Dva

V tú noc som toho veľa nenaspala. Sčasti za to mo-

hol časový posun. Späť do Palm Springs mi to letelo o šiestej
ráno – čiže o tretej ráno v časovom pásme, od ktorého si moje
telo ešte ani neodvyklo. Spánok sa javil zbytočný.
Navyše po všetkom, čo som videla v alchymistickom bun-
kri, som sa nedokázala uvoľniť – to len taká maličkosť. Ak sa
mi v hlave nepremietal pohľad Liamových šialených očí, tak mi
v ušiach zneli neustále varovania pred zbližovaním sa s upírmi.
Nepomáhala ani schránka plná správ od  bandy v  Palm
Springs. Bežne som si na telefóne kontrolovala emaily, keď som
niekam odbehla, ale keď som v hotelovej izbe civela na tú ple-
jádu správ, zaplavili ma pochybnosti. Skutočne sa týkajú práce?
Nie sú príliš priateľské? Neprekročili hranice alchymistického
kódexu? Keď som videla, ako dopadol Keith, ani chvíľu som ne-
pochybovala, že mojej organizácii netreba veľa, aby vás odpísala.
Jedna zo správ s predmetom Angeline... ach bola od Jill. Ne-
prekvapovalo ma to a ani som sa ju neobťažovala čítať. Ange-
line Dawesovej, dampírke, ktorú najali ako Jillinu spolubývajú-
cu a ďalšiu ochranku, sa nedarilo zapadnúť. Neustále sa v škole
dostávala do problémov, no bolo mi jasné, že v tej chvíli s tým
nič nezmôžem.
Ďalšia správa bola od Angeline. Ani tú som si neprečítala.
V predmete stálo: ČÍTAJ! POPUKÁŠ SA! Angeline len nedávno
objavila email a zdá sa, že ešte neprišla na to, ako vypnúť veľké

22
písmená. Navyše nerozlišovala, či preposiela žartíky, finančné
podvody alebo varovania pred vírusmi. A keď už sme pri tom
poslednom... napokon sme jej museli nainštalovať detskú zám-
ku, ktorá jej nedovolí klikať na reklamy či navštevovať určité
stránky. No ešte predtým stihla nevedomky stiahnuť štyri vírusy.
Zaujal ma až posledný email v schránke. Písal ho Adrian
Ivaškov, jediný člen našej skupinky, ktorý sa nevydával za štu-
denta na Amberwoodskej prípravke. Adrian bol moroj a mal
dvadsaťjeden rokov, takže by bolo pritiahnuté za vlasy, keby sa
tváril ako stredoškolák. Bol s nami, lebo medzi ním a Jill vznik-
lo psychické puto, keď jej svojou mágiou zachránil život. Všet-
ci moroji ovládali nejaký typ elementálnej mágie a tou jeho bol
duch – tajomný živel viažuci sa k mysli a liečiteľstvu. Puto do-
voľovalo Jill čítať Adrianove myšlienky a pocity, čo bolo ne-
príjemné pre obe strany. To, že jej bol nablízku, im pomáha-
lo vyrovnať sa s početnými výstrednosťami puta. Okrem toho,
Adrian nemal nič lepšie na práci.
V predmete emailu stálo: OKAMŽITE POŠLI POMOC. Na
rozdiel od Angeline Adrian poznal pravidlá používania veľkých
písmen a skrátka to chcel zdramatizovať. Takisto som vedela,
že ak som mala nejaké pochybnosti, či ide o správy týkajúce sa
práce, táto bola jednoznačne najneprofesionálnejšia. Adrian ne-
bol moja starosť. Napriek tomu som správu otvorila.
Deň 24. Situácia sa zhoršuje. Moji únoscovia neustále nachádza-
jú nové hrozné spôsoby mučenia. Agentka Scarlet, keď nepracuje, trá-
vi celé dni prehŕňaním sa látkami na svadobné šaty a neustále blúzni
o tom, aká je zamilovaná. Agenta Nudného Boršča to zvyčajne pod-
nieti k tomu, aby nás obšťastnil historkami z ruských svadieb, ktoré
sú ešte nudnejšie ako jeho zvyčajné trapošiny. Moje pokusy o útek boli
zmarené. Navyše mi došli cigarety. Za akúkoľvek pomoc či tabakové
produkty ti budem neskonale vďačný. Väzeň 24 601

