Zadanie č.

12
Úloha č. 1
Vysvetlite vývin slovenského spisovného jazyka od najstarších čias po súčasnosť a doložte
konkrétnymi literárno-jazykovednými dielami.
Na základe ukážok porovnajte kodifikáciu A. Bernoláka a Ľ. Štúra.

Ľudovít Štúr: Nauka reči slovenskej (úryvok)

Ako sme povedali, hláski sú základnje čjastki slov, nejmeňej víznamnje ale pri tom ako
základnje velmi duoložitje. Hláski sa na dvoje rozchádzajú a to na tak rečenje samo –
a spoluhláski. Običajnňe sa ten rozďjel medzi ňime klaďje, že samohláski samje sa visloviť
muožu a spoluhláski bez inších t. j. predchádzajúcich sú ňevislovnje, odkjal sa i v reči našej
volajú....Určiťejšje a pravďivejšje rečeno, samohláski sú hlas lahšje, čisťejšje a tekúcejšje
vislovení, spoluhláski na proťi tomu hlas tvrdšje, otrjasavejšje a hrubšje vislovení, čo každí
lahko rozozná... V našej reči ňjet žjadneho „y“, tam kďe Slováci s Poljakmi hraňičja na pr.
v zadňej Orave počuť ešťe vysloveňja „y“, ale u inších Slovákou sa vonkoncom vjacej
ňeslícha.

Anton Bernolák: Grammatica slavica (úryvok)

W cudzom Oku Mrwu hľedáš, Brwno w twogom ňeviďíš.
Každá Wec má swóg Čas.
Ňeňi dobre z weľkími Páni Čerešňe gedávať.
Seď, gako Weš pod Chrastú.
Wác si wzal pod Chrbet, ňež uňést móžeš.
Beda temu Domowi, kďe rozkazuge Ťeľa Wolowi.
Ništ ňeňi na ňom ľen Koža a Kosťi.
Ešče buďem s twogími Kosťmi Orechi obígať.
Čo Gurko ňepochopí, temu se Guro ňenaučí.
Až za Mozgi a za všecke Rozumi viďí.

J. Fándly: Piľní domagší a poľní Hospodár

Miľí Slowáci! chceťeli mať, w budúcich Stoľetách našého Národu chwálitebné, a pamatliwé
Méno, pre toto, a pre Sláwu geho, ešče wás gednúc láskawe, srdečne napomínám: podľa
možného Spúsobu dopomahagťe k Tlačeňú našínskích Kňích...

Úloha č. 2
Vysvetlite znaky spoločenského, sociálneho a psychologického románu. Zaraďte autorov
a uvedené diela. Charakterizujte hlavné postavy a rozdielne umelecké prístupy autorov
v uvedených ukážkach.
Ukážky: J. C. Hronský – Jozef Mak
M. Kukučín – Dom v stráni
Jozef Cíger Hronský: Jozef Mak (úryvok)
Inovať nesadla ani na smreky, ani na vŕby, neprišla o polnoci, ako chodieva, prišla za bieleho
dňa a sadla iba na Makovu chalupu.
Ba ani tam sa nerozprestrela po celej chalupe, nie po streche, nie na prahu, nie po celej chyži,
iba na Julinu tvár sadla.
Na čelo, na privreté oči, na biele pery. Na Julin biely úsmev.
Hej, Jula sa usmievala i potom, keď bola mŕtva.
Radosť, čo sa do nej tisla posledné dni, nemohla tak naraz a ticho umrieť, ako umrela
pokorná Jula. To nejde!... Radosť umiera veľmi pomaly, alebo neumrie nikdy, najmä nie tam,
kde jej bolo veľmi málo.
..........
Lenže život je nie román, život je bralo, dolina vrchy, kláty, sekera, náruživosti, chlieb
a inovať, a všetky tieto veci nie sú iba kulisy, aby sa dali hocijako postrkovať, ako sa fantázii
páči. Nuž nemôžeš ty len tak zmiznúť, Jozef Mak. Obyčajný človek si a obyčajný človek
musí zachovať veľký zákon sveta: Musí v druhej múdrej tridsiatke žať, čo v prvej nemúdrej
tridsiatke sial.
.............
Trp, Jozef Mak.
Človek-milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň,
najmocnejšia je oceľ, ale je pravda, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.

