Professional Documents
Culture Documents
Tak Vravel Zarathustra - Friedrich Nietzsche
Tak Vravel Zarathustra - Friedrich Nietzsche
Tak Vravel Zarathustra - Friedrich Nietzsche
O SÚCITNÝCH
Priatelia moji, doletelo raz posmešné slovo k vášmu priateľovi: „pozrite sa
len na Zarathustru! Či nechodí medzi nami ako medzi zvieratami?“
Lepšie je však hovoriť takto: „poznávajúci chodí medzi ľuďmi, ako keby
boli zvieratami.“
Človek sám je pre poznávajúceho: zviera s červenými lícami.
Ako sa mu to stalo? Hádam preto, lebo sa príliš často musel hanbiť?
Ó, priatelia moji! Takto hovorí poznávajúci: Hanba, hanba, hanba – to sú
dejiny ľudstva!
A preto si šľachetný človek zaumieňuje, že nebude zahanbovať: má v
úmysle hanbiť sa pred všetkým, čo trpí.
Veru, nemám ich rád, tých milosrdných, ktorí sú blahoslavení vo svojom
súcitení: priveľmi im chýba hanba.
Ak musím byť súcitný, nech ma aspoň tak nevolajú; a ak už taký som,
tak radšej z diaľky.
Rád si aj hlavu zahalím a utekám, ešte prv než ma spoznajú: i vám
kážem tak robiť, priatelia moji!
Kiež mi môj osud vždy len ľudí, ktorí netrpia, ľudí ako vy, privedie do
cesty, a takých, s ktorými smiem mať spoločnú nádej a hostinu a med!
Áno, tu i tam som trpiacim pomohol: ale potom sa mi zdalo, že lepšie
pomáham, keď som sa naučil lepšie sa radovať.
Od tých čias, čo ľudia existujú, človek sa vždy len málo radoval; to
jediné, bratia moji, je náš dedičný hriech!
A ak sa naučíme lepšie sa radovať, to sa najlepšie odučíme iným pôsobiť
bolesť a vymýšľať bolestné veci.
Preto si umývam ruku, ktorá pomohla trpiacemu, preto si okrem toho aj
dušu utieram.
Lebo keď som videl trpieť trpiaceho, hanbil som sa za jeho pocit hanby; a
keď som mu pomohol, tvrdo som ublížil jeho hrdosti.
Veľké záväzky nevnukajú vďačnosť, ale pomstychtivosť; a ak to malé
dobrodenie nebude zabudnuté, stane sa z neho ešte hlodavý červ.
„Buďte zdržanliví v prijímaní! Vyznamenávajte tým, že prijímate!“ – to
radím tým, čo nemajú nič na rozdávanie.
Ja však som ten, čo obdarúva: rád darujem, sťa priateľ priateľom. Cudzí
však a chudobní nech si plody z môjho stromu sami oberajú: to zahanbuje
menej.
Žobrákov však by bolo treba úplne odstrániť! Veru mrzí nás dávať im,
mrzí nás nedať im.
A tak je to aj s hriešnikmi a so zlým svedomím! Verte mi, priatelia moji:
Hryzenie svedomia vychováva k hryzeniu.
Najhoršie sú však malé myšlienky. Veru, to už radšej páchať zlo, ako
nízko myslieť!
Vravíte síce: „radosť z malých zlomyseľností nám ušetrí nejeden veľký zlý
čin.“ No tu by sa nemalo chcieť šetriť.
Ako vred je zlý čin: svrbí a páli a prevalí sa – chová sa poctivo.
„Pozri sa, som choroba“ – tak povie zlý skutok; to je jeho poctivosť.
Ale ako pleseň je nízka myšlienka: plazí sa a krčí a nechce nikde byť –
kým celé telo neopuchne a nezvädne od drobných plesní.
Kto je však čertom posadnutý, tomu do ucha poviem toto slovo: „bude
lepšie, ak svojho čerta na veľkého vychováš! Aj pre teba je ešte cesta k
veľkosti!“ –
Ach, bratia moji! O každom vieme toho trochu veľa. A niekto sa nám
stane priehľadným, no preto ešte ani zďaleka ním nemôžeme celkom prejsť.
Ťažké je s ľuďmi žiť, lebo mlčať je také ťažké.
A nie k tomu, čo nám je odporný, bývame najnespravodlivejší, ale k
tomu, do koho nás nič nie je.
Ak však máš trpiaceho priateľa, buď jeho bolesti miestom odpočinku, no
zároveň tvrdým lôžkom, poľnou posteľou: tak mu najlepšie osožíš.
A ak ti tvoj priateľ ublíži, povedz: „Odpúšťam ti, čo si urobil mne; že si to
však urobil sebe, – ako by som to mohol odpustiť?
Tak hovorí každá veľká láska: tá prekoná ešte aj odpúšťanie a súcit.
Svoje srdce treba držať na uzde; lebo ak ho niekto pustí, ako skoro sa
mu zakrúti hlava!
Ach, kde na svete sa udiali väčšie pochabosti, ako medzi súcitnými? A čo
vo svete spôsobilo viac utrpenia ako pochabosti súcitných?
Beda všetkým milujúcim, ktorí ešte nedospeli do takej výšky, ktorá
prevýši ich súcit!
Takto kedysi ku mne prevravel diabol: „aj boh má svoje peklo: je ním
jeho láska k ľuďom.“
A nedávno som ho počul toto vysloviť: „boh je mŕtvy; na svoj súcit s
ľuďmi umrel boh.“
Tak prijmite výstrahu pred súcitom: Odtiaľ prichádza na ľudí ešte ťažké
mračno! A ja sa vyznám v znameniach počasia!
Zapamätajte si však aj toto: každá veľká láska prevyšuje každý svoj
súcit: lebo ona chce to, čo miluje, ešte len – stvoriť!
„Seba samého obetujem svojej láske, aj svojho blížneho ako seba
samého“ – tak hovoria všetci tvoriaci.
Všetci tvoriaci sú však tvrdí. –
Tak vravel Zarathustra. Potom sa však dlho díval do tváre žiakovi, ktorý
sa ukázal byť vykladačom snov, a pritom potriasal hlavou. –
O VYKÚPENÍ
Keď Zarathustra jedného dňa šiel cez veľký most, obklopili ho mrzáci a
žobráci, a jeden hrbáč ho takto oslovil:
„Pozri sa, Zarathustra! Aj ľud sa učí od teba a nadobúda vieru v tvoje
učenie: ale ak ti má celkom uveriť, ešte jedno treba – musíš ešte aj nás
mrzákov prehovoriť! Tuná máš teda pekný výber a veru viac než s jedným
pačesom! Slepcov tu môžeš vyliečiť a chromých nechať bežať; a tomu, čo má
toho za sebou priveľa, by si mohol niečo odobrať: – to by bol, myslím si, ten
pravý spôsob, ako mrzákom vnuknúť vieru v Zarathustru!“
Zarathustra však odpovedal tomu, čo takto vravel, takto: „Ak sa
hrbatému zoberie jeho hrb, zoberie sa mu jeho duch – tak učí ľud. A ak sa
slepému dá jeho zrak, uvidí na zemi priveľa zlých vecí: takže až prekľaje toho,
čo ho vyliečil. Ten však, čo chromému vráti chodenie, urobí mu najväčšiu
škodu: lebo sotva môže utekať, už idú jeho neresti spolu s ním – tak učí ľud o
mrzákoch. A prečo by sa nemal Zarathustra učiť od ľudu, ak sa ľud učí od
Zarathustru?
Znamená mi však najmenej, odkedy som medzi ľuďmi, že vidím: „Tomuto
chýba jedno oko, tamtomu jedno ucho a ďalšiemu zas noha, iní zas stratili
jazyk, nos alebo hlavu.“
Vidím a videl som horšie veci a niektoré boli také ohavné, že sa mi o nich
nechce hovoriť, ba o všeličom ani mlčať: totiž ľudí, ktorým chýba všetko okrem
toho, že jedného majú priveľa – ľudí, ktorí nie sú nič viac ako jedno veľké oko
alebo jedna veľká papuľa alebo jedno veľké brucho alebo vôbec niečo veľké –
volám ich prevrátenými mrzákmi.
A keď som prišiel zo svojej samoty a prvý raz som šiel cez tento most:
neveril som svojim očiam a díval som sa, a opäť som sa díval, až som konečne
povedal: „To je ucho! Ucho, veľké ako človek!“ Tak som sa ešte lepšie prizrel: a
vskutku, pod uchom sa čosi hýbalo, niečo na poľutovanie malé a biedne a útle.
Naozaj, to ohromné ucho sedelo na tenučkej stopke – tá stopka však bol
človek! Kto si dal pred oko lupu, mohol dokonca rozoznať malinkú závistlivú
tváričku; aj to, že sa na stopke hompáľala opuchnutá dušička. Ľud mi však
povedal, že veľké ucho je nielen človek, ale že je to veľký človek, génius. Ja
som však ľudu nikdy neveril, keď bola reč o veľkých ľuďoch – a nechal som si
svoju vieru, že je to prevrátený mrzák, ktorý má zo všetkého málo, len jedného
má priveľa.“
Keď Zarathustra toto povedal hrbáčovi a tým, ktorých bol tento hovorcom
a zástancom, obrátil sa s veľkou nevôľou na svojich žiakov a riekol:
„Veru, priatelia moji, prechádzam medzi ľuďmi ako medzi úlomkami a
údmi ľudí!
