Anatomická stavba dýchacích orgánov

Človek ako aj väčšina organizmov patrí k aeróbnym organizmom, ktoré na získavanie

energie zo živín potrebujú neustály prísun kyslíka do tkanív. Pri látkovej premene
(oxidáciách) vzniká v bunkách ako odpadový produkt oxid uhličitý.

Funkcie:

1. umožňuje prísun kyslíka do krvi a odstraňovanie oxidu uhličitého z organizmu (kyslík

a CO2 sú dýchacie plyny),

2. sprostredkúva výmenu dýchacích plynov medzi organizmom a vonkajším prostredím.

Z funkčného hľadiska rozdeľujeme dýchaciu sústavu na 2 časti:

1. Dýchacia rúra - dýchacie cesty = privádzajú z nosa a úst kyslík do pľúc

2. Pľúca- hlavný dýchací orgán = dochádza v nich k výmene dýchacích plynov

1. Dýchacie cesty = dýchacia rúra

Horné a dolné dýchacie cesty tvorí dýchacia rúra, ktorá má vo všetkých častiach okrem
nosovej dutiny rovnakú stavbu. Jej základom je chrupkový skelet zabraňujúci zúženiu
dýchacích ciest. Stena dýchacej rúry je na priereze tvorená - sliznicou, podsliznicovým
väzivom, chrupkou, väzivom, hladkým svalstvom. Podslizničné väzivo - obsahuje uzlíky
miazgových buniek a je silne prekrvené. Sliznica - mukóza pokrytá riasinkovým epitelom
vystiela vnútorný povrch, sliznica tvorí značné množstvo hlienu = zachytáva nečistoty
vdychovaného vzduchu.

Dýchacia rúra sa skladá z:

 nosová dutina (cavum nasi)

 nosohltan (nasopharynx)

 hrtan (larynx)

 priedušnica (trachea)
Horné dýchacie cesty

NOSOVÁ DUTINA (cavum nasi)

 začína sa nosovými otvormi

 rozdelená na dve polovice priehradkou, ktoré sa ešte horizontálne delia na nosové
mušle, podnebím je oddelená od ústnej dutiny

 v hornej časti dutiny sa nachádza čuchové pole s čuchovými bunkami

 plní funkciu zahrievania vzduchu na telesnú teplotu, zvlhčuje vzduch a zbavuje ho

mechanických nečistôt, prachových častíc a mikroorganizmov

 v zadnej časti pokračuje nosová dutina dvoma otvormi- choány, ktoré ústia do
nosohltana.

 spojená s prínosovými dutinami umiestnenými v čelovej, čuchovej a klinovej kosti

NOSOHLTAN (nasopharynx)

 je horným úsekom hltana

 po jeho bokoch vyúsťuje Eustachova trubica spájajúca stredné ucho s nosohltanom,
ktorá vyrovnáva zmeny tlaku v stredoušnej dutine

 v jej blízkosti sa nachádza množstvo lymfatických uzlín tvoriacich nosohltanové

mandle brániace šíreniu infekcie do stredného ucha (miazgové tkanivo)

Dolné dýchacie cesty sa začínajú hrtanom a končia prieduškami ústiacimi do pľúc.

HRTAN (larynx)

 je rúrovitého tvaru (dĺžky asi 6 cm), tvorený pohyblivo spojenými chrupkami

 najväčšia je štítna chrupka (u mužov vidno na hrdle ohryzok = adamovo jablko) so
zavesenou štítnou žľazou. Pod touto chrupkou sa nachádza prstienková chrupka, k nej
sú vzadu pripojené hlasivkové chrupky, od ktorých sú k štítnej chrupke napnuté
hlasivkové väzy (tvar presýpacích hodín)
  štrbinou medzi nimi prúdi vzduch, ktorý ich rozochvieva a vzniká tak zvuk (výška
závisí od rýchlosti prúdiaceho vzduchu a napätia väzov)

 tento základný tón sa zosilňuje v rezonančných dutinách = hrtan, ústna dutina

a pomocou jazyka, zubov, pier vzniká artikulovaná reč

 hrtan je od hltana oddelený hrtanovou príchlopkou (epiglottis) - chrupkou

preklápajúcou sa pri prehĺtaní cez vchod do hrtana. Príchlopka zabraňuje vniknutiu
potravy alebo tekutín do dýchacích ciest. Činnosť dýchacej príchlopky je reflexná.

PRIEDUŠNICA (trachea)

 asi 12 cm dlhá a 1,5 cm široká rúra z podkovovitých chrupiek (15 až 20), nadväzuje na
hrtan a je umiestnená pred pažerákom
 po jej oboch stranách sú laloky štítnej žľazy

 priedušnica vstupuje do hrudníka a vo výške 4. - 5. hrudníkového stavca sa rozdeľuje

na 2 priedušky (bronchy)

PRIEDUŠKY (bronchi)

 2 chrupkovité rúry, sú pokračovaním priedušnice. Smerom do pľúc sa mnohonásobne

vetvia a vytvárajú, tzv. bronchiálny strom (priedušničky- bronchioly, priemer 1 mm).