M. Kukučín – Dom v stráni (úryvok)

Pri druhej - aký rozdiel! Jej dievka sa pohybuje nenútene, akoby tu bola doma - ona tam zas
ani čo by bola sputnaná ... ,,Ba či ozaj vie!" Myslí sama v seba. "A hádam ešte nevie,
kuriatko moje. Ak vie, toto by bolo pekné od neho. Veľmi pekné - ozajstná de Welleschi! Oh,
krv sa nezatají nikdy - darmo je to – ver, nikdy!“
"Ani ma možno nespoznáš," prehovorila svojím milým hlasom ku Katici, ani čo by boli
priateľky. ,,Vídala som ťa, keď si chodila do školy. A pozdejšie,“ tu sa zasekla a doložila:
,,pozdejšie som nebola doma..." Chcela v prvú chvíľu povedať, že ju videla v meste, s
košíkom na ruke, dakoľko ráz, keď vyšla s druhými chovanicami na prechádzku. No nechcela
ju ponížiť a priviesť do rozpakovať, ju aj kohosi druhého. Jeho i uraziť, keby mu
napomenula, že jeho nádejná bola slúžkou v meste... "Oj, poznám ťa - vás veľmi dobre, od
malička," odpovede Katica chvatne; rada je, že má sa čoho chytiť a vyplávať z rozpakov a
hrozného položenia. ,,I v meste som vás videla. Dva rázy, keď ste boli na prechádzke..." No
Katica zamĺkla odrazu. Zdá sa jej, že nemala spomenúť mesto a službu. Tu je v spoločnosti,
kde sa jej bude onedlho pohybovať ako gazdinej: nepatrí sa spomínať svoju službu...

Zadanie č. 12- vypracovanie

Úloha č. 1
Vysvetlite vývin slovenského spisovného jazyka od najstarších čias po súčasnosť a doložte
konkrétnymi literárno-jazykovednými dielami.
Predspisovné obdobie
- praslovančina (50 hlások, špecifické hlásky)
- staroslovienčina
- stará slovenčina, latinčina, čeština, slovakizovaná čeština na území Slovenska
- kultúrna slovenčina

- slovenský jazyk sa vyvíjal nepretržite od 5. storočia, hovoríme o kultivovaní jazyka

pred vznikom nášho jazyka
spisovného
- praslovančina do 8. stor.
- bola spoločným jazykom predkov všetkých Slovanov
- svieca - svetja, ležať- legeti, medza - medja (viaceré hlásky sa v slovenčine
nezachovali)
- po 5. stor. sa na území neskoršieho kniežactva formuje praslovanský dialekt ako
osobitý západoslovanský jazyk – ZÁKLAD BUDÚCICH SLOVENSKÝCH NÁREČÍ
A SPISOVNÉHO JAZYKA
- staroslovienčina (9. stor.)
- prvý kultúrny a liturgický jazyk Slovanov na území Veľkej Moravy
- r. 863 – Konštantín a Metod, vytvorili ju na základe slovanského
macedónskeho nárečia z okolia Solúna
- zapisovala sa hlaholikou – od praslov. glagol = vznešene znejúci hlas (na
základe gréckej minuskuly), neskôr cyrilikou (na základe gréckej majuskuly)
- zachovala sa v názvoch obcí
- spor s trojjazyčníkmi
- bola zakázaná po Metodovej smrti ako liturgický jazyk
- stará slovenčina (od 10. stor.)
- preberá vplyvy z iných jazykov
- po páde VM sa nestala úradným ani liturgickým jazykom, ale na dlhé stáročia
sa stala stmeľujúcim elementom slovenského národa
- latinčina na území Slovenska (11. – 18. stor)
- je jazykom vzdelancov celej Európy
- v čase existencie Uhorského kráľovstva sa stala úradným aj liturgickým
jazykom
- čeština na území Slovenska (14. – 19. stor.)
- založenie Pražskej univerzity v roku 1348 = študenti z celého Uhorska
- husiti a bratríci na našom území
- čeština prostredníctvom Kralickej Biblie - biblická čestina
- čeština prijateľnejšia ako nemčina a maďarčina, latinčina
- Slováci do češtiny vkladali slovenské prvky – slovakizovaná čeština
- kultúrna slovenčina (16. – 17. stor.)
 - popri latinčine a češtine fungovala kultúrna slovenčina (nadnárečová, ale ešte
neuzákonená forma slovenčiny), napr. kultúrna západoslovenčina
- kamaldulskí mnísi v Červenom Kláštore prekladali Bibliu do kultúrnej zsl.
ovplyvnenej češtinou a vytvorili Kamaldulský slovník
- neskôr J. I. Bajza si zvolil svoju jazykovú normu pri písaní literárnych diel
- prečo sa Bajzova slovenčina neuchytila: absencia kodifikačnej príručky
- znaky:
- g namiesto j
- ss namiesto š
- w namiesto v
- i na konci slov namiesto y (kamaldulská)
- absencia dvojhlások

