VPS-komplet B5 158x232mm

ACTA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS PREŠOVIENSIS
Monographia č. 202 (AFPh UP 498/529) 2015
VIACSLOVNÉ POMENOVANIA V SLOVENČINE
Editor
Martin Ološtiak
Prešov
Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove
2015
Táto práca bola podporovaná
Agentúrou na podporu výskumu a vývoja
na základe zmluvy č. APVV-0342-11.
Autori:
doc. Mgr. Martin Ološtiak, PhD. (vedúci autorského kolektívu)
doc. PhDr. Magdaléna Bilá, PhD.
Mgr. Martin Blaho, PhD.
PhDr. Miroslava Gavurová, PhD.
doc. Ing. Ján Genči, PhD.
Mgr. Lucia Gianitsová-Ološtiaková, PhD.
doc. Mgr. Martina Ivanová, PhD.
doc. PaedDr. Alena Kačmárová, PhD.
PhDr. Peter Karpinský, PhD.
doc. PhDr. Martina Kášová, PhD.
Mgr. et Mgr. Adriána Koželová, PhD.
Mgr. Miroslava Kyseľová, PhD.
Mgr. Daniela Majchráková, PhD.
Mgr. Lenka Palková
Mgr. Soňa Rešovská
Ing. Ján Staš, PhD.
doc. PaedDr. Slavomíra Tomášiková, PhD.
Mgr. Daniel Vojtek, PhD.
Editor:
doc. Mgr. Martin Ološtiak, PhD.
Recenzenti:
prof. PhDr. Peter Ďurčo, CSc.
doc. PhDr. Jana Skladaná, CSc.
© doc. Mgr. Martin Ološtiak, PhD., a kol., 2015

© Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2015
Všetky práva vyhradené. Toto dielo ani žiadna jeho časť sa nesmie reprodukovať, ukladať
do informačných systémov ani inak rozširovať bez predchádzajúceho súhlasu majiteľov
autorských práv.
ISBN 978-80-555-1410-9
OBSAH
ÚVOD 5
ZOZNAM SKRATIEK A ZNAČIEK 9
I. VÝSKUM VIACSLOVNÝCH POMENOVANÍ V SLOVANSKÝCH JAZYKOCH 11
(SLOVENČINA, RUŠTINA) (M. Ološtiak – D. Majchráková – M. Blaho)
1 Výskum viacslovných pomenovaní v slovakistike 13
2 Výskum viacslovných pomenovaní v rusistike 40
II. VÝSKUM VIACSLOVNÝCH POMENOVANÍ V GERMÁNSKYCH JAZYKOCH 57
(ANGLIČTINA, NEMČINA) A V ROMÁNSKYCH JAZYKOCH (FRANCÚZŠTINA,
ŠPANIELČINA)
(M. Bilá – A. Kačmárová – M. Kášová – S. Tomášiková – D. Vojtek – A. Koželová)
1 Výskum viacslovných pomenovaní v anglistike 59
2 Výskum viacslovných pomenovaní v germanistike 77
3 Výskum viacslovných pomenovaní v romanistike 90
4 Výskum viacslovných pomenovaní v hispanistike 96
III. TEORETICKO-METODOLOGICKÉ, NOMINAČNÉ A TYPOLOGICKÉ OTÁZKY 129

VIACSLOVNÝCH POMENOVANÍ (M. Ološtiak – M. Ivanová)
1 Prístup Juraja Furdíka 132
2 Charakteristika lexikálnej motivácie 136
3 Viacslovné pomenovanie a syntaktická motivácia 147
4 Tvorenie pomenovaní a syntaktická motivácia 200
IV. SYNTAKTICKÁ MOTIVÁCIA A LEXIKÁLNA SYNTAGMATIKA (M. Ivanová) 215
1 Paradigmatické a syntagmatické vzťahy 218
2 Kolokabilita a koligácia 220
3 Kolokácia 222
V. VIACSLOVNÉ POMENOVANIA S KATEGORIÁLNYM VERBOM 239
(M. Ivanová – M. Kyseľová)
1 Terminologické otázky 241
2 Kategoriálne verbá v teoretickej literatúre 244
3 Charakteristika viacslovných pomenovaní s kategoriálnym verbom 245
4 Sémantika kategoriálnych verb 255
5 Spojenia s kategoriálnym verbom a lexikalizácia 261
6 Spojenia s kategoriálnym verbom a gramatikalizácia 264
7 Kategoriálne verbá a udalostná sémantika 267
8 Sémantické mikroskupiny verbo-nominálnych spojení 272
4 VIACSLOVNÉ POMENOVANIA V SLOVENČINE
VI. UNIVERBIZÁCIA – SYNTAKTICKÁ DEMOTIVÁCIA (L. Palková) 281

1 Univerbizácia v česko-slovenskej jazykovede 284
2 Teória lexikálnej motivácie a univerbizácia 288
3 Príčiny univerbizácie 300
4 Typy univerbizácie 303
5 Univerbizácia a motivačná relačnosť 330
6 Univerbizácia a motivačná dynamika 348
VII. VIACSLOVNÉ POMENOVANIA A RELAČNOSŤ SYNTAKTICKEJ MOTIVÁCIE 357
(M. Ološtiak – M. Gavurová – M. Ivanová – P. Karpinský –
L. Gianitsová-Ološtiaková – S. Rešovská)
1 Paradigmatická motivácia 360
2 Slovotvorná motivácia 369
3 Abreviačná motivácia 379
4 Teritoriálna motivácia 390
5 Temporálna motivácia 401
6 Ďalšie typy motivácie 421
VIII. VIACSLOVNÉ POMENOVANIA A POČÍTAČOVÉ SPRACOVANIE JAZYKA 449
(J. Genči – J. Staš)
1 Charakteristické vlastnosti viacslovných výrazov a pomenovaní 452
2 Spracovanie viacslovných výrazov a pomenovaní 452
3 Metódy na identifikáciu a extrakciu viacslovných výrazov a pomenovaní 457
4 Aplikácia viacslovných výrazov a pomenovaní v systémoch
na počítačové spracovanie prirodzeného jazyka 466
5 Počítačové spracovanie textov 468
6 Počítačové spracovanie štatistík excerpovaných dát 477
7 Programová realizácia spracovania štatistík excerpovaných dát 485
8 Príklad aplikácie štatistických a lingvistických metód 490
ZÁVERY 495
SUMMARY 497
ZUSSAMMENFASSUNG 501
RÉSUMÉ 505
RESUMEN 509
РЕЗЮМЕ 513
ÚVOD
Cieľom predkladanej monografie je viacaspektová analýza viacslovných pomenovaní

(ďalej aj VP) v slovenčine. Ide o skupinu jednotiek, ktorá tvorí integrálnu súčasť lexikálnych
zásob jazykov (ich status a fungovanie sú diferencované podľa typologickej ustrojenosti
jednotlivých jazykov). V rámci VP možno vyčleniť viacero typov lexém, z ktorých v centre
nášho záujmu stoja pomenovania s najmenej dvomi autosyntagmatickými komponentmi,
majúce nefrazeologický a neterminologický (resp. determinologizovaný) charakter
a používajú sa v každodennej komunikácii: napr. hlavná stanica, zubná pasta, polohrubá
múka, deň otvorených dverí, dať pozor, podrobiť kritike. Terminologické uchopenie tohto
typu lexém nie je jednotné (v slovakistickom kontexte sa zväčša používajú termíny zdru-
žené pomenovanie lexikalizované spojenie, viacslovné pomenovanie), v našom návrhu
pracujeme s termínom neutrálne viacslovné pomenovanie.
Ide o jednotky, ktoré sú prirodzenou súčasťou komunikácie bežných aj profesionálnych
používateľov jazyka. Napriek tejto skutočnosti ani v slovenčine, ani v slovanských
a neslovanských jazykoch neexistuje lexikografické dielo, ktoré by sa sústredilo výlučne na
tento typ lexikálnych jednotiek. Do tejto skupiny nepočítame kolokačné a frazeologické
slovníky, ktoré síce s problematikou neutrálnych VP súvisia, ale len čiastočne. Kolokačné
slovníky zachytávajú všetky typy kolokácií (lexikalizované aj nelexikalizované); frazeologic-
ké slovníky (pravdaže, na báze zvolenej teoreticko-metodologickej koncepcie) uvádzajú aj
také jednotky, ktoré v našom prístupe pokladáme za neutrálne VP.
Teoreticko-metodologickým oporným pilierom monografie je teória lexikálnej motivá-
cie, prostredníctvom ktorej sa autori snažia o mnohoaspektovú analýzu VP na úrovni pa-
radigmatických, syntagmatických aj pragmatických vzťahov.
Práca sa materiálovo opiera o tieto hlavné zdroje: a) databáza pripravovaného Slovníka
viacslovných pomenovaní; b) údaje zo Slovenského národného korpusu; c) výkladové
slovníky; d) individuálna excerpcia autorov.
Hoci projekt sa inštitucionálne riešil v rokoch 2012 – 2015, prípravné práce sa realizo-
vali skôr najmä v podobe výskumných a pedagogických aktivít M. Ološtiaka a M. Ivanovej.
Pod ich vedením na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove bolo v rokoch 2008
– 2012 obhájených spolu 18 záverečných (bakalárskych a diplomových) prác, v ktorých sa
nachádza približne 15 000 pomenovaní.
Práca je rozdelená do ôsmich sekcií (číslovaných rímskymi číslicami), v rámci ktorých sa

nachádzajú kapitoly a podkapitoly (označené arabskými číslicami so štvorúrovňovým de-
satinným číslovaním typu 1, 1.1, 1.1.1, 1.1.1.1). Ďalej sa text podľa potreby štruktúruje
pomocou písmen: a), aa), aaa). Pre každú sekciu samostatne sa používajú tieto špecifické
kompozičné prvky: a) číslovanie tabuliek a schém pomocou hranatých zátvoriek [1], [2],
[3] atď.; b) poznámky pod čiarou. Na začiatku monografie sa nachádza obsah s názvami
sekcií a kapitol s desatinným číslovaním prvého stupňa. Podrobnejšie obsahy jednotlivých
sekcií s kapitolami s desatinným číslovaním prvého až štvrtého stupňa sa nachádzajú na
začiatku každej sekcie. Bibliografia sa uvádza v každej sekcii zvlášť.
Sekcia I. Výskum viacslovných pomenovaní v slovanských jazykoch prináša prehľad prí-
stupov a konceptov v rámci analýzy viacslovných pomenovaní v slovakistike a v rusistike.
Sekcia II. Výskum viacslovných pomenovaní v germánskych jazykoch a v románskych
jazykoch sumarizuje prístupy a koncepty vo výskume viacslovných pomenovaní
v anglistike, germanistike, romanistike a hispanistike, a to v lexikologických kompendiách,
učebniciach a lexikografických dielach, ako aj vo vybraných štúdiách. V porovnaní so slo-
vakistikou sa upozorňuje na rozdielnosti v chápaní pojmu viacslovné pomenovanie, ktoré
vyplývajú aj z odlišného typologického ustrojenia skúmaných jazykov.
V sekcii III. Teoreticko-metodologické, nominačné a typologické otázky viacslovných
pomenovaní sa osvetľujú teoreticko-metodologické východiská (teória lexikálnej motivá-
cie podľa prístup J. Furdíka, jednak ďalšie jej aspekty – motivačná typológia, relačnosť
a dynamika) s osobitným zreteľom na syntaktickú motiváciu, ktorá stojí v pozadí vzniku
a fungovania viacslovných pomenovaní. V texte sa aplikuje aj metodológia princípov vzni-
ku, dynamiky a fungovania viacslovných pomenovaní. Pri analýze typológie viacslovných
pomenovaní sa pozornosť sústreďuje na tri možné prístupy: prístup založený na aplikácii
princípu funkčnej separácie, prístup založený na aplikácii princípu tvarovosti (konštrukčná
klasifikácia), onomaziologický prístup. Osobitná pozornosť sa venuje analýze delimitácie
viacslovných pomenovaní a voľných syntaktických konštrukcií, ako aj miestu syntaktickej
motivácie v kontexte teórie nominácie.
Sekcia IV. Syntaktická motivácia a lexikálna syntagmatika analyzuje jeden z dvoch zá-
kladných aspektov fungovania lexikálnych jednotiek – ide o lexikálnu syntagmatiku.
V texte sa charakterizujú základné i nadstavbové pojmy/termíny, ktoré s výskumom lexi-
kálnej syntagmatiky súvisia (kolokabilita a koligácia, kolokácia, kolokačné determinanty,
kolokačná paradigma, kolokačná potencia, monokolokabilita a polykolokabilita, kontext,
typy kolokácií, kolokačné kontinuum).
Sekcia V. ponúka detailnú analýzu verbo-nominálnych spojení s kategoriálnym ver-
bom. Po aplikácii kritérií vymedzených pri delimitácii viacslovných pomenovaní a voľných
syntagiem sa ukazuje, že viacslovné pomenovania s determinovaným nominálnym
a verbálnym komponentom predstavujú dve autonómne skupiny lexém so spoločnými aj
odlišnými vlastnosťami. Kategoriálne verbá vo VP sa ďalej analyzujú zo sémantickej strán-
ky, z hľadiska lexikalizácie, gramatikalizácie, udalostnej sémantiky a vyčleňujú sa séman-
tické mikroskupiny verbo-nominálnych spojení s kategoriálnymi verbami.
ÚVOD 7
Sekcia VI. sa venuje problematike univerbizácie, ktorá sa z hľadiska teórie lexikálnej

motivácie chápe ako viacrozmerný proces, zložený primárne z dvoch postupov: 1. syntak-
tická demotivácia (z viacslovného pomenovania sa utvára jednoslovné); 2. nadobudnutie
jedného (alebo kombinácie) zo štyroch motivačných typov s nominačnou funkciou (slovo-
tvorná, morfologická, sémantická a abreviačná motivácia). Na základe toho sa diferencujú
štyri univerbizačné typy. Sekundárne sa v procese univerbizácie aktivizujú aj niektoré ďal-
šie motivačné typy (univerbáty sú spočiatku takmer vždy z nejakého hľadiska príznakové).
Sekcia VII. Viacslovné pomenovania a relačnosť syntaktickej motivácie osvetľuje prob-
lematiku viacslovných pomenovaní prostredníctvom analýzy vzťahov syntaktickej motivá-
cie a ostatných motivačných typov (paradigmatickej, slovotvornej, abreviačnej, teritoriál-
nej, temporálnej sémantickej, morfologickej, frazeologickej, onymickej, interlingválnej,
expresívnej, registrovej, terminologickej, sociolektickej a individualizačnej motivácie).
Z jednotného hľadiska sa tak analyzuje súbor rôznorodých javov, ktoré súvisia s fun-
govaním viacslovných pomenovaní v paradigmatických, nominačných a komunikačno-
pragmatických súvislostiach.
Sekcia VIII. sa zameriava na niektoré aspekty počítačového spracovania viacslovných
pomenovaní a v širšom kontexte aj viacslovných výrazov. Ponúka prehľad metód na ich
identifikáciu a extrakciu so zreteľom na metódy, ktoré vychádzajú z tzv. lexikálnych aso-
ciačných mier a štatistických prístupov. Ďalej sa pozornosť venuje samotnému počítačo-
vému spracovaniu textov a niektorým špecifickým operáciám, ktoré samotnému spraco-
vaniu viacslovných výrazov a pomenovaní predchádzajú.
Jednotlivé sekcie boli autorsky vypracované takto:

x Martin Ološtiak – vedúci autorského kolektívu; editor; autor Úvodu a Záverov, spo-
luautor sekcie I. Výskum viacslovných pomenovaní v slovanských jazykoch (slovenčina,
ruština), sekcie III. Teoreticko-metodologické, nominačné a typologické otázky a sekcie VII.
Viacslovné pomenovania a relačnosť syntaktickej motivácie;
x Magdaléna Bilá – spoluautorka sekcie II. Výskum viacslovných pomenovaní
v germánskych jazykoch (angličtina, nemčina) a v románskych jazykoch (francúzština,
španielčina);
x Martin Blaho – spoluautor sekcie I. Výskum viacslovných pomenovaní
v slovanských jazykoch (slovenčina, ruština);
x Miroslava Gavurová – spoluautorka sekcie VII. Viacslovné pomenovania a relačnosť
syntaktickej motivácie;
x Ján Genči – spoluautor sekcie VIII. Viacslovné pomenovania a počítačové spracova-
nie jazyka;
x Lucia Gianitsová-Ološtiaková – spoluautorka sekcie VII. Viacslovné pomenovania a
relačnosť syntaktickej motivácie;
x Martina Ivanová – autorka sekcie IV. Syntaktická motivácia a lexikálna syntagmati-
ka, spoluautorka sekcie III. Teoreticko-metodologické, nominačné a typologické otázky,
sekcie V. Viacslovné pomenovania s kategoriálnym verbom a sekcie VII. Viacslovné pome-

novania a relačnosť syntaktickej motivácie;
x Alena Kačmárová – spoluautorka sekcie II. Výskum viacslovných pomenovaní
španielčina);
x Peter Karpinský – spoluautor sekcie VII. Viacslovné pomenovania a relačnosť syntak-
tickej motivácie;
x Martina Kášová – spoluautorka sekcie II. Výskum viacslovných pomenovaní
španielčina);
x Adriána Koželová – spoluautorka sekcie II. Výskum viacslovných pomenovaní
španielčina);
x Miroslava Kyseľová – spoluautorka sekcie V. Viacslovné pomenovania s katego-
riálnym verbom;
x Daniela Majchráková – spoluautorka sekcie I. Výskum viacslovných pomenovaní
v slovanských jazykoch (slovenčina, ruština);
x Lenka Palková – autorka sekcie VI. Univerbizácia – syntaktická demotivácia;
x Soňa Rešovská – spoluautorka sekcie VII. Viacslovné pomenovania a relačnosť syn-
taktickej motivácie;
x Ján Staš – spoluautor sekcie VIII. Viacslovné pomenovania a počítačové spracovanie
jazyka;
x Slavomíra Tomášiková – spoluautorka sekcie II. Výskum viacslovných pomenovaní
španielčina);
x Daniel Vojtek – spoluautor sekcie II. Výskum viacslovných pomenovaní
španielčina).
Na tomto mieste si dovoľujeme vysloviť poďakovanie recenzentom, prof. PhDr. Petrovi

Ďurčovi, CSc., a doc. PhDr. Jane Skladanej, CSc., za podnetné posúdenie rukopisu.
Veríme, že predkladaná monografia, ako aj ďalšie výsledky projektu APVV-0342-11

podnietia zvýšený záujem o problematiku pomenúvania prostredníctvom viacslovných
jednotiek.
Za kolektív autorov Martin Ološtiak.

ZOZNAM SKRATIEK A ZNAČIEK
A adjektívum, adjektiválium
ABR abreviácia
ADV adverbium
AM abreviačná motivácia
AMn abreviačná motivant
AMt abreviačný motivát
At atribút – zhodný
AtN atribút – nezhodný
c konjunkcia
DSZ Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (Horecký et al., 1989)
F slovotvorný formant
FM frazeologická motivácia
FónM fónická motivácia
GT gramatický tvar
HSSJ Historický slovník slovenského jazyka (7 zv., 1991 – 2008)
IM interlingválna motivácia
JP jednoslovné pomenovanie
KSSJ Krátky slovník slovenského jazyka
LM lexikálna motivácia
MM morfologická motivácia
Mn motivant
Mt motivát
N numerále
neskl nesklonnosť; nesklonný komponent
NVP neutrálne viacslovné pomenovanie
OB onomaziologická báza
OE onomaziologická explicitnosť
OLP onomaziologicko-lexikálna paradigma
OP onomaziologický príznak
OS onomaziologický spoj
OŠ onomaziologická štruktúra
PM paradigmatická motivácia
S substantívum, substantiválium
Sg substantívum v genitíve
SM slovotvorná motivácia
Sp predložkové substantívum
SNK Slovenský národný korpus
SSJ Slovník slovenského jazyka (6 zv.; 1959 – 1968)
SSN Slovník slovenských nárečí (1. zv. 1994, 2. zv. 2006)
SSSJ, SSSJ-1, Slovník súčasného slovenského jazyka (1. zv. 2006, 2. zv. 2011, 3. zv.
SSSJ-2, SSSJ-3 rkp.)
SVP Slovník viacslovných pomenovaní
SyntM syntaktická motivácia
TempM temporálna motivácia
TLM typ lexikálnej motivácie
UMn univerbizačný motivant
UMt univerbizačný motivát
VP viacslovné pomenovanie
VP2, VP3, VP4 dvoj-, troj-, štvorslovné pomenovanie
VSRS Veľký slovensko-ruský slovník (1979 – 1995, 6 zv.)
VS voľná syntagma
Z slovotvorný základ
ZP združené pomenovanie
I.
VÝSKUM VIACSLOVNÝCH POMENOVANÍ

V SLOVANSKÝCH JAZYKOCH
(SLOVENČINA, RUŠTINA)
Martin Ološtiak – Daniela Majchráková – Martin Blaho

1 Výskum viacslovných pomenovaní v slovakistike........................................................... 13

1.1 Reflexia viacslovných pomenovaní v knižných prácach a štúdiách .............................. 13
1.2 Viacslovné pomenovania a lexikografia ....................................................................... 27
1.2.1 VP v pravopisných (a výkladových) slovníkoch ..................................................... 27
1.2.2 VP vo výkladových a prekladových slovníkoch ..................................................... 31
1.2.3 VP a slovníky slovných spojení ............................................................................. 34
1.2.4 Slovník viacslovných pomenovaní ........................................................................ 36
2 Výskum viacslovných pomenovaní v rusistike ................................................................ 40
2.1 Reflexia v nelexikografických dielach ........................................................................... 40
2.2 Viacslovné pomenovania v slovníkoch......................................................................... 43
2.3 Problémy pri preklade slovenských VP do ruštiny ....................................................... 44
3 Zhrnutie......................................................................................................................... 45
Bibliografia ...................................................................................................................... 47
VÝSKUM VIACSLOVNÝCH POMENOVANÍ V SLOVANSKÝCH JAZYKOCH (SLOVENČINA, RUŠTINA) 13
Cieľom tejto sekcie je sumarizácia poznatkov a prístupov k problematike VP v lexiko-

logických kompendiách, učebniciach a lexikografických dielach, ako aj vo vybraných štú-
diách v slovakistike a rusistike. Primárne nejde o kritickú reflexiu prístupov a koncepcií,
preto pri jednotlivých prácach hodnotiaci komentár uvádzame výnimočne.
1 Výskum viacslovných pomenovaní v slovakistike
Práca, ktorá by uvádzala sumarizujúce údaje o doterajších slovakistických prístupoch

k problematike VP, absentuje. Výnimkou sú dve štúdie A. Jarošovej (2000a, s. 139 a n.,
2000b, s. 481 a n.), v ktorých uvádza prehľad názorov, terminologických riešení
a typologických členení v slovakistickom kontexte. Autorka v nich cituje napríklad práce
J. Horeckého (1956); E. Paulinyho (Pauliny – Ružička – Štolc, 1968; Pauliny, 1981); E. Kuče-
rovej (1971, 1974); P. Ondrusa (1972); J. Furdíka (Ondrus – Horecký – Furdík, 1980);
J. Mlacka (1982a, 1984, 1999); I. Ripku (1987); J. Kačalu (1993, 1997c); porov. aj sekciu II.,
kap. 1. Na ďalšie práce, ktoré sa dotýkajú špecifických aspektov VP (napr. VP v historických
textoch a v nárečiach, univerbizácia), upozorňujeme v príslušných sekciách monografie.
1.1 Reflexia viacslovných pomenovaní v knižných prácach a štúdiách

Slovenské gramatiky, gramatické kompendiá či kodifikačné príručky v období od prvej
úspešnej kodifikácie A. Bernoláka do polovice 20. storočia problematiku viacslovných
pomenovaní explicitne nespomínajú (Bernolák, 1790/1964; Štúr, 1946; Krátka mluvnica,
slovenská, 1952; Czambel, 1919; Pravidlá slovenského pravopisu, 1931; Orlovský – Arany,
1946; Letz, 1950; Pravidlá slovenského pravopisu, 1953). Prvou knižnou publikáciou, kde
sa viacslovné pomenovania spomínajú a venuje sa im aj pozornosť v podobe samostatnej
kapitoly, je Slovenská gramatika (Pauliny – Ružička – Štolc, 1. vyd. 1953; 5. vyd. 1968,
s. 122 – 124); konkrétne ide o § 150 (s názvom Ustálené spojenia). Ustálené spojenie sa tu
charakterizuje ako „spojenie dvoch i viacej slov, ktoré sú navzájom k sebe tak tesne viaza-
né, že tvoria jeden obsah, tvoria významovú jednotu. Celé ustálené spojenie má taký výz-
nam, ako by bolo jedno slovo“ (s. 122 – 123). Uvádzajú sa príklady biela káva, mať mož-
nosť, od buka do buka, odpočívať na vavrínoch, pričom sa na základe porovnania biela
stena – biela káva dokladá rozdiel medzi voľnými syntaktickými konštrukciami (biela ste-
na) a viacslovnými pomenovaniami (biela káva).1 Ustálené spojenia sa delia na dve skupi-
ny: a) združené pomenovania; b) frazeologické jednotky a idiómy. Združené pomenovanie
sa definuje ako „také spojenie dvoch slov a menej často i viacej slov, ktorým sa vyjadruje
jeden intelektuálny význam“ (s. 123) s poznámkou, že ZP sa používajú najčastejšie
1
„Napr. spojenie biela stena líši sa od spojenia biela káva tým, že v spojení biela stena ide o stenu,
ktorá je skutočne biela na rozdiel od iných stien, ktoré nie sú biele (ide tu teda o aktuálne voľné
spojenie), kým názvom biela káva sa označujú istý druh kávy, ktorá v skutočnosti ani biela nie je (hoci
proti bielej káve je čierna káva, ktorá je čierna). Názov biela káva je teda ustálené spojenie.“ (Pauliny –
Ružička – Štolc, 1968, s. 123).
v odbornom štýle, nie sú expresívne, môžu však byť sémanticky transponované, avšak
„pokiaľ ide pri nich o obrazné alebo prenesené pomenovanie, je citová stránka obraznosti
obmedzená“ (s. 123).
Podľa štruktúry sa ZP členia na menné (napr. ľahká atletika, ovocný strom, jednotné
roľnícke družstvo, lis na olovo) a slovesné (napr. mať námietky, poskytnúť úľavu, uskutoč-
ňovať výrobu, uvádzať do pohybu, byť predmetom úvah). Pri menných ZP sa poukazuje na
tendenciu k univerbizácii (tento pojem/termín sa neuvádza) s príkladmi zasadacia sieň =
zasadačka, súpisový hárok = súpiska, číslovací stroj = číslovačka, otváracie zariadenie =
otváračka. Upozorňuje sa aj na štýlový a komunikačno-pragmatický status univerbátov:
„Niektoré z týchto výrazov sú ešte len súčasťou profesionálneho slangu, ešte do normál-
neho spisovného vyjadrovania nepatria (napr. amplifikačka = amplifikačná sieň), iné sú už
normálne spisovné výrazy (súpiska, číslovačka a pod.).“ (s. 123).
Pri slovesných ZP (spojenia verba s predmetom alebo príslovkovým určením) sa kon-
štatuje zvýšená produktivita tvorenia tohto typu pomenovaní a významová špecifikácia –
v mennej časti sa často používa substantívum vo funkcii odborného termínu (s ilustračným
príkladom medzi vetami Prezident vykonal prehliadku čestnej roty. vz. Prezident prehliadol
čestnú rotu.). Slovesné ZP sa používajú najmä v odbornom jazykovom štýle, pre ktorý je
typický „sklon k rozboru (analýze) a k statickosti“ (s. 124). Poukazuje sa aj na úskalia hy-
pertrofie pri používaní slovesných ZP, namiesto neprirodzeného „previesť vydláždenie
ulíc“, „prikročiť k osievaniu trávnika“ sa odporúča vydláždiť ulicu, začať osievať trávniky.
Argumentuje sa tým, že slová osievanie a vydláždenie nie sú odborné termíny a slovesá
vydláždiť a osievať sú dostatočne presné.
V učebnici Slovenská lexikológia. 2 sa zmienka o viacslovných pomenovaniach (uvádza
sa termín združené pomenovania) nachádza v časti o štruktúrnom členení odborných
termínov (Ondrus, 1972, s. 37) a v časti o diferenciácii slov z hľadiska slovotvornej štruktú-
ry (jednoslovné a viacslovné pomenovania). Tu sa popri východiskovej formulácii, že ok-
rem jednoslovných existujú aj viacslovné pomenovania, stručne poukazuje na možnosť
skracovania VP, ako aj na procesy univerbizácie a multiverbizácie (Ondrus, 1972, s. 67).
V učebnici Súčasný slovenský spisovný jazyk. Lexikológia (Ondrus – Horecký – Furdík,
1980) sa VP spomínajú v súvislosti so svojím hraničným (lexikálno-syntaktickým) statusom,
uvádza sa ich základné členenie (priame – združené pomenovania, nepriame – frazémy)
a fundamentálne vlastnosti (celistvosť významu, reprodukovanosť) na podporu tvrdenia,
že takéto jednotky patria do lexiky, nie do syntaxe (s. 8). V ďalšej pasáži (s. 12) sa spomína
frazeológia ako náuka o viacslovných lexikálnych jednotkách a poukazuje sa na nejednot-
nosť pri vymedzovaní predmetu tejto lingvistickej disciplíny (v širšom chápaní sa do pred-
metu jej výskumu zaraďujú aj priame – združené pomenovania), pričom sa upozorňuje, že
častejšie sa frazeológia chápe užšie ako náuka o frazeologických pomenovaniach.
V kompendiu Slovenská gramatika (opis jazykového systému) (Pauliny, 1981) sa zmien-
ky o VP nachádzajú na viacerých miestach. V úvodných poznámkach o jazykovom znaku sa
poukazuje na syntagmatickú povahu rozličných druhov ustálených spojení, spomína zdru-
žené pomenovania, frazeologické zvraty a frázy v podobe vetných výpovedí s príkladmi
vtáčie mlieko, trieť biedu, dňom a nocou, Pravda oči kole. Ich podstatu charakterizuje tak-
to: „Tieto ustálené spojenia nie sú syntagmami vo vlastnom zmysle slova, pretože ich
význam ako celok je obyčajne posunutý (ustálený, obrazný), nie je daný podmienkami
aktuálne vznikajúcej syntagmy, ktorá odráža vzťahy medzi javmi reality.“ (s. 27). V ďalšom
výklade o združených pomenovaniach akcentuje významovú ucelenosť a nominačnosť:

„Ustálené spojenie je spojenie dvoch i viacej slov, ktoré sú k sebe tak tesne viazané, že
tvoria jediný obsah, tvoria významovú jednotu. Celé ustálené spojenie má taký význam,
ako by to bolo jedno slovo. Je to teda pomenovacia jednotka.“ Ďalej (podobne ako v práci
Pauliny – Ružička – Štolc, 1968; porov. vyššie) autor analyzuje formálne ustrojenie ZP
(substantívne, slovesné), dynamické vzťahy v podobe univerbizácie a multiverbizácie, ako
aj štylistické uplatnenie.
J. Mlacek v knižnej práci Slovenská frazeológia (2. vyd., 1984) v prehľadovej kapitole
Názvy pre základnú jednotku frazeológie poznamenáva, že termínom združené pomeno-
vanie sa začali označovať menné výrazy, ktoré môžu mať aj terminologickú platnosť
(s. 21). Na inom mieste (s. 39 – 40) v súvislosti s problematikou obraznosti si autor kladie
otázku, či združené pomenovania (ZP) začleňovať alebo nezačleňovať do frazeológie. Po-
znamenáva, že v tom čase rozšírenejším bol prístup, podľa ktorého sa do frazeológie za-
čleňovali len ZP s preneseným významom. Tento náhľad podporuje aj J. Mlacek, keď vy-
chádza z niekoľkých ilustračných príkladov na ZP s preneseným významom (žabie očko,
pastierska kapsička, volov chvost, pochybná existencia, ľahké futro, labutia pieseň, gordic-
ký uzol) a na ZP s nepreneseným významom (kysličník uhličitý, podstatné meno, základná
škola, obývacia izba, cesta prvej triedy, osobný vlak). Konštatuje, že nefrazeologické VP
(a z nich predovšetkým odborné termíny) sú výsledkom cieľavedomej pomenovacej čin-
nosti, pri prvej skupine zámernosť absentuje. Nefrazeologické ZP (na rozdiel od frazeolo-
gických) často podliehajú univerbizácii. K otázke hranice medzi lexikalizovanými (nefrazeo-
logickými) pomenovaniami a frazémami sa vyjadrila aj J. Skladaná (2012).
VP spomína aj V. Blanár (1984, s. 52 n.) pri analýze významovej stavby lexikálnej jed-
notky. Pri lexikálnosémantickom výskume akcentuje potrebu skúmania lexém ako členov
čiastkových systémov, lexikálno-sémantických paradigiem, pričom upozorňuje na dôleži-
tosť výskumu „jazykovej stavby a stupňa systémovej organizovanosti takých vrstiev slov-
nej zásoby, ktorých súvislosť s pomenovanou realitou sa výrazne prejavuje v ich onoma-
ziologickej štruktúre“ (Blanár, 1984, s. 53). Autor ďalej poznamenáva, že pomenovacím
motívom sa v takýchto prípadoch stáva špecifikačný sémantický príznak tzv. mimojazyko-
vej reality. V tomto kontexte uvádza príklady na jazykové stvárnenie obsahového pojmu
lexémy víno. Ako dôležité sa ukazujú stále vlastnosti tohto denotátu, ktoré sa môžu expli-
citne stvárňovať aj prostredníctvom VP (autor používa termín združené pomenovania).
Pomenovacím motívom býva podľa autora najmä spôsob výroby vína (prešované víno,
stiahnuté víno), chuť, vôňa (kyslé víno), druh hrozna, z ktorého sa víno vyrába (biele víno,
ryšavé víno, červené víno), rastlinné plody, z ktorých je víno vyrobené (šípkové víno, ríbez-
ľové víno). V. Blanár (1984, s. 54 – 55) ďalej poukazuje aj na interlingválne a areálové sú-
vislosti, súvisiace s VP s komponentom víno.
K. Habovštiaková si vo svojej monografii Slovná zásoba spisovnej slovenčiny
z vývinového hľadiska (1987, s. 145 – 152) všíma VP v kapitole o vývinovej dynamike slov-
nej zásoby spisovnej slovenčiny, konkrétne v časti o vzťahu medzi jednoslovnými
a viacslovnými lexémami. Viacslovné lexémy charakterizuje ako ustálené spojenie dvoch
alebo viacerých slov, „ktoré je charakteristické úzkou syntaktickou spätosťou jednotlivých
komponentov a jednotný, celostným významom, ktorý nie je súčtom významov jednotli-
vých komponentov“ (s. 145). Poznamenáva, že VP môžu vzniknúť z pôvodných voľných
slovných spojení, poukazuje tiež na univerbizáciu a multiverbizáciu a poznamenáva, že
všetky tieto procesy sú prítomné v celom vývinovom období spisovnej slovenčiny. Odvolá-
vajúc sa na iných autorov, ale aj na základe vlastných výskumov dokazuje dôležitosť VP pri
napĺňaní pomenúvacích potrieb od praslovančiny až do súčasnosti – v staroslovienskych
literárnych pamiatkach, v predspisovnom, ako aj v spisovnom období vývinu slovenčiny,
s konštatovaním o veľkej dôležitosti VP pri konštituovaní odbornej terminológie (Krošlá-
ková, 1985; Horecký, 1946 – 1948; Habovštiaková, 1964, 1970, 1983). VP sa ako doklado-
vý materiál spomínajú v mnohých prácach z historickej lexikológie (napr. Blanár, 1961;
Majtán, 1982; Kuchar, 1982, 1993; Laliková, 1993; Majtánová, 1993); o vzťahu syntaktickej
motivácie a antikvarizmov porov. sekciu VII., kap. 5.2.
V kolektívnej monografii Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (Horecký – Bu-
zássyová – Bosák a kol., 1989) sa VP nevenuje samostatná kapitola, spomínajú sa však na
pozadí iných lexikálnych javov: kondenzačná funkcia slovotvornej motivácie, fungovanie
slovotvorne motivovaných slov vo VP, slovotvorná univerbizácia (s. 34 – 35), ďalej v rámci
kapitol o multiverbizácii (s. 251 – 259), univerbizácii (s. 298 – 306) a neologizácii (s. 311 –
313). Okrem toho sa VP viackrát spomínajú v kapitole o konkurencii adjektíva a pádu sub-
stantíva v prívlastkovej pozícii (s. 179 – 187; autorka M. Nábělková). Tu sa poukazuje na
funkciu adjektívnych atribútov pri konštituovaní adjektívno-substantívnych lexikalizova-
ných spojení. Adjektíva tu zohrávajú dôležitú úlohu pri zaraďovaní pomenovaní do systé-
mu vzťahov a klasifikácií najmä v odbornom názvosloví: „strácajú charakter aktuálneho
usúvzťažnenia a nadobúdajú nominačnú, často terminologickú platnosť“ (DSZ, s. 180).
J. Dolník v práci Lexikológia (2003) sa o VP zmieňuje na dvoch miestach. V pasáži
o tvorení viacslovných (združených) pomenovaní (s. 160 – 161), ktorá je súčasťou kapitoly
o rozvíjaní lexikálnej zásoby, rozvíjajúc dokulilovskú líniu výskumu, opisuje tvorenie VP ako
osobitný typ realizácie onomaziologickej štruktúry (stručne sa pripomína dokulilovské
pojmové inštrumentárium: onomaziologická báza, onomaziologický príznak, substancia,
vlastnosť, dej, okolnosť). Dôležitá je poznámka, že onomaziologické štruktúry sa onomato-
logicky stvárňujú na rozličnom stupni explicitnosti (na dokreslenie sa uvádzajú tri typy
pomenovacích jednotiek: deriváty – kompozitá – viacslovné pomenovania), pričom najvy-
ššiu mieru explicitnosti umožňujú vyjadriť práve VP. Ďalej v kapitole Lexikálnosémantická
syntagmatika v časti o lexikalizácii (s. 152 – 154) poukazuje na skutočnosť, že lexikalizácia2
súvisí s procesom deaktualizácie syntagmatickej štruktúry, pričom deaktualizáciu spája
s tým, že pri takto utvorenom jazykovom komplexe vlastnosť „byť utváraný“ ustupuje do
úzadia. Inými slovami, lexikalizácia spôsobuje, že jazyková jednotka sa prestáva produko-
vať a začína sa reprodukovať: „Z aktuálne produkovaných syntagmatických reťazcov sa
stávajú reprodukované jednotky.“ (Dolník, 2003, s. 152). Dôležité je zdôrazniť, že v tomto
type sa syntaktická štruktúra nestráca, len sa deaktualizuje, preto tu možno hovoriť
o syntakticky motivovaných lexikálnych jednotkách (porov. ďalej).
Problematike VP sa čiastočne venuje pozornosť aj v dvojici učebných textov od I. Ripku
a M. Imrichovej – Základy slovenskej lexikológie (2004 – ďalej ZSL) a Kapitoly z lexikológie
a lexikografie (2011 – ďalej KLL). V ZSL v časti o typoch lexikálnych jednotiek (s. 23 – 24) sa
lexémy členia na slová (jednoslovné jednotky) a ustálené spojenia jednoslovných jedno-
tiek. Ustálené spojenie je podľa autorov „spojenie dvoch i viacerých slov, ktoré sú k sebe
2
Máme na mysli chápanie lexikalizácie ako procesu, pri ktorom sa jazyková jednotka alebo komplex
jazykových jednotiek prehodnocujú na lexému.
tak tesne viazané, že tvoria jediný obsah, tvoria významovú jednotku. Celé ustálené spo-
jenie má taký význam, akoby to bolo jedno slovo. Je to teda pomenovania jednotka.“ (ZSL,
2004, s. 23). Na tento typ lexikálnych jednotiek sa následne uvádzajú ilustračné príklady
čierna káva, mať námietky, trafiť klinec po hlavičke, tenká ako prútik. Rozdiel medzi ustá-
leným spojením a voľnou syntaktickou konštrukciou sa dokumentuje na dvojici čierna
káva – čierne šaty. Ustálené spojenia sa triedia do skupín – združené pomenovania
a frazeologické jednotky. ZP a charakterizujú ako „také spojenia dvoch alebo aj viacerých
slov, ktorými sa vyjadruje jeden intelektuálny význam“ (s. 23) s doplnením, že najčastejšie
sa používajú v odbornej terminológii, nevyznačujú sa expresívnosťou a citová stránka ob-
raznosti je pri nich limitovaná alebo eliminovaná. ZP sa členia podľa slovnodruhovej prí-
slušnosti dominantného komponentu na substantívne (s príkladmi kryštálový cukor, fa-
rebný kov, ovocný strom, bežiaci pás) a slovesné (s príkladmi mať argumenty, dávať pozor,
konať zbierku, robiť výskum). Tieto formulácie sa nachádzajú aj v KLL (s. 37 – 38).
Ďalej v ZSL v podkapitole Tvorenie združených pomenovaní (s. 30 – 31; kap. IV. Rozši-
rovanie slovnej zásoby) sa poukazuje na reprodukovanosť a funkčnú ekvivalentnosť VP
s jednoslovnými pomenovania, ako aj na niektoré dôsledky, ktoré vyplývajú z lexikalizova-
nosti (napr. nemožnosť rozvitia adjektívneho komponentu príslovkou3). V KLL (kap. V.
Zmeny v slovnej zásobe, časť 4. Spájanie slov, s. 50 – 51) je táto časť doplnená
o poznámku o univerbizácii.
V rámci svojej metodologickej koncepcie sa viacslovnými pomenovaniami zaoberá aj
J. Furdík (Teória motivácie v lexikálnej zásobe, 2008, s. 50 – 53). VP považuje za syntaktic-
ky motivované, čím poukazuje na hraničnosť tohto typu lexikálnych jednotiek, ako aj na
ich formu (viacslovné jednotky s komponentmi – fonologicky samostatnými slovami, me-
dzi ktorými sa realizujú syntaktické vzťahy). Syntakticky motivované jednotky tradične
člení na dva typy – združené pomenovania a frazémy. Načrtáva taktiež motivačnú existen-
ciu VP zdôrazňujúc fakt, že „na istej hranici jednoslovné pomenovanie samo osebe prestá-
va byť schopné uniesť celé spektrum sémantických príznakov, cez ktoré sa pomenúva istý
denotát“ (s. 50). Podobne ako J. Dolník sa aj J. Furdík odvoláva na onomaziologickú kon-
cepciu M. Dokulila, prirovnáva VP k slovotvorne motivovaným slovám v tom zmysle, že
slová ako komponenty VP prestávajú plniť vetnočlenskú platnosť a ich syntaktická funkcia
sa mení na funkciu onomaziologickú. Onomaziologickú štruktúru najfrekventovanejšieho
štruktúrneho typu VP (adjektívum + substantívum: napr. záverečná práca) charakterizuje
v zmysle príznak + báza. Ďalej stručne načrtáva možnosti delimitácie VP a voľných synta-
giem, ponúka štruktúrnu klasifikáciu VP4 a zo štruktúrno-typologického, ako aj z komuni-
kačno-pragmatického hľadiska analyzuje procesy univerbizácie a multiverbizácie.
V rámci porovnávacieho opisu lexikálnej zásoby (Dolník – Benkovičová – Jarošová,
1993; najmä kapitoly VI. K porovnávaniu pomenúvacích jednotiek z hľadiska ich tvorenia;
3
Pravda, autori chybne píšu o nemožnosti určenia celého pomenovania príslovkou (s. 31). V spojení
*veľmi ľahká atletika sa adverbiom veľmi rozvíja len adjektívny komponent ľahký, nie celé spojenie.
Pomenovanie ľahká atletika pritom ako celok možno bližšie určovať (samozrejme, nie adverbiom), porov.
napr. slovenská ľahká atletika, príťažlivá ľahká atletika.
4
VP člení na tieto skupiny: 1. substantívne: 1.1 s adjektívnym prívlastkom: 1.1.1 anteponovaným;
1.1.2 postponovaným; 1.2 s neadjektívnym prívlastkom: 1.2.1 substantívnym: 1.2.1.1 zhodným; 1.2.1.2
nezhodným: a) v bezpredložkovom páde, b) v predložkovom páde; 1.2.2 nesubstantívnym; 2. slovesné:
2.1 objektové; 2.2 adverbiálne.
VII. Onomaziologický aspekt jazykovej konfrontácie) sa pozornosť venuje aj spôsobom

tvorenia lexikálnych jednotiek, medzi ktorými sa uvádzajú aj viacslovné pomenúvacie
jednotky a ich typy (združené pomenovania, multiverbálne spojenia, frazeologické pome-
novania) (s. 92). Medzijazykové zhody a rozdiely v spôsoboch utvorenia ekvivalentných
pomenúvacích jednotiek sa vysvetľujú „odlišnou onomatologickou fixáciou onomaziolo-
gických štruktúr“, pričom sa autori snažia o vysvetlenie týchto rozdielov. Pripomína sa aj
dôležitosť rozdielov na onomaziologickej úrovni, najmä v onomaziologickom príznaku, t. j.
nezhody v motivácii, odlišnosti vnútornej formy lexikálnych jednotiek (s. 104). VP z kon-
frontačného aspektu sa analyzujú aj na poľsko-slovenskom materiáli v práci F. Buffu
(2001).
VP sa prirodzene reflektujú aj z hľadiska terminológie, najmä v súvislosti s vlastnosťami
odborných termínov (presnosť, významová priezračnosť, systémovosť), ako aj pri analýze
jazykovej štruktúry termínov či zastúpenia viacslovných termínov (Horecký, 1956; Masár,
1991, 2000). Konštatuje sa napríklad, že viacslovné termíny tvoria v terminológiách 77 %.
V encyklopedických a terminologických lingvistických slovníkoch sa uvádzajú tieto zá-
kladné termíny pomenúvajúce nefrazeologické viacslovné pomenovanie. V Slovníku jazy-
kovedných termínov sa uvádza heslo združené pomenovanie s výkladom „pomenovanie
pojmu pomocou viacerých slov: vysoká škola, jednotné roľnícke družstvo (Horecký – Ráco-
vá, 1979, s. 194). V Encyklopédii jazykovedy (1993) sa neuvádza samostatné heslo združe-
né pomenovanie ani viacslovné pomenovanie. V hesle nominácia (s. 297 – 298) sa príklady
na VP uvádzajú v súvislosti s výkladom onomaziologickej a onomatologickej štruktúry
(dielňa na parkety, výrobňa parkiet), a to aj v kontexte s jednoslovnými pomenovaniami:
Z hľadiska onomatologickej štruktúry sa rozlišujú jednoslovné pomenovania (neodvodené
a odvodené slová), zložené slová a viacslovné (združené) pomenovania. V združených
pomenovaniach môžu byť ďalšie odvodené, resp. zložené slová i združené pomenovania,
takže vznikajú zložité onomatologické štruktúry. Napr.: kolesový mlyn na mokré mletie,
dopravné zariadenie automatiky mokrej strany.“ (s. 298).
Spomedzi parciálnych štúdií je potrebné spomenúť najmä práce E. Kučerovej, A. Jaro-
šovej, J. Kačalu, P. Ďurča a niektorých ďalších.
J. Mihál v štúdii Zo slovenskej frazeológie (1959) spomína najmä ruské práce. Pripomí-
na členenie slovných spojení (citujúc O. Mana, 1953) na voľné spojenia a ustálené spoje-
nia, pričom do frazeológie zaraďuje druhú skupinu. Ďalej uvádza známe vinogradovovské
trichotomické členenie ustálených slovných spojení na frazeologické zrasteniny, frazeolo-
gické celky a frazeologické spojenia. V skupine frazeologických celkov uvádza aj príklady
na „zložené termíny“ typu vysoká pec, slepé črevo, chrbtová kosť, červený smrek
a v skupine frazeologických spojení biela káva, biele víno, čierne kiahne. Uvádza aj Mano-
vo podrobnejšie členenie ustálených spojení na idiómy, obrazné spojenia, terminologické
pomenovania a slovné spojenia. V zásade prijíma názor, podľa ktorého do frazeológie
patria tie ustálené obrazné spojenia. Komentovaný prehľad názorov zakončuje svojím
vymedzením frazeológie, do ktorej zaraďuje idiómy (v rámci nich ustálené slovné spojenia,
združené pomenovania s preneseným významom, okrídlené slovné spojenia, klišé, pore-
kadlá, príslovia). Medzi frazeologické jednotky nezaraďuje terminologické združené po-
menovania typu slepé črevo, Veľký medveď, uťatý kužeľ. Autor vyzdvihuje významovú
jednotu, keď poznamenáva, že na gramatickej stavbe (podľa jeho terminológie) nezáleží,
lebo existujú slovné spojenia, ktoré môžu byť podľa kontextu aj voľné, aj obrazné, ustále-
né, napr. otrčiť päty, predávať petržlen, mucha mu sadla na nos.
Jednou z prvých rozsiahlejších štúdií o VP je práca E. Kučerovej Z problematiky slovných
spojení (lexikalizované spojenie ako pomenovacia jednotka) (1974), v ktorej si všíma nie-
ktoré typy ruských a slovenských slovných spojení vo funkcii pomenovacích jednotiek
a analyzuje ich miesto v lexikológii. Konštatuje, že vo vtedajších syntaktických prístupoch
sa s lexikalizovanými spojeniami nepočíta a ponechávajú sa na analýzu lexikológii. Tu sa
autorka prikláňa k interpretácii, podľa ktorej „slovné spojenia jestvujú v lexike, resp. vo
frazeológii, a tvoria sa v syntaxi“ (s. 9), pričom slovné spojenie označuje termínom združe-
né pomenovanie. Autorka sa ďalej zaoberá vzťahom slova a VP (slovného spojenia). Použí-
va termín pomenovanie na všetky typy lexikálnych jednotiek, jednoslovných aj viacslov-
ných. Poukazuje na existenčnú motiváciu VP, teda na fakt, že tvorenie jednoslovných po-
menovaní (pomocou odvodzovania a skladania) má svoje limity a jazyk pri tvorení ďalších
pomenovaní upotrebúva aj kombináciu slov, čím vznikajú slovné spojenia (združené po-
menovania). Analyzuje poznatok o ekvivalentnosti slova a slovného spojenia, pričom pou-
kazuje na rozličné možnosti a vzťahy, ktoré medzi jednoslovným pomenovaním a jeho
viacslovným náprotivkom môžu nastať (z genetického, významového aj zo štylistického
hľadiska).
V samostatnej časti sa E. Kučerová venuje druhom slovných spojení z lexikologického
a frazeologického hľadiska. Ako základné spomína rozdelenie na voľné spojenia a ustálené
spojenia a predstavuje rozdiely medzi týmito skupinami (bližšie sa tejto problematike
venujeme v sekcii I., kap. 5). V rámci voľných spojení na základe adjektívneho komponen-
tu konkrétnejšie vyčleňuje dve podskupiny, a to na základe spájateľnosti adjektívneho
komponentu: „s čím väčším počtom substantív sa adjektívum spája, tým je stupeň séman-
tickej viazanosti nižší a naopak, menšia možnosť sémantického spájania má za následok
vyšší stupeň viazanosti medzi členmi spojenia“ (Kučerová, 1974, s. 18 – 19). Sémanticky
málo viazané alebo neviazané sú tzv. vlastné voľné spojenia, v ktorých sa vyskytujú najmä
akostné adjektíva (pekný strom, vysoký strom, zelený strom). Spojenia so vzťahovým ad-
jektívom, ktorého sémantika je zúžená, pretože charakterizujú predmet sprostredkovane,
zaraďuje medzi typické spojenia. Typické spojenia podľa autorky stoja na hranici medzi
voľnými spojeniami a ustálenými spojeniami (lexikalizovanými, frazeologizovanými).
Ustálené slovné spojenia autorka člení taktiež na dve podskupiny – spojenia lexikálne
ustálené a spojenia frazeologicky ustálené. Explicitne vymedzuje aj základný príznak tejto
skupiny, ktorým je ustálenosť: „Pod ustálenosťou slovného spojenia rozumieme stálosť,
konštantnosť, nemennosť jeho komponentov – konštantnosť formy, ako aj samostatnosť
(alebo celistvosť) lexikálneho významu spojenia – konštantnosť obsahu, v dôsledku čoho
ustálené slovné spojenia na rozdiel od voľných spojení môžu vykonávať nielen komunika-
tívnu, ale aj pomenovaciu funkciu.“ (Kučerová, 1974, s. 20). V tejto súvislosti venuje po-
zornosť aj explikácii pojmov/termínov lexikalizácia a frazeologizácia. Lexikalizácia podľa
autorky je „proces, v dôsledku ktorého medzi členmi spojenia vzniká taký pevný vnútorný
vzťah (viazanosť), že komponenty spojenia prestávame chápať ako samostatné pomeno-
vania, významy jednotlivých komponentov spojenia utvárajú nové pomenovanie, čo zna-
mená, že ustálené spojenie na rozdiel od voľného má samostatný význam.“ (Kučerová,
1974, s. 21). Podstatu frazeologizačného procesu autorka charakterizuje takto: „kompo-
nenty, ktoré frazeologizmus tvoria, strácajú svoj pôvodný nominatívny význam, nadobú-
dajú nový význam, ktorý sa viaže len na toto spojenie.“ (Kučerová, 1974, s. 23). Rozdiel
medzi týmito dvomi podskupinami autorka nachádza v sémantike – lexikálne ustálené
spojenia sú významovo priezračné, frazeologicky ustálené spojenia sú významovo neprie-
zračné. Sémantickú transpozíciu stotožňuje s frazeologizáciou, ktorá sa môže týkať jedné-
ho komponentu a môže sa týkať aj spojenia ako celku, takže pri frazeologicky ustálených
spojeniach vymedzuje ešte ustálené spojenia s jednými frazeologizovaným komponentom
(môže byť terminologické alebo neterminologické) a frazeologizované ustálené spojenia
vlastné alebo celkové, kde sú sémanticky transponované všetky komponenty (tento pod-
typ môže mať opäť terminologickú alebo neterminologickú povahu).
Veľkú pozornosť autorka venuje lexikalizovanému slovnému spojeniu ako pomenova-
cej jednotke. Uvedomujúc si nezreteľnosť hranice medzi typickými a lexikalizovanými
slovnými spojeniami, pri snahe o delimitáciu týchto skupín pracuje s pomenovacou funk-
ciou. Pomenovaciu funkciu spojenia ako celku pripisuje lexikalizovaným spojeniam. Za
významný argument v prospech nominatívnosti slovného spojenia v jazyku X považuje aj
komparačnú metódu. Takýto interlingválny náčrt autorka ponúka na materiáli slovenčiny
a ruštiny.
Viaceré zásadné práce o fungovaní VP publikovala A. Jarošová (Lexikalizované spojenie
v kontexte ustálených spojení, 2000a; Viacslovný termín a lexikalizované spojenie, 2000b;
Spracovanie ustálených spojení vo výkladovom slovníku; 2000c; Spájateľnosť slov a jej
odraz v slovníku, 1992; Monokolokabilné slová v slovenčine, 1995; Problém vymedzenia
kolokácií, 2007). Prínos A. Jarošovej do poznania VP možno vidieť najmä v týchto aspek-
toch:
1) Terminologické uchopenie typov VP. Pre celú skupinu VP navrhuje používať termín
ustálené slovné spojenie. Ustálené slovné spojenia člení na frazémy a združené pomeno-
vania. Združené pomenovania člení na lexikalizované spojenia a viacslovné termíny. Lexi-
kalizované spojenia člení ešte na menšie podskupiny (porov. sekciu II., kap. 5). Poukazuje
pritom aj na niektoré nedôslednosti, konkrétne na nedostatočnú motivovanosť termínu
lexikalizované spojenie a do diskusie ponúka termín kolokácia (2000b, s. 491); porov. bod 6).
Inštruktívne členenie uvedených štyroch typov VP na základe dichotómií nocionálne –
emocionálno-postojové, definičnosť – nedefiničnosť, identifikačnosť – nie identifikačnosť
ponúka A. Jarošová v ďalšej štúdii (2000c, s. 45), v ktorej na rozdiel od predchádzajúcich
prác vymedzuje aj skupinu viacslovných proprií; bližšie porov. v sekcii I. kap. 5.1.1. A. Jaro-
šová (2000c, s. 46 – 48) ponúka aj podrobnejšie členenia v rámci každej skupiny VP.
2) Autorka vo svojich prácach taktiež prezentuje zasvätenú reflexiu dovtedajších prí-
stupov v rámci skúmania rozličných aspektov VP, napr. klasifikácia a terminologické stvár-
nenie (2000b, ale aj inde).
3) Charakter VP. Autorka vychádza z termínu ustálené slovné spojenie, pod ktorým sa
chápu frazeologické aj nefrazeologické spojenia, analyzuje prejavy ustálenosti, na základe
ktorých možno vymedziť VP ako špecifický typ lexikálnych jednotiek, odlišujúci sa voľných
syntaktických spojení (reprodukovanosť, dispozičnosť, nominačnosť, nedoslovnosť výz-
namu, anomálna kolokabilita). Na základe uplatnenia poznatkov o funkčnej určenosti
pomenovaní (Horecký, 1997) a o princípe funkčnej separácie (Dolník, 1997) jednotlivé
skupiny VP (nominačné typy) vymedzuje nasledujúcim spôsobom. a) Funkčným určením
frazém je vyjadrenie emocionálno-hodnotiaceho postoja subjektu ku skutočnosti (tu au-
torka cituje viacero frazeológov). b) Funkčným určením odborného termínu je presne
vyjadriť odborné znalosti a vedomosti. c) Funkčným určením nefrazeologického a neter-

minologického pomenovania (autorka používa termín lexikalizované spojenie) je primera-
ne pomenovať špecifikovanú (hladká múka, červený diplom) alebo zovšeobecnenú (lite-
rárne kruhy, prejaviť záujem) jednotlivinu, resp. explicitnejšie a presnejšie vyjadriť daný
pojem (tu cituje S. Ondrejoviča, 1988) alebo vyjadriť konvenčný pojem (tu cituje van der
Meera, 1998); autorka uvažuje o nominačnosti nocionálneho nedefiničného typu.5
V osobitnej poznámke zaujíma stanovisko k obraznosti, resp. sémantickej transpono-
vanosti, ktorú nepokladá za kriteriálnu vlastnosť, pretože je v rozličnej miere a s rozličným
funkčným určením prítomná v každom typu VP: „Obraznosť v zmysle jej prítomnosti alebo
absencie v určitom spojení nemôže slúžiť ako príznak rozdeľujúci ustálené spojenia na
frazémy a nefrazémy, ale dôležitá je funkcia obraznosti v konkrétnej jednotke.“ (Jarošová,
2000a, s. 144).
4) Autorka ponúka kvalifikovanú analýzu delimitácie medzi niektorými typmi VP, kon-
krétne na osi viacslovný termín – lexikalizované spojenie (2000b). Termín je presne defi-
novaný a charakterizovaný miestom v systéme pojmov daného odboru, lexikalizované
spojenie (konkrétne typ menného spojenia so spresňujúcim prívlastkom) predstavuje
typovo špecifikované názvy bežných predmetov, javov a inštitúcií a na rozdiel od termínov
je významovo vágny, čo spôsobuje neprítomnosť pevného systému súradných a nadrade-
ných pojmov a termínov (2000b, s. 486 – 487). Na príkladoch nákladný automobil – ná-
kladné auto dokazuje rozdielnosť v chápaní a komunikačnom statuse uvedených typov VP.
5) V neposlednom rade je potrebné spomenúť Jarošovej prínos vo výskume spájateľ-
nosti, a to s ohľadom na lexikografickú prax (1992), ako aj pri analýze špecifického prejavu
spájateľnosti – monokolokability (1995).
6) Osobitne sa vo vzťahu k predchádzajúcim bodom vyníma Jarošovej štúdia o proble-
matike vymedzenia kolokácií (2007), v ktorej prezentuje minucióznu reflexiu tohto poj-
mu/termínu v zahraničnej jazykovede v kontexte frazeológie, korpusovej lingvistiky, ako aj
v kontexte metodologickej syntézy. Prostredníctvom pojmu kolokácia analyzuje typy
a podtypy VP (viacslovné termíny, lexikalizované spojenia: nominálne, verbo-nominálne,
pomenovania obsahujúce synsémantiká, synsémantické pomenovania), ako aj ich vzťah
k voľným spojeniam, resp. pri postulovaní konceptu kombinačného kontinua akcentujúc
nie jednoznačne vymedzené hranice vo vnútri skupiny ustálených slovných spojení, ako aj
medzi ustálenými, typickými a voľnými spojeniami. Termín kolokácia A. Jarošová chápe
v širšom a v užšom význame. Širšie vymedzenie sa opiera o koncept kolokačného kontinua
kľúčového slova, ktoré vychádza zo štatistických nástrojov z reprezentatívneho korpusu.
Kolokačné kontinuum vytvárajú štatisticky signifikantné a zmysluplné kombinácie kľúčo-
vého slova s inými slovami. Užšie vymedzenie má oporu v kombinačnom kontinuu ako
súbore spojení, ktoré sú vyčlenené z textu na základe analýzy kombinujúcej kvantitatívne
aspekty (štatistická miera spoluvýskytu komponentov a frekvenčný limit výskytu kompo-
nentov) a kvalitatívny aspekt (typ funkčnej určenosti spojenia, ustálenosť spojenia, typic-
5
Porov. zhrnujúce konštatovanie: „Na základe aplikácie princípu funkčnej separácie sme vymedzili
nominačný typ frazém ako (emocionálno)-hodnotiace pomenovanie typických situácií kontrastným spô-
sobom, nominačný typ viacslovných termínov predstavuje nocionálne definičné (t. j. pojmovo jedno-
značné spracované) pomenovanie predmetov, javov a príznakov. Špecifiku nominačnej funkcie lexikalizo-
vaných spojení sme videli v pomenúvaní predmetov, javov a konvenčných pojmov špecifikujúcim alebo
zovšeobecňujúcim spôsobom.“ (Jarošová, 2000a, s. 148 – 149).
kosť spojenia). V sumári kolokáciu charakterizuje ako „nocionálne ustálené spojenie (kto-
ré nie je vedeckým termínom ani viacslovným propriom) alebo typické spojenie“, pričom
„takto vymedzený pojem kolokácie pokrýva systémové jednotky (lexikalizované spojenia
nominálne aj verbo-nominálne, spojenia s významom adverbií a synsémantík) a útvary na
hranici textu a systému (typické spojenia)“ (Jarošová, 2007, s. 99 – 100; bold autorka).
K problematike fungovania VP sa na viacerých miestach vyjadril aj J. Kačala (1993a,
1997a, 1997b, 1997c, 2002, 2010). J. Kačala je pôvodcom konceptu kategoriálnych slov
v jazyku (porov. štúdiu Kategoriálne slová v slovných spojeniach, 1993a), ktorý sa lexiko-
graficky aplikoval pri prácach na Krátkom slovníku slovenského jazyka (porov. ďalej). Kate-
goriálne slovo je podľa neho jednotka so všeobecným významom (napr. sloveso byť vo
funkcii spony). Kategoriálne slová podľa autora často fungujú ako komponenty viacslov-
ných pomenovaní, napr. slovesá dať, mať, podať, poskytovať a i. (dať možnosť, mať odva-
hu, podať návrh), substantíva sila, dielo, proces, kruhy, verejnosť a i. (vodné dielo, pracov-
ná sila, dejinný proces, diplomatické kruhy, čitateľská verejnosť).
Vymedzenie kategoriálneho slova ako komponentu VP v koncepcii J. Kačalu úzko kore-
luje s vymedzením kategoriálneho komponentu vo význame pomenovania. Nositeľom
kategoriálnych a subkategoriálnych sém je v analytickej lexéme kategoriálne slovo (ver-
bum alebo substantívum), nositeľom individualizačných sém je syntakticky podradené
plnovýznamové slovo, napr. pracovná sila, výrobná sila, učiteľská sila (sila: sémy pred-
metnosť, konkrétnosť, životnosť, osobnosť; pracovná, výrobná, učiteľská: individuálne
sémy konkretizujúce pracovné zaradenie, nositeľom ktorých sú vzťahové adjektíva); dať
súhlas, dať príkaz, dať požehnanie (dať: kategoriálna séma dynamický príznak, subkatego-
riálne sémy dejovosť, činnostnosť, tranzitívnosť, kauzatívnosť, zámernosť; súhlas, príkaz,
požehnanie: nositelia individuálnych sém); k vymedzeniu typov významových komponen-
tov porov. Kačala (1989). Takéto typy slovných spojení J. Kačala pokladá za lexikalizované.6
V ďalšej časti štúdie sa zameriava na gramatickú a lexikálnosémantickú charakteristiku
kategoriálnych slov, a to na príklade slovesného komponentu dať (cca 70 jednotiek). Ana-
logické charakteristiky autor predstavil v kratších článkoch, v ktorých si všíma spojenia so
substantívnymi komponentmi pozornosť, kruhy, slávnosti (Kačala, 1978, 1992, 1993a), ako
aj štruktúrne jednotky kategoriálne sloveso + adverbium (Kačala, 1999).
V ďalšej práci K statusu lexikalizovaných spojení (Kačala, 1997b) výklad o kategoriál-
nych slovách doplňuje, analyzujúc lexikalizované spojenia ako druh viacslovných pomeno-
vaní (červený smrek, dať prednosť, slovná zásoba). Pri vymedzení sa opiera práve
o koncept kategoriálnosti: „Výskyt kategoriálneho slova je konštitutívnym prvkom lexikali-
zovaného spojenia ako istého špecifického typu viacslovného pomenovania.“ (s. 194).
Lexikalizované spojenia teda hodnotí ako viacslovné pomenovania s kategoriálnym kom-
ponentom (slovesným alebo substantívnym). V adjektívno-substantívnych pomenova-
niach autor píše o substantíve ako o kategoriálnej zložke pomenovania a adjektívum po-
važuje za nekategoriálnu zložku. Aby slovo mohlo byť nositeľom kategoriálnej funkcie,
v jeho význame musia byť splnené isté predpoklady. Napr. slovo zelenina funguje ako
6
Na základe tohto konceptu sa kategoriálne slová (resp. kategoriálne lexie) vymedzujú aj v Krátkom
slovníku slovenského jazyka. Napr. v hesle dať sa ako 10. význam uvádza: „ako formálne sloveso tvorí
význ. celok s pripojeným podst. m. (v A) al. iným slovným druhom“ s príkladmi a sémantizáciami: dať
prednosť uprednostniť; d. príkaz niekomu prikázať; d. radu poradiť; d. odpoveď odpovedať; d. na vedomie
oznámiť; d. za úlohu uložiť; d. najavo niečo prejaviť niečo; d. ďalej niečo odovzdať.
kategoriálne v lexikalizovaných spojeniach typu hlávková zelenina, koreňová zelenina,

listová zelenina preto, lebo lexéma zelenina má všeobecnejší charakter, je v istom type
opozície ku konkrétnym pomenovaniam, ako napr. pór, mrkva, petržlen, kapusta, kel a i.
Avšak, akcentuje autor, aby slovo mohlo byť súčasťou lexikalizovaného spojenia v katego-
riálnej funkcii, v jeho význame musia byť dané predpoklady, aby sa mohlo spájať
s adjektívami, resp. adjektiváliami ako špecifikátormi jeho významu. V práci autor podáva
aj základný prehľad sémantických skupín substantív, vystupujúcich ako kategoriálne slovo
v lexikalizovaných spojeniach (substantíva s procesuálnym významom: napr. proces, ko-
nanie, postup; substantíva označujúce skupiny ľudí s rovnakými záujmami, profesijným
zaradením, náplňou práce a pod.: napr. cirkevné kruhy, učiteľský stav, čitateľská verejnosť,
spisovateľská obec, živočíšna ríša, hudobné teleso; substantíva s látkovým významom:
napr. svalová hmota, tekutá látka; substantíva označujúce jednotlivé bytosti, predmety,
javy: napr. politický subjekt, vedecký pracovník, banské dielo; podstatné mená
s nástrojovým významom: napr. bezpečnostná služba, právne prostriedky, železničná sieť.
Pokiaľ ide o špecifikujúci prvok, adjektívum, autor poznamenáva, že súčasťou viacslovných
pomenovaní bývajú najmä vzťahové adjektíva. Na druhej strane kvalifikačné adjektíva
poukazujú na istý kvalifikačný prvok, preto sa napr. spojenie hodnotné dielo považuje za
aktuálne syntagmatické spojenie. V ďalšej časti sa J. Kačala zameriava na charakteristiku
lexikografického zachytenia lexikalizovaných spojení v KSSJ: v rámci polysémických slov
odporúča osobitné, grafickým znakom označené uvádzanie lexikalizovaných spojení za
voľnými spojeniami v rámci príslušnej lexie, resp. lexií.
V štúdii Syntax lexikalizovaných spojení (2002) si J. Kačala všíma Lexikalizované spoje-
nia zo syntaktického hľadiska. Konštatuje, že v oboch hlavných typoch (substantívnych aj
slovesných) sa vzťahy medzi komponentmi realizujú v podobe determinatívnej syntagmy,
a podčiarkuje fakt, že „syntaktické vlastnosti lexikalizovaných spojení sa veľmi podobajú
syntaktickej výstavbe analogických nelexikalizovaných [...] syntagiem, a že lexikalizované
spojenia svojou syntaktickou výstavbou sú aj približne rovnako formálne (slovnodruhovo a
tvaroslovne) pestré, [...] pričom táto pestrosť tvarovej stránky syntagmatických kompo-
nentov vyplýva z flektívnosti slovenského jazyka.“ Tento poznatok následne dokumentuje
na príklade verbálnych lexikalizovaných spojení. Najtypickejšou konštrukciou je spojenie
verba s objektovým bezpredložkovým substantívom (odvracať pozornosť), zriedkavejšie sa
objektové substantívum vyskytuje v iných pádoch (predložkových či bezpredložkových)
(dať za pravdu, podliehať zmenám). Zriedkavé sú prípady spojenia s adverbiále (brať
s rezervou niečo). Autor ďalej poznamenáva, že voľné syntagmy aj lexikalizované spojenia
spája možnosť reflexívnej derivácie; porov. autorove príklady: Vodiči áut na priechode dáva-
jú prednosť chodcom. – Na priechode sa zo strany vodičov áut dáva prednosť chodcom.7
V monografii Zložené útvary v jazyku (2010) J. Kačala zaraďuje problematiku viacslov-
ných pomenovaní do širšieho konceptu zloženosti a VP chápe ako jeden z viacerých typov
zložených útvarov v jazyku (zložená morféma, zložené pomenovanie, zložené slovo, zlože-
7
J. Kačala tento jav charakterizuje takto: „Máme na mysli takú zmenu morfematickej štruktúry
východiskového prísudkového slovesa, pri ktorej sa z nezvratného slovesa pridaním slovotvornej
morfémy sa stáva zvratné, alebo zmenu nezvratného slovesa v aktívnom tvare na zvratné pasívum, ktoré
je synonymné s opisným pasívom.“ Pasivizáciu (použitie daného slovesa v pasíve) pokladáme za morfolo-
gický proces, čo dosvedčujú aj autorom uvedené príklady, ide o zvratné pasíva. Z tohto dôvodu nemožno
uvažovať o slovotvorných morfémach sa, ale o morfémach, ktoré majú gramatický status.
ný tvar, zložený vetný člen, zložená syntagma, zložená veta, zložené súvetie). V tejto práci
potvrdzuje svoje chápanie VP ako spojenia kategoriálneho a nekategoriálneho komponen-
tu, ktoré na formálnej úrovni vystupujú ako samostatné slová, a rozvíja niektoré aspekty
tejto problematiky. V časti o jazykových jednotkách vstupujúcich do zložených útvarov na
rozdiel od M. Sokolovej (1995) kategoriálne slovesné komponenty nepokladá za pomocné
slovesá, pretože sa vyznačujú inými vlastnosťami než skupiny verb, ktoré sa tradične po-
važujú za pomocné (modálne, limitné, fázové, sponové). Zastáva názor, že verbo-
nominálne VP zo syntaktického hľadiska nemožno chápať ako jeden vetný člen: „celé spo-
jenie vyslovila súhlas8 nemožno mechanicky (t. j. na základe rýdzo lexikálneho pohľadu)
posudzovať ako jeden samostatný prísudok, lebo obidva členy tohto pomenovania sa na
syntaktickej úrovni správajú ako samostatné vetné jednotky, ktoré si zachovávajú svoju
gramatickú a sémantickú spájateľnosť a samy môžu vstupovať do syntaktických vzťahov
s inými jednotkami.“ (Kačala, 2010, s. 89).
K diskusii o hraniciach medzi jednotlivými typmi VP prispel J. Kačala štúdiou Lexikalizo-
vané spojenia a frazeologické jednotky (1997c). Lexikalizované spojenie je podľa autora
typ viacslovného pomenovania s nadradeným substantívnym alebo verbálnym kompo-
nentom s veľmi všeobecným významom a špecifikačným komponentom. Pri substantív-
nych pomenovaniach sa špecifikačný komponent vyjadruje vo forme zhodného prídavné-
ho mena alebo nezhodného podstatného mena (autor uvádza príklady diplomatické kru-
hy, finančný ústav, hudobné teleso, slovesá zmyslového vnímania, jednotka spotreby). Pri
slovesných pomenovaniach sa špecifikačný komponent vyjadruje podstatným menom
alebo príslovkou (prejaviť súcit, mať naporúdzi, dať do poriadku). Frazeologické jednotky,
v súlade s aktuálnymi koncepciami, pokladá za typy viacslovného pomenovania s vysokou
mierou obsahovej a formálnej zviazanosti jeho členov, petrifikovanosťou formy a zvyčajne
obrazným významovým prvkom (napr. bližšia košeľa ako kabát, chrániť niečo ako oko
v hlave, neslaný-nemastný). Tieto skupiny považuje za navzájom dobre odlíšiteľné (lexika-
lizované spojenia sa na rozdiel od frazém vyznačujú prítomnosťou kategoriálneho kompo-
nentu), dynamicky sa rozvíjajúce a prispievajúce k rozvíjaniu analytizmu v slovnej zásobe
slovenčiny.
Pomerne veľká pozornosť sa venovala verbo-nominálnym spojeniam, a to z rozličných
aspektov.9 Okrem konceptu kategoriálnych slov J. Kačalu (porov. vyššie), ktorá de facto
vychádza zo skúmania verbo-nominálnych spojení, možno spomenúť E. Kučerovú (1976),
ktorá tento typ VP analyzovala na príklade jednotiek so slovesným komponentom delať na
komparatívnej rusko-slovenskej úrovni. Synonymické vzťahy na príklade typu VP dať sú-
hlas skúmala M. Pisárčiková (1977). Z morfologického hľadiska M. Sokolová (1995, s. 30 –
31) vyčleňuje kategoriálne slovesá ako samostatný typ neplnovýznamových verb, ktoré sa
nespájajú s infinitívom. M. Wickleinová v štúdii Sémantika verbo-nominálnych pomenova-
ní a ich aktualizácií (2008) venovala pozornosť lexikálnym a gramatickým transformáciám
a poukázala na pomerne veľkú variabilitu tohto typu VP. Tento typ VP sa z lexikologického
hľadiska najčastejšie hodnotí ako výsledok multiverbizačných procesov (porov. Ondrejo-
vič, 1988; Horecký et al., 1989, s. 251 – 259).
8
Z príkladu, ktorý autor analyzuje: Vláda vyslovila súhlas so správou o zdravotnej situácii v štáte.
9
Prehľad starších zmienok k tejto problematike počnúc Ľ. Štúrom uvádza Ľ. Kralčák (2005, s. 17 – 19).
Prístup J. Kačalu sme predstavili v predchádzajúcich odsekoch, preto ho na tomto mieste neopakujeme.
Monografickú prácu s názvom Analytické verbo-nominálne spojenia v slovenčine. Syn-

chrónno-diachrónny pohľad ponúkol Ľ. Kralčák (2005). V nej sa sústredí jednak okrem
podrobného prehľadu literatúry na teoreticko-metodologické uchopenie problematiky. Pri
vymedzení sa opiera o primárne kritériá (slovesný komponent je formálne kategoriálne
sloveso; menný komponent je abstraktné substantívum, okrajovo okolnostná príslovka;
jednotný slovesný význam; utvorenosť na báze transponovanej sémanticko-syntaktickej
štruktúry), ako aj o sekundárdne kritériá (ustálenosť; ekvivalentnosť s jednoslovným po-
menovaním). Sekundárne vlastnosti sú typické (prototypové), ale nie nevyhnutné. Na
základe toho autor pracuje s termínom analytické verbo-nominálne spojenie (AVNS), ktoré
vymedzuje širšie, teda nezaraďuje sem len lexikalizované jednotky, čo by bolo
z diachronického hľadiska, ktoré autor berie do úvahy, vo viacerých prípadoch problema-
tické. Zdôrazňuje však, že ustálené spojenia tvoria podstatnú časť tohto typu jednotiek.
V samostatnej kapitole analyzuje komponenty. Slovesný komponent hodnotí ako formál-
ne sloveso, ktoré triedi na viacero podskupín (s využitím prístupu M. Sokolovej, 1993,
1995) – operátory (akčné, stavové, procesné) a modifikátory fázové, limitné, modálne).
Menný komponent je najčastejšie abstraktné substantívum (deverbatívum ako pomeno-
vanie deja, deadjektívum ako pomenovanie vlastnosti, ďalej pomenovania subjektívnych
stavov a schopností a pomenovania všeobecných pojmov), zriedkavejšie adverbium. Pri
sémantickej klasifikácii síce vychádza z triedenia formálnych slovies, ale dôraz sa kladie na
celkový význam spojenia. AVNS sa tu zo sémantického hľadiska členia na predikáty (nein-
tervalové: akčné, procesné, stavové; intervalové: fázové, limitné) a modálne funktory.
osobitná pozornosť sa venuje aj problematike intenčno-valenčnej ukotvenosti AVNS
a lexikálnej charakteristike (formálna a onomaziologická štruktúra) a formuluje závažné
poznatky, týkajúce sa ich motivácie a tvorenia. V druhej časti sa AVNS analyzujú na mate-
riáli jednotiek zo štúrovskej slovenčiny.
Sústredene sa problematike verbo-nominálnych spojení venovala poľská slovakistka
M. Szymczak-Rozlach, a to z rozličných aspektov, napr. štylistická charakteristika (Szym-
czak, 1999; Szymczak-Rozlach, 2009), paradigmatické synonymické vzťahy (Szymczak,
2002), sémantická analýza komponentov (2003). Syntézou jej bádania je monografia Ana-
lityczne struktury werbo-nominalne w języku słowackim (2010), kde si problematiku všíma
z morfosyntaktického, lexikologického aj štylistického hľadiska.
Na záver tejto časti spomeňme aj práce bádateľov, zapojených do projektu APVV,
v rámci ktorého vychádza aj predkladaná monografia. M. Ološtiak sa venoval vymedzeniu
konceptu syntaktickej motivácie (2010a), typológii viacslovných pomenovaní (2009), ako
aj problematike delimitácie VP a voľných syntaktických konštrukcií (2012; porov. aj Palko-
vá, 2013). Autor taktiež predstavil VP a ich lexikografické spracovanie v podobe slovníka
viacslovných pomenovaní (Ološtiak, 2014). V spolupráci s M. Ivanovou publikovali vysoko-
školskú učebnicu Kapitoly z lexikológie (lexikálna syntagmatika a viacslovné pomenovania)
(Ološtiak – Ivanová, 2013), v ktorej prvýkrát v slovakistike komplexným spôsobom pred-
stavili problematiku lexikálnej syntagmatiky, kolokácií a kolokability plnovýznamových
i neplnovýznamových slovných druhov. V práci sa pozornosť ďalej upriamuje na lexikalizo-
vané kolokácie – viacslovné pomenovania, rozvíja sa koncept syntaktickej motivácie, jej
hraníc, dynamiky, ako aj vzťahu k iným typom motivácie. Analyzujú sa vzťahy medzi lexi-
kou a syntaxou, ako aj vzťahy medzi jednotlivými typmi viacslovných pomenovaní: lexikali-
zované (neutrálne) pomenovania – vlastné mená – odborné termíny – frazémy). V osobit-
nej kapitole sa analyzujú frazémy a s ňou spojená oblasť frazeológie, jej podstata, vznik,
dynamika, fungovanie (na pozadí konceptu frazeologickej motivácie). Okrem toho
M. Ološtiak publikoval monografickú štúdiu Onomaziologická štruktúra lexikálnych jedno-
tiek (2013), v rámci ktorej sa v osobitnej časti analyzuje aj onomaziologická štruktúra slo-
venských viacslovných pomenovaní. V práci sa naznačuje jeden zo smerov ďalšieho vý-
skumu – onomaziologická explicitnosť lexikálnych jednotiek.
M. Gavurová publikovala jednu monografiu (2013a) a sériu vedeckých štúdií (2013b,
2013c, 2013d, 2013e) o problematike skratiek, ktorá s oblasťou viacslovných pomenovaní
úzko súvisí, a to vo viacerých aspektoch. Napr. a) najčastejšími motivantmi skratiek sú
viacslovné pomenovania; b) skratky môžu fungovať ako komponenty viacslovných pome-
novaní; c) viacslovné pomenovania môžu pozostávať len zo skratkových komponentov,
môžu vytvárať tzv. abreviačné syntagmy. Monografia M. Gavurovej Skratka ako lexéma
(abreviačná motivácia v lexike) (2013a) predstavuje prvú ucelenú lingvistickú syntézu
problematiky skracovania a skratiek v slovenčine.
Veľká pozornosť sa venovala aj rôznorodým aspektom dynamiky viacslovných pome-
novaní – univerbizácii (L. Palková v sérii štúdií – terminologická reflexia, formálno-
obsahová charakteristika, komunikačno-pragmatická a textová analýza; 2015a, 2015b,
2015c, 2015d). Vo viacerých prácach sa taktiež pozornosť venovala verbo-nominálnym
konštrukciám, ktoré možno pokladať za špecifický typ viacslovných pomenovaní. Skúmal
sa status verbálnych komponentov týchto štruktúr vo vzťahu k procesom lexikalizácie
a gramatikalizácie (napr. Ivanová, 2014).
Hoci čisté terminologické pomenovania nie sú stredobodom pozornosti projektu, za
neutrálne viacslovné pomenovania možno pokladať aj veľkú skupinu odborných termínov,
ktoré sa však používajú aj mimo svojej komunikačnej domény (príslušného vedného odbo-
ru). Preto výskum viacslovných odborných termínov a polotermínov je prirodzeným spô-
sobom súčasťou výskumu aj v projekte. Tejto problematike, či už zo všeobecno-
metodologického, alebo komparatívneho pozadia angličtina – slovenčina a na materiáli
finančnej a ekonomickej terminológie, sa venovali M. Ološtiak (2015) a B. Czéreová (2014,
2015). Viacslovné pomenovania v historických a nárečových textoch skúmal P. Karpinský,
ktorý využil bohatú excerpciu zo základných lexikografických zdrojov (Historický slovník
slovenského jazyka; Slovník slovenských nárečí), ako aj autentické dobové texty. Tým čias-
točne prispel k rozvíjaniu poznania VP na diachronickej úrovni (obsahovo-formálne, ko-
munikačné špecifiká, napr. v historickej náboženskej spisby); Karpinský (2015a, 2015b).
Reflektovala sa aj problematika VP a prekladu (Koželová, 2015).
Nakoniec, no nie na poslednom mieste je potrebné spomenúť práce z oblasti počítačo-
vej lingvistiky a automatického spracovania jazyka (Staš a kol., 2013, 2015, Genči – Ološ-
tiak 2014; Genči a kol., 2014; Genči – Kaščák, 2015; Katuščák – Genči, 2015). Bola navrh-
nutá metodika automatickej extrakcie viacslovných pomenovaní pomocou morfosyntak-
tických vzorov z morfologicky anotovaného korpusu písaných textov v slovenskom jazyku;
experimentálne overená automatická extrakcia viacslovných pomenovaní na báze štatis-
tických metód na dostupných korpusoch písaných textov v slovenskom jazyku pomocou
vlastných programových prostriedkov v jazyku PERL a pomocou voľne dostupných nástro-
jov Text::NSP a mwetoolkit; bola taktiež vytvorená sada programových prostriedkov
v jazyku PERL na automatickú extrakciu viacslovných pomenovaní v slovenskom jazyku
(porov. aj sekciu VIII.).
1.2 Viacslovné pomenovania a lexikografia

V nasledujúcej podkapitole sa uvádza prehľad spracovania VP v slovníkoch, pričom si
zvlášť všímame pravopisné (a čiastočne výkladové) slovníky (1.2.1), všeobecné výkladové,
resp. výkladovo-prekladové slovníky (1.2.2), kolokačný slovník (1.2.3) a špecializovaný
slovník viacslovných pomenovaní (1.2.4).
Najprv však uveďme niektoré štúdie, ktoré sa venujú lexikografickému spracovaniu VP.
E. Kučerová publikovala štúdiu Slovné spojenie v slovnej zásobe a v slovníku (1973),
v ktorej analyzuje jednotlivé typy syntagmatických spojení vo funkcii exemplifikačných
jednotiek v slovníku. Všíma si voľné slovné spojenia (v rámci nich vlastné voľné spojenia
a typické voľné spojenia) a ustálené slovné spojenia (lexikálne ustálené, frazeologicky
ustálené); porov. aj ďalšiu štúdiu tej istej autorky s názvom Menné slovné spojenie ako
exemplifikačný kontext (Kučerová, 1971). E. Sekaninová sa v monografii Dvojjazyčná lexi-
kografia v teórii a praxi (1993, s. 85 – 110) zaoberá aj okruhom problémov spätých
s lexikálnou syntagmatikou a VP – exemplifikácia v dvojjazyčnom slovníku v podobe voľ-
ných a typických spojení, zvlášť sa analyzujú ustálené slovné spojenia (lexikalizované slov-
né spojenia a frazémy). Osobitná podkapitola sa venuje konfrontácii v oblasti frazeológie,
vymedzujú sa tri ekvivalenčné typy (symetrická, symetricko-asymetrická, asymetrická
ekvivalencia).
Spracovaniu VP v nárečovom type slovníka sa v osobitnej štúdii venuje I. Ripka (1987).
Vymedzuje tieto skupiny slovných spojení: voľné spojenia (vlastné a typické), združené
pomenovania a frazeologické jednotky. Voľné spojenia sa v Slovníku slovenských nárečí
(1994, 2006; ďalej SSN) uvádzajú v exmplifikačnej časti, zatiaľ čo lexikalizované združené
pomenovania a frazeologizované jednotky sa uvádzajú v osobitných heslových častiach,
pričom spôsoby spracovania konfrontuje aj s inými lexikografickými dielami. Svoj výklad
sústreďuje na analýzu botanických a zoologických VP, ako aj na charakteristiku rozdielov
medzi terminologickými a neterminologickými VP. O ďalších prácach, ktoré venujú pozor-
nosť viacslovným pomenovaniam v nárečiach, vrátane Slovníka slovenských nárečí (1. zv.
1994, 2. zv. 2006), porov. 1.2.1.
Lexikografickú intenciu majú aj niektoré štúdie A. Jarošovej, o odraze spájateľnosti slov
v slovníku (1992) a o spracovaní jednotlivých typov ustálených spojení vo výkladovom
slovníku (2000c), konkrétne v Slovníku súčasného slovenského jazyka; porov. 1.2.2.
1.2.1 VP v pravopisných (a výkladových) slovníkoch

V pravopisných slovníkoch sa nefrazeologické VP zachytávajú jednak ako samostatné
heslá (zriedkavo), jednak v rámci hesla jednoslovných pomenovaní. A. Bernolák v Slovári
(1825 – 1827) uvádza v rámci hesiel viaceré VP (uvádzané skratkou usus.), napr. otec (du-
chovný oťec), večer (dobrý večer, Štedrý večer), starý (Starý zákon). V Pravidlách sloven-
ského pravopisu sa uvádzajú propriálne VP, a to ako heslové, napr. Dolná zem (PSP-1931,
PSP-1949, PSP-1953), Špania Dolina (PSP-1931, PSP-1949; PSP-1953), Štedrý večer (PSP-
1931, PSP-1949, PSP-1953 – v rámci hesla štedrý), Dohviezdny večer (PSP-1931, PSP-1949;
PSP-1953), Starý rok (PSP-1931, PSP-1949), Starý zákon (PSP-1931, PSP-1949), zriedkavo
v rámci exemplifikácie, napr. otec (nebeský Otec). V sérii vydaní PSP po roku 1991 sa uvá-
dzajú len viacslovné propriá.
V lexikografickom kontexte je výnimočný Slovenský frazeologický slovník (Tvrdý, 1. vyd.

1931; 2. vyd. 1933; doplnky 1937). Napriek metodologickej nedôslednosti10 Tvrdého slov-
ník v mnohých ohľadoch možno považovať za svojrázny kolokačný slovník. Pomocou
exemplifikácie sa sémantizuje väčšina frekventovaných lexém domáceho pôvodu (Jarošo-
vá, 2001), uvádzajú sa v ňom rozličné typy VP (frazeologické11 aj nefrazeologické), pravda,
bez osobitnej značky, takže lexikograficky sa VP explicitne nevymedzujú a uvádzajú sa
popri voľných spojeniach; porov. [1]:
[1] Ukážky hesiel zo Slovenského frazeologického slovníka

otec, otca, vok. otče, pl. otcovia: o. duchovný = starý: od stara: stará matka, starý otec;
kňaz; spovedelník; kmotor; Otec nebeský (= Boh); Stará Bystrica (obec); starý rok. – Číta zo
Otec svätý = pápež; starý otec = ded; s otci (starý Starého zákona. – Starý a nemá rozumu. –
inštrumentál). – Aký otec, taký syn; aké drevo, taký Starí ľudia rozum tratia: upadajú do dedin-
klin, aký mlynár, taký mlyn. – Kone sú otcu-materi ského rozumu. – Mladý môže, starý musí
hodné šesťsto zlatých. – Ani môjmu otcovi inakšie (umrieť). (Sb. M. S.) – Starému prednosť!
(lacnejšie) nedám. (Sb. M. S.) – Otec mu Starý, ale jarý. (Zátur.) – Kompar. starší,
z kapustného hlúba hlavu zlomil (nezná otca). (Sb. -ia, -ie; starší je ako ja, než ja, odo mňa
M. S.) – Ako ty dnes otcovi, tak tebe kedysi tvoj syn.
(Rr.) – Spisy cirkevných Otcov; svätý Otec (pápež);
nebeský Otec.
večer, -a, pl. večery: z večera; Štedrý večer. – V lete bývať, -am: býva u mňa čo deň (nepíš: je
bývajú krásne večery. – Pracoval od rána až do u mňa); bývam doma v pondelok (nepíš:
večera. – Dobrý večer vám, gazdinka! (Dbš. Pov.) – som doma): hnev neraz bez príčiny býva;
Od večera až do rána celú noc pršalo. z ničoho nič nebýva (R. § 208.) V meste
bývať. – Býva, kde už čert dobrú noc dáva.
(Zátur.)
Ako heslové jednotky sa VP uvádzajú ojedinele, a to častejšie propriá (Dlhé Pole, Do-
hviezdny večer, Turčiansky Svätý Martin, Žitný Ostrov) než nepropriá (napr. svätojanský
chlieb).
Teritoriálne a temporálne príznakovým VP sa venujeme v osobitných častiach mono-
grafie (konkrétne v sekcii VII., kap. 4. a 5). Na tomto mieste podávame len stručnú charak-
teristiku niektorých lexikografických diel, ktoré spracúvajú tieto typy VP.
10
Heslá sa uvádzajú štyrmi lexikografickými spôsobmi, resp. žánrami: časť hesiel sa zachytáva
v podobe pravopisného zoznamu slov bez ďalšej informácie (napr. osem, osemdesiat, osemdesiat osem,
osemdesiaty, osemnásty, osemročný, osem sto, ôsmy); časť hesiel sa uvádza v podobe nedôsledne reali-
zovaného výkladového slovníka – pomocou exemplifikácie či pomocou synonyma (napr. roduverný rodu-
verný Slovák; rodoslovie, -ia = genealogia); prevzaté jednotky sa vysvetľujú pomocou domácich ekvivalen-
tov alebo výkladu (napr. ortodoxný (gr.) = pravoslávny; vegetácia -ie (lt.) = rastlinstvo); časť hesiel vykazu-
je prvky slovníka „brusičského“ typu (napr. slovosled lepšie: poriadok slov; tyger píš: tiger; týdeň píš:
týždeň); mohli by sme pridať ešte ďalšiu skupinu hesiel, pri ktorých sa uvádzajú len gramatické informá-
cie (napr. rojmo, prísl.; robotnica -e; rozbrázdiť, -im). Na túto skutočnosť poukazuje v kritickej recenzii
M. Weingart, 1934 (Jóna, 1961; Jarošová, 2001). A. Jarošová k tomu dodáva, že „nedôslednosť
v spravovaní mohla vyplývať z faktu, že P. Tvrdý sa usiloval zúročiť to, čo už bolo urobené pred ním
a skompletizovať materiál do podoby určitého lexikografického útvaru zameraného na tvorbu záväznej
lexikálnej normy“ (Jarošová, 2001, s. 30).
11
K analýze frazeológie v Tvrdého slovníku porov. Skladaná (2001).
Viaceré nárečové slovníky spracúvajúce lexiku konkrétneho nárečia majú v heslári za-
radené VP ako heslové jednotky, resp. aj ako prihniezdované jednotky v heslách jedno-
slovných pomenovaní. Ďalej uvádzame príklady z dvoch tematických nárečových slovní-
kov: Lexika Novohradu. Vecný slovník (Matejčík, 1975); Vecný slovník dolnotrenčianskych
nárečí (Ripka, 1981). VP sa v uvedených slovníkoch uvádzajú najmä v týchto tematických
okruhoch:12
x rastlinstvo13: vlčé mľéko, ľéčivá rostľina, drobná kópriva, máta peprná, kozej brada
– Matejčík; červení smrek, čiérná malina, kňazóv mut, psí trn; babié klúče, maťeriná dúška,
mišací chvósťík, slamenná ruža, babié brucho, fijaloví koreň, haďá cibula, volské oko; bláz-
ňivé kurátko, jalšoví hríb, judášové ucho – Ripka;
x živočíšstvo14: konská mucha, ďaťeľ tarkavej, drozd plavej, drozd čérne – Matejčík;
červení kňaz, morská panna, pambošková kravička, smrdutí marcin, svatojánská muška;
stavcová hlísta, žabacié korítko – Ripka.
Okrem toho J. Matejčík uvádza VP aj v týchto tematických okruhoch (uvádzame len pr-
vé dva stupne triedenia): II. práca: poľnohospodárstvo (hnojavicová jama, pánska ťekvica,
poskobné konope, maťerné konope, plodná voda, sednúto mľéko, močouková jama, konskí
sersám); pomocné odvetvie poľnohospodárstva (viňickó jabočko, americkí oréšok, sivej
kämenčok), odborné práce – remeslá (oberučnej nóž, cúgová pec, pucovacé dvere, opernej
múr), doprava (počtovej vagón), III. obytný dom: zloženie domu (múranej dom) atď.
I. Ripka ďalej uvádza VP v týchto tematických skupinách a podskupinách: počasie (ba-
bié leto), človek (husá koža, padúcá ňemoc, svadební hospodár); poľnohospodárstvo –
náradie a stroje a ich časti (humenná lopata, prenné zelezo, sponné zelezo); pestovanie
okopanín (červená repa), ovocinárstvo (bapskí orech), chov a choroby dobytka (vlčí zub);
odborné práce a remeslá (maťerné konope, poskonné konope, hlatká stolica, oberuční
nvóž); doprava (huboká cesta), bývanie a domácnosť (krščenoví kvóš); jedlá (ježišková
kašička, odritné črevo, zemáková baba, žebrácká kašša), predmety dennej potreby
(hochmanské kvapki).
Koncepcia uvádzania viacslovných pomenovaní v Slovníku slovenských nárečí (1. zv.
1994; 2. zv. 2006; ďalej SSN) je založená na citovanej štúdii I. Ripku (1987). Podľa toho sa
v SSN spracúvajú voľné a ustálené spojenia. Ustálené spojenia sa členia na lexikálne (uvá-
dzajú sa za osobitnou značkou ) a frazeologické (uvádzajú sa za osobitnou značkou ●).
Lexikálne spojenia, na ktoré sa sústredí naša pozornosť, sa uvádzajú v nárečovej podobe
(bez rekonštruovanej pospisovnenej podoby) v hesle všetkých komponentov15, ktoré ob-
sahujú, s lokalizáciou a výkladom (o pomlčke). V prípade VP, ktoré nemožno spracovať pri
niektorom z významov jeho komponentov (nie je jasný základný význam komponentu),
uvádza sa v samostatnom význame bez znaku a s príslušným komentárom (porov. napr.
v hesle americký význam 2 v ukážke [2]). Za rovnakým symbolom sa uvádzajú aj slovesno-
12
Príklady uvádzame v takej ortografickej podobe, v akej sa uvádzajú v citovaných slovníkoch.
13
J. Matejčík zaradil rastlinstvo a živočíšstvo ako podkapitoly v oddiele (tematickej skupiny) príroda.
I. Ripka člení rastlinstvo na tieto podoblasti: stromy a kry, rastliny všeobecne; liečivé rastliny, iné rastliny
a kvetiny, huby
14
I. Ripka člení živočíšstvo na tieto podoblasti: hmyz a iné nižšie živočíchy; plazy, obojživelníky, ryby;
vtáky; cicavce všeobecne.
15
Nie vždy to tak je, porov. napr. v ukážke [2] heslá americký a hoblík. VP americký hoblík sa nachá-
dza len v hesle americký.
menné pomenovania (napr. chodid z rádom – predávať varešky, kuore bieľiť – sťahovať
kôru zo stromov, biľi s cepami – mlátili obilie cepami).16 Spôsoby spracovania slovných
spojení (voľných aj ustálených – nefrazeologických aj frazeologických) sa nachádzajú
v úvode prvého zväzku (SSN, 1994, s. 24 – 28). Príklady na spracovanie nefrazeologických
VP uvádzame v [2].
[2] Ukážky hesiel zo Slovníka slovenských nárečí

americký príd. 1. csl vlastný Amerike, charak- hoblík m. (hubľik, hibľik) 1. stol. ručný ná-
teristický pre Ameriku, pochádzajúci stroj na urovnávanie povrchu dosky [...]
z Ameriky: To ňeboǔ ná_zamat, to boǔ ame- dvojmužni hoblík, šťiruční hoblík Prochot
rickí Dobrá Niva ZVO; americkia peneze Ka- NB – dlhý hoblík pre štyri ruky; bachratí hob-
meňany REV americkí vrták Pukanec LVI – lík, hoblíg na dúške Prochot NB – krivý hoblík
vrták s dlhým ostrím; americkí hoblík Myjava so zaobleným nožom; hoblík na cifrovanie St.
– hoblík na opracúvanie zaoblených plôch Turá NMV – hoblík na robenie ozdôb do dre-
(napr. v sedlárstve na tvarovanie rohov chova; kelovací hoblík St. Turá NMV – malý sto-
múta, v debnárstve na vyhládzanie povrchu lársky hoblík; kriví hoblík Lamač BRA – druh
suda ap.); americká podložka Závod MAL – hoblíka na zaokrúhlenie tvarov; ušaťí hoblík
vin. planý, z Ameriky pochádzajúci vinič, Pukanec LVI – hoblík s rukoväťou ako uši;
používaný ako podpník; americká zmrzlina profiloví hoblík Pukanec LVI – hoblík, ktorý
Štefanov SEN – v minulosti druh podlhovas- dáva povrchu ozdobný tvar 2. [...]
tých farebných cukríkov 2. v dvojslovných drviť nedok. 1. strsl. drobiť, roztĺkať [...]
názvoch a) rastlín al. ich častí: americká drvič konope Muráň REV – trepať konope
pržľava Mur. Dl. Lúka REV – druh izbovej
rastliny z čeľade pŕhľavovitých, bot. pilea
(Pilea); americke oriški Geraltov SAB – plody
podzemnice olejnej, arašidy b) zvierat:
americke kurki St. Turá NMV – plemeno ma-
lých sliepok; americky ptaček Hrabkov PRE –
zool. bažant (Fasanus)
V Historickom slovníku slovenského jazyka (7 zv., 1991 – 2008; ďalej HSSJ) sú nefrazeo-
logické VP umiestnené po exemplifikácii za osobitnou značkou o („tučné o“). Spracúvajú
sa dvojakým spôsobom (porov. HSSJ, zv. I, s. 35 – 36): 1) v základnom tvare transponova-
nom do ortografickej podoby súčasnej spisovnej slovenčiny s výkladom významu
a dokladmi vysádzané kurzívou a menším písmom; 2) v krátkom dokladovom texte (v prí-
slušnom gramatickom tvare), pričom v tomto prípade sa výklad významu nachádza až za
časovým určením (porov. [3]).
16
Takéto riešenie je diskutabilné, pretože v týchto slovensko-menných spojeniach vo väčšine
prípadov nejde o lexikalizáciu kategoriálnych slovies so substantiváliami, ktoré by bolo možné považovať
za ustálený významový a funkčný celok (porov. sekciu V.).
[3] Ukážky hesiel z Historického slovníka slovenského jazyka

šabľa, šablica [ša-, še-; šab-, šav-] ž tur. 1. škoda I. ž strata, ujma, záhuba, skaza, bieda,
sečná a bodná zbraň s ostrím na jednej strane poškodenie [...] o ale nam se to nezdalo, aby
[...] o krivá, nakrivená turecká šabľa zakrivená, nass spolusused, jsucz spravedlivy, v sskodie
akú nosili Turci: harpae, acinates: turecká zostal BECKOV 1508 SČL mal škodu; vziať š-u, š-y
ssable VTL 1679; harpe: krywá, nekrywená utrpieť ujmu, stratu, vyjsť nazmar: gestli ten
ssabla KS 1763; nahá š. bez pošvy, pripravená porub od trech let restanzie donatiu k rukam
na boj: padna na nych sam osobnie Myklos mim nedate, ze wezmete skodu skerze bir-
Bogady z nahu ssablu TRENČÍN 1583; Samuel ssagy PRÍBOVCE 1566 KL; a wsseczko se wam
Erssek wibiehol bol nahow ssablow na pana zaplatj, y hrach, y žjto, sskodj nicz newezme-
KRUPINA 1643 [...] te Trenčín 1596 [...]
1.2.2 VP vo výkladových a prekladových slovníkoch

Lexikografické spracovanie VP sa začalo systematizovať až v novodobých moderných
výkladových slovníkoch, ktoré spracúvajú slovnú zásobu súčasnej (spisovnej) slovenčiny:
Slovník slovenského jazyka (1959 – 1968, ďalej SSJ), Krátky slovník slovenského jazyka (4.
vyd. 2003, ďalej KSSJ); Slovník súčasného slovenského jazyka (I. zv. 2006, II. zv. 2011, III. zv.
2016; ďalej SSSJ). V ďalšom výklade si všimneme neutrálne viacslovné pomenovania
(NVP), ktoré sa v uvedených dielach výberovo spracúvajú v rámci heslových jednoslovných
pomenovaní, a to dvoma základnými spôsobmi: a) bez osobitnej značky; b) s osobitnou
značkou:
a) Uvádzanie NVP bez osobitnej značky
V SSJ, KSSJ (okrem pomenovaní s kategoriálnym komponentom) a čiastočne v SSSJ sa
uvádzajú v exemplifikačnej časti heslovej state bez osobitného označenia, a to v rámci
materského hesla [4], [5], [6], alebo pri prihniezdovanom slove [7]. Používateľovi slovníka
sa tak neposkytuje informácia, či ide o viacslovné pomenovanie, alebo o voľnú syntagmu –
oba typy jazykových jednotiek sa uvádzajú spoločne na jednom mieste [8]. Vo všetkých
ukážkach sa neutrálne VP uvádzajú podčiarknutím.
[4] Ukážka hesla príkaz zo SSJ

príkaz, -u m. 1. rozkaz vykonať niečo; práv. poverenie vykonať niečo pre iného, mandát: dať
p. urobiť niečo; splniť p. niekoho; držať sa p-ov rodičovských; urobiť niečo na p., podľa p-u
niekoho; peňaž. inkasný, pokladničný, platobný, prevodný p.
[5] Ukážka časti hesla komora z KSSJ

komora -y -môr ž. 1. (menšia) miestnosť v dome na odkladanie potravín a iných vecí: uložiť
zaváraniny do k-y 2. rozsiahly ban. priestor: trhacia k. 3. uzavretý priestor tech. zariadení:
plavebná k.; spaľovacia k. (v motore); tmavá k. na prácu s film. materiálom 4. anat. dutina
(niekt. orgánov): srdcová k.
[6] Ukážka hesla atletika zo SSSJ

atletika [-t-] -ky ž. <gr.> športové odvetvie zahrnujúce behy, skoky, hody, vrhy, chôdzu
a viacboje: halová a.; a. žien; majstrovstvá sveta v atletike; pestovať atletiku, šport. slang.
robiť atletiku venovať sa niektorej atletickej disciplíne; star. šport. ľahká a. atletika; ťažká a.
zápasenie, vzpieranie, box
[7] Ukážka hesla diplom/diplomový z KSSJ

diplom -u m. písomný doklad o získaní kvalifikácie, hodnosti, vyznamenania ap.: d. doktora
vied, profesorský d.; udeliť d.; diplomový príd.: d-á práca kt. je podmienkou na získanie (vyso-
koškolského) diplomu
[8] Ukážka časti hesla rok z KSSJ

1
rok -a/-u m. 1. obdobie 12 mesiacov; čas od 1. I. do 31. XII.: kalendárny r., minulý, budúci r.;
školský r. obdobie vyučovania; Nový rok 1. január; nový r. kt. prichádza; cirkevný r. liturgický
(začína sa adventom); mať dva r-y; minulo mu desať r-ov 2. ročný prírastok na kmeni, leto-
kruh 3. obyč. mn. obdobie vyznačujúce sa niečím, časy: študentské r-y, r-y mladosti, biedy
b) Uvádzanie NVP za osobitnou značkou

Za osobitnou značkou sa viacslovné lexémy uvádzajú v KSSJ (avšak len typ verbo-
nominálnych spojení; ukážka [9]) a v SSSJ (tie pomenovania, ktoré si vyžadujú výklad;
ukážka [10]). V KSSJ sa prvýkrát lexikograficky spracúva problematika kategoriálnych slo-
vies podľa koncepcie J. Kačalu (porov. vyššie).
[9] Ukážka hesla príkaz z KSSJ

príkaz -u m. autoritatívne nariadenie na vykonanie niečoho: splniť p-y vedúceho;
peňaž. prevodný, inkasný p.; → trvalý p. dať p. prikázať
[10] Ukážka časti hesla čierny zo SSSJ

1
čierny -ny -ne 2. st. černejší 1. ► majúci farbu sadze, uhlia; op. biely [...] čierna skrinka
záznamové zariadenie o priebehu letu, palubný zapisovač, novšie aj o priebehu jazdy (prete-
kárskeho) automobilu, motorky a pod.; čierna metalurgia hutníctvo železa a ocele; publ. čier-
ne zlato uhlie, ropa; čierny bod znak záporného hodnotenia
Pri sumarizácii možno konštatovať, že spracovanie nefrazeologických viacslovných po-

menovaní v skúmaných slovníkových dielach sa špecializuje postupne. V SSJ sa tieto typy
pomenovaní ešte nevyčleňujú v osobitnej časti heslovej state, uvádzajú sa v rámci exem-
plifikácie. V KSSJ sa osobitne označujú verbo-nominálne spojenia s kategoriálnym slovom,
zatiaľ čo substantívne pomenovania sa uvádzajú v exemplifikácii podobne ako v SSJ. Naj-
komplexnejšie a najsystematickejšie sa viacslovné pomenovania uvádzajú v SSSJ. Poznám-
ky k spracovaniu viacslovných pomenovaní (v slovníku sa používa strechový pojem/termín
ustálené spojenia) sa nachádzajú aj vo Východiskách a zásadách spracovania slovníka,
konkrétne v časti 10 pod názvom Ustálené spojenia (SSSJ-1, s. 40 – 42). Tie sa členia na
štyri skupiny: 1) lexikalizované spojenia (v našej terminológii NVP), 2) terminologické spo-
jenia, 3) viacslovné vlastné mená, 4) frazeológia a paremiológia. Poslednú skupinu si ne-
budeme všímať. V prvom zväzku sa za typografickým znakom (biely štvorec s hnedým
lemovaním) uvádzajú sémanticky transponované lexikalizované spojenia (vyžadujú si vý-
klad; napr. hákový kríž, helvétsky kríž, atómový hríb, húsenicová dráha), vlastné mená
(napr. Červená čiapočka, Latinská Amerika, Helsinská konferencia), ako aj slovesno-menné
spojenia s kategoriálnym slovesným komponentom (mať ašpirácie, robiť si ašpirácie na
niečo). Bez typografického označenia sa zachytávajú tie lexikalizované spojenia, ktoré
nepotrebujú osobitný výklad (hoci aj pri nich sa výklad niekedy uvádza; napr. ľahká atleti-
ka, ťažká atletika). Novinkou v druhom zväzku je znak (biely štvorec s čiernym lemova-
ním), za ktorým sa uvádzajú terminologické spojenia v rámci neterminologického významu
(porov. zadná predsádka SSSJ-2), napr. tech. hákový kľúč, hud. havajská gitara, bot. hríb
obyčajný, fyz. hustota energie.
Z prekladových slovensko-inojazyčných slovníkov pozornosť upriamujeme na Veľký

slovensko-ruský slovník (1. zv., 1979, ďalej VSRS), ktorý je doteraz najväčším
a najprepracovanejším lexikografickým dvojjazyčným projektom v histórii slovenskej lexi-
kografie. nefrazeologické VP sa vo VSRS neoznačujú priamo, ale ich lexikalizovanosť sa
implikuje prostredníctvom označenia terminologickosti. Odborná terminológia sa pritom
uvádza spolu s inými ustálenými spojeniami17 trojakým spôsobom:
1) (prázdny kosoštvorec; odborné termíny a ustálené spojenia v rámci jednotlivých
významov; porov. [11]);
2) (plný kosoštvorec; odborné termíny a ustálené spojenia, ktoré s jednotlivými výz-
namami nesúvisia; porov. [12]);
3) ak spojenia tvoria význam označený skratkou odboru, terminológia sa kosoštvorcom
neoznačuje; porov. [13].
Od uvedených typov VP slovník odlišuje frazémy, ktoré sa uvádzajú za osobitnými
značkami (●, ).
[11] Ukážka časti hesla hlavný1 z VSRS

hlavný1
1. (základný, prvoradý) глáвный, оснoвнóй: h. činiteľ глáвный al. оснoвнóй фáктoр;
h-á príčina глáвнaя al. оснoвнáя причи́ на [...]; hlavné jedlo глáвнoe (мяснóe) блю́ до
(в меню́ ), вторóe блю́ до; hlavný hriadeľ tech. кореннóй вал; hlavná veža archit.
донжóн [...];
2. (ústredný) глáвный, центрáльный: h-á pošta глáвный пoчтáмт; h-á stanica
центрáльный вoкзáл; h-á ulica глáвнaя al. центрáльнaя у́лицa [...]; hlavné mesto
столи́ ца; hlavné mesto oblasti oблaстнóй центр;
[12] Ukážka časti hesla dutý1 z VSRS

dutý1
1. (nevyplnený) пóлый, пустотéлый [...];
2. odb. пóлый [...];
3. fyz. (konkávny) вóгнутый [...];
4. (o hlase, zvuku) глухóй [...];
5. (o strome) дупли́ стый [...];
6. štud. slang. (nepripravený. prekladá sa individuálne [...];
duté miery мéры ёмкости al. жи́ дкостей
17
VSRS teda nerobí rozdiel v označení terminologických a neterminologických VP.
[13] Ukážka hesla hlasový z VSRS

hlasový голoсoвóй; h-é orgány anat. голoсвóй aппарáт; h-é zafarbenie hud. тембр
гóлoсa; h. rozsah, h-é rozpätie hud. диaпазóн гóлoсa; h-é cvičenia упрaжнéния гóлoсa;
h-á skúška прóбa гóлoсa; h-á technika гóлoсáя тéхника; má dobrý h. fond у негó
хoрóший гóлoс
1.2.3 VP a slovníky slovných spojení

S lexikografickým spracovaním slovných spojení slovenčiny sa stretávame v Slovníku
slovných spojení. Podstatné mená (Ďurčo – Majchráková, 2015). Ide o kombinatorický
slovník nevýkladového typu, ktorého cieľom je zachytiť komplexný obraz o spájateľnosti
slov. V pôvodnej koncepcii slovníka (Ďurčo, 2007a, 2007b) bolo slovné spojenie súčasťou
kolokačného profilu zachytávajúceho prirodzený kombinatorický potenciál slova. Kolokač-
ný profil slova bol bázou pre vytvorenie štruktúry heslovej jednotky slovníka. Štruktúra
zároveň odzrkadľovala formálne podmienky tvorenia spojení a zároveň princíp anomál-
nosti slovných spojení. Na jednej strane išlo o slovnodruhovú kompatibilitu slov tvoriacich
slovné spojenie, na základe čoho boli vytvorené kombinácie slovných druhov podľa pravi-
diel spájania sa morfologických kategórií. Tu sa odrážalo chápanie VP ako štruktúrnej jed-
notky pozostávajúcej z autosémantických slov. Na druhej strane sa koncept VP opieral
o kombinatorický princíp na úrovni gramatických tvarov. Táto preferenčná tvarová kom-
binatorika sa však nedotýka zákonite všetkých typov VP, je vlastná predovšetkým frazeo-
logickým jednotkám a niektorým VP, ktoré A. Jarošová (2007, s. 95) označuje ako lexikali-
zované spojenia s platnosťou častice alebo okolnostného určenia (v konečnom dôsledku,
v najhoršom prípade a pod.).
Povaha VP v koncepcii slovníka je daná metodologickým východiskom, ktorým je skú-
manie frekvenčnej distribúcie tvarov slov v korpuse, čím sa pozornosť sústredila najmä na
často sa opakujúce spoluvýskyty slov. Frekvenčné kritérium umožňovalo, aby sa kolokačný
profil stal obrazom spájateľnostných možností slova zachytávaním kombinácií so slovami,
ktoré sa s ním typicky, bežne kombinujú. V slovníku sú zachytené ustálené nepravidelné
(frazeologické jednotky), ustálené pravidelné (lexikalizované spojenia, združené pomeno-
vania) a typické frekventované kombinácie slov, ktoré autor charakterizuje ako kookuren-
cie „s relatívne širokou kolokabilitou, ktorá je však frekvenčne diferencovaná a tým aj
ohraničiteľná“ (2007a, s. 13). Stavba slovníkového hesla je takáto: Najprv sa uvádza heslo-
vé slovo so sémantizáciou, potom nasleduje samotná kolokačná časť, t. j. jednotlivé štruk-
túrne typy kolokácií zvlášť v singulári a zvlášť v pluráli. V rámci štruktúrnych typov sú kolo-
kácie usporiadané abecedne podľa kolokátov. Slovník obsahuje 250 heslových substantív.
Porov. ukážku [14]:
[14] Slovník slovných spojení. Podstatné mená (2015) – ukážka

mesto
1. väčšia územnosprávna jednotka majúca význam ako obchodné kultúrne ap. centrum
2. hovor. stred takejto jednotky
singulár biele m. prístavné m.
Adj + Sub1Nom cisárske m. provinčné m.
banské m. [...] pusté m.
[...]
zaujímavé m. Verb + Sub1Dat Sub2 + Sub1Ins
známe m. blížiť sa k m-u komunikácia s m-m
zničené m. darovať niečo m-u pochod m-m
prechádzka m-m
Sub1Nom + Verb Sub2 + Sub1Aku [...]
m. financuje niečo finančná pomoc pre m.
m. leží niekde prínos pre m. Verb + Sub1Ins
m. odkúpilo niečo služba pre m. krúžoť nad m-m
[...] [...] zemetrasenie otriaslo m-m
prechádzať sa m-m
Sub2 + Sub1Gen Verb + Sub1Aku [...]
architekt m-a brániť m.
atmosféra m-a dobyť m. Plurál
bombardovanie m-a navštíviť m.
[...] [...] Verb + Sub1Aku
spojiť m-á
Verb + Sub1Gen Sub2 + Sub1Lok
bývať mimo m-a atmosféra v m-e Sub2 + Sub1Ins
dochádzať do m-a bezpečnosť v m-e diaľnica medzi m-ami
dopraviť sa do m-a bývanie v m-e dohoda medzi m-ami
[...] [...] doprava medzi m-ami
[...]
Sub2 + Sub1Dat Verb + Sub1Lok
dlh voči m-u behať po m-e Verb + Sub1Ins
list m-u blúdiť po m-e premávať medzi m-ami
pohľadávka voči m-u bývať v m-e
[...] [...]
S prípravou adjektívnej verzie slovníka Slovník slovných spojení. Prídavné mená došlo
k niektorým koncepčným zmenám, ktoré súviseli s konceptom ustálenosti zachyteným
v Ďurčových neskorších prácach (Ďurčo, 2014, 2015). Autor tu vychádza z paradigmatickej
defektnosti VP, pričom vymedzuje jej dva typy: vypadnutie z paradigmy a rozpad para-
digmy. V obidvoch prípadoch ide o narušenie pravidelných paradigmatických vzťahov
komponentov VP, pričom defektnosti sa týkajú jednotlivých jazykových rovín. Miera ustá-
lenosti je pritom podľa autora daná rozsahom anomálií, pre každú VP je kombinácia para-
digmatických defektností individuálna.
Na zisťovanie miery lexikalizácie VP vytvoril P. Ďurčo (2015) nástroj, tzv. metódu 6K
(resp. 7K), ktorá zahŕňa všetky spájateľnostné defektnosti počnúc frekvenčnou signifikan-
tnosťou až po sémantickú anomálnosť. Táto metóda umožňuje obsiahnuť širokú škálu
lexikálnych kombinácií tým, že napodobňuje postupný proces identifikácie VP z korpusu
textov. Testovanie začína kookurenčným testom (úroveň štatistickej identifikácie), ktorým
sa potenciálna kolokácia vyextrahuje z korpusu na základe frekvenčných údajov a korpu-
sovej gramatiky. Kolokačným testom sa následne overí koligačná kompatibilita kompo-
nentov kolokácie. Na tejto úrovni sa identifikujú štatisticky signifikantné, gramaticky ko-
rektné a zároveň zmysluplné kombinácie lexikálnych jednotiek. Evaluácia lexikalizácie
začína kategoriálnym testom, ktorý hodnotí mieru defektnosti tvarovej paradigmy. Tu sa
odráža koncept VP ako kombinácie slovných tvarov. Kategoriálny test zisťuje mieru ustá-
lenosti VP na základe možnosti/nemožnosti zmeny gramatických kategórií komponentov
VP, porov. voľný lístok – *voľnejší lístok, zimný čas – *prezimený čas, v neposlednom rade
– *neposledný rad. Komutačným testom sa overuje zameniteľnosť lexikálnych prvkov VP
v rámci rovnakých sémantických paradigiem. Lexikálna nezameniteľnosť môže súvisieť so
sémantickou nerozložiteľnosťou VP, monokolokabilitou komponentu alebo uzualizovaným
výberom lexikálneho prvku kolokácie. Tento test možno aplikovať aj na zdanlivo pravidel-
né VP typu rýchlovarná kanvica. Výber lexikálnych komponentov pre pomenovanie kon-
krétnej veci je v daných pomenovaniach určený konvenciou a ich prípadná zámena naprí-
klad za iný prvok v rámci syntagmatického radu by bola v komunikácii vnímaná ako prí-
znaková, porov. *rýchlovarná kanva. Konštrukčný test súvisí s potenciálnymi transformač-
nými variáciami VP. Zisťuje sa, do akej miery je možné narušiť syntaktické vzťahy v rámci
komponentov VP, pričom prípadná uvoľnenosť syntaktických vzťahov je signálom nižšej
miery lexikalizácie spojenia (porov. čierna diera – *Tá diera je čierna.).
Mieru sémantickej zrastenosti prvkov VP zisťujeme kompozičným testom. Doslovne
nepreložiteľné spojenia vykazujú najvyššiu mieru ustálenosti. Napríklad v spojení labutia
pieseň sa eliminuje súčtovosť významov lexikálnych komponentov VP a dochádza k vzniku
nového významu. Sémantická zrastenosť komponentov predstavuje najvyšší stupeň ustá-
lenosti, pri významovej priezračnosti VP sú pre lexikalizáciu potrebné iné (formálne alebo
distribučné) reštrikcie. Metóda kvalitatívnych testov P. Ďurča vychádza z konceptu ano-
málnosti a zohľadňuje prejavy ustálenosti VP na všetkých jazykových rovinách. Autor pri-
tom nevychádza z kritéria nominačnosti, čo mu umožňuje zahrnúť medzi VP aj spojenia so
spájateľnostnými špecifikami bez ohľadu na ich pomenovaciu platnosť, napríklad spojenia
s monokolokabilným prvkom.
Autor vyčleňuje aj kontrastívny test, v ktorom sa aplikuje model extenzionálnej, inten-
zionálnej a suprasemémantickej ekvivalentnosti na základe identity, privatívnej, ekvipo-
lentnej a graduálnej opozíe a disjunkcie formy a obsahu porovnávaných jednotiek (Ďurčo,
2012). Hoci túto metódu predstavil na frazeologickom materiáli (porovnávajúc slovenské,
ruské a nemecké jednotky), možno ho aplikovať v interlingválnom výskume všeobecne.
Analogické metodologické východiská, pravda, so zreteľom na komparatívny charakter
projektu, P. Ďurčo uplatnil aj v projekte nemecko-slovenského slovníka kolokácií (Ďurčo,
2007c).
1.2.4 Slovník viacslovných pomenovaní

Jedným z hlavných výstupov projektu APVV, ktorého súčasťou je aj predkladaná mo-
nografia, je špecializované výkladovo-prekladové lexikografické dielo, Slovník viacslovných
pomenovaní (ďalej SVP). Pôvodne sa predpokladalo, že vydaný slovník po skončení rieše-
nia projektu bude obsahovať cca 30 000 – 40 000 viacslovných jednotiek (Ološtiak, 2014).
Bohatosť a vnútorná členitosť mikroštruktúry slovníka si však vyžiadala redukciu heslára
tak, aby slovensko-inojazyčný ukážkový zväzok bol jednozväzkový – pri počte cca 15 000
hesiel sa počíta s rozsahom max. 1 300 strán.
SVP je menším stredným typom slovníka. Ide o všeobecný, synchrónny, výkladový a
prekladový slovník určený bežným aj profesionálnym používateľom jazyka, mediálnym
a kultúrnym pracovníkom, prekladateľom, tlmočníkom, ako aj ďalším odborníkom, pracu-
júcim vo všetkých oblastiach vedy a techniky. SVP výberovo zachytáva spisovnú viacslovnú
lexiku (a príslušné univerbizované jednoslovné pendanty z celého komunikačno-

pragmatického spektra), ktorá sa v slovenčine používala a používa v posledných približne
päťdesiatich rokoch.
Cieľom slovníka je viacaspektové vedecké spracovanie viacslovných nefrazeologických
pomenovaní. V slovníku sa spracúvajú tieto parametre (v príkladoch uvádzame len rele-
vantné časti hesiel):
x Výslovnosť – spracúva sa výberovo pri ortoepicky sporných (najmä prevzatých)
komponentoch VP, a to týmito spôsobmi:
a) jedna hláska alebo viaceré osamotené hlásky – tvrdá výslovnosť grafém d, t, n pred
grafémami e, é, i, í: svetelná dióda [-d-], realizačný tím [t-], generálny prokurátor [-n-],
interiérový dizajn [-t- d-], zubná technika [t-n-];18
b) viac hlások stojacich vedľa seba: vodný aerobik [er-], Braillovo písmo [brajl-];
c) výslovnosť celého komponentu (vrátane skratiek): írska whiskey/whisky [viski], exklu-
zívne interview [intervjú], prijímač GPS / GPS prijímač [dží pí es];
d) výslovnosť celého pomenovania: de iure [de júre], en gros [angró], hard rock [hárd
rok], prime time [prájm tájm];
e) kombinácie uvedených spôsobov: napr. country music [kán- mjúzik], internet ban-
king [-t-n- ben-].19
x Pôvod sa uvádza v lomených zátvorkách <> len pri tzv. citátových pomenovaniach,
teda takých, ktoré do slovenčiny boli prevzaté ako celok, napr. all inclusive <angl.>, fin de
siécle <fr.>, perpetuum mobile <lat.>, paso doble <šp.>, a cappella <tal.>;
x Gramatická a morfo-syntaktická charakteristika:
a) Pri substantívnych VP sa uvádza slovnodruhovo-rodová identifikácia v podobe gra-
matického rodu a tvarová identifikácia – genitív v podobe zreteľnej koncovky (podobne
ako v SSSJ): vianočný stromček m. -ného -ka, náhradná súčiastka ž. -nej -ky, výpočtové
stredisko s. -vého -ka; humanizmus a renesancia m. + ž. -mu -ie; zub múdrosti ž. zuba 0;
SMS správa / správa SMS ž. neskl. -vy / -vy neskl.;
b) Pri verbách sa uvádza vidová charakteristika (dok., nedok.), tvar 3. osoby singuláru
prézenta (resp. futúra pri perfektívach; nemennosť menných komponentov sa zaznačuje
číslicou 0) a morfosyntaktická spájateľnosť v podobe neurčitých pronomín; napr.: dať
najavo dok. dám 0 (komu čo), robiť analýzu nedok. robí 0 (koho/čo).
c) Z ostatných slovných druhov sa v slovníku nachádzajú pomenovania s adverbiálnou
platnosťou (pod holým nebom prísl.; s konečnou platnosťou prísl.; in memoriam prísl.);
s interjekcionálnou platnosťou (pozdravy typu Dobré ráno! Dobrý deň!).Pomenovania
s adjektívnou platnosťou fungujú zároveň aj ako substantíva (last minute m./príd. neskl.,
all inclusive m./príd. neskl.) alebo častejšie aj ako adverbiá (par excellence príd./prísl. ne-
skl.).
x Lexikálnosémantická charakteristika sa uvádza:
a) v podobe výkladu významu heslového VP: francúzska barla zdravotnícka pomôcka
s oporou v lakti slúžiaca pri chôdzi, vyvolávacia cena východisková cena v dražbe;
18
Tvrdá výslovnosť hlásky laterálnej hlásky l sa v týchto pozíciách zvlášť nevyznačuje.
19
V prípade rovnakých sekvencií vo viacerých komponentoch sa uvádza výslovnosť v takej podobe,
aby bolo jednoznačne identifikovateľné, ktorého komponentu sa výslovnosť týka: tehotenský test [test].
b) v podobe výkladu významu prihniezdovanej frazémy: pušný prach výbušná zmes na

trhacie práce, výrobu zábavnej pyrotechniky, delobuchov alebo zápalníc; syn. čierny
prach, strelný prach [...] ● niekomu zvlhol pušný prach (v športe) nedariť sa strelecky,
nestrieľať góly; Dobré ráno! pozdrav pri stretnutí v raňajších hodinách [...] ● Dobré ráno!
v situácii, keď sa ironicky dáva najavo, že niekto si oneskorene uvedomil očividné súvislosti.
x Slovotvorná charakteristika v podobe uvádzania:
a) prihniezdovaných VP (za osobitnou značkou ):
aa) prechýlených VP: napr. nasadený hráč [...] nasadená hráčka;
ab) formálne deminutívnych VP: napr. okrasný ker [...] okrasný krík, ozubené koleso
[...] ozubené koliesko.
x Komunikačno-pragmatický status spracúvaných lexikálnych jednotiek (v podobe
funkčných kvalifikátorov), a to:
a) heslového VP: zotrvačná sila fyz., (veľké) sťahovanie národov histor., prekládková
stanica dopr., pupočná šnúra anat., periodická sústava (prvkov) chem.;
b) prihniezdovaných univerbátov: metrický cent [...] ♦ hovor. metrák; identifikačné
číslo organizácie [...] ♦ neutr. skr. IČO; poschodový dom [...] ♦ subšt. poschoďák;
Pri heslových VP sa používajú tieto skupiny kvalifikátorov:
a) registrové kvalifikátory (k registrovej motivácii porov. Ološtiak, 2010b; tu sekcia VII.,
kap. 6.7):
aa) identifikujúce prototypovú registrovú príslušnosť VP do horizontálne vyčleňova-
ných komunikačných sfér a subsfér – napr. VP z oblasti anatómie (anat.), dopravy (dopr.),
fyziky (fyz.), geografie (geogr.) a mn. i.;
ab) identifikujúce vertikálne členenie na osi knižné – hovorové: napr. modus vivendi
kniž., genius loci kniž.; malá potreba hovor., veľký doktorát hovor.;
b) kvalifikátory identifikujúce temporálnu príznakovosť: napr. pridružená výroba hist.
(historizmus), pioniersky oddiel hist., miestny národný výbor hist., pôrodná baba zastar.;
Uvedené dva typy kvalifikátorov sa v niektorých prípadoch kombinujú: napr. ceduľová
banka trochu zast., fin.
x Nominačno-dynamické a paradigmatické aspekty v podobe uvádzania paradigma-
ticky súvzťažných jednotiek:
a) viacslovných aj jednoslovných synoným a antoným v rámci sémantizácie: napr. poku-
tový kop (vo futbale, po porušení pravidiel súperovým družstvom v blízkosti jeho bránky)
nebránené zahrávanie lopty vo vzdialenosti približne 11 m od bránky súpera s výhodnou
možnosťou dosiahnuť gól; syn. penalta, jedenástka; syntetický kaučuk kaučuk vyrábaný
polymerizáciou nenasýtených uhľovodíkov; op. prírodný kaučuk;
b) frazém, ktoré obsahujú heslové VP alebo ktoré sú identické s heslovým VP (jednotky
na úrovni nefrazeologické VP – frazeologické VP pokladáme za medzisystémové homony-
má): voľný pád fyz. pád voľne pusteného telesa, zvislý rovnomerne zrýchlený pád ● voľný
pád veľmi rýchle (nekontrolované) zhoršovanie situácie, triedny nepriateľ (za komunizmu)
človek, pochádzajúci z inej ako robotníckej triedy, obyč. z buržoázie ● triedny nepriateľ a)
protivník; b) niekto al. niečo, čo škodí;
c) synonymných univerbátov (porov. príklady vyššie a ukážky).
x Interlingválne aspekty sú v slovníku zastúpené v podobe uvádzania ekvivalentov
heslového VP v piatich jazykoch (angličtina, nemčina, francúzština, španielčina, ruština);
porov. ukážky [15].
[15] Ukážky spracovaných hesiel zo Slovníka viacslovných pomenovaní
AUTOMOBIL
terénny automobil m. -neho -lu osobné vozidlo väčších rozmerov uspôsobené na jazdu mimo
vozovky: preteky terénnych automobilov ♦ subšt. tereňák m. -ku
A off-road vehicle; F véhicule tout-terrain; N der Allradgeländewagen; R внедоро̒жный
автомоби̒ль; Š vehículo todoterreno
SŤAHOVANIE
(veľké) sťahovanie národov s. (-kého) -nia 0 hist. obdobie od konca 4. stor. do konca 6. – 7.
stor. n. l., charakteristické masívnymi presunmi slovanských a germánskych kmeňov v Európe:
Moravania zaujali svoje územie v epoche sťahovania národov. ● sťahovanie národov obdobie
masívneho presunu obyvateľov obyč. počas sviatkov (Vianoce, Veľká noc a pod.) alebo letných
dovoleniek: Hromadné sťahovanie národov sa roky odráža na talianskych cestách, ktoré sú
najmä cez víkend extrémne preťažené.
A migrations / great migrations; F grands mouvements migratoires de la population; N die Völ-
kerwanderung; R переселе̒ние наро̒дов; Š periodo de las grandes migraciones
AKADÉMIA
hotelová akadémia [t- -d-] ž. -vej -ie typ strednej odbornej školy, ktorá pripravuje žiakov na výkon
zamestnania v oblasti cestovného ruchu, hotelierstva, pohostinstva: Minulý rok sa v miestnej hote-
lovej akadémii uskutočnil barmanský kurz pre študentov školy. ♦ hovor. hotelovka ž. -ky
A hotel academy; F académie hôtelière; N die Hotelakademie; R колле̒дж тури̒зма и
гостеприи̒мства; Š escuela de hostelería y turismo
ANALYTIK
IT analytik [í té / aj tí -t-] m. neskl. -ka pracovná pozícia, ktorej náplňou je analýza diania v oblasti
informačných technológií; človek vykonávajúci túto pozíciu: zamestnať sa ako IT analytik IT ana-
lytička ž. neskl. -ky
A IT analyst; F analyste en informatique; N der IT-Analytiker; R систе̒мный анали̒тик; Š analista
TIC
LEKÁR
zubný lekár m. -ného -ra kto odborne ošetruje zuby; dentista, stomatológ: ambulancia zubné-
ho lekára zubná lekárka ž. -nej -ky ♦ hovor. zubár m. -ra
A dentist; F dentiste; N der Zahnarzt; R вра́ч-стомато́ лог / зубно́ й вра́ч; Š odontólogo
2 Výskum viacslovných pomenovaní v rusistike
2.1 Reflexia v nelexikografických dielach

Viacslovné pomenovania – zložené pomenovania (составные наименования) sú
v ruskej lingvistike charakterizované ako špecifický typ ustálených slovných spojení, pri-
čom súčasná koncepcia definovania a klasifikovania týchto jazykových jednotiek sa
v mnohom opiera o práce jedného z najvýznamnejších predstaviteľov ruskej lingvistiky
akademika V. V. Vinogradova, ktorý slovné spojenia charakterizuje ako gramatické jednot-
ky tvorené dvomi alebo niekoľkými plnovýznamovými slovami vyjadrujúcimi jednotný, aj
keď členený na komponenty, význam. Podstata takéhoto slovného spojenia spočíva v jeho
nominatívnej funkcii a príslušnosti k nominatívnym prostriedkom jazyka. Termín a aj po-
jem slovné spojenie v procese vývoja ruskej jazykovedy prešli niektorými zmenami a re-
definíciami.
Už v prvých ruských gramatikách sa popisujú špecifiká a typy spojení slov. Jedným
z prvých ruských jazykovedcov 19. storočia, ktorý sa touto problematikou zaoberal, bol
akademik F. F. Fortunatov, ktorý poukázal na osobitý typ slovných spojení „rovnorodých
svojim významom so zloženými slovami“ a definoval ich ako zložené výrazy (слитные
речения). F. F. Fortunatov k tejto problematike poznamenáva, že napríklad v ruskom jazy-
ku také spojenia slov ako железная дорога (železnica, železničná trať) sú svojim výz-
namom rovnakej povahy ako zložený výraz, pretože na základe významu sa toto spojenie
slov nerozkladá na slová железная a дорога bez zmeny pôvodného významu celku. Táto
koncepcia našla neskôr svoju reflexiu v rozpracovanejšej forme v prácach jeho žiakov,
konkrétne v syntaktickej teórii akademika A. A. Šachmatova. V.V. Vinogradov v tomto
kontexte vyzdvihuje ideu A. A. Šachmatova o nevyhnutnosti selekcie nerozložiteľných
slovných spojení, ktoré sú tvorené dvomi alebo viacerými slovami a predstavujú „jeden
gramatický celok“.
Akademik V. V. Vinogradov vo svojich mnohých prácach zdôrazňoval nevyhnutnosť
a aktuálnosť výskumu slovných spojení ako nominatívnych prostriedkov jazyka, prostried-
kov označujúcich predmety, javy, procesy atď., čiže skúmania v oblasti komplexnej charak-
teristiky nominatívnych jednotiek (tak syntetických, ako aj analytických). Osobitnú pozor-
nosť V. V. Vinogradov venoval typom tzv. ustálených slovných spojení, ktoré sú svojou
povahou na rovnakej úrovni ako slová a sú konštruované ako sémantické jednotky vyššie-
ho radu. Vo svojej klasifikácii síce vydeľuje tri typy frazeologických jednotiek (zrasty, celky,
spojenia – rus. сращения, единства, сочетания), ale pripúšťa aj možnosť existencie tzv.
prechodných, preklenovacích jednotiek. V tejto klasifikačnej schéme tak dostali priestor aj
také ustálené jednotky ako zložené pomenovania – составные наименования. V tejto
koncepcii môžeme nájsť iba krátku poznámku o zložených termínoch – ucelených skupi-
nách slov, ktoré patria k triede frazeologických celkov, čiže sémanticky nedeliteľných jed-
notiek, ktoré vyjadrujú jednotný ucelený význam.
V neskoršom období sa predstavitelia ruskej jazykovedy mnohokrát zaoberali proble-
matikou väčšej či menšej štruktúrno-sémantickej jednoty, celistvosti, prípadne rôznemu
stupňu členenia či ustálenosti slovných spojení. Neidiomatickosť zložených pomenovaní
niekoľkokrát vo svojich prácach zdôrazňovali mnohí ruskí lingvisti. Jedni z nich v súlade
s tradíciou skúmali tieto útvary ako frazeologizmy ruského jazyka, iní rešpektovali mož-
nosť skúmať zložené termíny ako pomenovania vo forme osobitnej skupiny frazeologic-
kých jednotiek, pre ktoré je príznačná nedeliteľnosť štruktúry podmienená vzťahom ozna-
čujúceho a pojmu triedy predmetov určitej oblasti poznania. O. S. Achmanovová (1957)
skúma každé zložené pomenovanie, ktoré má formu „zloženého idiomatického ekvivalen-
tu“ ako predmet „frazeologizácie“, ako fenomén lexikálneho kontextu a ako následok
prerastania voľného spojenia slov do spojenia frazeologického. A. P. Mordvilko (1964)
chápe slovné spojenia, akými sú napríklad atómová energia, priamy uhol, vysoká škola a
pod., ako frazeologizmy.
Napriek tomu sa však v novších teóriách a koncepciách čoraz jednoznačnejšie začalo
hovoriť o tom, že nie každé ustálené spojenie slov môže byť považované za frazeologiz-
mus, a že zložené pomenovanie predstavuje osobitný rad ustálených slovných spojení,
ktoré sa nevzťahujú k ruskej frazeológii a nemôžu byť súčasťou frazeologického slovníka.
Mnohí ruskí jazykovedci vyvodzujú, že je nevyhnutné vyčlenenie zložených pomenovaní
do samostatnej skupiny ustálených slovných spojení, pretože obdobné spojenia slov vy-
jadrujú ucelený pojem a fungujú ako prostriedky označenia predmetov reálneho sveta.
Daný typ ustálených slovných spojení sa odlišuje jednak od frazeologizmov, ako aj od
iných rečových stereotypov, akými sú napríklad príslovia, porekadlá a pod. Špecifiku zlo-
žených pomenovaní zdôrazňoval B. A. Larin (1977), ktorý v kontexte zložených náučných
termínov hovoril o tom, že sa v žiadnom prípade nemôžu stotožňovať s frazeologickými
spojeniami. Taký istý názor prezentujú aj A. N. Kožin (1969), D. N. Šmeľov (1977), Ju. P.
Solodub, F. B. Aľbrecht (2003) I. M. Kobozevová (2000) a iní. V súlade s ich koncepciami je
nevyhnutné brať do úvahy fakt, že zložené pomenovania majú spoje špecifiká a že sa iba
navonok približujú k frazeologizmom, ale v štruktúrno-sémantickom pláne sú ustálenými
slovnými spojeniami iného druhu.
Na označenie daného javu sa používajú v rusistike rôzne termíny ako zložené slová
(сложносоставные слова), zdvojené podstatné mená (двойные существительные),
zloženiny (сложения), kompozitá (композиты), slová vo veľkých blokoch (крупно-
блочные слова), аппозитивные сочетания (apozičné spojenia), viacslovné zloženiny
(разнословные сложения), zložené slová spojené spojovníkom (сложные слова
с дефисным написанием), dvojkomponentné slová (двухкомпонентные слова) a i., čo
nepochybne demonštruje zložitosť a mnohoaspektovosť popisovaného javu.
E. V. Generalovová (2014) zložené pomenovania chápe ako osobitnú skupinu slovných
spojení, ktorej postavenie nie je ešte v jazyku súčasnou lingvistikou definované. Nejestvu-
je ani jednoznačná definícia takýchto spojení. Základnými odlišujúcimi príznakmi zlože-
ných pomenovaní je ich odlišnosť vo vzťahu k slovu v štruktúrnom zmysle (pozostávajú
z dvoch alebo viacerých slov, t. j. sú slovnými spojeniami) a sémantická jednota (označujú
jeden pojem).
M. A. Drogovová (2011) zložené pomenovanie charakterizuje ako špecifický fenomén
systému lexiky a slovotvorby, a zároveň naň poukazuje ako na spojenie dvoch samostat-
ných uzuálnych slov do jedného kompaktného pomenovania, pričom vystupuje ako uzav-
retá jednotka nominácie a je predurčená, aby vyjadrila kvalitatívne nový význam. Zložitosť
a variabilita zložených pomenovaní nachádza svoj odraz vo formovaní rôznorodých kritérií
ich klasifikácie – napr. prítomnosť alebo absencia prevzatého komponentu; ohybnosť
komponentov; charakter vzťahov medzi komponentmi; pevná alebo variabilná pozícia

komponentov; povaha slovotvorného základu; odvoditeľnosť.
G. V. Sudakov (2015) spomína evidentnú vzájomnú blízkosť zložených pomenovaní
a terminologickej lexiky. V mnohých prípadoch však nie je jednoduché definovať hranicu
medzi terminologickou lexikou a pomenovaniami konkrétnych predmetov každodenného
života. Ak termíny vystupujú ako špeciálne pomenovania pre konkrétne pojmy vedy
a techniky, pomenovania vyššie uvedených predmetov sú charakteristické svojou širokou
použiteľnosťou a zrozumiteľnosťou.
Rozlišujeme zložené pomenovania dvojakej formy – vlastné podstatné mená
a všeobecné. Vlastné zložené pomenovania, obdobne aj všeobecné, označujú jedinečné
javy, predmety, osoby, napr. Čierne more, Veľká medvedica, Malé divadlo, Komsomolská
pravda atď. Všeobecné zložené pomenovania, podobne ako aj jednoduché lexémy ozna-
čujú pojmy predmetov a javov prírody, spoločnosti a samotného myslenia, napríklad biele
noci (белые ночи), železnica (железная дорога) a pod. Zložené pomenovania môžeme
nájsť v rôznych terminológiách – matematickej, biologickej, fyzikálnej, lingvistickej, eko-
nomickej, technickej a pod. Napríklad so slovom sloveso sú v jazykovede zaužívané termí-
ny – zložené pomenovania: zvratné sloveso (возвратный глагол), sloveso pohybu
(глагол движения), pomocné sloveso (вспомогательный глагол), modálne sloveso
(модальный глагол) atď. Gramatické vzťahy medzi elementami zloženého pomenovania
sa ničím neodlišujú od gramatických vzťahov voľného slovného spojenia. Komponenty
zloženého pomenovania môžu vyjadrovať vzťah závislosti (forma čísla alebo pádu).
V zložených pomenovaniach sa objektivizujú zložené pojmy, ktorých podstatný príznak
nemôže byť vyjadrený jedným slovom. Prvky lexikálno-gramatickej štruktúry lexikalizova-
ného slovného spojenia sú vzájomne determinované – konkretizácia označovaného sa
uskutočňuje za pomoci prostriedkov určujúceho komponentu, ktorý môže byť realizovaný
pádovými formami substantíva alebo adjektíva.
T. P. Čepkovová (2011) hovorí, že výskum zložených pomenovaní má v ruskom jazyku
dlhoročnú tradíciu, pričom sa k tomuto predmetu skúmania pristupovalo z dvoch základ-
ných uhlov pohľadu: buď sa klasifikoval ako frazeologická jednotka (V. A. Archangeľskij,
M. M. Kopylenko, Z. D. Popovová, L. I. Rojzenzon, N. M. Šanskij), alebo ako jednotka ne-
frazeologického charakteru (A. M. Babkin, A. N. Kožin, A. I. Molotkov, V. M. Mokienko).
Niektorí lingvisti daný typ jazykových jednotiek skúmajú diferencovane, keď zadeľujú zlo-
žené pomenovania medzi frazeologizmy a nefrazeologizmy (O. S. Achmanovová, S. I. Ože-
gov). Väčšina jazykovedcov vymedzuje dané jednotky za hranicu frazeológie, poukazujúc
na ich neidiomatickosť. Veľká časť zložených pomenovaní má štruktúru substantívneho
slovného spojenia a v jazykovom systéme vystupuje v podobe jednotiek so sémantikou
predmetnosti (švédsky stôl, krstný otec), menšia má sémantiku atributívnosti (farby kávy
s mliekom), prípadne je charakterizovaná sémantikou adverbiálnou (na znak protestu).
Neveľmi početná časť týchto jednotiek sa vyznačuje procesuálnou sémantikou vo forme
slovesných slovných spojení (prijať riešenie).
Zložené pomenovania vyjadrujú ucelený pojem o triede predmetov reálneho sveta.
Svojimi štruktúrno-gramatickými vlastnosťami sa približujú k voľným slovným spojeniam
a svojím využitím k frazeologizmom. Keďže predstavujú rozčlenené označenie reálneho
javu, na rozdiel od frazeologizmov vystupujú vo forme prostriedkov nominácie, výberu
a klasifikácie označovaného. Expresívnosť a obraznosť ako prirodzená súčasť frazeologiz-
mu nehrá v štruktúre zloženého pomenovania podstatnú úlohu a vystupuje len ako pro-
striedok, ktorý posilňuje predmetné zameranie označovaného.
2.2 Viacslovné pomenovania v slovníkoch

V Slovníku viacslovných pomenovaní sú najfrekventovanejšie dvojslovné zložené po-
menovania. Spomedzi nich sú najrozšírenejšie spojenia adjektíva so substantívom. Spoje-
nia substantíva so závislým adjektívom sú v ruštine často využívané vďaka tomu, že de-
monštrujú vzťah príznaku a kreujúceho mena, vytvárajú ustálené formy nominácie dispo-
nujúce krátkosťou a sémantickou jednotou. V štruktúre zloženého pomenovania adjektí-
vum vyčleňuje alebo podčiarkuje jeden konkrétny atribút, ktorý sa pripisuje slovu
s predmetným významom. Práve toto sa najväčšou mierou podpisuje na aktivite adjektív
v sfére zložených pomenovaní.
Pri práci na preklade hesiel do pripravovaného Slovníka viacslovných pomenovaní sme
prioritne využívali Veľký rusko-slovenský slovník (6 zväzkov, 1979 – 1995), ktorý predsta-
vuje bohatú zásobu aj viacslovných pomenovaní v slovenčine. Relatívne problematické
boli niektoré novšie jednotky, ktoré sa už vymykali zo záberu daného slovníka, a tu sme
využívali databázu Rusko-slovenského a slovensko-ruského veľkého slovníka ... nielen pre
prekladateľov (2011), prípadne jeho elektronickú verziu Lexicon 5: Rusko-slovenský a slo-
vensko-ruský veľký slovník, Lingea, 2008. Portfólio slovensko-ruských a rusko-slovenských
slovníkov obsahuje niektoré všeobecné slovníky novšieho datovania, ktoré aspoň sčasti
reflektujú novovznikajúce lexémy z politickej a právnickej oblasti, kultúry a športu, ban-
kovníctva, obchodu, ekonomiky (podnikateľ, daňové zaťaženie, EÚ, spoločnosť s ručením
obmedzeným, know-how a pod.), prípadne slovnú zásobu s novými výrazmi, heslami
v oblasti zemepisných názvov a vlastných mien či aktuálne zvraty ekonomického charakte-
ru (Bejdová, 2004; Kollár a kol., 2006; Balcová, 2006; Kollár – Grigorjanová, 2011). Svojou
šírkou však nedosahujú záber vyššie spomínaných slovníkov [16] v konfrontácii s ukážkou
časti toho istého hesla v [17].
[16] Ukážkа hesla asistent (Slovensko-ruský slovník I. – II.)

asistent -а m 1 ассисте́нт 2 (na vysokej škole) мла́дший преподава́тель, ассисте́нт
[17] Ukážkа časti hesla asistent (Rusko-slovenský a slovensko-ruský veľký slovník ... nie-
len pre prekladateľov
asistent m 1 (pomocný pracovník) ассисте́нт, помо́ щник; osobný ~ (telesne postihnuté-
ho) индивидуа́льный помо́щник (инвали́ да); osobný ~ персона́льный ассисте́нт; ~
riaditeľa ассисте́нт дире́ктора; (film.) ~ réžie ассисте́нт режиссёра; ~ trénera
помо́щник / ассисте́нт тре́нера 2 (vysokoškolský) преподава́тель, сотру́дник; odborný
~ ста́рший преподава́тель; ~ na katedre ruského jazyka мла́дший преподава́тель на
ка́федре ру́сского языка́
K dispozícii je aj špeciálny slovník pre oblasť obchodu a podnikania (Košíková, 1999).

Pri práci môže prekladateľ do ruštiny efektívne využiť česko-ruské, resp. rusko-české slov-
níky, ktoré majú najmä v oblasti špeciálnej terminológie oveľa bohatšie zastúpenie (Vav-
rečka – Lednický, 2006; Wagner, 1999; Machalová – Vysloužilová a kol., 2014, 2015; Šiška
– Šišková, 2002; Csiriková, 2006; Vágnerová, 2001). Prínosnou bola pre nás aj databáza
prekladov elektronického Slovníka Magnus 2011 hlavne z oblasti terminológie stavebníc-

tva, lekárstva, elektrotechniky a strojárenstva. Uvedený slovník ponúka jednak výrazy
s konkrétnym heslom, ale aj široké spektrum kolokácií podľa zvolených tematických oblas-
tí (ukážka časti hesla asfalt [18]).
[18] Ukážka časti hesla asfalt – SLOVNÍK MAGNUS 2011 EXPERT (RUŠTINA)
2.3 Problémy pri preklade slovenských VP do ruštiny

Pri preklade jednotlivých VP môžeme čiastkovo vyhodnotiť niektoré zaujímavé dife-
rencie z hľadiska medzijazykového porovnávania. Časté sú prípady rozdielov na úrovni
zhodný, resp. nezhodný prívlastok: prekladateľská agentúra : бюро переводов. Hyperhes-
lo agentúra obsahuje 18 viacslovných pomenovaní, pričom v slovenskej verzii je to klasická
štruktúra adjektívum + substantívum (forma zhodného prívlastku) v 17 ekvivalentoch:
reklamná agentúra, spravodajská agentúra, tlačová agentúra, bezpečnostná agentúra,
cestovná agentúra, modelingová agentúra, personálna agentúra, prekladateľská agentú-
ra, zoznamovacia agentúra, grantová agentúra, špionážna agentúra, ratingová agentúra,
pracovná agentúra, antidopingová agentúra, internetová agentúra, marketingová agentú-
ra, realitná agentúra a v jednom je variantná forma agentúra práce / pracovná agentúra,
ekvivalent (биржа труда). V ruštine môžeme nájsť viac príkladov formy substantívum +
substantívum (nezhodný prívlastok), a to konkrétne v tomto prípade sú to štyri ekvivalen-
ty: prekladateľská agentúra (бюро переводов), zoznamovacia agentúra (агентство
знакомств), realitná agentúra (агентство недвижимости), pracovná agentúra

(биржа труда). Špecifický je výskyt ruských kompozít ako ekvivalentov slovenských viac-
slovných pomenovaní, v prípade hyperhesla agentúra sú to VP cestovná agentúra
(турагентство), prípadne internetová agentúra (интернет-агентство). Ostatné
ruské ekvivalenty sú štruktúrne totožné so slovenskými jednotkami: reklamná agentúra
(рекламное агентство), spravodajská agentúra (информационное агентство), tlačová
agentúra (телеграфное агeнтство), bezpečnostná agentúra (охранное агентство),
modelingová agentúra (модельное агентство), personálna agentúra (кадровое агент-
ство), grantová agentúra (грантовое агентство), špionážna agentúra (шпионское
агентство), ratingová agentúra (рейтинговое агентство), antidopingová agentúra
(антидопинговое агентство), marketingová agentúra (маркетинговое агентство).
Problematická je práca s prekladom jednotiek, ktoré kódujú špecifické reálie jednak
v pracovno-právnej oblasti – zamestnanecký bonus (налоговая льгота работника),
platový dekrét (приказ о размере оклада), v oblasti gastronómie – dukátové buchtičky
(булочки с кремом), v oblasti dopravy a cestovania – polovičné cestovné (билет с пя-
тидесятипроцентной скидкой), v sociálnom zabezpečení – čiastočný invalidný dôcho-
dok (неполная пенсия по инвалидности) atď., a nemajú v ruštine obsahový ekvivalent.
V týchto prípadoch sme použili, často konštrukčne rozsiahlejšie, explicitácie, ktoré zabez-
pečujú čo možno najväčší prekryv významu pôvodných slovenských hesiel s analogickými
jednotkami v jazyku prekladu.
3 Zhrnutie
Problematike pomenúvania prostredníctvom viacslovných jednotiek sa v slovakistike

venovala pomerne sústredená pozornosť (pravda, viac prác sa zameriavalo na otázky spo-
jené s frazeologickými jednotkami.) VP sa tradične členia na združené pomenovania (lexi-
kalizované spojenia) – neobrazné a frazémy – obrazné (napr. E. Pauliny – J. Ružička –
J. Štolc, J. Mihál, E. Kučerová, P. Ondrus – J. Horecký – J. Furdík, E. Pauliny, J. Mlacek,
I. Ripka – M. Imrichová, J. Furdík a i.). Prirodzene, skúmajú sa aj rozličné ďalšie témy súvi-
siace s fungovaním VP: napr. problematika delimitácie VP a voľných syntaktických kon-
štrukcií, inými slovami analýzy týkajúce sa podstaty lexikalizovanosti a vlastnosti VP
(E. Kučerová, A. Jarošová, M. Ološtiak a i.; na zisťovanie miery lexikalizácie VP vytvoril P.
Ďurčo nástroj, tzv. metódu 6K, ktorá zahŕňa všetky spájateľnostné defektnosti počnúc
frekvenčnou signifikantnosťou až po sémantickú anomálnosť); problematika kolokability,
vrátane monokolokability, a kolokácií (A. Jarošová, M. Ološtiak – M. Ivanová), status kate-
goriálnych slov (J. Kačala, M. Ivanová), onomaziologické aspekty (J. Dolník – J. Benkovičová
– A. Jarošová, F. Buffa, J. Furdík, M. Ološtiak), porovnávacie aspekty (E. Kučerová, E. Seka-
ninová, J. Dolník – J. Benkovičová – A. Jarošová), rôzne typy klasifikácie VP (A. Jarošová,
J. Kačala, M. Ološtiak), charakteristika a hranice medzi jednotlivými skupinami VP (J. Kača-
la, A. Jarošová, M. Ološtiak), verbo-nominálne spojenia (J. Kačala, E. Kučerová, M. Pisárči-
ková, Ľ. Kralčák, M. Wickleinová, M. Szymczak-Rozlach, M. Ivanová), univerbizácia (J. Bo-
sák, Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny, L. Palková).
Spracovaním VP v rôznych typoch slovníkov sa zaoberajú viacerí autori (napr. E. Kuče-

rová, E. Sekaninová, I. Ripka). Jednotlivé typy slovníkov spracúvajú viacslovné pomenova-
nia rozličným spôsobom. V pravopisných slovníkoch sa nefrazeologické VP zachytávajú
jednak ako samostatné heslá (zriedkavo), jednak v rámci hesla jednoslovných pomenova-
ní. VP sa ako heslové vyskytujú aj vo viacerých nárečových slovníkoch, ktoré sú zamerané
na lexiku konkrétneho dialektu. V rámci hesiel jednoslovných pomenovaní sa viacslovné
pomenovania nachádzajú jednak v exemplifikačnej časti, jednak v hniezdovej časti za oso-
bitnými značkami. Tak je to jednak v špecializovaných jednojazyčných slovníkoch (Histo-
rický slovník slovenského jazyka, Slovník slovenských nárečí), vo všeobecných výkladových
jednojazyčných slovníkoch (Slovník slovenského jazyka, Krátky slovník slovenského jazyka,
Slovník súčasného slovenského jazyka), ako aj v veľkých prekladových slovníkoch (napr.
Veľký slovensko-ruský slovník). V kontexte starších lexikografických diel, ale aj celkovo
výnimočné postavenie má Frazeologický slovník P. Tvrdého, ktorý (napriek metodologickej
nedôslednosti) možno pokladať za prvý svojrázny kolokačný slovník v slovenskom kontex-
te. Moderný kolokačný slovník vyšiel v roku 2015 (Slovník slovných spojení. Podstatné
mená; Ďurčo – Majchráková), ktorý sa opiera o koncepciu ustálenosti P. Ďurča.
Novým typom slovníka, ktorého cieľom je lexikografické spracovanie nefrazeologic-
kých, nepropriálnych a neterminologických, resp. determinologizovaných VP, je Slovník
viacslovných pomenovaní. V heslovej stati tohto slovníka sa spracúvajú ortografické, orto-
epické, morfosyntaktické, komunikačno-pragmatické, sémantické, kontextové, slovotvor-
né, paradigmatické a translatologické parametre. Ide o výkladovo-prekladový slovník,
ktorý okrem centrálnej sémantizačnej zóny uvádza aj ekvivalenty slovenských VP
v angličtine, francúzštine, nemčine, ruštine a španielčine. Dielo zachytáva cca 15 000 hes-
lových VP a jeho ukážkový dvojzväzok bude publikovaný v druhej polovici r. 2016.
Viacslovné – zložené pomenovania (составные наименования) sú v rusistike primár-
ne reflektované ako špecifický typ ustálených slovných spojení, ktoré sú tvorené dvomi
alebo niekoľkými plnovýznamovými slovami vyjadrujúcimi jednotný význam. Samotný
termín – pojem viacslovné pomenovania prešiel špecifickým vývojom v rámci ruskej jazy-
kovedy. Od termínu akademika F. F. Fortunatova zložené výrazy (слитные речения)
k zloženým pomenovaniam (составные наименования) V. V. Vinogradova až po rôzno-
rodé chápanie danej problematiky v rusistike a v tomto kontexte využívanie rôznych ter-
mínov ako zložené slová (сложносоставные слова), zdvojené podstatné mená (двойные
существительные), zloženiny (сложения), kompozitá (композиты), slová vo veľkých
blokoch (крупноблочные слова), apozičné spojenia (аппозитивные сочетания), viac-
slovné zloženiny (разнословные сложения), zložené slová spojené spojovníkom (слож-
ные слова с дефисным написанием), dvojkomponentné slová (двухкомпонентные
слова) a i., čo nepochybne demonštruje zložitosť a mnohoaspektovosť popisovaného
javu. V súčasnej ruskej lingvistike sa daná problematika vníma v konfrontácii so slovom
v štruktúrnom zmysle (viacslovné pomenovania pozostávajú z dvoch alebo viacerých slov,
t. j. sú slovnými spojeniami) a sémantickou jednotou (označujú jeden pojem) a s termino-
logickou lexikou. V rámci skúmania daných jednotiek sa k nim v ruskej jazykovede
v zásade pristupovalo buď ako k frazeologickým jednotkám, alebo ako k jednotkám nefra-
zeologického charakteru. Väčšina ruských jazykovedcov (A. N. Kožin (1969), D. N. Šmeľov
(1977), Ju. P. Solodub, I. M. Kobozevová (2000), F. B. Aľbrecht (2003) a iní) vymedzuje
dané jednotky za hranicu frazeológie, poukazujúc na ich neidiomatickosť. Expresívnosť
a obraznosť ako prirodzená súčasť frazeologizmu nehrá v štruktúre zloženého pomenova-

nia podstatnú úlohu a vystupuje len ako prostriedok, ktorý posilňuje predmetné zamera-
nie označovaného.
Bibliografia
BALCOVÁ, Táňa: Rusko-slovenský a slovensko-ruský slovník. Bratislava: Vydavateľstvo Kni-

ha-Spoločník 2006. 854 s.
BEJDOVÁ, Teodózia: Rusko-slovenský a slovensko-ruský slovník. Bratislava: Pezolt PVD
2004. 598 s.
BERNOLÁK, Anton: Slowár Slowenskí Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. 1. – 5. zv. Buda:
Reg. Universitatis Hungaricae, 1825 – 1827. 848 + 4 446 + 856 s.
BERNOLÁK, Anton: Grammatica slavica. In: Gramatické dielo Antona Bernoláka. Red.
a prekl. J. Pavelek. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1964, s. 113 – 424.
BLANÁR, Vincent: Zo slovenskej historickej lexikológie. Slovníkový rozbor počtových kníh
z baníckej osady Boce. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1961. 335 s. [Úvodnú časť Počtové knihy
zemianskeho banského súdu na Boci (1588 – 1602) (Vznik, dochovanie, význam; pravopis), s. 7
– 100 napísal Peter Ratkoš.]
BLANÁR, Vincent: Lexikálno-sémantická rekonštrukcia. Bratislava: Veda 1984. 216 s.
BOSÁK, Ján: Skúmanie jazyka ako sociálno-komunikačného systému. In: Dynamické ten-
dencie v jazykovej komunikácii. Red. J. Horecký. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV
1990, s. 75 – 84.
BUFFA, Ferdinand: Z poľsko-slovenských lexikálnych vzťahov. Komparatistický náčrt. Pre-
šov: Náuka 2001. 50 s.
CSIRIKOVÁ, Marie: Odborný slovník rusko-český. Praha: Linde 2006. 320 s.
CZAMBEL, Samo: Rukoväť spisovnej reči slovenskej. 3. vyd. Turčiansky sv. Martin: Kníhtla-
čiarsky účast. spolok 1919. 330 s. (1. vyd. 1902, 2. vyd. 1915)
DOLNÍK, Juraj: Jazykové princípy vo výstavbe frazém. In: Frazeologické štúdie. II. Red.
P. Ďurčo. Bratislava: Esprima 1997, s. 36 – 44.
DOLNÍK, Juraj: Lexikológia. Bratislava: Univerzita Komenského 2003. 236 s.
ĎURČO, Peter (2007a): Zásady spracovania slovníka kolokácií slovenského jazyka. 2007.
112 s. Dostupné na: <http://www.vronk.net/wicol/index.php/Main_Page>
ĎURČO, Peter (2007b): Collocations in Slovak (Based on the Slovak National Corpus). In:
Computer Treatment of Slavic and East European Languages. Ed. J. Levická – R. Garabík. Brati-
slava: Tribun 2007, s. 43 – 50.
ĎURČO, Peter (2007c): O projekte nemecko-slovenského slovníka kolokácií. In:
Frazeologické štúdie. V. Princípy lingvistickej analýzy vo frazeológii. Eds. D. Baláková –
P. Ďurčo. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, Filozofická fakulta 2007, s. 70 – 93.
ĎURČO, Peter: Feste Wortverbindungen mit Adjektiven: Korpuslinguistischer Ansatz als
Grundlage für bilinguale Lexikographie. In: P. Ďurčo et al.: Valenz und Kookkurrenz. Gramma-
tische und lexikologische Ansätze. Berlin – Münster – Wien: LIT-Verlag 2014, s. 177 – 192.
ĎURČO, Peter: Typológia ekvivalentnosti vo frazeológii. Na príklade ruských, slovenských a
nemeckých parémií. In: Slovo v slovníku. Aspekty lexikálnej sémantiky – gramatika – štylistika
(pragmatika). Eds. K. Buzássyová – B. Chocholová – N. Janočková. Bratislava: Veda 2012, s. 91 –

102.
ĎURČO, Peter: K princípom kolokačnej lexikografie. (Extrakcia a spracovanie kolokácií s ad-
jektívami). In: Prirodzený vývin jazyka a jazykové kontakty. Jazykovedné štúdie XXXII. Eds.
K. Balleková – G. Múcsková. Bratislava: Veda 2015, s. 426 – 437.
ĎURČO, Peter – MAJCHRÁKOVÁ, Daniela: Slovník slovných spojení. Podstatné mená. Trna-
va: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Filozofická fakulta 2015. 360 s.
FURDÍK, Juraj: Teória motivácie v lexikálnej zásobe. Ed. M. Ološtiak. Košice Vydavateľstvo
LG 2008. 95 s.
GAVUROVÁ, Miroslava (2013a): Skratka ako lexéma (abreviačná motivácia v lexike). Prešov:
Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove 2013. 311 s.
GAVUROVÁ, Miroslava (2013b): „Pošli bližšie info o detoxe a botoxe. Foto vítané.“ Po-
známky o produktivite a slovnodruhovom štatúte skrátených a skratkových slov I. časť. In:
Slovenská reč, 2013, roč. 78, č. 1 – 2, s. 41 – 57.
GAVUROVÁ, Miroslava (2013c): „Pošli bližšie info o detoxe a botoxe. Foto vítané.“ Poznám-
ky o produktivite a slovnodruhovom štatúte skrátených a skratkových slov II. časť. In: Sloven-
ská reč, 2013, roč. 78, č. 3 – 4, s. 152 – 173.
GAVUROVÁ, Miroslava (2013d): „Pošli bližšie info o detoxe a botoxe. Foto vítané.“ Po-
známky o produktivite a slovnodruhovom štatúte skrátených a skratkových slov III. časť. In:
Slovenská reč, 2013, roč. 78, č. 5, s. 274 – 284.
GAVUROVÁ, Miroslava (2013e): Abreviačné syntagmy ako reflex spolupráce abreviačnej
a syntaktickej motivácie. In: Vědecký výzkum a výuka jazyků V. Komunikační sebereflexe
a kompetence. Sborník příspěvků z 5. mezinárodní konference. Hradec Králové 2013, s. 86 –
93.
GENČI, Ján – OLOŠTIAK, Martin: Spracovanie viacslovných pomenovaní. In: Proceedings of
the 34th Annual Database Conference DATAKON 2014. Eds. P. Šaloun – D. Chlapek. Ostrava:
Vysoká škola báňská, Technická univerzita Ostrava 2014, s. 73 – 78.
GENČI, Ján – BAČO, Martin – TELEPOVSKÁ. Henrieta – OLOŠTIAK, Martin: On the Path to
Mine Multi Word Expressions From Slovak Web Space. In: ICETA 2014. 12th IEEE International
Conference on Emerging eLearning Technologies and Applications. Kosice: Elfa 2014, s. 133 –
138. Dostupné v databáze: <http://ieeexplore.ieee.org/xpl/articleDetails.jsp?arnumber=
7107559&queryText=ICETA%202014&pageNumber=2&newsearch=true&searchField=Search_All>
GENČI, Ján – BAČO, Martin – TELEPOVSKÁ, Henrieta – OLOŠTIAK, Martin: On the Path to
Mine Multi Word Expressions From Slovak Web Space. In: ICETA 2014. 12th IEEE International
Conference on Emerging eLearning Technologies and Applications. Kosice: Elfa 2014, s. 133 –
138.
GENČI, Ján – KAŠČÁK, Jozef: Vizualizácia grafov. In: WIKT 2015. Košice 2015, s. 26 – 31.
HABOVŠTIAKOVÁ, Katarína: Zoologická terminológia v prírodovedných dielach Grossingera
a Kraľovanského. In: Sborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Philologica. 16. A.
1964. Red. E. Pauliny. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1964, s. 173 – 182.
HABOVŠTIAKOVÁ, Katarína: O jazyku Radlinského učebníc. In: Letopis Pamätníka slovenskej
literatúry 1970. Red. J. Chovan. Martin: Matica slovenská 1970, s. 73 – 83.
HABOVŠTIAKOVÁ, Katarína: Synonymá v Berolákovom Slovári. In: Jazykovedné štúdie. 18.
Z dejín slovenského jazyka. Red. Š. Peciar. Bratislava: Veda 1983, s. 59 – 67.
HABOVŠTIAKOVÁ, Katarína: Slovná zásoba spisovnej slovenčiny z vývinového hľadiska. Nit-
ra: Pedagogická fakulta v Nitre 1987. 403 s.
HAUSMANN, Franz Josef: Kollokationen im deutschen Wörterbuch. Ein Beitrag zur Theorie
des lexikographischen Beispiels. In: Lexikographie und Grammatik: Akten des Essener Kolloqu-
iums zur Grammatik im Wörterbuch im 28. – 30.6.1984, Lexicographica Series Maior 3, Eds.
H. Bergenholtz – J. Mugdan. Tübingen: Niemeyer 1985, s. 118 – 129.
HISTORICKÝ SLOVNÍK SLOVENSKÉHO JAZYKA. Red. M. Majtán. Bratislava: Veda 1991 –
2008. 7 zväzkov. [HSSJ]
HORECKÝ, Ján: K charakteristike štúrovského lexika. In: Linguistica Slovaca, 1946 – 1948,
roč. 4 – 6, s. 279 – 298.
HORECKÝ, Ján: Základy slovenskej terminológie. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1956. 146 s.
HORECKÝ, Ján (1979a): Východiská k teórii spisovného jazyka. In: Z teórie spisovného jazy-
ka. Zborník referátov a diskusných príspevkov. Red. J. Kačala. Bratislava: Veda 1979, s. 13 – 22.
HORECKÝ, Ján (1979b): Vymedzenie štandardnej formy slovenčiny. In: Slovenská reč, 1979,
roč. 44, č. 4, s. 221 – 227.
HORECKÝ, Ján: Návrh na vymedzenie frazém. In: Frazeologické štúdie. II. Red. P. Ďurčo. Bra-
tislava: Esprima 1997, s. 78 – 81.
HORECKÝ, Ján – BUZÁSSYOVÁ, Klára – BOSÁK, Ján et al.: Dynamika slovnej zásoby súčasnej
slovenčiny. Bratislava: Veda 1989. 440 s.
HORECKÝ, Ján – RÁCOVÁ, Anna: Slovník jazykovedných termínov. Bratislava: Slovenské pe-
dagogické nakladateľstvo 1979. 208 s.
IVANOVÁ, Martina: Kolokácie v korpuse, viacslovné pomenovania v slovníku. (Úvodné po-
známky k príprave slovníka viacslovných pomenovaní.) In: Jazyk je zázračný organizmus... Me-
tamorfózy jazyka a jazykovedy. Zborník príspevkov venovaných prof. PhDr. Ivorovi Ripkovi,
DrSc., emer. prof. PU, pri príležitosti jeho životného jubilea. Eds. M. Imrichová – J. Kesselová.
Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove 2013, s. 132 – 147.
IVANOVÁ, Martina: Light Verbs in Slovak. In: Mundo Eslavo, 2014, č. 13, s. 47 – 61.
JAROŠOVÁ, Alexandra: Spájateľnosť slov a jej odraz v slovníku. In: Jazykovedný časopis,
1992, roč. 43, č. 2, s. 116 – 126.
JAROŠOVÁ, Alexandra: Spájateľnosť slov a jazyková norma. In: Kultúra slova, 1993, roč. 27,
č. 9 – 10, s. 270 – 276.
JAROŠOVÁ, Alexandra: Monokolokabilné slová v slovenčine. In: Jazykovedný časopis, 1995,
roč. 46, č. 2, s. 83 – 99.
JAROŠOVÁ, Alexandra: Problém vyčleňovania ustálených lexikalizovaných spojení pomocou
štatistických nástrojov. In: Jazykovedný časopis, 1999, roč. 50, č. 2, s. 94 – 100.
JAROŠOVÁ, Alexandra (2000a): Lexikalizované spojenie v kontexte ustálených spojení. In:
Princípy jazyka a textu. Materiály z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej 9. – 10. 3.
2000 na Katedre slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Ed. J. Dolník.
Bratislava: Univerzita Komenského 2000, s. 138 – 153.
JAROŠOVÁ, Alexandra (2000b): Viacslovný termín a lexikalizované spojenie. In: Človek a je-
ho jazyk. 1. Jazyk ako fenomén kultúry. Na počesť profesora Jána Horeckého. Ed. K. Buzá-
ssyová. Bratislava: Veda 2000, s. 481 – 493.
JAROŠOVÁ, Alexandra (2000c): Spracovanie ustálených spojení vo výkladovom slovníku.
Návrh. In: Nová slovní zásoba ve výkladových slovnících. Sborník příspěvků z konference. Praha,
31. 10. – 1. 11. 2000. Red. O. Martincová – J. Světlá. Praha: Ústav pro jazyk český Akademie
věd České republiky 2000, s. 41 – 54.
JAROŠOVÁ, Alexandra: Poznámky k lexikografickej koncepcii Petra Tvrdého. In: Peter Tvrdý.
Zborník zo seminára k 150. výročiu narodenia, 28. novembra 2000. Zost. S. Ondrejovič –
K. Fircáková – D. Lechner. Bratislava: Univerzitná knižnica v Bratislave – Jazykovedný ústav

Ľ. Štúra SAV 2001, s. 27 – 34.
JAROŠOVÁ, Alexandra: Problémy funkčnej klasifikácie ustálených kombinácií slov (na prí-
klade útvarov vetného typu). In: Frazeologické štúdie. III. K 13. kongresu slavistov v Ľubľane.
Eds. J. Mlacek – P. Ďurčo. Bratislava: Stimul 2003, s. 77 – 89.
JAROŠOVÁ, Alexandra: Problém vymedzenia kolokácií. In: Jazykovedný časopis, 2007, roč.
58, č. 2, s. 81 – 102.
JÓNA, Eugen: Slovenský slovnikár Peter Tvrdý (1850 – 1935). In: Slovenská reč, 1961, roč.
25, č. 1, s. 18 – 31.
KAČALA, Ján: Slovesá v spojeniach so substantívom pozornosť. In: Slovenská reč, 1978, roč.
43, č. 3, s. 139 – 146.
KAČALA, Ján: Sloveso a sémantická štruktúra vety. Bratislava: Veda 1989. 254 s.
KAČALA, Ján: Výrazová a významová diferenciácia a vznik nových pomenovaní. Podstatné
meno kruhy. In: Kultúra slova, 1992, roč. 26, č. 8, s. 225 – 229.
KAČALA, Ján (1993a): Kategoriálne slová v slovných spojeniach (príspevok k teórii jazykové-
ho významu). In: Jazykovedný časopis, 1993, roč. 44, č. 1, s. 14 – 24.
KAČALA, Ján (1993b): Podstatné meno slávnosti. In: Kultúra slova, 1993, roč. 27, č. 7 – 8,
s. 241 – 244.
KAČALA, Ján (1997a): Viacslovné pomenovania v slovnej zásobe. In: Zborník Filozofickej fa-
kulty Univerzity Komenského. Philologica XLV. Red. P. Žigo. Bratislava: Univerzita Komenského
1997, s. 33 – 42.
KAČALA, Ján (1997b): K statusu lexikalizovaných spojení. In: Slovenská reč, 1997, roč. 62,
č. 4, s. 193 – 203.
KAČALA, Ján (1997c): Lexikalizované spojenia a frazeologické jednotky. In: Frazeologické
štúdie. II. Ed. P. Ďurčo. Bratislava: Komisia pre výskum frazeológie pre Slovenskom komitéte
slavistov 1997, s. 95 – 102.
KAČALA, Ján: Syntax lexikalizovaných spojení. In: Studia Academica Slovaca. Ed. J. Mlacek.
Bratislava: Stimul 2002, s. 100 – 110.
KAČALA, Ján: Analytické pomenovania sloveso – príslovkový výraz. In: Kultúra slova, 1999,
roč. 43, č. 3, s. 129 – 137.
KAČALA, Ján: Zložené útvary v jazyku. Martin: Matica slovenská 2010. 133 s.
KARPINSKÝ, Peter (2015a): Historicko-jazyková analýza publikácie Nowý i Starý Wlastenský
Kalendár na rok Pána 1885 s prihliadnutím na výskyt združených pomenovaní v analyzovanom
texte. In: Knižná kultúra Slovenska koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia. Osobnosti, uda-
losti, dobová tlač. Ed. M. Domenová. Prešov: Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2015, s. 125 –
141.
KARPINSKÝ, Peter (2015b): Historical and Linguistic analysis of Ján Kutlík Senior. A Historical
Chronicle (The occurrence of Multi-word naming in the Text). Historicko-jazyková analýza diela
Jána Kutlíka st. Kronika Dejepisná... (S prihliadnutím na výskyt viacslovných pomenovaní
v texte. In: Inrenational Conference 270 Years of History, Literature and Language of Slovaks in
Vojvodina. Programme and a Book of Abstracts. Medzinárodná konferencia 270 rokov dejín,
literatúry a jazyka Slovákov vo Vojvodine. Harmonogram a kniha abstraktov. Eds. M. Šimáková
Speváková – Z. Týrová. Nový Sad: Vojvodina Slovak Cultural Institute and Department of Slovak
Studies FP UNS. Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov 2015, s. 38.
KATUŠČÁK, Matej – GENČI, Ján: Identification of Multiword Expressions for Slovak Langua-
ge. In: Electrical Engineering and Informatics 6: proceedings of the Faculty of Electrical Engine-
ering and Informatics of the Technical University of Košice. Košice: FEI TU 2015, s. 570 – 573.
KOLLÁR, Dezider – GRIGORJANOVÁ, Tatiana: Slovensko-ruský slovník I. – II. Nitra: ASAP

translation.com, s.r.o., 2011. 1513 s. Elektronický zdroj. Dostupné na: <https://www.ebook.
sk/produkt/slovensko-rusky-slovnik-i-ii/>
KOLLÁR, Dezider a kol.: Rusko-slovenský a slovensko-ruský slovník. Bratislava: SPN – Mladé
letá 2006. 545 s.
KOŠÍKOVÁ, Alžbeta: Slovensko-ruský slovník pre obchod a podnikanie. Žilina: Žilinská uni-
verzita 1999. 121 s.
KOŽELOVÁ, Adriána: Viacslovné pomenovania a preklad. In: Kľúčové kompetencie pre celo-
životné vzdelávanie IV: ročenka Centra celoživotného a kompetenčného vzdelávania Prešov-
skej univerzity v Prešove. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity 2015, s. 64 – 69.
KRAJČOVIČ, Rudolf: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava: Slovenské peda-
gogické nakladateľstvo 1988. 344 s.
KRALČÁK, Ľubomír: Analytické verbo-nominálne spojenia v slovenčine. Synchrónno-
diachrónny pohľad. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre 2005. 204 s.
KRÁTKA MLUVNICA SLOVENSKÁ. Prešporok: Schmid 1852. 61 s.
KRÁTKY SLOVNÍK SLOVENSKÉHO JAZYKA. 4., doplnené a upravené vydanie. Red. J. Kačala –
M. Pisárčiková – M. Považaj. Bratislava: Veda 2003. Dostupné na: <http://slovnik.juls.
savba.sk/> [KSSJ.]
KROŠLÁKOVÁ, Ema: O prekladaní staroslovienskych analytických spojení do slovenčiny. (Na
1100. výročie smrti Metoda.) In: Slovenská reč, 1985, roč. 50, č. 4, s. 193 – 197.
KUČEROVÁ, Eleonóra: Menné slovné spojenie ako exemplifikačný kontext. In. Slavica Slo-
vaca, 1971, roč. 6, č. 1, s. 31 – 44.
KUČEROVÁ, Eleonóra: Slovné spojenia v slovnej zásobe a v slovníku. In: Slovo a slovník.
Zborník referátov z lexikologicko-lexikografickej konferencie v Smoleniciach 4. – 7. mája 1970.
Red. J. Ružička – I. Poldauf. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1973, s. 155 – 159.
KUČEROVÁ, Eleonóra: Z problematiky slovných spojení. (Lexikalizované spojenie ako po-
menovacia jednotka.) In: Štúdie a porovnávacej gramatiky a lexikológie. Red. Š. Peciar. Brati-
slava: Veda 1974, s. 7 – 40.
KUČEROVÁ, Eleonóra: Slovesno-menné slovné spojenia so slovesným komponentom „de-
lať“. In: Slavica Slovaca, 1976, roč. 11, č. 3, s. 253 – 259.
KUCHAR, Rudolf: Z lexiky majetkovo-právnych vzťahov v starej slovenčine. In: Jazykovedné
štúdie. 17. Z dejín slovenskej lexiky. Red. Š. Peciar. Bratislava: Veda 1982, s. 61 – 71.
KUCHAR, Rudolf: Frazémy s komponentom hrdlo, krk, hlava, ruka ako súčasť vývinu staršej
slovenskej právnej terminológie. In: Z vývinu slovenskej lexiky. Red. R. Kuchar. Bratislava: Veda
1993, s. 181 – 194.
LALIKOVÁ, Tatiana: Z vývinu slovenskej príbuzenskej terminológie v predspisovnom období.
In: Z vývinu slovenskej lexiky. Red. R. Kuchar. Bratislava: Veda 1993, s. 110 – 128.
LAPÁROVÁ, Viktória: Ustálené spojenia a frazeologické jednotky, ich podstata a hranice. In:
Lexikografický sborník. Materiály z l. celoštátnej konferencie čs. lexikografov, konanej v dňoch
5. – 7. júna 1952 v Bratislave. Red. Š. Peciar. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1953, s. 111 – 116.
LETZ, Belo: Gramatika slovenského jazyka. Pomocná kniha pre školy III. stupňa. Bratislava:
Štátne nakladateľstvo 1950. 566 s.
MACHALOVÁ, Milena – VYSLOUŽILOVÁ, Eva a kol.: Česko-ruský slovník sportovní termino-
logie. Olomouc: Univerzita Palackého v Olomouci 2014, 247 s.
MACHALOVÁ, Milena – VYSLOUŽILOVÁ, Eva a kol.: Rusko-český slovník sportovní termino-
logie. Olomouc: Univerzita Palackého v Olomouci 2015. 335 s.
MAJTÁN, Milan: Začiatky slovenskej geografickej terminológie. In: Jazykovedné štúdie. 17.
Z dejín slovenskej lexiky. Red. Š. Peciar. Bratislava: Veda 1982, s. 73 – 92.
MAJTÁNOVÁ, Marie: Botanické názvy Fándlyho Zeľinkára. In: Z vývinu slovenskej lexiky.
Red. R. Kuchar. Bratislava: Veda 1993, s. 151 – 160.
MASÁR, Ivan: Príručka slovenskej terminológie. Bratislava: Veda 1991. 192 s.
MASÁR, Ivan: Ako pomenúvame v slovenčine. Kapitolky z terminologickej teórie a praxe.
Spisy SJS pri SAV. 3. Bratislava: Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV – Jazykovedný ústav
Ľudovíta Štúra pri SAV 2000. 60 s.
MLACEK, Jozef: Slovenská frazeológia. 2. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické naklada-
teľstvo 1984. 159 s.
MAN, Oldřich: Ustálená slovní spojení a frazeologické jednotky, jejich podstata a hranice.
In: Lexikografický sborník. Materiály z l. celoštátnej konferencie čs. lexikografov, konanej
v dňoch 5. – 7. júna 1952 v Bratislave. Red. Š. Peciar. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1953,
s. 101 – 110.
MATEJČÍK, Ján: Lexika Novohradu. Vecný slovník. Martin: Osveta 1975. 310 s. + 17 máp.
MEER, Geart, van der: Collocation as one particular type of conventional word combina-
tions: their definition and character. In: Euralex ´98 proceedings. Eds. T. Fontenelle – P. Hilings-
mann et al. Liège: University of Liège 1998, s. 313 – 321.
MIHÁL, Ján: Zo slovenskej frazeológie. In: Slovenská reč, 1959, roč. 24, č. 5, s. 257 – 271.
PRAVIDLÁ SLOVENSKÉHO PRAVOPISU S PRAVOPISNÝM SLOVNÍKOM. Turč. sv. Martin: Ma-
tica slovenská 1931. 360 s.
PRAVIDLÁ SLOVENSKÉHO PRAVOPISU S PRAVOPISNÝM SLOVNÍKOM. 2. vyd. Turč. sv. Mar-
tin: Matica slovenská 1949. 478 s. (Dotlač 2. vyd. z roku 1940.)
PRAVIDLÁ SLOVENSKÉHO PRAVOPISU S PRAVOPISNÝM A GRAMATICKÝM SLOVNÍKOM. Bra-
tislava: Slovenská akadémia vied 1953. 408 s.
OLOŠTIAK, Martin: K triedeniu viacslovných pomenovaní. In: Slovakistický zborník. 5. Red.
M. Týr. Nový Sad: Slovakistická vojvodinská spoločnosť 2009, s. 25 – 39.
OLOŠTIAK, Martin (2010a): O syntaktickej motivácii lexikálnych jednotiek. In: Slovenská reč,
2010, roč. 75, č. 1, s. 10 – 28.
OLOŠTIAK, Martin (2010b): Registrová motivácia lexikálnych jednotiek (o vzťahu medzi poj-
mami lexikálna zásoba, register, sociolekt). In: Jazykovedný časopis, 2010, roč. 61, č. 1, s. 31 –
42.
OLOŠTIAK, Martin: Aspekty teórie lexikálnej motivácie. Prešov: FF PU v Prešove 2011. 339 s.
OLOŠTIAK, Martin: K problematike delimitácie viacslovných pomenovaní a voľných syntak-
tických konštrukcií. In: Slovo v slovníku. Aspekty lexikálnej sémantiky – gramatika – štylistika
(pragmatika). Na počesť Alexandry Jarošovej. Eds. K. Buzássyová – B. Chocholová – N. Janočko-
vá. Bratislava: Veda 2012, s. 126 – 139.
OLOŠTIAK, Martin: Onomaziologická štruktúra lexikálnych jednotiek. In: Od morfém ku
komplexným slovám a ich paradigmám. Výraz, význam, funkcia. Eds. L. Sisák – M. Ološtiak.
Prešov: Filozofická fakulta, Prešovská univerzita v Prešove 2013, s. 9 – 90.
OLOŠTIAK, Martin: Slovník viacslovných pomenovaní ako špecifický typ slovníka. In: Štefan
Peciar a moderná lexikografia. Zborník k 100. výročiu od narodenia Štefana Peciara. Eds.
S. Ondrejovič – L. Satinská – J. Vrábľová. Bratislava: Veda 2014, s. 199 – 215.
OLOŠTIAK, Martin. O terminologickej motivácii v lexike. In: Jazyková kultúra a terminológia.
Ed. Sibyla Mislovičová. Bratislava: Veda 2015, s. 54 – 82.
OLOŠTIAK, Martin – IVANOVÁ, Martina – GENČI, Ján: Slovník viacslovných pomenovaní (le-
xikografický, lexikologický a komparatívny výskum). Koncepcia projektu. In: Slovenská reč,
2012, roč. 77, č. 5 – 6, s. 259 – 274.
OLOŠTIAK, Martin – IVANOVÁ, Martina: Kapitoly z lexikológie (lexikálna syntagmatika
a viacslovné pomenovania). Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove 2013.
251 s.
ONDREJOVIČ, Slavo: O multiverbizačných procesoch v spisovnej slovenčine. In: Slovenská
reč, 1988, roč. 53, č. 6, s. 337 – 348.
ONDRUS, Pavel: Slovenská lexikológia. 2. Náuka o slovnej zásobe. Bratislava: Slovenské pe-
ONDRUS, Pavel – HORECKÝ, Ján – FURDÍK, Juraj: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Lexiko-
lógia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1980. 232 s.
ORLOVSKÝ, Jozef – ARANY, Ladislav: Gramatika jazyka slovenského. Bratislava: Vedecké
a umelecké nakladateľstvo Dr. J. Orlovského 1946. 252 s.
PALKOVÁ, Lenka: K diferenciácii neutrálnych viacslovných pomenovaní a voľných synta-
giem. In: Jazyk je zázračný organizmus... Metamorfózy jazyka a jazykovedy. Zborník príspevkov
venovaných prof. PhDr. Ivorovi Ripkovi, DrSc., emer. prof. PU, pri príležitosti jeho životného
jubilea. Eds. M. Imrichová – J. Kesselová. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity
v Prešove 2013, s. 148 – 160.
PALKOVÁ, Lenka (2015a): Univerbáty ako prostriedky jazykovej ekonómie (komparácia
trunkačných a redukčných procesov v slovotvorných univerbátoch a klasických slovotvorne
motivovaných slovách). In: 10. študentská vedecká a umelecká konferencia. Zborník príspev-
kov. Ed. M. Ološtiak. Prešov: PU v Prešove 2015, s. 322 – 333.
PALKOVÁ, Lenka (2015b): O univerbizácii z hľadiska teórie lexikálnej motivácie. In: Sloven-
ská reč, 2015, roč. 80, č. 3 – 4, s. 177 – 193.
PALKOVÁ, Lenka (2015c): Terminologická poznámka o pomenovaní výsledku univerbizácie.
In: Kultúra slova, 2015, roč. 49, č. 3, s. 151 – 156.
PALKOVÁ, Lenka (2015d): Distribúcia a frekvencia viacslovných pomenovaní a univerbátov
v hlavných spravodajských reláciách troch slovenských televízií. In: Médiá a text 5. Eds. M.
Bočák – L. Regrutová – J. Rusnák. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove
2015, s. 283 – 296.
PAULINY, Eugen: Slovenská gramatika. (Opis jazykového systému.) Bratislava: Slovenské
pedagogické nakladateľstvo 1981. 328 s.
PAULINY, Eugen – RUŽIČKA, Jozef – ŠTOLC, Jozef: Slovenská gramatika. 5. vyd. Bratislava:
Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1968. 596 s.
PISÁRČIKOVÁ, Mária: Synonymické vzťahy pri ustálených spojeniach typu dať súhlas. In:
Slovenská reč, 1977, roč. 42, s. 2, s. 144 – 153.
RIPKA, Ivor: Vecný slovník dolnotrenčianskych nárečí. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slo-
venskej akadémie vied 1981. 338 s.
RIPKA, Ivor: Viacslovné spojenia a ich lexikografické spracovanie. In: Jazykovedné štúdie.
21. Dialektológia. Red. I. Ripka. Bratislava: Veda 1987, s. 7 – 20.
RIPKA, Ivor – IMRICHOVÁ, Mária: Základy slovenskej lexikológie. 2. dopl. a uprav. vyd. Pre-
šov: FHVP PU v Prešove 2004. 156 s.
RIPKA, Ivor – IMRICHOVÁ, Mária: Kapitoly z lexikológie a lexikografie. Prešov: Vydavateľ-
stvo PU v Prešove 2011. 236 s.
RUSKO-SLOVENSKÝ A SLOVENSKO-RUSKÝ VEĽKÝ SLOVNÍK ... NIELEN PRE PREKLADATEĽOV.
Bratislava: Lingea, s.r.o., 2011. 1357 s.
SEKANINOVÁ, Ella: Dvojjazyčná lexikografia v teórii a praxi. Bratislava: Veda 1993. 256 s.
SKLADANÁ, Jana: Frazeológia v diele Petra Tvrdého. In: Peter Tvrdý. Zborník zo seminára
k 150. výročiu narodenia, 28. novembra 2000. Zost. S. Ondrejovič – K. Fircáková – D. Lechner.
Bratislava: Univerzitná knižnica v Bratislave – Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2001, s. 35 – 38.
SKLADANÁ, Jana: Hranica medzi ustálenými spojenia lexikalizovanými a frazeologickými
z hľadiska synchrónie a diachrónie. In: Slovo v slovníku. Aspekty lexikálnej sémantiky – grama-
tika – štylistika (pragmatika). Eds. K. Buzássyová – B. Chocholová – N. Janočková. Bratislava:
Veda 2012, s. 103 – 108.
SLANČOVÁ, Daniela – SOKOLOVÁ, Miloslava: Variety hovorenej podoby slovenčiny. In: Stu-
dia Academica Slovaca. 23. Red. J. Mlacek. Bratislava: FF Univerzity Komenského 1994, s. 225 –
240.
SLANČOVÁ, Daniela – SOKOLOVÁ, Miloslava: Návrat k varietám hovorenej podoby sloven-
činy na východnom Slovensku po pätnástich rokoch. In: Vidy jazyka a jazykovedy. Na počesť
Miloslavy Sokolovej. Eds. M. Ološtiak – D. Slančová – M. Ivanová. Prešov: Filozofická fakulta
Prešovskej univerzity v Prešove 2011, s. 341 – 357.
SLOVNÍK MAGNUS 2011 EXPERT (RUŠTINA). Velký rusko-český překladový slovník: všechny
obory. Elektronický zdroj. Dostupné na: <http://www.slovnikymagnus.cz/magnus/eshop/7-1-
Ostatni-jazyky/0/5/8-Slovnik-MAGNUS-2011-EXPERT-RUSTINA>
SLOVNÍK SLOVENSKÉHO JAZYKA. 6 zv. Red. Š. Peciar. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1959 –
1968. Dostupné na: <http://slovnik.juls.savba.sk/> [SSJ.]
SLOVNÍK SLOVENSKÝCH NÁREČÍ. I. A – K. Red. F. Buffa – A. Ferenčíková – J. Nižnanský –
I. Ripka. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV 1994. 936 s. [SSN-1.]
SLOVNÍK SLOVENSKÝCH NÁREČÍ. II. L – P (povzchádzať). Red. I. Ripka. Bratislava: Veda, vy-
davateľstvo SAV 2006. 1066 s. [SSN-2.]
SLOVNÍK SÚČASNÉHO SLOVENSKÉHO JAZYKA. A – G. Red. K. Buzássyová – A. Jarošová. Bra-
tislava: Veda 2006. 1134 s. Dostupné na: <http://lex.juls.savba.sk/> [SSSJ 1]
SLOVNÍK SÚČASNÉHO SLOVENSKÉHO JAZYKA. H – L. Red. K. Buzássyová – A. Jarošová. Bra-
SOKOLOVÁ, Miloslava: Sémantika slovesa a slovesný rod. Bratislava: Veda 1993. 110 s.
SOKOLOVÁ, Miloslava: Kapitolky zo slovenskej morfológie. Prešov: Slovacontact 1995. 180 s.
STAŠ, Ján – HLÁDEK, Daniel – JUHÁR, Jozef – OLOŠTIAK, Martin: Automatic Extraction of
Multiword Units from Slovak Text Corpora. In: SLOVKO 2013. Natural Language Processing,
Corpus Linguistics, E-learning. Eds. K. Gajdošová – A. Žáková. Lüdenscheid: RAM-Verglag 2013,
s. 228 – 237.
STAŠ, Ján – HLÁDEK, Daniel – ONDÁŠ, Stanislav – JUHÁR, Jozef: On building the Slovak au-
tomatic semantic role labeling system. In: SLOVKO 2015: Natural Language Processing, Corpus
Linguistics, E-learning. Eds. K. Gajdošová – A. Žáková. Lüdenscheid: RAM-Verglag 2015, s. 141 –
150.
SZYMCZAK, Mariola: Zróżnicowanie stylistyczne analityzmów werbalno-nominalnych
w języku słowackim. In: W kręgu kultury Słowian. Księga pamiątkowa poświęcona 45-leciu
pracy naukowo-dydaktycznej Pani Profesor dr hab. Henryki Czajki. Ed. R. Tokarz. Katowice:
Wydawnictwo Uniwersytetu Śląskiego w Katowiciach 1999, s. 253 – 257.
SZYMCZAK, Mariola: Relacje synonimiczne w obrębie konstrukcji werbo-nominalnych. In:
Nadzieje i zagrożenia. Slawistyka i komparatystyka u progu nowego tysiąclecia. Ed. R. Tokarz.
Katowice: Wydawnictwo Uniwersytetu Śląskiego w Katowiciach 2002, s. 468 – 476.
SZYMCZAK, Mariola: Kilka uwag na temat struktur werbo-nominalnych w języku słowackim.

In: Jazyk a komunikácia v súvislostiach. Ed. J. Dolník. Bratislava: Univerzita Komenského 2005,
s. 275 – 283.
SZYMCZAK, Mariola: Analiza semantyczna komponentów analitycznych konstrukcji werbo-
nominalnych w współczesnym języku słowackim. In: Slavica Slovaca, 2003, roč. 38, č. 1, s. 22 –
28.
SZYMCZAK-ROZLACH, Mariola: Analityczne struktury werbo-nominalne w słowackich tek-
stach prasowych. In: Języky zachodniosłowiańske w XXI wieku. Katowice: Uniwersytet Śląski
w Katowiciach 2009, s. 234 – 246.
SZYMCZAK-ROZLACH, Mariola: Analityczne struktury werbo-nominalne w języku słowac-
kim. Katowice: Uniwersytet Śląski w Katowiciach 2010. 165 s.
ŠIŠKA, Jiří Fridrich – ŠIŠKOVÁ, Nadežda: Nový rusko-český právnický slovník. Praha: ASPI
2002. 176 s.
ŠTÚR, Ludevít: Nauka reči slovenskej. Prešporok: Tatrín 1846. In: L. Štúr: Nauka reči sloven-
skej I. Eds. Ľ. Ďurovič – S. Ondrejovič. Bratislava: Veda 2006.
ŠVAGROVSKÝ, Štefan: Lexikografický odkaz Petra Tvrdého. (K 130. výročiu narodenia a 45.
výročiu smrti.) In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Philologica. 32. 1981.
Red. Š. Ondruš. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1983, s. 97 – 111.
TVRDÝ, Peter: Slovenský frazeologický slovník. 2,. dopl. vyd. Praha – Prešov: Nákladom Čes-
koslovenská grafická unia, úč. spol 1933. 844 s.
TVRDÝ, Peter: Doplnky k Slovenskému frazeologickému slovníku. Praha – Prešov: Nákladom
Československá grafická unia, úč. spol 1937. 241 s.
VÁGNEROVÁ, Marta: Slovník zkratek a zkratkových slov v současné ruštině. J&M Písek
2001. 254 s.
VAVREČKA, Moimír – LEDNICKÝ, Václav: Česko-ruský a rusko-český slovník managementu.
Praha: Computer Press 2006. 382 s.
VEĽKÝ SLOVENSKO-RUSKÝ SLOVNÍK. 1. diel. A – K. Red. D. Kollár et al. Bratislava: Veda
1979. 992. [VSRS.]
VEĽKÝ SLOVENSKO-RUSKÝ SLOVNÍK. 2. diel. L – O. Hl. red. E. Sekaninová. Bratislava: Veda
1982. 848 s. [VSRS.]
VEĽKÝ SLOVENSKO-RUSKÝ SLOVNÍK. 3. diel. P – Q. Bratislava: Veda 1986. 808 s. [VSRS.]
VEĽKÝ SLOVENSKO-RUSKÝ SLOVNÍK. 4. diel. R – Š. Red. M. O. Malíková et al. Bratislava: Ve-
da 1990. 760 s. [VSRS.]
VEĽKÝ SLOVENSKO-RUSKÝ SLOVNÍK. 5. diel. T – Vú. Red. E. Sekaninová et al. Bratislava: Ve-
da 1993. 496 s. [VSRS.]
VEĽKÝ SLOVENSKO-RUSKÝ SLOVNÍK. 6. diel. Vy – Ž. Red. E. Sekaninová. Bratislava: Veda
1995. 704 s. [VSRS.]
WAGNER, Peter: Rusko-český technický slovník. Ostrava: Montanex 1999. 1102 s.
WEINGART, Miloš: Peter Tvrdý. Slovenský frazeologický slovník. In: Časopis pro moderní fi-
lologii, 1934, roč. 22, s. 2, s. 182 – 184.
WICKLEINOVÁ, Michaela: Sémantika verbo-nominálnych pomenovaní a ich aktualizácií. In:
АХМАНОВА, О. С.: Очерки по общей и русской лексикологии. Москва: «Учпедгиз».

