Kritika a možnosti vylepšenia Ringstraße podľa Camilla Sitteho

Roman Draxler, 3. ročník DaTU

Z knihy Carl E. Schorske: Vídeň na přelomu století a knihy Camilla Sitte: Stavba měst podle
uměleckých zásad

Nakoľko Ringstrasse stelesňovala nový súbor spoločenských hodnôt 19. storočia, jej kritici sa
vyjadrovali k mnohým iným ako len architektonickým otázkam. K rozporu medzi štýlom
a funkciou sa dalo pristupovať z mnohých strán. Camillo Sitte vzal historicko-estetické
aspirácie staviteľov Ringstrasse a kritizoval ich za to, že tradíciu obetovali za naliehavé
potreby modernej doby. Otto Wagner viedol svoj útok z opačnej strany a odmietal
maskovanie modernosti a jej funkčnosť slohovými „škraboškami“ histórie.

Vo svojom diele Stavba měst podle uměleckých zásad použil Sitte Ringstraße ako
odstrašujúci príklad a vypracoval základnú kritiku z pohľadu zástanca minulosti. Na
príkladoch z Rakúska, Nemecka, Talianska a Francúzska (vybral si ich preto, lebo sa drží
zásady písať iba o tom, čo sám videl a kde môže hodnotiť estetickú pôsobivosť podľa
vlastného názoru) skúma príčiny príjemného pôsobenia množstva krásnych starých námestí
a vôbec mestských rozložení. Hovorí, že týmto skúmaním môže priniesť súbor pravidiel,
ktorých uplatnením možno docieliť podobne pôsobivé riešenia.

Sitte vyzdvihoval voľné usporiadanie mestského priestoru v staroveku a stredoveku, čo

zahŕňalo napríklad nepravidelnosť námestí a ulíc. Odvolával sa na Aristotela, ktorý hovorí, že
mesto má byť postavené tak, aby sa v ňom občania cítili bezpečne a zároveň spokojne.
K splneniu druhej z týchto požiadaviek je nutné, aby výstavba mesta nebola len otázkou
techniky, ale aj otázkou estetickou. Vo svojej kritike Ringstrasse mal Sitte k monumentálnym
budovám výhrad len málo. Sitte bol zástancom historizmu a chcel ho rozšíriť od jednotlivých
stavieb na ich okolité prostredie.

Za kľúčový prvok záchrany mesta pred „matematickým 19. storočím“ a pred nadvládou
širokých ulíc považoval Sitte námestie. Vravel, že vhodne zvolený typ námestia by mohol
dušu človeka modernej doby zbaviť prekliatia mestskej osamelosti a strachu z rozsiahleho
priestoru. Námestia podľa Sitteho nemajú byť len nezastavanou plochou, ale priestorom
uzatvoreným stenami, akousi izbou pod šírim nebom, ktorá slúži ako javisko verejného
diania.

Hovorí taktiež o malej ozdobnosti týchto verejných priestranstiev. Poukazuje na rozvoj

sochárskej školy vo Viedni a na ozdobu budov ako je parlament, divadlá, radnica, a iné. Kde
však zostali verejné priestranstvá? Kritizuje fakt, že na monumentálnych budovách je veľa
miesta pre umiestnenie sôch, že sa kvôli tomu zvolávajú komisie pre výber tém. Naproti
tomu sa však ani po mnohých rokoch nedokáže vybrať miesto v celom meste plnom námestí
pre umiestnenie určitej sochy, takže tieto námestia zostávajú častokrát prázdne. Nakoniec sa
takéto sochy neumiestňujú na prázdne veľké námestia, ale na staré, malé námestia. Kritizuje
umelcov, ktorý bezstarostne prehliadajú budúce pôsobenie ich sôch a odmietajú za svoje
diela prijať plnú morálnu zodpovednosť.

Ďalšou kritikou námestí označuje fakt, že sa všetky nové pomníky alebo sochy snažíme
umiestniť do stredu priestoru, čo je pri nepravidelných tvaroch námestí celkom nemožné,
takže sú tieto námestia odsúdené k prázdnote. Vravel, že veľký priestor potláča účinok
pamätníkov a že sochy potrebujú svoje pozadie. Vraví teda, že sochy by sa mali stavať pri
budovách a nie v strede.

Ako by teda bolo možné Ringstrasse vylepšiť? Sitte vypracoval konkrétne návrhy. Plne
schvaľoval vypožičanie historických slohov na monumentálnych budovách, v ktorých boli
postavené, nevhodné je však ich umiestnenie. Stavaním širokých ulíc podľa neho ostalo dosť
priestoru, aby sa chyby dali napraviť. Pred niektorými z veľkých stavieb ako je Votivkirche,
parlament a ďalšie, navrhol vybudovať ramená vybiehajúce z dominantných bodov tak, aby
vytvorili námestia, ktoré by zarámovala hlavná fasáda. Tieto ramená mali mať formu stien
nižších budov. Tvrdí, že na Ringstrasse neexistuje ucelenosť umeleckého dojmu, pretože sa
architekti snažili svojimi stavbami zatieniť budovy vedľa svojich. Preto tvrdil, že veľké stavby
viac vyniknú v malých priestoroch.

Rozhodujúca pre neho nie je rozloha plochy, ale jej správne rozloženie. Kritizuje široké ulice
z hygienických dôvodov, pretože sú vystavené nepriaznivým poveternostným podmienkam
ako je vietor, slnečné žiarenie, prach a neustály hluk dopravy s večným vyzváňaním
električiek. Práve toto označuje ako hlavné dôvody toho, prečo sú tieto ulice väčšinu času
ľudoprázdne. Navrhovanými malými námestiami a átriami by boli teda boli ulice chránené od
vetru a prachu, hluku z dopravy, a bohato vybavenými slnečnými odpočívadlami v arkádach
a medzi stromami by vznikli obľúbené a vyhľadávané miesta na odpočinok.

Cieľom jeho návrhov boli teda tieto 4 veci: odstrániť slohové konflikty, podstatne zosilniť
pôsobivosť každej z významných budov, vytvoriť sústavu osobitných námestí a vhodne
rozmiestniť veľké, stredné a malé pomníky. Na každom z námestí by sme mohli vhodne
umiestniť sochy, ktoré by boli v súlade s danou budovou.

Podľa môjho názoru by bol dnes Sitteho návrh na túto ulicu absolútne nezmyselný, a to
hlavne z dôvodu sťaženia dopravy v meste, nakoľko sa jedná o jednu z najfrekventovanejších
ulíc mesta. Myslím si že ulica bola navrhnutá tak, aby plnila účinky pre 20. storočie a nič by sa
na nej nemalo meniť.