usmiala sa. „Tak to už býva. Jedného dňa sa obzriete
a trafí vás to rovno do ksichtu. Akoby to tam bolo celý
čas a vy ste len nevideli. To je pravá láska. Nikdy nevidí-
me začiatok ani koniec.“
Výborne. Žiadny koniec na obzore. Presne to potrebujem
počuť, než ma Rachel pošle k vode.
Lydia si musela všimnúť môj skľúčený výraz. Stlačila
mi ruku. „Nebojte sa, srdiečko. Všetko sa nejako vyrieši.
Keď ste zaľúbený, chyby sa dajú napraviť.“
„Nie som si istý, že to platí o všetkých chybách.“
„Už ste jej prezradili, o čo vlastne ide?“

234
 Pokrútil som hlavou.
„Všetci robíme chyby. Život dostaneme do vienka bez
návodu na použitie. Ten, kto vás miluje, vám odpustí.
Vedomé chyby prestanú byť chybami a stanú sa rozhod-
nutiami.“
„Ak mám byť úprimný, celé dni sa jej vyhýbam, lebo
viem, že keď vyjdem s pravdou von, zraním ju.“
„Nuž, nanešťastie, pravda občas bolí. Po viac než päť-
desiatich rokoch manželstva je môj manžel šťastný
s inou ženou. Nie je to vždy jednoduché. Nakoniec je
však lepšie, ak niekoho raníte pravdou, než ho budete
držať v bavlnke klamstvom. Pretože ona sa môže roz-
hodnúť, ako s pravdou naloží. Klamstvom ostanete vi-
sieť na mieste.“
Lydia mala pravdu, keď tvrdila, že sa za tých päťdesiat
rokov manželstva niečo naučila. Konečne sa predo mnou
zavrela možnosť, že by som Rachel nepovedal pravdu.
Načiahol som sa k Lydii a stlačil jej ruku. „Umberto je
veľmi šťastný muž.“
Výraz na Umbertovej tvári, keď uvidel Murphyho, bol
asi jeden z najúžasnejších momentov môjho života.
V mysli som si však nadával, že som sem neprišiel s Ra-
chel. Bola by nadšená, keby to videla. Veľmi rád by som
videl úsmev na jej tvári.
Umbertova druhá žena sa dnes neukázala. Lydia se-
dela vedľa neho, on s úsmevom škrabkal Murphyho po
hlave. Môj neverný štvornohý kamarát bol z toľkej novej
pozornosti nadšený. Chvíľu som všetkých troch len tak
pozoroval. Potom som im venoval trochu súkromia. As-
poň jedno moje dnešné rozhodnutie bolo správne.

235
Cestou od Umberta a Lydie som premýšľal. Potom som
hodil Murphyho domov, osprchoval sa a precvičil som
si, čo Rachel poviem. Hlavne ako jej všetko vysvetlím bez
toho, aby som vyznel ako totálny hajzel.
Dokonca som bol presvedčený, že by mi to možno
mohlo celé prejsť, až kým som neprišiel k jej bytu, a ne-
bol schopný vymyslieť ani len začiatok nášho rozhovoru.
Akoby som znova zisťoval, aká Rachel vlastne je. Stál
som vonku, pozeral na jej okno a všetky slová, čo som si
predtým starostlivo pripravoval, sa mi vytrácali z mysle.
Bol nezvyčajne teplý jesenný večer, pofukoval príjemný
vánok a jej okno na treťom poschodí bolo otvorené. Svie-
tila si v spálni, roletu mala takmer celkom stiahnutú, a ja
som stál ako prikovaný a díval sa. Keď sa objavila jej si-
lueta, skoro ma vystrelo. Videl som ju z profilu, dívala sa
opačným smerom. Najprv sa nehýbala, len civela do prie-
storu, potom sa začala hrať s hodinkami na zápästí.
Hej, aj ja som nervózny, temperamentné dievča. Je mi ľúto,
že sa kvôli mne posledné dni takto cítiš.
Kvôli nášmu duševnému zdraviu som to chcel mať už
konečne za sebou. Zhlboka som sa nadýchol a konečne
vyrazil k jej bytu. Výťahu trvalo celú večnosť, kým zišiel
na prízemie, a ešte dlhšie, než sa vyšplhal na tretie po-
schodie. Kým som vystúpil, na čele sa mi objavili kropaje
potu. Ísť k jej dverám si vyžadovalo nekonečné úsilie.
Zaklopal som a s rukami vo vreckách som sa díval na
vlastné topánky. Zahundral som si malú modlitbu. Ne-
ušla mi irónia celej veci.
Rachel otvorila dvere a ja som cítil nový kopanec v ža-
lúdku. Bola krajšia ako inokedy. Mala na sebe zelené let-
né šaty s tenkými ramienkami zdôrazňujúcimi jej krásny
dlhý krk. Divoké hnedé vlasy mala upratané a začesané

236
na jednu stranu a ja som mal neskutočnú potrebu skočiť
jej na ten krk. Nemala obyčajný nevýrazný mejkap, dnes
si dala záležať. Plné pery mala narúžované sýtočervenou,
mihalnice boli výrazné a tmavé, a ladili s tmavou očnou
linkou, vďaka čomu boli jej mandľové oči ešte väčšie než
zvyčajne. Bol som smutný, že už sa možno nedočkám
bozku na tie neuveriteľné pery.
Zdvihol som pohľad a zadíval sa do jej očí. Srdce mi bi-
lo až v krku. Zamiloval som sa do nej. V tom momente som
jej nechcel povedať nič viac. Nechcel som však tie slová
pošpiniť rozhovorom, ktorý sme teraz mali absolvovať.
Dúfal som len, že raz to budem môcť vysloviť nahlas.
„Ahoj, Rachel.“

237
Tridsiata piata kapitola

RACHEL

„Ahoj.“
Caine sa na mňa díval zvláštne, akoby ma poriadne
nevidel, ale civel skrz mňa kamsi do diaľky.
„Caine?“
Niekoľkokrát zažmurkal. „Prepáč. Si nádherná.“
„Ďakujem.“ Uhla som mu, aby mohol vojsť. Všimla
som si, že ma nepobozkal. Snažila som sa to ignorovať,
ale môj už aj tak nervózny pocit sa premenil na paniku.
Caine vošiel dnu a veci boli razom ešte trápnejšie, hor-
šie ako pri rande naslepo. Stála som v kuchyni, v ktorej
mi tento muž ešte nedávno pripravoval raňajky, no teraz
mi pripadal ako úplne cudzí človek.
„Ako sa cítiš?“ snažila som sa začať rozhovor.
„Ďakujem, lepšie. Je mi ľúto, že som vtedy zdúchol zo
sestrinho bytu a nechal tvoj odvoz na ňu.“
„To je v poriadku. Chápem. Necítil si sa dobre.“
Cain prikývol a strčil si ruky do vreciek. Po minúte
trápneho ticha si odkašľal.
„Počuj, Rachel. Musíme sa porozprávať.“
„Dobre. Nesadneme si? Ponúknem ti niečo?“
„Nie, ďakujem. Nič mi netreba.“
Nasledoval ma do obývačky. Sadla som si na jeden ko-

238
niec pohovky, takže vedľa mňa ostalo dosť miesta, kam
si mohol sadnúť. Namiesto toho sa však usadil v kresle.
Caine sa uprene díval na topánky, potom si prešiel ru-
kou po vlasoch. Aj keď mu celkom pristal tento neupra-
vený look, mala som pocit, že v poslednom čase to ne-
bolo naschvál. Nahlas vydýchol a rozhovoril sa.
„Nemôžem sa pustiť do vzťahu založenom na klam-
stve.“
Ach, bože. Moja malá lož o Bennym mi vŕtala v hlave,
odkedy som sa s Avou rozprávala o Cainovi. Pocítila som
nevoľnosť. Odmietla som však, aby ma ten hrozný člo-
vek pripravil v živote ešte o niečo ďalšie.
„Je mi ľúto, že som klamala. Jednoducho o tom nera-
da rozprávam.“
Caine sa pokúsil hovoriť, ale prerušila som ho svojou
typickou nervóznou záplavou slov.
„Nepovedala som, že mám nevlastného otca, lebo by
som bola radšej, keby žiadny nebol. Snažím sa predstie-
rať, že som žiadneho nemala. Týral nás... mňa a sestru,
keď mama umrela.“
Caine napol sánku. „Týral ťa?“
Prikývla som a pozrela sa nadol. „Nebolo to to isté
ako so sestrou. On...“ Aj po pätnástich rokoch som to
ledva dokázala vypovedať. „Zneužíval sestru sexuálne. Ja
som však bola primalá.“
„Takže sa ťa nedotýkal?“
Pokrútila som hlavou. „Nie tak isto ako sestry.“
Na tvári sa mu objavila úľava. „Vďakabohu.“
„Keď už sme k sebe úprimní, povedala som ti ešte jednu
malú lož. Tá jazva na chrbte nie je od pádu zo stromu.
To mám od neho. V tú noc, než po nás prišla polícia, pri-
šiel domov skôr, než sme čakali. Riley balila, lebo sme

239
plánovali, že konečne ráno utečieme a nájdeme niekde
pomoc. Benny mi prehľadal izbu a našiel tašku, čo som
si zbalila. Ako zmyslov zbavený nás začal kopať okova-
nými topánkami. Odvtedy mám na chrbte jazvu.“
Celé roky som bola priveľmi tvrdohlavá na to, aby
som plakala. Keď som však o tom hovorila, spomienky
z tej noci boli ešte stále živé. Mala som pred očami sest-
ru, ako sa mi zakráda do izby, keď Benny zaspal, aby mi
ošetrila rany. Mala som pocit, že mi po teplej tvári ste-
kajú studené slzy.
„Sestra mi to zalepila, ale zrejme boli potrebné nejaké
stehy.“
Caine si mi kľakol k nohám. Naklonila som k nemu
hlavu, ponorila som hlavu do jeho pleca a snažila sa za-
maskovať svoje pocity.
„Je mi to ľúto, Rach. Naozaj ľúto. Netušil som to.“
Keď už sa raz otvoril kohútik, nevedela som ho zastaviť.
Caine ma držal a ja som sa prvý raz po dlhom čase cítila,
že som v bezpečí, že je bezpečné plakať. A tak som plakala.
Plakala som a plakala, dovolila som emóciám, aby vyplá-
vali von. Netušila som, odkiaľ to všetko prišlo, ale plač pre-
šiel do srdcervúceho nariekania. Nakoniec som lapala po
dychu. Caine ma potichu držal, hladkal po vlasoch a do-
okola hovoril, ako je mu to ľúto. Keď som sa konečne upo-
kojila, sadla som si a videla som, že sám má v očiach slzy.
„Prepáč mi, že som sa takto zrútila. Nikdy som o tej
noci nikomu nepovedala, len sociálnej pracovníčke, čo
nás nasledujúci deň zobrala. Dokonca som nikomu ani
nepovedala, že sestru sexuálne zneužíval.“ Pozrela som
sa Cainovi do očí. „Preto som ti klamala a tvrdila, že ma-
ma sa už druhý raz nevydala. Je ľahšie predstierať, že
nikdy neexistoval a že tie roky neboli.“

240
 Caine vyzeral veľmi smutný. Mal váhavý hlas. „Na
druhý deň, čo ti to spravil, si išla za sociálnou pracov-
níčkou?“
„Vlastne nie, ona prišla k nám. Benny sa na druhý deň
v garáži pobil, takže po nás prišli policajti a tá žena.“
„Pobil?“
„Hej. Bol poriadne namosúrený. Kiežby sa to bolo sta-
lo skôr, kvôli sestre. Obe sme sa báli a nechceli sme to
nikomu povedať. Keď sa však tá sociálna pracovníčka
objavila, vedela, že niečo nie je v poriadku. Benny bol
v nemocnici a my sme bývali u tety. Nakoniec moja sest-
ra prezradila, čo sa stalo, a Bennyho zatkli, kým bol ešte
hospitalizovaný. O mesiac neskôr vo väzení zomrel na
infarkt.“ Mykla som plecom. „A život skrátka išiel ďalej.
Teta si nás adoptovala a ja som sa snažila zabudnúť.“
„Rachel, je mi to fakt ľúto.“
Napoly som fňukala, napoly sa zasmiala. „Prestaň to
opakovať. Nie je to tvoja chyba. Len som ti chcela vysvet-
liť, prečo som klamala, pretože som videla, že ťa to škrie.
A teraz by som sa rada vrátila k tomu stavu, že Benny
nikdy neexistoval. Mohli by sme to spraviť?“
Caine vyzeral, že sa začne hádať. Otvoril ústa, potom
ich zavrel, potom znova otvoril. Nakoniec však prikývol.
Zašla som do kúpeľne, aby som si umyla z tváre mej-
kap, a cítila som sa, akoby mi z pliec spadol veľký balvan.
Nanešťastie sa to nedalo povedať o Cainovi. Akoby som
na neho preniesla svoju zlú náladu. Rozhodli sme sa, že
si pustíme televíziu a oddýchneme si pri filme, ale za-
každým, keď som sa na neho pozrela, bol pohrúžený do
svojich myšlienok.
Keď sa film skončil, myslela som si, že sa veci vrátia
do starých koľají v posteli. Keď som však spomenula, že

241
som unavená a chcem si ľahnúť, Caine ma prekvapujúco
zrušil. Povedal, že má skoro ráno schôdzku a musí spať
doma.
Ten čudný pocit, čo som mala po jeho príchode, sa mi
vrátil. „Caine, je medzi nami všetko v poriadku?“ Ne-
chcela som sa pýtať, nechcela som pôsobiť nedočkavo,
ale už som absolvovala dve prebdené noci, a vedela som,
že ak sa neporozprávame, bude nasledovať tretia.
Caine mi chytil líca do dlaní. „Si tá najúžasnejšia žena,
akú som kedy stretol. Na to nikdy nezabudni, Rachel.“
Pobozkal ma na pery a zaželal dobrú noc.
Keď odišiel, oprela som sa čelom o zatvorené dvere.
Aj keď tá poznámka bola sladká, obzvlášť po našom roz-
hovore, prečo som mala pocit, že Caine sa lúči?