Pre moje oko je strašné, že nachádzam človeka rozbitého a rozhádzaného
ako na bojovom poli alebo na bitúnku.
A ak moje oko ujde od terajška do niekdajška: nachádza vždy to isté:
úlomky a údy a hrozné náhody – ale nijakých ľudí!
To teraz a to kedysi na zemi – ach, priatelia moji, to
je mi najneznesiteľnejšie; a nevedel by som žiť, keby som nebol ešte aj
vidomý, ktorý vie, čo musí prísť.
Vidomý, chcejúci, tvoriaci, budúcnosť sama a most do budúcnosti – a
ach, súčasne aj mrzák na tomto moste: to všetko je Zarathustra.
A aj vy ste sa často pýtali: „kto je nám Zarathustra? Ako ho máme
menovať?“ A ako ja dávali ste si otázky na odpoveď.
Je sľubujúci? Alebo sľuby plniaci? Je vydobýjajúci? Alebo dediaci? Je
jeseň? Alebo radlica? Je lekár? A či vyzdravený?
Je básnik? Alebo pravdovravný? Osloboditeľ? Alebo krotiteľ? Je dobrý? A
či zlý?
Chodím medzi ľuďmi ako úlomkami budúcnosti: tej budúcnosti, na ktorú
hľadím.
A to je celé moje básnenie a snaženie, že do jedného zhusťujem a
znášam, čo je úlomok a hádanka a hrozná náhoda.
A ako by som mohol zniesť byť človekom, keby ten nebol aj básnikom,
hádačom hádaniek a vykupiteľom náhody!
Minulých vykúpiť a každé »To bolo« pretvoriť na »Tak som to chcel!« – až
to by mi bolo vykúpenie!
Vôľa – tak sa volá osloboditeľka a donášačka radosti: tak som vás učil
ako svojich priateľov! Teraz však priučte sa k tomu toto: aj vôľa sama je ešte
zajatcom.
Chcieť oslobodzuje: ale ako sa volá to, čo ešte aj osloboditeľa vrhá do
okov?
„To bolo“: sa povie, keď vôľa škrípe zubami a keď sa cíti najosamelejší
žiaľ. Bezmocná proti tomu, čo sa vykonalo – je vôľa všetkému minulému len
nahnevaný divák.
Naspäť nemôže vôľa chcieť; že čas nemôže zlomiť a jeho chtivosť, – to je
vôle najosamelejší žiaľ.
Chcieť oslobodzuje: čo si chcieť samo vymyslí, aby sa svojho žiaľu zbavilo
a svojmu žaláru sa smialo?
Ach, zblázni sa každý zajatec! Pomätene sa vykúpi aj zajatá vôľa.
Že čas nebeží naspäť, to je jej na zlobu. »To, čo bolo« – je meno
kameňa, ktorý nemôže odvaliť.
A tak gúľa kamene zo zloby a nevôle a pomstí sa na tom, čo necíti ako
ona zlobu a nevôľu.
Tak sa vôľa, osloboditeľka, stala zlonosnou: na všetkom, čo môže trpieť,
pomstí sa za to, že nemôže späť.
Toto, áno, toto jediné je pomsta sama: nevôľa vôle proti času a proti jeho
»To bolo«.
Veru, veľká pochabosť prebýva v našej vôli: a kliatbou stalo sa všetkému
ľudskému, že táto pochabosť nasiakla duchom!
Duch pomsty: priatelia moji, to bolo dosiaľ najlepšie premýšľanie ľudí; a
kde bol bôľ, tam vždy mal byť trest.
»Trest« si totiž dáva za meno pomsta sama: lživým slovom si vyšvindľuje
dobré svedomie.
A pretože v samotnom chcejúcom je bolesť nad tým, že nemôže chcieť
späť, – preto malo byť už samo chcenie a všetok život – trestom!
A teraz sa cez ducha valilo mračno za mračnom: až kým konečne
šialenstvo kázalo: „Všetko zaniká, preto si všetko zasluhuje, aby zaniklo!“
„A onen zákon času, že musí svoje deti požierať, je spravodlivosť sama“:
takto kázalo šialenstvo.
„Mravne sú veci usporiadané podľa práva a trestu. Ó, kde je vykúpenie od
chodu vecí a od trestu »bytia«?“ Takto kázalo šialenstvo.
„Jemožné vykúpenie, ak existuje večné právo? Ach, nedá sa odvaliť
kameň »To bolo«: večné musia byť aj všetky tresty!“ Takto kázalo šialenstvo.
„Nijaký čin nemožno zničiť: ako by mohol byť čin trestom odčinený! Toto,
toto je večné na treste »bytia«, že aj bytie večne musí byť skutkom a vinou!
„Iba žeby sa vôľa nakoniec sama vykúpila a chcieť sa stalo nechcieť“ –
poznáte predsa, bratia moji, túto bájnu pieseň šialenstva!
Odvádzal som vás od týchto bájnych piesní, keď som vás učil : „Vôľa je
tvorivá.“
Všetko »To bolo« je úlomok, hádanka, hrozná náhoda – kým tvorivá vôľa
k tomu povie: »Ale tak som to chcela!«
–Kým tvorivá vôľa k tomu povie: »Ale tak to chcem! Tak to budem
chcieť!«
Ale povedala to už? A kedy sa to stane? Zbavila sa už vôľa postroja svojej
vlastnej pomätenosti?
Stala sa vôľa sebe samej už osloboditeľkou a donášačkou radosti?
Odvykla si od ducha pomsty a všetkého škrípania zubami?
A kto ju naučil zmieriť sa s časom, a viac, ako je všetko zmierenie?
Viac, ako je všetko zmierenie, musí chcieť vôľa, ktorá je vôľou mať moc –
: ale ako sa jej to stane? Kto by ju naučil ešte aj naspäť chcieť?
– Ale na tomto mieste jeho reči sa stalo, že sa Zarathustra naraz zarazil a
úplne sa podobal na takého, čo sa do najvyššej miery zhrozil. So zhrozeným
okom sa díval na svojich žiakov; jeho oko prevŕtavalo ako šípy ich myšlienky a
tajné úmysly. Ale po malej chvíľke sa už zas smial a udobrený povedal:
„Je ťažko žiť s ľuďmi, lebo mlčať je tak ťažko. Najmä pre tárača.“
Tak vravel Zarathustra. Hrbáč však tú reč počúval a pritom si zahalil tvár;
keď však počul Zarathustru smiať sa, zvedavo vykukol a pomaly povedal:
„Ale prečo hovorí Zarathustra inakšie k nám ako k svojim žiakom?“
Zarathustra odpovedal: „Čo je na tom zvláštne? S hrbatými sa smie
hovoriť hrbato!“
„Dobre, povedal hrbáč; a so školákmi je dovolené už zo školy tárať.
Ale prečo hovorí Zarathustra inakšie k svojim žiakom – ako k sebe
samému?“ –
O ĽUDSKOM CHYTRÁCTVE
Nie výška: svah je to strašné!
Svah, kde sa pohľad rúti dolu a ruka siaha hore. Srdce má závrat z
dvojitej vôle.
Ach, priatelia, uhádnete dvojitú vôľu môjho srdca?
To, to je môj svah a moje nebezpečenstvo, že môj pohľad sa rúti do
výšky, a že moja ruka by sa chcela chytiť a oprieť – o hĺbku!
Na človeka sa upína moja vôľa, reťazami sa viažem na ľudí, lebo ma to
hore strháva k nadčloveku: lebo ta chce moja druhá vôľa.
A preto žijem slepý medzi ľuďmi: ako keby som ich ani nepoznal: aby
moja ruka nestratila celkom svoju vieru na pevné veci.
Nepoznám vás ľudí: táto temnota a útecha sa často rozprestiera okolo
mňa.
Sedím pred bránou, kade chodí každý lapaj a pýtam sa: kto ma chce
oklamať?
To je moje prvé ľudské chytráctvo, že sa nechám oklamať, aby som sa
nemusel mať na pozore pred podvodníkmi.
Ach, keby som sa mal na pozore pred človekom: ako by mohol byť mojej
lopte človek kotvou! Priľahko by som sa strhol do výšky a do diaľky!
Nad mojím osudom bdie taká prozreteľnosť, že musím byť bez
prezieravosti.
A kto medzi ľuďmi nechce schradnúť, musí sa naučiť piť zo všetkých
pohárov; a kto medzi ľuďmi chce ostať čistý, musí vedieť umyť sa aj v špinavej
vode.
A preto som si často povedal na útechu: „Tak dobre! Tak hor’ sa! Ty staré
srdce! Nešťastie sa ti nevydarilo: kochaj sa tým ako svojím – šťastím!“
Toto však je moje druhé ľudské chytráctvo: šetrím márnivých viac ako
hrdých.
Nie je poranená márnivosť matkou všetkých smutnohier? Kde je však
hrdosť poranená, tam rastie asi niečo ešte lepšie, než je hrdosť.
Aby bol život dobrý na pozeranie, musí byť jeho hra dobre zahraná: na to
však treba dobrých hercov.
