1. Úvo d do biológ ie č loveka  (K. Ušáková) 5

2. O rgá ny, sústa vy orgá no v č loveka a ich funkcie  (M. Cvíčelová, M. F. Pospíšil, K. Ušáková)  6
2.1. Oporná a pohybová sústava
2.1.1. O p orná sústava - kostra
2.1.2. Pohybová sústava - svaly a činnosť svalov
2.2. Tráviaca sústava a výživa
2.2.1. Tráviaca sústava a fyziológia trávenia
2.2.2. C horo by tráviac ej sústavy
_ 2.2.3.Me ta bo lizmus živín 23
2.2.4. Výživa a jej dô ležité zložky 24 
2.2.5. M inerá lne látky a vitam íny 25 
2.2.6. Zásad y správnej výživy 27 
2.3. Dýchac ia sústava 28 
2.3.1. Dýchac ie cesty 28 
2.3.2. Pľúca a ich fyziológ ia 29  
2.3.3. C horob y dýchac ej sústavy 30 
2.4. Telové tekutiny
2.4.1. Krv a jej funkcie 31 
2.4.2. Zlože nie krvi 31 
2.4.3 . Krvné skupiny 34 
2.4.4. Tkanivový mok a miazga (lymfa) 36 
2.4.5. O cho renia krvi 38 
2.5. Srdc e a cievna sústava 38
2.5.1. Prúdenie krvi vlásočnica mi a žila mi 41 
2.5.2. C horob y srdc a a cievnej sústavy 42 
2.6. Vylučova cia sústava 43 
2.6.1. Stavba a funkcia ob lič ky 43  
2.6.2. Tvorba moču 44  
2.6.3. Význa m ob lič ky pre regulác iu telových tekutín 45  
2.6.4. C horoby ob lič iek 45  
2.6.5. Koža /cutis,  dermaj  4 5 
2.6.6. C horoby kože 46
2.7 Riad iace a regulačné sústavy 46
2.71. Hormoná lna regulác ia 47 
2.7.2. Ne rvová regulác ia 53 
2.73 . Zmyslové orgány 61 
2.7.4. Imunitný systém 6 6 
3. Reprodukc ia a ontogene tický vývin ľudského jedinc a (M. Cvíčelová)  70
3.1. Stavba a činnosť pohlavných orgáno v 70
3.1.1. M užské pohlavné orgány 70  
3.1.2. Žen ské pohlavné orgány 71 
3.2. Reprodukč ný c yklus ženy 74
3.3. Pohlavne prenosné cho roby 75 
3.4. Ontog enetický vývin 75 
3.5. Plánova né rodičo vstvo 78 
4. Č lovek a zd rav ý živo tný štýl  (M. F. Pospíšil, K. Ušáková)  80
4.1. Zdra vie a cho rob a 80 
4.2. C ivilizač né cho roby 81
4.2.1. Sociálne pa tológie 82 
5. Evolúc ia orga nizmov - všeobe c né záko nitosti  (J. Krajčovič)  83
5.1. Vývoj evolučné ho myslenia 83 
5.2. Základ né mec hanizmy evolúcie 84 
5.3. Vznik a zánik druhov 85  
5.4. Koevolúcia 86 
5.5. Doklad y evolúcie 87 
6. Vzn ik života na Ze mi  (J. Krajčovič)  91
6.1. Ako vznikol život?
6.2. Kedy vznikol život?
6.3. Kde vznikol život? 92  
6.4. Vek mikroorganizmov
6.5. Vznik eukaryotickej bunky 93 
7. Pôvo d a výv oj č loveka  (M. Thurzo)  95
7.1. C hara kteris tika a vznik hominidov 95 
7.2. C ha rakteristik a homininov 95 
7.3. Vznik Homo sapiens a zánik neande rtálco v 95  
7.4. Ľudská variabilita a rasizmus
 

Učebnica, ktorú ste otvorili, je poslednou zo série novokoncipovaných učebníc biológie pre gymnáziá. Obsahom
a výberom poznatkov je aktuálna, poskytuje najnovšie informácie z oblasti biológie človeka a z problematiky evolúcie
a vzniku života. Zámerom autorov bolo vybrať a do didaktického systému transformovať poznatky, ktoré pomôžu porozu-

zodpovednosti za život a zdravie každého jednotlivca.

Učebnica nadväzuje na doterajšie vedomosti študentov najmä z problematiky fylogenézy živočíchov a ich sústav
orgánov, ale aj na učivo z genetiky a biológie bunky. Zjednotením týchto poznatkov je samostatný tematický celok
Č lovek a zdra vý živo tný štýl. Na jnov šie informá c ie, ktoré sa o pierajú o a ktuálne vede c ké výskumy ob sa huje a j kap itola
o evolúcii organizmov, vzniku života a pôvode a vývoji človeka.
V učebnici sú vo všetkých kapitolách aj rozširujúce informácie, ich výber je na učiteľovi (základné učivo vymedzuje
vzdelávací štandard). Doplňujúce informácie sú vhodné nielen pre maturantov, ktorí chcú pokračovať v rôznych formách
biolog ického vzdelá va nia, a le a j pre všetkých študentov, ktorí si chcú ro zšíriť ob zor a získať zjed no c ujúci p oh ľa d na p rob -
lémy. Pochopeniu teoretických poznatkov pomáhajú ilustrácie. Pomôckou pre študentov na spätnú väzbu sú úlohy v rám-
ci každej sústavy orgánov a problémové úlohy pre študentov so zvýšeným záujmom o biológiu.
Uč eb nica má Z sa mo statných ka pitol. Ťa žisko m je ka pitola O rgá ny, sústa vy orgá no v človeka a ich funkcie, ktorá
obsahuje základnú anatomickú a fyziologickú charakteristiku príslušných orgánov a ich význam pre človeka. V závere
každej sústavy orgánov sú spomenuté najčastejšie ochorenia a možnosti prevencie.
Samostatnú kapitolu tvorí učivo Reprodukcia a ontogenetický vývin ľudského jedinca, ktorá poskytuje pohľad na všetky
procesy, ktoré súvisia s reprodukciou a rozmnožovacou sústavou. Pre praktický život sú cenné najmä informácie o pláno-
vanom rodičovstve.
Pra ktic ky orien tova ná je obsa ho m a j kap itola Č lovek a zdra vý životný štýl, ktorá p od á va informá c ie o faktoroc h život-
ného štýlu a c iviliza č ných oc horeniac h.
O b sa ho m nové sú zá vereč né kap itoly, ktoré sa venujú prob lem a tike evo lúc ie č love ka a vzniku živo ta. Zjed no c ujú
najnovšie informácie z rôznych vedných odborov, stavajú na faktoch.
Jedným z predpokladov, aby človek mohol poznávať okolitý svet a primerane ho využívať pre svoje potreby, je poznať
sám seba, a tak si udržiavať zdravie. Veríme, že táto učebnica bude na ceste za poznaním dobrým základom.

Autori

1. ÚVOD DO
BIOLÓGIE ČLOVEKA
Biológia je veda o živote, preto je predmetom jej štúdia aj
človek. Najstarším vedným odborom, ktorý sa zaoberal
biológiou človeka, bola anatómia, veda o stavbe ľudského
tela. Anatómia   (g r. rozseknutie, rozrezaniej   o p isuje tva r,
zloženie   a vzá jom né  vzťhy   medzi orgánmi ľudského  tela,
ako aj vzťahy voči organizmu ako celku.
O tá zky - čo je to ľud ské telo, ako p rac uje, prečo sa
mení, starne a umiera — zaujíma li človeka od prad ávna .
Najstarším spôsobom na poznávanie stavby ľudského tela
je pitva.
Už Aristoteles (384   — 322  pred n . L), grécky filozof
polyhistor sa domnieval, že ak bude starostlivo skúmať ži-
vot rýb a cicavcov a pitvaťich, nájde kľúč k stavbe ľudského
tela. Prvé pitvy, ktoré znamenali začiatok systematického
poznávania stavby ľudského tela, sú známe z egyptskej
Alexandrie.
Prvú verejnú pitvu v Čechách urobil J. Jesenius
(1566 — 1621), pôvodom Slovák, rektor a anatóm na
Karlovej univerzite v Prahe. Bol popravený na Sta-
romeskom námestí po bitke na Bielej hore.
Za priekopníka novodobej anatómie sa považuje bel-
gický lekár a anatóm A . Vesalius (1514 — 1564).
Vytvoril prvé dielo s uceleným a presným opisom ľud-
ského tela.
Významným medzníkom v poznaní ľudského tela bolo
objavenie a opísanie krvného obehu, ktorého autorom je an-
glický lekár W . Ha rve y (1578 — 1657). Postupné po znanie
stavby — štruktúry ľud ského orga nizmu tak umo žnilo c háp ať
funkcie orgánov a ich častí. Bolo základom pre vznik fyzio-
lógie, vedy o priebehu životných procesov v ľudskom orga-
nizme. W . Ha rvey sa p ova žuje za jed ného z jej za kla da teľov.
O činnosti ľudského tela dlho prevládali rôzne dohady
a ničím nepodložené domnienky. Podstata činnosti jed-
notlivých orgánov sa vysvetľovala pôsobením zvláštneho
fluida, ktoré nazývali „pneumy alebo „spiritus . Tento
názor vyslovil aj slávny staroveký rímsky lekár
C. Galcnos (cca 130 — 201 n. L), ktorý vysvetľoval dráž-
divosť pohybom zvláštneho fluida nervovou sústavou od
mozgu až k svalom.
Až v druhej polovici 18. storočia urobil švajčiarsky
fyziológ A. von Halier (1708 — 1777) pokus, ktorým tu-
to domnienku vyvrátil.
Na poznanie funkcie živých organizmov a človeka ne-
stačilo len jednoduché pozorovanie javov. Bolo treba
hľadať ich príčiny. Tak sa popri pozorovaní v biologických
vedách, ako aj pri štúdiu človeka začala uplatňovať expe-
rimentálna metóda — po kus  (experiment).
Biológovia a lekári hľadali a nachádzali spojenia medzi
jednotlivými orgánmi ľudského tela a jeho základnými
činnosťami, ako sú procesy trávenia, dýchania, rastu,
pohybu, rozmnožovania, regulácie, a koordinácie jed-
notlivých činností. Vedci zistili, že skupiny orgánov
navzájom súvisia a vytvárajú sústazry orgánov. Štúdium
stavby a funkcie ľudského tela viedlo k rozvoju medicíny
a lekárskych vied.
M e d zi význa mnýc h prírod ove dc ov a lekárov patril aj
J . E. Purkyné (1 787 - 1869) . O krem toho, že o b jasnil
bunkovú teóriu, bol aj významný histológ a fyziológ.
V Pra he za lo žil prvý fyziolo g ic ký ústav na svete. Štud ova l
pomocou mikroskopu zloženie rôznych tkanív ľudského tela
a opísal veľa dovtedy neznámych útvarov, napr. vláknité út-
va ry v svalovine srdc a, potné žľa zy v koži a po d.
Neskôr sa začali rozvíjať ďalšie biologické vedné
odbory, ktoré významne urýchlili rozvoj poznania biológie
človeka - bioc hémia a biofyzika . Bioc hém ia skúma funkciu
orgánov a tkanív využívaním najmä chemických metód
a biofyzika prevažne fyzikálnych metód.
Rozvoj lekárskych vied, ako aj štúdium normálnych
a patologických (chorobných) znakov v ľudskom tele by
nebol možný bez vývoja a zdokonaľovania technických
prostriedkov. Okrem klasických prístrojov (svetelný
mikroskop, rôntgen) sa dnes používajú najmä elektrónový
mikroskop, ultrazvuk a encefalograf — prístroj na sle-
dovanie elektrických signálov mozgu, elektrokardiograf,'—
prístroj na meranie elektrických signálov ľudského srdca.
Na zistenie nádorových ochorení sa využíva NM R — to-
mograf ktorý pracuje na princípe nukleárnej magnetickej
rezonancie. Na Štúdium lokálnych chemických reakcií
v mozgu sa využíva pozitrónová tomografia.
V súčasnosti sa biologický výskum človeka rýchlo rozvíja.
Prináša nové poznatky, ktoré pomáhajú zmierniť alebo
odstrániť trápenie chorých. Biologický výskum sa tak stáva
jedným z faktorov, ktoré ovplyvňujú vývoj ľudstva.
 

2. O NY, S Y
OR NOV ČLOVEKA
A ICH FUNKCIE  -
2.1. Oporná a pohybová sústava

Základom opornej a pohybovej sústavy človeka sú kostra

a svaly. Ich vzájomné prepojenie a súhra činnosti sú pred-
pokladom vzpriameného držania tela a pohybovej aktivity.

2.1.1. O po rná sústa va — ko stra

Zá kla d o m o p o rnej sústavy je kostra. Ko stra   (sceletum)   je pa-
sívny pohybový aparát. Tvoria ju prevažne kosti, ale i chrup-
ka a väzivo. Je pevnou a pohyblivou oporou tela a zároveň
má i ochranné funkcie (lebka chráni mozog a zmyslové
orgány, chrbtica chráni miechu, kostra hrudníka chráni pľúca
a srdce). Kosti, chrupka a väzivo sú spojivové tkanivá.
Spojivové tkanivá
Väčšinou sú tvorené riedko rozloženými bunkami, medzi
ktorými je veľké mno žstvo me dzibunkove j hmoty. M e d zi-
bunkovú hmo tu tvoria d ve hlavné zlo žky, a to — b ez-
tvará zákla d ná hmota a vláknitá zlo žka , ktorá je tvorená
vlá knam i — fibrilami. M ô žu byť   kolag énové , elastické
O b r. 1 Kolagé nové vlákna väziva
sahuje vlákna -  fibrily,   najmä kolagénové a elastické.
Kolagénové vlákna sú odolné voči ťahu a elastické pod-
mieňujú pružnosť. Kolagénové vlákna sú najmä vo väzive,
ktoré tvorí šľa c hy a kĺbové p uzd rá (o b r.l). Ela stic ké vlákna
sú v stenách ciev.
Chrupka   (cartilago)   je pevné a pružné podporné spoji-
vové tkanivo od olné voč i tlaku. Tvoria ju bunky - c hond roc y-
ty a medzibunková hmota, ktorá obsahuje aj vláknitú zložku.
chondrocyt

Medzibunková hmota je produktom buniek spojivového

tkaniva. Spojivové tkanivá majú dvojakú funkciu v orga-
nizme, a to podpornú (pre iné tkanivá) alebo zabezpečujú
látkovú výmenu.

Podľa funkcie, tvaru buniek a štruktúry medzibunkovej

hmoty rozlišujeme tri hlavné typy spojivového tkaniva:
• väzivo,
• chrupku,
• kosf.

Väzivo   (tela fibrosa)   je zväč ša mäkké, po dd a jné tkani-

vo, s pomerne veľkým obsahom vody. Väzivo tvoria bunky
fibrocyty a medzibunková hmota (má prevahu), ktorá ob- Obr. 2  Sklovitá (hyalínna) chrupka
 

Vlákna v chrupke sú podľa druhu chrupky kolagénové, O rga nic kýc h láto k, ktoré d od á va jú kosti p ružnosť, je 2 5
elastické alebo obe. Rozlišujeme: - 30 %. Zá klad o m m ed zibunko vej hmoty kosti je o rga nická
« sklovitú — hyaltnnu chrupku, ktorá obsahuje tenké látka   osem,   ktorá obsahuje kolagénové vlákna spojené
kolagénové vlákna. V zárodku tvorí väčšinu základu základnou beztvarou hmotou a iné bielkovinové látky.
kostry, v dospelosti kĺbové chrupky, priedušnicové Pomer medzi organickou a anorganickou zložkou sa mení
chrupky, nosovú priehradku (obr. 2). v závislosti od veku človeka a zdravotného stavu.
0 elastickú chrupku, ktorá sa vyznaču je prevahou
elas tických vláken nad kolagénovým i. Tvorí podklad Kostné tkanivo sa vyskytuje v dvoch formách:
ušnice a hrtanovej príchlopky. • husté kostné tkanivo - komp a ktná kosť,
• väzivovú chrupku, ktorá má v medzibunkovej hmote • hubo vité (ried ke) kostné tkanivo - hubo vitá ko sť.
hustú sieťkolagénových vláken. Tvorí medzistavcové
platničky a lonovú sponu. Husté kostné tkanivo tvorí zvä č ša rôzn e hrubú p ovrcho -
vú časť kosti, ale predovšetkým strednú časť dlhých kostí
(diafýzu).   Hub ov ité kostné tkanivo tvorí vnútro p loc hých
K o s ť  os) a krátkych kostí a vnútro rozšíre nýc h konc ov d lhých kostí —
hlavíc   (epifýz).
Je to spojivové tkanivo, špecializované na podpornú a ochran-
nú funkciu. J e n a jtvrdším tkanivom v tele. Ta k a ko o statné spo -
jivové tkanivá skl d á sa i kosť z buniek a z me d zib unkove j Pov rc h ko stí
hmoty. Kostné bunky - osteoc yty sú drob né pa vúkovité
bunky uložené v dutinkách kostnej hmoty a sú navzájom Kĺbové plochy kostí pokrýva hladká vrstva sklovitej ( hyalín-
pospájané výbežkami (obr. 3). nej)   chrupky.O sta tný povrch kostí p o krýva tenká vä zivo vá
blana - okostic a (periost).
O kostic a má tieto funkc ie:
•  J e boha to zásob en á cievami (zab ezpe č ujú výživu)
a nervami (robia ju citlivou), ktoré prenikajú hlbšie do
kosti.
•  Vnútorná vrstva oko stic e ob sahu je kosťotvorné bunky.
Ich činnosťou sa vytvára kostná hmota a kosť rastie do
hrúb ky. Ta kto sa tvorí nová kosť pri zlo me niná c h.
•  Pri tra nsplantác ii si oko stic a ucho váva ko sťotvornú
sc hop no sť a umo žňuje vho jenie transplantátu.

Vnútorná stavba kostí

Husté kostné tkanivo (kompaktná kosť) je zložené z husto

Obr. 3  Kostné tkanivo (výbrus kompaktnej kosti)
Medzibunková hmota kosti obsahuje 20  %   vody, asi 50
— 55%   ano rga nických láto k-fosfo reč na n a uhličitan vápe-
natý sa usadzujú v medzibunkovej hmote a dodávajú jej tvr-
dosť a pevnosť. S pribúdajúcim vekom pribúda anorga-
nických látok, v dôsledku čoho sa kosti stávajú krehké
a ľahšie sa lámu.
usporiadaného kostného tkaniva. Tvorí telo dlhých kostí
a povrchovú vrstvu plochých a krátkych kostí.
Hubovité kostné tkanivo (hubovitú kosť) tvoria tenké
trámiky, ktoré sú navzájom prekrížené a vytvárajú
priestorovú sieť. Toto usporiadanie nie je náhodné, ale
vytvorilo sa vplyvom funkcie. Pri zmene funkcie (napr.
následkom úrazu) sa mení.
Vnútri tela dlhých kostí je dreňová dutina vyplnená kos-
tnou dreňou. Vypĺňa aj dutinky medzi trámikmi hubovi-
tej kosti v koncoch dlhých kostí, v krátkych a v plochých
kostiach. V detstve má kostná dreň červenú farbu, je to
krvotvo rné tka nivo. S pribúd a júcim vekom sa v nej usá d za
 

Ra st d lhý c h kostí

bližšia epifýza
M d zi hlavica mi a telom sú po c elý č a s rastu c hrupkové
rastová chrupka
platničky, ktoré sa nazývajú rastové (epifýzové) chrupky.
Z nich ra stie ko sť d o d ĺžky.
hubovité kostné tkanivo

H'eVAt i
husté kostné tkanivo
J Spojenie kostí

dreňová dutina
Z vývinového a funkčného hľadiska rozlišujeme nekĺbové
a kĺbové spojenie kostí.
krvná cieva
Ne kĺbo vé sp ojen ie kostí - pe vné, po mo co u niektorého
zo spojivových tkanív   (väzivo, chrupka, kosť.

diafýza 1. Väzi vové spojenie  kosti sa vyskytuje v troch

typoch:
a) väzivové spojenie ko sť okrem lebky — väzivové
pruhy medzi oblúkmi stavcov, široké memb rány
väziva medzi kosťami predlaktia a lebo predkolenia,
b) šev — väzivové spojenie plochý ch lebečných
kostí; šev je nielen m iesto spojenia, ale i rastu kostí;
c) vklinenie — spojenie zu bov so zubným i
ložiskami v čeľusti a sánke;
2. Pri   chrupkovom spojení   kosti rozlišujeme dva typ y:
a) spojenie s prevahou sklovitej chrupky,
napr. spojenie záhlavnej s klinovou kosťou do 18.
roku;
b) spojenie tvorené prevažne väzivovou clirupkou,
vzdia lene jšia ep ifýza napr. spojenie lonových kostí;
3.   Spojenie kost í   pomocou  kostného tkaniva,   napr.
krížová kosť.
Obr. 4  Stavba dlhej kosti
Kĺbo vé spo jenie - po hyblivé spo jenie dvoch a leb
viacerých kostí.
tuk, dreň žltne a stráca schopnosť vytvárať červené a biele
krvinky. V dospelosti zostáva funkčná červená kostná dreň KÍb je tvorený:
iba v niektorých krátkych a plochých kostiach (napr. hrudná • kĺb ovým i ploc ha mi po krytými sklovitou (hya línno u)
kosť, rebrá, telá stavcov). • kĺbo vým pu zdrom,
• kĺbo vou dutinou,
• pom oc ným kĺbo vým zaria de ním.
Tva r ko stí
Tvar kĺbových plôch je rôzny   {guľvitý, valcovitý, klad-
Je podmienený funkciou, ktorú majú kosti na rozličných kový   ai.). Urč uje rozsah a ve ľkosť pohyb u v klbe . Na jväč ší
miestach kostry. Podľa tvaru rozlišujeme dlhé kosti (napr. ra- rozsa h po hybu um ožňuje gu ľovitý vo ľný klb   (ramenný klbj.
menná kosť, stehnová kosť), ploché (hrudná kosť, lopatka, Podľa počtu spájajúcich sa kostí rozlišujeme: jedno-
kosti leb ky) a krá tke (stavce , kosti zá p ä stia ). N a dlhýc h duché kíby, ak sa spájajú iba dve kosti; zložené kíby, ak sa
kostiac h ro zlišujem e stred nú rúrovitú č a sť — telo (d iafýza ) spájajú tri a viac kostí.
a kĺbo vé konc e, ktoré sú zvyča jne rozšíre né — hlavice KÍb kolena je najväčší a najzložitejší klb v ľudskom tele.
(epifýzy, obr. 4). Tvoria ho   stehno vá kosť píšťla a jab ĺko,   ihlica nedosahu-

stehnová kosť
vnútorný
bočný meniskus
meniskus
ihlica
píšťala
Obr. 5  Klb kolena- pohľad spredu
je do klbu (obr. 5). Kĺbové plochy stehnovej kosti a píšťaly
sa tvarovo nezhodujú, preto sú medzi nimi vsunuté polme-
siačikovité chrupky — menisky.
Kostra ľudského tela
Skladá sa z:
• ko stry hla vy - leb ky,
• ko stry trup u - c hrbtic e, reb ier a hrud ne j kosti,
• kostry konč atín - hornýc h a do lných.
Tvorí ju asi 206 kostí, ich počet sa v priebehu života
zmenšuje v dôsledku zrastania pôvodne samostatných kostí
(napr. krížov á kosť, b á za leb ky, ob r. 6).
N a l e b k e   (cranium)   rozlišujeme väčšiu mozgovú časť
Ineurocranium)  a menšiu tvárovú č a sť  (splanchnocranium).
M o zg o vá č asť leb ky tvorí oc hranné pu zdro pre m ozog
a niektoré zmyslové orgány (zrakový, sluchovo-rovnovážny,
čuchový orgán). Tvoria ju: záhlavná, klinová, spánková,
temenná a čelová kosť (obr. 7, 8, 9).
Záhlavná kosť je nepárová kosť, tvorí zadnú časť
lebečnej bázy a klenby lebky. Jej dolná časť má uprostred
veľký otvor, po jeho stranách sú hlavice záhlavn ej kosti na
kĺbové spojenie s chrbticou.
Klinová kosť je nepárov á kosť, ktorá tvorí pre-
dovšetkým lebečnú bázu a čiastočne postranný lebečný
kryt. Jej horná (vnútorná) plocha vybieha do sedlovitého
útvaru — tureckého sedla, v ktorom je uložená hypofýza.
Spánková kosť je párová kosť zložitej stavby. Tvorí
časť bočnej steny a bázy lebky. Nachádza sa na nej kĺbová
jama na spojenie so sánkou. Jej súčasťou je i pyramída —
skalná kosť, ktorá je najtvrdšou kosťou v ľudskom tele,
lebo neobsahuje vôbec hubovitú časť. Vnútri má dutiny,
v ktorých je uložený sluchovo-rovnovážny orgán.
Temen ná kosť je párová kosť, ktorá tvorí strednú časť
klenby lebky.
Celová kosť je nepárová kosť, pôvodne sa zakladá ako
párová, ale krátko po narodení obidve časti zrastajú do jed-
nej kosti. Je kosteným podklad om čela a tvorí stropy očníc.
Lebečná dutina  ( c avum cranii)   je ohraničená kosťami moz-
govej časti lebky, nachádza sa v nej mozog. Jej objem v cm 3
je takmer totožný s hmotnosťou mo zgu v gram oc h, 130 0 c m3.
Tvárovú časť lebky   (splanchnocranium)   tvoria tieto kos-
ti:  č uc hová kosť do lná nosová mušia, nosová kosť slz ná
kosť č erieslo, č eľsť p od ne bn á kosť jarmo vá kosť sánka
a jazylka.
Čuchová kosť je nepárová kosť, tvorí podklad nosovej
dutiny. Jej zvislá platňa je súčasťou nosovej priehradky .
Dolná nosová mušľa je samostatná párová kosť, ulo-
žená v dolnej časti nosovej dutiny.
Nosová kosť je párová kosť, tvorí kostený podklad
chrbta nosa.
Slzná kosť je tenká párová kosť, tvorí prednú časť
vnútornej steny očnice.
Čerieslo je nepárová kosť, ktorá dopĺňa zadnú a dolnú
časť nosovej priehradky . Zhora sa pripája n a telo klinovej
kosti, zdola na kostené podnebie.
Čeľusťje párová k osť, jedna z najväčších kos tí tvárovej
časti lebky. Jej čelový a jarmový výbežok lemujú vnútorný
a dolný okraj očnice. Podnebný výbežok je uložený hori-
zontálne, vzadu sa spája s podnebnou kosťou a spolu
vytvárajú tvrdé podnebie.
Podnebná kosť je párová, dopĺňa vzadu ťordé podnebie.
Jarmová kosť je párová, tvorí podklad lícam, zospodu
a zvonka ohraničuje očnicu.
Sánka je nepárová kosť, klbovo sa spája so spánkovou
kosťou. Na vnútornej ploche brady je hradový tŕň, ktorého
vývoj súvisí pravdepodobne   s  rozvojom artikulov anej reči.
V čeľusti a sánke sú v zubných ložiskách uložené zuby.
Jazylka je nepárová kosť, má tvar podkovy otvorenej
dozadu. Je uložená medzi svalmi koreňa jazyka, je na nej
zavesený hrtan.
 

kľúčna kosť

hrudná kosť
— lopatka

rebrá

— ramenná kosť
\

vretenná kosť — panvová kosť

lakťová kosť — krížová kosť

zápästné kostí

záprstné kosti

články prstov stehnová kosť

jabĺčko \

priehlavkové kosti

predpriehlavkové kosti
články prstov

O b r. 6 Kostra človeka - p ohľad spredu

Kosti lebky sú spojené švárni. Rozlišujeme: J  0 šupinový šev (spojenie šupiny spánkovej kosti
pílovitý šev, napr.: vencovitý šev (čelová kosť s ternen- •  s  temennými kosťami),
nými kosťami), šípový šev (temenné kosti navzájom), •  hladký šev (spojenie čeľuste).
lambdovitý šev (temenné kosti so zählavnou kosťou)
 

/á kosť
femenná kosť

klinová kosť
/á kosť
spánková kosť

jarmová kosť slzná kosť

čuchová kosť

dolná nosová mušia

nosová dutina

Obr. 7  Lebka - pohľad spredu

čelová kosť
temenná kosť temenná kosť

klinová kosť

nosová kosť
slzná kosť
záhlavná kosť-
čuchová kosť
záhlavná kosť
ná nosová mušľa
spánková kosť
čerieslo
spánková kosť

jarmová kosť,
sánka klinová kosť
čeľusť
podnebná kosť
sánka
Obr. 8  Lebka - pohľad zboku

čelová kosť

čuchová kosť

klinová kosť
jama hypofýzy

/ f- y spánková kosť
veľký otvor
< t
temenná kosť
\
záhlavná kosť

Obr. 9  Lebka - priečny rez

 

I S l i li ä í ^ H H H H i H H H I ^ H i l B H f l H f i i i l É '
Krížové stavce zrastajú do krížovej kosti a to druhý až
Kostru trupu tvorí:
piaty zrastajú medzi 14. až 20. rokom, prv ý prirastä medzi
• chrbtica,
20. až 30. rokom. Kostrč je tvorená zrastenými rudimen-
• rebrá,
tárnymi kostrčovými stavcami.
• hrudná ko sť (mo stík).
Chrbtica   fcolumna vertebralis)   d o sp e lé h o z d ra v é h o Telá stavcov sú navzájom spojené chrupkovými medzi-
človeka je dvakrát esovito zakrivená. Vyklenutie dopredu stavcovými platničkami, ktorých je spolu 23. Sú v pohyblivej
sa nazýva   lordóza   (krčná a drieková ), vyklenutie d o zad u časti chrbtice, chýbajú medzi nosičom a čapovcom, teda prvá
sa nazýva   kyfóza   (hrudn íková a krížová ). Tieto za krive nia platnička sa nachádza medzi čapovcom a tretím krčným stav-
dodávajú chrbtici pružnosť a tlmia nárazy pri chôdzi. Sú com, posledná medzi piatym driekovým a prvým krížovým.
dôsledkom vzpriamenej chôdze. Takmer každý človek má Hrudník  fthorax)   tvorí 12 hrudníkových stavcov, 12 pá-
i mierne vybočenie chrbtice do strany (vpravo alebo vľavo) rov rebier a hrudná kosť. Hrudník ohraničuje hrudníkovú
—  skoliózu, ktorej príčinou je morfologická i funkčná asymet- dutinu, chráni srdce a pľúca (obr. 11).
ria tela.
C hrbtic u tvorí 7  krčnýc h stavc ov,   12  hrudníkových, 5 drie-
prvý hrudníkový stavec
kových, 5 krížových,   ktoré zrasta jú d o  krížov e j kosti   a 4 a ž 5
kostrčových stavcov,  ktoré zrastajú do   kostrče.
prvé rebro
Takmer všetky stavce majú rovnakú základnú stavbu, a to
vpredu uložené telo, z ktorého po oboch stranách smerom
rukoväť hrudnej
dozadu odstupuje oblúk a z neho výbežky (obr. 10). kosti

telo hrudnej
tmovitý výbežok kosti

mečovitý
horný kĺbový výbežok
výbežok hrudnej
kosti
bočný
výbežok rebrová
chrupka
oblúk

Obr. 11  Hrudník - pohľad spredu

otvor

telo
Rebrá   (costae)   sú ploché, oblúkovito ohnuté kosti.
Prvých 7 párov   pravých rebier   sa pripája priamo chrupkou
na hrudnú kosť. Ďalších   5   párov sú  nepravé rebrá.   3 páry
nepravých rebier  sa pripájajú na hrudnú kosť nepriamo
Obr. 10  Stavec prostredníctvom chrupky vyššie uloženého rebra, 2 páry
voľných rebier končia voľne medzi svalmi steny hrudníka.
Hrudná kosť  (sternum)   sa skladá z  rukoväti, tela a me-
Netypickú stavbu má prvý a druhý krčný stavec — čovitého výbežku.
nosič a čapovec. Nosič nem á telo, ale má iba predný
a zadný oblúk. Na vnútornej ploche predného oblúka je
malá kĺbová jamka pre zub čapovca. Čapovec sa od ostat- Kostra končatín
ných odlišuje tým, že jeho telo vybieha smerom hore do zu-
ba čapovca na kĺbové spojenie s nosičom. Tvoria ju kosti hornej a dolnej končatiny. Horná končatina
Hrudn íkové stavce m ajú na boku tela a na bočných človeka je prispôsobená na uchopovanie a na prácu, jej
výbežkoch kĺbové jamky na kĺbové spojenie s rebrami. klby umožňujú značnú pohyblivosť a končatina sa môže

f
proti trupu pohybovať všetkými smermi. Kostra hornej konča-
tiny sa skladá z  pletenca a kostry voľej končatiny.
Pletenec hornej končatiny tvorí  kľčna kosť a   lopatka.
Kostru voľnej hornej končatiny tvorí  ram e nná kosť kosti
predlaktia (lakťvá kosť na strane malíčka a   vretenná kosť
na strane palca) a  kosti ruky (8 kostí záp ästia, 5 záp rstnýc h
kostí a 14 č lánko v prstov) .
Dolná končatina je prispôsobená na pohyb, nesie celú
hmo tnosť tela, p reto sú jej kosti ve ľmi silné. Skla d á sa z  ple-
tenca   a   kostry voľej končatiny.
Pletenec dolnej končatiny tvorí  panvová kosť  ktorá sa
vyvíja z pôvodne troch samostatných kostí:  bed rovej, seda-
cej a lonovej.
pia ty drieko vý stave c krížová kosť
Obr. 12  Panva - pohľad spredu
Pravá a ľavá panvová kosť sa vzadu klbovo spájajú
s krížovou kosťou, ktorá je dolu spojená s kostrčou, vpredu
sa spá jajú v lonovej spon e a vytvárajú celok na zývaný —
p a n v a ( p e l v i s ,   obr. 12).
Kostru voľnej dolnej končatiny tvorí  stehnová kosť(je to naj-
mohutnejšia a najdlhšia kosť v ľudskom tele),  kosti predkolenia
(ihlica, jej vzdialenejší koniec  tvorí vonka jší č leno k,   a  p íšťla,   jej
vzdialenejšší koniec tvorí vnútorný členok ) a   kosti nohy   (7  kostí
priehlavku, 5 predpriehlavkových kostí  a   14 článkov prstov).
C ho roby kostí
O steo p o róza je jed nou z na jzná me jších cho rôb kostí.
U ná s po stihuje približne 700-tisíc ľudí. Na jč a stejšie sa
vyskytuje u žien v me no pa uze. Na jča ste jší a na jzá va žnejší
dôsledok osteoporózy je   zlo m enina krčku stehno ve j ko sti
(spôsobe ná aj ned ostatkom vitam ínu D).
Základnými znakmi osteoporózy sú nízka hustota kost-
nej hmoty, porucha mikroarchitektúry kostí, čo vedie
k zvýšenej krehkosti a teda k zvýšenému riziku vzniku
zlomenín.
Úlohy:
J. Vymenujte  typy spojivové ho tkaniva.
2. A kú funkciu má okostic a?
3. A ký je rozdiel me dzi kostnou dre ňou u de tí
a dospelých?
4. Ktoré ko sti tvoria mozg ovú č asťleb ky?
5. Ktoré ko sti tvoria tvárovú ča sťleb ky?
ó. Ktoré stavce t voria c hrbtic a?
7. Aký význam má zakriv enie c hrbtic e?
8. Ktoré kosti tvoria pletenec   hornej končatiny?
9.  Ktoré kosti tvoria  pletenec  d olnej konč atiny?
10. Ktoré kosti vytvárajú panvu?
2.1.2. Pohybová sústava — svaly a činnosť svalov
Svalová sústava je funkčne spojená s kostrou a tvorí aktívny
pohybový aparát.
Sval  (musculusj   je funkčná jednotka aktívneho pohy-
bového aparátu spojená s obehovou a nervovou sústavou.
V tele človeka je asi 600 svalov, z nich väčšina je párová.
Hmotnosť svalov dosahuje u mužov priemerne 36 % hmot-
nosti tela, u žien   32%.   Svalové tkanivo sa vyzna č uje  dráždi-
vosťu, kontraktilitou   a   pružnosťu.
Podľa mikroskopickej stavby svalového tkaniva sú v orga-
nizme tri druhy svalov:
• hlad ké (nap r. v stenác h č riev, v ma ternic i),
• srd c o vý sval (myoka rd),
• kostrové (prieč ne pruhované ).
Stavba priečne pruhovaného (kostrového) svalu
Základnou jednotkou priečne pruhovaného (kostrového)
svalu je mnohojadrové svalové vlákno.
N a povrchu svalového vlákna je oba l  (sarcolemma).
Svalo vé vlá kna sú dlhé 1 - 4 0 mm (maximálne 12 — 3 0 cm
v na jdlhších sva loc h, na pr. v kra jčírskom svale), ried kym
väzivom sú spojené do makroskopický viditeľných snop-
č ekov. V snop č eku je 10 a ž 100 svalovýc h vláken. V ob -

jemných svaloch sa snopčeky spájajú do snopcov, povrch
svalu kryje vä zivo vý ob a l. Vla stným i kon tra ktilnými štruktúra -
mi sú myofibrily, nachádzajú sa vo vnútri svalového vlákna.
Priečne pruhovanie kostrového svalu je spôsobené tým,
že myofibrily sa skladajú zo svetlejších (opticky jed-
nolom nýc h) - aktínovýc h a tmavšíc h (dvojlom nýc h) myo-
zínových úsekov, pravidelne sa striedajúcich. Rovnaké
úseky sú vo všetkých myofibrilách približne v rovnakej výške,
preto sa zdá celé vlákno priečne pruhované.
Elektrónovým mikroskopom sa zistilo, že podstatou kon-
trakc ie — sťahu svalové ho vlákna sú vzájom né po suny a k-
tínu a myo zínu. Č inno sť kostrové ho svalu je riad en á mo z-
govými a miechovými nervami, je ovládaná vôľou.
Kostrové svaly sú pružné a pevné, čím sa sval chráni
pred pretrhnutím. Zá kla d no u fyziolo g icko u vla stno sťou svalu
je dráždivosť, ktorá umožňuje reagovať na podnety.
Reakciou svalu je sťah (kontrakcia] alebo zmena napätia.
Ka žd ý sval je i v p oko ji v stave určitého na pä tia, ktorý sa
nazýva svalový tonus.
Priečne pruhované svaly sa upínajú na kostru vždy tak,
že sval premosťuje jeden alebo viac klbov. Pripojenie ku
kostiam môže byť buď priame, alebo prostredníctvom
väzivových pruhov (šľachami).
Podľa tvaru delíme svaly na   dlhé, krátke, ploc hé
a kruhové.
M o rfolo g ic ky na svale ro zlišujem e hlavu, b ruško
a c hvost. Z tohto hľa d iska m ô žu byť svaly dvo jhla vé - dvo j-
hlavý sva l ram ena , trojhla vé - trojhlavý sval ram ena ,
štvorhlavé - štvorhla vý sval stehna a leb o m ô žu byť rozd e-
lené na viac b rušiek - pria my sva l brucha .
Podľa funkcie rozlišujeme tieto skupiny svalov: ohýbače
(flexores),  vystierače  (extensores),   prifahovače  ( a d d u c -
tores),  o d ŕ a h o v a č e   (abductores),   stlačovače  (depressores),
n a p í n a č e   (tensores)   a zvierač e  (sphincteres).
Aj najjednoduchší pohyb je výsledkom koordinácie
skupín svalov. Svalové skupiny sú obvykle rozmiestnené tak,
že pô sob ia antag onistic ký - keď jed na skupina vykoná va
sťah - kontra kciu, d ruhá skup ina relaxuje. Typ ickým prí-
kladom je ohýbanie ramena v lakti. Synergisty sú svaly,
ktoré spolupracujú na jednom pohybe.
Kostrové svaly sa delia na svaly:
• hlavy,
• krku,
• trupu,
• končatín.
Svaly hlavy
Delia sa na dve skupiny: mimické   (tvárové)   svaly a žuvacie
svaly.
Mimické svaly sú uložené pod kožou, začínajú sa väčši-
nou na kostiach a upínajú sa do kože hlavy a tváre.
M oto ric ky ovlád ajú otvory okolo zmyslovýc h o rgá nov a za -
čiatku tráviacich a dýchacích ciest. Patria medzi ne napr.
oč ný kruhový sval, ústny kruhový sval, zvrašfova č ob oč ia,
nosový sva l a smiec hový sval.
Žuva c ie sva ly sú uložené v oko lí sán kového klbu a ich
hlavnou funkciou je priťahovanie sánky a jej pohyby pri žu-
vaní, patrí medzi ne napr.   žuvac í sval.
•  M imi cké svaly   spolu  so žuvacími svalmi   umožňu-
•  jú hrýzť, žuť, mrkať, hovoriť, spievať, smiať sa, plakať
•  a množstvo svaloirých sťahov, ktoré vyjadrujú rôzne citové
•  situácie.
Svaly krku
Povrchovú vrstvu svalov krku tvorí kožný krčný sval  (platys-
ma).   Učloveka je redukovaný.
Ďalej sem patria nadjazylkové a podjazylkové svaly,
ktoré umožňujú zložité pohyby jazyka pri žuvaní a prehítaní,
aj koordinované pohyby jazyka a pier pri reči. Ďalšiu
skupinu tvoria šikmé svaly, ich činnosťou sa skláňa krčná
chrbtica. Kývač hlavy skláňa a dvíha hlavu.
Svaly trupu
Tvoria ich svaly chrbta, hrudníka, brucha a panvového dna
(obr. 13, 14).
Svaly chrbta
Delia sa na povrchové a hlboké   (vlastné).   K povrchovým
svalom pa trí rozsiah ly ploc hý lich o b ežn íkový sva l, ktorý
zaisťuje polohu lopatky pri rôznych pohyboch hornej
končatiny. Ďalším je najširší sval chrbta, ktorý spôsobuje pri-
paženie, zapaženie. Pri ramenách fixovaných nad hlavou
jeho sťah ťahá trup hore, čo sa využíva pri šplhaní.
Hlboké svaly udržujú vzpriamenú chrbticu, umožňujú
úklon a rotáciu chrbtice i hlavy. Krátke chrbtové svaly na-
vzájom spájajú stavce.
 

čelový sval

kruhový sval
záhlavný sval kývač hlavy

prsný sval
stlačovač ústneho kútil
lic hob ežníkový sval
deltový sval
kývač hlavy

deltový sval

predný pílovitý sval

trojhlavý sval
na jširší ramena
dvojhlavý sval sval
ramena chrbta

priamy sval brucha

najväčší sedací
sval
"o -2
"o
CD

dlhý prifahovač dvojhlavý sval stehna

priamy sval stehna

bočný široký sval

prístredný široký sval lýtkový sval

predný
píšťalový sval
dlhý ihlicový sval

lýtkový sval

jazykovitý sval

O br. 13  Svaly ľudského tela - pohľad spredu  O br. 14  Svaly ľudského tela - po hľad zoza d u
 

Svaly hrudníka Svaly predlaktia sú prevažne o hýbače (napr. vretenný

a lakťový ohýbač zápästia, pov rchový ohýbač prstov na
K svalom hrudníka patrí bránica, ktorá tvorí priehradku me- prednej strane predlaktia) a vystierače (napr. lakťový
d zi hrudníkovou a b rušnou d utinou. vystierač zápästia, dlhý vystierač palca na zadnej strane
K povrchovým svalom patrí veľký prsný sval. Pokrýva predlaktia, na bočnej strane krátky a dlhý vretenný
hornú prednú časť hrudníka. Umožňuje pripaženie, pred- vystierač zá pästia), ale i privracače (napr. oblý privracač,
paženie, pri fixovaných horných končatinách je pomocným štvoruhlý privraca č na prednej strane predlaktia).
dýchacím (vdychovým) svalom.
K hlbokým svalom hrudníka patria vonkajšie medzire-
brové svaly. Pri kontrakcii dvíhajú rebrá a umožňujú vdych
a vnútorné m ed zireb rov é svaly, ktoré za sa ťaha jú rebrá
nadol a umožňujú výdych.

Svaly brucha

Väčšinou sú to rozsiahle ploché svaly, ktoré vytvárajú stenu

brušnej dutiny. Funkcia brušných svalov je predovšetkým vo
vytváraní brušného lisu   ( priamy sval bruc ha, 'vonka jší a vnú-
torný šikmý sval brucha, priečny sval brucha).  Chránia vnú-
tornosti, umožňujú vyprázdňovanie čriev, močového mechúra,
maternice a pomáhajú pri výdychu. Priamy sval brucha je
párový, plochý sval, tvorí prednú stenu brušnej dutiny (obr.l 3).

Svaly pa nvov ého d na

Tvoria tieto vrstvy:  pa nvová uzávierka, moč ovo-po hlavná

uzávierka   a po vrc hová vrstva, ktorej súč a sťou je  vonkajší
análny zvierač,  ktorý je ovlá d a ný vô ľou .

Sva ly horne j konč atiny

Svaly hornej končatiny sa delia na svaly   pletenca hornej

končatiny   a   svaly voľej hornej končatiny,   ktoré ďalej rozdeľu-
jeme na   svaly ramena, predlaktia a svaly ruky.   Najvýznam-
nejším svalom   pletenca hornej končatiny   je deltový sval, ktorý
tvorí reliéf ram ena . J eho hlavno u funkc iou je up a ženie.
Svaly ramena sa rozdeľujú na prednú skupinu
o h ý b a č o v ( flexorov), a   zadnú skupinu vystieračov  (exten- Obr. 15  Svaly hornej končatiny
zorov).  Z ohýba č ov je najmohutnejší dvo jhlavý sva l rame -
na, ktorý spô sob uje o hyb v la kti. Za d nú skupinu vystiera č ov
tvorí trojhlavý sval ramena (obr. 15).
Svaly predlaktia zabezpečujú pohyby v lakťovom klbe Sva ly do lnej konč atiny
a v klboc h záp ä stia i ruky. Sva ly ruky umo žňujú hlavnú
funkc iu ľud skej ruky — uc hop ova nie predm etov. Delia sa na svaly  pletenca dolnej končatiny — bedrové
svaly a svaly voľej dolnej končatiny,  ktoré sa ďalej delia na
svaly stehna , pred kolenia a svaly nohy.

