Medzinárodné vzťahy

1.) povaha medzinárodnej politiky

Politiku je možné vnímať ako racionálnu činnosť snáď iba dovtedy, kým nezačneme počítať
koľko ľudských životov stáli politické spory. Geologické dejiny trvajú 40 miliárd rokov,
z toho posledných asi 5 tisíc rokov môžeme hovoriť o dobe ako dráme ľudských dejín –
o stovkách miliónov mŕtvych v najrôznejších vojnách. Človek tak ako vytvára prírodu, tak ju
aj ničí. Stámilióny zabitých ľudí vo vojnách sú svedkom toho, že politika nie je len
sférou rozumu, ale aj oblasťou veľkých vášní. V mene akých cieľov stojí za to riskovať
vlastný život a usilovať o cudziu smrť?
Človek je sociálny živočích, prežíva ako kultúrna bytosť iba v podmienkach spolupráce
a deľby moci s ďalšími jednotlivcami, ale i skupinami a inštitúciami. Vytvára sa tak sieť
vzťahov, ktorá v dôsledku demografického rastu a vývoja stále hustne. Časť tejto siete
predstavuje politické vzťahy. Tie sa utvárajú v procese organizovania spoločnosti podľa osi
moci.
Slovo MOC slúži k označeniu duševnej a fyzickej schopnosti aktérov politiky dosiahnuť
požadovaný účinok, konať slobodne. Moc je teda schopnosť v prípade potreby prekonať
odpor a dosiahnuť kontrolu iných politických aktérov, či aspoň ovplyvniť ich konanie.
Moc napomáha fungovaniu spoločnosti – zaisťuje stabilitu vzťahov jednotlivcov, skupín
a tried v spoločnosti a tiež mení tieto vzťahy. Politika je preto zdrojom stability a dynamiky.
Moc pomáha dosiahnuť potrebnú spoločenskú harmóniu, kooperáciu i vyvážený tlak
v praktickej činnosti jednotlivcov a skupín.
Avšak v rukách jednotlivcov či skupín sa moc mení na asociálny nástroj a slúži proti
skutočným záujmom. Moc môže byť zneužitá, hľadajú sa rozpory a môže tak dôjsť
k vytvoreniu existenčného konfliktu. Moc je tak ako dobrodením tak aj nešťastím ľudských
dejín. Moc ako možnosť dosiahnutia určitého cieľa je spojená so spoločenskou pozíciou
(možnosť je súhrn okolností, za ktorých možno toto jednanie uskutočniť). Politická teória je
do značnej miery teóriou nerovností, keďže pozícia a mocenský potenciál jednotlivcov
nie sú rovnaké.
Skutočná moc jednotlivcov ale i skupín je vektorovým súčtom tlaku mocenských ambícií
z rôznych centier. K prekonaniu anarchie vznikla inštitúcia, ktorej potenciál umožňuje
získať rozhodujúce postavenie v niektorých konfliktoch a dať im podobu, ktorá
kolektívu ľudí umožní nielen prežiť ale i rozvíjať sa – ŠTÁT. Štát je okrem iného
inštitúcia organizovaného, suverénneho a legalizovaného násilia na určitom obývanom
území. Štát má centrálne postavenie v spoločnosti. Štát je najdôležitejšia časť politického
systému. Systém je súbor komponentov a elementov spojených zvláštnymi vzťahmi
v štrukturalizovaný celok novej kvality. Systém môže existovať ako celok iba vtedy, ak sú
jeho časti v rovnováhe. Strata rovnováhy = strata systému. (rovnováha je veľmi významná,
zaoberali sa ňou už v stredoveku, napr. čínski filozofi diskutovali o jing a jang).
Vytvorenie štátu na určitom území znamená, že vznikli 2 sociálno – politické strediská:
vnútroštátne a medzinárodné.
1.) politické bytie sa deje predovšetkým vnútri štátu. Vnútroštátny politický život je
v zásade určený existenciou jedného rozhodujúceho mocenského centra v politickom
systéme – vrcholu štátnej mocenskej pyramídy. Toto mocenské centrum cieľavedome
(neznamená, že správne) určuje povahu rovnováhy vo vnútroštátnom politickom systéme.
Vnútroštátny politický systém nie je totožný so štátnym systémom a zahrňuje neštátne
inštitúcie ako napr. politické strany či nátlakové skupiny. Štát je najmocnejšia časť tohto
vnútroštátneho systému. Mocenské centrum štátu má schopnosť vyvolať či vynútiť si
požadované správanie jednotlivcov, skupín, inštitúcií.. systémová rovnováha je určovaná
chovaním štátu, v prvom rade je daná záujmami a činmi mocenskej elity. Záujmy
jednotlivcov, skupín.. sú podriadené sociálnym predstavám a individuálnym záujmom
držiteľov štátnej moci.
Povaha mocenských vzťahov vnútri štátu:

