1. Základné pojmy pri obrábaní, nástrojové rezné uhly.

2. Tvorenie triesky pri obrábaní, opotrebenie, trvanlivosť a životnosť nástroja.

3. Druhy rezných materiálov a ich použitie.
4. Sústruženie – princíp, upínanie obrobckov.
5. Druhy sústružníckych nožov, základná geometria.
6. Sústruženie – základné časti sústruhu, rozdelenie sústruhov.
7. Frézovanie – princíp, druhy fréz a ich použitie.
8. Frézovanie – rozdelenie fézovačiek, základné časti frézovačky.
9. Výroba otvorov – princíp vŕtania, tvorenie triesky, druhy vrtákov a ich použitie.
10. Výroba presných otvorov – vyhrubovanie, vystružovanie, používané nástroje,
geometria noža
11. Vyvrtávanie, použie, nástroje.
12. Hobľovanie, obrážanie – možnosti použitia, nástroje, stroje.
13. Rozdelenie výroby ozubených kolies.
14. Spôsoby výroby čelných ozubených kolies.
15. Metódy výroby závitov.
16. Brúsenie, označovanie brúsnych kotúčov, brúsne materiály.
17. Spôsoby brúsenia, stroje.
3. Nástrojové rezné materiály

Nástrojové ocele
- vyrábajú sa z triedených surovín
- na tavenie ocelí sa používajú elektrické oblúkové pece, elektrické
indukcné pece alebo špeciálne technologické postupy a agregáty
(vákuové pece, elektrotroskové pretavovanie ocelí, technológie
práškovej metalurgie, a pod.)
- sú drahšie, niekedy podstatne, než konštrukcné ocele
- výhody:
o vysoká cistota ocelí- obsahujú velmi málo vtrúsenín;
o rovnorodost (homogenita) štruktúry

Všeobecné požiadavky na nástrojové ocele:

- Tvrdosť – základná požiadavka pri rezných nástrojoch

- Húževnatosť - závisí od nej životnosť nástrojov pri dynamickom
namáhaní, aby nedochádzalo ku krechkému porušeniu, vysoká
húževnatosť nástrojových ocelí sa dosahuje pri nižšom obsahu uhlíka
a jemnejšom auenitickom zrne
- Odolnosť proti opotrebeniu - je dôležitá hlavne pri tvárniacich
nástrojoch, pretože ovplyvnuje ich životnost
- Odolnosť proti popúšťaniu - dôležitá najmä pre nástroje
pracujúce pri teplotách nad 150 až 200°C, Jedná sa napr. o nástroje
 pre trieskové o brábanie kovov, nástroje pre tvárnenie ocelí za tepla,
formy pre odlievanie kovov, a pod
- Prekalitelnosť - v prípade rezných nástrojov nie je prekalitelnost
rozhodujúca, vzhladom na ich prierezy; u ostatných nástrojoch (napr.
tvárniacich, akými sú velké zápustky) je niekedy výhodné, ak má
pracovný povrch vysokú povrchovú tvrdost, kým jadro zostáva
húževnaté. Dobrú prekalitelnost majú uhlíkové nástrojové ocele.
- Rozmerová stálosť - je významná hlavne pre tvarovo presné
obrábacie nástroje a meradlá
- Technologické vlastnosti - u tvarovo zložitých nástrojov je
dôležitou požiadavkou dobrá obrobitelnost
- Špeciálne požiadavky - špecifické pre jednotlivé druhy nástrojov.
o korózna odolnost (formy na lisovanie),
o velká tepelná vodivosť
o malá teplotná roztažnost (zápustky a formy pre tlakové liatie).
o nanášanie špeciálnych vrstiev alebo povlakov na zvýšenie
trvanlivosti a životnosti
 povrchové kalenie
• laserové
• elektrónovým lúcom;
 chemicko- tepelné spracovanie
• nitridácia,
• boridovanie,
• difúzne chrómovanie;
 povlakovanie – vytváranie tenkých povrchových vrstiev
typu TiN (nitrid titánu) a ich modifikácie;
 špeciálne postupy
• naváranie,
• plazmové nástreky prídavných materiálov,
• galvanické tvrdé chrómovanie
• povlaky vylúcené elektrolyticky

Rýchlorezné ocele (RO)

- vysokolegované ocele
- obsahujú 0,8 až 1,3 % uhlíka a 15 až 30 % prísadových prvkov
- hlavné prísadové prvky:
o karbidotvorné:
 volfrám (W),
 molybdén (Mo),
 vanád (V)
 chróm (Cr)
o zvyšujúci stálosť proti popusteniu a tvrdosť za tepla
 kobalt (Co)
K zvyšovaniu odolnosti proti popusteniu prispievajú taktiež prvky karbidotvorné, postupne v
poradí Cr - Mo - W - V.
Spekané karbidy (SK)
- prirodzene tvrdé rezné materiály,
- boli vyvinuté v Nemecku v roku 1932, pod oznacením „widia = wie
Diamant“, vzhladom na ich vvnikajúcu tvrdost
- sú stále aj pri vysokých teplotách, majú vysokú pevnost v tlaku a
odolnost proti opotrebovaniu
- karbid je chemická zlúcenina uhlíka s kovom a vyznacuje sa vysokou
tvrdostou
- najcastejšie používajú na výrobu vymenitelných rezných došticiek
pre sústružnícke nože, frézy, na najnamáhanejšie casti tvárniacich
nástrojov a na výrobu rôznych súcastí vystavených opotrebovaniu.
- vyrobené spekaním karbidov ťažkotaviteľných kovov:
o volfrámkarbidov (WC),
o titánkarbidov (TiC),
o tantalkarbidov (TaC),
o nióbkarbidov (NbC),
o molybdénkarbidov (MoC),
o kobaltu (Co) ako spojovacej fázy.

Cermety
- pôvodne označované ako "bezvolfrámové" spekané karbidy
- pozostávajú:
o z tvrdej nekovovej (keramickej) fázy - tvorí ju titánkarbonitrid TiCN, príp. aj
doplňujúce zložky: karbidy WC, TaC a nitridy TaN. Tieto zložky cermetov sú
nositeľmi oteruvzdornosti
o zo spojovacej fázy, ktorou býva nikel (Ni), molybdén (Mo) alebo kobalt (Co).
- cermety vynikajú:
- vysokou chemickou stálosťou
- odolnosťou proti oxidácii a parazitným difúznym reakciám.
- pevné povrchové oxidické vrstvičky obmedzujú adhéziu, čo vedie k zníženiu
tvorby nárastku.
- sú vhodné k obrábaniu nízkouhlíkových a nehrdzavejúcich ocelí

Keramické rezné materiály (rezná keramika - RK)

Túto skupinu nástrojových materiálov v súčasnosti predstavujú:
 keramické rezné materiály na báze oxidu hliníka - Al2O3,
 siliciumnitridová keramika - Si3N4,