Bedrové svaly   sa začínajú hlavne na panvovej kosti
a upínajú sa na stehnovú kosť, uskutočňujú pohyby
v bedrovom klbe (unoženie, rotáciu bedrového klbu).
Povrchovú vrstvu tvorí na jväč ší sed a c í sva l, ktorého hlavnou
funkc iou je vystieran ie v be drovo m kĺbe. J e d ô ležitý na
udržiavanie vzpriamenej postavy.
Sva ly steh na tvo ria tri skupiny svalo v: pred nú - vystie-
ra č e (na pr. kra jč írsky sva l a štvorhlavý sval stehna ), vnútornú
- prifaho vač e (napr. dlhý priťahova č ) a zad nú - ohýb a č e
(napr. dvojhlavý sval stehna).
Prednú skupinu tvoria dva svaly: krajčírsky sval, má
tvar stuhy a je najdlhším svalom v ľudskom tele. Spôsobu-
je ohyb v bedrovom klbe, ale i v kĺbe kolena. Ďalším je mo-
ri
O b r. 16 Svaly dolnej končatiny
hu tný štvorhlavý sval stehna. Je jediným vystieračom
klbu kolena. Vnú tornú skupinu tvoria prifahovače, napr.
velký priťahovač. Uskutočňujú prinoženie a vonkajšiu
rotáciu v bedrovom klbe.
Zadnú skupinu tvoria ohýbače, najmohutnejší z nich
je dvojhlav ý sval stehna. Ich funkcia je v oboch klboch
odlišná, pôsobia ako vystierače bedrovéh o klbu
a ohýbače klbu kolena.
Sva ly p redko lenia, na pr. pred ný píšťalo vý sval, trojhlavý
sval lýtka, uskutočňujú pohyby nohy ako celku a vystieranie
a ohýbanie prstov.
Na prednej strane predkolenia sa nachádza predný
píšťalový sval, ktorý ohýba nohu dozadu a zdvíha jej
vnútorný okraj. Zadnú povrchovú vrstvu tvorí
trojhlavý sval lýtka, ktorý sa delí na povrcho vý dvoj-
hlavý lýtkový sval a hlbší jazykovítý sval. Achillovou
šľachou sa upína na hrboľ patovej kosti. Významne sa
uplatňuje pri chôdzi a vzpriamenom postoji. Celý sval
umožňuje stupajové ohnutie nohy a lýtkový sval sa
zúčastňuje aj na ohýban í kolena (obr.   16).
Sva ly nohy sú ulože né v ob lasti c hrbta nohy a v stupa ji.
Ich hlavná funkcia je tvorba klenby nohy a pohyb prstov.
C hyby opo rnej a pohyb ovej sústa vy
Pomerne časté sú nesprávne zakrivenia chrbtice.  Plochý
chrbát  je dôsledkom slabých svalov, ktoré nevytvárajú
správne lordózy a kyfózy.  Ohnutý chrbát   je opakom pred-
chádzajúceho, zakrivenia sú výraznejšie vplyvom ťahu mo-
hutných chrbtových svalov.   G uľtý c hrbát   vzniká z rôznych
príčin, buď ako dôsledok slabých šijových svalov (častý jav
u mládeže) v spojení s nesprávnym držaním chrbtice v stoji
i v sede alebo môže vznikať ako dôsledok trvalého ohnutia
tela pri špo rto ve j činno sti a leb o p rá c i (c yklisti, sto lári).
Úlohy:
1. A ké druhy svalového  tkaniva  poznáte?
2. Ako reag uje sval na p odnet?
3.  Vysvetlite  princíp svalových kontrakcií.
5. Na ktoré skupiny de líme sva ly hlavy?
6. Ktorý sval tvorí reliéf rame na?
7. Ktoré svaly sa zúč astňujú p ri vytvá raní brušné ho lisu?
8. Uveďte názov svalu dolnej končatiny,  ktorý je najsilnejší
v ľd skom tele.
9.  Vymenujte svaly predkolenia.
 

2.2. Tráviaca sústava a výživa  • žalúdok,

Trá viac a sústava zab e zpe č uje tri hlavné funkcie:
• trávenie,
• vstrebávanie,
• od stra ňova nie nestráviteľných od pa do vých látok.
Všetky tieto procesy sú riadené nervovo —  autonómnymi
nervami  a hormoná lne - p rostred níctvom hormó nov a látok,
ktoré sa tvo ria v sliznic i tr viac ej sústa vy. Sp rávn u funkc iu
tráviacej sústavy podstatnou mierou ovplyvňuje správna
výživa.
2.2.1. Tráviaca sústava a fyziológia trávenia
Tráviaca sústava sa skladá z tráviacej rúry a do nej ústia-
cich veľkýc h a m a lých žlia z. Tráviac u rúru tvorí (ob r. 17):
• ústna dutina,
• hltan,
• pažerák,
tenké a hrubé črevo,
• konečník a análny otvor;
ma lé trá via c e žľa zy sú uložen é v stene tráviac ej rúry;
veľké tráviac e žľa zy sú sam osta tné orgá ny a pa tria k nim:
• ve ľké slinné žľa zy,
• podžalúdková žľaza,
• pečeň.
Ústna dutina   (cavum oris)   je vstupnou časťou tráviacej
rúry a jej hlavnou funkciou je   odhryznutie, me c hanické roz-
drobovanie potravy, žuvanie a prehltanie.
O dhryznutie, rozdrobo vanie a žuvanie potravy  za -
b e z p e č u j ú z u b y  (dentes),   usporiadané do horného a dol-
ného zuboradia. Človek má dve generácie zubov: mliečne
zuby a trvalé zuby (obr.    18a, 18b). M lieč ny chrup má 20
zub o v: 8 rezá kov, 4 oč né zub y a 8 stoličiek. Trva lý c hrup
má 32 zubov: 8 rezákov, 4 očné zuby, 8 črenových zubov
a 12 stoličiek.
Sliny  (saliva)   sú výluč ky slinnýc h žlia z. D o ústnej du tiny
vyúsťujú 3 p á ry ve ľkýc h slinnýc h žlia z -  podjazykové, pod-

ústna dutina

M i y
pažerák
žalúdok
i f i
eza ky

 h n
očné zuby

Obr. 18a  Ústna dutina - mliečny chrup

stolič ky

pečeň
podžalúdková
žlč ník žľaza vnútorný rezák očný zub
vonkajší rezák prvý črenový zub
priečna ča sť druhý črenový zub
hrubého čreva prvá stolič ka
vzostupná časť druhá tolička
hrubého čreva tenké črevo tretia stolič ka

bedrovník zostupná ča sť
hrubého čreva
očné zuby
červovitý _
prívesok
tl m i líp

br. 17  Schéma tráviacej sústavy

konečník
análny otvor
esovitá č así
hrubého čreva
i \  im « í V \\  h
crenove zuby
Obr. 18b  Ústna dutina - trvalý chrup
 

sklovina telo žalúdka

zubovina
dreň zuba
výstelka ďasien
tkanivo pažerák
zubný cement
kosť čeľuste

dvanástnik

otvor zuba

kosť zubného lôžka

Obr. 19  Rez zubom - stoličkou veľké zakrivenie

žalúdka
sánkové   a   príušné.   O krem to ho je v sliznic i úst mno žstvo vrátnikový zvierač
ma lých slinných žliazo k. Sliny zvlhč ujú sprac úvan ú p otravu žalúdkové krkvy
v ústach, obaľujú ju hlienom, a tak z nej vytvárajú hit, ktorý sa
prehltaním dostáva do ďalších častí tráviacej sústavy. Sliny vy- vrátnikova dutina
luč ova né príušnými žľa za m i ob sa hujú a j ptyalín, čo je zm e s
en zýmov - a m y lá z- natrávujúcich po lysa c ha ridy. Sliny ob- Obr. 20  Rez žalúdkom
sahujú aj baktericídne látky, napr. lyzozým, ktorý rozpúšťa
stenu niektorýc h b a ktérií. V ústnej dutine sa za č ína a j vstre-
bávanie niektorých látok, ako sú lieky alebo jedy. Sliznic a ža lúdka produkuje žalúdo č nú šťavu. J ej hlav-
Dô ležitým o rgá no m ústnej dutiny je ja zyk  (lingua j. Je to nými súčasťami sú:
svalový orgán, ktorý svojimi pohybmi pomáha pri mecha- • kyselina c hlorovo díková ,
nickom spracúvaní a posune potravy. Okrem toho je dôležitou • hlien (muc ín),
súč asťou tvorby artikulovane j reč i. N a jeho c hrbte po krytom • enzýmy — pe psín, lipá za (v ma lom množstve), c hymo zín.
sliznicou sa nachádzajú chuťové bunky. Sú to receptory pre Funkciou žalúdka je predovšetkým zhromaždiť väčšie
štyri zá klad né chuťové kva lity - sla d kú, sla nú, horkú a kyslú. množstvo potravy a spracovať ju pre ďalšie časti tráviacej
Z ústnej dutiny sa po tra va vo forme hitu po súva p rehítac ím sústavy. Deje sa to premiešavaním a dalším rozomieľaním
reflexom ďalej do hltana   (pharynx)   a p a ž e r á k a   (oeso-pha- prijatej potravy pohybmi stien žalúdka. Tým sa potrava
gus).   Pri prehltacom reflexe sa zdvihne mäkké podnebie dostáva do styku so žalúdočnou šťavou a mení sa na
a uzatvorí sa vchod do nosovej dutiny a chrupkovitá príchlop- tráveninu. Kyselina chlorovodíková vytvára v žalúdku silne
ka   (epiglottis)   uzatvorí vstup do hrtana tak, že sa potrava kyslé prostredie, potrebné na aktivovanie pepsínu, ničenie
nemôže dostať do dýchacích ciest. Potrava sa posúva peri- choroboplodných zárodkov a chemickú úpravu niektorých
staltickými sťahmi svalovej steny pažeráka do žalúdka. minerálnych látok. Súčasne zabraňuje znehodnoteniu vita-
(Peristaltické pohyby sú postupné siahové vlny, ktoré pre- mínov skup iny B a vitamínu C .
biehajú od začiatku pažeráka po vchod do žalúdku a tým sa Pepsín je vylučovaný (tzv.  hlavnými bunkami sliznice)   vo
potrava presúva do žalúdka.) forme nea ktívneho pe psinog énu a a ž kyslým p rostred ím sa
Ž a l ú d o k  (ventriculus, gaster)   je vako vitý sva lnatý orgá n aktivuje na pepsín, enzým tráviaci bielkoviny na jedno-
umiestnený po d bránicou. J eho ob jem je 1 — 2 I. Stenu duchšie polypeptidy. Okrem pepsínu vylučuje sliznica ža-
ža lúd ka tvorí sliznic a , po d sliznic o vé vä zivo a tri vrstvy lúdka aj ďalšie enzýmy: chymozín (najmä u dojčiat), úlohou
hlad kýc h svalov. N a po vrchu je ža lúd o k krytý lesklou ktorého je zráža ť mlieko, a ža lúdo č nú lip á zu, ktorá za č ína
blano u - po brušnico u (ob r. 20). na travo vať tuky. Mu c ín vyluč ujú hlieno vé žlia zky p ri vc hod e
 

do žalúdka a v jeho koncovej časti. Mucín je alkalický

hlien,   ktorý pokrýva steny žalúdka a tým ich chráni pred
účinkami pepsínu a kyseliny chlorovodíkovej. Ak dôjde
spleť krvných vlásočníc v klku
k poruche tejto ochrany, pepsín môže natráviť stenu žalúd-
ka a vzniká tzv. žalúdočný vred.
Svalov ina ža lúd ka umo žňuje stáhy jeho steny — pe ri- spleť nervov

staltické a kývavé pohyby žalúdka a tým zabezpečuje

p r e m i e š a v a m e t rá v e n i n y a p o st u p n é p r e p ú š tá n i e miazgová cievka klku
tráveniny do tenkého čreva. Trávenie v žalúdku prebieha
rôzne dlho. Tekutiny ža lúdko m viac -me ne j iba pretekajú. £ jg   7  svalové vrstvy v stene č reva
Z pevných potravín zostávajú najkratšie v žalúdku
sacharidy, dlhšie bielkoviny a najdlhšie tuky. Negatívnym
dráždením žalúdka, prípadne aj iných orgánov (materni-
ca, ústna dutina), možno podnietiť antiperistaltické pohy-
by. Vtedy sťahy svaloviny postupujú smerom k pažeráku
a vzniká obranný reflex - zvracanie, ktorým sa žalúdok O br 21  Prierez klku tenkého čreva V
zbavuje dráždivých látok alebo nadmerného obsahu cez
T
pažerák a ústa. Zvracanie môže byť vyvolané aj cen-
trálne z predĺženej miechy vplyvom niektorých látok  ( a p o - Trávenie sacharidov pokračuje enzýmom amylázou,
morfín, nikotín). ktorá štiep i po lysac ha ridy a ž na jed nod uc hé c ukry. Tuky sú
Tenké črevo   (intestinum tenue)   je 4 - ó m d lhá, viac - štiepené lipázou, ktorá ich rozkladá na glycerol a mastné ky-
krát poprehýbaná svalová rúra, ktorá spája žalúdok seliny. Tráveniu tukov pomáha žič prichádzajúca z pečene.
s hrubým črevom. V tenkom čreve prebieha podstatná Žič emulguje"fíjKy na drobné kvapôčky s veľkým povrchom
časť trávenia i vstrebávania a nestráviteľné zvyšky a tým uľahčuje pôsobenie lipázy. Žič sa tvorí v pečeni a zhro-
zmiešané s vodou a tráviacimi šťavami sa posúvajú dálej mažďuje sa v žlčníku, odkiaľ je v prípade potreby vypúšťaná
do hrubého čreva. Tenké črevo sa postupne zužuje. Pri •do"3vanásTriika. •Obsahuje anorganické soli, žlčové farbivá
vrátniku má priemer 4  —   5 cm, pri vyústení do hrubého čre- (bilirubín a biliverdín),  soli žlčových kyselín a vodu.
va iba 2 - 2,5 c m. Sliznic a tenkéh o čreva vytvára Lačník a bedrovník plynulo prechádzajú do seba a nie
kruhovité zvrásnenia, ktoré zväčšujú resorpčný povrch je medzi nimi výrazná hranica.   Lačník je uložený v hornej
o 35 %. Ešte väčšie zväčšenie tohto povrchu spôsobujú č asti brušnej d utiny, be drovník v pravej b ed rovej jam e.
po č etné č revné klky a mikroklky. V sliznic i tenkého čreva Lačník je širší a má viac klkov, naproti tomu bedrovník má
sa nachádzajú aj drobné žliazky, ktoré produkujú črevnú viac lymfatických uzlíkov. Lačník dostal svoj názov podľ to-
šťavu a početné uzlíky lymfatického tkaniva. ho, že   u mŕvol je väč šin ou prá zdny.
Tenké črevo má tri časti, ktoré do seba plynulo V tenkom čreve prebieha prevažná väčšina trávenia
prechádzajú: a vstrebávania. Dokončuje sa tu trávenie živín na ich
• dvanástnik, základné zložky, ktoré sú vstrebateľné a spracovateľné
• lačník, látkovou premenou. Prebieha tu aj spätné vstrebávanie
• bedrovník. vody a črevný obsah zriedený črevnou šťavou sa znova za-
Dvaná stnik má ná zov po d ľa svojej d ĺžky —   meria 12 pal- husťuje. Bielkoviny sú vstrebávané ako aminokyseliny,
co v, teda 2 5 - 3 0 cm. Do dva ná stnika vyúsťujú vývod y sacharidy ako jednoduché cukry a tuky ako glycerol
v e ľk ý c h ž l i a z - p e č e n e a p o d ž a l ú d k o v e j ž ľa z y . a mastné kyseliny.
Z po dža lúdkove j žľa zy  (pankreasu)   pric há dza pankreatic- Vše tky živiny sa vstreb á va jú do krvi a lymfy, vyu žíva jú sa
ká šťava, ktorá obsahuje soli neutralizujúce kyslú tráveninu aj pri budovaní imunitného systému.
a enzýmy rozklad a júce živiny na jedno du c hšie látky. N a
trávenie bielkovín je tu enzým trypsín,  pric hádza do dva-
nástnika v pod obe nea ktív neho trypsínogénu a   tu je aktivo- Tráviace žľazy
vaný enzýmom enterokinázou (produkova ným sliznicou
dva nástnika) . Trypsín štiepi b ielkoviny na pe ptidy až. na K trá viac ej sústa ve p a tria aj ve ľké žľa zy — pe č eň   (hepar)
aminokyseliny. a   p o d ž a l úd k o v á ž ľa z a  (pankreas).
 

tjgf  4.  /iuML

JA>iMl

bránica

pečeňový vývod
pravý
lalok vývod žlčníka
á vý lalok

žlčn ík - žlčovod

v ý v o d p o d ž a l ú d k o v e j ž ľa z y
žlčovod

dvanástnik

Obr. 22a  Pečeň - spredi Obr. 23  Žlčník žlčové vývody

vrátnicová žila

žlčovod

— vývod žlč níka

ľavý lalok

pravý lalok
pečeňová tepna

žlč ník

Obr. 22b  Pečeň - zoza d u

4 v m   k  &
P e č e ň  (heparj  je najväč šou žľa zo u v ľud skom tele (obr.
22). V prieme re má hmotnosť 1,5 kg. J e uložená po d bráni-
c ou na p rave j stran e b rušnej dutiny. J ej po č etné funkc ie sú
dôležité pre látkovú premenu a trávenie. Veľká časť látok
vstrebaných tenkým črevom ide vrátnicovým krvným obe-
hom do pečene. Pečeňovými bunkami sú potom spracú-
vané, premieňané, ukladané alebo sa vracajú späť do krvi.
V pečeni sa detoxikujú prijaté látky a odbúravajú sa
nep otreb né látky. Č a sť metab olitov vyluč uje p eč eň p ria mo
v podobe žlče (obr. 23).
P o d ž a lú d k o v á ž ľa z a   (pankreas)   leží po d ža lúdkom v o-
hybe d van á stnika (o br. 24) . J e tvorená lalôč ikmi, z ktorých
vystupu jú.ten ké vývod y. Sp á ja jú sa a vyúsťujú do dva nást-
nika, do ktorého sa vylieva pankreatická šťava. Podžalúd-
ková žľa za má a j en d okrinnú funkc iu, funkc iu žľa zy s vnú-
torným vylučovaním. V zhlukoch vmedzerených buniek,
nazývaných Langerhansove ostrovčeky produkuje hormóny
inzulín a glukagón, ktoré regulujú hladinu cukrov v krvi.
Porucha funkcie tejto ča sti po dža lúdkove j žlazy spô sob uje
chorobu cukrovku   (diabetes mellitus).
Problémové úlohy
•  Pom oc ou literatúry vysvetlite, čo je to pa rad e ntó za
a ktoré faktory podporujú jej vznik.
•  Logicko u úvahou vysvetlite, ktorá č a sť tráviac ej sústa vy
preberá funkciu žlčníka po jeho operatívnom odstránení.
•  Po mo c ou literatúry vyme nujte rizikov é fa ktory, ktoré
môžu viesť k vzniku cukrovky.
 

bedrovník vypukliny

pasma

výstupná časť zostupná časť

esovitá časť

slepé

— konečník
červovitý výbežok

Obr. 25  Hrubé črevo

slep é črevo če rvovitý výb ežo k

— esovitá časť
hrubého čreva

Obr. 24  Pripojenie tenkého čreva k hrubému črevu

Č innosť hrubé ho č reva

vnútorný análny
zvierač
Hrubé črevo   (intestinum crassum)   tvorí po sled nú č a sť trá-
via c ej rúry (ob r. 25) . Za č ína sa v prave j be drove j jam e a ko
— análny kanál
slepé črevo, z ktorého vystupuje rôzne dlhý  červovitý prí-
vesok (appendixj, vyp lnený je lymfatic kým tkanivom, m ô že
rea gova ť na rôzne po drážde nia záp a lom. Na d slep ým
črevom vstupuje do hrubého čreva tenké črevo.
Hrubé črevo tvorí jedinú veľkú črevnú kľučku a končí sa
esovitou č asťou a kone č níkom (obr. 26). Je d lhé asi 1,5 Obr. 26  Pozdižny rez konečníkom
m a hrubé 5 — 8 cm. J eho sliznic a je hlad ká, nemá klky ani
prieč ne krkvy. O b sah uje veľa po há rikovitých b uniek, ktoré
produkujú hlien, a uzlíky lymfa-tického tkaniva, ktorých je k vzniku črevných plynov. Rozkladom žlčových farbív
najviac v slepom čreve. Do hrubého čreva prichádza redší vzniká sterkobilín a urobilín, ktoré sfarbujú črevný obsah
kašovitý obsah bedrovníka a prebieha tu spätné vstrebá- dohneda. Takto zmenený črevný obsah sa nazýva stolica.
vanie vody a niektorých solí, čím sa črevný obsah Stolic o u od c há d zajú z tráviac ej sústavy nielen
nestráviteľné zvyšky, ale aj malé množstvá bielkovín, tukov
né a kvasné ba ktérie. Č innosťou steny hrub ého čreva sa a cukrov. Stolica obsahuje aj zvyšky tráviacich štiav, bak-
črevný o &ša í"^feč níeša va s hlienom , ktorý „zlep uje" térie, odlúpené výstielkové bunky, anorganické látky a vodu.
nestrávené zvyšky potravy podliehajúce bakteriálnemu Ked sa stolica dostane do rozšírenej časti konečníka, vyvolá
rozkladu a kvaseniu. Pri týchto procesoch dochádza v y p r á z d ň o v a c í  (defekačný)   reflex. Uplatňuje sa pri ňom kon-

trakcia svalov tejto časti tráviacej rúry, ako aj svalov brušnej
dutiny vykonávajúcich brušný lis.
Trá viac u rúru uzatvá ra jú dva zvierač e — vnútorný a von-
kajší. Iba vonkajší je ovládateľný našou vôľou, a tak možno
defekačný reflex potlačiť. Dlhšie zadržiavanie stolice vedie
< jej d á lšiemu zah usťova niu s ná sledko m záp c hy. , 9.  Vysvetlite   funkciu   jednotlivých  častí tenkého  čreva.
2.2.2. C horob y tráviac ej sústa vy  t^Ubte/ /
K najčastejším funkčným poruchám tráviacej sústavy fiatrí
tvorba vredov na sliznici žalúdka alebo dvanástnika. Posti-
huje p red ovšetkým m užov v stred nom veku. N a vznik ža lú-.
dočných vredov sú náchylnejší predovšetkým fajčiari a ľu-
dia, ktorí sú vystavení stresovým situáciám. Ak vred na-
hlodá väčšiu krvnú cievu, môže dôjsť k nebezpečnému
krvácaniu do žalúdka, ktoré vyvolá zvýšená tvorba žalú-
dočnej kyseliny alebo porucha obranných mechanizmov
žalúdočnej steny.
Žalúdočná sliznica môže byť postihnutá aj zápalom
(gastritída),  ktorý má veľa foriem . Príčinou je ne urofyziolo -
gické podráždenie, napr. príliš korenené jedlo, alkohol,
nikotín, psychické faktory, sprievodné javy pri infekciách,
prehltnuté cudzie teleso a pod.
K najčastejším ochoreniam predovšetkým v mladom
veku patrí zápal slepého čreva   (apendicitída),   sprevádza-
ný spravidla horúčkou a ohraničenou bolesťou brucha. Lieči
sa chirurgickým zákrokom.
Zvláštnym ochorením, ktoré sa prejavuje ako metabo-
lická porucha už v detskom veku, je celiakia, ktorá je vlast-
ne formou potravinovej alergie. Príčinou je precitlivenosť
č revne j sliznic e na určité rastlinné b ielkoviny, ktoré sa
nachádzajú v obilí (lepok), vzácne aj na mlieko a mliečne
výrobky. Ochorenie si vyžaduje celoživotne vylúčiť tieto po-
traviny zo stravy a dodržiavať bezlepkovú diétu.
Problémové úlohy
N a zákla d e informác ií z dostupnýc h zd rojov vymenujte
rizikové faktory pre vznik rakoviny hrubého čreva.
M o ž n o ta k é m uto o c h o r e n iu p r e d c h á d z a ť ?
J ed notlivé č asti tráviace j sústavy sú od seb a od de lené
zvieračmi. Prečo?
Úlohy:
1.  Vysvetlite   hlavn é funkc ie tráviac ej sústavy.
2.  Vymenujte  základné časti tráviacej sústavy.
3. Ktoré tráviac e p roce sy preb ieha jú v tráviac ej sústave ?
Vysvetlite.
4. A ký je rozdiel v stav be  mliečneho   a  trvalého c hrupu?
5. Ktoré enzýmy sa po dieľjú na sprac ova ní po travy slinami
v ústnej dutine?  Vysvetlite,
ó. Ktoré látky tvoria žalúdoč nú šťvu a akú ma jú funkc iu?
7.   C o je p ríč inou vzniku žalúdoč ného vred u?
8. Ktoré živin y zostáv ajú v žalúdku najdlhšie a preč o?
10. A kú tráviac u funkc iu m á:
a) pečeň
b   pod žalúdková žľza? "
11. Vysvetlite tráviace procesy,  ktoré  prebiehajú v  hrubom čreve.
2.2.3. Metabolizmus živín
Základné zložky potravy sú v tele premieňané zložitými che-
mickými reakciami, ktorých výsledkom sú látky potrebné na
normálne fungovanie orgánov a rôzne druhy energií. Premena
látok a ene rgií je zá kla d om a súča sťou všetkýc h životných pro-
cesov (rast, svalová činnosť, trávenie, vylučovanie).
Živoč íšny orga nizmus oxidá c iou živín uvoľňuje e nergiu
po treb nú na životné p reja vy. Proc esy, pri ktorýc h sa uvo ľňu-
je en ergia, p reb ieha jú pri štiep en í zložitýc h látok na
jednoduchšie, sú katabolické. Pri anabolických procesoch,
keď naopak vznikajú zložitejšie látky z jednoduchších,
dochádza k spotrebe energie. V každom živom organizme
prebiehajú súčasne obidva typy procesov a nemožno ich
od seba oddeľovať. Energiu uvoľňujúcu sa pri katabolic-
kých procesoch nemôže organizmus zužitkovať priamo.
Ukladá sa do energeticky bohatých makroergických fosfá-
tových väzieb (ATP).
O krem ana bo lických a katab olických p roc esov sa však
v tele vytvárajú zá so b y niektorých lá tok, ktoré p red stavujú re-
zervu na obdobia zvýšenej potreby energie. Sú to predo-
všetkým tuky a cukry vo forme polysacharidu glykogénu.
Úroveň metabolizmu sa mení v závislosti od stavu orga-
nizmu, typu činnosti, ktorú vykonáva. Úroveň metabolizmu je
ovplyvňovaná hormonálne aj nervovo. Základná úroveň me-
tab olizmu sa na zýva b a zálny meta bo lizmus (BM).
Je to množstvo energie potrebné na zabezpečenie zá-
kladných funkcií organizmu a meria sa v pokojovom stave
poležiačky. U mladého muža je to v priemere 105 kj/kg
hmotnosti tela za deň. Pri hmotnosti 60 — 70 kg je to pri-
bližne 6 300   — 7 350 k] za deň. U žien je bazálny meta-
bolizmus nižší (BM) o 10*%. Vekom sa BM znižuje. Pri
zvýšení telesnej teploty o  1 C sa BM zvyšuje až o 14%.
Výdaj energie sa potom výrazne zvyšuje pri telesnej čin-
nosti. Pri ľahkej práci je to asi 2200 kj za 8 hodín práce, pri
tážkej telesnej práci stúpa až na  7  000 kj.
 

2.2.4 . V ýž iv a a jej dô ležité z lo žk y •  diteľné aminoky seliny, ktoré si ľudský organizm us nevie
•  sám vytvárať. Za optimálny prísun bielkovín sa podľa Sve-
ľudské telo získava energiu z potravy. Potrava svojím množ- •  t ovej zdravotníckej organizácie — WHO považuje
stvom a kvalitou musí zab ezp eč ova ť ene rge tic ké ná roky or- •  spotreba 1 g na 1 kg hmotnosti jedinca za deň, u detí sa tá-
ganizmu. Energetická spotreba narastá pri svalovej práci, •  to dávka zvyšuje až na 4 g. Z celkového príjmu bielkovín
počas tehotenstva, dojčenia, ako aj v období rastu a vývinu •  by asi polovicu mali tvoriť bielkoviny živočíšneho pôvodu.
jedinca. •  Nijaká rastlina nemá všetky základné, nenahraditeľ-
Z hľad iska kva lity musia b yť v po tra ve primeran e za - •  n é aminokyseliny. Najbližšie k tomu majú strukoviny,
stúpe né všetky jej zlo žky: •  najmä sója, ktorej chýba iba jedna z týchto aminokyselín.
• ma kroživiny - b ielkoviny, c ukry, tuky Y^Úil   ^ h^ctót ''lít'-' f^jhr ^  vVWíHÍTtTv.iw
• m ikroživiny - vita míny, mine rálne látky, C ukry tvoria , na p riek mno ho stranno sti ľud skej po tra vy
• voda. väč šinu de nného e nergetického príjmu (5 0 - 6 0 %). Sú
zdrojom najľahšie nadobudnuteľnej energie pre metabo-
• V príjme potravy by sme mali uprednostňovať lické procesy. V potrave prevládajú vo forme polysachari-
•  prirodzenú stravu, priemyselne neupravovan ú, pred d o v   (škrobov)   a disac harido v (maltóza   sladový,  laktóza
« neprirodzenou, syntetickou  —   rafinovanou. Neprirodze- mliečny,  sacharóza   repn ý c ukor). Pri tráve ní p olysac ha rid ov,
• ná strava je „daň civilizácie , všetky syntetické zložky sú najčastejším konečným produktom tri hlavné mooo-
•  v potrave, t. j. rôzne emulgátoryK   — konzervačné látky, sac haridy: glukóza, fruktóza a ga laktóza. G lukó za tvorí až
•   umelé prísady, farbivá, príchute — esencie (do pudingov , 80 % všetkých monosacharidov a je najčastejfoíTkonečnou
•  tortových krémov, zmrzlín a pod.) sú „cudzie našej pod- formou prenosu sacharidov do bunky. Ukladá sa v bunkách
•  state. Potravinársky priemysel začal imitovať prírodu (najmä pečeňových a svalových) ako energetickcTzášciBd
•   v laboratóriách, a tak mnoh é potraviny sú už v procese vo fqrme_g lykog énu ( živo a šny ^C ib t Veľké množstvo sa-
•  výroby „zbavova né množstva užitočných živín. charidov v potrave spôsobuje obezitu, pretože ich nadby-
Príkladom je rafinovaná biela múka a cukor, ktoré točná časť sa premieňa na zásobný tuk.
•  pri rafinácii (priemyselné spracovanie) strácajú množ stvo Tuky tvoria v priemere 40 % energetického príjmu (aj
•  užitočných živín, najmä vitamíny skupiny B, minerálne keď odporúčaná dávka je o 10 % nižšia). Sú zásobným
•  látky, napr. Zn, Cr, ale aj vlákninu. Tým sa význam ne zdrojom energie. Tvoria stavebnú súčasť všetkých buniek
•  znižuje ich energetická hodnota, poskytujú ako protoplazmatický tuk (v membránach a cytoplazme)
•  obrazne povedané „prázdne kalórie . a ako zásobný tuk sa nachádzajú v podkožnom väzive
0  Preto je dôležité konzum ovať vyváženú stravu bohatú alebo vytvárajú obal niektorých orgánov. Štiepne procak-
•  na ovocie a zeleninu, ktorá podstatnou mierou neutralizu- tyJ wJ <ov_V gjyce r^ a ma stné kyseliny - sú zdro jom en ergie
•  je negatívne účinky syntetických potravín. buď priamo, alebo prostredníctvom premeny na
glykogén. Ukladanie tukov riadi inzulín a estrogény. Sú
M no žstvo prijatej potravy by ma lo b yť prime rané ener- dôležité ako rezervoár niektorých vitamínov (A, D, E, K).
ge tic kému výda ju. Zá klad ným i zložka mi p otravy sú Sú najvýhodnejším zdrojom energie, pretože 1 g tukov má
ma kroživiny - b ielkov iny, c ukry a tuky. energetický obsah 38,9 kj (cukry a bielkoviny iba 16,7 kj).
Bielkoviny sa nedajú nahradiť žiadnou inou živinou. Podiel tukov v potrave by sa mal riadiť množstvom vydá-
M eta b o lizmus bielkovín predstavuje premenu najdôle- vane j ene rgie. L
žitejších súčastí živej hmoty a závisí od neho väčšina ži-
votných procesov. Z^jpotoatyjia vstrebávaj vo forme •  U ľahko pracujúceho äoveka by pomer bielkovín, lipi-
aminokyselín. V bielkovinách sa nachádza v priemere 20 •  dov a sacharidov v potrave mal byťl : 2 : 5, u veľmi ťažko
aminokyselín, z ktorých 8 je nenahraditeľných   (esenciálnych) •  pracujúceho (ak je energetický výdaj vyšší ako 20,93 M} za
pre normálne fungovanie organizmu. Aj ked sú aminoky- •  24 hodín) by tento pomer mal byť  1  :  3 : 4.
seliny pred ovšetkým stavebné^ lá tky ^jriô žu _ byť aj
zdrojom energie. Nikdy však nevytvárajú zásoby a nemozu Problémové úlohy
byt tTatrradeiTéliíými živinami. •  Vysvetlite, preč o ra finova né po tra viny na zývam e
prázdne kalórie.
;  Pre ľudský organizmu s sú výhodn ejšie bielkoviny •  Č o je vhod nejším zd rojom ene rgie pre č loveka - tuk
•  živočíšneho pôvodu, pretože obsahujú všetky nenahra- alebo glykogén? Vysvetlite.
 

•  M ô že si telo sa mo vytvoriť ma stné kyseliny? Vitamíny

•  Ktoré živiny č lovek nevyhnutne po treb uje, a j keď nie sú
zdrojom energie?
•  Vysvetlite, preč o je d ôle žité prijíma ť po tra vou vlá kninu
napriek tomu, že vláknina je nestráviteľná.
Úlohy:
L Porovna jte katab olic ké  a  ana bolic ké proce sy.
2. A ko je reg ulovaná optimálna úroveňm etab olizmu?
3.  Vymenujte  hlav né zložky po travy.
4. A ký typ po travy musíme prij ím a ť ab y sme zabe zpeč ili
prísun  esenciálnych  aminokyselín?
5.  Vymenujte  hlavné potravinové zdroje:
a) bielkovín,
b) c ukrov,
c) tukov.
2.2.5.   Mine rá lne látky a vitam íny
Sú chemicky nejednotnou skupinou nízkomolekulových orga-
nických zlúčenín. Sú to životne dôležité organické látky, ktoré
sa do tela dostávajú väčšinou potravou a organizmus si ich
nemôže syntetizovať vôbec alebo iba v malom množstve. Nie
sú stavebnou látkou ani zdrojom energie. Ich funkciou je účasť
na riadení metabolizmu tak, že sú súčasťou enzý-mových sys-
témov, pôsobia ako katalyzátory chemických reakcií v orga-
nizme a podmieňujú odolnosť tkanív a celého organizmu.
M no hé ma jú funkc iu a ntioxida ntov, t. j. látok, ktoré neu tra lizujú
voľné radikály alebo zabraňujú ich tvorbe.
Voľné radikály sú chemicky nestabilné, napádajú
bunky a pri dlhodobejšom pôsobení ohrozujú ich priro-
dzené funkcie. Pri spolupôso bení ďalších faktorov môžu
byť aj zdrojom závažných ochorení, napr. oslabenie imu-
nitného systému, reuma, ateroskleróza, nádorové ochore-
nia a pod.

Nevyhnutnou zložkou potravy sú aj minerálne látky, voda
a vitamíny, aj keď nie sú zdrojom energie.
M ine rálne látky tvoria nec elýc h 5 % ce lkove j hmotnosti tela
a vod a a ž 70 %. Prejavy ned ostatku minerálnych látok a sto-
pových prvkov sa vyskytujú pomerne zriedkavo. Najzávažnej-
šími poruchami sú struma   (zvä č šenie štítnej žľzy)   pri nedostatku
jódu   alebo určitý typ málokrvnosti pri nedostatku  železa.
Vitamíny sa delia na dve skupiny:
• vita míny rozpu stné v tukoc h - A , D, E, K,
• vitamíny rozp ustné vo vod e - C a vitamíny
skupiny B.
O z n a č o v a n i e v it a m ín o v p ísm e n a m i sa p o st up n e
nahrádza označením chemickej povahy zlúčeniny. Vitamíny

Denný príjem minerálnych látok (dospelí)

Prvok Hla vná funkcia Zd roj Denná dá vka
jMakroelementy
sodík iónová rovnová ha, ved enie vzruc hov kuchynská soľ 3-5 q
chlór HC l v žalúdku, iónová rovnová ha zelenina, soľ 3-5 g
draslík sva lové sťahy, reno s nervové ho vzruc hu mä so, mlieko, zele nina 1-3 g
vápnik kostná štruktúra , zrá ža nie krvi mlieko, strukoviny, va jcia 1,2 q
fo sfo r kosti, zub y, nukleo vé kyseliny mlieko, strukoviny, ryby 1,2 q
horčík en zýmy, č innosť srdc a strukoviny, orec hy, kaka o 1,2 q
síra en zýmy, štruktúra pe ptidov mä so, mlieko 1,2 q
Mikroelementy
železo he mo glob ín, c ytoc hróm y, ferritín mä so, vnútornosti muži 12 mg
ženy 18 mg
zinok inzulín, pe ptidá za zelenina, peč eň, vajcia 15 mq
mangán aktivác ia en zýmov ba nány, orechy, zelenina 0,4 mq
meď tvorba hemoglobínu vnútornosti 0,5  -  2 mq
Stopové prvky
kob a lt tvorba krvi, vita mín B12 mä so
jód štítna žľa za jod ido va ná soľ, ryby 150 mq
selén súč a sť en zýmov peč eň, mä so, ryby 5 0 - 2 0 0 mq
molybd én súč a sť en zýmov mä so, ovoc ie, zelenina 5 0 mg
 

sú v organizme v malých množstvách uložené v bunkách, Vitamíny rozpustné vo vode

ale ich hlavnou zásobárňou je pečeň. Ich nedostatok sa
na zýva hypovitaminóza, prípa dne a ž avitam inóza. M ô že Vitamín B,  (thiamín, aneurin)   je dôležitý pre metabolizmus
sa objaviť aj hypervitaminóza pri nadmernom príjme c ukrov. Ud ržia va po treb nú hlad inu kyslíka v krvi, čím
niektorých vitamínov. napomáha bunkovým oxidáciám a optimálnemu využitiu
e n e r g i e . N a c h á d z a s a v droždí, ob iln ýc h klíčko c h a struko-
Problémové úlohy vinách.  Hypovitaminóza sa prejavuje únavou, bolesťami
•  M ô že si telo sam o „vytvoriť" vitamíny? Vysvetlite. svalov, znížením chuti do jedla, ale aj nervozitou a po-
•  Preč o sú vitamíny jed ným z pred po kla do v meta bo lizmu dráždenosťou. Úplný nedostatok spôsobuje smrteľnú ner-
cukrov, tukov a bielkovín? vovú chorobu beri-beri, ktorá sa vyskytuje v krajinách, kde
•  Sú syntetic ké vitamíny rovno c enné vo svojom úč inku hlavnú zložku potravy tvorí lúpaná ryža. Denná potreba je
s p rirod zen ým i vita mínmi získa ným i z po tra vy? Vysvetlite. 1,5 mg.
Vitamín B 2  (riboflavín, laktoflavín)   je súč asťou enzýmo v
podmieňujúcich bunkové oxidácie tým, že sa zúčastňujú na
Vitamíny rozpustné v tukoch prenose vodíka. Pomáha normálnej funkcii očnej sietnice.
N a c h á d z a s a v   mä se, kvasnic iach, mlieku, vajciac h a stru-
Vitamín A   (retinol)   je nevyhnutný na neporušenú funkciu epi- kovinách.   Hypovitaminóza sa prejavuje zmenami na koži
telov, rast kostí a syntézu očného purpuru ( rodopsfnu).   Hlav- a slizniciach, zápalmi spojoviek a svetloplachosťou. Denná
ným zdrojom je   mlieko, vajcia a pečeň  Provitamín betaka- p o t re b a je 1 , 5 - 2 m g .
rotén sa nachádza v červenom   ovoc í a zelenine. Hypovi- Vitamín B 5  (kyselina pantotenová)   je súčasťou koenzýmu
taminóza   sa prejavuje ako šeroslep ota , po ruc hy rastu a ro- A, ktorý je medziproduktom metabolizmu cukrov, tukov
hová tenie ^egitelov^ De nná po treb a je 1,5 - 2, 0 mg. V ysoké a bielkovín a vstupuje do Krebsovho cyklu. U človeka jeho
dávky vitamínu A môžu spôsobiť hypervitaminózu, ktorá sa a v i t a m i n ó z a n e b o l a z a z n a m e n a n á . V y s k y t u j e s a   vo
prejavuje hnačkami, vracaním, nechuŕou do jedla, ale aj všetkých rastlinných aj živočíšnych bunkách, vo vajcovom
odlupovaním kože. žít ku a vnútornostiac h hov äd zie ho do bytka.   Denná potreba
je 5 - 10 mg.
•  Z betakaroténu v tele vzniká vitamín A . Betakarotén Vitamín B 6  (pyridoxín)   je súč asťou via c erých enzýmo v
•  je zbytočn é predáv kovať, lebo telo využije len to mno žstvo, a je koenzýmom v metabolizme bielkovín. Zvyšuje aj hla-
•  ktoré potrebuje. dinu  dopamínu   (med iá tor — sprostred kova teľ nervové ho
vzruchu, reguluje napr. aj odpoved' organizmu na stresové
Skupin a vitam ínov D, - D 7  (e rg oka lc iferol, c holeka lc i- situácie) v mozgu, čím pomáha predchádzať stresu a pod-
ferolj  zvyšuje vstreb á va nie váp nika a fosforu z čriev, p o r u j e s p á n o k . N a c h á d z a s a   v obilí, mäse, mlieku a stru-
ovp lyvňuje uklad a nie vá pn ika v kostnom tkanive. Hla vným i kovinách.   Nedostatok spôsobuje zápaly kože, nervov
zdrojmi sú   ryby, rybí tuk a rybia pe č eň   Účinkomi UV lúčov a u detí kŕče. Denná potreba je 2 mg.
slne č né ho žia renia sa v koži vytvára provitamín. J eho ne- Vitamín B12   (kobalamín)   je súča sťou enzýmov a pod-
dostatok sa u detí prejavuje krivicou   (rachitis),   u do spe lýc h po ruje tvorbu krvi. Na c há d za sa v  pečeni, mlieku   (aj
mäknutím kos-tí  (osteomalácia)   a ich red nutím. Denná po tre- v   kyslých mliečnych výrobkoch), vajciach   a   mäse.   Avita-
ba je 0, 02 5 mg. minóza spôsobuje zhubnú málokrvnosť  (pe rnic iózna ané -
Vitamín E  (tokoferol)   je d ô ležitý a ntioxida nt (látka, ktorá mia).   Denná po treba je 0, 00 5 - 0 ,01 0 mg.
zabraňuje alebo vylučuje tvorbu voľných radikálov, ktoré
m ô ž u p o š k o d z o v a ť b u n k y ) . N a c h á d z a s a v   rastlinných ole- Zriedkavo sa vyskytuje v rastlinných zdrojoch (je ob-
joch, chudom mäse, ovsených vločkách a vajciach.   N e d o s - •  siahn utý vo farmaceutický ch preparátoch , napr. peľ, riasa
tatok sa prejavuje poruchami rastu, poruchami nervového J  Spirullina, pivovarské kvasnice), preto napr. striktným
systému a ž sterilitou. De nná po treb a je 2 5 — 3 0 mg. •  vegetariánom sa odporúča užívať doplnky Bn   alebo konzu-
Vitamín K  (fylochinon)  je dô ležitý faktor zrá ža nia krvi pri zá - •  movať mliečne výrobky.
stave krvácania, zúčastňuje sa na syntéze niektorých krvných
zrážacích faktorov. Nachádza sa v   kapuste, špenáte, obilni- Vitamín PP   (kyselina nikotínová, niacín)   má dôležitú funkciu
nách, a le a j v  hrubom č reve,  kde vzniká č innosťou b aktérií. Hyp ov i- v metabolizme cukrov. Nachádza sa   v kvasniciach, rybách,
taminóza sa prejavuje krvácavosťou. Denná potreba je 1 mg. mäse a mlieku.  Avitaminóza sa nazýva pelagra a prejavuje
 

Ĺ nZ / /? aw w r

sa poruchami kože, tráviaceho a nervového systému, Úlohy:

po mä tenosťou a ž tážkou p syc hó zou s halucinác iam i. Vysky- 1. Prečo skupinu B-vitamínov nazývame   nervové vitamíny?
tuje sa v populáciách, kde hlavnú zložku potravy tvorí kukuri- 2. Ktoré vit amíny najviac pod po rujú   imunitný systém
ca . Denná p otreb a niac ínu je 15 — 2 0 mg. človeka?
Vitamín  B,  (kyselina listová, folová)   je dôležitá pri syn- 3. Ktoré vitam íny  a  minerálne látky sú na jvýznam nejšie
téze nukleových kyselín a bielkovín, ako aj pri tvorbe čer- antioxidanty?
vených krviniek. Zdrojom sú   vnútornosti, mä so, zelenina 4. Ktoré minerálne látky po dp orujú rast kostí a zubo v?
a sója.  Nedostatok spôsobuje málokrvnosť a nervové
poruchy. Denná potreba je 0,5 mg.
2.2.6.  Z á s a d y s p rá v n e j v ý ž i v y
Vitamíny skupiny B tvoria spravidla komplex 16 zá-
•  stupcov (boli izolované z potravy) a poznám e ich pod O d správn ej a prime ra ne j výživy zá visí nielen fyzic ký stav
,  názvom B-kom plex. Ich pôsobenie je úzko prepojené, organizmu, ale aj jeho zdravotný stav a nálada. Keď ho-
•  a preto ich môžem e nájsť v rovnakých potravinových zdro- voríme o primeranej výžive, musíme brať do úvahy kvantitu
•  joch (vnútornosti, kvasnice, obilniny , ryžové otruby). potravy, ale aj kvalitu.
,  Vzhľad om na to, že sú to látky svojím chemickým zložením Správna výživa má zabezpečiť:
•  blízke cukrom alebo sa podieľajú na premene cukrov na • o p timá lny rast ko stry a vývin svalo v,
•  glukózu (a teda potravy na energiu), podporujú aj chuť • vhod ný vývin a sc hop nosť orga nizmu reag ova ť
•  do jedla. Keďže glukóza je hlavným zdrojom energie aj pre a prispôsobovať sa meniacim sa podmienkam
•  rnozog, nedostatok B vitamínov vyvoláva poruchy ner- životného prostredia (napr. odolnosť voči infekciám
•  vovej sústavy a kože. účinnou tvorbou protilátok),
• op timá lny vývin a funkc iu vyššej nervove j č innosti.
Vitamín H   (biotín)   je základnou súčasťou enzýmov. Získa- Kvantitu, množstvo potravy treba prispôsobovať ener-
vame ho z  vajcového žltka, sóje, pečene a obličiek.   N e d o - getickému výdaju organizmu.
statok sa prejavuje kožnými poruchami, vypadávaním vlasov, Kvalitu potravy charakterizuje zodpovedajúce zastúpe-
zvýšeným vylučovaním kožného mazu   (seborrhoe),   malát- nie jednotlivých typov živín, minerálnych látok, vitamínov
nosťou a paralýzou končatín. Denná potreba je 0,2 mg. a vody, ale najmä biologická hodnota potravy.
Vitamín C   (kyselina askorbová)   je d ô ležitý na tvorbu ho r-
mónov nadobličiek, pre tvorbu väziva, regeneráciu kost- Biologická hodnota bielkovín je daná obsahom
ného tkaniva a hojenie rán. Je potrebný na vstrebávanie nenahraditeľných aminoky selín, ktoré sú najkomp lex-
železa. Zdrojom vitamínu C sú  zelenina, ovo c ie, šípky, č ier- nejšie zastúpené v živočíšnych bielkovinách, a preto by
ne ríb e zle .   Pri a vita minó ze vzniká c ho rob a skorbut, jtfoiý sa tieto mali tvoriť až 50 % celkového množstva prijímaných
prejavuje krvácaním pod kožou, do klbov, zápalom ďasien bielkovín. Biologická hodnota tukov je daná obsahom ne-
a môže sa končiť smrťou. Hypovitaminóza sa vyskytuje naj- nasýtených mastných kyselín, ktoré organizm us ne-
mä na jar a prejavuje sa zvýšenou únavou, krvácaním dokáže syntetizovať, a preto patria k esenciálnym zložkám
z dásien a zníženou odolnosťou proti infekciám. Denná potraty. Cukry by mali byť v podobe polysacharidov —
po treb a vitamínu C je a ž 75 mg. V tele sa ne vytvárajú jeho škrobov a mal by sa obmedzovať príjem monosacharidov
zásoby, nadbytok sa vylúči obličkami. a vôbec jednoduchýc h cukrov.