V stenách bronchiol sa už chrupka nenachádza. Priedušničky sú zakončené pľúcnymi

mechúrikmi (alveolami), dutiny ktorých vystiela vrstvička respiračného epitelu, ktorý tvorí
alveolokapilárnu membránu (v  ňom prebieha výmena dýchacích plynov - vonkajšie dýchanie
= výmena plynov medzi krvou a pľúcami, čiže CO2 z krvi kapilár do mechúrikov a O2 naopak
z nich do krvi).
Obr. 1 Priedušnica, priedušky, priedušničky (Winston, 2005)

2. Pľúca (pulmo)

 sú párovým orgánom, uloženým v hrudníkovej dutine

 tvorí ho hubovité pľúcne tkanivo

 pravá časť pľúc - pravé pľúca sú zložená z 3 lalokov a ľavá časť- ľavé pľúca z 2
lalokov

 medzi nimi sa nachádza priestor- medzipľúcie, v ktorom je uložené srdce

 horná časť pľúc = pľúcne hroty - siahajú až nad okraj kľúčnych kostí

 dolná časť pľúc = báza pľúc - nasadá na bránicu

 povrch pľúc je pokrytý blanou popľúcnicou, ktorá prilieha na pohrudnicu (blana

pokrývajúca vnútornú stenu hrudníkového koša

 medzi oboma blanami je štrbina pohrudnicová (pleurálna) dutina zabezpečujúca

kĺzanie oboch blán pri dýchacích pohyboch

 dutinu vypĺňa malé množstvo tekutiny s podtlakom, ktorý má dôležitú úlohu pri
mechanizme dýchania (udržiava pľúca roztvorené). Ak by pri poranení hrudníka
 do pohrudnicovej dutiny prenikol vzduch podtlak by sa porušil a pľúca zmrštili
(ide o tzv. pneumotorax).

Fyziológia dýchacích orgánov, choroby dýchacích ciest

Mechanizmus dýchania

Dýchanie rozdeľujeme na 4 čiastkové procesy:

1. Ventilácia pľúc - doprava vzduchu z ovzdušia do pľúc a opačne

2. Vonkajšie dýchanie - výmena dýchacích medzi alveolami a krvou

3. Vnútorné dýchanie - výmena dýchacích plynov medzi krvou a tkanivami

4. Bunkové (celulárne) dýchanie - rozklad živín v bunkách

Ventilácia pľúc - pri normálnom = pokojovom dýchaní vymení dospelý človek jedným
dychom a výdychom asi 500 ml vzduchu pri frekvencii 14 - 18 dychov / min. Pri ventilácii sa
striedajú 2 fázy:
 1. nádych (inspirium)- aktívny proces,
2. výdych (expirium)- pasívny proces.

 Nádych (inspirium)

Pri nádychu sa vzduch nasáva do pľúc, pľúca sa roztvárajú. Nádych umožňujú dýchacie
svaly, ktoré stiahnutím zväčšujú objem hrudníkovej dutiny- ide o vonkajšie medzirebrové
svaly, prsné svaly a bránicu, ktorá sa pri nádychu pohybuje nadol

 Výdych (expirium)

Vzduch je pri výdychu vytláčaný z pľúc, pľúca sa zmršťujú a dýchacie svaly- vnútorné
medzirebrové a brušné ochabujú, bránica sa pohybuje nahor.

Transport a výmena dýchacích plynov

Organizmus vdychuje atmosférický vzduch. Vydychovaný vzduch obsahuje menej

kyslíka a viac oxidu uhličitého.

Prenos kyslíka krvou zabezpečujú červené krvinky. Kyslík sa viaže na železo v molekule
krvného farbiva hemoglobínu za vzniku oxyhemoglobínu (väzba je slabá, ľahko sa v tkanive
uvoľňuje). Oxid uhličitý sa odvádza z tkanív žilovou krvou. V najväčšom podiele sa prenáša
vo forme uhličitanov (až 85%), asi 10% naviazaný na hemoglobín v podobe
karbamínhemoglobínu (karbhemoglobínu) alebo ako voľne rozpustený v krvnej plazme (asi
5%).

Výmena dýchacích plynov prebieha jednoduchou difúziou cez bunkové steny medzi
pľúcnymi mechúrikmi (alveolami) a krvou a medzi krvou a tkanivami. Kyslík preniká stenou
pľúcnych alveol do krvi, pretože v pľúcnych alveolách je parciálny tlak kyslíka vyšší ako
v odkysličenej žilovej krvi pritekajúcej do pľúc. Naopak, v tkanivách je parciálny tlak kyslíka
menší ako v pritekajúcej okysličenej tepnovej krvi, a preto sa uvoľňuje do tkaniva. Pri oxide
uhličitom je situácia opačná.

