Soňa Jantová, Barbora Kaliňáková

NÁVODY NA CVIČENIA Z BIOLÓGIE

SLOVENSKÁ TECHNICKÁ UNIVERZITA V BRATISLAVE

2016
Všetky práva vyhradené. Nijaká časť textu nesmie byť použitá na ďalšie šírenie
akoukoľvek formou bez predchádzajúceho súhlasu autorov alebo vydavateľstva.

© doc. Ing. Soňa Jantová, PhD., Ing. Barbora Kaliňáková, PhD.

Recenzenti: prof. RNDr. Peter Fedoročko, CSc.

doc. RNDr. Mária Mikulášová, PhD.

Schválilo vedenie Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave.

ISBN 978-80-227-4632-8
PREDHOVOR

Návody na cvičenia z biológie sú určené poslucháčom prvého ročníka Fakulty

chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave, študujúcim na 1. stupni študijných
odborov Biotechnológia, Potravinárska technológia a Potraviny, výživa a kozmetika. Skriptá
slúžia ako pomôcka pri laboratórnych cvičeniach z predmetu „Biológia“. Ich cieľom je
oboznámiť študentov s teoretickými základmi mikroskopie a mikroskopovacej techniky;
mikroskopickej stavby a štruktúry bunky; chemického zloženia rastlinného a živočíšneho
organizmu; stavby koreňa, stonky, listu a semena rastliny; rastlinných plastidov, farbív, pletív
a plodov a morfológie a anatómie živočíchov. Ďalej skriptá obsahujú jednoduché úlohy
z fyziológie, cytochémie a histochémie. Záver je venovaný problematike bunkových a explan-
tátových kultúr rastlín a živočíchov.
Pri zostavovaní Návodov na cvičenia z biológie sme prihliadali na časové, priestorové
a materiálne možnosti i teoretické vedomosti študentov prvého ročníka. Ďalej sme reš-
pektovali požiadavku jednoduchosti a rýchlosti metodiky, pretože dvojhodinový rozsah cviče-
ní počas jedného semestra neumožňuje zaradenie zložitých a dlhodobých experimentov.
Návody sú rozdelené do piatich samostatných kapitol, v ktorých teoretický úvod je rôzny.
Praktická časť cvičení je doplnkom prednášok z predmetu „Biológia“. V tých prípadoch, kde
výklad v prednáškach je obmedzený, uvádzame teóriu podrobnejšie (kapitoly Biológia rast-
lín, Biológia živočíchov a Bunkové a explantátové kultúry).
Veríme, že skriptá budú dobrou pomôckou pri štúdiu biológie a stanú sa základom
pre štúdium ďalších vedeckých disciplín.
Naše úprimné poďakovanie patrí oponentom skrípt, prof. RNDr. Petrovi Fedoročkovi,
CSc. a doc. RNDr. Márii Mikulášovej, PhD., za ich cenné pripomienky a námety.

Autorky
OBSAH
Predhovor 3
Obsah 5

1 ÚVOD DO PRAKTICKEJ MIKROSKOPIE A MIKROSKOPOVACEJ

TECHNIKY 7
1.1 Mikroskop 8
1.2 Príprava mikroskopických preparátov 13
1.3 Mikroskopovanie 14
1.4 Osobitné spôsoby mikroskopovania 15
1.5 Praktické overovanie vlastností mikroskopu 17
1.5.1 Pozorovanie tlačeného písma 17
1.5.2 Pozorovanie objektu v rôznych optických rovinách 17
1.5.3 Rozdiel medzi telesami s rôznym indexom lomu 18
1.5.4 Pozorovanie schránok rozsievok 18

2 BUNKA 20
2.1 Stavba a štruktúra bunky 20
2.1.1 Pozorovanie tvaru a stavby rastlinnej bunky 20
2.1.2 Pozorovanie tvaru a stavby živočíšnej bunky 21
2.1.3 Pozorovanie zelených rias 22
2.1.4 Pozorovanie tela jednobunkových organizmov 23
2.1.5 Pozorovanie buniek kvasiniek 23
2.1.6 Meranie veľkosti buniek 24
2.2 Chemické zloženie bunky a metódy výskumu bunky 25
2.2.1 Macerácia a fixácia suknice cibule a dôkaz DNA v bunkovom jadre 29
2.3 Dôkaz prítomnosti anorganických a organických látok v bunke 30
2.3.1 Dôkaz vápnika v bunkách cibule 30
2.3.2 Dôkaz zásobného škrobu v bunkách zemiakovej hľuzy 31
2.3.3 Dôkaz celulózy v buničitej vate 31
2.3.4 Dôkaz glykogénu v pečeňových bunkách 32
2.3.5 Dôkaz bielkovín v kvasinkách – biuretova reakcia 32
2.3.6 Dôkaz železa v semenách horčice 32
2.4 Bunka a prostredie 33
2.4.1 Osmotické procesy prebiehajúce v rastline 33
2.4.2 Osmotické procesy v živočíšnej bunke 35
2.4.3 Účinok cytoplazmového jedu na bunku 37
2.4.4 Účinok fytoncídov na bunku 37
2.5 Delenie bunky 37
2.5.1 Mitotické delenie bunky 38

3 BIOLÓGIA RASTLÍN 40
3.1 Anatómia stavby koreňa, stonky a listu rastliny 40
3.1.1 Pozorovanie anatomickej stavby koreňa a stonky 44
3.1.2 Pozorovanie anatomickej stavby listu rastliny 45
3.2 Rastlinné pletivá 46
3.2.1 Pozorovanie krycích pletív v pokožke listu 54
3.2.2 Pozorovanie pletív v listovej stonke pelargónie 54
3.2.3 Pozorovanie pozdĺžneho a priečneho rezu koreňa 55
3.2.4 Pozorovanie rastlinných pletív s rôznou hrúbkou bunkovej steny 56
 3.2.5 Pozorovanie parenchýmových buniek a amyloplastov v zemiakovej hľuze 57
3.3 Rastlinné plastidy, rastlinné farbivá, ich funkcia a lokalizácia 58
3.3.1 Chloroplasty v bunkách machu 59
3.3.2 Chromoplasty a rastlinné farbivá v bunkách rastlinného tela 59
3.3.3 Karotenoplasty v bunkách mrkvy 60
3.3.4 Pozorovanie leukoplastov v podzemku kosatca 61
3.3.5 Prirodzené indikátory pH v bunke 61
3.3.6 Dôkaz chlorofylu v rastlinách a rozdelenie asimilačných farbív papierovou
chromatografiou 62
3.3.7 Oddelenie chlorofylu od karotenoidov vytrepaním 62
3.4 Fotosyntéza 62
3.4.1 Pozorovanie prieduchov 63
3.4.2 Dôkaz priebehu fotosyntézy (dôkaz asimilačného škrobu v chloroplastoch) 63
3.4.3 Význam svetla pri priebehu fotosyntézy 63
3.5 Plody a semená 63
3.5.1 Pozorovanie a zakresľovanie tvaru a stavby plodov a semien rôznych
rastlín 66
3.5.2 Dôkaz prítomnosti redukujúcich látok v plodoch rastlín
3.5.3 Dôkaz prítomnosti sacharidov v plodoch rastlín 66
3.5.4 Morfológia škrobových zŕn zásobného škrobu semien 67
3.5.5 Dôkaz prítomnosti tukov a olejov v semenách olejnatých rastlín 68
3.5.6 Dôkaz prítomnosti bielkovín v zrnách obilnín 68
3.5.7 Stavba struku a morfologická analýza semena 68
3.5.8 Vplyv svetla a teploty na klíčenie semien 69

4 BIOLÓGIA ŽIVOČÍCHOV 70
4.1 Morfológia, anatómia, fyziológia živočíchov 70
4.1.1 Mikroskopické pozorovanie stavby tela a pohybu prvokov 70
4.2 Živočíšne tkanivá 71
4.2.1 Pozorovanie viacvrstvového, dlaždicového, žľazového epitelu 79
4.2.2 Pozorovanie priečneho rezu kožou 80
4.2.3 Pozorovanie priečneho rezu pečene 81
4.2.4 Pozorovanie priečneho rezu pľúc 83
4.2.5 Pozorovanie pozdĺžneho rezu hladkého svalu 84
4.2.6 Pozorovanie pozdĺžneho rezu priečne pruhovaného svalu 85
4.2.7 Pozorovanie pozdĺžneho rezu srdcového svalu 86
4.2.8 Pozorovanie riedkeho vláknitého podkožného väziva 87
4.2.9 Pozorovanie priečneho rezu tukového väziva 87
4.2.10 Pozorovanie priečneho rezu hyalinnou chrupkou 88
4.2.11 Pozorovanie výbrusu kosti 89
4.2.12 Pozorovanie priečneho rezu kôry mozočka 90

5 BUNKOVÉ A EXPANTÁTOVÉ KULTÚRY 92

5.1. Živočíšne bunkové kultúry 92
5.1.1 Pozorovanie tvaru a viability živočíšnych buniek rastúcich in vitro 96
5.1.2 Určenie počtu buniek pomocou Bürkerovej komôrky 97
5.2 Rastlinné explantátové kultúry 98
5.2.1 Pozorovanie buniek kalusovej kultúry 100
5.2.2 Odvodenie bunkovej suspenzie kultúry z kalusu 101
5.2.3 Určenie objemu usadených buniek 101

6 POUŽITÁ LITERATÚRA 102

1 Úvod do praktickej mikroskopie a mikroskopovacej
techniky
Pokrok vo všetkých oblastiach bádania často súvisel s rozvojom technického vyba-
venia umožňujúceho rozšíriť normálny dosah ľudského zmyslového vnímania. Svetelný
mikroskop je jedným z tých nástrojov, ktorého vývoj a rozvoj vyvolal revolúciu v biologickom
poznaní odhalením sveta buniek a ich organel. Počas laboratórnych cvičení sa oboznámime
s rôznym živým materiálom, ktorý budeme pozorovať na úrovni buniek a molekúl.
Optické zobrazenie predmetu je založené na priamočiarom šírení svetla. Každý bod
svietiaceho predmetu totiž vysiela svetelné lúče, ktorých dráhou je priamka, avšak len vtedy,
ak prechádzajú prostredím, ktorého optické vlastnosti sú všade a vo všetkých smeroch
rovnaké. Ak narazí lúč na plochu, ktorá ho ďalej neprepustí alebo narazí na rozhranie
prostredí s odlišnými optickými vlastnosťami, dochádza k odrazu alebo lomu lúčov. Zákony,
ktorými sa riadi odraz svetla, sú dva. Prvý určuje, že dopadajúci lúč, kolmica dopadu
a odrazený lúč ležia v jednej rovine. Druhý stanovuje, že uhol odrazu sa rovná uhlu dopadu.
Lúč po prechode rozhraním dvoch prostredí mení rýchlosť, v dôsledku čoho sa odchyľuje od
pôvodného smeru – láme sa. Aj v tomto prípade platia dva zákony. Totiž, že dopadajúci lúč,
kolmica lomu a lomený lúč ležia v tej istej rovine a pri prechode z prostredia opticky redšieho
do prostredia opticky hustejšieho sa lúč láme ku kolmici a naopak (obr. 1.1).

Obr. 1.1. Odraz a lom lúčov:

n1, n2 – indexy lomu prostredí, α – uhol dopadu, α´– uhol odrazu, β, δ – uhly lomu

Lom lúčov na plochách šošoviek sa riadi tými istými pravidlami. Lúče vychádzajúce
z nejakého predmetu sa v šošovke lámu a vytvárajú obraz. Šošovky rozdeľujeme na spojky
a rozptylky v zásade podľa toho, či svetelné lúče spájajú alebo rozptyľujú. Každá šošovka
má dve ohniská, predmetové a obrazové. Stredom šošovky prebieha optická os, ktorá obe
ohniská spája. Vzdialenosť ohniska od hlavnej roviny šošovky nazývame ohniskovou
vzdialenosťou. Akýkoľvek obraz, ktorý šošovka vytvorí, môžeme zostrojiť pomocou troch
lúčov, ktorých prechod sa riadi podľa týchto pravidiel. Všetky lúče rovnobežné s optickou
osou sa lámu do obrazového ohniska. Lúče, ktoré idú stredom šošovky sa nelámu. A lúče
prechádzajúce predmetovým ohniskom sa lámu tak, že prebiehajú rovnobežne s optickou
osou.
Ak je predmet pred dvojnásobnou ohniskovou vzdialenosťou, vznikne na obrazovej
strane šošovky skutočný obraz, zmenšený a obrátený medzi ohniskom a dvojnásobnou
ohniskovou vzdialenosťou. Ak leží predmet medzi dvojnásobnou ohniskovou vzdialenosťou
a ohniskom, vznikne na obrazovej strane šošovky skutočný obraz, zväčšený a obrátený za

7
dvojnásobnou ohniskovou vzdialenosťou. Ak leží predmet medzi predmetovým ohniskom
a šošovkou, vznikne obraz zdanlivý, priamy a zväčšený.
Zložený mikroskop sa skladá z dvoch centrovaných systémov šošoviek, t. j. ležiacich
na tej istej optickej osi, ktoré sú od seba vzdialené o určitý interval. Šošovka obrátená
k objektu sa nazýva objektív a má vždy veľmi krátku ohniskovú vzdialenosť. Šošovka
obrátená k oku sa nazýva okulár a má vždy väčšiu ohniskovú vzdialenosť.

Obr. 1.2. Jednoduchá konštrukcia vzniku obrazu v zloženom mikroskope

1.1 Mikroskop
Mikroskop je optický prístroj slúžiaci na pozorovanie jemných detailov voľným okom
neviditeľných. Primárnou funkciou mikroskopu nie je dosiahnuť veľmi veľké zväčšenie, ale
docieliť obraz, v ktorom sa aj veľmi malé detaily dajú opticky rozlíšiť. Rozlišovacia
schopnosť optického mikroskopu pre viditeľné svetlo je obmedzená vlnovou dĺžkou svetla
na 0,2 µm, pričom rozlišovacia schopnosť zdravého ľudského oka je približne 0,2 mm.
Mikroskop sa skladá z troch častí – mechanickej (statív, tubus a stolík), optickej
(okulár a objektív) a osvetľovacieho zariadenia (kondenzor a svetelný zdroj alebo zrkadlo).
V zloženom mikroskope optiku tvoria dve sústavy šošoviek – okulár a objektív. Obe
sú spojené trubicou – tubusom. Tubus udržiava objektív a okulár v určitej vzájomnej
vzdialenosti ako aj v určitej vzdialenosti od pozorovaného objektu. Opticky ich izoluje tak,
aby do priestoru medzi ne nevnikali nežiaduce lúče. Objektívy musia byť vzhľadom na svoju
polohu zaistené, najčastejšie pomocou závitu v tzv. revolverovom zariadení. Sú to dve
doštičky v tvare okrúhlych diskov, z ktorých horná je pevne spojená s tubusom, dolná sa
otáča. V pevnej je otvor pod tubusom, v otáčavej sú v rovnakej vzdialenosti od osi otáčania
otvory so závitom, do ktorých sú zaskrutkované objektívy. Revolverový menič objektívov
umožňuje veľmi rýchlu výmenu objektívov počas práce. Stojan – statív predstavuje hlavné
mechanické zariadenie mikroskopu. Skladá sa z ťažkej nohy zabezpečujúcej stabilitu
mikroskopu, na ktorú sú upevnené nosič stolíka a tubus. Posun tubusu, resp. stolíka za
účelom zaostrovania pozorovaného objektu sa deje hrubým a rýchlym pohybom pomocou

8
makrometrickej skrutky a jemným posunom pomocou mikrometrickej skrutky. Preparát
kladieme na stolík mikroskopu, ktorý môže byť kruhovitého alebo štvorhranného tvaru
s otvorom uprostred, pevný alebo otáčavý alebo v určitom rozmedzí pohyblivý. Preparát
prichytíme pomocou pružín krížového vodiča, ktorým môžeme preparátom pohybovať
v dvoch na seba kolmých smeroch. Posun v oboch smeroch možno odčítať na stupnici
opatrenej nóniom.
Pod stolíkom je osvetľovacie zariadenie. Pre mikroskop, ktorý nemal vlastný zdroj
svetla, bolo najdôležitejšie zrkadlo. Jeho úlohou bolo odrážať a sústreďovať svetlo
z externého zdroja na objektív. Mikroskop so zdrojom svetla pod kondenzorom zrkadlo
nepotrebuje. Svetlo najlepšie sústreďuje kondenzor, čo je opäť šošovka alebo sústava
šošoviek medzi zdrojom svetla a preparátom. Na jeho spodnej strane je irisová clona,
ktorou sa zužuje otvor pod kondenzorom, aby do objektívu prichádzali iba tie lúče, ktoré
objektív pojme a zužitkuje. Súčasťou kondenzora je objímka na filtre. Filtre sa používajú
v rôznych aplikáciách mikroskopovania na zvýšenie kontrastu, odtienenie svetla z okolia,
odstránenia nežiaduceho ultrafialového alebo infračerveného svetla, či selekcii svetla len
jednej vlnovej dĺžky. Uplatňujú sa najmä pri fluorescenčnom mikroskopovaní, ďalej pri
mikroskopovaní v svetlom alebo v tmavom poli.

Obr. 1.3. Hlavné časti optického mikroskopu

Zväčšenie a najmä kvalita obrazu závisí od objektívu. Objektív predstavuje systém

šošoviek vytvárajúci skutočný a zväčšený obraz pozorovaného predmetu. Tento obraz musí
byť čo najdokonalejší, pretože ďalej sa pozoruje a zväčšuje len okulárom. Z toho vyplýva,
že objektív musí byť, pokiaľ je možné, bez chýb. Preto je zložený vždy z niekoľkých jedno-

9
duchých šošoviek, ktoré sú zasadené do kovových objímok a sú presne centrované, t. j.
majú spoločnú optickú os.
Achromáty sú objektívy, kde je farebná chyba upravená pre červenú a modrú farbu,
a preto sa používajú pre menšie zväčšenia. Ich nevýhodou je tiež jav sférického zakrivenia
obrazovej roviny, ktoré je citeľné najmä pri objektívoch s väčšími numerickými apertúrami.
Aby sa tento nedostatok odstránil, používali sa v kombinácii s tzv. kompenzačnými okulármi,
ktoré toto zakrivenie korigovali a vytvárali tak zaostrený obraz v celom zornom poli.
Apochromáty podstatne lepšie korigujú farebné chyby, ktoré sú odstránené prakticky pre
celé spektrum viditeľného svetla. Sférická chyba býva odstránená aspoň pre dve rôzne farby.
Apochromatické objektívy vo všeobecnosti majú vyššiu numerickú apertúru ako objektívy
achromatické a tiež dovoľujú väčšiu pracovnú vzdialenosť. Vzhľadom k ich korekciám
farebných chýb sú vhodnejšie pre pozorovanie v bielom svetle bez farebných filtrov, keď je
dôležitý verný prenos farieb. Planapochromáty odstraňujú vyklenutie obrazového poľa.
Tento typ objektívov môže byť achromatický, ale spravidla sú to apochromatické systémy.
Moderné typy objektívov sú prakticky všetky planachromatické.
Na objektívoch sa okrem výrobného čísla nachádzajú ďalšie dve čísla, a to zväčšenie
a numerická apertúra. Zväčšenie objektívu „M“ je definované ako M = 250 mm/f , kde „f“ je
ohnisková vzdialenosť. Numerická apertúra „NA“ je definovaná ako NA = n × sinα, kde „n“
je index lomu medzi čelnou šošovkou objektívu a pozorovaným predmetom a „α“ je polovica
otvorového uhla – maximálneho uhla vrcholu kužeľa svetelných lúčov vychádzajúcich
z predmetu do objektívu. Numerická apertúra je hodnota, od ktorej závisí niekoľko vlastností
objektívu. Najdôležitejšia z nich je rozlišovacia schopnosť „a“, ktorú vypočítame podľa
vzorca: a = λ/NA = λ/(n × sinα), kde „λ“ je vlnová dĺžka svetla. Schopnosť objektívu rozlíšiť
detaily objektu, tzn. vzdialenosť dvoch bodov v objekte, ktoré ešte oddelene odlíšime (ak by
boli bližšie k sebe, splynuli by do jedného bodu), je tým väčšia, čím väčšia je numerická
apertúra objektívu. Viditeľnosť nejakej štruktúry, teda rozlíšiteľnosť v mikroskope ďalej závisí
od vlnovej dĺžky svetla, ktoré pri mikroskopovaní použijeme. Čím kratšia bude vlnová dĺžka,
tým menší bude rozmer štruktúry, ktorý môžeme ešte rozlíšiť. Ak je stredná dĺžka vlny
zmiešaného (bieleho) svetla 550 nm a numerická apertúra suchého systému nepresahuje
hodnotu 1, bude vzdialenosť bodov 0,55 µm vzdialených od seba hranicou rozlišovacej
schopnosti. Samozrejme, táto hranica bude nižšia, ak použijeme svetlo kratšej vlnovej dĺžky,
napr. ultrafialové svetlo s dĺžkou vlny 275 nm. Rovnako možno zvýšiť rozlišovaciu schopnosť
zvyšovaním numerickej apertúry a použitím imerzných systémov.
Od numerickej apertúry ďalej závisí svetelnosť objektívu, tzn. intenzita osvetlenia
zorného poľa. O tom, koľko lúčov prejde z predmetu do objektívu, rozhoduje do značnej
miery okrem veľkosti vstupného lúča i lámavosť prostredia medzi nimi. Ak je pozorovaný
predmet uzavretý pod krycím sklíčkom (n = 1,52) a ak je prostredie medzi týmto sklíčkom
a objektívom vzduch (n = 1,0), lámu sa lúče vychádzajúce z krycieho sklíčka od kolmice
a veľa sa ich odchýli, takže do objektívu vôbec neprídu. Ide o tzv. suché objektívy. Ak
kvapneme medzi preparát a čelnú šošovku objektívu kvapku tekutiny, napr. vodu (n = 1,33)
a ponoríme do nej objektív (vodná imerzia), odchyľujú sa už lúče pri výstupe z krycieho
sklíčka menej a do objektívu ich príde pochopiteľne viac – zlepší sa svetelnosť obrazu.
Takéto objektívy, pri ktorých dávame medzi čelnú šošovku a krycie sklíčka nejakú tekutinu,
nazývame ponorné objektívy, čiže imerzné. Ešte viac svetelných lúčov zachytíme vtedy, ak
použijeme namiesto vody cédrový olej (olejová imerzia), ktorého index lomu (n = 1,51) sa
veľmi blíži indexu lomu skla. Tejto olejovej imerzii hovoríme tiež homogénna, a to preto, lebo
svetlo vychádzajúce z objektu sa na rozhraní sklíčka a cédrového oleja neláme, pretože
prechádza prostredím opticky homogénnym.
Od numerickej apertúry závisí aj ďalšia vlastnosť objektívu, a to hĺbka ostrosti.
Vlastnosťou mikroskopu a optických prístrojov vôbec je schopnosť ostro zobraziť len
predmety, ktoré ležia v určitom priestore – v určitej vzdialenosti od objektívu. Čo leží pred
týmto priestorom a za ním, je neostré. Hĺbková schopnosť objektívu predstavuje možnosť
ostro zobraziť súčasne určitý počet rovinných vrstiev predmetu. So stúpajúcou numerickou
apertúrou sa počet týchto vrstiev zmenšuje, čiže s rastúcou apertúrou klesá hĺbková ostrosť.

10
Objektívy viac zväčšujúce s veľkou numerickou apertúrou zobrazujú vlastne už len jednu
optickú rovinu pozorovaného predmetu, čo je tzv. optický rez.

Obr. 1.4. Znázornenie chodu lúčov pri použití suchého (vpravo) a imerzného (vľavo) objektívu

Pri mikroskopovaní musíme objektív priblížiť k preparátu na určitú, tzv. pracovnú

vzdialenosť, ktorá je priamo úmerná ohniskovej vzdialenosti objektívu. Túto pracovnú
vzdialenosť môže zmenšovať hrubšie krycie sklíčko, ktoré má značný vplyv na kvalitu
obrazu. Zhoršuje ju v podobnom zmysle, ako je to pri sférickej chybe šošoviek. Preto sa pri
konštrukcii objektívu musí pamätať aj na túto okolnosť. Každý objektív však môže byť kori-
govaný len na určitú hrúbku krycieho sklíčka. Pri objektíve s vyššou numerickou apertúrou
býva preto uvedená hrúbka krycieho sklíčka, ktorá je prepočítaná na objektív. Keďže hrúbka
krycích skiel značne kolíše, niektoré objektívy vyššej apertúry sú opatrené korekčným
zariadením.
Okulár zastáva v mikroskope funkciu lupy tým, že zväčšuje reálny obraz vytvorený
objektívom. Neukáže nikdy viac ako iba zväčšené to, čo zobrazí objektív, nanajvýš môže
čiastočne opraviť jeho chyby. Prvý najčastejší okulár je Huygenesov, ktorý sa v podstate
skladá z dvoch šošoviek, spodnej zbernej a hornej očnej šošovky. Medzi nimi je kruhová
clonka. Zberná šošovka (kolektív) odchyľuje lúče z objektívu prichádzajúce ku kolmici skôr,
ako by vytvorili reálny zväčšený obraz vo výške clonky okulára, takže v rovine clonky potom
vznikne reálny obraz, ktorý očná šošovka okulára ako lupa znovu zväčší v zdanlivý obraz.
Pritom súčinnosťou kolektívu a čelnej šošovky okulára sa dokoriguje chromatická a otvorová
chyba objektívu, prípadne i ďalšie chyby. Druhým typom okulára je Ramsdenov okulár,
v ktorom sú obe okulárové šošovky nad clonkou. Objektívom vytvorený obraz v clonke je
šošovkami okulára ďalej spracovaný a zväčšený. Ortoskopické okuláre sú stavané podľa
Huygensovho princípu, neskresľujú zorné pole, a preto sa hodia na mikroskopické meranie.
Dovoľujú tiež väčšiu vzdialenosť oka od očnej šošovky, čím umožňujú mikroskopovať aj
s okuliarmi. Kompenzačný okulár má chromatickú diferenciu zväčšenia obrátenú a preto
vyrovnáva chybu apochromatických objektívov. Vyklenutie zorného poľa však neodstraňuje.
Túto chybu môžeme vylúčiť okulárom periplanatickým a komplanatickým.
Objektívy a okuláre môžeme podľa potreby a s ohľadom na ich charakteristické
vlastnosti meniť. Okulár vymieňame jednoducho tak, že jeden vyberieme a na jeho miesto
zasunieme iný. Na každom objektíve a okulári je vyznačená ich zväčšovacia schopnosť.
Označenie „10ד znamená, že daná sústava zväčšuje 10-krát. Musíme si uvedomiť, že pri
mikroskope používame vlastne dve zväčšovacie sústavy. Napr. „10ד objektív vytvorí obraz,

11
ktorý je 10-krát väčší ako pozorovaný objekt; „10ד okulár potom zväčší tento „primárny“
obraz ďalších 10-krát. Konečný obraz, ktorý dosiahne oko pozorujúceho, je vlastne zväčšený
100-krát. Celkové zväčšenie pre hociktorú kombináciu objektívu a okulára možno vypočítať
jednoducho vynásobením ich zväčšení. Avšak pri každom objektíve možno stupňovať
celkové zväčšenie mikroskopu použitím silných okulárov len do určitej hranice. Toto
užitočné zväčšenie je podľa Abbého 500 až 1000-násobkom numerickej apertúry objektívu.
Nie je totiž jedno, ako objektívy a okuláre kombinujeme, či dosiahneme to isté zväčšenie
slabým objektívom a silným okulárom alebo naopak. Napr. pri objektíve 45× je numerická
apretúra 0,62. To znamená, že celkové zväčšenie mikroskopu môže byť 325 až
650-násobné. Ak však použijeme okulár 15×, prekročíme hornú hranicu a dosiahneme už
prázdne zväčšenie, ktorým nezistíme žiadne ďalšie podrobnosti, ale len zhoršíme kvalitu
obrazu. Objektív a okulár majú tiež vplyv na veľkosť zorného poľa. Správnejšie už objektív
vytvára zorné pole v určitej veľkosti, ktoré je obmedzené clonkou okulára. V tomto prípade
však ide o skutočné zorné pole, teda o plochu preparátu, ktorú v mikroskope skutočne
vidíme. Zatiaľ čo pri použití rovnakého okulára sa priemer obrazu ohraničeného clonkou
okulára pri použití ktoréhokoľvek objektívu nemení, obraz sa pri použití silnejších objektívov
zväčšuje a z toho vyplýva, že zorné pole preparátu sa zmenšuje – vidíme menšiu časť
preparátu. Z toho sa musí vyvodiť záver v tom zmysle, že vždy keď chceme pri pozorovaní
nejakého preparátu zmeniť zväčšujúci objektív za silnejší, musíme miesto, ktoré chceme
druhým objektívom vidieť, nastaviť do stredu zorného poľa.
V súvislosti so spoločnou účasťou okulára a objektívu je nevyhnutné zmieniť sa ešte
o rozdelení mikroskopov na mono- a binokulárne, ktoré môžu mať rovný alebo šikmý tubus.
V prípade binokulárneho mikroskopu nejde o nejaké zvláštnosti týkajúce sa okulára, ale ide
vlastne o odlišnú konštrukciu tubusu. Je to normálny mikroskop s jedným objektívom,
z ktorého sa rozvádzajú lúče pomocou hranolov do dvoch okulárov, v ktorých vznikajú
rovnaké obrazy. Binokuláre sú zariadené tak, že je možné vzdialenosť okulárov nastaviť
podľa vzdialeností očí pozorovateľa a ľavý tubus okulára je opatrený korekčným závitom,
ktorým je možné vyrovnať rozdiel dioptrií medzi očami mikroskopujúceho. Pri výpočte
zväčšenia binokulára sa musia násobiť hodnoty faktorom vyznačeným na binokulárnom
nadstavci (1,2 alebo 1,5).
Osvetľovacie zariadenie je pre vznik mikroskopického obrazu neobyčajne dôležité.
Veľké zväčšenia obrazu v mikroskope spôsobia, že svetlo sa „rozprestrie“ po ploche obrazu
a osvetlenie v každom bode klesne s druhou mocninou zväčšenia obrazu. Preto mikro-
skopické objekty pri pozorovaní vyžadujú spravidla intenzívne osvetlenie. Pomôcka známa
zo starších mikroskopov – otočné zrkadielko smerujúce okolité svetlo cez transparentný
pozorovaný objekt, je iba nedokonalou náhražkou osvetľovacieho systému a nedokáže
dostatočne sústrediť svetlo a vytvoriť vhodný diagram osvetľujúceho zväzku. Pre dokonalý
kontrastný obraz je nutné okrem dostatočnej intenzity svetla a farebného spektra vytvoriť aj
vhodný diagram nasmerovania osvetľujúcich lúčov. Jedným zo základných predpokladov je,
realizovať osvetlenie vo forme kužeľa svetla, ktorého najväčší uhol dosahuje numerickú
apertúru použitého objektívu. Moderné mikroskopy majú obvykle zabudovaný svetelný
zdroj, ktorého intenzita sa dá regulovať v širokom rozmedzí. Dnes najbežnejším zdrojom
svetla sú volfrámová a halogénová žiarovka. Spravidla sa používajú nízkovoltové žiarovky
s výkonom 20 až 100 W. Často sa využívajú špeciálne upravené tzv. mikroskopické
žiarovky.
V mikroskopii sa spravidla pozorujú predmety, ktoré vlastné svetlo nevyžarujú
(s výnimkou fluorescenčnej mikroskopie). Aby sa využili optické vlastnosti objektívu, musí
osvetľujúci zväzok pokiaľ možno zaplniť apertúrny uhol objektívu, čo platí rovnako pre
priehľadné ako aj odrážajúce objekty. Vhodný kužeľ svetla, alebo kužeľový prstenec či bočné
šikmé osvetlenie, zabezpečuje optická sústava kondenzora. Kondenzor upravuje zväzok
svetla od svetelného zdroja tak, aby bol preparát osvetlený s najväčšou intenzitou
a súčasne, aby kužeľ svetla mal potrebný vrcholový uhol. Ide v podstate o systém šošoviek
podobných objektívu, lenže s čelnou šošovkou obrátenou hore. Kondenzory sú väčšinou
zostavené z dvoch alebo troch šošoviek s numerickou apertúrou 1,2 (dvojšošovkový
kondenzor) a 1,4 (viacšošovkový kondenzor). Pod kondenzorom býva irisová clonka, ktorou

12
sa zmenšuje alebo zväčšuje otvor, ktorým vnikajú lúče do kondenzora. Zníženie apertúry
možno však dosiahnuť i zvislým spúšťaním kondenzora, pretože vylučujeme postranné lúče
svetelného kužeľa, ktoré do objektívu potom nevnikajú. Niekedy naopak potrebujeme väčšiu
apertúru, napr. keď pracujeme s imerzným objektívom. Podobne ako pri objektívoch
nemožno ani pri kondenzoroch dosiahnuť väčšiu numerickú apertúru ako 1,0, ak je medzi
čelnou šošovkou kondenzora a preparátom vzduch. Ak pozorujeme podrobnosti na hranici
rozlíšiteľnosti, musíme bezpodmienečne spojiť cédrovým olejom nielen krycie sklíčko s čel-
nou šošovkou imerzného objektívu, ale aj čelnú šošovku kondenzora s podložným sklom
preparátu.

1.2 Príprava mikroskopických preparátov

Aby sme mohli pozorovať biologický materiál pod mikroskopom, musíme z neho
pripraviť preparát. Na zhotovenie mikroskopického preparátu potrebujeme podložné
a krycie sklíčka. Medzi ne uzatvárame objekt. Podložné sklíčka sú väčšie a hrubšie, sú
76 mm dlhé, 26 mm široké a 0,5 až 1,5 mm hrubé. Krycie sklíčka sa vyrábajú rôznej veľkosti
a hrúbky, najpoužívanejšie majú rozmery 15 × 15 mm, 18 × 18 mm, 18 × 32 mm atď. Podľa
hrúbky sa označujú 0, 1 a 2. Pred zhotovením preparátu sklíčka dokonale odmastíme
a vyčistíme. Väčšinou stačí sklíčka opláchnuť vodou a utrieť mäkkou handričkou. Pritom si
hneď od začiatku zvykneme držať ich vždy za hrany, nielen pri čistení. Okrem sklíčok na
zhotovenie jednoduchého preparátu potrebujeme základné nástroje: pinzetu, preparačnú
ihlu, skalpel alebo žiletku, nožnice. Ďalej fľaštičku s destilovanou vodou, pipetu
a nastrihané prúžky filtračného papiera. Aby sa nemuseli tieto potreby stále vymenovávať,
označujú sa súborne pri jednotlivých pokusoch ako potreby na mikroskopovanie.
Najčastejšie budeme zhotovovať dočasné preparáty, ktoré sú určené pre okamžitú
potrebu. Do stredu podložného sklíčka kvapneme kvapku vody alebo iný roztok, pinzetou
alebo preparačnou ihlou vložíme do kvapky študovaný objekt. Prikryjeme krycím sklíčkom
tak, že ho položíme najskôr šikmo na hranu a pozvoľna spúšťame na objekt tak, aby mohol
unikať vzduch a nevznikli bubliny (obr. 1.5).

Obr. 1.5. Postup prípravy preparátov

Voda alebo roztok použitý pri príprave preparátu musí vypĺňať priestor medzi
podložným a krycím sklíčkom, ale nesmie nikdy prejsť na vrchnú stranu krycieho sklíčka. Ak
sa tak stane, musíme pripraviť nový preparát. Môžeme si však pomôcť, ak je pod krycím
sklom príliš veľa alebo príliš málo vody, či roztoku. V prvom prípade, ak sme kvapli príliš
veľkú kvapku a krycie sklíčko pláva, priložíme zo strany prúžok filtračného papiera a pre-
bytočnú vodu odsajeme. V druhom prípade, ak je kvapka malá a pod krycím sklíčkom ostáva
veľká bublina vzduchu, priblížime sa opatrne koncom pipety s malou kvapkou k okraju
krycieho sklíčka na podložnom sklíčku v mieste, kde už kvapka je, aby sa vsala medzi krycie

13
a podložné sklíčka bez toho, že by sa medzi ne dostala bublina vzduchu. Pozorovaný objekt
musí byť vždy menší ako krycie sklíčko, ktoré musí ležať rovno uprostred preparátu.