Štátna moc vo vnútrošt. pol. systéme vystupuje vo svojej absolútnej podobe. Vymedzuje
použitie sily, je monopolným držiteľom legitímneho práva používať silu. Niekedy si však
skupina či inštitúcia robí nárok na niektoré funkcie, ktoré plní mocenské centrum. To je
prejav krízy vnútroštát. pol. systému. Táto kríza má 3 teoretické riešenia, možné sú však
len dve: môže sa dočasne vytvoriť dvoj alebo viac vláda niekoľkých mocenských centier.
Je tu rovnováha síl medzi pôvodným a novým mocenským centrom. Je to len prechodná
situácia, ktorá má dve možné riešenia:
a.) znovu sa vytvorí jedno mocenské centrum. Buď pôvodné alebo nové.
b.) vnútroštátny politický systém sa rozpadne a vytvoria sa dva alebo viac nových
štátnych útvarov.

2.) sociálny a politický život sa odoráva i mimo hraníc, právomoci a suverenity štátu.
V medzinárodných vzťahoch sa štát stretáva s javmi a procesmi, ktoré sú mimo jeho
jurisdikciu a kontrolu. Pretože navonok jednotlivcov a skupiny politicky reprezentuje štát, je
podstatná časť politických vzťahov v tomto vonkajšom prostredí vzťahom štátov. Svetový
politický systém nemá jeden centrálny mocenský orgán, ktorý by bol nadradený iným.
Moc vo svetovom politickom systéme je koncentrovaná v štátoch – je rozptýlená. Vo
vnútroštátnom systéme je viac mocenských centier výnimočný a nežiaduci stav, v svetovom
politickom systéme je jeho základnou charakteristikou. v svetovom politickom systéme
vystupuje moc vo svojej relatívnej podobe. pretože nositeľom moci sú jednotlivé suverénne
štáty, moc stráca integračnú funkciu, ktorú plní vnútri štátu. V svetovom politickom systéme
je to práve štátna moc, ktorá podnecuje konkurenciu, konflikt, anarchiu – stáva sa zdrojom
nerovnováhy. V podmienkach rozptylu moci do mnohých centier je dosiahnutá stabilita
svetového polit. systému iba živelným vytvorením rovnováhy medzi mocenskými
potenciálmi jednotlivých štátov. Takúto rovnováhu nazývame mocenská rovnováha – je
základom svetového politického systému.
Rovnováha v svetovom polit. systéme vzniká inak ako vo vnútroštátnom. Medzinárodný
systém nie je regulovaný aktivitou jedného mocenského centra, subjektu. Svetový systém má
skrytý regulačný mechanizmus a rovnováha sa dosahuje stretávaním protikladných procesov,
rôzne nasmerovaných záujmov, cieľov, zámerov štátu.. Rovnováha je však výnimočný stav.
Toto narušovanie vedie k nerovnomernému vývoju štátov – predovšetkým je to odlišný rast
moci štátov. Rovnováha v svet. systéme je dosahovaná v nepretržitom procese vyvažovania
meniacich sa mocenských potenciálov jednotlivých štátov. Rovnováha je dosahovaná živelne
– nie je výsledkom rozhodnutí, svet. politický systém nemá cieľové správanie. Svetová
rovnováha je vedľajší produkt mocenských aktivít jednotlivých štátov usilujúcich sa v prvom
rade o zachovanie vlastnej bezpečnosti či nadvlády. Mocenskú rovnováhu znázorňujeme:
Systém nemôže existovať bez určitej podoby rovnováhy. Zmena mocenskej rovnováhy, ktorá
vyústi v zmenu štruktúry svet. systému neodstraňuje systém ako taký. Systém sa síce zmenil,
má novú kvalitu, ale existuje. Ani premena svet. polit. systému na vnútroštátny by
neznamenala že mizne mocenská rovnováha. Iba by rovnováhu v svetovom systéme nahradila
rovnováha vo vnútroštátnom politickom systéme.
Diskusia o vzťahu vnútornej a zahraničnej politiky má dve predstavy:
a.) zahraničná a vnútorná politika sú totožné, neexistuje tu žiadna odlišnosť. Ale, hoci sú
obe zúžené na politiku štátu, odohrávajú sa v odlišnom sociálnom prostredí. Preto zahraničná
politika vyžaduje rešpektovanie, že vnútroštátny systém má jedno mocenské centrum, ktoré
zaisťuje svojou činnosťou základný charakter systémovej rovnováhy. Zatiaľ čo svetový
systém je polycentrický a rovnováha sa dosahuje živelne. Politické aktivity štátu doma
a v zahraničí podliehajú niektorým odlišným zákonitostiam.
b.) druhým tvrdením je, že zahraničná politika je odvodená z vnútroštátnej a je jej
priamo podriadená. Sú ale i historické chvíle, keď riešenie vnútroštátnych problémov je
závislé na splnení zahraničnopolitickej úlohy štátu. Nie je preto vhodné hovoriť
o nadriadenosti vnútornej politiky alebo naopak.
Odlišnosť medzi týmito politikami nie je absolútna, substancionálna. Ich zhodná povaha
je daná sústredením na otázky moci, odlišnosť rôznou povahou a úlohami moci. Obe politiky
smerujú k udržaniu, rozvoju či zmene aktuálneho mocenského usporiadania. Povaha týchto
zmien má vzhľadom na odlišné prostredie, v ktorom sa vnútroštátna a medzinárodná politika
odohráva, odlišnú podobu:
- vo vnútroštátnej politike je základnou metódou evolučnej zmeny vyjednávanie
medzi triedami, skupinami či jednotlivcami; zákl. cieľom tejto zmeny je úprava
systému. V medzinárodnej politike je základnou metódou evolučnej zmeny
vyjednávanie medzi štátmi, základným cieľom tejto zmeny je úprava
medzinárodného systému.
- Vo vnútroštátnej politike je zákl. metódou kvalitatívnej zmeny revolúcia či
občianska vojna a cieľom je zmena režimu či sociálnej štruktúry. V medzinárodnej
politike je zákl. metódou kvalitatívnej zmeny hegemonistická vojna a cieľom je
zmena politickej štruktúry v zmysle získania nadvlády.
Ale politika je tiež snahou zabrániť sociálnym zmenám. Vnútorná politika je sférou
autority, administratívneho zriadenia a práva. Je hierarchicky usporiadaná, vertikálna,
centralizovaná, s rôznorodými špecializovanými aktérmi. Medzinárodná politika je sférou
moci, boja a prispôsobení – niekedy aj kooperácie. Je anarchistická, horizontálna,
decentralizovaná a homogénna. Preto štát koná v svet. systéme ako inštitúcia, ktorá sa môže
a musí spoliehať na svoje vlastné sily. Iba moc štátu je zárukou jeho prežitia. Zahraničná
politika je zameraná na sebazáchovu a v svojom maximálnom rozmere na získanie
postavenia hegemóna – získanie univerzálnej nadvlády.

