17.

TD: Priblížte koncepciu autoritatívnych režimov v prácach J. Linza a W. Merkela. Uveďte

kritériá rozčlenenia jednotlivých typov autoritatívnych režimov aj s príkladmi.

MPT: Priblížte obsah sociálno-demokratického (škandinávskeho) typu sociálnej politiky.

EIP: Politické skupiny v Európskom parlamente a európsky stranícky systém.

17: Priblížte Linzovu koncepciu autoritatívnych režimov a kritériá rozčlenenia

jednotlivých typov autoritatívnych režimov aj s príkladmi.

Definícia autoritárskeho režimu J. Linza:

Linz definuje autoritárske politické systémy ako systémy, ktoré:
1. povoľujú vyjadrovanie obmedzeného, a nie zodpovedného pluralizmu
2. absencia vypracovanej a vedúcej ideológie
3. nepraktizujú intenzívnu alebo extenzívnu politickú mobilizáciu (s výnimkou
určitých fáz vývoja)
4. moc, vykonávaná vodcom, prípadne úzkou skupinou osôb, má nie príliš jasné,
avšak definovateľné hranice.

V kontexte svojej práce Totalitné a autoritatívne režimy sa venoval problematike

novodobých nedemokratických režimov, kde definoval autoritatívne režimy ako politické
systémy, ktoré vyjadrujú obmedzený pluralizmus a ktorým zároveň chýba rozpracovanejšia
ideológia a nerealizujú intenzívnu ani extenzívnu mobilizáciu.

Existuje v nich exkluzívna, autonómna a intelektuálne podložená ideológia, s ktorou sa

vládnuce skupiny alebo vodcovia identifikujú, a ktorá je základom pre vedenie politiky alebo
na manipuláciu obyvateľstva. Občianska participácia je možná len prostredníctvom jednej
strany alebo prostredníctvom jej mnohých monopolných masových organizácií. Autoritatívne
režimy sú tak charakterizované ako usporiadanie s limitovaným politickým pluralizmom bez
konkrétnej a vedúcej ideológie, bez extenzívnej a intenzívnej politickej mobilizácie. Totalitné
režimy teda úplne odmietajú akýkoľvek pluralizmus zatiaľ čo autoritatívne režimy limitujú
iba pluralizmus politický. Totalitné režimy stoja na vysokej miere mobilizácie celej
spoločnosti, depolitizácie, ktorá by pre ne predstavovala úplnú zmenu charakteru je veľmi
špecifická pre autoritatívne režimy. Pri výskume nedemokracií používame tri osi: limitovaný
pluralizmus vs. monizmus, mentalita vs. ideológie, deportizácia vs. mobilizácia.

- menšia miera synchronizácie pol., soc., a kult. štruktúr a ich kontroly ako v totalitarizme
- obmedzuje autonómiu pol. života
- nevytvára jedinú masovú stranu
- ponecháva priestor rôznych subkultúr
- obmedzený pluralizmus
- chýba mu vypracovaná a vedúca ideológia
- absentuje intenzívna alebo extenzívna mobilizácia
- moc vykonávaná vodcom má nejasné ciele a hranice

 BYROKRATICKO-MILITARISTICKÉ – najčastejší typ (vojenské junty) – V

mocenskej koalície je možné rozoznať dominantnú ( ale nie absolútnu) úlohu
armádneho a byrokratického establishmentu. Môžu fungovať bez politických strán,
 avšak často vytvárajú oficiálnu, vládou podporovanú stranu, ktorá redukuje
participáciu občanov v politickom živote na minimálnu úroveň. Často bývajú
označované ako fašistické, keďže v medzivojnovom období prijali určitú časť
fašistickej symboliky a veci podobných.
Napríklad Španielsko (za Franka) 1936-1975, Chile ( za Pinicheta) 1973-
1989, Poľsko ( za Piłsudského a Becka) 1926-1939, Maďarsko ( za Hortyho) 1920-
1944, Argentína (za Peróna) 1946-1955....

 ORGANICKO-ETATISTICKÉ – pri tvorbe režimu dochádza k zamietnutiu

individualistických predpokladov liberálnej demokracie, objavuje sú túžba vytvoriť
inštitucionalizovaný "kanál" na reprezentáciu rôznorodosti záujmu moderných
spoločností a je odmietnutý model triedneho konfliktu. Základnou myšlienkou
"organickej demokracie" je predpoklad, že ľudia sú prirodzene členmi viacerých
rôznych sociálnych skupín ( zamestnanie, profesijné asociácie, univerzity, obec...).
voľba politickej reprezentácie prebieha v niekoľkých volebných obvodoch -
korporáciách, obvodoch nijak teritoriálne vymedzených, ale založených na združení
primárnych jednotiek. Tie sú potom reprezentované v centrálnej komore korporácií,
alebo v rade špecializovaných komôr. Vyskytoval sa v
Portugalsko ( za Salazara a Caetana) 1926-1974, Rakúsko ( za Dolfussa a
Schusnigga) 1934-1938, čiastočne Španiesko za Franka a Taliansko za Mussoliniho.