1.3 Mikroskopovanie
Pod slovom mikroskopovanie rozumieme pozorovanie objektov mikroskopom. Dívať
sa však do mikroskopu ešte neznamená mikroskopovať. Pri správnom pozorovaní musíme
chápať, hodnotiť pozorovaný objekt a vedieť ho ďalej porovnávať. Toto pozorovanie si
vyžaduje určité znalosti na jednej strane a skúsenosti na strane druhej.
Mikroskop postavíme obrátený voľnou stranou stolíka od seba a nosičom tubusu
k sebe tak, aby sme mohli pri ňom dobre stáť alebo sedieť a lakte opierať o dosku stola. Pre
sedenie pri práci s mikroskopom sa používa otáčavá stolička, ktorú vykrútime do takej
polohy, aby pri sedení hlava, resp. oči boli vo výške okulárov. Zvolíme vhodný okulár (ak je
taká možnosť, napr. Huygenesov 4, 6 alebo 8) a najmenej zväčšujúci objektív. Preparát
položíme na stolík mikroskopu a upevníme. Objekt preparátu orientujeme tak, aby prišiel
nielen nad kruhový výrez stolíka, ale pokiaľ možno priamo do jeho stredu – do optickej osi
mikroskopu. Preto kontrolujeme objekt z pravej i z ľavej strany. Obraz vyhľadáme a hrubo
zaostríme dvíhaním či klesaním tubusu alebo stolíka pomocou makrometrickej skrutky. Musí
sa pritom zachovať určité ochranné opatrenie. Môže sa totiž stať, že pri rýchlejšom pohybe
skrutky nielenže prehliadneme na okamih sa objavujúci obraz, ale čelnou stranou objektívu
môžeme naraziť na preparát a rozbiť ho. V krajnom prípade by sme mohli poškodiť i drahý
objektív, resp. optiku. Z týchto dôvodov sa pri znižovaní tubusu či dvíhaní stolíka nedívame
do okulárov, ale sledujeme jeho pohyb zo strany a makroskrutkou krútime tak dlho, až sa
objektív dotýka krycieho sklíčka preparátu. Až potom sa pozeráme do okulára a pohybom
makroskrutky ostríme, kým sa neobjaví obraz.
Pracovná vzdialenosť je pri slabo zväčšujúcich objektívoch niekoľko centimetrov, pri
stredných asi 1 cm a pri suchých silno zväčšujúcich objektívoch len 0,5 až 0,2 mm. Jemné
zaostrenie robíme pomocou mikroskrutky. Tu si musíme uvedomiť, že pri pozorovaní
neustále pohybujeme mikroskrutkou v malom rozsahu hore a dole, a tým prezrieme celú
hrúbku preparátu. Toto všetko robíme preto, že sa oko pri pozorovaní mikroskopom
neakomoduje a funkciu akomodácie preberá mikroskrutka.
Každý preparát prehliadneme najskôr pri malom zväčšení (50 až 100×) a keď sme
v preparáte zorientovaní, nastavíme väčšie zväčšenie. Určité miesto v preparáte, ktoré
hodláme študovať podrobnejšie, musíme pred nastavením silnejšieho objektívu umiestniť do
stredu zorného poľa. Vyvarujeme sa tak istej „strate obrazu“ pri nastavenom väčšom
zväčšení. Pri hľadaní obrazu si musíme zvyknúť na skutočnosť, že obraz v mikroskope sa
pohybuje opačným smerom ako preparát.
Nesmieme zabudnúť ani na prácu s kondenzorom a s irisovou clonkou. Pre každý
objektív je najvhodnejší určitý otvor irisovej clonky a určitá vzdialenosť kondenzora od
preparátu. V praxi sa najlepšie podmienky stanovia pozorovaním skusmo. Pri menších
zväčšeniach buď odstránime celý kondenzor, alebo ho znížime celkom dole. Čím väčšie
zväčšenie, tým viac približujeme kondenzor jeho ohniskom k objektu a stiahneme clonku,
avšak len toľko, aby obraz nejavil príliš tvrdé kontúry.
Ak nie sme s obrazom v mikroskope spokojní, musíme hľadať chybu. Pri pred-
poklade, že optika je dobrá, musíme chybu hľadať vo vlastnej manipulácii. Neostrý, matný
alebo škvrnitý obraz môže mať rôzne príčiny a musíme si navykať rýchle ich nájsť
a odstrániť. Príčinami chýb pri mikroskopovaní môže byť: zlé osvetlenie zorného poľa,
znečistená optika mikroskopu alebo znečistené sklíčka preparátu a nemožnosť zaostriť
obraz pri väčšom zväčšení.
Ak je zdroj svetla alebo zrkadlo príliš zaprášené, osvetlenie zorného poľa nie je dobré
ani rovnomerné. Pred pozorovaním pretrieme vždy zrkadlo širokým štetcom, jeho polohu
upravíme tak, aby bolo zorné pole jasne a rovnomerne osvetlené.
Irisová clonka je často príčinou nejasností, ak je príliš otvorená. Veľmi silné za-
clonenie však obraz tiež kazí. Kondenzor býva zaprášený a škvrny sa potom premietajú do
obrazu. Dôležitá je tiež poloha kondenzora.

14
 Chyby samotného preparátu sú najčastejšou príčinou zlého obrazu. Najmä špinavé
alebo vlhké krycie sklíčka spôsobujú neostrý a matný obraz. Pohybom mikroskrutky môžeme
obraz škvŕn na povrchu krycieho sklíčka zaostriť. Často sa dajú pozorovať odtlačky prstov.
Vtedy pomôže len prikryť preparát iným čistým krycím sklíčkom.
Objektív sa pri neopatrnom posúvaní preparátu veľmi ľahko namočí. Matný roz-
mazaný obraz sa potom žiadnym pohybom mikroskrutky nezaostrí, niekedy má dokonca
zorné pole farebný nádych. V takom prípade objektív posunieme revolverom nabok a suchou
mäkkou handričkou ho utrieme. Ak to nepomôže, očistíme podľa povahy znečistenia vlhkou
utierkou alebo kvapkou čistého benzínu. Nepoužívame k tomu alkohol, acetón alebo xylén,
ktoré môžu rozpustiť tmel, ktorým je čelná šošovka prilepená vo svojej kovovej objímke.
Xylén je potrebné použiť len pri znečistení kanadským balzamom alebo imerzným olejom.
Necháme ho však pôsobiť len najkratšiu nutnú dobu.
Okulár je často znečistený prachom, čo sa premietne ako temné škvrny na preparáte.
Otáčame okulárom, ak sú škvrny na okulári, otáčajú sa súčasne. Tým rozlíšime tento prach
od chýb pod objektívom. Ďalšou príčinou znečistenia okulárov môžu byť mastné škvrny,
pochádzajúce z pokožky alebo zvyšky make up-u, ktoré sa dostali na okulár pri pozorovaní.
Vtedy stačí utrieť okulár čistou mäkkou handričkou.
Len pri objektívoch silne zväčšujúcich pristupuje k spomínaných chybám ešte
nemožnosť doostrenia spôsobená príliš hrubým krycím sklíčkom.
Mikroskopické objekty, ktoré vidíme v zornom poli mikroskopu, obyčajne zakresľujeme
do protokolu. Kreslenie preparátov je dôležitou súčasťou protokolu, najmä v mikroskopickom
praktiku. Tým, že objekt kreslíme, sme nútení dôkladne si ho prezrieť. Účelom kreslenia je
zobraziť typický prípad so všetkými podstatnými znakmi, vlastnosťami, ktoré sme pozorovali.
Kreslenie v biológii nie je ani verným znázornením skutočnosti (na to slúži dnes fotografia),
ani osobitným vyjadrením pozorovanej skutočnosti (to je záležitosť umelcov). Kreslený obraz
na rozdiel od fotografie dovolí zobraziť súčasne viac rovín preparátu, ďalej dovoľuje dôležité
miesta zdôrazniť, naproti tomu menej dôležité potlačiť. Kreslíme zásadne stredne mäkkou
dobre ostrúhanou ceruzkou na hladký biely papier a vždy plnou neprerušovanou čiarou
(jedným ťahom). Veľkosť obrázka volíme tak, aby sme bez ťažkostí a zrozumiteľne zakreslili
všetky vnútorné štruktúry.

1.4 Osobitné spôsoby mikroskopovania

Stereoskopický preparačný mikroskop umožňuje pozorovať predmety priestorovo.
Ide vlastne o dva mikroskopy sklonené mierne k sebe, ktoré majú dva objektívy a dva oku-
láre. Objektívy sú slabé s veľkou ohniskovou a pracovnou vzdialenosťou, s veľkou schop-
nosťou zobraziť ostro do hĺbky. Okuláre sú obyčajné. Obraz získaný týmto druhom bino-
kulárneho mikroskopu je plastický a najviac sa približuje normálnemu videniu. Zväčšenia sú
slabé, napr. 5 až 120×. Tubusy sú opatrené hranolmi, ktoré obracajú prevrátený obraz
zorného poľa do pôvodnej prirodzenej polohy.
Pri vlnách svetelných lúčov rozoznávame amplitúdu a fázu. Pri sfarbených objektoch
je ovplyvnená amplitúda svetelných lúčov, zatiaľ čo fáza zostáva nezmenená. Nesfarbené
objekty však amplitúdu prechádzajúceho svetla nemenia, ale pôsobia na stav svetelného
vlnenia, posúvajú jeho fázu. Zatiaľ čo rozdiel v kmitočte a v amplitúde vlny naše oko zachytí
ako rozdiel vo farbe alebo intenzite svetla, zmenu fázy nerozozná. Ak sa premenia rozdiely
fáz na rozdiely v amplitúde, je možné túto zmenu pozorovať a teda rozlíšiť aj štruktúry, ktoré
by spôsobili iba zmenu fázy. Túto podmienku spĺňa metóda fázového kontrastu a je ňou
možné pozorovať nefarbené alebo slabo sfarbené a málo kontrastné objekty, ktoré sú
v obyčajnom mikroskope pri normálnom pozorovaní vo svetlom poli takmer neviditeľné.
Fázová doštička vložená do objektívu posunie fázu svetla priameho obrazu svetelného
zdroja proti fáze svetla ohybových obrazov o štvrtinu vlnovej dĺžky. Pritom lúče, ktoré prešli
štruktúrami objektu, majú amplitúdu menej zmenenú. V zornom poli sa to prejaví ako rôzne
veľká zmena svetlosti drobných štruktúr. Častice s vyšším indexom lomu než okolie, resp.
častice väčšej hrúbky sa pritom javia tmavšie na svetlom pozadí.

15
 V niektorých prípadoch možno s výhodou použiť postranné osvetlenie objektu, tzv.
mikroskopiu v tmavom poli. Pri tomto osvetlení sa odtienia centrálne lúče, takže nijaký
priamy lúč nevniká do objektívu, a tým priamo do oka. Objektom prechádzajú iba lúče
periférne a to v tak šikmom uhle, že do objektívu už nemôžu vniknúť. Do objektívu a do oka
sa dostanú iba lúče odrazené objektom. Objekt potom žiari v tmavom zornom poli. Dokonalé
osvetlenie v tmavom poli sa dosiahne iba špeciálne konštruovanými zrkadlovými konden-
zormi, v ktorých sa svetlo neláme, ale odráža na zrkadliacich zakrivených plochách tak, až
sa nakoniec koncentruje na objekt. Mikroskopovanie v tmavom poli nezapríčiňuje väčšiu
rozlišovaciu schopnosť objektívu. Jemné štruktúry sú viditeľné lepšie preto, že sa dosiahnu
čo najväčšie rozdiely v osvetlení. Teda len preto, že sú osvetlené len štruktúry, zatiaľ čo
pozadie je celkom tmavé.
Na osvetlenie objektu v mikroskope možno použiť svetlo rozličnej vlnovej dĺžky
(viditeľné spektrum, infračervené i ultrafialové) i svetlo rozdielne podľa smeru kmitania, t. j.
kmitajúce vo všetkých smeroch kolmých na smer šírenia sa lúčov – svetlo obyčajné a svetlo
kmitajúce iba v jednom z týchto smerov – svetlo polarizované. Klasickým prostriedkom na
polarizáciu svetla je zvlášť upravený kryštál islandského vápenca, tzv. nikolov hranol.
Polarizačný mikroskop má dva nikoly: polarizátor, ktorý je umiestnený medzi zrkadlom
a kondenzorom a polarizuje svetlo postupujúce ďalej k objektu a analyzátor, ktorý sa
nasadzuje na okulár alebo zasúva do tubusu nad objektív a má zisťovať zmenu roviny
polarizovaného svetla prechádzajúce objektom. Z polarizačných analýz pevných bunkových
štruktúr možno usudzovať na tvar a orientáciu submikroskopických elementov.

Obr. 1.6. Porovnanie zobrazenia objektu pomocou svetelného mikroskopu – A, mikroskopu s fázovým
kontrastom – B, mikroskopie v tmavom poli – C a polarizačným mikroskopom – D

Fluorescenčná mikroskopia sa využíva na mikroskopickú lokalizáciu fluoreskujúcich

látok v biologických preparátoch. Princíp sa zakladá na tom, že ultrafialové žiarenie vzbu-
dzuje v mnohých organických a anorganických látkach fluorescenciu, pričom vzbudené

16
svetlo má podstatne väčšiu vlnovú dĺžku, a tým sa stáva viditeľným. Pri osvetlení preparátu
blízkym ultrafialovým alebo modrofialovým svetlom (prípadne oboma súčasne) sa prejaví
buď pôvodná fluorescencia látok, alebo sekundárna fluorescencia zapríčinená fluoresku-
júcimi farbivami, ktoré sa nazývajú fluorochrómy. Typický obraz vo fluorescenčnom mikro-
skope sa javí ako jasne zafarbené objekty na tmavom pozadí.
Konfokálny mikroskop poskytuje vyššiu rozlišovaciu schopnosť, ktorá je daná
detekciou svetla len z ohniskovej roviny mikroskopu. Bodová clonka eliminuje neostrý signál
vertikálne aj horizontálne. Fluorescenčný mikroskop predpokladá nekonečne malú hrúbku
vzorky a kvalita zobrazenia je tak nepriaznivo ovplyvnená prekrývaním neostrými obrazmi
rovín, ktoré prekrývajú obraz roviny, do ktorej je mikroskop zaostrený. Konfokálna mikro-
skopia ďalej umožňuje 3D rekonštrukciu obrazu, ktorá nie je limitovaná Reyleghovym
kritériom. Obraz vzniká skladaním z jednotlivých bodov. Naproti tomu, fluorescenčným
mikroskopom sa dajú pozorovať len vzorky, ktorých hrúbka je menšia, než je hĺbka ostrosti
objektívu.
Elektrónový mikroskop je mikroskop, ktorý zobrazuje povrch alebo vnútornú
štruktúru objektu pomocou elektrónov. Pracuje podobne ako klasický optický mikroskop,
ktorý ale používa na zobrazenie fotóny (viditeľné svetlo). V elektrónovom mikroskope je prúd
elektrónov usmernený a zaostrený na zobrazovaný objekt sústavou elektromagnetických a
elektrostatických šošoviek, ktoré nahrádzajú optické hranoly a šošovky. Jedným zo základ-
ných parametrov všetkých mikroskopov je ich rozlišovacia schopnosť. Rozlišovacia schop-
nosť mikroskopu je úmerná vlnovej dĺžke pozorovaného žiarenia. Elektróny majú ale
približne 100 000-krát kratšiu vlnovú dĺžku ako majú fotóny viditeľného svetla, a preto má
elektrónový mikroskop omnoho vyššiu rozlišovaciu schopnosť (0,05 nm) ako majú optické
prístroje (okolo 200 nm). Zväčšenie špičkových mikroskopov dosahuje až 10 000 000×.

1.5 Praktické overovanie vlastností mikroskopu

1.5.1 Pozorovanie tlačeného písma

Objekt: kúsok papiera potlačeného drobným písmom

Pomôcky: podložné sklíčko, pinzeta
Postup: Papier položíme na podložné sklíčko a preparát upevníme pomocou pružín na
stolíku mikroskopu. Pozorujeme malým zväčšením (objektív 4×).
Výsledok: Obraz v mikroskope je zväčšeným a zrkadlovo prevráteným obrazom objektu. To
znamená, že ak chceme obraz v mikroskope posunúť smerom doľava (resp. hore), musíme
preparát pomocou krížových vodičov pohnúť smerom doprava (resp. dole) a naopak.

1.5.2 Pozorovanie objektu v rôznych optických rovinách

Objekt: ľudský vlas

Pomôcky: potreby na mikroskopovanie
Postup: Do kvapky vody na podložnom sklíčku vložíme ľudský vlas a prikryjeme krycím
sklíčkom. Pozorujeme pri malom (objektív 4×) a veľkom (objektív 40×) zväčšení mikroskopu.
Výsledok: Pri pozorovaní malým zväčšením vidíme celý vlas ostrý. Hĺbka ostrosti tohto
objektívu je veľká. Pri použití najväčšieho objektívu je ostrá len tá vrstva (rovina) vlasu, na
ktorú práve zaostríme. Vlas je valcovité teleso, ktoré môžeme pomyselne rozložiť na
niekoľko vrstiev. V mikroskope hovoríme o optických rovinách, a to najčastejšie o hornej,
strednej a dolnej rovine. Vlas zakreslíme aspoň v dvoch rôznych optických rovinách. Z tohto
pozorovania vyplýva dôležitý poznatok – pri mikroskopovaní neustále otáčame mikroskrut-
kou (preostrujeme), čím si vytvoríme priestorovú predstavu objektu.

17
 Obr. 1.7. Pozorovanie ľudského vlasu v rôznych optických rovinách: A – zväčšenie objektívu 4×,
B – zväčšenie objektívu 40×. (orig. B. Kaliňáková)

1.5.3 Rozdiel medzi telesami s rôznym indexom lomu svetla

Objekt: 50% glycerol a parafínový olej

Pomôcky: potreby na mikroskopovanie
Postup: Glycerol dôkladne pretrepeme v Erlenmayerovej banke a ihneď zhotovíme preparát.
Po zakreslení vzduchových bublín zhotovíme emulziu parafínového oleja vo vode a pozo-
rujeme opäť pod mikroskopom.
Výsledok: V prvom prípade sme pozorovali vzduchové bubliny v zriedenom glycerole. Išlo
teda o objekty menej svetlolomné ako prostredie. Ak zaostríme na stred vzduchovej bubliny,
vidíme ostro ohraničený čierny kruh. Pri zaostrení na horný okraj sa tento kruh rozširuje.
V druhom prípade je kvapka oleja telesom viaclomným ako prostredie. Pri zaostrení na stred
kvapky vidíme opäť ostrý čierny kruh, tento sa však pri zaostrovaní na horný okraj zužuje.
Týmto spôsobom môžeme rozlíšiť teleso viaclomné (kvapka oleja) od menej lomného
(vzduchová bublina), čo má význam obzvlášť pre začiatočníkov, ktorí často nepoznajú, že
ide o vzduchové bubliny.

1.5.4 Pozorovanie schránok rozsievok

Objekt: infuzóriová hlinka

Pomôcky: potreby na mikroskopovanie
Postup: Do kvapky vody na podložnom sklíčku pridáme preparačnou ihlou malé množstvo
infuzóriovej hlinky, premiešame a prikryjeme krycím sklíčkom.
Výsledok: Vidíme zvyšky bunkových stien rozsievok, ktoré sú tvarovo veľmi rozmanité.
Obsahujú veľké množstvo oxidu kremičitého, preto sú pevné a pretrvávajú veľmi dlho. Pri
najväčšom zväčšení zakreslíme niekoľko typických schránok. Aby sme videli detaily, musíme
dosť zacloniť pomocou kondenzora.

18
Obr. 1.8. Schránky rozsievok. Zväčšenie 400×. (orig. B. Kaliňáková)

19
2 Bunka
2.1 Stavba a štruktúra bunky
2.1.1 Pozorovanie tvaru a stavby rastlinnej bunky

a) Pozorovanie bunkových povrchov v bunkách cibule

Objekt: vnútorná pokožka cibule kuchynskej (Allium cepa)
Pomôcky: potreby na mikroskopovanie
Postup: Z vnútornej pokožky suknice cibule pinzetou stiahneme kúsok pokožky, vložíme do
kvapky vody umiestnenej na podložnom sklíčku a prikryjeme krycím sklom. Takto pripravený
preparát vložíme do mikroskopu a pozorujeme pri strednom zväčšení mikroskopu (objektív
10×).
Výsledok: Pokožkové bunky cibule sú pretiahnutého tvaru. Na povrchu majú bunkovú stenu
a pod ňou cytoplazmovú membránu. Úlohou bunkovej steny je mechanická ochrana bunky.
Cytoplazmová membrána oddeľuje bunku od vonkajšieho prostredia a selektívne reguluje
príjem a výdaj látok.

b) Pozorovanie cytoplazmy, vakuoly a jadra v bunkách cibule

Objekt: vnútorná pokožka cibule kuchynskej
Pomôcky: potreby na mikroskopovanie
Postup: Zo suknice cibule stiahneme pinzetou malý štvorček vnútornej pokožky a vložíme
ho do kvapky destilovanej vody na podložné sklíčko. Prikryjeme krycím sklíčkom a pozo-
rujeme pri väčšom zväčšení mikroskopu (objektív 40×).
Výsledok: V preparáte vidíme bunky pretiahnutého tvaru (prozenchymatické bunky) s obrov-
skou vakuolou, ktorá vyplňuje stred bunky. Cytoplazmová membrána a nezafarbená cyto-
plazma sú zatlačené k stenám, najľahšie sa pozorujú v rohoch buniek. Jadro je šošovkovi-
tého tvaru. Má dve guľovité jadierka, ktoré sa od hmoty jadra jasne odlišujú. V cytoplazme
nachádzame tiež veľmi drobné hrudkovité a tyčinkovité útvary – mitochondrie a bunkové
inklúzie, ktoré sú unášané prúdom cytoplazmy a živo sa pohybujúce Brownovým pohybom.

Obr. 2.1. Pokožkové bunky cibule. Zväčšenie 400×. (orig. B. Kaliňáková)

20
2.1.2 Pozorovanie tvaru a stavby živočíšnej bunky

a) Pozorovanie jadrových a bezjadrových erytrocytov

Objekt: suspenzia cicavčích erytrocytov (ľudské alebo králičie), suspenzia jadrových
erytrocytov (vtáčie alebo žabie)
Pomôcky: chirurgické rukavice, fyziologický roztok, potreby na mikroskopovanie
Postup: Na jedno podložné sklíčko dáme kvapku cicavčích krviniek, na druhé kvapku
jadrových erytrocytov a prikryjeme krycím sklíčkom. Preparáty postupne vložíme do mikro-
skopu a pozorujeme tvar a stavbu oboch typov erytrocytov pri väčšom zväčšení mikroskopu
(objektív 40×).
Výsledok: Cicavčie erytrocyty (červené krvinky) sú kruhovitého tvaru, menšie ako jadrové
a neobsahujú žiadne jadro. Vznikajú zložitým procesom zrenia z jadrových materských
buniek (erytroblastov), pri ktorom strácajú jadro a adaptujú sa na funkciu prenášania kyslíka.
Tomuto prispôsobeniu sa funkcii svedčí i tvar erytrocytov, v našom prípade sú bikonkávne
terče so zosilnenými okrajmi (podobajú sa kolesu auta).
Erytrocyty ostatných typov stavovcov sú obyčajne oválneho tvaru a väčšie ako cicavčie
erytrocyty. V strede majú silné svetlolomné, oválne jadro, ktoré vidíme veľmi dobre i v nefar-
benom preparáte.

b) Pozorovanie fibroblastových buniek

Objekt: kultúra ľudských fibroblastových buniek VH10 (prípadne BHNF-1) alebo myších
fibroblastových buniek NIH-3T3 rastúcich na krycích sklíčkach uložených v Petriho miskách
Pomôcky: chirurgické rukavice, potreby na mikroskopovanie
Postup: Z Petriho misiek vyberieme pinzetou krycie sklíčka porastené fibroblastovou
bunkovou kultúrou a dáme ich na podložné sklíčko (bunkami navrch). Takto pripravený
preparát vložíme do mikroskopu, pozorujeme a zakreslíme tvar a stavbu buniek najprv pri
menšom (objektív 5×; 10×) potom pri väčšom zväčšení mikroskopu (objektív 40×).
Výsledok: Fibroblasty sú základnými bunkami väzivového tkaniva a vyskytujú sa v rôznych
častiach živočíšneho tela. Produkujú do svojho okolia extracelulárny matrix (mimobunková
hmota) a rôzne vlákna. Vyskytujú sa aj v dermis (zamša), kde sú zodpovedné za vylučovanie
elastínových vlákien a kolagénu, rovnako ako glykozaminoglykánov, ktoré tvoria podpornú
konštrukciu pokožky. Množstvo fibroblastov sa vekom znižuje. Zvyčajne sú hviezdicovitého
tvaru a veľmi dobre sa dajú kultivovať v laboratórnom prostredí mimo organizmu (in vitro).
V in vitro podmienkach tieto bunky rastú adherentne – prichytené na kultivačný povrch (sklo,
plast) a majú pretiahnutý tvar podobný vláknu. Dĺžka bunky je zvyčajne viac ako je
dvojnásobok šírky (obr. 2.2).
Ľudské fibroblastové bunky VH10 pochádzajú z predkožky 10-ročného chlapca. Sú to
diploidné fibroblasty rastúce adherentne na dne kultivačnej nádoby, ktorých čas zdvojenia
buniek je asi 64 hodín. Bunky rastú v kultivačnom médiu DMEM obohatenom o fetálne
sérum (10%) a antibiotiká (penicilín, streptomycín) vo vlhčenom inkubátore pri 37°C a 5%
CO2.
Myšie fibroblastové bunky NIH-3T3 pochádzajú z embrya švajčiarskeho myšieho
albína. Tieto bunky sú charakteristické kontaktnou inhibíciou a taktiež sú vysoko citlivé na
tvorbu vírusov a šírenie vírusu leukémie. Doba zdvojenia NIH-3T3 je 20 až 30 hodín. Bunky
rastú v kultivačnom médiu DMEM obohatenom o fetálne sérum (10%) a antibiotiká (penicilín,
streptomycín) vo vlhčenom inkubátore pri 37°C a 5% CO2.
Ľudské fibroblastové bunky BHNF-1 sú diploidnou líniou izolovanou z časti ľudskej
excízie z pravého stehna detského 2 mesačného pacienta mužského pohlavia. Generačná
doba bunkovej línie je 12 – 14 hodín. Bunky rastú v kultivačnom médiu DMEM obohatenom
o fetálne sérum (10%) a antibiotiká (penicilín, streptomycín, kanamycín) vo vlhčenom
inkubátore pri 37°C a 5% CO2.

21
 Obr. 2.2. Fibroblastové bunky VH10, BHNF-1 a NIH-3T3

2.1.3 Pozorovanie zelených rias

Objekt: zelená riasa Chlorella pyrenoidosa

Pomôcky: potreby na mikroskopovanie
Postup: Z tabletky riasy pripravíme roztok, časť nakvapkáme na podložné sklíčko, resus-
pendujeme, prikryjeme krycím sklíčkom a pozorujeme.
Výsledok: Riasy sú eukaryotické vodné organizmy, zväčša autotrofné (fotosyntetizujúce).
Môžu byť jednobunkové a mnohobunkové. Jednobunkové riasy plávajú v oceáne a tvoria
súčasť planktónu. Rozdeľujú sa na tri základné línie: zelené riasy (Chlorophyta), červené
riasy (Rhodopyta) a hnedé riasy (Chromista). Chlorella pyrenoidosa je jednobunková slad-
kovodná riasa s najvyšším obsahom chlorofylu (28,9 g/kg) zo všetkých známych rastlín na
Zemi. Obsahuje vitamíny a minerály, enzýmy, vrátane komplexu vitamínov B. Bolo preu-
kázané, že Chlorella dokáže aktivovať určitý počet makrofágov, ktoré strávia rakovinové
bunky, cudzie bielkoviny a chemikálie. V mikroskope pozorujeme jednotlivé zelenozafarbené
bunky guľatého tvaru.

Obr. 2.3. Jednobunková zelená riasa Chlorella pyrenoidosa

22
2.1.4 Pozorovanie tela jednobunkových organizmov

Objekt: voda obsahujúca jednobunkové riasy, sinice, rozsievky (voda z rybníka, z rašeliniska,
bahno zoškrabané na okraji alebo dne rybníka, z mláky a pod.)
Pomôcky: potreby na mikroskopovanie
Postup: Zo vzoriek jednotlivých druhov vôd pripravíme natívny preparát, vložíme ho do
mikroskopu a pozorujeme tvar a veľkosť prítomných jednobunkových organizmov.
Výsledok: Porovnávaním jednobunkových organizmov sa presvedčíme o veľkej tvarovej
rozmanitosti ich buniek. Pri prezeraní vodného planktónu často vidíme, že niektoré jedno-
bunkové sinice i riasy vytvárajú kolónie a mnohobunkové riasy vláknité stielky.

Obr. 2.4. Jednobunkové organizmy: 1 – Červenoočko, 2 – Meňavka veľká, 3 – Červená riasa rodu
Laurencia, 4 – Rozsievky (Phaeodactylum tricornutum)

2.1.5 Pozorovanie buniek kvasiniek

Objekt: suspenzia kvasiniek Saccharomyces cerevisiae

Pomôcky: potreby na mikroskopovanie
Postup: Z 24 až 72 hodín starej kultúry pekárenských kvasiniek Saccharomyces cerevisiae
pripravíme riedky natívny preparát (pipetou odoberieme z kultúry vyrastenej v sladine
a resuspendujeme ju do fyziologického roztoku), prikryjeme krycím sklíčkom a pozorujeme
pri zväčšení objektívu 40×.
Výsledok: Kvasinky patria medzi huby. Vyznačujú sa tým, že tvoria jednotlivé pučiace bunky
rozličných tvarov. V prírode sa vyskytujú predovšetkým na substrátoch obsahujúcich sa-
charidy, t. j. na ovocí, cukornatých potravinách, ale aj v pôde, vo vzduchu či v nektári kvetu.
Saccharomyces cerevisiae (obr. 2.5) slúži ako modelový organizmus na biochemické
a genetické práce. Pivná kvasinka je jedným z najštudovanejších eukaryotických organizmov.
V praxi sa uplatňuje ako pekárenská, liehovarnícka, vinárska alebo tzv. „vrchná“ pivovarnícka
kvasinka. Biomasa týchto kvasiniek je však aj zdrojom mnohých významných látok.
Bunky S. cerevisiae sú oválneho až guľatého tvaru, veľkosti 5 – 10 µm. Pivná kvasinka sa
rozmnožuje špeciálnym typom delenia, ktoré je typické pre kvasinky tzv. pučaním.

23
 Obr. 2.5. Kvasinka Saccharomyces cerevisiae

2.1.6 Meranie veľkosti buniek

Objekt: natívny preparát pokožky cibule

Pomôcky: okulárový a objektívový mikrometer, potreby na mikroskopovanie
Postup: Aby sme mohli pomocou okulárového mikrometra merať objekty pod mikroskopom,
musíme najprv zistiť mikrometrickú hodnotu pre použitý objektív a dĺžku tubusu. Do tubusu
zasunieme okulárový mikrometer, ktorý má medzi šošovkami na okulárovej clone zasadené
sklíčko s vyrytou stupnicou (10 mm rozdelených na 100 dielikov). Tieto dieliky odpovedajú
rôznej absolútnej, skutočnej hodnote, podľa toho, aké je vlastné zväčšenie použitej sústavy.
Toto zväčšenie je pre danú sústavu: objektív – okulár pri tej istej dĺžke tubusu nemenné.
Preto si sústavu vyciachujeme, stanovíme absolútnu hodnotu zrovnaním so štandardným
delením objektívového mikrometra (1 mm je rozdelený na 100 dielikov, jeden dielik odpo-
vedá dĺžke 10 µm). Urobíme to raz navždy a do tabuľky vedľa čísla objektívu a dĺžky tubusu
uvedieme koľkým mikrometrom v preparáte sa rovná jeden dielik okulárovej stupnice.
Toto tzv. ciachovanie robíme tak, že vložíme na stolček mikroskopu namiesto preparátu
objektívny mikrometer a zaostríme na jeho mierku. Nastavíme okulárovu i objektívovú stup-
nicu tak, aby boli rovnobežné a prekrývali sa a posunujeme objektívovým mikrometrom až sa
počiatočná ryska kryje s ryskou okulárového mikrometra. Potom hľadáme, ktoré ďalšie dve
rysky sa presne zhodujú a spočítame, koľko dielikov okulárovej a koľko dielikov objektívovej
stupnice sa vzájomne rovná (obr. 2.6). Ak sa chceme vyhnúť chybám, najlepšie je opakovať
zrovnávanie na niekoľkých miestach mierok a vypočítať priemer. Ak napr. pri objektíve
zväčšujúcom 45-násobne sa zhoduje 14 dielikov okulárového mikrometra s 5 dielikmi objek-
tívového mikrometra, potom sa 14 dielikov rovná 50 µm. Jeden dielik sa rovná 50 : 14 a to
sa rovná 3,5 µm. Jeden dielik okulárového mikrometra odpovedá v tomto prípade 3,5 µm
v pozorovanom objekte. Pri veľkom zväčšení obzvlášť záleží na tom, aby sa dieliky čiar
oboch mikrometrov kryli čo najlepšie, pretože sa zväčšia i rysky a s ich hrúbkou musíme
rátať.
Po ociachovaní vymeníme objektívový mikrometer za preparát pokožky cibule. Do stredu
zorného poľa umiestnime bunku, ktorú chceme zmerať.
Výsledok: Okulárovým mikrometrom zmeriame šírku bunky a zistíme, že odpovedá 32
dielikom. Ak jeden dielik pri danom objektíve a dĺžke tubusu odpovedá 3,5 µm, potom
skutočná šírka bunky bude 32 × 3,5, t. j. 112 µm. Podobným spôsobom zistíme dĺžku bunky
a veľkosť bunkového jadra.

24
 Obr. 2.6. Meranie veľkosti buniek

2.2 Chemické zloženie bunky a metódy výskumu bunky

Chemické zloženie živej hmoty možno chápať v širšom a užšom zmysle. V prvom
prípade ide o chemickú skladbu živých organizmov všeobecne, teda bez zreteľa na presnú
lokalizáciu látok v bunke, pletive či tkanive. V druhom prípade sa prihliada práve na roz-
miestnenie jednotlivých látok v bunke a na chemické zloženie bunkových štruktúr. O che-
mickom zložení živej hmoty možno konštatovať, že z hľadiska kvalitatívneho je už pomerne
dobre preskúmaná – prvková skladba organizmov, skupiny makro- a mikroelementov sú už
známe. Menej uspokojivý stav je v poznatkoch o zložení živej hmoty na úrovni buniek
a bunkových štruktúr. Je to pochopiteľné, keďže výskum na úrovni pripúšťajúcej porušenie
integrity buniek bol metodicky rýchlejšie zvládnuteľný. V súčasnej dobe sa pozornosť
sústreďuje na vypracovanie modernejších metód umožňujúcich rýchlo a presne stanoviť
látkové zloženie biologického materiálu.
Výskumom chemického zloženia a presnej lokalizácie chemických látok na úrovni
bunky, so zreteľom na neporušenie bunkovej organizácie sa zaoberá cytochémia a
rovnakou tematikou na úrovni tkanív a pletív mnohobunkových organizmov sa zaoberá
histochémia. Vzhľadom na požiadavku zachovať vnútornú organizáciu buniek, všetky
vyšetrovania sa robia na mikroskopických preparátoch a vyhodnocovanie výsledkov sa
realizuje s použitím mikroskopu. Podstatou cytochémie je predovšetkým aplikácia chemických
metód prispôsobených výskumu buniek, pletív a tkanív. Na to, aby bola určitá cytochemická,
resp. histochemická metóda hodnoverná, je potrebné, aby v čo najväčšej miere spĺňala
nasledujúce kritériá:
1. Hľadaná látka sa musí dokázať v bunkách in situ, na reze alebo v tkanive, pričom je
buď v nerozpustnom stave alebo je uzavretá inými koagulujúcimi látkami. Nie je teda
voľne v roztoku. V cytochémii sa neuplatňujú reakcie, ktoré môžu prebehnúť len
v roztoku.
2. Metódou sa nesmie porušiť štruktúra tkaniva alebo pletiva.