Problémové úlohy Nedodržiavaním primeraného množstva potravy dochá-

•  A ký vplyv má rozp ustno sť vitamínov vo vod e a lebo
v tukoch na účinnosť ich využitia z potravy?
•  Č o je vhod nejším zdrojom vitamínu A: surová , uvarená
alebo udusená mrkva na oleji? Vysvetlite.
•  Hro zia striktným veg eta riánom zdravo tné p rob lémy
napriek tomu, že konzumujú len surové ovocie
a zeleninu? Vysvetlite.
•  Vysvetlite, preč o sa od p orúč a pri užívan í a ntibiotík
podávať súčasne aj B-komplex.
dza k poruchám zdravého vývinu. Nedostatočnosť výživy
sa mô že prejavovať pod výživou a ž hlad ovaním. Hlad ova -
nie nastáva vtedy, ak je prerušený prívod živín a organizmus
zač ína získa va ť energiu zo zá sob vlastného tela. O db úra -
vajú a na jprv zá sob y glykogé nu, potom na sledujú tuky
a nakoniec aj bielkoviny. Pred konečnou fázou smrti jedinca
sa odbúrava tuk aj z očnice a z tukového obalu obličiek.
Hladovanie nemusí byť spôsobované nemožnosťou prí-
stupu k potrave, ale môže sa objaviť aj pri drastických dié-

tach. Tieto stavy sa vyskytujú na jmä u dievča t, ktoré v snahe   2 . 3 . D ý c h a c i a s ú s ta v a
byť štíhle nakoniec trpia,a/io/exiqu. Anorexia nervosa je už
oc ho ren ie, pri ktofoírf "ŕelo o d ŕtíreÓ ^ofrav u a m ô že viesť a ž
k smrti. Druhom anorexie je bulímia, ked jedinec síce je
veľké množstvo potravy, ale hneď ju vyvráti. Štíhle telo je
pekné, ale treba mať na pamäti, že pre normálnu roz-
množovaciu funkciu je potrebné určité množstvo zásobného
tuku v tele. Ženy v koncentračných táboroch prestávali
v dô sle d ku p o d výžjvy menštruova ť,, zasta vil sa u nich rep ro-
dukčný cyklus.
Po d výživa je sťSv, feea joigd nizmus"a oitóva me nšie
množstvo živín, prípadne je v potrave nedostatok niektorej
zo základných zložiek. Tento stav sa nazýva skrytý hlad.
Podvýživa u detí vedie k spomaleniu rastu a vývinu. Pri skry-
tom hlade ide najčastejšie o nedostatok bielkovín, prejavu-
je sa chorobou zvanou kwashiorkor, ktorá sa podieľa na
vysokej úmrtnosti detí v Afrike aj v súčasnosti.
O p a č ný stav p o d výživy je nad merný príjem po travy,
ktorý prevyšuje energetický výdaj organizmu. Vzniká tučno-
ta (obezita), ktorá sa stáva zdravotným problémom v civili-
zovaných rozvinutých krajinách. Zvyšovanie výskytu tučných
ľudí aj u nás je dôsledkom zníženej telesnej aktivity pri za-
chovávaní potravových návykov z minulosti, ked ľudia
oveľa ťažšie pracovali a viac sa pohybovali. Zvlášť
nebezpečná je tučnota u detí, v dospelosti trpia ťažkými for-
mami tučnoty, majú zníženú odolnosť voči infekciám
a oveľa častejšie sa u nich prejavujú choroby spôsobené
poruchami metabolizmu a srdcovo-cievne ochorenia.
? Prob lémo vá úloha  H r .a ^ Y( JV  £L
•  ie ^y^
k é d ô sl e d k y m ô ž e  mať po dvýživa až hlad ova nie S* * funkc iou
na zdravie človeka?
W
HL
1. Ktoré základn é funkcie č love ka zásadne ovp lyvňuje (   . oň
správna výživa?
2.  Ktoré fakto ry ov plyvňujú:
a) kvantitu,
b) kvalitu potravy?
3.  Č ím je daná biolog ická hodnota:
a) b ielkovín,
b) c ukrov,
c) tukov?
4. Ktoré záva žné o c horenia spô sobené po dvýživou
a hlad ova ním mô žu vyvolaťaž smrťorg anizmu?
5. Aké zdravotné dôsledky má tučnota  (obezita) na
zdravie človeka?
Umožňuje výmenu dýchacích plynov medzi organizmom
a prostredím. Vlastný proces výmeny plynov sa nazýva
dýchanie.
Dýchanie   (respirácia)   je súhrn fyziologických procesov
spojených s energetickým a látkovým metabolizmom a výme-
nou dýchacích plynov. Vlastný proces dýchania delíme na
vonkajšie dýchanie   (pľcne j a vnútorné dýchanie  (tkanivové).
Vonkajšie dýchanie je výmena kyslíka a oxidu uhličitého me-
dzi krvou a atmosférickým vzduchom. Túto výmenu zabez-
pečuje dýchacia sústava. Vnútorné dýchanie   (tkanivové)   je
výmena dýchacích plynov medzi krvou a bunkami celého tela.
Spojenie medzi vonkajším prostredím a pľúcami za-
bezpečujú dýchacie cesty, ktoré delíme na horné a dolné.
2.3.1. Dýchacie cesty
Horné dýchacie cesty tvorí nosová dutina a nosohltan.
Nosová dutina  sa začína otvormi — nozdrami
(nares), ktorými je v spojení s vonkajším prostredím,
vyúsťuje do nosohltana   zadnými nosovými otvormi
(choanae). Je rozdelená nosovou priehradkou na dve
dutiny, ktoré sú spravidla asymetrické.   Nosová prie-
hradka  je v prednej časti chrupková, v zadnej časti je
tvorená kosteným podkladom.
Nosová dutina   (cavum nasi)   je vystlaná sliznico u, ktorej
je pred hrieva ť a navlhčiť vdyc hova ný vzdu c h
z ^a v i f ' me c ha nických neč istôt. Vytvá ra i imunitnú ba -
riéru. N a sliznic i nosove j dutiny mô žeme rozlíšiť dve ob lasti:
čuc hovú obla sť, ktorá sa na c há dza na strop e nosovej dutiny
a priľahlej časti nosovej priehradky (je žltkastej farby a sú
v nej početné čuchové bunky), a dýchaciu oblasť, ktorá za-
berá zvyšok nosovej dutiny (je červenkastej farby, tvorí ju
ria sinkový ep itel s poč etnými žľa za mi — zab ezp eč ujú vlhký
po vrc h sliznic e). Sliznic a z no sove j dutiny p rec há d za do p rí-
nosových dutín   (sinus paranasales),   ktoré sú s ňou spo jen é
otvormi.
Z nosovej dutiny prechádza vzduch do nosohltana   (na-
sopharynx)   a ústnej č a sti hlta na   (p ars oralis - orop harynx),
kde dochádza k prekríženiu dýchacích a tráviacich ciest.
No sohlta n je ho rná č a sť hltana, na c há dza sa v ňom hl to-
nová mandľa a hltanové ústie sluchovej trubice.
Dolné dýchacie cesty tvorí hrtan   (larynx),   priedušnica
(trachea) a   priedušky  (bronchi).   Hrtan je dutý útvar na pred-
nej strane krku. Slúži na dýchanie   (respiráciu)   a tvorbu hla-
 

su (fonáciu).   Hrtan je spevnený súborom  c hrupiek, svalov

a väzov.   Na jvä č šou c hrupkou je štítna c hrup ka, ktorá tvorí priedušnica
vonkajšiu kostru hrtana.

horný lalok
Skladá sa z dvoch platničiek, ktoré sú vpredu strieškovito
spojené, vyčnievajú nad úroveň krku a u mužov ťooria ná- priedušničky
padnú vyvýšeninu tzv. ohryzok . prieduška
V hrtanovej dutine sa nachádz a zúžené, hlas tvoriace
miesto - hlasivka (glottis). Tvorí ju pozdĺžna hlasivková stredný
štrbina a dva hlasivkové väzy, ktoré ju ohraničujú. Strie- lalok
davým napínaním a uvoľňovaním zužujú a rozširujú hla-
sivkovú štrbinu, čím sa zúčastňujú na tvorbe hlasu. dolný lalok

Ženské hlasivky sú kratšie a bližšie k sebe, dôsledkom čoho

majú ženy vyšší hlas.

Pri vchode do hrtana je veľká elastická chrupka tvaru

kop ije - príc hlopka   (epiglottis).   Príchlopka prekrýva vchod
do hrtana pri prehltaní.
Priedušnica je ďalšou časťou dolných dýchacích ciest.
J e to trubic a vystužená c hrupko vými prstenc a mi, ktoré nie sú
úplné, ale majú tvar písmen a C . J e dlhá 9— 1 5 cm.
Priedušky sú pokračovaním priedušnice, začínajú v mies-
te jej rozd vojenia. M a jú po do bnú stavbu ako p ried ušnic a.
Vo väzive priedušnice a priedušiek sú hladké svaly, ktoré
mô žu meniť ich p rieme r. Sliznic a , ktorá ich vystiela, o bsa hu-
je mno žstvo hlieno vých žlia zo k a je po krytá ria sinkovým >=3
o
CD
epitelom. Riasinky kmitajú smerom k hrtanu a odstraňujú hlien >
•a> fíKJi.1 •
i malé čiastočky prachu. Pravá prieduška sa v pľúcach n

rozvetvuje na tri lalokové priedušky, ľavá na dve. Tie sa o

rozvetvujú na úsekové priedušky, ktoré sa ďalej rozvetvujú, ()

<>
h
až nakoniec vytvárajú priedušničky. Dýchacia priedušnička
(bronchiolus respiratoriusj  sa rozvetvuje a prec há dza do
mechúrikovitých vrecúšok  (sacculi alveolares),   ktoré sa vyk- pľúcny mechúrik

leňujú do pľúcnych mechúrikov   (a lve oli p ulmo nis).

Obr. 2 7  Pľúca

2.3.2. Pľúca a ich fyziológia

•  dajú sivastý nádych so sivočiernym mram orovaním,
Pľúca   (pulmo)   sú vlastným orgánom vonkajšieho dýchania. •  v dôsledku usadenia vdychova ných nečistôt z ovzdušia.
J e to pá rový orgá n tvaru kužeľa so za o b len ými hrotmi,
uložený v hrudníkovej dutine (obr. 27). Pľúc a sú rozd e lené zá rezm i na la loky. Pravé pľúc a na tri
laloky a ľavé na dva laloky. Na povrchu pľúc sa nachádza
Rozšírená časť   —   základňa pľúc nasadá na bránicu, jemná väzivová blana popľúcnica, ktorá prechádza na
pľúcny hrot presahuje prvé rebro. Na medzipľúcn ej ploche vnútornú plochu hrudníkovej dutiny a ko po hrudnica . M e d zi
je pľúcna brána, kde do pľúc vstupujú priedušky, nervy, nimi je úzka štrbina (pohrudnicová dutina), ktorá je vy-
pľúcne a prieduškové tepny a z pľúc vystupujú pľúcne plnená malým množstvom seróznej kvapaliny, ktorá za-
a prieduškové žily. Priemerná hmotnosť pľúc je asi 640 b e z p e č u j e h l a d k é k l z a n i e o b o c h b l á n p r i d ý c h a n í .
g u ženy a 780 g u muža. Farba pľúc u novorodencov V pohrudnicovej dutine je podtlak, v pľúcach je vyšší tlak,
a v detskom veku je ružová, s pribúdajúcim vekom nadobú- ktorý rozpína pľúca. Pri vniknutí atmosférického vzduchu do

pohrudnicovej dutiny (napr. pri poranení hrudníka) dôjde
k vyrovn a niu tlaku a tým k sp ľa snutiu p ľúc - pn eum otho ra x.
Vlastným miestom výmeny dýchacích plynov sú pľúcne
mechúriky  (alveoly).   Steny mechúrikov sú tvorené len jed-
nou vrstvou p loc hých bu niek — respira č ný e pitel. Sú v eľmi
tenké a bohato prekrvené.
Vonkajšie dýchanie
Za hŕňa tri p ro c esy: pľúcnu ventilác iu, d istribúc iu a d ifúziu
plynov.
Pľúc na ventilác ia je vla stná výmena vzd uc hu me d zi pľú-
cami a prostredím. Uskutočňuje sa zväčšovaním a zmenšo-
vaním hrudníkovej dutiny, dejmi, ktoré sa nazývajú vdych
(inspirium)   a v ýd y c h  (expirium j. V d y c h z a b e z p e č u j ú
vonka jšie med zireb rové svaly a pohyb bránice nad ol. N a
výdychu sa podieľajú vnútorné medzirebrové svaly a po-
hyb bránice nahor. Normálna dychová frekvencia človeka
v pokojovom stave je    1ó - 18 dyc ho v za minútu. J e o vplyv-
ňovaná viacerými faktormi, ako sú vek, pohlavie, výživa,
teplota prostredia, denná doba, aktivita organizmu.
Množstvo vzduchu vdýchnutého a vydýchnutého
počas jedného dychu sa nazýva dychový objem. V pokoji
je to asi 5 0 0 ml.
Minútov á ventilácia je súčet dychový ch objem ov pri
pokojovom dýchaní za minútu, čo je 7 — 9 l vzduchu.
Vitálna kapacita pľúc je dôležitou charakteristikou
pľúcnej ventilácie. Je to objem vzduch u vytlačený z pľúc
maximálnym výdychom, ktorý nasleduje po maximálnom
vdychu . Jej veľkosť závisí od zdravotného stavu organiz-
mu, pohlavia, veku, polohy tela atď. U mužov sa pohy-
buje medzi 3 500 až 5 000 m l, u žien medzi 2 500 až
4 000 ml. Vitálnu kapacitu m eriame spirometrom alebo
spirografom.
Distribúc ia zab ezp eč uje rovnomerné rozde lenie vdých-
výmena dýchacích plynov cez alveolárno-kapilárnu mem-
bránu. Plyny prenikajú z oblasti vyššieho tlaku do oblasti
nižšieho tlaku. Parciálny tlak kyslíka je v dýchacích cestách
vždy vyšší ako v tkanivách a v dôsledku tohto koncen-
tračného spádu preniká kyslík do organizmu. V pľúcach sa
via že p riamo na hem og lobín. O xid uhlič itý (i keď
nemá taký tlakový gradient ako kyslík) môže prenikať, lebo
jeho difúzia prebieha dvadsaŕnásobne ľahšie ako difúzia
kyslíka.
Vnútorné dýchanie
Spojovacím článkom medzi vonkajším a vnútorným
dýchaním je krv. Transport kyslíka sprostredkúvajú červené
krvinky. Kyslík sa viaže na nebielkovinovú časť hemo-
glob ínu če rvených krviniek - na hem. O xyge ná c ia he-
moglobínu je spojená so zmenou farby. Oxyhemoglobín je
svetločervený, deoxyhemoglobín je tmavomodrý. Transport
C 0 2 /   ktorý sa stále tvorí v tkanivác h, za b e zpe č ujú na jmä
červené krvinky a v menšej miere aj krvná plazma.
•  Prítomnosť dusičnanov a dusitanov v potrave alebo
•  v pitnej vo de spôsobuje oxidáciu Fe2+   v hemoglobíne na
•  Fe3 *, vzniká methemo globín, ktorý nie je scho pný
•  prenášať kyslík. Na prítomnosť dusičnanov sú veľmi
•  citlivé dojčatá.
R ia d e n i e d ý c h a c í c h p o h y b o v
Dýchanie človeka je riadené dýchacím centrom uloženým
v predĺženej mieche a v moste. Dýchanie sa prispôsobuje
našim potrebám automaticky, bez nášho uvedomovania.
Činnosť dýchacieho centra býva však ovplyvňovaná
che mickými a nervovými pod netmi. Č iastoč ne sa uplatňuje
aj vplyv mozgovej kôry.
O b r a n n é d ý c h a c i e r e fl e x y
Dráždenie dýchacích ciest nahromadeným hlienom
a pevnými čiastočkami vyvoláva rôzne obranné reflexy,
ako sú kýchanie a kašeľ. Táto reakcia vzniká kŕčovitými
sťahmi výdychových svalov.
2 . 3 . 3 . C h o r o b y d ý c h a c e j s ú st a v y
c ha, t. j. zá p a l sliznice no sa , laryngitíd a - zá p a l hrtana ,
faryngitída - zá p a l hltana, bronc hitída - zá p a l pried ušiek.
Väčšina týchto ochorení sa prenáša kvapôčkovou in-
fekciou (kýchaním, kašľaním).  Vírusového pôvodu   je napr.
chrípka a  ba kteriálneho pôvo du   napr. tuberkulóza a zápal
pľúc. Rakovinu pľúc môže spôsobiť cigaretový dym. Veľmi
častým zápalovým ochorením je priedušková astma
(bronchiálna astma),  typická pre pacientov, ktorí trpia na
a lergiu. J ed nou z význam nýc h p ríčin a lergie je aj zho ršujú-
ci sa stav životného prostredia.

Úlohy:
1.  Vysvetlite  p rin c íp vonkajšieho d ýcha nia.
2.  Vysvetlite  princíp vnútorného dýchania.
3. Ktorá č asťhltana tvorí ho rné  dýchacie  cesty?
4. A kú funkc iu má hrtanová príc hlop ka?
5. O píšte rozvetve nie priedušiek.
6. Č o spôsobuje pneumothorax?
7.  Vysvetlite   po jem pľc na ventilác ia.
8. A ko o vp lyvňuje p rítom nosťd usičňa nov a du sitano v
v potrave dýc hanie?
9. Ktoré zlo žky krvi zabe zpeč ujú transport kyslí ka a ktoré
oxidu uhličitého?
2.4.   Telové tekutiny
Základnou súčasťou telových tekutín je voda, v ktorej je roz-
pustených mnoho anorganických a organických látok.
Väčšina vody je viazaná v bunkách ako vnútrobunková
tekutina a tvorí 60 % celkového množstva vody v orga-
nizme . Zvyšnýc h 4 0 % tvorí mimob unková vo d a . Vä č šinu mi-
mobunkovej vody tvorí krv a miazga (76 %), menšiu časť
tkanivový mok (24 %). Tieto tekutiny tvoria vnútorné
prostredie organizmu.
2,4.1. Krv a jej funkcie
Krv   (hem, sanguis)   pretekajúca c ievnym systémo m za-
bezpečuje množstvo funkcií, bez ktorých by nebol možný
život č loveka. M e d zi na jdô ležitejšie funkcie krvi pa trí:
červené krvinky 4,5 biele krvinky krvné do štič ky
až 5 miliónov/mm3  4 000 a ž 150 000
3 3
Obr. 28  Zloženie krvi
tra nspo rt: krv tra nspo rtuje kyslík z p ľúc d o všetkých tkanív
tela a oxid uhličitý z tkanív do pľúc; živiny (napr. glu-
kózu, aminokyseliny) a odpadové látky (napr. močo-
vinu) z b uniek orgáno v, ktoré zab e zpe č ujú ich o dstrá-
nenie z tela; prenáša aj hormóny, vitamíny a elektrolyty
nevyhnutné na látkovú výmenu,
termoregulácia: krv preteká pečeňou, kde sa otepľuje
a toto teplo sa potom krvou rozvádza do celého orga-
nizmu, krv sprostredkúva aj výmenu tepla medzi kožou
a vonkajším prostredím,
udržiavanie homeostázy (stálosti vnútorného prostredia):
prostredníctvom výmeny látok medzi krvou a medzibunko-
vým priestorom udržiava pH, rozloženie elektrolytov a pod.
obrana organizmu (špecifická a nešpecifická): sa rea-
lizuje prostredníctvom bielych krviniek, protilátkami
a imunologickými reakciami,
zastavenie krvácania: mechanizmy zrážania zabraňujú
jej stratám a vykrvácaniu pri poranení ciev.
2.4.2. Zloženie krvi
Krv je červená, nepriehľadná hustá tekutina, ktorú tvoria
(obr. 28):
• č ervené krvinky,
• b iele krvinky,
• krvné d oštič ky,
• krvná p lazma .
Objem krvi tvorí v priemere 7 — 10 % celkovej hmotnos-
ti,  t.  j. asi  5   l (pri hmotnosti cca 70 kg). Deti majú relatívne
voda (90 %) bielkoviny (8 %) cukry, aminokyseliny,
minerálne látky,
vitamíny, hormóny atď.
 

viac krvi (v pomere k hmotnosti) ako dospelí. Rovnom erné lymfocytoch — plazmatických bunkách (imunoglobu-
rozptýlenie krviniek zabezpečuje neustála cirkulácia krvi, líny). Plazmatické bielkoviny ob sahujú aj zlúčeniny
prítomnosť protizrážavých látok, ako aj električke' s cukram i — glykoproteíny a s tukmi — lipoproteíny.
náboje krviniek, ktoré sú opačné ako v časticiach plazmy. Základné rozdelenie plazmatickýc h bielkovín tvoria:
0 albumíny (45 g/l),
Ak k vzorke krvi pridáme protizrážavé látky, možno cen- globulíny a, (3, y — gama (26 g/l),
trifugáciou oddeliť formované elementy od krvnej plazmy. 0 fibrinogén (3—5 g/ľ).

Podiel červených krviniek v celkovom objeme krvi sa Plazmatické bielkoviny  (albumíny   a   g lob ulíny J sa vý-
nazýva hema tokrit, ktorý má u mužov v priemere hod- zna mn e p od ieľa jú na tra nspo rte lá tok - hormóno v, vita-
notu 44 ±5%, u žien 39 ±4%. Nápadné zvýšenie hema- mínov a anorganických látok. Väzbou látok na plazma-
tokritu sa u športovcov považuje za dôkaz dopingu, nedo- tické b ielko viny sa vytvára zá sob a , z ktorej sú po d ľa po tre-
voleného zvyšovania výkonu. Hem atokrit sa však výrazne by látky uvoľňované. Podieľajú sa aj na udržiavaní stáleho
zvyšuje aj pri pobyte vo vysokých nadm orských výškach. ob jemu a p H krvi. Imunog lobulíny  (gama globulíny sa
Závisí a j od veku, na pr. u novorodenco v je zhruba o 10% podieľajú na špecifickej obrane organizmu. Fibrinogén sa
vyšší ako u dospelých. zúča stňuje mec hanizmu zráža nia krvi, ktorým sa zab ra ňu-
je stratám krvi a vykrvácaniu.
Ak necháme stáť nezrážanlivú krv v skúmavke, rozdelí Anorganické súčasti krvnej plazmy majú významnú
sa po d ľa špec ifickej hmotnosti na nie koľko ča stí. N a jnižšiu funkciu pri stavbe buniek, tvorbe membránového poten-
časť tvoria červené krvinky, nad nimi je tenká vrstvička c iálu a zrá ža ní krvi. Hla vné katióny krvnej pla zmy sú N a +,
bielych krviniek a krvných doštičiek a najvyššie je krvná K +, C a 2+, M g 2+ ; hlavné anióny sú C ľ a H C 0 3 .
plazma. Rýchlosť usadenia - sedimentácie červených
krviniek je p om erne stála. Pre mužo v je to 3 — 8 m m/ h pre
ženy 7 - 1 2 mm/ h. Zistenie sedimentačnej rýchlosti patrí Krv in ky a ich funkc ie
medzi základné vyšetrenia, najmä pri zápalových
ochoreniach, pri ktorých rýchlosť sedimentácie stúpa. M e d zi krvné b unky patria č ervené a biele krvinky, ne-
bunkové sú krvné doštičky. Všetky vznikajú z nediferenco-
P ro b l é m o v á ú l o h a : vaných kmeňových buniek, ktoré sa nachádzajú najmä
•  Preč o sa hem a tokrit zvyšuje pri po byte č loveka vo v   červenej kostnej dreni,   ale v určitých obdobiach aj
vysokýc h nad mo rskýc h výškac h? Vysvetlite. v   p e č e n i   a   slezine.

Krvná plazma Č e r v e n é k r v i n k y — e r y tr o c y t y

Krvná p lazm a je žltkastá, mierne op a lizujúc a tekutina. J ej Hlavnou funkciou je:

objem predstavuje približne 55 % z objemu krvi. Z cel- • preno s dýchac ích plynov,
kového mno žstva p lazm y tvorí vod a 91 - 9 2 %, zvyšo k sú • udržiavan ie p H.
organické a anorganické látky. Množstvo vody v plazme
sa udržiava na rovnakej úrovni pomocou regulačných •  Dospelý muž má 4,3 — 5,3 x 10n /l a ženy 3,8 — 4,8
mechanizmov, výmenou medzi tkanivovým mokom, dopĺ- •  x 1012 /l červených krviniek. Priemerná veľkosť je 7,2 ± 0,4 um.
ňaním vody získanej potravou a vody získanej oxidáciou
(tzv. metabolická voda). K organickým látkam patria: Č ervené krvinky sú dob re p risp ôsob en é na tran spo rt
b ie lko v in y ( 6 0 - 8 0 g / 1), tu ky ( 4 - 1 0 g / l ), c u kry ( 8 - 1 2 dýchacích plynov (obr. 29). Nemajú jadro ani iné organe-
g / l) a dusíkaté látky neb ielkovinove j po vahy (0,2 - 4 g / l), ly, čím sa znižuje spotreba kyslíka. Erytrocyty sú schopné
ako je močovina, kyselina močová, kreatín, amoniak tvarovo sa prispôsobiť prostrediu (bikonkávny disk) tak, že
a aminokyseliny, ktoré vznikajú pri metabolizme bielkovín. môžu prechádzať aj kapilárami s menším priemerom, ako
je priemer červených krviniek.
Plazmatické bielkoviny vznikajú predovšetkým v peče- Povrch tvorí bunková membrána, ktorá zabezpečuje
•  ni (albumíny, globulíny, fibrinogén) a v aktivovaných výmenu látok medzi červenými krvinkami a okolitým prostre-
 

•  Preč o zvýše ný poč et leukoc ytov v krvnom o b raze

červená krvinka človeka naznačuje zápalové ochorenie?

biela krvinka
Biele krvink y — leuko c yty

Sú to bunky, ktorých hlavnou funkciou je obrana organizmu

pred cudzorodými látkami a proti choroboplodným zárodkom.

•  Počet bielych krviniek u zdravého človeka je asi

•  4 —   9 x  K f / l ,  u novorodencov až 18 — 20 x 10*11.

Biele krvinky sa počas vnútromaternicového vývinu tvo-

krvná doštička ria v embryonálnych tkanivách z kmeňových buniek, po
narodení v červenej kostnej dreni. Počas života sa zastúpe-
nie jednotlivých druhov priebežne mení. Typy bielych
Obr. 29  Krvné telieska krviniek (obr. 30) sa rozlišujú podľa štruktúry cytoplazmy
(prítomnosť resp. neprítomnosť granúl).

dím. Hlavnou zložkou erytrocytov je červené krvné farbivo   — •  Granulocyty (v cytoplazme majú granule) — podľa
hemoglobín, schopné reverzibilne viazať a uvoľňovať kyslík •  farbiteľnosti a tvaru jadra delíme n a (obr. 30a):
a o xid uhlič itý. V 11 krvi mu ža je 135   —
  170 g hemoglobínu,
ženy 120 —  1Ó0 g/l, u novorodenca je to 120 —   180 g/l.
Hem o glo b ín sa sklad á z farbiva hemu - s c entrálne
uloženým dvojmocným železom, na ktoré sa viaže kyslík,
a globínu, na ktorý sa viaže oxid uhličitý.

•  Podľa látky, ktorá sa na hemoglobín naviaže, rozlišu-

,  jeme:
•  0 oxyhemoglobín  —   na 1 molekulu hemoglobínu sa
•  môžu naviazať štyri molekuly kyslíka, oxygená cia je • m
.  reverzibilná reakcia,
•   0   karbaminohemoglobín — vzniká väzbou hemoglo-
•  bínu s oxidom uhličitým. Aj táto väzba je reverzibilná, Obr. 30a  Biele, krvinky - g ranu loc yty
•  0 karboxyhemoglobtn  —   zlúčenina, ktorá vzniká
•  väzbou hemoglobínu s oxidom uhoľnatým. Táto väzba je
•  až 300-krát pevnejšia ako väzba hemog lobínu s kyslíkom,
•  preto už malé množstvo CO vo vdychovanom vzduchu
•  môže spôsobiť sm rť,
•  • methem oglobín vzniká pôsobením oxidačných činidiel
na hemoglobín.

Životnosť červených krviniek je 120 dní. Staré opotre-

bované a narušené krvinky fagocytujú leukocyty v slezine.

? P ro b l é m o v é ú l o h y :
•  Preč o je krv ne na hrad iteľná telová tekutina ?
•  Č o je hem olýza a preč o môže oh ro ziť zdra vie
človeka? Obr. 30b  Biele krvinky - agranulocyty
 

• neutrofilné granulocyty   (57 — 67 %), ktoré sú K r v n é d o š ti č k y — t ro m b o c y t y

schopné:
0 diapedézy - opustiť krvný obeh cez medzibun kové K nebunkovým krvným telieskam patria trombocyty, ktoré sa
priestory v stenách kapilár a premiestniť sa vydiferencovali tiež z kmeňových buniek (celkový počet
na miesto výskytu cu dzorodých častíc alebo pozme- krvných d oštič iek je me d zi 15 0 — 3 0 0 x 10 9 / 1 krvi). K funk-
nených buniek, ciám krvných doštičiek patrí produkcia rastového fak-
fagocytózy - pohlcovať cudzorodé častice do svojej tora, ktorý sa zúčastňuje regenerácie výstelky ciev. Hlavnou
cytoplazm y a enzymaticky ich rozložiť, funkciou je však zastavenie krvácania   (hemostáza).
eozinofilné granulocyty   (2 — 5 %) — sa najviac
uplatňujú pri alergických a parazitárnych ochoreniach, J e to komp lexný proc es, ktorý za hŕňa tri zákla d né de je
ako aj protizápalových reakciách (sú schopné aj dia- (obr. 31):
pedézy a fagocytózy), • rea kciu c iev v mieste po ra nenia (cieva sa stiahne -
0 bazofilné granulocyty   (1 %) — sa uplatňujú pri vazokonstrikcia),
alergických reakciách, uvoľňujú histamín a tým • rea kciu krvných d oštič iek - vytvá ra sa z nic h provizó rna
vyvolávajú miestnu reakciu. zátka,
Agranulocyty   (v cytoplazme nemajú granule) — • hem oko ag ulác iu - zráža nie krvi.
delíme na   (obr. 30b):
0 monocyty   (3 — 5 %) majú schopnosť diapedézy Vazokonstrikcia má význam pri malých cievach, kde je
a fagocytózy, nízky krvný tlak. Neuplatňuje sa pri tepnách   (artériách),   kde
lymfocyty T, B (24 — 40  %) majú význam pri imu- vysoký tlak nedovolí stiahnutie cievy, ale ani pri kapilárach,
nitných reakciách a pri tvorbe protilátok (vznikajú ktoré nemajú v stene svalovinu.
v kostnej dreni a dozrievajú v detskej žľaze — ťýmuse Krvné doštičky reagujú na poranenie cievy tak, že sa
a lymfatických tkanivách). prilepia na poranené miesto cievy, zmenia svoj tvar, zagu-
ľatia sa, vytvárajú dlhé tenké výbežky a začínajú sa zhlu-
Biele krvinky zanikajú v  slezine. kovať. Tento jav je zosilnený fibrinogénom, ktorý sa naviaže
Hlavno u funkciou b ielych krviniek je za b e zpe č iť imunit- na doštičky a potom nasleduje ich rozpad. Do krvi sa
né reakcie,  ktoré rozdeľujeme na: uvo ľní protrom bín. Vytvorí sa do štičko vá zá tka - b iely trom-
bus, ktorá provizórne upchá poranené miesto. Definitívna
• vrodené  (nešpecifické), ktoré sú zabezpečené: zátka vzniká a ž proc esom zrá žan ia krvi - hemo koag ulá-
fag oc ytózou — pohlcovaním c udzorod ého materiálu, c iou. J e tvorená fib rínovo u sieťo u, v ktorej sú zac hytené če r-
usmrcovaním buniek poškodených alebo napad- vené krvinky. J ej vznik je p od miene ný činno sťou tkanivových
nutých vírusmi, a plazmatických faktorov, ktoré vyvolajú premenu fibrino-
činnosťou  komplementového systému, tvoreného génu na pevný vláknitý fibrín (na tento proces je potrebný
špecifickými bielkovinami krvnej plazmy, enzým trombokináza, ióny vápnika a vitamín K). Definitívna
• získané  (špe c ific ké), ktoré sú za lo že né na sc ho pn osti or- zátka bráni krvácaniu a súčasne vytvára vhodné pod-
ga nizmu rozpo zna ť vlastný a c udzorodý, a ntigénny ma- mienky na regeneráciu cievnej steny.
teriál (mikroorganizmy).
Táto schopnosť je daná tvorbou špecifických protilátok ? P ro b l é m o v á ú l o h a
(imunoglobulínov) proti antigénom a vytvorením pamä- •  Logic kou úvaho u sa p okúste vysvetliť, preč o sa mo driny
ťových buniek,  ktoré sú schopné po opakovanom styku potierajú heparoidovou masťou.
s  antigénom vyvolať  rýchlu a cielenú obranu organizmu.

Aj biele krvinky majú   antig énne vlast nosti.   Najdô- 2.4.3. Krv né sk up iny
•  ležitejším leukocytový m systémom je  H LA   (Human Leuco-
^  cytes Antigenes). Tento systém tvorí najširší genetický poly- N a memb rána ch buniek ľudského tela sa na c há dza
•  morfizmu s človeka a vytvára vlastne antigénnu jedinečnosť niekoľko desiatok antigénov. Antigény na červených
•  každého jedinca. Nazýva sa hlavný transplantačný systém, krvinkách sa nazývajú aglutinogény. Nezhoda medzi
•  pretože od podobno sti  HL A darcu   a príjemcu   orgánu závisí, aglutinogénom červenej krvinky a aglutinínom — protilátkou
•  či bude transplantát prijatý alebo odvrhnutý. ob sia hnutou v pla zme vyvolá zhlukova nie - ag lutinác iu če r-
 

červené krvácanie

zam ša (de rmis)

pokožka (epidermis)

fibrín (nerozpustný)
biele krvinky

tkanivové faktory
zrážania

roztrhnutá cieva

plazma tic ký faktor

chrasta

Obr. 31  Zastavenie krvácania

vených krviniek. Proti antigénom sa v plazme môžu vysky- Ta b. 1 Krvn é skupiny v systém e A BO
tovať prirodzené protilátky. Platí však Landsteinerovo pravid- Krvné skupiny Antigény A g lutiníny Frekven c ia v SR
lo — v krvne j plazm e nikd y nie sú ag lutiníny proti vla stným A A a nti-B 41 %
aglutinogénom. B B a nti-A 18 %
Na povrchu ľudských červených krviniek sa nachádza AB AB — 9 %
takmer 100 aglutinogénov, ale iba dva majú v plazme 0 — a nti-A + a nti-B 32 %
prirodzené protilátky a to v systéme ABO. Podľa typu geneticky
podmienených aglutinogénov červených krviniek rozlišujeme Druhým najčastejšie vyšetrovaným antigénnym systé-
4 zá kla d né krvné skup iny - A , B, A B a 0 (p o zri tab. 1). mom je systém Rh.

Aglutinogény A a B nie sú jednotné, ale možno ich •  Označenie Rh je odvodené od opice mešťana hrdza-
rozdeliť na podskupiny. Napr. aglutinogén A na A, až A,„ •  vého (Macacu s rhesus). Landsteiner imunizoval zajaca
pričom až 80 % populácie s krvnou skupinou A patrí •  krvinkami vrešťana, potom sérum zajaca vyvolávalo
k podskupine  A ,.  V tomto systéme sú v plazme prirodzené •  u niektorých ľudí zrážanie a u iných zrážanie nenastalo.
protilátky (imunog lobulíny IgM) — aglutiníny anti-A,
anti-B. Tam, kde nastalo zrážanie, hovoríme o pozitívnom Rh-
faktore. Rh-pozitívnych (Rh+) je u nás asi 84 % ľudí. Kde ne-
Poznanie príslušnosti k niektorej z krvných skupín je na stalo zrá ža nie , ozna č uje sa rh- - rh-neg atívny. V tomto
nevyhnutné p ri tra nsfúziác h krvi, a by sa p red išlo zráža niu systéme nee xistujú p rirod zené protilá tky, vznikajú a ž imu-
krviniek (hemokoagulácii). nizáciou. Typickým prípadom je vzťah matky rh- a plodu
 

Rh+, keď v tele matky môžu vznikať protilátky proti Rh+plodu,
ktoré prenikajú cez placentu a môžu spôsobiť zhlukovanie
krviniek plod u, čo mô že viesť a ž k jeho úmrtiu.
•  Ostatné systémy (napr. MN Ss, P, Lewis, Duffy atď.) sa
•  bežne nevyšetrujú a využívajú sa v súdnom lekárstve,
•  an tropológii a pri určovaní otcovstva.
Transfúzia — prevo d krvi
9.  Porovna jte vrode nú a zís kanú im unitu.
10. Č o je pod statou zrážania krvi?
11.  Vysvetlite  p roce s zastavenia krvác ania.
12.  Vysvetlite  p rinc íp rozlíšen ia  krvných skup ín v  systéme A B O .
13. No sit eľ ktore j krvnej skupiny po va žuje m e
za univerzálneho da rcu a preč o?
14. Č o je to Rh faktor a akú má funkc iu?
15. Ked y hovoríme  o riz ik ovo m vzťhu Rh faktora ma tky
a plodu?

O b jav existencie krvných skupín takmer súč a sne a ne závisle 2.4.4.   Tka nivový mok a miazga   lymfa)
uskutoč nili traja leká ri: Ne me c Landsteiner, C ec h J a nský a Ame -
riča n M iller. Pri ozna č ova ní krvných skupín sa vžilo o znač o- Krv, miazga   (lymfa)   a tkanivový mok tvoria mimobunkové
vanie písmenami A, B a 0 tak, ako ho navrhol Landsteiner. prostredie ľudského organizmu. Tkanivový mok vzniká ul-
A ž ob jav krvných skup ín priniesol mo žno sť zác hran y ľud í tra filtrác iou krvnej pla zmy, ktorá sa deje vo vlásoč nicia c h -
s veľkou stratou krvi a to pomocou transfúzie, doplnením ob- kapilárach (obr. 32).
jemu krvi krvou jedinca s rovnakou krvnou skupinou.
Základnou požiadavkou pri tom je, aby darca a príjemca
mali rovnakú krvnú skupinu. V súčasnosti sú vytvorené krvné
banky v transfuziologických pracoviskách, kde sa spracúva
a konzervuje krv získaná od dobrovoľných darcov krvi.
Darcovstvo krvi patrí k najhumánnejším činom, lebo iba tak
možno zabezpečiť dostatok krvi na operácie, pri ktorých
d o c há d za k rozsiah lym stra tám krvi, a le aj pre ľud í so strata -
mi krvi v dôsledku rôznych poranení. výstelkové bunky
(endotel)

Problémové úlohy
tkanivové bunky
•  M ô že sa č loveku s krvnou skupinou 0 dod a ť trans-
fúziou krv darcu s krvnou skupinou A? Vysvetlite.
•  A ký jav mô žeme po zorova ť, keď če rvené krvinky
vložíme do 0,9 % roztoku chloridu sodného
(fyziologický roztok)?
Obr. 32a  Schematický prierez miazgovou kapilárou
Úlohy:
J. Ktoré telové tekutiny tvoria  vnútorné p rostred ie org anizmu?
2.  Vysvetlite,   čo  zname ná:
aj transportná, krvné kapiláry

b) termoreg ulač ná funkcia krvi.

3. Ktoré látky, okrem vody, ob sahu/e krvná p lazma? miazgové kapiláry

4. Č ím sa líšia č erve né a biele krvinky?

5. Uveďte, č o vznik á vä zbou hem og lob ínu: tkanivo

aj s oxidom uhoľatým,
b) s kyslíkom.
6.  Vysvetlite   mechanizmus prenosu kyslíka v krvi.
7.  Vysvetlite   význam bikonkávneho tvaru ľdskej če rvenej
krvinky.
8.  Vysvetlite   princíp vrodenej (nešpecifickej)
obranyschopnosti. Obr. 32b  Vzťah medzi miazgovými a krvnými kapilárami
 

Na začiatku kapiláry prestupuje tekutina obsahujúca

živiny a kyslík do medzibunkových priestorov. Prevažuje
tu filtrácia tkanivového moku. N a konci kapilár, tam
kde kapiláry prechádzajú do žiliek, prevláda spätné vstre-
bávanie — reabsorpcia. Tkanivový mok sa dostáva späť
do krvného obehu spolu s odpadovými látkami, ktoré sa
odstraňujú z tkanív (obr. 33). Nadbytok tkanivového mo-
ku prechádza do slepo začínajúcich miazgových kapilár a je
odvádzaný miazgovou sústavou.
miazgova cieva m i a z g o v á u z li n a

krčné
miazgové
miazgové
kapiláry
uzliny

spojenie medzi hrudníkový

krvou a miazgou pravý
miazgovod
v pľúcnom obehu miazgovod

me dzi pľúcne
pazuchové miazgové uzliny
krvné cievy pľúc
miazgové
uzliny

lakťové
miazgové
uzliny

brušné
miazgové
uzliny

Obr. 33  Vzťah medzi miazgovým a krvným obehom

M ia zgo vé c ievy predstavujú po dp orný drená žny sys-

slabinové
tém, ktorým prúdi tekutina, nazývaná miazga   (lymfa).   Zlože- miazgové
nie miazgy je podobné ako zloženie krvnej plazmy, má uzliny
však oveľa menej bielkovín (obr. 34).
zákolenné
Tkanivový mok sa do miazgových ciev dostáva cez sub- miazgové
uzliny
mikroskopické štrbinky bunkových membrán, vysoko-
molekulové látky (bielkoviny) cez okienka v stene kapiláry.
Najviac bielkovín je v miazge prichádzajúcej z pečene. Miaz-
ga prichádzajúca z tráviacej sústavy má vysoký obsah tukov.