 MOBILIZAČNO-AUTORITATÍVNE V POSTMODERNÝCH
SPOLOČNOSTIACH – existujú v spoločnostiach, ktoré majú za sebou čo i len
menej dlhú demokratickú formu vlády, ktorá nevedela riešiť základné sociálne
problémy. Medzi takéto krajiny patrí aj Slovensko. Nie je v nich možné uskutočniť
čisto byrokraticko - militaristickú vládu či vládu založenú na princípoch organického
etatizmu kvôli túžbe značnej časti spoločnosti participovať na výkone moci. Tento typ
mobilizačných režimov bol jedným z výsledkov fašistickej mobilizácie v období krízy
demokratického usporiadania v medzivojnovom období v Európe. Ako príklad
môžeme uviesť fašistické Taliansko.

 POSTKOLONIÁLNE MOBILIZAČNE AUTORITATÍVNE REŽIMY -

mobilizačne jediná či dominantná strana vznikla v boji za nezávislosť na koloniálnej
mocnosti, v ktorom získala svoje neskoršie privilegované postavenie. Tieto režimy sú
zväčša založené na silnej mobilizácii spoločnosti, ktorá umožnila ich vznik.strana sa
však nevyvíjala na báze totalitných tendencií, ale stala sa dôležitým komponentom
štruktúry moci. Najviac sa tento typ realizoval v afrických krajinách po získaní
nezávislosti v 2. 1/2 20.storočia.

 RASOVÉ A ETNICKÉ "DEMOKRACIE" - považujú sa také režimy, v ktorých na

jednej strane spôsob distribúcie moci, procese a rozsahu politickej participácie v
jednej, rasovo definovanej, často krát menšinovej spoločnosti spĺňa všetky kritéria,
ktoré sú nutné na zachovanie statusu " demokratický". Na druhej strane je v nich iná
rasová skupina vylúčená. To často vedie ku konfliktom, ktoré sú riešené
autoritatívnymi prostriedkami či prinajmenšom obmedzením slobody aspon pre tých
členov minority, ktorí spochybňujú legitimitu aktuálneho politického usporiadania.
Príkladom je predovšetkým Juhoafrická Republika 1948-1993.
  DEFEKTNÉ A PRETOTALITNÉ AUTORITATÍVNE REŽIMY – ak dosahuje
stupeň mobilizácie spoločnosti vysoké hodnoty, taktiež ako miera použitej ideológie
nutnej pre dosiahnutie legitimity spoločnosti a ak je limitovaný pluralizmus prakticky
nemožný, dá sa hovoriť o totalitnom systéme. Ak sa režim v prvých dvoch bodoch
zhoduje s opisom, ale s tretím nie, môžeme hovoriť o defektnom totalitarizme, alebo
pretotalitnom. Ako príklad defektného totalitarizmu býva označované sovietské
obdobie Novej ekonomickej politiky ( NEP) 1921-1924. Medzi pretotalitné režimy
sú niekedy radené krajiny východnej Európy krátko po skončení WW2. Napríklad
Československo 1945-1948.

 POSTTOTALITNÉ AUTORITATÍVNE REŽIMY – podobný typ ako

predchádzajúci. Len členovia jednej strany sa podieľajú na moci. Od predchádzajúcich
typov sa posttotalitné autoritatívne režimy odlišujú politickou kultúrou a odlišnými
spomienkami na minulosť. V priebehu 90.rokov dokonca LINZ z najrôznejších
dôvodov posttotalitné režimy vylúčil ako svojbytný typ postavený zarovno režimom
totalitným, autoritatívnym a demokratickým. Máme k dispozícií len "komunistické"
posttotalitné príklad, napríklad krajiny strednej a východnej Európy od 1/2
50.rokov 20.storočia.

 Mimo dve hlavné formy nedemokratického politického usporiadania ( totalitné

a autoritatívne) vyčlenil LINZ ešte inú mimo bežnú kategóriu (už Weberom
definovanú extrémnu formu partimonializmu) SULTANIZMUS. V
sultanistických režimoch síce ekonomicky a spoločenský pluralizmus
nezanikol, ale je subjektom nepredvídateľných a despotických intervencií..
neexistuje vláda zákona a stretávame sa s nízkou mierou inštitucionalizácie a
so sinou fúziou privátneho a verejného. Nie je stavaný ani ideológii, ani
mentalite, ale predovšetkým na despotickom presonalizme.
Medzi takéto režimy radíme Haiti ( za Duvaliera),
Dominikánsku republiku (za Trujila), Irán ( za dynastie Pahlaví),
Severná Kórea ( za Kim Ir Sena).

LIMITOVANÝ PLURALIZMUS VS. MONIZMUS

1. Oproti Linzovým typom autoritatívnych režimov sa objavila nová skupina režimov,

ktoré majú v zásade iný charakter: opozícia v nich nie len že existuje, ale dokonca nie
je vylúčené, že môže vyhrať vo voľbách. Nejedná sa však o režimy s úplným
pluralizmom, predovšetkým v ekonomickej sfére.
2. Režimy, ktoré limitovali stranícky pluralizmus a naopak neboli súčasne monistické,
vždy limitovali sféru ekonomickú. Hovoríme o postkomunistických štátoch.
3. Identifikované boli naopak režimy, ktoré sa na osi pluralizmus- monizmus pohybovali
blízko pólu monistického, ale v dvoch prípadoch (Turkmenistan a Bielorusko) nemá
klasickú identitu.