Ich zavádzanie do výroby si vynútili požiadavky a okolnosti:

 znížiť spotrebu spekaných karbidov pre obmedzené
zdroje deficitných prvkov na ich výrobu, najmä volfrámu,
tantalu a kobaltu;
 prudký vývoj chemicko-fyzikálnych, mechanických a
technologických vlastností, určujúcich ich reznosť,
dovoľuje značnou mierou nahradiť spekané karbidy.
Z hladiska chemického zloženia sa keramické rezné materiály rozdelujú na
tieto tri skupiny:
- oxidová keramika
- zmiešaná keramika
- neoxidová keramika

Povlakované rezné materiály

- povlakovanie vybraných druhov SK a RO oteruvzdornými povlakmi s vysokou

odolnosťou proti pôsobeniu mechanizmov opotrebúvania významne zvyšuje ich
rezné vlastnosti - reznosť.
- k zvyšovaniu reznosti platničiek SK a nástrojov z RO sa na ne nanášajú
oteruvzdorné povlaky. Používajú sa dve základné metódy povlakovania:
 CVD (Chemical Vapor Deposition) – povlak sa nanáša
chemicky v plynnom prostredí z plynnej fázy pri teplote
cca 1000 °C. Je vhodná len pre povlakovanie platničiek
SK. Povlak sa skladá z viacerých tenkých vrstvičiek
rôznych zlúčenín prvkov: Ti, V, Hf, Ta, Zr a Al s prvkami
B, N, C a O. Hrúbka povlaku býva 5 až 10 μm.
 PVD (Physical Vapor Deposition). Metóda sa používa na
povlakovanie nástrojov z RO i SK. Komponenty povlaku
(TiN) sa počas reakcie, ktorá nemá prekročiť 550 °C,
nachádzajú v tuhom stave.

Povlakovaním sa v oboch prípadoch dosiahne:

- Vysoká odolnosť proti opotrebúvaniu pri nízkych i vysokých teplotách rezania v
dôsledku vysokej tvrdosti povlakov.
- Vysoká chemická stálosť, zabraňujúca oxidácii a chemicko-difúznym reakciám pri
práci s SK nástrojmi.
- Ochrana základného rezného materiálu proti tepelnému zaťaženiu povlakom s
malou tepelnou vodivosťou.
- Povlak znižuje hodnotu súčiniteľa trenia.
- Zachováva sa rozmerová presnosť nástroja.
- Potlačuje sa tvorba nárastku.
- Povlak zvýšením trvanlivosti nástroja zvyšuje technologicko-ekonomický efekt
obrábania znižovaním časových strát na jeho výmenu a z časov prestoja stroja.

Prírodné diamanty - D
Technický diamant pozostáva z uhlíka s nepatrným množstvom prímesí. Na rozdiel od
rôznych foriem uhlíka (napr. grafit zrnitý, vločkový, lupienkový s analogickou štruktúrou) má
kryštalickú stavbu. Technické diamanty sa používajú na výrobu rôznych druhov
diamantových brúsnych kotúčov, rezných teliesok pre jemné sústruženie a vyvrtávanie
farebných kovov, honovacích nástrojov a pod.

Syntetické diamanty (monokryštály) - SD

Syntetické diamanty sa vyrábajú kryštalizáciou uhlíka za vysokých teplôt a tlakov. Z hľadiska
chemického zloženia, stavby, tepelnej stability, tepelnej vodivosti a mernej hmotnosti sa
nelíšia od prírodných. Vysoká tvrdosť a vyhovujúca pevnosť im zabezpečuje vysokú reznosť,
ktorá prevyšuje aj reznosť prírodných diamantov. Nie sú vhodné na obrábanie materiálov, pri
ktorých sú vystavené vysokému tepelnému namáhaniu.

Kubický nitrid bóru - KNB (CBN)

Je to syntetický, veľmi tvrdý materiál (chemický vzorec N2B3), vyrobený v podstate rovnakou
technológiou ako syntetické diamanty, kryštalizáciou hexagonálneho nitridu bóru za vysokých
tlakov a teplôt. Jeho chemické zloženie: 56.4% N, 43.6% B. Je to materiál s riaditeľnými
fyzikálnymi vlastnosťami podľa východiskových zložiek a parametrov syntézy. Veľká
tvrdosť, dobrá tepelná vodivosť, vysoká odolnosť proti tepelnému namáhaniu a chemická
inertnosť k železu a jeho zliatinám sú príčinou, že KNB má výrazne nižšie adhézne a difúzne
opotrebenie v porovnaní s diamantom. Pri brúsení treba používať rezné kvapaliny, nie však na
báze vody, pretože v tomto prípade pri teplotách okolo 800°C sa KNB začína rozkladať na
kyselinu bórovú a čpavok.

Polykryštalické veľmi tvrdé materiály - PKVTM

Sú to materiály vyrábané za rôznych termodynamických podmienok, charakterizované
vysokými tlakmi a teplotami (7 GPa a 2000°C) vo vysokotlakových zariadeniach. Obsahujú
viac ako 95% veľmi tvrdých materiálov, t.j. diamantov či kubického nitridu bóru, zvyšok je
spojivo (kovové - TiC, novšie keramické) [7, 10].

4. Sústruženie – princíp, upínanie obrobkov.

Sústruženie:
• rezanie obvykle nástrojom s jednou reznou hranou
• zaraďuje sa medzi najjednoduchšiu formu rezania
• je najrozšírenejšia operácia trieskového obrábania
• najrozšírenejšia metóda v strojárskej praxi
• pri sústružení sa otáča obrobok a nástroj sa obyčajne pohybuje priamočiaro.
• hlavný rezný pohyb je rotačný.
• posuvný pohyb je priamočiary a koná ho nástroj.
• prísuvom sa nastavuje hĺbka rezu, t.j. hrúbka odrezávanej vrstvy.
• pri pozdĺžnom sústružení je prísuv daný nastavením nástroja v smere kolmom na os
obrobku, Pri pozdĺžnom sústružení koná nôž posuv v smere axiálnom a výsledná
dráha nástroja na obrobku je tvorená skrutkovicou pri stúpaní rovnom posuvu s.
V tomto prípade je rezná rýchlosť totožná s obvodovou rýchlosťou otáčania upnutého
obrobku, závislá na otáčkach n a priemere D podľa vzťahu:
v =π.D.n (m.min-1)
1 000
kde:
v [m.min-1] - rezná rýchlosť,
D [m] - obrábaný priemer valcovej súčiastky,
n [ot.min-1] - otáčky vretenníka (elektromotora)

• pri čelnom sústružení v smere rovnobežnom s osou obrobku. Pri čelnom sústružení
sa nástroj radiálne posúva od obvodu obrobku k jeho stredu resp. opačne, takže na
obrobenej ploche vzniká Archimedova špirála so stúpaním s/2, pričom pri
konštantných otáčkach obrobku dochádza k zmene reznej rýchlosti. Pri pozdĺžnom
 sústružení vektor rezného pohybu leží na dotyčnici ku skrutkovici, pri čelnom
sústružení leží na dotyčnici k špirále.