1957. 295 с.
ВИНОГРАДОВ, В. В.: Основные понятия русской фразеологии как лингвистической
дисциплины. Ленинград 1946.
ВИНОГРАДОВ, В. В.: Русский язык: Грамматическое учение о слове. Москва: Высшая

школа 1972. 616 с.
ГЕНЕРАЛОВА, Е. В.: Составные наименования в истории русского языка. In: Вестник
СПбГУ, Сер. 9, 2014, Вып. 3, с. 110 – 121.
ДРОГА, М. А. – ПЛОТНИКОВА, Л. И.: Составные наименования в русском языке.
Ономасиологический и функциональный аспекты. LAP Lambert Academic Publishing 2011.
175 с.
КОБОЗЕВА, И. М.: Лингвистическая семантика. Москва: Эдиториал УРСС 2000. 352 с.
КОЖИН, А. Н.: Мысли о современном русском языке. Москва: Просвещение 1969. 214 с.
ЛАРИН, Б. А.: Очерки по фразеологии (О систематизации и методах исследования
фразеологических материалов). In: Ларин, Б. А.: История русского языка и общее
языкознание. Москва, 1977, с. 125 – 149.
МОРДВИЛКО, А. П.: Очерки по русской фразеологии. Москва: Просвещение 1964. 132 с.
СОЛОДУБ, Ю. П. – АЛЬБРЕХТ, Ф. Б.: Современный русский язык. Лексика и фразео-
логия современного русского литературного языка. Москва: Флинта Наука 2003. 264 с.
СУДАКОВ, Г. В.: История русского слова. Вологда: ВОГУ 2015. 359 с.
ФОРТУНАТОВ, Ф. Ф.: Избранные труды. Том I-II. Москва 1956. 924 с.
ЧЕПКОВА, Т. П.: Составные наименования в содержании обучения русскому языку как
иностранному. In: Гуманитарные исследования, 2011, № 1 (37), с. 129 – 133.
ШАНСКИЙ, Н. М.: В мире слов. Москва 1985. 256 с.
ШАНСКИЙ, Н. М. – ТИХОНОВ, А. Н.: Современный русский язык. Том II. Слово-
образование. Морфология. Москва: Просвещение 1981. 270 с.
ШМЕЛЁВ, Д. Н.: Современный русский язык. Лексика: Учебное пособие. Москва:
Просвещение 1977. 335 с.
II.
VÝSKUM VIACSLOVNÝCH POMENOVANÍ

V GERMÁNSKYCH JAZYKOCH
(ANGLIČTINA, NEMČINA)
A V ROMÁNSKYCH JAZYKOCH
(FRANCÚZŠTINA, ŠPANIELČINA)
Magdaléna Bilá – Alena Kačmárová – Martina Kášová –

Slavomíra Tomášiková – Daniel Vojtek – Adriána Koželová
1 Výskum viacslovných pomenovaní v anglistike .............................................................. 59

1.1 Slovenské viacslovné pomenovanie vs. anglosaské multiword/
multi-word expression ............................................................................................ 59
1.2 Slovenská frazeológia vs. anglosaská idiomatológia .............................................. 60
1.3 Obsah a rozsah viacslovných lexikálnych jednotiek v angličtine ............................ 61
1.3.1 Kolokácie ......................................................................................................... 61
1.3.2 Frázové slovesá ............................................................................................... 63
1.3.3 Idiómy ............................................................................................................. 64
1.3.4 Rečové formulky ............................................................................................. 65
1.3.5 Situačne viazané výpovede ............................................................................. 65
1.3.6 Paremiologické výrazy a spojenia ................................................................... 67
1.4 Viacslovné lexikálne jednotky v angličtine a pragmalingvistika ............................. 67
1.5 Heterogénny charakter klasifikácií viacslovných pomenovaní v angličtine ........... 69
1.6 Viacslovné lexikálne jednotky v anglickej lexikografii ............................................ 70
1.7 Problémy pri preklade slovenských VP do angličtiny ............................................. 73
2 Výskum viacslovných pomenovaní v germanistike ........................................................ 77
2.1 Zvláštnosti nemeckých termínov vo forme VP ....................................................... 80
2.2 Viacslovné pomenovania vo frazeológii ................................................................. 82
2.3 Viacslovné pomenovania ako onymické frazémy .................................................. 84
2.4 Viacslovné pomenovania ako verbálno-nominálne frázy ...................................... 84
2.5 Viacslovné pomenovania ako kolokácie ................................................................. 84
2.6 Lexikografické spracovanie viacslovných pomenovaní .......................................... 85
2.7 Problémy pri preklade slovenských VP do nemčiny ............................................... 87
3 Výskum viacslovných pomenovaní v romanistike .......................................................... 90
3.1 Lexikológia .............................................................................................................. 90
3.2 Lexikografia ............................................................................................................ 92
3.3 Problémy pri preklade slovenských VP do francúzštiny ......................................... 95
4 Výskum viacslovných pomenovaní v hispanistike .......................................................... 96
4.1 Viacslovné pomenovania. Ako ich v španielčine nazvať? ....................................... 96
4.2 Intralingválny pohľad na viacslovné pomenovania v španielčine .......................... 98
4.3 Špecifické intralingválne štúdie o viacslovných pomenovaniach v španielčine ..... 99
4.4 Interlingválny pohľad na viacslovné pomenovania .............................................. 104
4.4.1 Interlingválny pohľad na viacslovné pomenovania
španielčina ↔ iný cudzí jazyk ......................................................................... 104
4.4.2 Interlingválny pohľad na viacslovné pomenovania
španielčina ↔ slovenčina .............................................................................. 104
4.5 Viacslovné pomenovania ako translatologický problém ...................................... 106
4.5.1 Stručný lexikografický prehľad ...................................................................... 107
4.5.2 Komparácia spracovania hesiel ..................................................................... 110
4.5.3 Kvalita a kvantita slovníkovej výbavy a preklad ............................................ 115
4.6 Problémy pri preklade slovenských VP do španielčiny......................................... 116
5 Zhrnutie....................................................................................................................... 120
Bibliografia .................................................................................................................... 122
VÝSKUM VIACSLOVNÝCH POMENOVANÍ V GERMÁNSKYCH A ROMÁNSKYCH JAZYKOCH 59
Cieľom tejto sekcie je sumarizácia poznatkov a prístupov k problematike VP v lexikolo-

gických kompendiách, učebniciach a lexikografických dielach, ako aj vo vybraných štúdiách
v anglistike, germanistike, romanistike a v hispanistike.
1 Výskum viacslovných pomenovaní v anglistike
1.1 Slovenské viacslovné pomenovanie vs. anglosaské multiword/multi-word

expression
Pojem viacslovné pomenovanie má nejednoznačné zadefinovanie podmienené typolo-
gickou príslušnosťou jazyka, vývojom jazykovedného skúmania, klasifikáciou jazykových
javov príslušnou societou. V slovenčine sa problematikou zadefinovania pojmu viacslovné
pomenovanie bližšie zaoberajú viacerí autori (porov. sekcie I. a III.). V koncepcii prijatej
v tejto monografii sa za typické viacslovné pomenovanie, ktoré je syntakticky motivované,
považuje jednotka s najmenej dvomi autosyntagmatickými komponentmi. Slovenské poj-
my a termíny združené pomenovanie, lexikalizované spojenie, viacslovné pomenovanie1
majú v angličtine svoje náprotivky, avšak s iným rozsahom, príp. obsahom. Slovenský po-
jem združené pomenovanie a jeho synonymum lexikalizované spojenie zahŕňajú spojenie
minimálne dvoch slov na vyjadrenie jedného mentálneho významu. Ide o lexikálnu jed-
notku formálne pozostávajúcu z niekoľkých komponentov (vo fixnom syntaktickom vzťa-
hu) vyjadrujúcich jednu propozíciu, napr. diplomová práca, riadiť dopravu, ťažký priemy-
sel; táto kategória zahŕňa aj termíny (napr. skokan hnedý, ruža šípová). Istou alternatívou
pojmov združené pomenovanie a lexikalizované spojenie je v angličtine pojem compound.
Slovenský výklad tohto pojmu však zahŕňa dva významy: kompozitum, ale aj združené
(lexikalizované) spojenie. Rozdiel medzi kompozitom a združeným pomenovaním je
v angličtine len formálnou záležitosťou, písaná forma môže byť trojaká: 1) ako jedno slovo
(napr. bedroom), 2) pomocou spojovníka (napr. by-stander, ice-cream, socio-economic), 3)
dve samostatné slová (napr. frying pan, ice cream). Z pohľadu slovakistiky prvá a druhá
možnosť sa chápe ako kompozitum, no tretia možnosť ako združené pomenovanie.
Z hľadiska anglofónnej lingvistiky ortografia nezávisí od fungovania konkrétnej lexikálnej
jednotky v rámci derivačnej morfológie, ale skôr sa tu uplatňuje prirodzený výber jednej
z uvedených troch ortografických foriem na základe konvencionalizácie v danej jazykovej
komunite, a teda má v mnohých prípadoch idiosynkratický charakter.
Aby sme odlíšili pojmovú náplň slovenského a anglického chápania kľúčového pojmu,
budeme v tejto kapitole rozlišovať medzi viacslovnými pomenovaniami a viacslovnými
lexikálnymi jednotkami. Termín viacslovné pomenovanie (ďalej aj VP-S) budeme používať
v súvislosti s chápaním v slovenskej lingvistike; termín viacslovná lexikálna jednotka (ďalej
aj VLJ-A) v súvislosti s chápaním v anglofónnej lingvistike.
1
O metodologických a terminologických otázkach porov. sekciu III.
1.2 Slovenská frazeológia vs. anglosaská idiomatológia

V anglofónnej lingvistike existuje jednak mnoho typológií a klasifikácií jazykových ja-
vov, ktoré „viacslovná lexikálna jednotka“ ako koncept zahŕňa, jednak veľká variabilita
termínov pomenovávajúcich tieto javy (napr. Fernando[vá], 1996; Sonomura[ová], 1996;
Meľčuk, 2012; Moon[ová], 2015; Hoey, 2015). Všeobecne sa anglisti zhodujú na tom, že
termín viacslovná lexikálna jednotka (v angličtine multi-word/multiword unit/expression/
item) predstavuje súhrnný názov pre skupinu pojmov, ktoré možno umiestniť na škále
podľa miery stability spájateľnosti s konkrétnymi lexémami a v súvislosti s tým aj podľa
miery stability sprostredkovaného významu, pričom variabilita viacslovných lexikálnych
jednotiek zahŕňa kombinácie s rôznou mierou flexibility a senzitívnosti. S tým súvisí aj
všeobecná tendencia umiestňovať viacslovné lexikálne jednotky na škálu podľa postupnej
miery narastania inštitucionalizácie, osifikácie, unitárnosti významu, figuratívnosti, syntak-
ticky, fonologicky a intonačne vyjadrenej celostnosti.
Vo všeobecnosti, v porovnaní s anglofónnou jazykovedou je pre stredoeurópsku
a východoeurópsku jazykovedu charakteristické spájať pojem viacslovné pomenovanie so
samostatnou jazykovednou oblasťou – s frazeológiou. Treba však zdôrazniť rozdielnosť
v chápaní pojmu frazeológia oproti anglosaskému ponímaniu. To, čo v slovenčine označu-
jeme ako frazeológia, v anglosaskom kontexte býva skôr označené termínom idiomatolo-
gy (idiomatológia), príp. idiomatics, study of idioms (veda o idiómoch). Možno to zdôvod-
niť polysémantickým charakterom termínu phraseology (frazeológia). V anglosaskej lin-
gvistike tento termín primárne označuje štýl prehovoru, charakter výberu lexiky, dikciu,
výber a použitie lexikálnych výrazových prostriedkov v ústnom aj v písomnom prejave
v konkrétnom diskurze; napr. nautical phraseology – námornícka terminológia, legal phra-
seology – právnická terminológia. V systéme jazykovedných disciplín má frazeoló-
gia/idiomatológia špecifické postavenie. Na jednej strane je s viacerými jazykovednými
oblasťami úzko prepojená; na druhej strane jej hranice s nimi sú nejasné. Výstižne to gra-
ficky vyjadril slovakista J. Furdík (2000), pričom frazeológiu (ktorú v anglosaskom chápaní
predstavuje idiomatológia) chápal ako prienik lexikálnej a syntaktickej roviny ([1]). To sa
okrem iného prejavilo aj v jeho koncepte syntaktickej motivácie, o ktorý sa opiera naša
kolektívna monografia (porov. sekciu III.).
[1] Postavenie frazeológie v systéme jazykovedných disciplín
ŠTYLISTICKÁ ROVINA
Kohézia, Koherencia SYNTAKTICKÁ ROVINA
Použitie morfologic- Morfosyntax MORFOLOGIC-
kých javov v texte KÁ ROVINA
Pragmatika Sémantika, Kolokabilita, Slovotvorba LEXIKÁLNA
Frazeológia ROVINA
Fonoštylistika Suprasegmentálne javy Morfo nológia FÓNICKÁ ROVINA
Všeobecná zhoda lingvistov je v tom, že predmetom záujmu frazeológie/idiomatológie

je celá škála viacslovných lexikálnych jednotiek, od najnetransparentnejších a najosifiko-
vanejších na jednej strane až po najtransparentnejšie a najflexibilnejšie na opačnej strane
spektra. Inými slovami, viacslovná lexikálna jednotka je hyperonymum zahŕňajúce viac-
slovné lexikálne jednotky ako „idióm, formulka, ustálený výraz, ustálené spojenie, lexikál-
na syntagma, frazéma a frazeologická jednotka“2 (Moon[ová], 2015, s. 120 – 121). Pre
presnejšie vymedzenie pojmu viacslovná lexikálna jednotka je vhodné uviesť aj jeho defi-
níciu per negationem; podľa Moon[ovej] (2015, s. 121; kurzíva v origináli) sa za viacslovné
lexikálne jednotky nepovažujú:
opakovane sa vyskytujúce reťazce slov, vrátane komplexných slovesných tvarov (has be-
en standing, to be considered) a voľné syntagmy (hot weather, walk slowly)... citáty, po-
kiaľ sa nespájajú s dodatočným [pragmatickým, pozn. autoriek] významom alebo funk-
ciou (an eye for an eye, thereby hangs a tale)... kompozitá (substantíva, adjektíva a ver-
bá), ktorých viacslovnosť je [v angličtine, pozn. autoriek] záležitosťou ortografie – voľné
spojenie, spojovník alebo kompozitum písané ako jedno slovo, napr. textbook, text book,
3
text-book... .
Súhlasíme s Moon[ovou] (2015) v tom, že kompozitá nepatria do okruhu problematiky

frazeológie/idiomatológie, keďže nie sú nositeľom kultúrne alebo situačne podmieneného
či spoločensky konvencionalizovaného figuratívneho až ritualizovaného významu. Sú vý-
sledkom vývoja lexiky a produktom slovotvorného procesu. Z tohto dôvodu sa im v tejto
kapitole nevenujeme.
1.3 Obsah a rozsah viacslovných lexikálnych jednotiek v angličtine

V centre nášho záujmu sú VLJ-A, ktorých spoločným menovateľom je primárnosť figu-
ratívneho významu v syntaktických štruktúrach tvoriacich psychologický celok. Predklada-
ný prehľad sa venuje obsahu a rozsahu týchto pojmov: kolokácie (2.2.1), „frázové slovesá“
(2.2.2), idiómy (2.2.3), „rečové formulky“ (2.2.4), „situačne viazané výpovede“ (2.2.5),
paremiologické výrazy a spojenia (2.2.6). Úvodzovky pri niektorých termínoch znamenajú
vlastný slovenský preklad termínov existujúcich v angličtine a pre slovakistu predstavujú
lingvoreálie.
1.3.1 Kolokácie
Vo väčšine definícií sa pod viacslovnou lexikálnou jednotkou uvádza škála od najne-
transparentnejších až po najtransparentnejšie, resp. naopak; vo svojej podstate však je-
den extrém škály, teda transparentné spojenie, už nepatrí do oblasti frazeológie, ale je
záležitosťou gramatickej štruktúry jazyka (syntaxe). Na druhej strane Hoey (2015, s. 146 –
147) uvádza, že slová vstupujú do vzájomných vzťahov s okolitými slovami v texte, a to
nielen s bezprostredne susediacimi slovami, čím vytvárajú (bezprostredné) kolokácie, ale
aj so slovami vo vzdialenosti piatich slov naľavo a napravo od daného slova, dokonca aj so
vzdialenejšími slovami v texte (za hranicou piatich slov naľavo aj napravo od daného slo-
va), čím vytvárajú kohézne kolokácie. Napriek tomu, že anglická idiomatológia sa nezao-
2
Všetky citáty z cudzojazyčných zdrojov preložili autori.
3
Príklady sú ponechané v origináli kvôli konceptuálnej neadekvátnosti a štylistickej a diskurznej
nekompatibilite doslovného translátu.
berá kohéznymi kolokáciami, je potrebné uvedomovať si tento jav, keďže je to charakte-

ristická črta textúry anglického jazyka.
O kolokácii tradične hovoríme vtedy, ak sa určitá skupina slov vyskytuje spolu častejšie,
ako by to náhoda predpokladala; čím zaužívanejšie sú tieto skupiny slov, tým je kolokácia
fixnejšia a idiomatickejšia (Nattinger a DeCarrico, 1992). Podrobný prehľad vymedzenia
pojmu kolokácia v angličtine aj v slovenčine uvádza A. Jarošová (2007). Podľa I. Meľčuka
(2012) sú kolokácie sémanticky dekompozičné binárne pomenovania, pretože pozostávajú
z dvoch hlavných komponentov: bázy (angl. base) a kolokátu (angl. collocate). Význam
bázy je vždy riadiacim komponentom, sémantickým pivotom kolokácie (vlastný preklad,
angl. semantic pivot of the collocation; k termínu porov. Meľčuk, 2012). O. M. Sonomu-
ra[ová] (1996) pri definovaní kolokácie zdôrazňuje atribúty ako stabilita alebo pravdepo-
dobnosť spoluvýskytu bázy a kolokátu. V jej chápaní je kolokácia relatívne pevné spojenie,
v ktorom jeden komponent predurčuje výskyt ďalšieho. O kolokáciách v tejto monografii
podrobnejšie porov. sekciu IV.
Lexika jazyka tak pozostáva z „partnerstiev“ rôznej stability, od voľných syntagmatic-
kých spojení (a blue jacket, modrý kabát), až po absolútne nemenné spojenia zahŕňajúce
monokolokabilnú lexému (rancid butter, meruôsmy rok). Niekde uprostred na pomyselnej
škále sa nachádzajú spojenia ako napr. chytiť autobus (catch a bus): sloveso chytiť nie je
monokolokabilné slovo, keďže môžeme chytiť aj loptu/rybu/chrípku/šancu; no na druhej
strane lexémy vstupujúce s ním do vzťahu predstavujú len niekoľko sémantických polí.
Inými slovami, význam kolokátu v jednej kolokácii nemusí byť nevyhnutne totožný s jeho
významom v inej kolokácii.
Kolokácie v angličtine zahŕňajú rôzne kombinácie slovných druhov (pozri 1):
(1)
verbum + substantívum take photos, run a bath
verbum + adverbium examine meticulously, welcome warmly
verbum + prepositum insist on, translate into
kopula + adjektívum become angry, go crazy
substantívum + prepositum objection against, excuse for
adjektívum + substantívum strong coffee, powerful people
adjektívum + prepositum good at, jealous of
adverbium + adjektívum critically ill, heavily underlined
Niektoré výrazy sú veľmi flexibilné, a teda neutrálne (pozri 2), zatiaľ čo pri iných je
možnosť výberu partnera výrazne limitovaná (pozri 3).
(2) become angry/accustomed/famous/ill/old
(3) go crazy, turn traitor, come true, fall ill
Kolokácia v angličtine tak nepredstavuje len zohľadnenie horizontálnej osi, ale aj osi
vertikálnej, t. j. paradigmatickej dimenzie. V angličtine (tak ako v iných jazykoch) neplatí,
že potenciálnym partnerom synoným je tá istá lexéma. Anglická lexika popiera existenciu
absolútnej synonymie; je veľa situácií, keď si slovenčina vystačí s jedným výrazom, no
angličtina potrebuje lexému so špecifickejším významom (pozri 4a):
(4a)
robiť koláč/úlohu/v záhrade – make a cake / do homework / work in the garden
vysoký – tall/high
drahý – dear/expensive
veľký – big/large/vast/great
slabý – weak/feeble/frail
silný – strong/powerful/overwhelming
opraviť – mend/repair/patch/restore/renovate/assemble/connect/fasten/fit/secure/
glue on/stick on/put in/refurbish, atď.
V angličtine sú kolokácie základný stavebný materiál pre vybudovanie prirodzene zne-
júceho prejavu. Rozsah lexém (kolokátov), s ktorými sa dané slovo (báza) môže spájať, je
daný jeho vlastnou sémantikou. Ak sa nerodený hovoriaci nechce prehrešiť voči idiomati-
cite, musí vnímať kolokáciu ako ustálené slovné spojenie, v rámci ktorého si báza aj kolo-
kát ponechávajú vlastný význam, pričom zároveň tento význam determinuje výber syntak-
tického partnera. Pre rodeného používateľa je výber lexém vecou intuície vyvinutou na
základe kontaktu s jazykom v prirodzenom prostredí. Spájateľnosť vyplýva z konvencio-
nalizácie, a tak pre nerodeného hovoriaceho je to záležitosť odpozorovania jazykového
správania rodených hovoriacich.
Verbálny prejav v angličtine spočíva práve v spájateľnosti bázy a kolokátu. Každý
z anglických výrazov si vyžaduje vhodný kontext, svojho syntaktického partnera. Existujú
kolokácie rôzneho stupňa alebo miery frekvencie a spájateľnosti. Na jednej strane existujú
voľné spojenia, náhodné zoskupenia slov, kde je možná akákoľvek syntagmatická a para-
digmatická substitúcia (pozri 5). Na druhej strane v jazyku nie je núdza o ustálené slovné
spojenia typické pre daný jazyk, syntagmaticky a paradigmaticky také osifikované, že je
možné si ich zameniť s poloidiómami (angl. semi-idioms), lexikálnymi príbuznými kolokácií
(pozri 6). Medzi týmito dvoma pólmi sa nachádzajú lexikálne spojenia, ktoré by mali byť
v centre pozornosti vzhľadom na ich relatívnu variabilitu. Ponúkajú sa rôzne kombinácie
slov, je však dôležité vedieť urobiť výber, ktoré z nich sú z hľadiska konvencií a štruktúr
daného jazyka prijateľné, ktoré znejú neprirodzene a ktoré sú neakceptovateľné (pozri 7).
(5) a big car [slov. veľké auto], read a book [slov. čítať knihu], to sing silently [slov. ti-
cho spievať]
(6) private eye (= private detective) [slov. súkromné/ý očko/detektív],
blind alley (= alley closed a tone end) [slov. slepá ulička]
(7) strong coffe (ok) ale powerful coffee (neakceptovateľné);
absolutelly furious (ok) ale completely furious (ok, ale znie neprirodzene)
1.3.2 Frázové slovesá

Termín frázové sloveso je kalkom anglického termínu phrasal verb. Termíny fráza a
phrase koexistujú v nerovnom vzťahu v tom zmysle, že formálne sú si síce podobné, no
obsahovo sa líšia. Slovenský výraz fráza implikuje monosémantický termín vzťahujúci sa
na idiomatickú lexiku, resp. frazému; anglický výraz phrase je však monosémantický ter-
mín, ktorý znamená zoskupenie slov, a teda implikuje syntaktické črty, nie oblasť frazeo-
lógie, či štylistiky. Z lingvistického hľadiska teda slovenský termín frázové sloveso implikuje
výraz s idiomatickým významom. Inherentnou súčasťou anglického pojmu phrasal verb je
fakt, že ide o syntaktickú väzbu. Možno aj z tohto dôvodu existujú v angličtine okrem toh-
to termínu aj termíny compound verb (kompozitné sloveso), verb-adverb combination
(spojenie slovesa a príslovky), verb-particle construction (väzba slovesa a príčastia), two-
part word/verb (dvojslovné sloveso), three-part word/verb (trojslovné sloveso), multi-
word verbs (viacslovné sloveso).
Slovenský ekvivalent frázové sloveso sa zaužíval ako hyperonymum pre označenie

spomínaného typu slovesa v angličtine, pričom však je len jedným z jeho troch typov. Ide
o „zložené“, resp. kompozitné plnovýznamové slovesá, keďže pozostávajú z jedného plno-
významového slovesa (angl. lexical verb) a z jednej alebo z dvoch „častíc“ (angl. particle),
pričom „častica“ (angl. particle) môže byť dvojakého charakteru, a to buď adverbium,
alebo prepozícia. Podľa typu a počtu častíc rozlišujeme tri typy tohto slovesa: frázové
sloveso, predložkové sloveso a frázovo-predložkové sloveso. Frázové sloveso pozostáva
z plnovýznamového slovesa a adverbia; predložkové sloveso z plnovýznamového slovesa
a z prepozície; frázovo-predložkové sloveso z plnovýznamového slovesa a z dvoch „častíc“
– adverbia a prepozície. Tieto tri (resp. štyri, ak frázové sloveso podrozdelíme na tranzitív-
ne a netranzitívne) typy kompozitných slovies sa nelíšia len formálne, počtom a typom
elementov tvoriacich túto štruktúru; z tejto formálnej rozdielnosti vyplývajú aj ich ďalšie
syntaktické vlastnosti (pozri [2]; Kačmárová, 2011, s. 21).
[2] Typy frázových slovies

x nemá priamy predmet
to splash out
FRÁZOVÉ SLOVESÁ x časticu nie je možné oddeliť od slovesa (medzi
to watch out
NETRANZITÍVNE sloveso a časticu nie je možné vsunúť iný vetný
to even up
prvok)
to do up x za slovesom nasleduje predmet
FRÁZOVÉ SLOVESÁ
to pick up x medzi sloveso a časticu môžeme vložiť predmet
TRANZITÍVNE
to look up x prízvuk je na častici
x za slovesom nasleduje predložkový predmet
to pay for
PREDLOŽKOVÉ x predmet nemôže byť umiestnený medzi sloveso
to turn to
SLOVESÁ a časticu
to look at
x prízvuk je obyčajne na slovese, nie na častici
to come up with x platí to isté, čo pre predložkové slovesá
FRÁZOVO-
to get away with
PREDLOŽKOVÉ SLOVESÁ
to look forward to
1.3.3 Idiómy
Idióm ako termín má širokú škálu definícií a zahŕňa aj abstraktný, aj konkrétny význam.
V tom najvšeobecnejšom význame vo svojej abstraktnosti pomenúva jazykový prejav špe-
cifický pre konkrétnu jazykovú a kultúrnu komunitu; jazykový prejav, ktorý vyjadruje du-
cha danej komunity (Moon[ová], 1998; Strässler, 1982). Konkrétny význam označuje viac-
slovnú lexikálnu jednotku, ktorá je sémanticky neanalyzovateľná a jej význam je nevy-
hnutné chápať ako celok; ide teda o svojrázny jazykový zvrat, idiomatizmus.
Idiómy v anglickej lingvistike predstavujú najpodrobnejšie preskúmanú podskupinu
viacslovných lexikálnych jednotiek. Idióm možno charakterizovať podľa transparentnosti
(resp. opacity) jeho významu, inými slovami podľa miery, do akej jeho význam zahŕňa aj
významy jeho jednotlivých komponentov. Na základe toho potom I. Meľčuk (2012) rozlišu-
je tri podtriedy idiómov: pravé idiómy (angl. full idioms), poloidiómy (angl. semi-idioms)
a kváziidiómy (angl. quasi-idioms). Význam pravých idiómov sa neodvodzuje od významov
jeho jednotlivých komponentov. Význam poloidiómov buď zahŕňa význam jedného z jeho
komponentov (ktorý však nemá funkciu sémantického pivota), alebo nezahŕňa význam
žiadneho z jeho komponentov, má dodatočný význam, ktorý plní funkciu sémantického
pivota, napr. vyššie spomínaný výraz private eye. Význam kvázi-idiómu zahŕňa význam
oboch jeho lexikálnych komponentov (žiaden z nich neplní funkciu sémantického pivota)
a zároveň má dodatočný význam, ktorý je sémantickým pivotom (napr. start a family,
založiť si rodinu v zmysle priviesť na svet prvé dieťa).
I. Kecskes (2013) charakterizuje idiómy z pragmatického hľadiska. Tvrdí, že podobne
ako metafory sú výsledkom tvorivého použitia jazyka. Výstižne pomenovávajú komplexnú
realitu napriek tomu, že ich nie je možné sémanticky rozložiť. O. M. Sonomura(ová) (1996)
definuje idióm ako syntagmu, v ktorej sa uprednostňuje figuratívny význam pred možnými
variantmi doslovných interpretácií. V súčasnosti je tento termín v anglofónnej lingvistickej
praxi veľmi široko koncipovaný. Okrem pravých idiómov (sémanticky netransparentných,
a teda nerozložiteľných) a poloidiómov (jeden element je sémanticky transparentný) sa tu
zaraďujú aj tzv. ustálené obrazné formy ako napr. hyperbola, metafora, prirovnanie, prí-
slovie, porekadlo. R. Quirk et al. (1985) poukazujú na existenciu tzv. modálnych idiómov
(had better, would rather, be to, have got to); k nim môžeme priradiť aj may/might as
well. Jednotlivé prvky majú svoj vlastný denotatívny význam, no ako celok sprostredková-
vajú iný význam (pozri 8):
(8) had – mal/a/i, better – lepší; had better – radšej, vyjadrenie preferencie.
1.3.4 Rečové formulky

O. M. Sonomura[ová] (1996) poukazuje aj na existenciu mnohých konvencionalizova-
ných a kontextom podmienených výrazov, ktoré nemajú vlastnosti typické pre idiómy
alebo kolokácie. Stručne povedané, ide o výrazy, ktoré nemajú žiadne doslovné náproti-
vky, a napriek tomu môžu byť dvojznačné. O. M. Sonomura[ová] považuje preto za nevy-
hnutné vytvoriť kategóriu formulky (porov. formulas, vlastný preklad;), ktoré by sústredili
idiomatické výrazy iné ako idiómy a kolokácie pod jeden spoločný nadradený termín. Daný
termín zrejme prevzala od O. Jespersena, aj keď v jeho ponímaní „formulka“ označuje
všetky idiomatické výrazy. Rovnaký termín používa aj I. Kecskes (2013) a označuje ním
výpovede s diskurznou funkciou, tzv. konverzačné rutiny (angl. conversation routines).
Takéto výpovede nie sú viazané na konkrétnu komunikačnú situáciu. Ak hovoriaci považu-
je za vhodné ich použiť, význam, ktorý nimi sprostredkuje, je rovnaký bez ohľadu na tému
rozhovoru či situačný kontext. I. Kecskes (2013) uvádza príklady ako You know (Vieš...),
I see (Aha), No problem (Nevadí.), ktoré stratili svoj pôvodný denotatívny význam; nie sú
viazané na situačný kontext, ale na funkciu prehovoru.
1.3.5 Situačne viazané výpovede

Termín situačne viazané výpovede je doslovným prekladom anglického termínu „situa-
tion-bound utterances“ (Kecskes, 2010). Podľa tohto autora sú to „špecifické lexikálne
jednotky, pretože demonštrujú rozdiel medzi konvenciami jazyka a konvenciami použitia“;
navyše „predstavujú konvencie použitia, ktoré vychádzajú z kultúry“ (Kecskes, 2010,
s. 2891). Vysvetľuje to tak, že takéto výpovede sú často nositeľmi aj doslovného aj figura-
tívneho významu, pretože ich pragmatický význam nie je v nich automaticky zakódovaný,
ale je determinovaný, resp. generovaný konkrétnou komunikačnou situáciou, teda kon-
venciami použitia.
Táto kategória má veľmi nestabilné hranice, keďže zahŕňa situácie, ktoré sú na hrane
transparentnosti pre nerodeného hovoriaceho. Samotný názov napovedá, že ide o predi-
katívne konštrukcie pripomínajúce jednoduché vety, voľne generované, ktoré za istých
podmienok nadobúdajú holistický a frázovitý charakter. Miestami pripomínajú inštitucio-
nalizované formulky až rečové návyky. Niektoré takéto výpovede nadobudli klišéovitý
charakter, a teda sú ľahko identifikovateľné, najmä ak sa nachádzajú aj v lexike rodného
jazyka nerodeného hovoriaceho (pozri 9). Iné (pozri 10) je potrebné si osvojiť, pričom vo
vhodnom situačnom kontexte je význam dedukovateľný zo sémantiky daných lexém. Naj-
problémovejšie sú však také výpovede, ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako dekompozičné,
no svoju funkciu splnia iba vtedy, keď sú interpretované holisticky v „spolupráci“ so situá-
ciou (pozri 11).
(9) welcome aboard – slov. vitaj/te na palube,
welcome to the club – slov. vitaj v klube,
(10) help yourself – slov. doslovný význam: „pomôž/te si“, figuratívny význam „ponúk-
ni/te sa“
(11) piece of cake – slov. doslovný význam: „kúsok koláča“, figuratívny význam „malič-
kosť“, „ľavou zadnou“,
Problematika „situačne viazaných výpovedí“ je podľa nášho vedomia asi najviac disku-
tovaná v prácach I. Kecskesa (2000, 2010, 2013). Považuje ich za pragmatické idiómy,
pretože oproti sémantickým idiómom ostávajú transparentnými a obyčajne majú aj voľne
generovaný ekvivalent. Ako to výstižne označuje (2003; citované in 2013), „neznamenajú
nič viac než ich korešpondujúce voľne vytvorené vety, jednoducho len znamenajú menej“.
Sú nositeľmi konkrétnej sociálnej, resp. situačnej funkcie, a teda sú situačne viazané.
Z toho vyplýva, že dávajú zmysel len v konkrétnych presne stanovených situáciách. I. Kecs-
kes upozorňuje aj na to, že niekedy ich naviazanosť na situáciu je taká silná, že ich výpo-
vedná hodnota v danej situácii, teda ich funkčno-situačný význam sa stáva charakteristic-
kou črtou danej výpovede s väčšou silou ako ich pôvodný denotatívny význam. Navyše,
keďže sú situačne viazané, ich význam sa nemení a ich interpretácia je známa členom
danej jazykovej komunity. Takto tieto výpovede slúžia požívateľom jazyka ako prefabriká-
ty, „polotovary“, šetria mentálnu energiu, pretože rovnaká situácia predstavuje rovnaké
sociálne potreby. Postupne sa z nich stávajú funkčné jednotky s veľkou pravdepodobnos-
ťou výskytu v situáciách s rovnakou sociálnou funkciou. I. Kecskes (2010, s. 2893) to vy-
svetľuje na tomto príklade (pozri 12 a 13):
(12)
Jenny: Come on, Jim, we will miss the train.
Jim: Relax, we have plenty of time.
(13)
Jill: Bob, I think I can’t go with you.
Bob: Come on, you promised to come with me.
V dialógu v (12) výraz vyznačený kurzívou má konatívnu funkciu vyjadrenú imperatí-

vom. Ide o voľne generovanú výpoveď s denotatívnym významom „ponáhľaj sa“; jej cie-
ľom je výzva k činnosti v súlade so sémantikou verba „come“. V dialógu (13) výraz vyzna-
čený kurzívou je situačne viazaná výpoveď, ktorá nie je viazaná na sémantiku slovesa po-
hybu, ale plní persuazívnu sociálnu funkciu (k termínu sociálna funkcia pozri Kecskes,
2010).
1.3.6 Paremiologické výrazy a spojenia

V rámci viacslovných lexikálnych jednotiek sa v angličtine vydeľuje aj kategória klišé,
ktorá zahŕňa idiomatické výrazy bez ohľadu na konotáciu. Napríklad I. Meľčuk (2012) cha-
rakterizuje klišé v angličtine ako sémanticko-lexikálnu frazému a na jej ilustráciu uvádza
príklad Happy birthday. Ide tu o dekompozičný výraz slúžiaci na vyjadrenie komplexného
významu, ktorý sa v danej jazykovej komunite vyžaduje a používa v istej komunikačnej
situácii. I. Meľčuk (2012) rozdeľuje klišé do dvoch skupín: pragmaticky obmedzené klišé
(pragmatéma) a pragmaticky neobmedzené („normálne“) klišé. I. Meľčuk (2012) ďalej
rozlišuje dve podskupiny pragmaticky neobmedzených klišé. Prvú predstavujú dekompo-
zičné príslovia a porekadlá (pozri 14). Lingvistický význam príslovia je jeho doslovný výz-
nam, ktorý zvláštnym spôsobom korešponduje s jeho obsahom, jeho konceptuálnym výz-
namom. Druhú podskupinu predstavujú zložené propriá; aj v tomto prípade je lingvistický
význam doslovný význam, ale zvláštnym spôsobom odkazuje na jedného referenta (pozri
15). Do tejto skupiny môžeme zaradiť aj tzv. binomináliá a trinomináliá, t. j. konvencionali-
zované spojenia obsahujúce dve slová a viac, ktoré vyjadrujú holistický význam, majú jed-
notnú slovnodruhovú charakteristiku a sú spojené konektorom „and“ alebo „or“, príp.
čiarkou (pozri 16).
(14) A man is known by the company he keeps. – „Povedz mi, s kým sa stretávaš a ja ti
poviem, kto si“ (komunikatívny preklad)
(15) Old Testament, New Testament
Big Apple – proprium, synonymum pre New York
(16) by and large = „in general“, slov. „vo všeobecnosti“
cool, calm and collected = „very calm and poised“, slov. „úplne vyrovnaný“,
„v pohode“
1.4 Viacslovné lexikálne jednotky v angličtine a pragmalingvistika

V súčasnosti je častým teoretickým východiskom pre skúmanie anglických viacslovných
lexikálnych jednotiek pragmatická kompetencia a vzťah sémantického a pragmatického
významu (porov. Erman and Warren, 2000; Gibbs Jr., 2002; Kecskes, 2013). Okrem koloká-
cií, ktoré majú formu syntagmy a ponechávajú si doslovný význam, všetky ostatné kategó-
rie viacslovných lexikálnych jednotiek spĺňajú kritérium holistického významu. Fungujú
ako celok, tzv. prefabrikát, význam ktorého sa uchováva, nevytvára sa nanovo pri každom
použití. Adekvátne použitie týchto prefabrikátov tvorí základ jazykovej kreativity, keďže
jazyková kreativita neznamená len kombinovanie slov a významových jednotiek v súlade
so syntaktickými pravidlami, ale je to súhra gramatických pravidiel, výberu lexiky, funk-
čnosti, situačnosti, štylistickej preferencie a noriem použitia jazykových prostriedkov (po-
rov. pojem linguistic creativity; Kecskes, 2013).
I. Kecskes (2013) svoje tvrdenie podporuje názormi D. Hymesa, Ch. Fillmora a B. Alten-
berga. D. Hymes tvrdí, že vo verbálnom správaní majú výrazný podiel jazykové návyky,
rutiny. Ch. Fillmore zistil, že obrovské množstvo prirodzeného jazyka tvorí práve „formul-
kovitý“/„frázovitý“, automatický a naučený prejav, a nie prejav propozičný, kreatívny
a voľne generovaný. B. Altenberg zastáva názor, že až 80 % našej jazykovej produkcie
môžeme považovať za „formulkovitú“/„frázovitú“. Viacslovné lexikálne jednotky tak na-
dobúdajú charakter troj- a viacslovných syntaktických štruktúr, pričom primárny je ich
figuratívny význam (pozri 17):
(17)
Be my guest: „Nech sa páči, máte prednosť“, nie „Buď mojím hosťom, pozývam Ťa;
Have a nice day: „Prajem pekný deň“, nie imperatív „maj pekný deň“;
catch a bus: dôjsť na autobus, nie fyzicky uchopiť autobus.
Anglický verbálny prejav je založený na koexistencii princípu otvoreného výberu a idio-
matického princípu. Keď slovo vstupuje do ad hoc syntagmatických vzťahov s lexémami
nachádzajúcimi sa po jeho obidvoch stranách, terminologicky sa to označuje ako princíp
otvoreného výberu (vlastný preklad, angl. open-choice principle; Sinclair, 1991). Dynamika
jazyka však zahŕňa aj ustaľovanie syntagiem a ich postupnú zrastenosť, čím sa používate-
ľovi jazyka sprístupnia prefabrikáty (angl. prefabs) pre konkrétne mentálne rámce (angl.
frames), pre jednotlivé komunikačné situácie. Primárnou črtou takýchto lexikálnych zo-
skupení je idiomatickosť, t.j. intuitívny výber jazykových prostriedkov rodeným hovoriacim
vzhľadom na konkrétnu komunikačnú situáciu. Používanie týchto lexikálnych zoskupení je
prejavom „idiomatického princípu“ (angl. idiom principle; Sinclair, 1991).
Podiel princípu otvoreného výberu a idiomatického princípu závisí od viacerých fakto-
rov (vrátane komunikantov, sociálneho prostredia, cieľa komunikačnej situácie a pod.). Ak
je angličtina dorozumievacím prostriedkom v medzinárodnej komunite, výraznú prevahu
bude mať princíp otvoreného výberu; ak sa používa prevažne rodenými hovoriacimi, pre-
važuje podiel idiomatického princípu. Pre verbálny prejav používaný komunitou rodených
hovoriacich, resp. akulturizovaných hovoriacich v anglofónnych krajinách je charakteris-
tický vysoký podiel idiomatického princípu, čo podporuje narastajúci význam frazeoló-
gie/idiomatológie ako samostatnej vednej oblasti. Ako sme už uviedli, v angličtine pred-
metom záujmu tejto disciplíny je široká škála viacslovných lexikálnych jednotiek; termín
viacslovné lexikálne jednotky má špecifickú interpretáciu a definovaný obsah a rozsah.
Problematika viacslovných lexikálnych jednotiek v angličtine otvára priestor na disku-
siu v oblasti doslovného (angl. literal) a figuratívneho (angl. non-literal, figurative) výz-
namu. Opäť v závislosti od charakteru komunikácie, resp. v závislosti od toho, či angličtina
funguje ako lingua franca alebo sa používa ako rodný, resp. druhý jazyk, primárny význam
lexikálnych jednotiek, či dokonca celých výpovedí, je buď doslovný, alebo figuratívny
(v tomto poradí). Doslovný význam vychádza z gramatických štruktúr jazyka, je priamy,
nezávislý od kontextu, plne kompozičný, čiže vzniká kombináciou poznania lexikálnych
jednotiek a štruktúr jazyka. Figuratívny význam vychádza z psychologickej metafory danej
fyzickým kontextom. Veľký podiel hovoreného prejavu v angličtine v sebe nesie lingvistic-
kú dvojznačnosť (ambivalentnosť), teda má aj doslovný, aj figuratívny význam.
Nerodený hovoriaci (v závislosti od stupňa ovládania jazyka) primárne vníma sémanti-
ku výpovede, teda jej doslovný význam, zatiaľ čo rodený (resp. akulturizovaný hovoriaci)
k výpovedi pristupuje priamo ako k nositeľovi pragmatického významu. Inými slovami,
nerodení hovoriaci primárne vnímajú to, čo výpoveď znamená, rodení hovoriaci primárne
vnímajú, to, čo sa výpoveďou myslí. Sémantický význam anglickej výpovede What are you
talking about? (slov. „O čom rozprávaš?“) je otázka na predmet; pragmatický význam tej
istej výpovede je zvolanie, ktoré môžeme interpretovať ako „to nestojí za reč“, ale aj „ho-
voríš nezmysly“ a pod. Interpretácia výpovede závisí od predošlej skúsenosti hovoriaceho
a skúsenosti, ktorú hovoriaci navzájom zdieľajú. Keďže nerodení hovoriaci používajúci
angličtinu ako lingua franca nemusia mať práve danú skúsenosť, nemusia vedieť interpre-
tovať výpoveď ako metaforickú, figuratívnu a vtedy dochádza k dezinterpretácii. (pozri
18). V uvedenom príklade zoskupenie „tell me about it“ neodráža štruktúru jazyka, ale plní
sociálnu funkciu ako „hotová“ jednotka, ktorú negenerujeme z lexém s voľnou distribú-
ciou (Kecskes, ibid.).
(18)
Rozhovor študenta z Číny a študenta z Turecka (Kecskes, 2013):
Ch: I think Peter drank a bit too much at Č: Myslím, že Peter toho dosť popil na vče-
the party yesterday. rajšej párty.
T: Eh, tell me about it. He always drinks too T: Och, hovor mi o tom. Vždy veľa pije.
much.
Ch: When we arrived he drank beer. Then Č: Keď sme prišli, dal si pivo. Potom mu
Mary gave him some vodka. Later he Mary dala vodku. Potom si dal víno. Och,
drank some wine. Oh, too much. fakt toho bolo dosť.
T: Why are you telling me this? I was there. T: Prečo mi to hovoríš? Bol som tam.
Ch: Yes, but you told me to tell about it. Č: Veď si mi kázal, aby som Ti o tom povedal.
1.5 Heterogénny charakter klasifikácií viacslovných pomenovaní v angličtine

Vo vymedzení rozsahu frazeológie/idiomatológie, ani v typológii a terminológii viacslov-
ných lexikálnych jednotiek (VLJ) nie je jednoznačná zhoda lingvistov. Nie je jednoduché sta-
noviť obsah a rozsah VLJ, a to kvôli multidisciplinárnosti a aj relevantnosti tohto pojmu vo
viacerých disciplínach teoretickej a aplikovanej lingvistiky. Pojem VLJ môžeme vnímať cez
optiku lexikálnej sémantiky, kognitívnej lingvistiky, korpusovej lingvistiky, pragmalingvistiky,
lexikografie, psycholingvistiky, didaktiky jazyka, translatológie (Moon[ová], 2015, s. 124 –
125). Pre každú z týchto oblastí predstavuje VLJ špecifický problém. Lexikálna sémantika sa
snaží delimitovať jednotlivé kategórie VLJ na základe usúvzťažnenia fonologických, intonač-
ných a morfosyntaktických kritérií, a takto stanoviť konkrétne klasifikácie VLJ. Kognitívna
lingvistika nazerá na VLJ ako na konceptuálne metafory a skúma mieru ich figuratívnosti;
v súvislosti s tým tiež stanovuje ich typológiu. Korpusová lingvistika sa sústreďuje na koloka-
bilitu lexém a generuje klasifikácie na základe frekvencie ich spoluvýskytu. Pragmalingvistika
sa orientuje na používateľa jazyka a jeho situačne a kultúrne podmienené jazykové správa-
nie; pragmalingvisticky podložené typológie sú spravidla obohatené o spoločensky
a situačne determinované pomenovania a výpovede, ktorých pragmatický význam má
v prirodzenej komunikácii prednosť pred sémantickým významom.
Použiteľnosť jednotlivých klasifikácií a typológií testujeme v aplikačnej sfére. Aplikačná
prax zahŕňa lexikografiu, psycholingvistiku, didaktiku jazyka i translatológiu. Lexikografia
rieši problematiku umiestnenia VLJ v heslári vzhľadom na počet komponentov VLJ a na ich
syntaktickú hierarchiu. Psycholingvistika vníma VLJ s ohľadom na používateľa jazyka, keď-
že niektoré VLJ sa ukladajú v mozgu používateľa ako celok, iné ako dekompozičné spojenia
a takto sa aj spracovávajú percipientom: buď ako gestalt, alebo atomisticky. Z tohto prin-
cípu vychádza aj didaktika cudzieho jazyka; jej cieľom je dospieť k najefektívnejšiemu spô-
sobu prezentovania rôznych typov VLJ nerodeným hovoriacim, inými slovami poukázať na
asymetrie medzi rodným a cieľovým jazykom. Problematika VLJ z hľadiska translatológie
zahŕňa mentálne spracovanie VLJ ako psychologického celku a jeho substitúciu adekvát-
nym translátom vrátane zváženia asymetrií a interlingválnej (absencie) synonymie.
Domnievame sa, že heterogénny charakter klasifikácií VLJ v angličtine vyplýva aj z to-
ho, že angličtina je konfiguračný jazyk, teda konfiguračné usporiadanie má prednosť pred
gramatickými charakteristikami; inými slovami, dôležitú úlohu pri vyjadrení významu zo-
hráva lingvistický kotext. Izolovaná lexéma má v angličtine len vágny význam, ktorý sa
konkretizuje až v syntagmatickom vzťahu s inou lexémou, resp. lexémami. Charles Fries to
výstižne a vtipne vyjadril parafrázou známeho príslovia takto: „slovo poznáš podľa spoloč-
nosti, v ktorej sa nachádza“ (vlastný preklad angl. „You shall know a word by the company
it keeps“; Firth, 1957, s. 11). Možno aj z tohto dôvodu angličtina využíva predovšetkým
zaužívané, ustálené, konvencializované spojenia, ktoré hovoriaci použije ako celok, ako
hotový produkt, a doplní to lexémou (lexémami) s voľnou distribúciou podľa typu komuni-
kačnej situácie a podľa komunikačnej funkcie.
Angličtina je vo veľkej miere „frázovitá“ až „formulkovitá“ (angl. formulaic). Zdanlivo
jednoduchá formulácia môže mať úplne inú konotáciu v závislosti od komunikačnej situá-
cie; napr. Get out of here – sémantický význam je expresívne imperatívum „Vypadni“;
zároveň v spojení so špecifickou intonáciou je to situačne viazané zvolanie vyjadrujúce
presný opak pôvodnej sémantiky, napr. pochvalu, uznanie, obdiv (alternatívou
v slovenčine by mohla byť výpoveď „Super!“). Prax používania anglického jazyka je dôka-
zom ďalšej dôležitej charakteristiky frazeologických zvratov – syntaktickej zrastenosti:
napr. „I love you, too“ je jediná bezpríznaková a prijateľná reakcia na „I love you“; modifi-
kované reakcie „I also love you“ alebo „I love you also“ sa nepovažujú za „formulky“, majú
charakter voľne generovaných výpovedí, a preto by vyvolali pochybnosti na strane partne-
ra. Navyše, nerodených hovoriacich môže prekvapiť vysoká frekvencia používania eliptic-
kej alternatívy tejto formulky („Love you“), no pre rodených hovoriacich má v mnohých
situáciách charakter emocionálne zafarbeného pozdravu pri rozlúčke s blízkou osobou.
Anglický verbálny prejav demonštruje fungovanie doslovného a figuratívneho významu
na špecifických princípoch. Figuratívnosť vychádza z konvencionalizácie a štandardizácie
výpovedí, ktoré sa pravidelným používaním v konkrétnych situáciách stali nositeľom holis-
tického významu a konkrétnej sociálnej funkcie. Niektoré z nich môžu mať dokonca charak-
ter ritualizovaných replík. Táto skutočnosť má vplyv nielen na používanie angličtiny ako rod-
ného jazyka, ako druhého jazyka i ako cudzieho jazyka, ale aj na vnímanie a prehodnotenie
tvorby lexikografických prác, prekladateľských postupov, dokonca i teórie prekladu.
1.6 Viacslovné lexikálne jednotky v anglickej lexikografii

Z rôznorodosti charakteristík a definícií typov a podtypov viacslovných lexikálnych jedno-
tiek vyplýva aj náročnosť ich lexikografického spracovania. Z podtypov viacslovných lexikál-
nych jednotiek vymenovaných v tejto kapitole je možné lexikograficky spracovať len tie
jednotky, ktoré sú relatívne stabilné a nepodliehajú rýchlo sa meniacim podmienkam použí-
vania jazyka v kultúrno-historickom kontexte. Viacslovné lexikálne jednotky ako rečové for-
mulky i situačne viazané výpovede sú efemérne, podmienené situáciou, komunikačnými
partnermi, predošlou skúsenosťou s jazykom. Tvorcom slovníkov sú buď rodení hovoriaci,
alebo autori z prijímajúcej kultúry. Rodení hovoriaci vnímajú hovorení prejav automaticky
v pragmatickom zmysle, teda nesegmentujú výpoveď a nehľadajú doslovný význam slov

tvoriacich danú výpoveď. V mnohých prípadoch príslušnej kultúry rodného jazyka pristupujú
priamo k pragmatickému (a teda figuratívnemu) významu výpovede alebo konštrukcie,
a teda nepovažuje za potrebné takéto formulky čí výpovede vysvetľovať, interpretovať, a ani
zahrnúť do lexikografickej práce. Ak by sa aj niekto pokúsil vytvoriť takúto prácu, mohlo by
sa stať, že kým sa daná práca dostane k používateľovi, už je neaktuálna. Pre tento typ VLJ
neexistuje adekvátny a zmysluplný postup v tvorbe lexikografického diela.
Iná situácia je pri spracovávaní kolokácií, frázových slovies, idiómov a paremiologických
výrazov a spojení. Kolokácie sú neoddeliteľnou súčasťou výstavby prirodzene znejúceho
prejavu v angličtine, a preto aj vyvstala potreba tvorby slovníkov takéhoto charakteru.
Vďaka korpusovému spracovaniu jazyka máme k dispozícii databázy textov, ktoré sa stá-
vajú podkladom pre lexikografické spracovanie monolingválnych kolokačných slovníkov.
Idiómy sú vďačným objektom lexikografického spracovania vďaka tomu, že sú kvá-
zikultúrnym dedičstvom a sú viac-menej stabilné, nepodliehajú dynamike jazyka do takej
miery ako rečové formulky či situačne viazané výpovede. Existujú bilingválne idiomatické
slovníky (všeobecné aj odborne zamerané), monolingválne idiomatické slovníky – vše-
obecné aj podľa typu viacslovnej lexikálnej jednotky – klišé, príslovia, porekadlá, frázové
slovesá. Frázové slovesá a idiómy často tvoria súčasť aj všeobecných výkladových slovní-
kov. V súčasnosti existuje veľký výber slovníkov v tlačenej forme, najmä však v elektro-
nickom spracovaní. Práve vďaka nemu existuje veľká variabilita štruktúry hesla, ktorá
zohľadňuje cieľového používateľa či úroveň ovládania jazyka. Z existujúcich zdrojov vybe-
ráme:
Kolokačný slovník
Dostupný na: http://oxforddictionary.so8848.com/search?word=serious
Slovník frázových slovies

Dostupné na: http://www.macmillandictionary.com/dictionary/british/look-up
Paremiologický slovník
Jennifer Speake (ed): The Oxford Dictionary of Proverbs, 5. vydanie, OUP, 2008, s. 1
Slovník idiómov. Dostupné na: http://idioms.thefreedictionary.com
1.7 Problémy pri preklade slovenských VP do angličtiny

Aktuálna situácia v anglofónnej jazykovede poukazuje na nekompatibilitu termínov
viacslovné pomenovanie a multi-word expression. Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide
o totožné pomenovanie jednotky, avšak opak je pravda. Obsah slovenského viacslovného
pomenovania nie je totožný s obsahom anglického multi-word expression. V rámci daného
obsahu slovenské viacslovné pomenovanie má homogénny charakter, zatiaľ čo anglické
multi-word expression je značne heterogénne. Navyše sa tiež líšia rozsahovo, keďže multi-
word expression zahŕňa širokú škálu syntaktických jednotiek – od dvojčlennej syntagmy po
predikatívnu výpoveď. Na úrovni systému slovenské viacslovné pomenovanie zodpovedá
anglickému kompozitu (compound). Anglické kompozitum môže pozostávať z jednej a viac
jednotiek, z plnovýznamových aj neplnovýznamových komponentov. Môže mať tvar jed-
ného slova (zloženého z dvoch jednoslabičných lexém, napr. bedroom, slov. spálňa), dvoch
a viac samostatných lexém (napr. peanut butter and jelly sandwich, slov. chlieb s džemom
a orieškovým maslom) či výrazu so spojovníkom (napr. forget-me-not, slov. nezábudka).
Pri spracovaní heslára viacjazyčného slovníka slovenských viacslovných pomenovaní sa

ukázalo, že na úrovni parole slovenské viacslovné pomenovanie má buď jednoslovný ang-
lický ekvivalent, alebo ekvivalent v tvare anglického kompozita.
Angličtina sa začleňuje medzi západogermánske jazyky, dôsledkom historického vývoja
však jej slovná zásoba obsahuje značný podiel slov cudzieho pôvodu. Z románskych jazy-
kov okrem latinčiny mala na angličtinu zásadný vplyv francúzština, pretože po tri storočia
sa používala na kráľovskom dvore a vo všetkých štátnych inštitúciách, bola teda úradným
jazykom. Slová germánskeho pôvodu (resp. anglosaského pôvodu alebo slová odvodené
zo škandinávskych jazykov) tvoria jadro bežnej slovnej zásoby, bývajú kratšie (jednoslabič-
né) než latinské slová. Obe spomínané vrstvy lexiky sú odlišné aj svojou štylistickou hod-
notou. Slová latinského pôvodu sú často považované za formálnejšie, a preto sa im dáva
prednosť vo formálnom a v písomnom prejave. V dôsledku svojho historického vývoja,
počas ktorého bola angličtina vystavená mnohým jazykovým a kultúrnym vplyvom, nado-
budla svoju súčasnú špecifickú podobu. Jej gramatický systém sa vyznačuje minimálnou
flexiou, preto sa považuje za prevažne analytický jazyk. Vďaka jednotlivým vplyvom nado-
budla možnosti a prostriedky veľmi komplexne a presne vyjadriť myšlienky, a to v celej
škále rôznych variantov a významových odtieňov. Navyše sa stala veľmi prispôsobivou,
veľmi ľahko prijíma koncepty a výrazy z iných kultúr a jazykov.
Z odlišného historického a kultúrneho vývoja, z genetickej nepríbuznosti, z typologickej
odlišnosti vyplývajú asymetrie medzi angličtinou a slovenčinou, t. j. sémantické obsahy
majú odlišné morfematické stvárnenie (Furdík, 1995, s. 74). Nasledujúci prehľad zahŕňa
typológie anglických ekvivalentov slovenských viacslovných pomenovaní s kompatibilným
obsahom, s ktorými sme sa stretli pri tvorbe heslára viacjazyčného slovníka.
1. viacslovné pomenovanie (S) – jednoslovné pomenovanie germánskeho pôvodu (A)
2. viacslovné pomenovanie (S) – jednoslovné pomenovanie románskeho pôvodu (A)
3. viacslovné pomenovanie (S) – odvodeniny (A)
4. viacslovné pomenovanie (S) – anglické kompozitum (A)
1) Viacslovným pomenovaniam v slovenčine môžu zodpovedať jednoslovné pomeno-

vania v anglickom jazyku, pričom anglický ekvivalent spravidla predstavuje slovo anglosa-
ského/germánskeho pôvodu, preto tu často ide o krátke, jednoslabičné slová.
slovenčina angličtina Poznámka

domáce zviera pet domáci maznáčik – ekvivalent sémanticky ovplyvnený
anglickým pomenovaním
kožná vyrážka rash
murárska lyžica trowel
detská postieľka crib
nemocničná izba ward
nákladné auto lorry
zubný povlak plaque pôvod: holandský jazyk
2) Viacslovným pomenovaniam v slovenčine môžu zodpovedať jednoslovné pomeno-

vania v anglickom jazyku, pričom anglický ekvivalent je latinského, románskeho/fran-
cúzskeho alebo gréckeho pôvodu. Takéto anglické ekvivalenty bývajú dvoj- a viacslabičné.
slovenčina angličtina pôvod anglického pomenovania

zubný kaz carries latinský jazyk
zubná protéza dentures latinský jazyk
strojček na zuby braces latinský jazyk
daňový doklad, faktúra invoice francúzsky jazyk
občianska vybavenosť amenities anglosaský, francúzsky a latinský jazyk
kreslený film cartoon taliansky jazyk
pohlavná žľaza gonad latinský jazyk
sčítanie ľudu census latinský jazyk
operačný zákrok surgery latinský jazyk
dámska bielizeň lingerie francúzsky jazyk
investičný majetok asset francúzsky jazyk
krajná núdza emergency latinský jazyk
3) Ekvivalentom VP v slovenčine môže byť odvodenina v anglickom jazyku:

slovenčina angličtina
vyhrievacie teleso heater
odvetný zápas rematch
zmenkový dlžník drawee
4) Môžeme pozorovať analógie v konceptualizácii a rozdielne výrazové vyjadrenie vy-

plývajúce z typologických a genetických odlišností medzi slovenčinou angličtinou: v slo-
venčine sa môže uplatniť postmodifikácia substantíva genitívnou väzbou ďalšieho sub-
stantíva, VP s adjektívom (s príslušnou flexiou) ako prvým komponentom; v angličtine
derivácia či konverzia prvého komponentu a následné vytvorenie zloženiny.
slovenčina (VP) angličtina

samoopaľovací krém self-tanning cream (VP: kolokácia)
krvná skúška blood test (kompozitum)
zub múdrosti wisdom tooth (kompozitum)
výchovný koncert educational concert (VP: kolokácia)
vzdelávací poukaz educational voucher (voľná syntagma)
Ďalšie analógie môžeme pozorovať pri kultových slovách, ktoré si zachovali ortografickú
podobu jazyka svojho pôvodu. V slovenčine sú klasifikované ako viacslovné pomenovania
a v angličtine ide o kompozitá. Zaujímavosťou je, že hoci v angličtine sa cudzojazyčná orto-
grafia zachovala do dôsledkov (napr. fin de siècle), zvuková realizácia pripúšťa aj cudzojazyč-
nú, aj domácu výslovnosť, teda kompozitum sa už podrobilo procesu transfonemizácie.
slovenčina (VP) angličtina

persona non grata persona non grata (VP: klišé)
perpetuum mobile perpetuum mobile (VP: klišé)
fin de siècle fin de siècle (kompozitum)
demi sec demi-sec (odvodenina)
Počas tvorby heslára sme pri niektorých viacslovných pomenovaniach pozorovali aj od-
lišný spôsob konceptualizácie. Výrazový prostriedok existuje, no pomenuváva iný aspekt
objektu mimojazykovej skutočnosti.
slovenčina (VP) Konceptualizácia angličtina Konceptualizácia

silný/slabý funkcia prezidenta strong/weak presidency inštitút prezidenta
prezident (kolokácia)
nemanželské právne postavenie love child vzťah biologických
dieťa (kompozitum) rodičov
nepálená tehla technologický postup mudbrick materiál
výroby (kompozitum)
palcové titulky metafora – veľkosť banner headlines metafora – umiest-
titulkov (kompozitum) nenie titulkov
V našom korpuse sa vyskytli aj kultúrne slová, pomenovanie reálií, ktoré neexistujú pa-
ralelne v oboch jazykových a kultúrnych komunitách:
slovenčina angličtina
sviečková na smotane (VP) sirloin in cream sauce (voľná syntagma)
spoločné stravovanie (VP) common boarding (VP: kolokácia)
Niektoré lexémy poukázali aj na odlišné fungovanie a využívanie konotatívneho

a figuratívneho významu:
slovenčina Konceptualizácia angličtina Konceptualizácia
slovenského VP anglického výrazu
špekulant na burze denotatívny význam bear/bull Figuratívny význam: špekulant
na burze
predaj akcií jeden denotatívny význam bed-and- Figuratívny význam: predaj
deň a ich nákup breaksfasting akcií jeden deň a ich nákup
nasledujúci deň nasledujúci deň.
(kvôli dani)
hotovostný tok figuratívny význam cash flow Figuratívny význam: hotovosť
prevzatý z angličtiny je ako tekutá matéria, ktorá je
v pohybe, „tečie“.
pohotovostný úver figuratívny význam stand-by- Figuratívny význam: úver „je
prevzatý z angličtiny credit v pohotovosti“, „čaká“ na
využitie.
ľudské zdroje figuratívny význam human Figuratívny význam: aj za-
prevzatý z angličtiny resources mestnanci sú „zdrojom“,
z ktorého pramení zisk.
Súhlasíme s názorom J. Dolníka (2009, s. 9), že „[p]risudzovanie významu entitám je

fundamentálna súčasť našej orientácie vo svete, uvažujeme teda o orientačnej kompeten-
cii prekladateľa... Rozvinutosť tejto kompetencie koreluje s vyspelosťou prekladateľskej
inteligencie“. Súčasťou prekladateľskej kompetencie pri práci s textom (a odbornou ter-
minológiou) má byť schopnosť pochopiť konceptualizáciu pomenovania, perspektívu,
z ktorej sa konceptualizácia realizuje, schopnosť vedieť identifikovať použitie kultúrne či

historicky podmienenej metafory, zvoliť vhodnú konceptualizáciu v cieľovom jazyku (ak je
potrebné, tak v spolupráci s odborníkmi v danej oblasti) a náležité výrazové vyjadrenie
rešpektujúce systém cieľového jazyka.
2 Výskum viacslovných pomenovaní v germanistike
Odpoveď na otázku, čo sú viacslovné pomenovania v nemčine (Mehrwortbenennun-

gen), nie je v nemecky hovoriacom prostredí jednoznačná. VP sú vnímané ako spojenia
najmenej dvoch slov, ktoré stoja nezávisle od seba, sú oddelené medzerou, a pritom sú
syntakticky jednotné (Arntz a kol., 2004, s. 112), napr. národnooslobodzovací boj – natio-
naler Befreiungskampf. VP obohacujú lexikálnu zásobu bežného jazyka a rovnako aj ter-
minológiu. Vznikajú spájaním neodvodených, odvodených a zložených slov do väčších
celkov, ktoré sú označované ako združené VP. Sú to lexikálne jednotky, ktoré svojou for-
mou prekračujú rozsah jedného plnovýznamového slova, avšak pomenúvajú denotáty,
ktoré jazykové spoločenstvo chápe ako ucelené. Nemecká jazykoveda pozná viacero ter-
mínov, ktoré môžeme vnímať ako VP. Sú to Wortverbindung, Mehrworteinheit, Mehrwor-
tlexem, Mehrwortkombination, mehrgliedrige lexikalische Einheit.
R. Arntz a kol. (2004, s. 112) poukazujú na rozdiel medzi jednoslovnými a viacslovnými
pomenovaniami, odvolávajúc sa na normu DIN 2330 (das Deutsche Institut für Normung),
v ktorej sa hovorí, že rozlišujeme medzi neodvodenými slovami (elementare Wörter, napr.
Licht) a komplexnými slovami (komplexe Wörter, napr. Glühlampen/fassung). Na rozdiel
od neodvodených slov, ktoré pozostávajú z jednej významovej jednotky, zahŕňajú kom-
plexné slová dve alebo viac významových jednotiek (DIN 2330, 1993: 6.2.1, citované podľa
Roelcke, 2012, s. 70).
VP sa vyskytujú najmä v odbornom jazyku, v ktorom sú súčasťou terminologického sys-
tému z vybraného odboru, a preto sa nazývajú aj viacslovnými termínmi (Möhn, 1986,
s. 114) a zároveň môžu nahrádzať termín slovné spojenie (Wortverbindung) alebo syntak-
tická konštrukcia (Wortgruppe4) (DIN 2330, 1993: 6.2.2, citované podľa Roelcke, 2012,
s. 70), napr. elektrická brúska – elektrische Schleifmaschine. Odborný jazyk teda zaraďuje
k VP aj kompozitá (Zusammensetzungen) a už spomínané syntaktické konštrukcie (Wort-
gruppen) (Fluck, 1984, s. 56). VP môžu byť aj doplňujúcimi výrazmi, napr. ľavý senzor na
zadnom kolese – Radsensor hinten links.
J. Albrecht (2005, s. 275) vychádza vo svojich teóriách z dvoch termínov, ku ktorým
patrí VP (Mehrwortbenennung) a syntagmatické fixácie / spojenia / konštrukcie (syntag-
matische Fixierungen / Verbindungen / Konstruktionen). Za problematické považuje aj
vymedzenie VP voči kolokáciám (Kollokationen) a parafrázam (Paraphrasen). VP sú podľa
neho prechodnou skupinou medzi opisom a pomenovaním (Albrecht, 2005, s. 281).
4
DUDEN charakterizuje termín Wortgruppe ako skupinu k sebe patriacich slov a ako synonymné va-
rianty uvádza Fügung a Idiom. In: http://www.duden.de/rechtschreibung/Wortgruppe.
Termín viacslovná lexéma (Mehrwortlexem) zahŕňa podľa Fleischera (1997, s. 10) plno-
významové lexémy. VP sa však môžu tvoriť aj z tzv. unikátnych komponentov, napr. gäbe
v spojení gang und gäbe, a tie samostatne nemožno označiť za lexému, keďže nemajú svoj
vlastný význam. Prikláňa sa preto k používaniu komplexnejšieho termínu viacčlenná lexi-
kálna jednotka (mehrgliedrige lexikalische Einheit).
Aj termín viacslovná konštrukcia (Mehr-Wort-Konstruktion) (Busse, 2012, s. 240), t. j.
konštrukcia, ktorá je zložená z viacerých slov, nie je jednoznačný, pretože k viacslovným
konštrukciám, resp. spojeniam môžeme zahrnúť aj kompozitá, ako budeme uvádzať
v ďalšej časti našich uvažovaní o téme. Okrem toho je tento termín používaný v tzv. Fra-
me-sémantike.
Názov VP sa v nemeckej jazykovednej literatúre používa ako protipól k jednoslovnému
pomenovaniu5, resp. kompozitu, napr. krvná bunka – die Blutzelle. Keďže kompozícia patrí
v nemčine k najproduktívnejším slovotvorným postupom, je logické, že počet VP bude
v tomto jazyku v porovnaní s inými (najmä slovanskými jazykmi) oveľa nižší. Odborná lite-
ratúra uvádza počty pohybujúce sa na úrovni 20% (porovnaj Arntz, 2004, s. 117). Informá-
cia obsiahnutá v kompozitách je kompaktná a explicitná, vo viacslovných pomenovaniach
je však informačná nasýtenosť štruktúry narušená syntaktickým vzťahom medzi jeho jed-
notlivými prvkami.
Vlastnosti, ktorými sa VP odlišujú od jednoslovných pomenovaní, môžeme rozdeliť do
dvoch skupín. V skupine pozitívnych vlastností sa nachádza ich lepšia čitateľnosť, zrozumi-
teľnosť, odpadá príznak pojmovej nejasnosti, resp. nepresnosti tým, že pomenovanie je
presnejšie vymedzené. K negatívnym vlastnostiam v druhej skupine patrí menšia výrazová
zovretosť, ako aj rozličné nároky na využitie v rozličných textových a cieľových skupinách.
Jazykovedné výskumy naznačujú, že zvýšený počet VP, ktoré sa vyskytujú v odbornom
jazyku, slúži na rýchle odborné diferencovanie v terminologickej oblasti (Möhn, 1986,
s. 122), najmä v tých oblastiach, v ktorých dochádza k významnému terminologickému
rozširovaniu6. Fluck (1984, s. 60) uvádza, že len 15 % odborných slov sa skladá z jednej
lexémy, 52 % z dvoch, 28 % z troch a 5 % zo štyroch a viacerých komponentov. Pod vply-
vom angličtiny sa však počet VP v nemeckom jazyku zvyšuje (Albrecht, 2005, s. 281) a
kompozícia ako slovotvorný postup stráca v odbornom jazyku svoje „čaro“.
Pomenovacia štruktúra VP sa v nemčine vyskytuje v nasledujúcich kombináciách (po-
rovnaj Fluck, 1984, s. 60):
a) adjektívum + substantívum: extrémistické skupiny – extremistische Gruppen, ústna
skúška – mündliche Prüfung, dlhodobý cieľ – langfristiges Ziel;
b) particípium prítomné + substantívum: pracujúci dôchodca – arbeitender Rentner,
dostatočný/dostačujúci dôkaz – ausreichender Beweis, nehrajúci kapitán – nicht spielender
Kapitän;
c) particípium minulé + substantívum: predpätý betón – vorgespannter Beton, viazaný
náboj – gebundene Ladung, vyhrievaný bazén – beheiztes Schwimmbad;
5
K jednoslovným pomenovaniam sa v nemčine podľa DIN 2330 priraďujú aj pomenovania, ktoré sú
zložené z viacerých slov a sú spojené spojovníkom (DIN 2330, odsek 6.2.2, citované podľa Roelcke, 2012,
s. 70), napr. vodný aerobik – das Aqua-Aerobic.
6
Napr. v oblasti obnoviteľných zdrojov energií.
d) substantívum + prepositum7: kopaničiarska slivovica – der Sliwowitz (Slibowitz) aus

Kopanice (gottverlassene Gegend), bezpečnosť pri práci – die Sicherheit am Arbeitsplatz,
solúnski bratia – die Brüder von Saloniki;
e) vlastné substantívum vo forme zhodného prívlastku + substantívum: šarišské náre-
čie – Scharoscher Dialekt, Snellov zákon – Snelliussches Brechungsgesetz;
f) substantívum + člen v genitíve + substantívum: skutok milosrdenstva – die Tat der
Barmherzigkeit, slovo Pánovo – das Wort des Herrn, poslanecký sľub – die Vereidigung des
Abgeordneten. Tento vzor môže mať viacero podôb, napríklad vtedy, ak je niektoré sub-
stantívum obohatené adjektívom vo forme zhodného prívlastku, napr. technický stav vo-
zidla – der technische Zustand des Fahrzeuges, starozákonný prorok – der Prophet des
Alten Testaments.
Vo VP so zhodným prívlastkom je ľavá strana pomenovania viac členená, v pomenova-

niach s nezhodným prívlastkom sa príznak posúva za základovú lexému, a preto je, na-
opak, pravá strana viac rozvetvená.
V skúmanom korpuse sa vyskytli aj iné kombinácie, napr. adjektívum vo forme zhod-
ného prívlastku + substantívum + substantívum vo forme prívlastku v postpozícii: najsvä-
tejšia sviatosť oltárna – das Allerheiligste Sakrament des Altares. Určujúca lexéma viaže na
seba ostatné, gramaticky závislé lexémy, tieto nemusia byť v priamom kontakte s hlavnou
lexémou.
Z uvedeného vyplýva, že kombinačné možnosti VP môžu byť rozličné. Najmä adjektíva
domáceho i cudzieho pôvodu sú zhodným prívlastkom, určujúcim členom, pričom sub-
stantívum v nominatíve je určovaným slovom. V prípade, že substantívum plní funkciu
nezhodného prívlastku, stojí vo forme genitívu, predložkového datívu a akuzatívu. Bilate-
rálnym porovnávaním VP v nemčine a slovenčine, resp. prekladom slovenského VP do
nemčiny, vieme definovať ekvivalenčné typy a spôsoby tvorenia pomenúvacích jednotiek,
ktoré sú realizované rozdielnymi štruktúrami. So štruktúrnym profilom nemeckej lexikál-
nej zásoby súvisí relatívne nízke zastúpenie VP v nemčine. V korpuse sú preferovanou
pomenúvacou štruktúrou kompozitá a to najmä determinatívneho typu.
Dominantným slovným druhom vo VP je substantívum. Ich súčasťou sú adjektíva (aj
deverbálne), pričom verbá zohrávajú vo VP pomerne zanedbateľnú úlohu, napr. byť na
pochybách – die Zweifel hegen, brať ohľad – Rücksicht nehmen, spáchať samovraždu – den
Selbstmord begehen, spôsobiť zranenie – die Verletzung verursachen (verletzen).
Zvláštnosťou je použitie spojky „a“ (und) vo VP, v ktorých by sa opakovane vyskytoval
druhý bezprostredný komponent. Spojka vytvára syntaktickú jednotku z predchádzajúce-
ho a nasledujúceho výrazu. Súčasne vyjadruje logické alebo gramatické vzťahy medzi spá-
janými elementmi, napr. vodné a stočné – die Wasser- und Kanalgebühr, zdravotnícky
asistent – der Gesundheits- und Krankenpflegehelfer.
7
Predložka spolu s členom môže byť v plnej forme, napr. štúdium popri zamestnaní – das Studium
neben der Arbeit alebo v stiahnutej podobe, napr. výchova k rodičovstvu – die Erziehung zur Elternschaft,
prípadne v nevyskloňovanej forme, napr. tuniak v oleji – der Thunfisch in Öl.
2.1 Zvláštnosti nemeckých termínov vo forme VP

V ďalších úvahách o téme chceme na konkrétnych príkladoch poukázať na skutočnosť,
že nemecké termíny sú z pohľadu slovotvorby a lexiky zaujímavou skupinou, pretože pri
charakterizovaní VP nemôžeme (najmä z uvedených dôvodov) vynechať najmä kompozitá.
Termíny sú v odbornej komunikácii nositeľmi hlavnej informácie. V odbornej literatúre sa
spomínajú ich najdôležitejšie vlastnosti, ktorými sú exaktnosť, jednoznačnosť, pojmovosť,
štylistická neutralita a výrazová ekonómia (porovnaj Fluck, 1984, s. 32, Schippan, 1992,
s. 229 – 236). Exaktnosť znamená presné významové vymedzenie termínu vo vzťahu
k iným termínom. Pod jednoznačnosťou rozumieme tú skutočnosť, že termín sa vzťahuje
na istý jav a má jeden jediný význam. Pojmovosť znamená prepojenie termínu s poj-
movým systémom a funkciou jazykového znaku. Štylistická neutralita poukazuje na racio-
nálnosť a presnú spätosť s objektívnou realitou, v ktorej chýba akékoľvek iné estetické,
expresívne či modálne zafarbenie. Výrazová ekonómia vyplýva zo snahy po odbornej pre-
cíznosti a formálnej krátkosti a stručnosti.
Slovná zásoba v odbornom texte zahŕňa slová všeobecného významu ako napr. sein
alebo haben, ktoré sa vyskytujú vo forme VP, napr. byť v styku – in Verbindung sein alebo
mať prevahu – in der Überzahl sein a odborné slová z rôznych špeciálnych oblastí, napr.
automatické riadenie – automatische Steuerung. Najfrekventovanejšími slovesami sú
geben, erlassen, zeigen (anzeigen), napr. dať súhlas – die Zustimmung geben, vydať naria-
denie – die Anordnung erlassen, udať smer – die Richtung anzeigen, zo substantív8 je to
Entwicklung, napr. trvalo udržateľný rozvoj – die nachhaltige Entwicklung.
Doterajšie výskumy potvrdzujú, že v odbornom texte, ktorý sa skladá približne z päťsto
slov, je podiel všeobecných odborných a špeciálnych slov asi 30 %. Zastúpenie slovných
druhov je nerovnomerné. Najpočetnejšou skupinou sú substantíva (64,5 %), ostatné slov-
né druhy (19,3 %) a verbá (16,2 %). Nezastupiteľnú úlohu majú spodstatnené infinitívne
tvary, adjektívne príčastia, príslovky, predložky, spojky, zámená, členy a častice (Fluck,
1984, s. 40).
Z pohľadu slovotvorby patrí k produktívnym slovotvorným postupom používanie slov
zo všeobecnej slovnej zásoby v odbornom jazyku, terminologizácia, ktorá spôsobuje vznik
sémanticky motivovaných slov tak, že z pôvodnej hláskovej podoby vznikne nový význam,
prípadne termín, napr. taký, ktorý spájame s aktuálnou migráciou do Európy zatvorená
hranica – dichte Grenze. Slovotvorbu nemeckých termínov precízne spracoval napr. Fluck
(1984), Schippan (1992), Schmitz (2004).
V odbornom hovorovom jazyku je obľúbená a rozšírená metafora, ktorá nahrádza VP a
prispieva k ekonomizácii v jazyku, napr. krokodílová svorka (krokosvorka) = svorka, ktorá
má zúbkovaný okraj – Krokodilklemme = Klemme mit gezackter Öffnung. Je rozšírená
dokonca aj vo vedeckom odbornom jazyku, napr. množinový reaktor = typ jadrového reak-
tora – Brutreaktor = Reaktor, der neues spaltbares Material erzeugt, valec = nepohyblivá
časť piestového stroja – Zylinder = Arbeitsraum in Verbrennungsmotoren. Metaforické
pomenovania slúžia v rôznych odboroch na označenie rôznych predmetov.
V oblasti metonymie je podľa Flucka (1984, s. 46) produktívne najmä pomenovanie
nových objavov a vynálezov podľa mena svojho objaviteľa. Morfosyntakticky ide o zmenu
8
V tomto prípade musíme mať na mysli odbornú oblasť, ktorá je iná v prípade technických, právnych,
lekárskych, humanitných či iných vied.
slovného druhu, napr. Ohmsches Gesetz – Ohmov zákon. V našom korpuse ide o VP typu
Snelliussches Gesetz – Snellov zákon, Mendelsches Gesetz – Mendelov zákon a iné.
Zúženie alebo rozšírenie významu slova definíciou je snahou o zaradenie slov všeobec-
nej slovnej zásoby do odbornej slovnej zásoby, napr. Zeit v spojeniach daňové prázdniny –
steuerfreie Zeit, Zahl v spojení die roten Zahlen (byť v červených číslach – in roten Zahlen
sein), čierne čísla – die schwarzen Zahlen, prirodzené číslo – die natürliche Zahl, racionálne
číslo – die rationale Zahl, reálne číslo – die reale Zahl a iné. Používanie všeobecných termí-
nov v špecializovaných odvetviach odboru spôsobuje jeho polysémiu.
Prevzaté slová sa prispôsobili morfologicko-fonetickému systému príslušného jazyka,
pochádzajú najmä z gréčtiny a latinčiny. V korpuse sa uvádzajú tieto VP, napr. globálna
počítačová sieť – das globale Computernetzwerk, počítačová učebňa – das Computer-
Lehrzimmer, počítačová zostava – das Computer-Set/Computerset, vykonať analýzu – die
Analyse durchführen, logická analýza – die logische Analyse, podrobiť analýze – der Analy-
se unterziehen, infračervený lúč – der Strahl im Bereich des Infrarots, technická infraštruk-
túra – die technische Infrastruktur atď. Spojením domáceho a cudzieho elementu vznikajú
rôzne hybridy ako napr. die Atomspaltung – štiepenie atómu, der Infrarotstrahl – infračer-
vený lúč.
Aj doslovné preklady, kalky, majú v odbornom jazyku svoje miesto, napr. der Sauer-
stoff – das Oxygenium (lat.), napr. odkysličená krv – das sauerstoffarme Blut, okysličená
krv – das sauerstoffreiche Blut. Patria sem i dublety typu kompresor = zhutňovací stroj –
Kompressor = Verdichter, generátor = zdroj prúdu – Generator = Stromerzeuger, napr.
elektrický generátor – der elektrische Generator, generátor striedavého prúdu – der Wech-
selstromerzeuger.
Odvodzovanie patrí v nemčine k produktívnym slovotvorným postupom, aj keď v oveľa
menšom zastúpení ako v slovenčine. Význam pôvodného slova sa pritom môže rôzne
obmieňať. Medzi najproduktívnejšie a najfrekventovanejšie nemecké substantívne prípo-
ny patrí -er: rastový regulátor – der Regler des Wachstums, -ung: vykonať zmenu – die
Änderung vornehmen, zmena organizácie dopravy – die Veränderung der Verkehrsorgani-
sation, -heit: bezpečnosť pri práci – die Sicherheit am Arbeitsplatz, -keit: vecné bremeno –
die dingliche Dienstbarkeit. Z cudzích substantívnych prípon je to -ion, -ie, -tät, -ik, -ismus,
-or, pričom mnohé sú internacionálnymi slovotvornými prvkami, napr. logický operátor –
der logische Operator.
K domácim adjektívnym príponám patrí -lich: severná šírka – die nördliche Breite, -bar:
variabilný symbol – das wandelbare Symbol, -los: bezdrôtový telefón – das drathlose Tele-
fon, -haft: trvalé zabezpečenie – die dauerhafte Sicherung, -sam: plastická deformácia –
die bildsame Verformung, -frei: bezlepková diéta – die glutenfreie Ernährung, -artig: zhub-
ná choroba – die bösartige Krankheit. K cudzím adjektívnym príponám patrí -al: nezúčas-
tnená osoba – die neutrale Person, -iv: pasívne volebné právo – das passive Wahlrecht, -
ell: hmotné právo – das materielle Recht, -ent: transparentný púder – der transparente
Puder, -är: stacionárny radar – der stationäre Geschwindigkeitsmesser.
V nemeckých odborných textoch majú významné zastúpenie kompozitá, väčšinou ide
o dvojslovné, ale vyskytujú sa i viacslovné kompozitá9, ktoré slúžia, podobne ako predpo-
9
Uvádzané príklady nie sú preložené do slovenského jazyka z dôvodu chýbajúceho kontextu a možnej
polysémie, napr. Geschwindigkeitsmesser – radar, tachometer a iné.
ny, na dosiahnutie ekonomiky v texte. Dôležitým slovným druhom sú substantíva

v rôznych spojeniach:
a) substantívum + substantívum Barometer+rohr, Geschwindigkeit+s+messer;
b) verbum + substantívum Dreh+Kondensator;
c) adjektívum + substantívum Schwer+kraft, Dick+stoff;
d) adverbium + substantívum Innen+anlage, Quer+schnitt;
e) numeráliá + substantívum Zwei+pol, Drei+eck;
f) skratka + substantívum HF+Gebiet, UHF+Gebiet, NF+Trafo.
Veľké množstvo odborných slov sa píše so spojovníkom: Diesel-Motor (Dieselmotor),
Hoch-spannungs-Druckluft-Schnellschalter (Druckluftschnellschalter für Hochspannung).
Podobnú slovotvorbu majú i slovesá:
a) verbum + verbum trenn+schleifen;
b) substantívum + verbum punkt+schweissen;
c) adjektívum + verbum warm+biegen;
d) adverbium + verbum tief+kühlen.
Podobnú štruktúru majú aj adjektíva:
a) adjektívum + adjektívum voll+flächig;
b) substantívum + adjektívum diesel+elektrisch;
c) verbum + adjektívum trag+fähig;
d) particípium minulé + substantívum feuer+verzinktes Blech;
e) substantívum + particípium prítomné feuer+hemmend (Fluck, 1984, s. 57 – 58).
2.2 Viacslovné pomenovania vo frazeológii

Aj frazeológia sa zaoberá výskumom VP a jej hlavnou oblasťou skúmania sú viac
alebo menej ustálené pomenovania zložené najmenej z dvoch slovných
komponentov, ktoré môžu, ale nemusia mať obrazný charakter. Môžeme ich rozlične
klasifikovať, pričom pre nás sa ako najproduktívnejšia javí zmiešaná klasifikácia, ktorá
spája sémantiku, syntax aj pragmatiku. Na základe toho vyčleňuje Janich(ová) (2005, s.
119) nasledovné skupiny:
a) verbálne frazeologizmy: sich ein Herz fassen – chytiť sa za srdce;
b) verbálno-nominálne frázy: ein Risiko eingehen – riskovať, Interesse haben – mať
záujem;
c) nominálne frazeologizmy: grauer Alltag – všedný deň;
d) adverbiálne frazeologizmy: schön und gut – pekne a dobre;
e) modelové formy: von Kopf bis Fuß – od hlavy po päty;
f) frazeologické prirovnania: dumm wie die Nacht – hlúpy ako tágo, etw. aufsaugen
wie ein Schwamm – nasať ako hubka;
g) párové formy: mehr oder weniger – viac-menej, Tag für Tag – deň za dňom;
h) príslovia a porekadlá: Ende gut, alles gut! – Koniec dobrý, všetko dobré! Alte Liebe
rostet nicht – Stará láska nehrdzavie;
i) okrídlené výrazy: Der Mensch lebt nicht vom Brot allein (M. Luther) – Človek nie je
živý len z chleba;
j) kontaktové výrazy: Hallo - ahoj, Herzlich willkommen - vitajte, Nächster Halt –
ďalšia zastávka;
k) reklamné výroky: Mach mal Pause – Coca Cola – Daj si pauzu – daj si Kit-Kat.
Podľa Janich(ovej) (2005, s. 48 – 50) sa najmä v reklamných textoch vyskytujú dva typy
frazeologických VP. Na jednej strane sú to VP z bežného jazyka, ktoré sa používajú
v nezmenenej podobe, napr. reklama na výrobky, ktoré sú určené na starostlivosť o pleť,
napr. Haut in guten Händen (byť v dobrých rukách – in guten Händen sein) a pozmenené a
štylisticky nápadné frázy, ktoré sa využívajú ako jazyková hra a vyvolávajú komický, iro-
nický a zaujímavý efekt, napr. Fahren auf eigenen Wegen (ísť si svojou cestou – seinen
eigenen Weg gehen). Pôvodný význam frazeologizmu zostáva pritom nezmenený.
Nemecký výskum odborného jazyka sa v posledných rokoch sústreďuje na tvorbu
a použitie terminológie jednotlivých vedných odborov, pričom do centra pozornosti sa
dostávajú jednoslovné termíny a viacslovné termíny ostávajú na okraji záujmu. Na tento
problém poukazuje Möhn (1986, s. 114) a konštatuje, že ide o deficit výskumu v tejto
oblasti.
Pomenovaniami mimo štruktúry slova (VP) sa zaoberá aj frazeológia, podľa ktorej pat-
ria k typickým vlastnostiam slovných spojení okrem viacslovnej štruktúry aj stabilita, ex-
presivita, idiomaticita a obraznosť. Keďže odborné viacslovné termíny spĺňajú kritérium
stability/reprodukovateľnosti, ponúka sa otázka, či môžu byť viacslovné odborné termíny
frazeologizmami a tým aj predmetom výskumu tzv. frazeológie odborného jazyka. Odpo-
veď na túto otázku formulovali v rámci lexikografického výskumu autori Arntz a Picht
(2004), pričom poukazujú na potrebu výskumu viacslovných odborných termínov, keďže
v posledných rokoch sa výskum orientoval len na jednoslovné termíny. Na ich podnet
môžeme v rámci výskumu viacslovných odborných pomenovaní hovoriť o frazeológii od-
borného jazyka.
Predmetom výskumu frazeológie odborného jazyka sú odborné výrazy, ktoré sa defi-
nujú nasledovne: „Odborný výraz je výsledkom syntaktického spojenia najmenej dvoch
prvkov odborného jazyka do výrazu s odborným obsahom, ktorého vnútorná koherencia
spočíva v pojmovom prepojení. Súhrn odborných výrazov odborného jazyka sa nazýva
frazeológia“ (Arntz – Picht, 2004, s. 34), napr. eine Verfügung erlassen – vydať nariadenie.
Podľa tejto definície pozostáva odborná frazéma z jedného verbálneho komponentu.
Rossenbeck (1989, s. 199) však zaraďuje k odborným frazémam aj nominálne spojenia,
napr. eheliche Gütergemeinschaft – bezpodielové spoluvlastníctvo manželov.
Odborné frazeologizmy rozdeľuje Worbs(ová) (1998, s. 101) do troch skupín:
a) viacslovné termíny, u ktorých ide prevažne o nominálne spojenia s charakterom
termínu, resp. polotermínu, napr. schwarzes Loch – čierna diera;
b) odborné frazeologizmy, ktoré sa odlišujú od kolokácií, napr. Testament errichten –
vydať testament;
c) ostatné pevné spojenia, ktoré nemusia obsahovať odborný výraz, sú však súčasťou
odborných textov, napr. Untersuchungen anstellen – vykonať vyšetrenie.
Zástancom vyčlenenia viacslovných termínov z oblasti frazeológie je Fleischer (1997,
s. 15), ktorý na príklade stability poukazuje na základný rozdiel medzi obidvoma jednot-
kami. Podľa neho sa frazeologizmy tvoria spontánne v rámci komunikácie, zatiaľ čo viac-
slovné termíny vznikajú vedome a sú výsledkom zámerného konania. Ďalším znakom,
ktorý podľa Fleischera (1997, s. 15) opodstatnene vyčleňuje viacslovné termíny od frazeo-
logizmov, je expresívnosť. Frazeologizmy predstavujú sekundárne pomenovania
s emocionálnou konotáciou na rozdiel od viacslovných termínov, ktoré sú primárnymi
pomenovaniami bez konotácie. Aj na základe charakteristiky príznaku obraznosti, ktorú

prisudzuje nielen frazeologizmom, ale aj viacslovným termínom, u ktorých je však táto
vlastnosť len okrajová, prichádza k záveru, že nie je možné zaradiť viacslovné termíny
k frazeologizmom. Obidve skupiny zahŕňa pod jeden nadradený pojem „pevné spojenia“
(Fleischer, 1997, s. 166). V takomto prípade je opodstatnená otázka, do ktorej jazykovej
oblasti VP patria. V súčasnej nemeckej jazykovede sú viacslovné termíny na pomedzí fra-
zeológie a slovotvorby.
2.3 Viacslovné pomenovania ako onymické frazémy

Rozdiel medzi VP a onymickými frazémami spočíva v ich funkcii. Zatiaľ čo onymické fra-
zémy spĺňajú funkciu identifikácie a diferenciácie istého objektu, slúžia VP na označenie
a definíciu objektu určitej vedeckej oblasti a následnú komunikáciu medzi odborníkmi.
(Mihaljević(ová), 1993, s. 23). Význam onymickej frazémy je závislý od kontextu, pretože
sa vzťahuje na objekt mimojazykovej skutočnosti. Význam VP je nezávislý od kontextu a
poukazuje na objekt v rámci istého odboru.
2.4 Viacslovné pomenovania ako verbálno-nominálne frázy

Verbálno-nominálne frázy (Funtktionsverbegefüge) pozostávajú z hlavného významo-
vého nositeľa informácie, nominálneho výrazu a zo sémanticky prázdneho funkčného
slovesa (napr. bringen, stehen), ktoré je však nositeľom gramatického významu. Niektoré
verbálno-nominálne frázy je možné parafrázovať jedným plnovýznamovým slovesom,
napr. eine Entscheidung treffen = sich entscheiden – rozhodnúť sa.
2.5 Viacslovné pomenovania ako kolokácie

Donalies(ová) (2009: 64) považuje kolokácie za stupeň medzi voľným spojením a idió-
mom, zatiaľ čo Hausmann (1984: 398) definuje kolokácie ako dvojslovné spojenie, ktoré
pozostáva z voliteľnej základovej lexémy a kolokátora, ktorý je závislý od voľby základovej
lexémy. Jeden komponent je sémanticky autonómny a druhý idiosynkratický (v zmysle
znaku, ktorý nie je možné predpokladať na základe štandardných jazykových pravidiel).
Reder(ová) (2006, s. 162) rozdeľuje význam kolokácií do troch skupín:
a) bez metaforického významu, napr. eine Flagge hissen – vztýčiť vlajku,
b) s metaforickým významom, napr. Schule besuchen = zur Schule gehen – navštevo-
vať školu = chodiť do školy,
c) kolokácie, ktorých časti sa nepoužívajú mimo kolokácie, napr. die Schule schwänzen
– chodiť poza školu
Kolokácie sa používajú ako kombinácia slov, ktoré sú uložené v pamäti používateľov ja-
zyka, sú lexikalizované a reprodukovateľné.
Schröer(ová) (1987, s. 16) definuje kolokácie ako „syntagmatické spojenie najmenej
dvoch lexikálnych jednotiek, medzi ktorými je sémanticko-syntaktická zhoda (aj gramatic-
ká), pričom sa v porovnaní s množstvom iných sémanticko-syntaktických možných spojení
s rovnakým významom uzualizovalo len jedno z nich alebo len jeho časť“.
Kolokácie vyskytujúce sa v odbornom jazyku, tzv. odborné kolokácie sa od kolokácií
bežného jazyka odlišujú tým, že obsahujú termín istého odborného jazyka, napr. Dividen-
den ausschütten – vyplatiť dividendy.
2.6 Lexikografické spracovanie viacslovných pomenovaní

V nemeckej lexikografii sa dlhšie obdobie chápalo rozdelenie slovníkov na slovník vše-
obecného jazyka a odborný slovník ako klasifikačný princíp v rámci skupiny bilingválnych
slovníkov. Viacerí autori v súčasnosti však preferujú názor zrušenia rozdelenia obidvoch
oblastí, pretože podľa nich je odborný jazyk súčasťou všeobecného jazykového systému
(Bergenholtz, 1994, s. 288). Baumann (1994, s. 55) rozširuje túto klasifikáciu o funkčný
prístup, podľa ktorého sa odbornosť chápe ako „funkčná veľkosť produkcie resp. recepcie
textu“.
Engelberg a Lemnitzer (2009, s. 83) odlišujú tzv. špeciálne slovníky od všeobecných
slovníkov, ktoré obsahujú tieto štyri funkčné a štruktúrne kritériá:
a) potreby určitej skupiny používateľov,
b) určité dátové kategórie k jednotlivým lemam,
c) zachytené jazykové variety,
d) výber lem podľa istých znakov.
Tieto kritériá ovplyvňujú stupeň odbornosti zachytenej slovnej zásoby, ako aj celkovú
koncepciu slovníka. Ako účel slovníka sa v nemeckej lexikografii rozlišuje recepcia
a produkcia textu, pričom je potrebné zohľadniť smer jazyka (Nielsen, 1994, s. 45).
V dvojjazyčnej lexikografii sa rozlišujú tieto typy slovníka:
a) slovník zameraný na produkciu textu v cudzom jazyku,
b) slovník zameraný na recepciu textu v cudzom jazyku,
c) slovník zameraný na preklad z cudzieho jazyka,
d) slovník zameraný na preklad do cudzieho jazyka
Bergenholtz (1995, s. 19) rozdeľuje odborné slovníky podľa vzťahu autora
k používateľovi do piatich skupín:
a) expert – expert,
b) expert – semi-expert,
c) semi-expert – semi-expert,
d) expert – layman,
e) semi-expert – layman.
Zanedbanie tohto aspektu môže podľa autora viesť k nesprávnej koncepcii slovníka
a jeho využitia.
V súčasnej nemeckej lexikografii je výskum VP nepostačujúci, existujú však pokusy
o výskum kolokácií v jednojazyčných slovníkoch (Viehweger, 1982, s. 25). Hausmann
(1984, s. 403) vo svojom výskume kolokácií vo výkladovom slovníku konštatuje, že slovník
je zameraný na recepciu cudzojazyčného textu, nie však na produkciu. Väčšina kolokácií je
uvedená pod kolokátorom smerom k základu, čo považuje za hlavný nedostatok pri spo-
mínanej tvorbe textu. Z toho dôvodu navrhuje lexikografický záznam kolokácií v smere od
základu ku kolokátoru a nie naopak.
Významný posun v lexikografickom výskume VP môžeme zaznamenať u Kromanna
(1989, s. 269), ktorý navrhol integrovať kolokácie do dvojjazyčných slovníkov, ktoré slúžia
na produkciu textu (aktívne slovníky), spôsobom, ktorý je bežný u jednojazyčných slovní-
kov. Pre recepciu cudzojazyčného textu (pasívny slovník) navrhuje začleniť do slovníka tie
kolokácie, ktoré nie sú transparentné. Transparentnosť je podľa neho závislá od porovná-
vaného jazykového páru. Za relevantný znak pre integráciu kolokácií do slovníka považuje
orientáciu na používateľa.
Bergenholz a Tarp (1994, s. 385) sa vo svojom výskume VP zamerali na odborné slovní-
ky, v ktorých sa nachádza len veľmi málo kolokácií. Vychádzali pri tom zo siedmich hlav-
ných funkcií používania slovníka (recepcia v cudzom a materinskom jazyku, produkcia
v cudzom a materinskom jazyku, preklad z cudzieho jazyka, preklad do cudzieho jazyka,
náhľad do odborných súvislostí) a formulovali nasledovné odporúčania pre používateľov
ako aj pre lexikografov: lematizácia terminologických VP, začlenenie neterminologických
VP vo forme záznamu (pri kolokáciách je potrebné uviesť príklady, príp. vety), VP je po-
trebné uviesť ako ekvivalencie. Predpokladom lematizácie je podľa nich vypracovanie
odbornej časti zo strany odborníka, pretože iba tak je možné rozlíšiť termín od kolokácie.
Výber kolokácií sa odporúča na základe dvojjazyčného textového korpusu.
V roku 2011 bol vydaný rozsiahly kolokačný slovník Wörterbuch der Kollokationen im
Deutschen (Quasthoff, 2011), ktorý obsahuje 3253 hesiel, z toho je 2346 substantív, 617
slovies a 290 adjektív, zaznamenaných je 192 000 kolokátorov a 54 000 kolokačných sku-
pín. Príklad hesla v tomto slovníku:10
alt A
A: ganz · richtig • überdurchschnittlich · ungewöhnlich • sehr · stattlich · wirklich • herrlich
• schön • biblisch • ewig • furchtbar • verdammt · verflucht • recht · relativ · ziemlich
Na tomto príklade je možné pozorovať odporúčaný model Hausmanna (1984, s. 13),

podľa ktorého sa kolokácia nachádza pod základom a ten je bližšie špecifikovaný kolokáto-
rom podľa výberu, napr. alt – verdammt, verdammt alt. Takýto postup urýchľuje hľadania
potrebnej kolokácie zo strany používateľa slovníka a je možné ho využiť aj pri produkcii
(preklade) textu.
Nemecký výkladový online slovník Duden obsahuje nemeckú slovnú zásobu, ktorá je
relevantná pre nemecké jazykové spoločenstvo. Zahrnuté sú v ňom pôvodné slová, pre-
vzaté slová, cudzie slová ako aj hovorové výrazy a regionálne variety, slová z odborného
jazyka, jazyka určitých sociálnych skupín a špeciálnych jazykov, napr. hospodárskeho jazy-
ka alebo jazyka športu. Okrem pravopisných, gramatických, etymologických a fonetických
údajov je k jednotlivým slovám uvedený aj kontext, v ktorom sa dané slovo používa. Celý
slovník vznikol na báze korpusu, ktorý obsahuje asi tri miliardy slov z rôznych textových
tried (romány, časopisy, noviny a pod.).
VP sa nachádzajú v rámci lem jednotlivých slov. Podmienkou však je, že používateľ (ro-
dený nemecky hovoriaci) musí poznať celé VP, alebo ho hľadať len pod základovým slo-
vom, napr. VP saurer Regen – kyslý dážď je uvedené pod lemou Regen – dážď a pri odkaze
na pravopis je možné nájsť aj kolokátor (saurer). Pri tejto kolokácii nájdeme odkaz na pra-
vidlo pod číslom 89, ktoré upozorňuje na používanie malých písmen v slovných spojeniach
(pevných), ktoré boli pôvodne vlastnými menami a postupne sa stali apelatívami, napr.
italienischer Salat. VP sa v slovníku analyzujú len na úrovni ortografie, nie významu.
10
http://www.germantranslationandtutoring.com/wp-content/grammatik/Uwe%20Quasthoff-
Woerterbuch%20der%20Kollokationen%20im%20Deutschen%20%20-%20De%20Gruyter%20(2011).pdf
Často používaným nemeckým výkladovým slovníkom je Digitales Wörterbuch der de-

utschen Sprache, ktorý zaznamenáva výskyt slov na základe rozsiahleho korpusu a posky-
tuje informácie o slovnej zásobe nielen zo synchrónneho, ale aj diachrónneho aspektu.
Ani v tomto slovníku sa nenachádzajú VP. Zaznamenané sú kolokácie len v rámci lemy,
napr. Haus: modernes, ruhiges a pod.
Dôležité je tiež konštatovať, že nemčina ako pluricentrický jazyk sa používa nielen
v Nemecku, ale aj v Rakúsku, Švajčiarsku, Lichtenštajnsku a pod. Pri uvedených príkladoch
sme nemohli zohľadniť všetky variety nemeckého jazyka, preto sme si za cieľový jazyk
zvolili len jednu z nich, štandardnú nemčinu v Nemecku. Zásadný rozdiel medzi nemeckou
a napr. rakúskou nemčinou spočíva okrem rozdielov na fonologickej rovine hlavne
v rozdieloch na lexikálnej rovine, napr. v Nemecku sa používa spojenie Geld abheben (vy-
brať si peniaze), den Mutterschaftsurlaub antreten (ísť na materskú dovolenku), v Rakúsku
je uzuálna forma Geld beheben, in Karenz gehen.
2.7 Problémy pri preklade slovenských VP do nemčiny

Pri preklade VP je potrebné vychádzať z východiskového jazyka a prekladané reálie
adekvátne preniesť do cieľového jazyka. S prekladom slovenských VP do nemčiny je spo-
jených viacero problémov, resp. nejasností, ktoré vyplývajú z už spomenutej odlišnej jazy-
kovej typológie, avšak ovplyvňujú ho aj iné okolnosti. Ak sa stane, že preklad z rozličných
dôvodov nie je možný, potom je potrebné chýbajúce poznanie vysvetliť. Teoreticky je teda
problémové priradenie konkrétneho pomenovania k definovanému predmetu alebo ob-
sahu. Ide o. i. o kultúrne špecifiká, historicky podmienené rozdiely, jazykovo-typologické
rozdiely, ale aj o rozdiely v pojmovej oblasti.
V prvom prípade sa dá VP preložiť približne, resp. sa dá predmetný pojem opísať
v cieľovom jazyku, napr. prvá nápravnovýchovná skupina – die Erziehungsanstalt, Gruppe 1,
v slovenčine sa používa aj termín minimálny stupeň stráženia – minimale Überwachungs-
ebene. V nemčine je možných viacero prekladov vo forme VP alebo kompozita, napr. ges-
chlossener Vollzug, offener Vollzug, Freiheitsstrafe, Jugendstrafe, Sicherungsverwahrung.
V druhom prípade ide najmä o metaforické VP, ktoré súvisia s rozličným historickým
vývinom napr. španielska dedina – bömisches Dorf a nie spanisches Dorf.
Typologická inakosť slovenčiny a nemčiny má vplyv na explikáciu (sprehľadnenie) výz-
namu termínu. Slovotvorná jednoduchosť kompozít má za následok to, že slovenské viac-
slovné ekvivalenty sa nachádzajú pod alebo nad hranicou explicitnosti, napr. schopnosť
úveru – die Kreditwürdigkeit, skúška správnosti – die Plausibilitätskontrolle, Plausibilitäts-
prüfung, Plausibilisierung.
V poslednej skupine ide o rozdiely v pojmovej oblasti, pričom sú to rozdiely, ktoré mô-
žu byť pre začínajúceho prekladateľa nepríjemnou skúsenosťou, napr. zníženie hodnoty
(devalvácia) – die Entwertung (die Devalvation), ktorá môže znamenať oficiálne opatrenie,
ale môže byť zároveň aj trhovo podmienená. V takýchto prípadoch je kontextuálne vyzne-
nie prvoradé pri rozhodovaní sa o spôsobe a forme prekladu.
V nasledujúcich skupinách vychádzame zo slovenského VP a pri preklade do nemčiny
uvádzame viaceré možnosti.
a) Pri preklade je možné preložiť daný výraz viacerými slovotvornými postupmi. Súvisí
to s odlišnou slovotvorbou v oboch jazykoch. Najproduktívnejším slovotvorným typom je
v slovenčine derivácia a s ňou spojené používanie adjektíva v prepozícii alebo postpozícii.
V nemčine je najproduktívnejším slovotvorným postupom kompozícia. Mnohé VP sa však

dajú prekladať obomi spôsobmi, derivačne i kompozične: absolútny sluch – absolutes
Gehör a tiež Tonhöhengedächtnis, poradenská firma – die Beraterfirma a tiež die Beratungs-
firma, pokladničný schodok – der Kassafehlbetrag a tiež der Fehlbetrag in der Kassa alebo
aj der Kassenfehlbetrag a tiež der Fehlbetrag in der Kasse. Ako môžeme vidieť
v poslednom príklade, úlohu zohráva aj rozdiel medzi rakúskou a nemeckou nemčinou.
b) VP je možné preložiť viacerými možnosťami: omamná látka – das Betäubungs-
mittel/Rauschmittel, oporný systém – das Strebesystem/Stützsystem. V tejto skupine je
potrebné presne vedieť, o aký predmet ide. Omamná látka vo význame das Betäubun-
gsmittel je látka, ktorá sa používa na medicínsko-terapeutické účely, pričom pôsobí ako
stimulant proti bolesti (hoci ide napr. o ópium, morfium, kokaín). Omamná látka vo výz-
name „das Rauschmittel“ sa vníma ako psychotropná látka, ktorej používanie vedie
k drogovej závislosti.
c) VP je možné preložiť formou vlastného substantíva ako zhodného prívlastku + sub-
stantíva, pričom používanejšou formou je predložkové spojenie pomocou predložky
„von“, napr. aachenský mier – Aachener Frieden a tiež der Frieden von Aachen, der Friede
von Aachen, Pascalov zákon – Pascalsches Gesetz a tiež das Gesetz von Pascal.
d) Preklad VP pomocou spojovníka je ďalšou problémovou skupinou, napr. Hallov ge-
nerátor – der Hallscher Generator a tiež der Hall-Generator.
e) Preklad VP, ktoré sú morfologicky preložiteľné viacerými spôsobmi, napr. hanno-
verská dynastia – Haus Hannover a tiež Haus Hannoveraner, matematická analýza – mat-
hematische Analysis a tiež mathematische Analyse, lyžiarsky mostík – die Skischanze a tiež
die Skisprungschanze.
f) Pri preklade VP sa vyskytlo viacero ortografických možností, napr. oktánové číslo –
die Octanzahl a tiež die Oktanzahl, paralelný slalom – der Parallel-Slalom a tiež der Paral-
lelslalom.
g) Osobitnú skupinu pri preklade VP tvorili cudzie11 výrazy, ktorých preklad tiež nebol
a nemohol byť jednoznačný, napr. alma mater – die Alma Mater alebo Alma mater, prí-
padne alma mater a tiež die Hoschschule, Universität, Akademie, algor mortis – Algor
Mortis alebo Algor mortis, prípadne algor mortis, alebo die Totenkälte, Leichenkälte, home
page – die Homepage, alternatívne die Website, die "Zuhauseseite" ako gag.
h) Preklad VP, ktoré sú zdomácnenými prevzatými slovami (Lehnwörter), napr. binár-
na sústava – das Binärsystem a tiež das Dualsystem, das Zweiersystem, dvojková sústava –
das Binärsystem a tiež das Zweiersystem.
i) Doslovný preklad VP alebo významový posun, pričom doslovný preklad je zrozumi-
teľnejší, napr. Mendelov zákon – das Mendelsche Gesetz a tiež Mendelsche Vererbun-
gslehre, národné bohatstvo – der Volksreichtum a tiež "Nationaler Wohlstand".
j) Preklad VP pomocou významového posunu, napr. Zamatová revolúcia – Samtene
Revolution, Nežná revolúcia – Samtene Revolution (v slovenčine „feine Revolution“ a aj
„sanfte Revolution“).
11
VP, ktoré sa do slovnej zásoby nemeckého jazyka dostali priamym prevzatím z cudzieho jazyka,
najmä z angličtiny. Súvisia s tzv. „pridanou hodnotou“, ktorú cudzí výraz obsahuje, a zároveň s politicko-
hospodársko-kultúrnym vplyvom USA na európsku identitu (Wolff, 1990: 242).
k) Preklad VP, ktoré vzhľadom na chýbajúce reálie sú (môžu byť) pre cieľovú skupinu
nezrozumiteľné. V takom prípade je potrebné doplňujúce vysvetlenie reálií, napr. aprílová
dohoda – die Aprilvereinbarung (vysvetlenie: die Vereinbarung vom 30. 03. 1946 zwischen
der agrar-evangelischen Leitung der Demokratischen Partei der Slowakei und den Katholi-
ken), sereďská skupina – die Gruppe von Sereď (vysvetlenie: der nördliche Teil der Kalen-
derberg-Kultur der Hallstattzeit (7. Jahrhundert vor Christus). Der Name der slowakischen
Stadt Sereď, wo eine größere Siedlung mit ausgehöhlten und oberirdischen Behausungen
aufgedeckt wurde), holíčsky modrý králik – das blaue Kaninchen aus Holíč (vysvetlenie:
Kaninchenrasse aus der slowakischen Stadt Holíč)12.
l) Problematický je aj preklad VP s metaforickým obsahom, napr. zlatý obsah – der
goldene Inhalt. V takýchto príkladoch nemusí byť preložený obsah zrozumiteľný pre cieľo-
vú skupinu.
m) Preklad VP, ku ktorým neexistuje predmetný ekvivalent, resp. je v cieľovom jazyku
používaný s druhotnou konotáciou, napr. sojka škriekavá – Häher, Eichelhäher, Waldhä-
her, brečtan popínavý – der Gemeine Efeu a tiež Gewöhnlicher Efeu, alebo len Efeu, hla-
vátka podunajská – der Huchen (termín Donauhuchen neexistuje v dostupných vedeckých
korpusoch), huculský kôň – der Huzule (termín Huzulenpferd neexistuje), Ludolfovo číslo –
die Kreiszahl, ortodoxná cirkev – die orthodoxe Kirche a tiež die Ostkirche.
V neposlednom rade z prekladateľského hľadiska bolo pomerne jednoduché preložiť

slovenské VP vo forme skratka + substantívum, ktoré sa však do nemčiny prekladajú po-
mocou spojovníka a preto podľa DIN 2330 patria k jednoslovným pomenovaniam (DIN
2330 1993: 2.4), napr. IP adresa – die IP-Adresse, IT analytik – der IT-Analytiker, LED blesk
– das LED-Blitzlicht, UV filter – das UV-Filter a iné.
Z doteraz povedaného vyplýva, že z pohľadu slovotvorby existuje pri tvorbe
a prekladaní VP v oboch smeroch istá vágnosť, napr. vzdelávacie stredisko – das Ausbil-
dungszentrum alebo das Bildungszentrum, lužný les – der Auwald alebo der Auenwald.
12
Niektoré perifrázy je potrebné vytvoriť cielene, podmienkou je však, aby zneli prirodzene (Albrecht,
2005, s. 111).
3 Výskum viacslovných pomenovaní v romanistike
Lexikologický a lexikografický termín viacslovné pomenovanie je vo francúzskej jazy-

kovede vyjadrený rôznymi ekvivalentnými terminologickými jednotkami. Vychádzajúc zo
slovenského pojmu pomenovanie zahŕňajúceho nielen substantívne pomenovania, sa táto
rôznorodosť vo francúzštine ešte viac rozširuje. Vo všeobecne prijímanej definícii
a typológii francúzskych viacslovných pomenovaní Mathieua-Colasa (1996) nájdeme až
700 typov viacslovných pomenovaní (éléments polylexicaux), z ktorých je podľa autora 17
základných a 8 tzv. doplnkových. Pecman (2004) takisto klasifikuje viacslovné pomenova-
nia v závislosti od lexikálneho statusu a stupňa ustálenosti, radí k nim však aj množstvo
frazeologizmov, takže v jeho enumeráciách stoja vedľa seba pomenovania ako napr. ben-
zínový motor (moteur à essence) a príslovie Kamaráti buďme, dlhy si plaťme (Les bons
comptes font les bons amis).
Vo francúzskej lingvistike je pojem viacslovné pomenovanie vnímaný skôr ako jav spa-
dajúci do oblasti syntaxe, pričom sa dôraz kladie na spôsob vzniku tohto typu pomenovaní
a ich lexikalizácia jednak ako proces, jednak ako výsledok. Napriek všeobecnej rôznoro-
dosti možno v prístupoch jednotlivých autorov badať spoločné znaky.
3.1 Lexikológia
O rôznorodosti termínov, ktoré v podstate pomenúvajú rovnaký pojem, sa možno pre-
svedčiť u množstva autorov. Český lingvista R. Kocourek (1991) uvádza prehľad rôznych
synonymných termínov pre lexikálnu syntagmu (syntagme lexical) vo francúzskej lingvisti-
ke. Klasifikuje 25 výrazov podľa ich dĺžky a komplexnosti: lexie (Rey), synapsie
(Benveniste), paralexème (Dubois et al.), mot complexe (Picoche), syntagme codé (Rey),
groupe lexical (Vachek), lexie complexe (Pottier), lexème complexe (Goffin), groupe
lexicalisé (Rey), locution composée (Bally), syntagme lexical (Bonnard), syntagme
autonome (Guilbert), syntagme lexicalisé (Rey-Debove), syntagme dénominatif
(Quemada), lexème syntagmatique (Lyons), composé syntagmatique (Auger et al.),
dénomination complexe (Hollyman), groupe de mots (Phal), syntagme de lexique (Auger),
unité de signification (Guilbert, Quemada), unité lexicale complexe (Phal), unité
sémantique complexe (Dubois), unité lexicale supérieure (Marcellesi), unité syntagmatique
de signification (Guilbert), unité lexicale syntagmatique de signification (Guilbert), unité
lexicale syntagmatique complexe (Dugas).
Vo všeobecnosti sa však tieto lexémy bežne považujú za expressions, locutions, lexies
multiverbales, éléments polylexicaux (Pecman, 2004), formations syntagmatiques (Guil-
bert), ktorým sa v lexikologickom výskume (z hľadiska množstva prác) nevenuje taká po-
zornosť ako napríklad produktom derivácie a kompozície (composition proprement dite).
Ak aj nájdeme práce na túto tému, ide skôr o zameranie sa na syntagmy frazeologického
a/alebo idiomatického charakteru (Rey – Chantreau: Dictionnaire des expressions et locu-
tions, 1989), resp. terminológiu konkrétnej odbornej alebo vednej oblasti (Guilbert).
V zásade možno povedať, že francúzskymi ekvivalentmi slovenských viacslovných po-
menovaní sú lexikálne jednotky, ktoré sú buď produktom tzv. nepravej kompozície (com-
position impropre), alebo ide o lexikalizované syntagmy s rôznym stupňom ustálenia.
Kritérium ustálenosti sa javí ako zásadné, o čom svedčia najmä práce Grécianovej a
Mejriho. Z pohľadu histórie samotného termínu multi-word unit (élément polylexical) ide
o pomerne nový pojem, ktorým sa medzi prvými zaoberala Grécianová (1983). Grécianová
a Mejri chápu pojem polylexicalité vždy so zreteľom na ustálenosť (figement). Mejri vo
svojich prácach hovorí o absolútnej alebo relatívnej ustálenosti tzv. séquences figées
(ustálených sekvencií). Vďaka štúdiám Mejriho (2003), Grécianovej (1983), Grossa (1996)
a Ruweta (1983) sa termín polylexicalité stáva samostatným heslom v slovníku F. Neveua
(2004) Dictionnaire des sciences du langage. G. Gross (1996) ako prvý zostavil zoznam
kritérií na to, ako vymedziť a definovať ustálenosť a jej stupne. Nejednotnosť terminológie
sa však prejavuje aj v tomto prípade, takže jednotliví lingvisti chápu samotný pojem ustá-
lenosti rôzne. Zatiaľ čo Mejri tvrdí (Le figement lexical, 1997), že ustálenosť je finálna
vlastnosť danej sekvencie (syntagmy), ktorá môže byť relatívna alebo absolútna, pre Mor-
tureuxovú je ustálenosť (ustálenie) len jednou z etáp istého procesu, ktorý vrcholí lexikali-
záciou (Figement lexical et lexicalisation, 2003).
Záujem o výskum v oblasti viacslovných pomenovaní vo francúzštine siaha do konca
19. storočia, keď Darmesteter (1887) popísal kritériá na odlíšenie formálnych a lexikálnych
vlastností kompozít a tzv. ustálených sekvencií. Podľa A. Darmestetera (1967, prvé vyda-
nie 1887) a Guilberta (1975) lexikálna kompozícia patrí do syntaxe a nie do lexikálneho
tvorenia slov. A. Darmesteter rozlišuje tri typy takejto kompozície: a) juxtapozícia, ktorá je
zjednotením (spojením) viacerých slov (coffre-fort, plafond, blanc-bec), b) eliptická kom-
pozícia (timbre-poste, oiseau-mouche) a c) tzv. kompozícia po častiach, prostredníctvom
adverbií a predložiek (contredire, confrère). Tento posledný typ tvorenia sa však vo vše-
obecnosti nazýva deriváciou a od kompozície sa líši.
Odvtedy prešlo viac ako polstoročie. Až v 60. rokoch minulého storočia sa lingvisti zno-
va začali zaujímať o viacslovné pomenovania, tentoraz však v oblasti odborného jazyka
letectva a astronautiky (Dubois, 1962; Guilbert, 1965, 1967). Guilbert v tomto období
zavádza vo svojich prácach termín formations syntagmatiques (syntagmatické tvary)
a v predslove výkladového slovníka Grand Larousse de la Langue Française (1975) po pr-
výkrát použil termín syntagmatická derivácia (dérivation syntagmatique), teda slovotvor-
ný postup, ktorého produktom sú spomínané formations syntagmatiques (syntagmatické
tvary, čiže viacslovné pomenovania). V jeho prípade však ide výlučne o substantívne po-
menovania, teda termíny zo spomínanej špecifickej oblasti.
Podľa R. Kocourka lexikalizácia (t. j. syntagmatická formácia) je vytváranie lexikálnych
jednotiek (lexikálnych syntagiem) zložených z viacerých slov (1991, s. 135). Termín lexika-
lizácia používa rovnako na označenie stabilizácie určitej lexikálnej jednotky v rámci skupi-
ny používateľov pre pomenovanie nejakého pojmu. Zaradenie lexikálnej jednotky do slov-
níka je jasným dôkazom jej lexikalizácie. Toto zaradenie závisí od frekvencie používania
novotvaru, ale aj od dôležitosti v spoločenstve používateľa, ktorý ju použil prvýkrát, ako i
od vplyvu médií. Termínom lexicalisation označujeme proces a termínom lexicalité pome-
núvame výsledok tohto procesu. R. Kocourek (1991) dáva kompozíciu do vzťahu s derivá-
ciou a konfixáciou, ale podľa neho je spätá v prvom rade s lexikalizáciou: „Niekedy je roz-
diel medzi kompozitom a lexikálnou syntagmou len grafický“ (1991, s. 131). Napríklad,
eau-de-vie (pálenka) a lave-vitre (stierač) sú kompozitá, niveau de vie (životná úroveň) a
lavage de cerveau (vymývanie mozgov) sú lexikalizované syntagmy.
Zo slovenských lexikológov zaoberajúcich sa francúzskou lexikou sa viacslovným po-

menovaniam okrajovo venuje V. Křečková (1997). Tá nazerá na oblasť viacslovných pome-
novaní (čiastočne aj Kocourek) cez optiku neológie a vo svojej štúdii, citujúc Goosa (1975),
zaraďuje do kompozície aj syntagmatickú kompozíciu a o jej produktoch (termes comple-
xes, neologické viacslovné pomenovania) konštatuje, že sú v procese ustaľovania (syn-
tagmes en voie de figement). Křečkovej prístup cez neológiu (inšpirovaný Brunom de Bes-
sém) ukazuje, že v bežnom (všeobecnom) jazyku vznikajú novotvary najmä sufixáciou
a prefixáciou a že odborné termíny vznikajú prevažne syntagmatickou kompozíciou (neo-
logické lexikálne syntagmy). Autorka sa k téme tvorenia viacslovných terminologických
pomenovaní čiastočne vracia aj vo svojej práci Tvorenie pomenovaní v súčasnej francúzštine:
vnútrojazykové postupy tvorenia lexikálnych jednotiek novou formálnou štruktúrou (2000).
Výskum a popis viacslovných pomenovaní sa vo francúzštine uberal smerom od od-
borného jazyka k bežnému, každodennému jazyku, pretože výskyt tohto typu lexikálnych
jednotiek bol a je v odborných jazykoch omnoho vyšší. Tento výskum smeroval od sub-
stantívnych pomenovaní k všetkým ostatným (slovesným, adverbiálnym atď.) pravdepo-
dobne z kvantitatívnych dôvodov, keďže počet substantívnych pomenovaní niekoľkoná-
sobne prevyšuje ostatné kategórie.
3.2 Lexikografia
Za dôležité postavenie viacslovných pomenovaní vo francúzskej jazykovede vďačíme
lexikografii a informatickému spracovaniu lexikálnych jednotiek, a to najmä v prácach M.
Grossa (1982) a neskôr G. Grossa (1996). Opierajúc sa o predošlý výskum v tejto oblasti,
lexikograf Rey vyzdvihol dôležitosť viacslovných pomenovaní vo francúzštine, o čom sa
zmienil v popise štruktúry už spomínaného diela Dictionnaire des expressions et locutions
(Rey – Chantereau, 1989).
Lexikografické spracovanie viac alebo menej ustálených lexikálnych jednotiek vo fran-
cúzštine vyvrcholilo v podobe Elektronického slovníka viacslovných pomenovaní (Diction-
naire électronique des mots composés DELAC), ktorý je dielom popredných francúzskych
autorov 90. rokov minulého storočia (v abecednom poradí: B. Courtois, M. Garrigues,
G. Gross, M. Gross, R. Jung, M. Mathieu-Colas, M. Silberztein, R. Vivès). M. Gross ako spo-
luautor diela vníma viacslovné pomenovania skôr zo syntaktického hľadiska ako
z lexikologického, k čomu ho predurčuje jeho lingvistické zameranie a vzdelanie. Dá sa
povedať, že Maurice Gross a Gaston Gross výrazne prispeli k zosystematizovaniu popisu
viacslovných lexikálnych jednotiek vo francúzštine, najmä ich syntaktického rozmeru.
Celému projektu zozbierania a roztriedenia hesiel pre slovník DELAC predchádzali prá-
ce M. Grossa zo 70. rokov minulého storočia, v ktorých autor analyzuje 25 000 verbo-
nominálnych syntagiem a následne pridáva 20 000 slovesných viacslovných pomenovaní
obsahujúcich slovesá byť a mať.
Slovník DELAC pozostávajúci z niekoľkých dielov (jednoslovné pomenovania, viacslovné
pomenovania, vlastné mená) obsahuje približne 105 000 lexikálnych jednotiek, z toho
90 000 substantívnych pomenovaní (vrátane vlastných mien), 15 000 slovesných pomeno-
vaní so štruktúrou sloveso byť + predložka + substantívum, 8 000 adverbiálnych pomeno-
vaní a 500 spojkových výrazov. Za každým hyperheslom sú slovníkové heslá, syntaktická
štruktúra, rod a číslo. Jednotlivé pomenovania však nemajú výklad. Ide teda o akýsi súbor
lexikalizovaných lexikálnych jednotiek so spoločnými znakmi. Tu je ukážka:
marché commun;NA:ms/--;le
marche antinucléaire;NA:fs/-+;une
arrière;NA:fs/-+;une
aux/flambeaux;NAN:fs/-+;une
avant;NA:fs/-+;une
d'approche;NDN:fs/-+;une
d'harmonie;NDN:fs/-+;une
dansante;NA:fs/-+;une
de/la/légion;NDN:fs/--;la
de/la/paix;NDN:fs/-+;une
de/nuit;NDN:fs/-+;une
de/protestation;NDN:fs/-+;une
de/soutien;NDN:fs/-+;une
forcée;NA:fs/-+;une
funèbre;NA:fs/-+;une
...
ouvre -boîte;VN:mp/-+;un
-boîte;VN:ms/-+;un
-bouteille;VN:mp/-+;un
-bouteille;VN:ms/-+;un
...
parti agraire;NA:ms/-+;un
agrarien;NA:ms/-+;un
communiste;NA:ms/--;le
conservateur;NA:ms/--;le
d'opposition;NDN:ms/-+;un
de/droite;NDN:ms/-+;un
de/gauche;NDN:ms/-+;un
de/l'ordre;NDN:ms/--;le
de/la/majorité;NDN:ms/-+;un
de/masse;NDN:ms/-+;un
...
ouvrier;NA:ms/--;le
politique;NA:ms/-+;un
pris;NA:ms/-+;un
parti agraire;NA:ms/-+;un
hyperheslo = parti
VP parti agraire = agrárna strana
NA = štruktúra Nom + Adjectif
ms = masculin singulier
-+ = prvé znamienko znamená, že VP je (+) alebo nie je (-) ohybné v rode, druhé znamienko
znamená, že VP je (+) alebo nie je (-) ohybné v čísle.
un = neurčitý člen, určitý člen le (la) sa uvádza len vtedy, ak pomenovanie nemá plurál.
Spoluautorka slovníka a autorka viacerých štúdií o elektronickom slovníku DELAC

B. Courtoisová uvádza týchto sedem najčastejších typov syntaktických štruktúr francúz-
skych viacslovných pomenovaní v slovníku DELAC:
1. [N + Adj.] – un cousin germain (vlastný bratranec)
2. [N + de + N] – une pomme de terre (zemiak)
3. [N + à + N] – un bateau à voile (plachetnica)
4. [Adj. + N] – un petit-fils (vnuk)

5. [N + N] – un homme-grenouille (žabí muž)
6. [Prép. + N] – un sans-gêne (dotieravec)
7. [V + N] – un fume-cigare (špička na cigary)
Je pravda, že samostatné lexikografické dielo obsahujúce výlučne viacslovné pomeno-
vania, teda lexikálne jednotky vymedzené na základe presných formálnych a štruktúrnych
kritérií, vo francúzskej lingvistike nenájdeme. Francúzska lexikografia ich však obsahuje
v rôznych slovníkoch, najčastejšie odborných.
Z dostupných zdrojov možno konštatovať, že pomerne veľkú časť (niekedy viac než po-
lovicu) odborných výkladových francúzskych slovníkov predstavujú viacslovné pomenova-
nia. Niekoľko príkladov pars pro toto:
1. Lexique des termes juridiques (Guillien, 2005, s. 274, právo): état des personnes
(Dr. Civ.) - ensemble des éléments de droit privé caractérisant léxistence juridique et la
situation familiale de la personne.
2. Dictionnaire des sciences économiques (Beitone, 2003, s. 319, ekonómia): taux de
chômage – le taux de chômage désigne le rapport entre le nombre de chômeurs et la
population active totale à la période considérée. On multiplie ce rapport par 100 pour
obtenir un résultat en pourcentage.
3. Dictionnaire des expressions et locutions (Rey – Chantreau, 1989, s. 772, frazeoló-
gia): profession n. f. , profession de foi – déclaration ouverte de sa foi, et fig. de ses croy-
ances. faire profession de – témoigner, dire publiquement son opinion, sa croyance, sur-
tout dans le contexte religieux, à lórigine.
4. Dictionnaire des termes officiels de la langue française (1994: s. 420, Slovník odbor-
ných výrazov): station terrestre – n. f. Domaine: Télécommunication/Communication avec
les mobiles. Définition: Appareil ou ensemble dáppareils qui assure des liaisons avec des
stations et qui nést pas destiné à fonctionner en mouvement.
Podobne sa uvádzajú VP aj v mnohých ďalších slovníkoch z jednotlivých odborov alebo
vedných oblastí, niekedy sú sprevádzané anglickými ekvivalentmi.
Nedá sa teda hovoriť o nezáujme o tento druh lexiky, pretože existujúce slovníky sved-
čia o pravom opaku. Rozdelenie podľa jednotlivých oblastí poznania alebo vedných odbo-
rov možno vnímať ako prirodzené, najmä v nadväznosti na tradíciu založenú Guilbertom
v oblasti lexiky letectva. Tento prístup možno čiastočne poukazuje skôr na pragmatický
aspekt klasifikácie a spracovania viacslovných pomenovaní ako na vedecký záujem o tému
ako takú (absencia lexikografického diela zameraného na viacslovné pomenovania sensu
stricto).
Uvádzanie viacslovných hesiel vo francúzskych výkladových slovníkoch spočíva
v princípe, že slovníkové heslo, ktoré je zároveň hyperheslom pre jedno alebo viac pome-
novaní, obsahuje vo svojom výklade aj tieto kombinácie s inými slovami, s ktorými tvoria
viacslovné pomenovanie, teda samostatnú lexikálnu a významovú jednotku. Spôsob uvá-
dzania a vyhľadávania takýchto pomenovaní závisí od syntaktickej štruktúry viacslovného
pomenovania. Podobne ako v prípade slovníka DELAC najčastejšie typy štruktúr sú N+A,
N+prep+N a V+N. Pokiaľ ide o substantívne pomenovanie, viacslovné pomenovanie ná-
jdeme pod hyperheslom, ktoré je substantívom. Za ním nasleduje jeho výklad a lexika-
lizované viacslovné pomenovanie, niekedy bez výkladu, no s uvedením synonyma. Naprí-
klad:
maison: bâtiment d´habitation. Maison de bois, de briques, de pierres de taille, maison

de santé, clinique, hôpital, maison de fous. (Le Petit Robert 1990: s. 1546)
marché: convention portant sur la fourniture de marchandises, de services et de vale-
urs. Conclure, passer, faire un marché. Marché privé, marché public, passé avec une ad-
ministration, un État, marché ferme, définitif. (Le Petit Robert 1990: s. 1569)
Pomenovania, ktoré sú produktmi tzv. composition impropre a ktorých jednotlivé prv-

ky sú spojené spojovníkom, sú vo výkladových slovníkoch uvádzané ako samostatné heslá.
Napr. garde-robe, garde-vue. Pri týchto konkrétnych príkladoch treba dodať, že ide
o štruktúru V+N, teda heslo je potrebné vyhľadať podľa hyperhesla, ktorým je sloveso,
v tomto prípade garder.
Tradícia francúzskej lingvistiky v oblasti viacslovných pomenovaní je teda pomerne dl-
há, no za podstatné a na výskum bohaté obdobie možno považovať najmä 60. roky minu-
lého storočia, ktoré odštartovali skutočný záujem vedcov o výskum tejto súčasti slovnej
zásoby. Úsilie zmapovať viacslovné pomenovania a zosystematizovať prístupy ich spraco-
vania vyvrcholili v 90. rokoch minulého storočia pozoruhodným dielom v podobe elektro-
nického slovníka DELAC.
3.3 Problémy pri preklade slovenských VP do francúzštiny

Priamym dôsledkom typologickej odlišnosti slovenčiny a francúzštiny pri preklade viac-
slovných pomenovaní sú štruktúrne a morfosyntaktické rozdiely medzi slovenskými viac-
slovnými pomenovaniami a ich francúzskymi ekvivalentmi, ktoré však za problematické
nepovažujeme, pretože prekladateľ pri preklade z jazyka A do jazyka B musí brať ohľad
v prvom rade na prenos jednotky významu. Preklad izolovaných lexikálnych jednotiek
mimo kontext je však pomerne neobvyklý, špecifický a predstavuje niekoľko typov transla-
tologických problémov. Tie sa pri preklade do pätice cudzích jazykov v rámci Slovníka viac-
slovných pomenovaní opakujú, resp. sú rovnaké, pričom príklady z jednotlivých jazykov sú,
samozrejme, odlišné. Príbuznosť možno badať pri prekladoch do francúzštiny, nemčiny a
španielčiny.
Ak má viacjazyčný prekladový Slovník viacslovných pomenovaní slúžiť prekladateľom,
ekvivalenty musia byť presné a v ideálnom prípade by nemali spôsobovať posuny. Z toho
by mala prameniť prekladateľská stratégia primárne uprednostňujúca exaktnosť, keďže
absencia akéhokoľvek súvislého textu alebo kontextu v tomto prípade neumožňuje pre-
kladateľovi zvoliť stratégiu prekladania v závislosti od charakteru textu, čo je
v prekladateľskej praxi bežný postup. Finálne prekladateľské riešenie a definitívny výber
ekvivalentného výrazu nevznikajú na rozdiel od uceleného textu súčinnosťou viacerých
faktorov, pretože sú podmienené výlučne významom daným vo výklade slovenského hes-
la, vo výkladovej časti slovníka. Pre pomenovanie a analýzu problémov prekladu hesiel je
preto nevyhnutné odlíšiť skupinu neterminologických viacslovných pomenovaní od skupi-
ny terminologických pomenovaní.
V prípade prekladu slovenských neterminologických viacslovných pomenovaní do fran-
cúzštiny sú najfrekventovanejším problematickým javom dve protichodné situácie: bezek-
vivalentnosť zapríčinená kultúrnou odlišnosťou, teda neexistenciou danej reality (ryžový
nákyp, červený diplom atď.) a viacekvivalentnosť zapríčinená synonymiou, komunikačným
registrom, vrstvou jazyka, rozdielom medzi metropolitnou francúzštinou a jej geografic-
kými varietami (nemanželské dieťa – enfant adultérin, enfant naturel; výplatný deň – jour
de salaire, jour de paye; snežné delo - canon à neige, enneigeur; polárny deň - jour polaire,
Soleil de minuit; mliečny koktail – cocktail au lait, milk shake; rohový kop – corner, coup de
pied de coin; nervový impulz – influx nerveux, impulsion nerveuse; jed na potkany – poison
à rat, raticide). Kultúrne odlišnosti, čiže odlišnosti mimojazykové, späté s konkrétnymi
realitami a reáliami bežného života v rôznych oblastiach sa javia ako najčastejšia prekážka
presného prekladu.
Pokiaľ ide o VP terminologického charakteru, tu by sa prekladateľské postupy mali
zhodovať a sústrediť sa na nahrádzanie východiskového termínu exaktným termínom
v cieľovom jazyku. V prípade taxonómie ide väčšinou o jednoznačné riešenia. Pokiaľ ide
o oblasti exaktných vied ako napríklad matematika, fyzika a chémia, presnosť ekvivalent-
ných termínov je nespochybniteľná. V prípade termínov z rôznych vedných alebo odbor-
ných oblastí však treba dôkladne poznať definície jednotlivých pojmov a konzultovať ich
s odborníkom pre danú oblasť. Pri dvojici jazykov (kultúr) slovenčina – francúzština je to
pomerne často oblasť práva a daní, čo vyplýva z odlišných právnych a daňových systémov
vo Francúzsku a na Slovensku (napr. teritoriálne vs. hierarchické členenie).
Nerešpektovanie hranice termínu alebo neterminologického pomenovania spôsobilo
v preklade nejasnosti (identifikačné číslo motorového vozidla / identifikačné číslo vozidla,
osobné identifikačné číslo / osobné číslo / identifikačné číslo, detské dopravné ihrisko /
dopravné ihrisko). V prípade hesla detské dopravné ihrisko je situácia zvláštna v tom, že
preklad je sťažený jednak problémom hranice termínu (výrazu) a taktiež neexistujúcou
realitou vo francúzskom kultúrnom prostredí. V tomto prípade preto uvádzame namiesto
ekvivalentu slovenského hesla explikáciu vo francúzštine.
Preklad viacslovných pomenovaní ako veľmi špecifický typ prekladu si vyžaduje napriek
alebo možno vďaka ich izolovanosti pomerne špecifický prístup. Výsledné francúzske ekvi-
valenty slovenských hesiel svedčia o potrebe vnímať jednotlivé pomenovania z hľadiska
ich povahy (terminologické vs. neterminologické) a v tomto zmysle prispôsobiť ich prekla-
daniu stratégiu a techniky. Na záver treba pripomenúť, že francúzske ekvivalenty často nie
sú viacslovnými pomenovaniami, ale syntagmami s rôznym stupňom ustálenia, od ozajst-
ných viacslovných pomenovaní, cez voľnejšie kolokácie až po voľné syntagmy.
4 Výskum viacslovných pomenovaní v hispanistike
4.1 Viacslovné pomenovania. Ako ich v španielčine nazvať?

Viacslovné pomenovania sú ako lexikálne jednotky frekventovanou súčasťou slovnej zá-
soby, „ich tvorenie je jedným z rozšírených slovotvorných postupov a je relatívne jednodu-
chým a bežným pomenovacím postupom“ (Dokulil, 1962, s. 21). Z hľadiska obohacovania
lexiky patrí k najdynamickejším spôsobom v slovenskom aj v španielskom jazyku, hoci tieto
dva jazyky nechápu uvedený typ slovotvorby rovnako, teda ako samostatný postup. V slo-
venčine sa tvorba viacslovných pomenovaní považuje za typ slovotvorného postupu, zatiaľ
čo španielski lexikológovia sú názorovo omnoho menej jednotní. Patricia Avilés Retamalová
a Lésmer Montecino Soto konštatujú, že v súčasnej lexikálnej produkcii sú spomedzi existu-
júcich procesov najmenej preskúmaným jazykovým fenoménom tzv. syntagmatické kom-

pozitá alebo viacslovné pomenovania, hoci pokiaľ ide o španielčinu, ich zastúpenie v jazyku
je skutočne bohaté (1999, s. 201 – 220). Uvedení autori chápu viacslovné pomenovanie ako
„výsledok často realizovanej kombinácie určitej skupiny slov, ktoré ako celok označujú istý
koncept“ (1999, s. 202).
Jedným z dôvodov uvedenej názorovej heterogénnosti nielen pokiaľ ide o ich názov, ale
aj o samotnú kategorizáciu, je absencia kritérií, ktoré by jednoznačne definovali viacslovné
pomenovanie nahliadaním na obsah aj formu. Existencia kritérií by dávala možnosť odlíšiť
viacslovné pomenovania od voľných syntagiem, hoci miera aplikovateľnosti fixných kritérií
je otázna, pretože faktory ovplyvňujúce tvorbu a prítomnosť viacslovných pomenovaní
v jazyku sú, okrem ďalších, aj ich frekvencia a úzus. Ad ilustrandum, jedna z mnohých exis-
tujúcich definícií, ktorá prezentuje chápanie viacslovného pomenovania optikou hispanistu
a lexikológa L. Trupa, podľa ktorého „je združené pomenovanie ustálené slovné pomeno-
vanie zložené z dvoch alebo viacerých lexém, ktoré spolu označujú jeden predmet, jav ale-
bo pojem, napr. špan. piedra preciosa – slov. drahokam, špan. flor de amor – slov. ama-
rant“ (Trup, 1999, s. 48). Ako uvádza M. Conde Salazarová, jednou z možností, ako defino-
vať viacslovné pomenovanie, je „vylúčiť to, čím nie je“, pričom vychádza z jednoduchej
definície B. Pottiera, že „viacslovné pomenovanie je lexikálna jednotka jazyka, čo je v opo-
zícii k náhodnému zoskupeniu slov vo výpovedi“. Francúzsky lingvista Bernard Pottier, ktorý
sa vo svojom výskume orientoval predovšetkým na sémantiku francúzštiny a španielčiny,
ale aj románskych jazykov vo všeobecnosti, definuje viacslovné pomenovania ako morfolo-
gické jednotky, ktoré kombinujú dve alebo viacero slov, pričom tvoria nový význam, často
vzdialený od významu, ktorý majú jednotlivo. Predpokladom je stabilná kombinácia dvoch
alebo viacerých termínov, ktorých hodnota nie je sumou jednotlivých významov, ale vytvá-
rajú nový a nedeliteľný celok. Vďaka ich opätovnému používaniu alebo frekvencii v preja-
voch sa stávajú lexikálnou jednotkou, ktorá utkvie v pamäti, čo znamená, že fungujú viac-
menej stereotypne (Pottier, 1968, s. 175). Základným znakom uvedeného typu slovotvorby
je lexikalizácia. Julio Casares zdôrazňuje aj význam tranzitívnej etapy, počas ktorej sa začína
vzájomné zbližovanie dvoch alebo viacerých slov, až kým sa nespoja do nerozlučiteľného
zväzku (1969, s. 167). Voľná syntagma musí začať v jazyku fungovať ako lexikálna jednotka.
Združenie či kombinácia minimálne dvoch slov sa stane jednou samostatnou integrovanou
štruktúrou, nezávisiacou od jednotlivých významov. Na problém prechodu medzi voľnou
syntagmou a viacslovným pomenovaním upozorňuje aj Pérez Ramón Almela. Tvrdí, že tre-
ba rozlišovať medzi voľnými syntagmami, stereotypnými (zaužívanými) syntagmami, orto-
grafickými kompozitami, predložkovými kompozitami, nekompozitami (in: Barriová, 2010,
s. 615 – 622).
Juan Martínez Marín inklinuje k jednému zo zaužívaných pomenovaní Guerrera Ramosa
compuestos sintagmáticos (syntagmatické kompozitá), ktorý považuje za dostatočne výpo-
vedný a transparentný. Zdôrazňuje, že viacslovné pomenovania už dávno nie je sú len té-
mou, námetom pre napísanie štúdie, ale komplexnosť problematiky tvorí samostatnú,
rozsiahlu oblasť problémov spojených s teoretickými aspektmi prítomnosti viacslovných
pomenovaní v jazyku. Spoločným menovateľom danej problematiky je podľa autora „for-
málna komplexnosť“ viacslovného pomenovania, na ktorú mnohí teoretici poukazujú. Viac-
slovné pomenovania sa v lingvistike španielčiny (autor ju vymedzuje ako lingüística hispáni-
ca) pomenúvajú nasledovne: complejo verbal (slovný komplex), čo je pravdepodobne jed-
ným z prvých, ak nie úplne prvé označenie pre viacslovné pomenovanie v španielčine. Toto
označenie sa spomína v štúdii J. M. Gonzáleza Calva Sobre el modo verbal en español
(O slovesnom spôsobe v španielčine) v Anuario de Estudios Filológicos XVIII z r. 1995, s. 201
a jeho pôvodcom je S. Fernández Ramírez, predstaviteľ deskriptívnej gramatiky. Ďalším
označením je unidad pluriverbal (viacslovná jednotka) G. Haenscha, ktorý ho používa ako
opozitum k označeniu unidad léxica univerbal (jednoslovná lexikálna jednotka). Toto po-
menovanie je však pomerne všeobecné a zahŕňa o. i. napr. aj frazeologické jednotky. Con-
strucción multiverbal (mnohoslovná konštrukcia) je pomenovanie, ktoré zaužíval Álvar
Ezquerra. Martín Zorraquino hovorí o unidad sintagmática (syntagmatická jednotka). Bus-
tos Gisbert označuje viacslovné pomenovania ako compuestos sintagmáticos (syntagmatic-
ké kompozitá) a napokon Guerreo Ramos ich nazýva unidad léxica compleja (komplexná
lexikálna jednotka). Tento pomerne exaktný, de facto chronologický terminologický pre-
hľad nie je konečný a dopĺňajú ho i ďalší autori. P. Avilés Retamalová a L. Montecino Soto
Lésmer ponúkajú celú enumeráciu označení viacslovných pomenovaní v španielčine. Uve-
dený stav považujú za problematický, hovoria o „teoretickom prázdne“ (1999, s. 202), kto-
ré sa týka už aj ich samotného označenia. Tento stav pripisujú hlavne neexistencii pevne
stanovených kritérií potrebných na vymedzenie pojmu viacslovné pomenovanie. Do uve-
denej kategórie radia nasledovné označenia: palabras compuestas, lexías complejas, mo-
dismos, frases familiares, expresiones, chilenismos, locuciones verbales, adverbiales, parti-
cipiales, exclamativas, denominativas atď. (1999, s. 202).
4.2 Intralingválny pohľad na viacslovné pomenovania v španielčine

Označenie súvisí s tým, v akej oblasti výskumu sa s nimi stretávame. Podľa Juana Martí-
neza Marína možno označenia ako jednoslovná lexikálna jednotka, viacslovná jednotka
alebo mnohoslovná konštrukcia nájsť predovšetkým v štúdiách zacielených na lexikografiu,
zvlášť praktickú lexikografiu, pretože relevantnosť pomenovaní vychádza hlavne z orientá-
cie na sémantiku, významovosť, vzťah označované a označujúce. Oproti tomu druhá skupi-
na lingvistov preferuje označenia, ktoré obsahujú slovo kompozitum, pretože sa sústreďujú
na všetky jeho vlastnosti a charakteristiky. Za výstižné, hoci všeobecné označenie považuje
Martínez Marín aj palabra compleja (komplexné slovo) ako antonymum k palabra simple
(jednoduché slovo), a to kvôli pojmu komplexnosti, ktorý je obsiahnutý v termíne označu-
júcom viacslovné pomenovanie. Práve komplexnosť sa ako jedna z primárnych charakteris-
tík viacslovných pomenovaní objavuje v mnohých štúdiách, ktoré sa problematikou zaobe-
rajú. V súčasných trendoch v španielskej lexikológii sa lingvisti sústreďujú aj na morfologic-
kú dimenziu lexiky. Zvlášť v španielčine sa v tejto súvislosti čoraz častejšie hovorí o tradič-
ných kompozitách ako o juxtapozitách (yuxtapuestos), oproti ktorým stoja tzv. syntagma-
tické kompozitá, teda viacslovné pomenovania (Martínez Marín, 1999, s. 317). Na vysvet-
lenie, v španielčine existuje mnoho slov, ktoré vznikli juxtapozíciou dvoch samostatných
slovných jednotiek a ich zloženina v jazyku funguje ako samostatná jednoslovná lexikálna
jednotka, napr. abrebotellas – otvárač na fľaše (zo špan. abre „otvára“, botellas „fľaše“),
alebo sacacorchos – vývrtka (zo špan. saca „vyťahuje“, corchos „zátky“. Martínez Marín
zdôrazňuje, že v súčasnosti patria viacslovné pomenovania k najproduktívnejšiemu spôso-
bu obohacovania jazyka a veľké množstvo z nich nachádzame v terminológii, najmä v tech-
nike. Aj preto mnohí španielski lingvisti sústreďujú pozornosť na výskum odbornej termino-
lógie, kde dôležitú úlohu zohrávajú určujúce členy syntagmy. Osobitnú pozornosť autor
venuje lexikografickému aspektu problematiky VP a pre ilustráciu prezentuje vybrané heslá

zo štyroch najvýznamnejších španielskych výkladových slovníkov: Diccionario del español
actual, Diccionario de la lengua española, Diccionario Salamanca de la lengua española a
Diccionario de uso del español. Tieto v rámci hesla uvádzajú aj viaceré VP. Autor príklady
dopĺňa aj o krátke texty prevažne z dennej tlače, kde rovnako figurujú viacslovné pomeno-
vania. V závere Martínez Marín upozorňuje ešte na jeden významný aspekt, ktorému treba
v súčasnej španielskej lexikológii vymedziť dostatočný priestor, a síce motivácii viacslov-
ných pomenovaní. Podľa autora má vo výskume VP, zvlášť v španielčine, svoje opodstatne-
né miesto.
Španielsky lingvista J. Martínez Marín sa problematike viacslovných pomenovaní venuje
systematickejšie. Orientuje sa na výskum frazeologizmov, ustálených spojení, kolokácií a
okrem iného sa zamýšľa nad opodstatnením ich (ne)zaradenia do slovníkov španielskeho
jazyka. Z množstva štúdií vyberáme len niektoré, konkrétne zamerané na VP: Unidades
léxicas complejas y unidades fraseológicas. Implicaciones didácticas (1999) a Las unidades
léxicas complejas en español: aspectos teóricos y descriptivos (2000).
Uvedený prehľad ponúka stručný pohľad na súčasný stav problematiky viacslovných
pomenovaní v španielčine. Autori sa sústreďujú prevažne na ich štruktúru, kombináciu
slovných druhov, morfologické aspekty a, samozrejme, sémantiku.
4.3 Špecifické intralingválne štúdie o viacslovných pomenovaniach v španielčine

Špecifickým prípadom intralingválnych štúdií je výskum v rámci jedného jazyka, teda
španielčiny, ale so zameraním na komparáciu štandardnej európskej španielčiny s niekto-
rým z jej variantov. P. Avilés Retamalová a L. Montecino Soto v štúdii Lexías complejas en
un corpus periodístico chileno využívajú korpus získaný z čilských periodík. Intenciou auto-
rov je zmapovať „problematiku tvorenia nových slov“ (1999, s. 202), konkrétne viacslov-
ných pomenovaní, na základe existujúcej španielskej lexiky; ide teda o porovnanie jestvujú-
cich odlišností reflektovaných v rovine morfologickej, lexikálnej alebo formálnej. Zároveň
dodávajú, že je to len priblíženie sa k téme. Viacslovné pomenovania autori v uvedenej
štúdii označujú ako „compuestos sintagmáticos“ (1999, s. 202) alebo „lexías complejas“
(1999, s. 202). Aj títo lingvisti upozorňujú na paradoxnú situáciu. Totiž napriek skutočnosti,
že v čilskom variante španielčiny majú viacslovné pomenovania v lexike bohaté zastúpenie,
ich výskumu sa venuje nenáležitá, ba dokonca minimálna pozornosť. Podľa autorov neexis-
tujú žiadne štúdie zásadného významu, ktoré by ponúkli hlbšiu analýzu viacslovných po-
menovaní. Raz sa na ne nahliada príliš všeobecne, inokedy sa problematike venuje len par-
ciálne. K uvedenému konštatovaniu dvojice čilských autorov možno doplniť konkrétnejšie
zistenia J. M. Garcíu Platera, ktorý potvrdzuje, že v ostatnom čase nemožno spochybniť
zvýšený záujem o výskum rozličných spôsobov slovotvorby nezávisle od toho, či sa štúdie
uberajú smerom k funkcionalizmu, alebo ku generativizmu (1998, s. 69 – 70). Avšak „sús-
treďujú sa na parciálne aspekty, vždy z deskriptívneho uhla pohľadu“ (1998, s. 70) a ako
príklad uvádza niekoľko štúdií: I. Bosque – J. A. Mayoral: Formación de palabras (1979),
F. Rainer: Setenta años (1921-1990) de investigación en la formación de palabras del espa-
ñol moderno: bibliografía crítica selectiva (1993) alebo J. García-Medall: Casi un siglo de
formación de palabras del español (1900 – 1994). Guía bibliográfica (1995).
P. Avilés Retamalová a L. Montecino Soto sa preto pokúsili o podrobnejšiu analýzu kor-
pusu viacslovných pomenovaní v čilskej španielčine. Korpus je limitovaný. Autori sa zame-
rali na synchrónny výskum a aktuálny jazyk. Predstavme bližšie parametre, ktoré nastavili,
a na ich základe zhodnotili vyexcerpovaný materiál.
I. Charakteristika a kritériá
V úvodnej časti analýzy sa autorská dvojica pokúsila o charakteristiku VP a o sumár kri-
térií, ktoré viacslovné pomenovania definujú. Autori sa venovali výskumu so zacielením na
formu, funkciu a sémantiku viacslovných pomenovaní. Pokiaľ ide o vymedzenie viacslovné-
ho pomenovania, výklad jeho významu podľa autorov vyplýva z jeho základných znakov,
ktoré označujú ako „koncepty“ (1999, s. 205). Viacslovné pomenovanie teda charakterizujú
koncepty či kritériá ako sémantickosť, komutatívnosť, koherentnosť a frekventovanosť,
pričom napr. posledné menované kritérium sa môže meniť v závislosti od historických
okolností. Viacslovné pomenovanie je zložené z dvoch alebo viacerých slov. Výsledkom
tejto kombinácie je vytvorenie nového významu, vzdialeného od významov, ktoré má každý
komponent viacslovného pomenovania osobitne. Takýto celok je jedinečný a nedeliteľný.
Čo je však podstatné a zároveň nevyhnutné, je lexikalizácia. Lexikalizovaná syntagma sa
stáva samostatnou lexikálnou jednotkou. Slovné zoskupenie vytvára len jedno pomenova-
nie, čím zároveň narúša tradičný koncept termínu slovo, predovšetkým tvrdenie, že slovo je
„minimálna jednotka“ (1999, s. 205). Zdôrazňujú, že frekvencia používania viacslovného
pomenovania je rozhodujúcim faktorom, pričom dohromady stanovujú štyri základné krité-
riá, na základe ktorých sa určuje viacslovné pomenovanie: 1. sémantické kritérium; 2. ko-
mutatívne kritérium; 3. koherenčný koeficient; 4. frekvencia a disponibilnosť.
Podľa sémantického kritéria možno viacslovné pomenovania rozdeliť do dvoch skupín.
Do prvej skupiny radíme VP, ktoré sú zložené z kombinácie takých komponentov, kde prvý
z nich je zároveň všeobecným označením a funguje ako všeobecné pomenovanie, a až ďal-
ší, určujúci komponent mu dourčí špecifický alebo presne limitovaný význam v rámci vše-
obecnejšej skupiny. Ako príklad sa uvádza VP arma blanca (1999, s. 205) vo význame bodná
zbraň. Arma je všeobecným označením pre akýkoľvek typ zbrane a až adjektívum blanca
dourčuje a delimituje význam na bodná zbraň. Z uvedeného vyplýva, že aj arma, aj arma
blanca je zbraň a recipientovi je jasný význam oboch lexikálnych jednotiek, pričom
v prípade VP arma blanca dostáva recipient navyše informáciu o vymedzení istej skupiny
zbraní zo všeobecnej kategórie zbraň. Do druhej skupiny radia autori VP typu mano de gato
(1999, s. 206) – mačacia labka (mano – substantívum ruka a gato – substantívum kocúr či
všeobecne mačka; viacslovné pomenovanie typu N. + prep. + N.). Nulová morféma repre-
zentuje všeobecný význam takýchto viacslovných pomenovaní. Až ich druhý, určujúci kom-
ponent im dáva skutočný význam a robí z nich viacslovné pomenovanie. VP typu mano de
gato nadobúda význam až kvôli substantívu gato, vďaka ktorému si už recipient podstatné
meno mano nedá do súvislosti s ľudským telom. V sumáre teda v prvej skupine hovoríme
o kategórii a podkategórii (zbraň a typ zbrane) verzus dve osobitné kategórie (časť ľudské-
ho tela a časť tela zvieraťa) v druhej skupine.
Na základe komutatívneho kritériá delia autori VP na „lexías indescomponibles y des-
componibles“ (1999, s. 206) , t.j. nerozložiteľné a rozložiteľné. V prípade nerozložiteľných je
význam VP viazaný na všetky jeho komponenty dohromady. Ak sa jednotlivé komponenty
skombinujú s inými lexikálnymi jednotkami, úplne sa stratí zmysel VP ako celku. Príkladom
je VP dar un pie/dar pie, čo znamená podporiť, poskytnúť príležitosť, motivovať. Všetky
komponenty celku označujú jednu samostatnú slovesnú formu. V prípade zmeny jedného
z komponentov by celok úplne stratil svoj pôvodný význam. Takéto VP nie sú komutatívne
vzhľadom na vysoký stupeň koherencie, ktorý vykazujú. Rozložiteľné VP sú, naopak, komu-
tatívne. Jednotlivé komponenty disponujú istým stupňom „sémantickej slobody“ (1999,
s. 206; preklad A. K.). Znamená to, že pôvodný všeobecný význam si uchovávajú aj
v kombinácii s inými komponentmi. Dôvodom je nižší stupeň koherencie než v skupine
nerozložiteľných VP. Príkladom je VP presýpacie hodiny – reloj de arena (reloj – hodiny,
arena – piesok). V štruktúre N.+prep.+N je určujúcim komponetom druhé substantívum.
Určovaný komponent nadobúda svoj špecifický význam práve na základe určujúceho kom-
ponentu, avšak všeobecný význam sa nemení. Vďaka paradigme reloj + de + N., resp. reloj +
N. nadobúda VP komutatívny charakter. VP bude vo všeobecnosti vždy označovať hodiny
a určujúci komponent presne dourčí ich typ. Napr. reloj de bolsillo – vreckové hodiny, reloj
despertador – budík, reloj de sol – slnečné hodiny, reloj de pulsera – náramkové hodiny.
V skupine nerozložiteľných VP uvedená paradigma nefunguje, a preto VP nemajú komuta-
tívny charakter.
Koherenčný koeficient je také kritérium, podľa ktorého autori zoraďujú VP od najstabil-
nejších, s koeficientom 100, po krátko trvajúce syntagmy, ktoré neprešli procesom lexikali-
zácie a v jazyku sa neustálili ako viacslovné pomenovania. Takýmto syntagmám priraďujú
autori nulový koeficient. Ide o krátkodobé asociácie alebo sporadické kombinácie slov so
situačným charakterom, fungujúce len k konkrétnom kontexte (1999, s. 207).
Zvláštnu pozornosť venujú autori kritériu frekvencie. Toto kritérium, ktoré stavia na
funkčných a sémantických aspektoch, stanovuje stupeň koherencie a stupeň potreby. Frek-
vencia používania viacslovného pomenovania je v španielčine rozhodujúca, pretože určuje
jeho inkorporáciu do slovného fondu ako ustálenú syntagmu. Predchádzajúce kritériá slúžia
hlavne na klasifikáciu a analýzu VP v španielčine (1999, s. 207).
II. Klasifikácia
V závislosti od ich funkcie vo výpovedi uvádzajú P. Avilés Retamalová a L. Montecino So-
to dva typy VP: významové a spojovacie. Medzi významové VP radia nominálne, adjektívne,
verbálne, príčasťové, adverbiálne, pronominálne a exklamatívne VP. Do kategórie spájacích
patria spojkové a predložkové VP (1999, s. 207).
III. Korpus
Korpus bol excerpovaný z dvoch najznámejších denníkov s rozličnými cieľovými skupi-
nami recipientov, aby excerpovaný materiál obsahoval lexiku vlastnú tak erudovanému
čitateľovi, ako aj širokej skupine čitateľov s priemernou, bežnou slovnou zásobou. Z uvede-
ných zdrojov autori vyexcerpovali 520 viacslovných pomenovaní, ktoré možno zaradiť do
kategórií substantívna, adjektívna, verbálna a adverbiálna syntagma.
[2] Ukážka z excerpovaného materiálu zoradeného podľa gramatických kategórií
Pri analýze excerpovaného materiálu si treba všimnúť, že sa autori nezamerali výlučne

na neutrálne viacslovné pomenovania. Vlastne ich medzi sebou nerozlišujú, pretože sa pri
špecifikácii korpusu nezmieňujú o kategorizácii VP ani o tom, že by sa pri excerpovaní sús-
treďovali len na neutrálne VP. Táto skutočnosť nie je vôbec spomenutá a ani pri stanovo-
vaní kritérií nezohrávalo žiaden význam, či ide o termín z odbornej slovnej zásoby, frazeo-
logizmus alebo neutrálne VP. V zhromaždenom korpuse teda nachádzame VP neutrálne,

frazeologické aj odborné termíny a zároveň také VP, ktoré sa používajú v štandardnej špa-
nielčine alebo len, či predovšetkým, v Čile.
Príkladom na frazeologické VP je adverbiálne viacslovné pomenovanie con una sonrisa
de oreja a oreja (1999, s. 213) alebo kratší variant de oreja a oreja (1999, s. 213) vo výz-
name „s úsmevom od ucha k uchu“ alebo len „od ucha k uchu“ či napr. como cerdo en el
lodo (1999, s. 210) – ako prasa v žite (špan. v blate). Podobných VP nachádzame podstatne
viac.
Pre porovnanie variantov VP používaných na území Čile si dvojica autorov zvolila ako re-
ferenčnú normu dva najvýznamnejšie výkladové slovníky od M. Molinerovej Diccionario de
uso del español (1987) a slovník Španielskej kráľovskej akadémie RAE Diccionario de la
lengua española (1992). Tieto slovníky uvádzajú heslá v štandardnej španielčine a zároveň
ich varianty, prípadne samostatné heslá pre lexiku používanú v niektorej z hispanofónnych
krajín Latinskej Ameriky. Príkladom je echar la casa por la ventana, v Čile častejšie tirar la
casa por la ventana (1999, s. 214), čo v doslovnom preklade znamená „vyhadzovať dom
von oknom“, vo význame „nadmerne, neprimerane plytvať“, alebo a la pata de la letra
(1999, s. 210), v štandardnej španielčine al pie de la letra, vo význame „doslovne“.
Oproti týmto frazeologickým spojeniam nachádzame viacslovné pomenovania, ktoré
radíme do kategórie termínov, ako napr. declaración jurada (1999, s. 208) – prísažné vyhlá-
senie alebo letra de cambio (1999, s. 208) – zmenka.
Za zmienku stojí aj radenie korpusu. Keďže ide o korpus, ktorého ambíciou nie je stať sa
glosárom, slovníkom a pod., VP sú radené podľa gramatických kategórií (obr. 1) a v rámci
každej kategórie sú VP zoradené v abecednom poradí. Nie sú zoskupené podľa hlavného
hesla, ako by tomu bolo v prípade lexikografického spracovania. Takéto radenie je výhodné
hlavne pre analýzu VP, napr. pri adjektívnych VP je na prvý pohľad viditeľná produktívnosť
predložky de. Celkom 8 z 13 vyexcerpovaných adjektívnych VP má štruktúru DE + ďalšie
komponenty, čo aj na takejto malej vzorke potvrdzuje skutočnosť, že predložka de je naj-
frekventovanejšia.
Autori v závere konštatujú, že hoci ide o malú vzorku viacslovných pomenovaní, predsa
je možné potvrdiť, že vďaka vitalite a produktivite sú obohatením jazyka a stále vznikajú
nové, ktoré sa vďaka frekvencii používania v jazyku stále viac udomácňujú. Pre nízku vzorku
však nemajú definitívnu platnosť, sú predovšetkým výsledkom analýzy konkrétnej vzorky
VP. Zaujímavým zistením je fakt, že nové VP nevznikajú len kombináciou samostatných
slov, ale aj (hoci ojedinele) z iných VP, napr. už spomínaná jednotka con una sonrisa de
oreja a oreja (1999, s. 213) s významom „s úsmevom od ucha k uchu“, na základe ktorého
vznikol jej kratší variant de oreja a oreja (1999, s. 213), v preklade „od ucha k uchu“. Vý-
skum ukázal aj zaujímavé odlišnosti v používaní VP. Tá istá jednotka tirar la oreja (las ore-
jas) sa v slovníku M. Molinerovej vysvetľuje ako „hrať karty“ a tirón de orejas je v čilskej
španielčine aj u nás známe vyťahanie za uši, pričom sa mení len gramatická kategória ti-
rar/tirón, t.j. zo slovesa na substantívum. Substantívne VP sú v celom korpuse najfrekven-
tovanejšie, z celkového počtu 520 VP je v kategórii substantív 250, no zároveň jedno z ďal-
ších zistení autorov je, že práve u substantívnych VP je množstvo „nepotrebných viacslov-
ných pomenovaní“ (1999, s. 219), ktoré možno nahradiť jednoslovnými. Ich frekvenciu
pripisujú tendenciám využívať v jazyku eufemizmy, napr. poner fin a la vida – ukončiť život
namiesto suicidarse – zavraždiť sa alebo asesinar – vraždiť, zavraždiť (1999, s. 214 – 219).
4.4 Interlingválny pohľad na viacslovné pomenovania

4.4.1 Interlingválny pohľad na viacslovné pomenovania španielčina ↔ iný cudzí jazyk
Treba dodať že, viacslovné pomenovania sú aktuálne predmetom mnohých kompara-
tívnych a kontrastívnych štúdií, kde sa španielčina porovnáva s ďalším cudzím jazykom.
Najčastejšie sú štúdie v kombinácii angličtina ↔ španielčina alebo španielčina ↔ niektorý
z ďalších románskych jazykov. Zvyčajne sa poukazuje na morfosyntaktické paralely alebo
rozdiely a sémantiku. Spoločným menovateľom mnohých štúdií sú najmä dve myšlienky,
ktoré zároveň potvrdzujú viaceré vyššie spomínané konštatovania, a síce terminologická
nejednoznačnosť a ojedinelé, málo komplexné spracovanie danej problematiky, ktorá zväč-
ša zachytáva niekoľko sledovaných javov a analyzuje ich.
Pre zaujímavosť uvádzame jednu pomerne špecifickú štúdiu. Autorka M. Conde Salaza-
rová (2003, s. 7 – 35) analyzuje vývin troch latinských viacslovných pomenovaní, ortis solis –
východ slnka, mercede conductus – platený zamestnanec a confirmare animum – povzbu-
diť, od ich výskytu u autorov pred Quintom Curtiom Rufom až po ich maximálnu fixáciu
u uvedeného autora a poukazuje na rozličný osud každého z troch VP. Aj táto autorka sa
v úvode štúdie vyjadruje najskôr k terminológii, teda k voľbe označenia viacslovných po-
menovaní vo vlastnej štúdii. Nie bezvýhradne sa prikláňa k termínu lexía compleja a vychá-
dza pritom z Pottierovej definície, ktorý hovorí o VP ako o lexikálnej jednotke v jazyku
oproti náhodnému zoskupeniu vo výpovedi (2003, s. 8). Výsledkom jej štúdie je potvrdenie
existencie viacslovných pomenovaní už v latinčine. Proces ich fixácie v latinskom jazyku bol
zložitejší a postupný, najmä kvôli ich použitiu v rôznych etapách vývoja jazyka a v početnej-
ších geografických zónach. Autorka ich zachytáva vo viacerých literárnych dielach a pouka-
zuje na odchýlky v používaní (napr. pri prvom z nich autorka sledovala aj konštrukcie s ortus
solis/solis ortus, coortus, exortus, ortus sol/orto sole) a na postupné definitívne ustálenie,
najmä pri VP ortus solis, ktoré je z uvedených troch jednotiek najfrekventovanejšie. Podob-
né výskumy sú skôr výnimkou, pretože nie je jednoduché získať a sledovať korpus pre po-
treby podobnej analýzy.
4.4.2 Interlingválny pohľad na viacslovné pomenovania španielčina ↔ slovenčina

Okrem názorov uvedených španielskych alebo latinskoamerických lingvistov sa súčas-
nou problematikou viacslovných pomenovaní v španielčine zaoberalo a zaoberá niekoľko
málo slovenských hispanistov. Avšak téma je spracovaná parciálne, na viacslovné pomeno-
vania sa nahliada predovšetkým z hľadiska lexikálneho, skúma sa ich štruktúra, prípadne sa
porovnáva so slovenčinou, pričom sa poukazuje na javy ako symetria/asymetria, fenomén
univerbizácie a podobne. Doposiaľ chýba komplexnejší pohľad na viacslovné pomenovania
napr. aj z hľadiska ich prekladania a na problémy, ktoré sa pri ich transfere do cieľového
jazyka vyskytujú. Zmapovať situáciu v uvedenej oblasti pomáha L. Trup, ktorý v skripte
určenom poslucháčom hispanistiky Úvod do štúdia španielskeho jazyka venuje celú kapito-
lu bibliografickým záznamom a mapuje prácu a prínos hispanistov, ale aj romanistov, italia-
nistov, lusitanistov a odborníkov na východnú skupinu románskych jazykov, zvlášť na ru-
munčinu a moldavčinu. L. Trup mapuje prácu siedmich lingvistov a prekladateľov, ktorí sa
od r. 1955 do r. 1993 venovali aktuálnym otázkam iberorománskych, italorománskych,
galorománskych a balkanorománskych jazykov. V autorovom prehľade sú vyselektované
lingvistické štúdie, štúdie z translatológie a preklady zo španielskej a po španielsky písanej
literatúry, ale aj krátke články v tlači zamerané predovšetkým na kultúru hispanofónnych
krajín. Z celkového množstva 297 záznamov patrí 117 záznamov štúdiám z lingvistiky (všet-
ky románske jazyky spolu), z toho je asi 86 štúdií zameraných na vybrané témy španielske-
ho jazyka a prekladateľských problémov. Z uvedeného celkového počtu sa problematikou
VP explicitne zaoberajú dve publikácie. Prvou je stručná zmienka v tlači Združené pomeno-
vania (Trup, 1980), druhou je štúdia J. Šulhana (1982) Otázky tvorenia nových pomenovaní
v modernej španielčine (skladanie a združené pomenovania). Samozrejme, zmienku o viac-
slovných pomenovaniach nájdeme aj u autorov ďalších štúdií a publikácií uvedených
v bibliografickom zázname L. Trupa. Nájdeme ich napr. v učebniciach alebo gramatikách
španielskeho jazyka, spomínajú sa najmä v súvislosti so slovotvorbou.
Ani v súčasnom výskume slovenských hispanistov sa problematika viacslovných pome-
novaní neobjavuje často. Štúdie s uvedenou tematikou sú ojedinelé, momentálne sa im
žiadny hispanista systematicky nevenuje. Spomenúť možno troch autorov. M. Medveczká
sa v štúdii Locuciones pluriverbales en la terminología de las tecnologías de la información y
la comunicación (2005) venuje viacslovným pomenovaniam v terminológii informačných a
komunikačných technológií. A. Barriová (2010) upozorňuje na terminologickú rôznorodosť
a v stručnom prehľade referuje o jednotlivých označeniach viacslovných pomenovaní
v slovenčine a v španielčine, pričom detailnejšie predstavuje koncepty jednotlivých lingvis-
tov a ich definície VP13. Autorka konštatuje, že „rozdielnosť pohľadov je determinovaná
predovšetkým tým, že ide o dva geneticky nepríbuzné jazyky, čo sa odráža aj v nízkej pro-
duktivite určitých štruktúr v slovenčine, zatiaľ čo v španielčine je ich potenciál tvorenia
veľký“ (2010, s. 610).
Konkrétnejší je B. Ulašin (2012). Viacslovným pomenovaniam sa venuje z hľadiska ich
štruktúry a prekladania v štúdii Úskalia prekladu viacslovných pomenovaní (Adj + N) do
španielčiny. Autor sa usiluje „kontrastívne zadefinovať najčastejšie morfosyntaktické a
sémantické rozdiely medzi viacslovnými pomenovaniami, ktoré majú v slovenčine formu:
prídavné meno + podstatné meno (Adj + N), a ich španielskymi ekvivalentmi“ a „poukázať
na možné úskalia pri preklade daných viacslovných lexém do španielčiny“ (2012, s. 153).
Konštatuje, že „rozdiely medzi jazykmi ani zďaleka nie sú vždy príčinou nesprávneho pre-
kladu, napriek tomu je to jeden z faktorov, ktorý nemožno prehliadať. Viacslovné pomeno-
vania si vyžadujú presný preklad, zahrnuté sú tu i termíny / odborné názvy, ktorých použí-
vanie je záväzné v rámci daného odboru či disciplíny“ (2012, s. 153).
Autor prezentuje viaceré možné formálne štruktúry viacslovných pomenovaní a k nim
uvádza slovenské ekvivalenty. Zamýšľa sa nad ich fungovaním v oboch jazykoch a približuje
paralely v prípade ekvivalentných štruktúr: „Zo syntaktického hľadiska sa k slovenskej
štruktúre Adj + N najviac približuje španielska štruktúra N + Adj. Anteponované prídavné
mená totiž v španielčine nezvyknú tvoriť lexikalizované spojenia. Majú najmä vysvetľujúcu,
explikatívnu funkciu, kde sa vlastnosť vyjadrená prídavným menom berie ako inherentná:
sladký med – dulce miel f, zelená lúka – verde pradera f, biely sneh – blanca nieve f atď.“
(2012, s. 153). Ďalšou skupinou je štruktúrna podoba N + prep. + N. Táto skupina je tiež
frekventovaná, pretože „charakteristickou črtou španielčiny je jej schopnosť využívať rôzne
13
Okrem analýzy terminológie „lexías (B. Pottier), sinapsias (E. Benveniste), sintemas (A. Martinet)
alebo unidades sintagmáticas (L.Guilbert)“ (2010, s. 616) autorka porovnáva definície viacerých lingvistov
(J. Sabol, L. Trup, F. M. Lang, J. Mistrík, J. Masár, J. Horecký, K. Buzássyová. J. Bosák, J. Dolník, M. A. Ezquerra,
J. Furdík, R. Almela Pérez) (2010, s. 615 – 622).
predložky na vyjadrenie vzťahov medzi jednotkami viacslovného pomenovania“ (2012,

s. 154). Ide o španielske predložky a, con, contra, de, en, para, por, sin, sobre. Ďalšou je
apozičná štruktúrna skupina N + N a „určované slovo je zvyčajne naľavo“ (2012, s. 157),
napr. členská krajina – país miembro. B. Ulašin upozorňuje aj na prípady ekvivalencie, keď
viacslovným pomenovaniam v španielčine zodpovedajú jednoslovné ekvivalenty. Tie delí na
niekoľko skupín: 1. zložené slová (lietadlová loď – portaaviones), 2. rekompozitá (dostihová
dráha – hipódromo), 3. odvodené a základné slová (rýchlovarná kanvica – hervidor, kurie
oko – callo) (2012, s. 158).
Okrem týchto relatívne pravidelných (t. j. porovnateľných) štruktúr, existujú aj také,
ktoré nemožno zaradiť do žiadnej z predchádzajúcich skupín. Napr. veľkoobchodná cena –
precio al por mayor (2012, s. 159). Štruktúra je v tomto konkrétnom prípade N + prep. +
prep. + da + Adj. Do uvedenej skupiny patria ďalšie VP s rozdielnymi štruktúrami, ktoré
nemožno priradiť k ostaným. Zriedkavo sa aj opakujú, najmä vtedy, ak ide o dvojice pome-
novaní alebo termínov, napr. v prípade dvojice VP veľkoobchodná cena – precio al por ma-
yor má zhodnú štruktúru aj VP maloobchodná cena – precio al por menor.
Autor sa okrem štruktúry viacslovných pomenovaní pozastavuje aj nad ich motiváciou.
Delí ich na dve základné skupiny: 1. zhodná motivácia, 2. nezhodná motivácia (2012,
s. 159). Do prvej patria syntagmy, v ktorých každý z komponentov významovo korešpondu-
je medzi oboma jazykmi, napr. španielska chrípka – gripe española. V druhej nachádzame
ekvivalenty, ktoré majú rozdielne pomenovanie buď len pre niektorý z komponentov VP,
alebo pre všetky z nich. B. Ulašin ich rozdeľuje na nasledujúce podskupiny: VP s rozdielnou
motiváciou a) pri určovanom člene syntagmy, b) pri určujúcom člene syntagmy, c) pri obi-
dvoch členoch syntagmy“ (2012, s. 159 – 160). Pri určovanom člene syntagmy uvádza autor
príklad nosné dierky – ventanas f nasales“ (2012, s. 159). Význam substantíva ventana je
v slovenčine „okno“. Pri určujúcom člene syntagmy nachádzame veľké množstvo VP, ktoré
vzájomne nekorešpondujú na úrovni jednotlivých ekvivalentov. Niekoľko príkladov: biely
jogurt – yogur natural, zatvárací špendlík – alfiler de seguridad, kde slovenskému zatvárací
zodpovedá španielsky ekvivalent de seguridad, t. j. „zaisťovací, zabezpečovací“.
Nachádzame aj prípady VP s nezhodou na úrovni oboch komponentov, napr. horská
dráha – montaña rusa, Veľká noc – Semana Santa. VP Montaña rusa v doslovnom preklade
značí „ruská hora“ a Semana Santa je „svätý týždeň“ (2012, s. 160). Pri poslednej skupine
treba, najmä v súvislosti s prekladom, upozorniť na možné chyby na úrovni doslovného
prekladu. Ak si používateľ jazyka dostatočne neuvedomí, že ide o VP, teda pevný vzťah
medzi jednotlivými komponentmi, je pravdepodobné, že pri prekladaní nastanú negatívne
posuny, ktoré môžu viesť k nepochopeniu, následnej dezinformácii atď.
4.5 Viacslovné pomenovania ako translatologický problém

VP predstavujú výzvu aj pre prekladateľa, pretože v tejto súvislosti sa vynára kvantum
otázok ohľadom ich prekladania. V prvom rade je nevyhnutné uvedomovať si, že pri ich
prekladaní nemožno počítať s úplnou ekvivalenciou, čo v konečnom dôsledku nie je celkom
možné ani na úrovni jednoslovných pomenovaní.
Prekladateľ si musí uvedomiť dva faktory, ktoré musí brať do úvahy pri voľbe ekvivalen-
tu VP do cieľového jazyka. Prvým faktorom sú reálie východiskovej a cieľovej kultúry. Pri
prekladaní môže dôjsť k situácii, kedy sa ekvivalenty zhodujú úplne, teda v danom jazyku
označujú tú istú alebo veľmi podobnú skutočnosť, objekt, apod. Ďalej môže byť zhoda par-
ciálna alebo môže nastať prípad lexikálnej lakúny, nulovej ekvivalencie. Vo všetkých prípa-
doch treba zvážiť prekladateľské postupy, zhodnotiť cieľovú skupinu, ktorej je výsledný
translát určený, jazykový register, žáner a pod. Ďalším faktorom sú jazykové skutočnosti.
VP možno kategorizovať do troch základných skupín: termíny, neutrálne VP a frazeologické
VP. V súlade s naším lexikografickým cieľom sa v Slovníku viacslovných pomenovaní majo-
ritne nachádzajú heslá terminologické a neutrálne VP. V tejto súvislosti sa pokúsime o zma-
povanie možností prekladateľa, ktorý pri svojej práci potrebuje slovníkové vybavenie, ne-
vyhnutné pre zisťovanie a overovanie hľadaných ekvivalentov.
4.5.1 Stručný lexikografický prehľad

Lexikografia je disciplína zaoberajúca sa teóriou i praxou spracúvania slovnej zásoby ja-
zyka v slovníkoch, tvorbou slovníkových publikácií. Keďže úzko súvisí s lexikológiou niekedy
sa považuje za jej aplikovanú časť.
V jazykovej kombinácii španielsky jazyk ↔ slovenský jazyk je slovníkové vybavenie v po-
rovnaní s ostatnými jazykmi (máme na mysli jazyky zastúpené v Slovníku viacslovných po-
menovaní) redukovanejšie. Aktuálne sú k dispozícii najmä dvojjazyčné prekladové slovníky.
Najpodrobnejší je slovník L. Trupa a E. Tallovej Španielsko-slovenský slovník (2007), ktorý
obsahuje viac ako 100 000 hesiel, okolo 400 000 frazeologizmov a slovných spojení, medzi
ktorými nájdeme aj VP. Tento slovník však nie je obojsmerný. V prípade, že prekladateľ
hľadá španielsky ekvivalent, jeho práca je komplikovanejšia. Prekladateľ musí vyhľadať
predpokladané hyperheslo v španielčine a ďalej vyhľadávať medzi príkladmi, ktoré sú
k nemu priradené. Ak však motivácia na úrovni jedného alebo viacerých komponentov nie
je zhodná, v prvom prípade je hľadanie sťažené, v druhom prakticky nemožné. Napr. VP
švédsky stôl nenájdeme ani pod heslom mesa „stôl“, ani sueco,-a „švédsky“, pretože v špa-
nielčine neexistuje zodpovedajúci ekvivalent. VP je potrebné preložiť opisne, explikatívne.
Uvedený slovník je teda užitočný v prípade, že používateľ potrebuje zistiť význam VP v špa-
nielčine, avšak spätné overovanie či hľadanie pendantov je značne komplikované. Ďalšie
dostupné slovníky sú Španielsko-slovenský a slovensko-španielsky veľký slovník ...nielen pre
prekladateľov (2010), Španielsko-slovenský a slovensko-španielsky slovník (Škultéty – Šul-
han, 2005) a jeden terminologický slovník (Španielsko-slovenský a slovensko-španielsky
technický slovník, 1971). V kombinácii španielčina – slovenčina máme k dispozícii jeden
odborný slovník Diccionario económico español-eslovaco/Španielsko-slovenský ekonomický
slovník (Langová, 1994). Keďže slovník nie je v relácii slovenčina – španielčina obojsmerný,
vyhľadávanie ekvivalentov je možné len cez heslá v španielčine, ak ich používateľ slovníka
pozná. Ostatné slovníky obsahujú podstatne menej hesiel, výstavba hesla je stručná. Obme-
dzuje sa na základné gramatické kategórie a ekvivalenty, redukovaná je aj exemplifikácia.
Ako ukážku uvádzame heslo pozemok. Španielsko-slovenský a slovensko-španielsky
slovník prezentuje heslo nasledovne:
pozemok m
1. terreno m, finca ž
2. stavebný ~ solar m, terreno m
V Španielsko-slovenskom a slovensko-španielskom veľkom slovníku ...nielen pre prekla-
dateľov nájdeme tieto informácie:
pozemok m terreno m, parcela f, (stavebný) solar m, (zem, pôda) tierra(s) f
Aj Španielsko-slovenský a slovensko-španielsky technický slovník obsahuje uvedené heslo:

pozemok m
1. terreno m;
2. (stavebný) solar m, parcela f, terreno m de construcción
p. s únosnou pôdou solar m con terreno resistente
stavebný p. solar m, terreno m
železničný pozemok terreno m de la vía
Najobsažnejší, hoci tiež stručný, je technický slovník. Všeobecné prekladové dvojjazyčné
slovníky uvádzajú heslo v ešte stručnejšej podobe. V Slovníku viacslovných pomenovaní sa
pod heslom pozemok uvádzajú celkom 4 VP:
stavebný pozemok
lesný pozemok
obecný pozemok
poľnohospodársky pozemok
V slovensko-španielskych prekladových slovníkoch nájdeme iba jeden príslušný ekviva-
lent pre VP stavebný pozemok – solar.
Slovníkové vybavenie v kombinácii slovenčina – španielčina je nevyhnutné doplniť
o české slovníky, ktoré sú prekladateľovi užitočnou pomôckou aj napriek skutočnosti, že pri
vyhľadávaní španielskych ekvivalentov vychádza prekladateľ z ďalšieho cudzieho jazyka.
V tomto prípade je potrebné aktívne ovládať češtinu (minimálne hľadané lexikálne jednot-
ky), čo tiež nie je samozrejmosťou a nejeden prekladateľ alebo používateľ jazyka sa stretá-
va s javmi ako napr. faux-amis, atď. V každom prípade je možnosť využívať česko-
španielske prekladové slovníky vhodnou komplementárnou pomocou. Jednak je česko-
španielskych slovníkov viac, a zároveň sú rozsahovo porovnateľné slovníky podrobnejšie,
obsahujú viac hesiel, ktoré sú zväčša podrobnejšie rozpracované. Z dvojjazyčných slovníkov
je porovnateľný slovník L. Trupa a E. Tallovej (2007). Z česko-španielskych slovníkov vybe-
ráme len tie, s ktorými sme pracovali najčastejšie: Velký česko-španělský slovník (Dubský,
1996), Velký španělsko-český slovník (Dubský, 1977 – 1978). Z terminologických slovníkov
sú to nasledujúce publikácie: Česko-španělský odborný slovník 1. a 2. díl. (Holá, 2009), Čes-
ko-španělský právnický a ekonomický slovník /A-O, P-Ž/ – Diccionario jurídico y económico
checo-español (Brynda, 2014), Španělsko-český právnický a ekonomický slovník (Brynda,
2007), Španělsko-český a česko-španělský hospodářsky slovník – Diccionario económico
español-checo y checo-español (Hlavičková – Macíková – Špíglová, 2003) a napokon Česko-
španělský technický slovník (Horák , 1999) a Horák J.: Španělsko-český technický slovník
(Horák , 1999).
V relácii slovenčina – španielčina je k dispozícii viacero slovníkov. Zvolili sme tri najob-
sažnejšie (Škultéty – Šulhan, 2005; Trup – Tallová, 2007; a Španielsko-slovenský a sloven-
sko-španielsky veľký slovník ...nielen pre prekladateľov, 2010).
Ostatné slovníky (školské, turistické a pod.) sú rozsahovo redukovanejšie a heslár je zá-
kladný, s minimálnym rozpracovaním jednotlivých hesiel. Jediný terminologický slovník je
Španielsko-slovenský a slovensko-španielsky technický slovník (1971). Vzhľadom na rok
vydania však absentujú mnohé heslá, ktoré reflektujú rozvoj vedy a techniky po uvedenom
roku vydania a s ním súvisiace nové materiálne i nemateriálne skutočnosti, ktoré dostali
svoje pomenovanie neskôr. Česko-španielske aj španielsko-české slovníky sú početnejšie.
Prekladových dvojjazyčných slovníkov je k dispozícii pomerne dosť a mnohé z nich boli

vydané relatívne v aktuálnom období od 90-tych rokov minulého storočia po súčasnosť.
Zvlášť cennou akvizíciou pre prekladateľa, ale aj bežného užívateľa sú odborné, termi-
nologické slovníky. Najpočetnejšie zastúpenie je pre oblasť ekonómie a práva, ide teda
o domény, ktoré v súčasnosti patria k najfrekventovanejším, pokiaľ ide o potreby preklada-
teľských a tlmočníckych aktivít. Dva slovníky Česko-španělský právnický a ekonomický slov-
ník a Španělsko-český právnický a ekonomický slovník tieto domény neoddeľujú, v názve
figuruje, že je to ekonomický a právnický slovník. Španělsko-český a česko-španělský hos-
podářsky slovník vymedzuje heslár len na termíny z ekonómie, t. j. hospodársky slovník, je
však logické, že právo a ekonomickú sféru nemožno striktne oddeliť, preto sú aj v tomto
slovníku uvádzané termíny z oblasti práva. Samostatným odborným slovníkom je technický
slovník. Treba zdôrazniť, že je skutočnou prekladateľskou pomôckou, pretože pomerne
detailne spracúva termíny z fyziky, techniky, strojárstva a mnohých ďalších odvetví prie-
myslu. Termíny sú spracované na úrovni glosára, na čo poukážeme v nasledujúcich častiach
štúdie. Špecifickým prípadom je Česko-španělský odborný slovník 1. a 2. díl. O slovníku sa
dozvedáme: „Dvoudílný Česko-španělský odborný slovník je určen lidem s pokročilou zna-
lostí španělského jazyka, především firemním a profesionálním překladatelům a tlumoční-
kům, případně lidem z univerzitního prostředí. Neobsahuje obecné výrazy uvedené v běž-
ných česko-španělských slovnících. Je zaměřen převážně na klasickou i současnou odbor-
nou terminologii a najdete v něm odborné výrazy z nejrůznějších oborů, například:
- věda
- technika
- ekonomika
- kultura
- přírodní vědy
- společenské vědy
Slovník, který vytvářela špičková překladatelka a tlumočnice Zuzana Holá více než třicet
roků, vznikal postupně na základě podnětů jejích kolegů a přátel, kteří se na ni s důvěrou
obraceli s žádostí o nalezení správného španělského ekvivalentu pro obtížné výrazy“
(2009, obálka slovníka). Tento popis úplne zodpovedá realite jeho využiteľnosti v praxi.
Možno konštatovať, že bol vynikajúcou pomôckou aj pre potreby prekladu VP do Slovníka
viacslovných pomenovaní, pretože uvádza značne vysoký počet VP pre rôzne terminolo-
gické oblasti.
Rovnako treba vyzdvihnúť lexikografickú prácu J. Bryndu (Česko-španělský právnický a
ekonomický slovník /A-O, P-Ž/ – Diccionario jurídico y económico checo-español, 2014).
Heslá sú aktuálne, uvádzajú vyčerpávajúci počet slovných spojení (vrátane VP) a o jeho
kvalitách sa aktuálne dozvedáme už aj z najnovších recenzií.14 České slovníky sú využiteľné
aj pre slovenských používateľov a významným spôsobom dopĺňajú vákuum, ktoré sloven-
ský používateľ pociťuje zvlášť pri vyhľadávaní termínov. Napriek uspokojivému zastúpeniu
14
„Autorovi treba vysloviť uznanie za zozbieranie takej komplexnej a chúlostivej terminológie, akou
je terminológia právnická. Vzhľadom na pluralitu a diverzitu právneho systému Českej republiky a
hispanofónnych krajín, je možné očakávať, že vyhľadávanie možných ekvivalentov je minuciózna,
náročná a dlhodobá záležitosť“ (Pešková, 2014, s. 123; preklad A. K.).
slovníkov z vyššie spomínaných oblastí aj na českom knižnom trhu absentujú odborné

slovníky alebo aspoň glosáre z oblasti prírodných vied, medicíny, farmácie a pod.
4.5.2 Komparácia spracovania hesiel

V nasledujúcej analýze pre lepšiu názornosť porovnáme tie isté heslá z prezentovaných
slovníkov. Pre porovnanie sme vybrali dve hyperheslá: dôchodok a doprava. Uvedené hy-
perheslá patria do bežnej slovnej zásoby, ale s nimi súvisiace VP patria do jazykovej domé-
ny ekonómie, práva, resp. techniky, strojárstva, inžinierstva. V Slovníku viacslovných pome-
novaní sa pri hyperhesle dôchodok uvádza celkom 15 VP:
čiastočný invalidný dôchodok hrubý dôchodok
disponibilný dôchodok doplnkový starobný dôchodok
národný dôchodok doplnkový výsluhový dôchodok
sirotský dôchodok doživotný dôchodok
starobný dôchodok predčasný starobný dôchodok
vdovský dôchodok predčasný dôchodok
invalidný dôchodok vdovecký/vdovský dôchodok
výsluhový dôchodok
Pri hyperhesle doprava sa uvádza celkom 46 VP:

civilná letecká doprava mestská autobusová doprava
charterová/chartrová doprava mestská doprava
mestská hromadná doprava nákladná cestná doprava
nákladná doprava nákladná letecká doprava
osobná doprava námorná doprava
železničná doprava nepravidelná letecká doprava
autobusová doprava osobná letecká doprava
automobilová doprava pravidelná letecká doprava
cestná doprava prímestská autobusová doprava
električková doprava prímestská doprava
hromadná doprava regionálna doprava
charterová/chartrová letecká doprava riečna doprava
individuálna doprava tranzitná doprava
integrovaná doprava trolejbusová doprava
kamiónová doprava verejná doprava
koľajová doprava vlaková doprava
kombinovaná doprava vnútroštátna doprava
kyvadlová doprava vodná doprava
lanová doprava potrubná doprava
letecká doprava kontajnerová doprava
lodná doprava pozemná doprava
medzimestská doprava vzdušná doprava
medzinárodná doprava taktová doprava
A. Heslo dôchodok
I. Slovenské prekladové slovníky
Porovnajme, aká je úspešnosť nájdenia ekvivalentov v dostupných slovníkoch. Španiel-

sko-slovenský slovník pod heslom jubilación – dôchodok uvádza dve VP: jubilación por an-
cianidad/de vejez – starobný dôchodok a druh VP: jubilación de invalidez – invalidný dô-
chodok (2007, s. 682). Španielsko-slovenský a slovensko-španielsky slovník pri hesle dôcho-
dok uvádza rovnako dve VP: Doživotný dôchodok – pensión vitalicia a vdovský dôchodok –
pensión por viudez. Podrobnejšie spracované heslo uvádza Španielsko-slovenský a sloven-
sko-španielsky veľký slovník ...nielen pre prekladateľov. Heslo rozdeľuje na tri významy:
príjem, sociálna dávka a obdobie. Vyberáme nájdené VP: hrubý národný dôchodok – ingre-
so nacional bruto, invalidný dôchodok – jubilación de invalidez, sirotský dôchodok – pen-
sión de orfandad, starobný dôchodok – pensión de jubilación, vdovský dôchodok – pensión
de viudedad.
V prvom slovníku pod heslom dôchodok figuruje španielsky ekvivalent jubilación ako si-
tuácia, stav dôchodcu a v druhom slovníku je to výlučne pensión, teda forma finančnej
dávky, pravidelný peňažný príjem osoby, ktorá nemôže pracovať a spĺňa požadované práv-
ne podmienky na priznanie tejto dávky. Treba dodať, že v prvom slovníku pracujeme s ek-
vivalentmi na úrovni španielčina → slovenčina, pri hľadaní ekvivalentu preto musíme overiť
ďalšie heslá, teda pensión aj retiro.
II. České prekladové a odborné slovníky
Česko-španělský právnický a ekonomický slovník /A-O, P-Ž/ – Diccionario jurídico y eco-
nómico checo-español pod heslom důchod uvádza:
důchod penze pensión (de jubilación/retiro), (renta de) jubilación, retiro; příjem renta, ingreso
(s); anuita anualidad být v -u estar jubilado/retirado/pensionado jít do –u jubilarse, retirarse,
pensionarse, acogerse/ir(se) a la jubilación jít do předčasného -u retirarse/pensionarse/jubilarse
anticipadamente, acogerse a la jubilación anticipada/al beneficio de la jubilación anticipada
pobírat ~ cobrar/percibir la pensión
poslat do -u jubilar, retirar, pensionar, declarar jubilado
požádat o ~ solicitar/pedir la pensión
přiznat ~ conceder/otorgar la pensión
vyplácet ~ pagar/abonar la pensión
vyřídit ~ tramitar/gestionar la pensión
revalorizovat -y revalorizar pensiones, actualizar jubilaciones
upravit -y ajustar pensiones/jubilaciones
vypočítat výši -u calcular el importe de la pensión/de la jubilación
získat nárok na ~ adquirir el derecho a pensión/a jubilación
~ domácnosti renta del hogar
~ druha/družky pensión del pareja
~ na dožití renta de supervivencia, Am. anualidad de supervivencia/reversible
~ na jednoho obyvatele renta por habitante
~ na omezenou dobu pensión por tiempo indefinido
~ pro pozůstalého manžela/pozůstalou manželku pensión para el cónyuge supérsiste
~ před zdaněním renta antes del impuesto /de impuestos
~ v nezaměstnanosti pensión de/por desempleo
~ z investic renta de inversión/de inversiones
~ z vlastnictví renta de la propiedad
~ za výsluhu let pensión ocupacional
~ ze sociálního zabezpečení pensión de seguridad social
~ ze zaměstnání pensión de empresa

bezpracný ~ renta no ganada/sin trabajo
bezprostřední/bezodkladný ~ pensión inmediata
běžný ~ pensión ordinaria
celkový ~ pensión total, renta total/global
částečný invalidní ~ pensión de/por invalidez parcial, Am. pensión por/de discapacidad parcial
částečný starobní ~ při současném příjmu z výdělečné činnosti, Šp. pensión de jubilación parcial
pensión de jubilación parcial
čistý ~ renta neta/líquida
disponibilní ~ renta disponible
dočasný ~ pensión temporal
doplňkový ~ pensión complementaria/adicional
doplňkový starobní ~ pensión de jubilación complementaria/adicional
doživotní ~ pensión vitalicia/de por vida, vitalicio
druhotné -y renta secundaria
dřívější ~ odchod do důchodu jubilación más temprana, retiro (más) temprano
hrubý domácí (HDD) ~ renta interior bruta (RIB)
hrubý národní (HND) ~ renta nacional bruta (RNB)
imputovaný ~ renta imputada
indexovaný ~ pensión indexada
invalidní ~ pensión por/de invalidez, pensión por/de discapacidad
invalidní ~ z důchodového pojištění pensión contributiva de invalidez
mezní ~ renta marginal
národní ~ renta nacional
nejnižší ~ pensión mínima, renta más baja
nepracovní ~ renta no laboral
nepříspěvkový ~ pensión no contributiva
nerealizované -y rentas no realizadas
nesnížený ~ pensión plena/Am. no reducida
odročený/odložený ~ pensión diferida
osobní ~ renta/pensión personal
peněžní ~ renta pecuniaria, pensión monetaria
pevný ~ renta fija
plný invalidní ~ pensión de invalidez total/completa, Am. pensión por/de discapacidad total,
Am. (Ekv.pensión de) jubilación de invalidez total
pozůstalostní ~ pensión de supervivencia/de sobrevivientes
prvotní -y renta primaria
předčasný ~ předčasný odchod do důchodu jubilación anticipada/prematura, pensión anticipa-
da/Am. prematura, retiro anticipado/prematuro; předpenze prejubilación, prepensión
předčasný starobní ~ pensión de jubilación anticipada
příspěvkový ~ pensión contributiva
příspěvkový starobní ~ pensión contributiva de jubilación/de jubilación contributiva
roční ~ pensión/retiro anual
rozdělované -y společností rentas distribuidas de las sociedades
sirotčí ~ pensión de orfandad/de huérfano(s)
smíšený ~ renta mixta
snížený ~ pensión reducida
starobní ~ pensión por vejez/de vejez/de jubilación/de ancianidad/Am.de retiro por vejez
starobní ~ z důchodového pojištění pensión contributiva de jubilación
státní ~ pensión nacional/estatal/del Estado
upravený ~ pensión (re)ajustada/Am. modificada, renta ajustada
veřejný ~ pensión pública
vdovský/vdovecký ~ pensión de viudedad/de viudez/de viudo/de viuda
zaměstnanecký ~ pensión profesional
zdanitelný ~ renta gravable/imponible
Pri tomto slovníku zámerne uvádzame kompletné, celé spracovanie hesla, aby sme ná-
zorne doložili jeho výpovednú prezentáciu, vyčerpávajúce množstvo príkladov, medzi kto-
rými nájdeme veľký počet VP. Pre potreby prekladu do Slovníka viacslovných pomenovaní
sme našli 12 z 15 ekvivalentov. Chýbajúce ekvivalenty sú doplnkový výsluhový dôchodok,
nominálny dôchodok a reálny dôchodok.
Česko-španělský odborný slovník 1. a 2. díl spracúva heslo důchod nasledovne:
důchod renta (f) d. národní rentas públicas, d. pracovní renta del trabajo propio d./ renta
roční; i roční splátka, anuita anuidad d. vdovský, vdovská penze viudedad (f) d-y / příjmy vedlej-
ší; i požitky emolumentos (m pl). A okrem uvedených VP uvádza ďalšie slovné spojenia, napr.
odpočinok v dôchodku, právo na dôchodok, odísť do dôchodku, úprava dôchodku, užívateľ
dôchodku a vykázať dôchodok.
Z odborných slovníkov ešte zhodnotíme heslá v dvoch z nich: Španělsko-český právnický

a ekonomický slovník a Španělsko-český a česko-španělský hospodářsky slovník. V prvom
z nich, keďže ide o španielsko-český slovník, používateľ musí hľadať ekvivalenciu podobne
ako v Španielsko-slovenskom slovníku pod cca. tromi hyperheslami: jubilación, renta a
pensión. Výsledok je rozhodne prínosom, pretože po konzultácii všetkých troch hyperhesiel
nájdeme viac ako polovicu VP, ktoré figurujú v Slovníku viacslovných pomenovaní. V dru-
hom, hospodárskom slovníku, však nájdeme len osem slovných spojení spadajúcich pod
heslo důchod, mimochodom, aj s ortografickou chybou (chýbajúci prízvuk na „o“ v ekviva-
lente „pensión“). Samozrejme, treba brať do úvahy rozsah slovníka. Ten uvádza 30 000
hesiel, avšak s vedomím, že je to hospodársky slovník a počet hesiel je redukovaný práve
týmto striktným obmedzením domény, očakávalo by sa, že jednotlivé heslá budú spraco-
vané podrobnejšie.
Pre názornosť uvádzame ešte spracovanie hesla důchod vo všeobecnom dvojjazyčnom
prekladovom slovníku J. Dubského (1996). Heslo je rozdelené do dvoch významov: „príjem“
a „penzia“. Pri každom z nich sa uvádza významný počet slovných spojení, vrátane VP,
v ktorých heslo dôchodok figuruje. V uvedenom slovníku je možné nájsť celkovo 9 ekviva-
lentov pre potreby prekladu hesiel v Slovníku viacslovných pomenovaní, čo je vzhľadom na
rok vydania (1996) uspokojivý počet.
Toto porovnanie spracovania hesiel v slovenských a v českých slovníkoch bez zvlášť po-
drobnej analýzy jednoznačne poukazuje v prospech českých slovníkov. Ak sa obmedzíme
len na komparáciu porovnateľných pendantov, teda všeobecných prekladových dvojjazyč-
ných slovníkov, bezpochyby sú podrobnejšie česko-španielske slovníky. Najpodrobnejší je
Česko-španělský právnický a ekonomický slovník /A-O, P-Ž/. Kvalitou spracovania hesla
prevyšuje ostatné slovníky, čo je, samozrejme, aj v dôsledku vymedzenia domény a vyso-
kého počtu spracovaných hesiel. Treba však spomenúť, že tento slovník neuvádza žiadne
gramatické kategórie. S ním porovnateľný Česko-španělský odborný slovník 1. a 2. díl nie je
natoľko detailný, vzhľadom na širší záber oblastí spracovaných hesiel.
B. Heslo doprava:
I. Slovenské prekladové slovníky
Španielsko-slovenský slovník pod heslom transporte – doprava uvádza 13 VP:
transporte aéreo – letecká doprava
transporte por camión – kamiónová doprava
transporte por carretera – cestná doprava
transporte por carril/sobre rieles – koľajová doprava
transporte colectivo – hromadná doprava
transporte a distancia – diaľková doprava
transporte por ferrocarril/ferroviario – železničná doprava
transporte fluvial – riečna doprava
transporte marítimo – námorná doprava
transporte de mercancías – nákladná doprava
transporte de personas – osobná doprava
transporte por tierra – pozemná doprava
transporte urbano – mestská doprava
Druhý, Španielsko-slovenský a slovensko-španielsky slovník, je ešte stručnejší. Obsahuje
len časť z vyššie uvedených VP, konkrétne päť: letecká doprava, nákladná doprava, osobná
doprava, pozemná doprava a železničná doprava; posledné VP aj s ortografickou chybou –
bez dĺžňa na a.
Tretí Španielsko-slovenský a slovensko-španielsky veľký slovník ...nielen pre prekladate-
ľov spracúva heslo doprava nasledovne:
doprava ž
1 (preprava) transporte m, transportación f, (premávka) tráfico m;
hromadná/verejná ~ transporte m público;
letecká ~ transporte m aéreo;
lodná ~ (tovaru) transporte m naval, (po rieke) transporte m fluvial, (po mori) transporte m
marítimo; osobná/nákladná ~ transporte m de personas/de cargas; cestná ~ transporte m por
carretera
2 (hospodárske odvetvie) transporte m
V danom slovníku v rámci hesla doprava teda nájdeme celkom 8 ekvivalentov pre preklad
VP uvedených v Slovníku viacslovných pomenovaní.
II. České prekladové a odborné slovníky

Z českých slovníkov sa najskôr sústredíme na porovnateľný všeobecný dvojjazyčný pre-
kladový slovník Velký česko – španělský slovník 1. a 2. díl. Pri hesle doprava sa uvádza cel-
kom osem synoným v španielčine a následne je spracovaných ďalších 31 VP pri význame
„dopravování“ a 18 VP (časť z nich sa opakuje) vo význame „dopravní ruch“ a celkom 9
ďalších slovných spojení. V porovnaní so španielsko-slovenskými a slovensko-španielskymi
slovníkmi je rozhodne podrobnejší, výpovednejší.
C. Heslo doska v technických slovníkoch:

Jediný odborný slovník, ktorý paralelne nájdeme v slovenčine aj v češtine, je technický
slovník. Treba zdôrazniť, že oba slovníky vznikli vo výrazne vzdialenom časovom horizonte.
Česko-španělský technický slovník je z r. 1999, zatiaľ čo Španielsko-slovenský a slovensko-
španielsky technický slovník bol publikovaný v r. 1971. Z uvedeného dôvodu vyberáme pre
komparáciu heslo doska, ktoré nie je úzko a výlučne viazané na najaktuálnejšie reálie.
V slovenskom slovníku nachádzame celkom 6 synoným a 62 slovných spojení, v ktorých
uvedené heslo figuruje. V českom slovníku nachádzame celkom 9 synoným a 67 slovných
spojení s heslom deska. Okrem gramatických kategórií sa takmer pri každom slovnom spo-
jení uvádza príslušný odbor, kam sa termín radí, napr. drevárstvo, chémia, elektroodbory,
polygrafia, lesníctvo, stavebníctvo a mnohé ďalšie. Spracovanie hesla je porovnateľné. Ak
však hľadáme španielske ekvivalenty pre lexikálne jednotky označujúce najnovšie vecné
poznatky, je lepšie zvoliť za východiskový jazyk češtinu, pretože okrem technického slovní-
ka je k dispozícii aj Česko-španělský odborný slovník 1. a 2. díl, v ktorom rovnako nájdeme
časť aktuálnej lexiky z oblasti techniky.
Ak máme zhodnotiť kvantitu exemplifikácie VP v jednotlivých slovníkoch, vo všeobec-

nosti možno konštatovať, že ich zastúpenie v kompozícii jednotlivých hesiel nie je časté.
Všeobecné prekladové slovníky uvádzajú len tie najfrekventovanejšie VP. Odborné slovníky
sú obsažnejšie. Treba však upozorniť aj na nepomer ich zastúpenia v porovnateľných ty-
poch slovníkov v relácii slovenčina/čeština. Analýza ukázala, že česko-španielske slovníky
zvyčajne uvádzajú pod hyperheslom viac VP ako slovenské. Najčastejšie nachádzame špa-
nielske ekvivalenty VP v českých odborných slovníkoch.
4.5.3 Kvalita a kvantita slovníkovej výbavy a preklad

Porovnanie hesiel môžeme realizovať z dvoch pohľadov: z aspektu lexikografie; z aspek-
tu prekladateľa a ďalších používateľov slovníka.
Ak porovnávame dostupné slovníky z lexikografického hľadiska, treba opäť pripomenúť,
že na slovenskom a českom trhu nenájdeme úplne porovnateľné pendanty, hlavne pre
absenciu slovensko-španielskych odborných slovníkov.
Pri porovnávaní treba brať do úvahy aj ciele jednotlivých typov slovníkov a heslá hodno-
tiť v rámci jednej kategórie slovníkov. Porovnať ich možno, samozrejme, aj vzájomne, ale
hodnotenie by sa malo diať vždy v rámci jednej kategórie slovníka v súlade s jeho cieľmi.
Napr. cieľ prekladového slovníka je definovaný nasledovne: „Potřeby, které [prekladové]
slovníky plní, lze zhrnout aspoň zhruba do tří okruhů:
1. cestování, obchod a jiný praktický n. kulturní styk; hlavní okruhy častých n. pravidel-
ných uživatelů jsou administrativa (sekretářky) a překladatelé a tlumočníci;
2. odborný styk vázaný na terminologii; hlavní uživatelé jsou překladatelé;
3. studium druhého jazyka, tj. obv. bez bezprostředného styku; hlavní uživatelé jsou
(zvl. univerzitní) studenti a lingvisté“ (Čermák, 1995, s. 232).
V našom prípade sú najporovnateľnejšie všeobecné prekladové dvojjazyčné slovníky. Ana-
lýzou sa dopracujeme k zisteniu, že heslá v českých slovníkoch sú zväčša podrobnejšie,
exemplifikácia je obsiahlejšia. Spracovanie hesiel v českých odborných slovníkoch sa rôzni.
Primárna je ekvivalencia, zaradenie termínu do príslušného odboru, ale aj upozornenie na
diskrepanciu medzi reáliami Španielska, Českej republiky a hispanofónnych krajín Latinskej

Ameriky.
Gramatické kategórie nie sú prioritnou informáciou, v podstate jedinou takouto infor-
máciou je rod substantív, prípadne ich číslo v prípadoch pomnožných substantív. Predlož-
kové väzby alebo regulárnosť/neregulárnosť slovies je zriedkavá, resp. výnimočná. Spravid-
la platí, že v stručných odborných slovníkoch s nižším počtom spracovaných hesiel je heslo
spracované na úrovni glosára.
Problémy prekladu VP sú samostatnou témou. Z aspektu prekladateľa alebo ďalších po-
užívateľov slovníkov, ktoré sú aktuálne dostupné, treba jednoznačne oceniť možnosť pra-
covať s českými prekladovými slovníkmi.
S prekladom viacslovných pomenovaní súvisí množstvo problémov, na ktoré prekladateľ
narazí. Ich preklad závisí od perspektívy, ktorou na VP nahliada autor (východisková kultúra
a východiskový text) a recipient (cieľová kultúra a cieľový text). Pri voľbe ekvivalentu treba
brať do úvahy charakter textu. Nie je jedno, či je text umelecký, s osobitným zreteľom na
poéziu, kde svoj význam zohráva nielen obsah, ale aj forma, napr. symetria/asymetria VP
v texte originálu a prekladu, alebo máme do činenia s odborným textom, textom neraz
saturovaným VP, ktorých preklad si vyžaduje presnú ekvivalenciu. Ďalším problémom, kto-
rý súvisí s prekladom VP, je nulová ekvivalencia, zvlášť v prípade tých VP, ktoré reflektujú
kultúrne reálie východiskového jazyka, ktoré sa môžu týkať bežnej slovnej zásoby, ale aj
odborných termínov. V tomto prípade často nestačí ani dobrá slovníková výbava a prekla-
dateľ je nútený využívať paralelné texty, najmä pri prekladaní aktuálnych skutočností, ktoré
do slovníkov ešte neboli inkorporované.
4.6 Problémy pri preklade slovenských VP do španielčiny

Prekladanie VP zo slovenčiny do španielčiny prináša celý rad problémov, s ktorými sa
prekladateľ počas prekladu stretne. Je nevyhnutné zvoliť adekvátny postup, aby sa pri
transfere eliminovali posuny a redukovali straty, vždy s ohľadom na charakter textu. Treba
si uvedomiť, že preklad VP závisí od viacerých významných faktorov, ktoré rozhodujú
o voľbe ekvivalentu. V prípade odborných textov samozrejme rozhoduje exaktnosť výrazu,
no v umeleckom texte treba brať do úvahy cieľovú skupinu, vekovú kategóriu čitateľa,
mimojazykové skutočnosti či textovú a významovú spojitosť jazykového prejavu. Na to
všetko treba prihliadať v kontexte typologických rozdielov medzi jazykmi. Finálne prekla-
dateľské riešenie teda vzniká súčinnosťou viacerých faktorov ako „typu textu, predpokla-
daného informačného pozadia príjemcu, časopriestorového rozdielu medzi prostrediami
vysielajúcej a prijímajúcej kultúry, dôležitú úlohu hrajú aj literárne tradície a normy“
(Gromová, 2009, s. 74).
Špecifickým prípadom prekladania je koncipovanie slovníka. De facto ide o „meta-
preklad“, preklad pre budúci preklad, či už knižný preklad, alebo preklad významu kon-
krétnej lexikálnej jednotky pri čítaní a recipovaní cudzojazyčného textu a pod., keď slovník
slúži ako pomôcka pri preklade. Slovník je odborná publikácia, ktorá sumarizuje súhrnné
spracovanie slovnej zásoby alebo informácií z jednotlivých odborov v knižnej alebo v elek-
tronickej podobe. V podstate nemá obmedzenie, pokiaľ ide o kategóriu používateľa, hoci,
pochopiteľne, existujú verzie slovníkov, ktoré sú uspôsobené používateľom podľa vzdela-
nia, veku alebo podľa stupňa podrobnosti informácie. Obsažnejšie slovníky majú zvyčajne
podrobnejšiu stavbu hesla, uvádzajú sa gramatické kategórie, exemplifikácia je bohatšia,
prítomné sú i komplementárne informácie, teda údaje, vďaka ktorým možno ekvivalent

exaktnejšie identifikovať a vhodne ho použiť v cieľovom texte.
Prekladanie VP pre Slovník viacslovných pomenovaní je špecifickým prekladom, ktorý si
vyžaduje využitie rozličných prekladateľských techník. V prvom rade je nevyhnutné stano-
viť si vhodnú prekladateľskú stratégiu. Slovník viacslovných pomenovaní je slovenským
slovníkom, ktorý sumarizuje VP bez obmedzenia jazykových domén a jednotlivé VP defi-
nuje. Heslár obsahuje terminologické i neterminologické VP, a preto pri ich prekladaní nie
je možné postupovať identicky. Pri prekladaní terminologických VP je nevyhnutné nájsť
presný ekvivalent, ktorý sa v cieľovom jazyku v príslušnej jazykovej doméne používa, a pri
prekladaní neterminologických VP sa musí prekladateľ usilovať o transfer reálií východis-
kovej, teda domácej slovenskej kultúry, do cieľovej kultúry s cieľom priblížiť ich cieľovému
recipientovi, či už pre potreby vlastného porozumenia textu, alebo pre potreby ďalšieho
prekladu. Z uvedených dôvodov nie je možné aplikovať jednotnú stratégiu a prekladateľ
musí využívať viaceré prekladateľské techniky. Pre ilustráciu významu voľby prekladateľ-
ského postupu uveďme jednoduchý prípad VP paradajková polievka a gazpacho. Uvedené
lexikálne jednotky sú aj nie sú úplne synonymické, môžu i nemôžu fungovať ako úplné
ekvivalenty. Ekvivalentom slovenského VP paradajková polievka je v španielčine sopa de
tomate, teda doslovne polievka z paradajok, paradajková polievka. Pri prekladoch zo špa-
nielčiny sa často stretávame s prekladom gazpacho ako paradajková polievka, prípadne
s druhou možnosťou, a síce s ponechaním originálneho tvaru gazpacho. Uvedený ekviva-
lent sa nezriedka vyskytuje v slovenských receptároch, turistických sprievodcoch, a pod.
Prekladateľ teda volí medzi substitúciou alebo výpožičkou. Gromová (2009, s. 74) hovorí
o transferenčných a o substitučných postupoch. V prípade prvého postupu usiluje prekla-
dateľ o exotizujúci preklad, v prípade druhom prekladateľ eliminuje cudzie prvky
a preferuje naturalizačný preklad. Ponechanie lexikálnej jednotky gazpacho znamená
snahu prekladateľa o prenos španielskych reálií do slovenského prijímajúceho prostredia.
Substitúcia španielskeho gazpacho za paradajkovú polievku je síce naturalizačný postup,
no možno ho hodnotiť ako posun, pretože špecifikom gazapacha je skutočnosť, že táto
paradajková polievka sa podáva a konzumuje studená. Daná skutočnosť robí z dvojice
pendantov neúplné synonymá, pretože polievka je v našom domácom ponímaní tradične
teplý tekutý pokrm. V súvislosti so substitúciou teda treba upozorniť na možný posun.
„Tematický posun vzniká náhradou reálií, výrazových spojení a idiómov originálu prvkami
domácimi. Tento postup favorizuje konotáciu na úkor denotácie a spravidla sa označuje
ako substitúcia“ (Vilikovský, 1984, s. 43). Namiesto substitúcie je vhodnejšie uviesť výstiž-
nejší ekvivalent, ktorý bude doplnený o ďalší určujúci element, teda studená paradajková
polievka. V uvedenom prípade hovoríme o adaptačnom postupe, konkrétne o explikácii.
Voľba prekladateľského postupu je teda dôležitým momentom, keď sa prekladateľ rozho-
duje, akým spôsobom bude realizovať transfer do cieľového jazyka, a tým do cieľovej kul-
túry.
Problémy s prekladaním viacslovných pomenovaní zo slovenčiny do španielčiny pre
Slovník viacslovných pomenovaní možno radiť do dvoch základných skupín: terminologické
VP; neterminologické VP
Kategóriu terminologických viacslovných pomenovaní charakterizuje niekoľko problé-
mov, ktoré sa objavujú pri prekladaní VP do španielčiny. Relatívne najmenej komplikovaná
je skupina taxonomických názvov. Presná klasifikácia organizmov a ich usporiadanie do
hierarchického systému umožňuje zistenie požadovaného ekvivalentu v príslušnom jazy-

ku, pričom veľkou pomocou je rodový a druhový názov v latinčine, ktorý dáva možnosť
nájdenia pendantu aj v prípade, že prekladateľ nedisponuje slovníkom, ktorý by hľadané
názvy uvádzal. V takom prípade poslúži encyklopédia alebo paralelné texty. Napriek da-
ným možnostiam nie je zárukou, že prekladateľ hľadaný ekvivalent nájde, pretože existuje
značné množstvo fauny a flóry, pre ktorú cieľový jazyk nemá označenie, najčastejšie
z dôvodov, že sa v daných geografických zónach nevyskytuje alebo ide o novoobjavený
druh, ktorý ešte nedostal pomenovanie. Príkladom je fúzavka cesnaková (Suillia lurida),
ktorá zatiaľ v španielskej taxonómii nemá pomenovanie. Občas sa v textoch vyskytuje
ľudový, neoficiálny názov mosca del ajo. Uvedený názov je pravdepodobne utvorený na
základe názvov mosca de la cebolla alebo mosca de la col (cibuľová muška, kapustová
muška). Podľa publikácie Catálogo de los Diptera de España, Portugal y Andorra (Insecta)
sa druh Suillia lurida na uvedenom území nevyskytuje. V rade dvojkrídlovce (diptera) sa
uvádza čeľaď SUILLINAE s 26 druhmi, no Suillia lurida sa medzi nimi nevyskytuje (2002,
s. 167). V podobných prípadoch je riešením uviesť ako ekvivalent latinský názov živočíšne-
ho či rastlinného druhu.
Okrem taxonomických pomenovaní sa pri preklade terminologických VP do španielčiny
stretávame s problémom transferu termínov, ktoré sú v príslušnej doméne relatívne nové
a reflektujú aktuálne skutočnosti. Vyššie spomínané problémy ohľadom odbornej slovní-
kovej výbavy v relácii slovenčina ↔ španielčina sú očividné práve pri preklade terminolo-
gických VP. Nevyhnutná je práca pomocou paralelných textov, ktoré popisujú aktuálnu
problematiku, vďaka čomu má prekladateľ možnosť vyselektovať potrebný ekvivalent.
Potrebná je teda rešeršná a sociálna kompetencia prekladateľa. Okrem vlastného vý-
skumu je značne nápomocná konzultácia s odborníkom.
Pri preklade neterminologických VP tvoria najproblematickejšiu kategóriu reálie, teda
viacslovné pomenovania viažuce sa na domáci kontext, reflektujúce skutočnosti úzko
alebo výlučne späté s vecnými poznatkami, údajmi a informáciami charakteristickými pre
zobrazenie slovenského kontextu určitej doby. Pri ich prekladaní je potrebné zvoliť vhod-
nú prekladateľskú techniku, aby sa daná skutočnosť premietla do ekvivalentu v španiel-
čine. Najznámejšie skutočnosti, ktoré presiahli slovenský kontext a premietli sa do európ-
skeho alebo svetového diania, a zapísali sa do dejín, dostali svoje označenie aj v španielči-
ne. Spomenúť možno Nežnú revolúciu - Revolución de terciopelo, pričom španielske ozna-
čenie vychádza z českého Sametová revoluce. Pre mnohé slovenské reálie však ne-
má španielčina vlastný ekvivalent a prekladateľ musí zvoliť niektorý z prekladateľských
postupov, aby dosiahol transfer do španielčiny. Medzi najčastejšie využívané postupy
nepochybne patrí adaptácia, ktorá sa v preklade využíva vtedy, ak v cieľovom jazyku ne-
jestvuje kontext, ku ktorému sa skutočnosť viaže. Keďže východisková a cieľová kultúra
nekorešpondujú, je potrebné preklenúť medzikódový nesúlad. Najfrekventovanejšie typy
adaptácie sú zvyčajne expanzia, situačná ekvivalencia a vytvorenie nového ekvivalentu.
Z ďalších prekladateľských postupov sa využívajú aj výpožičky či parafráza. Uveďme si
príklady využitia prekladateľských postupov.
1) Adaptácia
a) Expanzia
V prípade expanzie prekladateľ využíva možnosť pridania, rozšírenia informácie.
V našom príklade je uvedený postup žiaduci pri hyperhesle nárečie, pričom pridaná infor-
mácia v preklade sa týka spresnenia geografickej zóny. Ak ide o presne daný región, napr.
Zemplín alebo Šariš, prekladový ekvivalent je dialecto hablado en + názov regiónu, teda
doslovne dialekt, ktorým sa hovorí v Šariši. Ak zóna nezodpovedá presne vymedzenému
geografickému územiu, napr. hlohovské nárečie, t. j. nárečie používané v Hlohovci a jeho
okolí, prekladový ekvivalent je dialecto del eslovaco del área de Hlohovec.
spišské nárečie dialecto del eslovaco hablado en Spiš
zemplínske nárečie dialecto del eslovaco hablado en Zemplín
záhorské nárečie dialecto del eslovaco hablado en Záhorie
hlohovské nárečie dialecto del eslovaco del área de Hlohovec
topoľčianske nárečie dialecto del eslovaco del área de Topoľčany
zvolenské nárečie dialecto del eslovaco del área de Zvolen
b) Situačná ekvivalencia
Prekladateľ využíva možnosť známejšieho kontextu a viac používaného ekvivalentu,
ktorý korešponduje v relácii východisková a cieľová kultúra. Ako príklad si môžeme uviesť
VP rozhlasové pásmo. Španielčina v tomto prípade využíva lexikálnu jednotku programa,
ktorá je všeobecnejšia, no v danej situácii známejšia, preto sme ako ekvivalent zvolili emi-
sión del programa en la radio.
c) Vytvorenie nového ekvivalentu
Prekladateľ využíva kombináciu známeho ekvivalentu, v našom prípade lexikálnej jed-
notky groschen a doplňujúcej informácie. Určovaný komponent groschen sa stáva súčas-
ťou štruktúry N + prep. + N, pričom určujúcim komponentom je v našom prípade Bohe-
mia, teda vytvorí sa nový ekvivalent groschen de Bohemia.
2) Výpožička
Prekladateľ použije prevzaté slovo. Slovo preberá z východiskového jazyka a prenáša
ho do cieľového jazyka. Zo slovenských výpožičiek v španielčine možno spomenúť napr.
slovenský čuvač – cuvac eslovaco alebo slovenský kopov – kopov eslovaco. Zaujímavosťou
je fonetická adaptácia slovenského čuvač do španielčiny. Keďže slovo čuvač bolo do špa-
nielčiny prebraté na základe grafickej podoby a vzhľadom na absenciu mäkčeňov
v španielskej diakritike, ustálila sa podoba cuvac, ktorá plne rešpektuje pravidlá španiel-
skej výslovnosti, teda [kuvak]. Hláska „k“ v slove kopov sa v rovnakej grafickej podobe
preberá aj do španielčiny a jej výslovnosť zostáva nemenná. Na prvý pohľad je zjavné, že
ide o výpožičku, pretože konsonant „k“ je v španielčine raritný. Vyskytuje sa majoritne
v prevzatých slovách.
3) Parafráza
Prekladateľ využíva možnosť opisu, teda slovo nahrádza skupinou slov alebo celým tex-
tom, ktorého rozsah závisí od kontextu, textového žánru, a pod. V našom prípade patrí
značné množstvo ekvivalentov preložených prostredníctvom parafráz do domény gastro-
nómie. Dôvodom sú odlišné stravovacie návyky a rozdielne receptúry prípravy pokrmov,
preto sú v cieľovom jazyku neznáme, aj v prípade, že by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že
pochádzajú z cieľovej, nie východiskovej kultúry, napr. VP španielsky vtáčik. Uvedený ekvi-
valent tak, ako mnohé ďalšie, treba preložiť za pomoci komplementárnych informácií:
rollo de carne, generalmente de ternera, relleno. Za mnohé ďalšie príklady uveďme napr.
ešte slivkové gule - bolas hechas de masa de patata y rellenas de ciruela.
4) Explicitácia
Pri explicitácii prekladateľ vkladá do prekladu informáciu, ktorá je vo východiskovom

jazyku prítomná len implicitne a jej absencia v cieľovom jazyku by mohla spôsobiť stratu
alebo významový posun. Poznáme niekoľko typov explicitácie, pričom uvádzame len prí-
klad pragmatickej explicitácie, keď prekladateľ po uvážení doplní alebo skonkretizuje in-
formáciu, ktorá je síce vo východiskovom jazyku obsiahnutá, nemusí však byť zrejmá pre
čitateľa v cieľovom jazyku. Príkladom je VP čitateľský denník. Uvedené viacslovné pome-
novanie je v našom kontexte rozšírené a dobre zrozumiteľné, ale pre jeho pochopenie
v španielčine je vhodný dôraz na individualitu estetických čitateľských zážitkov, preto ako
možný ekvivalent uvádzame lista personal de libros leídos, kde adjektívum personal –
osobný zdôrazňuje skromné preferencie jedinca, ktorý si takýto záznam vedie.
5 Zhrnutie
Problematika viacslovných pomenovaní je komplexná a viacrozmerná. Stojí na hranici

lingvistických disciplín (lexikológia, syntax, morfológia), prirodzene zasahuje do aplikačnej
zóny lexikografie a zároveň hranice lingvistiky presahuje (napr. aj smerom do translatoló-
gie). V tejto sekcii sa sumarizujú poznatky a prístupy k problematike VP v lexikologických
kompendiách, učebniciach a lexikografických dielach, ako aj vo vybraných štúdiách
v anglistike, germanistike, romanistike a v hispanistike.
Kapitola o výskume VP v anglistike upozorňuje na konceptuálnu rozdielnosť základných
termínov (viacslovné pomenovanie – multiword expression), ako aj vo vymedzení oblasti
výskumu (frazeológia – idiomatology). Ďalej sa pozornosť zameriava na charakteristiku
obsahu a rozsahu pojmov/termínov, ktoré s konceptom viacslovnosti súvisia: kolokácie,
„frázové slovesá“, idiómy, „rečové formulky“, „situačne viazané výpovede“, paremiologic-
ké výrazy a spojenia. Poukazuje sa na dôležitosť pragmatiky pri vzniku a používaní viac-
slovných komplexov, ako aj na heterogénnosť klasifikácií VP (sémantické, pragmatické,
štatistické.
V kapitole o výskume VP v germanistike sa taktiež porovnáva situácia so slovenčinou.
VP sú v slovenčine vnímané iným spôsobom ako v nemčine, čo súvisí okrem iného aj
s odlišnou jazykovou typológiou. Slovenské VP sa v nemčine vyskytujú väčšinou vo forme
kompozít, ktoré majú rozličnú štruktúru. 90 % preloženého materiálu tvoria práve kompo-
zitá, prípadne, avšak v oveľa menšej miere paralelne obidve formy. Len približne 10 %
tvoria nemecké VP, ktoré sa však a najmä vyskytujú vo frazeologických spojeniach.
V prvom rade sa konštatuje terminologickú rozmanitosť a nejednoznačnosť. Nemecká
jazykoveda pozná viacero termínov, ktoré môžeme vnímať ako VP. Sú to Wortverbindung,
Mehrworteinheit, Mehrwortlexem, Mehrwortkombination, mehrgliedrige lexikalische
Einheit. Definície pracujú aj s termínmi Mehrwortbenennung a syntagmatische Fixierun-
gen / Verbindungen / Konstruktionen. Problematické je aj vymedzenie VP voči kolokáciám
(Kollokationen) a parafrázam (Paraphrasen). V nemčine absentuje lexikografické spraco-
vanie VP, existuje však rozsiahly nemecký kolokačný slovník, ktorý obsahuje 54 000 kolo-
kačných skupín. VP nie sú explicitne zahrnuté ani do nemeckých výkladových slovníkov.
Kapitola o výskume VP vo francúzskej lingvistike sa poukazuje na heterogénnosť prí-
stupov a terminologických riešení. Vo všeobecnosti sa viacslovné lexémy bežne pomenú-
vajú termínmi expressions, locutions, lexies multiverbales, éléments polylexicaux. Ponúka

sa prehľad vlastností VP, história výskumu týchto typov lexém. Výskum VP sa vo francúz-
štine uberal smerom od odborného jazyka k bežnému jazyku, pretože výskyt tohto typu
lexém je v odbornom jazyku omnoho vyšší. Tento výskum smeroval od substantívnych
pomenovaní k všetkým ostatným (slovesným, adverbiálnym atď.), keďže počet substan-
tívnych pomenovaní niekoľkonásobne prevyšuje ostatné kategórie.
V kapitole o výskume VP v španielčine sa poukazuje na niekoľko spoločných neuralgic-
kých bodov: 1) Tejto problematike sa nevenuje náležitá a systematická pozornosť. 2) Vysky-
tuje sa terminologická nejednoznačnosť, zvolený termín nikdy celkom presne viacslovné
pomenovanie nevystihuje, napr. compuestos sintagmáticos (syntagmatické kompozitá),
complejo verbal (slovný komplex), unidad pluriverbal (viacslovná jednotka), construcción
multiverbal (mnohoslovná konštrukcia), unidad sintagmática (syntagmatická jednotka),
compuesto sintagmático (syntagmatické kompozitum), unidad léxica compleja (komplexná
lexikálna jednotka). Používajú sa aj ďalšie termíny: palabras compuestas, lexías complejas,
modismos, frases familiares, expresiones alebo locuciones verbales, adverbiales, participia-
les, exclamativas, denominativas. Možný dôvod terminologickej nejednoznačnosti súvisí
s oblasťou výskumu. Označenia ako jednoslovná lexikálna jednotka, viacslovná jednotka
alebo mnohoslovná konštrukcia figurujú najmä v štúdiách zacielených na lexikografiu,
zvlášť praktickú lexikografiu. Iná skupina lingvistov preferuje označenia, ktoré obsahujú
slovo kompozitum, pretože sa sústreďujú na všetky vlastnosti a charakteristiky VP. 3) Uve-
dený stav terminologickej rozklísanosti dávajú mnohí lingvisti (J. Martínez Marín) do súvisu
s absenciou kritérií vymedzujúcich VP. Existencia kritérií, ktoré by nahliadali na obsah aj
formu, by dávala možnosť odlíšiť VP od voľných syntagiem. Slovenskí hispanisti sa proble-
matike VP venujú marginálne. Spomenúť treba najmä L. Trupa alebo B. Ulašina. Štúdie sú
zamerané na kontrastívnu a komparatívnu analýzu VP v relácii španielčina – slovenčina.
Druhý z autorov navyše upozorňuje aj na problémy súvisiace s prekladom VP.
V každej kapitole sa okrem toho predstavuje lexikografické spracovanie viacslovných
pomenovaní v rozličných typoch slovníkov a naznačujú sa translatologické problémy pri
preklade slovenských viacslovných pomenovaní do angličtiny, nemčiny, francúzštiny
a španielčiny: priradenie konkrétneho pomenovania k definovanému predmetu alebo
obsahu, ktoré súvisí s kultúrnymi špecifikami, historicky podmienenými rozdielmi, s jazy-
kovo-typologickými rozdielmi, ale aj s rozdielmi v pojmovej oblasti, bezekvivalentnosť,
viacekvivalentnosť. Napríklad slovenským VP môžu v angličtine zodpovedať: 1) jednoslov-
né slovotvorne nemotivované pomenovania: a) anglický ekvivalent spravidla predstavuje
slovo anglosaského/germánskeho pôvodu, preto často ide o krátke jednoslabičné slová
(domáce zviera – pet), b) anglický ekvivalent je latinského, románskeho/francúzskeho
alebo gréckeho pôvodu; takéto anglické ekvivalenty bývajú dvoj- a viacslabičné (zubný kaz
– carries); 2) derivát (vyhrievacie teleso – heater), 3) kompozitum (krvná skúška – blood
test), 4) viacslovné pomenovanie (samoopaľovací krém – self-tanning cream).
Bibliografia
ALBRECHT, Jörn: Übersetzung und Linguistik. Grundlagen der Übersetzungsforschung. Tü-

bingen: Narr Verlag 2005. 313 s.
ALMELA PÉREZ, Ramón: Procedimientos de formación de palabras en español. Barcelona:
Arial, 1999. 253 s.
ANTOLÍN ENCINAS, José Alberto – MARTINCOVÁ, Lucie: Colección Local 2006 – 2008. Praha:
Instituto Cervantes Praga 2008. 151 s.
ARNTZ, Reiner – PICHT, Heribert – MAYER, Felix: Einführung in die Terminologiearbeit. Hil-
desheim: Georg Olms Verlag 2004. 322 s.
AVILÉS RETAMAL, Patricia - MONTECINO SOTO, Lésmer: Lexías complejas en un corpus pe-
riodístico chileno. In: Onomázein. Revista de Lingüística, Filología y Traducción. Dostupné na:
http://www.onomazein.net/Articulos/4/11_Aviles.pdf
BARRIOVÁ, Alexandra: Rôznorodosť definovania viacslovných pomenovaní v španielčine a
v slovenčine. In: 6. študentská vedecká konferencia. Zborník príspevkov. Prešov: Prešovská
univerzita v Prešove 2010, s. 615 – 622. Elektronický zdroj. Dostupné na: http://www.pulib.
sk/elpub2/FF/Chovanec2/pdf_doc/50.pdf
BAUMANN, Klaus Dieter: Fachlichkeit von Texten. Egelsabch – Frankfurt/M. – Washington:
Hänsel – Hohenhausen 1994. 167 s.
BEITONE, Alain: Dictionnaire des sciences économiques. Paris, Armand Colin 2013. 544 s.
BERGENHOLZ, Henning – TARP, Sven: Mehrworttermini und Kollokationen in Fachwörter-
büchern. In: Fachlexikographie. Eds. H. Bergenholtz – B. Schaeder. Fachwissen und seine Re-
präsentation in Wörterbüchern. Tübingen: Narr 1994, s. 385 – 419.
BERGENHOLTZ, Henning – TARP, Sven (eds.): Manual of Specialised Lexicography. The pre-
paration of specialised dictionaries. Amsterdam/Philadelphia: John Benjamins 1995. 254 s.
BOSQUE, Ignacio – MAYORAL, José Antonio: Formación de palabras. Ensayo bibliográfico. In:
Cuadernos bibiliográficos, 38. Madrid: CSIC 1979. s. 245 – 275.
BRYNDA, Jiří: Španělsko-český právnický a ekonomický slovník. Praha: Linde 2007. 731 s.
BRYNDA, Jiří: Česko-španělský právnický a ekonomický slovník /A-O, P-Ž/ - Diccionario jurídi-
co y económico checo-español. Brno: Vydavatelství Tribun EU 2014. 1381 s.
BUSSE, Dietrich: Frame-Semantik. Ein Kompendium. Berlin: de Gruyter 2012. 888 s.
CASARES, Julio: Introducción a la lexicografía moderna. Madrid: CSIC 1996. 356 s.
CONDE SALAZAR, Matilde: Proceso de fijación de algunas lexías complejas. In: Cuadernos de
Filología Clásica. Estudios Latinos. 23/1. Madrid: Universidad Complutense 2003. s. 7 – 35.
COURTOIS, Blandine: Buts et méthodes de l’élaboration des dictionnaires électroniques du
LADL. LADL, CNRS, Université Paris 7. In: Cahiers du CIEL, 1994 – 1995, s. 88 – 108.
ČERMÁK, František – BLATNÁ, Renata (eds.): Manuál lexikografie. Jinočany: H & H 1995. 283 s.
DARMESTETER, Arsène: La vie des mots étudiée dans leur signification. Paris: Delagrave
1964 [1887]. 307 s.
DAS DIGITALE WÖRTERBUCH DER DEUTSCHEN SPRACHE. Dostupné na: <www.dwds.de>
DER DUDEN IN 10 BÄNDEN. Mannheim – Leipzig – Wien – Zürich: Dudenverlag. Dostupné
na: <www.duden.de>.
DICTIONNIARE DES TERMES OFFICIELS DE LA LANGUE FRANÇAISE. Paris: Journal Officiel De
La République Française 1994. 461 s.
DIN 2330: Begriffe und Benennungen; Allgemeine Grundsätze. Berlin – Wien – Zürich: Beuth
1993.
DIN 2342 Begriffe der Terminologielehre – Teil 1: Grundbegriffe, Ausgabe: 1992-10, Seite:
2, Absatz: 3.1.2 Benennung, Anmerkung 2.
DOKULIL, Miloš: Tvoření slov v češtině. Praha: Nakladatelství Československé akademie věd
1962. 264 s.
DOLNÍK, Juraj: Teoretickopoznávacia reflexia prekladania. In: Preklad a tlmočenie 8. Pre-
klad a tlmočenie v interdisciplinárnej reflexii. Eds. M. Hardošová – Z. Dobrík. B. Bystrica: Fakul-
ta humanitných vied UMB v B. Bystrici 2009, s. 7 – 11.
DONALIES, Elke: Basiswissen Deutsche Phraseologie. Tübingen – Basel: A. Francke Verlag
2009. 132 s.
DUBOIS, Jean: Le vocabulaire politique et social en France de 1869 à 1872, À travers les
œuvres des écrivains, les revues et les journaux, Paris, Librairie Larousse 1962. 460 s.
DUBSKÝ, Josef: Velký španělsko-český slovník. 1. a 2. díl. Praha: Academia 1977 – 1978. 958
+ 873 s.
DUBSKÝ, Josef: Velký česko-španělský slovník 1. a 2. díl. Praha: Leda 1996. 1161 s., 1309 s.
ENGELBERG, Stefan – LEMNITZER, Lothar: Lexikographie und Wörterbuchbenutzung. 4.,
dopl. vyd. Tübingen: Stauffenburg 2009. 277 s.
ERMAN, Britt – WARREN, Beatrice: The idiom principle and the open choice principle. In:
Text 20 (1) (2000), 29 – 62, online, [cit. 2015-12-15], dostupné na <http://lextutor.ca/n_gram/
erman_warren_2000.pdf>
FERNANDO, Chitra: Idioms and Idiomaticity. Oxford: Oxford University Press 1996. 184 s.
FIRTH, John R: A synopsis of linguistic theory, 1930 – 1955. In: J. R. Firth et al. (eds.) Studies
in Linguistic Analysis, Oxford: Blackwell 1957, s. 1 – 32.
FLEISCHER, Wolfgang – BARZ, Irmhild: Wortbildung der deutschen Gegenwartssprache. Tü-
bingen: Niemeyer 1992. 375 s.
FLEISCHER, Wolfgang: Phraseologie der deutschen Gegenwartssprache. Tübingen: Niemeyer
1997. 299 s.
FLUCK, Hans-Rüdiger: Fachdeutsch in Naturwissenschaft und Technik. Heidelberg: Julius
Groos 1984. 287 s.
FURDÍK, Juraj: Lexikológia. Nepublikované prednášky. Filozofická fakulta Prešovskej univer-
zity v Prešove 2000.
GARCÍA PLATERO, Juan Manuel: Consideraciones sobre la formación de palabras en español.
In: ELUA. Estudios de Lingüística. N. 12. Alicante: Universidad de Alicante. Departamento de
Filología Española, Lingüística General y Teoría de la Literatura 1998. s. 69 – 78.
GARCÍA-MEDALL, Joaquín: Casi un siglo de formación de palabras del español (1900 – 1994).
Guía bibliográfica. In: Cuadernos de Filología, Anejo XIII. Valencia: Facultad de Filología 1995.
166 s.
GIBBS Jr., Raymond W: A new look at literal meaning in understanding what is said and im-
plicated. In: Journal of pragmatics, 2002, roč. 34, č. 4, s. 457 – 486, online, [cit. 2015-12-15],
dostupné na <www.elsevier.com/locate/pragma>
GOOSSE, André: La néologie française aujourd’hui. Paris: CILF 1975. 72 s.
GRÉCIANO, Gertrud: Signification et dénotation en allemand. La sémantique des expres-
sions idiomatiques. Metz: Université de Metz 1983. 469 s.
GROMOVÁ, Edita: Úvod do translatológie. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Fi-
lozofická fakulta 2009. 96 s.
GROSS, Gaston: Les expression figées en français. Paris: Éditions Ophrys 1996. 164 s.
GROSS, Gaston: Manuel d’analyse linguistique. Lille: Presses Universitaires du Septentrion
2012. 370 s.
GROSS, Maurice: Les limites de la phrase figée. In: Langages č. 90, 1980, s. 7 – 22.
GROSS, Maurice: Une classification des phrases figées du français. Montréal: Université du
Québec à Montréal 1982. 34 s.
GUILBERT, Louis: La formation du vocabulaire de láviation. 2 vol. Paris: Larousse 1965. 712 s.
GUILBERT, Louis: Le vocabulaire de lástronautique. Paris: Larousse 1967. 363 s.
GUILBERT, Louis: La créativité lexicale. Paris: Larousse 1975. 285 s.
GUILLIEN, Raymond: Lexique des termes juridiques. Paris: Dalloz 2005. 662 s.
HAUSMANN, Franz Josef: Wortschatzlernen ist Kollokationslernen. Zum Lehren und Lernen
französischer Wortverbindungen. In: Praxis des neusprachlichen Unterrichts 31, 1984, s. 395 –
406.
HLAVIČKOVÁ, Vlasta – MACÍKOVÁ, Olga – ŠPÍGLOVÁ, Věra: Španělsko-český a česko-
španělský hospodářsky slovník - Diccionario económico español-checo y checo-español. Plzeň:
Fraus 2003. 246 s.
HOEY, Michael: Words and their neighbours. In: J. R. Taylor (ed.) The Oxford Handbook of
the Word. Oxford University Press 2015, s. 141 – 156.
HOLÁ, Zuzana: Česko-španělský odborný slovník 1. a 2. díl. Brno: Computer Press 2009. 632 s.
HORÁK, Jiří: Česko-španělský technický slovník. Praha: Sdělovací technika 1999. 291 s.
HORÁK, Jiří: Španělsko-český technický slovník. Praha: Sdělovací technika 1999. 299 s.
JANICH, Nina: Werbesprache. Ein Arbeitsbuch. Tübingen: Narr 2005. 323 s.
JAROŠOVA, Alexandra: Viacslovný termín a lexikalizované spojenie. In: Človek a jeho jazyk.
1. Jazyk ako fenomén kultúry. Na počesť profesora Jána Horeckého. Ed. K. Buzássyová. Brati-
slava: Veda 2000, s. 481 – 493.
JAROŠOVÁ, Alexandra: Problém vymedzenia kolokácií In: Jazykovedný časopis, 2007, roč.
58, č. 2, s. 81 – 102.
KAČMÁROVÁ, Alena: A Concise English Grammar Course, 2. prepracované vydanie. Prešov:
Filozofická fakulta PU v Prešove2011. 182 s.
KECSKES, Istvan: Situation-bound utterances as pragmatic acts. In: Journal of Pragmatics,
roč. 42, č. 11, 2010, s. 2889 – 2897.
KECSKES, Istvan: Intercultural Pragmatics. Oxford University Press 2013. 277 s.
KECSKES, Istvan – PAPP, Tunde: Foreign Language and Mother Tongue. Mahwah, NJ: Law-
rence Erlbaum 2000. 148 s.
KOCOUREK, Rostislav: La langue française de la technique et de la science. Wiesbaden:
Brandsteter 1991. 327 s.
KROMANN, Hans-Peder: Zur funktionalen Beschreibung von Kollokationen und Phraseolo-
gismen in Übersetzungswörtebüchern. In: Gréciano, Gertrud. Europhras 88, Phraséologie Con-
trastive, Actes du Colloque International, Klingenthal – Strasbourg 12-16 Mai 1988. Strasbourg:
Université des Sciences Humaines, Département d´Études Allemandes 1989, s. 265 – 271.
KŘEČKOVÁ, Vlasta: Les tendances de la néologie terminologique en français contemporain.
In: Sborník prací filozofické fakulty Brněnské univerzity. Brno: Brněnská univerzita 1997, s. 61 –
70.
KŘEČKOVÁ, Vlasta: Tvorenie pomenovaní v súčasnej francúzštine: vnútrojazykové postupy
tvorenia lexikálnych jednotiek novou formálnou štruktúrou. Banská Bystrica: Univerzita Mateja
Bela 2000. 111 s.
LANGOVÁ, Tatiana: Diccionario económico español-eslovaco/Španielsko-slovenský ekono-
mický slovník. Bratislava: VEDA vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1994. 228 s.
LE PETIT ROBERT. Paris: Dictionnaires Robert 1990. 2837 s.
LÉON, Jacqueline: L’automatisation et les unités lexicales composées. In: Regards croisés
sur les mots non simples. ENS Éditions 2008, s. 177 – 191.
Macmillan Dictionary. Dostupné na: http://www.macmillandictionary.com/dictionary/
british/look-up [cit. 2016-04-05]
MARTÍNEZ MARÍN, Juan: Las unidades léxicas complejas en español: aspectos teóricos y
descriptivos. In: Revista de Investigación Lingüística, vol. III, n. 2. Murcia: Universidad de Murcia
2000. s. 315 – 338.
MARTÍNEZ MARÍN, Juan: Unidades léxicas complejas y unidades fraseológicas. Implicaciones
didácticas. In: V Jornadas de Metodología y didáctica de la lengua española. Cáceres: Secreta-
riado de Publicaciones de la Universidad de Extremadura 1999. s. 97 – 116.
MATHIEU-COLAS, Michel: Essai de typologie des noms composés français. In: Cahiers de le-
xicologie, Didier Erudition 1996, s. 71 – 125.
MEDVECZKÁ, Mária: Locuciones pluriverbales en la terminología de las tecnologías de la in-
formación y la comunicación. In: Romanistické studie 5. Ostrava: Ostravská univerzita 2005.
s. 63 – 71.
MEJRI, Salah: Le figement lexical. Descriptions linguistiques et structuration sémantique,
Tunis: Publications de la Faculté des lettres de la Manouba 1997. 632 s.
MEJRI, Salah: Introduction: Polysémie et polylexicalité. In: Salah Mejri (ed.), Polysémie et
polylexicalité, 13-30. Caen: Presses universitaires de Caen 2003, s. 13 – 30.
MEĽČUK, Igor: 2012. „Phraseology in the language, in the dictionary, and in the computer“.
In: Yearbook of Phraseology 2012, roč. 3, č. 1, s. 31 – 56. Dostupné na <http://olst.ling.
umontreal.ca/pdf/yop_2012_0003.final.pdf> [cit. 2015-12-15]
MIHALJEVIĆ, Milica: Naziv u općem rječniku. In: Rječnik i društvo. Zbornik radova sa znan-
stvenog skupa o leksikografiji i leksikologiji [...]. Hg. R. Filipović et al. Zagreb: HAZU 1993, s. 237
– 241.
MISTRÍK, Jozef: Štylistika. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1985. 582 s.
MÖHN, Dieter: Determinativkomposita und Mehrwortbenennungen im deutschen Fach-
wortschatz. In: Jahrbuch Deutsch als Fremdsprache, 1986, Band 12, s. 114.
MONOGRAFÍAS S.E.A. — vol. 8. Catálogo de los Diptera de España, Portugal y Andorra (In-
secta). Zaragoza: Sociedad Entomológica Aragonesa (SEA) 2002. 323 s.
MOON, Rosamunde: Fixed Expressions and Idioms in English: A Corpus Based Approach.
Oxford: Clarendon Press 1998. 352 s.
MOON, Rosamunde: Multi-word Items. In: J. R. Taylor (ed.) The Oxford Handbook of the
Word. Oxford: Oxford University Press 2015, s. 120 – 140.
MORTUREUX, Marie-Françoise: Figement lexical et lexicalisation. In: Cahiers de Lexicologie
č. 82, 2003, s. 11 – 22.
NATTINGER, James R. – DeCARRICO, Jeanette S: Lexical Phrases and Language Teaching.
Oxford: Oxford University Press 1992. 231 s.
NEVEU, Franck: Dictionnaire des sciences du langage. Paris: Colin 2004. 316 s.
NIELSEN, Sandro: The Bilingual LSP Dictionary. Principles and Practice for Legal Language.
Tübingen: Gunter Narr Verlag 1994. 308 s.
OBDRŽÁLKOVÁ, Vanda – VAVROUŠOVÁ, Petra – MÁRQUEZ BOBADILLA, Mónica: Diccionario
checo-español: trabajo intercultural. Praha: InBáze 2014. 391 s.
xikografický, lexikologický a komparatívny výskum). Koncepcia projektu In: Slovenská reč,
2012, roč. 77, č. 5 – 6, s. 257 – 274.
Online OXFORD Collocation Dictionary, Dostupný na: <http://oxforddictionary.so8848.

com/search?word=serious> [cit. 2016-04-05]
PECMAN, Mojca: L’enjeu de la classification en phraséologie. Université de Nice-Sophia An-
tipolis 2004, s. 127 – 146.
PEŠKOVÁ, Jana: Jiří Brynda: Česko-španělský právnický a ekonomický slovník / Diccionario
jurídico y económico checo – español, A-O (págs. 615), P-Ž (págs. 764). Tribun EU, Brno, 2013.
In: Écho des études romanes, vol. X, num. 1-2. České Budějovice: Filozofická fakulta Jihočeské
univerzity 2014. s. 123 – 124.
ème
POLGUÈRE, Alain: Lexicologie et sémantique lexicale: notions fondamentales. 2 édition
Les Presses de l’Université de Montréal 2008. 356 s.
POTTIER, Bernard: Semántica general. Gredos: Madrid 1993. 244 s.
QUASTHOFF, Uwe: Wörterbuch der Kollokationen im Deutschen. Berlin: de Gruyter 2011.
564 s.
QUIRK, Randolph – GREENBAUM, Sidney – LEECH, Geoffrey. – SVARTVIK, Jan: A Compre-
hensive Grammar of the English Language, Longman Group Limited 1985. 1792 s.
RAINER, Franz: Setenta años (1921-1990) de investigación en la formación de palabras del
español moderno: bibliografía crítica selectiva. In: La formación de palabras. Madrid: Taurus
1993. s. 30 – 70.
REDER, Anna: Kollokationsforschung und Kollokationsdidaktik. In: Linguistik online 28,
3/2006, s. 157 – 176.
REY, Alain – CHANTREAU, Sophie: Dictionnaire des expressions et locutions. Paris: Robert
1989. 1086 s.
ROELCKE, Thorsten: Terminologisierung in DIN 2330, Abschnitt 2. Überlegungen zur Konsti-
tution eines terminologischen Systems in einem terminologischen Text. In: Fachsprache 1–
2/2012, s. 65 – 86.
ROSSENBECK, Klaus: Lexikologische und lexikographische Probleme fachsprachlicher Phra-
seologie aus kontrastiver Sicht. In: Mary Snell-Hornby – Esther Pöhl (Hrsg.) Translation and
Lexicography. Amsterdam: Benjamins 1989, s. 197 – 210.
RUWET, Nicolas: Du bon usage des expressions idiomatiques dans l’argumentation en syn-
taxe générative. In: Revue québécoise de linguistique, 1983, roč. 13, s. 9 – 145.
SCHIPPAN, Thea: Lexikologie der deutschen Gegenwartssprache. Tübingen: Niemeyer
1992. 306 s.
SCHMITZ, Klaus-Dirk: Terminologiearbeit und Terminographie. In: Angewandte Linguistik.
Ed. K. Knapp. Tübingen und Basel: Francke 2004, s. 435 – 455.
SCHRÖER, Heike: Kollokationen in der Fachsprache der Technik. Dipl.-Arbeit. Universität
Hildesheim; Fachbereich III – Sprachen und Technik.
SINCLAIR, John: Corpus, Concordance and Collocation. Oxford: Oxford University Press
1991. 179 s.
SONOMURA, Marion O: Idiomaticity in the basic writing of American English. New York: Pe-
ter Lang Publishing, Inc. 1996. 158 s.
SPEAKE, Jennifer (ed.): The Oxford Dictionary of Proverbs. 5. vydanie. Oxford: Oxford Uni-
versity Press 2008.
STRÄSSLER, Jürg: Idioms in English: A pragmatic analysis. Tübingen: Narr 1982. 162 s.
ŠKULTÉTY, Jozef – ŠULHAN, Jozef: Španielsko-slovenský a slovensko-španielsky slovník. 6.
vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 2005. 1208 s.
Španielsko-slovenský a slovensko-španielsky technický slovník. Bratislava: ALFA 1971. 1139 s.
Španielsko-slovenský a slovensko-španielsky veľký slovník ...nielen pre prekladateľov. Brati-

slava: Lingea 2010. 1296 s.
ŠULHAN, Jozef: Otázky tvorenia nových pomenovaní v modernej španielčine (skladanie a
združené pomenovania). In: Zborník Filologickej fakulty Univerzity Komenského. Philologica.
XXXIII. Bratislava: Filologická fakulta UK 1982. 17 s.
The Free Dictionary by Farlex. Idioms. Dostupné na: <http://idioms.thefreedictionary.com>
[cit. 2016-04-05]
TRUP, Ladislav: Združené pomenovania. In: Nedeľná pravda, roč. XIII, r. 1980. 1 s.
TRUP, Ladislav: Úvod do štúdia španielskeho jazyka. Bratislava: Filozofická fakulta Univerzity
Komenského 1993. 176 s.
TRUP, Ladislav: Španielska lexikológia. Banská Bystrica: Filozofická fakulta UMB 1999. 231 s.
TRUP, Ladislav – TALLOVÁ, Eva: Španielsko-slovenský slovník. Bratislava: Jazykové vydavateľ-
stvo Kniha-spoločník 2007. 1263 s.
ULAŠIN, Bohdan: Úskalia prekladu viacslovných pomenovaní (Adj + N) do španielčiny. In: Phi-
lologica 68. Studia romanistica. Bratislava: Univerzita Komenského 2012. s. 153 – 161.
VAŇKOVÁ, Ingrida: Jazyk, interpretácia a diskurz v koncepciách Paula Ricoeura a Charlesa
Taylora. In: A. Kačmárová (ed.) English Matters IV: (a collection of papers). Prešov: PU v Prešo-
ve, 2013, s. 68 – 72, online, [cit. 2015-12-10], dostupné na <http://www.pulib.sk/web/
kniznica/elpub/dokument/Kacmarova4>
VIEHWEGER, Dieter: Die Darstellung semantischer Vereinbarkeistbeziehungen zwischen le-
xikalischen Elementen im einsprachigen Wörterbuch des Deutschen. In: Wortschatzforschung
heute. Aktuelle Probleme der Lexikologie und Lexikographie. Hrsg. von Erhhard Agricola –
Joachim Schildt, Leipzig, 1982, s. 23 – 41.
VILIKOVSKÝ, Ján: Preklad ako tvorba. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1984. 240 s.
VILLOING, Florence: Les mots composés VN du français: arguments en faveur d’une con-
struction morphologique. In: Cahiers de grammaire, Morphologie et lexique, 2003. Vol. 28,
s. 183 – 196.
WOLFF, Gerhart: Deutsche Sprachgeschichte. Tübingen: Francke 1990. 302 s.
WORBS, Erika: Was ist fachsprachliche Phraseologie? Überlegungen am Beispiel der deut-
schen und polnischen Börsensprache. In: Polen unter Nachbarn. Polonistische und komparatis-
tische Beiträge zur Literatur und Sprache. Hrsg. H. Rothe – P. Thiergen. Köln – Weimar – Wien:
Böhlau 1998, s. 99 – 127.
III.
TEORETICKO-METODOLOGICKÉ, NOMINAČNÉ
A TYPOLOGICKÉ OTÁZKY
VIACSLOVNÝCH POMENOVANÍ
Martin Ološtiak – Martina Ivanová