Zistil som, že dobrí herci sú vždy márniví: hrajú a chcú, aby sa iní radi
prizerali – celý ich duch je v tejto vôli.
Seba predvádzajú, seba vynachádzajú: v ich blízkosti sa rád dívam na
život – hojí to trudnomyseľnosť.
Márnivých šetrím preto, lebo sú mi lekármi mojej trudnomyseľnosti a k
človeku ma pútajú ako k nejakej divadelnej hre.
A potom: kto zmeria na márnivom celú hĺbku jeho skromnosti! Mám ho
rád a cítim k nemu súcit pre jeho skromnosť.
Od vás sa chce naučiť svoju vieru v seba; živí sa vašimi pohľadmi, žerie
chválu z vašich rúk.
Vašim klamstvám verí, ak o ňom dobre klamete: lebo v najhlbšom vnútre
vzlyká jeho srdce: »čo som ja!«
A ak je pravá tá cnosť, ktorá sama o sebe nevie: nuž, márnotratník nevie
o svojej skromnosti! –
Toto však je moje tretie ľudské chytráctvo, že si pohľad na zlých ľudí
nenechám strpčovať vašou bojazlivosťou.
Som blažený, keď vidím zázraky, ktoré vyliahne horúce slnko: tigre,
palmy a štrkáče.
Aj medzi ľuďmi sa vyskytujú krásne plody horúceho slnka a veľa
zázračného je aj na zlých ľuďoch.
Platí, že ako sa mi vaši najmúdrejší vôbec nevidia byť takými veľmi
múdrymi: tak som zistil, že aj ľudská zloba je menšia než jej povesť.
A často sa pýtam a krútim hlavou: Načo ešte štrkať, vy štrkáči?
Veru, aj zlo má ešte budúcnosť! A najhorúcejší juh pre človeka ešte nebol
objavený.
Ako všeličo iné nazýva sa dnes už najhoršou zlobou niečo, čo má predsa
len dvanásť topánok šírky a tri mesiace dĺžky. Raz však prídu na svet väčšie
draky.
Lebo aby nadčloveku nechýbal jeho drak, ten naddrak, ktorý ho bude
hodný: na to musí ešte veľa horúceho slnka pražiť na vlhký prales!
Z vašich divých mačiek sa musia najprv stať tigre a z vašich jedovatých
ropúch krokodíly: lebo dobrý poľovník má mať dobrú poľovačku!
A veru, vy dobrí a spravodliví! Na vás je veľa na smiech, najmä však váš
strach pred tým, čo sa dosiaľ volalo »čert«!
Veľké je vašej duši také cudzie, že by vám nadčlovek vo svojej dobrote
bol strašný!
A vy múdri a vediaci, vy by ste utekali pred úpalom múdrosti, v ktorom
nadčlovek s rozkošou kúpe svoju nahotu!
Vy najvyšší ľudia, akých stretlo moje oko! Moja pochybnosť o vás a môj
tajný smiech je toto: domnievam sa, že môjho nadčloveka by ste volali –
čertom!
Ach, nasýtil som sa tých najvyšších a najlepších: z ich »výšky« som
zatúžil vyššie, von, do diaľky k nadčloveku!
Prepadla ma hrôza, keď som tých najlepších videl nahých: vtedy mi
narástli krídla, aby som odletel do ďalekých budúcností.
Do vzdialenejších budúcností, na južnejšie juhy, než o akých kedy sníval
tvorca obrazov: tam, kde sa bohovia hanbia za každé šaty!
Ale preoblečených chcem vidieť vás, blížni a ľudskí druhovia, a
vyobliekaných, a márnivých, a dôstojných, akože »dobrých a spravodlivých«. –
A preoblečený budem aj ja sám sedieť medzi vami, – aby som vás a
seba nespoznal: to je totiž moje posledné ľudské chytráctvo. –
Tak vravel Zarathustra na vrchole hory, a bolo tam zima: keď sa však
priblížil k moru a nakoniec stál sám pod útesmi, pocítil únavu z cesty a roztúžil
sa väčšmi než predtým.
Všetko si ešte spí, povedal; aj more spí. Ospanlivo a cudzo sa na mňa
díva jeho oko.
Dýcha však teplo, to cítim. A cítim aj, že sníva. Vo sne sa zvíja na tvrdých
poduškách.
Čuj! Čuj! Ako len stoná pri zlých spomienkach! Alebo pri zlých
predzvestiach?
Ach, som smutný spolu s tebou, ty temný netvor, a ešte sa sám na seba
pre teba hnevám.
Ach, škoda, že moja ruka nemá dosť sily! Naozaj, rád by som ťa vykúpil
zo zlých snov! –
Tak vravel Zarathustra. A čakal na svoje nešťastie celú noc: čakal však
nadarmo. Noc bola jasná a tichá, šťastie mu prichádzalo stále bližšie a bližšie.
Nad ránom sa však Zarathustra usmial na svoje srdce a posmešne povedal:
„šťastie beží za mnou. Asi preto, lebo ja nebehám za ženami. Ale šťastie je
žena.“
PRED VÝCHODOM SLNKA
Ó, nebo nado mnou, ty čisté! Ty hlboké! Ty priepasť svetla! Hľadiac na
teba trasiem sa božskými žiadosťami.
Do tvojich výšok sa vrhnúť – je moja hĺbka! Do tvojej čistoty sa uložiť –
je moja nevinnosť!
Boha zahaľuje jeho krása: ty tak zakrývaš svoje hviezdy. Nehovoríš: tak
mi dávaš najavo svoju múdrosť.
Nemé si mi dnes vyšlo nad búrlivým morom, tvoja láska a tvoj ostych mi
boli zjavením pre moju kypiacu dušu.
Že si ku mne prišlo krásne, zahalené do svojej nádhery, že bez slov ku
mne hovoríš, otvorene vo svojej múdrosti:
Ó, ako by som mohol neuhádnuť všetku hanblivosť tvojej
duše! Pred slnkom si prišlo ku mne, k najosamelejšiemu.
Sme od začiatku priatelia: máme spoločné strasti aj hrôzy aj hĺbku: ešte
aj slnko máme spoločné.
Nehovoríme jeden k druhému, lebo priveľa vieme – : mlčíme na seba,
úsmevmi prihrávame si, čo vieme.
Nie si svetlo môjmu ohňu? Nemáš sesterskú dušu pre moje názory?
Spolu sme sa všetkému učili; spolu sme sa učili cez nás a k sebe samým
vystúpiť a bez mračien sa usmievať: –
– bez mračien smerom dolu sa usmievať zo svetlých očí a z mnohomíľovej
diaľky, hoci sa pod nami ako dážď kúdolí násilie, účel a vina.
Ak som sám putoval: po kom lačnela moja duša za nocí a na bludných
chodníkoch? A ak som vystupoval na vrchy, koho som kedy hľadal, ak nie teba,
na horách?
Všetko to moje putovanie a lozenie po horách: bola len núdza a pomôcka
pre bezradného: – len letieť chcela všetka moja vôľa, do teba chcela vletieť!
A koho som nenávidel viac než tiahnuce oblaky a všetko, čo ťa poškvrní?
Nenávidel som ešte aj svoju vlastnú nenávisť, lebo ťa špinila!
Hnevám sa na tiahnuce oblaky, tie zakrádajúce sa dravé mačky: berú
tebe aj mne, čo máme spoločné, – to ohromné neobmedzené povedať Áno a
Amen.
Hneváme sa na týchto prostredníkov a miešačov, tieto tiahnuce oblaky:
týchto polopolovičatých, ktorí sa nenaučili žehnať, no nevedia ani poriadne
zakliať.
Radšej chcem sedieť pod zamračeným nebom v sude, radšej chcem
sedieť bez neba v priepasti, než teba, svetlo neba, vidieť poškvrnené tiahnucimi
oblakmi!
A často sa mi zachcelo priškripnúť ich zlatými drôtmi kľukatého blesku,
aby som bil ako hrom na ich kotlové brucho ako na bubon: –
– sťa zlostný bubeník, lebo mi tvoje Áno! a Amen! kradnú, ty nebo nado
mnou! Ty čisté! Ty svetlé! Ty priepasť svetla! – lebo ti moje Áno! a Amen!
kradnú!
Lebo radšej chcem hluk a hrom a kliatby počasia, než tento opatrný
pochybovačný mačkovitý pokoj: aj medzi ľuďmi najväčšmi nenávidím
potmehúdov, nerozhodných a pochybujúcich, tieto váhajúce tiahnuce oblaky.
A „kto nevie žehnať, nech sa naučí preklínať!“, toto jasné učenie mi
spadlo z jasného neba, táto hviezda stojí aj za čiernych nocí na mojom nebi.
Ja som však žehnajúci a hovoriaci Áno!, ak si okolo mňa, ty čisté!, ty
sväté!, ty priepasť svetla! – vtedy vnášam svoje žehnajúce Áno do všetkých
priepastí.
Stal som sa žehnajúcim a hovoriacim Áno: preto som sa dlho bil a bol
som zápasníkom, aby som si raz ruky uvoľnil na žehnanie.