M ia zg o vé kap ilá ry sa spá jajú do hrubšíc h cievok, ktoré

vytvárajú miazgové kmene, ktoré vchádzajú do hrud-
n ík o v é h o m i a z g o v o d u . M i a z g o v á sú st a v a n ie je
uzatvorená ako cievna sústava a miazga z hrudníkového
m i a zg o v o d u o d t e ká d o ž ilo v é h o k rv n é ho o b e h u . M i a z g a
sa v lymfatických cievach pohybuje rytmickými sťahmi
hladkých svalov v ich stenách, pohybmi kostrových svalov
(tzv.  svalová pumpa ) dýchacími pohybmi hrudníka a pľúc,
činnosťou srdca a pohybmi čriev. Obr. 34  Schématické zobrazenie miazgovej sústavy

Súčasťou miazgovej sústavy sú početné miazgové uz-
liny (de tská žľa za , ma ndle), v ktorýc h sa mia zga filtruje
a zachytávajú sa v nich cudzorodé mikroorganizmy, toxíny
a odpadové látky (obr. 35).
2.4.5. Ochorenia krvi
Keďže zloženie krvi je pomerne stále a poznáme zastúpe-
nie jed notlivých zložie k, mo žno na zá klad e od c hýlok o d
normy diagnostikovať choroby a poruchy nielen samotnej
krvi, ale aj chorobné procesy prebiehajúce v tele. Pri zápa-
lových procesoch sa zrýchľuje sedimentácia a stúpa počet
bielych krviniek bez ohľadu na to, kde zápal prebieha.
Zmeny v zložení krvnej plazmy môžu prezrádzať choroby,
ako sú   cukrovka   alebo iné poruchy látkovej premeny.
Sú aj choroby postihujúce samotnú krv. Patrí k nim
anémia   (málokrvnosf),   pri ktorej klesá po č et č ervenýc h
krviniek a množstvo hemo glob ínu. M ô že byť vyvolaná ako
následok krvácania alebo nadmerným rozpadom erytrocy-
tov či znížením krvotvorby. Zvýšený počet bielych krviniek
(leukocytóza)
je prechodný jav, ktorý sa po čase upraví.
Zmnoženie bielych krviniek, ktoré je následkom nádoro-
vého bujnenia bielej krvnej zložky, je leukémia   (leukóza).
•  Pri leukémii sa v krvotvornom systéme — v kostnej
•  dreni, miazg ových uzlinách, slezine a pečeni  —-  vo veľkom
•  rozsahu tvoria biele krvinky, ktoré sa do krvného obehu
•  dostávajú nezrelé a neschopné vykonávať
•  obrannú funkciu. Počet bielych krviniek stúpa na 50 až
•  500 tisíc v jednom mikrolitri a napriek tomu nie sú schop-
•  n é zabrániť nákazám . Môže mať akútny alebo chronický
•  priebeh a rozlišujú sa aj rôzne typy podľa časti tvorby krvi,
•  ktorá je postihnu tá. Výsky t tejto choroby sa zvyšuje, je to
•  forma ra koviny, ktorá je vyliečiteľná.
Samostatnú skupinu ochorení krvi tvoria krvácavé stavy
(hemoragické diatézy),  ktoré môžu byť spô sob ova né p oru-
cho u zrá ža nia krvi a lebo po rucha mi v stavbe a funkcii
cievnej steny alebo zmenšením množstva krvných doštičiek.
Najznámejší z krvácavých stavov je hemofília.
Problémová úloha
•  M ô žu byť ženy po stihnuté hemofíliou?
Úlohy:
1. Ktoré telové tekutiny  tvoria  m ímobunkové prostredie
ľdského org anizmu?
2.  Akú funkciu majú:
a) m iazg ový systém,
bj miazgové uzliny?
3. Ktoré choroby krvi poznáte?
2.5. Srdc e a cievna sústa va
Krv môže plniť svoje dôležité funkcie iba vtedy, ak
neustále preteká organizmom. Túto cirkuláciu zabezpeču-
jú dve ana tomic ky aj funkčne spo jené „č erpa dlá" - pravá
a ľavá polovica srdca. Spojenie obidvoch „čerpadiel" do
je d n é h o o rg á n u — srd c a — z a b e z p e č u j e d o k o n a l ú s yn -
chronizáciu ich činnosti. Každé z týchto „čerpadiel" je
dutý orgán, ktorého stena je tvorená špecifickou svalovi-
nou - myokardo m, funkčne a j mo rfolog icky spá ja v seb e
vlastnosti hlad kej a p rieč ne .pruho va ne j svaloviny. Ka žd á
polovica srdca je tvorená dvoma časťami: predsieňou
a komorou.
Srdce   (cor, cardium)   je uložené šikmo medzi obidvoma
pľúca mi vo väzivovo m vaku - osrdc ovníku f pericardiumj.
va a dolu. Veľkosť srdca zodpovedá približne veľkosti
päste človeka, ktorému patrí (obr. 36).
Srdce predstavuje dutý orgán, ktorý je rozdelený
priehradkou na pravú stranu (prechádza ňou len odkys-
ličená krv) a ľavú stranu (prechádza ňou len okysličená
krv).
V hornej časti srdca sú predsiene   (atriá)   a v dolnej časti
komory  (ventriculi).   Pravú predsieň oddeľuje od komory troj-
cípa chlopňa a ľavú dvojcípa   (mitráln aj chlopňa.
 

pľúcnicovým kmeňom do pľúc, kde prebieha okysličovanie.

N a za č iatku pľúcnice je  po lme sia č ikovitá c hlop ňa,   ktorá
zabraňuje spätnému toku krvi.
Z p ľúc sa vrac ia o kyslič en á krv štyrmi pľúcnym i žila mi
do ľavej predsiene. Po stiahnutí ľavej predsiene prúdi krv do
ľa vej kom ory. Z kom ory sa krv o d vá d za na jmohutne jšou
tepnou — srdcovnicou   (aortou)   do ce lého tela. Na začiatku
srdcovnice je opäť polmesiačikovitá chlopňa.

Cievy, ktoré vychádzajú zo srdca, sa nazývajú tepny,

pľúcne žily
•  a cievy, ktoré vchádzajú do srdca  —  žily, bez ohľadu na to,
aká krv v nich prúdi (obr. 37, 38).
ľavá predsieň

pľúcne spoločná ľavá

dvojcípa krčnica
chlopňa
chlopňa
srdcovnice ľavá podkľúčna
tepna

trojcípa chlopňa
oblúk
srdcovnice
dolná dutá pravá podkľúčna
žila tepna

zostupujúca
ramenná tepna
pravá komora (hrudná časť)

zostupujúca
lakťová (brušná časť)
tepna

Obr. 36  Pozdĺžny rez srdcom

Stenu srd c a tvoria tri vrstvy:

• vo nka jšiu vrstvu tvorí o srd ie-  (e pikard)   - jemná blana na spoločná bedrová dolná okružová
tepna
povrchu srdca, tepna

• stred nú vrstvu - srd c o vý sval  (myokard)  - špe c ifická vaječníková/

svalovina, ktorá je vzrušivá a vodivá (zabezpečuje semenníková tepna stehnová tepna

prácu srdca a vedenie nervových vzruchov),

• vnúto rnú - vnú trosrd ie   (endokard) -  vystiela vnútorené zákolenná tepna
dutiny a tvorí cípovité chlopne.
C elé srdc e je uložené vo väzivovo m vaku - osrdc ovníku
perikarde).

Prietok krvi srdc om

Do pravej predsiene priteká hornou a dolnou dutou žilou

odkysličená krv z orgánov a tkanív tela. Stiahnutím pravej
predsiene sa krv vypudzuje do pravej komory. Z nej prúdi Obr. 37  Hlavné tepny
 

(do pravej predsiene z celého tela, do ľavej predsiene

z pľúc).
kmeň ramenohlavovej C e lý c yklus je ria de ný autonóm nym nervovým systémo m
žily a vodivou svalovinou srdca, ktorá pripomína nervové tka-
ľavá podkľúčna žila nivá. Na zýv a sa p revo do vý systém srdc a . J e tvorený
pravá podkľúčna
špeciálnym tkanivom, ktoré má vlastnosti svaloviny a ner-
žila
horná dutá žila vového tkaniva.
Č innosť srdc a sa mô že prejaviť —   ozvami, tepom a zme-
dolná dutá žila nou elektrických prúdov. Srdcová ozva je zvuk vyvolaný
sťahom srdcového svalu a následným uzavretím cípových
hlavová žila
c hlopní - systolic ká ozva . Pokrač ujúca d ia stolic ká o zva
vrátnica vzniká uzavretím polmesiačikovitých chlopní.
ramenné žily
Rýchlosť činnosti srdca sa môže sledovať prostred-
dolná níctvom počtu tepov za časovú jednotku.
spoločná
okružová
bedrová žila Tep vzniká nárazom krvi na steny aorty pri sťahu   (systole)
žila komory (môžeme ho nahmatať v tzv. tlakových bodoch
zápästia a v krčnej jamke). U zdravého človeka je počet
stehnová
tepov 70/ m in (pri fyzickej náma he a duševnom vypätí sa
žila
mô že zvýšiť a ž na 2 0 0 tepo v za minútu). U žie n je tepo vá
frekvencia vyššia ako u mužov. Každým tepom sa do tela
vytla č í 7 0 ml krvi. M no žstvo krvi preč erpa né za jednu minú-
veľká skrytá žila tu sa na zýva minútový ob jem srd c a . J e to asi 5 I krvi, čiže za
minútu pretečie srdcom celý objem krvi, ktorú máme v tele.
zákolenná žila
Podobne ako tepová frekvencia aj minútový objem srdca je
ovplyvnený stavom organizmu a jeho fyzickou záťažou. Pri
veľmi náročných fyzických výkonoch sa môže minútový ob-
jem srdc a zvýšiť a ž na 40 I / min.
Elektrickým prejavom srdcovej činnosti sú prúdy, ktoré
vznikajú č innosťou svalu. Tieto p rúd y sa d a jú merať a za z-
namená vať, vzniká elektroka rdiog ra m - EK G (obr. 39b ).
Používa sa pri vyšetrovaní činnosti srdca. Analýzou zazna-
menaných kriviek bioprúdov možno zistiť stav srdca a určiť
prípadné zmeny v jeho funkcii.
K základným vyšetreniam srdcovej činnosti patrí aj
meranie h od noty krvného tlaku. J e to tlak v tepnác h. P ri
každej systole sa do srdcovnice dostáva množstvo krvi, ktoré
O b r. 38 Hlavné žily nestačí okamžite odtiecť do žíl. Steny aorty sa elasticky roz-
šíria a dôjde v nej k prechodnému zvýšeniu tlaku, ktorý sa
na zýva tlakový p ulz. Na jvyššia ho dno ta tlaku do siahnutá
Č innosť (prác a) srdc a p oč a s sťahu — systoly sa na zýva systolic ký tla k (do sa huje
hodnotu 1 4 - 1 6 kPa, t. j. 10 0 - 1 2 0 torr). Na jnižšia hodno-
O b eh krvi v cievac h za b ezp eč uje c yklická prác a srdc a, ta, na ktorú tlak klesne počas ochabnutia — diastoly, je dias-
ktoré tvorí pružnú, jednosmernú pumpu. Práca srdca po- tolic ký tla k (do sa huje hodnotu 8 - 1 1 kPa - 1, j. 6 0 - 80 torr).
zostá va z d voch fá z — sťahu   (systoly)   a relatívneho ochab- Tlak sa meria tonometrom, najčastejšie na ramennej tepne.
nutia ( diastoly , obr. 39).
Pracovný cyklus začína sťahom predsiení (krv sa vytlačí •  Tlak krvi sa vekom mení. Dojčatá majú systolický tlak
do komôr) a ochabnutím komôr, plnia sa krvou. Pokračuje •  13,3 kPa (100 torr), v puberte sa tlak zvyšuje viac u chlap-
sťaho m ko mô r — krv sa vytla č í z p ra vej ko mo ry do pľúc , •  cov ako u dievčat. V starobe sa tlak zvyšuje viac u žien ako
z ľavej komory do celého tela; do predsiení sa krv vracia •  u mužov.
 

oc hab nutie — diastola (na pĺňanie srdc a krvou) sťah - systola p red sien í sťah - systola ko mô r
(vytláčanie krvi do tepien)

fJ X r^

Obr. 39a  Srdc ový c ykli veľká srdcová žila

ľavá vencovitá tepna

vencovitý splav
pravá vencovitá
tepna

predné srdcové
malá srdcová žila
žily

pravá vencovitá
malá srdcová žila
tepna
Obr. 39b  Záznam EKG srdca
Obr. 40  Vencovité tepny

Výživa srdca tepna

Pri pracovnom cykle má srdce len minimálnu oddychovú

fázu, preto vyžaduje stály a bohatý prísun kyslíka a živín. To
zab ezp eč uje vla stný rdc ový ob eh tvorený venc ovitými  (ko-
ronárnymi)   tepna mi (obr. 40 ). Venc ovité tepny vystupujú
z aorty hneď za polmesiačikovitými chlopňami. Pri vrcho-
lovom športovom výkone spotrebuje srdcový sval toľko kys-
líka, ako celé telo v pokojovom stave.

2.5.1. Prúdenie krvi vlásočnicami a žilami vlásočnica

Srd c o vo -c iev ny systém tvorí sieť krvných ciev, ktorá rytmic-

kým pumpovaním srdca neprestajne rozvádza krv do celé-
ho tela (obr. 42).
Všetky funkcie krvi sa dejú vo vlásočniciach   (kapilá-
rach).   Krv nimi preteká pomaly a rovnomerne. Tu sa  O br. 41  Vlásočnica, žila, tepna
 

N a po hybe krvi v žilác h sa p reto po die ľa jú ďa lšie faktory:

horná dutá
• svalová pumpa - p ôsob í stláč aním žíl prieč ne
žila pruhovanými — kostrovými svalmi,
• dýc hanie — po č a s nád ychu klesá vnútrohrudníkový tlak
srdcovnica
a krv je nasávaná do dutých žíl a pravej komory,
• sa c ia sila srdc a  —
 vytláčanie krvi zo srdca do tepien
uľahčuje odtok krvi zo žíl do srdca.

pľúcnica
2.5.2. C ho rob y srdc a a c ievnej sústa vy
pľúcne žily
dolná dutá
J ed nou z na jča stejších p ríčin smrti je srd c ov ý infarkt  (infarkt
žila myokardu).  Dochádza k nemu tak, že sa upchá niektorá

t
srdce z drobných vencovitých tepien a časť srdcového svalu za
touto upchávkou zostáva bez kyslíka a výživy, začína odu-
mierať. J a zva, ktorá sa ob javí po takejto rane, spô sob uje
poruchy srdcovej činnosti a pri rozsiahlejších poškodeniach
mô že spô sob iť smrť jed inca . N a vzniku infarktu sa po d ieľa
obezita, fajčenie, nedostatok pohybu, stres, ale aj genetická
p red isp o zíc ia. Infarkt je ove ľa č a stejší u mužo v ako u žien .
V dôsledku straty pružnosti stien ciev sa v starobe
prirodzene zvyšuje aj systolický krvný tlak. Za chorobné sa
považujú hodnoty systolického tlaku nad 20 kPa (160 torr)
a diastolického tlaku nad 13,3 kPa (100 torr), vtedy ho-
voríme o hypertenznom ochorení (o vysokom krvnom tlaku),
dôsledkom čoho dochádza k degeneratívnemu ochoreniu
tepien - a rtérioskle róze.
Najnebezpečnejšou formou artériosklerózy je atero-
Obr. 42  Schéma srdcovo-cievneho systému skleró za , p ri ktorej sa vytvára jú vo vnúto rne j vrstve steny
ložiská s obsahom cholesterolu a tukových látok, ktoré
zúžia, prípadne celkom upchajú cievu. Hlavným faktorom
už prakticky neprejavujú zmeny tlaku v súvislosti s činnosťou aterosklerózy je nesprávna výživa, obezita a cukrovka.
srdca.
? Prob lémo vé úlohy
• 1Vlásočn ice (kapiláry) sú najmen ej nápadn ou, ale naj- •  Vym en ujte fakto ry, ktoré kom p en zujú nízky tla k krvi
•  dôležitejšou sú časťou krvného obehu. Pri celkovom počte v žilách a zabezpečujú návrat krvi do srdca.
J  vlásočníc v ľudskom tele asi 40 miliárd, je celková účinná •  Ktorým úsekom ob eh ove j sústa vy prúdi krv na jrýc hlejšie?
• plocha pre látkovú výmenu asi 1000 m2. Pritom vlásočnice •  Preč o sa krvný tlak meria vo výške srdc a ,
• nie sú v tele rovnom erne rozložené. N a začiatku vlásočnice t. j. na ramennej tepne?
J  prestupuje tekutina obsahujúca kyslík a živiny z krvi do
•  m edzibunkových priestorov a na konci vlásočnice sa do Úlohy:
• krvi vracia tekutina obsahujúca splodiny látkovej výmeny. 1. A ko sa na zývajú vrstvy, ktoré tvoria  stenu srdc a?
2.  Vysvetlite  p rin c íp činnosti srdc a - fázu sťhu a  ochabnutia.
Vlásočnice sa postupne spájajú a vytvárajú žilky   (venuly) 3. C o je to prevodový systém s rdc a a aký má význam?
a žily   (vény).  Žily p rivá d zajú krv do srd c a . Ich sta vba sa líši 4. A ká je funkcia koronárnyc h tepien?
od stavby tepien   (artériíj   na jmä tým, že ma jú tenkú vrstvu s- 5.  Vysvetlite  princíp srdcového infarktu a ktoré rizikové
va loviny a nie sú také e lastické a ko tepny. Tla k v žilá c h je faktory sa na ňom po dieľjú?
veľmi ma lý a znižuje sa a ž na 0, 7 kPa (5 torr) a nestač il by ó. A ké h od noty do sahuje: a) systolic ký tlak krvi,
na zabezpečenie návratu krvi do srdca. b) d iastolic ký tlak krvi?
 

Z   Ktoré p roc e sy zahŕňa srdc ový cyk lus?

8. Vysvetlite:
a) pojem minútový objem srdc a, dreň obličky
b) akým spôsobom k nemu  dochádza,
c zo   akých pod mienok k nemu  d ochádza. väzivové
9.  Ktoré rizikové faktory vyvoláva jú artériosklerózu? puzdro
10. Ktoré dô ležité faktory sa po dieľjú na pohyb e krvi
v žilách? obličková tepna
kôra obličky
11.  Vysvetlite  po jmy:
o j tepnová  frekvencia,
b) krvný tlak, obličková
panvička
c j srdco vé ozvy.
obličková žila väčší
kalich
2.6. Vylučovacia sústava močovod
menší kalich
Pre život sú nevyhnutné procesy, pri ktorých sa z tela odstra-
ňujú škodlivé, nepotrebné látky (vznikli pri metabolizme).
Tento jav sa na zýva vylučo van ie — exkréc ia. Funkc iu vylučo -
vania plní vylučovacia sústava, ktorej produktom je   m o č ,   ale obličková pyramída
aj koža, ktorej produktom je pot, a dýchacia sústava, ktorá vy-
lučuje C 0 2  prostredníctvom vydychovaného vzduchu.
Vylučovacia sústava plní v organizme životne dôležitú
funkc iu - vylučo va nie a regulá c iu stálosti vnútornéh o p rostre-  O br. 43  Pozdĺžny rez obličkou
d ia   (homeostázuj.   Pa tria k nej o lič ky — tvoria moč , mo čo vé
c esty — prepravujú, uskla dňu jú a od vá d zajú mo č z orga niz- vzdialenejší stočený
mu  (obličkové kalic hy, obličková panvička, mo čo vod, m oč ový b ližší stoč ený ka ná lik
kanálik
mechúr a močová rúra).
odvodná tepnička

2.6.1. Stavba a funkcia obličky Bowmanovo

puzdro prívodná
tepnička
O b l i č k a   (ren)   je párový orgán fazuľovitého tvaru, hne-
dočervenej farby, uložený po stranách driekovej chrbtice,
na zad ne j stene b rušnej dutiny, v tukovom o ba le. O b lič ka
má hmotnosť asi 150 g, je približne 12 cm dlhá a ó cm
široká. Pravá oblička býva o niečo menšia a nižšie uložená.
Povrch obličky je hladký, pokrýva ho pevné väzivové puz-
dro. V stred e vnútorného o kra ja ob lič ky je zá re z - brána
o b lič ky, v ktorom vstupujú a vystup ujú c ievy, nervy a vys- zberný
tupujú močové cesty (obr. 43). kanálik

O b lič ka sa skla dá z d voch vrstiev: na po vrchu je

svetlejšia kôra a vnútri tmavšia dreň v tvare pyramíd.
Základnou stavebnou a funkčnou jednotkou obličky je ne-
frón (obr. 44). Oblička človeka obsahuje približne milión
nefrónov.
Nefrón sa skladá z obličkového telieska   (Malpighiho Henleho slučka
teliesko)   a z oblič kových ka ná likov. Ob lič kové telieska sú
uložen é v povrcho vej ča sti kôry. O b lič kov é te liesko tvorí klb- Obr. 44  Nefrón
ŕ*

n
 

ko krvných vlásočníc -  glomerulus   a pu zdro klbka - vanie najmä sod íka a vody pokračuje i v Henleho slučke
a v kanáliku II. rádu.
Bowmanovo puzdro.  Do glomerulu p rivá d za krv prívod ná
tepnička a odvádza krv odvodná tepnička. Systém Okrem spätnej resorpcie majú
obličkové kanáliky aj
obličkových kanálikov začína od puzdra klbka a skladá sa exkrečnú funkciu.  Mechan izmom kanálikovej exkrécie sa
z bližšieho stočeného kanálika —  stoč ený ka nálik I. rád u, vylučuje z tela mnoho látok, v kanáliku I. rádu sa vyluču-
Henleho slučky v   tvare písmena U a vzdialenejšieho sto- je do moču kreatinín, lieky, ako penicilín, niektoré sulfona-
čeného kanálika —  stoč ený kaná lik II. rád u,   ktorý ústi do midy, v kanáliku II. rádu draslík, amoniak atď.
zberného kanálika. Ten zbiera moč z viacerých nefrónov
(5 ažlO ). Zbe rné ka ná liky sa spá jajú a ústia o tvormi do V zberných kanálikoch sa končí spätná resorpcia vody
ob ličkových kalicho v. Od tia ľ sa moč do stáva d o ob lič kovej a sodíka, a tak vzniká v obličke definitívny moč.
panvičky a močovodov, ktoré ústia do močového mechúra.
O blič ky okrem základ nej funkc ie, ktorou je tvorba m o- U človeka sa vytvorí za 24   hodín   približne 1,5  1 moču.
č u, ma jú i e nd okrinnú funkc iu. Prod ukujú a do krvi uvo ľňujú je zlatožltej farby, ktorú spôsobuje farbivo   urochróm.
horm óny re nín, ktorý ovp lyvňuje krvný tla k , a erytrop oe tín, Definitívny moč obsahuje asi 95 % vody, zvyšok tvorí
ktorý ovp lyvňuje tvo rbu krvi. močov ina, malé množ stvo organických látok (kyselina
močov á, kreatinín, amon iak) a anorganickýc h látok (NaCl,
K 1 , Na\ MgCa 2i ).
2 . 6 . 2 . Tv o r b a m o č u
M o č zd ra vého človeka obsahuje iba stop y bielkovín
V nefróne sa tvorí moč   (urina)   v procese: a nesmie obsahovať krv, hnis a cukry. Výnimočne, pri nad-
• glo me rulá rnej filtrá c ie, mernom príjme sladkostí dochádza k prechodnému vylučo-
• kaná likove j resorpc ie, vaniu cukrov močom.
• kaná likove j exkréc ie.

G lom erulárna filtrác ia je p rvý proc es pri tvorbe moč u. M o č o v é c e s ty

Prie tok krvi c e z ob lič ky je a ž   1OO-krát väčší ako prietok inými
ob lasťa mi tela. J e to preto, leb o krv ob lič ku nielen vyživuje, a le
sa v nej očisťuje od nežiaducich produktov látkovej premeny.
M e d zi vonkajším a vnútorným listom Bow ma no vho p uzdra je
úzky priestor, do ktorého sa filtráciou krvi pretekajúcej vlásočni-
cami klbka dostáva glomerulami filtrát nazývaný primárny moč.
Za 24 hodín sa v obličkách človeka vytvorí asi 1Z01 pri-márne-
ho moč u, ktorý ob sa huje vodu a všetky rozpu stné zlo žky
(rôzne soli, kyselinu moč ovú, moč ovinu, glukó zu, vitamín C ,
malé množstvo aminokyselín) v rovnakej koncentrácii ako sú
v krvnej plazme s výnimkou krvných bielkovín. Vyso-ko-
molekulové látky, napr. bielkoviny a krvné bunky, v zdra-vých
obličkách neprechádzajú do primárneho moču.
N a zac hova nie ho me ostá zy je potrebné, aby sa pô vodný
objem primárneho moču zmenšil, čím sa prevažná časť vody,
elektrolytov a dálších pre organizmus potrebných látok
(glukóza, aminokyseliny) vráti späť do organizmu. Zabez-
pečujú to obličkové kanáliky, v ktorých prebiehajú procesy
spätnej resorpcie a exkrécie. Pri procese spätnej resorpcie sa
látky z primárneho moču dostávajú cez stenu obličkových
kanálikov do krvi okolitých vlásočníc.
•  Väčšina látok sa vstrebáva v kanáliku 1. rádu (voda až
•  80 %, glukóza, sodík a bielkovinové látky). To to vstrebá-
Vývodné močové cesty tvoria:
• ob lič kové kalic hy,
• ob lič ková pa nvička,
• močovody,
• mo č ový mec húr,
• moč ová rúra.
Definitívny moč sa odvádza zbernými kanálikmi, ktoré
sa spájajú a ústia otvormi do obličkových kalichov. Tieto sa
rozširujú d o o bličko vej pa nvičky. J e to lievikovitá ná ržka ,
ktorá sa smerom k stredu obličky zužuje a pokračuje ako
trubicovitý močovod vystupujúci z obličky.
M o č o v o d   (ureter)   je párová svalová trubica dlhá 25 -
30 cm, zostupuje po zadnej stene brušnej dutiny a ústi do
m o č o v é h o m e c h ú ra . M o č sa o d v á d z a n a zá k la d e p e ri-
staltiky hlad kej svaloviny moč ovo du. N a mo č ovo de sú tri
zúženiny, ktoré môžu spôsobovať zdravotné problémy,
lebo sa v nich môžu zadržať močové kamene.
M o č o v ý m e c h ú r  (vesica urinaria)   je dutý svalový, roz-
tiahnuteľný orgán uložený v malej panve za lonovou spo-
nou. J e rezervoá rom moču. J eho ve ľkosť závisí od po hlavia,
individuálnej variability a najmä stupňa naplnenia.
Fyziologická kapacita močového mechúra je 250  —  4 5 0 c m3.
 

M o č od teká z močo vého mechúra moč ovou rúrou   (ure- zač ne j lieč by. N a Slove nsku sa prvá dia lýza pa cienta usku-
thra). točnila v roku 1950. V súčasnosti je možná i transplantácia
obličiek.
U muža je močová rúra (urethra masculina) dlhá 12 —
25  cm. Po výstupe z dna močového mechúra prechádza cez Úlohy:
predstojnicu a vstupuje do pohlavného údu, kde vyús- 1. Aké funkcie má  v ylučovac ia  sústava?
ťuje na vrchole ž alud'a. Úsek močovej rúry od predstojnice 2. Opíšte stavbu nefrónu.
je u mužov súčasne pohlavnou vývodno u cestou. 3. V ktorej č asti ob ličky sú ulo žené ob ličko vé telie ska?
Močov á rúra ženy (urethra feminina) sa odlišuje 4. Kde a akými proc esmi sa tvorí moč ?
anatomicky aj funkčne. Má asi 3—5 cm a za-hezpečuje 5.   V ktorej č asti nefrónu prebieha proc es spätnej resorpc ie?
iba odvádzan ie moču. Ústi pred pošvou (asi 2 — 3 cm od ó. A kú funkc iu má Henleho slučka ?
dráždca). Ženská močov á rúra v dôsledku tvaru a malej 7.   C o  nesmie obsahovaťmoč  zdravého človeka?
dĺžky umož ňuje pomerne ľahké a časté vnikanie infekcie do 8. Kde sa zač ínajú močové ce sty?
močového mechúra. 9.  Ktorý hormón ovp lyvňuje spätnú resorpc iu vod y?

Pohyb moču vývodnými močovými cestami zabezpeču-

je aktívna činnosť hladkej svaloviny obličkovej panvičky 2 . 6 . 5 . K o ž a   c utis, derma )
a močovodu.
J e plošne na jväč ším orgá nom, d osahu je a ž 1,6 — 2 m2
u do speléh o č loveka. K o ža má oc hrannú, imunitnú, termoreg u-
2 . 6 . 3 . V ý z n a m o b l i č k y p r e re g u l á c i u te l o v ý c h lačnú a vylučovaciu funkciu, slúži aj ako zmyslový orgán.
tekutín
Koža sa skladá z troch vrstiev (obr. 45):
Aby bol zachovaný primeraný objem telových tekutín, musí • p o k o ž k y  (epidermisj,
dochádzať k rovnomernému odstraňovaniu nadbytočnej z a m š e   (coriumj,
vody z tela a naopak. Spätná resorpcia vody a iných látok p o d k o ž n é h o v ä z i v a   (tela subcutanea).
sa d eje a ktívnou č innosťou buniek v ob ličkových kaná likoch
a je hormonálne a nervovo kontrolovaná. Najväčší vplyv
na tieto d eje má hormón za dn ého laloka hyp ofýzy — ad i- vlas
uretín (antidiuretický hormón, nazývaný aj vazopresín). hmatový
voľné nervové
Reguluje spätnú resorpciu vody v obličkových kanálikoch.
zakončenie
O b ličky sú jediným o rgá no m v tele, ktorý je scho p ný vy-
m a z o v á ž ľa z a
lučo vať premenlivé mno žstvo vod y a súč a sne i N a C I p od ľa
potrieb organizmu. vzpriamovač pokožka
vlasov

2 . 6 . 4 . C h o r o b y o b l ič i e k
zamša

O b lič ka mi preteká d enne a si 1 5 0 0 I krvi. Tento o bjem je receptor

potrebný, aby sa z krvi odstránili odpadové produkty me- pre teplo
tabolizmu. Ak nie sú obličky schopné túto úlohu plniť,
podkožné
dochádza v pomerne krákom čase k hromadeniu týchto lá- väzivo
tok, čo spôsobuje otravu často končiacu smrťou. Znížená receptor
funkcia obličiek môže nastať po otravách, infekciách, pre tlak
cukrovke, vysokom krvnom tlaku alebo pri upchatí a vibrácie

močových ciest (tvorba močových kameňov).

V roku 1 943 W . J . Kolff  (G ronin g en, Holand sko)   vyvinul
aparát, ktorým úspešne prečistil krv pacientke s akútnou
ob lič kovou ned ostatočnosťou. Pova žuje sa za otca dialy- O b r. 45 Rez kožou

Na povrchu kože je pokožka   (epidermis).   Tvo ria ju dve
vrstvy. Hornú zrohovatenú časť tvoria odumreté bunky, ktoré
sa od lupujú. Sp o d ná vrstva živých b uniek sa veľmi rýc hlo
delí a obnovuje vrchnú vrstvu. Pokožka obsahuje bunky
s kožným pigmentom melanínom, ktorý spôsobuje sfarbenie
kože, a^s bielkovinou keratínom, ktorá je nepriepustná pre
vodu. Pigment zachytáva ultrafialovú zložku slnečného
žiarenia. Farbu kože podmieňuje aj hemoglobín a jeho roz-
padové produkty a hrúbka pokožky. Pokožka nie je všade
rovnako hrubá, najhrubšia je na dlaniach, stupajách
a bruškách prstov.
J  Na dlaňovej a stupajovej ploche a na bruškách prstov
•  sú vyklenutia pokožky  —  papilárne lišt y,   ktoré vy-  2.6.6. C horob y kože
•  tvárajú rôzne kresby, tzv. papilárne útvary — dermato-
•   glyfické obrazce.   Majú velkú individuálnu variabilitu
•  (identifikačná hodnota) a sú dedične podmienené. Možno
•  ich využívať pri určovaní sporného otcovstva.
Pod p oko žkou je vä zivová vrstva kože — za mša
(corium).   Hranica medzi pokožkou a zamšou nie je hladká,
ale nachádzajú sa tam nepravidelnosti na oboch vrstvách,
ktoré do seba tesne zapadajú. Vlnovite sa spájajú, čím sa
dosahuje veľmi pevné, ale pružné spojenie. Zamša je bo-
hato prestúpe ná c ievam i a nervami. Na c há d zajú sa v nej
aj početné receptory, ktoré umožňujú vnímanie bolesti,
dotyku, tlaku, tepla a chladu. Nie sú rozložené rovnomerne.
Zo zamše vyrastajú vlasy a chlpy, sú v nej mazové a potné
' žľaz y. M a zo vé žľa zy vyúsťujú do vla sove j a chlpovej
po švy, .ic h p rod ukt ko žný m a z zvláč ňuje kožu a vlasy,
chráni ich pred ~vysycha ním a pô sob ením vody. M a zo vé
-.—žľazy chýbajú v koži dlaní a stupaji.
Potné žľa zy sú vo veľkom množstve na č ele, dlaniac h
a stupa já c h. C elko vo je v koži a si 2 milióny ne pra videlne
rozlo ženýc h potných žliaz.
Do spe lý č love k za 2 4 ho dín vylúči asi 11 po tu. V dô sled -
ku tvorby potu je koža vláčna a vlhká. Pot obsahuje asi
9 8 % vod y, zvyšo k tvoria N a C I, moč ovina, krea tinín, mast-
né kyseliny, kyselina mliečna a močová.
^ „ P o d k o ž n é v ä z iv o tv o rí v ä z iv o v é a tu ko v é tk a n iv o .
Zabezpečuje tepelnú a mechanickú izoláciu a je energe-
tickou zásobárňóiTorganizmu.
M e d z i p ríd a t n é o rg á n y k o ž e -  kožné deriváty   patria:
vlasy, chlpy, nec hty, kožné žľa zy (po tné, ma zové ) a mlieč ne
žľa zy.
Vlasy a chlpy sú dlhé, tenké, zrohovatené valcovité út-
vary, ktoré prerastajú nad povrch kože. Sú na celom
povrchu tela, okrem dlaní, stupaji, bočných plôch prstov,
nechtov, pier, ža ľuď a , d ražd c a a pred siene po švy.
Hustota, hrúbka i dĺžka vlasov je individuálne variabilná.
Prierez vlasov je rôzny. Vlas sa skladá z drene a kôry,
ktorú tvoria zrohovatené bunky. Farbu vlasov spôsobujú
pigmenty kôrovej vrstvy. Vzduchové bublinky spôsobujú
sivú a ž bielu fa rbu vlasov.
„N e c hty sú zroho vate né platničky, ktorých vo ľný okraj
prerastá koniec prsta. M e d zi nechtom a kožo u b rušká
prsta je po dnec htie. Je bo hato inervované, preto je veľmi
c itlivé. Ne c hty chránia konč eky prstov a ako p rotiploc ha p ri
tlaku na Brušká p rstov pô sob ia ako p omo c né orgá ny hma-
tového zmyslu.
M e d zi po ruchy kože v pub erte pa trí akné. Zvýšená hormo-
nálna aktivita najmä u chlapcov spôsobuje zväčšenie ma-
zovýc h žliaz a p rod ukciu veľkého množstva ma zu. Zroho va -
tené bunky upc hávajú vývod y ma zových žlia z, do c há dza k in-
fekcii, vytvárajú sa mastné kyseliny, ktoré spolu s mazom spôso-
bujú zá p a ly a vznikajú „u hry". Ich vytláč aním a škriab a ním sa
infekcia rozširuje. M ô že d oc há dza ť i k zja zven iu kože.
Úplné c hýba nie kožného p igmentu melanínu - a lbiniz-
mus je recesívne dedičné ochorenie kože, pri ktorom je or-
g a nizmus zvlášť citlivý na slneč né žia renie .
Pri nadmernom opaľovaní, ked je pokožka vystavo-
vaná nadmernému ultrafialovému žiareniu, môže sa zvýšiť
počet mutácií v bunkách a tým sa zvyšuje aj riziko vzniku
rakoviny kože. Z U Í   ŕ  X -
Úlohy: T ^ ^ ^ ^
1.  Vymenujte  funkcie kože. j ,
2. Ktorý pig me nt o vp lyvňuje   farbu kože? ' y,
3. V ktorej vrstve kože sa nac hád zajú rec ep tory?
4. Koľo po tu vylúč i č love k za 24 hod ín? ^
5.  Vymenujte p ríd a tné org ány kože.
6 . Č o a v ktorom obd obí spôsobuje akné?
<?->*ea   v  J d
2.7. Riadiace a regulačné sústavy
Ta ký zložitý systém, a kým je ľud ské telo, vyžad uje na no r-
málne fungovanie riadiaci systém, ktorý koordinuje činnosť
jednotlivých orgánov a ich funkcií. Vzájomná súčinnosť
celého organizmu je nevyhnutná pre samotnú existenciu
jedinca a zac hova nie home ostázy.
•  Pojem homeostáza zaviedol W. B.  Cantton   (z gréčtiny
•   homoios   —   nemenný a  stasis   —-  stav) n a označenie
 

stálosti vnútorného prostredia, ktoré je tvorené medz i- 2.7.1. Hormonálna regulácia

bunkovou tekutinou, krvou a ostatnými telovými teku-
tinami.
Správny priebeh látkovej výmeny v živom organizme,
a teda aj v ľudskom tele, za b ezp eč ujú dve riad iac e sústavy:
• hormonálna,
• nervová.
Hormonálnu sústavu   (látkový systém)   tvo ria ž ľa zy s vnú-
torným vyluč ova ním - en d okrinné žľa zy, ktoré p rod ukujú
chemické zlúč eniny - hormóny a od ovzdá vajú ich p riam o
d ? krvi, ktorá Ich ro zvá d za po c elom tele. Hormo ná lna sús-
tava je fylogenetický   —   vývojovo staršia, nervová sústava je
vývojovo mladšia a pre človeka má najdôležitejšiu úlohu.
O b idve sústavy sp olu súvisia a na vzájom sa do pĺňa jú.
Nervová sústava f r e f l e x n á )   p ra c u je pomo co u
nervových impulzov, ktoré podávajú rýchle a presné infor-
mácie. V oboch prípadoch je odovzdávanie informácií za-
bezpečené chemickou cestou. Miesta najtesnejšieho vzá-
jomného ovplyvňovania obidvoch sústav sú nadobličky
a p o d m o z g o v á ž ľ a z a -  (hypofýza).
Žľa zy s vnútorným vyluč ova ním  (sekréciou)   o d o v z d á v a j ú
svoje sekréty — ho rmóny d o krvi, do oko litých tkanív ale b o
do miazgy, či mozgovo-miechového moku. Hormóny sa
produkujú buď v endo krinnýc h žľa zá c h, a lebo tzv. tkanivo-
vé ' ho rmó ny v žliazka c h, ktoré ma jú inú funkciu (na pr.
.^obtlcký alebo tenké črevo či mozog).
lormóny sú látky, ktoré majú špecifický biokatalytický
účinok na niektoré orgány alebo tkanivá. Ich charakte-
ristickou vlastnosťou je, že aj veľmi malé množstvo vyvoláva
silnú reakciu. Pôsobia ako regulátory špecifických funkcií.
Buď ich brzdia ( inhibujú),   alebo posilňujú  (aktivujú).   Krvou
sa dostávajú do celého tela, ku všetkým bunkám, ale pôso-
bia len na tzv. cieľové bunky, ktoré sú schopné reagovať
iba na urč itý hormón. Zá klad ný p rinc íp ho rmo nálnych re-
gulácií je charakterizovaný ako_spätná väzba.
•  Spočíva v tom, že bunková odpoveď súčasne ovplyvňu-
»  je podnet, ktorý túto odpoveď vyvolal, a hormón spätne ov-
•  plyvňuje činnosť endokrinnej žľazy tak, aby hladina hor-
•  mónu bola stála.

/Wrmi' ^ /firfHAÄ.'
podlôžko

podmozgová žľaza
(hypofýza)

štítna žľa za

prištítne žľa zy

nadobličky -

podžalúdková žľaza

vaječníky J j
|1
iw
semenníky
i
m

r »
;-í ..J
11 1
\I Uŕ /l

J M
<is

Obr. 46  Žľa zy hormoná lnej sústa vy

 

Hormóny väčšinou nie sú druhovo špecifické ani v účin- podlôžko

podlôžko
ku, ani v chemickom zložení. Preto sa môžu používať pri
liečbe človeka aj hormóny stavovcov. V súčasnosti sa
stopka
génové inžinierstvo zameriava na výrobu týchto látok po- podmozgová žľaza podmozgovej
mocou genetických manipulácií. žíazy

Žľa zy s vnútorným vyluč ova ním sú (ob r. 46) :

• p o d m o z g o v á ž ľa z a   Ihypofýza],.
• suIlč o vitSléTie sko  (epifýza),
• Itftng ^ľa zq , ""
• prištítne žľa zy ,
• nadoblička,
• Lange rha nsove ostrovč eky v po d žalúdko vej žľa ze ,
• po hlavné žľa zy a do ča sne tiež plac enta.

/ z a d n ý l a lo k
Podmozgová žľaza   hypofýza)
/ p o d m o z g o v e j ž ľa z y
/ (nervová ča sť
J e centrom hormoná lnej reg ulác ie. J ej hormó ny ria d ia
/ hypofýzy)
a o vp lyvňujú iné žľa zy s vnúto rným vylučo va ním' (na pr. štít- turecké sedlo

na žľaza, nadobličky). predný lalok podmozgovej

žľazy (žľa zová ča sť hyp ofýzy]
Pod mo zgová žľa za má fazuľovitý tvar. J e uložená po d klinová kosť

p o d l ô ž k o m  (hypothalamus)   v me d zimo zgu (obr. 47) .

S medzimozgom je spojená stopkou, v ktorej sa nachádza- O b r. 47 Po dlôžko a pod mozgová žľa za
jú nervové vlá kna spája júce žľa zu s p od lôžkom. V lastná
žľa za je rozd ele ná na la loky, ktoré sa od lišujú pô vod om aj
funkciou (obr. 48).

Predný lalok—   adenohypofýza   — vzniká z ekto- riadenie

•  denný primitívnej ústnej dutiny a zadný lalok —  neuro-

podlôžko
•   hypofýza   —   vzniká z embryonálneho medzimozgu.
•  Stredný lalok tvorí  u človeka iba niekolko dutiniek.

Pred ný lalok hyp ofýzy - a de noh ypo fýza vylučuje hor- stimulovanie tlmenie
uvoľňovania hormónov uvoľňovania hormónov
móny bielkovinovej povahy, ktoré ovplyvňujú činnosť iných hypofýzy hypofýzy
end okrinnýc h žlia z (obr. 49) . J ej č innosť je o vplyvňovaná
podlôžkom, v ktorom sa tvoria regulačné hormóny. adiure-
C RF TRH IH/ FSH- Ri .RH PRL M RF G IH PIF M IS oxytoc ín tický
Podlôžko je riadené nervovými dráhami z ústrednej lormár
nervovej sústavy.
adrenokortikotropín
Hormóny adenohypofýzy: |  tyrotrop ínj sornatotropín
• soma totrop ný - rastový ho rmón (STH) ,
gonadotropín  I hormón stimulujúci
• gland otropné ho rmó ny — tyreo trop ný hormón ( TTH), pigmentové bunky
a ad reno kortikotrop ný hormón (A C TH),
• g o n á d o t ro p n é h o rm ó n y  — fo likuly stimulujúc i ho rmón,
(FSH), luteinizačný hormón (LH), prolaktín (PRL).
nervová časť
1. Soma totrop ný - ra stový hormó n (STH) je druhovo špe c i- podmozgovej
žľazy
fic ký. J eho konce ntrác ia v prieb ehu života klesá. Po dp oruje
prod ukciu RN A (ribo nukleo vej kyseliny) a tým synté zu O b r. 4 8 Funkcie pod ložka
 

adiuretín, vazopresín - h o s p o d á r e n i e s v o d o u

soma totrop ín - rast

oxytocín - pô rod

prola ktín - funkcia

kortikotropín - č innosť mlieč nych žlia z
n a d o b l ič i e k / ;;: J |
go nád otropíny, luteinizač ný hormón -
/ / mm >1 funkcia po hlavných žliaz

m
ýSm   |  y*
,J2  dt,  h  Ä ľi i  áŕ\  í r v  /f&v

ho rmón stimulujúci seme nníky va ječ níky

folikuky
O b r . 4 9  Hormóny podmozgovej žľazy

bielkovín. Podporuje tvorbu a transport bielkovín, zvyšuje 3. Gonádotropné hormóny stimulujú činnosť pohlavných
látkovú premenu a podporuje rast. žlia z a ic h hormon á lnu aktivitu.

Nadbytok rastového hormónu v mladosti spôsobuje • folikuly stimulujúci hormón (FSH) pôsobí na
nadmerný vzrast — gigantizmus, jeho nedostatok dozrievanie folikulov vo vaječníkoch žien a u mužov
naopak trpasličí vzrast — nanizmus. Ak k zvýšenej podporuje spermiogenézu,
produkcii STH dôjde v puberte, dochádza k neproporčné- 0 luteinizačný hormón (LH) u ženy urýchľuje
mu rastu vrcholových častí — akromegálii, ktorá sa dozrievanie vajíčka a u mužov pôsobí tlmivo
prejavuje rastom nosa, nadočnicových oblúkov a koncov na produkciu testosterónu,
prstov. 0 prolaktín (PRD; pôvodne nazývaný ako
luteotropný hormón) podnecuje spolu s LH produkciu
2. G land otropné hormóny — pô sob ia stim ulač ne na p od- progesterónu v žltom teliesku. Na konci gravidity
riadené endokrinné žľazy. pripravuje mliečne žľazy na produkciu mlieka.

Najznámejšie sú: Za d ný lalok hypo fýzy — neurohyp ofýza — neurohy-

• tyreotropný hormón (TTH), ktorý podporuje rast pofýza nie je skutočnou žľazou, pretože jej hormóny
a činnosť štítnej žľazy, vznikajú v jadrách hypotalamu a do neurohypofýzy sú len
0 adrenokortikotropný hormón (ACTH ), ktorý transportované.
podnecuje tvorbu hormónov v nadobličkách.
 

Hormóny neurohypofýzy: lalo k štít nej žľa zy

• adiuretín  —  va zop resľn (A DH),
• oxytocín.
Adiuretín - vazopresín (ADH) je antidiuretický hormón.
Reguluje spätné vstrebávanie vody v obličkových kanáli-
koch. Účinkom na hladké svaly v stenách tepničiek zvyšuje
krvný tlak.
C ieľovým tkanivom hormónu ne urohyp ofýzy - oxytoc ínu štítna
chrupka
sú hladké svaly maternice. Povzbudzuje jej kontrakcie
a spolu s ďalšími mechanizmami vyvoláva pôrod. Pôsobí aj
na hladké svaly mliekovodov.
prstienkovitá
chrupka

Suškovité teliesko  epifýza)

Je vzadu na medzimozgu. Vytvára sa v ňom hormón mela-

tonín, ktorý p ô sob í na sekréc iu po hlavnýc h hormóno v. J eho
sekrécia je ovplyvňovaná svetelným režimom. Melatonín
ovplyvňuje aj režim spánku a bdenia.

Štítna žľa za g landula thyroidea)

ľavý lalok
Skladá sa z dvoch lalokov spojených úzkym pásom. Prilieha
zo strán k priedušnici a štítnej chrupke a na povrchu je krytá
vä zivo vým p uzdrom a svalmi krku (ob r. 50). Na jdô ležitejší O b r. 50 Štítna žľaza
ho rmó n štítnej žľa zy je tyro xín, ktorý o b sah uje ve ľké m no ž-
stvo jódu. Tyroxín tvorí vyše 90 % hormonálnej produkcie štít-
nej žľa zy. Zvyšuje me tab o lizmus a po d p oruje ra st. vodou ľadovcového pôvodu charakteristické vysokým
Ho rmó ny štítnej žľa zy zvyšujú syntézu b ielkovín. Sú ne- výskytom kretenizmu. V súčasnosti sa tento jav
vyhnutnou podmienkou na normálny rast do výšky, normál- odstránil tým, že sa  do kuchynskej soli pridáva jód.
ny vývin základov orgánov, najmä kostí a mozgu. Udržia- Opačný stav, kedy nastáva  nadprodukcia hormónov
vajú v normálnych hraniciach bazálny metabolizmus štítnej žľazy   —   hypertyreóza   — vyvoláva stav nazý-
a hospodárenie s vodou. Zvyšujú využívanie kyslíka tkani- vaný   B asedow ova choroba.   Prejavuje  sa  zvýšeným
vami a podporujú tvorbu tepla. Pri nedostatku hormónov štít- metabolizmom, zvýšenou dráždivosťou a zrýchlením
nej žľa zy sa za sta vuje ra st kostí d o d ĺžky, ro zvo j sva lov srdcovej činnosti. Pacienti s Basedow ovou chorobou sú
a mozgu. nepokojní, chudí a majú výrazne vystupujúce oči.