1 Prístup Juraja Furdíka .................................................................................................. 132

2 Charakteristika lexikálnej motivácie ............................................................................ 136
2.1 Lexéma ako jazykový znak ......................................................................................... 136
2.2 Lexéma a lexia ............................................................................................................ 140
2.3 Motivačná typológia a hierarchizácia ........................................................................ 141
2.4 Motivačná relačnosť .................................................................................................. 143
2.4.1 Motivačná kooperácia ........................................................................................ 143
2.4.2 Motivačná determinácia ..................................................................................... 145
2.4.3 Motivačná inkompatibilita.................................................................................. 145
2.4.4 Statická a dynamická stránka motivačnej relačnosti .......................................... 145
2.5 Motivačná dynamika .................................................................................................. 146
2.5.1 Motivizácia ......................................................................................................... 146
2.5.2 Remotivácia a transmotivácia ............................................................................ 147
2.5.3 Demotivácia ........................................................................................................ 147
3 Viacslovné pomenovanie a syntaktická motivácia....................................................... 147
3.1 Základné pojmy/termíny ............................................................................................ 147
3.1.1 Princípy vzniku, stavby a fungovania viacslovných pomenovaní ........................ 150
3.1.1.1 Princíp tvarovosti ........................................................................................ 150
3.1.2 Porovnanie syntaktickej a slovotvornej motivácie ............................................. 153
3.1.2.1 Princíp slovotvornej motivácie a princíp syntaktickej motivácie ................ 153
3.1.2.2 Sekundárnosť pomenovania ....................................................................... 154
3.1.2.3 Kompozitá a viacslovné pomenovania ........................................................ 155
3.1.2.4 Viacnásobná a globálna motivácia .............................................................. 156
3.1.2.5 Onomaziologická explicitnosť ..................................................................... 156
3.2 Typológia viacslovných pomenovaní ......................................................................... 161
3.2.1 Funkčné hľadisko ................................................................................................ 162
3.2.1.1 Kvadrárne členenie ..................................................................................... 162
3.2.1.2 Viacslovné pomenovania a pojem lexikalizácie .......................................... 166
3.2.1.3 Vzťahy a prechody medzi funkčnými typmi viacslovných pomenovaní ...... 167
3.2.2 Konštrukčné hľadisko ......................................................................................... 172
3.2.3 Onomaziologické hľadisko .................................................................................. 174
3.2.3.1 Dvojkomponentové štruktúry ..................................................................... 174
3.2.3.2 Trojkomponentové štruktúry ...................................................................... 177
3.2.3.3 Štvor-, päť- a viackomponentové štruktúry ................................................ 181
3.3 Viacslovné pomenovania a voľné syntaktické konštrukcie ........................................ 184
3.3.1 Delimitačné kritériá ............................................................................................ 184
3.3.1.1 Nominačnosť a ustálenosť (reprodukovanosť, dispozičnosť) ..................... 185
3.3.1.2 Štatistické ukazovatele ................................................................................ 187
3.3.1.3 Motivačná priezračnosť (obraznosť, sémantická transponovanosť) ........... 190
3.3.1.4 Ekvivalentnosť s jednoslovným pomenovaním ........................................... 191
3.3.1.5 Špecifiká paradigmatickej motivácie ........................................................... 192
3.3.1.6 Kategoriálnosť nadradeného komponentu ................................................. 192
3.3.1.7 Jedinečnosť lexikálnej jednotky .................................................................. 192
TEORETICKO-METODOLOGICKÉ, NOMINAČNÉ A TYPOLOGICKÉ OTÁZKY... 131
3.3.1.8 Kolokabilita a monokolokabilnosť ............................................................... 195

3.3.1.9 Terminologickosť a determinologizovanosť ................................................ 196
3.3.2 Škálovitosť lexikalizovanosti ............................................................................... 196
3.4 Dynamika vzťahu medzi viacslovnými a jednoslovnými pomenovaniami ................. 199
4 Tvorenie pomenovaní a syntaktická motivácia ............................................................ 200
4.1 Jazykovoimitačná nominácia ..................................................................................... 202
4.2 Jazykovomotivačná nominácia .................................................................................. 202
4.2.1 Intralingválna nominácia .................................................................................... 202
4.2.1.1 Intralexematická nominácia ........................................................................ 202
4.2.1.2 Interlexematická nominácia ........................................................................ 203
4.2.2 Interlingválna nominácia .................................................................................... 204
4.3 Nominačná motivačná relačnosť ............................................................................... 204
4.4 Nominačný rad ........................................................................................................... 205
5 Zhrnutie....................................................................................................................... 207
Bibliografia .................................................................................................................... 209
V tejto sekcii predstavujeme jednak teoreticko-metodologické východiská, o ktoré sa

opierame pri analýze v ostatných častiach monografie (ide o teóriu lexikálnej motivácie),
vymedzujeme syntaktickú motiváciu ako motivačný typ, v rámci ktorého analyzujeme
viacslovné pomenovania, a ďalšie základné poznatky o fungovaní syntaktickej motivácie
(typológia viacslovných pomenovaní, delimitácia viacslovných pomenovaní a voľných syn-
tagmatických spojení). Osobitná pozornosť sa venuje miestu syntaktickej motivácie
v kontexte všeobecnej teórie nominácie.
1 Prístup Juraja Furdíka
Hlavným metodologickým oporným pilierom pri analýze tvorenia slov v slovenčine

v našom prístupe je teória lexikálnej motivácie. Jej základy položil a formuloval J. Furdík
v práci Teória motivácie v lexikálnej zásobe (2008). Východiskovým bodom Furdíkových
téz je spochybnenie Saussurovho konceptu o všeobecnej platnosti princípu arbitrárnosti
jazykového znaku. J. Furdík sa pokúsil o celostné, na jednotnej koncepcii založené videnie
lexiky a archimedovským „pevným bodom“ v tomto snažení sa mu stal pojem lexikálnej
motivácie. Autor považuje lexikálnu motiváciu za zdôvodnenie existencie každej lexikálnej
jednotky v langue aj v parole.
Furdíkova teória vo všetkých jednotlivostiach a detailoch nepredstavuje absolútne nó-
vum. Klasicky sa aj pred ním vymedzovali tri typy motivácie: zvuková (fónická), sémantická
a slovotvorná (napr. Dokulil, 1962, s. 103). Popri nich sa v českej lingvistike v šesťdesiatych
rokoch objavil koncept syntaktickej motivácie (Kuchař, 1963) a na Slovensku koncept pa-
radigmatickej motivácie (Dolník, 1985, 1990). Poznámky o tejto skutočnosti nájdeme aj
v rukopisnom fragmente, ktorý sa stal súčasťou učebnice Slovenská slovotvorba (Furdík,
2004, s. 28), či v štúdii Princíp motivácie vo frazeológii a v derivatológii (Furdík, 1994, s. 8 –
9, 2005, s. 384). Práve táto štúdia je prvým publikovaným dokladom, kde možno nájsť
zárodky Furdíkovej snahy o rozšírenie pojmu motivácie.1
Furdíkov prínos spočíva v tom, že zjednotil dovtedy vymedzované motivačné typy a
ako formuloval ambíciu komplexným spôsobom, pomocou jednotnej metodológie analy-
zovať, opísať a vysvetliť fungovanie lexikálnej zásoby. V tejto koncepcii sa lexika považuje
za súbor lexikálnych jednotiek, ktoré sú späté sieťami rozličných vzťahov. Kľúčovým po-
jmom a termínom v tomto prístupe je lexikálna motivácia, ktorá sa chápe ako základný
princíp fungovania lexiky vo všetkých jej aspektoch. Vychádza sa z týchto teorém
a aplikujú sa tieto metodologické postupy: neizolovanosť a motivovanosť lexikálnych
jednotiek a preferencia onomaziologického prístupu pri skúmaní lexiky.
Lexéma je neizolovaná jednotka, pri jej skúmaní sa preferuje onomaziologický prístup,
ktorý odráža prirodzený smer semiózy. Lexikálna motivácia poskytuje jednak možnosť
odpovedať na otázku Prečo sa lexéma X volá tak?, jednak tu ide o vlastnosť ako sieť vzťa-
hov medzi lexikálnymi jednotkami (Furdík, 2008, s. 27 – 33). Na rozdiel od tradičného
1
J. Furdík svoju motivačnú teóriu publikačne predstavil už len v dvoch takmer identických článkoch
(Typy lexikálnej motivácie, 1998/1999; Motywacja słowotwórcza między innymi typami motywacji
leksykalnej, 2000); porov. aj zjednotenú verziu v knihe Život so slovotvorbou a lexikológiou (Furdík, 2005,
s. 391 – 396). Celostne, ako sme uviedli, bola jeho koncepcia predstavená v posmrtne vydanej práci
Teória motivácie v lexikálnej zásobe (2008).
saussurovského chápania arbitrárnosti ako univerzálneho princípu vo výstavbe jazykového

znaku sa teda podčiarkuje všeobecná platnosť motivovanosti jazykového znaku: „Nie ar-
bitrárnosť, ale motivovanosť jazykového znaku je absolútna. Arbitrárnosť platí len pre
izolovanú jazykovú jednotku, aj to len z pohľadu od formy k obsahu“ (Furdík, 2008, s. 31 –
32).
Lexikálna motivácia je strechový pojem/termín, ktorý sa konkretizuje do podoby 17
motivačných typov. Typológia a hierarchizácia jednotlivých typov bola pri konštituovaní
tejto teórie pre J. Furdíka jednou z kľúčových otázok, ku ktorej sa neustále vracal (porov.
Ološtiak, 2008, s. 12 – 16). V poslednom variante sa dopracoval k tejto klasifikácii; porov.
prehľad [1] s následným stručným vysvetlením, v ktorom uvádzame vlastné príklady.
[1] Motivačná typológia podľa J. Furdíka

Základné typy: Elementárny typ:
Paradigmatická motivácia
Špecifikačné typy:
Fónická motivácia
Sémantická motivácia
Morfologická motivácia
Slovotvorná motivácia
Syntaktická motivácia
Frazeologická motivácia
Onymická motivácia
Nadstavbové typy: Expresívna motivácia
Stratifikačná motivácia
Terminologická motivácia
Sociolektická motivácia
Teritoriálna motivácia
Temporálna motivácia
Individualizačná motivácia
Kontaktové typy: Akceptačná motivácia
Abreviačná motivácia
1) Paradigmatická motivácia. Najdôležitejším argumentom pre Furdíkov prístup, podľa

ktorého prostredníctvom pojmu motivácia možno uchopiť celú lexiku, boli úvahy
J. Dolníka o paradigmatickej motivácii (ďalej PM) (Dolník, 1985, 1990). Svedčí o tom aj
priestor, ktorý venuje tomuto motivačnému typu nielen v časti o jednotlivých typoch mo-
tivácie, ale aj v úvodných pasážach, kde sa vysvetľuje podstata lexikálnej motivácie.
J. Furdík tu vychádza z tohto Dolníkovho postulátu: „Motiváciou slova sa rozumie nepria-
my alebo priamy kauzálny vzťah medzi jeho formálnou (výrazovou, materiálnou, zvuko-
vou) a významovou (ideálnou) zložkou, ktorý je podmienený vzťahom slova k paradig-
maticky súvzťažným slovám daného jazyka.“ (Dolník, 1990, s. 149). Tým sa vlastne ne-
priamo odkazuje na trierovskú teóriu lexikálneho poľa (Zeichenfeldtheorie). Paradigmatic-
ká motivovanosť lexémy značí jej zapojenosť do medziparadigmatických vzťahov s inými
lexémami, a to v rôznych podobách: pojmové (lexikálne) pole (počítač – hardvér – softvér
– klávesnica – myš – monitor – notebook – USB kľúč), synonymia (dobrý – výborný – exce-
lentný – vynikajúci – perfektný), antonymia (zima – teplo), homonymia (šach1 – šach2),

paronymia (filtrovať – flirtovať), hyperonymia a hyponymia (nábytok: stôl – stolička), kon-
verzívnosť (požičať – požičať si), slovotvorné vzťahy (cesta – cestovať – cestovateľ – cesto-
vateľka – cestovateľský).
2) Fónická (zvuková) motivácia. Tradične (systematicky od de Saussura) sa fónická mo-
tivácia viaže na imitačné lexémy typu múú, béé, kikirikí, člups. J. Furdík sa toto vymedzenie
pokúsil rozšíriť a za fónicky motivované považuje aj: a) prevzaté lexémy so zvukovou stav-
bou, ktorá rozličným spôsobom porušuje fonotaktické pravidlá slovenčiny (výskyt perifér-
nych foném, fonémy v netradičných funkciách, napr. konsonant n v pozícii slabičného
jadra, hiátovosť, a i., porov. aj Ološtiak, 2011, s. 203): džem, magnificencia, préteritum,
müsli [müsli], public relations [rilejšns], reálny; b) expresívne lexémy s netradičnou fónic-
kou výstavbou: fafrnok, trkvas, mamľas, chruňo, ťulpas, mumlať; c) paronymá odlišujúce
sa jednou fónémou: fonologické minimálne páry (paronymiu spomína aj v rámci paradig-
matickej motivácie). J. Dolník (2003, s. 106) uvažuje o homonymizovaných slovách.
3) Sémantická motivácia. Sémanticky motivované sú sekundárne významy odvodené
(derivované) od primárnejších významov: čítať „vnímať zrakom, príp. i nahlas reproduko-
vať, čo je napísané, vytlačené, a chápať zmysel textu“ (čítať knihu) → „predvídať“ (Brankár
výborne čítal hru.), dinosaurus „praveký jašter“ o „niekto al. niečo, kto/čo dlhý čas pôso-
bí v istej oblasti“, výstup „keď sa niekto pohybom al. chôdzou dostane hore al. von“ o
„vystúpenie pred verejnosťou“, magnet „teleso, ktoré má vlastnosť priťahovať kovy“ o
„niekto al. niečo, kto/čo priťahuje pozornosť“.
4) Morfologická motivácia. Morfologicky motivované sú lexémy utvorené na základe
slovnodruhového prechodu bez zmeny formy (porov. termín conversion v anglistike),
napr. veriaci (verb. particípium) o veriaci (substantívum), maloletý (adjektívum) o malo-
letý (substantívum), baliaci (verb. particípium) o baliaci (adjektívum), behom (pád sub-
stantíva) o behom (adverbium), záverom (pád substantíva) o záverom (prepozícia),
prakticky (adverbium) o prakticky (partikula).
5) Slovotvorná motivácia. Slovotvorne motivované sú jednoslovné pomenovania
vzniknuté z iných pomenovaní alebo kombinácií pomenovaní na základe zmeny morfema-
tickej štruktúry. K zmene pritom dochádza na úrovni formy aj na úrovni významu. Výsled-
kom tohto procesu je formálne a sémanticky rozčlenená lexéma: líder o líderka, mamička
o mamičkovský, boriť ľad o ľadoborec, mini sukňa o minisukňa, parlament Európskej
únie o europarlament. Efektívnosť tohto nominačného spôsobu spočíva v tom, že vzniká
jednoslovné pomenovanie (princíp ekonomickosti), ktoré prostredníctvom svojej formál-
nej rozčlenenosti naznačuje lexikálny význam, čím sa uľahčuje percepcia lexémy. Výhodou
slovotvornej motivácie je aj rekurzívnosť, ktorá zabezpečuje dostatočnú nominačnú rep-
roduktívnosť. Vytvárajú sa tak čiastkové slovotvorné zoskupenia – rovnakokoreňové a
rôznokoreňové útvary (sumár o sumarizovať o sumarizácia, blog o blogovať o bloger
o blogerka o blogerkin, hokejista – futbalista – volejbalista). Do vzťahov slovotvornej
motivácie sa zapája takmer celá lexika (približne 96 %), čím sa slovotvorná motivácia stáva
jej najdôležitejším štrukturačným a dynamizačným činiteľom (Furdík, 2004).
6) Syntaktická motivácia. Syntakticky motivované sú také viacslovné pomenovania,
ktoré obsahujú najmenej dva autosyntagmatické komponenty. Ide teda o jednotky
s minimálnou konštrukčnou stavbou syntagmy, napr. spotrebná daň, hladká múka; po-
drobnejšie vymedzenie syntaktickej motivácie porov. v tejto sekcii v kap. 3.
7) Frazeologická motivácia. Frazeologicky motivované sú frazémy, ktoré sa vyznačujú
súborom viacerých vlastností: druhotnosť, expresívnosť, ustálenosť, sémantická transpo-
novanosť, nadslovnosť: napr. hádzať hrach na stenu, gordický uzol, Šaty robia človeka.,
Pes, ktorý šteká, nehryzie., od Adama, Veď preto!.
8) Onymická motivácia. Onymicky motivované sú vlastné mená, t. j. lexikálne znaky,
ktoré pomenúvajú druhové jednotliviny (osoby, zvieratá, miesta, firmy, inštitúcie, výrobky
a i.), napr. Šimon, Milan Rastislav Štefánik, Banská Štiavnica, Hron, Tichý oceán, Puma,
Liga proti rakovine. K charakteristike onymickej motivácie porov. aj Ološtiak, 2009.
9) Akceptačná (interlingválna) motivácia. Akceptačne motivované sú lexémy prevzaté
z cudzích jazykov: napr. bíreš, a posteriori, textológia, selfie. V našej terminológii pracuje-
me s termínom interlingválna motivácia (Ološtiak, 2011).
10) Abreviačná motivácia. Abreviačne motivované sú skratky: napr. docent → doc.,
plukovník → plk., mimochodom → mmch, odborný asistent → OA, Tatranský národný
park → TANAP.
11) Expresívna motivácia. Expresívne motivované sú lexikálne jednotky, ktoré vo svo-
jom významovom spektre obsahujú emočno-vôľové a hodnotiace komponenty: napr.
čvarga, kosť „pekné dievča al. žena“, zvoziť niekoho „skritizovať“, sviniar, nahovno „zle“.
12) Stratifikačná (registrová) motivácia. Stratifikačne motivované sú štylisticky prízna-
kové lexémy: napr. zasadačka, snúbiť sa, luna, penále, eucharistia, vlastný gól, t. j. skupiny
lexém, ktoré sa tradične vyčleňujú pod hlavičkou diferenciácie slovnej zásoby zo štylistic-
kého hľadiska (knižné slová, hovorové slová, žurnalizmy, resp. publicizmy, kancelarizmy,
básnické slová, biblizmy a i.), porov. Ondrus (1972, s. 32 – 40), Ondrus – Horecký – Furdík
(1980, s. 146 – 156). O vzťahu lexikológie a štylistiky bližšie porov. aj Ološtiak, 2012. Nov-
šie pracujeme s pojmom/termínom registrová motivácia a vychádzame z konceptu regis-
tra ako situačne podmieneného spôsobu jazykového prejavu. To znamená, že za základný
motív existencie takto motivovaných lexém pokladáme situačnú podmienenosť (Ološtiak,
2010, 2011).
13) Terminologická motivácia. Terminologicky motivované sú odborné termíny, špeci-
fické lexikálne jednotky, ktoré sú charakterizované súborom týchto vlastností: motivova-
nosť, systémovosť, ustálenosť, jednoznačnosť a presnosť, derivatívnosť/nosnosť, interna-
cionálnosť (Horecký, 1956, s. 35 n.; Masár, 1991, s. 37 n.), napr. gravitácia, malý krvný
obeh, obdobie dažďov.
14) Sociolektická motivácia. Sociolekticky motivované sú lexémy, ktoré sa typicky pou-
žívajú v istej societe. Súbor takýchto jazykových (prototypovo lexikálnych) prostriedkov sa
nazýva sociolekt (Odaloš, 1997): napr. učka, matika, štacka, morfola. Tradične sa sociolek-
ty členia na tri skupiny – slang, argot, profesiolekt.
15) Teritoriálna motivácia. Teritoriálne motivované sú lexémy viazané na isté územie.
Prototypovo sú to dialektizmy (nárečové jednotky) a regionalizmy: napr. zochabic, ban-
durky, kapura, kočka „mačka“. Teritoriálne motivované môžu byť aj lexémy, ktoré nemajú
nárečový charakter, ale je pre ne charakteristické používanie na istom teritóriu, napr.
ojkonymum Žarka (neoficiálna podoba toponyma Žarnovica).
16) Temporálna motivácia. Temporálne motivované sú časovo príznakové lexikálne
jednotky – lexikálni „seniori“ (historizmy, archaizmy) a lexikálni „juniori“ (neologizmy):
napr. desiatok, kurfirst, zväzák, devízový prísľub, Rakúsko-Uhorsko, ČSSR; telebrita (tele-
vízna celebrita), exorexia (chorobná závislosť od cvičenia), vlog (videoblog).
17) Individualizačná motivácia. Individualizačne motivované sú neuzuálne lexikálne
jednotky (prototypovo okazionalizmy), vytvorené daným komunikantom ad hoc pre po-
treby konkrétnej a jedinečnej komunikačnej situácie: klebata (debata + klebeta), linčíček
(link), zakonklávne jednania (po skončení konkláve), Nedáme sa opentať! (opantať sa +
Penta).
2 Charakteristika lexikálnej motivácie
Pri charakteristike lexikálnej motivácie považujeme za potrebné vysvetliť tieto okruhy

otázok: status lexémy ako jazykového znaku (2.1), vzťah lexémy a lexie (2.2), motivačná
typológia a hierarchizácia (2.3), vzťahy medzi motivačnými typmi (2.4), motivačná dyna-
mika (2.5).
2.1 Lexéma ako jazykový znak

Otázka motivovanosti je prirodzenou súčasťou semiotického uvažovania. Vychádzajúc
z klasického ogdenovsko-richardsovského semiotického trojuholníka, v učebnici lexikoló-
gie (Ondrus – Horecký – Furdík, 1980, s. 33) sa prezentuje schéma lexikálneho jazykového
znaku (porov. schému [2]), v ktorej sa okrem „trojuholníkových“ vzťahov (v triáde obsah –
forma – denotát) zaznamenávajú dva typy štruktúrnych vzťahov k iným lexémam (na syn-
tagmatickej a paradigmatickej osi) a pragmatický vzťah k používateľom jazyka.
[2] Semiotický model jazykového znaku v učebnici lexikológie z r. 1980
používatelia jazyka
pragmatický vzťah
designát
štruktúrny vzťah
Z2
štruktúrny vzťah
Z3
designátor denotát
znak
Z1
Uvedená schéma je súčasťou výkladu o lexikálnom význame a významotvorných činite-

ľoch. Významotvorné činitele2 vytvárajú rozličné vzťahy lexikálneho významu a celej lexé-
my. Oproti klasickému semiotickému modelu sa Furdíkova schéma vyznačuje ešte jedným
2
Vecný činiteľ – denotát, psychický činiteľ – spracovanie označovanej skutočnosti vo vedomí
používateľov jazyka, jazykové činitele – forma, vzťah k iným jednotkám v systéme, spájateľnosť (Ondrus –
Horecký – Furdík, 1980, s. 32 – 33; Němec, 1968, s. 16 a n.).
pozitívnym spresnením: explicitne (rámčekom) sa vyčleňujú znakové zložky – forma

a obsah. Z tohto modelu vychádzame aj v našom prístupe v schéme [3].
[3] Upravený semiotický model lexikálneho znaku3
INTRALINGVÁLNOSŤ EXTRALINGVÁLNOSŤ
(sféra jazyka) (mimojazyková sféra)
IeLPARAD O ExL mimojazykové

iné LJ entity
IaL PL
iné LJ
IeLSYNTAG
F D
JZ=LJ
Jazykový znak (lexikálnu jednotku) považujeme za bilaterálnu jednotku, ktorej zložky

(forma a obsah) v systéme i v jeho realizácii figurujú ako dve neoddeliteľné, spolufungujú-
ce entity. Vzťah forma – obsah je preto vyznačený v spoločnom obdĺžniku (podobne ako
v schéme 2), má intralexematický (IaL) charakter, realizuje sa vo vnútri lexikálnej jednotky.
Poznámka 1: Paradigmatické a syntagmatické vzťahy sa vzájomne ovplyvňujú (Blanár,
1984, s. 80 a n.), ich vzťah je v schéme naznačený prerušovanou čiarou.
Poznámka 2: Rozlišovanie extralexematickej a paralexematickej dimenzie vychádza
z faktu, že extralexematické vzťahy sa nevyhnutne nemusia prejavovať pri každej lexikál-
nej jednotke (nie každá lexéma je časovo, teritoriálne či inak extralexematicky determino-
vaná). Na druhej strane paralexematickým vzťahom sa vyznačuje každá lexikálna jednotka
(každá lexéma, konkrétum či abstraktum, musí mať nejaký denotát). V tomto prístupe
teda nejde o denotát vo funkcii významotvorného činiteľa (porov. pozn. 2), ale o denotát
vo funkcii „pozadia“, toho, čo je označované lexikálnym znakom.
V tomto modeli sa počíta so vzťahovými dimenziami lexikálneho znaku na týchto úrov-

niach (porov. schému [4]): (1) intralingválnosť: (1a) intralexematickosť – vzťah medzi
formou a obsahom lexémy, ide o konštitutívny vzťah, keďže forma a obsah vytvárajú lexi-
kálny znak, je nevyhnutným predpokladom realizácie ostatných vzťahov; (1b) interlexe-
matickosť – vzťah k iným lexikálnym znakom na úrovni langue (interlexematické paradig-
matické vzťahy – IeLPARAD) a na úrovni parole (interlexematické syntagmatické vzťahy –
IeLSYNTAG); (2) extralingválnosť: (2a) paralexematickosť – vzťah lexémy k denotátu; (2b)
extralexematickosť – vzťah k mimojazykovým entitám (napr. používatelia jazyka, čas,
priestor).
3
Vysvetlenie skratiek: O – obsah, F – forma, D – denotát, JZ – jazykový znak, IaL – intralexematickosť,
IeL – interlexematickosť, ExL – extralexematickosť, PL – paralexematickosť, PARAD – paradigmatickosť,
SYNTAG – syntagmatickosť, LJ – lexikálna jednotka.
[4] Typy vzťahov, do ktorých vstupuje lexikálny znak
intralingválnosť extralingválnosť
mimojazykové entity
LEXIKÁLNY ZNAK
extralexematickosť
interlexematickosť intralexematickosť
paralexematickosť
iné lexikálne znaky forma – obsah
denotát
V našom výklade vychádzame najmä z prístupu, ktorý prezentoval J. Furdík (porov.

kap. 1). Ide predovšetkým o poznatky o neizolovanosti jazykového znaku a o rozličnosti
vzťahov, do ktorých sa lexikálny znak zapája. Táto rozličnosť je podhubím, z ktorého vyras-
tá jeho 17-členná motivačná typológia. Radikálna téza J. Furdíka o absolútnej motivova-
nosti a relatívnej arbitrárnosti lexikálneho znaku sa zakladá na poznatkoch o paradig-
matickej motivácii (Dolník, 1985, 1990, 2003). Práve J. Dolník v citovaných prácach pouká-
zal na možnosť rozšírenia pojmu motivácia. V knihe Lexikológia (Dolník, 2003, s. 120) vy-
chádza z analýzy troch argumentov, ktoré sa bežne uvádzajú v prospech arbitrárnosti (ide
o deskriptívnu, historickú a komparatívnu argumentáciu). V nich sa poukazuje na nevy-
hnutnosť vzťahu medzi formou a obsahom lexémy (nevyhnutnosť v tom zmysle, že pri
arbitrárnosti nie je nevyhnutná vnútorná spätosť medzi formou a obsahom, ale len kon-
venciou objektivizovaný asociačný vzťah). Autor ďalej rozvíja významovú náplň kategórie
nevyhnutnosti vo vzťahu k arbitrárnosti a k motivovanosti: „Ak hovoríme, že forma slova
je motivovaná, mienime tým to, že nie je náhodné, že táto forma je taká, aká je, ale nie je
ani nevyhnutné, aby takou bola (mohla by byť aj inou formou, môže sa zmeniť)“ (Dolník,
2003, s. 121). Motivácia sa teda hodnotí ako neľubovoľný, nenáhodný jav, tvoriaci stredný
článok v pojmovom rade náhodné (arbitrárne) – nenáhodné (motivované) – nevyhnutné.
Podobným spôsobom na problematiku motivovanosti nazerá J. Holeš: „Motivovanost není
opakem arbitrárnosti nebo konvenčnosti, jak se často traduje i v odborné literatuře. Moti-
vovanost je souhrn všech faktorů, díky nimž není struktura slova nahodilá.“ (Černý – Ho-
leš, 2004, s. 51).
Za jeden zo základných metodologických pilierov pri rozvíjaní teórie lexikálnej motivá-
cie pokladáme aplikovanie poznatkov o slovotvornej motivácii na ostatné motivačné typy.
Uplatňuje sa postup od známeho k menej známemu. V tejto súvislosti za smerodajné po-
kladáme dva momenty: (a) Dokulilovu všeobecnú charakteristiku motivácie a (b) Furdíko-
vu koncepciu princípu slovotvornej motivácie.
(a) „O vztahu motivace mezi A a B mluvíme … tehdy, jde-li nám o to, že existence B je
zdůvodnitelná skrze existenci A nebo naopak, popř. že B je vysvětlitelné pomocí A nebo
naopak.“ (Dokulil, 1962, s. 11, pozn. 5).
(b) „Prečo hovoríme o slovotvornej motivácii ako o princípe? Podľa nášho názoru je to
zároveň proces, vzťah i vlastnosť. Ako proces vystupuje pri utváraní slova, resp. pomeno-
vania. Ako vzťah sa prejavuje medzi dvoma (resp. pri možnej viacnásobnej motivácii aj
medzi viacerými) slovami (pomenovaniami): východiskovým (motivantom) a voči nemu

sekundárnym (motivátom). Ako výsledok procesu a súčasť vzťahu je vlastnosťou motivátu
(tu sa používa aj označenie motivovanosť).“ (Furdík, 1993, s. 12 – 13). Princíp slovotvornej
motivácie s jeho zložkami môžeme schematicky znázorniť takto:
[5] Princíp slovotvornej motivácie
vlastnosť
proces
podlaha podlahový
vzťah
motivant motivát
Uvedené skutočnosti možno terminologicky uplatniť pri všetkých typoch lexikálnej mo-
tivácie, a to tak, že na pomenovanie entít A a B sa využijú termíny motivant a motivát,
spresnené adjektívom, ktoré odkazuje na príslušný motivačný typ (napr. paradigmatický
motivant – paradigmatický motivát, morfologický motivant – morfologický motivát). Pri
charakteristike každého motivačného typu možno pozornosť sústrediť na (1) motiváciu
ako proces; (2) charakter motivantu; (3) motiváciu ako vzájomný vzťah medzi motivantom
a motivátom; (4) motivovanosť ako vlastnosť motivátu. Inak povedané, problematika lexi-
kálnej motivácie sa dotýka ozrejmenia A a B, procesu vzniku B, vzťahu medzi A a B a z toho
vyplývajúcej vlastnosti B. Týmto spôsobom sa definuje všeobecná motivačná štruktúra,
ktorá sa podľa jednotlivých typov lexikálnej motivácie napĺňa špecifickými vlastnosťami
a prvkami. Všeobecnú motivačnú štruktúru možno znázorniť takto:
[6] Všeobecná motivačná štruktúra
vlastnosť
proces
A B
vzťah
motivant motivát
K uvedeným skutočnostiam pridávame štyri stručné všeobecné poznámky:

1. Motivácia ako proces. Pri slovotvornej motivácii sa procesuálna stránka charakteri-
zuje ako proces utvorenia slova, čím sa poukazuje na základnú nominačnú funkciu. Keďže
nie všetky typy motivácie sa vyznačujú touto funkciou, procesuálnu stránku motivácie je
adekvátnejšie charakterizovať všeobecnejšie ako proces nadobudnutia istého motivačné-
ho typu. Z toho vyplýva, že proces nadobudnutia istého motivačného typu a proces utvo-
renia slova (resp. lexikálnej jednotky) je možné stotožniť len pri motivačných typoch
s nominačnou funkciou (porov. kap. 4 v tejto sekcii).
2. Charakter motivantu je dôležitým činiteľom, ktorý predurčuje vlastnosti motivačné-
ho typu (napr. pri frazeologickej motivácii, Ološtiak – Ivanová, 2013, s. 156 – 157). Tento
poznatok uplatňujeme aj pri klasifikácii a hierarchizácii lexikálnej motivácie (intralingválne,
intralingválno-extralingválne, extralingválne typy); porov. kap. 2.3 v tejto sekcii.
3. Motivácia ako vzťah medzi motivantom a motivátom. Z predchádzajúceho bodu
vyplýva, že charakter motivantu zásadným spôsobom ovplyvňuje aj vzťahovú zložku mo-
tivácie.
4. Motivovanosť ako vlastnosť motivátu. Motivátom je vždy istá lexikálna jednotka,

ktorá je nositeľom príslušného motivačného typu ako vlastnosti. Z toho vyplýva, že bez
existencie lexémy (resp. lexie) niet lexikálnej motivácie.
2.2 Lexéma a lexia

Lexia je elementárnejšou, konkrétnejšou jednotkou než lexéma a určovanie jednotli-
vých motivačných typov sa primárne viaže na lexiu (porov. aj Slančová, 1998), pretože:
(a) Jednotlivé lexie môžu vstupovať do odlišných paradigmatických vzťahov (sú inak
paradigmaticky motivované); porov. napr. niektoré lexie lexém ostrý a ísť v [7a] a [7b]
(podľa KSSJ a Synonymického slovníka slovenčiny; niektoré výklady sú prispôsobené):
[7a] Paradigmatické vzťahy vybratých lexií lexémy ostrý
OSTRÝ
lexia synonymá antonymá
majúci tenkú, nabrúsenú hranu, ktorou nabrúsený, naostrený, tupý
sa dá krájať, rezať ap.: ostrý nôž
majúci hrot al. podobný hrotu: ostrý šíp špicatý, končistý, hrotitý tupý
silno pôsobiaci na zmysly: ostrá paprika prenikavý, silný, prudký nevýrazný
majúci prieraznú strelu: ostrý náboj --- slepý
vyznačujúci sa strohosťou, prísnosťou: príkry, strohý, prísny mierny, jemný
ostrá kritika
[7b] Paradigmatické vzťahy vybratých lexií lexémy ísť
ÍSŤ
lexia synonymá antonymá
pohybovať sa robením krokov: ísť pešo, ísť kráčať, vykračovať (si), stúpať, stáť
po ceste pochodovať, hýbať sa
pohybovať sa pomocou dopravného pro- viezť sa, cestovať stáť
striedku: ísť vlakom
byť v činnosti: stroj ide fungovať stáť
(o čase) ubiehať, míňať sa: roky idú plynúť stáť
(b) Jednotlivé lexie sa môžu odlišovať komunikačnými, štylistickými, expresívnymi, ča-

sovými a i. príznakmi (odlišujú sa na úrovni extralingválnych typov lexikálnej motivácie)
(sémantizácia je z KSSJ):
klada
1. skrátený a okresaný kmeň stromu, brvno (podoprieť múr kladami)
2. hist. mučiaci nástroj na zaseknutie nôh medzi dve brvná [temporálna motivácia]
točňa
1. zastaráv. zemský pól [temporálna motivácia]
2. žel. konštrukcia na otáčanie vozňov alebo lokomotív [terminologická motivácia]
komando
1. voj. zastar. veliteľstvo [terminologická + temporálna motivácia]
2. hovor. expr. rozkaz; komandovanie [expresívna + registrová motivácia]
3. špeciálna jednotka (prepadové komando)
(c) Na úrovni významu lexie dochádza k sémantickej motivácii. Sekundárny význam le-
xie je sémanticky motivovaný primárnym, resp. primárnejším významom lexie v rámci
lexémy:
most
„stavba spájajúca brehy riek, údolí ap.“ o „niečo, čo spája, zbližuje“
(d) Jednotlivé lexie môžu mať odlišné gramatické stvárnenie, ktoré môže byť ukazova-
teľom rozličnej lexikálnoparadigmatickej príslušnosti, t. j. odlišnosti paradigmatickej moti-
vácie, napríklad:
láska
1. kladný citový vzťah, náklonnosť: rodičovská, materinská láska (iba sg.) => synonymá
obľuba, ľúbosť; antonymum nenávisť
2. náklonnosť jedného pohlavia k druhému, ľúbostný cit: telesná láska (iba sg.) => sy-
nonymá ľúbosť, milovanie
3. milovaná osoba: stretnúť sa s bývalou láskou (sg. aj pl.) => synonymá milenec, mi-
lenka, frajer, frajerka a i.
baránok
1. malý baran (sg. aj pl.) => lexémy z rovnakého sémantického poľa: ovca, ovečka, jah-
ňa, jahniatko; slovotvorný motivant: baran
2. drobné biele obláčiky na oblohe (iba pl.) => synonymá oblak, mrak
V ďalšom výklade budeme termín lexia používať len v prípadoch, ak pôjde

o zdôraznenie lexie v rámci polysémickej lexémy.
2.3 Motivačná typológia a hierarchizácia

Na našom prístupe (Ološtiak, 2011) sme predstavili modifikovanú typológiu s dvomi
terminologickými obmenami (namiesto akceptačná motivácia používame termín interlin-
gválna motivácia, namiesto stratifikačná motivácia používame termín registrová motivá-
cia), pojmové vymedzenie zostalo v zásade nezmenené. Ako dôležité sa tiež ukazuje skú-
mať hierarchizáciu jednotlivých motivačných typov, založenú na tom, aké miesto a aké
funkcie plnia jednotlivé typy motivácie vo vzťahu k fungovaniu lexiky ako celku, ako aj
jednotlivých jej súčastí.
Vyjdime z prístupu J. Furdíka, ktorý motivačné typy člení na tri skupiny: (1) základné,
(2) nadstavbové, (3) kontaktové (porov. kap. 1). Základné typy „priamo formujú podobu
lexiky ako celku a tvoria kostru, ktorá zjednocuje absolútnu väčšinu lexikálnych jednotiek“
(Furdík, 2008, s. 33), sú súčasťou systémových vzťahov jazyka, charakterizujú lexikálnu
zásobu ako celok a v lexéme buď sú, alebo nie sú prítomné. Základné typy sa ďalej členia
na elementárnu – paradigmatickú motiváciu a špecifikačné motivácie. Nadstavbové typy
stavajú na základných typoch a spresňujú, dokresľujú vlastnosti lexémy; spolupodieľajú sa
na stvárnení slovnej zásoby z pragmatického hľadiska. Táto argumentácia sa odráža aj
v použitých termínoch (základné – nadstavbové typy). Kontaktové motivácie ako tretia
hlavná skupina podľa autora síce zasahujú do jazykového systému, ale zároveň sú
v kontakte jednak s iným kódom – so systémom iného jazyka (akceptačná/interlingválna
motivácia), jednak s iným subkódom – s graficky špecifikovanou podobou jazykovej ko-
munikácie (abreviačná motivácia) (Furdík, 2008, s. 68 – 70).
Uvedená charakteristika vyvoláva viacero otázok: Čo znamená, že základné typy charak-

terizujú lexiku ako celok a buď sú, alebo nie sú prítomné? Možno sa totiž opýtať, či aj nad-
stavbové typy necharakterizujú celú lexiku v tomto zmysle, t. j. v lexéme buď sú, alebo nie sú
prítomné? Napríklad časovo príznaková časť lexém (historizmy, archaizmy, neologizmy) sa
vyznačuje temporálnou motiváciou, kým všetky ostatné, časovo bezpríznakové lexikálne
jednotky túto motiváciu nemajú. Teda prvá skupina lexém s príznakom [+temporálna moti-
vácia] plus druhá skupina lexém s príznakom [–temporálna motivácia] rovná sa celá lexikál-
na zásoba. V zásade sa totiž lexika na základe nadstavbových typov motivácie vydeľuje na
dve skupiny podľa dichotómie príznakovosť – bezpríznakovosť (Slančová, 1998).
Problematické sa ukazuje aj vymedzenie abreviačnej motivácie. J. Furdík pri jej určova-
ní pravdepodobne vychádzal z chápania kontaktovosti na rovine subkódov (hovorený –
písaný typ komunikácie).4 Z hľadiska geneticky primárnej zvukovej podoby sa skratky javia
ako jednotky importované „zvonku“, z prostredia písaného jazyka. Problém je však v tom,
že: (a) písaná a hovorená podoba jazykového prejavu sa zo synchrónneho hľadiska chápu
ako dva rovnocenné, i keď funkčne nerovnaké a do istej miery špecializované spôsoby
prenosu jazykovo zakódovanej informácie; (b) hoci abreviatúry sa dominantne využívajú
v opticko-vizuálnom kódovaní, problematika skracovania nie je výlučne obmedzená na
písomnú podobu komunikácie. Okrem čisto grafických skratiek (mld., resp., mn. i.) existuje
veľká skupina graficko-fónických skratiek (ZMOS, deka); Hrbáček (1979).
Nasledujúci stručný výklad chápeme ako príspevok do diskusie o hierarchizácii lexikál-
nej motivácie. Túto problematiku pokladáme za integrálnu súčasť lexikálnomotivačného
uvažovania, a to vzhľadom na jej priamu súvislosť s motivačnou typológiou, ako aj na
možnosť využitia pri bližšej charakteristike vlastností jednotlivých motivačných typov.
Východiskové kategórie, na základe ktorých pristupujeme k hierarchizácii, zoraďujeme
do štyroch dichotómií: intralingválnosť – extralingválnosť, nominačnosť – nenominačnosť,
kontaktovosť – nekontaktovosť, paralexematickosť – extralexematickosť (porov. [9]).
Dichotómiu intralingválnosť – extralingválnosť podmieňujú vlastnosti motivantu. Ak
má motivant jazykový charakter, motivačný typ je intralingválny a motivačný vzťah sa
realizuje v rámci jazyka. Ak má motivant nejazykový charakter, motivačný typ je extralin-
gválny (Furdíkom vymedzené nadstavbové typy motivácie); príklady sú v tab. [8].
[8] Príklady na motivačné vzťahy intra- a extralingválnych typov motivácie
motivant motivát typ motivácie
stôl „kus nábytku“ stôl „zariadenie sémantická
podobné stolu“
mimo tela mimotelový slovotvorná
mimo (adv.) mimo (prep.) morfologická
materská + škola materská škola syntaktická
[potreba vyjadrenia emočno-vôľového a evaluatívneho sviňa „nadávka“ expresívna
princípu]
[situačná podmienenosť; prototypové využívanie telo Kristovo registrová
v komunikačných situáciách spojených s praktizovaním
kresťanskej viery]
[potreba presne pomenovať mimojazykovú skutočnosť] oxid uhličitý terminologická
[časová príznakovosť, novosť] flog „fotoblog“ temporálna
4
V tomto bode výklad nie je úplne jasný (Furdík, 2008, s. 68).
Hybridný ráz motivantu vplýva na existenciu zmiešaných, intralingválno-extralin-

gválnych motivačných typov – napr. frazeologická motivácia (Ološtiak, 2011, s. 141 – 158),
fónická motivácia.5
Dichotómia nominačnosť – nenominačnosť súvisí so subklasifikáciou intralingválnych ty-
pov a vychádza z existencie jednej zo základných funkcií motivačných typov. Nominačnosť
vychádza z faktu, či sa prostredníctvom motivačného typu môže alebo nemôže fyzicky utvo-
riť lexikálna jednotka. Nenominačnosťou sa vyznačuje paradigmatická motivácia, plnohod-
notný nominačný charakter má slovotvorná, sémantická, morfologická, syntaktická
a interlingválna motivácia, oslabený nominačný charakter má abreviačná motivácia. Tvore-
ním pomenovaní v kontexte lexikálnej motivácie sa v tejto sekcii zaoberáme v kap. 4).
Dichotómia kontaktovosť – nekontaktovosť sa týka subklasifikácie plnohodnotných
nominačných typov. Kontaktová je interlingválna motivácia, ostatné typy sú nekontaktové.
Dichotómia paralexematickosť – extralexematickosť sa realizuje v rámci subklasifiká-
cie intralingválno-extralingválnych typov (prirodzene, tento protiklad sa vzťahuje na extra-
lingválnu zložku). Paralexematická je fónická motivácia (podkladom sú zvukové vlastnosti
denotátu), extralexematické sú frazeologická a onymická motivácia. Pri frazeologickej
motivácii je mimojazykovou časťou motivantu konotačno-pragmatická zložka; pri onymic-
kej motivácii je to potreba pomenovať jednotlivinu.
2.4 Motivačná relačnosť

Rozvíjanie furdíkovských téz značí snahu o prehĺbenejšiu analýzu jednotlivých moti-
vačných typov nielen samých osebe, ale aj ich porovnávaním v zmysle vzájomnej interak-
cie, hierarchizácie a dynamiky. Interakciu typov motivácie sme nazvali motivačná relač-
nosť (Ološtiak, 2011). Motivačná relačnosť je vyjadrením skutočnosti, že jednotlivé typy
motivácie prichádzajú vzájomne do rozličných kontaktov. Tie sa prejavujú tromi základ-
nými spôsobmi: kooperácia, determinácia, inkompatibilita.
2.4.1 Motivačná kooperácia
Motivačná kooperácia sa prejavuje prítomnosťou dvoch alebo viacerých typov motivá-
cie v jednej lexéme, napr. tehotka (paradigmatická motivácia, slovotvorná motivácia, re-
gistrová motivácia). Možno analyzovať rozličné aspekty motivačnej kooperácie, najmä
však kooperačnú hierarchiu, kooperačnú hierarchizáciu, kooperačné konfigurácie a koo-
peračný potenciál. Okrem toho sú tu ešte spomínané dve stránky – statická a dynamická.
Motivačná kooperácia zo statického pohľadu sa prejavuje ako synchrónna prítomnosť
dvoch alebo viacerých typov motivácie v jednej lexéme. Do úvahy sa primárne berie moti-
vácia ako vlastnosť, na lexému sa pozeráme ako na „hotovú“ jednotku a hľadáme odpo-
vede na otázku, akými typmi LM sa lexéma vyznačuje, resp. nevyznačuje, a prečo sa tými-
to typmi vyznačuje, resp. nevyznačuje. Z dynamického aspektu ku kooperácii dochádza pri
utváraní lexikálnych jednotiek – na utvorení lexikálnej jednotky spolupracujú dva alebo
viaceré typy LM, resp. utvorenie lexikálnej jednotky je charakteristické nadobudnutím
dvoch alebo viacerých motivačných typov, napr. jesť žaby → žabožrút „Francúz“: slovo-
tvorná motivácia + expresívna motivácia, elektro- + šrotovné → elektrošrotovné: slovo-
tvorná motivácia + temporálna motivácia, kôň „domáce zviera“ → kôň „nadávka chlapo-
vi“: sémantická motivácia + expresívna motivácia.
5
Za fónický motivant (v klasickom vymedzení tohto motivačného typu) možno pokladať jednak deno-
tát ako extralingválnu (paralexematickú) entitu, jednak konfiguráciu hlások tvoriacich jazykový „odtlačok“
tohto denotátu.
144
nenominačné paradigmatická
slovotvorná
sémantická
intralingválne nekontaktové morfologická
syntaktická
s plnohodnotnou
nominačnosťou
nominačné kontaktové interlingválna

[9] Hierarchizácia lexikálnej motivácie
s oslabenou
nominačnosťou abreviačná
typy paralexematické fónická

lexikálnej intralingválno-
motivácie extralingválne
frazeologická
extralexematické
onymická
expresívna
registrová
terminologická
extralingválne sociolektická
teritoriálna
temporálna
individualizačná
VIACSLOVNÉ POMENOVANIA V SLOVENČINE
2.4.2 Motivačná determinácia

Motivačná determinácia je prejavom motivačnej dynamiky. Ide o nadobudnutie jedné-
ho motivačného typu, ktoré sprevádza obmena, oslabenie alebo zánik iného motivačného
typu. Napríklad jednotlivé typy univerbizácie možno charakterizovať ako syntaktickú de-
motiváciu (zo syntakticky motivovaného viacslovného pomenovania vzniká syntakticky
nemotivované jednoslovné pomenovanie) plus nadobudnutie, aktiváciu, resp. prehodno-
tenie iného motivačného typu: domáca pálenka → domáca (syntaktická demotivácia +
nadobudnutie morfologickej motivácie), mimovládna organizácia → mimovládka (syntak-
tická demotivácia + prehodnotenie slovotvornej motivácie), olympijské hry → OH (syntak-
tická demotivácia + nadobudnutie abreviačnej motivácie), hybridné vozidlo → hybrid (syn-
taktická demotivácia + nadobudnutie sémantickej motivácie). Podrobnejšie o univerbizácii
porov. sekciu VI.
2.4.3 Motivačná inkompatibilita
Motivačná inkompatibilita značí negatívny prejav motivačnej vzťahovosti. Vymedzuje
sa len zo statickej perspektívy ako nemožnosť simultánnej prítomnosti dvoch alebo viace-
rých motivačných typov v jednej lexikálnej jednotke. Z tohto pohľadu za vzťahovo inkom-
patibilné možno vymedziť napr. tieto motivačné dvojice: expresívna a frazeologická moti-
vácia vo vzťahu k terminologickej motivácii (odborný termín je nocionálny), individuali-
začná motivácia a sociolektická motivácia (okazionalizmus je výtvorom jednotlivca, socio-
lektizmus sa používa v istej spoločenskej skupine).
2.4.4 Statická a dynamická stránka motivačnej relačnosti
Kooperácia, determinácia a inkompatibilita ako tri prejavy motivačnej relačnosti majú
statickú a dynamickú stránku. Pri statickom aspekte sa s lexémou pracuje ako s „hotovou“
jednotkou, primárne sa berie do úvahy motivácia ako vlastnosť a hľadajú sa odpovede na
otázky: Akými motivačnými typmi sa lexéma vyznačuje, resp. nevyznačuje? Prečo sa lexé-
ma vyznačuje takými motivačnými typmi, akými sa vyznačuje? Zisťuje sa teda synchrónna
prítomnosť motivačných typov v danej lexéme. Pri dynamickom aspekte sa lexéma pri-
márne chápe ako výsledok nominačného procesu a hľadajú sa odpovede na otázky: Akým
spôsobom sa lexéma utvorila? Aké typy motivácie stoja v pozadí utvorenia danej lexémy?;
porov. [10]. Napríklad lexéma volejbalka „volejbalová lopta“ sa zo statického aspektu
vyznačuje prítomnosťou týchto typov motivácie: paradigmatická motivácia (napr. hypero-
nymicko-hyponymický vzťah lopta – volejbalka, kohyponymický vzťah volejbalka – futbal-
ka – basketbalka), slovotvorná motivácia (utvorenosť pomocou zmeny morfematickej
štruktúry – sufixáciou), registrová motivácia (kolokvializmus). V tejto lexéme sa implicitne
nachádza aj interlingválna motivácia. O implicitnosti uvažujeme preto, lebo interlingválna
motivovanosť sa netýka bezprostrednej nominácie (slovotvorná univerbizácia: volejbalová
lopta → volejbalka), ale ide o relikt prvotného nominačného kroku, ktorým bolo prevzatie
lexémy volejbal do slovenčiny. Postupné nominačné kroky, výsledkom ktorých je lexéma
volejbalka, môžeme uviesť takto: [angl. volley-ball] → slov. volejbal → volejbalový (volej-
balová + lopta) → volejbalová lopta → volejbalka. Jednotlivé nominačné kroky takto vy-
tvárajú nominačný rad (porov. kap. 4.4 v tejto sekcii). Z dynamického aspektu možno pri
lexéme volejbalka uvažovať o nadobudnutí paradigmatickej, registrovej motivácie, o pre-
hodnotení slovotvornej motivácie a o implicitnom „trvaní“ interlingválnej motivácie, ktoré
je výsledkom prvotného nominačného kroku (porov. vyššie), a o strate syntaktickej moti-

vácie v dôsledku univerbizácie. Nadobudnutie registrovej motivácie sa takisto spája
s univerbizačným procesom.
[10] Porovnanie statického a dynamického aspektu motivačnej relačnosti
statický aspekt dynamický aspekt
motivácia ako vlastnosť motivácia ako proces
synchrónna prítomnosť motivačných typov diachronický rozmer,
nominačná „história“
lexéma ako „hotová“ jednotka lexéma ako výsledok nominačného procesu
Akými typmi LM sa lexéma vyznačuje, resp. Akým spôsobom sa lexéma utvorila? Aké TLM
nevyznačuje? Prečo sa lexéma vyznačuje stoja v pozadí utvorenia danej lexémy?
takými TLM, akými sa vyznačuje?
Koncept motivačnej relačnosti predstavuje v texte tejto monografie jeden z kľúčových

teoreticko-metodologických prostriedkov, prostredníctvom ktorého analyzujeme viac-
slovné pomenovania, ich status, typológiu, tvorenie, vzťahy k jednoslovným pomenova-
niam, ako aj paradigmatické, syntagmatické a pragmatické dimenzie.
2.5 Motivačná dynamika

Podľa J. Furdíka (2008, s. 73 – 75) lexikálna motivácia je dynamický a historicky pre-
menlivý jav – vzniká, trvá, mení sa, oslabuje sa a zaniká. Možno uvažovať o troch spôso-
boch, akými sa prejavuje motivačná dynamika.
2.5.1 Motivizácia
Nadobudnutie, resp. vznik motivácie súvisí so vznikom lexie (resp. lexémy), keďže bez
lexie (resp. lexémy) niet lexikálnej motivácie. Na pomenovanie tohto procesu navrhujeme
jednoslovný termín motivizácia, ktorý sa bežne nepoužíva. Vznik každého typu lexikálnej
motivácie závisí od jeho špecifík a celkového miesta v kontexte fungovania lexiky. Podľa
toho, či ide o nadobudnutie motivačného typu s nominačnou funkciou alebo bez tejto
funkcie, vyčleňujeme nominačnú motivizáciu a nenominačnú motivizáciu (o motivačných
typoch s nominačnou funkciou porov. kap. 4 v tejto sekcii): a) nominačná motivizácia –
motivačný typ, ktorý lexéma nadobudne, je zodpovedný za fyzické utvorenie lexémy (má
nominačnú platnosť); b) nenominačná motivizácia – motivačný typ, ktorý lexéma nado-
budne, nemá nominačnú platnosť. Napríklad:
brčky → brčkavý: ide o proces slovotvornej motivácie (vznik desubstantívneho adjek-
tívneho derivátu pomocou sufixu -atý) – nominačnú platnosť má slovotvorná motivácia,
nenominačnú platnosť má paradigmatická motivácia;
brčkavý → Brčkavý (prezývka): ide o proces proprializácie pomocou substantivizácie;
nominačnú platnosť má morfologická motivácia; nenominačnú platnosť má onymická,
paradigmatická, expresívna, registrová a sociolektická motivácia.
2.5.2 Remotivácia a transmotivácia

Dynamika sa prejavuje aj v zmenách či obmenách, ku ktorým dochádza počas existen-
cie lexikálnej jednotky. Tieto zmeny sa fungovania lexikálnej motivácie týkajú v zásade
dvoma spôsobmi:
(a) Remotivácia – sekundárne nadobudnutie motivačného typu pri lexii, ktorá už
v jazyku existuje, pričom sa mení lexikálny status tejto lexie. Typickým prípadom je slovo-
tvorná remotivácia pôvodne slovotvorne nemotivovaného pomenovania, napr. dribling ←
driblovať, tréning ← trénovať.
(b) Transmotivácia – zmenu/obmenu motivácie v rámci istého motivačného typu, pri-
čom pri tomto procese sa prekračuje hranica lexie, tvorí sa nová lexia. Napríklad syntak-
tická transmotivácia sa týka zmeny syntaktickej štruktúry viacslovného pomenovania, typ
Prvá stavebná sporiteľňa → Prvá stavebná. V tomto prípade dochádza k zmene, ale nie
k zániku syntaktickej motivácie. O terminologickej transmotivácii môžeme uvažovať
v prípadoch medziodborového preberania termínov, napr. chem. derivácia → lingv. deri-
vácia; bot. koreň → mat. koreň. O onymickej transmotivácii možno uvažovať v prípadoch
funkčného prehodnotenia onymického znaku na úrovni onymických tried a podtried, napr.
Petronela (antroponymum, rodné meno) → Petronela (chrématonymum: pomenovanie
tanečného súboru); Sitno (toponymum) → Sitno (chrématonymum, pomenovanie vlako-
vého spojenia, pomenovanie hotela a pod.).
Z uvedeného výkladu vyplýva, že pri procese remotivácie sa hranica lexie neprekračuje
(mení sa existujúca lexia a nevzniká nová lexia), zatiaľ čo pri transmotivácii sa hranica le-
xémy prekračuje (vzniká nová lexia, pričom status prvotnej lexie ostáva zachovaný).
2.5.3 Demotivácia
Demotivácia značí oslabovanie až stratu motivácie, napr. (voda) → vedro (slovotvorná
demotivácia), hlavná cesta → hlavná (syntaktická demotivácia). Demotivácia môže byť
sprevádzaná nadobudnutím iného motivačného typu; v takomto prípade dochádza
k motivačnej determinácii (porov. kap. 2.4.2).
3 Viacslovné pomenovanie a syntaktická motivácia
V tejto kapitole analyzujeme základné otázky fungovania viacslovných pomenovaní: ich

vznik, dynamiku, typy, odlíšenie od nelexikalizovaných konštrukcií a vzťah k jednoslovným
lexémam. Základným konceptom, o ktorý sa opierame, je koncept syntaktickej motivácie.
3.1 Základné pojmy/termíny

Viacslovné pomenovania sú prirodzenou súčasťou lexikálnej zásoby. Na základe ich
existencie možno vyčleniť jeden zo štruktúrnych klasifikačných vzťahov: jednoslovné po-
menovanie – viacslovné pomenovanie. V lexike popri sebe vo vzájomnej interakcii (teda
nie v absolútnom protiklade) fungujú jednoslovné pomenovania a viacslovné pomenova-
nia, napr. otec, noha, univerzita, medzivojnovka – starý otec, vziať nohy na plecia, vysoká
škola, medzivojnová literatúra.
Pojem a termín slovo je neurčitý, z čoho pramení nevyhnutnosť túto jednotku vyčleňo-
vať na pozadí príslušnej koncepcie, jazykovej roviny či typu jazyka, je potrebné ozrejmiť aj
chápanie adjektíva viacslovný ako súčasti termínu viacslovné pomenovanie. Keďže sa po-
hybujeme v lexikálnej sfére slovenského jazyka, v centre nášho záujmu je lexikálna viac-
slovnosť, s čím súvisí aj potreba porovnať status viacslovnosti na lexikálnej úrovni a na
gramatickej (morfologickej) úrovni. Prostriedkom porovnania je dichotómia syntetickosť
(jednoslovnosť) – analytickosť (viacslovnosť). Vo vzťahu gramatiky a lexiky vychádzame
z poznatku, že lexéma je súbor gramatických tvarov. Pri členení analytických (viacslov-
ných) lexém si najprv všímame, koľko pôvodne plnovýznamových komponentov obsahu-
jú.6 Ďalším príznakom je flektívnosť/neflektívnosť. Flektívne komponenty analytických
lexém sa môžu realizovať v podobe syntetických i analytických gramatických tvarov (ďalej
aj GT). Porov. nasledujúci prehľad a schému [11].
1) Syntetické (jednoslovné) lexémy:

a) so syntetickými GT: máj: mája, máju, máji, májom...; drobný: drobného, drobné-
mu...; ty: teba, tebe/ti, teba/ťa, tebou;
b) so syntetickými aj analytickými GT: vedieť: viem, vieš, vie, vieme, vedel som, budem
vedieť, bol by som vedel, vedelo sa...
2) Analytické (viacslovné) lexémy:
a) so žiadnym pôvodne plnovýznamovým komponentom:
aa) nefrazeologické: aj – aj, alebo – alebo; a predsa, no jednako, nielen – ale aj (jedno-
duché opakované, zložené a dvojčlenné súvzťažné konjunkcie);
ab) frazeologické: veď preto!, že či! (subfrazémy);
b) s jedným pôvodne plnovýznamovým komponentom:
ba) flektívne: hnevať sa, ukradnúť si, dožadovať sa, vyznať sa, báť sa, smiať sa (verbá
s derivačnou alebo prázdnou lexikálnou morfémou sa/si);
bb) neflektívne:
bba) nefrazeologické: v rámci, v kontexte, v nadväznosti na, v súvislosti s (zložené se-
kundárne prepozície); za čerstva, do bronzova, od malička (deadjektívne adverbiá);
bbb) frazeologické: od Adama, z voleja, ani za svet (minimálne frazémy);
c) s viacerými pôvodne plnovýznamovými komponentmi:
ca) syntagmatické: kávová lyžička, mandátový a imunitný výbor; mať tušenie; kamaráti
z mokrej štvrte, opitý ako čík, strčiť do vačku niekoho;
cb) vetné: Nadišla jeho chvíľa.; Obráťme list!; Z malej iskry veľký oheň býva.; Daj pred-
nosť v jazde.; Rozsvieť svetlá.;
cc) súvetné: V cudzom oku vidí smeť, a vo svojom brvno nevidí.; Čo ťa nepáli, nehas!;
Pes, ktorý breše, nehryzie.; Hovorí, čo mu slina na jazyk donesie/prinesie.
Platí, že gramatické stvárnenie flektívnych komponentov v analytických lexémach mô-

že byť dvojaké rovnako ako v syntetických lexémach. Tieto komponenty môžu mať synte-
tické GT (bojím sa, smeješ sa; dám prednosť; menia pravidlá počas hry, búcham sa do pŕs),
6
Používame slovné spojenie „pôvodne plnovýznamových“, pretože analyzujeme aj frazémy, pri
ktorých vzniká nová sémantická kvalita a tá sa neopiera o klasickú opozíciu plnovýznamovosti a
neplnovýznamovosti.
ako aj analytické GT (bál som sa, smial si sa; dal som prednosť; budú meniť pravidlá počas
hry, búchali ste sa do pŕs). Na celkovú charakteristiku analytickosti na úrovni lexémy gra-
matické stvárnenie nemá vplyv. Z toho vyplýva, že sa vyskytujú tieto typy kombinácií:
1) syntetická lexéma so syntetickým gramatickým tvarom: jahoda, viem;
2) syntetická lexéma s analytickým gramatickým tvarom: vedel som, budem vedieť;
3) analytická lexéma obsahujúca komponenty so syntetickými gramatickými tvarmi:
lesná jahoda, dať príkaz;
4) analytická lexéma obsahujúca jeden komponent s analytickým gramatickým tvarom
a ostatné komponenty so syntetickými gramatickými tvarmi: bál som sa; dal som príkaz.
[11] Syntetickosť a analytickosť na gramatickej a lexikálnej úrovni
syntetické GT písať, píšem

syntetické
písal som,
analytické GT budem písať
žiadny nefrazeologické aj – aj
plnovýznamový
LEXÉMY komponent
frazeologické len aby!
nefrazeo-
v rámci
logické
neflektívne
jeden frazeo-
do nohy
analytické plnovýznamový logické
komponent
flektívne hnevať sa
syntag- drevené uhlie,

SYNTAKTICKÁ MOTIVÁCIA
matické tichá voda
dva a viac
plnovýznamových vetné Karta sa
komponentov obrátila.
Ohýbaj ma
súvetné mamko, pokiaľ
som ja Janko...
3.1.1 Princípy vzniku, stavby a fungovania viacslovných pomenovaní

J. Dolník s kolektívom autorov rozvinul súbor téz, v pozadí ktorých je poznatok, že v zá-
klade výstavby a fungovania jazykových jednotiek je sústava princípov; porov. kolektívne
monografie Princípy stavby, vývinu a fungovania slovenčiny (Dolník et al., 1999), Princípy
jazyka (Dolník – Mlacek – Žigo, 2003) a mnohé ďalšie práce. V nasledujúcej časti spomenie-
me niektoré z princípov, ktoré sa doteraz vymedzili, a ktoré pokladáme v súvislosti s ana-
lýzou viacslovnej lexiky za dôležité – princíp funkčnej separácie, princíp druhotnosti,
princíp tvarovosti, princíp príznakovosti, princíp transpozície, princíp synkretizmu. Tieto
princípy vnímame ako činitele, ktoré rozličným spôsobom spolupôsobia pri vzniku, výstav-
be a fungovaní VP.
V lexikálnej zásobe funguje viacero špeciálnych typov lexikálnych jednotiek, ktoré
možno triediť a analyzovať z rozličných hľadísk (odborné termíny, vlastné mená, sociolek-
tizmy, dialektizmy, expresivizmy a i.). V našom prístupe vychádzame zo základného termí-
nu viacslovné pomenovanie (ďalej aj VP), ktorý adekvátne vystihuje podstatu tohto typu
lexikálnej jednotky – jej konštrukčný rozmer, teda zloženosť z viacerých fonologicky samo-
statných slov, vyskytujúcich sa v každom gramatickom tvare takejto jednotky. V tomto
kontexte sa možno oprieť o princíp tvarovosti, z ktorého vyplýva špecifickosť tvaru (t. j.
formy) viacslovného pomenovania oproti tvaru (forme) jednoslovného pomenovania (ďa-
lej aj JP). JP sa vyznačujú symetriou na úrovni obsahového a formálneho stvárnenia (jeden
formálny celok je nositeľom jedného obsahového celku). VP sa vyznačujú asymetriou na
úrovni obsahového a formálneho stvárnenia (obsahový celok je vyjadrený viacerými, for-
málne rozčlenenými jednotkami). S tvarovosťou bezprostredne súvisí aj princíp príznako-
vosti a princíp druhotnosti – JP sa vnímajú ako bezpríznakové (konštrukčne simplexné,
primárne), VP sa vnímajú ako príznakové (konštrukčne komplexné, sekundárne). Viacslov-
né pomenovania vznikajú kombináciou a lexikalizáciou jednoslovných pomenovaní, z čoho
vyplýva, že funkcia a status jednoslovných pomenovaní sa vstupom do viacslovného celku
rozličným spôsobom modifikuje, prehodnocuje, mení, t. j. transponuje (princíp druhotnos-
ti sa prelína s princípom transpozície).
Na základe uvedených charakteristík možno viacslovné pomenovanie považovať za
osobitý druh lexémy, ktorá uspokojuje súbor komunikačných potrieb jazykového spolo-
čenstva a vyčleňuje sa (separuje) od jednoslovných lexikálnych jednotiek, ako aj od voľ-
ných syntaktických konštrukcií. Princíp funkčnej separácie VP ako celku je teda založený
jednak na diferenciácii na úrovni JP – VP (primárne ide o princíp tvarovosti), jednak na
delimitácii na úrovni voľná syntaktická konštrukcia – VP (súbor princípov).
3.1.1.1 Princíp tvarovosti

Konštrukčný rozmer VP, ktorý vnímame na pozadí princípu tvarovosti, možno aplikovať
nielen vo vzťahu JP – VP, ale aj v rámci skupiny VP. Viacslovné pomenovanie môže, ale
nemusí mať syntaktickú stavbu. Syntaktickú stavbu majú pomenovania s najmenej dvomi
autosyntagmatickými komponentmi a tieto pomenovania budeme pokladať za syntaktic-
ky motivované. Konštrukčný tvar syntagmy v rámci VP pokladáme za prototypový na zá-
klade týchto argumentov:
a) Ide o elementárnu (základnú, bázovú) konštrukčnú jednotku;
b) Lexémy so stavbou syntagmy tvoria bezpríznakový typ viacslovných jednotiek, pre-
tože v zásade analogicky ako jednoslovné lexémy pomenúvajú výseky mimojazykovej
reality. Princíp synkretickosti, t. j. hraničný charakter vyplývajúci z kontaktu lexikológie

a syntaxe (pomenúvania a usúvzťažňovania), sa pri syntagmatických lexémach prejavuje
najmenej príznakovo.
c) Syntagmatické VP sú najviac zastúpeným konštrukčným typom VP, a to v skupine
nefrazeologických aj frazeologických jednotiek (porov. Mlacek, 2007, s. 149).
[12] Charakteristika princípov na úrovni jednoslovné pomenovanie – viacslovné pome-

novanie
jednoslovné viacslovné princíp

pomenovanie pomenovanie funkčnej
separácie
vysoká + škola vysoká škola
simplexnosť komplexnosť princíp tvarovosti
bezpríznakovosť príznakovosť princíp príznakovosti
primárnosť sekundárnosť princíp druhotnosti
petrifikácia gramatickej princíp transpozície

formy a funkcie (napr.
nemožnosť stupňovania):
*vyššia škola
prelínanie pomenovania princíp synkretizmu

a usúvzťažnenia
Za syntakticky motivované pokladáme VP so stavbou syntagmy a konštrukčne kom-

plexnejšie jednotky so stavbou vety a súvetia (hypersyntagmatické pomenovania). VP,
ktoré sú konštrukčne simplexnejšie než syntagmy (synsyntagmatikum + autosyntagmati-
kum, synsyntagmatikum + synsyntagmatikum), z hľadiska syntaktickej motivácie členíme
takto:
a) syntakticky nemotivované sú asyntagmatické (hyposyntagmatické) jednotky
s nerovnorodou genetickou štruktúrou jedno autosyntagmatikum + jedno alebo viac syn-
syntagmatík:
aa) prepozície: napr. v súlade s, v nadväznosti na, v mene, úmerne k, nevynímajúc
z toho, pod vplyvom, v spojení s, v prípade, pri príležitosti, zo strany, zo stanoviska;
ab) konjunkcie: bez toho, aby; s tým, že; miesto toho, aby; napriek tomu, že; bez toho,
aby; okrem toho, že;
ac) minimálne frazémy: napr. od Adama, bez debaty, bez komentára, ani za svet;
b) syntakticky kvázimotivované – za špecifický a periférny prejav syntaktickej motivá-
cie pokladáme:
ba) viacslovné konjunkcie s rovnorodými komponentmi – tu sa kvázimotivácia zakladá

na analógii viacslovné pomenovanie (dve a viac autosyntagmatík) – viacslovné pomeno-
vanie (dve a viac synsyntagmatík):
baa) konjunkcie neprerušované inými slovami: a čo, a jednako, a predsa, a preto, a tak,
a teda, aj čo, aj keby, aj keď, ako aj, ako tak, ako že, a to;
bab) viacčlenné (súvzťažné) konjunkcie prerušované inými slovami (nielenže X – ale aj;
nielen X – ale i/aj);7
bb) subfrazémy – frazémy pozostávajúce zo synsyntagmatických komponentov majúce
výpovednú platnosť (Že či! Veď áno! No preto! To už hej!) alebo platnosť jednotky komen-
tujúcej výpoveď (ako áno, ako nie).
Členenie VP vo vzťahu k syntaktickej motivácii znázorňuje schéma [13]. V ďalšom vý-
klade sa budeme venovať syntakticky motivovaným viacslovným pomenovaniam.
[13] Viacslovné pomenovania a syntaktická motivácia
hyposyntagmatické syntagmatické hypersyntagmatické
VP VP VP
v rámci, v mene, aj – aj, no predsa, palubný počítač Karta sa obrátila.

bez komentára, a tak, a keď gordický uzol Vie, koľká bije.
Že či! No zbohom!
kvázisyntaktická syntaktická
motivácia motivácia
Ako sme spomínali pri princípe synkretickosti, pojem/termín syntaktická motivácia vy-
jadruje, že takto chápané VP tvoria hraničnú oblasť medzi lexikou a syntaxou. Konštatova-
nie J. Furdíka (1994, s. 7) o lexikálno-syntaktickom synkretizme frazeologických jednotiek
možno vztiahnuť na všetky typy syntakticky motivovaných viacslovných jednotiek. Podob-
ne sa na túto skutočnosť pozerá J. Kačala (1997c, s. 95 – 96): „Viacslovnosť je výsledkom
toho, že v ich stavbe sa projektuje syntagmatický vzťah, t. j. gramatický princíp jazyka. To
značí, že viacslovné pomenovania ako jednotky slovnej zásoby chápeme ako výsledok
súčinnosti slovnej zásoby a gramatiky, užšie syntaxe.“ Lexikalizáciou slovných spojení sa
v jazyku posilňujú analytické črty na úrovni pomenovania, čo korešponduje s nárastom
analytizmu v morfológii a v syntaxi. Na hybridný charakter VP upozorňuje aj E. Kučerová
(1974, s. 9), keď konštatuje, že tieto jazykové jednotky existujú v lexike a tvoria sa
v syntaxi. Ide o kombináciu onomatologickej oblasti (lexiky) a usúvzťažňovacej oblasti
(syntaxe).8 VP sú tradične objektom lexikologického výskumu; jedným z východiskových
7
Opakované spojky pokladáme za kombináciu samostatných jednoslovných jednotiek, napr. aj – aj,
aj – aj – aj, ani – ani, ani – ani – ani, že – a že (Morfológia slovenského jazyka, 1966, s. 695 – 696).
8
Porov. aj konštatovanie F. Mika: „Problém frazeologických jednotiek […] je v tom, že fungujú, akoby
boli pomenovaniami, to jest lexikálnymi jednotkami (môžu podobne ako slová figurovať v slovníkoch), no
postulátov je skutočnosť, že viacslovné lexémy majú pomenúvaciu funkciu práve tak ako
jednoslovné jednotky. Upozorňuje sa pritom na tvarovú prepojenosť voľných syntaktic-
kých útvarov a lexikalizovaných viacslovných pomenovaní: „Syntaktické vlastnosti lexikali-
zovaných spojení sa veľmi podobajú syntaktickej výstavbe analogických nelexikalizova-
ných, t. j. živých či aktuálnych syntagiem, a lexikalizované spojenia svojou syntaktickou
výstavbou sú rovnako formálne (slovnodruhovo aj tvaroslovne) pestré.“ (Kačala, 2002,
s. 103). K podobnému záveru po analýze formálnej ustrojenosti syntagmatických frazeolo-
gických jednotiek prichádza J. Mlacek (2007, s. 49): „V našom jazyku existujú frazémy
korešpondujúce so všetkými konštrukčnými typmi voľných syntagmatických spojení.“ Ako
sme ukázali vyššie, aj tu je potrebné diferencovať medzi konštrukčne prototypovými
a konštrukčne atypickými štruktúrami.
3.1.2 Porovnanie syntaktickej a slovotvornej motivácie

V nadväznosti na základný metodologický postulát o centrálnosti slovotvornej motivá-
cie (Ološtiak, 2011, s. 54 – 55) a o plodnosti využitia poznatkov o tomto motivačnom type
pri analýze ostatných typov motivácie v tejto kapitole budeme porovnávať syntaktickú
motiváciu (ďalej aj SyntM) so slovotvornou motiváciou (ďalej aj SM). Vychádzame pritom
zo všeobecnej motivačnej schémy (ktorá vznikla na báze SM), zachytávajúcej princíp lexi-
kálnej motivácie ako trojrozmerný jav v podobe procesu, vzťahu a vlastnosti; porov.
schému [5] v kap. 2.1.
3.1.2.1 Princíp slovotvornej motivácie a princíp syntaktickej motivácie

Podobne ako pri SM vymedzujeme princíp syntaktickej motivácie ako proces, vzťah a
vlastnosť. SyntM ako proces sa prejavuje utvorením viacslovnej lexie. SyntM a SM sa odli-
šujú vo vzťahovej a vlastnostnej stránke, ako aj v spôsobe realizácie medzi motivantom
a motivátom. Z tejto diferencie vyplýva aj odlišný vzťah motivant – motivát. Slovotvorným
motivantom môže byť jednoslovné a viacslovné pomenovanie, ako aj voľná syntagma,
slovotvorným motivátom je jednoslovné pomenovanie: diera o deravý, stará dievka o
starodievocký, čierne oči o čiernooký. Syntaktickým motivantom je prototypovo viacslov-
ný komplex, najmä voľná syntagma (pri multiverbizácii aj jednoslovné pomenovanie),
syntaktickým motivátom je viacslovné pomenovanie; porov. schémy [14], [15].
Mnohé VP sa ako voľné syntagmy nepoužívajú. V týchto prípadoch možno uvažovať
o hypotetickom (imaginarizovanom) syntaktickom motivante, ktorý funguje rovnakým
spôsobom ako hypotetický slovotvorný motivant pri analogickej slovotvorbe: šiť o (*šič)
o šička podľa lekár o lekárka. Podstatou SyntM je to, že motivovaná je viacslovná lexé-
ma jednotlivými svojimi zložkami a ich vzájomným vzťahom. Ide najmä o odborné termí-
ny; napr. J. Dolník (2003, s. 153) v tejto súvislosti uvádza príklad génové inžinierstvo.
majú pritom syntaktickú formu usúvzťažnenia. Akoby sa v nich krížila rovina pomenovania s rovinou
usúvzťažnenia.“ (Miko a kol., 1989, s. 14). Hoci autor svoje konštatovanie adresuje frazémam, platí pre
všetky typy syntakticky motivovaných pomenovaní.
3.1.2.2 Sekundárnosť pomenovania

Ďalšou spoločnou vlastnosťou je to, že slovotvorne aj syntakticky motivované pome-
novania sú sekundárne (druhotné), zakladajú sa na elementárnejších jazykových jednot-
kách – slovotvorne motivované pomenovania (derivatémy) na morfémach, resp. morfe-
matických komplexoch, syntakticky motivované pomenovania na slovách. Rozdiel je
v tom, že pri SyntM princíp druhotnosti spolupracuje s princípom tvarovosti, synkretickos-
ti a transpozície, zatiaľ čo pri SM výsledkom druhotnosti nie je konštrukčná príznakovosť.
[14] Slovotvorná motivácia

zmena
slovotvorný motivant morfematickej slovotvorný motivát
štruktúry
jednoslovné pomenovanie jednoslovné
viacslovné pomenovanie pomenovanie
voľná syntagma
drobný drobnosť
(jednoslovné pomenovanie)
občianske právo
občianskoprávny
(viacslovné pomenovanie)
dva roky
(voľná syntagma) dvojročný
[15] Syntaktická motivácia
syntaktický motivant syntaktický motivát
voľná syntagma viacslovné

(jednoslovné pomenovanie) pomenovanie
lety + na + lyžiach lexikalizácia

(voľná syntagma) lety na lyžiach
učiteľ multiverbizácia
(jednoslovné pomenovanie) učiteľská obec
Všeobecná zdravotná redukcia

poisťovňa Všeobecná zdravotná
Miera priezračnosti syntaktických vzťahov medzi komponentmi VP je diferencovaná.

Všeobecne možno konštatovať, že syntaktické vzťahy medzi komponentmi VP sú pomerne
dobre čitateľné, a to aj pri frazémach, kde sa v porovnaní s voľnými syntagmami najväčšmi
prejavujú rozličné typy obmedzení. Prostriedky a spôsoby vytvárania syntagiem9 sú vidi-
teľné aj vo VP. Túto skutočnosť presvedčivo dokazuje aj J. Mlacek (1990), hoci takpovediac
z druhej strany, keďže jeho pozornosť sa sústredí na analýzu slovného charakteru kompo-
nentov frazém. Autor napríklad poukazuje na vzťah medzi lexikálnou variantnosťou
a väzbou nadradeného frazeologického komponentu; s ilustračnými príkladmi roznášať
(rozvláčať…) deň na nohách, vodiť (ťahať) niekoho za nos a i.: „(...) aj pri lexikálnej varian-
tnosti nadradenej zložky sa väzba uchováva, ba práve ona je limitujúcim činiteľom tohto
druhu variantnosti“ (Mlacek, 1990, s. 73). Všíma si aj realizáciu zhody ako ďalšieho zo
spôsobov spájania slov do syntagiem. V prvom prípade, ktorý spomína J. Mlacek, síce
zhoda naozaj nie je pre frazeologizáciu relevantná, keďže ide o úplne petrifikované jed-
notky typu márnosť šedivá, márna sláva. Aj keď v týchto prípadoch je fungovanie zhody
redukované na minimum, do podoby jedného tvaru, konštatujeme síce na prvý pohľad
zreteľný a elementárny, avšak dôležitý fakt, že zhoda sa realizuje aj v tomto jednom tvare,
a to na úrovni gramatického rodu (márna sláva, nie napr. *márny sláva). Ešte viditeľnejšia
je zhoda v prípadoch, keď varírujúce elementy patria do rozličného rodu (príklady J. Mlac-
ka: Kameň by sa nad ním zľutoval. – Skala by sa nad ním zľutovala). Zhodu možno explicit-
ne pozorovať najmä v prípadoch, ak tvarové zloženie frazémy pripúšťa realizáciu paradig-
matických foriem, resp. frazeologických variácií, napr. morálna facka – morálnej facky –
morálnej facke – morálnu facku – o morálnej facke – s morálnou fackou.
3.1.2.3 Kompozitá a viacslovné pomenovania

Lexikálne jednotky sa v jazyku môžu utvárať nielen prostredníctvom slovotvorných ak-
tov, ale aj lexikalizáciou syntaktických konštrukcií, ktorej výsledkom je vznik syntakticky
motivovaných viacslovných pomenovaní. Viacslovné pomenovania možno považovať za
lexikálne jednotky, ktoré plnia podobne ako derivatémy pomenovaciu funkciu, so slovný-
mi spojeniami ich zasa spája syntaktická štruktúrovanosť. V slovenčine sa odlišovanie slo-
votvorne utvorených jednotiek, kompozít, od syntakticky štruktúrovaných viacslovných
pomenovaní opiera o fonologické kritérium – jednoslovné útvary sa hodnotia ako kompo-
zitá, teda slovotvorne motivované jednotky, zatiaľ čo viacslovné komplexy majú status
viacslovných pomenovaní. Ako uvádza J. Furdík (2008, s. 50), v niektorých jazykoch možno
pozorovať prevahu jednoslovných jednotiek v podobe zložených slov (nemčina, maďarči-
na, fínčina, turečtina), zatiaľ čo v slovanských jazykoch lexikálne jednotky nevznikajú kom-
pozíciou v takom veľkom množstve a je pre ne typická skôr nominácia pomocou lexikalizá-
cie najbežnejších typov syntagiem. Z hľadiska pomenúvacích potrieb sú nominačné postu-
py späté s kompozíciou a lexikalizáciou syntaktických konštrukcií vo väčšine prípadov vo
vzťahu komplementarity, každý z týchto nominačných postupov saturuje vybranú komu-
nikačnú oblasť, porov. malomesto, maloobchod, malopredajca, malovýroba (analogicky
skomponované syntagmy majú iný význam, porov. malé mesto „mesto, ktoré je malé“ –
9
Pod formálnosyntaktickou stránkou rozumieme v zhode s vymedzením J. Oravca (Oravec – Bajzí-
ková, 1986, s. 9, 12 a n.) prostriedky a spôsoby, prostredníctvom ktorých sa primárne vytvárajú
syntagmy, sekundárne aj komplexnejšie syntaktické konštrukcie.
malomesto „mesto s malým počtom obyvateľov a nevýznamným spoločenským a kultúr-

nym životom“, malý obchod „obchod, ktorý je malý; obchod v malom“ – maloobchod
„spôsob predaja obyčajne malého množstva tovaru konečnému spotrebiteľovi; podnik
vykonávajúci takýto predaj prostredníctvom maloobchodných prevádzok, predajných
automatov, internetu a pod.“), malý mozog (*malomozog), malá tercia (*malotercia),
malý futbal (*malofutbal), malá násobilka (*malonásobilka), zriedkavejšie nachádzame
v slovenčine analogické pomenovania s identickým významom, napr. malá buržoázia –
maloburžoázia, malý odberateľ – maloodberateľ.
3.1.2.4 Viacnásobná a globálna motivácia

Konštatovali sme, že prototypovým syntaktickým motivantom je reálna alebo hypote-
tická voľná syntagma, ktorá sa lexikalizovala, napr. vysoká + škola (voľná syntagma, t. j.
dve samostatné lexie) o vysoká škola (viacslovná lexéma). Syntaktická motivácia je typom
globálnej motivácie – motivantom je komplex dvoch (i viacerých) slovných jednotiek, kto-
ré do motivačného vzťahu vstupujú spoločne a súčasne.
Rozdiel medzi viacnásobnou motiváciou slovotvorne motivovaných slov a globálnou
motiváciou viacslovných pomenovaní možno vysvetliť takto: viacnásobnú motiváciu chá-
peme ako možnosť viacerých alternatívnych motivačných vzťahov (porov. [16]), globálna
motivácia sa nerealizuje ako motivačná alternatíva (v zmysle „aj tak sa dá, aj tak sa dá“),
ale ako zapojenie dvoch alebo viacerých komponentov súčasne do jedného celku (porov.
[17]):
[16] Viacnásobná motivácia pri slovotvornej motivácii
Mn1: čipka
Mn2: čipkár čipkárstvo
Mn3: čipkársky
[17] Globálna motivácia pri syntaktickej motivácii

Mn
zlatá + medaila zlatá medaila
3.1.2.5 Onomaziologická explicitnosť

Slovotvorne a syntakticky motivované lexémy prostredníctvom vnútornej formy na-
značujú lexikálny význam. Vyznačujú sa teda onomaziologickou štruktúrou (ďalej aj OŠ),
ktorá signalizuje ich vnútornú rozčlenenosť. Pojmom a termínom onomaziologická expli-
citnosť (ďalej aj OE) vyjadrujeme to, že lexikálna jednotka je schopná vo svojej vnútornej
forme (prostredníctvom formálno-sémantickej rozčlenenosti svojich zložiek) explicitne

vyjadriť isté významové prvky. Zhmotnenie sémantických príznakov lexikálneho významu
v onomaziologickej štruktúre sa pritom realizuje na rozličných stupňoch, možno teda po-
stulovať poznatok o rozličnej miere explicitnosti onomaziologických štruktúr. Terminolo-
gicky tak vychádzame a zároveň rozvíjame pojem explicitnej onomaziologickej štruktúry,
ktorý použil J. Furdík (2005, s. 367 – 371) pri naznačení možností výskumu medzijazyko-
vých onomaziologických symetrií a asymetrií. Vychádzame z týchto základných poznatkov:
1) z hľadiska prítomnosti onomaziologickej štruktúry môžeme lexikálne jednotky roz-
deliť do dvoch skupín:
a) neonomaziologické pomenovania (také, ktoré nemajú OŠ), napr. rok, pes, sekunda,
piť, tušiť, vysoký, nový;
b) onomaziologické pomenovania (také, ktoré majú OŠ), napr. nož-ička, ps-isko, se-
kund-ový, pit-ný, výš-ka, kalendárny rok, strážny pes, meter za sekundu;
2) za onomaziologické pomenovania považujeme slovotvorne a syntakticky motivova-
né lexémy, pretože z hľadiska onomaziologickosti ide o prototypové druhy pomenovaní
(vnútorná forma je vyjadrená aj formálnymi prostriedkami);10
3) onomaziologické pomenovania sa vyznačujú istou mierou OE, ktorú možno vyjadriť
na škále; nulovú mieru OE pritom majú nemotivované, neonomaziologické pomenovania;
4) miera OE je determinovaná viacerými faktormi, najmä týmito: a) počet komponen-
tov OŠ; b) charakter komponentov OŠ; c) spôsob formálneho vyjadrenia komponentov OŠ;
d) príslušnosť lexémy do typu onomaziologickej kategórie; e) miera demotivácie (tomuto
faktoru zatiaľ nebudeme venovať pozornosť).
Z predchádzajúcich poznámok vyplýva, že základom uvažovania o onomaziologickej
explicitnosti je analýza onomaziologických komponentov. Onomaziologický komponent je
člen onomaziologickej štruktúry, a to onomaziologická báza (OB), onomaziologický príznak
(OP) a onomaziologický spoj (OS). Ako relevantné sa pritom ukazujú tieto skutočnosti:
Počet onomaziologických komponentov – čím vyšší počet onomaziologických kompo-
nentov, tým explicitnejšia je onomaziologická štruktúra.
Ďalšie tri vlastnosti (charakter onomaziologických komponentov, spôsob formálneho
vyjadrenia onomaziologických komponentov a príslušnosť lexémy do typu onomaziolo-
gickej kategórie) vzájomne úzko súvisia, preto ich analyzujeme spoločne.
Charakter onomaziologických komponentov závisí od stvárnenia na úrovni formy.
J. Horecký (2003) v tomto zmysle vyčleňuje gramatickú, derivačnú a lexikálnu onomazio-
logickú bázu. Tento poznatok možno využiť všeobecnejšie a zároveň modifikovane tak, že:
a) budeme špecifikovať všetky onomaziologické komponenty (nielen bázu); b) stvárnenie
na úrovni formy budeme vzťahovať na slovotvorný základ a slovotvorný formant a uvažo-
vať o základovom onomaziologickom komponente a formantovom onomaziologickom
komponente.
Podľa toho možno uvažovať o lexikálnom, semikategoriálnom, kategoriálnom
a nulovo-relačnom charaktere onomaziologických komponentov.
a) Lexikálny charakter má komponent v prípade, ak je na úrovni formy stvárnený slo-
votvorným základom. Môže ísť o:
10
V ďalších fázach výskumu však bude potrebné venovať pozornosť aj ostatným, inak motivovaným
typom pomenovaní.
aa) onomaziologickú bázu (pri modifikácii bez ohľadu na slovotvorný spôsob a postup):
pn-ík „peň malý“, pridrahý „drahý príliš“;
ab) onomaziologický príznak (pri mutácii a transpozícii bez ohľadu na slovotvorný spô-
sob a postup): čern-och „niekto čierny“, realizácia „SUB + realizovať“, povrazolezec „ten,
kto lezie po povraze“;
ac) onomaziologický spoj v niektorých typoch mutačných kompozít: napr. zem-e-mera-č
„ten, kto meria zem“.
b) Semikategoriálny charakter má onomaziologická báza v prípade, ak je na úrovni
formy stvárnená slovotvorným formantom a ide o mutáciu (pri derivácii aj pri kompozícii):
veli-teľ „ten, kto velí“, trojkolka „to, čo (má vzťah k) trom kolesám“. Termínom semikate-
goriálny odkazujeme na skutočnosť, že v uvedených prípadoch má báza všeobecnejší výz-
nam odkazujúci na kategórie ako „niekto“ (márnivec), „niečo“ (modrina), ale aj konkrét-
nejšie ako „miesto“ (cukráreň), „nástroj“ (nabíjačka). Podstatné je, že vo všetkých prípa-
doch má báza všeobecnejší, semikategoriálny význam.
Rozdiel medzi lexikálnym a semikategoriálnym komponentom je založený na rozdielnej
povahe základu a formantu. Základ poukazuje na konkrétnu lexému, jeho prostredníc-
tvom sa realizuje obsahovo-formálny vzťah medzi motivátom a motivantom. Preto ono-
maziologický komponent stvárnený slovotvorným základom má vždy lexikálny charakter.
Slovotvorný formant neodkazuje na lexikálny význam motivantu, preto je nositeľom vše-
obecnejších významových komponentov, ktoré sú zásadným prvkom pri zaraďovaní po-
menovania do príslušného slovotvorného typu a onomaziologickej kategórie. Táto funkcia
je diferencujúcim činiteľom pri zdanlivo rovnakých komponentoch, porov. mestečko
„mesto malé“ :: malomesto „mesto malé“.
Komponent „malý“ v deriváte mestečko je nositeľom významu, na základe ktorého sa
lexéma zaraďuje do slovotvorného typu Zs + -(eč)ko a onomaziologickej kategórie demi-
nutív, preto mu pripisujeme semikategoriálnu platnosť. Komponent „malý“ v kompozite
malomesto takúto funkciu nemá, priamo odkazuje na spolumotivant malý, preto mu pripi-
sujeme lexikálnu platnosť.
c) Kategoriálny charakter má onomaziologická báza v prípade, ak ide o transpozíciu.
Formálne je vždy stvárnená slovotvorným formantom. O kategoriálnom charaktere uvažu-
jeme preto, lebo podstatou transpozície je kategoriálna zmena pri zachovaní lexikálneho
významu, pričom nositeľom kategoriálnej zmeny je báza.
d) Nulovo-relačný charakter má onomaziologický spoj v prípade, ak na úrovni formy
nemá korelát: hutník „ten, kto (má vzťah k) hute“, televízny „taký, ktorý (má vzťah k) tele-
vízii“.
Uvedené vzťahy znázorňujeme v nasledujúcich dvoch schémach, ktoré sú z hľadiska
sémantiky identické, ale odlišujú sa výstavbou. V schéme [18] sa vychádza z jednotlivých
onomaziologických komponentov, ktorým sa pripisuje príslušný status a formálny vyjadrova-
teľ. Schéma [19] primárne zachytáva formálne koreláty (základ, báza, žiadny korelát), kto-
rým sa priraďujú onomaziologické komponenty a následne charakter komponentu.
[18] Charakter onomaziologických komponentov a ich formálne stvárnenie
onomaziologický charakter formálny

komponent komponentu komponent
onomaziologická lexikálny základ

báza
semikategoriálny formant
onomaziologický
príznak
kategoriálny formant
onomaziologický
nulovo-relačný 0
spoj
[19] Charakter onomaziologických komponentov a ich formálne stvárnenie
báza lexikálny
základový príznak lexikálny
spoj lexikálny
báza semikategoriálny
onomaziologický
komponent formantový
príznak kategoriálny
nulový spoj nulovo-relačný
Charakter onomaziologického komponentu určuje stupeň jeho onomaziologickej expli-

citnosti. Podľa toho možno stanoviť takéto poradie komponentov (od najexplicitnejšieho
po najmenej explicitný): lexikálny komponent, semikategoriálny komponent, kategoriálny
komponent, nulovo-relačný komponent. Z toho vyplýva predbežná hierarchizácia jednotli-
vých typov pomenovaní z hľadiska onomaziologickej explicitnosti, ktorú možno konkreti-
zovať nasledujúcim spôsobom:
1) Na okraji škály stoja slovotvorne a syntakticky nemotivované pomenovania, ktoré sa
vyznačujú nulovou mierou onomaziologickej explicitnosti. Druhú stranu škály nemožno
presne vyčleniť; platí, že čím viac komponentov má nefrazeologické a nepropriálne viac-
slovné pomenovanie, tým je onomaziologicky explicitnejšie, porov. napr. termíny mandá-
tový a imunitný výbor, radenie jazdných pruhov pred križovatkou. Hoci horná hranica ex-
plicitnosti je teoreticky neuzavretá, komunikačne je obmedzená, čomu zodpovedá aj frek-
vencia štruktúrnych typov viacslovných pomenovaní (najfrekventovanejšie sú dvojslovné

pomenovania a potom so stúpajúcim počtom komponentov využívanie jednotlivých typov
pomenovaní klesá). Napríklad pomenovanie typu lanovej dráhy visutá osobná jednolano-
vá obežná dráha s odpojiteľnými štvormiestnymi vozňami, ktoré obsahuje osem autosé-
mantických komponentov, je síce onomaziologicky výrazne explicitné, na druhej strane je
tiež extrémne antikomunikačné a v bežnej komunikácii nepoužiteľné. Medzi týmito kraj-
nými pólmi sa nachádzajú kompozitá a deriváty; porov. schému [20]:
[20] Škála onomaziologickej explicitnosti základných typov lexikálnych jednotiek
onomaziologická explicitnosť
nulová miera stúpajúca miera
jednoslovné pomenovania
slovotvorne slovotvorne
nemotivované motivované
deriváty kompozitá
jazdiť jazda krasojazda

radenie jazdných
pruhov pred
jazdný pruh križovatkou
viacslovné pomenovania
nefrazeologcké, nepropriálne
2) Ako už bolo spomenuté, onomaziologicky explicitnejšie sú syntakticky motivované

(viacslovné) pomenovania11 než slovotvorne motivované (jednoslovné) pomenovania. Ono-
maziologické komponenty viacslovných pomenovaní majú totiž len lexikálny charakter (kon-
štrukčnými prvkami sú slová), zatiaľ čo komponenty slovotvorne motivovaných lexém sú
variabilnejšie (porov. vyššie). Porovnajme nasledujúce dve lexémy, slovotvorne motivované
pomenovanie spevák a syntakticky motivované pomenovanie operný spevák ([21] a [22]):
[21] Vzťah formálnej a onomaziologickej štruktúry v slove spevák

SPEV - ÁK
základ formant
báza príznak
„ten, kto“ „spieva“
11
Máme na mysli nefrazeologické a nepropriálne lexémy, t. j. neutrálne viacslovné pomenovania
(združené pomenovania) a odborné termíny.
[22] Vzťah formálnej a onomaziologickej štruktúry v lexéme operný spevák

OPERNÝ SPEVÁK
adj sub
báza príznak
„spevák“ „operný“
Pri analýze lexém spevák a operný spevák zisťujeme, že obe jednotky majú dvojčlennú
onomaziologickú štruktúru OB + OP. Viacslovné pomenovanie je však explicitnejšie, preto-
že vo svojej vnútornej štruktúre obsahuje viac príznakov: explicitnejšia je už báza, ktorou
sa pomenúva osobu podľa zamestnania („spevák“), zatiaľ čo pri jednoslovnom pomeno-
vaní má báza všeobecný význam „osoba“ („ten, kto“): spevák „ten, kto spieva“: semikate-
goriálny + lexikálny komponent; operný spevák „spevák operný“: lexikálny + lexikálny
komponent.
Vyššia miera onomaziologickej explicitnosti VP pramení aj z toho, že sa v nich do jedného
celku môžu kumulovať slovotvorne motivované komponenty, ktoré sú samy osebe onoma-
ziologicky explicitné. V prípade VP operný spevák oba komponenty sú slovotvorne motivo-
vané deriváty. Akýsi medzičlánok medzi VP a slovotvorne motivovanými slovami predstavu-
jú kompozitá, ktoré môžu byť rovnocenné a v niektorých prípadoch aj explicitnejšie než
viacslovné (dvojslovné) pomenovania, porov. veľkomesto „mesto veľké“: lexikálny + lexikál-
ny komponent; hlavné mesto „mesto hlavné“: lexikálny + lexikálny komponent.
3.2 Typológia viacslovných pomenovaní

Prístupov k otázke členenia viacslovných pomenovaní je mnoho. Prehľad názorov,
terminologických riešení a typologických členení v slovakistickom a čiastočne inolingvistic-
kom kontexte uvádza napr. A. Jarošová (2000a, s. 139 a n., 2000b, s. 481 a n.), ktorá cituje
napríklad práce J. Horeckého (1956); E. Paulinyho (Pauliny – Ružička – Štolc, 1968; Pauliny,
1981); E. Kučerovej (1971, 1974); P. Ondrusa (1972); J. Furdíka (Ondrus – Horecký – Fur-
dík, 1980); J. Mlacka (1982, 1984, 1999); I. Ripku (1987); J. Kačalu (1993, 1997c); porov. aj
kap. 1 v sekcii I. V uvedených prácach sa najčastejšie vyčleňujú tieto pojmy/termíny, kto-
rými sa označujú jednotlivé typy VP:
x ustálené slovné spojenie: pomenúvajú sa ním viacslovné pomenovania v opozícii
k voľným slovným spojeniam (napr. Kučerová, 1974; Ripka, 1987);
x združené pomenovanie: je to tradičný termín, ktorým sa zväčša pomenúvajú nefra-
zeologické viacslovné pomenovania typu školský inšpektor, polnočná omša; týmto termí-
nom sa však nevyjadruje, o aký typ viacslovných jednotiek ide;
x priame viacslovné pomenovanie: pomenúvajú sa ním taktiež nefrazeologické viac-
slovné pomenovania; vychádza sa z opozície priamych a nepriamych (frazeologických)
viacslovných pomenovaní (napr. Ondrus – Horecký – Furdík, 1980);
x lexikalizované spojenie: používa sa zväčša na označenie nefrazeologických viac-
slovných pomenovaní (Kučerová, 1974; Kačala, 1997b, 1997c, 2002; Jarošová, 1999,
2000a, 2000b);
x multiverbizačné/multiverbizované spojenie: tento termín odkazuje na jeden pod-

typ viacslovných pomenovaní, t. j. takých, ktoré vznikli multiverbizáciou (Ondrejovič,
1988; DSZ, s. 251 – 259);
x frazéma, frazeologická jednotka, frazeologizmus: tradičné termíny, ktorými sa
pomenúvajú frazeologické viacslovné pomenovania.
V nasledujúcej časti si typologickú charakteristiku všimneme z troch hľadísk: z funk-
čného (3.2.1), konštrukčného (3.2.2) a z onomaziologického hľadiska (3.2.3).
3.2.1 Funkčné hľadisko
Pri klasifikácii VP z funkčného hľadiska opäť vyjdeme z poznatkov o jazykových princí-
poch, dominantne o princípe funkčnej separácie, na ktorom je založené členenie VP na
štyri skupiny (kap. 3.2.1.1). S tým súvisí aj reflexia pojmu/termínu lexikalizácia (3.2.1.2) a
charakteristika vzťahov a prechodov medzi jednotlivými skupinami VP (3.2.2.3).
3.2.1.1 Kvadrárne členenie

V kapitole 3.1.1 sme konštatovali, že viacslovné pomenovanie možno považovať za
osobitý druh lexémy, ktorá uspokojuje súbor komunikačných potrieb jazykového spolo-
čenstva a vyčleňuje sa (separuje) od jednoslovných lexikálnych jednotiek, ako aj od voľ-
ných syntaktických konštrukcií. O princípe funkčnej separácie sme teda uvažovali vo vzťa-
hu k VP ako celku smerom „navonok“, mimo oblasti pôsobenia VP. Princíp funkčnej sepa-
rácie je však viditeľnejší vo vnútri skupiny VP a možno ho efektívnejšie využiť pri charakte-
ristike jednotlivých typov VP. Podstatou princípu funkčnej separácie je to, že ak sa istý typ
jazykového výrazu vyznačuje nejakou vlastnosťou (či súborom vlastností), ktorú používate-
lia vnímajú ako osobitne kontrastnú voči vlastnostiam iných pomenovaní, takýto jazykový
výraz sa v jazyku vydeľuje ako jedinečný typ výrazu, separuje sa od ostatných typov (Dol-
ník, 1997). Z onomaziologicko-nominačného hľadiska možno konštatovať, že funkčná se-
parácia istého typu pomenovania je výsledkom osobitných komunikačných potrieb použí-
vateľov jazyka.
Na základe analýzy princípu funkčnej separácie (podľa funkčného určenia) A. Jarošová
(2000c) viacslovné pomenovania člení na tieto štyri skupiny:12
x Frazeologické viacslovné pomenovania (frazémy): funkčným určením frazém je prí-
znakovým, emocionálno-hodnotiacim a zväčša sémanticky transponovaným spôsobom
pomenovať situácie a denotáty: ostrý ako britva; dostať z koláča dieru; Vajce chce byť
múdrejšie ako sliepka.
x Terminologické viacslovné pomenovania (odborné termíny): funkčným určením
odborných termínov je jednoznačne, systémovo a definovane pomenovať triedu denotá-
tov: chlorid sodný, tiger usurijský, prísunová chôdza vpravo.
x Propriálne/onymické viacslovné pomenovania (vlastné mená): funkčným určením
vlastných mien je individualizácia, identifikácia a diferenciácia jednotliviny: Lenka Šurková,
Banská Hodruša, Slovenská rektorská konferencia.
12
Terminologický návrh je náš; na stvárnenie uvedených štyroch skupín používame jednotnú pome-
novaciu štruktúru: špecifikujúce adjektívum (frazeologické, terminologické, propriálne, neutrálne) +
viacslovné pomenovanie.
x Neutrálne viacslovné pomenovanie: funkčným určením neutrálnych viacslovných

pomenovaní je (v porovnaní s jednoslovnými pomenovaniami) jednoznačnejšia a komplex-
nejšia klasifikácia denotátov a vyčleňovanie konvenčných pojmov: napr. sektorový náby-
tok, hlavná sestra, mleté čierne korenie, spisovateľská obec, zimný čas.13
Inštruktívne rozdelenie uvedených štyroch typov na základe dichotómií nocionálnosť –
emocionálnosť/postojovosť, definičnosť – nedefiničnosť, identifikačnosť – nie identifikač-
nosť ponúka A. Jarošová v citovanej štúdii (2000c, s. 45); porov. [23].
Najmenej príznaková je skupina neutrálnych VP, čo sa odráža aj v tom, že sa často vy-
čleňuje negatívne (ako nefrazéma a netermín), pričom doteraz pre tento typ VP nemáme
adekvátne terminologické stvárnenie. Termín lexikalizované spojenie je podľa našej mien-
ky príliš všeobecný na to, aby sa ním pomenúval konkrétny typ VP.14 Môže sa totiž týkať
všetkých typov VP (k vymedzeniu termínu lexikalizácia porov. 3.2.1.2). Dostatočne moti-
vovaný nie je ani termín združené pomenovanie, pretože explicitne nevyjadruje, aké typy
jednotiek sa ním pomenúvajú. Termín multiverbizované spojenie je zasa príliš konkrétny,
pretože odkazuje len na jeden podtyp VP (o terminologických otázkach vo vzťahu
k multiverbizácii, resp. pluriverbizácii porov. aj Vlková, 1978, s. 113 – 114). Na pomenova-
nie tohto typu VP navrhujeme termín neutrálne viacslovné pomenovanie (ďalej aj NVP).
Adjektívom neutrálny sa poukazuje na bezpríznakovosť tohto typu lexikálnych jednotiek
v kontexte ostatných typov VP, teda neutrálnosť sa chápe v rámci skupiny VP, nie navonok
vo vzťahu k JP.
K vyčleňovaniu uvedených štyroch typov VP možno pristupovať aj cez prizmu motivačnej
kooperácie (Ološtiak, 2011; v tejto sekcii v kap. 2.4). Pri príznakových typoch VP syntaktická
motivácia záväzne spolupracuje s terminologickou, onymickou a frazeologickou motiváciou,
ktoré fungujú ako dôležité lexikalizačné činitele.15 Pri NVP takéto lexikalizačné „potvrdenie“
zo strany iného typu motivácie absentuje (porov. [24]). Z tohto dôvodu, ako konštatuje
A. Jarošová (2007, s. 93), „oblasť ,netermínov’ a ,nefrazém’ je oveľa ťažšie uchopiteľná, pre-
tože ustálenosť a typickosť týchto spojení sa konštituuje sčasti na základe ich pomenúvacej
platnosti a pojmovej celostnosti (aj to nie vždy jednoznačnej) a sčasti na základe kolokač-
ných preferencií ich komponentov (čo je menej výrazná charakteristika v porovnaní
s kolokačnou a sémantickou jedinečnosťou komponentu, resp. komponentov frazém)“.
13
Iné členenie podľa funkcie ponúka J. Machač (1967, s. 141): (I) slovné spojenia s nominatívnou
funkciou – viacslovné lexikálne jednotky: (a) primárne – základom sú združené pomenovania, (b)
sekundárne – základ tvoria frazémy; (II) slovné spojenia s redukovanou nominatívnou funkciou: (a)
viacslovné modálne, postojové a apelové formuly, (b) viacslovné ustálené konvenčné spoločenské
formuly; (III) gramatické a gramatikalizované spojenia slov.
14
S termínom lexikalizované spojenie systematicky pracuje aj A. Jarošová, hoci si uvedomuje jeho
nedostatočnú motivovanosť (Jarošová, 2000a, s. 140; 2000b, s. 490 – 491). Autorka poznamenáva, že pri
hľadaní adekvátneho terminologického vyjadrenia neterminologicko-nefrazeologických viacslovných
pomenovaní možno uvažovať aj o termíne kolokácia (Jarošová, 2000b, s. 491). Bližšie problematiku
kolokácií vo vzťahu k ustáleným slovným spojeniam autorka rozvíja v štúdii Problém vymedzenia kolokácií
(Jarošová, 2007), keď lexikalizované spojenie považuje za jadro kategórie kolokácií (ku klasifikácii
kolokácií porov. aj Ďurčo, 2007).
15
Uvádzame len ten motivačný typ, ktorý stojí v pozadí funkčnej separácie. Prítomnosť ďalších typov
si v tejto súvislosti nevšímame.
[23] Typológia viacslovných pomenovaní podľa A. Jarošovej

nocionálne emocionálno-postojové
–definičnosť +definičnosť
–identifikačnosť
Lexikalizované
spojenia Termíny Frazémy
(neutrálne viacslovné x odborné pomenovania x frazémy kolokačného
pomenovania) x nomenklatúra typu
x prirovnania
x formuly
x príslovia a porekadlá
x pranostiky
+identifikačnosť
Propriá Propriá odbornej

a nomenklatúrnej povahy
[24] Typy viacslovných pomenovaní a motivačná kooperácia

typ VP vlastnosti kooperujúci
typ motivácie
nocionálnosť definičnosť identifikačnosť
neutrálne VP + – – –
terminologické VP + + – terminologická
motivácia
propriálne VP + – + onymická
motivácia
frazeologické VP – – – frazeologická
motivácia
A. Jarošová (2000c, s. 46 – 48) ponúka aj podrobnejšie členenia v rámci každej skupiny.

Na tomto mieste si všimneme len členenie neutrálnych pomenovaní, ktoré v modifi-
kovanej podobe predstavíme aj schematicky (porov. [25]). Neutrálne VP autorka člení do
šiestich podskupín (uvádzame aj jej príklady): 1) menné spojenia so spresňujúcim prívlas-
tkom (zubná kefka); 2) menné spojenia s formálnym (kategoriálnym) substantívom (dip-
lomatické kruhy); 3) verbo-nominálne spojenia s kategoriálnym slovesom (budiť pozor-
nosť); 4) menné spojenia so spresňujúcim prívlastkom, v ktorých je monokolokabilný
komponent (krížne cesty); 5) menné spojenia, v ktorých jeden komponent je „sémanticky
posunutý“ (francúzska posteľ); 6) obrazné spojenia („sémantický posun“ sa týka obidvoch
komponentov) pomenúvajúce konkrétne skutočnosti (mačacie hlavy „dlažobné kocky“).
V inej štúdii autorka vyčleňuje tieto typy: 1) menné spojenia so spresňujúcim prívlastkom
(pitná voda); 2) menné spojenia s kategoriálnym slovom (finančná operácia); 3) verbono-
minálne spojenia s kategoriálnym slovom (získať dôveru); 4) predložkovo adjektívne spo-
jenia (za horúca); 5) predložkovo substantívne spojenia (v protiklade s) (Jarošová, 2000b,

s. 485).
Z porovnania týchto klasifikácií vyplýva, že v druhej z nich autorka zlúčila do jednej
skupiny menné spojenia bez kategoriálneho komponentu a navyše vyčlenila dve skupiny
nesyntagmatických slovných spojení.
[25] Typy neutrálnych viacslovných pomenovaní podľa A. Jarošovej
oba komponenty bez

významového posunu
–kategoriálny jeden komponent

komponent s významovým posunom
menné
oba komponenty
s významovým posunom
+kategoriálny
neutrálne komponent
viacslovné
pomenovania
slovesné –
verbo-nominálne
Diapazón viacslovných lexikálnych jednotiek, ktoré nemusia byť nevyhnutne syntaktic-

ky motivované, je však oveľa širší. A. Jarošová (2000b, s. 485) napríklad upozorňuje na
problém pri zaraďovaní príslovkových výrazov typu v najlepšom prípade, a tak ďalej, dlho
do noci; kontaktových formúl všetko najlepšie, ako sa máš; viacslovných výrazov typu
Žitný ostrov, Slovenské národné povstanie, Čarovná flauta (porov. aj Sekaninová – Kučero-
vá, 1982). Vo vymedzení J. Machača (1967, s. 141 – 142) ide najmä o slovné spojenia
s redukovanou nominatívnou funkciou: viacslovné modálne, postojové a apelové formuly,
viacslovné ustálené konvenčné spoločenské formuly (napr. ani za nič, akoby nie, aby som
pravdu povedal, ako sa patrí, čert to ber, dobrý deň a i.). Nejednotnosť pri chápaní ustále-
ných dialógových replík spomína A. Jarošová (2007, s. 95), citujúc F. Čermáka (Filipec –
Čermák, 1985), J. Mlacka (2007) a J. Kačalu (2003). Z kolokačného hľadiska A. Jarošová
(2007, s. 90 – 91; tam aj ďalšia literatúra) poukazuje na pomerne nejasný status viacslov-
ných synsémantík typu len len že; nehľadiac na to, že; podľa všetkého; presnejšie poveda-
né, pričom konvencionalizované rečové formuly typu keď sa to tak vezme… za kolokácie
nepovažuje. V koncepcii F. Čermáka predložkové, spojkové a časticové výrazy typu na
konto, bok po boku, s cieľom; a hneď, a ešte, k tomu (všetkému), ani za nič, Bodaj by nie!,
v dôsledku toho, že sa považujú za frazémy gramatickej povahy a spracúvajú sa aj lexiko-
graficky (Čermák et al., 2009, s. 495 – 547). V neposlednom rade sú tu perifrázy typu met-
ropola východu, krajina tisícich jazier (bližšie porov. 3.2.1.3).
3.2.1.2 Viacslovné pomenovania a pojem lexikalizácie

VP vzniká prototypovo z voľnej syntagmy na základe lexikalizácie. Proces lexikalizácie
chápeme napríklad v zhode s Encyklopédiou jazykovedy (1993, s. 262) ako „proces, kto-
rým sa slovný tvar alebo konštrukcia stáva prvkom slovnej zásoby“.16 Zhodujeme sa tak aj
s vymedzením J. Machača a s definíciou, ktorá sa uvádza vo Frazeologickej terminológii.17
Toto chápanie je všeobecnejšie a zahrnuje v sebe aj koncept frazeologizácie (a dodajme,
že aj terminologizácie a proprializácie). Z toho vyplýva, že lexikalizácia a lexikalizované
spojenie ako hyperonymické termíny zahrnujú frazémy, viacslovné termíny i netermíny,
ako aj viacslovné propriá. E. Kučerová (1974) chápe lexikalizáciu a lexikalizované pomeno-
vanie užšie; zahrnuje sem viacslovné nefrazémy.18 Najužšie tento termín chápe J. Kačala
(1997c), za lexikalizované považuje len viacslovné nefrazémy a netermíny (s týmto prístu-
pom, ako sme uviedli, sa stotožňuje aj A. Jarošová).
V našom prístupe pracujeme so širším a s užším vymedzením pojmu lexikalizácia.
V širšom vymedzení ide o súhrnné označenie procesu, ktorého výsledkom je akákoľvek,
a teda aj viacslovná lexikálna jednotka. V nadväznosti na kvadrárnu typológiu VP vo vzťa-
hu konštatujeme, že lexikalizácia sa môže realizovať štyrmi konkrétnymi spôsobmi: frazé-
my sú výsledkom frazeologizácie, odborné termíny sú výsledkom terminologizácie, vlastné
mená sú výsledkom proprializácie (onymizácie) a neutrálne VP vznikajú lexikalizáciou
v užšom zmysle. Lexikalizáciu v širšom zmysle teda chápeme hyperonymicky vo vzťahu
k terminologizácii, onymizácii, frazeologizácii a k lexikalizácii v užšom zmysle. Robíme tak
v súlade s E. Kučerovou19 či V. P. Žukovom, ktorí vznik frazém ako jedného typu VP chápu
ako lexikalizáciu frazeologizmov (porov. Kučerová, 1974, s. 24) – v nadväznosti na naše
16
Nepracujeme s druhým chápaním termínu lexikalizácia, ktoré je veľmi rozšírené, a ktoré sa uvádza
aj v citovanej Encyklopédii jazykovedy. Ide o stratu motivácie, demotiváciu, porov. konštatovanie:
„Pôvodné odvodené slovo stráca svoju štruktúru a vyčleňuje sa tak zo slovotvorného typu“ s príkladmi
priateľ, dobrodruh (Encyklopédii jazykovedy (1993, s. 262); porov. aj Dokulil (1962, s. 94 – 102), Dolník
(1995), Hohenhaus (2005), Lipka – Handl – Falkner (2004), Lipka (2005) a i. Explicitnejšie a prehľadnejšie
sa pojem lexikalizácie hodnotí v Encyklopedickom slovníku češtiny (2002, s. 242 – 243), kde sa strata
motivačnej transparentnosti považuje za lexikalizáciu v užšom zmysle a vznik a ustaľovanie všetkých
slovníkových jednotiek sa klasifikuje ako lexikalizácia v širšom zmysle. Lenže ani takýto uhol pohľadu
podľa nášho názoru neposkytuje konzistentné riešenie. Lexikalizácia v užšom zmysle nie je v inkluzívnom
vzťahu s lexikalizáciou v širšom zmysle. Podľa nášho názoru ide o dva rozličné, i keď navzájom späté
jazykové javy a procesy. O rôznych pojmových vymedzeniach lexikalizácie porov. aj Bakken(ová) (2006).
17
„Proměnu slovního spojení vzniklého při pojmenovacím aktu ve víceslovnou lexikální jednotku, a to
jak proces sám, tak i jeho výsledek, nazýváme lexikalizací.“ (Machač, 1967, s. 142).
Vo Frazeologickej terminológii sa termín lexikalizované spojenie definuje ako „ustálené slovné spojenie,
ktoré nadobudlo povahu pomenovania a stalo sa súčasťou slovnej zásoby“ (Mlacek – Ďurčo a kol., 1995,
s. 81; zvýraznil M. O.).
18
„Lexikalizácia slovného spojenia je proces, v dôsledku ktorého medzi členmi spojenia vzniká taký
pevný vnútorný vzťah (viazanosť), že významy jednotlivých komponentov spojenia utvárajú nové
pomenovanie, čo znamená, že ustálené spojenie na rozdiel od voľného má samostatný význam.“
(Kučerová, 1974, s. 21).
19
„…Frazeologizácia v sebe súčasne obsahuje aj lexikalizáciu, lebo slovné spojenie ako celok stáva sa
novou lexikálnou jednotkou“ (Kučerová, 1974, s. 24).
ponímanie by bolo vhodnejšie uvažovať o frazeologickej lexikalizácii.20 Predchádzajúci

výklad zhŕňame v schéme [26].
[26] Typy viacslovných pomenovaní a lexikalizácia
lexikalizácia neutrálne
(v užšom zmysle) viacslovné pomenovanie
LEXIKALIZÁCIA terminologické
(v širšom zmysle) terminologizácia
viacslovné pomenovanie
lexikalizované propriálne
proprializácia
viacslovné pomenovanie viacslovné pomenovanie
frazeologické
frazeologizácia
viacslovné pomenovanie
3.2.1.3 Vzťahy a prechody medzi funkčnými typmi viacslovných pomenovaní

Napriek tomu, že uvedené štyri typy VP sa vymedzujú na základe odlišného funkčného
určenia (na základe odlišného uplatnenia princípu funkčnej separácie), nemožno uvažovať
o presne stanovených hraniciach, ale skôr o škálovitom usporiadaní s hraničnými zónami.
Navyše, pomenovanie sa môže funkčne prehodnotiť, s čím súvisia rôznosmerové precho-
dy medzi funkčnými typmi VP. V nasledujúcom výklade naznačujeme niektoré okruhy
otázok, ktoré vznikajú pri reflexii hraníc medzi týmito skupinami lexém.
a) Neutrálne VP – frazeologické VP
Neutrálne a frazeologické VP môžeme odlíšiť na základe vlastností nocionálnosť –
emocionálnosť, neobraznosť – obraznosť, konkrétny – nekonkrétny denotát. „Najsilnej-
šie“ je prvé kritérium: neutrálne VP sú nocionálne (cudzí jazyk, čierny čaj, prvá pomoc),
frazémy majú výrazný emocionálno-hodnotiaci charakter (fúkať cudziu kašu „starať sa do
cudzích záležitostí“, čierny bod „pokarhanie; zlé hodnotenie“, podať niekomu pomocnú
ruku „pomôcť“).
Ďalšie dva protiklady (neobraznosť – obraznosť, konkrétnosť – nekonkrétnosť denotá-
tu) nemajú taký vyhranený charakter, avšak rozloženie týchto vlastností v porovnávaných
skupinách VP má svoje vnútorné zdôvodnenie. Obrazné môžu byť aj neutrálne VP (napr.
pomenovania s „geografickými“ a „farebnými“ komponentmi: francúzsky bozk, španielsky
vtáčik; čierna kronika, biela káva), aj frazémy (podopierať stenu „nič nerobiť“, nezmestiť
sa do kože „vyvádzať, byť nezbedný“). Platí však, že zatiaľ čo pre frazémy je obraznosť
prototypová vlastnosť, v skupine neutrálnych VP nemá takú dištinktívnu schopnosť, je
rozptýlená a vyskytuje sa v rôznej intenzite, porov. neobrazné jednotky (detské ihrisko,
dieselový motor, hlasový pedagóg), jednotky s jedným obrazným komponentom (celove-
20
E. Kučerová (1974, s. 25) sa pri otázke vzťahu medzi frazeologizáciou a lexikalizáciou prikláňa
k názoru Je. A. Ivannikovej, že lexikalizácia závisí od frazeologizácie. V našom ponímaní ide o komplexný
lexikalizačno-frazeologizačný proces, v ktorom nie je možné vyčleniť lexikalizačnú a frazeologizačnú
stránku.
černý film, cibuľový porcelán, divoká voda, ovsené vločky), jednotky s oboma komponen-
tmi v prenesenom význame (čierna skrinka, zlatá svadba, hodinový manžel).
Miera denotačnej vágnosti (rozplývavosti, všeobecnosti) je vyššia pri frazémach, porov.
napr. neutrálne VP armádny generál „príslušník armády s najvyššou vojenskou hodnos-
ťou“, lavínový pes „záchranársky pes špeciálne cvičený na vyhľadávanie ľudí zasypaných
lavínami“, slepá ulica „ulica bez vyústenia“ – frazémy generál bez vojska „vodca hnutia,
skupiny a pod., ktorého opustili stúpenci al. ktorý vystupuje bez podpory stúpencov“, tu je
pes zakopaný „tu je podstata veci; tu je hlavný problém“, slepá ulička „bezvýchodisková
situácia“. Porovnajme aj homonymné jednotky, ich významy a kontexty, v ktorých sa vy-
skytujú v [27].
Príklady typu majster sveta zároveň dokumentujú, akým spôsobom sa môže
z neutrálneho VP stať frazéma. Spôsob sémantickej transpozície sa uskutočňuje pod vply-
vom pragmatického, emočno-vôľového faktora (v tomto prípade ironizácie) na základe
analógie „niekto, kto sa tvári, koná a pod., ako keby bol majster sveta“. Posun do takejto
pragmatickej zóny dobre dokumentujú kontexty s komparatívnym funktorom ako: Do
baru vošiel ako majster sveta.; No Janovi sláva stúpla do hlavy a už sa tvári ako majster
sveta.
Istú prechodnú zónu tvoria pomenovania typu cestovná horúčka, obchod s bielym mä-
som, ohnivá voda, ale aj publicizmy typu čierne zlato „ropa; uhlie“, biele zlato „cukor“,
modrá armáda „železničiari“ (Jarošová, 2000a, s. 147), ktoré sú obrazné, majú konkrétny
denotát a emocionálno-vôľovú zložku možno pri nich pokladať za nevyhranenú.
[27] Homonymné neutrálne VP a frazémy

neutrálne VP frazémy
majster sveta majster sveta
„(obyč. v športe) víťaz celosvetového tur- „kto sa vychvaľuje, kto je namyslený, frajer,
naja alebo pretekov“ macher“
Slovensko sa stalo majstrom sveta v hokeji Pozrite sa na neho, takých nafúkancov
v roku 2002. a majstrov sveta už poznáme.
vlastný gól vlastný gól
„gól strelený do vlastnej bránky“ „niečo, čím človek škodí sám sebe“
Dali sme si vlastný gól a nepremenili sme V tomto roku, ktorý je najdôležitejší z hľadi-
jedenástku. ska slovenských integračných ambícií, po-
dať si + vlastný gól (voľné spojenie slovesa važuje kauzu údajného odpočúvania verej-
a VP) ného činiteľa za obrovský vlastný gól.
Z nášho protiútoku si ten istý hráč dal tak- dať si vlastný gól
mer vlastný gól hlavou. „uškodiť sám sebe“
Súčasná moc si dala vlastný gól: TV Markí-
za má dnes sledovanosť vyše 60 %, kým
STV iba necelých 40.
b) Terminologické VP – frazeologické VP
Odborný termín sa svojimi vlastnosťami (nocionálnosť, jednoznačnosť, presnosť, defi-
novanosť, systémovosť) výrazne odlišuje od frazém (emocionálnosť, významová a deno-
tačná nejednoznačnosť). Ani v tomto prípade (podobne ako pri vzťahu neutrálnych VP a
frazém) nemožno počítať s obraznosťou ako rozlišovacím príznakom. Frazeologická aj
terminologická teória uvádza mnoho dokladov na odborné termíny, ktoré sa vyznačujú
obraznosťou, teda vlastnosťou, ktorá sa pripisuje predovšetkým frazémam, napr. materi-
na dúška, svokrin jazyk, kozia brada. Kým vo frazeológii je obraznosť prototypovou vlast-
nosťou, v terminológii nie je podstatná, pretože je prekrytá terminologicky relevantnými
vlastnosťami, najmä definičnosťou, presnosťou a systémovosťou.
Odlišnosť medzi funkčným určením odborného termínu a frazémy nebráni prechodu
jednotiek z jednej oblasti do druhej. Dynamickú oblasť prechodu medzi terminologickou
a frazeologickou zónou predstavujú jednotky typu časovaná bomba, bod mrazu, záchran-
ná brzda, čierna diera, krvná skupina, sťahovanie národov, reťazová reakcia, zaťažkávacia
skúška, pásová výroba, ktoré fungujú aj ako odborné termíny, aj ako frazémy. Na tomto
type homonymných lexém možno názorne pozorovať rozdiel medzi terminologickou
a frazeologickou funkčnou separáciou.
Napríklad lexéma zákopová vojna ako odborný termín z oblasti vojenstva značí formu
vojny, keď súperiace strany držia svoje stabilné pozície, front sa nehýbe (charakteristic-
kým znakom je systém zákopov, čo sa prejavilo výberom vzťahového adjektíva zákopový).
Táto lexéma sa vyznačuje všetkými definičnými vlastnosťami, ktoré sa viažu na odborný
termín: ustálenosť, systémovosť (porov. pomenovania iných typov vojen, napr. blesková
vojna, jadrová vojna a i.), definovanosť, presnosť, motivovanosť (syntaktická motivova-
nosť celého pomenovania a slovotvorná motivovanosť adjektívneho komponentu).
Z tohto termínu sa utvorila frazéma s rovnakou formou. Frazeologizácia jednotky zákopo-
vá vojna prebehla tak, že z denotačnej zložky významu motivujúceho termínu sa do fra-
zémy dostali sémantické komponenty <súperenie dvoch strán>, <statickosť>. Pribúda
zásadná konotačno-pragmatická zložka, do ktorej zahrnujeme expresívnosť aj emocionál-
no-evaluatívny aspekt. Frazéma zákopová vojna nadobudla v porovnaní s termínom vág-
nejší, difúznejší význam „vleklý spor dvoch strán, z ktorých ani jedna nechce ustúpiť“.
V súčasnej slovenčine tak popri sebe fungujú dve lexikálne jednotky s rovnakou formou
zákopová vojna, jedna ako odborný termín, druhá ako frazéma.
Vlastnosti odborného termínu a frazémy sú zhrnuté v tabuľke [28]:
[28] Vlastnosti odborného termínu a frazémy
odborný termín frazéma
jednoznačnosť referenčnej zložky významu vágnosť referenčnej zložky významu
systémovosť asystémovosť
absencia konotačno-pragmatickej zložky prítomnosť konotačno-pragmatickej zložky
nocionálnosť expresívnosť
–/(+) obraznosť +/(–) obraznosť
+definovanosť –definovanosť
c) Neutrálne VP – terminologické VP
Základným rozdielom medzi týmito typmi sú príznaky definičnosti, jednoznačnosti a
systémovosti. Terminologické VP sú presne definované a systémovo sa začleňujú do jed-
noznačných terminologických tried, používajú ich odborníci v danej oblasti vedy a techniky
primárne v rámci odborného štýlu, resp. v jeho didaktickej transformácii: napr. termíny
z oblasti klimatológie: vzduchová hmota, zrážkový tieň, tropická cyklóna, úplný klimatický
systém, všeobecná cirkulácia atmosféry. Neutrálne VP nie sú definičné, ich systémovosť
a presnosť nie je taká striktná vzhľadom na to, že sa nezaraďujú do presne určených
a definovaných štruktúr príslušného odboru, napr. zubná pasta, kontaktný gól, národná
hymna, darčekový kôš, mestský park.
Medzi neutrálnymi a terminologickými VP však existujú prirodzené styčné body. A. Ja-
rošová (2007, s. 95) konštatuje, že viacslovné netermíny a nefrazémy povahou svojho
významu v odstupňovanej miere inklinujú k odborným termínom. Najviac sa to týka po-
menovaní typu faktická poznámka, bloková pokuta, najmenej spojení typu vodné dielo,
akademická obec a obrazných pomenovaní typu anjelské vlasy. V súvislosti s odbornou
terminológiou je potrebné upriamiť pozornosť na to, že „medzi lexikalizovanými spoje-
niami sú časté aj výrazy, ktoré prešli aj do bežnej komunikácie z niektorej špeciálnej oblas-
ti“ (Jarošová, 2007, s. 93); autorka uvádza príklady kyslé dažde, švédska debna, profesio-
nálna deformácia a i.
Prienik termínov do bežného (neodborného) jazyka je predpokladom ich determinolo-
gizácie, v rámci ktorej sa narúšajú terminologické vlastnosti (dochádza k strate presnosti,
oslabuje sa striktná systémovosť a definovanosť). Takéto jednotky potom žijú „dvojakým“
životom – zviazané presnými pravidlami vo sfére odbornej komunikácie a v uvoľnenejšom
mode vivendi v sfére bežnej či mediálnej komunikácie; napr. predpoveď počasia, porov.
odborné termíny z oblasti meteorológie, klimatológie a geografie: rosný bod, globálne
otepľovanie, guľový blesk, podnebné pásmo, zemepisná šírka, zemepisná dĺžka, tlak vzdu-
chu, pocitová teplota, letný deň, obdobie sucha, skleníkový efekt.
Determinologizácia je v súčasnosti veľmi dôležitým spôsobom obohacovania bežnej
slovnej zásoby, je prejavom narastajúceho vplyvu a expanzie vedeckých, technických či
ekonomických poznatkov, či už prostredníctvom masmédií, alebo aj priamo do sféry kaž-
dodenného života. Človek sa pomerne často dostáva do rôznych komunikačných situácií
(napr. súdne, dedičské konanie, vypĺňanie daňového priznania, pobyt v nemocnici),
v ktorých sa ako laik stretáva s odbornou terminológiou a tá sa stáva súčasťou jeho pasív-
nej, ale často aj aktívnej slovnej zásoby. Ide najmä o termíny z oblastí, ktoré sa priamo
dotýkajú života človeka – najmä ekonómia a ekonomika, bankovníctvo, právo, súdnictvo,
psychológia, sociológia, politológia a viaceré ďalšie, napr. daňové priznanie, darovacia
zmluva, dohoda o vykonaní práce, dokumentárny film, dozorná rada, geneticky modifiko-
vané potraviny, trvalý príkaz, justičný omyl, kúpno-predajná zmluva, menšinová vláda,
mimovládna organizácia, nádorové ochorenie, nápravnovýchovná skupina, nárazový vietor.
d) Propriálne VP – ostatné typy VP

Propriálne lexémy predstavujú vyhranený typ pomenovaní vzhľadom na svoju jedno-
značnú funkčnú určenosť – individualizovať, identifikovať a diferencovať druhové jednotli-
viny. Z tohto dôvodu ich delimitácia od ostatných typov VP nespôsobuje problémy, a to
ani v prípadoch sémanticky transponovaných proprií typu Biely dom (sídlo prezidenta
USA), Zlatá hus (názov reštaurácie). Preto možno pri náznaku vzťahu viacslovných proprií
a iných typov VP poukázať skôr na prechody medzi týmito oblasťami. Funkčné prehodno-
tenie nepropriálneho VP na propriálne VP (resp. na súčasť propriálneho VP) súvisí
s uvedením oficiálnej podoby propriálneho VP, v ktorej sa explicitne uvádzajú hierarchické
vzťahy medzi zložkami istej inštitúcie, napr. filozofická fakulta o Filozofická fakulta Uni-
verzity Komenského v Bratislave; katedra slovenského jazyka o Katedra slovenského jazy-

ka Inštitútu slovakistiky a mediálnych štúdií Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity
v Prešove.
Ako diskutabilná sa v tomto kontexte ukazuje skupina obrazných pomenovaní, ktoré
najčastejšie denotujú krajiny, štáty a mestá a ktoré majú formu perifrázy, napr. krajina
vychádzajúceho slnka (Japonsko), krajina tisícich jazier (Fínsko), krajina galského kohúta
(Francúzsko), krajina veterných mlynov (Holandsko), Atény nad Torysou (Prešov), mesto
valčíkov (Viedeň), ale aj pragmaticky príznakové pomenovania typu Bradavica na Dunaji
(Bratislava), Pažravá pri Zvolene (Banská Bystrica), ktoré sa používajú najmä v žurna-
listickej sfére. Tomuto typu pomenovaní venoval pozornosť J. Kačala (1997a) v kontexte
výkladu o súvzťažnosti viacslovných a jednoslovných pomenovaní. Konštatuje, že takéto
pomenovania (sám píše o viacslovných názvoch) tvoria paralelu k istým typom miestnych
názvov. Všíma si ich formálnu stránku, sémantickú motiváciu a denotačnú výberovosť (nie
každé toponymum má perifrastický pendant), ktorú vysvetľuje praktickými potrebami
pomenúvania vybratých významnejších a Slovensku duchovne blízkych lokalít (Kačala,
1997a, s. 36).
A. Jarošová (2000a, s. 147 – 148) tento typ pomenovaní kladie na hranicu medzi fraze-
ologickými a lexikalizovanými spojeniami. Viaceré aspekty však naznačujú, že tu možno
uvažovať skôr o jednotkách stojacich na hranici medzi frazémami a propriami. Naznačil to
(aj keď nie explicitne) aj spomínaný J. Kačala (1997a), kde túto skupinu označuje ako viac-
slovné názvy, resp. viacslovné neoficiálne názvy. Autor tiež konštatuje (v kontexte séman-
tickej motivovanosti), že v týchto názvoch sa spájajú „pomenovania istého charakteristic-
kého, výrazného prvku, ktorý z významovej stránky pomáha jednoznačne identifikovať
takýto viacslovný názov ako pomenovanie príslušného zemepisného objektu s presne
vymedzenými alebo približnými hranicami“ (Kačala, 1997a, s. 37 – 38; zvýraznil M. O.). Aj
keď tu autor píše o jednoznačnej identifikácii názvu, možno konštatovať, že funkciu jedno-
značného identifikátora plnia predovšetkým samotné perifrázy, ktoré de facto identifikujú
a diferencujú príslušnú druhovú jednotlivinu v rámci triedy. Vyznačujú sa teda vlastnos-
ťami, ktoré sa pripisujú propriám (porov. Blanár, 1996).
Z tomto kontexte je namieste aj otázka, či perifrázy typu Krajina tisícich jazier radšej
nepísať s veľkým začiatočným písmenom, a tým aj ortograficky dať najavo funkčno-
sémantický status týchto pomenovaní. Pravopisná prax to však nepotvrdzuje, v Sloven-
skom národnom korpuse prevažuje písanie s malým začiatočným písmenom, napr. kraji-
na/Krajina tisícich jazier 279/2, krajina/Krajina vychádzajúceho slnka 711/64, kraji-
na/Krajina tulipánov 359/3, čierny/Čierny kontinent 864/19. Sčasti to môže byť spôsobené
normatívnou činnosťou jazykovedy, ktorá tieto pomenovania odporúča písať s malým
začiatočným písmenom (porov. SSSJ-2 a elektronickú jazykovú poradňu21), a sčasti tým, že
používatelia jazyka vzhľadom na neoficiálnosť a tvarovú rozmanitosť chápu tieto pomeno-
vania ako príznakové, atypické identifikátory druhových jednotlivín.
Je pozoruhodné, že v analogických prípadoch neoficiálnych toponým, ktoré sa používa-
jú v bežnej hovorenej sfére, typ Pažravá/pažravá pri Zvolene (B. Bystrica), Bradavica/
21
V elektronickej jazykovej poradni na portáli sme.sk (dostupné na: <http://jazykovaporadna.sme.sk/
q/1869/#ixzz441yaHxuq>, citované 1. 12. 2015) sa pri otázke, ako písať perifrastické názvy štátov, uvádza
takáto odpoveď: „Obrazné pomenovania štátov sa v Slovníku súčasného slovenského jazyka H – L (2011)
uvádzajú s malým začiatočným písmenom, napr. krajina vychádzajúceho slnka, krajina tisícich jazier,
krajina galského kohúta.“ Dodajme, že v SSSJ sa tieto jednotky uvádzajú v hesle krajina za značkou
označujúcou frazémy.
bradavica na Dunaji (Bratislava), je pomer ortografických variantov vyrovnanejší.22 J. Krško

(2002; tam aj ďalšia literatúra) v súvislosti s touto skupinou používa termín prezývkové
vlastné meno, pričom o zaradení medzi propriá autor nepochybuje.
Možno uzavrieť, že perifrastické pomenovania typu Krajina/krajina tisícich jazier mož-
no na jednej strane hodnotiť ako výsledok pôsobenia princípu tvarovosti (viacslovnosť),
princípu transpozície (sémantická transponovanosť), princípu druhotnosti (ide o sekun-
dárne pomenovania) a princípu príznakovosti (všetky spomínané charakteristiky doved-
na), teda princípov, ktoré spoločne konštituujú princíp frazeologickej funkčnej separácie.
Na druhej strane ide zároveň o jednotky, ktoré individualizujú, identifikujú a diferencujú
druhové jednotliviny, ich synonymami sú propriá (Krajina tisícich jazier = Fínsko). Z toho
vyplýva, že ich môžeme zaradiť medzi pomenovania stojace na hranici medzi frazémami
a propriami a je otázkou ďalšej diskusie, či takéto jednotky písať s malým alebo s veľkým
začiatočným písmenom. Argumenty v prospech písania s veľkým písmenom sú podľa náš-
ho názoru dostačujúce, no jazyková prax to nepotvrdzuje.
3.2.2 Konštrukčné hľadisko
Z hľadiska konceptu syntaktickej motivácie sa ako dôležité javí aj konštrukčné hľadisko.
Konštrukčnému (formálnemu) ustrojeniu frazém ako jedného typu VP sa monograficky
venoval J. Mlacek (2007), ktorý vymedzil šesť konštrukčných typov (tvarov) frazeologic-
kých jednotiek: 1) frazémy so stavbou syntagmy (krokodílie slzy, mať obe ruky ľavé); 2)
frazémy so stavbou vety alebo súvetia – propozičné a polypropozičné frazémy (Padla kosa
na kameň. – Aký požičaj, taký vráť.); 3) minimálne frazémy – jednotky obsahujúce najviac
jeden plnovýznamový komponent (do bodky, bez pardonu); 4) subfrazémy – jednotky bez
plnovýznamových komponentov (len aby, no zbohom); 5) jednoslovné frazémy (zavariť
niekomu, vyzuť sa z niečoho); 6) frazeologizované konštrukcie – jednotky s ustálenou kon-
štrukciou a s variabilným lexikálnym obsadením (ako píše, tak píše; ako číta, tak číta).
Najfrekventovanejšie a najmenej príznakové sú viacslovné jednotky so stavbou syn-
tagmy ako najmenšej, elementárnej syntaktickej jednotky, ktorá v sebe zvládne pomerne
bezpríznakovo saturovať funkciu nominačnosti. Ak sa toto konštatovanie týka frazém
(Mlacek, 2007, s. 30), v oveľa väčšej miere platí pre nocionálne typy VP. Dominantnosť VP
so syntagmatickou stavbou dovoľuje práve tento typ považovať za základný, najmenej
príznakový. Od tejto skutočnosti sa odvíja klasifikácia, v ktorej vychádzame zo syntagma-
tických jednotiek ako centrálnych. Voči nim na jednej strane vyčleňujeme konštrukčne
komplexnejšie typy – hypersyntagmatické viacslovné pomenovania (jednotky so stavbou
vety a súvetia), na druhej strane konštrukčne jednoduchšie jednotky – hyposyntagmatic-
ké (asyntagmatické) viacslovné pomenovania (minimálne frazémy, subfrazémy, viacslov-
né sekundárne predložky); porov. predchádzajúci výklad v kap. 3.1.1.1.
V nasledujúcom prehľade predstavíme štruktúrne typy neutrálnych VP so stavbou syn-
tagmy. Nepôjde síce o vyčerpávajúci súpis, avšak typy zastúpené v nasledujúcom texte sú
dostatočne reprezentatívne, predstavujú celú škálu konštrukčných možností, ktoré sa pri
tvorbe tohto typu VP využívajú; porov. aj schému [29]. V jazyku aj v textoch dominujú dvoj-
slovné VP so stavbou syntagmy, ktoré optimálne spĺňajú dve protichodné komunikačné po-
22
Konštatujeme to na základe predbežnej internetovej sondy, pretože v databáze SNK je výskyt tých-
to jednotiek raritný: pomer Pažravá/pažravá pri Zvolene je 4/1 v prospech písania s veľkým písmenom,
v prípade bradavica na Dunaji sa v korpuse nachádza len jeden výskyt s malým písmenom.
treby – na jednej strane snahu o ekonomickosť, na druhej strane snahu o presnosť. Ukazuje
sa, že dvojslovné pomenovania sú dostatočne presné a zároveň dostatočne ekonomické.
1) Substantívne
a) dvojkomponentové (ako komponent hodnotíme len plnovýznamové slová):
aa) koordinatívne:
aaa) bezspojkové: ovocie zelenina, farby laky, kuchár čašník, chyžná upratovačka;
aab) spojkové: straty a nálezy, anglistika a amerikanistika;
ab) determinatívne:
aba) adjektívum/adjektiválium + substantívum/substantiválium23 (A + S): červený dip-
lom, energetický nápoj, cestovný pas, čierna technika, obchodný cestujúci, trinásty plat;
abb) substantívum + substantívum v bezpredložkovom genitíve (S + Sg): cena útechy,
bod varu, kult osobnosti, obdobie dažďov, darca krvi;
abc) substantívum + predložkové substantívum (S + Sp): raňajky do postele, párok
v rožku, predaj na splátky, čokoláda na varenie;
abd) numerále + substantívum (N + S): tri bodky;
abe) skratka + substantívum (ABR + S): USB kľúč, LCD monitor, SMS správa;
abf) adverbiále + substantívum (ADV + S): dlhodobo nezamestnaný, drogovo závislý, te-
lesne postihnutý;
abg) nesklonný komponent + substantívum (neskl + S): pet fľaša, crash test, internet
banking;
abh) nesklonný komponent + nesklonný komponent (neskl + neskl): last minute, first
moment;
b) trojkomponentové:
ba) adjektívum + adjektívum + substantívum (A + A + S): mleté čierne korenie, mestská
hromadná doprava, základná umelecká škola, malý pohraničný styk, prvá svetová vojna;
bb) substantívum + adjektívum + substantívum v bezpredložkovom genitíve (S + A +
Sg): deň otvorených dverí, čistička odpadových vôd, zbraň hromadného ničenia, univerzita
tretieho veku;
bc) adjektívum + substantívum + substantívum v bezpredložkovom genitíve (A + S +
Sg): umelé prerušenie tehotenstva, národný úrad práce;
bd) adverbium + adjektívum + substantívum (ADV + A + S): výškovo nastaviteľný vo-
lant, geneticky modifikované potraviny, životne dôležitý orgán, energeticky pasívny dom;
be) substantívum + dve substantíva v bezpredložkovom genitíve v koordinačnom vzťa-
hu vyjadrenom spojkou (S + Sg + c + Sg): park kultúry a oddychu, kniha prianí a sťažností;
bf) substantívum + substantívum v predložkovom páde + substantívum v bezpredlož-
kovom genitíve (S + Sp + Sg): dohoda o vykonaní práce, výpis z registra trestov;
bg) substantívum + anteponované adjektívum + substantívum v predložkovom páde
(S + A + Sp): obchod s bielym mäsom;
bh) substantívum + substantívum v predložkovom páde + postponované adjektívum
(S + Sp + A): spoločnosť s ručením obmedzeným;
bi) substantívum + substantívum v predložkovom páde + substantívum v predložko-
vom páde (S + Sp + Sp): dýchanie z úst do úst;
bj) dve anteponované adjektíva v koordinačnom vzťahu vyjadrenom spojkou + sub-
stantívum (A + c + A + S): mandátový a imunitný výbor, jedálny a nápojový lístok;
23
V ďalšom texte uvádzame len termíny adjektívum, substantívum, do príslušných typov však zaraďu-
jeme aj adjektiválne a substantiválne komponenty.
bk) numerále + substantívum + substantívum v bezpredložkovom genitíve (N + S + Sg):

sedem divov sveta.
c) štvor- a viackomponentové (bez bližšej špecifikácie): zákonom chránená prírodná
oblasť, orgány činné v trestnom konaní.
2) Verbálne
a) nesponové:
aa) objektové: dať príkaz, dať prednosť, mať strach, klásť odpor, robiť žarty.
ab) bezobjektové: dať najavo, dať na vedomie.
b) sponové: byť na prekážku, byť príčinou.
3.2.3 Onomaziologické hľadisko
V podkapitole 3.1.2.4 o onomaziologickej explicitnosti sme konštatovali, že onomazio-
logickú štruktúru a z toho prameniaci istý stupeň onomaziologickej explicitnosti majú
slovotvorne motivované pomenovania a viacslovné pomenovania (Ološtiak, 2013).
V nasledujúcej podkapitole tento poznatok rozvinieme v podobe pokusu o onomaziolo-
gickú klasifikáciu viacslovných pomenovaní.
Keďže konštrukčnými jednotkami v tomto type lexém sú slová, onomaziologické kom-
ponenty majú lexikálny charakter (ide o lexikálnu onomaziologickú bázu a lexikálny ono-
maziologický príznak). V nasledujúcom výklade si všimneme formálnu (onomatologickú)
a onomaziologickú štruktúru dvojslovných a trojslovných substantívnych lexém, ktoré
tvoria absolútnu väčšinu VP.24 Analýzu pomenovaní s väčším počtom komponentov uvá-
dzame len ilustratívne. Šípkami naznačujeme vzťah determinácie (od určujúceho prvku
k určovanému prvku). V schémach na ľavej strane uvádzame príklad na vzťah medzi ono-
maziologickou a onomatologickou štruktúrou daného typu pomenovania; na pravej strane
priestorový vzťah medzi onomaziologickými komponentmi. Materiálovým východiskom je
heslár slovníka viacslovných pomenovaní, ktorý obsahuje cca 15 000 jednotiek. Aj keď ide
o pomerne reprezentatívny korpus, neznamená to, že vyčerpávajúco zachytáva všetky
možné konštrukčné typy VP. Členenie dvojkomponentových a trojkomponentových štruk-
túr sumarizujú schémy [50] a [51].
3.2.3.1 Dvojkomponentové štruktúry

a) Binárna štruktúra báza + príznak: OBmOP
aa) Formálna štruktúra AtoS: anteponovaný zhodný atribút (adjektiválium) + substan-
tívum, pričom prvý komponent je nositeľom príznaku, druhý komponent je nositeľom
bázy (celovečerný film, stávková kancelária, režijné náklady, predný náhon, ryžový nákyp,
geologický prieskum, nové zemiaky, suchý zips, organizovaný zločin, pracovná zmluva,
ropná zmes). Ide o najfrekventovanejší a pre pomenovacie potreby najefektívnejší typ
viacslovných pomenovaní vôbec. Z hľadiska poradia v ňom dochádza k asymetrii medzi
formálnou a onomaziologickou štruktúrou, keďže empiricky prvý komponent je nositeľom
príznaku a druhý komponent je nositeľom bázy:
24
Podobným spôsobom naznačuje analýzu formálnej a obsahovej stránky viacslovných pomenovaní
J. Kuchař (1963, s. 107 – 111).
[29] Štruktúrne podtypy substantívnych neutrálnych VP
bezspojkové ovocie zelenina

koordinatívne
spojkové straty a nálezy
A+S vodičský preukaz

dvoj-
S + Sg trest smrti
komponentové
S + Sp vodič z povolania
N+S tri bodky

determinatívne
ABR + S USB kľúč
ADV + S zdravotne postihnutý
neskl + S pet fľaša
neskl + neskl last minute
A+A+S malý pohraničný styk
S + A + Sg deň pracovného
pokoja
A + S + Sg národný úrad práce

SUBSTANTÍVNE NEUTRÁLNE VP
výškovo nastaviteľný
ADV + A + S
volant
kniha prianí
troj- S + Sg + c + Sg
a sťažností
komponentové
dohoda
S + Sp + Sg
o vykonaní práce
obchod s bielym
S + A + Sp
mäsom
S + Sp + A spoločnosť s ručením
obmedzeným
S + Sp + Sp dýchanie z úst do úst
A+c+A+S mandátový a
imunitný výbor
štvor- a orgány činné

viackomponentové v trestnom konaní
[30] Štruktúra lexémy olympijský oheň

OLYMPIJSKÝ OHEŇ
At S OB
OP
OB OP
„oheň“ „olympijský“
ab) Formálna štruktúra SmAt: substantívum + postponovaný zhodný atribút (adjekti-

válium). Prvý komponent je nositeľom bázy, druhý komponent je nositeľom príznaku.
Z hľadiska poradia sa realizuje symetrický vzťah medzi formálnou a onomaziologickou
štruktúrou. Tento typ je frekventovaný najmä v terminologickej lexike (nomenklatúre)
(vrabec obyčajný, kobra kráľovská, slon africký):
[31] Štruktúra lexémy tiger indický
TIGER INDICKÝ
S At OB
OP
OB OP
„tiger“ „indický“
ac) Formálna štruktúra SmAtN: substantívum + postponovaný nezhodný atribút

(v predložkovom alebo bezpredložkovom páde). Prvý komponent je nositeľom bázy, druhý
komponent je nositeľom príznaku, podobne ako v predchádzajúcom prípade z hľadiska
poradia aj tu sa uplatňuje symetria medzi formálnou a onomaziologickou štruktúrou
(rozvrh hodín, kontrola originality, kandidát vied, karta zliav, liečba šokom, linka dôvery,
následník trónu, profil absolventa, čaj s rumom, čokoláda na varenie, daň z príjmu, návod
na obsluhu, právo na štrajk, vodič z povolania, škola v prírode):
[32] Štruktúra lexémy rozvrh hodín
ROZVRH HODÍN
S AtN OB
OP
OB OP
„rozvrh“ „hodín“
b) Binárna štruktúra báza + báza: OB+OB

ba) Formálna štruktúra S+S. Podobne ako pri kompozitách možno uvažovať aj
o integračných (koordinatívnych) viacslovných pomenovaniach, ktoré majú dve onomazio-
logické bázy, napr. straty a nálezy, anglistika a amerikanistika, humanizmus a renesancia,
lovci a zberači, hmaty a chmaty, tovary a služby, ovocie zelenia. Tento onomaziologický
typ je zriedkavý.
[33] Štruktúra lexémy straty a nálezy

STRATY A NÁLEZY
S S
OB + OB
OB OB
„straty“ „nálezy“
3.2.3.2 Trojkomponentové štruktúry

Trojkomponentové štruktúry sú z formálneho hľadiska rozvinutím dvojkompo-
nentových štruktúr. Jednotlivé typy však vymedzujeme z pomenovacieho hľadiska podľa
toho, či trojslovné štruktúry vznikajú kombináciou dvojslovných a jednoslovných štruktúr
(skupiny a), alebo vznikajú kombináciou troch jednoslovných štruktúr (skupina b). V jed-
notlivých typoch rozlišujeme podtypy podľa formálnej štruktúry.
a) Trojslovné pomenovanie utvorené kombináciou dvojslovného a jednoslovného

pomenovania
V rámci tejto skupiny sa vyskytujú dva typy: aa) kombinácia dvojslovného pomenova-
nia, ktoré je rozvité jednoslovným pomenovaním; ab) kombinácia jednoslovného pome-
novania, ktoré je rozvité dvojslovným pomenovaním.
aa) [OBmOP1]mOP2
Trojslovné pomenovanie je utvorené kombináciou dvojslovného pomenovania a jed-
noslovného pomenovania tak, že existujúce dvojslovné pomenovanie je rozvité jedno-
slovným pomenovaním: VP2 + JP => VP3. Ternárny onomaziologický komplex báza + prí-
znak + príznak sa vyznačuje vnútornou usporiadanosťou, v ktorej pôvodná dvojčlenná
štruktúra báza + príznak je rozvitá ďalším príznakom (komponenty pôvodného dvojslov-
ného pomenovania znázorňujeme v hranatých zátvorkách): [OBmOP1]mOP2. V tomto
type sa nachádzajú štyri podtypy.
aaa) Formálna štruktúra Ato[AtoS]: anteponovaný zhodný atribút rozvíja štruktúru
anteponovaný zhodný atribút + substantívum, napr. mleté čierne korenie, predčasné par-
lamentné voľby, riadny hrací čas, pružný pracovný čas, viacnásobný vetný člen, civilná
letecká doprava, zimné olympijské hry, časový cestovný lístok:
[34] Štruktúra lexémy zimné olympijské hry
ZIMNÉ [OLYMPIJSKÉ HRY]
OB
At At S
1
OP
OB OP1 OP2 OP
2
[„hry“ „olympijské“] „zimné“
aab) Formálna štruktúra Ato[SmAt]: anteponovaný zhodný atribút rozvíja štruktúru

substantívum + postponovaný zhodný atribút, napr. malá doba ľadová, mladšia doba
kamenná:
[35] Štruktúra lexémy malá doba ľadová

MALÁ [DOBA ĽADOVÁ]
OB
At S At
1
OP
OB OP1 OP2 OP
2
[„doba“ „ľadová“] „malá“
aac) Formálna štruktúra Ato[SmAtN]: anteponovaný zhodný atribút rozvíja štruktúru

substantívum + postponovaný nezhodný atribút, napr. bežný používateľ jazyka, profesio-
nálny používateľ jazyka, prirodzená deľba práce, obojstranný zápal pľúc, čiastočné zatme-
nie Slnka, dlhodobá predpoveď počasia:
[36] Štruktúra lexémy bežný používateľ jazyka
BEŽNÝ [POUŽÍVATEĽ JAZYKA]
OB
At S AtN
1
OP
OB OP1 OP2 OP
2
[„používateľ“ „jazyka“] „bežný“
aad) Formálna štruktúra [AtoS]mAtN: štruktúra anteponovaný zhodný atribút + sub-

stantívum je rozvitá postponovaným nezhodným atribútom: magnetické pole Zeme:
[37] Štruktúra lexémy magnetické pole Zeme
[MAGNETICKÉ POLE] ZEME
OB
At S AtN
1
OP
OB OP1 OP2 OP
2
[„pole“ „magnetické“] „Zeme“
ab) OBm[OP2mOP1]
Trojslovné pomenovanie je utvorené kombináciou jednoslovného pomenovania a
dvojslovného pomenovania tak, že jednoslovné pomenovanie je rozvité viacslovným po-
menovaním: JP + VP2 => VP3. Ternárny onomaziologický komplex báza + príznak + príznak
sa vyznačuje vnútornou usporiadanosťou, v ktorej báza (ako reflex pôvodného jednoslov-
ného pomenovania) je rozvitá dvomi príznakmi, ktoré sú reflexom pôvodného dvojslov-
ného pomenovania (so štruktúrou OBmOP), napr. centrum + voľný čas (OBmOP) => cen-
trum voľného času (OBm[OP2mOP1]). Vymedzujeme tu jeden podtyp.
aba) Formálna štruktúra So[AtoAtN]: substantívum je rozvité postponovaným ne-

zhodným atribútom, ktorý je rozvitý anteponovaným zhodným atribútom, napr. centrum
voľného času, generátor striedavého prúdu, intencia slovesného deja, intenzita cestnej
premávky, minister životného prostredia, sklon zemskej osi, zdroj pitnej vody, doktor prí-
rodných vied, pohár na šumivé víno:
[38] Štruktúra lexémy centrum voľného času

CENTRUM [VOĽNÉHO ČASU]
OB
S At AtN
1
OP
OB OP1 OP2 2
OP
„centrum“ [„času“ „voľného“]
b) Trojslovné pomenovanie utvorené z troch jednoslovných pomenovaní

Trojslovné pomenovania utvorené z troch jednoslovných pomenovaní zaraďujeme do
troch onomaziologických typov: ba) bázu rozvíja príznak, ktorý je rozvitý ďalším prízna-
kom; bb) bázu súčasne rozvíjajú dva príznaky, medzi ktorými nie je vzťah; bc) bázu spoloč-
ne rozvíjajú dva príznaky v koordinatívnom vzťahu.
ba) OBmOP1mOP2
Bázu rozvíja príznak, ktorý je rozvitý ďalším príznakom. Tento onomaziologický kom-
plex je formálne vyjadrený piatimi štruktúrami.
baa) Formálna štruktúra AtoAtoS: substantívum s dvomi anteponovanými postupne
rozvíjajúcimi zhodnými atribútmi, napr. vyšší územný celok, rýchla lekárska pomoc, rýchla
zdravotná pomoc, hrubý domáci produkt, štátne hmotné rezervy, náhradná rodinná sta-
rostlivosť, starší školský vek, prírodný liečivý zdroj:
[39] Štruktúra lexémy rýchla lekárska pomoc
RÝCHLA LEKÁRSKA POMOC
OB
At At S
1
OP
OB OP1 OP2 OP
2
„pomoc“ „lekárska“ „rýchla“
bab) Formálna štruktúra Sm(AtoAtN): substantívum s nezhodným postponovaným

prívlastkom, ktorý je bližšie rozvitý anteponovaným zhodným prívlastkom, napr. deň pra-
covného pokoja, univerzita tretieho veku, deň otvorených dverí, divadlo jedného herca:
[40] Štruktúra lexémy deň pracovného pokoja
DEŇ PRACOVNÉHO POKOJA
OB
S At AtN
1
OP
OB {OP1 m OP2} OP
2
„deň“ „pokoja“ „pracovného“
bac) Formálna štruktúra ADVoAtoS: substantívum so zhodným anteponovaným prí-

vlastkom, ktorý je bližšie určený adverbiom: napr. životne dôležitý orgán, geneticky modi-
fikované potraviny, trvalo udržateľný rozvoj, biologicky rozložiteľný odpad:
[41] Štruktúra lexémy trvalo udržateľný rozvoj

TRVALO UDRŽATEĽNÝ ROZVOJ
OB
ADV A S
1
OP
OB OP1 OP2 OP
2
„rozvoj“ „udržateľný“ „trvalo“
bad) Formálna štruktúra SmAtNmAtN: substantívum s nezhodným postponovaným at-

ribútom, ktorý je rozvitý ďalším nezhodným postponovaným atribútom, napr. dohoda
o vykonaní práce, osvedčenie o evidencii vozidla, žltačka typu A:
[42] Štruktúra lexémy dohoda o vykonaní práce
DOHODA O VYKONANÍ PRÁCE
OB
S AtN AtN
1
OP
OB {OP1 m OP2} OP
2
„dohoda“ „o vykonaní“ „práce“
bae) Formálna štruktúra SmAtNmAt: substantívum s nezhodným postponovaným atri-

bútom, ktorý je rozvitý zhodným postponovaným atribútom, napr. spoločnosť s ručením
obmedzeným.
[43] Štruktúra lexémy spoločnosť s ručením obmedzeným
SPOLOČNOSŤ S RUČENÍM OBMEDZENÝM
OB
S AtN At
1
OP
OB {OP1 2
m OP } OP
2
„spoločnosť“ „s ručením“ „obmedzeným“
bb) OP1oOBmOP2
Bázu súčasne rozvíjajú dva príznaky, medzi ktorými nie je vzťah. Tento onomaziologic-
ký typ má v skúmanom súbore jednu formálnu štruktúru.
bba) Formálna štruktúra AtoSmAtN: nadradené substantívum so zhodným antepono-
vaným atribútom a nezhodným postponovaným atribútom, napr. umelé ukončenie teho-
tenstva, hromadná preprava osôb, pohyblivá zložka mzdy, programové vyhlásenie vlády,
ľavá strana rovnice, lineárne písmo A:
[44] Štruktúra lexémy umelé ukončenie tehotenstva
UMELÉ UKONČENIE TEHOTENSTVA
At S AtN OB
1 2
OP OP
OB OP1 OP2
„ukončenie“ „umelé“ „tehotenstva“
bc) OBm(OP1a+OP2b)
Bázu spoločne rozvíjajú dva príznaky v koordinatívnom vzťahu.
bca) Formálna štruktúra (At+At)oS: substantívum s dvomi zhodnými anteponovanými
atribútmi v koordinatívnom vzťahu, napr. mandátový a imunitný výbor:
[45] Štruktúra lexémy mandátový a imunitný výbor
MANDÁTOVÝ A IMUNITNÝ VÝBOR
OB
At + At S
1a 1b
OP + OP
1 2
OB {OP + OP }
„výbor“ „mandátový“ „imunitný“
bcb) Formálna štruktúra Sm(AtN+AtN): substantívum s dvomi nezhodnými postpono-

vanými atribútmi v koordinatívnom vzťahu, napr. park kultúry a oddychu, kniha prianí
a sťažností.
[46] Štruktúra lexémy park kultúry a oddychu
PARK KULTÚRY A ODDYCHU
OB
S AN + AN
1a 1b
OP + OP
1a 1b
OB OP OP
„park“ „kultúry“ „oddychu“
3.2.3.3 Štvor-, päť- a viackomponentové štruktúry

Podobným spôsobom by bolo možné analyzovať štvor- a viacčlenné viacslovné pome-
novania, ktoré vznikajú rozličnou kombináciou existujúcich štruktúr. Na tomto mieste
uvádzame len tri ilustratívne príklady.
a) Lexéma dohoda o brigádnickej činnosti študentov má štvorčlennú onomaziologickú
štruktúru, ktorú tvorí jedna báza a tri príznaky: OBm(OP2oOP1mOP3). Báza je priamo
rozvitá jedným príznakom OP1 (na úrovni formy postponovaný nezhodný atribút), ktorý je
ďalej rozvitý príznakmi OP2 a OP3 (jedným v podobe anteponovaného zhodného atribútu,
druhým v podobe postponovaného nezhodného atribútu).
[47] Štruktúra lexémy dohoda o brigádnickej činnosti študentov
DOHODA O BRIGÁDNICKEJ ČINNOSTI ŠTUDENTOV
OB
S At AtN AtN
1
OP
OB OP1 OP2 OP3 OP

2
OP
3
„dohoda“ „o činnosti“ „brigádnickej“ „študentov“
b) Lexéma podkolenná bočná predová šírka nohavice má päťčlennú onomaziologickú

štruktúru, ktorú tvorí jedna báza a štyri príznaky): OP4oOBm((OP1mOP2)mOP3). Báza je
nezávisle od seba rozvitá na jednej strane príznakom OP4 (v podobe postponovaného ne-
zhodného atribútu), na druhej strane tromi príznakmi OP1, OP2, OP3 (všetky vo forme zhod-
ného anteponovaného atribútu) determinujúcimi bázu postupne rozvíjajúcim spôsobom.
[48] Štruktúra lexémy podkolenná bočná predová šírka nohavice
PODKOLENNÁ BOČNÁ PREDOVÁ ŠÍRKA NOHAVICE
OB
At At At S AtN
2 1
OP OP
OB OP1 OP2 OP3 OP4 OP

3
„šírka“ „predová“ „bočná“ „podkolenná“ „nohavice“

4
OP
c) Lexéma visutá osobná jednolanová obežná dráha s odpojiteľnými štvormiestnymi vozňami

Ide o jednotku s osemčlennou onomaziologickou štruktúrou, ktorú tvorí jedna báza
a sedem príznakov): (OP1o(OP2o(OP3oOP4)))o OB mOP5((mOP6)mOP7).
Báza je nezávisle od seba rozvitá na jednej strane príznakom OP5 (v podobe postpono-
vaného nezhodného atribútu), ktorý je postupne rozvitý dvomi príznakmi OP6, OP7 (vo
forme zhodného anteponovaného atribútu), na druhej strane štyrmi príznakmi OP1, OP2,
OP3, OP4 (všetky vo forme zhodného anteponovaného atribútu) determinujúcimi bázu
postupne rozvíjajúcim spôsobom.
[49] Štruktúra lexémy visutá osobná jednolanová obežná dráha s odpojiteľnými štvor-
miestnymi vozňami
VISUTÁ OSOBNÁ JEDNOLANOVÁ OBEŽNÁ DRÁHA S ODPOJITEĽNÝMI ŠTVORMIESTNYMI VOZŇAMI
At At At At S At At AtN
OB m (((OP1 m OP2) m OP3) m OP4) m ((OP5 m OP6) m OP7)

„dráha“ „obežná“ „jednolanová“ „osobná“ „visutá“ „s vozňami“ „štvormiestnymi“ „odpojiteľnými“
VISUTÁ OSOBNÁ JEDNOLANOVÁ OBEŽNÁ DRÁHA S ODPOJITEĽNÝMI ŠTVORMIESTNYMI VOZŇAMI
2 1 5
OP OP OB OP 6
dráha OP
jednolanová obežná s vozňami štvormiestnymi
3
OP
7
osobná OP
odpojiteľnými
4
OP
visutá
[50] Onomaziologické typy dvojkomponentových substantívnych pomenovaní
{AtoS} pracovný čas
OBmOP {SmAt} človek zručný
{SmAtN} číslo účtu

dvojkomponentové
štruktúry
OB+OB {S+S} straty a nálezy
[51] Onomaziologické typy trojkomponentových substantívnych pomenovaní
Ato[AtoS] zimné olympijské hry
Ato[SmAt malá doba ľadová

1 2
[OBmOP ]mOP
Ato[SmAtN] obojstranný zápal pľúc
JP+VP [AtoS]mAtN magnetické pole Zeme

TROJKOMPONENTOVÉ ŠTRUKTÚRY
2 1
OBm[OP mOP ] So[AtoAtN] zdroj pitnej vody
AtoAtoS starší školský vek
Sm(AtoAtN) deň otvorených dverí
1 2
OBmOP mOP ADVoAtoS životne dôležitý orgán
SmAtNmAtN dohoda o vykonaní práce
SmAtNmAt spoločnosť s ručením

obmedzeným
JP+JP+JP 1
OP oOBmOP
2
AtoSmAtN programové vyhlásenie
vlády
(At+At)oS mandátový a imunitný

1a 1b výbor
OBm(OP +OP )
Sm(AtN+AtN) kniha prianí a sťažností
3.3 Viacslovné pomenovania a voľné syntaktické konštrukcie

Pevnosť a nemennosť hraníc medzi jazykovými subsystémami a jednotkami ako ich sú-
časťami je relatívna. Táto skutočnosť sa potvrdzuje aj existenciou jazykových jednotiek
stojacich na rozhraní subsystémov, a teda zákonite majúcich vlastnosti oboch oblastí,
medzi ktorými sa nachádzajú. K takýmto jednotkám patria aj viacslovné pomenovania,
ktoré sa vyznačujú rovnakým formálnym ustrojením ako voľné syntaktické konštrukcie, no
napriek tomu sa zaraďujú nie do syntaxe, ale tvoria integrálnu a veľmi dôležitú súčasť
lexikálnej zásoby. Tu sa ukazuje priestor, v ktorom je potrebné objasniť, na základe akých
faktorov možno niektoré formálne syntaktické zoskupenia považovať za súčasť lexiky.
Pri hľadaní odpovede na otázku delimitácie (odlíšenia) VP od voľných syntaktických
konštrukcií sa zameriame na analýzu najmenej príznakového typu – neutrálnych viacslov-
ných pomenovaní, pretože pri tomto druhu VP absentuje taká výrazná črta, ktorá by jed-
noznačne odlíšila viacslovné pomenovanie od voľnej syntaktickej konštrukcie a ktorá je
prítomná v ostatných troch príznakových typoch viacslovných pomenovaní (3.2.1.1):
a) v prípade viacslovných proprií je to funkcia „pomenovať druhovú jednotlivinu“
(Martin Kukučín, Žiar nad Hronom, Divadlo Pavla Országha-Hviezdoslava);
b) v prípade viacslovných termínov je to funkcia „presne pomenovať vedecky reflekto-
vaný pojem“ (ekon. daň z pridanej hodnoty, žel. jednostranne uzamykateľná výmena);
c) v prípade frazém je to funkcia „emocionálno-hodnotiacim spôsobom pomenovať
denotát alebo situáciu“ (napr. dieru vystáť; dostať sa z dažďa pod odkvap).
3.3.1 Delimitačné kritériá
V nasledujúcej časti budeme analyzovať jednotlivé faktory (delimitačné kritériá), ktoré
zohrávajú istú úlohu pri hľadaní hranice medzi viacslovnými pomenovaniami a voľnými
syntaktickými konštrukciami. Tieto delimitačné kritériá sa vyznačujú rozličnou mierou
relevantnosti. Najprominentnejšie a všeobecne platné sú definičné kritériá. Parciálne,
nedefiničné kritériá sa týkajú len istej časti VP. Za definičné, obligatórne kritériá považu-
jeme nominačnosť a ustálenosť (so subkritériami reprodukovanosť, dispozičnosť). Za ne-
definičné, fakultatívne považujeme štatistické ukazovatele, sémantickú transponovanosť,
ekvivalentnosť s jednoslovným pomenovaním, špecifickú zapojenosť do paradigmatických
vzťahov, kategoriálnosť nadradeného komponentu, jedinečnosť utvorenia, kolokablitu a
monokolokabilnosť, terminologickosť, resp. determinologizovanosť; porov. [52]. Nekrite-
riálnosť istých faktorov je podmienená tým, že danou kvalitou nedisponuje celá paradig-
ma viacslovných pomenovaní, ako aj skutočnosťou, že rovnakú vlastnosť nachádzame aj
v skupine voľných syntagiem.
Pri pokuse o dezambiguizáciu spojení sa ukazuje, že delimitácia viacslovných pomeno-
vaní a voľných syntagiem je relatívne bezproblémová, ak na daný jav nazeráme
z onomaziologickej perspektívy. Na základe vymedzených kritérií možno diferencovať dve
samostatné kategórie spojení lexikálnych jednotiek: voľné syntagmy a viacslovné pome-
novania. Ak však k analýze pristupujeme semaziologicky a našou úlohou je stanoviť status
konkrétnej jednotky, v mnohých prípadoch sa aplikácia týchto kritérií ukazuje problema-
tická.
[52] Súbor kritérií na stanovovanie hraníc medzi NVP a VS
nominačnosť
OBLIGATÓRNE
KRITÉRIÁ
ustálenosť,
dispozičnosť,
reprodukovanosť
kategoriálnosť súvzťažnosť
s jednoslovným terminologickosť,
nadradeného
FAKULTATÍVNE
pomenovaním determinologizovanosť
komponentu
KRITÉRIÁ
štatistické jedinečnosť
špecifickosť ukazovatele utvorenia
paradigmatickej
motivácie sémantická kolokabilita
transponovanosť monokolokabilnosť
3.3.1.1 Nominačnosť a ustálenosť (reprodukovanosť, dispozičnosť)

Nominačnosť, teda pomenúvaciu funkciu, pokladáme za východiskovú vlastnosť neu-
trálnych VP (ale aj ostatných typov VP). Nominačnosť koreluje s ustálenosťou, ktorá sa
taktiež považuje za základnú vlastnosť VP, svedčí o tom aj termín ustálené slovné spoje-
nie, ktorý zahrnuje tak frazeologické, ako aj nefrazeologické jednotky (Jarošová, 2000a,
2000b, 2000c). E. Kučerová (1974, s. 20) definuje ustálenosť takto: „Pod ustálenosťou
slovného spojenia rozumieme stálosť, konštantnosť, nemennosť jeho komponentov (kon-
štantnosť formy), ako aj samostatnosť (alebo celistvosť) lexikálneho významu spojenia
(konštantnosť obsahu), v dôsledku čoho ustálené slovné spojenia na rozdiel od voľných
spojení môžu vykonávať nielen komunikatívnu, ale aj pomenovaciu funkciu.“ Ustálenosť
VP sa prejavuje na komunikačno-funkčnej úrovni a na štruktúrnej úrovni.
a) Komunikačno-funkčná úroveň
Na komunikačno-funkčnej úrovni sa ustálenosť prejavuje ako reprodukovanosť
a dispozičnosť (Jarošová, 2000a, s. 141). Na rozdiel od voľných syntaktických konštrukcií
viacslovné pomenovania sa v komunikácii reprodukujú, používateľ jazyka ich má
k dispozícii podobne ako jednoslovné lexémy. Nominačnosť okrem iného súvisí
s princípom transpozície, s prechodom slovného spojenia zo sféry aktuálne utváraných
rečových jednotiek do sféry deaktualizovaných, ustálených, dispozičných jednotiek (Dol-
ník, 1997; 2003, s. 152 – 153).
Denotácia viacslovných pomenovaní je pevná, asituačná, pomenúva sa typovo vyhra-
nený denotát; denotácia voľných syntagiem je situačne podmienená, aktualizovaná, typo-
vo irelevantná; porov. napr. dvojice VP – VS: fyzická osoba – pracujúca osoba, grahamový
chlieb – čerstvý chlieb, biela káva – chutná káva, skokanský mostík – nebezpečný mostík,
slnečné hodiny – nové hodiny, nový román „druh románu“ – pútavý román. Voľné syntag-
my sú parolovými jednotkami (utvárajú sa v reči), lexikalizované spojenia sú jednotkami

z oblasti langue aj parole (sú ukotvené v systéme a realizujú sa v reči); porov. [53].
[53] Vzťah langue – parole pri VP a VS
viacslovné pomenovania voľné syntaktické konštrukcie
biela biela chutný/á/é chutná káva

káva káva
káva
langue parole langue parole
b) Štruktúrna úroveň
Na štruktúrnej úrovni sa pomenovacia funkcia slovného spojenia ako celku odráža
v obmedzenosti varírovania formálnej zložky. To je dôkazom, že slovo ako „voľné“ jedno-
slovné pomenovanie sa nerovná rovnakému slovu vo funkcii lexikálne viazaného kompo-
nentu VP (porov. aj faktor špecifiká paradigmatickej motivácie). Reštrikcia formálneho
zloženia VP sa prejavuje týmito spôsobmi:
x Nemennosť komponentového zloženia: mŕtvy ofsajd – *neživý ofsajd, súkromný
podnikateľ – *privátny podnikateľ, snežné delo – *snežný kanón, raňajky do postele –
*raňajky do lôžka.
x Nemennosť slovosledu (platí len pre menné jednotky): zubná kefka – *kefka zubná,
vrabec obyčajný – *obyčajný vrabec. Možno tiež pozorovať slovosledné varírovanie, ktoré
nenarúša nominačnosť, napr. odborný termín vedľajšia veta prívlastková / prívlastková
vedľajšia veta, porov. aj pomenovania z oblasti náboženskej komunikácie typu anjel stráž-
ny – strážny anjel, litánie loretánske – loretánske litánie (možno tu vidieť analógiu s pozič-
nými syntaktickými variantmi frazém; Mlacek, 2007).
x Nemožnosť vkladania slov medzi komponenty VP: *mlynček na surové mäso,
*obchod s dobrým bielym mäsom. Pri VS takáto operácia je možná: právo na poradenstvo
– právo na komplexné poradenstvo, večera s priateľmi – večera s dobrými priateľmi.25
x Nemožnosť bližšej determinácie určujúceho komponentu: *veľmi vysoká škola,
*príliš tmavé pivo; VP možno určiť len ako celok: kvalitná vysoká škola, chutné tmavé pi-
25
Korpus prináša doklady aj na prípady vkladania slov medzi komponenty nominálnych viacslovných
pomenovaní, napr. mestský park – mestský verejný park, mestský detský park, mestský banskobystrický
park, mestský nábrežný park; hudobná skupina – hudobná gospelová skupina, hudobná folková skupina,
hudobná skautská skupina, hudobná študentská skupina. Takúto možnosť pozorujeme pri VP stojacich na
dolnej hranici lexikalizovanosti. V súvislosti s týmito prípadmi možno uvažovať o parolových extenziách VP.
vo.26 Pri VS takáto operácia je možná: vysoká postava – veľmi vysoká postava, studené
pivo – príliš studené pivo.27
x Nemožnosť vynechania komponentu, ktorý má zväčša špecifikačnú funkciu, bez stra-
ty významu celého pomenovania: prvá pomoc ≠ pomoc, poznávací chodník ≠ chodník.
Výnimkou sú kontextové (parolové) elipsy typu mladší a starší dorast, biele a červené víno.
V týchto prípadoch nedochádza k zmene významu, pretože do koordinačného vzťahu
vstupujú VP s rovnakým nadradeným komponentom.
x Ustálenosť komponentu v istom gramatickom tvare alebo súbore tvarov (paradig-
me), s čím súvisí nemožnosť, prípadne obmedzenosť štruktúrnych transformácií (syntak-
tických a morfologických operácií), ktorá zasa súvisí s obsahovou jednoliatosťou; porov.
napr. nemožnosť stupňovania adjektíva (alebo naopak nemožnosť zmeny komparatívu
adjektíva do tvaru pozitívu), nemožnosť presunutia adjektívneho komponentu do pozície
mennej zložky slovesno-menného predikátu: biela technika – *belšia technika, mladší žiaci
– *mladí žiaci, rada starších – *rada starých, čierne divadlo – *černejšie divadlo, *divadlo
je čierne. Pri voľných syntagmách takéto transformácie sú možné: napr. biela farba – bel-
šia farba, mladí chlapci – mladší chlapci; čierny odtieň – černejší odtieň, odtieň je čierny.
Ako sme ukázali, ustálenosť na štruktúrnej úrovni nie je vždy stopercentná. Dôležité je
analyzovať, v ktorých prípadoch varírovanie nenarúša nominačnosť pomenovania (porov.
aj existenciu frazeologických variantov). Variantnosť sa môže prejaviť na lexikálnej úrovni
(čierna komora – tmavá komora), v rámci nej špecificky na slovotvornej úrovni (tlačiaren-
sky/tlačiarsky lis, stolná/stolová lampa), na syntaktickej úrovni (alternatívny zdroj energie
– alternatívny energetický zdroj, nádor na mozgu – mozgový nádor), ako aj na ortografic-
kej úrovni (contradictio in adiecto – contradictio in adjekto, commedia dellárt – komédia
dellárt). Vysoká miera variantnosti je typická pre kalkované a polokalkované VP (problé-
mová hra – tézová hra, naratívne divadlo – rozprávané divadlo, spustenie deja – okamih
dramatického nasadenia, reč tela – telesný výraz, gestické divadlo – pohybové divadlo;
porov. Pavis, 2004). Existencia variantnosti relativizuje silu kritéria nemennosti kompo-
nentového zloženia ako delimitačného faktora. V tomto bode možno nadviazať na pod-
netnú štúdiu A. Jarošovej (2009), ktorá konštatuje, že „... otázka variantov má pre lexiko-
grafa kľúčovú závažnosť aj preto, lebo sa týka problému totožnosti slova, teda otázky, či
máme pred sebou jedno slovo v dvoch formálnych obmenách, alebo máme pred sebou
dve slová“.
3.3.1.2 Štatistické ukazovatele

Viacslovné pomenovania možno skúmať prostredníctvom analýzy kolokácií v rámci
korpusovej lingvistiky, ktorá ponúka aj rýchle získavanie rozličných štatistických ukazova-
26
Ako anomália sa v tomto kontexte ukazuje možnosť bližšieho rozvitia substantívneho člena
v multiverbizovaných spojeniach: robiť orbu – robiť hlbokú orbu (Kačala 1997a, s. 34; Horecký a kol. 1989,
s. 251 n.). V tomto kontexte by bolo adekvátnejšie nehovoriť o anomálii vzhľadom na fakt, že pri
verbonominálnych pomenovaniach ide o frekventovaný a pravidelný jav (podobne ako sa pri
frazeologických jednotkách uvažuje o ich potenciálnych členoch a zámenných alternantách).
27
Pri niektorých viacslovných pomenovaniach sa takéto operácie raritne uplatňujú pri jednotkách
stojacich na dolnej hranici lexikalizácie, napr. náterová farba – Táto farba je náterová., suché víno – Víno
je suché., Toto víno je suchšie., kontaktný gól – Náš prvý gól bol kontaktný.
teľov. Vychádza sa pri ňom zo súvýskytu slov – teda z faktu, že isté slová sa navzájom
predpokladajú, to znamená, že isté slovo sa objavuje v kolokácii s iným slovom častejšie,
ako to je štatisticky pravdepodobné, napr. konečné rozhodnutie, výsledný efekt, nadživot-
ná veľkosť a pod.
Pri vyhľadávaní kolokácií je výhodné pracovať so štatistickými funkciami. Prvou z nich
je absolútna frekvencia hľadaného výrazu. Absolútna frekvencia predstavuje základný
štatistický údaj, ktorý získavame pri každom vyhľadávaní a ktorá predstavuje počet výsky-
tov hľadaného výrazu X v celom korpuse, resp. podkorpuse. Frekvencia je pomocným
delimitačným faktorom. Vo všeobecnosti síce platí, že čím frekventovanejšia je kolokácia,
tým väčšia je šanca na lexikalizáciu. A. Jarošová (2007, s. 96) o typických spojeniach správ-
ne konštatuje, že „na konštituovanie typického spojenia nestačí len bežnosť, frekventova-
nosť pomenúvaného javu“. To isté platí aj pre lexikalizované spojenia. Frekventovanosť
však sama osebe nemá dostatočnú delimitačnú silu, môže pôsobiť len ako pomocný činiteľ
v súčinnosti s inými kritériami, pretože nie všetky frekventované kolokácie sú lexikalizova-
né. Napríklad voľná kolokácia slovenský futbal má vo verzii Slovenského národného kor-
pusu (SNK) prim-7.0-public-all frekvenciu 6 006 výskytov, zatiaľ čo VP americký futbal má
z toho tretinové zastúpenie (1 864 výskytov).
Možno uviesť aj najfrekventovanejšie adjektívne kolokáty lemmy káva. Podľa korpuso-
vých údajov medzi 10 najfrekventovanejšími adjektívnymi kolokáciami v ľavostrannej po-
zícii -1 možno nájsť päť prípadov viacslovných pomenovaní (čierna káva, biela káva, in-
stantná káva, turecká káva, mletá káva) a päť prípadov voľných syntagiem (silná káva,
dobrá káva, ranná káva, horúca káva, kvalitná káva); porov. [54].
[54] Najfrekventovanejšie adjektívne kolokáty so substantívom káva
kolokácie frekvencia
čierna káva 1 168
silná káva 941
dobrá káva 548
ranná káva 524
biela káva 421
horúca káva 404
instantná káva 345
turecká káva 165
kvalitná káva 163
mletá káva 158
Problematika frekventovanosti vystupuje do popredia práve v skupine najmenej prí-

znakových (neutrálnych) VP. V príznakových typoch VP sú dôležitejšie iné vlastnosti, frek-
ventovanosť je v úzadí. Z rozličných dôvodov je pre tieto skupiny frazém, odborných ter-
mínov a vlastných mien charakteristická skôr nízka frekventovanosť. Porov. napr. konšta-
tovanie A. Jarošovej (2007, s. 98), že „vysoká frekvencia frazém by bola kontraproduktív-
na, lebo by kolidovala s ich funkčnou určenosťou: pomenúvať situáciu príznakovým spô-
sobom (citovohodnotiacim, zdôrazňujúcim, výzvovým a pod.).“
Osobitnými funkciami popisujúcimi spoločný výskyt slov sú MI-score a T-score. Umož-
ňujú klasifikovať slová na základe ich spoluvýskytu s inými slovami a identifikovať koloká-
cie. MI-score označuje pravdepodobnosť, že javy x a y nastanú súčasne. V našom prípade

ide o pravdepodobnosť výskytu slova y v kontexte hľadaného slova x. Nežiaducou vlast-
nosťou hodnoty MI-score je, že je príliš determinovaná frekvenciou jednotlivých slov.
Najvyššie hodnoty tak dosahujú slová s nízkou frekvenciou. Pomocou T-score sa testuje, či
zistené počty výskytov jednotlivých slov a ich dvojíc zodpovedajú náhodnému rozloženiu
slov v korpuse. Čím vyššia je hodnota T-score, tým menej je pravdepodobné, že ide
o náhodné rozloženie slov a naopak, tým pravdepodobnejšie je, že ide o pevné, ustálené
kombinácie slov. T-score predstavuje nástroj, pomocou ktorého možno presnejšie stano-
viť pravidelnosť, systémovosť kolokácie pri jednotkách s nižšou frekvenciou (porov. Blat-
ná, 2004). Napríklad kolokácia slovenský futbal má T-score 4.905, zatiaľ čo americký futbal
má T-score 5.143. Príklady ľavostranných kolokátov lemmy káva vytriedených podľa MI-
score a T-score zachytáva tab. [55]. V okrúhlych zátvorkách uvádzame frekvenciu.
[55] Kolokáty lemmy káva podľa Mi-score a T-score
T-score MI-score
cibetková (27) šálka (2 332)
meltová (21) čierna (1 168)
šejkrovaná (4) piť (970)
zrnková (138) silná (941)
cigóriová (4) popíjať (655)
šialok (4) vypiť (532)
bezkofeinová (sic!) (3) ranná (524)
prekvapkávaná (19) uvariť (479)
nedopitá (36) dobrá (548)
zomletá (28) biela (421)
Ukazuje sa, že T-score je vhodným nástrojom na vyhľadávanie systémových kolokácií

frekventovaných lexém (čierna káva), MI-score zasa na vyhľadávanie kolokácií lexém,
ktoré majú relatívne nízku frekvenciu, ale sú kandidátmi na začlenenie do zoznamu VP
(cibetková káva, meltová káva, zrnková káva). V obidvoch prípadoch však nejde
o spoľahlivé nástroje. Vysokú hodnotu MI-score môžu mať aj nízkokolokabilné, prípadne
monokolokabilné jednotky, ktoré nemajú status viacslovného pomenovania (hurónsky
smiech), a naopak, vysoká hodnota T-score neznamená, že ide o viacslovné pomenovanie,
napr. ranná káva, silná káva.28 Dokazuje to aj tab. [56], v ktorej sú zoradené adjektívne
kolokáty lemmy káva podľa frekvencie, pričom sa uvádzajú aj hodnoty T-score a MI-score.
Najvyššiu hodnotu T-score má VP instantná káva a najnižšiu hodnotu má VS dobrá káva.
Avšak VS ranná káva, silná káva, horúca káva majú vyššiu hodnotu T-score než VP biela
káva.
28
Vysokú hodnotu MI-score možno tiež predpokladať pri VP s cudzojazyčnými komponentmi, napr.
viola da gamba, chargé d'affaires, persona non grata, casus belli, deus ex machina, fait accompli.
[56] Adjektívne kolokáty lemmy káva s frekvenciou, MI-score a T-score

kolokácie frekvencia T-score MI-score
čierna káva 1 168 33.911 7.009
silná káva 941 30.316 6.414
dobrá káva 548 21.148 3.372
ranná káva 524 22.821 8.362
biela káva 421 20.119 5.683
horúca káva 404 19.992 7.539
instantná káva 345 18.571 12.569
turecká káva 165 12.731 6.809
kvalitná káva 163 12.372 5.015
mletá káva 158 12.542 8.817
3.3.1.3 Motivačná priezračnosť (obraznosť, sémantická transponovanosť)

Podľa obraznosti sa VP tradične delia na priame (neobrazné, združené pomenovania)
a nepriame (obrazné, frazémy). V koncepcii F. Čermáka sa obraznosť spája s kolokačnou
anomálnosťou, ktorá indikuje celistvosť významu, nemotivovanosť komponentmi pome-
novania. A. Jarošová (2000b) používa aj termín motivačná priezračnosť, ktorým sa vlastne
odkazuje na štruktúrnu motiváciu, teda na vzťah ku komponentom VP.
Sústredenejšie skúmanie ukazuje, že delenie priame – nepriame pomenovania je síce
elegantné, ale nezodpovedá jazykovej skutočnosti. Na jednej strane nachádzame obrazné
pomenovania aj v odbornej terminológii, teda v oblasti, kde dominuje presnosť, jedno-
značnosť, napr. myší chvost, materina dúška, únava materiálu, slepé črevo, biely trpaslík,
kyslíkový dlh. Na druhej strane vo frazeológii popri obrazných jednotkách existuje nemalá
skupina neobrazných frazém, napr. mať/nemať šajn/šajnu o niečom, skrz naskrz.
Pozrime sa touto optikou na tri typy VP (odborné termíny, neutrálne VP, frazémy).29
Pri odborných termínoch možno Mlackovu formuláciu o obraznosti vo vzťahu
k frazémovému prototypu parafrázovať takto: pre prototypový odborný termín je moti-
vačná (a teda aj sémantická) priezračnosť nielen typickým, ale aj podstatným znakom.
I keď sa konštatuje, že metaforická transpozícia patrí v terminotvorbe k pomerne produk-
tívnym nominačným spôsobom (Oroszová, 1986), z prototypového hľadiska je obraznosť
v terminológii príznaková. Z hľadiska explicitnosti a motivačnej priezračnosti neutrálne VP
síce stoja bližšie pri odborných termínoch, avšak v tejto skupine sa obraznosť uplatňuje
v oveľa väčšej miere než v terminológii, obraznosť tu nemá prototypový, lež nedoménový,
resp. neutrálny charakter; porov. [57].
29
Vlastné mená vzhľadom na svoju špecifickosť, ktorá sa týka aj sémantiky, tvoria osobitú skupinu,
preto ich do výkladu o sémantickej transponovanosti nezahrnujeme.
[57] Typy viacslovných pomenovaní a obraznosť
obraznosť
príznakovosť neutrálnosť prototypovosť
terminologické VP neutrálne VP frazeologické VP
Ako dôležitá sa ukazuje aj otázka vzťahu medzi prototypickosťou vlastnosti denotátu,

explicitným vyjadreným tejto prototypickosti pomocou samostatného slova a lexikalizo-
vanosťou slovného spojenia. Možno súhlasiť s tvrdením, že kolokácie typu biely sneh ne-
možno porovnávať s lexikalizovanými spojeniami typu biela menšina, biela káva. Inými
slovami, konštantná vlastnosť denotátu, ktorá sa pomenúva lexiou X, automaticky nezaru-
čuje lexikalizovanosť slovného spojenia s lexiou X. Nezáväznosť určitého znaku implikuje
voľnú syntagmu, v ktorej sa denotátu priraďuje istý príznak situovane. Naopak, vo VP sa
príznak stáva záväzným, aj keď nemusí ísť o podstatný príznak. Vzhľadom na existenciu
komponentov s rozlične transponovaným významom môže ísť o tieto druhy príznakov:
x prototypový príznak je typický príznak, avšak nie všetky exempláre triedy sa týmto
príznakom vyznačujú, napr. biela technika (nie všetky kuchynské spotrebiče, práčky,
sušičky na bielizeň a pod. sú biele), čierna technika (nie všetky televízne prijímače, DVD
prehrávače, videá a pod. sú čierne), plážový volejbal (nemusí sa hrať len na pláži).
x virtuálny príznak je taký, ktorým sa daný denotát vyznačuje potenciálne, resp. nie je
relevantný: porov. napr. „geografické“ komponenty španielsky vtáčik, ruské vajce, francúz-
sky šalát, ale aj iné typy pomenovaní, napr. tabuľka pravdy (s pravdou nemusí mať nič spo-
ločné);
x kvázipríznak je taký, ktorým sa denotát nevyznačuje vôbec: napr. čierna skrinka.
3.3.1.4 Ekvivalentnosť s jednoslovným pomenovaním

Prostredníctvom tohto aspektu sa pozornosť upriamuje na funkčnú analógiu medzi
viacslovnými a jednoslovnými pomenovaniami. Na pozadí tvarovo bezpríznakového jed-
noslovného pomenovania, o ktorého lexikálnom statuse sa nepochybuje, sa dokazuje
lexikalizovanosť príznakovej viacslovnej jednotky a jej delimitácia od voľnej syntagmy.
Poukazuje sa na synonymitu medzi jednoslovnými a VP. Pri existencii jednoduchého syno-
nymického ekvivalentu30 sa vychádza z prostej ekvivalencie na úrovni významu (hotdog –
párok v rožku, biely šport – tenis, ministerský predseda – premiér). Pri ekvivalentoch súvi-
siacich s procesmi univerbizácie a multiverbizácie sa berie do úvahy komplexný formálno-
obsahový vzťah, ako aj vzťah odvodenosti.
30
T. j. jednoslovného ekvivalentu bez motivačných, univerbizačných či multiverbizačných vzťahov k VP.
Aj keď existuje vzájomné neustále „napätie“ a preskupovanie medzi jednoslovnými

a VP (porov. 3.4), kritérium ekvivalentnosti VP s jednoslovným pomenovaním nemožno
považovať za definičné, a to najmä z dvoch dôvodov.
(a) Nie každé VP má jednoslovný ekvivalent, i keď existuje potencia takýto ekvivalent
vytvoriť (najmä prostredníctvom univerbizácie; z novších univerbátov spomeňme napr.
palubný počítač o palubák, nezisková organizácia o neziskovka, bakalárska práca o
bakalárka, kruhový objazd o kruháč, káblová televízia o káblovka). Stopercentná ekviva-
lentnosť na úrovni jednoslovné pomenovanie – viacslovné pomenovanie by negovala
existenčnú, funkčnú motiváciu VP, strácal by sa zmysel ich existencie, pretože VP ako špe-
ciálny typ lexém by vlastne nebol potrebný (vystačili by sme si s JP).
(b) Kritérium ekvivalentnosti jednoslovného pomenovania a viacslovného komplexu
spĺňajú aj niektoré voľné syntagmy, napr. hlúpy človek – hlupák, múdry človek – mudrc,
vyjsť – ísť von, pracovať s rýľom – rýľovať, manželka baču – bačovka, čierna zem – černo-
zem, polovičný blázon – poloblázon, hodný cti – ctihodný.
3.3.1.5 Špecifiká paradigmatickej motivácie

Blokovanie široko chápaných paradigmatických vzťahov (synonymie, antonymie, kohy-
ponymie) predstavuje jeden zo základných štruktúrnych indikátorov lexikalizovanosti spo-
jenia, napr. kyslý dážď – *sladký dážď, čierna komora – *čierna špajza. Ani tento faktor
však nemá v systéme viacslovných pomenovaní absolútnu silu: v niektorých prípadoch
možno vymedziť paradigmatické série viacslovných pomenovaní, napr. kladný náboj –
záporný náboj, alkoholický nápoj – nealkoholický nápoj, zadná náprava – predná náprava,
malá násobilka – veľká násobilka, ťažké ublíženie na zdraví – ľahké ublíženie na zdraví,
vajíčko namäkko – vajíčko natvrdo, sláčikový nástroj – strunový nástroj, nukleárna zbraň –
jadrová zbraň a pod. Podrobnejšie o paradigmatických vzťahoch VP porov. sekciu VII.
3.3.1.6 Kategoriálnosť nadradeného komponentu

Koncept kategoriálnych slov vo VP predstavil J. Kačala (najmä v štúdii z r. 1993) a vý-
razne tak prispel k poznaniu významovej stránky VP. Kategoriálne slovo (substantívum
alebo verbum) má veľmi všeobecný význam a vo viacslovnom pomenovaní plní zaraďova-
ciu funkciu: napr. vodné dielo, vedecké kruhy, čitateľská verejnosť, pracovná sila; dať
prednosť, dať najavo, dať na známosť, poskytnúť pomoc. Prostredníctvom vymedzenia
kategoriálnych slovných komponentov sa však problematika delimitácie VP a voľných
syntagiem v dostatočnej miere nerieši, pretože:
(a) nie všetky VP vo svojej štruktúre obsahujú kategoriálne slovo (dôvody sú rozličné):
napr. písací stôl, rohová vaňa, nepriestrelná vesta, kyslíkový dlh, plná poľná; porov. aj moti-
vačne nezreteľné pomenovania typu myší chvost, čierna skrinka, kyslíkový dlh;
(b) za kategoriálne možno pokladať aj slová z niektorých typov voľných syntagiem,
napr. hlúpy človek – múdry človek – lenivý človek a i. (podrobnejšie porov. Ološtiak, 2011,
s. 115 – 117).
3.3.1.7 Jedinečnosť lexikálnej jednotky

O statuse lexikalizovanosti pomenovaní s kategoriálnym komponentom sa diskutuje
s argumentom, že prípady typu vodné dielo, podnikateľské kruhy síce možno považovať za
lexikalizované na základe kategórie nominačnosti, avšak stoja na dolnej hranici lexikalizo-
vanosti, nevyznačujú sa kolokačnou anomálnosťou a ich kolokačná paradigma je relatívne

otvorená – miera prediktabilnosti významu a modelovosti je v týchto prípadoch vysoká
(Jarošová, 2000b). Vďaka tejto vlastnosti podľa autorky majú nízku mieru reprodukova-
nosti, pretože „súčtovosť“ celkového významu spojenia postavená na pravidelných výz-
namoch jeho komponentov dovoľuje vnímať tieto spojenia ako exempláre modelu analo-
gického svojou funkciou so slovotvorným modelom a nie ako jedinečné utvorenia, resp.
dispozičné jednotky slovnej zásoby.
Argumentovať však možno aj z druhej strany. Na základe príslušnosti do takéhoto syn-
taktického modelu či typu (na základe prediktabilnosti významu) takéto jednotky môžeme
považovať za lexikalizované. Vysoká miera prediktabilnosti a „súčtovosť“ celkového výz-
namu daného spojenia nemusí byť dostatočným argumentom proti lexikalizovanosti, keď-
že v skupine VP možno nájsť veľa exemplárov, ktoré sa nevyznačujú sémantickou transpo-
novanosťou (napr. delená strava, hlavná stanica, holiaci strojček, mestská polícia, rýchli-
kový príplatok). Do hry vstupuje paradigmatická motivácia, konkrétne sa pociťuje vysoká
miera paradigmatickej spätosti takýchto lexikálnych jednotiek, a to v dôsledku vysokej
miery obsahovo-formálnej ustálenosti a prediktabilnosti (nemennosti jedného komponen-
tu), napr. sekretárska – pomocná – pedagogická – vedecká… sila; literárne – cirkevné –
vedecké – finančné – podnikateľské… kruhy. Možno tu viesť analógiu medzi slovotvorne
motivovanými slovami, ktoré sa tvoria na základe istého modelu, napr. lexéma farár sa
zaraďuje spolu s lexémami husár, farmár, debnár, taxikár, poštár, milionár, miliardár,
krčmár a i. do slovotvorného typu desubstantívnych substantív utvorených pomocou sufi-
xu -ár s významom „ten, kto (má nejaký vzťah) k motivujúcemu substantívu“.
Modelovosť však nenarúša jedinečnosť utvorenia, na ktorú sa niekedy pri analýze VP
poukazuje. Ak zoberieme do úvahy kritérium <spôsob utvorenia>, tak jednoslovné pome-
novania husár – farmár – debnár atď. nie sú utvorené jedinečne, pretože patria do rovna-
kého modelu (slovotvorného typu). Ak však do úvahy zoberieme fakt, že v slovotvornom
type sa lexémy navzájom odlišujú slovotvorným základom, ktorý odráža jedinečný vzťah
k motivantu, napr. slovo farár je jedinečná lexikálna jednotka a jedinečný prienik horizon-
tálno-vertikálnych analógií. Na druhej strane lexéma farár sa od svojich komotivátov odli-
šuje práve spôsobom utvorenia: farár – farník – farnosť – farský.
Ak sa teda pri slovotvorne motivovanom slove do úvahy berie kombinácia vlastností
<vzťah k motivantu> a <spôsob utvorenia>, vyplýva z toho, že slovotvorne motivované
slovo aj napriek horizontálnym a vertikálnym analógiám, do ktorých vstupuje, je jedinečná
lexikálna jednotka. Nazdávame sa, že podobne je to aj pri VP s kategoriálnym slovom:
pozorujeme tu rovnaký spôsob utvorenia, avšak čiastočne odlišný, a tým jedinečný vzťah
k jednej z motivačných zložiek (hospodárske kruhy – odborné kruhy – akademické kruhy);
porov. schémy [58] a [59].
[58] Vzťah analógie a jedinečnosti v slovotvorne motivovanom slove
jedinečnosť
spôsob utvorenia
analógia
fara farár farský farník
vzťah
k motivantu
farma farmár
pošta poštár slovotvorná

paradigma
taxík taxikár
miliarda miliardár
jedinečnosť
vzťah analógia
k motivantu spôsob
utvorenia
slovotvorný typ
[59] Vzťah analógie a jedinečnosti vo VP s kategoriálnym komponentom
pracovná + sila pracovná sila
vedecká + sila vedecká sila
sekretárska + sila sekretárska sila
pomocná + sila pomocná sila
jedinečnosť analógia
vzťah k determinujúcej časti spoločný význam
motivantu kategoriálneho komponentu
3.3.1.8 Kolokabilita a monokolokabilnosť

Okrem systémových VP autorka vymedzuje aj tzv. typické spojenia (2007), ktoré
umiestňuje medzi voľné a lexikalizované spojenia. Pojem typické spojenie sa v ponímaní
A. Jarošovej prekrýva s pojmom kolokácia, ktorý je v zahraničnej literatúre definovaný ako
konvencionalizovaný lexikálny celok s preferenčnou spájateľnosťou (porov. napr. Haus-
mann, 1985). V prípade adjektívno-substantívnych spojení sa preferenčná spájateľnosť
dotýka adjektívnej zložky, porov. hrejivý: pocit / slovo / spomienky / …, výhražný: list /
telefonát / odkaz / … a súvisí s jej významovou jedinečnosťou viazanou na výskyt s danými
slovami (Jarošová, 2007, s. 97). Autorka v súvislosti s typickými spojeniami hovorí aj
o vzájomnej výberovosti komponentov spojenia, tzv. kolokačnej afinite. Vzájomnú selek-
tívnosť dokladá spojením každodenné starosti, v prípade ktorého sa adjektívny kompo-
nent najčastejšie vyskytuje s výrazom starosti, čo platí aj v opačnom smere (Jarošová,
2007, s. 96). K nesystémovým jednotkám sa typické spojenia podľa autorky zaraďujú prá-
ve pre ich oslabenú pomenovaciu platnosť. To je zrejmé v prípade menných spojení,
v ktorých adjektívny komponent na rozdiel od lexikalizovaných spojení má nie klasifikač-
nú, ale kvalifikačnú povahu (2007, s. 96).
Vyhraneným prípadom kolokability je monokolokabilnosť ako značne obmedzená spá-
jateľnosť lexie (porov. 2.2.7). Podľa F. Čermáka ide o výrazný prejav anomálnosti (Filipec –
Čermák, 1985, s. 174). Za monokolokabilné možno považovať napr. slová frenetický, dvoj-
taktný, mimoúrovňový, gregoriánsky vo VP frenetický potlesk, dvojtaktný motor, mimoú-
rovňová križovatka, gregoriánsky kalendár. Nie všetky kolokácie s monokolokabilnými kom-
ponentmi však môžeme považovať za lexikalizované, napr. úhlavný nepriateľ, drvivá väčši-
na, (vy)ceriť zuby, špúliť pery.
A. Jarošová (2000a, s. 147) načrtáva súvislosť medzi obmedzenosťou spájateľnosti
a dispozičnosťou. Pri analýze menných spojení so spresňujúcim prívlastkom autorka kon-
štatuje, že pomenovania typu zubná kefka, školská jedáleň, ktoré neobsahujú kolokačne
limitovaný komponent, sa vyznačujú nízkou dispozičnosťou. Následne konštatuje: „Naras-
taním kolokačnej obmedzenosti […] aspoň jedného z komponentov narastá aj dispozič-
nosť spojenia“ (ibid.). Ak by sme túto zákonitosť domysleli do konca, potom by monokolo-
kabilnosť ako maximálna miera kolokačnej limitovanosti automaticky znamenala dispozič-
nosť slovného spojenia, na ktorom sa monokolokabilné slovo zúčastňuje. Jazyková sku-
točnosť je iná, pretože syntakticky motivované sú len také slovné spojenia s monokolo-
kabilným komponentom, ktoré spĺňajú aj ďalšie, hierarchicky dôležitejšie kritériá, napr.
gregoriánsky kalendár, mimoúrovňová križovatka, ale nie (vy)ceriť zuby, špúliť pery. Mo-
nokolokabilnosť je teda podľa nášho názoru ďalším pomocným kritériom, ktorý sa uplat-
ňuje predovšetkým vo vzťahu k ustálenosti (o vzťahu monokolokabilnosti a frazeológie
porov. Jarošová, 1995, s. 93 a n.; Filipec – Čermák, 1985, s. 173 n.).
Za VP považujeme len také slovné spojenia s monokolokabilným komponentom, ktoré
spĺňajú aj ďalšie, hierarchicky dôležitejšie kritériá (nominačnosť). Monokolokabilnosť je
teda ďalším pomocným kritériom, ktorý sa uplatňuje predovšetkým vo vzťahu k ustálenos-
ti (o vzťahu monokolokabilnosti a frazeológie porov. Jarošová, 1995, s. 93 a n.; Filipec –
Čermák, 1985, s. 173 n.).
3.3.1.9 Terminologickosť a determinologizovanosť

Toto kritérium je do istej miery paradoxné. Hoci nemá definičný, univerzálne platný
charakter, v skupinách VP, ktorých sa týka (odborné termíny, polotermíny, determinologi-
zované lexémy), je platné absolútne. Inými slovami, vplyvom terminologickej motivácie
(v plnej či v oslabenej podobe) slovný komplex možno považovať za VP, napr. orgány čin-
né v trestnom konaní, mandátový a imunitný výbor, rovnosť pohlaví, nezávislé umenie,
členitosť pobrežia.
A. Jarošová (2007, s. 95) konštatuje, že viacslovné netermíny a nefrazémy povahou
svojho významu v odstupňovanej miere inklinujú k odborným termínom. Najviac sa to
týka pomenovaní typu faktická poznámka, bloková pokuta, najmenej spojení typu vodné
dielo, akademická obec a obrazných pomenovaní typu anjelské vlasy (s významom „ozdo-
ba na vianočný stromček“). V súvislosti s odbornou terminológiou je potrebné upriamiť
pozornosť na to, že „medzi lexikalizovanými spojeniami sú časté aj výrazy, ktoré prešli aj
do bežnej komunikácie z niektorej špeciálnej oblasti“ (Jarošová, 2007, s. 93); autorka uvá-
dza príklady kyslé dažde, švédska debna, profesionálna deformácia a i.
3.3.2 Škálovitosť lexikalizovanosti

Pokus o delimitáciu viacslovných pomenovaní a voľných syntagiem predstavuje jeden
z najnáročnejších problémov lingvistického skúmania. Absencia jednoznačných kritérií na
rozlišovanie viacslovného pomenovania, analytickej lexémy a voľnej syntagmy je podľa
nášho názoru dôsledkom teoreticko-metodologických východísk, na ktorých stavia takmer
úplná väčšina doterajších lingvistických smerov a z ktorých prirodzene vychádzajú i viaceré
existujúce analýzy viacslovných pomenovaní. Ide o zaužívaný spôsob klasifikácie jazyko-
vých javov a s tým súvisiaci pohľad na ich povahu (a povahu jazyka vôbec). Viacslovné
pomenovania a voľné syntagmy sú definované ako kategórie, do ktorých konkrétny jazy-
kový jav buď patrí, alebo nepatrí. Ide o spôsob klasifikácie, ktorý v lingvistike prevláda aj
pri jednotkách z iných rovín (napr. slovné druhy, vetné členy, sémantické roly atď.). Prob-
lém je v tom, že daný spôsob klasifikácie zrejme nezodpovedá povahe jazykových javov.
V mnohých prácach sa totiž konštatovalo (porov. napr. Aarts et al. 2004), že je adekvát-
nejšie jazykové javy kategorizovať graduálne, to znamená, že niektoré javy možno pova-
žovať za „lepšie“ reprezentanty danej kategórie než iné (porov. Čech, 2013). Štruktúra
kategórie viacslovných pomenovaní je organizovaná prototypovo, čo znamená, že (i) nie-
ktoré jednotky možno považovať za lepšie reprezentanty kategórie „viacslovné pomeno-
vanie“, (ii) hranice kategórie „viacslovné pomenovanie“ sú priepustné. Takýto spôsob
uvažovania nachádzame vo viacerých prácach zaoberajúcich sa problematikou viacslov-
ných pomenovaní. Napríklad v práci H. J. Giegericha (2005) sa zdôrazňuje, že niektoré
kombinácie adjektívum + substantívum (popri jednoznačných prípadoch kolokácií na zá-
klade vymedzených kritérií prináležiacich do syntaktickej alebo lexikálnej proveniencie)
možno považovať za konštrukcie, ktoré nemajú plnohodnotný syntaktický alebo lexikálny
status a môžu predstavovať významnú oblasť prekrývania sa syntaxe a lexikónu.
Uviedli sme, že medzi nominačnosťou (lexikalizovanosťou) a aktualizačnosťou (nelexi-

kalizovanosťou) neexistuje pevná hranica. Vzťah medzi týmito dvomi kategóriami možno
hodnotiť ako škálovitý, graduálny, stupňovitý (porov. aj koncept kolokačného kontinua:
Wray, 2002; Jarošová, 2007). Kritériá, ktoré sme predstavili v predchádzajúcej časti
(3.3.1), sa vyznačujú rozličnou mierou relevantnosti jednak samy osebe, jednak v rozličnej
miere sa prejavuje ich konfigurácia v konkrétnych kolokáciách. V ďalšom výklade pozor-
nosť sústredíme na dvojslovné spojenia typu atribút + substantívum, ktoré v skupine ne-
frazeologických viacslovných pomenovaní majú jednoznačne najväčšie zastúpenie. Jed-
ným z dôvodov, prečo delimitácia medzi VP a voľnými syntagmami nie je jednoznačná, je
fakt, že každý atribút v spojení so substantívom plní špecifikačnú funkciu, substantívum je
atribútom bližšie určené bez ohľadu na to, či je toto spojenie lexikalizované alebo nie;
napr. pocitová teplota – príjemná teplota, triedený odpad – smradľavý odpad, hnedé uhlie
– mokré uhlie.
Vychádzame zo základnej funkcie slova a lexémy, ktorou je nominačnosť – plnovýzna-
mové lexikálne jednotky vrátane viacslovných pomenovaní sa primárne tvoria preto, aby
adekvátnym spôsobom pomenovali istý výsek mimojazykovej reality (denotát). Tento
výsek mimojazykovej reality pomenúva konvenčný, stabilný, ustálený, inštitucionalizovaný
pojem – špecifický typ denotátu, t. j. taký denotát, pri ktorom vzniká komunikačná potre-
ba na jeho pomenovanie mať k dispozícii ustálený lexikálny prostriedok.
V prípadoch typu príjemná teplota, smradľavý odpad, mokré uhlie sa substantívum
bližšie určuje aktualizačným príznakom, ktorý má obmedzenú platnosť vyplývajúci z danej
komunikačnej situácie: Termálna voda v menších bazénoch má príjemnú teplotu. – Z rúry
naďalej vyvieral smradľavý odpad. – Vo vlhkom vzduchu bolo cítiť decht, mokré uhlie, po-
pol, dym, vôňu dreva a pilín. V prípadoch typu pocitová teplota, triedený odpad, hnedé
uhlie by sme síce mohli vymedziť príznaky pocitová, triedený, hnedé, avšak tu sa nemožno
pozerať len na samotný príznak, ale musíme brať do úvahy celé pomenovanie, mieru jeho
nominačnosti, ustálenosti a vzťah k denotátu. Aj takto sa prejavuje celostnosť
a lexikalizovanosť: pocitová teplota „teplota vzduchu, ktorú človek vníma pod vplyvom
vetra“, triedený odpad „nespotrebované zvyšky, zhromažďované v skupinách podľa zlože-
nia (napr. papier, plasty, kov, sklo)“, hnedé uhlie „druh menej kvalitného tuhého paliva“.
Rozdiel medzi aktualizačnosťou príznaku a ustálenosťou celého pomenovania vidno aj
v kolokáciách s rovnakou špecifikačnou zložkou, porov. voľné syntagmy prvá časť, tretí
diel, suchá tráva, vysoký strom, časový sklz, viacslovné pomenovania prvá pomoc, tretí
sektor, suchý zips, vysoká pec, časové pásmo. V prípadoch viacerých VP odlišujúcich sa
špecifikačnou zložkou nejde o rečovú aktualizáciu, ale podľa komunikačnej potreby sa
používa spojenie ako celok (seminárna práca – ročníková práca – bakalárska práca – dip-
lomová práca – rigorózna práca – dizertačná práca – habilitačná práca).
Pomenúvanie vyhranených typov denotátov, ktoré komunikujúce spoločenstvo pova-
žuje za dôležité, sa prejavuje aj v ďalšej funkcii, ktorú možno viacslovným pomenovaniam
pripísať, a to je klasifikačná funkcia. VP slúžia ako špecifický činiteľ, na základe ktorého sa
triedia, klasifikujú, typologizujú pojmy a denotáty. Klasifikácia má rozličný „záber“, usku-
točňuje sa na rôznych stupňoch a v rozličnej kvalite. Dobre to vidno v skupinách pomeno-
vaní s rovnakým nadradeným komponentom, v ktorých sa triedenie uskutočňuje v rámci
pojmovej zóny vymedzenej týmto komponentom. Napr. pojem „škola“ sa prostredníc-
tvom viacslovných pomenovaní s hlavným komponentom škola špecifikuje takto (uvá-
dzame len niekoľko príkladov a skupín):
materská škola, základná škola, stredná škola; špeciálna škola; základná umelecká
škola (typy škôl v rámci regionálneho školstva);
vysoká škola (samostatný nadregionálny typ školy, ktorá poskytuje vzdelanie na

najvyššej, tretej úrovni);
málotriedna škola (neoficiálny názov pre neplnoorganizovaný typ školy, ktorá po-
skytuje vzdelanie na 1. stupni základnej školy a ktorá zväčša nemá samostatnú triedu pre
každý ročník);
cvičná škola (základná alebo stredná škola, v ktorej vykonávajú prax vysokoškolskí
študenti učiteľských odborov);
jazyková škola, tanečná škola, gitarová škola, zváračská škola, masérska škola; ly-
žiarska škola, jazdecká škola... (typy škôl, príp. zariadení, ktoré sa špecializujú na vzdelá-
vanie či nadobudnutie zručností v istej oblasti);
štátna škola, neštátna škola (typy škôl podľa toho, či zriaďovateľom je alebo nie je štát);
internátna škola (typ školy, súčasťou ktorej je ubytovanie pre študentov).
Nižší stupeň lexikalizovanosti možno pripísať pomenovaniam, patriacim do pomerne
otvorených lexikálnych paradigiem, porov. napr. rôzne druhy jedál či pochutín: napr. tek-
vicový, fazuľový, špenátový, šošovicový, kelový, zemiakový... prívarok; slepačia, fazuľová,
rybacia, zeleninová, hovädzia, paradajková... polievka; vanilková, jahodová, citrónová,
oriešková, čokoládová... zmrzlina. Možnosť pravidelného utvárania jednotiek na základe
očakávaných systémových vzťahov (adjektívne komponenty spojení sú vo vzťahu kohypo-
nymie) oslabuje ich mieru reprodukovanosti a situuje ich tak na dolnú hranicu lexikalizá-
cie. Ešte otvorenejšiu paradigmu predstavujú aj substantívne pomenovania s katego-
riálnymi komponentmi typu sila, obec, kruhy, potreby, čo sa taktiež prejavuje v nižšom
stupni lexikalizovanosti: pracovná, sekretárska, učiteľská, predavačská... sila; učiteľská,
umelecká, spisovateľská, výtvarná, hudobná... obec; umelecké, podnikateľské, finančné,
pravicové, politické... kruhy; školské, šijacie, športové, rybárske, písacie, hygienické, čistia-
ce... potreby.
Existujú také kolokácie, ktoré síce nemajú pomenovaciu platnosť, ale sú uzuálne,
o čom svedčí ich pomerne vysoká frekvencia. Tieto jednotky sa nazývajú typické spojenia,
napr. každodenné starosti, školácka chyba, dôstojná staroba, neoceniteľný prínos (Jarošo-
vá, 2007). Citovaná autorka typické spojenia charakterizuje ako také kolokácie, ktoré na
rozdiel od klasických viacslovných pomenovaní daný pojem kvalifikujú (hodnotia, zhodno-
cujú), a hoci označujú rozčlenený (teda nie celistvý) pojem, sú uzuálne, pomenúvajú javy,
ktoré majú istú spoločenskú hodnotu a závažnosť. Tieto jednotky stojace „pred dverami“
lexiky možno označiť za „čakateľov“ lexikalizácie.
Ak by sme sa mali pokúsiť o bližšiu charakteristiku škály medzi lexikalizovanými a voľ-
nými spojeniami, mohli by sme vymedziť rad (smerom od lexikalizovanosti): nominačné
klasifikačné spojenia (s rôznym stupňom sémantickej transponovanosti: čierna skrinka,
zlatý dážď, anglický trávnik, francúzsky kľúč, sprchovací kút, káblová televízia, hojdacie
kreslo) – typické spojenia (školácka chyba, neoceniteľný prínos) – voľné spojenia (nové
auto, pokazený stroj, biely nábytok, starostlivý hostiteľ); porov. schému [60].
[60] Všeobecná škála lexikalizovanosti
voľné typické nominačné

spojenia kvalifikačné klasifikačné
spojenia spojenia
spojenia
s kategoriálnym
komponentom
nelexikalizovanosť lexikalizovanosť
Pri konkrétnom pohľade na kolokácie s adjektívom čierny môžeme konštatovať, že

nominačnú podmienku „byť osobitným typom niečoho“ dobre spĺňajú jednotky čierne
korenie, čierne zlato, čierna skrinka, čierny kašeľ, čierna kronika, čierna vdova. Za typické
spojenie možno považovať kolokáciu čierna skládka (používa sa aj ekvivalent nelegálna
skládka). Za voľné môžeme pokladať spojenia typu čierna farba, čierne vlasy, čierna mač-
ka, čierne šaty, čierny rolák, čierny kufrík, čierny žrebec, čierny dáždnik, čierna šiltovka,
čierna parochňa a i. V kolokáciách, v ktorých sa adjektívum čierny vyskytuje v základnom
význame („majúci farbu ako noc; tmavý“), možno konštatovať, že farebná špecifikácia
sama osebe nie je podnetom na lexikalizáciu. Primárne musí byť splnená požiadavka typo-
vosti, konvencionalizovanosti pojmu a denotátu. V prípade širokého spektra možných
špecifikácií (čierny, biely, červený, zelený, modrý... sveter) je farebný odtieň nepodstatný a
kolokácie majú kvalifikačný charakter. Ak je spektrum špecifikácií limitované, napr. čierne
korenie (je len biele korenie a zelené korenie, ale nie modré, ružové atď.), podobne čierne
uhlie, čierny bocian, do popredia sa dostáva klasifikačný aspekt a takéto pomenovania
môžeme hodnotiť ako lexikalizované.
3.4 Dynamika vzťahu medzi viacslovnými a jednoslovnými pomenovaniami

Medzi jednoslovnými a viacslovnými pomenovaniami dochádza k neustálej interakcii.
Možno vyčleniť dva typy interakčných vzťahov (porov. schému [61]):
1) Nominačno-motivačné vzťahy – tvorenie pomenovaní jednej skupiny na podklade
pomenovaní druhej skupiny:
a) tvorenie viacslovných pomenovaní na základe lexikalizácie kombinácií jednoslovných
pomenovaní: bočný + vietor o bočný vietor, prieskum + trhu o prieskum trhu;
b) redukcia viacslovných pomenovaní na úroveň jednoslovných pomenovaní – univer-
bizácia: čerpacia stanica o čerpačka, integrovaný dopravný systém o IDS (k univerbizácii
porov. sekciu VI.);
c) tvorenie viacslovných pomenovaní ako synonymických náprotivkov jednoslovných
pomenovaní; VP pozostávajú z funkčne diferencovaných komponentov (kategoriálny
komponent a lexikálny komponent) – multiverbizácia: tušiť o mať tušenie, uprednostniť
o dať prednosť (k multiverbizácii porov. sekciu VII., kap. 2.2.2).
2) Paradigmatické vzťahy (formálno-obsahové vzťahy) medzi VP a JP majú dvojaký

charakter, podľa toho, či:
a) ide o výsledok nominačno-motivačných vzťahov, t. j. synonymia:
aa) medzi VP a jeho univerbátom (jazyková škola – jazykovka);
ab) medzi JP a jeho multiverbátom (hlásiť – podať hlásenie);
b) nejde o výsledok nominačno-motivačných vzťahov – široké spektrum vzťahov syno-
nymie, antonymie, hyperonymie a hyponymie, pojmových vzťahov (porov. sekciu VII.).
[61] Interakčné vzťahy medzi jednoslovnými a viacslovnými pomenovaniami
spájanie slov do viacslovných lexém
stredná + škola o stredná škola
univerbizácia
jednoslovné viacslovné
pomenovania pomenovania
stredná m stredná škola
synonymia
multiverbizácia
cestujúci o cestujúca verejnosť

synonymia
4 Tvorenie pomenovaní a syntaktická motivácia
V nasledujúcej časti predstavíme spôsoby tvorenia pomenovaní (tradične sa používa

termín spôsoby obohacovania slovnej zásoby) prostredníctvom metodológie a inštrumen-
tária lexikálnej motivácie. Vychádzame z postulátu, že jednou z funkcií, ktorou disponujú
niektoré typy LM, je nominačná funkcia. To znamená, že typy LM s nominačnou funkciou
majú schopnosť fyzicky utvoriť lexikálnu jednotku.
K spôsobom obohacovania lexiky jednotliví autori pristupujú rozličným spôsobom. Na
dokreslenie tohto faktu ponúkame stručný prehľad názorov na túto problematiku (bez
podrobnejšieho komentára). J. Horecký (1959, s. 68) poznamenáva, že nové pomenovania
v slovenčine vznikajú tvorením nových slov (odvodzovaním, skladaním), preberaním
z cudzích jazykov, prenášaním významu a spájaním slov do združených pomenovaní.
M. Dokulil (1962, s. 19 n.) uvažuje o preberaní hotových pomenovaní z cudzích jazykov,
sémantickom tvorení, tvorení viacslovných (združených) pomenovaní a tvorení slov (deri-
váciou, kompozíciou). Osobitne spomína zvláštne spôsoby tvorenia slov (obvykle sa týkajú
len formy) – mechanické krátenie a skracovanie. J. Filipec (Filipec – Čermák, 1985, s. 101
a nasl.) klasifikuje spôsoby tvorenia pomenovaní viacstupňovo. Na najvyššej úrovni rozli-

šuje medzi medzijazykovým (preberanie) a vnútrojazykovým tvorením. Vnútrojazykové
tvorenie člení na spájanie slov do viacslovných pomenovaní a slovné tvorenie (t. j. tvore-
nie jednoslovných pomenovaní). Slovné tvorenie sa člení na semaziologicko-onomazio-
logickú deriváciu (sémantické tvorenie) a tvorenie slov. Tvorenie slov člení na tvorenie
s využitím rovnakej lexikálnej formy a so zmenou lexikálnej formy. Pri tvorení so zmenou
lexikálnej formy sa rozoznáva tvorenie so zmenou významu (odvodeniny a väčšinou aj
zloženiny) a tvorenie bez zmeny významy (varianty, skratky, univerbizácia). J. Furdík (2004,
s. 64) na začiatku kapitoly o slovotvorných spôsoboch a postupoch ponúka takýto prístup:
spôsob obohacovania lexikálnej zásoby (každý proces, ktorého výsledkom je nové pome-
novanie – preberanie slov, frazeologizácia, lexikalizácia gramatických tvarov a i.); spôsob
tvorenia pomenovaní (každý proces, ktorého výsledkom je slovotvorne alebo syntakticky
motivované pomenovanie); slovotvorný spôsob (proces, ktorého výsledkom je slovotvor-
ne motivované slovo – derivát alebo kompozitum); slovotvorný proces (konkrétne utvore-
nie pomenovania v rámci derivácie alebo kompozície; napr. prefixácia, sufixácia a i.
v rámci derivácie, juxtapozícia, vlastná kompozícia v rámci kompozície).
J. Dolník (2003, s. 155 – 168) rozlišuje tieto nominačné procesy: 1) tvorenie (vytvorenie
novej lexémy s novým významom): a) tvorenie slov (s bližším vyčlenením derivácie, kom-
pozície a kombinácie derivácie a kompozície); b) tvorenie viacslovných (združených) po-
menovaní; 2) pretváranie (vytvorenie novej lexikálnej formy bez vyjadrenia nového výz-
namu): a) derivačné pretváranie (loviť – lov, rýchly – rýchlosť); b) expanzia a multiverbizá-
cia(súhlasiť – dať súhlas); c) redukcia (hod oštepom – oštep, doktor – dr.); 3) preberanie
z cudzích jazykov.
O. Martincovej (1983) síce primárne nejde o systemizáciu spôsobov tvorenia pomeno-
vaní, ale keďže v rámci analýzy neologizmov sa tejto otázke de facto nedá vyhnúť, aj trie-
denie neologizmov je istým odrazom spôsobov tvorenia lexikálnych jednotiek vo všeobec-
nosti. Autorka neologický materiál podľa utvorenia (z genetického hľadiska) člení takto:
preberanie jednotiek z iných jazykov, tvorenie pomocou slovotvornej motivácie, tvorenie
viacslovných pomenovaní, tvorenie významov, tvorenie skratiek.
V angličtine sa tradične vymedzujú tieto slovotvorné procesy: skladanie (compoun-
ding), odvodzovanie (derivation), konverzia (conversion), spätné tvorenie (back-
formation), lexikálne kríženie (blending), skracovanie, príp. umelé tvorenie, reduplikácia
(rozliční autori s rozličnými konkretizáciami; napr. Marchand, 1969; Bauer, 1983; Štekauer,
2000; najnovšie 1. zv. viaczväzkového kompendia Word-Formation. An International Hand-
book of the Languages of Europe, 2015).
V nasledujúcej časti sa pokúsime predstaviť tvorenie pomenovaní s využitím teoretic-
ko-metodologického konceptu lexikálnej motivácie so špeciálnym zreteľom na slovotvor-
nú motiváciu. Používame termín spôsoby nominácie. Do popredia sa dostáva nominačná
funkcia, ktorú chápeme v dvoch polohách: a) schopnosť fyzicky vytvoriť novú lexému,
resp. lexiu; b) schopnosť spolupodieľať sa na utvorení novej lexémy, resp. lexie. Nominač-
nosť pritom nemožno zužovať na binárnu opozíciu (v zmysle nominačnosť – nenominač-
nosť), ale ako entitu, ktorou sa motivačné typy vyznačujú odstupňovane, diferencovane.
Vyčleňujeme tieto základné prejavy nominačnosti:
a) Vlastná nominačná abilita – schopnosť samostatne (t. j. bez pomoci iného motivač-
ného typu) utvoriť lexikálnu jednotku (resp. lexiu) majú tieto typy lexikálnej motivácie:
slovotvorná, morfologická, sémantická, syntaktická, interlingválna motivácia (porov.