Pre autoritárstvo je teda dôležité, že na rozdiel od demokracie stavia na obmedzenom

pluralizme. Od totalitného režimu ho delí menšia miera „synchronizácie“ politických,
sociálnych a kultúrnych štruktúr. Obmedzuje autonómiu politického života vyjadrenú
existenciou politických strán a parlamentom. Nedokáže však vytvoriť jedinú masovú politickú
stranu. Dokáže zabrániť existencii veľkých odborových zväzov, ale nie je schopný účinne
obmedziť činnosť jednotlivých odborov; nedokáže plne kontrolovať kultúrny život. Je
typické, že ponecháva priestor pre autonómny život rôznych subkultúr, napr. cirkví.
Autoritársky režim je teda komplexnejší a heterogénnejší než totalitný, a ako z jeho vnútra,
tak z  vonkajších subkultúr vznikajú zárodky politickej opozície.

Vedľa diela J. J. Linza, ktoré je považované za klasiku výskumu autoritatívnych režimov, je

Merkelové dielo v súčasnosti najkomplexnejším spracovaním danej problematiky. Wolfgang
Merkel sa svojou teóriou snaží o presnejšiu klasifikáciu nedemokratických režimov na
základe vhodne zvolených kritérií. Merkel postupuje deduktívnou metódou takým spôsobom,
že vytvára ideálne typ nedemokratických režimov. Základným kritériom pre klasifikáciu
režimov je politická vláda Merkel toto kritérium ďalej rozvíja a stanovuje 6 klasifikačných
kritérií, v rámci ktorých si kladie zásadné výskumné otázky:

1. LEGITIMÁCIA K VLÁDE - Ako a v akom zmysle je vláda legitimizovaná?

Merkel sa následne zaujíma o to, či je či je vláda legitimizovaná v súlade s
princípom suverenity ľudí alebo za pomoci mentalít typu nacionalizmu,
patriotizmu, istoty, poriadok, alebo svetonázor s absolútnym nárokom na
pravdu.
*(legitimácia politického režimu nie je založená na princípe suverenity ľudu,
ale na všeobecnej mentalite či na objektívnom pravdivom svetonázore)*
2. PRÍSTUP V VLÁDE - Ako je upravený prístup k politickej vláde? Merkel v
tomto kritéria skúma rozsah aktívneho a pasívneho volebného práva občanov.
Zaoberá sa limitáciou volebného práva z politických, rasistických ,
svetonázorových, etnických či pohlavných dôvodov.
* (potenciálne opozičné politické strany nie sú rozhodnutím exekutívy
pripustené ku kandidatúre)*
3. MONOPÓL VLÁDY - Kto rozhoduje o politických stanoviskách? Merkel v
tomto kritéria skúma legitimitu aktérov politického rozhodovacieho procesu.
Inými slovami sa zaoberá otázkou demokratickej voľby vládnucich síl.
* (existuje mocenský monopol, neprebieha kontrola politických elít
prostredníctvom demokraticky legitimovaných inštitúcií)*
4. ŠTRUKTÚRA VLÁDY - je štátna moc rozdelená medzi viac nositeľov vlády,
alebo je koncentrovaná v rukách jedného predstaviteľa? Merkel uvádza, že
vládou (mocou) môže disponovať jedince, skupina, junta, strana alebo komitét.
Otázka o pôvode štruktúry vlády (moci) sa dotýka tradičných, už Lockom a
Montesquieuom skúmanou otázkou deľbou moci, prekážok moci a kontrole
moci.
* (moc uplatňuje monisticé centrum, ktoré si podriaďuje doteraz nezávislé
súdy, štátnu správu...)*
5. POŽIADAVKY VLÁDY - je štátny nárok na moc voči svojím občanom jasne
ohraničený, ale tendenčne neohraničený ? toto kritérium má za cieľ skúmať
mieru intervencie štátu voči spoločnosti a jednotlivcom a taktiež na
mobilizačné a participačné požiadavky voči občanom, ktorých realizácie
smerujú na posilnenie legitimity režimov.
* (sú porušované, alebo vôbec neuznávané základné ľudské a občianske
práva)*
6. SPÔSOB VLÁDY - zodpovedá výkon štátnej moci zásadám právneho štátu,
alebo je výkon štátnej moci vykonávaný v rozpore so zásadami právneho
 štátnu, represívne, svojvoľne alebo dokonca teroristicky? Toto kritérium
zohľadňuje dodržiavanie legitímne stanovených noriem pri výkone štátnej
moci.
* (zákony nezodpovedajú princípom právneho štátu, slúžia vôli vládnucich
štruktúr)*

Na základe vyššie uvedených kritérií môžeme podľa Merkela klasifikovať politický systém na
jednej strane ako demokraciu , na druhej strane ako autoritatívne alebo totalitný systém , čiže
nedemokratické režimy . V súlade s vyššie uvedenými kritériami Merkel hodnotí autokracie,
ktoré chápeme ako pojem nadradený totalitným a autoritatívnym režimom, čiže dve základné
formy nedemokratických režimov, nasledujúcim spôsobom :

*SPÔSOB JE UVEDENÝ V ZÁTVORKÁCH PRI KAŽDOM KRITÉRIU* !!!!!!