Spisovné obdobie
- bernolákovské obdobie
- štúrovské obdobie a reformné obdobie
- matičné a martinské obdobie
- medzivojnové obdobie
- povojnové obdobie

- bernolákovské obdobie (1787 – 1852)

- 1787 = na základe kultúrnej zsl. trnavského typu s niekoľkými prvkami
stredoslovenčiny uzákonil/kodifikoval spisovný jazyk = Jazykovedno-kritická
rozprava o slovenských písmenách, príloha – Slovenská gramatika
- Slovár slovenský, česko-latinsko-nemecko-uherský
- nový spisovný jazyk - spisovný jazyk katolíckej inteligencie, literárny, školský
- nebola prijatá celonárodne - katolíci (Bernolák) vs. evanjelici (používali
slovakizovanú češtinu)
- FONETICKÝ PRAVOPIS
- pravidlá:
1. odstraňuje sa y/ý, ponecháva sa i/í: piľní Hospodár
2. mäkkosť ď, ť, ň, ľ sa vždy označuje: Ťelo, Oňi
3. veľké písmená sa píšu pri všetkých podstatných menách a pri iných výrazoch,
ktoré sa vzťahujú na osoby: Sláwa, Méno
4. Predložky s a z sa píšu podľa výslovnosti: s Kaplnki, z Adamom
5. Hláska j sa píše ako g: domagší
6. Zavádza sa spoluhlásková skupina šč: ešče, púščať
7. Hlásku v píše ako w: Slowár
- ukážka:
Spíwám, jak hroznú Swatopluk na Karolmana wédel
Wojnu; i jak Wíťaz, seba ag swóg od geho Wládi
oswoboďiw Národ, ňepodľehlí stal sa Panowňík;
A zmužilích weľké založil Králowstwo Slowákow.
(Svätopluk - Ján Hollý)
 Miľí Slowáci!
Chceťeľi mať, w budúcích Stoľetách našého Národu chwáľitebné, a
pamatľiwé Méno, pre toto, a pre Sláwu geho, ešče wás gednúc láskawe,
srďečňe napomínám: podľa možného Spúsobu dopomahagťe k Tlačeňú
našínskích Kňíh; gako gá wám s túto mogú Prácú, a Radú dobre pragem, tak
wi z wašého Srdca mogému Zdrawí…
(J. Fándly – Piľní domagší a poľní Hospodár (úryvok))
- najvýznamnejšie diela vydané v bernolákovčine:
- Ján Hollý dôkladne uplatňoval vo svojich dielach bernolákovčinu – Svatopluk
(1833)
- H. Gavlovič – Valaská škola…
- Členovia spolku Towarišstwo litterného Umeňá
- Preklad Juraja Palkoviča – Biblia