V oblastiach, kde je nedostatok jódu vo vode a potrave,

majú obyvatelia zníženú produkc iu hormóno v štítnej Prištítne telieska   g landulae parathyroideae)
žľazy. Sú to najmä o blasti, kde je voda ľadovcového pôvo-
du, alebo oblasti so sopečnou činnosťou. Nedostatok jódu Sú štyri drob né telieska um iestnené na p óloc h štítnej žľa zy
vedie k  hypotyreóze,   nedostatku hormónov štítnej žľazy. na jej zadnej ploche (obr. 51). Produkujú hormón
Organ izmus na to reaguje zvä čšením štítnej žľazy a tak parathormón, ktorý pôsobí na obsah vápnika v krvi. Spolu
vzniká  struma. N edostatok hormónov ští tnej žľzy s vitamínom D, ktorý riadi obsah fosforu, regulujú tvorbu
v detstve sa prejavuje ako  kretenizmus.   ]e charakterizo- kostného tkaniva. Pri nedostatku parathormónu sa zvýši
vaný zníženým metabolizmom, spavosťou, únavou a zme- nervovosvalová dráždivosť tak, že dochádza k tetanic-
nami na koži. Predovšetkým je to ale malý vzrast a ťaž ké kým kŕčom, ktoré môžu končiť smrťou (obr. 52).
poškoden ie intelektu. V minulosti b oli oblasti zásobovan é
 

Nadoblička   g land ula suprarena lis)

jazylka
Je párová endokrinná žľaza uložená nad obličkami pod
väzivovým obalom obličky (obr. 53). Tvoria ju dve funkčne
o d lišné ča sti - kôra a d reň. Ka žd á z č a stí vyluč uje vla stné
štítna chrupka
hormóny. Kôra nadobličky je pre život bezpodmienečne
nutná, funkciu drene sú schopné čiastočne nahradiť iné
prištítne žľa zy
orgány (obr. 54).

štítna žľa za

priedušnica
ľavá nado blič ka

ľavá oblička
••••I

Obr. 51  Prištítne telieska

Obr. 53  Umiestnenie nadobličiek

P prištítne
Ca žľa zy kôra
• nadobličky-
parathormón
PHT oblička

krv Ca
Ca Ca dreň
P P nadobličky
vitamín D aktivác ia
vitamín D
vylučuje
močom P
kôra

Ca P
kosť

dreň

Obr. 52  Č inno sť prištítnych te lieso k (P — fosfor, C a   —

 vápnik) Obr. 54  Rez nadobličkou
 

Ho rmó ny kô ry nad oblič ky P o d ž a l ú d k o v á ž ľ a z a  pankreas)

Súborne sa nazývajú kortikosteroidy a delíme ich do troch
skupín:
• mineralokortikoidy,
• glukokortikoidy,
• and rog enné hormóny.
Úlohou mineralokortikoidov je udržiavať rovnováhu me-
dzi sodíkovými a draslíkovými sólami v organizme.
K najdôležitejším glukokortikoidom patria kortizón a hy-
drokortizón, ktoré pôsobia protizápalovo.
J  Každé zvýšené zaťaženie  —   stres   — vyvoláva  zvýšenú
•   tvorbu korti zolu   potrebného na adaptáciu.  Glukokor-
•   tikoidy   pôsobia aj na  hladinu k rv ného cukr u,   ktorú
J e zmieša ná žľa za , ktorá jed nak vyluč uje tráviac e enzýmy d o
tráviacej sústavy, obsahuje aj zvláštne zhluky buniek, ktoré tvo-
ria ostrovč eky v tkanive po d žalúdko vej ž ľa zy — Lange r-
hansove ostrovčeky  (insulae Langerhansi)   produkujú hormóny:
• inzulín,
• glukag ón (obr. 55) .
Hlavným účinkom inzulínu je zníženie koncentrácie
cukru v krvi  (glykémie)   vyvolané zvýšením prieniku glukózy,
aminokyselín a draslíka do buniek. Stimulujúco pôsobí na
tvorbu bielkovín. Pri nízkom vylučovaní inzulínu vzniká cho-
roba cukrovka   (diabetes mellitus).
v ä č š ia b r a d a v k a d v a n á st n ik a ž lč o v ý v ý v o d

prídatný vývod
p o d ž a l ú d k o v e j ž ľa z y
Androgénne hormóny sú látky s podobnými účinkami
ako mužské pohlavné hormóny a pôsobia na vývin - -  /

sekundárnych pohlavných znakov mužského typu. Tvoria sa

u oboch pohlaví.

žalúdko vej žľazy

Ho rmó ny drene nad obličky

Dreň nadobličky je vlastne premenené nervové tkanivo

a jej hormóny sú:
• adrenalín,
• noradrenalín. chvost po dža lúdkov ej žľa zy
hlavný vývod
Adrenalín a noradrenalín podporujú svalové napätie p o d ž a l ú d k o v e j ž ľa z y h la v a p o d ž a l ú d k o v e j ž ľa z y
rôznych orgánov a všetky funkcie srdca a krvného obehu.
Obr. 55a  Podžalúdková žľaza
Adrenalín,  okrem už uvedených funkcií pôsobí vzru-
šivo na ústrednú nervovú sústavu a zvyšovaním sťahov
hladkých svalov tepničiek z vyšuje krvný tlak. Na činnosť
srdca pôsobí dráždivo. Mobilizuje zásoby glykogénu a tým
ostrovček
zvyšuj e hladinu kr vného cukru. t podžalúdkovej
Noradrenalín  pôsobí predovšetkým na zvyšovanie st/s- žľaz y
tolického (sťah) aj diastolického (ochabnutie) krvného tlaku.

Tieto hormóny^sa nazývajú protistresové, čo je dané ich

účinkami: mobilizujú zdroje energie, povzbudzujú obehovú • A - b u n k a

sústavu, zlepšujú dýchanie aj činnosť mozgu. Pod stresom

•  B-bunka
rozumieme zá ťa ž organizmu, ktorá m ôže byť fyzická aleb o
psychická.

bunky produkujúce
pankreatickú šťavu

Obr. 55b  Č innosť po dža lúdkovej žľa zy

 

Prejavom je hyperglykémia   —   zvýšenie hladiny menštruačného cyklu. Estrogény vplývajú aj na vývin mlieč-
krvného cukru, pri ktorom sa cukor dostáva do moču, nych žlia z, vznik že nských foriem tela a typic ky ženské
zvyšuje sa štiepenie tukov spojené s porucham i využitia rozloženie tuku. Najdôležitejším gestagénom je pro-
mastných kyselín a aminoky selín. Na regulácii sekrécie in- gesterón. Tvorí sa v žltom teliesku, v kôre nadobličiek
zulínu sa podieľajú aj nervové vplyvy. Tendencia k hyper- a v placente. Najvyššia koncentrácia progesterónu v krvi je
glykémii je geneticky ovplyvňov aná. Lieči sa diétou a podľa ku koncu menštruačného cyklu a ku koncu tehotenstva.
typu a stupňa ochorenia tiež podávan ím špeciálnych liekov Brá ni do zrieva niu G ra a fovýc h folikulov.
alebo inzulínu. Cukrovka je rizikovým faktorom pre
vznik srdcovo-cievnych ochorení, ale aj obezity. Hormóny placenty
Placenta fungu je aj ako dočasná žľaza s vnútorným vy-
Hlavným účinkom glukagónu je štiepenie glykogénu lučovaním . Od konca 3. mesiaca tehotenstva začína pro-
v pečeni a tvorba glukózy z aminokyselín. Zvýšená sekré- dukovať hormón , ktorý zvyšuje produkciu estrogénov
cia glukagónu môže viesť k zhoršeniu cukrovky. a progesterónu vo vaječníkoch, maxim um hormon álnej
produkcie dosahuje v 16. týždni.
Tkanivové hormóny
Pohlavné žľazy Do skupiny tkanivových hormónov zaradujeme chemic-
ky veľmi rôznorodé látky, k toré nie sú produkov ané špe-
Ho rmó ny po hlavnýc h žlia z nie sú nevyhnutné pre život je- cializovaným i žľazami, ale niektorými bunkam i, prípadne
dinca, slúžia však na zachovanie druhu. Tvoria sa v po- tkanivami. Niektoré tkanivové hormón y produkujú bunky
hlavných žľa zá c h - v seme nníkoc h  (testesj  a vaječníkoch tráviacej sústavy (napr. sekretín) a odtiaľ sa dostávajú krvou
(ovaria).   M užské p ohlavné hormóny sú and rog ény, že nské k cieľovým orgánom . Iné vznikajú priamo na mieste účin-
po hlavné hormóny sú estrog ény a ge stagény. O bid ve ku. Impulzy na sekréciu týc hto hormóno v vznikajú zme-
pohlavia tvoria mužské aj ženské hormóny, ale v odlišných nou hodnôt látkovej premeny a elektrickými impulzm i.
mno žstvác h a konc entrác iác h. O krem hlavne j funkc ie re-
gulácie pohlavných funkcií sa podieľajú aj na zvyšovaní Úlohy:
syntézy bielkovín. 1. Ktorý ria d iac i systém je v ývojovo starší?
2. Ktoré org ány sú miestom najväč šie ho ovp lyvňova nia
hormonálnej a nervovej sústavy?
Mu žské pohlavné ho rmón y 3.  Prostredníctvom  ktorých sústav o rgá nov sú hormóny
rozvád zané do c elého tela — na m iesto svojho účinku?
Najdôležitejší pohlavný hormón muža je testosterón. Podobný 4. Č o je základ ným princ ípom end okrin nej reg ulác ie?
účinok ako testosterón má aj androsterón a androgény kôry 5.  Vymenujte  žľzy s vnútorným vylučovaním.
nad ob lič iek. M a jú v orga nizme m a skulinizač ný účinok čiže 6. Ktorá žľza je c entrom  hormonálnej reg ulác ie?
spôsobujú vývin sekundárnych pohlavných znakov mužského 7. C harakte riz ujt e funkciu hormó nov:
typu, mohutnenie svalov, rozširovanie pliec a typicky mužské a) ad enohyp ofýzy,
telesné proporcie a znaky (ochlpenie, zmena hlasu a pod.). b) neurohypofýzy.
Pred pubertou sa prudko zvýši produkcia testosterónu, čo spô- 8.  Vysvetlite   funkc iu horm óno v štítnej žľzy.
sobuje rýchly rast vlastných pohlavných orgánov. Zvýšenie 9.  Preč o sa ad rena lín a norad renalín nazývajú protistresové
testosterónu však vedie aj k uzatvoreniu epifýzových štrbín hormóny?
a tým k ukončenej rastu do výšky. 10. Č o patrí me dzi kortik osteroidy a akú ma jú funkciu?
11.  Vysvetlite   end okrinnú č innosťpa nkreasu.
12. Č o je príč inou c ukrovky a ako jej možno pred c hád zať
Ženské po hlav né horm ón y 13.  Vysvetlite   funkciu   pohlavných  hormónov.

Najdôležitejšie ženské pohlavné hormóny sú estrogény

(estradiol  a   estrón)   a ho rmón žltého telieska ge stagé n — 2.7,2.  N e r v o v á re g u l á c i a
progesterón. Tvoria sa prevažne vo vaječníkoch, počas
tehotenstva v placente a v malej miere aj v kôre J ej zákla d no u funkciou je rých ly a p resný preno s informá c ií
nadobličiek. Ich produkcia závisí od veku a štádia z receptorov do centra, kde sú spracúvané, a vysielanie
 

nových signá lov d o výkonnýc h o rg á no v - efektorov, P re n o s n e r v o v ý c h v z r u c h o v

ktorými sú sva ly a leb o žľa zy. Prená šané informá c ie — vzru-
c hy - sú kód om ne rvove j sústa vy.
Základnou funkčnou aj anatomickou jednotkou ner-
vo ve j sústa vy je ne urón (ktorého štruktúru o p ísal v roku
1835 český fyziológ J. E. Purkyné). Neurón je schopný pri-
jímať signály, vytvárať na tieto podnety odpovede
a prenášať ich z jedného neurónu na druhý. Neurón je
vysoko špecializovaná bunka zablokovaná v G 0  fáze
bunkového cyklu.
Stavba neurónu
Podstatnú časť neurónu tvorí telo, v ktorom je jadro, jadierko,
cytoplazma a všetky organely typické pre živočíšnu bunku.
Neurón má dva druhy výbežkov. Krátke, početné
a rozvetvené výbe žky sú dendrity. Za b ezp eč ujú ved enie
vzruchov do tela neurónu (senzitívne vzruchy). Neurit (axónj   je
jeden dlhý výbežok, vedie vzruch z tela neurónu (motorické
vzruc hy). J e ob a lený myelínovo u p ošvou. O d jej hrúbky zá visí
rýchlosť vedenia vzruchov (obr. 56).
Za p o jenia — syna p sie zab ezp eč ujú preno s nervových vzru-
chov. Sú to všetky funkčné kontakty medzi membránami dvoch
buniek, z ktorých a spo ň jed na je neurón. Prostred níc tvom týchto
kontaktov je sprostredkúvaný prenos nervových vzruchov.
K prenosu vzruchu dochádza väčšinou z neuritu jedného
neurónu na dend rit na sledujúce ho. N a jed nu nervovú bunku
mô že b yť nap ojených niekoľko d esiatok a ž tisíco v zap ojen í.
Niektoré z nich pôsobia tlmivo, iné povzbud ivo. Na synap-
siách prebiehajú procesy vzájomn ého ovplyv ňovania veľkého
množstva vzruclwv, čím dochádza k vlastnému spracovaniu
informácie (odhaduje sa, že v ľudskom mozgu sa nachádza
40. W n eurónov, ale počet synapsii sa odhaduje na 10 u ).
U človeka je synaptický prenos sprostredkovaný pre-
va žne chemickou ce stou, prostred níctvom prená šač ov -
mediátorov. Podobný princíp sa podieľa aj na prenose ner-
vového impulzu z neurónového vlákna na svalové vlákno
nervosvalovou platničkou. Najdôležitejšie prenášače sú no-
radrenalín, acetylcholín.

Funkčným   prejavom činnosti neurónu   je pre-

dovšetkým   vzruch,   funkčnou  jednotkou nervovej sús-
tavy je reflex.  Vzruch vzniká podráždením membrány
neurónu (chemickým alebo elektrickým p odnetom). Za
normálny ch podmienok nervový vzruch vzniká v oblasti
cytoplazma
začiatku neuritu a vzruchy sú vedené po nervovom vlákne
jedným smerom, väčšinou odstredivo. Reflex je odpoveď
jadro
organizm u na dráždenie receptorov, sprostredkovaná
ústrednou nervovou sústavou.
dendrity
myelínová
pošva
O okolitom svete, o zmenách vonkajšieho aj vnútorného
zakončenia
neuritu prostredia sme informovaní prostredníctvom receptorov
neurit
a dostredivej časti reflexného oblúka.

C e lý reflexný ob lúk sa skla dá z piatich zá klad nýc h č astí:

• receptor,
• do stred ivá dráha ,

Obr. 56  Štruktúra

: centrum,
odstredivá dráha,
• výkonný orgá n - e fektor.

J estvujú vša k aj veľmi zložité reflexy. Ka žd ý reflexný d ej

V okolí neurónov sú gliové b unky - neurog liá . M a jú je už počas priebehu kontrolovaný princípom spätnej väz-
podpornú a vyživovaciu funkciu. Sú (na rozdiel od by na zá kla d e informác ií z efektora, ktorým m ô že byť sva l
neurónov) schopné delif sa po celý život a nahrádzajú a lebo žľa za . Tá to spä tnovä zbo vá kontrola spresňuje reflex-
zaniknuté neuróny. ný dej a prispieva k jeho koordinácii.
 

Stavba nervovej sústavy Vnútorné prostred ie tkaniva C N S má špe c ific ké uspo -

Nervová sústava má dve časti:
• ústred ná nervová sústava (C N S) - c hrbtic ová miec ha
a mozog,
• ob vod ové - pe riférne nervy.
Výkonné funkcie nervovej sústavy sa rozdeľujú na:
• somatické  — riad e nie č innosti kostrovýc h sva lov,
• autonó mna — vege tatívne - ria de nie č innosti
vnútorných orgánov.
N a p eriférii tela sú ob a systém y ana tomicky aj funkč ne
ria da nie. Tvo rí ho tekutina - mo zgovo miec ho vý mok, ktorý
vypĺňa dutiny C N S a súča sne tvorí prostred ie, v ktorom sa
mozog aj miecha vznášajú a tak je mozog chránený pred
mec hanickými otrasmi. Dutiny C N S tvoria m o zgo vé komo ry
a m iec hový kaná lik. M o zg o vé kom o ry sú štyri - I. a II. sú
v obidvoch hemisférach predného mozgu, III. je v medzi-
mozgu a IV. je v oblasti predĺženej miechy a nadväzuje na
miec hový kaná l. M e d zi mozgovomiec hovým mokom a kr-
vou prebieha obojstranná výmena látok (obr. 58).
bočné komory predný mozog

oddelené, ale v ústrednej nervovej sústave sú tesne prepo-

jené (obr. 57).

mozoček

miecha predĺžená miecha

III. komora

miecha
IV. komora

Obr. 58  M o z g o v é k o m o r y

autonómny telo stavca

miechové pleny
nervový
systém

miecha

periférny nervový
systém

Obr. 57  Zložk y nervovej sústa vy  br. 59a  Rez chrbticou a miechou
 

1.   O f c G K m , SVyä Ufc N O VJ o kWO N t v O N ^ k M W T O m S t

sivá hmota

krčné
stavce biela hmota

ramenna
spleť

zadný koreň

hrudníkové
stavce miechový
nerv
predný koreň

Obr. 60b  Č a sť miec hy

drieková   drieb vé driekové

s P l e f  miechové stavce
Chrbticová miecha   (medulla spinalis)   vypĺňa chrbticový
kanál od prvého krč ného stavc a a ž po d ruhý drieko vý sta-
vec (ob r. 59b ). N a prieč nom reze miecho u vidíme, že je
tvorená dvoma typmi tkaniva. Sivá hmota vo vnútri je
krížová tvorená telami nervových buniek, biela hmota na povrchu je
spleť krížové I 2
miechové «  
tvorená zväzkami nervových vláken (obr. 60).
nervy |   4 Sivá hmota miechy má tvar motýlích krídel (obr. óOa).
Predné väčšie nahromadenie buniek sa nazýva predné
kostrčový ]
miechový
miechové rohy, na rozdiel od menších zadných mie-
nerv chových rohov. Z predných miechových rohov vychádzajú
prednými koreňmi nervové vlákna, ktorými sa vedú impulzy
Obr. 59  Schéma miechových nervov do svalov, preto sa tieto nervy nazývajú motorické  —  hybné.
Do zadných miechových rohov vstupujú ako zadné
zadný koreň miechové korene nervové vlákna prichádzajúce z recep-
(privádzajúci]
torov (zmyslových orgánov, kože, svalov a šliach). Tieto
zad né miechový kanál nervy sa nazývajú senzitívne. Pred výstupom z chrbtice
povrazce sa predné a zadné korene spájajú a vytvárajú miechový
miechy
nerv.
Motorické nervové vlákna sa nazývajú odstredivé, sen-
zadný roh zitívne sa nazývajú dostredivé.
miechy
Bie la hmota spá ja miec hu s vyššími od d ielmi C N S
a naopak. Tieto spojenia sa nazývajú nervové dráhy mie-
biela hmota predný chy. Stredom miechy prebieha miechový kanál vyplnený
koreň mo zgovo miec hovým mokom - likvorom .
(odvádzajúci)
sivá hmota miechy M iecho vými dráhami sa do vyššíc h odd ielov C N S
dostanú vzruchy z receptorov a naopak z vyšších oddielov
Obr. 60a  Schéma miechy sa prostred níctvom miec hy d ostanú imp ulzy a ž k výkonné-
 

• most,
• mozoček,
• stred ný mo zog ,
• medzimozog,
• predný mo zog.

Predĺžená miecha   (medulla oblongata)   je priamym

pokračovaním chrbticovej miechy, od ktorej sa odlišuje tým,
že sivá hmota je tu na povrchu a biela vnútri. Prechádzajú
c e z ňu do stred ivé aj od stred ivé nervové d ráhy. Z týchto ner-
vových vláken sú pre človeka veľmi dôležité tie, ktoré tvoria
VII. a ž XII. hla vový ne rv. Tieto ne rvy o vlád a jú mimiku tváre
a reč. Okrem toho pred ĺžen á miec ha je dôležitým ce ntrom
životne dôležitých nepodmienených reflexov. Zúčastňuje sa
riadenia dýchania, činnosti srdca, ciev a trávenia,

Retikulárna formácia je tvorená rozsiahlym

súborom buniek medzi nervovým i vláknami predĺženej
miechy, mosta, stredného mozgu a medzim ozgu. Vytvára
predný mozog spojenie medzi všetkými oddielmi CNS od miechy až
po kôru predného mozgu a prijíma informácie zo
všetkých receptorov. Svojimi zostupným i dráhami
zosilňuje alebo zoslabuje miechové reflexy, vzostupným i
dráham i pôsobí n a mozgov ú kôru v zmysle jej aktivácie pri
prebudenia v stave bdelosti pri udržaní pozornosti.

mu orgánu. Sú tu uložené centrá niektorých nepodmie-

nených výkonných funkcií (kontrola napätia svalov, napätia
stien ciev, vylučovanie potu, vyprázdňovanie močového
mechúra a konečníka).
Z chrbtic ove j miec hy vystupuje 31 p á rov miec hovýc h
nervov, ako aj vlákna autonómnych nervov. Obr. 62  o z o g p ri p o h ľa d e z o sp o d u
M o z o g   (encephalon, cerebrum)   je zložitý orgán s vyso-
kým stupňom organizovanosti. Ľudský mozog má hmotnosť
v prieme re 1 3 0 0 g , z čo ho väč šinu tvorí vývojovo na jmla dšia M o s t  (pons)   je miestom, ktorým prechádzajú nervové
mo zgo vá štruktúra - pred ný mozo g, na jmä jeho sivá hmota. dráhy, spájajúce miechu, mozoček a vyššie oddiely mozgu.
O krem toho sú tu ústred ia V. a VI. hlavo vého nervu.
M o zo g je tvorený nieko ľkými od dielmi (obr. 61 , ob r. 62): M o z o č e k  (cerebellum)   je uložený v zadnej dolnej le-
be č nej jam e V. N a po vrc hu je sivá hmota, vo vnútri biela.
 

V priereze vytvára typickú kresbu. V mozočku sa sústreďujú motorická oblasť senzorická oblasť kôry
(kontrola vôľových pohybov]

a rovnová žneho orgá nu), ale aj z kôry mozgu. M o zoč e k

sa podieľa na udržiavaní rovnováhy tela pri stoji aj pri sluchová oblasť
čelová oblasť
chôdzi, koordinácii pohybov (táto funkcia mozočku je
(myšlienkové zraková
porušená pri požití alkoholických nápojov). procesy) oblasť
Stredný mozog (mesencephalon) je uložený v tesnom
susedstve mostu, je to krátky, pomerne skrytý oddiel mozgu.
Vytvára charakteristické štvorhrbolie. Sú v ňom centrá III. a IV.
hlavového nervu, ktoré inervujú okohybné svaly a ústredie
zrakových a sluchových reflexov (otáčanie hlavy a tela na
svetelný a lebo zvukový po dne t). O krem toho má stred ný mo-
zo g u človeka význa m p re ud ržanie vzpriam ene j po lohy tela.
rečová oblasť
M e d z i m o z o g   (diencephalon)   tvoria dve ča sti — lô žko (orientácia)

(thalamus)   a p o d l ô ž k o   (hypothalamus).   Je takmer celkom

krytý hemisférami koncového mozgu.
Lôžko   (thalamus)   je miesto, do ktorého prichádzajú in-
formá c ie z kože o teple, chlad e a bo lesti. O krem toho sú tu
prepájané nervové dráhy spájajúce mozgovú kôru s nižšími
od dielmi C N S, a na op ak. Preto býva tiež nazývaný „brá-
nou vedomia".
P o d l ô ž k o -  (hypothalamus)   je najvyšším centrom vege-
tatívneho riadenia, riadi činnosť autonómnych nervov,
ktoré riad i celú č innosť vnútorných orgá nov, všetkých žlia z,
hladkých svalov a ciev.
Konc ový - veľký mo zog   (telencephalon)   tvoria dve
mo zgo vé p olog ule - hemisféry. V tejto ča sti C N S je sivá
hmota na povrchu, kde vytvára mozgovú kôru (corŕex cere-
bri), ktorá je najdôležitejším od dielom C N S. Na c há d za sa
aj v hĺbke hemisfér, kde vytvára bazálne gangliá, ktoré sa
zúčastňujú riadenia pohybov. Kôra vytvára plášť mozgu. Sú
na nej b rázd y a závity. N a hem isférac h mo žno rozlíšiť štyri
laloky: čelový, temenný, záhlavový a spánkový.
Z funkčného hľadiska možno rozdeliť mozgovú kôru na
dve ob la sti. J ed nu tvorí tzv. c entrálna č asť a na lyzá torov,
druhá sa nazýva asociačná (obr. 63). Z receptorov sú in-
formácie privádzané vo forme vzruchov. Iba pri správnej
funkcii obidvoch častí analyzátora sú naše vnemy úplné
a p od rob né. M o zgo vá kôra je dô ležitá p re vytváranie
pa mä ťových stôp, je sídlom ved om ia. N a zá klad e myslenia
sa v kôre formuje vedomá činnosť. Riadi zámerné pohyby
z motorických — po hybo vých ce nt er čelových lalokov.
•  Tu sa v pyramídových bunkách začínajú  pyramídové
•   dráhy,   ktoré vedú vzruchy k motorickým bunkám pred-
•  n ých miechových koreňov. Z kôry vychádza prvotný im-
•  pulz na pohyb, ale aby bol pohyb presný, je  nevyhnutná
•   účasťpodkôrových centier   — bazálnych ganglií, mo-
•  zočka, retikulárnej formácie a chrbticovej miechy.
Obr. 63  Oblasti mozgu
V asociačných oblastiach kôry dochádza ku koordinácii
senzorických funkcií s činnosťou motorických oblastí. V dol-
nej časti čelového závitu je centrum reči. U pravákov sa
nachádza v ľavej hemisfére, ktorá sa nazýva aj dominantná
hemisféra. O b idve hem isféry sú prepo jené svorovým tele-
som , čo je zvä zo k nervových vláken, ktoré sp á jajú rovno-
cenné centrá obidvoch hemisfér.
O baly C NS
M o zo g a miechu o ba ľujú tri vrstvy:
• tvrdá pléna   (dura mater),
• pavúčnica   (archnoidea),
• cievnatka   (pia mater).
Tvrdá pléna obaľuje zvonka všetky časti mozgu aj
chrbticovú miechu. Pavúčnica je jemná bezcievna blana,
ktorá spá ja zá hyby C N S. C ievnatka je väzivová bo hato
prekrvená blana , ktorá p rilieha tesne na povrch C N S (mo-
zog a miechu) a sleduje jeho nerovnosti (obr. 64).
Periférna nervová sústava
Tvo ria ju nervy spá jajúc e C N S s pe rifériou a všetkými
orgánmi. Mozgovo-miechové nervy sú hlavové a miecho-
vé (obr. 65).
Hlavové nervy  (nervi craniales)   bo li spo mínan é už
v opi-se činnosti jednotlivých častí mozgu. Je ich 12
 

tvrdá pléna mozgu

ramenná spleť
pavucnicova
zrnitosť pavúčnica
mozgu

krčná spleť

pazuchový
nerv
splavy tvrdej
pleny

cievnatka
koncový mozgu medzirebrové
mozog nervy

nerv
Obr. 64  Mozgové pleny

p á r o v a o z n a č u j e m e  ich rím skymi č íslica mi: I. č uc hový

nerv, II. zrako vý nerv, III. okohyb ný, IV. klad kový, V . troj-
klanný, VI. od ťhujúci, VII. tvárový, V III. po loho voslu-
c hov ý, IX. jazykovo hltano vý, X. b lúd ivý, XI. ve dľjší, XII.
podjazykový.
M i e c h o v é n e r v y  (nervi spinales)   vznikajú spojením zad-
ných a predných miechových koreňov. Z každého segmen-
tu miechy vystupuje jeden pár: 8 p. krčných, 12 p. hrud-
níkovýc h, 5 p . driekovýc h, 5 p. krížovýc h a 1 p. kostrč o-
vých nervov. Predné vetvy týchto nervov vytvárajú splete
a z nich vystupujú jednotlivé nervy (obr. 59).
Ka žd ý z nervov má sen zitívnu a mo toric kú vetvu. Senzitívna
vedie vzruch o d rec eptora do C N S, mo torická vedie od po -
veď na stimul (obr. 66, 67).
bočný nerv
lýtka predný

Autonómna (vegetatívna) nervová sústava

píšŕalový nerv
Autonó mna ne rvová sústava ( A N S) má ma terské bunky
v bunkových zhlukoch ganglií mozgu a miechy. Zabezpečuje
č innosť vnútorných o rgá no v, inervuje žľa zy, hlad ké sva ly a srd- povrchný ihlicový
co vý sval. Činno sť nervov A N S je reflexná, neo vplyvniteľná nerv
na šou vô ľou . C ha ra kteristic ké pre autonóm nu ne rvovú sús-
tavu je, že nervy sú tvorené minimálne dvoma neurónmi. Prvý
ide z C N S do vege tatívnej uzliny - ga ng lia , a druhý neurón
ide z ganglia do príslušného orgánu.
Autonómnu nervovú sústavu delíme na dve veľké skupiny:
• sympatickú,
• pa rasympa tic kú (obr. 68 , 69) .  O br. 65  Periférna nervová sústava
 

O b r 6 6  Senzitívna vetva inervácie Obr 6 7  M oto ric ká vetva inervác ie

nerv

nerv

nerv

Obr 6 8  Sympatikus Obr 6 9  Parasympatikus


Sympatické vlákna vychádzajú z hrudníkovej časti
miec hy a z horného úseku driekove j časti miec hy. G a ng liá
sympatických nervov sa nachádzajú po stranách chrbtice.
Vlákna parasympatických nervov vystupujúce z mozgu iner-
vujú tvár a hlavu. Vlákna vystupujúce z krížovej oblasti
miechy inervujú hrubé črevo, močový mechúr a pohlavné
orgány.
N a vä čšinu orgá nov p ôsob í sympa tikus a pa rasympa-
tikus protichodne (antagonistický). Sympatikus zvyšuje vý-
kon srdc a, p a ra symp atikus ho znižuje. N a o p a k, v tráviace j
sústave p a ra symp atikus zvyšuje sekréc iu žlia z a po hyby
tráviac ej rúry, symp a tikus za sa p ô sob í tlmivo. V d ýcha c ej
sústave sympatikus rozširuje priedušky, parasympatikus
zužuje priedušky.
Problémové úlohy
•  A ko spolu súvisia hormoná lna a nervová sústava ?
Vysvetlite.
•  A k é d ô sle d k y m ô ž e m a ť p o šk o d e n i e z a d n ý c h
miechových koreňov?
•  M o zg o vá kôra predného mo zgu je zvrásnená . Preč o?
•  Vysvetlite, ktorá č a sť miechy bo la po škod ená , keď č lovek
stratil patelárny reflex a končatina zostala necitlivá.
Vyššia nervová činnosť
Najjednoduchšou formou vyššej nervovej činnosti sú pod-
mienené reflexy. N a rozdiel od nep od mienených reflexov
nie sú vrodené, ale vytvárajú sa v priebehu života jedinca
ako forma prispôsobenia sa podmienkam životného
prostredia.
M yšlienka (slovo ) ako signá l je základ om druhej signá-
lovej sústavy, charakteristickej pre človeka. Ak sa vytvorí pod-
mienený reflex na základe už existujúceho podmieneného re-
flexu, vzniká reflex vyššieho rádu, čo je základom vyššej ner-
vovej činnosti. Bezpodmienečnou súčasťou vyššej nervovej
činnosti sú pamäť a schopnosť učiť sa ako uvedomelá činnosť.
Pod pojmom učenie rozumieme zbieranie, triedenie
a uchovávanie informácií. Uchované informácie, ktoré sú
v pod vedo mí, ale v prípa de po treby ich doká žeme vyvolať,
nazývame pamäť. Krátkodobá pamäť je schopná zaregis-
trovať veľké množstvo informácií, ale udržiavajú sa iba pol
a ž jednu hod inu. Dlhod ob á pa mäť vzniká a ž vtedy, keď
vznikajú štrukturálne a biochemické zmeny, ktorými sa in-
formácia natrvalo ukladá.
S vyššou a nižšou nervovou činnosťou a najmä s inte-
gráciou nervovej a hormonálnej regulácie organizmu súvi-
sia vlastnosti, ako je motivácia, emócie, správanie, aktivita,
pasivita, cieľavedomosť a pod. Toto všetko spolu vytvára
správanie človeka. Nie je možné vysvetliť ho iba podmie-
nenými a ne po dm ienenými reflexmi. J e ovp lyvňova né skú-
senosťami z minulosti a spojenie týchto zložiek vedie k sprá-
vaniu najvhodnejšiemu pre riešenie daného problému.
•
Problémová úloha
•  A ký je rozdiel med zi nižšo u a vyššou ne rvovou
činnosťou? Vysvetlite.
Úlohy:
1. A k o sa na zývajú bunky, ktoré zab ezpeč ujú výživu
neurónov?
2.  Vysvetlite  p rin cíp p renosu nervového vzruchu.
3.  Vymenujte č asti reflexné ho ob lúka a  vysvetlite,  na akom
princ ípe p racuje.
4. A ko sa rozde ľjú výkonné funkcie nervov ej sústavy?
5. A kú funkciu ma jú pred né a zad né miechové  korene?
ó Ktorá č asťmo zgu je fylo g enetický  na jmlad šia ?
7. V ktorej č asti nervov ej sústavy je  centrum životne
dôležitých nepodmienenýc h  reflexov?
8. A ká je funkc ia retikulárne j formác ie?
9.  Vysvetlite   funkc iu po dložka Ihypotalamuj.
10. Ktorá č asťmo zg u je sídlom riade nia činnosti  vnútorných
orgánov?
11. K torá ča sťmo zg u je sídlom ved om ia?
12. Ktorá č asťmo zgu je na jvyšším  centrom veg etatív neho
riadenia?
13. A kú funkc iu ma jú asoc iač né oblasti mozg ovej kôry?
14. Čo tvorí:
a) periférnu nervovú sústavu,
b ) autonómnu ne rvovú sústavu?
15. Ktoré biolog ické faktory ovplyvňujú správa nie č love ka?
Vysvetlite.
2.7.   3. Zmyslové orgány
Prostred níc tvom zmyslo výc h orgá no v človek neustále prijí-
ma informácie z vonkajšieho prostredia a primerane na ne
reaguje. Podstatou činnosti zmyslových orgánov je
vyvolanie podráždenia vplyvom podnetu a špecifická reak-
cia zmyslového orgánu na tento podnet.
Receptory a ich základné rozdelenie
Receptory —   senzitívne zakončenia nervov sú roztrúsené po
celom tele. Rozlišujeme: exteroreceptory, ktoré prijímajú
 

podnety z vonkajšieho prostredia. Prinášajú informácie . príchlopka

o teple, chlade, bolesti, tlaku a dotyku, ale aj podnety
z vlastných zmyslových zrakových receptorov, sluch, čuch
miazgové uzlíky)
a chuť. Proprioreceptory informujú o polohe tela v priestore
a nachádzajú sa v svaloch, šľachách, kĺbových puzdrách
a pod. Interoreceptory sú vo vnútorných orgánoch a infor-
mujú o vnútornom prostredí.
Receptory sú jednoduché nervové zakončenia alebo sa
vytvárajú špeciálne zariadenia. Každý receptor prijíma iba
špecifické podnety. K zmyslovým orgánom patria orgány:
čuchový, chuťový, zrakový, sluchový, statický, orgán kožnej
citlivosti (dotyk, chlad teplo, tlak, bolesť) a zmyslové orgány
hlbokej citlivosti.

ohradené
Čuch bradavky

Signálom pre čuch sú prchavé látky vo vzduchu, ktoré sa

hubovité .
rozpúšťajú v hliene. Čuchové bunky sa nachádzajú v ču- bradavky
c hovej ob lasti sliznic e no sove j dutiny a vnemy sú vede né vlák-
nami čuchového nervu (I.) do čuchového centra v mozgu
(ob r. 70). Č love k ro zlišuje zákla d né pa chy - kvetin ový,
ovocný, živočíšny, hnilobný, korenistý a spáleninový.
Obr. 71  Pohľad na chrbát jazyka

čuchová guľa
čuchová kosť
oblasť vnímania
horkej chuti
čuchový
nerv

iv vlákna
čuchových oblasť vnímania
buniek F kysle j ch uti

chuťový pohárik

J a lp »
oblasť vnímania m
slanej chuti ll H Sr K i Sfisša
SgRjF
uJmf
Obr. 70  Lokalizácia čuchovej oblasti
oblasť vnímania
sladkej chuti
dlaždic ový / väzivová n e rv o v é
Chuť ep itel chuťo vá vrstva vlákno
bunka
Sídlom chuťového receptora je najmä jazyk, ale aj sliznica
mäkkého podnebia a hltana. Vlastným chuťovým analyzá-
torom sú chuťové bunky v chuťových pohárikoch. Stimulom   O br. 72  O blasti vnímania rôznych c hutí
 

sú látky rozpustené vo vode alebo slinách. Rozlišujeme štyri tým, že oči sú uložené paralelne a ako denný živočích má
zá klad né chute: sla d kú, slanú, kyslú a horkú. Sú vníma né tiež schopnosť farebného videnia.
rôznymi ča sťami sliznic e ja zyka (o br. 72) . Podnetom pre zrakový analyzátor sú svetelné vlny s vl-
novými d ĺžka mi v rozpä tí 4 0 0 - 7 0 0 nm. Zrako vý orgá n sa
skladá z vlastného oka a vedľajších očných orgánov.
spojovka očné bielko Vlastná očná guľa   (bulbus oculij   je uložená v očnici (obr.
dúhovka cievovka
73). Povrch tvorí bielko   (sclera)   a v prednej časti je rohov-
ka   (cornea).   Bielko tvorí tuhý väzivový obal. Rohovka je
sietnica priehľadná bezfarebná časť povrchu očnej gule. Strednú
vrstvu očnej gule tvorí cievovka   (choroidea).   O b s a h u j e
zrenica
žltá škvna veľké množstvo ciev a pigmentových buniek. Vráskovec
(corpus ciliare)   je zhrubnu tá cievovka a ob sa huje hlad ký
slepá
sval, na ktorom je zavesená šošovka a umožňuje akomo-
škvrna
dáciu oka (zaostrenie) na videnie do blízka. K strednej
vrstve patrí tiež dúhovka   (iris j, v ktorej je otvor - zren ic a
(pupilla).  Zme na mi priem eru zren ice sa reg uluje m nožstvo
svetla prichádzajúceho do oka. Dúhovka obsahuje pig-
ment —  melanín a v závislosti od jeho množstva a uloženia
mok sa javí ako mod rá a ž čiernohne dá . Priestor me d zi roho vkou
a dúhovkou je predná očná komora, priestor medzi
vráskovcové
teleso nerv dúhovkou a šošovkou je zadná očná komora, ktoré sú vy-
plnené komorovým mokom. Sietnica   tretina)   vystiela vnútro
sklovec oč nej gule, je tvorená vlastnými zmyslovým i bunkami -
tyč inkami a ča píkmi. Č a p íky sú urče né na farebné vide nie,
tyčinky vnímajú predovšetkým intenzitu svetla (obrysové vi-
Obr. 73  Bočný prierez oka denie). V optickej osi oka sa na sietnici nachádza žltá škvr-
na   (macula lutea j, tvorená iba čapíkmi a je miestom
najostrejšieho videnia. Smerom k okrajom sietnice ubúda
čapíkov a pribúda tyčiniek. V mieste, kde z očnej gule
vystupuje zrakový nerv, nie sú ani tyčinky ani čapíky, preto
sa toto miesto nazýva slepá škvrna   (macula   caecaj.
O b sah o č nej gule tvorí - šošovka , kom orový mok,
sklovec a sklovcový mok. Šošovka (lens crystalina) je bez-
c ievna štruktúra , tvorená p la tnič kam i. M á tvar dv ojvyp uklej
(bikonvexnej)   spo jky. Funkciou šo šov ky je láma ť svete lné
lúče tak, aby sa zbiehali na sietnici (obr. 74). Ťahom
závesného aparátu vráskovca sa šošovka splošťuje, ako-
moduje a tým sa prispôsobuje na videnie do diaľky.
Sklovec   (corpus vitreum)   vypĺňa veľkú časť očnej gule za
šošovkou.
Obr. 74  Premietanie obrazov na sietnicu
•  Zrakový analyzátor môže mať poruchy nazývané re-
frakčné chyby (obr. 76). Pri predozadnom predĺžení
očnej gule dopadá obraz vzdialených predmetov pred siet-
Zrak nicou a vzniká krátkozrakosť. Blízke predmety sa vní-
majú ostro. Koriguje sa šošovkami rozptylkami. Pri
J e na jdô ležitejším zmyslo vým orgá nom č love ka. Zrako m d'alekozrakosti sa obraz blízkych predm etov premieta za
získavame viac ako 90 % informácií o okolitom prostredí. sietnicou a vzdialené predmety sú vnímané ostro. C hyba
Č lovek ako primát má sc ho pn osť priestorové ho vide nia sa koriguje spojkam i.
 

Astigmatizmus   je spôsobovaný nerovnakým zakri-

vením rohoviek. Funkčn ou poruchou receptorov môže
vzniknúťfarbosleposť  stav, pri ktorom  postihnutý nie
je schopný rozlíšiť niektoré farby.  Najčastejší je  dal-
zorné pole
tonizmus,  keď je  postihnuté odli šovani e červ enej
a zelenej farby.  Jestvuje aj úplná farbosleposť, keď je
vnem iba v odtieňoch sivej farby.

očná guľa Sluc h

projekcia zorného
poľa na sietnici
rakový nerv Po zraku je to druhý významný receptor. Informuje nás
o okolitom prostredí. Vnímame ním zvuky, umožňuje nám ko-
zraková dráha
munikáciu a pomáha pri priestorovej orientácii. Signálom
skríženie zrakovýc h
nervov pre sluc h sú zvuko vé vlny s frekve nc iou 16 — 2 0 0 0 0 Hz .
Sluchom sme schopní rozlišovať zvuky, tóny, ich intenzitu
a smer odkiaľ prichádzajú.
Polohovosluchový orgán   (organus statoakusticus) sa
ana tomicky de lí na vonka jšie, stred né a vnútorné uc ho (obr.
77). K vonkajšiemu uchu patrí ušnica a vonkajší zvukovod
zrakové
vetvenie a od stredného ucha ho delí bubienok. Vonkajší zvukovod
vedie zvukové vlny k bubienku. K strednému uchu patria:
bub ienková dutina, sluc hové kostičky a slucho vá —
Eustachova trubica. Je to prepojenie strednej ušnej dutiny
kôra mozgu - s nosohltanom. Slúži na vyrovnávanie tlaku. Bubienok (mem-
zraková oblasť brana tympani)   je blanka napnutá v žliabku spánkovej kosti.

vonkajšie ucho stredné vnútorné

ucho ucho
Obr. 75  Zrakové dráhy
spá nková kosť \
pôlkruhové
kpnáliky sluchovo-
polohový
nerv
starecká krátkozrakosť ďalekozrakosť
dalekozrakosŕ (myopia) (hypermetropia
Ipresbyopia)

m
ušnica

zvukovod
Al
bubienok
strmienok
kladivko
sluchová trubica (Eustachova)
nákovka

Obr. 76  Základné poruchy zraku Obr. 77  Prierez ucha

 

ladivko nákovka vonkajší polkruhové kanáliky

zvukovod

strmienok

Obr. 78  Kostičky stredného ucha slimák

Smerom do stredného ucha naň prirastá prvá sluchová slimákový kanál

kostič ka - klad ivko   (maleus),   klbovo spojená s nákovkou
(incus)   a strmienkom (stapes;  ob r. 78 ) Tri sluc ho vé kostič ky slimákové (okrúhle) okno
tvoria reťazec, ktorým sa prenášajú kmity bubienka na vnú-
torné ucho . -
predsieňové (oválne) okno
, Vnútorne ucho je uložené v skalne j č asti sp á nkove j kosti.
Vnútorné ucho tvorí slimák   (cochlea).   Skladá sa z kosteného
bludiska   (labyrintu)   a blanitého bludiska. V blanitom bludisku
je ulo žený vla stný slucho vý orgá n C ortiho platňa. Tvo ria ju
vláskovité bunky, na ktoré sa prenáša vlnenie vnútornej te-
kutiny. Vlnenieiekutiny spôsobujú nárazy strmienka (obr. 79).

