Recepcia antiky

ANTICKÁ LITERATÚRA A KULTÚRA

• estetický základ klasicizmu ako literárneho smeru (po
renesancii a humanizme ide o ďalší programový návrat k
antike v európskej kultúre);
• klasicistická literatúra prevzala antické literárne modely
(literárne druhy a žánre, kompozičné a štylistické
postupy, obraznosť, verzologické systémy);
• antické estetické východiská sa adaptovali a
prispôsobovali potrebám jednotlivých národných literatúr
a ich jazykom;
 Recepcia antickej kultúry na
Slovensku v obrodeneckom období
a) Oblasť literárnej teórie a estetického
uvažovania o literatúre
b) Umelecké preklady textov antických
autorov
c) Adaptácia antických literárnych a
estetických modelov v literárnej praxi
slovenských autorov
 Oblasť literárnej teórie a estetického
uvažovania o literatúre
• Hľadanie estetického ideálu v literatúre a umení
antického sveta je prvým a základným rysom klasicizmu,
ktorý je prítomný i v slovenskej klasicistickej literatúre;
• Nadväznosť na tradíciu slovenskej latinskej
humanistickej poézie a jej transformácia do domácej
jazykovej podoby (bernolákovčina, čeština);
• Bernolákovské polemiky (koniec 18. storočia) – okrem
jazykových a ideologických otázok riešili aj otázky
klasicistickej literárnej teórie (problematika časomerného
verša a jeho kvality);
• Polemiky medzi Jurajom Fándlym a Martinom Miškolcym
(začiatok 19. storočia) – riešia otázku o situovaní
slovenského Parnasu a otázku opodstatnenosti
časomernej poézie v domácom jazyku
• Tvorba modelov slovanského bájoslovia podľa vzorov
antickej mytológie (Ján Hollý: Bájosloví pohanských
Slovákov, mytologické koncepty Jána Kollára);
• Autorita antických poetík v domácom teoretickom
uvažovaní o literatúre a literárnom umení: Aristoteles
(Poetika), Horatius (list Ad Pisones; báseň De arte
poetica) – ich reflexia dominovala v školskej praxi, ich
autorita bola v slovenskom prostredí vyššia než
autorita modernejších poetík európskeho klasicizmu
(Boileau, Gottsched); východisko všetkých
klasicistických poetík;
• Preberanie antických literárnych druhov a žánrov
(vysoké a nízke literárne žánre), kompozičných a
štylistických postupov a veršových systémov
(časomerný verš)
 Umelecké preklady textov
antických autorov
Umelecký preklad:
- transfer antických estetických a kultúrnych
hodnôt do slovenského literárneho prostredia;
- test výrazových možností domácich literárnych
jazykov (bernolákovčiny a češtiny) a ich
schopnosti vyrovnať sa klasickým jazykom
(gréčtina, latinčina);
- odraz estetických preferencií slovenského
klasicizmu (preklady antických autorov boli
početnejšie než preklady autorov európskeho
klasiczmu);
• dominujú najmä preklady antickej poézie
(epickej i lyrickej);
• prekladalo sa do češtiny (slovenskí
evanjelickí autori píšuci po česky) a do
bernolákovčiny (slovenskí katolícki
autori);
• preklady literárnych textov boli tradičnou
súčasťou dobovej školskej praxe a
vyučovania klasických jazykov (starej
gréčtiny a latinčiny);
 Preklady slovenských
evanjelických autorov
• antických autorov prekladali do češtiny
(literárneho jazyka slovenských evanjelikov);
• pri prekladoch antickej poézie sa riadili
prozodickými pravidlami, ktoré vypracoval Josef
Dobrovský – antické metrá sa prekladali
prízvučným (sylabotonickým) spôsobom), nie
časomerne;
• Dobrovský antickú časomieru nepokladal za
vhodnú pre jazyky so silným dôrazovým
prízvukom;
 Juraj Palkovič (1769 – 1850)
• profesor česko-slovenskej reči a literatúry na
bratislavskom evanjelickom lýceu;
• ako prvý sa pokúsil prekladať Homéra;
• do češtiny preložil prvý spev Iliady (súčasť
básnickej zbierky Múza ze slovenských hor,
1801);
• preklad je z umeleckého hľadiska problematický,
„je ukážkou toho, ako možno kaziť Homéra“ (J.
Vlček);
• početné preklady z antických autorov publikoval
aj vo svojom časopise Týdenník a Tatranka;
 Samuel Rožnay (1787 – 1815)
• jeden z najvýznamnejších prekladateľov antickej
literatúry v prvej fáze slovenského klasicizmu;
• V roku 1806 ako študent uverejnil v časopise
Hlasatel český preklady troch Anakreontových
básní a v roku 1807 preklad Horatia (22. báseň
z I. knihy Ód);
• 1812 – kniha prekladov z gréckych lyrikov Písňě
anakreontovy z řeckého přeložené s přídavkem
některých jiných básní. Dominujú tu preklady z
Anakreonta (60 básní), okrem nich sú tu
zastúpené aj básne iných autorov (Bakchylides,
Bion, Mimnermos, Sapfó, Tyrtaios);
• Preklady sú prízvučné, ojedinele aj