2.) premoderný svet

Nahliadnuť na politiku sa dá z dvoch uhlov. Tím prvým je pohľad zvnútra, z úrovne

aktérov medzinárodnej politiky – štátu, ich inštitúcií alebo činov, prehlásení či dokonca
motívov predstaviteľov, ktorí medzinár. politiku tvorili, tvoria so svojim rozhodovaním. Tím
druhým pohľadom je pohľad zvonku, ktorý sa pokúša pochopiť medzinárodnú politiku ako
celok. Tento celok má svojbytné vlastnosti, zákonitosti svojho fungovania a možno aj ciele.
Z tohto nahliadnutia možno vytvoriť model, ktorému hovoríme svetový politický systém.
Systémový pohľad na medzinár. politiku nezachycuje všetky javy a elementy medzinár.
vzťahov. Tento pohľad vyzdvihuje iba tie, ktoré dávajú základné charakterové vlastnosti
medzinárodnému systému. Čo je podstatné, chápe každý odlišne. Pre niektorých je svet. polit.
systém vyabstrahovaný statický prierez vzťahov štátov, podľa iných ide o historicky
premenný relatívne usporiadaný súbor konkrétnych vzťahov.
Každý systém je súbor komponentov spojených v celok, ktorý tvorí svojbytnú novú kvalitu.
V svet. polit. systéme ide o špecifický súhrn politických vzťahov aktérov na medzinárodnej
scéne, pričom vonkajšie prostredie svetového politického systému je medzinárodný sociálny
systém. Stav a premeny svet. polit. systému sa dajú zachytiť v 4 hlavných oblastiach jeho
stavu, fungovania a rozvoja:
- premena komponentov – aktérov: za aktéra sa pokladá aktívny účastník svetovej
politiky, predovšetkým štát. Premena povahy aktéra (napr. posun od rozhodujúceho
významu mestských štátov či ríše k národného štátu) má povahu zmeny systému. Rast
významu neštátnych aktérov je považovaný za zmenu systému medzinár. vzťahov.
- Premena vzťahov aktérov: základné medzinárodne- politické vzťahy sú diplomatické,
vojenské a právne. Vzhľadom ku konkrétnej roli politiky ide tiež o vzťahy ekonomické.
Menia sa modely konfliktu a spolupráce, obchodu, vojny... vývoj vzťahov aktérov
postupoval od riedkych, náhodných kontaktov až k vzájomnej závislosti a zraniteľnosti,
pričom každá premena ovplyvňovala fungovanie systému a chovanie aktérov. Rastúca
intenzita styku je výsledkom revolúcie vo výrobe, transporte, komunikáciách..
- Premeny sociálnych regulátorov chovania aktérov: ide o normy a pravidlá, ktoré sú do
svet. polit. systému cieľavedome vnášané ľuďmi pod tlakom z vonkajšieho prostredia ako
reakcia na premeny možnosti aktérov v ich zápase o moc. Vyvíja sa medzinárodný režim,
najvýznamnejším prvkom tejto premeny je posilnenie role medzinárodného práva
a čiastočne aj morálky.
- Štruktúra: je najkonkrétnejším prejavom aktuálnej podoby aktérov a ich vzťahov
v systéme podľa osi moci. Ukazuje odlišné postavenie aktérov v systéme, ktoré odráža
veľkosť ich mocenského potenciálu. Štruktúra má hierarchickú podobu usporiadania
štátov a ďalších aktérov svetovej politiky.