242
 Tridsiata šiesta kapitola

CAINE

Keď sa zrútila, nemal som to srdce povedať jej pravdu.

Aspoň som si to nahováral. Zamlčal som to pre jej vlast-
né dobro, nie preto, že som bol sebecký hajzel bez chrb-
tovej kosti.
Po týždni jednou nohou dnu a jednou von som si
však uvedomil, že jej robím to isté, ako keď bola malá.
Naťahujem ju týždeň čo týždeň, a nič poriadne nerobím,
lebo som si nebol istý sebou samým.
Vtedy som však bol splašený tínedžer a teraz som bol
akože dospelý muž. Určite som sa tak nesprával. Celý
týždeň som sa Rachel vyhýbal, akurát na prednáškach
som nemal inú možnosť, len jej čeliť. Vedela, že sa niečo
deje.
„Čo máš nové?“ opýtala sa ma sestra, keď mi spred
nosa zobrala tanier. Poobede bola znova u lekára, takže
som sa jej staral o deti. Evelyn musela byť veľmi zúfalá,
že ma znova oslovila, keďže naposledy som jedno dieťa
skoro zabil.
„Nič také.“
Zašla do kuchyne, vložila tanier do drezu, a vrátila sa
k výsluchu. „Hovno. Vidím, že sa niečo deje.“
„Ako?“

243
 Sestra sa mi zadívala do očí. „Si ešte tu. Normálne keď
ťa poprosím, aby si sa mi postaral o deti, keď sa vrátim,
trieliš preč, akoby bolo materstvo nákazlivé.“
Asi mala pravdu. Snažil som sa to zahrať do autu.
„Bol som hladný, to je všetko.“ Mykol som plecami.
Premerala si ma. „Kde je tá žena, čo tu s tebou napo-
sledy bola? Dievčatá o nej týždeň básnili. Rachel, či ako
sa volá?“
„Ako to mám vedieť?“
„Nechoď na mňa s tými hlúposťami. Pri vyslovení jej
mena sa ti zmenil výraz tváre.“
„Vidíš problém tam, kde nie je.“
„Fakt?“ Naklonila sa ku mne. „Rachel.“ Zvyšovala
hlas. „Rachel. Rachel. Rachel.“
„Mala by si si na zoznam tých svojich doktorov pridať
psychiatra.“ Vstal som a začal upratovať zvyšok riadu,
aby som medzi sebou a buldogom spravil bezpečnú me-
dzeru.
Moje netere kamsi zmizli s balíkom suchých kolienok
a lepidlom a teraz boli podozrivo ticho. V obývačke nie-
čo lepili. Kde sú tí dvaja čerti, keď ich človek potrebuje?
Poupratovali sme so sestrou riad. Na moje prekvape-
nie bola potichu. Mal som si všimnúť, že sa len pripra-
vuje na druhé kolo.
Zavrela umývačku riadu, otočila sa a oprela o ňu, a za-
blokovala ma tým v kuchyni.
„Čo si urobil?“
„O čom to hovoríš?“
„Buď ťa nechala, alebo si niečo pokašľal. Vidím to na
tebe. Máš depresiu. A keďže ty si zvyčajne naštvaný, keď
niekto niečo pobabre, tipujem, že to ty si tentoraz niečo
pobabral.“

244
 Dočerta, je dobrá. Vzdychol som si. „Dostal som sa do
úzkych.“
„Chceš sa o tom porozprávať?“
„Ani nie.“
„V poriadku. Takže ako sa z toho chceš dostať?“
„Nijak bez toho, aby som ju ranil.“
„Podviedol si ju?“
„Nič také.“
Evelyn chvíľu premýšľala. „Počuj, malý braček, trápiš
sa niečím, čo si kladieš za vinu, ale v skutočnosti za to
nemôžeš. Sám je každý zodpovedný. Si si istý, že si spra-
vil niečo naozaj zlé?“
Sestra bola, čo sa týka mojej osoby, vždy trochu zauja-
tá. Keďže som nereagoval, pokrútila hlavou a pokračo-
vala. „Si dobrý človek. Nech sa deje čokoľvek, viem, že sa
správne rozhodneš. Neviem si predstaviť, že by si vedome
ublížil niekomu, na kom ti naozaj záleží.“
Moja sestra mala v jednom pravdu. Nikdy som Rachel
nechcel ublížiť. Ani Liamovi, keď už o to šlo. Za tie roky
som však spravil veľa zlých rozhodnutí, pre ktoré trpeli
iní ľudia. Nedokázal som spraviť nič pre Liama. Nevši-
mol som si, že je to na neho priveľa, že kapelu a zmluvu
nezvláda. Nakoniec bolo neskoro. O Rachel som mal
niekomu povedať, od prvého dňa, keď prišla na spoveď.
Namiesto toho som však klamal nevinnému dievčaťu
a celé mesiace som predstieral, že som kňaz. Pre moje
chyby mala jazvy. Už som jej priveľmi ublížil.

Nezniesol som, ako sa jej rozjasnili oči, keď som ju na

druhý deň pozval po prednáške na kávu.
„Takže podľa časopisu Cosmo sa mi páčiš,“ oznámila mi.

245
 Objednali sme si dve kávy a sedeli v rohu kaviarne. Ra-
chel sa snažila predstierať, že je všetko v poriadku, ale
počul som v jej hlase chvenie a všimol si, že krúti hodin-
kami.
„Ďalší kvíz?“
„Hej. Deviata otázka bola ošemetná,“ povedala. „Pý-
tali sa, či by si ma priťahoval, aj keby si pribral tridsať
kilogramov, prišiel o vlasy, a vyhodili by ťa z práce. Pero
mi spočívalo nad inou odpoveďou, ale potom som si
spomenula, že mi rád zaväzuješ oči.“ Usmiala sa, doriti,
ako to bolelo.
Nereagoval som na to a Rachel si myslela, že som sa
urazil.
„Vieš, že len provokujem,“ povedala.
Prikývol som a odkašľal si. Mal som pocit, že mám
v ústach vlastnú päsť. Pokúšal som sa zo seba dostať po-
trebné slová.
„Počuj, Rachel... ja to už ďalej takto nevydržím.“
Úsmev jej zmizol z tváre. Vedela, o čom hovorím, ale
stále sa snažila držať slamky.
„Čo? Zdržiavať sa v kampuse? Nie je to divné. Bežne
vídavam profesorov a asistentov spolu na káve.“
„Nemyslel som kampus. Myslel som to celkovo. Ne-
môžeme už spolu ďalej chodiť.“
„Prečo? Nechápem.“
Po rozhovore so sestrou som si povedal, že nemá zmy-
sel hovoriť o kostole, o veciach, čo sa stali pred pätnás-
timi rokmi. Načo ju raniť sračkami, čo už majú ostať po-
chované?
„Si moja študentka. To, čo sa medzi nami stalo, sa ne-
malo stať.“
Smútok sa v jej tvári premenil na zlosť. „To je kravina.

246
Vôbec ti na tom nezáleží. Okrem toho, semester je tak-
mer na konci.“
„Je mi to ľúto.“ Pozrel som sa dolu, lebo som nebol
schopný klamať tej krásnej tvári. „Nikdy sa to nemalo
stať.“
„Choď do riti.“
„Budem stále tvoj vedúci práce. Je to moja chyba a ne-
malo by ťa to nijako ovplyvniť.“
„Nemalo by ma to ovplyvniť?“
„Rachel...“
Vstala. „Vieš, čo, Caine? Dlho som mala pocit, že mi nie
je súdené ľúbiť, hanbila som sa za to, čo sa stalo v mojom
živote, ľutovala som rozhodnutia. Až posledných pár týžd-
ňov mi ukázalo, že ma nedefinuje minulosť. Nechcem, aby
niekoho mrzelo, že bol so mnou. Takže sa daj vypchať.“
Keď prechádzala okolo, inštinktívne som ju chytil za
ruku. Oči mala plné sĺz a vedel som, že chce odísť skôr,
než to zbadám. Nechcela, aby som ju videl rozčúlenú.
Bože, chcel som vrátiť všetko, čo som práve povedal. Na-
miesto toho som ju však pustil. Bolo to to najlepšie, čo
som pre ňu mohol spraviť, aj keď to tak v tomto mo-
mente nevyzeralo.
Nemohol som sa otočiť a dívať sa, ako odchádza. Za-
vrel som oči a počúval zvuk jej krokov. Slabol, až celkom
zanikol.
Rachel mala v jednom pravdu, mrzelo ma to. Len nie
tak, ako si myslela. Vždy budem ľutovať, že som ju ne-
chal odísť.

247
Tridsiata siedma kapitola

RACHEL

Zo zvyku som vyrazila na miesto, kde som sedávala na

začiatku semestra. Potom som si však povedala, čert to
vezmi. Nemalo zmysel posadiť sa rovno do stredu a zízať
na veľaváženého profesora. Budem si robiť svoju prácu,
chodiť na prednášky, učiť, známkovať práce, všetko, ale
už nebudem sedieť tam, kde sa to jemu páči. Nikdy viac.
Obzrela som sa po miestnosti, uškrnula som sa a všim-
la si voľné miesto vedľa pána Ludwiga. Nech si užije po-
hľad na to telo, aby mohol kresliť. Aspoň niekto si to vy-
chutná.
Bolo skoro 25 stupňov, ale môj spolusediaci mal aj
tak na hlave vlnenú čiapku.
„Ahoj.“ Usmial sa. „Profesor Namyslený ťa pustil z re-
ťaze? Myslel som si, že sa budem musieť presťahovať do
prvého radu, len aby som ťa mohol niekedy pozvať na
kávu.“
„Nepotrebuješ s niečím pomôcť? Nebol si ani na jed-
nom doučovaní.“
Chalan v čiapke sa usmial. Bol sympatický takým
uhrovitým študentským štýlom. „Nie. Nepotrebujem
extra pomoc. Len chcem ísť s tebou na kávu.“
Cítila som za sebou niekoho. Všimla som si, že chala-

248
nov pohľad sa zdvihol z mojich pŕs ponad plece a zmizol
mu drzý výraz, takže som hneď vedela, kto tam stojí.
Ignorovala som ho dúfajúc, že pochopí môj postoj.
Nemala som to šťastie.
„Rachel.“ Caine si odkašľal. „Mohla by si sa po pred-
náške zastaviť?“
Zavrela som oči. Chcela som povedať daj sa vypchať,
ale nechcela som mu ukázať žiadne emócie. Ani som sa
nechcela stať predmetom nejakej fámy, čo sa o profeso-
rovi Westovi šírili predtým, než som ho vôbec stretla.
Nasadila som svoj najlepší falošný úsmev, otočila som
sa na neho a poskytla mu krásny výhľad na svoje biele
zuby. „Samozrejme, pán profesor.“
Chcela som mu ukázať, ako som v pohode. Keď som
však uvidela jeho tvár, falošný úsmev ma razom prešiel.
Caine vyzeral hrozne. Mal krvou podliate oči, jeho pri-
rodzene teplá pokožka pôsobila studeným dojmom,
a vyzeral neupravene, ošumelo. Nie, Caine vyzeral, akoby
sa pred pár hodinami vrátil z nejakého záťahu, alebo sa
prvý raz po niekoľkých dňoch chorý ako pes vyhrabal
z postele, aby sa ukázal na prednáške.
Aj keď som na neho bola nahnevaná, dúfala som, že
ide o druhú možnosť.
Caine prikývol a jeho pohľad padol na študenta se-
diaceho vedľa. Všimla som si jemný tik v sánke. Díval sa
na pána Ludwiga o niekoľko desatín sekundy dlhšie, než
je bežné. Cítila som celú plejádu emócií, pretože som bo-
la nahnevaná. Nemal právo na niekoho civieť len preto,
že so mnou flirtuje. Nebola som mu nič dlžná.
Nasledujúcich deväťdesiat minút som sa na Caina
snažila nedívať, radšej som sa tvárila, že si robím po-
známky. Myseľ mi zatiaľ blúdila. Prednáška sa konečne

