Myšlienka vytvorenia Európskeho menového systému vznikla na

konci šesťdesiatych rokov. Zmluva o ES pôvodne nazývala novú

menu ECU (European Currency Unit – Európska menová jednotka).
ECU slúžila ako zúčtovacia jednotka medzi členskými štátmi od
zavedenia európskeho menového systému. Nová mena bola
rozhodnutím najvyšších predstaviteľov štátov a vlád v decembri 1995
nazvaná EURO.

Výhodami tohto názvu je jeho krátkosť a možnosť napísať ho

rovnakým spôsobom vo všetkých európskych jazykoch. Euro (€) sa
delí na 100 centov. Od 1. januára 1999 ho prijalo 11 členských
štátov, a to: Belgicko, Fínsko, Francúzsko, Holandsko, Írsko,
Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, Španielsko a
Taliansko. K týmto krajinám sa od 1. januára 2001 pripojilo Grécko.
Spomedzi členských krajín Európskej únie na používanie eura
nepristúpili Veľká Británia, Dánsko a Švédsko.
Oficiálna skratka pre euro je EUR.

Symbol novej spoločnej meny € má podobu písmena E preťatého

dvoma jasne vyznačenými súbežnými vodorovnými čiarami.
Inšpiráciou k jeho vytvoreniu bolo grécke písmeno epsilon - značka
eura teda obsahuje odkaz na kolísku európskej civilizácie a zárove ň
je prvou hláskou názvu Európa. Súbežné čiary znázorňujú stabilitu
eura.

Výhody zavedenia jednotnej meny

Jednotná mena bude prínosom pre cestovateľov prechádzajúcich

krajinami spoločenstva, ktorí nebudú musieť meniť peniaze, a strácať
tak percentá pri každej transakcii. Platby a preprava tovaru v rámci
členských krajín EÚ budú rýchlejšie, spoľahlivejšie a lacnejšie.
Obchodníkom a spotrebiteľom prinesie prechod na jednotnú menu
viac istoty – najmä čo sa týka ceny, za ktorú sa tovar predáva. Ak sa
bude za služby a tovar platiť v tej istej mene, zvýši sa aj konkurencia
na jednotnom trhu, z čoho bude mať prospech celá oblasť
spoločenstva. Jednotná mena tak pomôže stimulovať hospodársky
rast a zamestnanosť.

História vzniku spoločnej meny

1. júla 2002

Prechod k euru je ukončený vo všetkých zúčastňujúcich sa

členských štátoch.
Európsky menový inštitút vo februári 1996 vypísal výberové konanie
na umelcov, ktorí sa profesionálne zaoberajú navrhovaním
bankoviek. Víťazné návrhy Roberta Kalinu z rakúskej centrálnej
banky boli ratifikované Radou EMI a boli predstavené v decembri
1996 na zasadnutí Európskej rady v Dubline. V roku 1997 boli mierne
upravené. Víťazné výtvarné návrhy boli inšpirované témou Európske
obdobia a štýly. Bankovky zachytávajú architektonické štýly
siedmich období európskej kultúrnej histórie – klasicizmus (5 eur),
románsky štýl (10 eur), gotiku (20 eur), renesanciu (50 eur), barok a
rokoko (100 eur), vek ocele a skla (200 eur) a modernú architektúru
20. storočia (500 eur). Štýly zdôrazňujú tri architektonické prvky –
okná, brány a mosty.

Okná a brány na prednej strane bankoviek symbolizujú duch

otvorenosti a spolupráce v Európskej únii. Zadná strana bankoviek
zobrazuje most typický pre dané obdobie kultúrneho vývoja v
Európe; mosty sú metaforou vzťahov medzi národmi v Európe a ich
vzťahov k zvyšku sveta.

Bankovky euro sa vydávajú v siedmich hodnotách:

5, 10, 20, 50, 100, 200 a 500 eur. Všetky denominácie eurobankoviek
majú rovnakú podobu na oboch stranách. Každá z bankoviek sa dá
ľahko rozoznať podľa farby a veľkosti. S hodnotou bankovky rastie aj
jej veľkosť. Bankovky sú ľahko rozoznateľné vďaka dominantnej farbe
pre každú hodnotu (€ 5 je sivá, € 50 oranžová, € 10 červená, € 100
zelená, € 20 modrá, € 200 okrová, € 500 fialová) a veľkým čísliciam
na oboch stranách bankovky. Navyše, niektoré časti bankoviek sú
tlačené ako reliéf použitím špeciálnej tlačiarenskej metódy. Všetky
tieto znaky pomôžu každému, a najmä osobám s poruchami zraku,
ľahšie rozoznať hodnotu bankoviek.