Sledovanie vývoja svet. polit. systému pomocou týchto kritérií umožňuje vydeliť tri hlavné
etapy dejín medzinárodnej politiky:

a.) premoderné obdobie – hlavnými aktérmi svet. politiky boli štáty v ich pôvodnej podobe
impérií, mestských a dynastických štátov. Svetová civilizácia ako celok neexistovala.
Kultúrne – politické regióny sa vyvíjali samostatne, s vlastnými vnútornými vzťahmi medzi
štátmi, pričom politické (a ani iné vzťahy) neexistovali alebo boli výnimočné. Hlavnými
cieľmi aktérov bolo prežitie a expanzia. Vznikali prvé normy medzinárodného správania,
diplomacie, aliancie. Už táto doba poznala multipolárnu, bipolárnu a hegemonistickú
štruktúru systému.
b.) moderné, vestfálske obdobie – hlavnými aktérmi v post renesančnej dobe boli suverénne
národno – dynastické a neskôr národné štáty. Vznikol celosvetový politický a ekonomický
systém – jeho stredom je európska kresťanská civilizácia. Základným limitom chovania štátov
je mocenský potenciál a potenciál konkurujúceho protivníka. Hlavným cieľom európskych
mocností boli koloniálne expanzie do neeurópskych priestorov a konflikt o teritórium, neskôr
ideologický konflikt. Je tu premena štruktúry s multipolárnymi a bipolárnymi
charakteristikami aj úsilím o hegemóniu a to aj v dôsledku kolonizácie a dekolonizácie sveta.
c.) globálne obdobie – svetový politický systém sa mení na globálny systém s vlastnými
cieľmi, v ktorom sú všetky politické a sociálne jednotky na svete prepojené. Hlavnými
aktérmi by mali prestať byť štáty, pričom ich pôvodný význam by mali prevziať nadštátne
inštitúcie a medzinárodné korporácie. Systémová rovnováha by nemala byť tvorená vzťahmi
mocenských potenciálov štátov, ale prostredníctvom hustej siete vzájomných závislostí.
Cieľom politického chovania by mal byť rozvoj blahobytu občanov sveta prostredníctvom
ekologicky a sociálne vyváženého, trvale udržateľného rozvoja vo všetkých regiónoch.

Toto rozdelenie prináša možnosť vydeliť hlavné etapy dejín a možnosť zostaviť
zjednodušenú historickú schému medzinárodných vzťahov. Tento náčrt umožňuje lepšie
ukázať a pochopiť zákonitosti fungovania a premeny svetového systému, ale i povahu
a vzťahy jeho komponentov.
Premoderné obdobie môžeme vymedziť hranicami – z jednej strany počiatkom civilizácie,
z druhej vestfálskym mierom z roku 1648. Typickú ukážku medzinárodnej politiky
z počiatku tohto obdobia tvoria dva systémy – systém dynastie Čou z Číny (1122 až 221 p.
n. l) a systém gréckych mestských štátov (800 až 322 p.n.l). Základnou cestou k modernosti
bol európsky stredovek.
Na základe dochovaných literárnych diel môžeme od doby 500 rokov p. n. l. hovoriť
o intelektuálne – mravnej jednote ľudstva. Práve vtedy medzi sebou nekomunikujúce
civilizácie s vlastnou izolovanou politikou a ekonomikou zrodili sociálne a politické
koncepcie, z ktorých ľudstvo čerpá dodnes. Napr. v Číne pôsobil Konfucius, v Indií Budha,
v Grécku bol Platón, Sofokles písal tragédie, napísaných bolo prvých 5 kníh Biblie, zložená
bola aj Tóra... v odkaze všetkých týchto velikánov možno nájsť i základy idealistického
a realistického paradigmatu, pomocou ktorých dodnes ľudstvo hľadá odpovede na otázky, aká
je povaha medzinárodnej politiky. Pred 2500 rokmi filozofia s etikou naznačili, že počiatok
civilizačnej jednoty ľudstva sa neopiera o spoločné ekonomické a politické inštitúcie – je
daný jednotným morálnym kódexom človeka. Je tu ukryté aj pravdivé jadro zmluvy teórie
o vzniku spoločnosti a štátu: nejedná sa o dohodu o vytvorení štátnych inštitúcií, ale o mravné
normy, ktoré sú zvykové. Tieto mravné normy definujú minimum sociálnych vzťahov,
v ktorých spoločnosti a jednotlivci môžu prežiť s prípadne sa aj rozvíjať – a to v každom čase
a mieste ľudských dejín.