Toto je však moje žehnanie: nad každou vecou byť jej vlastným nebom,
jej okrúhlou strechou, jej azúrovým zvonom a večnou istotou: a blažený je, kto
takto žehná!
Lebo všetky veci sú pokrstené pri zdroji večnosti a mimo dobra a zla;
dobro a zlo ako také sú však len medzitiene a vlhké žiale a tiahnuce oblaky.
Veru je žehnanie a nijako nie rúhanie sa, keď učím: „nad všetkými
vecami klenie sa nebo náhoda, nebo nevinnosť, nebo znenazdania, nebo
bujnosť.“
„Znenazdania“ – je najstaršia šľachta sveta; tento stav som vrátil
všetkým veciam, oslobodiac ich z rabstva pod vládou účelu.
Túto slobodu a nebeskú radosť som ako azúrový zvon postavil nad všetky
veci, keď som učil, že nad nimi a skrz nich nijaká „večná vôľa“ – nič nechce.
Bujnosť a pochabosť som postavil na miesto tejto vôle, keď som učil: „pri
všetkom je jedno nemožné – rozumnosť!“
Trochu málo rozumu, to áno, ako semiačka múdrosti rozhodené od
hviezdy k hviezde, takýto kvas je primiešaný všetkým veciam: kvôli pochabosti
je všetkým veciam primiešaná múdrosť!
Trochu málo múdrosti, to už je možné; pri všetkých veciach som však
zistil blaženú istotu: že im je oveľa milšie – tancovať na nohách náhody.
Ó, nebo nado mnou, ty čisté! vysoké! V tom sa mi teraz javí tvoja čistota,
že niet nijakých večných pavúkov múdrosti a ani takých pavučín: –
– že si mi tanečnou plochou pre božské náhody, že si mi stolom bohov pre
božské kocky a pre božských hráčov kociek! –
Ale ty sa červenáš? Vyslovil som, čo sa vysloviť nemá? Rúhal som sa, keď
som ťa žehnať chcel?
Alebo je to hanba byť vo dvojici, čo vyvolalo tvoje pýrenie? – Kážeš mi
odísť a mlčať, lebo prichádza – deň?
Svet je hlboký –: hlbší, ako si to deň myslel. Nie všetko sa smie v
prítomnosti dňa vysloviť. Ale deň prichádza: tak rozlúčme sa!
Ó, nebo nado mnou, ty hanblivé!, ty žeravé! Ó, ty moje šťastie pred
východom slnka! Deň prichádza: tak rozlúčme sa! –
Hnusí sa mi aj toto veľké mesto a nielen tento blázon. Tu ani tam sa nedá
nič zlepšiť, ani nič zhoršiť.
Beda tomuto veľkému mestu! – A rád by som už videl ohnivý stĺp, v
ktorom zhorí!
Lebo také ohnivé stĺpy musia predchádzať veľkému poludniu. Ale to má
svoj čas a svoj vlastný osud! –
Toto poučenie ti však dávam, blázon, na rozlúčku: čo sa už nedá milovať
– to sa má obísť! –
Tak vravel Zarathustra v meste, ktoré mal rád a ktoré sa volá prímenom
„pestrá krava“. Odtiaľ mal totiž už len dva dni cesty do svojej jaskyne a k
svojim zvieratám; jeho duša však stále plesala nad blízkosťou jeho návratu
domov. –
NÁVRAT
Ó, samota! Ty moja domovina, samota! Príliš dlho som žil divoko v divej
cudzine, aby som sa k tebe, domov, nevracal so slzami!
Teraz mi pohroz prstom, ako hrozia matky, teraz sa na mňa usmej, ako
sa usmievajú matky, teraz mi povedz len toto: „A kto to bol, čo raz odo mňa
odletel ako vietor búrlivák? –
„ – a pri rozlúčke volal: príliš dlho som sedel pri samote, tak som sa
odnaučil mlčať! To – si sa teraz naučil?
„Ó, Zarathustra, všetko viem: aj to, že keď si bol medzi mnohými, bol si
opustenejší, ty jedináčik, než kedykoľvek u mňa.
„Iná je opustenosť, iná je samota: to – si sa naučil teraz! Aj to, že medzi
ľuďmi budeš vždy divý a cudzí:
„– divý a cudzí ešte aj vtedy, keď ťa milujú: lebo predovšetkým chcú
byť šetrení!
„Tuvšak si u seba doma a v svojom domove; tu môžeš vysloviť všetko a
všetky dôvody vysypať, tu sa nič nehanbí za zatajené, zakríknuté city.
„Tu všetky veci láskajúc prichádzajú k tvojej reči a lichotia ti: lebo sa
chcú niesť na tvojom chrbte. Na každom podobenstve sa tu nesieš ku každej
pravde.
„Priamo a úprimne tu smieš hovoriť k všetkým veciam: a veru, ako chvála
im to znie v ušiach, že niekto so všetkými vecami – hovorí priamo!
„Niečoiné je však byť opustený. Lebo, pamätáš sa ešte, ó, Zarathustra?
Vtedy, keď nad tebou volal tvoj vták, keď si stál v lese, nevediac sa rozhodnúť,
kam? bez vedomia a blízky mŕtvole: –
„–keď si povedal: nech ma vedú moje zvieratá! Zistil som, že medzi
ľuďmi je viac nebezpečenstva než medzi zvieratami: – to bola opustenosť!
„Pamätáš sa ešte, ó, Zarathustra? Keď si sedel na svojom ostrove ako
medzi prázdnymi vedrami zdroj vína, dávajúc a rozdávajúc, medzi smädnými
darúvajúc a nalievajúc:
„– až kým si nakoniec nesedel sám smädný medzi spitými a za noci sa
sťažoval »nie je brať blaženejšie ako dávať? A kradnúť ešte blaženejšie ako
brať? « – to bola opustenosť!
„,Pamätáš sa ešte, ó, Zarathustra? Keď prišla tvoja najtichšia hodina a
odháňala ťa od teba samého, keď zlobne šepocúc ti vravela: »Hovor a rozbi
sa!« –
„ – keď ťa nechala ľutovať, že si čakal a mlčal a tvojej pokornej odvahe
vzala odvahu: To bola opustenosť!“ –
Ó, samota! Ty moja domovina samota! Ako blažene a nežne sa ku mne
prihovára tvoj hlas!
My sa jeden druhého nepýtame, my sa navzájom nesťažujeme, my spolu
voľne chodíme cez otvorené dvere.
Lebo u teba je voľno a jasno; aj hodiny tu idú na ľahších nohách. V tme
totiž čas dolieha na ľudí ťažšie ako za svetla.
Tu sa mi otvárajú slová a slovné skrine všetkého bytia: všetko bytie chce
tu byť slovom, všetko vznikanie sa tu chce odo mňa učiť reči.
Tam dole však – tam všetka reč je márna! Tam je zabudnúť a obísť
najlepšia múdrosť: To – som sa teraz naučil!
Kto by chcel u ľudí všetko pochopiť, musel by sa všetkého dotknúť. Ale na
to mám ruky príliš čistotné.
Ani ich dych už nechcem vdychovať; ach, že som tak dlho znášal ich
hurhaj a skazený vzduch!
Ó, blažené ticho okolo mňa! Ó, čisté vône okolo mňa! Ó, ako z hĺbky
hrude naberá toto ticho čistý dych! Ó, ako načúva, toto blažené ticho!
Ale tam dolu – tam všetko hovorí, tam sa všetko prekričí. Tam môžu
ľudia svoju múdrosť zvonmi vyzváňať: kramári na trhu ju grajciarmi prehlušia!
Všetko tam hovorí, nikto už nevie vnímať. Všetko padá do vody, nič už
nepadá do hlbokých studní.
Všetko tam hovorí, nič sa už nedarí a nič sa nedotiahne do konca. Všetko
gagoce, ale kto by ešte ticho sedel na hniezde a vajcia vysedával?
Všetko tam nich hovorí, všetko sa hovorom pokazí. A čo včera ešte bolo
príliš tvrdé aj pre čas, aj pre jeho zub: dnes to roztrhané a rozhryzené visí z
papule dnešných ľudí.
Všetko tam hovorí, všetko sa prezradí. A čo sa kedysi nazývalo tajnosťou
a tajomstvom hlbokých duší, dnes patrí pouličným trubačom a iným
pobehajom.
Ó, ľudská bytosť, ty čudesná! Ty hurhaj tmavých ulíc! Teraz si zase za
mnou: – moje najväčšie nebezpečenstvo je za mnou!
V šetrnosti a súcitnosti vždy bolo moje najväčšie nebezpečenstvo; všetky
ľudské bytosti čakajú od druhých šetrnosť a súcit.
So zadržanými pravdami, s bláznovskou rukou a poblázneným srdcom,
bohatý na malé klamstvá súcitu: – tak som žil medzi ľuďmi.
Prestrojený som medzi nimi sedel, pripravený zaprieť sa, aby som vládal
zniesť ich, a rád som si vyčítal: „ty blázon, nepoznáš ľudí!“
Odučíme sa poznať ľudí, keď žijeme medzi nimi: mnoho zámienok je na
ľuďoch, – čo tu zmôžu ďalekozraké, po diaľke dychtiace oči!