Sústružením sa dajú obrábať:

• vonkajšie a vnútorné valcové, kužeľové i tvarové plochy,
• rovinné čelné plochy
• zápichy.

Pohyb rezného nástroja vzhľadom na obrobok – posuv, charakterizuje veľkosť posunutia noža
pri jednej otáčke vretena, je udávaný s [mm.ot-1]. Pozdĺžnym posuvom sa tvoria vonkajšie
resp. vnútorné valcové plochy, priečnym posuvom sa tvoria čelné plochy

Medzi ďalšie operácie patrí:

• vŕtanie,
• vyvrtávanie,
• vystružovanie,
• rezanie závitov,
• vrúbkovanie,
• hladenie,
• leštenie.
Účel sústruženia
• Sústružením sa dáva materiálu potrebný tvar a rozmer.
• Oddeľovanie časti materiálu rezným nástrojom.
• Rezná časť nástroja musí byť pevná, tvrdá, ostrá, aby oddeľovala triesku.

Postup pri sústružení

• Preštudovanie výkresu.
• Preverenie východiskového materiálu.
• Určenie technologickej základne.
• Stanovenie predbežného sledu operácie.
• Rozpísanie operácie a konečné stanovenie sledu operácie.
• Určenie prípravku, nástrojov a meradiel .
• Určenie rezných podmienok a stanovenie technických noriem času

HLAVNÝ VEDĽAJŠÍ POHYB

- obrábaná plocha: časť povrchu obrobku odstraňovaná obrábaním, ktorej geometrické
parametre budú zmenené obrábaním
- obrobená plocha: plocha obrobku vzniknutá obrábaním. konečná plocha, vznikajúca
ako dôsledok kinematických väzieb technologickej operácie. Obrobená plocha je
reprezentovaná technologickými charakteristikami ako sú drsnosť povrchu, rozmerová
presnosť, tvarový presnosť, fyzikálny stav.
- plocha rezu: plocha vznikajúca tesne za britom nástroja. Tvorí prechod medzi
obrábanou a obrobenou plochou.
- rezný pohyb: vzájomný pohyb medzi obrobkom a nástrojom. Je tvorený zložkami:
zložka hlavného rezného pohybu a zložka vedľajšieho rezného pohybu (obr. 1).
- hlavný rezný pohyb: rotačný rovnomerný (vykonáva obrobok): je charakterizovaný
reznou rýchlosťou: (obr. 1)
- Vedľajšie rezné pohyby: (vykonáva nástroj) – posuv (rovnomerný priamočiary
prípadne krivočiary pohyb) a prísuv (h [mm] slúži k nastaveniu nástroja resp.
obrobku do pracovnej polohy) (obr. 1).

Smer rezného pohybu Smer hlavného pohybu

Obrobená plocha
Smer posuvu

Obrábaná plocha Plocha rezu

Smer prísuvu
 Obr. 1 obrábaná plocha, obrobená plocha, plocha rezu pri sústružení

- rez: vrstva, ktorá sa mení na triesku.

- hĺbka rezu (h): vzdialenosť medzi obrobenou a obrábanou plochou. Meria sa kolmo
na obrobenú plochu.
- hrúbka rezu (a): hrúbka odrezávanej vrstvy (obr. 2)
- šírka rezu (b): šírka odrezávanej vrstvy, meria sa kolmo k hrúbke rezu a1 (skutočná
hrúbka) a b1 (šírka triesky).

UPÍNANIE nástrojov a obrobkov

Obrobok musí byť pri sústružení bezpečne upnutý, aby sa tlakom noža neuvoľnil.
Spôsob upnutia obrobku je závislí na jeho tvare, pomere priemeru a dĺžky obrobku, jeho
hmotnosti, požadovanej presnosti operácie sústruženia a pod. Upnutie musí predovšetkým
zabezpečiť:
- Požadovanú presnosť – súčiastka musí zaujímať pri obrábaní stále rovnakú polohu
- Pevnosť a tuhosť upnutia – upnutie obrobkov musí odolávať pôsobeniu rezných síl
- Jednoznačnosť upínania a požadovaná rýchlosť upnutia

Upnutím sa zabezpečuje aj správna poloha obrobku a prenáša rotačný pohyb z vretena na

obrobok. Podľa tvaru a veľkosti upíname obrobky týmito spôsobmi
- priamo medzi hroty
- na sústružníckych tŕňoch
- do skľučovadla
- na čeľusťovú alebo upínaciu dosku
- do klieštin
- do špeciálnych upínacích prípravkov

medzi hroty - pre obrobky väčších dlžok, pri ktorých je požadovaná presná súosovosť medzi
povrchom a osou otáčania. Na upnutie medzi hroty musí mať obrobok na čelných plochách
strediace jamky, ktoré sú normalizované. Upínacie hroty sú oceľové, kalené a brúsené.
sústružnícky trň - pre obrobky s otvormi, ak chceme dosiahnuť súosovosť vonkajšej a
vnútornej plochy. Dielec sa upne za vnútornú vlacovú plochu na kužeľové sústružnícke trne,
ktoré majú kalený a brúsený povrch. Krútiaci moment sa prenáša trením.

vorek)

skľučovadla - upínajú obrobok češusťami na vonkajšiu lebo vnútornú valcovu plochu.

Skľučovadlá bývajú s troma (univerzálne) alebo štyrmi čeľusťami. Čeľuste sa dajú meniť
alebo otočiť. Pohyb čeľustí sa zabezpečuje ručne s nástrčkovým kľúčom, resp. pneumatikcy
či hydraulicky. Dlhé obrobky sa podopierajú koníkom – musí byť vytvorená strediaca jamka,
ktorá sa navŕtavá strediacim vrtákom. Hrot koníka zapadá do strediacej jamky. Môže byť
pevný alebo otočný-častejšie. Hroty sú buď kalené, spekané karbidy.

a.) škľučovadlo – trojčelusťove b.) štvorčeľustovéek)

upínaciu platňu - sa upínajú ťažké a nepravidelné obrobky pomocou nezávisle

prestaviteľných čeľustí alebo pomocou uholníka.

klieštin – sa upínajú rotačné súsčiastky malých priemerov s veľkou presnosťou upínania. Sú

to presne rozrezané púzdra, ktorá majú rôzne odstupňované priemery upínacích otovorov.
Materiál sa upína vtiahnutím klieštiny do kužeľového tvoru vretena alebo púzdra. Odchylka
suosovosti býva 0,01 ÷ 0,05 mm

špeciálne upínacie prípravky – používajú sa na rýchle upínanie obrobkov pri sériovej výrobe
Dosahovaná prsnosť povrchu a kvalita povrchu pri sústružení

pomocou lunety – dlhé a tenké obrobky. Luneta sa upevňuje na lôžko sústruhu v strede
obrobku. Lunety sú pevné alebo pohyblivé (posúva sa spolu so suportom).
Upínanie nástrojov
• Nožová hlava, kde sa dajú upnúť 4 nástroje.
• Do prípravku.
• Do pinoly koníka.

