Slovenské národné obrodenie

Obrodenie – obnova, znovuzrodenie, návrat k Veľkomoravskému obdobiu, kt.

idealizovali                                                                

V 18. storočí Európou i svetom prúdili myšlienky osvietenstva. Vytvorili sa teda priaznivé
predpoklady na premenu slovenského etnika na moderný slovenský národ a teda premenu feudálnej
spoločnosti na občiansko – národnú spoločnosť, kde by mali občania určité práva (napr.rovnaký
jazyk).. Túto premenu datujeme od začiatku vlády Jozefa II. Jeho matka Mária Terézia podporuje
obchod a modernizáciu poľnohospodárstva, chce podmieniť záujem o zvyšovanie výroby. Napriek
snahe o centralizáciu monarchie a zavedenie jedného úradného jazyka- nemčiny, Jozef II.
podporoval používanie domácich jazykov. Obdobie formovania moderného slovenského národa
delíme na 3 etapy:

1. ETAPA: (1780 - 1820)

1785- Banská Bystrica- vznik Slovanskej spoločnosti- Ribay, Hrdlička, Plachý.
Osvietenská inteligencia sa usilovala združovať vzdelancov spoločného jazyka zakladaním
celonárodných spolkov. Prvá generácia národovcov – bernolákovská generácia podnecovala zmeny
v oblasti  spisovného jazyka.
I. etapu nazývali aj jazyková fáza. Prvý impulz na vytvorenie kodifikovaného spisovného jazyka dal
katolícky farár Jozef Ignác Bajza. V západoslovenskom dialekte napísal prvý slovenský román-
René mládenca príhody a skúsenosti. Prvým kodifikátorom spisovnej slovenčiny na základe
západoslovenského nárečia sa stal Anton Bernolák, študent generálneho seminára na výchovu
katolíckych kňazov v BA. 1787 vydal Jazykovedno– kritická rozprava o slov. písmenách a neskôr
jazykovedné práce: Slovenská gramatika a O pôvode slovenských slov. a 5 rečový Slovár
Slovenskí, Česko- Laťinsko- Nemecko – Uherskí. Na báze píš ako počuješ. Trnava sa stala
strediskom slovenského národného života.
Bernolákovci založili 1792 v Trnave Slovenské učené tovarišstvo, čiže osvetový ľudovo- výchovný
spolok, ktorý vydával osvetové a náboženské knihy v bernolákovčine. Mal 500 členov, najmä
katolíckych duchovných. Pobočky malo v Nitre a v Banskej Bystrici. Predsedom spolku bol Anton
Bernolák. Tajomník a pokladník bol Juraj Fándly- najaktívnejší člen spolku. V práci Dúverná
zmlúva mezi mňíchom a diáblom podporil osvietenské a cirkevné reformy Jozefa II. Vo svojich
osvetových spisoch ( Zelinkár, Včelár...) poúčal a tak sa snažil zlepšiť sociálne postavenie ľudí.
Roku 1810 vznikla v Banskej Štiavnici Učená spoločnosť banského okolia, ktoré malo nahradiť
Tovarišstvo.
Aktivitu bernolákovcov utlmili na začiatku 19.stor. nepriaznivé udalosti ( napoleonské vojny ,
nástup absolutizmu)Navyše zomreli Bernolák a Fándly. Aktivita bernolákovcov sa opäť rozvinula
na začiatku 20.rokov 19.stor. Prvý slovenský spisovný jazyk–bernolákovčinu používala časť
katolíckych vzdelancov až do 50.rokov. Aj keď sa táto spisovná norma ako celonárodný jazyk
Slovákov neujala, bernolákovci mali veľký vplyv na šírenie národného povedomia vo všetkých
vrstvách slovenskej spoločnosti.
Evanjelici používali biblickú češtinu.Mladší príslušníci  prvej evanjelickej generácie založili 1803
na evanjelickom lýceu v BA Katedru reči a literatúry československej. Zásluhu na nej mal najmä
Bohuslav Tablic. Vychádzal aj týždenník Prešporské noviny.