Dýchacie centrum, ktoré zabezpečuje dýchacie pohyby sa nachádza v predĺženej mieche,

reguluje dýchanie na základe informácií z receptorov nachádzajúcich sa v stenách ciev a vo
svaloch. Dýchanie môžeme zmeniť aj vedome, napr. zadržaním dychu alebo prostredníctvom
emócií (smiech, plač) = podnety z kôrových oblastí mozgu = regulovanie frekvencie a hĺbky
dýchania.

Charakteristiky dýchania

Celková kapacita pľúc - skladá sa zo štyroch zložiek:

1. Respiračný (dychový) objem- množstvo vzduchu, ktorý sa vymení pri jednom

nádychu a výdychu (v pokoji predstavuje asi 500 ml).
2. Expiračný rezervný objem- množstvo vzduchu pri maximálnom výdychu (1000 -
1200 ml vzduchu)

3. Inspiračný rezervný objem (3000 ml) - množstvo vzduchu pri maximálnom

nádychu

4. Reziduálny (zvyškový) objem – predstavuje objem vzduchu, ktorý nie je možné

z pľúc vydýchnuť, nedá sa ovplyvniť (0,5 až 1 liter).

Vitálna kapacita pľúc- objem vzduchu, ktorý človek vydýchne s maximálnym úsilím po
predchádzajúcom maximálnom nádychu. Je ukazovateľom výkonnosti pľúc. Meria sa
spirometrom. U žien predstavuje 3,5 l a u mužov 5 l. Závisí od telesnej výšky a hmotnosti, od
tvaru a rozmerov hrudníka, od spôsobu zamestnania a trénovanosti.

Dychová frekvencia- určuje množstvo nádychov za minútu (asi 16 nádychov v stave

pokoja).

Minútový dychový objem- objem vzduchu, ktorý dýchaním vymení za 1 minútu pri
pokojovom dýchaní (7 - 9 l).

Maximálny minútový dychový objem - pri prehĺbenom a zrýchlenom dýchaní sa môže

v pľúcach vymeniť za minútu až 150 l vzduchu, dýchanie sa však nesmie príliš zrýchliť
(horná hranica je asi 60 dychov za minútu.

Obranné dýchacie reflexy- napr. kašeľ alebo dýchanie, udržiavajú priechodnosť

dýchacích ciest, sú reakciou na vniknutie pevných čiastočiek do dýchacích ciest. Sú vyvolané
podráždením nervových zakončení v dýchacích cestách.
Vonkajšie a vnútorné dýchanie

Dýchanie rozoznávame:

Vonkajšie dýchanie:

Prebieha v pľúcnych alveolách, ide o výmenu dýchacích plynov medzi vonkajším

prostredím a krvou. Krv prichádza do pľúc odkysličená. Vdýchnutý atmosférický vzduch
obsahuje 21% kyslíka (teda vysoký parciálny tlak kyslíka, vďaka čomu sa kyslík voľne viaže
na železo v hemoglobíne- vzniká oxyhemoglobín). Súčasne sa z krvi uvoľní oxid uhličitý.
Okysličená krv je do tela rozvádzaná tepnami.

Vnútorné dýchanie:

Výmena dýchacích plynov medzi krvou a tkanivami. Prebieha v krvných

vlásočniciach, ktoré zásobujú tkanivá. Oxid uhličitý vznikajúci v tkanivách pri oxidáciách je
potrebné z tela odstrániť a naopak dodať bunkám kyslík. Kyslík a CO2 prenikajú difúziou cez
stenu krvných vlásočníc vždy v smere nižšieho parciálneho tlaku príslušného plynu.
V tkanivách je tlak kyslíka nízky, preniká kyslík do tkanív. V krvi je nízky tlak oxidu
uhličitého preniká zase CO2 z tkanív do krvi. Nakoľko kyslík je naviazaný na hemoglobín len
slabou väzbou ľahko sa uvoľňuje.

Choroby dýchacej sústavy

 Chrípka- je infekčné ochorenie vírusového pôvodu, môže ju vyvolať niekoľko typov

chrípkových vírusov a je prenášaná prevažne kvapôčkovou infekciou.
 Angína- je prudkým zápalom krčných mandlí, vyvolávajú ju najčastejšie streptokoky
alebo stafylokoky.

 Zápal pľúc (pneumonia)- pôvodcami ochorenia sú vírusy a baktérie. Pri ochorení sú

z procesu dýchania vyradené pľúcne mechúriky, napĺňajúce sa zápalovou tekutinou.

 Tuberkulóza (TBC)- pôvodcom ochorenia je Mycobacterium tuberculosis (baktéria),

spôsobuje rozpad pľúcneho tkaniva a šíri sa kvapôčkovou infekciou.

 Rakovina pľúc- nádorové ochorenia, často spôsobené karcinogénnymi účinkami

dechtových látok vznikajúcich pri fajčení.
 Astma- zúžené priedušky a zvýšená produkcia hlienu spôsobujú dusiace záchvaty.
Môžu ju vyvolávať alergény (cudzorodé látky vyvolávajúce citlivým osobám zvýšené
imunitné reakcie), infekcia, fyzická alebo psychická záťaž atď.