Bedári 2023

„Pozri, to je ona, tá sirota. Cosette jedla si vôbec tento mesiac?!“ posmešne odvrkla spolužiačka
Viola.
Cosette, nízke a tiché dievča, ktoré prestúpilo na strednú školu do Serede len pred pár mesiacmi,
so svojimi krásnymi zafírovými očami, čiernymi vlasmi, bielou pokožkou, viditeľnou podváhou by sa na
ňu pred pár mesiacmi ani len nepozrelo a sadlo by si na svoje miesto so smútkom na tvári, ale už
nejaký čas chodí usmiata. Pestúni, ktorí sa o ňu nezaujímajú, ju stále trestajú bitkou a inak tomu s nie
je ani v škole, kde sa stala stredobodom posmechov a šikany. No napriek všetkému čo sa jej deje, sa
už viac ako mesiac usmieva, presne ako teraz. Ale nie tak nasilu, ako to robíme občas všetci, ale
úprimne, bez pretvárky. Viole to už príde divné, že aj napriek tomu ako veľmi ju chce svojimi
poznámkami a narážkami zraniť a rozplakať, a ako sa jej to darilo doteraz, sa ona sa stále usmieva. Už
pochopila, že sa muselo niečo zmeniť, ale čo...
Odzvonilo na koniec poslednej vyučovacej hodiny a Cosette sa vyparila, akoby posledných päť
minút ani nebola na hodine.
„Ahoj Viol, tak ako? Zájdeme na kávičku ako obvykle?“
„Prepáč zlatko, ale dnes mám ešte niečo na pláne. Vidíme sa zajtra...“ ani nestihla počuť
odzdravenie svojej vtieravej kamarátky a už bola pri skrinkách a očami skenovala okolie či niekde
náhodou neuvidí tú chuderu. Vtom do nej niekto vrazí a nie je to nik iný ako jej živý terč, ktorý
hľadala.
„Dávaj pozor ty chudera! To ťa tí tvoji pestúni nenaučili ani chodiť rovno?“
„Prepáč...“ povedala Cosette a začala sa ďalej predierať cez dav. Viola si túto príležitosť nemohla
nechať ujsť a tak sa nenápadne vybrala za ňou. Nasledovala ju všade odkedy vyšli z budovy školy.
Chodila za ňou po rôznych nezmyselných obchodoch, z ktorých vždy odišla s prázdnymi rukami. Žeby
sa mýlila a Cosette nie je do ničoho zapletená?
Keď zrazu Cosette začal zvoniť mobil, zdvihla ho a tichým hláskom odvetila: „Päť minút.“ a zložila.
„Počkať, ako je možné, že má moderný mobil keď chodí dookola v tých istých dvoch mikinách a
teplákoch?! Tu mi niečo nesedí...“ pomyslela si Viola a zrýchlila krok lebo sa jej strácala z dohľadu.
Rýchlo vytiahla svoj mobil z vrecka a začala nahrávať video, ktoré už malo dobré štyri minúty keď
Cosette konečne zabočila do nejakej vedľajšej tmavej uličky. Viola zastala za rohom a načúvala. Počula
len dva hlasy, jeden chlapčenský a druhý Cosettin.
„Máš?“
„Mám.“ Potom počula už len šuchot papieroviek a topánok. Keď zistila, že sa tie kroky približujú
k nej, rýchlo odišla do bezpečnej vzdialenosti a namierila kameru na východ z uličky. Vyšiel odtiaľ
nejaký chlap a o minútu na to aj Cosette. Prebehla cez ulicu tak rýchlo až si ani nevšimla, že jej niečo
vypadlo z vrecka a vošla do paneláka v ktorom bývala. Viola sa s úsmevom na tvári pobrala k tomu čo
jej vypadlo z vrecka a zdvihla to so servítkou v ruke a s úsmevom na tvári, odvetila:
„Toto pre teba nevypadá ružovo ty úbohá sirota!“ a pobrala sa na políciu.
Na druhý deň ráno si Viola aj so svojimi pätolízačkami stopli ich dlhodobú obeť hneť pri skrinkách.
„Ale, ale. Koho to tu máme. To je ale prekrásne ránko, nemyslíš?“ posmešne sa opýtala Viola a ani
nečakala na odpoveď a ďalej hovorila: „No minimálne pre mňa určite lebo...“ vtom ju prerušil školský
rozhlas:
„Prosíme slečnu Cosette Thenadierovú, aby okamžite prišla do riaditeľne aj zo všetkými svojimi
vecami.“
Cosette sa pozrela na Violu a po prvý krát po dlhom čase bolo na jej tvári vidieť strach z toho čo sa
bude diať.
„No, my už pôjdeme, však dievčatá? Takže veľa šťastia sirota.“
Zrazu ku Cosette pristúpil o dva roky starší chalan, Toby, z maturitného ročníka.