2. ETAPA (1820 – 1835)

Ochranu pred pomaďarčením videla v rozvíjaní idey slovanskej vzájomnosti. Rozvoj ovplyvnilo
zvýšenie medzinárodného postavenia Ruska po napoleonských vojnách (ostatné slovanské národy s
ním totiž spájali svoje oslobodenie). Hlavnými ideológmi boli evanjelici Ján Kollár a Pavol Jozef
Šafárik (evanielici). Katolícky prúd tvorili: Hamuljak, Hrkeľ, Hollý, Koiš- mladobernolákovci.
Ján Kollár všetkých Slovanov považoval za 1 národ. Slovanský národ tvorili 4 kmene, ďalej
členené na podnárečia. Čechov a Slovákov považoval za príslušníkov jedného československého
kmeňa.
Koncepcia slovanskej vzájomnosti podľa Kollára:
Ruský kmeň: Rusi, Ukrajinci, Bielorusi
Československý : Česi, Slováci
Poľský: Poliaci, Lužický Srbi
Ilýrsky (južnoslovanský) : Srbi, Chorváti, Slovinci, Bulhari, Macedónci
Ján Kollár presadzoval myšlienku veľkého a silného slovanského národa, lebo sa obával šírenia
pangermanizmu (politické hnutie usilujúce sa o zjednotenie všetkých Nemcov do jedného štátu aj
za cenu podmanenia si iných národov, predovšetkým Slovanov) a maďarizácie. Oporou v boji malo
byť podľa jeho predstáv Rusko ako jediný slovanský nezávislý štát.
Zbližovanie Čechov a Slovákov v rámci jedného československého kmeňa si predstavoval tak, že sa
začne cieľavedomá slovakizácia češtiny, aby jej Slováci lepšie rozumeli. Nezískal však podporu ani
na českej, ani na slovenskej strane.
V roku 1826 vznikol Slovenský čitateľský spolok- Hrkeľ, Koiš,  Hamuljak, Kollár- vydávali
almanach ZORA. O zjednotenie katolíkov a evanjelikov sa zaslúžil aj Hamuljak.
Pavol Jozef Šafárik v prvých prácach vyčleňoval slovenčinu ako samostatný slovanský jazyk,
neskôr sa priklonil ku Kollárovej koncepcii. Venoval sa predovšetkým v prácach historickému a
jazykovednému výskumu Slovanov. Svoje výsledky publikoval predovšetkým v prácach Dejiny
slovanskej reči a literatúry v roku 1826, Slovanské starožitnosti v roku 1837 a Slovanský národopis
v roku 1842.

O zjednocovanie katolíckeho a evanjelického prúdu sa zaslúžila aj silnejúca maďarizácia, ktorá na

slovenskej strane vyvolávala národnoobranné reakcie. Medzi najaktívnejších odporcov maďarizácie
patrili Samuel Hojč, Ľudovít M. Šuhajda a Ján Kollár.
Rozvoju slovenského povedomia napomáhalo aj divadelníctvo. V roku 1830 Gašpar Fejérpataky –
Belopotocký založil v Liptovskom Sv. Mikuláši prvé slovenské ochotnícke divadlo. Ako
1.divadelnú hru hralo Chalupkove Kocúrkovo.

3.ETAPA (1835 – 1848)

Prekonanie jazykovej náboženskej roztrieštenosti Slovákov sa podarilo až tretej, štúrovskej

generácii vzdelancov, ktorá sa zamerala na sociálne pozdvihnutie ľudových vrstiev. Zlé sociálne
pomery v Uhorsku viedli k veľkému roľníckemu povstaniu na východnom Slovensku. V tejto
atmosfére sa sformovala nastupujúca generácia slovenských národovcov. Príslušníci tejto generácie
sa inšpirovali hnutím „Mladá Európa“, ktorého cieľom bola zmena absolutistických režimov a
demokratizácia verejného života. Preto ich označujeme aj ako mladoslovenské hnutie.