25
 3. Produkty cytochemických reakcií musia byť dostatočne stabilné a musia zostať na
mieste vzniku. Výhodné je, ak sú produkty morfologicky nápadné, napr. sfarbením.
4. Pokiaľ je produktom reakcie kryštál, musí byť dostatočne malý, aby neskresľoval
presnú lokalizáciu dokazovanej látky.
5. Pri dôkaze rozpustnej látky v tkanive musí reakcia prebehnúť rýchlo.
Bunky však nie sú objekty, ktoré by dodržiavanie týchto zásad uľahčovali. Situácia je
opačná a bunky svojou zložitosťou a jemnosťou predstavujú prostredie pre cytochemické
štúdium veľmi nepriaznivé.
Pre mikroskopické pozorovanie používame objekty živé alebo usmrtené a z tohto
hľadiska rozdeľujeme mikroskopické preparáty na natívne (pozorujeme živé bunky) alebo
fixované (pozorujeme bunky usmrtené). Prednosti pozorovania živých buniek sú nesporné,
avšak možnosti ich uplatnenia v cytologickom výskume sú obmedzené. Už výber objektov
vhodných na pozorovanie in vivo je veľmi znížený tým, že mikroskopom môžeme pozorovať
iba bunky izolované alebo usporiadané v jednej, nanajvýš v dvoch vrstvách. Pritom je potreb-
né zabezpečiť prostredie zodpovedajúce ich normálnym životným podmienkam (s výnimkou
špecifických patologických štúdií). Okrem toho nie je možné v živých a nesfarbených bun-
kách rozlíšiť mnohé požadované detaily. Dobré a pohodlné pozorovanie bunkových štruktúr
najlepšie umožňujú farebné kontrasty. Ak nesledujeme štruktúry prirodzene obsahujúce
pigmenty, musíme ich farbiť. Pri živých bunkách je to možné vitálnym farbením, hoci je
možné uplatniť ho len v niektorých prípadoch. Vo väčšine prípadov je potrebné bunky pred
farbením usmrtiť. Nevhodne usmrtené bunky však podliehajú rýchlemu rozkladu. Na to, aby
sa bunky aj po smrti uchovali v pokiaľ možno pôvodnom stave, prípadne aby nadobudli
niektoré nové pre cytologický výskum výhodné vlastnosti, je potrebné ich fixovať.
Fixácia je rýchle usmrtenie živej bunky za účelom zabrániť samovoľným posmrtným
zmenám. Ideálna fixácia je taká, ktorá zachová štruktúru i chemickú organizáciu bunky
v takom stave, v akom bola za živa. Nie je nikdy optimálna, ale dá sa k nej aspoň priblížiť.
Ani pri najšetrnejšej fixácii sa však určitým zmenám v stave cytoplazmy nemožno vyhnúť.
Väčšinou je to denaturácia natívnych bielkovín, strata rozpustnosti, väzba molekúl bočnými
reťazcami, dehydratácia. Dôležité je, aby zmeny v dôsledku fixácie boli pod hranicou roz-
lišovacej schopnosti použitých prístrojov. Účelom nie je bunky len uchovať, ale zároveň ich
spevniť, aby sa stali odolnejšie voči ďalšej manipulácii vo vode, alkohole a iných tekutinách,
v ktorých sa štruktúry nefixovaných buniek rozpúšťajú, napučiavajú alebo inak ničia. Fixáciou
sa tiež musí zabezpečiť dobrá farbiteľnosť buniek. Pri denaturácii bielkovín sa uvoľňujú
rôzne reaktívne skupiny predtým ukryté vo vnútri bielkovinovej globule. To obyčajne vedie
k zvýšenej farbiteľnosti. Farbiteľnosť ovplyvňuje i strata vody. Fixačné metódy možno
v zásade rozdeliť na fyzikálne a chemické. Z fyzikálnych metód sa využíva fixácia teplom
(bakteriologické preparáty), vysušením (krvné nátery, prvoky), zmrazením (mrazová subli-
mácia rôznych tkanív). Pri chemických metódach sa ako fixačné činidlo používajú rozličné
zlúčeniny alebo ich pary, ktoré možno rozdeliť do troch skupín: organické kyseliny (octová,
trichlóroctová, pikrová), zlúčeniny ťažkých kovov (OsO4, HgCl2, zlúčeniny chrómu) a
organické redukujúce fixačné prostriedky (metanol, etanol, formaldehyd, acetón). Tieto
látky používame samostatne alebo v zmesiach, v ktorých sa vyrovnávajú priaznivé a nepriaz-
nivé účinky jednotlivých zložiek. Výsledok fixácie nezávisí len od vlastností fixačnej zmesi.
Musí sa dodržať aj doba fixácie, ktorá okrem schopnosti zmesi prenikať objektom, závisí aj
od veľkosti fixovaného objektu a od teploty fixačnej kvapaliny. Obyčajne sa fixuje pri
laboratórnej teplote, ale dobre sa osvedčila aj fixácia v chladničke pri 4 ºC až 6 ºC, kedy je
prenikanie kvapaliny síce spomalené, ale spomalia sa aj autolytické procesy. Hrúbka objektu
by nemala presahovať 5 mm a objem kvapaliny by mal byť asi 20 až 100-krát väčší ako
objem fixovaných objektov. Fixovaný materiál musí byť v kvapaline ponorený celý. Po
skončení fixácie sa fixačná tekutina z objektu odstraňuje premývaním vo vode alebo
alkohole. Fixované preparáty sa často zalievajú do špeciálnych priehľadných hmôt a tak sa
získajú trvalé preparáty.
Väčšie mnohobunkové objekty sa spravidla musia po fixácii upravovať tak, aby bolo
možné v preparáte pozorovať jednotlivé bunky. Podľa účelu pozorovania môžeme objekty
buď rezať alebo macerovať.

26
 Macerácia je umelé porušenie súdržnosti buniek v mnohobunkovom pletive alebo
tkanive. To je možné dosiahnuť zásahmi mechanickými (trhanie, rozvlákňovanie, zoškra-
bovanie) alebo chemickými prostredníctvom maceračných zmesí. Mnohé fixačné zmesi
majú zároveň aj maceračný účinok. Hlavnou zložkou maceračných zmesí býva obyčajne
alkohol, hydroxid draselný alebo sodný, anorganické a organické kyseliny. Pri macerácii
treba však úzkostlivejšie dbať na dodržanie optimálnej doby pôsobenia, aby sa bunky
v pomerne drastických podmienkach veľmi nepoškodili. Okamžite po skončení macerácie
musíme objekt zbaviť maceračnej kvapaliny. Väčšinou stačí dobré prepratie vo vode.
Správne zmacerované pletivo alebo tkanivo sa na podložnom skle potom ľahko (napr.
miernym tlakom) rozprestrie do jednobunkovej vrstvy. Maceráciu však možno použiť len
v prípade cytologických preparátov.
Ak chceme v preparáte zachovať stavbu pletív alebo tkanív, musíme objekty rezať.
Najkvalitnejšie rezy sa získajú mikrotómom. Je to časove i technicky pomerne náročná
procedúra. V mnohých prípadoch možno objekty s uspokojivým výsledkom rezať i voľnou
rukou. Prednosťou tejto metódy je rýchlosť a jednoduchosť. Reže sa žiletkou, britvou alebo
skalpelom kĺzavým pohybom tak, aby boli rezy čo najtenšie. Ak je rezaný materiál dosť veľký
a pevný, možno rezať priamo. Malé objekty, ktoré sa nedajú držať v prstoch alebo tie, ktoré
by sa tlakom poškodili, sa vkladajú do rozštepu bazovej duše (strže bazy čiernej), korku,
zalievajú sa parafínom alebo sa zmrazujú. Rezy sa okamžite prenášajú do vody, aby
nevyschli. Aby sa nepoškodili, najlepšie ich je prenášať jemným štetcom. Pripravujú sa vždy
väčšie série rezov, z ktorých len najlepšie sa používajú na vyhotovenie mikroskopického
preparátu.
Na nesfarbených živých bunkách možno sledovať len obrazy refrakčné, podmienené
rôznou svetelnou lomivosťou. Ľudské oko je však lepšie uspôsobené k rozoznávaniu
absorpčných obrazov, preto je výhodné bezfarebné bunkové štruktúry umelo sfarbiť. Farbiť
možno bunky živé (vitálne farbenie) a bunky fixované. Pri oboch typoch farbenia sa využívajú
najmä rozdiely vo farbitosti bunkových štruktúr, t. j. ich rôzna schopnosť prijímať niektoré
farbivá. Je to tzv. selektívne farbenie. Len zriedkavo postačuje, ak sa bunky farbia difúzne.
Teória farbenia je veľmi komplikovaná a zatiaľ nedoriešená. Predpokladá sa, že
vedľa chemických činiteľov sa pri farbení uplatňujú predovšetkým faktory fyzikálne a fyzikál-
nochemické. Farbív používaných na farbenie mikroskopických preparátov je veľmi veľa,
z praktického hľadiska sa delia na prirodzené a umelé. Prírodné farbivá sú pôvodu
rastlinného alebo živočíšneho, najznámejšie z nich sú hematoxylín a karmín. Veľký je počet
synteticky vyrábaných umelých farbív, ktoré sa triedia na kyslé, zásadité, neutrálne a indi-
ferentné.
Z chemického hľadiska u molekuly farbiva rozoznávame chromofór (skupina, ktorá
je nositeľom farebnosti organických látok), chromogén (aromatické jadro, na ktoré je navia-
zaný chromofór) a auxochróm (skupiny, ktoré nemajú farbonosné vlastnosti, ale premieňajú
farebnú látku na farbivo).
Kyslé farbivá sa skladajú z chromogénu a z kyslotvornej skupiny. Farbia bunkové
štruktúry, cytoplazmu eukaryotických buniek najmä difúzne. Z červených farbív je to napr.
eozín, erytrozín, kyslý fuchsín; z modrých trypánová modrá, bavlníková modrá; z čiernych
farbív nigrozín; zo žltých farbív kyselina pikrová. Zásadité farbivá sa skladajú z chromogénu
a bázotvornej skupiny. Pôsobia najmä na bazofilné časti bunky, ako je jadro, celé bunky
baktérií a pod. Najčastejšie sa z červených farbív používa zásaditý fuchsín, safranín;
z fialových farbív kryštálová violeť, genciánová violeť; zo zelených farbív malachitová zelená;
z modrých farbív metylová modrá a pod. V prípade, že sa na molekule farbiva nachádzajú
oba typy skupín, kyslý alebo bázický charakter farbiva závisí od toho, ktoré skupiny pre-
važujú. Ak sú v rovnováhe, je farbivo amfotérne. Indiferentné farbivo má namiesto kyslo-
tvornej alebo bázotvornej skupiny indiferentnú skupinu. K týmto druhom farbív majú bunkové
štruktúry rôznu afinitu. Pri niektorých prevláda afinita k farbivám bázickým, nazývajú sa
bazofiné. Iné sú dobre farbiteľné farbivami kyslými a nazývajú sa acidofilné.
Základné farbiace roztoky sa pripravujú ako nasýtené roztoky v 96% alkohole.
Z týchto zásobných roztokov sa na použitie pripravia zriedené farbiace roztoky zmiešaním
1 dielu základného roztoku s 9 dielmi destilovanej vody. Na zvýšenie stability sa pridáva

27
kryštálik tymolu. Zosilnenie farbenia možno dosiahnuť: predĺžením času pôsobenia farbiva,
zvýšením teploty a pridaním moridla. Moridlá sú látky, ktoré majú chemickú afinitu tak
k objektu, ako aj k farbivu, takže pomáhajú fixácii farbiva v materiáli. Najčastejšie sa pou-
žívajú anilín, fenol, laktofenol, Lugolov roztok, tanín.
Základnou podmienkou vitálneho farbenia je, aby použité farbivo nebolo toxické,
preto možno použiť len niektoré relatívne nejedovaté farbivá. I tak musí byť koncentrácia
týchto farbív pomerne nízka (približne 0,01% a menej), pretože vo vyšších koncentrá-
ciách poškodzujú bunku. Pri vitálnom farbení odpadá tiež vplyv fixácie, takže do živých
buniek môžu vniknúť len niektoré farbivá. Pri tom sa uplatňuje veľa chemických i
fyzikálno-chemických faktorov. Ich štúdium v živej bunke je tiež obtiažne, preto exaktná
všeobecne platná teória vitálneho farbenia zatiaľ chýba. Živé bunky môžeme farbiť farbivami
kyslými i zásaditými. K najpoužívanejším bázickým farbivám patrí neutrálna červená,
metylénová modrá, Janusova zeleň, metylvioleť a niektoré ďalšie. Dobre sa nimi dajú farbiť
vakuoly, ale aj nervové zakončenia a mitochondrie. Kyslé vitálne farbivá ako trypánová
modrá, pyrolová modrá alebo lítiokarmín farbia za určitých podmienok vitálne jadro.
Najvhodnejšími vitálnymi farbivami sú vlastne fluorochrómy, ktoré popri nízkej toxicite možno
v bunke fluorescenčne pozorovať už v úplne neškodných koncentráciách. Musí sa však
používať modrofialové alebo modré svetlo. Vitálne farbivá možno aplikovať rôznym
spôsobom, napr. injekčne alebo v potrave. Ale väčšinou sa pridáva do prostredia, v ktorom
sa nachádza pozorované tkanivo.
Pokiaľ ide o samotné farbenie fixovaných preparátov, poskytujú oveľa lepšie
možnosti bunky fixované než živé. Predovšetkým sa nemusí prihliadať na toxicitu, takže
možno používať ktorékoľvek účinné farbivo. Významný je však vplyv fixácie na farbiteľnosť
bunky. Acidofília a bazofília sú tiež ovplyvňované fixačným procesom. Napr. formaldehyd
zvyšuje bazofíliu, kyselina pikrová a dvojchróman acidofíliu. Niektoré farbivá alebo farebné
zmesi dávajú želateľné výsledky len po určitej fixácii. Takto sa vlastne fixácia stáva súčasťou
farbiacich metód, a tých sa dnes v cytologickej a histologickej technike používa veľa,
a niekedy sú dosť komplikované. Všeobecne sa však pri farbení uplatňujú tieto základné
spôsoby.
Progresívne (priame) farbenie – preparát sa farbí až do žiadaného stupňa
zafarbenia, potom sa farbenie preruší. Regresívne farbenie (prefarbovanie) – preparát sa
intenzívne prefarbí a potom sa farbivo vo vhodnom roztoku extrahuje (diferencuje) až do
žiadaného stupňa zafarbenia. Prijímanie ale aj vyplavovanie farbiva neprebieha pri bun-
kových štruktúrach rovnakou mierou, preto regresívne farbený preparát ukazuje spravidla
kontrastnejšiu, diferencovanejšiu štruktúru, preto sa regresívny spôsob volá farbenie
s diferencovaním.
Sukcesívne farbenie – ten istý preparát sa farbí dvoma alebo viacerými farbivami po
sebe (každé pre inú zložku). Simultánne farbenie – preparát sa farbí niekoľkými farbivami
naraz v tom istom roztoku.
Substantívne farbenie – preparát sa farbivom zafarbí priamo; adjektívne farbenie –
preparát musíme pred alebo počas farbenia moriť zlúčeninou, ktorá umožňuje farbiteľnosť.
Z hľadiska získaného farebného odtieňa sa rozlišuje ortochromatické farbenie, pri
ktorom má preparát tú istú farbu ako použité farbivo a metachromatické farbenie, pri
ktorom sa niektoré zložky farbia odlišným tónom než má farbivo.
Ak prostredie, v ktorom sa objekt nachádza, chceme nahradiť iným, urobíme to
tzv. „presávacou metódou“. K jednému okraju krycieho skla prikvapneme nový roztok
a k protiľahlému okraju priložíme prúžok filtračného papiera tak, aby nasával pôvodné
médium. Po krátkej dobe nastane úplná výmena prostredia.

28
 Obr. 2.7. Postup pri presávacej metóde: 1 – filtračný papier, 2 – kvapkadlo

2.2.1 Macerácia a fixácia suknice cibule a dôkaz DNA v bunkovom jadre

Objekt: cibuľa kuchynská (Allium cepa).

Pomôcky: maceračno-fixačný roztok (96% etanol a 36% kyselina chlorovodíková v pomere
1 : 1), destilovaná voda, 2 Petriho misky, lyžička, 2% acetorceín, potreby na mikrosko-
povanie
Postup: Suknicu cibule narežeme na hranoly o maximálnej veľkosti 2 až 3 mm a vložíme ich
do maceračno-fixačného roztoku na 5 až 8 minút. Presná doba macerácie závisí od povahy
objektu (vek, skladovanie atď.) a v prípade potreby je ju možné určiť skusmo. Ihneď po
ukončení macerácie preložíme objekty do vody a 10 minút ich prepierame. Na zhotovenie
preparátu kvapneme na podložné sklo kvapku acetorceínu, vložíme do nej jeden kúsok
zmacerovaného a prepraného pletiva, prikryjeme krycím sklíčkom a mierne pritlačíme. Odpo-
rúča sa krycie sklíčko niekoľkokrát nadvihnúť a opäť pritlačiť, aby sa farba dostala ku
všetkým bunkám. Takto pripravený preparát sa nazýva roztlakový.
Výsledok: Správne zmacerované pletivo sa už pri miernom tlaku roztlačí na jednobunkovú
vrstvu, takže možno dobre pozorovať jednotlivé bunky. Bunky suknice cibule sú pomerne
veľké, parenchymatické a červene sfarbené jadrá sú veľmi dobre viditeľné (obr. 2.8).

Obr. 2.8. Parenchymatické bunky suknice cibule s tmavo zafarbeným jadrom. Zváčšenie 400×.
(orig. B. Kaliňáková)

29
2.3 Dôkaz prítomnosti anorganických a organických látok v bunke
2.3.1 Dôkaz vápnika v bunkách cibule

Objekt: vonkajšia odumretá pokožka cibule kuchynskej (Allium cepa)

Pomôcky: 10% kyselina sírová, potreby na mikroskopovanie
Postup: Pred vlastným pokusom pokožku cibule nastriháme na štvorce veľkosti približne
1 × 1 cm, vložíme do odsávačky s vodou a pomocou vodnej vývevy odsávame 20 minút
vzduch, aby sa objekty zmáčali. Potom do kvapky vody na podložnom sklíčku prenesieme
štvorček pokožky, prikryjeme krycím sklíčkom a pozorujeme. V pretiahnutých (prozenchy-
matických) bunkách nájdeme po jednom veľkom obyčajne obdĺžnikovom kryštáli šťaveľanu
vápenatého (CaC2O4). Po zakreslení urobíme dôkaz vápnika pomocou kyseliny sírovej, ktorú
pridáme tzv. presávacou metódou pri malom zväčšení. Pokus trvá asi 10 minút a prvé
ihlicovité kryštály síranu vápenatého (CaSO4) sa objavujú v okrajových bunkách (často
vznikajú aj mimo bunky).
Výsledok: Kým šťaveľan vápenatý kryštalizuje v tetragonálnej sústave a kryštál má tvar
hranolu, síran vápenatý má ihlicovité kryštály. Prevedenie šťaveľanu vápenatého na síran
vápenatý pomocou kyseliny sírovej je tak možné pozorovať pomocou odlišných tvarov
kryštálov a dokázať tak prítomnosť vápnika v bunkách vonkajšej pokožky cibule kuchynskej
(Allium cepa) (obr. 2.9).

Obr. 2.9. Vápnik v bunkách vonkajšej pokožky cibule vo forme šťaveľanu, resp. síranu vápenatého.
Zväčšenie 400×. (orig. B. Kaliňáková)

30
2.3.2 Dôkaz zásobného škrobu v bunkách zemiakovej hľuzy

Objekt: zemiaková hľuza (Solanum tuberosum)

Pomôcky: Lugolov roztok, potreby na mikroskopovanie
Postup: Kúsok obieleného zemiaka opláchneme vodou a pomocou žiletky zhotovíme čo
najtenší rez. Môže byť veľmi malý (niekoľko milimetrov), ale musí byť tenký („priesvitný“).
Ihlou ho prenesieme na podložné sklíčko do kvapky vody a prikryjeme krycím sklíčkom.
Prezrieme (objektív 40×) a zakreslíme bunky zemiakovej hľuzy obsahujúce škrobové zrná.
Potom do preparátu presávacou metódou vpravíme Lugolov roztok a opäť prezrieme
a zakreslíme bunky i škrobové zrná.
Výsledok: Bunky zemiaka sú relatívne veľké a ich tvar je typický pre parenchým. Obsahujú
pomerne značné množstvo škrobových zŕn rôznej veľkosti. Tvar škrobových zŕn je oválny
a zrná majú vrstevnatú štruktúru, ktorú spôsobujú vrstvy škrobu rôzneho obsahu vody a tým
aj s rôznym indexom lomu svetla. Škrob je polysacharid, ktorý sa farbí jódom na modro.
V bunke sa farbia len škrobové zrná, ostatné časti bunky sú bezfarebné.

Obr. 2.10. Škrobové zrná v zemiakovej hľuze. Zväčšenie 400×. (orig. B. Kaliňáková)

2.3.3 Dôkaz celulózy v buničitej vate

Objekt: kúsok buničitej vaty

Pomôcky: Lugolov roztok, kyselina sírová zriedená vodou (3 : 1), potreby na mikroskopo-
vanie
Postup: Pinzetou vytrhneme kúsok vaty a vložíme ho do kvapky Lugolovho roztoku na pod-
ložnom sklíčku. Prikryjeme krycím sklíčkom a pod mikroskopom pozorujeme (objektív 10×)
jeho hnedé sfarbenie. Zakreslíme vlákna. Potom k okraju krycieho sklíčka kvapneme roztok
kyseliny sírovej. Kyselina začne prenikať pod krycie sklíčko, jej postupné prenikanie sle-
dujeme pod mikroskopom. Zakreslíme.
Výsledok: Kyselina sírová hydrolyzuje celulózu, ktorá je hlavnou zložkou vaty. Produktom
hydrolýzy je amyloid, ktorý sa jódom farbí na modro.

31
 Obr. 2.11. Celulózové vlákna v buničitej vate. Zväčšenie 100×. (orig. B. Kaliňáková)

2.3.4 Dôkaz glykogénu v pečeňových bunkách

Objekt: čerstvá pečeň myši

Pomôcky: Lugolov roztok, potreby na mikroskopovanie
Postup: Asi 2 mm3 pečeňového tkaniva roztrháme na podložnom sklíčku na drobné kúsky,
prikvapneme na ne Lugolov roztok a prikryjeme krycím sklíčkom. Pozorujeme pri malom
zväčšení (objektív 10×).
Výsledok: Asi po 10 minútach sa tkanivo zafarbí. Glykogén nachádzajúci sa v pečeňových
bunkách sa sfarbí jódom do červenohneda.

2.3.5 Dôkaz bielkovín v kvasinkách – biuretova reakcia

Objekt: pekárske droždie (Saccharomyces cerevisiae)

Pomôcky: 2 skúmavky so stojanom, trecia miska, pipety, 10% KOH, 5% CuSO4, voda
Postup: Asi 0,5 g droždia rozotrieme v trecej miske s niekoľkými kvapkami vody, kašu
spláchneme do jednej skúmavky 5 ml vody. Do druhej skúmavky napipetujeme 5 ml vody.
Potom do oboch skúmaviek napipetuje po 1 ml roztoku KOH a po pretrepaní pridáme 0,5 ml
roztoku CuSO4 a znovu pretrepeme. Pozorujeme.
Výsledok: Asi o 15 minút sa v skúmavke s droždím objaví fialové sfarbenie, v kontrolnej
skúmavke s vodou vznikne modrá zrazenina hydroxidu meďnatého. Biuretovu reakciu
dávajú okrem bielkovín všetky zlúčeniny obsahujúce v molekule aspoň dve skupiny
-CONH2, -CSNH2 alebo –CH2NH2, ako napr. peptidy, peptóny a tiež zlúčenina zvaná biuret
(NH2CO-NH-CO-NH2), podľa ktorej sa táto reakcia nazýva.

2.3.6 Dôkaz železa v semenách horčice

Objekt: semená horčice

Pomôcky: 2% roztok žltej krvnej soli (ferokyanid draselný), 5% kyselina chlorovodíková,
pinzeta so špičkami z nekovového materiálu, 3 kusy (150 ml) kadičiek, potreby na mikro-
skopovanie
Postup: Semená horčice namočíme do vody a keď budú dobre napučané miernym tlakom
vylúpneme zárodok. Zo zárodku odlomíme jeden z dvoch klíčnych lístkov. Ten ponoríme na
24 hod. do 2% roztoku ferokyanidu. Potom opláchneme vo vode a ponoríme lístok do 5%
HCl. Do 5 minút sa v ňom objaví modrá sieťovina. Akonáhle sa sieťovina objaví, prepierame
objekt v destilovanej vode. Mikroskopovať môžeme vo vode alebo v glyceríne.

32
Výsledok: Sfarbená sieť sú základy cievnych zväzkov. Bez reakcie sú skoro nerozo-
znateľné. Modré sfarbenie dokazuje prítomnosť železa, je spôsobená zrazeninou berlínskej
modrej. Ak je objekt príliš hrubý, možno ho na niekoľko hodín ponoriť do roztoku
chloralhydrátu (2,2,2-trichlóretán-1,1-diol). V ňom sa pletivo vyjasní a stane sa priehľad-
nejším.

2.4 Bunka a prostredie

Osmóza je druh pasívneho transportu súvisiaci s tokom vody cez cytoplazmatickú
membránu. Pri tomto procese prestupuje voda cez polopriepustnú membránu z prostredia
s menšou koncentráciou osmoticky aktívnych látok do prostredia s väčšou koncentráciou
osmoticky aktívnych látok. Veľkosť osmózy je daná rozdielom osmotických tlakov na oboch
stranách membrány. Prostredie, v ktorom je koncentrácia osmoticky aktívnych látok rovnaká
ako v bunke, sa nazýva izoosmotické (izotonické). V bunke nachádzajúcej sa v takomto
prostredí nedochádza k žiadnym osmotickým procesom. Prostredie kde je koncentrácia
osmoticky aktívnych látok vyššia ako v bunke sa nazýva hyperosmotické (hypertonické). Ak
sa bunka nachádza v takomto prostredí, dochádza v nej k plazmolýze (u rastlinnej bunky)
resp. plazmorýze (u živočíšnej bunky), teda bunka stráca vodu a zmenšuje svoj objem
(živočíšna bunka) resp. protoplast (rastlinná bunka). Prostredie, v ktorom je koncentrácia
osmoticky aktívnych látok menšia ako v bunke, sa nazýva hypoosmotické (hypotonické). Ak
sa bunka nachádza v takomto prostredí, dochádza v nej k deplazmolýze (u rastlinnej bunky)
resp. plazmoptýze (u živočíšnej bunky), teda bunka prijíma vodu z prostredia a živočišná
bunka zväčšuje svoj objem (tá môže až prasknúť) resp. rastlinná bunka zväčšuje protoplast.

2.4.1 Osmotické procesy prebiehajúce v rastline

a) Pozorovanie osmotických procesov v rastlinnej bunke

Objekt: vnútorná pokožka cibule
Pomôcky: 2 M roztok NaCl, potreby na mikroskopovanie
Postup: Z vrchnej pokožky suknice cibule pinzetou stiahneme kúsok pokožky, vložíme do
kvapky 2 M roztoku NaCl umiestnenej na podložnom sklíčku a prikryjeme krycím sklíčkom.
Takto pripravený preparát vložíme do mikroskopu a pozorujeme pri strednom zväčšení
mikroskopu (objektív 10×) priebeh plazmolýzy. Po zakreslení vyberieme preparát z mikro-
skopu a presávacou metódou vymeníme 2 M roztok NaCl za vodu. Preparát potom znova
vložíme do mikroskopu a po ustálení pozorujeme a zakreslíme priebeh deplazmolýzy.
Výsledok: Funkciou cytoplazmatickej membrány je selektívny príjem látok bunkou. Príjem
vody bunkou sa uskutočňuje prostredníctvom procesov difúzie a osmózy. Difúzia je postupné
prenikanie látok z miest s vyššou koncentráciou na miesta s nižšou koncentráciou. Osmóza
je jav, keď preniká voda cez cytoplazmatickú membránu z prostredia s nižšou koncentráciou
látok do prostredia s vyššou koncentráciou látok. V bunkách pokožky cibule sme pozorovali
plazmolýzu a deplazmolýzu. Pri plazmolýze roztok NaCl spôsobil vyrovnávanie koncentrácie
medzi bunkami a okolitým hypertonickým prostredím. Došlo k uvoľňovaniu vody z buniek,
zmenšeniu ich objemu a oddeľovaniu cytoplazmatickej membrány od bunkovej steny. Pri
deplazmolýze, keď sa vymenil roztok NaCl za vodu došlo k prúdeniu vody do vakuoly
a normalizácii osmotických pomerov. Bunka získa v hypononickom prostredí svoj pôvodný
tvar.

b) Osmotická hodnota bunky

Objekt: vnútorná pokožka cibule
Pomôcky: 7 kadičiek (50 ml), 2 sklenené tyčinky, 7 hodinových skiel, 2 byrety na stojanoch,
2 M roztok NaCl, destilovaná voda, potreby na mikroskopovanie
Postup: Najprv si pomocou dvoch byriet pripravíme rad odstupňovanej koncentrácie NaCl
podľa tab. 1.

33
Narezané kúsky pokožky cibule prenesieme do označených kadičiek s odstupňovanou
koncentráciou roztoku NaCl. Dbáme o to, aby pokožka bola ponorená v plazmolytiku
a kadičky prikryjeme hodinovými skielkami. Za 5 až 10 minút prezeráme každý kúsok
pokožky pod mikroskopom vždy v danom roztoku (začíname od najvyššej koncentrácie).
Zistíme pri akej koncentrácii NaCl prebieha hraničná plazmolýza a vypočítame osmotickú
hodnotu bunky.
Výsledok: Metódou hraničnej plazmolýzy nezistíme absolútnu hodnotu osmotických tlakov
v bunkách pletív. Výsledky sú ovplyvnené napučavosťou cytoplazmy, pružnosťou bunkovej
steny, tlakom susedných buniek atď. Preto pri rastlinných bunkách nehovoríme o osmo-
tickom tlaku, ale o ich osmotickej hodnote. Koncentrácia NaCl, v ktorej zistíme tzv. hraničnú
plazmolýzu, zodpovedá približne osmotickej hodnote bunky. Táto je daná koncentráciou
osmoticky aktívnych látok v bunke (prevažne vo vakuole). O hraničnej plazmolýze hovoríme
vtedy, keď sa cytoplazmatická membrána práve začne oddeľovať od bunkovej steny.
Viditeľná býva obzvlášť v rohoch buniek. Pre zistenú koncentráciu NaCl vyhľadáme v tabuľke
prepočítanú osmotickú hodnotu bunky.
Osmotickú hodnotu bunky môžeme približne vypočítať zo vzorca: P = R.T.C.i/V, kde „P“ je
hľadaný osmotický tlak v MPa, „R“ je plynová konštanta 0,082, „T“ je absolútna teplota (273
+ teplota laboratória), „c“ je koncentrácia rozpustenej látky vyjadrená v móloch, „i“ je
izotonický koeficient (pre NaCl = 1,5) a „V“ je objem, v ktorom je rozpustená jedna molekula
plazmolytika v hraničnej koncentrácii (napr. ak hraničná plazmolýza prebieha v roztoku 0,25
M, tak 1 = 4 (1/0,25 = 4).

Obr. 2.12. Plazmolýza a deplazmolýza v pokožkových bunkách cibule. Zväčšenie 400×.

(orig. B. Kaliňáková)

Tabuľka 1. Príprava radu odstupňovanej koncentrácie chloridu sodného

Osmotická hodnota
Koncentrácia 2 M NaCl Destilovaná voda
roztoku NaCl (MPa)
roztoku NaCl (ml) (ml)
pri 20°C
0,2 M 2,0 18,0 0,839
0,3 M 3,0 17,0 1,248
0,4 M 4,0 16,0 1,657
0,5 M 5,0 15,0 2,096
0,6 M 6,0 14,0 2,566
0,7 M 7,0 13,0 2,965

34
 c) Pozorovanie osmotických javov na koreni mrkvy
Objekt: koreň mrkvy
Pomôcky: nôž, NaCl, múka, Petriho miska
Postup: Nožom odrežeme dva rovnaké kúsky koreňa mrkvy a postavíme ich na dno Petriho
misky. Nožíkom vyhĺbime v každom kúsku (v hornej časti) malú jamku. Pripravenú jamku
zaplníme múkou v prvom kúsku a NaCl v druhom kúsku mrkvy. Po 30 minútach pozorovanie
vyhodnotíme.
Výsledok: Pri pozorovaní odoberania vody celým rastlinným orgánom – koreňom, sme
porovnali správanie buniek koreňa v prostrediach s rozdielnou osmotickou hodnotou. Kým
múka sa prejavila ako osmoticky neúčinná, soľ vyvolala odoberanie vody z buniek koreňa.

Obr. 2.13. Osmotické procesy v koreni mrkvy

2.4.2 Osmotické procesy v živočíšnej bunke

a) Plazmorýza a plazmoptýza buniek

Objekt: suspenzia cicavčích buniek v kultivačnom médiu
Pomôcky: potreby na mikroskopovanie, 1 M roztok CaCl2
Postup: Malú kvapku suspenzie živočíšnych buniek prikryjeme krycím sklíčkom tak, že sa
vytvorí jednovrstevný film. Preparát si prezrieme pri veľkom zväčšení (objektív 40×). Potom
pomaly presávacou metódou vymeníme kultivačné médium za 1 M roztok CaCl2, vložíme
opäť do mikroskopu a pozorujeme zmeny tvaru buniek, ktoré nastali. Hneď na to preparát
presajeme destilovanou vodou. Miesto presávania si môžeme pripraviť súbežne tri preparáty
(bunková suspenzia v kultivačnom médiu, bunková suspenzia do roztoku CaCl2, bunková
suspenzia do kvapky destilovanej vody).
Výsledok: V hypertonickom prostredí roztoku CaCl2 strácajú bunky vodu a pretože nemajú
pevnú bunkovú stenu ako rastlinné bunky, zmenšujú svoj objem. Tento jav sa v živočíšnej
bunke nazýva plazmorýza. Ak nahradíme roztok CaCl2 destilovanou vodou (ide o hypo-
tonické prostredie), získavajú bunky najprv normálny tvar, avšak čoskoro môžeme pozorovať

35
ich lýzu (rozpad), tzv. plazmoptýzu. Zvláštnou formou plazmoptýzy je osmotická hemolýza
(rozpad červených krviniek).

b) Hemolýza červených krviniek

Objekt: hustá suspenzia zdravých červených krviniek (ľudské, hovädzie, bravčové) vo
fyziologickom roztoku
Pomôcky: 0,9%, 0,5%, 0,2% roztok NaCl, destilovaná voda, 4 skúmavky, stojan na skú-
mavky, pipeta 5 ml, ceruzka na sklo
Postup: Do prvej skúmavky napipetujeme 5 ml 0,9% NaCl, do druhej skúmavky 5 ml 0,5%
NaCl, do tretej skúmavky 5 ml 0,2% NaCl a do štvrtej skúmavky dáme 5 ml destilovanej
vody. Do všetkých potom pridáme 1 až 2 kvapky suspenzie červených krviniek a opatrne
premiešame.
Výsledok: Pri prezeraní skúmaviek oproti svetlu vidíme, že prvá a druhá skúmavka sú
priehľadné, štvrtá skúmavka je celkom priehľadná, tretia prakticky tiež. Odstupňovaním
koncentrácie NaCl môžeme stanoviť tzv. osmotickú rezistenciu červených krviniek, ktorá
určuje hodnotu koncentrácie NaCl v percentách (nižšiu ako 0,9%), ktorú krvinky ešte znesú
bez toho, aby lyzovali (obr. 2.14).

Obr. 2.14. Hemolýza červených krviniek: 1 – 1,5% NaCl, 2 – 9% NaCl, 3 – 7% NaCl, 4 – 6% NaCl,
5 – 5% NaCl, 6 – 4% NaCl, 7 – 3% NaCl, 8 – 2% NaCl, 9 – 1% NaCl, 10 – 0% NaCl = destilovaná
voda

36
2.4.3 Účinok cytoplazmového jedu na bunku

Objekt: kultúra nálevníkov

Pomôcky: Petriho miska, 40% formaldehyd (40% čistý etanol), pipeta
Postup: Na dno Petriho misky kvapneme 1 až 2 kvapky 40% formaldehydu (etanolu),
prikryjeme viečkom Petriho misky s visiacou kvapkou kultúry nálevníkov a po čase pozo-
rujeme pri zväčšení objektívu 10×.
Výsledok: Po krátkom čase pôsobenia formaldehydu (etanolu) sa nálevníky prestanú
pohybovať a pritom si zachovávajú svoj tvar. Formaldehyd (etanol) je cytoplazmový jed,
nezvratne poškodzujúci bunku.

2.4.4 Účinok fytoncídov na bunku

Objekt: kultúra nálevníkov

Pomôcky: čerstvo nakrájaná a niekoľko hodín nakrájaná cibuľa alebo cesnak, trecia miska
s tĺčikom, Petriho miska, pipeta
Postup: Na dno Petriho misky dáme malé množstvo čerstvo rozotretej cibuľovej alebo
cesnakovej kaše a na viečko Petriho misky kvapku nálevníkov. To isté zopakujeme aj so
starou cibuľou alebo cesnakom. Tieto misky použijeme ako kontrolné. Pozorujeme po 5 a 10
minútach pri zväčšení objektívu 10×.
Výsledok: Bezprostredne po uskutočnení pokusu pozorujeme živý pohyb prvokov. Postupne
sa začnú prvoky stáčať do guľôčok, vykonávajú rýchly rotačný pohyb, ktorý po 5 až 10
minútach prestáva. Prvoky sú prchavou frakciou fytoncídov nezvratne poškodené, resp.
odumreté. V kontrolnom experimente fytoncídy zo starej cibuľovej (alebo cesnakovej) kaše
vyprchali, a preto sa pohyb prvokov nemení.

2.5 Delenie bunky

Delenie bunky – bunková proliferácia je základný životný proces každej bunky.
Poznáme tri spôsoby, ako sa bunka delí – amitóza, mitóza a meióza. Amitóza je priame
delenie buniek bez vytvárania chromozómov, pri ktorom môže prísť k nerovnomernému
rozdeleniu genetickej informácie. Tento spôsob bunkového delenia je menej častý a delia sa
ním napr. baktérie, degenerujúce alebo nádorové bunky. Meióza je delenie, pri ktorom
dochádza v materskej diploidnej bunke (2n) k redukcii počtu chromozómov a vznikajú štyri
dcérske haploidné (n) bunky. Meiózou vznikajú pohlavné bunky eukaryotických organizmov.
Mitóza je nepriame delenie bunky, pri ktorom sa na presné rozdelenie chromozómov
do dcérskych buniek vytvára tzv. mitotický aparát (centrozóm a deliace vretienko). Mitóza
prebieha v rámci bunkového cyklu. Bunkový cyklus predstavuje opakujúci sa cyklus života
bunky, kedy dochádza k deleniu bunky (mitóza) a prípravy na delenie (interfáza). V priebehu
mitózy dochádza v prvej etape k rozdeleniu jadra – karyokinéza, v druhej etape sa delí
cytoplazma bunky so všetkými bunkovými organelami – cytokinéza. Proces mitózy prebieha
v štyroch fázach – profáza, metafáza, anafáza a telofáza. Mitotickým delením vzniknú dve
dcérske diploidné bunky. Mitózou vznikajú somatické (telové) bunky.
V profáze sa kondenzuje chromatín na jednotlivé chromozómy (prebieha dehyd-
ratácia a špiralizácia chromatínu čím sa chromozómy stávajú viditeľné), formuje sa mitotický
aparát (ak sú prítomné centrioly, tak putujú k opačným pólom bunky, vytvorí sa astrosféra,
centrosféra a z jemných vlákien sa vytvorí deliace vretienko), rozpadáva sa jadrová
membrána (perinukleárne cisterny sa rozpadnú v priebehu niekoľkých sekúnd na veľký počet
mechúrikov a zaujmú miesto na póloch bunky) a karyoplazma a cytoplazma sa zmiešajú
(viskozita je malá). V metafáze sa najprv chromozómy v tzv. premetafáze preskupujú do
rovníkovej roviny, dotvorí sa deliace vretienko a zložitými pohybmi sa kinetochóry chro-
mozómov ukladajú na deliacom vretienku do rovníkovej polohy (ramená chromozómov visia
von). V tzv. vlastnej metafáze sa chromozómy napoja úplne na mitotický aparát, pričom
dosiahli najvyšší stupeň kondenzácie. Potom nastáva rozdelenie kinetochórov (centromér),

37
oddelené chromatidy chromozómu sa od seba uvoľnia. V anafáze samostatné chromatidy
každého chromozómu putujú k opačným pólom bunky (kinetochórové mikrotubuly deliaceho
vretienka ťahajú kinetochóry k pólom bunky) a dochádza k postupnému presunu cyto-
plazmatických organiel smerom k opačným pólom bunky. V telofáze sa dekondezujú
chromozómy (dešpiralizujú sa a hydratujú, stávajú sa neviditeľné), zaniká mitotický aparát
(okrem centriol), tvorí sa jadrová membrána a prebieha cytokinéza – delenie bunky, rozdelia
sa ostatné bunkové organely. V prvých troch fázach mitózy (profáza, metafáza, anafáza)
prebieha karyokinéza.