249
skončila. Čakala som na mieste, až kým neodišiel aj po-
sledný študent, a potom som zišla dopredu ku katedre.
Stála som tri metre od Caina a cítila som sa poriadne
trápne. Balil si veci do tašky.
„Myslím, že by sme sa mali porozprávať v kancelárii.“
„Tu je to v poriadku.“
Caine sa na mňa pozrel. „Radšej by som mal súkro-
mie.“
„Ja by som mala rada mnohé veci, ale akosi to v živote
nie je vždy možné, pravda?“
Prikývol. „V poriadku. Môžeme si aspoň sadnúť?“ Ru-
kou ukázal na sedadlá v prvom rade. S nevôľou som šla.
Správala som sa ako drzá tínedžerka, ale odmietla
som sa na neho čo i len pozrieť. Čakal, kým sa konečne
prestanem hrať s mobilom, a venujem mu svoju pozor-
nosť. Zbytočne. Po niekoľkých minútach pochopil a za-
čal rozprávať.
„Dostal som mejl od dekana, že chceš prejsť k inému
vedúcemu práce.“
„No a?“
„Nie je to nutné. Si skoro hotová a ak so mnou ne-
chceš tráviť čas, väčšinu vyriešime cez mejly.“
Konečne som sa na neho pozrela. „Nechcem počuť
tvoj názor na svoju prácu. A nechcem si s tebou precvičiť
obhajobu. Nechcem s tebou robiť nič.“
Caine sa načiahol, aby sa dotkol mojej ruky. „Rachel.“
Odtiahla som sa. „Nedotýkaj sa ma.“
Zdvihol obe ruky na obhajobu. „Prepáč. Nechcel som
ťa rozčúliť.“
Odvrkla som: „Na to je už asi trochu neskoro, nie?“
Zhlboka sa nadýchol a vypustil prúd vzduchu. „Dovoľ
mi začať odznova. Dokážeme sa k sebe správať na pred-

250
náškach profesionálne, prečo si teda chceš vyrobiť toľko
extra roboty s prácou tým, že žiadaš o iného vedúceho?
Väčšina profesorov sa pokúsi o vlastný prínos do tvojej
práce, takže budeš celé mesiace prepisovať vetu za vetou.“
„Tipujem, že ty sa o prínos pokúšaš iným spôsobom,
však?“
Z jeho tónu som cítila, že stráca trpezlivosť. Presne to
som chcela. Chcela som ho naštvať... chcela som ho ne-
jako vyprovokovať. Ten koniec bol príliš nudný a jedno-
duchý. Akoby som ani nestála za jeho energiu. Poriadne
mi to prekážalo.
„Snažím sa konať profesionálne.“
Vystrela som sa. „To aj ja, profesorko. Ak by som sa
mala rozhodnúť sama, nebola by som ani tvoja asistent-
ka, ani by som ťa nemala ako vedúceho práce. Mohla by
som požiadať o zmenu vedúceho. Nebolo by to podo-
zrivé, keďže sme spolu tak dlho nepracovali, a nebol si
na začiatku. Lenže nemám dôvod odísť z miesta asis-
tentky len tak. Asi by nebolo celkom profesionálne po-
vedať, že predtým sme spolu trtkali a teraz už netrtkáme.“
Caine si prehrabol vlasy. „Rachel, je mi ľúto, že som
ťa ranil. Neviem, ako veci vyriešiť, aby sme boli znova
priatelia.“
„Caine, nikdy sme neboli priatelia. A čo sa týka nápra-
vy, na to, aby nejaký vzťah fungoval, treba dvoch. Nemô-
žeme to opraviť, lebo len jeden z nás vie, čo je pokazené.“
Zmäkol mi hlas. „Ja to nie som.“
Tie posledné slová som povedala celkom zlomene.
Cainovi to neušlo a pozrel sa mi do očí. Chcela som ho
spáliť pohľadom, vystreliť na neho z očí lasery, ale videla
som v jeho očiach len bolesť.
Vo svojej slabej chvíľke som dovolila, aby mi bolo vi-

251
dieť do duše. „Caine, čo sa stalo? Prečo si ma tak odstri-
hol? Jeden deň sme boli v pohode a druhý nie...“
Namiesto toho, aby ako zvyčajne odvrátil zrak, ma
vpustil do svojho vnútra. Stretli sa nám pohľady a ja som
to videla. Tam kdesi hlboko stále bol ten muž, ktorého
som poznala na začiatku. Už som si začala myslieť, že
som si ho celého len vymyslela, keď tak rýchlo zmizol.
„Rachel, si úžasná žena. Zaslúžiš si niečo lepšie.“
V jednom momente som bola zraniteľná a jemná, no
vzápätí som stvrdla a obliekla si hrošiu kožu. Prudko som
vstala, stratila rovnováhu, takže som sa zapotácala. „Ne-
budeš mi diktovať, čo si zaslúžim. Sama sa rozhodnem.“
Odvrátila som sa. Caine vstal a chytil ma za lakeť.
Prázdnou prednáškovou sálou sa ozval hlasný buchot
vstupných dverí. Nasledovali ho hlasy. Študenti sa schá-
dzali na ďalšiu prednášku. Zvedavo som čakala, aké bu-
de pre neho dôležité udržať ma na mieste.
Keď ma len tak pustil, znova to zabolelo.
„Premysli si to. Nerob si starosti navyše len preto, že
si na mňa nahnevaná.“
Aj keď študenti boli celkom hore, naklonila som sa
k nemu, aby nás nikto iný nepočul. Možno som to spra-
vila aj na efekt.
„Vyser si oko, profesorko,“ zašepkala som mu do ucha.

„Tak, vyklop to,“ Charlie sa oprel lakťami o bar. Pre dne-

šok bol hotový, no neponáhľal sa. Mala som podozrenie,
že čaká, kým odídu poslední poobední návštevníci.
Asi pred rokom sa nám pokazila sušička umývačky
riadu. Charlie akosi nemal v úmysle to opraviť. Na po-
čudovanie mi to neprekážalo, najmä dnes nie. Pomalé

252
utieranie pohárov bolo upokojujúce. Vytiahla som kvap-
kajúci pohár z prepravky a strčila do neho utierku.
„A o čom sa chceš rozprávať? O novinkách? O hudbe?“
„S tým na mňa nechoď, slečinka. Vieš, na čo sa pý-
tam.“
Usmiala som sa na neho. Bolo mi jasné, na čo sa pýta.
„Nie som si istá.“
„Celý týždeň tu smoklíš. Čo sa deje? Problémy s chlap-
cami?“
Charlie bol naoko tvrdý chlapík, no vnútri to bol
mäkký medvedík. Veľmi sa mi to na ňom páčilo.
„Všetko je v poriadku. Len som mala rušný týždeň.“
Pokrútil hlavou. „Klameš, až sa hory zelenajú. Dvad-
saťosem rokov som bol policajtom. Viem, keď niekto
klame.“
Už-už som to chcela zaprieť, no potom som si niečo
uvedomila. „Ako vieš, keď niekto klame? Teda, čo sú ne-
klamné znaky?“
„Väčšinu ľudí odhalí reč tela, ak dávaš poriadne pozor.“
„Ako napríklad?“
„Nuž, tie bežné znaky sú, že sa ti človek nedíva do očí,
je nervózny, chytá sa za ústa alebo za tvár. Väčšina dob-
rých klamárov pozná tieto znaky a snaží sa ich masko-
vať. Sú iné drobnosti, tie sú na to vhodnejšie. Napríklad,
niekedy dvíhajú ľudia plecia. Keď totiž klamú, začnú
plytko dýchať, a to s plecami je prirodzená reakcia orga-
nizmu na zmenu. Iní ľudia stoja ako sochy. Keď človek
rozpráva, prirodzene hýbe telom. Pri klamaní však strá-
cajú prirodzenosť. Okrem toho existujú aj znaky v reči,
ako napríklad opakovanie tej istej frázy. Ja som to nebol,
ja som to nebol.“
„Zaujímavé.“

253

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

 „A kto klame tebe?“
Strojene som zdvihla plecia a opakovala som sa. „Nik-
to. Nikto.“
„Mudrlantka.“
Charliemu na mne záležalo a vedela som, že sa nebude
tak hrabať vo veciach ako Ava, bola som k nemu teda
úprimná. „Ten chlapík, s ktorým som chodila, ma zrušil.
Mám pocit, že mi nepovedal pravý dôvod prečo.“ Vzdych-
la som si. „Možno len hľadám dôvod, čo neexistuje, lebo
mám také ego. Neviem.“
„Hovoríme o tom profesorovi?“
„Hej.“
„Chceš vedieť, či si to celé nevsugeroval? Máš pocit, že
to, čo má v hlave, sa akosi bije s tým, čo má v srdci?“
Prikývla som. „Tak nejako.“
„Nuž, je len jedna možnosť, ako zistiť, či muž, čo ute-
ká od teba, ťa v skutočnosti stále miluje.“
„Aká?“
Charlie sa mi zahľadel rovno do očí. „Ži ďalej bez ne-
ho. Mužovi veľmi rýchlo docvaknú veci, keď zistí, že na
neho nečakáš.“

254
 Tridsiata ôsma kapitola

CAINE

Poriadne som klamal.

Lenže tentoraz som klamal aj sám sebe. Vedúci kated-
ry mi napísal mejl, že mám dať dokopy svoje poznámky
ohľadom Rachelinej práce, aby sa ostatní profesori, po-
tenciálni vedúci, mohli na to pozrieť. Naťahoval som to,
lebo som jej chcel dať čas, aby si to rozmyslela, a teraz
som to bral ako dôvod stretnúť sa s ňou. Predstieral
som, že sa s tým ponáhľam, ale klamal som.
Bola prestávka uprostred semestra a tých šesť dní bez
Rachel bolo maximum, čo som zvládol. Ak by niekto zis-
til, k čomu som sa uchýlil, mysleli by si, že som prišiel
o rozum. A možno by mali pravdu, ale po šiestich dňoch
mi to bolo celkom jedno.
V tohtomesačnom vydaní časopisu Rolling Stone bol
jeden z tých kvízov, čo Rachel tak rada robila. Narazil
som naň pred dvoma týždňami a odložil ho pre ňu.
Dnes ráno chýbala a spravil som si ho sám.
Čo hovorí váš hudobný vkus o ľúbostnom živote, tak sa ten
kvíz volal. Išlo o sériu otázok postavených na tom, akú
hudbu človek počúva. Keď som si na konci sčítal skóre,
predpoveď mojej budúcnosti bola, samozrejme, nepres-
ná. Zvedavo som si prečítal ostatné predpovede. Jedna

255
by mi sedela, akurát som nemal skóre medzi 52 a 68. Tá-
to konkrétna odpoveď znela, akoby som ju pre Rachel
vymyslel sám. Stálo v nej:
Už ste našli svoju osudovú lásku! Len to možno ešte neviete.
Ste stará duša spojená s ľuďmi na kozmickej úrovni. Máte pro-
blémy s dôverou a často sa vyhýbate vzťahom, pretože namiesto
intuície slepo nasledujete rozum. V láske občas kašlete na opa-
trnosť, a idete do nej hlava-nehlava. Svoju spriaznenú dušu po-
znáte už dlho, ale až nedávno ste si uvedomili, že to tak malo
byť. Prestaňte s tým bojovať a nasýťte svoju dušu.
Kvíz pozostával z pätnástich otázok. Znova som ho
spravil, ale teraz som skúsil odpovedať ako Rachel. Pil
som whisky s ľadom, hrkal som pohárom a sčítaval od-
povede. Jej skóre by bolo medzi 40 a 43. Ešte ste nenaplnili
svoj osud!
„Hej, to určite,“ zahundral som.
Vypil som zvyšok škótskej a povedal som si, že na to,
aby sa dostala tam, kam potrebuje, jej chýba ešte asi
osemnásť až dvadsať bodov. Vybral som si štyri otázky,
kde som si bol istý jej odpoveďami, a pri každej som pre-
písal bodovanie.
„To je lepšie.“
Ježiši, stala sa zo mňa šialená žena.
Hodil som časopis na stôl a pretrel si rukami tvár. Čo
to, dopekla, robím? Prepisujem body na kvízoch a vy-
pĺňam ich za Rachel. Potreboval som si nedať ďalší
drink, vytriezvieť, osprchovať sa, obliecť si čisté šaty, a zá-
jsť k O’Learymu skôr, než jej začnem vyvolávať, a po jej
odpovedi skladať, len aby som počul jej hlas.
Konečne som sa odhodlal a urobil presne to.
Rozhodol som sa nepísať jej, aby nemala možnosť poslať
ma dočerta a povedať, že tie nepodstatné veci, čo považuje

256
za podstatné, jej mám poslať mejlom. Prišiel som do pod-
niku tesne pred koncom jej šichty. Myšlienka, že ju čosko-
ro uvidím, mi spôsobila lepšiu náladu, než za posledné dva
týždne. Cestou autom som si pískal pesničky z rádia.
Keď som vošiel, Ava stála za barom. Rachel raz pove-
dala, že barové schopnosti jej kamošky sú súce tak aku-
rát na krátke prestávky a pauzy na záchod, takže som si
povedal, že je asi na WC, alebo robí niečo vzadu.
Sadol som si za bar vyberajúc si prázdnejšiu stranu.
Ava ku mne stála chrbtom a zhovárala sa s iným hos-
ťom. Ešte stále v dobrej nálade som klepkal prstami do
rytmu piesne Better Together od Jacka Johnsona, čo hrala
z reproduktorov.
Nanešťastie mi dobrá nálada zmizla ako mávnutím
čarovného prútika, hneď ako som sa poobzeral po reš-
taurácii. Rachel sedela za jedným zo stolov, ale nebola
tam pracovne. Ruky som stiahol do pästí. Všimol som
si, že sedí v boxe s nejakým chlapíkom. Rukami sa držali
uprostred stola a vyzerali, že sa dôverne rozprávajú. Zízal
som, až kým ten chlap neotočil hlavu a ja som jasne uvi-
del, že je to Davis.
Čo to má, dopekla, znamenať?
Ako prvé mi napadlo zájsť tam a zistiť, čo sa to tam
deje. Dokonca som vstal a prešiel pár krokov. Potom
som si však všimol niečo, čo ma prinútilo zastať. Rachel
sa zaklonila a smiala sa. Z nahnevanosti som okamžite
prešiel do pocitu viny a útrap. Znova sa smiala, vôbec
nebola smutná. Nebolo to niečo, čo som chcel celý čas?
Z diaľky som pozoroval celú situáciu, až som nebol
schopný ďalej sa dívať. Potom som sa otočil a potichu
sa vrátil k baru. Bol som nahnevaný, aj keď som vedel,
že na to nemám právo. Hnev sa mi miešal s ľútosťou.