- najčastejšie do nožovej hlavy rôznej konštrukcie mechanicky, najčastejšie pomocou dvoch

skrutiek. Do nožovej hlavy môžeme upnúť 4 sústruž. nože, ktoré sa dostávajú postupne do
pracovnej polohy otáčaním o 10º.

5. Druhy sústružníckych nožov, základná geometria

Nástroj - sústružnícky nôž

Sústružnícke nože musia mať dobré rezné vlastnosti, musia byť tvrdšie ako obrábaný materiál,
primeranej húževnatosti, dostatočne pevné a odolné voči opotrebeniu, najmä pri vyšších
teplotách.

Sústružnícke nože a ich rozdelenie

• podľa druhu materiálu o uberacie,

• podľa tvaru obrábaných plôch o zapichovacie,
• podľa charakteru obrábania: o upichovacie,
o hrubovacie, • podľa tvaru telesa:
o pri práci na čisto o vyvrtávacie
• podľa spôsobu výroby : o tvarovacie
o spájkované, • podľa základného názvoslovia:
o privarené, o ľavé,
o mechanicky upnuté o pravé,
• podľa druhu operácie: o osadené,
o súmerné

NÁSTROJE NA SÚSTRUŽENIE A ICH ROZDELENIE

Nástroje pre sústruženie sa nazývajú sústružnícke nože. Tvoria najpočetnejšiu skupinu
rezných nástrojov používaných na obrábacích strojoch. Triedenie nožov je dané:
- tvarom telesa noža
- geometriou britu
- druhom obrábacieho stroja
- nástrojovým materiálom (Chladil)

Ich rôznorodosť a široké použitie nám dovoľuej ich rozdeliť na nasledujúce skupiny:
a) podľa použitého nástrojového materiálu:
- rýchlorezné
- so spekaným karbidom
- s keramickou doštičkou
- s diamantom
- s KNB

b) podľa spôsobu zhotovenia

- celistvé
- s privarenou, pripájkovanou, lepenou doštičkou,
- s mechanicky upínanou doštičkou
c) podľa polohy reznej hrany k pozdĺžnej osi noža
- ľavé
- pravé
d) podľa tvaru a polohy hlavnej rezenj hrany
- priame
- vyhnuté
- osadené
- kotúčové
-prizmatické
e) podľa prierezu telesa noža
- štvorcový
- kruhový
- obdlžníkový
- lichobežníkový profil
Nože podľa konštrukcie a použitia rozdeľujeme na:
- hladiace
- uberacie
- zapichovacie
- tvarové
- závitové .

Nože z rýchloreznej ocele sú určené na obrábanie ťažko obrobiteľných materiálov,

vysokolegovaných niklom, pri prerušovaných rezoch, pri tvarovom a niekoľkonožovom
obrábaní na revolverových a automatickcých sústruhoch. Určujúci údaj pre výber noža je
predovšetkým charakter práce a v tomto smere veľkosť reznej sily Fc a vyloženia noža.
V mieste votknutia sa robí kontrola namáhania na ohyb podľa vzťahu.
δο = Fc. lv < δdov
Wo
Kde: lv – dlžka vyloženia, Wo – prerezový modul (Ľ. Javorek, 1998).
Nože s doštičkami zo spekaného karbidu
Dokonalé spojenie reznej časti s telesom držiaku je jednou z hlavných požiadaviek na
spoľahlivosť noža so SK doštičkami. Nože so SK sa nedajú kova, nevyžadujú tepelné
spracovanie apotrebný tvar získavajú iba brúsením .
V praxi sa používajú zásadne dva základné typy upnutia:
- nože s pripájkovanými doštičkami
- nože s vymeniteľnými doštičkami (Javorek)

Nože s pripájkovanými reznými doštičkami

Vzhľadom k zavedeniu nožov s vymeniteľnými doštičkami poklesol objem nožov
s pripájkovnými doštičkami, avšak naďalej sa používajú. Ich výhodou je ľahká možnosť
prebrúsenia na inú geometriu vybrúsenia nového tvaru vo vzťahu k obrábanému materiálu.
Dôležitým činiteľom pri týchto nožoch je operácia pákovania rez. doštičky k základnému
telesu. Pri pájkovaní vznikajú napätia a to tak v rezenj doštičke, ako aj v držiaku a rovine
spoja. Tieto napätia môžu byť príčinou trhlín v SK, alebo môžu napomáhať k vzniku trhlín
spolu s napätiami vznikajúcimi pri brúsení. (Javorek, Chladil)

Nože s vymeniteľnými reznými doštičkami

Teleso držiaku je obvykle konštruované tak, aby hlavný smer rezných síl bol zachytený do
lôžka pre doštičku. Upínací mechanizmus zachytáva radove len malé sily, ktoré pôsobia pri
zábere reznej platničky pri zvláštnych podmeinkach obrábania.

Výrobne najjednoduchší typ s ustavením k dvom plochám nezaručuje presnú polohu reznej
doštičky vzhľadom k základným plochám nástroja. Z toho dôvodu sa najčastešie používa
ustavenie k trom plochám, pretože doštičku možno presne ustavi a aj zachytávanie rezných síl
je výhodnejšie. Istým alternatívnym riešením je tangenciálne uloženie reznej doštičky. Výška
reznej doštičky zvyšuje odolnosť proti praskaniu a preto toto riešenie je výhodné pre nástroje
určené pre veľké výkony.
Upínacie mechanizmy možno napriek svojej rozmanitosti rozdelit na dve skupiny:
- rezná doštička je pritláčaná úpinkou, klinom alebo podobným upínacím elemetnom upínací -
- element pritláča doštičku k oporným plochám cez priechodzí valcový otvor v doštičke

Tvarové nože
Majú svoje opodstatnenie pri výrobe rôznych zložitejších tvarových súčiastok. Možno nimi
nahradiť niekoško operácii a nástrojov, tkoré by inak pracovali odelene. Čím sa celý tvar
súčiastky zhotoví naraz a tým sa podstatne skrátia vedľajšie časy sústruženie. Profil reznej
hrany tvoarového noža sa musí vyrobiť tak, aby zostal zachovaný aj po niekoľkonásobnom
preostrení. Toto je moťžné zabezpečiť obrobením profilu na chrbte nástroja (napr. brúsením)
v toleranciách 0,01 ÷ 0,001 mm. Tvar a rozmery súčiastky ovplyvňujú použitie tvarového
noža a voľbu rezných podmienok.
Podľa usporiadania kinematiky pohybu nástroja při tovrení tvarovej plochy rozoznávame
tvarové sústružnícke nože:
-radiálne
-tangenciálne
-odvaľovacie

Z hľadiska použitia sú najrozšírenejšie tvarové nože radiálne, ktoré radiálnym posuvom

postupne odoberajú prídavok pre obrobenie tvaru. V konečnej polohe sa posuv zastaví a po
čase odpovedajúcom minimálne jednej otáčke obrobku sa nôž vysunie zo záberu. Pre
odovzdanie tvaru reznej hrany obrobku je rizhodujúce práve toto zastavenie. Tieto nože
možno rozdeliť na:
-ploché
-prizmatické
-kotúčové

Základná geometria noža

Geometria reznej hrany nástroja.