A keď ma nespoznali: ja blázon som ich pri tom šetril väčšmi, ako seba:
bol som privyknutý na tvrdosť voči sebe a často som sa pre tieto ohľady na
sebe ešte aj pomstil.
Dopichaný od jedovatých múch a ako kameň vyhĺbený mnohými
kvapkami zloby, tak som sedel medzi nimi a ešte som si dohováral: „čo je
malé, nemá vinu na svojej malosti!“
Najmä tých, ktorí sa označujú za „dobrých“, som spoznal ako tie
najjedovatejšie muchy: pichajú vo všetkej nevinnosti, klamú so všetkou
nevinnosťou; ako by tí mohli byť voči mne – spravodliví!
Kto žije medzi dobrými, súcit ho naučí klamať. Súcit robí vzduch pre
všetky slobodné duše dusným. Hlúposť dobrých je totiž nevyspytateľná.
Sám seba skrývať, aj svoje bohatstvo – to som sa naučil tam dole: lebo
som zistil, že každý je ešte chudobný duchom. To bolo zdanie môjho súcitu, že
som o každom vedel,
–že som na každom videl a ňuchal, koľko ducha mu bolo dosť, a koľko
mu bolo už priveľa.!
Ich meraví mudrci: volal som ich múdrymi, nie meravými: tak som sa
naučil hltať slová. Ich hrobári: volal som ich vedcami a bádateľmi: tak som sa
naučil zamieňať slová.
Hrobári si nahrabú choroby. Pod starými rumami driemu chorobné pachy.
Bahnom sa nemá hýbať. Treba žiť na horách.
Blaženými nozdrami vdychujem opäť slobodu hôr! Konečne je
vyslobodený môj nos od všetkej človečiny!
Pošteklená ostrým vzduchom ako penivým vínom kýcha moja duša, –
kýcha a jasá si: Na zdravie! –
Tam sa skúša, kto vie rozkazovať a kto musí poslúchať! Ach, aké dlhé
hľadanie a hádanie si to vyžaduje, koľko neúspechov a učenia sa a
opakovaných pokusov!
Spoločnosť ľudí: učím, že tá je pokus, – že je to dlhé hľadanie: a hľadá
rozkazujúceho! –
– pokus, ó, bratia moji! A nijaká „zmluva“! Rozbite, rozbite mi toto slovo
mäkkých a rozpoltených sŕdc!
26
Ó, bratia moji! V akých to ľuďoch sa skrýva najväčšie nebezpečenstvo pre
celú ľudskú budúcnosť? Nie na dobrých a spravodlivých?
– teda na tých, ktorí hovoria a v srdci cítia: „my už vieme, čo je dobré a
spravodlivé, už sme to našli; beda tým, čo to ešte len hľadajú!“
A nech zlí narobia akúkoľvek škodu: škoda, ktorú spôsobia dobrí, je
najškodlivejšia!
A nech ohovárači sveta narobia akúkoľvek škodu: škoda, ktorú spôsobia
dobrí, je najškodlivejšia!
Ó, bratia moji, raz sa ktosi pozrel do srdca dobrých a spravodlivých, a
povedal: „sú to farizeji“. No nerozumeli mu.
Sami dobrí a spravodliví mu nesmeli rozumieť: ich duch je zajatcom ich
dobrého svedomia. Hlúposť dobrých je nevyspytateľne múdra.
Toto je však pravda: dobrí musia byť farizejmi, – nemajú voľbu!
Dobrí musia ukrižovať toho, čo si vynájde svoju vlastnú cnosť!
To je pravda!
Ten druhý však, čo ich zem objavil, zem, srdce a pôdu dobrých a
spravodlivých: bol ten, čo sa opýtal: „koho nenávidia najväčšmi?“
Najväčšmi nenávidia tvoriaceho: toho, čo láme tabule a staré hodnoty,
lamača, – toho volajú vlamačom, zločincom.
Dobrí totiž – nevedia tvoriť: vždy sú začiatkom konca: –
–križujú toho, čo píše nové hodnoty na nové tabule, samým sebe obetujú
budúcnosť, – križujú všetku ľudskú budúcnosť!
Dobrí ľudia – tí vždy boli začiatok konca. –
27
Ó, bratia moji, pochopili ste aj tieto slová? A čo som kedysi povedal o
„poslednom človeku“? – –
Na kom spočíva najväčšie nebezpečenstvo pre celú ľudskú budúcnosť?
Nie je to na dobrých a spravodlivých?
Rozbite, rozbite mi tých dobrých a spravodlivých! – Ó, bratia moji,
pochopili ste aj tieto slová?
28
Utekáte odo mňa? Ste zhrození? Trasiete sa pri týchto slovách?
Ó, bratia moji, keď som vám prikazoval rozbíjať dobrých a ich tabule: až
vtedy som posielal človeka na jeho šíre more.
A až teraz ho stíha tá veľká hrôza, ten pohľad okolo seba, tá veľká
choroba, ten veľký hnus, tá veľká morská nemoc.
Dobrí vám ukazovali falošné brehy a falošné istoty; v klamstvách dobrých
ste sa rodili a nachádzali útočisko. Všetko je už od základu klam a podvod
dobrých.
Ale kto objavil zem „človeka“, objavil aj zem „ľudskej budúcnosti“. Buďte
mi teraz plavcami, srdnatými a vytrvalými!
Rovno mi choďte, ó, bratia moji, pri vlnobití, učte sa rovno chodiť! More
je búrlivé: mnohí sa chcú s vašou pomocou vzpriamiť.
More je búrlivé: všetko je v mori. Hurá! Hor’ sa! Vy staré námornícke
srdcia!
Vlasť naša! Tam smeruje naše kormidlo, kde je krajina našich detí! Tam
doďaleka, a búrlivejšie ako toto more, ženie nás víchor našej túžby! –
29
„Prečo si taký tvrdý! – povedal raz diamantu kuchynský uhoľ; či nie sme
blízki príbuzní?
Prečo ste takí mäkkí? Ó, bratia moji, ja sa vás pýtam: či nie ste – moji
bratia?
Prečo ste takí mäkkí a uhýbaví a poddajní? Prečo je toľko popierania a
zapierania vo vašich srdciach? Tak málo osudu vo vašom pohľade?
Ak nechcete byť osudom a neúprosní: ako by ste mohli so mnou –
zvíťaziť?
A ak vaša tvrdosť nechce metať blesky a párať a rezať: ako by ste raz
mohli so mnou – tvoriť?
Tvoriaci sú totiž tvrdí. Musí byť pre vás rozkošou pritlačiť ruku na
tisícročia ako na vosk, –
–rozkošou, písať na vôľu tisícročí ako do kovu, – do tvrdšieho než kov,
ušľachtilejšieho než kov. Celkom tvrdé je len to, čo je najušľachtilejšie.
Túto novú tabuľu, ó, bratia moji, staviam nad vás: buďte tvrdí! –
30
Ó, ty moja vôľa! Ty obrat v každej núdzi, ty moja nevyhnutnosť! Zavaruj
ma od všetkých malých víťazstiev!
Ty poslanie mojej duše, ktoré nazývam osudom! Ty vo mne! Ty nado
mnou! Zavaruj a zachovaj ma pre veľký osud!
A svoju poslednú veľkosť, vôľa moja, si uchovaj pre svoj posledný čin, –
aby si bola neúprosná pri svojom víťazstve. Ach, kto nepodľahol svojmu
víťazstvu!
Ach, čie oko sa neskalilo v tomto mámivom súmraku! Ach, čia noha sa
nezatackala pri víťazstve a neodnaučila sa – stáť! –
– Kiež by som bol raz pripravený a zrelý na veľké poludnie: pripravený a
zrelý sťa rozžeravený kov, bleskami obťažené mračno a mliekom kypiace
vemeno: –
– pripravený sám na seba a na svoju najskrytejšiu vôľu: luk prahnúci po
svojom šípe, šíp prahnúci po svojej hviezde: –
– hviezda, pripravená a zrelá na svoje poludnie, rozpálená, prevŕtaná,
blažená ničiacimi slnečnými šípmi:
– slnko samo a jeho neúprosná vôľa, pripravená ničiť vo chvíli víťazstva!
Ó, vôľa, ty obrat v každej núdzi, ty moja nevyhnutnosť! Zachovaj ma pre
jedno veľké víťazstvo! – –
Hore sa, priepastná myšlienka, von z mojej hĺbky! Ja som tvoj kohút a
ranné svitanie, ty ospanlivý červ: hore sa, hore! Môj hlas ťa vykikiríka zo
spánku!
Rozlom putá svojich uší: počúvaj! Chcem ťa počuť! Vstávaj! Vstávaj! Je tu
dosť hromov, aby sa aj hroby naučili počúvať!
A vytri si spánok a všetku hlúposť a slepotu zo svojich očí! Počúvaj ma aj
svojimi očami: môj hlas je liek aj pre tých, čo sa narodili slepí.
A ak sa raz prebudíš, máš mi naveky bdieť. Nezvyknem budiť zo spánku
prababky, a potom im kázať, aby – spali ďalej!
Mrvíš sa, preťahuješ sa, chrapkáš? Hore sa! Vstávaj! Nechrapkať – hovor
so mnou! Volá ťa Zarathustra, ten bezbožník!