4.2.1.2 a – d); špecifická je fónická motivácia (porov. 4.1).
b) Oslabená nominačná abilita – týka sa abreviačnej motivácie (porov. 4.2.1.2 e).
c) Nevlastná nominačná abilita a nominačná disabilita – týka sa ostatných motivač-
ných typov (porov. Ološtiak, 2011, s. 43 – 44).
Tvorenie pomenovaní možno charakterizovať ako akýkoľvek proces, výsledkom ktoré-
ho je utvorenie novej lexikálnej jednotky. Utvorenie nového pomenovania môže mať dvo-
jaký fundament podľa charakteru motivujúceho prvku (motivantu). Podľa toho rozlišuje-
me jazykovoimitačnú nomináciu a jazykovomotivačnú nomináciu.
4.1 Jazykovoimitačná nominácia

Jazykovoimitačná nominácia sa týka fónickej motivácie. Podstatou tohto typu tvorenia
je slovné napodobňovanie (imitovanie) denotátu (najčastejšie zvuku) pomocou hláskovej
konfigurácie. Takto vznikajú onomatopoje. Pravda, kauzálna spätosť medzi mimojazyko-
vým zvukom a jeho formálnym stvárnením nie je ani pri onomatopojach priama; neartiku-
lované zvuky sa artikulujú na základe fyziologických daností človeka a typologických vlast-
ností jazyka. Preto aj medzi onomatopojami badať v jednotlivých jazykoch isté rozdiely:
napr. slovenské kikirikí, francúzske cocorico, anglické cock-a-doodle-do [kokədúdldú], ho-
landské kukeleku, japonské kokekokkoo atď. Z uvedeného príkladu vidieť, že zvuk kohúta
sa vo všetkých prípadoch stvárňuje prostredníctvom tzv. imitačnej dominanty, univerzálie
(opakovanie hlásky k) a imitačnej premennej (použitie rôznych samohláskových timbrov –
i, o, e, u).
Disproporcia medzi neartikulovaným zvukom mimojazykovej reality a artikulovanosťou
jazyka sa prejavuje aj v existencii variantov, ktoré sú dôkazom istej „bezradnosti“ používa-
teľov jazyka jednoznačne (prostredníctvom jednej lexémy) sa s touto disproporciou vy-
rovnať, napr. ha-ha, cha-cha, hi-hi, chi-chi, he-he, che-che, ho-ho, cho-cho (uvádzame len
kvalitatívne varianty založené na varírovaní vokalických segmentov).
Pri deonomatopoickej derivácii (tvorení slov, predovšetkým slovies, z onomatopojí)
stoja na nižšom stupni fónickej motivácie než ich motivanty (bzzz o bzučať, kvá o kvá-
kať, kŕŕ o kŕkať). Dochádza k oslabovaniu fónickej motivácie prostredníctvom pôsobenia
slovotvornej motivácie.
4.2 Jazykovomotivačná nominácia

Vo väčšine prípadov motivantom je jazyková jednotka, preto uvažujeme o jazykovo-
motivačnom tvorení (motivantom môže byť jednoslovná aj viacslovná lexéma, voľná syn-
tagma, význam). Jazykovomotivačné tvorenie sa môže uskutočňovať z domácich zdrojov
(intralingválne), ako aj z cudzojazyčných zdrojov (interlingválne), ďalej podľa stupňa kom-
plexnosti možno rozlíšiť tvorenie nových významov a tvorenie nových lexií.
4.2.1 Intralingválna nominácia

4.2.1.1 Intralexematická nominácia
Intralexematická nominácia sa týka sémantickej motivácie, ktorej podstatou je tvore-
nie nových semém v rámci existujúcich lexikálnych jednotiek, čím vzniká alebo narastá
polysémia: dirigovať „viesť hud. teleso pri interpretácii“ → „riadiť, viesť“ (kapitán futbalis-
tov dirigoval hru), hit „populárna pieseň“ → „niečo populárne“ (módny hit), kúrenie „keď
sa kúri“ (pomenovanie deja) → „vykurovacia sústava“ (kúrenie sa pokazilo), kuchynský
„týkajúci sa kuchyne“ (kuchynský nábytok) → „jednoduchý, podradný“ (kuchynská anglič-
tina).31
4.2.1.2 Interlexematická nominácia

a) Slovotvorná motivácia
Ide o kvantitatívne a kvalitatívne najdôležitejší typ tvorenia pomenovaní, založení na
zmene morfematickej štruktúry existujúcich jednotiek. Motivantom môže byť jednoslovná
a viacslovná lexéma, ako aj voľné syntaktické zoskupenie. Pomocou SM vznikajú apelatíva
aj propriá: počítať → počítač, bezpečnosť → bezpečnostný, mobil → mobilový, vyrobiť →
vyrábať, bezpečnostná politika → bezpečnostnopolitický, stred a ľavý → stredoľavý, Adam
→ Adamec, Jana → Janka.
b) Sémantická motivácia
SémM môže fungovať aj interlexematicky v prípadoch, keď sa na základe významovej
zmeny utvorí nové pomenovanie sémanticky usúvzťažnené s východiskovým pomenova-
ním, avšak vzhľadom na príslušnosť do odlišných lexikálnych tried nemôžeme uvažovať
o polysémii (existencii v rámci jednej lexémy). V týchto prípadoch sa ako výhodné ukazuje
pracovať s termínom ambisémia (ktorý v inej súvislosti navrhol J. Dolník, 2007).
O interlexematicky realizovanú sémantickú motiváciu (ambisémiu) ide napríklad v týchto
javoch:
x jednoduchá proprializácia: mlynár „apelatívum“ → Mlynár „proprium – priezvisko“;
x apelativizácia: Judáš „jeden z učeníkov Ježiša Krista“ → judáš „zradca“;
x transonymizácia (prechod propria z jednej triedy do inej triedy): Kriváň (topony-
mum, názov vrchu) → Kriváň (chrématonymum, názov vlakového spoja);
x utvorenie frazémy z nefrazeologického viacslovného pomenovania: ťažný kôň „druh
koňa schopný zvládať veľkú záťaž, využívaný na ťahanie nákladu, obrábanie poľa a pod.“
→ ťažný kôň „kto vykonáva namáhavú, (dôležitú) prácu“.
c) Morfologická motivácia
Ďalej sa lexikálne jednotky tvoria prostredníctvom prostej zmeny slovného druhu, t. j.
bez zmeny morfematickej štruktúry (v typológii LM ide o morfologickú motiváciu, MM):
napr. slobodný (adj.) → slobodný (sub.), účinkujúci (ver.) → účinkujúci (sub.), druhý (num.)
→ druhý (pron.), povedzme (ver.) → povedzme (part.), ono (pron.) → ono (part.), bože
(sub.) → bože (int.), hurá (int.) → hurá (systém) (adj.), veselý (adj.) → Veselý (sub.).
V anglistike sa na pomenovanie tohto javu, ktorý je v angličtine veľmi rozšírený, používa
termín conversion (konverzia); porov. napr. Štekauer (1996). V slavistike sa termínom
konverzia v širšom zmysle označuje nielen uvedený proces MM, ale aj transflexia ako deri-
vačný postup. Po konverziou v užšom zmysle sa myslí tvorenie pomenovania prostým
medzislovnodruhovým prechodom, t. j. v našom chápaní morfologickou motiváciou (napr.
Filipec, 1972; Mluvnice češtiny 1, s. 487 n.).
31
Dokladový materiál, obsahujúci prevažne neologizmy vzniknuté po r. 1989, čerpáme z týchto
zdrojov: rubrika Z nových výrazov v časopise Kultúra slova (Duchková, 1996 – 2004), Slovenský národný
korpus, vlastná excerpcia.
d) Syntaktická motivácia
Dôležitým nominačným spôsobom je tvorenie viacslovných pomenovaní s najmenej
dvomi autosyntagmatickými komponentmi, čo je podstata syntaktickej motivácie (SyntM).
Takto sa tvoria funkčne a štruktúrne (formálne) rôznorodé typy lexikálnych jednotiek (po-
drobnejšie porov. kap. 3.2.1), napr. vchodové dvere, chlorid sodný, Palackého ulica, Keď je
somárovi dobre, ide na ľad tancovať.
e) Abreviačná motivácia
V lexike sa pomerne silno prejavuje tendencia k implicitnosti, ktorá sa realizuje rozlič-
nými spôsobmi. Jedným z nich je aj skracovanie lexikálnych jednotiek (abreviačná motivá-
cia, AM): napr. akciová spoločnosť o a. s., zoologická záhrada o zoo, Alžbeta o Beta,
Jozef Majsniar o JOMA (názov firmy).
S abreviačnou motiváciou spájame koncept mierne oslabenej nominačnosti, ktorá sú-
visí jednak s existenciou funkčne redukovaných grafických skratiek, viažucich sa len na
opticko-vizuálny typ komunikácie (PhDr., atď., st.), jednak s faktom, že časť skratiek je
významovo aj denotačne totožná so svojimi abreviačnými motivantmi (železnice Sloven-
skej republiky o ŽSR). Abreviačne motivované lexémy pokladáme síce za príznakový, no
v konečnom dôsledku plnohodnotný typ lexikálnych jednotiek (Gavurová, 2013; Ološtiak,
2011, s. 229 – 266).
4.2.2 Interlingválna nominácia
a) Interlingválna motivácia (IM)
Lexikálne jednotky sa tvoria aj preberaním z cudzích jazykov, t. j. prostredníctvom In-
terlingválnej motivácie. Do slovenčiny sú inkorporované buď priamo z istého jazyka (napr.
nem. Lager → slov. láger, angl. juice → slov. džús), alebo sprostredkovane cez ďalší jazyk
(napr. jap. jūdō → angl. judo → slov. džudo, lat. celebritas → angl. celebrity → slov. ce-
lebrita).
Hierarchizáciu nominačných typov lexikálnej motivácie znázorňuje schéma [62].
4.3 Nominačná motivačná relačnosť

Motivačná relačnosť zasahuje aj do sféry nominácie, kde sa prejavuje ako motivačná
kooperácia alebo motivačná determinácia.
a) Nominačná motivačná kooperácia je spolupráca dvoch alebo viacerých typov pri
tvorení lexikálnych jednotiek, napr. profesor → profák (abreviačná + slovotvorná motivá-
cia), angl. stub → slov. výhonok „krátky, neúplný článok vo Wikipedii“ (interlingválna +
sémantická motivácia) – ide o sémantické kalkovanie, podstatou ktorého je vytvorenie
nového významu na základe významovej štruktúry súvzťažného pomenovania v cudzom
jazyku (IM); slang. melón „milión“ :: melón (sémantická motivácia s podporou paradigma-
tickej motivácie – homonymia).
[62] Typológia spôsobov nominácie
jazykovo-
FónM
imitačné
intralexematické SémM
spôsoby
intralingválne SM
nominácie
SémM
interlexematické MM
jazykovo-
motivačné SyntM
AM
interlingválne IM
b) Nominačná motivačná determinácia značí vzájomný vzťah dvoch motivácii, pri kto-
rom oslabenie až strata jedného typu je sprevádzaná vznikom alebo prehodnotením ďal-
šieho motivačného typu. Prejavom motivačnej determinácie sú napr. univerbizácia (porov.
sekciu VI.) a vznik historických homoným.
Pri univerbizácii sa do determinačného vzťahu dostáva syntaktická motivácia, ktorá sa
stráca (ide o proces syntaktickej demotivácie), a pomenovanie zároveň nadobúda morfo-
logickú motiváciu (škodná zver → škodná), slovotvornú motiváciu (Achillova šľacha →
achilovka),32 abreviačnú motiváciu (poštové smerovacie číslo → PSČ), sémantickú motivá-
ciu (skok o žrdi → žrď).
Historické homonymá vznikajú tak, že medzi pôvodnými významami jednej lexémy sa
stratí významové súvislosť, čím vznikajú dve samostatné homonymné lexikálne jednotky.
Ide o stratu sémantickej motivácie a nadobudnutie novej kvality paradigmatickej motivá-
cie. Napríklad:
1
žeriav 1. veľký vták podobný žeriav (veľký vták podobný bocianovi)
2
bocianovi; 2. stroj na dvíhanie žeriav (stroj na dvíhanie a prenášanie
a prenášanie ťažkých bremien ťažkých bremien)
4.4 Nominačný rad

V rámci slovotvornej motivácie sa vyčleňuje slovotvorný rad ako druh rovnakokoreňo-
vého slovotvorného útvaru, ktorý je vyjadrením rekurzívnosti: motivát sa stáva motivan-
32
Tu de facto ide o prehodnotenie, nie nadobudnutie slovotvornej motivácie, keďže motivujúci kom-
ponent Achillova (šľacha) už je slovotvorne motivovaný.
tom, pričom sa tento vzťah môže viacnásobne opakovať (Furdík, 2004, s. 73 – 74): napr.
vedieť → vedomie ↔ vedomý → uvedomiť si → uvedomelý → uvedomelosť. Rekurzívnosť
sa netýka len slovotvornej motivácie, ale (diferencovane) všetkých motivačných a nomi-
načných typov, preto možno uvažovať všeobecnejšie o nominačnom rade, nominačnom
motivante a nominačnom motiváte. Prostredníctvom analýzy nominačného radu vlastne
odhaľujeme nominačnú „históriu“ lexémy v danom jazyku. Nejde teda o čistú etymologic-
kú analýzu, pretože v tomto prístupe sa reflektuje prirodzené jazykové vedomie používa-
teľov jazyka utvorené v rámci daného národného jazyka.
Na ilustráciu uvedieme lexikálnu jednotku VEGA. Ide o univerbizované skratkové slovo
utvorené z viacslovného vlastného mena Vedecká grantová agentúra MŠVVaŠ SR a SAV33.
Tento proces, ako sme uviedli vyššie, možno charakterizovať ako syntaktickú demotiváciu
a nadobudnutie abreviačnej motivácie. Jednotka Vedecká grantová agentúra vznikla pro-
stredníctvom syntaktickej motivácie lexikalizáciou spojenia vedecká + grantová + agentú-
ra. Všetky tieto komponenty sú slovotvorne motivované. Adjektíva vedecká a grantová sú
desubstantíva (motivantmi sú vedec a grant), pričom lexému vedecká možno chápať ako
polymotivovanú (alternatívnym motivantom je substantívum veda). Substantívum agen-
túra je utvorené zo substantíva agent.
Substantíva grant a agent sú interlingválne motivované, prevzaté z angličtiny, resp.
z taliančiny.34 Interlingválna motivovanosť je oslabená, preto sa motivanty z cudzích jazy-
kov uvádzajú v obdĺžnikoch s prerušovaným lemovaním (o statuse interlingválnej motivá-
cie a jej sile porov. Ološtiak, 2011, s. 197 – 199). Uvedené procesy sú znázornené
v schéme [63].
[63] Nominačný rad lexémy VEGA
veda vedec vedecká
SM SM
+
angl
Vedecká
grant grant grantová grantová VEGA
agentúra
AM
IM SM
+ syntaktická
tal. SyntM demotivácia
agent agent agentúra
IM SM
33
Ide o oficiálny názov, v ďalšom výklade uvádzame len tú časť, ktorá sa stala východiskom abreviá-
cie, t. j. Vedecká grantová agentúra.
34
Východiskové jazyky uvádzame podľa SSSJ.
5 Zhrnutie
Teoreticko-metodologickým pilierom v našom prístupe ku skúmaniu viacslovných po-

menovaní je teória lexikálnej motivácie (Furdík, 2008; Ološtiak, 2011). V tomto prístupe sa
vychádza z postulátu o neizolovanosti (vzťahovosti) lexikálnych jednotiek a preferuje sa
onomaziologický princíp, ktorý odráža prirodzený smer semiózy. Každá lexéma je motivo-
vaná a zapája sa do intralexematických, interlexematických, extralexematických a para-
lexematických vzťahov. Vzťahová rôznorodosť znamená aj rôznorodosť lexikálnej motivá-
cie, rozlišuje sa 17 rozličných motivačných typov, ktoré majú rozličnú podstatu a rozličným
spôsobom prispievajú k fungovaniu lexiky. Rozlišujeme tieto motivačné typy: intralingvál-
ne (nominačné a nenominačné; nominačné), intralingválno-extralingválne a extraling-
válne. Dôležitý je taktiež poznatok, že jednotlivé motivačné typy sú navzájom rozličným
spôsobom poprepájané (túto vlastnosť označujeme termínom motivačná relačnosť). Re-
lačnosť sa prejavuje ako motivačná kooperácia, determinácia a inkompatibilita. Lexikálna
motivácia je pritom dynamický jav, vzniká (motivizácia), mení sa (transmotivácia, remoti-
vácia), oslabuje sa a zaniká (demotivácia).
Jedným z motivačných typov je aj syntaktická motivácia (SyntM), ktorá je intralingválna
a vyznačuje sa plnou nominačnou abilitou (výsledkom jej pôsobenia je nová lexéma). Za
syntakticky motivované považujeme viacslovné pomenovania (VP). Viacslovnosť sa pritom
môže realizovať na gramatickej aj na lexikálnej úrovni (preto sa rozlišujú syntetické a ana-
lytické gramatické tvary a syntetické a analytické lexémy). Dôležité miesto v našom prí-
stupe ku skúmaniu VP predstavuje analýza princípov, ktoré stoja v pozadí vzniku, fungo-
vania a dynamiky VP (ide najmä o princíp funkčnej separácie, princíp druhotnosti, princíp
tvarovosti, princíp príznakovosti, princíp transpozície, princíp synkretizmu). Za syntakticky
motivované pokladáme VP so stavbou syntagmy a konštrukčne komplexnejšie jednotky so
stavbou vety a súvetia. Konštrukčne simplexnejšie jednotky sú buď syntakticky nemotivo-
vané, alebo syntakticky kvázimotivované.
Dôležitý aspekt pri charakteristike SyntM predstavuje jej porovnanie so slovotvornou
motiváciou (SM). Syntakticky aj slovotvorne motivované sú sekundárne pomenovania,
ktoré vznikajú kombináciou existujúcich lexikálnych prvkov. Zložkami jednoslovných, slo-
votvorne motivovaných pomenovaní sú morfémy, resp. morfematické komplexy, ktoré
fungujú ako slovotvorné základy a slovotvorné formanty. Zložkami viacslovných, syntak-
ticky motivovaných pomenovaní sú fonologicky samostatné slová. Oba typy pomenovaní
sa vyznačujú istou mierou onomaziologickej explicitnosti, ktorá je vyššia pri viacslovných
pomenovaniach.
VP predstavujú v podstate heterogénnu skupinu lexém, ktorú možno vo vnútri rozlične
členiť, a to najmä z funkčného, konštrukčného a onomaziologického hľadiska. Funkčné
členenie je kvadrárne a vychádza z princípu funkčnej separácie. Tak rozlišujeme frazeolo-
gické VP, onymické VP, terminologické VP, neutrálne VP. V tomto ohľade analyzujeme aj
pojem lexikalizácie, ktorý chápeme takto: proces utvorenia akéhokoľvek VP je lexikalizácia
v širšom zmysle, ktorá sa konkretizuje podľa jednotlivých funkčných typov VP ako frazeo-
logizácia (proces vzniku frazeologických VP), terminologizácia (proces vzniku odborných
termínov), proprializácia (proces vzniku vlastných mien) a lexikalizácia v užšom zmysle
(proces vzniku neutrálnych VP). Neutrálnosť tu posudzujeme v rámci skupiny VP, pretože
ide o skupinu najmenej príznakových jednotiek. To sa reflektuje aj analýzou na úrovni

motivačnej kooperácie, keď možno konštatovať, že neutrálne VP sa nevyznačujú motivač-
nou kooperáciou s ďalším výrazným typom motivácie, ktorý by identifikoval celú skupinu
neutrálnych VP. Na druhej strane príznakové typy VP možno analyzovať na úrovni spolu-
práce SyntM a iného motivačného typu, ktorý charakterizuje tento VP ako celok: frazeolo-
gické VP = kooperácia SyntM a frazeologickej motivácie, propriálne VP = kooperácia
SyntM a onymickej motivácie, terminologické VP = kooperácia SyntM a terminologickej
motivácie.
Konštrukčná typológia vychádza z princípu tvarovosti. Možno tu rozlišovať centrálnu
syntagmatickú zónu (t. j. prototypické VP so stavbou syntagmy), ďalej hypersyntagmatickú
zónu (VP so stavbou vety a súvetia) a hyposyntagmatickú zónu (VP s konštrukčne elemen-
tárnejšou stavbou než syntagma).
Treťou je onomaziologická typológia, ktorá sa zakladá na analýze onomaziologickej
štruktúry VP. Onomaziologická typológia je aplikovateľná v skupine neutrálnych a termi-
nologických VP, pretože frazémy a vlastné mená majú špecifický, s konceptom onomazio-
logickej explicitnosti inkompatibilný status. Nositeľmi onomaziologických komponentov
(bázy a príznaku) sú slová, preto sa VP vyznačujú vyššou mierou onomaziologickej expli-
citnosti než slovotvorne motivované pomenovania. Vzťahy medzi onomaziologickými
komponentmi vo VP vychádzajú zo syntaktických vzťahov koordinácie a determinácie.
V onomaziologickej klasifikácii si systematicky všímame dvojkomponentové a trojkompo-
nentové štruktúry, komplikovanejšie štruktúry uvádzame ilustratívne. Na základe konfigu-
rácie onomaziologických komponentov vo VP sa vyčleňujú jednotlivé onomaziologické
typy.
Významné miesto pri charakteristike VP má analýza delimitácie VP a voľných syntaktic-
kých konštrukcií. Túto problematiku si všímame prostredníctvom delimitačných kritérií,
ktoré možno členiť na kriteriálne (nominačnosť a ustálenosť so subkritériami reproduko-
vanosť, dispozičnosť), nekriteriálne (štatistické ukazovatele, sémantická transponovanosť,
ekvivalentnosť s jednoslovným pomenovaním, špecifická zapojenosť do paradigmatických
vzťahov, kategoriálnosť nadradeného komponentu, jedinečnosť utvorenia, kolokablita a
monokolokabilnosť, terminologickosť, resp. determinologizovanosť). Prechodný charakter
medzi jazykovými javmi sa prejavuje aj v tejto oblasti. Napriek snahe o vyčlenenie delimi-
tačných kritérií medzi nominačnosťou (lexikalizovanosťou) a aktualizačnosťou (nelexikali-
zovanosťou) neexistuje pevná hranica. Vzťah medzi týmito dvomi kategóriami možno
hodnotiť ako škálovitý, graduálny, stupňovitý. Delimitačné kritériá sa vyznačujú rozličnou
mierou relevantnosti jednak samy osebe, jednak v rozličnej miere sa prejavuje ich konfi-
gurácia v konkrétnych kolokáciách, ktoré možno vyčleniť ako kontinuum s týmito zónami:
voľné spojenia – typické kvalifikačné spojenia – spojenia s kategoriálnym komponentom –
nominačné klasifikačné spojenia.
Bolo spomenuté, že SyntM má aj nominačnú funkciu, čo znamená, že ju možno analy-
zovať aj v kontexte tvorenia lexikálnych jednotiek. SyntM predstavuje typ jazykovomoti-
vačnej intralingválnej interlexematickej nominácie.
Bibliografia
AARTS, Bas – DENISON, David – KEIZER, Evelien – POPOVA, Gergana (eds.): Fuzzy Grammar:
A Reader. Oxford – New York: Oxford University Press 2004. 540 s.
BAKKEN, Kristin: Lexicalization. In: Encyclopedia of Language & Linguistics (Sekcia Con-
cepts). 2. vyd. Ed. K. Brown. Oxford: Elsevier 2006, s. 106 – 108.
BAUER, Laurie: English Word-Formation. Cambridge: Cambridge University Press 1983. 311 s.
BLANÁR, Vincent: Teória vlastného mena. (Status, organizácia a fungovanie v spoločenskej
komunikácii.) Bratislava: Veda 1996. 250 s.
BLATNÁ, R.: Využití statistických metod při popisu neverbálních kolokací. In: Slovo a sloves-
nost, 2004, roč. 65, č. 1, s. 24 – 52.
ČECH, Radek: Valence versus plná valence – obecnělingvistická analýza. In: Tygramatika.
Soubor studií věnovaných prof. Janu Kořenskému k 75. narozeninám. Eds. D. Faltýnek –
V. Gvoždiak. Praha: Dokořán 2013, s. 120 – 130. Rukopis dostupný na: <http://www.cechradek.
cz/publ/2012_Cech_valence_vs_plna_valence.pdf>
ČERMÁK, František et al.: Slovník české frazeologie a idiomatiky. 2. Výrazy neslovesné. 2.,
prepracované a doplnené vyd. Praha: Leda 2009. 552 s.
ČERNÝ, Jiří – HOLEŠ, Jan: Sémiotika. Praha: Portál 2004. 368 s.
DOKULIL, Miloš: Tvoření slov v češtině I. Teorie odvozování slov. Praha: Nakladatelství Čes-
koslovenské akademie věd 1962. 263 s.
DOLNÍK, Juraj: Otázka motivovanosti a systémovosti slova. In: Jazykovedný časopis, 1985,
roč. 36, č. 1, s. 13 – 22.
DOLNÍK, Juraj: Lexikálna sémantika. Bratislava: Univerzita Komenského 1990. 304 s.
DOLNÍK, Juraj: Motivácia a lexikalizácia. In: Slovenská reč, 1995, roč. 60, č. 2, s. 65 – 70.
DOLNÍK, Juraj et al.: Princípy stavby, vývinu a fungovania slovenčiny. Bratislava: Stimul
1999. 166 s.
DOLNÍK, Juraj – MLACEK, Jozef – ŽIGO, Pavol: Princípy jazyka. Bratislava: Stimul 2003. 138 s.
ĎURČO, Peter: O projekte nemecko-slovenského slovníka kolokácií. In: Frazeologické
štúdie. V. Princípy lingvistickej analýzy vo frazeológii. Eds. D. Baláková – P. Ďurčo. Ružomberok:
Katolícka univerzita v Ružomberku, Filozofická fakulta 2007, s. 70 – 93.
ENCYKLOPÉDIA JAZYKOVEDY. Red. J. Mistrík a kol. Bratislava: Obzor 1993.
ENCYKLOPEDICKÝ SLOVNÍK ČEŠTINY. Eds. P. Karlík – M. Nekula – J. Pleskalová. Praha: Lido-
vé Noviny 2002.
FILIPEC, Josef: K otázce konverze a přechodu slovních druhů v dnešní češtině. In: Slovo
a slovesnost, 1972, roč. 33, č. 2, s. 122 – 129.
FILIPEC, Josef – ČERMÁK, František: Česká lexikologie. Praha: Academia 1985. 284 s.
FURDÍK, Juraj: Slovotvorná motivácia a jej jazykové funkcie. Levoča: Modrý Peter 1993. 200 s.
FURDÍK, Juraj: Princíp motivácie vo frazeológii a v derivatológii. In: Z problemów frazeologii
polskiej i słowiańskiej. VI. Red. M. Basaj – D. Rytel. Warszawa: Slawistyczny ośrodek Wydaw-
niczy 1994, s. 7 – 14.
FURDÍK, Juraj: Motywacja słowotwórcza między innymi typami motywacji leksykalnej. In:
Słowotwórstwo a inne sposoby nominacji. Materiały z 4 konferencji Komisji Słowotwórstva przy
Międzynarodowym Komitecie Slawistów (Katowice 27 – 29 września 2000 r.). Eds. K. Klesz-

czowa – L. Selimski. Katowice: Wydawnictwo Gnome 2000, s. 59 – 62.
FURDÍK, Juraj: Typy lexikálnej motivácie. In: Jazykovedný zápisník, 1998/1999, roč. 17/18,
s. 24 – 27.
FURDÍK, Juraj: Slovenská slovotvorba (teória, opis, cvičenia). Ed. M. Ološtiak. Prešov: Náuka
2004. 200 s.
FURDÍK, Juraj: Pojem produktivity v slovotvorbe a morfológii. In: Život so slovotvorbou
a lexikológiou. Výber štúdií pri príležitosti nedožitých sedemdesiatin. Ed. M. Ološtiak – L. Gia-
nitsová-Ološtiaková. Košice: Vydavateľstvo LG 2005, s. 253 – 260.
FURDÍK, Juraj: Život so slovotvorbou a lexikológiou. Výber štúdií pri príležitosti nedožitých
sedemdesiatin. Eds. M. Ološtiak – L. Gianitsová-Ološtiaková. Košice: Vydavateľstvo LG 2005.
472 s.
FURDÍK, Juraj: Teória motivácie v lexikálnej zásobe. Ed. M. Ološtiak. Košice: Vydavateľstvo
LG 2008. 95 s.
GAVUROVÁ, Miroslava (2013a): Skratka ako lexéma (abreviačná motivácia v lexike). Prešov:
Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove 2013. 311 s.
GIEGERICH, H. J.: Associative adjectives in English and the lexicon-syntax interface. In:
Journal of Linguistics, 2005, roč. 41, s. 571 – 591.
HAUSMANN, Franz Josef: Kollokationen im deutschen Worterbuch: ein Beitrag zur Theorie
des lexikographischen Beispiels. In: Lexikographie und Grammatik. Akten des Essener Kolloqu-
iums zur Grammatik im Wörterbuch 28. – 30. 6. 1984. Red. H. Bergenholz – J. Mugdan. Tübin-
gen: Niemeyer 1985 (Lexicographica Series Maior 3), s. 118 – 129.
HOHENHAUS, Peter: Lexicalisation and Institutionalisation. In: P. Stekauer, R. Lieber (eds.):
Handbook of English Word-Formation. Dordrecht: Springer, s. 353 – 373.
HORECKÝ, Ján: Základy slovenskej terminológie. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej aka-
démie vied 1956. 148 s.
HRBÁČEK, Josef: Jazykové zkratky v češtině. Praha: Univerzita Karlova 1979. 128 s.
roč. 46, č. 2, s. 83 – 99.
ho jazyk. 1. Jazyk ako fenomén kultúry. Na počesť profesora Jána Horeckého. Ed.
K. Buzássyová. Bratislava: Veda 2000, s. 481 – 493.
JAROŠOVÁ, Alexandra (2000c): Spracovanie ustálených spojení vo výkladovom slovníku.
Návrh. In: Nová slovní zásoba ve výkladových slovnících. Sborník příspěvků z konference. Pra-
ha, 31. 10. – 1. 11. 2000. Red. O. Martincová – J. Světlá. Praha: Ústav pro jazyk český Akademie
KAČALA, Ján: Kategoriálne slová v slovných spojeniach (príspevok k teórii jazykového výz-
namu). In: Jazykovedný časopis, 1993, roč. 44, č. 1, s. 14 – 24.
KAČALA, Ján (1997a): Viacslovné pomenovania v slovnej zásobe. In: Zborník Filozofickej fa-
kulty Univerzity Komenského. Philologica XLV. Red. P. Žigo. Bratislava: Univerzita Komenského
1997, s. 33 – 42.
KAČALA, Ján (1997b): K statusu lexikalizovaných spojení. In: Slovenská reč, 1997, roč. 62,
č. 4, s. 193 – 203.
KAČALA, Ján (1997c): Lexikalizované spojenia a frazeologické jednotky. In: Frazeologické
štúdie. II. Ed. P. Ďurčo. Bratislava: Komisia pre výskum frazeológie pre Slovenskom komitéte
slavistov 1997, s. 95 – 102.
KAČALA, Ján: Syntax lexikalizovaných spojení. In: Studia Academica Slovaca. Ed. J. Mlacek.
Bratislava: Stimul 2002, s. 100 – 110.
KAČALA, Ján: Nesyntagmatické útvary v syntaxi vety. In: Slovenská reč, 2003, roč. 68, č. 3,
s. 129 – 136.
KRÁTKY SLOVNÍK SLOVENSKÉHO JAZYKA. 4., doplnené a upravené vydanie. Red. J. Kačala –
M. Pisárčiková – M. Považaj. Bratislava: Veda 2003. Dostupné na: <http://slovnik.juls.savba.sk/>
[KSSJ.]
KRŠKO, Jaromír: Niekoľko pohľadov na prezývkové vlastné meno. In: Varia 9. Bratislava:
Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV 2002, s. 129 – 135.
KUČEROVÁ, Eleonóra: Menné slovné spojenie ako exemplifikačný kontext. In. Slavica Slo-
vaca, 1971, roč. 6, č. 1, s. 31 – 44.
menovacia jednotka.) In: Štúdie a porovnávacej gramatiky a lexikológie. Red. Š. Peciar. Brati-
slava: Veda 1974, s. 7 – 40.
KUCHAŘ, Jaroslav: Základní rysy struktur pojmenování. In: Slovo a slovesnost, 1963, roč. 24,
č. 2, s. 105 – 114.
LIPKA, Leonard: Lexicalization & Institutionalization: revisited and extended. A comment on
Peter Hohenhaus: Lexicalization and Institutionalization. In: SKASE Journal of Theoretical Lin-
guistics, 2005, roč. 2, č. 2, s. 40 – 42. Dostupné na: <http://www.skase.sk/>
LIPKA, Leonard – HANDL, Susanne – FALKNER, Wolfgang: Lexicalization & Institutionaliza-
tion. The State of the Art in 2004. In: SKASE Journal of Theoretical Linguistics, 2004, roč. 1, č. 1,
s. 2 – 19. Dostupné na: < http://www.skase.sk/>
MACHAČ, Jaroslav: K lexikologické problematice slovních spojení. In: Slovo a slovesnost,
1967, roč. 28, č. 2, s. 137 – 149.
MARCHAND, Hans: Categories and Types of Present-Day English Word-Formation. 1. vyd.
Wiesbaden: O. Harrassowitz 1969. 379 s.
MARTINCOVÁ, Olga: Problematika neologismů v současné spisovné češtině. Praha:
Univerzita Karlova 1983. 161 s.
MIKO, František a kol.: Frazeológia v škole. Bratislava: SPN 1989. 232 s.
MLACEK, Jozef: Syntax a frazeológia. In: Syntax a jej vyučovanie. Zborník referátov
z konferencie. Red. J. Oravec. Nitra: Pedagogická fakulta v Nitre 1982, s. 47 – 66.
MLACEK, Jozef: Slovenská frazeológia. 2. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické naklada-
teľstvo 1984. 159 s.
MLACEK, Jozef: Lexika vo frazeológii. In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenské-
ho. Philologica. 37. 1988. Red. J. Dolník. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo
1990, s. 67 – 89.
MLACEK, Jozef: K princípom vzniku a uplatňovania frazeológie. In: Dolník, J. et al.: Princípy
stavby, vývinu a fungovania slovenčiny. Bratislava: Stimul 1999, s. 111 – 143.
MLACEK, Jozef: Tvary a tváre frazém v slovenčine. 2., uprav. vyd. Bratislava: Stimul 2007.
160 s.
MLACEK, Jozef – ĎURČO, Peter a kol.: Frazeologická terminológia. Bratislava: Stimul 1995.
Dostupné aj na: <http://www.juls.savba.sk/ediela/frazeologicka_terminologia/>
MLUVNICE ČEŠTINY 1. Fonetika. Fonologie. Morfonologie a morfemika. Tvoření slov. Praha:
Academia 1986. 570 s.
MORFOLÓGIA SLOVENSKÉHO JAZYKA. Red. J. Ružička. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej
akadémie vied 1966. 896 s.
NĚMEC, Igor: Vývojové postupy české slovní zásoby. Praha: Academia 1968. 194 s.
ODALOŠ, Pavol: Sociolekty v basketbalovom a penitenciárnom prostredí. Banská Bystrica:
Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Pedagogická fakulta 1997. 92 s.
OLOŠTIAK, Martin: Motivatológ Juraj Furdík. In: Furdík, J.: Teória motivácie v lexikálnej zá-
sobe. Ed. M. Ološtiak. Košice: Vydavateľstvo LG 2008, s. 11 – 23.
OLOŠTIAK, Martin: Registrová motivácia lexikálnych jednotiek (o vzťahu medzi pojmami le-
xikálna zásoba, register, sociolekt). In: Jazykovedný časopis, 2010, roč. 61, č. 1, s. 31 – 42.
OLOŠTIAK, Martin: Aspekty teórie lexikálnej motivácie. Prešov: Filozofická fakulta PU
v Prešove 2011. 339 s.
OLOŠTIAK, Martin: O vzťahu medzi lexikológiou a štylistikou v slovenskej lingvistike. In:
Epištoly v jazyku a jazykovede. Zborník štúdií venovaný doc. PhDr. Františkovi Ruščákovi, CSc.,
pri príležitosti životného jubilea. Eds. J. Kesselová – M. Imrichová. Prešov: Vydavateľstvo Pre-
šovskej univerzity 2012, s. 99 – 107. Dostupné aj na: <http://www.pulib.sk/web/kniznica/
elpub/dokument/Kesselova2/subor/olostiak.pdf>.
a viacslovné pomenovania). Prešov: Filozofická fakulty Prešovskej univerzity v Prešove 2013.
251 s.
ONDREJOVIČ, Slavo: O multiverbizačných procesoch v spisovnej slovenčine. In: Slovenská
reč, 1988, roč. 53, č. 6, s. 337 – 348.
ONDRUS, Pavel: Slovenská lexikológia. 2. Náuka o slovnej zásobe. Bratislava: Slovenské pe-
ORAVEC, Ján – BAJZÍKOVÁ, Eugénia: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Syntax. 2. vyd. Brati-
slava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1986. 272 s.
OROSZOVÁ, Daniela: Sémantický spôsob tvorenia terminologických pomenovaní
v strojárskej terminológii. In: Kultúra slova, 1986, roč. 20, č. 10, s. 326 – 330.
PAULINY, Eugen: Slovenská gramatika. (Opis jazykového systému.) Bratislava: Slovenské
pedagogické nakladateľstvo 1981. 328 s.
PAULINY, Eugen – RUŽIČKA, Jozef – ŠTOLC, Jozef: Slovenská gramatika. 5. vyd. Bratislava:
Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1968. 596 s.
PAVIS, Patrice: Divadelný slovník. Bratislava: Divadelný ústav 2004. 542 s.
SLANČOVÁ, Daniela: K pragmatickej charakteristike slovnej zásoby. In: Jazyk a kultura vy-
jadřování. Milanu Jelínkovi k pětasedmdesátinám. Eds. P. Karlík – M. Krčmová. Brno: Masary-
kova univerzita 1998, s. 185 – 191.
Slovenský národný korpus – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV
2015. Dostupný na: <https://bonito.korpus.sk/>
SYNONYMICKÝ SLOVNÍK SLOVENČINY. 3., nezm. vyd. Red. M. Pisárčiková. Bratislava: Veda
2004. Dostupné na: <http://slovnik.juls.savba.sk/>
ŠTEKAUER, Pavol: A Theory of Conversion in English. Frankfurt am Main: Peter Lang 1996.
155 s.
ŠTEKAUER, Pavol: The delimitation of derivation and inflection. In: Word-Formation: An In-
ternational Handbook of the Languages of Europe. Volume 1. HSK 40.1. Eds. P. O. Müller –
I. Ohnheiser – S. Olsen – F. Reiner. Berlin – Boston: Mouton de Gruyter 2015, s. 218 – 235.
VLKOVÁ, Věra: K problematice tzv. multiverbizačních spojení, zvláště v odborném stylu. In:
Slovo a slovesnost, 1978, roč. 39, č. 2, s. 106 – 115.
WORD-FORMATION. AN INTERNATIONAL HANDBOOK OF THE LANGUAGES OF EUROPE.
Eds. P. O. Müller – I. Ohnheiser – S. Olsen – F. Rainer. Berlin – Boston: Mouton de Gruyter
2015. 802 s.
WRAY, Alison: Formulaic Language and the Lexicon. Cambridge: Cambridge University Press
2002. 348 s.
IV.
SYNTAKTICKÁ MOTIVÁCIA
A LEXIKÁLNA SYNTAGMATIKA
Martina Ivanová
1 Paradigmatické a syntagmatické vzťahy ..................................................................... 218

2 Kolokabilita a koligácia ............................................................................................... 220
3 Kolokácia..................................................................................................................... 222
3.1 Asociačné miery na zisťovanie kolokácií .............................................................. 225
3.2 Kolokačné determinanty ...................................................................................... 228
3.3 Kolokačná paradigma, kolokačná potencia .......................................................... 230
3.4 Polykolokabilita, monokolokabilita ...................................................................... 231
3.5 Kontext ................................................................................................................. 232
3.6 Typy kolokácií ....................................................................................................... 233
3.7 Kolokačné kontinuum .......................................................................................... 234
Bibliografia .................................................................................................................... 235
LEXIKÁLNA SYNTAGMATIKA 217
Výskum kolokability (spájateľnosti) jednotiek predstavuje jeden z centrálnych problé-

mov súčasnej lingvistiky. Záujem o kombinácie, do ktorých slová vstupujú, vychádza
z prirodzenej skúsenosti hovoriacich – v komunikácii slová nie sú izolovanými, osamote-
nými „ostrovmi“, ale vstupujú do vzťahov s inými slovami a spolu sa tak podieľajú na vy-
jadrovaní významov. Podľa B. Altenberga (1991, s. 128) približne 70 % slov v korpuse tvorí
súčasť rekurentných slovných kombinácií istého typu.
Problematika spájateľnosti slov predstavuje tú oblasť lingvistického bádania, v ktorej
sa celkom prirodzene stretáva syntax a lexikológia. Syntax ako lingvistická disciplína má
výskum spojení jazykových jednotiek priamo zakódovaný vo svojom terminologickom
označení (porov. gréc. syntassain „spolu sa vyskytovať“). V slovenskom kontexte sa prob-
lematike spájateľnosti a otázkam spoluvýskytu, kookurencie jednotiek venovala intenzívna
pozornosť. Syntaktické výskumy spájateľnosti slov sa koncentrujú primárne na oblasť fun-
govania lexikálnych jednotiek ako komponentov syntagiem. V slovenskom kontexte sa
problematike syntagmy venujú viacerí autori, napr. F. Kočiš (1977, 1978, 1979, 1980,
1981, 1982, 1983), J. Kačala (1978, 2010), J. Oravec (Oravec – Bajzíková, 1982, 1986),
G. Moško (1997), M. Ivanová (2011, 2013).
V oblasti lexikálnych výskumov sa problematike lexikálnej spájateľnosti na úrovni lexie
venuje A. Jarošová v štúdii Spájateľnosť slov a jej odraz v slovníku (1992). V jej prístupe sa
odlišuje spájateľnosť lexémy oproti spájateľnosti lexie. Výskyt inej spájateľnosti možno
podľa nej považovať za kritérium vymedzenia významov polysémickej jednotky. Osobit-
ným problémom je otázka obmedzenej spájateľnosti niektorých jednotiek. Slová, ktoré
majú v slovenčine veľmi obmedzenú spájateľnosť (kolokabilitu), sú predmetom štúdie
A. Jarošovej Monokolokabilné slová v slovenčine (1995). Cieľom práce je určiť rozsah sku-
piny; na základe morfologických a syntaktických vlastností jej členov načrtnúť vnútorné
členenie skupiny; konfrontáciou rozličných názorov s výsledkami vlastnej analýzy osvetliť
frazeologický status spojení s monokolokabilným slovom. V rámci monokolokability au-
torka vyčleňuje okruh centrálnych javov súvisiacich s frazeológiou (monokolokabilita ako
prejav jazykovej anomálie) a okruh periférnych javov súvisiacich na jednej strane s lexikál-
nou sémantikou nocionálnych pomenovaní (problematika úzko špecializovaných konkrét-
nych významov), na druhej strane s gramatikou (problematika lexikalizácie istých predlož-
kovo-menných a sponovo-menných spojení v špecifických syntaktických funkciách).
Termín kolokácia sa v slovenskej lingvistike uplatnil vo viacerých prácach, napr.
v diplomovej práci D. Majchrákovej Vyčleňovanie lexikalizovaných spojení pomocou štatis-
tických nástrojov (2005) pri analýze bigramov a trigramov. V oblasti lexikografie sa koloká-
cie stali predmetom spracovania v práci P. Ďurča a D. Majchrákovej Slovník slovných spo-
jení. Podstatné mená (2015).
1 Paradigmatické a syntagmatické vzťahy
Fungovanie jazykových jednotiek možno vnímať na základe dvoch aspektov. Prvým

z nich je vzťah jednej jazykovej jednotky k inej jazykovej jednotke na základe ich spoločnej
realizácie v texte. Tento aspekt fungovania jazykových jednotiek možno opísať termínom
syntagmatické vzťahy (z gréc. syn-tassein „spolu usporadúvať“). Syntagmatické vzťahy sa
týkajú konkrétnych prehovorov (v sfére reči, parole).
Druhým je vzťah jazykovej jednotky k jej možným obmenám (alternatívam) v rámci tej
istej pozície. Tento aspekt fungovania jazykovej jednotky môžeme uchopiť prostredníc-
tvom termínu paradigmatické vzťahy (z gréc. para-deiknynai „ukazovať vedľa seba“). Pa-
radigmatické vzťahy sa podľa Encyklopédie jazykovedy (1993, s. 315) definujú ako „vzťahy,
ktorými sú spojené jazykové jednotky v systéme jazyka na základe formy, obsahu alebo
obidvoch stránok zároveň.“ Tieto vzťahy sa reflektujú pojmom paradigmatická motivácia.
Paradigmatické a syntagmatické vzťahy navzájom sa podmieňujú. Na syntagmatickej
osi sú jazykové jednotky spojené alebo zreťazené na základe istých pravidiel, avšak hovo-
riaci sa musí rozhodnúť, ktoré jednotky na paradigmatickej osi vyberie. A naopak. To, me-
dzi ktorými jednotkami jestvuje paradigmatický vzťah, je podmienené voľbou syntagma-
tického kontextu.
Syntagmatické a paradigmatické vzťahy je možné vymedziť na rozličných rovinách opi-
su jazyka, porov. p/b – e/o – s/k; mam/ulic – y/e; zákazník/spotrebiteľ – prišiel/dostavil sa
– do predajne/do obchodu.
Paradigmatika a syntagmatika sú dva základné aspekty všetkých jazykových jednotiek,
teda aj lexémy. Pokiaľ uvažujeme o paradigmatických a syntagmatických vzťahoch na
lexikálnej rovine, možno konštatovať, že paradigma predstavuje súbor lexikálnych jedno-
tiek, ktoré môžu nahradiť jedna druhú v tej istej pozícii. Prvky paradigmy spája nejaká
spoločná vlastnosť. Paradigma v tomto zmysle môže byť konštituovaná všetkými lexikál-
nymi jednotkami s rovnakou gramatickou funkciou, keďže ich substitúcia nenaruší pravid-
lá výstavby vety. V lingvistike sa paradigmatická dimenzia fungovania lexikálnych jedno-
tiek označuje ako vertikálna os selekcie.
Každá lexikálna jednotka patrí do jednej alebo viacerých paradigiem. Tie môžu byť
v jazyku rôzne rozsiahle a môžu sa vymedzovať na odlišných rovinách abstrakcie. Naprí-
klad paradigma „substantíva“ je značne rozsiahla a jej vymedzenie je charakteristické
vysokou mierou abstrakcie (je tvorená sémanticky rôznorodými jednotkami ako mama,
pes, ruža, trpezlivosť, orba a pod.). Oproti tomu paradigma „privlastňovacie zvieracie ad-
jektíva“ je početne menej zastúpená, jej vymedzenie sa realizuje na nižšej úrovni abstrak-
cie, čo sa prejavuje aj v možnostiach syntagmatickej realizácie jednotiek tejto paradigmy
(typicky sa spájajú s látkovými pomenovaniami rybí tuk, teľacie mäso, častí tela páví
chvost, rybia plutva a dejovými substantívami psí štekot, hadia koža).
Paradigma môže byť dvojakého druhu. Virtuálna paradigma je založená na vzájomnej
funkčnej ekvivalentnosti prvkov na základe nejakej spoločnej vlastnosti, to značí na zákla-
de spoločného sémantického a gramatického komponentu (napr. sémantický komponent
„osoba“ tvorí základ paradigmy: otec, pracovník, učiteľ, priateľ, kráľ, vojak atď., gramatic-
ký komponent „predložkový lokál“ vymedzuje paradigmu komunikačných slovies: hovoriť,
diskutovať, rozprávať, komunikovať, tárať). Takáto virtuálna paradigma je v praxi vyme-
dzovaná predovšetkým intenzionálne, t. j. špecifikovaním spoločnej vlastnosti, bez výpo-

čtu prvkov. Oproti tomu kolokačná paradigma založená na funkčnej ekvivalentnosti prv-
kov na tom istom mieste textu je vymedziteľná extenzionálne, t. j. výpočtom prvkov, napr.
paradigma substantív, ktoré možno kvalifikovať adjektívom zberný: kontajner, tábor, ná-
doba, vozidlo, kôš, územie, schránka, nádrž, vrecko atď. Kolokačná paradigma sa definuje
ako taká trieda prvkov, s ktorými je určitý prvok inej paradigmy schopný sa obvykle a
zmysluplne kombinovať (Čermák, 1985, s. 171).
Syntagma reprezentuje kombináciu lexikálnych jednotiek, v ktorej sa dodržujú formál-

ne a sémantické pravidlá ich spájateľnosti. Syntagmatická dimenzia fungovania lexikálnych
jednotiek sa označuje ako horizontálna os selekcie. Lexikálna syntagmatika teda predsta-
vuje tú oblasť opisu jazykových jednotiek, ktorá sa zameriava na syntagmatické vzťahy
medzi lexikálnymi jednotkami spájajúce sa v lineárnom rečovom reťazci. Predmetom lexi-
kálnej syntagmatiky sú zákonitosti, ktorými sa v príslušnom jazyku riadi spájateľnosť lexi-
kálnych jednotiek. Jej výskumným zacielením sú možnosti a obmedzenia dotýkajúce sa
kombinatoriky jednotiek.
Syntagma je základná jednotka, útvar v reči, v ktorom sa prejavuje „spolužitie“ medzi
minimálne dvoma plnovýznamovými jazykovými jednotkami a práve na úrovni syntagmy
uvažujeme o spájateľnosti lexikálnych jednotiek. Syntagmy vznikajú konštruovaním z jed-
notiek nižšieho rangu, jednotiek lexikálnej zásoby, ktoré predstavujú autosémantické
a autosyntagmatické prvky schopné vystupovať ako prvky jednotiek vyššieho rangu, kon-
štrukcií. Syntagma je teda aktuálne spojenie dvoch autosémantických lexikálnych jedno-
tiek do vyššieho syntaktického celku na základe syntaktického (syntagmatického) vzťahu,
porov. Kačala (2004, s. 1).
Ak sa v syntagme spájajú sémanticky nerovnorodé prvky na základe syntaktického
vzťahu podradenia, medzi prvkami sa môžu realizovať tieto významové relácie: (i) zužova-
nie rozsahu platnosti významu: struková zelenina, (ii) kvalifikáciu platnosti významu: pek-
ná reč, (iii) kvantifikáciu platnosti významu: traja ľudia, päť ľudí, (iv) určovanie okolností
deja: bývať na vidieku, (v) vymedzenie entít, ktoré zasahuje dynamický príznak: hrabať
seno, (vi) intenzifikácia platnosti významu: veľmi pekný (porov. Kačala, 1998).
Medzi sémanticky rovnorodými prvkami, ktoré sa spájajú na základe syntaktického
vzťahu priradenia, sa v koordinatívnych typoch syntagiem môžu realizovať logické vzťahy
konjunkcie (paralelná platnosť prvkov A B: otec a mama) alebo disjunkcie (komplemen-
tárna distribúcia prvkov A B: otec alebo mama). Pri konjunkcii sú do vzťahu A B uvá-
dzané iba prvky integrovateľné, t. j. istým spôsobom rovnorodé. Stupeň rovnorodosti však
môže byť pri prvkoch A a B rôzny. Pri zlučovaní ide o paralelnú platnosť prvkov A a B malý
a milý. Pri odporovaní ide o integrovanosť protikladných prvkov, pričom táto protikladnosť
nemá logickú povahu, ale je daná bežnou skúsenosťou: A ale B malý, ale silný, pri stup-
ňovaní o integrovanosť prvkov nerovnakej hodnoty, pričom platí, že platnosť prvku B pre-
sahuje mieru očakávania danú platnosťou prvku A: A ba aj B veľký, ba aj silný. Sémantic-
ká rovnorodosť prvkov neznamená nevyhnutne príslušnosť do identickej onomaziologickej
triedy pomenovaní, je podmienená textovými potrebami: (Hütter so Schneiderom nachá-
dzajú detský údiv nad tým, ako sa pri bicyklovaní spája) človek a stroj. Sémanticky nerov-
norodé prvky môže autor spájať v koordinatívnej syntagme zámerne na dosiahnutie istého
umeleckého efektu, porov. nasledujúci fragment textu (zvýrazňujeme prvky, ktoré sú
v koordinatívnom vzťahu): Trpké aj láskavé predmestia i zákutia ľúbostných vzťahov, vy-

prahnutosť samoty, sucho príležitostného sexu, nahota plných tiel a prázdnych duší, chlad
strachu a teplo dotykov lásky, ticho vypnutého mobilu a hluk rozbehnutej „šaliny“, zbytoč-
ná torta a ešte zbytočnejšia smrť, dámska jazda a chlapčenské rozpaky, rajčiny
v mužskom lone a uhorky vo fľaši – to všetko a ešte oveľa viac sa ocitne jednej letnej noci
v jednom meste.
Vzťah medzi formálnou a obsahovou zložkou v syntagme nemusí byť izomorfný. Ne-
zhoda (napätie) medzi formou a obsahom v syntagme vzniká:
(i) ak sa obsahovo rovnocenné pomenovania spájajú v syntagme na základe podraďo-
vacieho vzťahu: otec s mamou (idú do mesta) (namiesto otec a mama);
(ii) ak je v syntagme sémanticky nadradená entita – nositeľ – formálne podradená enti-
te, ktorá je zo sémantického hľadiska len jej príznakom: zeleň stromu (namiesto zelený
strom);
(iii) ak sa sémanticky nerovnocenné pomenovania spájajú v syntagme na základe pri-
raďovacieho vzťahu: Peter a (jeho) zábudlivosť! (namiesto Peter je zábudlivý, zábudlivý
Peter).
2 Kolokabilita a koligácia
Kombinatorická schopnosť lexikálnych jednotiek spájať sa s inými lexikálnymi jednot-

kami sa označuje termínom spájateľnosť, kolokabilita (z lat. col-locāre „spolu-umiestniť“).
Kolokabilita je v širšom zmysle slova schopnosť lexikálnych jednotiek spájať sa s inými
lexikálnymi jednotkami tak, aby sme dostali zmysluplnú, gramaticky správnu a štylisticky
adekvátnu výpoveď. Spájateľnosť sa primárne týka lexie a až sprostredkovane lexémy,
porov. vety:
Pavol Demitra si zlomil prst. (násilím, tlakom porušiť, rozdeliť: zlomiť konár),
Jana zlomilo v páse. (zohnúť, ohnúť, prehnúť: zlomiť dievča v drieku),
Fínov sme zlomili až v poslednej tretine. (premôcť, prekonať, zdolať: zlomiť nepriateľa),
Správa ho celkom zlomila. (duševne oslabiť, podlomiť: väzenie ho nezlomilo).
Kolokabilitu možno definovať aj ako syntagmatický potenciál lexikálnej jednotky.
Koligácia označuje gramaticky (syntakticky) podmienenú spájateľnosť slov, na základe

ktorej možno odlíšiť jednotlivé významy lexikálnej jednotky. Syntaktická spájateľnosť slova
(koligácia) sa zachytáva v podobe informácie o slovnodruhovej platnosti a morfologickom
tvare závislého slova. Niekedy sa pri tomto type vzťahu uvažuje aj o morfosyntaktickej
spájateľnosti. Rodený hovoriaci napríklad nemá problém z nasledujúcich možností vybrať
správne kombinácie jednotiek:
{dlhý, hore, hodina, kráčať}
Na základe uvedených slov hovoriaci dokáže vytvoriť kombinácie dlhá hodina, kráčať
hore, kráčať hodinu a vylúčiť kombinácie *dlhý kráčať, *dlhý hore a *hodina hore ako ne-
pravdepodobné a neštandardné. Dôvodom je skutočnosť, že v konkrétnych prípadoch ide
o triedy slov s rozdielnou syntaktickou funkciou, ktorá je podmienená ich príslušnosťou do
konkrétnej slovnodruhovej kategórie, teda gramaticko-sémantickej triedy slov. Tieto syn-
taktické pravidlá sa však môžu porušiť v prípade frazém, napr. malá domov.
Pri opise morfosyntaktickej spájateľnosti sa teda berú do úvahy aj formálno-

gramatické charakteristiky závislých slov. Zisťovanie sémantických a syntaktických súvis-
lostí medzi jednotkami v kolokáciách sa totiž opiera o isté pozitívne formálne (morfologic-
ké) signály. Tie sa môžu prejavovať (i) na oboch členoch, medzi ktorými sa realizuje syn-
tagmatický vzťah, (ii) iba na podradenom člene spojenia, (iii) ani na jednom člene spoje-
nia. Medzi formálne signály syntagmatických vzťahov, ktoré sa manifestujú na obidvoch
členoch daného spojenia, patrí kategória zhody. Zhoda (kongruencia) predstavuje formál-
ny signál vzťahu medzi nadradeným a podradeným členom. Podstatou zhody je, že podra-
dený člen preberá od nadradeného člena gramatické kategórie rodu, čísla a pádu (úplná
zhoda, napr. pekná žena) alebo len pádu (neúplná zhoda, napr. chudák žena) v kolokácii
so substantívom ako nadradeným komponentom. Zhoda sa realizuje v kolokáciách
s verbom pri spojení podmetu a prísudku, kde nadradený člen, podmet, diktuje slovesu
gramatickú kategóriu osoby a čísla (dieťa píše – deti píšu), v minulom čase aj kategóriu
rodu (otec písal – mama písala). Syntaktickým prostriedkom, ktorý sa vyjadruje len na
forme podradeného člena, je väzba (rekcia). Jej podstatou je pádová determinácia tvaru
podradeného člena nadradeným členom, napr. písať o niečom, jesť chlieb, najesť sa chle-
ba atď. Zatiaľ čo zhoda je doménou kolokácií so substantívom ako nadradeným kompo-
nentom, väzba je doménou kolokácií s verbom, resp. väzba sa realizuje aj pri časti adjek-
tív, napr. schopný krádeže, plný vody. Pozitívny formálny signál absentuje pri primkýnaní
a nulovej realizácii syntagmatického vzťahu. Pri primkýnaní ide o funkčné vzájomné pos-
tavenie nadradeného a podradeného člena. Takto spojené členy nemožno ani vymeniť,
ani prerušiť iným autosyntagmatickým komponentom (Strecha domu bola od dažďa vlhká.
– *Domu strecha bola od dažďa vlhká. – *Strecha bola domu od dažďa vlhká. – *Strecha
bola od dažďa domu vlhká. – *Strecha bola od dažďa vlhká domu.), pravda, s výnimkou
komponentu, pri ktorom sa syntagmatický vzťah k nadradenému členu realizuje tiež pro-
stredníctvom primkýnania (nenávisť vojaka voči nepriateľovi). Nulová realizácia syntagma-
tického vzťahu sa realizuje v kolokáciách s verbom ako nadradeným komponentom.
V tomto prípade sa pri spojení jednotiek ako primárny uplatňuje sémantický princíp. Exis-
tuje napríklad sémantický vzťah medzi slovesom vrátil a príslovkou včera, ktorý nie je
podopretý formálnym činiteľom (napr. vo výpovedi Do Prešova sa brat vrátil už včera.). Pri
nulovej realizácii syntagmatického vzťahu je relatívne vysoká miera voľnosti
v rozmiestnení členov v rámci vety (v závislosti od aktuálneho členenia výpovede).
Kolokabilita v užšom zmysle slova znamená sémanticky podmienenú spájateľnosť slov,

ktorou sa realizujú odlišné významy. Kolokabilita predstavuje informáciu o tom, aké sé-
mantické príznaky musí mať slovo B syntakticky spojené so slovom A. Lexikálne jednotky
sa môžu kombinovať, ak okrem toho, že sú syntakticky „znášanlivé“, sú aj sémanticky
kongruentné, teda ak majú spoločný sémantický komponent. Rodený hovoriaci napríklad
nemá problém z nasledujúcich možností vybrať správne kombinácie jednotiek:
{hrubý, tenký} : {vrstva, práca, chyba}
Na základe uvedených slov hovoriaci dokáže vytvoriť kombinácie hrubá vrstva, hrubá
práca, hrubá chyba, tenká vrstva a vylúčiť kombinácie *tenká práca, tenká chyba ako ne-
pravdepodobné a neštandardné. Dôvodom je skutočnosť, že v konkrétnych spojeniach sa
realizujú odlišné významy adjektíva hrubý: „majúci pomerne veľkú hrúbku“ hrubá vrstva,
tenká vrstva; „horšej kvality, podradný“ iba hrubá práca; „veľký, značný“ iba hrubá chyba.
Naznačené prípady ukazujú, že výber jednotiek z príslušnej paradigmy (tenký, hrubý) sa

realizuje v závislosti od vzájomnej spájateľnosti na syntagmatickej rovine. Pri opise lexi-
kálneho významu slúži sémantická spájateľnosť ako jedno z východísk vymedzenia súboru
dištinktívnych príznakov lexikálnej jednotky, a teda aj ako nástroj vymedzenia jednotlivých
významov polysémickej jednotky (pórov. Blanár, 1984, s. 80). Vo frazémach sa však môžu
spájať aj sémanticky „neznášanlivé“, inkompatibilné jednotky, napr. železná zásoba.
V jazyku sa ukazuje priorita sémantických pravidiel uplatňovaných pri tvorení kombi-
nácií slov. Až sekundárne sa pri spájaní lexikálnych jednotiek uplatňujú gramatické/syn-
taktické pravidlá. Bez uplatnenia sémantických pravidiel gramaticky zmysluplné spojenia
vzniknúť nemôžu. Ako príklad možno uviesť známu Chomského vetu Green ideas sleep
furiously., teda Zelené idey zúrivo spia. Kombinácie zelené idey či zúrivo spať napriek ich
gramatickej správnosti sú sémanticky neprijateľné a nemá zmysel sa nimi zaoberať (porov.
Čermák, 2006, s. 10). Naopak, sémanticky korektné spojenia napriek porušeniam istých
gramatických pravidiel spájateľnosti v úze existujú a možno ich skúmať, napr. záleží od
autora, uvažuje sa s predajom a pod.
Kolokačná kompatibilita (zlučiteľnosť) a kolokačná inkompatibilita (nezlučiteľnosť) sa
týkajú miery vzájomnej „znášanlivosti“ lexikálnych jednotiek pri ich spoluvýskyte. Kolo-
kačne kompatibilné sú také lexémy, ktoré na rozdiel od inkompatibilných spojení vytvára-
jú sémanticky plnohodnotnú syntagmu (v tomto momente sa do úvahy neberú básnické
a celkovo umelecké texty), porov. údaje zo Slovenského národného korpusu (ďalej SNK,
korpusová verzia prim-7.0-prim-public-all) týkajúce sa kolokačnej kompatibility lexémy
pohár: typické kolokácie zmrzlinový pohár, krištáľový pohár, vínový pohár, pivový pohár
verzus atypické kolokácie ? tulipánový pohár, *múdry pohár.
Kolokačná kompatibilita lexikálnych jednotiek má škálovitú povahu: na jednom póle sa
nachádzajú bežné, pravidelné, frekventované kolokácie lexikálnych jednotiek, ktoré vytvá-
rajú typické syntagmy (dlhý zápas, pekný futbal, prať bielizeň), na opačnom póle sa na-
chádzajú nepravidelné, individuálne, zriedkavé kolokácie lexikálnych jednotiek, individu-
álne autorské metafory (bytový maznák, futbalová fosília, vírový boom).
3 Kolokácia
Termín kolokácia sa v lingvistike používa v rozličnom význame. Podrobný prehľad

o vývine týchto názorov nachádzame v práci A. Jarošovej Problém vymedzenia kolokácií
(2007). Na základe jej analýzy zameranej na koncepcie jednotlivých autorov a prístupov
možno (zjednodušene) konštatovať, že termín kolokácia sa používa v zásade v dvoch výz-
namoch.
(1) V korpusovo orientovaných prácach, v ktorých sa vychádza zo štatistickej výz-
namnosti spoluvýskytu slov (porov. Jarošová, 2007, s. 91), sa kolokácia chápe ako zmyslu-
plné spojenie slov/lexém, ktorého vznik je podmienený ich vzájomnou kolokabilitou,
a teda i kompatibilitou (Čermák, 2001, s. 254).
(2) V druhom prístupe sú kolokácie chápané ako prefabrikované jednotky, resp. ako le-
xikálne determinované komponenty syntaktických konštrukcií, ktoré sú charakteristické
sémantickou, syntaktickou a distribučnou nepravidelnosťou. V oblasti anglickej frazeológie
a lexikológie sa termín kolokácia používa na označenie poloidiomatických lexikálnych jed-
notiek, ktoré sú sémanticky priehľadnejšie ako idiómy (porov. Jarošová, 2007, s. 90). Iní
autori zasa kolokácie vylučujú z oblasti frazeológie a kolokácie definujú ako nefrazeologic-
ké ustálené slovné spojenia terminologického i neterminologického charakteru, ktoré
nadobudli povahu pomenovania a stali sa súčasťou slovnej zásoby. Takéto zúžené chápa-
nie korešponduje do značnej miery s anglickým pomenovaním lexical/habitual/restricted
collocation (porov. bližšie Jarošová, 2000b, s. 491).
Jedným z prvých lingvistov, kto použil termín kolokácia na označenie frekventovane sa
opakujúcich kombinácií slov, bol J. R. Firth (1957)1. Podľa tohto autora význam a použitie
slova (tzv. bázy) môže byť do istej miery charakterizované na základe typických kolokátov.
J. R. Firth bol presvedčený, že jazykové jednotky treba študovať „spolu so slovami, ktoré
ich zvyčajne sprevádzajú“ (in the company they usually keep), pretože tie indikujú určitý
prvok v ich význame (Firth, 1968, s. 106). Podľa J. R. Firtha možno kolokácie chápať ako
empirické výroky o prediktabilite slovných kombinácií, ktorými sa kvantifikuje „vzájomná
očakávateľnosť“ (mutual expectancy) medzi dvoma slovami a štatistický vplyv slova na
jeho susedstvo (Firth, 1957, s. 181). V teoretických prácach sa často konštatuje vágnosť
Firthovej definície, porov. Jarošová (1992). Treba však pripomenúť, že Firthovo chápanie
kolokácií bolo rozpracované a implementované až po jeho smrti Firthovými žiakmi, ktorí
sa označujú ako neofirthovská škola, resp. ako londýnska škola lingvistiky. Výskum koloká-
cií iniciovaný J. R. Firthom však našiel uplatnenie v komputačnej lexikografii (Sinclair,
1966, 1991) a v korpusovo založených slovníkoch, akým je napr. COBUILD (Sinclair, 1995).
Paralelne s neofirthovskou školou našiel termín kolokácia uplatnenie v oblasti idioma-
tiky ako označenie semikompozičných a lexikálne determinovaných slovných kombinácií,
napr. ťažký fajčiar. Hoci existuje isté prekrývanie firthovsky vymedzených a frazeologicky
definovaných kolokácií, medzi týmito dvoma konceptmi sú aj značné rozdiely, napr. slová
studený a pivo sú silno kolokabilné v empirickom zmysle, nejde však o semikompozičnú
a lexikálne reštriktívnu kolokáciu.
Z neskorších prác možno spomenúť koncepciu E. Coseria (1967), ktorý zavádza termín
lexikálna solidarita. Označuje ním triedu slov, tzv. archilexému (ako skupinu lexém s po-
dobným významom, disponujúcu spoločným základným významovým komponentom, na
základe ktorého dané lexémy prináležia do príslušného lexikálneho poľa), ktorá funguje
ako rozlišujúca črta významu. V Coserieho koncepcii je teda význam slova založený na
kookurencii danej jednotky s inými jednotkami v kontexte.
V prácach F. J. Hausmanna (1985, s. 115) sa kolokácie definujú ako binárne slovné
kombinácie, ktoré sú typické. Oproti nim sa potom vymedzujú nešpecifické alebo zane-
dbateľné kombinácie, pričom sám autor pripúšťa, že stanoviť hranicu medzi nimi môže byť
problematické (1985, s. 117). Špecifikom Hausmannovho prístupu je, že za komponenty
kolokácie považuje len autosémantické jednotky.
Podľa F. J. Hausmanna (1985, s. 117) nie sú konštituenty kolokácie rovnocenné, jeden
z komponentov kolokácie funguje ako tzv. dominantný konštituent, ktorý sa označuje ako
báza, zatiaľ čo druhý komponent, tzv. kolokát, je konštituent kolokácie determinovaný
bázou. V iných prístupoch sa v rámci kolokácie vymedzujú dva komponenty, tzv. uzol (no-
de) a kolokát, pričom tieto dva komponenty môžu vstupovať do dvoch odlišných relácií
1
Podrobný prehľad etablovania sa termínu kolokácia v prácach jednotlivých autorov (vrátane predfir-
thovského obdobia) prináša S. Bartsch (2004).
v závislosti od ich frekvencie v korpuse. Tzv. zostupné kolokácie (downward collocations)

predstavujú také kombinácie, v ktorých je uzol frekventovanejší ako kolokát, zatiaľ čo vo
vzostupných kolokáciách (upward collocations) je uzol menej frekventovaný ako jeho
kolokát (porov. Sinclair, 1991).
V komputačnej lingvistike sa termín kolokácia začal používať tiež na označenie kombi-
nácií slov s idiosynkratickými sémantickými a syntaktickými vlastnosťami, ktoré si vyžadujú
špeciálne zaobchádzanie pri automatickom spracovaní prirodzeného jazyka, v strojových
a automatických prekladoch a slovníkoch, porov. Choueka (1988). V tomto prístupe sa
kolokácie charakterizujú na základe vlastností nekompozičnosti, nemodifikovateľnosti
a nesubstituovateľnosti (porov. Manning – Schütze, 1999). Viacerí autori však v súvislosti
s touto skupinou jednotiek za účelom zníženia terminologickej rozptýlenosti navrhujú
používať termín viacslovné pomenovania ako prípad lexikalizovaných kolokácií. Výhodou
tohto terminologického riešenia je, že sa ním reflektuje rozdiel medzi empiricky chápaný-
mi kolokáciami ako opakujúcimi sa a prediktabilnými kombináciami slov a teoretickým
konceptom kolokácií ako lexikalizovaných viacslovných pomenovaní.
Pokiaľ ide o empiricky založené chápanie kolokácií, v prácach sa odlišujú tri prístupy
k spoluvýskytu jednotiek: (i) povrchové kookurencie, (ii) textové kookurencie, (iii) syntak-
tické kookurencie.
Povrchové kookurencie sa vymedzujú v prípade, ak ide o kombinácie slov vyskytujúce
sa vo viac alebo menej tesnom susedstve. V súlade s firthovským prístupom sa
o povrchových kookurenciách uvažuje na základe povrchovej blízkosti jednotiek, t. j. ak sa
dve slová vyskytujú v istej vzdialenosti, v istom kolokačnom rozsahu (collocation span),
ktorý je daný počtom intervenujúcich slovných tokenov. V štúdiách sa zvyčajne počíta
s kolokačným rozsahom 3 – 5 jednotiek (porov. Sinclair, 1991), ale v prípade potreby sa
môže stanoviť aj väčší kolokačný rozsah.
V tejto súvislosti je potrebné vymedziť termíny ako bigram, trigram, tetragram atď.,
ktoré sa používajú v najmä korpusovej lingvistike. Na rozdiel od kolokácie, bigramy, tri-
gramy, tetragramy a pod. predstavujú po sebe idúce kombinácie dvoch, troch, štyroch
atď. slov, ktoré sa vyskytujú v texte vedľa seba, teda ide o povrchové kookurencie
s kolokačným rozsahom 1 (Choueka, 1988). Tieto kombinácie môžu z funkčného hľadiska
reprezentovať mechanické, náhodné susedstvo dvoch, resp. viacerých jednotiek (bez
akýchkoľvek formálnych či sémantických vzťahov medzi prvkami) až po prípady, keď také-
to kolokácie tvoria jedno viacslovné pomenovanie, porov. Cvrček (2006, s. 36).
Z naznačenej definície vyplýva, že v mnohých prípadoch ide aj o kombinácie nezmyselné,
náhodné a pod.
Jednou z oblastí, v ktorých sa aplikoval princíp povrchových kookurencií, sú tzv. slovné
priestorové modely (word space models). Ide o komputačne založený model slovného
významu, ktorý využíva distribučné vzorce slov zozbierané na základe rozsiahlych texto-
vých dát s cieľom opísať sémantickú podobnosť slov v zmysle ich priestorovej blízkosti
(porov. Sahlgren, 2006). Slovný priestorový model teda predstavuje priestorovú reprezen-
táciu slovného významu. Základným východiskom tejto koncepcie je predpoklad, že sé-
mantická blízkosť môže byť reprezentovaná ako blízkosť v n-dimenzionálnom priestore,
kde n môže byť celé číslo od 1 až po relatívne vysoké číslo. V teoretickej koncepcii slov-
ných priestorových modelov sa pracuje so štatistikami o distribučných vlastnostiach slov.
Teoretickým podložím týchto štatisticky založených výskumov je tzv. distribučná hypotéza,

teda predpoklad, že slová s podobnými distribučnými vlastnosťami majú podobný význam.
Pokiaľ ide o textové kookurencie, tie sa vymedzujú ako spoluvýskyty slov realizujúcich
sa v tej istej textovej jednotke. Uplatnenie konceptu textových kookurencií súviselo
s kritikou týkajúcou sa vymedzenia povrchových kookurencií. Jednou z výhrad bolo arbit-
rárne stanovenie veľkosti kolokačného rozsahu, napr. ak sa v konkrétnej práci stanovil
rozsah 3, v spojení usporiadať narodeninovú oslavu sa ako kolokácia vymedzilo spojenie
usporiadať oslavu, avšak v spojení usporiadať veľkú narodeninovú oslavu sa vzhľadom na
stanovený kolokačný rozsah kolokácia usporiadať oslavu nezachytila (porov. Evert, 2007).
Povrchová kookurencia nie je vhodným prístupom ku skúmaniu kolokability najmä
v jazykoch s tzv. voľným slovosledom (kam patrí aj slovenčina), v ktorých môžu byť sú-
vzťažné slová aj vo väčšej povrchovej vzdialenosti. Práve uplatnenie textových kookurencií
môže túto „nevýhodu“ eliminovať tým, že kolokačný rozsah zakotvuje vzhľadom na prí-
slušnosť slov v konkrétnej textovej jednotke.
Tretí typ kookurencie jednotiek reprezentuje syntaktická kookurencia. V tomto prístu-
pe sa slovné spojenia vymedzujú ako kolokácie len v prípadoch, že sa medzi nimi realizuje
syntaktický vzťah. V prístupe A. Kilgarriffa et al. (2004) sa zisťujú syntaktické kolokáty kon-
krétneho uzla (node) na základe rozličných syntaktických relácií a tie sú základom na sta-
novenie tzv. word sketches príslušného uzla. Na základe syntaktickej kookurencie možno
vyčleniť kolokácie rozličného syntaktického typu, ktoré sú „skryté“ v množstve frekvenč-
ných dát vyčlenených na základe povrchovej kookurencie, ako aj vyradiť náhodné kooku-
rencie slov.
3.1 Asociačné miery na zisťovanie kolokácií

Dôležitým kvantitatívnym nástrojom na zisťovanie atrakcie medzi slovami sú tzv. aso-
ciačné miery. Asociačné miery určené na identifikáciu kolokácií v rámci opakujúcich sa
kombinácií slov možno interpretovať dvojakým spôsobom. V jednom prípade sa kolokabi-
lita chápe ako kategoriálny jav (prahové prístupy), v druhom prípade ako škála (rankingo-
vé prístupy). V prahových prístupoch sa za kolokáciu považuje opakujúca sa kombinácia
slov, ktorej asociačné skóre presahuje stanovenú prahovú hodnotu. V rankingových prí-
stupoch sú opakujúce sa kombinácie slov zoradené na základe ich asociačných skóre
a kombinácie na začiatku daných zoznamov sa hodnotia ako viac kolokačné, zatiaľ čo
kombinácie z nižších miest sa označujú ako menej kolokačné (Evert, 2007, s. 6).
O spájateľnosti ako o jave škálovitej povahy sa uvažuje aj v práci P. Ďurča a D. Majchráko-
vej Slovník slovných spojení. Podstatné mená (2015, s. 4): „Spájateľnosť slov treba (...)
chápať a aj skúmať ako jav, ktorý má povahu kontinua od ustálených väzieb cez bež-
né/typické/frekventované väzby až po neustálené väzby realizované najmä v podobe ak-
tualizovaných spojení slova v novom a neočakávanom kontexte. Z hľadiska jazykovej va-
riability nejde pritom vždy o jasne ohraničené asociácie, ale o splývavú, prekrývajúcu sa
množinu od rozmanitých kvantitatívnych (frekvenčných) a kvalitatívnych (významových)
preferencií až po jednoznačné sémantické diferencie.“
Osobitnými funkciami popisujúcimi spoločný výskyt slov sú MI-score a T-score. Umož-
ňujú klasifikovať slová na základe ich spoluvýskytu s inými slovami a identifikovať koloká-
cie. MI-score (miera vzájomnej informácie) označuje pravdepodobnosť, že javy x a y na-
stanú súčasne, meria sa sila asociácie medzi dvoma slovami, ide teda o pravdepodobnosť
výskytu slova y v kontexte hľadaného slova x. Nežiaducou vlastnosťou hodnoty MI-score
je, že je príliš determinovaná frekvenciou jednotlivých slov. Najvyššie hodnoty tak dosahu-
jú slová s nízkou frekvenciou. Pomocou T-score (test signifikantnosti, resp. tiež sa hovorí
o miere kontrastu) sa testuje, či zistené počty výskytov jednotlivých slov a ich dvojíc zod-
povedajú náhodnému rozloženiu slov v korpuse. Čím vyššia je hodnota T-score, tým menej
je pravdepodobné, že ide o náhodné rozloženie slov a naopak, tým pravdepodobnejšie je,
že ide o pevné, ustálené kombinácie slov, t. j. o kolokácie. T-score predstavuje nástroj,
pomocou ktorého možno presnejšie stanoviť pravidelnosť, systémovosť kolokácie pri jed-
notkách s nižšou frekvenciou.
Porovnajme nasledujúce substantívne kolokácie adjektíva zubný zoradené podľa hod-
noty MI-score a T-score (korpusová verzia prim-7.0-public-all):
[1] Substantívne kolokácie adjektíva zubný zoradené podľa hodnoty MI-score

[2] Substantívne kolokácie adjektíva zubný zoradené podľa hodnoty T-score
Na základe výsledkov korpusového zisťovania kolokácií a jeho vyhodnocovania pro-

stredníctvom korpusových nástrojov MI-score a T-score možno konštatovať, že vysoké
hodnoty MI-score signalizujú vzájomnú príťažlivosť dvoch jednotiek (porov. zubná kefka,
zubná pasta, zubná sklovina, zubný kaz), často vysokú hodnotu MI-score dosahujú málo
frekventované jednotky (porov. zubný plak, zubná paradontopatia, zubná fluoróza, zubný
implantológ). Na druhej strane T-score ako miera kontrastu zachytáva rozdiely v spája-
teľnosti slov, pričom platí, že čím väčšia hodnota T-score, tým väčšia pravdepodobnosť, že
nejde o náhodné spojenie slov, ale o ustálené, pevnejšie spojenie, porov. zubná kefka,
zubná pasta, zubný lekár, zubný kaz, zubný kameň, zubná sklovina, zubná náhrada.
Jednou z ďalších funkcií je logDice. Funkcia logDice nie je založená iba na frekvencii
konkrétneho spojenia, ale tiež na frekvencii kľúčového slova v rovnakej syntaktickej pozícii
(s akýmkoľvek kolokátom) a na frekvencii kolokátov (v akejkoľvek syntaktickej pozícii),
pozri Rychlý (2008). Hodnoty logDice majú nasledujúce črty: (1) Teoretické maximum jeho
hodnoty je 14, a to v prípade, že všetky výskyty X sú spojené s Y a všetky výskyty Y sa spá-
jajú s X. Zvyčajne je však jeho hodnota menšia ako 10. (2) Hodnota 0 znamená, že existuje
menej ako 1 spoluvýskyt XY na 16 000 X alebo 16 000 Y. Negatívna hodnota znamená, že
nejde o štatisticky signifikantnú kolokáciu. (4) Hodnota nezávisí od veľkosti korpusu. Hod-
nota logDice kombinuje relatívne frekvencie XY vo vzťahu k X a Y. Z dôvodu týchto vlast-
ností sa logDice niekedy označuje ako asociačná miera priateľská k lexikografom (porov.
Rychlý, 2008), porov. [3].
[3] Najfrekventovanejšie kolokácie adjektíva zubný v SNK na základe hodnoty logDice
Ako možno vidieť, na základe hodnoty logDice možno získať kolokácie, ktoré sú adek-
vátne z hľadiska potrieb pri lexikografickom spracovaní jednotiek. Na rozdiel od MI-score
zoznám kolokátov neobsahuje okrajové, prípadne defektné jednotky, na rozdiel od T-
score zoznam kolokátov neobsahuje prípady interpunkcie.
3.2 Kolokačné determinanty

Hoci sa väčšina kolokácií utvára v konkrétnych prehovoroch (pravda, okrem ustálených
kolokácií, ktoré si vyžadujú samostatnú analýzu), predpoklady ich vzniku sú zakotvené
v systéme jazyka. Tieto predpoklady sa týkajú formálnych, sémantických a pragmatických
vlastností lexikálnych jednotiek. Vo všeobecnosti môžeme vymedziť nasledujúce determi-
nanty (činitele) ovplyvňujúce spájateľnosť jednotiek:
(1) Morfologické činitele. Ide o vplyv slovnodruhovej alebo gramaticko-sémantickej

príslušnosti lexie, na základe ktorej môže daná jednotka vytvoriť s inou jednotkou syn-
tagmu, napr. základné číslovky od päť vyššie sa spájajú so substantívami v gen. pl. (jeden
človek – päť ľudí); vlastnostné príslovky sa spájajú len so slovesami (ísť rýchlo); okolnostné
príslovky sa spájajú so slovesami aj substantívami (cestovať domov, cesta domov), spono-
vé slovesá sa v prísudku spájajú iba s mennými výrazmi (je učiteľ, je vysoký) a pod. Osobit-
ne treba spomenúť morfologické činitele pri slovnodruhovej kategórii slovies. Slovesný
význam implikuje istý počet obligatórnych pozícií, ktoré sa vo vete realizujú v podobe
vetných členov. Táto vlastnosť slovesa sa nazýva valencia. Valencia rozhoduje o počte
slovesných doplnení, obligatórne, resp. potenciálne realizovaných vo vete, ako aj
o formálnom stvárnení týchto doplnení. Napr. vo vete Priateľ jej daroval kvety. sloveso
darovať na základe svojej valencie otvára miesto pre subjekt vyjadrený substantívom
v nominatíve a miesto pre dva objekty: jeden v datíve a jeden v bezpredložkovom akuzatíve.
Valenciou sa v širšom zmysle slova rozumie kategoriálna, triedová schopnosť lexém
viazať na seba jeden, resp. viac jednotiek, ktorá je signalizovaná nejakým formálnym pro-
striedkom, resp. pozíciou. V niektorých prístupoch sa preto valencia stotožňuje so spája-
teľnosťou, resp. pojem/termín valencia sa používa v prípadoch, keď sa hovorí o schopnosti
slova spájať sa s inými slovami v rovine jazykového systému, termín/pojem spájateľnosť sa
zasa využíva, keď sa o tej istej schopnosti hovorí v komunikačnej rovine (porov. Jarošová,
1992, s. 119). V tomto zmysle je teda valencia inherentná, systémová vlastnosť lexém
v rámci všetkých slovných druhov (s výnimkou interjekcií) (Čermák – Holub, 2005, s. 21).
O valencii sa preto uvažuje aj v súvislosti s niektorými adjektívami (závislý od čoho, pred-
určený na čo, zameraný na čo), resp. substantívami (koláč v tvare hviezdičky, človek vo
funkcii manažéra, honorár vo výške 1000 korún, prsteň vysokej hodnoty, film pre pamätní-
kov, domov dôchodcov, čaj o piatej).
(2) Sémantické činitele sú v rámci kolokability najdôležitejšie. Sémantická kongruen-
tnosť jednotiek, ktoré sa v syntagme spájajú, predpokladá prítomnosť aspoň jednej spo-
ločnej sémy, porov. napr. syntagmu piť vodu s komponentom [tekutina], spoločným pre
oba jej prvky. Neprítomnosť takejto spoločnej sémy je dôvodom nezmysluplnosti spojenia
*piť koláč, zatiaľ čo prítomnosť spoločného komponentu [tekutina] podmieňuje sémantic-
kú zmysluplnosť kolokácie piť vodu.
V sémantickej štruktúre lexikálnej jednotky jej „vstupom“ do kolokácie dochádza k sé-
mantickému varírovaniu. Pod sémantickým varírovaním sa chápe obmieňanie sémantickej
štruktúry jednotky v závislosti od toho, ktorý komponent významu/obsahu jednotky sa
v príslušnej kolokácii vysúva do popredia. Vezmime si napríklad lexikálnu jednotku auto.
V kolokácii umyť auto sa aktivuje jeden z komponentov obsahu slova auto, karoséria
(umývame iba karosériu auta), v kolokácii opraviť auto zasa komponent motor (opravuje-
me motor auta) a v kolokácii povysávať auto komponent interiér (vysávame interiér auta).
Fungovanie lexikálnej jednotky v kolokácii teda spôsobuje preskupovanie sémantických
komponentov v štruktúre jednotky, pričom každá kolokácia zvýrazňuje, vysúva do popre-
dia jeden z týchto komponentov (takýto komponent sa v sémantickej štruktúre jednotky
stáva prominentnejším).
Iný aspekt modulácie významu lexikálnej jednotky aktivovaný jej vstupom do kolokácie
je aktualizácia a deaktualizácia sémantických komponentov, porov. napr. lexikálne jednotky
plakať s významom „slziť (obyč. so vzlykaním) od žiaľu, bolesti ap.“ a pohár s významom
„(sklená) nádoba na pitie; jej obsah“. V syntagme plakať od radosti, plakať od dojatia sa
na základe špecifikácie aktualizuje príčinný významový komponent, v syntagme plastový
pohár dochádza zasa k deaktualizácii sémy „sklená“. Ako vidíme z naznačených príkladov,
v syntagme sa deaktualizujú najmä neobligatórne (nezáväzné) prototypické sémantické
komponenty jednotiek.
Existujú však aj prípady, keď anomálnosť spojenia lexikálnych jednotiek nie je spôso-
bená ich sémantickou inkongruenciou, ale neobvyklosťou kombinácie reálnych javov
v mimojazykovej realite (jesť železo, piecť kabát).
V jazykovom úze môže autor spojiť do syntagmy aj lexikálne jednotky s odlišnými kolo-
kačnými preferenciami za účelom ozvláštnenia, resp. dosiahnutia istého umeleckého efek-
tu. Napr. abstraktné substantíva víťazstvo, prehra vystupujú v uzuálnych kolokáciách
s verbami dosiahnuť víťazstvo, utrpieť prehru. V publicistických textoch sa však v súvislosti
s predčasnými českými voľbami v roku 2013 frekventovane objavovala kolokácia (ČSSD)
utrpela víťazstvo (čím chceli autori podčiarknuť nepresvedčivý výsledok tejto opozičnej
strany, ktorý jej neumožňoval pri rokovaniach s ostatnými stranami získať štandardne
očakávané výhody víťaza volieb).
(3) Štylistické činitele ovplyvňujú kolokabilitu v závislosti od štylistickej príslušnosti slo-

va, porov. štylisticky inkompatibilnú kolokáciu: tliachať (hovorový výraz) o svojom bytí
(knižný výraz). Ďalší príklad: historickou tradíciou je daná spájateľnosť prídavného mena
meruôsmy (meruôsmy rok). Lexikálna jednotka meruôsmy má archaický príznak, takáto
kolokácia sa preto preferenčne objavuje v textoch knižného štýlu.
Štylistickú inkompatibilitu jednotiek však možno zámerne využiť v umeleckom texte
ako prostriedok ozvláštnenia. V podstate platí, že v konkrétnom prípade je každá lexikálna
jednotka kombinovateľná s inou, ak porušenie pravidiel spájateľnosti vyjadruje komuni-
kačný zámer. Takéto narúšanie gramatických, sémantických a štylistických pravidiel kom-
binatoriky jednotiek je typické pre umelecké texty.
3.3 Kolokačná paradigma, kolokačná potencia

Všetky možné kolokáty danej lexikálnej jednotky tvoria jej kolokačnú paradigmu.
V takom prípade ide o extenzionálne vymedzenie, teda o výpočet prvkov. Kolokačnú pa-
radigmu však možno vymedziť aj intenzionálne, teda tak, že poukážeme na sémantické
vlastnosti členov paradigmy (v tejto súvislosti pozri aj termín virtuálna paradigma):
[4] Vymedzenie kolokačnej paradigmy
extenzionálne intenzionálne
raňajkovať párky raňajkovať „niečo jedlé“
chlieb s maslom
šunku a chlieb
……
cestovať autom cestovať „dopravným prostriedkom“
trolejbusom
vlakom
……
Rozsah kolokačnej paradigmy závisí od toho, do akej miery je špecifikovaný kongru-

enčný komponent, porov. zužujúci sa rozsah kolokačných paradigiem adjektív s ohľadom
na vyššiu mieru špecifikovanosti kongruenčného komponentu vo význame jednotiek:
špinavý („pokrytý špinou“ s kongruenčným komponentom [konkrétny objekt]) – špinavé
ruky, špinavá bielizeň, špinavý riad, špinavá ulica, špinavé oknom, špinavá handra, špinavé
ponožky, špinavé šaty, špinavá dlážka, špinavé dieťa; bavlnený („vyrobený z bavlny“
s kongruenčným komponentom [oblečenie]) – bavlnená látka, bavlnený ručník, bavlnené
tričko, bavlnené ponožky, bavlnená košeľa, bavlnené šaty; teľná („majúca sa oteliť“
s kongruenčným komponentom [krava]) – teľná krava.
Kolokačnú paradigmu určujeme vždy s ohľadom na danú kolokačnú pozíciu. Kolokačná
pozícia je zovšeobecnený syntaktický alebo morfologický status lexém tvoriacich kolokač-
nú paradigmu. Vo všeobecnosti možno rozoznávať ľavostranné a pravostranné kolokačné
pozície (ľavo-, resp. pravostrannosť sa určuje na základe prototypovosti), napr.:
subjekt deja + dohliadať + objekt deja // adverbiále
(Mama) dohliada (na dcéru) (pri ceste).
Predpokladom fungovania lexikálnej jednotky v rôznych kolokáciách je stupeň jej kolo-
kačnej potencie. Kolokačnú potenciu možno definovať ako rozsah kolokačnej paradigmy
lexikálnej jednotky.
3.4 Polykolokabilita, monokolokabilita

Vysoká miera kolokačnej potencie je charakteristická pre polykolokabilné slová, nízka
miera kolokačnej potencie pre monokolokabilné slová.
Polykolokabilné slová sú také lexikálne jednotky, ktoré majú veľký kolokačný potenciál,
môžu teda fungovať ako súčasti viacerých rozličných syntagiem, porov. napr. lexikálnu
jednotku škola: chodiť do školy, byť v škole, absolvovať školu, vysoká škola, stredná škola,
moderná škola, škola hrou, škola a život a pod. Na opačnom póle sa nachádzajú slová
s nízkou kolokačnou potenciou, ktoré sa spájajú s obmedzeným počtom iných slov: tres-
kúci (mráz, zima, noc); strešný (otvor, okno, dvere, krytina).
Monokolokabilné slová sú lexikálne jednotky, ktoré sa spájajú s obmedzeným počtom
iných slov; sú to teda slová s minimálnou kolokačnou potenciou. V slovníkoch sú takéto
jednotky často spracované s poznámkou „iba v spojení/obyčajne v spojení“, napr. naporú-
dzi (iba v spoj. so slovesami byť, mať), poruke (iba v spoj. mať poruke), posledok (iba
v spoj. robiť, vydržať do posledku), pretras (iba v spoj. prísť, dostať sa na pretras), valný
(iba v spoj. valné zhromaždenie), resp. je ich kolokát uvedený v zátvorke, napr. roniť (slzy),
oteliť sa (o krave), cválať (o koňovi), gágať (o husi), grúliť (o ošípanej), hurónsky (o kriku).
V skupine slovies je monokolokabilita typická pre dve sémantické skupiny: 1. slovesá
vyjadrujúce typické dynamické príznaky zvierat dôležitých pre človeka (zvieracie zvuky,
rodenie mláďat, napr. erdžať, bučať, oteliť sa); 2. slovesá vyjadrujúce typický pohyb, resp.
vlastnosť určitých častí ľudského tela (špúliť sa, klipkať, prerezať sa). Monokolokabilné
adjektíva vystupujú zväčša v role intenzifikátorov, napr. detné deti, treskúci mráz/zima.
V mnohých prípadoch plnia monokolokabilné adjektíva funkciu tautologickej gradácie,
pričom v kolokáciách so substantívami často dochádza k postpozícii adjektíva a spojenie sa
prehodnocuje na ustálené, napr. div divúci, pravda pravdúca, tma tmúca, roky rokúce
(Jarošová, 1995, s. 87 – 88). Kolokačná paradigma niektorých adjektív sa vyznačuje tým, že
popri „prominentnom“ substantívnom kolokáte sa môžu spájať aj s inými substantívami
patriacimi do jedného synonymického radu (ich frekvenčné zaťaženie je však popri „domi-
nantnom“ substantívnom kolokáte výrazne nižšie), napr. žabomyší – vojna, spor, problém,
šarvátka; úhlavný – nepriateľ, rival, konkurent, sok, protivník, súper; frenetický – potlesk,
aplauz, ovácie. Monokolokabilita substantív sa často týka výlučnej spájateľnosti s istými
predložkami, napr. v letku, na počesť, bez prestania, do popuku, do tla, bez úhony. Takéto
substantíva v daných spojeniach strácajú ostatné pádové tvary, vypadávajú z paradigmy
a ako celok sa adverbializujú (porov. Peciar, 1958; Miko, 1973). Niektoré substantíva môžu
vystupovať iba ako súčasť verbo-nominálneho spojenia, napr. ísť/vyjsť v ústrety, byť
v pomykove, dostať sa na pretras, nemať potuchy, dostať sa/vyjsť/prísť na mizinu. Mono-
kolokabilné príslovky sú často lexikalizovanými pádmi substantív, napr. ladom iba v spoj.
ležať ladom, dupkom iba v spoj. vlasy mu stoja, vstávajú dupkom, navnivoč iba v spoj. ísť,
vyjsť, prísť, prichodiť navnivoč. Tieto monokolokabilné príslovky často tvoria súčasť prí-
sudku a v tejto predikatívnej funkcii vyjadrujú význam stavu, napr. vyjsť nazmar, dať naja-
vo, byť zajedno (Šikra, 1991, s. 169 – 176).
Monokolokabilné komponenty sú charakteristické pre niektoré viacslovné pomenova-
nia (napr. valné zhromaždenie) a frazeologické jednotky (do tretice všetko dobré, berná
minca, gordický uzol).
Podľa A. Jarošovej (1995, s. 85) je obmedzená spájateľnosť veľmi relatívny pojem. Mô-
že ísť o sémanticky obmedzenú spájateľnosť (keď sa kolokačná paradigma kľúčového slova
dá vymedziť pomocou spoločného sémantického príznaku rozličného stupňa abstrakcie,
napr. pri adjektíve ľahký s významom „určený na teplejšie počasie, tenší“ sa môžu spájať
substantíva so sémantickou charakteristikou [oblečenie], napr. ľahký kabát, ľahký plášť,
ľahké nohavice, ľahká vetrovka) alebo o lexikálne obmedzenú spájateľnosť (keď má kolo-
kačná paradigma podobu výpočtu „lexikálnych partnerov“ predstavujúceho často nemoti-
vovaný výber zo širšej lexikálno-sémantickej skupiny, napr. adjektívum mrazivý
s významom „spôsobujúci mrazenie“ sa môže spojiť so substantívami ticho, pocit, atmo-
sféra, hlas, vášeň, podmienka, dráma, pohľad, triler).
3.5 Kontext
S uvedenými informáciami úzko súvisí aj pojem a termín kontext. Kontext je okolie,
v ktorom sa vymedzuje sémantika alebo štýlová hodnota prvku; je to taká časť textu, ktorá
je nevyhnutná na to, aby sme mohli určiť hodnotu prvku na pozadí iných prvkov použitých
v texte; v odlišných kontextoch môže mať prvok rozdielny význam. Ešte jedna definícia:
Kontext je taká časť textu, ktorá je nevyhnutná na to, aby sme vedeli určiť sémantickú
alebo štylistickú hodnotu prvku na pozadí iných prvkov. Rozoznávame jazykový kontext
a mimojazykový kontext (situácia, doba, tradícia – v tomto zmysle sa hovorí o kotexte,
kotext = mimojazykový kontext). Napr. výpoveď Dosky! v závislosti od kotextu môže zna-
menať „Pozor, padajú dosky!“ alebo „Priviezli dosky, treba ich ponosiť do skladu.“ a i.
Pre charakteristiku lexém sú dôležité tzv. typické a atypické kontexty. Typický kontext
predstavuje použitie lexémy vo zvyčajnej syntagme; je to vysoko frekventovaná kolokácia,
ktorá výstižne vystihuje význam jedného z komponentov: napr. kvetina vonia, kvitne, ras-
tie; pes šteká, pes hryzie. Lexémy v typických kontextoch ako keby potvrdzovali, zvýrazňo-
vali svoj vlastný lexikálny význam (porov. kuchár varí, chyžná upratuje, študent sa učí, profe-
sor prednáša). Pojem typického kontextu je dôležitý aj v lexikografickej praxi. V slovníkoch sa
totiž na exemplifikáciu využívajú predovšetkým typické kontexty slov. Porov.:
kopec
1. (menší) vrch, vyvýšenina: strmý, mierny kopec, okrúhle kopce, vyjsť na kopec
2. svah, breh, vrch: motor dobre (ne)ťahá do kopca, hore kopcom
matka
1. žena vo vzťahu k svojmu dieťaťu; rodička: mnohodetná, nastávajúca matka, láskavá,
starostlivá matka; stať sa matkou; starostlivosť o matku a dieťa; stará matka vo vzťahu
k vnúčaťu; slobodná matka bez zákonitého manžela; pren. kniž. duchovná matka; náb.
Matka Božia Bohorodička
otec
1. muž vo vzťahu k svojmu dieťaťu: starostlivý otec; je celý po otcovi podobá sa mu;
starý otec vo vzťahu k vnúčaťu; pren. kniž. duchovný otec (revolúcie); náb. nebeský Otec
Na druhej strane atypický kontext je nezvyčajne kontextové použitie daného slova:

napr. navoňavkovaný pes, nadávajúci profesor.
3.6 Typy kolokácií

Lexikálne kolokácie možno triediť z niekoľkých hľadísk. V teoretickej koncepcii F. Čer-
máka (2006, s. 12 – 13) sa diferencujú systémové, textové a textovo-systémové kolokácie.
Textové kolokácie predstavujú neustálené uzuálne spojenia slov, ktoré zo syntaktického
hľadiska fungujú ako voľné syntagmy. Na základe formálnej i sémantickej (ne)pravidel-
nosti sa delia na pravidelné, bežné kolokácie, napr. letná dovolenka, drevená ceruzka,
a nepravidelné kolokácie. Nepravidelné kolokácie zahŕňajú individuálne metaforické kolo-
kácie, napr. vírové hry, treskúco vtipný, a náhodné kombinácie susedné, napr. (vývody)
vzduchotechniky vo vnútri (bytu).
Textovo-systémové kolokácie predstavujú bežné kolokácie uzuálne, napr. umyť si ruky,
nastúpiť do vlaku.
Systémové kolokácie vyúsťujúce do vzniku viacslovných pomenovaní sú v kompetencii
lexikológie, v rámci nich sa rozlišujú termínové kolokácie, napr. nadzvukové lietadlo, nad-
morská výška, propriálne kolokácie, napr. Kanárske ostrovy, Veľká Británia, a idiomatické
kolokácie zahŕňajúce idiómy a frazémy, napr. maslo na hlave, zakázané ovocie.
Systémové typy kolokácií sa v teoretickej literatúre označujú aj termínom ustálené
slovné spojenia korešpondujúcim s onomatologickým konceptom viacslovných pomeno-
vaní (Jarošová, 2000b, s. 481). Ako základný možno teda postulovať protiklad medzi ustá-
lenými (viacslovnými pomenovaniami, lexikalizovanými spojeniami) a neustálenými spoje-
niami (voľnými syntagmami). Prehľad názorov a terminologických riešení v slovakistickom
kontexte nájdeme v práci A. Jarošovej (2000b) – citujú sa tu práce J. Horeckého (1956),
E. Paulinyho (Pauliny – Ružička – Štolc, 1968; Pauliny, 1981), E. Kučerovej (1971, 1974);
P. Ondrusa (1972), J. Furdíka (Ondrus – Horecký – Furdík, 1980); J. Mlacka (1982a, 1984,
1999), I. Ripku (1987), J. Kačalu (1993, 1997) a i.
F. Čermák (Filipec – Čermák, 1985, s. 173) termín voľné spojenie odmieta. Zdôvodňuje
to skutočnosťou, že väčšina slov má pomerne rozsiahlu, ale nikdy nie neobmedzenú (voľ-
nú) kolokabilitu. Namiesto termínu voľná syntagma by v súlade s jeho názorom bolo adek-
vátnejšie pracovať s termínom neustálené slovné spojenie.
Termín viacslovné pomenovanie predstavuje strešný termín, ktorý zahŕňa viaceré
funkčné podtypy. V koncepcii A. Jarošovej (2000b) sa jednotlivé podtypy viacslovných
pomenovaní klasifikujú na základe kritéria nominačnosti. V závislosti od prítomnosti de-

signačnej (nominačnosť) a pragmatickej zložky (postojovosť), kritéria definičnosti a identi-
fikačnej funkcie a kritéria kolokability autorka vymedzuje nocionálne viacslovné pomeno-
vania a frazémy. Nocionálne viacslovné pomenovania ďalej člení na lexikalizované spoje-
nia (v teoretickej literatúre sa v tejto súvislosti uvažuje o lexikalizácii analytického typu),
viacslovné termíny a viacslovné propriá. Lexikalizované spojenia sú ako viacslovné pome-
novania na škále analytických jednotiek medzi frazémami a termínmi, od jednej i druhej
kategórie sú primerane diferencované. Predstavujú autonómny pomenovací typ, keďže
pomenúvajú primerane komplexným spôsobom všeobecne známe, konvenčne vymedze-
né (oficiálne stanovené alebo úzom ustálené) pojmy. Lexikalizované spojenia predstavujú
najmenej príznakovú skupinu v rámci viacslovných pomenovaní, čo sa odráža aj v tom, že
sa často vyčleňuje negatívne (ako nefrazéma a netermín). A. Jarošová (2000b, s. 490 –
491) si uvedomuje nedostatočnú motivovanosť tohto termínu; pociťuje sa potreba mať
k dispozícii adekvátne a pozitívne motivovaný termín. V tejto súvislosti M. Ološtiak (2011)
navrhuje termín neutrálne viacslovné pomenovanie. Adjektívom neutrálny sa poukazuje
na nepríznakovosť tohto typu lexikálnych jednotiek v kontexte ostatných typov viacslov-
ných pomenovaní (neutrálnosť sa najväčšmi prejavuje vo vzťahu k sémantickej transpono-
vanosti, charakteristickej pre frazémy).
V teoretickej literatúre sa intenzívna pozornosť venovala a venuje problematike vyme-
dzenia faktorov, pomocou ktorých môžeme delimitovať viacslovné lexikálne jednotky od
voľných syntagiem (pozri bližšie Kučerová, 1974; Kačala, 1997; Jarošová, 2000a; Ološtiak,
2011; Ivanová, 2013). Pokus o delimitáciu viacslovných pomenovaní a voľných syntagiem
predstavuje jeden z najnáročnejších problémov lingvistického skúmania. Dôvodom je
predovšetkým skutočnosť, že štruktúra kategórie viacslovných pomenovaní je organizova-
ná prototypovo, čo znamená, že (i) niektoré jednotky možno považovať za lepšie repre-
zentanty kategórie „viacslovné pomenovanie“, (ii) hranice kategórie „viacslovné pomeno-
vanie“ sú priepustné. Porov. sekciu III., kap. 3.3.
3.7 Kolokačné kontinuum

V klasifikácii F. Čermáka (2006) sa odráža stupňovitosť, škálovitosť, graduálnosť pri
vymedzovaní jednotlivých podtypov lexikálnych kolokácií, porov. jeho terminologické
označenia textové kolokácie – textovo-systémové kolokácie – systémové kolokácie.
V slovenskom kontexte sa podobný prístup k lexikálnym kolokáciám stal základom vyme-
dzenia konceptu kombinačného/kolokačného kontinua v teoretickej koncepcii A. Jarošo-
vej (2007). Podľa tejto autorky „je potrebné predpokladať aj prototypické jadrá určitých
kategórií a pomerne veľké oblasti prechodných javov tvoriacich perifériu, napr. viacslovné
termíny (s extenziou do lexikalizovaných spojení), viacslovné propriá (s extenziou do ter-
mínov a frazém), lexikalizované spojenia (s extenziou do frazém a typických spojení)
a frazémy (s extenziou do typických a ostatných ustálených spojení)“ (Jarošová, 2007,
s. 97). V koncepte kolokačného kontinua sa odráža skutočnosť, že v niektorých prípadoch
je náročné stanoviť presnú hranicu medzi viacslovným pomenovaním a voľnou syntag-
mou, resp. aj medzi jednotlivými podtypmi v rámci viacslovných pomenovaní (terminolo-
gickými a neterminologickými, frazeologickými a nefrazeologickými).
Na neexistenciu pevnej a nepriepustnej hranice medzi (neutrálnym) viacslovným po-
menovaním a voľnou syntagmou možno poukázať prostredníctvom nasledujúcich dvoch
skupín spojení. Pri jednotkách patriacich do prvej skupiny sa príslušnosť do skupiny viac-
slovných pomenovaní pociťuje výraznejšie (arabská guma, hákový kríž, hrubá múka, zlatý
rez, čierne pivo), zatiaľ čo pri jednotkách druhej skupiny – aj vďaka nižšej miere sémantic-
kej a kolokačnej transponovanosti, resp. jednoznačnej terminologickej príslušnosti – sa ich
status viacslovných pomenovaní pociťuje v menšej miere (sladká voda, morské dno, mest-
ský park, novinový formát, knižná obálka, literárna tradícia, masová spoločnosť, národná
identita, názorová skupina).
Bibliografia
ALTENBERG, Bengt: Amplifier collocations in Spoken English. In: English computer corpora.
Selected papers and research guide. Eds. S. Johansson – A. Stenström. Berlin, New York: de
Gruyter 1991, s. 127 – 147.
BARTSCH, Sabine: Structural and Functional Properties of Collocations in English. Tübingen:
Narr 2004. 244 s.
COSERIU, Eugenio: Lexikalische Solidaritäten. In: Poetica, 1967, roč. 1, s. 293 – 303.
CVRČEK, Václav: Metoda zjišťování kolokační platnosti frekventovaných bigramů pomocí
ranku. In: Kolokace. Studie z korpusové lingvistiky. Svazek 2. Ed. F. Čermák – M. Šulc. Praha:
Nakladatelství Lidové noviny/Ústav Českého národního korpusu 2006, s. 36 – 55.
ČERMÁK, František: Frazeologie a idiomatika. In: J. Filipec – F. Čermák: Česká lexikológie.
Praha: Academia 1985, s. 166 – 236.
ČERMÁK, František: Syntagmatika slovníku: typy lexikálních kombinací. In: Čeština – univer-
zália a specifika 3. Ed. Z. Hladká – P. Karlík. Brno: Masarykova univerzita v Brně 2001, s. 223 –
232.
ČERMÁK, František: Kolokace v lingvistice. In: Kolokace. Studie z korpusové lingvistiky. Sva-
zek 2. Ed. F. Čermák – M. Šulc. Praha: Nakladatelství Lidové noviny/Ústav Českého národního
korpusu 2006, s. 9. – 16.
ČERMÁK, František – HOLUB, Jan: Syntagmatika a paradigmatika českého slova. I. Valence
a kolokabilita. 3. vyd. Praha: Univerzita Karlova – Nakladatelství Karolinum 2005. 191 s.
ĎURČO, Peter – MAJCHRÁKOVÁ, Dana: Slovník slovných spojení. Podstatné mená. Trnava:
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Filozofická fakulta 2015. 360 s.
ENCYKLOPÉDIA JAZYKOVEDY. Red. J. Mistrík a kol. Bratislava: Obzor 1993. 520 s.
EVERT, Stefan: Corpora and Collocations. In: Corpus Linguistics. An International Handbook.
Chapter 58. Eds. A. Lüdeling – M. Kytö. Berlin: de Gruyter 2008, s. 1212 – 1248.
FIRTH, John R.: A synopsis of linguistic theory 1930 – 55. In: Studies in linguistic analysis.
Oxford: The Philological Society, 1957, s. 1 – 32, opätovne vydanie v Palmer, 1968, s. 168 –
205.
HAUSMANN, Franz Josef: Le dictionnaire de collocations. In: Wörterbücher, Dictionaries,
Dictionnaires. Ein internationales Handbuch. Berlin: de Gruyter 1989, s. 1010 – 1019.
CHOUEKA, Yaacov: Looking for needles in a haystack. In: Proceedings of RIAO ’88, 1988,
s. 609 – 623.
IVANOVÁ, Martina: Syntax slovenského jazyka. Prešov: Vydavateľstvo PU 2011. 240 s.
IVANOVÁ, Martina: Kolokácie v korpuse, viacslovné pomenovania v slovníku (úvodné po-
známky k príprave slovníka viacslovných pomenovaní). In: Jazyk je zázračný organizmus... Me-
tamorfózy jazyka a jazykovedy: zborník príspevkov venovaných prof. PhDr. Ivorovi Ripkovi,
DrSc., emer. prof. PU, pri príležitosti jeho životného jubilea. Prešov: FF PU 2013, s. 132 – 147.
1992, roč. 43, č. 2, s. 116 – 126.
roč. 46, č. 2, s. 83 – 99.
Princípy jazyka a textu. Ed. J. Dolník. Bratislava: Univerzita Komenského 2000, s. 138 – 153.
ho jazyk. 1. Jazyk ako fenomén kultúry. Na počesť profesora Jána Horeckého. Ed. K. Buzássyová.
Bratislava: Veda 2000, s. 481 – 493.
58, č. 2, s. 81 – 102.
KAČALA, Ján: Obsah a forma v syntaxi. In: Slovenská reč, 1978, roč. 43, s. 352 – 358.
KAČALA, Ján: Kategoriálne slová v slovných spojeniach. (Príspevok k teórii jazykového výz-
namu.) In: Jazykovedný časopis, 1993, roč. 44, č. 1, s. 14 – 24.
KAČALA, Ján: K statusu lexikalizovaných spojení. In: Slovenská reč, 1997, roč. 62, č. 4, s. 193
– 203.
KAČALA, Ján: Syntaktický systém jazyka. Pezinok: Formát 1998. 144 s.
KAČALA, Ján: Syntagmatické a nesyntagmatické spájanie syntaktických jednotiek v texte.
In: Slovenská reč, 2004, roč. 69, č. 5 – 6, s. 1 – 12.
KAČALA, Ján: Zložené útvary v jazyku. Martin: Matica slovenská 2010. 128 s.
KILGARRIFF, Adam – RYCHLÝ, Pavel – SMRŽ, Pavel – TUGWELL, David: The sketch engine. 9.
In: Proceedings of the 11th EURALEX International Congress. Lorient, France: Universite de
Bretagne-Sud 2004, s. 105 – 116.
KOČIŠ, František: Príslovkové určenie v zloženej syntagme. In: Jazykovedné štúdie. 13. Ru-
žičkov zborník. Red. J. Horecký. Bratislava: Veda 1977, s. 157 – 165.
KOČIŠ, František: Syntaktický a sémantický prvok v syntagme. In: Slovenská reč, 1978, roč.
43, č. 1, s. 14 – 22.
KOČIŠ, František: Náčrt triedenia syntagiem v slovenčine. In: Slovenská reč, 1979, roč. 44,
č. 5, s. 284 – 292.
KOČIŠ, František: Vzájomný vzťah príslovkových určení v zloženej syntagme. In: Slovenská
reč, 1980, roč. 45, č. 3, s. 136 – 143.
KOČIŠ, František: Kongruentné zložené substantívne syntagmy. In: Slovenská reč, 1981, roč.
46, č. 3, s. 129 – 140.
KOČIŠ, František: Nekongruentné a kongruentno-nekongruentné zložené substantívne syn-
tagmy. In: Slovenská reč, 1982, roč. 47, č. 1, s. 12 – 22.
menovacia jednotka.) In: Štúdie a porovnávacej gramatiky a lexikológie. Ed. Š. Peciar. Bratisla-
va: Veda 1974, s. 7 – 40.
KOČIŠ, František: Objektové zložené syntagmy. In: Slovenská reč, 1983, roč. 48, č. 1, s. 14 – 25.
MAJCHRÁKOVÁ, Daniela: Vyčleňovanie lexikalizovaných spojení pomocou štatistických ná-
strojov. [Diplomová práca.] Bratislava: Filozofická fakulta Univerzity Komenského 2005. 63 s.
MANNING, Christopher D. – SCHÜTZE, Hinrich: Foundations of Statistical Natural Language
Processing. Cambridge, MA: MIT Press 1999. 680 s.
MOŠKO, Gustáv: Príručka vetného rozboru. Prešov: Náuka 1997. 207 s.
OLOŠTIAK, Martin: Aspekty teórie lexikálnej motivácie. Prešov: FF PU 2011. 339 s.
ORAVEC, Ján – BAJZÍKOVÁ, Eleonóra: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Syntax. 1. vyd. Bra-
tislava: SPN 1982. 261 s.
ORAVEC, Ján – BAJZÍKOVÁ, Eugénia: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Syntax. 2. vyd. Brati-
slava: SPN 1986. 272 s.
PECINA, Pavel – HOLUB, Martin: Sémanticky signifikantní kolokace. Praha: MFF UK 2002.
112 s.
RYCHLÝ, Pavel: A lexicographer-friendly association score. In: Proceedings of Second Wor-
kshop on Recent Advances in Slavonic Natural Languages Processing, RASLAN 2008. Eds.
P. Sojka – A. Horák. Brno: Masaryk University 2008, s. 6 – 9.
SAG, Ivan A. – BALDWIN, Timothy – BOND, Francis – COPESTAKE, Ann – FLICKINGER, Dan:
Multiword expressions: A pain in the neck for NLP. In: Proceedings of the Third International
Conference on Intelligent Text Processing and Computational Linguistics (CICLing 2002), Mexi-
co City, Mexico, s. 1 – 15.
SAHLGREN, Magnus: The Word Space Model: Using distributional analysis to represent
syntagmatic and paradigmatic relations between words in high-dimensional vector spaces.
Ph.D. thesis, Department of Linguistics, Stockholm University 2006.
SINCLAIR, John: Beginning the study of lexis. In: Memory of J. R. Firth. Eds. C. E. Bazell –
J. C. Catford – M. A. K. Halliday – R. H. Robins. London: Longmans 1966, s. 410 – 430.
SINCLAIR, John: Corpus, Concordance, Collocation. Oxford: Oxford University Press 1991.
179 s.
SINCLAIR, John (ed.): Collins COBUILD English Dictionary. London: Harper Collins 1995.
1951 s.
Slovenský národný korpus. Korpusová verzia prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný
ústav Ľudovíta Štúra SAV 2015. Dostupné z WWW: https://bonito.korpus.sk/.
V.
VIACSLOVNÉ POMENOVANIA
S KATEGORIÁLNYM VERBOM
Martina Ivanová – Miroslava Kyseľová

1 Terminologické otázky ................................................................................................ 241

1.1 Viacslovné pomenovania ........................................................................................... 242
1.2 Lexikalizované spojenia .............................................................................................. 242
1.3 Kolokácia .................................................................................................................... 242
1.4 Multiverbizované spojenia ......................................................................................... 243
1.5 Kategoriálne slovesá .................................................................................................. 243
1.6 Ľahké slovesá ............................................................................................................. 243
1.7 Funkčné slovesá ......................................................................................................... 244
2 Kategoriálne verbá v teoretickej literatúre .................................................................. 244
3 Charakteristika viacslovných pomenovaní s kategoriálnym verbom............................ 245
4 Sémantika kategoriálnych verb ................................................................................... 255
4.1 Kategoriálne verbá a verbá s významom vágneho diania .......................................... 257
4.2 Všeobecné kategoriálne verbá a špecifické kategoriálne verbá ................................ 259
5 Spojenia s kategoriálnym verbom a lexikalizácia ........................................................ 261
6 Spojenia s kategoriálnym verbom a gramatikalizácia ................................................. 264
7 Kategoriálne verbá a udalostná sémantika ................................................................. 267
7.1 Činnosti (aktivity) ....................................................................................................... 268
7.2 Okamžité deje ............................................................................................................ 269
7.3 Postupne vykonané deje ............................................................................................ 270
8 Sémantické mikroskupiny verbo-nominálnych spojení ................................................ 272
9 Zhrnutie....................................................................................................................... 274
Literatúra ....................................................................................................................... 276
VIACSLOVNÉ POMENOVANIA S KATEGORIÁLNYM VERBOM 241
1 Terminologické otázky
Existencia verbo-nominálnych spojení s tzv. kategoriálnym verbom a predikatívnym

substantívom (resp. adverbiom) je doložená vo väčšine európskych jazykov. Ako však po-
dotýka M. Butt (2010), napriek tomu, že ide o univerzálny jazykový jav, v jednotlivých
jazykoch majú tieto jednotky odlišné štruktúrne črty. Preto všetky testy na určovanie sta-
tusu verbo-nominálnych spojení s kategoriálnym verbom možno považovať za špecifické
pre ten-ktorý jazyk.
Verbo-nominálne spojenia s kategoriálnym verbom možno opísať na základe nasledu-
júcich sémantických a syntaktických charakteristík:
(i) v prípade kategoriálneho verba ide o pôvodne autosémantické sloveso, ktoré prešlo
procesom desémantizácie, sémantického vyblednutia, v dôsledku ktorého v danom spoje-
ní vyjadruje tzv. kategoriálne, klasifikačné príznaky späté s rôznorodými aspektmi udalost-
nej sémantiky. Desémantizácia kategoriálneho verba má graduálnu povahu, čo sa prejavu-
je vnútornou diferenciáciou tejto kategórie jednotiek na osi všeobecné kategoriálne verbá
– špecifické kategoriálne verbá a neostrými hranicami medzi kategoriálnymi verbami a tzv.
verbami vágneho diania (pozri bližšie kap. 4);
(ii) v pozícii predikatívneho mena sa typicky realizujú abstraktné substantíva, a to buď
verbálne substantíva (čítanie, písanie, jedenie), alebo transpozičné deverbatíva (kontrola,
operácia, platba, údržba), prípadne substantíva pomenúvajúce stavy (strach, zúfalstvo,
panika), resp. iné typy substantív s udalostnou sémantikou (k termínu pozri bližšie kap. 7);
(iii) zo syntaktického hľadiska funguje verbo-nominálne spojenie ako zložený slovesno-
menný predikát, pričom v súvislosti s predikatívnym substantívom, ktoré sa môže realizo-
vať v bezpredložkovom akuzatíve alebo v inom predložkovom páde, sa uvažuje o funkcii
tzv. interného objektu (mať strach) alebo interného adverbiále (dať do pozornosti), pozri
M. Sokolová (1995), E. Macháčková (1983) používa v tejto súvislosti termín analytické
predikáty;
(iv) doplnenia verbo-nominálneho spojenia sú vo väčšine prípadov dané valenciou
predikatívneho substantíva, napr. namietať proti niečomu – vzniesť námietku proti niečo-
mu, zodpovedať za niečo – niesť zodpovednosť za niečo, zosúladiť niečo s niečím – dať do
súladu niečo s niečím, rozkázať niekomu – dať rozkaz niekomu, obávať sa o niekoho – mať
obavy o niekoho, ale pri niektorých verbo-nominálnych spojeniach sa môžu realizovať aj
doplnenia dané valenčným potenciálom kategoriálneho verba, napr. podporiť niekoho –
dať podporu niekomu (od dať niekomu), pochváliť niekoho – udeliť pochvalu niekomu (od
udeliť niekomu), disponovať niečím – mať k dispozícii niečo (od mať niečo). Pri verbo-
nominálnych spojeniach s predikatívnym substantívom odvodeným od verba, ktoré sa
viaže s bezpredložkovým akuzatívom, dochádza často k transformácii priameho objektu
na atribút, napr. kontrolovať niečo – robiť kontrolu niečoho, analyzovať niečo – robiť ana-
lýzu niečoho.
V nasledujúcich častiach sa pristavíme pri terminologických riešeniach, ktoré sú zauží-
vané v jednotlivých prácach venujúcich sa tomuto typu jednotiek. Za najneutrálnejší mož-
no považovať pojem verbo-nominálne spojenia, ktorý je motivovaný slovnodruhovou
platnosťou jeho komponentov.
1.1 Viacslovné pomenovania

Termín viacslovné pomenovanie predstavuje strešný termín, ktorý zahŕňa viaceré
funkčné podtypy. V koncepcii A. Jarošovej (2000a) sa jednotlivé podtypy viacslovných
pomenovaní klasifikujú na základe kritéria nominačnosti. V závislosti od prítomnosti de-
signačnej (nominačnosť) a pragmatickej zložky (postojovosť), kritéria definičnosti
a identifikačnej funkcie a kritéria kolokability autorka vymedzuje nocionálne viacslovné
pomenovania a frazémy. Nocionálne viacslovné pomenovania ďalej člení na lexikalizované
spojenia (v teoretickej literatúre sa v tejto súvislosti uvažuje o lexikalizácii analytického
typu), viacslovné termíny a viacslovné propriá. A. Jarošová (2000a, s. 490 – 491) konštatu-
je nedostatočnú motivovanosť termínu lexikalizované spojenia; vzhľadom na to sa pociťu-
je potreba mať k dispozícii adekvátne a pozitívne motivovaný termín. V tejto súvislosti
M. Ološtiak (2011; porov. aj sekciu III.) navrhuje termín neutrálne viacslovné pomenovanie.
Adjektívom neutrálny sa poukazuje na nepríznakovosť tohto typu lexikálnych jednotiek
v kontexte ostatných typov viacslovných pomenovaní (neutrálnosť sa najväčšmi prejavuje
vo vzťahu k sémantickej transponovanosti, charakteristickej pre frazémy). Verbo-nominálne
spojenia s kategoriálnym verbom možno považovať za neutrálne viacslovné pomenovania
na základe analytickej formy a nominačnej funkcie, ktorou disponujú.
1.2 Lexikalizované spojenia

Lexikalizované spojenia sú ako viacslovné pomenovania na škále analytických jednotiek
medzi frazémami a termínmi, od jednej i druhej kategórie sú primerane diferencované.
Predstavujú autonómny pomenovací typ, keďže vyjadrujú primerane komplexným spôso-
bom všeobecne známe, konvenčne vymedzené (oficiálne stanovené alebo úzom ustálené)
pojmy. Lexikalizované spojenia predstavujú najmenej príznakovú skupinu v rámci viac-
slovných pomenovaní, čo sa odráža aj v tom, že sa často vyčleňuje negatívne (ako nefra-
zéma a netermín). Adjektívum lexikalizované odkazuje na proces lexikalizácie, ktorú dané
spojenia podstupujú. A. Jarošová (2000) používa na označenie týchto jednotiek termín
slovesno-menné lexikalizované spojenia. Analýzu faktorov, ktoré determinujú lexikalizač-
né procesy vzťahujúce sa na verbo-nominálne spojenia, prinášame v kap. 5.
1.3 Kolokácia
Termínom kolokácia sa v lexikológii označuje konkrétne spojenie dvoch lexikálnych
jednotiek, v korpusovej lingvistike sa používa v súvislosti s ustálenými spojeniami, pričom
za kolokáciu sa považuje skupina významovo príbuzných slov, ktoré sa v texte nachádzajú
veľmi často alebo až typicky spoločne, prevažne v rovnakom kontexte (Pecina – Holub,
2002, s. 3). Kolokácia teda v širokom význame predstavuje zmysluplné spojenie
slov/lexém, ktorého vznik je podmienený ich vzájomnou kolokabilitou, a teda i kompatibi-
litou (Čermák, 2001, s. 254). V užšom význame je kolokácia nefrazeologické ustálené slov-
né spojenie terminologického i neterminologického charakteru, ktoré nadobudlo povahu
pomenovania a stalo sa súčasťou slovnej zásoby. Takéto zúžené chápanie korešponduje
do značnej miery s anglickým pomenovaním collocation, resp. lexical/habitual/restricted
collocation (porov. bližšie Jarošová, 2000a, s. 491). V prácach niektorých autorov sa verbo-
nominálne spojenia vymedzujú ako špecifický prípad kolokácií. S. Malmgren (2002, s. 12)
ich opisuje ako prototypické kolokácie, ktoré pozostávajú zo sémanticky oslabeného verba
a abstraktného substantíva (cit. podľa Cinková, 2009, s. 40).
1.4 Multiverbizované spojenia

Multiverbizované spojenia S. Ondrejovič (1988, s. 338) definuje ako viacslovné výrazy,
ktoré koexistujú so synonymnými jednoslovnými ekvivalentmi a spravidla majú s nimi
spoločný významovo-formálny komponent, resp. boli utvorené už na základe jestvujúcich
multiverbizačných modelov (ak nedisponujú jednoslovným ekvivalentom). Keďže takéto
spojenia sú tvorené zvyčajne dvoma (niekedy troma) jednotkami, niektorí autori navrhujú
namiesto termínu multiverbizovaný, multiverbizácia používať termín pluriverbálnosť,
pluriverbalizácia (Dolník, 2003). Verbo-nominálne spojenia predstavujú jeden zo šiestich
štruktúrnych typov, ako ich vymedzuje S. Ondrejovič (1988, s. 342), pričom podľa autora
ide o najvýraznejší typ týchto spojení. Je však otázne, či možno všetky verbo-nominálne
spojenia hodnotiť ako prípady multiverbizácie (aj za predpokladu, že počítame s uplatňo-
vaním analógie v prípade absencie jednoslovného pendantu), a to vzhľadom na absenciu
štýlového príznaku pri viacerých verbo-nominálnych spojeniach, pozri bližšie kap. 3 (časť
terminologickosť).
1.5 Kategoriálne slovesá

Termín kategoriálne sloveso má bezprostredný súvis s vymedzením kategoriálneho
komponentu vo význame danej jednotky. Podľa J. Kačalu (1993, s. 16) má táto zložka výz-
namového spektra zaraďovaciu (kategoriálnu) funkciu, dôsledkom čoho má zaraďovaciu
(kategoriálnu) funkciu v rámci viacslovného pomenovania aj samotné kategoriálne slovo.
Oproti jednoslovnému typu pomenovania, na ktorom sa všetky významové komponenty,
ako aj príslušné gramatické významy (gramatické kategórie) vyjadrujú komplexne na jed-
nom slove, pri viacslovnom pomenovaní s kategoriálnym slovesom ide o analytické vyjad-
renie týchto lexikálnych a gramatických významových prvkov: na jednej strane stoja kate-
goriálne a subkategoriálne komponenty a gramatické významy, ktoré dovedna tvoria ob-
sah kategoriálneho slovesa, na druhej strane stoja individuálne komponenty vo význame
slova, ktoré sa stávajú obsahom druhej, nekategoriálnej zložky viacslovného pomenova-
nia, t. j. podstatného mena, resp. príslovky.
1.6 Ľahké slovesá

Termín ľahké sloveso (z anglického light verb) prvýkrát použil O. Jesperson (1965) na
označenie takého druhu slovies, ktoré – aj keď môžu mať v inom kontexte plnohodnotné
sémantické použitie – sa uplatňujú v kombinácii s inými jednotkami, najčastejšie verbami
alebo substantívami, pričom ich podiel na význame celého spojenia je nejakým spôsobom
redukovaný. Ľahké sloveso má teda oslabený lexikálny význam, je (v rôznej miere) séman-
ticky vyprázdnené, depletívne a je predovšetkým nositeľom gramatických kategórií slove-
sa, aktualizátorom slovesných kategórií, zatiaľ čo významové jadro spojenia vyjadruje jeho
menná časť. Podľa T. Samardžić (2008, s. 5) predstavuje spojenie s ľahkým slovesom špe-
ciálny druh projekcie, ktorú možno ilustrovať nasledujúcou schémou:
[1] Podiel slovesného prvku na vyjadrovaní sémantických aspektov v typickej verbálnej

fráze a v konštrukcii s ľahkým slovesom
VP VP
(syntax, sémantika) (syntax, sémantika)
sloveso komplement ľahké sloveso komplement

typická VP konštrukcia s ľahkým slovesom
1.7 Funkčné slovesá

V nemeckom kontexte sa používa termín funkčné slovesá (Funktionsverb) na označenie
takých slovesných jednotiek, ktoré nemajú kompletnú argumentovú štruktúru a vyžadujú
si preto spojenie s iným plnovýznamovým výrazom, pričom v tomto spojení plnia funkciu
indikátora niektorých gramatických kategórií, najmä času, spôsobu, majú teda formálnu
funkciu pri výstavbe vety. Podľa J. Radimského (2010, s. 53) platí, že zatiaľ čo predikatívne
meno plní funkciu sémantického predikátu a viaže na seba intenčnú štruktúru (argumen-
tové pole), kategoriálne sloveso má zanedbateľnú lexikálnu sémantiku, nemá vlastné in-
tenčné pole a do verbo-nominálneho predikátu vnáša iba gramatické významy.
2 Kategoriálne verbá v teoretickej literatúre
V slovenskom kontexte sa problematika kategoriálnych verb, resp. širšie viacslovných

pomenovaní pertraktovala najmä v prácach A. Jarošovej (1992, 1999, 2000a, 2000b,
2007), J. Kačalu (1993, 1997), Ľ. Kralčáka (2005), M. Wickleinovej (2008), M. Ološtiaka
(2011), M. Ivanovej a M. Kyseľovej (2011), M. Ivanovej (2014) a iných, z českých výskumov
možno spomenúť práce E. Macháčkovej (1979), S. Cinkovej a V. Kolářovej (2006), S. Cinko-
vej (2009), J. Radimského (2010), V. Kettnerovej a M. Lopatkovej (2013) a iných. Podrobný
prehľad o výskumoch verbo-nominálnych spojení v slovanskom kontexte prináša M. Szym-
czak-Rozlach (2010).
V zahraničnej literatúre sa problematike kategoriálnych slovies venovalo doposiaľ veľ-
ké množstvo monografických prác a štúdií, a to so zameraním na problematiku syntaktic-
kých a sémantických aspektov kategoriálnych verb, porov. A. Wierzbicka (1982), K. Kearns
(2002), M. Butt (2010), sémantického statusu kategoriálnych verb, napr. M. Butt –
W. Geuder (2001), polysémie, napr. C. Brugman (2001), na analýzu v rámci generatívneho
prístupu, napr. J. Grimshaw – A. Mester (1988), M. Elenbaas (2011), skúmanie kategoriál-
nych slovies a spojení s kategoriálnymi slovesami ako výsledkami gramatikalizačných
a lexikalizačných procesov, napr. L. Brinton (2011), analýzu v rámci funkčných prístupov,
porov. J. Apresjan (2009), výskumy v rámci kognitívnolingvistickej paradigmy, porov.
J. Newman (1996), P. Norvig – G. Lakoff (1987), skúmanie otázok lexikografického spraco-
vania spojení s kategoriálnymi verbami, napr. N. Kotsyba (2014), štylistické aspekty spoje-
ní s kategoriálnym verbom, napr. A. Shahrokny-Prehn – S. Höche (2011), štatistické ná-
stroje na automatickú identifikáciu spojení s kategoriálnym verbom, porov. S. Stevenson –

A. Fazly – N. North (2004), A. Fazly (2007) a i.
3 Charakteristika viacslovných pomenovaní s kategoriálnym verbom
Pokus o delimitáciu viacslovných pomenovaní a voľných syntagiem predstavuje jeden

z najnáročnejších problémov lingvistického skúmania. Absencia jednoznačných kritérií na
rozlišovanie viacslovného pomenovania, analytickej lexémy, a voľnej syntagmy je podľa
nášho názoru dôsledkom teoreticko-metodologických východísk, na ktorých stavia takmer
úplná väčšina doterajších lingvistických smerov a z ktorých prirodzene vychádzajú i viaceré
existujúce analýzy viacslovných pomenovaní. Ide o zaužívaný spôsob klasifikácie jazyko-
vých javov a s tým súvisiaci pohľad na ich povahu (a povahu jazyka vôbec). Viacslovné
pomenovania a voľné syntagmy sú definované ako kategórie, do ktorých konkrétny jazy-
kový jav buď patrí, alebo nepatrí. Ide o spôsob klasifikácie, ktorý v lingvistike prevláda aj
pri jednotkách z iných rovín (napr. slovné druhy, vetné členy, sémantické roly atď.). Prob-
lém je v tom, že daný spôsob klasifikácie zrejme nezodpovedá povahe jazykových javov.
V mnohých prácach sa totiž konštatovalo (porov. napr. Aarts et al., 2004), že je adekvát-
nejšie jazykové javy kategorizovať graduálne, to znamená, že niektoré javy možno pova-
žovať za „lepšie“ reprezentanty danej kategórie než iné (porov. Čech, 2012). Aj štruktúra
kategórie viacslovných pomenovaní je organizovaná prototypovo, čo znamená, že (i) nie-
ktoré jednotky možno považovať za lepšie reprezentanty kategórie „viacslovné pomeno-
vanie“, (ii) hranice kategórie „viacslovné pomenovanie“ sú priepustné. Takýto spôsob
uvažovania nachádzame vo viacerých prácach zaoberajúcich sa problematikou viacslov-
ných pomenovaní. Napríklad v práci H. J. Giegericha (2005) sa zdôrazňuje, že niektoré
kombinácie adjektívum + substantívum (popri jednoznačných prípadoch, ktoré možno na
základe vymedzených kritérií jednoznačne zaradiť do syntaktickej alebo lexikálnej prove-
niencie) možno považovať za spojenia, ktoré nemajú plnohodnotný syntaktický alebo
lexikálny status a môžu predstavovať významnú oblasť prekrývania sa syntaxe a lexikónu.
Problémom lexikografického spracovania viacslovných pomenovaní je, že zatiaľ čo teo-
retické opisy môžu pracovať s graduálnym chápaním javov, lexikografické spracovanie
jednotiek je chtiac-nechtiac založené na kategoriálnom opise, tzn. na predpoklade, že
sledovaná jednotka buď je, alebo nie je viacslovným pomenovaním (je alebo nie je zara-
dená v slovníku).
V teoretickej literatúre sa intenzívna pozornosť venovala a venuje problematike vyme-
dzenia faktorov, pomocou ktorých môžeme delimitovať viacslovné lexikálne jednotky od
voľných syntagiem (pozri bližšie Kučerová, 1974; Kačala, 1997; Jarošová, 2000b; Kralčák,
2005; Ološtiak, 2011; v tejto monografii porov. sekciu III.). Tieto faktory sa vo všeobecnos-
ti delia na obligatórne, teda kriteriálne, definičné, a fakultatívne, resp. nekriteriálne, nede-
finičné. Nekriteriálnosť istých faktorov je podmienená (1) skutočnosťou, že danou vlast-
nosťou nedisponuje celá paradigma viacslovných pomenovaní; (2) skutočnosťou, že rov-
nakú vlastnosť nachádzame aj v skupine voľných syntagiem. Pri pokuse o dezambiguizáciu
spojení sa ukazuje, že delimitácia viacslovných pomenovaní a voľných syntagiem je rela-
tívne bezproblémová, ak na daný jav nazeráme z onomaziologickej perspektívy. Na zákla-
de vymedzených sémantických kritérií možno diferencovať dve samostatné kategórie
kolokácií lexikálnych jednotiek: voľné syntagmy založené na syntaktickom vzťahu dvoch

lexikálnych jednotiek a viacslovné pomenovania, ktoré majú status analytickej lexémy. Ak
však k analýze pristupujeme semaziologicky a našou úlohou je stanoviť status konkrétnej
jednotky, v mnohých prípadoch sa aplikácia týchto kritérií ukazuje problematická.
V nasledujúcej časti sa pokúsime kritériá aplikované pri delimitácii viacslovných pome-
novaní a voľných syntagiem (porov. sekciu III., kap. 3.3) aplikovať na prípady viacslovných
pomenovaní s kategoriálnym slovesom.
(1) Nominačnosť, ustálenosť, reprodukovanosť, dispozičnosť

(a) Nominačnosť
Za vlastnosť s najvyššou mierou kategoriálnej dôležitosti sa pri delimitácii viacslovných
pomenovaní považuje nominačnosť a ustálenosť s podkritériami reprodukovanosť
a dispozičnosť. Na rozdiel od kolokačných slovníkov cieľom Slovníka viacslovných pomeno-
vaní je lexikografické spracovanie tej podskupiny viacslovných pomenovaní, ktoré ako
celok pomenúvajú jeden denotát a medzi jednotkami, ktoré ich tvoria, existuje pevný
vnútorný vzťah, takže ich nechápeme ako samostatné pomenovania, ale ako súčasť nové-
ho pomenovania so samostatným lexikálnym významom (Sekaninová, 1993, s. 90 – 91).
Utváranie viacslovných pomenovaní možno chápať ako jeden z prejavov všeobecných
komunikačných princípov, ktorý sa odráža v úsilí o presné, jednoznačné pomenovanie
jednotliviny. V tejto súvislosti A. Jarošová (2007, s. 97) poznamenáva, že „funkčným urče-
ním (lexikalizovaných spojení, dopl. M. I.) je primerane pomenovať špecifikovanú (literár-
ny kritik, skokanské lyže, dospieť k názoru) alebo zovšeobecnenú (literárna obec, športové
potreby) jednotlivinu, pomenovať známy, dobre vymedziteľný a konvenčný pojem“. Preto
za prirodzenú domovskú provenienciu viacslovných pomenovaní možno považovať práve
komunikáty prináležiace do oblasti objektívnych štýlov. Práve nominačná funkcia nám
umožní odlíšiť systémové kolokácie s nominačnou funkciou od kolokácií, pri ktorých mož-
no predpokladať istú mieru ustálenosti, ale o nominačnej funkcii pri nich uvažovať ne-
možno, porov. napr. viacslovné pomenovanie skalná ruža a voľnú syntagmu papierová
ruža. Zatiaľ čo v prípade spojenia skalná ruža ide pomenovanie typovo vyhraneného de-
notátu, v spojení papierová ruža sa nominačná funkcia neuplatňuje.
Pokiaľ ide o nominačný charakter viacslovných pomenovaní s kategoriálnym verbom,
tu možno uvažovať o štruktúre lexikálneho významu tohto spojenia. V teoretických prá-
cach sa vychádza z trichotomickej klasifikácie komponentov lexikálneho významu slova na
kategoriálne, subkategoriálne a individuálne sémantické príznaky (napr. Kačala, 1989,
s. 78), resp. na klasifikačné, špecifikačné a identifikačné sémy (napr. Blanár, 1984, s. 30n).
Zatiaľ čo v jednoslovných verbálnych jednotkách sa všetky tieto tri druhy komponentov
vyjadrujú prostredníctvom jednej formy, vo viacslovných pomenovaniach dochádza
k „deľbe práce“ medzi kategoriálnym slovesom a predikatívnym menom: podľa Mluvnice
češtiny slovesný komponent spojenia reprezentovaný tvarom slovesa kategoriálneho výz-
namu vyjadruje okrem aktualizačných kategórií tiež kategoriálne/klasifikačné príznaky,
ktoré ho zaraďujú do určitej syntaktickosémantickej triedy, menný komponent má lexikál-
nosémantické rysy svojho základového slovesa, ale stráca rysy klasifikačné (Daneš – Hlav-
sa – Grepl, 1986, s. 22 – 24).
Pri analýze viacslovných pomenovaní s kategoriálnym slovesom však možno pozorovať,
že kategoriálne sloveso nie je vyjadrovateľom iba kategoriálnych, klasifikačných sém, ale
špecifikujú sa ním aj niektoré subkategoriálne sémy. Napríklad pri verbo-nominálnom

spojení robiť orbu sa kategoriálnym slovesom robiť nevyjadruje len kategoriálna séma
>dynamický príznak substancie@, ale na základe istých reliktných sémantických príznakov
prítomných v sémantickej štruktúre kategoriálneho verba aj niektoré subkategorizačné
sémy, napríklad >dynamickosť@, >akčnosť@, >rozčlenenosť@, >nemutačnosť@.
[2] Štruktúra sémantických komponentov vo verbo-nominálnom spojení a jeho jedno-

slovnom ekvivalente1
orať robiť orbu
KK: dynamický príznak dynamický príznak
substancie substancie
SK: akčnosť, dynamickosť, (akčnosť, dynamickosť, akčnosť, dynamickosť,
rozčlenenosť, relačnosť, rozčlenenosť, nemutačnosť) rozčlenenosť, relačnosť,
nemutačnosť, tranzitív- nemutačnosť, tranzitívnosť
nosť
IK: kypriť pôdu, obracaním, kypriť pôdu, obracaním,
pomocou pluhu pomocou pluhu
(b) Ustálenosť
Ustálenosť viacslovného pomenovania sa prejavuje na štruktúrnej a komunikačno-
funkčnej úrovni (Ološtiak, 2011, s. 104 – 105). Na štruktúrnej úrovni sa ustálenosť uplat-
ňuje ako reštrikcia formálneho zloženia viacslovného pomenovania. Spomenúť možno
nasledujúce faktory ustálenosti prejavujúce sa na štruktúrnej úrovni pomenovania
v podobe istých formálnych obmedzení, ktoré sa na verbo-nominálne spojenia vzťahujú.
(ba) Nemennosť komponentového zloženia

Blokovanie široko chápaných paradigmatických vzťahov (synonymie, antonymie, kohy-
ponymie) predstavuje jeden zo základných štruktúrnych indikátorov lexikalizovanosti spo-
jenia, napr. kyslý dážď – *sladký dážď, čierna komora – *čierna špajza. Ani tento faktor
však nemá v systéme viacslovných pomenovaní absolútnu silu: v niektorých prípadoch
možno vymedziť paradigmatické série viacslovných pomenovaní, napr. kladný náboj –
záporný náboj, alkoholický nápoj – nealkoholický nápoj, zadná náprava – predná náprava,
malá násobilka – veľká násobilka, ťažké ublíženie na zdraví – ľahké ublíženie na zdraví,
vajíčko namäkko – vajíčko natvrdo, sláčikový nástroj – strunový nástroj, nukleárna zbraň –
jadrová zbraň a pod. Podobnú situáciu pozorujeme pri verbo-nominálnych viacslovných
pomenovaniach, napr. robiť krik – *robiť rev, klásť dôraz – *klásť zdôrazňovanie, dať návrh
– *darovať návrh, dostať strach – *získať strach a pod. Podobne ako pri viacslovných po-
menovaniach s nadradeným substantívnym komponentom však pri verbo-nominálnych
spojeniach evidujeme existenciu paradigmatických sérií, napr. dostať chorobu – dostať
infarkt – dostať chrípku – dostať nádchu; robiť (si) žarty – robiť (si) fóry, dať bozk – dať
božtek – dať pusu; robiť poriadok – robiť neporiadok a pod.
1
KK: kategoriálne komponenty, SK: subkategoriálne komponenty, IK: individuálne komponenty.
(bb) Nemožnosť vkladať slová medzi komponenty VP

Nemožnosť vkladať slová medzi komponenty viacslovného pomenovania je charakte-
ristika, ktorá neplatí práve pri skupine verbo-nominálnych pomenovaní. Podľa S. Ondrejo-
viča (1988, s. 341) k charakteristickým vlastnostiam verbo-nominálnych spojení patrí aj to,
že ich substantívnu časť, ktorá je v slovesno-menných spojeniach sémanticky dominantná,
možno atribútmi rozviť omnoho bohatšie než príslušné sloveso. Podľa M. Ološtiaka (2011,
s. 105) sa v tomto kontexte možnosť bližšieho rozvitia substantívneho člena v multiverbi-
zovaných spojeniach typu robiť orbu – robiť hlbokú orbu javí ako anomália. Nazdávame sa,
že adekvátnejšie je nehovoriť o anomálii vzhľadom na fakt, že pri verbo-nominálnych po-
menovaniach ide o frekventovaný a pravidelný jav (podobne ako sa pri frazeologických
jednotkách uvažuje o ich potenciálnych členoch a zámenných alternantách). V práci
T. Gradečeka-Erdeljića a M. Brdara (2012) sa adjektívna modifikácia predikatívneho kom-
ponentu považuje dokonca za hlavný motivačný faktor ich použitia oproti jednoslovným
pendantom. Ako produktívnejšie sa nám teda javí vymedzovať základné vlastnosti viac-
slovných pomenovaní vzhľadom na dve diferencované podskupiny viacslovných pomeno-
vaní: s determinovaným nominálnym a verbálnym komponentom.
(bc) Nemennosť slovosledu

Nemennosť slovosledu sa týka viacslovných pomenovaní s nadradeným nominálnym
komponentom, pri ktorých má formálny atribút v spojení pevné postavenie. Naopak,
v skupine verbo-nominálnych pomenovaní možno pozorovať voľný (negramatikalizovaný)
slovosled vo vzťahu kategoriálne verbum – predikatívne meno.
(bd) Obmedzenosť štruktúrnych operácií

Viacslovné pomenovania sa vyznačujú blokovaním istých štruktúrnych operácií, napr.
nemožnosťou stupňovania adjektíva, realizácie adjektíva v predikatívnej pozícii a pod.
Doklady zo SNK ukazujú, že pri niektorých viacslovných pomenovaniach sa takéto operácie
raritne uplatňujú pri jednotkách stojacich na dolnej hranici lexikalizácie, napr. náterová
farba – Táto farba je náterová., suché víno – Víno je suché., Toto víno je suchšie., kontakt-
ný gól – Náš prvý gól bol kontaktný. Pokiaľ ide o viacslovné pomenovania s kategoriálnym
verbom, v teoretickej literatúre sa najčastejšie spomínajú tieto typy štruktúrnych obme-
dzení:
(i) Možnosť pasivizácie. Vo viacerých teoretických prácach sa konštatuje nemožnosť
pasivizácie konštrukcie s kategoriálnym slovesom (porov. Cinková, 2009). Korpusové dáta
však prinášajú množstvo dokladov na prípady pasivizácie kategoriálneho verba, pri ktorej
sa predikátové meno dostáva do subjektovej pozície, napr. robiť rozhovor – s väčšinou
obetí boli robené rozhovory, robiť nátlak – nátlak (psychický aj fyzický) bol na ňu robený zo
strany polície v Galante, robiť vyšetrovanie – V prvej etape bolo robené veľmi rýchle vyšet-
rovanie okolo tejto autonehody. Zároveň však možno konštatovať, že možnosť pasivizácie
je obmedzená pri vybraných triedach kategoriálnych verb, porov. *krik bol robený.
Možnosť pasivizácie verbo-nominálneho spojenia s kategoriálnym slovesom je deter-
minovaná aj mierou sémantickej tranzitívnosti, ktorou kategoriálne verbum disponuje.
V tejto súvislosti môžeme napríklad porovnať dve syntakticky tranzitívne kategoriálne
verbá s významom intervalovosti, prekonať (strach) a stratiť (strach). Pre verbum preko-
nať je charakteristická vyššia miera sémantickej tranzitívnosti, daná prítomnosťou kom-
ponentov agentívnosti, volitívnosti a intenčnosti realizácie deja v sémantickej štruktúre

verba. Tieto sémantické charakteristiky umožňujú syntaktickú operáciu pasivizácie, ktorá
je doložená aj v korpusových dokladoch, napr. Strach z odhalenia bol prekonaný., Strach
bol prekonaný. Naopak, pre kategoriálne verbum stratiť je charakteristická nižšia miera
sémantickej tranzitívnosti, ktorá je daná prítomnosťou takých komponentov, akými sú
nižšia miera agentívnosti, nevolitívnosti, neintenčnosti realizácie deja. Z tohto dôvodu sa
pasivizácia tohto kategoriálneho verba nerealizuje, čo potvrdzujú aj korpusové doklady.
(ii) Možnosť pronominalizácie predikatívneho mena. Typickou vlastnosťou verbo-
nominálnych spojení s kategoriálnym verbom je nemožnosť nahradiť predikatívne sub-
stantívum anaforickým pronominom. Táto štruktúrna obmedzenosť sa však vzťahuje len
na isté skupiny kategoriálnych verb, najmä na tie, pre ktoré je charakteristická nižšia miera
motivačnej priezračnosti, napr. ? Dostal odvahu a ja som ju dostal tiež., ? Dostal rozum
a ja som ho dostal tiež. V iných prípadoch korpus pronominalizáciu predikatívneho mena
dokladá, napr. Viem, že máš strach a ja ho mám tiež. Analogicky možno uvažovať
o možnosti referovania na predikatívne meno prostredníctvom interogatívneho pronomi-
na, ktoré nie je možné pri niektorých kategoriálnych verbách, pri iných korpus pronomina-
lizácie korpus dokladá: ? Čo dostal Peter? Rozum. – Čo spáchal? Aký zločin?
(iii) Extrapolácia a topikalizácia predikatívneho mena. Ďalšou štruktúrnou operáciou,
ktorá je pri verbo-nominálnych spojeniach s kategoriálnymi verbami obmedzená, je mož-
nosť extrapolovať a topikalizovať predikatívne substantívum, napr. ? Rozum, ktorý dostal,
si nevážil. Pri niektorých kategoriálnych verbách je však táto syntaktická operácia
v korpuse doložená, porov. Dôveru, ktorú dostal, si nevážil.
Vo viacerých teroretických prácach sa práve nemožnosť pasivizácie, pronominalizácie,
extrapolácie a topikalizácie predikatívneho mena považujú za hlavný indikátor tzv. pra-
vých kategoriálnych verb (true light verbs) oproti verbám vágneho diania (vague actions
verbs) (Kearns, 2002).
(c) Reprodukovanosť a dispozičnosť

Na základe kritéria lexikalizovanosti S. Sprenger (2003, s. 4) definuje ustálené spojenia
ako špecifickú kombináciu dvoch alebo viacerých slov, ktoré sú uchované v mentálnom
lexikóne a vyjadrujú špecifický pojem. V tomto zmysle možno hovoriť o nekompozičnosti
viacslovného pomenovania v tom zmysle, že kombinácia a štruktúra komponentov jedno-
tiek nie sú utvárané vždy nanovo, ale sú uchované v mentálnom lexikóne. Napriek tomu
môže stupeň kompozičnosti a reprodukovanosti viacslovných pomenovaní varírovať. Ten-
to predpoklad je základom vymedzenia konceptu kombinančného/kolokačného kontinua
v teoretickej koncepcii A. Jarošovej (2007). Podľa tejto autorky „je potrebné predpokladať
aj prototypické jadrá určitých kategórií a pomerne veľké oblasti prechodných javov tvoria-
cich perifériu“ (Jarošová, 2007, s. 97). V niektorých prácach sa koncept kolokačného kon-
tinua stáva základom vymedzenia jednotlivých podtried viacslovných pomenovaní na zá-
klade stupňa sémantickej kompozicionality, syntaktickej fixovanosti a lexikalizácie (pozri
Wray, 2002).
Práve jednotky s kategoriálnym komponentom podľa A. Jarošovej (2000b, s. 146, 147)
stoja na dolnej hranici lexikalizovanosti, nevyznačujú sa kolokačnou anomálnosťou a ich
kolokačná paradigma je relatívne otvorená – miera prediktabilnosti významu
a modelovosti je v týchto prípadoch vysoká, čo znižuje mieru ich reprodukovanosti, preto-
že súčtovosť celkového významu je postavená na pravidelných významoch ich komponen-

tov. Podobne uvažuje Ľ. Kralčák (2005, s. 103 – 105) pri diferenciácii lexikalizovaných
a nelexikalizovaných verbo-nominálnych spojení. Autor v súvislosti so skupinou katego-
riálnych verb vyjadrujúcich intervalovosť deja (napr. pustiť sa) konštatuje, že tieto typy
spojení umožňujú „vytvárať zväčša široko otvorené gramatikalizované paradigmy (ich
spájateľnosť v danej funkcii je takmer univerzálna). Tu stojí za povšimnutie ich neporovna-
teľne väčšia otvorenosť oproti otvorenosti ostatných nefrázových paradigiem, čo sa preja-
vuje v takmer neobmedzenej možnosti spájania sa so slovesnými podstatnými menami,
ktoré sú vlastne samy gramatickými tvarmi, napr. dať sa do čistenia, varenia, šitia, prania,
kopania, kosenia, skladania, čítania, jedenia atď.“ (Kralčák, 2005, s. 103). Za pozornosť tu
stoja dva argumentačné momenty autorovej analýzy: hovorí sa tu o takmer (!) neobme-
dzenej spájateľnosti tejto skupiny kategoriálnych verb a o gramatikalizácii ako o faktore,
ktorý stojí v protiklade k lexikalizácii. Pokiaľ ide o otázku spájateľnosti, v tejto súvislosti
možno konštatovať, že oproti fázovému slovesu začať/začínať sa kategoriálne verbum
pustiť sa s významom intervalovosti deja obmedzuje na skupinu predikatívnych mien od-
vodených od akčných slovies, porov. začať čítať – pustiť sa do čítania, začať plakať – pustiť
sa do plaču, ale začať rásť – *pustiť sa do rastu, začať starnúť – *pustiť sa do starnutia.
Rovnako možno pripomenúť argumentáciu M. Ološtiaka (2011, s. 108), podľa ktorého
vysoká miera prediktabilnosti a súčtovosti významu založená na fungovaní istého syntak-
tického modelu alebo typu nie je dostatočným argumentom proti lexikalizovanosti spoje-
nia (autor uvádza ako príklad slovotvorne motivované jednotky, ktoré sú charakteristické
vysokou mierou modelovosti a o ktorých lexikálnej povahe sa nepochybuje). Pokiaľ ide
o vzťah gramatikalizačných a lexikalizačných procesov, tomuto problému sa bližšie venu-
jeme v podkapitole 5 a 6.
V paradigme kategoriálnych verb platí, že stupňovanie depletívnosti vedie k roztvára-
niu kolokačnej paradigmy, otvorená kolokačná paradigma posilňuje modelovosť spojenia,
čo sa odráža v zníženej miere ich dispozičnosti a reprodukovanosti (najvyššiu mieru deple-
tívnosti, kolokačnej otvorenosti a modelovosti majú spony). V tomto zmysle by bolo mož-
né postaviť hypotézu, že všeobecné kategoriálne verbá s otvorenejšou kolokačnou para-
digmou vykazujú vyššiu mieru modelovosti než špecifické kategoriálne verbá. V niektorých
prípadoch však ani všeobecné kategoriálne verbá napriek širokej kolokačnej paradigme
nevytvárajú úplne prediktabilné modely, čo zvyšuje mieru ich reprodukovanosti. Ako prí-
klad možno uviesť všeobecné kategoriálne verbum mať. V nasledujúcej časti prináša-
me mikroanalýzu jeho kolokability so substantívami s významom psychofyzického stavu
prostredníctvom analýzy v SNK (korpusová verzia prim-7.0-public-vyv, kolokácie sme vy-
hľadávali prostredníctvom vyhľadávacieho príkazu [lemma="mať"]/[lemma="cítiť"]
[tag="A.*"] {0,1} [lemma="substantívum"]. V nasledujúcej tabuľke zachytávame kolokabi-
litu týchto substantív s kategoriálnym verbom mať a verbom cítiť ako verbom s významom
vágneho diania.
[3] Frekvencia kolokátov pri verbách mať a cítiť

mať cítiť mať cítiť
strach 3 303 122 sila 1 159 98
obava 1 847 35 úľava 0 119
bázeň 35 15 radosť 2 309 127
hnus 0 4 zúfalstvo 8 27
odpor 128 102 smútok 117 96
nepokoj 9 45 úzkosť 22 66
pokoj 1 054 64 spokojnosť 2 14
stres 34 5 sklamanie 1 74
tieseň 0 6 starosť 625 0
bolesť 549 443 hanba 16 26
únava 9 125 nádej 891 15
napätie 9 155 beznádej 2 10
chaos 26 0
Doklady zo SNK ukazujú, že napriek sémantickej blízkosti substantív je ich kolokabilita

s kategoriálnym verbom mať odlišná, napr. substantíva strach a zúfalstvo sa líšia tým, že
substantívum strach vstupuje prednostne do kolokácie s kategoriálnym verbom mať, za-
tiaľ čo substantívum zúfalstvo sa preferenčne spája s verbom s významom vágneho diania
cítiť. Podobné diferencie možno pozorovať pri sémanticky blízkych substantívach nádej
a beznádej, pokoj a nepokoj a pod. Aj napriek najvyššej miere delexikalizácie pri verbe
mať, ktorá sa všeobecne konštatuje, sa verbum mať nespája (alebo len veľmi obmedzene
spája) s niektorými substantívami, napr. tieseň, únava, napätie, úľava, zúfalstvo, spokoj-
nosť, sklamanie. Možno tiež konštatovať, že spojenia s verbom cítiť implikujúce duratív-
nosť sa typicky objavujú tam, kde nie je možnosť vyjadriť duratívnosť jednoslovne, napr.
cíti úľavu (porov. uľavilo sa mu), cítil sklamanie (porov. sklamal sa).
Na základe výskumu kategoriálneho verba mať v rámci skupiny psychofyziologických
predikátov možno vyvodiť záver, že z hľadiska modelovosti štruktúr so všeobecnými kate-
goriálnymi verbami možno uvažovať skôr o semiproduktívnych vzorcoch tvorenia (porov.
aj výskumy Stevenson – Fazly – North, 2004).
(2) Frekventovanosť
V súlade s názormi M. Ološtiaka (2011, s. 110) možno konštatovať, že frekventovanosť
môže byť jedným z pomocných faktorov aj pri delimitácii verbo-nominálnych viacslovných
pomenovaní (generalizovane platí aj v tejto skupine viacslovných pomenovaní, že čím
frekventovanejšia je kolokácia, tým väčšia je šanca na lexikalizáciu), avšak frekventovanosť
sama osebe nemá dostatočnú delimitačnú silu, pretože vysoko frekventované môžu byť aj
verbo-nominálne syntagmy. Doloženosť a frekvenciu jednotiek v jazykovom úze možno
skúmať prostredníctvom korpusových databáz. Osobitnými funkciami popisujúcimi spo-
ločný výskyt slov sú mi-score a T-score. Umožňujú klasifikovať slová na základe ich spolu-
výskytu s inými slovami a identifikovať ich tak ako kolokácie. Mi-score označuje pravdepo-
dobnosť, že javy x a y nastanú súčasne. V našom prípade ide o pravdepodobnosť výskytu
slova y v kontexte hľadaného slova x. Nežiaducou vlastnosťou hodnoty mi-score je, že je
príliš determinovaná frekvenciou jednotlivých slov. Najvyššie hodnoty tak dosahujú slová
s nízkou frekvenciou. Pomocou T-score sa testuje, či zistené počty výskytov jednotlivých

slov a ich dvojíc zodpovedajú náhodnému rozloženiu slov v korpuse. Čím vyššia je hodnota
T-score, tým menej je pravdepodobné, že ide o náhodné rozloženie slov a naopak, tým
pravdepodobnejšie je, že ide o pevné, ustálené kombinácie slov, t. j. o kolokácie. T-score
predstavuje nástroj, pomocou ktorého možno presnejšie stanoviť pravidelnosť, systémo-
vosť kolokácie pri jednotkách s nižšou frekvenciou (porov. Blatná, 2004). V nasledujúcej
časti prinášame parciálnu analýzu kolokability slovesa mať. Jednotlivé substantívne kolo-
káty tohto verba sme rozdelili do frekvenčných pásem a uvádzame pri nich hodnotu T-
score.
[4] Kolokabilita slovesa mať s údajmi T-score jeho kolokátov

12 000 – 10 000 5000 – 4000 4000 – 3000 3000 – 2000
dieťa 1,307 istota 3,943 smola 5,327 firma 0,275
nárok 4,875 povinnosť 2,608 talent 3,838 práca -0,547
šťastie 4,008 prístup 2,742 podozrenie 4,010 vzťah 0,739
chuť 4,590 ambícia 4,422 výhoda 2,901 kapacita 3,203
význam 2,788 odvaha 3,901 schopnosť 2,290
príležitosť 2,171 sklon 5,176 podoba 1,903
peniaz 1,843 hosť 1,029 zastúpenie 4,137
tendencia 4,723 oko 0,585
žena -0,030
Boldom sú v tabuľke uvedené tie substantíva, pri ktorých má verbum mať platnosť au-
tosémantickej jednotky, v ostatných prípadoch možno predpokladať kategoriálny status
verba. Z korpusových dát je zrejmé, že pri substantívnych kolokátoch s kategoriálnym
verbom je hodnota T-score vyššia, dosahuje hodnotu 2 a vyššie (typicky sa pohybuje okolo
hodnoty 4). Naopak, v prípade autosémantického statusu verba je hodnota T-score rela-
tívne nízka, zväčša nepresahuje hodnotu 1,8. Tieto údaje potvrdzujú predpoklad, že T-
score možno využiť ako pomôcku pri identifikácii ustálených, systémových verbo-
nominálnych spojení s kategoriálnym verbom.
(3) Motivačná priezračnosť

A. Jarošová vo svojich prácach konštatuje, že v skupine lexikalizovaných spojení sa na-
chádzajú jednotky s rozličnou mierou sémantickej transponovanosti (porov. Jarošová,
2000a). Podľa M. Ološtiaka platí, že vo vzťahu k trom typom lexikalizovaných spojení
(termíny, neutrálne viacslovné pomenovania a frazémy) sa obraznosť uplatňuje takto:
v skupine termínov ide o príznakovú vlastnosť, v skupine neutrálnych viacslovných pome-
novaní ide o neutrálnu vlastnosť a v skupine frazém ide o prototypovú vlastnosť (Ološtiak,
2011, s. 112). Z hľadiska explicitnosti a motivačnej priezračnosti neutrálne viacslovné po-
menovania stoja bližšie pri odborných termínoch, avšak v tejto skupine sa obraznosť
uplatňuje v oveľa väčšej miere než v terminológii. Pokiaľ ide o verbo-nominálne spojenia,
možno konštatovať, že v porovnaní s ostatnými neutrálnymi viacslovnými pomenovaniami
je obraznosť v skupine verbo-nominálnych spojení zastúpená v menšej miere. Prispievajú
k tomu najmä dve skutočnosti: 1) sémantické vyblednutie kategoriálneho verba, ktoré tak
vyjadruje najmä klasifikačné/kategoriálne príznaky, 2) predikátové substantívum, ktoré je
„zdrojom“ lexikálneho významu celého spojenia, sa vo verbo-nominálnom spojení realizu-

je vo svojom doslovnom význame. Ak však akceptujeme skutočnosť, že proces desémanti-
zácie kategoriálneho verba má graduálnu povahu a že kategoriálne verbum nie je séman-
ticky úplne prázdne, ale zachováva si niektoré sémantické prvky svojho motivanta, potom
môžeme v skupine verbo-nominálnych pomenovaní vydeliť motivačne transparentnejšie
typy (napr. robiť kontrolu, robiť reformu, vykonať operáciu a pod.) a motivačne zastretej-
šie typy (brať skazu, dostať rozum). V tejto súvislosti možno postulovať vyššiu a nižšiu
mieru kolokačnej anomálnosti verbo-nominálneho spojenia a kolokabilitu konkrétnych
kategoriálnych verb s vybranými sémantickými triedami substantív interpretovať v zmysle
rekurentného metaforického modelu. Napríklad skupinu verbo-nominálnych spojení dať
príkaz, dať rozkaz, dať radu, dať inštrukciu, dať odpoveď, dať pokyn, dať sľub s katego-
riálnym verbom dať, ktorého sémantickým motivantom je autosémantické verbum dandi,
možno chápať na základe metaforického modelu KOMUNIKÁCIA je DÁVANIE/POSIELANIE
(Lakoff – Johnson, 2002).
Podľa S. Malmgrena na základe výberu kategoriálneho verba je možné odsledovať istý
druh metaforickosti verbo-nominálnych spojení, avšak udalostné metafory môžu byť vy-
svetlené iba ex post facto a nie sú v žiadnom jazyku prediktabilné (cit. podľa Cinková,
2009, s. 40).
(4) Ekvivalentnosť s jednoslovným pomenovaním

Ekvivalentnosť verbo-nominálneho spojenia a jeho jednoslovného verbálneho pendan-
tu je indikátorom funkčnej analógie jestvujúcej medzi jednoslovnými a viacslovnými po-
menovaniami. V skupine verbo-nominálnych spojení kritérium ekvivalentnosti
s jednoslovným pomenovaním nemožno (podobne ako v celej skupine viacslovných po-
menovaní) považovať za kriteriálny faktor.
(i) Nie všetky verbo-nominálne pomenovania disponujú jednoslovným ekvivalentom.
Podľa Ľ. Kralčáka (2005, s. 94 – 98) možno skupinu verbo-nominálnych spojení rozdeliť na
základe faktora motivácie na multiverbizované a nemultiverbizované analytické verbo-
nominálne spojenia. Spojenia bez jednoslovného ekvivalentu sa utvárajú na základe exis-
tujúcich multiverbizačných modelov, napr. dať pokyn podľa dať príkaz (jednoslovný ekvi-
valent prikázať), podať prehľad podľa podať výklad (jednoslovný ekvivalent vyložiť) a pod.
Keďže multiverbáty s kategoriálnym verbom v takýchto prípadoch vznikajú na základe
analógie, M. Ološtiak (2011, s. 137) v tejto súvislosti uvažuje o tzv. analogickej multiverbi-
zácii.
(ii) Kritérium ekvivalentnosti jednoslovného pomenovania a viacslovného komplexu
spĺňajú aj niektoré voľné syntagmy, napr. dať dar – obdarovať, dať známku – oznámkovať,
klásť do fliaš – fľaškovať a pod.
(5) Terminologickosť
V teoretickej literatúre sa konštatuje, že terminologickosť možno považovať za záruku
nominačnosti, reprodukovanosti, pevnosti denotačného vzťahu pri viacslovných pomeno-
vaniach (Ološtiak, 2011, s. 107). Podľa tohto autora kritériá „v skupinách VP, ktorých sa
(terminologickosť, onymickosť, dopl. M. I.) týkajú (odborné termíny, vlastné mená), sú
platné vždy“ (Ološtiak, 2011, s. 118). Jednoznačnú silu kritéria terminologickosti však rela-
tivizujú jednotky, ktoré majú status polotermínov. Už K. Hausenblas (1962) upozorňuje na
fakt, že okrem zreteľných termínov a netermínov existuje prechodná oblasť, slová slabo
terminologizované. Pri týchto jednotkách sa objavuje menšia jednota a záväznosť v použí-
vaní, majú odborné zafarbenie, bežne sa v odborných prejavoch uplatňujú, avšak nie
v striktne vymedzenom význame. Podľa tohto autora ide najmä o termíny škôl, smerov,
pracovných skupín, ďalej termíny individuálne a termíny utvorené ,,ad hoc“ pri riešení
danej úlohy.
Pokiaľ ide o oblasť verbo-nominálnych pomenovaní, tie nemožno považovať za termi-
nologicky motivované. Pri niektorých verbo-nominálnych spojeniach, ktoré vznikli na zá-
klade multiverbizácie, však možno identifikovať prítomnosť štýlového príznaku knižnosti,
resp. oficiálnosti. Podľa Dynamiky slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (Horecký – Buzássy-
ová – Bosák et al., 1989, s. 251) sú multiverbizačné spojenia charakteristické pre isté ko-
munikačné sféry: v odbornej, publicistickej a administratívnej sfére sú prostriedkom na
dosahovanie väčšej abstraktnosti a explicitnosti vo vyjadrení a zároveň prostriedkom na
zníženie antropomorfickosti a „agensovosti“ týchto prejavov.
Vzniká však otázka, či možno všetky verbo-nominálne spojenia s kategoriálnym prvkom
hodnotiť ako štýlové alternanty jednoslovných pomenovaní. Jedným zo spôsobov, ako
odpovedať na položenú otázku, je skúmanie štýlovej distribúcie verbo-nominálnych po-
menovaní a ich jednoslovných ekvivalentov v korpuse. Korpus predstavuje nástroj, ktorý
bádateľovi umožňuje mapovať štýlovú distribúciu jednotlivých viacslovných pomenovaní
v istých typoch textov. V nasledujúcom grafe prinášame frekvenčné údaje
o percentuálnom zastúpení verbo-nominálnych spojení s kategoriálnym verbom robiť
v jednotlivých štýloch.
[5] Štýlová distribúcia verbo-nominálnych spojení s kategoriálnym verbom robiť
Korpusové dáta ukazujú, že štýlová distribúcia verbo-nominálnych spojení s katego-

riálnym verbom robiť je rôzna v závislosti od konkrétneho viacslovného pomenovania.
Časť verbo-nominálnych spojení je preferovaná v publicistickom a odbornom štýle (robiť
kontrolu, robiť prieskum), iné jednotky sú však frekventované v umeleckom štýle (robiť
žart(y), robiť pokrok(y)). Keď porovnáme frekvenčnú distribúciu týchto viacslovných po-
menovaní s ich jednoslovnými pendantmi, môžeme vidieť, že medzi nimi nebadať výraz-
nejšie štylistické rozdiely.
[6] Štýlová distribúcia jednoslovných ekvivalentov verbo-nominálnych spojení

s kategoriálnym verbom robiť
Možno teda konštatovať, že v prípade, že sa verbo-nominálne spojenie uplatňuje popri

syntetickom ekvivalentnom slovesnom predikáte, prichádzajú do úvahy dve možnosti.
V prvom prípade sa verbo-nominálne spojenie vymedzuje ako štýlová alternatíva syntetic-
kých predikátov, napr. orať – robiť orbu, pitvať – konať pitvu, namietať – vzniesť námietku.
V niektorých prípadoch však verbo-nominálne spojenie a jeho ekvivalentný jednoslovný
pendant (môže ním byť rovnakokorenný i inokorenný korelát) fungujú popri sebe ako dve
nominačné alternatívy bez štýlového odlíšenia, napr. robiť žarty – žartovať, robiť pokroky
– pokročiť, báť sa – mať strach, smútiť – mať smútok, mať stres – stresovať sa. Možno
teda konštatovať, že pre časť verbo-nominálnych pomenovaní a ich jednoslovných pen-
dantov je typická štylistická diferenciácia (napr. robiť orbu – orať, vzniesť námietku – na-
mietať, konať pitvu – pitvať), väčšia miera explicitnosti predpokladá ich preferenciu
v objektívnych štýloch, v mnohých prípadoch však majú tieto koreláty k sebe veľmi blízko
a rozdiel medzi nimi treba hľadať v jemných sémantických dištinkciách viazaných na kom-
ponenty udalostnej štruktúry, porov. kap. 7.
4 Sémantika kategoriálnych verb
Konštrukcia verbum – substantívum predstavuje kolokačné kontinuum: na jednom pó-

le stoja voľné spojenia s doslovným konkrétnym významom (dať darček niekomu), na
opačnom póle zasa idiomatické konštrukcie (dať bodku za niečím, dať dušu za niekoho).
V strednom pásme sa vyskytujú konštrukcie, pri ktorých má doplnenie verba abstraktný
charakter (dalo mu to veľa práce). Oslabovanie sémantiky verba v spojeniach s abstrakt-
nými substantívami dejovej a stavovej povahy vedie k vzniku verbo-nominálnych spojení
s kategoriálnym verbom (dať radu niekomu). Graduálnosť procesu desémantizácie možno
pozorovať už pri autosémantických verbách, ktoré si na základe svojho významu vyžadujú
doplnenie obsahovým objektom. J. Oravec (1967, s. 86) konštatuje: „Obsahový objekt
bližšie vymedzuje, dopĺňa obsah málo konkrétneho deja.“
Pokiaľ ide o sémantiku kategoriálnych verb, v teoretickej literatúre sa profilujú dva ná-
zory. Niektorí autori tvrdia, že kategoriálne sloveso má slabý, takmer žiadny referenčný
význam. Podľa J. Radimského (2010, s. 160) sa slovesná časť na konštituovaní lexikálneho
významu prakticky nepodieľa, ide o sloveso depletívne, sémanticky vyprázdnené. Nulový
prínos kategoriálnych slovies do celkovej sémantickej štruktúry verbo-nominálneho spo-
jenia sa konštatuje aj v práci K. Haleho a S. Keysera (1993). Podľa viacerých autorov sú
kategoriálne verbá iba funkčné elementy, ktoré umožňujú predikatívnemu menu stať sa
hlavným predikátom (Cattell, 1984, Grimshaw – Mester, 1988).
Na druhej strane existujú autori, ktorí tvrdia, že kategoriálne slovesá sémanticky úplne
vyprázdnené nie sú. Napríklad P. Hanks et al. (2006, s. 441) konštatuje, že „ľahkosť“ kate-
goriálnych verb je záležitosťou istého stupňa“ a že „niektoré ľahké slovesá sú ľahšie než
iné“. Iní autori argumentujú, že výber verba ako komponentu verbo-nominálneho spoje-
nia je determinované jeho pôvodným významom (tzv. teória sémantickej kompatibility,
porov. Sanromán Vilas, 2011). V niektorých prácach sa postuluje semilexikálny status ka-
tegoriálnych verb (napr. Butt – Geuder, 2001).
Podiel kategoriálneho verba na sémantike verbo-nominálneho spojenia dokladujú na-
príklad existujúce klasifikácie kategoriálnych verb, napr. u Ľ. Kralčáka (2005), ktorý rozde-
ľuje formálne verbá na operátory a modifikátory. Operátory klasifikuje na akčné, stavové
a procesné, modifikátory na fázové (v rámci nich inchoatívne, duratívne a terminatívne),
limitné a modálne.2 Schopnosť kategoriálneho slovesa signalizovať akčný, stavový
a procesný význam indikuje, že sloveso si v takýchto spojeniach istú mieru sémantickej
špecifikácie zachováva, Ľ. Kralčák (2005, s. 98) hovorí o reliktných sémantických prízna-
koch.
Pri skúmaní sémantiky kategoriálneho verba bude základným východiskom našich
úvah téza, že kategoriálne verbá predstavujú skupinu verb s rôznym stupňom depletívnos-
ti a desémantizácia verbálneho komponentu je graduálnej, skalárnej povahy3. O skalárnej
desémantizácii kategoriálnych verb možno uvažovať v dvojakom zmysle. Jednak možno
skúmať skalárnu desémantizáciu kategoriálnych verb v rámci jednotlivých sémantických
mikroparadigiem (porov. napr. skupiny fázových inchoatívnych, fázových terminatívnych,
akčných exekutívnych, akčných prebitívnych verb a pod. u Kralčáka, 2005), jednak možno
uvažovať o skalárnej desémantizácii konkrétneho lexikálneho verba. V prvom prípade
budeme uvažovať o intraparadigmatickej desémantizácii kategoriálnych verb, v druhom
prípade o intralexematickej desémantizácii kategoriálneho verba.
Pokiaľ ide o intraparadigmatickú desémantizáciu, signálom, že kategória formálnych
verb je štruktúrovaná graduálne, je ich diferenciácia na kategoriálne verbá všeobecného
2
K tejto klasifikácii možno vzniesť dve pripomienky: v prvom rade sa zdá, že v niektorých prípadoch
nie je vymedzený sémantický príznak záležitosťou kategoriálneho verba, ale predikatívneho mena, resp.
jeho predložkovo-pádového stvárnenia. Platí to napríklad o modálnych a limitných formálnych slovesách
(napr. mať možnosť, mať povinnosť, byť pred infarktom). Ďalšia pripomienka sa týka možnosti jedno-
značne vymedziť status operátorov so širokou kolokačnou paradigmou. Ľ. Kralčák (2005) napríklad pova-
žuje kategoriálne sloveso mať za operátor v rámci kategoriálnych stavových slovies. Avšak výskum kolo-
kátov daného verba ukazuje jeho uplatnenie pri vyjadrovaní statických významov, napr. mať autoritu,
mať funkciu, resp. akčných významov, napr. mať dozor, mať otázky.
3
Namiesto termínu sémantické výprázdňovanie verba sa v niektorých teoretických koncepciách
používa termín kontextovo motivovaná reinterpretácia verba (porov. Cinková – Kolářová, 2006, s. 119).
významu a kategoriálne verbá špecifického významu (Kralčák, 2005). V niektorých teore-

tických prácach sa zasa rozlišujú pravé kategoriálne verbá a verbá s významom vágneho
diania (Kearns, 2002).
Diferenciácia kategoriálnych verb so všeobecným významom, kategoriálnych verb so
špecifickým významom a verb s významom vágneho diania sa teda týka miery ich desé-
mantizácie. Najvyšší stupeň depletívnosti sa spája s kategoriálnymi verbami všeobecného
významu, pri kategoriálnych verbách špecifického významu je miera desémantizácie niž-
šia. Najmenšia miera depletívnosti sa spája s verbami s významom vágneho diania, ktoré
predstavujú hraničný prípad kategórie lexikálnych a kategoriálnych verb. Mieru sémantic-
kého vyprázdňovania verbálnej jednotky teda možno zachytiť prostredníctvom nasledujú-
cej schémy: lexikálne verbum ! verbum s významom vágneho diania ! kategoriálne ver-
bum špecifického významu ! kategoriálne verbum všeobecného významu.
4.1 Kategoriálne verbá a verbá s významom vágneho diania

Pre lexikografické spracovanie je rozhodujúca najmä hranica medzi kategoriálnym ver-
bom a verbom s významom vágneho diania. Diferenciácia pravých kategoriálnych verb
a verb s významom vágneho diania sa opiera o charakter sémantickej štruktúry verbálnej
jednotky. Pri charakterizovaní funkcie kategoriálnych slovies J. Kačala (1997) vychádza
z teórie sémantických príznakov, pričom uplatňuje členenie sémantických komponentov
na kategoriálne, subkategoriálne a individuálne.4
Nazdávame sa, že pri stanovovaní statusu verba výhodnejšie je pracovať so štruktúrou
sémantických komponentov, ako ju uvádza J. Dolník (2003). Podľa J. Dolníka je vyčleňova-
nie kategoriálnych komponentov problematické, lebo nemajú čistú lexikálnosémantickú
povahu, ale určujú lexikálno-gramatickú charakteristiku jednotiek. V jeho prístupe sa tak
pracuje s klasifikačnými, generickými a špecifikačnými komponentmi. Klasifikačné kompo-
nenty sú komponenty spoločné istej lexikálnej triede. Na tejto úrovni by sme mohli praco-
vať so sémantickými príznakmi, ako ich vyčlenil J. Kačala na úrovni subkategoriálnych
komponentov. Tie vlastne zodpovedajú sémantickým makroskupinám verb. Generické
komponenty zodpovedajú konkrétnemu lexikálnosémantickému poľu, teda sémantickým
mikroskupinám, ako sú napr. slovesá hovorenia, slovesá psychofyziologického stavu a
pod. Špecifikačné komponenty reprezentujú úroveň osobitnej lexikálnosémantickej jed-
notky. Na základe miery depletívnosti v sémantickej štruktúre verba, tzn. depletívnosti na
úrovni jednotlivých sémantických komponentov, možno diferencovať medzi pravými ka-
tegoriálnymi verbami a verbami vágneho diania. Ilustrujeme to na nasledujúcich príkla-
doch.
Najvyšší stupeň depletívnosti sa spája so sémantickým vyprázdnením na úrovni klasifi-
kačných komponentov. Príkladom tohto stupňa depletívnosti je verbum mať, ktoré fungu-
je ako stavový, procesný i akčný operátor (mať odvahu, mať strach, mať otázky). Oproti
nemu si verbum robiť vo svojej sémantickej štruktúre zachováva konfiguráciu sémantic-
kých príznakov +dejovosť, +akčnosť, funguje teda ako akčný operátor (robiť kontrolu, robiť
4
Pri kategoriálnych verbách slovesný rámec nezahŕňa individuálny významový komponent. Škála
sémantických príznakov teda vyzerá nasledovne: a) kategoriálne: dynamický príznak, b) subkategoriálne:
dejovosť – nedejovosť, procesuálnosť – neprocesuálnosť, činnostnosť – stavovosť, kauzatívnosť –
nekauzatívnosť, tranzitívnosť – netranzitívnosť, zámernosť – nezámernosť.
krik, robiť poriadok). Na úrovni generických komponentov je však desémantizované.

V porovnaní s ním napríklad v sémantickej štruktúre verba cítiť je popri zachovanej konfi-
gurácii klasifikačných komponentov prítomný aj generický komponent psychofyziologický
stav (P-F stav). Sémantická redukcia zasahuje len úroveň špecifikačných komponentov
(cítiť strach, cítiť bolesť, cítiť hlad). Pri verbe trpieť je stupeň depletívnosti najnižší, gene-
rický komponent psychofyziologický stav je špecifikovaný príznakom negatívny (trpieť
nespavosťou).
[7] Štruktúra sémantických príznakov pravých kategoriálnych verb a verb vágneho diania5
MAŤ ROBIŤ CÍTIŤ TRPIEŤ
klasifikačné komponenty ±A, ±D +A, +D +A, D +A, D
generické komponenty P-F stav P-F stav
špecifikačné komponenty negatívny
PKV PKV VVD VVD
Za pravé kategoriálne verbá možno považovať verbá, pri ktorých dochádza k sémantic-
kému vyprázdneniu na úrovni generických a špecifikačných komponentov (v našich príkla-
doch teda verbá mať a robiť). Zachovanie generického sémantického príznaku a deséman-
tizácia na úrovni špecifikačných komponentov sa vzťahuje na slovesá s významom vágne-
ho diania (v našich príkladoch cítiť a trpieť).
Rozdiel medzi pravými kategoriálnymi verbami a verbami s významom vágneho diania
možno ďalej ilustrovať na tzv. exekutívnych slovesách (porov. Kralčák, 2005). V synony-
mickom rade robiť/urobiť – vykonávať/vykonať – uskutočňovať/uskutočniť – realizovať/
zrealizovať – páchať/spáchať – dopúšťať sa/dopustiť sa možno vymedziť na jednej strane
verbá robiť/urobiť – vykonávať/vykonať – uskutočňovať/uskutočniť – realizovať/zrealizo-
vať a na druhej strane verbá páchať/spáchať – dopúšťať sa/dopustiť sa. Na základe prí-
tomnosti sémantického komponentu [zlé, nedovolené] pri verbách páchať/spáchať – do-
pustiť sa/dopúšťať sa možno v súvislosti s týmto jednotkami uvažovať skôr o verbách vág-
neho diania.6
Uplatnenie verbálnej jednotky vo funkcii kategoriálneho verba Ľ. Kralčák (2005, s. 29)
vysvetľuje na základe procesu sémanticko-syntaktickej transpozície. Tá v jeho prístupe
funguje ako jedno z primárnych kritérií vymedzovania kategoriálnych verb (dať knihu – dať
odpoveď, byť v dome – byť v strese). Uplatnenie procesu sémanticko-syntaktickej transpo-
zície je však problémom pri verbách, ktoré sa nikdy nespájajú s konkrétom: cítiť lásku,
prežívať bolesť, trpieť nespavosťou ap. V týchto prípadoch je kritérium sémanticko-
syntaktickej transpozície buď nepoužiteľné, alebo možno citované slovesá považovať za
autosémantické (Ľ. Kralčák ich však uvádza ako príklady kategoriálnych verb). Druhým
problémom je tiež skutočnosť, že o syntakticko-sémantickej transpozícii by bolo možné
5
PKV: pravé kategoriálne verbum, VVD: verbum vágneho diania.
6
V niektorých prípadoch je hranica medzi kategoriálnym verbami a verbami s významom vágneho
diania neostrá, čo sa prejavuje aj pri lexikografickom spracovaní verbálnych jednotiek. Napríklad spojenie
venovať pozornosť niekomu sa v KSSJ spracúva ako lexikalizované spojenie, ale kolokácia venovať deťom
starostlivosť sa uvádza ako exemplifikácia lexie so sémantizáciou „poskytovať, poskytnúť“.
uvažovať vo všetkých prípadoch sémantickej derivácie sekundárneho abstraktného výz-

namu z primárneho konkrétneho významu (napr. zabiť hus – zabiť čas).
4.2 Všeobecné kategoriálne verbá a špecifické kategoriálne verbá

Miera sémantickej depletívnosti sa odráža aj v kolokabilnom potenciáli kategoriálnych
verb. Všeobecné kategoriálne slovesá s najvyššou mierou sémantickej depletívnosti sa
vyznačujú širokou kolokabilitou (byť, mať, robiť, dať, dostať, držať, klásť, viesť a pod.),
naopak, špecifické kategoriálne slovesá s nižšou mierou sémantickej depletívnosti majú
zúženú kolokačnú paradigmu (uskutočniť, venovať). Pri špecifických kategoriálnych ver-
bách práve zúžená kolokačná paradigma indikuje zachovanie niektorých sémantických
komponentov v ich seméme. Daný stav budeme manifestovať na sémantickej skupine tzv.
exekutívnych verb (k termínu pozri Kralčák, 2005).
Pri skúmaní kolokability verb možno diferencovať medzi absolútnou kolokabilitou (po-
čet jednotiek, s ktorými sa kategorálne verbum spája) a interparadigmatickou kolokabili-
tou (kolokabilita s jednotkami z rôznych sémantických tried).
Zo SNK sme extrahovali 10 najfrekventovanejších deverbatívnych substantív s dejovým
významom v kolokácii s exekutívnymi verbami robiť, uskutočňovať, realizovať a vykonávať.
Následne sme overovali ich kolokabilitu s ostatnými verbami. V tabuľke uvádzame pri
jednotlivých verbách tie substantíva, ktoré sú kolokabilné so všetkými slovesami zo skú-
maného radu. V prvom riadku pri každom verbe je uvedených jeho 10 najfrekventovanej-
ších kolokátov. V druhom riadku sú uvedené najfrekventovanejšie kolokáty ostatných
exekutívnych verb (R – robiť, Re – realizovať, U – uskutočňovať, V – vykonávať) a frekven-
cia ich uplatnenia v kolokáciách so skúmaným verbom, pričom ich nízky výskyt s daným
verbom (d 50) označujeme hviezdičkou (*) a kolokáty s veľmi nízkym výskytom (d 5) uvá-
dzame v zátvorke. Posledný stĺpec prináša informáciu o celkovom počte kolokátov kon-
krétneho verba.
[8] Kolokačné preferencie exekutívnych kategoriálnych verb

Verbum Kolokáty Počet
robiť práca, rozhodnutie, zmena, prieskum, výskum, rozhovor, pokrok, po- 25
kánie, pokus, úprava
U: reforma, *operácia, zmena, *útok, výskum, rozhodnutie, (platba),
kontrola, prieskum, výber
V: kontrola, (prax), *dozor, *správa, *operácia, *dohľad, údržba, po-
hyb, *robota, oprava
Re: (výstavba), reforma, *aktivita, (platba), zmena, práca, prieskum,
obchod, (stavba), *predaj
uskutočňovať reforma, operácia, zmena, útok, výskum, rozhodnutie, platba, kontro- 20
la, prieskum, výber
R: (práca), (rozhodnutie), zmena, (prieskum), výskum, *rozhovor, (pok-
rok), (pokánie), *pokus, *úprava
Re: (výstavba), reforma, *aktivita, platba, zmena, *práca, *prieskum,
*obchod, *stavba, *predaj
V: *kontrola, (prax), (dozor), (správa), *operácia, (dohľad), (údržba),
(pohyb), (robota), (oprava)
realizovať výstavba, reforma, aktivita, platba, zmena, práca, prieskum, obchod, 21

stavba, predaj
R: *práca, rozhodnutie, zmena, prieskum, výskum, *rozhovor, (pok-
rok), (pokánie), *pokus, *úprava
U: reforma, *operácia, zmena, (útok), výskum, rozhodnutie, platba,
*kontrola, prieskum, *výber
V: *kontrola, (prax), (dozor), *správa, *operácia, (dohľad), (údržba),
*pohyb, (robota), *oprava
vykonávať kontrola, prax, dozor, správa, operácia, dohľad, údržba, pohyb, robota, 22
oprava
R: práca, *rozhodnutie, *zmena, *prieskum, *výskum, (rozhovor),
(pokrok), (pokánie), *pokus, *úprava
U: *reforma, operácia, zmena, (útok), *výskum, *rozhodnutie, *platba,
kontrola, *prieskum, *výber
Re: (výstavba), *reforma, *aktivita, *platba, *zmena, práca, *prieskum,
*obchod, (stavba), (predaj)
Malá korpusová sonda do správania exekutívnych verb priniesla niekoľko zistení. Jed-
ným z nich je väčšia kolokačná roztvorenosť verba robiť v porovnaní so zvyšnými verbami
nielen z aspektu absolútnej kolokability. Medzi desiatimi najfrekventovanejšími kolokátmi
verba robiť sú tri substantíva (rozhovor, pokrok, pokánie), ktoré neboli identifikované
v kolokácii s minimálne jedným zo zvyšných exekutívnych verb.
Z pohľadu absolútnej frekvencie jednotlivých kolokátov sa tiež ukazuje, že deverbatív-
ne substantíva najčastejšie uplatňované v kolokácii s verbom robiť majú tendenciu k veľmi
nízkej kolokabilite s príbuznými verbami, v mnohých prípadoch tak exekutívne sloveso
robiť na vyjadrenie príslušného významu slúži ako centrálne kategoriálne verbum (porov.
robiť pokus/y – uskutočňovať pokus/y – realizovať pokus/y – vykonávať pokus/y). Popri
verbe robiť najvyššiu roztvorenosť kolokačnej paradigmy pozorujeme pri verbe vykonávať.
Napriek tejto podobnosti verbum vykonávať nevykazuje kolokabilitu s deverbatívom roz-
hovor, čo indikuje, že sa na rozdiel od predikátu robiť nepoužíva na pomenúvanie komuni-
kačného významu.7
Deverbatívum pokroky patrí medzi desať najfrekventovanejších kolokátov verba robiť,
napriek tomu nie je kolokabilné ani s jedným z ďalších sledovaných exekutívnych verb.
Možno si to vysvetliť oslabenou prítomnosťou sémantického príznaku zámernosť vo výz-
name sprostredkovanom syntetickou formou „pokročiť, postúpiť, napredovať“. Inkoloka-
bilita substantíva pokroky s verbami realizovať, uskutočňovať a vykonávať, a naopak, jeho
kolokabilita výlučne s verbom robiť signalizuje vyprázdňovanie významu verba robiť až na
úrovni klasifikačných komponentov, a teda jeho nerovnaký sémantický status vo vzťahu
k zvyšným skúmaným verbám. Podobnú inkompatibilitu s verbami uskutočňovať, realizo-
vať a vykonávať možno pozorovať aj pri iných substantívach s príznakom nezámernosť,
vyskytujúcich sa v kolokáciách s verbom robiť, ktoré sme však do tohto miniprieskumu
nezahrnuli, napr. robiť chybu/y, robiť hlúposti, robiť zmätky.
7
Verbum vykonávať sme nenašli ani v kolokácii s ďalšími komunikačnými deverbatívami: žarty,
výčitky (okrem pohovor s nízkou frekvenciou 10).
Mieru kolokačnej otvorenosti všeobecných kategoriálnych verb súvisiacu so stupňom

sémantickej depletívnosti možno manifestovať aj na roztvorenosti interparadigmatickej
kolokačnej paradigmy kategoriálneho verba, teda na základe jeho kolokability s ďalšími
predikatívnymi menami jednotlivých sémantických tried. Najroztvorenejšiu interparadig-
matickú kolokačnú paradigmu má verbum robiť, podľa korpusových údajov sa môže spájať
so sémanticky heterogénnymi substantívami, s ktorými vystupuje vo funkcii predikátov
s významom vydávania zvukov (robiť krik, robiť hluk), akčných a aj procesných modifikač-
ných predikátov (robiť zmeny, robiť reformy; robiť posun), realizačných predikátov (robiť
výskum, robiť prieskum, robiť dohodu), vzťahových predikátov (robiť hanbu, robiť ústu-
pky), kreatívnych predikátov (robiť zázraky), predikátov pohybu (robiť krok, robiť pohyb),
komunikačných predikátov (robiť výčitky, robiť pohovory), kognitívnych predikátov (robiť
rozhodnutie). Pri ostatných verbách je interparadigmatická kolokabilita nižšia.
V skupine exekutívnych verb tak možno na báze uvedených zistení uzavrieť, že ako zá-
kladné kategoriálne verbum sa profiluje jednotka robiť/urobiť, ako verbá so špecifickým
kategoriálnym významom sa profilujú slovesá vykonávať/vykonať, uskutočňovať/usku-
točniť, realizovať/zrealizovať a za verbá s významom vágneho diania možno považovať
jednotky páchať/spáchať, dopúšťať sa/dopustiť sa.
5 Spojenia s kategoriálnym verbom a lexikalizácia
V mnohých teoretických prácach sa spojenia s kategoriálnym slovesom uvádzajú ako

prípady lexikalizácie. Na druhej strane, niektorí autori zasa v súvislosti s verbo-
nominálnymi spojeniami s kategoriálnym verbom uvažujú o procesoch gramatikalizácie
(porov. Brinton – Traugott, 2005; Elenbaas, 2011). Podľa N. P. Himmelmanna (2004) mož-
no procesy lexikalizácie a gramatikalizácie chápať dvojakým spôsobom. V prvom prístupe
sa gramatika a lexika chápu ako dve oddelené nádoby plné gramatických alebo lexikálnych
jednotiek, pričom procesy gramatikalizácie a lexikalizácie vedú k presunu prvkov z jednej
nádoby do druhej. Takýto prístup sa niekedy označuje ako škatuľová metafora. V druhom
prístupe sa gramatikalizácia a lexikalizácia chápu ako procesy, ktoré zasahujú jazykovú
jednotku rôznymi spôsobmi, pričom môžu prebiehať aj paralelne. Výsledkom lexikalizač-
ných procesov je, že lexikalizované spojenia sú menej modelové, menej produktívne
a menej kompozičné (porov. Bybee – Perkins – Pagliuca, 1994). Naopak, v dôsledku gra-
matikalizácie sú spojenia modelovejšie a produktívnejšie, avšak aj menej kompozičné, a to
v dôsledku procesov fixácie a koalescentnosti (porov. Himmelmann, 2004).
Lexikalizačné procesy sú charakteristické tým, že ich výsledkom sú motivačne nezre-
teľné významy, nízka miera produktivity a fosilizácia. V teoretických prácach sa lexikalizá-
cia zväčša spája s takými charakteristikami ako sú nekompozičnosť, nemodifikačnosť
a nesubstituovateľnosť (Manning – Schütze, 1999).
(a) nekompozičnosť
Miera nekompozičnosti je typická pre niektoré viacslovné pomenovania a závisí od sta-
tusu kategoriálneho verba. Kategoriálne verbá so všeobecným významom sú charakteris-
tické vyššou mierou kompozičnosti, zatiaľ čo verbá so špecifickým významom vytvárajú
menej produktívne modely, porov. napríklad verbo-nominálne spojenia s významom pre-
dikátov kontaktu: kategoriálne sloveso dať so všeobecným významom je súčasťou pome-
novaní dať bozk, dať facku, dať úder, zatiaľ čo kategoriálne verbá so špecifickým výz-
namom vykazujú nižšiu mieru produktivity, napr. vlepiť bozk, vtlačiť bozk, vtisnúť bozk, ale
*vtlačiť úder, *vtlačiť facku, *vtisnúť úder, *vtisnúť facku; uštedriť úder, uštedriť facku, ale
*uštedriť bozk; streliť facku, vylepiť facku, struhnúť facku, ale *streliť úder, *vylepiť úder,
*struhnúť úder, *streliť bozk, *vylepiť bozk, *struhnúť bozk.
V skupine niektorých viacslovných pomenovaní s kategoriálnym verbom tak nachá-
dzame spojenia, vytvárané na základe relatívne produktívnych modelov. Výskumy potvr-
dzujú, že pre niektoré kategoriálne verbá je typická systematická a prediktabilná kombi-
novateľnosť s istým typom predikatívnych mien. Napríklad kategoriálne verbum dať sa
pomerne pravidelne spája s predikatívnymi menami patriacimi do triedy ilokučných de-
verbatív, napr. dať pokyn, dať príkaz, dať rozkaz, dať návrh, dať podnet, dať radu, dať
inštrukciu (direktíva), dať odpoveď (interogatíva), dať povolenie, dať súhlas (permisíva).
Tieto relatívne produktívne modely znižujú nekompozičnosť verbo-nominálneho spojenia.
Na druhej strane, v iných sémantických skupinách sa kategoriálne verbá vyznačujú selekč-
nou reštriktívnosťou vo vzťahu k predikatívnym menám, s ktorými sa môžu kombinovať,
porov. dať život – *dať smrť, dať do obehu – *dať do kolobehu, *dať do cirkulácie.
Nekompozičnosť niektorých verbo-nominálnych spojení sa spája s vyššou mierou sé-
mantickej idiosynkratickosti, resp. motivačnej nezreteľnosti – ide o prípady, keď význam
spojenia nie je daný súčtom významov jeho komponentov. Sémantická idiosynkratickosť
viacslovného pomenovania je daná mierou jeho sémantickej transponovanosti. Na ilustrá-
ciu uvedeného javu sa pokúsime porovnať viacslovné pomenovania s kategoriálnym ver-
bom dostať, napr. dostať rozhrešenie, dostať pokarhanie – dostať hlad, dostať smäd, do-
stať záchvat. Kategoriálne verbá v spojeniach dostať rozhrešenie, dostať pokarhanie si
zachovávajú vo svojej sémantickej štruktúre sémantický komponent recipiendi, čo sa od-
ráža v existencii paralelných konverzných náprotivkov dostať rozhrešenie – dať rozhreše-
nie, dostať pokarhanie – dať pokarhanie. Jednotky z druhej skupiny takýmito konverznými
náprotivkami nedisponujú, porov. dostať hlad – *dať hlad, dostať smäd – *dať smäd, do-
stať záchvat – *dať záchvat. V tomto zmysle majú verbo-nominálne spojenia dostať hlad,
dostať smäd, dostať záchvat v porovnaní so spojeniami dostať rozhrešenie, dostať pokar-
hanie viac figuratívny význam založený na vyššej miere sémantickej transponovanosti
komponentov spojenia, čo zvyšuje mieru sémantickej idiosynkratickosti a posilňuje mieru
lexikalizácie týchto spojení.
(b) Nemodifikovateľnosť
Lexikalizované spojenia sú charakteristické nízkou mierou syntaktickej variability. Táto
vlastnosť sa v práci Ch. Manninga a H. Schützeho (1999) označuje ako nemodifikovateľ-
nosť. V prípade verbo-nominálnych spojení je nemodifikovateľnosť oslabená možnosťou
rozviť predikatívne meno formálne atributívnym komponentom. Jednotlivé verbo-nomi-
nálne spojenia s kategoriálnym verbom sa však môžu líšiť z hľadiska toho, do akej miery je
atributívna determinácia predikátového mena pre dané spojenie typická. V nasledujúcej
tabuľke prinášame porovnanie verbo-nominálnych pomenovaní s kategoriálnymi verbami
dostať a robiť z hľadiska frekvenčného zastúpenia štruktúr s atributívnou determináciou
a bez atributívnej determinácie predikátového substantíva (vychádzame z korpusovej
verzie prim-7.0-public-vyv).
[9] Frekvenčné zastúpenie atributívnej determinácie predikatívnych substantív vo ver-

bo-nominálnych spojeniach s kategoriálnymi verbami robiť a dostať
dostať Frekv. dostať Frekv. robiť Frekv. robiť Frek.
+ SUBST + ADJ + SUBST + ADJ
+ SUBST + SUBST
dostať 179 dostať 5 robiť výskum 171 robiť ADJ 78
rozum ADJ výskum
rozum
dostať 19 dostať 0 robiť 178 robiť ADJ 59
odvahu ADJ prieskum prieskum
odvahu
dostať 8 dostať 0 robiť 46 robiť ADJ 27
smäd ADJ reformu reformu
smäd
dostať 19 dostať 4 robiť zmenu 112 robiť ADJ 65
hlad ADJ hlad zmenu
Na základe zistených frekvenčných preferencií možno konštatovať, že atributívna de-

terminácia je typickejšia pre verbo-nominálne spojenia s kategoriálnym verbom robiť, čo
oslabuje nemodifikovateľnosť daných spojení a v dôsledku toho aj stupeň ich lexikalizova-
nosti. Naopak, atributívna determinácia predikatívneho substantíva nie je typická pre
verbo-nominálne spojenia s kategoriálnym verbom dostať, čo zvyšuje mieru ich nemodifi-
kovateľnosti a v konečnom dôsledku aj mieru lexikalizácie.
Ďalším aspektom nemodifikovateľnosti lexikalizovaných verbo-nominálnych spojení je
nekompletnosť paradigmy predikátového substantíva pri niektorých jednotkách. Ako prí-
klad možno uviesť verbo-nominálne spojenie dostať rozum (s významom „umúdriť sa,
zmúdrieť“), pri ktorom nemožno meniť číslo predikátového substantíva bez zmeny výz-
namu pomenovania (verbo-nominálne spojenie dostať rozumy má význam „prijať radu“).
Naopak, pri niektorých verbo-nominálnych spojeniach je zmena gramatickej kategórie
čísla predikátového substantíva bežná a nevedie k zmene významu pomenovania, porov.
dostať pokarhanie – dostať pokarhania, robiť zmenu – robiť zmeny, robiť reformu – robiť
reformy, čo je signálom nižšej miery ich nemodifikovateľnosti a lexikalizovanosti.
(c) Nesubstituovateľnosť
Pod lexikálnou idiosynkratickosťou rozumieme tú vlastnosť verbo-nominálneho spoje-
nia, na základe ktorej časť lexikalizovaného spojenia nemôže byť voľne substituovaná
sémanticky blízkym komponentom bez zmeny významu celého spojenia. Táto vlastnosť sa
niekedy označuje ako nesubstituovateľnosť (Manning – Schütze, 1999).
Vysoká miera nesubstituovateľnosti je typická najmä pre kategoriálne verbá so špeci-
fickým významom. Napríklad exekutívne kategoriálne verbá páchať, dopustiť sa sa môžu
spájať iba s predikatívnymi substantívami, ktoré majú vo svojej sémantickej štruktúre
inkorporované komponenty [zakázaný, nekalý]. Na druhej strane exekutívne kategoriálne
verbá so všeobecným významom vykazujú nižšiu mieru sémantických reštrikcií, napr.
(u)robiť, spraviť reformu – vykonať, vykonávať reformu – uskutočniť, uskutočňovať refor-
mu – (z)realizovať reformu. Najotvorenejšia kolokačná paradigma je charakteristická pre

exekutívne verbá (u)robiť a vykonať/vykonávať, hoci kategoriálne verbum vyko-
nať/vykonávať sa nikdy nekombinuje so substantívami odvodenými z komunikačných verb
(*vykonať, vykonávať rozhovor, vykonať, vykonávať krik) a spolu s kategoriálnymi verbami
uskutočniť/uskutočňovať a (z)realizovať ani s predikatívnymi substantívami implikujúcimi
nezámerné deje, napr. robiť zmätok, robiť chybu (*vykonať, vykonávať zmätok, *uskutoč-
niť, uskutočňovať zmätok, *realizovať, zrealizovať zmätok, *vykonať, vykonávať chybu,
*uskutočniť, uskutočňovať chybu, *realizovať, zrealizovať chybu).
6 Spojenia s kategoriálnym verbom a gramatikalizácia
V gramatikalizačnej teórii sa existencia netransparentných a transparentných výz-

namov (a možných medzistupňov jestvujúcich medzi týmito dvoma pólmi) interpretuje
ako vývin gramatikalizovaných významov z plnohodnotných lexikálnych významov. Pre
kategoriálne slovesá je charakteristický nejednoznačný sémantický status: svojím výz-
namom stoja medzi autosémantickými a auxiliárnymi verbami, niektorí autori im prisudzu-
jú semilexikálny status (porov. Butt – Geuder, 2001).
Pri skúmaní gramatikalizačných procesov odohrávajúcich sa v súvislosti s kategoriál-
nymi verbami budeme aplikovať jednotlivé parametre gramatikalizácie, ako ich formulo-
vali vo svojej práci O. Fischer a A. Rosenbach (2000, s. 24) na základe koncepcie Ch. Leh-
manna (1982, s. 306). Prostredníctvom týchto parametrov možno indikovať stupeň gra-
matikalizácie jazykových jednotiek.
[10] Gramatikalizačné parametre v rámci paradigmatických a syntagmatických procesov

Parametre Paradigmatické procesy Syntagmatické procesy
Váha 1a. strata integrity 2a. redukcia skopusu
Kohézia 1b. posilnenie paradigmatickosti 2b. posilnenie viazanosti
Variabilita 1c. strata paradigmatickej variability: posil- 2c. oslabenie syntagmatickej
nenie obligatórnosti variability
(1a) Strata integrity – desémantizácia

Ch. Lehmann (1995, s. 126) definuje integritu jazykového znaku ako prítomnosť vlast-
nosti, ktorá jazykovému znaku umožňuje zachovať si jeho identitu, jeho odlišnosť od
ostatných znakov a zabezpečuje mu istý stupeň prominentnosti v protiklade k ostatným
znakom v rámci syntagmy. Strata integrity sa prejavuje ako proces „sémantického vybled-
nutia“, teda postupnej straty plnohodnotného významu. Gramatikalizácia kategoriálnych
slovies sa prejavuje sémantickou reanalýzou slovesa v smere autosémantické verbum >
verbum vágneho diania > kategoriálne sloveso > (auxiliárne sloveso).
V teoretických prácach sa zdôrazňuje (porov. Traugott, 1982), že desémantizácia sa
spája s resémantizáciou, že gramatikalizované jednotky nestrácajú význam, ale nadobúda-
jú nové sémantické hodnoty späté s gramatikalizovanými významami. Na základe princípu
perzistencie, resp. retencie (Bybee et al., 1994) je použitie kategoriálneho verba determi-
nované „pozostatkami“ jeho lexikálnej histórie. Resémantizáciu kategoriálneho verba
možno teda vnímať ako sémanticko-pragmatickú expanziu: pôvodný lexikálny význam je

v prípade kategoriálneho verba neutralizovaný a kategoriálne verbum vyjadruje rôznoro-
dé sémantické odtienky späté s aspektmi udalostnej sémantiky.
Podľa M. Grepla a P. Karlíka (1998) existuje pomerne výrazná tendencia, aby sa predi-
kátory združovali do rodín, ktorých členy sa navzájom líšia kategoriálnym sémantickým
príznakom: jeden člen rodiny je charakterizovaný príznakom [MUTÁCIA], druhý prízna-
kom [+PROSTÁ MUTÁCIA] a tretí príznakom [+AKČNÁ MUTÁCIA]. Na tvorenie členov ta-
kýchto rodín sa využívajú prostriedky slovotvorné, lexikálne a syntaktické. Ak verbo-
nominálne spojenie nemá jednoslovný pendant, uplatňuje sa prednostne pri tvorení čle-
nov rodiny predikátorov (porov. Grepl – Karlík, 1998, s. 223), napr. mať nádej/nádejať sa –
dať nádej, byť rozpačitý – upadnúť do rozpakov/zrozpačitieť – priviesť do rozpakov. Táto
funkcia sa uplatňuje najmä v skupine predikátov, pri ktorých často absentujú syntetické
lexikálne predikáty, napr. byť smutný – smútiť – rozosmutniť, byť unavený – mať únavu –
unaviť/vzbudiť únavu, byť naradostený – mať radosť – rozradostiť/vyvolať radosť. Fungo-
vanie kategoriálneho verba, resp. verba s významom vágneho diania sa často spája s jem-
nou sémantickou špecifikáciou aspektových významov v prípade, že slovesný predikát ako
imperfektívum tantum alebo perfektívum tantum nepodlieha aspektovej modifikácii,
napr. sklamať sa – x, prežiť sklamanie – prežívať sklamanie (duratívnosť), báť sa – x, cítiť
strach – pocítiť strach (ingresívnosť). Možnosť signalizovať perfektívnosť je dôležitá najmä
pri jednovidových prevzatých verbách, ktoré sú z vidového hľadiska imperfektíva tantum,
napr. bilancovať – x, robiť bilanciu – urobiť bilanciu, kalkulovať – x, robiť kalkuláciu – uro-
biť kalkuláciu a pod.
Ďalším dôležitým aspektom verbo-nominálnych spojení je fakt, že pri nich existuje
možnosť nevyjadriť niektorý z argumentov, ktoré sú pri ekvivalentnom slovesnom predi-
káte obligatórne. Možno teda konštatovať, že z pragmatického hľadiska plnia verbo-
nominálne spojenia funkciu fokusácie deja/stavu, napr. Utrpel veľkú stratu. – *Stratil.,
Mám obavy. – *Obávam sa., Cítil hnus. – *Hnusilo sa mu., Má bolesti. – *Bolí ho.
Ďalšie aspekty udalostnej sémantiky, ktoré môže vyjadriť kategoriálne verbum, analy-
zujeme v kapitole 7.
(1b) Parameter: paradigmatizácia
Paradigmatickosť možno definovať ako formálnu a sémantickú integrovanosť paradig-
my ako celku. Členy paradigmy sú navzájom prepojené vzťahmi. Na jednej strane ich spo-
ločné vlastnosti fungujú ako identifikačné znaky paradigmy, na druhej strane na základe
istých odlišných vlastností vstupujú prvky paradigmy do opozitných a komplementárnych
vzťahov. Gramatikalizačné procesy sú často zdrojom formovania graduálnej dištinkcie
medzi základnými lingvistickými kategóriami (verbá, substantíva, adjektíva atď.) a vedľaj-
šími lingvistickými kategóriami (auxiliárne verbá, prepozície, konjunkcie atď.). Základné
lingvistické kategórie sú zvyčajne viac otvorené, vedľajšie lingvistické kategórie sú viac
zatvorené v zmysle počtu prvkov, ktoré k nim prislúchajú. Paradigmatizácia predstavuje
proces evolúcie z viac otvorenej do viac uzavretej kategórie (Hopper – Traugott, 1993,
s. 103).
Typické gramatické kategórie, ako sú napríklad kopuly, pozostávajú z uzavretého súbo-
ru prvkov (byť, mať, stať sa, ukázať sa, javiť sa, cítiť sa, zdať sa), na druhej strane, séman-
tické mikroskupiny autosémantických verb majú viac otvorenú paradigmu prvkov, napr.
sémantická mikroskupina posesívnych verb (mať, vlastniť, disponovať, požívať, prechová-
vať), verb dandi a recipiendi (dať, poskytnúť, dodať, prideliť, udeliť, podať, prispieť, daro-
vať, venovať, nadeliť, uštedriť, vynaložiť) a pod. Z týchto skupín len niektoré prvky môžu
nadobudnúť status kategoriálneho verba, napr. mať, dať, poskytnúť, udeliť, uštedriť. Na
druhej strane, v porovnaní s auxiliárnymi verbami, resp. s kopulami predstavujú katego-
riálne verbá viac otvorenú kategóriu.
Ďalším aspektom paradigmatickosti je miera integrovanosti paradigmy. Tá je daná
vlastnosťami, ktoré ju definujú a diferencujú od iných kategórií. Kategoriálne verbá
v rámci verbo-nominálnych spojení disponujú istými vlastnosťami, ktoré ich odlišujú od
autosémantických verb, resp. od verb vágneho diania. Ide o nasledujúce vlastnosti:
(i) Elipsa kategoriálneho verba. Kategoriálne verbum vo verbo-nominálnom spojení je
možné elidovať bez zmeny významu, ide o tzv. redukčný test, porov. (Radimský, 2010):
Peter urobil rozhodnutie. – Rozhodnutie, ktorý urobil Peter. – Petrovo rozhodnutie (katego-
riálne verbum); Peter urobil cesto. – Cesto, ktoré urobil Peter. – ? Petrovo cesto (autosé-
mantické verbum).
(ii) Koreferencia subjektov. Subjekt kategoriálneho verba je vo vzťahu koreferencie
s formálne nevyjadreným subjektom predikatívneho mena: *Peter mal jej strach. (katego-
riálne verbum) – Peter cítil jej strach. (autosémantické verbum, resp. verbum vágneho
diania). Na základe testu koreferencie je možné odlíšiť status identického verba v použitej
konštrukcii: Európska komisia prijme rozhodnutie čo najskôr. (kategoriálne verbum) –
Tajomník Biednik s veľkým nadšením prijal moje rozhodnutie. (autosémantické verbum).
Niektoré ďalšie charakteristiky, ako je napríklad nemožnosť pasivizácie, nemožnosť
pronominalizácie, resp. exptrapolácie a topikalizácie predikatívneho substantíva, sa ne-
vzťahujú na všetky kategoriálne verbá, čo znižuje mieru paradigmatickosti tejto skupiny
slovies, pozri bližšie kap. 3.
(1c) Parameter: paradigmatická variabilita
Paradigmatickú variabilitu jazykového znaku možno definovať ako možnosť iných zna-
kov substituovať príslušný znak v príslušnej paradigme. Počet takýchto prvkov sa
v procese gramatikalizácie redukuje, takže paradigmatická voľba je v prípade gramatikali-
zovaných elementov obmedzenejšia, porov. mať auto – vlastniť auto – disponovať autom
(autosémantické verbum) – mať strach – *vlastniť strach – *disponovať strachom (katego-
riálne verbum). Tento aspekt verbo-nominálnych spojení s kategoriálnym verbom sme
bližšie explikovali v časti o štruktúrnych aspektoch ustálenosti verbo-nominálnych spojení
a v časti o nesubstituovateľnosti v prípade lexikalizácie.
(2a) Parameter: skopus
Pre verbo-nominálne spojenia s kategoriálnym verbom je charakteristické zužovanie
štruktúrneho rozsahu, ktoré Ch. Lehmann (1982) nazýva kondenzácia. Indikátorom miery
kondenzácie je aj skutočnosť, že konštrukcie s gramatikalizovaným kategoriálnym verbom
obsahujú iba jeden subjekt, napr. JA Vykonávam (JA) kontrolu. Dôsledkom koreferenčnosti
subjektov, ktorá nie je relevantná pre spojenia s verbami vágneho diania, je nemožnosť
tento subjekt vo verbo-nominálnych spojeniach explicitne (prostredníctvom reflexívneho
pronomina) signalizovať, porov. Cítim svoj/jej strach. (verbum vágneho diania) – *Mám
svoj strach. (kategoriálne verbum).
(2b) Parameter: zviazanosť
Ch. Lehmann (1995, s. 147) definuje zviazanosť ako mieru, s akou sa jazykový znak via-
že na iný jazykový znak, s ktorým je v syntagmatickej relácii. Zviazanosť sa môže prejaviť
prostredníctvom juxtapozície dvoch znakov, ktorá môže vyústiť do vzniku jednoslovnej

jednotky. Kategoriálne verbá vykazujú nízku mieru zviazanosti. Tá je spôsobená voľným
slovosledom, v dôsledku ktorého kategoriálne verbum a predikatívne substantívum ne-
musia byť juxtaponované, ďalej frekventovanou atributívnou determináciou predikatív-
neho substantíva, ako aj syntaktickými operáciami (pronominalizácia, extrapolácia predi-
katívneho substantíva), ktoré sa môžu pri vybraných kategoriálnych verbách uplatniť a pri
ktorých dochádza k separácii kategoriálneho verba a jeho predikatívneho substantíva.
(2c) Parameter: syntaktická variabilita
V rámci kritéria syntagmatickej variability možno v prípade gramatikalizačných proce-
sov uvažovať o tendencii k fixácii, ktorá sa týka možnosti pozičnej zameniteľnosti kompo-
nentov spojenia. Možno konštatovať, že v prípade verbo-nominálnych spojení sa oslabe-
nie syntaktickej variability neuplatňuje, predikatívne meno sa môže vo vzťahu ku katego-
riálnemu verbu realizovať v pre- aj postverbálnom postavení.
7 Kategoriálne verbá a udalostná sémantika
V tejto časti sa pokúsime analyzovať kategoriálne verbá vo verbo-nominálnych spoje-

niach z hľadiska indikovania aspektov udalostnej sémantiky. Termín udalosť budeme chá-
pať v širšom zmysle slova ako strešný termín zahŕňajúci akcie, stavy, procesy a pod. E.
LePore (1985, s. 151) definuje udalosti ako časopriestorové entity s funkčne integrovaný-
mi participantmi. Za dve centrálne sémantické charakteristiky každej udalosti možno po-
važovať jej časovú dimenziu a relačný charakter.
Pokiaľ ide o temporálnu dimenziu, každá udalosť môže označovať buď situáciu trvajúcu
v čase, alebo momentálnu, okamžitú situáciu. Ďalšou dôležitou vlastnosťou udalosti je
skutočnosť, či má situácia nejaký inherentný koncový bod alebo vnútornú hranicu, limit.
Týmto koncovým bodom môže byť buď dosiahnutie výsledku deja, alebo subjektívny
štandard naplnenia nejakej vlastnosti (porov. Jarošová, 2013, s. 7). Treťou charakteristi-
kou je spôsob, ako sa udalosť odvíja v čase. Ak sa povaha udalosti nemení počas celej
doby svojho trvania, uvažuje sa o statických situáciách, ak počas trvania udalosti dochádza
k jej zmene, hovoríme o dynamických udalostiach.
Pokiaľ ide o relačnú dimenziu udalosti, tá sa týka účastníkov, ktorí na udalosti partici-
pujú. Zatiaľ čo kognitívna scéna môže teoreticky zahŕňať neobmedzený počet participan-
tov a vzťahov, jej jazykové vyjadrenie sa môže z tohto hľadiska odlišovať. Skopus sa týka
toho, koľko aspektov sa z kognitívnej scény premieta do jej jazykového opisu, a naopak,
ktoré prvky tejto kognitívnej scény sú z jazykového opisu vylúčené. Najdôležitejším aspek-
tom hodnotenia participantov udalosti je protiklad aktívnych a pasívnych účastníkov uda-
losti. V teórii sémantických rolí sa v tejto súvislosti na úrovni propozičného obsahu postu-
lujú sémantické roly agensa a paciensa. Sémantická rola agensa sa spája typicky s takými
sémantickými charakteristikami, ako sú volitívnosť (Dowty, 1991, s. 572), intenčnosť (La-
koff 1977, s. 248; 49, Nishimura, 1993, s. 518) a kontrola nad udalosťou (Dąbrowska,
1997, s. 37). Sémantická rola paciensa ako entity zasiahnutej dejom sa môže zasa spájať
s tzv. inkrementalitou, resp. benefaktívnosťou či malefaktívnosťou (Butt – Tantos, 2004).
V tejto časti sa pokúsime dokázať, že jedným z faktorov podmieňujúcich použitie ver-
bo-nominálneho spojenia s kategoriálnym verbom namiesto jeho jednoslovného evivalen-
tu môže byť fokusácia jedného z aspektov temporálnej alebo relačnej charakteristiky uda-
losti, na ktorú verbo-nominálne spojenie vo funkcii predikátu referuje. Funkciou katego-
riálneho verba v týchto spojeniach je zvýšiť mieru explicitnosti pri vyjadrení temporálnych
a relačných aspektov udalosti. Podľa I. Meľčuka (2004, s. 207) kategoriálne verbá vo ver-
bo-nominálnych spojeniach špecifikujú najmä dva typy významu: fázový a kauzatívny výz-
nam.
Pri analýze verbo-nominálnych spojení z hľadiska indikovania aspektov udalostnej sé-
mantiky budeme vychádzať z Vendlerovej (1967) klasifikácie predikátov na stavy, činnosti
(aktivity), postupne vykonané deje (accomplishments) a okamžité deje (achievements)
(k termínom pozri bližšie Jarošová, 2013), a to na základe príznakov dynamickosť, duratív-
nosť, telickosť a homogénnosť.
7.1 Činnosti (aktivity)

Činnosti (aktivity) predstavujú triedu predikátov, ktoré charakterizuje kombinácia prí-
znakov dynamickosť, duratívnosť a atelickosť. V slovenčine sa predikáty reprezentujúce
činnosti vyjadrujú verbo-nominálnymi spojeniami s kategoriálnymi verbami držať, viesť,
robiť, vykonávať. Ide o predikáty prináležiace do sémantických mikroskupín komunikač-
ných predikátov, resp. realizačných predikátov označujúcich sociálne determinované akti-
vity agensa. Prostredníctvom analýzy verbo-nominálnych spojení s kategoriálnym slove-
som držať sa pokúsime ukázať, že vybrané sémantické charakteristiky kategoriálneho
verba možno interpretovať ako výsledok metaforických extenzií pôvodného významu,
ktoré sú zdrojom istých špecifických sémantických odtienkov vyjadrovaných verbo-
nominálnym spojením.
(1) Signalizácia relačnej udalostnej sémantiky: benefaktívnosť/malefaktívnosť
Kategoriálne verbum držať funguje ako súčasť verbo-nominálnych spojení vystupujú-
cich ako komunikačné predikáty, napr. držať kázeň, držať prednášku, držať reč. Spoločným
sémantickým komponentom týchto pomenovaní je vyjadrovanie negatívneho postoja
k adresátovi komunikačného aktu, porov. Nenúť ma, aby som ti držal prednášku o ženách
a deťoch., Tréner nám držal kázeň a zároveň zúril na hráčov, ktorí mali hlavy dole. Prítom-
nosť tohto záporného komponentu možno vysvetliť na základe primárneho významu ver-
ba držať „mať v ruke, rukách, nepúšťať“. Objekt držania nemôže zmeniť svoju pozíciu,
takže mu chýba kontrola nad udalosťou. Práve tento sémantický moment možno interpre-
tovať ako motivačný základ pri vyjadrení negatívneho hodnotenia vo vzťahu k adresátovi
komunikačného aktu. Rovnakú motiváciu možno identifikovať v prípade verbo-
nominálnych spojení držať po kontrolou, držať pod dohľadom. Séma >nepúšťať@ zasa kore-
luje s duratívnosťou označovanej činnosti.
(2) Signalizácia temporálnej udalostnej sémantiky: predĺžené trvanie
Do triedy činností prináležia aj verbo-nominálne spojenia s kategoriálnym verbom
viesť. Pôvodným významom tohto verba je „usmerňovať niečí pohyb držaním, vedením“.
Tento primárny lexikálny význam je motivačným východiskom pri vyjadrovaní sémantic-
kých odtienkov konzistentnosti, systematickosti až monotónnosti, únavnosti, ktoré spre-
vádzajú realizáciu deja. Toto kategoriálne verbum sa často realizuje ako súčasť verbo-
nominálnych pomenovaní vo funkcii komunikačných predikátov. V týchto spojeniach je
typická realizácia predikatívnych substantív v pluráli a ich determinácia atributívnymi
komponentmi vyjadrenými adjektívami s významami dlhého trvania (často zbytočného)

deja, ktoré môžu na základe konotácií implikovať negatívne hodnotenie dlhého trvania
deja, napr. viesť ADJ reči: prázdne, dlhé, hlúpe, jalové, zbytočné; viesť ADJ rozhovory: dlhé,
intenzívne, nekonečné.
7.2 Okamžité deje

Ďalšou triedou predikátov sú tzv. okamžité deje, ktoré možno charakterizovať prí-
znakmi dynamickosť, neduratívnosť, telickosť. Niektorí bádatelia vymedzujú dve podsku-
piny okamžitých dejov: okamžité deje so sprievodným procesom a náhodné okamžité
deje, tie sa niekedy označujú ako kulminácie (culminations) alebo príhody (happenings),
porov. E. Bach (1986), resp. Ch. Piñon (1997). Telické okamžité deje sa nemôžu kombino-
vať so spojeniami za minútu, za hodinu, napr. *Kôň vyhral preteky za dva dni. Kombinovať
tieto adverbiálne určenia s okamžitými dejmi možno len v prípade viacerých subjektov (Za
prvé štyri mesiace vyhrali preteky už piati členovia tohto družstva.), resp. v prípade ob-
jektu pozostávajúceho z častí, pričom verbum odkazuje na koncový bod, v ktorom dej
zasiahne celý objekt (Za niekoľko sekúnd ovocné stromy zakvitli.).
(1) Signalizácia temporálnej udalostnej sémantiky: postupnosť/náhlosť
Triedu okamžitých dejov budeme analyzovať na základe verbo-nominálnych spojení
vystupujúcich vo funkcii kognitívnych predikátov.
Kognitívnymi verbami spoznať, pochopiť, zistiť, uvedomiť si možno v slovenčine vyjadriť
graduálny, porov. Postupne spoznala, že s ňou nehrá čistú hru., aj náhly nástup stavu,
porov. Zrazu spoznáte, že vám klamú. S postupne vykonanými dejmi majú tieto jednotky
spoločné sémantický komponent výsledného stavu, na rozdiel od nich však vo význame
verba nie je kódovaný sprievodný proces, porov. čítal, až prečítal – *uvedomoval si, až si
uvedomil.
Použitie perfektívnej formy na vyjadrenie graduálneho nástupu stavu možno vysvetliť
na základe samotnej povahy kognitívneho procesu, pre ktorý je typické postupné integro-
vanie informácií do systému poznania, evaluácia týchto informácií a následná revízia men-
tálneho modelu sveta. Tento charakter mentálnych procesov korešponduje s povahou
niektorých okamžitých dejov, ktoré môžu mať „duratívnu predohru“, porov. K. Kearns
(1991), D. Delfitto – P. Bertinetto (1995), D. Delfitto (2002). Graduálny charakter nástupu
kognitívneho stavu je sémanticky odôvodnený možnosťou interpretovať kognitívny proces
ako predĺžený, resp. trvajúci v čase (Pulman, 1997). Napriek tomu, že na okamžité deje sa
môžu vzťahovať spomínané „prípravné fázy“, tie sú konceptuálne oddelené od samotnej
udalosti (Smith, 1997, s. 31), nie sú teda súčasťou sémantickej štruktúry verba, ale môžu
byť inferované na základe kontextu. Náhlosť alebo graduálnosť nástupu stavu môžu byť
signalizované kolokáciami týchto verb s adverbiami temporálnej duratívnosti typu zrazu,
náhle, postupne, pomaly, porov. Zrazu som spoznala, čo to znamená skutočný žiaľ. – Po-
stupne som spoznal cenu cudzích myšlienok. V neutrálnom kontexte sú možné obe čítania,
porov. Spoznala som (= náhle postupne), aké neuveriteľne statočné a silné sú tieto deti.
Význam kognitívnych procesov možno vyjadriť aj verbo-nominálnymi spojeniami
s kategoriálnymi verbami dospieť, dôjsť, dosiahnuť, napr. dospieť k poznaniu, dôjsť
k poznaniu, dosiahnuť poznanie, dospieť k uvedomeniu a pod. Graduálnosť nástupu kogni-
tívneho stavu je pri týchto verbo-nominálnych spojeniach „defaultnou“, preferovanou
interpretáciou, čo znamená, že mimo kontextu alebo v neutrálnom kontexte na rozdiel od

jednoslovných pendantov majú tieto verbo-nominálne spojenia prednostne graduálne
„čítanie“, porov. Tiež som došla k uvedomeniu, že nechcem pracovať so závislými. Tento
defaultný význam možno vysvetliť na základe generalizovanej konvenčnej implikatúry,
ktorá platí, pokiaľ nie je prítomný špecifický kontext, porov. Spoznala, že klame. (dve
možné rovnocenné čítania: náhle postupne, pričom prítomnosť adverbia typu náhle
alebo postupne podporí jedno z týchto čítaní) – Dospela k poznaniu, že klame. (defaultné,
preferované čítanie: postupne, prítomnosť adverbia náhle predstavuje špecifický kontext,
ktorý ruší generalizovanú konvenčnú implikatúru). Sémantický komponent postupnej
realizácie deja, ktorý je preferovanou interpretáciou tohto kategoriálneho verba založe-
nou na generalizovanej konverzačnej implikatúre potvrdzujú aj lexikografické opisy týchto
verbálnych jednotiek v Slovníku súčasného slovenského jazyka (Jarošová – Buzássyová,
2006), porov. dospieť „postupne, vývinom sa dostať k niečomu al. na vyššiu úroveň; syn.
dôjsť, prísť“: d. k presvedčeniu, k poznaniu; dôjsť k presvedčeniu: „postupne sa presved-
čiť“; dôjsť k zisteniu „postupne zistiť“; dôjsť k poznaniu „postupne poznať“.
Možno teda sumarizovať, že funkciou kategoriálneho verba v týchto typoch spojení je
explicitne vyjadriť jeden z aspektov udalosti, na ktorú sa spojením referuje. V porovnaní
s jednoslovným pendantom je verbo-nominálne spojenie s kategoriálnym verbom séman-
ticky transparentnejšie, pri vyjadrení okamžitých dejov s duratívnou predohrou katego-
riálne verbum signalizuje explicitnejšie jednu z aspektuálno-temporálnych charakteristík
príslušného typu udalosti.
7.3 Postupne vykonané deje