Merkel vo svojom diele čiastočne vychádza z Linzovej teórie nedemokratických

režimov, avšak ju podrobuje kritike: "Linzové stanovené vymedzenie autoritatívnych a
totalitných systémov je mimoriadne vplyvné, historicky informatívne, ale politickovedne
nedostatočne systematické." Merkel obzvlášť kritizuje vágnosť Linzových osí, ktoré
nepovažuje za vhodné a všetko vypovedajúce kritériá, na základe ktorých by bolo možné
klasifikovať jednotlivé typy najmä autoritatívnych režimov.

TYPOLÓGIA AUTORITATÍVNYCH REŽIMOV

Merkel na základe svojich kritérií vytvára vlastnú typológiu autoritatívnych režimov,

ktoré rozdeľuje na 9 typov. Jedná sa o základné "čisté" formy. Pri tvorbe jednotlivých typov
autoritatívnych režimov. Rozlíšil niekoľko typov podľa držiteľov moci, ktorými v
Merkelovom poňatí môžu byť vodca, strana, armáda, klérus či monarcha. Vďaka tejto
kategorizácii definuje tieto podtypy autoritatívnych režimov:

1. KOMUNISTICKÉ AUTORITATÍVNE REŽIMY - komunistické režimy

vystupujú historicky najmä v dvoch variantoch: ako komunistická diktatúra
strany a diktatúra vodcu. Totalitným variantom je iba diktatúra vodca, pričom
diktatúra strany je neklamným znakom režimu autoritatívneho. Tento typ
režimu je charakterizovaný vedúcou úlohou komunistickej strany, ktorej
najvyšší orgán kolektívne prijíma politické rozhodnutia. Príkladom sú
bezprostredné "pre" a "post" stalinstické obdobia Sovietskeho zväzu
(1924-1929, 1953-1956) alebo poľská a maďarská podoba komunistického
systému.

2. FAŠISTICKÉ AUTORITATÍVNE REŽIMY - u fašistických systémov sa

stretávame len s autoritatívnym vodcom. Hoci oficiálne existuje hnutie, či
strana, reálnu moc drží vždy v rukách vodca - vodcovský princíp je jednou z
nevyhnutných charakteristík fašistických režimov. Fašistické autoritatívne
režimy boli zriadené pod nemeckou vládou v Ustašovskom Chorvátsku (1941
- 1945), v Rumunsku (1940-1944), na Slovensku (1939 - 1945), na začiatku
Mussoliniho vlády v Taliansku.
3. MILITARISTICKÉ REŽIMY - militarizmus ako legitimácia elít predstavuje
zberný pojem nacionalistickej rétoriky a tradicionalistickej mentality. Dôraz je
kladený na hodnoty, ako je patriotizmus, národná bezpečnosť, pokoj a
poriadok. Merkel rozlišuje dve formy militaristických režimov:
V byrokraticko - militaristickej vládne junta acharizmatických
vojakov, režim je pragmatický a modernizačný. Latinská Amerika
v 60. a 70.rokoch 20.storočia, Grécko v období vlády
plukovníckej junty 1967-1974, Thajsko 1958-1988.
Južná Kórea 1961-1988.
V militaristických vodcovských režimoch nevládne junta
vojakov, ale vojenský vodca. Tu môžeme radiť Maďarsko ( za
Horthyho) 1920-1944, Poľsko ( za vlády Piłsudského a Becka)
1926-1939, Paraguay ( za vlády Stroessnera) 1954-1989, Zair
1965-1997, Ghana 1981-1992.

4. ORGANICKO-ETATISTICKÉ REŽIMY - režimy tohto typu sa prezentujú

ako stred medzi vládou robotníckej triedy a parlamentnou demokraciou. Tento
typ režimu sa napríklad etabloval v rokoch 1926-1974 v Portugalsku za vlády
Salazara a Caetana.

5. RASISTICKÉ AUTORITATÍVNE REŽIMY - týmto kritériom sú

definované režimy, v ktorých sú rasisticky alebo etnicky definované skupiny,
ktoré sú vylúčené z účasti na demokratickom procese alebo občianskych
právach, tak ako tomu bolo predtým v Juhoafrickej republike 1948-1993
alebo Rodézii (územie dnešných štátov Zimbabwe, Zambia, časť Malawi),
kedy bola farebná väčšina obyvateľstva vylúčená vládnuca bielou menšinou z
účasti na voľbách, všeobecnej politickej participácií a uplatňovaní občianskych
práv.

6. MODERNIZAČNÉ AUTORITATÍVNE REŽIMY - tieto systémy mali za

cieľ modernizáciu zaostalého štátu, k čomu používali autoritatívne formu
vlády. Ich vznik súvisel s procesom fragmentácie tradičnej autority. Do tejto
kategórie sú zaraďované militaristické režimy v Južnej Amerike, rovnako ako
režimy jednej strany na Taiwane, či vodcovské systémy a režimy jednej strany
v postkoloniálnej Afrike, Turecko ( za Ataturka) 1920-1938, Argentína ( za
Peróna) 1946-1955, Egypt ( za Násira) 1954-1970 a Chile ( za Pinocheta)
1973-1990.