a.) dynastia Čou

Podľa Dyamonda prvé štáty vznikli okolo roku 3700 p. n. l. v Mezopotámií. Bolo to
v dôsledku domestikácie rastlín a živočíchov tzv. úrodnom polmesiaci. Pred viac ako 3 tisíc
rokmi vynašli Asýrania „technológiu ríše“. V Sumeru v 3 tisícročí p. n. l. sa zrodil názor, že
medzinárodné vzťahy sú určované bohmi a že panovníci sú iba nástrojom božej vôle. Aj
v Chammurabiho zákonníku je téza, že: „ vojny sú vojnami Bohov a kráľ je ich vojvodca“.
V tejto téze je skrytá predstava, že medzinárodné vzťahy nie sú podriadené žiadnym normám
a ľubovôľa panovníka nemá iné záväzky ako záväzky k metafyzickým silám – čo je vízia,
ktorá všelikde pretrvávala až do novoveku.
Procesy zjednocovania Číny – najstaršieho štátu sveta, spadajú do obdobia prevahy
vojenskej ofenzívy nad defenzívou. Dynastia Čou bola určujúcou silou v Číne po porážke
štátu Šang. Ak máme hovoriť o Číne pri formovaní noriem medzinárodných vzťahov
vyžaduje si to rozlíšiť dva aspekty čínskych dejín. Jednalo sa o vonkajšie vzťahy jednotnej
Ríše stredu, ktorých cisár oficiálne ovládol všetko pod šírym nebom. Ako sa hovorí v Knihe
piesní: „pod šírim nebom nie je zeme, ktorá by nenáležala cisárovi, a na zemi obklopenej
morom nie je nikto, kto by nebol cisárovi podriadený“. Normy sa nevzťahovali na
barbarov. Najdôležitejšou výnimkou pre Čínu boli Hunovia, ktorý mali aj veľký podiel na
páde rímskej ríše.
Štruktúra „medzištátneho“ systému na území dnešnej Číny za 9 storočí vlády dynastie Čou
prešla tromi odlišnými podobami, keď sa menila charakteristika aktérov ale i distribúcia moci
medzi nimi. Boli to obdobia:
a.) obdobie západných Čou – politická stratifikácia pripomína európsky stredovek.
Politické jednoty boli založené na vzťahu s centrálnou dynastiou. Zdrojom legitimity
a stability systému bolo právo imperátora – vtedy centrálnej moci – udeľovať pozemky, tituly,
privilégia, odvádzať dane a vojakov. To všetko je založené na nadriadenosti imperátora nad
jeho vazalmi. Úlohu hrali aj príbuzenské vzťahy panovníka s feudálmi. Zdrojom nestability
a zmeny systému bola zlá komunikácia medzi vonkajšími štátmi a mocenským centrom,
vývoj samostatnej administratívnej správy, rast lokálpatriotu a zväčšovanie územia
niektorých jednotiek – štátov.
b.) obdobie jari a jesene (obdobie východných Čou) – politická stratifikácia posilňovala
prvé existujúce rysy medzištátneho systému. Bola založená na suverenite aktérov. Tá sa
v prvom rade opierala o dostupné vojenské zdroje, pričom otázka panovníckej prestíže,
bohatstva a rodinných zväzkov strácala význam. Ideovým zdrojom stability systému bol
trvajúci mýtus o jednote impéria. V Číne sa začali formovať bilaterálne a zvykové pravidlá
regulujúce vzťahy medzi štátmi. Objavila sa rovnováha. Začal vývoj mechanizmu riešenia
konfliktu – podriadenie malých štátov veľkým. Zdrojom zmeny a nestability systému bolo
teritoriálne zväčšovanie hlavných štátov, vývoj k bipolárnej mocenskej štruktúre, rast armády
a úpadok zvykových pravidiel vojny.
c.) obdobie vojnových štátov ä Čang – Kuo) – zdrojom trvania tohto konfliktného
systému bola mocenská rovnováha hlavných rivalov založená na zmenách aliancií, ktorá
viedla k neustálemu preskupovaniu moci. Zdrojom zmeny a nestability systému bol
nedostatok územia pre ďalšie vonkajšie expanzie, postupná deštrukcia hlavných blokov
v dôsledku totálnej vojny a rastu nadradenosti dynastie Čchin, ktorá bola pôvodne z hľadiska
systému vonkajšia.