257
 To, že sa teraz držala s iným mužom, bola len moja
chyba. Odišiel som od nej, lebo som si ju nezaslúžil, ale
ani nikto iný jej nebol hoden. Moje myšlienky nemali lo-
giku. Akosi som však vedel, že nikto iný nepochopí, pre-
čo som sa rozhodol tak, ako som sa rozhodol. A tak som
si to nechal pre seba, hoci som sa o tom potreboval s nie-
kým porozprávať.
Celý čas počas prázdnin som bol zavretý v byte.
Okrem posilňovne jedinou mojou aktivitou bolo počú-
vanie hudby. Ak by som nechodil von vôbec, je celkom
šanca, že by som teraz Rachel dával kazetu s namixova-
nými pesničkami. Až tak veľmi som zoženštel.
Nevedel som, čo mám robiť. Rozhodol som sa, že sa
niekam preveziem. Nechám cestu a moje malé auto, ne-
ch ma vezmú do sveta. Mám voľno až do pondelka.
Možno práve to potrebujem, vypadnúť na jednu či dve
noci z mesta. Otočil som sa o stoosemdesiat stupňov
a vyrazil namiesto domov smerom na most. Skutočne
som nemal žiadny cieľ. A tak som len jazdil. Celé hodiny.
A keď som dorazil na miesto, uvedomil som si, že presne
sem som chcel ísť.

Niekto vymenil schody. Ošarpanú červenú tehlu nahra-

dil biely mramor. Niektoré kríky tam predtým neboli
a okolo sochy Panny Márie pribudol nízky plot. Až na
tieto zmeny však Kostol sv. Killiana vyzeral presne tak is-
to, ako pred pätnástimi rokmi. Doteraz som nezabudol
na tú návštevu. Vykradol som sa z domu. Mal som stále
zákaz preto, čo sa pred týždňom stalo s Bennym. Vedela
som, že zmizla. Moji rodičia mi povedali aspoň to, keďže
som sa o tom celom odmietol rozprávať, kým nebudem

258
vedieť, či je v bezpečí. Bolo mi to však jedno. Potreboval
som tam byť v tú sobotu, ak by sa jej náhodou podarilo
prísť. Chcel som jej vysvetliť, prečo som to spravil.
V to popoludnie som sedel v tmavej búdke šesť hodín.
Samozrejme, že neprišla. Bola dávno preč. Uvedomil
som si, že budem musieť žiť s pocitom viny za to, že som
zradil jej dôveru, a dúfal som, že sa pohne v živote ďalej.
Irónia osudu chcela, aby som sa tam objavil aj dnes,
keď som ju videl, ako sa pohla ďalej.
Kostol bol prázdny. Netušil som, prečo som sem pri-
šiel, ani čo tu budem robiť. Oči mi zablúdili rovno k spo-
vednici, ktorá bola na tom istom mieste, ale tentoraz ur-
čite nepôjdem dnu. Namiesto toho som si sadol po
poslednej lavice a len tak som sa obzeral. Dnes večer tu
prevládal pokoj. Vôňa kadidla opantala moje zmysly. Za-
vrel som oči, zhlboka sa nadýchol, aby som sa očistil,
roztiahol som ruky pozdĺž lavice a sklonil hlavu.
Neviem, ako dlho som tak bol, z letargie ma vytrhli
kroky. Kráčal ku mne starší kňaz. Počul som ho, až keď
bol zopár lavíc odo mňa.
„Kak tebe, synak?“
Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že hovorí ír-
skym prízvukom a v skutočnosti povedal ako sa máš?
Usmial som sa. „Dobre. Dúfam, že vám neprekáža, že
tu sedím.“
„Nemávame to tu zamknuté. Máme šťastie. Málokto-
rý kostol si to dnes môže dovoliť. Tu je skvelá komunita.
Môžeš prísť, kedy sa ti zachce.“
„Ďakujem.“
„Chceš sa o niečom porozprávať?“
„Ani nie.“
„Určite? Hovoria o mne, že som dobrý poslucháč.“

259
 „Bez urážky, otče, ale ide o ženu. Nie som si istý, či sa
v tom až tak vyznáte.“
Kňaz sa milo usmial a sadol si do lavice predo mnou.
Otočil sa na bok, vyložil si nohu na lavicu, a jednu ruku
prehodil cez operadlo, aby ma lepšie videl.
„Rozhodol som sa pre službu nášmu pánovi, ale mám
matku a štyri sestry.“ Zdvihol ruku so štyrmi vztýčený-
mi prstami. „Štyri. A, dopekla, vždy hovoria jedna cez
druhú, takže viem o ženách celkom dosť.“
Zasmial som sa. „Nie som si istý, či som niekedy po-
čul, ako farár povedal slovo peklo, teda pokiaľ nešlo
o spojitosť s večným zatratením.“
Usmial sa. „Je nové milénium, synu. Musím ísť s do-
bou. Dokonca si občas u svojej sestry Mary pozriem se-
riál Skutočné paničky. Je od neho závislá.“
„To znie ako pokánie.“
„Nuž, cesty pána sú nevyspytateľné.“
„Tak s tým môžem len súhlasiť.“
„Tak, čo ťa sem privádza v tento krásny večer? Nespo-
mínam si, že by som ťa tu videl počas niektorej omše. Si
tu nový?“
„Nie, vlastne som tu vyrastal. Chodil som sem ako
dieťa.“
„Aha,“ prikývol. „Prišiel si za rodinou?“
„Nie. Otec mi už dávno umrel. Mama tu už nežije. Ja
som len... išiel som...“ Na čo klamať kňazovi? „Myslel
som si, že sa preveziem, aby som si vyčistil hlavu, a ne-
viem ako, no ocitol som sa práve tu.“
„Niekedy máme cestu dopredu pripravenú, a len ju
nasledujeme.“
„Nuž, je to možné...“
„Tak, povedz mi o tom dievčati. Ako sa volá?“

260
 „Rachel.“
Prikývol. „Z knihy Genezis.“
„To viete vy.“
„A čo sa prihodilo s Rachel, že ťa to zviedlo z cesty?“
„To je na dlho, otče.“
„Mám všetok čas sveta.“
„Veľmi sa vám to nebude páčiť. Cirkev som si v tomto
príbehu veľmi neuctil. Ani kňazov.“
Jeho úsmev bol vrúcny a bez súdov napriek tomu, že
som ho upozornil. „Všetci robíme chyby. Niekedy po-
môže, keď ich zo seba dostaneme.“
Nemal som čo stratiť, okrem jeho rešpektu. Voči sebe
som oň už dávno prišiel. Možno si to naozaj pýtalo sku-
točnú spoveď.
Zhlboka som sa nadýchol. „Dobre teda, ale nepove-
dzte potom, že som vás nevaroval.“

Kňaz si zložil okuliare a pretrel oči. „Teda, synak, to bola

jazda.“
„To mi hovorte.“
„Poďme teda po poriadku. To, čo si spravil pred rok-
mi... asi sa to začalo ako zlá vec – nechcel si pracovať,
schoval si sa v spovednici – ale vrátil si sa, aj keď si sem
už nemusel chodiť.“
„Hej.“
„Povedz mi, prečo si sa sem vracal?“
„Vedel som, že niečo nesedí. To dievča... teda Rachel.
Bola vystrašená. Vyzerala, že naozaj potrebuje niekoho,
s kým sa porozpráva o tom, čo sa u nich deje.“
„Takže si jej chcel pomôcť?“
„Hej.“ To bola pravda. Chcel som jej pomôcť. „Lenže

261
som to nespravil najlepšie. Mal som to niekomu povedať
hneď prvý deň, zapojiť do toho políciu. Mal som podo-
zrenie, namiesto toho som sa však hral na detektíva
a dovolil som, aby jej ublížili.“
Kňaz nad tým chvíľu uvažoval. „Prečo si nešiel za nie-
kým dospelým? Musel si mať na to dôvod.“
„Bola vystrašená, skoro až plachá. Nebol som si istý,
či sú moje domnienky správne. Bál som sa, že ju odože-
niem a už nebude nikomu veriť.“
„Možno ak by si sa priznal hneď na polícii, Rachel so
sestrou by sa báli priznať pravdu a zapreli by, že sa niečo
deje.“
Pokrútil som hlavou. „Možno by sa priznali a dostali
by sa z toho pekla oveľa skôr.“
„Synu, niekedy sa bolesti v živote nedá vyhnúť. Snaží-
me sa, ako najlepšie vieme. Zdá sa mi, že si to nakoniec
vyriešil. Ak by si ten ďalší týždeň nebol prišiel, mohlo to
tak ostať celé roky. Nepoznám veľa tínedžerov z radov
chlapcov, čo by takto obetovali nedeľné popoludnie.“
Prehrabol som si rukou vlasy. „To neviem.“
„Synu, veríš v Boha?“
Prešli už celé roky, odkedy som bol naposledy v kos-
tole, ale na mojej viere to nič nezmenilo. Cítil som sa síce
skutočne mizerne a môj vzťah k cirkvi bol poriadne
zvrátený, no aj tak som veril vo vyššiu moc.
„Verím.“
„To je dobre. Musíš sa vyrovnať s osudom, ktorý ti na-
delil. A jediná možnosť je prijať ho a prijať pravdu.“
„Asi celkom nerozumiem.“
„Náhody neexistujú. Náhoda sa javí ako neuveriteľný
sled udalostí, čo na oko nemajú nič spoločné. Vždy je
tam však istá spojitosť. Boh je tá spojitosť.“

262
 Bol som skeptický. „Vravíte, že nás Boh oboch spojil
v tej spovednici?“
„Áno.“ Bol neochvejný. „A čo je dôležitejšie, verím, že
Boh vás znova spojil z určitého dôvodu.“
„A to je aký?“
„Toto,“ ukázal prstom na mňa, „musíš zistiť sám. Zdá
sa, že si od neho dostal druhú šancu. Je na tebe, ako
s tým naložíš.“
Pokrútil som hlavou. Možno mal pravdu. Možno nás
Boh spojil, aby som Rachel povedal pravdu, alebo tá dru-
há šanca znamenala niečo viac. Lenže spraviť správnu
vec už trvalo pätnásť rokov.
„Ďakujem, otče.“
Načiahol sa ku mne a podal mi ruku. „Dám ti trochu
priestoru, aby si urobil to, po čo si sem pôvodne prišiel
– premýšľal.“
Potriasli sme si rukami. „Ďakujem.“
Vystúpil z lavice, prešiel pár krokov k oltáru a otočil
sa na mňa. „Štyri Zdravasy, dva Otčenáše a akt viery.“
Vidiac môj výraz tváre vysvetlil. „Tvoje pokánie. Osobne
si nemyslím, že na to stačí modlitba. Niekedy k nej pri-
dám aj dobrý skutok, charitatívny, dávajúci nádej...
u teba modlitby nepreháňam, ale akt viery musí byť po-
riadny.“
Asi hodinu som sám sedel v kostole a premýšľal. Po-
tom som si povedal, že je čas odísť. Keď som však od-
chádzal, neodolal som pohľadu na miesto činu.
Usmial som sa. Dvere vŕzgali presne tak ako predtým.
Vnútro vyzeralo tiež rovnako, možno len bolo všetko
trochu ošarpanejšie. Sadol som si na miesto, kde sa to
všetko začalo, a obzrel som sa. Ani dekorácie sa praktic-
ky nezmenili. Na stene visel jednoduchý zlatý kríž. Chví-

263
ľu som sa naň díval, potom som si vložil tvár do dlaní
a zavrel oči.
Hlavou mi preletelo veľa myšlienok. Naozaj by Rachel
so sestrou všetko zaprela, keby som to niekomu povedal? Do-
kázala by mi za všetky tie klamstvá odpustiť? Aj keby vedela,
nepohla sa už ďalej? Nie je lepšie, že sa pohla ďalej? Keď som
ju predtým videl s Davisom šťastnú a usmievavú, veľmi
to bolelo. To ja som ju chcel rozosmievať. Možno to bol
môj akt viery, časť pokánia v podobe obety.
Nevedel som, čo mám, dopekla, robiť. Možno som bol
teraz ešte zmätenejší, než keď som sem prišiel. Vedel som,
že som mizerný kresťan, ale nejaké znamenie by pomohlo.
Porazenecky som otvoril oči a pozrel sa na ošúchaný
koberec. Zízala na mňa lesklá minca otočená lícovou
stranou nahor. Zasmial som sa a načiahol sa po ňu. Aj
po tých rokoch som stále počul jej milý hlas.
Nájdeš mincu, zdvihni ju, a celý deň budeš šťastný.
Bože, stále bola pri mne. Aj po tých rokoch. Ako som
ju mohol opustiť?
A potom mi to došlo.
Môžem ju nechať odísť. Lenže odišla by aj s mojím
srdcom. Bol som jej dlžný pravdu. A nech sa rozhodne,
ako s ňou naloží.
Tak ako predtým, keď som tu sedel naposledy, som
medzi prstami obracal medenú mincu. Po chvíli som ju
pevne chytil do ruky a pozrel sa na kríž.
„Vďaka. Budem to potrebovať.“

264
 Tridsiata deviata kapitola

RACHEL

Ak by mu na tebe naozaj záležalo, niečo by urobil.