23
 Usmievala som sa. Podobné správy mi posielal takmer kaž-
dý deň. V lete sme zistili, že tých, ktorí sa stali strigojmi proti
svojej vôli, možno vrátiť späť pomocou mágie ducha. Išlo o ná-
ročný, komplikovaný proces... najmä preto, že sme poznali iba
hŕstku používateľov ducha. Nedávne udalosti však ukázali, že
tí, ktorí boli takto oživení, sa už nikdy nemohli stať strigojmi.
Alchymisti aj moroji boli nadšení. Ak by existoval nejaký ma-
gický spôsob, ako zabrániť vzniku strigojov, príšery ako Liam
by už nepredstavovali problém.
Vtedy na scénu vstúpili Soňa Karpová a Dimitri Belikov –
alebo, ako ich Adrian prezýval vo svojich uštipačných emailoch,
agentka Scarlet a agent Nudný Boršč. Soňa bola morojka; Di-
mitri dampír. Obaja bývali strigojmi a zachránila ich mágia du-
cha. Minulý mesiac sa prisťahovali do Palm Springs, aby spolu
s Adrianom prišli na to, čo by nás mohlo ochrániť pred preme-
nou na strigojov. Extrémne dôležité poslanie, ktoré by malo pre
všetkých nedozerné následky, ak by uspeli. Soňa s Dimitrim tvr-
do dreli – čo sa však absolútne nezhodovalo s Adrianovým ži-
votným štýlom.
Väčšinu času tie experimenty postupovali priam mučivo po-
maly. Mnohé za asistencie Eddieho Castila, inkognito dampí-
ra z Amberwoodu. Slúžil ako kontrolný bod, keďže na rozdiel
od Dimitriho nebol poznačený duchom ani strigojmi. Adriano-
vi som s jeho frustráciou z výskumného tímu nedokázala po-
môcť – a on to vedel. Iba rád všetko dramatizoval a ponosoval
sa. S vedomím, čo sa vo svete alchymistov smie a čo nie, som tú
správu takmer vymazala, lenže...
Jedna vec ma zastavila. Adrian zakončil email odkazom na
Bedárov. Kniha Victora Huga o Veľkej francúzskej revolúcii bola
taká hrubá, že by sa dala použiť aj ako zbraň. Prečítala som ju vo
francúzštine aj v angličtine. Keď uvážim, že Adriana unudilo aj

24
čítanie dlhšieho jedálneho lístka, nedokázala som si predstaviť,
že by čítal Huga v akomkoľvek jazyku. Tak odkiaľ pozná ten ci-
tát? To je jedno, Sydney, ozval sa mi v hlave prísny alchymistický
hlas. Vymaž to. Je to nepodstatné. Čo ťa po Adrianových znalostiach
z literatúry (alebo ich nedostatku).
Nedokázala som to. Musela som zistiť pravdu. Presne takéto
detaily ma doháňali do šialenstva. Rýchlo som mu odpísala: Od-
kiaľ poznáš 24601? Neverím, že si čítal knihu. Videl si muzikál, však?
Odoslala som email a takmer okamžite mi prišla odpoveď:
SparkNotes.
Typické. Schuti som sa zasmiala, no mala som výčitky. Ne-
mala som reagovať. Bol to síce môj súkromný email, ale ak by
ma alchymisti niekedy vyšetrovali, nemali by zábrany nabúrať
sa doň. Bola to cesta do pekla. Vymazala som konverzáciu – nie-
žeby na tom záležalo. Z internetu nič nezmizne naozaj.
Keď som o siedmej ráno pristála v Palm Springs, nebolo po-
chýb, že som prešvihla svoj limit udržať sa na nohách iba po-
mocou kofeínu. Bola som príšerne unavená, nepomohli by mi
ani hektolitre kávy. Takmer som zaspala na obrubníku, čakajúc
na odvoz. Keď prišiel, vôbec som si ho nevšimla, kým som ne-
začula svoje meno.
Z modrého auta z požičovne vystúpil Dimitri Belikov, vykro-
čil ku mne a schmatol mi kufor, skôr než som stihla otvoriť ústa.
Pár okolostojacich žien prestalo džavotať a obdivne po ňom po-
škuľovali. Vstala som.
„To nemusíš,“ protestovala som, hoci už nakladal kufor do
auta.
„Ale musím,“ vyhlásil s jemným ruským prízvukom a po-
usmial sa na mňa. „Vyzerala si, akoby si spala.“
„Kiežby,“ zamrmlala som a nastúpila. Ten kufor by mi od-
niesol, aj keby som bola čulá ako rybička. On bol skrátka taký.