V dobe západných Čou existovalo v Číne približne 130 veľkých štátov podriadených
centrálnej monarchii. Niektoré údaje hovoria dokonca o 1800 politicky relatívne
samostatných jednotkách. V druhom období sa sformovalo 5 mocenských centier – štáty
Čchi, Čchu, Čchin, Ťin a Sung. Im sa podriaďovali menšie štáty. V systéme vojnových štátov,
kde teritoriálna expanzia bola hlavným cieľom štátnej politiky a moc bola rozdelená medzi 10
až 15 hlavných štátov, nebolo miesta pre neutrály. V roku 230 p. n. l. z nich zostalo len 7
hlavných štátov – Čchu, Čchin, Wej, Čao, Chan, Čchi a Jen a niekoľko malých nezávislých
štátov. Bola tu výrazná tendencia k bipolarite. Severná aliancia pôsobila pod inou dynastiou
a pod inou sa identifikovala, a zároveň stála proti niektorým štátom juhu, ktoré boli vedené
inou dynastiou. Nevylučovala však ani boje vnútri koalície. Výsledkom bipolárneho súboja
bolo víťazstvo jedného štátu, dynastie Čchin. Neskôr ju vystriedala dynastia Chan. Jej ríša sa
rozpadla po niekoľkých vnútorných sporoch až v roku 220 n. l. na tri samostatné štáty.
K novému zjednoteniu Číny došlo potom v roku 589 pod vládou dynastie Suej.
Diplomatickou zvláštnosťou tej doby sa stali summity konané každých 5 rokov. Už zo 7
storočia p. n. l sú zachované zmluvy o tom, že spory medzi štátmi sa nebudú riešiť vojenskou
cestou, naďalej by sa mali riešiť u mierového súdu. Spory dynastie Čou a kočovníkov Hunov
viedli k vzniku prvej zmluvy o neútočení. Bola to však prvá zmluva tohto typu, ktorá bola aj
vzápätí porušená. Ďalej je datovaná zmluva, ktorá zaväzuje účastníkov strany, aby sa:
„vzájomne neklamali a nenapádali. Ak dôjde ku krádeží alebo prepadnutiu, nech sa vzájomne
informujú, udelia tresty a zaplatia náhradu škody. Ak dôjde k vpádu, je treba zhromaždiť
vojnový ľud, aby mohla byť vzájomne poskytnutá pomoc.“ Táto zmluva zaväzovala aj
potomkov rodov, no napriek tomu sa vojnám nepodarilo zabrániť.

b.) antika
Staroveké Grécko bolo kolískou európskej kultúry. Prinieslo aj medzištátny systém
mestských štátov. Ústredným aktérom systému bolo približne 1 200 polis. Mimo mestských
štátov hrali významnú úlohu aj iné politické jednotky – politické útvary pod hegemóniou
iného mestského štátu ale s čiastočnou autonómiou a kolónie, ktoré mestské štáty vytvorili na
strategických územiach, vodných či obchodných cestách po Stredomorí.
Dejiny medzištátneho systému starovekého Grécka sú dejinami obchodu, spolupráce,
diplomacie a vojen. Vývoj starogréckeho systému smeroval od multipolárneho rozptylu
moci k sformovaniu bipolárneho medzištátneho systému. Viedlo to ku koncentrácií moci
a vplyvu okolo dvoch hlavných blokov s centrami v Sparte a Aténach. Zostal aj priestor pre
neutrálne štáty a kolónie. Sparta dočasne vyhrala a mestské štáty sa oslabili natoľko, že
podľahli tlaku Macedónskej ríše. Tá sa rozpadla po smrti Alexandra Veľkého v roku 323 p. n.
l. Alexandrove víťazstvo nad Perziou a následné ťaženie do Indie predstavuje prvé významné
ofenzívne ťaženie Európy do Ázie, prvý civilizovaný politický kontakt týchto dvoch
svojbytných kultúr.
Zjednocujúcim prvkom systému bolo náboženstvo a kultúra., ktorá Grécko odlišovala od
vonkajších barbarov. Kultúrna jednota však neznamenala politické zjednotenie. Dokonca
odlišnosť v náboženstve mohla byť dôvodom alebo zámienkou ku konfliktom a vojne.
Diplomatická prax zdôraznila význam ústneho presvedčovania a preniesla akcent na rečnícke
umenie diplomatov. Diplomatickú imunitu využívali vyslanci v gréckych mestských štátoch
i v čase vojen.
Amfiktyonia – liga obcí spojených okolo význačnej svätyne. – predstavuje jeden
z najstarších formálnych pokusov obmedziť hrôzu vojny. Do diplomacie sa zaviedla arbitráž
a usmerňovanie – obe využívajú vstup tretej strany do konfliktu a jeho riešenie vyjednávaním.