Sta tokine tic ký rec ep tor

Spolu so sluchovým analyzátorom je uložený v spánkovej slimákové

rez slimákom
kosti lebky, v jej skalnej časti. Kinetický receptor tvoria tri (okrúhle) okno
navzájom kolmé polkruhovité chodbičky. Ich vnútro je vy- predsieňové
C o r t ih o
(oválne) okno
stlané zmyslovými bunkami. Reagujú na pohyb endolymfy, orgán
vypĺňajúcej chodbičky. Statický receptor sa nachádza
v predsieni kosteného bludiska   (labyrintu)   vnútorného ucha dutina

a tvoria ho d va mec húriky — väč ší ová lny vač ok, a menší

guľovitý, nazývan ý vrec úško. Na vzá jom sú prepo jené . Vlás- slimákový kanál bubienková
dutina
ky zmyslových buniek sú čiastočne ponorené do želati-
bubienková
nóznej membrány, v ktorej sú kryštáliky uhličitanu vápe-
natého. Vlásky zmyslových buniek vyčnievajú do dutiny
vačku a vrecúška. Membrána na ne tlačí alebo ťahá, čím
nerv
spô sob uje nervové po d rá žde nie. Č innosť týchto rec ep torov
je dôležitá pre udržiavanie vzpriameného postoja, udržia-
vanie rovnováhy v priestore, napätie svalov podľa polohy
hlavy a jej pohybov.
Obr. 79  Proces vnímania zvuku

hmatový receptor
(Meisnerovo teliesko)
receptor pre tlak a vibrácie
(Vaterovo - Paciniho teliesko)
receptor pre chlad
(Krauseho teliesko)
receptor pre bolesť
(voľné nervové zakončenie)
Obr. 80  Zmyslové receptory kože
Hmat
Je to komplexný kožný vnem a je výsledkom syntézy pod-
netov z kožných receptorov dotyku, tlaku, chladu, tepla
a bo lesti. Nie ktoré sú tvorené iba vo ľnými nervovými za -
končeniami, iné tvoria hmatové telieska (obr. 80). Dotykové
a tlakové hmatové telieska sú iba zhrubnuté konce voľných ner-
vových zakončení. Najviac ich je na bruškách prstov a na hro-
te jazyka, u novorodenca na perách, jazyku a v okolí úst. Te-
pe lné a hlad ové rec ep tory ná s informujú o teplotných rozdie-
loch medzi teplotou kože a predmetom. Zvláštne telieska sú
pre nižšie teploty a iné pre teploty vyššie ako teplota kože.
Rec ep tory pre tep lo sú relatívne ried ko rozmiestnené - pri-
bližne dva na 1 cm 2, receptorov na chlad je asi 13 na 1 cm 2.
Na chlad sú najcitlivejšie očné mihalnice a koža chrbtovej
strany ruky. Na rec ep tory tepla a chlad u pô sob ia aj pod ne-
ty zvnútra tela.
Receptormi bolesti sú voľné nervové zakončenia umiest-
nené takmer vo všetkých tkanivách tela (v koži pripadá
v prieme re 50 - 150 bo lestivých b od ov na 1 cm 2).
Bolesť je intenzívny nepríjemn ý pocit, ktorý varuje
•  organizmus pred ďalším poškodením. Bolestivosť sprevá-
•  dza rozšírenie zreníc, zrýchlenie srdcovej činnosti, zmeny
•  krvného tlaku, potenie, slabosť, úzkosť a obranné pohyb y.
Receptory pohybových orgánov
Nazývame ich proprioreceptory a nachádzajú sa vo
svaloch, šľachách a kĺbových puzdrách. Sú to orgány
hlbokej citlivosti, ktoré nás informujú o polohe tela, jeho
častí, o napätí svalov a umožňujú priebeh propriocep-
tívnyc h reflexov, ktoré sú dô ležité pre svalovú koo rd inác iu
a vzpriamené držanie tela.
Problémová úloha
•  Aká je súvislosť me d zi orgá nmi zmyslové ho vnímania
a nervovou sústavou? Vysvetlite.
Úlohy:
1. Na   konkrétnych  príkladoch  vysvetlite   refrakčné  chyby  oka
a spôsob ich korekcie.
2. Na sie tnic i oka sa nac hád zajú dve miesta s funkčne
od lišným zastúpen ím zrakovýc h rec ep torov. Uveďte
názvy týchto m iest a ich funkciu.
3.  Vysvetlite   funkciu  statokinetic kého  rece ptora.
2.7.4. Imunitný systém
Pozostáva z orgánov, ktoré zabezpečujú obranu organiz-
mu pred po škod ením cu dzo rod ými látkami. O b rann á rea k-
cia sa nazýva imunitná odpoved.
Imunitný systém človeka tvoria (obr. 81):
• mia zgo vé (lymfatic ké) c ievy,
• mia zgo vé (lymfatic ké) o rgá ny - uzliny, týmus, sle zina ,
mandle,
dýchacej, tráviacej alebo močovej sústavy.
1I11111111M
 

Lymfatické orgány obsahujú tkanivo, v ktorom sú hlav-

nou bunkovou populáciou lymfocyty. Lymfatické cievy zbie-
rajú medzibunkový tkanivový mok a vracajú ho v podobe
mia zgy — lymfy — do krvného ob ehu. Prech ád zajú pritom
c e z po č etné lymfatic ké uzliny. Pri prec hod e c e z lymfatic ké
uzliny sa lymfa zb a vuje ba ktérií a c ud zorod ých látok —
antigénov. Antigény vyvolajú v uzlinách množenie B-lymfo-
c ytov a tým aj zvä č šenie c elej uzliny.
Detská žľa za   (týmus)   je centrálnym orgánom lymfatic-
kého systému, v ktorom pod vplyvom hormónov týmusu
dozrievajú T-lymfocyty. Týmus opúšťajú len imunokompe-
tentné T-lymfocyty, schopné rozpoznať vlastné a cudzie
bunky. De tská žľa za je na jlep šie vyvinutá po n a rod ení
a u malých detí. V dospelosti sa lymfatické tkanivo zreduku-
je a nahradí ho tukové tkanivo (obr. 82).

Obr. 82  Umiestnenie de tskej žľa zy

Slezina   (lien)   je najväčší lymfatický orgán považovaný

za imun o log ic ký filter krvi. Tu sa tvoria lymfoc yty a za nika jú
poškodené alebo staré červené krvinky (obr. 83).
M a n d l e   (tonsilae)   tvorí nahromadenie lymfatického
tkaniva v sliznic i hltana . Sú tu po dn eb né ma ndle, no sová
a jazyková ma ndľa. M a nd le predstavujú imunitnú oc hranu
proti p ren ika niu infekc ie c e z nos a ústa.
Imunitný (lymfatický) systém za b ezp eč uje ob ranu orga-
nizmu pred cudzorodými látkami tromi mechanizmami:
• po vrc hová oc hrana — zab ezp eč uje ju ep itelová vrstva,
ktorá pokrýva povrch tela (napr. zrohovatený epitel
kože) alebo výstelkový epitel dutých orgánov (napr. dý-
chacích ciest, tráviacej rúry a pod.);
• fa go c ytóza — je druhým stupňom ob rany, ktorý nas-
tupuje, ak c ud zorod é lá tky preniknú c e z ep itel.
Obr. 81  O rgá ny imunitného systému Za b e zp e č u-jú ju bie le krvinky — ne utrofilné leukoc yty
 

trámce sleziny

parenchým

slezinová
žila

slezinová
slezinová
tepna

slezinová
tepna

teliesko sleziny

biela dreň

trámec
sleziny

Obr. 83a  Slezina

li do o rga nizmu, a ich násled ného znič enia. N a rozpo z-

nanie antigénov sú v tele prítomné špeciálne antigén-
prezentujúce bunky. Prítomnosť antigénu aktivizuje
bunky obranného systému na obrannú reakciu.

Obr. 83b  Lokalizácia sleziny Existujú dva spôsoby imunitnej reakcie:

a m o n o c y t y  (makrofágy).   Tieto p oh yblivé bun ky
opúšťajú kapiláry a presúvajú sa k miestu poškodenia.
Zne škod nia c ud zie látky ich pohlcova ním - fago cytó-
zou. Po prebehnutí obrannej reakcie biele krvinky
uhynú a menia sa na hnis. Fagocytózou sa organizmus
zbavuje aj starých, poškodených alebo inak zme-
nených buniek;
imunitná o d p ove ď — tretí stupeň ob ra ny za b ezp eč ujú
špec ializova né bunky — lymfoc yty. T to ob ra na záv isí
o d r o z p o z n a n i a c u d z íc h lá t o k —
  antigénov, ktoré prenik-
• bun ková imunitná rea kc ia - imunita sprostred kova ná
bunkami je charakteristická aktivitou buniek, ktoré
zneškodnia cudzie antigény. Zabezpečujú ju imuno-
kompetentné T-lymfocyty a makrofágy;
• protilá tková imunitná rea kcia - imunita sprostred kova ná
protilátkami je charakteristická produkciou protilátok
(imuno glob ulínov) p roti c udziemu a ntigénu — za b e z-
pečujú ju B-lymfocyty.
Imunitná odpoveď sa začína, keď cudzorodú látku
rozpoznajú antigén-prezentujúce bunky a odovzdajú in-
formáciu lymfocytom. Tieto sa aktivizujú, množia a podľa
typu (T alebo B) sprostredkujú bunkovú alebo protilátkovú
 

imunitnú odpoveď. Niektoré lymfocyty so menia na ? Prob lémo vé úlohy

pamäťové bunky (obr. 84).
baktérie
e V
•  Vysvetlite princ íp oč kova nia.
•  C o je po dstatou a lergickej rea kcie imunitného
ft^
systému? Vysvetlite.
•  A ký je najúč innejší spô sob prevenc ie pred A ID S?
o Vysvetlite.
Úlohy:
1. Čo tvorí imunitný  systém človeka?
2. A kú funkc iu má de tská žľza  týmus) v obranných
procesoch?
3. A kými spôsobmi zab ezpeč uje ob ranu org anizmu
lymfatický systém ?  Vysvetlite.
4. Porovna jte bunko vú a protilátkovú imunitnú  reakciu.

O b r. 84 M ec ha nizmus nešpe cific kej imunity

Prvé stretnutie organizmu s určitým antigénom vyvolá

primárnu imunitnú odpoveď. Pri opakovanom preniknutí toho injekc ia mŕtvych a leb o telo prod ukuje protilátky
istého antigénu do tela pamäťové bunky reagujú rýchlejšie. inaktivovanýc h zárod kov proti zárod kom
Preto je druhotná imunitná odpoveď oveľa silnejšia
a rýchlejšia. Tento fakt sa využíva pri očkovaní. Do organiz-
mu sa podajú zneškodnené, oslabené baktérie alebo vírusy
a imunitný systém zareaguje tvorbou protilátok. Pri opako-
van om stretnutí so skutoč no u infekciou je v tele za b e z-
pečená obrana už pripravenými protilátkami (obr. 85).
M e d zi klinic ky nežiad uc e rea kcie imunitného systému
patria tiež alergické reakcie. Prvé stretnutie s alergénom
vyvolá reakciu B-lymfocytov, ktoré sa premenia na plaz-
matické bunky produkujúce protilátky namierené proti aler-
gé nu. Op a kova né stretnutie s alergé nom vyvolá ma sívnu
tvorbu protilátok, ktoré v konečnom dôsledku vedú k poško-
deniu cieľového tkaniva.
Pri synd róme získa ne j stra ty imunity (A IDS) je p ríčinou
o c ho renia infekc ia ľud ským víruso m p re stra tu imunity  (hu- telo je tera z citlivé v prípa d e nové ho kontaktu
mon immunodeficiency   vírus -  HlVj.   Vírus HIV p ostihuje na záro d ky so zárod kam i imunitný systém
T-lymfocyty, čiže bunky zodpovedné za bunkovú imunitu. okamžite začne pôsobiť

Znížen ím p očtu týchto b uniek d oc há d za k c elkovej strate

obrany organizmu pred infekciami, strate imunity. O b r. 85 Aktívna im unizác ia - oč kovanie
 

K vnútorným pohlavným orgánom patria:

3. R PRODU IA • semenníky,
• nadsemenníky,
• semenovody,

A ONTOGENETICKÝ • sem enn é me c húriky,

• predstojnica.

VÝVIN ĽUDSKÉHO Semenník  (testes)   je pá rová žľa za uložená v do lnej časti

mieška, mimo brušnej dutiny (obr. 87). Funkciou semenníkov

JEDINCA je produkovať spermie a syntetizovať mužské pohlavné hor-

móny —  a nd rog ény (testosterón).

R o z m n o ž o v a n i e  (reprodukcia)   je jed nou zo základn ých
vlastností všetkýc h živýc h o rga nizmo v. Za b e zpe č uje konti-
nuitu biologického druhu a prenos genetickej informácie.
Túto funkciu má pohlavná sústava. Tvorí ju súbor orgánov,
v ktorých sa tvoria pohlavné bunky a pohlavné hormóny, za-
bezpečujú transport pohlavných buniek, umožňujú oplod-
nenie, vývin zárodku a plodu.
3.1. Stavba a činnosť pohlavných orgánov
3.1.1. Mužské pohlavné orgány
V mužských pohlavných orgánoch sa tvoria mužské po-
hlavné bunky —   spermie, syntetizujú a uvoľňujú sa pohlavné
hormóny, transportujú pohlavné bunky, umožňuje sa
pohlavné spojenie a oplodnenie. Rozdeľujeme ich na vnú-
torné a vonka jšie p ohlavné o rgá ny (obr. 86).
•  Semenník má elipsoidný tvar, zo strán mierne sploš-
•  tený, váži 25  — 30 g. Je zavesený na semennom povrazci,
•  ktorý prebieha po jeho zadnom okraji. V semenotvornom
•  epiteli vznikajú zárodočné pohlavné bunky —  sper-
•   matogónie,   z ktorých v priebehu spermiogenézy vznikajú
•   mužské pohlavné bunky — spermie.
•   Spermiogenéza   — vývin spermií, je zložitý proces,
•  ktorý zahŕňa procesy mitotického delenia, redukčného dele-
•  nia, dozrievania a tvarovej premeny zárodočných buniek.
•  Jej výsledkom sú spermie   s haploidným počtom chromozó-
•  mov. Správny priebeh spermiogenézy okrem iného závisí od
•  teploty, ktorá musí byť aspoň o 2 — 4  C  nižšia ako teplota
•  tela. Spermie sa tvoria nepretržite od puberty
•  až do konca života muža. Spermie sú dlhé asi 60um,
•  majú hlavičku, strednú časť a bičík, sú schopné aktívne sa
•  pohybovať.

semenovod konečník

močový mechúr semenné mechúriky

predstojnica —

močová rúra

mužský p ohlavný úd nadsemenník

žaluď semenník

miešok

O b r. 86 M užské pohlavné orgá ny


semenovod
hlava nadsemenníka
odvodné
kanáliky
priehradky
semenníka
väzivový
obal
lalôčik
semenníka
semenotvomé kanáliky
chvost nadsemenníka telo nadsemenníka
O b r. 87 Seme nník a nad seme nník
N a d s e m e n n ľ k  (epididymis)   je dlhý úzky pá rový orgán,
ktorý prebieha pozdĺž zadného okraja semenníka. Bunky
nadsemenníka produkujú látky, ktoré podmieňujú zrelosť
spermií. Dolná časť je zásobárňou spermií.
S e m e n o v o d   (duetus deferens)   je pá rová trubica dlhá a ž
50 cm, s priemerom 3 mm. Spája nadsemenník s močovou
rúrou, do ktorej ústi spoločne s vývodom semenného
mechúrika. Stena semenovodu má silnú svalovú vrstvu, ktorá
umožňuje nasávať spermie z nadsemenníka a ich transport
do močovej rúry.
Semenný mechúrik  (vesicula   sem ina /isj je pá rová žľa za
uložená vzadu po oboch stranách spodiny močového me-
chúra. Je to vakovitá trubica hrbo ľa tého vzhľa d u, d lhá 4   —
  5 cm.
Produkuje mierne alkalický polotekutý sekrét, ktorý ovplyvňuje
pohyb spermií a je i vyživovacou zložkou semennej tekutiny
pre spermie. Tento sekrét tvorí 50   —  8 0 % eja kulá tu.
Predstojnica   (prostata)   je nepárový svalovo-žľaznatý
orgá n tvaru jed lého g a štana . J ej hmotnosť je asi 20 g. J e
uložená na dne malej panvy a hornou plochou zrastá so
spodinou močového mechúra. Predstojnicou prechádza roz-
šírený úsek močovej rúry. Tam vylučuje sekrét, ktorý
ovplyvňuje životnosť a pohyblivosť spermií. Predstojnica
do dá va 15 - 30 % objemu tekutiny ejakulátu. V starobe sa
predstojnica veľmi často zväčšuje (hypertrofuje), čo má za
následok stláčanie močovej rúry a poruchy močenia.
K vonkajším pohlavným orgánom patria:
• po hlavný úd,
• miešok.
Pohlavný úd   (penis)   umožňuje pohlavné spojenie  (koi-
tusj. M ô že výrazne zvä č šiť svoj objem a tuhosť, umožňujú
to valcovité telesá, ktoré sa vplyvom určitých podnetov pl-
nia krvou.
Sú to dve symetrické   dutinkaté telesá,   ktoré sú umies-
•  tnené vedľa seba v hornej časti pohlavného údu, a jedno
•   hubovité teleso,   ktoré sa nachádza v strede pod dutin-
•  katými telesami a prechádza ním močová rúra. Na povrchu
•  pohlavného údu je voľne pohyblivá tenká koža, ktorá
•  prechádza  predkožkou   na kužeľovito rozšírený  žaľď
N a jeho vrc hole vyúsťuje m oč ová rúra, ktorá je spo loč -
ným vývodom močovej a pohlavnej sústavy.
Mechanizmus erekcie spočíva v tom, že pri pohlavnom
vzrušení nastáva zvýšenie prívodu krvi a súčasne je
obmedzený odtok krvi zúženými žilami. Dutinky dutinkatých
telies sa napĺňajú krvou a tým sa pohlavný orgán zväčšuje
a tuhne - nastáva stop orenie  (erekcia).  Ústredie tohto zložitého
reflexu je v driekovej časti miechy a je pod kontrolou mozgu.
M i e š o k  (serotum)   je kožnosvalový vak hruškovitého tva-
ru ob sahujúc i  semenníky, nadsemenníky a  z a č i a t o k  semeno-
vodu.   Koža mieška je tenká, výraznejšie pigmentovaná
a o bsah uje veľa m a zových a po tných žlia z. Funkciou mieš-
ka je regulácia teploty semenníka, čo umožňuje podkožná
svalová vrstva.
S e m e n o   (sperma)   je tekutina belavej farby obsahujúca
sekréty všetkých žlia zo k, ktoré ústia do vývod nýc h
pohlavných ciest. Hlavnou súčasťou semena sú zrelé
mu žské p oh lavné b unky - spermie, ktorých je v 1 ml a ž
100 miliónov. Spermie žijú približne 2 dni.
3.1.2. Ženské pohlavné orgány
V ženských pohlavných orgánoch sa tvoria ženské pohlavné
bun ky - vajíčka. Syntetizujú a uvo ľňujú sa p ohlavné hormóny,
 

vaječník —
konečník

vajíčkovod
maternica

močový mechúr

močová rúra

pošva
malé pysky ohanbia

veľké pysky ohanbia

Obr. 88  Ženské pohlavné orgány

sa a pred narodením vstupujú do profdzy prvého meiotické-

de ľujeme ich na vnútorné a vonka jšie p ohlavné o rgá ny (ob r. 88). ho delenia. P o skončení profdzy zostanú v pokojovom štá-
diu až do puberty. V kôrovej vrstve   od puberty   dozrievajú
K vnútorným pohlavným orgánom patria: vajíčka v Graafových folikuloch. Folikulárne bunky pro-
• vaječníky, dukujú hormóny   —  estroge ny.   V čase ovulácie praskajú
• vajíčkovody, obaly folikulu a vajíčko sa uvoľňuje. Z prasknutého foliku-
• maternica, lu vzniká   žlté teliesko   (corpus luteum), ktoré pôsobí ako
• pošva. dočasná endokrinná žľaza produkujúca hormón  proges-
terón.  V priebehu reprodukčného obdobia ženy dozrieva
Vaječník  (ovarium)   je pá rová žľa za ma ndľovitého tvaru. spravidla striedavo v pravom a ľavom vaječníku približne
J e ulože ný v malej panve po straná c h ma ternice . V eľkosť, 400 vajíčok.
tvar a povrch sa m enia v zá vislo sti od ve ku a fá zy repro-
dukčného cyklu. U mladej ženy, ktorá ešte nerodila, je dlhý V a j í č k o v o d   (tuba uterina)   je p á ro v á t ru b ic a d lh á 1 0 -
a si 3 cm a širo ký 1,5 cm, má hmotno sť asi 10 g. A ž d o pu- 12 cm, s priemerom 0,5 cm, uložená je po stranách
be rty je po vrch vaječ níka hladký, potom sa zja zvuje po maternice. Koniec smerujúci k vaječníku je otvorený do
ovulác iác h. O d p ube rty má dve zákla d né funkcie: pro- brušnej dutiny. J e lievikovito rozšíre ný a za kon č e ný strap -
dukovať ženské pohlavné bunky -   vajíčka   a syntetizovať covitými výbežkami, ktoré sa v čase ovulácie prikladajú
po hlavné hormóny  —   estrogén,   a   progesterón.   N a vaječníku
na povrch vaječníka. Druhý koniec ústi do maternice. Úlo-
rozlišujeme dve časti, na povrchu kôru a vnútri dreň. hou vajíčkovodu je zachytiť vajíčko uvoľnené zo zrelého
O o g e né za — vývin ženských pohlavných buniek — va- G raa fovho fo likulu a do praviť ho do ma ternice , čo
jíčok  (ovulum),   prebieha vo vaječníku zo zárodočných zabezpečuje riasinkový epitel a peristaltické pohyby
buniek —   oogónií.   Za č ína sa na rozd iel od spe rmiog ené zy svaloviny vajíčkovodu.
ešte pred narodením, čiže počas vnútromaternicového vývi- M a t e r n i c a   (uterus)   je nepárový dutý svalový orgán,
nu. J e to zložitý p roc es, zah ŕňa proc esy mitotického de le- uložený v malej panve medzi močovým mechúrom
nia, redukčného delenia a zrenia zárodočných buniek. a konečníkom.

Zárodočné bunky sa v prvých mesiacoch vnútro-  •  Má tvar sploštenej hrušky, obrátenej zúženou častou
•  maternicového vývinu intenzívne mitoticky delia, zväčšujú  •  smerom dolu. U žien, ktoré ešte nerodili, je dlhá asi 6 — 8 cm,
 

blastomera

skorá blastocysta

•   í ' ď ŕ  n e S   < 0 r °
-"^blastocysta
. g i ,
maternica

blastocysta

uhniezcľovanie
blastocysty

ovulácia
vaječník

uhniezdený
zárodok

Obr. 89  Prierez vaječníka, vajíčkovodu, maternice; ovulácia, oplodnenie, uhniezdenie

•  široká 4  — 5 cm a hrubá 2,5 — 3 cm. Počas tehotenstva sa K vonkajším pohlavným orgánom patria:
•
•  mnohonásobne zväčší. Na maternici rozlišujeme dve • vrch oha nbia,
*  hlavné časti: telo a krček. • ve ľké p ysky oha nbia,
• ma lé p ysky oha nbia ,
V maternici dochádza k uhniezdeniu vyvíjajúceho sa • pred sieň po švy,
zárod ku a vývinu plod u a ž do pô rod u. Vnútro maternice • dráždec.
je vystlané sliznic o u, na p ovrchu krytou vysokým ria-
sinkovým ep itelom. Sliznic a ma ternic e (jej funkč ná č asť) Vrch ohanbia   (mons pubis)   je kožná vyvýšenina, umiest-
podlieha cyklickým zmenám, ktoré súvisia s dozrievaním nená pred sponou lonových kostí. Smerom dozadu
vajíčok vo vaječníku a produkciou hormónov (obr. 89). prechádza do veľkých pyskov ohanbia. Veľké pysky
Pošva   (vaginal  je svalovo -vä zivo vá (e lastická ) trubic a ohanbia   (labia majora puc/endi)  sú ko žné valy, po dklado m
umiestnená medzi močovým mechúrom a konečníkom. Je ktorých je prevažne tukové tkanivo. Vrch ohanbia a veľké
vývodnou pôrodnou cestou a súčasne ženským kopu- pysky oha nb ia sú kryté c hlpmi. M a lé p ysky oha nb ia   [labia
lač ným orgá no m. J e dlhá 8 - 12 cm s va ria b ilným p rie- minora pudendi)   sú pomerne tenké kožné valy a väčšinou sú
merom. Do horného konca pošvy sa vnára krček maternice, ukryté medzi veľkými pyskami. Smerom dopredu smerujú
dolný koniec sa otvára medzi malými pyskami ohanbia do k dráždcu a smerom dozadu prechádzajú do veľkých
pred sien e p ošvy. Na zač iatku po švy je u žien, ktoré ešte pyskov ohanb ia. M e d zi nimi je uložená predsieň p ošvy, do
nema li po hlavný styk - pa nenská blana   (hymen). ktorej sa otvára pošva a pred ňou močová rúra.

V sliznici predsiene sú početné m alé predsieňové žliaz-
ky, ktoré produkujú hlien a udržujú ju vlhkú. Pri báze
malých pyskov ohanbia je uložená párová hľúza predsiene,
ktorá je tvorená spleťou žíl. Za hľuzou predsiene je uložená
párová veľká predsieňová žľaza, ktorej vývod ústi do pred-
siene pošvy. Produkuje hlienovitý sekrét, ktorý zvlhčuje
vstup do pošvy pri sexuálnom vzrušení.
D r á ž d e c   (clitoris)   má pod ob nú stavbu aj erekčný me-
chanizmus ako mužský pohlavný orgán.
3.2. Reprodukčný cyklus ženy
Zahŕňa periodicky v mesačných cykloch sa opakujúce pro-
cesy súvisiace s  do zrie va ním vajíč ok   a   folikulov vo vaječ-
níku   a s následnými  zmena mi v sli znici ma ternic e.
C yklické zmeny p reb ieha júce vo vaječ níku na zývame
ovariálny cyklus a zmeny v maternici nazývame uterinný
c yklus. Rep rod ukčný c yklus žen y sa za č ína v p uberte,
spravid la me d zi 12. - 13. rokom dievča t. O b ja ví sa prvé
menštruačné krvácanie a tým sa začína obdobie pohlavnej
aktivity ženy —  m enarché.   Dozrievanie vajíčka aj menštruá-
cia sa opakujú každý lunárny mesiac (v priemere každých
28 dní). Pravidelný priebeh reprodukčného cyklu ženy po-
stupne ustáva okolo 45. a ž 50. roku, keď sa za č ína o bd o-
b i e p r e c h o d u —   klimaktérium.   O b d o b i e ž iv o t a ž e n y ,
v ktorom sa reprodukčný cyklus zastavil, nazývame
menopauza. V období tehotenstva sa pravidelný repro-
dukčný cyklus ženy zastaví na obdobie desiatich lunárnych
mesiacov.
Ovariálny cyklus
Za hŕň a tri fázy:
• folikulovú - pred ovulač nú fá zu,
• ovuláciu,
• luteínovú - p oo vulač nú fázu.
Folikulovú  (predovulačnú)   fázu ch a ra kterizuje rast a do -
zriev a nie folikulu. Výsled kom je zrelý G raa fov folikul s va-
jíčkom. Bunky obalu folikula vylučujú hormóny estrogény.
Ovulácia nastane obyčajne medzi 14. až 16. dňom
c yklu. Zrelý G raa fov folikul sa vykle nie na d p ovrch vaječ ní-
ka, d oc há d za k jeho p rasknutiu a uvoľneniu vajíč ka. V tejto
fáze je už vajíčko pripravené na oplodnenie.
Luteínovú   (poovulačnú)   fázu charakterizuje vytvorenie
žltého telieska   (corpus luteum) so   stavbou a funkciou en-
d okrinne j žľa zy. Vyluč uje hormó n - p roge sterón . Žlté te-
liesko   (corpus luteum menstruationis)   funguje iba d oč asne.
Ak nenastane oplodnenie, teliesko vzniká a zaniká kaž-
dých 28 dní, mení sa na belavú jazvu   (c orpus albica ns).
V prípade oplodnenia žlté teliesko nedegeneruje, ale ďalej
sa ro zvíja , ra stie a ž do siahn e ve ľko sť takmer po lovice va-
ječníka. Svojou hormonálnou činnosťou v priebehu tehoten-
stva tlmí vývin folikulov a dozrievanie vajíčok vo vaječníku
a zabezpečuje priaznivý vývin zárodku v maternici. Takéto
žlté teliesko sa nazýva tehotenské žlté teliesko   (corpus lu-
teum graviditatis).  O d 4. mesiac a tehotenstva p reb erá
funkciu žltého telieska placenta.
Uterinný cyklus
N a zýv a sa a j menštruač ný, je cha ra kterizova ný  morfolo-
gicko-funkčnými zmenami  sliznice ma ternic e. Tieto zme ny
podliehajú hormonálnej regulácii hormónov vaječníka
a závisia od dozrievania folikulov a vzniku žltého telieska.
V prieb eh u menštrua č ného c yklu sa sliznica ma ternic e
prispôsobuje na prijatie oplodneného vajíčka. Uterinný cyk-
lus sa počíta od prvého dňa menštruácie a prebieha
v týchto fázach:
Fá zy uterinnéh o c yklu:
• menštruačná,
• proliferačná,
• sekrečná,
• ischemická.
M en štrua č ná fá za - preb ieha 1. a ž 4. de ň cyklu, ak ne-
d o šlo k op lodn eniu vajíč ka. Za č ína o dlúpe ním a od strá-
nením sliznice ma ternic e p restúpene j krvou, č o sa p reja ví
krvá c a ním z po švy. Ke ď sa funkčná č a sť sliznice ma ternic e
celkom odstráni, krvácanie prestane.
Proliferač ná fáza - prebieha o d 5. do 14. dňa , je po d
vplyvom estrogénov zrejúceho folikulu vaječníka. Prvé ob-
dobie tejto fázy sa nazýva   fáza reg ene rácie a trvá J až 2
dni.   V tomto období sa obnažená bazálna vrstva sliznice
pokryje regenerovaným epitelom, v nasledujúcich dňoch
sliznica rastie a hrubne .
Sekrečná fáza trvá od 15. do 28. dňa, je pod vplyvom
hormónu žlté ho te lieska — prog esterónu. Sliznica dá lej
hrubne a na do búd a hubovitú konzistenc iu. Zlia zky sa
rozširujú, predlžujú, špirálovito stáčajú, produkujú hlienovitý
sekrét, cievy sa b oha to rozvetvujú. Sliznic a sa stáva kyprou,
 

dobre prekrvenou a presiaknutou tekutinou. V tomto štádiu
je pripravená na prijatie oplodneného vajíčka.
Fá za isc hemická - nastáva v 28. deň cyklu. V p rípad e,
že vajíčko nebolo oplodnené, žlté teliesko zaniká a tým
klesá produkcia pohlavných hormónov.
6. Ktorá č así  maternice p od lieha  cyklickým  zmenám
vplyvom ovariálneho c yklu?
7. Ked y zač ína spermiog ené za  u  mužov a oog enéza
u žien?
8. Ktoré pohlavne prenosné cho roby poznáte?

Nízka hladina hormónov vyvolá stiahnutie ciev sliz-

•  nie e a zastavenie prívodu krvi so živinami a kyslíkom, 3.4. O ntoge netic ký výv in
•  v dôsledku čoho nastupujú degeneratívne zmeny v žľazách
•  a cievach. Keď stiahnutie ciev povolí, vznikne náhle prekr- Vývin jed inca o d op lodne nia a ž po jeho smrť na zývam e
•  venie, steny ciev narušené nedokrvením (ischémiou) ontogenetický vývin. Vývin človeka pred narodením nazý-
•  praskajú a vznikajú výrony d o sliznice. vame prenatálnym obdobím vývinu, keďže prebieha
v maternici, nazývame ho aj vnútromaternicový vývin.
Funkčná časť sliznice podlieha autolytickým zmenám Vnútromaternicvý vývin človeka trvá v priemere 40
a nastáva nová fáza uterinného cyklu a s ňou nový cyklus. týžd ňo v, č iže 28 0 dní a leb o 10 lunárnych me siac ov.
Rozdeľujeme ho na obdobie embryonálneho vývinu ( vývin
zárodku - embrya,  za hŕňa 1. — 8. týžde ň vývinu) a ob -
3.3. Pohla vne pre no sné c horob y dobie fetálneho vývinu ( vývin plod u — féta,  9. — 40.
týždeň vývinu).
O c ho renia , ktoré sa šíria na jmä po hlavným stykom, sa V ý vin n o v é h o je d i n c a — o n t o g e n é z a s a z a č í n a p o
nazývajú p o h la v n e p re n o sn é c horoby. M e d zi op lodne ní, keď mužská a ženská po hlavná b unka na vzá-
najzávažnejšie z nich patrí syfilis, kvapavka a v súčasnosti jom splynú. U človeka dochádza k oplodneniu na-
rýc hle sa šíria c i A ID S. jčastejšie v lievikovito rozšírenej časti vajíčkovodu.
Syfilis  (lues)   spôsobuje baktéria   Trepo nem a pa llidum. Najväčšia pravdepodobnosť oplodnenia je pri
Prvým príznakom ochorenia je v prvom štádiu tvrdý nebo- pravidelných menštruác iác h med zi 12. a ž 16. dňom
lestivý vred . O c ho renie v rozvinutom druhom a treťom štád iu menštruačného cyklu.
poškodzuje mozog a miechu. Najzávažnejšou vlastnosťou
syfilisu je jeho prenos z matky na plod. Neustále pribúdajú n ové informácie o ultraštruktúre
Kvapavku vyvoláva baktéria   Ne isseria g onorrhoea e.   Pr- a molekulovej podstate oplodnenia. Spermie odobraté z   eja-
vým príznakom ochorenia je nepríjemný pocit pri močení kulátu   (semennej tekutiny) nie sú schopné oplodniť va-
a m ierny hnisa vý výtok, ktorý sa o bjavuje u ž po 3 - 5 dňo ch jíčko. Počas ich transportu cez maternicu a vajíčkovod pre-
po infikovaní. behne proces, ktorým spermie získavajú oplodňovac iu
Trichomonas pošvový  (Tríchomonas vaginalis)   vyvoláva schopnosť. Tento proces je možné dnes uskutočniť i v labo-
pomerne rozšírené ochorenie, ktoré sa nazýva trichomo- ratórnych podmienkach.
niáza. Infikovaná žena po c iťuje svrbe nie a ž pá lenie v ro-
didlách, má ťažkosti pri močení a silný výtok z pošvy. Že nská po hlavná bunka — vajíčko je najväč šia bunka
A I D S  (syndróm získaného zlyhania imunity)   je celosve- ľudského organizmu, meria asi 150 jxm.
tovým problémom. Pôvodcom ochorenia je vírus HIV, ktorý
vyvo láv a zme nu funkcií a ž deštrukc iu urč itýc h skup ín T-lym- Obsahu je m alé množ stvo žítka, ktorý je rovnom erne
foc ytov. Zd ro jo m infekc ie sú krv a sekréty po stihnutých (vrá- rozptýlený. V periférnych oblastiach ooplazmy a pod plaz-
tane materského mlieka). malémou vajíčka ležia početné zrniečka (tzv. kortikálne
granuly), ktoré majú význam pri oplodnení, pretože za-
Úlohy: isťujú monosperm atické oplodnenie (oplodnenie iba jednou
1. V ktorej č asti semenníka v znikajú mužské  pohlavné   bunky? spermiou).
2. A ko sa nazýva proc es tvorby mužských pohlavných buniek?
3.   V ktorej č asti vaječ níka sa tvoria vajíč ka? Oplodnením vajíčka spermiou vznikne zygota. Je to
4. A ký hormón prod ukuje žlt é teliesko? zdanlivo jednoduchá bunka, ktorá meria približne
5. A kým spôsob om je zab ezpeč ený transpo rt vajíč ka c ez- 0, 2 mm. N a mo lekulove j úrovni je však zyg o ta na j-
vajíčkovod? dokonalejšia bunka zo všetkých biologických sústav.
 

[udská zygota sa začína deliť asi 30 hodín po oplodnení. výmenu. Placenta sa vyvíja v symbióze medzi tkanivom plo-
Prvé delenie rozdelí zygotu na dve blastoméry, ktoré sa ďalej du a matky.
delia. Bunkový útvar zo 16 blastomér sa nazýva morula (pre
podobu s plodom moruše,  lat. morula -   moruša). Počas dele- Má preto   plodovú   a  materskú   časť. Plodovú časť pla-
nia sa morula pohybom riasinkového epitelu a peristaltickými centy tvorí   chori ová platnička   (väzivo plodového obalu
pohybmi svaloviny vajíčkovodu posúva do maternice. Tento s vetvami pupočný ch ciev) a   chori ové klk y   (na strane
tra nspo rt trvá 7 5 — 8 0 h od ín. Presa kova ním tekutiny, ktorá obrátenej k maternici).
vypĺňa dutinu maternice, dovnútra moruly sa mení na ďalšie vý- Tepny a žila choriovej platničky prechádzajú cez
vinové štád ium b lastoc ystu. Blastoc ysta je guľovitý útvar s duti- pupočnú šnúru do fetálnych ciev v tele plodu. Pupočn é
nou. Vonkajšiu stenu blastocysty tvoria bunky usporiadané ako tepny vedú odkysličemí krv z tela plodu do placenty,
v epiteli, vnútro vypĺňa tekutina a na okraji dutiny je bunkový pupočná žila vedie okysličenú, živinami o bohatenú krv
uzlík, ktorý sa nazýva embryoblast. Vývin blastocysty ešte z placenty do tela plodu. Po 4. mesiaci tehotenstva sa plne
po krač uje v dutine maternice . M e d zi 6. a 7 d ňom (po rozvíja funkcia placenty.
oplodnení) je schopná prichytiť sa ( nidovať- uhniezdif)
k stene maternice. Úplné uhniezdenie trvá 5 dní. Placenta funguje ako orgán na výmenu metabolitov a dý-
Z b uniek em b ryo b lastu sa vyvíja vla stné telo zárod ku a j chacích plynov medzi krvou matky a krvou plodu. Zabezpe-
niektoré extraembryonálne súčasti (napr. amniová dutina). čuje výživu, dýchanie, sekréciu a exkréciu. Produkcia hormó-
Diferenciáciou embryoblastu počas uhniezdenia   (nidácie) nov (choriový gonadotropín, relaxín, oxytocín atď.) je nevyh-
sa   vytvorí  vnútorná zárodo č ná vrstva   — endo de rma, potom nutná pre normálny priebeh tehotenstva. Plod, placenta
vonkajšia zárodočná vrstva   — ektod erma . Ne skôr sa a matka pô sob ia koordinovane a ko funkčná jednotka. M ater-
vytvára   stredná zárodoč ná vrstva   — mezod erma, súča sne ské a plodové spojenie je oblasťou imunologickej konfrontá-
sa tvorí amniová a choriová dutina. cie medzi bunkami odlišných genotypov. Spojenie placenty
Koncom 3. vývinového týždňa po oplodnení sa z buniek s plodom zab ezpe č uje pup oč ná šnúra. Pupoč ná šnúra sa naj-
zárod oč nýc h vrstiev za č ínajú vyvíjať primitívne orgá ny zá - č astejšie upína v stred e place nty. O b sahu je rôsolovité vä zivo,
rodku a ich vývin pokračuje i v 4. vývinovom týždni. dve pupočné tepny a jednu pupočnú žilu (obr. 90). Pri naro-
Koncom 2. lunárneho mesiaca nadobúda tvár embrya dení má hrúbku 2 cm a dĺžku rovnakú, ako je dĺžka plodu.
ľud ské črty a od 3. me siac a za č ína fe tálny vývin (vývin p lo-
du), keď sa plod vonkajšími znakmi podobá na dospelého
človeka. Počas tohto obdobia väčšina orgánov získa
definitívnu podobu.

Vý živa zá rod ku a plod u

V priebehu uhniezdenia (nidácie) preniká vonkajšia placentárna

priehradka
stena blastocysty do sliznice maternice a rozrušuje žľazy,
cievy a tkanivo sliznice. Výživné látky z rozrušenej
sliznice prechádzajú do buniek zárodku, dovnú tra blasto-
cysty. Toto je  histi otrofné štádium v ýži vy   zárodku.
V ďalšom vývine dochádza k tvorbe klkov na tepna
povrchu choriovej blany, ktoré obsahujú cievy a tým matky
pupočná
je možná výmena látok medzi krvou m atky a krvou šnúra

plodu cez stenu k lkov, čiže  hemotrofný spôsob pupočné tepny

výživy.   Krv matky preteká v medziklkový ch prie-
storoch a obmýv a povrch choriových klkov. Choriové
medziklkový priestor
klky sú súčasťou fetálnej časti placenty.

ľudská placenta zabezpečuje spojenie zárodko-

vých/plodových a materských tkanív na fyziologickú  O br. 90  Stavba placenty

Vnútromaternicový vývin sa končí pôrodom a ľudský plod
sa stane novorodencom. Zatiaľ nie je presne známy mecha-
nizmus, ktorý spôsobuje vypudenie zrelého plodu, teda pô-
rod . Z do terajších p ozna tkov je zrejmé , že sign á l na pô rod nevy-
chádza z vyvíjajúceho sa plodu, ale z materského organizmu.
Pôrod prebieha v troch dobách:
Prvá pô rod ná d ob a (otvárac ia) - zač ína rytmickými,
pravidelnými stáhmi maternice a končí sa úplným
roztvorením maternicovej bránky. Praskajú plodové obaly
a odtečie plodová voda. Stáhy maternice sú ovplyvňované
najmä hormónom oxytocínom. Táto doba je u prvorodičiek
dlhšia, trvá asi 12 hodín. U žien, ktoré už rodili, je priemer 8
hodín i menej.
Druhá pôrod ná do ba (vypud zovac ia) - predstavuje
vlastný pôrod plodu. Pri prvom vdychu novorodenca začnú
fungovať pľúca. Pupočná šnúra sa na dvoch miestach pod-
viaže a prestrihne. Táto doba trvá u prvorodičiek približne
hodinu.
Tretia pô rod ná do b a (plac entárna) - novými sla bšími
sťahmi sa odlúpi placenta a s ňou sa poradia aj plodové
obaly (táto doba najčastejšie trvá 1 — 10 minút). Tým je
pôrod ukončený a nasleduje obdobie šestonedelia,
v p riebe hu ktorého reg en eruje sliznic a m aternic e a upravu-
jú sa tehotenské zmeny na materskom organizme.
Po pôrode nastáva obdobie postnatálneho vývinu, ktoré
rozdeľujeme na tieto kategórie:
novorodenec (do 28. dňa po narodení),
dojča (do konca 1. roka),
• ba toľa (do konca 3. roka),
• p red ško lský vek (do ó. roka),
• mla d ší školský ve k (do 10. roka ),
starší školský vek (do  15.  roka),
mladosť (do 21. roka),
dospelosť (do 60 rokov),
• starob a (po 60. rob ),
• smrť.
Novorodenec
Priemerná dĺžka novorodenca je asi 51 cm a hmotnosť
3 500 g. Novorodenecké obdobie sa končí 28. dňom.
Novorodenec sa postupne adaptuje na vonkajšie prostre-
die. J e vyba vený dô ležitými nep od mienen ými reflexmi (ci-
cavý, dýchací, uchopovací, prehltací). Telesné proporcie
novorodenca sa vyznačujú relatívne veľkou hlavou, dlhým
trupom a krátkymi končatinami.
Dojča
J e dieťa d o konc a 1. roka života . N a konci 1. roku života
je dĺžka tela dojčaťa v priemere 75 cm a hmotnosť 10 kg.
Potravou v prvých šiestich mesiacoch je výhradne materské
mlieko, pretože obsahuje dôležité látky vrátane enzýmov,
vitamínov a protilátok chrániacich dojča pred infekciami.
Okrem toho dojčením sa vytvára vzájomný citový vzťah
medzi matkou a dieťaťom.
V tomto období prebieha intenzívny rast telesných roz-
merov i rozvoj nervovej sústavy. S tým súvisí rozvoj pohy-
bových schopností (dieťa sa naučí prevaľovať, sedieť, liezť,
stáť a chodiť s pomocou) a zmyslového vnímania (začína
rozumieť reč i, za č ína sam o ho voriť). V tomto ob d o b í sa pre-
rezávajú prvé mliečne zuby.
Batoľa
Je dieťa do konca 3. roka. Dochádza k intenzívnemu mo-
torickému a neuropsychickému vývinu. Rast telesných
rozmerov sa spomaľuje. Zdokonaľuje sa stavba a funkcia jed-
notlivých orgánov i organizmu ako celku. Významne sa zdoko-
naľuje reč, na lebke sa uzatvára veľký lupienok   (fontanela).  J e
prerezaných všetkých 20 zubov mliečneho chrupu.
Predškolský vek
Je obdobie do 6. roka. Formuje sa správanie, rozvíja sa
ústredná nervová sústava a vegetatívne funkcie, menia sa
telesné prop orcie. Prvá preme na po stavy - menia sa telesné
proporcie. Dieťa intenzívne rastie, je   „samá ruka   - samá   no -
ha", so   štíhlym trupom a pomerne dlhými hornými a dolnými
končatinami. Na konci predškolského obdobia sa objavujú
prvé zub y trvalého c hrupu - prvé stolič ky a leb o rezáky.
Mladší školský vek
Zahŕňa obdobie do 10. roka. Telesné tvary sa stávajú pln-
šími. Postupne sa prerezávajú dálšie zuby trvalého chrupu.
Starší školský vek
J e to obdo bie med zi 1 1 . - 1 5 . rokom života. V tomto ob do bí
sa výrazne prejaví vplyv puberty. Puberta   (dospievanie, zre-
niej  obyčajne začína skôr u dievčat a neskôr u chlapcov.
 