- štúrovské obdobie:
- v 30. a 40. rokoch 19. storočia sa začali objavovať prvé básne zámerne písané
strednou slovenčinou (S. Chalupka, J. Kollár)
- do popredia sa teda dostala kultúrna stredná slovenčina - najmenej zasiahnutá
vplyvmi iných jazykov, najčistejšia
- na jej základe bol uzákonený nový spisovný jazyk – tzv. štúrovčina – 14.
februára 1843 na fare v Hlbokom
- kodifikačnou príručkou sa stala Nauka reči slovenskej (1846) – je v nej
podaný vedecký opis gramatickej stavby slovenčiny + Nárečja slovenskuo
alebo potreba písaňja v tomto nárečí - rozprava
- základné znaky pravopisu štúrovskej spisovnej slovenčiny:
- FONOLOGICKO-MORFOLOGICKÝ PRAVOPIS
1. namiesto y, ý sa píše všade i, í
2. dôsledne sa označovala mäkkosť – graficky (písanie ďe, ťe, ňe, ďi, ťi, ňi,)
3. dvojhláska ô sa zapisovala ako uo (kuoň)
4. dvojhlásky ia, ie sa zapisovali ako ja, je
5. nepoužíva sa ľ, len l (laví)
6. nemá ä, namiesto toho sa používa a alebo e (svatí, najme)
7. absentuje ú
- ukážka:
Reč je ňje ňič inšje ako článkovituo vidaňja hlasom pocitou a predstaveňí
najrozličnejších. Tjeto zvuky sú slová ktorej grammatika v ich sklaďe a počjatočnej
určitosťi, na to v prjemenčivosťi a na ostatok v ich spojitosťi pouvažuvat musí....
Vedla tohoto sa i naša grammatika na tri hlavňje djeli rozpadňe, z ktorích v prvom o
sklaďe a puovodnej určitosti slov, v druhom o ich prjemenčivosti a v treťom o ich
spojuvaňí rozprávať buďeme.
(Ľ. Štúr – Nauka reči slovenskej (úryvok))

- reformné obdobie (1852/51-1863)

 - hodžovsko-hattalovská reforma
- úpravy navrhol Michal Miloslav Hodža a hlbšie ich prepracoval Martin
Hattala - Krátka mluvnica slovenská (1852)
- táto reformovaná slovenčina (štúrovčina) je do značnej miery podobná tej
dnešnej
- znaky reformovanej slovenčiny:
- ETYMOLOGICKÝ PRINCÍP
1. opäť sa začalo používať y/ý
2. mäkkosť sa pri spoluhláskach ď, ť, ň, ľ pred i, í, e, ia, ie, iu, prestala graficky
označovať
3. zavedenie mäkkej spoluhlásky ľ
4. zavedenie samohlásky ä, dvojhlások ia, ie, ô (najprv ako o s dĺžňom)
5. tvary typu dobruo → dobré
6. minulý čas slovies sa končí l-ovým tvarmi: písau → písal
- rozlišujeme:
- ÚZUS – skutočný stav v používaní jazyka
- NORMA – súbor jazykových zákonitostí a pravidiel, ktorý je v určitom
období záväzný pre celé jazykové spoločenstvo
- po čase reaguje na zmeny, ale funguje na základe dohodnutých
pravidiel
- postavenie je posilnené kodifikáciou
- KODIFIKÁCIA - uzákonenie pravidiel spisovného jazyka
- je záväzná
- kodifikuje sa spisovný jazyk

- matičné a martinské obdobie:

- Matica slovenská - pričinila sa o rozvoj slovenského jazyka
- Martinský úzus - základ pre kodifikáciu syntaxe spisovnej slovenčiny
- Samuel Czambel - Rukoväť spisovnej reči slovenskej - toto dielo ustálilo
normu v oblasti skloňovania

- medzivojnové obdobie (1918-1945):