c.) zhoda zákonitostí

oba medzištátne politické systémy – z dynastie Čou a gréckych mestských štátov majú
i dodnes veľký význam pre regióny, v ktorých pôsobili. Ako politické špecifikum prestali
dávno existovať. Napriek svojej veľkosti pôsobili izolovane – medzi týmito systémami neboli
žiadne vzťahy a politická oddelenosť kultúr trvala ešte viac ako 1 000 rokov. Prvý pokus
naviazať medzi nimi styk bola neúspešná snaha cisára Wu-ti získať spojenectvo so západnými
štátny proti Hunom. Úspešnejšia ako diplomacia bol obchod – podporovaní silou zbraní.
Číňania vybudovali Veľkú hodvábnu cestu, ktorá zaisťovala obchodné spojenie medzi Čínou
a Partiou, Sýriou a Malou Áziou. Na začiatku 70 rokov 8 storočia vykonal Marco Polo cestu
do Ázie a jeho popis ďalekého východu bol základným prameňom poznania Číny pre
Európanov na viac ako pol tisícročia.
Politické vzťahy mali diplomatickú a vojenskú podobu, rodili sa ale i normy politického
správania a práva. Mierou nádeje na prežitie štátu bola sila. Štát sa udržal iba vtedy ak
dokázal čeliť sile iného štátu. V systéme existovali silnejší a slabší jedinci, medzi nimi sa
formovali dva štrukturálne vzťahy: mocenský konflikt a aliancia, ktorá bola často spojená
s nadradenosťou jedného hegemona. Sila štátu bola konštantná odvtedy, čo vyhral vojnu
alebo vytvoril alianciu.
Vojna, ktorej cieľom bolo udržanie alebo rozšírenie moci pomocou teritoriálnej expanzie,
bola samozrejmosťou medzinárodných vzťahov. Iba dve civilizácie zaviedli do armády dril –
Čína a Európa. Už vtedy sa ukázalo, že systém je stabilný, ak trvajú jeho základné
charakteristiky v podobe hlavných aktérov a vzťahmi medzi nimi.
3 štruktúry – multipolárna, bipolárna a hegemonistická. Mocenský zápas vnútri multipol.
viedol k jeho polarizácií. Oba systémy neskôr zanikli. Porazila ich nadradená sila, ktorá aj
keď bola súčasťou systému, bola vnímaná ako vonkajšia, barbarská a spojenecká.

d.) cesta k modernosti

Medzinárodné vzťahy v stredovekej Európe mali obdobné rysy. Miesto rozsiahlych ríši
a malých mestských štátov rolu hlavného aktéra prevzali dynastické štáty. Bola tu
predstava o jednotnej všekresťanskej Európe. Bol tu spor o nadvládu v podobe konfliktu
medzi duchovnou a svetskou mocou i mocenské spory kresťanských vladárov medzi sebou.
Proces dočasných zjednocovaní a následných štiepení štátnych útvarov pokračoval. Dá sa
povedať, že diplomacia v stredovekej Európe stagnovala. Aj vojenská technika od 3. storočia
p. n. l. až do stredoveku vo svojom vývoji do značnej miery zaostala. Byzantský jazdec bol
najspoľahlivejší vojak v 6. storočí v stredoveku – bol vyzbrojený kópiou, mečom, štítom
a lukom. Francúzi od 8. storočia použili sedlá so strmeňmi a umožnili premenu oštepu v kópiu
jazdca a tak jazdci získali značnú prevahu nad pešiakmi. V 10. storočí sa vojna stala
záležitosťou rytierov – špecialistov. To bolo možné len pri dostatočnej ekonomickej
nezávislosti. Vojenská organizácia a sociálna diferenciácia postupovali ruka v ruke a rytier
bol základným sociálnym rozvrstveným feudálnej spoločnosti. Ich prevahu zlomila až bitka
u Kreščaku, v roku 1346, keď anglickí lukostrelci zlikvidovali výkvet francúzskej šľachty
ale i českého kráľa. Luk bol nebezpečnejšou zbraňou ako kuša.
Veľkým ideologickým problémom európskeho stredoveku boli vojny medzi kresťanmi.
Synóda v Cahrrou bola prvým mierovým koncilom, ktorý sa snažil dosiahnuť Boží mier
medzi kresťanmi (990). Cirkevný zákon vzal pod ochranu určité osoby – duchovných, ženy,
deti... ale aj cirkevný majetok a inštitúcie ako napr. kostol či cintorín. V 11. storočí pribudla
ďalšia norma – Božie prímerie – v určité dni bolo zakázané používať násilie. V roku 1139
druhý lateránsky koncil zakázal používať samo strelu vo vojnách medzi kresťanmi.
V tej dobe začali križiacke výpravy. Došlo k christianizácií vojenského povolania a kostoly sa
stali miestom svätenia zbraní. V roku 1095 pápež Urban II. vyznal kresťanov, aby
nezabíjali svojich „bratov“, ale tých, ktorí sú „nepriatelia Kristovho mena“.
Mongolská ríša bola najväčšou kontinentálnou ríšou, ktorú ľudské dejiny poznajú. Vyrástla
z výbornej vojenskej organizácie a nebývalej mobility jazdectva. Prekonali komunikačné
problémy, ich riešenie bolo predpokladom vytvorenia ríše. Bolo však nedostatočné na
udržanie ríše a tak sa ríša postupne rozpadla.
V stredoveku bola prevaha obrany nad útokom. Zvláštne katapulty a obliehajúce stroje
boli dominanciou vojenskej techniky stredoveku. Taktiež aj baranidlá. Hoci ťažké jazdectvo
bolo veľmi efektívne, bolo natoľko drahé, že pre masovú ofenzívu bolo ekonomicky
neprijateľné. Politickú rozdrobenosť Európy podporovala aj geografia – neboli rozsiahle polia
pre jazdectvo, neboli široké povodne veľkých riek, klíma bola odlišná na severe a juhu...
naopak Európa obklopená morom mala podmienky pre rozvoj námorného umenia a loďstva,
tak ako obchodného, tak aj vojnového. Stredovekí aktéri nemali dostatok ekonomických
a vojenských síl k zjednoteniu Európy do jednej ríše.
Napriek tomu sa katolícka Európa cítila jednotná. Križiacke výpravy predstavovali základnú
formu jednotnej komunikácie týchto kresťanov s vonkajším svetom. Počas prvej výpravy
viedlo na stredný východ až 60 tisíc vojakov. Ani z hľadiska vojenskej inovácie nebola
vtedajšia Európa rozhodujúcim centrom – kuša, ktorú v 11. storočí predstavovali ako
obrovskú novinku vo vojenskej technike v Európe, bola vtedy v Číne samozrejmosťou už celé
storočia. Radikálna zmena v Európe začala až v 15. storočí, v pozoruhodnom až záhadnom
storočí dejín svetového politického systému.