Poslednou analyzovanou skupinou sú postupne vykonané deje, charakterizované prí-
znakmi dynamickosť, duratívnosť a telickosť. Opisujú sa nimi duratívne udalosti
s inherentným koncovým bodom, ktorý sa označuje ako kulminácia alebo telos.
K postupne vykonaným dejom patria verbá vyjadrujúce graduálnu mutáciu, ktorých sé-
mantike je prítomný príznak prechodu z východiskovej do záverovej situácie a táto pre-
chodová zmena (mutácia) má povahu výsledku (Daneš, 1971, 1985, 2002; Daneš – Hlavsa
a kol. 1981), cit. podľa Jarošová (2013, s. 21).
(1) Signalizácia temporálnej udalostnej sémantiky: aktivita, kulminácia, výsledok
V koncepcii H. Kampa a U. Reyleho (1993) je temporálno-aspektuálna šablóna postup-
ne vykonaných dejov opísaná ako trojfázová štruktúra zahŕňajúca tri podudalosti: (e1)
aktivitu, (e2) kulmináciu, (e3) výsledný stav, porov. aj J. Higginbotham (1999): prejsť ulicu
(e) kde e = <e1, e2, e3>: [aktivita prechádzania (e1) & kulminácia prechádzania (e2) &
výsledný stav prejdenia (e3)]. Postupne vykonané deje majú teda tri salientné komponen-
ty: aktivitu/priebeh deja, kulmináciu deja a výsledok deja. Tieto tri komponenty sú
v jednotlivých jazykoch kódované prostredníctvom morfologických alebo syntaktických
prostriedkov, napr. Prechádza ulicou. (imperfektívna forma verba) (e1), Prešiel ulicou.
(perfektívna forma verba) (e2), Ulica je prejdená. (rezultatívna konštrukcia) (e3). Jedným
z týchto prostriedkov sú aj verbo-nominálne spojenia s kategoriálnym verbom. Tie možno
chápať ako špecifický prostriedok, ktorý dokáže zabezpečiť komplexnejší opis udalosti
označenej verbo-nominálnym spojením.
Verbo-nominálne spojenia s kategoriálnym verbom predstavujú komplexné lexikálne

štruktúry, ktoré sú explicitným indikátorom subudalosti e1, e2 alebo e3. V závislosti od
toho, aké aspekty udalosti sú vysunuté do popredia prostredníctvom verbálneho
a nominálneho komponentu, môže mať verbo-nominálne spojenie dve čítania: kumulova-
né alebo integrované.
(i) Kumulácia sémantických profilov subudalosti: Vo verbo-nominálnych spojeniach ty-
pu robiť zmenu imperfektívne kategoriálne verbum robiť explicitne signalizuje priebeh
udalosti e1, zatiaľ čo predikatívne meno zmena (na základe svojho slovotvorného výz-
namu, v ktorom sa odráža vidová charakteristika jeho verbálneho motivanta) referuje na
kulmináciu udalosti e2. Prostredníctvom verbo-nominálneho spojenia sa teda na základe
integrovaného čítania evokujú dve subudalosti aspektuálno-temporálnej šablóny postup-
ne vykonaného deja. Prostredníctvom verbo-nominálneho spojenia je možné explicitne
vyjadriť aj výsledok deja, napr. vo verbo-nominálnom spojení dať/dávať radu sa
v závislosti od vidovej formy kategoriálneho verba vyjadruje buď kulminácie deja s jeho
výsledkom (dať radu), resp. priebeh deja s jeho výsledkom (dávať radu).
(ii) Integrácia sémantických profilov subudalosti: Vo verbo-nominálnych spojeniach ty-
pu robiť kontrolu imperfektívne kategoriálne verbum robiť explicitne signalizuje priebeh
udalosti e1 a predikatívne meno kontrola (na základe svojho slovotvorného významu,
v ktorom sa odráža vidová charakteristika jeho verbálneho motivanta) referuje na rovnako
na priebeh udalosti e1. Prostredníctvom verbo-nominálneho spojenia sa teda na základe
kumulovaného čítania evokuje jedna subudalosť (e1) aspektuálno-temporálnej šablóny
postupne vykonaného deja.
Je zrejmé, že práve tie typy verbo-nominálnych spojení, ktoré na základe integrácie
signalizujú dva sémantické momenty aspektuálno-temporálnej charakteristiky udalosti,
prinášajú v porovnaní s jednoslovnými pendantmi komplexnejší opis danej udalosti.
(2) Signalizácia temporálnej udalostnej sémantiky: iteratívnosť
Špecifický temporálno-aspektuálny význam možno vyjadriť tiež prostredníctvom plurá-
lu predikátového substantíva, napr. Coppola musel urobiť zmeny v scenári. V takýchto
prípadoch sa verbo-nominálnym spojením vyjadruje rad mikroudalostí, resp. séria mo-
mentových dejov konceptualizovaných ako jedna makroudalosť. Takýmto spôsobom sa
verbo-nominálne spojenia podieľajú na vyjadrení iteratívnosti.
Môžeme sumarizovať, že práve vyjadrovanie jemných sémantických odtienkov viaza-
ných na rôznorodé aspekty udalostnej sémantiky predstavuje jeden z najdôležitejších
faktorov funkčnej separácie verbo-nominálnych spojení s kategoriálnym verbom. Pripo-
meňme, že „pôsobenie tohto princípu spočíva v tom, že ak sa istý typ jazykového výrazu
vyznačuje istou funkčnou vlastnosťou, ktorú používatelia jazyka vnímajú ako kontrastnú
vo vzťahu k vlastnostiam iných typov, pretože koreluje s nejakou osobitnou potrebou vo
vzťahu k jazyku, separuje sa od ostatných typov na základe nejakej výraznej konštitučnej
črty“ (Dolník, 1998, s. 21).
8 Sémantické mikroskupiny verbo-nominálnych spojení
V súvislosti so sémantickou náplňou verbo-nominálnych spojení možno vydeliť niekoľ-

ko sémantických mikroskupín. Analýza jednotiek ukazuje, že verbo-nominálne spojenia
majú tendenciu pokrývať vybrané oblasti slovesného fondu. V nasledujúcom prehľade
budeme vychádzať z klasifikácie predikátov, ako ju prináša Valenčný slovník slovenských
slovies na korpusovom základe (Ivanová – Sokolová – Kyseľová – Perovská, 2014), pričom
pri jednotlivých typoch verbo-nominálnych spojení uvedieme aj ich valenčné charakteris-
tiky. Na základe tejto koncepcie možno vydeliť tri základné makroskupiny akčných, pro-
cesných a statických predikátov a v rámci nich ďalej vyčleniť sémantické mikroskupiny
predikátov.
(1) V sémantickej makroskupine akčných predikátov sa verbo-nominálne spojenia rea-
lizujú najmä v rámci týchto sémantických mikroskupín:
(a) komunikačné predikáty: Sn – [VF – Sa] – (Sd) (dať príkaz, rozkaz, pokyn, žiadosť,
návrh, odporúčanie, rada, oznámenie, informácie, správa, sľub, súhlas, uistenie, rozhreše-
nie, napomenutie; klásť otázku, otázky; zložiť/skladať sľub, prísahu, poklonu), Sn – [VF – na
Sa] – Sa/VVže/kor/PR – (Sd) (dať na vedomie, známosť, najavo), Sn – [VF – Sa] – (o Sl) –
(Sd) (držať kázeň, prednášku, reč), Sn – [VF – Sa] – (p S) – (Sd/s Si/na Sa) (mať prednášku,
prejav, rozhovor, poznámku/poznámky), Sn – [VF – Sa] – (Sd/s Si) (robiť/urobiť žarty, výčit-
ky, rozhovor, pohovor), Sn – [VF – Sa] – (s Si) – (o Sl) (viesť debatu(y), rozhovor(y), diskusiu,
reč(i)), Sn – [VF – Sa] – o Sl (vydať svedectvo);
(b) evaluačné predikáty: Sn – [VF – Sa] – Sd – (pred Si) (dať prednosť, výhodu, šancu,
priestor, možnosť, príležitosť), Sn – [VF – Sa] – na Sa (klásť dôraz, akcent, zreteľ, priorita);
(c) predikáty kontaktu: Sn – [VF – Sa] – Sd (dať facku, úder, pusu, bozk);
(d) kinetické predikáty: Sn – [VF – Sa] (robiť/urobiť krok, skok, stojku, pohyb, salto;
uskutočniť/uskutočňovať zmenu(y), reformu(y));
(e) kognitívne predikáty: Sn – [VF – p S] – Sa/VVže (vziať/brať do úvahy, na zreteľ, na
vedomie);
(f) modifikačné predikáty: Sn – [VF – Sa] (robiť/urobiť úpravu, zmenu, reformu, poria-
dok; vykonať/vykonávať zmenu, reformu, opravu);
(g) realizačné predikáty: Sn – [VF – Sa] – Sd – (na Sa/INF/VVaby) (dať povolenie,
oprávnenie, ponuku), Sn – [VF – Sa] – (s Si/VVaby) (dať si námahu, prácu, úsilie), Sn – [VF –
Sa] – (INF/VVže) (dať si záväzok, predsavzatie), Sn – [VF – pod Si] – Sa (držať pod kontro-
lou, dohľadom), Sn – [VF – Sa] (držať diétu, pôst, hladovku, smútok, stráž, službu; nájsť
uplatnenie; konať prácu, pokánie, dozor, výskum, službu; robiť/urobiť prieskum, pokánie,
pokus(y), prácu, činnosť; mať vystúpenie, koncert; uskutočniť/uskutočňovať prieskum,
kontrolu; vykonať/vykonávať kontrolu, skúšku, prehliadku, zúčtovanie, analýzu, prieskum,
výskum, zápis, operáciu, vyšetrenie), Sn – [VF – Sa] – Sd (klásť odpor), Sn – [VF – Sa] – na
Sa (klásť požiadavky, nároky), Sn – [VF – pod Si] – Sa (mať pod kontrolou, dohľadom, dozo-
rom), Sn – [VF – Sa] – s Si (mať spor, hádku, nedorozumenie; robiť/urobiť dohodu), Sn – [VF
– Sa] – INF (nájsť odvahu); Sn – [VF – Sa] – (na Sa) (uskutočniť/uskutočňovať útok, ofenzí-
vu, inváziu, nájazd), Sn – [VF – Sa] – (proti Sd) (viesť vyšetrovanie, kampaň), Sn – [VF – Sa]
– (s Si/proti Sd) – (o Sa/za Sa) (viesť boj(e), zápas(y), bitku), Sn – [VF – na Sa] – Sa (vziať
si/brať si na starosť, zodpovednosť);
(h) behaviorálne predikáty: Sn – [VF – Sa] (robiť hluk, krik, vresk, šramot, hurhaj, gesto,
grimasu, úsmev);
(2) V sémantickej makroskupine procesných predikátov majú zastúpenie najmä nasle-
dujúce sémantické mikroskupiny jednotiek:
(a) psychofyziologické predikáty: Sn – [VF – pod Si (+ ATR)] (byť pod tlakom, nátlakom,
stresom), Sn – [VF – p S] (cítiť sa v bezpečí, pohode, poriadku, vo forme, pri sile; v ohrození,
bez viny, energie, nálady), Sn – [VF – Sa] – (z Sg) (dostať strach, záchvat(y), trému, kŕč(e)),
Sn – [VF – Sa] (dostať rozum, hlad, smäd), Sn – [VF – do Sg] (dostať sa do pomykova, roz-
pakov, varu, nešťastia, hanby, formy, pohody), Sn – [VF – do Sg] (dôjsť do rozpakov, pomy-
kova), Sn – [VF – Sa] – (p S/VVže) (mať strach, obavu/obavy, problém(y)), Sn – [VF – Sa]
(mať chrípku, hlad, nádchu, chorobu, ťažkosti, horúčku, teplotu, záchvat, zápal, depresiu),
Sn – [VF – o Sa] (prísť o pokoj, radosť, rozum), Sn – [VF – do Sg] (prísť do pomykova, rozpa-
kov, varu, nešťastia, hanby), Sn – [VF – Sa] – (z Sg/VVže) (robiť si starosti, obavy);
(b) predikáty fungovania: Sn – [VF – p S] (byť v prevádzke, príprave; mimo prevádzky);
(c) kauzatívne predikáty: Sn – [VF – na Sa] (byť na na porazenie, zošalenie, zbláznenie),
Sn – [VF – na Sl] – (Sd) (byť na príčine, na vine), Sn – [VF – Sa] – Sd – (na Sa/INF) (dať pod-
net, impulz, popud, silu, smelosť, odvahu), Sn – [VF – Sa] – (od Sg) – (na Sa/INF) (dostať
silu, smelosť, odvahu, podnet, impulz, popud), Sn – [VF – Sa] – na Sa (mať vplyv, dosah,
účinnosť), Sn – [VF – Sa] – ADVloc (nájsť odraz), Sn – [VF – Sa] – (na Sa) (robiť/urobiť do-
jem), Sn – [VF – do Sg] – Sa (uviesť/uvádzať do rozpakov, pokušenia; priviesť do zúrivosti,
zúfalstva, nešťastia);
(d) kognitívne predikáty: Sn – [VF – na Sl] (byť na pochybách), Sn – [VF – do Sg + ATR]
(dostať sa do povedomia, vedomia, pozornosti), Sn – [VF – k Sd] (dôjsť k zisteniu, presved-
čeniu, poznaniu), Sn – [VF – Sa] – (p S/VVže/či) (mať pochybnosť, podozrenie, dojem, pred-
stavu, presvedčenie);
(e) kinetické predikáty: Sn – [VF – v Sl] (byť v pohybe), Sn – [VF – do Sg] (dostať sa do
obehu, pohybu);
(f) modikačné predikáty: Sn – [VF – Sa] (robiť/urobiť posun, pokrok; brať skazu);
(g) akceptačné predikáty: Sn – [VF – Sa] – (od Sg) (dostať príkaz, rozkaz, pokyn, žia-
dosť, návrh, odporúčanie, rada; oznámenie, informácie, správa; sľub, súhlas);
(h) modálne predikáty: Sn – [VF – p S] – Sa/INF/VVaby – (od Sg) (dostať za úlohu, na
starosť), Sn – [VF – Sa] – (od Sg) (dostať príležitosť, šancu, priestor, možnosť), Sn – [VF –
(za) Sa] – INF (mať povinnosť, úlohu, záväzok, cieľ), Sn – [VF – Sa] – INF/p S (mať možnosť,
právo, príležitosť, záujem, chuť);
(i) realizačné predikáty: Sn – [VF – do Sg] – s Si (dostať sa do konfliktu, rozporu, sporu);
(3) Sémantická makroskupina statických predikátov je reprezentovaná najmä nasledu-
júcimi sémantickými mikroskupinami:
(a) komparatívne predikáty: Sn – [VF – v Sl] – s Si (byť v súlade, zhode, rozpore), Sn –
[VF – pod Si + ATR] (byť pod dozorom, ochranou, záštitou, patronátom, drobnohľadom,
kontrolou, dohľadom, dozorom, správou, tlakom, vplyvom), Sn – [VF – pod Si] (cítiť sa pod
tlakom, vplyvom);
(b) evaluatívne predikáty: Sn – [VF – Sa] – p S/VVže (mať výhrady, odpor, záujem);
(c) posesívne predikáty: Sn – [VF – v Sl + ATR] (byť vo vlastníctve, držbe, moci), Sn – [VF
– k Sd] – Sd (byť k dispozícii);
(d) partitívne predikáty: Sn – [VF – Sa] (mať zloženie, skladbu);
- kvalifikačné predikáty: kvalifikácia na základe psychofyziologických vlastností Sn – [VF

– p S] (byť bez citu, komplikácií, problémov, talentu, viny; v apatii, v neistote, pri sile,
v kondícii, strachu, v rozpakoch), kvalifikácia na základe evaluácie Sn – [VF – na Sa] – (Sd)
(byť na prospech, osoh, škodu, ťarchu, prekážku, smiech, posmech), kvalifikácia na základe
účelu Sn – [VF – na Sa] (byť na jedenie, na pitie, na spanie), kvalifikácia na základe posibili-
ty Sn – [VF – na Sa] (byť na nerozoznanie, nepoznanie, nevydržanie, nezaplatenie, neuve-
renie, nevypovedanie), kvalifikácia na základe necesitatívnosti Sn – [VF – na Sa] (byť na na
zamyslenie, uváženie, pováženie; na zahodenie), Sn – [VF – Sa] – (za Sa) (niesť zodpoved-
nosť);
(e) schopnostné predikáty: Sn – [VF – Sa] – (INF/p S) (mať schopnosť, kapacitu, silu,
zmysel, sklon, odvahu, talent, nadanie).
Na základe analýzy sémantických mikroskupín možno konštatovať, že v rámci akčných
predikátov sa verbo-nominálne spojenia uplatňujú prednostne ako prostriedky na vyjad-
renie komunikačných, realizačných a evaluačných významov. V sémantickej makroskupine
procesných predikátov nachádzame verbo-nominálne predikáty najmä pri sémantických
mikroskupinách psychofyziologických, kauzatívnych, prípadne modálnych predikátov.
V rámci makroskupiny statických predikátov sa verbo-nominálne spojenia uplatňujú ako
výrazové prostriedky komparatívnych a kvalifikačných predikátov.
9 Zhrnutie
Na základe detailnej analýzy verbo-nominálnych spojení s kategoriálnym verbom mož-

no sumarizovať, že ide o spojenia pôvodne autosémantického slovesa, ktoré prešlo proce-
som desémantizácie, sémantického vyblednutia, v dôsledku čoho v danom spojení vyjad-
ruje tzv. kategoriálne, klasifikačné príznaky späté s rôznorodými aspektmi udalostnej sé-
mantiky, a abstraktného substantíva s dejovým/stavovým významom. Pri analýze séman-
tiky kategoriálnych verb možno aplikovať dva prístupy: (1) koncept sémantickej depletív-
nosti kategoriálneho verba, teda predpoklad, že vo verbo-nominálnom spojení sa slovesná
časť na konštituovaní lexikálneho významu prakticky nepodieľa a že ide o sloveso séman-
ticky vyprázdnené; (2) koncept sémantickej kompatibility, teda predpoklad, že výber ver-
ba ako komponentu verbo-nominálneho spojenia je determinovaný jeho pôvodným výz-
namom. Pri skúmaní sémantiky kategoriálneho verba je základným východiskom našich
úvah téza, že kategoriálne verbá predstavujú skupinu verb s rôznym stupňom depletívnos-
ti a desémantizácia verbálneho komponentu je graduálnej, skalárnej povahy. V tejto súvis-
losti aplikujeme termín skalárna desémantizácia kategoriálneho verba. Preto je náš prí-
stup bližší tým koncepciám, pri ktorých sa koncept (úplnej) sémantickej vyprázdnenosti
kategoriálneho verba odmieta a na základe analýz jednotlivých verbo-nominálnych spoje-
ní sa ilustruje podiel kategoriálneho verba na signalizovaní celkového významu analytic-
kého predikátu.
Pri bližšej analýze viacslovných pomenovaní s kategoriálnym verbom aplikujeme krité-
riá vymedzené pri delimitácii viacslovných pomenovaní a voľných syntagiem (porov. sek-
ciu III., kap. 3.3). Na základe porovnania viacslovných pomenovaní s determinovaným
nominálnym a verbálnym komponentom možno postulovať nasledujúce charakteristiky

týchto dvoch skupín viacslovných pomenovaní.
[11] Charakteristika VP s determinovaným nominálnym a verbálnym komponentom

VP s determinovaným VP s determinovaným
nominálnym komponentom verbálnym komponentom
nominačnosť + +
nemennosť komponentového
± ±
zloženia VP
nemožnosť vkladať slová
+
medzi komponenty VP
nemennosť slovosledu +
obmedzenosť štruktúrnych
+ ±
operácií
reprodukovanosť
(+) ±
a dispozičnosť
frekventovanosť ± ±
motivačná priezračnosť ± ±
ekvivalentnosť s jednoslov-
(+) (±)
ným pomenovaním
terminologickosť ± ()
Z porovnania je zrejmé, že viacslovné pomenovania s determinovaným nominálnym

a verbálnym komponentom predstavujú dve autonómne skupiny viacslovných pomeno-
vaní so spoločnými aj odlišnými vlastnosťami. K spoločným vlastnostiam oboch skupín
jednotiek patrí najmä vlastnosť nominačnosti. Pokiaľ ide o exponenty ustálenosti, možno
konštatovať, pre obe skupiny jednotiek platí čiastočná nemennosť komponentového zlo-
ženia, ktorá sa oslabuje existenciou paradigmatických radov založených najmä na syno-
nymných, antonymných a (v prípade viacslovných pomenovaní s determinovaným verbál-
nym komponentom) konverzných vzťahoch. V oboch skupinách tiež evidujeme jednotky
s vyšším a nižším stupňom motivačnej transparentnosti. Pokiaľ ide o faktor frekventova-
nosti spojenia komponentov, ten nepredstavuje v oboch skupinách kriteriálnu vlastnosť
s jednoznačnou delimitačnou silou, keďže vysokú frekvenciu môžu vykazovať aj voľné
verbálne a nominálne syntagmy.
Pokiaľ ide o odlišné vlastnosti týchto skupín, najvýraznejšie dištinkcie možno pozorovať
pri dvoch exponentoch ustálenosti: pre viacslovné pomenovania s determinovaným ver-
bálnym komponentom neplatí obmedzenie týkajúce sa nemožnosti vkladania slov medzi
komponenty viacslovného pomenovania a nemennosti slovosledu. Takisto je pre skupinu
viacslovných pomenovaní s verbálnym komponentom charakteristická vyššia miera uplat-
nenia štruktúrnych operácií (pasivizácia, pronominalizácia, extrapolácia a topikalizácia
predikatívneho mena), naopak, v skupine viacslovných pomenovaní s nominálnym kom-
ponentom sa štruktúrne operácie uplatňujú marginálne. Vzhľadom na fakt, že viacslovné
pomenovania s kategoriálnym slovesom stoja na dolnej hranici lexikalizovanosti, možno
pri nich predpokladať otvorenejšiu kolokačnú paradigmu – miera prediktabilnosti výz-
namu a modelovosti je v týchto prípadoch vysoká, čo znižuje stupeň ich reprodukovanosti,
pretože súčtovosť celkového významu je postavená vo väčšej miere na pravidelných výz-

namoch ich komponentov. Na rozdiel od viacslovných pomenovaní s determinovaným
nominálnym komponentom nenachádzame v skupine viacslovných pomenovaní s verbál-
nym komponentom terminologické jednotky. Pri tých spojeniach, ktoré vznikli na základe
multiverbizácie, možno predpokladať ich preferenciu v istých komunikačných sférach,
najmä v odbornej, publicistickej a administratívnej sfére, kde fungujú ako prostriedky na
dosahovanie väčšej abstraktnosti a explicitnosti vo vyjadrení a zároveň ako prostriedky na
zníženie antropomorfickosti a „agensovosti“ týchto prejavov. Pokiaľ ide o ekvivalentnosť
s jednoslovným pomenovaním, tú možno v skupine viacslovných pomenovaní s katego-
riálnym verbom relativizovať, keďže za jeden z najdôležitejších faktorov funkčnej separá-
cie tejto skupiny jednotiek možno považovať vyjadrovanie jemných sémantických odtien-
kov viazaných na rôznorodé aspekty udalostnej sémantiky.
Literatúra
AARTS, Bas: Syntactic gradience: The nature of grammatical indeterminacy. Oxford: Oxford
University Press 2007. 280 s.
APRESJAN, Jurij: The Theory of Lexical Functions: An Update. In: Proceedings of the Fourth
International Conference on Meaning-Text Theory. Eds. D. Beck – K. Gerdes – J. Milićević –
A. Polguère. Montréal: OLST 2009, s. 1 – 13.
BACH, Emmon: The Algebra of Events. In: Linguistics and Philosophy, 1986, roč. 9, s. 5 – 16.
BLATNÁ, Renáta: Využití statistických metod při popisu neverbálních kolokací. In: Slovo a
slovesnost, 2004, 65, č. 1, s. 24 – 52.
BRINTON, Laurel J.: The grammaticalization of complex predicates. In: Grammaticalization.
Eds. H. Narrog – B. Heine. Oxford, New York: Oxford University Press 2011, s. 559 – 569.
BRINTON, Laurel J. – TRAUGOTT, Elizabeth C.: Lexicalization and language change. Cam-
bridge: Cambridge University Press 2005. 215 s.
BRUGMAN, Claudia: Light verbs and polysemy. In: Language Sciences, 2001, roč. 23, č. 4,
s. 551 – 578.
BUTT, Miriam: The light verb jungle: Still hacking away. In: Complex Predicates: Cross-
Linguistic Perspectives on Event Structure. Eds. M. Amberber et al. Cambridge: Cambridge
University Press 2010, s. 48 – 78.
BUTT, Miriam – GEUDER, Wilhelm: On the (Semi)Lexical Status of Light Verbs. In: Semi-
lexical Categories: On the Content of Function Words and the Function of Content Words. Eds.
N. Corver – H. van Riemsdijk. Berlin: Mouton de Gruyter 2001, s. 323 – 370.
BUTT, Miriam – TANTOS, Alexandros: Verbal Semantics via Petri Nets. In On-Line Procee-
dings of the LFG04 Conference. CSLI Publications. Eds. M. Butt – T. H. King. Christchurch: Uni-
versity of Canterbury 2004. Dostupné na: <http://csli-publications.stanford.edu/LFG/>.
BUZÁSSYOVÁ, Klára – JAROŠOVÁ, Alexandra (eds.). Slovník súčasného slovenského jazyka.
A – G. [1. zv.]. Bratislava: Veda 2006. 1134 s.
BYBEE, Joan – PERKINS, Revere – PAGLIUCA, William: The Evolution of Grammar: Tense,
Aspect, and Modality in the Languages of the World. Chicago: University of Chicago Press
1994. 398 s.
CATTELL, Ray: Composite Predicates in English. Syntax and Semantics. Volume 17. Sydney:
Academic Press Australia 1984. 304 s.
CINKOVÁ, Silvie: Words that Matter: Towards a Swedish-Czech Colligational Dictionary of
Basic Verbs. Volume 2 of Studies in Computational and Theoretical Linguistics. Prague: UFAL
2009. 266 s.
CINKOVÁ, Silvie – KOLÁŘOVÁ, Veronika: Nouns as Components of Support Verb Construc-
tions in the Prague Dependency Treebank. In: Insight into Slovak and Czech Corpus Linguistics.
ČECH, Radek: Valence versus plná valence – obecnělingvistická analýza. (v tlači). Dostupné
na: <http://www.cechradek.cz/publ/2012_Cech_valence_vs_plna_valence.pdf>.
ČERMÁK, František: Jazykový korpus, prostředek a zdroj poznání. In: Studie z korpusové
lingvistiky. Eds. F. Čermák – J. Klímová – V. Petkevič. Praha: Karolinum 2000, s. 15 – 38.
DĄBROWSKA, Ewa: Cognitive semantics and the Polish dative. Berlin: Mouton de Gruyter
1997. 243 s.
DANEŠ, František – HLAVSA, Zdeněk – GREPL, Miroslav: Mluvnice češtiny 3. Skladba. 1. vyd.
Praha: Academia 1987. 746 s.
DELFITTO, Denis: Genericity in language. Issues of syntax logical form and interpretation.
Volume 3 of Memorie del Laboratorio di Linguistica della Scuola Normale Superiore di Pisa.
Alessandria: Edizioni dell'Orso 2003. 170 s.
DELFITTO, Denis – BERTINETTO, Pier M.: A case study in the interaction of aspect and ac-
tionality: the imperfect in italian. In: Temporal reference, aspect and actionality. Volume I.
Semantic and Syntactic Perspectives. Eds. P. M. Bertinetto – V. Bianchi – J. Higginbotham –
M. Squartini. Torino: Rosenberg and Sellier 1995, s. 11 – 26.
DOLNÍK, Juraj: K pragmatike vlastných mien. In: 13. slovenská onomastická konferencia.
Modra-Piesok 2. – 4. októbra 1997. Zborník materiálov. Ed. M. Majtán – P. Žigo. Bratislava:
Esprima 1998, s. 21 – 25.
DOWTY, David: Thematic Proto-Roles and Argument Selection. In: Language, 1991, roč. 67,
č. 3, s. 547 – 619.
ELENBAAS, Marion: Tracing grammaticalisation in English light verbs: A corpus-based study.
ISLE2 17-21 June 2011. Boston 2011. Dostupné na: <http://www.bu.edu/isle/files/2012
/01/Marion-Elenbaas-Tracing-grammaticalisation-in-English-light-verbs.pdf>.
FAZLY, Afsane: Automatic acquisition of lexical knowledge about multi-word predicates.
PhD Dissertation. Toronto: University of Toronto 2007. 146 s.
FISCHER, Olga – ROSENBACH, Anette: Introduction. In: Pathways of Change. Grammaticali-
zation in English. Eds. O. Fischer – A. Rosenbach – D. Stein. Amsterdam: John Benjamins Pub-
lishing 2000, s. 1 – 37.
GIEGERICH, Heinz J.: Associative adjectives in English and the lexicon-syntax interface. In:
Journal of Linguistics, 2005, roč. 41, s. 571 – 591.
GRADEČAK-ERDELJIĆ, Tanja – BRDAR, Mario: Constructional meaning of verbo-nominal
constructions in English and Croatian. In: Suvremena Lingvistika, 2012, roč. 38, č. 73, s. 29 – 46.
GREPL, Miroslav – KARLÍK, Petr: Skladba češtiny. Olomouc: Votobia 1998. 503 s.
GRIMSHAW, Jane – MESTER, Armin: Light verbs and ϴ-marking. In: Linguistic Inquiry, 1988,
roč. 19, č. 2, s. 205 – 232.
HANKS, Patrick – URBSCHAT, Anne – GEHWEILER, Elke: German Light Verb Constructions in
Corpora and Dictionaries. In: International Journal of Lexicography – Special Issue: Corpus-
Based Studies of German Idioms and Light Verbs, 2006, roč. 19, č. 4, s. 439 – 458.
HAUSENBLAS, Karel: K specifickým rysům odborné terminologie. In: Problémy marxistické

jazykovědy. Praha: Nakl. Československé akadamie věd 1962, s. 248 – 262.
HIGGINBOTHAM, James: Accomplishments. In: Proceedings of the Nanzan GLOW: the Se-
cond GLOW meeting in Asia. Eds. M. Saito et al. Nagoya: Nanzan University 1999, s. 131 – 139.
HIMMELMANN, Nikolaus P.: Lexicalization and grammaticization: opposite or orthogonal?
In: What makes grammaticalization: a look from its fringes and its components. Eds. W. Bisang
– N. P. Himmelmann – B. Wiemer. Berlin: Mouton de Gruyter 2004, s. 21 – 42.
HOPPER, Paul J. – TRAUGOTT, Elizabeth C.: Grammaticalization. Cambridge: Cambridge
University Press 1993. 276 s.
HORECKÝ, Ján – BUZÁSSYOVÁ, Klára – BOSÁK, Ján a kol.: Dynamika slovnej zásoby súčasnej
slovenčiny. 1. vyd. Bratislava: Veda 1989. 440 s.
IVANOVÁ, Martina: Light Verbs in Slovak. In: Mundo Eslavo, 2014, č. 13, s. 47 – 61. Dostup-
né na: <http://mundoeslavo.com/index.php/meslav/article/view/164/147>.
IVANOVÁ, Martina – KYSEĽOVÁ, Miroslava: Niekoľko poznámok o statuse a vymedzení ka-
tegoriálnych verb. In: Slovo v slovníku. Aspekty lexikálnej sémantiky – gramatika – štylistika
(pragmatika). Na počesť Alexandry Jarošovej. Eds. K. Buzássyová – B. Chocholová – N. Janočko-
vá. Bratislava: Veda, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 2012, s. 159 – 170.
IVANOVÁ, Martina – SOKOLOVÁ, Miloslava – KYSEĽOVÁ, Miroslava – PEROVSKÁ, Veronika:
Valenčný slovník slovenských slovies na korpusovom základe. Prešov: Filozofická fakulta Pre-
šovskej univerzity 2014. 534 s.
1992, roč. 43, č. 2, s. 116 – 126.
JAROŠOVÁ, Alexandra (2000a): Viacslovný termín a lexikalizované spojenie. In: Človek a je-
ho jazyk. 1. Jazyk ako fenomén kultúry. Na počesť profesora Jána Horeckého. Ed. K. Buzássyo-
vá. Bratislava: Veda 2000, s. 481 – 493.
JAROŠOVÁ, Alexandra (2000b): Lexikalizované spojenie v kontexte ustálených spojení. In:
58, č. 2, s. 81 – 102.
JAROŠOVÁ, Alexandra: Vidová opozícia a vidová korelácia v slovenčine. In: Jazykovedný ča-
sopis, 2013, roč. 64, č. 1, s. 5 – 48.
KAČALA, Ján: K statusu lexikalizovaných spojení. In: Slovenská reč, 1997, roč. 62, č. 4, s. 193
– 202.
KAMP, Hans – REYLE, Uwe: From Discourse to Logic. Dordrecht: Kluwer Academic Publi-
shers 1993. 713 s.
KEARNS, Katherine S.: The semantics of the English Progressive. Doctoral Dissertation.
Cambridge: MIT 1991.
KEARNS, Kate: Light verbs in English. Cambridge: Massachusetts Institute of Technology
2002. Dostupné na: <www.ling.canterbury.ac.nz/documents/lightverbs.pdf>.
KETTNEROVÁ, Václava – LOPATKOVÁ, M.: The Representation of Czech Light Verb Con-
structions in a Valency Lexicon. In: Proceedings of the Second International Conference on
Dependency Linguistics, Depling 2013. Eds. E. Hajičová – K. Gerdes – L. Wanner. Prague: Mat-
fyzpress, Charles University in Prague 2013, s. 147 – 156.
KOTSYBA, Natalia: How light are aspectual meanings? A study of the relation between light
verbs and lexical aspects in Ukrainian. In: Events, Arguments, and Aspects. Topics in the Seman-
tics of Verbs. Ed. K. Robering. Amsterdam, Philadelphia: John Benjamins 2014, s. 261 – 300.
KRALČÁK, Ľubomír: Analytické verbo-nominálne spojenia v slovenčine. Synchrónno-
diachrónny pohľad. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre 2005. 204 s.
Krátky slovník slovenského jazyka. 4., doplnené a prepracované vyd. Red. J. Kačala – M. Pi-
sárčiková – M. Považaj. Bratislava: Veda 2003. 988 s.
KUČEROVÁ, Elena: Z problematiky slovných spojení. (Lexikalizované spojenie ako pomeno-
vacia jednotka). In: Štúdie z porovnávacej gramatiky a lexikológie. Red. Š. Peciar. Bratislava:
Veda 1974, s. 7 – 40.
LAKOFF, George: Linguistic Gestalts. In: Chicago Linguistic Society, 1977, roč. 13, s. 236 – 287.
LAKOFF, George – JOHNSON, Mark: Metafory, kterými žijeme. Brno: Host 2002. 280 s.
LEHMANN, Christian: Thoughts on Grammaticalization: A Programmatic Sketch. Munich:
Lincom Europa 1982. 192 s.
LEHMANN, Chrisitian: Thoughts on grammaticalization. A programmatic sketch. München:
Lincom, 1995. 183 s.
LE-PORE, Ernest: The Semantics of Action, Event, and Singular Causal Sentences. In: Actions
and Events. Eds. E. LePore – B. McLaughlin. New York: Basil Blackwell, s. 151 – 161.
MACHÁČKOVÁ, Eva: Analytická spojení typu sloveso + abstraktní substantivum (analytické
vyjadřování predikátů). Praha: Ústav pro jazyk český ČSAV 1979.
MANNING, Christopher – SCHÜTZE, Hinrich: Foundations of Statistical Natural Language
Processing. Cambridge, MA: MIT Press 1999. 620 s.
MEĽČUK, Igor: Verbes supports sans peine. In: Lingvisticae Investigationes, 2004, roč. 27,
č. 2, s. 203 – 217.
NEWMAN, John: Give: A Cognitive Linguistic Study. Berlin: Mouton de Gruyter 1996. 319 s.
NISHIMURA, Yoshiki: Agentivity in cognitive grammar. In: Conceptualization and mental
processing in language. Eds. R. A. Geiger – B. Rudzka-Ostyn. Berlin: Mouton de Gruyter 1993,
s. 487 – 530.
NORVIG, Peter – LAKOFF, George: Taking: A Study in Lexical Network Theory. In: Procee-
ding of the 13th Annual Meeting of the Berkeley Linguistics Society. General Session and Para-
session on Grammar and Cognition. Eds. J. Aske – N. Beery – L. Michaelis – H. Filip. Berkeley:
Berkeley Linguistics Society 1987, s. 195 – 206.
OLOŠTIAK, Martin: Aspekty teórie lexikálnej motivácie. Prešov: Filozofická fakulta PU v Pre-
šove 2011. 339 s.
ONDREJOVIČ, Slavomír: O multiverbizačných procesoch v spisovnej slovenčine. In: Sloven-
ská reč, 1988, roč. 53, č. 6, s. 337 – 348.
ORAVEC, Ján: Väzba slovies v slovenčine. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie
vied 1967. 392 s.
PECINA, Pavel – HOLUB, Martin: Sémanticky signifikantní kolokace. Praha: MFF UK 2002. 112 s.
PIÑÓN, Christopher: Achievements in an Event Semantics. In: Proceedings of Semantics
and Linguistic Theory 7. CLC Publications. Eds. A. Lawson – E. Cho. Ithaca, New-York: Cornell
University, s. 273 – 296.
PULMAN, Stephen: Aspectual Shift as Type Coercion. In: Transactions of the Philological
Society, 1995, roč. 95, č. 2, s. 279 – 317.
RADIMSKÝ, Jan: Verbo-nominální predikát s kategoriálním slovesem. České Budějovice:

Jihočeská univerzita v Českých Budějovicích 2010. 216 s.
SAMARDŽIĆ, Tanja: Light verb constructions in English and Serbian. In: English Language and
Literature Studies – Structures across Cultures. Belgrade: Faculty of Philology 2008, s. 59 – 73.
SANROMÁN VILAS, Begoña: The unbearable lightness of light verbs. Are they semantically
empty verbs? In: Proceedings of the 5th International Conference on Meaning-Text Theory.
Eds. I. Boguslavsky – L. Wanner. Barcelona, September 8-9, 2011, s. 253 – 263. Dostupné na:
<http://meaningtext.net/mtt2011/proceedings/papers/ Sanroman.pdf>.
SEKANINOVÁ, Ella: Dvojjazyčná lexikografia v teórii a praxi. Bratislava: Veda 1993. 251 s.
SHAHROKNY-PREHN, Arian – HÖCHE, Silke: Rising through the registers: light verb con-
structions on the move. In: Corpus Linguistics and Language Variation, 2011, roč. 43, č. 1 – 2,
s. 367 – 387.
Slovenský národný korpus – verzia prim-7.0-public-vyv. Bratislava: Jazykovedný ústav
Ľ. Štúra SAV 2015. Dostupný z WWW: <http://korpus.juls.savba.sk>.
SMITH, Carlota S.: The Parameter of Aspect (Second edition). Dordrecht: Kluwer Academic
Publisher 1997. 349 s.
SOKOLOVÁ, Miloslava: Kapitolky zo slovenskej morfológie. Prešov: Slovacontact 1995. 178 s.
SPRENGER, Simone A.: Fixed expressions and the production of idioms. Ph.D. dissertation.
[online] Nijmegen: Max Planck Instituut voor Psycholinguïstiek 2003. Dostupné na:
<http://webdoc.ubn.kun.nl/mono/s/sprenger_s/fixeexant.pdf>.
STEVENSON, Suzanne – FAZLY, Afsaneh – NORTH, Ryan: Statistical Measures of the Semi-
Productivity of Light Verb Constructions. Proceedings of Second ACL Workshop on Multiword
Expressions: Integrating Processing, 2004. Dostupné na: <http://www.cs.toronto.edu/~ryan/
mwe04-ref.pdf>.
SZYMCZAK-ROZLACH, Mariola: Analityczne struktury werbo-nominalne w języku słowac-
kim. Katowice: Uniwersytet Śląski v Katowiciach 2010. 165 s.
TRAUGOTT, Elizabeth C.: From Propositional to Textual and Expressive Meanings: Some
Semantic-Pragmatic Aspects of Grammaticalization. In: Perspectives on Historical Linguistics.
W. P. Lehmann – Y. Malkiel. Amsterdam: John Benjamins 1982, s. 245 – 271.
VENDLER, Zeno: Linguistics in Philosophy. Ithaca, New York: Cornell University Press 1967.
203 s.
WIERZBICKA, Anna: Why can you have a drink when you can’t *have an eat? In: Language,
1982, roč. 58, č. 4, s. 753 – 799.
WICKLEINOVÁ, Michaela: Sémantika verbo-nominálnych pomenovaní a ich aktualizácií. In:
WRAY, Alison: Formulaic Language and the Lexicon. Cambridge: Cambridge University Press
2002. 348 s.
VI.
UNIVERBIZÁCIA – SYNTAKTICKÁ DEMOTIVÁCIA
Lenka Palková
1 Univerbizácia v česko-slovenskej jazykovede............................................................... 284

2 Teória lexikálnej motivácie a univerbizácia ................................................................. 288
2.1 Univerbizačný motivant ............................................................................................. 289
2.1.1 Viacslovný odborný termín ................................................................................. 290
2.1.2 Viacslovné vlastné mená .................................................................................... 290
2.1.3 Frazémy .............................................................................................................. 291
2.1.4 Neutrálne viacslovné pomenovania ................................................................... 291
2.1.5 Štruktúrne typy viacslovných pomenovaní ........................................................ 292
2.2 Univerbizačný motivát ............................................................................................... 293
2.2.1 Terminologická poznámka o univerbizačnom motiváte ..................................... 293
2.2.2 Vlastnosti univerbátu ......................................................................................... 295
2.2.3 Gramatická charakteristika univerbátov ............................................................ 297
2.2.4 Variantnosť univerbátov ..................................................................................... 298
2.3 Vzťah univerbizačného motivantu a motivátu ........................................................... 299
3 Príčiny univerbizácie .................................................................................................... 300
4 Typy univerbizácie ....................................................................................................... 303
4.1 Slovotvorná univerbizácia .......................................................................................... 305
4.1.1 Univerbizácia a slovotvorné spôsoby, postupy a prostriedky ............................ 307
4.1.1.1 Derivačná univerbizácia .............................................................................. 308
4.1.1.2 Kompozičná univerbizácia ........................................................................... 311
4.1.1.3 Kompozično-derivačná univerbizácia .......................................................... 311
4.1.2 Univerbizácia a sprievodné slovotvorné javy ..................................................... 312
4.1.2.1 Slovotvorné alternácie ................................................................................ 312
4.1.2.2 Slovotvorné trunkácie a redukcie ............................................................... 314
4.1.2.3 Slovotvorné infixácie ................................................................................... 316
4.1.3 Onomaziologická štruktúra slovotvorných univerbátov ..................................... 317
4.2 Morfologická univerbizácia ........................................................................................ 318
4.3 Sémantická univerbizácia ........................................................................................... 321
4.3.1 Kvantitatívno-sémantická univerbizácia ............................................................. 323
4.3.2 Kvalitatívno-sémantická univerbitácia ............................................................... 323
4.4 Abreviačná univerbizácia ........................................................................................... 324
4.5 Prechodné univerbizačné typy ................................................................................... 326
4.5.1 Abreviačno-slovotvorná univerbizácia ............................................................... 327
4.5.2 Slovotvorno-abreviačná univerbizácia ............................................................... 328
4.5.3 Abreviačno-morfologická univerbizácia ............................................................. 329
4.5.4 Čistá univerbizácia .............................................................................................. 329
UNIVERBIZÁCIA – SYNTAKTICKÁ DEMOTIVÁCIA 283
5 Univerbizácia a motivačná relačnosť ........................................................................... 330

5.1 Univerbizácia a paradigmatická motivácia................................................................. 330
5.1.1 Univerbizácia a onomaziologicko-lexikálna paradigma (lexikálne pole) ............ 330
5.1.2 Univerbizácia a synonymická paradigma ............................................................ 331
5.1.3 Univerbizácia a antonymická paradigma ............................................................ 332
5.1.4 Univerbizácia a hyperonymicko-hyponymická paradigma ................................. 332
5.1.5 Univerbizácia a homonymická paradigma .......................................................... 332
5.1.6 Univerbizácia a paronymická paradigma ............................................................ 333
5.1.7 Univerbizácia a slovotvorná paradigma ............................................................. 333
5.2 Univerbizácia a nominačné motivačné typy .............................................................. 333
5.2.1 Univerbizácia a fónická motivácia ...................................................................... 333
5.2.2 Univerbizácia a sémantická motivácia ................................................................ 334
5.2.3 Univerbizácia a morfologická motivácia ............................................................. 335
5.2.4 Univerbizácia a slovotvorná motivácia ............................................................... 335
5.2.5 Univerbizácia a syntaktická motivácia ................................................................ 335
5.2.6 Univerbizácia a frazeologická motivácia ............................................................. 336
5.2.7 Univerbizácia a onymická motivácia................................................................... 336
5.2.8 Univerbizácia a abreviačná motivácia ................................................................ 336
5.2.9 Univerbizácia a interlingválna motivácia ............................................................ 337
5.3 Univerbizácia a pragmatické motivačné typy ............................................................ 337
5.3.1 Univerbizácia a expresívna motivácia ................................................................. 338
5.3.2 Univerbizácia a registrová motivácia .................................................................. 338
5.3.3 Univerbizácia a sociolektická motivácia ............................................................. 341
5.3.3.1 Profesionalizmy ........................................................................................... 342
5.3.3.2 Slangizmy .................................................................................................... 342
5.3.4 Univerbizácia a terminologická motivácia .......................................................... 343
5.3.5 Univerbizácia a temporálna motivácia ............................................................... 345
5.3.6 Univerbizácia a teritoriálna motivácia ................................................................ 346
5.3.7 Univerbizácia a individualizačná motivácia ........................................................ 347
6 Univerbizácia a motivačná dynamika .......................................................................... 348
6.1 Univerbizačná motivizácia ......................................................................................... 348
6.2 Univerbizačná demotivácia ........................................................................................ 348
7 Zhrnutie....................................................................................................................... 349
Literatúra ....................................................................................................................... 349
V tejto sekcii sa zameriavame na problematiku uchopenia univerbizácie, na charakte-

ristiku jej rôznych prejavov a na rôzne aspekty, ktoré s univerbizáciou súvisia.
Prvá časť ponúka prehľad prác zo slovenskej a českej lingvistiky, ktoré sa tejto téme
venovali. Na základe tohto prehľadu ďalej sumárne načrtávame šesť rôznych prístupov
k vymedzeniu univerbizácie. Naším cieľom je opísať tento lexikálny jav z hľadiska teórie
lexikálnej motivácie (ďalej TLM), ktorú v jazykovede predstavil J. Furdík (súhrnne 2008)
a rozpracoval M. Ološtiak (2011) a ďalší. Spomínaných šesť prístupov k poňatiu univerbi-
zácie konfrontujeme s tézami formulovanými v rámci TLM. V druhej časti ponúkame po-
hľad na univerbizáciu ako na špecifický prípad lexikálnej motivácie, pričom univerbizáciu
chápeme nielen procesuálne, ale aj ako vzťah medzi viacslovným pomenovaním (ďalej len
VP) a z neho vytvorenou univerbizovanou lexémou a vlastnosť takto utvorenej lexémy
(analogicky z Furdíkovým chápaním slovotvornej motivácie ako procesu, vzťahu a vlast-
nosti, porov. Furdík, 1993, s. 12). Analyzujeme tiež rôzne príčiny, pre ktoré k univerbizácii
dochádza, pričom ich diferencujeme na intralingválne a extralingválne.
V osobitnej kapitole sa venujeme jednotlivým univerbizačným typom. Na základe no-
minačného typu lexikálnej motivácie, ktorý sprevádza stratu syntaktickej motivácie, rozli-
šujeme slovotvornú, morfologickú, sémantickú a abreviačnú univerbizáciu, ktoré tiež bliž-
šie charakterizujeme. Všímame si aj také realizácie univerbizácie, ktoré je možné zaradiť
do viacerých univerbizačných typov, pričom tieto prípady zastrešujeme termínom pre-
chodné univerbizačné typy.
Vychádzajúc z poňatia M. Ološtiaka (2011) na základe aplikovania TLM v záverečnej
časti opisujeme vzťahy univerbizácie a iných motivačných typov a univerbizáciu z hľadiska
dynamiky v jazyku.
Jednotlivé tvrdenia opierame o kvantitatívny výskum vyše 1 500 univerbátov, ktoré
sme identifikovali pri spracovávaní hesiel do Slovníka viacslovných pomenovaní, ale aj pri
excerpcii Slovníka slangu a hovorovej slovenčiny (2014), pri analýze lexiky v televíznom
spravodajstve a na internetových fórach. Mnohé univerbáty sme zachytili v bežnom hovo-
renom prejave. Analyzovaný diapazón univerbátov považujeme za naďalej otvorený, ho-
vorový a hovorený charakter mnohých univerbátov signalizuje kontinuálne pribúdanie
ďalších univerbátov. Naším cieľom teda nie je presne kvantifikovať rôzne aspekty súvisiace
s jednotlivými univerbizačnými typmi, snažíme sa len priblížiť proporcionalitu jednotlivých
javov a naznačiť tendencie v procese univerbizácie.
1 Univerbizácia v česko-slovenskej jazykovede
O univerbizácii sa v česko-slovenskej jazykovede píše už viac ako polstoročie (porov.

Avramova, 2013, s. 214) a názory na tento lexikálny jav sú v koncepciách rôznych autorov
nejednotné a často protirečivé.
Termín univerbizácia v česko-slovenskej jazykovede prvýkrát použil A. V. Isačenko na
konci 50. rokov 20. storočia v článku Obecné zákonitosti a národní specifičnost ve vývoji
slovní zásoby slovanských jazyků (1958). Odvtedy sa tento termín bežne používa najmä
v českej lingvistike, kde sa od 60. rokov publikujú aj špecializované práce zamerané na
problematiku univerbizácie: porov. napr. M. Dokulil (1962), M. Helcl (1963), Z. Sochová

(1966), L. Horalík (1967) a A. Jedlička (1969a).
V slovenskej jazykovede sa termín univerbizácia objavuje na začiatku 60. rokov (Ivano-
vá-Šalingová, 1963), v tomto období však slovenskí lingvisti univerbizáciu spomínajú len
popri spracúvaní iných tém. Problematika univerbizácie sa u nás začína systematickejšie
skúmať v 70. rokoch, keď E. Kučerová publikovala sled článkov o univerbizácii (1973a,
1973b, 1974, 1975). Téme univerbizácie sa čiastočne venovali aj učebnice Slovenská lexi-
kológia 2 (Ondrus, 1972) a Súčasný slovenský spisovný jazyk. Lexikológia (Ondrus – Horec-
ký – Furdík, 1980). V druhej polovici 80. rokov sa univerbizáciou zaoberal J. Bosák, ktorý
publikoval článok Strata príznakovosti niektorých univerbizovaných štruktúr (1987b) a
ťažiskovú štúdiu O vymedzení univerbizácie (1987a), ktorej obsahový základ sa stal výcho-
diskom pre kapitolu o univerbizácii v Dynamike slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (1989).
Na začiatku 90. rokov sa ešte I. Masár venoval univerbizácii vo vzťahu k odbornej termino-
lógii (1990). 90. roky však predstavujú vo výskume univerbizácie akési vákuum, ktoré sa
pozvoľna končí po roku 2000, keď sa o univerbizácii možno dočítať najmä z vysoko-
školských učebníc a monografií (Dolník, 2003; Furdík, 2004, 2008; Ološtiak, 2011; Ološtiak
– Ivanová, 2013). Komparatívny pohľad na univerbizačné procesy v slovenčine a poľštine
priniesla S. Sojda (2011).
Súčasná česká lingvistika je pri skúmaní univerbizácie o krok vpredu: Encyklopedický
slovník češtiny (2002, ďalej len ESČ) obsahuje detailne spracované heslo univerbizace,
M. Prošek (2005) opisuje sociolingvistický výskum používania jednej skupiny onymických
univerbátov a postojov k nim, I. Kolářová sa v rozsiahlom oddiele Univerbizace v Kapitolách
z českej gramatiky (2011, s. 273 – 410) venuje korpusovému výskumu univerbizácie
v súčasnej češtine. Sumárny pohľad na poňatie a spôsoby univerbizácie v slovanských
jazykoch podáva O. Martincová (2015).
Nateraz posledným slovenským článkom, venujúcim sa problematike univerbizácie, je
príspevok C. Avramovej Univerbáty v lexikálním systému jazyka (2013), v ktorom autorka
podáva sumár náhľadov na univerbizáciu aj u autorov iných slovanských lingvistík.
Okrem autorov spomenutých publikácií sa čiastkovo problematike univerbizácie veno-
vali aj iní lingvisti, s príspevkami ktorých pracujeme v ďalšej časti tejto práce.
Stanoviská k tomu, ktoré javy možno považovať za univerbizáciu, sa v priebehu vyše
polstoročného univerbizačného výskumu vyvíjali a diferencovali (porov. aj Avramova, 2013).
(1) V Morfológii slovenského jazyka (1966, s. 58) sa univerbizácia chápe ako písanie
predložkových, spojkových alebo časticových výrazov dovedna. Ortografické zmeny písa-
nia synsémantík dovedna chápe ako univerbizáciu aj M. Marsinová (1971, s. 334), J. Ora-
vec (1973, s. 138), F. Sabol (1995) a i.
(2) I. Masár (2002, s. 30) uvádza, že „pri univerbizácii často býva motivujúcim prvkom
(východiskovou parafrázou) nákladnejšie slovné spojenie, napr.: osoba plávajúca na pr-
siach – prsiar, pretekár v združených pretekoch – združenár.“ Tu sa už dostávame k chá-
paniu univerbizácie ako klasickej slovotvorby, keďže slovotvorná motivácia má výraznú
kondenzačnú funkciu1. Na nezreteľnú hranicu medzi univerbizáciou a slovotvornými pro-
cesmi poukazuje V. Straková (1973, s. 54). Univerbizácia je v poňatí J. Běliča (1964, s. 18),
1
A. V. Isačenko (1958) používa synonymne termíny univerbizácia a sémantická kondenzácia (porov.
Avramova, 2013, s. 214).
R. Kuchara (1969, s. 256), P. Odaloša (1992, s. 293) a iných totožná so sufixáciou, prefixál-
ny a kombinovaný prefixálno-transflexný postup pokladá za univerbizáciu M. Majtán
(1971, s. 47 – 48) a J. Kačala (1981, s. 26), A. Škapincová (1990, s. 254) považuje za univer-
bizáciu aj transflexný slovotvorný postup (napr. vytvorenie slov liberál, feudál atď.).
V staršej literatúre sa často stotožňuje univerbizácia s kompozíciou. M. Helcl (1963, s. 36)
pokladá za univerbizáciu v pravom zmysle slova kompozíciu a v jej rámci najmä juxtapozí-
ciu: „spřahování nebo srážení slovní skupiny ve spřežku, odpovídá svou podstatou tomu,
co je původním, dnes ovšem již jen užším významem slova univerbizace, tj. spojování dvou
(řidčeji i více) samostatných slov v jediné“. Kompozičné postupy zodpovedajú univerbizácii
aj v príspevkoch o dejinách a vývine jazyka, napr. v koncepcii V. Uhlára (1972) a K. Habov-
štiakovej (1987, s. 148 – 149). Podľa A. Jedličku (1965, s. 21) „za projev univerbizace je
možno považovat i hojné vytváření složených adjektiv k souslovným spojením typu určují-
cí adjektivum – řídící substantivum, např. děrnoštítkový k děrný štítek, těžkotonážní –
ťěžká tonáž, politickovýchovný – politická výchova.“
(3) V koncepcii niektorých autorov sa za univerbáty2 považujú aj jednoslovné ekviva-
lenty VP, ktoré nemajú so žiadnym z komponentov VP spoločný formálny prvok: L. Dvonč
(1973b, s. 57) za univerbizáciu považuje vzťah medzi pomenovaniami akumulátorový vozík
a jeho synonymom jašterkár, I. Masár (1981, s. 74) hovorí o univerbizácii aj pri vzťahu
hráči Slovana Bratislava – belasí, E. Rísová (1983, s. 63 – 64) vidí univerbizáciu aj v dvojici
pomenovaní plášť do dažďa – šuštiak a P. Odaloš (1996, s. 68) pokladá za univerbizáciu
dvojicu stredná poľnohospodárska škola – hnojárska.
(4) V niektorých prístupoch sa pojmové vymedzenie termínu univerbizácia zhoduje
s vymedzením termínu skracovanie, resp. redukovanie pomenovaní. J. Bělič (1964, s. 18)
za univerbizáciu považuje dekompozičné osamostatnenie prvej časti zloženého slova
(napr. decilitr – deci, kilogram – kilo), Š. Ondruš (1985, s. 329) pokladá vznik slova guľáš za
produkt univerbizácie maďarského slova gulyáshús, gulyásétel „hovädzie mäso, hovädzie
jedlo“. D. Svobodová (2006, s. 21) o univerbizácii hovorí aj v súvislosti s utvorením „slova
s jedním slovním základem ze složeniny, např. rychlovlak – rychlík, paroloď – parník“,
I. Kolářová (2011, s. 304) považuje za univerbizáciu aj redukciu trojslovného pomenovania
na dvojslovné (napr. vysoká ekonomická škola – vysoká ekonomická).
(5) V nazeraní J. Bosáka (1987a, s. 232; DSZ, 1989, s. 299) sa univerbizácia chápe dvo-
jako: v širšom a užšom zmysle (bosákovské chápanie univerbizácie v užšom zmysle spomí-
name v ďalšom bode). Univerbizácia v širšom zmysle sa poníma ako „všeobecná tendencia
vychádzajúca z princípu ekonómie komunikačného procesu – je to komunikatívna funk-
čnosť, ktorá sa uplatňuje v jednotlivých jazykových rovinách a má systémový charakter“
(DSZ, 1989, s. 299). V tomto zmysle chápe univerbizáciu aj E. Rísová (1978, s. 190)
a J. Mlacek (1981, s. 337), ktorí univerbizáciu stotožňujú s úsilím po úspornom a stručnom
vyjadrovaní.
(6) Univerbizácia v užšom zmysle (Bosák, 1987a, s. 232) je iba lexikálny jav, ktorý sa
realizuje buď ako „tvorenie jednoslovných pomenovaní na pozadí viacslovných motivujú-
cich pomenovaní“, ktoré zahŕňa deriváciu, substantivizáciu, synekdochu a kompozíciu,
alebo ako „simplifikácia viacslovných pomenovaní“, ktorá zahŕňa kontextové zjednodušo-
2
Na pomenovanie výsledku univerbizácie používame termín univerbát, terminologickú otázku
pomenovania výsledku univerbizácie riešime v podkapitole 2.2.1.
vanie a akronymizáciu. Takto univerbizáciu definuje viacero autorov, napr. M. Dokulil

(1962), P. Ondrus (1972), P. Ondrus – J. Horecký – J. Furdík (1980), E. Pauliny (1981),
F. Čermák (1990), J. Furdík (2004), I. Kolářová (2011) a i. V tomto zmysle sa teda univerbi-
zácia chápe ako „premena analytického (rozčleneného) pomenovania na syntetické“,
resp. „prechod viacslovného (najmä dvojslovného) pomenovania na jednoslovné“ (Kuče-
rová, 1973b, s. 3).
Z uvedeného krátkeho opisu vyplýva, že univerbizácia sa v koncepciách jednotlivých
autorov poníma diferencovane, zhoda nepanuje ani v tom, či ide o tendenciu, proces ale-
bo slovotvorný postup (porov. Avramova, 2013, s. 214). Táto nejednotnosť názorov sa dá
skĺbiť aplikáciou TLM, v rámci ktorej sa motivácia opisuje ako proces, vzťah a vlastnosť
(Furdík, 1993, s. 12 – 13; Ološtiak, 2011, s. 25; porov. ďalej), pričom univerbizácia sa
v tejto koncepcii chápe ako špecifický prejav motivácie.
Z hľadiska TLM možno mať k uvedeným prístupom tieto poznámky:
Ad (1). Podľa TLM sú syntakticky motivované len „také viacslovné pomenovania, ktoré
obsahujú aspoň dva autosyntagmatické komponenty“ (Ološtiak, 2011, s. 97), analytický
predložkový, spojkový alebo časticový výraz sa tak nepovažuje za VP, a tak ani ortografic-
kú zmenu písania týchto výrazov nemožno považovať za univerbizáciu.
Ad (2). Stotožňovanie slovotvorby a univerbizácie je nepresné: k univerbizácii môže
dochádzať nielen slovotvorne, ale aj inými nominačnými postupmi. Hoci je slovotvorná
univerbizácia najfrekventovanejším univerbizačným typom (porov. podkap. 4.1), rozdiel
medzi univerbizáciou a slovotvorbou treba hľadať v charaktere motivantu, onomaziologic-
kej štruktúre slovotvorného univerbátu a slovotvorne motivovaného neuniverbátu,
v slovotvorných prostriedkoch, spôsoboch, postupoch a sprievodných slovotvorných ja-
voch (porov. podkap. 4.1.2). VP a jeho univerbát sú synonymné (porov. napr. Jedlička,
1978, s. 170), musia teda patriť do rovnakého slovného druhu (porov. podkap. 2.2.3).
Univerbizačný vzťah medzi jednotkami typu politická výchova a politickovýchovný je teda
vylúčený.
Ad (3). Vzťah medzi VP a jeho ekvivalentným jednoslovným synonymom s odlišným
radixom nemožno považovať za univerbizáciu, pretože v dôsledku absencie formálnej
usúvzťažnenosti nie je možné, aby bol jednoslovný ekvivalent akýmkoľvek nominačným
postupom utvorený zo synonymného VP: medzi takýmito jednotkami chýba pomenúvací
motivačný vzťah. Na nevyhnutnosť formálno-významovo-štylistického vzťahu medzi moti-
vujúcim VP a od neho utvoreným univerbátom poukazujú M. Ološtiak a M. Ivanová (2013,
s. 141).
Ad (4). Skracovanie kompozita alebo redukciu trojčlenného VP na dvojčlenné nehod-
notíme ako univerbizáciu, pretože tieto javy nespĺňajú základnú tézu, podľa ktorej je vý-
chodiskom univerbizácie (t. j. univerbizačným motivantom, k termínu porov. podkap. 2.1)
VP (porov. napr. Avramova, 2013, s. 215 – 216). V prípade skracovania kompozita (napr.
deciliter – deci) je motivantom jednoslovné pomenovanie, v prípade redukcie výsledný
produkt nie je jednoslovný (napr. vysoká ekonomická škola – vysoká ekonomická).
Ad (5). Všeobecná tendencia šetriť čas a úsilie produktora i percipienta za súčasného
zachovania zrozumiteľnosti textu (Slančová, 1994, s. 88), resp. „snaha hovoriaceho
o stručné, ale jednoznačné pomenovanie“ (Klincková, 1990, s. 332) sa označuje všeobec-
nejším termínom jazyková ekonómia, resp. ekonomika výrazu (porov. Findra, 2013,
s. 106). Tento termín môže okrem rôznych skracovaní (medzi ktoré patrí aj univerbizácia)
zahŕňať aj spravidelňovanie a rozličné iné javy (Dolník, 2010, s. 72). Podľa D. Slančovej
a M. Sokolovej (1993, s. 184) by bol pre Bosákovo chápanie univerbizácie v širšom zmysle
„priezračnejší termín kondenzácia textu“.
Ad (6). Pri bosákovskom chápaní univerbizácie v užšom zmysle citovaní autori síce de-
klarujú ustálené VP ako východisko univerbizácie, medzi ich príkladmi na univerbizáciu sa
však vyskytujú aj slová ako jachtár (pretekár v jachtingu), medailista (držiteľ medaily)
a voľnoštýliar (zápasník vo voľnom štýle) (Bosák, DSZ, 1989, s. 303 – 304) či slová typu
dozorovať (vykonávať dozor) a rozporovať (riešiť rozpory) (Furdík, 2004, s. 66), ktoré ako
univerbáty nechápeme, pretože ich motivantom nie je VP, ale voľná syntagma. Pri tomto
chápaní sa ako najvypuklejší problém ukazuje nejednoznačná hranica medzi VP a voľnými
syntagmami, túto nejednoznačnosť však možno aspoň sčasti riešiť korpusovými frekvenč-
nými a kolokačnými výskumami, pri diferenciácii VP a voľných syntagiem môžu pomôcť
doposiaľ publikované (porov. sekciu III., kap. 3.3.1; Ološtiak, 2011, s. 103 – 118; Palková,
2013), ale aj perspektívne upravované a dopĺňané kritériá delimitácie VP a voľných synta-
giem.
2 Teória lexikálnej motivácie a univerbizácia
Chápanie univerbizácie z hľadiska koncepcie TLM v podstate vychádza z Bosákovho

chápania univerbizácie v užšom zmysle (1987a, s. 232; DSZ, 1989, s. 299), avšak s dôrazom
na ustálenosť a lexikalizovanosť motivujúceho spojenia.
Podľa TLM je univerbizácia jedným z prejavov syntaktickej demotivácie (popri frazeo-
logickej minimalizácii, porov. Ološtiak, 2011, s. 138), pričom ide o proces straty syntaktic-
kej motivácie3, pri ktorom sa z viacslovného (syntakticky motivovaného) pomenovania
stáva jednoslovné (syntakticky nemotivované) pomenovanie. V procese straty syntaktickej
motivácie je nové pomenovanie utvorené z VP pomocou jedného z ďalších motivačných
typov s nominačnou funkciou, a to buď slovotvornou, morfologickou, sémantickou, alebo
abreviačnou, resp. pomocou kombinácie týchto typov (porov. prechodné univerbizačné
typy, podkap. 4.5). Práve na základe aktivizácie ďalšieho motivačného typu s nominačnou
funkciou sa potom odlišujú viaceré druhy univerbizácie4. Okrem nominačných motivač-
ných typov sa v procese syntaktickej demotivácie aktivizujú aj pragmatické (extralingvál-
ne) motivačné typy, tieto však nemajú nominačnú funkciu (o vzťahu univerbizácie k extra-
lingválnym motivačným typom porov. podkap. 5.3).
Pri terminologickom uchopení lexikálnych jednotiek, ktoré vstupujú do procesu uni-
verbizácie, analogicky používame termíny motivant (pre východiskové pomenovanie)
a motivát (pre sekundárne pomenovanie), ktoré J. Furdík (1993, s. 13) používa na označo-
vanie lexém v procese slovotvornej motivácie. Z konceptu slovotvornej motivácie sa ne-
3
V TLM sa za syntakticky motivované považujú viacslovné pomenovania, „ktorých význam je priamy,
neprenesený, nocionálny, a frazémy s obrazným, expresívnym významom“ (Furdík, 2008, s. 50).
4
J. Furdík (2008, s. 52 – 53) opisuje tzv. eliptickú, slovotvornú a skratkovú univerbizáciu; M. Ološtiak
(2011, s. 138) hovorí o kombináciách syntaktickej demotivácie s morfologickou, slovotvornou, séman-
tickou a abreviačnou motiváciou a o frazeologicky determinovanej syntaktickej demotivácii. V tejto práci
hovoríme o slovotvornej, morfologickej, abreviačnej a sémantickej univerbizácii a o prechodných univer-
bizačných typoch, porov. kap. 4.
skôr vyvinula TLM, v ktorej je možné primárne slovotvornú terminológiu aplikovať aj na

iné motivačné typy, pričom termíny motivant a motivát sa bližšie charakterizujú „spresňu-
júcim adjektívom, ktoré odkazuje na príslušný motivačný typ“ (Ološtiak, 2011, s. 25). Keď-
že sa univerbizácia v rámci TLM chápe ako špecifický prejav lexikálnej motivácie (syntak-
tická demotivácia, porov. vyššie), možno aj lexémy vstupujúce do tohto procesu nazývať
analogicky s pomenovaniami vstupujúcimi do iných lexikálnych dejov. V tomto texte bu-
deme teda používať termíny univerbizačný motivant pre VP, ktoré je východiskom univer-
bizácie, a univerbizačný motivát, univerbát pre jednoslovné pomenovanie vytvorené
v procese univerbizácie.
[1] Chápanie univerbizácie z hľadiska TLM
2.1 Univerbizačný motivant

Univerbizačným motivantom (ďalej len UMn) je ustálené VP5, avšak univerbizácia za-
sahuje len istú časť VP (porov. Helcl, 1963, s. 30). „Stopercentná ekvivalentnosť na úrovni
jednoslovné pomenovanie – viacslovné pomenovanie by negovala existenčnú, funkčnú
motiváciu VP, strácal by sa zmysel ich existencie.“ (Ološtiak, 2011, s. 113). Podľa J. Mlacka
(1984, s. 40) sú nefrazeologické združené pomenovania najfrekventovanejším typom VP,
ktoré sa univerbizujú (napr. obývacia izba – obývačka, panelový dom – panelák).
V koncepcii M. Ološtiaka sa tieto viacslovné jednotky označujú ako neutrálne viacslovné
5
Máme na mysli celkovo štyri typy VP: frazémy, viacslovné odborné termíny, viacslovné propriá
a neutrálne viacslovné pomenovania (porov. Jarošová, 2000a, s. 46 – 48, k termínu neutrálne viacslovné
pomenovanie pozri Ološtiak, 2011, s. 119). Porov. tvrdenie M. Dokulila (1962, s. 115): „O univerbizaci jde
tehdy a jen tehdy, když v jazyce koexistuje dvouslovné pojmenování, nikoli jen jako příležitostné včlenění
zvláštního druhu uvnitř pojmenování rodového, nýbrž jako syntetické ustálené pojmenování; a zcela
analogicky máme co činit s motivací univerbizací jen tehdy, koexistuje-li v jazyce dané slovo s takovým
pojmenováním – a hodnotí-li se také na pozadí takového pojmenování.“ Podľa A. Jedličku (1965, s. 20) je
existencia a vytváranie viacslovných jednotiek predpokladom pre tvorenie univerbátov.
pomenovania (porov. ďalej), takéto označenie používame aj v tomto texte. Ak nie je expli-
citne uvedené inak, o univerbizácii sa uvažuje najmä v súvislosti s touto skupinou VP.
2.1.1 Viacslovný odborný termín
Hromadenie spresňujúcich prívlastkov ako komponentov terminologického VP síce za-
bezpečuje presnosť termínu, je to však na úkor jeho použiteľnosti v bežnej jazykovej praxi,
preto sa v nie striktne odborných komunikačných situáciách takéto termíny často univer-
bizujú6 (porov. Mislovičová, DSZ, 1989, s. 90). O univerbizácii viacslovných odborných
termínov píše už M. Dokulil (1962, s. 117), J. Kuchař a M. Roudný (1965, s. 137), M. Mar-
tonová (1976, s. 268), neskôr sa o tomto jave píše najmä v súvislosti s profesionalizmami
(Ondrus, 1972, s. 47). Univerbizáciu v terminológii najpodrobnejšie preskúmal I. Masár
(1990), ktorý v odbornej terminológii zaznamenal slovotvorné (derivačné – sufixálne aj
transflexné – aj kompozičné) a morfologické univerbáty.7 „V niektorých terminológiách
vznikli univerbizáciou celé mikrosystémy termínov. V odevníckom názvosloví sa namiesto
dvojslovných pomenovaní typu A + S (zapošívací stroj) zaviedli jednoslovné pomenovania
zapošívačka, predšívačka, podrážačka, cikcakovačka, zašpendľovačka, rezačka, navrstvo-
vačka a i.“ (Masár, 1991, s. 151). Univerbizácia odborných termínov je jedným z faktorov
determinologizačných procesov, ktoré vedú k demokratizácii lexiky (o tendencii k demo-
kratizácii v lexike pozri DSZ, 1989, s. 245n).
2.1.2 Viacslovné vlastné mená
Viacero autorov (napr. Uhlár, 1973, s. 108 – 109) si všíma univerbizačné procesy pri
vlastných menách, a to najmä pri toponymách, kde sa v komunikácii miestnych hovoria-
cich vynecháva jeden komponent viacslovného mena, pričom sa univerbizovaná podoba
neskôr rozširuje do celonárodnej podoby (napr. Tvrdošín dvor → Tvrdošín). Toponymické
univerbáty sa tvoria najmä morfologicky (Višňová voda → Višňová) alebo slovotvorne
(Rakovický potok → Rakovica) (porov. Uhlár, 1983, s. 102). Pri slovotvornej univerbizácii
propriálnych názvov sa tvoria predovšetkým slangové označenia (Miletičova ulica → Mile-
tička, Lomnický štít → Lomničák, porov. Šoková, 1984, s. 79; Prošek, 2005). J. Krško (1996,
s. 140) zaznamenal pri chotárnych názvoch aj kvantitatívno-sémantickú univerbizáciu
(porov. podkap. 4.3.1)8 (Velki gruň → Gruň). Špecifickú skupinu onymicky motivovaných
VP9, ktoré sa univerbizujú, tvoria také lexémy, pri ktorých jeden z komponentov je privlas-
tňovacím adjektívom od vlastného mena (porov. Hubáček, 1973, s. 132 – 133), napr. Par-
kinsonova choroba → Parkinson/parkinson; Taxisova priekopa → Taxis/taxis atď., pričom
motivujúce vlastné meno a univerbát vstupujú do vzťahu medzisystémovej homonymie
(porov. podkap. 5.1.5). Takéto VP vytvárajú najčastejšie kvalitatívno-sémantické univerbá-
ty (porov. podkap. 4.3.2).
6
I. Masár (2000, s. 47) hovorí o nástojčivom dopyte po krátkych termínoch v praxi.
7
Autor (1990, s. 272) spomína aj univerbizáciu založenú na trópoch, najmä na synekdoche,
poznamenáva však, že „univerbizácia s využitím trópov je v oficiálnych terminológiách pomerne
zriedkavá“. Pomenovania športových disciplín typu vrh guľou – guľa nie sú športovými termínmi
atletických disciplín.
8
Autor tento univerbizačný typ pomenúva ako univerbizáciu elipsou (Krško, 1996, s. 140). Kvanti-
tatívno-sémantická univerbizácia sa týka lexém typu školská družina – družina. J. Dolník (2003, s. 151)
tento typ označuje ako „čistú“ univerbizáciu.
9
V TLM sa za onymicky motivované pokladajú vlastné mená.
2.1.3 Frazémy
J. Mlacek (1984, s. 40 – 41) tvrdí, že „frazeologické združené pomenovania univerbizá-
cii nepodliehajú“, čo považuje za jedno z kritérií na odlíšenie frazeologických a nefrazeo-
logických VP10. Na druhej strane, možnosť univerbizácie frazém si všíma M. Ivanová-
Šalingová (1980). K univerbizácii frazém však dochádza zriedkavo, z doterajšej literatúry
vyplýva, že sa univerbizujú najmä (dvojslovné) frazémy so stavbou substantívnej syntag-
my, ktorých určujúcim komponentom je privlastňovacie adjektívum utvorené z propria
(Jóbova zvesť – jóbovka, Achillova päta – achilovka). Frazémy so syntagmatickou stavbou,
tzv. frazeolexémy, totiž majú k pomenovacej platnosti bližšie ako frazémy so stavbou vety
(tzv. frazeotextémy); syntagmatické frazémy skôr „pomenúvajú vyjadrujúc“, vetné
a súvetné frazémy skôr „vyjadrujú pomenúvajúc“ (porov. Mlacek, 1999, s. 128).
2.1.4 Neutrálne viacslovné pomenovania
Pre viacslovné pomenovania, ktoré A. Jarošová (2000a, s. 46 – 48) označuje ako lexika-
lizované pomenovania, existuje v slovenskej lingvistickej literatúre viacero pojmov/termí-
nov, ktoré sú v rôznych koncepciách chápané diferencovane (v nasledujúcich odsekoch
ponúkame stručné vysvetlenie chápania týchto termínov).
Termínom združené pomenovanie J. Horecký (DSZ, 1989, s. 311) označuje také viac-
slovné názvy, v ktorých „ide o nový obsah, nová forma sa však nevyjadruje novými výraz-
mi, ale novým spojením už známych slov do nového celku“. E. Pauliny (1968, s. 123) ozna-
čuje termínom združené pomenovanie spojenia nefrazeologickej povahy v rámci širšej
kategórie ustálených spojení zahŕňajúcej aj frazeologické jednotky. J. Dolník (2003, s. 153)
vymedzuje združené pomenovania ako také, „ktoré nemajú v pozadí voľné spojenia (gé-
nové inžinierstvo, kyselina sírová)“. O. Martincová (2000, s. 383) sa odvoláva na tradičný
termín združené pomenovanie, ktoré pokladá za „komplex dvou nebo více slov s primární
nominativní funkcí, reprodukovaný a reprodukovatelný v konkrétních promluvách jako
hotový celek“. M. Ološtiak (2011, s. 119) však toto označenie považuje za nedostatočne
motivované, pretože „explicitne nevyjadruje, aké typy jednotiek sa ním pomenúvajú“.
Podľa A. Jarošovej (2007, s. 81) problémom označenia združené pomenovanie je fakt, že
sa používa na terminologické aj neterminologické slovné spojenia.
Multiverbizačné spojenia sú v koncepcii S. Ondrejoviča (DSZ, 1989, s. 251) také viac-
slovné výrazy, ktoré „koexistujú so synonymnými jednoslovnými ekvivalentmi a spravidla
majú s nimi spoločný významovo-formálny komponent: dať súhlas – súhlasiť“. „Medzi
multiverbizačné spojenia však treba okrajovo zaradiť aj také pomenovania, ktoré jedno-
slovný – slovotvorne súvzťažný – ekvivalent síce nemajú, ale boli utvorené na základe už
jestvujúcich multiverbizačných modelov: dať pokyn (iné je poskytnúť) podľa dať príkaz
(ekvivalent prikázať)“ (ibid.). Podľa M. Ološtiaka (2011, s. 119) je termín multiverbizačné
spojenie „príliš konkrétny, pretože odkazuje len na jeden podtyp VP“. Multiverbizované
spojenia pokladáme za slovné spojenia s aktuálnou syntagmatickou štruktúrou11, čím ich
vyčleňujeme zo skupiny VP (porov. Palková, 2013), pre ktoré je charakteristický proces
deaktualizácie syntagmatickej štruktúry na úrovni obsahu a funkcie (Dolník, 2003, s. 152).
10
Toto kritérium nemá všeobecnú platnosť: nie všetky nefrazeologické VP sa univerbizujú a existujú
aj frazeologické VP, ktoré vytvárajú univerbáty.
11
Aktuálnosť syntaktických vzťahov medzi členmi týchto typov slovných spojení je daná
produkovanosťou a dispozičnosťou.
A. Jarošová (2000b, s. 481) považuje termín lexikalizované spojenie za súvzťažný

s termínom združené pomenovanie, pripúšťa však, že tento termín sa používa „na ozna-
čenie viacerých typov ustálených nefrazeologických spojení“. V Krátkom slovníku sloven-
ského jazyka (2003, s. 32 – 33, ďalej len KSSJ) sa do skupiny lexikalizovaných spojení radia
spojenia terminologické aj neterminologické. Táto nejednotnosť súvisí s dvojakým chápa-
ním procesu lexikalizácie (porov. Ološtiak, 2011, s. 119 – 121). Lexikalizácia v širšom zmys-
le je proces, „ktorého výsledkom je akákoľvek, a teda aj viacslovná lexikálna jednotka“
(ibid., s. 120), lexikalizácia v užšom zmysle sa chápe ako proces, pri ktorom vznikajú neu-
trálne VP.
Keďže označenia združené pomenovanie, multiverbizačné spojenie a lexikalizované
spojenie sú z rôznych dôvodov nevyhovujúce, objavuje sa v súčasnej slovenskej jazykove-
de snaha nanovo a čo najpresnejšie pomenovať neterminologické, nefrazeologické a ne-
onymické VP. A. Jarošová (2000b, s. 491) navrhuje zvážiť pomenovanie kolokácia, nadvä-
zujúc na anglické pomenovanie collocation. M. Ološtiak (2009a, s. 29) predkladá termín
neutrálne viacslovné pomenovanie (porov. aj sekciu III., kap. 3.2), ktorý budeme v tejto
sekcii používať.
Na základe TLM možno neutrálne viacslovné pomenovania (NVP) vymedziť podľa prí-
tomnosti, resp. neprítomnosti jednotlivých typov lexikálnej motivácie. NVP možno defino-
vať ako ustálené slovné spojenia, ktoré sú syntakticky motivované a zároveň nie sú moti-
vované frazeologicky, onymicky a terminologicky (porov. sekciu III., kap. 3.2.1.1).
[2] Vymedzenie NVP na základe (ne)prítomnosti typov lexikálnej motivácie

Typ lexikálnej motivácie Prítomnosť v NVP
syntaktická +
frazeologická -
onymická -
terminologická -
2.1.5 Štruktúrne typy viacslovných pomenovaní

Čo sa týka štruktúrneho hľadiska VP, ukazuje sa, že univerbáty sa najčastejšie tvoria od
kongruenčných VP, teda takých, ktorých určujúcim komponentom je adjektiválium
v pozícii zhodného prívlastku (napr. kyvadlová doprava – kyvadlovka), nekongruenčné
pomenovania sa univerbizujú zriedkavejšie (porov. Mislovičová, DSZ, 1989, s. 90). Najčas-
tejšími univerbátmi sú teda deadjektívne substantíva (porov. Čermák, 1990, s. 161).
Zo štruktúrnych typov sa medzi univerbizačnými motivantmi objavili viaceré diferenco-
vané typy. Najfrekventovanejšie sú 2-členné VP (vyše 90 % UMn), majoritne ide o štruk-
túru Adj+S (azylový dom, čiarový kód, fázový vodič), ale objavujú sa aj iné štruktúry:
S+(Prep/Konj)+S najmä ako motivanty sémantických (podpora v nezamestnanosti) a abre-
viačných (list vlastníctva) univerbátov; S+Adj v terminologických VP (hríb satanský);
V(particípium)+S (nemrznúca zmes) a N+S (second hand).12 3-členné UMn predstavujú
12
Pre porovnanie uvádzame kvantitatívne údaje z výskumu I. Kolářovej (2011, s. 410), ktorej
z korpusového výskumu vyplynulo, že 87 % univerbizačných motivantov má štruktúru „zhodný adjektívny
atribút – substantívum“, 8 % „substantívum – nezhodný substantívny atribút“ a 5 % tvoria ostatné
štruktúrne typy. Treba však poznamenať, že nie všetko, čo I. Kolářová považuje za unverbát, takto
vyše 8,5 %, prevláda medzi nimi štruktúra Adj+Adj+S (hrubý domáci produkt, mestská hro-
madná doprava, poštové smerovacie číslo), menej časté sú štruktúry S+Adj+S (jednotka
intenzívnej starostlivosti) a Adj+S+S (evidenčné číslo vozidla), ostatné štruktúry sú zriedka-
vé (spoločnosť s ručením obmedzeným) alebo raritné (Rozhlas a televízia Slovenska).
Štvorčlenné štruktúry sa medzi UMn objavujú zriedkavo (Evanjelická cirkev augsburského
vyznania), päťčlenná (ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny) a šesťčlenná (Slovenská
demokratická a kresťanská únia ─ demokratická strana) štruktúra je raritná. Štruktúrny
typ UMn vplýva na typ univerbátu, ktorý sa od neho tvorí: so stúpajúcim počtom kompo-
nentov v UMn sa zvyšuje zastúpenie abreviačných univerbátov (porov. podkap. 4.4) a
naopak, zastúpenie ostatných univerbizačných typov klesá. Viacčlenné štruktúry VP tvoria
takmer výlučne abreviačné univerbáty (združenie rodičov a priateľov školy ─ ZRPŠ), od VP
utvorených z dvoch substantív sa tvoria prevažne sémantické univerbáty (škrabka na ze-
miaky ─ škrabka), morfologické univerbáty sa tvoria takmer výlučne od dvojčlenných VP
(detská izba ─ detská).
2.2 Univerbizačný motivát

Univerbizačným motivátom, univerbátom (ďalej len UMt) je jednoslovné pomenovanie
vytvorené z VP, ktoré je slovotvorne, morfologicky, sémanticky alebo abreviačne motivo-
vané (pozri [1]).
2.2.1 Terminologická poznámka o univerbizačnom motiváte
V otázke pomenovania produktu univerbizácie v slovenskej a českej lingvistike od za-
čiatkov výskumov univerbizácie doposiaľ nevládne terminologická zhoda. M. Helcl (1963,
s. 34) termínom univerbizácia chápe okrem procesu nahradenia dvojslovného, resp. viac-
slovného pomenovania jednoslovným pomenovaním aj samotný produkt univerbizácie,
univerbizované slovo. Takéto označenie výsledku univerbizácie sa však neujalo, pretože
v súvislosti so začiatkom používania termínu univerbizácia na pomenovanie procesu pre-
tvárania viacslovných pomenovaní na jednoslovné bola polysémia tohto nového termínu
nežiaduca. Termín univerbizácia ako označenie produktu zjednoslovňovania sme našli
okrem M. Helcla (ibid.) len v jedinom prípade (Slančová – Sokolová, 2011, s. 348).
V 70., 80. a 90. rokoch 20. storočia sa tieto špecifické lexémy označovali väčšinou viac-
slovne a u mnohých autorov nejednotne aj v rámci jedného textu, najčastejšie ako univer-
bizované pomenovania (porov. napr. Jedlička, 1978, s. 170; Bosák, 1987a, s. 234; EJ, 1993,
s. 464 a i.), univerbizované výrazy (porov. napr. Betáková, 1978, s. 62; Ondrejovič, 1988,
s 338; Liptáková, 1998, s. 32 a i.) univerbizované slová (porov. napr. Ivanová-Šalingová,
1980, s. 60; Martincová, 1983, s. 160; Bosák, 1987a, s. 231 a i.), univerbizované jednotky
(porov. napr. Bosák, 1987a, s. 232; Kesselová, 1988, s. 96; Orgoňová, 1997, s. 158 a i.),
univerbizované názvy (Majtán, 1971, s. 47 – 48; Masár, 1981, s. 74; Mlacek, 1981, s. 338a
i.), univerbizačné/univerbizované štruktúry (Bosák, 1984, s. 69; Klincková, 1996, s. 108;
chápeme aj v našej koncepcii (napr. učiteľ češtiny – češtinár), autorka tiež explicitne nespomína viacčlen-
né štruktúry. Analýza dvojčnenných štruktúr v našom materiáli ukazuje, že štruktúra zhodný adjektiválny
atribút ─ substantívum predstavuje 96,34 %, štruktúra substantívum ─ nezhodný substantívny atribút
tvorí 2,73 % a ostatné štruktúrne typy (t. j. substantívum + (zhodný) adjektiválny atribút) predstavujú len
0,93 % dvojčlenných UMn.
Pekarovičová, 2001, s. 234 a i.) a univerbizované podoby (slov, názvov) (Jacko, 1985,
s. 255; Hegerová, 1987, s. 103; Kopina, 1991, s. 256 a i.).
Zriedkavejšie sa objavujú pomenovania ako univerbizované útvary (Bosák, DSZ, 1989,
s. 364), univerbizované tvary (Škapincová, 1990, s. 254), univerbizované substantíva, resp.
univerbizované verbá (Furdík, 2008, s. 52), univerbizované deriváty (Jacko, 1992, s. 24),
univerbizované lexémy (Ološtiak, 2006, s. 188), univerbizované prostriedky (Považaj, 1986,
s. 233), univerbálne vyjadrenia (Kačala, 1990, s. 21) a iné.
Výnimočne sa na označenie produktov univerbizácie používa aj troj- a viacslovný ná-
zov, napr. univerbizované lexikálne jednotky (Bystrianska, 1999, s. 294), pomenovania
univerbizačného typu (Orgoňová, 1997, s. 159), univerbizovaný pendant/náprotivok viac-
slovného pomenovania/názvu (Masár, 1988, s. 288) a univerbizovaná forma pomenovania
(Krško, 1996, s. 138).
Tieto nejednotne používané viacslovné označenia („termíny“) nepovažujeme za vhod-
né na jednej strane pre ich pestrosť a neustálenosť, na druhej strane pre samotnú viac-
slovnosť týchto štruktúr: nazdávame sa, že aj termín označujúci určitý pojem by mal
v rámci možnosti korešpondovať s podstatou pojmu. Navyše, niektoré zo spomínaných
označení falošne signalizujú, že produkt univerbizácie nie je samostatnou lexémou, ale
akoby len jej variantom, jedným z jej tvarov (napr. univerbizovaná podoba, univerbizovaný
tvar).
Od polovice 90. rokov 20. storočia sa postupne objavujú aj jednoslovné pomenovania
týchto jednotiek, ktoré podľa našej mienky vhodnejšie vystihujú podstatu entít, ktoré
majú pomenúvať: keďže odborný termín by mal mať okrem iných aj vlastnosť derivatív-
nosti, t. j. „má mať takú štruktúru, ktorá umožňuje tvoriť od neho predponami a prípo-
nami ďalšie názvy“ (Masár, 1991, s. 54), a krátkosti, ktorá by nevylučovala presnosť
a jednoznačnosť termínu, nazdávame sa, že aj termín pre pomenovanie produktu univer-
bizácie by mal byť jednoslovný.13 Medzi doteraz používané jednoslovné pomenovania pre
produkty univerbizácie patria termíny univerbizmus (porov. napr. Odaloš, 1996, s. 73;
Kišová, 2010, s. 237; Pavlovič, 2012, s. 76), univerbum (porov. Straková, 1973, s. 55; Wach-
tarczyková, 1998, s. 289; Janočková, 2009, s. 233), univerbizát (porov. Kolářová, 2011;
Ološtiak – Ivanová – Genči, 2012) a univerbát (porov. Furdík, 2004, s. 67; Sokolová – Iva-
nová – Vužňáková, 2005, s. 110; Ološtiak, 2011; Prošek, 2005, Avramova, 2013). Jedineč-
ným jednoslovným označením produktu univerbizácie je slovo univerbéma (Klincková,
1996, s. 108).
Termíny univerbéma a univerbum sú v slovenských lingvistických textoch veľmi zried-
kavé, univerbizmus je síce pomerne rozšírený, sufix -izmus sa však používa skôr pri tvorbe
slov z transpozičných kategórií alebo na pomenovanie názvov hnutí, ideológií, smerov,
sklonov atď. Naopak, sufix -át v dvojici termínov univerbizát a univerbát pomáha lepšie
chápať takúto lexikálnu jednotku ako výsledok procesu univerbizácie. Jednoslovné termi-
nologické označenie produktu univerbizácie so sufixom -át je zároveň analógiou
s termínom motivát (sekundárne pomenovanie), ktoré sa systémovo používa v rámci TLM.
13
Hoci ide o porovnanie jazykovej a metajazykovej úrovne, nazdávame sa, že jednoslovnosť termínu
označujúceho produkt univerbizácie, hoci samotný termín nie je vytvorený v procese univerbizácie
(spojenie produkt univerbizácie nemožno považovať za ustálené viacslovné pomenovanie), by mal
korešpondovať s entitami, ktoré označuje, teda mal by byť jednoslovný aj preto, že entity, ktoré
označuje, sú jednoslovné.
V TLM je produkt univerbizácie vlastne univerbizačným motivátom, takže už samotná

slovotvorná štruktúra a slovotvorný význam termínu odhaľujú jeho slovníkový/lexikálny
význam. Pomerne špecifický slovotvorný formant -át odkazuje na produkt, výsledok, re-
zultát; slovotvorný základ univerb- odkazuje na proces univerbizácie.
Redukovanie segmentov pri utvorení termínu univerbát (uni-verb-[iz:ác:i]-a/uni-verb-
[iz:ov]-a:ť → uni-verb-át-ø14) naznačuje produktivitu redukčných a trunkačných procesov
pri slovotvornej univerbizácii (porov. podkap. 4.1.2.2), zároveň ide o ekonomickejší výraz
ako termín univerbizát. Takto utvorené pomenovanie je analogické k ďalším deverbatív-
nym substantívam, v ktorých sa trunkuje segment -iz- (napr. polem-iz:ov-a:ť → polem-ik-a,
nivel-iz-ov-a:ť → nivel-ác:i-a a i.).
Z týchto dôvodov sa v otázke označenia produktu univerbizácie prikláňame k termínu
univerbát, ktorý je nielen motivovaný a motivačne priezračný (a preto má potenciál
v odbornej lingvistickej terminológii pomerne bezproblémovo a jednotne fungovať), ale aj
systémový (spomínali sme analógiu s termínom motivát), jazykovo explicitný a slovo-
tvorne potentný/derivatívny. Navyše, svojou formálnou stránkou korešponduje s vlastnou
sémantikou: samotná forma lexémy univerbát odkazuje na semémy „jednoslovný“, „pro-
dukt“, „univerbizácia“, „trunkácie a redukcie“. Termín univerbát je teda podľa nášho názo-
ru najvhodnejším kandidátom na jednotné pomenúvanie produktu univerbizácie v slo-
venskej jazykovede.
2.2.2 Vlastnosti univerbátu

Univerbáty považujeme za špecifickú skupinu lexém, ktoré sa voči iným lexémam vy-
medzujú vo viacerých aspektoch. Príčiny utvárania univerbátov a vytvárania iných skupín
lexém sú odlišné: UMt sú totiž sekundárnymi pomenovaniami. „Kým deriváty a kompozitá
zvyčajne zapĺňajú deficit v pomenovaní, univerbizáty predstavujú druhotnú nomináciu“
(Sokolová – Ivanová, 2013). UMt nemajú pomenúvať novú entitu v jazyku15, pretože táto
entita už svoje pomenovanie má. Toto pomenovanie je však z hľadiska ekonómie vyjadro-
vania (a aj z iných príčin, pozri kap. 3) nevyhovujúce, preto používatelia v určitých komu-
nikačných situáciách (napr. bežná komunikácia v rôznych sociálnych alebo profesiou zjed-
notených skupinách atď.) preferujú jeho jednoslovný náprotivok.
Pre UMt je „charakteristická vysoká implicitnosť a sémantická kondenzovanosť“ (On-
drejovič, 1988, s. 347; porov. aj Jacko, 1992, s. 24; Furdík, 1993, s. 112; Habovštiaková,
1985, s. 202); hovorená povaha16 (porov. Čermák, 1990, s. 161), (mimo terminológie)
spontánnosť (porov. Masár, 1990, s. 273), úspornosť (porov. Okálová, 1988, s. 335). Kým
14
Morfematicky rozsegmentované slová zapisujeme tak, ako sa zachytávajú v Slovníku koreňových
morfém slovenčiny (2012): jednotlivé morfémy sú oddelené spojovníkom, submorfémy dvojbodkou,
koreňová morféma je označená tučným písmom, gramatická morféma kurzívou. Kvôli prehľadnosti sme
pre potreby tohto článku hranatými zátvorkami oddelili segmenty, ktoré sa pri utvorení termínu
univerbát redukujú.
15
Na tomto mieste nesúhlasíme s tvrdením J. Bosáka (DSZ, 1989, s. 302 – 303), že základnou funkciou
univerbátov je „pomenovať nový jav skutočnosti nevyhnutný pre daný komunikačný akt“. Toto tvrdenie
je dôsledkom miestami priširokého chápania univerbizácie ako derivácie kvôli nejasnému statusu
motivujúceho spojenia.
16
Hovorená povaha UMt súvisí podľa F. Čermáka (1990, s. 161) s tým, že v slovníkoch sa v porovnaní
s ústne podávanými prehovormi vyskytuje pomerne málo univerbátov.
UMn pomenúva denotát explicitnejšie (porov. DSZ, 1989, s. 354), UMt pomenúva rovnaký
denotát implicitnejšie (porov. Dolník, 1999, s. 60), pričom sémanticky zostávajú totožné
(porov. Kišová, 2009, s. 271).
Sumarizujúc predchádzajúce poznámky možno UMn a UMt odlíšiť z viacerých hľadísk
(sumárne porov. [2]).
x UMn je kvôli svojej viacslovnosti a analytickosti nákladnejší ako UMt, táto nákladnosť
je však spojená s vyššou mierou onomaziologickej explicitnosti, väčšou presnosťou
a jednoznačnosťou.
x Zo štylistického hľadiska je UMn bezpríznakovým členom, ktorý má oficiálny charak-
ter (porov. Bosák, 1984, s. 71), tenduje k písomnosti a spisovnosti.
x UMt je vďaka jednoslovnosti a syntetickému charakteru úspornejšou jednotkou ako
UMn, čo však má vplyv na vyššiu mieru onomaziologickej implicitnosti (porov. Ondrejovič,
1988, s. 347), menšiu presnosť a častejšiu viacznačnosť (porov. Furdík, 2004, s. 47).
x Zo štylistického hľadiska je UMt príznakovým členom17, ktorý má neoficiálny charak-
ter, tenduje k ústnosti a nespisovnosti.
x Z genetického hľadiska je UMn primárnou jednotkou, UMt je sekundárnym pomeno-
vaním (porov. Kučerová, 1973a, s. 110; Avramova, 2013, s. 218), založeným na existencii
inej lexémy.
[2] Porovnanie vlastností univerbizačného motivantu a motivátu

Univerbizačný motivant (UMn) Univerbizačný motivát (UMt)
viacslovnosť jednoslovnosť
lexikálna analytickosť lexikálna syntetickosť
väčšia miera menšia miera
18
onomaziologickej explicitnosti onomaziologickej explicitnosti
väčšia nákladnosť väčšia úspornosť
väčšia presnosť menšia presnosť
väčšia miera jednoznačnosti väčšia miera viacznačnosti
nepríznakovosť príznakovosť
genetická primárnosť genetická sekundárnosť
oficiálnosť neoficiálnosť
(skôr) písomnosť (skôr) ústnosť
vyššia miera spisovnosti vyššia miera nespisovnosti
17
Na tomto mieste však treba upozorniť, že pri viacerých UMt dochádza k strate príznakovosti,
mnohé UMt sa neutralizujú (porov. napr. Bosák, 1987b) a abreviačné univerbáty sú obyčajne bezprízna-
kové.
18
Miera onomaziologickej explicitnosti UMt závisí od typu univerbizácie: najexplicitnejšie sú
slovotvorné UMt, menej explicitné sú morfologické UMt, najimplicitnejšie sú sémantické a abreviačné
UMt.
2.2.3 Gramatická charakteristika univerbátov

VP, univerbizačné motivanty, sa ako viacslovné celky na základe nadradeného kompo-
nentu19 takmer vždy radia k substantívam20 (čelová lampa → čelovka), VP s verbom ako
nadradeným komponentom vytvárajú univerbáty len unikátne (dať pokyn → pokynovať),
preto sa im pri analýze univerbátov bližšie nevenujeme. Analyzované univerbáty sú majo-
ritne deadjektívne, v menšej miere departicipiálne, desubstantívne a denumerálne sub-
stantíva s mennou substantívnou deklináciou (debetná karta → debetka) (porov. Sokolo-
vá, 2007, s. 31).
Takmer 60 % univerbátov je ženského rodu, dôvodom je najmä vysoká produktivita su-
fixu -ka (porov. podkap. 4.1.1.1). Menej frekventované (takmer 34 %) sú maskulínne uni-
verbáty, univerbáty v neutre sú zriedkavejšie (vyše 6 %)21. Tento pomer je porovnateľný,
avšak nie totožný s pomerom menných rodov motivujúcivh VP (feminína 50 %, maskulína
40 %, neutrá 10 %) ─ z toho vyplýva, že pri utváraní niektorých univerbátov sa mení aj rod
(porov. aj Straková, 1973, s. 55; Odaloš, 1996, s. 73; Furdík, 2004, s. 67).22 Detailnejší po-
hľad na tento jav ukázal, že zhoda v rode medzi VP a univerbátom je v 80 % analyzovaných
lexém, nezhoda v 20 %. Miera zhody, resp. nezhody v rode je pri utváraní od VP jednotli-
vých rodov diferencovaná; porov [3].
[3] Zhoda a nezhoda v mennom rode medzi VP a univerbátmi

%
% podiel
podiel Zmena
UMn v rámci UMt Príklady
v rámci rodu
VP
rodu
zhoda v rode autobusová stanica →
93 %
(feminína) autobuska
feminína 50 %
nezhoda v maskulína plyšová hračka → plyšák
7%
rode neutrá zlatá medaila → zlato
zhoda v rode donucovací prostriedok
72 %
(maskulína) → donucovák
maskulína 40 %
nezhoda v feminína kriedový papier → krieda
28 %
rode neutrá krídelný útočník → krídlo
zhoda v rode Slovenské národné divadlo
46 %
(neutrá) → SND
neutrá 10 %
nezhoda feminína stíhacie lietadlo → stíhačka
54 %
v rode maskulína spätné zrkadlo → späťák
19
Slovnodruhovú zhodu medzi UMn a UMt považujeme za obligatórnu, porov. podkap. 2.3, bod 4.
20
Podľa F. Čermáka (1990, s. 161) je univerbizácia obmedzená na substantíva.
21
Potenciálne je však zastúpenie univerbátov v neutre vyššie, pretože iniciálové skratky možno
rodovo identifikovať s motivujúcim VP alebo ich možno chápať ako neutrá, keďže aj „názvy grafém i
samotné grafémy pri slabičnej i hláskovej výslovnosti iniciálových skratiek sú rodovo neutrálne“ (Gavuro-
vá, 2013, s. 131).
22
M. Dokulil (1962, s. 116 – 117) vníma rodovú inkongruenciu medzi VP a potenciálnym univerbátom
za prekážku ich univerbizačného vzťahu.
Miera rodovej zhody medzi motivujúcim VP a univerbátom je rôzna aj s ohľadom na

typ univerbátu: ukazuje sa, že približne 1/4 slovotvorných aj sémantických univerbátov sa
rodovo odlišuje od svojho UMn (kopírovací stroj → kopírka, ihličkový podpätok → ihlička).
Nezhoda UMn a UMt v rode je len v 4 % abreviačných univerbátov (vyšší územný celok →
VUC-ka), vždy však ide o prípady, ktoré možno radiť k prechodným univerbizačným typom
(porov. podkap. 4.5). Iniciálové skratky možno vo všeobecnosti rodovo interpretovať dvo-
jako ─ zhodne s rodom VP alebo ako neutrá (porov. pozn. 21). Morfologické univerbáty sa
od VP majoritne rodovo neodlišujú (porov. aj Čermák, 1990, s. 162), nezhodu v rode sme
zaznamenali len v jedinom prípade (vreckové peniaze → vreckové)23. Nezhoda menného
rodu medzi VP a univerbátom signalizuje vyššiu mieru lexikalizácie univerbátu (bulvárna
tlač → bulvár) a začiatok procesu postupného vzďaľovania sa univerbátu od motivujúceho
VP (zemské jablko → zemiak).
Absolútna väčšina univerbátov sa realizuje vo všetkých tvaroch morfologickej para-
digmy. Z podstaty propriálnych univerbátov však vyplýva ich výlučné používanie v singulári
(Eiffelova veža → Eiffelovka), ide teda o singuláriá tantum. Malá skupina univerbátov sa
radí medzi pluráliá tantum, a to najmä vtedy, keď nadradený komponent VP je tiež po-
množný (menčestrové nohavice → menčestráky, porov. Kolářová, 2011, s. 283). Niektoré
univerbáty sa vyskytujú obyčajne (no nie výlučne) v pluráli, ide o lexémy označujúce páro-
vú entitu (gumové čižmy → gumáky) alebo entitu vyskytujúcu sa obyčajne vo väčšom
množstve (Bratislavské džezové dni → džezáky). Táto charakteristika univerbátov kopíruje
charakteristiku motivujúcich VP.
2.2.4 Variantnosť univerbátov
V 3 % univerbátov sme zaznamenali ich variantnú podobu.24 Ide napr. o adaptačné va-
rianty zohľadňujúce pôvodný aj zdomácnený pravopis prevzatých slov (account manager
→ account/ekaunt) a nedomácich mien (Morseho/Morseova abeceda → morseovka/mor-
zeovka); pri slovotvorných univerbátoch ortografické varianty líšiace sa kvantitou slovo-
tvorného formantu (palcové rukavice → palčáky/palčiaky), výnimočne kvantitou v slovo-
tvornom základe (dederonová košeľa → dederonka/dederónka). Ortografické varianty
s rozdielnou kvantitou sa objavujú aj v abreviačných univerbátoch (základná deväťročná
škola → zédéeška/zédeeška), táto variantnosť je závislá od výslovnostnej podoby skratko-
vého univerbátu. Pomerne rozšírené sú aj grafické varianty, pri ktorých sa jednotlivé tvary
líšia veľkým/malým začiatočným písmenom (Downov syndróm → Down/down), pri kom-
pozičných univerbátoch sa môžu tvary líšiť v spôsobe písania spolu alebo cez spojovník
(tehotenský test → tehotest/teho-test). Varianty univerbátov-skratiek sa líšia písaním
malých alebo veľkých písmen (AFP test → AFP/afp), slabičným alebo hláskovým spôso-
bom zapisovania (predmenštruačný syndróm → PMS/péemes), pri abreviačno-slovotvor-
ných univerbátoch (pozri podkap. 4.5.1) aj v spojení s písaním sufixu cez spojovník alebo
pri slabičnom variante ako súčasti slova (mestská hromadná doprava → MHD-čka/
emhádéčka).
23
O zmene rodu pri morfologickej univerbizácii chotárnych názvom pozri Krško, 1996, s. 140.
24
Pomerne malý podiel variantných univerbátov je dôsledkom subjektívneho vnímania a používania
toho-ktorého slova. Reálna variantnosť je však podľa našej mienky omnoho väčšia, a to najmä kvôli hovo-
renej podobe a slovníkovej nefixovanosti väčšiny univerbátov. Predpokladáme tiež teritoriálne podmie-
nenú variantnosť univerbátov (porov. podkap. 5.3.6).
2.3 Vzťah univerbizačného motivantu a motivátu

Pri univerbizácii ako prejave syntaktickej demotivácie možno v súlade s TLM uvažovať
o synchrónnom motivačnom vzťahu, ktorý sa realizuje medzi UMn a UMt z formálneho,
významového a štylistického hľadiska (Ološtiak – Ivanová, 2013, s. 141):
(1) Formálne hľadisko. Formálna usúvzťažnenosť je daná nominačnými typmi motivá-
cie, ktoré sa podieľajú na vytvorení novej lexikálnej jednotky – univerbátu. Pri syntaktickej
demotivácii za účasti slovotvornej motivácie majú UMn a UMt spoločnú minimálne kore-
ňovú morfému, patria teda do rovnakého slovotvorného hniezda (napr. muničný sklad →
muničák). Univerbizácia morfologickou motiváciou dovoľuje zachovať rovnakú formu pri
zmene kategoriálneho významu (napr. stužková slávnosť → stužková). Sémantická uni-
verbizácia umožňuje na rovnakú formu „nabaliť“ nový význam (trpasličia planéta → trpas-
lík). Špecifická je abreviačná univerbizácia, pri ktorej je UMt vždy fragmentárnym útvarom
založeným na UMn. Abreviačné univerbáty, najmä iniciálové skratky, sú prostriedkami
„sémantickej a štruktúrnej kondenzácie pomenovania“ (Gavurová, 2013, s. 23).
(2) Významové hľadisko. Významová usúvzťažnenosť sa realizuje v podobe synonymie
medzi UMn a UMt, porov. podkap. 5.1.2 Táto skutočnosť sa explikuje v každej definícii
univerbizácie: „Vzťah medzi fundujúcim analytickým pomenovaním a jednoslovným uni-
verbizovaným pomenovaním je synonymný“ (EJ, 1993, s. 464). „Za určující rys univerbiza-
ce v aspektu vznikovém považujeme existenci synonymního pojmenování víceslovného,
z nehož jednoslovné univerbizované pojmenování různymi způsoby vzniklo. V aspektu
funkčne strukturním je určujícím rysem univerbizace koexistence synonymního víceslov-
ního pojmenování, které je v motivačním vztahu k příslušnému pojmenování univerbizo-
vanému“ (Jedlička, 1978, s. 170). UMn a UMt označujú rovnakú entitu bez sémantických
posunov, UMn a UMt sú sémanticky, nie však komunikačno-pragmaticky (porov. bod 3)
identické.25 „Mezi jednotkami univerbizačními a motivačně koexistujícími jednotkami
víceslovními je vztah významové totožnosti (minerálka – minerální voda).“ (Jedlička,
1969a, s. 97). Sémantika UMn a UMt ostáva zachovaná, hoci významové prvky sú v UMn
prítomné explicitnejšie a v UMt implicitnejšie.26
(3) Komunikačno-pragmatické hľadisko. Štylistická, resp. funkčno-štylistická usúvzťaž-
nenosť úzko súvisí s významovou usúvzťažnenosťou: UMn a UMt sú totiž štylistickými
(porov. Ondrus, 1980, s. 172) synonymami, „v komunikácii môžu plniť rozličné funkcie a
môžu mať iný komunikačno-pragmatický status“ (Ološtiak – Ivanová, 2013, s. 141). UMt
„se pociťují na pozadí slohově neutrálních oficiálních sousloví jako stylově nižší synony-
ma27 a jejich slohová hodnota je odstupňována od výrazů hovorových (dvě deci šampaně),
25
Existujú však aj iné pohľady na sémantiku VP a univerbátov, napr. C. Avramova (2013, s. 219)
zastáva názor, že VP a univerbát sú totožné nominačne, z hľadiska významu však uvažuje skôr
o modifikovanej sémantike univerbátu vo vzťahu k motivujúcemu VP.
26
„Na tvorbe menného slovného spojenia – združeného pomenovania sa zúčastňuje prvok
identifikujúci (rodové zaradenie) a diferencujúci (druhový príznak). Nositeľom identifikujúceho príznaku
je substantívum a nositeľom diferencujúceho prvku adjektívum. Univerbizáciou tieto prvky nezanikajú,
pretože v univerbizovanom pomenovaní, ktorým je odvodené slovo, sa majú možnosť realizovať: funkcia
rodového pojmu prechádza v univerbizovanom pomenovaní na Ps (na slovotvornú príponu, pozn. L. P.),
druhový príznak na Zs (slovotvorný základ, pozn. L. P.).“ (Kučerová, 1973a, 110 – 111).
27
„Univerbizované pomenovania sa pokladajú za hovorové, teda štylisticky nižšie postavené než ich
viacslovné náprotivky.“ (Furdík, 2008, s. 58). O hovorovosti univerbátov pozri podkap. 5.3.2.
přes obecné (vypít dvě plzně) až k výrazně nespisovným, slangovým (houska s budapešťá-
kem, půlka šumavy)“ (Sochová, 1966, s. 82). Pri dvojici UMn – UMt je UMn zo štylistického
hľadiska nepríznakovým a UMt príznakovým členom28. „Univerbizovaná pojmenování jsou
charakteristickým prostředkem běžného dorozumívání, jsou tedy vlastní těm útvarům a
vrstvám, které fungují v projevech funkční stylové oblasti běžně dorozumívací (tzn., že
jsou to prostředky v rozpětí mezi slangem a hovorovostí [spisovnou]). Jejich víceslovná
synonyma mají ráz prostředků vázaných na projevy veřejného styku (zvláště na oficiální
projevy administrativní, odborné, srov. např. dvojici pololetky – pololetní prázdniny aj.)“
(Jedlička, 1969b, s. 92 – 93).
Okrem spomínaných vzťahov sa pri univerbizácii dá uvažovať aj o iných typoch vzťahov
na ďalších úrovniach:
(4) Gramatické a pojmové hľadisko. UMn (ako viacslovný komplex) a UMt vždy patria
do rovnakého slovného druhu a do rovnakej pojmovej kategórie (napr. ak UMn príklepová
vŕtačka označuje nástroj, aj UMt príklepka pomenúva nástroj). Toto tvrdenie platí vzhľa-
dom na ich synonymný vzťah (porov. Ondrus, 1972, s. 18 – 19).
(5) Geneticko-relačné hľadisko. Vzťah medzi UMn a UMt si hovoriaci uvedomuje29
a na tomto uvedomovanom vzťahu je založená substitúcia plnovýznamového slova za
formant bez straty sémantickej zložky pri slovotvornej univerbizácii, substantivizácia urču-
júceho člena VP pri morfologickej univerbizácii, sémantická transformácia jedného
z členov VP pri sémantickej univerbizácii a fragmentarizácia formálnej stránky motivujú-
ceho VP pri abreviačnej univerbizácii. Parafrázujúc J. Hrbáčka (1968, s. 277), možno jeho
tvrdenie o vnímaní skratiek zovšeobecniť na všetky typy univerbátov: keby zanikol vzťah
UMn a UMt, v dôsledku zániku VP ostane univerbát univerbátom len etymologicky,
v sústave súčasného jazyka sa stane samostatným pomenovaním, ktoré synchrónne už
charakter univerbátu nemá.30 Na univerbizačnej demotivácii sa okrem straty príznakovosti
univerbátov (pozri pozn. 17) podieľa aj zvyšovanie frekvencie používania UMt na úkor
UMn, resp. úplné upustenie od používania UMn v prospech UMt.31
3 Príčiny univerbizácie
Príčiny univerbizácie sú rôzne, svojím charakterom sa však dopĺňajú. Tieto príčiny je

možné rozdeliť do dvoch základných skupín: (1) jazykovo-systémové, resp. vnútrojazykové
(intralingválne), teda také, ktoré súvisia s vnútornými tendenciami a princípmi v jazyku, a
(2) komunikačno-pragmatické, resp. extralingválne, ktoré súvisia so vstupom hovoriaceho
do komunikačného procesu.
28
K registrovej, resp. sociolektickej demotivácii dochádza sekundárne (porov. podkap. 5.3.2 a 5.3.3).
29
„Je zrejmé, že vo vedomí používateľov spisovného jazyka sa uvedomuje vzťah medzi dvojslovným
pomenovaním a jednoslovným derivátom ako výsledkom ,stiahnutia‘, kondenzácie dvojslovného
pomenovania.“ (Dvonč, 1983, s. 63). Svedčí o tom napr. skutočnosť, že absolútna väčšina univerbátov
(vyše 80 %) si zachováva rovnaký rod ako motivujúci viacslovný celok, porov. podkap. 2.2.3.
30
Porov. tvrdenie F. Čermáka (1990, s. 161): „Povědomí o tom, zda slovo vzniklo univerbizací nebo
ne, se ztrácí, zvl. jde-li už o starší slovo, k nemuž se korelace s víceslovným pojmenováním ztratila.“
31
O univerbizačnej demotivácii pozri podkap. 6.2.
(1) A. V. Isačenko (1958, s. 145 – 146) chápe univerbizáciu ako dôsledok dialektiky vý-
voja slovnej zásoby: tým, že pomenovania strácajú svoju dvojčlennosť, sa likviduje dialek-
tický rozpor medzi dvojčlennosťou pomenovania a jednotnosťou významu motivujúceho
VP v prospech obsahu, pretože jednotný obsah si žiada ucelenú, nerozčlenenú formu. Na
takéto chápanie príčiny univerbizácie nadväzuje napr. E. Kučerová (1973a, s. 109 – 110),
K. Habovštiaková (1987, s. 148) alebo zostavovatelia ESČ (2002, s. 505).
Medzi vnútrojazykové príčiny univerbizácie patrí aj snaha o operatívnosť, derivatív-
nosť, pružnosť a nosnosť pomenovaní. M. Helcl (1963, s. 31) vidí výhody univerbátov v ich
operatívnosti, keďže od nich možno tvoriť odvodené slová a jednoduchšie ich zapájať do
vety ako VP. „Univerbizační jednotky jsou základem dalšího tvoření derivačního, a tím se
zmnožuje počet jednoslovných pojmenování.“ (Jedlička, 1965, s. 20). Podľa P. Hausera
(1969, s. 23) je nemožnosť viacslovných pomenovaní stať sa základom pre ďalšie tvorenie
ich nevýhodou. Univerbáty sa lepšie ohýbajú a sú vhodnejším východiskom pre deriváciu
než VP (porov. ESČ, 2002, s. 506).
Univerbizácia je konkrétnym prejavom viacerých protichodných tendencií v jazyku –
syntetizmus vs. analytizmus, demokratizácia vs. intelektualizácia. Autori DSZ (1989) a na
nich nadväzujúci jazykovedci (napr. Hegerová, 1987, s. 103) chápu univerbizáciu ako jeden
z prejavov tendencie k demokratizácii v jazyku.
(2) M. Prošek (2005, s. 57) spája isačenkovské odstránenie rozporu medzi formou po-
menovania a charakterom designátu s jazykovou ekonómiou. O ekonomických dôvodoch
univerbizácie v slovenskej jazykovede prvýkrát píše M. Ivanová-Šalingová (1963, s. 25)
a nadväzuje na ňu množstvo ďalších autorov. Z. Sochová (1966, s. 81) píše o potrebe hut-
nejšieho vyjadrovania. Podstata ekonómie spočíva v snahe o poskytnutie maxima infor-
mácií pri použití minimálneho počtu slov (porov. Puci, 1979, s. 205). „Primárním důvodem
těchto transformací je potřeba vyhovět tendenci jazyka k ekonomii (zde: pojmenování) a –
v případě univerbizace – k odstranění příliš dlouhých pojmenování víceslovných, příznač-
ných zvláště pro byrokratický spisovný a psaný jazyk.“ (Čermák, 1990, s. 161).
Jazyková ekonómia sa dostáva do vzťahu s univerbizáciou na viacerých úrovniach. Prvá
úroveň sa týka univerbizácie všeobecne – univerbizácia je vlastne vždy redukciou viac-
slovného pomenovania (Sokolová – Ivanová, 2013), v procese univerbizácie dochádza
k transformácii nákladnejšieho VP na ekonomickejší jednoslovný výraz – uprednostnením
univerbátu pred viacslovným pomenovaním ušetrí hovoriaci v priemere 3,2 slabiky. Jazy-
ková ekonómia sa týka všetkých typov univerbátov (porov. kap. 4), pretože všetky typy
motivácie, ktoré sú schopné vytvoriť novú lexiu – univerbát – majú kondenzačnú funkciu
(porov. Ološtiak, 2011, s. 39 – 43):
x Pri morfologickej univerbizácii sa na ekonómii podieľa morfologická motivácia.
Kondenzačná funkcia morfologickej motivácie sa prejavuje interlexematicky – „dve iden-
tické formy označujú dva rozdielne kategoriálne a sčasti aj nekategoriálne významy. Kon-
denzačná funkcia spočíva v tom, že na pomenovanie nového obsahu sa nevyužíva nová
forma, ale existujúca forma, vyrastajúca z konkrétneho gramatického tvaru alebo morfo-
logickej subparadigmy motivantu“. (Ološtiak, 2011, s. 41).
x Pri sémantickej univerbizácii sa na ekonómii podieľa sémantická motivácia, ktorá
„plní nominačnú a kondenzačnú funkciu v intralexematickom zmysle. Dochádza k oboha-
teniu významovej štruktúry lexémy, narastá počet lexií, ale nie počet lexém. Výsledkom je
asymetria medzi významom a formou (na jednu formu sa viaže viacero súvzťažných se-
mém).“ (Ološtiak, 2011, s. 41).
x Pri abreviačnej univerbizácii sa na ekonómii podieľa abreviačná motivácia, pretože
nákladná forma viacslovného pomenovania sa redukuje na minimum. „Abreviačná kon-
denzácia je záležitosťou vonkajšej formy.“ (Ološtiak, 2011, s. 42).
x Pri slovotvornej univerbizácii sa na ekonómii podieľa slovotvorná motivácia, preto-
že nákladná forma VP sa redukuje do syntetickej lexémy pomocou slovotvorných pro-
striedkov. Kondenzačná funkcia slovotvornej motivácie „súvisí s tým, že jednoslovné slo-
votvorne motivované slovo prostredníctvom svojej vnútornej štruktúry dokáže vyjadriť
pomerne zložitú sémantiku, vo vzťahu implicitnosť – explicitnosť sa dáva do protikladu
s viacslovnými pomenovaniami, ba aj s výpoveďami“ (Ološtiak, 2011, s. 41).
Druhá úroveň vzťahu jazykovej ekonómie a univerbizácie sa prejavuje ako homonymia,
resp. polysémia univerbátov a neuniverbátov, resp. univerbátov navzájom. L. Horalík
(1967, s. 141) si všíma kumuláciu hospodárnosti pri spojení univerbizácie a homonymie,
čím vzniká nová kvalita jazykovej ekonómie. Táto úroveň sa týka predovšetkým slovotvor-
nej univerbizácie, v menšej miere však aj ostatných typov. Pri derivačnej univerbizácii
vďaka homonymii produktívnych sufixov (napr. -ka) výsledný univerbát často vstupuje do
homonymického vzťahu s už existujúcou lexémou (napr. generálka1 = generálna skúška;
generálka2 = generál – žena). V takýchto prípadoch na jednej strane vzniká syntetické
pomenovanie z analytického, ale novovzniknutá lexéma ani „nepotrebuje novú formu“ –
vystačí si s už existujúcou – počet formálnych jednotiek v jazyku nenarastá.
Do tretej úrovne vzťahu ekonómie a univerbizácie vstupuje len slovotvorná univerbizá-
cia, pretože okrem vlastných slovotvorných prostriedkov sa na hospodárnosti výrazu po-
dieľajú aj sprievodné slovotvorné javy – alternácie, redukcie/trunkácie a infixácie, ktoré
svojím charakterom prispievajú k minimalizácii času potrebného na vyslovenie lexémy
(porov. podkap. 4.1.2).
Okrem jazykovej ekonómie sa ako príčiny univerbizácie opisujú aj ďalšie pragmatické
pohnútky: cieľom komunikátov, v ktorých sa vyskytujú univerbáty, „je upútať príjemcu a
pôsobiť na neho v určených intenciách“ (Bosák, 1984, s. 69), dynamizovať a aktualizovať
prejav (porov. Šoková, 1984, s. 79) či vyjadriť istú dávku neformálnosti a spontánnosti
(Kišová, 2010, s. 237). M. Prošek (2005, s. 65) uvádza, že univerbizované podoby viacslov-
ných proprií komunikanti využívajú, aby sa „vytáhli a předvedli“, K. Vužňáková (2006,
s. 110) hovorí v súvislosti so vznikom slangových slov o univerbizačnom postupe, pričom
vysoké zastúpenie trunkácie a univerbizácie chápe ako „ukazovateľ príznakovosti, ale
i ekonomickosti, či akejsi ležérnosti32 zo strany používateľov jazyka“.
V neposlednom rade majú na stále sa rozširujúcu univerbizáciu vplyv aj jazykovo-
spoločenské faktory ako „rozšírenie počtu aktívnych používateľov spisovného jazyka, zvý-
šený podiel hovorených prejavov v spisovnej komunikácii, nivelizačný vplyv jazyka pro-
striedkov masovej informácie a propagandy a i.“, pričom jazyk si aj prostredníctvom uni-
verbizácie vytvára primeraný inventár formálnych prostriedkov (Bosák, 1987a, s. 232).
32
Podstatu spomínanej ležérnosti autorka bližšie nevysvetľuje.
4 Typy univerbizácie
Typy univerbizácie vyjadrujú spôsoby, akými môže dochádzať k transformácii VP na

univerbát. A. V. Isačenko (1958, s. 146 – 148) opisuje prechod VP ku kompozitám
a zrazeninám, substantivizáciu prídavného mena a stratu podstatného mena, nahradenie
sufixálnym tvarom a skracovanie. M. Helcl (1963, s. 29) k Isačenkovým typom dopĺňa po-
sledný typ – „význam substantiva ze sousloví se zúží na specifikovaný význam celého sous-
loví, např. strana (politická) nabývá elipsou adjektiva významu ‚komunistická strana‘,
v některých nářečích jabko znamená totéž co zemské jablko“. Poňatie všetkých typov
univerbizácie u L. Horalíka (1967, s. 140) je blízke ich stotožňovaniu so slovotvornými po-
stupmi, podobne vyznieva aj tvrdenie E. Kučerovej (1973b, s. 4), že „substantivizácia ad-
jektív je konverzia, čiže taký slovotvorný postup, ktorý znamená prechod od jedného slov-
ného druhu k inému“, a poznámka v EJ (1993, s. 464), že pri univerbizácii sa uplatňuje
niekoľko slovotvorných postupov, z ktorých najstarší je substantivizácia a najživší derivá-
cia. A. Jedlička (1978, s. 171) vyčleňuje štyri základné typy univerbizácie: „Nejčastější způ-
sob tvoření univerbizovaných pojmenování je ten, že se za základ vezme určující člen sous-
loví typu adjektivum – substantivum a ten se obmění příponou“, „jiným typem je zpod-
statnění určujícího adjektivního členu sousloví“, „výsledkem univerbizační tendence jsou
i některé typy zkratek a zkratkových slov“ a „běžný dorozumívací styk umožňuje taky uží-
vání univerbizovaných jednotek situačních nebo kontextových“. J. Bosák (1987a, s. 232)
do univerbizácie v užšom zmysle zahŕňa tvorenie jednoslovných pomenovaní na báze
viacslovných pomenovaní deriváciou, substantivizáciou, synekdochou a kompozíciou, ale
aj kontextovú simplifikáciu VP a skracovanie. Pre terminológiu sú podľa I. Masára (1990,
s. 271 – 272) charakteristické štyri typy univerbizácie: derivácia, substantivizácia, para-
digmatické tvorenie33 a kompozícia – „univerbizácia s využitím trópov je v oficiálnych ter-
minológiách pomerne zriedkavá“ (ibid., s. 272). Najrozsiahlejší diapazón univerbizačných
typov ponúka ESČ (2002, s. 505): a) prechod medzi kompozitá; b) kondenzácia do podo-
by zrazeniny; c) nahradenie VP sufixálnym útvarom; d) substantivizácia adjektíva pri strate
substantívneho člena VP; e) elipsa špecifikujúceho adjektíva, pri ktorej sa význam substan-
tívneho komponentu VP zúži na špecifikovaný význam celého VP; f) tvorenie skratkových
slov; g) metonymicky motivované tvorenie, pri ktorom sa univerbátom stáva substantí-
vum, z ktorého bolo odvodené určujúce adjektívum v rámci VP. J. Dolník (2003, s. 151)
diferencuje univerbizačné typy podľa toho, či forma slova-kondenzátora ostáva nezmene-
ná alebo sa mení, pričom za „čistú univerbizáciu“ považuje prípady, keď sa význam prí-
vlastku prenáša na nadradené substantívum (napr. detský domov → domov).
V rámci TLM sa typy univerbizácie vyčleňujú na základe toho, ktorý typ motivácie sa
aktivizuje pri syntaktickej demotivácii (porov. Ološtiak, 2011, s. 138; Ološtiak – Ivanová,
2013, s. 141 – 142): ak je za fyzické utvorenie univerbátu zodpovedná slovotvorná motivá-
cia, ide o slovotvornú univerbizáciu (derivačnú alebo kompozičnú); pri nominácii morfolo-
gickou motiváciou hovoríme o morfologickej univerbizácii; ak sa univerbát tvorí abreviač-
nou motiváciou, ide o abreviačnú univerbizáciu, a keď sa pri syntaktickej demotivácii akti-
vizuje sémantická motivácia, hovoríme o sémantickej univerbizácii. Pravda, jednotlivé
33
Ide v podstate o transflexný derivačný postup.
univerbizačné typy nie sú úplne diskrétne, v inventári univerbátov sa vyskytujú aj typy,

ktoré možno hodnotiť dvojako: medzi jednotlivými typmi univerbizácie existujú pomerne
plynulé prechody (pozri podkap. 4.5).
Hoci univerbáty vznikajú za spoluúčasti slovotvornej, morfologickej, sémantickej
a abreviačnej motivácie, je dôležité uvedomiť si (v kontexte rôznych názorov na tento jav;
porov. kap. 1), že nikdy nezahŕňajú tieto javy ako celok: slovotvorná univerbizácia je len
jednou z realizácií tvorenia slov – slovotvorné univerbáty tvoria len jednu zo skupín deri-
vátov a kompozít; pri morfologickej univerbizácii sú univerbáty len jednou skupinou sub-
stantivizovaných pomenovaní a zároveň len jedným typom realizácie elipsy; pri abreviač-
nej univerbizácii sú univerbáty len jednou skupinou abreviatúr a pri sémantickej univerbi-
zácii sú univerbáty len jednou skupinou sekundárnych lexií (porov. [4]).
Jednotlivé univerbizačné typy sú zastúpené v rozličnej miere (porov. [5]), ich zastúpe-
niu zodpovedá aj rozsah podkapitoly, v ktorej sa im konkrétne venujeme (porov. ďalej).
Univerbáty patriace do prechodných univerbizačných typov (porov. podkap. 4.5) sme
uvádzali v oboch možných hlavných typoch.
[4] Prienikový status univerbizácie
[5] Percentuálne zastúpenie jednotlivých univerbizačných typov

Univerbizačný typ %
Slovotvorná univerbizácia 61
Morfologická univerbizácia 6
Sémantická univerbizácia 14
Abreviačná univerbizácia 19
4.1 Slovotvorná univerbizácia

Slovotvorná univerbizácia je z hľadiska TLM taký spôsob vytvorenia lexikálnej jednotky,
pri ktorom je strata syntaktickej motivácie sprevádzaná nadobudnutím slovotvornej moti-
vácie, ktorá je zodpovedná za fyzické utvorenie novej lexémy. V nasledujúcej časti si všim-
neme slovotvornú univerbizáciu z hľadiska jednotlivých slovotvorných kategórií.
Viacero autorov stotožňuje slovotvornú univerbizáciu s univerbizáciou vôbec (porov.
kap. 1, bod 2) – dôvodom je pravdepodobne najväčšia produktívnosť tohto univerbizač-
ného typu. M. Dokulil (1962, s. 114) opisuje len derivačnú univerbizáciu, M. Helcl (1963,
s. 30) považuje za univerbizáciu vo vlastnom zmysle slova juxtapozíciu a vlastnú kompozí-
ciu34: „Přihlédneme-li však k jednotlivým způsobům podrobněji, zjistíme, že jen u někte-
rých z nich lze mluvit o skutečné univerbizaci ve vlastním slova smyslu, tj. o skutečném
sjednocení dvou, popř. i několika slov v nový, jediný celek, který uchovává celkem jasně a
zřetelně po stránce významové a většinou i formální základy, z nichž vznikl a kterých bylo
použito při pojmenovávacím aktu k rodovému zařazení a druhovému odlišení. Tak je tomu
toliko při dvou postupech (při přechodu v kompozita a kondenzaci ve spřežky), kdežto při
ostatních postupech jde jednak o vypouštění, jednak o nahrazování jednoho slova-členu
dvouslovného pojmenování, nikoli o sjednocování slov.“
V dôsledku nejasných hraníc medzi VP a voľnými syntagmami sa u viacerých autorov
zahmlieva rozdiel medzi univerbizáciou a deriváciou, čo v skorších fázach výskumu univer-
bizácie viedlo k priširokému chápaniu univerbizácie, pričom sa za univerbizačný motivant
považovali aj také spojenia slov, u ktorých nedošlo k lexikalizácii celku (porov. kap. 1, bod
2)35. J. Furdík (2004, s. 121) dokonca hovorí o nemožnosti striktného oddelenia univerbi-
zácie a vlastnej slovotvorby36.
Formálna štruktúra univerbátov je podľa J. Furdíka (1980, s. 144) analogická so štruk-
túrou derivátov vo vlastnom zmysle slova, ukazuje sa teda, že „univerbizační postup
a jeho odlíšení od vlastní derivace je z hlediska „vznikového“ plánu tvoření slov nesmírně
důležité“ (Kuchař, 1958, s. 185). M. Dokulil (1962, s. 27 – 28) rozlišuje vznik nového po-
menovania na základe analýzy pojmu, ktorý má pomenovať, a úpravu už existujúceho
pomenovania: „Univerbizace je ovšem pojem z jiné roviny, než jsou slovotvorné způsoby
(jako derivace a kompozice) a postupy (jako sufixace a změna tvaroslovné charakteristiky);
geneticky je to záležitost vlastního onomaziologického východiska (úprava již hotového
pojmenování využíva způsobů a postupů ve vlastním smyslu slovotvorných).“ V recenzii na
kolektívnu publikáciu Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny D. Slančová a M. Soko-
34
M. Helcl však nestotožňuje univerbizáciu s kompozíciou, aspoň teoreticky sa snaží odlíšiť kompo-
zičné univerbáty a klasické kompozitá: „Plně spisovné složeniny typu maloměsto, který má v první části
kmen adjektivní, nevznikly univerbizací, nýbrž přitvořením složeného substantiva k adjektivním kompozi-
tům vyjadřujícím vlastnost předmětu pojmenovaného souslovím (maloměstský k malé město). Na rozdíl
od nich mají složeniny typu fotodeska zcela jiný způsob vzniku a přísluší jiné jazykové vrstvě.“
35
Porov. príklad J. Mlacka (1981, s. 338): „Iným častým prejavom uvedenej tendencie v športových
textoch je vlastná slovotvorná univerbizácia, pri ktorej vznikajú z viacslovných pomenovaní nové
jednoslovné pomenovania. Tento typ pomenovaní je dnes bežný v mnohých športových odvetviach.
Porov. napr.: smečiar, blokár, poliar vo volejbale, vo futbale stredopoliar (= hráč stredu poľa), v atletike
strednotratiar (bežec na stredných tratiach), stípliar (hoci fundujúce slovo sa ešte bežnejšie píše
pôvodným pravopisom: steeple) a pod.“
36
S týmto názorom nesúhlasíme: slovotvorná univerbizácia je len jedným typom tvorenia slov
a zároveň len jedným typom univerbizácie (porov. [5]).
lová (1993, s. 181) píšu: „Nazdávame sa, že v práci bolo treba v rámci jednoslovných po-
menovaní výraznejšie osvetliť hranice medzi derivátmi (učiteľ) a kompozitami (fotoaparát)
na jednej strane a sekundárne utvorenými univerbizovanými pomenovaniami, resp. kon-
denzovanými prostriedkami na druhej strane.“ Táto poznámka upozorňuje na nedosta-
točné odlišovanie univerbátov a slovotvorne motivovaných neuniverbátov v dovtedajšej
literatúre.
Podľa ESČ (2002, s. 505) v mnohých prípadoch nemožno rozhodnúť, či výraz vznikol
univerbizáciou VP alebo paralelnou nezávislou deriváciou. Podľa našej mienky však existu-
je viacero indícií, ktoré takúto diferenciáciu naznačujú: univerbáty a neuniverbáty sa líšia
charakterom a slovnodruhovou príslušnosťou motivantu, príznakovosťou, onomaziologic-
kou štruktúrou, typom paradigmatických vzťahov, slovotvornými prostriedkami, spôsob-
mi, postupmi a sprievodnými slovotvornými javmi, porov. ďalej.
x Motivant
Motivantom neuniverbátu je jednoslovné pomenovanie, voľná syntagma alebo aj VP,
pričom slovný druh motivantu a motivátu môže a nemusí byť rovnaký; motivantom uni-
verbátu je VP, pričom slovný druh motivantu a motivátu je rovnaký. „Vo všeobecnosti
teda možno konštatovať, že za univerbizované pomenovania považujeme také deriváty,
ktoré vznikli z pôvodne dvojslovného pomenovania (fínsky jazyk – fínčina), resp. za uni-
verbizované pomenovania nepovažujeme také deriváty, ktorých slovotvorný význam síce
naznačuje viacslovné pomenovanie, to ale v skutočnosti nefiguruje a ani nefigurovalo
v reči hovoriacich ako ustálené spojenie.“ (Vužňáková, 2006, s. 54). V súlade s tvrdením
I. Kolářovej (2011, s. 281) „za univerbizáty tedy nepovažujeme jednoslovné výrazy, kterým
odpovídají slovní spojení s významem velice obecným, např. dobrák (dobrý člověk; ten,
kdo je dobrý), citlivka (citlivý člověk; ten, kdo je citlivý), nebo kterým odpovídá vysvětlení
významu opisem, srov. výhybkář (člověk/muž, který pracuje//pracující u výhybky)“.
x Príznakovosť
Univerbáty „vznikajú spontánne ako produkty bežne hovorených prejavov
a prekračujú rámec kodifikácie. S tým úzko súvisí fakt, že spočiatku sú univerbáty štylistic-
ky príznakové, typické pre ústne prejavy.“ (Vužňáková, 2006, s. 54), porov. podkap. 5.3.2
a 5.3.3. Slovotvorne motivované neuniverbáty sú väčšinou bezpríznakové, resp. svoju
príznakovosť rýchlo strácajú37.
x Onomaziologická štruktúra
Univerbáty sa od derivátov a kompozít vo vlastnom zmysle líšia stupňom konkrétnosti,
resp. abstraktnosti onomaziologickej bázy, porov. podkap. 4.1.3.
x Slovnodruhová príslušnosť
Pri slovotvorbe neuniverbátov motivant a motivát môžu a nemusia patriť do rovnaké-
ho slovného druhu (drevo – drevený, stôl – stolík). Slovotvorný univerbát patrí vždy do
rovnakého slovného druhu ako motivujúci viacslovný celok (prezenčná listina → prezenč-
37
Porov. tvrdenie I. Masára (2002): „V daktorých prípadoch sa štádium hovorovosti skráti a
univerbizovaná jednotka sa pomerne rýchlo stane bezpríznakovým slovom. Je to vtedy, keď ako jeho
náprotivok nejestvuje pružné dvojslovné spojenie, ale iba nákladný opis...“. Ide teda o široké chápanie
univerbizácie – platí, že lexémy, ktoré podľa našej koncepcie (porov. kap. 1) pre nelexikalizáciu
motivujúceho spojenia nepovažujeme za univerbáty, rýchlo strácajú svoju príznakovosť. Na druhej strane
univerbáty v pravom zmysle slova fungujú ako príznakové členy vo dvojici s VP dlhší čas a k ich úplnej
registrovej a/alebo sociolektickej demotivácii dochádza omnoho zriedkavejšie.
ka): podľa A. Jedličku (1969a, s. 98) je dominujúci oporný člen VP nositeľom slovnodruho-
vej platnosti celého VP a v procese univerbizácie určuje voľbu formantu a morfologické
charakteristiky pre rodové zaradenie univerbátu. V koncepcii F. Čermáka (1990, s. 161),
ktorá je blízka aj nášmu chápaniu, je univerbizácia obmedzená na substantíva.
x Typ paradigmatického vzťahu medzi motivantom a motivátom
Motivant a motivát pri slovotvorbe neuniverbátov patria do spoločnej slovotvornej pa-
radigmy (konkrétne do spoločného slovotvorného hniezda). Podľa J. Furdíka (DSZ, 1989,
s. 35) sa univerbát „zaraďuje do slovotvorného hniezda ako motivát toho slova, s ktorým
ho viaže morfematická paralelnosť, a zároveň sa zaraďuje aj do príslušného slovotvorného
typu a slovotvornej kategórie.“ UMn a UMt patria však okrem slovotvorného hniezda aj
do synonymickej paradigmy – vytvárajú najmä komunikačno-pragmatické, resp. štylistické
synonymá, porov. podkap. 5.1.2.
x Slovotvorné prostriedky, spôsoby a postupy
Podľa P. Hausera (1969, s. 23) sa univerbizácia uskutočňuje bežnými slovotvornými po-
stupmi a prostriedkami, takže sa takto vzniknuté slová od ostatných slov nelíšia. Frekven-
cia a distribúcia jednotlivých slovotvorných spôsobov, postupov a prostriedkov je pri slo-
votvornej univerbizácii a slovotvorbe neuniverbátov odlišná, porov. podkap. 4.1.1.
x Sprievodné slovotvorné javy
Keďže pracujeme s tézou, že slovotvorné univerbáty tvoria špecifickú skupinu slovo-
tvorne motivovaných slov (porov. Palková, 2015, s. 324), predpokladáme, že sa pri slovo-
tvornej univerbizácii realizujú iné typy slovotvorných alternácií ako pri neuniverbátoch.
Podľa Š. Ondruša (1986, s. 237) je z vývinu jazykov „dobre známe, že pri univerbizácii pô-
vodných dvojčlenných pomenovaní dochádza takmer vždy k hláskovej redukcii“, derivačnú
univerbizáciu často sprevádza trunkácia finálnej adjektívnej derivačnej morfémy (porov.
Ološtiak – Ivanová, 2013, s. 141). Trunkačné a redukčné procesy majú pri slovotvornej
univerbizácii iný charakter ako pri slovotvorbe neuniverbátov, porov. podkap. 4.1.2.
Z kvantitatívneho výskumu 1 545 univerbátov tvoria slovotvorné univerbáty 61 %.38
Tvoria sa predovšetkým od dvojčlenných VP so štruktúrou kongruenčné adjektiválium +
substantívum. Asi štvrtina slovotvorných univerbátov sa so svojím motivujúcim VP ne-
zhoduje v rode, veľkú časť týchto univerbátov tvoria lexémy označujúce jazyky (hindský
jazyk → hindčina), ale rodová nezhoda s UMn sa objavuje aj v iných univerbátoch (dia-
gnostické centrum → diagnosťák). Uprednostnením slovotvorných univerbátov pred VP
hovoriaci ušetrí v priemere 2,6 slabiky.
4.1.1 Univerbizácia a slovotvorné spôsoby, postupy a prostriedky
Slovotvorná univerbizácia sa realizuje dvoma základnými spôsobmi, a to deriváciou
a kompozíciou (porov. Bosák, 1987a, s. 232). Podľa slovotvorného postupu teda delíme
slovotvornú univerbizáciu na derivačnú a kompozičnú (porov. Ološtiak – Ivanová, 2013,
s. 142 – 143), kompozično-derivačná univerbizácia je výnimočnejšia (porov. ďalej). Podľa
A. V. Isačenka (1958, s. 145) predstavuje existencia VP, kompozičného univerbátu a deri-
vačného univerbátu (rýchly vlak – rýchlovlak – rýchlik) fázy univerbizačného procesu. Slo-
38
Takýto údaj o zastúpení slovotvorných univerbátov však môže byť zavádzajúci: slovotvorné univer-
báty sú prototypovým druhom univerbátov, preto mohli byť pri excerpcii omnoho viac nápadné ako iné
univerbizačné typy. Percentuálny podiel slovotvorných univerbátov môžu znižovať abreviačné univerbá-
ty, ktoré sa tvoria od mnohých propriálnych VP, ktoré sa do skúmanej vzorky nedostali.
votvorné spôsoby sa realizujú v rámci určitých slovotvorných postupov a pomocou kon-

krétnych slovotvorných prostriedkov.
4.1.1.1 Derivačná univerbizácia

Derivácia je najznámejším a najrozšírenejším univerbizačným typom (porov. Bosák,
1987a, s. 233; Čermák, 1990, s. 161), preto sa najčastejšie spomína aj v jazykovednej lite-
ratúre. „Derivačnú univerbizáciu“ opisuje už M. Helcl (1963, s. 31; úvodzovky uvádza au-
tor), pričom uvažuje len o sufixálnom postupe. Viacero autorov stotožňuje deriváciu
a univerbizáciu deriváciou (porov. kap. 1, bod 2). V. Straková (1973, s. 54) definuje univer-
bizáciu ako deriváciu, ktorej východiskom je dvojslovné (eventuálne viacslovné) pomeno-
vanie. Podľa E. Kučerovej (1974, s. 33) je univerbizácia „prechod viacslovného pomenova-
nia v jednoslovné, ktoré sa realizuje pomocou nejakého slovotvorného postupu.“39 I. Ma-
sár (1991, s. 151) chápe univerbizáciu ako zmenu VP na jednoslovné, pri ktorej „sa využí-
vajú najrozličnejšie slovotvorné prostriedky a postupy“.
Podstatou derivačnej univerbizácie teda je, že z viacslovného (najčastejšie dvojslovné-
ho) pomenovania vypadá určovaná časť (substantívum) a z určujúcej časti (adjektívum,
particípium, zriedkavo numerálium) sa pridaním slovotvorného formantu, ktorý je nosite-
ľom onomaziologickej bázy a nahrádza vypustený komponent VP, vytvára príslušné jedno-
slovné pomenovanie (porov. Ivanová-Šalingová, 1963, s. 25; Furdík, 2004, s. 66; Vužňáko-
vá, 2006, s. 54).
Derivačná univerbizácia je najrozšírenejším podtypom slovotvornej univerbizácie aj
univerbizácie vôbec: predstavuje vyše 90 % slovotvorných univerbátov. V literatúre sa
všeobecne uvažuje najmä o sufixálnej univerbizácii, ktorá sa realizuje najčastejšie (porov.
[6]; vo výnimočných prípadoch (napr. Kesselová, 1988, s. 96; Ološtiak – Ivanová, 2013,
s. 141) sa spomína aj univerbizácia transflexiou (mobilný telefón → mobil). Pri derivačnej
univerbizácii sa nikdy nerealizuje prefixálny ani reflexivizačný slovotvorný postup, ani
kombinácia viacerých postupov.
[6] Derivačná univerbizácia

Slovotvorný postup % Príklady
Sufixácia 94 izolačná páska → izolačka
Transflexia 6 kompaktný fotoaparát → kompakt
Sufixálna univerbizácia. Pri sufixálnej slovotvornej univerbizácii sa k (zväčša) antepo-

novanému adjektiválnemu40 komponentu VP bez gramatických morfém (a často aj bez
ďalších segmentov, porov. podkap. 4.1.2.2) sprava pripája sufix. Prípady, v ktorých sa sufix
pripája k substantívnemu komponentu VP, sú zriedkavé (materská škola → škôlka, po-
kladničný blok → bloček).
Už od najstarších univerbizačných výskumov sa v lingvistických textoch nachádzajú tie-
to poznámky o univerbizačných sufixoch:
39
Tu treba poznamenať, že v koncepcii E. Kučerovej chápe substantivizácia adjektív (slovnodruhový
prechod) ako slovotvorný postup, ktorý nazýva konverzia.
40
Adjektiválny komponent VP má špecifikačnú funkciu (porov. Ološtiak – Ivanová, 2013, s. 143).
Pri univerbizácii sa uplatňuje pomerne úzky okruh formantov (Čermák 1990, s. 162;
Furdík, 2004, s. 67; Vužňáková, 2006, s. 54).
Najčastejšími univerbizačnými formantmi sú k-ové sufixy -ák, -ka, -ko, -ky a ich va-
rianty -iak, -ovka, -čko a -áky (Jedlička, 1965, s. 20 – 21; Pekarovičová, 2001, s. 168; ESČ,
2002, s. 505; Mitter, 2006, s. 167; Ološtiak – Ivanová, 2013, s. 141 a i.). Niektorí autori
rozširujú inventár typických univerbizačných formantov aj na ďalšie formanty: -ár/-iar
(Bosák, 1987a, s. 233; Bártová, 1990, s. 141), -ina/-čina (P. Hauser, 1980, s. 25), -nik/-ník,
-ica, -ňa, -č (Okálová, 1988, s. 335), -čan (Furdík, DSZ, 1989, s. 35), -isko (Hegerová, DSZ,
1989, s. 78), -ista (Bártová, 1990, s. 141), -áč, -ec, -ika, -ík, -oš, -oška, -ocha, -iša (Odaloš,
1996, s. 66) a i., viaceré príklady, ktoré uvádzajú, však nemožno považovať za univerbáty
(napr. prsiar, strojárina, chirančan, garážovisko, bonsajista).
Tieto formanty sú veľmi produktívne a polysémické, sú schopné tvoriť slová
z viacerých onomaziologických kategórií a sú zdrojom významovej homonymie univerbá-
tov (Kuchař, 1958, s. 185; Helcl, 1963, s. 31; Hauser, 1969, s. 23; Kučerová, 1973a, s. 113;
Furdík, DSZ, 1989, s. 35).
Tieto formanty majú často expresívny príznak a sú charakteristické aj pre slangové
slová (Dokulil, 1962, s. 117; Sochová, 1966).
V analyzovanom súbore sme identifikovali 845 sufixálnych univerbátov, ide teda o naj-
väčšiu skupinu v rámci univerbátov vôbec. Najfrekventovanejšie sú k-ové sufixy, ale pri
univerbizácii sa využívajú aj ďalšie, hoci sú menej frekventované (porov. [7]).
[7] Prehľad najfrekventovanejších univerbizačných sufixov

Sufix % Príklady
feminína -ka/-ky 53 patentný gombík → patentka
-ina/-čina 11 ruský jazyk → ruština
41
-ica 2 svalová horúčka → svalovica
maskulína -ák/-ak/-iak/-áky/-iaky 22 záručný list → záručák
-áč/-ač/-áče 2 sprchový gél → sprcháč
-ík 1 mesačný lístok → mesačník
neutrá -ko 1 náhradné voľno → náhradko
Medzi sufixy, ktoré sa pri univerbizácii využívajú raritne, patria nasledovné: -áda (pa-
raolympijské hry → paraolympiáda), -an (prachový sneh → prašan), -ar/-ár/-iar (vreckový
zlodej → vreckár), -as/-asy (krátke nohavice → kraťasy), -ča (Gymnázium A. Markuša →
Gamča), -čka (autorské čítanie → čítačka), -čko (lúpežné prepadnutie → elpéčko), -da
(Škoda Felícia → Felda), -ec (spevavý vták → spevavec), -ek (pokladničný blok → bloček),
-éma (lexikálna jednotka → lexéma), -er/-ér/-ier (tanková loď → tanker), -éza (fritovací
hrniec → fritéza), -iga (hudobná výchova → hudiga), -ika (románsky sloh → romanika),
-ista (Svedok Jehovov → jehovista), -ita (virtuálna realita → virtualita), -izmus (nacionálny
socializmus → nacizmus), -ká/-ký/-kí (starý otec → starký), -ňa (klubová miestnosť →
klubovňa), -né (starobný dôchodok → starobné), -ník (tvarohový koláč → tvarohovník), -ok
41
Zdá sa, že pomocou sufixu -ica sa tvorilo viac univerbátov v minulosti, vo viacerých prípadoch uni-
verbátov so sufixom -ica je už totiž vzťah k motivujúcemu VP zastretý. Sufix -ica teda možno považovať za
jeden zo signálov univerbizačnej demotivácie (porov. podkap. 6.2).
(náhrobný kameň → náhrobok), -or (televízny prijímač → televízor), -oše (papierové pe-
niaze → papiroše), -tvo (kadernícky salón → kaderníctvo), -ucha (mladá nevesta → mla-
ducha), -us (šampanské víno → šampus).
Ukazuje sa, že inventár sufixov, ktoré sa používajú na utváranie univerbátov, je po-
merne široký, avšak možno v ňom jednoznačne vyčleniť centrum a perifériu, prechodná
vrstva je pomerne málo zastúpená. V centre sú k-ové sufixy a ich varianty, periféria obsa-
huje veľký počet málo frekventovaných sufixov. Prototypovým univerbátom je slovotvor-
ný derivačný univerbát so sufixom -ka.
Transflexná univerbizácia. Univerbizácia transflexiou sa v literatúre spomína len zried-

kavo: J. Kesselová (1988, s. 96) napríklad naznačuje, že derivačná univerbizácia sa nemusí
realizovať len sufixáciou, ale aj transflexiou – píše o substantivizácii a desufixácii určujúce-
ho člena dvojslovného pomenovania (stacionárne zariadenie → stacionár). Pri transflex-
nej univerbizácii sa k (často trunkačne skrátenému) adjektiválnemu komponentu VP spra-
va pripája súbor gramatických morfém.
Transflexná univerbizácia je problematická kvôli tomu, že sa na prvý pohľad prekrýva
so sémantickou univerbizáciou (konkrétne s kvalitatívno-sémantickou univerbizáciou,
porov. podkap. 4.3.2). Na druhej strane, neprítomnosť pravostrannej derivačnej morfé-
my, realizácia nulovej relačnej morfémy a takmer obligátna realizácia trunkácie (príp. aj
redukcie, porov. podkap. 4.1.2.2) nabádajú k úvahe, že formálne menej nákladná lexéma
je východiskom motivačného vzťahu. V týchto prípadoch sme postupovali podľa nasledu-
júceho kľúča:
1. Ak sa jednoslovná lexéma, potenciálny univerbát, v KSSJ42 nenachádza, jednoslovnú
lexému sme považovali za transflexný univerbát (centrálne zamykanie → centrál).
2. Ak sa v KSSJ takáto lexéma nachádza a existuje významová súvislosť medzi ňou
a niektorou z lexií danej lexémy, označili sme takúto lexému ako sémantický univerbát.
Tento je ďalšou lexiou polysémickej lexémy, pričom univerbát je s inou lexiou vo vzťahu
derivačnej polysémie (norkový kožuch → norka), porov. podkap. 4.3.2.
3. Ak sa v KSSJ takáto lexéma nachádza, avšak neexistuje významová súvislosť medzi
ňou a niektorou z lexií danej lexémy, resp. medzi ňou a formálne totožnou lexémou, ozna-
čili sme takúto lexému ako slovotvorný transflexný univerbát (misionárska poloha → mi-
sionár).43 Takýto transflexný univerbát je s inou lexiou polysémickej lexémy vo vzťahu
kosémie44 (porov. podkap. 5.2.2), resp. ide o dve homonymné lexémy (porov. podkap.
5.1.5).
42
KSSJ sme zvolili kvôli tomu, že zachytáva základnú slovnú zásobu a má kodifikačný charakter. Uni-
verbáty sú často nekodifikované, neuzuálne a nové lexikálne jednotky.
43
Analogicky sme postupovali aj pri sufixálnych derivátoch: ak už existuje rovnaká forma, no nemož-
no uvažovať o vzťahu derivačnej polysémie medzi univerbátom a inou lexémou, označili sme daný uni-
verbát za sufixálne utvorený, pričom takýto univerbát je s inou lexémou buď v kosémickom vzťahu, alebo
vo vzťahu slovotvornej homonymie (motorový vlak → motorka, školský autobus → školák, kuchárska
kniha → kuchárka). Takýchto prípadov je však omnoho menej ako pri transflexnej univerbizácii.
44
Pri kosémii ide o „paralelný výskyt, koexistenciu významov bez kauzálnej spätosti“ (Dolník, 1989,
s. 323), preto by v tomto prípade nebolo možné uvažovať o sémantickej motivácii – o sémantickom od-
vodzovaní novej lexie z už existujúcej lexie.
V analyzovanej vzorke sme identifikovali 58 transflexných univerbátov, čo predstavuje

vyše 6 % v rámci derivačnej slovotvornej univerbizácie. Na rozdiel od sufixálnych univerbá-
tov, ktorých väčšina je ženského rodu (takmer 69 %), sú transflexné univerbáty majoritne
maskulínne (vyše 79 %), v rámci maskulín takmer výlučne neživotné (koaxiálny kábel →
koaxiál). Feminínne transflexné univerbáty sú zastúpené v omnoho menšej miere (para-
petná doska → parapeta), neutrá sa pri transflexnej univerbizácii netvoria vôbec.
4.1.1.2 Kompozičná univerbizácia

M. Helcl (1963) pokladá kompozičnú univerbizáciu za univerbizáciu v pravom zmysle
slova, pretože skladaním dochádza k ozajstnému zjednoteniu viacerých slov do jedného.
Skladanie je ako výraz univerbizácie omnoho zriedkavejšie ako odvodzovanie (porov. Hau-
ser, 1969, s. 24). Podľa J. Bosáka (1984, s. 70 – 71) však počet univerbizovaných kompozít
narastá, pričom univerbizáciu kompozíciou definuje ako „proces, keď sa viacslovné spoje-
nie so zložitejšou gramatickou formou mení na zložené slovo, ktoré sa obyčajne stáva
východiskom ďalšieho tvorenia slov. Pretože v tomto prípade ide len o istý stupeň zjedno-
dušenia, štýlová charakteristika zostáva nezmenená. Často sa opäť tento typ využíva
v športovej publicistike: hráč stredu poľa – strednopoliar, zápasník vo voľnom štýle – voľ-
noštýliar, hráč prvej ligy – prvoligista atď.“ Tento náhľad na kompozičnú univerbizáciu
však znova naráža na nejasne definovaný motivant a z toho vyplývajúce priširoké chápanie
univerbizácie (porov. kap. 1, bod 2).
V skúmanej vzorke sme identifikovali len takmer 9 % kompozičných univerbátov. Podľa
M. Ološtiaka a M. Ivanovej (2013, s. 142) je kompozičná univerbizácia zriedkavým javom,
pri ktorom sa neeliminuje žiadny komponent – VP sa pretvára na kompozitum, napr. gra-
mofónová platňa → gramoplatňa. S týmto tvrdením čiastočne nesúhlasíme ─ okrem šty-
roch kompozičných univerbátov (kozia brada → kozobrada) pri tvorení všetkých dochádza
k trunkačným alebo redukčným procesom (porov. podkap. 4.1.2.2), čiže dochádza aspoň
k eliminácii niektorých segmentov. Univerbizačná kompozícia je menej ekonomická ako
univerbizačná derivácia, používaním kompozičných univerbátov sa šetria v priemere 2,2
slabiky. Kompozičná univerbizácia sa realizuje výlučne v rámci postupu vlastnej kompozí-
cie, a to buď so spájacou morfémou (elektrický šok → elektrošok), alebo bez nej (benzíno-
vá pumpa → benzínpumpa). Kompozičné univerbáty sú majoritne maskulínne (fotografic-
ký papier → fotopapier), menej feminínne (kreditná karta → kreditkarta), zriedkavejšie
neutrálne (masové médium → masmédium).
4.1.1.3 Kompozično-derivačná univerbizácia

O prechodnom kompozično-derivačnom type univerbizácie uvažuje J. Dolník (2003,
s. 188) v prípadoch hráč prvej ligy → prvoligista, motor so 4 valcami → štvorvalec.45
V analyzovanom materiáli sme identifikovali päť kompozično-derivačných univerbátov,
štyri z nich radíme do prechodného slovotvorno-abreviačného univerbizačného typu (po-
rov. podkap. 4.5.2), keďže popri slovotvorbe sa veľká časť motivantu skracuje (Komunis-
tická internacionála → Kominterna). Posledný prípad (love story → lovestorka) je špecific-
45
Príklady, ktoré uvádza J. Dolník, za univerbáty v dôsledku nelexikalizovanosti motivujúceho
spojenia nepovažujeme, resp. slovo štvorvalec hodnotíme ako transflexný derivačný univerbát
viacslovného pomenovania štvorvalcový motor.
ký svojím nedomácim motivantom. Hybridný kompozično-derivačný spôsob sa realizuje

v rámci kompozično-transflexného (sálový futbal → futsal) aj kompozično-sufixálneho
(sociálny demokrat → socdemák) slovotvorného postupu, pričom sa využívajú typické
sufixy -ák a -ka.
4.1.2 Univerbizácia a sprievodné slovotvorné javy
Slovotvorná univerbizácia je v niektorých prípadoch priamočiara a priezračná, inokedy
ju sprevádzajú rôzne sprievodné javy, ktoré viac alebo menej narúšajú formálnu zhodu
univerbizačného motivantu a slovotvorného základu univerbátu. Medzi tieto javy patria
alternácie, ktoré obmieňajú hláskové zloženie slovotvorného základu univerbátu vzhľa-
dom na komponent VP46; trunkácie, ktoré skracujú slovotvorný základ o jeden alebo via-
cero segmentov; a infixácie, ktoré slovotvorný základ alebo formant predlžujú.
Slovotvorné alternácie a trunkácie v slovotvorne motivovaných slovách analyzujeme
v inej publikácii, odkiaľ pochádzajú aj nižšie uvádzané kvantitatívne údaje o alternáciách
a trunkáciách neuniverbátov (Palková, v tlači). V nasledujúcej časti sa pokúšame podčiar-
knuť špecifickosť (slovotvorných) univerbátov na základe porovnania realizácií sprievod-
ných slovotvorných javov so slovotvorne motivovanými neuniverbátmi.
4.1.2.1 Slovotvorné alternácie

Slovotvorné alternácie sú hláskové obmeny dvoch foném, fonematických skupín alebo
fonémy a fonematickej nuly v rámci istej morfémy, vyvolané slovotvorne relevantnou
morfémou, ku ktorým dochádza pri slovotvornom akte. Podľa J. Furdíka (2004, s. 49) slo-
votvorné alternácie „v mnohých derivatémach zásadným spôsobom prispievajú k súhre
slovotvorného základu a slovotvorného formantu; ako keby na úrovni formy ‚uzmierovali’
v mnohých prípadoch ‚rozhádané’ slovotvorné prostriedky.“
Slovotvorné alternácie možno rozdeliť podľa typu morfémy, v ktorej sa realizujú, na
radixové a afixové a podľa charakteru alternujúcich hlások na vokalické, vokalicko-
konsonantické a konsonantické, pričom tieto alternačné typy sa vnútorne ďalej diferencu-
jú (porov. ďalej). Pri vymedzení typov slovotvorných alternácií vychádzame z typológie
M. Sokolovej (2000).
K alternáciám dochádza pri utvorení 205 univerbátov, slovotvorné alternácie teda za-
sahujú 22,5 % slovotvorných univerbátov, čo je porovnateľné so zastúpením alternácií pri
slovotvorbe neuniverbátov, v ktorej alternácie zasahujú štvrtinu slovotvorne motivova-
ných slov.
46
Obmieňanie slovotvorného základu motivantu sa môže realizovať aj na pozadí transortografizácie
a transfonemizácie pri preberaní lexém: v skúmanej skupine univerbátov sa vyskytol jeden ojedinelý
prípad: second hand → sekáč. Univerbát bol utvorený z cudzieho slova pomocou domáceho sufixu -áč
tak, že sa trunkovala časť motivujúceho komponentu VP (ond) a na hranici slovotvorného základu
a formantu prebehla ortografická zmena c/k, ktorú však nemôžeme považovať za alternáciu, pretože
k tejto zmene došlo v rámci transfonemizácie a transortografizácie (porov. Ološtiak, 2011, s. 217 – 218,
222), spojenej s prechodom do preberajúceho jazyka – slovenčiny. Frekvencia výskytu takýchto hlásko-
vých zmien by sa mala v budúcnosti zvyšovať vzhľadom na pomerne vysokú frekvenciu preberania cu-
dzích (najmä anglických) viacslovných pomenovaní v pôvodnej podobe, čo predpokladá aj následné tvo-
renie univerbátov, v ktorých sa tieto hláskové zmeny budú realizovať.
Rozdiel v pomere vokalických a konsonantických alternácií je pri univerbizácii markan-

tnejší: vokalické alternácie (búrsky oriešok → burák) predstavujú 22 % a konsonantické
(korešpondenčný lístok → korešponďák) 78 % (pri neuniverbátoch je pomer vokalických
a konsonantických alternácií cca 40 % : 60 %). Vokalicko-konsonantické alternácie sa pri
univerbizácii nerealizujú, čo je vzhľadom na ich celkový raritný výskyt pochopiteľné.
V rámci alternácií korelovaných vokálov sa vyskytli len štyri prípady základného typu
alternácií (V/V’), aj to v špecifických prípadoch (Stradivariho husle → stradivárky, mater-
ská škola → škôlka), všetky ostatné alternácie korelovaných vokálov patria do tzv. inverz-
ného typu (V’/V: napr. termínovaný účet → termiňák). Prejavuje sa tu tak snaha ekonomi-
zovať prejav – skracovaním vokálov sa skracuje aj celkový čas potrebný na vyslovenie uni-
verbátu. Vznikové a zánikové vokalické alternácie s nulou sa realizovali len pri hláske e
(štvorvalcový motor → štvorvalec, priemyselná škola → priemyslovka). Kvalitatívne
a kvantitatívno-kvalitatívne alternácie sa pri slovotvornej univerbizácii vyskytujú len rarit-
ne (klinová tehla → klenák), vnášajú totiž do jazykového systému nežiaducu neistotu,
keďže „prispievajú k oslabeniu vedomia o totožnosti koreňa“ (Bystrianska, 1994, s. 20),
ktoré je pri tvorení univerbátov kľúčové. Celkovo sa pri slovotvornej univerbizácii využíva
omnoho užší inventár vokalických alternácií (13 typov) ako pri slovotvorbe všeobecne (75
typov), ide o tieto alternácie (usporiadané zostupne podľa frekvencie): á/a, 0/e, í/i, ú/u,
e/0, a/á, é/e, o/ó, o/ô, ia/a, ĺ/l, i/e, ie/i.
Absolútnu väčšinu konsonantických alternácií tvoria alternácie samostatných konso-
nantov (92 %) – najfrekventovanejšou skupinou sú alternácie palatalizovaných hlások
v smere tvrdá/mäkká, difúzna/nedifúzna (n/ň, t/ť, d/ď, l/ľ) (obchodný dom → obchoďák),
frekventovaná je aj alternácia sykaviek c/č (predlžovacia šnúra → predlžovačka). Z velár sa
so sykavkou alternuje najmä hláska k (k/č, č/k, c/k) (výmenníková stanica → výmenníčka),
ostatné veláry sa v univerbátoch alternujú zriedkavo (hluchá hornina → hlušina).
Z alternácií hlások t, d, ť, ď so sykavkami sa realizuje jedine alternácia t/c (štátna skúška →
štacka), v univerbáte decák (detský domov → decák) funguje na báze pôvodnej neutra-
lizácie fonologického protikladu sykavosť – nesykavosť (ts > c). Pri slovotvornej univerbizá-
cii sa nerealizuje žiaden z disjunktívnych typov alternácií. V rámci alternácií konsonantic-
kých skupín sa objavili dva typy alternácií – sk/šť, ck/čť – a to v skupine univerbátov po-
menúvajúcich jazyky (poľský jazyk → poľština, anglický jazyk → angličtina). Konsonantic-
kú alternáciu s nulou sme identifikovali v jedinom prípade (slivková pálenka → slivovica).
Rovnako ako pri vokalických alternáciách, aj v rámci konsonantických alternácií si slovo-
tvorná univerbizácia vystačí s užším inventárom alternácií (17 typov) ako pri slovotvorbe
všeobecne (95 typov), konkrétne ide o tieto alternácie (usporiadané zostupne podľa frek-
vencie): c/č, n/ň, t/ť, d/ď, sk/šť, l/ľ, k/č, ľ/l, c/k, ck/čť, ch/š, t/c, ž/z, k/c, h/ž, č/k, k/0.
Pri neuniverbátoch sa v 17 % slovotvorne motivovaných slov s alternáciou realizuje
viac ako jedna alternácia, pričom existujú aj slová, utvorenie ktorých sprevádzajú až štyri
rôzne alternácie. Kombinácia alternácií sprevádza utváranie univerbátov menej, dvojkom-
binácia alternácií sa objavuje v 7 % slovotvorných univerbátov (gruzínsky koňak → gruzi-
ňák; í/i, n/ň). Kombinácia viac ako dvoch alternácií sa pri slovotvornej univerbizácii nerea-
lizuje nikdy, vysoký počet alternácií v derivátoch totiž oslabuje uvedomenie vzťahu medzi
motivantom a motivátom, ktoré je pri univerbizácii kľúčové (porov. podkap. 2.3, bod 5).
4.1.2.2 Slovotvorné trunkácie a redukcie

Trunkáciu definujeme ako zánik: 1. viac ako dvoch foném koreňovej morfémy, ak ide
len o jej časť, alebo 2. infixu/infixov, derivačnej (hyper)morfémy/derivačných (hyper)morfém,
formovej (hyper)morfémy/formových (hyper)morfém a ich kombinácií sprevádzajúci slo-
votvorný akt (porov. [8]).
K. Vužňáková (2006, s. 108) uvádza, že „trunkácia je príznačná pre väčšinu slangových
slov47“ a že „pravidelne dochádza k trunkácii univerbizovaných pomenovaní“. Trunkácia
sprevádza utvorenie 616 slovotvorných univerbátov, čo predstavuje vyše 67 % v rámci
tohto univerbizačného typu. Pri tvorbe neuniverbátov je trunkácia zastúpená omnoho
menej ─ zasahuje len 11 % slovotvorne motivovaných slov. Trunkáciu teda možno považo-
vať za jav viac-menej typický pre slovotvornú univerbizáciu.
M. Ivanová (2004, s. 105) uvádza, že trunkačné operácie „sa často realizujú pri jednot-
kách so zastretou slovotvornou motiváciou, prípadne pri demotivovaných jednotkách“.
Toto tvrdenie vzhľadom na slovotvorné univerbáty neplatí, v tejto skupine slov práve uve-
domovaný vzťah medzi univerbizačným motivantom a motivátom umožňuje trunkáciu
jednej alebo viacerých morfém.
[8] Typy trunkovaných segmentov pri slovotvornej univerbizácii

Zanikajúce segmenty Štruktúra Príklad ─ slovotvorný univerbát
infix :i list-n:at-ý strom → list-n-áč-ø
časť koreňovej morfémy /KM Stradivári-ho husle → stradivárky
derivačná (hy- DM svet-ov-ý rekord → sveť-ák-ø
per)morféma i:DM [sym]fon-ic:k-ý orchester → [sym]foň-ák-ø
:i-DM para-olymp-i:j-sk-é hry → para-olymp-i-ád-a
DM:i Škoda Fel-íc:i-a → Fel-d-a
i:i:DM lymf-at:ic:k-á masáž → lymf-o-mas-áž-ø
viac derivačných (hy- DM-DM mix-áž-n-y pult → mix-pult-ø
per)morfém DM-DM-DM [bez]peč-n-ost-n-ý technik → [bez]peč-ák-ø
DM-i:DM dok-ov-a:c-ia stanica → dok-in-a
DM-i:DM-DM pest-ov-a:teľ-sk-é práce → pesť-ák-y
DM:i-DM-DM klas-i:fik-ač-n-ý hárok → klas-ák-ø
DM-i:i:DM nac-i-on:ál:n-y socializmus → nac-izm-us
formová (hy- FM mraz-iac-i box → mraz-ák-ø
per)morféma i:FM hra v o-slab-e:n-í → o-slab-ov:k-a
derivačná a formová DM-FM ne-mrz-n-úc-a zmes → ne-mrz-k-a
(hyper)morféma DM-i:FM destil-ov-a:n-á voda → destil-k-a
DM:i-DM-i:FM klas-i:fik-ov-a:n-ý zápočet → klas-ák-ø
Štruktúry zanikajúcich segmentov, ktoré hodnotíme ako trunkáciu, sa pri slovotvorbe

neuniverbátov a pri slovotvornej univerbizácii čiastočne zhodujú48. Jednotlivé štruktúry
47
Mnoho univerbátov spočiatku možno zaradiť k sociolektizmom, hoci časom môžu svoju príznako-
vosť strácať (porov. Bosák, 1987b a podkap. 5.3.3).
48
Oproti slovotvorbe neuniverbátov sme pri univerbizácii nezachytili štruktúry DM-sufixoid, i:DM-DM
a DM-DM-i:DM. Naopak, štruktúry DM-DM-DM, DM-i:DM-DM, DM:i-DM-DM, DM-i:i:DM, DM-FM a DM:i-
DM-i:FM sme zaznamenali výlučne pri tvorbe univerbátov.
zanikajúcich segmentov sú v slovotvorných univerbátoch zastúpené veľmi nepomerne: asi

polovica uvádzaných štruktúr je unikátna, najfrekventovanejšie sú trunkácie samostatných
derivačných morfém ov, n a sk.
Najčastejšie (34 % trunkácií) a pomerne pravidelne sa trunkuje derivačná alebo formo-
vá morféma n. Vysoké zastúpenie tejto trunkácie súvisí s vysokou frekvenciou n-ových
adjektív a participiálnych komponentov motivujúcich VP. Derivačná morféma n sa netrun-
kuje len v univerbátoch so sufixmi -ica (spodná sukňa → spodnica), -ina (výbušná látka →
výbušnina) a -ík (mesačný lístok → mesačník), v ktorých však pravidelne dochádza
k alternácii n/ň.
Derivačná morféma ov (29 % trunkácií) sa trunkuje v 56 % prípadov, v 44 % ostáva za-
chovaná. V inventári skúmaných slovotvorných univerbátov sa tak vyskytli aj zaujímavé
dvojice slov, napr. šiltová čiapka → šiltovka aj šiltka, sieťová taška → sieťovka aj sieťka,
diplomová práca → diplomovka aj diplomka, ktoré sa líšia (ne)realizáciou derivačnej mor-
fémy ov a registrovou alebo sociolektickou (ne)motivovanosťou. Existencia takýchto dvojíc
totiž súvisí s ich fungovaním v odlišných komunikačných registroch – kým univerbát dip-
lomovka je v KSSJ označený ako hovorový, slovo diplomka je súčasťou študentského slan-
gu. K trunkácii morfémy ov vždy dochádza pred sufixom -ák (zdrojový kód → zdroják),
pred inými sufixmi sa morféma ov môže a nemusí trunkovať.
Morféma sk z motivujúceho komponentu v univerbáte nikdy neostáva vo svojej podo-
be: najčastejšie (93 % výskytov) sa trunkuje (vlašský orech → vlašák), v univerbátoch po-
menúvajúcich jazyky sa alternuje celá konsonantická skupina sk/šť (čínsky jazyk → čínšti-
na). Rovnako derivačná morféma k v univerbáte neostáva vo svojej pôvodnej podobe:
56 % sa trunkuje (metrický cent → metrák), 35 % sa redukuje (pornografický film → por-
nofilm) a necelých 10 % podlieha alternácii c/č (fyzická kondícia → fyzička) alebo ck/čť
(turecký jazyk → turečtina). Morféma c (s rôznymi reziduálnymi rozširujúcimi submorfami,
porov. Sokolová, 1999, s. 46) sa trunkuje v 33 % prípadov (očkovací preukaz → očkovák49),
v 58 % prípadov dochádza k alternácii c/č (cvikacie kliešte → cvikačky) – výnimkou sú uni-
verbáty pomenuvajúce druh mäsa so sufixom -ina (kačacie mäso → kačacina) a univerbát
spacák50. Morféma av sa trunkuje v 22 % výskytov (hlodavý zub → hlodák), v 78 % ostáva
zachovaná (striedavá starostlivosť → striedavka); morféma iv sa netrunkuje nikdy (liečivá
bylina/rastlina → liečivka).
Slovotvorná trunkácia sa realizuje najmä v derivačných univerbátoch (krepový papier
→ krepák; 94 %), menej v kompozičných univerbátoch (thajský box → thajbox; 6 %) ─
tento pomer presne kopíruje aj pomer zastúpenia týchto slovotvorných spôsobov pri
tvorbe univerbátov. Zastúpenie trunkačných procesov v jednotlivých slovotvorných postu-
poch rovnako zodpovedá zastúpeniu týchto postupov pri tvorbe slovotvorných univerbátov.
Za redukcie považujeme zánik časti koreňovej morfémy spoločne s derivačnými alebo
formovými (hyper)morfémami (alkohol-ov-ý test → alko-test-ø), resp. zánik celej koreňo-
vej morfémy kompozita, ktorý môže sprevádzať aj zánik derivačných a/alebo formových
(hyper)morfém (elektr-o-magnet-ic:k-ý smog → elektr-o-smog-ø). Redukcia sprevádza
49
Prípady tohto typu možno interpretovať dvojako: buď ako sufixálne deriváty so sprievodnou trun-
káciou, alebo ako transflexné deriváty s dvoma alternáciami. Pre sufixáciu sme sa rozhodli kvôli analógii
s inými univerbátmi so sufixom -ák.
50
V tomto prípade by trunkácia rozšírenej formovej morfémy ac, resp. alternácia c/č znemožnila
dekódovanie významu slova.
utvorenie 62 lexém, zasahuje teda necelých 7 % slovotvotných univerbátov a celkovo tvorí

9 % zánikových operácií.51
Univerbáty, pri utvorení ktorých došlo k redukcii, považujeme zároveň na abreviačne
motivované a radíme ich k prechodnému slovotvorno-abreviačnému univerbizačnému
typu (porov. podkap. 4.5.2).
Redukčné procesy sú viazané najmä na kompozičnú univerbizáciu (hypotekárny úver
→ hypoúver; 76 %), ktorej motivantom je často tiež kompozičný komponent. K redukciám
môže u kompozít dochádzať práve preto, lebo lexikálny význam je zachovaný v prvej ko-
reňovej morféme motivujúceho komponentu, význam redukovanej koreňovej morfémy
v univerbáte možno interpretovať z prvého radixu a druhého slovotvorného základu. Re-
dukcia jednej koreňovej morfémy je v kompozičných motivantoch žiadaná, pretože
v týchto prípadoch sa tvorí aj kompozičný univerbát, teda keby k redukcii nedošlo, výsled-
ný univerbát by mal minimálne tri koreňové morfémy (fot-o-graf-ic:k-á dokument-ác:i.a
→ *fot-o-graf-o-dokument-ác:i-a), čo by neúmerne predlžovalo dĺžku slova.
V menšej miere (18 %) redukčné procesy sprevádzajú derivačnú univerbizáciu – najmä
sufixálnu (hysterický záchvat → hysák), unikátne transflexnú (populárna hudba → pop).
Dochádza k nej najmä v prípadoch, keď je radix dostatočne rozsiahly (resp. začiatočný
zhluk hlások je natoľko unikátny), aby sa po redukcii niektorých hlások nestratil lexikálny
význam ([abs]tin-enč-n-ý príznak → [abs]ť-ák-ø).
6 % redukcií sa realizuje v hybridnom kompozično-derivačnom slovotvornom spôsobe
(matematicko-fyzikálna fakulta → matfyz), redukcie zasahujú až 80 % kompozično-
derivačných univerbátov. S ohľadom na snahu o ekonomizáciu prejavu pri používaní uni-
verbátov je tento stav prirodzený – čím dlhšia je východisková lexéma, tým viac sa
v konečnom dôsledku skracuje, aby mal univerbát primeranú dĺžku.
4.1.2.3 Slovotvorné infixácie

Asymetria medzi slovotvornou a morfematickou štruktúrou môže vznikať aj rozširova-
ním (infigovaním) jadrovej morfémy (porov. Sokolová, 2008. s. 28). Rozširujúci infix je
nesamostatný segment, ktorý sa pripája k inej morféme a má klasifikačnú funkciu, jeho
vkladaním sa tvoria analogické formy (porov. Sokolová, 1999, s. 47).
Infigovanie je oproti iným sprievodným javom v slovotvornej univerbizácii okrajový jav,
týka sa len necelých 7 % univerbátov: vzhľadom na ekonomizačný charakter univerbizácie
je však logické, že predlžovanie slov vkladaním rôznych segmentov bez špecifického výz-
namu bude len zriedkavé. Ku vkladaniu segmentov dochádza najmä pri univerbizovaných
pomenovaniach jazykov: je tak zreteľná systemizačná funkcia infixov. Univerbáty
z rovnakej sémantickej skupiny tak majú rovnaké „zakončenie“, aj keď rovnaké hlásky
nemajú rovnaký morfematický status, napr. nem-ec-k-ý jazyk → nem-č-in-a (alternácie
e/0, c/č v derivačnej morféme) vs. dán-sk-y jazyk → dán-č:in-a (trunkácia derivačnej mor-
fémy sk a infigovanie č:).
Špecifickosť univerbátov v rámci skupiny slovotvorne motivovaných slov je daná aj
pomerom rozširovania a zanikania segmentov. M. Sokolová (2000, s. 417) uvádza, že „zá-
nik segmentov [...] je menej častý než rozširovanie“, v prípade univerbátov však platí
51
V slovotvorbe neuniverbátov predstavuje redukcia len necelé 3 % zánikových operácií. Aj redukciu
teda možno považovať za charakteristický znak univerbizácie.
opak: zánik segmentov (trunkácia alebo redukcia) je omnoho častejší ako rozširovanie
morfém, pričom k rozširovaniu pri univerbátoch takmer nikdy nedochádza samostatne:
ukázalo sa totiž, že v prípadoch, v ktorých sa jadrová morféma rozširuje o infix, zároveň
dochádza aj k trunkácii (kombinované kliešte → kombinačky) alebo redukcii (fašiangová
šiška → fánka) iných segmentov.52 Počet segmentov tak pri slovotvornej univerbizácii nie
je asymetricky vyšší, čo je v súlade so snahou o ekonomizáciu jazyka prostredníctvom
univerbizácie.
Na základe skúmania sprievodných javov slovotvornej univerbizácie sa ukázalo, že slo-

votvorné univerbáty tvoria špecifickú skupinu slovotvorne motivovaných slov, čo dokazuje
osobitá distribúcia vokalických a konsonantických slovotvorných alternácií, ale aj pomer
medzi rozširovaním a redukovaním počtu segmentov.
Sprievodné javy slovotvornej univerbizácie prispievajú k skracovaniu času vyslovenia
buď skracovaním vokálov (t. j. prevládajúci inverzný typ alternácií korelovaných vokálov),
alebo odstraňovaním segmentov (resp. ich častí), ktoré nie sú nevyhnutné na pochopenie
lexikálneho významu slova. Neexistencia asymetrického zvyšovania počtu segmentov
umožňuje systemizovať53 sémantické skupiny univerbátov aj bez ohrozenia ich ekonomi-
začnej funkcie.
Prevládajúce alternácie korelovaných vokálov a konsonantov v univerbátoch potvrdzu-
jú nutnosť uvedomovania si vzťahu medzi UMn a UMt, keďže realizácia takýchto alternácií
neoslabuje povedomie o tomto vzťahu u bežných používateľov jazyka. Tento fakt potvr-
dzuje aj nerealizácia takých typov alternácií, ktoré povedomie o tomto vzťahu oslabujú
(kvalitatívne a kvantitatívno-kvalitatívne vokalické alternácie, vokalicko-konsonantické
alternácie, disjunktívne typy konsonantických alternácií).
Sprievodné javy napomáhajú dotvárať aj expresívnu, registrovú alebo sociolektickú
príznakovosť univerbátov buď cez palatalizáciu tvrdých spoluhlások (fakultný výbor →
fakulťák), alebo cez znižovanie počtu segmentov (deskriptívna geometria → deska). Nie-
len samotné príznakové slovotvorné prostriedky, ale aj sprievodné javy samostatne dotvá-
rajú lexikálnomotivačný profil univerbizovaných lexém.
4.1.3 Onomaziologická štruktúra slovotvorných univerbátov
Onomaziologická báza neuniverbizovaného derivátu (prototypovo mutačného typu)
nesie najvšeobecnejší kategoriálny význam (napr. balík = „to, čo Vmot“; „to, čo sa balí“ –
ukazovacie zámeno v parafráze odkazuje na typ entity – „vec“, „človek“, „statický prí-
znak“, „dynamický príznak“ atď., neodkazuje na nič konkrétne). Charakter onomaziologic-
kej bázy korešponduje so slovným druhom motivátu: pri substantívach je bázou substan-
cia (prvá časť parafrázy: ten, kto..., to, čo... to, čím... to, kde... atď.); pri adjektívach je bá-
zou statický príznak (taký, ktorý...); pri verbách je to dynamický príznak (v parafráze sa
vyjadruje istým slovesom, napr. byť, nachádzať sa, robiť a pod.); pri príslovkách je to prí-
znak príznaku (tak, že... ) (porov. Ološtiak, 2013, s. 52 n). Onomaziologická báza slovo-
tvorného univerbátu nesie konkrétny význam práve preto, že univerbát je utvorený
a funguje na pozadí motivujúceho VP (porov. Dokulil, 1962, s. 115), ktorého onomaziolo-
52
Výnimku tvoria dva univerbáty, pri ktorých sa sufix rozširuje o infix ň: (jedálny lístok → jedálniček,
krvavá jaternica → krvavnica).
53
O systemizačnej funkcii infixov pozri Sokolová (1999, s. 48 – 49).
gická štruktúra je explicitná (stavebnéOP povolenieOB → stavebOP-koOB). Univerbát obsahu-

je v sebe významy komponentov, z ktorých vznikol (porov. Puci, 1979, s. 205), pričom
onomaziologický príznak je v ňom aj formálne vyjadrený (porov. Furdík, 2004, s. 121).
Autor aj percipient výpovede majú v mentálnom slovníku uložené motivujúce VP, pri pou-
žití univerbátu sa aktivuje vzťah k motivujúcemu VP, onomaziologická báza univerbátu je
konkrétnejšia než báza neuniverbizovaného derivátu54, je možná parafráza v podobe kon-
krétnej syntagmy (napr. toaleťák = „toaletný papier“, nie „niečo toaletné“), čo na jednej
strane odstraňuje nejasnosti pri snahe o špecifikáciu všeobecného pronominálneho výra-
zu, ale často aj umožňuje vynechať odhaľovanie tej správnej motivujúcej lexie v rámci
polysémického slova (Od ktorej lexie polysémantickej lexémy toaleta bol odvodený uni-
verbát toaleťák – „dámsky spoločenský úbor“, „úprava zovňajšku“ alebo „miestnosť, kde je
WC“?).
4.2 Morfologická univerbizácia

Pomenovanie tohto typu univerbizácie nie je v doterajšej literatúre celkom jednotné.
Niektorí autori (E. Kučerová 1973b, 1974, 1975; Krško, 1996, s. 140) ju označujú ako uni-
verbizáciu substantivizáciou, resp. univerbizáciu s využitím/na základe substantivizácie
(Odaloš, 1996, s. 67 – 68), iní autori tento jav pomenúvajú ako eliptickú univerbizáciu
(Dolník, 2003, s. 188), resp. univerbizáciu elipsou (Furdík, 2004, s. 66; Ološtiak, 2011,
s. 138; Kolářová, 2011, s. 281)55. Keďže k elipse jedného z komponentov v podstate do-
chádza aj pri sémantickej univerbizácii (porov. podkap. 4.3), v zhode s TLM a s termino-
logickým označením ostatných univerbizačných typov podľa aktivizujúceho sa nominač-
ného motivačného typu budeme pre tento typ používať označenie morfologická univerbi-
zácia. Podľa E. Kučerovej (1973b, s. 3) je tento typ univerbizácie najstarším univerbizač-
ným postupom, avšak tvorí sa ním pomerne málo slov (porov. Bosák, 1987a, s. 235).
V prvých fázach výskumu sa do popredia dostáva jeden z dvoch základných fenoménov
– substantivizácia. Už M. Ivanová-Šalingová (1963, s. 26) poznamenáva, že „tendencia po
univerbizácii sa prejavuje aj v substantivizácii adjektív v týchto typoch pomenovaní“ (t. j.
vo VP, pozn. L. P.). Substantivizáciu určujúceho adjektívneho člena a vypadnutie určova-
ného substantívneho člena VP ako jeden z typov univerbizácie spomína aj A. Jedlička
(1965, s. 20), Z. Sochová (1966, s. 83), P. Hauser (1969, s. 24), J. Bosák (1987a, s. 235; DSZ,
1989, s. 299) a ďalší.
Neskôr sa v súvislosti s týmto typom univerbizácie spomína aj elipsa – vynechanie jed-
ného komponentu VP. O eliptickom vyjadrení píše L. Dvonč (1973a, s. 347), o vypustení
určujúcej časti názvu V. Uhlár (1983, s. 102), o elipse substantíva K. Habovštiaková (1985,
s. 203; 1987, s, 150), o vynechaní základového slova J. Mistrík (1986, s. 5747).
V slovenskej jazykovede tento typ univerbizácie najpodrobnejšie skúmala E. Kučerová
(1973b), pričom substantivizáciu adjektív chápe ako slovotvorný postup (konverziu), ktorý
znamená prechod od jedného slovného druhu k druhému (s. 4) a opisuje ho takto: „Po
54
Pri parafrázach neuniverbizovaných derivátov využívame deiktické výrazy, aby sme vyjadrili
všeobecný charakter bázy, porov. vyššie.
55
J. Dolník (2003, s. 188) aj J. Furdík (2004, s. 66) do eliptickej univerbizácie radia aj prípady typu
detský domov → domov, Matica slovenská → Matica, ktoré v našej koncepcii radíme ku kvantitatívno-
sémantickej univerbizácii (porov. podkap. 4.3.1).
univerbizácii substantivizáciou namiesto dvojslovného analytického pomenovania adjektí-

vum + substantívum dostávame jednoslovné syntetické pomenovanie – substantivizované
adjektívum. Pri univerbizácii menného slovného spojenia formálne zaniká jeden člen spo-
jenia – substantívum. Nemôže však zaniknúť funkcia, ktorú v rámci slovného spojenia ako
pomenovacej jednotky toto substantívum vykonávalo. Člen slovného spojenia, ktorý osta-
ne – adjektívum, si formálne ponecháva svoju podobu, začne však vykonávať aj funkciu
člena, ktorý zanikol, čiže zdanlivo nezmenená forma dostáva nový obsah.“ (s. 4 – 5). Sub-
stantivizované adjektívum už nevyjadruje len statický príznak, ale absorbuje aj význam
zaniknutého substantíva – nadobúda predmetný obsah56.
Podľa J. Furdíka (2008, s. 52) je priebeh morfologickej57 univerbizácie takýto: „slovo,
ktoré je v združenom pomenovaní vyjadrením onomaziologickej bázy, sa eliduje, a slovo,
ktoré je vyjadrením onomaziologického príznaku, preberá na seba pomenovaciu funkciu.
Najčastejšie sa prejavuje ako substantivizácia adjektív (týka sa to pomenovaní so štruktú-
rou adjektívny atribút + substantívum): AtADJ + S → (Adj)S; napr. nočná (OP) služba (OB)
→ nočná, študijné oddelenie → študijné“.
„Univerbizáciu dvojslovných pomenovaní – lexikalizovaných menných slovných spojení
umožňuje jednak významová oslabenosť podstatného mena58 a jednak schopnosť prídav-
ného mena sémanticky absorbovať a štruktúrne vyjadriť význam podstatného mena.“
(Kučerová, 1975, s. 283).
Substantivizovaný univerbát a motivujúci adjektiválny komponent VP vstupujú
do vzťahu slovnodruhovej homonymie (porov. Kučerová, 1973b, s. 6).59 „Substantivizova-
né adjektívum stráca gramatickú kategóriu zhody v rode, čísle a páde a nadobúda kategó-
rie, ktoré sú vlastné substantívu – kategóriu rodu, čísla a pádu.“ (ibid.). Morfologický uni-
verbát nadobúda adjektiválnu substantívnu deklináciu (porov. Sokolová, 2007, s. 31).
V procese univerbizácie zaniká vonkajší determinatívny vzťah VP (syntagmatický – sub-
stantívum je určovaným členom a adjektívum určujúcim) úplne, vnútorný determinatívny
vzťah (substantívum je prvkom určujúcim rodový pojem, adjektívum je určovaným prv-
kom, identifikujúcim druhový príznak) zaniká len formálne. (porov. Kučerová, 1973b, s. 8).
Podľa J. Bosáka (DSZ, 1989, s. 304) sa pri substantivizáciou utvorených univerbátoch
prejavuje „tendencia odstraňovať rozpor medzi starou adjektívnou formou a novým sub-
stantívnym významom“, a to tak, že sa tieto univerbáty ďalej upravujú (napr. generálny
riaditeľ – generálny – slang. generál).
V niektorých prípadoch sa hranica medzi morfologickou univerbizáciou, substantivizá-
ciou a elipsou môže zastierať. V nasledujúcej časti ponúkame niekoľko názorov na tieto
javy:
56
V súlade s chápaním substantivizácie ako slovotvorného postupu uvažuje E. Kučerová (1973b, s. 5)
o tom, že význam substantívneho člena pôvodného dvojslovného pomenovania nadobúda slovotvorná
prípona, pričom práve obohatenie prípony o predmetný obsah vyvoláva slovnodruhovú premenu.
57
Vo Furdíkovom ponímaní eliptickej univerbizácie.
58
„Významovú oslabenosť podstatného mena ako člena lexikalizovaného menného slovného
spojenia možno hľadať v tom, že významovým centrom spojenia je prídavné meno. Podstatné meno je
síce štruktúrnym centrom, ale jeho sémantické postavenie je len druhoradé.“ (Kučerová, 1975, s. 283)
59
E. Kučerová (1973b, s. 5) uvažuje o homonymii koncovky pôvodného adjektíva so slovotvornou
príponou substantivizovaného adjektíva.
E. Kučerová (1973b, s. 9) striktne oddeľuje univerbizáciu substantivizáciou od elipsy a

poznamenáva, že „v mnohých prípadoch je otázne, či ide o univerbizáciu, teda vznik novej
lexikálnej jednotky, alebo len o elipsu“. Elipsu táto autorka definuje ako „vypustenie časti
výrazu bez narušenia zmyslu, je to vypustenie takého slova (slov), ktoré vyplýva zo zmyslu
daného kontextu a v danej situácii je nadbytočné. Elipticky sa môže použiť akékoľvek slov-
né spojenie – voľné i ustálené a z ustálených spojení lexikalizované i frazeologizované.
Elipsa vzniká príležitostne v prehovore, v parole, z čoho vychodí, že má platnosť len ad
hoc. Takto pri výpustke (v našom prípade konkrétne pri vypustení substantíva v mennom
slovnom spojení) nevzniká nová pomenovacia, a teda ani lexikálna jednotka, ktorá by bola
1. náhradou za pôvodné dvojslovné pomenovanie (najmä v neskoršom vývinovom štádiu)
alebo 2. synonymom tohto pomenovania.“ (Kučerová, 1974, s. 23 – 24). Podobný názor na
tento typ má aj F. Čermák (1990, s. 162), podľa ktorého sú takto utvorené lexémy neustá-
lené a úplne závislé na kontexte. P. Ondrus (1972, s. 47) poznamenáva, že pri takomto type
univerbizácie je dôležitá situácia a kontext, aby sa zistilo, o aký význam daného slova ide.
Elipsa sa niekedy chápe ako počiatočné štádium univerbizácie substantivizáciou. „Aby
eliptické použitie dvojslovného pomenovania nadobudlo trvalú platnosť, musí sa podľa
nášho názoru v takejto podobe lexikalizovať, t. j. musí sa stať trvalou jednotkou slovnej
zásoby. Z tohto nám vychodí, že univerbizácia nie je totožná s eliptickým použitím dvoj-
slovného pomenovania, ale s lexikalizáciou eliptickej podoby.“ (Kučerová, 1974, s. 24).
S týmto tvrdením súhlasíme, univerbizácia substantivizáciou je len jedným z prejavov
elipsy.
Podľa M. Ivanovej (2011, s. 163) však možno rozlišovať ustálenú (lexikalizovanú, sys-
témovú) a aktuálnu (kontextovú, situačnú) elipsu, pričom ustálená elipsa je charakteristic-
ká pre paremiologické a iné ustálené konštrukcie, teda aj pre VP. Dôležitým diferenciač-
ným kritériom pre odlíšenie kontextovej a lexikalizovanej elipsy je teda kritérium ustále-
nosti. Morfologické univerbáty pokladáme za realizáciu lexikalizovanej elipsy, výsledkom
ktorej je vznik novej lexikálnej jednotky (porov. Ološtiak, 2011, s. 105).
Treba však brať do úvahy, že hoci sú morfologicky motivované lexémy lexikalizované,
vždy sú kontextovo závislé60: osihotenú lexému s adjektívnou formou vnímame najprv ako
adjektívum (ručná – taká, ktorá má vzťah k ruke), až pod vplyvom kontextu uvažujeme
o substantíve (zatiahnuť ručnú – ručnú brzdu). Vágny je aj konštrukt lexikalizácie, ktorú
možno jednoznačne potvrdiť len prítomnosťou v lexikografických dielach. Mnoho univer-
bátov má však hovorový, hovorený a spontánny charakter (porov. podkap. 2.2.4), preto sa
v žiadnych slovníkoch neobjavujú. Za kritérium lexikalizácie sme teda pri zhromažďovaní
materiálu pokladali aj dostatočnú frekventovanosť a celkovú zrozumiteľnosť potenciálne-
ho univerbátu vo vymedzených komunikačných situáciách.
Morfologickú univerbizáciu treba tiež oddeliť od substantivizácie – o morfologickej
univerbizácii možno hovoriť jedine vtedy, keď ako motivant vystupuje ustálené VP (kolínska
voda → kolínska); motivantom neuniverbizačnej substantivizácie môže byť aj jednoslovné
pomenovanie alebo voľná syntagma (príbuzný – adjektívum, príbuzný – substantívum).
60
P. Ondrus (1972, s. 33) o morfologických univerbátoch píše, že „pri nich sa zo situácie a kontextu
zistí, o aký konkrétny význam slova ide“.
V skúmanom materiáli sme identifikovali 102 morfologických univerbátov, čo predsta-

vuje necelých 7 % univerbátov skúmaného celku. Ide teda o najmenej frekvenčne zastú-
pený univerbizačný typ.
Univerbizačným motivantom pri tomto type univerbizácie môže byť slovotvorne moti-
vované (napr. materská dovolenka → materská) i nemotivované (napr. hlavný čašník →
hlavný) adjektívum (porov. Kučerová, 1973b, s. 5), ale aj particípium (napr. vedúci pracov-
ník → vedúci) alebo numerálium (Desatoro Božích prikázaní → Desatoro), preto je výhod-
nejšie hovoriť všeobecne o adjektiválnom motivujúcom komponente VP. Motivujúci kom-
ponent VP môže mať aj podobu neadaptovaného prevzatého slova (missed abortion →
missed) skratky (PIN kód → PIN) alebo vlastného mena (Vrátna dolina → Vrátna).
Motivujúce VP sú väčšinou dvojčlenné a patria do štruktúrneho typu A+S (domáca pá-
lenka → domáca). Unikátny je štruktúrny typ S+A (matka predstavená → predstavená).
Trojčlenné štruktúry motivujúcich VP sú zriedkavé (základná deväťročná škola → základná).
Najviac sú zastúpené feminínne morfologické univerbáty (malá potreba → malá; 49
%), menej maskulínne (duchovný otec → duchovný) a neutrálne (diaľkové ovládanie →
diaľkové) univerbáty. Skratky možno chápať dvojako – buď podľa rodu motivujúceho
komponentu, alebo ako neutrá (GPS prijímač → GPS). Medzi morfologickými univerbátmi
sa vyskytujú aj viaceré rodové homonymá (rodičovská dovolenka → rodičovská, rodičov-
ský príspevok → rodičovský, rodičovské združenie → rodičovské). Medzi UMn a morfolo-
gickými univerbátmi je takmer vždy rodová zhoda, prípadná nezhoda v rode je signálom
vzďaľovania sa univerbátu od VP a jeho samostatného vnímania (nealkoholický nápoj →
nealko). Morfologické univerbáty sa väčšinou používajú v singulári (konečná zastávka →
konečná), niektoré sú pluráliá tantum (bicie nástroje → bicie).
Úspornosť morfologických univerbátov závisí od dĺžky elidovaných komponentov VP,
analýzou zozbieraného materiálu sa ukázalo, že používaním morfologických univerbátov
ušetrí hovoriaci takmer 2,6 slabiky, čo je takmer zhodné s počtom ušetrených slabík pri
slovotvorných univerbátoch.
4.3 Sémantická univerbizácia

Koncept sémantickej univerbizácie je v českej a slovenskej lingvistike pomerne nový
a je spojený s TLM, podľa ktorej ide o „prevtelenie“ viacslovného pomenovania do podoby
ďalšieho významu jednoslovného pomenovania, ktoré už v jazyku existuje, a zvyčajne je aj
komponentom motivujúceho VP (porov. Ološtiak – Ivanová, 2013, s. 142). Podstatou toh-
to univerbizačného typu je, že vytvorený univerbát je formálne totožný so slovom, ktoré
už v jazyku funguje, a existuje medzi nimi aj významová súvislosť, takže je možné uvažovať
o vytvorení novej lexie, pričom za fyzické utvorenie tejto lexie je zodpovedná sémantická
motivácia, ktorá sprevádza syntaktickú demotiváciu. „Na báze VP tu vzniká nový význam
už existujúceho jednoslovného pomenovania“, uvažuje sa „o univerbizačne determinova-
nom význame jednoslovnej lexikálnej jednotky“, pričom medzi už existujúcou lexiou
a novovytvorenou univerbizačnou lexiou sa realizuje vzťah derivačnej polysémie.61
61
M. Ološtiak (2011, s. 138) uvádza, že „pod vplyvom univerbizácie sa tvorí kosémia“. S týmto tvrde-
ním nesúhlasíme, pretože pri kosémii ide o „paralelný výskyt, koexistenciu významov bez kauzálnej
spätosti“ (Dolník, 1989, s. 323), preto by nebolo možné uvažovať o sémantickej motivácii –
Napriek novosti termínu sémantická univerbizácia sa takéto typy univerbátov v staršej

literatúre opisujú, len sa zvyčajne inak označujú, resp. sa chápu ako iný typ univerbizácie:
Z. Sochová (1966), L. Dvonč (1982, s. 104), I. Kolářová (2011) a i. chápu takéto tvorenie
univerbátov ako tzv. spätnú deriváciu, desufixáciu, teda ako slovotvorný postup. P. Odaloš
(1996, s. 68) označuje takéto prípady ako univerbizáciu odsekávaním.
J. Hubáček (1973, s. 132) uvádza, že „univerbizaci je možno v širším smyslu vztahovat i
na postupy sémantické (nejen slovotvorné)62“. J. Mlacek (1981, s. 338) poznamenáva, že
najmä „v textoch so športovou tematikou je veľmi častý ten typ univerbizácie, pri ktorom
určujúci člen viacslovného pomenovania začína zastupovať celé pomenovanie. Napr. vrh
guľou – guľa, hod diskom – disk, hod oštepom – oštep, skok do diaľky – diaľka, skok do
výšky – výška, skok o žrdi – žrď.“ V koncepcii J. Bosáka (1984, s. 70) sa objavuje chápanie
takéhoto univerbizačného typu ako výsledku metaforizácie, pričom „mechanizmus uni-
verbizácie s využitím metafory je založený na tom, že viacslovné pomenovanie začne za-
stupovať určujúci člen“, neskôr (Bosák, 1987a, s. 235; DSZ, 1989, s. 305) tento typ termi-
nologicky upravuje na univerbizáciu s využitím synekdochy. Metaforickú univerbizáciu
spomína aj S. Šoková (1984, s. 82) a S. Mislovičová (1993, s. 98), metaforické skracovanie
(metonymiu a synekdochu) uvádza ako univerbizačný typ J. Mistrík (1986, s. 5747), meto-
nymickú univerbizáciu vyčleňuje J. Krško (1996, s. 140).
Sémantické univerbáty majú v rámci univerbátov 14-percentné zastúpenie. Rovnako
ako morfologické univerbáty, aj sémantické univerbáty sú vždy kontextovo viazané (keďže
ide o sekundárnu lexiu) a ich lexikalizácia je pomerne ťažko uchopiteľná, keďže mnohé
z nich majú hovorený charakter. Za kritérium lexikalizácie sme (rovnako ako pri morfolo-
gickej univerbizácii) pokladali dostatočnú frekventovanosť a celkovú zrozumiteľnosť po-
tenciálneho univerbátu vo vymedzených komunikačných situáciách.
Univerbizačné motivanty majú prevažne štruktúru A+S (materina dúška → dúška), čo
je pochopiteľné vzhľadom na majoritný podiel tohto štruktúrneho typu v rámci univerbi-
zácie všeobecne. Vysoké zastúpenie má však aj štruktúra S+S (hod diskom → disk) alebo
S+A (hríb satanský → satan). Viackomponentové univerbizačné motivanty sú zriedkavé
(Železnice Slovenskej republiky → Železnice).
Použitie sémantického univerbátu namiesto VP je značne ekonomické – sémantické
univerbáty šetria v priemere 3,4 slabiky, čo je viac ako pri slovotvornej aj morfologickej
univerbizácii.
o sémantickom odvodzovaní novej lexie z už existujúcej lexie. Ak je medzi takýmito lexiami kosémický
vzťah, neuvažujeme o sémantickej, ale o slovotvornej – obyčajne transflexnej, v menšej miere sufixálnej –
univerbizácii (porov. podkap. 4.1.1.1).
62
Z. Sochová (1966, s. 86) oddeľuje metonymické vytvorenie lexie a univerbizáciu, vzťah medzi
desufixálne utvoreným univerbátom a formálne rovnakou lexiou označuje za homonymný: „Významový
posun metonymický pociťujeme jako organickou, snadno pochopitelnou a navoditelnou asociaci
k základnímu významu. Oba významy jsou obsahově spjaty na základě prostorové, časové, příčinné nebo
jiné souvislosti. Naproti tomu při vzniku výrazů univerbizovaných nám uniká vzájemná souvislost obou
pojmenování: postrádáme jejich společný obsahový jmenovatel – nevíme prostě, proč se sýr jmenuje po
Budapešti a salám po Paříži — a proto cítíme mezi oběma stejně znějícími názvy rozpor, vnímáme je jako
nežádoucí homonymní kolizi. Rozdíl vznikne ze srovnání dvou typů spojení: na jedné straně spojení jako
politika Prahy (pražské vlády), je na něm vidět Prahu (pobyt v Praze), půl Prahy je na nohou (polovina
pražských obyvatel) a deset deka prahy na straně druhé; nebo i Smíchov se zapojil do akce Z proti dnes
točíme smíchov.“
Vzhľadom na terminologickú nejednotu aj obsahovú rôznorodosť (pri tomto type môžu

univerbáty vznikať na princípe metafory aj metonymie, v rámci nej aj na princípe synekdo-
chy) budeme pracovať s hyperonymickými termínmi. V tejto práci rozlišujeme dva typy
sémantickej univerbizácie: kvantitatívno-sémantickú a kvalitatívno-sémantickú. Takáto
diferenciácia vychádza (okrem iného) z vymedzenia dvoch konkrétnych typov univerbizá-
cie v ESČ (2002, s. 505): elipsa špecifikujúceho adjektíva, pri ktorej sa význam substantív-
neho komponentu VP zúži na špecifikovaný význam celého VP, a metonymicky motivova-
né tvorenie, pri ktorom sa univerbátom stáva substantívum, z ktorého bolo odvodené
určujúce adjektívum v rámci VP, ktoré je možné chápať aj ako desufixáciu určujúceho
adjektíva.
4.3.1 Kvantitatívno-sémantická univerbizácia
Kvantitatívno-sémantická univerbizácia sa týka lexém typu školská družina → družina.
J. Dolník (2003, s. 151) tento typ označuje ako „čistú“ univerbizáciu. Eliduje sa určujúci
adjektiválny komponent VP, univerbátom je jednoslovná lexia, ktorá sa zaradí k už
v jazyku fungujúcej lexéme. Medzi primárnou lexiou a sekundárne vytvorenou univerbizo-
vanou lexiou je kvantitatívny vzťah špecifikácie, zužovania významu.
K takémuto typu zjednodušovania VP dochádza často pod vplyvom kontextu, porov.
príklad A. Jedličku (1965, s. 20): ústřední poradní sbor pro amatérskou fotografii při
Ústredním domě lidové umělecké tvořivosti → sbor. Je však pravdepodobné, že práve
tento typ kontextovej elipsy stojí na počiatku postupnej lexikalizácie takejto jednotky.
Podľa M. Ološtiaka a M. Ivanovej (2013, s. 142) ide o ojedinelý prípad univerbizácie
a môže k nemu dochádzať len vtedy, „keď vyjadrovateľ bázy je pomenovaním jedinečného
javu“ (Furdík, 2008, s. 52), resp. ide o proprium (napr. Matica slovenská → Matica, porov.
Ološtiak – Ivanová, 2013, s. 143) alebo istý prototyp (napr. cestovný pas → pas)63. V rámci
proprií sa v tejto skupine vyskytli aj univerbáty typu Mount Everest → Everest, Veľká Bri-
tánia → Británia, ktoré možno hodnotiť ako čistú univerbizáciu (porov. podkap. 4.5.4).
Kvantitatívno-sémantické univerbáty predstavujú 49 % analyzovaných sémantických
univerbátov. Keďže pri tomto type ostáva zachovaný syntakticky nadradený komponent
VP, zhoda v rode medzi UMn a univerbátom je takmer stopercentná (podpora v neza-
mestnanosti → podpora).64
4.3.2 Kvalitatívno-sémantická univerbizácia
Kvalitatívno-sémantická univerbizácia je typologicky nie úplne jednoznačný univerbi-
začný typ: ide o univerbáty typu plastická operácia → plastika, panelová diskusia → pa-
nel, ktorých vytvorenie možno interpretovať buď ako (sufixálny alebo transflexný) slovo-
tvorný postup so sprievodnou trunkáciou derivačnej, resp. formovej morfémy, alebo ako
metonymické utvorenie novej lexie v rámci už existujúcej lexémy. Túto nejednoznačnosť si
všíma už J. Hubáček (1973, s. 132), o tvorení pomenovaní typu krídelný útočník → krídlo
63
„Univerbizovaná lexéma pas sa prototypovo a frekventovanejšie používa vo význame „cestovný
pas“ než vo všeobecnom význame ,úradný preukaz‘. Navyše, pri pomenovaniach ostatných úradných
dokumentov sa substantívum pas používa vždy so špecifikujúcim adjektívom (zbrojný pas, služobný pas,
diplomatický pas).“ (Ološtiak – Ivanová, 2013, s. 143).
64
Výnimkou je unikátny prípad Spojené štáty americké → Amerika. Medzi primárnou lexiou Amerika
a univerbátom je kvantitatívny vzťah konkretizácie, zužovania významu, ale na rozdiel od ostatných prí-
padov tohto typu sa eliduje nadradený komponent štáty.
píše: „Toto tvoření je na přechodu k postupům slovotvorným, neboť podoby mnoha těch-
to metonymických názvů je možno považovat i za desufixální deriváty (odvozeniny vzniklé
odpojením přípony) motivované aktuálním procesem univerbizace. Domníváme se však,
že podmíněnost univerbizací neznemožňuje hodnocení těchto výrazů jako metonymic-
kých, a to ze dvou důvodů: (a) univerbizaci je možno v širším smyslu vztahovat i na postu-
py sémantické (nejen slovotvorné) a (b) jako metonymické se hodnotí jen ty názvy, které
existují v povědomí uživatelů i jako samostatné a jejichž asociační vztah je zřetelný. Tak
např. synonymní slangové výrazy žel. angličan // angličanka // angličák‚ anglická (dvojitá)
výhybka‘ je možno hodnotit tak, že první dva jsou názvy metonymické, třetí je název od-
vozený (je slovem jednoznačným, které nemá jazykovou oporu jako první dva případy).“
Z Hubáčkovho chápania vychádzame aj v tejto práci: ak už v jazyku existuje lexéma/lexia,
ktorá je formálne totožná a obsahovo súvisiaca s novovytvoreným univerbátom, chápeme
vytvorenie univerbátu ako výsledok sémantickej motivácie, v tomto prípade ako kvalita-
tívno-sémantickú univerbizáciu, pretože medzi primárnou lexiou a sekundárnou univerbi-
zovanou lexiou je metaforický (ihličkový podpätok → ihlička) alebo metonymický vzťah
(bulvárna tlač → bulvár). Ak v jazyku (doteraz) neexistuje lexia formálne zhodná, ale výz-
namovo súvisiaca s univerbátom (napr. mobil ← mobilný telefón), predpokladáme utvo-
renie univerbátu pomocou slovotvornej motivácie (porov. aj podkap. 4.1.1.1).
Do tohto univerbizačného typu radíme aj univerbáty s propriálnym radixom pomenú-
vajúce apelatívum (segedínsky guľáš → segedín, Alzheimerova choroba → alzheimer,
Molotovov koktail/kokteil → molotov): neuniverbizačná lexia a univerbát sú síce vo vzťahu
medzisystémovej homonymie, existuje však medzi nimi významová súvislosť (napr. objavi-
teľom röntgenového žiarenia → röntgenu je nemecký fyzik W. C. Röntgen, nakoniec, kvôli
tomu tento jav nesie jeho meno).
Kvalitatívno-sémantické univerbáty predstavujú 51 % analyzovaných sémantických
univerbátov. S motivujúcim VP sa môžu zhodovať (krupičná kaša → krupica) alebo ne-
zhodovať (plazmový televízor → plazma) v mennom rode.
4.4 Abreviačná univerbizácia

Špecifickým univerbizačným typom je pretváranie VP na skratku – o univerbizácii tu
možno uvažovať vďaka významovej, štylistickej a aspoň fragmentárnej formálnej usú-
vzťažnenosti medzi motivujúcim VP a abreviačným univerbátom.
„Zkratky jako zvl. lexikální útvary, tj. zkratková slova a iniciálové zkratky, vznikají růz-
nymi úpravami souslovných pojmenování v procesu tzv. univerbizace.“ (Hrbáček, 1968,
s. 276). Podľa P. Hausera (1969, s. 24) je skracovanie typickým univerbizačným postupom,
pri ktorom sa markantne poukazuje na základné VP. „Tvorenie iniciálových skratiek možno
označiť ako osobitný druh univerbizácie.“ (Okálová, 1988, s. 337). Vznik jednokomponen-
tových65 skratiek označuje ako univerbizáciu aj P. Odaloš (1996, s. 68) a ESČ (2002, s. 505).
Termín abreviačná univerbizácia používa medzi prvými J. Dolník (2003, s. 164): „Vzhľa-
dom na to, že pri skratkových slovách ide často o redukciu viacslovného výrazu na jedno-
slovný výraz, stretávame sa tu s abreviačnou univerbizáciou.“ O abreviačnej univerbizácii
65
„V prípadoch typu jednotné číslo j. č. neuvažujeme o abreviačnej univerbizácii, pretože výsledný
univerbizát je viackomponentový („viacslovný“) komplex.“ (Ološtiak – Ivanová, 2013, s. 142).
sa hovorí najmä v prácach založených na TLM (Ološtiak, 2011; Ološtiak – Ivanová, 2013;
Gavurová, 2013, s. 164).
O univerbizácii pri abreviácii možno uvažovať preto, že medzi viacslovným motivantom
a jednoslovným skratkovým motivátom je synonymický vzťah, „množství informace obsa-
hového plánu při redukci výrazového (grafického) plánu zůstává stejné. (Podmínkou ús-
trojnosti grafického zkracování slov je zachování informace.)“ (Hrbáček, 1968, s. 276).
„Kdyby zanikl vztah zkratky (zkratkového slova) a plného pojmenování tím, že by zaniklo
plné pojmenování, zůstane zkratkové pojmenování zkratkou jen etymologicky, v soustavě
současného jazyka se stane samostatným pojmenováním, které v synchronně viděném
jazykovém systému funkci zkratky již nemá (např. jawa, karma)“ (ibid., s. 277).
Skracovanie chápe ako jeden z typov univerbizácie aj J. Bosák (1987a, s. 236), pričom
uvádza, že „univerbizácia skracovaním sa vyskytuje len v grafickej podobe (Bratislavské
automobilové závody → BAZ, komplexná racionalizačná brigáda → KRB), pretože pri pou-
žití v hovorenej podobe ide už o ďalšiu deriváciu (BAZ → bazkár, KRB → káerbéčkár, SAV
→ Savka a pod.).“ Nazdávame sa, že prvé dva prípady, ktoré uvádza J. Bosák, sú naozaj
derivátmi od jednoslovných skratiek, a tak nepatria medzi univerbáty; posledný príklad
s flektivizačným formantom, ktorý nemení slovný druh ani onomaziologickú kategóriu
slova a umožňuje zachovať synonymný vzťah medzi motivantom a motivátom, však podľa
nášho názoru za univerbát pokladať možno (porov. podkap. 4.5.1).
A. Jedlička (1965, s. 20) považuje vytváranie iniciálových skratiek za dôsledok existen-
cie nadmerne rozvitých VP (troj- a viacčlenných), v praxi sa ukazuje, že abreviačné univer-
báty tvoria najmä rozsiahlejšie VP (napr. jednotné roľnícke družstvo → JRD/jéerdé; Rada
vzájomnej hospodárskej pomoci → RVHP/ervéhápé atď.): v skúmanom materiáli až vyše
83 % troj- a viackomponentových VP tvorí práve abreviačné univerbáty (bezpečnosť
a ochrana zdravia pri práci → BOZP/béózetpé). Keďže abreviačné univerbáty majú najroz-
siahlejšie motivanty, je prirodzené, že ich používaním sa šetrí najviac – priemerne až 5,7
slabík. Prirodzene, najviac ekonomické sú univerbáty s viacčlenným UMn, menej univerbá-
ty s kratším UMn, porov. [9].
[9] Vzťah počtu komponentov UMn k ekonomickosti UMt

Priemerný počet
UMn Príklady
ušetrených slabík
2-komponentový variabilný symbol → VS 4,6
3-kompomentový evidenčné číslo vozidla → EČV 6,3
4-komponentový samostatne zárobkovo činná osoba → SZČO 9,8
Slovenská demokratická a kresťanská únia – demo-
6-komponentový 16
kratická strana → SDKÚ-DS
Abreviačné univerbáty tvoria 19 % analyzovaného súboru.66 Podľa A. Jedličku (1965,

s. 20) možno o skutočnej univerbizácii hovoriť len pri skratkových slovách, univerbizáciu
pri iniciálových skratkách považuje za prechodný jav. Naopak, M. Ološtiak a M. Ivanová
66
Abreviačné univerbáty sú potenciálne početnejšie, keďže sa často tvoria od propriálnych VP, ktoré
sa nedostali do analyzovaného súboru.
(2013, s. 142) pokladajú práve graficko-fónické skratky za najčastejší typ abreviačných

univerbátov (ale abreviačnými univerbátmi môžu byť aj skratkové slová).
Za abreviačné univerbáty sme nepovažovali chemické vzorce (oxid dusnatý → NO), fy-
zikálne jednotky (meter za sekundu → m/s), akademické tituly (doktor farmácie →
PharmDr.) ani skratky utvorené od nedomácich podôb VP, ak v slovenčine funguje aj zdo-
mácnené VP (North Atlantic Treaty Organization/Severoatlantická aliancia → NATO).
Analýza zozbieraných univerbátov ukázala, že prototypovým abreviačným univerbá-
tom je iniciálová skratka (filozofická fakulta → FF) alebo iniciálové skratkové slovo (zá-
kladná umelecká škola → ZUŠ), pričom univerbizačným motivantom býva často vlastné
meno, obyčajne názov inštitúcie (Slovenská technická univerzita → STU). „Takto utvorené
iniciálové skratky sa v neoficiálnej komunikácii skloňujú pomocou flektivizačných forman-
tov, napr. mestská hromadná doprava MHD//MHD-čka; základná umelecká škola
ZUŠ//ZUŠ-ka.“ (ibid.). Iniciálové skratky s flektivizačným formantom radíme k prechodnému
abreviačno-slovotvornému univerbizačnému typu. Za (sčasti) abreviačné univerbáty po-
kladáme aj derivačné a kompozičné skrátené a skratkové slová utvorené od VP (porov.
podkap. 4.5.2). Unikátnym prípadom lineárnej skratky – abreviačného univerbátu – je
prípad epidurálna analgézia → epi, ktorý bezproblémovo funguje na internetovom fóre.
Abreviačné univerbáty – iniciálové skratky – možno rodovo identifikovať s motivujúcim
VP alebo ich možno považovať za neutrá (hrubý domáci produkt → m./s. HDP), keďže
„názvy grafém i samotné grafémy pri slabičnej i hláskovej výslovnosti iniciálových skratiek
sú rodovo neutrálne“ (Gavurová, 2013, s. 131). Vďaka tejto variantnosti považujeme všet-
ky univerbizačné iniciálové skratky a iniciálové skratkové slová za rodovo zhodné s UMn.
4.5 Prechodné univerbizačné typy