Obr. 2.15. Schématické zobrazenie jednotlivých fáz mitózy

2.5.1 Mitotické delenie bunky

Objekt: koreňové vrcholky cibule alebo šošovice

Pomôcky: maceračno-fixačný roztok (etanol + kyselina chlorovodíková v pomere 1 : 1), 1 až
2% roztok orceínu v 45 až 65% kyseline octovej, 2 ks (150 ml) kadičiek, potreby na
mikroskopovanie
Postup: Žiletkou odrežeme asi 3 cm korienok cibule a vložíme do maceračno-fixačného
roztoku. Maceračný roztok necháme pôsobiť 20 minút (presná doba macerácie závisí od
povahy objektu). Potom preložíme korienok do vody a 10 minút prepierame. Po vybratí
z vody použijeme na prípravu preparátu len koreňový vrcholček odrezaný približne 1 až
2 mm od konca korienka, ktorý prenesieme na podložné sklíčko do kvapky acetorceínu.
Pletivo prikryjeme krycím sklíčkom a mierne pritlačíme, pričom krycie sklíčko niekoľkokrát
nadvihneme a opäť pritlačíme, aby sa farba dostala ku všetkým roztlačeným bunkám. Po
poslednom pritlačení je preparát hotový na okamžité mikroskopické pozorovanie. Prezeráme
niekoľko zorných polí, vzdialených od seba v rovnakých intervaloch. V každom zornom poli

38
spočítame bunky a určíme, koľko sa z nich mitoticky delí. Súčasne zaznamenávame koľko
z deliacich sa buniek sa nachádza v profáze, metafáze, anafáze a telofáze (obr. 2.16).
Celkovo spočítame 1000 buniek.

Obr. 2.16. Mitóza v koreni vrcholku cibule

Výsledok: Množstvo mitóz, zistených štatisticky v preparáte, vyjadrujeme mitotickým inde-

xom I, ktorý je definovaný rovnicou I = (M/K) × 1000, kde M je množstvo buniek
v ktoromkoľvek štádiu mitózy a K je množstvo nedeliacich sa buniek, nachádzajúcich sa
v interfáze.
Hodnota tohto čísla má tú výhodu, že predstavuje celé číslo, na rozdiel od zlomkových čísiel
percentuálnych hodnôt. Jednotlivé fázy mitózy vyčíslime percentom z množstva všetkých
spočítaných buniek dohromady. Tieto hodnoty diagramaticky vyjadrujeme formou tzv.
mitotických pások tak, že do vodorovnej, jeden centimeter vysokej pásky, nanášame zistené
percentuálne údaje. Štatistické vyšetrenie dopĺňame ešte mikroskopovaním preparátu po-
mocou silného zväčšenia. Pritom sa presvedčíme či priebeh mitózy je normálny, či nedo-
chádza k atypickému usporiadaniu chromozómov, k ich deformácii, k poruchám v tvorbe
vretienka alebo k abnormalitám cytokinézy.

39
3 Biológia rastlín
Rastliny (Plantae) majú nezastupiteľný význam pre náš život, pretože sú hlavnými
producentami organickej hmoty. Takmer všetky živočíchy sú na ne odkázané a to nielen
výživou, ale aj kvôli tvorbe kyslíka, ktorého fotosyntetizujúce rastliny za optimálnych pod-
mienok vyrábajú väčšie množstvá, než sami predýchajú. Tento zvyšný kyslík môžu využívať
na dýchanie nefotosyntetizujúce baktérie, prvoky, huby a živočíchy. Zelené rastliny sú
primárnym zdrojom biomasy. Rôzne časti rastlinných tiel sa takmer každý deň dostávajú na
náš stôl ako potraviny (ovocie, zelenina, zemiaky atď.) resp. nápoje a potravinové doplnky
(káva, čaj, kakao). Mnohé slúžia ako suroviny na výrobu potravín (obilniny, olejoviny,
cukrová repa), krmoviny (kukurica, ďatelina, trávy), suroviny pre textilný (ľan, konope,
bavlník), drevársky (dreviny) a ďalší priemysel, suroviny na výrobu liečiv, kozmetických
prípravkov a na dekoračné účely.
Rastliny sa podľa zložitosti stavby rozdeľujú na jednobunkové a mnohobunkové.
Telo jednobunkových rastlín tvorí jedna bunka (zelené bičíkovce, niektoré riasy), telo
mnohobunkových rastlín pozostáva z veľkého počtu buniek zoskupených do súborov.
Súbory buniek, ktoré sú morfologicky (tvarom) rovnaké a fyziologicky (funkčne) špeciali-
zované na určitú životnú funkciu, nazývame pletivami. Súbory pletív vytvárajú rastlinné
orgány. Bunky a rastlinné orgány vzájomne kooperujú a vytvárajú celistvosť organizmu.
Anatomická stavba rastlín je programovaná geneticky, expresiu genómu môžu ovplyvňovať
korelačné vzťahy, faktory prostredia a fyziologické procesy.

3.1 Anatómia stavby koreňa, stonky a listu rastliny

Stavba rastlinného tela je rozličná a veľmi závisí od prostredia, v ktorom rastlina
žije.Telo rastlín môže tvoriť stielka alebo môže byť tvorené pravými orgánmi. Stielka je typ
tela rastlín, ktorý nie je tvorený pletivami a takýto typ majú nižšie rastliny a machorasty.
Vyššie rastliny tvoria pletivá a pravé orgány. Orgány vyšších rastlín môžu byť podľa plnenia
funkcie vyživovacie – vegetatívne a rozmnožovacie – generatívne. K vegetatívnym orgá-
nom vyšších rastlín patrí koreň, stonka a list, ktoré zabezpečujú rastline výživu, upevnenie
a rast. Ku generatívnym orgánom zaraďujeme kvet, plod a semeno, ktoré zabezpečujú
tvorbu pohlavných buniek a vznik novej generácie.
Koreň, stonka a list sú základnými orgánmi vyšších rastlín. K o r e ň (radix) je orgán,
zvyčajne podzemný, ktorý nemá listy. Pôvodná funkcia koreňa je mechanická (upevňovať
rastliny v pôde), sorpčná (čerpať z pôdy vodu a v nej rozpustené minerálne látky), vodivá
(rozvádzať vodu a v nej rozpustené minerálne látky do nadzemných častí rastliny), syntetická
a zásobná. Niektoré rastliny sa dokážu rozmnožovať odrezkami koreňa a tu koreň plní aj
rozmožovaciu funkciu. Činnosťou delivého pletiva koreň rastie a možno tu rozlíšiť štyri
základné oblasti – meristematická zóna (tvorí ju veľký počet malých deliacich sa
tenkostenných buniek), pokojová zóna (málo deliace sa bunky), predlžovacia zóna (bunky
v nej rýchlo rastú a zväčšujú objem) a diferenciačná zóna – dozrievacia zóna (bunky sa
špecializujú na výkon funkcií).
Anatomickú stavbu koreňa tvorí tzv. primárna stavba a sekundárna stavba.
Primárnu stavbu starého koreňa tvoria pokožkové pletivá, základné pletivá a vodivé pletivá.
Zložená je z koreňovej pokožky (rizoderma), primárnej kôry (rozdeľuje sa na tri vrstvy –
endodermis, mezodermis a ektodermis; tvoria ju parenchymatické bunky, je obvykle mohut-
nejšia ako kôra stonky a na povrchu mnohých pokožkových buniek možno pozorovať dlhé,
úzke, valcovité výbežky – koreňové vlásky) a stredného valca. Stredný valec obsahuje
pericykel (tenkostenný parenchým z buniek, ktoré majú delivú schopnosť, tvorí vrchnú
vrstvu stredného valca, delením vytvára bočné korene, u druhotne hrubnúcich sa tu zakladá
felogén, bunkami pericykla je časť kambia), cievny zväzok a stržeň so stržňovými lúčmi.
Na koncoch rastových vrcholov koreňa sa nachádza vrstva buniek – koreňová
čiapočka, ktorá chráni rastový vrchol pred poškodením. Pokožka a koreňové vlásky predsta-

40
vujú pokožkové pletivá, primárnu kôru, perikambium a stržnové pletivá zaraďujeme k základ-
ným pletivám a cievne zväzky k vodivým pletivám.
Korene nahosemenných alebo dvojklíčnolistových drevnatých rastlín neskôr čin-
nosťou druhotnych meristémov sekundárne hrubnú a vytvára sa sekundárny koreň.
Sekundárna stavba koreňa je výsledkom činnosti druhotných (sekundárnych) delivých pletív
kambia a felogénu. Kambium sa nachádza medzi lykovou a drevnou časťou cievnych
zväzkov a jeho delením vzniká druhotné drevo a druhotné lyko. Felogén sa nachádza pod
primárnou kôrou a jeho činnosťou vznikajú bunky korku.

Obr. 3.1. Primárna a sekundárna stavba koreňa

41
 S t o n k a (cauloma) je zvyčajne nadzemná časť rastliny, na ktorej vyrastajú listy
a rozmnožovacie orgány. Spája koreň a listy a vďaka vrcholovému meristému má schopnosť
neustále sa predlžovať. Diferenciácia listov podmieňuje rozdelenie stonky na články
(internódiá) a uzly (nódy). Úlohou typickej stonky je diferencovať a niesť bočné stonky, listy,
kvety a plody; rozvádzať vodu a v nej rozpustené minerálne látky z koreňov do všetkých
orgánov a pletív; transportovať produkty fotosyntézy z listov do ostatných orgánov a pletív.
Anatomickú stavbu stonky rovnako ako pri koreni tvorí tzv. primárna a sekundárna stavba
a obsahuje pokožkové (pokožka), základné (primárna kôra, pericykel, stžeň) a vodivé pletivá
(cievne zväzky). Primárna stavba stonky je zložená z pokožky, primárnej kôry, stredného
valca (pericykel, stržeň, cievne zväzky). Pokožka (epidermis) vzniká z dermatogénu
(primárny meristém), na rozdiel od pokožky koreňa má na povrchu kutikulu, ktorá zabraňuje
prenikaniu vody a plynov do alebo z rastliny. V pokožke stonky sa môžu nachádzať prie-
duchy, chloroplasty alebo leukoplasty. Primárna kôra je zložená z troch vrstiev (ektoderm,
endoderm, mezoderm) a môžu sa v nej vyskytovať idioplasty obsahujúce rôzne sekréty,
exkrečné kanáliky, interceluláry a tiež mliečnice. Pod primárnou kôrou sa vyskytuje
centrálny (stredný) valec (súbor základných a vodivých pletív) a tvorí stred stonky.
Obvodovú časť stredného valca tvorí vrstva buniek laterálneho meristému – pericykel,
z ktorého vyrastajú bočné výrastky. Parenchymatické pletivo vypĺňajúce centrálnu časť
stonky a priestor medzi cievnymi zväzkami sa nazýva stržeň a stržňové lúče. Cievne
zväzky sa vyskytujú v papraďorastoch a v semenných rastlinách. Tvorí ich drevná časť
(xylém) a lyková časť (floém), pričom poznáme úplné (obsahujú obidve časti) a neúplné
cievne zväzky (obsahujú len jednu časť zväzku). Cievne zväzky nahosemenných a dvoj-
klíčnolistových rastlín prebiehajú v článkoch stonky približne rovnako ďaleko od jej stredu a
môžu obsahovať kambium (otvorené cievne zväzky). Ak sa kambium nediferencuje, cievne
zväzky sú zatvorené a nedochádza tu k druhotnému diferencovaniu. Jednoklíčnolistové
rastliny majú cievne zväzky na priečnom reze stonky rozptýlené po celej ploche prierezu. Pre
stonky semenných rastlín sú charakteristické kolaterálne (bočné) cievne zväzky.

Obr. 3.2. Primárna a sekundárna stavba stonky

42
Druhotnú stavbu stonky podmieňuje jej druhotné hrubnutie, ktoré sa môže realizovať ras-
tom buniek, ktoré sa diferencujú činnosťou primárnych meristémov (jednoklíčne rastliny,
papraďorasty) alebo vytváraním druhotných pletív (dvojklíčne a nahosemenné rastliny).
Druhotné pletivá vznikajú činnosťou druhotných (sekundárnych) meristémov – felogénu
a kambia. Felogén dáva vznik druhotnej kôre a korku, kambium produkuje druhotné lyko
a druhotné drevo. Kambium môže pretrvávať celý život rastliny, jeho činnosť môže byť však
periodická a potom vzniká ostrá hranica medzi drevom minulého roka a jarným drevom. Toto
je možno veľmi dobre pozorovať na priečnom reze kmeňom ako sústredné kruhy –
letokruhy (každý kruh predstavuje jedno vegetačné obdobie). Činnosťou kambia pribúda
sekundárne drevo a lyko. Aby rovnomerne pribúdali aj bunky v kôre, diferencuje sa druhý
sekundárny meristém – felogén. Felogén môže produkovať smerom von felém – korok,
smerom dovnútra zelenú kôru – feloderm. Korok, felogén a zelenú kôru možno označiť ako
druhotná kôra – periderm.
L i s t (fylom) je špecializovaný vyživovací orgán, ktorého funkciou je uskutočniť
fotosyntézu, odparovanie vody a výmenu plynov medzi rastlinou a prostredím. Rast listu na
rozdiel od koreňa a stonky je obmedzený. Spolu so stonkou tvorí jednotný celok, označovaný
ako výhonok (frons). Počas vývinu rastliny, vyrastá na stonke niekoľko typov listov – klíčne
listy (vznikajú v zárodku), šupiny (vyrastajú zväčša v dolných častiach stonky alebo na
postranných vetvách), asimilačné listy (sú orgánmi fotosyntézy a transpirácie), listene (sú
to premenené listy v súkvetí, v pazuchách, z ktorých vyrastajú kvety) a kvetné listy (vyvinuli
sa z nich kvety). Vonkajšiu stavbu listu (morfológiu) tvoria stopka, čepeľ a pošva (u tráv).
Niektorým druhom rastlín môžu niektoré časti listu chýbať (napr. stopka).

Obr. 3.3. Stavba listu

43
 V rámci anatomickej stavby listu rozlišujú sa pokožkové pletivá, základné pletivá
a vodivé pletivá. Na priečnom priereze listu rozoznávame vrchnú pokožku (epidermis)
s kutikulou. Pod ňou je vrstva buniek s veľkým obsahom chloroplastov – palisádový
parenchým. Tu prebieha fotosyntéza. Nižšie uložená je vrstva hubovitého (špongiovitého)
parenchýmu. Ním prechádzajú aj cievne zväzky. Zdola list ohraničuje spodná pokožka.
V pokožke sú prieduchy, na vonkajšej bunkovej stene pokožkových buniek sa vytvára
kutínová vrstva – kutikula, ktorá chráni pred vplyvom rôznych faktorov prostredia a obme-
dzuje vyparovanie vody. Niektoré rastliny vylučujú na povrch pokožky vosk, rôzne glejovité
látky alebo živice. Mnoho rastlín má na pokožke trichómy.
V pokožke listu sa ďalej nachádzajú špeciálne útvary – prieduchy (stomata), ktoré
umožňujú spojenie medzibunkových priestorov vnútri listov s vonkajším prostredím. Medzi
vrchnou a spodnou listovou pokožkou sa nachádza základné pletivo mezofyl, ktorý
u bifaciálnych (dvojklíčnolistých) listov tvoria palisádový a špongiový parenchým (na rozdiel
od monofaciálnych listov – jednoklíčnolistých). Palisádový parenchým je typické asimilačné
pletivo (obsahuje teda veľa chloroplastov), môže byť jednovrstvový alebo viacvrstvový a
tvoria ho pretiahnuté bunky bez medzibunkových priestorov. Špongiový parenchým tvoria
laločnaté bunky s veľkými medzibunkovými priestormi, ktoré môžu obsahovať menšie
množstvo chloroplastov. Jeho hlavnou úlohou je zabezpečovať nerušenú transpiráciu,
výmenu plynov a vytvárať dokonalú prevetrávaciu sústavu. V mezofyle sa môžu vyskytovať
idioblasty, mliečnice, kanáliky a pod.
Listy majú kolaterálny typ cievnych zväzkov. Drevná časť cievneho zväzku je obrá-
tená k vrchnej strane listu, lyková k spodnej strane listu. Cievne zväzky po vstupe do listovej
čepele sa rozvetvujú a vytvárajú žilnatinu.

3.1.1 Pozorovanie anatomickej stavby koreňa a stonky

a) Mikroskopické pozorovanie priečneho rezu koreňom mrkvy

Objekt: koreň mrkvy
Pomôcky: potreby na mikroskopovanie
Postup: Žiletkou pripravíme niekoľko priečnych rezov z koreňa mrkvy. Urobíme mikro-
skopický preparát a pozorujeme.
Výsledok: Koreň a stonka patria medzi vegetatívne rastlinné orgány. Funkciou koreňa je
spevňovať rastlinu v pôde a čerpať z nej živiny. Druhotnou funkciou koreňa môže byť funkcia
zásobná, ako je to v prípade mrkvy. Stonka má mechanickú a vodivú funkciu. V primárnej
stavbe koreňa rozlišujeme koreňovú pokožku (rizodermu) bez kutikuly, primárnu kôru
a stredný valec. Stredný valec od primárnej kôry oddeľuje pericykel (delivé pletivo). V stred-
nom valci pozorujeme radiálny cievny zväzok, stržeň a stržňové lúče. Koreňové vlásky
vyrastajúce z pokožky zväčšujú absorbčnú plochu koreňa.

b) Pozorovanie priečneho rezu stonkou jednoklíčnolistovej a dvojklíčnolistovej rastliny

Objekt: stonka šáchora striedavolistového, stržeň bazy čiernej
Pomôcky: nôž, potreby na mikroskopovanie
Postup: Zo stonky šáchora a stržňa bazy čiernej zhotovíme viac priečnych rezov. Stačí
zachytiť rezom len časť stonky. Rezy vedieme do stratena. Z najtenších rezov pripravíme
natívne preparáty a pozorujeme.
Výsledok: V primárnej stavbe stonky rozlišujeme pokožku (epidermu) s kutikulou, primárnu
kôru (ktorej vnútornú časť taktiež tvorí endoderma) a stredný valec. Stredný valec zahŕňa
pericykel, kolaterálne, alebo bikolaterálne cievne zväzky, stržeň a stržňové lúče. Cievne
zväzky dvojklíčnolistových rastlín sú usporiadané do kruhu, zložené z menších počtov
striedajúcich sa častí dreva lyka. Na priečnom reze jednoklíčnolistovej rastliny pozorujeme
cievne zväzky roztrúsené, s väčším počtom častí dreva a lyka.
Šáchor striedavolistý je trávovitá rastliny so stonkou takmer bez listov, listy sú úzko čiar-
kované, tvorí kvetenstvo „klas“, plodom je nažka s listenom.

44
 Obr. 3.4. Priečny rez koreňom mrkvy – a, stonkou bazy – b a stonkou šáchora – c

3.1.2 Pozorovanie anatomickej stavby listu rastliny

a) Pozorovanie priečneho rezu listom jednoklíčnolistovej rastliny

Objekt: list zelenca
Pomôcky: potreby na mikroskopovanie
Postup: List opláchneme vodou a pripravíme niekoľko priečnych rezov. Najtenší rez
prenesieme do kvapky vody na podložnom sklíčku a pripravíme mikroskopický preparát.
Pozorujeme pod mikroskopom pri najväčšom zväčšení.
Výsledok: List patrí medzi vegetatívne rastlinné orgány. Jeho funkciou je fotosyntetická
asimilácia, transpirácia a dýchanie. Z hľadiska vonkajšej stavby rozlišujeme listovú čepeľ
a stopku, u jednoklíčnolistových rastlín sa vyskytujú i prílistky. Listy jednoklíčnolistových
rastlín sú monofaciálne, rub a líce sa na nich nerozlišuje. Anatomickú stavbu listu pred-
stavuje vrchná pokožka s prieduchmi, nerozlíšený mezofyl, v ktorom sú umiestnené cievne
zväzky a spodná pokožka s prieduchmi.

b) Pozorovanie priečneho rezu listom dvojklíčnolistovej rastliny

Objekt: list fikusu
Pomôcky: potreby na mikroskopovanie
Postup: List opláchneme vodou a pripravíme niekoľko priečnych rezov. Najtenší rez prene-
sieme do kvapky vody na podložnom sklíčku a pripravíme mikroskopický preparát. Pozo-
rujeme pod mikroskopom pri najväčšom zväčšení a zakreslíme.
Výsledok: Na listovej čepeli dvojklíčnolistových rastlín rozlišujeme rub a líce. Anatomickú
stavbu takého listu preto tvorí vrchná pokožka, palisádový parenchým, špongiový parenchým
a spodná pokožka s prieduchmi. Kolaterálne alebo bikolaterálne cievne zväzky sú v mezo-
fyle listu. Rozlíšený listový mezofyl má dve základné funkcie: fotosyntézu (palisádový
parenchým, obsahujúci chloroplasty) a dýchanie (špongiový – hubovitý parenchým s veľkými
medzibunkovými priestormi).

45
 Obr. 3.5. Priečny rez listom zelenca – a a fikusu – b

3.2 Rastlinné pletivá

Rastlinné pletivá triedime podľa rôznych hľadísk. Podľa stupňa zrelosti rozoznávame
pletivá delivé a pletivá trvalé. Úlohou delivých pletív je produkovať nové bunky, a preto
majú zachovanú schopnosť delenia. Bunky, ktoré sa prestali deliť, sa postupne diferencujú
(špecializujú) na trvalé pletivá, ktoré sú tvarom a štruktúrou prispôsobené na vykonávanie
špecifických fyziologických funkcií. Podľa pôvodu rozdeľujú sa pletivá na pravé pletivá,
nepravé pletivá a zmiešané pletivá. Pravé pletivá obsahujú bunky, ktoré sú v určitom
príbuzenskom vzťahu. Nepravé pletivá sa tvoria druhotným zoskupením pôvodne samostat-
ných buniek. Druhotným zrastením pravých pletív vznikajú zmiešané pletivá. Podľa hrúbky
bunkovej steny rozdeľujú sa pletivá na parenchým, sklerenchým a kolenchým. Bunky
parenchýmu sú tenkostenné a niekedy sú medzi nimi interceluláry (medzibunkové priestory).
Sklerenchým je zložený z buniek s rovnomerne zhrubnutými bunkovými stenami, v ktorých
sa nachádzajú úzke kanáliky – plazmodezmy. Plazmodezmami je cytoplazma jednej bunky
prepojená s cytoplazmou susedných buniek. Bunky kolenchýmu majú steny zhrubnuté
nerovnomerne v rohoch (rohový kolenchým) alebo rovnobežne s povrchom orgánu
(doskový kolenchým). Podľa tvaru buniek poznáme pletivá parenchymatické, prozen-
chymatické, vláknité a doskovité. Parenchymatické pletivá tvoria bunky, ktoré majú všetky
rozmery rovnaké (izodiametrický tvar). Bunky prozenchymatických pletív sú v jednom
smere pretiahnuté, pričom dve užšie steny sú šikmé. Vo vláknitých pletivách prevyšuje
dĺžka buniek mnohonásobne priemer buniek. Doskovité pletivá majú naopak jeden rozmer
svojich buniek viditeľne kratší ako ostatné dva. Podľa základnej fyziologickej funkcie, ktorú
pletivá vykonávajú, rozdeľujú sa na krycie pletivá (zabezpečujú ochranu proti pôsobeniu
vonkajších faktorov prostredia), vodivé pletivá (vedú vodu a v nej rozpustené anorganické a
organické látky) a základné pletivá (plnia v rastline ďalšie funkcie). Podľa špecifickej funkcie
vykonávanej v rastlinnom tele, členíme pletivá na delivé (zabezpečujú delenie buniek),
prevetrávacie (zabezpečujú výmenu plynov), nasávacie (príjem vody a živín z prostredia),

46
vylučovacie (vylučovanie produktov metabolizmu – silice, alkaloidy, kaučuk), vodivé
(uskutočňujú transport látok), mechanické (zabezpečujú pevnosť, pružnosť a transport látok
cievnymi zväzkami), asimilačné (zabezpečujú fotosyntézu) a zásobné (ukladajú sa zásobné
látky). Niekedy môže jedno pletivo vykonávať viac funkcií.

Obr. 3.6. Rozloženie pletív v listovej stonke

Delivé pletivá (meristémy)

Rastliny sa vyznačujú neukončeným rastom, ich rast môže prebiehať počas celého
života. Nové bunky vznikajú činnosťou meristematických buniek v delivom – meristematickom
pletive. Meristematické bunky sú tenkostenné, tesne k sebe priliehajú a ich tvar je zväčša
izodiametrický. Podľa uloženia delivých pletív rozlišujeme vrcholový (apikálny) meristém –
vyskytuje sa na rastových vrcholoch koreňa a stonky, vmedzerený (interkalárny) meristém
– uložený je medzi trvalými pletivami, postranný (laterálny) meristém – vyskytuje sa
paralelne s osou orgánov, v ktorých sa nachádza a okrajový (marginálny) meristém –
nachádza sa na okrajoch vyvíjajúcich sa listov. Podľa pôvodu členíme delivá pletivá na
pôvodné delivé pletivo (protomeristém), prvotné (primárny meristém) a druhotné delivé
pletivo (sekundárny meristém).
Protomeristém sa vyvíja priamo z embryonálnych buniek a je zložený z tzv. iniciál,
buniek, ktoré sú nediferencované a delením produkujú ďalšie bunky bez toho, aby stratili
schopnosť delenia. Mladšie deriváty protomeristému produkujú ďalšie bunky, vzďaľujú sa od
protomeristému a postupne sa ich schopnosť delenia zastavuje. Takto vznikajú bunky
primárneho meristému, ktoré sa nakoniec diferencujú a stávajú sa bunkami trvalých pletív.
Bunky primárneho meristému sa rozlišujú na protoderm, z ktorého sa vyvinie systém krycích
pletív, prokambium, ktorý dáva vznik vodivým pletivám a základný meristém, z ktorého sa
vytvorí základné a vyplňovacie pletivo.
Sekundárny meristém alebo druhotné delivé pletivo je meristém, ktorý vzniká
dediferenciáciou pletív, ktoré boli už do istej miery diferencované. Tvoria ho bunky trvácich
pletív, ktoré znovu (druhotne) nadobudnú schopnosť delenia. Typickými sekundárnymi

47
meristémami sú felogén a kambium. Delením felogénu vzniká druhotná kôra a korok a
činnosťou kambia sa vytvára druhotné drevo a druhotné lyko. Vznikom druhotných pletív sa
zabezpečuje napr. druhotné hrubnutie drevín.

Obr. 3.7. Meristémy rastlín

Trvalé pletivá
S ú s t a v a k r y c í ch p l e t í v
Patria sem pletivá, ktoré pokrývajú povrch rastlinného tela a chránia rastlinu pred
vonkajšími vplyvmi, umožňujú rastline prijímať a vylučovať látky a regulujú množstvo vody
v rastline. Primárne krycie pletivá vznikajú z protodermu, sekundárne vznikajú z felogénu.
K sústave krycích pletív patria pokožka, prieduchy, hydatódy, chlpy a emergencie. Prvotným
krycím pletivom rastliny je pokožka (epiderma pri nadzemnej časti – stonke, rizoderma pri
koreni). Zväčša je tvorená jednou vrstvou živých buniek, ktoré k sebe priliehajú bez medzi-
bunkových priestorov. Pokožkové bunky zvyčajne bývajú ploché, rovnobežné s povrchom,
menej často (pri semenách) kolmo na povrchu pretiahnuté a môžu tvoriť palisády. Vnútorný
priestor býva takmer úplne vyplnený vakuolou a pri väčšine rastlín bez chloroplastov. Na
vonkajšej strane je epiderma pokrytá tenkou voskovou vrstvičkou – kutikulou. Kutikula je
nepriepustná pre vodu a plyny a zabraňuje tak nekontrolovateľnému úniku vody z rastliny.
Vodné rastliny majú pokožku bez kutikuly. Pri rizoderme, cez ktorú prechádzajú vodné roz-
toky solí, kutikula chýba. Z rizodermy, ktorá nemá prieduchy a kutikulu, vyrastajú koreňové
vlásky, čo sú vlastne jednobunkové trichómy. Majú schopnosť celým svojim povrchom čerpať
rozpustené živiny a vylučovať výlučky kyslej povahy, ktoré zase pomahajú uvoľňovať živiny.
Rizodermálne bunky zvyšujú povrch koreňa a osmoticky ovplyvňujú nasávanie roztokov
z pôdy. Pri väčšine rastlín sa epiderma nestačí prispôsobiť zväčšujúcemu sa objemu, preto
praská, rozrušuje sa. Jej funkciu preberá druhotné krycie pletivo – korok.
Základom prieduchov (strómy) sú dve špeciálne zatváracie bunky obličkovitého
tvaru, ktoré sa nachádzajú medzi bunkami pokožky a obsahujú chloroplasty. Medzi nimi sa
nachádza štrbina – dýchacia medzera, ktorá sa podľa potreby otvára a zatvára. Mechaniz-
mus činnosti prieduchových buniek závisí od turgoru (vnútrobunkový tlak). Podľa množstva

48
vody v bunkách sa bude meniť veľkosť otvoru medzi nimi, čím sa reguluje množstvo
vylučovanej vody – ak má rastlina dostatok vody, vnútrobunkový tlak v bunkách prieduchov
„otvorí“ prieduchy a rastlina sa môže zbaviť prebytočnej vody. Ak je vody v rastline málo,
prieduchy sa uzatvoria a zabránia vyparovaniu vody. Prieduchy môžu byť umiestnené na
jednej strane listu – na vrchnej strane u rastlín, ktorých listy plávajú na vode, na spodnej
u suchozemských. U jednoklíčnolistových rastlín môžu byť prieduchy na oboch stranách
listu. U suchomilných rastlín môžu byť prieduchy pod úrovňou pokožky, u vlhkomilných sú
nad úrovňou pokožky.
Hydatódy sú bunky podobné prieduchom, ktoré nemajú schopnosť zatvárať sa.
Vyskytujú sa u rastlín na vlhkých stanovištiach, ktoré nemôžu vodu vylučovať vyparovaním,
ale sa jej zbavujú vo forme kvapiek – gutácia.
Chĺpky (trichómy) sú pokožkové výrastky, ktoré môžu byť jednobunkové alebo
mnohobunkové, jednoduché alebo rozvetvené. Podľa funkcie rozoznávame niekoľko typov
trichómov: krycie – majú ochrannú funkciu, znižujú transpiráciu, môžu odrážať slnečné
žiarenie; žľaznaté – vylučujú rôzne látky (roztoky, silice) napr. na stonke muškátu (pelar-
gonium); pŕhlivé – sú inkrustované SiO2, sú krehké, obsahujú látky, ktoré môžu spôsobiť
podráždenie kože (napr. pŕhľava) a absorbčné – prispôsobené na príjem vody z okolia napr.
koreňové vlásky.
Emergencie sú chlpom podobné útvary, ale na ich stavbe sa zúčastňujú okrem
krycích aj iné pletivá (cievne zväzky). Emergencie môžu byť krycie (napr. ostne ruží,
egrešov) alebo žľaznaté (tentakuly) – lepkavé žliazky mäsožravých rastlín (napr. rosička).
Pri niektorých rastlinách, napr. malinách a ružiach, emergencie nazývame tŕňami.

Obr. 3.8. Krycia sústava: pokožka s trichómami – a, emergencie – b a prieduchy – c

S ú s t a v a v o d i v ý ch p l e t í v

Pohyb látok v rastlinnom organizme vyšších rastlín sa uskutočňuje pomocou vodivého pletiva,
cievnych zväzkov pozostávajúcich z dvoch častí: z drevnej (xylém) a z lykovej (floém).
Podstatnú časť xylému (drevná časť vodivých pletív) tvoria cievne elementy: cievy, články
ciev a cievice. Primitívnejšie cievice (tracheidy), sú dlhé a úzke bunky

49
Obr. 3.9. Bunky xylému a floému

50
dlátovito zakončené s nerovným koncom, ktoré majú paralelne usporiadané priečne
priehradky. Dokonalejšie špecializované články ciev (články tracheí) sa vyznačujú veľkými
otvormi, perforáciami, ktorými sú spojené vnútorné priestory susedných článkov. Zoradením
a vzájomným prepojením článkov vzniká trubicový útvar, cieva (trachea). Bunky majú
priečne priehradky čiastočne až úplne rozpustené. Všetky cievy a cievice majú zväčša
zhrubnutú bunkovú stenu, čo zvyšuje ich pevnosť, a tým i pevnosť celého rastlinného tela.
Steny ciev a cievic sú impregnované lignínom. Keďže lignín účinne zabraňuje prenikaniu
vody, protoplast hynie a ostávajúca štruktúra pozostáva z neživého materiálu. Cievy
a cievice vedú prúd roztokov z koreňa do listov – transpiračný prúd.
V lyku (floém) sú hlavnými vodivými dráhami trubicové jednotky – sitkovice. Sú to
dlhé bunky s protoplastom a s priečnymi priehradkami. Sitkovice sa tiež vyskytujú v poz-
dĺžnych sériách ako cievy a cievice, avšak sú výsledkom trocha odlišného diferenciačného
procesu. Každá bunka sa pozdĺžne delí a vytvára úzku sprievodnú bunku a o niečo širšiu
sitkovicu, ktoré ležia tesne vedľa seba. Oddeľuje ich len tenká primárna bunková stena. Keď
jadro sitkovice zmizne, jadro zo sprievodnej bunky vykonáva funkciu jadra pre obe bunky.
Sitkovice medzi susednými bunkami majú typicky perforované bunkové steny, pripomínajúce
sitká, takže cytoplazma je súvislá medzi susednými bunkami v rámci série. Sitkovice vedú
roztoky z listov do koreňov – asimilačný prúd. Organické látky v týchto roztokoch pomaly
upchávajú otvory v sitkoviciach (kalóza). Na konci vegetačného obdobia sitkovice pomaly
odumierajú a v novom vegetačnom období sú nahradené novými. V lyku sú ďalej prítomné
ďalšie tenkostenné bunky tvoriace lykový parenchým. Často slúžia ako bunky zásobné.
Súčasťou lyka sú i sklerenchymatické vlákna, ktoré tvoria mechanickú ochranu. Pri niekto-
rých rastlinách (ľan, konope) sú dlhé a pevné textilné vlákna.
Vodivé pletivá sú často usporiadané tak, že cievy tvoria povrazce a zväzky. Zväčša
sú cievne zväzky úplné, t. j. obsahujú xylém a floém. Niekedy však majú len jednu z oboch
zložiek a vtedy hovoríme o cievnych zväzkoch neúplných. Podľa vzájomného usporia-
dania lyka a dreva rozoznávame niekoľko typov úplných cievnych zväzkov: kolaterálny,
bikolaterálny, koncentrický a radiálny. Kolaterálny (bočný) zväzok – drevo je na jednej
(vnútornej) strane a lyko je na druhej (vonkajšej) strane cievneho zväzku. Je to najčastejší
typ cievneho zväzku. Bikolaterálny zväzok – drevná časť je v strede a je obklopená z dvoch
strán lykom. Takýto cievny zväzok majú napr. rastliny z čeľade ľuľkovitých alebo tekvico-
vitých. Koncentrický zväzok – drevná časť je dookola obklopená lykom (drevostredný,
hadrocentrický) alebo je lyková časť v strede obklopená drevom (lykostredný, leptocentrický).
Radiálny (lúčovitý) zväzok – lyko a drevo sú lúčovito usporiadané so vzájomným
striedaním. Tento typ cievneho zväzku je typický pre korene rastlín.

S ú s t a v a z á k l a d n ý ch p l e t í v

Základné pletivá vypĺňajú priestor medzi krycími a vodivými pletivami. Bunky, ktoré
tvoria tieto pletivá, sa vzájomne líšia tvarom, veľkosťou, obsahom alebo fyziologickou
funkciou. Podľa funkcie, ktorú plnia, zaraďujeme sem asimilačné, zásobné, sekrečné, vodivé
pletivo a aerenchým. Asimilačné pletivo je najdôležitejším základným pletivom, pretože
jeho bunky obsahujú chlorofyl. Sú vyvinuté v nadzemných, osvetlených častiach rastlín,
hlavne v listoch, kde tvoria listový mezofyl. Podobné pletivá sa nachádzajú i v povrchových
častiach stonky.