Bolo ťažké to akceptovať. Aj keď Caine mi nedal možnosť
veriť v zázrak, neprestala som dúfať. Dnes večer som však
mala pocit, že v čokoľvek som dúfala, prestalo existovať.
„Zabíja ma pozerať sa na teba, ako sa trápiš,“ poveda-
la Ava.
Práve sme zamkli podnik. Dnes to šlo pomaly a stihla
som pred záverečnou urobiť všetko okrem kasy. To som
robila práve teraz. Prestala som počítať a pozrela sa na
kamarátku.
„Budem v poriadku. Mala som len ťažký večer.“
Sadla si za bar. „Možno si nemala povedať Davisovi,
že nemáš záujem. Je to fajn chlapík. Ľahšie by si sa pre-
niesla cez toho idiota.“
Usmiala som sa. Ava bola všetkými desiatimi za Caina
až do momentu, keď som jej povedala, že to zabalil. Te-
raz pre neho mala celú plejádu prezývok a ani jedna ne-
bola lichotivá.
„Len nechápem, prečo tu dnes bol.“
„Caine? To neviem. Nevyzeral však šťastne. Zízal na vás
dvoch a ani nevnímal, že som ho oslovila. Myslela som
si, že medzi vás vpáli a Davisovi dá jednu po papuli.“

265
 Aj keď by to bolo poriadne pritiahnuté za vlasy, aby
to vyzeralo, že mu na mne ešte záleží. Žiadny muž, čo
niečo cíti k žene, od nej len tak neodíde. Hlavne v situá-
cii, pri ktorej ma videl. Keď som sa dozvedela, že sa tu
zastavil a vidiac, ako sa s Davisom držíme za ruky, sa
zdekoval, pripadalo mi to ako definitívny koniec. Že v jeho
očiach niečo vidím, som si len nahovárala. Charlie mal
pravdu. Ak chcete vidieť, či má muž skutočný záujem,
ukážte mu, že ste sa pohli ďalej. Namiesto pravdy som
predtým videla len to, čo som chcela vidieť.
„Nuž, nedal. A to mi napovedá viac, než čokoľvek iné.“
„Muži sú svine.“
Zrátala som všetky peniaze a vložila ich do koženej
brašne, čo sme na noc dávali do trezoru.
„Tak to už asi bude.“

Cestou domov som si hovorila, že všetko bude v poriadku.

S Cainom Westom som skončila, vlastne som sa do neho
ani nezaľúbila. Bola to len žiadostivosť. Pre deväťmesačný
celibát som tie dve veci nedokázala oddeliť. Asi by som
mala viac chodiť von, randiť s ľuďmi vo svojom veku. Tak
to bude najlepšie. Dovidenia, Caine West. Aj zajtra bude
nový deň, či s tebou, alebo bez teba, takže to uzavrime.
Pustila som si vlastnú dávku hudobnej terapie. Pri po-
čúvaní „Fight Song“ od Rachel Plattenovej som si do-
konca myslela, že nie som len v poriadku, ale je mi bez
Caina vlastne lepšie. Som single a je mi skvele, pomyslela
som si s úškrnom.
Zaparkovala som na predraženom parkovisku blízko
bytu a nahlas som si vzdychla. Presvedčiť hlavu bolo ove-
ľa jednoduchšie než presvedčiť srdce. A keďže tí dvaja

266
proti sebe bojovali, mala som emócie ako na vlnovke.
Kým som vypla motor a prešla tých päť blokov k bytu,
zmenila som sa zo skvelej na ubitú.
Zamyslená som nedávala pozor na svoje okolie. Vliekla
som sa ako slimák a keď som zahla do svojej ulice, pochy-
tila ma panika. Obzrela som sa ponad plece, cez ulicu, ho-
re-dole po bloku. Celý čas som mala pocit úzkosti. Čím
som bola bližšie k domu, tým to bolo silnejšie. Až keď som
vošla do bytového domu, vyjasnil sa dôvod mojej úzkosti.
Niekto stál vo vestibule. Zľakla som sa a zakričala. In-
štinktívne som ustúpila a so zavretými očami som vy-
strelila päsťou pred seba.
„Doriti!“ zakričal votrelec.
Ten hlas... nepatril žiadnemu votrelcovi.
„Caine! Čo, dopekla,...? Na smrť si ma vystrašil. Znova.“
Rukou vyštartoval k tvári, kam som ho práve zasiahla.
„To vidím. Dievča, ty teda máš ranu.“
„Prepáč. Si v poriadku?“ Srdce mi bilo až kdesi v krku.
„Hej, budem v poriadku. Nerob si starosti. Nechcel
som ťa vystrašiť. Zvonil som. Keďže ste o polnoci zavreli,
myslel som si, že už budeš doma.“
„Si si istý, že ti nič nie je?“
Dal ruku nabok a videla som, že líce mal červené a už
mu začalo opúchať.
Caine prikývol. „Aj tak som si to zaslúžil.“
Keď mi začala opadať hladina adrenalínu, uvedomila
som si, že ma poriadne bolí ruka. Otvorila som päsť
a znova ju stiahla. Premýšľala som, či som si niečo ne-
zlomila.
„Ublížil si mojej ruke.“
Caine odtiahol hlavu. „Ja som ublížil tebe? Ty si mi
dala po papuli.“

267
 „Hej, ale je to tvoja vina, že si ma vystrašil. Znova.
A prečo tu na mňa vlastne číhaš?“
„Ukáž mi tú ruku.“
Vystrčila som ju. Neboli tam škrabance ani nič také,
ale začali mi opúchať hánky. Caine mi chytil ruku a jem-
ne mi po nich prešiel palcom. Prebehla mnou elektrina,
čo nemala nič spoločné so zranením. Rýchlo som od-
tiahla ruku.
„Bolelo to?“
Zaklamala som. „Hej.“
„Mali by sme na to dať ľad.“
Keď som počula slovo mali, došlo mi, že on by tu teraz
ani nemal byť.
„Čo tu vlastne robíš?“
Caine zabodol pohľad do zeme, potom sa pozrel na
mňa. Jeho krása znova naštartovala môj pulz. Vyzeral
unavene a vystresovane a na tvári mal červený fľak ako
stopu po mojom údere, no aj tak bol ako vždy príťažlivý.
Ten typ krásy, čo sa vám nikdy nezunuje, lebo zakaždým
sa čudujete, aký má na vás vplyv.
Jemným hlasom povedal: „Musím sa s tebou poroz-
právať. Prosím.“
„Je veľa hodín.“
„Nemôže to počkať.“
Keď som pred otvorením dverí do výťahu zaváhala,
zobral to ako znak, že ho nechcem pozvať hore.
„Môžeme niekam skočiť na kávu alebo sa prejsť, ak
chceš.“
Zalovila som v kabelke a vytiahla kľúče. „Nie, to je
v poriadku. Aj tak sa musím prezliecť.“
Cestou výťahom panovalo trápne ticho. Strieborné
dvere odzrkadľovali Cainovu tvár, díval sa na mňa. Ja

268
som sa dívala nahor a hypnotizovala čísla poschodí nad
dverami. Výťah sa hýbal ako slimák.
V byte som zašla do kuchyne, z mrazničky vytiahla
vrecko s hráškom a podala ho Cainovi. „Opúcha ti líce.“
„To je v poriadku. Daj si to na ruku.“
Položila som vrecko na kuchynskú linku a utiekla
som do spálne. Potrebovala som si utriasť myšlienky.
„O chvíľu som nazad.“
Pred dvadsiatimi minútami som si v aute nahnevane
spievala „Fight Song“ hovoriac si vďakabohu, že je po
tom, a teraz som dúfala, že sa to vráti, lebo sedel v mo-
jom byte. Bola som nemožná. Čo tu robí? Je opitý? Nech
si vyhodí z hlavy, že u mňa prespí. Sex s Cainom. Prekliala
som svoje libido za také myšlienky.
Obliekla som si legínsy a tielko, učesala vlasy a umyla
sa. Možno som si dala aj trošku parfumu. (Nesúdiť.)
Už-už som sa išla vrátiť do obývačky, ale uvedomila som
si, že nie som v dobrom rozpoložení. Chytila som do ru-
ky mobil, otvorila svoj playlist a našla niečo, čím by som
sa znova nabrúsila. Vyhrala „I hate everything about
you“ od Three Days Grace.
To by šlo.
Ležala som na posteli, zavrela som oči, strčila si slú-
chadlá do uší a zresetovala sa. Cítila som sa silnejšia
a mohla som čeliť Cainovi. Keď som vyšla von, stál na
starom mieste a díval sa na fotky.
„Dáš si niečo?“ Prešla som okolo neho do kuchyne
a zobrala si fľašu s vodou, aj keď by som teraz uvítala aj
niečo ostrejšie.
„Nie, ďakujem.“
Otvorila som fľašku a napila sa. Jeho oči sledovali kaž-
dý môj pohyb. „Tak, o čom sa chceš rozprávať?“

269

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

 „Mohli by sme si sadnúť?“
Caine počkal, kým sa posadím. Bola som bližšie k po-
hovke, no naschvál som si sadla do kresla na druhej stra-
ne, aby sme si nemohli sadnúť blízko seba. Naše úlohy
boli dnes vymenené. Keď bol pri mne, potrebovala som
odstup, aby som dokázala uvažovať s čistou hlavou.
Posadil sa, zopäl ruky, uložil si lakte na stehná. Zvesil
hlavu a díval sa na svoje topánky. Ešte nikdy som ho ne-
videla takého nervózneho. Väčšinou vyzeral ako definí-
cia sebakontroly. Čím dlhšie mlčal, tým viac úzkosti som
pociťovala.
Po dvoch či troch minútach, ktoré mi však pripadali
ako celá večnosť, si Caine nahlas odfúkol. Keď konečne
zdvihol hlavu a pozrel na mňa, oči mal sklenené a plné
bolesti. Chcela som sa ho dotknúť, no musela som sa
chrániť. Čokoľvek ho bolelo, bude čochvíľa bolieť aj mňa.
„Neviem, kde by som mal začať,“ mal zachrípnutý hlas.
Keď je niekto na tom tak ako Caine, existuje len jedna
odpoveď: „Čo tak na začiatku?“
Prikývol. „Mal som to urobiť už pred niekoľkými
týždňami.“ Díval sa mi do očí. „Viem, že mi nie si nič
dlžná, ale mohla by si mi niečo sľúbiť?“
„Čo?“
„Vypočuj si ma až do konca.“
„Dobre...“
Caine pokrútil hlavou. „Spomínaš si na tú prvú noc,
keď sme sa stretli?“
„V bare? Áno.“
„Vravel som, že si mi povedomá. Ty si si myslela, že ťa
chcem zbaliť. Vtedy som ťa nevedel zaradiť, ale keď som
zistil, že chodíš na Brooklyn College, pripísal som to to-
mu, že som ťa videl v kampuse.“

270
 Zvraštila som obočie. „Vravíš, že sme sa už kedysi vi-
deli?“
Caine prikývol. Mal vážny výraz tváre. „Pred rokmi.“
„A kde sme sa stretli?“
„V kostole.“
Čo to, dočerta, hovorí? Naklonila som hlavu na jednu
stranu. „V kostole?“
Caine si prešiel rukou po vlasoch a civel na mňa. Jeho
pohľad mi lámal srdce.
„Spomínaš, ako si každú sobotu hovorila v Kostole sv.
Killiana s farárom?“
Rozšírili sa mi zreničky a zmeravela som. „Odkiaľ to vieš?“
Sústredil sa mi na oči. „Nebol to kňaz. Hovorila si so
mnou.“

Asi som bola v šoku. Nechápala som, čo je to za pocit.

Nebola som rozčúlená ani nahnevaná, len akási ochro-
mená, akoby som sa stratila v hustej hmle a nevedela
nájsť správny smer. Mala som vlhké ruky a ťažké nohy,
aj keď som sedela. Premohol ma pocit nevoľnosti a krú-
tila sa mi hlava. Chytila som sa operadiel kresla.
„Rachel?“
Počula som, že Caine povedal moje meno, ale nepo-
čúvala som.
„Rachel? Asi by si si mala ľahnúť.“
Asi som to mala naozaj urobiť, ale potrebovala som
sa dozvedieť všetko.
„Kedy si zistil, že som to ja?“
Caine sa smutne usmial a siahol si do vrecka. Keď vy-
tiahol ruku z vrecka, otvoril päsť a ukázal mi kopec ma-
lých mincí.