Rezný nástroj:
- rezná časť – je vytvorená čelnou plochou Aγ a chrbtová plocha Aα
- upínacia časť – je tvorená (kruhová časť, štvorcová...)

Čelná plocha – po nej odchádza trieska

Chrbtová plocha – plocha, kt. je priklonená k reznej ploche obrobku.

Okrem chrbtovej plochy Aα má aj vedľajšiu chrbtovú plochu Aα´,kt. je bližšie

k ploche obrobenej. Priesečník čelnej plochy
Aγ x Aα → reznú hranu S
Aγ x Aα´ → vedľajšia rezná hrana S´.

S x S´ → H – najslabšie miesto na reznom nástroji

Hr + εr + Hr´ = 1800

HRH HRO VRH (uhol vedľajšej reznej hrany)

(uhol hlavnej reznej hrany)
(uhol hrotu nástroja)

Súr. Systém:
1. statický – používa sa pri určení geometrie konštrukcie pri výrobe nástroja
a nástroj posudzujeme ako geometrické teleso.
2. pracovná – je kinematická, tz., že v dôsledku prac. pohybov sa uhly menia na
uhly pracovné a sú natočené o uhly ζ.
Súradnicovú sústavu zavádzame do ľubovoľného bodu hlavnej reznej hrany.
6. Sústruženie – základné časti sústruhu, rozdelenie
sústruhov.
Základné časti sústruhu
• Lôžko • Posuvová skriňa
• Vretenník • Vodiaca tyč
• Vreteno • Vodiaca skrutka
• Koník • Elektromotor
• Suport posuvových mechanizmov • Prevodovka

Obr. Hrotový sústruh a jeho časti: 1-lôžko, 2-vretenní, 3-prevodová skriňa, 4-posuvová
skriňa, 5-suport a rozvodová skriňa, 6-koník, 7-ovládacie ústrojenstvo
• Lôžko
• Vretenník
• Vreteno
• Koník
• Suport posuvových mechanizmov
• Posuvová skriňa
• Vodiaca tyč
• Vodiaca skrutka
• Elektromotor
• Prevodovka
1. lôžko – základ sústruhu, ktoré zachytáva všetky sily vznikajúce pri obrábaní. Sú to dva
nosníky spojené medzi sebou rebrami. Vonkajšie vedenie je pre suport, vnútorné pre koník.

2. Vreteník je uložený na ľavej časti lôžka. Vo vreteníku je uložené vreteno prostredníctvom

dvoch dvojradových riadiálnych valčekových a dvoch axiálnych ložísk, čím je zabezpečená
dlhodobá presnosť uloženia. Na pravom konci vretena sa nachádza zariadenie na upínanie
obrobku a na ľavom brzdiaci bubon. Pohon vretena je zabezpečený prostredníctvom dvoch
čelných ozubených kolies alebo je riešený pohon prostreníctvom klinových remeňov, čím je
zabezpečený kľúdnejší chod.

3. Prevodová skriňa je uložena pod vretenníkom. Pohon obstaráva elektromotor,kotý je

uložený v ľavej nohe sústruhu. V skrini sú okrem ozubených prevodov dve spojky pre
reverzáciu zmyslu otáčania.

4. Posuvová skriňa je uložená v prednej ľavej časti sústruhu pod vretenníkom. Určená jek
nastavovaniu potrebných otáčok ťažnej tyče a vodiacej skrutky. Otáčavý pohzyb v posuvovej
skrini je odvodený od vretena cez výmenné ozubené kolesá alebo priamo od prevodovej
skrine reťazovým prevodom.

5. Suport a rozvodový skriňa. Suport ako translačný prvok obrábacieho stroja, ktorý nesie
nástroj, skladaný z troch častí (pozdlžneho suportu so zámkovou doskou, priečneho suportu a
vrchného pozdlžneho suportu, na ktorm je upevnená nožová hlava). Priečny suport so svojim
vedenim je uložený na vrchenj časti pozdrlzneho suportu. Po vedení sa dajú skrutkou a
maticou presúvať sane priečneho suportu, ktorých pohyb je ručný alebo strojový. Rozvodová
skriňa sa nachádza v zámkovej doske suportu a je poháňaná od posuvovej skrine ťažnou
tyčou a vodiacou skrutkou. Rozvodové ústrojenstvo umožňuje realizoať strojový pozdlžny a
priečny pohyb suportu.

6. Koník je uložený na pravom konci lôžka sústruhu. Slúži na podopieranie voľných koncov
dlhých súčiastok, upnutých v skľučovadle, alebo medzi hrotmi. Slúži aj na upínanie
stopkových nástrojov na obrábanie otvorov. Skladá sa zo základovej dosky, telesa koníka a
pinoly. Konísa posúva základou doskou po vnútornom vedení lôžka.

7. Ovládacie ústrojenstvo slúži k ovládaniu sústruhu, realizovaiu pracovných cyklov a to

k zapnutiu otáčania vretena, zaradeniu pozdlžneho alebo priečneho posuvu, nastaveniu
požadovaných otáčkových a posuvových stupňov, reverzáciu otáčok. (Javorek)

Rozdelenie sústruhov
• Hrotové
• Kopírovacie
• Revolverové
• Zvislé „ karusely“
• Poloautomatické
• Automatické „NC“
1. Hrotové sústruhy – rozmer sústruhu sa udáva najväčším priemerom a dĺžkou,
ktorú môžeme obrábať.
2. Čelné sústruhy – rotačné obrobky veľkých rozmerov s malou dĺžkou.
3. Revolverové sústruhy – pri jednom upnutí obrobku môžeme postupne viacerými
nástrojmi obrobiť viac plôch. Nástroje sú upnuté v revolverovej hlave, ktoré sa
pohybuje v horizontálnom aj vertikálnom smere.

FRÉZOVANIE
- pre obrábanie rovinných tvarových plôch rôznych profilov, drážok, obrábanie závitov
ozubenia.

Hlavný pohyb : rotačný – nástroj

Vedľajší pohyb : obrobok

Tvar triesky: - je nepravidelný.