Ja, Zarathustra, orodovník života, orodovník žiaľov, orodovník kolobehu –
teba volám, svoju najpriepastnejšiu myšlienku!
Je mi tak dobre! Prichádzaš, – počujem ťa! Moja priepasť už hovorí, svoju
poslednú hĺbku som vyvliekol na svetlo!
Je mi tak dobre! Sem sa! Podaj mi ruku – – á! nechaj! Haha! – – Hnus,
hnus, hnus – – beda mi!
2
Sotva to však Zarathustra dopovedal, zrútil sa ako mŕtvy a dlho ležal ako
mŕtvola. Ale keď sa prebral, bol bledý a triasol sa a zostal ležať a dlho nechcel
jesť ani piť. Tento stav trval u neho sedem dní; jeho zvieratá ho však neopustili
vo dne ani v noci, iba orol odlietal hľadať potravu. A čo ulúpil a doniesol, to
položil na Zarathustrovo lôžko: takže nakoniec ležal Zarathustra uprostred
žltých a červených bobúľ, hrozna, ružových jabĺk, voňavých bylín a píniových
šišiek. Pri jeho nohách však boli položené dve jahňatá, ktoré orol s námahou
ulúpil ich pastierom.
Po siedmich dňoch sa Zarathustra konečne vzpriamil na svojom lôžku,
vzal do ruky ružové jablko, ovoňal ho a jeho vôňa sa mu páčila. Vtedy si jeho
zvieratá pomysleli, že prišiel čas, aby si s ním pohovorili.
„Ó, Zarathustra! Neplieskaj tak strašne tým svojím bičom! Veď vieš:
lomoz zabíja myšlienky, – a práve sa ma chytajú také nežné myšlienky.
Obidvaja sme ozajstní ničomníci v dobrom i zlom. Mimo dobra a zla sme
si našli svoj ostrov a svoju zelenú lúku – len my dvaja! Už preto musíme byť
spolu zadobre!
A aj ak sa nemáme radi z hĺbky duší – , musíme sa na seba hnevať, že
naša láska nie je hlboká?
Že som s tebou zadobre, a často až príliš, to vieš: a dôvod je, že som
žiarlivá na tvoju múdrosť. Oh, tá šialená stará pochabá múdrosť!
Keby si raz prišiel o svoju múdrosť, ach! to by si čoskoro prišiel aj o moju
lásku.“ –
„Áno, odpovedal som váhavo, ale aj ty to vieš – “ A povedal som jej čosi
do ucha, doprostred rozstrapatených bláznivo žltých kučeravých vlasov.
„Ty to vieš, ó, Zarathustra? To nevie nikto. – –
To že je – pravdy ženích?
Veď nie je tichý, strnulý, hladký, studený,
Na sochu zmenený,
Na boží stĺp,
Nestojí pred chrámom
Čo boží vrátny:
Nie! je to nepriateľ takých pravdy pomníkov,
Skôr doma v každej divočine než pred kostolmi,
Neskrotný ako mačka,
Pripravený skočiť do každého obloka,
Heš, využiť každú náhodu,
Ovoňať každý prales,
Túžobne-chorobne ovoňať,
Aby si v pralesoch
Medzi fľakatými šelmami
Hriešne zdravý a pestrý a krásny striehol
S túžbou sa chvejúcim pyskom,
Aby si blažene posmešný, blažene pekelný, blažene krvilačný,
Lúpežne, plazivo, klamúc striehol: –
Alebo cako orol, čo dlho,
Dlho meravo do priepastí hľadí,
Do svojich priepastí: – –
Ó, ako sa tie tu točia
Dolu a stále nižšie,
Do stále hlbších hlbín! –
A potom
Naraz, rovným ťahom,
Náhlym letom,
Na jahňa padne,
Ta dolu, hltavo hladný,
Jahňaťa zažiadaný,
Nahnevaný na všetky jahňacie duše,
Zlostný na všetko, čo na svet pozerá
Zrakom jahňacím; čo má kučeravú vlnu,
Je sivé a ako jahňatá či ovce povoľné!
Také
Orlie, tigrie
Sú túžby básnika,
Sú tvoje túžby pod tisícimi maskami,
Ty blázon! Ty básnik!
Ktorý si v človeku videl
Tak boha ako ovcu – :
Boha v človeku roztrhať
Práve tak ako ovcu,
A trhajúc sa smiať –
To, to je tvoja slasť!
Tigria a orlia slasť!
Básnikova a bláznova slasť!“ – –
Keď bledne vzduchu jas,
Keď sa už kosák mesiaca
Zelený od závisti
Medzi zorami plazí:
– nepriateľ dňa,
Čo tajne krok za krokom
Z visiacich kobercov ruží odkáša, až padnú,
Do hĺbky noci bledé zapadnú: –
Sám som tak kedysi padol
Zo svojho šialenstva pravdy,
Zo svojich denných túžob,
Dňom unavený, chorý od svetla,
– padol som do večera, a do tieňov:
Jedinou pravdou
Spálený a smädný:
Pamätáš sa, pamätáš ešte, horúce srdce,
Ako ťa vtedy smädilo? –
Že som bol zahnaný
Od všetkej pravdy,
Len blázon!
Len básnik!
O VEDE
Tak spieval kúzelník; a všetci, čo sa tu zišli, uviazli nevdojak ako vtáci v
sieti jeho ľstivej a zádumčivej rozkoše. Len človek svedomitého ducha sa nedal
nachytať: rýchle odobral kúzelníkovi harfu a rozkričal sa: „Vzduch! Pustite dnu
dobrý vzduch! Zavolajte Zarathustru! Robíš túto jaskyňu dusnou a jedovatou,
ty zlý starý kúzelník!
Zvádzaš, ty úlisný falošník, k neznámym túžbam a divočinám. A beda, ak
takí, ako si ty, narobia toľko hluku okolo pravdy!
Beda všetkým slobodným duchom, ktorí sa nemajú na pozore
pred takými kúzelníkmi, ako si ty! Je po ich slobode: lákaš svojím učením
naspäť do žalárov, –
– ty starý trudnomyseľný čert, z tvojej žaloby zaznieva vábiaca píšťala;
podobáš sa tým, čo chválou cudnosti tajne zvú k rozkošiam!“
Tak vravel svedomitý človek; starý kúzelník sa však obzeral okolo seba,
kochal sa svojím víťazstvom a tak prehltol mrzutosť, ktorú mu spôsobil
svedomitý. „Buď ticho, povedal skromným hlasom, dobré piesne potrebujú
dobré ozveny; po dobrých piesňach sa má dlho mlčať.
Tak to robia všetci vyšší ľudia. Ty si však z mojej piesne zrejme pochopil
len málo. V tebe je málo kúzelníckeho ducha.“
„Chváliš ma, odpovedal svedomitý, tak, že ma od seba odlučuješ, a to je
dobre! Vy ostatní však, čo to vidím? Sedíte tu všetci s roztúženými očami – :
Vy slobodné duše, kam sa podela vaša sloboda! Skoro sa mi vidí, že sa
podobáte na ľudí, čo sa dlho dívali na necudné tancujúce nahé dievčatá: aj
vaše duše tancujú!
Vo vás, vyšší ľudia, musí byť viac toho, čo kúzelník menuje svojím zlým
čarodejníckym a klamárskym duchom: – asi sme rozliční.
Dlho sme spolu hovorili a uvažovali, než sa Zarathustra vrátil domov do
jaskyne, aby som nevedel: my sme rozliční.
Hľadáme aj tu hore rozličné veci, vy a ja. Ja hľadám viac istoty, preto
som prišiel k Zarathustrovi. Ten je totiž ešte tá najpevnejšia veža a vôľa –
–dnes, keď sa všetko hýbe, keď sa celá zem trasie. Keď sa však vám
pozriem do očí, aké ich máte, skoro by sa mi videlo, že vy hľadáte viac
neistoty,
–viac hrôzy, viac nebezpečenstva, viac zemetrasení. Skoro sa mi vidí, no
odpustite mojej domýšľavosti, že sa vám zachcelo, vy vyšší ľudia –
– že sa vám zachcelo toho najhoršieho, najnebezpečnejšieho života,
ktorý mne pôsobí najväčší strach, to je života divých zvierat, lesov, jaskýň,
strmých vrchov a priepastných bludísk.
A najväčšmi sa vám páčia nie vodcovia, vyvádzajúci z nebezpečenstva,
ale takí, čo vás zvedú zo všetkých ciest, zvodcovia. Ale aj tak, ak je vaša
chuť skutočná, zdá sa mi napriek tomu nemožná.
Strach totiž – to je dedičný a základný pocit človeka; na podklade strachu
sa vysvetľuje všeličo, dedičný hriech aj dedičná cnosť. Zo strachu vyrástla aj
moja cnosť, ktorá sa volá : veda.
Strach pred divými zvieratami – ten si človek pestoval najdlhšie, vrátane
zvieraťa, ktoré sám v sebe skrýva a ktorého sa bojí: – Zarathustra ho volá
„vnútorné dobytča“.