51
 Obr. 3.10. Rozloženie troch základných typov pletív v liste, stonke a koreni
(krycie pletivá – KP, vodivé pletivá – VO, základné pletivá – ZP)

Obr. 3.11. Rozloženie asimilačného pletiva v liste – listový mezofyl a chloroplasty

52
 Zásobné pletivá tvoria väčšinu zásobných orgánov (hľúz, buliev) a hromadia
a uchovávajú sa v nich zásobné látky, najčastejšie škrob. Nachádzajú sa vo vnútorných
častiach stonky a koreňa. Za súčasť základného pletiva sa považujú i mliečnice (mliečne
cievy) vyskytujúce sa pri rôznych čeľadiach rastlín. Obsahujú latex (mliečnu šťavu), t. j.
tekutinu pripomínajúcu mlieko bielej farby, zriedka žltej alebo oranžovej. Podľa pôvodu a
morfologickej štruktúry rozdeľujeme mliečnice na nečlánkované a článkované. Sekrečné
(vylučovacie) pletivo tvoria súbory buniek (sekrečné bunky) schopné produkovať a vylu-
čovať do vonkajšieho prostredia látky rôznej chemickej podstaty. Nachádzame ho napr.
v mliečniciach iskerníkovitých, makovitých a astrovitých rastlín alebo v nektáriách kvetov.
Sekrečné bunky sú morfologicky variabilné a môžu sa vyskytovať na povrchu orgánov, vo
vnútri ako samostatné bunky, ako rôzne kanáliky a dutiny. Najjednoduchší typ vylučovacieho
pletiva je prítomný v základnom pletive listov, stoniek, koreňov a vo vakuole, hromadia sa
v nich produkty látkového metabolizmu – živice, triesloviny a kryštály šťavelanu vápenatého.
Takéto bunky sa nazývajú idioblasty. Z cytologického hľadiska možno rozlíšiť dve veľké
skupiny sekrečných štruktúr, odlíšiteľných aj zložením sekrétu. Prvou sú hydatódy, slizové
žliazky, soľné žliazky, nektáriá, ktoré vylučujú hydrofilné látky. Sekrét z nich sa zvyčajne
uvoľňuje z bunky transformáciou cez Golgiho aparát. Druhou skupinou sú tukové žliazky a
živicové kanáliky. Aerenchým (špeciálne modifikovaný typ parenchýmu) je pletivo s veľkými
medzibunkovými priestormi, v ktorom sa hromadí vzduch, napr. u vlhkomilných rastlín. Je to
pletivo s veľmi mimoriadne bohatým systémom intercelulár, má úlohu prevetrávacieho
pletiva.

Obr. 3.12. Zásobné pletivo – článkované mliečnice v liste Musa sp.

a – laticifer je typ predĺženej sekrečnej bunky zistenej v listoch a/alebo stonkách rastlín, ktoré
produkujú latex a gumu ako sekundárne metabolity; článkované mliečnice Euphorbia sp. – b, priečne
rezy mliečnicami – c, d

53
3.2.1 Pozorovanie krycích pletív v pokožke listu

Objekt: listy pelargónie, kosatca, fialky

Pomôcky: potreby na mikroskopovanie
Postup: List pelargónie prehneme cez prst spodnou stranou nahor a opatrne priečne
narežeme žiletkou. Z narezaného miesta pinzetou stiahneme v pozdĺžnom smere kúsok
pokožky a pripravíme preparát. Na podložné sklíčko s kvapkou vody pinzetou vložíme tenkú
vrstvu z pokožky listu a prikryjeme krycím sklíčkom. Preparát vložíme do mikroskopu a
pozorujeme (objektív 40×). Pod mikroskopom nájdeme bunky pokožky listu a pri väčšom
zväčšení pozorujeme jednotlivé zložky pokožky.
Výsledok: V preparáte pozorujeme jednu vrstvu pokožkových buniek, ktoré neobsahujú
chlorofyl. Medzi nimi sa nachádzajú voľne roztrúsené prieduchy tvorené dvojicou zatvá-
ravých buniek obličkovitého tvaru. Medzi oboma bunkami je dýchacia štrbina. Prieduchy
umožňujú výmenu plynov medzi rastlinou a prostredím. Z pokožky vyrastajú trichómy (krycí
a žľaznatý).

3.2.2 Pozorovanie pletív v listovej stonke pelargónie

Objekt: list pelargónie

Pomôcky: malý štetec, Lugolov roztok, kyselina sírová zriedená vodou v pomere 3 : 1,
potreby na mikroskopovanie
Postup: Ostrou žiletkou narežeme niekoľko priečnych rezov listovej stonky a vlhkým štetcom
ich prenesieme do väčšej kvapky vody na podložnom sklíčku. Rezy prezrieme a na prípravu
preparátu použijeme ten najlepší a najtenší rez, stačí časť rezanej plochy, ktorá bude
obsahovať všetky druhy pletív od okraja po stred. Vybratý rez vložíme do kvapky Lugolovho
roztoku umiestnenej na podložnom sklíčku, prikryjeme krycím sklíčkom a mikroskopujeme
(najprv pri menšom zväčšení objektívu 5×, potom pri väčšom zväčšení pozorujeme jednotlivé
časti pletiva stonky pelargónie). Po prezretí preparátu a zakreslení odsajeme prebytočný
Lugolov roztok a pod krycie sklíčko kvapneme zriedenú kyselinu sírovú a pozorujeme
preparát pod mikroskopom.
Výsledok: Na reze vidíme bunky rôzneho tvaru a veľkosti. Na okraji je vrstva pokožkových
buniek, z ktorých vyrastajú dva druhy trichómov – krycie (zahrotené) a žľaznaté (zakončené
hlavičkou). Pod pokožkou smerom do stredu je viacbunková vrstva kôry, sklerenchymatická
pošva tvorená menšími hrubostennými bunkami a stržňové parenchymatické pletivo tvorené
veľkými tenkostennými bunkami. Na sklerenchymatickú pošvu priliehajú v určitých vzdia-
lenostiach cievne zväzky. Na preparáte možno pozorovať aj niektoré rozdiely v chemickom
zložení buniek jednotlivých pletív. V prípade, že v bunkách sú prítomné bezfarebné škrobové
zrná, tie účinkom Lugolovho roztoku (obsahujúceho jód) zmodrejú. Po pôsobení kyseliny
sírovej zmodrejú aj tie pletivá, ktorých bunky obsahujú celulózové bunkové steny. Je to kôra
a stržeň. Bunkové steny pokožky, sklerenchymatickej pošvy a cievnych zväzkov nie sú
celulózové, a preto nezmodrejú.

54
 Obr. 3.13. Priečny rez listovou stonkou pelargónie: 1 – pokožka, 2 – kôra, 3 – sklerenchymatická
pošva, 4 – dreň, 5 – trichóm. Zväčšenie 400×. (orig. B. Kaliňáková)

3.2.3 Pozorovanie pozdĺžneho a priečneho rezu koreňom

Objekt:
a) trvalé preparáty pozdĺžnych rezov koreňových vrcholkov cibule
b) čerstvé korienky kosatca, hrachu, šošovice
Pomôcky: malý štetec, safranín (3 g safranínu; 0,4 g octanu sodného v 100 ml etylalkoholu
+ 8 ml 40% formaldehydu; pred farbením riedime etylalkoholom alebo vodou 1 : 1, prípadne
1 : 2), pomôcky na mikroskopovanie
Postup:
a) Trvalé preparáty pozdĺžnych rezov koreňových vrcholkov pozorujeme pri menšom
(objektív 5×) a strednom (objektív 10×) zväčšení.
b) Žiletkou narežeme sériu priečnych rezov koreňa kosatca hrubého asi 3 mm.
Najtenšie rezy prenesieme do kvapky zriedeného roztoku safranínu na podložnom sklíčku,
prikryjeme krycím sklíčkom a pozorujeme pri menšom (objektív 5×) zväčšení.
Výsledok:
a) Na pozdĺžnom reze koreňovým vrcholom vidíme niekoľko odlišných typov pletív.
Na konci koreňového vrcholčeka je pôvodný meristém, ktorý tvoria malé izodiametrické
bunky s tenkou bunkovou stenou. Tieto bunky sú ešte nediferencované. Nad nimi sa
začínajú rozlišovať tri súbory primárneho meristému: dermatogén, z ktorého sa diferencuje
pokožka, periblém, z ktorého vznikne kôra a plerom, z ktorého sa vyvinú vodivé pletivá
(zväzky cievne). Koniec koreňového vrchola je pokrytý koreňovou čiapočkou.
b) Na priečnom reze koreňom opäť pozorujeme diferencované tri sústavy pletív. Na
obvode je pokožka (krycie pletivo), pod ňou je prvotná kôra (základné pletivo) a uprostred je
centrálny valec, v ktorom je uložený zväzok cievny (vodivé pletivo).

55
Obr. 3.14. Pozdĺžny rez koreňovým vrcholkom cibule: 1 – koreňová čiapočka, 2 – oblasť delenia, 3 –
oblasť predlžovania, 4 – oblasť diferenciácie. Zväčšenie 40×. (orig. B. Kaliňáková)

3.2.4 Pozorovanie rastlinných pletív s rôznou hrúbkou bunkovej steny

a) Pozorovanie parenchymatického pletiva stržňa bazy čiernej

Objekt: baza čierna
Pomôcky: nôž, chlórzinkjód (= 20 g ZnCl2 + 6,5 g KI + 1,3 g I + 10,5 ml H2O), potreby na
mikroskopovanie
Postup: Z valcovitého stržňa bazy čiernej urobíme niekoľko priečnych rezov. Na podložné
sklíčko kvapneme kvapku chlórzinkjódu a umiestnime do nej najtenší rez, prikryjeme krycím
sklíčkom a pozorujeme.
Výsledok: Parenchým je tvorený bunkami približne rovnakých rozmerov, medzi bunkami sa
nachádzajú početné medzibunkové priestory. Parenchymatické pletivo sa nachádza v každej
časti rastliny. V mikroskope pozorujeme šesťuholníkové tenkostenné bunky parenchýmu
(obr. 3.15a).

b) Pozorovanie kolenchýmu zo stonky uhorky

Objekt: stonka uhorky
Pomôcky: pomôcky na mikroskopovanie
Postup: Z okrajových častí stonky uhorky urobíme niekoľko priečnych rezov. Zhotovíme
natívny preparát a pozorujeme.
Výsledok: Bunky kolenchýmu majú na hranách zhrubnuté bunkové steny. Tento typ pletiva
sa nachádza práve v tých častiach rastliny, ktoré sú namáhané ťahom, či otáčaním. Dodáva
rastline potrebnú pružnosť a pevnosť (obr. 3.15b).

c) Pozorovanie sklerenchýmu zo škrupiny orecha

Objekt: škrupina orecha
Pomôcky: voda, varič, glycerol, pomôcky na mikroskopovanie

56
Postup: Škrupinu orecha varíme asi hodinu vo vode, potom ju na týždeň vložíme do glyce-
rolu, aby zmäkla. Takto ľahšie zrežeme žiletkou tenkú vrstvičku škrupiny, ktorú použijeme na
prípravu preparátu. Mikroskopické pozorovanie zakreslíme a popíšeme.
Výsledok: Sklerenchým sa skladá z odumretých buniek, ktorých bunkové steny sú rovno-
merne zhrubnuté. Sklerenchymatické bunky sú prestúpené kanálikmi, umožňujúcimi vzájom-
né spojenie susedných buniek plazmodermami (obr. 3.15c). Sklerenchým predstavuje
spevňovacie pletivo, vyskytuje sa najmä v kôstkach, pošvách ale i v dužine plodov.

d) Pozorovanie sklerenchymatického pletiva v hruške

Objekt: plod hrušky
Pomôcky: Petriho miska, pomôcky na mikroskopovanie, neutrálna červená
Postup: Plod hrušky sa rozreže na polovicu a dužinu plodu vydlabeme na Petriho misku.
Dužinu poriadne rozdrvíme, aby sa od seba oddelili jednotlivé bunky. Na podložné sklíčko
kvapneme kvapku destilovanej vody, do kvapky dáme pomocou preparačnej ihly malé
množstvo dužiny, rozmiešame, prikryjeme krycím sklíčkom a pozorujeme.
Výsledok: Sklerenchymatické pletivo je zložené z buniek s rovnomerne zhrubnutými bun-
kovými stenami, v ktorých sa nachádzajú úzke kanáliky – plazmodezmy, ktorými je
cytoplazma jednej bunky prepojená s cytoplazmou susedných buniek.

Obr. 3.15. Porovnanie hrúbky bunkovej steny buniek parechýmu – a, kolenchýmu – b a

sklerenchýmu – c

3.2.5 Pozorovanie parenchýmových buniek a amyloplastov v zemiakovej hľuze

Objekt: hľuza zemiaku

Pomôcky: potreby na mikroskopovanie
Postup: Kúsok očisteného zemiaka opláchneme pod vodou a pomocou žiletky zhotovíme
veľmi tenký rez hľuzou (môže byť malý ale priesvitný). Preparačnou ihlou prenesieme
najtenší rez na podložné sklíčko do kvapky destilovanej vody, prikryjeme krycím sklíčkom,
vložíme do mikroskopu a pozorujeme pri zväčšení objektívu 10×. Sledujeme a zakreslíme
tvar parenchýmových buniek a amyloplastov (aj farbu).

57
Výsledok: Parenchýmové bunky zemiakovej hľuzy sú bunky, ktoré majú približne rovnaké
rozmery, medzi bunkami sa nachádzajú početné medzibunkové priestory. Parenchymatické
pletivo sa nachádza v každej časti rastliny. Amyloplasty sú plastidy, ktoré majú svetlobielu
farbu a vajcovitý, či lastúrovitý tvar. Obsahujú škrobové zrná, ktoré sa dajú pozorovať ich
sfarbením jódom (Lugolov roztok). Škrobové zrná sú zásobnou látkou, preto sa nachádzajú
vo vegetatívnych rastlinných orgánoch (koreň, stonka).

3.3 Rastlinné plastidy, rastlinné farbivá, ich funkcia a lokalizácia

Plastidy sú organely rastlinnej bunky, v ktorých sú uložené rôzne rastlinné farbivá (pig-
menty) alebo zásobné látky. Podľa obsahu plastidu rozoznávame leukoplasty (neobsahujú
rastlinné pigmenty), chromoplasty (obsahujú žlté, oranžové, červené farbivo), chloroplasty
(obsahujú zelené farbivo chlorofyl), amyloplasty (obsahujú škrob), elaioplasty (obsahujú olej).
Rastlinné farbivá (pigmenty) sú organické látky, ktoré absorbujú určitý vlnový interval
elektromagnetického žiarenia vo viditeľnej oblasti. Energiu absorbovanú pigmentami rastlina
využije rôznym spôsobom, jej nadbytok uvoľňuje vo forme tepla a v niektorých prípadoch aj
vo forme svetla (fluorescencia). Rastlinné farbivá sa z hľadiska chemickej štruktúry rozdeľujú
na flavonoidy (antokyány), karotenoidy (karotény, xantofyly), porfyríny (chlorofyly), chinóny
(benzochinóny, naftochinóny, antrachinóny), riboflavíny (riboflavín) a betalaíny (betakyaníny,
betaxantíny); z hľadiska rozpustnosti sa rozdeľujú na hydrochrómy a lipochrómy.
Flavonoidy sú polyfenolové látky vo vode rozpustné, nachádzajúce sa ako farbivá
v zelenine, ovocí (paprika, žlté citrusové plody, hrozno, šípky, borievky, jablká, rajčiny,
ríbezle, čerešne, brokolica), v zrninách, v listoch a kôre stromov. Patria sem chalkóny, fla-
vóny, flavanoly, auróny, antokyány. Tie flavonoidy, ktoré sú biologicky aktívne sa nazývajú
bioflavonoidy. Flavonoidy majú silné antioxidačné vlastnosti, niektoré z nich majú až 50-krát
väčšiu antioxidačnú aktivitu ako vitamín C a E v potlačovaní oxidácie LDL cholesterolu
(a teda pri ochrane pred infarktom). Ich zvýšený príjem v našej potrave preventívne pôsobí
najmä na srdcovocievne choroby. Chinóny sú žlté, červené a čierne farbivá vyšších rastlín.
Riboflavín je žlté až oranžovožlté farbivo vyskytujúce sa v rastlinách v menšom množstve.
Je dôležitý pre dobrý stav kože, očí, funkciu srdca a ďalších orgánov ľudského organizmu.
Má výrazný vplyv na metabolizmus sacharidov, lipidov a aminokyselín, ovplyvňuje celkovú
energetickú premenu v organizme. Ako súčasť enzýmov v dýchacom reťazci je nevyhnutný
pre základný bunkový metabolizmus. Je dôležitý pre červené krvinky, reguláciu rastu človeka
a reprodukciu. Betalaíny sú červenofialové a žlté až oranžové farbivá rastlín, známe sú
najmä betakynín a betaxantín.
H y d r o ch r ó m y sú hydrofilné farbivá, dobre rozpustné v polárnych rozpúšťadlách.
V bunke sa nachádzajú v bunkovej šťave vakuol. Červené, ružové, modré a fialové rastlinné
farbivá patria do skupiny antokyánov. Svojou štruktúrou sa antokyány zaraďujú medzi
flavonoidy. Sú to heteroglykozidy rozpustné vo vode. Ich molekula obsahuje farebnú zložku
nazývanú antokyanidín, ktorá je viazaná glykozidickou väzbou na sacharidovú zložku. Vyso-
kým obsahom antokyanových farbív sa vyznačujú baza čierna, čučoriedky, čierne ríbezle
a černice. Z hľadiska obsahu antokyanových farbív je potrebné vyzdvihnúť aj plody arónie
čiernoplodej (Aronia melanocarpa) a zemolezu kamčatského (Lonicera kamtschatica). Na-
zhromaždené pigmenty vo vakuolách spôsobujú sfarbenie korunných lupienkov, či okvet-
ných lístkov, exokarpu plodov, listov, jarných výhonkov vo všetkých čeladiach krytosemen-
ných rastlín, okrem čeľade Caryophyllaceae, kde ich nahradzujú betalaíny. Farbivo je
uložené predovšetkým v pokožkových bunkách, ale vyskytuje sa aj v dužine plodov. Celkové
sfarbenie závisí od toho, aké pH má bunková šťava. Antokyány patria medzi najväčšiu
skupinu rastlinných pigmentov so širokou škálou biologických účinkov. Antokyaníny (farebná
zložka antokyánov) sa vyznačujú silnými antioxidačnými vlastnosťami, sú schopné vychy-
távať hydroxidové, peroxidové a hyperperoxidové radikály a tým pôsobia proti deštrukcii látok
v organizme. Zvýšená tvorba antokyanínov na jeseň je výsledkom snahy chrániť bunky listov
pred deštrukciou voľnými radikálmi, ktoré vznikajú pri odumieraní listu ako dôsledok de-
gradácie fotosyntetického aparátu v opadávajúcom liste.

58
 L i p o ch r ó m y sú hydrofóbne farbivá, dobre sa rozpúšťajú v nepolárnych rozpúš-
ťadlách. V bunke sa nachádzajú v plastidoch (chloroplasty, chromoplasty), preto sa často
označujú aj ako plastidové farbivá. Do tejto skupiny patria chlorofyly, karotenoidy a fyko-
bilíny. Chlorofyly, zelené farbivá, sú deriváty porfínu. Doteraz je známych asi 10 druhov
chlorofylov, najznámejšie sú chlorofyl a, chlorofyl b. Dobre sa rozpúšťajú v alkohole,
dietyléteri, acetóne a v benzéne. Karotenoidy sú žlto až červeno sfarbené pigmenty, ktoré
sa vyskytujú v mnohých plodoch, kvetoch, listoch (kvety púpavy, plody rajčiaka, koreň
mrkvy). Podľa chemickej štruktúry sa rozdeľujú na karotény – bezkyslikové polyénové
uhľovodíky a xantofyly – kyslíkaté deriváty. Doposiaľ je známych asi šesťsto druhov týchto
látok, z ktorých okolo päťdesiat sa našlo v ovocí a zelenine. Šesť najúčinnejších z nich sa
nazýva alfa-karotén, beta-karotén, kryptoxantín, lykopén, luteín a zeaxantín. Karotenoidy sú
rastlinné pigmenty so silnými antioxidačnými vlastnosťami. Ako antioxidanty pôsobia proti
vzniku rakoviny, chránia proti vplyvu UV lúčov, posilňujú imunitný systém, znižujú riziko
artériosklerózy, srdcového infarktu, mozgovej príhody, pôsobia preventívne na očnú šošovku
a oko vo všeobecnosti.
Fykobilíny sú hnedé až červenohnedé farbivá sfarbujúce stielky červených a hne-
dých rias. Známe sú modré farbivo fykocyanín, červené farbivo fykoerytrín a hnedé farbivo
fukoxantín.
Rastlinné pigmenty sú označované aj ako tzv. fytochemikálie – fytonutrienty.
Fytochemikálie sú rastlinné biologické zložky, ktoré pôsobia priaznivo na naše zdravie. Sú
dokonca lepšími ochrancami ako vitamíny. Sú to chemikálie nachádzajúce sa v rastlinách,
ktorým dodávajú farbu, chuť, vôňu a sú súčasťou obranného systému samotnej rastliny.
Pomocou týchto látok sa rastliny chránia pred napadnutím vírusmi, rôznymi škodcami
a voľnými radikálmi.

3.3.1 Chloroplasty v bunkách machu

Objekt: mach
Pomôcky: potreby na mikroskopovanie
Postup: Pinzetou odtrhneme malý kúsok listu machu a vložíme ho na podložné sklíčko s
kvapkou destilovanej vody, prikryjeme krycím sklíčkom a pozorujeme pri malom (objektív 5×)
a väčšom (objektív 40×) zväčšení.
Výsledok: Pod mikroskopom prezeráme chloroplasty, všímame si ich tvar, počet a roz-
loženie. Niekedy sa podarí ožiarením silným svetlom, chemicky alebo zahriatím preparátu
vyvolať pohyb chloroplastov. Ide vlastne o pohyb cytoplazmy, ktorá chloroplasty unáša.

3.3.2 Chromoplasty a rastlinné farbivá v bunkách rastlinného tela

a) Lipochrómy
Objekt: rajčina, červená paprika, jablko – žlté, zelené a červené, šípky
Pomôcky: potreby na mikroskopovanie
Postup: Z jednotlivých rastlinných objektov pripravíme žiletkou niekoľko rezov a tie najtenšie
vložíme na podložné sklíčko s kvapkou destilovanej vody, prikryjeme krycím sklíčkom
a pozorujeme pri menšom (objektív 10×) a väčšom (objektív 40×) zväčšení.
Výsledok: Chromoplasty sú druhom plastidov obsahujúcich len pomocné fotosyntetické
pigmenty – karotenoidy, xantofyly, lykopén (lipochrómy) a preto sú žlté, oranžové alebo
červené. Tvoria sa z chloroplastov najmä v starších bunkách, najčastejšie v plodoch. Ich
úlohou je zafarbiť povrch plodu nápadnou farbou na prilákanie hmyzu a vtákov a umožniť
tak šírenie semien rastlín. Rovnako sú zodpovedné za jesenné zafarbenie listov, v ktorých je
už chlorofyl rozložený.

b) Hydrochrómy
Objekt: červená cibuľa, červená kapusta, červená repa
Pomôcky: potreby na mikroskopovanie

59
Postup: Z jednotlivých rastlinných objektov pripravíme žiletkou niekoľko rezov a tie najtenšie
vložíme na podložné sklíčko s kvapkou destilovanej vody, prikryjeme krycím sklíčkom
a pozorujeme pri menšom (objektív 10×) a väčšom (objektív 40×) zväčšení.
Výsledok: V bunkovej šťave vakuol pozorovaných rastlinných objektov sa nachádzajú
hydrofilné farbivá – hydrochrómy, ktoré ju zafarbujú do červena, modrofialova až fialova.

Obr. 3.16. Rastlinné farbivá v bunkách rastlinného tela: a – červená paprika (lipochrómy), b – červená
cibuľa (hydrochrómy). Zväčšenie 40× (a) a 400x (b). (orig. B. Kaliňáková)

3.3.3 Karotenoplasty v bunkách mrkvy

Objekt: koreň mrkvy

Pomôcky: potreby na mikroskopovanie
Postup: Z koreňa mrkvy žiletkou odrežeme malý kúsok a z neho potom pripravíme čo naj-
tenší rez. Nemusí byť veľký ale tenký (priesvitný). Pripravíme natívny preparát a pozorujeme
pri zväčšení objektívu 40×.
Výsledok: Nájdeme typické parenchymatické bunky s karotenoplastami a v nich drobné
oranžové zhluky oranžového rastlinného pigmentu – karoténu. Karotény sú organické far-
bivá, ktoré sa rozpúšťajú v tukoch (lipochrómy). Sú dôležité ako provitamíny A. Nachádzajú
sa hojne v koreňoch mrkvy a v rajčinách, tiež v malom množstve v chloroplastoch spolu
s chlorofylom.

60
 Obr. 3.17. Karotenoplasty v bunkách mrkvy obsahujúce karotenoidy. Zväčšenie 100×.
(orig. B. Kaliňáková)

3.3.4 Pozorovanie leukoplastov v podzemku kosatca

Objekt: podzemok kosatca

Pomôcky: nôž, potreby na mikroskopovanie
Postup: Podzemok kosatca umyjeme a ostrým nožom rozrežeme na štyri časti. Jednu časť
zovrieme medzi prsty ľavej ruky a žiletkou urobíme zarovnávajúci rez. Zo zarovnanej časti
podzemku odrežeme pokiaľ možno čo najtenšie priečne rezy. Na podložné sklíčko
kvapneme kvapku destilovanej vody, do ktorej umiestnime najtenší rez, prikryjeme krycím
sklíčkom a pozorujeme.
Výsledok: V preparáte pozorujeme rôzne pletivá. Leukosplaty sú plastidy, ktoré sa vyskytujú
najmä v heterotrofných častiach (orgánoch) rastlín (koreň, podzemok, panašovaná časť
listov, plody). Neobsahujú rastlinné pigmenty (sú bezfarebné) a v porovnaní s chloroplastami
majú slabo vyvinutý vnútorný membránový systém. Ich úlohou je ukladať zásobné látky
(proteíny, škrob, olej).

3.3.5 Prirodzené indikátory pH v bunke

Objekt: červená repa, červená kapusta, červená cibuľa

Pomôcky: 0,1 M NaOH, 0,1 M HCl, destilovaná voda, potreby na mikroskopovanie
Postup:
a) mikroskopické pozorovanie: Z rastlinného objektu žiletkou rozškrabeme malé
množstvo pletiva do kvapky vody na podložnom sklíčku a ľahko rozotrieme, resp. pripravíme
tenký rez, prikryjeme krycím sklíčkom a pozorujeme pri zväčšení objektívu 10×. Vhodné je
urobiť dva preparáty naraz. Pod mikroskopom nájdeme veľké obdĺžnikové, resp. guľaté
bunky s veľkou centrálnou vakuolou zafarbenou na fialovo prítomným rastlinným farbivom –
antokyánom. Potom preparát vyberieme z mikroskopu a presávacou metódou najprv pre-
sajeme 0,1 M NaOH. Po pozorovaní a zakreslení preparát presajeme 0,1 M HCl a po-
zorujeme v mikroskope.
b) makroskopické pozorovanie: Na podložné sklíčko kvapneme vedľa seba tak, aby
sa kvapky nezliali 0,1 M NaOH, vodu a 0,1 M HCl a vložíme do každej kúsok biologického
materiálu.
Výsledok: Vplyvom NaOH vakuoly zmodrajú, vplyvom HCl sčervenajú. Antokyánové farbivá
sú prirodzenými indikátormi pH v rastlinných bunkách. V neutrálnom prostredí sú farby
fialovej, v kyslom červenej a v alkalickom modrej. Farebné zmeny sa dajú pozorovať mikro-

61
skopicky (a) i makroskopicky voľným okom (b). Toto je možné overiť si tiež na kvetoch fialky,
pľúcnika a pod., ktoré v parách čpavku modrajú a v parách kyseliny červenajú.

3.3.6 Dôkaz chlorofylu v rastlinách a rozdelenie asimilačných farbív

papierovou chromatografiou

Objekt: list zeleno sfarbenej rastliny

Pomôcky: skúmavky, stojan na skúmavky, kadička, varič, nožnice, filtračný papier, 96%
etanol, benzín, voda
Postup:
a) List nastriháme na malé kúsky a povaríme v kadičke. Vodu zlejeme, listy polejeme
150 ml etanolu a 2 minúty pretrepávame. Jednu časť – 5 ml zeleného roztoku odlejeme do
skúmavky a pridáme 5 ml benzínu. Skúmavku pretrepeme. Po oddelení fáz pozorujeme
sfarbenie etanolovej aj benzínovej fázy.
b) Druhú časť vytrepaného extraktu rastlinných pigmentov – 20 ml dáme do kadičky.
Na stojan upevníme pásik filtračného papiera (2 cm × 10 cm) pričom jeho spodný okraj
ponoríme do kadičky s extraktom. Sústavu necháme stáť 30 – 40 minút.
Výsledok:
a) Benzínová fáza bude plávať na povrchu, a budú v nej rozpustené zelené zložky
farbiva. V etanolovej fáze budú rozpustené žlté zložky (karotén, xantofyl).
b) Jednotlivé rastlinné pigmenty – farbivá začnú postupne vzlínať po papieri, pričom
najrýchlejšie postupuje žltá zložka (karotén, luteín, xantofyl).

3.3.7 Oddelenie chlorofylu od karotenoidov vytrepaním

Objekt: alkoholový extrakt chlorofylu

Pomôcky: 2 skúmavky, odmerný valec, pipety, benzín
Postup: Do jednej skúmavky nalejeme asi 5 ml alkoholového extraktu chlorofylu a rovnaké
množstvo benzínu. Skúmavku dobre uzavrieme, pretrepeme a potom pridáme niekoľko
kvapiek vody a necháme ustáť. Druhú skúmavku s chlorofylovým extraktom použijeme na
porovnanie ako kontrolu.
Výsledok: Benzín, ktorý sa oddelí od alkoholu, je chlorofylom A a B sfarbený na zeleno,
spodná alkoholová vrstva obsahujúca karotén a xantofyl je žltá.

3.4 Fotosyntéza
Fotosyntéza je základným procesom udržujúcim život na Zemi tým, že je zdrojom
kyslíka potrebného na dýchanie. Je to biochemický proces, pri ktorom zachytávanie energie
slnečného žiarenia vedie ku fixácii oxidu uhličitého v zelených rastlinách a niektorých
prokaryotoch za vzniku sacharidov. V bunkách rastlín, rias a niektorých prokaryotov sa pri
fotosyntéze mení prijatá energia svetelného žiarenia na energiu chemických väzieb, pričom
vznikajú z anorganických látok organické. Organizmy schopné fotosyntézy sa nazývajú
autotrofné resp. fotoautotrofné.
Z chemického hľadiska možno proces fotosyntézy vyjadriť rovnicou:
12 H2O + 6 CO2 → C6H12O6 + 6 O2 + 6 H2O
V rastlinách prebieha fotosyntéza v stróme chloroplastov v dvoch fázach. Prvá fáza
sa nazýva svetelná alebo fotochemické štádium a prebiehajú v nej fotosyntetické procesy
spojené s prijatím – absorbciou svetelnej energie a jej premenou na energiu chemických
väzieb. Priebeh týchto procesov je podmienený prítomnosťou asimilačných farbív (chlorofyl),
svetelného žiarenia (λ = 400 – 700 nm) a fotosyntetických enzýmov. Druhá fáza sa nazýva
tmavá fáza alebo termochemické štádium a prebiehajú v nej procesy spojené s fixáciou
uhlíka a premenou anorganického uhlíka (CO2) na organickú formu (sacharidy). Dochádza
k cyklickému komplexu enzymatických reakcií nevyžadujúcich svetlo, pri ktorých energia
ATP sa využije na fixáciu CO2 a jeho premenu na sacharidy. Priebeh reakcií je podmienený

62
prítomnosťou CO2, ATP, organického substrátu (tzv. akceptor, látka viažuca CO2), špecific-
kých enzýmov, redukčného činidla NADPH + H+ a chloroplastov.

3.4.1 Pozorovanie prieduchov

Objekt: listy pelargónie, kosatca, fialky, kapusty

Pomôcky: potreby na mikroskopovanie
Postup: List pelargónie prehneme cez prst spodnou stranou nahor a opatrne priečne
narežeme žiletkou. Z narezaného miesta pinzetou stiahneme v pozdĺžnom smere kúsok
pokožky a pripravíme preparát. Na podložné sklíčko s kvapkou vody pinzetou vložíme tenkú
vrstvu z pokožky listu a prikryjeme krycím sklíčkom. Preparát vložíme do mikroskopu
a pozorujeme (zväčšenie objektívu 40×). Pod mikroskopom nájdeme prieduchy.
Výsledok: V preparáte pozorujeme voľne roztrúsené prieduchy tvorené dvojicou zatváravých
buniek obličkovitého tvaru. Medzi oboma bunkami je dýchacia štrbina. Prieduchy umožňujú
výmenu plynov medzi rastlinou a prostredím.

3.4.2 Dôkaz priebehu fotosyntézy (dôkaz asimilačného škrobu

v chloroplastoch)

Objekt: lístky machu naložené v 96% alkohole

Pomôcky: Lugolov roztok, potreby na mikroskopovanie
Postup: Pripravíme natívny preparát – na podložné sklíčko kvapneme kvapku Lugolovho
roztoku, vložíme do nej lístok machu (po extrakcii chlorofylu etanolom ako je to v práci 3.4.3),
prikryjeme krycím sklíčkom a pozorujeme.
Výsledok: V chloroplastoch zbavených chlorofylu alkoholovou extrakciou nájdeme fialové
miesta, ktoré prezrádzajú prítomnosť škrobu.

3.4.3 Význam svetla na priebeh fotosyntézy

Objekt: listy pelargónie

Pomôcky: čierna fólia, zdroj svetla, kadička, Petriho miska, pinzeta, kahan, zápalky, voda,
etanol, Lugolov roztok
Postup: Na listy pelargónie položíme kúsky čiernej fólie nastrihanej do rôznych tvarov tak,
aby nespadla. Fóliu odstránime až po niekoľkých dňoch. Na dôkaz potreby svetla na priebeh
fotosyntézy použijeme aj normálne osvetlené listy. Potom v osvetlených aj neosvetlených
častiach listu dokážeme Lugolovým roztokom prítomnosť resp. neprítomnosť asimilačného
škrobu. Aspoň hodinu pred cvičením osvetľovaný resp. neosvetľovaný list rastliny ponoríme
do vriacej vody, prenesieme do kadičky s etanolom (najlepšie mierne zohriatym - ale pozor
na utajený var!!!) a tam necháme pár minút, aby sa vyplavil chlorofyl. Tento bledý list
prenesieme do Petriho misky (prípadne na podložné sklíčko) s kvapkou Lugolovho roztoku
a pozorujeme reakciu (zmodranie resp. nezmodranie pletiva).
Výsledok: V nezakrytom – osvetlenom liste prebieha fotosyntéza a po extrakcii chlorofylu
alkoholom nám tmavomodré sfarbenie časti listu dokazuje prítomnosť škrobu. Na druhej
strane v zakrytých častiach listov sa nám list nesfarbí do modra, čím sme dokázali
neprítomnosť škrobu, takže tam neprebiehala fotosyntéza.

3.5 Plody a semená

Plody a semená zaraďujeme spolu s kvetom ku generatívnym orgánom rastliny, ktoré
zabezpečujú rozmnožovanie. P l o d (fructus) vzniká po opelení a oplodnení u semenných
rastlín. U krytosemenných rastlín plody vznikajú premenou piestika, je to premenený
semeník rastliny, ktorý uzatvára jedno alebo viac semien. Jeho hlavnou úlohou je zabezpečiť
rozmnožovanie rastlín. Zrelé plody buď samé semená uvoľňujú, alebo dokonca vymršťujú,
alebo s nimi opadajú. Podľa charakteru oplodia (perikarp, obal chrániaci semená, je základ-

63
nou časťou plodu) sa rastliny delia na suché (po dozretí oplodie stráca vodu) a dužinaté (po
dozretí majú dužinaté oplodie, v bunkách sa nachádza bunková šťava). U dužinatých plodov
(napr. slivka, jablko, kivi) sa oplodie skladá z troch častí: exokarp (šupa), mezokarp a
endokarp (vnútorná časť). Suché rastliny sa podľa toho, či sa počas zrelosti otvárajú alebo
ostávajú uzavreté, sa delia na pukavé (napr. struk, tobolka) a nepukavé (nažka, oriešok,
obilka). U niektorých rastlín môžu vznikať skupiny plodov nazývané súplodie a plodstvo.
Súplodie vznikne z jedného kvetu alebo zrastením plodov na jednom kvetnom lôžku (jahoda,
šípka, malina), plodstvo vznikne z celého súkvetia (figa, moruša, buk). Plody sú buď voľné –
nezrastené (napr. ríbezle, plodstvo bobúľ pri vínnej réve, úbor slnečnice) alebo vznikajú
plody združené – zrastené (napr. moruša, ananás).
S e m e n o je rozmnožovací orgán semenných rastlín. Slúži na rozmnožovanie
rastlín, prečkanie nepriaznivých období a tiež na rozšírenie druhu na väčšie vzdialenosti.
Vzniká z vajíčka po oplodnení vajcovej bunky. Vývin vajíčka na semeno za nazýva zrenie
semena.
Anatomickú stavbu semena tvorí osemenie, zárodok (embryo) a vyživovacie pletivo
(endosperm). Osemenie je ochranná vrstva semena. Pozostáva z buniek, ktoré majú hrubé
drevnaté alebo korkové bunkové steny a má vonkajší obal nazývaný kutikula. U niektorých
rastlín sa osemenie prispôsobilo rozširovaniu semien vetrom, napr. osemenie semien
bavlníka je pokryté chĺpkami kým osemenie borovice má krídielká. U niektorých rastlín, keď
je semeno uložené v hrubom tvrdom perikarpe, osemenie je tenké (napr. u orecha),
u kukurice tenké osemenie splýva s perikarpom. Zárodok je prvé štádium vo vývine rastlín.
Obsahuje základ koreňa (radikula), rastový vrchol (plumula) a jeden alebo dva mladé listy,
tzv. klíčne listy (kotyledon), základ stonky (hypokotyl) a základ prvých lupeňových listov
(epikotyl). Vyživovacie pletivo obsahuje výživné látky – škrob, cukry, tuky, bielkoviny
a vyživuje zárodok počas počiatočného štádia vývinu. Živiny sa uskladňujú v špeciálnom
pletive endosperme. U niektorých rastlinných druhov zárodok spotrebuje endosperm počas
svojho vývinu, vtedy sa ukladajú živiny aj v klíčnych listoch (napr. fazuľa, bôb, hrach, orech a
gaštan). Pri iných druhoch rastlín, napr. kukurici, zárodok neabsorbuje celé množstvo živín
(kým nezačne klíčiť), endosperm je vyvinutý a zárodok je malý (pšenica, kukurica). Ak sú
živiny uložené v zárodku, je zárodok v porovnaní s veľkosťou semena veľký (hrach, fazuľa).
Podľa prevládajúcej látky v osemení je vnútro semena múčnaté (trávy), olejnaté (slnečnica,
repka olejná) alebo bielkovinové (fazuľa, sója).