Podľa smeru otáčania frézy a posuvu obrobku poznáme frézovanie:

-súbežné: posuv obrobku a otáčanie frézy sa stotožňujú. Hrúbka obrezávanej vrstvy je

na začiatku záberu maximálna a pri výstupe zuba zo záberu je minimálna. Pri tomto
frézovaní sa znižuje chvenie a umožňuje použitie väčších posuvov na zub pri
nezmenenej trvanlivosti nástroja.

-protibežné: posuv obrobku je proti otáčaniu frézy. Zub odrezáva minimálnu hrúbku
a končí pri maximálnej. Nevýhodou je vysoké trenie pri zábere zuba.

π ⋅D⋅n
Obvodovú rýchlosť nástroja určíme: v=
1000

Delenie posuvu (rýchlosť): - minútový posuv v f = f ot ⋅ n [min ]

−1

- posuv na zub v f = fz ⋅ z ⋅n [ mm]

Podľa polohy osi nástroja delíme frézovanie:

1. valcové – frézovanie obvodom nástroja, os nástroja je rovnobežná s osou
obrobku
2. čelné – frézujeme obvodom nástroja, os nástroja je kolmá na obrábanú plochu.
3. popružné – pomocou frézovacích hláv.

Podľa konštrukcie delíme fréz. nástroje: - stopkové

- nástrčné

- s hlavnou reznou hranou po obvode nástroja.

Podľa tvaru zubov: - priame
- v skrutkovici

- pričom zmysel rezu (pravý, ľavý) nie je zhodný so zmyslom stúpania skrutkovice.

Ďalej môžeme frézovať: - uhlové drážky, T – drážky, perové drážky,... .

Uhol nastavenia: = 90° - preostrujú sa na čelnej ploche (kade

odchádza trieska)

Stroje nazývame frézovačky. Delíme ich na: - konzolové (vodorovné, zvislé,

univerzálne)
- rovinné
- špeciálne

Vŕtanie a vyvrtávanie
• vŕtanie zahŕňa spôsoby obrábania, ktoré sa používajú pri výrobe
valcových a niekedy aj tvarových otvorov.
• hlavný pohyb je rotačný a vedľajší pohyb - posuv je priamočiary
pohyb, obvykle oba pohyby koná nástroj.
• pre spresnenie otvoru slúži postupne výhrubnik pre vyhrubovanie a
vystružník pre vystruhovanie.
• osadenie otvorov sa robí záhlbníkom.
• vŕtanie sa považuje za málo produktívnu metódu, pretože nástroj je
tepelne zaťažovaný a odchod triesky je nevýhodný

Obr. Výroba otvorov

Stroj - vŕtačka, vyvrtávačka

• rozdelené podľa konštrukcie na:
o stĺpové,
 o stojanové,
o radiálne.
• Pre vŕtanie hlbokých otvorov sa používajú špeciálne vŕtacie systémy.
• Na vyvrtávanie sa používajú obvykle horizontálne vyvrtávačky.
• Upínanie obrobkov je pomocou úpiniek, zverákov a rôznych
prípravkov na pracovný stôl stroja.
• Nástroje sa upínajú priamo do vretena stroja niekedy pomocou
redukčných puzdier a do rýchloupínacích hlavičiek.

Obr. Vľavo - stĺpová vŕtačka, vpravo - stojanová vŕtačka

1 - stojan, 2 - vreteník, 3 - rameno, 4 - vreteno, 5 - upínacia kocka, 6 -
základová doska

Nástroj - vrták, výhrubník, výstružník, záhlbník

Druhy vrtákov –
o kopijovitý,
o skrutkovitý,
o delový,
o hlavňový,
o vyvrtávacie tyče.

Vŕtacie nástroje môžu byť

o pravorezné
o ľavorezné.

Nástroje pre dokončovanie otvorov (výhrubník, výstružník) majú viac

rezných hrán symetricky rozložených po obvode valcovej alebo kužeľovej
plochy.
 Obr. Skrutkovitý vrták s kužeľovou a valcovou stopkou
1 - celková dĺžka, 2 - telo, 3 - stopka valcová, 4 - stopka kužeľová, 5 - unášač, 6 - kŕčok,
7 - dĺžka skrutkovitej drážky, 8 - stúpanie skrutkovitej drážky, 9 - skrutkovitá drážka,
10 - menovitý priemer vrtáka, 11 - fazetka

Z konštrukčného hľadiska môžu byť:

o stopkové
o nástrčné,
o s priamymi zubami
o so zubami v skrutkovici.

Záhlbníky sú valcové a kužeľové, s vodiacim čapom alebo bez neho. Nové

konštrukcie vŕtacích nástrojov sú s vymeniteľnými reznými platničkami [1,
2, 5].

Obr. Vrták s vymeniteľnými platničkami a vnútorným prívodom chladiacej

kvapaliny
 Obr. Výhrubník
a) s kužeľovou stopkou, b) nástrčný, c) so spájkovanými reznými platničkami
1 - rezný kužeľ, 2 - teleso, 3 - upínacia stopka, 4 - upínací otvor, 5 - rezná platnička

Z technologického hľadiska sa vŕtanie delí na:

 vŕtanie krátkych otvorov prevažne skrutkovými vrtákmi rôznej konštrukcie, kde pomer
priemeru D ku dĺžke L otvoru D/L je v rozsahu 1:1 až 1:10,
 vŕtanie presných, obvykle tolerovaných otvorov, používa sa vyhrubovanie a vystruhovanie,
 vŕtanie hlbokých otvorov s pomerom D/L > 1:10 so špeciálnymi druhmi nástrojov, pri
vŕtaní hlbokých otvorov obvykle hlavný pohyb koná obrobok a vedľajší pohyb nástroj,
 vŕtanie otvorov spôsobom medzikružia, tiež vŕtanie na jadro
 navrtávame začiatku otvoru do plného materiálu strediacim vrtákom,
 vŕtanie v špeciálnych prípadoch napr. otvory do plechu, odstupňované otvory, vŕtanie a
súčasne vyhrubovanie a vystružovanie pomocou kombinovaných nástrojov,
 vyvrtávanie - je metóda obrábania, ktorou sa rozširujú predlisované, predvŕtané otvory na
požadovaný rozmer a tvar. Na vyvrtávanie sa používajú vyvrtávacie nože alebo nože
upnuté do vyvrtávacej tyče.