- vznik ČSR
- slovenčina sa stáva štátnym, úradným a vyučovacím jazykom
- snahy o zjednotenie českého a slovenského jazyka do jedného,
československého jazyka
- 1931 - vychádzajú Pravidlá slovenského pravopisu - Václav Vážny -
čechoslovakista
- časopis Slovenská reč, vychádza v Košiciach - reakcia - chceli, aby sa
slovenčina od českých prvkov očistila - purizmus

- povojnové obdobie (1945-1989)

- vzniká Jazykovedný ústav Ľ. Štúra pri SAV, ktorý sa stará o jazyk a funguje
dodnes
 - vydávajú sa rôzne publikácie - 50. roky - 6-zväzkový Slovník slovenského
jazyka, Morfológia slovenského jazyka, Pravidlá slovenskej výslovnosti
- po roku 1968 sa slovenčina a čeština stávajú rovnocennými štátnymi a
úradnými jazykmi

- súčasnosť:
- 1995 - Zákon o štátnom jazyku
- posledné Pravidlá slovenského pravopisu - 2000
- 2009 - novela Zákona o štátnom jazyku - upravuje používanie slovenčiny vo
verejnom styku
- KSSJ - 2004
- ustálila sa zvuková, morfologická a lexikálna úroveň jazyka
- najviac prebraných slov - angličtina
- Súčasný slovník slovenského jazyka

Na základe ukážok porovnajte kodifikáciu A. Bernoláka a Ľ. Štúra.

Anton Bernolák
a) odstraňuje sa y/ý, ponecháva sa len i/í
b) mäkkosť ď, ť, ň, ľ sa vždy označuje
c) veľké písmená sa píšu pri všetkých podstatných menách a pri iných výrazoch, ktoré
sa vzťahujú na osoby
d) predložky s a z sa píšu podľa výslovnosti
e) zavádza skupinu šč (napr. eščše, púščať, a pod.)
f) hlásku v píše vždy ako w
g) vylúčil zo slovnej zásoby slová, ktoré pokladal za neslovenské/vulgárne
h) odstránil definitívne niektoré tradičné bohemizmy
i) fonematický princíp pravopisu
Ľudovít Štúr
a) diakritický pravopis
b) používalo sa len mäkké i
c) hlásky ľ, ä, ô, y sa nepoužívali
d) fonematický princíp pravopisu
e) nepoužíva sa e, namiesto toho sa používa je
f) dvojhlásky ia, ie, iu sa píšu ako ja, je, ju

Úloha č. 2

Vysvetlite znaky spoločenského, sociálneho a psychologického románu. Zaraďte autorov

a uvedené diela. Charakterizujte hlavné postavy a rozdielne umelecké prístupy autorov
v uvedených ukážkach.
Spoločenský román:
● zaoberá sa celou spoločnosťou (od najnižších vrstiev až po najvyššie)
● zobrazuje vzťahy medzi jednotlivými vrstvami
● často poukazuje na „prehnitosť“ doby a spoločnosti
Sociálny román:
● zobrazuje spoločnosť, konanie a myslenie postáv v závislosti od sociálnych skupín
● autor sa najčastejšie zameriava na najnižšie vrstvy spoločnosti, ich živorenie
a problémy s prežívaním
Psychologický román:
● zaoberá sa vnútrom, zmýšľaním a osobným svetom (zväčša jednej) postavy, ponára sa
do jej duše
● zobrazuje jej konanie a myslenie nielen vo zvyčajných životných situáciách, ale aj
v krízových okamihoch