Ten dlhý starý strach, ktorý sa nakoniec zjemnil, zduchovnel a zduševnil
– dnes, vidí sa mi, volá sa: veda.“ –
Tak vravel svedomitý; ale Zarathustra, ktorý sa práve vrátil do svojej
jaskyne a začul aj uhádol poslednú reč, hodil svedomitému hrsť ruží a zasmial
sa jeho „pravdám“. „Akože! zvolal, čo som to práve počul? Veru, vidí sa mi, že
si blázon, alebo že som ním ja sám: tvoju „pravdu“ obratom ruky postavím na
hlavu.
Strach je totiž – naša výnimka. No odvaha, dobrodružstvo a radosť z
neistoty a z toho, čoho sme sa dosiaľ neodvážili, – odvaha sa mi vidí byť celou
minulosťou ľudského rodu.
Najdivším najodvážnejším zvieratám človek zo závisti ulúpil všetky ich
cnosti: až tak sa stal – človekom.
Táto odvaha, ktorá na koniec zjemnela, zduchovnela, zduševnela, táto
ľudská odvaha s krídlami orla a múdrosťou hada: tá, vidí sa mi, volá sa dnes –
“
„Zarathustra! kričali všetci, čo tu sedeli, akoby z jedných úst, a vypukli
pritom do hlasného smiechu; a čosi ako ťažké mračno vystúpilo z nich do
výšky. Aj kúzelník sa smial a múdro povedal: „Dobre! A už je preč, ten môj zlý
duch!
Či som vás pred ním nevaroval, keď som povedal, že je to podvodník,
klamný a klamársky duch?
Najmä vtedy, keď sa ukazuje nahý. Čo však ja môžem za jeho ľsti! Čo
som ja stvoril svet aj jeho?
Ale dobre! Pomerme sa a majme dobrú náladu! A hoci Zarathustra zazerá
– len sa na neho pozrite! hnevá sa na mňa – :
– kým však príde noc, znovu ma bude mať rád a chváliť, lebo nemôže
dlho žiť bez takých bláznovstiev.
Ten – má rád svojich nepriateľov: toto umenie ovláda najlepšie zo
všetkých ľudí, ktorých som kedy videl. Ale pomstí sa za to – na svojich
priateľoch.
Tak vravel starý kúzelník a vyšší ľudia mu tlieskali: takže Zarathustra
chodil pomedzi nich a s hnevom aj s láskou potriasal ruky svojich priateľov, –
ako keby si ich mal všetkých udobriť a odprosiť. Keď sa však prišiel k dverám
svojej jaskyne, hľa, tu sa mu zasa zachcelo dobrého vonkajšieho vzduchu a
jeho zvierat, – a chcel vykĺznuť.
MEDZI DCÉRAMI PÚŠTE
1
„Neodchádzaj, povedal vtedy pútnik, ktorý sa volal Zarathustrovým
tieňom, ostaň pri nás, lebo nás zasa prepadne ten starý zatuchnutý stesk.
Ten starý kúzelník nám práve predviedol niekoľko svojich najhorších
kúskov a len sa pozri, tento dobrý zbožný pápež má už slzy v očiach a celkom
sa nalodil na more žiaľu.
Králi sa pred nami tvária pokojne: z nás všetkých to dnes vedia najlepšie!
Stavím sa však, že keby nebolo svedkov, že by aj oni spustili tú zlú hru –
– tú zlú hru o tiahnucich oblakoch, vlahom zármutku, visiacom nebi,
ukradnutom slnku, vyjúcich jesenných vetroch,
– tú zlú hru nášho kvílenia a výkrikov úzkosti: ostaň pri nás, Zarathustra!
Je tu veľa skrytej biedy, ktorá chce hovoriť, veľa večerného súmraku, veľa
mračien, veľa zatuchnutého vzduchu!
Živil si nás silnou chlapskou stravou a jadrnými úsloviami: nepripusť, aby
nás po jedle zasa napadli precitlivení zoženštení duchovia!
Len ty šíriš okolo seba čerstvý a jasný vzduch! Našiel som niekedy na
zemi taký dobrý vzduch ako pri tebe v tvojej jaskyni?
Videl som predsa veľa krajov, môj nos sa naučil skúšať mnohoraký
vzduch: len pri tebe vychutnávajú moje nozdry svoju najväčšiu slasť!
Iba žeby, – iba žeby, – ó, dovoľ mi starú spomienku! Dovoľ mi starú
pieseň k zákuskom, ktorú som raz zložil medzi dcérami púšte: –
– pri nich bol totiž rovnako dobrý orientálny vzduch; tam som bol najďalej
od zamračenej vlhkej trudnomyseľnej starej Európy.
Vtedy som mal rád také orientálne dievčatá a aj to iné modré nebo, na
ktorom nevisia nijaké mračná ani myšlienky.
Neverili by ste, ako pekne sedeli, keď netancovali, hlboké, ale bez
myšlienok, ako malé tajomstvá, hádanky s pestrými stuhami, orechy medzi
zákuskami –
pestro a cudzo sedeli, veru, ale bez mračien: hádanky, ktoré sa dajú
uhádnuť: na počesť takých dievčat som vtedy vytvori žalm, ktorý sa spieva po
jedle.“
Tak vravel pútnik a tieň; a skôr, než mu stihol niekto odpovedať, mal v
ruke harfu starého kúzelníka, nohy skrížené a obzeral sa okolo seba voľne a
rozvážne: – nozdrami však pomaly a spýtavo vdychoval vzduch, ako keby v
nových krajinách skúšal nový cudzí vzduch. Potom začal kvílivým hlasom
spievať.
2
Púšť rastie: beda tomu, čo v sebe skrýva púšť!
– Hej! Slávnostne!
Ozaj slávnostne!
Dôstojný začiatok!
Po africky slávnostne!
Dôstojné pre leva
Alebo morálneho vrešťana –
– ale nič pre vás,
Najmilšie priateľky,
Pri nohách ktorých
Ako Európanovi mi je po prvý raz
Dopriate sedieť pod palmami. Sela.
Naozaj úžasné!
Tu teda sedím,
V blízkosti púšte a zas
Tak ďaleko od púšte,
A dosiaľ ešte vôbec nespustošený:
Zhltla ma totiž
Táto najmenšia oáza –:
– zívajúc práve otvárala
Svoje rozkošné ústočká,
Ktoré zo všetkých najkrajšie voňajú:
Tak som sa prepadol
Dolu a – medzi vás,
Najmilšie priateľky. Sela.
Vďaka, vďaka tej veľrybe,
Ktorá sa takto svojmu hosťovi
O blaho starala! – či rozumiete
Mojej učenej narážke?
Vďaka jej bruchu,
Ak aj ono bolo
Takým rozmilým oázovým miestečkom
Ako toto: o čom však silne pochybujem,
– veď tiež pochádzam z Európy,
Ktorá je pochybovačnejšia než všetky
Starnúce manželky.
Kiež boh to polepší!
Amen!
Tak tu teda sedím
Uprostred tejto najmenšej oázy
Podobný datli,
Hnedý, sladký, zlatý, žiadostivý
Okrúhlych dievčenských ústočiek,
Ale ešte väčšmi dievčích
Ľadovo chladných snehobielych ostrých
Hryzákov: po takých zuboch totiž
Túži srdce všetkých horúcich datlí. Sela.
Tým južným plodom
Podobný, až veľmi podobný,
Ležím tu, obklopený tancom
Malých krídlatých chrobákov
A obliehaný ešte menšími
Pochabými a hriešnymi
Túžbami a nápadmi, –
Obkolesený vami,
Vy nemé, predtúch plné
Dievčatá-mačky,
Dudu a Sulejka,
obsfingovávač, čo do jedného slova
Veľa pocitov chce vtesnať:
(Odpusť mi, bože,
Hriech proti reči!)
– sedím tu vdychujúc najlepší vzduch,
Naozaj rajský vzduch,
Ľahký, ľahunký, zlatučký,
Lepší, než aký mohol
Z mesiaca spadnúť –
či už náhodou,
Alebo z bujarosti?
Ako hovoria starí básnici.
Ale ja pochybovač o tom mám
Pochybnosti, veď tiež pochádzam
Z Európy,
Ktorá je podozrievavejšia než všetky
Starnúce manželky.
Kiež boh to polepší!
Amen!
Tento najkrajší vzduch vdychujúc,
Nozdrami nadutými sťa čaše,
Bez budúcnosti, bez spomienok,
Tak tu sedím,
Ó, roztomilé priateľky,
A na palmu sa dívam,
Čo ako tanečnica
Sa pohybuje, zvŕta, v bokoch kolíše,
– budeš to robiť s ňou, ak sa budeš dlhšie prizerať!
Čo ako tanečnica, ktorá, tak sa mi vidí,
Dlho, pridlho, až nebezpečne dlho,
Stále a stále len na jednej nohe stála?
– a preto zabudla, tak sa mi vidí,
Na druhú nohu?
Ja aspoň nadarmo
Hľadal som stratený pár
Toho dvojčenského klenotu
– teda tú druhú nôžku –
V posvätnej blízkosti
Jej roztomilej, pôvabnej
Vejárovito vlajúcej vyšívanej sukničky.
Ba, ak mi chcete celkom veriť,
Prekrásne priateľky:
Stratila ju!
Je preč!
Naveky preč!
Tá druhá noha!
Ó, aká škoda tej pôvabnej druhej nôžky!