7. TEOKRATICKÉ AUTORITATÍVNE REŽIMY - na čele takéhoto režimu

stoja zástupcovia -hodnostári určitého náboženstva. Teokratické autoritatívne
režimy majú silnú tendenciu kopírovať totalitarizmus, takže určenie jeho hraníc
je v Merkelovom poňatí veľmi nezreteľné. Jedná sa napríklad o Tibet (za
vlády Dalajlámu) 1911-1950.

8. DYNASTICKÉ AUTORITATÍVNE REŽIMY - na čele takéhoto systému

stojí monarcha, ktorý nie je volený, ale je delegovaný na základe príslušnosti k
rodu - dynastiu (absencia volieb). Dynastické režimy sú nekonštitučné, pričom
je kráľ hlavou exekutívy aj legislatívy. Príkladom sú napríklad režimy v
krajinách Arabského polostrova, na čele ktorých stoja králi, šejkovia či
emiráti, ale taktiež medzivojnové európske kráľovské diktatúry.
 9. SULTANISTICKÉ AUTORITATÍVNE REŽIMY - dochádza tu k miešaniu
prvkov štruktúry a mechanizmov rodinno-klanového usporiadania s
autoritatívnymi alebo totalitnými systémovými vlastnosťami. Merkel za
moderný variant tohto režimu považuje neskoré obdobie režimu Nicolae
Ceausescu v Rumunsku. Zaujímavé je, že tento typ Merkel radí medzí
autoritatívne režimy, na rozdiel od Linza, ktorý sultanistické režimy chápe ako
samostatnú, mimo bežnú kategóriu.

TYPOLÓGIA TOTALITNÝCH REŽIMOV

Prevratným prvkom Merkelovej typológie totalitných režimov je rozdelenie početnej

skupiny týchto režimov na komunistické, fašistické a teokratické. Vďaka tomuto delenie je
možné selektovať u ostatných autorov prakticky jednoliatu skupinu čisto totalitných režimov.
Podľa Merkela je totalitný režim vždy charakteristický diktatúrou vodcu - neobmedzeného
vládcu.
      Merkelova typológia totalitných režimov je nasledovná:

1. KOMUNISTICKÉ TOTALITNÉ REŽIMY - tieto režimy sú typické

absenciou opozície, monizmom, vodcovskou ideológiou, mobilizáciou
obyvateľstva a potlačovaním základných ľudských, občianskych, politických,
sociálnych a hospodárskych práv obyvateľov. Do tejto kategórie Merkel
zaradil tie "najčistejšie" formy komunistických totalitných režimov ako
napríklad Sovietsky zväz (za vlády Stalina) 1929-1953 , Čína (za Mao Ce -
Tunga) 1949-1976 , Kim Ir Senova a následne Kim Čong Ilova KĽDR 1948 -
doteraz a tiež Ceauşescovmu Rumunsko v rokoch 1974-1989 . V určitých
fázach je možné u Ceauşescovmu Rumunska ( po r 1974 ) alebo KĽDR za Kim
Ir Sena pozorovať sultanistický - totalitný rys. Merkel pripúšťa ďalšie početnú
skupinu komunistických režimov, ktoré majú niektoré z atribútov "čistých"
foriem totalitných režimov , avšak ich zaradenie do tejto skupiny je v
niektorých ohľadoch problematické , pretože sa u nich prejavuje diktatúra
strany . Medzi tieto režimy Merkel radí aj komunistické Československo .

2. FAŠISTICKÉ TOTALITNÉ REŽIMY - charakteristikou tohto typu režimu

je podľa Merkela obdobná ako u predchádzajúceho typu. Fašistické a totalitné
režimy sa de facto líšia iba vodcovské ideológiou, totalitné praktiky sú však
totožné. Medzi fašistické totalitné režimy radí iba nemeckú Tretiu ríšu 1938-
1945, ako dokonalé doplnenie požiadavku monistického centra, teroristický
charakter uplatňovania zákonov a totalitné odmietanie ľudských a občianskych
práv.

3. TEOKRATICKÉ TOTALITNÉ REŽIMY - Merkel do tohto typu radí iba

režimy v islamských krajinách. Legitimita islamského teokratického
totalitného systému je čerpaná z fundamentalistického výkladu náboženstva.
Merkel žiadny konkrétny príklad tohto typu režimu neuvádza, na základe jeho
výkladu však môžeme bezpochyby spomenúť talibanský režim v Afganistane
1997-2001 či Irán (za vlády Ajatolláha Chomejního) 1979-1989.
MPT Priblížte obsah sociálno-demokratického (škandinávskeho) typu sociálnej politiky.