Obr. Strojný výstružník s kužeľovou stopkou a priamymi zubami

 Obr. Záhlbníky
a) zahlbovanie valcovým záhlbnikom, b) zahlbovanie kužeľovým záhlbnikom,
c) zarovnávanie čelnej plochy valcovým záhlnikom

VÝROBA OTVOROV

- patrí medzi základné operácie a delíme ju na:

a.) rotačné plochy vyrobené vŕtaním
b.) rotačné plochy vyrobené vyvrtávaním

Otvory zhotovujeme: - do plného materiálu

- rozširovaním predvŕtaných otvorov

Otvory možu byť : - priebežné

- nepriebežné – je treba dodržať presnú hĺbku a ukončenie otvoru

Ako nástroje používame skrutkový vrták, je to dvojklinný nástroj, má dve rezné hrany
so skrutkovými drážkami. Hlavný pohyb, ktorý je rotačný, vykonáva nástroj. Bežný
uhol pri našich vrtákoch je 1180 a 1260. Materiál vrtákov – rýchlorezná ocel triedy
19800. Na vŕtanie strediacích otvorov sa používajú strediace vrtáky. Ploché (kopijnaté)
vrtáky sa vyrábajú do 0,1 – 3 mm s odstupňovaním po stotinách. Pri vyvrtávaní
väčších otvorov sa používajú vŕtacie tyče. Pre výrobu osadených otvorov používame
záhlbníky, ktoré môžu byť kužeľové alebo valcové. Týmto vrtaním dosahujeme
drsnosť Ra = 6,3 (IT10).
Presné otvory (H7) – používame výhrubníky a výstružníky. Sú to viacklinové nástroje,
pričom výhrbník má 3 až 4 zuby a výstružník 6 a viac. ZUBY – priame alebo
v skrutkovici, zuby sú rozložené nepravidelne.

Nástroje

Skrutkový vrták: je dvojklinový nástroj, t.j. má dve rezné hrany so skrutkovými

drážkami, ktoré majú rôzne stúpanie.
π ⋅D⋅n
Hlavný pohyb pri vŕtaní robí nástroj a je rotačný. vC =
1000
[m. min −1 ]
vc – rezná rýchlosť na obvode
f ⋅n
vf – posuvová rýchlosť vf = [ mm]
1000
v – celková rýchlosť vŕtania
v = vC2 + v 2f

Uhol 2 χ r je závislý od tvrdosti materiálu. Čím vyššia tvrdosť, tým vyšší uhol.

Materiály : - nad 10 mm spekané karbidy

- rýchlorezná oceľ
Strediace vrtáky: na vŕtanie strediacich otvorov

Ploché (kopijovité) vrtáky: od Ø 0,1 až 3 mm

Na vŕtanie hlbokých otvorov: ak dĺžka otvoru L > 5D. Buď sa vyvrtávajú pomocou
vyvrtávacích tyčí ( na konci majú presne osadený nástroj), alebo pomocou dvoch
vrtákov ( delové, hlavicové).

Pre výrobu osadenia na otvoroch používame záhlbníky ( kužeľové, valcové).

Týmto vŕtaním dosahujeme drsnosť Ra 6,3.

Presné otvory typu H7: používame výhrubníky a výstružníky. Sú to viacklinové

nástroje, pričom výhrubník má 3 až 4 zuby a výstružník 6 a viac. Zuby môžu mať
priame, alebo v skrutkovici. Zmysel rezu odpovedá zmyslu skrutkovice a zuby sú
rozložené nepravidelne ( sú vždy posunuté ). Prídavok na vystružovanie je do 1 mm.

Na vŕtanie používame: - ručné vŕtačky

- stolové vŕtačky
- stĺpové vŕtačky

Veľkosť vŕtačky sa udáva priemerom vrtáka, ktorý môžeme do hlavy upnúť.

29. Výroba otvorov. Základné pojmy, pohyby, nástroje, používané

stroje

Obrábanie dier je v strojárskej výrobe pomerne časté. Vyplýva to z ich určenia, pretože
slúžia nielen na ukladanie hriadeľov, na spojovanie skrutkami atď., ale aj pre cesty kvapalín
a plynov i ďalšie účely. Tvary týchto plôch bývajú rôzne a to podľa ich funkcie. Najčastejšie
sú rotačné, ktorých obrábanie je v porovnaní s nerotačnými menej náročné.
Venovať sa budeme iba obrábaniu vnútaorných rotačných plôch vŕtaním
a vyvrtávaním. Pri voľbe technológie vŕtania, prípadne vyvrtávania, sa vychádza
z konštrukčných požiadaviek na tvar a rozmery, konkrétne podľa charakteru východzích
polovýrobkov, so zreteľom na požiadavky akosti a hospodárnosti.

Konštrukčné požiadavky

Diery zhotovujeme vŕtaním obvykle do plného materiálu, alebo vyvrtávame už

existujúce diery a podľa požiadaviek na presnosť sa ešte vyhrubujú a vystružujú. Pri vŕtaní
záleží na tom, či ide o diery priechodné alebo nepriechodné. Vŕtanie priechodných dier je
z technologického hľadiska pomerne ľahké. Nepriechodné diery sa musia vŕtať so zreteľom
na ich zakončenie, na zabezpečenie presnej hĺbky vŕtania, na nutnosť odrezávania zbytku
triesky na dne diery a tieť na úpravu zakončenia pri rezaní závitov.
Hĺbka vŕtania pri ručnom posuve sa zisťuje na merítku upevnenom na pohyblivej
pinole vŕtačky, zatiaľ či šípka je nepohyblivo uchytená na stroji. Pri mechanickom posuve sa
zabezpečuje zvolená hĺbka vŕtania nastavileľnými narážkami. Pri automatickej výrobe sa
hĺbka vŕtania riadi programom.
 Zbytok triesky zo dna diery sa odrezáva tak, že vrták vykoná po zastavení osového
posuvu ešte niekoľko otáčok.
Cez to, že sa v praci vyskytujú prevažne diery valcového tvaru, môže nastať nutnosť
obrábať diery užeľové. Nehlboké kužeľové diery možno obrábať sústružením a tieť
vystružovaním dier valcových. Hlbšie kužeľové diery je výhodné vyvrtávať pomocou
prípravkov.
V praxi sú bežné i diery s rozdielnymi priemermi alebo so zápichmi. Keď je nutné
obrábať diery s rozdielnymi priemermi, je vhodné voliť postup obrábania od menších
priemerov k väčším. Z technologického hľadiska je účelné zväčšovanie priemerov diery
smerom od jej začiatku. Diery so zápichmi sa obvykle vyvrtávajú.

Vŕtanie kratších dier

Spôsob vŕtania bezprostedne súvisí s druhom vŕtacieho nástroja. Pre vŕtanie do plného
materiálu sa používajú skrutkovicové a kopinaté vrtáky vŕtacie hlavy. Pre obrábanie vopred
zhotovených dier sa používajú tie isté vrtáky a naviac výhrubníky a výstružníky.

Skrutkovicové vrtáky

Skrutkovicový vrták je dvojbritvový nástroj s britvami naostrenými

symetricky k ose. Patrí medzi nástroje s vonkajším odvodom tiesky. Dve
drážky, ktoré slúžia pre prívod reznej kvapaliny a pre odvod triesok, sú
zhotovené v skrutkovici.
Obr. Geometria skrutkovitého vrtáka.
1-hlavná rezná hrana, 2-drážka na triesky, 3-uhol medzi hlavnými reznými
hranami, (býva pre oceľ 116-118°, pre hliník 130-140°) 4-vedľajšia rezná
hrana, 5- priemer jadra vrtáka, 6- šírka prechodovej reznej hrany.