Obr. 3.18. Stavba plodu: marhuľa – A, jablko – B, rajčina – C a oplodia u broskyne – D

64
 Semenné rastliny rozdeľujeme na nahosemenné – vajíčka nemajú ukryté v piestiku
a semená nemajú ukryté v plode (ihličnany, cykasy, ginká) a krytosemenné – vajíčka majú
ukryté v semenníku piestika a semená majú ukryté v plode. Tieto podľa počtu klíčnych listov
delíme na dvojklíčnolistové – pri klíčení majú dva klíčne listy (fazuľa, mrkva, buk, jabloň)
a jednoklíčnolistové – pri klíčení majú jeden klíčny list (trávy, obilie, rastliny s cibuľou).

Obr. 3.19. Stavba semena hrachu a kukurice

65
3.5.1 Pozorovanie a zakresľovanie tvaru a stavby plodov a semien rôznych
rastlín

Objekt: plody a semená rôznych rastlín

Pomôcky: nôž, potreby na mikroskopovanie
Postup: Najprv pozorujeme, pomenujeme a zakreslíme jednotlivé tvary plodov a semien,
zatriedime ich do jednotlivých skupín. Potom semená pomocou noža resp. skalpela
rozdelíme na polovicu a popíšeme a zakreslime jednotlivé stavebné zložky semena. Žiletkou
pripravíme niekoľko pozdĺžnych rezov semenom, najtenší rez vložíme do kvapky destilovanej
vody na podložné sklíčko, prikryjeme krycím sklíčkom a pozorujeme v mikroskope.
Výsledok: Plody môžu byť v závislosti od typu rozličného tvaru. Napr. suché plody
lieskového orecha alebo struku hrachu sú oválneho resp. podlhovastého tvaru, dužinaté
plody egrešov alebo marhule sú guľatého tvaru a nepukavé plody môžu mať tvar nažky, zrna
alebo orieška. Semená môžu byť nielen rôznej veľkosti ale aj tvaru – guľaté, vajcovité,
obličkovité, valcovité, vretenovité. V tenkom reze semenom pozorujeme v mikroskope tri
základné zložky: obal, embryo a endosperm – vyživovacie pletivo.

3.5.2 Dôkaz prítomnosti redukujúcich látok v plodoch rastlín

Objekt: plody rastlín (hrušky, pomaranč)

Pomôcky: skalpel, trecia miska, filtračný papier, lievik, zberná banka, skúmavky, odmerný
valec, váhy, vodný kúpeľ, roztoky Fehling 1, Fehling 2
Postup: V trecej miske dôkladne rozotreme 10 g rastlinných plodov a pridáme 10 ml teplej
destilovanej vody. Necháme postáť 5 minút, aby sa vylúhovali sacharidy. Homogenát
prefiltrujeme a k 3 ml extraktu pridáme 1 ml roztoku Fehling 1 (40 g CuSO4.5H2O/1000 ml)
a 1 ml roztoku Fehling 2 (200 g KNaC4H4O6, 150 g NaOH/1000 ml). Skúmavku zahrejeme
0,5 – 1 minútu vo vodnom kúpeli a pozorujeme prebiehajúcu chemickú reakciu.
Výsledok: Chemické vlastnosti sacharidov sú dané prítomnosťou karboxylovej skupiny
(aldehydovej alebo ketoskupiny) a prítomnosťou hydroxylových skupín. Redukčné reakcie
sacharidov sú založené na redukujúcom účinku karbonylovej skupiny. Reakcia je pozitívna
pri monosacharidoch a oligosacharidoch so zachovaným polyacetálovým zvyškom. Poly-
sacharidy sú neredukujúce.
Pri vzniku Fehlingového činidla dochádza najprv k reakcii CuSO4.5H2O a NaOH, kedy
vzniká svetlomodrá zrazenina hydroxidu meďnatého, ktorá je v nadbytku rozpustná za vzniku
komplexu Cu2+ s vínanom.
V prípade prítomnosti redukujúceho sacharidu vo vzorke, dochádza k oxidácii alde-
hydovej alebo ketónovej skupiny na danom sacharide, ktorý redukuje katióny Cu2+ činidla na
katióny Cu+. Reakciu je možné pozorovať zmenou zafarbenia, z modrej na oranžovú alebo
červenú až hnedočervenú.
Ak by bola vo vzorke sacharóza – disacharid, tvorený glukózou a fruktózou, ktoré sú
spojené glykozidickou väzbou, tak by ku zmene farby neprišlo. Aldehydové skupiny sacha-
rózy sú zapojené do glykozidovej väzby, a preto sa nemôžu redukovať, sacharóza nepatrí
medzi redukujúce cukry a s Fehlingovým činidlom nereaguje.
Ak by bola vzorka pomaranč, došlo by k vytvoreniu oranžového zafarbenia, pretože
pomaranč obsahuje monosacharid fruktózu, ktorý je redukujúcim cukrom.

3.5.3 Dôkaz prítomnosti sacharidov v plodoch rastlín

Objekt: extrakt plodu rastlín (hrušky)

Pomôcky: pipeta, skúmavky, vodný kúpeľ, Tollens roztok
Postup: K 5 ml rastlinného extraktu z predchádzajúcej práce sa pridá 5 kvapiek roztoku
Tollens ([Ag(NH3)2]NO3) a zahreje sa 3 – 5 minút vo vodnom kúpeli. Prítomnosť sacharidov
v rastlinných plodoch spôsobí stmavnutie roztoku, na stenách skúmavky sa po istom čase
vytvorí povlak.

66
Výsledok: Tollensovo činidlo umožňuje detekciu iba tých sacharidov, ktoré obsahujú aldehy-
dovú skupinu (aldózy), pretože takéto sacharidy sa môžu oxidovať na karboxylové kyseliny,
zatiaľ čo sacharidy obsahujúce ketónovú skupinu (ketózy) sa v Tollensovej reakcii neoxidujú.
Základom aldehydov aj ketónov je prítomnosť atómu uhlíka, viažuceho dvojitou väzbou atóm
kyslíka, no zatiaľ čo v prípade aldehydov tento uhlík ešte viaže jednou väzbou postranný
uhľovodíkový reťazec a druhou atóm vodíka, u ketónov je naviazaný na dva rôzne uhľovo-
díkové reťazce.
Pri redukcii Tollensovho činidla sacharidmi sa na stenách skúmavky vytvára tzv.
strieborné zrkadlo, pretože sacharid redukuje katióny striebra nachádzajúce sa v činidle na
elementárne kovové striebro.

3.5.4 Morfológia škrobových zŕn zásobného škrobu semien

Objekt: semená pšenice, raži, jačmeňa, ovsa, ryže, kukurice, zemiakový škrob, kukuričný
škrob, pšeničný škrob
Pomôcky: potreby na mikroskopovanie, Lugolov roztok
Postup: Zrná vybraných druhov obilnín skalpelom rozrežeme na polovicu a z endospermu
semena zoškrabeme malé množstvo pletiva do kvapky destilovanej vody umiestnenej na
podložnom sklíčku. V prípade práškových škrobov dáme z nich malé množstvo priamo do
kvapky vody. Pripravené preparáty prikryjeme krycím sklíčkom a v mikroskope pozorujeme
tvar škrobových zŕn jednotlivých rastlinných druhov. Po zakreslení vyberieme preparáty
z mikroskopu a pomocou presávacej metódy v nich vymeníme vodné prostredie za Lugolov
roztok. Preparáty postupne znova vložíme do mikroskopu a pozorujeme.
Výsledok: Škrobové zrná sú sférokryštály, ktoré sú tvorené radiálne usporiadanými ihlico-
vitými kryštálmi vrstevnato usporiadanými okolo určitého centra. Vrstevnatosť je podmienená
rôznym obsahom vody v jednotlivých vrstvách. Tvar, veľkosť a utváranie vrstevnatosti zŕn
zásobného škrobu sú charakteristické pre jednotlivé rastlinné druhy a sú dôležitým
diagnostickým znakom. V jednej bunke sa môžu škrobové zrná vyskytovať v rôznej veľkosti.

Obr. 3.20. Morfológia škrobových zŕn: a – zemiak, b – pšenica, c – kukurica, d – kukurica, e – zemiak

67
3.5.5 Dôkaz prítomnosti tukov a olejov v semenách olejnatých rastlín

Objekt: semená slnečnice

Pomôcky: potreby na mikroskopovanie, 2% roztok Sudan III v 96% alkohole
Postup: Skalpelom resp. žiletkou si pripravíme niekoľko rezov semena slnečnice. Najtenší
rez vložíme do kvapky Sudanu III na podložné sklíčko, prikryjeme krycím sklíčkom. Po 10
minútach pôsobenia farbiva vložíme preparát do mikroskopu a pozorujeme.
Výsledok: Tuk sa farbí sudanovými farbivami, je možné ho vidieť vo forme menších alebo
väčších kvapiek. Namiesto Sudanu III sa dá použiť aj Sudan II, Sudan IV, či Sudan Black.
Kým v prípade prvých menovaných farbív sa tuk farbí na oranžovo-červeno, najvýraznejšie
modročierne sfarbenie sa dosiahne použitím sudánovej čiernej.

Obr. 3.21. Rez semena slnečnice s tukovými kvapkami. Zväčšenie 100× (orig. B. Kaliňáková)

3.5.6 Dôkaz prítomnosti bielkovín v zrnách obilnín

Objekt: semená pšenice, jačmeňa

Pomôcky: potreby na mikroskopovanie, koncentrovaný vodný roztok sacharózy, koncen-
trovaná kyselina sírová, zmes etanolu a glycerínu pripravená v pomere 1 : 1
Postup: Zrná pšenice vložíme cez noc do zmesi etanolu a glycerínu. Zmäknuté zrno roz-
režeme transverzálne na dve polovice a potom pripravíme tenké rezy z okrajových častí
zrna. Najtenšie rezy prenesieme na podložné sklíčko s väčšou kvapkou koncentrovaného
vodného roztoku sacharózy a po niekoľkých minútach prikvapkáme koncentrovanú H2SO4.
Prikryjeme krycím sklíčkom a pozorujeme v mikroskope.
Výsledok: Aleurónová vrstva obsahujúca bielkoviny v dobre rozlíšiteľných proteínových
telieskach sa zafarbí na červeno až purpurovo.

3.5.7 Stavba struku a morfologická analýza semena

a) Pozorovanie stavby struku fazule (hrachu)

Objekt: struky – fazuľa obyčajná, hrach siaty
Pomôcky: lupa, skalpel, pinzeta, Petriho miska
Postup: Skalpelom otvoríme po dĺžke struk fazule alebo hrachu a pozorujeme.
Výsledok: Po otvorení struku (lomentum) sa chlopne oddelia v dorzálnej ryhe. Po vyrovnaní
chlopní do jednej roviny vidíme, že jednotlivé semená sa striedavo obrátia k jednej chlopni,

68
na ktorej vyrástli. Semeno je spojené s chlopňou vajíčkovou šnúrou (funiculus). Po uvoľnení
semena od vajíčkovej šnúry zistíme na osemení v mieste spojenia oválnu jazvu, pupok
(hilum). Prezrieme tvar semien, ktorý je obličkovitý. Osemenie fazule môže byť rôzne sfar-
bené. Na osemení si všimneme pupok, nad ktorým je nepatrný otvor – cikatrikula, ktorým
preniklo do vajíčka peľové vrecúško.

b) Morfologická analýza semena fazule

Objekt: fazuľa obyčajná
Pomôcky: lupa, skalpel, pinzeta, Petriho miska, filtračný papier, Lugolov roztok
Postup: Semená necháme 48 hodín napučať vo vode. Potom pinzetou odstránime osemenie,
pod ktorým sa nachádzajú tesne k sebe priliehajúce dužinaté klíčne listy. Po oddelení
klíčnych listov od seba si lupou pozrieme zárodok (embryo) budúcej rastliny. Ak navlhčíme
vnútornú plochu klíčiaceho listu Lugolovým roztokom, odlíšia sa plumula, radicula, hypokotyl
a pravé listy od klíčneho listu výrazným sfarbením.
Výsledok: Na zárodku rozlišujeme základ koreňa prechádzajúceho do hypokotylu, ktorý nad
inzerciou klíčnych listov plynule prechádza na epikotyl, zakončený rastovým vrcholom,
s dvoma pravými listami.

3.5.8 Vplyv svetla a teploty na klíčenie semien

Objekt: semená sóje fazuľovej, hrachu siateho, fazule obyčajnej

Pomôcky: Petriho misky (priemer 90, 180 a 200 mm), filtračný papier, milimetrové pravítko
Postup: Do Petriho misky medzi kruhy filtračného papiera vložíme krížom dva 2 cm široké
pásy filtračného papiera, ktoré ohneme von z misky a necháme prečnievať asi 5 cm cez
okraj. Suché semená vybraného druhu rastlín vložíme do Petriho misky, ktorú vložíme na
podložku umiestnenú do väčšej misky naplnenej vodou tak, aby pásy filtračného papiera boli
ponorené vo vode spodnej misky. Tak ako semená napučiavajú a spotrebúvajú vodu, dopĺňa
sa kapilárnymi silami voda zo spodnej misky. Semená majú stále rovnakú optimálnu vlhkosť.
Kyslík klíčiacim semenám zabezpečíme nadvihnutím viečka misky pomocou filtračného pa-
piera. Semená inkubujeme jeden týždeň: a) pri laboratórnej teplote, svetelný režim deň/noc;
b) pri laboratórnej teplote v tme; c) pri teplote 8°C v chladničke.
Výsledok: Po týždňovej inkubácii určíme percento klíčivosti, zmeriame dĺžku korienkov
a pomocou základných štatistických parametrov vyhodnotíme vplyv vonkajších fyzikálnych
faktorov na ich dĺžku.

Obr. 3.22. Naklíčené semená hrachu

69
4 Biológia živočíchov
4.1 Morfológia, anatómia, fyziológia živočíchov
4.1.1 Mikroskopické pozorovanie stavby tela a pohybu prvokov

a) Pozorovanie prvokov – krásnoočka

Objekt: kultúra Euglena gracilis
Pomôcky: chlorid sodný, Lugolov roztok, potreby na mikroskopovanie
Postup: Z kultúry pripravíme natívny preparát a pozorujeme. Rozpustením zrnka chloridu
sodného na jednej strane krycieho sklíčka môžeme pozorovať negatívnu chemotaxiu. Po
fixácii Lugolovým roztokom (pomocou presávacej metódy vymeníme v preparáte vodu za
Lugolov roztok) prehliadneme si telo prvoka. Zakreslíme jadro, chromatofóry, červenú očnú
škvrnu, paramylové zrnká, pulzujúce vakuoly a rezervoár pri koreni bičíka.
Výsledok: Euglena gracilis – krásnoočko štíhle patrí medzi bičíkovce (Flagellata). Žije v sto-
jatých vodách s rozkladajúcimi sa organickými látkami. V laboratóriách sa môže spoľahlivo
pestovať v kultúrach vo vhodnom živnom roztoku. Euglena gracilis má dlhé cylindrické telo
premenlivého tvaru. Na prednom konci tela pozorujeme jeden bičík, ktorým sa krásnoočko
pohybuje. Bičík je zasadený do vakuolárneho rezervoáru v podobe fľaštičkovej dutiny, ktorá
vyúsťuje úzkym kanálikom na povrch tela. Je to organela sekrečná. Do rezervoáru sa
vyprazdňujú prívodné vakuoly, ktoré vznikajú v jeho blízkosti. Blízko rezervoáru je uložený
primitívny receptor svetla – červená stigma. Niekedy sa nám podarí za živa pozorovať jadro
guľatého tvaru (ako opticky prázdne miesto v bunke). Chloroplasty (v prvokoch nazývané tiež
chromofóry), sú laločnaté a obsahujú pyrenoidy. Prítomnosť chlorofylu ukazuje na schopnosť
fotosyntézy, ktorej produktom sú paramylové zrnká. Paramylon je látka podobná škrobu.

b) Pozorovanie prvokov – črievičky

Objekt: kultúra črievičky Paramecium caudatum
Pomôcky: potreby na mikroskopovanie, neutrálna červená riedená vodou (1 : 10 000).
Postup: Črievičky najlepšie získavame zo senného nálevu, v čistej kultúre ich pasážujeme
buď v pôde so zemiakmi, alebo obilným zrnom (do 10 ml vody dáme 2 zrná pšenice alebo
jačmeňa a vysterilizujeme v autokláve. Potom naočkujeme črievičkami).
1. Z kultúry črievičiek zhotovíme natívny preparát. Aby sme aspoň čiastočne obmedzili ich
pohyb, pridáme pod krycie sklíčko niekoľko vlákien vaty. Prebytok vody odsajeme
filtračným papierom.
2. Na podložnom sklíčku zmiešame kvapku kultúry s kvapkou neutrálnej červenej a po
niekoľkých minútach pozorujeme pod mikroskopom.
Výsledok:
1. Bunky črievičky predstavujú typ jednobunkového organizmu, ktorý si musí všetky funkcie
vykonávať sám. Preto je táto bunka odlišná od buniek mnohobunkových organizmov.
Črievička patrí medzi nálevníky, je dlhá 0,2 až 0,3 mm. Vo vode sa rýchlo pohybuje
vďaka brvám, ktoré pokrývajú takmer celý povrch. Povrchová blana sa nazýva pelikula.
Na spodnej strane tela je ústny otvor nazývaný prvoústa – cytostoma. Potrava sa ďalej
posúva pažerákom (cytopharynx) pomocou membrány do vnútra. V cytoplazme, ktorá
stále prúdi, sa v blízkosti pažeráka tvoria tráviace vakuoly, ktoré trávia prijatú potravu.
Nestráviteľné zvyšky sa vylučujú na určitom mieste bunky (cytopyge). Okrem tráviacich
vakuol nájdeme tiež tzv. pulzujúce kontraktilné vakuoly. Sú to vylučovacie vakuoly,
ktorých činnosť je regulovaná jednak teplom, jednak osmotickým tlakom prostredia,
v ktorom črievička žije. Vakuola obsahuje cytoplazmu s vysokým osmotickým tlakom,
takže voda z okolia prúdi do vnútra. Tým sa vakuola zväčšuje. Keď tlak vo vnútri je väčší
ako tlak vonkajšieho prostredia, praskne a obsah sa vyleje z bunky von. Črievička má
dve jadrá. Veľký makronukleus, ktorý má funkciu pri výžive a raste, a malý mikronukleus,
ktorý má význam pri rozmnožovaní.

70
2. Neutrálna červená farbí väčšinou len vakuoly, a to tráviace, ktoré majú rôznu farbu. Tie,
ktoré sú blízko pažeráka, sú malinovo červené (kyslé), ďalej od pažeráka sú skôr žlto-
červené (alkalické). Neutrálna červeň je indikátorom pH, v kyslom prostredí má malinovú
farbu, v zásaditom prostredí žltočervenú farbu (tehlovú). V živých črievičkách sa jadro
neutrálnou červenou nefarbí.

Obr. 4.1. Črievička veľká

4.2 Živočíšne tkanivá

Telá mnohobunkových organizmov sú zložené z veľkého množstva buniek. Súbor

buniek a medzibunkovej hmoty rovnakého tvaru, funkcie a pôvodu sa nazýva tkanivo.
Tkanivá sú stavebným materiálom všetkých orgánov a vznikajú počas vývinu embrya.
Proces vzniku tkanív sa označuje histogenéza, veda zaoberajúca sa stavbou a funkciou
tkanív je histológia. Bunky tkaniva pochádzajú zo spoločnej kmeňovej bunky. Kmeňové
bunky sú primárne nediferencované bunky, ktoré majú schopnosť vyvinúť sa na akýkoľvek
iný druh buniek. Kmeňové bunky vznikajú v kostnej dreni a v krvnom obehu plnia funkciu
regenerácie našich orgánov.
Tkanivá sú stavebným materiálom, z ktorého sú zložené orgány. V každom orgáne je
niekoľko typov tkanív, pričom jedno je hlavné a určuje jeho funkciu. Medzi tkanivami v or-
gánoch sú obyčajne tesné vzťahy. Zmena v jednom z nich sa odrazí zmenami v ostatných
tkanivách. Každé tkanivo je tvorené dvomi základnými zložkami, ktorých zastúpenie je
v rôznych typoch tkanív rozdielne. Základom tkanív sú bunky, ktoré produkujú medzibunkovú
hmotu. Amorfnú (beztvarú) časť medzibunkovej hmoty tvoria hlavne bielkoviny a sacharidy.
Vláknitú (fibrilárnu) časť tvoria najmä dva typy bielkovín – kolagén a elastín.
Podľa morfologicko-funkčných a vývojových charakteristík rozoznávame štyri skupiny
tkanív: epitelové, spojivové, svalové a nervové.

71
 EPITELOVÉ TKANIVO vystiela vonkajší a vnútorný povrch tela, telových a orgá-
nových dutín. Bunky k sebe tesne priliehajú (medzibunková hmota úplne chýba alebo jej
majú veľmi málo) a sú uložené v jednej alebo viacerých vrstvách. Bunky epitelov nemajú
vlastné cievne zásobenie, zásobované sú krvnými cievami z hlbších vrstiev. Bunky epitelov
majú polárnu orientáciu. Rozlišujeme ich distálny – voľný koniec a proximálny – v tele
viazaný koniec. Väčšinou nasadajú na tenkú bazálnu membránu, ktorá epitel oddeľuje od
ďalších tkanív orgánu. Ich voľný povrch býva často výrazne morfologicky i funkčne špecia-
lizovaný. Epitely tesne súvisia so spojivovým tkanivom, ktoré pokrývajú.
Vo vývine sa epitely objavujú ako prvé tkanivá. Vznikajú zo všetkých zárodočných
vrstiev – endodermu, mezodermu a ektodermu. Väčšina epitelov vzniká z endodermu
a ektodermu. Ektodermálneho pôvodu sú krycie epitely, výstelka ústnej dutiny a konečníka
u stavovcov a zmyslové epitely. Endodermálneho pôvodu je tráviaca sústava a všetky žľazy
(u stavovcov), ktoré k nej patria, ako aj výstelka dýchacích ciest. Mezodermálny pôvod majú
gonády, obličky a výstelky obehovej a lymfatickej sústavy.
Epitely podľa niekoľkých hľadísk rozdeľujeme do viacerých skupín. Podľa funkcie ro-
zoznávame osem typov epitelov: krycí, riasinkový, resorpčný, žľazový, respiračný, zmyslový,
zárodočný a svalový. Krycí epitel pokrýva vnútorný i vonkajší povrch tela (napr. pokožka)
a má zväčša ochrannú funkciu. Riasinkový epitel tvoria bunky, ktoré majú množstvo kmi-
tavo sa pohybujúcich riasiniek (výstelka napr. steny dýchacích ciest). Pohyb riasiniek zabez-
pečuje napr. pohyb hlienu so zachytenými nečistotami von z dýchacích ciest. Resorpčný
epitel slúži na vstrebávanie živín. Je tvorený bunkami, ktoré majú schopnosť prijímať látky a
odovzdávať ich do ďalších tkanív alebo orgánov (napr. vnútorný povrch čreva). Žľazový
epitel tvoria bunky špecializované na sekréciu (je funkčným základom žliaz). Respiračný
epitel je epitel, ktorý umožňuje výmenu plynov medzi krvou a vzduchom v pľúcnych
alveolách. Tvoria ho veľmi tenké, ploché bunky (0,2 mikrometra i menej). Vyskytuje sa, napr.
na povrchu sliznice nosovej dutiny, kde sa na jeho povrchu nachádzajú pohyblivé riasinky
kmitajúce smerom k nozdrám. Zmyslový epitel obsahuje vedľa vlastných epitelových buniek
množstvo zmyslových buniek, schopných reagovať na podnety a meniť ich na nervový
vzruch. Epitelové bunky sú oporou zmyslových buniek napr. v čuchovom orgáne, chuťových
papilách, vnútornom uchu, v sietnici oka. Zárodočný epitel je epitel semenníkov a
vaječníkov, z ktorého sa diferencujú pohlavné bunky. Svalový epitel tvoria hviezdicovité
alebo vretenovité bunky, ktoré sa navzájom dotýkajú svojimi výbežkami. V cytoplazme
buniek je veľké množstvo mikrofilamentov (z aktínu), myozínových a tro-momyozínových
filamentov a tonofilamentov. U najnižších bezstavovcov (medúza, nezmar) majú tieto vlákna
schopnosť zmršťovať sa, čím nahrádzajú funkciu svalov. U človeka sa nachádza napr.
v očnej dúhovke (podieľa sa na rozširovaní zornice), v potných a slinných žľazách.
Podľa tvaru buniek poznáme dlaždicový epitel (napr. pokožka), kubický epitel (napr.
na povrchu vaječníkov) a valcovitý – cylindrický epitel (napr. výstelka tráviacej sústavy).
Dlaždicový epitel je plochý jednovrstvový epitel, ktorý tvoria ploché polygonálne bunky
s výrazne väčšou šírkou ako výškou. Ich okraje sú hladké alebo do seba zubkovito zapadajú.
Tento epitel tvorí napr. výstelku pľúcnych alveol, telesných dutín a ciev. Kubický epitel je
jednovrstvový epitel, ktorého bunky majú približne rovnakú šírku a výšku. Tvoria napr.
pigmentový epitel sietnice oka, epidermis kopijovcov, folikuly štítnej žľazy. Cylindrický epitel
obsahuje bunky, ktorých výška značne prevláda nad ich šírkou. Vyskytuje sa v tráviacej
sústave takmer všetkých živočíchov.
Podľa počtu vrstiev rozoznávame jednoduchý – jednovrstvový a vrstevnatý – viac-
vrstvový epitel. Jednovrstvové epitely (sú charakteristické najmä pre bezstavovce) tvorí
jedna vrstva buniek a poznáme plochý jednovrstvový epitel, kubický jednovrstvový epitel,
riasinkový jednovrstvový epitel a cylindrický jednovrstvový epitel (obr. 4.2).

72
 Obr. 4.2. Jednovrstvové epitelové tkanivo

Viacvrstvové epitely sú tvorené niekoľkými vrstvami buniek nad sebou, pričom iba
spodná vrstva buniek nasadá na bazálnu membránu. Poznáme dva druhy viacvrstvového
epitelu: rohovatejúci a nerohovatejúci. Rohovatejúci vrstevnatý dlaždicový epitel sa vyskytuje
v najvrchnejšej časti kože, ktorou je pokožka. So starnutím bunky pokožky (epidermis)
postupne rohovatejú a odumierajú, pribúdajú v nich filamenty, syntetizujú hlavne keratín,
organely postupne rozkladajú lyzozómy a smerom k povrchu rohovatejú. Zrohovatené bunky
sa tlačia k povrchu, odumierajú, sú čoraz plochšie a vytvárajú stratum corneum (15 – 20
vrstiev zrohovatených buniek). Cytoplazmatická membrána je priepustná, zhrubnutá, stráca
svoje pôvodné vlastnosti, do medzibunkových priestorov sa dostáva voda, bunky sa
postupne odlupujú vo forme kožného prachu alebo lupín. Nerohovatejúci vrstevnatý dlaž-
dicový epitel tvoria vysoké bunky, ktoré sa vonkajším smerom zaguľacujú a na povrchu sú
veľmi tenké a ploché. Nachádza sa napr. v ústnej dutine, hltane, pošve, sliznici, rohovke,
hlienovitých membránach poslednej časti tráviacej sústavy.
Podľa tvaru buniek rozoznávame dlaždicový viacvrstvový epitel, cylindrický viacvrstvový
epitel a prechodný epitel (obr. 4.3). Dlaždicový viacvrstvový epitel tvoria rady buniek, ktoré
sa smerom k povrchu postupne splošťujú (napr. pokožka). Cylindrický viacvrstvový epitel
tvoria bunky dvoch typov, spodné rady buniek sú skôr kubické, v povrchových vrstvách
epitelu sa nachádzajú cylindrické bunky. Osobitným typom viacvrstvového epitelu je
prechodný epitel, ktorý je pomerne hrubý a typický pre močové cesty cicavcov. Je pri-
spôsobený rozťahovaniu a sťahovaniu močového mechúra. Pri stiahnutom orgáne tvoria
bunky 4 až 5 vrstiev, pri silno roztiahnutom 2 až 3 vrstvy, pričom sa povrchové bunky
splošťujú; jeho štruktúra zabezpečuje úplnú nepriepustnosť.
Ďalším typom epitelov je viacradový epitel. Cylindrický viacradový epitel tvoria nerov-
nako vysoké bunky. Všetky nasadajú na bazálnu membránu (preto patrí medzi jednovrstvové
epitely), ale nie všetky dosahujú na povrch. Takýto epitel vystiela napr. dýchacie cesty
cicavcov (priedušnica).
Bunky epitelov môžu byť usporiadané do vzájomne rôzne priestorovo usporiadaných
trámcov, ide o trámcový epitel, príkladom je usporiadanie buniek v lalôčikoch pečene. Ak sú
bunky usporiadané do siete a spojené sú len svojimi výbežkami, ide o retikulárny (sieťový)
epitel. Príkladom takéhoto usporiadania sú bunky týmusu.

73
 Obr. 4.3. Viacvrstvový epitel

SPOJIVOVÉ TKANIVO alebo spojovacie tkanivo je tkanivo, ktoré telu dodáva

pevnosť, tvar a oporu a spája jeho časti medzi sebou. V organizme vypĺňa priestory medzi
orgánmi, obaľujú ich a prenikajú do nich, sú prostredníkmi výmeny látok medzi tkanivami a
telovými tekutinami, ukladajú sa v nich rezervné látky, majú podiel na obranných reakciách
organizmu a tvoria oporné a spevňovacie systémy stavovcov. Vyvinuli sa z mezodermy. Pre
svoj pôvod sa do tejto skupiny zaraďujú aj telové tekutiny (krv a pod.). Spojivové tkanivá sa
skladajú z buniek a medzibunkovej hmoty, ktorá v nich tvorí veľký podiel a častokrát je
nositeľkou vlastnosti spojiva. Bunková zložka svojim významom ustupuje. Bunky môžu byť
fixné i voľné a bývajú úplne od seba oddelené medzibunkovou hmotou, takže netvoria
súvislé vrstvy. Medzibunková hmota je tvrdá až pevná (pri oporných spojivách), mäkká až
rôsolovitá (pri výpĺňových spojivách) alebo tekutá (pri telových tekutinách). Medzibunkovú
hmotu tvoria dve základné zložky – základná (amorfná) zložka, tvorená mukopolysacharidmi
a proteínmi a vláknitá zložka, tvorená kolagénnymi, elastickými a/alebo retikulárnymi vlák-
nami. Medzibunkovú hmotu tvoria bunky spojiva, ktorá však svoju konečnú formu nadobúda
až po polymerizácii mimo bunky. Spojivá sú pôvodom z mezodermy, stredného zárodočného
listu. Počas špecializácie prechádzajú štádiom embryonálneho väziva (mezenchým), ktoré
neobsahuje vlákna, a z ktorého sa potom vyvíjajú ďalšie typy spojív. Vzájomný pomer
buniek, medzibunkovej hmoty a jej charakter následne určuje vlastnosti jednotlivých typov
tkanív. Predovšetkým podľa mechanických vlastností sa rozdeľujú na: spojivové tkanivá –
väzivá (zväčša mäkké), podporné tkanivá – chrupavky, kosti a trofické (vyživovacie) tkanivá.
Väzivá predstavujú spojivové tkanivo, ktoré nie je impregnované minerálnymi soľami.
Zastúpenie buniek a medzibunkovej hmoty v rôznych druhoch väziva je rozdielne. Väzivo je
väčšinou mäkké a v medzibunkovej hmote má vlákna. Väzivo vypĺňa priestory, vytvára
šľachy a hromadí tuk. Na stavbe väziva sa zúčastňujú bunky, ktoré môžu byť blúdivé a fixné.
Fixné bunky sú nediferencované, majú vretenovitý tvar a sú veľmi malé. Môžu to byť
fibroblasty a fibrocyty (vznikajú premenou embryonálneho mezenchýmu, sú to veľké bunky
pretiahnutého tvaru s mnohými výbežkami), retikulárne bunky (majú hviezdicovitý tvar, sú
substrátom retikulárneho väziva, ktoré je základnou sieťou voľných buniek v lymfatických
uzlinách, slezine a kostnej dreni), chromatofory (pigmentové bunky vo väzive dúhovky,
v mozgových mäkkých plenách, v cytoplazme sú pigmentové zrnká – majú silné lúčovité
výbežky s variabilným tvarom) a adipocyty (tukové bunky, pri intenzívnej výžive zvierat sa
tukom vyplnia natoľko, že zatlačia jadro na perifériu). K blúdivým bunkám patria histiocyty

74
(makrofágy), ktoré sú stálymi zložkami riedkeho väziva, sú ostro ohraničené, majú podlho-
vastý tvar a krátke a tupé výbežky, majú veľkú schopnosť fagocytózy (pohlcujú cudzorodé
telesá a mikroorganizmy); mastocyty (žírne bunky) v cytoplazme ktorých je veľa zrniek
rozpustných vo vode a obsahujú antikoagulačný faktor (heparín a histamín) zvyšujúci
permeabilitu kapilár a ovplyvňujúci krvný tlak; plazmatické bunky, ktoré sa vyskytujú v žľa-
zách, čreve, v lymfatických tkanivách a v sliznici maternice, produkujú protilátky patriace
medzi globulíny, ktoré sa zúčastňujú na imunitných reakciách organizmu a blúdivé krvné
bunky (granulocyty, monocyty, lymfocyty).

Obr. 4.4. Typy spojivových tkanív

Vlákna väzivového tkaniva môžu byť kolagénne, retikulárne a elastické. Kolagénne

vlákna sú veľmi pevné, pri varení sa menia na glej, sú rovné bez vetiev a vytvárajú snopce.
Pozostávajú z hrubých vlákien pospájaných interfibrilárnym tmelom. Retikulárne vlákna
vytvárajú jemné siete okolo drobných krvných ciev, svalových a nervových vlákien, tukových
buniek a v pľúcnych alveolách. Elastické vlákna sú hrubšie a nikdy nevytvárajú snopce. Ich
hlavnou zložkou je elastín, ktorý je odolný voči chemikáliám. Vyskytuje sa v stenách ciev
a v rôznych orgánoch.
Väzivo je vyplnené základnou amorfnou hmotou, ktorá má vlastnosti viskózneho tka-
niva. Vyskytuje sa v nej tiež kolagén. Chemické zloženie, fyziologické vlastnosti a množstvo
základnej hmoty sa menia v závislosti od podmienok. V riedkom tkanive môže byť kon-
zistencia želatinózna alebo tvrdá a pritom pružná (v chrupkovom tkanive), alebo tvrdá ale
nepružná (v dôsledku infiltrácie minerálnych látok). Väzivo môže byť riedke – rôsolovité,
kolagénne, retikulárne, tukové alebo pevné – usporiadané resp. neusporiadané. V riedkych
väzivách fibrilárna zložka neprevláda. Najrozšírenejším je riedke kolagénové väzivo, v kto-
rom sú prítomné siete pozostávajúce zo zväzkov elastických i retikulárnych vlákien. Bunková
zložka je v nich bohato zastúpená, základná hmota je polotekutá a vekom dehy-dratuje a
väzivo tuhne. Tvorí obaly a puzdrá väčšiny orgánov, je podložkou všetkých epitelov, tvorí
podslizničné a podkožné väzivo. V hustých väzivách prevažuje vláknitá zložka s menším
množstvom buniek a medzibunkovej hmoty. Tam, kde ide o odolávanie tlaku, vyvíja sa husté
neusporiadané väzivo, kde prevažuje jednosmerný tlak, vyvíja sa husté usporiadané väzivo
charakteristické pre šľachy a väzy.