V organizme prebiehajú podstatné morfologické, fyziologic- 3. Ked y sa zač ínajú vyvíjaťprimitívne  o rgá ny zárodku?
ké a psychické zmeny. Dozrievajú pohlavné orgány dievčat 4. A ké funkcie má m aternica ?
i chlapcov, ktoré začínajú produkovať pohlavné hormóny 5. Ktoré ob do bia rozlišujeme v postnatálnom vývine človeka?
a zrelé pohlavné bunky. Dievčatám sa zaobľujú telesné tvary 6. Č ím je c harakteris tické obdo bie p ube rty? Vysvetlite.
ukladaním podkožného tuku (napr. v oblasti bokov), vyvíjajú
sa mlieč ne žľa zy, rastú prsia , a ktivujú sa va ječ níky, oc hlpe nie
ohanbia, podpazušia, prebiehajú hlasové zmeny. Fyziolo- 3 . 5 . P l á n o v a n é r o d i č o v s tv o
gická puberta dievčat sa končí prvou menštruáciou.
C hlap c om sa v pub erte ešte výra znejšie mení hlas  (chla- Staré dokum enty z rôznych oblastí sveta svedčia
pec mutuje) a   p o d o b n e a k o u d ie v č a t d o c h á d z a k zm e n á m o tom, že antikoncepcia má dlhú históriu.  Čínsky
telesnýc h p rop orcií. C hlapc om mohutnejú svaly, zvä č šuje lekársky text   z obdobia okolo roku 2700 pred n. I. ob-
sa ochlpenie, začínajú rásť fúzy. V období puberty sa sahuje pravdepodobne   najstarši u písomnú zmienku
u chlapc ov o bjavujú p rvé p olúcie (t. j. sa mo voľné uvoľnenie o antik oncepčnom prostr i edku.   Staré lekárske pred-
spermií, napr. v spánku). Vývin sekundárnych pohlavných z- pisy na antikoncepčné prostriedky sa našli aj v   Egypt-
nakov je vo väčšine prípadov ukončený do 18. roku. ských papyrusoch.   Jeden z nich, tzv. Kahuno v sa d atu-
K veľmi podstatným zmenám dochádza i v psychickej je do roku 1850 pred n. I. a uvádza recepty na rôzne
oblasti, nastáva tzv.  psychosexuálne dospievanie. vaginálne pasty. Slávny Ebersov papyrus bol napísaný
okolo roku 1550 pred n. I. a opisuje niečo, čo bol pravde-
podobne prvý lekárom predpísaný tampón. Niektoré  in-
Mla do sť dické lekárske práce  napísané v sanskrte sa odvolávajú
na magické i racionálne metódy, n apr. abstinenciu, tam-
Je to obd obie od    1ó. d o 2 1. roka . Konč í sa najväč ší rozvo j teles- póny a vaginálne prípravky z kamenn ej soli v oleji. Za
ných a duševných síl človeka, rast do výšky sa výrazne spomaľuje najstaršiu a najuniverzálnejšie používanú metódu reg-
a ž sa úp lne zasta ví. V tomto ob d o b í sa konč í osifikác ia ko stry. ulácie pôrodnosti sa považuje metóda prerušovanej
súlože, ktorá sa používa dodnes, najmä v mnoh ých rozvo-
jových krajinách.
Dospelosť V G récku klasi ckého obdobia   bola regidácia pôrod-
nosti predmetom aktívnych disku sií takých učených
O bd ob ie do spe losti sa končí 60. rokom. Na začiatku tohto mužov , ako bol Platón, Aristoteles a následníci Hippokra-
obdobia je ukončený rast organizmu i vývin nervovej sús- ta. V prvej polov ici 2. storočia napísal   najväčší gy-
tavy, prerežú sa posledné trvalé zuby. Dospelosť je ob- nekológ antiky Soranus   (98 — 138 n. I.) spis o antikon-
dobím najväčšej fyzickej a psychickej aktivity človeka. Vek cepcii, ktorý zostal až do 19. storočia najbrilantnejšou
ženy me dzi 20. - 25. rokom sa p ova žuje za op timá lny pre a najoriginálnejšou prácou v tejto oblasti.  Rimania   neskôr
materstvo. Ob do bie do spe losti sa č asto de lí na o bd ob ie prispeli k rozvoju antikoncepcie tým, že začali používať
plnej dospelosti (do 30 rokov), obdobie zrelosti (do 45 kozie mechúre ako prezervatív.
rokov) a obdobie stredného veku (do 60 rokov).
Antikoncepciou rozumieme metódy, ktoré bránia
počatiu.
Staroba M e d zi p rirod zené me tódy antikonce pc ie pa trí rozlišo-
vane plodných a neplodných dní. Za plodné považujeme
Za č ína p o 60 . roku. Znižu je sa výkon no sť jedno tlivýc h sú- dni ovulác ie me dzi 14. — 16. dňom menštruač ného c yklu,
stav orgá nov. O c ha b uje ko ža a tvoria sa vr sky, kle- po ča s ktorých je pravd ep od ob nosť oplodne nia va jíčka veľká.
sá telesná hmotnosť, dochádza k zmenám krvného tlaku, Plodné dni môžu byť indikované aj zvýšením teploty v pošve,
klesá aktivita po hlavnýc h žlia z atď. zmenou kryštalickej štruktúry slín alebo zmenou konzistencie
po švového sekrétu — metóda sledo vania c ervikálneho hlienu
Úlohy: (Billingsova metóda).
1. Ako rozdeľjeme obdobie prenatálneho vývinu. Hlien vylučovaný z krčka maternice vykazuje pod
2. V ktorom vývinovom  štádiu  sa  zárodo k  prichytáva  k stene vplyvom estrogénov a progesterónu cyklické zmeny, ktoré
maternice? možno rozpoznať v pošvovom vchode, teda na vulve. Tieto
 

fyziologické zmeny cervikálneho hlienu možno využiť na

odhad času ovulácie. Pozorovanie stavu hlienu možno
skombinovať s palpáciou krčka maternice. Asi 4 —  5   dní
pred ovuláciou sa krček stáva mäkkým, po ovulácii opäť
stvrdne.
O krem uved ených prirod zenýc h antikonce pč ných metód sú
nap r. rozlič né ba riérové (me c hanic ké) metód y, me d zi ktoré
sa v odbornej literatúre zaraďuje aj prerušovaná súlož
(coífus  interruptus - uvo ľnenie seme na mimo po hlavnýc h
orgánov ženyj, zaraďuje sa sem používanie prezervatívu
(coífus  condomatusj,   ďa lej vnútrom a ternicové teliesko,
c erviká lny klobú č ik atď. J estvujú aj rozlič né sp ermicíd ne
(chemické) látky (inaktivujúce spermie) a prostriedky hor-
monálnej antikoncepcie.
Pred voľbou antikoncepčnej metódy treba sa poradiť
s odborným lekárom, ktorý je najlepšie informovaný
o širokej škále antikoncepčných prostriedkov.

4. VEK A DR VÝ
IV Ý L
V širšom zmysle je životný štýl spôsob života, ktorý charak-
terizuje každodenný život ľudí a je podstatným faktorom pri
formovaní osobnosti. Spôsob života do značnej miery
ovplyvňuje aj zdravotný stav.
Životný štýl tvorí režim a typ práce, stravovacie návyky,
pohybová aktivita, hygienické návyky, správanie a pod. Ak
chceme hovoriť o zdravom životnom štýle, musia byť jeho
z lo ž k y v y vá ž e n é a z o d p o v e d a ť sú č a sn ým p o ž ia d a v k á m
spo loč nosti. J ed nou z týchto p ožiad a viek je aj starostlivosť
a zodpovednosť za vlastné zdravie.
Starostlivosti o zdravie   a tým plnohodnotnému živo-
tu človeka sa v histórii ľudstva venovali nielen liečitelia
a lekári, ale aj spoločnosť. Úpra vy spôsobu života
nachádzame v kultových a rituálnych predpisoch už
v starom Egypte, v antickom Grécku a Rímskej ríši. Prvky
týkajúce sa pravidiel životného štýlu sú aj v   Biblii, talmude
a   koráne,   prvky, ktoré regulujú príjem potravy, vyslovujú
zákazy jedenia určitých druhov potravy, predpisujú spôsoby
očisty, ale aj jednodňo vého odpočinku v týždn i.
4.1. Zdravie a choroba
Zd ra vie nie je iba stav be z cho rôb a ťažkostí, ale je to
p o d ľa W H O ( Sv e to v á z d ra v o t n íc k a o r g a n iz á c ia )
„stav dokonalej telesnej, duševnej a sociálnej pohody,
výsledok súladu vo vzájomnom pôsobení organizmu
a prostredia". Z tejto definície je zrejmé, že na dosiahnu-
tie a udržanie takéhoto stavu musí jedinec, ale aj celá
spoločnosť vytvárať vhodné podmienky. Predpoklady na
d osia hnutie tohto c ieľa vytvá ra správny, zdra vý živo tný
štýl — t. j. rovn ová ha na všetkýc h úrovnich života č loveka
- fyzickej, psychickej a sociálnej.
C ho rob y môžu byť spô sob ova né a j fyziká lnymi vplyvmi
vonka jšieho prostred ia, na pr. vplyvom slneč ného žia renia —
úpal, rakovina kože, poruchy rohovky, vplyvom nadmer-
ného hluku vznikajú poruchy sluchového orgánu alebo
zmeny v chemickom zložení prostredia môžu vyvolávať
rôzne otravy, prípadne alergie.
Ďa lšiu skupinu c horôb spôsob ujú biologic ké zlo žky
prostredia, napr. rôzne parazitné ochorenia, infekčné
choroby a alergie. Tieto choroby môže človek ťažko ov-
plyvniť ako jedinec a obrana pred týmito typmi ochorení
je v rukách zdravotníkov a príslušných organizácií.
N a vzniku cho rôb sa p od ieľa jú aj ge netic ké fa ktory.
Je celá skupina chorôb, ktoré nazývame dedičné, vznik-
nuté v dô sled ku zmien v c hrom ozómo c h jedinca. O krem
toho jestvuje aj dedične daná náklonnosť na určité ochore-
nia, ktoré sa potom často vyskytujú v takto postihnutých
rodinách.
V minulosti prevládali infekčné choroby. Zavedením
očkovania sa ich podiel na chorobnosti obyvateľstva
v rozvinutých krajinách výrazne znížil. Niektoré z týchto
chorôb už celkom vymizli, napr. pravé kiahne, ktoré v mi-
nulosti spôsobovali aj epidémie, sú v súčasnosti celkom
zlikvidované a už vyše 50 rokov sa na celom svete
nevyskytol ani jeden prípad. Podobne aj mor, ktorý
v niekoľkých vlnách zahubil viac ako polovicu obyvateľst-
va Európ y, sa v súča snosti iba spo rad icky vyskytuje
v oblastiach, kde sú podmienky na jeho šírenie (India,
Stredná Ázia).
Na p riek tomu však aj v Európ e p retrvá vajú niektoré
choroby, ktoré môžu vyvolávať epidémie. K nim patria napr.
opakujúce sa epidémie chrípky, ktorá po prvej svetovej
vojne spô sob ila do konca pa ndémiu — epidémiu, ktorá sa
rozšírila na viaceré kontinenty a spôsobila smrť niekoľkých
miliónov ľudí. K infekčným chorobám patrí napr. aj žltačka,
šírenie ktorej je spôsobované nesprávnym životným štýlom
(zanedbávanie hygienických pravidiel) a v posledných ro-
koch sa zvyšuje počet prípadov ochorení na tuberkulózu.
V minulosti boli veľmi rozšírené aj parazitné ochorenia,
vyvolávané patogénnymi (choroboplodnými) mikroorganiz-
mami. V súčasnosti je ich výskyt obmedzený v podstate na
oblasti trópov a subtrópov, lebo v priemyselne vyspelých kra-
jinách boli vyničené mikroorganizmy alebo ich medzihos-
titelia. Hrozbou stále zostáva malária, kde sa počet ocho-
rení z roka na rok zvyšuje.
Malária sa v minulosti vyskytovala aj u nás, k m ala-
•  rickým oblastiam patril Žitný ostrov a severovýchodné
•  Slovensko. Zánik malárie u nás je príkladom toho, ako
•  môže životný štýl ovplyvňovať aj výskyt ochorení.
Úloha:
1. Ktoré c horob y môžu vyvolať
a) fyzikálne zložky prostredia
b) biologické zložky prostredia
c) patog énne mikroorga nizmy
Vysvetlite.

4.2. Civilizačné choroby
Po tom, ako boli v priemyselne vyspelých krajinách zlikvi-
dované alebo obmedzené parazitárne a infekčné ochore-
nia zá sluh o u zlep šen e j zdrav otne j sta rostlivosti a zlep šene j
životnej úrovne, začali sa čoraz viac vyskytovať choroby
nazývané civilizačné.
C ivilizač né c ho rob y sú pred ovšetkým:
• c ho rob y srdc a a c ievnej sústavy,
• nád orové oc horenia - rakovina,
• cukrovka,
• tučnota (ob ezita ),
• c horob y dýcha cích ciest,
• nervové a psychické oc horenia,
• alergie,
• AID S.
• i ^h h h h h h h h h h h h h h h h h h h i h h h h h í h h í
I ked sa tieto ochorenia vyskytovali .aj v minulosti, väčší
význa m na do búd ajú a ž v súč a snosti, leb o sa do stávajú na
prvé miesta v c horob nosti  [morbidite)   aj úmrtnosti  (mortalite).
Najväčšiu hrozbu predstavujú ochorenia srdcovocievne-
ho systému, ktoré sú vo vyspelých krajinách na prvých
miestac h v úmrtnosti. Do p o siaľ nie sú presne zná me p ríčiny
tohto rozšírenia, je však zrejmé, že k tomu prispieva životný
štýl spojený s vysokou úrovňou technizácie, znížením fyzickej
námahy a obmedzovaním pohybu. Rozšírenie mechanizácie,
rozvoj dopravy a sedavý spôsob života zmenili nároky na
energetický výdaj ľudí, pretrvávajú však stravovacie návyky,
ktoré sa vytvorili v podmienkach väčšieho energetického
výdaja. Následkom toho je vzostup výskytu tučnoty (obezity)
a zvýšený obsah cholesterolu v krvi veľkého počtu jedincov.
Po dľa najno vších úd a jov majú a ž dve tretiny obyva teľov
Slovenska zvýšenú koncentráciu cholesterolu, najmä jeho
škod live j fra kc ie - c ho lesterolu LDL — s nízko u hustotou.
S tučnotou a nesprávnymi stravovacími návykmi súvisí
rizikový faktor - vyso ký krvný tla k O krem týchto rizikovýc h
faktorov pôsobia aj ďalšie, ktoré súvisia so súčasným ži-
votným štýlom - stres a p syc hické vyp ä tie.
Významným rizikovým faktorom je aj rozšírená toxikomá-
nia  —   fajčenie a alkohol. Práve zásahy zamerané na zmenu
životného štýlu spôsobujú, že v niektorých krajinách, ako
v USA a Kanade, dochádza k znižovaniu úmrtnosti na srd-
co vocievne oc horenia.
Druhé miesto v tabuľkách úmrtnosti vo vyspelých krajinách
patrí novotvarom, teda rôznym formám rakoviny. Niektoré sú
spôsobované vírusmi, veľká časť rakovinových ochorení však
súvisí s životným štýlom.
Sú známe látky, ktoré predstavujú riziko vzniku rakoviny,
vyskytujú sa v životno m, a le aj pra c ovno m p rostred í. Č a sto
sú to látky obsiahnuté v konzervačných prostriedkoch po-
travinárskych výrobkov, vo výrobkoch farmaceutického
a c hemického p iemyslu. Významným kanc erogé nom — či-
niteľom, ktorý mô že sp ô sob o va ť rako vinu - je aj tab a kový
dym, najmä decht obsiahnutý v ňom, ktorý je príčinou
veľkého percenta rakoviny pľúc. Existujú súvislosti medzi
rakovinou a typom potravy. Napríklad rakovina hrubého
čreva môže súvisieť s potravou, v ktorej je málo vlákniny
a na op ak veľké m nožstvo tukov. Ultra fia lová zlo žka
slnečného žiarenia môže vyvolávať rakovinu kože.
Veľkým problémom súčasného zdravotníctva sú alergie,
precitlivenosť na látky nazývané a lergény. M ô žu to byť pra-
cho vé č astic e, zrnieč ka pe ľu, prac h z p eria , srsti a ro zličn é
chemické látky. Podstatou alergie je imunologická reakcia
vnímavého jedinca. Do tela prenikajú alergény najčastejšie
vdychovaním, ale aj potravou. Potravinové alergie prevláda-
jú v detskom veku a ako alergény sa môžu prejaviť mlieko,
vajcia, mäso, jahody a pod. Tieto alergie však v dospelosti
najčastejšie ustupujú. Alergie sa prejavujú ako pŕhľavka,
ekzémy alebo senná nádcha a opuchy.
Na jťa žšiu formu a lergie predstavuje astma. M ô že sa
však ob javiť aj a kútna forma a lergie - a na fyla ktic ký šok,
napr. u ľudí precitlivených na včelí jed alebo na niektoré
formy lieko v, ktorý mô že viesť a ž k smrti po stihnuté ho .
Mimoriadne závažným celosvetovým problémom sa
stal v súč a sno sti syndróm získan é ho zlyha nia imunity A ID S
(Acquired Immunodeficiency Syndróme).  J e to vírusov á in-
fekcia, šíriaca sa pohlavným stykom a kontaktom s telovými
tekutinami infikovaného. Infekcia vedie k celkovej strate imu-
nity, teda všeobe c ne proti cho robá m. C horob a má dve
fá zy. V prvej, ktorá trvá 6 m esia c ov a ž 6 rokov, sa c ho roba
navonok prejavuje únavou, občasnými horúčkami,
nechutenstvom, zápalmi dýchacích ciest, bolesťami
konča tín a zd urením m iazgo výc h (lymfatic kýc h) uzlín.
V druhej fáze, ktorá môže trvať rôzne dlho, organizmus
chradne a zomiera na akúkoľvek infekciu.
Patogénom je vírus HIV, ktorý sa prenáša pohlavným
stykom, ale aj infikovaním krvi, napr. nekontrolovanou trans-
fúziou a z chorých matiek na dieťa pri pôrode. Prevenciou je
obmedzenie promiskuity a používanie ochranných prostried-
kov pri po hla vnom styku. C ho rob a je zatia ľ nelieč iteľná
a dosiaľ sa nepodarilo vyvinúť ani vakcínu proti tejto nákaze.
Problémové úlohy
•  A ko súvisia c ivilizač né oc horenia so zdravým životným
štýlom? Vysvetlite na príkladoch.
•  Preč o sa fajče nie pova žuje za jed en z rizikovýc h
faktorov na vyvolanie nádorových ochorení? Vysvetlite.

•  A ké zdravotné riziká hrozia novorod enc om, ktorých
matky podľahli fajčeniu alebo alkoholizmu?
•  Súvisia alergie so stavom životné ho p rostred ia?
Vysvetlite.
•  M ô že b yť zd rav ý živo tný štýl d ô ležitý preventívny
faktor pred civilizačnými ochoreniami?
Vysvetlite na príkladoch.
•  Preč o sa A ID S na zýva mor 21. storoč ia?
4.2.1. Sociálne patológie
M e d zi civilizač né c horoby sa zaraď ujú aj soc iálne p ato-
lógie, ku ktorým okrem kriminality a samovrážd patria aj
toxikománie.
Toxikománia
S p o užívan ím rôznyc h drog sa stretáva me vo všetkých for-
mách spoločnosti už od dávnych čias. Používali sa však iba
pri určitých rituáloch a obradoch a išlo o drogy prírodného
pôvodu. Napríklad tabak používali Indiáni iba pri obradoch
a slovo tab ak o zna č o va lo trúbku, v ktorej listy fajčili.
Toxikomániou nazývame stav opakovanej alebo chro-
nickej otravy, ktorý je navodený opakovaným užívaním
drog prírodného alebo umelého pôvodu, pričom existuje
psychická a leb o fyzická zá vislo sť jed inca o d tejto d rogy.
V minulosti boli iba d rog y prírod néh o p ôvo du - ha šiš
(marihuana) zo   samičích súkvetí konopí, ópium z nezrelých
makovíc, kokaín z listov koky  (Erythoxylon   c oc oj. V súča s-
nosti sa zo surového ópia vyrábajú oveľa účinnejšie látky  —
heroín, crack, ktoré vedú oveľa rýchlejšie k fyzickej závis-
losti od týchto drog. K mo de rným drog á m p a trí a j LSD - ky-
selina lysergová, prípadne špecificky česká a slovenská
droga pervitín.
Spoločnou vlastnoťou drog je navodenie pocitu eufórie,
p ríjem nýc h po c itov. N a d osiahnu tie tohto stavu je p otreb né
stále zvyšovať dávky, a tak sa jedinec dostáva do stavu
závislosti od drog. Príjemné pocity vystrieda stres, nervové
a psychické poruchy.
Podobné účinky majú aj alkohol a tabak.
? Prob lémo vé úlohy
•  M o žn o a lkoh olizmus, drog ovú závislo sť, fajčenie,
považovať za choroby? Vysvetlite.
•  A ko o hrozuje drog ová závislo sť život a zd ravie
človeka?
•  M á každ ý jed inec rovnakú vníma vosť na drog ovú
závislosť?
•  Skúste vysvetliť, ktoré typy ľud í sú d rog o vo u zá vislosťo u
najviac ohrozené a prečo.
 

E vo l u č n é h y p o t é z y p r e d D a r w i n o m

  EVOLÚCIA Od konca 17. storočia sa hlavne med zi

anglickými a nemeckým i prírodovedcam i
francúzskym i,
a filozofmi začí-

ORGANIZMOV najú objavovať

druhov organizmo v
kritické výhrady k otázke
a nesúhlas s kreacionistickou
nemenno sti
pred-

V O EC NÉ stavou, že jednotlivé druhy boli vytvorené (kreované)

prirodzeným stvoriteľom individuálne (každý zvlášť), a to
v podobe, ktorú si zachovali do súčasnosti. Pribúdajúce
nad-

pa-

ZÁKONITOSTI leontologické
fyziológie,
nálezy a výsledky porovnáva cej
em bryológie a šľachtiteľskej praxe
morfológie,
podporova li
myšlienky, že druhy sa v priebehu času menia.
Evolúc ia zna me ná zme nu. Zna ky a vlastnosti orga nizmov sa
na všetkých úrovniach môžu v priebehu po sebe nasledujú- Prvý, kto vypracoval relatívne ucelenú teóriu o vývoji orga-
cich generácií organizmov meniť. Štúdiom všeobecných nizmov, bo l fra nc úzsky prírod ove de c a filozo f J ea n-Bap tiste
zákonitostí a hlavných etáp evolúcie o rga nizmo v sa zao be rá Lama rck (17 44 - 1829) . Študo va l hla vne ska me ne liny (fosí-
evolučná biológia. Vychádza z poznatkov všetkých biologic- lie). Súbor jeho evolučných názorov prezentovaných v diele
kých d isc iplín, ktoré vyvetľuje v historickýc h súvislostia c h. Filozofia zoológ ie   (18 09) sa na zýva lam a rkizmus. Lama rck
Dokumentuje, že jednotlivé druhy organizmov nie sú konštant- predpokladal, že k zmenám organizmov dochádza v dôsled-
né, ale v priebehu času sa menia. Analyzuje príčiny a ob- ku pôsobenia prostredia a aktívnym úsilím daného indivídua
jasňuje mechanizmy historického vývoja organizmov. o lepšie prispôsobenie sa prostrediu (novovzniknutá potreba).
J eho predstavy o evolučných zme ná c h sú príkla do m trans-
formizmu (ob r. 91b ). Za me c ha nizmus, ktorý k zmen á m p rís-
5 . 1. V ý v o j e v o l u č n é h o m y s l e n i a lušného orgánu vedie, považoval jeho používanie (zákon
používania a nepoužívania); predpokladal, že získané vlast-
História života nosti sa dedia. Najznámejším príkladom je pokus o vysvetle-
Vzťahy medzi rôznymi druhmi organizmov v čase nie vývoja dlhého krku žirafy. Neustále naťahovanie krku
možno vysvetľovať tromi odlišnými spôsobmi: umožňuje žirafe siahať po stále vyššie umiestnených listoch
evolúciou — všetky druhy majú spoločný pôvod v korunách stromov; krk zosilnieva a predlžuje sa.
(jedného predka) a v priebehu času sa môžu meniť,
transformáciou   —   odlišné druhy majú samostatný
pôvod (nemajú spo ločného predka), ale v priebehu C harles Da rwin a d a rvinizmus
času sa môžu meniť,
kreacionizmom — odlišné druhy majú samostatný Evolučná biológia je nerozlučne spätá s menom anglického
pôvod (nemajú spoločného predka) a v priebehu času prírod oved ca C ha rlesa R. Da rwina ( 18 09 - 1882) a jeho
sa nemenia (obr, 91). najvýznamnejším dielom O   pôvo de druhov prírodným

p o d o b a d ru h u p o d o b a d ru h u p o d o b a d ru h u
a b c
Obr. 91  Tri odlišné prístupy vysvetľujúce vzťahy medzi rôznymi druhmi organizmov v čase: a) evolúcia - spoločný pôvod, zmeny,
vetvenie línií, b) transformác ia - sam ostatný pô vod, zmeny, c) krea c ionizmus — samo statný pôvo d, k zmená m ned oc há dza (každá
čiara znázorňuje históriu jedného druhu; ak je čiara zvislá, druh sa nemení; ak smeruje doľava či doprava, druh sa mení; ak čiara ne-
sia ha a ž k horném u okraju o b rázka, druh v minulosti vyhynul)

výberom   (1859). Sformuloval v ňom ucelenú evolučnú teóriu,
na zýva nú p od ľa jej autora d a rvinizmus. J ej ústred nou
myšlienkou je, že odlišné druhy organizmov vznikajú v pro-
cese postupných adoptívnych zmien v priebehu po sebe
nasledujúcich generácií organizmov v dôsledku pôsobenia
prírodného výberu. Podľa nej druhy organizmov nie sú ne-
menné ani formou ani počtom a pod tlakom prírodného
výberu neustále vznikajú nové druhy, kým iné vymierajú.
Základné tézy darvinizmu:
• vo väč šine prirodzen ýc h pop ulác ií existuje individuálna
premenlivosť znakov a vlastností; táto variabilita vzniká
náhodne (neadaptívne vo vzťahu k prostrediu) a aspoň
časť z nej sa prenáša z rodičov na potomstvo (hoci sa
v Darwinových časoch nevedelo ako);
• orga nizmy majú tendenc iu p rod ukova ť via c potomstva,
ako je nevyhnutné na nahradenie rodičov a koľko je
prostredie schopné uživiť. Skutočnosť, že populácie si
spravidla zachovávajú rovnakú veľkosť, svedčí o exis-
tencii boja o život;
• jedince , ktorýc h zna ky a vlastnosti sú na jvhod ne jšie do
daného prostredia (sú najlepšie adaptované), budú
lepšie prežívať a produkovať viac potomstva ako horšie
p rispô sob en é o rga nizmy - výber.
Teoreticky bol   Darwin   inšpirovaný hlavne dielom geo-
lóga   Charlesa Lyella   a ideami  Tftomasa M althusa   o roz-
pore medzi geometrickým rastom populácie a aritmetickým
rastom zdrojov obživy. Rozhodujúcim empirickým zdrojom
na formulov anie evolučnej teórie boli poznatky z viacročn ej
cesty okolo sveta na lodi Beagle (1832   — 1837), pre-
dovšetkým rozmanité formy života na Galapágskych ostro-
voch. Nemalú úlohu mali aj poznatky o šľachtení zvierat.
Neodarvinizmus
Zn o v u o b j a v e n i e M e n d e l o v ý c h z á k o n o v v ro k u 1 9 0 0
a rozvoj genetiky v 20. a 30. rokoch 20. storočia (štúdie
o pôsobení prírodného výberu na genetickú variabilitu
v populáciách) vyústilo približne o desaťročie neskôr k for-
mulovaniu syntetickej teórie evolúcie, ktorá sa nazýva neo-
da rvinizmus. Ne o d a rvinizmu s je syntézou Da rwinove j
teórie evolúcie prostredníctvom prírodného výberu s princíp-
mi mendelovskej dedičnosti a populačnej genetiky.
Vysvetľuje oveľa lepšie ako samotný darvinizmus pôvod
a udržiavanie genetickej variability v populáciách, ako aj
otázky evolúcie druhov.
Da rvinizmus, resp. jeho súča sná po do ba — neo-
darvinizmus, je zjednocujúca biologická teória, ktorá
vysvetľuje vzťahy medzi obrovským množstvom žijúcich i fo-
sílnych foriem organizmov pomocou pôsobenia prírodného
výberu.
5.2. Základné mechanizmy evolúcie
Zloženie genofondu populácie sa môže z generácie na
generáciu meniť. V dôsledku zmien v zastúpení jednotlivých
alel dochádza aj k zmenám početnosti jednotlivých geno-
typov. Zmeny bývajú spravidla postupné, teda nie ľahko
pozorovateľné v priebehu malého počtu po sebe nasledu-
júcich generácií (tento proces sa preto nazýva mikroevolú-
cia). Počas mnohých generácií sa však aj drobné zmeny
početnosti alel môžu nahromadiť do takej miery, že vznikne
nová populác ia s výra zne odlišným genofondo m. M en iac e
sa zlože nie g eno fondu p op ulác ie predstavuje vývoj —
evolúciu tejto populácie. Keďže druhy organizmov po-
zostávajú z populácií jedincov, faktory, ktoré spôsobujú
zmeny genofondu populácie, sú totožné s tými, ktoré určujú
vývoj druhov - b iolog ickú evolúc iu. Skúma nie týchto či-
niteľov má preto zá sa d ný význa m p re štúdium evolúcie o r-
ganizmov.
Existuje päť základných faktorov ovplyvňujúcich zlože-
nie genofondu populácie: spôsob kríženia, mutácia, migrá-
cia, náhodný génový posun a výber (obr. 92).
Spôsob kríženia jedincov určuje usporiadanie alel v novej
ge nerác ii. O d neho zá visí vzťa h med zi po če tnosťou jed-
notlivých alel a početnosťou jednotlivých genotypov v po-
pulác ii. Existujú d va zá klad né spô sob y kríženia — pa nmixia
a inbríding.
Ak sa v populácii uskutočňuje náhodné kríženie, t. j. ak
ktorýkoľvek člen populácie má rovnakú pravdepodobnosť
plodne sa skrížiť s ktorýmkoľvek jedincom opačného
po hla via, hovo ríme o náho dno m krížen í - pa nmixii. Úp lná
náhodnosť kríženia je v prírode aj v ľudskej spoločnosti
pomerne zriedkavým javom.
Ak dochádza ku kríženiu medzi geneticky príbuznými
jedincami, t. j. takými, ktoré majú jedného alebo viace-
rých spo loč nýc h p red kov, hovo ríme o inbríding u — prí-
buzenskom krížení. Odohráva sa hlavne v malých po-
puláciách. Krajným typom inbrídingu je samooplodnenie
- autogamia.

U V ž ia r e n i e DNA
mutác ie migrác ia spô sob krížen ia
náho dný gé nový po sun výber
Obr. 92  Faktory ovplyvňujúce zloženie gepofondu populácie
Mutácie
Mutácie sú zdrojom evolučných noviniek. Mutačné procesy
vytvárajú genetickú variabilitu, ktorá je základným predpo-
kladom evolúcie. Podľa vplyvu na reprodukčnú zdatnosť or-
ganizmu rozlišujeme pozitívne mutácie (užitočné), negatívne
(škodlivé) a neutrálne mutácie. Takéto delenie je však re-
latívne a platí len vo vztáhu ku konkrétnemu prostrediu.
Migrác ia — tok géno v
Migrácia je proces, pri ktorom sa do populácie organizmov
vnesú nové alely z inej populácie. Dochádza k medzipopu-
lačnému rozmnožovaniu, a to tým, že migrujú buď jedince,
ktoré boli pôvodne členmi inej populácie, alebo len
pohlavné bunky jedincov inej populácie (napr. prenos peľu).
•  Migráciou sa zmenšujú rozdiely medzi populáciami. Ak je
•  tok génov dostatočne intenzívny, z dvoch či viacerých
•  pôvodne odlišných, izolovaných populácií sa môže vyvinúť
0  jedna so spoločnou genetickou štruktúrou.
Génový posun
A k d o c h á d z a k z m e n á m p o č e t no sti z a s tú p e n i a j e d -
notlivých alel v genofonde populácie vplyvom náhodných
procesov, hovoríme o génovom posune   (génový drift).   Výz-
namne sa uplatňuje hlavne v malých populáciách.
Náhodné kolísanie početnosti alel je tým väčšie, čím je
po pulác ia menšia. J edince s určitou alelou majú ná hod ou
väčší počet potomkov ako jedince s inou alelou. Po určitom
počte generácií sa môže stať, že niektorá alela z popu-lá-
cie celkom vymizne, a naopak, iná sa rozšíri tak, že jej
početnosť je 100 % (všetky jedince sú homozygotmi pre tú-
to alelu).
Výber
Populácia spravidla pozostáva z genotypovo a fenotypo-
vo odlišných jedincov a rozdiely medzi nimi sa prejavujú aj
od lišno u rýchlosťou reprodukc ie. Je dince sa teda od lišujú
svojou reprodukčnou zdatnosťou. Výber síce mení počet-
nosti alel v populácii, nepôsobí však priamo na alely, ale
na ich vonkajšie prejavy čiže na fenotyp. Pôsobenie prostre-
dia na fenotyp, ktoré vyúsťuje do rozdielov v prenose
génov, sa nazýva selekčný tlak.
Ak organizmus produkuje viac reprodukčne zdatného
potomstva v porovnaní s inými, hovoríme, že má selekčnú
výhodu. Selekčný tlak prostredia môže byť prirodzený
(napr. boj o potravu) alebo umelý (napr. insekticídy, šľachte-
nie). Prírod ný výbe r, t. j. selekc ia p ríro d ou - je p o d ľa
darvinizmu rozhodujúcim činiteľom v evolúcii organizmov.
Výber vedie k lepšej adaptácii populácie k jej životné-
mu prostrediu. Adaptácia populácie na prostredie sa po-
hybuje len v medziach už existujúcich rozdielov medzi je-
dinca mi; pô sob ením výbe ru ne vznikajú nové zna ky a vlast-
nosti, ani nové gény.
5.3. Vznik a zánik druhov
Pôvo d nových foriem života — vznik nových d ruhov orga-
nizmov je kľúčovou otázkou evolučnej teórie. Zmeny
v genofonde populácií počas života niekoľkých generácií
daného druhu organizmov sú zmenami menšieho rozsahu,
ktoré sp ravid la neved ú k formova niu sa nové ho d ruhu —
mikroevolúcia. Evolučné zmeny veľkého rozsahu ma-
kroe vo lúcia — sa od oh rá va jú na úrovni druhu a vyšších
taxónov v priebehu dlhého časového obdobia. V pozadí
zmien sú rovnaké mechanizmy, aké sa uplatňujú v priebehu
mikroevolúcie.
Pravdepodobne najčastejšie používanou definíciou
druhu je tzv. biolog ická konc ep c ia d ruhu. M yslí sa ním taká
populácia alebo skupina populácií organizmov, v rámci

ktorej existuje skutoč ná a lebo po tenciálna výmena gé nov -
jedince sú schopné navzájom sa krížiť, prinášať plodné po-
tomstvo a od iných skupín sú reprodukčne izolované.
Evolúcia jednotlivého druhu má nielen začiatok, ale
i koniec. Vymieranie druhov dokumentuje bohatstvo pale-
ontologického m ateriálu. Fosilizované zvyšky organizmov
svedčia o viacerých prípadoch hromadného zániku druhov
(minimálne 20). Predpokladá sa, že 5 z nich malo mimo-
riadne masový charakter (na konci ordoviku, devónu, per-
mu, triasu a kriedy).
K najväčšiemu vymieraniu druhov došlo koncom permu (pred
225 miliónmi rokov). Vyhynulo asi 80 % morských bezstavovcov.
Za najpravdepodobnejšiu príčinu sa považuje globálna otrava
životné ho prostred ia vyvolaná náhlym uvoľnením C O 2 do ov-
zdu šia . Ďa lšími faktormi, ktoré sa po d ieľa li na m asovo m vymieraní
druhov, boli dopady meteoritov, erupcie vulkánov, resp. pohyb
kontinentov.
V súvislosti s masovým zánikom druhov mimoriadnu
pozornosť púta otázka zániku dinosaurov. Co spôsobilo, že
organizmy, ktoré ovládli našu planétu na viac ako 150 mi-
liónov rokov, náhle vyhynuli na rozhraní kriedy a treťohôr,
pred asi 65 miliónmi rokov? Fosílne nálezy dinosaurov
dokumentujú pozoruhodnú pestrosť tvarov a obrovskú
variabilitu veľkosti tiel (z ktorých niektoré dosahov ali gi-
gantické rozmery), akýsi triumf vývoja stavovcov.
Existuje viacero hypotéz pokúšajúcich sa vysvetliť
vyhynutie dinosaurov. Za najpravdepodobnejšiu sa po-
važuje dopad velkého meteoritu (asteroidu, kométy),
v dôsledku ktorého sa dostalo do ovzdušia velké množstvo
prachu. To zabránilo prieniku slnečn ého žiarenia na zem-
ský povrch. Následkom bol masívny úhyn rastlín a zrúte-
nie sa celého potravinového reťazca. Vym relo množstvo
druhov organizmov vrátane dinosaurov a vytvoril sa
priestor na vývoj iných stavovcov , hlavne cicavcov.
Reprodukčná bariéra
Prekážka, ktorá zabraňuje, aby dve indivíduá mali plodné
po tomstvo, sa na zýva rep rod ukčná ba riéra . J ej najzná -
mejším príkladom je geografická bariéra (napr. horský ma-
sív, vodná plocha okolo ostrova), ktorá spôsobuje, že jedin-
ce sú od seba fyzicky izolované. Existuje však množstvo
ďalších mechanizmov zabraňujúcich výmene génov medzi
organizmami. Takúto bariéru môžu predstavovať rozdiely
v tvare a veľkosti pohlavných orgánov, ale aj odlišnosti
Obr. 93  Krížen e c tigra s levico u - tiglon, v zoo log ickýc h
záhradách sa nachádza zopár jedincov, v prírode sa však
nevyskytujú
v správaní sa jedincov. Hybrid vôbec nevznikne alebo nie je
živ ota sc ho pn ý a hynie, či je ne plod ný - netvoria sa funkčné
pohlavné bunky. Príkladom môže byť mul, mulica, ale i tiglon
a lig e r — v zoo sa d oc hova li jed inc e, ktoré vznikli kríže ním
leva s tigricou (liger obr. 93), resp. tigra s leviccou (tiglon);
v prírode však k takémuto kríženiu nedochádza.
Významnou prekážkou, ktorá zabraňuje, aby niektoré
jedince mohli mať spolu plodné potomstvo, sú odlišnosti
v organizácii genetického materiálu (hlavne rozdiely
v počte chromozómov).
5.4. Koevolúcia
Vývoj jedného druhu organizmov je výrazne ovplyvňovaný
tým, čo sa odohráva v evolúcii iného druhu, a naopak (re-
ciproká evolúcia). Takéto dva druhy bývajú spravidla od se-
ba nejakým spôsobom závislé.
Príroda poskytuje širokú paletu príkladov, najmä pri
sledovaní vývoja vzťahu predátor — korisť, kvitnúca
rastlina a hm yz, ktorý ju opeľuje; hostiteľa parazit.
V miere, v akej prírodný výber zdokonaľuje loveckú
schopnosť predátora, sa zlepšujú schopnosti k oristi schovať
sa pred ním, uniknúť mu, resp. postaviť sa na odpor. Ak
korisť disponuje čoraz účinnejším i obranným i prostriedka-
mi, predátor vyvíja spôsoby ako ich prekonať   —  a evolúcia
pokračuje ďalej.
Vo všeobecnosti evolúcia jedného druhu môže ovplyvňo-
vať vývoj všetkých ostatných druhov v danom ekosystéme.
 

5.5. Doklady evolúcie Biogeografia

Stopy evolúcie možno pozorovať na rôznych úrovniach
a v rozmanitých oblastiach biológie. Darwin dokumento-
val evolúciu najmä poznatkami o geografickej distribúcii
druhov a nálezmi skamenelín. Popri biogeografii a pale-
ontológii je zdrojom dôkazov o evolúcii výskum celej živej
p rírod y, vráta ne rýchlo sa rozvíja júc e j mo lekulove j
biológie.
Prečo je fauna a flóra Austrálie taká jedinečná? Prečo
sú živočíchy z tropických lesov južnej Am eriky príbuznej
šie s tými, ktoré obývajú púšte toho istého svetadielu, a nie
so živočíchmi z tropických lesov Afriky? Prečo nie sú dva os-
trovy s podobnými životnými p odmienkami, no v odlišných
častiach sveta osídlené blízko príbuznými druhmi organiz-
mov, ale druhmi, ktoré sú príbuzné organizmom z naj-

Obr. 94  J ed inečno sť cica vcov Austrálie —  austrálske vač kovce pripo mínajú plac entovce žijúc e v ostatných č astiac h sveta; po od č lenení
sa Austrálie od ostatných kontinentov sa vačkovce a placentovce vyvíjali izolovane, nezávisle od seba sa vyvinuli fenotypovo podob-
né formy živočíchov, ktoré sú vhodne adaptované do toho ktorého prostredia, z fylogenetického hľadiska ide o nepríbuzné organizmy
 

•  bližšieho kontinentu, ktorého životné prostredie je často

.  veľmi odlišné?

Biogeografia dokumentuje, že aj približne rovnaký typ

prostredia je v odlišných končinách Zeme obývaný
nepríbuznými druhmi pôvodných organizmov (obr. 94). Len
historický pohíad poskytuje zmysluplné vysvetlenie takéhoto
biogeografického rozmiestnenia druhov. Z hľadiska evolúcie
moderné druhy organizmov nachádzame, tam, kde sú, pre-
tože sa tam vyvinuli zo svojich predkov, ktorí obývali danú
(alebo blízku) lokalitu.

Skameneliny Obr. 95  Archeopteryx

N á le zy skamene ných (fosilizova nýc h) foriem vyhynutýc h

druhov organizmov boli a sú silným argumentom
v prospech myšlienky evolúcie organizmov. V najstarších
vrstvác h, ktoré do kumentujú p rítom no sť života , na Ze m i
v dávnych dobách, sa nachádzajú skameneliny najprimi-
tívnejších organizmov a postupne, smerom k súčasnosti, roz-
manitosť narastá.

•  Objavujú sa fosiíie nových druhov, z ktorých niektoré

•  zostávajú zachované takmer bez zmien po dlhé obdobia (ak
a  žijú aj v súčasnosti, hovorím e o živých fosíliách), iné sa
•  rýchlo menia, resp. vyhynuli. Postupnosť nálezov
•  skamenelín v poradí ryby — obojživelníky — plazy a až
•  neskôr vtáky a cicavce je v súlade s rekonštrukciou histórie Obr. 96  Homologické štruktúry: anatomické doklady evolúcie;
•  vývoja s tavovcov aj na základe iných ako len paleontolog- kostra predne j konča tiny všetkýc h cic avc ov po zostá va z homo lo-
•  ických poznatkov. P aleontológovia objavili aj mnoho pre- gic kých kostí, v súvislosti s funkčno u špe c ializác iou d o šlo k mod i-
.  chodný ch foriem spájajúcich na jstaršie skamen eliny fikácii stavby kostry prednej končatiny spoločného predka
•  s  modernými organizmam i. N apríklad archeopteryx pred-
•  stavuje prechodnú formu medzi dinosaurami a vtákmi
l  (obr. 95). Ich podobnosť je výsledkom vývoja všetkých cicavcov
zo spoločného predka. Základná štruktúra výstavby týchto
končatín zo stáva zachova ná, hoci v súvislosti s funkčnou
Porovnávacia anatómia špecializáciou pri každom zo spomenutých druhov došlo
k modifikácii.
Podobnosť v anatómii tiel organizmov zaradených do jed-
nej taxonomickej skupiny poukazuje na vývoj s modifiká- Podobnosť medzi rôznymi organizmami v určitých zna-
ciou. Popri zjavných rozdieloch možno zároveň pozorovať koch a vlastnostiach, ktorá je výsledkom spoločnej evolučnej
aj spoločné črty. histórie, sa nazýva homológia. Zaujímavým príkladom sú
rudimentárne orgány, ktoré majú minimálny alebo žiadny
•  Napríklad základom kostry predných končatín význam pre daný organizmus. Sú historickým pozostatkom
•  všetkých cicavcov sú rovnaké kosti, tieto končatiny štruktúr, ktoré zohrávali významnú úlohu v živote dávnych
.  vykon ávajú pri rôznych predstaviteľoch odlišné funkcie: predkov tohto organizmu. Napríklad súčasným veľrybám
•  človek — uchopovanie, mačka a kôň — behanie, delfín — c hýba jú zad né konč atiny, no zvyšky kostí týchto konč atín, ako
•  pláv anie, netop ier — lietame (o br. 96). aj panvy, zostávajú vnútri ich tiel zachované (obr. 97).
 

žiabrové oblúky

c h v o st — -

ryba pla z vták človek

Obr. 97  Rudimentárne orgány; súčasným veľrybám chýbajú zad- Obr. 98  Embryá všetkýc h stavovco v prec há dza jú štád iom, v kto-
né končatiny, no zvyšky kostí týchto končatín, ako aj panvy, zostá- rom možno rozpoznať štruktúry pripomínajúce žiabrové oblúky
va jú vnútri ich tiel zac ho va né ; tieto kosti sú však slab o vyvinuté a a chvost
nemajú žiadnu funkciu

Porovnávacia embryológia (nukleové kyseliny, bielkoviny) môžu poskytnúť veľa údajov

o evolučných vzťahoch medzi súčasťami bunky, bunkami, or-
Blízko príbuzné organizmy prechádzajú vo svojom embryo- ganizmami, populáciami atď. Niet pochýb o tom, že porovná-
nálnom vývine podobnými štádiami. Napr. embryá všetkých vanie p orad ia — sekvencie staveb ných prvkov v hom ologic -
stavovcov prechádzajú štádiom, v ktorom možno rozpoznať kých génoch, resp. v ich produktoch, je veľmi cenným prís-
štruktúry pripomínajúce žiabrové oblúky a chvost (obr. 98). tupom na zodp oved anie viac erých o tázok fylo g ené zy.
V tomto štádiu embryogenézy je skutočne podobnosť medzi
predstaviteľmi rôznych skupín stavovcov (ryby, obojživelníky, Se k v e n c i e p o l y p e p t i d o v a k o d ô k a z e v o l uč n e j
plazy, vtáky, cicavce) zjavnejšia ako odlišnosti. S postupu- príbuznosti organizmov
júcim vývinom sa však podobnosť stráca a narastajú roz- Druh Počet od lišných aminokyselín v 6 reťa zci hemo globínu
diely; formujú sa črty charakteristické pre tú ktorú skupinu vo vzťahu k hemoglobínu človeka (celková dĺžka
stavovcov. Koncom 19. storočia viacero embryológov reťazca je 146 aminokyselín)
a evolucionistov (vrátane Darwina) zastávalo názor, že človek 0
po č as vývinu živoč íc ha - onto ge nézy do c há d za k stručnej gorila 1
reka pitulác ii historic kého vývo ja - fylog e né zy, ktorým p rešli gibon 2
jeho predkovia (hypotéza rekapitulácie, resp. biogenetické makak 8
pravidlo, ktoré sformuloval E. Haeckel). V súčasnosti sa však
molekula hemoglobínu
všeobecne prijíma názor, že hypotéza rekapitulácie je žaba 67
zveličením a je v rozpore so skutočnosťou. I keď embryá
stavovcov prechádzajú podobnými vývinovými štádiami, Využitie informačných makromolekúl v úlohe mole-
nemožno povedať, že embryo cicavca prechádza štádiom kulových chronometrov je úzko späté s pojmom mole-
ryby, obojživelníka atď. kulové hodiny. Vychádza sa pritom z predpokladu, že
molekuly sa vyvíjajú približne rovnakou rýchlosťou
a rozdiely medzi podobou homologickej molekuly pri pred-
Molekulová biológia staviteľoch dvoch rôznych druhov sú úmerné času, ktorý
uplynul od odčlenenia sa oboch druhov od spoločného
Molekuly ako dokumenty evolučnej histórie organizmov. predka. Molekulové hodiny predstavujú široko využívané
Mimoriadne pozoruhodné na súčasných objavoch v mole- východisko na konštruova nie tzv. stromov života — - den-
kulovej biológii je, že poukazujú na bohatstvo informácií ár o gramov (obr. 99).
o e volúcii orga nizmo v, ktoré je uložené v D N A . N a gé ny sa
na zerá ako na historic ké d okumenty. Všeo be c ne sa prijíma ná- Poznatky molekulovej biológie svedčia v prospech
zor, že porovnávacie analýzy tzv. informačných makromolekúl Darwinovej predstavy, že všetky formy života sú navzájom
 

ba ktérie arche óny eukaryoty

Obr. 99  Unive rzá lny fyloge netický strom je skon štruo va ný na zá ad e porovnáva nia sekvencii nukleo tido v v ribo zómovýc h RN A
jednotlivých organizmov

viac či menej príbuzné a stupeň tejto príbuznosti možno •  navzájom príbuzné, a to od najstarších foriem života.
zná zo rniť prostred níctvom vetvia c eho sa strom u života ,   Úspešné prenášanie určitých úsekov genetickej informácie
ktorého koreň sia ha a ž k na jstarším orga nizmo m. A j taxo- •  z  jedného organizmu do druhého a jej realizácia v novom
nomicky veľmi vzdialené druhy organizmov, napr. človek   genetickom kontexte (genetické inžinierstvo a jeho pra k-
a baktéria Escherichia coli, majú veľa spoločných bielkovín   tický výstup — moderné biotechnológie) je možné len zá-
(a géno v). M no žstvo rozdielov v sekvenc ii týchto mo lekúl je   sluhou existencie spoločných základných životných
nepriamo úmerné stupňu príbuznosti.   princípov platných pre všetky organizmy.