25
Pozostatky galantnosti v modernom svete, večne v strehu, aby
pomohol iným.
To však bola iba jedna z Dimitriho pozoruhodných vlastností.
Mnohých odrovnal už len svojím výzorom. Tmavohnedé vlasy
mal vypnuté do krátkeho chvosta a hnedé oči záhadné a zvod-
né. Bol vysoký – takmer dva metre –, pokojne by mohol súpe-
riť s morojmi. Podľa mňa boli dampíri takmer nerozoznateľní
od ľudí, takže som musela uznať, že na stupnici príťažlivosti sa
nachádzal dosť vysoko.
Okrem toho vyžaroval dajaké fluidum, ktorému nik neuni-
kol. Vždy bol v strehu, vždy pripravený na nečakané. Nikdy
ho nič nezaskočilo. Stále pripravený zaútočiť. Nebolo pochýb,
že je hrozbou, a rada som ho mala na našej strane. V jeho prí-
tomnosti som sa cítila bezpečne – a bola trochu ostražitá.
„Ďakujem za odvoz,“ dodala som. „Zavolala by som si ta-
xík.“ Bolo mi jasné, že to hovorím rovnako zbytočne, ako keď
som protestovala pri pomoci s kufrom.
„Žiadny problém,“ uistil ma, keď sme sa pohli k predmestiu
Palm Springs. Z čela si zotrel pot – ešte aj to bolo na ňom sexi.
Bolo skoré horúce ráno. „Soňa na tom trvala... a aj tak dnes ne-
robíme žiadne experimenty.“
Zamračila som sa naňho. Tie pokusy a ich úžasný potenciál
predísť vzniku ďalších strigojov boli absolútna priorita. Dimi­
tri so Soňou to vedeli a robili, čo mohli – najmä počas víkendov,
keď Adrian s Eddiem nemuseli sedieť v škole –, preto ma to za-
razilo. Sama som bola makač a nechápala som, prečo by nemali
pracovať len preto, že je nedeľa.
„Adrian?“ hádala som. Možno dnes nemal „náladu“ na ex-
perimenty.
„Čiastočne,“ priznal Dimitri. „Chýba nám aj kontrolór. Ed-
die vraj niečo má a nemohol prísť.“

26
 Zamračila som sa ešte viac.
„Čo iné môže mať Eddie?“
Aj Eddie bol zanietený. Adrian sa mu občas vysmieval, že
je mini-Dimitri. Eddie chodil na strednú a k domácim úlohám
pristupoval rovnako zodpovedne ako ja, ale vedela som, že by
všetko nechal tak, aby pomohol vyššiemu dobru. Napadal mi
len jeden dôvod, ktorý by uprednostnil pred nájdením „lieku“
na strigojstvo. Srdce sa mi rozbúšilo.
„Je Jill v poriadku?“ Musí. Už by mi povedali, keby nebola.
Hlavný dôvod, prečo je Eddie – a aj ja – v Palm Springs, je udr-
žať ju v bezpečí. Ak sa objavila nejaká hrozba, všetko ostatné
ustúpilo do úzadia.
„Nič jej nie je,“ upokojil ma Dimitri. „Hovoril som s ňou
dnes ráno. Netuším, čo sa deje, ale Eddie by sa na nás bez prí-
činy nevykašľal.“
„Asi nie,“ zamrmlala som znepokojene.
„Ty sa strachuješ skoro ako ja,“ doberal si ma. „A to som po-
važoval za nemožné.“
„Strachovať sa mám v náplni práce. Musím si byť istá, že
sú všetci v pohode.“
„Občas nezaškodí ubezpečiť sa, že aj ty si okej. Možno tým
pomôžeš aj ostatným.“
Odfrkla som si.
„Rose si zvykla uťahovať z tvojich ‚múdrostí zenového maj-
stra‘. Takže toto je ono? Ak hej, už chápem, prečo neodolala tvoj-
mu šarmu.“
Za to som si vyslúžila jeden z Dimitriho vzácnych úprim-
ných výbuchov smiechu.
„Asi. Hoci by namietala, že ju očarilo to prebodávanie tiel
a odsekávanie hláv. Podľa mňa si ju jednoznačne získala moja
zenová múdrosť.“

27
 Chcela som sa usmiať, no vyšlo z toho zívnutie. Neuveriteľ-
né, že som dokázala vtipkovať s dampírom. Kedysi som mávala
záchvaty paniky, len čo som sa s nimi či morojmi ocitla v jednej
miestnosti. Počas posledných šiestich mesiacov moja úzkosť po-
maličky ustúpila. Pocitu „inakosti“ sa nezbavím nikdy, ale pre-
šla som dlhú cestu. Vedela som, prečo kreslím hranicu medzi
nimi a ľuďmi, ale zároveň som chcela byť flexibilná, aby som si
to uľahčila. Nie príliš flexibilná, varoval ma vnútorný hlas.
„Sme tu,“ skonštatoval, keď zastal pred internátom. Ak aj
postrehol moju zmenu nálady, nekomentoval to. „Mala by si
si odpočinúť.“
„Pokúsim sa,“ odvetila som. „Najskôr však musím zistiť, čo
sa deje s Eddiem.“
Dimitri zvážnel.
„Ak ho nájdeš, mala by si ho večer doviezť, aby sme as-
poň trochu pracovali. Soňa by bola nadšená. Má nejaké nové
nápady.“
Prikývla som a pripomenula si, že toto je štandard, ktoré-
ho by sme sa mali držať. Práca, práca, práca. Treba pamätať
na vyššie ciele.
„Uvidím, čo zmôžem.“
Znovu som mu poďakovala a s odhodlaním splniť svoju mi-
siu sa pobrala dnu. Preto ma trochu sklamalo, že moje plány
krachli tak rýchlo.
„Slečna Melroseová?“
Otočila som sa, len čo som začula priezvisko, ktoré som po-
užívala na Amberwoode. Šinula sa ku mne pani Weathersová,
naša zavalitá postaršia vychovávateľka. Z tváre som jej vyčíta-
la, že je ustarostená, čo neveštilo nič dobré.
„Som rada, že ste späť!“ zvolala. „Vydaril sa výlet za rodi-
nou?“