SÚČASNÁ POLITIKA VO ŠVÉDSKU

Sociálno – demokratický (štrukturálny, redistributívny) model
- vychádza zo zásad univerzalizmu sociálnych práv, ktoré rozširuje i na nové stredné triedy,
ide o sociálny štát poskytujúci rovnosť minimálnych potrieb. Zlučuje sociálne zabezpečenie a
prácu. Sociálny štát sa zaväzuje k plnej zamestnanosti a sám je plne závislý na jej dosiahnutí
(Švédsko, Nórsko, blízko Dánsko aj Fínsko).
Švédsko má v ústave zakotvenú povinnosť verejnej správy zabezpečovať právo na prácu,
bývanie, vzdelanie a podporovať sociálnu starostlivosť a zabezpečenie.
Všetko, čo sa týka sociálnej oblasti, zabezpečuje ministerstvo zdravotníctva a sociálnych vecí
(švédsky názov je len sociálne ministerstvo). Toto ministerstvo má dva štátne orgány:
1. štátny úrad sociálneho poistenia – štátny úrad
2. štátny úrad pre zdravotníctvo a sociálne veci – sociálny úrad
Vo švédsku je 2-pilierový model sociálnej politiky:
• štátne sociálne zabezpečenie (poistenie)
- formy dôchodkov, príspevkov, prídavkov
- hradené z poistenia, ktoré je platené určitým percentom z odvedených daní
zamestnancov (zamestnanec do neho priamo neprispieva – zaplatí dane a tie sa potom
rozdelia do štátneho rozpočtu a do poisťovne)
- je to poistenie podľa názvu, nie podľa obsahu
- tu splývajú štátne sociálne dávky so sociálnym poistením
• sociálna pomoc
- sociálne služby, ktoré sú v pôsobnosti obcí

1. ŠTÁTNE SOCIÁLNE ZABEZPEČENIE

A. dôchodkové poistenie
B. Zdravotné poistenie - Nemocenské, Štátne úrazové poistenie
C. Rodičovské poistenie - Prídavky na deti, Príspevok na bývanie
D. Poistenie v nezamestnanosti
1. SOCIÁLNA POMOC
Nástrojom sociálnej pomoci sú dávky, ktoré môžu byť poskytované:
a) vo forme finančnej pomoci – dávka v hmotnej núdzi
b) alebo vo forme služieb – dávka sociálnej pomoci, sociálny príspevok
c)
ZHRNUTIE: Škandinávsky (sociálno-demokratický) model
Základom škandinávskeho modelu je univerzalizmus sociálneho zabezpečenia, čo znamená,
že všetci občania sú zaopatrení voči sociálnym rizikám bez ohľadu na výšku svojich príjmov.
Štát má zodpovednosť za blahobyt všetkých občanov, teda sociálne potreby občanov vníma
ako sociálne práva. Základným nástrojom sú univerzálne vyplácané dávky. Miera
redistribúcie a zásahov štátu je zo všetkých troch modelov najvyššia, tento model je preto
veľmi náročný na ekonomické zdroje. Štát nedáva takmer žiadny priestor pôsobeniu
neštátnych subjektov.
Švédska sociálna politika presadzuje plnú zamestnanosť, rovnaké príležitosti a spravodlivé
prerozdelenie bohatstva. Cieľom je, aby sa nezamestnaný zamestnal v čo najkratšom čase.
Okrem navrátenia nezamestnaných na trh práce je tiež dôležité investovať do
celoživotného vzdelávania a školení na pracovisku s cieľom predchádzať riziku
nezamestnanosti. Takéto myslenie prináša dividendy z hľadiska konkurencieschopnosti a
produktivity.
Škandinávske krajiny majú dlhodobú tradíciu aktívneho využívania verejných investícií na
stimuláciu rastu, vytváranie pracovných miest a zlepšovanie životných podmienok. Vysoké
investície do vzdelania, výskumu, modernizácie pracovnej sily, infraštruktúry, ako aj do
zdravotnej starostlivosti a starostlivosti o deti nielenže zabezpečili pevný základ
konkurencieschopnosti škandinávskych krajín, ale zároveň ovplyvnili cyklické pohyby ich
ekonomík. Makroekonomická politika sa tak stala priamym nástrojom na zabezpečenie
prosperity škandinávskych kr
ajín. Verejné výdavky orientované vo veľkom rozsahu do spomenutých oblastí sú financované
z relatívne vysokého zdaňovania.
V posledných desaťročiach sa najmä vďaka zavádzaniu rôznych kombinácií sociálneho
poistenia, sociálnej podpory a univerzálnych dávok rozdiely medzi uvedenými tromi typmi
sociálneho štátu (ale aj v ostatných štátoch) postupne stierajú a systémy predstavujú hybridný
mix takýchto idealizovaných typov modelu moderného sociálneho štátu. Na základe nami
vymedzenej typológie hovoríme o škandinávskom (severskom) type sociálnej politiky modelu
moderného sociálneho štátu.
EIP: politické skupiny v EU parlamente a európsky strannícky systém

Za európske strany sú považované federatívne združenia národných strán, ktoré existujú vo