Martin Kukučín: Dom v stráni

● spoločenský román zachytávajúci 3 spoločenské vrstvy (sedliaci [težaci], zemania
[statkári], veľkopodnikatelia)
● spisovateľ v diele odhaľuje základnú dynamiku spoločenského procesu,
charakterizovanú rozpadom rodového patriarchálneho života sedliactva stelesneného
v type Mateho Beraca a jeho rodiny; i splývaním statkárstva s podnikateľskou
buržoáziou, ktorej životaschopnosť zachytáva v obraze vypočítavého, rozumovo
založeného Zandomeho
● Postavy:
- Mate Berac – vážený sedliak, ktorý je hrdý na svoj sedliacky stav; je
predstaviteľom otca-patriarchu; autor ho dáva ako vzor sedliaka – zdôrazňuje
uňho pracovitosť, samostatnosť, rozvážnosť; jeho životnou filozofiou je
zachovávanie tradícii; je zrastený s pôdou- považuje ju za svoju „matku“;
odsudzuje lásku Katice a Nika (hovorí, že to nie je pravá láska a po čase z nej
zostane len sklamanie a zničená povesť dievčaťa)
- Šora Anzula – Nikova matka, pochádza zo sedliackej rodiny, je múdra,
rozvážna, pracovitá, energická a nemá problém pomôcť tomu, kto to
potrebuje; svojho syna vychováva vo veľkopanskom štýle (všetko mu
dovoľuje); Mateho si váži – príliš jej ani nevadí, že by mala sedliacku nevestu,
ale obáva sa, že po čase Nikovi začne vadiť jej sedliacky pôvod a spôsoby;
svojho syna dobre pozná, preto mu vzťah nezakazuje, ale robí všetko pre to,
aby si overila, či to myslí vážne (v tom našla podporu aj u Mateho); za nevestu
pôvodne synovi vyhliadla Doricu Zorkovičovú, ktorá bola z rovnakej
spoločenskej vrstvy ako on
- Katica Berac– mladé sedliacke dievča, ktoré sa chce dostať do vyššej vrstvy
(prostriedkom na to je pre ňu vzťah s Nikom, hoci sa sľúbila Paškovi
Bobicovi); svoje chyby si uvedomí, až pri otcovej smrteľnej posteli
- Niko Dubčic – mladý, veselý zeman, ktorý sa zaľúbi do sedliačky; je si
vedomý rozdielov medzi nimi; má rád svoju matku a priateľa Zandomeho
- Zandome – Nikov najlepší priateľ, zeman; snaží sa mladým pomáhať; chce
byť podnikateľom
- Paško Bobica – mladý, usilovný, sedliak, nerozvážny
Dej:
V malom mestečku žije v odľahlej časti zvanej Grabovik rodina Mateho Beraca – Pretúra.
Mate je rozumný šikovný sedliak, ktorý si svojou šikovnosťou a pracovitosťou nahonobil
slušný majetok. Žije tu so svojou ženou Jerou. Z láskou vychovávajú svoje dve dcéry Katicu,
Matiju a syna Ivana. Ivan je ženatý s Baricou a má dve deti. Barica nevychádza veľmi dobre
so svokrou, a preto dochádza v rodine ku častým zvadám. Ivan chce ísť do Ameriky za
prácou, ale otec s tým nesúhlasí a presvedčí ho, aby ostal doma. Matija a Katica pracujú v
meste ako slúžky.
Nastáva čas fiery, takže sa celá Mateho rodina zíde doma. Dcéry idú na zábavu. Tu sa Katica
stretá s Paškom Bobicom, ktorému sa kedysi sľúbila. Po roztržke s Paškom musia obidve
odísť z oslavy. V ten večer sa Katica bližšie zoznámi s Nikom Dubčicom. Je to bohatý statkár
a je mladý a pekný. Páči sa všetkým mladým dievčatám v meste. Pozve Katicu do tanca a
spolu na zábave tancujú.
Na druhý deň ide Katica ku svojej sesternici a stretne sa s Nikom Dubčicom. On jej vyzná
svoje city a neskôr sa s ňou chce oženiť. Lenže svadba nesmie byť skôr ako o rok, čo má byť
skúšobná doba.
Katica musí odísť zo služby. Rodičia s touto voľbou nesúhlasia, pretože obaja sú
predstavitelia inej spoločenskej vrstvy. Niko sa zdôverí svojej matke – šore Anzule a ona ide
na druhý deň na prehliadku poľa. Tu stretne Mateho a presvedčí ho, aby súhlasil. Mladí môžu
svoje city prejavovať verejne.
Niko navštevuje Katicu a sú spolu šťastní. Paško Bobica to nemôže zniesť a stále ich
prenasleduje. Pri oberačke ochorie Ilija Zorkovič – Nikov kmotor. Je vážne chorý. Pošlú po
jeho dcéru Doricu, ktorá je vychovávaná v kláštore a šora Anzula ju chystala Nikovi za ženu.
Niko a Dorica celé noci sedia pri chorom Zorkovičovi. Niko si uvedomuje rozdiel medzi ním
a Katicou, vystríha ho aj jeho priateľ Zandome. Raz ide Niko za Katicou, ale ona nie je doma.
Rozpráva sa s Jerou – Katicinou mamou. Pri tomto rozhovore si Niko ešte viac uvedomí tento
rozdiel. Paško Bobica odchádza na odporúčanie Zandomeho do služby do mesta. Niko
prestáva ľúbiť Katicu.
Zorkovič vyzdravie. Dorica sa dozvie o Nikovom vzťahu ku Katici. Je zúfalá, lebo aj ona ho
má rada. Šora Anzula ju utešuje. Dorica má uvariť obed ako skúšku do života. Varí ho u
Dubčicov. Tu si Niko uvedomí, že má rád Doricu. Šora Anzula pozvala na obed aj Katicu a tu
Katica presvedčí svojím správaním (Nika), že do tohto domu nepatrí. Katica sa poháda s
Doricou kvôli Nikovi. Niko sa trápi, ale vie, že nemá zmysel udržiavať vzťah medzi ním a
Katicou.
Mate ťažko ochorie. Príde ho pozrieť šora Anzula. Dá mu peniaze pre Katicu ako odškodné.
Dohodnú sa, že sa pokúsia spor urovnať. Paško Bobica príde zo služby domov a chce Katicu
popýtať o ruku. Ona sa ešte hnevá na Nika, a tak sa poháda aj s Paškom. Paško sa pri
odchode stretne s Nikom, Doricou, šorou Anzulou a Iljom Zorkovičom, ktorí idú ku Matemu.
Zoberú ho so sebou. Niko žiada Katicu o odpustenie, no ona je k nemu odmietavá.
Všetci sa stretnú pri Mateho smrteľnej posteli. Niko znova žiada o odpustenie a dostane ho.
Paško žiada Katicu o ruku a ona privolí. Ivan sľubuje, že sa bude starať o celý dom a rodinu.
Niko sa zaväzuje, že bude viac pomáhať sedliakom. Mateho už čaká iba smrť. V závere Mate
zomiera. Celá rodina za ním žiali. Zandome chce založiť firmu na výrobu vína spolu s Nikom
a niektorými sedliakmi. Chystá sa svadba Nika Dubčica s Doricou.
 Jozef Cíger Hronský: Jozef Mak
● fatalistický, sociálno-psychologický román (sociálna tematika, prienik do vnútra
človeka)
● témou diela sú životné osudy jednoduchého dedinského človeka Jozefa Maka,
poukazuje na pomery na Slovensku