Zo štúdia odbornej literatúry a z analýzy zozbieraných univerbátov vyplýva, že hoci
v menšej miere, ale objavujú sa aj také univerbáty, ktoré nemožno jednoznačne zaradiť do
jedného z univerbizačných typov, pretože vytvorenie daných univerbátov možno chápať
dvojako. Vymedzené univerbizačné typy teda majú teda svoje centrum, ale aj perifériu,
prechodné miesta, jednotlivé typy univerbizácie sa môžu navzájom prelínať.
Univerbáty typu cestovný pas → pas a Matica slovenská → Matica sú na jednej strane
prejavom elipsy určujúceho adjektiválneho komponentu VP67, zároveň však ide o vytvo-
renie novej lexie v rámci lexémy pas, kde primárny význam je „úradný preukaz oprávňujú-
ci na niečo“ (KSSJ) a nový, sekundárny význam utvorený z primárneho na základe špecifi-
kácie (zúženia) je „cestovný pas“. J. Furdík (2008, s. 52) tieto prípady radí k eliptickej uni-
verbizácii, hoci poznamenáva, že takéto prípady sú málo frekventované a „možné len
vtedy, keď vyjadrovateľ bázy je pomenovaním jedinečného javu“. M. Ološtiak (2011,
s. 138) tieto ojedinelé prípady elipsy determinovaného komponentu pokladá za „čistú
syntaktickú demotiváciu bez sprievodnej ,pomoci‘ morfologickej motivácie“, neskôr (Ološ-
tiak – Ivanová, 2013, s. 143) tieto prípady spomína pri sémantickej univerbizácii. Hoci ide
o kombináciu elipsy a sémantickej transpozície, takéto prípady hodnotíme ako sémantické
67
J. Krško (1996, s 140) miestne podoby chotárnych názvov typu Veľký grúň → Grúň radí do
univerbizácie elipsou, J. Dolník (2003, s. 188) stotožňuje eliptickú a metonymickú univerbizáciu, J. Furdík
(2004, s. 66) radí elipsu podradeného adjektíva k eliptickej univerbizácii.
univerbáty, pretože za fyzické utvorenie univerbátu je v tomto prípade zodpovedná sé-

mantická motivácia. V rámci sémantickej univerbizácie tieto prípady radíme ku kvantita-
tívno-sémantickej univerbizácii (porov. podkap. 4.3.1).
Problematickejšie je typologické zaradenie univerbátov typu dcérsky podnik → dcéra
a turecká káva → turek. Tieto univerbáty sú interpretovateľné jednak ako slovotvorné
(transflexné alebo sufixálne) deriváty vytvorené od určujúceho adjektivália (ako napr.
koaxiálny kábel → koaxiál), ale aj ako ďalšie lexie už existujúceho slova – znovu možno
uvažovať o nadobúdaní sekundárneho významu lexémy. V koncepcii I. Kolářovej (2011,
s. 302) a M. Ološtiaka a M. Ivanovej (2013, s. 141 – 142) sú tieto prípady interpretované
ako desufixácia a následná konverzia (transflexia), čiže ako slovotvorné univerbáty. V našom
texte postupujeme dvojako: keď v jazyku (doteraz) neexistuje lexia formálne zhodná, ale
významovo odlišná s univerbátom (napr. mobil = mobilný telefón), predpokladáme utvo-
renie univerbátu pomocou slovotvornej motivácie; keď už v jazyku formálne zhodná
a významovo spriaznená lexia existuje (napr. bronz – 1. zliatina medi a cínu; 3. šport.
slang. bronzová medaila) a táto s univerbátom vstupuje do vzťahu derivačnej polysémie,
predpokladáme utvorenie novej lexie pomocou sémantickej derivácie – takéto prípady
radíme ku kvalitatívno-sémantickej univerbizácii (porov. podkap. 4.3.2).
Tieto typy univerbátov sa teda v prístupoch jednotlivých autorov interpretujú odlišne,
v našej koncepcii ich však na základe presných diferenciačných kritérií radíme ku konkrét-
nym univerbizačným typom. Skutočne prechodné, resp. „viacdomé“ univerbizačné typy
opisujeme v nasledujúcej časti.
4.5.1 Abreviačno-slovotvorná univerbizácia
Univerbáty typu ešpézetka (← štátna poznávacia značka) a dekáč ( ← dom kultúry) ra-
díme k abreviačno-slovotvornej univerbizácii, pretože na prvom mieste (z hľadiska fáz pri
utvorení lexémy) je abreviácia68, na druhom mieste je slovotvorba. J. Dolník (2003, s. 188)
v prípadoch typu esdéeľka uvažuje o sprostredkovanej abreviačnej univerbizácii. Takéto
univerbáty sú hláskovanými iniciálovými skratkami viacslovných pomenovaní, ku ktorým
sa pridáva tzv. flektivizačný formant, ktorý do takéhoto slova neprináša žiadnu novú ob-
sahovú informáciu, má len gramatickú funkciu (porov. Furdík, 2004, s. 42) – takéto slovo
teda možno skloňovať.
V takýchto prípadoch je otázne, či variant s flektivizačným formantom treba chápať
ako priamy motivát viacslovného pomenovania (štátna poznávacia značka → ŠPZ (grafic-
ky)/ešpézetka (foneticky)) alebo či je vhodnejšie uvažovať o hláskovom variante iniciálovej
skratky bez flektivizačného formantu ako o priamom univerbáte VP a o hláskovom varian-
te iniciálovej skratky s flektivizačným formantom ako o jej deriváte (štátna poznávacia
značka → ŠPZ (graficky)/ešpézet (foneticky) → ešpézetka)69. Neexistencia korpusových
dokladov na medzistupeň slabičného variantu iniciálovej skratky bez flektivizačného for-
mantu (*esero, *ešpézet, *esbées) podporuje prvú možnosť, teda chápanie variantu
s flektivizačným formantom ako priameho univerbátu, môže ísť tiež o analogické tvorenie
pomocou flektivizačného formantu (porov. termín analogická slovotvorba; Furdík, 1993).
68
Pri celkových štatistikách sme tieto prípady radili k abreviačnej univerbizácii.
69
Rôzni autori sa na tento jav dívajú rôzne, napr. J. Šikra (1983, s. 213) považuje slová typu ertezetka
za sufixálne deriváty skratiek, E. Rísová (1984, s. 212 – 213) charakterizuje slovo embéčka ako univerbát
viacslovného propriálneho pomenovania Škoda MB.
Za vytvorením takýchto univerbátov je teda v rovnakej miere abreviačná aj slovotvorná

motivácia. Podľa P. Odaloša (1996, s. 68) „univerbizáciou na základe akronymizácie vznika-
li slangizmy, v ktorých sa základom univerbizmu stáva skratka, napr. elvéká – letný výcvi-
kový kurz, kázet – klasifikovaný zápočet, pifa – pedagogická fakulta. Vo viacerých prípa-
doch sa k tomuto typu univerbizmu pridávajú ešte prípony, hlavne -ka a -ko, takže ide o
univerbizáciu akronymizáciou plus deriváciou, napr. slangové názvy škôl véeška – vysoká
škola, péefka, pégečka, pegina – pedagogická fakulta...“.
Abreviačno-slovotvorné univerbáty predstavujú 1,5 % v rámci analyzovaného inventá-
ra univerbátov. Patria sem predovšetkým slabičné podoby iniciálových skratiek s flektivi-
začným formantom písaným dovedna s vlastnou skratkou (základná škola → zéeška)
a hláskové podoby s flektivizačným formantom písaným so spojovníkom (stanica technic-
kej kontroly → STK-čka). V menšej miere sú zastúpené iniciálové skratkové slová (jednotka
intenzívnej starostlivosti → JIS-ka), pretože ich možno vysloviť slabične, zaradiť do rodu
a ohýbať na základe rodovo silnej koncovky.
Z hľadiska rodu do tohto univerbizačného typu patria majoritne feminína, a to buď na
základe zhody s motivujúcim VP (Slovenská autobusová doprava → SAD-ka), alebo aj
utvorené od VP iných rodov (vyšší územný celok → VUC-ka). Menšiu časť tvoria neutrá –
rodovo zhodné (bojové vozidlo pechoty → bévépéčko) alebo nezhodné (jednorazová pláš-
tenka → jépéčko) s UMn. V analyzovanom materiáli sa vyskytol len jeden maskulínny ab-
reviačno-slovotvorný univerbát (dom kultúry → dekáč).
Vzhľadom na prevládajúce feminínne deriváty je prirodzené, že pri týchto univerbá-
toch prevláda najfrekventovanejší feminínny sufix -ka (čata tylového zabezpečenia →
četezetka), v slabičných podobách univerbátov zakončených na vokál (daň z pridanej hod-
noty → dépéháčka) a v hláskových podobách univerbátov (mestská hromadná doprava →
MHD-čka) sa pripája variant tohto sufixu – sufix -čka. K neutrám sa pripája flektivizačný
sufix -čko (diagnostické centrum → DC-čko). K jedinému maskulínnemu univerbátu tohto
typu sa pripája sufix -č, resp. -áč.70
Abreviačno-slovotvorné univerbáty sú často variantné (rota technického zabezpečenia
→ ertezetka/ertézetka) a v mnohých prípadoch sa porušuje pravidlo o rytmickom krátení
(základná deväťročná škola → zédéeška).
4.5.2 Slovotvorno-abreviačná univerbizácia
Úzka spolupráca medzi slovotvornou a abreviačnou motiváciou sa prejavuje aj
v slovách typu abstinenčný príznak → absťák, hypotekárny úver → hypoúver, kde pri slo-
votvornom procese dochádza aj k redukcii viacerých morfém, resp. ich častí. Pri celkových
štatistikách sme tieto prípady radili k slovotvornej univerbizácii.
Redukciu pokladáme za zánik viacerých segmentov, z ktorých jeden má status koreňo-
vej morfémy – či už celej (fot-o-graf-ic:k-ý ateliér → fot-o-atel-i:ér-), alebo jej časti (auto-
mat-ic-k-ý pilot → auto-pil-ot-ø) a ďalšie status derivačných, resp. formových morfém.
Redukčným procesom sa detailnejšie venujeme v podkap. 4.1.2.2.
Z hľadiska typológie abreviačne motivovaných lexém ide predovšetkým o derivačne
(totalitný systém → totáč) a kompozične (infračervený žiarič → infražiarič) skrátené lexé-
70
V tomto prípade, nazdávame sa, je možná dvojaká interpretácia: buď ide o pripojenie sufixu -áč
k základu dek- (analogicky napr. s univerbátom kruháč, avšak nesystémovo z hľadiska neslabičnej podoby
druhej iniciály), alebo o pripojenie sufixu -č.
my, dva univerbáty utvorené kompozično-transflexným slovotvorným postupom (futsal,

matfyz) identifikujeme ako kompozične skratkové slová. Do tejto skupiny univerbátov
radíme aj lexémy, pri ktorých ostal len fragment skráteného komponentu (elektronická
pohľadnica → e-pohľadnica).
Slovotvorno-abreviačné univerbáty predstavujú 4 % v rámci analyzovaných univerbá-
tov. Ich UMn sú výlučne dvojčlenné a okrem jednej výnimky (second hand → sekáč) majú
vždy štruktúru A+S (nitrocelulózový lak → nitrolak). Majoritne ide o tvorbu kompozít (eko-
logická stavba → ekostavba), zriedkavo sa takýmto spôsobom tvoria deriváty (Zamkov-
ského chata → Zamka). Kompozično-derivačne utvorené univerbáty sprevádza redukcia
takmer vždy (porov. podkap. 4.1.2.2). Kompozičné univerbáty sa s UMn zhodujú v men-
nom rode (vždy ide o vlastnú kompozíciu, pri ktorej je druhý komponent totožný
s komponentom VP), derivačné univerbáty sa v rode môžu zhodovať (softvérová/počíta-
čová aplikácia → apka) alebo nezhodovať (francúzsky jazyk → franina).
Redukované radixy viacerých kompozičných univerbátov majú (na základe vysokej
frekvencie a rozmanitosti slov s týmto prvkom) potenciál postupného prehodnotenia na
prefixoid (napr. biologický → bio-: bioodpad, biomembrána, biodiverzita; fotografický →
foto-: fotodokumentácia, fotopapier, fotoaparát; informačný → info-: infoblok, infostredi-
sko, infokanál, rádioaktívny → rádio-: rádioodpad, rádionuklid, rádioizotop), čím by sa
slovotvorno-abreviačný charakter takto utvorených lexém vnímal už len diachrónne.
4.5.3 Abreviačno-morfologická univerbizácia
Skracovanie a súčasne slovnodruhový prechod sme zaznamenali pri utvorení dvoch
univerbátov: kriminálny film → krimi a nealkoholický nápoj → nealko. Slová tohto typu sa
obyčajne radia medzi skrátené slová, ktorých motivantom je obyčajne jednoslovná lexé-
ma, viacslovný komplex len výnimočne (porov. Gavurová, 2013, s. 41 – 42). V procese
univerbizácie sa motivujúci atributívny komponent VP skracuje a dochádza k slovno-
druhovej transpozícii – deadjektívnej substantivizácii. Abreviačno-morfologické univerbáty
sa radia k neutrám, so svojimi UMn sa teda nezhodujú v mennom rode.
4.5.4 Čistá univerbizácia
Termín „čistá“ univerbizácia použil už J. Dolník (2003, s. 151), ktorý takto označoval
univerbáty typu detský domov → domov, ktoré v našej koncepcii radíme ku kvantitatívno-
sémantickým univerbátom (porov. podkap. 4.3.1). Ako čistú univerbizáciu označujeme
problematické prípady, v ktorých sa VP mení na formálne a významovo súvzťažné jedno-
slovné pomenovanie, vynechanie jedného komponentu však nesprevádza žiaden nomi-
načný motivačný typ.
Ťažko zaraditeľné sú napr. univerbáty typu jarabina mukyňa → mukyňa, pri ktorých
nemožno uvažovať o žiadnom z vymedzených typov univerbizácie, pretože okrem elipsy
bázového komponentu sa so zostávajúcim komponentom nedeje nič: neaktivizuje sa slo-
votvorná, morfologická, sémantická ani abreviačná motivácia. Toto konkrétne VP však
možno dokladovať aj v podobe jarabina mukyňová, vo vzťahu ku ktorému by slovo muky-
ňa bolo slovotvorným transflexným univerbátom. Je teda možné, že frekventovanejší
univerbát71 sa dostal do VP, čím vlastne vzniká redundantný a tautologický termín.
71
Vo verzii prim-6.0-public-all v SNK sa lexéma mukyňa vyskytuje 29-krát, VP jarabina mukyňová
3-krát a VP jarabina mukyňa 2-krát.
Status univerbátov typu sväté príjímanie → prijímanie, pápežský nuncius → nuncius je

tiež sporný: v sémantickej štruktúre určovaného člena už totiž je zastúpená séma, ktorú
(redundantne) prináša elidovaný určujúci člen motivujúceho VP: význam lexémy nuncius
je podľa KSSJ „pápežský vyslanec“; prijímanie je „obrad požitia premenenej hostie“, ktorá
sa v príslušnej komunikačnej situácii chápe ako svätá vec. Rovnako ako v predchádzajú-
com prípade, aj tu sa zdá, že motivantom je tautologické VP, v ktorom sa pri elipse určujú-
ceho komponentu neaktivuje žiaden nominačný motivačný typ.
Špecifický status majú propriálne VP a ich univerbáty (Transparency International →
Transparency, Veľká Británia → Británia), pretože určovaný komponent, ktorý je zároveň
univerbátom, sa nevyskytuje pri inom komponente, ako je práve elidovaný komponent,
ide o viacslovné pomenovanie jedinečnej entity. Vypustenie jedného komponentu tiež
nesprevádza žiaden iný nominačný motivačný typ. Takéto propriálne VP však nemožno
považovať za tautologické.
5 Univerbizácia a motivačná relačnosť
Motivačná relačnosť je (ne)schopnosť istého typu lexikálnej motivácie vstupovať

do vzťahu s iným motivačným typom a spolupracovať s ním. V tejto kapitole budeme uni-
verbáty analyzovať podľa metodológie založenej na porovnávaní a kombinácii viacerých
motivačných typov, ktorá sa uplatňuje vo viacerých lexikálnomotivačných prácach (porov.
napr. Ološtiak, 2011; Gavurová, 2013). Univerbizáciu budeme dávať do vzťahu so 17 moti-
vačnými typmi (inventár motivačných typov pozri u Ološtiaka, 2011), pričom toto porov-
návanie bude mať hybridný charakter, keďže spájame syntaktickú demotiváciu a ostatné
typy motivácie. Univerbizácia (aspoň v minimálnej miere) kooperuje so všetkými motivač-
nými typmi, a to buď z dynamického hľadiska (vzťah univerbizácie a individualizačnej mo-
tivácie), alebo zo statického hľadiska (vzťah univerbizácie s ostatnými motivačnými typmi),
pričom tieto vzťahy sa často realizujú na viacerých úrovniach; porov. ďalej.
5.1 Univerbizácia a paradigmatická motivácia

Podľa M. Ološtiaka (2011, s. 47) „paradigmaticky motivované sú všetky lexie, kvantita-
tívne zastúpenie tohto motivačného typu je 100 % bez ohľadu na rozsiahlosť korpusu“.
J. Furdík (2008, s. 35 – 40) uvažuje celkovo o ôsmich paradigmách72, v rámci ktorých sa
prejavujú vzťahy medzi lexikálnymi jednotkami (porov. ďalej), pričom môže ísť o vzťahy
medzi univerbátmi navzájom alebo o vzťahy univerbátov k iným lexémam.
5.1.1 Univerbizácia a onomaziologicko-lexikálna paradigma (lexikálne pole)
Do onomaziologicko-lexikálnej paradigmy vstupujú všetky univerbáty, každá lexéma
má totiž aspoň jednu súvzťažnú lexému s rovnakou sémou, každá lexéma patrí aspoň do
jedinej sémantickej mikroparadigmy.
72
Podstatou vzťahu medzi lexémami konverzívnej paradigmy je obrátená štruktúra logicko-
sémantických rolí pri slovesách s rovnakým počtom valenčných pozícií a rovnakým súborom rolí (porov.
Dolník, 2003, s. 104). V skúmanom súbore sme slovesné univerbáty neskúmali, preto konverzívnu para-
digmu nespomíname.
„Univerbizované podoby sa vyskytujú pri pomenúvaní tých vecí a javov, ktoré sú v cen-
tre jazykovej komunikácie“ (Bosák, 1987a, s. 233). Analýza skúmaného materiálu ukázala
niekoľko väčších lexikálnych polí v rámci univerbátov. Najväčším sémantickým poľom je
paradigma s klasémou „jazyk“ (katalánčina, bernoláčtina, anglina), medzi univerbátmi sa
však vyskytuje mnoho ďalších lexikálno-sémantických polí, napr.: „záverečné práce“ (rigo-
rózka, diplomka, bakalárka), „oblečenie“ (džínska, elasťáky, zimník), „automobil“ (Felda,
dvojliter, ešpézetka), „jedlo“ (eidam, francuzáky, parízer), „ulice a námestia“ (Miletička,
Kvačalka, Dulák), „lístky a vstupenky“ (režijka, týždenník, permanentka), „film“ (pornofilm,
animáč, celovečerák), „športové náčinie“ (bejzbalka, bežky, hokejka), „mäso“ (hovädzie,
hydina, jahňacina), „typ školy“ (malotriedka, výška, esvéeška), „kone“ (štajerák, berber,
lipican), „futbal“ (gólovka, štandardka, roh), „banka“ (termiňák, VS, PIN), „farby“ (temper-
ky, vodovky, olejovka), „typ domu“ (bytovka, poschoďák, RD), „nemocnica“ (ARO, ordinač-
ky, sestra), „nakupovanie“ (obchoďák, blšák, bloček), „telo“ (kŕčok, močák, mozgovňa),
„železnica“ (osobák, úzkokoľajka, motorák), „domáce spotrebiče“ (naparovačka, friťák,
umývačka), „svetlá“ (diaľkáče, hmlovky, obrysovky), „zbrane“ (opakovačka, malokalibrov-
ka, pancierovka), „vyučovacie predmety“ (pesťáky, hudiga, telák), „škola“ (triedny, školák,
písomka), „hudobné nástroje“ (stradivárky, bicie, španielka) a mnoho iných.
5.1.2 Univerbizácia a synonymická paradigma
Univerbáty sú sekundárnymi pomenovaniami (porov. podkap. 2.2.2), pričom sekun-
dárnosť tu chápeme zo statického hľadiska (rovnaký denotát je pomenovaný dvomi lexé-
mami), ale aj z procesuálno-nominačného a časového (univerbát vznikol z inej, primárnej
lexie) a z pragmatického hľadiska (sekundárna lexia je príznaková). Zo sekundárneho cha-
rakteru univerbátov vyplýva, že existencia synonymného VP je nevyhnutnou podmienkou
na označenie lexémy ako univerbátu, porov. tvrdenie A. Jedličku (1978, s. 170): „Za určují-
cí rys univerbizace v aspektu vznikovém považujeme existenci synonymního pojmenování
víceslovného, z nehož jednoslovné univerbizované pojmenování různymi způsoby vzniklo.
V aspektu funkčne strukturním je určujícím rysem univerbizace koexistence synonymního
víceslovního pojmenování, které je v motivačním vztahu k příslušnému pojmenování uni-
verbizovanému“. O synonymnom vzťahu VP a od nich utvorených univerbátov píše aj
M. Dokulil (1962, s. 115), M. Pisárčiková (DSZ, 1989, s. 329), J. Mistrík (EJ, 1993, s. 464) a i.
Synonymný vzťah sa však realizuje aj medzi univerbátmi navzájom. Špecifické synony-
mické mikroparadigmy vytvárajú univerbáty utvorené od rovnakého motivujúceho VP.
V skúmanom súbore sme objavili typovo rôzne univerbáty s rovnakým UMn (cisár, cisarák,
cisársky, CR ← cisársky rez; hudobka, hudobná, HV ← hudobná výchova; kulturák, kultúra,
KD ← kultúrny dom) alebo typovo rovnaké, no formálne rôzne univerbáty s rovnakým
UMn (basovka, basgitara ← basová gitara; friťák, fritéza, fritovačka ← fritovací hrniec;
hasák, hasičák ← hasiaci prístroj). Synonymné univerbáty od jedného VP sa môžu líšiť
registrovo (cesnaková polievka → cenakovica – neutr. / cesnačka – hovor.), sociolekticky
(anglický jazyk → angličtina – neutr. / anglina – štud. slang.), expresívne (štátna skúška →
štátnica – hovor. / štacka – slang., expr.) alebo z hľadiska kodifikácie (čabianska klobása
→ čabianka – hovor. / čabajka – nespr.). Synonymné môžu byť aj univerbáty rôznych VP,
ak je medzi samotnými VP synonymný vzťah (malorážka – malokalibrovka).
5.1.3 Univerbizácia a antonymická paradigma

Antonymický vzťah sa medzi univerbátmi realizuje v menšej miere,73 a to napr. na
úrovni antonymie motivujúcich komponentov (malá – veľká (potreba); denná – nočná
(služba); úzkorozchodka – širokorozchodka) alebo na úrovni rodu (krstná – krstný; triedna
– triedny), najmä v morfologických univerbátoch.
Slovotvorné typy univerbátov vstupujú do antonymických vzťahov v menšej miere
(presilovka – oslabovka, minimálka – maximálka), majoritne však vstupujú do vzťahov
pragmatickej antonymie: antonymia na pragmatickej úrovni nespočíva na významovom
kontraste, do pragmaticky opozitného vzťahu vstupujú lexie, ktoré používateľ jazyka vní-
ma ako protikladné z rôznych hľadísk (ihličnan – listnáč; nulák – fáza; jarník – zimník; pev-
ná – mobil; poschoďák – prízemák).
Do antonymických vzťahov vstupujú univerbáty utvorené od VP s rovnakým nadrade-
ným komponentom.
5.1.4 Univerbizácia a hyperonymicko-hyponymická paradigma
Hyperonymicko-hyponymická paradigma je medzi univerbátmi značne rozšírená, keď-
že mnoho univerbátov sa tvorí od VP s rovnakým nadradeným komponentom. Tento nad-
radený komponent je hyperonymom, jednotlivé univerbáty sú hyponymá (nohavice –
elasťáky, menčestráky, bedárky; víno – vlašák, tokaj, omšové; preukaz – očkovák, vodič-
ský, techničák; izba – obývačka, hosťovská, detská; choroba – alzheimer, parkinson, base-
dow). V pozícii hyperoným univerbáty nevystupujú, keďže pomenúvajú konkrétne a špeci-
fické entity.
5.1.5 Univerbizácia a homonymická paradigma
Homonymia sa pri univerbátoch prejavuje na viacerých úrovniach: vo vzťahu univerbá-
tov a neuniverbátov ide napr. o medzisystémovú homonymiu medzi propriom a apelatí-
vom (Alzheimer1 – alzheimer2; Diesel1 – diesel2; Sacher1 – sacher2), o slovnodruhovú ho-
monymiu vo vzťahu komponentu motivujúceho VP a morfologického univerbátu (žiacka1
knižka – žiacka2; domáca1 pálenka – domáca2; AFP1 test – AFP2) alebo o slovotvornú ho-
monymiu medzi feminatívom a univerbátom („kuchár – žena“: kuchárka1 – kuchárska
kniha → kuchárka2; „bakalár – žena“: bakalárka1 – bakalárska práca → bakalárka2; „kan-
didát – žena“: kandidátka1 – kandidátna/kandidačná/kandidátska listina → kandidátka2),
ale aj v iných prípadoch slovotvorne motivovaného neuniverbátu a slovotvorného univer-
bátu („ten, kto chodí do školy“: školák1 – školský autobus → školák2; „choroba látkovej
premeny“: cukrovka1 – cukrová repa → cukrovka2; „rúrkové kliešte“: hasák1 – hasiaci prí-
stroj → hasák2). Univerbáty vstupujú aj do homonymických vzťahov so slovami s iným
základom („dlhohrajúca platňa“: elpéčko1 – lúpežné prepadnutie → elpéčko2; „dominant-
ná žena“: domina1 – domáca úloha → domina2; „kto niečo seká“: sekáč1 – second hand →
sekáč2).
Medzi univerbátmi navzájom do homonymického vzťahu vstupujú najmä abreviačné
univerbáty (odborový zväz → OZ1 – občianske združenie → OZ2; inšpektorát práce → IP1 –
internetový protokol → IP2; fakulta manažmentu → FM1 – frekvenčná modulácia → FM2).
73
Prototypovými antonymami sú adjektíva, univerbáty sú substantíva.
Špecifickým a unikátnym prípadom sú medzirodové homonymá (rodičovská dovolenka

→ rodičovská, rodičovský príspevok → rodičovský, rodičovské združenie → rodičovské) a
homografia univerbátov decák1 [ďecák] – decák2 [decák] (detský domov – decový pohár).
5.1.6 Univerbizácia a paronymická paradigma
Univerbáty vstupujú do paronymických vzťahov s neuniverbátmi (deskriptívna geomet-
ria → deska – doska; dízlový motor → dízel – fízel; sálový futbal → futsal – futbal), ale aj
medzi sebou navzájom (sódovka – sólovka – sójovka, výberovka – výborovka, zbroják –
zdroják, dokina – domina, lakovka – lanovka, nočák – močák, opravák – dopravák, plošák
– plyšák, plyšák – plyňák).
5.1.7 Univerbizácia a slovotvorná paradigma
Slovotvorná motivácia sa týka 96 % slovnej zásoby (porov. Ološtiak, 2011, s. 48), tak-
mer všetky lexémy vstupujú do vzťahov slovotvornej motivácie buď v role motivantu,
motivátu, alebo na mieste oboch. Do rovnakokoreňových slovotvorných paradigiem teda
môžu vstupovať aj slovotvorne nemotivované univerbáty (ostrý náboj → ostrý – zaostriť,
ostrie, ostro), najmä však slovotvorne motivované univerbáty (koniec – koncový zosilňovač
– koncák; lano – lanová dráha – lanovka; majster – majstrovský zápas – majstrák). Univer-
báty sú obyčajne (nie však výlučne) na konci slovotvorného radu.
„Univerbizované pomenovanie sa zaraďuje do slovotvorného hniezda ako motivát to-
ho slova, s ktorým ho viaže morfematická paralelnosť, a zároveň sa zaraďuje aj do prísluš-
ného slovotvorného typu a slovotvornej kategórie“ (Furdík, DSZ, 1989, s. 35; 2004, s. 121).
Univerbáty vytvárajú aj pomerne početné rôznokoreňové paradigmy s rovnakým forman-
tom, keďže pre univerbizáciu je charakteristický pomerne úzky inventár frekventovaných
sufixov (porov. podkap. 4.1.1.1) (realitka – talentovka – voskovka – hrebeňovka – bodov-
ka...; daňák – klasák – mrazák – nočák – papiňák...; bulharčina – fínčina – jelenina – doki-
na – škodlivina...; koaxiál – karent – centrál – kompakt – mobil...; interna – fyzička – latina
– pernicióza – veterina...).
Čo sa týka onomaziologických kategórií, univerbáty sú majoritne neosobnými nositeľmi
vlastnosti (keďže ide zväčša o mutačné deadjektívne substantíva, porov. príklady v pod-
kap. 5.1.1 a 5.1.4). Pomenovania osôb vznikajú univerbizáciou pomerne zriedkavo (realit-
ný maklér → realiťák, servisný technik → servisák, dopravný policajt → dopravák).
5.2 Univerbizácia a nominačné motivačné typy

Nominačné motivačné typy sú samy osebe zodpovedné za fyzické utvorenie lexémy.
Utváranie univerbátov však súvisí len so štyrmi nominačnými motivačnými typmi (slovo-
tvorná, morfologická, sémantická, abreviačná), ostatné motivačné typy s nominačnou
funkciou sa na utvorení univerbátu podieľajú len sprostredkovane, porov. ďalej.
5.2.1 Univerbizácia a fónická motivácia
Podľa J. Furdíka (2008, s. 42 – 43) sa fónická motivácia týka vonkajšej formy – zvukovej
štruktúry alebo sledu foném, ktorý odkazuje na isté obsahové prvky. Fónická motivácia sa
prejavuje na štyroch úrovniach: 1. imitácia mimojazykového zvuku; 2. atypický zhluk fo-
ném signalizujúci expresivitu; 3. atypický zhluk foném signalizujúci prevzatosť; 4. parony-
mia.
V skúmanom materiáli sme nenašli žiaden univerbát (hoci len sprostredkovane) imitu-
júci akýkoľvek mimojazykový zvuk, rovnako sme neidentifikovali žiaden expresívny zhluk
hlások. Univerbizácia však kooperuje s fónickou motiváciou na úrovni univerbátov s cu-
dzím radixom, u ktorých sa grafická a hovorená podoba líšia vzhľadom na ich pravopis
a výslovnosť vo východiskovom jazyku, predovšetkým v angličtine (charter, paperback,
pushupka). Prevzatosť je signalizovaná aj prítomnosťou zdvojených hlások (Eiffelka), nety-
pických foném (koaxiál, webka), hiátov (diétka, neónka) a tvrdou výslovnosťou skupín de,
te, ne, le, di, ti, ni, li (debetka, fliska).
Univerbizácia kooperuje s fónickou motiváciou aj v rámci fungovania paronymických
vzťahov medzi univerbátmi (porov. podkap. 5.1.6).
Určitý druh spolupráce univerbizácie a fónickej motivácie vidíme aj vo fungovaní sla-
bičných abreviačných univerbátov, pri ktorých sa v mnohých prípadoch porušuje pravidlo
o rytmickom krátení (bévépéčko, zédéeška, emhádé). Skratkový a univerbizačný charakter
týchto lexém je markantný.
5.2.2 Univerbizácia a sémantická motivácia
„Za sémanticky motivované sa pokladajú sekundárne významy polysémickej lexémy,
pri ktorých možno nájsť vzťah odvodenosti z primárnejších významov“ (Ološtiak, 2011,
s. 28).
Univerbizácia veľmi úzko spolupracuje so sémantickou motiváciou pri sémantickej uni-
verbizácii (porov. podkap. 4.3), či už pri tvorbe kvantitatívno-sémantických (rómska osada
→ osada, bližšie pozri podkap. 4.3.1), alebo kvalitatívno-sémantických (podmienečný trest
→ podmienka, bližšie pozri podkap. 4.3.2) univerbátov. Sémantický univerbát je k inej lexii
danej polysémickej lexémy vo vzťahu derivačnej polysémie.
Sprostredkovane sa univerbizácia dostáva do vzťahu so sémantickou motiváciou cez
sémanticky motivované komponenty východiskového VP (grafická karta → grafika, hlav-
ný čašník → hlavný, jadrová fyzika → jadrovka).
Medzi univerbátmi navzájom možno uvažovať o kosémickom vzťahu74 pri rovnako zne-
júcich univerbátoch utvorených od rôznych viacslovných pomenovaní s rovnakým kompo-
nentom (porov. napr. Pisárčiková, DSZ, 1989, s. 329). Kosémické vzťahy sú medzi univer-
bátmi pomerne rozšírené – vstupuje do nich takmer 10 % univerbátov, a to najmä slovo-
tvorné univerbáty (bejzbalka: 1. bejzbalová čiapka, 2. bejzbalová palica), menej morfolo-
gické univerbáty (vysoká: 1. vysoká škola, 2. vysoká zver). Sémantické univerbáty vzhľa-
dom na ich povahu do kosémických vzťahov nevstupujú, rovnako znejúce abreviačné uni-
verbáty sú skôr samostatnými homonymnými lexémami (porov. podkap. 5.1.5). Najčastej-
šie ide o kosémický vzťah dvoch univerbizačných lexií (cestovka: 1. cestovná taška, 2. ces-
tovná kancelária; sieťovka: 1. sieťová taška, 2. sieťová karta; cesťák: 1. cestovný príkaz, 2.
cestný bicykel), menej o vzťah troch (lokálka: 1. lokálna anestézia, 2. lokálna trať, 3. lokál-
na správa; jadrovka: 1. jadrová bomba, 2. jadrová elektráreň, 3. jadrová fyzika; osobák: 1.
74
Kosémický vzťah lexií je z hľadiska sémantickej motivácie problematický: o sémantickej motivácii
možno hovoriť len tam, kde je sekundárna lexia odvodená od inej lexie rovnakej lexémy (t. j. pri derivač-
nej polysémii). Pri kosémii ide o paralelný výskyt lexií bez vzťahu odvodenosti (porov. Dolník, 1989,
s. 323), preto kosémiu (hoci ide o typ polysémie) nemožno radiť k sémantickej motivácii. Podľa M. Ološ-
tiaka (2009b, s. 19) je však otázka uchopenia kosémie z hľadiska TLM nazeraz otvorená, preto tento jav –
hoci s vedomím neadekvátnosti – opisujeme popri iných typoch polysémie.
osobný automobil, 2. osobný vlak, 3. osobný rekord) a výnimočne aj o vzťah štyroch lexií
(generálka: 1. generálna skúška, 2. generálna oprava, 3. generálna mapa, 4. generálna
spoveď; reťazovka: 1. reťazová havária, 2. reťazová správa, 3. reťazová reakcia, 4. reťazo-
vý kolotoč). Za kosémický považujeme aj vzťah univerbátov, z ktorých jeden nemá úplnú
morfologickú paradigmu a používa sa len v pluráli (digitálka: 1. digitálna váha, 2. iba pl.
digitálne hodinky; francuzák: 1. francúzsky bozk, 2. francúzsky kľúč, 3. iba pl. francúzske
zemiaky). Rozšírená kosémia medzi slovotvornými univerbátmi je dôsledkom vysokej frek-
vencie využívania univerzálnych sufixov, predovšetkým -ka (hrebeňovka: 1. hrebeňová túra,
2. hrebeňová väzba) a -ák (vlašák: 1. vlasšský orech, 2. vlašský šalát, 3. vlašský rizling).
5.2.3 Univerbizácia a morfologická motivácia
Morfologická motivácia sa týka lexém, „ktoré vznikli slovnodruhovým prechodom
(konverziou)“ (Ološtiak, 2011, s. 28). Univerbizácia a morfologická motivácia intenzívne
kooperujú pri tvorbe morfologických univerbátov (bližšie pozri podkap. 4.2). Z hľadiska
transkategorizačných typov ide pri tvorbe univerbátov majoritne o deadjektívnu substan-
tivizáciu (kolínska voda → kolínska), zriedkavejšie o departicipiálnu (vedúci pracovník →
vedúci) alebo denumerálnu (Desatoro Božích prikázaní → Desatoro) substantivizáciu.
5.2.4 Univerbizácia a slovotvorná motivácia
„Slovotvorne motivované sú lexikálne jednotky, ktoré vznikli na báze morfematickej
zmeny existujúcich pomenovaní“ (Ološtiak, 2011, s. 27).
Vzťah slovotvornej motivácie a univerbizácie je najtypickejší zo všetkých nominačných
motivačných typov: slovotvorná univerbizácia je totiž najfrekventovanejším a prototypo-
vým univerbizačným typom (o slovotvornej univerbizácii pozri bližšie podkap. 4.1).
Slovotvorná motivácia kooperuje s univerbizáciou aj na úrovni UMn: väčšina motivujú-
cich VP má slovotvorne motivovaný jeden (pupočná šnúra → pupočník) alebo obidva,
resp. všetky (protivodná bránka → protivodka) komponenty: slovotvorná motivácia je tak
prostriedkom kondenzácie viacerých semém v jednej lexéme.
5.2.5 Univerbizácia a syntaktická motivácia
Syntakticky motivované sú viacslovné pomenovania – lexémy, ktoré svojou formou
prekračujú rozsah jedného plnovýznamového slova, ale „pomenúvajú isté javy, denotáty,
ktoré chápe jazykové spoločenstvo ako ucelené“ (Furdík, 2008, s. 50).
Syntaktická motivácia je s univerbizáciou spojená bezpodmienečne, univerbizácia je
podľa TLM syntaktickou demotiváciou (porov. kap. 2) ─ univerbizácia je jednou z podmnožín
syntaktickej motivácie (no nielen syntaktickej motivácie). Syntaktická motivácia do proce-
su univerbizácie zasahuje vždy ─ univerbizačným motivantom je totiž vždy ustálené VP,
teda syntakticky motivovaná lexéma. Na druhej strane, každý univerbát, univerbizačný
motivát, je syntakticky demotivovaný, ide výlučne o jednoslovné lexémy.
Univerbizačným motivantom je teda vždy syntakticky motivovaná lexéma, avšak nie
všetky VP majú aj jednoslovný náprotivok (porov. podkap. 2.1). Univerbáty sa tvoria od
všetkých funkčných typov VP ─ od frazém (porov. podkap. 5.7), vlastných mien (porov.
podkap. 5.8), odborných termínov (porov. podkap. 5.13) aj neutrálnych viacslovných po-
menovaní (NVP).
NVP možno definovať ako ustálené slovné spojenia, ktoré sú syntakticky motivované
a zároveň nie sú motivované frazeologicky, onymicky a terminologicky. Ide o najfrekven-
tovanejšie univerbizačné motivanty (hrebeňová väzba, jazyková škola, komunálne voľby),

tvorí sa od nich vyše 80 % analyzovaných univerbátov. Do skupiny NVP radíme aj mnohé
viacslovné lexémy, ktoré mali charakter odborného termínu, no v súčasnosti ich už (aj
kvôli vysokej frekvencii v neodborných textoch) považujeme za determinologizované
(napr. sieťová karta, micelárna voda, koaxiálny kábel).
5.2.6 Univerbizácia a frazeologická motivácia
Za frazeologicky motivované sa považujú expresívne a obrazné viacslovné pomenova-
nia, teda frazémy.
Kooperácia univerbizácie a frazeologickej motivácie je zriedkavá, ale možná (porov. aj
podkap. 2.1): v analyzovanom materiáli sme identifikovali dva univerbáty, ktorých UMn
má charakter frazémy (Jóbova zvesť → jóbovka, Achillova päta → achilovka). Tvrdenie
J. Mlacka (1984, s. 40 – 41), že „frazeologické združené pomenovania univerbizácii nepod-
liehajú“, teda nie je celkom správne.
5.2.7 Univerbizácia a onymická motivácia
„Onymicky motivované sú vlastné mená, teda lexikálne jednotky pomenúvajúce jed-
notliviny v rámci druhov“ (Ološtiak, 2011, s. 29). Onymická motivácia spolupracuje s uni-
verbizáciou veľmi intenzívne.
Prvá úroveň spolupráce univerbizácie a onymickej motivácie je na úrovni UMn: približ-
ne 16 % analyzovaných východiskových VP je onymicky motivovaných – buď priamo (Kar-
lova Ves → Karlovka), alebo z hľadiska motivačnej histórie (Loch Ness → lochneská príšera
→ lochneska).
Univerbáty teda môžu byť vlastnými menami – v procese univerbizácie sa onymická
motivácia nedostáva do úzadia, propriápny charakter univerbátu je rovnako zreteľný ako
pri UMn (Gymnázium A. Markuša → Gamča, Vrátna dolina → Vrátna, Slovenská akadé-
mia vied → SAV). Propriálnymi univerbátmi sú napr. urbanonymá (Mierové námestie →
Mierko, Bernolákova ulica → Bernoláčka, Fajnorovo nábrežie → Fajnorka), oronymá (Ger-
lachovský štít → Gerlach, Kvačianska dolina → Kvačianska, Martinské hole → Martinky),
hydronymá (Atlantický oceán → Atlantik, Gibraltársky prieliv → Gibraltár, Suezský prie-
plav → Suez), administratívne choronymá (Spojené štáty americké → Amerika, Žilinský
samosprávny kraj → ŽSK, Európska únia → EÚ), inštitucionymá (Technická univerzita →
Technika, Štátny ústav pre kontrolu liečiv → ŠÚKL, Poštová banka → Poštovka) a iné.
Na druhej strane, mnoho univerbátov sa nepovažuje za propriá, hoci v motivačnej his-
tórii je onymická motivácia zastúpená. Medzi takéto univerbáty patria napr. deantropo-
nymá (Papinov hrniec → papiňák, Morseova abeceda → morseovka/morzeovka, Nobelova
cena → nobelovka), dechoronymá (katalánsky jazyk → katalánčina, tokajské víno → to-
kaj, Štajerský kôň → štajerák) a deojkonymá (segedínsky guľáš → segedín, menčestrové
mohavice → menčestráky, čabianska klobása → čabianka).
5.2.8 Univerbizácia a abreviačná motivácia
Abreviačne motivované sú skratky. Univerbizácia kooperuje s abreviačnou motiváciou
intenzívne a na viacerých úrovniach. Najmarkantnejšou úrovňou vzťahu univerbizácie
a abreviačnej motivácie je abreviačná univerbizácia (Peľová informačná služba → PIS;
bližšie porov. podkap. 4.4), resp. prechodné univerbizačné typy s abreviáciou: abreviačno-
slovotvorná univerbizácia (súkromná bezpečnostná služba → esbéeska; porov. podkap.
4.5.1), slovotvorno-abreviačná univerbizácia (informačný blok → infoblok; porov. podkap.

4.5.2) a abreviačno-morfologická univerbizácia (kriminálny film → krimi; porov. pod-
kap. 4.5.3).
Skratka však môže byť aj výsledkom iného ako abreviačného motivačného typu, napr. mô-
že ísť o morfologický univerbát (3D ultrazvuk → 3D, AFP test → AFP, GPS prijímač → GPS).
Kooperácia univerbizácie a abreviačnej motivácie sa prejavuje aj na úrovni UMn: viacero
motivujúcich VP má skratkový komponent (Námestie SNP → Esenpéčko, LED dióda → Led-
ka/ledka, USB kľúč → USB-čko) – takéto VP vytvárajú obyčajne slovotvorné univerbáty.
5.2.9 Univerbizácia a interlingválna motivácia
Interlingválna motivácia sa týka lexém prevzatých z cudzích jazykov. S univerbizáciou
kooperuje na úrovni UMn, ktorého komponenty môžu byť v rôznej miere interlingválne
motivované: buď je interlingválne motivované celé VP (missed abort → missed, public
relations → PR, cystická fibróza → CF), alebo len jeden jeho komponent (chartrový let →
charter, karentovaný časipis → karent, leasingová/lízingová spoločnosť → leasingov-
ka/lízingovka)
Interlingválna demotivácia (adaptácia) sa pri univerbizácii prejavuje na rôznych úrov-
niach (paperbackové vydanie → paperback, account manager → account/ekaunt, second
hand → sekáč), pričom prítomnosť interlingválnej motivácie v motivačnej histórii lexémy
možno identifikovať spoluprácou s fónickou motiváciou (porov. podkap. 5.2), a to napr.
prítomnosťou zdvojených hlások (Eiffelka), netypických foném (koaxiál, webka), hiátov
(diétka, neónka) a tvrdou výslovnosťou skupín de, te, ne, le, di, ti, ni, li (debetka, fliska).
5.3 Univerbizácia a pragmatické motivačné typy

Pragmatické (extralingválne, adherentné, nadstavbové) typy lexikálnej motivácie vy-
jadrujú vzťah lexém k používateľovi jazyka, k mimojazykovej realite, motivanty v rámci
týchto motivačných typov majú nejazykový charakter. V staršej literatúre (napr. Ondrus,
1972) sa hovorí o diferenciácii slovnej zásoby z rôznych hľadísk (napr. z hľadiska expresivi-
ty, teritoriálneho a sociálneho používania, zo štylistického hľadiska atď.). Pragmatické typy
motivácie sú pre lexémy fakultatívne, lexéma môže, no nemusí byť motivovaná niektorým
z extralingválnych motivačných typov (na rozdiel od paradigmatickej motivácie, resp. as-
poň jedného z nominačných motivačných typov, ktorý je z hľadiska utvorenia lexémy obli-
gatórny; pragmatické typy sa v lexémach na rozdiel od nominačných motivačných typov
nikdy nemôžu vyskytovať samostatne75).
Adherentné motivačné typy vo vzťahu k univerbizácii načrtávame z hľadiska ich lexiko-
grafického zachytenia: pri univerbátoch z analyzovaného inventára, ktoré sú lexikograficky
zachytené76, sme skúmali a porovnávali kvalifikátory, ktorými sú v týchto dielach bližšie
75
Pozri poznámku o kooperačných zákonitostiach u M. Ološtiaka (2011, s. 34).
76
Skúmali sme prítomnosť týchto univerbátov s Slovníku slovenského jazyka (1958 – 1968), v Krát-
kom slovníku slovenského jazyka (4. vyd., 2003), v akademickom Slovníku cudzích slov (2005), v Slovníku
súčasného slovenského jazyka (2006, 2011 a v pracovnej verzii 3. zväzku M – N, zverejnenej na
http://lex.juls.savba.sk/) a v Slovníku slangu a hovorovej slovenčiny (2014). Pravda, veľká časť (40,8 %)
analyzovaných univerbátov pre svoju hovorenú povahu, spontánnosť a nespisovnosť v daných lexikogra-
fickch príručkách nefiguruje. Na základe kvalifikátorov v skúmaných slovníkoch teda analyzujeme len
59,2 % skúmaných univerbátov.
špecifikované. Ako neutrálne, bezpríznakové, sa v slovníkoch označuje 15,6 % univerbá-

tov, ostatných 84,4 % analyzovaných univerbátov je motivovaných niektorým z pragmatic-
kých typov (alebo aj kombináciou týchto typov) motivácie. Uvedomujeme si však, že ide
len o jeden z možných prístupov pragmatickej analýzy univerbátov, aktuálnejší a ucelenejší
pohľad môže priniesť korpusová analýza.
5.3.1 Univerbizácia a expresívna motivácia
O expresivite univerbátov sa v literatúre píše málo a zväčša ide len o všeobecnú infor-
máciou o expresívnom zafarbení (porov. Bělič, 1964, s. 18; Findra, 1981, s. 107; Mislovičo-
vá, 1993, s. 98) alebo o výraznej miere expresivity univerbátov (porov. Duchková, 1995,
s. 361; Kolářová, 2011). Expresivita univerbátov často súvisí s ich hovorovosťou (porov.
podkap. 5.3.2, keďže expresivita sa považuje za imanentný príznak hovorového štýlu (po-
rov. Peciar, 1981, s. 358).
Používanie univerbátov je typické pre emocionálnu, resp. expresívnu rovinu prehovoru
(porov. Horalík, 1967). S expresivitou sa spája aj jazyková hravosť (Považaj, 1986, s. 233),
hovoriaci sa pri výbere univerbátu snaží „upútať príjemcu a pôsobiť na neho v určených
intenciách“ (Bosák, 1984, s. 69), vyjadriť istú dávku neformálnosti a spontánnosti (Kišová,
2010, s. 237) alebo sa snaží predviesť alebo vytiahnuť (Prošek, 2005, s. 65).
Za inherentné expresíva možno považovať všetky slovotvorné univerbáty, ktoré sú zá-
roveň sociolekticky motivované (porov. podkap. 5.3.3): jadro slangu totiž tvoria expresív-
ne jazykové prostriedky (porov. Bosák, 1985, s. 75). Ako píše Z. Sochová (1966), „velmi
častá odvozovací mnohovýznamová přípona -ák si ponechává povětšině silně expresívní
příchuť, která dodává mnoha slovům jí tvořeným výrazné zabarvení a zařazuje je zpravidla
do nespisovné vrstvy slangové“. Podľa S. Duchkovej (1995, s. 361) „slová utvorené univer-
bizáciou pomocou prípony -ka sú typické pre hovorovú, ale aj slangovú vrstvu slovnej
zásoby a často sa vyznačujú výraznou mierou expresivity.“ Za expresívne motivované teda
možno považovať pomerne veľkú skupinu slangových slovotvorných univerbátov so sufi-
xom -ák (čapák, pracák, zlepšovák) a -ka (džínska, flešovka, profilovka), ale aj s inými slo-
votvornými prostriedkami (rodičko, lubrigel, franina). Adherentnými expresívami sú sé-
mantické univerbáty (anál, ponorka). O expresívnej motivovanosti sa uvažuje aj pri defra-
zeologických univerbátoch (jóbovka, achilovka), keďže expresivita je integrélnou súčasťou
frazém.
O nadobudnutí expresívneho príznaku (rovnako pri sociolektickom príznaku, porov.
podkap. 5.3.3) univerbátu uvažujeme najmä v čase jeho vzniku, jeho rozšírením a častým
používaním zo seba striasa peľ expresívnosti (porov. Findra, 2006, s. 29), nocionalizuje sa
(striedačka, gremiálka) a preniká do spisovného jazyka (porov. Bělič, 1964, s. 18).
K expresívnej demotivácii dochádza najmä v dôsledku sociolektickej demotivácie (porov.
podkap. 5.3.3).
5.3.2 Univerbizácia a registrová motivácia
Za registrovo motivované pokladáme lexikálne jednotky, ktorých používanie je situač-
ne podmienené, „vypovedajú o tom, v akej komunikačnej situácii sa preferenčne používa-
jú“ (Ološtiak, 2011, s. 268). O registrovej motivovanosti, resp. o štylistickej príznakovosti
(konkrétne o hovorovosti) univerbátov sa v literatúre píše od začiatku univerbizačných
výskumov: univerbizácia sa spája s hovorovou vrstvou jazyka (Jedlička, 1961, s. 143; On-
drus, 1972, s. 33; Buzássyová, 1976, s. 131; Ondrejovič, 1988, s. 337 ), s ľudovým jazykom
(Hauser, 1969, s. 23) a s oblasťou bežného dorozumievania (Jedlička, 1978, s. 171; Bosák,
1987a, s. 236; Ološtiak, 2010, s. 22). Štylistická príznakovosť (registrová motivovanosť)
univerbátov je dôvodom, prečo sa univerbáty do niektorých komunikátov hodia (napr.
bežná komunikácia, publicistika) a do iných nie (porov. Dvonč, 1973a, s. 347). Registrová
motivácia sa realizuje na dvoch úrovniach, a to na vertikálnej (triáda kategórií: knižné –
neutrálne – hovorové) a na horizontálnej (otvorený súbor kategórií: administrativizmy,
publicizny, športový register, detská reč, konfesionalizmy atď.), porov. Ološtiak, 2011,
s. 272 – 273.
Vertikálna úroveň registrovej motivácie. Konštatovanie o hovorovosti univerbátov je
v literatúre veľmi časté (porov. vyššie), pričom univerbáty a ich motivujúce VP sú štýlovo
diferencované na osi knižnosť/neutrálnosť – hovorovosť (porov. Jedlička, 1965, s. 19),
univerbáty a ich motivujúce VP sú vo vzťahu štýlovej protikladnosti (Jedlička, 1969a, s. 98).
Je preto prirodzené, že medzi skúmanými univerbátmi sa nevyskytol žiaden s príznakom
knižnosti, avšak mnoho (takmer 38,7 % v slovníkoch zachytených) univerbátov sa kvalifi-
kuje ako hovorové (asfaltka, patentka, zubačka).
Hovorový štýl charakterizuje Š. Peciar (1981, s. 354) ako „štýl súkromných ústnych ja-
zykových prejavov aktívnych používateľov (nositeľov) spisovného jazyka v takých situá-
ciách, v ktorých komunikujú uvoľnene, spontánne v každodennom jazykovom styku, t. j.
v pracovnom, priateľskom a rodinnom prostredí“. Hovorové slová sa podľa J. Dolníka
(2003, s. 187) vyznačujú príznakmi „neverejnosť“, „ústnosť“, „neformálnosť“, „spontán-
nosť“, „uvoľnenosť“ a „neoficiálnosť“. Hovorový príznak je o čosi typickejší pre slovotvor-
né (čerpačka, koncentrák, osemvalec) a morfologické (infekčné, kolínska, stužková) uni-
verbáty, sémantické univerbáty (basa, rezerva, klíma) sú hovorové v menšej miere, abre-
viačné (emdéžet, zoo, esbéeska) zriedkavo. Hovorovosť univerbátov (ako registrový prí-
znak) sa veľmi často spája s ich hovorenou povahou/ústnosťou (ako spôsobom realizácie)
(porov. napr. Hauser, 1969, s. 24; Straková, 1973, s. 54; Findra, 1981, s. 101; Bosák, 1984,
s. 69; Furdík, 2004, s. 67).
Skupina hovorových jazykových prostriedkov nie je homogénna, možno teda uvažovať
o vyššej a nižšej vrstve hovorových univerbátov (napr. nákladné auto → nákladiak/nákla-
ďák; diplomová práca → diplomovka/diplomka; parapetná doska → parapet/parapeta
a pod.) (porov. Peciar, 1981, s. 353 – 354).
Registrová motivizácia, nadobudnutie registrového príznaku hovorovosti, je často na-
viazaná na samotné utvorenie univerbátu, pri niektorých univerbátoch má charakter so-
ciolektickej demotivácie77 (generálna skúška → generálka: SSJ – div. slang ↔ KSSJ, SCS,
SSSJ – hovor.; transformačná stanica → trafostanica: SSJ – eltech. slang. ↔ KSSJ, SCS –
hovor.; izolačná miestnosť → izolačka: SSJ – slang. ↔ KSSJ, SCS, SSSJ – hovor.; porov. aj
podkap. 5.3.3) a rozšírenia ich používania medzi rôzne vrstvy hovoriacich (porov. Dokulil,
1962, s. 117). V menšej miere sa vyskytujú univerbáty, ktoré sa na začiatku ich fungovania
v slovnej zásobe hodnotili ako bezpríznakové, avšak časom sa ich používanie obmedzilo
len na isté komunikačné situácie, najmä na oblasť bežného dorozumievania (hobľovací
stroj → hobľovačka: SSJ – neutr. ↔ KSSJ, SSSJ – hovor.; nealkoholický nápoj → nealko:
77
Pravda, v špecifickom zmysle slova: sociolekticky motivovaná lexéma je obligatórne motivovaná aj
registrovo (porov. Ološtiak, 2011, s. 270 – 271), pri sociolektickej demotivácii ide o „dosiahnutie“ čistej
registrovej motivácie.
KSSJ, SCS – neutr. ↔ SSSJ – hovor.; cukrová repa → cukrovka: SSJ – neutr. ↔ KSSJ, SSSJ –
hovor.).
Ako štylisticky bezpríznakové, resp. v súčasnosti už registrovo demotivované vnímame
univerbáty pomenúvajúce jazyky (baskičtina, fínčina, materčina), druh mäsa (zajačina,
srňacina, jahňacina), koláče (makovník, tvarožník, orechovník) a morfologické univerbáty
pomenúvajúce vína podľa pôvodu (portské, tokajské, šampanské) (porov. aj Bosák, 1984,
s. 69; 1987b, s. 94). Z hľadiska slovotvorného spôsobu pri slovotvorných univerbátoch sú
bezpríznakové najmä kompozičné univerbáty (elektrosmog, krimifilm, lokálpatriotizmus).
Podľa I. Masára (1977, s. 284) má väčšina univerbátov na začiatku začleňovania do
slovnej zásoby štylistický príznak (hovorovosti). Postupne však tento príznak môže (a ne-
musí) strácať. Na stratu hovorovosti univerbátov (štýlovú neutralizáciu, registrovú demo-
tiváciu) vplývajú tieto faktory (a to buď jednotlivo, alebo ich kombinácia):
x zvýšená frekvencia používania univerbátov (Jedlička, 1965, s. 19; Bosák, 1987a,
s. 234; Masár, 1988, s. 288);
x masové rozšírenie používania univerbátov (Jedlička, 1965, s. 19);
x používanie univerbátov v prostriedkoch masovej komunikácie a propagandy (Bo-
sák, 1987a, s. 236; 1995, s. 23; Ološtiak, 2006, s. 188);
x prechod univerbátov do písaného jazyka (Ivanová-Šalingová, 1963, s. 26; Bosák,
1987b, s. 93; 1995, s. 23);
x ústup motivujúceho VP do úzadia (Sochová, 1966, s. 82 – 83), resp. častejšie použí-
vaný univerbát ako VP (Bosák, DSZ, 1989, s. 203);
x dĺžka používania univerbátu (Sochová, 1966, s. 84);
x potreba ďalšieho tvorenia slov od univerbátu (Bosák, 1984, s. 70; 1995, s. 23);
x používanie motivujúceho VP len v úzko špecializovanej, resp. oficiálnej komunikácii
(Bosák, DSZ, 1989, s. 203);
x pri slovotvorných univerbátoch majú niektoré formanty (napr. sufix -ár/-iar) omno-
ho väčší potenciál neutralizovať sa ako iné (Bosák, DZS, 1989, s. 364).
Rovnaké faktory ovplyvňujú aj prechod univerbátov zo skupiny „nižších“ hovorových
lexém, ktoré sú nespisovné, do skupiny „vyšších“ hovorových lexém, ktorých spisovnosť je
demonštrovaná ich zaradením do lexikografických príručiek78. Nie všetky registrovo moti-
vované univerbáty však svoj príznak strácajú, na druhej strane, niektoré registrovo demo-
tivované univerbáty môžu následne nadobúdať príznak terminologickosti (napr. obývacia
izba → obývačka), porov. Furdík, 2004, s. 67.
Horizontálna úroveň registrovej motivácie sa týka používania lexém v konkrétnej ko-
munikačnej sfére (porov. Bosák, 1984, s. 71), pričom horizontálna aj vertikálna registro-
vosť sa často kombinujú (o registrovej polymotivácii pozri Ološtiak, 2011, s. 273 – 274),
takže „vedľa seba môžu fungovať spisovné i nespisovné výrazy, odborné termíny, slangiz-
my, profesionalizmy, argotizmy či dialektizmy“ (ibid.).
Z horizontálnych registrov sa v literatúre v súvislosti s univerbátmi spomínajú najmä
publicizmy, pričom univerbáty v publicistike sa považujú za prostriedky jazykovej ekonó-
mie (Buzássyová, 1976, s. 131). Univerbáty-publicizmy opisuje aj J. Mistrík (1986, s. 5747)
a K. Habovštiaková (1985, s. 202), pričom tieto lexémy podľa autorky prešli k publicizmom
78
Pravda, stanovenie presnej štýlovej hranice je náročné aj pre lexikografov, keďže registrový príznak
je pomerne dynamický a rôzni používatelia jazyka ho môžu interpretovať diferencovane.
zo skupiny hovorových lexém. Na základe analýzy kvalifikátorov skúmaných slovníkov sa

zdá, že príslušnosť univerbátov v skupine publicizmov je pomerne krátkodobá a premen-
livá (bulvárna tlač → bulvár: SCS – publ., SSSJ – neutr.). Univerbáty-publicizmy sa často
radia k neologizmom (mimovládna organizácia → mimovládka) a patria aj do iného hori-
zontálneho komunikačného registra (primárne voľby → primárky: polit., publ.).
O športových publicizmoch s charakterom univerbátov píše I. Masár (1981) aj J. Mlacek
(1981, s. 338), pričom v športovej publicistike prevládajú sémantické univerbáty (vrh gu-
ľou → guľa, skok do výšky → výška). Univerbáty v športovom registri si všíma aj S. Mislo-
vičová (1993, s. 98). Do športového komunikačného registra možno zaradiť napr. univer-
báty červená (← červená karta); krídlo (← krídelný útočník); thajbox (← thajský box)
a iné. Univerbáty bežky (← bežecké lyže), zjazdovka (← zjazdová dráha/trať) možno už
dnes považovať za registrovo demotivované.
V skúmanom materiáli sme našli aj univerbáty patriace do dopravného (expresný vlak
→ expres), konfesionálneho (hodinková pobožnosť → hodinky), školského (málotriedna
škola → málotriedka), hudobného (osminová nota → osmina), motoristického (odrazové
sklo → odrazka), poľovníckeho (vysoká zver → vysoká), lesníckeho (listnatý strom → list-
náč), knihovníckeho a polygrafického (ofsetový papier → ofset), pôdohospodárskeho (or-
ná pôda → ornica), vinárskeho (burgundské víno → burgundské) a záhradníckeho (trvalá
rastlina → trvalka) komunikačného registra.
Mnohé registrovo motivované univerbáty možno zároveň pokladať za odborné termí-
ny – horizontálne registrovo motivované univerbáty patriace do z tej-ktorej vednej oblasti
vymenúvame v podkap. 5.3.4.
5.3.3 Univerbizácia a sociolektická motivácia
Sociolektická motivácia sa týka lexém, ktoré sú viazané na konkrétnu spoločenskú sku-
pinu, a to profesijnú alebo záujmovú, resp. na skupinu ľudí s rovnakým predmetom čin-
nosti.
Podľa niektorých autorov majú univerbáty pôvod v komunikácii členov rôznych sociál-
nych skupín: „Místem vzniku názvu jednoslovného bývá pracovní prostředí se svou potře-
bou stručnosti a úspornosti v projevu, tedy oblast jazyka mluveného, zejména slangová.“
(Helcl, 1963, s. 31). E. Kučerová (1973a, s. 110) radí väčšinu univerbátov medzi slangové
slová. „Univerbizované jednotky vznikajú predovšetkým v profesijnej a záujmovej sfére.“
(Bosák, 1987a, s. 233). O slangovosti univerbátov píše K. Buzássyová (1976, s. 131), J. Bo-
sák (1985, s. 75) a mnohí ďalší. Z hľadiska sociolektickej motivácie uvažujeme o univerbá-
toch v dvoch skupinách – slangu a profesionalizmoch.79
Sociolektizmy sa považujú „za výrazné (ale nie jediné) prvky konštituujúce príslušný
komunikačný register“, sociolektická motivácia je podtypom registrovej motivácie (Ološ-
tiak, 2011, s. 270 – 271). Sociolekt (podobne ako terminologická lexika, porov. podkap.
5.3.4) sa pokladá za druh registra, „keďže nie všetky registrovo motivované jednotky mu-
sia byť aj sociolekticky motivované, čo naopak neplatí“ (ibid., s. 271). Z tohto tvrdenia
vyplýva, že každý sociolektizmus je registrovo motivovaný, a to minimálne z vertikálneho
hľadiska, podľa ktorého sa slangizmy môžu zaradiť súčasne medzi „nižšie“ (nespisovné80)
79
Argotické univerbáty sú veľmi ťažko zachytiteľné, v skúmanom materiáli sa nenachádzajú.
80
O príslušnosti slangizmov k nespisovnej lexike pozri napr. Bosák (1966, s. 25), Gálisová (2009,
s. 149), Orgoňová – Bohunická (2011, s. 147n).
hovorové lexémy a profesionalizmy do vrstvy spisovných kolokvializmov, ale aj do jednot-

livých registrov z horizontálneho hľadiska (porov. podkap. 5.3.2). V skúmanej vzorke uni-
verbátov je takmer štvrtina sociolekticky motivovaná. Sociolektickosť, rovnako ako hovo-
rovosť, sa často spája s hovorenou povahou/ústnosťou.
Sociolektická motivácia sa týka predovšetkým slovotvorných (konzultačné hodiny →
konzultačky), v menšej miere morfologických (telesná výchova → telesná), kvalitatívno-
sémantických81 (rezervná pneumatika → rezerva) a abreviačných (anesteziologicko-
resuscitačné oddelenie → ARO) univerbátov.
5.3.3.1 Profesionalizmy
Profesionalizmy chápeme ako viac-menej spisovné (na úrovni hovorových lexém) a no-
cionálne lexémy, ktoré používajú hovoriaci so spoločným zamestnaním. „Lexikálny proces
univerbizácie pozorujeme nielen v hovorovom štýle, ale aj v oblasti odborného vyjadrova-
nia, najmä v odborných slangoch.“ (Ivanová-Šalingová, 1980, s. 60). O príslušnosti univer-
bátov k profesionalizmom píše aj J. Findra (1981, s. 101). Univerbáty-profesionalizmy majú
blízko k odborným termínom (v zmysle ich stotožnenia alebo fungovania v rovnakom hori-
zontálnom registri82, porov. podkap. 5.3.4) aj ku kolokvializmom (v zmysle sociolektickej
demotivácie popri trvajúcej registrovej motivácii, porov. podkap. 5.3.2). „Profesionalizmy
sa z hľadiska štylistickej platnosti blížia k hovorovým slovám. Nepoužívajú sa v oficiálnom
styku, ani v odborných dielach, ale iba pri bežnom dorozumievaní na pracovisku.“ (On-
drus, 1972, s. 47).
Profesionalizmy tvoria menšiu časť sociolekticky motivovaných univerbátov (8,1 %),
pričom ide buď o profesionalizmy všeobecného charakteru (garančná prehliadka → ga-
rančka), v omnoho väčšom meradle sú však profesionalizmy vnútorne diferencované pod-
ľa jednotlivých profesií, napr. lekárske (lumbálna punkcia → lumbálka), športové (časové
preteky → časovka), divadelnícke (čítacia skúška → čítačka), administratívne (registračná
pokladňa → registračka), technické (koaxiálny kábel → koaxiál), elektrotechnické (nulo-
vací vodič → nulák), stavebnícke (klinová tehla → klenák), finančnícke (materský podnik
→ matka) a hudobnícke (mixážny pult → mixpult).
5.3.3.2 Slangizmy
Slangizmy chápeme ako nespisovné a expresívne lexémy, ktoré sa používajú v bežnej
komunikácii hovoriacich z rovnakej záujmovej skupiny, resp. hovoriacich patriacich do
istých sociálnych skupín, členstvo v ktorých je viac alebo menej dobrovoľné.83 Podľa
P. Hausera (1980, s. 25) je univerbizácia ako spôsob utvorenia lexémy príznačná pre slang,
najmä kvôli krátkosti a operatívnosti univerbátov (s. 31). Slangové univerbáty majú blízko
81
Metonymicky utvorené univerbáty označuje sko slangové aj J. Hubáček (1973, s. 133). Kvantitatív-
no-sémantické univerbáty nemajú sociolektický príznak.
82
Porov tvrdenie P. Ondrusa (1972, s. 47): „Profesionalizmy sa svojím významom vlastne zhodujú
s odbornými názvami, s termínmi.“
83
Porov. tvrdenie A. Jedličku (1969b, s. 92 – 93): „Univerbizovaná pojmenování jsou charak-
teristickým prostředkem běžného dorozumívání, jsou tedy vlastní těm útvarům a vrstvám, které fungují
v projevech funkční stylové oblasti běžně dorozumívací (tzn., že jsou to prostředky v rozpětí mezi
slangem a hovorovostí [spisovnou]).“
ku kolokvializmom (v zmysle sociolektickej demotivácie popri trvajúcej registrovej motivá-

cii, porov. podkap. 5.3.2).
V skúmanej vzorke tvoria slangizmy 91,9 % sociolekticky motivovaných univerbátov,
pričom slangizmy všeobecného charakteru (základná škola → základka, kôprová omáčka
→ kôprovka, antivírusový program → antivirák) sú približne 3,5-krát frekventovanejšie
ako špecifické druhy slangov. Ide najmä o študentský (diplomová práca → diplomka),
športový (eskimácky obrat → eskimák), technický (pauzovací papier → pauzák), lyžiarsky
(prachový sneh → prašan), motoristický (dvojtaktný motor → dvojtakt) a poľovnícky
(škodná zver → škodná) slang. Univerbizáciu ako spôsob tvorenia lexém vojenského slan-
gu uvádza J. Šikra (1983, s. 210, 212), univerbáty patriace do vojenského slangu sú obyčaj-
ne abreviačno-slovotvorné (bojové vozidlo pechoty → bévépéčko, čata tylového zabezpe-
čenia → četezetka, jednorazová pláštenka → jépéčko).
K sociolektickej príznakovosti a expresívnosti slovotvorných univerbátov prispievajú aj
slovotvorné alternácie: základný typ alternácie palatál (v neneutralizačnej pozícii) pred
sufixom -ák84 prispieva k vnímaniu univerbátu ako slangovej lexémy (benzínový motor →
benziňák, národné mužstvo → nároďák, toaletný papier → toaleťák).
Nadobudnutie sociolektickej motivácie má obyčajne charakter lexikalizácie daného

univerbátu v istej sociálnej skupine, sociolektická motivizácia je neoddeliteľne spojená so
„vstupom“ univerbátu do slovnej zásoby hovoriacich (daňový úrad → daňák: SSJ, KSSJ,
SCS, SSSJ – 0, SSHS – slang.). V menšej miere je vstup univerbátu medzi slangiz-
my/profesionalizmy spojený s obmedzením jeho (zväčša) hovorového používania len na
určité sociálne skupiny (tranzistorové rádio → tranzistorák: SSJ – hovor., KSSJ – subšt., SCS
– slang.).
O univerbizácii uvažuje M. Dokulil (1962, s. 117) pri takých jednoslovných jednotkách
existujúcich paralelne so synonymným VP, ktoré zo slangu prechádzajú do spisovného
jazyka. Prechod univerbátov z (profesionálneho) slangu do normálneho spisovného vyjad-
rovania zaznamenáva aj E. Pauliny (1968, s. 123). Podľa E. Kučerovej (1973a, s. 110) sa
niektoré univerbáty udržia „v nižších štylistických vrstvách, iné časom prejdú do spisovné-
ho jazyka“. Podľa K. Vužňákovej (2006, s. 109) „slangové univerbizované pomenovania
prechádzajú najčastejšie transformáciou na hovorové slová“ – sociolektická demotivácia
je teda veľmi často spojená s registrovou motiváciou, v menšej miere aj s registrovou de-
motiváciou. Faktory sociolektickej demotivácie univerbátov sú podobné ako pri registrovej
demotivácii (porov. podkap. 5.3.2):
x rozšírenie používania do takej miery, že strácajú ráz slov s ohraničeným sociálnym
využitím (Ondrus, 1972, s. 48);
x vysoká frekvencia používania (Bosák, 1985, s. 76; Odaloš, 1993, s. 94).
5.3.4 Univerbizácia a terminologická motivácia

Terminologická motivácia sa týka odborných termínov, teda lexikálnych jednotiek, ktoré
sú (okrem iných vlastností) definované, ustálené a systémové. Terminologická motivácia,
84
M. Ološtiak a M. Ivanová (2013, s. 144) opisujú tento jav ako „porušenie pravidiel radenia hlások“
pri kombinácii palatála + dlhý nediftongický nositeľ slabičnosti na morfematickom švíku.
rovnako ako sociolektická, je podtypom registrovej motivácie (porov. Ološtiak, 2011, s. 271
– 272). O odborných termínoch ako univerbizačných motivantoch pozri podkap. 2.1.1.
V tejto časti ponúkame niekoľko poznámok o terminologickej príslušnosti univerbátov.
Univerbizáciou v terminológii sa detailnejšie zaoberal I. Masár (1990 a iné), ktorý uni-
verbizáciu pokladá za „tvorenie jednoslovných termínov na pozadí dvojslovných alebo
viacslovných termínov“ (s. 270). J. Furdík (2008, s. 53) považuje univerbáty od viacslov-
ných termínov za slangizmy, profesionalizmy85 alebo kolokvializmy – lexikálne jednotky
viazané predovšetkým na hovorenú sféru jazyka86. Podľa M. Martonovej (1976, s. 268)
univerbáty od viacslovných termínov majú rovnakú nominatívnu funkciu ako VP. Univer-
báty od motivujúceho viacslovného odborného termínu teda buď majú rovnako termino-
logický charakter, alebo sa determinologizujú – pri ich používaní mimo svojej komunikač-
nej domény sa v ich významovom spektre redukujú niektoré sémantické prvky. O termi-
nologickom charaktere univerbátu preto treba uvažovať len v súvislosti s jeho používaním
v konkrétnej vednej oblasti.
O univerbizačných procesoch ako o rôznych druhoch elíps a implicitných úprav termí-
nov, smerujúcich k ekonomickejšej výstavbe odborného textu, píšu J. Kuchař a M. Roudný
(1965, s. 137). I. Masár (1985, s. 294) spája univerbizáciu odborných termínov najmä so
snahou o jednotu a systémovosť terminológie, ale aj so snahou o ekonomizáciu jazyka87
(1990, s. 272) a s potrebou sémanticky kondenzovaných a derivatívnych lexém v termino-
lógii (1989, s. 296). „V niektorých terminológiách vznikli univerbizáciou celé mikrosystémy
termínov.“ (Masár, 1991, s. 151).
I. Masár (1990, s. 272) v súvislosti s terminológiou uvádza dva univerbizačné typy, a to
slovotvornú a morfologickú88. Slovotvorné terminologické univerbáty sú v skúmanom
materiáli najfrekventovanejšie, hoci pri ich tvorbe (v kontraste s tvorbou univerbátov
v bežnom jazyku) „hrá významnú úlohu regulovanosť“ (Masár, 1990, s. 273) v zmysle sna-
hy o neutrálne, nocionálne vyznenie, a to tak, že veľkú časť týchto univerbátov tvoria
kompozitá (zenový budhizmus → zenbudhizmus, rádioaktívny nuklid → rádionuklid, biolo-
gick diverzita → biodiverzita) a pri derivátoch prevažujú nocionálne formanty (lexikálna
jednotka → lexéma, mozgová dutina → mozgovňa, predstojná žľaza → predstojnica),
príznakový sufix -ka sa využíva minimálne (rotačný stroj → rotačka, nosová spoluhláska →
nosovka, trvalá rastlina → trvalka), sufix -ák sa na tvorbe terminologických univerbátov
nepodieľa vôbec. Morfologické univerbáty sú zastúpené v menšej miere (nemocenské
poistenie → nemocenské). O terminologických abreviačných univerbátoch píše M. Gavu-
rová (2013, s. 164), abreviačné univerbáty sú najmä iniciálovými skratkami (hrubý národný
produkt → HNP) alebo iniciálovými skratkovými slovami (identifikačné číslo organizácie →
IČO). Sémantické univerbáty z právnickej terminológie opisuje M. Bystrianska (1999,
s. 292 – 293), v skúmanom materiáli sme našli najmä kvalitatívno-sémantické (lakmusový
85
O významovej totožnosti odborných termínov a profesionalizmov píše P. Ondrus (1972, s. 47).
86
„Jednoslovné náhrady se prosazují více v mluveném jazyce. Sousloví zůstává však v užívání tam,
kde jde o přesnost a zřetelnost, tedy především v stylu odborném.“ (Hauser, 1969, s. 24).
87
V iných textoch (Masár, 1999, s. 203; 2000, s. 47) hovorí autor o nástojčivom vyžadovaní krátkych
termínov v praxi.
88
V autorovej terminológii ide o derivačnú, kompozičnú, paradigmatickú a substantivizačnú univerbi-
záciu. Autor tiež uvádza, že synekdochická (v našom ponímaní sémantická) univerbizácia do oficiálnej
terminológie nepatrí.
papierik → lakmus), v menšom zastúpení aj kvantitatívno-sémantické (krvná plazma →

plazma) terminologické univerbáty.
Vzhľadom na príslušnosť do konkrétnych vedných odborov sme v skúmanom materiáli
našli univerbáty používané v anatómii (príušná žľaza → príušnica), archeológii (doba la-
ténska → latén), astronómii (rádiový teleskop → rádioteleskop), baníctve (hluchá hornina
→ hlušina); v biológii a lekárstve (elektrický šok → elektrošok), v botanike (pastierska
kapsička / kapsička pastierska → kapsička), v ekonómii (bartrový obchod → barter),
v technike a elektrotechnike (infračervený žiarič → infražiarič), vo fyzike (rádioaktívny
nuklid → rádionuklid), vo filológii a lingvistike (sponové sloveso → spona), vo fonetike a
fonológii (sykavá spoluhláska → sykavka), v geografii (Altantický oceán → Atlantik),
v chémii (rádioaktívny izotop → rádioizotop), v literatúre (hanobný spis → hanopis),
v letectve a lodníctve (rádiový kompas → rádiokompas), v matematike (premenná veličina
→ premenná), v politike a politológii (satelitný štát → satelit) a v psychológii (psycholo-
gický test → psychotest).
Terminologizácia univerbátov je buď sprievodným javom samotnej univerbizácie (pri
použití univerbátu v odbornej komunikácii v rámci konkrétneho odboru), alebo k nej môže
výnimočnejšie dochádzať aj po predchádzajúcej registrovej demotivácii (najmä) kolokviál-
nych univerbátov (porov. aj Mislovičová, DZS, 1989, s. 85 – 86; Masár, 1989, s. 296) a ich
následnej neutralizácii – J. Furdík (2004, s. 67) uvádza príklad obývacia izba → obývačka
(hovor.) → obývačka (neutr.) → obývačka (term.). K determinologizácii univerbátov do-
chádza pri používaní terminologického univerbátu mimo jeho komunikačnej domény, kde
sa z pôvodného termínu odstraňujú niektoré sémantické prvky.
5.3.5 Univerbizácia a temporálna motivácia
Za temporálne motivované lexémy sa považujú príznakové lexémy z hľadiska času, te-
da „lexikálni seniori“ (archaizmy a historizmy) a „lexikálni juniori“ (neologizmy) (porov.
Ološtiak, 2011, s. 30).
Univerbizáciu ako výrazne zastúpený a živý spôsob neologizácie vnímajú napr. K. Bu-
zássyová (1976, s. 130), ), K. Habovštiaková (1985, s. 202), J. Horecký (1986, s. 6; 1987,
s. 147), Z. Opavská (2001, s. 150) a mnohí iní autori. Podľa J. Bosáka (1984, s. 69) sa uni-
verbizácia „v súčasnej slovenčine uplatňuje čoraz častejšie“, rozširuje sa a je stále produk-
tívnejšia, pričom rozširovanie univerbizácie súvisí s rozšírením počtu aktívnych používate-
ľov jazyka, zvýšeným podielom hovorených prejavov v spisovnej komunikácii, nivelizač-
ným vplyvom jazyka masovokomunikačných prostriedkov a i. (1987a, s. 232). Príznak no-
vosti v slovníkoch nie je špeciálne zaznamenaný, za neologizmy však možno považovať
niektoré z univerbátov, ktoré nie sú zaznamenané v starších slovníkoch a objavujú sa
v novších89 (kompaktný fotoaparát → kompakt, mimovládna organizácia → mimovládka,
hybridný automobil → hybrid). Narastajúci počet univerbátov v súčasnom jazyku zároveň
predpokladá aj vytváranie nových VP ako trvalý prameň nových univerbizačných motivan-
tov (porov. Jedlička, 1969a, s. 94).
89
Pravda, toto kritérium je veľmi nepresné vzhľadom na rozsah a charakter porovnávaných lexikogra-
fických príručiek. Rovnako nie je daná presná hranica, na základe ktorej považujeme lexémy za neologic-
ké (určovanie takejto hranice ani nie je naším cieľom), v tomto ilustratívnom opise pracujeme len s vág-
nym kritériom vlastného vnímania novosti daného univerbátu (najmä vzhľadom na novosť entity, ktorú
pomenúva).
Z početných téz o univerbizácii ako zdroji nových lexém by sa mohlo zdať, že univerbi-
zácia sa týka len súčasného jazyka – nie je to však pravda, „univerbizačné tendencie sa
vinú celým vývinovým obdobím spisovnej slovenčiny.“ (Habovštiaková, 1987, s. 149).
Pravda, univerbizácia sa obyčajne realizovala inými prostriedkami ako v súčasnosti a pre
hovorovosť a ústnosť mnohých univerbátov o nich existuje len málo záznamov. Autorka
(1987, s. 150) ponúka príklady z bernolákovčiny, pričom ide o univerbizáciu, ktorej ani
UMn ani UMt už v súčasnom jazyku väčšinou nefungujú (kowáčska vihňa → kowáčňa,
dešďowa woda → dešďovňica, panská robota → panské). Dôkazom realizácie univerbizá-
cie v minulosti sú aj nárečové univerbáty (porov. podkap. 5.3.6) a univerbáty so zastiera-
júcim sa vzťahom k motivujúcemu VP (porov. podkap. 6.2).
Viac uchopiteľné sú univerbáty-historizmy – v slovníkoch je totiž informácia o tej-
to časovej príznakovosti lexém. Mnoho historických univerbátov pomenúva entity z čias
socializmu (Revolučné odborové hnutie → eróhá, päťročný plán → päťročnica, devízový
prísľub → devizák), univerbáty pomenúvajúce ešte staršie entity sú zriedkavejšie (meš-
tianska škola → meštianka, radný pán → radný, regálne právo → regál). Univerbát hrad-
ská (← hradská cesta) považujeme za archaizmus, pretože označuje entitu, ktorú pozná-
me aj v súčasnosti, hoci je táto entita označená viacslovným pomenovaním štátna cesta.
Temporálna motivizácia je neoddeliteľne spätá so začiatkom používania nového uni-
verbátu (v prípade neologizmov), so zánikom entity, ktorú univerbát pomenúva (v prípade
historizmov) alebo s väčšinovým používaním novšieho synonyma daného univerbátu
(v prípade archaizmov). Temporálna demotivácia univerbátov súvisí s „prekročením“ ur-
čenej hranice, na základe ktorej sa hodnotia lexémy ako nové; pri starých lexémach má
skôr charakter prehodnotenia temporálneho príznaku (šiltová čiapka → šiltovka: SSJ ho-
vor. zastar., KSSJ a SCS hovor.).
5.3.6 Univerbizácia a teritoriálna motivácia
Teritoriálne motivované lexémy sú príznakové z geografického hľadiska, ide teda
o dialektizmy a nenárečové regionalizmy.
F. Buffa (1979, s. 16) uvádza paralelnú existenciu nárečového viacslovného pomeno-
vania a univerbátu, avšak univerbizáciu v nárečiach nepokladá za živý vývinový proces,
„pretože uvedené paralelné pomenovania spravidla patria nie do jedného, ale do rozlič-
ných (nárečových) systémov“. Naopak, univerbizáciu v nárečiach opisuje R. J. Nižnanský
(1984, s. 85), pričom uvádza najmä príklady, ktoré sa v našom súbore síce neobjavili (kislá
voda → kiselka, dušičkoví bochník → dušička, svadzebna pálenka → svadzebna), avšak
dokladujú zastúpenie slovotvornej, sémantickej aj morfologickej univerbizácie v nárečiach.
Prvotnou doménou abreviačných univerbátov je písaný text, preto je prirodzené, že
v nárečiach, ktoré majú najmä ústny/hovorený charakter, sa takéto lexémy neobjavujú.
V slovníkoch sme identifikovali len tri teritoriálne motivované univerbáty (švábska re-
pa → švábka), pričom podľa novších slovníkov už dva z nich treba považovať za teritoriál-
ne demotivované (starý otec → starký, stará matka → starká). Slovníkovo nezachytené,
no empiricky doložené sú nárečové univerbáty papiroše (← papierové peniaze/papirove
peňeži) a šipar (← šípová ruža/šipova ruža).
Teritoriálna motivizácia je neoddeliteľne spätá s utvorením univerbátu a jeho používa-
ním vo vymedzenom geografickom priestore, k teritoriálnej demotivácii dochádza rozšíre-
ním používania daného univerbátu aj mimo hranice svojho domovského regiónu (starý
otec → starký).
5.3.7 Univerbizácia a individualizačná motivácia
Individualizačne motivované sú okazionalizmy. Poznámky o okazionálnych univerbá-
toch sme v literatúre doteraz nezaznamenali azda preto, lebo za univerbáty sa všeobecne
považujú lexikalizované jednoslovné pendanty viacslovných pomenovaní. Nazdávame sa
však, že práve okazionálne jednoslovné synonymá viacslovných pomenovaní treba pova-
žovať za východiská neskôr lexikalizovaných univerbátov. Za utvorením každej novej le-
xémy je totiž kreatívne indivíduum, hoci spôsoby univerbizácie a pomerne typizovaný
inventár formantov umožňujú vytvorenie rovnakej lexémy u viacerých komunikantov
nezávisle od seba. Individualizačná motivizácia má teda charakter tvorivého aktu jednot-
livca. „Uchytením“ okazionálneho univerbátu v istej sociálnej skupine dochádza k indivi-
dualizačnej demotivácii a zároveň k sociolektickej motivizácii, jeho ďalším rozširovaním,
zvyšovaním frekvencie jeho používania a pôsobením ďalších faktorov sa môže univerbát
demotivovať aj sociolekticky, neskôr registrovo (porov. podkap. 5.3.2) a môže sa tak cel-
kom neutralizovať. Individualizačná motivácia tak vlastne stojí na úplnom začiatku univer-
bizačného procesu, univerbizácia a individualizačná motivácia kooperujú z dynamického
hľadiska. Dokladujú to príklady, ktoré Ľ. Liptáková (2000) uvádza v zozname zachytených
okazionalizmov v mediálnych komunikátoch: pôvodný okazionalizmus maximálka (← maxi-
málna rýchlosť) je už zachytený v Slovníku slangu a hovorovej slovenčiny (2014) ako slan-
gový, okazionalizmus srdcovka (← srdcová záležitosť) má v SNK90 vyše 1000 výskytov,
takže ho už dnes tiež možno považovať za rozšírený, individualizačne demotivovaný.
Z týchto zistení vyplýva aj iný záver: najväčší potenciál na individualizačnú demotiváciu
a na lexikalizáciu majú okazionálne univerbáty použité v médiách, keďže týmto spôsobom
ich zachytí veľké množstvo hovoriacich, ktorí ich môžu následne reprodukovať.
Ako okazionálne najčastejšie vznikajú slovotvorné univerbáty (slovotvorná motivácia
má dôležitú nápovednú funkciu, porov. Ološtiak, 2009b, s. 30), napr. v predajni kuchyn-
ských liniek sme zaznamenali použitie okazionálneho univerbátu barák (← barový pult),
ktorý bol utvorený pomocou typického univerbizačného sufixu -ák v sprievode typickej
trunkácie derivačnej morfémy ov. Spojenie týchto derivatologických „konštánt“ a mimoja-
zykového kontextu zaručilo bezproblémové dekódovanie významu lexémy recipientom.
Mimojazykový alebo jazykový kontext je nevyhnutný pre dekódovanie významu morfolo-
gických (denné ← denné štúdium: Tí, ktorí študujú na dennom a neplatia, externisti, ktorí
študujú podľa dnešných, nazvime to zvyklostí, a externisti, ktorí budú platiť po novom.) a
sémantických (karta ← platobná karta: Turisti platia kartami takmer výlučne, ale stále
častejšie ich používajú aj domáci.) okazionálnych univerbátov, ktoré majú charakter kon-
textovej elipsy. Jazykový kontext v podobe uvedenia plného viacslovného pomenovania
v predchádzajúcom texte je nevyhnutný pre používanie okazionálnych abreviačných uni-
verbátov (UMn ← univerbizačný motivant v tomto texte).
90
Vo verzii prim-6.0-public-all sme lemmu srdcovka našli 1056-krát. Niektoré výskyty síce označujú
inú lexiu tejto lexémy (odroda čerešní, ozdobná rastlina, mäkkýš a pod.), ale univerbizačná lexia má
absolútnu prevahu. Univerbát maximálka sa v korpuse vyskytuje 81-krát.
6 Univerbizácia a motivačná dynamika
Rovnako ako iné typy lexikálnej motivácie, aj univerbizácia, syntaktická demotivácia

ako špecifický prejav motivácie, vzniká, trvá, oslabuje sa a zaniká (porov. Furdík, 2008,
s. 33; Ološtiak, 2011, s. 30). O zmene syntaktickej demotivácie v podobe remotivácie ale-
bo transmotivácie (porov. Ološtiak, 2011, s. 31) v prípade univerbizácie neuvažujeme.
6.1 Univerbizačná motivizácia

Vznik, nadobudnutie syntaktickej demotivácie, univerbizačnej motivizácie, má nomi-
načný charakter – vytvorenie jednoslovnej lexémy na pozadí formálne a významovo sú-
vzťažného viacslovného pomenovania vždy sprevádza jeden zo štyroch nominačných mo-
tivačných typov (slovotvorná, morfologická, sémantická, abreviačná motivácia) alebo ich
kombinácia (porov. kap. 4). Vytvorenie univerbátu obyčajne sprevádzajú aj pragmatické
motivačné typy (o motivizácii pragmatických motivačných typov sprevádzajúcich univerbi-
záciu porov. podkap. 5.3).
6.2 Univerbizačná demotivácia

Vzťah VP a univerbátu je uvedomovaný, na tomto vzťahu je založená substitúcia VP za
univerbát bez straty akéhokoľvek sémantického prvku (porov. podkap. 2.3). Ak sa však
vzťah medzi VP a univerbátom oslabuje natoľko, že si komunikanti prestanú uvedomovať
súvislosť medzi nimi, ostane pôvodný univerbát univerbátom len etymologicky
a v súčasnom jazyku funguje ako samostatné pomenovanie ktoré synchrónne už charakter
univerbátu nemá (porov. Hrbáček, 1968, s. 277) – dochádza k univerbizačnej demotivácii
(žuvacia guma → žuvačka, nástenné noviny → nástenka, zemské jablko → zemiak).
Oslabovanie vzťahu medzi VP a univerbátom vedúce k univerbizačnej demotivácii mô-
že spôsobovať viacero faktorov:
x minimálne používanie motivujúceho VP;
x strata príznakovosti univerbátu (najmä sociolektická a registrová demotivácia, po-
rov. podkap. 5.3.2 a 5.3.3);
x zvyšovanie frekvencie používania univerbátu na úkor VP, resp. úplné upustenie od
používania VP v prospech univerbátu;
x pri slovotvornej univerbizácii oslabovanie vzťahu VP a univerbátu podporujú aj ne-
typické univerbizačné formanty, t. j. iné ako k-ové, menej frekventované sufixy (mladá
nevesta → mladucha, parený syr → parenica, spevavý vták → spevavec).
7 Zhrnutie
Z hľadiska TLM sa univerbizácia chápe ako viacrozmerný proces, zložený primárne

z dvoch postupov: 1. syntaktická demotivácia (z viacslovného pomenovania sa utvára
jednoslovné); 2. nadobudnutie jedného (alebo kombinácie) zo štyroch motivačných typov
s nominačnou funkciou (do úvahy prichádza slovotvorná, morfologická, sémantická
a abreviačná motivácia). Na základe nadobudnutia konkrétneho nominačného motivač-
ného typu potom diferencujeme štyri základné typy univerbizácie, pričom najväčší prie-
stor venujeme slovotvornej univerbizácii, ktorá je najfrekventovanejším univerbizačným
typom. V rámci slovotvornej univerbizácie sa osobitne venujeme slovotvorným spôsobom,
postupom a prostriedkom, ale aj sprievodným slovotvorným javom. Osobitne sa venuje-
me aj štyrom prechodným univerbizačným typom.
Sekundárne sa v procese univerbizácie aktivizujú aj niektoré extralingválne motivačné
typy (univerbáty sú spočiatku takmer vždy z nejakého hľadiska príznakové, neutralizujú sa
až neskôr). Túto príznakovosť detailnejšie rozoberáme metódou skúmania relačnosti uni-
verbizácie s extralingválnymi typmi lexikálnej motivácie. Okrem toho sa zaoberáme aj
relačnosťou univerbizácie a paradigmatickej motivácie a tiež univerbizácie a nominačných
motivačných typov.
Univerbizáciu ako premenlivý lexikálny jav načrtávame v kapitole o motivačnej dyna-
mike, kde sa venujeme univerbizačnej motivizácii a demotivácii.
Metodológia založená na porovnávaní a kombinácii viacerých motivačných typov, kto-
rá sa uplatňuje vo viacerých lexikálnomotivačných prácach (porov. napr. Ološtiak, 2011;
Gavurová, 2013), je vhodným predpokladom na komplexné preskúmanie problematiky
univerbizácie vo všetkých relevantných súvislostiach, z hľadiska jazykovej synchrónie aj
diachrónie, z pohľadu langue aj parole, ako aj z hľadiska extralingválnych faktorov, ktoré
vplývajú na fungovanie konkrétnych lexém v rôznych komunikačných situáciách.
Literatúra
AVRAMOVA, Cvetanka: Univerbáty v lexikálním systému jazyka. In: Motivované slovo

v lexikálnom systéme jazyka. Eds. K. Buzássyová, B. Chocholová. Bratislava: Veda 2013, s. 214 – 224.
BÁRTOVÁ, Etela: Z tvorenia nových slov v poľnohospodárskej terminológii. In: Kultúra slo-
va, 1990, roč. 24, č. 5, s. 140 – 144.
BĚLIČ, Jaromír: Celonárodní slovní zásoba ne plně spisovná a nespisovná. In: Slovo
a slovesnost, 1964, roč. 24, č. 1, s. 11 – 26.
BETÁKOVÁ, Valéria: Postgraduál a postgraduant. In: Kultúra slova, 1978, roč. 12, č. 2, s. 62 – 63.
BOSÁK, Ján: Hovorovosť ako dynamický faktor. In: Slovenská reč, 1984, roč. 49, č. 2, s. 65 – 73.
BOSÁK, Ján (1987a): O vymedzení univerbizácie. In: Slovenská reč, 1987, roč. 52, č. 4, s. 231
– 237.
BOSÁK, Ján: Slang v súčasnej jazykovej situácii. In: Studia Academica Slovaca, 1985, roč. 14,
s. 71 – 80.
BOSÁK, Ján: Sociolingvistická stratégia výskumu slovenčiny. In: Sociolingvistické aspekty vý-
skumu súčasnej slovenčiny. Sociolinguistica Slovaca 1. Ed. S. Ondrejovič – M. Šimková. Brati-
slava: Veda 1995, s. 17 – 42.
BOSÁK, Ján (1987b): Strata príznakovosti niektorých univerbizovaných štruktúr. In: Slavica
Pragensia. Praha: Univerzita Karlova 1987, s. 93 – 95.
BUZÁSSYOVÁ, Klára: Ako vznikajú nové slová. In: Kultúra slova, 1976, roč. 10, č. 5, s. 129 – 133.
BYSTRIANSKA, Marta: Onomaziologické symetrie a asymetrie pri prekladoch právnych ter-
minologických pomenovaní z francúzštiny do slovenčiny. In: Varia VIII. Zborník materiálov
z VIII. kolokvia mladých jazykovedcov (Modra-Piesok 25. – 27. november 1998). Eds. M. Náběl-
ková – Ľ. Králik. Bratislava: Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV 1999, s. 289 – 295.
BYSTRIANSKA, Marta: Slovotvorné alternácie pri bezpríponovom tvorení deverbatívnych
substantív. In: Varia III. Materiály z III. kolokvia mladých jazykovedcov (Modra – Piesok, 2. – 3.
XII. 1993). Ed. M. Nábělková – P. Odaloš. Bratislava – Banská Bystrica: Slovenská jazykovedná
spoločnosť pri SAV – Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela 1994. s. 12 – 21.
ČERMÁK, František: Syntagmatika a paradigmatika českého slova II. Morfologie a tvoření
slov. Praha: Univerzita Karlova 1990. 257 s.
DOKULIL, Miloš: Tvoření slov v češtině. 1. Teorie odvozování slov. Praha: Nakladatelství
ČSAV 1962. 264 s.
DOLNÍK, Juraj: Mnohovýznamovosť a sémantické odvodzovanie. In: Kultúra slova, 1989,
roč. 23, č. 10, s. 321 – 329.
DOLNÍK, Juraj: Princíp ekvivalencie. In: Princípy stavby, vývinu a fungovania slovenčiny. Eds.
J. Dolník – E. Bajzíková – J. Mlacek – E. Tomajková – P. Žigo. Bratislava: FF UK 1999. s. 45 – 77.
DOLNÍK, Juraj: Synchrónna dynamika morfológie. In: Morfologické aspekty súčasnej sloven-
činy. Ed. J. Dolník. Bratislava: Veda 2010. s. 66 – 96.
DUCHKOVÁ, Silvia: Z nových výrazov. In: Kultúra slova, 1995, roč. 29, č. 6, s. 361 – 363.
DVONČ, Ladislav (1973a): Atómovka či atómka? In: Kultúra slova, 1973, roč. 7, č. 10, s. 347
– 349.
DVONČ, Ladislav (1973b): Jašterkár? In: Kultúra slova, 1973, roč. 7, č. 2, s. 56 – 58.
DVONČ, Ladislav: Apelatíva propriálneho pôvodu v spisovnej slovenčine. In: Studia Acade-
mica Slovaca, 1982, roč. 11, s. 103 – 120.
DVONČ, Ladislav: Poradník a poradovník. In: Slovenská reč, 1983, roč. 48, č. 1, s. 63 – 64.
FINDRA, Ján: Jazyková komunikácia a kultúra vyjadrovania. Martin: Osveta 2013. 240 s.
FINDRA, Ján: K štylistickej klasifikácii slovnej zásoby. In: Studia Academica Slovaca, 1981,
roč. 10, s. 101 – 114.
FINDRA, Ján: Univerbizácia a ekonomika vyjadrovania. In: Verejná správa. Časopis vlády pre
štátnu správu a samosprávu. Bratislava: MV SR, 2006, roč. 61, č. 20, s. 29.
FURDÍK, Juraj: Slovenská slovotvorba (teória, opis, cvičenia). Ed. M. Ološtiak. Prešov: Náuka
2004. 200 s.
FURDÍK, Juraj: Slovotvorná motivácia a jej jazykové funkcie. Levoča: Modrý Peter 1993. 199 s.
FURDÍK, Juraj: Teória motivácie v lexikálnej zásobe. Ed. M. Ološtiak. Košice: Vydavateľstvo
LG 2008. 96 s.
GAVUROVÁ, Miroslava: Skratka ako lexéma (Abreviačná motivácia v lexike). Prešov: FF PU
HABOVŠTIAKOVÁ, Katarína: Nové slová v súčasnej spisovnej slovenčine. In: Studia Acade-
mica Slovaca, 1985, roč. 14, s. 193 – 215.
HABOVŠTIAKOVÁ, Katarína: Slovná zásoba spisovnej slovenčiny z vývinového hľadiska. Nit-

ra: PF v Nitre 1987. 408 s.
HAUSER, Přemysl: Náuka o slovní zásobě a tvoření slov. Praha: SPN 1969. 76 s.
HAUSER, Přemysl: Nauka o slovní zásobě. Praha: SPN 1980. 192 s.
HEGEROVÁ, Katarína: Názvy miesta utvorené príponami. In: Kultúra slova, 1987, roč. 21,
č. 4, s. 102 – 108.
HELCL, Miloš: Univerbizace a její podíl při růstu dnešní slovní zásoby. In: Slovo a slovesnost,
1963, roč. 24, č. 1, s. 29 – 37.
HORALÍK, Ladislav: O univerbizaci a homonymii z hlediska principu ekonomie. In: Českoslo-
venská rusistika, 1967, roč. 12, s. 140 – 143.
slovenčiny (DSZ). Bratislava: Veda 1989. 440 s.
HORECKÝ, Ján: Neologizačné procesy v súčasnej spisovnej slovenčine. In: Studia Academica
Slovaca, 1987, roč. 16, s. 139 – 149.
HORECKÝ, Ján: Neologizmy v súčasnej spisovnej slovenčine. In: Kultúra slova, 1986, roč. 20,
č. 1, s. 6 – 13.
HRBÁČEK, Josef: Zkratky a lexikální systém. In: Slavica Pragensia X, 1968, s. 275 – 283.
HUBÁČEK, Jaroslav: Přenášení slovního významu jako pojmenovací postup ve slanzích. In:
Naše řeč, 1973, roč. 56, č. 3, s. 124 – 133.
ISAČENKO, Vasiljevič Aleksander: Obecné zákonitosti a národní specifičnost ve vývoji slovní
zásoby slovanských jazyků. In: K historickosrovnávacímu studiu slovanských jazyků. Red.
J. Bělič a kol. Praha: SPN 1958. s. 143 – 151.
IVANOVÁ, Martina: Niekoľko poznámok o trunkácii v slovenčine. In: Slovenčina na začiatku
21. storočia. Ed. M. Imrichová. Prešov: PU FHPV 2004. s. 102 – 111.
IVANOVÁ, Martina: Syntax slovenského jazyka. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity
2011. 250 s.
IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, Mária: Hovorový štýl súčasnej spisovnej slovenčiny. In: Slovenská
reč, 1963, roč. 28, č. 1, s. 17 – 32.
IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, Mária: O slovách achilovka a becherovka. In: Slovenská reč, 1980,
roč. 45, č. 1, s. 60 – 61.
JACKO, Jozef: Neologizmy a okazionalizmy v súčasnej publicistike. In: Slovenská reč, 1992,
roč. 57, č. 1, s. 19 – 25.
JACKO, Jozef: Taxisova priekopa – taxis – na taxise. In: Slovenská reč, 1985, roč. 50, č. 4,
s. 255 – 256.
JANOČKOVÁ, Nicol: XI. zasadnutie Medzinárodnej komisie pre slovanskú slovotvorbu pri
Medzinárodnom komitéte slavistov. In: Jazykovedný časopis, 2009, roč. 60, č. 2, s. 229 – 234.
JAROŠOVÁ, Alexandra – BUZÁSSYOVÁ, Klára (eds.): Slovník súčasného slovenského jazyka.
A – G. Bratislava: Veda 2006. 1134 s.
JAROŠOVÁ, Alexandra – BUZÁSSYOVÁ, Klára (eds.): Slovník súčasného slovenského jazyka.
H – L. Bratislava: Veda 2011. 1087 s.
58, č. 2, s. 81 – 102.
JAROŠOVÁ, Alexandra (2000a): Spracovanie ustálených spojení vo výkladovom slovníku.
Návrh. In: Nová slovní zásoba ve výkladových slovnících. Sborník příspěvků z konference. Praha,
31. 10. – 1. 11. 2000. Red. O. Martincová – J. Světlá. Praha: Ústav pro jazyk český Akademie
ho jazyk. 1. Jazyk ako fenomén kultúry. Na počesť profesora Jána Horeckého. Ed. K. Buzássyo-
vá. Bratislava: Veda 2000. s. 481 – 493.
JEDLIČKA, Alois: K jazykové problematice prekladu z češtiny do slovenštiny. In: Slovenská
reč, 1961, roč. 26, č. 3, s. 140 – 151.
JEDLIČKA, Alois: K charakteristice slovní zásoby současné češtiny. In: Slavica Pragensia VII,
1965, s. 13 – 27.
JEDLIČKA, Alois: Spisovný jazyk v současné komunikaci. Praha: Univerzita Karlova, 1978. 228 s.
JEDLIČKA, Alois (1969a): Univerbizace a multiverbizace v pojmenovacích strukturách. In:
Slavica Pragensia XI, 1969, s. 93 – 101.
JEDLIČKA, Alois (1969b): Vývojová dynamika současné spisovné češtiny. In: Naše řeč, 1969,
roč. 52, č. 2 – 3, s. 79 – 94.
KAČALA, Ján: Sémantika a tvorenie slovies typu znevýhodniť a znevýhodnieť. In: Slovenská
reč, 1981, roč. 46, č. 1, s. 18 – 28.
KAČALA, Ján: Ústrojnosť slovenskej väzby hrať na husliach. In: Kultúra slova, 1990, roč. 24,
č. 1, s. 17 – 25.
KARLÍK, Petr – NEKULA, Marek – PLESKALOVÁ, Jana (eds.): Encyklopedický slovník češtiny
(ESČ). Praha: Nakladatelství Lidové noviny 2002. 604 s.
KESSELOVÁ, Jana: Lexikálne neologizmy v literatúre science-fiction. In: Slovenská reč, 1988,
roč. 53, č. 2, s. 93 – 99.
KIŠOVÁ, Jana: Lexikálne inovácie ako odraz kultúry etnika (III). In: Varia XVII. Zborník mate-
riálov zo XVII. kolokvia mladých jazykovedcov (Liptovská Osada – Škutovky 7. – 9. 11. 2007).
Ed. V. Kováčová. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku – Filozofická fakulta, Sloven-
ská jazykovedná spoločnosť pri SAV v Bratislave 2010. s. 230 – 238.
KIŠOVÁ, Jana: Model triedenia neologizmov. In: Varia XVI. Zborník materiálov zo XVI. ko-
lokvia mladých jazykovedcov (Častá-Papiernička 8. – 10. 11. 2006). Ed. G. Múcsková. Bratisla-
va: Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV – JÚĽŠ SAV 2009. s. 268 – 280.
KLINCKOVÁ, Jana: Jazyková kreativita, komunikačná kompetencia a jazykový systém. In:
Studia Academica Slovaca, 1996, roč. 25, s. 106 – 113.
KLINCKOVÁ, Jana: Profesionalizmy ako špecifická vrstva lexikálnych prostriedkov. In: Slo-
venská reč, 1990, roč. 55, č. 6, s. 327 – 334.
KOLÁŘOVÁ, Ivana: Univerbizace. In: Kapitoly z české gramatiky. Ed. F. Štícha. Praha: Aca-
demia 2011. s. 273 – 410.
KOPINA, Ján: O nových prvkoch v slovnej zásobe. In: Kultúra slova, 1991, roč. 25, č. 7, s. 255
– 256.
Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala – M. Pisárčiková – M. Považaj. 4. dopl. a
upr. vyd. Bratislava: Veda 2003. 985 s.
KRŠKO, Jaromír: Polyonymia chotárnych názvov Muránskej doliny. In: Slovenská reč, 1996,
roč. 61, č. 3. s. 136 – 141.
KUČEROVÁ, Eleonóra (1973a): Univerbizácia odvodzovaním dvojslovných pomenovaní
v ruštine. In: Československá rusistika, 1973, roč. 18, č. 3, s. 109 – 113.
KUČEROVÁ, Eleonóra (1973b): Univerbizácia substantivizáciou dvojslovných pomenovaní
mužských osôb. In: Slavica Slovaca, 1973, roč. 8, č. 1, s. 3 – 14.
KUČEROVÁ, Eleonóra: Univerbizácia substantivizáciou dvojslovných pomenovaní v ruštine.
In: Ruštinár, 1975, roč. 9, s. 283 – 287.
KUČEROVÁ, Eleonóra: Z problematiky univerbizácie substantivizáciou. Podstatné mená so
ženským gramatickým rodom. In: Slavica Slovaca, 1974, roč. 9, č. 1, s. 23 – 34.
KUCHAR, Rudolf: Dobropisovať. In: Kultúra slova, 1969, roč. 3, č. 7, s. 256.

KUCHAŘ, Jaroslav – ROUDNÝ, Miroslav: České odborné názvosloví v uplynulém dvacetiletí.
In: Naše řeč, 1965, roč. 48, č. 3, s. 133 – 144.
KUCHAŘ, Jaroslav: Tři poznámky k referátu prof. Isačenka z hlediska obecné náuky o tvoření
slov. In: K historickosrovnávacímu studiu slovanských jazyků. Red. J. Bělič a kol. Praha: SPN 1958,
s. 184 – 185.
KUCHAŘ, Jaroslav: Základní rysy struktur pojmenování. In: Slovo a slovesnost, 1963, roč. 24,
č. 2, s. 105 – 114.
LIPTÁKOVÁ, Ľudmila: Komunikačno-pragmatická dimenzia okazionalizmov v hovorených
prejavoch. In: Slovenská reč, 1998, roč. 63, č. 1, s. 30 – 38.
LIPTÁKOVÁ, Ľudmila: Okazionalizmy v hovorenej slovenčine. Prešov: Náuka 2000. 145 s.
MAJTÁN, Milan: Z problematiky predložkových zemepisných názvov. In: Jazykovedný časo-
pis, 1971, roč. 22, č. 1, s. 41 – 48.
MARSINOVÁ, Marta: Povidne, nie „po vidne“. In: Slovenská reč, 1971, roč. 36, č. 5, s. 334 – 335.
MARTINCOVÁ, Olga: Derivativnost u nových víceslovných pojmenováni. In: Človek a jeho
jazyk. 1. Jazyk ako fenomén kultúry. Na počesť profesora Jána Horeckého. Ed. K. Buzássyová.
MARTINCOVÁ, Olga: Multi-word expressions and univerbation in Slavonic. In: Word-
Formation. An International Handbook of the Languages of Europe. Eds: Müller, Peter O. ─
Ohnheiser, Ingeborg ─ Olsen, Susan ─ Rainer, Franz. De Gruyter Mouton 2015, s. 742 ─ 756.
MARTINCOVÁ, Olga: Problematika neologismů v současné spisovné češtině. Praha: Univer-
zita Karlova 1983. 160 s.
MARTONOVÁ, Marta: Viacslovné termíny a frazeologizmy. In: Kultúra slova, 1976, roč. 10,
č. 8, s. 266 – 269.
MASÁR, Ivan: Ako pomenúvame v slovenčine. Bratislava: SJS pri SAV – JÚĽŠ SAV 2000. 63 s.
MASÁR, Ivan: Iba zlyhania reklamných textárov v pomenúvaní? In: Kultúra slova, 1999, roč.
33, č. 4, s. 200 – 204.
MASÁR, Ivan: Jednoslovné termíny a univerbizácia v odbornej terminológii. In: Kultúra slo-
va, 1990, roč. 24, č. 8, s. 269 – 273.
MASÁR, Ivan: Limitár – kto je to? In: Kultúra slova, 2002, roč. 36, č. 2, s. s. 30 – 31.
MASÁR, Ivan: Neutrál, na neutráli či v neutráli. In: Kultúra slova, 1977, roč. 11, č. 8, s. 283 – 284.
MASÁR, Ivan: Niektoré črty jazyka a štýlu športovej publicistiky. In: Kultúra slova, 1981, roč.
15, č. 3, s. 69 – 79.
MASÁR, Ivan: Niektoré dynamické črty zoologickej a botanickej nomenklatúry. In: Kultúra
slova, 1985, roč. 19, č. 9, s. 289 – 294.
MASÁR, Ivan: Primárky – primárne voľby. In: Kultúra slova, 1988, roč. 22, č. 8, s. 288.
MASÁR, Ivan: Vlastnosti termínu (Derivatívnosť a ďalšie vlastnosti). In: Kultúra slova, 1989,
roč. 23, č. 9, s. 294 – 299.
MISLOVIČOVÁ, Sibyla: Osobitosti jazyka športových redaktorov. In: Varia II. Materiály z II.
kolokvia mladých jazykovedcov (Modra-Piesok 26.-27. októbra 1992). Ed. M Nábělková –
P. Odaloš. Bratislava – Banská Bystrica: Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV – Pedago-
gická fakulta UMB 1993. s. 96 – 102.
MISTRÍK, Jozef a kol. (red.): Encyklopédia jazykovedy (EJ). Bratislava: Obzor 1993. 515 s.
MISTRÍK, Jozef: Univerbizácia. In: Pyramída – encyklopedický časopis moderného človeka,
1986, roč. XV, č. 180, s. 5747.
MITTER, Patrik: Nová slova v češtině 2 – zrkadlo českej slovnej zásoby na prelome storočí.
In: Slovenská reč, 2006, roč. 71, č. 3, s. 161 – 170.
MLACEK, Jozef: K princípom vzniku a uplatňovania frazeológie. In: Princípy stavby, vývinu
a fungovania slovenčiny. J. Dolník a kol. Bratislava: Filozofická fakulta Univerzity Komenského
1999. s. 111 – 143.
MLACEK, Jozef: Slovenská frazeológia. Bratislava: SPN 1984. 159 s.
MLACEK, Jozef: Z terminologických a štylistických otázok športových textov. In: Kultúra slo-
va, 1981, roč. 15, č. 10, s. 333 – 339.
ODALOŠ, Pavol: Poznámky o argote odsúdených. In: Slovenská reč, 1992, roč. 57, č. 5,
s. 289 – 297.
ODALOŠ, Pavol: Sociolekt mladých ľudí v Banskej Bystrici. In: Sociolingvistika a areálová lin-
gvistika. Sociolinguistica Slovaca 2. Ed. S. Ondrejovič. Bratislava: Veda 1996. s. 64 – 81.
ODALOŠ, Pavol: Sociolingvistický pohľad na spätosť sociálnej roly a komunikačného zapo-
jenia v rámci basketbalového zápasu. In: Varia II. Materiály z II. kolokvia mladých jazykovedcov
(Modra-Piesok 26.-27. októbra 1992). Ed. M Nábělková, P. Odaloš. Bratislava – Banská Bystri-
ca: Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV, Pedagogická fakulta UMB 1993, s. 90 – 96.
OKÁLOVÁ, Kvetoslava: Opisnosť a úspornosť v dopravnej terminológii. In: Kultúra slova,
1988, roč. 22, č. 10, s. 334 – 338.
xikografický, lexikologický a komparatívny výskum). Koncepcia projektu. In: Slovenská reč,
2012, roč. 77, č. 5 – 6, s. 259 – 274.
OLOŠTIAK, Martin – IVANOVÁ, Martina: Kapitoly z lexikológie (Lexikálna syntagmatika
a viacslovné pomenovania). Prešov: FF PU v Prešove 2013. 250 s.
OLOŠTIAK, Martin: Onomaziologická štruktúra lexikálnych jednotiek. In: Od morfém ku
komplexným slovám a ich paradigmám. Výraz, význam, funkcia. Eds. M. Ološtiak – L. Sisák.
Prešov: FF PU v Prešove 2013, s. 9 – 89.
OLOŠTIAK, Martin: Aspekty teórie lexikálnej motivácie. Prešov: FF PU 2011. 339 s.
OLOŠTIAK, Martin (2009a): K triedeniu viacslovných pomenovaní. In: Slovakistický zborník
5. Red. M. Týr. Nový Sad: Slovakistická vojvodinská spoločnosť 2009. s. 25 – 39.
OLOŠTIAK, Martin: O syntaktickej motivácii lexikálnych jednotiek. In: Slovenská reč, 2010,
roč. 75, č. 1, s. 10 – 28.
OLOŠTIAK, Martin: Obohacovanie lexikálnej zásoby z pohľadu teórie lexikálnej motivácie In:
Varia XIV. Zborník materiálov zo XIV. kolokvia mladých jazykovedcov (Nitra – Šintava 8. – 10.
12. 2004). Ed. M. Olšiak. Bratislava: Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV – Katedra sloven-
ského jazyka FF UKF v Nitre 2006. s. 184 – 189.
OLOŠTIAK, Martin (2009b): Spolupráca slovotvornej motivácie s inými typmi lexikálnej mo-
tivácie. In: Jazykovedný časopis, 2009, roč. 60, č. 1, s. 13 – 34.
ONDREJOVIČ, Slavomír: O multiverbizačných procesoch v spisovnej slovenčine. In: Sloven-
ská reč, 1988, roč. 53, č. 6, s. 337 – 348.
ONDRUS, Pavel: Slovenská lexikológia 2. Bratislava: SPN 1972. 95 s.
ONDRUŠ, Šimon: Meno rieky Hornád je slovansko-slovenské. In: Slovenská reč, 1986, roč.
51, č. 4. s. 234 – 240.
ONDRUŠ, Šimon: Pri prameni slova guľáš. In: Kultúra slova, 1985, roč. 19, č. 10, s. 329 – 332.
OPAVSKÁ, Zdeňka: Univerbizace a multiverbizace ve slovníku neologismů (k neografickému

zachycení dvou dynamických procesů). In: Lexicographica ’99. Zborník na počesť Kláry Buzássyo-
vej. Ed. S. Ondrejovič – M. Považaj. Bratislava: Veda – Vydavateľstvo SAV 2001, s. 146 – 151.
ORAVEC, Ján: Morfológia spisovnej slovenčiny. In: Kultúra slova, 1973, roč. 7, č. 5, s. 132 – 138.
ORAVEC, Peter: Slovník slangu a hovorovej slovenčiny. Praha: Maxdorf 2014. 328 s.
ORGOŇOVÁ, Oľga: Slovotvorná adaptácia galicizmov v slovenčine. In: Slovenská reč, 1997,
roč. 62, č. 3, s. 150 – 160.
PALKOVÁ, Lenka: K diferenciácii neutrálnych viacslovných pomenovaní a voľných synta-
giem. In: Jazyk je zázračný organizmus... Metamorfózy jazyka a jazykovedy. Zborník príspevkov
venovaných prof. PhDr. Ivorovi Ripkovi, DrSc., emer. prof. PU, pri príležitosti jeho životného
jubilea. Eds. M. Imrichová – J. Kesselová. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity
v Prešove 2013. s. 148 – 160.
PALKOVÁ, Lenka: Univerbáty ako prostriedky jazykovej ekonómie (komparácia trunkačných
a redukčných procesov v slovotvorných univerbátoch a klasických slovotvorne motivovaných
slovách). In: 10. študentská vedecká a umelecká konferencia. Zborník príspevkov. Ed. M. Ološ-
tiak. Prešov: PU v Prešove 2015, s. 322 – 333.
PALKOVÁ, Lenka: Morfonologické aspekty slovotvornej motivácie. In: Ološtiak, M. (ed.):
Kvalitatívne a kvantitatívne aspekty tvorenia slov v slovenčine. Prešov: Filozofická fakulta Pre-
šovskej univerzity v Prešove 2015. V tlači.
PAULINY, Eugen – RUŽIČKA, Jozef – ŠTOLC, Jozef: Slovenská gramatika. 5. vyd., Bratislava:
SNP 1968. 583 s.
PAULINY, Eugen: Slovenská gramatika (Opis jazykového systému). Bratislava: SPN 1981. 323 s.
PAVLOVIČ, Jozef: Lexikológia slovenského jazyka. Kompendium náuky o slovnej zásobe.
Trnava: PF TU 2012. 82 s. [cit. 2014-04-21]. Dostupné na internete: <http://pdf.truni.sk/
download?e-skripta/lexikologia.pdf>.
PECIAR, Štefan: Hovorový štýl v slovenskej a českej jazykovej situácii. In: Studia Aca-
demica Slovaca. 10. Prednášky XVII. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red.
Š. Ondruš. Bratislava, Alfa 1981, s. 347 – 368.
PEKAROVIČOVÁ, Jana: K didaktike odbornej komunikácie. In: Studia Academica Slovaca,
2001, roč. 30, s. 164 – 175.
POVAŽAJ, Matej: Vývin v štýlovej hodnote pomenovaní osôb z oblasti športu. In: Kultúra
slova, 1986, roč. 20, č. 7, s. 230 – 237.
PROŠEK, Martin: O jednom typu univerbizovaných pojmenování míst na -ák. In: Naše řeč,
2005, roč. 88, č. 2, s. 57 – 67.
PUCI, Ján: O jednej osobitosti v publicistickom štýle. In: Kultúra slova, 1979, roč. 13, č. 6,
s. 205 – 209.
RÍSOVÁ, Eva: Generálkovať. In: Kultúra slova, 1978, roč. 12, č. 5, s. 189 – 190.
RÍSOVÁ, Eva: Názvy výrobkov a ich motivácia. In: Kultúra slova, 1984, roč. 18, č. 6, s. 206 – 214.
RÍSOVÁ, Eva: Opušťák – priepustka. In: Kultúra slova, 1983, roč. 17, č. 2, s. 63 – 64.
RUŽIČKA, Jozef (red.): Morfológia slovenského jazyka. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej
akadémie vied 1966. 896 s.
SABOL, Filip: Univerbizácia daktorých dvojslovných výrazov cez prizmu Krátkeho slovníka
slovenského jazyka. In: Slovenská reč, 1995, roč. 60, č. 5 – 6, s. 309 – 313.
SLANČOVÁ, Daniela – SOKOLOVÁ, Miloslava: HORECKÝ, J. – BUZÁSSYOVÁ, K. – BOSÁK, J. a
kol.: Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny. Bratislava, Veda 1989. 429 s. (recenzia). In:
SLANČOVÁ, Daniela – SOKOLOVÁ, Miloslava: Návrat k varietám hovorenej podoby slovenčiny

na východnom Slovensku po pätnástich rokoch. In: Vidy jazyka a jazykovedy. Na počesť Miloslavy
Sokolovej. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove 2011. s. 341 – 357.
SLANČOVÁ, Daniela: Praktická štylistika. Prešov: FF UPJŠ 1994. 180 s.
SLOVNÍK CUDZÍCH SLOV (AKADEMICKÝ). 2., doplnené a prepracované vyd. Ed. Ľ. Balážová –
J. Bosák. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá 2005. 1054 s.
SLOVNÍK SLOVENSKÉHO JAZYKA. I – VI. Red. Š. Peciar. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1959 –
1968.
SOCHOVÁ, Zdeňka: K slovotvorné a stylové charakteristice mluveného jazyka. (O jednom
typu univerbizovaných pojmenování). In: Naše řeč, 1966, roč. 49, č. 2, s. 81 – 87.
SOJDA, Syłwia: Procesy uniwerbizacyjne w języku słowackim i polskim. Katowice: Wydaw-
nictwo Uniwersytetu Śląskiego, Wydawnictwo Gnome, 2011. 160 s.
SOKOLOVÁ, Miloslava – IVANOVÁ, Martina – VUŽŇÁKOVÁ, Katarína: Prínos Slovníka koreňo-
vých morfém k charakteristike kompozít. In: Jazykovedný časopis, 2005, roč. 56, č. 2, s. 99 – 126.
SOKOLOVÁ, Miloslava – IVANOVÁ, Martina: Vzťah morfematickej a derivačnej štruktúry
v Slovníku koreňových morfém slovenčiny. In: Gramatika a korpus 2012 = Grammar & Corpora
2012 [elektronický zdroj]: sborník příspěvků ze stejnomenné konference 28.-30.11.2012. Hra-
dec Králové: Gaudeamus, 2013.
SOKOLOVÁ, Miloslava – OLOŠTIAK, Martin – IVANOVÁ, Martina: Slovník koreňových mor-
fém slovenčiny. 3. upravené a doplnené vyd. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity
2012. 692 s.
SOKOLOVÁ, Miloslava ─ JAROŠOVÁ, Alexandra: Kvantitatívne alternácie v lexémach so su-
fixmi -ár, -áreň. In: Slovenská reč, 2008, roč. 73, č. 4, s. 193 ─ 211.
SOKOLOVÁ, Miloslava: Alternácie v spisovnej slovenčine. In: Človek a jeho jazyk. 1. Jazyk
ako fenomén kultúry. Ed. K. Buzássyová. Bratislava: Veda 2000. s. 417 – 444.
SOKOLOVÁ, Miloslava: Nový deklinačný systém slovenských substantív. Prešov: FF PU
2007. 338 s.
SOKOLOVÁ, Miloslava: Teoretické zásady morfematického spracovania slovenčiny. In: SO-
KOLOVÁ, Miloslava – MOŠKO, Gustáv – ŠIMON, František – BENKO, Vladimír: Morfematický
slovník slovenčiny. Prešov: Náuka 1999. s. 9 – 53.
STRAKOVÁ, Vlasta: Substantivní derivace (v ruštině a češtině). Praha: Academia 1973. 132 s.
SVOBODOVÁ, Diana: Průvodce českou slovní zásobou. Odry: Vade Mecum Bohemiae 2006.
124 s.
ŠIKRA, Juraj: Vojenský slang. In: Slovenská reč, 1983, roč. 48, č. 4, s. 207 – 215.
ŠKAPINCOVÁ, Alena: Neformál — neformáli. In: Slovenská reč, 1990, roč. 55, č. 4. s. 254 – 255.
ŠOKOVÁ, Soňa: Slangové a hovorové názvy niektorých objektov a lokalít v Bratislave. In:
UHLÁR, Vlado: Príspevok k dejinám slovnej zásoby slovenčiny: špan, župan, pán, kmeť. In:
UHLÁR, Vlado: Rieky a potoky povodia Nitry. In: Kultúra slova, 1983, roč. 17, č. 4, s. 97 – 103.
UHLÁR, Vlado: Tvrdošín, Tvrdošínčania (Tvrdošania). In: Kultúra slova, 1973, roč. 7, č. 4,
s. 107 – 111.
VUŽŇÁKOVÁ, Katarína: Problémy lexikografického zachytenia slovotvorného systému slo-
venčiny. Prešov: PU v Prešove 2006. 163 s. [cit. 2014-04-21]. Dostupné na internete:
<http://www.pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/Vuznakova1>
WACHTARCZYKOVÁ, Jana: Spoločenské pozadie fungovania termínov klikať, klikanie. In:
VII.
A RELAČNOSŤ SYNTAKTICKEJ MOTIVÁCIE
Martin Ološtiak – Miroslava Gavurová – Martina Ivanová – Peter Karpinský –

Lucia Gianitsová-Ološtiaková – Soňa Rešovská
1 Paradigmatická motivácia .......................................................................................... 360

1.1 Onomaziologicko-lexikálna paradigma ...................................................................... 361
1.2 Synonymická paradigma ............................................................................................ 362
1.2.1 Synonymia a variantnosť .................................................................................... 362
1.2.2 Synonymia na úrovni viacslovné pomenovanie – jednoslovné pomenovanie ... 363
1.2.2.1 Motivačná synonymia ................................................................................. 363
1.2.2.2 Nemotivačná synonymia ............................................................................. 363
1.2.3 Synonymia na úrovni viacslovné pomenovanie – viacslovné pomenovanie ...... 363
1.2.4 Obmedzenia synonymie ..................................................................................... 365
1.3 Antonymická paradigma ............................................................................................ 365
1.4 Hyperonymicko-hyponymická paradigma ................................................................. 366
1.4.1 Jednoslovné pomenovanie – viacslovné pomenovanie ..................................... 366
1.4.2 Viacslovné pomenovanie – viacslovné pomenovanie ........................................ 366
1.5 Paronymická paradigma ............................................................................................ 366
1.6 Homonymická paradigma .......................................................................................... 368
1.6.1 Medzisystémová homonymia ............................................................................. 368
1.6.2 Extrasystémová homonymia .............................................................................. 368
2 Slovotvorná motivácia................................................................................................. 369
2.1 Motivačná determinácia ............................................................................................ 369
2.1.1 Univerbizačná slovotvorba ................................................................................. 369
2.1.2 Neuniverbizačná slovotvorba ............................................................................. 370
2.1.2.1 Neutrálne VP a terminologické VP vo funkcii slovotvorného motivantu .... 370
2.1.2.2 Onymické VP vo funkcii slovotvorného motivantu ..................................... 370
2.1.2.3 Frazeologické VP vo funkcii slovotvorného motivantu ............................... 374
2.2 Motivačná kooperácia ............................................................................................... 375
2.2.1 Motivačná kooperácia na úrovni VP – VP ........................................................... 375
2.2.2 Motivačná kooperácia na úrovni JP – VP (multiverbizačné procesy) ................. 377
2.3 Juxtapozícia ako kompozičný slovotvorný postup ..................................................... 378
3 Abreviačná motivácia .................................................................................................. 379
3.1 Abreviačná univerbizácia ........................................................................................... 379
3.2 Abreviačné syntagmy ................................................................................................. 380
3.2.1 Tautologické syntagmy ....................................................................................... 380
3.2.1.1 Funkcie tautologických syntagiem .............................................................. 381
3.2.2 Abreviačné viacslovné pomenovania ................................................................. 383
3.2.2.1 Funkcie abreviačných viacslovných pomenovaní ........................................ 384
3.2.3 Semitautologické syntagmy ................................................................................ 386
3.2.4 Explikatívne syntagmy ........................................................................................ 387
3.2.5 Skratkové vlastné mená ..................................................................................... 388
3.2.6 Abreviačné frazémy ............................................................................................ 389
3.2.6.1 Autoreferenčné abreviačné frazémy .......................................................... 390
VIACSLOVNÉ POMENOVANIA A RELAČNOSŤ SYNTAKTICKEJ MOTIVÁCIE 359
4 Teritoriálna motivácia ................................................................................................. 390

4.1 Úvodné poznámky ..................................................................................................... 390
4.2 Viacslovné pomenovania v nárečiach ........................................................................ 392
5 Temporálna motivácia ................................................................................................ 401
5.1 Úvodné poznámky ..................................................................................................... 401
5.2 Antikvarizmy .............................................................................................................. 402
5.2.1 Výskum viacslovných pomenovaní v historických textoch ................................. 402
5.2.2 Viacslovné pomenovania v dvoch historických textoch ..................................... 411
5.3 Neologizmy ................................................................................................................ 418
5.3.1 Viacslovné neologizmy podľa funkčného určenia .............................................. 419
5.3.2 Viacslovné neologizmy podľa významového členenia........................................ 419
5.3.3 Viacslovné neologizmy podľa konštrukčného členenia ...................................... 420
6 Ďalšie typy motivácie .................................................................................................. 421
6.1 Sémantická motivácia ................................................................................................ 421
6.1.1 Viacslovné pomenovania a derivačná polysémia ............................................... 421
6.1.2 Sémantická transponovanosť a lexikalizácia ...................................................... 422
6.2 Morfologická motivácia ............................................................................................. 422
6.2.1 Morfologicky motivovaná lexéma ako komponent viacslovného pomenovania ... 423
6.2.2 Nominácia VP o VP na báze morfologickej motivácie ...................................... 423
6.2.3 Lexikalizácia syntaktických konštrukcií ............................................................... 423
6.3 Frazeologická motivácia ............................................................................................. 424
6.4 Onymická motivácia ................................................................................................... 425
6.4.1 Antroponymá...................................................................................................... 426
6.4.2 Toponymá ........................................................................................................... 426
6.4.3 Chrématonymá ................................................................................................... 427
6.5 Interlingválna motivácia............................................................................................. 427
6.6 Expresívna motivácia ................................................................................................. 430
6.7 Registrová motivácia .................................................................................................. 431
6.8 Terminologická motivácia .......................................................................................... 432
6.8.1 Syntaktická motivácia a podstata odborného termínu ...................................... 433
6.8.2 Zastúpenie viacslovných termínov ..................................................................... 435
6.9 Sociolektická motivácia .............................................................................................. 436
6.10 Individualizačná motivácia ....................................................................................... 436
7 Zhrnutie....................................................................................................................... 437
Bibliografia .................................................................................................................... 440
Cieľom tejto sekcie je analýza viacslovných pomenovaní na báze konceptu motivačnej

relačnosti (porov. sekciu III., kap. 2.4). Motivačná relačnosť je vyjadrením skutočnosti, že
jednotlivé typy motivácie prichádzajú vzájomne do rozličných kontaktov. V centre záujmu
sú prejavy motivačnej kooperácie syntaktickej motivácie s inými motivačnými typmi. Mo-
tivačnú determináciu a inkompatibilitu si všímame okrajovo. V samostatných kapitolách sa
venujeme vzťahu syntaktickej motivácie s týmito motivačnými typmi: paradigmatická
motivácia (kap. 1), slovotvorná motivácia (kap. 2), abreviačná motivácia (kap. 3), terito-
riálna motivácia (kap. 4) a temporálna motivácia (kap. 5). Vzťah k ďalším typom motivácie
v stručnejšej podobe charakterizujeme v kapitole 6.
1 Paradigmatická motivácia
Paradigmatická motivácia je prejavom zapojenia lexém do interlexematických vzťahov,

na základe čoho vznikajú rozličné lexikálne paradigmy – onomaziologicko-lexikálna para-
digma (pojmové pole), synonymická paradigma, antonymická paradigma, homonymická
paradigma, hyperonymicko-hyponymická paradigma, slovotvorná paradigma a i. (porov.
Furdík, 2008). VP vstupujú do paradigmatických vzťahov, ktoré sa nie vždy kryjú
s paradigmatickými vzťahmi ich komponentov vo funkcii samostatných lexém. Vyplýva to
najmä zo sémantickej transpozície, ku ktorej dochádza pri lexikalizácii slovného spojenia.
Pri viacslovných pomenovaniach ako konštrukčne komplexných lexikálnych jednotkách
analyzujeme prejavy lexikálnej paradigmatiky na viacerých úrovniach, ktoré sa vzájomne
rozličným spôsobom ovplyvňujú:
1) interlexematická úroveň (lexéma – lexéma, t. j. vzájomné vzťahy medzi lexikálnymi
jednotkami):
a) viacslovné pomenovanie – viacslovné pomenovanie;
aa) homosystémová úroveň (vzťahy v rámci typu VP podľa funkčného určenia, napr.
neutrálne VP – neutrálne VP);
ab) heterosystémová úroveň (vzťahy medzi typmi VP podľa funkčného určenia, napr.
neutrálne VP – frazeologické VP);
b) viacslovné pomenovanie – jednoslovné pomenovanie;
2) extralexematická úroveň (vzťah lexéma – nelexéma, t. j. vzťahy medzi VP ako lexiká-
nymi jednotkami a voľnými syntagmami).
Zvlášť stojí intralexematická úroveň, t. j. úroveň komponentov VP. Je pritom prirodze-
né, že lexikalizáciou sa pri VP konštituujú modifikované alebo iné paradigmatické vzťahy,
než majú ich komponenty vo funkcii samostatných lexém. Aj to je dôkaz o emancipácii VP.
V nasledujúcom texte si všimneme zapájanie VP do týchto paradigmatických vzťahov:
onomaziologicko-lexikálna paradigma (1.1), synonymická paradigma (1.2), antonymická
paradigma (1.3), hyperonymicko-hyponymická paradigma (1.4), paronymická paradigma
(1.5), homonymická paradigma (1.6). Slovotvorne podmienené lexikálne paradigmy analy-
zujeme v kap. 2.
1.1 Onomaziologicko-lexikálna paradigma

Onomaziologicko-lexikálna paradigma (ďalej aj OLP) je zoskupenie lexém, resp. lexií,
ktoré sa vzťahujú na spoločný pojem a odlišujú sa špecifickými komponentmi (Dolník,
2003, s. 87). OLP môžu byť rozlične rozsiahle a rozlične štruktúrované, resp. hierarchizo-
vané, napr. „doprava“ (železničná – letecká – cestná – vodná), „školstvo“ (regionálne –
vysoké), „potraviny“, „nápoje“, „politika“, „pracovné náradie“, „domácnosť“, „výpočtová
technika“.
Viacslovné pomenovania sú súčasťou OLP spolu s jednoslovnými pomenovaniami, ako
aj s inými viacslovnými pomenovaniami. V ďalšom výklade sa zameriame na to, ako sa VP
spolupodieľajú na konštituovaní a fungovaní OLP s inými VP.
Štrukturácia onomaziologicko-lexikálnych paradigiem VP nie je úplne závislá od štruk-
turácie paradigiem JP. Napríklad mikroparadigma názvov ročných období pozostáva zo
štyroch substantív, od ktorých sú na prvom stupni utvorené okrem iných pomenovaní aj
adjektíva: jar → jarný, leto → letný, jeseň → jesenný, zima → zimný; VP zimný čas – letný
čas. Význam týchto lexém nie je „obdobie od 21. 12. do 20. 3.“, resp. „obdobie od 21. 6.
do 22. 9.“, príslušné významy pokrývajú časové obdobie celého roka,1 ktoré sa nekryje
s ročnými obdobiami, preto sa nevytvorila komunikačná potreba a lexémy *jarný čas,
*jesenný čas nevznikli.
Zo sémantickej transponovanosti a ustálenosti vyplýva aj lakúnovitosť v porovnaní
s paradigmatickými vzťahmi komponentov VP: čierny – biely :: čierna skrinka – *biela
skrinka, biela krvinka – červená krvinka – *čierna krvinka, spodný – vrchný :: spodná bieli-
zeň – *vrchná bielizeň, dohoda – dohovor, práca – robota :: dohoda o vykonaní práce –
*dohovor o vykonaní roboty – *dohoda o vykonaní roboty, *dohovor o vykonaní práce.
Neutrálne VP sú často determinologizované, preto vytvárajú OLP, ktoré sú istým refle-
xom systematickosti vedeckého poznania: napr. hrubé črevo – tenké črevo – slepé črevo,
párne číslo – nepárne číslo, rodné/krstné meno – rodné priezvisko, trvalý príkaz – jednora-
zový príkaz, priečna zlomenina – otvorená zlomenina – trieštivá zlomenina – čiastočná
zlomenina, tenké črevo – hrubé črevo, čierna káva – biela káva, tráviaca sústava – dýcha-
cia sústava – obehová sústava – oporná a pohybová sústava – nervová sústava – rozmno-
žovacia sústava, horné dýchacie cesty – dolné dýchacie cesty.
Uvádzame aj príklady na možnú štrukturáciu VP s komponentom jazyk z pohľadu použí-
vateľa jazyka: pomenovania konkrétnych jazykov (napr. albánsky jazyk, anglický jazyk,
arabský jazyk, aramejský jazyk, baskický jazyk, bieloruský jazyk, bulharský jazyk, český jazyk,
čínsky jazyk, dánsky jazyk, egyptský jazyk, etruský jazyk, fínsky jazyk, francúzsky jazyk, grécky
jazyk, hebrejský jazyk, holandský jazyk, chorvátsky jazyk, indonézsky jazyk, írsky jazyk, japon-
ský jazyk, kaukazský jazyk, kórejský jazyk, latinský jazyk, lotyšský jazyk, maďarský jazyk,
macedónsky jazyk, nemecký jazyk, nórsky jazyk, perzský jazyk, poľský jazyk, portugalský
jazyk, rómsky jazyk, rumunský jazyk, ruský, jazyk, slovenský jazyk, slovinský jazyk, srbský
jazyk, starosloviensky jazyk, španielsky jazyk, švédsky jazyk, taliansky jazyk, turecký jazyk,
ukrajinský jazyk); pomenovania podľa jazykových typológií (napr. indoeurópsky jazyk, ger-
mánsky jazyk, románsky jazyk, slovanský jazyk, klasický jazyk, flektívny jazyk, aglutinačný
jazyk, introflektívny jazyk, kentumový jazyk, satemový jazyk); pomenovania podľa oblastí,
1
Zmena letného času na zimný pozostáva v časovom posune o jednu hodinu. K tomuto posunu
dochádza na konci marca, resp. na konci októbra.
registrov, komunikačného kanála (napr. básnický jazyk, bohoslužobný jazyk, liturgický jazyk,
odborný jazyk, hovorový jazyk, hovorený jazyk); podľa jazykových kontaktov, stratifikácie,
temporálnych, legislatívnych, geopolitických, historických a iných kritérií (napr. východis-
kový jazyk, sprostredkujúci jazyk, preberajúci jazyk, cieľový jazyk, materinský jazyk, rodný
jazyk, domáci jazyk, cudzí jazyk, národný jazyk, spisovný jazyk, súčasný spisovný jazyk, úrad-
ný jazyk, československý jazyk, svetový jazyk, štátny jazyk, rokovací jazyk, prirodzený jazyk,
umelý jazyk, mŕtvy jazyk, živý jazyk, vyučovací jazyk).
Pravda, paradigmatické vzťahy VP mimo terminologických sústav sú voľnejšie, napr.
NVP nákladné auto s pomerne vágnym významom a definovaný odborný termín nákladný
automobil (Jarošová, 2000b, s. 486 – 487): nákladné auto – osobné auto – kombi – dodáv-
ka – pikap – kamión; nákladný automobil – valník – skriňový automobil – sklápačkový
automobil – cestný ťahač.
1.2 Synonymická paradigma
1.2.1 Synonymia a variantnosť

Podobne ako frazeológia riešila otázku vzťahu lexikálnej variantnosti frazém a frazeo-
logickej synonymie (Mlacek, 1979, 2007), pri analýze statusu synonymie nefrazeologických
VP si možno položiť analogickú otázku, týkajúcu sa jej vzťahu k variantnosti. Za varianty
pokladáme viaceré podoby jedného viacslovného pomenovania, ktoré sa vzájomne líšia
pravopisne, slovotvorne, morfologicky alebo syntakticky, pričom si zachovávajú rovnaký
význam. Podľa toho rozlišujeme tieto typy variantov:
1) Ortografické varianty. VP s ortograficky odlišnými komponentmi (najčastejšie ide
o zdomácňovanie cudzojazyčných komponentov, písanie spojovníkov, veľkých a malých
písmen): napr. lízingová/leasingová spoločnosť, e-mailová/emailová adresa, Švajčiarska/
švajčiarska garda, big beat / big bít, klasický džez/jazz, Homo/homo erectus.
2) Fónicko-ortografické varianty. VP líšiace sa hláskami aj grafémami: napr. čil-
ský/čílsky liadok, kari/karí korenie, segedínsky guláš/guľáš.
3) Slovotvorné varianty. VP s rovnakokoreňovými podradenými komponentmi, napr.
hlúbová/hlúbovitá zelenina, bezpodielové vlastníctvo/spoluvlastníctvo manželov, kolenný/
kolenový kĺb, brzdový/brzdný účinok, tlačiarenská/tlačiarska čerň, snežné/snehové delo,
bunkové/bunečné jadro, kop od brány/bránky.
4) Morfologické varianty. VP líšiace sa v morfologickej charakteristike komponentov:
napr. Morseova/Morseho abeceda, bankový depozit / bankové depozitum.
5) Syntaktické (pozičné) varianty. VP líšiace sa v slovoslede komponentov: gama lúče /
lúče gama, kubický meter / meter kubický, strážny anjel / anjel strážny, bronzová doba /
doba bronzová (porov. koncept syntaktických pozičných variantov frazém, Mlacek, 2007);
6) Fakultatívne varianty. VP s komponentom, ktorý možno vypustiť (fakultatívne kom-
ponenty sa uvádzajú v okrúhlych zátvorkách): napr. druhá (slovesná) osoba, všeobecné
(podstatné) meno, bezplatné darcovstvo (krvi), hydratačný (pleťový) krém, medzimestský
(telefonický) hovor, mletá (červená) paprika (porov. vymedzovanie fakultatívnych kompo-
nentov frazém, Mlacek, 1970, 2007).
Uvedené úrovne sa môžu kombinovať, napríklad:
7) ortograficko-slovotvorné varianty: napr. oidipovský/Oidipov komplex, Dieselov/die-

selový/dízlový motor;
8) syntakticko-slovotvorné varianty: napr. kávový mlynček / mlynček na kávu, platob-
né podmienky / podmienky platby, cirkevné dejiny / dejiny cirkvi, satirické divadlo / divadlo
satiry, kultúrny dom / dom kultúry;
9) ortograficko-syntaktické varianty: napr. Božie/božie kráľovstvo / kráľovstvo Božie/
božie.
Synonymické vzťahy sa uskutočňujú na dvoch úrovniach: viacslovné pomenovanie –

jednoslovné pomenovanie (1.2.2), viacslovné pomenovanie – viacslovné pomenovanie
(1.2.3).
1.2.2 Synonymia na úrovni viacslovné pomenovanie – jednoslovné pomenovanie

1.2.2.1 Motivačná synonymia
Motivačná synonymia je výsledkom procesov univerbizácie alebo mutiverbizácie.
O motivačnej synonymii uvažujeme preto, lebo vzniká ako výsledok procesu motivácie, či
už univerbizačného utvorenia jednoslovného pomenovania redukciou viacslovného po-
menovania (o univerbizácii porov. sekciu VI.), alebo multiverbizačného utvorenia viacslov-
ného pomenovania na báze jednoslovného pomenovania (o multiverbizácii porov. 2.4
v tejto sekcii). V tomto kontexte je podstatný výsledný paradigmatický vzťah synonymie
medzi motivujúcim a motivovaným pomenovaním napr. jednosmerná cesta – jednosmer-
ka, panelová diskusia – panel, plochá dráha – plochá, horská záchranná služba – HZS (uni-
verbizácia), súhlasiť – dať súhlas, podnikatelia – podnikateľské kruhy (multiverbizácia).
1.2.2.2 Nemotivačná synonymia
Pri nemotivačných synonymách ide zväčša o vzťah na úrovni domáce – prevzaté po-
menovanie, ku ktorému sa môžu pridružovať ďalšie diferencie (napr. všeobecnejšie použí-
vaný výraz – úzko odborný výraz, knižnosť – neutrálnosť): krvná doštička – trombocyt,
červená krvinka – erytrocyt, biela krvinka – leukocyt, pokutový kop – penalta, trestné strie-
ľanie – penalta, pekinský človek – sinantropus, vysoká škola – univerzita, párok v rožku –
hotdog, nevyžiadaná pošta – spam, predseda vlády – premiér, stolný tenis – pingpong,
verejný ochranca práv – ombudsman, curriculum vitae – životopis, heavy metal – metal.
1.2.3 Synonymia na úrovni viacslovné pomenovanie – viacslovné pomenovanie

Synonymia na úrovni VP – VP sa môže realizovať jednak medzi štruktúrne identickými
jednotkami, jednak medzi štruktúrne odlišnými pomenovaniami. Pod štruktúrnou strán-
kou máme na mysli syntaktickú výstavbu pomenovaní. Štruktúrne identické jednotky sa
môžu odlišovať všetkými komponentmi (a to na úrovni prevzaté – domáce a domáce –
domáce) alebo jedným komponentom (podradeným alebo nadradeným). Medzi kompo-
nentmi, ktorými sa VP odlišujú, sa môže a nemusí realizovať synonymický vzťah. Do syno-
nymických vzťahov dominantne vstupujú štruktúrne identické jednotky, ktoré sa líšia jed-
ným (a to podradeným) komponentom.
1.2.3.1 Štruktúrne identické
a) VP sa líšia všetkými komponentmi
aa) domáce – prevzaté: človek dnešného typu – homo sapiens sapiens, človek rozumný
– homo sapiens, človek vzpriamený – homo erectus, človek zručný – homo habilis, nean-
dertálsky človek – homo sapiens neanderthalensis, tmavá komora – camera obscura, duch
miesta – genius loci;
ab) domáce – domáce: samostatný nájazd – trestné strieľanie, materinská reč – rodný
jazyk;
b) VP sa líšia jedným komponentom
ba) VP sa líšia podradeným komponentom:
baa) medzi komponentmi sa realizuje vzťah synonymie, najčastejšie ide o vzťah do-
máci – prevzatý komponent: rečnícka figúra – rétorická figúra, zrakový klam – optický
klam, slnečný článok – solárny článok, výživná/výživová hodnota – nutričná hodnota, srd-
covo-cievna choroba – kardiovaskulárna choroba, národopisné múzeum – etnografické
múzeum, svetelná dióda – luminiscenčná dióda, menštruačný cyklus – uterinný cyklus,
východná cirkev – pravoslávna cirkev – ortodoxná cirkev, jadrová vojna – nukleárna vojna,
dažďová voda – zrážková voda, jedálenský vozeň – reštauračný vozeň, webová adresa –
internetová adresa, úzkorozchodná železnica – úzkokoľajná železnica;
bab) medzi komponentmi sa nerealizuje vzťah synonymie: tlačová agentúra – spra-
vodajská agentúra, piesočná/piesková búrka – púštna búrka, tvrdá droga – ťažká droga,
mäkká droga – ľahká droga, čínsky človek – pekinský človek, materinský jazyk – rodný
jazyk, fúkacia harmonika – ústna harmonika, úradné hodiny – stránkové hodiny, zjazdové
lyžovanie – alpské lyžovanie, pápežský nuncius – apoštolský nuncius, smerodajná odchýlka
– štandardná odchýlka, amatérske divadlo – ochotnícke divadlo, prístrojová doska – pa-
lubná doska, hlboký tanier – polievkový tanier, vnútorný trh – domáci trh, Svätá Trojica –
Božia Trojica, nežiaduci účinok – vedľajší účinok, okamžitá výpoveď – hodinová výpoveď,
manželská posteľ – francúzska posteľ, tajná služba – špionážna služba, dedičná štôlňa –
odvodňovacia štôlňa;
bb) VP sa líšia nadradeným komponentom:
bba) medzi komponentmi sa realizuje vzťah synonymie: hracia doba – hrací čas, ma-
terinský jazyk – materinská reč, severná pologuľa – severná hemisféra, chemické WC –
chemická toaleta, lokálna anestéza – lokálne umŕtvenie, horský vodca – horský sprievodca,
pohraničné pásmo – pohraničná oblasť – pohraničná zóna, veľkonočné vajce – veľkonočná
kraslica, pretekárska trať – pretekárska dráha, volebná urna – volebná schránka;
bbb) medzi komponentmi sa nerealizuje vzťah synonymie: harappská civilizácia –
harrapská kultúra, ochranná značka – ochranná známka, technická rastlina – technická
plodina, trojpoľný systém – trojpoľné hospodárstvo, teplota varu – bod varu, rodinné prí-
davky – prídavky na dieťa;
c) VP sa líšia všetkými komponentmi: napr. akrobatický pilot – letecký akrobat.2
1.2.3.2 Štruktúrne odlišné
a) s rovnakým nadradeným komponentom: cela policajného zaistenia – policajná cela,
hrdelný trest – trest smrti, prášok do pečiva – kypriaci prášok, ministerský predseda –
predseda vlády, atmosférický tlak – tlak vzduchu;
b) s odlišným nadradeným komponentom: prime time – hlavný vysielací čas, štátna
poznávacia značka – evidenčné číslo vozidla.
2
V tomto prípade sú však pomenovania onomaziologicky blízke, keďže obsahuje komponenty zviaza-
né slovotvorne (akrobat – akrobatický), ako aj sémanticky (pilot – letecký).
1.2.4 Obmedzenia synonymie

Aj keď veľká časť synoným na úrovni VP – VP sa odlišuje komponentmi, ktoré vstupujú
do synonymických vzťahov, vzhľadom na celkové malé zastúpenie viacslovných synoným3
ide o zanedbateľný počet prípadov. Oveľa častejšie možno pozorovať blokovanie, redukciu
synonymie komponentov (a tým utváranie synonymie medzi VP), pretože utvorením VP sa
zväčša dostatočne uspokojuje komunikačná potreba explicitne stvárniť príslušný pojem:
skúška správnosti – *test správnosti, pás cudnosti – *pás nevinnosti, rozličný tovar –
*rozmanitý tovar, preventívna prehliadka – *ochranná/obranná prehliadka, realizačný tím
– *realizačná skupina, dohoda o vykonaní práce – *dohovor o vykonaní roboty.
1.3 Antonymická paradigma

Antonymické vzťahy sa uvedomujú neutralizovane, v popredí je príslušnosť daných poj-
mov do rovnakého lexikálneho poľa, resp. paradigmy; svoju úlohu zohráva aj terminologický
charakter niektorých jednotiek: jednotné číslo – množné číslo, majstrovský zápas – prípravný
zápas, aktívny fajčiar – pasívny fajčiar, celé korenie – mleté korenie, malý mostík – stredný
mostík – veľký mostík – mamutí mostík, dlhometrážny film – krátkometrážny film, hladká
múka – polohrubá múka – hrubá múka, kyslá kapusta – sladká kapusta, malý krvný obeh –
veľký krvný obeh, predškolský vek – mladší školský vek – starší školský vek, jednokoľajná trať
– dvojkoľajná trať, biela káva – čierna káva, biela technika – čierna technika, biela krvinka –
červená krvinka, vynútená chyba – nevynútená chyba, hlavná cesta – vedľajšia cesta, priama
demokracia – zastupiteľská demokracia, nepriama demokracia, plodný deň – neplodný deň,
prírodné farbivo – umelé farbivo, živý jazyk – mŕtvy jazyk, prirodzený jazyk – umelý jazyk,
občiansky pohreb – cirkevný pohreb, manuálna práca – duševná práca, doslovný preklad –
voľný preklad, ťažký priemysel – ľahký priemysel, dostredivá sila – odstredivá sila, zborový
spev – sólový spev, denné štúdium – externé štúdium, hlavné zamestnanie – vedľajšie za-
mestnanie, priťažujúca okolnosť – poľahčujúca okolnosť, benígny nádor – malígny nádor,
prírodný kaučuk – syntetický kaučuk, prírodné jazero – umelé jazero.
Podobne ako pri synonymii platí, že protikladnosť slov mimo VP automaticky nezna-
mená antonymiu VP, pretože takéto protikladné VP neexistuje: prvá pomoc – *posledná
pomoc, vysoká pec – *nízka pec, dom smútku – *dom radosti, umelá hmota – *prírodná
hmota, nezávislý poslanec – *závislý poslanec, nový román – *starý román, biela krvinka –
*čierna krvinka, spodná bielizeň – *vrchná bielizeň.
3
Z celého heslára do synonymických vzťahov vstupuje asi 5 % jednotiek. Na druhej strane v niekto-
rých skupinách VP sa vyskytuje pomerne vysoká miera synonymie (Kačala, 1993, s. 23), napr. stavebný
objekt – stavebné dielo, dejinný proces – dejinný pohyb, výrobný proces – výrobný postup; porov. aj
príspevok M. Pisárčikovej (1977) o synonymii ustálených spojení typu dať súhlas.
1.4 Hyperonymicko-hyponymická paradigma
1.4.1 Jednoslovné pomenovanie – viacslovné pomenovanie

Hyperonymicko-hyponymické vzťahy na úrovni JP – VP sa vytvárajú v prípade, ak JP fun-
guje v totožnom význame4 aj v rámci VP. V takomto prípade JP ako komponent má funkciu
onomaziologickej bázy, štipendium: prospechové štipendium – sociálne štipendium, voľno:
riaditeľské voľno – dekanské voľno – rektorské voľno, mlieko: acidofilné mlieko – nízkotučné
mlieko – polotučné mlieko – plnotučné mlieko, rekord: európsky rekord – svetový rekord –
osobný rekord – národný rekord – traťový rekord, doprava: cestná doprava – železničná
doprava – letecká doprava – námorná doprava, hodiny „prístroj na meranie času“: atómové
hodiny – nástenné hodiny – presýpacie hodiny – kukučkové hodiny; hodiny „vymedzený čas
pre istú činnosť“: úradné hodiny – otváracie hodiny – ordinačné hodiny.
1.4.2 Viacslovné pomenovanie – viacslovné pomenovanie

Vzťah VP :: VP je typický pre odbornú terminológiu, nomenklatúru, polotermíny a de-
terminologizovanú lexiku, napr. slovanský jazyk :: západoslovanský jazyk – východoslovan-
ský jazyk – južnoslovanský jazyk; západoslovanský jazyk :: slovenský jazyk – český jazyk –
poľský jazyk – lužická srbčina,
Ku kombinácii vzťahov uvedených v 1.4.1 a 1.4.2 dochádza rozličným spôsobom.

Vzhľadom na špecifikačnú funkciu VP je prirodzené, že primárne sa realizuje vzťah JP (hy-
peronymum) :: VP (hyponymum), napr. lekár :: všeobecný lekár – lekár špecialista, lekár
špecialista :: očný lekár – kožný lekár. Možný je však aj opačný vzťah najmä v prípadoch,
ak hyponymické JP je prevzaté, hyperonymické VP a hyponymické JP nemajú spoločné
komponenty, napr. lekár špecialista :: reumatológ – hematológ – ortopéd.
1.5 Paronymická paradigma

Prikláňame sa k vymedzeniu paronymie ako interlexematického vzťahu formálnej po-
dobnosti, pričom na úrovni významu sa príbuznosť môže aj nemusí realizovať (k charakte-
ristike lexikálnej paronymie v slovenčine porov. najmä Benkovičová – Dolník, 1986; Dolník,
2003, s. 105 – 110). V zmysle vymedzenia J. Dolníka (2003, s. 105) paronymia je formálno-
sémantický jav, ktorý sa v rozličnej miere dostáva do kontaktu so synonymiou, antony-
miou, konverzívnosťou, homonymiou a slovotvorbou.
V skupine VP sa vzhľadom na konštrukčnú príznakovosť paronymia realizuje špecific-
kým spôsobom. Pri náčrte tohto javu vychádzame z definície vo Frazeologickej terminoló-
gii (Mlacek – Ďurčo a kol., 1995, s. 44), kde sa frazeologické paronymá definujú ako „for-
málne podobné, avšak významovo odlišné frazémy, ktoré stoja voči sebe vo vzťahu for-
málnej a sémantickej ekvipolentnosti alebo vo vzťahu formálnej privatívnej opozície a
sémantickej ekvipolentnosti, resp. sémantickej disjunkcie, alebo vo vzťahu formálnej ekvi-
polentnosti a sémantickej disjunkcie.“ Ďalej sa v citovanom hesle uvádzajú príklady na
rôzne typy frazeologických paroným (porov. aj Ďurčo, 1990):
4
Odlišná sémantická transponovanosť pomenovania s rovnakým nadradeným členom teda blokuje
zaradenie do rovnakej lexikálnej paradigmy: napr. bojové umenie – výtvarné umenie.
x formálna zámena slovotvorných prvkov: ísť ako baran – ísť ako baránok;
x rozdielnosť lexikálnych komponentov: mať deravú pamäť – mať krátku pamäť;
x rozdielnosť v syntaktickej štruktúre, vrátane aditívno-redukčných procesov: mať
pod klobúkom – mať dačo pod klobúkom, ísť na odpočinok – ísť na večný odpočinok, to je
pod úroveň – to je pod moju úroveň.
Za prejavy paronymie na úrovni nefrazeologických VP pokladáme prípady, keď lexémy
majú minimálne jeden identický komponent a zároveň sa odlišujú maximálne na úrovni
jedného komponentu. Ide o diferencujúce komponenty, ktoré sa pritom môžu navzájom
líšiť týmito vlastnosťami:
a) Rozdiely v lexikálnych parametroch
aa) Diferencujúce komponenty sú vo vzťahu fonematickej paronymie: obranný val –
ochranný val, záplavová voda – závlahová voda, miestny národný výbor – mestský národ-
ný výbor, regulačný ventil – redukčný ventil, slinná žľaza – slzná žľaza, ručná strelná zbraň
– ručná palná zbraň, štátny zástupca – štatutárny zástupca;
ab) diferencujúce komponenty sú vo vzťahu morfematickej paronymie so spoločným
radixom, pričom ide o vzťah:
aba) derivát – derivát (odlišnosť afixov; Dolník, 2003, s. 105): vanilkový cukor – vanilí-
nový cukor, vzdušný vak – vzduchový vak, podpovrchová voda – povrchová voda, príkazo-
vá dopravná značka – zákazová dopravná značka; patria sem aj slovotvorné varianty VP
(porov. 1.2.1): zjazdárska trať / zjazdová trať, brzdný účinok / brzdový účinok, jablkové
víno / jablčné víno;
abb) derivát – kompozitum: sylabický verš – sylabotonický verš;
abc) kompozitum – kompozitum (jeden spoločný a jeden odlišný radix): jednobunkový
živočích – mnohobunkový živočích, teplokrvný živočích – studenokrvný živočích, geologický
útvar – geometrický útvar;
ac) diferencujúce komponenty nie sú vo vzťahu paronymie: žltačka typu A – žltačka ty-
pu B – žltačka typu C, vitamín A – vitamín C, vitamín B1 – vitamín B2, mladší školský vek –
starší školský vek, primárny pohlavný znak – sekundárny pohlavný znak, chronické zlyhanie
obličiek – akútne zlyhanie obličiek.
b) Rozdiely v slovotvorných parametroch
Diferencujúce komponenty sú vo vzťahu slovotvornej fundácie: termínovaný vklad –
netermínovaný vklad, obnoviteľný zdroj energie – neobnoviteľný zdroj energie, suché víno
– polosuché víno. J. Dolník (2003, s. 110) do paronymie nezaraďuje prípady, keď sa medzi
lexémami realizuje vzťah slovotvornej motivácie na úrovni motivant – motivát. To sa však
netýka skupiny, ktorú vymedzujeme v tomto bode. Slovotvorná fundovanosť komponen-
tov (obnoviteľný → neobnoviteľný) totiž nemusí znamenať fundovanosť VP, v ktorých tieto
komponenty fungujú (obnoviteľný zdroj energie :: neobnoviteľný zdroj energie).
c) Rozdiely v syntaktických parametroch
ca) Jednotky sú vo formálne privatívnom protiklade: chránené krajinné územie – chrá-
nené územie, zdroj energie – zdroj elektrickej energie, valné zhromaždenie – mimoriadne
valné zhromaždenie, čiastočné zatmenie – čiastočné zatmenie Mesiaca – čiastočné zatme-
nie Slnka, vstrekovanie paliva – priame vstrekovanie paliva, homo sapiens – homo sapiens
sapiens;
cb) syntakticko-slovotvorné varianty, ktoré nie sú vo formálne privatívnom protiklade:
alkoholová závislosť / závislosť od alkoholu, autobusová zastávka / zastávka autobusu.
Z významového hľadiska možno niektoré prípady hodnotiť ako synonymizované viac-

slovné paronymá a antonymizované viacslovné paronymá: svetová hospodárska kríza –
veľká hospodárska kríza; islamský letopočet – moslimský letopočet, hrubý domáci produkt
– hrubý národný produkt; organická látka – anorganická látka, racionálne číslo – iracio-
nálne číslo, malígny nádor – benígny nádor, priama demokracia – nepriama demokracia.5
1.6 Homonymická paradigma

VP vstupujú do homonymických vzťahov na dvoch úrovniach: na medzisystémovej
úrovni v rámci vzťahov medzi štyrmi funkčnými typmi VP (1.6.1) a na extrasystémovej
úrovni s voľnými syntaktickými konštrukciami (1.6.2).
1.6.1 Medzisystémová homonymia

O medzisystémovej homonymii a polysémii uvažuje J. Dolník (2003, s. 77 – 79)
v súvislosti s terminologizáciou a determinologizáciou. V kontexte uvažovania o VP sa
medzisystémová homonymia prejavuje ako lexikálnoparadigmatická sieť vzťahov medzi
štyrmi funkčnými typmi VP (porov. sekciu III., kap. 3.2.1.1) – neutrálne VP, terminologické
VP, onymické VP, frazeologické VP. Na ilustráciu na tomto mieste uvádzame príklady na
vzťah medzi frazeologickými (NVP alebo determinologizovanými VP) a nefrazeologickými
VP (ku vzťahom medzi ďalšími typmi VP porov. sekciu III., kap. 3.2.1.3): zotrvačná sila fyz.
„sila, ktorá pri zmene rýchlosti pôsobí proti smeru pohybu“ – zotrvačná sila „stereotyp“,
prekážková dráha šport. „miesto upravené pre rýchlostné preteky cez prekážky“ – prekáž-
ková dráha „komplikovaná cesta na dosiahnutie niečoho“, šachová hra „hra založená na
premiestňovaní bielych a čiernych figúrok po šachovnici“ – šachová hra „taktické, vypočí-
tavé konanie“, divoká karta šport. „(obyč. v tenise) voľný vstup do súťaže, ktorý organizá-
tor umožní vybratému hráčovi al. hráčom“ – divoká karta „niekto/niečo, do koho/čoho
vkladáme dôveru; tajný tromf“, pôrodné bolesti „nepríjemný zmyslový al. pocitový vnem
spojený s procesom, pri ktorom sa na konci ťarchavosti dostáva plod z matkinho tela“ –
pôrodné bolesti „ťažkosti spojené so vznikom niečoho nového“, zahrievacie kolo šport.
„nesúťažná jazda po motoristickom okruhu slúžiaca na zahriatie pneumatík“ – zahrievacie
kolo „príprava na niečo“.
1.6.2 Extrasystémová homonymia

Extrasystémová homonymia sa realizuje na úrovni lexéma – nelexéma, t. j. viacslovná
lexéma – voľná syntaktická konštrukcia (exemplifikácie sú zo SNK).
1) Neutrálne VP – voľná syntagma: malá potreba „úkon vyprázdňovania močového
mechúra“ – malá potreba „požiadavky menšieho rozsahu“, malý živnostník ekon. „osoba
vykonáva zárobkovú činnosť ako živnosť s menším počtom zamestnancov (menej ako 50)
a nižším objemom aktív a obratu (menej ako 10 miliónov eur)“ – malý živnostník „živnost-
ník malého vzrastu“, vysoká pec „agregát na výrobu surového železa, zariadenie, v ktorom
sa začína spracovanie železnej rudy na železo“ – vysoká pec „pec veľkých rozmerov“.
5
Porov. termíny synonymizované frazeologické paronymá a antonymizované frazeologické paronymá
(Ďurčo, 1990, s. 149; Mlacek – Ďurčo a kol., 1995, s. 44).
2) Frazeologické VP – voľná syntaktická konštrukcia: byť na koni „byť sebavedomý,

povzbudený“ – byť na koni „sedieť na koni“, trafiť klinec po hlavičke „vystihnúť podstatu,
byť trefný“ – trafiť klinec po hlavičke „doslovný význam“, buchnúť po stole „byť rázny,
nahnevať sa“ – buchnúť po stole „udrieť po stole“.
2) Onymické VP – voľná syntaktická konštrukcia: Tichá noc (Atmosféru dotváralo vy-
stúpenie Dariny Laščiakovej, ktorá za klavírneho sprievodu Igora Bázlika zaspievala Tichú
noc.) – tichá noc (Z diaľky zaznel do tichej noci hukot sirén), Veľká noc (Veselú Veľkú noc a
skúste viac polievať, ako sa nalievať.) – veľká noc (K prvým trom bodom v Lige majstrov sa
prepracovali aj bez kanoniera Alana Shearera. "Jednoducho, bola to veľká noc nášho klu-
bu," uzavrel Dalglish.).
2 Slovotvorná motivácia
Relačnosť SyntM so slovotvornou motiváciou (SM) sa dominantne realizuje ako moti-

vačná determinácia (2.1) a motivačná kooperácia (2.2).6 Osobitá je problematika juxtapo-
zície ako kompozičného slovotvorného postupu (2.3). Ďalším aspektom, medzi nimi najmä
fungovaniu slovotvorne motivovaných slov ako komponentov VP, v tejto kapitole nevenu-
jeme pozornosť.
2.1 Motivačná determinácia

Viacslovné pomenovania sa do slovotvorných vzťahov zapájajú aj vo funkcii východis-
kových lexém, slovotvorných motivantov, od ktorých sa tvoria jednoslovné pomenovania.
V takýchto prípadoch nastáva syntaktická demotivácia. Utvorenie nového pomenovania
sprevádza zánik syntaktickej motivácie. Takto utvorené JP môže mať charakter synonyma
k existujúcemu VP alebo sa môže od VP významovo odlišovať. Podľa toho rozoznávame
univerbizačnú slovotvorbu (2.1.1) a neuniverbizačnú slovotvorbu (2.1.2). Ako slovotvorný
motivant fungujú všetky funkčné typy VP – neutrálne, terminologické, frazeologické aj
onymické.
2.1.1 Univerbizačná slovotvorba

Univerbizačná slovotvorba je založená na utváraní synonymných derivátov (v menšej
miere kompozít) príslušných VP. Syntaktické prostriedky VP (slovne samostatné kompo-
nenty) sa transformujú do podoby slovotvorných prostriedkov (základov a formantov),
napr. obchodný dom → obchoďák, temperové farby → temperky, rýchlostná cesta →
rýchlocesta, biologická diverzita → biodiverzita, Kuzmányho ulica → Kuzmánka, Miletičo-
va ulica → Miletička. Univerbáty sú zväčša komunikačno-pragmaticky príznakové, vyzna-
čujú sa ďalšími typmi motivácie – napr. expresívnou, registrovou či sociolektickou motivá-
ciou). Univerbizácia sa komplexne analyzuje v sekcii VI. Na tomto mieste len poznamená-
6
O prejavoch motivačnej relačnosti porov. sekciu III., kap. 2.4.
vame, že spomedzi funkčných typov VP sa do univerbizačnej slovotvorby nezapájajú len

frazémy.
2.1.2 Neuniverbizačná slovotvorba

Podstatou neuniverbizačnej slovotvorby je tvorenie jednoslovných nesynonymických
lexém od príslušných VP. Ide najmä o adjektíva a substantíva (porov. napr. Dokulil, 1974;
Horecký, 1977). Keďže jednotlivé funkčné typy VP sa ako neuniverbizačné motivanty sprá-
vajú odlišne, v nasledujúcom výklade si ich všímame v samostatných podkapitolách – neu-
trálne a terminologické VP (2.1.2.1), onymické VP (2.1.2.2) a frazeologické VP (2.1.2.3).
2.1.2.1 Neutrálne VP a terminologické VP vo funkcii slovotvorného motivantu

Neutrálne VP a terminologické VP sa vyznačujú živými vzťahmi najmä v podobe deter-
minologizácie. Tieto dva typy VP sa podobne správajú aj vo funkcii slovotvorného moti-
vantu. V teórii terminológie sa ako jedna z vlastností odborného termínu vymedzuje aj
derivatívnosť (v našom ponímaní motivačný potenciál; kap. 6.8.1 v tejto sekcii). VP sa však
touto vlastnosťou vyznačujú v menšej miere než jednoslovné pomenovania. Ako motivan-
ty fungujú adjektívno-substantívne štruktúry, od ktorých sa tvoria:
x kompozično-derivačné adjektíva: napr. literárna kritika → literárnokritický, literár-
na veda → literárnovedný, literárna kritika → literárnokritický, literárna teória → literár-
noteoretický, literárna estetika → literárnoestetický, umelý hodváb → umelohodvábny,
umelá hmota → umelohmotný, hnedé uhlie → hnedouhoľný, pozemková kniha → pozem-
kovoknižný, stredná škola → stredoškolský, vysoká škola → vysokoškolský, vodné pólo →
vodnopólový, sociálna demokracia → sociálnodemokratický, sociálna patológia → sociál-
nopatologický, pracovné právo → pracovnoprávny, trestné právo → trestnoprávny; porov.
aj adjektíva od prevzatých jednotiek, ktoré ako motivanty vystupujú pomerne zriedkavo
v pozícii slovotvorného motivantu, napr. last minute o lastminutový zájazd, free jazz o
freejazzový naturel, bungee jumping o bungeejumpingové lano, art rock o artrocková
kapela, land art o landartový projekt, homebanking o homebakingová aplikácia;
x kompozično-derivačné substantíva (zriedkavo): vodné pólo → vodnopólista.
2.1.2.2 Onymické VP vo funkcii slovotvorného motivantu

Pri slovesách sa ako integrujúci činiteľ odvodzovania ukázala slovesná intencia (Buzá-
ssyová, 1974), v propriálnej lexike sú rámcové slovotvornomotivačné možnosti závislé od
onymického obsahu (Ološtiak, 2007b). Onymický obsah sa v teórii vlastného mena preja-
vuje dvojakým spôsobom: ako designácia a ako referenčný vzťah. Designácia určuje, že
vlastné meno funguje konkrétne ako príslušník istej onymickej triedy a podtriedy, teda
napr. ako antroponymum, konkrétnejšie ako rodné meno, priezvisko, prezývka; ako topo-
nymum, konkrétnejšie ako ojkonymum, anojkonymum (Blanár, 1996). Funkčno-séman-
tická vyhranenosť onymických tried sa prejavuje aj vo vzťahoch slovotvornej motivácie.
Podľa designácie možno vyčleniť základné členy slovotvornej paradigmy a slovotvorného
hniezda príslušného propria, preto vymedzujeme základné propriálne hniezdo, a to dife-
rencovane podľa jednotlivých onymických tried a podtried:
x východiskové priezvisko so základným antroponymickým hniezdom, do ktorého
patria: feminatívum, privlastňovacie adjektívum a príslušnostné substantívum (Kováč o
Kováčová, Kováčov, Kováčovci);
x východiskové rodné meno so základným antroponymickým hniezdom, do ktorého

patrí privlastňovacie adjektívum (Michal o Michalov);
x východiskové ojkonymum so základným ojkonymickým hniezdom, do ktorého pat-
ria: pomenovanie osoby (etnonymum alebo obyvateľský názov), feminatívum a vzťahové
adjektívum (Zvolen o zvolenský, Zvolenčan o Zvolenčanka);
x východiskové anojkonymum so základným anojkonymickým hniezdom, do ktorého
patrí adjektívum (Gerlach o gerlašský).
Platí to rovnako pre domáce aj pre cudzie, pre jednoslovné aj pre viacslovné propriá.
Vychádzame pritom z tézy, že deonymické odvodzovanie je špecifickým typom desubstan-
tívneho odvodzovania (všetky vlastné mená sú substantívami).
a) Deantroponymická slovotvorba
Od viacslovných antroponým sa netvoria individuálne privlastňovacie adjektíva ani fe-
minatíva. Tvoria sa len vzťahové adjektíva, aj to ojedinele. Doklady máme len od prevza-
tých antroponymických štruktúr rodné meno + priezvisko: Harry Potter → harrypotterov-
ský, James Brown → jamesbrownovský, Woody Allen → woodyallenovský (Ološtiak,
2007c, s. 155). Častejšie sa tvoria deriváty, ktoré sú fundované len priezviskom: Potter →
potterovský, Brown → brownovský, Allen → allenovský; porov. výskyty v Slovenskom ná-
rodnom korpuse: potterovský (199) – harrypotterovský (10), allenovský (61) – woodyalle-
novský (8). Pri fundácii od antroponým slovenských nositeľov sa uplatňuje len druhá mož-
nosť: (Martin) Kukučín → kukučínovský, (Pavol Országh-)Hviezdoslav → hviezdoslavovský,
(Ľudovít) Štúr → štúrovský, (Anton) Bernolák → bernolákovský.
b) Detoponymická slovotvorba
Toponymické VP sú motivantmi dvoch typov lexém:7
ba) Kompozitá (utvorené kompozično-derivačným postupom), ktoré sa tvoria od:
x názvov s adjektívnymi komponentmi malý, veľký, južný, severný, blízky, ďaleký, vy-
soký, nízky, horný, dolný, nový, starý, čierny, biely a ďalšími: napr. Malé Karpaty → malo-
karpatský, Malá Ázia → maloázijský, Južná Amerika → juhoamerický, Juhoameričan, Nový
Zéland → novozélandský, Novozélanďan, Blízky východ → blízkovýchodný, Ďaleký východ
→ ďalekovýchodný, Vysoké Tatry → vysokotatranský, Nízke Tatry → nízkotatranský, Be-
lianske Tatry → belianskotatranský, Nová Baňa → novobanský, Novobančan, Stará Krem-
nička → starokremničiansky, Starokremničan, Dolné Rakúsko → dolnorakúsky, Dolnorakú-
šan, Horná Lehota → hornolehotský, Hornolehoťan, Červený Kameň → červenokamenský,
Červenokamenčan, Čierna Hora → čiernohorský, Čiernohorec, Kráľova hoľa → kráľovohoľ-
ský, Hronská Dúbrava → hronskodúbravský, Hronskodúbravčan, Dunajská Streda → du-
najskostredský, Dunajskostredčan, Svätý Tomáš → svätotomášsky, Svätotomášan, Saud-
ská Arábia → saudskoarabský, Saudskoarab;
x názvov s oboma prevzatými komponentmi: Sierra Leone → sierraleonský, Sierrale-
ončan, Srí Lanka → srílanský, Srílančan, San Maríno → sanmarínsky, Sanmarínčan, Addis
Abeba → addisabebský, Addisabebčan, Santo Domingo → santodominský, Santodomin-
čan, New York → newyorský, Newyorčan, Rhode Island → rhodeislandský, Rhodeislanďan,
Monte Carlo → montecarloský, Montecarlosan;
7
Príklady uvádzame podľa Pravidiel slovenského pravopisu (2000) a I. Ripku (2008).
x trojslovných názvov miest Slovenskej republiky, pričom všetky tri komponenty sú

autosémantické: napr. Spišská Nová Ves → spišskonovoveský, Spišskonovovešťan, Kysucké
Nové Mesto → kysuckonovomestský, Kysuckonovomešťan;
x trojslovných prevzatých názvov so všetkými prevzatými komponentmi, pričom je-
den z komponentov je synsémantikum: napr. Dar es Salaam → daressalaamský, Daressa-
laamčan, Mar del Plata → mardelplatský, Mardelplatčan, Rio de Janeiro → riodejaneirský,
Riodejaneiran;
x od viac ako trojslovných názvov, pričom ako fundujúce sa do motivantu premietajú
dva komponenty: napr. Santa Cruz de Tenerife → santacruzský, Santacruzan.
bb) Sufixálne deriváty, ktoré sa tvoria od:
x názvov s apelatívnymi komponentmi ostrovy, republika, ktoré sa do motivátu fun-
dačne nepremietajú: napr. Kanárske ostrovy → kanársky, Kanárčan, Šalamúnove ostrovy
→ šalamúnsky, Šalamúnčan, Faerské ostrovy → faerský, Faerčan, Dominikánska republika
→ dominikánsky, Dominikánec, Stredoafrická republika → stredoafrický, Stredoafričan;
x koordinatívnych spojkových toponým: a) fundačne sa do motivátu premieta prvý
komponent: Antigua a Barbuda → antigujský, Antigujčan, Trinidad a Tobago → trinidad-
ský, Trinidadčan, b) fundačne sa do motivátu premietajú ako alternatívy oba komponenty,
výsledkom sú varianty: Bosna a Hercegovina → bosniansky, Bosniak aj hercegovinský,
Hercegovinec, Andamany a Nikobary → andamanský, Andamančan aj nikobarský, Niko-
barčan;
x substantívno-substantívnych predložkových názvov: napr. Kláštor pod Znievom →
kláštorský, Kláštorčan, Brezová pod Bradlom → brezovský, Brezovčan, Streda nad Bodro-
gom → stredský, Stredčan, Dubnica nad Váhom → dubnický, Dubničan, Cortina
dÁmpezzo → cortinský, Cortinčan, Santiago de Compostela → santiagský, Santiagčan;
x niektorých dvojslovných názvov: napr. Kapské Mesto → kapštiansky, Kapšťan;
x niektorých trojslovných názvov (endoným aj exoným): Bandar Sei Begawan → be-
gawanský, Begawančan, Spojené štáty americké → americký, Američan, Papua-Nová
Guinea → papuánsky, Papuánec.
bc) V niektorých prípadoch sa motiváty u I. Ripku (2008) spracúvajú rozkolísane – ad-
jektíva ako kompozitá, substantíva ako deriváty: Severné Írsko → severoírsky, Ír; Francúz-
ska Guayana → francúzskoguayanský, Guayančan.8 V korpuse sú síce stopovo, ale predsa
doložené aj podoby Severoír (12), Severoírčan (3). Lexéma Ír má v korpuse 2786 výskytov,
avšak ide o homonymný derivát, motivantom môžu byť dve toponymá, Írsko aj Severné
Írsko. SSSJ spracúva len deriváty Guyančan a guyanský ako deriváty toponým Guyana aj
Francúzska Guyana. Do PSP bolo zaradené len heslo s jednoslovným toponymom Guyana.
V korpuse sa kompozitá francúzskoguayanský ani Francúzskoguayančan nenachádzajú, sú
tam len deriváty guayanský (18), Guayančan (1).
bd) Variantnosť
Aj predchádzajúci odsek ukázal nejednotnosť v spracovaní motivátov onymických VP.
Váhanie je okrem iného výsledkom protichodných tendencií – na jednej strane tendencie
k presnosti, jednoznačnosti, na druhej strane tendencie k ekonomizácii a prirodzenosti.
Tak vznikajú varianty, pri ktorých kompozitá spĺňajú prototypovo prvú požiadavku, avšak
8
I. Ripka (2008) uvádza podoby Guyana (s. 26), Francúzska Guayana (s. 74), v PSP, SSSJ sa uvádza
Guyana, teda bez a pred y.
v mnohých prípadoch sa v reálnej komunikácii takmer vôbec alebo vôbec nevyskytujú.

Deriváty síce nereflektujú všetky komponenty motivujúceho propria, ale sú komunikačne
vhodnejšie a používanejšie. Tendencia tvoriť deriváty od redukovaného počtu komponen-
tov viacslovného názvu vyplýva zo snahy o jazykovú ekonómiu, teda zo snahy vyhnúť sa
príliš dlhým a komplikovaným slovám, a to najmä v neoficiálnych a neformálnych komuni-
kačných situáciách (porov. aj Sokolová, 2006, s. 222). No nielen tam. Je prirodzené, že
uvedené typy tvorenia si konkurujú. Preto sme v slovníku (Ološtiak – Bilá – Timková, 2006)
tieto prípady spracovali ako dvojtvary, napr. Carson City → Carsoncityjčan [kársonsitijčan]
/ Carsončan [kársončan], Jefferson City → Jeffersoncityjčan [džefersonsitijčan] / Jefferson-
čan [džefersončan], Oklahoma City → Oklahomacityjčan [oklahomasitijčan] / Oklahomčan
[oklahomčan]. Redukovaný typ derivátov od viacslovných toponým možno použiť aj vo
verejných komunikátoch, napr. v žurnalistickom štýle v prípadoch, keď je zrejmé, aká je
podoba toponyma. Textové stratégie, na základe ktorých sa čitateľovi predostrie jedno-
značná informácia, pritom môžu byť rôzne. Napríklad v texte sa najprv uvedie viacslovné
toponymum (napr. Oklahoma City), potom redukovaná podoba Oklahomčan, a je zrejmé,
že nejde o obyvateľské meno od toponyma Oklahoma, ale od Oklahoma City. Nazdávame
sa teda, že slovenčina ponúka dostatočný priestor na jednoznačnosť aj v prípadoch tvore-
nia slov od konštrukčne komplikovanejších toponým.
Lexikografické diela (PSP, SSSJ) v tomto zmysle nie sú jednotné. PSP aj SSSJ ako va-
riantné spracúvajú motiváty od substantívno-substantívnych predložkových názvov,9 napr.
Kostoľany nad Hornádom → kostoliansky, Kostoľanec aj hornádskokostoliansky, Hornád-
skokostoľanec.10 V spracovaní motivátov od adjektívno-substantívnych pomenovaní sa
PSP a SSSJ odlišujú. PSP uvádzajú len kompozitá, SSSJ kompozitá aj deriváty, napr. PSP:
Jedľové Kostoľany → jedľovokostoliansky, Jedľovokostoľanec, Banská Bystrica → bansko-
bystrický, Banskobystričan; SSSJ: Jedľové Kostoľany → kostoliansky, Kostoľanec aj jedľovo-
kostoliansky, Jedľovokostoľanec, Banská Bystrica → banskobystrický, Banskobystričan aj
bystrický, Bystričan. SSSJ považujeme za progresívnejšie, pretože vernejšie odrážajú dy-
namiku v tejto oblasti fungovania slovotvornej motivácie.
be) Slovotvorná inertnosť
Od mnohých onymických VP sa motiváty netvoria. Ide napríklad o tieto skupiny proprií
(k triedeniu proprií porov. 6.4 v tejto sekcii):
bea) Toponymá
x choronymá – niektoré názvy štátov a území: Pobrežie Slonoviny, Spojené arabské
emiráty, Spojené kráľovstvo;
x anojkonymá (hydronymá a oronymá) – pomenovania s apelatívnymi komponentmi
nížina, pahorkatina, vrchovina, vrchy, štít, priesmyk, sedlo, jazero, vodopád, mys a pod.:
Skalnaté vrchy → 0, Simplonský priesmyk → 0, Lomnický štít → 0, Ženevské jazero → 0,
Viktóriine vodopády → 0. K slovotvornej inertnosti prispieva aj konštrukčná podoba ná-
zvov. V mnohých z nich sa už nachádza relačné adjektívum, ktoré môže mať aj význam
súvisiaci s viacslovným propriom, napr. karibský „súvisiaci s Karibským morom“. Z tohto
dôvodu nie je potrebné utvoriť ďalšie relačné adjektívum s komplikovanejšou štruktúrou
9
Ukážky uvádzame podľa nášho zjednodušeného zápisu, nie podľa stavby hesla v citovaných slovníkoch.
10
Takto sa motiváty spracúvajú od 2. a 3. vydania PSP. V prvom vydaní z roku 1991 sa nachádzajú len
kompozitné motiváty (Považaj, 2000, s. 390).
adjektívny základ + substantívny základ + formant: Viktóriine vodopády →

*viktóriinovodopádsky, Skalnaté vrchy → *skalnatovršský. Kompozitné adjektíva sa tvoria
dominantne v prípadoch, ak je adjektívum vo VP neodvodené, teda vzniká komunikačná
potreba mať k dispozícii relačné adjektívum s významom „taký, ktorý má vzťah k motivu-
júcemu substantívu“. Napríklad od názvov oceánov sa pravidelne tvorí len adjektívum
tichooceánsky (102). Adjektíva od pomenovaní ostatných oceánov sú raritné: v korpuse
sme zaznamenali len podoby indooceánsky (2), indickooceánsky (1). Podobná situácia je aj
pri tvorení od názvov morí: napr. Čierne more → čiernomorský, Severné more → severo-
morský, Červené more → červenomorský, ale Jadranské more → *jadranskomorský (pou-
žíva sa adjektívum jadranský), Nórske more → *nórskomorský. Sémanticko-komunikačné
funkcie relačných adjektív v takýchto prípadoch plnia príslušné VP v predložkových pá-
doch v atributívnej pozícii, napr. Cestovka ponúka aj ostrov Jan Mayen v Nórskom mori. –
V prvej skupine exponátov bol aj podivuhodný exemplár čiarkovca z Nórskeho mora.
beb) Chrématonymá
Tvorenie od viacslovných chrématoným je raritné, porov. napr. frekventovanú
a konštrukčne jednoduchú, adjektívno-substantívnu lexému: Veľká noc → veľkonočný. Vo
väčšine prípadov sú viacslovné chrématonymá slovotvorne inertné.
2.1.2.3 Frazeologické VP vo funkcii slovotvorného motivantu

Reflexia frazém vo funkcii slovovorného motivantu pracuje s konceptom defrazeolo-
gickej slovotvorby (Furdík, 1994; Aleksejenko, 2001; Ološtiak – Michálková, v tlači), napr.
lízať päty niekomu → pätolízač, mať niečo na saláme → salámista. Takéto tvorenie sa vy-
skytuje aj v okazionálnej slovotvorbe, napr. byť pod papučou → podpapučiar, mať ostré
lakte → ostrolakťový (Liptáková, 2000). Vo Frazeologickej terminológii (Mlacek – Ďurčo
a kol., 1995, s. 18) sa nachádza stručné heslo defrazeologická derivácia s takýmto výkla-
dom: „Proces vzniku slova z frazeologickej jednotky, napr: biely ako sneh – snehobiely,
lámať si hlavu nad niečím – hlavolam. Niekedy sa tento pojem stotožňuje s frazeologickou
deriváciou.“ Uprednostňujeme termín defrazeologická slovotvorba, pretože derivácia
implikuje len jeden slovotvorný spôsob, pričom z frazém vznikajú najmä kompozitá. Na
tento fakt upozorňuje aj M. Molčanová (1996).
Pri charakteristike defrazeologických lexém v centre našej pozornosti stojí proces vzni-
ku slovotvorne motivovaného slova z frazémy, ako aj analýza toho, čo si takéto lexémy
zachovávajú z frazeologickosti a čo v tomto procese „strácajú“. Pri rozvíjaní tejto otázky
vychádzame z dôslednej aplikácie pojmovo-terminologického inštrumentária slovotvornej
motivácie a semioticko-funkčno-lexikálneho aspektu fungovania lexikálnych jednotiek.
Jednoslovná defrazeologická lexéma má iný semioticko-lexikálny status než motivujúca
frazéma. Hoci sa pomenovacia funkcia frazém ako takých v modernej frazeológii nespo-
chybňuje, hneď vzápätí sa zdôrazňuje, že ide o špecifický a príznakový typ nominácie.
Frazéma nie je nikdy „čistým“ pomenovaním, popri nominačnej funkcii sa v nej prejavuje
expresivita a lexikálno-syntaktický synkretizmus.11 Jednoslovné pomenovanie „jednodu-
11
K týmto charakteristikám J. Mlacek (1999) pridáva poznatok J. Horeckého (1997, s. 78), podľa
ktorého frazéma „je pomenovaním ako označenie istej situácie“. V nadväznosti na tieto konštatácie
J. Mlacek dopĺňa, že frazémy so stavbou vety (konkrétne vlastné frazémy neparemiologického
charakteru), hoci majú zreteľnú výpovednú platnosť, na rozdiel od aktuálnych syntaktických konštrukcií
vyznačujú sa príklonom k pomenovacej platnosti; porov. Mlackovu formuláciu, že tieto propozičné
cho“ pomenúva substanciu, statický príznak, dynamický príznak (dej, proces, stav) či prí-
znak príznaku. Sme tu teda svedkami pohybu od príznakovej (synkretickej) nominačnosti
frazém k vlastnej (bezpríznakovej) nominačnosti jednoslovných lexém.
Pri defrazeologickej slovotvorbe sa zo sféry onomaziologickej vágnosti a nemodelovosti
prechádza do sféry onomaziologickej usporiadanosti a modelovosti (Furdík, 1994; Ološtiak –
Michálková, v tlači), význam frazémy sa stáva súčasťou vnútornej formy slovotvorne moti-
vovaného slova (Košková, 2002, s. 17). Význam frazémy ako celok sa do jednoslovného po-
menovania zvyčajne inkorporuje ako slovotvorný základ (na úrovni formy), resp. onomazio-
logický príznak či onomaziologický spoj (na obsahovej úrovni), porov. [1]. „Voľnejší“ frazeo-
logický význam sa transponovaním v rámci slovotvorne motivovaného slova „vtesnáva“ do
onomaziologicko-formálnych „škatuliek“, fungujúcich v prostredí slovotvornej motivácie.
[1] Formálna a onomaziologická štruktúra defrazeologickej lexémy hlavolam
LÁMAŤ SI HLAVU (NAD NIEČÍM) → HLAVOLAM
HLAV - O - LAM - R
SZ SZ SF
OB OS OP
„to, nad čím“ „si lámeme“ „hlavu“
Podrobnejšiu typológiu defrazeologickej slovotvorby sme zosumarizovali v inej práci
(Ološtiak – Michálková, v tlači). Na tomto mieste ponúkame len niekoľko príkladov: (byť)
ako hyena → hyenizmus, (byť) ako chameleón → chameleónstvo; biely ako sneh → sne-
hobiely, červený ako cvikla → cviklovočervený, váľať sa na peci → pecivál, liezť do riti nie-
komu → riťolez, mať dlhé prsty → dlhoprstý, mať tvrdú hlavu → tvrdohlavý, zlomiť srdce
niekomu → srdcelomný.
2.2 Motivačná kooperácia

Kooperáciu SyntM a SM budeme pozorovať prostredníctvom dvoch javov, a to pri
vzniku viacslovných pomenovaní z iných viacslovných pomenovaní (2.2.1) a pri vzniku
viacslovných pomenovaní z jednoslovných pomenovaní (2.2.2).
2.2.1 Motivačná kooperácia na úrovni VP – VP

Ide o tvorenie VP z iných VP na základe slovotvornej motivácie. Slovotvorný akt, ktorý
sa realizuje na úrovni komponentu VP, vedie k vzniku nového VP, pričom syntaktická mo-
tivovanosť východiskového VP sa transponuje do nového VP; porov. [2].
frazémy vyjadrujú pomenúvajúc (Mlacek, 1999, s. 128). Autor tu parafrázuje konštatovanie pomenúvajú
vyjadrujúc, ktoré F. Miko pripisuje frazémam.
[2] Kooperácia SyntM a SM na úrovni VP – VP

slovotvorná
motivácia
OBECNÁ POLÍCIA OBECNÝ POLICAJT

syntaktická motivácia
motivačná transpozícia
Dochádza tu k dvom typom pomenúvania:

1) Nominácia založená na modifikačnej slovotvorbe, najmä tvorenie feminatív: špeciál-
ny agent → špeciálna agentka, krajinný architekt → krajinná architektka, nehrajúci kapitán
→ nehrajúca kapitánka, hlasový pedagóg → hlasová pedagogička, splnomocnenec vlády →
splnomocnenkyňa vlády, agent provokatér → agentka provokatérka. Tvorenie deminutív
vedie zväčša k slovotvornej variantnosti, nejde teda o pravé deminutíva: zlatá hodina – zlatá
hodinka, kuracie krídlo – kuracie krídelko, ušný lalok – ušný lalôčik, pávie oko – pávie očko,
rečnícky pult – rečnícky pultík, zdravotná sestra – zdravotná sestrička.
2) Nominácia založená na mutačnej slovotvorbe, najmä tvorenie konateľských ná-
zvov: obecná polícia → obecný policajt, literárna veda → literárny vedec, trestné právo →
trestný právnik, investigatívna žurnalistika → investigatívny žurnalista, rýchlostná kanois-
tika → rýchlostný kanoista, orientačný beh → orientačný bežec, skoky na lyžiach → sko-
kan na lyžiach, skok do diaľky → skokan do diaľky.
V Dynamike slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (Horecký et al., 1989, s. 182) sa pri po-
menovaniach tohto typu pripomína ich rozdielna štylistická hodnota. Jednotky obsahujúce
adjektíva so širokými možnosťami spájateľnosti (literárny vedec, atómový fyzik, dráhový
cyklista), čím viac sa význam adjektíva vyhraňuje v tom zmysle, že sa bežne nespája
s názvom osoby, tým sú výsledné pomenovania príznakovejšie (plastikový modelár, spotreb-
ný družstevník). Za druhý zdroj príznakovosti sa považuje rozštiepenosť významovej štruktú-
ry adjektíva na vzťahový a kvalifikačný význam. Vo východiskovom VP, ktoré denotuje sféru
činnosti či vednú oblasť, sa prirodzene aktualizuje vzťahový význam, v kolokácii
s pomenovaním osoby sa môže aktualizovať kvalifikačný význam: napr. spoločenská veda →
spoločenský vedec, humánna genetika → humánny genetik, jemná mechanika → jemný
mechanik. Kým takéto pomenovania fungujú ako termíny vo vednej oblasti, vzhľadom na
vlastnosti a normy odbornej terminológie (pevná väzba na motivant) sa kvalifikačnosť ne-
prejavuje. Pri determinologizácii, ktorá sa uskutočňuje najmä v dôsledku prechodu odbor-
ných termínov do mediálnej a bežnej dorozumievacej sféry, kde väzba na motivant nemusí
byť dostatočne zreteľná, môže dôjsť aj k aktualizácii kvalifikačného významu, a teda dezin-
terpretácii v smere vnímania danej kolokácie ako voľnej syntagmy: napr. spoločenský vedec
=> „ktorý sa dobre cíti v spoločnosti ľudí“. S tým koreluje aj poznámka O. Martincovej (2000,
s. 384), ktorá pri pomenovaní pátrací žurnalista12 uvádza „poněkud expr.“.
12
To vzniklo z VP pátracia žurnalistika, ktoré je zasa synonymom k lexéme investigatívna žurnalistika.
V tejto súvislosti sa pristavíme pri zistení O. Martincovej (2000, s. 385),13 podľa ktorej
k adjektívno-substantívnym VP sa pritvárajú verbo-adverbiálne kolokácie, napr. stavební
spoření → stavebně spořit, pozitivní diskriminace → pozitivně diskriminovat, penzijní při-
pojištění → penzijně připojištit // být penzijně připojištěn, mimosoudní rehabilitace → být
mimosoudně rehabilitován. Takéto kolokácie nepokladáme za lexikalizované, pretože
nemajú pomenúvaciu platnosť, hoci vznikajú na základe slovotvorno-syntaktickej analógie
s VP a vyznačujú sa pevným slovosledom (s adverbiom v antepozícii) (Martincová, 2000,
s. 386). Pevný slovosled považujeme za reflex syntaktickej analógie so slovoslednou štruk-
túrou súvzťažného VP. Analógia na slovotvornej úrovni sa prejavuje tak, že medzi kompo-
nentmi usúvzťažnených kolokácií sa realizuje vzťah bezprostrednej slovotvornej motivácie.
V dvojici adj. pozitívna – adv. pozitívne je to vzťah, ktorý reflektuje motivačné poradie,
v dvojici subst. diskriminácia – verb. diskriminovať je to inverzný vzťah, motivačné poradie
je opačné: diskriminovať → diskriminácia. Uvedený vzťah znázorňuje schéma [3].
[3] Slovotvorno-syntaktická analógia
sféra
pomenovania POZITÍVNA DISKRIMINÁCIA
slovotvorno-syntaktická
analógia
sféra
usúvzťažnenia POZITÍVNE DISKRIMINOVAŤ
2.2.2 Motivačná kooperácia na úrovni JP – VP (multiverbizačné procesy)

Motivačná kooperácia SyntM a SM na úrovni jednoslovné pomenovanie – viacslovné
pomenovanie sa prejavuje v podobe multiverbizačných procesov. „Multiverbizačné spoje-
nia [...] sú také viacslovné (najčastejšie dvojslovné) výrazy, ktoré koexistujú so synonym-
nými jednoslovnými ekvivalentmi a spravidla majú s nimi spoločný významovo-formálny
komponent“ (Horecký et al., 1989, s. 251). Uvádzajú sa ilustračné príklady dať súhlas –
súhlasiť, podať dôkaz – dokázať, nájsť/nachádzať uplatnenie – uplatniť/uplatňovať,
vzniesť protest – protestovať, byť odrazom – odrážať a i. Túto definíciu, resp. jej časť
o spoločnom významovo-formálnom komponente, navrhujeme konkretizovať v tom zmys-
le, že medzi jednoslovným pomenovaním a komponentom multiverbizovaného pomeno-
vania sa záväzne realizuje vzťah slovotvornej motivácie (o slovotvorných súvislostiach
multiverbizácie porov. aj Jarošová, 2007, s. 94; Kačala, 1993, s. 17).
Ide o typ nominačnej kooperácie, teda takej, pri ktorej sa na vytvorení pomenovania
podieľajú oba zainteresované motivačné typy; porov. [4].
13
Autorka sa odvoláva aj na Dynamiku... (Horecký et al., 1989, s. 227 – 228).
[4] Nominačná kooperácia SyntM a SM pri multiverbizácii
PODAŤ + DÔKAZ
SyntM
SM
DOKÁZAŤ PODAŤ DÔKAZ
V tabuľke [5] uvádzame dva z viacerých multiverbizačných typov (k typológii porov.

Horecký et al., 1989, s. 253 n.; Vlková, 1978).
[5] Dva multiverbizačné typy

slovotvorné vzťahy
deverbatívne multiverbáty: navrhnúť → podať návrh navrhnúť → návrh
kategoriálne sloveso + trans- dokázať → podať dôkaz dokázať → dôkaz
flexné alebo sufixálne dever- namietnuť → vzniesť námietku namietnuť → námietka
batívum
desubstantívne multiverbáty: čitatelia → čitateľská verejnosť čitateľ → čitateľský
desubstantívne adjektívum + diplomati → diplomatické kruhy diplomat → diplomatický
kategoriálne substantívum
2.3 Juxtapozícia ako kompozičný slovotvorný postup

Juxtapozícia ako kompozičný slovotvorný postup, ktorý je založený na prostom zrazení
či spojení dvoch lexém, resp. dvoch gramatických tvarov (dlho hrajúci → dlhohrajúci, ki-
lowatt hodina → kilowatthodina), sa považuje za prechodný postup medzi tvorením viac-
slovných pomenovaní a tvorením jednoslovných pomenovaní (Mluvnice češtiny 1, 1986,
s. 468). Napriek tomu však dochádza k zmenám, ktoré signalizujú funkčné prehodnotenie
syntagmy na jednoslovné kompozitum, porov. napr. zmenu poradia komponentov a zánik
kolokačného vzťahu medzi členmi syntagmy (hodný chvály → chvályhodný, schopný uzná-
šania → uznášaniaschopný). V uvedených prípadoch sa deaktualizuje bezpredložková
genitívna kolokačná väzba medzi nadradeným adjektívom a podradeným substantívom.
3 Abreviačná motivácia
Vzťahy SyntM a abreviačnej motivácie si všimneme z lexikálno-nominačného pohľadu:

abreviačná univerbizácia – 3.1 a abreviačné syntagmy – 3.2. K ďalším aspektom porov.
Gavurová, 2013.
3.1 Abreviačná univerbizácia

Ako jeden z typov univerbizácie sa uvádza abreviačná univerbizácia, napr. Slovenská
republika → SR, Fond národného majetku → FNM (Furdík, 2008, s. 52 – 53); bližšie porov.
sekciu VI., kap. 4.4, 5.2.8.14
Úzky vzťah medzi abreviačnou a syntaktickou motiváciou sa ukazuje aj v tom, že naj-
vhodnejšími abreviačnými motivantmi sú viacslovné pomenovania a z nich najčastejšie sa
tvoria iniciálové skratky (Ološtiak, 2005, s. 43). Abreviačná univerbizácia má oproti iným
typom univerbizácie (slovotvornej, eliptickej, sémantickej) štylistické výhody. Kým pri
slovotvornej (panelový dom → panelák) a eliptickej univerbizácii (základná škola → zá-
kladná) vznikajú často štylisticky príznakové lexémy, výsledkom abreviačnej univerbizácie
sú neutrálne skratky (s prípadnou príslušnosťou k odbornému štýlu; porov. aj Sopira,
1975, s. 60).
Ďalším rozmerom spolupráce abreviačnej a syntaktickej motivácie z pohľadu univerbi-
zácie sú viacslovné skratky, ktoré syntaktickú motivovanosť preberajú z motivujúceho
viacslovného pomenovania, ide o tzv. transponovanú kooperáciu (Ološtiak, 2011, s. 254).
Ani pri abreviačnom univerbáte totiž nejde vždy len o „náhradu viacslovného pomenova-
nia jednoslovným pomenovaním“ (Furdík, 2008, s. 52). Preto je skratka KUI FEI TU KE (Ka-
tedra umelej inteligencie, Fakulta elektrotechniky a informatiky, Technická univerzita Koši-
ce), ktorou J. Furdík na inom mieste ilustruje abreviačnú motiváciu (op. cit., s. 68), viac-
slovnou a na jej vzniku sa zúčastňuje tak abreviačná, ako aj syntaktická motivácia.
Viacslovnosť skratiek vyplýva zo snahy o transparentnosť, keďže východiskové pome-
novanie (zväčša inštitúcionymum) pozostáva z viacerých viacslovných pomenovaní a jeho
vnútorná syntaktická štruktúra je založená na vzťahu nadradené substantívum (pomenú-
vajúce súčasť inštitúcie) + podradené substantívum (zväčša vo funkcii nezhodného prí-
vlastku), pomenúvajúce celú inštitúciu. V prípadoch, keď časť inštitúcie neprechádza pro-
cesom abreviácie, vznikajú abreviačné viacslovné pomenovania, napr. Ministerstvo kultúry
SR, Disciplinárna komisia SFZ; porov. 3.2.2.
14
Podobne J. Dolník uvažuje o abreviačnej univerbizácii, keď „pri skratkových slovách ide často
o redukciu viacslovného výrazu na jednoslovný výraz“ (Dolník, 2003, s. 164). Tu však treba poznamenať,
že hoci výsledkom abreviačnej univerbizácie sú v slovenčine zväčša iniciálové skratky, autor tu ako
príklady uvádza „skratkové slová“, napr. hifi, bankomat, motorest. Kým skratku hifi možno naozaj priradiť
k skratkovým slovám, ostatné lexémy v exemplifikácii sú kvázikompozitá s abreviačne motivovaným
radixoidom.
3.2 Abreviačné syntagmy

Ako sme už naznačili pri exemplifikácii, skratky majú potenciál vstupovať do syntagma-
tického reťazca a vytvárať špecifický typ syntagiem s vyššou mierou vzájomnej prepoje-
nosti a ustálenosti, a teda lexikalizovanosti. Takéto determinatívne atributívne syntagmy
sa v závislosti od miery ustálenia pohybujú medzi voľnými syntagmami až po viacslovné
pomenovania. Ak sú syntakticky motivované práve viacslovné pomenovania a frazémy
(Furdík, 2008, s. 50), pri uvedených syntagmách, ktorých súčasťou sú skratky, pozorujeme
prienik abreviačnej a syntaktickej motivácie. V tejto práci ich označujeme ako abreviačné
syntagmy a podľa miery tautologickosti rozlišujeme: tautologické (IKT technológie, WAP
protokol), semitautologické (PIN kód) a explikatívne syntagmy (systém MARC, služby
ISDN) a abreviačné viacslovné pomenovania (CD prehrávač, pokladnica DJZ, demo verzia).
Pozornosť budeme venovať aj osobitnému typu syntagiem s abreviačným komponentom,
a to skratkovým menám (mesto L.) a abreviačným frazémam (deň D).
Abreviačné syntagmy napĺňajú viaceré funkcie. Niektoré z nich (tautologické, semitau-
tologické, explikatívne syntagmy) naznačujú sémantiku skratky a umožňujú v spisovnej
variete zapojiť skratku do deklinačného systému bezpríznakovo, teda bez použitia flektivi-
začného formantu, ktorý vedie k vzniku štandardnej, resp. subštandardnej štylisticky prí-
znakovej podoby. Abreviačné syntagmy môžu aj diferencovať medzi homofónnou skrat-
kou a neskratkou (explikatívne syntagmy) či kondenzovať pomenovania denotátov séman-
ticky súvisiacich so skratkou (abreviačné viacslovné pomenovanie). Obrazné a expresívne
abreviačné syntagmy, t. j. abreviačné frazémy, sa používajú na expresivizáciu komunikátu,
prípadne na utajenie informácie (skratkové mená; porov. 3.2.5)
3.2.1 Tautologické syntagmy

Tautologická syntagma je spojením skratky a nadradeného substantíva, jej abreviač-
ného motivantu, napr. PIN number (PIN – Personal identification number), IT technológie
(IT – Information technologies), čo vyjadruje aj jej atribút tautologická. Zo syntaktického
hľadiska je tautologická syntagma spojením nadradeného substantíva (number, správa)
a anteponovaného alebo postponovaného atribútu vyjadreného skratkou (PIN, IT). Také-
to syntagmy sú produktívne vo viacerých jazykoch – v angličtine ich vysoká frekvencia
korešponduje s analytickým charakterom tohto jazyka. Preto tvorbu tautologických synta-
giem budeme ilustrovať na anglickej tautologickej syntagme SAT test.
Iniciálové skratkové slovo SAT pochádza z motivujúceho anglického viacslovného po-
menovania Scholastic Aptitude Test – Skúška/test vzdelania študentov. Komponent abre-
viačného motivantu test je v syntagme SAT test z hľadiska jazykovej ekonómie redun-
dantný, tautologický; pre expedienta je však jeho použitie pri skratke komunikačnou stra-
tégiou, ako recipientovi uľahčiť dekódovanie skratky a naznačiť jej význam. Táto stratégia
sa uplatňuje aj v ďalších anglických syntagmách, napr. ATM machine (Automated Teller
Machine – odkazovač); PIN number atď.
Podobné syntagmy s rovnakou funkciou vytvára aj slovenčina, čo dokazuje, že tvorba
tautologických syntagiem je univerzálnou stratégiou, ako priblížiť sémantiku menej zná-
mej skratky: PIN číslo / číslo PIN; RPG hry (role-playing games – rolové hry), jazyk HTML /
HTML jazyk (Hypertext Markup Language), krajiny OPEC (Organization of Petroleum Ex-
porting Countries – Organizácia krajín vyvážajúcich ropu) atď.15 Ako vidno z citovaných
príkladov, skratka môže mať v tautologickej syntagme funkciu anteponovaného (HTML
jazyk) alebo postponovaného atribútu (jazyk HTML). Popri tautologických syntagmách sa
v komunikátoch uplatňujú aj semitautologické syntagmy16 (PIN kód / kód PIN).17
3.2.1.1 Funkcie tautologických syntagiem

Tak ako abreviačné syntagmy vo všeobecnosti, aj tautologická syntagma je polyfunkč-
ným vyjadrovacím prostriedkom, pričom jednotlivé funkcie sa nemusia v komunikácii
aktivovať izolovane, ale navzájom spolu súvisia.
a) Sémantická funkcia. Tautologické syntagmy sprostredkúvajú význam skratky a za-
bezpečujú jej zrozumiteľnosť, znižujúc tak percepčnú námahu percipienta. Skratka funguje
v tautologickej syntagme v symbióze s tautologickou lexémou; kým skratka umožňuje
správnu identifikácia denotátu a terminologickú konzistentnosť, tautologická lexéma pri-
blíži význam skratky. Takéto konštrukcie však pôsobia kontraproduktívne voči princípu
jazykovej ekonómie, ktorý je hybnou silou abreviácie, keďže sa v nich redundantne uvádza
aj AMn, resp. jeho časť, a súčasne aj samotná skratka.
Uvádzanie (časti) abreviačného motivantu pri menej známej domácej alebo prevzatej
skratke sa zo syntaktického hľadiska považuje za „stotožňujúcu parentézu“ (Bajzíková,
1996, cit. podľa Ďurčová, 2000, s. 142), napr. systém podpory núdzového brzdenia (EBA),
„Trojdňové rozhovory medzi predstaviteľmi ozbrojených síl SR a delegáciou NATO s SHAPE
(Hlavné veliteľstvo spojených síl v Európe)“. Treba však poznamenať, že takéto tautologic-
ké konštrukcie pôsobia kontraproduktívne voči jazykovej ekonómii. Samozrejme, najvyššiu
mieru tautologickosti majú komunikáty, v ktorých sa pri sebe naraz uvádza skratka, jej
pôvodný abreviačný motivant i jeho slovenský ekvivalent, pričom každý z nich má osobit-
nú funkciu: porov. napr. Elektronický stabilizačný program (Electronic Stability Programme
– ESP) s trakčnou kontrolou a s brzdovým asistentom (Emergency Brake Assist EBA). Pô-
vodný AMn a samotná skratka prispievajú k terminologickej jednoznačnosti, keďže pri
tvorbe slovenského ekvivalentu mohlo dôjsť k sémantickým posunom; slovenský ekviva-
lent abreviačného motivantu v takýchto prípadoch približuje sémantiku skratky.
Niekedy však ani tautologické substantívum neosvetľuje sémantiku skratky dosta-
točne. Napr. pri skratke WAP (Wireless Application Protocol) sa v slovenčine používa
tautologická syntagma WAP protokol, v ktorej má substantívum protokol úlohu séman-
tickej indície; tá však nemusí byť dostatočnou sémantickou nápoveďou pre všetkých
komunikantov.18
b) Syntakticko-adaptačná funkcia. Tautologická syntagma sa používa aj s frekventova-
nými skratkami, ktorých sémantiku väčšina komunikantov pozná. Jej úlohou je vtedy zapo-
jiť skratku do syntagmatického reťazca. Niektoré typy skratiek (zväčša iniciálové skratky)
15
V prospech univerzálnosti tejto stratégie hovorí aj fakt, že rovnaké tautológie sa vyskytujú aj
v češtine: MMS zpráva, syndrom AIDS, systém GSM (Kochová, 2003, s. 163).
16
O semitautologických syntagmách porov. v tejto sekcii kap. 3.2.3.
17
Výskyt v SNK: PIN číslo (126), číslo PIN (23); PIN kód (973), kód PIN (30). Ako vidno, neporovnateľne
frekventovanejší je tvar s anteponovanou skratkou.
18
Ide o tzv. komunikačný protokol alebo protokol – „súhrn pravidiel a postupov určujúcich činnosť
určitého zariadenia alebo programového systému“ (Šaling et al., 1997, s. 988).
totiž nedokážu na svojej forme vyjadriť gramatickú kategóriu pádu, a preto nie je vždy
jasná ich funkcia vo vetnej syntagme.
Pri tvorbe tautologickej syntagmy môže dôjsť k posunom vo výbere sprievodného sub-
stantíva, napr. skratka SMS vznikla z anglického viacslovného pomenovania (Short Message
Service – služba krátkej správy).19 V slovenčine však pri jej adaptačnom procese došlo
k transsémantizácii20 – popri primárnom a pôvodnom význame sa vytvoril aj sekundárny
význam „krátka textová správa“, ktorý možno považovať aj za pseudomotivant skratky.
Tautologická syntagma so skratkou SMS zohľadňuje práve tento sekundárny význam, tak-
že sa v nej ako sprievodná tautologická lexéma použije substantívum správa: správa SMS,
SMS správa21. Pri skratke SMS sa teda za lexému do tautologickej syntagmy nezvolilo nad-
radené substantívum AMn, služba (service), ale jeho nezhodný atribút správa (služba krát-
kej správy), ktoré je súčasne nadradeným substantívom pseudomotivantu krátka textová
správa.
Dôvodom, prečo sa tautologickou lexémou stáva častejšie substantívum správa,22 je
zrejme fakt, že pseudomotivant krátka textová správa je pre komunikantov nositeľom
sémanticky i frekvenčne dôležitejšej informácie. V komunikácii sa však objavujú aj syn-
tagmy, ktoré akcentujú aj príznak „krátka“ (odoslanie e-mailu vo forme krátkej správy
SMS), či dokonca také, ktoré pôsobia kontraproduktívne voči jazykovej ekonómii a uvá-
dzajú pri skratke celý pseudomotivant (služby založené na báze krátkych textových správ
SMS).23
Tautologické syntagmy sa však nepoužívajú len pri iniciálových skratkách, ktoré majú
špecifickú fónickú (t. j. slabičnú alebo hláskovú výslovnosť) a grafickú štruktúru. Sú pro-
duktívne aj pri iniciálových skratkových slovách a skratkových slovách, ktorých štruktúra
a splývavá výslovnosť v princípe umožňuje ich zapojenie do deklinácie. Tautologická syn-
tagma sa pri nich použije na to, aby sa zabezpečilo ich bezpríznakové začlenenie do syn-
tagmatického reťazca a neporušila sa pritom ich forma. Ak sú totiž tieto typy skratiek za-
končené na vokál, vzniká pri ich deklinácii riziko straty koncovej grafémy a jej prehodno-
tenia na relačnú morfému, čo by pôsobilo proti úspešnej identifikácii skratky, napr. SOZA
(Slovenský ochranný zväz autorský) → do SOZy/SOZY/SOZ-y. Pri použití iniciálového skrat-
kového slova s tautologickou syntagmou ostáva takáto skratka nesklonná a zapojenie do
syntagmy sa odráža na tautologickom substantíve: so SOZOU/SOZ-ou → so zväzom SOZA.
Z rovnakého dôvodu sa tautologické syntagmy často používajú aj pri adaptácii
prevzatých iniciálových skratkových slov, najmä tých, ktoré sú zakončené na vokál. Okrem
možnosti ponechať tento typ skratiek v nesklonnej, no príznakovej podobe (napr. NAFTA
→ v NAFTA, s NAFTA) sa odporúča „opis príslušného pádu“ (Horecký, 1994, s. 173), napr.
NAFTA (North American Free Trade Agreement) – Severoamerická dohoda o voľnom
obchode) vz. o dohode NAFTA, s dohodou NAFTA; podobne aj UNESCO → do UNESCA/
UNESCO vz. do organizácie UNESCO.
19
V angličtine sa namiesto skratky SMS používa skôr lexéma text.
20
K adaptačným mechanizmom a procesom pri preberaní skratky (vrátane transsémantizácie) porov.
Gavurová, 2013, s. 243 – 256.
21
SNK: správa SMS (219); správa sms (2); SMS správa (7525); sms správa (721).
22
SNK: služba SMS (157), SMS služba (48), sms služba (5).
23
SNK: tautologická syntagma krátka textová správa SMS (27).
c) Identifikačná a terminologická funkcia. Uvedenie oboch členov abreviačného moti-

vačného páru naraz v tautologickej syntagme má viacero príčin. Absencia AMn by pri me-
nej známej či terminologickej skratke mohla viesť k nežiaducej percepčnej pauze: komuni-
kát by neposkytoval dostatočné množstvo informácií, ktorú percipient potrebuje na
správne dekódovanie výpovede, napr. Vo výbave vozidla ASR.
Skratka v takýchto konštrukciách nemá len výlučne abreviačnú funkciu, ale plní (hlav-
ne) funkciu identifikačnú, keďže podoba slovenských ekvivalentov východiskového AMn
môže varírovať, napr. DEATC – automatická klimatizácia s nezávislým nastavovaním teplo-
ty v 2 zónach/dvojzónová klimatizácia s elektronickým automatickým riadením teploty
(DEATC). Skratka identifikuje relevantný denotát aj napriek potenciálnej variantnosti slo-
venského ekvivalentu, ba dokonca aj východiskového abreviačného motivantu, napr. ABS
(Antiblockiersystem/Antibrake system/Antiskid Brake System/Anti-lock Braking System).
Práve identifikačná funkcia tautologických syntagiem dominuje v tých typoch komu-
nikátov, ktoré sú doslova vystavané na tautologických syntagmách, napr. rozšírený
elektronický stabilizačný program (Enhanced ESP) s trakčnou kontrolou a s brzdovým
asistentom (Emergency Brake Assist EBA) a s asistentom rozjazdu do kopca (Hill Start
Assist – HSA); systém podpory núdzového brzdenia (EBA) (súčasťou systému ESP).
Ak je pri skratke prítomný aj jej abreviačný motivant (napr. bývalí príslušníci
Kráľovského anglického letectva RAF (Royal Air-force – Kráľovské letectvo)), skratka pri
takýchto rozsiahlych tautológiách plní nielen abreviačnú, ale takisto aj značkovú funkciu,
čo do istej miery potvrdzuje aj ich umiestnenie uprostred atributívnych syntagiem, teda
v mieste cezúry, napr. Elektrický posilňovač (EPAS) riadenia automobilu Ford C-Max;
Inteligentný systém ochrany (IPS) vozidiel Ford C-MAX a B-MAX zahŕňa...
Jednotlivé komunikačné funkcie tautologických syntagiem, sémantická, syntakticko-
adaptačná i identifikačná, predurčujú tautologické syntagmy na komunikačne perspek-
tívne a frekventované vyjadrovacie prostriedky.
3.2.2 Abreviačné viacslovné pomenovania

Na margo prítomnosti skratiek v menných syntagmách sa už skôr konštatovalo, že
„iniciálové skratky sa veľmi produktívne uplatňujú pri tvorení skrátených združených
pomenovaní“ (Petrovský, 1989, s. 340) a že „využívaním skratiek sa tvoria aj zložitejšie
útvary – viacslovné pomenovania s prvkami abreviácie a skladania slov, napr. komplemen-
tárna DNA, mediátorová RNA..., kde skratka reprezentuje rodový termín“ (Bujalková,
1992, s. 334). Ak je teda takáto atributívna syntagma ustálená a spĺňa aj ďalšie definičné
kritériá na viacslovné pomenovanie, na jej označenie používame termín abreviačné
viacslovné pomenovanie. Pri frekventovaných skratkách z centra abreviačne motivovanej
lexiky sa pri jednej skratke vytvárajú viaceré abreviačné viacslovné pomenovania: VŠ →
VŠ študent, VŠ internát, VŠ vzdelanie, absolvent VŠ; USB → USB port / port USB, USB kľúč,
konektor USB / USB konektor, USB kábel, rozhranie USB, USB slot, USB tuner; IT → IT
priemysel, IT manažér, IT špecialista; VIP → VIP eventy, VIP zóna. Tieto príklady ukazujú,
že prevzaté skratky na seba v abreviačných viacslovných pomenovaniach viažu aj ďalšie
prevzaté lexémy.
Zo syntaktického hľadiska je skratka v abreviačnom viacslovnom pomenovaní antepo-

novaným alebo postponovaným nesklonným atribútom. V niektorých koncepciách24 sa
preto uvažuje o prehodnotení primárne substantívnej skratky na homonymné adjektívum,
napr. PR (Public Relations – Oddelenie pre vzťahy s verejnosťou) (subst.) → PR (adj.): PR
manažér, PR oddelenie; GPS (Global Positioning System – Globálny lokalizačný systém)
(subst.) → GPS (adj.): GPS navigácia, GPS súradnice. V takýchto prípadoch antepono-
vané skratky s primárne substantívnou slovnodruhovou platnosťou sa prehodnocujú
na adjektíva, preto sa na nominácii spolupodieľa aj morfologická motivácia.
Iné koncepcie uvažujú v takýchto prípadoch len o skratke vo funkcii atribútu.25 Zried-
kavo majú skratky adjektívnu, atributívnu funkciu už „geneticky“ danú na podklade svojho
motivantu: GM (genetically modified) → GM potraviny. Okrem atributívnej funkcie môže
mať skratka v abreviačnom viacslovnom pomenovaní funkciu nadradeného substantíva,
napr. AMK Mladosť Bratislava (AMK – automotoklub), mediátorová RNA.
Súčasťou abreviačných viacslovných pomenovaní sa stáva aj tzv. lexikalizovaná výslov-
nosť skratiek, napr. píár manažér, predseda jéerdé (Gavurová, 2013, s. 107 – 110). Niekto-
ré skratky vytvárajú synonymné abreviačné viacslovné pomenovania (DVD vypaľovacia
mechanika, DVD napaľovačka) s rozličnou mierou štylistickej príznakovosti.
3.2.2.1 Funkcie abreviačných viacslovných pomenovaní

a) Ekonomizačná funkcia. Čím väčší rozsah abreviačného motivantu, tým väčšia je ko-
munikačná výhodnosť abreviačných viacslovných pomenovaní sa, napr. PCMCIA adaptér,
kde skratka PCMCIA označuje spojenie Personal Computer Memory Card International
Association.
b) Paradigmatická funkcia (tvorba lexikálnych paradigiem). Pomocou tej istej skratky
možno vytvárať paradigmy príbuzných a analogických termínov, porov. lexikálne polia
z oblasti mobilnej komunikácie: SMS → SMS brána, SMS chat, SMS centrum, SMS Fórum,
SMS notifikácia, SMS paušál, SMS roaming; GSM → GSM telefón, GSM pásma, GSM číslo,
GSM prístroj, GSM sieť.
c) Terminologická funkcia. Abreviačné viacslovné pomenovania obohacujú terminolo-
gický aparát príslušného odboru a komunikačného registra; porov. napr.: LED blesk, prijí-
mač GPS / GPS prijímač; LCD obrazovka; CCTV systém / systém CCTV, X lúče / lúče X.
Ako vidno, niektoré abreviačné viacslovné pomenovania majú dubletnú podobu
s anteponovaným alebo postponovaným atribútom. Práve pre terminologický charakter
abreviačných viacslovných pomenovaní sa objavujú pokusy normovať pozíciu skratky.
Napr. pri spojeniach SMS telegram, SMS centrum „možno odporúčať opačný slovosled
(typický pre slovenčinu), teda telegram SMS, centrum SMS“ (Mislovičová, 2000, s. 207), čo
znamená, že skratka by bola použitá v syntaktickej funkcii postponovaného atribútu. Ko-
munikačná prax však ukazuje, že skratka sa používa v oboch pozíciách, anteponovaná
i postponovaná (ISDN karta / karta ISDN; SMS centrum / centrum SMS)26. Naopak, štatis-
ticky častejšie sú však abreviačné pomenovania so slovosledom skratka (atribút) + abre-
viačne nemotivované nadradené substantívum, porov. napr. abreviačné viacslovné po-
24
Porov. aj koncepciu českého slovníka Nová slova v češtině I., II.
25
Porov. napr. koncepciu SSSJ.
26
SNK: centrum SMS (7) vz. SMS centrum/SMS Centrum (93); SMS telegram (2); telegram SMS (1).
menovania: PCMCIA karta, IR port, www prehliadač, www server, WEB mail, internet CD
balíček, WAP mail, WAP prehliadač atď. Postponovanie atributívnej skratky (siete GSM,
služby GSM, technológia ISDN; systém MHC, metóda HAT, skóre LOD; porov. Bujalková,
1992, s. 334 – 335), sa vyskytuje menej často, čo dokazuje porovnanie frekvencie výskytov
dubletných abreviačných viacslovných pomenovaní. Pri postponovanej skratke v atribu-
tívnej syntagme pritom treba rozlišovať, či ide o viacslovné pomenovanie (technológia
ISDN, služby ISDN) alebo o prostú genitívnu väzbu vo voľnej syntagme (inštalácia ISDN,
pripojenie cez ISDN). Navyše, skratka môže fungovať aj ako nadradené substantívum syn-
tagmy (kvalitná ISDN hlasovej komunikácie).27
V súvislosti s poradím komponentov v abreviačných pomenovaniach treba pripo-
menúť, že aj v tautologických syntagmách typu SMS správa (porov. kap. 3.2.1), sa skratka
takisto používa zvyčajne ako anteponovaný atribút (napr. na posielanie zvýhodnených
SMS správ; pošlite svoj hlas vo forme SMS správy). Postponovaná skratka sa aj v tau-
tologickej syntagme vyskytuje nepomerne menej často (číslo PIN, podpora protokolu
TCP/IP). Predpokladáme, že preferovanie anteponovanej skratky súvisí s analytickým
charakterom angličtiny, pod vplyvom ktorej sa podobné syntagmy dostávajú do sloven-
činy, porov. napr. anglické tautologické syntagmy PIN number, SAT test, ATM machine,
WAP phone, GPRS bundles, UK coverage, EMU policy.
Výhodou antepozície skratky je navyše fakt, že vytvára lepšie predpoklady na trans-
formáciu viacslovného pomenovania, prípadne voľnej syntagmy na kvázikompozitum,
napr. G-prúžky, G-farbiace metódy, Rh-faktor, NOR-farbenie (Bujalková, 1992, s. 334 –
335), v ktorých sa skratky hodnotia ako prefixy (Horecký, 2001, s. 269) alebo prefixoidy
(Furdík, 2004, s. 106). Transformáciu skratiek na prefixoidy možno pozorovať na úrovni
formy – v postupnom odstránení spojovníka a v splynutí pôvodne oddelených komponen-
tov skratky28 (scifiklub, scifiknižnica, scifiplagát, scifihoror, scifikniha, scifiséria), ktoré sa
potom využijú pri tvorbe derivátov (scifista, scifistický, scifisticky, scifilitik, scifiový)29 (Oda-
loš, 1990, s. 64).
Samozrejme, plynulé zapojenie skratky do lexémy vo funkcii slovotvorného základu či
prefixoidu, ku ktorému dochádza pri skratkovom slove scifi, nie je možné pri iniciálových
skratkách, keďže tie majú majuskulný zápis. Nemožno ich teda do kvázikompozita zapojiť
bezpríznakovo, len s využitím spojovníka, napr. PR-manažér.
Ako vidno, zapájanie skratky do syntagmy/lexémy v syntaktickej funkcii atribútu
je dynamický fenomén a pohybuje sa na osi: abreviačné viacslovné pomenovanie
s anteponovanou skratkou ↔ kvázikompozitum s prefixoidom, pričom tento pohyb nemá
vždy jednoznačný smer. Takéto lavírovanie medzi antepozíciou a postpozíciou však neko-
rešponduje s názorom, že prirodzený slovosled v atributívnych syntagmách so skratkou je
„abreviačne nemotivované nadradené substantívum + skratka“ (Mislovičová, 2000,
s. 207). Len na okraj poznamenávame, že v koncepcii nemeckej lingvistiky sa abreviačné
viacslovné pomenovania30 typu IT manažér, GIS projekty, PPP projekty vnímajú „ako
kompozitá a dôsledne sa píšu so spojovníkom, napr. IT-Manager, GIS-Projekte, PPP-
27
Všetky uvedené syntagmy pochádzajú z lexikografického spracovania hesla ISDN (SSSJ-2).
28
Výskyt v SNK sci-fi (17 480), scifi (306).
29
Pri skratke sci-fi sa vytvorila aj štylisticky príznaková podoba (scifičko), čo nie je pri skratkových
slovách frekventovaný jav, tu je však motiváciou netradičné zakončenie skratkového slova sci-fi.
30
V terminológii I. Kontríkovej (2010) „slovné spojenia so skratkou“.
Projekte” (Kontríková, 2010, s. 172). Podobne aj španielska lingvistika považuje za kompo-

zitá takéto spojenia, bez ohľadu na to, či sú písané spolu, cez spojovník i osobitne;
v španielčine nerozhoduje o štatúte kompozita „spôsob písania, ale tesnosť vzťahu
(formálna, syntaktická alebo sémantická) medzi komponentmi“ (Trup, 1999, s. 147). Preto
hispanistika hodnotí ako kompozitá aj lexémy typu pájaro mosca (kolibrík), falda pantalón
(nohavicová sukňa), camino de hierro (železnica), ktoré by z pohľadu slovakistiky boli viac-
slovnými pomenovaniami alebo voľnými syntagmami. K tomu porov. aj sekciu II., kap. 2, 4.
3.2.3 Semitautologické syntagmy

Ako už bolo naznačené, SMS správa na jednej strane a SMS brána na strane druhej sú
typologicky odlišné syntagmy; SMS správa je tautologickou syntagmou (skratka +
substantívum z jej AMn), SMS brána je abreviačným viacslovným pomenovaním so
štruktúrou nesklonný anteponovaný atribút + nadradené substantívum, ktoré nie je
súčasťou AMn.31
Na rozhraní medzi týmito dvoma typmi abreviačných syntagiem stojí spojenie PIN kód
(s PIN kódom vašej platobnej karty; nesprávny PIN kód). PIN kód totiž nemá parametre
tautologickej syntagmy (SMS správa), komponent kód v skratke PIN (Personal Identifica-
tion Number – osobné identifikačné číslo) absentuje. Súčasne však spojenie PIN
kód presahuje rozmer abreviačného viacslovného pomenovania (SMS brána), lebo miera
vzájomnej sémantickej prepojenosti je v ňom vyššia ako v abreviačnom viacslovnom po-
menovaní. Nadradené substantívum motivantu skratky (číslo) je totiž sémanticky príbuzné
s lexémou kód a aj v praxi je tento kód číslom: „PIN kód (4 – 8 miestne číslo)“, preto spoje-
nia typu PIN kód považujeme za semitautologické syntagmy. Vyššia sémantická prepoje-
nosť skratky a semitautologického substantíva tieto syntagmy diferencuje od explikatív-
nych syntagiem, ako je napr. systém MARC (porov. kap. 3.2.4).
Semitautologické syntagmy sú – podobne ako ostatné abreviačné syntagmy – poly-
funkčné vyjadrovacie prostriedky:
a) pragmatická funkcia, získanie komunikačnej prestíže, vytvorenie dojmu erudova-
nosti, zasvätenosti, odbornosti;
b) terminologická funkcia, konštituovanie špecializovanej profesijnej terminológie, po-
treba existencie profesionalizmu. Semitautologická syntagma PIN kód vstupuje do termi-
nologického lexikálneho poľa mobilnej komunikácie (PUK kód, SIM karta) alebo s inými
typmi abreviačných syntagiem, napr. tautologickou (protokol WAP) atď.;
c) analógia s príbuznou semitautologickou syntagmou PUK kód (Spolu so SIM kartou
dostávate do rúk osobné bezpečnostné kódy PIN (osobný identifikačný kód) a PUK (osobný
odblokovací kód); Poskytnutie kódov PIN2/PUK2). Ani v abreviačnom motivante skratky
PUK sa nenachádza lexéma kód, ale s istou mierou abstrakcie je sémanticky príbuzná le-
xéme kľúč (key): PIN Unblocking Key – kľúč na odblokovanie PIN. Zaujímavosťou tejto
skratky je aj jej rekurzívna povaha32 – vznikla totiž z abreviačného viacslovného pomeno-
vania PIN Unblocking Key, ktorého súčasťou bola skratka, čo sa približuje k definícii tzv.
31
SMS správa je produktom SMS ako služby krátkej správy (short message service), zatiaľ čo SMS
brána je ďalšou, novou službou krátkej správy, podobne ako SMS Fórum. Sú to samostatné služby, ktoré
s pôvodnou službou krátkej správy (SMS) majú spoločný princíp – krátke správy posielané buď z internetu
na mobilný telefón (SMS brána) alebo z mobilného telefónu na e-mail (SMS Eurotext).
32
Ide o výnimku, pretože abreviačná motivácia ako celok nie je rekurzívna (Ološtiak, 2005, s. 44).
rekurzívneho akronyma, resp. rekurzívnej iniciály (Lančarič, 2008, s. 26). Semitautologické

syntagmy s lexémou kód potom analogicky vznikajú aj pri ďalších skratkách z registra mo-
bilnej komunikácie (napr. BPIN kód, BPUK kód, ID kód).
Z rovnakého registra pochádza aj ďalší príklad semitautologickej syntagmy SIM karta.
Skratka SIM vznikla z anglického spojenia Subscriber Identity Modul – Modul totožnosti
(telefónneho) účastníka; pre laika sú však pôvodný motivant i jeho slovenský ekvivalent
sémanticky neprehľadné. V spojení SIM karta sa substantívum karta, ktoré sprevádza
skratku SIM, použije zo sémantických dôvodov; odráža totiž reálnu podobu modulu ako
platničky (napr. dostanete po spísaní Zmluvy identifikačnú kartu zákazníka, tzv. SIM kartu).
Táto sémantická transpozícia je zreteľná aj z konštatovania, že „SIM karta spoločnosti
Orange je moderný 32kB čip“, pričom lexéma čip sa definuje ako „polovodičová platnička“
(SSSJ-1).
3.2.4 Explikatívne syntagmy