271

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

 „Všetky som si ich nechal. Nevedel som prečo, ale ne-
chal som si ich. Celé tie roky.“
Zmätene som jednu vzala do ruky. „To sú...“
Prikývol. „Tie, čo si mi hádzala do spovednice pre šťastie.“
„Nechal si si ich?“
„Vážne, aj vtedy som vedel, že robím niečo zlé, ale uvedo-
mil som si, že ak napriek všetkým tým sračkám okolo veríš
na šťastie, nemohol som to nechať len tak. Neviem, prečo
som si ich nechal, ale keď som videl pred pár týždňami,
ako mi hádžeš mince v spálni na zem, docvaklo mi to.“
„Prečo si mi to nepovedal vtedy, keď si si to uvedo-
mil?“
„Nebol som si istý. Asi som jednoducho nechcel tomu
uveriť, že práve ty by si žila s tým monštrom. Chcel som
byť pozitívny. Tie mince mohli byť len hlúpa náhoda.
Takže, keď sa mi naskytla ďalšia možnosť, opýtal som
sa, či sa tvoja mama znova vydala.“
Poklesla mi tvár. „A ja som povedala, že nie.“
Caine prikývol. „A potom u tvojej sestry –“
„Spomenula Bennyho.“
Znova prikývol. „To nie je všetko. Rachel, je toho viac.“
Čo by ešte mohol skrývať? „Viac?“
„Vieš, ako sa Benny pobil v dielni?“
„Áno?“
„Nebol to zákazník. To ja som sa s ním pobil. V tú so-
botu potom, čo som ti povedal, aby si prišla ráno, som
ťa sledoval domov, ak by si sa náhodou neukázala. Keď
si potom v nedeľu neprišla, išiel som vás skontrolovať.
Niekoľko blokov od vás som sa zastavil na pumpe a videl
som tam zaparkované to isté auto ako u vás pred do-
mom. Celkom náhodou som sa zastavil u neho v dielni.“
„A čo sa stalo?“

272
 „Povedal som mu, aby sa od teba so sestrou držal ďa-
lej. Povedal zopár hrozných vecí a potom na mňa zaúto-
čil s hasákom.“
„Ublížil ti?“
„Len nejaké rezné ranky a modriny, ale nič vážne.“
Krútila sa mi hlava. „Necítim sa dobre.“
„Mrzí ma to, Rachel. Všetko ma veľmi mrzí. Že som
ti vtedy klamal. Že som nezohnal pomoc a nešiel na po-
líciu. Že ti ublížil. Ak by som ti nebol povedal, že máte
prísť za mnou, to zviera by vás nenašlo, ako sa balíte a...“
Bolesť v Cainovom hlase bola hrozná. „Neublížil by vám.
Je mi to ľúto.“
Aj keď som videla, aký je Caine rozrušený, chcela som
byť sama. Potrebovala som čas na premýšľanie. Bolo to-
ho naraz priveľa.
Tie rozhovory s kňazom boli veľmi dávno. Nepamä-
tala som si, čo všetko som mu povedala, ale bola som
vtedy stratená. Iba pri ňom som sa cítila bezpečne. Keď
som zistila, že nič z toho nebola pravda... cítila som sa
zmätená, nahnevaná, znásilnená.
Zo všetkého najviac som však pociťovala hanbu. Vždy
ma mrzelo, že všetko skrývam, a cítila som zodpovednosť
za to, že som nezastavila skôr to, čo robil mojej sestre.
„Musím si ľahnúť.“ Cítila som na sebe Cainov po-
hľad, ale nevedela som sa mu pozrieť do očí. „Mal by si
odísť.“
Chvíľu mlčal, ja som sa dívala inam. Potom som po-
čula, ako vstáva. Takmer šepkal.
„Rachel, je mi to ľúto. Veľmi, veľmi ľúto.“

273
Štyridsiata kapitola

RACHEL

Celé roky som sa tam chcela vrátiť. Tá časť mojej mla-

dosti však bola zamknutá na sedem zámkov a bála som
sa ju otvárať, pretože by na mňa mohli vyskočiť veci, čo
nebudem vedieť vrátiť nazad.
Za posledné štyri dni, odkedy mi Caine všetko prezra-
dil, tak zosilnel hlas volajúci po mojom návrate, že som
nedokázala viac odolať.
Nebola tu práve omša, ale posledných desať minút sa
začali schádzať ľudia a sadať si do lavíc okolo spovedni-
ce. Možno sa mala začať spoveď. Sedela som na druhej
strane kostola pohrúžená do myšlienok už asi hodinu.
Moju pozornosť postupne upútali ľudia, čo chodili dnu
a von zo spovednice, teda hriešnici. Do kostola vošla že-
na s malým dieťaťom a sadla si. Dievča mohlo mať asi
desať. Nebolo staršie ako ja, keď som sem chodievala
vtedy každú sobotu.
Keď z búdky vyšiel starší pán, žena sa naklonila k diev-
čaťu, niečo mu pošepkala, a išla dnu. Pripomenulo mi
to, ako sme sem chodievali s mamou predtým, než ocho-
rela. Zavrela som oči a videla som svoju mamu sediacu
v jednej z lavíc pred dvadsiatimi rokmi.
„Keď si chorá a bolí ťa brucho alebo máš horúčku, ideš k le-

274
károvi, však?“ povedala čakajúc na to, keď bude môcť odísť
do tej zvláštnej búdky.
„Hej.“
„Nuž, sem zas chodíš, keď ťa trápi niečo tu vnútri.“ Mama
si ukázala na hruď.
„Keď ma bolí v hrudi? Ako keď mala Riley panómu?“
Mama sa zasmiala. „Pneumóniu. Nie. Nie v hrudi. To čo
máš vnútri, a vďaka tomu cítiš.“
Zvraštila som nos. „Čo mám vnútri?“
„Predsa dušu. To je to, čo nevieš presne pomenovať. Robí ťa
to tým človekom, aký si.“
Zasmiala som sa. „Nechápem.“
Mama sa usmiala. „To ani nemusíš. Len nezabudni, že sem
môžeš prísť porozprávať sa s Bohom o všetkom.“
„Čo ak je zaneprázdnený?“
Naklonila sa ku mne a pobozkala ma na hlavu. „Potom si
ťa vypočuje jeden z jeho anjelov.“
Ani som si neuvedomila, že plačem, až kým mi na pre-
krížené ruky nespadla slza. Otvorila som oči a obzrela
sa na malé dievča, ale všetky lavice boli prázdne. Bolo
preč aj s mamou. Odišli a ja som si to ani nevšimla. Za-
ujali ma otvorené dvere spovednice. Obzrela som sa
a uvedomila si, že som v kostole sama. V hrudi som cítila
tlak spomienok na mamu.
„Nuž, sem teda prídeš, keď ťa niečo trápi tu vnútri.“
„Čo mám vnútri?“
„To, čo ťa robí tým človekom, aký si.“
Než som si to stačila rozmyslieť, vstala som a vyrazila
do spovednice.
Po tých rokoch to bolo priam neskutočné. Mala som
dvadsaťpäť, no na sedadlo si sadlo moje desaťročné ja.
Nič sa tu nezmenilo. Vyzeralo to tak ako naposledy. Na

275
druhej strane som vnímala niečí dych. Farár tam čakal.
A tentoraz som ho videla vojsť. Vedela som, že je to
ozajstný kňaz.
Kým som sa rozhodla, či ísť, alebo nejsť, zhlboka som
sa nadýchla a otvorila drevené okno zakrývajúce mriež-
ku medzi dvomi komnatami.
„Spovedám sa Pánu Bohu i vám, duchovný otče. Od
poslednej spovede prešlo pätnásť rokov.“

Až na zopár chápem a pokračuj komentárov kňaz potichu

počúval. Najprv som nevedela, ako začať, a čo hovoriť,
no potom som akoby zázrakom bľabotala skoro pol ho-
diny. Nikdy som nikomu toľko nepovedala o mame,
sestre, pocite viny, rokoch trápenia a hanby, že sa také
niečo mohlo stať.
„A čo ťa sem dnes priviedlo? Zdá sa, že si o tom dosť
premýšľala.“ Zdalo sa mi, že počujem írsky prízvuk.
Aj keď som sem prišla zmätená z Caina, veľa sme spo-
lu nehovorili. Uvedomila som si, že má trápi niečo, čo
s ním nemá mnoho spoločného.
„Je to dlhý príbeh.“
„Drahá moja, mám všetok čas sveta.“
Mám pocit, že kňazi už museli počuť všetko možné,
lebo keď som dokončila svoj bláznivý príbeh, nebol
vlastne vôbec šokovaný.
„Chcela by si mi dnes prezradiť ešte niečo?“
„Nuž, poriadne dlho som tu nebola, takže je toho cel-
kom dosť. Napríklad dosť často nadávam.“
Kňaz chvíľu mlčal. „Ako rozhrešenie chcem, aby si sa
pomodlila Zdravas Mária a Otčenáš a spravila dva skut-
ky odpustenia.“

276

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

 „Dobre.“
Vstala som a zadívala sa na okienko. Kňaz sa otočil
k dverám a ja som videla len jeho profil.
„Ďakujem, že ste si ma vypočuli.“
Jednu ruku som mala na kľučke, keď ma zastavil.
„Rachel?“
„Áno?“
„Prvý skutok odpustenia by mal byť celkom jednodu-
chý. Nič zlé si nespravila. Preto si musíš odpustiť.“
Keď som sa pomodlila, išla som k autu. Až cestou do-
mov mi niečo došlo. Nepovedala som mu, ako sa volám,
ale kňaz ma oslovil Rachel.

Cestou naspäť som veľa premýšľala. Rozhodla som sa, že

sa zastavím u O’Learyho a vypýtam si pár dní voľna. Ne-
mala som to v hlave upratané a navyše som potrebovala
pracovať na záverečnej práci. Bolo neskoro poobede, v ba-
re skoro nikoho nebolo, len zopár štamgastov a Charlie.
„Ahoj, Charlie. Máš sekundu?“
„Jasné, zlatko. Určite si lepšia spoločnosť než títo dva-
ja.“ S úsmevom ukázal na kamošov.
Sadla som si na druhý koniec baru a Charlie prišiel za
mnou s pohárom koly lajtky.
„Prekážalo by ti, keby som si zobrala zopár dní voľna?
Poprosím Avu, aby to za mňa zobrala.“
„Všetko je v poriadku?“
„Hej, len musím doriešiť nejaké veci do školy.“
„Jasné, samozrejme. A nerob si starosti s Avou. Ja to
za teba vezmem.“
„Vďaka, Charlie. Vážim si to.“
„Inak, mimochodom.“ Prešiel ku kase, zdvihol zásuv-

277
ku s peniazmi a zobral spod nej obálku. „Som rád, že si
sa s tým profesorom rozišla. Zistil som, že má záznam.“
„Čo si zistil?“
Hodil obálku na barový pult. „Hej. Povedal som ti, že
odteraz budem lustrovať chlapov, čo po vás idú. Má zá-
znam, ublíženie na zdraví. Je to starý záznam a keďže
bol vtedy mladistvý, bol utajený. Väčšinou sa však takí
ľudia už nemenia.“
Nesnažila som sa Charliemu nič vysvetľovať, radšej
som mu poďakovala. Fakt koniec dňa, ako sa patrí. Pri-
šlo niekoľko ďalších hostí, Charlie išiel robiť krídla a ja
som sa rozhodla otvoriť obálku.
Bolo zvláštne čítať policajnú zápisnicu o Cainovi
a Bennym. Začiatok bol len informatívny, mená, dátumy,
adresy, čas incidentu. Na konci strany bola časť označená
ako opis incidentu. Nejaký policajt tam načmáral:
Dňa 3. augusta 2002 o 15.35 h podozrivý zaútočil na cudzie-
ho tridsaťdeväťročného muža. Nie sú žiadni svedkovia útoku,
ale keď som dorazil na miesto činu, podozrivý stál nad obeťou,
ktorá bola v bezvedomí. Všimol som si, že podozrivý má na hán-
kach odreniny a krv zhodujúcu sa so zraneniami obete. Na
miesto bola privolaná sanitka číslo 4631, dorazila o 15.48 h. Pri
ošetrení obeť nadobudla vedomie. Podozrivý sa priznal, že na
obeť zaútočil, ale nepovedal nič viac, iba žiadal, aby na adresu
Robins Lane 3361 v meste Pleasantville prišli policajti a sociálni
pracovníci. Na adresu boli vyslané hliadky, aby situáciu preve-
rili. Podozrivého som prehľadal, nasadil mu putá, posadil ho do
policajného auta a zabezpečil miesto činu. Ostal tam do 16.50
h. Potom bol odvezený na 33. okrsok na ďalšie spracovanie ohľa-
dom podozrenia z druhostupňového ublíženia na zdraví.
Aj keď som už presne vedela, čo sa stalo, čítať to takto
na papieri bol iný zážitok. Caine uprednostnil mňa

278

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

a sestru pred sebou a zaujímal sa, či sa nám bude niekto
venovať skôr než sa zaoberal tým, čo sa stane jemu. Uro-
bil to isté teraz nedávno, keď sa rozhodol obetovať vlast-
né šťastie pre mňa. Preto sa so mnou rozišiel, aby sa vyhol
vyťahovaniu bolestivých spomienok. Aspoň si to myslel.
Zavrela som oči. Znova som si spomenula na mamu
v kostole. Povedala mi, že keď to budem potrebovať,
mám prísť za Bohom do kostola, a on ma vypočuje.
„Čo ak je zaneprázdnený?“
Naklonila sa ku mne a pobozkala ma na hlavu. „Potom si
ťa vypočuje jeden z jeho anjelov.“
Zrazu bolo všetko jasné. Nemala som odpustiť Caino-
vi. Celý čas sa snažil chrániť ma. Musela som odpustiť
sebe, aby som ho dokázala prijať v srdci. Mohla som sa
rozbehnúť opačným smerom, no už bolo neskoro. Ukra-
dol mi srdce.
Charlie si všimol, že som pohrúžená do myšlienok, ale
interpretoval to nesprávne ako rozčúlenie.
„Si v poriadku?“ Ukázal na obálku na bare a papiere,
čo som čítala.
„Teraz už áno. Ďakujem, Charlie.“

279

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

Štyridsiata prvá kapitola

CAINE

To posledné, čo som čakal, bola správa od Rachel. Spome-

nul som si na viaczmyselnú konverzáciu spred hodiny.
Rachel: Mohli by sme sa stretnúť zajtra po prednáške?
Caine: Samozrejme. Je všetko v poriadku?
Rachel: Áno, všetko je v poriadku.
Caine: Chceš riešiť niečo v súvislosti s prácou?
Rachel: Nie.
Vedel som, že v utorky po prednáške uteká do práce.
Caine: Nemusíš potom hneď utekať do práce?
Rachel: Nie. Mám týždeň voľna.
Dnes v noci som ani oko nezažmúril. Bol som príliš
nervózny. Jasné, že sa so mnou začala zahrávať vlastná
myseľ. Predstavil som si všetko možné, napríklad prečo
si vzala týždeň voľna. Predstavoval som si ju v lietadle
smerujúcom do nejakej exotickej destinácie s debilným
Davisom vedľa seba. Aj keď od jej poslednej správy uply-
nul nejaký čas, zobral som do ruky telefón a snažil sa
zistiť niečo viac, aby som sa trochu upokojil.
Caine: Ideš niekam?
O pár minút odpísala.
Rachel: Nie. Ostávam doma.
Všetky ostatné pokusy o upokojenie boli celkom zby-

280
točné. Nakoniec som zobral do ruky kľúče a rozhodol sa,
že čakať do zajtra na to, čo chce Rachel povedať, je jedno-
ducho pridlho. Dal som jej priestor, čo chcela, ale ak už
bola pripravená hovoriť, ja som mal tiež čo povedať.