Kopinaté vrtáky
Kopinaté (ploché) vrtáky patria tiež do skupiny dvojbritvových nástrojov s priečnym
ostrím a s vonkajším odvodom tiresok. Súčasné typy týchto nástrojov tvorí teleso, do ktorého
sa upína rezná doštička z RO alebo SK. Do stroja sa upína kužeľom. Uhol čela sa zhotovuje
podľa obrábaného materiálu: pre mäkšie býva väčší, pre tvrdšie menší až záporný. Uhol
chrbta sa obvykle volí 7°. Na čele vrtáku sa zhotovuje utvárač triesok a na chrbte drážky pre
ich delenie.

Vyhrubovanie, vystružovanie a zahhlbovanie

Diery sa po obrobení skrutkovicovým alebo kopinatým vrtákom s vymeniteľnými
doštičkami uprsňujú a zdokonaľujú rôznými dokončovacími spôsobmi, najmä vyhrubovaním
avystružovaním. Diery do priemeru 10 mm sa iba vystružujú. U väčších priemerov sa
predbežne vyhrubujú, a potom vystružujú. Týmto spôsobom sa spresňuje tvar diery, zniažuje
drsnosť povrchu a tiež sa upresňujú rozmery.
Pri vyhrubovaní a vystružovaní na vŕtačkách a vyvrtáčkách vykonáva hlavný pohyb
nástroj a posuv obrobok (alebo nástroj u vyvrtávačiek). Na sústruhoch vykonáva hlavný
pohyb obrobok a posuv nástroj.
 Výhrubník je trojbritvový a stvorbritvový nástroj s britvami v skrutkovici. Pre
vyhrubovanie priemerov do 30 mm sa používajú stopkové výhrubníky a pre väčšie priemery
výhrubníky nástrčné na kužeľový tŕň.
Výstružníky sú (na rozdiel od výhrubníkov) strojné i ručné. U ručných výstružníkov,
ktorých stopka je zakončená štvorhranom pre vrátidlo, reže dlhý kužeľ so sklonom 1 až
3°.strojné výstružníky bývajú stopkové i nástrčné.

Vyvrtávanie dier
Vyvrtávaním sa obrábajú kratšie i hlbkové diery. Hrubocacie operácie tusnímajú
povrchové vrstvy u odliatkov a výkovkov. U predŕtaných dier používame obvykle iba
dokončovacie operácie.
Vyvrtávacie operácie sa predázdajú nielen na špeciálnych vyvrtávacích strojoch, ale
i na bežných vŕtačkách, frézkach, sústruhoch a tiež NC výrobných centrách. Hlavný rotačný
pohyb vykonáva nástroj.

Spôsoby vyvrtávania

Pre obrábanie sa používajú vyvrtávcie tyče osadené nožmi alebo hlavami rôznych
typov. Ich upínanie je u moderných systémov staviteľné s pomerne vysokou presnosťou.
Pre vyvrtávanie kratších dier sa používajú letmé vyvrtávacie tyče so staviteľným
nožom alebo s reznou časťou osadenou teznou doštičkou. Letmé vyvrtávie tyče sa uplatňujú
pri obrábaní dier o priemere 2 až 20 mm.
Pri práci na vodorovnej vyvrtávačke sa používajú letmé vyvrtávcie tyče upnuté priemo
do vretena stroja i vyvrtávacie tyče pre obrábanie diery viac czdialenej od vretena, prípadne
sústavy súosových dier. Tuhosť tyčí sa zvyšuje ich uchytením do operného ložiska.

Výrobné zariadenia
Výrobné systémy pre obrábanie dier sa obvykle delia na stroje pre vŕtanie (vŕtačky)
a pre vyvrtávanie (vyvrtávačky). Súčasné stroje umožňujú vedľa základných úkonov (vŕtanie,
vyvrtávanie, vyhrubovanie, vystraužovanie, zahlbovanie) i iné operácie, napr. rezanie
vnútorných závitov. Pre obrábanie dier sa však používajú i iné druhy strojov, napr. sústruhy,
fézky a číslicovo riadené výrobné centrá.

Vŕtačky

Vŕtačku spravidla tvorí stĺp, stojan alebo skriňa ako základná časť, tkorá nesie ostatné
časti a zároveň zachycuje sily vznikajúce pri obrábaní. Ďalšími šasťami sú prevodové skrine,
vretená, upínacie systémy pre nástroje i obrobky, zairadenia pre chladenie a pohonné
jednostky (elektromotory). Dôležirou časťou vŕačky je vreteno konajúce súčasne hlavný
(rotačný) pohyv i osový posuv. Jeho uloženie musí zaručovať kľudný a presný chod nástroja.
 Do skupiny vertikálnych jednovretenových vŕtačiek s nepremenným vyložením
vretena patria stolné, stĺpové a stojanové vŕtačky. Používajú sa v kusovej i sériovej výrobe.
Stolné vŕtačky vŕtajú otvory maximálne do priemeru 20 mm. Väčšie typy majú
vretenník posuvný po stĺpe, čo umožňuje vŕtať obrobky rôznych veľkostí. U menších typov
(do priemeru diery 6 mm) sú vretenníky pevné, miesto stĺpu má vŕtačka tuhý stojan a pracuje
s vysokými otáčkami.
Stĺpové vŕtačky majú obvykle vretenník podobný ako u väčších typov stolových
vŕtačiek. Líši sa dlhým stĺpom, na ktorého hornej časti sa výškovo i otočne nastavuje veteník
a na dolnej časti pracovný stôl pomocou ozubenej tyče a pastorku. Stĺp je zakotvený
v základovej doske, ktorá má upínaciu plochu pre väčšie obrobky.
Stojanové vŕačky majú tuhý stojan skriňového tvaru spojený so základovou doskou
a slúžia na vŕtanie väčších otvorov. Prevodová skriňa je pevne usadená na hornej časti
stojanu. Vretenník je vertikálne staviteľný po vedení stojanu spolu s posuvovou skriňou.
Do skupiny vertikálnych jednovretenových vŕtačiek s premenným vyložením vretena
patria radiálne (otočné), súradnicové a prenosné vŕtačky.
Radiálne vŕtačky vykonávajú takmer všetky vŕtacie operácie (včítane rezania závitov)
na stredne veľkých a veľkých obrobkoch, čo umožňuje značný počet možnosti nastavovania
nástroja do pracovnej polohy, a tým odpadá ďalšia nutná manipulácia s obrobkami.

Vyvrtávačky
Sú horizontálne alebo vertikálne. Horizontálne možno rozlišovať na vyvrtávačky
stolové alebo doskové.