Jadrom mladoslovenského hnutia bolo evanjelické lýceum v Bratislave a Katedra reči a literatúry
českoslovanskej. Lýcejní študenti zakladali samovzdelávacie krúžky. V roku 1827 založili knižnicu
a o dva roky neskôr Spoločnosť českoslovanskú, nazývanú aj Slovenská spoločnosť. Prvá slovenská
študentská spoločnosť bola založená v roku 1824 na evanjelickom lýceu v Kežmarku. Predsedom
bratislavskej spoločnosti bol profesor lýcea ostatné funkcie zastávali študenti.
Členmi bratislavskej spoločnosti boli okrem iných aj Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal
Miloslav Hodža, Karol Štúr, Samo Chalupka, Ctiboh Zoch, Ján Francisci-Rimavský, August H.
Škultéty. Prvým predsedom spolku bol Juraj Palkovič a posledné dva školské roky (1835 – 1837)
podpredsedom bol Ľudovít Štúr.
Členovia spoločnosti sa postupne čoraz viac venovali národnobuditeľskej práci, šíreniu demokracie,
vzdelanosti. Sústredili sa na roľnícke a meštianske vrstvy, v ktorých videli základ ďalšieho rozvoja
národného hnutia. Od polovice 30. rokov sa hlavným ideológom a organizátorom stal Ľudovít Štúr (
jeho spolupracovníkmi boli Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža).
Štúrovi sa podarilo oživiť prednáškovú a literárnu činnosť na lýceu. 24. apríla 1836 skupina
študentov bratislavského lýcea uskutočnila pamätnú vychádzku na Devín, kde sa zaviazala
vernosťou slobode, pozdvihnutiu národného života a prijala slovenské mená (Štúr – Velislav). Vo
februári 1836 vydali aj almanach Plody.1837- zákaz študentských spoločností v Uhorsku. zastavila
činnosť Spoločnosť českoslovanská. Štúrovci bojovali proti nevzdelanosti a alkoholizmu
zakladaním nedeľných škôl a spolkov miernosti. Usilovali sa o zrušenie poddanstva (ktoré videli
ako brzdu ich rozvoja), šľachtických privilégií a dosiahnutie rovnosti pre všetkých obyvateľov
krajiny. Propagovali zakladanie úverových družstiev, rozvíjali moderné umenie. Štúrovci žiadali
uznať Slovákov za národ s rovnakými právami ako Maďari a možnosť používať slovenčiny na
úradoch, školstve a v cirkevnom živote.
V roku 1837 vznikol tajný spolok Vzájomnosť. Slovenskje pohľadi sú najstarším periodikom
na Slovensku.

Od konca 30. rokov sa začala výrazne presadzovať násilná maďarizácia (najmä v evanjelickom
cirkevnom živote).Nariadila ju radikálna vetva maďarských národovcov vedená Ľudovítom
Kossuthom. Jej hlavným iniciátorom bol generálny inšpektor evanjelickej cirkvi gróf Karol Zay.
Slovenskí evanjelici zorganizovali petičné hnutie  a v júni 1842 slovenská delegácia odovzdala
cisárovi Slovenský prestolný prosbopis. Prosbopis obsahoval sťažnosti proti národnému útlaku a
požadoval zastavenie maďarizácie. Jeho výsledkom bolo odvolanie Ľ. Štúra z funkcie námestníka
profesora Palkoviča 1843. Na protest proti Štúrovmu odvolaniu odišlo na jar 1844 z lýcea 22
študentov na evanjelické lýceum do Levoče, pri odchode spievali na nápev ľudovej piesne Kopala
studienku slová z básne Janka Matúšku Nad Tatrou sa blýska.

Uzákonenie spisovného jazyka

Po odvolaní z funkcie sa Ľ. Štúr sústredil na zjednocovanie slovenského národného hnutia pomocou

spisovného jazyka. Dohodu o uzákonení nového spisovného jazyka na základe kultúrnej
stredoslovenčiny prijali 11. – 16. júla 1843 Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža na Hurbanovej
fare v Hlbokom. Dohodli sa na základných pravidlách štúrovčiny. 1844 vyšla v novom jazyku prvá
kniha v štúrovčine- almanach Nitra .V spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto
nárečí (1846). uviedol Štúr príčiny prijatia nového jazyka. V tom roku vydal aj gramatiku
slovenčiny Náuka reči a literatúry slovenskej. Obe vydal spolok Tatrín.
Zavŕšením snáh štúrovskej generácie v 40. rokoch bolo vydávanie prvých slovenských politických
novín Slovenskje národnje novini s literárnou prílohou Orol tatránski v BA – (1845-48). V roku
1846 začal Hurban vydávať literárno-vedecký časopis Slovenkje pohľadi.Spolok Tatrín bol prvým
skutočne celonárodným kultúrnym spolkom.
K štúrovskému programu sa postupne pridávali aj predstavitelia mladobernolákovcov: Ján Palárik,
Andrej Radlinský a Martin Hattala. Obe krídla sa dohodli na používaní štúrovskej slovenčiny, čím
sa stala celonárodným jazykom. V 40. rokov 19.st. formovanie moderného národa Slovákov
úspešne napredovalo a kultúrne aktivity postupne prerastali do politických aktivít. Slovenská
politická elita už v predvečer vypuknutia revolúcie sformulovala vlastný politický program. Ten
predniesol Ľ. Štúr na pôde uhorského snemu 21. decembra 1847, keď v roku 1847 získal
poslanecký mandát za slobodné kráľovské mesto Zvolen.
(1847 – zjednotenie štúrovského a mladobernolákovského hnutia)