Keď som dorazil k jej bytu, uvedomil som si, že je asi dosť
neskoro. Nechcel som ju zvonením o jedenástej vystrašiť,
takže som jej najprv napísal.
Caine: Ešte si hore?
Videl som v aplikácii, že odpisuje, takže som vedel od-
poveď skôr, než zareagovala.
Rachel: Hej.
Caine: Mohli by sme sa stretnúť aj skôr, než zajtra po
prednáške?
Rachel: Iste. A kedy?
Caine: Teraz.
Rachel: Bolo by lepšie, ak by sme sa stretli zoči-voči.
Caine: Tiež si myslím. Som dole. Môžem ísť k tebe?
Asi o minútu mi zazvonil mobil.
„Žartuješ?“
Namiesto odpovede som zazvonil na jej zvonček. „To
som ja.“
Keď ma vpustila dnu, čakal som na výťah. Bol hrozne
pomalý. Keď už som teraz bol tu a pustila ma dnu, neve-
del som sa jej dočkať. Srdce mi búšilo v hrudi ako opre-
teky. Nedočkavo som sa obzrel a všimol si dvere vedúce
k schodisku. Rozrazil som ich a bral schody po dvoch.
Rachel otvorila dvere práve keď som dorazil na po-
schodie. „Fakt si prišiel.“
Nebol som si istý, či je rada, alebo nahnevaná, že ma
tu vidí. V tvári sa jej zračilo hlavne prekvapenie.

281
 „Prišiel.“
Stála vo dverách, mala na sebe tenké bavlnené tričko
a šortky. Vlasy mala stiahnuté do vrkoča a nemala žiad-
ny mejkap. Videl som ju nahodenú vtedy pred operou,
no teraz bola ešte krajšia.
„Môžem ísť ďalej?“
Uhla mi z cesty. „Iste. Samozrejme.“
Cestou sem som si povedal, že skôr ako mi povie, čo
má na srdci, či už ma pošle kade-ľahšie, povie, že chodí
s niekým iným, pošle ma dočerta, alebo náhodou mi
skúsi dať druhú šancu, ja jej prezradím, čo cítim. Už
som pred touto ženou nechcel mať žiadne tajomstvá.
„Dáš si niečo?“
V ústach som mal z nervov a behu po schodoch sucho
ako na púšti. „Voda by mi pomohla. Ďakujem.“
Kým mi ju Rachel doniesla, obzrel som sa po miest-
nosti a všimol si fotky. Zameral som sa na tú, kde bola
Rachel so spolubývajúcimi. Presnejšie s Davisom. Musel
som to vedieť. Musel som si byť istý. Keď mi teda prinies-
la vodu, spýtal som sa bez prípravy: „Chodíš s Davisom?“
„Nie.“
„Minulý týždeň som vás videl u O’Learyho.“
„Viem.“
„Videla si ma?“
„Nie. Ava ťa videla. Keď si už raz za mnou prišiel, pre-
čo si neostal?“
Zvesil som hlavu. „Chcel som urobiť správnu vec.“
„Správnu vec? Čo to má znamenať?“
„Aby si bola s niekým lepším než ja. Musel som odísť.“
Chvíľu vyzerala, že nad tým premýšľa. „Prečo si tu te-
raz?“
Vzdychol som si. „Lebo som sebecký bastard.“

282
 „Nechápem.“
Počkal som, kým sa mi uprene pozrie do očí, a rozho-
dol som sa povedať jej, čo som jej mal povedať už pred
niekoľkými týždňami. „Klamal som ti. Tajil som ti fakty.
Ranil som ťa. To kvôli mne máš tú jazvu na chrbte. Ne-
máš dôvod mi znova veriť ani mi dať druhú šancu, ale aj
tak to musím skúsiť.“ Zhlboka som sa nadýchol. „Musím
to skúsiť, lebo ťa milujem. Rachel, bezhlavo ťa milujem.“
Vyzerala, že sa rozplače. V žalúdku sa mi spravil straš-
ný uzol.
„Caine, za nič, čo sa stalo, ťa neberiem na zodpoved-
nosť. Nie preto som sa s tebou nemohla stretnúť. Ne-
mohla som sa s tebou stretnúť, lebo som sa na teba ne-
mohla pozrieť. Veľmi sa hanbím za všetko, čo sa stalo.“
„Hanbíš? O čom to hovoríš? Nemáš sa za čo hanbiť.“
Rachel sa pozrela nadol. „Dovolila som, aby sa to dialo,
a dlho som nikomu nič nepovedala. Mala som ísť na po-
líciu. Alebo to povedať učiteľke. Ak by som sa menej bála,
možno by to so sestrou nebolo dopadlo tak zle. Možno by
nestrávila pol života na odvykačkách. Ja jediná som s tým
všetkým mohla niečo spraviť, ale nespravila som to.“
Chytil som Rachel jemne za bradu a zdvihol jej po-
hľad. Vidieť v jej očiach slzy mi lámalo srdce.
„Nič zlé si nespravila. Nemáš dôvod hanbiť sa. Žiadny
dôvod.“
„Mala som –“
„Mala si byť desaťročné dievča, čo sa vozí na bicykli,
a nič iné nerieši. Presne to si mala robiť. Jediný, kto tvojej
sestre spravil niečo zlé, bol Benny. Mala si desať a bola si
vystrašená a nechápala si, čo sa deje. A aj tak si sa to sna-
žila niekomu povedať. Povedala si to mne. Bol som star-
ší. Nemal som otáľať, ale to hneď riešiť.“

283
 „Veď si aj riešil. Ktovie, koľko by sa to celé ťahalo, keby
si nebol niečo spravil.“
„Mal som to zastaviť skôr.“
Pokrútila hlavou. „Minule som premýšľala, prečo som
vlastne zašla do toho kostola, a spomenula som si na
rozhovor s mamou. Povedala mi, že tam mám zájsť, keď
ma trápi niečo vnútri. Vravela, že sa tam môžem s Bo-
hom o čomkoľvek rozprávať. Povedala mi to, keď som
mala asi päť rokov, takže som to zobrala doslovne. Opý-
tala som sa, čo keď by bol Boh zaneprázdnený. A vieš,
čo mi na to odpovedala?“
„Čo?“
„Že ak by bol zaneprázdnený, vypočuje si ma niektorý
z jeho anjelov.“
Civel som na ňu očarený tým, aká silná a múdra bola
už vtedy. „Tvoja mama musela byť úžasný človek, taký
spirituálny.“
„Aj bola. A navyše mala pravdu. Nechápeš to? Boh bol
zaneprázdnený, tak mi zoslal anjela. Vlastného anjela
strážneho. Boh mi poslal teba.“
Bolo mi jedno, že budem vyzerať ako úplný slaboch.
Začal som plakať.
Rachel mi položila ruku na srdce. „Je načase, aby sme
obaja nechali minulosť minulosťou.“
„Je mi ľúto, čo sa stalo.“
„Nemá ti byť prečo ľúto.“
Naklonil som sa k nej, chytil jej tvár do dlaní a poboz-
kal ju z celého srdca. Keď sme skončili, mala červené
líca.
„Skoro som zabudla,“ povedala.
„Na čo?“
Rachel ustúpila o krok a pretiahla si tričko cez hlavu.

284

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

Nemala podprsenku a ja som nedokázal zamaskovať vý-
raz tváre.
„Drž sa tej myšlienky, profesorko. Chcem ti ukázať
niečo iné.“
Otočila sa a nakukla na mňa ponad plece. Dole na ľa-
vej strane chrbta mala nalepenú veľkú bandáž.
„Čo sa stalo?“
„Môžeš to odlepiť. Len opatrne, ešte ma to bolí.“
Začal som odlepovať rýchloobväz a uvedomil som si,
že práve tam mala pätnásťročnú jazvu od Bennyho.
„Niečo sa stalo tej jazve?“
Usmiala sa. „Nie je to jazva. Len zahojený rez. Tie naj-
horšie jazvy sú tie, čo nevidieť. Aj sa najťažšie hoja.“
Odlepil som obväz. Stratil som reč. Už nebolo vidieť
dlhú jazvu na krásnej pleti. Mala tam tetovanie anjela.
„To si ty,“ povedala. „Tak veľmi som sa snažila to
schovávať, aby som sa nemusela zaoberať starými pocit-
mi. Nebolo to ľahké, keď to všetko vyšlo na povrch, no
konečne mám pocit, že som tie spomienky prekonala.
Vždy tam ostanú, no už ich vidím len v spätnom zrkad-
le, nie rovno pred sebou.“
Mal som v hrdle hrču, ledva som bol schopný hovoriť.
„Je krásny. Rovnako ako ty.“
„Už to môže ostať odkryté. Chlapík v tetovacom štú-
diu mi povedal, že to mám nechať osem hodín zakryté.
Dnes som si to tam dala spraviť.“
Rachel sa mi otočila čelom. Mala také plné a krásne
prsia, až som sa nedokázal sústrediť na nič iné.
„Caine?“
„No?“ Znova som zdvihol zrak.
Vyzerala pobavene. „Je tu jeden problém.“
„Aký?“

285

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

 „Nemôžem ležať na chrbte.“
„To nie je problém, slečinka. Viem si predstaviť mnoho
spôsobov, ako byť v tebe, a nemusíš pritom ležať na chrbte.“
Zohol som sa k nej a chytil ju do náručia. Odniesol
som ju do spálne.
„Povedz, chceš si na mne zajazdiť, byť na všetkých šty-
roch, prehnúť sa cez posteľ, dať to na lyžičky? Alebo si
mi len sadnúť na tvár?“
Posadil som Rachel na kraj postele, stiahol jej šortky
a nohavičky a začal sa vyzliekať. Keď už som mal na sebe
len boxerky, zakvačil som si prsty po bokoch, pozrel sa
jej do očí a stiahol ich. Penis som mal až bolestivo tvrdý.
„Tak teda, na čo máš chuť? Niečo konkrétne podľa
aktuálnej nálady?“
Rachel si oblízala pery. „Musím si vybrať len jedno?“
Vystúpil som z boxeriek a párkrát sa pohladil. „Nie,
kočka, musíš si vybrať, s čím začneme. Prejdeme si ich
všetky. Zajtra budeš ubolená a bude ťa bolieť, keď si sad-
neš v sále na stoličku. A keď ťa tam uvidím sedieť, bu-
dem presne vedieť, prečo sa tak ošívaš. A potom sa mi
postaví a budem ho mať tvrdého celú prednášku. Tak si
teda vyber, aby sme mohli na tom začať pracovať.“
„Zajazdiť si, chcem si na tebe zajazdiť.“
S tým bláznivým úsmevom bola neskutočne sexy. Vy-
liezol som na posteľ, oprel som sa chrbtom o čelo po-
stele a položil si ju do lona. Chcel som vidieť jej tvár, keď
vojdem do nej.
„Si vlhká?“ Vopchal som prst medzi jej nohy a zistil
som, že je úplne mokrá.
Prikývla.
Chytil som si penis a držal ho pri koreni. „Poď na to. Pek-
ne pomaly. Chcem vidieť, ako mi mizne v tvojej vagíne.“