Štvrtý typ abreviačných syntagiem vzniká spojením skratky a vysvetľujúceho substantí-
va, ktorým sa stáva tzv. všeobecné slovo (Horecký, 1980, s. 152), napr. platforma GPRS
(GPRS – General Packet Radio Service – Všeobecný balíček rádiovej služby). Preto hovorí-
me o explikatívnych syntagmách.
Zo syntaktického hľadiska sú explikatívne syntagmy takisto atributívne; na rozdiel od
ostatných typov však v explikatívnych syntagmách dominuje postpozícia skratky. Pre ex-
plikatívne syntagmy sú ďalej charakteristické výrazné sémantické rozdiely medzi nadrade-
ným substantívom abreviačného motivantu a vysvetľujúcou lexémou. Od abreviačných
viacslovných pomenovaní sa však explikatívne syntagmy líšia charakterom lexémy, ktorá
sprevádza skratku.
Napr. v abreviačnom viacslovnom pomenovaní abreviačne nemotivovaná lexéma pri-
náša novú sému: napr. Rada AOSS je výkonným orgánom spisovateľskej organizácie AOSS
(Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska); je to lexéma, ktorá sa vzťahuje k inému
denotátu, aký pomenúva samotná skratka AOSS. Rada AOSS a AOSS označujú dva odlišné
denotáty. Naproti tomu v explikatívnej syntagme technológia WAP vysvetľujúce substan-
tívum technológia neobohacuje skratku o nový význam; jeho úlohou je uviesť skratku,
signalizovať jej sémantiku (WAP – Wirelles Application Protocol), prípadne zapojiť skratku
do deklinácie. Explikatívna syntagma plní teda podobné funkcie ako tautologická a semi-
tautologická syntagma. Spojenie technológia WAP a skratka WAP pomenúvajú ten istý
denotát; kritériom pre zaradenie syntagmy so skratkou medzi explikatívne syntagmy je
preto vzájomná zameniteľnosť explikatívnej syntagmy a skratky, ktorá je jej súčasťou.
Kritérium substitúcie sa potom dá uplatniť aj na ďalšie explikatívne syntagmy s totožnou
skratkou, napr. platforma WAP, prostredie WAP, služba WAP. Vysvetľujúca lexéma plní
v explikatívnej syntagme funkciu „sémantickej vaty“ a môže sa použiť pri viacerých skrat-
kách, napr. prostredníctvom najmodernejších platforiem GPRS, MMS, HSCSD.
Ako už bolo naznačené, explikatívne syntagmy s abreviačne nemotivovanou lexémou
sa pri skratkách uplatňujú z viacerých dôvodov:
a) odlišujú skratku od homofónnej neskratky, napr. systém MARC (MARC – Machine
Readable Cataloguing – Katalogizovanie čitateľné strojom) vz. antroponymum Marc; me-
tóda TITUS (Traîtement de lÍnformation Textile Universelle et Sèlective – spracovanie vše-
obecných a výberových informácií v textile) vz. antroponymum Titus (porov. aj Horecký,

1980, s. 152).
b) približujú sémantiku menej známej skratky, napr. pomocou technológie WAP;
v prostredí WAP Mail; prostredníctvom technológie SIM Toolkit; CD formát.
c) zapájajú skratku do syntagmatického radu bez nutnosti meniť jej formu v dôsledku
skloňovania.
J. Horecký (1980) limituje použitie explikatívnych syntagiem výlučne na skratky homo-
fónne s neskratkami, ktoré sa začlenia do komunikátu ťažšie ako tzv. nezmyselné slová,
t. j. slová nemajúce význam v pôvodnom jazyku. Má pritom na mysli nehomofónne skrat-
ky typu ALGOL, COBOL, ktoré majú podľa neho väčšiu tendenciu lexikalizovať sa na abre-
viačne nepríznakové algol, cobol a do komunikátu ich netreba začleňovať alebo ich z neho
vyčleňovať špecifickým spôsobom. Komunikačná prax dokazuje, že explikatívne syntagmy
sa používajú aj pri nehomofónnych skratkách, aj keď s iným komunikačným zámerom, a to
priblížiť sémantiku explikovanej skratky.
Vysvetľujúca lexéma sa do explikatívnej syntagmy vyberá tak, aby odrážala sémantiku
skratky a jej AMn. Preto napr. hoci je anglické MUD skratkou motivantu multi-user dimen-
sion/dialog/dungeons (prostredie/dialóg/žaláre pre viac užívateľov), ako vysvetľujúce
substantívum sa volia lexémy hra, systém (hry MUD), ktoré odrážajú charakter denotátu:
motivant a jeho skratka označujú populárne virtuálne hry.
V komunikácii sa konkrétna skratka môže stať súčasťou viacerých typov abreviačných syn-
tagiem: tautologickej, semitautologickej, explikatívnej i abreviačného viacslovného pomeno-
vania. Napr. frekventovaná iniciálová skratka CD (Compact Disc) sa vyskytuje v tautologickej
syntagme CD disk, v abreviačnom viacslovnom pomenovaní CD prehrávač, explikatívnej syn-
tagme CD formát a napokon i v semitautologických syntagmách CD nosič a CD platňa. To
dokazuje komunikačnú perspektívnosť skratiek i abreviačných syntagiem.
3.2.5 Skratkové vlastné mená

Osobitý štatút majú syntagmy, ktoré sa označujú termínom skratkové mená a na ktoré
upozorňuje už Hrbáček (1979, s. 41), napr. v meste M.; Lord T.; vo volebnom okrese X;
pacient J. Č.; horár z Č. (Blanár, 1998, s. 193 – 198). Keďže sa vyskytujú v komunikátoch
umeleckého a publicistického štýlu, komunikačným zámerom pri ich použití je snaha
o expresivizáciu alebo ironizáciu komunikátu (umelecký štýl), prípadne o utajenie infor-
mácie o identite propria (publicistický štýl).33 Ironický efekt je založený na rozpore medzi
všeobecne známou skutočnosťou a predstieraným zámerom túto skutočnosť utajiť pro-
stredníctvom skratkového mena (porov. napr. uvedenie skratkového mena namiesto úpl-
ného znenia mena známych protagonistov niektorých káuz): Ivan L. nič nespáchal, Exriadi-
teľa SIS Ivana L. nemôžu odsúdiť, Poslanecká imunita Ivana L. zaniká“.
Hláska použitá ako skratka v skratkovom mene sa označuje ako „substantivizovaná
hláska“ (Blanár, 1998, s. 193 – 198). Keďže však za primárnu sféru výskytu skratkových
mien možno považovať písomný prejav, skratka je skôr substantivizovanou grafémou, nie
hláskou, ako ju nazýva V. Blanár. O abreviáciu ide pri skratkových menách vtedy, ak tieto
grafémy zastupujú motivanty s identickými iniciálovými grafémami, napr. horár z Č. (Čas-
33
Aj J. Hrbáček (1979, s. 41) na adresu podobných výrazov poznamenáva, že „toto zkracování má
funkcii spíše zastírací, utajovací“.
tej, Červenice atď.). To je charakteristické pre skratkové mená v publicistickom štýle, kto-
rý sa vyznačuje exaktnosťou. V umeleckom štýle môžu mať substantivizované grafémy aj
značkový charakter, čo znamená, že nejestvuje, resp. nie je podstatná zhoda medzi iniciá-
lovou grafémou motivantu a substantivizovanou grafémou. Napr. v syntagme v meste M.
graféma M nemusí zastupovať toponymum s iniciálou M.; je však motivovaná práve lexé-
mou mesto, podobne ako abreviačne motivované H v abreviačnej frazéme hodina H34.
Graféma v skratkovom mene môže mať buď substantívny charakter (lord T.), alebo za-
stupuje adjektívum (v S...kej uličke, ku K...ovmu mostu), ako naznačuje skeletový charakter
tohto skratkového mena. Finálne grafémy sa používajú aj pri samotných skratkách sub-
stantív a špecifikujú denotát: v skratkovom mene *osada P. by skratka mohla potenciálne
označovať toponymum s príslušnosťou ku ktorémukoľvek číslu i rodu; osada P... owce už
jednoznačne odkazuje na obe spomínané gramatické kategórie.
Skratkové mená majú najčastejšie syntaktickú funkciu atribútu (v meste M.; Lord T.; vo
volebnom okrese X; pacient J. Č.; horár z Č.; v S-kej uličke; ku K-ovmu mostu); ostatné syn-
taktické funkcie sú menej časté, napr. podmet (povedal M.) či adverbiále (v krasoplodné
**sko) (Hrbáček, 1979, s. 41). Skratkové mená sú ďalšou oblasťou uplatnenia abreviácie,
a to s osobitnou funkciou šifrovania alebo supletívneho vyjadrenia propria.
3.2.6 Abreviačné frazémy

O syntaktickej motivácii treba uvažovať aj pri frazeologických jednotkách, pri ktorých
síce dominuje frazeologická a expresívna motivácia, ale ide o syntagmy, často vetné, ba
i nadvetné. J. Hrbáček (1979, s. 37) však konštatuje, že k univerbizácii pri frazémach zvy-
čajne nedochádza, hoci aj pri nich je rozpor medzi rozčlenenou formou a jednotným ob-
sahom tak ako pri viacslovných pomenovaniach. To, že sa skratky z frazematických moti-
vantov vyskytujú len sporadicky, je podľa neho spôsobené faktom, že frazémy nie sú opis-
né, preto nedochádza k rozporu medzi opisným charakterom frazémy a jej znakovosťou
(Hrbáček, 1979). Predsa len však poznáme niekoľko skratiek frazém, porov. napr. anglické
ABITHIWTIDB (A bird in the hand is worth two in the bush. – Lepší vrabec v hrsti ako holub
na streche.) (Lančarič, 2008, s. 37); TANSTAAFL (There Ain't No Such Thing As A Free
Lunch. – Zadarmo ti nikto nič nedá.), TGIF (Thanks God It´s Friday! – Chvalabohu je už pia-
tok!). V slovenčine by príkladmi takéhoto skracovania frazém, resp. defrazeologickej abre-
viácie (Ološtiak, 2011, s. 178), mohli byť skratky LTT (len tak tak), JPP (jedna pani poveda-
la) a devulgarizácie (mať f pi… – MFP).
Jestvujú aj frazeologické jednotky so skratkou, t. j. abreviačné frazémy35. Rozlišujeme
pritom autoreferenčné abreviačné frazémy, napr. hodina H, deň D, človek s veľkým Č,
láska s veľkým L; a substitučné abreviačné frazémy, napr. 5 P, 5 T. Okrem toho sa formuje
samostatná skupina devulgarizačných abreviačných frazém: dostať veľké h („nedostať
nič“; SSSJ-2), dostať po pi, mať f pi (tá aj v skrátenej podobe MFP), v ktorých má skratka
šifrujúcu funkciu.
34
O abreviačných frazémach porov. kap. 3.2.6.
35
Terminologicky ide o analógiu s abreviačnými viacslovnými pomenovaniami (porov. kap. 3.2.2).
3.2.6.1 Autoreferenčné abreviačné frazémy

Tvorba frazém autoreferenčného typu sleduje jednoduchý model: lexéma + jej iniciá-
lová skratka v syntaktickej pozícii postponovaného atribútu. Autoreferenčných abreviač-
ných frazém nie je veľa, hoci ich počet je v teoretickej rovine relatívne neobmedzený.
Syntaktický model ich produkcie možno totiž potenciálne aplikovať na akúkoľvek lexému,
a to na princípe analógie, napr. Chcel by si mať mobil s veľkým M?36. Iniciálová skratka
v autoreferenčnej frazéme býva niekedy rozvitá pridaním zhodného atribútu v podobe
adjektíva veľký, napr. deň s veľkým D.
Skratky v autoreferenčných frazémach kódujú špecifickú sémantickú informáciu vše-
obecného charakteru; ide o takú hodinu či deň, keď sa stane niečo významné alebo
(ne)očakávané: porov. hodina H „rozhodujúca alebo osudná chvíľa“ (SSSJ-2). Skratka tu
plní funkciu komutatívnej časti, ktorú možno napĺňať viacerými odlišnými sémami. Iniciá-
lová skratka sa v autoreferenčnej abreviačnej frazéme vzťahuje k nadradenému substantí-
vu frazémy – t. j. na ktorúkoľvek hodinu, deň atď.; rozhodujúca je superlatívna povaha
konkrétnych denotátov.
4 Teritoriálna motivácia
4.1 Úvodné poznámky

Teritoriálne motivované sú lexémy charakteristické pre isté územie, teritórium.
V slovenčine sú to teritoriálne diferencované nárečové lexémy a regionalizmy. Teritoriál-
ne motivované nemusia byť nevyhnutne nárečové lexémy, podľa čoho teritoriálne moti-
vovanú lexiku možno rozdeliť na nárečovú a nenárečovú (porov. ďalej). Lexika nárečí je
prototypovým predstaviteľom teritoriálnej motivácie. Z tohto dôvodu sa ďalej budeme
venovať práve charakteristike viacslovných pomenovaní v nárečiach. Teritoriálnosť zna-
mená prítomnosť priestorových faktorov pri vnímaní charakteru lexikálnej jednotky. Teri-
toriálnym motivantom je priestorový príznak „väzba na priestor“ ako mimojazykový (ex-
tralingválny) činiteľ, teritoriálnym motivátom je priestorovo determinovaná lexikálna jed-
notka; porov schému [6].
Podľa stratifikačnej teórie slovenčiny ako národného jazyka (porov. napr. Horecký,
1979a, 1979b; Bosák, 1990; Slančová – Sokolová, 1994, 2011; tam aj prehľad ďalšej litera-
túry) sa nárečia považujú za osobitnú varietu (termín používame v súlade s J. Bosákom
a D. Slančovou a M. Sokolovou) a charakterizujú sa ako územne diferencované, normova-
né a používané prevažne v hovorenej podobe v bežnej a súkromnej komunikácii (Slančová
– Sokolová, 2011, s. 350).
36
Reklamný leták firmy Siemens.
[6] Dimenzie teritoriálnej motivácie

Ako sa lexéma utvorila?
slovotvorná motivácia
vzťah syntaktická motivácia
teritoriálny teritoriálny sémantická motivácia
motivant proces motivát interlingválna motivácia
abreviačná motivácia
vlastnosť morfologická motivácia
teritoriálny príznak; konkrétna

príslušnosť k istému lexéma
priestoru bandurky
Žarka
TERITORIÁLNA MOTIVÁCIA
Možno uvažovať o vertikálnej a horizontálnej línii stratifikácie. Vertikálnu líniu tvorí po-
stupnosť variet od spisovnej variety cez štandard, subštandard až k teritoriálnym náre-
čiam. Horizontálnu líniu vytvárajú varianty štandardu a subštandardu (západoslovenský,
stredoslovenský, východoslovenský), ktoré sa vyčleňujú pod vplyvom troch súvzťažných
nárečových makroareálov (Slančová – Sokolová, 1994). Tým sa manifestuje prelínanie
nárečí so subštandardom (resp. variantmi subštandardu) až štandardom (resp. variantmi
štandardu). Z uvedeného vyplýva, že nárečová teritoriálnosť (a teda aj teritoriálna motivá-
cia) „presakuje“ aj do subštandardnej variety a stopovo aj do štandardnej variety. Možno
tiež uvažovať o samostatnej stratifikácii nárečí, porov. klasické členenie nárečí na makro-
areál – regionálny areál – areál – rajón (tu by sme mohli uvažovať o vertikálnom aspekte)
a základný areál – pomedzný areál; centrálny – okrajový rajón (horizontálny aspekt) (Kraj-
čovič, 1988).
Teritoriálna príslušnosť sa teda môže manifestovať rozličnými spôsobmi, môže ísť
o príslušnosť v rámci nárečovej variety (diferencovanú vo vzťahu k makroareálu, regionál-
nemu areálu, areálu, rajónu) a v rámci subštandardu a štandardu (trichotomické členenie:
východoslovenský – stredoslovenský – západoslovenský variant). Platí, že teritoriálna dife-
rencovanosť na úrovni subštandardu a štandardu má svoj najmä pôvod v nárečovej dife-
rencovanosti.
Čím väčším počtom teritoriálnych príznakov sa jazyková jednotka odlišuje od iných ja-
zykových jednotiek, tým je teritoriálnosť silnejšia. Preto sa teritoriálna motivovanosť naj-
silnejšie uvedomuje v rámci dialektu na úrovni areálu a rajónu, v menšej miere na úrovni
interdialektu a potom subštandardu a štandardu.
Teritoriálnosť sa jazykovo môže vyjadriť na úrovni zvukovej (dzeci – deti, kark – krk, ta-
ňir/taňer – tanier, źima – zima), morfologickej (lok. pl. ženoch – ženách, I. pl. chlapami –
chlapmi), slovotvornej (škoľar – školák) a lexikálnej (bobaľki – opekance, dakus – trochu,
sabol – krajčír). Nositeľom teritoriálnosti je v konečnom dôsledku lexéma. Podľa toho,

akými prvkami sa teritoriálnosť vyjadruje, možno uvažovať o vlastnej teritoriánej lexikálnej
motivovanosti (ak ide o slovotvorné a lexikálne prvky) a nevlastnej, transponovanej terito-
riálnosti (ak ide o fónické a morfologické prostriedky).
Využitie pôvodného nárečového prvku v spisovnej variete, ktorá je teritoriálne nedife-
rencovaná, značí stratu príslušnosti k istému teritóriu, t. j. teritoriálnu demotiváciu. Z toho
vyplýva, že nie každý jazykový prvok, ktorý je súčasťou nárečia, je teritoriálne motivovaný;
napr.:
x kameň (zsl., vsl.), skala (stsl.) o spis. kameň, skala (obe lexémy sa teritoriálne de-
motivovali);
x ňechať (zsl., stsl.), zochabic (vsl.) o spis. nechať (lexéma zochabic je teritoriálne mo-
tivovaná, lexéma nechať sa teritoriálne demotivovala).
4.2 Viacslovné pomenovania v nárečiach

Problematika viacslovných pomenovaní z hľadiska teritoriálnej motivácie, resp.
z hľadiska výskytu viacslovných pomenovaní v nárečovej slovnej zásobe je v slovenskej
odbornej literatúre pomerne nedostatočne spracovaná. Dialektológovia sa väčšinou vo
svojich štúdiách venovali a venujú výskumu a opisu frazeologických VP37, prípadne termi-
nologických viacslovných pomenovaní, no propriálnymi a neutrálnymi viacslovnými po-
menovaniami sa zaoberajú v menšej miere.
Parciálne a všeobecnejšie informácie o viacslovných pomenovaniach možno nájsť
napr. v kapitole Charakteristika nárečovej slovnej zásoby v diele K. Palkoviča Slovenské
nárečia Príručka pre terénny výskum. Palkovič viacslovné pomenovania (v texte uvádzané
ako opisné či združené pomenovania) charakterizuje ako pomenovacie jednotky, „ktoré sa
skladajú z dvoch alebo viacerých slov“, „v reči majú takú funkciu ako jednoslovné názvy,
lebo pomenúvajú jednu vec, jeden jav“ a majú ustálenú podobu, pričom autor upozorňu-
je, že nejde o frazémy, pretože jednotlivé zložky „opisných pomenovaní“ si zachovávajú
svoj pôvodný význam (Palkovič, 1981, s. 40). Podľa autora takéto pomenovacie jednotky
nie sú v nárečiach vzácne, no zároveň uvádza, že často sa z nich môžu tvoriť rovnoznačné
jednoslovné názvy. Práve opozícia výskytu viacslovného pomenovania k jednoslovnému
pomenovaniu môže nárečia deliť do dvoch kategórií: V istom type nárečí sú preferované
viacslovné pomenovania a naopak, iný typ nárečí zas častejšie využíva jednoslovné pome-
novania (napr. zimní kabát – zimňík, ďivá sviňa – ďiviak, dažďová voda – dažďovica, ovse-
ná slama – ovsienka, paprčková ňemoc – krívačka, kislé mlieko – kíška, kiloví kvicht – kilo-
vec, makoví koláč – makovňík, štokoví dom – štokáč) (Palkovič, 1981).
Z hľadiska formálnej charakteristiky autor uvádza, že v nárečiach sa najčastejšie vysky-
tujú viacslovné pomenovania tvorené zhodným prívlastkom a substantívom, no objavujú
sa aj podoby spojenia substantíva s nezhodným prívlastkom (lopatka na smeťi, mlinček na
meso, saňe z vlačmi, predek voza) (Palkovič, 1981). Najzriedkavejším typom by malo byť
37
Pozri napr. tvrdenie A. Habovštiaka: „Otázka ustálených spojení sa riešila iba na základe dokladov
zo spisovného jazyka. Ustálenými spojeniami v slovenských nárečiach sa však slovenskí jazykovedci neza-
oberali, iba sa poukázalo na potrebu skúmať ich s uplatnením metód jazykového zemepisu.“ (Habovštiak,
1977a, s. 101).
podľa Palkoviča viacslovné spojenie skladajúce sa z dvoch substantív v základnom tvare

(kurtaki vlaki, repka olejka) (Palkovič, 1981).
Názvy rastlín (čertové rebro, vlčí jabuko, mišací chvosťík) a jedál (holi chlapci = šúľance,
boží milost), ktoré vykazujú znak metaforickosti či obraznosti, autor zaradzuje medzi fra-
zeologické jednotky.
Podrobnejšiu a precíznejšiu analýzu viacslovných pomenovaní v nárečovej lexike po-
dáva A. Habovštiak v štúdii Ustálené spojenia v slovenských nárečiach. V úvode autor na
základe dostupnej odbornej literatúry vymedzuje definíciu viacslovných pomenovaní,
ktoré chápe ako ustálené slovné spojenia, pričom ich ustálenosť je charakterizovaná stá-
losťou, konštantnosťou, nemennosťou komponentov pomenovania, konštantnosťou for-
my, samostatnosťou (i celistvosťou) lexikálneho významu pomenovania a napokon aj kon-
štantnosťou obsahu, takéto viacslovné pomenovanie vykonáva nielen komunikatívnu, ale
aj pomenovaciu funkciu (Habovštiak, 1977a).
Podobne ako Palkovič a tiež nasledujúci autori, aj Habovštiak rozdeľuje nárečové viac-
slovné pomenovania (ustálené spojenia) na lexikalizované a frazeologické. Autor postuluje
tézu osobitosti nárečových viacslovných pomenovaní, ich charakteru, teritoriálnej motivá-
cie, zemepisnej diferenciácie a pod. Z hľadiska charakteristiky viacslovných pomenovaní
vyskytujúcich sa v nárečovej lexike autor (zhodne so všetkými autormi zaoberajúcimi sa
touto problematikou) uvádza, že pre nárečia sú najpríznačnejšie terminologické viacslovné
spojenia z rôznych okruhov hospodárskeho a spoločenského života. Autor ich delí do nie-
koľkých kategórií: časti tela, napr. oční i okovi zub, Adamovo jablko i Adamova čupka a
mŕtva kuostka = ohryzok, hrubá noha = stehno, patrová kosť = chrbtica; osoby zo spolo-
čenského života na dedine, napr. mladí pán, mladi zať, mladi ženích i mladi ženáč = mla-
doženích, puorodná i ženská, ďeďinská, stoličná, valalská baba = pôrodná asistentka; jed-
lá, pečivá, nápoje, napr. kotné haluški = pirohy, sírová buchta i sírová taška = tvarožník,
svinski sir = tlačenka (kalk z maď. diaznósajt), kvasná voda = minerálka; veci a nástroje,
napr. koncová plachta = menšia štvorcová plachta so štyrmi šnúrami v rohoch, používaná
na nosenie trávy, ručná i rukatá, ruková, rukovacia mašina = mláťačka, rosťahovacia, ťa-
hacia i naťahovacia harmonika = akordeón; dní, sviatky a ročné obdobia, napr. Šťedrí ďen i
večer, štedrovečerní ďeň, dohviezdni ďeň a dohviezdni večer alebo postiaci i posni ďeň =
24. december, senné roboti i senní čas = obdobie, keď sa kosí tráva, zbožné roboti = žatva;
terén, počasie a prírodné javy, napr. hlboká, príkra, ostrá cesta = závoz, planá, podlá chví-
ľa = plúšť, pľuta, krútení i zlí vietor = vzdušný vír, krúťená voda = vodný vír; rastliny
a stromy, napr. žabie, psie, vlčie, hadie, kanie, mačie mlieko = mliečnik; Sonchus, čerstvá
i ďivá čerešňa alebo čertovo jabĺčko i psovské hrozno = jarabina; Sorbus; zvieratá, hmyz a
živočíšstvo vôbec, napr. ďivi, poľní i poľskí zajac = králik, zlatí janík i jánov chrobáčik = svet-
luška svätojánska, Lampyris nocticula, divá koza = kamzík (Habovštiak, 1977a).
Osobitnú pozornosť A. Habovštiak venuje teritoriálnej diferenciácií nárečových viac-
slovných pomenovaní. Uvádza, že distribúcia rôznych typov, resp. variantov nárečových
viacslovných pomenovaní v jednotlivých nárečových makroareáloch a areáloch, je porov-
nateľná s rozdielmi v rovine nárečovej lexiky. Na základe typológie a výskytu možno podľa
Habovštiaka nárečové viacslovné pomenovanie deliť do viacerých kategórií. Prvú skupinu
tvoria tie, ktoré sú na celom území Slovenska identické alebo takmer identické.38 V ďalších
skupinách sú viacslovné pomenovania, ktoré sa teritoriálne členia na základe slovotvorné-
ho39 či morfologické a hláskoslovného hľadiska.40 Autor uvádza, že viacslovné pomenova-
nia majú v nárečiach takú bohatú diferenciáciu, že v prípade kartografického zobrazenia
by mohlo dôjsť k problémom.41 Niektoré nárečové viacslovné pomenovania sú typické iba
pre menšie oblasti, len niekoľko obcí v istom nárečovom areáli, hoci v širšom okolí sa pou-
žíva jednoslovné pomenovanie, napr. žatva, žňežňa, žňivá, žňivo – zbožnie/zbožne roboti
či zarnene roboty. V globále však možno tvrdiť, že distribúcia niektorých ustálených spoje-
ní sa zhoduje s hranicami troch základných nárečových oblasti, t. j. s hranicami stredoslo-
venského, západoslovenského a východoslovenského nárečového makroareálu, prípadne
vzniká izoglosná nárečová hranica medzi oblasťami, v ktorých sa používa nárečové viac-
slovné pomenovanie a nárečové jednoslovné pomenovanie.42
Na záver Habovštiak konštatuje, že „ustálené (lexikalizované i frazeologizované) spo-
jenia sa na území Slovenska môžu členiť tak ako aj iné prvky slovnej zásoby. Pri rozbore
členenia ustálených spojení sa zistili zväzky izoglos, ktoré sú príznačné pre členenie slovnej
zásoby. Dôležité je zistenie, že aj na základe tohto členenia sa môžu utvárať napr. nárečo-
vé areály, ktoré rozdeľujú Slovensko na stredoslovenskú, západoslovenskú a východo-
slovenskú oblasť.“ (Habovštiak, 1977a, s. 111).
Problematikou VP sa A. Habovštiak zaoberá aj v štúdii Viacslovné pomenovania
v Slovníku slovenských nárečí. Autor uvádza, že pri získavaní materiálu pre Slovník sloven-
ských nárečí sa kládol dôraz aj na výskum viacslovných pomenovaní, hoci z hľadiska spra-
covania v slovníku tieto jednotky spôsobovali isté špecifické problémy.43 Habovštiak vo
svojej štúdii, podobne ako je to v ukážkovom zväzku Slovníka slovenských nárečí, diferen-
cuje skúmané nárečové viacslovné pomenovania, v zhode s E. Kučerovou, do troch kate-
38
Napr. na pomenovanie nevydatého dievčaťa sa takmer vo všetkých nárečiach používa iba spojenie
stará dievka (ďiouka, dzífka, džiavka). Ako nový názov sa pod vplyvom spisovného jazyka udomácňuje aj
spojenie stará panna (Habovštiak, 1977a).
39
Napr. takmer vo všetkých nárečiach je známe spojenie oční zub. Iba v trenčianskych nárečiach
máme aj okoví zub, v Šariši jednotlivo podočni zub a sporadicky na niekoľkých miestach Slovenska jedno-
ducho zub pod okom (na Záhorí špicák) (Habovštiak, 1977a).
40
Napr. na celom území je rozšírené ustálené spojenie zo slov mať + dúška ako názov na pomenova-
nie jednej z voňavých liečivých rastlín, a to materinej dúšky (Thymus serphyllum). Názov je známy v tých-
to obmenách: meťerina i macerina a materina dúška, matrni dúška, maťerinská dúška a aj ako jednoslov-
né kompozitum materadúška, materidúška a macerdúška (Habovštiak, 1977a).
41
Ako príklad uvádza rozmanitosť viacslovného spojenia označujúceho kočovných Rómov = olaskí ci-
gáni, oláski, olácki, holáckí, olavskí a holaskí cigáni, olaske cigane, olavské, olofski, ohlaske, volaski cigá-
ni/cigane, uhorskí, uherskí cigáni, šétoroví cigáni, šamorínski cigáni, halicki cigáni (jednotlivo aj haličiari),
galanskí cigáni, rácki cigáni, nemeckí cigáni, kočoví a kočovní cigáni, hromátkoví cigáni, vozoví, vandrovní,
dolnozemskí a egipcki cigáni (Habovštiak, 1977a).
42
Na základe príkladov, ktoré Habovštiak uvádza, je evidentné, že niektoré z viacslovných
pomenovaní sú typické, rovnako ako aj niektoré hláskové a morfologické osobitosti, pre jeden z troch
nárečových makroareálov.
43
Išlo predovšetkým o problémy: 1. v akom rozsahu treba využívať na exemplifikáciu každé zo slov
viacslovného pomenovania; 2. či ich využívať na exemplifikáciu pri každom zo slov viacslovného spojenia;
3. kedy a kde vysvetľovať tieto spojenia; 4. ako spracúvať také viacslovné spojenia, za ktoré je
v spisovnom jazyku iba jednoslovný názov (v nárečiach však jednoslovný názov nie je známy); 5. či
uvádzať viacslovné spojenia v širšom alebo užšom kontexte.
górií: 1) voľné spojenia, ktoré ďalej delí na vlastné a typické voľné spojenia; 2) ustálené
slovné spojenia – neterminologické a terminologické; 3) frazeologické spojenia – s jedným
frazeologickým komponentom a frazeologizované vlastné, čiže celkové spojenia (Habov-
štiak, 1986).
Ustálené slovné spojenia podľa autora „dokumentujú pevne ustálenú spájateľnosť slo-
va s inými výrazmi tak v každodennom živote (lexikalizované slovné spojenia neterminolo-
gického charakteru), ako aj v špeciálnych oblastiach ľudskej činnosti (lexikalizované slovné
spojenia terminologického charakteru)“ (Habovštiak, 1986, s. 194). Viacslovné spojenia
neterminologického charakteru zachytené v ukážkovom zväzku Slovníka slovenských náre-
čí označujú istú konkrétnu jednotlivinu všeobecného pomenovania44 a vzhľadom na širokú
komunikačnú sféru ich nemožno pokladať za termíny, hoci v špecifických prípadoch by
mohli predstavovať istý terminologický typ.45 Z formálneho hľadiska majú viacslovné ne-
terminologické pomenovania vyskytujúce sa v ukážkovom zväzku Slovníka slovenských
nárečí zvyčajne charakter determinatívnej syntagmy, substantívum identifikuje rodový
pojem, ktorý je bližšie špecifikovaný zhodným alebo nezhodným prívlastkom (švápčenie
haluški, haluški z brindzou), teda je istým diferencujúcim príznakom (Habovštiak, 1986).
Viacslovné nárečové terminologické pomenovania formou determinatívnej syntagmy
označujú istú jednotlivinu všeobecného pomenovania, no na rozdiel od predchádzajúceho
typu sa vzťahujú na užšie vymedzenú sféru (botanické alebo zoologické názvy, terminoló-
gia ľudových remesiel, poľnohospodárstvo, pastierstvo a pod.). Problémom botanickej či
zoologickej terminológie, ale aj terminológie týkajúcej sa výroby a pracovných nástrojov je
to, že nepredstavujú termín v klasickom zmysle (nie sú kodifikované istou inštitúciou),
a preto ich použitie v odbornej oblasti môže byť menej výrazné než je to v prípade termí-
nov z lexiky spisovného jazyka.
Podobne ako Palkovič aj Habovštiak uvádza, že viacslovné pomenovania neterminolo-
gického i terminologického charakteru môžu mať jednoslovný pomenovací ekvivalent, či
už v inom type nárečia, alebo v spisovnom jazyku, napr. švábovie, švápkovie, švapčenie
haluški = strapačky; poľná koza = kamzík; múťenuo mľieko = cmar (Habovštiak, 1986). Ako
nárečové viacslovné pomenovania autor označuje i verbo-nominálne spojenia ako naprí-
klad chodievať na vohľady; vibrať sa na záleti, na priepački, na fraj; chodiť na besedu, ísť
na večierki.
Na rozdiel od K. Palkoviča chápe A. Habovštiak viacslovné pomenovania, ktoré vznikli
metaforickým alebo metonymickým prenesením významu (teda na základe istej obraznos-
ti, čo je typické pre frazeologizáciu) a často v ľudovom názvosloví označujú mená zvierat
a rastlín46, ako nefrazeologické, keďže vplyvom svojho terminologického charakteru sa
eliminuje ich expresívnosť.
44
Napr. v hesle klát sa uvádzajú neterminologické viacslovné pomenovania prešovi klad (Kuchyňa),
terkeľoví klát (Nitra), makí klat (Modra) = prvý raz vyprešované hrozno.
45
Napr. z hľadiska pomenovania jedál by sme viacslovné pomenovania označujúce špecifický typ
halušiek mohli vnímať ako termín – haluški švábovie, švápčenie, švápkovie, repnie, trhanie, hádzanie,
štikanie = hádzané malé okrúhle halušky z cesta a surových zemiakov, resp. haluški krájanie, makovie,
lekvárovie, haluški zo sirom, z brindzou, s tvarohom = z múky a vajca umiesené rezance.
46
Napr. rastlina papraď (Dryopteris filis) môže mať v slovenských nárečie dvojslovné názvy
vykazujúce metaforickú či metonymickú motiváciu – hadí dohan, hadia drabinka, hadie lístie, hadovo
korenie, hadia posteľ; čertovo, diablovo, kozie, srnčie, vlčie rebro (Habovštiak, 1986).
V závere svojej štúdie autor opisuje štruktúru uvádzania a vysvetľovania viacslovných

pomenovaní v ukážkovom zväzku Slovníka slovenských nárečí a spôsob ich exemplifikácie.
A. Habovštiak sa parciálne venuje problematike viacslovných pomenovaní aj v štúdii
O slovníkovom spracúvaní geograficky nečlenenej vrstvy nárečovej lexiky. V rámci svojej
širšie koncipovanej štúdie sa zaoberá aj postavením a výskytom geograficky nečlenených
(nediferencovaných) slov47 vo viacslovných pomenovaniach. Podľa autora si takéto slová
zasluhujú pozornosť s ohľadom na rozmanité ustálené spojenia a frazeológiu. „Veľmi často
sa stretávame s prípadmi, že lexikálne nediferencované slovo vystupuje v mnohých lexika-
lizovaných spojeniach (i v združených pomenovaniach) a utvára nové pomenovacie jed-
notky, ktoré nie sú z jazykovozemepisného aspektu zhodné.“ (Habovštiak, 1980, s. 162) 48.
Hoci je základné slovo geograficky a sémanticky nečlenené, treba vziať do úvahy jeho
spájateľnosť s inými výrazmi, s ktorými utvára združené a lexikalizované spojenia, čím sa
už ale vytvára územná diferencia samotného spojenia. Autor v štúdii dokumentuje výskyt
nárečových lexikalizovaných viacslovných pomenovaní obsahujúcich geograficky nedife-
rencované slovo v Slovníku slovenských nárečí aj v Atlase slovenského jazyka a poukazuje
na ich výslednú geografickú diferenciáciu49. To znamená, že mnohé lexikálne nediferenco-
vané slová pre ich spájateľnosť s inými slovami a schopnosť utvárať viacslovné pomeno-
vania (združené a lexikalizované spojenia) môžu byť územne diferencované (Habovštiak,
1980).
Problematike nárečových viacslovných pomenovaní majúcich charakter termínov sa
venuje Jozef R. Nižnanský. V štúdii Terminologická vrstva lexiky v Slovníku slovenských
nárečí (1984a) sa okrem jednoslovných nárečových termínov50 zaoberá i dvoj- a viac-
slovným pomenovaniami. Autor uvádza, že dvojslovné alebo viacslovné terminologické
pomenovania (združené pomenovania) tvoria rozsiahlu terminologickú skupinu. Z formál-
neho hľadiska sa v týchto spojeniach spájajú substantíva s:
A. adjektívami deverbatívneho typu (zsl. jedácá dzina, sípací koš; strsl. strúhacia lavica,
zakáľací nuoš; vsl. koľaci drut a pod.),
47
Ide o slová, ktoré sa v rámci nárečových areálov geograficky nediferencujú a sú viac-menej zhodné
so spisovným jazykom, patria sem pomenovania z najrozmanitejších okruhov hospodárskeho a spoločen-
ského života i zo sveta prírody. Všeobecne možno o nich povedať, že sú to najčastejšie jednoslovné po-
menovacie jednotky, známe už v staršom období a veľmi často rozšírené aj v iných slovanských jazykoch
(Habovštiak, 1980).
48
Napr. slovo hrniec, ktoré je známe vo viacerých hláskových obmenách vo všetkých slovenských
nárečiach, utvára viacslovné pomenovania ako železný, medený, liaty hrniec, ale aj plechový, hlinený,
kamenný hrniec alebo mliečny hrniec = na mlieko, múčny hrniec = na múku, medový hrniec = na
uskladnenie medu i drevený hrniec = používa sa pri ľudovej liečbe, svadobný hrniec = veľký hrniec na
varenie väčšieho množstva jedla (Habovštiak, 1980).
49
Napr. v materiáli Slovníka slovenských nárečí a pre Atlas slovenského jazyka IV sa vyskytuje vyše
päťdesiat ustálených spojení slova kôš s prídavným menom. V nárečiach je známy posteľný alebo kútnický
kôš (na nosenie jedla šestonedielke), kmotrovský a radostníkový kôš = na prinesenie pečiva pri krstinách
alebo dieťací kôš = na nosenie dieťaťa v poli. Známe sú aj spojenia s nezhodným prívlastkom ako hrniec
od kľagu = nádoba, v ktorej sa riedi a uskladňuje kľag, alebo hrniec na zváranie = nádoba na vyváranie
šiat (Habovštiak, 1980).
50
„V nárečovej slovnej zásobe za terminológiu možno označiť názvoslovie prírodných reálií, rodin-
ných vzťahov, špeciálnejších poľnohospodárskych odvetví, staršej priemyselnej výroby – výroby remesel-
níckeho i domáceho typu a viacerých záujmových činností či doplnkových zamestnaní, ktorým sa venova-
li, príp. ešte venujú, isté skupiny ľudí alebo jednotlivci.“ (Nižnanský, 1984a, s. 85).
B. neodvodenými adjektívami (hrubá pila, makí klát; kislá voda, mladí zať; biľa poľifka,
dobra chvíľa);
C. pasívnymi minulými príčastiami, odvodenými z dokonavých a najmä nedokonavých
slovies (nabíjaní dom, lámaní kameň; zapražená poľiouka, pľetení koláč; podbite
gruľe, kasane čižmi);
D. adjektívami odvodenými z rozličných substantív (ruková mašina, husací koš; chrpto-
ví remeň, dvorná ďieuka; kúpni chľip, furmanska karčma).
Takéto viacslovné terminologické pomenovania však môžu mať v niektorých nárečiach
len hodnotu voľných spojení, príp. variabilne ustálených spojení, najmä ak sa popri nich
používajú aj jednoslovné synonymá či tautonymá a heteronymá, alebo univerbizované
termíny, ktoré vznikli z adjektívneho člena dvojslovného pomenovania, prípadne sa utvori-
li elipsou, napr. rebrinoví vós – rebrinák; dušičkoví bochník – dušička; pľetení koláč – pľe-
tenák – calta, kislá voda – kiselka, kislička; rožni statek – rožina, svadzebna pálenka – sva-
dzebna.
Najvýraznejšie sa sémanticky aj formálne približujú k voľným spojeniam viacslovné
pomenovania s nezhodným prívlastkom, hlavne ak popri nich koexistujú synonymné či
tautonymné jednoslovné výrazy, alebo spojenia so zhodným prívlastkom, napr. koš na
cedzení muštu – zajhuvací koš – cedzák – koš – zajha; vrch stromu – vršiak; polica na miski
– misňík; koláč z makom – makovnik, plachta na šace – ševňik.
Autor zdôrazňuje, že „v slovnej zásobe nárečí nemožno vždy presne vymedziť stupeň
lexikálnej či terminologickej ustálenosti slovných spojení nefrazeologického typu“ (Niž-
nanský, 1984a, s. 56). Pri nárečových viacslovných spojeniach nemožno vždy s jedno-
značnosťou určiť, či ide o termíny, t. j. ustálené alebo voľné spojenia. Z hľadiska nárečovej
lexiky ako celku sa niektoré viacslovné pomenovania (združené pomenovania) zdajú byť
voľnými spojeniami, no v rámci konkrétneho nárečia majú platnosť termínu, napr. biélá
múka, mrtvá zem; nabrzluo mľieko, dobrí chodák; veľkí paľec, zadňa chiža.
Autor sa venuje aj viacslovným terminologickým pomenovaniam s preneseným výz-
namom, ktoré sa vytvorili na základe metafory alebo metonymie. Určujúcim členom tých-
to pomenovacích jednotiek býva neodvodené adjektívum hodnotiaceho typu, ktoré je
nositeľom prenesenosti významu aj určovaného člena, napr. mlkvé zrno = nevyvinuté zrno
v zahorenom klase, bosí kón = nepodkutý; radosní chľiep = tradičný chlieb na svadbe, kot-
né haluški = pirohy; švabľova voda = vajcovka. Pri inom druhu ustálených spojení sa obi-
dva alebo viaceré členy syntagmy používajú v prenesenom význame, hoci terminologizá-
ciou strácajú expresívnu hodnotu a nemožno ich vnímať ako frazémy. Tento typ lexikalizo-
vaných prenesených pomenovaní sa uplatňuje často v názvoch prírodných reálií – rastlín,
plodov, hmyzu atď. (zajačí chládek, kukučkín chleba = hliva na strome; čertovo rebro; ha-
dza hlava = vážka a pod.), v názvoch jedál (stracené kura; chudobná pečená = haruľa; kra-
čunov brat = kračúnik), podobne aj v pomenovaniach rozličných iných vecí, javov
a vlastností (kačací krk = fľaštička, mierka na pálenku, cigánska rosa = skoré mrazíky; čer-
tova partieka = pravá ruka atď.). Nižnanský po opise týchto viacslovných terminologických
jednotiek uvádza aj spôsoby ich spracovania v Slovníku slovenských nárečí.
Podobne I. Ripka v štúdii Viacslovné pomenovania a ich lexikálne spracovanie rieši
problém spracovania viacslovných pomenovaní v Slovníku slovenských nárečí. Na začiatku
štúdie sa pokúša presne vymedziť pojem viacslovného pomenovania a túto definíciu apli-
kuje na nárečové viacslovné pomenovania. Na príkladoch ilustruje proces frazeologizácie
a lexikalizácie, ktorý prebieha v nárečovej lexike51. Následne sa sústreďuje predovšetkým

na opis a charakteristiku viacslovných nárečových terminologických pomenovaní. Upozor-
ňuje na častý prechod od frazém k termínom, resp. na obraznú či metaforickú motiváciu
pri vzniku niektorých termínov. Uvádza príklady na javy, keď oba komponenty viacslovné-
ho pomenovania prešli frazeologizačným procesom, no napriek tomu majú v nárečovej
lexike terminologickú platnosť, a hoci je prirodzené, že „určiť hranicu medzi termínom
a netermínom (v nárečovej slovnej zásobe niet exaktných terminologických sústav,
a preto o terminológii vo vlastnom slova zmysle nemožno hovoriť) nie je jednoduché, ale
rozdiel medzi spojeniami typu prvá lastovička, labutia pieseň, Achillova päta a typu kozia
brada, myší chvost, sladké drievko a pod. je evidentný“ (Ripka, 1987, s. 12). Podobný typ
terminologického spojenia, ktorý je bohato doložený v ľudovom názvosloví, obvykle ozna-
čuje denotát metaforicky – sú to lexikálne jednotky so sémantickou (transpozičnou) moti-
váciou (s priamym bezkonotačným prenášaním významu) (Ripka, 1987). Podľa autora sa
v teórii Slovníka slovenských nárečí takéto terminologizované viacslovné pomenovania
pokladajú za lexikálne jednotky a obrazná motivácia či istá expresivita týchto termínov nie
je dostatočným kritériom na ich začlenenie do frazeológie. Navyše nositelia nárečí ich pri
komunikácii nepociťujú ako expresívne, pretože ich používajú v spontánnej terminologic-
kej platnosti, ktorá ich citové zafarbenie eliminuje. Ripka uvádza i príklady, keď sú rastliny
pomenúvané nepriamo (niekedy ani konotácia nie je motivovaná), napríklad využíva sa
motivujúce znamenie veci – vyjadrujú skutočnú alebo predpokladanú liečivú či magickú
pôsobnosť rastliny (napr. božie drievko, dobra misel) alebo naopak nevhodnosť pre člove-
ka (napr. vlčie jablko, hadia cibuľa). Viacero takýchto jasne motivovaných ľudových názvov
prešlo aj do oficiálnej (spisovnej) botanickej nomenklatúry.
V ďalšej časti štúdie autor opisuje prístupy k zachytávaniu viacslovných pomenovaní
v rôznych typoch slovníkov (Slovník slovenského jazyka, Veľký slovensko-ruský slovník,
Slovník spisovnej češtiny, Slovník poľských nárečí). V závere I. Ripka konštatuje, že hranice
medzi jednotlivými typmi viacslovných pomenovaní sa v jazykovom vývine menia
a ponúka členenie viacslovných pomenovaní do troch kategórií:
A. Lexikálne ustálené slovné spojenia tvorené dvoma (viacerými) slovami v základnom
význame, pre ktoré je aj v nárečiach istá tendencia k terminologizácii (napr. krupľo-
vá, repná, švápková, zemiaková baba) (Ripka, 1987). Sú to motivované pomenova-
nia so samostatným významom (ich komponenty, hoci sa ich význam lexikalizáciou
nezmenil, sa prestávajú chápať ako samostatné pomenovania).
B. Lexikálne ustálené slovné spojenia, ktorých komponenty (alebo aspoň jeden z nich)
sú použité v spojení obrazne, metaforicky. Pri pomenovaní sa vždy nestvárňuje len
istý príznak vonkajšej reality, ale jazykové pomenovanie vychádza z existujúcich le-
xikálno-sémantických vzťahov (konkrétne spojenia sémantických komponentov sú
doložené iba v týchto lexikalizovaných spojeniach). Ich lexikalizácia (defrazeologizá-
cia) je zavŕšením istého procesu.
51
Napr. spojenie kozia brada môže fungovať v rozličných kontextoch, determinujúcich jeho platnosť
a význam: a. kozia brada – brada kozy; b. kozia brada – brada, ale nie kozy; kozia brada – ani nie brada,
ani nie kozy. V prvom prípade ide o voľné spojenie, druhý prípad predstavuje pomenovanie upravenej
(pristrihnutej) briadky muža, vytvorené na základe podobnosti, a tretí prípad je frazeologické
pomenovanie byliny strapačky zlatej (Trapogon). Kozia brada tu však napriek metaforickej motivácii
predstavuje ľudové terminologické pomenovanie (Ripka, 1987).
C. Frazeologické ustálené spojenia (s jedným alebo s oboma frazeologizovanými kom-

ponentmi), pre ktoré je okrem ustálenosti a reprodukovateľnosti charakteristická
expresívnosť, obraznosť a rozličnými konotáciami sprostredkúvané nepriame po-
menovanie javov. Sú to neterminologické slovné spojenia, utvorené na základe po-
dobnosti v rozličnej miere sprostredkovanej a modifikovanej reality, majúce určitý
semiotický vzťah k denotátom rozličného typu (Ripka, 1987).
Konkrétnu aplikáciu systému uvádzania, spravovania a chápania viacslovných pome-
novaní, ktorú vo svojich štúdiách opísali A. Habovštiak, I. Ripka i J. R. Nižnanský, môžeme
sledovať priamo v samotnom ukážkovom zväzku Slovníka slovenských nárečí. V rámci
konkrétneho hesla sa, v prípade existencie, uvádza tzv. ustálené (viazané) spojenie, ktoré
sa kladie do opozície k voľným spojeniam, pričom autori voľné spojenia chápu len ako
rozličné náhodné spojenia slov v istých situáciách, a preto ich uvádzajú iba v jednotlivých
exemplifikáciách. Ustálené spojenia autori v Náčrte koncepcie Slovníka slovenských nárečí
rozdeľujú do dvoch skupín: len lexikálne ustálené spojenia, frazeologické spojenia.
Ustálené slovné spojenia vymedzujú ako také, ktoré sa na základe lexikalizácie stávajú
nielen ustálenou (pevnou), ale aj samostatnou lexikálnou jednotkou, to znamená, že spo-
jením slov vzniká pevný vzťah (viazanosť). Jednotlivé komponenty viacslovných spojení
teda autori nechápu ako samostatné slová. Podľa autorov ukážkového zväzku Slovníka
slovenských nárečí viacslovné pomenovania sú v rámci nárečovej slovnej zásoby najčastej-
šie zastúpené vo význame termínov (terminologické viacslovné pomenovania) a ako také
ich uvádzajú v podobe samostatných významov, napr. hadie mlieko = mliečnik močiarny
(Euphorbia palustris), obe slová sa však zároveň spracúvajú v samostatných heslách (hadí,
mlieko).
Osobitnú kategóriu viacslovných pomenovaní v slovníku predstavujú frazeologické spo-
jenia, ktoré sú spracované pri jednotlivých heslových slovách. Pri frazeologických
i nefrazeologických viacslovných pomenovaniach autori slovníka uvádzajú aj zdroj (zeme-
pisnú oblasť), odkiaľ lexikálna jednotka pochádza. Ukazuje sa, že niektoré viacslovné po-
menovania (hlavne terminologické) vykazujú celoslovenský výskyt a naopak, frazeologické
spojenia sú často lokálne motivované. Podobne ako to tvrdili predchádzajúci spomínaní
autori, aj autori ukážkového zväzku Slovníka slovenských nárečí uvádzajú, že niektoré
viacslovné pomenovania môžu mať v istých nárečiach len jednoslovný ekvivalent, ktorý
v slovníku slúži na vysvetlenie významu (napr. zsl. hlboká cesta = závoz; vsl. babe ľisce =
skorocel; csl. zajačia kapusta = kyslička). Nefrazeologické viacslovné pomenovania sú ako
lexikálne jednotky v ukážkovom zväzku Slovníka slovenských nárečí uvádzané aj v rade
tautoným na konci významu slova alebo hesla.
Mierne špecifikované vymedzenie viacslovných pomenovaní môžeme nájsť v Slovníku
slovenských nárečí I A – K. V kapitole III venovanej hodnoteniu slovnej zásoby spracúvanej
v Slovníku slovenských nárečí autori v samostatnej časti charakterizujú voľné a ustálené
pomenovania (spojenia) a v osobitnej časti frazeologické jednotky.
Autori slovníka na úvod podkapitoly uvádzajú, že viacslovné pomenovania majú istý
tvar (štruktúru), môžu plniť niekoľko funkcií a majú istý významový obsah. Zhodne
s ukážkovým zväzkom vymedzujú dve hlavné skupiny: voľné spojenia (vlastné spojenia
a typické spojenia) a ustálené alebo viazané spojenia (lexikalizované a frazeologizované
spojenia).
Voľné spojenia sú tu charakterizované ako tie, ktoré netvoria samostatnú lexikálnu

jednotku, v lexikografii sa využívajú na exemplifikáciu, spresnenie výkladu príslušného
významu a vznikajú v dorozumievacom procese (majú dorozumievaciu funkciu). Naopak
ustálené spojenia majú okrem komunikatívnej aj nominatívnu funkciu a jestvujú v jazyku
ako reprodukovateľné pomenovacie útvary. Na rozlíšenie lexikálnych a frazeologických
ustálených spojení sa v teórii Slovníka slovenských nárečí využívajú termíny lexikalizácia52
a frazeologizácia.
Podobne ako na to upozorňovali Habovštiak a Ripka, aj autori Slovníka slovenských ná-
rečí uvádzajú, že v slovenských nárečiach je pri viacslovných ustálených pomenovaniach
tendencia k terminologizácii. Terminologizácia sa prejavuje aj pri tzv. absolútnej lexikalizá-
cii (defrazeologizácii) frazeologických jednotiek, ide o lexikalizované slovné spojenia, kto-
rých komponenty sú pôvodne použité v spojení obrazne, metaforicky, no v procese vývoja
lexiky sa menia na termíny (väčšinou sú to názvy rastlín, drobných živočíchov a pod.).53
Z hľadiska spracovania hesla autori viacslovné pomenovanie uvádzajú v rámci prísluš-
ného významu za osobitným znakom, pričom sa toto pomenovanie zaregistruje pri oboch
slovných komponentoch.54 Za rovnakým špecifickým symbolom sa uvádzajú aj lexikalizo-
vané spojenia so slovesným základom (napr. choďiď odrábäť Devičie KRU = splácať prá-
cou)55 a v Slovníku slovenských nárečí sa podľa možností uvádzajú v heslách aj pri slove-
sách, aj pri podstatných (prídavných) menách.
Veľmi zriedkavo sa v dialektologických štúdiách zaznamenáva i vznik nových viacslov-
ných pomenovaní v nárečovej lexike. Napr. F. Buffa v štúdii O najnovších zmenách
v slovníku slovenských nárečí poukazuje z hľadiska jazykovej a spoločenskej situácie 70.
a 80. rokov 20. storočia na dve zásadné tendencie v slovenských nárečiach – postupné
narastanie elementov novej kvality a pozvoľné odumieranie starých prvkov (Buffa, 1977).
Vytváranie nových elementov Buffa, okrem iných príkladov, dokladuje aj na preberaní
istého typu verbo-nominálnych viacslovných pomenovaní: „V niektorých prípadoch sa do
nárečí dostávajú aj pomenovania takých pojmov, ktoré sa predtým v nich vyjadrovali opi-
som; také sú napr. slová v istých ustálených spojeniach typu (ne)mať nárok na niečo, za
istých okolností, (ne)byť v stave niečo urobiť, pokladať si za povinnosť a pod.“ (Buffa, 1977,
s. 55). Uvedené príklady boli podľa Buffu ilustráciou na postupné vyrovnávanie sa vidiec-
keho života s mestským nielen vo sfére materiálnej, ale aj v oblasti kultúrnej.
Okrem takýchto prevzatých spojení Buffa dokladuje aj veľmi individuálny výskyt no-
vých nárečových viacslovných pomenovaní, napr. „od Bardejova máme napr. názov gau-
52
Autori slovníka lexikálizáciu slovného spojenia definujú ako proces, v dôsledku ktorého sa vytvára
medzi členmi (komponentmi) spojenia tesnejší vnútorný vzťah, ich významy utvárajú nové pomenovanie
(SSN, 1994).
53
Napr. pri hesle chlapský možno nájsť viacero podobných viacslovných terminologických
pomenovaní, ktoré však pôvodne vykazovali obraznú či metaforickú motiváciu: chlapská láska Bobot BÁN
– bot. vstavač obyčajný (Orchis morio); chlopska duša Hnilec SNV – bodliak, bot. ihlica tŕnitá (Ononis
spinosa); chlopske śerco Stankovce TRB – liečivá rastlina, bot. srdcovník obyčajný (Leonurus cardiaca)
a pod.
54
Napr. dvorní gazda: gazda m. 3. človek poverený správou nejakého majetku alebo vedením
pracovnej skupiny, spoločenskej organizácie ■ dvorní gazda Radošina NIT – dozorca nad sýpkou v majeri;
dvorný príd. 2. súvisiaci s majerom ■ dvorní gazda Radošina NIT – dozorca nad sýpkou v majeri.
55
Autori uvádzajú, že takéto analytické pomenovania sú príznačné hlavne pre súčasný spisovný jazyk
(SSN, 1994).
čový stolok vo význame fotel“ (Buffa, 1977, s. 56). Vo všeobecnosti je však vytváranie
nových pomenovaní, a teda i nových viacslovných pomenovaní v slovenských nárečiach
značne obmedzené, častejšie je preberanie už „hotových“ pojmov zo spisovného jazyka,
resp. naopak, zastarávanie pomenovaní (i viacslovných pomenovaní) a ich presun do pa-
sívnej slovnej zásoby používateľa.
Ako z uvedených konštatovaní vyplýva, VP tvoria v nárečiach podobnú štruktúru ako

v systéme spisovného jazyka. Z hľadiska diferenciácie jednotlivých nárečových makroareá-
lov, areálov a regiónov môžu VP tvoriť istú izoglosnú hranicu, resp. hranicu predstavuje
výskyt VP v opozícii k jednoslovnému pomenovaniu. Pomerne častým typom nárečových
jednotiek sú terminologické VP, ktoré vznikali defrazeologizáciou VP majúcich pôvodne
metaforickú či metonymickú motiváciu.
Hoci problematika VP z dialektologického hľadiska je parciálne spracovaná v niekoľ-
kých kvalitných štúdiách, chýba monografické dielo komplexnejšie mapujúce danú tému.
5 Temporálna motivácia
5.1 Úvodné poznámky

Temporálna motivácia (ďalej aj TempM) sa netýka vlastného významu lexikálnych jed-
notiek, je zviazaná so suprasémantickou dimenziou (o suprasémantike porov. J. Dolník,
2003). Temporálnosť značí prítomnosť časovej príznakovosti pri vnímaní charakteru lexi-
kálnej jednotky. Temporálnym motivantom je časový príznak „väzba na čas“ ako mimoja-
zykový (extralingválny) činiteľ, temporálnym motivátom je temporalizmus, časovo deter-
minovaná lexikálna jednotka; porov schému [7]. Prostredníctvom príznaku temporálnosti
používatelia jazyka vnímajú isté lexikálne jednotky ako nové, resp. novšie, iné zasa ako
zastarávajúce, staršie či staré. Podľa prítomnosti alebo neprítomnosti časového príznaku
možno vymedziť dve skupiny lexém: atemporalizmy – temporálne nemotivované, časovo
bezpríznakové lexémy, napr. voda, jar, byť, vládnuť, ona, štyri, včera; temporalizmy –
temporálne motivované, časovo príznakové lexémy, ktoré podľa charakteru temporálne-
ho príznaku možno členiť na: antikvarizmy,56 lexikálni „dôchodcovia“ (archaizmy, histo-
rizmy, napr. slúžny „v býv. Uhorsku vyšší správny úradník“, ablegát „poslanec krajinského
snemu v Rakúsko-Uhorsku“, pobočník „dôverník vys. hodnostára“); neologizmy (lexikálne
„deti“ a „adolescenti“, napr. bluetooth, MP3-ka, retrosexuál).
56
Tento termín použil J. Dolník (2003).
[7] Dimenzie temporálnej motivácie

Ako sa lexéma utvorila?
slovotvorná motivácia
vzťah syntaktická motivácia
temporálny temporálny sémantická motivácia
motivant proces motivát interlingválna motivácia
abreviačná motivácia
vlastnosť morfologická motivácia
konkrétna
časový príznak lexéma
panské
telebrita
TEMPORÁLNA MOTIVÁCIA
5.2 Antikvarizmy
5.2.1 Výskum viacslovných pomenovaní v historických textoch

Ak sme v prípade spracovania problematiky teritoriálnej motivácie viacslovných po-
menovaní uvádzali, že nie je systematicky a súvislejšie prebádaná (kap. 4), môžeme toto
naše tvrdenie zopakovať aj pri opise problematiky temporálnej motivácie VP.
Parciálne odkazy na výskum tejto problematiky sa objavujú predovšetkým v lexiko-
grafických štúdiách hodnotiacich charakter slovníkových diel predkodifikačného a raného
kodifikačného obdobia, resp. v štúdiách venujúcich sa opisu lexiky istého vývinového ob-
dobia slovenského jazyka. Takto parciálne koncipovaných štúdií v rámci slovenskej jazyko-
vednej literatúry nie je málo, a tak sme sa v našom náčrte výskumu danej problematiky
rozhodli predstaviť aspoň niektoré z nich, mapujúce jednotlivé vývinové obdobia sloven-
ského jazyka, resp. obdobia formovania sa slovenského národného jazyka.
Veľkomoravským obdobím a využitím istého typu viacslovných pomenovaní v staroslo-
vienčine sa zaoberá napríklad E. Krošláková v štúdii O prekladaní staroslovienskych analy-
tických spojení do slovenčiny. Autorka analyzuje problematiku verbo-nominálnych viac-
slovných spojení (analytických spojení57) typu sloveso58 + podstatné meno, vyskytujúcich
v staroslovienskych textoch Život Konštantína a Život Metoda a ich adaptáciu v preklade
do slovenčiny. Slovesno-menné spojenia tu majú podľa autorky isté špecifické črty. Ide
o spojenia samostatných lexikálno-gramatických jednotiek, ktoré však sémanticky vyjadru-
jú jeden pojem, vystupujú ako jeden celok, ako ekvivalent slov, pričom lexikálny význam
57
Autorka uprednostňuje termín analytické spojenie, hoci uvádza, že v literatúre sa používa aj
označenie multiverbálne pomenovania.
58
Najčastejšie so slovesami tvoriti, sъtvorti, dějati.
slovesa je oslabený, nastáva istá desémantizácia slovesa. Slovesná zložka zostáva nosite-
ľom gramatického významu a vyjadruje kategóriu času, spôsobu, osoby a vidu. Sémantická
oslabenosť slovesných komponentov vyplýva z toho, že ide o široký okruh slovies s veľmi
všeobecným významom. Nositeľom lexikálneho významu a séman-tickým jadrom sloves-
no-menného spojenia je substantívny komponent (Krošláková, 1985). V staroslovienskych
textoch Život Konštantína a Život Metoda sú frekventované slovesné analytické pomeno-
vania, ktoré väčšinou vznikli transformáciou jednoslovného pomenovania na viacslovné,
napr. moliti sę – sъtvoriti molitvu, sъvětovati – sъvětъ tvoriti, besědovati – besědu tvoriti
a iné. Uvedené spojenia, podľa Krošlákovej, vznikajú zo všeobecného, sémanticky oslabe-
ného slovesa a z plnovýznamového substantívneho komponentu, ktorý je variabilný, napr.
besědu, sъvětъ, čestь, molitvu, polьzu tvoriti. Substantívne komponenty sú formálnym
priamym objektom, napr. sъvětъ sъtvoriti, pobědy sъtvoriša. Z lexikálneho hľadiska slo-
vesné komponenty patria do okruhu slovies so všeobecným významom „konať, činiť“.
Sémantická spájateľnosť je vyjadrená spojením slovesných komponentov, ktoré majú
všeobecný význam konania, so širokým okruhom sémanticky rozličných abstraktných sub-
stantív, tvoriacich sémantické centrum celého spojenia. Čiastočne desémantizované slo-
veso v spojení so substantívnym komponentom naznačuje priebeh takého deja, ktorý je
vyjadrený v lexikálnom význame substantíva. Napríklad preljuby sъtvoriti — smilstvo uči-
niť, t. j. zosmilniť; pobědy sъtvoriti – víťazstvá učiniť, t. j. zvíťaziť (Krošláková, 1985).
V závere konštatuje, že analytické spojenia, na rozdiel od jednoslovných pomenovaní, sú
charakteristické predovšetkým pre intelektuálne štýly (napr. publicistický a náučný), teda
pre „vyššiu“ literatúru, akou bola aj staroslovienska literatúra, ktorá sa v značnej miere
(najmä ako prekladová literatúra) formovala pod gréckym vplyvom. V staroslovienčine
existovali mnohé konštrukcie, ktoré vznikli napodobením gréckych modelov, podobne ako
analytické pomenovania, ktoré tiež vznikli pod vplyvom gréckych konštrukcií.
Inojazyčný vplyv pri vzniku viacslovných pomenovaní môžeme zaznamenať aj v ďalších
etapách vývinu slovenského jazyka.
Širší pohľad na kreovanie slovnej zásoby a čiastočne aj viacslovných pomenovaní
v historickom období (11. – 18. storočia) možno nájsť v štúdii V. Blanára Vývin slovnej
zásoby v predkodifikačnom období (1983). V úvode uvádza, že stálym zdrojom lexikálno-
sémantického vývinu sú najčastejšie zmeny jednotlivých významotvorných činiteľov.59
Zároveň sa v lexikálnom vývine prejavujú jazykové i mimojazykové činitele vo vzájomnom
pôsobení, pričom slovná zásoba reaguje na vonkajšie podnety z hľadiska vnútorných sys-
témových predpokladov a súbor lexikálnych jednotiek sa môže rozširovať, resp. zmenšo-
vať (Blanár, 1983).
Tieto vplyvy sú badateľné i pri vývoji, zmene či zániku viacslovných pomenovaní. Na-
príklad zmena hospodársko-spoločenskej situácie v 16. storočí má za následok diferenciá-
ciu najmä administratívno-právneho a odborného štýlu. Rozvíja sa terminologická sústava
slovenčiny, ktorá, ako sa ukázalo pri analýze lexiky nárečí, práve viacslovné pomenovania
často využíva. Práve rozvoj terminológie inklinoval k tvorbe nových slov lexikalizovaním
59
A. zmena pomenovanej reality, B. zmena postoja hovoriaceho k pomenovanej realite, C. zmena jej
pojmového spracovania, D. zmena jazykového stvárnenia.
slovných spojení. Týmto slovotvorným postupom sa odlišovali napr. v botanickej a zoolo-

gickej terminológii jednotlivé druhy v rámci rodu60.
Podobne, ako je to typické pre väčšiu časť predspisovnej lexiky, možno aj v prípade
viacslovných pomenovaní konštatovať pretrvávajúcu synonymiu61. Zdá sa, že väčšia syno-
nymia a neustálenosť bola v terminológiách, ktoré nemali oporu v ľudovej nomenklatúre,
následkom čoho mnohé terminologické viacslovné pomenovania zanikli pri systematic-
kom budovaní moderných terminológií, resp. sa archaizovali viacslovné pomenovania,
charakteristické pre feudálny spôsob života, napr. sedliacka poriadka, panská poriadka,
stoličná poriadka, urbárna poriadka, jazdná/lichvová/konská/vozná poriadka (Blanár, 1983).
Časť viacslovných pomenovaní používaných v tejto dobe vznikla vplyvom kalku
z latinčiny, nemčiny62, menej z maďarčiny alebo bola prebraná z českého jazyka63. Hoci sa
v mnohých prípadoch nedá rozhodnúť, či ide v slovenčine o prevzatie z češtiny, alebo
o paralelné tvorenie, resp. kalkovanie, napr. podstatné meno, prídavné meno, vlastné
meno a pod.
Analýzou charakteru terminológie v predspisovnej slovenčine sa zaoberalo viacero ja-
zykovedcov. Napríklad administratívno-právnej terminológii sa okrem iných venovala
E. Krasnovská, ktorá v štúdii Administratívno-právna terminológia v predbernolákovskej
slovenčine na konci 18. stor. (II) spomína aj výskyt viacslovných pomenovaní, pričom, para-
frázujúc Nižnanského, poukazuje na problém vznikajúci pri hodnotení viacslovných termi-
nologických spojení: „Pri práci s historickým jazykovým materiálom treba brať do úvahy
absenciu živého jazykového povedomia, relatívnu úplnosť doloženého materiálu, neho-
mogénnosť skúmaných textov (rozličné štýly, časový rozsah textov, ich nárečovosť a pod.).
Všetky spomenuté okolnosti treba mať na pamäti aj pri vymedzovaní terminologických
jednotiek v historickej slovnej zásobe. Často je ťažko presne určiť, či ide o voľné typické
spojenie, alebo už o lexikálnu jednotku s terminologickým obsahom.“ (Krasnovská, 1987,
s. 138 – 139). Aby sa predišlo chybám pri hodnotení, je potrebný čo najdôkladnejší vý-
skum všetkého doloženého historického materiálu, porovnávanie staršieho stavu so sta-
vom v novších vývinových štádiách jazyka, v spisovnom jazyku a v nárečiach (Blanár,
1984a).
60
Napr. v kartotéke pre Historický slovník slovenského jazyka je doložených 12 viacslovných
pomenovaní pri slove cesnak a 78 pri slove koreň (Blanár, 1983).
61
Bohatá synonymia termínov označujúcich jeden pojem mala v textoch 16. – 18. stor. dve príčiny.
Bol to jednak módny spôsob vtedajšieho vyjadrovania a na druhej strane, napr. v administratívno-právnej
terminológii, išlo o to, aby sa bohatým synonymickým radom termínov priblížil a objasnil ich význam
(Krasnovská, 1985).
62
Kuchar napr. uvádza synonymné spojenia literné, listovné svedomie, ktoré sa do staršej slovenčiny
dostali pravdepodobne kalkovaním z nemeckého schriftliches Zeugniss alebo prostredníctvom češtiny
(Kuchar, 1966). Viacslovné terminologické pomenovanie ostatný poriadok zas pravdepodobne vzniká
kalkovaním latinského dispositio ultima (Kuchar, 1998). Viacslovné pomenovania krvavý/krvný biršiak
a krvavá pokuta mohli vzniknúť kalkom z latinského poena cruentum (Doruľa, 1977).
63
Napr. botanické, zoologické, farmaceutické, jazykovedné a i. termíny, napr. v slovenčine sa konzer-
vovala stč. podoba: lekno (nč. leknín); česenková bylina (nč. česneková); stč. nátržník, slov. nátržník
i nátrník (Blanár, 1983).
E. Krasnovská v citovanej štúdii skúma dielo J. Wagnera z roku 1797 a v rámci analýzy
a opisu vybraných termínov spomína i výskyt niektorých viacslovných spojení, napr. slovo
ceduľa môže byť súčasťou viacerých terminologických spojení.64
V závere štúdie autorka uvádza, že podobne, ako je to v súčasnej slovenčine, aj
v historickej slovenčine platila zásada ekonomizácie jazyka a požiadavka výstižnosti
a stručnosti termínov, a tak mnohé dvojslovné terminologické pomenovania mali aj svoj
jednoslovný pendant.65
Právnou terminológiou predspisovného obdobia sa vo svojich prácach zaoberá predo-
všetkým R. Kuchar. V monografii Právo a slovenčina v dejinách (1998) analyzuje právne
termíny celoslovenskej proveniencie a v rámci jednotlivých hesiel opisuje i fungovanie
viacslovných terminologických pomenovaní.
Len v samotnom hesle právo/právne predpisy dokladuje niekoľko typov takýchto po-
menovaní, napr. popri jednoslovných pomenovaniach uvádza i dvojslovné všeobecné
označenia práva – obecný poriadok, obecné právo, obecná pravda. Z hľadiska špecializo-
vaných typov právnych poriadkov zas dokladuje spojenia krajinské právo, orsacké právo,
uhorské právo, zemské právo, ktoré v staršej slovenčine označovali uhorské krajinské
šľachtické právo. Na základe stavovského rozdelenia Uhorska sa v stredovekej lexike vy-
skytovali terminologické viacslovné pomenovanie určujúce, kto sa spravuje danými nor-
mami, predpismi a zvykmi – panské právo, zemianske právo, sedliacke (sedlské) alebo
ratajské právo. Podľa účinnosti v samosprávnej jednotke sa zas vydeľovalo mestské právo
a dedinské právo. Osobitne možno vnímať valašské právo určené na spravovanie valaš-
ského obyvateľstva, ktoré danú časť populácie dočasne oslobodzovalo od robôt
a poplatkov voči svetskej i cirkevnej moci. Okrem svetského práva v Uhorsku platilo
i cirkevné právo – duchovné právo a mníšske právo, to platilo pre osoby duchovného sta-
vu. Nemeckí kolonisti so sebou na naše územie prinášajú Magdeburské právo, ktoré bolo
známe aj ako saské právo a švábske právo. Konkretizácia niektorých právnych vzťahov,
napr. medzi dedičmi, zas bola vyjadrená pomocou viacslovného pomenovania dedičné
právo, spadkové právo, úrečité právo. Prírodné právo v staršej slovenčine označovalo
právne vzťahy (nároky, povinnosti) vyplývajúce z prirodzenej podstaty, z príbuzenského
vzťahu človeka k človeku (Kuchar, 1998).
Ako z uvedeného vyplýva, tvorba dvojslovných právnych termínov odrážajúcich kom-
plikovanosť uhorských právnych vzťahov sa vyznačovala bohatosťou. Podobnú rozmani-
tosť dokladuje Rudolf Kuchar napríklad aj pri heslách statok66, zároveň tu dokazuje
64
Napr. bankálska ceduľa = cenné papiere, bankovky: w običegnich mezy lidky wjplatkoch prigimanj
bancalskich czedul se zanechawa; furmanská ceduľa = nákladný list: Frachtbrief: furmanská cedule; reza-
ná ceduľa = chirograf: štwrta čiastka toho pol dwora wedla cedule rezanej gemu se poručila; ceduľa pre-
meny = zmenka: litterae cambii: veksel, czédula promeni (Krasnovská, 1987).
65
Napríklad popri spojení glejtovný list sa používal aj jednoslovný termín glejt: gleytovny list pana
Gyskrovi s 1. 1449 E; mnye nebylo potrziebie kleytow, neb gsem ia sluzebnik W. M.; ten gleit a to bezpec-
zenstwie ma gim w swe moczi stati (Krasnovská, 1987).
66
Napr. statok hnutý, pohnutý, pohnuteľný, pominulý, povrchný, mohovitý, vrchný = hnuteľný
majetok; statok nehnutý, nepohnutý, gruntovný = nehnuteľný majetok. Osobitne sa zas vymedzoval
zvrchný statok/hospodárstvo, vrchný statok, pozemný statok/pozemný grunt, sirotčí/sirotný statok/imanie,
otcovský/otný statok – otčizeň/otizeň/otčizna/otnina, materinský statok – materizeň/materizňa, dedov-
ský statok – dedovizeň/dedizeň/dedizna, babinský statok a pod. (Kuchar, 1998).
i vysokú mieru synonymie a variantnosti starších termínov, ale aj existenciu jednoslovných

terminologických ekvivalentov k viacslovným terminologickým pomenovaniam.
Pri viacslovnom terminologickom pomenovaní kúpno-predajnej zmluvy67 sú zas bada-
teľné vplyvy cudzích jazykov (latinčiny a nemčiny).
Bohatstvom väčšinou dvojslovných verbo-nominálnych terminologických pomenovaní
sa vyznačuje označenie aktu žaloby68, no v prípade označenia tejto akcie sa v rámci histo-
rickej lexiky výnimočne objavuje aj trojčlenná jednotka (žalobným spôsobom predložiť).
Podobne širokým repertoárom viacslovných terminologických pomenovaní sa vyznačuje
označenie súdneho procesu, pokuty a pod. Osobitné miesto medzi viacslovnými termino-
logickými jednotkami zastáva spojenie posledná vôľa (ostatná/konečná vôľa), ktoré na
jednej strane môže predstavovať terminologické označenie pre testament ako kalk
z latinského ultima voluntas, ale môže predstavovať aj voľné spojenie označujúce schop-
nosť slobodne sa rozhodovať na konci života (Kuchar, 1998).
V. Gregor sa zas zameriava na charakteristiku slov označujúcich robotnú formu feudál-
nej renty a tiež sa v tejto vrstve lexiky prirodzene objavujú viacslovné pomenovania ozna-
čujúce rôzne druhy poddanskej roboty. Napríklad panská poriadka označovala robotu
vykonávanú pre zemepána na rozdiel od prác vykonávaných pre obec. Sedliaci (i želiari
majúci ťažný dobytok) boli viazaní lichvovou, voznou, jazdnou poriadkou. Poddaní bez
záprahu zas museli vykonávať pešiu, rukovnú poriadku. Pobehlou poriadkou sa rozumeli
poddanské služby pri doručovaní listov, najmä súrnych. Práce jednotlivých obcí pre stolicu
sa nazývali stoličnou poriadkou (Gregor, 1973).
Rovnako ako v prípade predchádzajúcich typov viacslovných terminologických pome-
novaní, aj v tomto prípade sa v jazyku vyskytovala pomerne bohatá synonymia69. Okrem
spomínaných nominálnych typov terminologických viacslovných pomenovaní Gregor
spomína aj výskyt verbo-nominálnych spojení (napr. zbývať/odbývať poriadku/poriadkou
= plniť, vykonávať poddanské povinnosti; Gregor, 1973), ktoré do istej miery vo svojom
slovníku reflektuje neskôr aj Anton Bernolák.
Zmienka o výskyte viacslovných pomenovaní sa objavuje aj v štúdii Vincenta Blanára
Otázka lexikálnych turcizmov v slovenčine. Autor tu spomína niektoré termíny označujúce
hodnosť alebo funkciu predstaviteľov tureckej správy, ktoré vznikli kalkom tureckých po-
menovaní. Napríklad spojenie veľký pán v tureckých listoch nemožno vnímať len ako voľné
spojenie, ale nadobúda tu nový, konkrétny význam: turecká feudálna vrchnosť (Blanár,
1962).
67
Napr. frajmačný, kontrahovaný, kontraktuálny, odpredajný, predajný, transakcionálny, zákupný list
(Kuchar, 1998).
68
Napr. dvíhať/uložiť/zdvihnúť právo/práva/kauzu/pru/súd/žalobu; dvihnúť súd; vyzdvihnúť prá-
vo/pru/rozopru; pozdvihnúť právo/pru/práva (na)proti niekomu (strany niečoho); činiť akciu/ťažobu;
predložiť/predkladať akciu/obťažovanie/ponos(u)/vinu/žalobu; skladať/zložiť/učiniť ponosu; robiť kvere-
lu; učiniť/udelať právo/žalobu; dať sa/vziať sa/brať sa/odvolávať sa na právo; hľadať/pohľadávať/poťa-
hovať/vyhľadávať (koho, čo); dobývať (so) (s) právom/súdom/pred právom/v práve; ísť na ponos (komu);
hlásiť sa/utiecť sa/tiahnuť sa k právu/pred právo; pýtať práva (na koho); dávať vinu; viesť žalobu/ponosu
a pod. (Kuchar, 1998).
69
Synonymné s pomenovaním lichvová poriadka boli napr. viacslovné pomenovania konská poriadka
a sedliacka poriadka. Urbárna poriadka je (do tereziánskych reforiem) zas synonymom pre panskú po-
riadku (Gregor, 1973).
Niektoré viacslovné pomenovania (lexikalizované a frazeologizované) vyskytujúce sa

v staršej slovenčine možno vnímať vďaka ich knižnosti i vďaka tomu, že vznikli ako reflex
latinčiny a češtiny, ako príznak kultúrneho jazyka na Slovensku (kultúrnej slovenčiny).
Majú nadnárečový charakter a v bežnej komunikácii sa pravdepodobne nepoužívali.
K. Habovštiaková v štúdii Knižné prvky v jazyku slovenskej národnosti uvádza niekoľko
príkladov na takéto viacslovné pomenovania: „Ako prvky knižného štýlu možno hodnotiť i
viaceré frazeologické spojenia70. Pri ich tvorení neraz zapôsobil i spôsob štylizácie v latin-
čine a v češtine. V našich písomnostiach sú časté spojenia ako dať odpoveď (odpovedať),
dať správu (oznámiť), dať počet z niečoho (zúčtovať, vyúčtovať), dať k rukám (odovzdať),
previesť zbojnícky a mordársky skutok (ozbíjať, zabiť), v omyl uviesť (oklamať), nosiť
starosť na niekoho (starať sa o niekoho) a i.“ (Habovštiaková, 1970, s. 207).
Ako sme v úvode spomínali, zmienky o viacslovných pomenovaniach vyskytujúcich sa
v historickej lexike slovenského jazyka sa objavujú i v štúdiách zaoberajúcich sa staršími
lexikografickými prácami.
J. Skladaná v štúdii O rozsahu slovnej zásoby v Kamalduskom slovníku z roku 1763
(1977) mapuje jednu z najvýznamnejších rukopisných slovníkových pamiatok71 a uvádza,
že slovné spojenia (voľné i ustálené) tvoria v slovníku samostatné heslá72.
Viacslovné pomenovania sa v slovníku najčastejšie objavujú v podobe termínov
z botaniky (napr. wyka pólny, ssalfia lesny, plany ssafrán, lisy ocas), zoológie (čuwjk nočny,
ryba kirysár, hedbávnyk satanowy, zlatnjk chrobáček, chrt lowčy, lesny lasyca zelena aneb
rosny zabička), mineralógie (drahy kameň yasspys, sadonyk drahy kameň, krwawnjk ka-
meň, ledownjk kameň popelowy mramor, mléčny kameň), astronómie (hwězda Hladolet,
hwězda na nebi sw. Yakuba, hwězda z ocasem, wúz na nebi, meňssy hwězda medwedy),
medicíny (rozssyreni srdca, traseni srdca, plyněni očúw, prewráceni w očách), vinohradníc-
tva (wytlački hroznowé, mláto winné, wystálé wjno, rezana winica, wjno wywětralé/wlač-
kowaté/slabé). Podobne sa viacslovné pomenovania vyskytujú v heslách opisujúcich jedlá
a nápoje (agressowá poléwka, nápog z medu a octu), názvy odevov (ssata ženská, ssata
besedny), nádob (ssalátowá nádoba, wjna wareného nádoba, rohatá sklenica), pomeno-
vaní príbuzenských vzťahov (ugeny bratr aneb sestra, stryčený bratr, preddedowy děda,
predpredwňukowy wňuk), názvov hier (hra na čamrdu, hra na kolki), nástrojov (ssyroká
sekera, sústružne dláto, tokárske wreteno, hobljk rukewny), povolaní (pástyr kačic, kragčjr
nohawičny, brázdu dělač, obirač oliw) (Skladaná, 1977).
Väčšina z týchto viacslovných terminologických pomenovaní vznikla kalkovaním latin-
ských slov.
Viacslovné pomenovania sa aj v Kamaldulskom slovníku vyznačujú pomerne vysokou
synonymiou predovšetkým vo vzťahu k jednoslovným pomenovaniam (diwoky wepr –
kanec, swiňa), ale aj medzi voľnými spojeniami pri exemplifikácii významu (popelaweg
barwi – modraweg barwi).
70
Uvádzané spojenia nehodnotíme ako frazémy, ale ako verbo-nominálne, analytické spojenia.
71
Lexikou Kamaldulského slovníka a Kamaldulskej Biblie sa zaoberali viacerí autori, texty Jany
Skladanej a a Františka Gregora uvádzame len ako pars pro toto.
72
Osobitnými heslami sú napr. spojenia: miserum me habet aliqvid – trápj mňa něčo; cantus
buccinarum – hučanj trúb; viva calx – wápno nehasené; bicorne ferrum – dwogrohatá nebo dwogsspicatá
motyka (Skladaná, 1977).
Botanickej terminológii v Kamaldulskom slovníku sa v staršej štúdii K dejinám slovníko-

vého spracovania slovenských ľudových názvov rastlín venoval aj František Gregor, pričom
si autor všíma hlavne lexikálnu inšpiráciu tvorcov slovníka z iných, často cudzojazyčných,
slovníkov. Aj v tomto prípade možno niektoré viacslovné terminologické pomenovania
vyskytujúce sa v slovníku identifikovať ako kalky (zemská gedlina = maď. földi fenyő, trní
pána Krista = maď. krisztus tövis, bjly trň = maď. fehér tövis), resp. druhú skupinu podľa
Gregora predstavujú termíny, ktoré vytvorili autori slovníka73 a v ľudovej reči tieto termíny
nie sú známe (prosná bylina = miliaria herba, bylina Walcharúw = borith est herba fullo-
num). Veľkú skupinu tvoria „viacslovné názvy (združené pomenovania, zložené slová).
Väčšina týchto združených pomenovaní je ľudového pôvodu74, o čom nás presviedča aj to,
že v týchto prípadoch stojí prívlastok zväčša pred podst. menom.“ (Gregor, 1966, s. 56 –
57). Ako sa aj na tomto príklade ukazuje, staršie lexikografické zdroje sú vhodným príkla-
dom pre výskum historickej podoby viacslovných pomenovaní.
Najväčšie množstvo viacslovných pomenovaní pochádzajúcich z predspisovného obdo-
bia vývoja slovenského jazyka prirodzene obsahuje Historický slovník slovenského jazyka.
Autori ukážkového zväzku v kapitole Miesto lexikálnej jednotky v systéme slovnej zásoby
a lexikálnosémantická rekonštrukcia zdôrazňujú, že analýza formálnej a významovej spája-
teľnosti, resp. nerozlučiteľnosti, je osobitne dôležitá pri významovej interpretácii lexikálne
a frazeologicky ustálených spojení. Následne vymedzujú pojem lexikalizované slovné spo-
jenie ako také spojenie, ktoré vzniká v dôsledku pevného vnútorného vzťahu medzi jed-
notlivými zložkami. Lexikalizáciou spojenia sa jednotlivé zložky prestávajú chápať ako sa-
mostatné pomenovania. Určujúcim členom sa vyjadruje špecifikujúci sémantický príznak,
ktorým sa zužuje význam určitého člena, a hoci sa význam jednotlivých komponentov
nezmenil, predsa sa utvára nová pomenovacia jednotka, ktorá máva často i jednoslovné
synonymum alebo jednoslovný ekvivalent v cudzom jazyku. Význam lexikalizovaného
slovného spojenia býva zúžený, terminologizovaný, nemusí sa rovnať súčtu významov
jednotlivých zložiek (HSSJ, 1973).
Autori ukážkového zväzku slovníka významy viacslovných lexikalizovaných pomenovaní
podávajú spravidla pri základnom člene lexikalizovaného spojenia, ak ide o adjektívno-
subjektívne lexikalizované spojenia, tak pri substantíve, v adverbiálno-verbálnych spoje-
niach pri slovese. Pri adjektívach sa význam lexikalizovaných spojení uvádza v tých prípa-
doch, ak význam adjektíva predstavuje spoločný príznak celej skupiny rovnoznačných
alebo blízkoznačných slov. Respektíve sa význam lexikalizovaných spojení uvádza pri ad-
jektívach vtedy, ak význam spojenia vychádza z významového posunu adjektívnej zložky
združeného pomenovania. „Výklady významu spolu s exemplifikáciou lexikalizovaných
spojení sa teda v odôvodnených prípadoch uvedú pri viacerých plnovýznamových slovách,
najmä vzhľadom na existenciu rovnoznačných a blízkoznačných variantov lexikalizovaného
spojenia.“ (HSSJ, 1973, s. 80). Okrem lexikalizovaných a frazeologizovaných viacslovných
pomenovaní prináša korpus slovníka i (netypické a typické) voľné spojenia, ktoré väčšinou
slúžia na exemplifikáciu významu, ale aj také typické voľné spojenia, pri ktorých sa prejavi-
la lexikalizovačná tendencia (napr. pešia/rukovná/pobehlá poriadka) (HSSJ, 1973).
73
Gregor vo svojej štúdii ešte ako autora slovníka uvádza Romualda Hadbávneho.
74
Napr. capj, myssy chwústek, gatelina pětlistná, (polny) kychavica, slepý mak, kočíčy mud, psy óstru-
žina, zemská žlutáčka (Gregor, 1966).
Podobne ako to bolo v ukážkovom zväzku, aj autori Historického slovníka slovenského

jazyka I A – J vymedzujú okruh slovnej zásoby, ktorá je v slovníku spracovaná, a uvádzajú,
že slovník zachytáva aj viacslovné lexikalizované a frazeologické pomenovania. Pod ustá-
leným lexikalizovaným (terminologizovaným) slovným pomenovaním (spojením) autori
slovníka rozumejú také viacslovné spojenie, ktoré sa vyznačuje stálosťou formálnej strán-
ky, ako aj samostatnosťou a celistvosťou významovej stránky. Ustálené slovné spojenie
ako nová pomenovacia jednotka často vzniká a existuje aj popri synonymnej jednoslovnej
pomenovacej jednotke.
Lexikalizované spojenia, v ktorých aspoň jeden člen má pôvodný význam posunutý, au-
tori slovníka zachytávajú a lexikograficky spracúvajú za osobitnou značkou, obvykle pri
všetkých plnovýznamových členoch spojenia75. Lexikalizované spojenia sú v hesle usporia-
dané v prvom rade podľa vecných (terminologických) okruhov, potom podľa štruktúry.
Problematiku spracovania lexém v Historickom slovníku slovenského jazyka opisuje Ja-
na Skladaná, ktorá uvádza, že sa v heslách spracúvajú aj synonymné lexikalizované slovné
spojenia (napr. pri hesle čert sa pri privlastňovacom adjektíve čertov spracúvajú spojenia
čertovo lajno, čertovo blato, čertovo odpustenie ako pomenovania živice Asa foetida)
i polysémické lexikalizované slovné spojenia. Napríklad polysémické perlový hlemýžď,
perlová matka môžu mať význam „perlorodka pravá (Avicula margaritifera)“ alebo „per-
leť“ (Skladaná, 2005).
Neoceniteľným zdrojom výskumu slovenskej lexiky v ranom kodifikačnom období (ale

aj predchádzajúcich období) je Bernolákov Slowár slowenskí, česko-laťinsko-německo-
uherskí. Aj v tomto diele sú zachytené viacslovné pomenovania, ako na to už poukázalo
viacero autorov.
Napríklad M. Hayeková sa venuje charakteristike lexiky slovníka Antona Bernoláka
a stavbe hesla v tomto slovníku a tvrdí, že Bernolák v jednotlivých heslách okrem inoja-
zyčných prekladov uvádza i viacslovné spojenia (voľné, lexikalizované i frazeologizované).
Napríklad pre hesle brada uvádza i viacslovné terminologické spojenie kozia brada, pri
ktorom dokumentuje zoologický i botanický význam a zaradzujem sem aj viac-menej ustá-
lené spojenia (dlúha brada, nosiť bradu, brada mu rosťe), frázy (dať na bradu) a ľudové
príslovia (Brada nečiní mudrca) (Hayeková, 1958).
Podobne K. Habovštiaková upozorňuje na výskyt frazém a viacslovných pomenovaní
v Slowári a nabáda na ich podrobnejšiu analýzu76. Autorka vo svojej neskoršej štúdii uvá-
dza, že Bernolákov Slowár zachytáva i také slovné spojenia, ktoré sú bežné i dnes, hoci
Slovník slovenského jazyka z rokov 1959 – 65 ich nezaznamenáva: „Napríklad u Bernoláka
v hesle Chléb je aj wiražkowí Chléb, Owsení Chléb, glegowatí (kalkíšowí, zadrhnutí) Chléb,
kwasení Chléb, Makí Chléb i Twrdí Chléb, v Slovníku je len čerstvý a starý chlieb, nehovo-
riac o tom, že v Slovári sú aj niektoré iné ustálené spojenia, ktoré dnes už nie sú typické,
75
V slovníku sú v rámci hesla uvádzané synonymné lexikalizované spojenia v základnej (nominatívnej
podobe) transformované do spisovnej slovenčiny (napr. bratanec – strýčený, strýčny brat; sedliak – celý,
polovičný sedliak), no jednotlivé (nesynonymické) lexikalizované spojenia sa z úsporných dôvodov
spravidla netransponujú do základnej (nominatívnej) podoby, ale uvádzajú sa v krátkom dokladovom
texte.
76
„Tak napr. v rámci Slowára bolo by hodno povšimnúť si otázok frazeológie, ustálených slovných
spojení, prísloví, otázok synonymity, väzby slovies a i.“ (Habovštiaková, 1958, s. 87).
ale za čias Bernoláka sa (resp. mohli sa) celkom bežne používali (napr. Čeladní hrubší
Chléb, Dwakrát pečení Chléb, Otrubní Chléb, Podpopelní Chléb, i. e. Plamenňík, Podpla-
menňík, Prosní Chléb, Trhowí Chléb).“ (Habovštiaková, 1968, s. 6).
Z neskorších štúdií zaoberajúcich sa viacslovnými pomenovaniami v Bernolákovom die-
le možno spomenúť aspoň prácu V. Blanára Opis slovnej zásoby v Bernolákovom Slovári
(1992) a text M. Majtánovej Botanické názvy v Slovári A. Bernoláka (1992). Spomínaná
autorka okrem jednoslovných botanických pomenovaní analyzuje aj dvojslovné botanické
terminologické pomenovania v Slowári a poukazuje na ich staršie tradície (stredoveké,
prípadne antické, knižné herbárové tradície). Časť takýchto viacslovných pomenovaní
v slovníku vzniklo umelým napodobňovaní (kalkovaním) cudzojazyčných názvov, pričom
metafora zostávala natoľko aktuálna, že tieto názvy rýchlo prenikali a udomácňovali sa aj
v jazyku ľudu, kde splývali s metaforickými názvami z domácich zdrojov (Majtánová,
1992).
M. Majtánová v Slowári nachádza aj príklady trojslovného botanického pomenovania
typu konské kopito wetšé, ktoré však predstavujú len typické herbárové pomenovania
a do jazyka ľudu sa nedostali. Časť takýchto botanických názvov Bernolák čerpal aj
z Fándlyho diela Pilný domajší a poľný hospodár.
Podobný záujem o výskum a charakteristiku lexiky možno zaznamenať i v prípade štú-
rovskej slovenčiny. Pomerne podrobnú analýzu slovnej zásoby spisovnej slovenčiny
v začiatočnom vývinovom štádiu podal ruský slovakista N. A. Kondrašov. Vo svojom opise
viacslovných pomenovaní sa však venuje predovšetkým frazeologizmom. Len v rámci kapi-
toly o knižných prvkoch v štúrovskej lexike prináša niekoľko príkladov, predovšetkým
z jazykovednej terminológie (napr. kosí pád, ňijakuo pohlavia, meno samostatnuo, meno
prídavnuo) (Kondrašov, 1974). Väčšiu pozornosť viacslovným pomenovaniam tohto obdo-
bia venoval J. Horecký v štúdii Slovná zásoba štúrovskej slovenčiny (1986). Uvádza, že
v štúrovskom období boli viacslovné pomenovania dosť početné a tento spôsob rozvíjania
slovnej zásoby bol v tomto čase výrazne produktívny. „Aj v takej typickej oblasti, ako je
botanická nomenklatúra, možno popri jednoslovných názvoch typu jasienka, dríšťalka,
matečník, harmančok doložiť viacslovné názvy, a to jednak v prirodzenej podobe s prepo-
novaným prívlastkom, napríklad vlčia čerešňa (Atropa beladonna), sukenícky bodláč (Car-
duus follonum), sibírska barča (Heracleum sibiriacum), žitná matka (Secale cornutum), aj
v podobe s postponovaným prívlastkom, napríklad bolehlav krvavý, náprstok krvavý (Digi-
talis purpurea), náprstok žltý (Digitalis ldtea). Zo zoologickej nomenklatúry možno uviesť
napríklad názvy myš domáca, myš polnia, myš hornia, mienik octový, mucha jednodenná.“
(Horecký, 1986, s. 203). Pomerne frekventované boli aj viacslovné pomenovania z iných
oblastí (najmä z ekonómie a techniky).77 Mnohé z týchto pomenovaní však čoskoro zanikli
alebo boli nahradené jednoslovnými pomenovaniami, no i tak dokumentujú, že rodiaca sa
spisovná slovenčina sa rozvíjala spôsobmi, ktoré sú typické pre každý spisovný jazyk: nové
77
Napr. hospodárska náuka = ekonómia, odkaz písomný = Anweisung, odplatok ročitý = annuita, naj-
vyššia pokladnica = aerarium, zástavná suma = Reservsumme, podstatná čiastka = elementum, skúška
vojenská = manévre, rameno vojenské = bracchium, stoličný sbor = congregatio, priemenka úradu = reš-
taurácia, pohybné náradie = movitosť). Prirodzene, možno uviesť aj niekoľko pomenovaní s nezhodným
prívlastkom: lehota mrazu, pokladnica výplatku = Tilgungsfond, správca parostroja = regulátor, úrad
hámrov peňažitých = Munzamt, všeobecné vojenské poručníctvo = Generalkommando (Horecký, 1986).
pojmy, myšlienky, veci, inštitúcie sa pomenúvajú tvorením z domácich zdrojov, prirodze-

ne, veľmi často opretím o pôvodné názvy, teda kalkovaním.
Z hľadiska temporálnej motivácie viacslovných pomenovaní možno konštatovať, že
podobne ako istá časť slovnej zásoby jazyka aj tieto lexikálne jednotky reagujú na zmeny
hospodársko-spoločenskej, resp. kultúrnej a politickej situácie, následkom čoho sa môžu
vytvárať, rozvíjať, ale aj zanikať.
Časť VP používaných v dobe kreovania slovenského jazyka vznikala vplyvom kalkovania
z latinčiny, nemčiny, prípadne z maďarčiny alebo bola prebraná z českého jazyka. Niektoré
takéto viacslovné pomenovania, či už lexikalizované alebo frazeologizované, možno
v danom období vďaka ich knižnosti i vďaka spomínanému cudziemu pôvodu vnímať ako
príznak kultúrneho jazyka na Slovensku.
Historické VP sa vyznačujú pomerne vysokou synonymiou a variabilitou, čo však bolo
typické pre dobový stav jazyka. V prípade terminologických VP možno z hľadiska ekonomi-
zácie jazyka a požiadavky výstižnosti a stručnosti zaznamenať, že mnohé dvojslovné ter-
minologické pomenovania mali aj svoj jednoslovný pendant.
Ako sme v úvode spomínali, na Slovensku chýba komplexnejšia práca zaoberajúca sa
problematikou VP z historického aspektu. Absenciu takejto práce vidíme napríklad aj
v probléme jednoznačnej identifikácie dobových VP z dôvodu absencie živého jazykového
povedomia, neúplnosti dokladového materiálu a štylistickej, temporálneja jazykovej ne-
homogénnosti skúmaných textov.
5.2.2 Viacslovné pomenovania v dvoch historických textoch

Na základe predchádzajúcich informácií sa pokúsime analyzovať výskyt VP v dvoch his-
torických textoch pochádzajúcich z viac-menej rovnakého obdobia, druhej polovice 19.
storočia, autori oboch publikácii boli kňazi líšiaci sa však konfesionálnou orientáciou.
Prvé analyzované dielo Nowý i Starý Wlastenský Kalendár na rok Pána 188578 vytvoril
Anton Emanuel Timko79, text má charakter ľudovýchnového kalendára obsahujúceho aj
informácie o štátnom zriadení rakúsko-uhorskej monarchie, zaujímavosti zo sveta, rady
pre domácnosť a hospodárov, literárnu a zábavnú prílohu.
Druhým analyzovaným dielom je kniha Jana Kutlíka staršieho80 Kronika dejepisná
wssakowých diwnych: pamätihodných a prawdiwých udalostí k poučeniu, zabaweniu a
78
Úplný názov publikácie je Nowý i Starý Wlastenský Kalendár na rok Pána 1885, ktorý je rok obecný
365 dní majúci, podľa wysokosti uhlu nebeského o 48 stupňoch sporiadaný; znamenité, prospessné,
užitočné a zábawné weci i so židowským kalendárom w sebe obsahujúci.
79
Anton Emanuel Timko (1843 – 1903) – katolícky kňaz, ľudový spisovateľ. Príslušník skupiny
epigónskych postromantických prozaických spisovateľov, autor cestopisnej a humoristicky ladenej prózy,
dobrodružných a sentimentálnych historiek z minulosti i prítomnosti. Beletrizoval skutočné i neskutočné
príbehy, anekdoty a náboženské poučenia, históriu i hospodárske rady. Písal príručky pre deti a mládež,
časopisecky publikoval divadelné hry pre deti. V rokoch 1867 – 1868, 1870 – 1871, 1873 – 1875, 1877 –
1893 redigoval Nowý i Starý Wlastenský Kalendár.
80
Ján Kutlík st. (1806 – 1890) významný predstaviteľ slovenskej evanjelickej inteligencie na Dolnej
zemi v 19. storočí. Okrem príspevkov v Slovenských národných novinách, Pešťbudínskych vedomostiach,
Orle tatranskom, Obzore, Slovenských pohľadoch, Slovenských novinách, Cirkevných listoch, Národných
novinách, Národnom hlásniku vydal i diela Pohřebník aneb Kázně a Řeči pohřebnj (1852), Reč chrámová
(1863), Kronika dejepisná wssakowých diwnych: pamätihodných a prawdiwých udalostí k poučeniu,
wýstrahe každému, kdo sa wtipiť chce a takéto ‚historky‛ čítať, lebo počúwať oblubuje
z roku 1876, ktorá obsahuje mravoučné príbehy z histórie.
Pri analýze a klasifikácii viacslovných pomenovaní v oboch skúmaných textoch vychá-
dzame z kvadrárnej klasifikácie VP podľa funkčného určenia (porov. sekciu III., kap.
3.2.1.1): 1) frazeologické VP (frazémy); 2) terminologické VP (odborné termíny); 3) prop-
riálne/onymické VP (vlastné mená); 4) neutrálne VP.
Frazeologické VP. V analyzovanom texte Nowý i Starý Wlastenský Kalendár na rok
Pána 1885 sú z hľadiska distribúcie frazém najfrekventovanejšie príslovia, porekadlá
a pranostiky, ktoré sa nachádzajú v rámci charakteristík jednotlivých mesiacov. Napriek
tomu, že táto časť je expressis verbis označená ako Príslowie, len malá časť z uvedených
výrokov spĺňa základný znak frazém, ktorým je ustálenosť. U väčšiny výrokov možno
zaznamenať len neúplnú frazeologizáciu a tak konštatujeme, že väčšiu časť textu
charakteristík tvoria pranostiky a nie príslovia, ako to tvrdí autor analyzovaného textu.
Respektíve ide o rady viažuce sa k danému mesiacu a ročnému obdobiu, prípadne
o aktualizovanú prognózu počasia, napr. (január) Od wssech swättích do hromníc presslo
pol zimy, a preto je potrebné, aby hospodár mal esste polowicu krmu, lebo z jara tráwa len
pomali rastie, a prwnia tráwa nenie dobytku užitočná.; (jún) W tomto mesiaci padajú
najlepssie a najužitočnejssie rosy, ktoré aj rozličným kameňom dobré wlastnosti dáwajú.;
(november) Na wssech Swatých wytni hrubú triesku z buka, ktorá jestli je z wniutra suchá
lewnú jestli je ale mokrá tuhú zimu predzwestuje.
Pomerne často sa v texte vyskytujú aj ustálené, lexikalizované prirovnania, napr. Pán
Tomáš jako poranený lew utiahol sa do bundy a čussal.; Wywalil naň oči ako plánky.
V texte možno nájsť i frazémy inšpirované Bibliou, tzv. biblické frazémy. Napríklad
frazéma skoro od podiwenia obrátila sa na solný stlp je motivovaná starozákonným
príbehom o Lótovej žene.
Väčšina frazém vyskytujúcich sa v texte sú formálne aj/alebo obsahovo identické so
súčasným jazykom, napr. mať pod klobúkom (mal už hodne pod klobúkom) = byť
podnapitý; stratiť sa, zmiznúť ako gáfor (zmyzli z krčmy ako gáfor) = rýchlo, nebadane
zmiznúť; vykľulo sa šidlo z vreca (wyšlo ssidlo z wreca) = pravda vyšla najavo; aprílové
počasie (aprílowá chwíľa) = nestále počasie; otcowská roľa = zem/pôda predkov;
starootcowská wiera = viera predkov.
Z dôvodu vývinu jazyka, zmeny spoločenskej, ekonomickej, kultúrnej a sociálnej
situácie však môže dôjsť k tomu, že sa niektoré frazémy zo súčasného jazyka vytratili alebo
sa stali menej používanými. V analyzovanom texte sme zaznamenali niekoľko takýchto
frazém. Napríklad frazéma dať niekomu chren (Ej počkaj! Dá mu tá chrenu / nech len
v noci domov príde.) sa v texte vyskytuje vo význame vynadať niekomu, vyhrešiť ho.
V súčasnosti sa v takomto význame používa frazéma dať/dostať hubovú polievku. Rovnako
aj frazéma pliesť pradivá (Ach, nepleť predivá!) s významom nesplietaj, nevymýšľaj si, sa
v súčasnom jazyku už nevyskytuje. Frazéma previesť niekoho cez lavičku (My musíme
sedliaka prewiesť cez lawičku.; až prewediem jej muža cez lawičku) s významom oklamať
niekoho, prekabátiť, sa síce v súčasnej slovenčine ešte vyskytuje (ako exemplifikáciu ju
uvádza aj Krátky slovník slovenského jazyka z r. 2003), ale jej frekvencia je už obmedzená.
zabaweniu a wýstrahe každému, kdo sa wtipiť chce a takéto ‚historky‛ čítať, lebo počúwať oblubuje
(1875) a iné.
Prípadne z hľadiska súčasného stavu dochádza k variácii frazémy nessťastným spôsobom

od nej aj „kossík“ dostal = bol odmietnutý, v súčasnosti má táto frazéme ustálenú podobu
dať/dostať košom.
Terminologické VP. Termíny sa v analyzovanom texte objavujú pomerne často, napr.
v článku o boji proti myšiam sa na začiatku objavuje zoologický termín myš domáca. Na
inom mieste je zas použité spojenie polní zajac, hoci v tomto prípade nie je celkom
jednoznačné, či ide o zoologický termín zajac poľný (Lepus europaeus), alebo je to len
voľné spojenie vzťahového adjektíva a substantíva. Zoologická terminológie je zastúpená
i v spojení zimný spánok (hibernácia), t. j. forma prezimovania, špecifická reakcia cicavcov
(a niektorých vtákov) na zimné obdobie, ktoré v pokojnom stave a pri útlme všetkých
fyziologických procesov prečkávajú vo vhodnom úkryte nepriaznivé zimné obdobie. Ako
terminologické viacslovné pomenovanie z odboru meteorológie môžeme chápať spojenie
babské leto (babie leto), teda obdobie suchého, málo veterného a cez deň teplého
počasia, ktoré sa v Európe vyskytuje v septembri a októbri. Astronomické termíny sa
najčastejšie vyskytujú v pasážach opisujúcich fázy mesiaca alebo niektoré astronomické
javy: zatmenie slnca, zatmenie mesiaca, splň mesiaca. Medzi termín možno zaradiť aj
spojenie pijací papier (pijavý papier) – druh papiera určený najmä na nasávanie
prebytočného atramentu a atramentových škvŕn z plniaceho pera alebo na vysušenie
čerstvého zápisu napr. pri podpisoch zmlúv. Termínom z oblasti poľnohospodárstva je zas
spojenie jarné práce, t. j. práce, ktoré sa vykonávajú na poli počas jarných mesiacov.
K právnym termínom možno priradiť spojenie swadobný kontrakt (svadobná,
predsvadobná, predmanželská, manželská zmluva), je to inštitút, prostredníctvom ktorého
si môžu snúbenci alebo manželia upraviť svoje majetkové pomery. Do istej miery možno
ako terminologické, spresňujúce pomenovanie chápať aj historizmus stácia kasňa, ide
o špecifikáciu typu skrine, šatníka81. Ako náboženský termín možno zas vnímať spojenie
dobrý pastier (O dobrom pastierowi), ktoré sa viaže na text Evanjelia sv. Jána82, v ktorom
je ako dobrý pastier označovaný a titulovaný Ježiš Kristus, štvrtá veľkonočná nedeľa sa
slávi ako Nedeľa Dobrého Pastiera.
Propriálne VP. V analyzovanom texte ako onymické viacslovné pomenovania môžeme
označiť predovšetkým názvy, pomenovania kresťanských sviatkov: Sskaredá streda
(popolcová streda) = podľa rímskokatolíckeho liturgického kalendára je to deň označujúci
začiatok štyridsaťdenného pôstu pred Veľkou nocou; welikonočná nedeľa (Zmŕtvych-
vstanie Pána, Nedeľa Paschy alebo Nedeľa Vzkriesenia) = deň najväčšej slávnosti
kresťanského cirkevného roka, kedy sa oslavuje Kristovo vzkriesenie a víťazstvo nad
smrťou; Swatodussná nedeľa (Turíce, Zoslanie Ducha Svätého, Svätodušné sviatky,
Zostúpenie Svätého Ducha, Päťdesiatnica, Letnice) = oslavuje sa v 50. deň po Veľkej noci,
ide o sviatok Zoslania Ducha Svätého na apoštolov v Jeruzaleme; Nowý rok = sviatok
začiatku nového roka, swätojánska noc = ľudový sviatok oslavovaný v predvečer 24. júna,
teda Sviatku Jána Krstiteľa; traja Králi (Zjavenie Pána) = sviatok slávený 6. januára, deň,
keď sa Kristus dal poznať ako Boží Syn; Božie telo (Sviatok Najsvätejšieho tela a krvi
81
Historický slovník slovenského jazyka II. vysvetľuje slovo kasňa, kastňa ako veľkú, obyčajne
otvorenú truhlicu, debnu, resp. truhlicu na šaty, skriňu. Aby teda došlo k odlíšeniu truhlice na šaty
a skrine na šaty, v texte je použitý spresňujúci termín stojaca kasňa (stácia kasňa) (HSSJ, 1992).
82
Napr. „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce.“ (Ján, 10:11).
Pánovej) = ide o sviatok rímskokatolíckej cirkvi, ktorým sa zdôrazňuje reálna prítomnosť

Ježiša Krista ako Boha i človeka v eucharistii, slávi sa vo štvrtok po Nedeli Najsvätejšej
Trojice.
Z pravopisného hľadiska v rámci analyzovaného textu sa pri onymických VP javí ako
problematické zapisovanie veľkých písmen v názve konkrétneho sviatku. Napriek tomu, že
S. Czambel v Rukoväti spisovnej reči slovenskej, ktorá reflektuje jazyk skúmaného obdobia,
jednoznačne normalizuje písanie veľkých písmen v pomenovaniach: „Mená sviatkov. Píš:
Vianoce, Turice, Veľká noc, Všech svätých; Božieho Tela, Nový rok, Starý rok atď. (Meno
nedele píše sa malou počiatočnou literou tak jako aj mená ostatných dní v týždni, tedy:
nedeľa, pondelok, utorok atď.)“ (Czambel, 1902, s. 278), v analyzovanom kalendári majú
tieto tvary veľmi rozkolísaný zápis.
Pri hodnotení propriálnych viacslovných pomenovaní si možno všimnúť i proces vzniku
ustáleného VP z voľného spojenia. V časti vysvetľujúcej značky použité v kalendári sa
objavuje spojenie červený kríž (čerwený kríž znamená prikázaný deň pôstny), ide len
o voľnú syntaktickú konštrukciu. V súčasnom období okrem podobného voľného spojenia
existuje aj VP Červený kríž, ktoré označuje medzinárodnú dobrovoľnú organizáciu
zdravotníckej služby, v tomto prípade ide o homonymické VP.
Neutrálne VP. V analyzovanom texte sa objavili nasledujúce typy neutrálnych VP83:
pôstne dni = ide o predveľkonočné obdobie štyridsaťdenného pôstu (v univerbizovanej
podobe môžeme toto spojenie nahradiť jednoslovným výrazom pôst); diwadelné pred-
stawenie (v univerbizovanej podobe divadlo), tanečná zábawa (v univerbizovanej podobe
tancovačka), hradská cesta = vybudovaná, udržiavaná štátna cesta (v univerbalizovanej
podobe môžeme toto spojenie nahradiť jednoslovným výrazom hradská); verejná dráha =
štátna cesta; raňajssí oblek = ranný, resp. nočný úbor; starý mládenec = muž, ktorý sa dlho
nežení; stolowé náradie = príbor, súprava náčinia, ktorá sa používa pri stolovaní84; wysoká
sskola (univerzita); hlavné mesto = správne centrum štátu, resp. mesto, ktoré je vyhlásené
za hlavné; rok Pána = kalk latinského spojenia Anno Domini označujúceho letopočet
počítaný od narodenia Ježiša Krista.
V druhom analyzovanom texte, Kronika dejepisná wssakowých diwnych: pamäti-
hodných a prawdiwých udalostí k poučeniu, zabaweniu a wýstrahe každému, kdo sa wtipiť
chce a takéto ‚historky‛ čítať, lebo počúwať oblubuje, keďže nejde o text striktne vedecký,
ale skôr plniaci zábavnú a edukatívnu funkciu, sú frazémy pomerne frekventované. Možno
tu nájsť frazémy totožné s ich súčasnou formou a významom v slovenskom jazyku
(frazémy sú formálne aj/alebo obsahovo identické so súčasným jazykom), napr. woda sa
za ním zawrela = utopil sa; zaplatil žiwotom = zahynul; ísť na žobrácku palicu =
schudobnieť; (byť) ako päsť na oko = neprimerane; ako kamfor zmizli = náhle (v súčasnosti
zmiznúť ako gáfor); nemal ani kde hlawu skloniť = nemal domov; (samopassnici) z mokrej
sstwrti = pijani; s hryzením swedomia (skonal) = pred smrťou ho trápilo svedomie; dačo
pod zuby (bude) = niečo dobré na jedenie.
83
V niektorých prípadoch z hľadiska ekonomizácie jazyka môžu, ale nemusia byť niektoré neutrálne
viacslovné pomenovania nahradené v bežnej komunikácii univerbátom.
84
V súčasnosti v tomto prípade dochádza k sémantickej zmene a viacslovným pomenovaním stolové
náradie sa označuje súbor remeselníckeho náradia, nástrojov a pomôcok, ktoré sa montujú na stôl, resp.
majú stolovú konštrukciu (stolná brúska, stolná kotúčová píla, stolná rezačka...).
V texte sa vyskytujú aj frazémy, ktoré sú pre dnešný jazyk menej typické, resp. sa
v ňom už vôbec nevyskytujú. V analyzovanom texte sme zaznamenali niekoľko takýchto
frazém, napr. (čo) pod popolom wždy tlelo = hoci to nebolo vidno/nebolo to zjavné, stále
to bolo prítomné; hlad (sa) ssibenice nebojí = hladný/chudobný človek urobí čokoľvek,
dopustí sa i trestného činu, aby sa nasýtil; nedobre s pánmi čeressne jesť = neradno sa
s vrchnosťou priateliť85; na kožu medweďwu piť, keď esste medweď dakde w diere leži =
vopred oslavovať hoci výsledok ešte nie je istý; za golier newyliať = v tomto prípade
neodmietnuť pálenku; pecowý rytier = autor vysvetľuje, že toto spojenie používa vo
význame pecúch, pecivál.
V jednom prípade sa vyskytuje aj frazéma majúca podobu celej vety Panská láska
rastie na zajačom chwoste s význam náklonnosť vrchnosti je nestála.
V texte možno nájsť i frazémy inšpirované Bibliou, tzv. biblické frazémy, napr. postihne
ho rameno Božie = stihne ho Boží trest, zaslúžený trest za jeho zločiny; (vyznávať) zlaté
teľa = uprednostňovať bohatstvo, mamon. V prípade biblických frazém sa však v nie-
ktorých prípadoch objavujú isté významové odchýlky oproti súčasnému vnímaniu významu,
napr. spojenie na dobrú cestu priwiesť autor nepoužíva v súčasnom modernejšom
význame (dobrá cesta = vhodná, vyhovujúca cesta, t. j. správny spôsob života/konania),
ale v staršom význame (dobrá cesta = konanie v súlade s kresťanskými zásadami).
Terminologické VP sú v analyzovanom texte zastúpené zriedkavejšie, keďže, ako sme
spomínali, nejde o vedecké historiografické dielo. Do istej miery možno ako viacslovný
odborný termín z vojenskej lexiky vnímať spojenie poľný weliteľ s významom veliteľ
poľných síl86 v armáde, resp. najvyšší armádny veliteľ (dux exercitus), v historických
textoch uvádzaný aj ako poľný hajtman. Administratívny terminologický charakter zas
vykazuje pomenovanie tajný radca, t. j. vysoký úradník na kráľovskom dvore alebo vo
vláde, resp. radný pán, teda člen mestskej alebo obecnej rady, používané aj v univer-
bizovanom tvare radný. Medzi medicínske viacslovné termíny zaraďujeme pomenovanie
studený brant = hnilobný rozklad tkaniva, gangréna spôsobená omrzlinami; prípadne
i spojenie zlomiť si hlawu (v súčasnosti nahradené spojením zlomiť si väzy) = silná trauma
krčnej chrbtice, ktorú vyvolalo pretrhnutie väzu okolo zuba epistrophei, ktorý svojím
pohybom poškodí nervové štruktúry krčnej miechy, čo je nezlučiteľné so životom.
Ján Kutlík vo svojom texte v niektorých prípadoch „umelo“ vytvára viacslovné
terminologické pomenovania, aby vysvetlil/preložil neznámu reáliu, napr. diwan – súd
turecký; galie – námorské wäzenie; piráti – morskí lúpežníci, resp. namiesto zaužívaného
jednoslovného pomenovania použije dvojslovné pomenovanie, napr. namiesto lexémy
radnica sa v texte vyskytuje radný dom87.
Omnoho frekventovanejšie sa v analyzovanom texte nachádzajú náboženské viacslov-
né termíny. Táto zvýšená frekvencia viacslovných pomenovaní majúcich biblický či nábo-
ženský charakter je pravdepodobne ovplyvnená autorovou profesiou a mravoučným za-
meraním diela. Medzi takéto viacslovné terminologické náboženské pomenovania môže-
me zaradiť ustálené spojenia ako napríklad Králowstwo Kristowo, pričom autor vychádza
85
Slovník slovenských nárečí dokladuje podobnú frazému z Bošáce: „s velkími páni ňeňije dobre če-
rešňe jedávať“ (SSN, 1994, s. 248).
86
Adjektívum poľný sa v tomto prípade viaže na pole ako bojové územie (HSSJ, 1995).
87
Je možné, že toto dvojslovné pomenovanie vzniklo ako kalk z nemeckého das Rathaus.
z biblického textu Knihy proroka Daniela: „Dostal moc, slávu i kráľovstvo, aby Mu slúžili
všetci ľudia, národy a národnosti. Jeho vláda je večná vláda a nepominie, Jeho kráľovstvo
nezanikne.“ (Dan 7:14)88 a Knihy zjavenia: „Kráľovstvo sveta stalo sa kráľovstvom nášho
Pána a Jeho Pomazaného a kraľovať bude naveky vekov!“ (Zjav 11:15)89. Podobne sa
v texte Kroniky objavuje ustálené spojenie králowstwo nebeské90, aj tu možno nájsť spoje-
nie s biblickým textom, napr. Evanjelium podľa Matúša: „Predniesol im ešte iné podoben-
stvo: „Podobné je kráľovstvo nebeské horčičnému zrnu, ktoré vzal človek a zasial na svo-
jom poli.“ (Mt 13:31), resp. „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebes-
ké.“ (Mt 5:3) a pod., VP kráľovstvo nebeské je totožné s termínmi kráľovstvo Božie či Božia
ríša. VP sú, ako obvykle, použité aj na pomenovanie dvoch osôb Božskej podstaty – Duch
swatý91 a Syn Boží/Boží syn92. Boh je tiež v texte označovaný dvojslovným pomenovaním
Stworiteľ sweta, tu je evidentná odvolávka na Knihu Genezis i na Vyznanie viery, v ktorých
sa Boh označuje ako Stvoriteľ neba i zeme (Factorem cæli et terræ), teda celého sveta.
Adjektívum Boží, Božia obsahujú aj ďalšie viacslovné pomenovania vyskytujúce sa v texte
– Božie slowo obvykle označujúce text Biblie, teda Bohom zjavené pravdy a Bohom inšpi-
rovaná norma života a viery; Cirkew Božia – termín odvolávajúci sa na texty Skutkov apoš-
tolov: „Bedlite teda o seba a o celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov,
aby ste pásli cirkev Božiu, ktorú si vydobyl svojou krvou.“ (Sk 20:28), viacslovné pomeno-
vanie je ekvivalentné pomenovaniu cirkev, ktorá je podľa Nového zákona zborom/sú-
hrnom veriacich v Krista, preto je používané aj označenie cirkev Kristova alebo cirkev svä-
tá. Rovnako ako náboženský termín môžeme vnímať i spojenie hnew Boží/Boží hnew =
postoj svätého a spravodlivého Boha k hriechu a zlu. Toto spojenie sa v Biblii objavuje
niekoľkokrát, napr. v Novom zákone v Evanjeliu podľa Jána: „Kto verí v Syna, má večný
život, kto však neposlúcha Syna, neuvidí život, ale hnev Boží zostáva na ňom.“ (J 3:36),
resp. „Veď hnev Boží z neba zjavuje sa proti každej bezbožnosti a neprávosti ľudí, ktorí
neprávosťou prekážajú pravde.“ (R 1:18), prípadne v Starom zákone častejšie ako hnev
Hospodinov. Adjektívum cirkevný je zas súčasťou viacslovného pomenovania cirkewní
otcowia, týmto termínom sú označovaní predstavitelia patristiky; duchovno-náboženskí
spisovatelia kresťanstva do 7. storočia, resp. zač. 8. storočia, ktorých svedectvo Cirkev
považuje za zvlášť záväzné pre vieru. S kresťanskou vieroukou sú spojené i ďalšie viacslov-
né terminologické pomenovania, napr. súdny deň = podľa náboženských tradícií je pova-
žovaný za súd či rozsudok (tiež posledný súd) nad osudmi ľudských duší, v Novom zákone
sú o súdnom dni nepriame zmienky v Knihe Zjavenia (Zjav 20:12 – 15); smrtedlný hriech =
náboženská terminológia rozlišuje smrteľný a všedný hriech, smrteľný hriech je vážnym
88
Pri citátoch z Biblie budeme v zhode s autorov konfesiou uvádzať podľa evanjelického prekladu
(pozri na http://www.mojabiblia.sk/)
89
Termín Kristovo kráľovstvo vo svojich dokumentoch uvádza aj katolícka cirkev (pozri napr.
http://dkc.kbs.sk/dkc.php?in=kkc675)
90
Nebeské kráľovstvo, resp. Kráľovstvo nebeské alebo Nebeská ríša (gr. basileia tôn ouranôn) alebo
Božie kráľovstvo (gr. basileia tou theou) je významný pojem židovského a kresťanského náboženstva.
Pojem treba predovšetkým chápať ako „vládu nebies (Boha)“. Odlišný koncept Kráľovstva nebeského sa
vyskytuje v Starom i Novom zákone.
91
Duch Svätý alebo Svätý Duch je teologický pojem, ktorý označuje v kresťanstve tretiu osobu Božej
Trojice, odlišnú od Otca a Syna, zároveň však s nimi rovnakej podstaty.
92
Podľa Biblie sa toto pomenovanie vzťahujú na Ježiša Krista, o ktorom kresťania veria, že je
Jednorodeným Synom Božím.
prestúpením Božieho zákona a de facto je to každý hriech, ktorého predmetom je vážna

vec (materia gravis), a spáchaný je s plným vedomím a uváženým súhlasom. Rímskokato-
lícka cirkev vymedzuje sedem hlavných, smrteľných, resp. kapitálnych hriechov, adjektí-
vum smrteľný je odvedené od toho, že daný hriech vedie k smrti, na rozdiel od ľahkého,
ktorý k smrti nevedie93; sodomitský hriech (v súčasnosti v podobe sodomský hriech) =
neprirodzený pohlavný styk, perverznosť, odvoláva sa na text Knihy Genezis 19, 1 – 26;
termín falossní proroci sa zas odvoláva na Evanjelium podľa Matúša („Povstane mnoho
falošných prorokov a zvedú mnohých“; Mt 24:11) a označuje osoby hlásajúce myl-
né/falošné učenie, v súčasnosti aj prenesene ako človek/ľudia hlásajúci nepravdy; hodina
smrti = ustálené spojenie často sa vyskytujúce v modlitbách označujúce samotnú smrť
alebo čas smrti (napr. Modlitba za šťastnú hodinu smrti, resp. modlitba Zdravas Mária).
Do istej miery môžeme ako viacslovné ustálené pomenovanie chápať aj spojenie dobré
skutky / dobrý skutok, ak ho stotožníme s viacslovným pomenovaním skutok milosrden-
stva, ktorý cirkev vysvetľuje ako dobročinný skutok, ktorým pomáhame svojmu blížnemu
v jeho telesných a duchovných potrebách, napr. „Odpovedal im: Kto má dve košele, nech
dá tomu, kto nemá; a kto má pokrm, nech urobí podobne.“ (Lk 3:11).
V analyzovanom texte ako propriálne/onymické VP môžeme označiť predovšetkým
názov, pomenovanie kresťanského obradu Wečera Pána. V evanjelickej cirkvi je Večera
Pánova druhou sviatosťou, ktorú evanjelická cirkev využíva ako prostriedok Božej milosti.
Podľa učenia bola ustanovená Ježišom Kristom, ako uvádza Matúšovo Evanjelium: „Keď
jedli, vzal Ježiš chlieb, dobrorečil, lámal a dával učeníkom hovoriac: Vezmite, jedzte! Toto
je moje telo. Potom vzal kalich, dobrorečil, dal im a riekol: Pite všetci z neho! Lebo toto je
moja krv [novej] zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov“ (Mt 26:26 –
28). V evanjelickej cirkvi augsburského vyznania je Večera Pánova prisluhovaná pravidelne
na službách Božích v chrámoch v advente, na začiatku Nového roka, v pôste, v nedeľu
pokánia atď. Rovnako možno ako onymické chápať i spojenie Nowý Sion, hoci bežnejšie je
skôr pomenovanie Nový Jeruzalem. Sion, pôvodne opevnenie, mesto kráľa Dávida, časom
nadobúda nový význam, v teologickom zmysle sa Sion používa ako meno pre Izrael – Boží
národ,94 duchovný význam pokračuje v Novom zákone, kde dostáva privlastnenie pre
Božie duchovné kráľovstvo, nebeský Jeruzalem95. Nový Sion, ako aj Nový/nebeský Jeruza-
lem je označenie pre nadchádzajúce Božie kráľovstvo predpovedané v Knihe Zjavenia.96
93
„Keď niekto vidí, že sa brat dopúšťa hriechu, ktorý nevedie k smrti, nech prosí, a (Boh) mu dá život,
(totiž) tým, ktorých hriech nevedie k smrti. Je hriech, ktorý vedie k smrti; o takom nehovorím, aby brat
zaň prosil. Každá neprávosť je hriechom, ale je aj hriech, ktorý nevedie k smrti.“ (1J 5:16-17).
94
„Synovia tvojich utláčateľov prídu k tebe zohnutí, a budú sa ti klaňať k nohám tí, čo pohŕdali tebou,
a nazvú ťa mestom Hospodinovým, Sionom Svätého v Izraeli.“ (Iz 60:14).
95
„Ale pristúpili ste k vrchu Sionu a k mestu živého Boha, nebeskému Jeruzalemu, a k desaťtisícom
anjelov, k slávnostnému zhromaždeniu“ (Žid 12:22); „Pozrel som, a hľa, Baránok stál na vrchu Sion a
s Ním stoštyridsaťštyritisíc tých, ktorí mali napísané na čele jeho meno a meno Jeho Otca.“ (Zjav 14:1).
96
„Potom prišiel jeden zo siedmich anjelov, ktorí mali sedem čiaš naplnených siedmimi poslednými
pliagami, a hovoril mi toto: Poď, ukážem ti nevestu, manželku Baránkovu! A odniesol ma v duchu na veľký
a vysoký vrch a ukázal mi sväté mesto Jeruzalem, ktoré zostupuje z neba od Boha a má slávu Božiu. Jeho
jas bol podobný najvzácnejšiemu kameňu ako ligotavému kameňu jaspisu.“ (Zjav 21:9 –11).
V analyzovanom texte sa objavili nasledujúce typy neutrálnych viacslovných pomeno-

vaní97: prostý lud = niekedy používané len ako ľud v opozícii k šľachte, meštianstvu a kléru,
ide teda o nižšiu sociálnu vrstvu obyvateľstva, často nevzdelanú, rovnako ako v prípade
pospolitý člowek = občas aj obecný/prostý človek, t. j. jednoduchý, obyčajný človek, ne-
šľachtic, v opozícii napr. k spojeniu zemanský človek; diwí ludia = používané ako multiver-
bát k pomenovaniu divoch/divosi; podobne ako eufemizmus nemúdri ludia namiesto hlu-
páci; werejná cesta = ide o verejnú, vrchnosťou udržiavanú cestu (v historických doku-
mentoch označovanú aj ako hlavná, hradská, obecná cesta) a tvorí protiklad k poľnej ceste
(neudržiavaná, bočná cesta); podobne werejný plac = aj verejné miesto s významom ve-
rejné priestranstvo/námestie špecifikujúce a vymedzujúce ustálené spojenie oproti vše-
obecnému jednoslovnému pomenovaniu pľac – pozemok; nočná doba = taktiež aj nočný
čas označuje noc ako takú, t. j. obdobie od západu po východ slnka; zákon prírody = t. j.
prírodný zákon – objektívna, nevyhnutná, všeobecná a tým podstatná súvislosť medzi
vecami, stavmi vecí, procesmi prírody; holá prawda = čistá pravda; poctiwé lože = slovné
spojenie mať deti z poctivého lôžka v historických textoch označovalo deti pochádzajúce
z počestného, bezúhonného manželského stavu; diewka kúpelná = žena/dievča pracujúca
v kúpeli/kúpeľoch, dvojslovné pomenovanie dopĺňa jednoslovné pomenovanie kúpeľník,
teda muž pracujúci v kúpeli/kúpeľoch; wečná pamiatka = označenie vyjadrujúce trvalú
úctu väčšinou k mŕtvej osobe; aresstowá komorka = označenie, ktoré autor používa na-
miesto viacslovného pomenovania väzenská cela; podobne ako v prípade spojenia žiwot-
ná stráž, ktoré supluje viacslovné pomenovanie osobná stráž = teda osoba/osoby určené
na ochranu konkrétnej významnej osoby.
5.3 Neologizmy
Každé novovytvorené pomenovanie sa istý čas pociťuje ako neologizmus. Lexikálnu
novosť možno interpretovať dvojakým spôsobom – globálne a individuálne. Časové hrani-
ce, od ktorých sa zvykne uvažovať o novej lexike z globálneho, celolexikálneho hľadiska,
zväčša závisia od mimojazykových okolností. V súčasnosti možno o novej slovenskej lexike
uvažovať ako o období konca 80. a začiatku 90. rokov 20. storočia, keď sa v stredo-
európskom priestore udiali zásadné spoločensko-politické zmeny. O najsúčasnejšej neolo-
gickej lexike by bolo možné uvažovať napr. v kontexte vstupu Slovenska do Európskej únie
(1. 5. 2004). Z individuálneho, lexematického hľadiska sa popri momente vzniku do po-
predia dostáva skôr otázka, dokedy sa neologizmus považuje za neologizmus, t. j. dokedy
si bežný používateľ jazyka uvedomuje temporálnu príznakovosť lexémy (túto otázku si
v tomto texte podrobnejšie nevšímame).
Neologizmy sa tvoria rozličnými nominačnými postupmi (porov. sekciu III., kap. 4) vrá-
tane tvorenia viacslovných pomenovaní prostredníctvom syntaktickej motivácie. Viacslov-
né neologizmy možno analyzovať podobne ako temporálne nemotivované VP.
V nasledujúcej podkapitole stručne klasifikujeme neologické VP, ktoré sme čerpali z troch
zdrojov: a) heslár pripravovaného Slovníka viacslovných pomenovaní; b) záverečné práce,
ktoré boli vypracované na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií Filozofickej fakulty
97
V niektorých prípadoch z hľadiska ekonomizácie jazyka môžu, ale nemusia byť niektoré neutrálne
viacslovné pomenovania nahradené v bežnej komunikácii univerbátom.
Prešovskej univerzity v Prešove98; c) individuálna excerpcia autorov. V nasledujúcej pasáži

uvádzame tri klasifikácie neologických lexém: kvadrárne členenie podľa funkčného určenia
(5.3.1), sémantickú klasifikáciu (5.3.2), konštrukčnú klasifikáciu (5.3.3).
5.3.1 Viacslovné neologizmy podľa funkčného určenia

Podľa funkčného určenia sa viacslovné neologizmy členia na štyri skupiny (sekcia III.,
kap. 3.2.1.1):
a) frazeologické VP: napr. mať svoju latku, čistiareň špinavých peňazí, čierny kôň, byť
mimo misu, menič kabátov, stará štruktúra;
b) terminologické VP: napr. vnútorná zameniteľnosť meny, monetárna politika, doho-
da o vine a treste;
c) onymické VP: napr. Špecializovaný trestný súd, Rozhlas a televízia Slovenska, Vyše-
hradská skupina;
d) neutrálne VP: napr. vodný matrac, kyvadlová diplomacia, počítač do dlane, integro-
vaná doprava, mierové sily.
Poznámka k vlastným menám. Veľkú dynamiku temporálnej motivácie možno zazna-

menať v oblasti chrématonymie. Vznik neologizmu môže súvisieť:
a) so vznikom nového denotátu, napr. názvy niektorých politických strán, ktoré vznikli
v roku 2013 alebo neskôr (SME RODINA – Boris Kollár, Priama demokracia, VZDOR – Stra-
na práce);
b) so zmenou chápania existujúceho denotátu (v dôsledku snahy o adekvátnejšie vy-
jadrenie pojmu, zmeny vo funkciách, náplni práce, poslaní inštitúcií, fúzie, resp. rozdelení
firiem a pod.), napr. zlúčením inštitúcií Slovenská televízia (STV) a Slovenský rozhlas (SRo)
vznikla 1. 1. 2011 inštitúcia Rozhlas a televízia Slovenska (RTVS); Ministerstvo školstva
Slovenskej republiky (MŠ SR) sa od 1. 7. 2010 premenovalo na Ministerstvo školstva, vedy,
výskumu a športu Slovenskej republiky (MŠVVaŠ SR); Fakulta zdravotníctva PU v Prešove
sa od 1. 12. 2010 premenovala na Fakultu zdravotníckych odborov PU v Prešove.
5.3.2 Viacslovné neologizmy podľa významového členenia

Podľa významového členenia možno viacslovné nefrazeologické a nepropriálne neolo-
gizmy rozdeliť na (sekcia III., kap. 3.3.1.3):
a) pomenovania so sémanticky netransponovanými komponentmi: magnetický nosič,
permanentný make-up, malá privatizácia, single matka, dvojkariérové manželstvo, vodný
matrac, alternatívna medicína, disketová mechanika, vnútorná zameniteľnosť (meny),
menová odluka, ikonové menu, mestská časť, mestská rada, mestské zastupiteľstvo, mest-
ský bicykel, mestský úrad, registračné miesto, mikrovlnná rúra, mimosúdna rehabilitácia,
minimálna mzda, množstevná zľava, množstevný rabat, mobilný telefón, monetárna poli-
tika, monetárna teória, mzdová regulácia;
98
Zatiaľ ide o tri bakalárske práce na tému Slovník slovenských neologizmov (Černická, 2013; Faltino-
vá, 2013; Rešovská, 2013). Budovanie heslára v týchto prácach vychádza z českej databázy neologizmov
z prvého zväzku slovníka Nová slova v češtině (1998). Lexikálne jednotky z tejto databázy boli podrobené
analýze v slovenskom jazyku s pomocou databázy Slovenského národného korpusu. Takto sa nateraz
pripravil základný náčrt slovníkového spracovania neologizmov začínajúcich sa na písmená A, B, D, E a M.
b) pomenovania s jedným sémanticky transponovaným komponentom: mäkká droga,

obchod s bielym mäsom, medvedí trh, memo pole, obálková metóda, mlčiaca väčšina;
c) pomenovania so všetkými sémanticky transponovanými komponentmi: životné mi-
nimum, modré barety, modré prilby, odliv mozgov, únik mozgov.
5.3.3 Viacslovné neologizmy podľa konštrukčného členenia

Skúmané menné viacslovné nefrazeologické a neonymické neologizmy sa zaraďujú
najmä do týchto konštrukčných typov (porov. sekciu III., kap. 3.2.2):
1) dvojkomponentové
a) A +S (flektívne adjektívum/adjektiválium + substantívum): materské centrum, plážo-
vý futbal, zlatý gól, strieborný gól, operačná pamäť, paralympijské hry, bezletové pásmo,
elektronická peňaženka, patologický hráč, počítačová kriminalita, daňové prázdniny, ne-
zisková organizácia, estetická chirurgia, sexuálna turistika, skryté titulky, skrytá reklama,
triedený odpad, asistovaná reprodukcia;
b) neskl + S (neflektívny komponent + substantívum): gender štúdium (popri genderové
štúdium), cover verzia, city bus, call centrum, copy centrum, full servis, go-go tanečnica,
impakt faktor;
c) S + Sg (substantívum + substantívum v bezpredložkovom genitíve): správca siete, čis-
tič vzduchu, usporiadateľ zájazdov, úrad práce, šetrič obrazovky;
d) S + Sp (substantívum + substantívum v predložkovom páde): sex cez telefón, dieťa zo
skúmavky, platba cez internet;
e) N + S (numerále + substantívum v predložkovom páde): tretí sektor, tretí odboj;
f) neskl + neskl (neflektívny komponent + neflektívny komponent): cooking show, first
best, public relations, play off, last minute, one-man show;
g) S + ABR (substantívum + skratka): karta PIN, generácia X, platba SIPO;
h) ABR + S (skratka + substantívum): CT vyšetrenie, IP adresa, SIM karta;
i) A + ABR (adjektívum + skratka): prepisovateľné CD, ekologické WC, voľná SMS;
1) trojkomponentové
a) S + A/N + Sg: správca konkurznej podstaty, animátor voľného času, verejný ochranca
práv, univerzita tretieho veku;
b) A + A + S: kongresový cestovný ruch, terénny sociálny pracovník, vyšší územný celok,
inteligentný dopravný systém, náhradná vojenská služba;
c) ADV + V + S: geneticky modifikovaný organizmus, trvalo udržateľný rozvoj, zóna voľ-
ného obchodu.
Najviac zastúpená, podobne ako v skupine nefrazeologických VP vo všeobecnosti, je

štruktúra adjektívum + substantívum, ktorá tvorí približne 90 % všetkých neologických VP.
Typickou črtou je variantnosť výrazovej stránky neologických VP, ktorá sa prejavuje viace-
rými spôsobmi:
1) na osi VP – JP: fit lopta / fitlopta, top list / toplist, ski pas / skipas, fast food / fast-
food, talk show / talk-show / talkshow, free ride / freeride; osobitná je problematika va-
riantného písania prvých komponentov, ktoré sa hodnotia aj ako prefixoidy, resp. radixoidy
(termo bielizeň / termobielizeň, cyklo klub / cykloklub, dia výrobok – diavýrobok)99;
2) na osi VP – VP:
a) ortografické: cargo/kargo nohavice, cooking show / cooking šou, copy/kopy cen-
trum, field/fíld lakros, gogo/go-go taniečnica, gril/grill párty; tejpovacia/tapovacia páska,
softvérové/softwarové pirátstvo, permanentný makeup/make-up/mejkap;
b) syntaktické: MP3 formát / formát MP3, SMS správa / správa SMS, cache pamäť / pa-
mäť cache;
c) slovotvorné: plastikové/plastické peniaze, telefónny/telefonický sex, množstevný/
množstvový rabat;
d) morfologické: mŕtvy kláves / mŕtva klávesa;
3) kombinované:
a) na osi VP – VP:
aa) slovotvorno-morfologické: konkurencia nesklonného komponentu a sklonného
komponentu s flektivizačným formantom: genderové/gender štúdium, web/webová stránka;
b) na osi VP – VP – JP: webová stránka / web stránka / webstránka, funbox / fun box /
fan box.
Okrem toho sa vyskytuje konkurencia synoným na osi domáce – prevzaté, napr. head-
hunter – lovec hláv, free style – voľný štýl, fun park / zábavný park.
6 Ďalšie typy motivácie
V nasledujúcej kapitole stručne predstavíme vzťah syntaktickej motivácie a ďalších mo-

tivačných typov, konkrétne sémantickej motivácie (6.1), morfologickej motivácie (6.2),
frazeologickej motivácie (6.3), onymickej motivácie (6.4), interlingválnej motivácie (6.5),
expresívnej motivácie (6.6), registrovej motivácie (6.7), terminologickej motivácie (6.8),
sociolektickej motivácie (6.9) a individualizačnej motivácie (6.10).
6.1 Sémantická motivácia

Vzťah SyntM a sémantickej motivácie charakterizujeme prostredníctvom dvoch okru-
hov: viacslovné pomenovania a derivačná polysémia (6.1.1); sémantická transponovanosť
a lexikalizácia (6.1.2).
6.1.1 Viacslovné pomenovania a derivačná polysémia

Za príklad „čistej“ spolupráce syntaktickej a sémantickej motivácie možno pokladať
existenciu derivačnej polysémie VP, napr. babie leto 1. slnečné dni na konci leta a na za-
čiatku jesene, 2. pavučinové vlákno poletujúce vo vzduchu v tomto období; časový posun
99
K tomu sa pridáva variantnosť medzi jednoslovným kompozitom s prvým radixom a VP s prvým slo-
votvorne motivovaným adjektívnym komponentom, ktorý s týmto radixom koreluje, napr. spermiová
banka – spermobanka, termobielizeň – termická bielizeň.
1. posun medzi časovými pásmami, 2. oneskorenie; jedálny lístok 1. ponuka jedál (napr.
v reštaurácii), 2. strava, jedlá, ktoré človek konzumuje; ľadový medveď 1. hovor. veľká
suchozemská šelma s bielou srsťou žijúca v arktických oblastiach (odb. medveď biely, zool.
Ursus maritimus), 2. hovor. obyč. pl. ľadové medvede otužilci; cestička pre cyklistov 1.
upravený pruh zeme určený pre cyklistov, 2. dopravná značka označujúca takúto cestu;
dlhohrajúca platňa vinylový zvukový nosič s priemerom 30 cm, rýchlosťou prehrávania
33,5 otáčok za minútu a dĺžkou zvukového záznamu obyč. 25 minút na každej strane; 2.
súbor hudobných skladieb na tomto nosiči; album.
Niektoré prípady možno označiť skôr za polysémickú kosémiu, napr. obchodná cesta 1.
obchodná trasa spájajúca rôzne obchodné centrá (oblasti) alebo prechádzajúca takýmito
centrami (oblasťami); 2. cesta uskutočňovaná z obchodných dôvodov. Do hry vstupuje aj
polysémia individuálnych komponentov. Celkovo možno konštatovať, že podobne ako
v skupine frazém (Mlacek, 1988) aj v skupine neutrálnych VP je polysémia pomerne zried-
kavým javom. Možno to dokladovať aj na pracovnom súbore heslára slovníka viacslovných
pomenovaní (o tomto type slovníka porov. sekciu I., kap. 1.2.4; Ološtiak, 2014), v ktorom
jednovýznamové pomenovania predstavujú 95,5 % (12 043 hesiel), dvojvýznamové 4,3 %
(541 hesiel), trojvýznamové 0,2 % (26 hesiel).
6.1.2 Sémantická transponovanosť a lexikalizácia

Pri neutrálnych viacslovných pomenovaniach a odborných termínoch A. Jarošová
(2000b, s. 487 – 489) na základe stupňa motivačnej priezračnosti vymedzuje tri skupiny
pomenovaní: 1) motivačne zreteľné pomenovania (baliaci papier, obývacia izba, štátny
znak); 2) čiastočne motivačne zreteľné pomenovania, do ktorých jeden z komponentov
nevstúpil vo svojom „slovníkovom“ význame (cibuľový porcelán, reálne gymnázium, nočný
stolík, biela technika a pod.); 3) motivačne nezreteľné lexémy (turecký med, zlatá svadba,
ruské koleso) (porov. aj schému [57] v sekcii III., kap. 3.3.1.3). Sémantická transponova-
nosť viazaná na jeden alebo oba komponenty VP teda môže prerastať slovníkový význam
daného slova. Táto viacvýznamovosť má špecifický charakter, možno tu uvažovať skôr
o ambisémickosti, ktorá sa týka sémantického vzťahu medzi slovom ako samostatnou lexiou
a slovom ako komponentom VP (o ambisémii porov. sekciu III., kap. 4.2.1.2; Dolník, 2007).
6.2 Morfologická motivácia

Morfologická motivácia (ďalej aj MM) sa týka tvorenia nových pomenovaní na báze
prostej slovnodruhovej zmeny. Styčné body medzi SyntM a MM si všimneme v troch rovi-
nách: morfologicky motivovaná lexéma ako komponent viacslovného pomenovania
(7.2.1); nominácia v smere VP o VP na báze MM (7.2.2)100; lexikalizácia syntaktických
konštrukcií (7.2.3). SyntM sa s MM dostáva do kontaktu aj prostredníctvom motivačnej
determinácie; konkrétne ide o proces eliptickej univerbizácie (porov. sekciu VI., kap. 4.2).
100
Ako vidieť, okruh (a) sa týka komponentovej kooperácie, okruh (b) je celostný, týka sa VP ako
celku. Kvôli súdržnosti výkladu, v ktorom ide najmä o predstavenie vzťahov medzi motivačnými typmi,
oba aspekty uvádzame na jednom mieste.
6.2.1 Morfologicky motivovaná lexéma ako komponent viacslovného pomenovania

Morfologicky motivované pomenovanie môže fungovať ako komponent VP týmito
dvomi spôsobmi:
a) slovnodruhový prechod sa uskutočňuje ako simultánny proces lexikalizácie VP; ide
najmä o adjektivizáciu aktívnych particípií (napr. cestujúca verejnosť, plávajúca podlaha,
nehrajúci kapitán, bežiaci pás, tečúca voda, aj pasívnych particípií (napr. delená strava,
nacvičený signál, predĺžený víkend, vynútená chyba, nepísané pravidlo);
b) slovnodruhový prechod sa uskutočnil ešte pred vstupom lexémy do viacslovného
pomenovania, napr. dlhodobo nezamestnaný, obchodný cestujúci.
V mnohých prípadoch však nie je jednoduché určiť, či sa morfologická motivácia usku-
točnila pred lexikalizáciou VP, porov. holiaci strojček, animovaný film, čerpacia stanica,
destilovaná voda, zrýchlený vlak, doporučený list, hraný film.
6.2.2 Nominácia VP o VP na báze morfologickej motivácie

Kooperácia na tejto úrovni je zriedkavá, čo možno pripísať tomu, že formálne náklad-
nejšie syntakticky motivované lexémy nepodliehajú slovnodruhovým zmenám. Možno
sem zaradiť dve skupiny javov.
1) Raritné prípady elipsy typu malá domov, Všeobecná zdravotná, Prvá penzijná, Prvá
dôchodcovská, ktoré sú zároveň aj príkladom na syntaktickú transmotiváciu (elidovanie
komponentu spôsobuje zmenu v syntaktickej štruktúre pomenovania). Tieto prípady sú
zriedkavé, pretože predpokladajú kategoriálnu zmenu (slovnodruhový prechod) istého
komponentu VP pri zachovaní, resp. modifikácii syntaktickej štruktúry. Tento proces je
ojedinelý aj preto, lebo sa viaže na štruktúrne zmeny prebiehajúce v troj- a viacslovných
jednotkách, ktoré sú málo frekventované.
2) Slovnodruhová polyfunkčnosť prevzatých autosémantík sa vzhľadom na morfologic-
ký (flektívny) typ slovenčiny viaže len na nesklonné jednotky. Napríklad pod vplyvom exis-
tencie morfologickej motivovanosti (konverzívnosti) sa v angličtine aj v slovenčine (a
v iných slovanských jazykoch) prehodnocujú substantíva na adjektíva či adjektíva na ad-
verbiá: {last minute}SUB (Last minute sa väčšinou vyskytujú len v mimosezóne.) → {last
minute}ADJ (aktuálna ponuka last minute zájazdov), {all stars}SUB (Pokojne ho mohli vybrať
do all stars.) → {all stars}ADJ (zaradili ho do all stars tímu), {play off}SUB (Do play off pôjdeme
z výhodnejšieho druhého miesta.) → {play off}ADJ (Potvrdilo sa, že play off zápasy sú iné.).
6.2.3 Lexikalizácia syntaktických konštrukcií

Ide o lexikalizáciu viacslovných pozdravov, ktoré vznikajú petrifikáciou najčastejšie
dvojslovných syntagiem: Prajem vám/ti dobré ráno (dobrý deň / dobrý večer / dobrú noc …)
→ dobré ráno, dobrý deň, dobrý večer, dobrú noc… Tieto jednotky sa ako viacslovné
a lexikalizované uvedomujú len vo svojej interjekcionálnej funkcii, spojenia adjektívum +
substantívum (dobré ráno…) sú voľné syntagmy. Z tohto dôvodu nemožno uvažovať
o slovnodruhovom prechode na úrovni VP → VP. Ide o špecifickú lexikalizáciu, keďže do-
chádza k morfologickej motivácii, ktorá je zároveň súčasťou lexikalizácie voľnej syntaktic-
kej konštrukcie: dobré (adj.) + ráno (subst.) → dobré ráno (int.). V bezpríznakovom type
lexikalizácie sa slovnodruhová príslušnosť nadradeného komponentu motivujúcej voľnej
syntagmy zachováva vo výslednom VP, napr. krstný (adj.) + otec (subst.) → krstný otec
(subst.).
6.3 Frazeologická motivácia

Syntaktická motivovanosť frazeologických jednotiek vyplýva z pôsobenia zväzku princí-
pov – princípu tvarovosti, princípu transpozície, princípu príznakovosti a princípu druhot-
nosti frazeologického pomenovania (Mlacek, 2007, s. 25 n.). V princípe tvarovosti sa odzr-
kadľuje konštrukčná komplexnosť, nadslovnosť, ktorá je výsledkom pôsobenia princípu
transpozície a zároveň druhotnosti frazeologickej jednotky. Z toho rezultuje príznakovosť
takéhoto pomenovania. SyntM je s frazeologickou motiváciou v prienikovom vzťahu. Syn-
takticky motivované sú tieto konštrukčné typy frazém (porov. Mlacek, 1972, 2007):
x frazémy so stavbou syntagmy: napr. trieť biedu, dostať na bendžo, robiť z čierneho
biele, anjel s rožkami, biela vrana, beh na dlhé trate, rýchly ako gazela, teraz, alebo nikdy
(k podrobnejšiemu členeniu okrem citovaného J. Mlacka porov. Baláková, 2009; Ološtiak –
Ivanová, 2013, s. 164 – 168);
x frazémy so stavbou vety: napr. Na konci bič plieska.; Ľady sa pohli.; To pozná aj
malé dieťa.; To je bomba!; Zdvihni kostru!; Kde podel oči?;
x frazémy so stavbou súvetia: napr. Už je tam, kde loj kopú.; Kto sa bojí, neobstojí.;
Pes, ktorý breše, nehryzie.; Nehas, čo ťa nepáli!; Ja pán, ty pán, kto bude svine pásť?;
x frazeologizované konštrukcie (syntaktická frazeológia) – ide o typ, pri ktorom fra-
zeologizácia nezasiahla konkrétne lexikálne zloženie, ale celú konštrukciu, a to pri záväz-
nosti lexikálno-tvarovej zložky a prítomnosti tautologických prvkov, napr. chlap do chlapa;
preteky sem, preteky tam (paušál sem, paušál tam; vlastenectvo sem, vlastenectvo tam...);
ako pozerá, tak pozerá (ako hovorí, tak hovorí; ako píše, tak píše...) (Mlacek, 1976; 2007,
s. 72 – 74).
Osobitným typom sú tzv. jednoslovné frazémy, napr. natrieť niekoho, vytočiť niekoho,
zmaľovať niekoho, namotávať niekoho, zametať s niekým. Záväznou zložkou frazeologizá-
cie týchto jednotiek je zmena, resp. modifikácia kolokability príslušného slovesa. Ide teda
o proces, ktorý presahuje hranice jednoslovného pomenovania, nechýba tu konštrukčná
zložka vyplývajúca z nadslovnosti výrazu. Práve preto pri názve tohto typu frazém použí-
vame limitujúce „tzv.“, ktorým sa určitým spôsobom dištancujeme od termínu jednoslov-
ná frazéma. Je to teda iný dôvod, než uvádza F. Miko (1989), ktorý dôvodil práve tým, že
takýmto jednotkám chýba konštrukčný rozmer. Súhrnne možno konštatovať, že jednotky
tohto typu sa vyznačujú sémantickou transponovanosťou, expresívnosťou, ako aj špecific-
ky realizovanou nadslovnosťou, preto ich možno zaradiť do frazeologického fondu, hoci
ide o príznakový, paradoxný typ. Jednoslovné frazémy sú paradoxné v tom zmysle, že na
jednej strane nevyhovujú podmienke viacslovnosti, na druhej strane však nejde
o jednoduché jednoslovné idiomatizované výrazy typu tlčhuba, nactiutŕhač, ktoré
J. Mlacek (2007) do sféry frazeológie nezaraďuje práve pre absenciu princípu tvarovosti.
Syntakticky nemotivované sú minimálne frazémy, ktoré obsahujú najviac jeden auto-
sémantický komponent, napr. ani za mak, do nohy, z voleja, na dúšok, po novom, ako
náročky.
Ako kvázisyntakticky motivované hodnotíme subfrazémy, teda typ frazém, ktoré ne-
obsahujú žiadny autosémantický komponent, ale majú výpovednú platnosť, napr. Že či!;
Veď preto!; No a čo!?; Len aby!; ako áno, ako nie.
Celkovo platí, že vo frazeológii sa vyskytujú všetky konštrukčné typy, ktoré sú známe
v nefrazeologickej (syntaktickej) sfére (Mlacek, 2007).
SyntM je s frazeologickou motiváciou vo vzťahu prieniku. Na jednej strane existujú syn-

takticky nemotivované frazeologické jednotky (minimálne frazémy, subfrazémy), na dru-
hej strane existuje skupina syntakticky motivovaných nefrazém (neutrálne viacslovné
pomenovania, viacslovné odborné termíny, viacslovné propriá). Frazeologická motivácia
so syntaktickou motiváciou spolupracuje veľmi intenzívne, naopak to však neplatí (porov.
veľkú skupinu viacslovných nefrazém). SyntM tak výrazným spôsobom prispieva
k frazeologickej prototypovosti – jadro frazeológie tvoria syntakticky motivované frazémy
(frazémy so stavbou syntagmy), pretože najlepšie spĺňajú tézu o lexikálno-syntaktickom
synkretizme frazeológie. Je to najlepšia možná kombinácia a konfigurácia vlastností „viac-
slovnosť/nadslovnosť“ + „lexikálnosť“; porov. aj termín frazeolexéma, ktorý sa taktiež
používa na pomenovanie tohto typu frazém. Sú to viacslovné jednotky, ktoré a) spoľahlivo
plnia pomenúvaciu funkciu, stoja najbližšie k prototypovým – jednoslovným pomenúva-
cím jednotkám; b) majú najjednoduchšiu syntaktickú stavbu; c) majú vo frazeologickom
fonde najpočetnejšie zastúpenie (nejde síce o argument, založený na „konštrukčných“
kritériách, avšak aj systémová frekvencia je dôležitým podložím chápania jednotiek
s príslušnou vlastnosťou či vlastnosťami). Okolo tohto jadra možno umiestniť frazémy so
stavbou vety a súvetia (propozičné a polypropozičné frazémy). Ostatné typy frazém sú
príznakové.
Nakoniec možno spomenúť skutočnosť, že konštrukčná premenlivosť frazeologických
jednotiek je založená na dynamike syntaktickej motivácie. Máme na mysli najmä tieto javy
(Mlacek, 1970; 1980; 2007; 1972, s. 52 – 70):
x fakultatívnosť komponentov frazém: napr. (čierny) ako eben, (byť) ako hovädo, Bo-
daj ho (porantalo)!; (Bola tam) hlava na hlave; (Uvidíme,) kto z koho.;
x syntaktické (transformačné) varianty frazém: napr. kuť železo za horúca – kuť žele-
zo, kým je horúce; topiaci sa aj slamky chytá – kto sa topí, aj slamky sa chytá;
x redukcia frazém: napr. merať od buka do buka o od buka do buka o od buka; Ja-
blko ďaleko od stromu nepadá, a keď aj spadne, vždy sa stopkou ku pňu obracia. o Jablko
ďaleko od stromu nepadá.; Zakázané ovocie najlepšie chutí. o zakázané ovocie;
x rozširovanie frazém: napr. postaviť sa na nohy „zlepšiť si postavenie“ o postaviť sa
na vlastné nohy „byť samostatný“; postaviť sa na zadné nohy „vzpierať sa“;
x frazeologická kontaminácia: napr. dostať sa z blata do kaluže + dostať sa z dažďa
pod odkvap o To je ako z kaluže pod odkvap.;
x frazeologické aktualizovanie: napr. K postupu treba tie motyky, čo strieľajú101; Po
boji sa vyrojí celá armáda generálov.
6.4 Onymická motivácia

Onymicky motivované sú vlastné mená ako špecifický typ jazykového znaku (Blanár,
1996). Tento fakt sa odráža aj v kvadrárnej klasifikácii VP, kde sa onymické VP vyčleňujú
ako samostatná skupina.
Viacslovné propriá sa najčastejšie vyskytujú v skupine tzv. vlastných názvov (autorom
termínu je M. Dokulil, 1977/1997), ktoré majú ambimodálny charakter, z hľadiska funkcie
101
Komentár v internetovej diskusii o šanci slovenskej reprezentácie na postup zo základnej skupiny
na MS vo futbale v Juhoafrickej republike 2010.
im autor pripisuje zároveň apelatívnu aj propriálnu hodnotu: „Pojmenování daného typu

jsou v základě popisnými, syntakticky motivovanými sdruženými pojmenováními obecný-
mi, transponovanými v jazykové normě (nikoli tedy jen pro daný případ v jazykovém pro-
jevu) do funkce vlastních jmen“ (Dokulil, 1997, s. 282). Tieto jednotky, ktoré sa vyskytujú
najmä medzi chrématonymami a toponymami, obsahujú zväčša špecifikačné atribúty či
charakterizačné apelatívne komponenty.
Ďalej uvádzame stručný výber niektorých typov viacslovných proprií. Pri klasifikácii vy-
chádzame z poznámok M. Majtána (Blicha – Majtán, 1986).
6.4.1 Antroponymá
a) Oficiálne podoby slovenských osobných mien s dvojmennou štruktúrou rodné meno
+ priezvisko, Peter Dubovský, Marián Slovák, Petra Vlhová, Mariana Maslenová;
b) živé mená, Jano Špakovie Krajčír, Jarovo Horárovie chlápä, Feriancovej mladšej Mil-
kina Milka (Blanár – Matejčík, 1978, 1983);
c) osobné mená s prídomkami a prívlastkami (najčastejšie mená historických osobnos-
tí, panovníkov, šľachticov a pod.), napr. Vavrinec Benedikt z Nedožier, Ivan IV. Hrozný,
Konštantín Filozof, Katarína Veľká.
6.4.2 Toponymá
a) Anojkonymá
aa) hydronymá (názvy vodných tokov a plôch): Tichý oceán, Stredozemné more, Perz-
ský záliv, Aralské jazero, Štrbské pleso, Hodrušský potok, Svoradov prameň, Hviezdoslavov
vodopád;
ab) oronymá (pomenovania nesídelných objektov vertikálneho členenia zemského po-
vrchu): Štiavnické vrchy, Muránska planina, Kozie chrbty, Laborecká vrchovina, Vysoké
Tatry, Nízke Tatry, Belianske Tatry, Lomnický štít, Babia hora, Banský vrch, Bielovodská
veža, Bacúšske sedlo, Dukliansky priesmyk, Bachledova dolina, Batizovský žľab, Biely jarok,
Demänovská jaskyňa slobody;
b) ojkonymá
ba) názvy obcí s prepozíciou (najčastejšie nad, pri, pod) a relačným objektom (najčas-
tejšie iným toponymom) (Žiar nad Hronom, Kostoľany nad Hornádom, Kapušany pri Pre-
šove, Brezová pod Bradlom) alebo so špecifikačnými adjektívom (Horné Hámre, Dolný
Kubín, Turčianske Teplice, Banská Štiavnica);
bb) urbanonymá (názvy vnútromestských častí, ulíc, námestí, bulvárov a pod.): Alejová
ulica, Námestie slobody, Rázusovo nábrežie, Trieda Slovenského národného povstania, Sad
Janka Kráľa, Aničkin park, Cesta na Jahodnú;
c) choronymá (názvy vyšších prírodno-územných a územno-správnych celkov)
ca) prírodné: Východoslovenská nížina, Viktóriin ostrov, Balkánsky polostrov;
cb) administratívne: Slovenská republika, Banskobystrický vyšší územný celok, Žarno-
vický okres, Zvolenská stolica;
d) kozmonymá (pomenovania vesmírnych telies, galaxií, súhvezdí, hviezd, hmlovín,
planét, planétok, mesiacov, meteoritov, komét a pod.): Trpasličia galaxia Vodnár, Halley-
ho kométa, Tunguzský meteorit, Kuiperov pás.
6.4.3 Chrématonymá
Ide o pomenovania predmetov materiálneho, kultúrneho a duchovného dedičstva; ná-
zvy inštitúcií, firiem, obchodov, ktoré nie sú fixované v teréne. Napríklad:
a) vlastné mená spoločenských javov
aa) chrononymá (vlastné mená časových pojmov, sviatkov): Veľká noc, Sviatok práce,
Medzinárodný deň detí;
ab) akcionymá (vlastné mená dejinných udalostí): Bitka troch kráľov, Slovenské národ-
né povstanie;
ac) faleronymá (vlastné mená spoločenských ocenení): Osobnosť televíznej obrazovky;
b) inštitúcionymá (vlastné mená organizácií, zoskupení, inštitúcií ap. alebo ich súčastí):
Organizácia krajín vyvážajúcich ropu, Národná rada Slovenskej republiky, Slovenská aka-
démia vied, Gymnázium Františka Švantnera v Novej Bani, Banské múzeum v prírode Ban-
ská Štiavnica, Krajský súd v Trenčíne, Slovenský zväz ľadového hokeja;
c) vlastné mená výsledkov spoločenskej činnosti
ca) dokumentonymá (vlastné mená diplomatických aktov, zmlúv, doktrín, plánov, zá-
konov a pod.): Zlatá bula, Postupimská dohoda, Marshallov plán;
cb) ideonymá (vlastné mená vedeckých, publicistických a umeleckých diel alebo ich
častí): Do mesta 30 minút, Predaná nevesta, Posledná večera, Traja kamaráti, Televízne
noviny.
6.5 Interlingválna motivácia

Interlingválne motivované sú lexémy prevzaté z cudzích jazykov (k statusu tohto moti-
vačného typu porov. Ološtiak, 2011, s. 195 – 201). V tejto kapitole zameriame pozornosť
na tie typy neutrálnych viacslovných pomenovaní (NVP), v ktorých sa nejakým spôsobom
ohláša interlingválna motivovanosť, t. j. jednotky s minimálne jedným prevzatým kompo-
nentom. Materiálovo vychádzame z databázy Slovenského národného korpusu (korpuso-
vá verzia prim-6.0-public-all), z ktorého sme vyselektovali cca 400 takýchto lexém. Pouká-
žeme tiež na vzťahy k iným typom motivácie, konkrétne k 1. paradigmatickej motivácii
(pôjde o načrtnutie lexikálnosémantických vzťahov, do ktorých sa analyzované jednotky
zapájajú, osobitne otázku variantnosti), 2. slovotvornej motivácii (s osobitým zreteľom na
problematiku slovotvornej adaptácie prostredníctvom flektivizačných formantov), 3. ab-
reviačnej motivácie, 4. registrovej motivácie.
Osobitný problém pri spracovaní NVP predstavuje problematika kolísania medzi viac-
slovnými pomenovaniami a jednoslovnými komponentovo identickými kompozitami,
napr. land art, landart, land-art; op art, opart, op-art. Existencia viacslovných pomenovaní
a paralelných jednoslovných kompozít je pri NVP s prevzatým komponentom daná orto-
grafickou rozkolísanosťou, ktorá je často prítomná už vo východiskovom jazyku, porov.
napr. ortografické varianty powerplay (390 dokladov) – power-play (1070) – power play
(1444). Prechod spomenutých výrazov od kompozít k lexikálnym spojeniam však môžeme
chápať aj ako „vyrovnávanie” prevzatej formy výrazu podľa modelu ekvivalentného do-
máceho VP, napr. internetbanking (569 dokladov) – internet banking (1840) podľa inter-
netové bankovníctvo (273 dokladov).
Osobitným prípadom je paralelná existencia analytických a syntetických foriem redu-
kovanej podoby adjektívnych komponentov, ktoré majú v kompozitných jednotkách sta-
tus radixoidov, napr. audio formát – audioformát, audio magazín – audiomagazín, maxi
singel – maxisingel, disko hudba – diskohudba, disko show/šou – diskoshow/diskošou,
elektro tovar – elektrotovar, elektro odpad – elektroodpad.
Pod pojmom akčný rádius sa chápe pôsobnosť, rozsah vplyvu, kvantitatívno-
kvalitatívny „zástoj“ motivačného typu vo vzťahu k celej lexikálnej zásobe (Ološtiak, 2011,
s. 46, 197). Ak skúmame vzťah interlingválnej motivácie ku konkrétnemu výseku lexikálnej
zásoby (systému VP), môžeme konštatovať, že interlingválna motivácia sa v systéme VP
uplatňuje dvojakým spôsobom: 1) NVP sa utvárajú kalkovaním (úplným alebo čiastočným)
viacslovných pomenovaní východiskového jazyka, 2. NVP sa utvárajú pomocou cu-
dzích/prevzatých komponentov. V prvom prípade možno o úlohe interlingválnej motivácie
uvažovať len zvonka ako o externom faktore, keďže kalkované NVP akčný rádius interlin-
gválnej motivácie v systéme NVP oslabujú. V tejto súvislosti možno uvažovať o latentnej
interlingválnej motivácii (Ološtiak, 2011, s. 197 – 198). V prípade NVP s prevzatými kom-
ponentmi platí to, čo v súvislosti s lexikálnymi jednotkami vo všeobecnosti konštatoval
J. Furdík (2008, s. 68): „Možno konštatovať, že okrem lexikálnych citátov každá prevzatá
lexéma je na istom stupni adaptovaná.“
V systéme NVP s prevzatým komponentom možno vymedziť niekoľko stupňov interlin-
gválnej motivovanosti102.
1) Typ last minute
Najvyššiu mieru interlingválnej motivácie možno pozorovať pri NVP s dvoma nesklon-
nými prevzatými komponentmi, ktoré vznikajú prevzatím hotového viacslovného pome-
novania východiskového jazyka, napr. last minute, first minute, road movie, love story, call
girl, play girl, gender studies. Tieto lexémy často obsahujú nesamostatné komponenty,
ktoré sa mimo viacslovného pomenovania systémovo neuplatňujú, napr. reality v reality
show, last v last minute, ovation v standing ovation (čo, pravda, nevylučuje ich príleži-
tostné interferenčné použitie na úrovni parole). Pravda, už na tomto stupni dochádza
k morfologickej adaptácii, na základe ktorej sa riadiaci komponent NVP zaraďuje do nie-
ktorého z rodov. V skupine indeklinábilií sa formálnym ukazovateľom rodu stáva najčas-
tejšie adjektívum v pozícii atribútu, resp. verbo-nominálneho predikátu, napr. medziná-
rodná reality show, komediálna love story. Nízka miera formálno-paradigmatickej transpa-
rentnosti NVP v mnohých prípadoch vedie ku kolísaniu v rode riadiaceho komponentu,
napr. Diváci sa môžu tešiť na plnokrvnú road movie., Hlavnou postavou prečudesného
road movie je Eskimák. Jedným z dôvodov takéhoto kolísania môže byť napätie medzi
sémanticko-paradigmatickým princípom, t. j. príslušnosťou jednotky do konkrétnej ono-
maziologicko-lexikálnej paradigmy (napr. pomenovania filmových žánrov sú zväčša žen-
ského rodu, napr. komédia, dráma, detektívka, kriminálka, love story, soap opera – plno-
krvná road movie), sémanticko-syntagmatickým princípom, t. j. rodovou identifikáciou
NVP ako celku na základe rodovej príslušnosti formálne nevyjadreného riadiaceho kom-
ponentu v rámci tzv. skrytej syntagmy (prečudesný film/road movie). V niektorých prípa-
doch je gramatická identifikácia riadiaceho komponentu z hľadiska rodu a čísla nejasná,
102
V našej analýze sa nesústredíme na prípady takých jednotiek, ktoré majú v slovenčine nízku
frekvenciu a ich prípadné použitie v texte možno chápať ako prípad interferencie, resp. ako interlingválne
okazionalizmy, napr. Znamená to, že spájajú zdanlivo nespojiteľné: hedonizmus s efektívnosťou,
alternatívnu skromnosť s luxusom, majetok s rebéliou a nekonvenčnosťou, „power working“ s „extreme-
relaxing“.
napr. Rozhodnite sa pre stabilnú a finančne silnú personálnu spoločnosť, ktorá má dosta-
točne vysoké cash flow (plurálová podoba – singulárová podoba neutra), porov. prevádz-
kové cash flow – záporný cash flow;
2) Typ soap opera
Nižšia miera interlingválnej motivácie sa prejavuje v NVP s dvoma prevzatými kompo-
nentmi, pri ktorých sa jeden z komponentov na základe svojho zakončenia zaraďuje do
jedného zo slovenských deklinačných typov, napr. K lídrom vo sfére power managementu
na poli PC technológií patria Intel, Duracell a podľa mojich osobných skúseností aj IBM.
(deklinačný typ hlas), Michael Lohan hral v soap opere As the World Turns (deklinačný typ
žena). V tejto skupine NVP možno tiež často pozorovať uplatnenie paralelnej deklinácie,
najčastejšie ide o typ menná deklinácia/indeklinábile: Cieľom seminára nie je hľadať pozi-
tívne príklady public artu (deklinačný typ hlas) – nové médiá v kontexte public art (indekli-
nábile).
Na tomto stupni dochádza tiež často k transfonemizácii a transortografizácii jedného
z komponentov (k termínom pozri Ološtiak, 2007a), ktoré vedú k vzniku fonematických
variantov NVP, napr. power break (20 dokladov), power brejk (12), ski pass (2) – ski pas
(16), na druhej strane však v systéme NVP možno v niektorých prípadoch pozorovať vyššiu
mieru „odolnosti“ komponentov voči ortografickej adaptácii, porov. napr. frekvenciu
adaptovaných a neadaptovaných komponentov mimo NVP, management (5889) – ma-
nažment (40 903), a v rámci niektorých NVP, napr. power management (51) – power ma-
nažment (1), šou (30 268) – (27 079) mimo NVP, reality šou (2731) – reality show (4426)
v rámci NVP.
V rámci tohto podtypu ide najmä o prípady s prvým nesklonným komponentom adjek-
tívnej povahy, napr. safari park, taxi servis, country festival, fitness klub, ski centrum, nati-
ve speaker, soap opera, body piercing. Substantívne komponenty týchto NVP z hľadiska
miery interlingválnej motivácie často vykazujú vysokú mieru adaptácie, dochádza pri nich
k interlingválnej demotivácii. Adaptačný proces však často zasahuje aj adjektívne pôvodne
indeklinábilné komponenty, ktoré sa na základe pribratia flektivizačných adjektívnych
formantov zaraďujú do pravidelných adjektívnych deklinačných typov. Výsledkom je fun-
govanie morfologických variantov, pri ktorých môžeme uvažovať o kváziparalelnej va-
riantnej deklinačnej oscilácii adjektívnych komponentov NVP, napr. fitness program –
fitnesový program, fitness bicykel – fitnesový bicykel.
Osobitne hodnotíme prípady NVP, pri ktorých sa skloňuje iba jeden z komponentov,
hoci mimo NVP sú sklonné oba komponenty, napr. blues band. Nesklonnosť sa vzťahuje
najčastejšie na komponent v atributívnej pozícii, porov. shopping centrum (neskl.), ale
face lifting (dekl. typ vlak) – V akom veku pristúpť k face liftingu?
Časté sú prípady NVP, pri ktorých majú nesklonný status riadiace substantívne kompo-
nenty, napr. kultúrny atašé, koncertné turné, burzová ralley a v atributívnej pozícii sa reali-
zujú adjektívne deriváty s prevzatou koreňovou morfémou a domácim formantom.
3) Typy country bál, karpatské brandy
Nižšia miera interlingválnej motivácie sa spája s hybridnými NVP, pri ktorých je jeden
komponent domáceho pôvodu a druhý komponent je prevzatý a nesklonný, pričom ide
buď o NVP s prevzatým atributívnym komponentom, napr. henry vajce, country bál, image
súbor, tofu nátierka, wasabi pasta, etno čajovňa, online nákup, müsli tyčinka, chilli paprič-
ka, push-up podprsenka, alebo s prevzatým riadiacim substantívnym komponentom sla-

dová whisky, karpatské brandy, menový swap.
4) Typy prípadová štúdia, duty free obchod
Najvyššia miera interlingválnej demotivácie sa uplatňuje pri viacslovných kalkoch. Pri
NVP, ktoré sú utvorené kalkovaním, má interlingválna motivácia latentnú povahu. Zatiaľ
čo pri interlingválne motivovaných jednotkách sú používatelia schopní do istej miery vše-
obecne rozlišovať medzi domácou a prevzatou jednotkou, pri kalkovaných NVP sa môže
stratiť aj toto všeobecné povedomie, napr. prípadová štúdia z angl. case study. Časté sú
prípady polokalkovania, pri ktorom sa v rámci NVP nahradí iba jeden z pôvodných kompo-
nentov, napr. duty free shop o duty free obchod, menu bar o menu lišta, fitness skating
o fitness korčuľovanie, inline skating o inline korčuľovanie.
Procesy kalkovania a polokalkovania môžu byť sprevádzané zmenou syntagmatickej
štruktúry NVP. V tejto súvislosti možno vymedziť procesy:
a) transorderizácie, keď v procese polokalkovania dôjde k zmene slovosledu v rámci
štruktúry NVP, napr. standby loan – pôžička stand by;
b) extenzie, keď sa v procese kalkovania pri kalkovanom východiskovom pomenovaní
ponechá jeden z pôvodných komponentov, napr. ski lyžiarska škôlka: SKI Lyžiarska škola
PATTY SKI na sezónu 2005/2006 pripravila nový druh zábavy pre deti.;
c) extenzie, keď sa východisková nekalkovaná podoba NVP rozšíri o komponent domá-
ceho pôvodu, napr. blue chips akcie, family car auto: Napriek tomu, že je kríza, vláde sa
podľa Fica podarilo zabezpečiť výrobu family car auta v Bratislave vo Volkswagene.
Pri procesoch extenzie vznikajú neuzuálne pomenovania vyznačujúce sa redundanciou.
Ide o explicitnú duplicitnosť, ktorá vzniká na interlexematickej rovine, prítomnosťou dvoch
významovo identických komponentov – domáceho a cudzieho (car auto). O implicitnej
duplicitnosti možno uvažovať v prípadoch, keď sa NVP tvorí od cudzieho jednoslovného
pomenovania, a to pridaním komponentu, ktorý je obsiahnutý v jeho sémantickej štruktú-
re, napr. chilli korenie (porov. sémantizáciu výrazu čili „ostré korenie z drobných papričiek
mimoriadne štipľavej chuti“), cache pamäť (porov. sémantizáciu výrazu cache „rýchla
vyrovnávacia pamäť zvyšujúca výkonnosť počítačového systému“), derby zápas (porov.
sémantizáciu jednotky derby „zápas tradičných súperov“). V týchto prípadoch duplicitnosť
vzniká na intralexematickej rovine. Funkčnou motiváciou pri utváraní týchto redundant-
ných NVP je úsilie zvýšiť onomaziologickú transparentnosť NVP.
6.6 Expresívna motivácia

Na tomto mieste iba okrajovo pripomíname celú oblasť syntakticky motivovaných fra-
zém, ktorým venujeme pozornosť na inom mieste, pretože dominantnú úlohu v tomto
prípade hrá frazeologická motivácia (porov. 7.3). Keďže evaluatívno-emocionálny aspekt
sa pokladá za deliacu čiaru medzi viacslovnými nefrazémami a frazémami, je pochopiteľ-
né, že jednotiek, ktoré sú syntakticky aj expresívne motivované, ale zároveň nie sú moti-
vované frazeologicky, je málo. Za takéto azda možno pokladať eufemizmy ľahká žena,
verejný dom, hoci aj pri nich badať nábeh k frazeologizácii. Podobne v neutrálnych VP,
ktoré sú nocionálne, sa expresívne motivované komponenty zväčša nevyskytujú.
6.7 Registrová motivácia

VP ako funkčný a konštrukčný typ lexémy sa celkom prirodzene môže vyskytovať ako
súčasť rôznych komunikačných registrov. Komunikačný register chápeme ako súbor jazy-
kových a nejazykových komunikačných prostriedkov, ktoré sa preferenčne používajú
v istých viac alebo menej typizovaných komunikačných sférach a komunikačných situá-
ciách, kreujúcich sa na základe spoločnej činnosti komunikujúcich jednotlivcov ako nosite-
ľov istých sociálnych rol (Slančová, 1999a, 1999b; Ološtiak, 2010, 2011). Pri bližšom po-
hľade na lexikálne jednotky, ktoré sú vzhľadom na svoju bezprostrednú spätosť
s mimojazykovou realitou spomedzi jazykových jednotiek registrovo najviac vyťažené,
zisťujeme, že situačná podmienenosť sa môže týkať všetkých typov lexém; v komuni-
kačnom registri vedľa seba môžu fungovať spisovné i nespisovné výrazy, odborné termíny,
slangizmy, profesionalizmy, argotizmy či dialektizmy, jednoslovné aj viacslovné pomeno-
vania. Komunikačné registre členíme na dve skupiny podľa makrosociálneho a mikro-
sociálneho rozmeru103 a podľa toho pristupujeme aj ku charakteristike vzťahu SyntM
a registrovej motivácie.
a) V rámci makrosociálneho rozmeru komunikačného registra charakterizujeme fungo-
vanie VP v jednotlivých komunikačných sférach a subsférach, ktoré sa pomerne často
prelínajú. Napríklad v komunikačnom registri tehotných na internetových fórach sa obja-
vujú viacslovné termíny a polotermíny ovulačný test, pôrodná váha, gestačný vak, prvá
doba pôrodná (Palková, rkp.). Podobne v komunikačnom registri futbalovej lexiky: napr.
žltá karta, červená karta, bránkové územie, pokutové územie, štandardná situácia, poku-
tový kop, zlatý gól, strieborný gól, rohový kop, priamy (voľný) kop – nepriamy (voľný) kop,
rozhodcovská lopta, prípravný zápas, majstrovský zápas.
b) Mikrosociálny rozmer koreluje s vertikálnym členením registrov na rovine knižné
(vyššie) – neutrálne – hovorové (nižšie). V tejto súvislosti sa možno zmieniť o procesoch
multiverbizácie a univerbizácie.
Multiverbizované lexémy sú typické pre určité komunikačné sféry (Horecký et al.,
1989, s. 251; ďalej DSZ), predovšetkým pre odborný, administratívny a diferencovane aj
žurnalistický štýl. Multiverbizované spojenia, ako sa ďalej uvádza v DSZ, na seba viažu
príznaky ako konkrétnosť, explicitnosť, utlmenie antropomorfnosti, teda deagensovosť,
knižnosť, oficiálnosť. „Pri verbonominálnych spojeniach (dať súhlas, upriamiť pozornosť)
nám sloveso so všeobecným významom nesprostredkuje len kategoriálne a subkate-
goriálne sémy slovesa ako slovného druhu, ale participuje na nocionálnom významovom
103
D. Slančová v ďalších prácach rozvíja koncept komunikačného registra, posilňuje sociálny rozmer
tohto pojmu/termínu a prikláňa sa k definícii komunikačného registra „ako sociálne podmieneného
konvencionalizovaného jazykového a parajazykového správania“ (Slančová – Zajacová, 2007, s. 154).
Sociálna podmienenosť sa bližšie charakterizuje na makrosociálnej a mikrosociálnej úrovni. Makro-
sociálny rozmer je spätý s komunikačnými sférami a subsférami (napr. bežný život, administratíva,
náboženstvo, armáda; tu sa autorka opiera o vymedzenie J. Bosáka, 1990); mikrosociálny rozmer je
spojený so sociálnym statusom, sociálnou rolou a sociálnou vzdialenosťou. Makrosociálny komunikačný
register sa potom vyčleňuje ako konvencionalizované jazykové a parajazykové správanie sa ľudí
v príslušných komunikačných sférach a mikrosociálny komunikačný register ako konvencionalizované
jazykové a parajazykové správanie sa ľudí viazané na sociálny status, sociálnu rolu a sociálnu vzdialenosť
medzi komunikantmi, pričom sa zdôrazňuje vzájomné prelínanie makro- a mikrosociálneho rozmeru
(Slančová – Zajacová, 2007, s. 154; najnovšie D. Slančová – T. Slančová, v tlači).
komponente ,inštitucionalizovanosť procesu alebo činnosti’ a na pragmatickom kompo-

nente ,oficiálnosť’“ (Jarošová, 2000b, s. 490). Porov. aj komentár k sémantickej diferen-
ciácii dvojíc typu urobiť odpis – odpísať (DSZ, s. 253).
Naproti tomu univerbizované lexikálne jednotky sa preferenčne viažu na sféru bežné-
ho hovoreného jazyka (registrová príslušnosť: hovorové lexémy), pričom, ako sa píše v DSZ
(s. 299), „v súčasnosti prevláda pri utváraní univerbizovaných jednotiek profesijná
a záujmová sféra pred súkromnou“. Pravda, dôležité je upozorniť, že univerbáty nie sú
vždy príznakové; najmä prostredníctvom žurnalistického štýlu sa pomerne často a rýchlo
neutralizujú (napr. Bosák, 1989). Pravda, pri univerbizácii ako procese syntaktickej demo-
tivácie sa táto spolupráca prejavuje len sprostredkovane (syntakticky motivovaná lexéma
tu vystupuje ako východisko procesu). O univerbizácii aj z pohľadu registrovej motivácie
porov. sekciu VI., kap. 5.3.2.
V istých štýlových oblastiach sa frekventovane využívajú NVP s prevzatým komponen-
tom, napr. v oblasti pomenovania hudobných žánrov, napr. heavy metal, free jazz, world
music, rhythm and blues, v oblasti architektúry a výtvarného umenia, napr. action pain-
ting, land art, op art, minimal art, art informel, vo filmovej terminológii, napr. spaghetti
western, road movie, soap opera, pri pomenovaní jedál a nápojov v kulinárstve, napr. café
con leche, chilli con carne, v športe a pri pomenovaní športových disciplín, napr. bungee
jumping, pole position, body flying, bungee running, grand prix, v ekonomike a bankov-
níctve, napr. menový swap, phone banking, hedge fond, direct marketing, blue chips,
v počítačovej terminológii, napr. image súbor, free server.
Paralelná existencia pôvodných a kalkovaných NVP posilňuje v tejto skupine NVP štylis-
ticky podmienenú variantnosť, napr. press centrum (70 dokladov) – tlačové centrum (203),
dance show (278) – tanečná show (226), safety car (226) – bezpečnostné vozidlo (186),
shopping centrum (275) – nákupné centrum (6533). Použitie nekalkovaných podôb NVP je
často motivované pragmaticky, pre používateľa je prostriedkom jazykovej ostenzie (teda
manifestačného, demonštratívneho použitia príslušného NVP z dôvodu vyššieho štylistic-
kého príznaku, ako výraz módnej tendencie, resp. s cieľom ironizovať a pod.). Pragmatická
motivácia je tiež spätá s používaním niektorých NVP v publicistickej sfére, napr. Neďako-
vanie je prejavom príslušnosti k high society., V Európe sa (ópium) uhniezdilo na prelome
19. a 20. storočia a svoje prvé obete ulovilo v zlatých vodách high society., Slovensko má
reformný dream team., Roky vládnutia Margaret Thatcherovej boli obdobím power dres-
singu.
6.8 Terminologická motivácia

Terminologicky motivované sú odborné termíny (porov. sekcia III., kap. 1; Furdík,
2008), ktorých funkčným určením je presne, jednoznačne pomenovať vedecký pojem
v sústave pojmov príslušnej sféry poznania. Odborný termín je jeden z prototypových
príkladov fungovania princípu funkčnej separácie v jazyku a v komunikácii (o metodológii
založenej na analýze sústavy princípov porov. Dolník, 1997; Dolník a kol., 1999), pretože
jeho existencia je podmienená osobitnou potrebou jazykového spoločenstva. Odborný
termín ako špecifický typ lexikálnej jednotky sa vyznačuje súborom vlastností, ktoré túto
jeho špecifickosť spoluutvárajú (o vlastnostiach termínov porov. napr. Masár, 1991; Ho-
recký, 1956; Poštolková – Roudný – Tejnor, 1983). V súlade s cieľom tejto sekcie budeme
analyzovať vzťah terminologickej a syntaktickej motivácie, teda to, akými spôsobmi sa

syntaktická motivácia podieľa na fungovaní terminologických pomenovaní.
Syntaktická a terminologická motivácia spolupracujú veľmi výrazne. Tento fakt sa pre-
javuje vo viacerých aspektoch, z ktorých si v nasledujúcom výklade všímame tieto: syntak-
tická motivácia a vlastnosti odborného termínu (7.6.1), zastúpenie viacslovných pomeno-
vaní v odbornej terminológii (7.6.2).
6.8.1 Syntaktická motivácia a podstata odborného termínu

Syntaktická motivácia sa podieľa, resp. spolupodieľa na konštituovaní a fungovaní via-
cerých vlastností odborných termínov.
Motivovanosť a presnosť. Podstata motivovanosti spočíva v synchrónnej existencii
motívu a v zreteľnosti spôsobu utvorenia odborného termínu (Masár, 1991, s. 38).
V kontexte slovotvornej motivácie J. Furdík (1993, 2004) za motivované považuje tie po-
menovania, pri ktorých možno kladne odpovedať na otázku Prečo sa lexéma X volá tak?,
napr. dúbok „malý dub“, motivačný vzťah dub o dúbok.
O motivovanosti sa síce – a treba povedať, že oprávnene – uvažuje najmä v súvislosti
so slovotvornou motiváciou, avšak ani dôležitosť a zastúpenie SyntM pri vzniku a fungo-
vaní terminologických sústav nie sú zanedbateľné. Práve naopak. Vlastnosti SyntM ideál-
nym spôsobom vyhovujú potrebám odborného terminologického pomenúvania. Motivač-
nými prvkami sú slová, ktoré sú nositeľmi lexikálnych onomaziologických komponentov.
Lexikálne onomaziologické komponenty sú pritom explicitnejšie než semikategoriálne
onomaziologické komponenty, onomatologicky stvárňované slovotvornými formantmi.
SyntM je teda onomaziologicky explicitnejšia než SM (podrobnejšie v sekcii III., kap.
3.1.2.5). Napríklad slovotvorne motivovaná lexéma rastlina a syntakticky motivovaná
lexéma púštna rastlina sa síce vyznačujú analogickou binárnou onomaziologickou štruktú-
rou báza + príznak, ale dvojslovné (adjektívno-substantívne) pomenovanie púštna rastlina
je onomaziologicky explicitnejšie, pretože vo svojej štruktúre obsahuje dva lexikálne kom-
ponenty, bázu „rastlina“ a príznak „púštny“. Jednoslovné pomenovanie (sufixálny derivát)
rastlina obsahuje semikategoriálnu bázu „niečo“ a lexikálny príznak „rastie“; porov. [8].
Okrem toho komponentmi terminologických VP často bývajú slovotvorne motivované
slová, čoho dôsledkom je kumulácia motivačných príznakov, zvyšovanie onomaziologickej
explicitnosti, teda spriehľadňovanie motivácie a zvýrazňovanie presnosti odborného ter-
mínu (o vzťahu SyntM a SM porov. kap. 2 v tejto sekcii).
[8] Onomaziologická explicitnosť v lexémach rastlina a púštna rastlina

slovotvorná motivácia syntaktická motivácia
RAST - LINA PÚŠTNA RASTLINA
Z F At S
OB OP OB OP
„niečo, čo“ „rastie“ „rastlina“ „púštna“
semikat. lex. lex. lex.
Systémovosť. Odborný termín funguje ako prvok konkrétneho systému odboru vedy
alebo techniky. Je výhodné, ak miesto termínu v sústave pojmov a termínov odráža jazy-
ková forma, čím sa dosahuje symetria v zmysle rovnaké zaradenie pojmov sa vyjadruje
rovnakými jazykovo-štruktúrnymi prostriedkami (Masár, 1991, s. 43), porov. napr. názvo-
slovie anorganickej a organickej chémie.
Výrazným systémotvorným činiteľom je aj syntaktická motivácia. Funkcia SyntM
a z toho vyplývajúca formálno-obsahová štruktúra VP je založená na princípe genus pro-
ximum et differentia specifica104; každý ďalší komponent VP má špecifikačnú funkciu
a posúva daný termín v hierarchii termínov na konkrétnejšiu úroveň, čím dochádza
k zreťazovaniu rodovo-druhovej klasifikácie; porov. napr. vzťahy v trojici odevníckych ter-
mínov podšívka – trupová podšívka – ženská trupová podšívka ([9]). Najbežnejšia je však
klasifikácia pojmov pomocou dvojstupňovej úrovne, determinovaný komponent vyjadruje
najbližší rodový pojem, determinujúci komponent vyjadruje rozlišovací príznak (Poštolko-
vá – Roudný – Tejnor, 1983, s. 51): napr. sukňa :: jednodielna sukňa – dvojdielna sukňa –
štvordielna sukňa – viacdielna sukňa – jednozáhybová sukňa – dvojzáhybová sukňa, lin-
gvistika – synchrónna lingvistika – diachrónna lingvistika.
[9] Rodovo-druhové reťazenie
genus proximum differentia specifica

PODŠÍVKA TRUPOVÁ PODŠÍVKA ŽENSKÁ TRUPOVÁ PODŠÍVKA
genus proximum differentia specifica
Motivačná potencia. Tradične sa používa termín derivatívnosť (resp. nosnosť), ktorým

sa vyjadruje požiadavka, aby termín mal „takú štruktúru, ktorá umožňuje tvoriť od neho
predponami a príponami ďalšie názvy“ (Masár, 1991, s. 54). Uvedená charakteristika sa
týka slovotvornej motivácie, t. j. schopnosti tvoriť slovotvorne motivované pomenovania.
Túto vlastnosť však možno chápať aj širšie, ako všeobecnú schopnosť lexémy byť východi-
skom tvorenia ďalších pomenovaní. Takto je definovaná všeobecná motivačná potencia,
ktorá sa môže realizovať viacerými spôsobmi. Konkretizuje sa ako schopnosť lexémy X
podieľať sa, resp. spolupodieľať sa na utvorení lexémy Y prostredníctvom motivačného
typu Z, t. j. ide o schopnosť lexémy X byť motivantom v rámci motivačného typu Z. Tradič-
ne chápaná derivatívnosť sa vymedzovala ako schopnosť odborného termínu byť slovo-
tvorným motivantom, v našom vymedzení počítame so všetkými typmi nominácie (porov.
sekciu III., kap. 4), v rámci ktorých majú pri tvorení odborných termínov zásadné postave-
nie syntaktická a slovotvorná motivácia.
Potentnosť SyntM zdôrazňuje fakt, že každý odborný termín (jednoslovný alebo viac-
slovný) sa môže syntakticky kombinovať s iným pomenovaním, a tým tvoriť: a) dvojslovné
pomenovania (povrchová + voda o geogr. povrchová voda); b) troj- a viacslovné pome-
novania extenziou existujúcich dvoj- a viacslovných pomenovaní (súvislá + snehová po-
104
Neplatí to pre koordinatívne pomenovania (anglistika a amerikanistika), ktoré sa však medzi VP
vyskytujú v stopovom množstve, čo sa zvlášť týka odbornej terminológie.
krývka o meteor. súvislá snehová pokrývka) alebo kombináciou jednoslovných pomeno-

vaní (hra + dvoch + jazdcov o šach. hra dvoch jazdcov). I. Masár (1991, s. 54) takéto chá-
panie implicitne naznačuje, avšak v kontexte slovotvorby, keď píše, že derivatívnosť sa
týka nielen možnosti tvoriť samostatné termíny, ale aj adjektíva, ktoré sa následne využí-
vajú vo viacslovných spojeniach. S tým súvisí aj poznámka J. Horeckého (1956, s. 108), že
členmi VP môžu byť aj také adjektíva (napr. deverbatíva so sufixom -cí), ktoré sa spravidla
samostatne nevyskytujú. Je to príklad na nominačnú kooperáciu SyntM a SM pri tvorbe
odborných termínov, napr. požiarnotechnické zariadenie, požiarnotechnické cvičenie.
Pokiaľ ide o schopnosť byť slovotvorným motivantom, jednoslovné pomenovania sú
motivačne potentnejšie než viacslovné, porov. príklady zo železničnej terminológie: regis-
tračný rýchlomer – tachograf (Masár, 1991, s. 55)105. Od jednoslovného termínu sa bez-
problémovo utvorilo a používa adjektívum tachografový, zatiaľ čo hypotetické kompozitá
typu registračnorýchlomerový citovaný I. Masár hodnotí ako „ťažkopádne“. Dodajme, že
v SNK ani na internete sa takého adjektívum nevyskytuje.
Napriek tomu aj VP, síce v obmedzenej miere, ale predsa, fungujú ako slovotvorné mo-
tivanty, resp. aj ako východiská čiastkových slovotvorných terminologických radov. Ide
najmä o adjektívno-substantívne jednotky, porov. napr. malé lexikálne pole pomenovaní
právnych odvetví s radmi v zložení substantívum o adjektívum o (spôsobové a zreteľo-
vé) adverbium: napr. občianske právo o občianskoprávny o občianskoprávne, trestné
právo o trestnoprávny o trestnoprávne, priemyselné právo o priemyselnoprávny o
priemyselnoprávne, pracovné právo o pracovnoprávny o pracovnoprávne (niektoré prí-
klady uvádza aj S. Duchková, 1997, s. 123).
6.8.2 Zastúpenie viacslovných termínov

Veľkú mieru afinity medzi syntaktickou a terminologickou motiváciou dokazuje aj za-
stúpenie viacslovných pomenovaní v terminologických sústavách. V odbornej terminológii
sa v porovnaní s neterminologickou lexikou vyskytuje mnohonásobne väčší počet VP, čo
súvisí so snahou o najadekvátnejšie (explicitné) onomaziologické a onomatologické stvár-
nenie vedeckého pojmu ako výsledku prehĺbeného poznania. Jednoslovné (aj keď slovo-
tvorne motivované) pomenovanie totiž veľmi často nestačí „uniesť ťarchu“, ktorú so se-
bou prináša požiadavka presnosti a onomaziologickej explicitnosti.
Podľa štatistických údajov B. Poštolkovej – M. Roudného – A. Tejnora (1983, s. 49 n.)
v skúmanej vzorke terminológií technických odborov počet viacslovných termínov pred-
stavoval viac než tri štvrtiny (77,5 %). Z toho najviac bolo dvojslovných jednotiek (48,34 %),
ďalej trojslovných 17,53 %, štvorslovných 7,1 %, päťslovných 2,95 %. Kvantitatívne zistenia
Z. Fabisovej (2011, s. 69) na materiáli odevníckej terminológie (4 807 lexém) sú veľmi
podobné: viacslovné termíny 75,76 %; dvojslovné termíny 50,64 %, trojslovné termíny
17,73 %, štvorslovné termíny 5,56 %, päťslovné termíny 1,68 %, šesťslovné termíny 0,15 %.
V našom štatistickom miniprieskume na materiáli 646 lexém z oblasti železničnej do-
pravy (Železničná terminológia I., 1963). Viacslovné termíny tvorili až 86,8 %; dvojslovné
termíny 62,1 % (do počtu sme zarátavali len autosémantické komponenty, napr. výstražné
návestidlo, terč s krížom, záberný čap), trojslovné termíny 22,1 % (napr. začiatkové postr-
105
Jednoslovný termín tachograf sa používa aj v cestnej doprave; porov. napr. dvojslovné termíny
s odvodeným adjektívom tachografový krúžok, tachografový kotúč, tachografová karta.
kové návestidlo, dvojpásový koľajový obvod, znížená viditeľnosť priecestia), štvorslovné

termíny 2,6 % (primárne napätie návestného prúdu, zabezpečovacie zariadenie s mecha-
nickým registrom).
O mohutnosti termínov I. Masár (1991, s. 101) konštatuje: „Počet prvkov viacslovných
termínov nie je limitovaný gramatickými pravidlami ani terminologickými zásadami. Viac-
slovný termín má mať toľko prvkov, koľko je nevyhnutné na vyjadrenie jeho zaradenia
k rodovému pojmu a zároveň na dostatočné rozlíšenie od rodového pojmu a priľahlých
termínov“. Teoreticky by malo platiť, že čím viac komponentov odborný termín obsahuje,
tým je onomaziologicky explicitnejší, presnejší, a teda pre terminologické potreby vhod-
nejší. Nie je však náhodné, že vo všetkých uvedených štatistických prehľadoch dominujú
dvojslovné termíny a so zvyšujúcim sa počtom komponentov zastúpenie jednotlivých
typov klesá. Do hry totiž vstupujú aj komunikačné a jazykovosystémové faktory. Čím viac
komponentov má odborný termín, tým je komunikačne „nemotornejší“ a tým menej mo-
tivačne potentný. Aj z tohto dôvodu je pomer medzi jednoslovnými a viacslovnými ter-
mínmi v odborných textoch vyrovnanejší, často sa používajú skrátené varianty termínov,
kontextové elipsy a iné jazykové prostriedky (Poštolková – Roudný – Tejnor, 1983,
s. 50).106
6.9 Sociolektická motivácia

Podobne ako vo vzťahu k expresívnej motivácii aj o kooperácii so sociolektickou moti-
váciou možno konštatovať, že bez účasti ďalšieho motivačného typu (konkrétne frazeolo-
gickej motivácie) sa uskutočňuje zriedkavo. Pre slangy aj profesiolekty je totiž príznačná
jazyková ekonómia, ktorá sa realizuje najmä prostredníctvom formálnej redukcie – abre-
viácie a univerbizácie (zmrzlina → zmrzka, chirurgia → chira, Bratislava → Blava, cestovný
príkaz → cesťák, hudobná výchova → hudobka). Svedčia o tom aj príklady viacslovných
lexém zo Slovníka slovenského slangu (Hochel, 1993), z ktorých väčšinu tvoria frazémy
(napr. sekať formu „vyvyšovať sa, predvádzať sa“, mať hrubé sklo „prekážať vo výhľade“,
hodiť šabľu „dáviť, vracať“, slovenská hádzaná „popíjanie alkoholických nápojov“, bulhar-
ská konštanta „fiktívne číslo, ktoré sa používa vtedy, ak sa má pri výpočtoch dospieť
k nejakému predurčenému výsledku, ktorý inak nevychádza“).
6.10 Individualizačná motivácia

Viacslovné okazionalizmy sú veľmi zriedkavé, keďže: (a) viacslovnosť odporuje jednej
zo základných funkcií okazionálne utvorených lexikálnych jednotiek: ekonomickým, kon-
denzovaným spôsobom pomenovať istý denotát; (b) syntaktická motivovanosť predpokla-
dá ustálenosť, ktorá je v kontraste s okazionálnymi pomenovaniami utváranými ad hoc.
K spolupráci týchto dvoch motivačných typov však dochádza. Za dôkaz pokladáme také
viacslovné jednotky, ktoré sa evidentne zakladajú na existujúcich VP, a to prostredníctvom
jedného zo svojich komponentov, ktorý môže, ale nemusí byť sám osebe okazionálne
106
Autori na citovanom mieste uvádzajú takéto zastúpenie (na materiáli 2000 termínov z odborných
príručiek z dvoch odborov: televízia / obrábanie kovov): jednoslovné termíny 48,1 % / 52,6 %, dvojslovné
41,4 % / 36,5 %, trojslovné 9,3 % / 8,9 %.
utvorený. Z príkladov Ľ. Liptákovej (2000) sem možno zaradiť pojednotné číslo (uzuálne
pomenovanie: pomnožné číslo), slnkové okuliare (slnečné okuliare). Podobne jednotka
hudobný hluch, ktorý sme zaznamenali v internetovej diskusii v r. 2006 (porov. výpoveď
Prvou podmienkou sledovanosti uvedeného programu je hudobný hluch; ide o pejoratívne
hodnotenie kvality televízneho programu Slovensko hľadá SuperStar).
Syntaktickú motivovanosť týchto okazionalizmov teda posudzujeme na pozadí syntak-
tickej motivovanosti uzuálnych viacslovných pomenovaní, preto uvažujeme o trans-
ponovanej kooperácii. Táto požiadavka nie je splnená v skupine okazionalizmov (taktiež zo
súboru Ľ. Liptákovej), kde sa druhé slovo uvádza ako minimálny kontext na demonštrova-
nie významu sémanticky alebo slovotvorne motivovaného prvého slova, ktorým je zväčša
adjektívum (napr. brnkavé sviečky, kravový syr, krmacia učiteľka, mazľavá karta, nevidiaci
ľad, nezabitný opasok, požičovací ujovia, súpravové tričko, šarkanový deň, Toyotina cesta,
zubný pohár, usmievacie kvapky).
7 Zhrnutie
Syntaktická motivácia sa vyznačuje širokospektrálnymi a rôznorodými vzťahmi s inými

motivačnými typmi.
Vzťah SyntM s paradigmatickou motiváciou spočíva v zapájaní VP do rozličných vzťa-
hov s inými lexémami, ako aj s nelexikálnymi jednotkami. Tieto vzťahy sa môžu realizovať
na nasledujúcich úrovniach: 1) interlexematická úroveň (lexéma – lexéma, t. j. vzájomné
vzťahy medzi lexikálnymi jednotkami): a) viacslovné pomenovanie – viacslovné pomeno-
vanie: aa) homosystémová úroveň (vzťahy v rámci typu VP podľa funkčného určenia, napr.
neutrálne VP – neutrálne VP); ab) heterosystémová úroveň (vzťahy medzi typmi VP podľa
funkčného určenia, napr. neutrálne VP – frazeologické VP); b) viacslovné pomenovanie –
jednoslovné pomenovanie; 2) extralexematická úroveň (vzťah lexéma – nelexéma, t. j.
vzťahy medzi VP ako lexikálnymi jednotkami a voľnými syntagmami). VP môžu byť členmi
týchto lexikálnych paradigiem – onomaziologicko-lexikálna paradigma (pojmové pole),
synonymická paradigma, antonymická paradigma, homonymická paradigma, hyperony-
micko-hyponymická paradigma, slovotvorná paradigma. Paradigmatické vzťahy VP sa
pritom nie vždy kryjú s paradigmatickými vzťahmi komponentov VP vo funkcii samostat-
ných lexém. Vyplýva to najmä zo sémantickej transpozície, ku ktorej dochádza pri lexikali-
zácii slovného spojenia.
Vzťah SyntM a slovotvornej motivácie sa dominantne realizuje ako motivačná deter-
minácia a motivačná kooperácia (osobitá je problematika juxtapozície ako kompozičného
slovotvorného postupu). Motivačná determinácia sa konkretizuje v existencii slovotvornej
univerbizácie (napr. obchodný dom → obchoďák) a neuniverbizačnej slovotvorby, ktorá sa
prejavuje v tom, že VP vstupuje do vzťahov slovotvornej motivácie ako slovotvorný moti-
vant. Ako slovotvorný motivant môžu fungovať lexémy patriace do všetkých štyroch funk-
čných typov VP – neutrálne a terminologické VP (vysoká škola → vysokoškolák, literárna
kritika → literárnokritický), onymické VP (Vysoké Tatry → vysokotatranský), frazeologické
VP (byť pod papučou → podpapučiar). Motivačnú kooperácie sme analyzovali prostredníc-
tvom dvoch javov: a) vznik VP z iných VP; b) vznik VP z JP. Vznik VP z iného VP je slovo-
tvorný proces, ktorý sa realizuje na úrovni komponentu VP a ktorý vedie k vzniku nového
VP, pričom syntaktická motivovanosť východiskového VP sa transponuje do nového VP
(špeciálny agent → špeciálna agentka, investigatívna žurnalistika → investigatívny žurna-
lista). Kooperácia úrovni JP – VP sa prejavuje v podobe multiverbizačných procesov (sú-
hlasiť → dať súhlas).
Prienik syntaktickej a abreviačnej motivácie sa odohráva vo viacerých rovinách. Najzá-
kladnejšou je abreviačná univerbizácia viacslovných pomenovaní (Prešovská univerzita →
PU). Druhou oblasťou je účasť skratiek na atributívnych syntagmách, kde sa z diachrónne
substantívnych skratiek stávajú adjektíva s funkciou atribútu. Ustálený charakter majú
abreviačné syntagmy, ktoré sú spojeniami skratky a abreviačne nemotivovanej lexémy.
Jednotlivé typy abreviačných syntagiem (tautologická, semitautologická, explikatívna) sa
líšia od seba rozličnou mierou tautologickosti, t. j. redundantnosti informácie, ktorá je
však súčasne prínosom k náležitej identifikácii skratky (PIN kód, SMS správa, ABS systém).
Osobitnú pozornosť si zaslúžia abreviačné viacslovné pomenovania (SMS brána, hifi sú-
prava), ktorých multifunkčný charakter predurčuje na perspektívne vyjadrovacie pro-
striedky. Naplnenie komunikačno-pragmatických funkcií týchto syntagiem zabezpečuje do
značnej miery práve skratka. Osobitnú skupinu tvoria autoreferenčné abreviačné frazémy
typu hodina H, deň D.
Prejavom kooperácie SyntM a teritoriálnej motivácie je existencia viacslovných dialek-
tizmov. VP tvoria v nárečiach podobnú štruktúru ako v systéme spisovného jazyka.
Z hľadiska diferenciácie jednotlivých nárečových makroareálov, areálov a regiónov môžu
VP tvoriť istú izoglosnú hranicu, resp. hranicu predstavuje výskyt VP v opozícii
k jednoslovnému pomenovaniu. Pomerne častým typom nárečových jednotiek sú termi-
nologické VP, ktoré vznikali z obrazných, metaforicky alebo metonymicky transponova-
ných VP. Hoci problematika VP z dialektologického hľadiska je parciálne spracovaná
v niekoľkých kvalitných štúdiách, chýba monografické dielo komplexnejšie mapujúce danú
tému.
Vzťah SyntM a temporálnej motivácie sa týka viacslovných temporalizmov – antikva-
rizmov (historizmov, archaizmov) a neologizmov. Časť VP používaných v dobe kreovania
slovenského jazyka vznikala na báze kalkovania z latinčiny, nemčiny, prípadne z maďarčiny
alebo bola prebraná z českého jazyka. Niektoré VP (frazeologické aj nefrazeologické) mož-
no v danom období vďaka ich knižnosti aj vďaka ich spomínanému cudziemu pôvodu vní-
mať ako príznak kultúrneho jazyka na Slovensku. Historické VP sa vyznačujú pomerne
vysokou synonymiou a variabilitou, čo však bolo typické pre dobový stav jazyka. V prípade
terminologických VP možno z hľadiska ekonomizácie jazyka a požiadavky výstižnosti
a stručnosti poznamenať, že mnohé dvojslovné terminologické pomenovania mali aj svoj
jednoslovný pendant. V slovakistike chýba komplexnejšia práca zaoberajúca sa problema-
tikou nefrazeologických VP z historického aspektu. Absenciu takejto práce vidíme naprí-
klad aj v probléme presnejšej identifikácie dobových VP z dôvodu absencie živého jazyko-
vého povedomia, neúplnosti dokladového materiálu a štylistickej, temporálnej, jazykovej
nehomogénnosti skúmaných textov. Na základe analýzy dvoch historických textov z konca
19. storočia dokladujeme výskyt a využitie VP, pri ktorých sa ukázala ich temporálna ohra-
ničenosť, ako aj funkčná pestrosť a vzťah k jednoslovným pomenovaniam. Neologické VP,
podobne ako temporálne bezpríznakové VP, sa zaraďujú do všetkých funkčných typov
(neutrálne, terminologické, onymické, frazeologické), vyznačujú sa rozličnou mierou sé-
mantickej transponovanosti a patria do rôznych konštrukčných typov, pričom dominantný

je adjektívno-substantívny typ. Vzhľadom na príznak novosti najmä prevzaté jednotky sa
vyznačujú pomerne veľkým stupňom variability na ortografickej, slovotvornej, syntaktickej
a morfologickej úrovni.
Vzťah SyntM a sémantickej motivácie sa realizuje jednak v podobe derivačnej polysé-
mie VP (ľadový medveď hovor. „veľká suchozemská šelma s bielou srsťou žijúca
v arktických oblastiach“ → hovor. obyč. pl. ľadové medvede „otužilci“), jednak ako séman-
tická transponovanosť, ktorá je sprievodným znakom lexikalizácie. Možno tu rozlišovať tri
skupiny jednotiek (neutrálnych, resp. terminologických VP): 1) motivačne zreteľné pome-
novania (baliaci papier); 2) čiastočne motivačne zreteľné pomenovania (biela technika); 3)
motivačne nezreteľné lexémy (zlatá svadba).
Prienik SyntM a morfologickej motivácie sa týka existencie morfologicky motivovaných
lexém ako komponentov VP (delená strava), nominácia v smere VP o VP na báze morfo-
logickej motivácie (Všeobecná zdravotná poisťovňa → Všeobecná zdravotná) a lexikalizá-
cie syntaktických konštrukcií (dobrý deň → dobrý deň).
SyntM intenzívne spolupracuje s frazeologickou motiváciou. Jadro frazeologického
fondu tvoria syntakticky motivované jednotky – frazémy so stavbou syntagmy, okolo kto-
rého sa zgrupujú vetné a súvetné frazémy. Okrem toho konštrukčná premenlivosť frazeo-
logických jednotiek je založená na dynamike syntaktickej motivácie (porov. javy ako fakul-
tatívnosť komponentov frazém, syntaktické – transformačné varianty frazém, redukcia a
rozširovanie frazém, frazeologická kontaminácia, frazeologické aktualizovanie).
Dôkazom vzťahom SyntM a onymickej motivácie sú viacslovné vlastné mená, ktoré sa
vyskytujú vo všetkých onymických triedach – antroponymá (Milan Rastislav Štefánik),
toponymá (Hviezdoslavovo námestie), chrématonymá (Národná rada Slovenskej republi-
ky). Onymické VP sa najčastejšie vyskytujú ako ambimodálne názvy, ktoré majú hybridný
(propriálno-apelatívny charakter).
Spolupráca SyntM a interlingválnej motivácie sa viaže na prevzaté VP. Interlingválna
motivácia sa prejavuje viacerými spôsobmi: kolísanie medzi viacslovnými pomenovaniami
a jednoslovnými komponentovo identickými kompozitami (land art – landart – land-art);
nesklonné pomenovania s dvomi prevzatými komponentmi (gender studies); pomenova-
nia s dvoma prevzatými komponentmi, pri ktorých sa jeden z komponentov na základe
svojho zakončenia zaraďuje do deklinačného systému (soap opera); hybridnými pomeno-
vania, pri ktorých je jeden komponent domáceho pôvodu a druhý komponent je prevzatý
a nesklonný (tofu nátierka); viacslovné kalky a polokalky – interlingválna motivácia má
latentnú povahu (prípadová štúdia – case study; duty free shop – duty free obchod).
Vzťah SyntM a expresívnej motivácie sa týka predovšetkým frazém, ktorých podstatu
tvorí konotačno-pragmatická zložka. Nefrazeologické a expresívne VP sa prakticky nevy-
skytujú.
VP ako funkčný a konštrukčný typ lexémy sa celkom prirodzene môže vyskytovať ako
súčasť rôznych komunikačných registrov. Tým sa prejavuje vzťah medzi SyntM a registro-
vou motiváciou, a to jednak na horizontálnej úrovni komunikačných sfér a subsfér (napr.
pokutový kop, rohový kop vo futbalovom registri), jednak na vertikálnej úrovni (napr. ho-
vorové VP ľadový medveď, knižné VP ad multos annos). Osobitným prejavom tohto vzťahu
je proces multiverbizácie, ktorý je typický pre odborný a administratívny štýl.
SyntM veľmi výrazne spolupracuje s terminologickou motiváciou. SyntM sa podieľa na

konštituovaní a fungovaní viacerých vlastností odborných termínov (motivovanosť, pres-
nosť, systémovosť, motivačná potencia). To sa odráža aj v zastúpení VP v terminologických
sústavách. V odbornej terminológii sa v porovnaní s neterminologickou lexikou vyskytuje
väčší počet VP, čo súvisí so snahou o adekvátne explicitné onomaziologické a formálne
stvárnenie vedeckého pojmu.
Podobne ako vo vzťahu k expresívnej motivácii aj o kooperácii so sociolektickou moti-
váciou možno konštatovať, že k nej dochádza pod vplyvom frazeologickej motivácie (napr.
hodiť šabľu „dáviť, vracať“).
Prienik SyntM a individualizačnej motivácie sa vzťahuje na zriedkavé viacslovné oka-
zionalizmy, ktoré sa chápu na pozadí ustálených VP (napr. pojednotné číslo „singularium
tantum“, porov. uzuálne pomnožné číslo).
Táto kapitola okrem iného ukázala nosnosť teórie a metodológie lexikálnej motivácie
a v rámci nej nosnosť konceptu motivačnej relačnosti. Takto možno z jednotného hľadiska
analyzovať súbor rôznorodých javov, ktoré súvisia s fungovaním viacslovných pomenovaní
v paradigmatických, nominačných a komunikačno-pragmatických súvislostiach.
Bibliografia
ALEKSEJENKO, Michail: Otfrazeologičeskije leksičeskije derivaty kak objekt leksikografičesko-

go opisanija. In: Frazeografia słowiańska. Red. M. Balowski – W. Chlebda. Opole: Uniwersytet
Opolski 2001, s. 221 – 230.
BAJZÍKOVÁ, Eugénia: Parentéza a jej funkcie v žurnalistických textoch. In: Slovenská reč,
1996, roč. 61, č. 6, s. 331 – 336. Zdroj: ĎURČOVÁ, Patrícia: Štylistické využitie parentézy. In:
BALÁKOVÁ, Dana: Syntax frazém so stavbou slovesnej syntagmy. In: Aspekty
literárnovedné a jazykovedné. II. Eds. V. Kováčová – D. Baláková – J. Šindelářová. Ružomberok:
Katolícka unverzita v Ružomberku, Filozofická fakulta 2009, s. 153 – 171.
BENKOVIČOVÁ, Jana – DOLNÍK, Juraj: Formálno-sémantické obmieňanie slova a paronymia.
BERNOLÁK, Anton: Slowár Slowenskí, Česko-Latinsko-Ňemecko-Uherskí. I—IV. Budae 1825
– 1827.
BIBLIA. SVÄTÉ PÍSMO STARÉHO A NOVÉHO ZÁKONA. Trnava: Spolok svätého Vojtecha
2013. 1612 s.
BIBLIA. SVÄTÉ PÍSMO. [online]. [cit. 2015-10-11]. Dostupné na: http://www.mojabiblia.sk/
BLANÁR, Vincent: Zo slovenskej historickej lexikológie. Slovníkový rozbor počtových kníh
z baníckej osady Boce. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1961. 335 s. [Úvodnú časť Počtové knihy
zemianskeho banského súdu na Boci (1588 – 1602) (Vznik, dochovanie, význam; pravopis), s. 7
– 100 napísal Peter Ratkoš.]
BLANÁR, Vincent: Otázky lexikálnych turcizmov v slovenčine. In: Jazykovedný časopis, 1962,
roč. 13, č. 1, s. 76 – 87.
BLANÁR, Vincent: Vývin slovnej zásoby v predkodifikačnom období. In: Slovenská reč, 1983,
roč. 48, č. 6, s. 321 – 330.
BLANÁR, Vincent (1984b): Historický slovník slovenského jazyka. In: Studia Academica Slo-
vaca. 13. Prednášky XX. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mistrík. Brati-
slava, Alfa 1984, s. 95 – 114.
BLANÁR, Vincent: Opis slovnej zásoby v Bernolákovom Slovári. In: Pamätnica Antona Ber-
noláka. Red. J. Chovan v spolupráci s M. Majtánom. Martin: Matica slovenská 1992, s. 110 –
117.
BLANÁR, Vincent: Teória vlastného mena. (Status, organizácia a fungovanie v spoločenskej
komunikácii.) Bratislava: Veda 1996. 250 s.
BLANÁR, Vincent: Stalo sa raz v meste N. In: Slovenská reč, 1998, roč. 63, č. 4, s. 193 – 198.
BLANÁR, Vincent – MATEJČÍK, Ján: Živé osobné mená na strednom Slovensku. I. 1. Designá-
cia osobného mena. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1978. 416 s.
BLANÁR, Vincent – MATEJČÍK, Ján: Živé osobné mená na strednom Slovensku. I. 2. Distribú-
cia obsahových modelov. Martin: Osveta 1983. 648 s. + 12 s. príloha.
BLANÁR, Vincent: Lexikálno-sémantická rekonštrukcia. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slo-
BLICHA, Michal – MAJTÁN, Milan a kol.: Úvod do onomastiky. Košice: Rektorát Univerzity
P. J. Šafárika 1986. 147 s.
BOSÁK, Ján: Strata príznakovosti niektorých univerbizovaných štruktúr. In: Slavica Pragen-
sia. 30. (Acta Universitatis Carolinae. 1987. Philologica. 4 – 5.) Red. V. Budovičová. Praha: Uni-
verzita Karlova 1989, s. 93 – 96.
BOSÁK, Ján: Skúmanie jazyka ako sociálno-komunikačného systému. In: Dynamické ten-
dencie v jazykovej komunikácii. Materiály z vedeckej konferencie konanej v Smoleniciach 23. –
25. mája 1988. Zost. J. Bosák. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 1990, s. 75 –
84.
BUFFA, Ferdinand: O najnovších zmenách v slovníku slovenských nárečí. In: Jazykovedný
časopis, 1977, roč. 28, č. 1, s. 53 – 57.
BUJALKOVÁ, Mária: Abreviatúry a značky ako osobitné druhy termínov v lekárskej genetic-
kej terminológii. In: Kultúra slova, 1992, roč. 26, č. 11 – 12, s. 334 – 338.
BUZÁSSYOVÁ, Klára: Sémantická štruktúra slovenských deverbatív. Bratislava: Veda 1974.
236 s.
CZAMBEL, Samuel: Rukoväť spisovnej reči slovenskej. Turčiansky sv. Martin: Kníhkupecko-
nakladateľský spolok 1902. 375 s.
ČERNICKÁ, Margaréta: Neologizmy v slovenčine. Slovník neologizmov (písmeno D, E). [Ba-
kalárska práca.] Prešov: FF PU v Prešove 2013. 69 s.
DOKULIL, Miloš: Tvoření vztahových adjektiv od dvouslovných pojmenování. In: Jazykoved-
né štúdie. XII. Bratislava: Veda 1974, s. 153 – 164.
DOKULIL, Miloš: Status tzv. vlastních názvů. In: Obsah – výraz – význam. Red. O. Uličný. Vý-
bor z lingvistického díla Miloše Dokulila. I. Praha: Filozofická fakulta Univerzity Karlovy 1997,
s. 281 – 290. Pôvodne publikované in: Slovo a slovesnost, 1977, roč. 38, č. 4, s. 311 – 319.
Dokumenty katolíckej cirkvi. [online]. [cit. 2015-10-11]. Dostupné na: <http://dkc.kbs.sk/
dkc.php?in=kkc675>
DOLNÍK, Juraj et al.: Princípy stavby, vývinu a fungovania slovenčiny. Bratislava: Stimul
1999. 166 s.
DOLNÍK, Juraj: Princíp iracionality vo frazéme. In: Frazeologické štúdie. V. Princípy

lingvistickej analýzy vo frazeológii. Eds. D. Baláková – P. Ďurčo. Ružomberok: Katolícka
unverzita v Ružomberku, Filozofická fakulta 2007, s. 58 – 69.
DORUĽA, Ján: Slováci v dejinách jazykových vzťahov. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slo-
DORUĽA, Ján: Z dejín slovenskej slovnej zásoby. (Latinsko-slovenské súvislosti v právnej
terminológii v 16.-18. storočí.) In: Jazykovedné štúdie. 11. Jónov zborník. Red. J. Ružička. Brati-
slava, Vydavateľstvo SAV 1971, s. 96 – 110.
DUCHKOVÁ, Silvia: Nové výrazy (8). In: Kultúra slova, 1997, roč. 31, č. 2, s. 121 – 124.
ĎURČO, Peter: O vymedzení frazeologickej paronymie. In: Slovenská reč, 1990, roč. 55, č. 3,
s. 146 – 150.
FABISOVÁ, Zuzana: Lexikálna charakteristika odevníckej terminológie. Prešov: Filozofická
fakulta Prešovskej univerzity v Prešove 2011. 117 s. [Rigorózna práca.]
FALTINOVÁ, Katarína: Neologizmy v slovenčine. Slovník neologizmov (písmeno A, B). [Baka-
lárska práca.] Prešov: FF PU v Prešove 2013. 72 s.
FURDÍK, Juraj: Úloha slovotvornej motivácie v lexikálnej dynamike. In: Horecký, Ján – Bu-
zássyová, Klára – Bosák, Ján a kol.: Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny. Bratislava:
Veda 1989, s. 28 – 36.
FURDÍK, Juraj: Integračné procesy pri lexikálnych prevzatiach. In: Jazykovedný časopis,
1994, roč. 45, č. 2, s. 95 – 102.
FURDÍK, Juraj: Slovotvorná motivácia medzi ostatnými typmi lexikálnej motivácie. In: Fur-
dík, J.: Život so slovotvorbou a lexikológiou. Výber štúdií pri príležitosti nedožitých sedemdesia-
tin. Eds. M. Ološtiak – L. Gianitsová-Ološtiaková. 1. vyd. Košice: Vydavateľstvo LG 2005, s. 391
– 396.
FURDÍK, Juraj: Teória motivácie v lexikálnej zásobe. Ed. M. Ološtiak. Košice: LG 2008. 95 s.
GAVUROVÁ, Miroslava: Prečo máme DOSKY a nemáme SRTV? Prieniky abreviačnej, ony-
mickej, paradigmatickej a sémantickej motivácie pri tvorbe propriálnych skratiek. In: Jednotlivé
a všeobecné v onomastike. Zborník z 18. slovenská onomastická konferencie konanej v Prešo-
ve 12. – 14. septembra 2011. Ed. M. Ološtiak. Prešov: Prešovská univerzita 2012, s. 331 – 339.
GAVUROVÁ, Miroslava: Skratka ako lexéma. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity
GECSE, Gusztáv – HORVÁTH, H.: Malý lexikon Biblie. Bratislava: Nakladateľstvo Spektrum
1990. 216 s.
GREGOR, František: K dejinám slovníkového spracovania slovenských ľudových názvov rast-
lín. In: Jazykovedný časopis, 1966, roč. 17, č. 1, s. 42 – 63.
GREGOR, Vladimír: O slovách súvisiacich s robotnou formou feudálnej renty. In: Slovenská
reč, 1973, roč. 38, č. 5, s. 285 – 291.
HABOVŠTIAK, Anton: O výskume slovníka a frazeológie slovenských nárečí. In: Slovenská
reč, 1970, roč. 38, č. 1, s. 23 – 28.
HABOVŠTIAK, Anton: O slovníkovom spracúvaní geograficky nečlenenej vrstvy nárečovej
lexiky. In: Slovenská reč, 1980, roč. 45, č. 3, s. 158 – 164.
HABOVŠTIAK, Anton (1977a): Ustálené spojenia v slovenských nárečiach. In: Studia Acade-
mica Slovaca. 6. Red. J. Mistrík. Bratislava: Alfa 1977, s. 99 – 112.
HABOVŠTIAK, Anton (1977b): Sémantický aspekt pri lexikálnom výskume nárečí. In: Sloven-
ská reč, 1977, roč. 42, č. 2, s. 86 – 93.
HABOVŠTIAK, Anton: Viacslovné pomenovania v Slovníku slovenských nárečí. In: Dialekto-

logický zborník. 2. Materiály z II. slovenskej dialektologickej konferencie. (Zemplínska šírava 30.
IX. – 3. X. 1981.) Zost. L. Bartko. Prešov: Filozofická fakulta UPJŠ 1986, s. 191 – 205.
HABOVŠTIAKOVÁ, Katarína: Slovník slovenského jazyka a Slowár slowenskí, česko-laťinsko-
německo-uherskí. In: Slovenská reč, 1968, roč. 33, č. 1, s. 3 – 7.
HABOVŠTIAKOVÁ, Katarína: Knižné prvky v kultúrnom jazyku slovenskej národnosti. In: Ja-
zykovedný časopis, 1970, roč. 21, č. 2, s. 202 – 211.
HAYEKOVÁ, Matilda: Slovnikárske poznámky k Slowáru A. Bernoláka. In: Slovenská reč,
1958, roč. 23, č. 2, s. 102 – 116.
HISTORICKÝ SLOVNÍK SLOVENSKÉHO JAZYKA. UKÁŽKOVÝ ZOŠIT. Ved. red. Š. Peciar. Brati-
slava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1973. 354 s.
HISTORICKÝ SLOVNÍK SLOVENSKÉHO JAZYKA. I. A – J. Red. M. Majtán et al. Bratislava: VEDA
vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1991. 536 s.
HISTORICKÝ SLOVNÍK SLOVENSKÉHO JAZYKA. II. K – N. Red. M. Majtán et al. Bratislava: VEDA
HISTORICKÝ SLOVNÍK SLOVENSKÉHO JAZYKA. III. O – P (pochytka). Red. M. Majtán et al.
Bratislava: VEDA vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1994. 656 s.
HISTORICKÝ SLOVNÍK SLOVENSKÉHO JAZYKA. IV. P (poihrať sa) – P (pytlovať). Red. M. Maj-
tán et al. Bratislava: VEDA vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1995. 584 s.
HISTORICKÝ SLOVNÍK SLOVENSKÉHO JAZYKA. V. R (rab) – Š (švrkotať). Red. M. Majtán et al.
HISTORICKÝ SLOVNÍK SLOVENSKÉHO JAZYKA. VI. T – V. Red. M. Majtán et al. Bratislava: VEDA
HISTORICKÝ SLOVNÍK SLOVENSKÉHO JAZYKA. VII. Z – Ž. DODATKY. Red. M. Majtán et al.
HOCHEL, Braňo: Slovník slovenského slangu. Bratislava: HEVI 1993. 188 s.
HORECKÝ, Ján: Základy slovenskej terminológie. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej aka-
démie vied 1956. 148 s.
HORECKÝ, Ján: Zložené prídavné mená v slovenčine. In: Jazykovedné štúdie. 13. Ružičkov
zborník. Red. J. Horecký. Bratislava: Veda 1977, s. 131 – 137.
HORECKÝ, Ján: Niečo o akronymách. In: Kultúra slova, 1980, roč. 14, č. 5, s. 149 – 152.
HORECKÝ, Ján: Slovná zásoba slovenčiny. In: Studia Academica Slovaca. 15. Prednášky XXII.
letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mistrík. Bratislava: Alfa 1986, s. 197 –
203.
HORECKÝ, Ján: Slovenčina v našom živote. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľ-
stvo 1988. 128 s.
HORECKÝ, Ján: Dve novšie akronymá: SATUR a NAFTA. In: Kultúra slova, 1994, roč. 28, č. 3,
s. 172 – 173.
HORECKÝ, Ján: Návrh na vymedzenie frazém. In: Frazeologické štúdie. II. Red. P. Ďurčo. Bra-
tislava: Esprima 1997, s. 78 – 81.
slovenčiny. Bratislava: Veda 1989. 440 s. [DSZ.]
HRBÁČEK, Josef: Jazykové zkratky v češtině. Praha: Univerzita Karlova 1979. 128 s.
58, č. 2, s. 81 –102.
KAČALA, Ján: Ako sa skratka USA spája s inými časťami vety? In: Kultúra slova, 2001, roč.
35, č. 4, s. 238 – 240.
KOCHOVÁ, Pavla: Nové iniciálové zkratky. In: Neologizmy v dnešní češtině. Eds. O. Martin-
cová, A. Rangelova, J. Světlá. Praha: ÚJČ AV ČR 2005, s. 242 – 248.
KONDRAŠOV, Nikolaj Andrejevič: Vznik a začiatky spisovnej slovenčiny. Bratislava: VEDA,
KONTRÍKOVÁ, Iveta: Dynamika vývinu slovotvorby v nemčine a slovenčine na príklade
kompozít v odbornom jazyku ekonomických disciplín. In: Cudzie jazyky, odborná komunikácia
a interkultúrne fenomény. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Eds.
Z. Karabinošová – M. Kášová. Prešov: VŠMP ISM Slovakia 2010, s. 165 – 173.
KOŠKOVÁ, Mária: Podiel defrazeologizácie na slovotvorbe v bulharčine a slovenčine. In:
Slavica Slovaca, 2002, roč. 37, č. 1, s. 15 – 27.
KOTULIČ, Izidor: Z predbernolákovskej slovenskej jazykovednej terminológie. In: Jazyko-
vedné štúdie. 17. Z dejín slovenskej lexiky. Red. Š. Peciar. Bratislava: VEDA vydavateľstvo Slo-
venskej akadémie vied 1982, s. 93 – 118.
KRASNOVSKÁ, Elena: Administratívno-právna terminológia v predbernolákovskej slovenči-
ne na konci 18. stor. In: Slovenská reč, 1985, roč. 50, č. 6, s. 340 – 350.
KRASNOVSKÁ, Elena: Administratívno-právna terminológia v predbernolákovskej slovenči-
ne na konci 18. stor. (II). In: Slovenská reč, 1987, roč. 52, č. 3, s. 138 –148.
KROŠLÁKOVÁ, Ema: O prekladaní staroslovienskych analytických spojení do slovenčiny. (Na
1100. výročie smrti Metoda.) In: Slovenská reč, 1985, roč. 50, č. 4, s. 193 – 197.
KUČEROVÁ, Eleonóra: Z problematiky slovných spojení. In: Štúdie z porovnávacej gramati-
ky a lexikológie. Red. Š. Peciar. Bratislava, Veda 1974, s. 7 – 40.
KUCHAR, Rudolf: Slovo svedomie v historickom vývine slovenskej právnej terminológie. In:
Československý terminologický časopis, 1966, roč. 5, č. 3, s. 163 – 168.
KUCHAR, Rudolf: Právo a slovenčina v dejinách. Budmerice: Rak 1998. 176 s.
KUTLÍK, Ján: Kronika dejepisná wssakowých diwnych: pamätihodných a prawdiwých uda-
lostí k poučeniu, zabaweniu a wýstrahe každému, kdo sa wtipiť chce a takéto ‚historky´ čítať,
lebo počúwať oblubuje. Skalica: tlačou a nákladom Fr. X. Škarnicla Synow 1876.
LANČARIČ, Daniel: Jazykové skratky. Bratislava: Lingos 2008. 95 s.
LIPTÁKOVÁ, Ľudmila: Okazionalizmy v hovorenej slovenčine. Prešov: Náuka 2000. 146 s.
LUTHER, Martin: Malý katechizmus. Liptovský Mikuláš: Tranoscius 1990.
MAJTÁNOVÁ, Mária: Botanické názvy v Slovári A. Bernoláka. In: Pamätnica Antona Berno-
láka. Red. J. Chovan v spolupráci s M. Majtánom. Martin: Matica slovenská 1992, s. 128 – 132.
MARTINCOVÁ, Olga: Derivativnost u nových víceslovných pojmenování. In: Človek a jeho
jazyk. 1. Jazyk ako fenomén kultúry. Na počesť profesora Jána Horeckého. Ed. K. Buzássyová.
MASÁR, Ivan: Ako pomenúvame v slovenčine. Kapitolky z terminologickej teórie a praxe.
Spisy Slovenskej jazykovednej spoločnosti. 3. Bratislava: Slovenská jazykovedná spoločnosť pri
SAV – Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2000. 60 s.
MIHÁL, Ján: Zo slovenskej frazeológie. In: Slovenská reč, 1959, roč. 24, č. 5, s. 257 – 271.
MISLOVIČOVÁ, Sibyla: Názvy súvisiace s elektronickou poštou a s inými spôsobmi posiela-
nia písomných správ. In: Kultúra slova, 2000, roč. 34, č. 4, s. 203 – 207.
MLACEK, Jozef: Fakultatívne členy frazeologickej jednotky. In: Slovenská reč, 1970, roč. 35,
č. 4, s. 205 – 213.
MLACEK, Jozef: Ľudová frazeológia a spisovný jazyk. In: Kultúra slova, 1971, roč. 5, č. 9,
s. 289 – 293.
MLACEK, Jozef: Zo syntaxe frazeologických jednotiek. Bratislava: Slovenské pedagogické
nakladateľstvo 1972. 84 s.
MLACEK, Jozef: Syntaktická frazeológia. In: Jazykovedný časopis, 1976, roč. 27, č. 2, s. 134 –
144.
MLACEK, Jozef: Variantnosť a synonymickosť pri ustálených prirovnaniach. In: Slovenská
reč, 1979, roč. 44, č. 1, s. 3 – 9.
MLACEK, Jozef: O spôsoboch vznikania frazém. In: Slovenská reč, 1980, roč. 45, č. 5, s. 268
– 278.
MLACEK, Jozef: Polysémia a homonymia vo frazeológii. In: Slavica Slovaca, 1988, roč. 23,
č. 1, s. 61 – 73.
MLACEK, Jozef: K princípom vzniku a uplatňovania frazeológie. In: Dolník, J. et al.: Princípy
stavby, vývinu a fungovania slovenčiny. Bratislava: Stimul 1999, s. 111 – 143.
MLACEK, Jozef: Tvary a tváre frazém v slovenčine. 2., uprav. vyd. Bratislava: Stimul 2007.
160 s.
MLACEK, Jozef – ĎURČO, Peter a kol.: Frazeologická terminológia. Bratislava: Stimul 1995.
160 s. Dostupné na: <http://www.juls.savba.sk/ediela/frazeologicka_terminologia/>
MLUVNICE ČEŠTINY. 1. Red. J. Petr. Praha: Academia 1986. 568 s.
MOLČANOVÁ, Marcela: Intrafrazeologická a defrazeologická slovotvorba v slovenčine. [Dip-
lomová práca.] Prešov: Filozofická fakulta UPJŠ Košice so sídlom v Prešove 1996.
NIŽNANSKÝ, Jozef R. (1982a): Územné rozloženie niektorých vinohradníckych termínov. In:
NIŽNANSKÝ, Jozef R. (1982b): Členitosť vinice a jej nárečová terminológia. In: Slovenská
reč, 1982, roč. 47, č. 6, s. 332 – 340.
NIŽNANSKÝ, Jozef R. (1984a): Terminologická vrstva lexiky v Slovníku slovenských nárečí.
NIŽNANSKÝ, Jozef R. (1984b): Ľudová terminológia ako súčasť teritoriálneho dialektu. In:
Obsah a forma v slovnej zásobe. Materiály z vedeckej konferencie o výskume a opise slovnej
zásoby slovenčiny (Smolenice 1. – 4. marca 1983). Red. J. Kačala. Bratislava, Jazykovedný ústav
Ľudovíta Štúra SAV 1984, s. 306 – 309.
NIŽNANSKÝ, Jozef R.: Vinohradnícka terminológia v diele Jána Hollého. In: Slovenská reč,
1987, roč. 52, č. 5, s. 276 – 288.
NIŽNANSKÝ, Jozef R.: Včelárska terminológia v diele Juraja Fándlyho. In: Slovenská reč,
1991, roč. 56, č. 2, s. 79 – 87.
NIŽNANSKÝ, Jozef R.: Fašiangu, fašiangu, sviatky preveliký. In: Kultúra slova. 1993, roč. 27,
č. 1, s. 19 – 23.
NOVÁ SLOVA V ČEŠTINĚ 1. SLOVNÍK NEOLOGIZMŮ. Red. O. Martincová. Praha: Academia
1998. 356 s.
NOVÁ SLOVA V ČEŠTINĚ 2. SLOVNÍK NEOLOGIZMŮ. Red. O. Martincová. Praha: Academia
2004. 568 s.
NOWÝ I STARÝ WLASTENSKÝ KALENDÁR NA ROK PÁNA 1885. Eds. A. E. Timko. Banská Bys-
trica: Vyd. Filipa Macholda 1984.
ODALOŠ, Pavol: Science fiction – sci-fi – scifi. In: Slovenská reč, 1990, roč. 55, č. 1, s. 63 –
64.
OLOŠTIAK, Martin: Abreviačná a slovotvorná motivácia. In: Slovo o slove 11. Ed: Ľ. Sičáková
– Ľ. Liptáková. Prešov: Katedra komunikačnej a literárnej výchovy Pedagogickej fakulty Prešov-
skej univerzity v Prešove 2005, s. 39 – 50.
OLOŠTIAK, Martin (2007a): Jazykovoštruktúrny a komunikačno-pragmatický status vlastné-
ho mena (adaptácia anglických proprií v slovenčine). Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej
univerzity v Prešove 2007. 226 s.
OLOŠTIAK, Martin (2007b): Proprium ako slovotvorný motivant (rozšírená verzia). In: Slo-
venská reč, 2007, roč. 72, č. 6, s. 321 – 343.
OLOŠTIAK, Martin (2007c): Jazykovo-štruktúrny a komunikačno-pragmatický status vlast-
ného mena (adaptácia anglických proprií v slovenčine). Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej
univerzity v Prešove 2007. 225 s.
OLOŠTIAK, Martin: Aspekty teórie lexikálnej motivácie. Prešov: Filozofická fakulta Prešov-
skej univerzity v Prešove 2011. 339 s.
OLOŠTIAK, Martin: Slovník viacslovných pomenovaní ako špecifický typ slovníka. In: Štefan
Peciar a moderná lexikografia. Zborník k 100. výročiu od narodenia Štefana Peciara. Eds.
S. Ondrejovič – L. Satinská – J. Vrábľová. Bratislava: Veda 2014, s. 199 – 215.
OLOŠTIAK, Martin – BILÁ, Magdaléna – TIMKOVÁ, Renáta: Slovník anglických vlastných
mien v slovenčine (pre prekladateľov, redaktorov, jazykových korektorov, študentov). Bratisla-
va: Kniha-spoločník 2006. 266 s.
a viacslovné pomenovania). Prešov: Filozofická fakulty Prešovskej univerzity v Prešove 2013.
251 s.
OLOŠTIAK, Martin – MICHÁLKOVÁ, Marcela: Slovotvorná motivácia a frazeologická motivá-
cia. In: Ološtiak, M. (ed.): Kvalitatívne a kvantitatívne aspekty tvorenia slov v slovenčine. Pre-
šov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove 2015, v tlači.
PALKOVÁ, Lenka: Lexika komunikačného registra tehotných žien na internetovom fóre. Ru-
kopis.
PALKOVIČ, Konštantín: Využitie nárečovej frazeológie v spisovnom jazyku. In: Kultúra slova,
1971, roč. 5, č. 5, s. 177 – 181.
PALKOVIČ, Konštantín: Slovenské nárečia. Príručka pre terénny výskum. Banská Bystrica:
Krajské osvetové stredisko v Banskej Bystrici 1981. 144 s.
PETROVSKÝ, Alexander: Skratky, značky a iné skrátené pomenovacie útvary v doprave. In:
Kultúra slova, 23, 1989, č. 10, s. 337 – 345.
PISÁRČIKOVÁ, Mária: Synonymické vzťahy pri ustálených spojeniach typu dať súhlas. In:
POŠTOLKOVÁ, Běla – ROUDNÝ, Miroslav – TEJNOR, Antonín: O české terminologii. Praha:
Academia 1983. 132 s.
POVAŽAJ, Matej: Tvorenie obyvateľských mien od slovenských miestnych názvov. In: Člo-
vek a jeho jazyk. 1. Jazyk ako fenomén kultúry. Na počesť profesora Jána Horeckého. Red.
K. Buzássyová. Bratislava: Veda 2000, s. 388 – 396.
PRAVIDLÁ SLOVENSKÉHO PRAVOPISU. 3., upravené a doplnené vydanie. Red. M. Považaj.
Bratislava: Veda 2000. Dostupné na: <http://slovnik.juls.savba.sk/> [PSP.]
REŠOVSKÁ, Soňa: Neologizmy v slovenčine. Slovník neologizmov (písmeno M). [Bakalárska
práca.] Prešov: FF PU v Prešove 2013. 72 s.
RIPKA, Ivor: Zemepisné názvy, obyvateľské mená. Bratislava: Ottovo nakladateľstvo 2008.
144 s.
SKLADANÁ, Jana: O rozsahu slovnej zásoby v Kamaldulskom slovníku z roku 1763. In: Nové
obzory. Spoločenskovedný zborník východného Slovenska. 19. Red. I. Michnovič. Košice: Vý-
chodoslovenské vydavateľstvo 1977, s. 323 – 334.
SKLADANÁ, Jana: Problémy frazeológie z hľadiska diachrónie. In: Jazykovedné štúdie. 17.
Z dejín slovenskej lexiky. Red. S. Peciar. Bratislava: VEDA vydavateľstvo Slovenskej akadémie
vied 1982, s. 15 – 24.
SKLADANÁ, Jana: Historický slovník slovenského jazyka. In: Studia Academica Slovaca. 34.
Prednášky XLI. letnej školy slovenského jazyka a kultúry. Ed. J. Mlacek – M. Vojtech. Bratislava:
Stimul – Centrum informatiky a vzdelávania FF UK 2005, s. 139 – 150.
SLANČOVÁ, Daniela (1999a): Reč autority a lásky. Reč učiteľky materskej školy orientovaná
na dieťa – opis registra. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 1999. 224 + 52 s.
SLANČOVÁ, Daniela (1999b): Potrebuje reflexia súčasnej slovenskej jazykovej situácie po-
jem register? In: Retrospektívne a perspektívne pohľady na jazykovú komunikáciu. Materiály
z 3. konferencie o komunikácii. Banská Bystrica – Donovaly 11. – 13. septembra 1997. 1. diel.
Red. P. Odaloš. Banská Bystrica: Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela Banská Bystrica –
Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela Banská Bystrica 1999, s. 93 – 100.
SLANČOVÁ, Daniela: K pragmatickej charakteristike slovnej zásoby. In: Jazyk a kultura vy-
jadřování. Milanu Jelínkovi k pětasedmdesátinám. Eds. P. Karlík – M. Krčmová. Brno: Masary-
kova univerzita 1998, s. 185 – 191.
SLANČOVÁ, Daniela – SLANČOVÁ, Terézia: Sociálna inštitúcia – komunikačný register –
šport. Prednesené na konferencii Človek a jeho jazyk (2010). Smolenice 20. – 22. 1. 2010.
V tlači.
SLANČOVÁ, Daniela – ZAJACOVÁ, Stanislava: Komunikačný register ako prostriedok verbál-
nej socializácie dieťaťa. In: Jazyk a komunikácia v súvislostiach II. Zborník príspevkov
z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej 6. – 7. 9. 2007 na Katedre slovenského jazyka
Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ed. O. Orgoňová. Bratislava: Univerzita
Komenského 2007, s. 153 – 163.
SLOVENSKÝ NÁRODNÝ KORPUS – prim-6.0-public-all. 2013. Dostupný na: <korpus.juls.
savba.sk>.
SLOVENSKÝ NÁRODNÝ KORPUS – prim-7.0-public-all. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra
SAV 2015. Dostupný na: <https://bonito.korpus.sk/>
SLOVNÍK SLOVENSKÉHO JAZYKA. Red. Š. Peciar. 6 zv. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej
akadémie vied 1959 – 1968.
SLOVNÍK SLOVENSKÝCH NÁREČÍ. UKÁŽKOVÝ ZVÄZOK. Ved. red. J. Ružička. Bratislava: VEDA,
SLOVNÍK SLOVENSKÝCH NÁREČÍ. I. A – K. Ved. red. I. Ripka. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo
Slovenskej akadémie vied 1994. 936 s.
SLOVNÍK SLOVENSKÝCH NÁREČÍ. II. L – P (povzchádzať). Ved. red. I. Ripka. Bratislava: VEDA
SLOVNÍK SÚČASNÉHO SLOVENSKÉHO JAZYKA. A – G. Red. K. Buzássyová – A. Jarošová. Bra-
SOKOLOVÁ, Miloslava: Systémové modely tvorenia obyvateľských mien a etnoným
v slovenčine. In: Slovenská reč, 2006, roč. 71, č. 4, s. 205 – 223.
SOPIRA, Andrej: Skratky v ruštine a slovenčine. Bratislava: Obzor 1975. 171 s.