Kde – asi je a opustená smúti
Tá osamelá noha?
Možno ju pochytil strach
Pred zlou žltastou šelmou
So svetlou hrivou – s levom. Alebo je už
Obhryzená a ohlodaná –
Ó, hrôza! Beda! Vraj obhryzená! Sela.
Ó, neplačte mi,
Mäkké srdcia!
Len mi neplačte,
Datľové srdcia! mliečne prsia!
Vrecúška plné
Sladkého drievka!
Neplač už,
Bledá Dudu!
Vzchop sa, Sulejka! Odvahu! Odvahu!
– Alebo by tu bolo
Na mieste niečo, čo prebudí,
Posilní srdce?
Morálne úslovie?
Slávnostný príhovor?
Hej! Hor’ sa, cnosť!
Cnosť dôstojnosti! Cnosť Európanov!
Fúkaj, zasa zafúkaj,
Ty mech cnosti!
Hej!
Ešte raz zarevať,
Morálne zrevať!
Ako morálny lev
Pred dcérami púšte revať!
– Lebo rev cnosti,
Najmilšie dievčatá,
Je viac než všetka
Európska vášeň, európska pahltnosť!
A už tu teda stojím,
Ako Európan,
Inakšie nemôžem, boh mi buď svedkom!
Amen!
2.
Ale ako to pokračovalo s najškaredším človekom, Zarathustra tam stál
ako opitý muž; jazyk sa mu zaplietol, nohy sa zapotácali. A kto mohol
dokonca hádajte, aké myšlienky sa vtedy preháňali Zarathustrovou dušou?
Viditeľne však jeho duch ustúpil a letel vpred a bol vzdialený
vzdialenosti a zároveň „na vysokom hrebeni“, ako sa píše,
"Medzi dvoma morami,
– medzi minulosťou a budúcnosťou, blúdiaci ako ťažký mrak.“ Postupný spojenec,
keď ho však vyšší muži držali v náručí, prišiel k sebe
trochu a rukami odohnal dav cúvajúcich a
znepokojujúce; napriek tomu neprehovoril. Všetko naraz, hoci rýchlo otočil svoje
hlavu, lebo sa mu zdalo, že niečo počuje: potom priložil prst na svoj
pery a povedal: "Poď!"
A okamžite sa to stalo tichým a tajomným všade okolo; ale od
hlbiny pomaly stúpal zvuk zvonu. Zarathustra to počúval,
ako to robili vyšší muži; potom si ešte raz priložil prst na pery a
povedal znova: „Poď! Poď! Ide sa o polnoci!" – A mal aj jeho hlas
zmenené. Ale stále sa nepohol zo svojho miesta; potom to rástlo ešte viac
a tajomný a všetko počúvalo, dokonca aj zadok a Zarathustrov
čestné zvieratá, orol a had a tiež jaskyňa Zarathustra
a veľký chladný mesiac a samotná noc. Ale Zarathustra položil ruku
k jeho perám po tretíkrát a povedal:
3.
4.
Beda mne! kam sa podel čas? Nepotopil som sa do hlbokých studní?
svet spí -
Žiaľ! Žiaľ! Pes zavýja, mesiac svieti. Skôr zomriem, zomriem,
než ti povedať, čo si moje polnočné srdce práve teraz myslí.
Teraz som už zomrel. Je to preč. Pavúk, prečo sa točíš okolo mňa?
chceš krv? Oh! Oh! Padá rosa, prichádza hodina -
– hodina, keď sa chvejem a mrznem, ktorá sa pýta, pýta a pýta:
„Kto má na to dosť srdca?
– kto bude vládcom zeme? Kto chce povedať: tak budete
prúd, vy veľké a malé prúdy!“
– blíži sa hodina: ó, ľudstvo, vy vyšší muži, modlite sa! Táto reč
je pre jemné uši, pre vaše uši – čo hovorí hlboká polnoc?
5
Unáša ma, moja duša plesá. Denná práca! Denná práca! Kto bude
byť vládcom zeme?
Mesiac je chladný, vietor je tichý. Žiaľ! Žiaľ! Letel si vysoko
dosť? Tancuješ: ale noha nie je krídlo.
Vy dobrí tanečníci, teraz je všetka radosť preč, víno sa stalo živicou, každý pohár
skrehol, hroby sa zadrhávajú.
Neleteli ste dosť vysoko; teraz hroby koktajú: „Vykúp
mŕtvy! Prečo je noc taká dlhá? Nerobí nás mesiac
opitý?"
Vy vyšší muži, vykúpte hroby, zobuďte mŕtvoly! Oh, prečo áno
ten červ sa stále nosí? Blíži sa, blíži sa hodina -
– zvoní zvon, srdce stále chrastí, červotoč stále vŕta
srdcový červ. Žiaľ! Žiaľ! Svet je hlboký!
6.
Sladká lýra! Sladká lýra! Milujem tvoj tón, tvoje opité, zapadnuté kvákanie
tón! -Odkedy je to dávno, ako ďaleko ku mne prichádza tvoj tón,
z diaľky, z jazierok lásky!
Ty starý zvon, ty sladká lýra! Každá bolesť sa ti zaryla do srdca, otec
bolesť, bolesť otcov, bolesť predkov, tvoja reč dozrela –
– zrelé ako zlaté jesene a popoludnia, ako srdce môjho pustovníka –
teraz hovoríš: svet sám dozrel, hrozno hnedne,
– teraz chce zomrieť, zomrieť od šťastia. Vy vyšší muži, nie
ovoňaj? Záhadne sa šíri vôňa,
– vôňa a vôňa večnosti, ružové blažené, hnedo zlaté víno
vôňa starodávneho šťastia,
– o opitom, polnočnom, umierajúcom šťastí, ktoré spieva: svet je
hlboko a hlbšie, než je chápanie dňa!
7.
Nechaj ma! Nechaj ma! Som pre teba príliš čistý. Nesiahaj na mňa! Robil môj
svet sa nestane dokonalým?
Moja pokožka je príliš čistá pre tvoje ruky. Nechaj ma byť, ty hlúpy, nemotorný,
dusný deň! Nie je polnoc jasnejšia?
Najčistejší budú vládcovia zeme, tí najmenej známi, najsilnejší
s polnočnou dušou, ktorí sú jasnejší a hlbší ako ktorýkoľvek deň.
O deň, ty po mne tápaš? Hľadáš po mojom šťastí? Zdá sa mi bohatý
tebe, osamelému, zakopanému pokladu, zlatej komôrke?
Oh svet, chceš ma? Som pre teba svetský? Som pre teba duchovný?
Som k tebe božský? Ale deň a svet, si príliš hrubý –
– maj šikovnejšie ruky, siahaj po hlbšom šťastí, po hlbšom nešťastí siahni po nejakom
bohu – nesiahni po mne:
– moje nešťastie, moje šťastie je hlboké, ty zvláštny deň, ale stále som
žiadny boh, žiadne božie peklo: hlboká je jeho bolesť.
8.
Božia bolesť je hlbšia, ty zvláštny svet! Siahni po Božej bolesti, nie po mne!
Čo som? Opitá sladká lýra -
polnočná lýra, zvonec, ktorému nikto nerozumie, ale musí
hovorte pred hluchými, vy vyšší muži! Lebo mi nerozumieš!
preč! preč! Ach mladosť! Ach poludnie! Ach popoludnie! Teraz prišiel večer
a noc a polnoc – pes zavýja, vietor:
– vietor nie je pes? Kňučí, jačí, jačí. Žiaľ! Ach ako
polnočný vzdych, ako sa smeje, ako chrastí a píska!
Ako triezvo práve teraz hovorí, táto opitá poetka! Možno ona
prepila svoju opitosť? Prebudila sa? Prežúva?
– premýšľa o svojej bolesti vo sne, starej hlbokej polnoci a dokonca
viac jej radosti. Pretože radosť, aj keď je bolesť hlboká: Radosť je ešte hlbšia ako
bieda.
9.
10.
Všetka radosť chce večnosť všetkých vecí, chce med, chce živicu, chce
opitá polnoc, chce hroby, chce útechu slzám v hrobe, chce pozlátené
západ slnka -
– čo radosť nechce? Je to smädnejšie, srdečnejšie, hladnejšie, hroznejšie,
tajomnejší ako všetka bolesť, chce samú seba, hryzie sa do seba, prsteňa
bude v ňom zápasiť -
– chce lásku, chce nenávisť, je superbohatý, rozdáva, zahadzuje,
prosí, aby to niekto zobral, ďakuje odoberateľovi, chcelo by to byť
nenávidený -
– jeho radosť je taká bohatá, že žízni po bolesti, po pekle, po nenávisti, po hanbe,
pre mrzáka, pre svet – tento svet, ach ty to dobre poznáš!
Vy vyšší muži, to po vás túži, robí radosť, ten nevládny, blažený – po
tvoja bolesť, tvoje zlyhania! Všetka večná radosť túži po neúspechoch.
Lebo každá radosť chce sama seba, a preto chce aj všetku biedu! Ach šťastie, oh
bolesť! Oh, zlom, moje srdce! Vy vyšší muži, naučte sa to, radosť chce
večnosť,
– Radosť chce večnosť všetkých vecí, chce hlbokú, chce hlbokú večnosť
12.