286
 Rachel si kľakla na kolená, rukami sa opierala o moje
ramená, a zaujala polohu rovno nad mojím penisom.
Mal som silnú potrebu vystreliť nahor a zaboriť sa do
nej, ale odolal som. Chcela si na mne zajazdiť. Chcel som
jej dať všetko, po čom túži.
„Ježiši,“ zastonal som, keď som do nej začal prenikať.
Bola tesná a horúca. Uchvátilo ma, ako ma v sebe po-
hlcuje. Prešlo len zopár týždňov, odkedy sme boli napo-
sledy spolu, no túžil som po nej, akoby prešli celé roky.
Niekoľkokrát sa nadvihla a spustila, až kým som nebol
celkom v nej. Zadkom mi tlačila na vajcia. Keď začala krú-
tiť bokmi, priložil som jej palec na klitoris, kreslil som na
ňom malé krúžky a druhou rukou som ju chytil za vrkoč.
„Zajazdi si, dievča. A poriadne.“
Zavzdychala, potiahol som teda silnejšie. So zaklone-
nou hlavou mala tie nádherné prsia rovno vo výške mo-
jich očí. Sledoval som ich pohyb nahor a nadol. Na oka-
mih som sa prestal dívať, ale len preto, aby som chytil
do úst jednu bradavku, potom druhú, a jemne ich cmú-
ľal. Rachel pridávala, skákala hore-dolu, napoly mi vsta-
la z penisu a v dokonalom rytme sa spustila nadol.
Kňučiac začala strácať obrátky, premáhal ju orgazmus.
Chytil som ju za boky a prevzal za ňu iniciatívu. Zasunul
som to do nej a ona mi šla zvyškom síl v ústrety. Sťahy jej
vagíny a opakovanie môjho mena znova a znova spôsobili,
že som prirážal čoraz silnejšie a silnejšie, až sa z jej pier
ozývalo len šepkanie. Premohol som posledné vzdychnu-
tie bozkom. Potom som sa ponoril do nej najhlbšie, ako
som vedel, a dlho a silno som vyvrcholil v jej vnútri.
„Milujem ťa, Rachel Martinová,“ zamrmlal som nale-
pený na jej pery.
„Aj ja ťa milujem, Caine West.“

287
 Dlho sme tak ostali. Sedela mi v lone a ja som ju hlad-
kal na tvári.
Nemohol som sa preniesť cez to, ako sa veci vyvinuli.
Pohltila ma jej vonkajšia aj vnútorná krása. A nechápal
som, čo za osud nás to znova spojil.
„Čo je? Tak smiešne sa na mňa dívaš,“ povedala.
„Je to bláznivé, koľko rokov sa toto celé chystalo, ako
sme k sebe znova našli cestu.“
Rachel sa usmiala a naklonila hlavu na jednu stranu.
„Vieš, že sme sa stretli znova len kvôli tebe?“
„Myslím, že to súviselo aj s úmrtím profesora Cla-
rencea.“
„Asi, ale bez teba by som možno ani neobjavila silu hu-
dobnej terapie. Pred tými rokmi si mi dal slúchadlá a po-
vedal si mi, aby som počúvala hudbu. Aby vždy, keď som
rozčúlená, sústredila som sa na text. Počúvala som a na-
ozaj mi to pomohlo. Takto som sa dostala k hudbe.“
Premýšľal som. „Vlastne som ti daroval slúchadlá, však?“
„Hej, daroval. Vieš, vtedy ráno, keď sa to všetko stalo,
som ti napísala list. Teda nie tebe, ale tebe falošnému
kňazovi.“
„Vážne? Doniesla si ho do kostola?“
„Nie. Ani neviem, čo sa s ním stalo. Asi sa vyhodil, keď
sme odišli bývať k tete a strýkovi.“
„A čo si písala?“
„To si presne nepamätám, ale viem, že som ti ďakova-
la za tie rozhovory.“
„Asi mesiac som sa tam každú sobotu vracal, keby si
náhodou znova prišla. Zakaždým, keď som zistil, že tam
nie si, mal som pocit, že mi niečo chýba.“
„To aj chýbalo. Malý kus tvojho srdca.“ Usmiala sa.
„Nechala som si ho a teraz som ti ho doniesla.“

288
 Epilóg

RACHEL

„Ak mi ideš zakázať sex, mohla by si aspoň nosiť pod-

prsenku,“ Caine zahromžil, naklonil sa ku mne a cudne
ma pobozkal na pery. Zároveň mi siahol rukou pod trič-
ko a uštipol ma do bradavky. Silno.
„Au.“
„Páči sa ti to, neklam.“
Môj snúbenec bol mrzutý, ale mal aj pravdu. Tajne
som zbožňovala, že už dva týždne bol deň odo dňa žia-
dostivejší.
Zmäkol mi pohľad a pozrela som sa na neho. „Kedy
sa vrátiš?“
„Asi nie skôr než o šiestej. Musím prejsť tým, čo oz-
námkovala moja hlúpučká asistentka, než spravím zá-
verečné hodnotenia.“
Caine bol s tohtoročnou asistentkou nesmierne ne-
spokojný. Usmiala som sa.
„Keď už si zažil tú najlepšiu, ostatné majú smolu.“
„Bola si dobrá asistentka. Možno som však bol zauja-
tý tvojimi prsami a zadkom. Inak, keď už z nich teraz
nič nemám, aspoň by si mi mohla pomôcť s tým znám-
kovaním.“
„To teda nepôjde, profesor. Mám pred sebou perný

289
deň. Musím tu všetko zabaliť. S tvojou sestrou a netera-
mi ideme vybrať šaty a potom ideme na obed. Potom
musím ísť za otcom McDonaldom s našimi sľubmi
a kvôli hudbe. Takže si musíš poradiť bezo mňa.“
Vzdychol si. „To sa snažím už dva týždne.“
Vstala som zo stoličky, na ktorej som sedela popíjajúc
rannú kávu, postavila som sa na špičky a chytila som
Caina okolo krku.
„Už len dva dni. Predstav si, aké to bude, keď spolu
pôjdeme do postele v sobotu už po recepcii. A keď sa bu-
deme najbližšie milovať, budem už pani Westová.“
Zmäkol mu pohľad. „To sa mi teda celkom páči. Sú-
hlasil som, že počkáme do svadby. Nikto nehovoril nič
o recepcii.“
„A čo si si myslel, že sa spolu budeme milovať v aute
cestou z kostola do reštaurácie?“
„Hovoril som si, že by sme si to dali v spovednici hneď
potom ako kňaz povie, že som ti prischol do konca ži-
vota.“
„To je dosť choré ešte aj na teba.“
Caine sa zasmial. „Musím bežať, inak budem meškať
na skúšku. Pobozkaj ma poriadne tými krásnymi pera-
mi, nech prečkám ďalší deň celibátu bez ujmy.“
Jedným pohybom ma chytil okolo krku, stlačil mi za-
dok a zdvihol ma. Nohami som ho oblapila okolo pása.
Naše ústa sa spojili v pevnom a vášnivom bozku. Za-
vzdychala som mu do úst. Odtlačil ma k stene, kde ma
držal svojím telom, zatiaľ čo ruky mu chodili kade-tade
po mojom.
Hej, môj nastávajúci sa vedel dosť dobre bozkávať.
Potom, čo znova bez sexu namrzený odišiel z bytu,
som sa obzrela na zvyšok nábytku, čo som ešte nezbalila.

290
Rozhodli sme sa, že sa nasťahujeme ku Cainovi, takže
posledný mesiac sme tam pomaly odnášali veci. Už tu
ostali len moje fotky, knihy a nejaké osobné veci z kúpeľ-
ne. Začala som knihami a pokračovala k stene s fotkami.
Za posledný rok som pridala niekoľko nových fotiek.
Ja s Cainom na mojej promócii. Usmievala som sa do ka-
mery čakajúc na diplom a Caine mal hrdý výraz. Ja s par-
tiou u O’Learyho v môj posledný večer u nich. Charlie
mi prehodil ruku cez plece. Dosť ťažko, no nakoniec sa
predsa len dal presvedčiť, že Caine nie je agresívny reci-
divista. V jeden večer potom, čo sme už s Cainom zase
spolu chodili, som mu vyrozprávala celý príbeh. Po tých
rokoch, čo som všetko dusila vnútri, mi prišlo zvláštne
takto otvorene sa s tým podeliť. Čím viac som o tom však
hovorila, tým viac som mala pocit, že je to zlé obdobie
ďaleko za mnou.
Chýbal mi O’Leary, ale zbožňovala som svoju novú ro-
lu hudobnej terapeutky. Pracovala som ako nezávislá
kontraktorka v jednej škole a robila som terapiu pre au-
tistické deti. Brala som tú prácu ako odmenu. Každý týž-
deň sme s Cainom zašli na večeru k O’Learynu. Charlie
už síce nebol môj zamestnávateľ, ale odkedy zomrel môj
strýko, robil mi náhradného. Vlastne, to on ma o dva dni
bude viesť pred oltár. Tipla som si, že Caina počastuje
nebezpečným otcovským pohľadom.
Aj keď som ukončila výskum a dokončila prácu, ne-
prestala som sa stretávať s Lydiou a Umberom. Každú
prvú nedeľu v mesiaci sme spolu s Cainom a Murphym
prišli na návštevu. Neviem, kto si tú návštevu užíval viac,
či my, alebo oni.
Zabalila som dve škatule rámov s fotkami, pri balení
spomienok do bublinkovej fólie som sa cítila sentimen-

291
tálne. Ako poslednú som zabalila maminu fotku na hoj-
dačke v záhrade. Prešla som po skle a pohladila som jej
krásnu tvár. Vďaka, mami. Nebyť jej rady o kostole, nikdy
by som sa s Cainom nestretla.
Keď som fotku zvesila zo steny, museli sa pohnúť ma-
lé západky držiace fotografiu v ráme. Načiahla som sa
po fóliu, v tom sa otvoril zadný panel na ráme a niečo
z neho vypadlo. Bol to poskladaný kus papiera. Myslela
som si, že je to účet za rám alebo vzorový obrázok, čo sa
zvykne dávať do takých rámov v obchode.
Keď som uvidela rukopis na papieri, zmeravela som.
Pretože to bol môj vlastný.
Nebol taký vypísaný, ale určite patril mne. Vedela som
presne, čo to je. List, čo som pred šestnástimi rokmi na-
písala falošnému kňazovi. Až doteraz som si nespome-
nula, že som ho strčila za maminu fotku. Zhlboka som
sa nadýchla a čítala som, čo som pred rokmi napísala.
Drahý otče,
mrzí ma, že sme sa už potom nestretli, aj keď sme sa dohodli.
Keď môj nevlastný otec zistil, že chceme ujsť z domu, veľmi sa
nahneval. Povedal, že keď sa raz stretne s tým človekom, čo nám
chcel pomôcť, ublíži mu. Takže už nemôžem viac v sobotu cho-
diť za vami, lebo nechcem, aby vám niečo urobil. Chcela som
sa vám však poďakovať. Ďakujem za slúchadlá a že ste mi po-
radili, aby som si pomohla hudbou. Ďakujem, že ste ma vypo-
čuli, aj keď ja som sa bála hovoriť. Najviac však ďakujem, že
ste boli môj anjel, keď Boh nemal čas. Dúfam, že vás ešte niekedy
stretnem.
Rachel
Zízala som na papier. Potom som si list znova prečí-
tala. A ešte raz. Mama mi zoslala anjela. Nepochybovala
som o tom.

292

Lucia Boorova (boorova.lucia@gmail.com) [968680]

O dva dni som kráčala uličkou v kostole v ústrety láske
svojho života. Moje nové netere Lizzy a Alley kráčali pre-
do mnou a rozsýpali kvety. Keď dorazili k oltáru, Alley
sa otočila a široko sa usmiala. Ja som prikývla a nazna-
čila, že je čas vyhodiť na zem aj tie zvyšné veci, čo mala
v košíku. Zadívala sa na svojho strýka a hodila mu pod
nohy dve mince. Obe pristáli lícom navrch.
Charlie ma viedol pred oltár za sprievodu folkovej
úpravy starej pesničky „Full Circle“ od Gena Clarka. Po-
stavila som sa pred oltár vedľa Caina. Mal v očiach slzy.
Chytil ma za ruku, hudba prestala hrať, usmiali sme sa
a venovali spoločný pohľad spovednici. Rovnako ako
v pesničke sa uzavrel náš kruh. Rôznymi cestami sme sa
vrátili tam, kde sa to všetko začalo, ale mali sme za se-
bou celú cestu. Teraz nám už ostávalo len prežiť spolu
zvyšok života a ja som sa nevedela dočkať.

293
 Poďakovanie

Veľká vďaka ako vždy patrí mojim úžasným čitateľom.

Ďakujem, že ste dovolili, aby sa môj svet stal súčasťou toho
vášho. Je mi cťou, že toľkí so mnou prežili viacero kníh,
a dúfam, že tento príbeh bude ešte roky pokračovať.
Penelope, táto cesta by nebola tá pravá, ak by si ju ne-
absolvovala so mnou. Ďakujem ti, že sa vyrovnáš s mo-
jimi vrtochmi, obzvlášť pri písaní tohto čuda!
Julia, ďakujem za tvoje neochvejné priateľstvo.
Luna, tvoja podpora a priateľstvo je dar. Ja ten príbeh
píšem, no ty mu dávaš život svojou predstavivosťou. Ďa-
kujem za všetko, čo pre mňa robíš, a neviem sa dočkať
októbra!
Sommer, ako vždy si zabalila moje slová do krásy.
Moja agenta a priateľka Kimberly Browerová, som ra-
da, že si jedno aj druhé. Neviem sa dočkať, čo prinesie
druhá polka roka 2017!
Elaine a Jessica, ďakujem za všetku tú prácu, vďaka
ktorej sa tento príbeh dočkal plného potenciálu.
Dani za Inkslinger, ďakujem za organizovanie všetké-
ho okolo Krásneho omylu!
Všetkým štedrým bloggerom ďakujem za podporu.
Cením si, že mám takých skvelých partnerov na šírenie

295
 lásky ku knihám. Vaše nadšenie je nákazlivé a každé no-
vé vydanie je vďaka nemu vzrušujúcejšie než to predošlé.
Ďakujem, že si nájdete čas prečítať si moju prácu, napí-
sať recenzie, točiť videá, vyrábať upútavky a pomáhať mi
vydávať knihy! Ďakujem! Ďakujem! Ďakujem!

S láskou
Vi

Powered by TCPDF (www.tcpdf.org)