Tár.

film Todda Fielda (2022)

Tár je nový film o hudbe, konkrétne o jednej z najzáhadnejších a najkomplikovanejších hudobných

profesií-dirigentovi. Pozerala som to včera v kine.Je na tom pár skutočne dobrých vecí-efekt
dokumentárneho filmu na začiatku,naozaj zaujímavé rozhodnutia v práce s kamerou a istý výkon herečky
hlavnej postavy,Cate Blanchett.Ale je tu aj zlá vec-pri sledovaní filmu necítila som absolútne nič…To je
škoda, chcela by som niečo prežiť' cez ten film.
Lydia Tar,hlavná postava, má jeden epitet pre každého,kto ju sklamal ako hudobník, profesionál alebo
človek-"robot".Takto pomenovala študent,ktorý na svojej majstrovských kurzach dirigoval modernú
hudbu, svojich hudobníkov z orchestra..Ale preboha-ak sama nie je robotom viac ako ktokoľvek
iný?Pokúsme sa definovať niektoré pocity, ktoré môžeme počas filmu od nej pozorovať(nepovedala by
som prežiť' s ňou spolu)-strach, že sa odhalia nejaké katastrofálne veci pre jej kariéru,romantický zaujem
k talentovanej ruskej violončelistke (vybudovaný viac na jej hudobnom talente ako na jej osobných
kvalitách),utrpenie niektorych zvukov v jej hlave a nočné mory a po pandemie fóbia mikróbov na wc.Prvá
scéna sledujeme rozhovor s Lydiou, kde je nám prezentovaná nezvyčajná, zaujímavá osoba. Iba výpočet
jej zásluh trvá asi tri minúty času na obrazovke.Hovorí o hudbe hlboko, prináša niektoré nove myšlienky
zmyslu tohto umenia.Ale po tom, zostávajúce tri hodiny pozorujeme celkom obyčajný život celkom
obyčajného človeka.Robí nejaké mechanické akcie-behá v parku,stretáva sa so svojím učiteľom a
kolegami,pracuje vo svojej kancelárii,vozí svoje dieťa do škole,nemôže v noci spať,skúša so svojím
orchestrom a má nejaké halucinácie.Opakujú sa témy s variáciami, rutinami.Robí to všetko tak
mechanicky!Momenty, ktoré vyzerá nažive-skúšky orchestra.A akési prebudenie bolo vidieť, keď má
všetky svoje nočné mory, keď vidí umierajúcu matku svojho suseda a keď fascinuje violončelistku..ale
ani v týchto chvíľach sa neotvorí, je veľmi zatvorená počas celého filmu.
Čakala som, že film bude ďalším feministickým manifestom.Technicky to akoby výzera tym
padom-hlavnou postavou je žena,ktorá rozbíja stereotypy a s úspechom predstavuje jednu z
najmužnejších profesií,existuje neobvyklá rodina,kde táto žena hrá rolu otca..ale povedla by som,že to pre
mňa nefungovalo.Pretože LydiaTar je žena, ale je to skutočne maskulínová žena.Pozrite sa na ňu-má na
sebe pánske oblečenie a kopíruje skvelých mužských dirigentov ako Bernstein.Robí pánske športy ako
box,a ona komunikuje ako muž, s ostatnými mužmi rovnako ako s rovnakými a so ženami, ako by to
urobil muž.Pozrite sa na jednu z prvých scén,kde po rozhovore s Lydiou s ňou hovorí žena.Tar drží ženu
za ruku ako muž a ospravedlňuje sa veľmi zdvorilým mužským spôsobom.Vlastne sa mi veľmi páči
výkon Cate Blanshette,je nádherná, ale film by nebol veľmi odlišný, keby v tejto roly by sme videli
nejakého dobrého mužského herca.Stavím sa, že nebude veľký rozdel. Zaujímalo by ma,či to bol nápad,
ktorý nefungoval dobre, alebo len pocta moderným trendom?
Takže muž alebo žena je Lydia Tar,predovšetkým je dirigentkou.A keď čelíte orchestru, stovke ľudí,
prostredníctvom ktorých je takmer každý veľmi zručný,inteligentný a talentovaný človek so silou vo
vnútri,mali by ste mať obrovskú silu zvládnuť to.A ona má tú silu.V skutočnosti tak v tejto profesii, že sa
nemohla ubrániť dirigovaniu ani v živote.Aj s malou školáčkou znie kruto a panovačne,robí rozkaz a vy
ste nemohli neposlúchnuť.Správa sa, akoby iných ľudí nepovažovala za nič viac ako za nástroj vo svojom
orchestri.Ona ako manipulátor od prírody a herečka to zohrála a ukázala perfektne.Nekoná zúrivo,len má
tú silu v očiach,v držaní tela,v celom svojom vzhľade a absolútne sa o nikoho nestará.Používa ich na
svoje účely a keď to skončí bez ľútosti, opustí ich.Ona stavia veľký sistem, ktorý pracoval, s tým, že jej
prvé husle ako jej manželka, dievča,ktorý pozerá sa na ňu s adoráciou a s najväčšou pravdepodobnosťou
zamilovala sa do nej,ako jej asistent, a ďalšie podobné.Ale..umenie a hudba možno viac ako iné je vec,
ktorá funguje kvôli pohybom,laske.Hudobník sú veľmi citlivé,takmer celý život zdieľajú niečo, čo je
skryté hlboko vnútri,a dávajú uplne cudzim im ludiam,divakam.Je to vlastne silná a tvrdá výmena
energie, ktorá vás ovplyvňuje.A tak, že systém, postavený na neopatrnosti,nemohol dlho fungovať.Vždy
bude existovať precitlivené dievča, ktoré sa zabije kvôli manipulátorovi,a tiež bude žiarlivý priateľ, ktorý
bude urazený.Tarova sláva a úspech padli za jednu minútu.
Tar je zaujímavý film a aj keď mi emocionálne nič nepriniesol, som ráda, že som ho pozrela.Ukazuje
niektoré aspekty života hudobníkov, súťaž o miesto v orchestri, skúšky, vypočutia a cvičenie.Pre mňa je
to tiež zobrazené bez emócií, ale stále by to mohlo byť zaujímavé pre bežného diváka.Tam sú naozaj
krásne zábery, farby a svetlo..tiež chladne,prazdne!Veľa záberov vyzerá celkom dokumentárne,ako
interview alebo biopic.Ale stále som sklamaná, že nás to nepohne.Pri pohľade na iné filmy, ktoré hovoria
o hudobníke ako ob osobnosti a jeho alebo jej problémoch a komplikáciach,videla a cítila som som
naozaj emócie a dojemné obraz, ako film Walk the line o Johnny Cashovi alebo Elvis s mimoriadnym
výkonom Ostin Butlerovi..v tychto filmoch hudba znie, je živá, má svoju krv a kost'.V Tar nevidela som
život a hudbu.Vidím veľa skvelých myšlienok o hudbe,skvelý nápady a strašidelnú prázdnotu a
bezemóčnost'.

Karina Lizen,
februar 2023,Banská Bystrica