75
 Chrupka je oporné väzivo s veľmi vyvinutou medzibunkovovu hmotou. Je bezcievna,
pevná a pružná. Vyskytuje sa počas embryonálneho vývinu a tiež v niektorých orgánoch –
ušnice, sluchová trubica. Poznáme hyalínnu, elastickú a vláknitú chrupku. Hyalínna chrupka
je najrozšírenejším typom chrupky, v medzibunkovej hmote prevláda amorfná základná hmo-
ta, ktorá maskuje kolagénne fibrily. Má sklovitý vzhľad, v dospelosti vytvára skelet priedušiek,
nosa, hrtana, hrudníka, pokrýva kĺbové výbežky a jamky. Dospelé bunky chrupky chondro-
cyty majú charakteristický tvar a ležia v komôrkach medzibunkovej hmoty. Elastická chrupka
sa vyskytuje v malom množstve okolo hrtana, tvorí chrupku ušníc a vonkajšieho zvukovodu.
V jej štruktúre prevládajú elastické vlákna nad kolagénnymi. Vláknitá chrupka sa vyskytuje
v medzibunkových platničkách, tvorí chrupku kĺbov. Je odolná proti tlaku a ťahu. V jej štruk-
túre prevažuje fibrilárna zložka tvorená kolagénnymi vláknami.
Kostné tkanivo, kosť. Rozlišujeme dva základné typy kostného tkaniva, väzivové
(vláknité, fibrilárne) a lamelárne. U cicavcov nachádzame takmer výlučne lamelárnu kosť.
Väzivová kosť sa nachádza hlavne u nižších stavovcov, u cicavcov sa tento typ vyskytuje iba
prechodne, v priebehu osifikácie. V dospelosti je u človeka zachovaná len v stene labyrintu
vnútorného ucha, pri lebečných švoch a v miestach úponov väzov a šliach na kosť.
Lamelárne kostné tkanivo sa skladá z mikroskopických platničiek – lamiel, ktoré môžu
prebiehať lineárne, pričom niekoľko súbežných lamiel vytvára voľným okom viditeľný kostný
trámček. Takýmto spôsobom je usporiadaná špongiózna (trámcovitá) kosť, vyskytuje sa
v hlaviciach dlhých kostí a ako výplň krátkych kostí. Ak sú kostné lamely usporiadané
koncentricky, hovoríme o kompaktnej (osteonálnej) kosti.

Obr. 4.5. Kostné tkanivo

Kosť je tvrdé a málo pružné tkanivo vyskytujúce sa len u stavovcov a v ich dospelosti
tvorí pevnú oporu tela a základ kostrového systému. Kosť je tvorená dvomi zložkami,
kostným tkanivom a kostnou dreňou. Medzibunkovú hmotu tvoria organické látky s veľkým
zastúpením oseínu, ktorá dodáva kostiam ohybnosť a pružnosť, na rozdiel od anorganických
solí – uhličitanu vápenatého, fosforečnanu vápenatého, trihydrogenfosforečnanu horečnatého,

76
ktoré kosť spevňujú. Bunky kosti sú trojakého typu – osteoblasty aktívne syntetizujúce medzi
bunkovú hmotu, osteocyty sú bunky už vytvorenej kosti (majú nepravidelný hviezdicovitý
tvar), ležiace v komôrkach zvápenatenej medzibunkovej hmoty a osteoklasty zúčastňujúce
sa na odbúravaní kosti. Kosť sa vyvíja z väziva alebo chrupky osifikáciou. V lamelárnej
kompaktnej kosti sú osteocyty charakteristicky usporiadané do stavebnej jednotky osteonu.
Leží koncentricky okolo Haversových kanálov, ktorými prechádzajú cievy a nervy. Medzi
vrstvami osteocytov sa ukladajú lamely, v ktorých prebiehajú kolagénne vlákna (obr. 4.5).
V dutinách dlhých a plochých kostí je kostná dreň. Je to retikulárne väzivo, v ktorého
medzibunkových priestoroch sú kmeňové bunky krvných teliesok (prebieha tu krvotvorba).
V dospelosti prebieha krvotvorba len v krátkych a v niektorých plochých bunkách, kde ostáva
červená kostná dreň. Dreň dlhých kostí podlieha tukovej degenerácii a mení sa na dreň žltú,
tukovú.
Trofické spojivá predstavujú telové tekutiny, ktoré plnia v organizme mnoho funkcií –
rozvod živín, odstraňovanie splodín metabolizmu, výmenu plynov, sprostredkovávajú hor-
monálnu reguláciu, sú nositeľmi obranných reakcií. Patria sem krv, miazga (lymfa), tkanivový
mok a krvomiazga (hemolymfa). Krv obsahuje krvnú plazmu a krvné bunky (erytrocyty,
leukocyty, trombocyty). Červené krvinky sú ploché, okrúhle bunky s jadrom (okrem cicav-
cov). Tvoria a dozrievajú v červenej kostnej dreni a v krvi sa neustále obnovujú. Ich funkciou
je transport kyslíka. Biele krvinky (leukocyty) sú bezfarebné guľovité bunky, ktoré vždy
obsahujú jadro. Podľa prítomnosti alebo neprítomnosti špecifických granúl v cytoplazme sa
leukocyty delia na granulocyty (eozinofilné, bazofilné, neutrofilné) a agranulocyty (monocyty,
leukocyty). Funkciou leukocytov je ochrana pred infekciou. Krvné doštičky (trombocyty)
cicavcov sú drobné, ploché útvary, bezjadrové vznikajúce odštiepením z cytoplazmy
megakaryocytov, veľkých buniek kostnej drene. Podieľajú sa na zrážaní krvi.
SVALOVÉ TKANIVO je tkanivo skladajúce sa z buniek alebo syncýtií (mnohojadrové
útvary), ktoré sa vyznačujú špecifickou schopnosťou kontrakcie. Hoci táto schopnosť patrí
k bežným vlastnostiam živej hmoty, v prípade svalového tkaniva je výrazne vystupňovaná.
10 až 100 svalových vlákien tvorí svalový snopec. Svalové tkanivá rozdeľujeme na hladké,
priečne pruhované a srdcové. Hladká svalovina je svalové tkanivo zložené z buniek –
myocytov pretiahnutého, vretenovitého tvaru s jedným centrálne uloženým paličkovitým
jadrom. Myofilamenty umožňujúce kontrakciu týchto buniek, zložené z aktínu a myozínu, sú
na rozdiel od svalových vlákien priečne pruhovaného svalstva usporiadané do podoby siete.
Myocyty môžu byť v svalovine usporiadané do svalových vrstiev – najčastejšie býva vrstva
longitudinálna kombinovaná s vrstvou cirkulárnou, čo umožňuje peristaltický pohyb; môžu
byť vo forme nepravidelne roztrúsených buniek alebo môžu vytvárať sieť myocytov, navzá-
jom sa dotýkajúcich svojimi koncami. Hladká svalovina je ovládaná vegetatívnym nervovým
systémom a u stavovcov tvorí prevažne vnútorné orgány. Základnou jednotkou priečne
pruhovaného svalového tkaniva je mnohojadrový syncitiálny útvar, svalové vlákno, ktoré
vzniká splynutím viacerých jednojadrových buniek – myoblastov a majú mnoho (až niekoľko
sto) jadier. Povrch mnohojadrových svalových buniek tvorí súvislá membrána – sarkolema.
Sarkolema obaľuje cytoplazmu svalových buniek, ktorá sa označuje ako sarkoplazma.
Priečne pruhovaná svalovina tvorí funkčné a anatomické jednotky – priečne pruhované
svaly. Kostrové svalstvo zabezpečuje lokomočné a manipulačné pohyby, dýchanie, mimiku,
reč a udržiavanie vzpriamenej polohy tela. Okrem toho je významným metabolickým
rezervoárom. Vlákna priečne pruhovaného svalu, obklopené jemnou sieťou kolagénových
vlákien a kapilár (endomysium), sa spájajú do snopcov obalených väzivom (perimysium).
Viac takýchto snopcov vytvára sval, ktorý je na povrchu obalený takisto väzivovou pošvou
(epimysium). Epimýzium postupne prechádza do šľachy, alebo inej štruktúry podľa typu
svalu. Priečne pruhovanie je spôsobené pravidelným striedaním tmavých a svetlých úsekov
myofibríl. Pre svalstvo sú typické rýchle kontrakcie, ale aj vyššia rýchlejšia unaviteľnosť. Je
ovládané vôľou.

77
 Obr. 4.6. Typy svalového tkaniva

Srdcová svalovina – myokard je svalové tkanivo u stavovcov. Predstavuje typ

svaloviny, ktorý sa svojimi vlastnosťami nachádza medzi hladkou a priečne pruhovanou
svalovinou. Skladá sa z jednotlivých buniek pretiahnutého tvaru, ktoré majú oválne jadrá
uložené uprostred bunkových tiel, a ktoré vytvárajú hustú sieť. Bunky sú medzi sebou
spojené plazmatickými mostíkmi a jednotlivé jednojadrové bunky myokardu oddeľujú od
seba tzv. interkalárne disky. Tieto disky zabezpečujú prenos podráždenia z bunky na bunku
a tým synchrónnu kontrakciu srdcového svalu. Na povrchu majú tenkú sarkolému, vnútro
vypĺňa sarkoplazma. Aj v bunkách myokardu sú prítomné vlákna aktínu a myozínu. Ich
usporiadanie je také isté ako vo vláknach priečne pruhovanej svaloviny.
NERVOVÉ TKANIVO pochádza z ektodermy a je špecializované na vytváranie
a vedenie podráždenia vyvolaného rôznymi podnetmi. Skladá sa z nervových buniek
(neurónov) a gliových buniek (neuroglie) s podpornou, vyživovacou a ochrannou funk-
ciou. V nervovom tkanive sa nachádza i väzivo a krvné kapiláry. Neurón pozostáva z tela
bunky (nervovej bunky v užšom zmysle) – neurocytu, ktoré má prevažne význam centra
látkovej premeny, a z vodivých výbežkov dvojakého typu – centripetálne dendrity prijí-
majúce vstupnú informáciu (nervový vzruch) a centrifugálne auxóny (neurity) vedúce infor-
máciu (nervový vzruch) od tela neurónu. Kontakty medzi neurónmi navzájom a medzi neu-
rónmi a inými bunkami zabezpečujú synapsy. Telo neurónu obsahuje veľké jadro, mnoho
mitochondrií, lyzozómov, Golgiho aparát, nahromadené cisterny drsného endoplazmového
retikula a neurofilamenty. Nahromadením neurónov vznikajú nervové centrá (gangliá,
mozog, miecha, uzliny). Neurón má spravidla väčší počet dendritov, ktoré bývajú kratšie
a bohato rozvetvené. Ich povrch býva často pokrytý dendritickými tŕňmi, na ktorých sú
synapsy. Podľa počtu dendritov a neuritov poznáme multipolárne neuróny (veľa dendritov,
jeden neurit), bipolárne neuróny (jeden dendrit, jeden neurit), pseudounipolárne neuróny (dendrit
i neurit majú jeden spoločný kmeň a delia sa až po niekoľkých mikrometroch) a unipolárne
alebo adendritické neuróny (bez dendritu napr. zmyslové bunky). Neurit (axón) býva spra-
vidla jeden, na konci môže byť značne rozvetvený, každá vetva je zakončená synapsiou;
vetvičky sa označujú ako telodendrie. Tieto končia na dendritoch alebo neurocytoch neu-
rónov, na svalových alebo žľazových bunkách. Vo väčšine prípadov je neurit po celej dĺžke,
okrem začiatočného (iniciálneho) segmentu a tenkých vetiev terminálneho vetvenia, obalený
myelínovou pošvou, ktorá sa významne podieľa na prenose vzruchu. Čím je nervové
vlákno a myelínová pošva hrubšia, tým rýchlejšie vedie vzruch. Myelínová pošva nepokrýva

78
povrch axónu súvisle, ale je prerušovaná Ranvierovými zárezmi. Vzdialenosti medzi nimi
sú 0,3 až 1,2 mm (čím sú väčšie, tým sa vzruch po axóne šíri rýchlejšie). V periférií sú zárezy
oddelené od okolia bazálnou membránou, v mozgu a mieche nasadajúcimi astrocytmi.
Neuroglia, glia alebo gliová bunka sú podporné nervové bunky. Spolu s neurónmi tvorí
nervové tkanivo. Okrem podpornej má aj vyživovaciu, regeneračnú a ochrannú funkciu. Slúži
počas embryonálneho vývoja ako „smerovač“ a „sprievodca“ migrácie nervových buniek.
Niektoré typy neuroglie majú schopnosť fagocytovať poškodené nervové bunky. Je hlavnou
zložkou bielej hmoty mozgu a miechy, predstavuje až 90 % všetkých buniek nervového
systému. Rozlišujeme šesť typov neuroglií: ependýmocyty, astrocyty, oligodendroglia,
mikroglia, Schwannove bunky a amficyty (satelitné bunky).

Obr. 4.7. Nervová bunka (neurón).

Neurón je základnou stavebnou a funkčnou jednotkou nervovej sústavy. V nervovej sústave človeka
sa nachádza viac ako 50 rôznych typov neurónov, ktoré sa odlišujú tvarom aj funkciou. Podľa funkcie
rozlišujeme neuróny na senzitívne (senzitívny výbežok sa nachádza v periférnych tkanivách – koža,
sietnica. Prenášajú vzruchy z týchto tkanív do centrálneho nervového systému), motorické (na
základe povelu z centrálnej nervovej sústavy inervujú bunky kostrového svalu, hladkej svaloviny,
bunky žliaz) a interneuróny (zaisťujú spojenie medzi senzitívnymi a motorickými neurónmi)

4.2.1 Pozorovanie viacvrstvového, dlaždicového, žľazového epitelu

Objekt: trvalý preparát priečneho rezu ženskej pošvy

Postup: Trvalý preparát vložíme do mikroskopu a pozorujeme pri väčšom zväčšení mikro-
skopu (objektív 40×).
Výsledok: Vnútro ženskej pošvy vystiela sliznica, ktorá vytvára pomerne vysoké krkvy
(rugae vaginales), ktoré sú usporiadané do stĺpcov (columnae rugarum). Sliznica je krytá
epitelom, ktorý neobsahuje žiadne žliazky. Hrúbka sliznice závisí od funkcie hormónov,
najmä estrogénov. Na priečnom reze ženskej pošvy (obr. 4.8) vidíme dva typy živočíšnych
tkanív: pošvový epitel (1) a sliznicové väzivo lamina propia (2). Pošvový epitel je hrubý, viac-
vrstvový, dlaždicový, žľazový, nerohovatejúci a výstelkový epitel so sklonom ku keratinizácii.

79
V povrchových vrstvách epitelu sa nachádzajú zrná keratohyalínu a v cytoplazme týchto
buniek sa tvorí a vo veľkom množstve ukladá glykogén. Hrúbka pošvového epitelu sa vply-
vom estrogénov a progesterónu v priebehu menštruačného cyklu mení. Sledovaním týchto
zmien sa zaoberá exfoliatívna cytológia, ktorá sa opiera o vaginálne výtery zafarbené nie-
ktorou metódou modifikovaného trichrómového farbenia. Pošvové epitelové bunky nachá-
dzajúce sa v nátere môžeme podľa cytologického charakteru rozdeliť (smerom od povrchu
do vnútra) do piatich skupín: povrchové keratinizované, deskvamujúce bunky, prekerati-
nizované bunky povrchovej vrstvy, intermediálne bunky, parabazálne bunky a bazálne
bunky. Lamina propria sa nachádza pod pošvový epitelom a skladá sa z hustého kolagé-
nového väziva obsahujúceho veľa elastínových vlákien, lymfocytov a niekedy i lymfatických
uzlíkov, bohatú sieť krvných vlásočníc, resp. žíl.

Obr. 4.8. Priečny rez pošvou.

Viacvrstvový dlaždicový žľazový nerohovatejúci a výstelkový epitel – 1, lamina propria – 2.
Zväčšenie 200×. (orig. B. Kaliňáková)

4.2.2 Pozorovanie priečneho rezu kožou

Objekt: trvalý preparát priečneho rezu kožou človeka

Postup: Trvalý preparát vložíme do mikroskopu a pozorujeme najprv pri menšom zväčšení
mikroskopu (objektív 5×) a potom pri väčšom zväčšení (objektív 40×).
Výsledok: Koža je najväčším orgánom ľudského tela, ktorá pokrýva povrch tela všetkých
mnohobunkových organizmov. U stavovcov ju tvorí pokožka (epiderma), zamša (derma),
subcutis (hydroderma) - podkožné väzivo s tukovou vrstvou a prídavné orgány kože – kožné
žľazy (potná žľaza, mazová žľaza), nervové zakončenia, krvné vlásočnice, kožné receptory,
vlasy, chlpy, nechty (obr. 4.9). Koža ochraňuje vnútorné orgány tela pred fyzikálnymi (žia-
renie), chemickými (xenobiotiká) a biologickými (mikroorganizmy) vplyvmi. Ďalej je zmyslo-
vým orgánom – obsahuje množstvo buniek citlivých na dotyk, teplo, bolesť, tlak. Pôsobí ako
termoregulátor, udržuje konštantnú telesnú teplotu vylučovaním vody (potenie). Súčasne je
schopná vylučovať z tela rôzne látky (škodlivé aj neškodlivé). Pod vplyvom ultrafialového
žiarenia sa v koži aktivuje vitamín D. Koža sa významne podieľa aj na činnosti imunitného
systému.

80
 Obr. 4.9. Stavba kože: 1 – epiderma, 2 – zamša, 3 – vlas, 4 – vlasový folikul, 5 – potná žľaza, 6 –
tuková žľaza. Zväčšenie 40x a 400×. (orig. B. Kaliňáková)

Epidermis je povrchová vrstva kože vo forme mnohovrstvového epitelu. Je tvorená plochými

bunkami keratinocytov, ktoré pod mikroskopom pripomínajú dlažobné kamene. Obsahuje
okrem keratinocytov (98 % všetkých buniek) i Langerhansove bunky (zabezpečujú imunitnú
ochranu), melanocyty (absorbujú UV žiarenie) a Merkelove bunky (určujú citlivosť voči
mechanickému podráždeniu). Vonkajšiu vrstvu pokožky (Stratum corneum) tvoria odumreté
keratinocyty vytvárajúce zrohovatenú ochrannú vrstvu. Tieto odumreté bunky sa postupne
odlupujú a odpadávajú a sú nahradzované ďalšími. Dermis je tvorená väzivovým tkanivom,
v ktorej sa nachádzajú najrôznejšie špecializované štruktúry, ako sú vlasové váčiky, potné
žľazy, mazové žľazy, apokrinné žľazy a nechtové lôžka. Okrem toho obsahuje tiež hmatové
telieska, krvné cievy, lymfatické cievy a nervy. Bunkovú zložku zamše tvoria endoteliálne
bunky, recirkulujúce T lymfocyty, tkanivové makrofágy, dendritické bunky a fibroblasty.
V medzibunkovej hmote sa vyskytujú rôzne proteoglykány, akými sú chondroitínsulfát,
dermatánsulfát a kyselina hyalurónová.
Pri malom zväčšení vidíme na priečnom reze kožou (obr. 4.9) jednotlivé zložky kože –
pokožku, zamšu a podkožné väzivo. V zamši pozorujeme vlas, potnú žľazu, nervové zakon-
čenie a krvnú vlásočnicu.

4.2.3 Pozorovanie priečneho rezu pečene

Objekt: trvalý preparát priečneho rezu pečene

Postup: Trvalý preparát vložíme do mikroskopu a pozorujeme najprv pri menšom (objek-
tív 10×) a potom pri väčšom zväčšení (objektív 40×).
Výsledok: Pečeň je žľaza u stavovcov, ktorá slúži na detoxikáciu organizmu, zásobáreň
glykogénu, tvorbu plazmových bielkovín a žlče. Má významnú úlohu pri metabolizme
organizmu. Pečeň je rozdelená na laloky, na hranici ktorých z vnútornej strany sa nachá-

81
dzajú vráta pečene – priečna brázda, kde do pečene vstupuje pečeňová tepna a peče-
ňová vrátnica a vystupuje z nej pečeňový kanálik. Okysličenú krv privádza do pečene
pečeňová tepna, pečeňová vrátnica zase privádza odkysličenú krv zo sliznice, žalúdka
a čriev. Táto krv je bohatá na živiny a minerály, ktoré pečeň vychytáva a spracováva. Každý
pečeňový lalok je tvorený množstvom lalôčikov, ktoré predstavujú základnú morfologickú
(nie však funkčnú) jednotku stavby pečene. Majú tvar nepravidelného hranolu s prieme-
rom asi 1 mm a dĺžku asi 2 mm. Základom pečeňového lalôčika sú pečeňové bunky –
hepatocyty s cievami, ktoré sú charakteristicky radiálne usporiadané okolo centrálnej žily.
Hepatocyty sú pospájané do trámcov, ktoré sú rozlične poprehýbané a vylučujú žlč do kaná-
likov drobných vývodov medzi bunkami. Žlčové kanáliky sa spájajú a vytvárajú pečeňový
vývod (obr. 4.10). Hepatocyty vykonávajú metabolickú činnosť, pre ktorú je charakteristická
syntéza rôznych vysoko špecifických látok, ako aj degradácia a biotransformácia telu
vlastných (eobiotík) i telu cudzích (xenobiotík) látok. Už pri prvom prechode prijatých látok
cez pečeň sa mnohé látky vychytajú v hepatocyte a buď sa postupne uvoľňujú do krvného
obehu v nezmenenej forme, alebo sa v pečeni inaktivujú (tzv. detoxikačná činnosť) alebo sa
menia na látky s biologickým účinkom. Tkanivo pečene sa skladá asi zo 60 až 70 %
hepatocytov (majú polyedrický tvar s priemerom 20 – 30 µm), zostatok tvoria hlavne
Kupfferove a endotelové bunky, mezenchýmové tkanivo, bunkové elementy v portobiliárnych
(vrátnicovožlčových) priestoroch, steny ciev a väzivo.

Obr. 4.10. Vnútorná stavba pečene.

Pečeňový parenchým tvorený hepatocytmi je rozdelený na lalôčiky, v rámci ktorých tvoria dostredivé
krvné cievy systém vlásočníc nazývaných sinusoidy. Sinusoidy sú vetvy pečeňovej vrátnice.
V lalôčikoch 10 % buniek tvoria fagocyty, nazývané Kupfferove bunky, ktoré vykonávajú fagocytózu
čím zabezpečujú ochranu proti bakteriálnej a vírusovej infekcii pochádzajúcej z tráviaceho systému.
Na priečnom reze pečeňou (obr. 4.11) možno pozorovať trámce pečeňových buniek polyedrického
tvaru s cievami a drobnými kanálikmi

82
 Obr. 4.11. Stavba pečeňového tkaniva: 1 – hepatocyt, 2 – centrálna cieva.
Zväčšenie 40× a 400×. (orig. B. Kaliňáková)

4.2.4 Pozorovanie priečneho rezu pľúc

Objekt: trvalý preparát priečneho rezu pľúc

Postup: Trvalý preparát vložíme do mikroskopu a pozorujeme najprv pri menšom (objektív
10×) a potom pri väčšom zväčšení (objektív 40×).
Výsledok: Pľúca sú párový orgán slúžiaci na výmenu plynov medzi krvou a vzduchom, ktorý
spolu s dýchacou rúrou tvoria dýchaciu sústavu (obr. 4.12). Dýchacia rúra je zložená
z nosovej dutiny, nosohltanu, hrtana, priedušnice (trachea) a dvoch priedušiek (bronchy)
rozvetvujúcich sa do priedušničiek (bronchioly) a privádza vzduch z nosovej a ústnej dutiny
do pľúcnych mechúrikov – alveol. Alveola je základnou štruktúrnou a funkčnou jednotkou na
výmenu plynov medzi organizmom a prostredím. Je to dutina guľovitého tvaru, ktorú vystiela
vrstva respiračného epitelu, je naplnená vzduchom a prestúpená množstvom krvných kapilár
vychytávajúcich kyslík z vdýchnutého vzduchu. Alveoly niekoľkonásobne zväčšujú povrch
pľúc. Respiračné bronchioly s celým systémom vačkov a s cievami tvoria funkčnú jednotku
pľúcneho tkaniva – pľúcny lalôčik. Priedušky, cievy a nervy vstupujú do pľúc v tzv. pľúcnych
stopkách – híloch. Do pľúcnych hílov vstupujú pľúcne tepny (pravá a ľavá), ktoré privádzajú
odkysličenú krv z pravej srdcovej komory. V pľúcach sa vetvia pozdĺž bronchov a rozvetvujú
sa na sieť kapilár, ktoré obklopujú pľúcne mechúriky. Pľúcne žily odvádzajú z pľúc okysličenú
krv do ľavej srdcovej predsiene, odkiaľ sa krv bohatá na kyslík prečerpáva cez ľavú srdcovú
komoru do telového obehu (tzv. veľkého krvného obehu).
Na priečnom reze pľúc (obr. 4.13) môžeme pozorovať pľúcne alveoly, krvné kapiláry a krvné
vlásočnice.

83
 Obr. 4.12. Stavba pľúc

Obr. 4.13. Priečny rez pľúc: 1 – pľúcne alveoly, 2 – krvná kapilára, 3 – krvná vlásočnica.
Zväčšenie 40× a 400×. (orig. B. Kaliňáková)

4.2.5 Pozorovanie pozdĺžneho rezu hladkého svalu

Objekt: trvalý preparát pozdĺžneho rezu hladkým svalom tenkého čreva

Postup: Trvalý preparát vložíme do mikroskopu a pozorujeme najprv pri menšom zväčšení
mikroskopu (objektív 10×) a potom pri väčšom zväčšení (objektív 40×).
Výsledok: Na pozdĺžnom reze hladkým svalom tenkého čreva (obr. 4.14) vidíme bunky
vretenovitého tvaru – myocyty. Myocyty sú základnou stavebnou jednotkou hladkej svaloviny.
Ich veľkosť, vzhľadom na dĺžku, je veľmi rozmanitá (od 20 µm do 500 µm). Pri kontrakcii sa
môžu skrátiť až o polovicu svojej dĺžky. Šírka buniek v mieste uloženia jadra je asi 6 µm.

84
Tyčinkové jadro obsahuje niekoľko jadierok. Cytoplazmatická membrána sa nazýva sarkoléma,
obsahuje veľký počet mikropinocytárnych invaginácií. Cytoplazma bunky hladkého svalu sa
nazýva sarkoplazma a obsahuje veľký počet voľných ribozómov, hladké endoplazmové
retikulum nazývané sarkoplazmové retikulum, mitochondrie – sarkozómy a Golgiho aparát.
Najdôležitejšou funkčnou štruktúrou myocytu sú tri typy mikrofilamentov (vo svetelnom
mikroskope takmer neviditeľné): hrubé myofilamenty, intermediálne a tenké myofilamenty.
Myofilamenty sú zložené z bielkovín – predovšetkým z aktínu, myozínu, tropomyozínu a
iných bielkovín s regulačným vzťahom k svalovej kontrakcii. Usporiadanie buniek hladkej
svaloviny závisí od orgánového typu stavovcov. Môžu to byť ojedinelé myocyty obalené
väčším množstvom intersticiálneho – vmedzereného väziva (močový mechúr, maternica),
bunkové zväzky (vo väzive koži) alebo ploché svalové vrstvy (1), tvoriace stenu vnútorných
dutých orgánov tráviacej trubice, dýchacích ciest, ciev atď.

Obr. 4.14. Rez tenkým črevom: 1 – hladký sval, 2 – cylindrický resorpčný epitel, 3 – bazálna
membrána, 4 – väzivo s cievami. Zväčšenie 40× a 400×. (orig. B. Kaliňáková)

4.2.6 Pozorovanie pozdĺžneho rezu priečne pruhovaného svalu

Objekt: trvalý preparát pozdĺžneho rezu priečne pruhovanej svaloviny stehenného svalu
Postup: Trvalý preparát vložíme do mikroskopu a pozorujeme najprv pri menšom zväčšení
mikroskopu (objektív 10×) a potom pri väčšom zväčšení (objektív 40×).
Výsledok: Na pozdĺžnom reze priečne pruhovanou svalovinou stehenného svalu človeka
(obr. 4.15) vidíme súbor rovnobežne usporiadaných svalových vlákien s výrazným priečnym
pruhovaním. Svalové vlákno je základnou stavebnou jednotkou priečne pruhovaného svalu.
Tvorí ho dlhý mnohojadrový syncytiálny útvar. Dĺžka vlákna sa často rovná dĺžke celého
svalu (1 až 40 mm) a hrúbka býva 10 až 1000 µm. Na priečnom reze má vlákno oválny alebo
polygonálny tvar. Na povrchu svalového vlákna je sarkoléma, pod ktorou sa v pozdĺžnych
radoch nachádza veľa jadier. Sarkoplazma obsahuje sarkozómy, sarkoplazmové retikulum,
kvapôčky tuku a glykogénu. Najdôležitejšou funkčnou štruktúrou sarkoplazmy sú myofibrily
pozostávajúce z 1000 až 2000 aktínových a myozínových myofilamentov. Hlavnými sta-
vebnými súčasťami submikroskopických myofilamentov sú kontraktilné bielkoviny aktín
a myozín. Pozdĺžne pruhovanie svalového vlákna je podmienené tým, že sa vo vlákne sú-
bežne zoskupujú myofibrily. Priečne pruhovanie vlákna je podmienené rozdielnymi vlast-

85
nosťami myofibril, ktoré sa demonštrujú tým, že sa v každej myofibrile pravidelne striedajú
jednolomné, izotropné – svetelné a dvojlomné, anizotropné – tmavé úseky, ktoré sa opakujú.

Obr. 4.15. Priečne pruhovaná svalovina stehenného svalu.

Zväčšenie 200×. (orig. B.Kaliňáková)

4.2.7 Pozorovanie pozdĺžneho rezu srdcového svalu

Objekt: trvalý preparát pozdĺžneho rezu srdcového svalu

Postup: Trvalý preparát vložíme do mikroskopu a pozorujeme najprv pri menšom zväčšení
mikroskopu (objektív 10×) a potom pri väčšom zväčšení (objektív 40×).
Výsledok: Na pozdĺžnom reze srdcového svalu (obr. 4.16) vidíme kardiomyocyty – základné
stavebné bunky myokardu, ktoré majú v cytoplazme priečne pruhované myofibrily.
Kardiomyocyty sú jednojadrové úseky srdcového svalového tkaniva, ktoré sú oddelené od
seba po dĺžke stupňovitými prepážkami – interkalárnymi diskami. Kardiomyocyty majú
cylindrický tvar, sú 100 až 150 µm hrubé, ich jadrá sú lokalizované v strede bunky a majú
jedno až dve jadierka.

Obr. 4.16. Srdcové svalové tkanivo. Zväčšenie 320×. (orig. B. Kaliňáková)

86
4.2.8 Pozorovanie riedkeho vláknitého podkožného väziva

Objekt: trvalý preparát priečneho rezu podkožného väziva človeka

Postup: Trvalý preparát vložíme do mikroskopu a pozorujeme pri menšom (objektív 10×)
a potom väčšom zväčšení mikroskopu (objektív 40×).
Výsledok: Na priečnom reze podkožného väziva človeka (obr. 4.17) vidíme dva typy
väzivových vlákien: kolagénové vlákna (1) a elastické vlákna (2). Kolagénové vlákna sú
najrozšírenejším typom vláknitej zložky medzibunkovej hmoty a sú prítomné vo všetkých
typoch väzivového tkaniva. V riedkom väzive sa nachádzajú ako mierne sa vetviace, rovné
alebo zvlnené vlákna, hrubé 1 až 12 µm. Ich hlavnou zložkou je kolagén. Kolagénové vlákno
(fibra) sa na pozdĺžnom reze skladá z veľkého počtu tenkých, rovnobežne usporiadaných
fibríl, hrubých 0,3 až 0,5 µm a navzájom spojených tmelovou hmotou proteínovej povahy. Na
ultratenkých rezoch zreteľne vidieť ešte jemnejšie vláknité častice, kolagénové mikrofibrily,
hrubé asi 40 nm. Sú ohybné a veľmi pevné na tlak.
Elastické vlákna sa na rozdiel od kolagénových vlákien nezdružujú do zväzkov, ale pre-
biehajú samostatne. Sú hrubé 1 až 10 µm, rozvetvujú sa a v kolagénovom väzive vytvárajú
riedku priestorovú sieť. Ich hlavnou zložkou je albuminoid elastín. V elektrónovom mikro-
skope sa skladajú z dvoch zložiek: mikrofibríl a amorfnej hmoty. Mikrofibrily tvoria periférny
obal okolo centrálnej amorfnej hmoty a sú pravdepodobne zložené zo štruktúrnych
glykoproteínov obsahujúcich veľké množstvo hydroxyprolínu.
Podkožné väzivo je riedke neusporiadané väzivo s prevahou kolagénových vlákien.
Okrem vlákien obsahuje aj tukové väzivo.

Obr. 4.17. Riedke vláknité podkožné tkanivo:

kolagénové vlákna – 1, elastické vlákna – 2. Zväčšenie 200× (orig. B. Kaliňáková)

4.2.9 Pozorovanie priečneho rezu tukového väziva

Objekt: trvalý preparát priečneho rezu bieleho tukového tkaniva človeka

Postup: Trvalý preparát vložíme do mikroskopu a pozorujeme pri väčšom zväčšení mikro-
skopu (objektív 40×).
Výsledok: Na priečnom reze bieleho tukového tkaniva (obr. 4.18) vidíme tukovú bunku (1)
a riedke spojivo s krvnými cievami (2). Tukové tkanivo je modifikáciou kolagénového väziva
s úplnou prevahou bunkovej zložky – tukových buniek. Má metabolický význam ako rezervoár
energie. Plní tiež dôležitú funkciu tepelného izolátora a je mechanickou ochranou pre
niektoré orgány. Tukové bunky aktívne syntetizujú tuk z glycidov a citlivo reagujú na hormo-
nálne a nervové podnety. Sú sférického tvaru, veľké asi 120 µm a vyskytujú sa jednotlivo

87
alebo v skupinách. Telo tukovej bunky bieleho tukového tkaniva je vyplnené veľkou, silne
svetlolomnou tukovou kvapkou, okolo ktorej je úzka vrstvička jemne zrnitej cytoplazmy.
Miskovite stlačené jadro s malým množstvom chromatínu je úplne vytlačené k cytoplazmovej
membráne.
Tukové bunky v preparáte sú obklopené sieťou retikulárnych vlákien a krvných
kapilár. Medzi skupinami tukových buniek prebiehajú vo všetkých smeroch kolagénové
a niekedy i elastínové vlákna.

Obr. 4.18. Tukové väzivo: tuková bunka – 1, riedke spojivo s krvnými cievami – 2.
Zväčšenie 200×. (orig. B. Kaliňáková)

4.2.10 Pozorovanie priečneho rezu hyalinnou chrupkou

Objekt: trvalý preparát priečneho rezu hyalinnou chrupkou nosovej prepážky človeka
Postup: Trvalý preparát vložíme do mikroskopu a pozorujeme najprv pri menšom zväčšení
mikroskopu (objektív 10×) a potom pri väčšom zväčšení (objektív 40×).
Výsledok: Na obr. 4.19 vidíme základné stavebné zložky hyalinnej chrupky. Hyalinná
chrupka sa skladá z chondrocytov (1) a základnej hmoty (4). Chondrocyty – bunky chrupky
sú sférického tvaru s centrálne uloženým jadrom a mierne bazofilnou a často vakuolizovanou
cytoplazmou (kvapky tuku, zrná vyzrážaného glykogénu). Vlastné puzdro bunky (kapsula)
tvorí interfibrilárna hmota, ktorá je obklopená kolagénovými vláknami. Chondrocyty sú
uzatvorené jednotlivo alebo v izogenetických skupinách (2) a po 2 až 8 v základnej hmote
v priestoroch nazývaných lakúny (3). Základná hmota – matrix je zložená z veľmi tenkých
kolagénových mikrofibríl, ktoré sú uložené v amorfnej hmote. Kolagénové mikrofibrily sú
veľmi tenké, hrubé sú 6 až 25 nm. Amorfnú hmotu tvorí glukózamínglykan – proteínový
komplex, v ktorom sa okrem proteínov vyskytujú aj kyslé mukopolysacharidy typu
chonroitinsulfát A,C a keratansulfát. Homogénny vzhľad hyalinnej chrupky je podmienený
jemnosťou rozptýlených kolagénových fibríl, maskovaných veľkým množstvom amorfnej
hmoty.

88
 Obr. 4.19. Hyalinná chrupka: chondrocyt – 1, izogenetická skupina chondrocytov – 2, lakuna – 3,
základná hmota (matrix) – 4. Zväčšenie 200×. (orig. B. Kaliňáková)

4.2.11 Pozorovanie výbrusu kosti

Objekt: trvalý preparát výbrusu kosti

Postup: Trvalý preparát vložíme do mikroskopu a pozorujeme najprv pri menšom zväčšení
mikroskopu (objektív 10×).
Výsledok: Ako je zobrazené na obr. 4.20 v preparáte vidíme základné zložky kompaktnej
kosti. Kosť je tvrdé oporné spojivo s kalcifikovanou medzibunkovou hmotou. Obsahuje tri
základné zložky, a to kostné bunky – osteoblasty, osteocyty, osteoklasty, amorfnú medzi-
bunkovú hmotu a v nej ponorené kolagénové vlákna. V kompaktnej kosti sa nachádza
množstvo zväčša kruhovito zoskupených kalcifikovaných lamiel (hrúbky od 3 do 7 µm),
v nich sa v dosť pravidelných rozostupoch nachádzajú drobné, mierne podlhovasté dutiny –
lakúny, ktoré sú vyplnené kostnými bunkami – osteocytmi (2). Symetricky zoskupené lamely
(3) v počte od 4 do 20 okolo jedného kanála tvoria osteón alebo Haversov systém (4)
a dutina vo vnútri je Haversov kanál (1), ktorým prechádzajú cievy a nervy. Základná
medzibunková hmota – kostná matrix je zložená z organickej a anorganickej zložky.
Organickú zložku tvoria najmä kolagénové vlákna a malé množstvo glykozaminoglykánov.
Vlákna v počte 6 až 8 sa združujú do zväzkov. Na ich povrchu sa ukladá anorganická zložka
tvorená predovšetkým fosforečnanom vápenatým (85%), menej uhličitanom vápenatým
(10%) a v úplne malom množstve fosforečnanom horečnatým, fluoridom vápenatým, resp.
horečnatým, chloridom sodným a iónmi rádia.