28
 „Áno, madam.“ Ak sa za „vydariť“ počíta aj zažiť niečo „stra-
šidelné a znepokojivé“.
Pani Weathersová mi naznačila, aby som šla s ňou k jej pultu.
„Musím s vami hovoriť o vašej sesternici.“
Spomenula som si na email od Jill a potlačila nutkanie vy-
strúhať grimasu. Sesternica Angeline. Všetci, čo sme chodili na
Amberwood, sme prestierali, že sme príbuzní. Jill s Eddiem boli
moji súrodenci, Angeline naša sesternica. Vysvetľovalo to, prečo
sme stále spolu a staráme sa jeden druhému do života.
Posadila som sa a túžobne myslela na svoju posteľ.
„Čo sa stalo?“ zisťovala som.
Pani Weathersová si povzdychla.
„Vaša sesternica nerešpektuje pravidlá obliekania.“
Zaskočilo ma to.
„Veď nosíme rovnošaty, madam.“
„Pravdaže,“ potvrdila. „Ale po vyučovaní nie.“
To bola pravda. Práve som na sebe mala tmavozelené no-
havice, zelenú blúzku s krátkymi rukávmi a malý zlatý krížik,
ktorý som si nikdy neskladala. V duchu som si rýchlo premie-
tala Angelinin šatník a vybavovala si čokoľvek, čo by mohlo
vyvolať pohoršenie. Najpoburujúcejšia bola zrejme kvalita. An-
geline vyrástla u uchovávateľov, v zmiešanej komunite ľudí,
morojov a dampírov v Apalačských horách. Okrem života bez
elektriny a kanalizácie si šili vlastné šaty... alebo ich nosili, kým
sa nerozpadli.
„V  piatok som ju videla v  absolútne nevhodne krátkych
džínsach,“ pokračovala zhrbená pani Weathersová. „Ihneď som
ju vyhrešila, no odvrkla mi, že v tej páľave sa nedá vydržať. Od-
poručila som jej, aby si obliekla niečo vhodnejšie. V sobotu sa tu
zjavila v rovnakých šortkách a tielku, ktoré bolo priam necud-
né. Tak som jej dala na celý víkend domáce väzenie.“

29
 „To ma mrzí, madam.“ Vážne som netušila, čo k tomu do-
dať. Celý víkend som zvádzala súboj o záchranu ľudstva a tu
riešim... džínsové šortky?
Pani Weathersová váhala.
„Viem... no, viem, že by som vás tým nemala zaťažovať. Je
to záležitosť rodičov, ale keď vidím, aká ste zodpovedná a ako
sa staráte o zvyšok rodiny...“
Vzdychla som si.
„Áno, madam. Postarám sa o to. Ďakujem, že ste ju nepo-
trestali prísnejšie.“
Išla som hore. Môj kufor bol každým schodom ťažší. Keď
som prišla na druhé poschodie, zastala som. Nevedela som, čo
mám spraviť. Ešte pár schodov a prišla by som do svojej izby,
no táto chodba by ma zaviedla k „sesternici Angeline“. Zdrá-
havo som odbočila, uvedomujúc si, že čím skôr to budem mať
z krku, tým lepšie.
„Sydney!“ Dvere otvorila Jill Mastranová, celá sa rozžiarila
od radosti. „Si späť!“
„Už to tak vyzerá,“ zamrmalala som a nasledovala ju dnu.
Angeline tam bola tiež. Rozvaľovala sa na posteli s učebnicou
v ruke. Odprisahala by som, že to bolo prvý raz, čo som ju vi-
dela učiť sa, no domáce väzenie jej zrejme pristrihlo krídla.
„Čo chceli alchymisti?“ zisťovala Jill. Posadila sa do turec-
kého sedu na posteľ a bezmyšlienkovite si krútila pramienky
popolavých kučier.
Mykla som plecom.
„Papierovačky. Nuda. Počula som, že tu bolo väčšie vzrú-
šo.“ To som adresovala Angeline spolu s vyčítavým pohľadom.
Dampírka zoskočila z postele, v modrých očiach sa jej zú-
rivo blýskalo.

30