Postavy:
- Jozef Mak – uzavretý, široké plecia a dlane; je drevorubač z chudobných pomerov; je
nemilovaný („Nik mu nenasypal krúpy do kúpeľa“); je nemanželské dieťa (je pre to
odsudzovaný celou dedinou, aj vlastnou matkou a bratom)
- Jano Mak – v mladosti sa musel starať o Jozefa, ktorého však bil a nadával mu, býval
v jeho otcovskej chalupe; jeho žena Jozefa milovala (kvôli tomu ho nemal rád)
- Matka = Eva Maková – vdova, veľa pracovala; vyhnala syna z dediny, aby nebol na
očiach; nemohla mu nájsť krstnú („Narodil sa chlapec, čo nemohol byť ani Jozef, ani
Mak“)
- Hana Meľošová – krstná mama Jozefa, chudobná, flegmatická, ľahkomyseľná; jediná
vedela s Jozefom súcitiť
- Maruša – milovala Jozefa, bola rapavá z alkoholu, zmenila sa; vyhľadávala situácie,
keď mohla byť s Jozefom sama; vydala sa za Jana, aby sa zabezpečila (nebola šťastná,
Jano ju bil, smútok zapíjala alkoholom); neskôr sa opitá utopí
- Jula Petrisková – mala ochrnutú ruku; rodina jej prepísala chalupu; Jozefa si zobrala
z trucu (chcela, aby ju bil, lebo dedina neverila, že sú manželia), bola perfektná matka
(jedlo dávala deťom)
- Gregor Biaľoš – Jozefov biologický otec (pomáhal svojmu synovi), tragicky zahynie
v hore
- Kubanda a dedina – klebetili