rýmované, na niektorých miestach pôsobia
príliš voľne, ale na druhej strane
vypovedajú o básnickom talente
prekladateľa;
• V roku 1817 vyšiel (posmrtne) v
Týdenníku preklad 22. spevu Homérovej
Iliady (Zabití Hektora) a preklad
Theokritovej 11. idyly (Kyklop)
• V roku 1834 v časopise Květy vyšiel
preklad Homérovej Batrachomyomachie
(Žabomyšoválka);
 Počátkové českého básnictví,
obzvláště prosodie (1818)
• spis vo forme listov,v Bratislave ho vydali Pavol Jozef
Šafárik a František Palacký;
• medzník v dejinách po česky písanej poézie;
• kritika doterajšej básnickej praxe: prízvučná,
sylabotónická prozódia sa začala považovať za
prízemnú a cudzorodú (verš nemeckej proveniencie),
snaha presadiť používanie časomiery ako esteticky
vhodnejšieho spôsobu veršovania;
• výraznejší vplyv na presadenie časomiery spis medzi
česky píšucimi autormi však nemal;
• z hľadiska dejín umeleckého prekladu spis obsahuje
ukážky časomerného prekladania (napr. Šafárikov
preklad Bionovej idyly časomernými hexametrami).
 Pavol Jozef Šafárik (1795 – 1861)
• okrem časomerného prekladu Bionovej
idyly v spise Počátkové... Uverejnil v
časopise Krok (1821) časomerný preklad
Theokritovej 3. idyly;
• v roku 1830 vydal preklad Aristofanových
Oblakov (preklad je prízvučný);
• do češtiny prekladali antických autorov aj
začínajúci slovenskí romantickí autori, ktorí pred
štúrovskou kodifikáciou používali ako literárny
jazyk češtinu (Samo Bohdan Hroboň, Bohuslav
Nosák Nezabudov, Ctibor Zoch, Mikuláš
Dohnány);
• prekladali zväčša Horatia, Vergilia a Homéra, pri
prekladoch uprednostňovali najmä časomieru;
• Jonáš Záborský, ktorý ešte aj po roku 1850
uprednostňoval klasicistickú poetiku a estetiku,
vo svojej básnickej zbierke Žehry (1851)
publikoval niekoľko prekladov Ezopových bájok.
Preložil ich voľne, veršovane a rýmovane
 Preklady bernolákovcov
• pri prekladoch antických autorov sa
presadila časomiera;
• pri jej etablovaní do literárnej praxe zohrali
veľký význam bernolákovské polemiky
(najmä polemika okolo vydania Epigramov
Jozefa Ignáca Bajzu);
• súčasťou polemík boli aj ukážkové
časomerné preklady antických autorov;
 Ján Hollý (1785 – 1849)
• Najvýznamnejší prekladateľ antickej literatúry v obrodeneckom
období;
• Vynikol nad všetkých dovtedajších prekladateľov z antickej literatúry,
a to po stránke kvantitatívnej, ako aj po stránke umeleckej;
• V roku 1824 vydáva v bernolákovčine súbor prekladov Rozličné
básňe hrďinské, elegiacké a lirické z Vergilia, Teokrita, Homéra,
Ovidia, Tirtea a Horáca.
• Medzi hrdinské básne zaradil preklady Vergiliových bukolík,
Teokritovu 9. idylu a 1. spev Homérovej Iliady.
• Súbor elegických básní tvoria dva preklady z Ovidiových Heroíd
a štyroch Tyrtaiových básnických textov;
• do časti básní lyrických zaradil predovšetkým Horiatiove ódy.
• Na prekladoch z antických básnikov si Hollý overil možnosti
časomerného veršovania v bernolákovskej slovenčine a vytvoril
súbor pravidiel, ktorými upresnil princípy písania poézie v tomto
jazyku (teoretická stať Prozodia o dlho a krátkozvučnosti slovek,
zaradená ako úvod k uvedenému súboru prekladov).
• V roku 1828 vydáva preklad Vergiliovho eposu Eneida
(Aeneis). Na preklade pracoval už od roku 1810, preložil
ju za jeden rok, no tlačou vyšla s oneskorením.
• Hollého preklady sa stali zásobárňou vzorov takmer pre
všetky básnické žánre preferované klasicistickou
poetikou (elégie, ódy, idyly, hrdinský epos) a dodnes
udivujú bohatstvom a variabilitou metier, ako sú
hexameter, elegické distichon, alkajská a sapfická strofa,
asklepiadské systémy a i.;
• Tieto preklady plnili úlohu estetického modelu slovenskej
poézie v období vrcholného klasicizmu.
• Význam Hollého prekladov má aj jazykový rozmer. Boli
dôkazom, že bernolákovčina ako jazyk dokáže plniť i tie
najnáročnejšie umelecko-estetické funkcie a dokáže sa
vyrovnať aj klasickým jazykom, ako bola stará gréčtina a
latinčina.
Adaptácia antických literárnych a estetických
modelov v literárnej praxi slovenských autorov

• antické literárne vzory slovenskí klasicistickí

autori využívali aj vo vlastnej literárnej tvorbe;
• preberali kompozičné schémy jednotlivých
básnických žánrov (óda, elégia, idyla – selanka,
epos, epigram), časomerné veršové schémy,
štylistické postupy, využívali antikizujúcu
obraznosť (postavy múz, antických božstiev,
antické reálie, ktorým často dávali slovanskú či
slovenskú podobu).