väčšine členských štátov EÚ a majú rovnakú orientáciu a ciele; vytvárajú v Európskom
parlamente jednotlivé frakcie.
Legislatívna úprava statusu politickej strany na európskej úrovni vstúpila do platnosti v roku
2004 ako nariadenie, stanovujúce podmienky pre uznanie európskej politickej strany a tým aj
jej nároku na financovanie zo zdrojov Spoločenstva. 
Európska politická strana musí spĺňať tieto náležitosti:
 v členskom štáte, kde sídli, musí byť právnickou osobou;
 minimálne v  štvrtine členských štátov Únie musí byť zastúpená v Európskom,
národnom alebo miestnom parlamente alebo združení; alebo
 minimálne v štvrtine členských štátov Únie musí získať najmenej tri percentá hlasov
v každom z týchto členských štátov v posledných voľbách do Európskeho parlamentu;
 musí dodržiavať princípy Európskej únie;
 musí sa zúčastňovať na voľbách do Európskeho parlamentu, alebo prejaviť zámer tak
urobiť.
Podmienkou pre financovanie z európskych zdrojov (ročne 8,4 milióna eur) je povinné
preukazovanie pôvodu prostriedkov a zákaz niektorých zdrojov financovania. Prostriedky
Spoločenstva musia byť použité výlučne na krytie výdavkov, spojených s politickým
programom strany a za žiadnych okolností sa z nich nesmú financovať národné politické
strany.
Právna úprava Európskej únie zatiaľ neobsahuje definíciu európskej politickej strany. Vznik
európskych politických strán si vynútila najmä spolupráca členov európskych orgánov, ktorí
sa v záujme efektívnejšieho fungovania musela povzniesť nad národné afiliácie a
uprednostniť politickú a programovú spriaznenosť. Tak sa postupne rozvinula spolupráca
europoslancov z rozličných členských krajín na pôde parlamentných frakcií, podobných
klasickým straníckym klubom v národných parlamentoch.
O inštitucionalizáciu straníckych zväzov na európskej úrovni sa zaslúžili najmä predstavitelia
troch hlavných politických skupín (ľudovci, socialisti, liberáli). Došlo k tomu článkom 138a
Maastrichtskej zmluvy: „Politické strany na európskej úrovni sú dôležité ako faktor integrácie
v Únii. Prispievajú k tomu, aby bolo vytvárané európske vedomie, a aby bol daný výraz
politickej vôli občanov Únie“.
Európske politické strany pôsobia v Európskom parlamente v podobe parlamentných frakcií,
ktoré združujú poslancov členských krajín EÚ podľa členstva ich národných politických strán
v európskych stranách.  Europoslancisú zaradení v siedmich frakciách, existuje aj skupina tzv.
nezaradených poslancov.

Európska ľudová strana

Európska ľudová strana (EĽS) je prvou a najväčšou  nadnárodnou politickou stranou,

pôsobiacou na európskej úrovni. Vznikla v roku 1976 a združuje kresťanskodemokratické
a konzervatívne strany v Európe. Strana združuje 73 politických strán z 40 krajín.
Poslanecký klub EPP-ED bol založený v 23.júna 1953 ako Skupina Kresťanských
demokratov - frakcia v Spoločnom zhromaždení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele. V
júli 1979 zmenil svoj názov na „Skupinu Európskej ľudovej strany (Kresťanskodemokratická
skupina) a v júli 1999 sa transformoval na Skupinu Európskej ľudovej strany (Kresťanských
demokratov) a Európskych demokratov. V roku 2009 sa vrátili k pôvodnému názvu Európska
ľudová strana. Pri budovaní Európy hral vždy vedúcu úlohu.
Mnohé zo strán, zastúpených v Skupine EĽS, patria aj do Európskej ľudovej strany. Ostatné
strany sú pridruženými členmi Skupiny EPP.
Politické priority Skupiny pre parlamentné obdobie 2009-2014 sú rozdelené do oblastí:
1. Európa hodnôt (solidarita, susedské vzťahy, silné hodnoty)
2. Rast a pracovné miesta (reformy, dokončenie jednotného trhu)
3. Bezpečná Európa (boj proti terorizmu, klimatickým zmenám, bezpečnosť potravín,
imigračná politika)
4. Solidarita medzi členskými štátmi (sociálny model, kohézna politika)

Strana európskych socialistov

Strana európskych socialistov (SES) vznikla v roku 1992 po podpise Zmluvy o Európskej únii
(Maastrichtskej zmluvy) ako nástupnícka strana Konfederácie socialistických strán
Európskeho spoločenstva, založenej v roku 1974. Jej členskú základňu tvorí 32 členských
strán, 11 asiciovaných a 10 pozorovateľov. Na jej čele stojí nemecký poslanec Martin Schulz.
V súčasnosti zastupuje stranu v Európskom parlamente 184 poslancov združených v
Socialistickej skupine, čo ju robí druhou najsilnejšou politickou rodinou v legislatívnom
orgáne EÚ.
Medzi jej politické priority pre parlamentné obdobie 2009-2014 patrí:
 oživiť ekonomiku a predchádzať krízerises;
 nová sociálna Európa, spravodlivejšia pre všetkých
 Európa ako vedúca svetová sila proti limatickým zmenám
 rodová rovnosť v Európe
 účinná európska migračná politika
 Európa ako partnera pre zabezpečenie mieru, bezpečnosti a rozvoja

Európska liberálno-demokratická a reformná strana

Nástupnícka strana Liberálnej internacionály zjednocuje viac ako 50 strán s liberálnou,

demokratickou a reformnou orientáciou z členských a ďalších 13 štátov. Po niekoľkých
transformáciách prijala v roku 2012 súčasný názov.
Strana spája EĽDR je neziskové medzinárodné združenie so sídlom v Bruseli.
Cieľom strany liberálnych demokratov je:
 občianske slobody
 jednotný trh EÚ
 rast a zamestnanosť
 životné prostredie a energetika 
 rozširovanie
 zahraničná politika, bezpečnosť a obrana
Lídrom skupiny je Brit Sir Graham Watson zvolený do funkcie v novembri 2011 na
dvojročné obdobie
Politická frakcia EĽDR v Európskom parlamente –  Európska liberálno demokratická a
reformná strana je s 84 poslancami z 21 členských krajín EÚ treťou najväčšou politickou
skupinou v Parlamente. Parlamentnú frakciu vedie Belgičan Guy Verhofstadt.