ŠALING, Samo et al.: Veľký slovník cudzích slov. Bratislava – Veľký Šariš: Samo – AAMM
1997. 1312 s.
TRUP, Ladislav: Španielska lexikológia. Banská Bystrica: Filologická fakulta UMB 1999. 232 s.
VLKOVÁ, Věra: K problematice tzv. multiverbizačních spojení, zvláště v odborném stylu. In:
Slovo a slovesnost, 1978, roč. 39, č. 2, s. 106 – 115.
ŽELEZNIČNÁ TERMINOLÓGIA. I. NÁVESTENIE A ZABEZPEČOVANIE. Red. J. Horecký.
Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1963. 120 s.
VIII.
A POČÍTAČOVÉ SPRACOVANIE JAZYKA
Ján Genči – Ján Staš

1 Charakteristické vlastnosti viacslovných výrazov a pomenovaní ................................. 452

2 Spracovanie viacslovných výrazov a pomenovaní ........................................................ 452
2.1 Metódy spracovania viacslovných výrazov a pomenovaní ........................................ 453
2.2 Vybrané výskumné úlohy ........................................................................................... 455
3 Metódy na identifikáciu a extrakciu viacslovných výrazov a pomenovaní ................... 457
3.1 Lexikálne asociačné miery.......................................................................................... 458
3.2 Metódy založené na vzájomnej informácii ................................................................ 459
3.2.1 Bodová vzájomná informácia ............................................................................. 459
3.2.2 Koeficient Dice .................................................................................................... 460
3.3 Metódy založené na testovaní hypotéz ..................................................................... 461
3.3.1 t-test ................................................................................................................... 461
2
3.3.2 χ -test ................................................................................................................. 462
3.3.3 Pomer pravdepodobnosti hypotéz ..................................................................... 462
3.4 Metódy založené na kontingenčnej tabuľke .............................................................. 463
3.5 Voľne dostupné programové nástroje na automatickú identifikáciu
a extrakciu viacslovných výrazov a pomenovaní ........................................................ 464
4 Aplikácia viacslovných výrazov a pomenovaní v systémoch
na počítačové spracovanie prirodzeného jazyka .......................................................... 466
5 Počítačové spracovanie textov .................................................................................... 468
5.1 Reprezentácia textov ................................................................................................. 469
5.2 Metódy spracovania textov ....................................................................................... 470
6 Počítačové spracovanie štatistík excerpovaných dát ................................................... 477
6.1 Princíp spracovania .................................................................................................... 478
6.2 Zdroje, dostupnosť a kvalita dát ................................................................................ 480
6.3 Rýchlosť spracovania dát ........................................................................................... 483
6.4 Spôsoby spracovania dát ........................................................................................... 484
7 Programová realizácia spracovania štatistík excerpovaných dát................................. 485
8 Príklad aplikácie štatistických a lingvistických metód .................................................. 490
Literatúra ....................................................................................................................... 492
VIACSLOVNÉ POMENOVANIA A POČÍTAČOVÉ SPRACOVANIE JAZYKA 451
Rozvoj informatiky ako vedy, ale aj samotných informačno-komunikačných technológií

sa už dávno netýka len numerického spracovania, resp. spracovania čísel, ale nepochybne
ovplyvňuje všetky oblasti ľudského života. Okrem hrubej fyzickej práce sa ťažko hľadá
oblasť ľudskej činnosti, kde sa nedá naraziť na počítače, presnejšie povedané na počítačo-
vú podporu danej činnosti – počnúc podporou bežných kancelárskych činností, automati-
záciou procesov realizovaných prostredníctvom informačných systémov, simuláciou pro-
cesov, skúmaním modelov predmetnej oblasti a i. Informačno-komunikačné technológie
sa čím ďalej, tým viac dotýkajú aj bežného života a oddychu. V tejto súvislosti sa zvykne
hovoriť o tzv. všadeprítomnom počítačovom spracovaní (angl. ubiquitous computing, resp.
ubicomp) (Theng, 2008).
V oblasti počítačového spracovania prirodzeného jazyka je v posledných rokoch identi-
fikácia a extrakcia viacslovných výrazov a pomenovaní v rozsiahlych korpusoch písaných
textov dôležitou a často skloňovanou témou. Viacslovné výrazy a pomenovania možno
úspešne uplatniť nielen pri vyhľadávaní dokumentov, ale aj pri ich indexácii a klasifikácii,
v oblasti analýzy obsahu či pri skúmaní sémantických vzťahov medzi slovami. Napr. banky
a poisťovacie spoločnosti každoročne investujú nemalé finančné prostriedky do vývoja
pokročilých softvérových aplikácií na analýzu telefonických rozhovorov a ich prepisov
realizovaných v klientských centrách, vďaka ktorým vedia svoje produkty a služby flexibil-
ne prispôsobiť požiadavkám klienta a včasne reagovať na potreby trhu. Pri návrhu a vývoji
vybraných aplikácií na automatickú analýzu obsahu je potom úloha identifikácie viacslov-
ných výrazov a pomenovaní jednou z kľúčových.
V tejto sekcii si kladieme za cieľ oboznámiť čitateľa s úlohami, ktoré úzko súvisia
s počítačovým spracovaním viacslovných výrazov a pomenovaní. V úvodných častiach
podávame krátky prehľad o vlastnostiach, ktoré sú pre ne charakteristické, a o metódach
na ich identifikáciu a extrakciu so zreteľom na metódy, ktoré vychádzajú z tzv. lexikálnych
asociačných mier a štatistických hodnôt. V rámci tejto časti budú v krátkosti predstavené
v súčasnosti najviac preferované programové prostriedky na automatickú identifikáciu
a extrakciu viacslovných výrazov a pomenovaní pomocou vybraných asociačných mier
a ich aplikácia v rôznych úlohách počítačového spracovania prirodzeného jazyka.
Vzhľadom na potreby štatistického spracovania, či už automaticky, alebo manuálne ex-
cerpovaných viacslovných pomenovaní, sa v druhej časti venujeme samotnému počítačo-
vému spracovaniu textov a vybraným operáciám, ktoré tomu predchádzajú (editovanie,
ukladanie, triedenie). Následne sa zameriavame na opis nami navrhnutej praktickej reali-
zácie programových prostriedkov, určených na zber frekvenčnej distribúcie excerpova-
ných viacslovných výrazov a pomenovaní v rámci štatistických dát získaných zo Slovenské-
ho národného korpusu. Excerpované viacslovné výrazy a pomenovania a k nim prislúcha-
júce štatistiky frekvenčného výskytu sme sústredili v jednom súbore tabuľkového proceso-
ra, ktorý vytvoril základ pre účely lingvistického spracovania Slovníka viacslovných pome-
novaní. Vybrané príklady aplikácie lingvistických a štatistických metód sú zhrnuté v záve-
rečnej časti.
1 Charakteristické vlastnosti viacslovných výrazov a pomenovaní
V korpusovej lingvistike sa v súvislosti s viacslovnými pomenovaniami používajú najčas-

tejšie termíny ako kolokácie (angl. collocations) alebo viacslovné výrazy (angl. multi-word
expressions). Ako viacslovný výraz môžeme označiť skupinu významovo súvisiacich slov,
ktoré sú charakteristické vysokofrekventovaným spoluvýskytom. V informatike pod po-
jmom viacslovný výraz označujeme nielen akékoľvek viacslovné spojenie s výrazne frek-
ventovaným spoluvýskytom, ale aj sémanticky významné slovné spojenie. V jazykovede sú
relevantné skôr viacslovné výrazy, ktoré vystupujú ako samostatné lexikálne a sémantické
jednotky. Za základné vlastnosti viacslovných výrazov a pomenovaní sa pokladajú najmä
(Pecina, 2002, 2008; k vlastnostiam viacslovných pomenovaní primárne z lingvistického
hľadiska porov. sekciu III., kap. 3.3):
Nekompozičnosť je jednou zo základných vlastností viacslovných výrazov. Vo všeobec-
nosti viacslovný výraz je nekompozičný vtedy, ak jeho presný a jednoznačný význam nie je
možné odvodiť z významu jeho jednotlivých komponentov.
Nesubstitovateľnosť. Komponenty, z ktorých pozostáva viacslovný výraz, nie je možné
nahradzovať inými komponentmi, a to ani v prípade, ak by išlo o synonymické slová.
Nemodifikovateľnosť. Niektoré viacslovné výrazy nie je možné modifikovať pridaním
ďalšieho alebo odstránením jedného či viacerých lexikálnych prvkov, najmä v prípade
idiómov a frazém, napr. variť z vody nie je možné modifikovať v zmysle variť zo studenej
vody, pretože frazéma by stratila svoj význam.
Vnútorná štruktúra. Pri dvojslovných výrazoch v prípade voľnejších viacslovných spo-
jení možno rozlíšiť riadiaci a závislý komponent.
Preklad do iných jazykov. Charakteristickou vlastnosťou niektorých viacslovných výra-
zov je nemomožnosť ich doslovného prekladu do cudzieho jazyka. Platí to najmä pre ver-
bo-nominálne spojenia.
Kolokačný kontext. Kolokačným kontextom sa nazýva taký kontext, v ktorom sa môžu
nachádzať komponenty, ktoré tvoria viacslovný výraz. Jednotlivé komponenty nemusia
byť len priľahlé slová, ale aj slová, ktoré sa s ním môžu vyskytovať v určitej vzdialenosti.
Neplatí to však pre idiomatické spojenia.
Z jazykovedného hľadiska sú pre nás dôležité najmä prvé štyri vlastnosti viacslovných
výrazov, t. j. nekompozičnosť, nesubstituovateľnosť, nemodifikovateľnosť a vnútorná
štruktúra výrazu.
2 Spracovanie viacslovných výrazov a pomenovaní
Spracovanie viacslovných výrazov a pomenovaní v porovnaní s inými typmi spracova-

nia textových dokumentov je relatívne novou oblasťou v počítačovom spracovaní priro-
dzeného jazyka. Niektoré aspekty tohto spracovania boli riešené už dávnejšie (napr. iden-
tifikácia termínov, rozpoznávanie pomenovaných entít). Iné, predovšetkým konštrukcie
blízke viacslovným výrazom, zvlášť v slovenčine, ostávajú mimo pozornosť informatickej

komunity.
Z pohľadu informatikov nosnou témou projektu bolo predovšetkým štatistické spraco-
vanie manuálne vyexcerpovaných viacslovných výrazov a pomenovaní. Naším primárnym
cieľom bolo pre lingvisticky identifikované (excerpované) viacslovné výrazy a pomenova-
nia určiť ich frekvenčný výskyt podľa štatistík získaných z aktuálnej verzie textových dát zo
Slovenského národného korpusu.
Participácia na projekte však viedla v konečnom dôsledku k širšiemu záberu. Na jednej
strane k tomu prispel náš záujem použiť korpusové štatistiky ako primárny zdroj dát pre
extrakciu viacslovných výrazov a pomenovaní, na druhej strane nám aktuálny projekt
umožnil pripojiť sa k európskemu projektu COST Action 1207 PARSEME PARSing and Mul-
ti-word Expressions – Towards linguistic precision and computational efficiency in natural
language processing. Účasť na projekte nám umožnila nazrieť na problematiku spracova-
nia viacslovných výrazov a pomenovaní so značným nadhľadom a do budúcna formulovať
ďalšie úlohy.
2.1 Metódy spracovania viacslovných výrazov a pomenovaní

Na spracovanie viacslovných výrazov a pomenovaní je potrebné hľadieť v dvoch rovinách:
x budovanie databázy/slovníka viacslovných výrazov a pomenovaní;
x identifikácia viacslovných výrazov a pomenovaní v texte.
Budovanie databázy a tvorba slovníka. Budovanie databázy a tvorba slovníkov viac-
slovných pomenovaní sú síce podobné, ale vo svojej podstate predsa len rozdielne úlohy.
Zatiaľ čo slovníky sú lingvistickým zdrojom, databázy chápeme skôr ako zdroj dát pre stro-
jové spracovanie textových dokumentov. Kým slovníky primárne fungujú ako zdroj infor-
mácií pre človeka, ktorý je schopný na základe určitých pravidiel z jednotlivých slovníko-
vých záznamov odvodiť ďalšie informácie (napr. deklináciu), databázy je vhodné organizo-
vať spôsobom, ktorý minimalizuje (v ideálnom prípade úplne odstraňuje) potrebu odvo-
dzovania dát na základe určitých pravidiel. Odvodzovanie totiž vždy vyžaduje určitý prog-
ramový kód, ktorý tento proces realizuje, a samotný proces, nech by bol akýkoľvek rýchly,
trvá určitý čas. Mnohonásobné opakovanie (hovoríme o opakovaniach v tisíckach až mi-
liónoch iterácií) dokáže neúmerným spôsobom predĺžiť čas spracovania.
Ďalším problémom v oblasti budovania databáz a tvorby slovníkov je prezentácia dát,
resp. informácií. Slovníky, hlavne z pohľadu lingvistov, je stále zvykom prezentovať
v knižnej podobe so zaužívanou štruktúrou hesla, samozrejme, modifikovanou podľa ak-
tuálnych potrieb daného typu slovníka. Tento prístup, ktorý v konečnej podobe počíta
s tlačenou podobou slovníka, logicky obmedzuje jeho rozsah a štruktúru hesiel. Naopak,
počítačové spracovanie pri súčasných technológiách nie je limitované rozsahom. Hlavný
problém pre počítačové spracovanie predstavuje značná nevhodnosť lingvistického spô-
sobu zápisu slovníkového hesla pre potreby počítačového spracovania. Štruktúra hesla je
neregulárna – rôzne typy hesiel majú rôznu štruktúru, pričom štruktúru hesla je často
potrebné identifikovať na základe sémantiky a podľa toho voliť typ spracovania. Z lingvis-
tického hľadiska sa veľmi často stáva, že niektoré zrejmé informácie nie sú uvedené expli-
citne, čo opäť komplikuje počítačové spracovanie. V našej spolupráci s lingvistami sme sa
stretli so situáciou, keď sa lingvisti, z dôvodu kompromisu medzi rozsahom a množstvom

informácií uvádzaným v slovníku, rozhodli niektoré informácie vypustiť (boli stratené),
avšak v neskorších fázach projektu sa ukázali ako potrebné a bolo nutné ich znova prácne
rekonštruovať.
Slovník, resp. databáza predstavujú iba prezentáciu výsledku procesu identifikácie
viacslovných výrazov a pomenovaní. Samotný proces identifikácie môže byť realizovaný:
x manuálne;
x počítačovo.
Manuálne spracovanie predstavuje prístup, keď experti – lingvisti identifikujú viac-
slovné výrazy a pomenovania štandardným spôsobom podľa vymedzených pravidiel (po-
rov. sekciu III., kap. 3.3).
Počítačové spracovanie môže byť realizované:
x lingvistickými metódami;
x štatistickými metódami;
x hybridnými metódami.
Lingvistické metódy detekcie viacslovných pomenovaní sú založené na lingvistickom
spracovaní textov, resp. na spracovaní lingvistických zdrojov. V prvom prípade je možné
na základe modelov na vyšších úrovniach spracovania textu (napr. syntaktických modelov
viet) identifikovať potenciálnych kandidátov na viacslovné pomenovania, napr. ak je pod-
met zložený z viacerých slov, môže byť považovaný za kandidáta na viacslovné pomeno-
vanie. Nevýhodou tohto spracovania je potreba existencie takýchto modelov, čo zvlášť pre
jazyky malých národov, čoho je slovenčina príkladom, nemusí byť pravidlom. Pod spraco-
vaním lingvistických zdrojov rozumieme predovšetkým využitie rôznych slovníkov (mono-
alebo multilingválnych). Pod monolingválnymi zdrojmi rozumieme rôzne kodifikačné prí-
ručky, synonymické slovníky, terminologické slovníky a i. (napr. význam slova dedo na
webovej stránke slovnik.juls.savba.sk: 1. starý otec; 2. starý muž; alebo záznam v Synony-
mickom slovníku, kde sa lexéma starý otec nachádza v synonymickom rade slova dedo).
Multilingválne zdroje reprezentujú hlavne prekladové slovníky, najčastejšie bilingválne
(napr. preklady starý otec na stránke slovnik.azet.sk, kde pre každý z podporovaných jazy-
kov je možné nájsť preklad tohto pomenovania vo forme jednoduchého slova).
Štatistické metódy patria medzi jazykovo nezávislé metódy, a teda nie sú obmedzené
na konkrétny jazyk. Tieto prístupy sú založené predovšetkým na frekvenčných charakteris-
tikách jazyka – na pomere frekvencie výskytu jednotlivých slov a frekvencie výskytu ich
kolokácií a následne vyhodnocované na základe rôznych štatistických mier (Pecina, 2002,
2008).
Oba prístupy počítačového spracovania poskytujú iba kandidátov na viacslovné výrazy,
ktoré musia byť ďalej manuálne spracované, pokiaľ chceme mať istotu, že skutočne ide
o viacslovné pomenovanie. Šancu zvýšiť pravdepodobnosť, že skutočne ide o viacslovné
pomenovania, poskytuje hybridné spracovanie, ktoré spočíva v kombinácii lingvistických
a štatistických metód. Napr. štatistickými metódami môžeme identifikovať kandidátov
a následne v lingvistických zdrojoch overiť, či existujú preklady tohto kandidáta do iných
jazykov, resp. či kandidát je súčasťou nejakého synonymického radu. Príklad aplikácie
štatistického a hybridného prístupu spracovania uvádzame v závere kapitoly.
Naopak, identifikácia viacslovných výrazov a pomenovaní v textovom korpuse je dia-

metrálne odlišná úloha. Pri identifikácii je potrebné pre konkrétne spojenie slov určiť, či
ide o viacslovný výraz, resp. pomenovanie. Samotná lokalizácia danej n-tice slov
v databáze viacslovných pomenovaní (nasledujúca po jeho lematizácii) ešte nemusí posky-
tovať stopercentnú istotu lexikalizovanosti slovného spojenia. Ako príklad uvádzame ve-
tu: „Pozeral sa na svojho starého otca“. Bez bližšieho kontextu nie je jasné, či predmetom
vo vete je starý otec – dedo, starký – pozerajúceho sa, alebo ide o otca pozerajúceho sa,
ktorý je starý. Toto sa dá rozhodnúť len na základe analýzy kontextu takejto vety.
V prípade viacslovných výrazov môže byť situácia ešte komplikovanejšia; porov. napr.
viacslovný výraz dať pokoj v nasledujúcom kontexte „... daj mi už dnes konečne, prosím,
pokoj...“. V tomto prípade sú jednotlivé slová viacslovného výrazu od seba oddelené
siedmimi lemami (vrátame čiarok). Identifikácia takéhoto výrazu môže byť z hľadiska vý-
počtu extrémne náročná. Otázkou ostáva, či vôbec by bol takýto viacslovný výraz spoľahli-
vo identifikovaný dokonca pri manuálnom spracovaní.
2.2 Vybrané výskumné úlohy

Ako už bolo uvedené v predchádzajúcej časti, medzi hlavné úlohy v počítačovom spra-
covaní prirodzeného jazyka možno zaradiť identifikáciu a extrakciu viacslovných výrazov
v korpuse textových dát, dezambiguáciu ich internej syntaxe a ich interpretáciu. Zvýšený
záujem o tieto úlohy podnietil výskumné tímy po celom svete na vytvorenie účinných
metód a pokročilých algoritmov, tiež parserov a aplikácií pre rôzne oblasti počítačového
spracovania prirodzeného jazyka (Baldwin – Kim, 2010; Ramisch, 2015).
Relatívny prínos jednotlivých úloh v oblasti syntaktickej a sémantickej analýzy sa líši
najmä od typu viacslovných výrazov. Zatiaľ čo úloha identifikácie a extrakcie viacslovných
výrazov z korpusu textových dát je pomerne triviálna, úloha ich interpretácie a dezambi-
guácie ich internej syntaxe je oveľa náročnejšia. V nasledujúcom texte v krátkosti opisu-
jeme jednotlivé úlohy.
Identifikácia. Identifikovať viacslovné výrazy v práve spracúvanom texte je veľmi ná-
ročné. Hlavnou úlohou identifikácie je rozlíšiť doslovný význam od preneseného ako dva
významy danej kombinácie slov. Vzhľadom na variabilitu a komplexnosť danej úlohy nie je
vždy možné uchovávať statický zoznam všetkých známych viacslovných výrazov v operač-
nej pamäti počítača. Z tohto dôvodu je potrebné pri ich identifikácii aplikovať zložitejšie
pravidlá, prípadne techniky strojového učenia, čím môžeme výrazne prispieť k zrýchleniu
samotného algoritmu.
Najčastejším spôsobom identifikácie viacslovných výrazov v texte je využiť informáciu
z výstupu morfologického analyzátora, značkovača, chunkera alebo parsera (Baldwin –
Villavicencio, 2002; Lapata – Lascarides, 2003). Tento prístup je vhodný najmä pre viac-
slovné pomenovania – menné spojenia a predložkovo substantívne, resp. predložkovo
adjektívne spojenia. Len zriedkakedy sa pri identifikácii využívajú prístupy pôvodne navrh-
nuté na ich dezambiguáciu (Patrick – Fletcher, 2005).
Extrakcia viacslovných výrazov a pomenovaní z textového dokumentu je v porovnaní
s identifikáciou diametrálne odlišná úloha. Vstupom do procesu extrakcie je textový do-
kument, resp. korpus a jeho očakávaným výstupom je zoznam kandidátov na viacslovné
výrazy, ktoré by mali byť súčasťou slovníka. Úloha extrakcie navyše zahŕňa aj úlohu filtrá-
cie takých slovných spojení, ktoré v sebe nesú určitý význam. Medzi kandidátov na viac-
slovné výrazy potom radíme tie, ktoré vzídu z hodnotenia pomocou tzv. lexikálnych aso-
ciačných mier (angl. lexical association measures) a nie sú dodatočne manuálne, resp.
automaticky validované. Rozdiel medzi úlohou identifikácie a extrakcie je ten, že pri iden-
tifikácii vyhľadávame určitú závislosť medzi slovami v práve spracovávanom textovom
dokumente a výskyt aspoň jedného typu viacslovného výrazu, zatiaľ čo pri extrakcii sa
snažíme okrem identifikácie stanoviť aj počet všetkých výskytov danej kombinácie slov
v textovom korpuse určitej veľkosti. Motiváciou k automatickej extrakcii viacslovných
výrazov je najmä tvorba nových slovníkov a rozšírenie pôvodných slovníkov o nové špeci-
fické (doménovo orientované) slová.
Samotná extrakcia sa zvyčajne vykonáva aplikáciou výpočtu lexikálnych asociačných
mier typu vzájomná informácia, t-test, pomer pravdepodobností hypotéz, alebo mier zalo-
žených na kontingenčnej tabuľke. Asociačné miery vyhodnocujú numerickú závislosť me-
dzi slovami, a vytvárajú tak bázu vhodných kandidátov na viacslovné výrazy, po zoradení
ktorých sa stanoví vhodný prah na ich zaradenie do databázy – slovníka viacslovných výra-
zov (Baldwin a Kim, 2010).
Súčasné výskumy sa zameriavajú na zvyšovanie úspešnosti automatickej extrakcie po-
mocou účinných klasifikačných metód na predikciu vhodnej kombinácie viacerých aso-
ciačných mier (Pecina, 2008). Bolo dokázané, že takýto spôsob extrakcie pracuje oveľa
efektívnejšie, ak je spojený s informáciou o slovných druhoch alebo parsovaním a striktne
zadefinovanými pravidlami pre vybraný typ viacslovných výrazov. Je vhodné poznamenať,
že lexikálne asociačné miery sa zvyčajne využívajú v prípade menej frekventovaných spo-
jení a vopred definovaných typov závislostí, ktoré získame z výstupu morfologického ana-
lyzátora. Okrem toho na extrakciu viacslovných výrazov a pomenovaní z textového korpu-
su je potrebný určitý (primeraný) počet výskytov slovného spojenia, aby mohla byť extrak-
cia účinná.
Iný spôsob je zameraný na využitie asociačných mier na extrakciu vhodných reprezen-
tantov skupiny a následnú substitúciu jedného zo slov, z ktorých daný výraz pozostáva.
Substitúcia môže byť použitá aj na generovanie možných kandidátov na viacslovné výrazy
s následnou kontrolou ich frekvenčného výskytu v textovom korpuse (Schone – Jurafsky,
2001).
Tretí prístup extrakcie, orientovaný na idiomatizmy, spočíva v analýze relatívnej po-
dobnosti medzi viacslovným výrazom a slovami, z ktorých pozostáva, v ich priľahlom kon-
texte (Schone – Jurafsky, 2001; Stevenson a kol., 2004). Na tento účel sa využíva vektoro-
vá reprezentácia slov, resp. slovných spojení. Miera závislosti, resp. miera asociácie medzi
nimi, v kontexte priľahlých slov sa potom definuje najčastejšie pomocou kosínusovej po-
dobnosti (Widdows – Dorow, 2005). Na zmiernenie efektu nedostatočnosti, resp. riedkosti
vstupných dát (angl. data sparsity) sa využívajú techniky redukcie dimenzie pomocou me-
tód lineárnej transformácie, ako je lineárna sémantická analýza a lineárna diskriminačná
analýza (Schütze, 1997).
Jednou z hlavných prekážok pri automatickej extrakcii viacslovných výrazov je ich veľmi
nízky výskyt v textovom korpuse. Súčasný výskum má tendenciu ignorovať málopočetné
výrazy, ktoré sa v korpuse vyskytujú raz, nanajvýš dvakrát (Baldwin – Kim, 2010).
Dezambiguácia. Istá skupina viacslovných výrazov nemusí mať vždy jednoznačný výz-
nam. Preto je potrebné určiť, do akej kategórie prislúchajú. Dezambiguácia vnútornej
štruktúry viacslovných výrazov a pomenovaní (ich internej syntaxe) je zvyčajne súčasťou
úlohy identifikácie a extrakcie najmä v prípade trojslovných a viacslovných spojení. Úlo-
hou dezambiguácie je taktiež určiť, či viacslovný výraz má v kontexte jednotlivých kompo-
nentov, z ktorých pozostáva, kompozičný alebo nekompozičný charakter. Proces dezam-
biguácie vnútornej štruktúry menných spojení sa nazýva aj prekrývanie (angl. bracketing)
(Lauer, 1995).
Interpretácia. Jednou z hlavných tém v počítačovom spracovaní prirodzeného jazyka je
aj sémantická interpretácia viacslovných výrazov. Pre vybrané viacslovné výrazy je možné
špecifikovať ich vnútornú štruktúru a význam použitím syntaktických a sémantických vä-
zieb (pomocou WordNetu) (Lin, 1999; McCarthy a kol., 2003; McCarthy a kol., 2007).
Aplikácia. Identifikácia slovných spojení v ich okolitom kontexte a porozumenie ich
syntaktických a sémantických závislostí je dôležité pre viacero úloh počítačového spraco-
vania prirodzeného jazyka, najmä v systémoch interakcie človeka so strojom hovorenou
rečou, tiež v oblasti strojového učenia, vyhľadávania informácií, indexácie a porovnávania
textových dokumentov, štatistického modelovania jazyka, automatického rozpoznávania
plynulej reči a pod.
Interpretácia a dezambiguácia sú veľmi podobné operácie a môžeme ich chápať aj ako
klasifikačné úlohy. Okrem iného existuje ešte jedna rozširujúca výskumná úloha, ktorá sa
nachádza spravidla na rozhraní úloh dezambiguácie a aplikácie, a to reprezentácia viac-
slovných výrazov (Ramisch, 2015). Ak máme k dispozícii slovník viacslovných výrazov ex-
trahovaný manuálne alebo automatickým spôsobom, snažíme sa optimalizovať ich zastú-
penie v slovníku s ohľadom na ich podobnosť alebo cieľovú aplikáciu, v ktorej budú použi-
té (Ramisch, 2015).
3 Metódy na identifikáciu a extrakciu viacslovných výrazov a pomenovaní
Frekvenčná distribúcia. Najjednoduchším spôsobom, ako automaticky extrahovať

viacslovné výrazy, je spočítať výskyty dvojíc, trojíc až n-tíc slov v dostupnom textovom
korpuse. Vysoký výskyt takéhoto typu slovných spojení potom naznačuje, že ich spoločný
výskyt nie je úplne náhodný a s vysokou pravdepodobnosťou môže v sebe niesť určitý
špecifický význam. Avšak nevýhodou tohto prístupu je, že do pozorovania sa dostávajú aj
také kombinácie tzv. funkčných slov, ktorým sa v jazykovede nepripisuje význam. Z toho
dôvodu sa z pozorovania často vynechávajú také kombinácie, ktoré obsahujú tzv. stop
slová (angl. stop words). Medzi stop slová radíme najmä neohybné slovné druhy, ako sú
príslovky, predložky, spojky, častice či citoslovcia, ale aj iné veľmi frekventované slová, ako
sú číslovky alebo zámená.
Slovnodruhový filter. V prevažnej väčšine prípadov výber pomocou frekvenčnej distri-

búcie nebude pre jazykovedcov príliš zaujímavý. V takomto prípade je možné aplikovať
jednoduchú heuristiku, ktorá spočíva v použití slovnodruhového filtra, resp. morfosyntak-
tických vzorov, ktorý výsledky metódy založenej na frekvenčnej distribúcii výrazne zlepšu-
je. Takýto filter pre jednotlivé komponenty viacslovného výrazu zvažuje informáciu
o slovnom druhu (v určitých prípadoch aj o gramatických kategóriách) a prepúšťa len také
výrazy, ktoré vyhovujú preddefinovaným morfosyntaktickým vzorom, vytvoreným podľa
najviac frekventovaných typov viacslovných výrazov (Justenson – Katz, 1995). Je vhodné
poznamenať, že pri riešení tejto úlohy je potrebné slová v textovom korpuse označiť slov-
nými druhmi a gramatickými kategóriami buď manuálne, alebo automaticky pomocou
morfologického analyzátora alebo značkovača (angl. part-of-speech tagger). V tab. [1] sú
zhrnuté vybrané morfosyntaktické vzory, ktoré sme v rámci výskumu navrhli pre slovenský
jazyk (Staš a kol., 2013).
Kolokačný kontext. Prípad použitia slovnodruhového filtra je vhodný najmä pre skupi-
nu slov, ktoré na seba bezprostredne nadväzujú, t. j. v prípade extrakcie pevných, resp.
ustálených slovných spojení. Na zlepšenie procesu automatickej extrakcie sa často využíva
aj tzv. kolokačný kontext, pri ktorom sa zvažujú aj vzdialenejšie väzby medzi slovami. Ide
o skupinu voľných slovných spojení, ktorých výskyt je počítaný v určitej vopred definova-
nej vzdialenosti. V prípade extrakcie bigramov a kolokačného kontextu vzdialenosti 6 sa
vždy spočíta výskyt všetkých možných dvojíc slov v rozmedzí šiestich slov. V ďalšom kroku
sa spracovanie posunie o jedno slovo a postup z predchádzajúceho kroku sa zopakuje.
Postup sa opakuje v iteráciách dovtedy, kým spracovanie nedosiahne koniec vety. Do
štatistík sa zvyčajne nezapočítavajú bigramy obsahujúce interpunkčné znamienka alebo
stop slová. Rozhodujúci význam majú v tejto úlohe aj hranice viet.
[1] Slovnodruhový filter navrhnutý pre slovenský jazyk

typ charakteristika vzor príklad
2g adjektívum + substantívum AS akademický rok
2g substantívum + substantívum (G) SSg deľba práce
2g substantívum + substantívum (N) SSn ovocie zelenina
2g číslovka + substantívum NS prvá pomoc
2g skratka + substantívum WS USB kľúč
3g substantívum + predložka + substantívum SES beh cez prekážky
3g adjektívum + substantívum + substantívum AAS malý pohraničný styk
3g substantívum + adjektívum + substantívum (G) SASg deň pracovného pokoja
3g príslovka + adjektívum + substantívum DAS výškovo nastaviteľný volant
3g adjektívum + substantívum + substantívum (G) ASSg národný úrad práce
3g číslovka + adjektívum + substantívum NAS prvá svetová vojna
3g substantívum + číslovka + substantívum (G) SNSg univerzita tretieho veku
4g substantívum + substantívum (G) + spojka + substantívum (G) SSgOSg kniha sťažností a prianí
4g substantívum + predložka + substantívum + substantívum (G) SESSg dohoda o vykonaní práce
4g substantívum + predložka + adjektívum + substantívum SEAS obchod s bielym mäsom
3.1 Lexikálne asociačné miery

Lexikálne asociačné miery patria medzi matematické funkcie, ktoré slúžia na meranie
asociácie medzi slovami tvoriacimi viacslovný výraz. Tieto miery zvažujú nielen početnosť
výskytu viacslovného výrazu (spoluvýskytu slov) ako celku, ale aj početnosť výskytu jed-
notlivých komponentov (slov), z ktorých viacslovný výraz pozostáva. Matematicky defino-
vané asociačné miery je možné použiť nielen na extrakciu sémanticky významných výra-
zov z textového korpusu, ale aj na extrakciu kolokácií a slovných spojení s veľkou lexikál-
nou asociáciou, t. j. viacslovných výrazov. Vzhľadom na komplexnosť a zložitosť výpočtu
viacerých asociačných mier pri automatickej extrakcii viacslovných výrazov sa často počíta
len s dvojslovnými, nanajvýš s trojslovnými spojeniami.
Poznamenajme, že v súčasnosti existuje veľké množstvo lexikálnych asociačných mier,
ktorých súhrn môžeme nájsť napr. v práci P. Pecinu (2009). Medzi najpoužívanejšie miery
patria t-test a metódy založené na výpočte vzájomnej informácie, logaritmickej vierohod-
nosti, koeficiente Dice a logDice. Každá z týchto asociačných mier je vhodná na identifiká-
ciu a extrakciu iného druhu viacslovných výrazov a pomenovaní. V krátkosti možno spo-
menúť, že zatiaľ čo metódy založené na vzájomnej informácii extrahujú z korpusu skôr
výrazy náhodné a z pohľadu jazykovedy skôr výnimočné, avšak so silnou vnútornou väz-
bou, t-test naopak ustálené a pravidelné, avšak nie príliš významné spojenia. K týmto
mieram sa však vrátime neskôr. V tejto chvíli je vhodné poznamenať, že univerzálnosť
v prípade automatickej extrakcie neexistuje a nie je možné ani očakávať, že použitím jed-
nej vybranej asociačnej miery možno dokážeme automaticky extrahovať z textového kor-
pusu akékoľvek lexikálne významné viacslovné výrazy. Z toho dôvodu by sme sa pri extrak-
cii mali zamerať skôr na taký druh lexikálnych asociačných mier, ktoré sú použiteľné len na
extrakciu tých viacslovných výrazov, ktoré v rámci riešenia úlohy požadujeme. Pri výbere
vhodnej metódy, resp. miery je nutné prihliadať aj na okolitý kontext a ďalšie parametre,
ktoré s automatickou extrakciou a danou mierou priamo súvisia.
3.2 Metódy založené na vzájomnej informácii

3.2.1 Bodová vzájomná informácia
Vo všeobecnosti vzájomná informácia (angl. mutual information) definuje mieru aso-
ciácie medzi slovami. Matematicky je vyjadrená ako podiel pravdepodobnosti spoluvýsky-
tu slov p(w1,w2) a súčinu pravdepodobnosti jednotlivých slov p(w1) a p(w2), z ktorých viac-
slovný výraz pozostáva. Čím vyššia je hodnota spoločného výskytu slov, tým pevnejšia je
väzba je medzi nimi. Vzájomná informácia potom definuje mieru neistoty, s akou sa vysky-
tuje slovo w1 v kontexte slova w2.
Vzájomná informácia vychádza z teórie informácie a pre prípad dvojice slov (w1,w2) je
definovaná nasledovne:
kde p(w1) je pravdepodobnosť slova w1, p(w2) je pravdepodobnosť slova w2 a p(w1,w2) je

pravdepodobnosť spoluvýskytu slov w1 a w2, resp. slova w1 v kontexte slova w2. Vzhľadom
na to, že vo výpočte vzájomnej informácie sa uvažuje o pravdepodobnostiach, je nutné
frekvenčný výskyt slov, z ktorých viacslovný výraz pozostáva, predeliť celkovým počtom
všetkých slov N v textovom korpuse nasledovne:
Po dosadení jednotlivých pravdepodobností do predchádzajúceho vzťahu, môžeme písať:
Neželanou vlastnosťou vzájomnej informácie je, že výsledná hodnota vo veľkej miere

závisí od frekvencie výskytu jednotlivých slov. Najvyššie hodnoty dosahujú také slovné
spojenia, pri ktorých samotný výskyt slov je relatívne nízky. Z toho dôvodu sa zvyčajne pri
výpočte vzájomnej informácie definuje spodná hranica frekvencie výskytu slov. Hodnoty
vzájomnej informácie sú prevažne kladné a za relevantné sa považujú také slovné spoje-
nia, ktorých hodnota je blízka k 7 a viac. Táto hodnota sa však dá očakávať len pri korpu-
soch s veľkosťou niekoľko miliónov tokenov.
Vzhľadom na to, že pôvodne definovaná miera vzájomnej informácie sa v súčasnosti
využíva skôr v zmysle teórie informácie, na účely počítačového spracovania prirodzeného
jazyka sa zaviedol nový termín tzv. bodovej vzájomnej informácie (angl. pointwise mutual
information, skr. PMI) (Manning – Schütze, 1999).
3.2.2 Koeficient Dice
Na rozdiel od bodovej vzájomnej informácie je koeficient Dice a od neho odvodený ko-
eficient logDice závislý výhradne len od frekvencie výskytu slov w1 a w2 a bigramu (w1,w2),
pričom o veľkosti korpusu sa v tomto prípade neuvažuje. Vzťahy na výpočet koeficientov
Dice a logDice vyzerajú nasledovne:
Koeficient Dice všeobecne vyjadruje pomer medzi frekvenciou výskytu bigramu

f(w1,w2) a priemernou hodnotou frekvencie výskytu slov f(w1) a f(w2). Vzhľadom na to, že
frekvencia bigramu f(w1,w2) je vždy menšia alebo rovná frekvencii výskytu slov f(w1)
a f(w2), koeficient Dice môže nadobúdať hodnoty len v intervale od 0 po 1 a svoje maxi-
mum dosahuje len v prípade, ak f(w1,w2) = f(w1) = f(w2). Keďže hodnoty koeficientu Dice
sú zvyčajne veľmi malé, z praktických dôvodov sa používa jeho ekvivalent v logaritmickej
mierke, tzv. koeficient logDice, ktorý predstavuje normalizovanú hodnotu koeficientu Dice
a svoje hodnoty môže nadobúdať v rozsahu od mínus nekonečna po 14.
Z pohľadu automatickej extrakcie koeficienty Dice a logDice dosahujú svoje maximá pri
slovných spojeniach, ktoré samy osebe nemusia byť v jazyku veľmi frekventované. Zvyčaj-
ne je však hodnota logDice nižšia ako 10. Pri hodnotách logDice nižších ako nula takto
extrahované viacslovné výrazy strácajú akúkoľvek štatistickú významnosť.
3.3 Metódy založené na testovaní hypotéz

Testovanie hypotéz je založené na skutočnosti, že dvojica slov sa môže v texte vyskyto-
vať častejšie, ako by to predpovedala náhoda. Nulová hypotéza H0 tvrdí, že výskyt dvojice
slov v textovom korpuse je čisto náhodný a slová sú od seba nezávislé. Alternatívna hypo-
téza H1 naopak predpokladá, že výskyt akejkoľvek dvojice slov je zapríčinený ich vzájom-
ným vzťahom a spoločným výskytom. Nulová a alternatívna hypotéza sa pri testovaní
musia navzájom vylučovať. Na základe štatistického testovania je potom možné rozhod-
núť o tom, či daná hypotéza je pravdivá alebo nepravdivá.
Nulová hypotéza H0 formálne opisuje prípad, keď skúmaná dvojica slov netvorí viac-
slovný výraz, čo znamená, že spoluvýskyt dvojice slov je čisto náhodný a výskyt slova w1 je
nezávislý od výskytu slova w2 a opačne. Potom odhad pravdepodobnosti spoluvýskytu slov
w1 a w2 je súčinom odhadu pravdepodobnosti výskytu slova p(w1) a pravdepodobnosti
výskytu slova p(w2):
Alternatívna hypotéza H1 potom predstavuje negáciu nulovej hypotézy H0.

Pri automatickej extrakcii viacslovných výrazov pomocou štatistického testovania hy-
potéz sa najviac osvedčili metódy t-test a χ2-test.
3.3.1 t-test
Jednou z najčastejšie používaných lexikálnych asociačných mier založených na testo-
vaní hypotéz je t-test, ktorý vyjadruje rozdiel medzi predpokladanou a pozorovanou (oča-
kávanou) hodnotou. Označuje sa tiež ako miera kontrastu a je vhodná na extrakciu vyso-
kofrekventovaných výrazov. Ako už bolo spomenuté, t-test vychádza zo štatistických me-
tód testovania hypotéz. Pri viacslovných výrazoch však testujeme, či frekvenčný výskyt
jednotlivých slov, z ktorých daný výraz pozostáva, ako aj výskyt samotného výrazu, majú
v korpuse textových dát náhodné rozloženie. Čím je hodnota t-testu vyššia, tým je menej
pravdepodobné, že daný spoluvýskyt slov je čisto náhodný. Rovnako aj vysoká hodnota
t-testu hovorí o tom, aká silná je väzba medzi slovami, a indikuje také kombinácie slov,
ktoré sú v jazyku ustálené.
Ak do vzťahu na výpočet t-testu dosadíme frekvenciu výskytu slov v textovom korpuse,
po jeho zjednodušení dostávame vzťah:
Ak sa zameriame na rozdiel dvoch hodnôt v čitateli zlomku, t-test vyjadruje rozdiel

medzi skutočnou frekvenciou výskytu bigramu f(w1,w2) a jeho očakávaným výskytom.
Očakávaný spoluvýskyt slov je definovaný súčinom frekvencie výskytu slova w1 (resp. w2)
a pravdepodobnosti slova w2 (resp. w1) v textovom korpuse, t. j.
Inými slovami, viacslovný výraz sa vyskytne v textovom korpuse práve toľkokrát, koľ-
kokrát sa vyskytne slovo w1 a s pravdepodobnosťou, s akou sa vyskytne slovo w2.
Oproti bodovej vzájomnej informácii t-test extrahuje z textového korpusu vysokofrek-
ventované viacslovné výrazy so silnými gramatickými väzbami. Z jazykovedného hľadiska
však patria tieto slovné spojenia medzi menej zaujímavé.
3.3.2 χ2-test
Alternatívnou mierou k t-testu je χ2-test, ktorý sa používa na určenie kvantitatívneho
rozdielu medzi tzv. pozorovanou (angl. observed) a očakávanou (angl. expected) hodnotou
frekvenčného výskytu slov v textových korpusoch. V počítačovom spracovaní prirodzené-
ho jazyka sa táto miera často používa na analýzu kľúčových slov ako asociačná miera a tiež
na identifikáciu a extrakciu viacslovných výrazov a pomenovaní z textového korpusu.
Princíp tejto metódy vychádza z rozdelenia textového korpusu na dve časti, resp. nie-
koľko častí a porovnania frekvenčného výskytu viacslovných výrazov v týchto dátových
množinách. V rámci porovnávania sa zisťuje rozdiel medzi hodnotou, ktorá bola pozoro-
vaná v jednej časti korpusu, a hodnotou, ktorá sa na základe štatistickej pravdepodobnosti
očakáva v druhej časti korpusu. Vysoký rozdiel v hodnotách naznačuje, že skúmaný jav nie
je náhodný a definuje odlišnosť dát.
Vzhľadom na to, že rozdiel medzi pozorovanou a očakávanou hodnotou je obyčajne
veľmi nízky, často je výhodnejšie pracovať s logaritmickou mierkou. Z tohto dôvodu sa pri
extrakcii viacslovných výrazov do popredia dostávajú skôr také lexikálne asociačné miery,
ako je logaritmická vierohodnosť (angl. log-likelihood) alebo Fisherov exaktný test nezávis-
losti (angl. Fisher’s exact test, skr. F-test).
Je vhodné poznamenať, že samotný χ2-test neslúži na určenie miery relevancie medzi
dátami, výsledkom merania je skôr miera istoty, či k dispozícii máme dostatok dát na ur-
čenie významnosti tohto rozdielu. Ako štatisticky významné sa považujú čo možno najvy-
ššie hodnoty χ2-testu, avšak z lingvistického hľadiska tento výsledok merania nemusí mať
vždy rozhodujúci význam.
Rozdiely v testovaní hypotéz pomocou t-testu a χ2-testu nie sú príliš veľké. χ2-test je
vhodný najmä vtedy, ak slová, z ktorých viacslovný výraz pozostáva, majú vysoký frek-
venčný výskyt a v ktorých t-test nie je až taký úspešný. Naopak, χ2-test nie je vhodný pre
veľmi malé hodnoty výskytu slov. Obyčajne sa počíta s výskytom slova väčším než 20.
Slová s nižším výskytom sú z pozorovania vylúčené (Manning – Schütze, 1999).
3.3.3 Pomer pravdepodobnosti hypotéz
Okrem testovania hypotéz pomocou t-testu a χ2-testu existuje metóda tzv. pomeru
pravdepodobnosti hypotéz, ktorá má oproti spomenutým metódam dve základné výhody.
Pomer pravdepodobnosti hypotéz je možné použiť aj pre málopočetné slová a lepšie sa
interpretuje jej výsledok (Pecina, 2008). V tomto prípade sa uvažuje vždy o dvoch alterna-
tívnych hypotézach. Hypotéza H1 definuje nezávislosť výskytu slov w1 a w2, podobne, ako
nulová hypotéza v predchádzajúcich testoch, a hypotéza H2 udáva závislosť výskytu tejto
dvojice slov. Pre pomer pravdepodobností hypotéz potom môžeme písať:
Pomer pravdepodobností hypotéz sa potom riadi binomickým rozdelením pravdepo-

dobnosti. Čím vyššia je hodnota koeficientu λ, tým väčšia je pravdepodobnosť závislosti
dvoch hypotéz a tým je vyššia šanca, že z pohľadu lingvistiky ide o regulárny viacslovný
výraz.
3.4 Metódy založené na kontingenčnej tabuľke

Pri výpočte χ2-testu a pomeru pravdepodobnosti hypotéz sa často používa aj tzv. kon-
tingenčná tabuľka (angl. contingency table). Kontingenčná tabuľka je pre skupinu N slov
vždy N-rozmerná. Každý rozmer tabuľky predstavuje jeden jav a obsahuje zvyčajne dva stĺp-
ce a 2 riadky, jeden pre prípad, keď jav nastane, a druhý, naopak, pre prípad, keď nena-
stane. Potom tabuľka obsahuje pre dvojicu slov vždy štyri bunky (pozri [2]). Súčet všetkých
hodnôt v kontingenčnej tabuľke je vždy rovný celkovému počtu všetkých bigramov n.
[2] Kontingenčná tabuľka pre výpočet miery asociácie medzi slovami w1 a w2

áno n11 = ||w1,w2|| n12 = ||¬w1,w2|| n11+n12
nie n21 = ||w1,¬w2|| n22 = ||¬w1,¬w2|| n21+n22
n11+n21 n12+n22 n
V prípade Pearsonovho χ2-testu dobrej zhody definovaného kontingenčnou tabuľkou

môžeme písať:
Podobne, pre Fisherov exaktný test nezávislosti, známy tiež ako Fisherov faktoriálový
test, platí vzťah:
Z ďalších dobre známych asociačných mier možno spomenúť pomer šancí (angl. odds
ratio, skr. OR), ktorý vyjadruje podiel pravdepodobnosti, že jav nastane k pravdepodob-
nosti, že jav nenastane, ak platí, že:
alebo koeficient ϕ, ktorý vychádza z Pearsonovho χ2-testu dobrej zhody a ktorý je opísaný
vzťahom:
3.5 Voľne dostupné programové nástroje na automatickú identifikáciu a extrak-

ciu viacslovných výrazov a pomenovaní
V tejto časti uvádzame v súčasnosti najviac používané voľne dostupné programové ná-
stroje na automatickú identifikáciu a extrakciu viacslovných výrazov a pomenovaní
z korpusu textových dokumentov.
a) LocalMaxs <http://hlt.di.fct.unl.pt/luis/multiwords/>
Algoritmus LocalMaxs extrahuje viacslovné výrazy generovaním všetkých možných
n-gramov zo vstupnej sekvencie slov, ktoré následne filtruje vzhľadom na lokálne maximá
distribúcie danej mierou asociácie medzi slovami. Navrhnutý algoritmus je jazykovo nezá-
vislý a pracuje len s frekvenčnou distribúciou slov na vstupe. Na druhej strane však algo-
ritmus nie je možné rozšíriť o slovnodruhovú filtráciu ani upraviť pre potreby odstránenia
gramaticky nesprávnych väzieb. Obsahuje jednak precíznu extrakciu, ale aj zjednodušenú
verziu s rýchlejšou odozvou. Na prácu s veľmi veľkými korpusmi textových dát bol vytvo-
rený samostatný nástroj založený na pôvodnom algoritme LocalMaxs. Samotný algoritmus
je však výpočtovo veľmi náročný, keďže okrem generovania spoluvýskytov priľahlých
n-gramov vyhľadáva aj vzdialenejšie väzby medzi slovami vo vopred definovanom kolo-
kačnom kontexte (da Silva – Lopes, 1999).
b) Text::NSP <http://search.cpan.org/dist/Text-NSP/>
N-gram Statistical Package (NSP) je štandardný nástroj na štatistickú analýzu n-gramov
vo vstupnom texte a pôvodne bol vytvorený v programovacom jazyku PERL. Obsahuje
nástroje na výpočet frekvenčnej distribúcie n-gramov a výpočet vybraných lexikálnych
asociačných mier, kde okrem generovania spoluvýskytov priľahlých n-gramov sa do úvahy
berú aj n-gramy v tzv. kolokačnom kontexte. Viacero asociačných mier je možné aplikovať
len na n-gramy druhého rádu (bigramy), niektoré však (ako napr. logaritmická vierohod-
nosť) sú použiteľné aj na trigramy a n-gramy vyššieho rádu, ako sú štvorgramy, päťgramy
a ďalšie, avšak s exponenciálne vzrastajúcimi časovými a výpočtovými nárokmi a nárokmi
na pamäť počítača. NSP obsahuje robustné a teoreticky prepracované lexikálne asociačné
miery (bodová vzájomná informácia, Fisherov exaktný test a i.). Vstupom do algoritmu
NSP je textový korpus a parameter určujúci rád n-gramu. Výstupom je, naopak, usporia-
daný zoznam všetkých extrahovaných n-gramov spolu s ich početnosťou v korpuse texto-
vých dát, určený na výpočet vybraných asociačných mier. Rovnako ako v predošlom prí-
pade, algoritmus NSP nepodporuje dodatočné lingvistické informácie, ktoré môžu byť
určené morfologickou analýzou (Banerjee, 2003).
c) UCS <http://www.collocations.de/software.html>
Súbor programových nástrojov UCS ponúka množstvo prepracovaných algoritmov
a metód na výpočet asociačných mier, tiež súbor matematických postupov na výpočet
frekvenčnej distribúcie slov, nástroje na testovanie a metódy na ich hodnotenie. Nástroje
obsiahnuté v UCS boli vytvorené v programovacom jazyku PERL a využívajú štatistický
balík R. Na rozdiel od predchádzajúcich nástrojov vstupom do UCS je vopred vygenerova-
ný zoznam bigramov, na základe čoho nástroj vypočíta vybrané asociačné miery a zostaví
súbor vhodných kandidátov v podobe zoradeného zoznamu. Avšak ani tento nástroj v sú-
časnosti nezohľadňuje možnosť využitia dodatočnej lingvistickej informácie (Evert, 2005).
d) Varro <http://sourceforge.net/projects/varro/>
Tento nástroj nebol pôvodne vyvinutý na vyhľadávanie viacslovných výrazov v texte,
ale na hľadanie závislostí v syntakticky anotovaných korpusoch textových dát. Zdrojový
kód nástroja je napísaný v programovacom jazyku Python, využíva optimalizovanú verziu
algoritmu Apriori s viacerými modifikáciami, ktoré umožňujú pracovať s efektívnou
a kompaktnou stromovou štruktúrou. Na rozdiel od predchádzajúcich prístupov vstupom
do algoritmu nie je štandardný textový korpus, ale syntakticky anotovaný textový korpus.
Je preto vhodný skôr na vyhľadávanie voľnejších slovných spojení než na vyhľadávanie
konkrétnych ustálených viacslovných výrazov a pomenovaní (Martens, 2010).
e) jMWE <http://projects.csail.mit.edu/jmwe>
Na rozdiel od predchádzajúcich prístupov určených na extrakciu viacslovných výrazov
nástroj jMWE využíva slovník na ich identifikáciu v práve spracúvanom texte. Je
k dispozícii na stiahnutie vo forme knižnice v programovacom jazyku Java. Očakávaným
vstupom do algoritmu je textový korpus, ktorý môže obsahovať aj informáciu o slovných
lemách a morfologických značkách. Okrem toho vyžaduje zoznam obsahujúci viacslovné
výrazy pre skúmaný jazyk. Na základe týchto vstupných informácií algoritmus vyhľadáva
viacslovné výrazy v texte a ich výskyt následne uchováva vo svojom vlastnom internom
slovníku. Je vhodné poznamenať, že systém nedokáže vyhľadávať iné slovné spojenia než
tie, ktoré sú uložené priamo v zozname na vstupe algoritmu. Keďže nástroj pri identifikácii
využíva zoznam viacslovných výrazov, je možné ho prispôsobiť potrebám akéhokoľvek
jazyka. Výkonnosť systému vyhľadávania obsiahnutého v nástroji jMWE je porovnateľná
s výkonnosťou viacúrovňových regulárnych výrazov. Okrem identifikácie priľahlých slov
tvoriacich slovné spojenie dokáže pracovať aj so vzdialenejšími závislosťami medzi slovami
vo vopred definovanom kolokačnom kontexte. Umožňuje tiež aplikovať rad po sebe na-
sledujúcich a vhodne zvolených filtrov a pracovať s nejednoznačnosťou. Na druhej strane
neumožňuje aplikovať pravidlá založené na syntaxi jazyka ani použiť taký druh lexikálnych
asociačných mier, ktoré by vylúčili slovné spojenia, ktoré sa v jazyku vyskytujú len s veľmi
malou pravdepodobnosťou (Finlayson – Kulkarni, 2011).
f) mwetoolkit <http://mwetoolkit.sourceforge.net/>
Súbor programových nástrojov mwetoolkit využíva štandardnú metodiku extrakcie
vhodných kandidátov s následnou filtráciou kombinujúcou metriky na výpočet asociácie
medzi slovami a techniky strojového učenia na redukciu menej frekventovaných javov.
Systém extrahuje viacslovné výrazy a pomenovania na úrovni n-gramov alebo pomocou
morfosyntaktických vzorov (pomocou lem, slovných druhov, morfologických značiek
a pod.). V momente extrakcie je možné definovať kritériá na filtráciu menej častých výra-
zov na úrovni ich frekvenčného výskytu alebo pomocou lexikálnych asociačných mier.
Systém okrem identifikácie a indexovania viacslovných výrazov v textovom korpuse
umožňuje integrovať algoritmus extrakcie do vybraných webových vyhľadávačov (v prípa-
de použitia webu ako textového korpusu). Disponuje tiež nástrojmi na validáciu a hodno-
tenie anotačnej konvencie. Súbor programových nástrojov mwetoolkit je napísaný
v programovacom jazyku PERL, pracuje so vstupným textovým korpusom vo formáte XML

a možno ho jednoducho integrovať do iných nástrojov podporujúcich strojové učenie
s cieľom vytvoriť modifikovanú verziu systému pre potreby automatickej extrakcie viac-
slovných výrazov pod dohľadom (angl. supervised extraction). Okrem známych viacslov-
ných výrazov umožňuje identifikovať aj iné typy výrazov pomocou segmentovo-úrovňových
metód (angl. shallow parsing), ktoré je možné použiť nezávisle od domény alebo jazyka.
Hlavným cieľom súboru nástrojov mwetoolkit je poskytnúť lexikológom, lexikografom
a terminológom reprezentatívnu (kandidátsku) vzorku viacslovných výrazov pre potreby
analýzy jazyka a zostavenia špecifických doménovo-orientovaných slovníkov. Pilotná ver-
zia systému bola spustená v roku 2012 (Ramish, 2012).
g) Ďalšie nástroje
Existuje aj rad iných voľne dostupných webových služieb a nástrojov na automatickú
extrakciu viacslovných výrazov a pomenovaní. Tieto nástroje sú vo všeobecnosti jazykovo
závislé a použiteľné prevažne len pre veľmi známe jazyky ako sú angličtina, španielčina,
francúzština, nemčina alebo taliančina. Medzi najznámejšie nástroje patria:
x TermoStat (http://termostat.ling.umontreal.ca/);
x AntConc (http://www.laurenceanthony.net/software/antconc/);
x TerMine (http://www.nactem.ac.uk/software/termine/).
Naopak, z komerčných produktov možno spomenúť napríklad:
x Xerox TS (http://www.allacronyms.com/XTS/Xerox_Terminology_Suite);
x Fips Parser (http://latlapps.unige.ch/Parser);
x Similis (http://www.similis.fr/)1.
4 Aplikácia viacslovných výrazov a pomenovaní v systémoch na počítačové

spracovanie prirodzeného jazyka
Viacslovné výrazy je možné využiť v mnohých aplikáciách na počítačové spracovanie

prirodzeného jazyka, v systémoch na získavanie informácií, ale aj v iných oblastiach, ktoré
v krátkosti zhŕňame v tejto časti.
Tvorba slovníkov. Pri tvorbe výkladových alebo prekladových slovníkov viacslovné vý-
razy vytvárajú nový sémantický význam. Okrem toho ich automatickou extrakciou môže-
me výrazne prispieť k tvorbe špecifických slovníkov (odborných výrazov, termínov a pod.),
ale aj samostatných slovníkov viacslovných pomenovaní.
Automatická kontrola pravopisu. Pri automatickej kontrole pravopisu môžu byť po-
rovnávané nielen samostatné slová, ale aj dvojslovné či viacslovné spojenia. Zavedením
viacslovných výrazov môžeme zamedziť použitiu nevhodných slovných spojení či ne-
vhodných gramatických tvarov v kontexte určitej skupiny slov.
1
Tento program navyše umožňuje extrahovať viacslovné výrazy a pomenovania z dvojjazyčných
(paralelných) textových korpusov.
Strojový preklad. Použitím prekladového slovníka obsahujúceho skupinu viacslovných

výrazov možno výrazne prispieť k zlepšeniu automatického prekladu špecifických slovných
spojení do iného jazyka. Je namieste podotknúť, že pri použití viacslovných výrazov
pri automatickom preklade nemusíme pracovať s prekladom slov v mierke 1 : 1, ale aj
v mierke N : N, resp. M : N.
Rozpoznávanie reči, textu a jazyka. V každom prípade, ide o predikciu slov v závislosti
od predchádzajúcich n slov, ktoré definuje štatistický model jazyka. V práci J. Kolorenča
a kol. (2006) autori ukázali, že zavedením viacslovných výrazov do jazykového modelu
možno výrazne prispieť k správnemu rozpoznávaniu krátkych jednoslabičných slov
v spojení s dlhými viacslabičnými slovami. Týka sa to rovnako aj vlastných mien, odbor-
ných termínov, skratiek či cudzojazyčných výrazov.
Syntéza reči a textu. Pri návrhu jednoduchých systémov využívajúcich konkatenatívnu
syntézu reči a textu môžeme pracovať aj s textovými jednotkami presahujúcimi hranice
jedného slova. Aplikáciou viacslovných výrazov v konkatenatívnej syntéze sa tak môžeme
vyhnúť použitiu nevhodných slov a slovných spojení na nevhodných miestach.
Syntaktická analýza. Len malá časť slovných spojení je zastúpená v existujúcich nástro-
joch na analýzu textu a značkovanie či automatické spájanie tokenov do ucelených celkov
na základe ich frekvencie v diskurze (angl. chunking). Rozšírením databázy o viacslovné
výrazy môžeme zlepšiť pokrytie nástrojov na automatickú analýzu textu.
Sémantická dezambiguácia. Pri určovaní významu slova v kontexte znalosť jeho kolo-
kácií, resp. kolokácií okolitých slov, výrazne zlepšuje výsledky procesu sémantickej dezam-
biguácie. Viacslovný výraz pozostáva z komponentov, ktoré samy osebe môžu niesť nie-
koľko významov. Práve spoluvýskyt týchto komponentov určuje ich konkrétny význam.
Klasifikácia textových dokumentov. Moderné prístupy na klasifikáciu a zhlukovanie
textových dokumentov do sémanticky významných celkov využívajú pri identifikácii témy
v texte skôr slovné spojenia v podobe kľúčových fráz ako len samostatné kľúčové slová.
Vzhľadom na to, že slovné spojenia samy osebe vytvárajú špecifický význam, je oveľa
pravdepodobnejšie, že použitím viacslovných výrazov a pomenovaní pri identifikácii témy
sa dopracujeme k výrazne lepším výsledkom.
Vyhľadávanie kľúčových slov a kľúčových výrazov v dokumentoch. Podobne ako
v predchádzajúcom prípade, ak kľúčové slová nahradíme kľúčovými frázami, môžeme
očakávať, že viacslovné výrazy budú lepšie reprezentovať vybraný textový dokument ale-
bo skupinu dokumentov.
Indexácia dokumentov. Pravdepodobne najprínosnejšie budú viacslovné výrazy pri in-
dexácii textových dokumentov. Ak vieme z daného dokumentu automaticky extrahovať
viacslovné výrazy, môžeme ich použiť ako textový dopyt spolu s kľúčovými slovami pri
indexácii dokumentov.
5 Počítačové spracovanie textov
Informácie sú človeku v bežnom živote sprostredkovávané piatimi zmyslami (zrak,

sluch, čuch, chuť, hmat). Pri prenose informácií od počítača k človeku sme sa pomocou
informačno-komunikačných technológií doteraz naučili rutinným spôsobom ovplyvňovať
iba zrak a sluch. Vo svojej podstate ide o dva rôzne princípy spracovania informácií – spra-
covanie vizuálnej informácie a spracovanie zvukovej (akusticko-auditívnej) informácie.
Každý z uvedených typov informácie má inú fyzikálnu podstatu, čo determinuje spôsoby
ich spracovania, počnúc zachytením, cez samotné spôsoby spracovania (algoritmy), až po
ich reprezentáciu. Ich ďalším špecifikom je, že drvivá väčšina vizuálnych informácií (static-
ké – text, grafika, obraz; dynamické – video) sú zrozumiteľné pre všetkých ľudí, pri infor-
máciách sprostredkovaných pomocou zvukov sa tak deje iba dovtedy, kým nezačneme
uvažovať o reči. Reč vo svojej podstate predstavuje priradenie zvukov objektom reálneho
sveta, abstraktným objektom, ich vlastnostiam a procesom (činnostiam), ktoré sa s týmito
konkrétnymi, resp. abstraktnými objektmi môžu diať.
Historicky, s postupom času ľudstvo vyvinulo prostriedok, ktorý tieto dva v podstate
úplne rozdielne spôsoby prijímania a spracovania informácií prepojil – ide o písmo2. Písmo
je vo všeobecnosti reprezentované prostredníctvom textov. Špecifikom textov je, že môžu
vznikať na základe vizuálnych podnetov (opis vnímaných statických alebo dynamických
obrazov) alebo zvukových podnetov (zápis reči, opis zvukov)3. Texty však človek zásadne
prijíma vo vizuálnej podobe a následne transformuje na abstraktné modely reality alebo
zvuky (čítanie textu).
Postavenie textu vo vyššie opísanom procese je také špecifické, že v oblasti (strojové-
ho) spracovania textu sa vyvinuli osobité prístupy – boli vyvinuté zariadenia na jeho pria-
me zadávanie (klávesnica), algoritmy na automatický prepis reči do textu a algoritmy na
syntézu reči z textu. V prípade človeka, pokiaľ hovoríme o transformácii textu na reč, resp.
hlas, však vždy ide o príjem vizuálnej informácie (písmo na grafickom médiu – papier,
obrazovka a pod.). Zvukové vyjadrenie obsahu textu v tomto prípade nasleduje až po
spracovaní vizuálnej informácie.
Písmo predstavuje pravdepodobne jeden z najväčších objavov ľudstva. Geniálnosť toh-
to objavu sa prejavila v jednoduchosti jeho strojového spracovania – od kníhtlače až po
súčasné spracovanie pomocou počítačov. Reprezentácia textov je taká jednoduchá, že
texty, hoci len v podobe programov, boli historicky prvým „médiom“, ktoré bolo podporo-
vané pri počítačovom spracovaní. Následne sa rozvinuli metódy zložitejšieho spracovania
textov – najprv len vo forme vyhľadávania, neskôr prostredníctvom metód dolovania zna-
lostí z textov.
V súčasnosti sú textové dáta, resp. kolekcie textových dokumentov využívané prakticky
vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti, lingvistiku nevynímajúc. Úžitok z aplikácie strojo-
2
Podobný charakter má zápis hudby pomocou nôt. V kontexte tejto práce je to však irelevantné.
3
V tejto úvahe zámerne vynechávame možnosť vzniku textu ako výsledku abstraktného myslenia
človeka.
vého spracovania v oblasti lingvistiky majú obe „zúčastnené“ strany. Konkrétne, počítačo-
vé metódy a prístupy spracovania textov umožňujú lingvistom realizovať také postupy,
ktoré boli v minulosti nemysliteľné. Naopak, výsledky práce lingvistov poskytujú informa-
tikom solídny základ (dáta a vývoj nových algoritmov), na ktorom môžu zlepšovať doposiaľ
navrhnuté a používané prístupy, prípadne vyvíjať úplne nové prístupy.
5.1 Reprezentácia textov

V histórii ľudstva bolo vyvinutých niekoľko druhov písem – asi najznámejšie sú obráz-
kové písma (napr. hieroglyfy) a písma založené na abecede (grafická reprezentácia jednot-
livých základných zvukov). Prostredníctvom písma následne tvoríme texty. Na tejto úrovni
dochádza k rozdielnemu vnímaniu textov z pohľadu lingvistiky a informatiky. Lingvistický
pohľad je zrejme možné interpretovať napr. podľa J. Piačeka a M. Kravčíka (1999) takto:
„Text je ustálený jazykový prejav; výsledok rečovej činnosti, t. j. jazykový útvar, ktorý vzni-
kol konkrétnou realizáciou jazykového systému.“ Informatika vníma text oveľa všeobec-
nejšie ako ľubovoľnú postupnosť znakov vytvorenú z množiny prípustných znakov.
Z pohľadu informatiky teda textom môže byť aj konštrukcia, ktorá z lingvistického hľadiska
nemá žiadny súvis s jazykom, ináč povedané – nie je súčasťou jazykového systému a jeho
realizácie.
Texty sú v počítačoch reprezentované prostredníctvom čísel. Základný princíp spočíva
v priradení čísla (jednoznačného identifikátora) každej konkrétnej grafickej reprezentácii
znaku používanej v danom písme. Teoreticky takto môžeme reprezentovať akékoľvek
písmo vrátane obrázkového písma, resp. iných druhov písma. V oblasti obrázkového pís-
ma však nemáme prakticky žiadne skúsenosti, a preto sa v ďalšom výklade budeme veno-
vať iba textom, ktoré sú reprezentované písmom založenom na abecede – relatívne malej
množine znakov, reprezentujúcej základné zvuky konkrétneho jazyka4.
Použitie abecedy značne zjednodušuje reprezentáciu textov. Abeceda je totiž repre-
zentovaná relatívne malým počtom znakov, čo znamená, že na ich reprezentáciu postaču-
je relatívne malý počet čísel. Z pohľadu informatika stačí, ak sa na reprezentáciu abecedy
použijú celé čísla z relatívne malého rozsahu – číselného intervalu. Keďže súčasné počítače
na reprezentáciu čísel využívajú dvojkovú sústavu, z praktických dôvodov číselný interval
býva z rozsahu <0,2i-1>.
Na reprezentáciu znakov sa zvyčajne používa jeden bajt (8 bitov) v interpretácii celého
čísla bez znamienka v rozsahu 0-255. Dôsledky takéhoto riešenia sú takéto:
1. bajtová reprezentácia môže byť použitá na iba reprezentáciu obmedzeného súboru
znakov, zvyčajne jednej alebo niekoľko málo abecied. Takýto súbor znakov sa zvykne
označovať pojmom/termínom kódová stránka5;
2. existuje veľké množstvo kódových stránok6;
4
Encyklópedia Britannica. Heslo Alphabet. http://www.britannica.com/topic/alphabet-writing
5
Niekdy sa používa pojem/termín sada znakov.
6
https://en.wikipedia.org/wiki/Code_page
3. pri použití bajtových kódových stránok nie je možné vytvárať multijazyčné texty,
pokiaľ podporovaná kódová stránka neobsahuje znaky zo všetkých potrebných abecied
(porov. napr. slovenčina a ruština).
Medzi najznámejšie bajtové kódové stránky v stredoeurópskom priestore patria: EBCDIC,

ASCII, CP850, CP852, CP1250, ISO8859-1, ISO8859-2. V bývalom Československu bol na
konci 80. rokov 20. stor. veľmi populárny tzv. kód Kamenických7.
Proces kódovania znakov sa zdá pomerne jednoduchý, komplikuje ho však celý rad
problémov:
1. veľký počet možností, ktorými možno jednotlivým znakom priradiť čísla
z definovaného intervalu;
2. počet čísel v intervale a počet znakov v abecede zvyčajne nie sú zhodné;
3. potrebujeme evidovať aj znaky, ktoré zvyčajne nie sú súčasťou abecedy – napr. čís-
lice, interpunkčné znamienka, symboly matematických operácií;
4. potrebujeme evidovať aj znaky, ktoré sa v textoch za znaky nepovažujú, pretože
v texte predstavujú tzv. biele miesta – medzera, tabulátor resp. tabelátor8, nový riadok a i.;
5. veľký počet abecied.
Riešením niektorých uvedených problémov bolo zavedenie viacbajtového kódovania,
označovaného ako UNICODE. Podľa niektorých zdrojov9 súčasný UNICODE štandard pod-
poruje viac ako 120 tisíc znakov pre 129 súčasných aj historických abecied, resp. písem.
Existujú dve verzie kódovania UNICODE:
x UNICODE-16 – 2 bajty alebo 16 bitov – možnosť použiť naraz viac ako 65 tisíc znakov;
x UNICODE-32 – 4 bajty alebo 32 bitov – možnosť použiť naraz viac ako 4 mld. znakov.
Keďže používanie kódov UNICODE vyžaduje na uchovávanie textov dvojnásobne (UNI-
CODE-16) alebo až štvornásobne (UNICODE-32) väčší priestor ako ukladanie súborov po-
mocou bajtových kódov, na uchovávanie textov v súboroch bol zavedený kompromis
v podobe kódovania UTF-810. Kódovanie UTF-8 je UNICODE kódovaním s premenlivou
dĺžkou kódu. Pomocou jedného bajtu kóduje všetky znaky tzv. ASCII kódu (prvých 128
znakov kódovej stránky), ďalšie znaky kódu UNICODE kóduje dvoma až šiestimi bajtmi.
5.2 Metódy spracovania textov

S textami môžeme vykonávať celý rad operácií, ktoré sa dajú rozdeliť do týchto kategórií:
x tvorba textu;
x operácie s textom;
x operácie s kolekciou textových dokumentov.
Niektoré operácie sú úplne prirodzené a bežne používané aj ľuďmi, iné sú viac špecific-
ké. Niektoré špecifické operácie boli v minulosti výnimočne realizované aj ľuďmi (zvyčajne
zostavovateľské, knihovnícke alebo výskumné práce), v súčasnosti sa prakticky realizujú
7
https://sk.wikipedia.org/wiki/Kód_Kamenických
8
Kodifikačné príručky slovenčiny pri žiadnom z uvedených slov neuvádzajú pre nás relevantný
význam.
9
https://en.wikipedia.org/wiki/Unicode, resp. http://www.unicode.org/
10
https://en.wikipedia.org/wiki/UTF-8
iba strojovo. Časť operácií je špecifická iba pre strojové spracovanie (napr. zmena kódova-
nia). Poznamenajme, že všetky kategórie operácií sa môžu vykonávať aj strojovo. Iný po-
hľad na spracovanie textov poskytuje spracovávaný jazyk – niektoré operácie sú nezávislé
od jazyka, iné sú z hľadiska jazyka špecifické. Medzi jazykovošpecifické operácie môžeme
zaradiť aj väčšinu druhov špecificky lingvistického spracovania textov.
Ďalej uvádzame zoznam najčastejších operácií realizovaných s textami:

1. editovanie textu vrátane jeho vytvárania – ide o operácie vkladania, mazania
a zmeny jednotlivých znakov, resp. vyšších štruktúrnych objektov, ktoré z týchto
znakov vznikajú – slov, viet, odsekov a pod.;
2. formátovanie textu – zabezpečenie adekvátnej vizuálnej podoby textu;
3. uchovávanie textu – uloženie, resp. tlač;
4. triedenie – usporiadanie častí textu podľa zadaných kritérií;
5. vyhľadávanie v textoch;
6. spájanie textov na základe špecifických kritérií;
7. indexovanie textu – rôzne druhy indexov;
8. pokročilé metódy spracovania textov – štatistické spracovanie, dolovanie znalostí
z textov a pod.;
9. jazykové spracovanie11 vrátane lingvistického spracovania – pozri ďalej;
10. zmena kódovania textu – použitie inej kódovej stránky;
11. prevod celého textu na malé, resp. veľké písmená;
12. odstránenie alebo pridanie diakritiky;
13. komprimácia textov.
V ďalšom texte v krátkosti opíšeme väčšiu časť uvedených operácií. Niektoré si podľa
nášho názoru zaslúžia väčšiu pozornosť – tie budeme charakterizovať podrobnejšie.
Editovanie textov. Editovanie textov je bežná operácia, ktorú v súčasnosti podporujú
aplikácie označované ako textové editory. Tieto aplikácie sú takmer výlučne určené na
interaktívnu prácu s textom. Výnimkou je textový editor sed v operačných systémoch
UNIX/Linux, ktorý je určený na dávkové editovanie textov.
Formátovanie textov. Formátovanie textov je spravidla integrované do rôznych apliká-
cií na editáciu textov, v súčasnosti predovšetkým pre technológiu podpory štýlov a makier.
Prístupy sú podobné, trochu sa z nich vymyká typografický systém TeX a LaTeX.
Uchovávanie textu. Úlohou uchovávania textu je zabezpečiť jeho opätovnú použiteľ-
nosť, resp. archiváciu. Ide o klasickú funkciu uloženia spracovaného textu na elektronické
médium alebo jeho printovú vizualizáciu na fyzickom médiu (papier, fólia, plast a pod.).
Triedenie. Triedenie je prvou zaujímavejšou a vo svojej podstate aj veľmi komplexnou
operáciou. Všeobecne sa triedenie vykonáva na základe zvoleného atribútu alebo meta-
atribútu textu. Následne sú hodnoty atribútu (a prípadne aj text samotný) zoradené
v definovanom poradí. Najčastejším prípadom zoradenia je alfabetické poradie – zorade-
nie na základe definovaného poradia písmen abecedy.
11
V špecifických prípadoch môže ísť napr. aj o spracovanie programovacích jazykov.
Pri strojovom triedení sa triedenie realizuje na základe číselnej reprezentácie znakov

(kódov znakov). S týmto zámerom bola navrhnutá ASCII kódová stránka, kde sú znakom
anglickej abecedy a-z a A-Z priradené dva rôzne súvislé intervaly čísel v lexikografickom
usporiadaní. Táto kódová stránka však nebola pripravená na rozširovanie o znaky ďalších
abecied tak, aby bolo možné zachovať súvislé intervaly aj pre iné jazyky. Preto boli vyvinu-
té iné mechanizmy na dosiahnutie tohto cieľa tak, aby napĺňali požiadavky pre lexikogra-
fické triedenie uvedené v príslušných štandardoch12, ako je napr. STN 01 0181, ČSN ISO /
IEC 14651, ČSN 97 6030). Pripomíname, že pôvodná československá norma STN 01 0181,
ktorá definovala niektoré pravidlá veľmi ťažko aplikovateľné pri strojovom spracovaní,
bola na Slovensku zrušená13 bez toho, aby bola prijatá náhrada. V Českej republike takáto
náhrada prijatá bola (ČSN 97 6030) a môže slúžiť ako nezáväzný návod na triedenie slo-
venských textov (samozrejme, po doplnení znakov neobsiahnutých v českej abecede,
napr. ľ, ä, ô).
Podporu triedenia textov nájdeme v bežne používaných nástrojoch na spracovanie tex-
tov – v textových editoroch (MS Word, OpenOffice Writer a i.), ale aj niektorých špeciali-
zovaných aplikáciách, napr. v tabuľkových procesoroch (MS Excel, OpenOffice Calc a i.).
Obmedzením týchto programov je, že pracujú s interným kódovaním textov v kóde UNI-
CODE a špecifikácia triedenia musí byť vykonaná interaktívne. Navyše, nie vždy je možné
zvoliť spôsob triedenia podľa potrebnej špecifikácie; napr. pri aplikácii MS Excel nie je
možné špecifikovať, podľa akej abecedy potrebujeme texty zoradiť, či zvoliť, že na čísla
budeme nazerať ako na reťazce alebo na hodnoty (rôzne spôsoby zoradenia napr. súboru
hodnôt: 1, 2, 10, 22, 100 – zoradenie podľa hodnôt: 1, 2, 10, 22, 100; zoradenie podľa
reťazca: 1, 10, 100, 2, 22) a pod.
Z pohľadu univerzálnosti podpory triedenia nám ako najvhodnejšie riešenie pripadá
utilita sort14, ktorá je štandardnou súčasťou všetkých verzií a distribúcií operačných sys-
témov UNIX/Linux. Táto utilita, okrem mnohých iných možností, umožňuje:
x definovať oddeľovač (prepínač -t), podľa ktorého vieme jednotlivé záznamy textu
(riadky) rozdeliť na polia ekvivalentné stĺpcom v tabuľkovom procesore;
x flexibilne definovať nielen polia, poradie a vzostupnosť/zostupnosť triedenia (roz-
hodnutia ekvivalentné triedeniu v tabuľkovom procesore podľa viacerých stĺp-
cov), ale napr. pre každé pole (stĺpec) navyše definovať (viac pozri manuálová
stránka utility sort):
o od ktorého znaku a/alebo po ktorý znak konkrétneho poľa uplatňovať
triedenie;
o či pole má byť triedené ako číslo alebo reťazec – pre každé pole zvlášť.
x eliminovať duplikáty;
x triediť súbory akejkoľvek veľkosti;
x náhodne poprehadzovať triedené položky.
12
https://cs.wikipedia.org/wiki/Abecední_řazení, http://jazykovaporadna.sme.sk/q/1138/
13
https://www.sutn.sk/eshop/public/standard_detail.aspx?id=50031
14
http://man7.org/linux/man-pages/man1/sort.1.html
Špecifikom spracovania textov v prostredí operačných systémov UNIX/Linux je mož-

nosť triedenia podľa zvyklostí daného jazyka, teritória a súboru znakov (kódovej stránky),
prostredníctvom nastavenia jazykového prostredia (pozri locale15). Prepnutie jazykového
prostredia sa realizuje zmenou hodnoty premennej LANG (language[_territory][.codeset],
napríklad cs_CZ.utf-8, cs_CZ.iso8859-2, en_GB.utf8, en_US.utf8). Zoznam podporovaných
jazykových prostredí na platforme Linux je možné získať pomocou príkazu localedef --list-
archive. Podobná možnosť zmeny jazykového nastavenia pre operačné systémy spoloč-
nosti Microsoft je deklarovaná od verzie Windows 7, autori však s ňou v danej chvíli nema-
jú žiadne praktické skúsenosti.
Z pohľadu lingvistického spracovania je zaujímavým triedenie, ktoré uvádza slová abe-
cedne podľa poradia hlások odzadu, tzv. retrográdne triedenie, resp. usporiadanie. Je
veľmi užitočným prístupom napr. pri hľadaní spoločných skloňovacích či časovacích vzo-
roch. V prípade manuálneho spracovania ide o pomerne náročný prístup. V prípade stro-
jového spracovania je retrográdne usporiadanie pomerne jednoduchou operáciou spočí-
vajúcou v zámene poradia písmen (otočenie slova16) a následným využitím klasického
prístupu pri triedení.
Vyhľadávanie v textoch. Ak vynecháme operácie určené na tvorbu textových doku-
mentov, vyhľadávanie je pravdepodobne jednou z najčastejšie používaných operácií.
Z tohto dôvodu je implementované v každej aplikácii určenej na prácu s textami, možnosti
sa však líšia. Koncepčne môžeme úlohu vyhľadávania rozdeliť do niekoľkých základných
typov (Rivero, 2005):
x syntaktické vyhľadávanie – vyhľadávanie postupnosti znakov v texte. Tento typ ďa-
lej rozlišuje:
o hľadanie konkrétneho reťazca (angl. string matching);
o hľadanie podľa vzoru (angl. pattern matching);
o podobnostné hľadanie (angl. approximate searching);
x sémantické vyhľadávanie – vyhľadávanie pomocou sémanticky ekvivalentných,
resp. podobných významov.
Syntaktické vyhľadávanie. V prípade hľadania konkrétneho reťazca nás zaujíma pres-
ne špecifikovaný reťazec, napr. „lingvistika“. Výzvou v tomto prípade je nájsť čo najlepší
algoritmus z pohľadu minimalizácie nárokov na výpočtové zdroje. V tejto oblasti bol na-
vrhnutý celý rad veľmi efektívnych algoritmov (pozri napr. Melichar 1994). Hľadanie podľa
vzoru má oveľa vyšší potenciál, čo sa týka jeho možností a využitia. Tento prístup umožňu-
je súčasne vyhľadávať celý rad rôznych reťazcov vyskytujúcich sa v texte (napr. všetky
e-mailové adresy, všetky tvary slova). Na špecifikáciu vzorov sa spravidla využívajú tzv.
regulárne výrazy (Goyvaerts, 2007)17. Je vhodné poznamenať, že konkrétny reťazec môže
byť taktiež považovaný za vzor, podľa ktorého vyhľadávame reťazec znakov v texte, a teda
pre oba typy vyhľadávania je možné použiť mechanizmus vyhľadávania podľa vzorov.
Rozdiel je v spôsobe vyhľadávania, čo však zvyčajne ostáva používateľovi skryté. Oba uve-
15
https://en.wikipedia.org/wiki/Locale
16
Operácia podporovaná napr. v MS Excel VBA funkciou StrReverse().
17
www.regular-expressions.info/
dené typy vyhľadávania možno v prostredí OS UNIX/Linux realizovať prostredníctvom

utility grep, resp. egrep.
V oboch predchádzajúcich prípadoch vyhľadávania je potrebné presne špecifikovať vy-
hľadávaný reťazec znakov alebo vzor, ktorému musí vyhľadávaný reťazec zodpovedať.
Pokiaľ za líši čo i len v jednom znaku vzhľadom na špecifikáciu vzoru, reťazec znakov ne-
môže byť identifikovaný. Tento nedostatok sa snaží odstrániť tzv. podobnostné vyhľadá-
vanie. Jeho účelom je nájsť reťazce znakov aj vtedy, ak sa do určitej miery líšia od špecifi-
kovaného vzoru. V praktickej rovine môže ísť napr. o požiadavku vyhľadať všetky výskyty
slova v texte, a to aj v prípade, že je dané slovo uvedené s chybou preklepu (vynechanie
znaku; zmena znaku – dĺžeň, mäkčeň, hrúbka; výmena dvoch vedľa seba stojacich znakov
– hc namiesto ch a pod.). Algoritmy realizujúce podobnostné vyhľadávanie sú zvyčajne
založené na princípe určenia tzv. editovacej vzdialenosti textov (koľko operácií vloženia,
zmazania, zámeny znakov a pod. je potrebné vykonať na transformáciu jedného reťazca
na druhý). V literatúre sa najčastejšie uvádza tzv. Levenshteinova vzdialenosť (Kao, 2008).
V prostredí operačného systému UNIX/Linux je podobnostné vyhľadávanie možné realizo-
vať prostredníctvom utility agrep (approximate grep) alebo egrep. Tieto utility však nebý-
vajú súčasťou bežne inštalovaného systému, a preto je potrebné ich doinštalovať.
Sémantické vyhľadávanie. Predstavme si scenár, že používateľ sa rozhodol v texte vy-
hľadať všetko, čo sa týka slova a pojmu pes. Uvedené syntaktické vyhľadávanie pracuje na
úrovni znakov textu, a preto by používateľ musel pri konkretizácii vyhľadávania špecifiko-
vať alternatívy reťazca zodpovedajúce všetkým tvarom slova pes (psa, psovi, psi, psy atď.),
všetkým tvarom jeho paradigmaticky súvzťažných slov (suka, suku, suke atď.; všetkým
tvarom pomenovaní konkrétnych plemien a pod.). Takýto prístup nie je možné prakticky
realizovať. Riešením je práve sémantické vyhľadávanie, keď proces vyhľadávania okrem
samotného slova zahŕňa v sebe identifikáciu jeho paradigmaticky súvzťažných slov (syno-
ným, antoným, hyperoným, hyponým a pod.). Samozrejme, takýto spôsob vyhľadávania
požaduje existenciu adekvátnych modelov reality, v oblasti znalostného inžinierstva ozna-
čovaných pojmom/termínom ontológia18 (Arp et al., 2015). Daná oblasť je v počítačových
vedách predmetom relatívne intenzívneho výskumu.
Lingvistické a jazykové spracovanie. Pojmy/termíny lingvistický a jazykový sú bežne
považované za synonymá. Informatika sa však zaoberá dvoma typmi jazykov (programo-
vacími a prirodzenými), čomu zodpovedá aj spôsob ich spracovania. V oblasti programo-
vacích jazykov je spracovanie zamerané na transformáciu textového vyjadrenia algoritmov
a dátových štruktúr do strojovej podoby interpretovateľnej počítačom. Tento proces sa
zvykne nazývať preklad, resp. kompilácia (v informatike ide o synonymá) a nenazýva sa
lingvistické spracovanie. Z tohto dôvodu ho označíme pojmom/termínom jazykové spra-
covanie (spracúva sa jazyk, aj keď ide o programovací jazyk).
V oblasti spracovania prirodzeného jazyka sa riešia úplne iné úlohy ako pri spracovaní
programovacích jazykov. Spracovanie prirodzeného jazyka reprezentovaného textom
označíme pojmom/termínom lingvistické spracovanie. A hoci ide o principiálne rôzne
spôsoby spracovania (programovacie jazyky sú založené na formálnej teórii jazykov, pre-
18
Význam pojmu v oblasti znalostného inžinierstva sa odlišuje od významu používaného vo filozofii.
klade a optimalizácii kódu, čo nie je možné realizovať pri prirodzenom jazyku), v oboch
typoch spracovania môžeme identifikovať spoločné úrovne spracovania:
x lexikálna analýza;
x syntaktická analýza;
x sémantická analýza.
Úlohou lexikálnej analýzy je identifikovať základné jednotky textu – v programovacích
jazykoch sú to kľúčové slová, identifikátory, operátory, oddeľovače a pod. Pri spracovaní
prirodzeného jazyka ide o identifikáciu slov a priradenie im zodpovedajúcich atribútov
(napr. môžeme sa stretnúť so situáciou, že je potrebné riešiť, či bodka ako znak je prízna-
kom konca vety, alebo je to súčasť skratky: napr., resp., tzv., JUDr., MUDr. a pod.).
Cieľom syntaktickej analýzy je určiť, či analyzovaný text zodpovedá pravidlám defino-
vaným pre konkrétny typ jazyka. V oblasti programovacích jazykov je táto úloha relatívne
jednoduchá a je zabezpečená definíciou tzv. syntaktického analyzátora, ktorý kontroluje
text na základe formálnej definície gramatiky daného jazyka (pravidiel konštruovania ob-
jektov vyšších rádov). Pre prirodzený jazyk z dôvodu jeho komplexnosti a značnej neregu-
lárnosti je zostavenie takejto komplexnej a úplne jednoznačnej gramatiky prakticky ne-
možné. Napriek tomu je aj pre prirodzený jazyk definovaný celý rad pravidiel, ktoré sa
v jazyku majú dodržiavať (napr. fixný slovosled v anglickej vete, súlad v páde, rode a čísle
medzi syntakticky zviazanými slovami a pod.).
Sémantická analýza textu je najvyššou úrovňou spracovania textu. Rozdiel v nazeraní
na tento typ spracovania medzi spracovaním programovacích jazykov a textov
v prirodzenom jazyku je diametrálne odlišný. Kým v oblasti programovacích jazykov ide
o transformáciu jazykových konštrukcií identifikovaných v procese syntaktickej analýzy na
ekvivalentné konštrukcie v cieľovom jazyku (strojový kód), pri spracovaní textov
v prirodzenom jazyku si v súčasnosti kladieme oveľa jednoduchšie úlohy – kategorizácia
textových dokumentov, určenie podobnosti textových dokumentov, rozpoznávanie rôz-
nych typov pomenovaných entít a pod.
Krátko uvedieme niektoré základné operácie lingvistického spracovania:
1. stemming;
2. lematizácia;
3. značkovanie;
4. dezambiguácia;
5. identifikácia štruktúrnych objektov;
6. odstránenie stop slov.
Stemming je operáciou na úrovni lexikálneho spracovania. Jej cieľom je určiť časť slova
identickú pre všetky jeho formy, tvary. Výsledkom operácie je tzv. stem, ktorý často tvorí
prefix a lingvistický koreň slova (stem chlap pre slová chlap i chlapec, stem mat pre slovo
matka a pod.), v niektorých prípadoch aj časť sufixu (stem perestrojkov pre slovo peres-
trojkový). Neplatí to však pre všetky prípady. Ako príklad možno uviesť slová pes, pero,
pera, pre ktoré je stemom iba písmeno p. V špecifických prípadoch môže byť stem prázd-
ny reťazec – neexistuje (napr. slová ťava, aula, auto, česť).
Lematizácia je taktiež lexikálnou operáciou, ktorej úlohou je nahradiť slovo jeho zá-
kladným slovníkovým tvarom (reťazec chlapcami reťazcom chlapec; reťazec cťou reťazcom
česť a pod.).
Značkovanie (často označované aj prevzatým termínom tagovanie) je operácia, ktorá
sa môže uplatniť na všetkých úrovniach lingvistického spracovania. Najčastejšie sa však
uplatňuje na úrovni lexikálnej analýzy, keď sa k jednotlivým slovám vo forme značky pri-
raďujú určité atribúty. Značkovanie je možné kombinovať napr. s lematizáciou, keď sa
namiesto pôvodného tvaru slova eviduje iba jeho základný tvar a značka, kódujúca jeho
slovný druh a gramatickú kategóriu, ku ktorej prislúcha. Pre slovenský jazyk je zrejme
najčastejšie používaným značkovanie vypracované pre potreby Slovenského národného
korpusu (SNK).19 Jeho využitie vhodne ilustruje napr. morfologická databáza SNK.20
Dezambiguácia je pomocná operácia, ktorej úlohou je zjednoznačniť výsledok pred-
chádzajúcej operácie. Napr. pri pokuse o lematizáciu slova diel síce zistíme, že ide
o podstatné meno, avšak nevieme určiť, či je to podstatné meno mužského rodu (lema
diel), alebo podstatné meno stredného rodu (lema dielo alebo delo). Analogicky aj mnohé
slová typu mier, súlož, líška, zviera a i., čiže slová, ktoré môžu byť podstatným menom
alebo slovesom (napr. vyššie spomínaná morfologická databáza SNK obsahuje viac ako
600-tisíc slov, ktoré majú pre danú lexému viac ako dve značky). Proces dezambiguácie
môže vyžadovať spracovanie až na úrovni sémantickej analýzy (napr. veta Zviera zviera
zviera.) a často sa realizuje štatistickými metódami.
Identifikácia štruktúrnych objektov je vyššou úrovňou spracovania. Jej vstupom je vý-
sledok lexikálnej úrovne spracovania textu, na základe ktorej možno identifikovať napr.
vety, odseky, kapitoly, súvetia, priamu reč a pod., ale aj úlohu danej lexikálnej jednotky
v týchto štruktúrach (podmet, prísudok, predmet a pod.).
Odstránenie stop slov je operáciou, ktorá sa aplikuje spravidla iba pri spracovaní ko-
lekcie textových dokumentov (pozri ďalej). Ide o slová, ktoré sa nachádzajú prakticky vo
všetkých dokumentoch (napr. spojky a, i), a teda neslúžia na charakteristiku dokumentu.
Operácia sa aplikuje spravidla pri budovaní rôznych typov indexov.
Spracovanie kolekcie textových dokumentov. Kolekcie textových dokumentov
(v lingvistickej terminológii označované tiež ako textové korpusy, v informatickej termino-
lógii označované ako textové databázy) sú prirodzeným pokračovaním vývoja v spracovaní
textov. Samozrejme, na jednotlivé texty je možné uplatniť všetky uvedené typy spracova-
nia. Množstvo textov a s tým spojený objem dát však prinášajú nové výzvy. Medzi tieto
výzvy možno zaradiť najmä:
x spôsob uloženia súboru textov;
x vyhľadávanie v kolekcii textových dokumentov.
Spôsob ukladania súboru textov je potrebné riešiť minimálne z dvoch dôvodov. Prvým
je, že súčasné súborové systémy (spôsob organizácie dát na disku) nie sú optimalizované
19
http://korpus.sk/morpho.html
20
http://korpus.sk/morphology_database.html
na uloženie rádovo desiatok, stovák, tisícov, resp. miliónov21 súborov v jednom adresári
(priečinku). V prípade, že zvolíme takúto organizáciu, veľmi rýchlo zistíme, že len samotná
lokalizácia súboru podľa jeho názvu trvá pridlho (rádovo sekundy; pri príliš veľkých kolek-
ciách to môže trvať až desiatky sekúnd). Druhým dôvodom, ktorý pri práci s textom
v konkrétnej aplikácii nepredstavuje problém, je fakt, že algoritmy jednotlivých typov
operácií s textami sú rozpracované pre reprezentáciu textu vo forme tzv. čistého textu
(angl. clear alebo raw text) – postupnosť kódov jednotlivých písmen, resp. znakov, bez
akýchkoľvek doplnkových informácií (napr. formátovanie textu). Množstvo formátov,
v ktorých sú texty v počítačoch uchovávané, si teda vyžaduje celý rad programov určených
na ich transformáciu. Navyše, časť z týchto formátov je proprietárna (napr. formáty MS
Office pred verziou 2007), čo znamená, že spôsob uchovávania textov v takom formáte
nemusí byť (úplne) známy, a preto môžeme mať problém pri extrahovaní textu. A hoci
v súčasnosti je už väčšina formátov otvorená (je známe, ako z nich extrahovať text – for-
máty PDF, Open Office, MS Office a i.), extrakcia textu je relatívne časovo náročná operá-
cia a jej opakované vykonávanie pri každom spracovaní (pre všetky spracúvané súbory)
neúmerným spôsobom predlžuje dobu spracovania.
Vyhľadávanie v kolekcii textových dokumentov je diametrálne odlišným spôsobom
vyhľadávania oproti vyhľadávaniu v samostatných textoch. Podstata problému spočíva
v tom, že algoritmy na vyhľadávanie v textoch sú rozpracované pre texty uložené
v operačnej pamäti (pamäť RAM – veľmi rýchla pamäť s rovnakou dobou prístupu ku kto-
rejkoľvek časti textu). Avšak veľké kolekcie textových dokumentov môžu dosahovať taký
objem, že môže byť problém ich umiestniť do operačnej pamäte, a preto sa vždy ráta
s tým, že sú umiestnené na vonkajších pamäťových médiách, zvyčajne pevných diskoch.
Keďže z pohľadu rýchlosti prístupu k dátam pevné disky sú oproti pamätiam typu RAM
približne miliónkrát pomalšie, bolo potrebné navrhnúť iné princípy spracovania vyhľadá-
vacích operácií. Riešením je využitie metód indexácie. V prípade textov sa častou používa-
jú indexy vo forme tzv. invertovaných súborov (Ramakrishnan – Gehrke, 2003), keď ku
každému slovu sformujeme zoznam textov (dokumentov), ktoré dané slovo obsahujú.
6 Počítačové spracovanie štatistík excerpovaných dát
Ako už bolo spomenuté v predchádzajúcich častiach, naša účasť v projekte APVV bola
motivovaná predovšetkým potrebou štatistického spracovania manuálne identifikovaných
viacslovných výrazov a pomenovaní. Základný prístup v počítačovom spracovaní bol sta-
novený na pomerne jednoduchom princípe – určiť frekvencie výskytov excerpovaných
viacslovných pomenovaní v rámci štatistických dát získaných zo Slovenského národného
korpusu. Frekvencie viacslovných pomenovaní majú byť určené na základe súčtu frekven-
cií všetkých tvarov daného viacslovného pomenovania bez ohľadu na veľkosť písmen da-
21
Ako príklad uveďme počet článkov na www.sme.sk, ktorý v novembri 2015 presahuje osem
miliónov.
ného výrazu. Najfrekventovanejšie viacslovné pomenovania majú byť zaradené do Slovní-

ka viacslovných pomenovaní.
Požadovaný typ spracovania vyžaduje úplný prístup k textom Slovenského národného
korpusu, čo je však z dôvodu licenčných podmienok Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra
(JÚĽŠ) SAV prakticky nerealizovateľné. Existuje možnosť po vzájomnej dohode pripraviť
súbor programových nástrojov a požiadať JÚĽŠ o ich spustenie s následným poskytnutím
výsledkov. Tento prístup je však veľmi nepraktický z pohľadu produktivity práce, pretože
cyklus spracovania je v takomto prípade príliš zdĺhavý, navyše závislý od vyťaženosti za-
mestnancov JÚĽŠ ich primárnymi pracovnými úlohami. Vzhľadom na n-gramovú štruktúru
excerpovaných dát (pozri [3]) a verejnú dostupnosť n-gramových štatistík korpusu
prim6.122 (bigramy, trigramy a štvorgramy) rozhodli sme sa využiť práve tieto štatistické
dáta a celé spracovanie orientovať týmto smerom. Keďže korpusové štatistiky sú spraco-
vané maximálne pre štvorgramy, bolo rozhodnuté, že približne 210 prípadov viacslovných
pomenovaní (päť- a viacgramové záznamy) v excerpovaných dátach bude spracovaných
manuálne, prostredníctvom korpusového manažéra.
[3] Početnosť jednotlivých typov n-gramov v excerpovaných záznamoch

n-gramová štruktúra záznamu početnosť
2-gramy 81 993
3-gramy 6 491
4-gramy 948
5-gramy 173
6-gramy 29
7-gramy 6
8-gramy 4
9-gramy 1
6.1 Princíp spracovania

Po principiálnej analýze problému sme dospeli k pomerne jednoduchému riešeniu sta-
novenej úlohy, založenej na regulárnych výrazoch. Stručne opíšeme proces spracovania.
Štruktúra záznamu v korpusových štatistikách pre bigramový záznam je nasledujúca (Zna-
ky ‘<‘ a ‘>‘ sú metaznakmi – nie sú súčasťou danej konštrukcie, iba vymedzujú jej hranice):
<frekvencia><tabulátor><slovo><tabulátor><slovo>
Analogicky vo viacgramových záznamoch sú slová oddelené tabulátormi. Základné
štruktúry záznamov excerpovaných dát boli lingvistami zvolené takto:
x <slovo><medzera><slovo>
x <slovo>/<slovo><medzera><slovo>
x <viacslovné_pomenovanie> // <viacslovné_pomenovanie>
Pokiaľ išlo o trigramové a viacgramové heslá, ďalšie slová boli od predchádzajúcich od-
delené medzerami. Znak „/“ znamená alternatívu daného slova v danom viacslovnom
22
http://korpus.juls.savba.sk/files/prim-6.1/ngram/
pomenovaní (napr. v prípade viacslovného pomenovania akciová/účastinná spoločnosť),

konštrukcia „ // “ (<medzera>//<medzera>) znamená alternatívne vyjadrenie viacslovného
pomenovania (agentúra práce // pracovná agentúra). Zároveň bolo umožnené oba typy
alternatív kombinovať s tým, že jednotlivé typy alternatív sa môžu v slovníkovom zázname
opakovať viackrát:
pohlavná dvojtvarosť/dvojtvárnosť // pohlavný dimorfizmus
dum-dum guľka/strela/náboj // guľka/strela/náboj dum-dum
prvky/elementy obežnej dráhy // dráhové elementy // orbitálne keplerovské elementy
Frekvencia viacslovného pomenovania je určená ako súčet frekvencií všetkých tvarov

všetkých alternatív vyskytujúcich sa v korpusových štatistikách.
Na sformovanie regulárneho výrazu pre vyhľadanie relevantných záznamov v korpuso-
vých štatistikách každé slovo vyhľadávaného záznamu bolo sformované do tvaru rozšíre-
ného regulárneho výrazu:
<stem>(<suf1>|<suf2>|...|<sufn>),
ktorý zaručuje nájdenie všetkých relevantných tvarov daného slova pojmu. V tomto prí-
pade <stem> znamená jednoznačný koreň slova (napr. pre slovo otec to je reťazec ot;
v extrémnych prípadoch je koreňom len jedno písmeno – slovo pes, alebo dokonca prázd-
ny reťazec, teda žiadne písmeno – pri slovách, v ktorých pri skloňovaní dochádza k zmene
prvého písmena, napr. ťava, aula, auto), <sufi> predstavuje jeden sufix príslušný
k danému jednoznačnému koreňu slova. Následne bola vytvorená databáza záznamov
v tvare:
<slovo>:(<stem>(<suf1>|<suf2>|...|<sufn>),
kde <slovo> predstavuje tvar slova vo viacslovnom pomenovaní. Pre lepšie pochopenie
uvedieme príklady niektorých záznamov z tejto databázy:
zľava:(z(ľavy|liav|ľavám|ľavy|ľavy|ľavách|ľavami|ľava|ľavy|ľave|ľavu|ľava|ľave|ľavou))
zliav:(z(ľavy|liav|ľavám|ľavy|ľavy|ľavách|ľavami|ľava|ľavy|ľave|ľavu|ľava|ľave|ľavou))
šťava:(š(ťavy|tiav|ťavám|ťavy|ťavy|ťavách|ťavami|ťava|ťavy|ťave|ťavu|ťava|ťave|ťavou))
šťavou:(š(ťavy|tiav|ťavám|ťavy|ťavy|ťavách|ťavami|ťava|ťavy|ťave|ťavu|ťava|ťave|ťavou)).
Príklad záznamu pre prázdny koreň:

ťava:((ťavy|tiav|ťavám|ťavy|ťavy|ťavách|ťavami|ťava|ťavy|ťave|ťavu|ťava|ťave|ťavou))
Následne pre dané viacslovné pomenovanie bol sformovaný komplexný regulárny vý-
raz (príklad pre bigramové viacslovné pomenovanie):
<tabulátor><RE_pre_prvé_slovo><tabulátor><RE_pre_druhé_slovo>$
Po vyhľadaní záznamov zodpovedajúcich špecifikovanému regulárnemu výrazu dostá-

vame súbor všetkých záznamov relevantných k danému slovu. Na ilustráciu opäť uvádza-
me výsledok pre pomenovanie abecedný poriadok:
49 abecednom poriadku
19 abecedného poriadku
6 abecedný poriadok
2 abecedným poriadkom
1 abecednému poriadku
Následne spočítaním frekvencií výskytov jednotlivých tvarov získame celkovú frekven-

ciu výskytu daného pojmu v korpusových štatistikách, v tomto prípade 77.
6.2 Zdroje, dostupnosť a kvalita dát

Z uvedeného opisu vyplýva, že celé spracovanie je založené na troch zdrojoch:
x frekvencie slovných bi-, tri- a štvorgramov z databázy SNK;
x zoznam viacslovných pomenovaní, ktorých štatistiky potrebujeme určiť;
x databáza plných tvarov slov.
Prvé dva zdroje už boli v podstate opísané – n-gramové frekvencie slov sú verejne do-
stupné, viacslovné pomenovania boli excerpované v rámci projektu APVV. Frekvenčné
štatistiky n-gramov boli použité z aktuálnej verzie korpusu prim6.1.
Problém nastal pri databáze plných tvarov slov. V čase začiatku projektu nebola ofi-
ciálne k dispozícii žiadna takáto textová databáza23. Využili sme preto naše interné zdroje,
z ktorých časť pochádzala ešte z obdobia projektu jazykového korektora preklepov v slo-
venských slovách (databáza na úrovni Pravidiel slovenského pravopisu pred rokom
1990), výsledky diplomových prác realizovaných na našom pracovisku (FEI TUKE)
a niektoré ďalšie zdroje s neidentifikovateľným pôvodom, aby sme určili množinu sufixov
aspoň pre tie slová, ktoré sme mali v týchto interných zdrojoch.
Keďže excerpované slová nemuseli byť v základnom slovníkovom tvare, pre našu data-
bázu sme zvolili nasledujúci formát záznamu (ďalej len sufixový záznam):
<morf_info>#<strip_znakov>#<suf1>|<suf2>|...|<sufn>@,
kde <morf_info> je informácia o slovnom druhu, prípadne type a rode daného slova, pre
adjektíva aj informácia o jeho stupni. Inšpirovali sme sa značkovaním použitým v rámci
textového korpusu SNK24 s tým, že sme používali pre nás nevyhnutné torzá značiek. Pri
podstatných menách sme v neskoršej fáze zaviedli jedno rozšírenie – zvieracie podstatné
mená mužského rodu sme na treťom mieste značky označili písmenom z. Ďalej
<strip_znakov> určuje počet znakov, ktorý potrebujeme zmazať z konca slova, aby sme
dostali jednoznačný koreň slova (stem), a <sufi> určuje hodnotu i-tého sufixu.
23
Morfologická databáza, aktuálne dostupná na http://korpus.sk/morphology_database.html sa buď
objavila neskôr, alebo sme o nej v tom čase nemali žiadne informácie.
24
http://korpus.sk/morpho.html
Uvádzame niektoré príklady našich záznamov:

x SSf#2#ky|ok|kam|ky|ky|kach|kami|ka|ky|ke|ku|ka|ke|kou@
x SSz#0#e|ov|om|e|e|och|mi||a|ovi|a||ovi|om@
x AAf..x#1#é|ých|ým|é|é|ých|ými|á|ej|ej|ú|á|ej|ou@
x AAi..y#1#ie|ích|ím|ie|ie|ích|ími|í|ieho|iemu|í|í|om|ím@
x NAf#1#é|ých|ým|é|é|ých|ými|á|ej|ej|ú|á|ej|ou@
x V#2#ojac|áť|ojíme|ojíte|oja|ojím|ojíš|ojí|áli|áli|áli|áli|áli|áli|ála|ál|ál|álo|ála|ál|ál|ál
o|ála|ál|ál|álo|ojme|ojte|oj@
Zaujímavým údajom by zrejme bolo, pre koľko záznamov sa nám podarilo určiť sufixo-
vé záznamy na základe našich interných zdrojov. V súčasnosti však tieto štatistické dáta
nevieme zrekonštruovať.
Pre slová s neurčenými sufixovými záznamami sme postupovali takto:
1. Vytvorili sme spoločnú databázu slov (v tabuľkovom procesore).
2. Doplnili sme sufixové záznamy k tým slovám, pri ktorých sme túto informáciu boli
schopní určiť.
3. Databázu sme retrográdne roztriedili podľa slov, čím sa združili slová, ktoré poten-
ciálne majú rovnaký sufixový záznam (napr. prídavné mená končiace sa na -ová majú zá-
znam v tvare AAf..x#1#é|ých|ým|é|é|ých|ými|á|ej|ej|ú|á|ej|ou@). Píšeme potenciálne,
pretože pomerne často sa tieto záznamy premiešavali (napr. hlavou: guľovou, nožovou,
ohniskovou, šnúrovou, vrstvou, teda ide o postupnosť SAAAAS (S – substantívum, A – ad-
jektívum) – prídavné mená, ktoré boli pri retrográdnom zotriedení vsunuté do bloku pod-
statných mien).
4. Manuálne sme skopírovali posledný existujúci sufixový záznam do príslušných sufi-
xových záznamov pre všetky relevantné nasledujúce neurčené záznamy. (Táto operácia sa
realizovala pomerne efektívne označením bloku, do ktorého sa mali sufixové záznamy
kopírovať, a následnou klávesovou skratkou CTRL/D.)
Kvalita dát. Kvalita je veľmi často používaný pojem, avšak nie vždy s celkom jasnou
sémantikou. Ani jedna sémantizácia významu kvality, uvedená v kodifikačných príručkách
slovenského jazyka na stránkach JÚĽŠ SAV25, nie je pre naše potreby vhodná. Adekvátnej-
šou je definícia z oblasti riadenia kvality, kde sa za kvalitný výrobok, resp. proces považuje
ten, „ktorý zodpovedá štandardom“. V našom prípade za štandard budeme považovať
kodifikované tvary slov, resp. ďalšie gramatické pravidlá (napr. súlad v rode, čísle a páde)
relevantné k rozsahu spracovávaných dát. Z tohto pohľadu stručne rozoberieme kvalitu
jednotlivých zdrojov dát vstupujúcich do procesu štatistického spracovania viacslovných
výrazov a pomenovaní.
Kvalita frekvenčnej distribúcie slov v korpuse. Predpokladáme, že frekvencie boli spo-
čítané korektne. Je však potrebné uvedomiť si, že frekvencie boli spočítané z tzv. surových
dát, teda z takých, aké poskytovatelia textov dodali do korpusu. Keďže nie všetky texty
prešli korektúrami, v textoch sa bežne vyskytujú preklepy (nebudeme hovoriť
o gramatických chybách – aj tie môžu byť na tejto úrovni považované za preklepy). Navy-
25
http://www.slovnik.juls.savba.sk
še, aj korektné slová môžu byť uvedené malými, resp. veľkými písmenami alebo kombiná-
ciou malých a veľkých písmen (zvyčajne len s veľkými prvými písmenami) – vo frekven-
ciách sú uvedené samostatne a opakovane, dokonca aj v prípadoch, že všetky slová boli
prevedené na malé písmená.
Dôsledky rôznych preklepov sa pokúsime ilustrovať na tvaroch slova africký. V súbore
unigramov korpusu prim6.1 sme vyhľadali všetky slová podľa regulárneho výrazu „^.frick“
(slová začínajúce sa na ľubovoľné písmeno, za ktorým nasleduje reťazec frick). Program
vyhľadal relevantné slová. Identifikovaných bolo 59 rôznych tvarov slova s celkovou frek-
venciou výskytu 17 653, z toho korektných tvarov (podľa manuálneho spracovania) bolo
46 s celkovou frekvenciou výskytu 17 629 (teda nekorektných bolo 13 tvarov s celkovou
frekvenciou 24; v prípade nekorektných slov išlo o tieto formy: africka, Africkáým, africke,
africkeho, Africkéko, africkém, Africkké, áfricku, africkújednotu, africkýčlovek, africkych,
africkýchnárodov, africkýsymbol). Po zlúčení duplikátov ostalo iba 32 rôznych tvarov slova
(vrátane nekorektných). Z pohľadu frekvencií výskytu nekorektných tvarov ide len o niečo
viac ako 0,1 % celkového výskytu daného slova. Z toho vyplýva, že nekorektné tvary slov
môžeme zanedbávať, pretože ich nezaradenie do určenia celkovej frekvencie výskytu
spôsobuje veľmi malú chybu (to platí, keď uvažujeme o viacslovných pomenovaniach
s relatívne vysokými frekvenciami, čo je skutočne náš prípad).
Kvalita excerpovaných dát. Excerpované dáta boli spracovávané manuálne lingvistami
a následne boli sústredené v jednom súbore tabuľkového editora MS Excel. Samozrejme,
ako všetky manuálne spracovávané dáta, obsahovali nielen množstvo preklepov, ale jed-
notliví spracovatelia svojsky interpretovali aj požiadavky na formát záznamu (špecifikácia
alternatív daného pojmu v jednom zázname). Ďalšie, spočiatku ťažko identifikovateľné,
problémy spôsobovalo aj použitie pevnej medzery v niektorých záznamoch, resp. zápis
medzery na konci záznamu. Hoci posledný problém sa dá jednoducho ošetriť v prostredí
MS Excel funkciou trim(), problémom bola identifikácia tohto problému, nie jeho odstrá-
nenie.
Preklepy sme ošetrili prostredníctvom kontroly pravopisu v prostredí MS Office vytvo-
rením programu, ktorý označkoval každé slovo, ktoré bolo rozpoznané ako korektné slo-
venské slovo. Z celkového počtu 39 926 slov nebolo rozpoznaných 7 004 slov. Tieto slová
boli následne manuálne spracované – bolo rozhodnuté, či ide o korektné slovo alebo pre-
klep. Za korektné, ale nerozpoznané bolo označených 4 773 slov. Zvyšných 2 231 slov bolo
označených ako nekorektných a tie boli následne manuálne opravené.
Manuálne spracovanie nekorektných slov bolo pomerne prácne, pretože v mnohých
prípadoch bolo potrebné určiť, v ktorom viacslovnom pomenovaní v excerpovaných dá-
tach bolo toto slovo použité, a následne určiť (často pomohol až internetový vyhľadávač
Google), či dané slovné spojenie vôbec existuje, a až na základe toho určiť, či ide
o správne slovo, resp. ako má správne slovo vyzerať.
Ďalšou chybou v excerpovaných dátach mohol byť nesúlad rodu, čísla a pádu. Keďže
bolo rozhodnuté, že do slovníka z dôvodu limitovaného rozsahu tlačenej verzie bude zara-
dená približne tretina, resp. štvrtina najviac frekventovaných záznamov, na základe zbež-
nej kontroly dát v štatistikách korpusu („-ý otcovia“ – 6 záznamov / frekvencia 13; „-í ot-
covia“ – 264 záznamov / frekvencia 1 732) sme sa rozhodli tento problém neriešiť, pretože
podobne ako spomínané preklepy v korpusových štatistikách sa problém „vyriešil“ tým, že

takéto záznamy do konečného výsledku neboli zaradené. Otázku veľkosti písmen (ma-
lé/veľké) sme taktiež „vyriešili“ tým, že všetky dáta pred spracovaním sme konvertovali na
malé písmená.
Kvalita databázy plných tvarov slov. Databáza plných tvarov, ako už bolo spomenuté,
vznikala z interných neautorizovaných zdrojov. Jej korektnosť nebola systematicky preve-
rovaná vzhľadom na príliš veľký objem dát. Uvedomujeme si, že je v súčasnosti potenciál-
nym zdrojom najväčších nepresností, ktoré by mohli ovplyvniť celkový výsledok určova-
ných frekvencií. Manuálna kontrola však túto obavu zatiaľ nepotvrdila. Navyše, v prípade
potreby môžeme v súčasnosti využiť verejne dostupné dáta morfologickej databázy JÚĽŠ
na overenie jej korektnosti, resp. opravu prípadných chýb.
6.3 Rýchlosť spracovania dát

Pri aktuálnych objemoch dát zapísaných v súboroch korpusových štatistík (súbor
2-gramov obsahuje viac ako 96 miliónov záznamov, presne 96 256 049 a súbor 3-gramov
dokonca takmer 340 miliónov záznamov, presne 339 542 668) je dôležité navrhnúť nielen
funkčne správne programy, ale do popredia vystupuje aj spôsob spracovania. V opačnom
prípade by sme sa výsledku spracovania nemuseli vôbec dočkať.
Uvedený problém celkom pôsobivo môže ilustrovať hľadanie slova konvertita v súbore
frekvencií unigramov databázy prim6.1. Hľadanie (utilitou grep) presne špecifikovaného
slova trvalo približne 0,85 sekundy. Pokiaľ sme však pri hľadaní použili voľbu, aby sa hľada-
li všetky podoby slova, bez ohľadu na veľkosť písmen (opcia -i), spracovanie sa predĺžilo na
viac ako 9 sekúnd, čo predstavuje viac ako desaťnásobný nárast. Porovnania, ktoré sme
robili v začiatkoch spracovania, vykazovali za určitých okolností aj viac ako stonásobné
zrýchlenie, resp. spomalenie.
Z uvedených dôvodov sme prijali nasledujúce rozhodnutia:
x Celé spracovanie bude prebiehať len na úrovni malých písmen. Preto boli všetky re-
levantné súboru frekvencií n-gramov prekonvertované na malé písmená.
x Súbory korpusových štatistík sme rozdelili na menšie celky buď podľa prvého pís-
mena n-gramu, alebo dokonca prvých dvoch písmen (napr. pre trigramy
a štvorgramy). Tým sme zabezpečili, že pri každom hľadaní konkrétneho n-gramu
nebolo nutné prehľadávať veľké objemy dát. Napr. veľkosť súboru bigramov korpu-
su prim6.1 je takmer 2 GB (1 842 757 759), ak sme však tento súbor rozdelili na
menšie bloky podľa prvých dvoch písmen bigramu, najväčší súbor mal síce takmer
110 megabajtov (109 952 081; prefix pr), ale väčšie ako 50 megabajtov boli iba tri
súbory (okrem už spomínaného prefixu pr aj prefixy po a ne).
x Pri spracovaní sme postupovali podľa abecedne zoradených vyexcerpovaných zá-
znamov. Toto rozhodnutie znamenalo, že záznamy začínajúce sa tým istým prefi-
xom budú spracované za sebou v jednom bloku. Na ich spracovanie je potrebný
príslušný parciálny súbor korpusových štatistík (uvedený vyššie), ktorý sa však vo
väčšine prípadov načíta z disku iba raz a operačný systém ho zvyčajne udržiava vo
svojich vyrovnávacích pamätiach. V opačnom prípade by tento parciálny súbor kor-
pusových štatistík musel byť načítavaný opakovane, v extrémnom prípade toľko-
krát, koľko vyexcerpovaných záznamov s daným prefixom spracovávame. Keď uvá-

žime, že diskové operácie sú stále extrémne pomalé, navrhnutý spôsob spracovania
taktiež rapídne zmenšuje množstvo času potrebného na spracovanie dát.
Aplikáciou uvedených prístupov predspracovania, ale aj samotného spracovania dát sa

nám podarilo dosiahnuť čas potrebný na určenie frekvencií jednotlivých záznamov viac-
slovných pomenovaní približne na úrovni tridsiatich minút.
6.4 Spôsoby spracovania dát

Spracovanie dát sme principiálne mohli realizovať v prostredí operačného systému MS
Windows alebo v prostredí OS Linux. Dáta, ktoré vstupovali do spracovania, boli v rôznych
formátoch. Korpusové štatistiky sú poskytované v textových súboroch s kódovaním UTF-8,
excerpované dáta v súbore formátu programu MS Excel (kódovanie pravdepodobne UTF-8
alebo CP-1250), interné dáta na budovanie databázy plných tvarov sme mali k dispozícii
v textových súboroch, ale v rôznych kódovaniach (časť ešte v tzv. kóde Kamenických).
Hoci nie je celkom jasné, aké kódovanie používa program MS Excel pre interné spraco-
vanie (predpokladáme UNICODE), dôležité je, že pri importe alebo exporte dát umožňuje
zvoliť požadované kódovanie zo zoznamu štandardne podporovaných kódov, a tým auto-
maticky vykonať konverziu medzi kódovaniami (okrem kódu Kamenických). Podobnú kon-
verziu kódovania je možné v prostredí OS Linux vykonať pomocou utility iconv. V minulosti
sme však pre túto utilitu zaznamenali určité problémy pri konverzii súborov z kódu UTF-8
do iných kódovaní. Tento nedostatok sme eliminovali rozhodnutím realizovať celé spraco-
vanie v kóde UNICODE s tým, že na ukladanie dát v súboroch budeme používať kódovanie
UTF-8.
Na realizáciu spracovania sme teda mali dve možnosti – spracovanie dát v prostredí
operačného systému MS Windows, primárne v programe MS Excel, alebo v prostredí ope-
račného systému Linux s využitím dostupných utilít na spracovanie textov s adekvátnym
nastavením tzv. locales. Obe platformy sú do značnej miery rovnocenné – na oboch je
možné realizovať celý proces spracovania. Rozdiel je v detailoch a použitie jednej alebo
druhej platformy je často motivované osobnými preferenciami používateľa. Z nášho po-
hľadu použitie MS Windows prináša výhody v možnosti interaktívnej práce, OS Linux je
zase dostupný na oveľa výkonnejších počítačoch (serveroch, ktoré sú navyše prevádzko-
vané nepretržite) a poskytuje možnosť tzv. dávkového spracovania a vzdialený prístup
z ľubovoľného počítača. Navyše, OS Linux je flexibilnejší v podpore rôznych kódovaní.
Nakoniec sme sa rozhodli, ako čiastočne vyplýva aj z uvedeného textu, pre kombino-
vané spracovanie. Interaktívne činnosti (oprava dát, dopĺňanie sufixových vzorov a pod.)
sme realizovali v prostredí MS Windows v MS Excel, samotné spracovanie (formovanie
komplexných regulárnych výrazov pre vyhľadávanie, spracovanie alternatív záznamov)
sme následne realizovali v prostredí OS Linux. Preferencia použitia OS Linux pre spracova-
nie bola motivovaná tým, že pre tento operačný systém je k dispozícií celý rad nástrojov
(utilít) na spracovanie textov (grep, sed, awk a i.) a implementácia týchto nástrojov je
veľmi efektívna. V prostredí MS Windows by sme museli tieto nástroje vytvoriť – buď ako
samostatné programy, alebo ako používateľské funkcie v prostredí programu MS Excel

s použitím jazyka VBA (Visual Basic for Application).
7 Programová realizácia spracovania štatistík excerpovaných dát
V tejto kapitole detailne opíšeme samotný proces určenia frekvencií. Pre názornosť
opisu spracovania najprv uvedieme príklady vstupných dát. Príklad excerpovaných dát je
uvedený v [4]. Číslo na začiatku záznamu udáva interný identifikátor viacslovného pomeno-
vania.
[4] Záznamy z databázy excerpovaných záznamov (príklad)

74801;nabíjací prúd
74802;nabíjacia stanica
74805;elektrický náboj
78308;zlatý retríver/retriever
78552;zosun/zosuv pôdy
86746;pančuchové/pančuškové nohavice/nohavičky
77803;SMS správa // správa SMS
78872;robiť žarty // robiť si žarty
Príklad záznamov z databázy sufixových záznamov je uvedený v [5]. Spracovanie pre-

behlo programom Program 1 (čísla riadkov nie sú súčasťou programu, sú použité len ako
odkazy pri opise procesu spracovania).
[5] Záznamy z databázy sufixových záznamov (príklad)

noc:(noc(i|í|iam|i|i|iach|ami||i|i|||i|ou))
vzad:(vzad)
chod:(chod(y|ov|om|y|y|och|mi||u|u|||e|om))
hore:(hore)
práci:(prác(e||am|e|e|ach|ami|a|e|i|u|a|i|ou))
mori:(mor(ia|í|iam|ia|ia|iach|iami|e|a|u|e|e|i|om))
ráno:(rán(a||am|a|a|ach|ami|o|a|u|o|o|e|om))
mladá:(mlad(é|ých|ým|é|é|ých|ými|á|ej|ej|ú|á|ej|ou))
bielobradá:(bielobrad(é|ých|ým|é|é|ých|ými|á|ej|ej|ú|á|ej|ou))
bledá:(bled(é|ých|ým|é|é|ých|ými|á|ej|ej|ú|á|ej|ou))
večer:(večer(iac|iť|íme|íte|ia|ím|íš|í|ili|ili|ili|ili|ili|ili|ila|
il|il|ilo|ila|il|il|ilo|ila|il|il|ilo|me|te|)|večer(y|ov|om|y|y|och|
mi||a|u|||e|om))
Program 1 Určenie frekvencií záznamov

1 #!/bin/bash
2 INP=it03-hesla-15k.txt
3 PRIM2G=/home/genci/LINGUA/PRIM/DB2Gz61-2l
6 RE=../Frekvencie-plus15k/o001-re-141214-lw.txt
7 FILEPREF=../Frekvencie-plus15k/o90-141217-2-le.txt
8
9 function lomka_lomka {
10 gawk '{
11 LINE=$0
12 PCHES=split(LINE,a," ///? ")
13 for (i=1;i<=PCHES;i++)
14 printf "%s\n",a[i]
15
16 }'
17 }
18
19 # ----------------------------------------
20 function rozvin_lomku {
21 gawk '
22 function vypis(prefix,postfix,pocit,i,pc1,pc2,A,B,newprefix, ne-
wpostfix)
23 {
24 if( postfix != "" ){
25 pc1=split(postfix,A," ") # rozdel postfix na jednotlive SLOVA
do A[]
26 newpostfix=postfix
27 sub(A[1],"",newpostfix) # skrat postfix o prve SLOVO
28 sub(" ","",newpostfix) # uber leading " "
29 pc2=split(A[1],B,"/") # rozdel prve SLOVO na slova
30 for(i=1;i<=pc2;i++){
31 newprefix=prefix B[i] " "
32 vypis(newprefix,newpostfix,pocit+1)
33 }
34 }
35 else printf "%s\n",prefix
36 }
37 {
38 LINE=$0
39 vypis("",LINE,1)
40 }'
41 }
42 # ----------------------------------------
43 function daj_re {
44
45 cat <&0 |while read HESLO
46 do
47 WRDNUM=ècho "$HESLO"|awk '{printf "%d",NF}'`
48 echo -n "$HESLO:$WRDNUM:( "
49 for i in $HESLO
50 do
51 RECRE=`grep "^$i:" $RE |head -1|cut -d ':' -f 2|tr -d '\012'`
52 if [ .$RECRE = . ];then echo "RE --> Chyba slovo $i" >&2; fi
53 echo -n "$RECRE "
54 done
55 echo ")"
56 done
57 }
58
59 #
60 # MAIN PROGRAM
61 #---------------------------------------------------
62
63 sort -t ';' -k 2,2 $INP|while read XO
64 do #
65 echo "$XO" >&2
66 X=ècho $XO | awk '{printf "%s",tolower($0)}'`
67 RECN=ècho $X|cut -d ';' -f 1`
68 HESLO=ècho $X|cut -d ';' -f 2`
69 if [ ."$HESLO" = . ]; then continue; fi
70
71 echo "H....... $XO .............."
72 FULLRE=ècho "$HESLO" |lomka_lomka|rozvin_lomku|daj_re|sed -e
's!\t)!)$!'`
73
74 echo "$FULLRE"|while read FRECRE
75 do
76 DMWE=ècho "$FRECRE" | cut -d ':' -f 1`
77 DPOC=ècho "$FRECRE" | cut -d ':' -f 2`
78 DREX=ècho "$FRECRE" | cut -d ':' -f 3`
79 FRSTWRD=ècho "$DMWE" |awk '{printf "%s",$1}'`
80 F2LET=`grep "^$FRSTWRD" $FILEPREF |awk -F ':' '{print $2}'|sort -u`
81 echo "PocSlov=$DPOC"
82 echo "A: $F2LET"
83 if [ $DPOC -eq 2 ]; then
84 for i in $F2LET
85 do
86 f [ -f "$PRIM2G/$i" ]; then
87 egrep "$DREX" $PRIM2G/$i
88 else
89 echo "C1*** NIE JE SUBOR -> $PRIM2G/$i"
90 fi
91 done
92 fi
93 if [ $DPOC -eq 3 ]; then
94 for i in $F2LET
95 do
96 if [ -f "$PRIM3G/$i" ]; then
97 egrep "$DREX" $PRIM3G/$i;
98 else
99 echo "C2*** NIE JE SUBOR -> $PRIM3G/$i"
100 fi
101 done
102 fi
103 # spracovanie pre 4-gram
104 if [ $DPOC -gt 4 ]; then
105 echo "*** NEVIEM SPRACOVAT ***"
106 fi
107 echo "N-------------------------------------------"
108 done
109 echo "E==========================================="
110 done
V krátkosti opíšeme princíp spracovania.

Program sa začína definíciou premenných prostredia a toho, čo definujú:
x INP – databáza excerpovaných viacslovných pomenovaní;
x PRIM2G, PRIM3G a PRIM4G – adresáre, kde sú uložené predspracované korpusové
štatistiky;
x RE – sufixová databáza.
Spracovanie sa začína v riadku 63 zotriedením excerpovaných dát podľa excerpova-
ných hesiel a následným opakovaným spracovaním jednotlivých hesiel. Heslo je najprv
transformované na malé písmená (riadok 66, ďalej len čísla riadkov), riadok je rozdelený
na identifikátor hesla a samotné heslo (67,68). Nasleduje kontrola, či heslo nie je prázdny
riadok (69). V riadku 72 sa z databázy extrahujú relevantné sufixové záznamy pre hľadanie
daného hesla, resp. všetkých jeho alternatív, pomocou niekoľkých funkcií:
x lomka_lomka – rozdelí alternatívy oddelené konštrukciou // na dve samostatné
heslá (napr. heslo ‚push-up podprsenka // push podprsenka‘ prevedie na heslá
‚push-up podprsenka‘ a ‚push podprsenka‘). Tieto heslá sa neskôr spracovávajú sa-
mostatne (pozri výstup programu);
x rozvin_lomku – spracuje alternatívy oddelené lomkou na jednoznačné heslá tak,
ako sa môžu vyskytovať v korpusových štatistikách (napr. heslo írska whiskey/
whisky rozdelí na írska whiskey a írska whisky);
x daj_re – sformuje regulárny výraz pre všetky alternatívy hesla (oddelené jednou
lomkou).
Riadky 74 – 108 predstavujú cyklus, ktorý spracuje jednotlivé extrahované sufixové zá-
znamy. Spracovanie je oddelené pre jednotlivé n-gramy (r. 82 – 92 bigramy, r. 93 – 102
trigramy; spracovanie pre 4-gramy nie je uvedené, je prakticky identické, líši sa len
v použití inej databázy predspracovaných korpusových štatistík – PRIM4G namiesto
PRIM2G alebo PRIM3G). Jednotlivé záznamy z korpusových štatistík sú získané utilitou
egrep (r. 87 pre bigramy, resp. 97 pre trigramy).
Výstup z programu pre spracované heslo je uvedený v [6], pre heslo s alternatívami
v [7]. Takýto formát bol zvolený kvôli možnosti verifikácie priebežného spracovania.
Na identifikáciu hesiel a jednotlivých jeho častí Program 2 používame oddeľovače:
x H – začiatok hesla (v programe r. 71);
x N – spracovanie ďalšej alternatívy (r. 107);
x E – ukončenie spracovania hesla (r. 109).
Takto sformovaný výstup sme spracovali programom Program 2. Výsledkom behu toh-
to programu sú súhrnné štatistiky vo forme uvedenej v [8]. Tento výstup pozostáva zo
štyroch polí oddelených bodkočiarkami:
x ID záznamu – zhodné s číslom záznamu z databázy excerpovaných dát;
x Heslo – zhodné so záznamom z databázy excerpovaných dát;
x Frekvencia pojmu – celková frekvencia pojmu ako súčet frekvencií jednotlivých tva-
rov daného pojmu;
x Počet záznamov – určuje tvary daného pojmu, resp. počet záznamov, z ktorých bola
určená frekvencia pojmu.
[6] Priebežný výsledok spracovania hesla írska libra

H.......75737;írska libra...................
PocSlov=2
73 írskych libier
22 írska libra
4 írskej libry
2 írsku libru
1 írske libry
1 írsko libra
N-------------------------------------------
E===========================================
[7] Priebežný výsledok spracovania hesla írska whiskey/whisky

H.......85619;írska whiskey/whisky..........
PocSlov=2
16 írskej whiskey
9 írska whiskey
7 írsku whiskey
3 írskou whiskey
1 írske whiskey
1 írskych whiskey
1 írskym whiskey
N-------------------------------------------
PocSlov=2
38 írskej whisky
22 írsku whisky
15 írska whisky
5 írskou whisky
4 írske whisky
N-------------------------------------------
E===========================================
[8] Výsledok určenia štatistík (príklad záznamov)

75840;abdikačný list;108;6
81520;abecedne usporiadaný;47;5
76479;absolutistická monarchia;122;8
89389;absolútna hodnota;678;11
...
85619;írska whiskey/whisky;122;12
Program 2 Spracovanie výsledku programu do finálneho výsledku

1 #!/bin/bash
2 INP=oq-141217-3p.txt
3 awk '/^[0-9]/{poc=poc+$1;r++}
4 /^H\.+ /{# tu je heslo
5 HESLO=$0
6 sub("^[^ ]+ ","",HESLO)
7 sub(" [^ ]+$","",HESLO)}
8 /Ê====/{HESRE=poc;poc=0;
9 printf "%s;%d;%d\n",HESLO,HESRE,r
10 r=0
11 }' $INP
Takto spracované súhrnné štatistiky boli importované do súboru v prostredí MS Excel

a odovzdané lingvistom na ďalšie spracovanie.
8 Príklad aplikácie štatistických a lingvistických metód
Nasledujúci príklad prezentuje aplikáciu štatistického prístupu na určenie viacslovných

pomenovaní z najfrekventovanejších kolokácií slova otec. Spracovanie sme realizovali
alternatívne na dvoch rôznych dátových zdrojoch. Ako zdroj dát boli použité korpusové
štatistiky a dáta poskytované internetovým vyhľadávačom Google. Použitá štatistická
miera bola vzájomná bodová informácia.
Pravdepodobnosti výskytu sme odvodili od frekvencie jednotlivých slov, resp. ich bi-
gramov v štatistikách SNK, zároveň sme ten istý výpočet zopakovali na dátach získaných
z internetového vyhľadávača Google (manuálne vyhľadávanie; výsledok reportovaný ako
približný počet výsledkov). Výskyt daného viacslovného výrazu sme overovali aj v prekla-
dovom slovníku.
Výsledky pre viacslovné pomenovania spojené so slovom otec sú prezentované v tab.
[9]. Tabuľka je rozdelená na štyri časti. Stĺpce tabuľky označené SNK a Google obsahujú
frekvencie jednotlivých slov viacslovných pomenovaní v zodpovedajúcich zdrojoch, teda
v štatistikách SNK a vyhľadávači Google, pričom f(a,b) je frekvencia viacslovného pomeno-
vania, f(a) a f(b) sú frekvencie jednotlivých slov, PMI je hodnota vzájomnej bodovej infor-
mácie; stĺpec MWE označuje, či ide skutočne o viacslovné pomenovanie a stĺpec Slovník
označuje, či sa daný viacslovný termín nachádza v slovensko-anglickom (A), resp. sloven-
sko-ruskom (R) prekladovom slovníku (http://www.slovnik.sk).
Pre viacslovné pomenovania založené na slove auto sme spracovali podobnú tabuľku.
Na základe týchto dát tab. [10] prezentuje zhluky viacslovných pomenovaní pri zotriedení
podľa rôznych kritérií (f-SNK a f-Google znamenajú roztriedenie podľa frekvencie viacslov-
ných pomenovaní podľa SNK, resp. internetového vyhľadávača Google, PMI zase zotrie-
denie podľa hodnoty bodovej vzájomnej informácie spočítané podľa korpusových dát
z SNK, resp. Google). Zaujímavosťou je, že kým v prípade viacslovných pomenovaní v spo-
jení so slovom otec sme najlepšie výsledky dosiahli roztriedením podľa frekvencie výskytu,
v prípade spojení so slovom auto to bola práve bodová vzájomná informácia.
[9] Výpočet bodovej vzájomnej informácie (PMI) a určenie MWE

SNK Google MWE Slovnik
f(a,b) f(a) f(b) PMI f(ab) f(a) f(b) PMI
krstný otec 1727 3364 188224 3,44 42500 58400 4430000 3,22 A RA
prastarý otec 792 1581 188224 3,43 11700 39600 4430000 2,82 A R
nebohý otec 206 3241 188224 2,53 10100 38300 4430000 2,77
starostlivý otec 226 1271 188224 2,98 6540 39900 4430000 2,57
svätý otec 10885 44369 188224 3,12 338000 2890000 4430000 2,42 A A
nebeský otec 1047 3651 188224 3,18 10100 118000 4430000 2,29 A R
vzorný otec 96 1191 188224 2,63 2270 31500 4430000 2,21
milujúci otec 215 1897 188224 2,78 3770 61100 4430000 2,14
duchovný otec 706 14789 188224 2,4 10100 283000 4430000 1,91 A A
otec biskup 1111 188224 31464 2,27 10600 4430000 386000 1,79 A
hrdý otec 208 10757 188224 2,01 7570 345000 4430000 1,69
otec arcibiskup 310 188224 16478 2 4580 4430000 219000 1,67 A
nešťastný otec 92 8674 188224 1,75 2420 170000 4430000 1,51
starý otec 11162 77050 188224 2,89 60500 6010000 4430000 1,36 A RA
šťastný otec 138 33018 188224 1,35 5880 1690000 4430000 0,89
vlastný otec 404 58045 188224 1,57 13300 5840000 4430000 0,71 A R
dobrý otec 318 144632 188224 1,07 8030 9500000 4430000 0,28
[10] Zhluky, zoradené podľa rôznych kritérií pre otec (vľavo) a auto (vpravo)
f-PRIM f-Google PMI-PRIM PMI-Google f-PRIM f-Google PMI-PRIM PMI-Google
A A A A A N A A
A A A A A N N A
A A A N N A N
A A A N A N A
A A A A A A A
A A A A N N A N
A A A A A A
A A N N N N
A N A A N
A A A N A A N
A N N A A
A A N N A
A A N N N
A A N N A A
A A A N N
A A A N A
A A N A
N A N N
N N N N
N A A N
N A N N
N N N N
N N N N
N N N N
Literatúra
ARP, Robert – SMITH, Barry – SPEAR, Andrew D.: Building ontologies with basic formal on-
tology. Cambridge, Massachusetts: The MIT Press 2015.
BALDWIN, Timothy – VILLAVICENCIO, Aline: Extracting the unextractable: A case study on
verb-particles. In: Proceedings of the Sixth conference on Natural Langauge Learning (CoNLL-
2002). Taipei 2002, s. 98 – 104.
BALDWIN, Timothy – KIM, Su N.: Multiword expressions. In: Handbook of Natural Language
Processing (2nd Edition). Eds. N. A. Indurkhya and F. J. Damerau. New York: Chapman &
Hall/CRC Press, Taylor & Francis Group 2010, s. 267 – 292.
BANERJEE, Satanjeev – PEDERSEN, Ted: The design, implementation and use of the Ngram
Statistics Package. In: Proceedings of the Fourth International Conference on Intelligent Text
Processing and Computational Linguistics (CICLing-2003). Mexico City 2003, s. 241 – 257.
DA SILVA, Joaquim F. – LOPES, Gabriel P.: A local maxima method and a fair dispersion
normalization for extracting multi-word units from corpora. In: Proceedings of the Sixth Meeting
on Mathematics of Language (MOL6-1999). Orlando, FL 1999, s. 369 – 381.
EVERT, Stefan: The statistics of word co-occurrences: Word pairs and collocations. PhD.
Thesis, IMS, University of Stuttgart 2005.
FINLAYSON, Mark A. – KULKARNI, Nidhi: Detecting multi-word expressions improves word
sense disambiguation. In: Proceedings of the 8th Workshop on Multiword Expressions: From
Parsing and Generation to the Real World (MWE-2011). Portland, OR 2011, s. 20 – 24.
GOYVAERTS, Jan: Regular expressions. The complete tutorial. 2007.
JUSTENSON, John S. – KATZ, Slava M.: Technical terminology: Some linguistic properties
and an algorithm for identification in text. In: Natural Language Engineering, Vol. 1, 1995.
KAO, Ming-Yang: Encyclopedia of algorithms. New York: Springer 2008.
KOLORENČ, Jan – NOUZA, Jan – ČERVA, Petr: Multi-words in the Czech TV/radio news
transcription system. In: Proceedings of the 11th International Conference on Speech and
Computer, SPECOM 2006. St. Petersburg 2006, s. 70 – 74.
LAPATA, Mirella – LASCARIDES, Alex: Detecting novel compounds: The role of distributional
evidence. In: Proceedings of the 11th Conference of the European Chapter for the Association
of Computational Linguistics (EACL-2003), Budapest 2003, s. 235 – 242.
LAUER, Mark: Designing statistical language learners: Experiments on noun compunds.
PhD. Thesis. Sydney: Macquarie University 1995.
LIN, Dekang: Automatic identification of non-compositional phrases. In: Proceedings of the
37th Annual Meeting of the Association for Computational Linguistics (ACL-1999). College
Park, MD, 1999, s. 317 – 324.
MANNING, Christopher D. – SCHÜTZE, Hinrich: Foundations of statistical natural language
processing. Cambridge, Massachusetts: The MIT Press 1999.
MARTENS, Scott: Varro: An algorithm and toolkit for regular structure discovery in tree-
banks. In: Proceedings of the 23rd International Conference on Compuatational Linguistics
(COLING-2010). Beijing 2010, s. 810 – 818.
MCCARTHY, Diana – KELLER, Bill – CARROLL, John: Detecting a continuum of compositiona-
lity in phrasal verbs. In: Proceedings of the ACL Workshop on Multiword Expressions: Analysis,
Acquisition and Treatment. Sapporo 2003, s. 73 – 80.
MCCARTHY, Diana – VENKATAPATHY, Sriram – JOSHI, Aravind K.: Detecting compositionali-

ty of verb-object combinations using selectional preferences. In: Proceedings of the 2007 Joint
Conference on Empirical Methods in Natural Langauge Processing and Computational Natural
Langauge Learning (EMNLP-CoNLL-2007). Prague 2007, s. 369 – 379.
MELICHAR, Bořivoj: Textové informační systémy. Praha: Vydavatelství ČVUT 1994. 101 s.
PATRICK, Jon – FLETCHER, Jeremy: Classifying verb particle constructions by verb arguments.
In: Proceedings of the Second ACL-SIGSEM Workshop on the Linguistic Dimensions of Preposi-
tions and their Use in Computational Linguistics Formalisms and Application. Colchester 2005,
s. 200 – 209.
PECINA, Pavel – HOLUB, Martin: Sémanticky signifikantní kolokace: Automatická detekce ko-
lokací v českém textovém korpusu. ÚFAL/CKL Technical Report TR-2002-13. Prague: Charles
University, Faculty of Mathematics and Physics 2002.
PECINA, Pavel: Lexical association measures: Collocation extraction. PhD. Thesis. Prague:
Charles University, Faculty of Mathematics and Physics 2008.
PECINA, Pavel: Lexical association measures and collocation extraction. In: Language Resources
and Evaluation, 2009, roč. 44, č. 1 – 2, s. 137 – 158.
PIAČEK, Jozef – KRAVČÍK, Miloš: FILIT. Otvorená filozofická encyklopédia. Verzia 3.0. 1999.
Dostupné na Internete http://dai.fmph.uniba.sk/~filit/ [citované 3.12.2015].
RAMAKRISHNAN, Raghu – GEHRKE, Johannes. Database management systems. Boston:
McGraw-Hill 2003.
RAMISCH, Carlos: A generic framework for multiword expressions treatment: From acquisi-
tion to applications. In: Proceedings of ACL 2012 Student Research Workshop. Jeju Island,
Republic of Korea, 2012, s. 61 – 66.
RAMISCH, Carlos: Multiword expression acquisition: A generic and open framework. Sprin-
ger International Publishing Switzerland 2015.
RIVERO, Laura C. – DOORN, Jorge H. – FERRAGGINE, Viviana E.: Encyclopedia Of Database
Technologies And Applications. Idea Group Publishing, 2005 (heslo Text Databases, p. 688).
SCHONE, Patrick – JURAFSKY, Daniel: Is knowledge-free induction of multiword unit dictio-
nary headwords a solved problem? In: Proceedings of the Sixth Conference on Empirical
Methods in Natural Language Processing (EMNLP-2001). Hong Kong 2001, s. 100 – 108.
SCHÜTZE, Hinrich: Ambiguity resolution in language learning: Computational and cognitive
models. Stanford, CA: CSLI Publications, 1997.
STAŠ, Ján – HLÁDEK, Daniel – JUHÁR, Jozef – OLOŠTIAK, Martin: Automatic extraction of
multiword units from Slovak text corpora. In: SLOVKO 2013. Proceedings of the 7th International
Conference on Natural Language Processing, Corpus Linguistics, E-learning. Bratislava 2013,
s. 228 – 237.
STEVENSON, Suzanne – FAZLY, Afsaneh – NORTH, Ryan: Statistical measures of the semi-
productivity of light verb constructions. In: Proceedings of the Second ACL Workshop on Multi-
word Expressions: Integrating Processing. Barcelona 2004, s. 1 – 8.
THENG, Yin-Leng – DUH, Henry: Ubiquitous computing: design, implementation, and usa-
bility. Hershey: Information Science Reference 2008.
WIDDOWS, Dominic – DOROW, Beate: Automatic extraction of idioms using graph analysis
and asymmetric lexicosyntactic patterns. In: Proceedings of the ACL-SIGLEX Workshop on
Deep Lexical Acquisition. Ann Arbor, MI 2005, s. 48 – 56.
ZÁVERY
Monografia Viacslovné pomenovania v slovenčine predstavuje výsledky práce autor-

ského kolektívu v oblasti lexikológie, lexikálnej syntagmatiky, počítačového spracovania
prirodzeného jazyka, v menšej miere frazeológie a niektorých ďalších subdisciplín. Za
hlavné prínosy monografie možno považovať:
I. Rozvíjanie konceptu lexikálnej a v rámci nej najmä konceptu syntaktickej motivá-
cie, ktoré sa prejavuje najmä v týchto oblastiach:
a) v analýze nominačných aspektov fungovania lexikálnej zásoby (tzv. obohacovanie
slovnej zásoby);
b) v komparácii vlastností syntaktickej motivácie a iných typov lexikálnej motivácie
(najmä slovotvornej motivácie);
c) v analýze postavenia syntaktickej motivácie v kontexte lexikálnej motivácie, teda
v analýze miesta a fungovania viacslovných pomenovaní v lexike;
d) v analýze prejavov syntaktickej motivácie vo vzťahu k princípom vzniku, fungovania
a dynamiky viacslovných pomenovaní; v tomto kontexte sú to najmä pasáže analyzujúce
hranice medzi jednotlivými typmi viacslovných pomenovaní, ako aj dynamiku vzťahov
k nelexikalizovaným syntaktickým konštrukciám;
e) v analýze prejavov motivačnej relačnosti syntaktickej motivácie (najmä kooperácie
a determinácie); najmä (ale nielen) vo vzťahu k:
x paradigmatickej motivácii: začlenenie viacslovných pomenovaní do onomaziologic-
ko-lexikálnych, synonymických, antonymických, paronymických, homonymických a hyper-
onymicko-hyponymických paradigiem;
x slovotvornej motivácii – v podobe motivačnej determinácie (univerbizačnej a ne-
univerbizačnej) a motivačnej kooperácie (nominácia na dvoch úrovniach: viacslovné po-
menovanie – viacslovné pomenovanie, viacslovné pomenovanie – jednoslovné pomeno-
vanie); osobitnú problematiku na pomedzí syntaktickej a slovotvornej motivácie predsta-
vuje juxtapozícia;
x abreviačnej motivácii – v podobe abreviačnej univerbizácie a abreviačných synta-
giem;
x terminologickej motivácii: syntaktická motivovanosť a podstata terminologickej
motivácie, zastúpenie viacslovných pomenovaní v terminologických sústavách;
f) v analýze prejavov syntaktickej demotivácie – univerbizácie (v slovakistike sa v ta-

kejto syntetizujúcej podobe predstavuje proces univerbizácie po prvýkrát);
g) v analýze typológie viacslovných pomenovaní (podľa funkčného určenia, kon-
štrukčného ustrojenia, onomaziologického stvárnenia); osobitné miesto v tomto kontexte
zaujíma detailná analýza verbo-nominálnych viacslovných pomenovaní s kategoriálnym
verbom a systematická onomaziologická klasifikácia dvoj- a trojslovných pomenovaní;
h) v analýze syntagmatických vzťahov lexikálnych jednotiek, vrátane viacslovných po-
menovaní.
II. Prehľad doterajšieho výskumu viacslovných pomenovaní a ich lexikografického
spracovania v slovakistike, ako aj v rusistike, anglistike, germanistike, romanistike a hispa-
nistike. Čitateľ má tak možnosť porovnať rôzne koncepty a terminologické riešenia, ktoré
sú determinované jednak tradíciou bádania, jednak typom skúmaného jazyka.
III. Analýza viacslovných pomenovaní a výrazov v kontexte počítačového spracovania
jazyka, ktorá ponúka jednak prehľad najviac preferovaných programových prostriedkov
na automatickú identifikáciu a extrakciu viacslovných pomenovaní, jednak sa venuje
vlastnému počítačovému spracovaniu textov a niektorým špecifickým operáciám, ktoré
spracovaniu viacslovných výrazov a pomenovaní predchádzajú. Taktiež sa prezentuje opis
praktickej realizácie programových prostriedkov, použitých na určenie frekvenčnej distri-
búcie excerpovaných viacslovných výrazov a pomenovaní v rámci štatistických dát získa-
ných z textovej databázy Slovenského národného korpusu.
Monografia Viacslovné pomenovania v slovenčine sa tak zaraďuje do poznávacieho

kontinua lexikológie a príbuzných lingvistických disciplín. Poznámka o poznávacom konti-
nuu značí, že predkladanú prácu chápeme aj ako podnet do ďalších projektov a výskumov.
Na tomto mieste aspoň heslovito naznačujeme perspektívy ďalšieho výskumu v tejto ob-
lasti:
x systematická analýza jazykovo-rečovej dynamiky viacslovných pomenovaní na rôz-
nych úrovniach: a) vo vzťahu k jednoslovným pomenovaniam; b) medzi viacslovnými po-
menovaniami navzájom, a to napríklad v podobe kontinuálnych prechodov a prehodnoco-
vania medzi jednotlivými funkčnými typmi (neutrálne, terminologické, onymické, frazeo-
logické) či v podobe varírovania na konštrukčnej úrovni; c) vzťah k voľným syntaktickým
konštrukciám a osvetľovanie procesu lexikalizácie;
x systematický porovnávací výskum spôsobov nominačného uchopenia mimojazyko-
vej reality; ako jeden z možných prístupov sa ukazuje koncept onomaziologických symetrií
a asymetrií;
x prehĺbená analýza motivačnej relačnosti syntaktickej motivácie;
x lexikografické spracovanie viacslovných pomenovaní; ukážkový zväzok podľa zvole-
nej lexikografickej koncepcie (porov. sekciu I., kap. 1.2.4) bude publikovaný v druhej polo-
vici roka 2016;
x popularizačné výklady histórie, sémantiky, paradigmatiky a pragmatiky vybratých
tematických skupín viacslovných pomenovaní.
SUMMARY
The aim of the monograph entitled Multiword Expressions in Slovak is to provide a

multifaceted analysis of multiword expressions (MWEs). These represent a group of units,
an integral part of lexis, nevertheless their status and functioning vary in accordance with
the language type. Within the said group of units, more types of lexemes may be ob-
served. The focal point of the present monograph is the type of MWEs composed of the
minimum of two content words having non-phraseological and non-terminological (or de-
terminologized) nature and being used in everyday communication: e.g. hlavná stanica
'Central Station', zubná pasta 'toothpaste', dať pozor 'be careful, beware', or podrobiť
kritike 'criticize'.
In addition to the obligatory parts (introduction and conclusion), the monograph is
composed of eight sections that are further subdivided into chapters and subchapters.
Section I Research on MWEs in the Slavic languages offers an overview of the scholarly
work and the current state of research on MWEs in Slovak and in Russian linguistics. Spe-
cifically, the following areas are addressed: classification of MWEs, differentiation of
MWEs and free syntactic structures, collocations and collocability, the status of categorial
words (i.e. light verbs), lexicographic treatment of MWEs in different types of dictionaries
(general and specialized monolingual dictionaries, spelling and other formal dictionaries,
and dictionaries of collocations). With regard to this topic, a new type of dictionary enti-
tled The Dictionary of Multi-Word Expressions is being compiled as an output of the APVV
- 0342-11 Research Project (similarly as the present monograph). This dictionary contains
the types of MWEs tackled in the introduction; that is to say, it analyzes the following
specific language parameters: orthographic, orthoepic, morphosyntactic, communication-
al and pragmatic, semantic, contextual, word-formative, paradigmatic and translatologi-
cal. It is an explanatory and bilingual dictionary which, in addition to its central semanticiz-
ing zone, provides the equivalents of Slovak MWEs in English, French, German, Russian
and Spanish. The dictionary has captured approximately 15,000 MWEs and its sample
two-volume copy will be published in the second half of 2016.
The objective of Section II entitled Research on MWEs in the Germanic and Romance
languages is to provide a summary of findings and approaches to the issue of MWEs in
lexicological compendiums, textbooks and lexicographical works, as well as in selected
scholarly works in English, German, Romance and Hispanic Studies, primarily based on the
comparison with the Slovak language. Individual chapters deal with the following areas:
analysis of approaches to the MWEs as compared to Slovak Studies (conceptual and ter-
minological differences , dissimilar methodological approaches ), classification of MWEs in
the language in question. In addition, each chapter presents lexicographical inclusion of
MWEs in different types of dictionaries and indicates the problems in the translating Slo-
vak MWEs into English, German, French and Spanish.
Section III entitled Theoretical and methodological, nomination and typological issues
of MWEs explicates the theoretical and methodological starting points in the form of the
theory of lexical motivation whose focal point is represented by the theorem stating that
each lexical unit is, in a certain manner, motivated because it enters various relations
(paradigmatic, syntagmatic and pragmatic). Relational diversity accounts for the diversity
of lexical motivation; 17 different types of motivation are differentiated. MWEs are syn-
tactically motivated, namely the MWEs having the structure of a syntagma, a sentence
and a complex and compound sentence (základná škola 'elementary school', Šaty robia
človeka 'Clothes make the man', Stoj, daj prednosť v jazde 'Stop, give way').
MWEs represent a heterogeneous group of lexemes which may be internally subdivid-
ed in various ways, particularly from the functional, structural and onomasiological per-
spectives. Functional subdivision includes four types and is based on the principle of func-
tional separation (the following types are distinguished: idiomatic MWEs, proprial MWEs,
terminological MWEs, and neutral MWEs). Onomasiological typology is based on the
analysis of the onomasiological structure of MWEs. An important role in the analysis of
MWEs is played by the analysis of delimiting MWEs and free syntactic structures. There-
fore, delimitation criteria are analyzed ; they may be divided into criterial (nomination
value and consistency with the sub-criteria of reproductibility and disposal value), non-
criterial (statistical indicators, semantic transposition, equivalence with a one-word nam-
ing unit, specific involvement into paradigmatic relations, categorial value of the superor-
dinate component, unique formation, collocability and mono-collocability , terminological
value or de-terminologized value). The transient nature of the linguistic phenomena may
also be observed in this area, and the transition between these two categories of lan-
guage phenomena may be regarded as scalar and gradual. Syntactic motivation is ana-
lyzed in the context of nomination – formation of MWEs is viewed upon as one way of
lexical item formation.
Section IV entitled Syntactic motivation and lexical syntagmatics analyzes the syntag-
matic aspects of functioning of lexical items. This section describes the characteristics of
basic and superordinate concepts / terms related to the research on lexical syntagmatics:
collocability and colligation, collocation, collocational determinants, collocational para-
digm, collocational potential, mono-collocability and poly-collocability, context, types of
collocations, and collocational continuum.
Section V entitled MWEs containing a categorial verb analyzes the verbal-nominal
structures with categorial verbs. Based on the application of the criteria defined in delim-
iting MWEs and free syntagmas, it may be stated that MWEs with a determined nominal
or verbal components constitute two autonomous groups of lexemes with common and
SUMMARY 499
different properties. Verbal-nominal structures with categorial verbs originally functioned

as structures with finite verbs which have undergone the de-semantization process, “se-
mantic fading”, as a result of which, within the categorial expression, the verb has ac-
quired the classification features linked to various aspects of 'event semantics' and the
abstract noun has acquired the meaning of a process or state.
Section VI entitled Univerbation – syntactic de-motivation focuses on univerbation as a
dynamic process of changing MWEs into one-word-lexemes. This phenomenon is ob-
served from the perspective of the theory of lexical motivation. In accordance with this
methodology, univerbation is understood as a multidimensional process composed pri-
marily of two procedures: 1) syntactic de-motivation (a one-word-lexeme is formed from
a MWE); 2) the acquisition of one (or a combination) of four types of motivation with the
nomination function (word-formative, morphological, semantic or abbreviation motiva-
tion). Subsequently, based on the acquisition of a particular type of motivation, four basic
types of univerbation are distinguished; whereas major attention is given to word-
formative univerbation being the most frequent type. With regard to word-formative
univerbation, the following issues are discussed in more detail: word formation methods,
procedures and means, as well as concomitant phenomena of word formation. Within
univerbation, some extralingual motivation types are secondarily activated (initially, one-
word-words are almost always marked in one way or other).
Section VII entitled MWEs and relation value of syntactic motivation analyzes the rela-
tions of syntactic motivation and other types of lexical motivation: 1 ) relation with para-
digmatic motivation (conceptual, synonymic, antonymic, paronymic and homonymic rela-
tions of MWEs with other MWEs, and also with one-word naming units); 2 ) relation with
word-formation motivation (juxtaposition univerbation, formation of MWEs from other
MWEs on the basis of word formation: investigatívna žurnalistika 'investigative journal-
ism' → investigatívny žurnalista 'investigative journalist', formation of one-word naming
units from MWEs on the basis of word formation: vysoká škola → vysokoškolák university
→ 'undergraduate student → undergrad'; multi-verbation – dať prednosť 'give way'); 3)
relation with abbreviation motivation (abbreviation univerbation: Európska únia → 'Euro-
pean Union → EU', various types of abbreviated syntagmas, e.g. semi-tautological expres-
sion: PIN kód 'PIN code', auto-referential abbreviation of idioms: deň D 'D-Day'; abbreviat-
ed MWEs: NR SR 'National Council of the Slovak Republic'; 4) relation with the territorial
motivation (the existence of multi-word dialectal expressions); 5) relation with temporal
motivation (multi word historicisms, archaisms, neologisms); 6) relation with semantic
motivation (derivational polysemy of MWEs, semantic transposition – figurativeness of
MWEs); 7) relation with morphological motivation (morphologically motivated MWE
components: delená strava 'food combining', nomination in the direction of MWE o
MWE based on morphological motivation: Všeobecná zdravotná poisťovňa → Všeobecná
zdravotná, lexicalization of syntactic constructions: Dobrý deň → Dobrý deň); 8) relation
with phraseological motivation (this means intensive cooperation since the core of phra-
seology is formed by syntactically motivated phrasemes); 9) the relation with onymic
motivation (multi-word proper names, e. g. Milan Rastislav Štefánik); 10) relation with
interlingual motivation (a borrowed MWE, e. g. gender studies, case study); relation with
terminological motivation (syntactic motivation is involved in the constituting of a number

of properties and functioning of terms – motivation, accuracy, consistency, motivational
potential, high representation of MWEs in terminological systems).
Section VIII entitled Multi-word units and computer processing of language attends to
some aspects of computer processing of MWEs. The introduction presents a brief over-
view of the properties of MWEs and methods of MWE identification and extraction with
regard to the methods based on the so-called lexical association rates and statistical ap-
proaches. The introduction also gives an outline of the most preferred program tools for
automatic MWE identification and extraction by means of association rates and their
application in various areas of computer processing of language. The second part is de-
voted to computer processing of texts and to some specific operations prior to processing
of MWEs (e.g. to text editing, storing, and sorting). Subsequently, it presents a description
of the practical implementation of software tools used to determine the frequency distri-
bution of the excerpted MWEs within the framework of statistical data obtained from the
text databases of the Slovak National Corpus. The excerpted MWEs together with the
given statistics have provided the basis for the linguistic processing of the Dictionary of
MWEs. The final section summarizes the selected examples of the application of linguistic
and statistical methods.
Translated by Magdaléna Bilá.

ZUSAMMENFASSUNG
Das Ziel der Monographie Viacslovné pomenovania v slovenčine (Mehrwortbenennun-

gen in slowakischer Sprache) besteht in der Analyse von Mehrwortbenennungen (im Fol-
genden kurz MWB) unter mehreren Aspekten. Es handelt sich um eine Gruppe von Einhei-
ten, die einen integralen Bestandteil des Lexikons bildet, wobei ihr Status und Gebrauch
vom jeweiligen Sprachtyp abhängt. In der Gruppe von MWB sind mehrere Typen von Le-
xemen zu unterscheiden. Im Mittelpunkt unseres Intersses stehen die Benennungen mit
mindestens zwei autosemantischen Komponenten, die einen nichtphraseologischen und
nichtterminologischen Charakter haben und die in der Alltagskommunikation verwendet
werden: z.B. hlavná stanica 'Hauptbahnhof', zubná pasta 'Zahnpasta', dať pozor 'achten
auf', podrobiť kritike 'der Kritik unterziehen'.
Außer den Rahmenteilen (Einführung und Zusammenfassung) besteht die Arbeit aus
acht Sektionen, die weiter in die Kapitel und Unterkapitel aufgeteilt sind.
Sektion I. Výskum viacslovných pomenivaní v slovanských jazkoch (Untersuchung von
Mehrwortbenennungen in slawischen Sprachen) bietet einen Überblick über die bisher
erschienenen Arbeiten sowie den gegenwärtigen Stand der Forschung zu den Mehrwort-
benennungen in slowakischer und russischer Sprache. Es handelt sich vor allem um diese
Bereiche: Klassifizierung von MWB, Delimitation von MWB und freien syntaktischen Kon-
struktionen, Problematik der Kollokationen und Kollokabilität, Status von Funktionsverb-
gefügen (sog. light verbs), lexikographische Aufarbeitung von MWB in den einzelnen Wör-
terbuchtypen (allgemeine und spezialisierte Erläuterungswörterbücher, Rechtschreibwör-
terbücher und andere formale Wörterbücher, Kollokationswörterbücher). Einen neuen
Wörterbuchtyp bildet in diesem Kontext das Wörterbuch der Mehrwortbenennungen, das
im Rahmen des Projektes APVV-0342-11 entsteht (ähnlich wie die vorliegende Mono-
graphie). Dieses Wörterbuch enthält Typen von MWB, die in der Einführung erwähnt
wurden, konkret bearbeitet das Wörterbuch folgende Sprachparameter: Orthographie,
Orthoepie, morphosyntaktische, kommunikationspragmatische, semantische, kontextuel-
le, wortbildende, paradigmatische und translatologische Parameter. Es handelt sich um
ein Erläuterungs –und Übersetzungswörterbuch, das außer der zentralen Bedeutungszone
auch Äquivalente slowkischer MWB in englischer, französischer, deutscher, russischer und
spanischer Sprache enthält. Das Werk erfasst ca. 15 000 Lemmata von MWB und wird als
zweibändiges Wörterbuch in der zweiten Hälfte des Jahres 2016 herausgegeben.
Die Sektion II. unter dem Titel Výskum viacslovných pomenovaní v germánskych jazy-
koch a v románskych jazykoch (Untersuchung von MWB in germanischen und romanis-
chen Sprachen) fasst die Erkenntnisse und Bearbeitung von MWB in lexikologischen Kom-
pendien, Lehrbüchern und lexikographischen Werken sowie in ausgewählten Studien der
Anglistik, Germanistik, Romanistik und Hispanistik, komparativ mit dem Slowakischen
zusammen. Die einzelnen Kapitel bearbeiten folgende Bereiche: Analyse der Problematik
von MWB im Vergleich mit der Slowakistik (konzeptuelle, terminologische Unterschiede,
verschiedene methodologische Zugriffe), Klassifikation von MWB in einer gegebenen
Sprache. Außerdem wird in jedem Kapitel die lexikographische Bearbeitung von MWB in
verschiedenen Wörterbuchtypen dargestellt und es werden Probleme bei der Übersetzung
slowakischer MWB ins Englische, Deutsche, Französische und Spanische aufgeworfen.
Die Sektion III. Teoreticko-metodologické, nominačné a typologické otázky viacslov-
ných pomenovaní (Theoretisch-metodologische, Nominations- und Typologiefragen von
MWB) präsentiert theoretisch-methodologische Ausgangspunkte auf Grund der Theorie
von lexikalischer Motivation, in deren Rahmen die Basis ein Theorem bildet. Jede lexikalis-
che Einheit ist in bestimmter Weise motiviert, da sie unterschiedliche Beziehungen einge-
hen kann (paradigmatische, syntagmatische und pragmatische). Die Mannigfaltigkeit der
Beziehungen bedeutet auch die Mannigfaltigkeit der lexikalischen Motivation, es werden
17 unterschiedliche Motivationstypen unterschieden. Die MWB sind syntaktisch motiviert,
konkret eine MWB in Form eines Syntagmas, Satzes und Satzgefüges (základná škola
'Grundschule', Šaty robia človeka 'Kleider machen Leute', Stoj, daj prednosť v jazde! 'Halt,
Vorfahrt gewähren'). Die MWB stellen eine heterogene Gruppe von Lexemen dar, die
innerlich unterschiedlich aufzuteilen ist, vor allem aus funktionaler, struktureller und
onomasiologischer Sicht. Die Funktionsgliederung ist quadral und geht aus dem Prinzip
der funktionalen Separation hervor (es werden phraseologische, propriale, terminologische,
neutrale MWB unterschieden). Die onomasiologische Typologie basiert auf der Analyse
der onomasiologischen Struktur von MWB. Bei der Charakteristik einer MWB nimmt die
Analyse der Delimitation von MWB sowie die der freien syntaktischen Konstruktionen
eine bedeutende Stellung ein. Diese Problematik wird mittels Delimitationskriterien ana-
lysiert, die in kriteriale (Nomination und Stabilität mit den Subkriterien der Reproduzier-
barkeit, Verfügbarkeit) und nichtkriteriale (statistische Parameter, semantische Transpo-
niertheit, Äquivalentheit mit einer Einwortbenennung, spezifische Beteiligung an den
paradigmatischen Beziehungen, Kategorialität einer übergeordneten Komponente, Einzig-
artigkeit der Bildung, Kollokabilität und Monokollokabilität, Terminologisiertheit, bzw.
Determinologisiertheit) aufzuteieln sind. Der Übergangscharakter zwischen diesen Spra-
cherscheinungen äußert sich auch in diesem Bereich und zwischen diesen zwei Kategorien
kann man ihn als skalenmäßig, gradual bewerten. Die syntaktische Motivation wird auch
im Kontext der Nomination analysiert – die Bildung von MWB wird als eine Möglichkeit
der Bildung von lexikalischen Einheiten verstanden.
Sektion IV. Syntaktická motivácia a lexikálna syntagmatika (Syntaktische Motivation
und lexikale Syntagmatik) analysiert die syntagmatische Seite der Funktionierung von
ZUSAMMENFASSUNG 503
lexikalischen Einheiten. Im Texte werden grundlegende sowie Aufbaubegriffe/Termini

charakterisiert, die mit der Erforschung der lexikalischen Syntagmatik zusammenhängen:
Kollokabilität und Kolligation, Kollokation, Kollokationsdeterminanten, Kollokationspara-
digma, Kollokationsfähigkeit, Mono- und Polykollokabilität, Kontext, Kollokationstypen,
Kollokationskontinuum.
Sektion V. Viacslovné pomenovania s kategoriálnym verbom (Mehrwortbenennungen
mit dem Kategorialverb) analysiert die Nomen-Verb-Verbindungen mit einem Kategorial-
verb. Nach der Anwendung der bei der Delimitation von MWB und freien Syntagmen
abgegrenzten Kriterien zeigt sich, dass die MWB mit der determinierten nominalen und
verbalen Komponente zwei autonome Gruppen von Lexemen mit gemeinsamen und un-
terschiedlichen Eigenschaften darstellen. Die Nomen-Verb-Verbindungen sind Verbindun-
gen eines ursprünglich autosemantischen Verb, das im Prozess der Desemantisierung
semantisch verblasst ist, und infolgedessen in einer gegebenen Verbindung sog. katego-
rielle, Klassifizierungsmerkmale ausdrückt, die mit verschiedenen Aspekten der Gesche-
henssemantik und eines abstrakten Substantivs mit einer Geschehens- und Zustandsbe-
deutung verbunden sind.
Sektion VI. Univerbizácia – syntaktická demotivácia (Univerbierung – syntaktische
Demotivierung) konzetriert sich auf die Univerbierung als dynamischen Prozess der Ve-
ränderung einer MWB zu einem Einwortlexem. Diese Erscheinung wird mittels der Theo-
rie der lexikalischen Motivation erfasst. Laut dieser Methodologie wird die Univerbierung
als ein mehrdimensionaler Prozess verstanden, der primär aus zwei Verfahren besteht: 1.
syntaktische Demotivierung (aus einer MWB wird eine Einwortbenennung); 2. Erlangen
eines (oder Kombination) von vier Motivationstypen mit einer Nominationsfunktion (wort-
bildende, morphologische, semantische oder Abbreviationsmotivation). Auf Grund der
Entstehung eines konkreten nominativen Motivationstyps werden im Weiteren vier
Grundtypen der Univerbierung differenziert, wobei die Aufmerksamkeit vor allem der
Wortbildungsuniverbierung gewidmet wird, die den frequentesten Univerbierungstyp
bildet. Im Rahmen der Wortbildungsuniverbierung werden gesondert die Wortbildungs-
verfahren, -arten und -mittel sowie die begleitenden Wortbildungserscheinungen behan-
delt. Sekundär werden im Prozess der Univerbierung einige extralinguale Motivationsty-
pen aktiviert (Univerbate sind anfangs beinahe stets markiert).
Sektion VII. Viacslovné pomenovania a relačnosť syntaktickej motivácie (Mehrwortbe-
nennungen und Relationalität der syntaktischen Motivation) analysiert die Beziehungen
der syntaktischen Motivation mit den anderen Typen der lexikalischen Motivation: 1)
Beziehung mit der paradigmatischen Motivation (Begriffs-, Synonymie-, Antonymie-, Pa-
ronymie- und Homonymiebeziehungen von MWB mit den anderen MWB aber auch Ein-
wortbenennungen); 2) Beziehung mit der Wortbildungsmotivation (Juxtaposition, Univer-
bierung, Bildung von MWB aus anderen MWB auf Grund der Wortbildung: investigatívna
žurnalistika (investigativer Journalismus) → investigatívny žurnalista 'investigativer
Journalist', Bildung von Einwortbenennungen von MWB auf Grund der Wortbildung: vyso-
ká škola (Hochschule) → vysokoškolák 'Hochschulstudent', Multiverbierung – dať pred-
nosť 'Vorfahrt gewähren'); 3) Beziehung mit einer Abbreviationsmotivation (Abbreviation-
suniverbierung: Prešovská univerzita (Prešover Universität) → PU 'PU', verschiedene Ty-
pen von Abbreviationssyntagmen, z.B. Semitautologische Syntagemn: PIN kód 'PIN-Code',

autoreferentielle Abbreviationsphraseme: deň D 'D-Day' auch 'Tag X'; Abbreviationsme-
hrwortbenennungen: NR SR (Národná rada Slovenskej republiky) 'Nationalrat der Slowa-
kischen Republik',); 4) Beziehung mit einer territorialen Motivation (Existenz von Mehr-
wortdialektismen); 5) Beziehung mit einer temporalen Motivation (Mehrworthistorismen,
Archaismen, Neologismen); 6) Beziehung mit einer semantischen Motivation (Derivation-
spolysemie von MWB, semantische Übertragungsfähigkeit – Bildhaftigkeit von MWB); 7)
Beziehung mit einer morphologischen Motivation (morphologisch motivierte Komponen-
ten von MWB: delená strava 'Trennkost', Nomination in Richtung MWB o MWB auf der
Basis der morphologischen Motivation: Všeobecná zdravotná poisťovňa (Allgemeine Kran-
kenkasse) → Všeobecná zdravotná (Allgemeine Kranken – im Deutschen nicht möglich),
Lexikalisierung syntaktischer Konstruktionen: dobrý deň (Guten Tag) → dobrý deň (Guten
Tag)); 8) Beziehung mit einer phraseologischen Motivation (es handelt sich um intensive
Kooperation, da syntaktisch motivierte Phraseme den Kern der Phraseologie bilden); 9)
Beziehung mit onymischer Motivation (Mehrwortpropria, z.B. Milan Rastislav Štefánik);
10) Beziehung mit einer interlingualen Motivation (Lehnwörter, z.B. gender studies, case
study); Beziehung mit einer terminologischen Motivation (die syntaktische Motivation ist
an Bildung und Funktionieren mehrerer Eigenschaften von Fachtermini beteiligt – Moti-
viertheit, Genauigkeit, Systemhaftigkeit, Motivationsfähigkeit; hohe Frequenz von MWB
in terminologischen Systemen).
Sektion VIII. Viacslovné pomenovania a počítačové spracovanie jazyka (Mehrwortbe-
nennungen und Computerverarbeitung der Sprache) bearbeitet einige Aspekte der Com-
puterverarbeitung von MWB. Die Einführung beinhaltet einen kurzen Überblick über Ei-
genschaften von MWB und über Methoden zu deren Identifizierung und Extraktion im
Hinblick auf die Methoden, die aus dem sog. lexikalischen Maß und statistichen Verfahren
Statistikverfahren hervorgehen. Sie stellen heutzutage die meist präferierten Tools zur
automatischen Identifizierung und Extraktion von MWB mittels Assoziationsmaßen und
deren Anwendung in verschiedenen Aufgaben der Computerverarbeitung der natürlichen
Sprache dar. Im zweiten Teil werden die eigentliche Computerverarbeitung von Texten
sowie einige spezifische Operationen näher beschrieben, die der Verabeitung von MWB
vorausgehen (z.B. Editieren von Texten, Speicherung, Sortierung). Folglich wird die Be-
schreibung der praktischen Realisierung von Tools präsentiert, die zur Bestimmung der
Frequenzdistribution exzerpierter MWB im Rahmen der aus der Textdatei des Slowaki-
schen Nationalkorpusses erworbenen statistischen Daten verwendet wurden. Exzerpierte
MWB mit den gegebenen statistischen Daten bildeten die Grundlage für die linguistische
Verarbeitung des Wörterbuches von MWB. Im Schlussteil werden ausgewählte Beispiele
der Anwendung linguistischer und statistischer Verfahren zusammengefasst.
Übersetzt von: Martina Kášová und Slavomíra Tomášiková.

RÉSUMÉ
Lóbjectif de la monographie Mots composés en slovaque est une analyse multi-

aspectuelle des mots composés (MC). Il ságit dún groupe dúnités lexicales faisant une
partie intégrante du lexique dúne langue et dont le statut et le fonctionnement varient
selon le type de la langue. Dans le groupe des MC on distingue plusieurs types de
lexèmes. Au centre de notre intérêt se trouvent les dénominations contenant au moins
deux composants autosémantiques, dépourvues des caractéristiques phraséologiques et
terminologiques et utilisées dans la communication quotidienne. Ex.: hlavná stanica 'gare
principale', dať pozor 'faire attention', podrobiť kritike 'soumettre à la critique'.
À part líntroduction et la conclusion, le travail est divisé en huit parties qui sont elles-
mêmes divisées en chapitres et sous-chapitres.
La première partie Recherches sur les mots composés en langues slaves se concentre
sur une revue des travaux contemporains et l´état actuel des recherches sur les mots
composés en slovaque et en russe. Il ságit notamment des domaines suivants:
classement des MC, délimitation des MC et des constructions syntagmatiques libres,
problématique des collocations et de collocabilité, statut des verbes légers, traitement
lexicographique des MC dans les dictionnaires différents (dictionnaires généraux et
dictionnaires de spécialité, dictionnaires dórthographe, de collocations, etc.)
Dans ce contexte, le Dictionnaire des mots composés qui est créé dans le cadre du
projet subventionné APVV-0342-11 (aussi que la monographie en question) représente
une nouveauté.
Le dictionnaire traite les types des MC mentionnés dans líntroduction. Il traite les
paramètres linguistiques suivants: orthographie, orthoépie, paramètres morpho-
syntaxiques, pragmatiques, sémantiques, contextuels, dérivationnels, paradigmatiques et
traductologiques. Il ságit dún dictionnaire de langue et multi-lingue, qui fournit des
équivalents anglais, français, allemands, russes et espagnols. L´œuvre comprend environ
15 000 entrés et son premier volume devrait être publié dans la seconde moitié de
lánnée 2016.
Lóbjectif de la deuxième partie Recherches sur les mots composés en langues
germaniques et romanes est de créer un sommaire des connaissances et des approches
dans la problématique des MC à partir des compendiums lexicologiques, des manuels
scolaires et des œuvres lexicographiques, aussi que des études choisies dans les langues
concernées, à savoir lánglais, lállemand, le français et léspagnol, tout en comparant les
MC en langues étrangères avec ceux en slovaque. Les chapitres sont consacrés aux sujets
suivants: analyse des approches de la problématique des MC en comparaison avec le
slovaque (différences conceptuelles et terminologiques, approches méthodologiques
diverses), classement des MC en langue concrète. En plus, chaque chapitre présente le
traitement lexicographique des MC dans de différents types de dictionnaires et il esquisse
quelques difficultés de la traduction des MC slovaques vers lánglais, lállemand, le
français et léspagnol.
La troisième partie Questions théoretiques, méthodologiques, nominatives et
typologiques des MC précise les points de départ théoretiques et méthodologiques sous
forme de la théorie de la motivation lexicale dont la base est un théorème, selon lequel
chaque unité lexicale est plus ou moins motivée, parce quélle participe aux relations
diverses (paradigmatiques, syntagmatiques et pragmatiques). La diversité relationnelle
est liée à la diversité de la motivation lexicale. On distingue 17 types de motivation. Chez
les MC avec la structure de syntagme, de phrase simple ou de phrase complexe, la
motivation est syntaxique (základná škola 'école primaire'). Les MC représentent un
groupe de lexèmes hétérogène quíl est possible de diviser, surtout selon les critères
fonctionnels, constructifs et onomasiologiques. La division selon le critère fonctionnel est
basée sur le principe de la séparation fonctionnelle (on distingue les MC phraséologiques,
les MC propres, les MC terminologiques et les MC neutres). La typologie onomasiologique
est basée sur lánalyse de la structure onomasiologique des MC. Lánalyse de la
délimitation de MC et des constructions syntagmatiques libres joue un rôle important
dans la caractéristique des MC. Cette problématique est analysée à láide des critères de
délimitation lesquels on peut diviser en critériels (nomination et figement avec des sous-
critères de reproduction et de disposition) et non critériels (indicateurs statistiques,
transposition sémantique, équivalence avec un mot simple, participation spécifique dans
les relations paradigmatiques, catégorialité du composant supérieur, unicité de la
création, collocabilité et monocollocabilité, caractère terminologique ou non
terminologique). Le caractère transitif entre les phénomènes linguistiques se manifeste
aussi dans ce domaine et, entre ces deux dernières catégories, on peut le caractériser
comme graduel ou assorti. La motivation syntaxique est analysée aussi dans le contexte
de la nomination (la formation des MC) et elle est perçue comme lúne des façons de
créer les unités lexicales nouvelles.
La quatrième partie La motivation syntaxique et la syntagmatique lexicale analyse
lún des deux aspects syntagmatiques du fonctinnement des unités lexicales. Dans le
texte, on caractérise les concepts et termes fondamentaux et secondaires qui sont liés
aux recherches dans le domaine de la syntagmatique lexicale: collocabilité et colligation,
collocation, déterminants collocatifs, paradigme collocatif, potentiel collocatif,
monocollocabilité, polycollocabilité, contexte, continuum collocatif.
La cinquième partie Mots composés avec un verbe catégoriel analyse les locutions
verbo-nominales contenant un verbe catégoriel. Après lápplication des critères
provenant de la délimitation des MC et des syntagnes libres il sávère que les MC avec un
RÉSUMÉ 507
composant nominal et un composant verbal représentent deux groupes de lexèmes

autonomes avec des caractéristiques et communs et distinctes. Les locutions verbo-
nominales contenant un verbe catégoriel sont des structures contenant un verbe qui, à
lórigine, était autosémantique et qui a subi le processus de la désémantisation et par
conséquent il exprime, dans le cadre de la locution, des traits catégoriels ou classificateurs
liés aux aspects divers du sémantisme éventuel, et un nom abstrait ayant un sens dáction
ou d´état.
La sixième partie Univerbisation – démotivation syntaxique se concentre à
lúniverbisation comme processus dynamique du changement dún MC en un mot simple.
Ce phénomène est abordé dans lóptique de la motivation lexicale. Selon cette
méthodologie, on comprend lúniverbisation comme un processus multi-dimensionnel
composé principalement de deux procès: 1. Démotivation syntaxique (un MC devient un
mot simple); 2. Acquisition de lún des quatre types de motivation ayant la fonction
nominative (motivation due à la formation de mots, motivation morphologique,
sémantique ou abréviative). Grâce à láppartenance dans un type de motivation on
distingue ensuite quatre types fondamentaux de lúniverbisation, tout en se concentrant
à lúniverbisation due à la formation de mots qui représente le type de lúniverbisation le
plus fréquent. Dans le cadre de cette univerbisation, on consacre un sous-chapitre à part
aux façons, aux processus et aux moyens de formation de mots mais également aux
phénomènes qui les accompagnent. Certains types de motivation extralinguistiques sont
quelques fois activés dans ce processus (dans un certain sens, les mots univerbisés sont
au début presque toujours sémantiquement transparents).
La septième partie Mots composés et relations de la motivation syntaxique analyse
les relations entre la motivation syntaxique et les autres types de motivation: 1. Relation
avec la motivation paradigmatique (relations notionnelles, synonymiques, antonymiques,
paronymiques et homonymiques des MC avec dáutres MC mais aussi avec des mots
simples); 2. Relation avec la motivation due à la formation de mots (juxtaposition,
univerbisation, formation des MC à partir des MC existants: investigatívna žurnalistika
'journalisme dínvestigation', investigatívny žurnalista 'journaliste dínvestigation',
formation des mots simples à partir des MC, multiverbisation: dať prednosť 'donner la
priorité'); 3. Relation avec la motivation abréviative (univerbisation abréviative: Európska
únia → EÚ 'Union européenne → UE', différents types des syntagmes abréviatifs, par
exemple les syntagmes semi-tautologiques: PIN kód 'code PIN', phrasèmes abréviatifs
autoréférentiels: deň D 'jour J'; MC abréviatifs: NR SR (Národná rada Slovenskej republiky)
'Conseil national de la République slovaque'); 4. Relation avec la motivation territoriale
(existence des dialectismes composés); 5. Relation avec la motivation temporelle
(historismes, archaïsmes et néologismes composés); 6. Relation avec la motivation
sémantique (polysémie dérivationnelle des MC, transposition sémantique, sens figuré des
MC); 7. Relation avec la motivation morphologique (motivation morphologique des
composants dún MC: delená strava 'nourriture séparée', nomination dans le sens MC →
MC à la base de la motivation morphologique: Všeobecná zdravotná poisťovňa →
Všeobecná zdravotná 'nom propre dúne assurance', lexicalisation des constructions
syntaxiques: dobrý deň → dobrý deň 'bon jour → bonjour'); 8. Relation avec la motivation
phraséologique (il ságit dúne coopération intense, parce que le noyau de la phraséologie
est formé par les phrasèmes syntaxiquement motivés); 9. Relation avec la motivation
onymique (MC propres, par exemple Milan Rastislav Štefánik); 10. Relation avec la
motivation interlinguistique (MC empruntés, par exemple gender studies, case study); 11.
Relation avec la motivation terminologique (la motivation syntaxique participe à la
constitution et au fonctionnement de plusieurs caractéristiques des termes techniques –
motivation, exactitude, caractère systématique, potentiel de motivation; MC
abondamment représentés dans les terminologies diverses).
La huitième partie Mots composés et traitement informatique de la langue est
consacrée à certains aspects du traitement informatique des MC. Dans líntroduction se
trouve une revue abrégée des caractéristiques des MC et des méthodes pour leur
identification et leur recherche avec láccent mis sur les méthodes basées sur les mesures
associatives lexicales et les approches statistiques. On y présente les moyens logiciels
pour lídentification et la recherche des MC les plus préférés aujourd´hui ainsi que leur
application dans des tâches diverses du traitement informatique de la langue naturelle. La
deuxième partie est consacrée au traitement informatique lui-même des textes et à
certaines opérations spécifiques qui précèdent le traitement des MC (par exemple la
modification des textes, lénregistrement, le triage). Ensuite, on décrit la réalisation
pratique des moyens logiciels utilisés pour déterminer la distribution fréquentielle des MC
recherchés dans le cadre des données statistiques provenant de la base des données de
textes intitulée Corpus national slovaque. Les MC recherchés et les statistiques ont créé la
base pour les objectifs du traitement linguistique du Dictionnaire des mots composés.
Dans la partie finale, on résume les exemples choisis de lápplication des méthodes
linguistiques et statistiques.
Traduit par Daniel Vojtek.

RESUMEN
El objetivo central de la monografía Lexías complejas en eslovaco es el de analizar va-

rios aspectos de las lexías complejas. Se trata del grupo de las unidades léxicas que for-
man parte integral del léxico. Su estado y su funcionamiento son diferentes, dependiendo
del tipo de la lengua. En el grupo de las lexías complejas existen varios tipos de lexemas.
En el centro de nuestra atención está la lexía compleja, formada al menos por dos com-
ponentes de significado completo, que no es definida como fraseológica ni como termino-
lógica y se usa en la comunicación cotidiana, por ejemplo: hlavná stanica 'estación
central', zubná pasta 'dentífrico', dať pozor 'tener cuidado', podrobiť kritike 'someter a
crítica'.
La monografía, además de las partes de introducción y conclusión, consta de ocho sec-
ciones que se dividen en capítulos y subcapítulos.
Sección I La investigación de las lexías complejas en las lenguas eslavas se concentra
en la visión panorámica de los artículos publicados y en el estado actual de la investiga-
ción de las lexías complejas en eslovaco y en ruso. Se trata, sobre todo, de los temas sigu-
ientes: clasificación de lexías complejas, delimitación de lexías complejas y de sintagmas
libres, construcciones sintácticas, problemas de colocaciones y colocabilidad, verbos lige-
ros o verbos soporte/verbos de apoyo (light verbs), lexías complejas presentes en las en-
tradas de varios tipos de diccionarios (generales, enciclopédicos especializados, ortográfi-
cos y diccionarios de colocaciones). En este contexto nace un nuevo tipo de diccionario
llamado Diccionario de lexías complejas que se realiza como uno de los fines del proyecto
APVV-0342-11 (entre los fines del proyecto se integra también esta monografía). Este
diccionario contiene los tipos de lexías complejas mencionados en la introducción, con los
principales parámetros concretos: ortografía y ortoepía, parámetro morfosintáctico, co-
municativo pragmático, semántico, contextual, formativo de palabras, paradigmático y
translatológico. Es un diccionario enciclopédico y plurilingüe con los vocablos equivalentes
en inglés, francés, alemán, ruso y español. Hay aproximadamente 15.000 entradas, con su
publicación ejemplar se cuenta en la segunda mitad del año 2016.
El objetivo de la sección II La investigación de las lexías complejas en las lenguas ger-
mánicas y romances, es de resumir los conocimientos relacionados con el tema de lexías
complejas, accesibles en manuales de lexicología y lexicografía y en los estudios que
abordan el tema mencionado en las filologías inglesa, alemana, francesa y española. Se

trata fundamentalmente de una comparación con la lengua eslovaca. Los capítulos se
dedican a los temas siguientes: análisis de los enfoques hacia la problemática de las lexías
complejas comparándolo con la filología eslava (diferencias entre los conceptos, variedad
terminológica, diferentes enfoques metodológicos) y clasificación de las lexías complejas
en las lenguas correspondientes. Además, cada capítulo presenta las lexías complejas en
las entradas de varios tipos de diccionarios. También se mencionan los problemas a la hora
de traducir las lexías complejas del eslovaco al inglés, francés, alemán, ruso y español.
Sección III Las lexías complejas y las cuestiones teórico-metodológicas, nominativas y
tipológicas aclaran los enfoques teórico-metodológicos basados en la teoría de la motiva-
ción léxica, partiendo del teorema que consiste en la afirmación, de que cada unidad léxi-
ca está motivada de alguna manera porque entra en varias relaciones (paradigmáticas,
sintagmáticas y pragmáticas). Esta variedad de relaciones significa también la variedad de
la motivación léxica. Existen los 17 distintos tipos de motivación. Las lexías complejas
tienen su motivación sintáctica, concretamente, son lexías complejas que construyen un
sintagma, una oración simple o una oración compuesta (základná škola 'escuela primaria',
Šaty robia človeka 'Una buena capa todo lo tapa', Stoj, daj prednosť v jazde! '¡Ceda el
paso!'). Las lexías complejas representan un grupo heterogéneo de lexemas que está divi-
dido interiormente, sobre todo desde el punto de vista funcional, constructivo
u onomasiológico. La división funcional parte del principio de su separación (hay cuatro
categorías de lexías complejas: fraseológicas, de nombres propios, terminológicas y neut-
rales). La tipología onomasiológica está basada en el análisis onomasiológico de la estruc-
tura de lexía compleja. El papel importante en cuanto a la característica de las lexías com-
plejas lo desempeña el análisis de la delimitación de la lexía compleja y el sintagma libre.
Este problema se analiza aplicando los criterios delimitadores que se pueden dividir en
dos grupos: criterios propios (capacidad de denominar y carácter estable) y criterios im-
propios (indicadores estadísticos, capacidad de transposición semántica, equivalencia por
una unidad léxica simple, presencia en las relaciones paradigmáticas, carácter exclusivo
de su formación, colocabilidad y monocolocabilidad, carácter terminológico o la pérdida
de él respectivamente). El carácter transitivo se demuestra también en este ámbito y
entre estas dos categorías lo podemos evaluar como gradual. La motivación sintáctica se
analiza también en el contexto de la nominación. Bajo la formación de lexías complejas se
entiende una de las maneras de la formación de unidades léxicas.
Sección IV La motivación sintáctica y la sintagmática léxica analiza el aspecto sintag-
mático del funcionamiento de las unidades léxicas. En el texto se caracterizan los concep-
tos y términos básicos y superordinados, relacionados con la investigación de la sintagmá-
tica léxica: colocabilidad, coligación, colocación, determinantes de una colocación, para-
digma de una colocación, potencia de una colocación, policolocabilidad y monocolocabili-
dad, contexto, tipos de colocaciones y continuum de una colocación.
Sección V Las lexías complejas con el verbo de apoyo analiza sintagmas verbo-
nominales con el verbo de apoyo. Después de aplicar los criterios definidos al delimitar las
lexías complejas y los sintagmas libres, se demuestra que las lexías complejas con el com-
ponente determinado nominal y verbal representan dos grupos autónomos de lexemas,
RESUMEN 511
tanto con los rasgos comunes como con las diferencias. Los sintagmas verbo-nominales
con el verbo de apoyo, originariamente, son uniones de un verbo pleno que fue sometido
al proceso de desemantización. El resultado de este proceso es el hecho de que este ver-
bo funciona como verbo de apoyo, unido con el sustantivo abstracto que expresa una
acción o un estado.
Sección VI La univerbización – la demotivación sintáctica se centra en la univerbización
como un proceso dinámico del cambio de una lexía compleja en una unidad léxica simple.
Este proceso se evalúa aplicando la teoría de la motivación léxica. Según esta metodolo-
gía, el proceso de la univerbización es multidimensional, compuesto sobre todo de dos
series: 1. demotivación sintáctica (una lexía compleja se transforma en una unidad léxica
simple); 2. adquisición (o combinación) de uno de los cuatro tipos de motivación con la
función denominativa (la motivación de la formación de palabras, morfológica, semántica
o abreviadora). Basándose en un tipo de motivación nominativo concreto, se diferencian
cuatro tipos básicos de la univerbización. La mayor atención se presta a la univerbización
relacionada con la formación de palabras. Éste es el tipo de univerbización más frecuente.
Además del proceso de la univerbización, se presta la atención a los modos y a los proce-
sos de la formación de palabras y asimismo, a los aspectos complementarios.
Sección VII Las lexías complejas y el carácter relacional de la motivación sintáctica ana-
liza las relaciones de la motivación sintáctica con otros tipos de la motivación sintáctica: 1)
relación con la motivación paradigmática (las relaciones de las lexías complejas nociona-
les, antonímicas, paronímicas y homonímicas con otras lexías complejas pero también con
las unidades léxicas simples); 2) relación con la motivación de la formación de palabras
(yuxtaposición, univerbización, formación de las lexías complejas basadas en otras lexías
complejas investigatívna žurnalistika → investigatívny žurnalista 'periodismo de investi-
gación → periodista de investigación', formación de las unidades léxicas simples basadas
en las lexías complejas: vysoká škola → vysokoškolák 'universidad → estudiante
universitario', multiverbización – dať prednosť 'dar la preferencia'); 3) relación con la mo-
tivación abreviadora (univerbización abreviadora: Európska únia → EÚ Unión Europea →
UE', varios tipos de los sintagmas abreviadores, por ejemplo sintagma semitautológico:
PIN kód 'código PIN', unidades fraseológicas autorreferenciales: deň D 'día D'; lexías com-
plejas abreviadoras: NR SR (Národná rada Slovenskej republiky) 'NR SR (Consejo Nacional
de la República Eslovaca)'; 4) relación con la motivación territorial (existencia de los dia-
lectismos pluriverbales); 5) relación con la motivación temporal (historicismos pluriverba-
les, arcaísmos, neologismos); 6) relación con la motivación semántica (polisemia deriva-
cional, transposición semántica - carácter metafórico de la lexía compleja); 7) relación con
la motivación morfológica (los componentes semánticamente motivados de las lexías
complejas delená strava 'dieta disociada', denominación en la dirección lexía compleja →
lexía compleja basada en la motivación morfológica: Všeobecná zdravotná poisťovňa →
Všeobecná zdravotná (denominación de la Seguridad Sanitaria), lexicalización de las con-
strucciones sintácticas: dobrý deň → dobrý deň); 8) relación con la motivación fraseológi-
ca (se trata de una cooperación intensa porque el núcleo de la fraseología lo forman las
unidades fraseológicas sintácticamente motivadas); 9) relación con la motivación onímica
(nombres propios pluriverbales, por ejemplo Milan Rastislav Štefánik); 10) relación con la
motivación interlingüística (los préstamos, por ejemplo gender studies, case study); rela-
ción con la motivación terminológica (la motivación sintáctica participa en la constitución
y el funcionamiento de varios rasgos característicos de los términos especializados – ca-
rácter motivador, exactitud, sistematismo, potencia motivacional, presencia frecuente de
las lexías complejas en las terminologías).
Sección VIII Las lexías complejas y el tratamiento informático del lenguaje se dedica
a algunos aspectos del tratamiento informático de las lexías complejas. En la introducción
se presenta una breve visión de los rasgos característicos de las lexías complejas y de los
métodos sobre su identificación y extracción, respetando los métodos que resultan de las
medidas de asociación léxicas y de los enfoques estadísticos. Se presentan los programas
actualmente más preferidos para la identificación y extracción automáticas de las lexías
complejas mediante las medidas de asociación y su aplicación en diversas posibilidades
del tratamiento informático del lenguaje natural. La segunda parte ofrece la explicación
acerca del tratamiento informático de los textos y de algunas operaciones específicas que
suponen el propio proceso del tratamiento informático (por ejemplo editar textos, guar-
darlos y clasificarlos). A continuación, sigue la descripción de la realización práctica de los
programas usados para determinar la distribución de fecuencia de las lexías complejas
escogidas de la base de datos donde se indica su frecuencia. Estos datos se hallan en el
Corpus Nacional Eslovaco. Las lexías complejas escogidas junto con sus datos estadísticos
forman la base para el tratamiento lingüístico del Diccionario de lexías complejas. La últi-
ma parte de la sección incluye ejemplos que aclaran la aplicación de los métodos lingüísti-
cos y estadísticos.
Traducido por Adriána Koželová.

РЕЗЮМЕ
Целью монографии «Составные наименования в словацком языке» является

довольно широкий анализ составных наименований (далее СН). Речь идёт о группе
единиц, которые образуют особую часть лексического запаса языка, причём их
место и функционирование отличаются в зависимости от типа языка. В рамках
группы СН можно выделить несколько типов лексем. В центре нашего интереса стоят
наименования с не менее чем двумя полнозначными компонентами, которые
имеют нефразеологический и нетерминологический характер и используются в по-
вседневной коммуникации: напр. hlavná stanica 'центра́льный вокза́л', zubná pasta
'зубна́я па́ста', dať pozor (na niekoho) 'присма́тривать за кем', podrobiť kritike 'под-
ве́ргнуть кри́тике/раскритикова́ть'.
Работа кроме обрамляющих частей (введение и заключение) включает восемь
разделов, каждый из которых содержит главы и подглавы.
В разделе I. «Исследование составных наименований в славянских языках»
даётся обзор существующих работ и описывается актуальное состояние иссле-
дования составных наименований в словацком и русском языках. Речь идёт главным
образом о таких областях, как классификация СН, делимитация СН и свободных син-
таксических конструкций, проблематика коллокаций и «коллокабельности», место
категориальных слов/лёгких глаголов (так наз. light verbs), лексикографическая
обработка СН в отдельных типах словарей (общие и специальные толковые словари,
орфографические и другие словари форм слов, словари коллокаций). Новым типом
словаря в данном контексте является «Словарь составных наименований», который
возникает как результат проекта APVV-0342-11 (так же как и предлагаемая вашему
вниманию монография). Данный словарь содержит типы СН, которые приводятся во
введении, конкретно в нём обработаны орфографические, орфоэпические, мор-
фосинтаксические, коммуникативно-прагматические, семантические, контекстные,
словообразовательные, парадигматические и транслатологические признаки. Речь
идёт о толково-переводном словаре, в котором кроме центральной семантической
зоны приводятся и эквиваленты словацких СН на английском, французском, немец-
ком, русском и испанском языках. Работа содержит приблизительно 15 000 СН.
Образцовый двухтомник словаря будет опубликован во второй половине 2016 г.
Целью раздела II. «Исследование составных наименований в германских и ро-

манских языках» является суммирование знаний и подходов к проблематике СН,
представленных не только в лексикологических компендиумах, учебниках и лексико-
графических работах, но и в выбранных статьях в англистике, германистике, рома-
нистике и в испанистике, главным образом на основании сравнения с словацким
языком. В отдельных главах авторы обращают внимание на такие темы, как анализ
подходов к проблематике СН в сравнении с словакистикой (концептуальные и тер-
минологические различия, разные методологические подходы), классификация СН
в данном языке. Кроме того в каждой главе представлена лексикографическая
обработка СН в разных типах словарей и намечены проблемы при переводе словац-
ких СН на английский, немецкий, французский и испанский языки.
Раздел III. «Теоретико-методологические, номинативные и типологические
вопросы составных наименований» сосредоточивает внимание на теоретико-
методологических основах в форме теории лексической мотивации, в рамках которой
базисной является теорема, согласно которой каждая лексическая единица является
в некотором смысле мотивированной, так как вступает в различные отношения
(парадигматические, синтагматические и прагматические) с другими единицами.
Многообразие отношений представляет и многообразие лексической мотивации,
выделяется 17 разных мотивационных типов. СН являются синтаксически мотивиро-
ванными, конкретно СН по форме синтагмы, простого и сложного предложения (zá-
kladná škola 'нача́льная шко́ла', Šaty robia človeka 'По одёжке встреча́ют.', Stoj, daj
prednosť v jazde! 'Стой, уступи́ доро́ гу!'). СН представляют гетерогенную группу
лексем, которую можно внутри по-разному членить, а именно с функциональной,
конструкционной и ономасиологической точек зрения. Функциональное членение
является квадратным и выходит из принципа функциональной дифференциации
(выделяются фразеологические СН, проприальные СН, терминологические СН,
нейтральные СН). Ономасиологическая типология основывается на анализе онома-
сиологической структуры СН. Важное место в рамках характеристики СН занимает
анализ делимитации СН и свободных синтаксических конструкций. Данная пробле-
матика анализируется посредством делимитационных критериев, которые можно
членить на критериальные (номинативность и устойчивость, включая субкритерии
репродуктивность, диспозиционность), некритериальные (статистические показа-
тели, семантическая транспонируемость, эквивалентность с однословным наимено-
ванием, специфическое участие в парадигматических отношениях, категориальность
вышестоящего компонента, единичность образования, «коллокабельность» и «мо-
ноколлокабельность», терминологичность, или же «детерминологизованность»).
Промежуточный характер конкретных языковых явлений показывается и в области
отношения между СН и свободными синтаксическими конструкциями. Данное отно-
шение можно характеризовать как шкальное, градуальное. Синтаксическая мотива-
ция анализируется в контексте номинации – образование СН воспринимается как
один из способов образования лексических единиц.
РЕЗЮМЕ 515
В разделе IV. «Синтаксическая мотивация и лексическая синтагматика»

анализируется одна из двух синтагматических сторон функционирования лексиче-
ских единиц. В тексте характеризуются основные и «высшие понятия/термины»,
кото-рые относятся к исследованию лексической синтагматики: коллокабельность,
моно-коллокабельность и поликоллокабельность, контекст, типы коллокаций,
коллока-ционный континуум.
Раздел V. «Составные наименования с категориальным глаголом» сосредо-
точивает внимание на анализе глагольно-именных сочетаний с категориальным
глаголом. После применения критериев, выделенных при делимитации составных
наименований и свободных синтагм, показывается, что СН с детерминированным
именным и глагольным компонентом представляют две автономные группы лексем
с общими и отличительными свойствами. Глагольно-именные сочетания с катего-
риальным глаголом являются сочетаниями первоначально автосемантического
глагола, которые прошли процесс десемантизации, утраты значения, в следствие
чего в данном сочетании выражает так наз. категориальные, классификационные
признаки, связанные с разными аспектами семантики действия, в том числе
представляемыми отвлечёнными существительными.
Раздел VI. «Универбация – синтаксическая демотивация» сосредоточивает
внимание на универбации как динамическом процессе изменения СН в однословную
лексему. Данное явление рассматривается посредством теории лексической
мотивации. По данной методологии универбация воспринимается как многоплановый
процесс, реализуемый главным образом двумя способами: 1. синтаксическая
демотивация (из составного наименования образуется ондословное); 2. приобретение
одного (или же комбинации) из четырёх типов мотивации с номинативной функцией
(словообразовательная, морфологическая, сематническя или аббревиационная моти-
вация). На основании приобретения конкретного номинативного типа мотивации
потом дифференцируются четыре основных типа универбации, причём самое
большое внимание уделяется словообразовательной универбации, которая является
самым распространённым типом. В рамках словообразовательной универбации особо
рассматриваются способы, приёмы и средства словообразования, но и сопровож-
дающие их явления словопроизводства. На втором плане в процессе универбации
активизируются некоторые экстралингвистические типы мотивации (универбаты
являются вначале почти всегда в некотором смысле признаковыми).
В разделе VII. «Составные наименования и реляционность синтаксической
мотивации» анализируются отношения синтаксической мотивации с другими
типами лексической мотивации: 1) отношение с парадигматической мотивацией
(понятийные, синонимические, антонимические, паронимические и омонимические
отношения СН с другими СН, но и с однословными наименованиями); 2) отношение
со словообразовательной мотивацией (юкстапозиция, универбация, образование СН
из других СН на основании словопроизводства: investigatívna žurnalistika → investiga-
tívny žurnalista 'журнали́ст-рассле́дователь', образование однословных наименова-
ний из СН на основании словопроизводства: vysoká škola → vysokoškolák 'ву́зовец',
мультивербация – dať prednosť (v jazde) 'уступи́ть доро́гу'); 3) отношение с аббре-

виационной мотивацией (аббревиационная универбация: Prešovská univerzita → PU
'ПУ', разные типы аббревиационных синтагм, напр. полутавтологические синтагмы:
PIN kód 'ПИН-ко́д', автореферентные аббревиационные фраземы: deň D 'день Д';
аббревиационные СН: NR SR (Národná rada Slovenskej republiky) 'НССР' (Нацио-
нальный Совет Словацкой Республики); 4) отношение с территориальной мотива-
цией (наличие составных диалектизмов); 5) отношение с временной мотивацией
(составные историзмы, архаизмы, неологизмы); 6) отношение с семантической
мотивацией (деривационная полисемия СН, семантическое транспонирование –
образность СН); 7) отношение с морфологической мотивацией (морфологически
мотивированные компоненты СН: delená strava 'разде́льное пита́ние', номинация
в направлении СН o СН на основе морфологической мотивации (речь идёт о интен-
сивной кооперации, так как ядро фразеологии орбазуют синтаксически мотивиро-
ванные фраземы); 9) отношение с онимической мотивацией (составные имена
собственные, напр. Milan Rastislav Štefánik); 10) отношение с интерлингвальной
мотивацией (заимствованные СН, напр. gender studies, case study); отношение с тер-
минологической мотивацией (синтаксическая мотивация участвует в процессе
установления и функционирования многих качеств специальных терминов – мотиви-
рованность, точность, системность, мотивационная способность; присутствие в боль-
шой степени СН в терминологических системах).
Раздел VIII. «Составные наименования и компьютерная обработка языка»
представляет некоторые аспекты компьютерной обработки СН. Во введении приво-
дится краткий обзор качеств СН и методы их идентификации и экстракции с учётом
методов, которые исходят из так наз. лексических ассоциативных мер и статисти-
ческих подходов. Представляются в настоящее время наиболее востребованные
программные средства автоматической идентификации и экстракции СН с помощью
ассоциативных приёмов и их аппликаций в различных вопросах компьютерной
обработки естественного языка. Во второй части уделяется внимание самой
компьютерной обработке текстов и некоторым специальным операциям, которые
предшествуют обработке СН (напр. редакция текстов, хранение, сортировка).
Впоследствии показывается описание практической реализации программных
средств, употреблённых для определения частотной дистрибуции извлечённых СН
в рамках статистических данных, полученных из базы данных текстов Словацкого
национального корпуса. Извлечённые СН в месте со статистическими данными обра-
зуют материал для лингвистичекой обработки Словаря составных наименований.
В заключительной части приводятся выбранные примеры применения лингвисти-
ческих и статистических методов.
Перевод: Мартин Благо.

doc. Mgr. Martin Ološtiak, PhD., a kolektív
Viacslovné pomenovania v slovenčine
Vydala Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove v roku 2015

Technická redakcia: doc. Mgr. Martin Ološtiak, PhD.; Ján Majdiak
Jazyková redakcia: Mgr. Soňa Rešovská
Obálka: Ján Majdiak; doc. Mgr. Martina Ivanová, PhD.; doc. Mgr. Martin Ološtiak, PhD.
Prvé vydanie
517 strán
Náklad: 300 ks
Tlač: Grafotlač, Prešov, s. r. o.
ISBN 978-80-555-1410-9
EAN 9788055514109

VPS-komplet B5 158x232mm

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

You might also like

VPS-komplet B5 158x232mm

Uploaded by

Document Information

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

VPS-komplet B5 158x232mm

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

ACTA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS PREŠOVIENSIS

Monographia č. 202 (AFPh UP 498/529) 2015

VIACSLOVNÉ POMENOVANIA V SLOVENČINE

© doc. Mgr. Martin Ološtiak, PhD., a kol., 2015

III. TEORETICKO-METODOLOGICKÉ, NOMINAČNÉ A TYPOLOGICKÉ OTÁZKY 129

VI. UNIVERBIZÁCIA – SYNTAKTICKÁ DEMOTIVÁCIA (L. Palková) 281

Cieľom predkladanej monografie je viacaspektová analýza viacslovných pomenovaní

Práca je rozdelená do ôsmich sekcií (číslovaných rímskymi číslicami), v rámci ktorých sa

Sekcia VI. sa venuje problematike univerbizácie, ktorá sa z hľadiska teórie lexikálnej

Jednotlivé sekcie boli autorsky vypracované takto:

sekcie V. Viacslovné pomenovania s kategoriálnym verbom a sekcie VII. Viacslovné pome-

Na tomto mieste si dovoľujeme vysloviť poďakovanie recenzentom, prof. PhDr. Petrovi

Veríme, že predkladaná monografia, ako aj ďalšie výsledky projektu APVV-0342-11

Za kolektív autorov Martin Ološtiak.

VÝSKUM VIACSLOVNÝCH POMENOVANÍ

Martin Ološtiak – Daniela Majchráková – Martin Blaho

1 Výskum viacslovných pomenovaní v slovakistike........................................................... 13

Cieľom tejto sekcie je sumarizácia poznatkov a prístupov k problematike VP v lexiko-

1 Výskum viacslovných pomenovaní v slovakistike

Práca, ktorá by uvádzala sumarizujúce údaje o doterajších slovakistických prístupoch

1.1 Reflexia viacslovných pomenovaní v knižných prácach a štúdiách

výklade o združených pomenovaniach akcentuje významovú ucelenosť a nominačnosť:

VII. Onomaziologický aspekt jazykovej konfrontácie) sa pozornosť venuje aj spôsobom

vyjadriť odborné znalosti a vedomosti. c) Funkčným určením nefrazeologického a neter-

kategoriálne v lexikalizovaných spojeniach typu hlávková zelenina, koreňová zelenina,

Monografickú prácu s názvom Analytické verbo-nominálne spojenia v slovenčine. Syn-

1.2 Viacslovné pomenovania a lexikografia

1.2.1 VP v pravopisných (a výkladových) slovníkoch

V lexikografickom kontexte je výnimočný Slovenský frazeologický slovník (Tvrdý, 1. vyd.

[1] Ukážky hesiel zo Slovenského frazeologického slovníka

[2] Ukážky hesiel zo Slovníka slovenských nárečí

[3] Ukážky hesiel z Historického slovníka slovenského jazyka

1.2.2 VP vo výkladových a prekladových slovníkoch

[4] Ukážka hesla príkaz zo SSJ

[5] Ukážka časti hesla komora z KSSJ

[6] Ukážka hesla atletika zo SSSJ

[7] Ukážka hesla diplom/diplomový z KSSJ

[8] Ukážka časti hesla rok z KSSJ

b) Uvádzanie NVP za osobitnou značkou

[9] Ukážka hesla príkaz z KSSJ

[10] Ukážka časti hesla čierny zo SSSJ

Pri sumarizácii možno konštatovať, že spracovanie nefrazeologických viacslovných po-

Z prekladových slovensko-inojazyčných slovníkov pozornosť upriamujeme na Veľký

[11] Ukážka časti hesla hlavný1 z VSRS

[12] Ukážka časti hesla dutý1 z VSRS

[13] Ukážka hesla hlasový z VSRS

1.2.3 VP a slovníky slovných spojení

[14] Slovník slovných spojení. Podstatné mená (2015) – ukážka

1.2.4 Slovník viacslovných pomenovaní

lexiku (a príslušné univerbizované jednoslovné pendanty z celého komunikačno-

b) v podobe výkladu významu prihniezdovanej frazémy: pušný prach výbušná zmes na

[15] Ukážky spracovaných hesiel zo Slovníka viacslovných pomenovaní

2 Výskum viacslovných pomenovaní v rusistike

2.1 Reflexia v nelexikografických dielach

komponentov; charakter vzťahov medzi komponentmi; pevná alebo variabilná pozícia

2.2 Viacslovné pomenovania v slovníkoch

[16] Ukážkа hesla asistent (Slovensko-ruský slovník I. – II.)

K dispozícii je aj špeciálny slovník pre oblasť obchodu a podnikania (Košíková, 1999).

prekladov elektronického Slovníka Magnus 2011 hlavne z oblasti terminológie stavebníc-