Dej:
- Jozef Mak sa narodil ako nemanželské dieťa vdove po Jánovi Makovi
- nikto mu nechcel ísť za krstnú mať až napokon šla Hana Meľošová, ich susedka
- Jozefov nevlastný brat Ján ho neľúbil, aj keď sa oňho staral, vyčítal mu, že ho musí
živiť
- matka chce zabrániť bitkám medzi bratmi, poslala Jozefa do hôr za pastiermi, kde by
mu bolo lepšie, no Jozef tan nechce zostať navždy
- začal pracovať u drevorubačov, kde stretol svojho otcca Gregora, ktorého však privalil
strom a umrel
- zaľúbil sa do Maruše a chcel sa s ňou oženiť
- postavil si aj vlastný dom na Jánovom pozemku, no prišla vojna a Jozef musel ísť na
front: do Hercegoviny
- dozvedel sa, že Maruša sa vydala za jeho brata, no aj napriek sa vrátil do rodnej
dediny
- keď prišiel, Maruša s Janom bývali v jeho novom dome; Jozef v ňom mohol ostať
bývať, dohodol sa s bratom, a dom si rozdelili na polovicu
- napokon sa oženil s Julou Petriskovie a mali syna
- Jano zmizol, nikto nevedel, kam sa podel, mysleli si, že odišiel do Ameriky - pre
peniaze predal polku chalupy krčmárovi
- Maruša sa zmenila, začala piť, a raz, keď sa hrozne opila, spadla do kotla s horúcou
vodou a umrela
 - krčmár Bánoci raz večer prišiel ku ním a povedal, že Ján mu predal polovicu ich
chalupy a ak by chcel, aby šiel ku nemu za kočiša a chalupu si späť odkúpil, Jozef
nechcel, ale Jula ho prehovorila
- jedného dňa Jozef, keď bol na nákupe pre Bánociho v Tekovskom sv. Kríži, stretol sa
s Jánom s Adušovou truhličkou na chrbte, Jozef o tom nikomu nepovedal
- Jula potom umrela pri pôrode ich druhého dieťaťa a Jozef ostal na všetko sám

Detaily

- životná filozofia Maka: "Trp Jozef Mak - človek-milión si, nuž vydržíš všetko, keďže
nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia oceľ, ale pravda je, že najviac
vydrží na svete Jozef Mak."
- Jozef mal už dopredu určený osud (osudovosť): dostal do vienka ukrižované ruky
(symbol celoživotného utrpenia)
- rámcovanie: narodenie (na začiatku: Jozef, na konci: jeho syn)
- symboly: socha Panny Márie (popraskaná - utrpenie), inovať (smrť - Jula ju videla,
keď umierala; kontrast: jej svadobné šaty boli ako inovať)
- zánik dvoch postáv: Maruša a Jula (kontrast) (vnútorná, expresionistická zmena
Maruše - Jozefovi sa zhnusila)
- vysoké, emocionálne témy: láska, nenávisť, smrť, radosť - nie sú nijako spomenuté, aj
keď sa tam nachádzajú
- motív tajomnosti a samoty
- záver knihy: Jula umiera pri pôrode ich druhého dieťaťa, Jozef si uvedomí, že ju má
rád a teraz o ňu prichádza
- maku je na svete mnoho - Jozefom Makom môže byť každý z nás
- román radíme aj medzi expresionistické - zmena Maruše z peknej na škaredú,
postupne chradla