Hlavné znaky eurobankoviek

 názov meny – EURO – v latinskej i gréckej abecede;
 zástava Európskej únie;
 skratka vydávajúcej inštitúcie – Európska centrálna banka
(ECB) – v piatich variantoch, ktoré sa používajú v 11
oficiálnych jazykoch EÚ (BCE, ECB, EZB, EKT, EKP);
 podpis prezidenta Európskej centrálnej banky (ECB).

Bezpečnosť bankoviek

Bankovky sa vyrábajú s použitím najmodernejšej technológie. Vďaka

použitiu špeciálneho papiera, vodotlače, bezpečnostných vláken,
špeciálnemu atramentu a ochranných fólií, ako aj ochranných
znakov čitateľnými prístrojmi sú ťažko falšovateľné. Detailné
informácie, týkajúce sa ochranných prvkov eurobankoviek, budú
zverejnené až po 1. septembri 2001. Tlač bankoviek zabezpečujú
národné centrálne banky v členských štátoch EÚ, ktoré sú členmi
eurozóny Na zabezpečenie rovnakej kvality a vzhľadu pri vydávaní
bankoviek bol prijatý zvláštny systém manažmentu kvality.

Bližší pohľad na euromince

Spoločná podoba prednej strany mincí bola zvolená na základe

výsledku súťaže, v ktorej bola tematika zúžená na tri oblasti:
architektúra, abstraktné motívy a európske osobnosti. Výber na
národnej úrovni sa uskutočnil vo všetkých členských štátoch okrem
Dánska. Európska porota zložená z nezávislých odborníkov dostala z
členských krajín v marci 1997 na posúdenie celkom 36 sérií návrhov
a vybrala z nich víťazných deväť súprav. Konečné rozhodnutie bolo
prijaté na zasadnutie Európskej rady v Amsterdame v júni 1997. V
súťaži zvíťazil Luc Luycx, 39-ročný počítačový odborník belgickej
kráľovskej mincovne, ktorému bola udelená cena vo výške 24 tis.
ECU.

Euromince majú spoločnú “európsku” prednú a “národnú” zadnú

stranu. Preto je 12 rôznych podôb verzií každej euromince (pod ľa
počtu štátov zúčastňujúcich sa na menovej únii; členskými štátmi
Európskej menovej únie sa stali všetky štáty Európskej únie okrem
Dánska, Švédska a Veľkej Británie). Zabezpečeniu proti falšovaniu a
ľahkej odlišnosti mincí sa prikladá veľká dôležitosť. Materiál, z
ktorého sa mince razia, zodpovedá normám potrebným na použitie v
predajných automatoch, je bezpečný voči falšovaniu, trvanlivý a
nealergizujúci. Mince sa od seba líšia veľkosťou, hmotnosťou,
materiálom, farbou a hrúbkou. Okrem toho majú znaky, ktoré
pomáhajú nevidomým a ľuďom s poruchami zraku rozlíšiť jednotlivé
denominácie, napríklad rozdielny okraj.

Euromince sa razia v ôsmich hodnotách:

1, 2, 5, 10, 20 a 50 centov, 1 a 2 eurá.

Zavedenie eura do obehu

Bankovky a euromince sa v SR zaviedli do obehu 1. januára 2009.

Po tomto dátume nie je možné vyberať z bánk národné meny.
Rýchlosť výmeny národnej meny za euro závisí od možností každej
krajiny. Európska rada v roku 1999 prijala rozhodnutie o skrátení
duálneho obdobia, keď budú platiť národné meny i euro súčasne, na
štyri týždne až dva mesiace. Počas duálneho obdobia sa budú
národné meny postupne vytrácať z obehu. Väčšina štátov zaviedla
pre verejnosť tzv. štartovací balík bankoviek a mincí, ktorý bolo
väčšinou možné získať v druhej polovici decembra 2001.

Od 1. januára 2002 je možné vyberať eurobankovky z bankomatov.

Včasná a rýchla zmena bankomatov a zmenárenských automatov,
ktorých je v eurozóne približne 3,5 milióna je dôležitou súčas ťou
celkovej stratégie prechodu na euro. Pri prechode na euro zohrávajú
veľmi dôležitú úlohu maloobchodníci, pretože práve prostredníctvom
bežných nákupov sa budú sťahovať z obehu národné peniaze a do
obehu dostávať eurá. Operácia prechodu na euro znamenala okrem
iného prestavovanie a úpravy miliónov ďalších prístrojov
využívajúcich hotovostné platby - parkovacie automaty, verejné
telefóny, turnikety a pod.