89
Obr. 4.20. Výbrus kosti: 1 – Haversov kanál, 2 – osteocyt, 3 – lamela, 4 – osteón (Haversov systém).
Zväčšenie 200×. (orig. B. Kaliňáková)

4.2.12 Pozorovanie priečneho rezu kôry mozočka

Objekt: trvalý preparát priečneho rezu kôry mozočka

Postup: Trvalý preparát vložíme do mikroskopu a pozorujeme najprv pri menšom zväčšení
mikroskopu (objektív 10×) a potom pri väčšom zväčšení (objektív 40×).
Výsledok: Na priečnom reze kôry mozočka (obr. 4.21) vidíme tri vrstvy nervových buniek:
stratum molecular – molekulová vrstva (1), stratum gangliosum – vrstva Purkyňových buniek
(2) s Purkyňovými bunkami (3) a stratum granulosum – zrnitá vrstva (4). Molekulová vrstva je
vonkajšou vrstvou kôry mozočka. Obsahuje prevažne nemyelizované nervové vlákna a má
svetlý, jemne zrnitý vzhľad. Je chudobná na nervové bunky – neuróny. Vrstva Purkyňových
buniek tvorí strednú vrstvu kôry mozočka. Sú to veľké neuróny, tzv. Purkyňové bunky,
tvoriace jednovrstvu. Z neurocytov (tiel nervových buniek) vystupuje dendrit, ktorý sa hneď
rozvetvuje na dva až tri dendritové kmene vstupujúce do molekulovej vrstvy. Zrnitá vrstva
kôry mozočka je bohatá na nervové bunky patriace k najmenším v ľudskom tele (4 až 5 µm),
ktoré obsahujú viac jadier. Cytoplazma tvorí okolo jadra tenkú vrstvu. V zrnitej vrstve sa
nachádzajú dva typy neurónov, malé neuróny a zrnité bunky. Neurity pri malých neurónoch
vstupujú kolmo do molekulovej vrstvy, kde sa rozvetvujú do tvaru písmena T. Veľké zrnité
nervové bunky majú dendrity, ktoré vstupujú a rozvetvujú sa v molekulovej vrstve. Krátky
neurit sa rozvetvuje v blízkosti tela bunky, v zrnitej vrstve alebo v dreni mozočka.

90
Obr. 4.21. Nervové tkanivo, kôra mozočka: 1 – Purkyňové bunky, 2 – vrstva Purkyňových buniek.
Zväčšenie 320×. (orig. B. Kaliňáková)

91
5 Bunkové a explanátové kultúry

5.1 Živočíšne bunkové kultúry

Bunková kultúra je populácia buniek pochádzajúca zo živočíšnych tkanív, ktoré sú

udržiavané mimo organizmu (in vitro), nie sú organizované ako tkanivo a zachovávajú si
základné fyziologické funkcie. Bunková populácia je súbor buniek udržiavaných za tých
istých podmienok, obsahuje buď funkčne a morfologicky rovnaké bunky (majú rovnaký
fenotyp), alebo bunky s odlišným fenotypom. Takýto spôsob pestovania (udržiavania) živých
buniek sa nazýva kultivácia in vitro a vyžaduje sterilné podmienky a vhodné kultivačné
prostredie.
V snahe zabezpečiť množenie buniek a ich diferenciáciu sa v súčasnosti pripravujú aj
bunkové modely trojdimezionálne rastúcich štruktúr, ktoré majú charakter tkaniva (tkanivové
a orgánové kultúry), pričom bunky adherované na povrch rôznych druhov matríc sú
schopné v prítomnosti rastových faktorov rásť a proliferovať.
Čerstvo izolovaný fragment orgánu, resp. tkaniva a kultivovaný v in vitro podmien-
kach sa označuje ako primárna kultúra (primokultúra). Život primokultúry končí prvým
prenesením buniek do čerstvého média, trvá teda niekoľko dní až týždňov. Morfológia
a karyotyp buniek primokultúry je zhodný s bunkami izolovanými z pôvodného tkaniva.
Množená bunková kultúra po prvej pasáži sa mení na bunkovú líniu, ktorej zmenené bunky
už často nepripomínajú bunky pôvodného tkaniva a majú obmedzený čas existencie alebo
majú potenciálnu schopnosť nekonečne sa pasážovať (kontinuálna bunková línia).
Živočíšne bunky sa kultivujú prichytené vlastnou prichytávacou schopnosťou na
povrchu kultivačnej nádoby (adherentné bunkové kultúry) alebo ako neprichytené bunky
v suspenzii v kvapalnom kultivačnom médiu (suspenzné bunkové kultúry). Bunkové kultúry
sa udržiavajú prenosom časti buniek (pasážovanie, subkultivácia) z jednej kultivačnej
nádoby do druhej. Najvhodnejší čas na pasážovanie buniek je taká fáza bunkovej kultúry,
kedy sa väčšina buniek intenzívne delí, teda v tzv. logaritmickej fáze rastu.
Kultivované bunky rastú v kultivačných médiách, ktoré vo veľkej miere napodobňujú
extracelulárnu tekutinu. Kultivačné médium obsahuje dostatočné množstvo živín, ktoré umož-
ňujú rast buniek v priebehu niekoľkých dní. Najvýznamnejšími zlúčeninami sú anorganické
soli, tlmivé roztoky, nízkomolekulové aminokyseliny, glukóza, vitamíny, bielkoviny,
rastové faktory, niektoré peptidy, mastné kyseliny a lipidy a stopové prvky. V snahe
štandardizovať kultivačné média, vyvinuli sa syntetické médiá s presne definovaným che-
mickým zložením, ku ktorým sa pridávajú doplňujúce komponenty akými sú sérum,
extrakty, hydrolyzáty. Takéto komplexné médium sa nazýva rastové médium. Na zníže-
nie kontaminácie sa do médií často pridávajú aj antibiotiká (kanamycín, streptomycín,
amfotericín).
Živočíšne bunky možno kultivovať rozličnými spôsobmi. Pri jednorázovej kultivácii
sa kultivačná nádoba jednorazovo naočkuje bunkami do vhodného kultivačného média
a bunková kultúra rastie až do vyčerpania živín. Pri prítokovej kultivácii sa k rastúcej
kultúre postupne pridáva živné médium, obyčajne koncentrovanejšie ako na začiatku. Pri
prietokovej kultivácii sa k rastúcej kultúre privádza a odvádza živné médium, teda dochá-
dza k prietoku média. Často sa používa „hybridná“ metóda medzi jednorazovou a prieto-
kovou kultiváciou, tzv. semikontinuálna kultivácia, keď sa periodicky odoberá časť objemu
kultúry (napr. 1/10 až 1/5) a kultivačný objem sa dopĺňa čerstvým médiom. Kontinuálne
metódy sa používajú v laboratóriách na štúdium fyziológie kultúr a výhodne sa využijú aj pri
selekčných prácach, najmä v spojení s genetickými zásahmi.
Regulovaná kultivácia je typická pre priemyselné procesy, pričom sa musí regulovať
prietok média, bunková hustota, teplota a pH, niekedy koncentrácia kyslíka (a prípadne cez
ňu dávkovanie živnej pôdy), intenzita miešania, niekedy aj tlak a zloženie plynov na
prevzdušnenie a penenie. Stacionárna kultivácia je kultivácia adherentných/suspenzných
buniek rastúcich v jednej kultivačnej nádobe, ktorou sa neotáča (stacionárna poloha). Táto

92
technika umožňuje pri adherentných bunkách mikroskopické pozorovanie buniek ale nižší
bunkový výťažok. Väčší bunkový výťažok možno získať kultiváciou adherentných buniek
v suspenzii. Na takúto kultiváciu sa vyvinuli pevné nosiče – mikronosiče, na ktoré sa bunky
prichytia a na nich sa množia.
Pri suspenznej kultivácii sa kultivujú suspenzne rastúce bunky alebo bunky
adherované na nejakých mikronosičoch a rastúce v suspenzii. Pri tomto systéme je potrebné
bunkovú suspenziu rovnomerne miešať, čo zabezpečuje magnetické miešadlo ležiace na
dne nádoby alebo zavesené. Suspenzná kultivácia, resp. kultivácia buniek na mikronosičoch
v suspenzii, je ekonomickejšia ako stacionárna kultivácia. Dosiahne sa niekoľkokrát vyšší
výťažok buniek a v priemyselnom meradle je najviac používaným spôsobom kultivácie.
Ďalším priemyselným spôsobom kultivácie je technológia dialyzačných membrán (holow
fiber). Je to automatizovaný systém kultivácie buniek na kontinuálnu produkciu sekréto-
vaných produktov.
Živočíšne kultúry majú nielen obrovské výskumné využitie ale aj biotechnologické
a medicínske. V rámci vedeckého výskumu slúžia ako modely na štúdium ľudských chorôb
a funkcie génov, ako skríningové modely pre štúdium nových látok, na štúdium bunkových
procesov (proliferácia, metabolizmus, diferenciácia, génová expresia a represia, regulácia,
dedičnosť) a na štúdium nádorovej bunky.
Biotechnologicky sa využíva produkcia špeciálnych buniek (kmeňových, rekom-
binantných, hybridómových), produkcia tkanív resp. orgánov využiteľných v medicíne a hos-
podárstve (klonovanie, génová terapia, transplantácia). Ďalej sa technologicky využívajú
produkty samotných buniek, ide o produkciu proteínov pre farmakologické a medicínske
účely. Takýmito produktami sú vakcíny; bunkové povrchové antigény; monoklonálne proti-
látky, imunobiologické regulátory – interferóny, interleukíny a ďalšie cytokíny, tkanivový
plazminogénny aktivátor, hormóny – ľudský rastový hormón, erytropoetín; rastové faktory,
krvné koagulačné faktory – faktory VII, VIII a IX (obr. 5.1).

Obr. 5.1. Schematické znázornenie využitia živočíšnych buniek v medicínskej biotechnológii

93
 V medicíne sa živočíšne kultúry využívajú napr. pri implantácii in vitro nakultivo-
vaných zdravých somatických buniek resp. časti tkaniva do tela pacienta s cieľom liečby
ochorenia. Takto sa implantuje napr. ostrovček pankreasového bunkového tkaniva pri liečbe
diabetu, obličkových buniek pacientom s obličkovou nedostatočnosťou, mozgových buniek
pacientom s Parkinsonovou chorobou alebo sa injektujú tzv. transfekované bunky na
stimuláciu imunitnej odpovede pacientov s rakovinou. Do tela pacienta sa môže implantovať
aj nový gén, ktorý môže nahradiť gén „nefungujúci“ alebo si podľa „nového“ génu telo
vytvorí liek, ktorý chorobu vylieči. Tento liečebný proces využívajúci bunkovú kultúru sa
nazýva génová terapia. Liečia sa tak mnohé civilizačné ochorenia (osteoporóza, obezita,
zrak, sluch, depresia, bolesť, cukrovka, arteroskleróza, hemofília, cystická fibróza, alkoho-
lizmus) a rakovina.

Obr. 5.2. Génová terapia in vivo a ex vivo.

Pri in vivo spôsobe sa v laboratórnych podmienkach pripraví cielený vektor nesúci príslušný
poškodený gén a injekčne sa aplikuje pacientovi. Pri ex vivo spôsobe sa odoberú pacientovi bunky, do
ktorých sa v laboratóriu vloží vektor s poškodeným génom a namnožené skonštruované bunky sa
injekčne aplikujú pacientovi

V medicíne sa pri liečbe niektorých ochorení používajú špecifické proteíny, ktoré sú

produktami klonovaných zvierat s vybranými vlastnosťami, tzv. transgénných organizmov
(obr. 5.3). Takýmito produktmi sú napr. rastové hormóny, koagulačné krvné faktory VIII a IX,
antitrypsín, ľudský imunoglobulín. Živočíšne kultúry sa používajú aj na genetickú ma-
nipuláciu a klonovanie zvierat geneticky upravených s cieľom vylepšenia vlastností akými
sú produkcia mlieka, kvalita mäsa, rastové vlastnosti, reprodukcia, odolnosti voči chorobám.
Ďalej sa v tzv. regeneratívnej medicíne pri liečbe chorých alebo poškodených
ľudských tkanív využíva technika terapeutického klonovania na vypestovanie zdravého
tkaniva (obr. 5.4).

94
 Obr. 5.3. Transgénne zvieratá: A – geneticky upravené ovce, produkujúce zrážacie faktory VIII a IX
používané pri liečbe hemofílie, B – transgénne prasa schopné degradácie fytátov v rastlinnej potrave
vďaka enzýmu v slinách; C – transgénna krava produkujúca vo svojom mlieku rekombinantné
proteíny; D – transgénny králik bez patogénnych mikroorganizmov; E – transgénna domáca mačka
bez alergénov; F – transgénne ryby fluoreskujúce po ožiarení UV svetlom

Obr. 5.4. Princíp regeneratívnej medicíny

95
5.1.1 Pozorovanie tvaru a viability živočíšnych buniek rastúcich in vitro

Objekt: bunková kultúra živočíšnych buniek rastúcich adherentne (napr. HeLa bunky) a
v suspenzii (napr. HL-60 bunky)
Pomôcky: automatická pipeta, špičky na pipetu, skúmavky, pinzeta, chirurgické rukavice,
termostat nastavený na 37°C, Bürkerova komôrka, 0,4% roztok trypánovej modrej, fyziolo-
gický roztok
Postup:
a) V priebehu celej práce pracujeme v chirurgických rukaviciach. Pri bunkách adhe-
rentne rastúcich na krycom sklíčku v Petriho miske najprv pozorujeme morfológiu. Sklíčko
s bunkami pinzetou prenesieme na podložné sklíčko (bunkami navrch), vložíme do
mikroskopu, pozorujeme a zakreslíme tvar buniek najprv pri menšom (objektív 5×,10×)
potom pri väčšom zväčšení mikroskopu (objektív 40×).
b) Pri bunkách rastúcich suspenzne v kultivačnej Petriho miske automatickou pipetou
odoberieme 50 – 100 µl suspenzie buniek, ktoré dáme do kvapky fyziologického roztoku
alebo priamo na podložné sklíčko. Prikryjeme krycím sklíčkom, vložíme do mikroskopu,
pozorujeme a zakreslíme tvar buniek. Viabilitu – životaschopnosť buniek určíme pomocou
0,4% roztoku trypánovej modrej. Zo suspenzie buniek odoberieme 500 µl a napipetujeme ich
do skúmavky, do ktorej potom pridáme 500 µl roztoku trypánovej modrej. Premiešame
a necháme 2 – 3 minúty stáť, aby prebehlo farbenie mŕtvych buniek. Zo skúmavky
napipetujeme 100 µl suspenzie na podložné sklíčko, prikryjeme krycím sklíčkom, vložíme do
mikroskopu a pozorujeme.

Obr. 5.5. Morfológia buniek HeLa a HL-60 a farbenie mŕtvych buniek

Výsledok: Bunky rastúce adherentne na povrchu skla majú pretiahnutý tvar, sú viac roz-
prestreté do priestoru a možno na nich pozorovať jemné plazmatické výbežky. Bunky rastúce
v suspenzii majú okrúhly tvar. V cytoplazme sú často viditeľné tyčinkovité a granulárne

96
mitochondrie a tiež bunkové inklúzie vo forme malých zŕn. Často môžeme v bunkovej kultúre
pozorovať dvoj- až mnohojadrové bunky. HeLa bunky boli odvodené v roku 1951 z epider-
málneho ľudského karcinómu krčka maternice juhoafrickej ženy a majú schopnosť za
vhodných kultivačných podmienok rásť priamo na skle (plaste). Bunky majú polygonálny tvar
a cytoplazma je diferencovaná na jemnozrnnú, hustejšiu endoplazmu a homogénnu
exoplazmu. V cytoplazme sú viditeľné mitochondrie a oválne jadro s presne ohraničenou
jadrovou membránou. Tvar jadra môže varírovať v závislosti od bunky a času kultivácie. HL-
60 bunky sú ľudské leukemické bunky odvodené v roku 1977 z leukocytov 36 ročnej
kaukazskej ženy, ktorá trpela akútnou promyelocytickou leukémiou. Bunky sú pseudodiplo-
idné, majú guľatý tvar, rastú suspenzne v strapcoch a doba ich zdvojenia je asi 25 hodín.
Princíp farbenia buniek roztokom trypánovej modrej je založený na prepúšťaní netoxického
farbiva cez bunkovú membránu dovnútra bunky. Nezafarbené bunky hodnotíme ako bunky
s neporušenou cytoplazmatickou membránou a živé. Naopak bunky zafarbené do modra sú
porušené a mŕtve.

5.1.2 Určenie počtu buniek pomocou Bürkerovej komôrky

Objekt: suspenzia živočíšnych buniek s neznámou koncentráciou (počet buniek v ml)

Pomôcky: Bürkerova komôrka, 4 kusy skúmaviek, pipety (10 ml a 1 ml), tlačidlové počítadlo,
fyziologický roztok
Postup: Na počítanie počtu buniek slúžia špeciálne zariadenia, tzv. počítacie komôrky.
Jednou z takýchto je Bürkerova komôrka. Tvorí ju masívna sklenená platnička vo forme
podložného skla, ktorej stredná tretina je rozdelená ryhami na tri priečne, obdĺžnikové polia.
Stredné pole je o 1/10 mm nižšie ako obe postranné polia, takže po priložení krycieho
sklíčka vznikne medzi týmto a stredným poľom priestor vysoký 1/10 mm – vlastná komôrka,
ktorá slúži po naplnení suspenziou buniek na vlastné počítanie. Krycie brúsené sklo sa
z oboch strán pritlačí k postranným poliam pružinami.
Na obr. 5.6 uvedená Bürkerova komôrka má stredné políčko ryhami rozdelené na
dve, pričom každé z týchto políčok nesie jedno štvorcové delenie, ako je vyznačené na
obrázku. Na dokonale čistú komôrku položíme a svorkami upevníme najprv krycie sklíčko
a až potom zo strany, tesne pri okraji vlastnej komôrky, špičkou pipety vypustíme kvapku
suspenzie buniek, ktorá kapilaritou vyplní už uvedený 1/10 mm vysoký priestor komôrky.
Komôrka je správne naplnená, ak suspenzia úplne vyplnila priestor komôrky (nesmú byť
vzduchové bubliny) a bunky sú v nej rovnomerne rozložené. Počítame po niekoľkých mi-
nútach, keď už bunky mali možnosť sa usadiť. Pritom použijeme zväčšenie 200 až 400 krát
a stiahneme clonu kondenzoru alebo kondenzor znížime, aby vynikol štruktúrny obraz buniek
a delenia. Počítame vždy vo väčšom množstve políčok, napr. v 5 veľkých štvorcoch, ohra-
ničených troma čiarami, z ktorých každý obsahuje 16 malých štvorcov ohraničených dvoma
čiarami (= celkom 80 malých štvorcov). Postup počítania buniek v jednotlivých štvorcoch,
ako aj ktoré bunky berieme do počtu, ležiace na deliacich čiarach, sú znázornené schémami
na obr. 5.6. Ak je pôvodná suspenzia buniek veľmi hustá, musíme ju podľa potreby zriediť.
Ideálny počet buniek pripadajúcich na plochu jedného štvorčeka (1/25 mm2) je 8 až 12.
Výsledok: Pre počítanie množstva buniek v ml spočítame najprv celkové množstvo buniek
nad istým počtom malých štvorcov. Potom delením počtom počítaných štvorcov určíme
priemer buniek nad jedným štvorcom. Tento priemer vynásobíme číslom zriedenia a číslom,
ktoré udáva, koľkokrát je obsah komôrky nad malým štvorčekom obsiahnutý v 1 ml. Pre
výpočet počtu buniek platí vzorec:

N = celkový počet buniek nad počítanými štvorčekmi x zriedenie x 250 000/počet

počítaných štvorčekov

97
 Obr. 5.6. Počítanie v Bürkerovej komôrke

5.2 Rastlinné explantátové kultúry

Rastlinné explantátové kultúry sú izolované rastlinné orgány (stopka, koreň, púčik),
pletivá alebo bunky udržiavané v in vitro podmienkach (mimo organizmu), pričom si bunky
ponechávajú veľa vlastností druhu a indivídua. Rastlinné kultúry predstavujú dnes najspoľah-
livejší a najrýchlejší spôsob rozmnožovania rastlín, pričom sa vytvorili zásadné podmienky
na ich využívanie ako novej metódy množenia a šľachtenia rastlín a ozdravovania rastlin-
ného materiálu od patogénov. Základom pestovania rastlinných explantátových kultúr je
skutočnosť, že každá živá rastlinná bunka je totipotentná – nesie celú genetickú informáciu
potrebnú na vývin celej rastliny. Vďaka svojej totipotencii sú rastlinné bunky schopné
v podmienkach in vitro obnoviť fázu delenia a v závislosti od kultivačných podmienok
dosiahnuť určitý stupeň diferenciácie, prípadne regenerácie celej rastliny.
Rastlinné kultúry sa udržiavajú prenosom (pasážovaním, preočkovaním) časti kultúry
(explantátu, kalusu, buniek) z jednej kultivačnej nádoby do druhej. Kultivujú sa v sterilných
kultivačných nádobách za špeciálnych sterilných kultivačných podmienok. Na kultiváciu
rastlinných kultúr sa používajú rozličné sterilné sklenené kultivačné nádoby (Petriho misky,
kultivačné fľaše). Ku kultivačným podmienkam patria teplota (22 – 27°C), svetlo 500 – 1000
luxov), vlhkosť, kultivačné médiá, pH prostredia (5,5 – 6,0), sterilnosť prostredia,
prítomnosť špecifických rastových regulátorov a obsah a zloženie plynnej fázy v kulti-
vačnej nádobe.

98
 Väčšina stacionárnych rastlinných kultúr sa kultivuje zväčša v agarovom médiu
(používa sa 0,6 – 1,0% koncentrácia). Miesto agaru sa môže použiť agaróza a fytogel.
Suspenzné kultúry sa kultivujú v tekutých médiách. Pre kultivačné médium je dôležitá
osmotická hodnota prostredia, obsah plynnej fázy v kultivačnej nádobe, hodnota pH (mala
byť okolo 5,8; upravuje sa s KOH resp. HCl) a zloženie.
Kultivačné médium musí poskytovať zdroj uhlíka, dusíka, makroelementy, mikro-
elementy, vitamíny, rastové faktory a vodu. Ako zdroj uhlíka najčastejšie slúžia cukry
(2 – 5%) – sacharóza, v niektorých prípadoch aj maltóza, glukóza alebo galaktóza. Do médií
sa pridávajú vo forme solí makroelementy (N, K, Ca, Mg, P, S) a mikroelenty (Cl, B, Fe, Mn,
Zn, Cu, Mo, Ni), z aminokyselín najmä glycín, glutamín, prípadne myo-inozitol a z vita-
mínov najčastejšie thiamín, pyridoxin, kyselina nikotínová. Ak je potrebné pridať do kulti-
vačného média dusík v organickej forme, médium je možné obohatiť o kazeín hydrolyzát.
Rastové regulátory sú synteticky pripravené látky, ktoré majú na rastliny rovnaký účinok ako
prirodzene sa vyskytujúce rastlinné fytohormóny s regulačnými vlastnosťami. Pre tieto látky
je typické, že ovplyvňujú rastlinný rast pri veľmi nízkych koncentráciách. K piatim hlavným
rastovým faktorom patria auxíny, cytokíny, ABA (kyselina abscisová), giberelíny a etylén.
Auxíny (auxein = rast, podpora zakoreňovania) ovplyvňujú predlžovanie buniek, hlavne vo
výhonkoch. Sú zodpovedné za apikálnu dominanciu stonky, podporujú rast adventívnych
koreňov. Medzi hlavné prirodzené auxíny patrí napr. kyselina 3-indolyloctová (IAA), zo
syntetických sa najčastejšie používajú kyselina 1-naftyloctová (NAA) a kyselina 2,4-
dichórfenoxyoctová (2,4-D). Cytokíny podporujú delenie buniek. Regulujú rast a vývin.
Stimulujú zakladanie púčikov, spomaľujú proces starnutia. V pletivových kultúrach zvyšujú
mitotickú aktivitu. Medzi prirodzené cytokíny patrí zeatín, najčastejšími syntetickými cyto-
kínmi sú kinetín a 6-benzylaminopurín (BAP). Médium pre indukciu výhonkov by malo mať
relatívne nízky obsah auxínov a vysoký obsah cytokínov, pre indukciu koreňov vysoký obsah
auxínov a nízky obsah cytokínov a pre indukciu kalusov by malo mať vyrovnanú hladinu
auxínov a cytokínov.
Rastlinné explantátové kultúry možno podľa morfologickej resp. anatomickej charak-
teristiky zatriediť do piatich skupín: orgánové kultúry, pletivové kultúry, embryové kultúry,
meristémové kultúry, kalusové kultúry, bunkové (suspenzné) kultúry a kultúry protoplastov.
Orgánové kultúry predstavujú orgánové systémy, orgány, resp. ich časti kultivované v pod-
mienkach in vitro spôsobom, ktorý umožňuje ich diferenciáciu a zachováva ich stavbu
a funkciu. Zdrojom koreňovej kultúry môžu byť koreňové špičky, rizoidy, koreňové vlásky.
Pletivové kultúry vznikajú z izolovaných častí rastlín (buniek, orgánov alebo pletív) pesto-
vaných v uzavretom sterilnom prostredí. Embryokultúry sú izolované z embryí rôzneho
stupňa vývinu. Môžu sa založiť z embryí semien alebo proembryí (nezrelé zárodky ešte pred
vývinom kotyledonov). Meristémové kultúry sa získavajú z meristémového pletiva asepticky
izolovaného z vrcholových – apikálnych alebo bočných – laterálnych púčikov. Ich úlohou je
rýchle a efektívne množenie rastlín. Osobitným typom sú kultúry zakladajúce sa zo ston-
kových rezov. Kalus predstavuje súbor nediferencovaných buniek, ktoré sa pri vhodných
kultivačných podmienkach neobmedzene dlho delia. Kalusové kultúry vznikajú proliferáciou
buniek rastlinného pletiva umiestneného na vhodnom kultivačnom médiu pri vhodných
kultivačných podmienkach. Zakladajú sa z menej diferencovaných pletív, z meristémov alebo
parenchymatických pletív. Po zmene podmienok možno vyvolať opätovnú diferenciáciu
a získať z kalusu celú rastlinu. Rast kalusu je vyvolaný umiestnením explantátu na médium
s relatívne vysokou koncentráciou auxínu (2,4-D a NAA) v prítomnosti nižšej koncentrácie
cytokínu, alebo bez neho. Indukovať kalusovú kultúru je možné z každého druhu pletiva
z dvojklíčnolistových rastlín. Bunkové kultúry sa zakladajú z tzv. rozpadavých kalusov,
prenesených do tekutého kultivačného média. Sú tvorené dediferencovanými bunkami
kalusu, ktoré sú rozptýlené v premiešanom tekutom médiu. Predstavujú teda relatívne
homogénnu populáciu buniek suspendovanú v tekutom médiu zloženú z agregátov buniek.
Rastlinný protoplast vzniká po odstránení bunkovej steny z rastlinnej bunky mechanicky
alebo enzymaticky. Protoplastové kultúry sa získavajú z rôznych typov pletív rastlín a
kultúr ich vystavením pôsobeniu celulolytických a pektolytických enzýmov.

99
 Obr. 5.7. Rôzne druhy rastlinných kultúr

Metóda kultivácie rastlinných explantátov sa v priebehu rokov stala jedným z hlav-

ných pilierov rastlinných biotechnológií. Dnes už dostupnými technikami dokážeme zachovať
genofond starých odrôd a ohrozených rastlinných druhov v génovej banke resp. upravovať
rastliny doslova na mieru. V praxi je možné využiť techniky pletivových kultúr na namnoženie
cenného rastlinného materiálu a získať tak rastliny navlas rovnaké (klony) ako rodičovská
rastlina. Proces sa nazýva mikropropagácia (mikrorozmnožovanie) a bežne sa dnes využíva
na produkciu okrasných rastlín a lesných drevín. Pomocou explantátových kultúr môžeme
dlhodobo udržiavať rastlinný materiál in vitro (využitím zmrazovania – kryoprezervácie),
ozdravovať rastliny od viróz (používanie meristémov bez vírusov), modifikovať a zlepšovať
vlastnosti rastlín (netradičné šľachtiteľské metódy), resp. geneticky modifikovať rastliny
(GMO, odolné rastliny proti niektorým plesniam, suchu či zasoleniu pôdy). Keďže rastliny
obsahujú mnohé pre ľudí atraktívne bioaktívne látky, je výhodné využiť pletivové kultúry aj na
ich produkciu (silíc, éterických olejov, farbív). Niekedy sa v pletivových kultúrach dá do-
siahnuť aj niekoľkonásobne vyššia produkcia takýchto látok ako z rastlín v prírodných pod-
mienkach, prípadne môžeme získať iné, kvalitnejšie zloženie. Pre takéto ciele boli vypra-
cované špeciálne postupy, napr. kultivácia bunkových kultúr v bioreaktoroch a imobilizované
kultúry (bunky zachytené na rôznych nosičoch). Z výskumného hľadiska sa explantátové
kultúry používajú na štúdium správania sa rastlinnej bunky v normálnych i patologických
podmienkach.

5.2.1 Pozorovanie buniek kalusovej kultúry

Objekt: kalusová kultúra Papaver somniferum L. (mak siaty) alebo iná zbierková kultúra
Pomôcky: potreby na mikroskopovanie
Postup: Pinzetou odoberieme malý kúsok z masy kalusových buniek a vložíme do kvapky
destilovanej vody na podložnom sklíčku. Preparačnou ihlou mierne rozptýlime prípadné
tvrdšie zhluky buniek, prikryjeme krycím sklíčkom a mierne pritlačíme. Preparát vložíme do
mikroskopu a pozorujeme bunkovú morfológiu a veľkosť.

100
Výsledok: V preparáte pozorujeme veľkú morfologickú (tvar a veľkosť) rozmanitosť buniek
rastúcich v kalusovej kultúre.

5.2.2 Odvodenie bunkovej suspenzie kultúry z kalusu

Objekt: aktívne rastúci dobre rozpadavý kalus zo zbierky kalusov

Pomôcky: lekárska lopatka, silonové sito (priemer ôk 60 až 70 µm), Erlenmeyerova banka
(250 ml), potreby na mikroskopovanie
Postup: Časť dobre rozpadavého kalusu v exponenciálnej fáze rastu prenesieme pomocou
pinzety na silonové sito upevnené na Erlenmeyerovej banke s destilovanou vodou. Pomocou
lekárskej lopatky kalus pretlačíme cez sito do destilovanej vody (2 až 3 g kalusu na 100 ml
vody v banke s objemom 250 ml). Pretrepávaním banky dobre resuspendujeme a Pasteuro-
vou pipetou odoberieme kvapku na podložné sklíčko. Prikryjeme krycím sklíčkom, vložíme
do mikroskopu a pozorujeme.
Výsledok: V preparáte pozorujeme stupeň bunkovej separácie, prítomnosť bunkových zhlu-
kov a tracheálnych elementov. Hodnotíme morfológiu (tvar) a veľkosť buniek.
Poznámka: Týmto postupom sa iniciuje bunková suspenzná kultúra na krátkodobú a dlho-
dobú kultiváciu. Pi dlhodobej kultivácii je nevyhnutné pracovať v sterilných podmienkach
a laminárnom boxe a namiesto destilovanej vody použiť vhodné tekuté sterilné kultivačné
médium. Takáto sterilná suspenzná bunková kultúra sa ďalej kultivuje za intenzívneho
pretrepávania na trepačke vo vhodnej kultivačnej miestnosti. Suspenzia má zaberať 20 až
30% objemu kultivačnej nádoby.

5.2.3 Určenie objemu usadených buniek

Objekt: bunková suspenzia

Pomôcky: centrifugačné skúmavky, centrifúga
Postup: Do kalibrovaných centrifugačných skúmaviek prenesieme po 5 ml suspenzie buniek
(použijeme asi 10 opakovaní). Vzorky centrifugujeme 3 minúty pri 1 500 otáčkach za minútu,
potom odčítame objem usadených buniek a priemernú hodnotu vyjadríme v percentách.
Výsledok: Získame priemernú hodnotu tzv. PCV (kvantifikovaný ukazovateľ rastu kultúry)
vyjadrenú v percentách z celkového objemu kultúry.
Poznámka: PCV je faktor určujúci celkové množstvo biomasy. Je to objem po centrifugácii
usadených buniek do konštantnej hodnoty. Ďalším ukazovateľom rastu je počet buniek
v kultúre. Počet buniek suspenznej kultúry sa vyjadruje ako hustota buniek v jedom ml
kultúry. Počet buniek sa určí počítaním v počítacom zariadení (Cyrusyho komôrka, hemo-
cytometer). Pred počítaním buniek je potrebné separovať jednotlivé bunky zo zhlukov.
Najčastejšie sa používa macerácia s CrO3 alebo zmesou CrO3 a HCl. Na oddelenie buniek
sa používa i EDTA alebo pektinázy. Čas macerácie je veľmi dôležitý, pretože nesmie dôjsť
k porušeniu buniek.

101
6 POUŽITÁ LITERATÚRA
ALBERT, B., BRAY, D., JOHNSON, A., LEWIS, J., RAFF, M., ROBERTS, K., WALTER, P.:
Základy bunĕčné biologie. Espero Publishing Ústí nad Labem 1998, 630 s.
BETINA, V., BARÁTHOVÁ, H., FARGAŠOVÁ, A., FRANK, V., HORÁKOVÁ, K., ŠTURDÍK,
E.: Mikrobiologické laboratórne metódy. Bratislava, Alfa 1987, 544 s.
BÓZNER, A., BOBÁK, M., DAVID, H., SMETANA, K.: Cytológia, Osveta, Bratislava 1992,
261s.
BÓZNER, A., BARTOŠ, F., SMETANA, K.: Všeobecná biológia pre farmaceutov, Osveta,
Bratislava 1990, 215 s.
CAMPBELL, N. A., REECE, J. B.: Biologie. Computer Press, a.s. Brno, 2008, 1332 s.
DRŽLÍK, M., PLECENÍK, A., ZAHORAN, M., CHLPÍK J., MACH, Ľ., BOHUNICKÝ, B.,
VARGA, P., GREGOR, M., ANETTA, M.: Moderná mikroskopia a digitálne
spracovanie obrazu. FMFI UK a Európsky sociálny fond, 2008, 125 s.
HORÁKOVÁ, K., JANTOVÁ, S.: Biológia. Vydavateľstvo STU Bratislava, 1998, 199s.
HORÁKOVÁ, K., FRANK, V.: Všeobecná biológia. Návody na cvičenia. Edičné stredisko
SVŠT Bratislava, 1990, 84 s.
HORÁKOVÁ, K., FRANK, V.: Biológia, návody na cvičenia. Vydavateľstvo STU v Bratislava,
1994, 84 s.
HORÁKOVÁ, K., HUDECOVÁ, D., JANTOVÁ, S., NÁDASKÁ, M.: Biológia. Návody na
cvičenie. Vydavateľstvo STU Bratislava, 1996, 67 s.
HUDÁK, J., DVOŘÁK, M., HERICHOVÁ, A., LUX, A., NÁTR, L., PETERKOVÁ, I.: Biológia
rastlín. Slovenské pedagogické nakladateľstvo Bratislava, 1991, 391 s.
JANTOVÁ, S.: Rastlinné farbivá – fytochemikálie chrániace ľudské zdravie. In: Praktické
úlohy z chémie a biológie. Vydavateľstvo STU Bratislava, 2008, s. 33-43.
NEČAS, O., SVOBODA, A., HEJTMÁNEK, M., JANISCH, R., ČERVINKA, M., LENHART, K.,
KOLÁŘ, Z.: Obecná biologie pro lekařské fakulty. H&H, 2000, 554 s.
ROSYPAL, S. a kol. Nový přehled biologie. Praha: Scientia, 2003, 797 s.
SNUSTAD, D. P., SIMMONS, M. J.: Genetika. Masarykova univerzita Nakladatelství Brno,
2009, 871 s.

102
doc. Ing. Soňa Jantová, PhD., Ing. Barbora Kaliňáková, PhD.

NÁVODY NA CVIČENIA Z BIOLÓGIE

Vydala Slovenská technická univerzita v Bratislave vo Vydavateľstve STU,

Bratislava, Vazovova 5, v roku 2016.

Edícia skrípt

Rozsah 102 strán, 74 obrázkov, 1 tabuľka, 10,607 AH, 10,782 VH,

1. vydanie, edičné číslo 5914, tlač ForPress NITRIANSKE TLAČIARNE, s. r. o.

85 – 227 – 2016

ISBN 978-80-227-4632-8