„Nemyslíš si, že už by aj stačilo Viola? Čo ti kedy urobila, že ju šikanuješ od prvého momentu kedy
prišla do školy?“ Viola robila akoby ho ani nepočula a s úsmevom na tvári aj so svojim sprievodom
odpochodovali do triedy.
 „Si v poriadku Cosette?“
Cosette naň len nemo pozerala a nezmohla sa ani na slovo a keď už chcela niečo odvetiť tak začal
hlásiť rozhlas:
„Cosette Thenadierová, okamžite sa dostavte do riaditeľne!“
Toby sa s úsmevom pozrel na ňu a riekol: „Očividne by si mala byť na inom mieste...“
Cosette sa rýchlo spamätala, prestala naňho zízať a so sklonenou hlavou povedala:
„Ach, áno, tak pá.“ a zmizla za rohom chodby skôr, ako jej stihol odzdraviť.
„Cosette, sadnite si prosím.“
„Pán riaditeľ, smiem vedieť prečo tu sú policajti?“
„Bohužiaľ, včera večer k nim na stanicu prišiel anonym s videom a aj s vrecúškom, na ktorom boli
tvoje odtlačky prstov. Vo vrecúšku boli nelegálne omamné látky. Je mi to ľúto ale majú povolenie
prehľadať tvoje veci aj skrinku a ty s nimi budeš musieť odísť na rozbor krvi.“ Policajti pristúpili bližšie
a Cosette už vedela, že z tohto sa nevyvlečie a aj tušila kto ju udal. Nasadili jej putá a previedli doslova
uličkou hanby. Všetci študenti akurát vychádzali von z tried, lebo zazvonilo na prestávku a tak sa
Cosette opäť stala stredobodom pozornosti a šuškania.
Odvtedy ako ju doviezli na policajnú stanicu sa snažili zohnať aj skontaktovať s jej pestúnmi, ale
márne. Akoby sa vyparili. Nezostávalo im teda nič iné, len ju poslať opäť do sirotinca keďže sa v krvi,
na oblečení a ani v jej veciach nič nenašlo. Prepustili ju na podmienku ktorá bude trvať do konca
školského roku s tým, že bude nosiť na nohe nesnímateľný náramok s lokalizátorom a ak pôjde mimo
svojej dohodnutej trasy, tak ju bez žiadnych problémov pošlú na súd, kde bez právnika nezmôže nič
a udelia jej prísnejší trest. Cosette s podmienkou súhlasila.
Keď sa po víkende vrátila opäť do školy, bolo to ešte horšie ako na začiatku, keď prestúpila na novú
školu.
„Ahoj Cosette, si v poriadku?“ povedal Toby starostlivo až tým Cosette zaskočil.
„Uhm, ahoj Toby, je mi fajn...“
„Vypadá, že by si potrebovala bodyguarda. Dobrovoľne sa na túto úlohu hlásim!“
„Toby, toto fakt nie je vtipné. Ak si chceš zo mňa uťahovať tak to rob ako iný. Zazeraj na mňa,
vykrikuj po mne hocičo čo ti práve napadne ale neponúkaj mi pomoc, ktorá je len ďalšia forma urážky.
To naozaj nepotrebujem...“
Toby sa na ňu len s údivom díval a s úprimnou tvárou povedal: „Ale ja si z teba nerobím srandu.
Naozaj chcem s tebou byť. Už odkedy si prišla k nám na školu som sa chcel s tebou začať baviť, lebo
som videl čo ti robí Viola a tie jej pätolízačky. Na prvom stupni základnej školy som bol v podobnej
situácii...“
Cosette s údivom pozorovala jeho tvár a hľadala to, čomu sa vraví pretvárka ale nič také nenašla
a tak nakoniec odvetila: „Tak dobre, môžeš môj bodyguard, nemám tým čo stratiť.“
Ako rýchlo ubiehali posledné dni školy, tak rýchlo sa Toby a Cosette spoznávali a boli spolu čoraz
častejšie aj mimo školy. V škole sa samozrejme nevyhli nenávistným pohľadom keď sa držali za ruky
alebo nebodaj objímali, ale netrápilo ich to, lebo mali jeden druhého. Toby zmaturoval a dostal
geniálny nápad, o ktorom premýšľal už odvtedy ako mu Cosette povedala, že opäť býva v sirotinci.
Pozisťoval si všetky informácie a s odhodlaním sa pobral na úrad kde požiadal o adopciu Cosette do jej
osemnástich rokov. Keď mu úrad mu vyhovel, oznámil to svojej priateľke. Cosette od radosti nevedela
prestať usmievať a ďakovať nielen jemu ale aj vyšším silám zato, že ju postihlo toľké šťastie.
A tak sa hneď po skončení školského roku odsťahovali zo zatuchnutej Serede až do prímorského
Chorvátska, kde si otvorili spoločný podnik. Zo začiatku prežívali skoro len z ich lásky, neskôr sa im ale
začalo dariť v podnikaní a boli spolu nesmierne šťastní.