Ďalším zo série molekulovobiologických dokladov Popri poznatkoch iných biologických disciplín teória
evolúcie je exi stencia spoločného geneti ckého k ódu.   Je- i prax molekulovej biológie zreteľne dokumentujú, že evolú-
ho univerzálnosť potvrdzuje, že všetky organizmy sú cia je základom jednoty a diverzity (rozmanitosti) života.
 

nevyhnutné funkc ie - autorep likač nú a j metab olickú (teda

6. VZNIK ŽIVOTA enzýmovú kata lýzu) — vykoná vali mo lekuly RN A — hovo-

ríme o tzv. svete RN A . Zá sluh o u ka talytic kej a ktivity RN A sa
neskôr začali syntetizovať prvé proteíny. Spočiatku bola

NA ZEMI syntéza proteínov náhodným procesom, ktorý sa neskôr

zmenil na proces riadený matricou RNA (akási prvotná
mRNA). RNA ako nosiče genetickej informácie boli podľa
Definovať život nie je jednoduché. V súvislosti so vznikom všetkého dosť nestabilné a nepresné.
života sa najčastejšie kladú otázky kedy, kde, ale hlavne Význam ným po sunom vo vývoji smerom k živým sústavám
ako vznikol? ako ich po zná me v súča snosti, bo lo o bjavenie sa D N A .
V po rovna ní s RN A je D N A ove ľa sta b ilne jším a p resnejším
nosič om g enetickej informá cie. Ná sled ne molekuly D N A pre-
6.1. Ako vznikol život vza li úlo hu rep likátorov a b ielkoviny za sa úlohu enzýmov.
Bielkoviny sú v porovnaní s RNA podstatne efektívnejšími ka-
Kreacionizmus vychádza z predstavy, že život na Zemi bol talyzátormi a aj paleta ich funkcií je oveľa pestrejšia.
stvorený nadprirodzenou bytosťou. Hypotézy, ktoré pred- Nevyhnutnou podmienkou na zabezpečenie stability
pokladajú, že život sa postupne vyvinul z neživej prírody sa prvotných foriem života bolo ich ohraničenie voči okoliu.
v súčasnosti zameriavajú na tri kľúčové otázky. M useli sa sformo vať p rvé memb rány. Ta kéto memb rány
mohli pozostávať z fosfolipidov, ktoré vo vodnom prostredí
• Akým spô sob om vznikli zákla d né mono méry, vytvárajú dvojvrstvové guľovité štruktúry.
z ktorých pozostávajú nukleové kyseliny a bielkoviny,
v podmienkach primitívnej Zeme?
6.2. Kedy vznikol život
•  Experimentuje sa s rôznymi zmesami plynov, hlavne
I  NH3, CH 4 , H 2 , H 20, HCN a prímesami H 2S, CO, C0 2 , Planéta Zem sa sformovala pred približne 4,6 miliardy rokov.
•  N2, ktoré sa vystavujú vysokým teplotám, UV žiareniu, Predpokladá sa, že pre život prijateľné podmienky sa na nej
•  elektrickým výbojom. Výsledné produkty chemických reak- nevytvorili skôr ako pred 4 miliardami rokov. Pred tým vznik
•  cií sa analyzujú. Zistilo sa, že takýmto spôsobom môžu života znemožňovalo príliš intenzívne kozmické žiarenie
•  vznikať aminokys eliny, puríny, pyrimidíny, cukry. a bombardovanie meteoritmi; zemská kôra sa len formovala.
Organické zlúčeniny však mohli vznikať už v období pred
• Akým spôsobom sa z príslušných monomérov (aminoky- 4, 0 - 4, 2 milia rd y rokov. N á le zy na jstaršíc h mikro fosílií, ktoré
seliny, nukleotidy) sformovali polyméry čiže bielkoviny a nuk- dokumentujú prítomnosť bunkovej formy života na Zemi, sú
leové kyseliny, bez pomoci enzýmovej katalýzy? da tované d o ob d ob ia 3,5 - 3,8 milia rdy rokov. Z toho vy-
plýva, že proces vzniku života od najjednoduchších orga-
•  Predpokladá sa, že súčasne so vznikom jednoduchých nických látok až k prvým bunkám sa odohrával v období
s   organických látok sa v podmienkach primitívnej Zeme pred 3,8 - 4 milia rd a mi roko v (ob r. 100) .
•  sformovali aj látky, ktoré mali schopnosť kondenz ovať
•  monoméry do polymérov — kondenzačné činidlá. Takými- Hypotetického spoločného predka všetkých orga-
•  to kondenz ačným i činidlami mohli byť napr. polyfosfáty nizmov nazývame progenot (prabunka). Predpokladá sa,
•  alebo niektoré úovité minerály. že v jednoduche j podobe v ňom už boli rozvinuté všetky
základné vlastnosti života, vrátane trojstupňového toku
• A ko sa mohla vyvinúť sc ho pn osť a utoreplikác ie? genetickej informácie (replikácia prostredníctvom DNA ;
transkripcia genetickej informácie z DNA do RN A;
Objav katalyticky aktívnej RNA (nazýva sa ribozým) translácia poradia nukleotidov v RNA do sekvencie
•  ukazuje, že hľadaným pôvodným autoreplikátorom mohla aminokys elín v bielkovinách). Od progenota sa vyvinuli
.  byť práve táto molekula. všetky základné ev olučné línie organizm ov (baktérie,
archeóny a eukaryoty), čo znázorňu je univerzálny fyloge-
Podľa súčasných predstáv prvou etapou existencie ži- netický strom (obr. 99). Je skonštruova ný na základe
vota na Zemi bolo obdobie, v ktorom všetky pre život porovnávania poradia nukleotidov v ribozómových RNA
 

0
rv ek d nosaurov
IJ r  •  
ba ktérie archeó ny prvoky rastliny

t
huby živoč íchy

500
I— vznik mnohobunkových organizmov

1500

2500
: znik eukaryotov

začiatok nárastu kyslíka v atmosfére

— najstaršie mikrofosílie

3500
života  (progenot)
,. vznik života
I— prebiotická i : syntéza organických látok
F— formovanie ;zemskej kôry
—I—vznik
-vznik Zeme
Zeme

4600
O b r . 1 0 0  Hlavné etapy evolúcie života na Zemi (v miliónoch rokov)

•  (rRNA). Takáto rekonštrukcia evolúcie života
•  k spoločnému predkovi je možná preto, že rRNA
^  súčasťou translačného aparátu, ktorý sa nachádza
•  všetkých organizmoch a vykonáva rovnakú funkciu,
•  syntézu bielkovín.
6.3. Kde vznikol život
Vznikol na Zemi alebo bol sem prinesený z vesmíru? V pos-
lednom období púta čoraz väčšiu pozornosť hypotéza, že
život mohol vzniknúť na Zemi v hlbinách morí vďaka geoter-
málnej energii sopiek. Významnú úlohu mohli pri tom zohrá-
vať sulfidy železa a niklu. Vieme, že primitívna Zem, jej at-
mosféra a oceány boli oveľa horúcejšie ako v súčasnosti.
Hlbokomorské hydrotermálne systémy boli jedinými
miestami na Zemi, kde život mohol nájsť ochranu pred pr-
votným katastrofickým bombardovaním meteoritmi. Aj
v súčasnosti existujú na úpätí podmorských sopiek
ekosystémy, ktoré sú nezávislé od energie Slnka.
Experimentálne sa potvrdilo, že mikroorganizmy,
konkrétne archeóny, ktoré sú prvými článkami po-
travového reťazca na týchto stanovištiach, sú schopné
živo ta pri teplotác h a ž 113 °C .
Hypotéza panspermie  uvažuje o mimozemskom pô-
•  vode života a jeho šírení sa kozm ickým priestorom. Nerieši
až otázku vzniku života, ale iba otázku vzniku života na Ze-
sú mi. Myšlienky o mimozemskom pôvode života sú stále živé
vo i vďaka niektorým najnovším vedeckým p oznatkom. Patria
teda k nim napr. objavy mikroorganizmov (tzv. extrémofilov),
ktoré sú schopné života aj vo veľmi extrémnych pod-
mienkach (vysoká teplota, tlak, žiarenie, veľmi kyslé alebo
zásadité pH , vysoké koncentrácie solí či toxických látok),
ktoré sa donedávna pokladali za nezlučiteľné so životom
(obr. 101).   Pretože voda ako nevyhnutná podmienka na
život v podobe v akej ju dnes poznáme, sa vyskytuje aj
mimo Z eme (napr. na Marse a mesiaci jupitera — Euró-
pa), existujú snahy dokázať stopy života prednostne na
týchto mimozemských stanovištiach. Je možné, že napr. na
Marse život mohol existovať v minulosti, keď tam boli
priaznivejšie podm ienky, ale už zanikol.
6.4. Vek mikroorganizmov
Bunka je základným prvkom organizácie živých sústav (vý-
nimkou sú vírusy, ktorých rozmnožovanie je však vždy via-
zané na bunky a je otázne, či ich môžeme považovať za
živé). Najstaršie mnohobunkové organizmy sa objavili na
Zemi približne pred 700 miliónmi rokov.
Počiatky života na Zemi sa datujú do obdobia pred pri-
b ližne 3, 8 a ž 4 m ilia rd a mi ro kov (ob r. 100). Z toho vy-

O br. 101  Niekto to rád horúce; oranžová masa v ústí sopeč-
ného prieduchu pozostáva z archeónov, ktoré žijú vo veľmi horú-
com a kyslom prostredí (na okrajoch prieduchu vidieť kryštalickú
síru; ostrov Kjúšu, J a p o nsko)
plýva, že evolúcia života na Zemi sa uskutočňovala na
bunkovej úrovni počas viac ako 3 miliárd rokov. V tomto ob-
dobí, ktoré sa nazýva vek mikroorganizmov, sa jed-
nobunkové organizmy funkčne špecializovali, čo im
umožňovalo osídľovať čoraz rozmanitejšie stanovištia.
Prvé organizmy žili pravdepodobne v anaeróbnom
prostredí, pretož e kyslík sa v atmosfére takmer nevysky to-
val. Ich metabolizmus mohol byť chemoheterotrofný, t. j.
založený na využití organických látok, ktoré vznikli
prebiotickým spôsobom. V súčasnosti sa však považuje za
prav-depodobnejšie, že metabolizmus prvých buniek bol
chemoautotrofný, pričom zdrojom energie mohli byť
F e C O , a H2 S. Pom erne skoro sa objavila a j schopnosť foto-
syntézy. V yužitie slnečnej energie pre metabolické procesy
nemu selo b yť od počiatku späté s kyslíkom (niektoré foto-
syntetizujúce baktérie využívajú aj v súčasnosti ako donor
elektrónov H 2S). Avšak vznik baktérií, ktoré boli schopné
využívať pri fotosyntéze ako zdroj elektrónov H 2O r  pred-
stavuje významný medzník v evolúcii života na Zemi.
Podob ali sa na súčasných predstaviteľov cyanobak térií (si-
Obr. 102  Stroma tolity - sú prod uktom c yan ob a ktérií (siníc ): a ) re z fo-
sílnym strom a tolitom - jed no tlivé vrstvy sú výsled kom pra vide lných
zmien v životnej činnosti organizmov, ktoré ich formovali; b)
kameňo vité štruktúry živýc h stroma tolit ov zo Žra loč e j zá to ky v záp a d -
nej Austrálii
níc). O ich dávnej existencii svedčia m akroskopické fosílne
útvary — stromatolity, ktoré boli vytvorené ich činnosťou
pred približne 3,5 miliardy rokov (obr. 102). Dôsledkom
líka v atmosfére. Podstatn ý nárast jeho koncentrácie (zo
stopového množstva na asi 1 %) nastal približne v období
pred dvoma miliardami rokov. Kyslík sa začal postupne
využívať ako akceptor elektrónov pri aeróbnych organiz-
moch. Okrem toho hromadenie 0 2  v atmosfére viedlo
k tvorbe ozónovej vrstvy, ktorá svojím ochranným
účinkom pred priamym slnečným žiarením značne uľahči-
la ďalšiu evolúciu života na Zemi.
6.5. Vznik eukaryotickej bunky
Z hľad iska zložito sti vnúto rne j štruktúry rozlišuje me dva zá -
kla d né typy buniek - p ro karyotické a e ukaryotic ké. Štruktú-
ra eukaryotickej bunky je podstatne zložitejšia ako štruktúra
pomerne jednoducho organizovanej prokaryotickej bunky.
Prokaryotické bunky nikdy nevytvárajú mnohobunkové or-

ganizmy. Základnými stavebnými jednotkami všetkých mno-
hobunkových organizmov sú eukaryotické bunky. V euka-
ryotickej bunke sa okrem morfologicky jasne ohraničeného
jadra nachádzajú aj membránové štruktúry a organely. Ako
a prečo vznikla takáto komplikovaná   b u n k a ?
Prvé bunky mali jednoduchú štruktúru, takú, s akou sa
stretávame pri súčasných predstaviteľoch prokaryotických
orga nizmo v — ba ktérií a a rc heóno v. Vznik e ukaryotic kej
bunky sa d atuje do ob d ob ia pred 1,7 — 2,0 miliarda mi
rokov. Rozdiely v štruktúre týchto dvoch typov buniek sú ná-
pa dné a význam né. Euka ryotic kú bunku dn es po važujeme
za chiméru, ktorá vznikla splynutím viacerých pôvodne
samostatne žijúcich prokaryotických buniek. Podľa endo-
symbiotickej teórie sú mitochondrie a plastidy (obsahujú
vlastnú DN A a ribo zóm y) po tomkami pôvo dne samo statne
žijúcich prokaryotických organizmov (obr. 103).
Prvotná eukaryotickú bunka vznikla tak, že baktéria
schopná dýchania (predok mitochondrií) bola pohltená inou
prokaryotickou bunkou (predkom nukleocytosolu) — prav-
depodobne nejakým archeónom. Pôvod plastidov sa odvodzu-
je od fotosyntetizujúcich baktérií — cyanob aktérií (siníc).
Predpokladá sa, že silným impulzom na začlenenie dýcha-
cieho a fotosyntetického aparátu z pohltených baktérií do
vyššieho endosymbiotického celku boli zmeny okolitého
prostredia, najmä nárast koncentrácie kyslíka v atmosfére.
Pred kyslíkom sa bolo potrebné chrániť, no dal sa aj využívať.
Endosymbiotické spolužitie viacerých pôvodne samo-
ho stiteľská
eukaryotická bunka s chloroplastom  ^
cyanoba ktéri a
Bndosymbióza
Obr. 103  Pôvod eukaryotickej bunky
statne zijiícich prokaryotických buniek,   ktoré viedlo
k sformovaniu sa eukaryotických buniek, muselo poskytovať
obrovskú výhodu hneď od vzniku. Vyvinul sa nový typ
spoločného m etabolizmu a dedičnosti. Tieto významné zme-
ny umožnili neskôr vznik a vývoj mnohobunkovej formy ži-
vota; podstatným spôsobom sa zvýšila morfologická a gene-
tická rozmanitosť organizmov.
Problémové úlohy
•  Porovnajte zákla d né tézy d a rvinizmu a lama rkizmu.
•  Uveď te príkla dy uplatnenia sa náho dy v evolúcii
organizmov.
•  Preč o mo žno gé ny po va žova ť za historic ké do kumenty?
Úlohy
J. Č ím sa líši neo da rvinizmus od d arvinizmu?
2. Zdôvo dnite, p reč o sa p rír odný výbe r po važuje za hybnú
silu ev olúc ie org anizmov.
3. Porovna jte rýchlosťevolúcie  a fa ktory, ktoré ju
ovp lyvňujú v malých a vo veľých pop ulác iác h.
4. Uveďte pred pokladané príč iny masového vymierania
druhov v histórii života na Zemi.
5. A ké d oklad y o evolúcii org anizmov p rin áša molekulová
biológia?
ó. Na ktoré  kľčové otázky je  upriamená pozornosťhypotéz
zaoberajúcich sa  vysvetľvaním vzniku života  z  neživej prírody?
7.  Vymenujte  najdôležitejšie etapy evolúcie  života na Zemi.
8. Č o vysvetľje e ndosymbiotic ká teória ?
aeróbna
ba ktéria
mitoc hondria
endosymbióza
eukaryotická bunka s mitochondriou

7. PÔVOD A VÝVOJ
ČLOVEKA
Súčasný človek ( Homo sapiensj  je výsledko m vývoja zo
živočíšneho predchodcu, ktorý trval niekoľko miliónov
rokov. Tento vývoj sa tak ako pri iných živočíchoch riadil
zákonitosťami evolúcie. Na rozdiel od iných živočíchov sa
však záverečné fázy evolúcie človeka odohrali pod vply-
vom spoločenského vývoja, preto celý proces sa nazýva
antroposociogenéza.
V živočíšnej ríši zaraďujeme človeka do radu primátov
(Primates),   n a d č e ľ a d e h o m i n o i d o v c o v  (Hominoidea),   čeľa-
d e h o m i n i d o v  IHominidae)   a p o d č e ľa d e h o m i n in o v
(Homininae)   č iže ľud í.
V súlade s týmto členením celý proces antroposociogenézy
de líme na tri zá klad né skup iny:
• hominidizáciu,
• hominizáciu,
• sapientáciu.
Hominidizácia zahŕňa zmeny telesnej stavby a správa-
nia sprevádzajúce premenu doteraz neznámeho živočíšne-
ho predchodcu na prvého hominida. Ide najmä o zmeny
súvisiac e s novým druhom po hybu - c hô d zou na dvoc h
končatinách   (bipédiou).
Hom inizác iu p red stavujú zmen y súvisia c e so vznikom
prvého predstaviteľa rodu   Homo   — prejavujúce sa najmä
vznikom ľudskej ruky a zväčšovaním mozgu, takže sa zdo-
konaľovala činnosť ruky a zlepšovali sa duševné schopnos-
ti. Ruka a mozog sa navzájom ovplyvňovali, vznikla medzi
nimi tzv. spätná väzba.
Pri sapientácii ide o zväčšovanie mozgovej a zmenšo-
vanie tvárovej časti lebky s vývojom brady. Zo spoločensko-
kultúrneho hľadiska dochádza k využívaniu ohňa, rozvoju
kultov, rituálov a umenia doby kamennej, ako aj k osídleniu
všetkých vhodných miest zemegule.
7.1. C ha ra kteristika a vznik ho minido v
Č e ľa ď hom inido v c ha ra kterizuje súbo r telesných zna kov aj
prejavov správania. K hlavným telesným znakom patrí
vzpriamenie postavy, zmena kostí a svalov panvy
a dolných končatín, rast kapacity mozgovne, zmenšovanie
očných zubov, skracovanie horných končatín v pomere
k trupu, postupná zmena zuboradia z tvaru v podobe pís-
mena U alebo V na oblúk pripomínajúci parabolu, redukcia
telesného ochlpenia.
M e d zi p rejavy správa nia p atrí úč innejšie využívanie
prírodného prostredia a najmä jeho pretváranie, ktoré sa
uskutočňovalo najprv iba pomocou prírodných predmetov
a neskôr aj vyrábaných nástrojov. Ďalej je to zvyšovanie
bielkovinovej zložky potravy (najmä mäsa) a rozvoj po-
sunkového a zvukového dorozumievania sa vrcholiaci
článkovanou rečou.
Okrem človeka patria k hominidom aj jeho bezprostred-
ní vývojoví predchodcovia a ich súčasníci, ktorých zo sys-
tematického hľadiska zaraďujeme do podčeľade australo-
pitekorodých (Australopithecinae) nazývaných neformálne
australopity. I keď túto podčeľaď pôvodn e tv orili iba pred-
stavitelia rodu Australop ithecus, v súčasnosti sem z araďu-
jeme aj niekolko ďalších rodov.
Hominidi pravdepodobne vznikli pred 8 miliónmi rokov
vo výcho dne j Afrike, v ob la sti Ve ľkej p riekopo vej prep a dliny
(tab. 1). Príčinou ich vzniku bolo zhoršenie podnebia
súvisiace s ústupom pralesov a rozširovaním saván. Kým
vývoj hominoidovcov v smere k dnešným africkým ľudo-
opom pokračoval v zredukovaných pralesoch, vznikajúci
hominidi prešli do savany, začali chodiť na dvoch konča-
tinách a zmenšilo sa im telesné ochlpenie.
7.2. C ha rakteristika ho mininov
Podčeľaď homininov charakterizujú znaky, ktoré ich odlišujú
od ostatných hominidov a sú typické pre rod   Homo   (obr.
104, 105). K týmto zna kom pa tria telesné zna ky - ma lá
tvárová a veľká mozgová časť lebky presahujúca 500 cm 3,
slabé zaočn/cové zúženie lebky, kolmejšia tvár so slabším
vyčnievaním čeľuste, menšia a tenšia sánka, parabolické
zubné oblúky, väčšia hlavica stehnovej kosti, ako aj charak-
teristiky sprá va nia a spoloč enského života - c ieľave do má
výroba a používanie kamenných nástrojov, výrazné
pretváranie životného prostredia.
7.3. Vznik  H o m o s a p i e n s   a zánik neandertálcov
Podľa najpravdepodobnejšej hypotézy („preč z Afriky") sa
Homo sapiens  vyvinul v Afrike pred 2 0 0 00 0 a ž 100 0 0 0
rokmi, odkiaľ sa postupne rozšíril do celého sveta (tab. 2).
 

Pri prenikaní do nových území sa stretával s inými pred-

staviteľmi rodu   Homo   (v Európ e a na Blízkom výcho de to
boli neandertálci), ktorých buď vytlačil, alebo sa s nimi bio-
logicky pomiešal. I keď väčšina vedcov predpokladá, že
Homo sapiens  nea nde rtálcov c elkom vytlač il — takže p o-
slední z nich vymreli na juhu Pyrenejského polostrova pred
2 7 0 0 0 rokmi — niektoré európ ske kostry (z ná lezísk Laga r
Ve lho v Po rtuga lsku, Sa int-C ésa ire vo Fra nc úzsku, Vind ija
v C ho rvá tsku, Pestera cu O a se v Rumunsku) preja vujú zme s
neandertálskych a sapientných znakov, čo naznačuje mož-
nosť existencie hybridných populácií. Niektorí odborníci
(zástancovia tzv.  multireg ionálneho vývoja ) predpokladajú,
že človek rozumný sa vyvinul približne naraz z rozličných
miestnych hom inidov — č loveka nea nde rtálskeho, č loveka
heidelberského alebo človeka vzpriameného.

•
Problémová úloha
•  Prebieha evolúc ia č loveka a j d ne s? Vysvetlite.

Obr. 104  Lebka na jstaršieho znám eho hominida -
Sahelanthropus tchadensis
Úlohy:
1. A ký je rozdiel me dzi hominizác iou a sap ientác iou?
druh 2.  Vymenujte  c harakte ris tické znaky hominido v.
3. Ktorí  sú hlavn í pred stavitelia a ustralop itov a aké sú ich
c harakteris tické znaky?

Homo sapiens Homo heidelbergensis Šimpanz

tm r p i— i
Homo neanderthalensis
í/ens/s —i  _ Homo erectus Parathropus
Homo antecessor Homo   Parathropus
roramropu *boisei -
habilis  ^
a
r 5, US

Australopithecus
Homo ergaster •  g a r^

Ho , m °  H  Parathropus   caethiopicus
rudollensis  mmm .
I  Australopithecus
Australopithecus bahrelghazali
ahazali  • •  ^H   africanus

-T •
g
Ardipithecus
CZ Australopithecus anamensis ramidus
u stralopithecus
E Kenyanthropus platyops afarensis

Orrorin
tugenensis
|   veľký mo zog , malé zuby, trvalá dvo jnohosť

|   malý mo zog , veľmi veľké zuby, ob č asná dvo jnohosť

|   malý mozog, veľké zuby, ob ča sná dvo jnohosť Sahelanthropus

tchadensis
J   malý mo zog, malé zuby, štvornohosť

|   nedostatočné do klad y
8
Obr. 105  Rodostrom hominido v p od ľa do terajšíc h ná lezov (výška štipc ov zná zorňuje d ĺžku existencie hominido v)

7.4. Ľudská variabilita a rasizmus
Všetko ludstvo je jedného pôvodu. Tento výrok svetového
antropológa českého pôvodu A. Hrdličku je odpovedóu na
názory rasistov, ktorí dokonca predpokladali, že jestvuje
niekoľko druhov ľudí, ktorí sa líšia nielen výzorom, ale aj
pôvodom.
Je nesporné, že sa ľudia z rôznych častí sveta od seba
líšia. Tieto rozdiely vo výzore si ľudia všímali najmä tam, kde
sa stretávali s príslušníkmi populácií pochádzajúcich
z odlišných klimatických a geografických oblastí.
Z  historických prameň ov vieme, že starí Egypťan ia za-
•  zname návali odlišný výzor ľudí a mali pre nich odlišné
•  pomen ovania. Vieme, že medzi faraónmi boli vládcovia,
•  ktorí presadzov ali rasistické zákony, ale niektorí sa snažili
•  zabrániť deleniu ľudí podľa farby pleti.
Počiatky rasizmu boli zrejme v xenofóbii, strachu pred
cudzincami. Každý, kto vyzeral alebo hovoril inak ako prís-
lušníci istej skupiny, bol považovaný za nepriateľa. Vyplýva
to aj z toho, že najčastejšie sú pojmy človek a príslušník
vlastnej skupiny totožné a ostatné skupiny dostávali iný, čas-
to hanlivý názov (aj naši predkovia príslušníkov germán-
skyc h kmeňov n a zývali nemí - Ne mc i — pretože im
nerozumeli). Preto sa v súčasnosti postupne upúšťa od
takýchto názvov skupín.
•  Napríklad už sa nepouž íva názov Eskimák , ale Inuit.
•  Nazýv anie Eskimák prevzali Európania od Indiánov žijú-
•  ách v susedstve Inuitov, ktorí ich volali „požierač
•  surového mäsa . Preto sa v súčasnosti aj v oficiálnych
•  dokumentoch kanadskej vlády hovorí o Inuitoch, používa
sa teda pomen ovanie, ktoré si dávajú sami.
Je nesporné, že existuje variabilita vo výzore rôznych
skupín. Ako a prečo táto rôznorodosť vznikla? Všetci súčasní
ľud ia p oc há d zajú z pred kov, ktorí op ustili A friku nieked y
pred 200 000 rokmi a rozšírili sa po celej obývateľnej plo-
che zemegule. Postupne sa dostávali do oblastí s odlišnou
klímou, inými zdrojmi obživy a v ich malých skupinách sa
uplatňovali zákonitosti známe z populačnej genetiky.
Prvotnou podmienkou vzniku premenlivosti sú drobné
zme ny ge ne tic kého m a teriá lu - mutácie. Ve ľká č a sť týchto
mutácií je negatívna, lebo narúšajú vnútorné rovnováhy or-
ganizmu, jeho homeostázu vytváranú po mnoho generácií.
Iba malá časť mutácií je pozitívna, sú aj neutrálne mutácie,
ktoré sa za daných podmienok neprejavujú ako kladné, ani
ako záporné.
Kecí sa však ľudia na svojich migračných cestách dostá-
vali do nových podmienok, menil sa aj význam mutácií. Tie,
ktoré sa javili ako vhodné, boli prírodným výberom
zvýhodňované. Ich nositelia mali viac potomstva, pretože
mo hli vhod nou m utác iou získa ť via c p otravy, príp a d ne mohli
lepšie ochrániť svoje deti. Tak sa prejavoval darwinovský boj
o život. Darwin ho nikdy nechápal ako víťazstvo silnejšieho,
ale ako vyra ďo vanie nea da ptovaných z rep rod ukc ie
a rozmnožovania. Základnými faktormi vzniku variability sú
teda mutácie, migrácia, selekcia a izolácia. Izolácia bola
potrebná, aby sa novovzniknuté znaky rýchlejšie rozšírili
a tomu pomáhal malý počet jedincov v skupinách.
Všetky znaky, ktoré sa používali na charakteristiku skupín
nazývaných rasy, sú výsledkom biologických adaptácií na
zmene né po dmienky života .
ľudia si najskôr všimli rozdiel vo farbe pokožky, čo vied-
lo aj k predstavám, že je možné ľudstvo rozdeliť na rasy
podľa farby pleti. Pritom je zrejmé, že odlišná farba pokožky
je iba výrazom adaptácie na podmienky prostredia
v oblasti, kde sa skupina vyvíjala. U obyvateľov Európy
došlo k čiastočnej strate pigmentu ako dôsledku menšieho
množstva slnečného žiarenia v tejto oblasti tak, aby sa mo-
hol v hlbších vrstvách kože vytvárať účinkom UV-žiarenia zo
slnečných lúčov provitamín D, potrebný na normálny rast
kostí. Preto sa iba u ľudí žijúcich v Európe a v skupinách,
ktoré majú svoj pôvod v tejto oblasti, vyskytuje ružová
pokožka, blond vlasy a modré oči. Naopak v skupinách,
ktoré sa formovali v oblastiach s vysokou intenzitou
slnečného žiarenia, sa zvýšil obsah melanínov v koži, aby
hlboké vrstvy kože boli chránené pred vysokými dávkami
UV-žiarenia, ktoré môže spôsobiť rakovinu kože. V ázijských
populáciách je ako adaptácia na chladnú klímu hrubšia
vrstva kože, čo spôsobuje žltkastý odtieň pokožky.
To, že delenie ľudí podľa farby pokožky nemá opodstat-
nenie, vy plýva aj z toho, že Indovia z juhu Indické ho sub-
kontinentu (a tiež Róm ovia) sú tmavší ako príslušníci
niektorých etiópskych kmeňo v, i keď podľa všetkých
rasových klasifikácií sa Indovia začleňujú do bielej rasy
a Etiópania do čiernej.
Podobne je to aj pri ostatných znakoch používaných
v rasových klasifikáciách: tvar vlasov, tvar nosa, telesné pro-
porcie a i. Aj pri týchto znakoch sa vytvárali kategórie tak,
aby to upevňovalo predstavu o existencii troch veľkých
skupín ľudí —   rás. Vo všetkých znakoch však jestvuje plynulá
premenlivosť a nikde nenachádzame ostré hranice, ktoré
by umožňovali vyčleniť ohraničené skupiny na základe
odlišnosti v používaných charakteristikách. To, že skutočne
 

ide o druhoradé znaky, vyplýva aj z toho, že ľudia všetkých sam ostatné d ruhy. J ed ným z a rgume ntov bo lo tvrde nie, že
skupín sú schopní prežívať na hociktorom mieste Zeme, pre- medzirasoví kríženci majú menej potomstva. Porovnanie
tože v súča snosti ma jú význa mn ejšiu úlohu kultúrne ad a p- veľkosti prirodzeného prírastku medzi rôznymi národmi
tác ie, vzniknuté na zá kla d e zá klad ne j ľud skej vla stnosti — vyvra c ia toto tvrde nie. Na jvä č ší p rirod zen ý prírastok ob y-
schopnosti abstraktného myslenia a druhej signálovej sús- va teľstva je v Brazílii, kde je súč a sne na jvyšší stup eň kríže -
tavy. V týchto zna koc h va ria bilita n ejestvuje a rozd iely nia medzi príslušníkmi rôznych rás. Pojem rasa nemá defi-
v spôsobe života a spoločenskej organizácii sú výsledkom novaný obsah, necharakterizuje určitú jednotku ľudskej vari-
odlišného historického a spoločenského vývoja. V nijakom a bility. Zá kla d no u jed notkou p ri o p ise ľud ských skupín je
prípade nie sú výsledkom odlišných schopností v rámci zák- populácia.
ladnýc h ľudských vlastno stí. Rasizmus je sociálny jav zneužívaný často na os-
Ako celkom nepodložené sa ukázali všetky argumenty pravedlnenie potlačovania skupín ľudí. Tak to bolo v čase
rasisto v, ktorí sa sna žili ná jsť d ô ka zy pre svo je tvrden ie, že „veľkých objavných plavieb", v čase expanzie európskych
príslušníci „čiernej rasy" sú menejcenní v porovnaní moc ností, ale aj v prípa do c h zne žíva nia ra sizmu a ko štátnej
s „bielou ra sou". Zne užíva li pre toto tvrde nie nap r. aj ideológie.
výsledky testov IQ amerických vojakov z prvej svetovej voj-
ny, podľa ktorých mali Afroameričania (nový názov použí- V období vlády nacizmu v Nemecku boli dokonca tzv.
vaný v USA pre „čiernych") horšie výsledky ako bieli. norimberské zákony, ktoré legalizovali rasistickú ideológiu
Tvrdilo sa, že tieto testy zisťujú vrodenú inteligenciu a boli podkladom na „konečné riešenie židovskej otázky
a nezávisia od úrovne vzdelania. Dokázalo sa však jed- — holokaust, ale aj masové vraždenie Rómo v. Podobná
noznačne, že sa nemeria vrodená inteligencia, ale že situácia bola aj v juhoafrickej republike, kde systém
výsledky závisia od úrovne vzdelania. apartheidu bol nástrojom na potláčanie práv väčšinového
pôvodnéh o obyvateľstva tejto oblasti, ale aj v Austrálii, kde
Za zakladateľa tzv.  vedeckého rasi zmu   sa považuje sa uskutočňova la násilná asimilácia pôvodného obyvateľ-
francúzsky šľachtic a diplomat   A . de G obineau,   ktorí/ stva tohto kontinentu.
v roku 1848 vydal knihu O nerovnocenn osti ľudských rás,
kde mu na konštatovanie menejcennosti čiernej rasy V súčasnosti sú takéto postupy nemožné vplyvom tlaku sve-
stačilo zistenie, že kapacita mozgo vej časti lebiek čer- tovej verejnosti. V časoch ekonomickej, ale aj kultúrnej globali-
nochov bola menšia o   50   cm3   ako u belochov. Podobn é ar- zácie sa stále viac presadzujú tendencie k tolerancii voči
gumenty nachádzam e v prácach rasistov aj dnes, vieme odlišným skupinám alebo aj jedincom, takže rasistické sprá-
však, že v rámci normy   velkosť mozgu nehovorí nič vanie sa dostáva na názorovú perifériu a verejnou mienkou je
o mentálnych kv alit ách jedinca.  Ve ď  A natol Fr ance odsudzované.
mal kapacitu   970   cm3   a  I . S. Turgenev 2 100   cm3   a obi-
dvaja znamen ali p re kultúru významný prínos. Úlohy:
1. Vysvetlite,  čo je  príčinou variability rôznych skup ín ľdí - rás.
Boli tiež snahy dokázať, že rasy sú začínajúcimi druhmi, 2. V  čom  vidíte  neg atív ny do pa d rasizmu ako sociálneho
že diferenc ie me d zi nimi sa zvä č šia na toľko, že vzniknú problému?
 

acetylcholín  5 4 biogeografia   87
adenohypofýza   4 9 biotín  2 7
adiuretín  5 0 B-komplex  2 7
adrenalín  52 Bowmanovo puzdro   4 4
aesophagus  19 bronchi  28
aglutiníny  34, 35 bronchitída   3 0
aglutinácia   34, 35 bubienok  6 4
aglutinogén  34, 35 bulímia   28
agranulocyty  33, 34 čapovec   12
AIDS  75, 81 cardium  38
akromegália   4 9   23
aktín  14 cerebellum  5 7
aktívna imunizácia   68, 69 chiméra   94
albínizmus  4 6 cholekalciferol  2 6
albumíny  3 2 cholesterol  81
alergická reakcia   6 8 chondrocyty  6
alergie   30, 81 chrup mliečny  18
alveoly  3 0 chrup trvalý  18, 23
amyláza  19, 20 chymozín  19
anabolické procesy  23 cievovka   6 3
anafylaktický  šok 81 civilizačné choroby  81
analálny otvor  22 columa vertebralis  12
anatómia   5 costae 12
anémia   38 cranium  9
anémia perniciózna   2 6 cukrovka   21, 52, 53, 81
androgenné hormóny  5 2 cutis, derma   4 5
androgény  53 cytochrómy  25
androsterón  5 3 daltonizmus  6 4
aneurin  6 Darwin  83
Anorexia nervosa   28 dendrity  5 4
antidiuretický hormón  4 5 dermatoglyfické obrazce  4 6
antigén  34, 68 detoxikácia   21
antikoncepcia   78, 7 9 diabetes melitus  21, 52
antioxidanty  25, 26 diastola   4 0
antroposociogenéza  9 5 diastolický tlak  4 0
aorta   3 9 diencephalon   5 8
apendictída   23 dopamín  5 4
Aristoteles  5 efektory  5 4
artérioskleróza  25, 42 ektoderrma   76
astigmatizmus  6 4 ekzémy  81
ateroskleróza   4 2 elastín  6
autogamia  8 4 elektrokardiogram  4 0
autonómna nervová sústava   5 9 embryonálny vývin  7 5
autonómne nervy  5 7 encephalon   5 7
avitaminóza   26, 27 endoderma   76
Basedova choroba   5 0 endo krinné žľazy   47, 49
bazálne gangliá   58 enterokináza  2 0
ba zálny metab olizmus  23, 50 enzýmy  25, 26
bilirubín, biliverdín  2 0 epidémie   80
 

epidermis  4 5 hemoglobín   25, 30, 33, 36, 38

epifýza   8, 48, 50 hemokoagulácia   34, 35
epiglottis  10, 29 hepar  21
epikard  3 9 homeostáza   31, 43, 46
ergolaciferol  2ó hominidizácia   95
erytrocyty  30, 32 hominizácia   9 5
erytropoetín   4 4 hominoidi  9 5
esenciálne aminokyseliny  24, 27 Homo sapiens  9 5
estrogény  24, 53, 72, 74 homológia   88
eukaryotické bunky  93 Hrdlička   9 6
Eustachova trubica   6 4 hyalínna chrupka   7
evolúcia   83 hydrokortizón  52
exkrécia   4 3 hyperglykémia   53
fagocytóza   34, 67, 68 hypertenzia   4 2
fernitín  25 hypervitaminóza   2 6
fetálny vývin  75, 76 hypofýza   4 7
fibrily  6 hypothalamus  4 8
fibrín  34 hypotyreóza   5 0
fibrinogén  32, 34 hypovitaminóza  26, 27
folikulárny hormón  5 3 imunizácia   35
fonácia   2 9 imunoglobulíny  3 4
fruktóza  24 inbríding   8 4
fylochinon  2 6 infekčné choroby  8 0
fylogenéza   8 9 intestinum c rassum  22
fyziológia   5 intestinum tenue   2 0
galaktóza  24 inzulín  21, 24, 25, 52
Galenos  5 J esenius  5
gastritída   23 kapiláry  41, 42
gestagény   53 karotén  2 6
gigantizmus  4 9 katabolické procesy  23
glandotropné hormóny  4 9 keratín  4 6
gliové bunky  5 4 kladivko   6 5
globín  33 kobalamín  2 6
globulíny  32 koenzýmy  2 6
Glomerulus  4 4 koevolúcia   87
glottis  2 9 kolagén  6
glukagón  21, 52, 53 kompaktná kosť  7
glukokortikoidy  5 2 koronárne tepny  41
glycerol  24 kortizón  5 2
glykémia   5 2 kretenizmus  5 0
glykogén  23, 24, 52 krvné bunky  32, 33
gonádotropné hormóny  4 9 krvné telieska   34
granulocyty  33, 34 kvapavka  7 5
Halier  5 kwashiorkor  28
Harvey  5 kyselina askorbová   2 7
hem 30, 33 kyselina listová, folová  2 7
hematokrit  32 kyselina nikotínová, niacín  2 6
hemisféry  5 8 kyselina pantoténová   2 6
hemofília   38 laktoflavín  2 6
 

lamarkizmus 83 motorické nervové vlákna 56

lambdovitý šev 10 mozgomiechový mok 55, 56
Landsteinerovo pravidlo 35 mozgová kôra 58
Langerhansove ostrovčeky 21 mozgové pleny 58
laryngitída 30 mucín 19
larynx 28 musculus 13
leukocyty 33, 67 mutácie 85
leukémia 38 myelínová pošva 54
leukóza 38 myokard 38, 39
lingua 19 myozín 14
lipáza 19, 20 nákovka 65
lipidy 23, 24 nanizmus 49
lutinizačný hormón 50 neandertálci 95, 96
lymfa 36 nefrón 43
lymfatické cievy 66 neodarwinozmus 84
lymfatické orgány 66 nešpecifická imunita 68, 69
lymfatický systém 67 neurogliá 54
lymfocyty 34, 66, 68 neurity 54
lyzozým 19 neurohypofýza 50
Macacus rhesus 35 neurón 54
makroergické fosfátové väzby 23 neutrofilné leukocyty 67
makroevolúcia 86 noradrenalín 52
makroživiny 24 obezita 28
Malphigiho teliesko 43 očkovanie 68
mastné kyseliny 24 okostica 7
maternica 72 ontoge néza 75, 89
medulla oblongata 57 oogenéza 72
medul a spinalis 56 osteocyty 7
melanín 63 osteoporóza 13
menisky 9 ovariálny cyklus 74
menopauza 13 oxytocín 50
mesencephalon 58 pankreas 52
metahemoglobín 30 pankreatická štäva 20
mezoderma 76 panmixia 84
miazga 36, 37 parasympatický nervový systém 59, 60, 61
miazgové kmene 37 parathormón 51
miazgové uzliny 37, 38 parazitárne ochorenia 80
miechové nervy 59 pars oralis 28
miechové rohy 56 patogénne mikroorganizmy 80
miechový kanál 56 pelagra 26, 27
mikroevolúcia 86 pepsín 19
mikroživiny 24 pepsinogén 19
minerálne látky 24, 25 perikard 39
mineralokortikoidy 52 pharynx 19
minútová ventilácia 30 pľúcna ventilácia 30
minútový objem srdca 40 pneumothorax 30
mitrálna chlopňa 38 podmienené reflexy 61
molekulová biológia 89 podvýživa 27, 28
monocyty 34, 67 porovnávacia embryológia 89
 

pošva   72, 73 spongiózna kosť  7

primáti  9 5 srdcový infarkt  4 2
prírodný výber  85 statokinetický receptor  6 5
peristaltické pohyby  2 0 sterkobilín   22
prištítne telieska   5 0 sternum  12
progesterón   53, 72, 74 strmienok  6 5
prokaryotické bunky  93, 94 syfilis  7 5
prolaktín  5 0 symbiotická teória   94
prostata   71 symbiotické baktérie   22
ptyalín  19 sympa tický nervový systém  59, 60, 61
pulmo   2 9   54
Purkyné   5, 54 systola  4 0
pyridoxín  2 6 šošovka   6 3
rachitis  2 6 tetanické kŕče   51
rakovina  80, 81 thalamus  5 8
rasizmus  9 6 thiamín  2 6
receptory  46 , 61, 62 , 64 , 6 6 tkanivový  mok 36, 37
reflexný oblúk  5 4 T-lymfocyty  6 7
refrakčné chyby  oka 63 tokoferol  2 6
renín  4 4 tonometer  4 0
reprodukčná bariéra   8 6 transformizmus  83
respirác ia  28 transfúzia   35
retikulárna formácia   5 7 Trichomonas pošvový  7 5
retinol  2 6 trombocyty  34
rezorpcia   44, 45 trypsín  2 0
Rh faktor   35, 36 týmus  66, 67
ribofalvín  2 6 tyreotropný hormón  4 9
rodopsín  2 6 tyroxín  5 0
rudimentárne orgány  88 urobilín  22
sacharidy  23, 24, 26, 27, 32 uterinný c yklus  74
sacharóza   24 vaječník  72, 73
sarkoemma  13 va zokonstrikcia  3 4
sedimentácia   32 vazopresín  45, 50
sekréc ia   4 4 ventriculus  19
sekundárne pohlavné znaky  53 Vesalius  5
selekč ný tlak  85 vírus  HIV 68, 75, 81
senzitívne nervové vlákna   5 6 vitálna kapacita pľúc   3 0
sérum  35 vitamíny  24, 25
sérotonín  5 4 voľné radikály  25
sietnica   63 xenofóbia  9 6
sklovec   6 3 žltá škvrna   6 3
skolióza   12
skorbut  2 7
slepá škvrna   6 3
slezina   34, 66, 67
sociálne patológie   82
somatotropný hormón  4 9
spermie   7 0
spirometer  3 0