Európska strana zelených

Európska strana zelených dnes na federatívnom princípe združuje členské a pozorovateľské
strany z 42 krajín. Sprostredkováva komunikáciu medzi členskými stranami, zelenými
europoslancami a ministrami. Koordinuje environmentálne orientovanú európsku politiku
a podporuje menšie strany zelených s cieľom posilniť politické hnutie zelených v celej
Európe.
Európska federácia strán zelených bola jedným zo zakladajúcich združení celosvetovej
organizácie strán zelených – Global Green Coordination.
Medzi hlavné ciele  Európskych zelených patrí najmä udržateľný rozvoj a ekologická svetová
ekonomika na základe solidarity v rámci celej planéty.
V Európskom parlamente pôsobí frakcia Zelení/Európska slobodná aliancia, ktorá združuje
zelených poslancov a zástupcov národov bez vlastného štátu (tzv. regionalistov). Vznikla
v júli 1999. Má 58 poslancov z 15 európskych krajín. Má najväčší podiel žien. Žien je až 30,
mužov 28. Na vedení frakcie sa na základe princípu rovnosti pohlaví spolupodieľajú talianska
poslankyňa Monica Frassoni a jej nemecký kolega Daniel Cohn-Bendit.

Strana Európskej ľavice

Zástupcovia ľavice spolupracujú v Európe v rámci Konfederatívnej skupiny Európska

zjednotená ľavica - Nordická zelená ľavica (GUE/NGL). Fórum pre spoluprácu združuje 26
politických strán, 11 pozorovateľských strán z 24 štátov.
Skupina Európskej zjednotenej ľavice podporuje európsku integráciu na základe plne
demokratických inštitúcií, prioritne orientovaných na nový model rozvoja a riešenie
najvážnejších problémov EÚ, medzi ktoré patrí najmä rozsiahla a rastúca nezamestnanosť
a chudoba.
Frakcia v Parlamente sa nazýva Konfederatívna skupina zjednotenej európskej
ľavice/Nordickej zelenej ľaviceGUE/NGL. Skladá sa z 34 europoslancov.

Aliancia Európskych konzervatívcoc a reformistov

Združuje strany pravicového stredu. Strana prezentuje tradičné hodnoty ako rodina ako základ
spoločnosti, zodpovednosť, transparentnosť a demokraciu, ekonomický rast a
konkurencieschopnosť. Upozorňuje na potrebu reformovať EÚ pri zachovaní národných
suverenít štátov ako protipól k euro federalizácii. Združené strany zdieľajú princípy
slobodného podnikania, voľnej hospodárskej súťaže, minimálnych štátnych regulácii, nižšie
dane, individuálnu slobodu a národnú prosperitu. AECR združuje strany z 14 krajín sveta.
Parlamentom bola oficiálne uznaná v januári 2010. Predsedom strany je Čech Jan Zahradil,
ktorý vo funkcii nahradil prvého predsedu strany Belgičana Derka Jana Eppinka. Prvý
kongres strany sa konal v lete 2010.
Parlamentnou skupinou je Skupina európskych konzervatívcov a reformistov. Tvorí piatu
najväčšiu frakciu EP. Momentálne má v Parlamente 55 poslancov z desiatich strán z desiatich
štátov EÚ. Klub je charakteristický anti-federalistickými a euroskeptickými názormi. Vznikla
v roku 2009.

  

(Skupina nezávislosť/demokracia)
Skupina nezávislosť/demokracia v Európskom parlamente bola založená 20. júla 2004.
Združovala euroskeptikov, kritikov EÚ a eurorealistov. Mala 29 členov z 9 európskych krajín.
Lídrami frakcie boli Neal Farage a Jens-Peter Bonde.
Medzi hlavné ciele skupiny patrili odmietnutie Zmluvy, ustanovujúcej Ústavu pre
Európu, odmietanie všetkých foriem centralizácie, podpora demokracie a transparentnosti.
Niektorí členovia Skupiny, najmä zo Strany nezávislosti Veľkej Británie (UKIP), podporujú
úplné vystúpenie svojej krajiny z EÚ.
Strana bola rozpustená v roku 2009.
(Skupina Únie za Európu národov)
Parlamentná Skupina Únie za Európu národov (UEN) podpovala Európu, zloženú z
národných štátov, ktorá prenecháva priestor vládam a krajinám, aby koordinovali a
spolupracovali pri budovaní otvorenejšej a stabilnejšej Európy, založenej na rôznorodosti. 
Fungovanie Únie sa podľa frakcie malo riadiť princípom subsidiarity, ktorý je kľúčový pre
spravodlivé rozdelenie právomoci medzi inštitúcie EÚ, štáty a miestne samosprávy, a je v
samotnom záujme občanov.
Frakcia združovala 30 europoslancov zo 6 členských krajín EÚ. Na jej čele boli írsky
poslanec  Brian Crowley a talianska poslankyňa Cristiana Muscardini.
Fungovala do roku 2009.