3.) zrod svetového systému

Od začiatku 15. storočia do polovice 17. storočia boli dva procesy, ktoré ovplyvnili
medzinárodnú politiku – premena štátu ako základného aktéra svetovej politiky
a európska kolonizácia sveta.
- kvalitatívnu zmenu do európskeho systému prinieslo nové, moderné pojatie štátu
ako jediného a neskôr hlavného aktéra systému. Rozhodujúcim momentom, ktorý
politicky a právne potvrdil túto zmenu bol vestfálsky mier z roku 1648.
- Európska kolonizácia sveta vojenskou a obchodnou expanziou, zahájená v roku
1415 a ukončená koncom 19. storočia, zjednotila svet. Udalosti z jednej strany planéty
ovplyvňovali udalosti v druhej časti. Vznikala jednotná komunikačná a obchodná
sieť. Iniciátorom bola kresťanská Európa, pričom prepojenie pôvodných samostatných
regionálnych mocensko – kultúrnych centier a „zeme nikoho“ s európskym systémom
nebolo horizontálne, ale vertikálne. Svet. polit. systém mal od počiatku hierarchickú
podobu. Svetové dejiny sa postupne stávajú najskôr v zásade európskymi dejinami,
neskôr prechádzajú do podoby dnešného jednotného sveta s paralelnými kultúrami,
a s relatívne usporiadanou mocenskou pluralitou.
Taliansko bolo tým miestom, kde sa rodila moderná politika. Taliansko žili vyše 100
rokov v relatívnej izolácií, ktorá bola spôsobená udalosťami ako pápežská schizma, storočná
vojna, striedavá anarchia na Pyrenejskom poloostrove. Na začiatku 40tych rokov 15. stor.
bolo na apeninskom poloostrove 5 hlavných štátov – Benátky, Miláno, Florencia, Neapol
a pápežský štát. Ani dohoda troch nezaručovala víťazstvo nad zvyšnými dvoma. Séria
kombinovaných aliancií vyvolala k životu rezidenčnú diplomaciu. Vtedy sa rodilo vedomie
nezávislosti štátu ako výsledok mocenskej rovnováhy. Diplomacia sa stala doplnkom armády:
tá bola pre vladára, vojna pre najatých mužov.
Niektorí historici uvádzajú ako predeľ stredoveku a novoveku rok 1492, keď Kolumbus
objavil Ameriku. Pre iných. Je týmto rozhraním rok 1494, keď francúzsky kráľ Karol
VIII. viedol svojich žoldnierov do Talianska. Taliansko zostalo otvorené Európe, a preto sa
nová talianska renesančná diplomacia začala používať postupne v celom svetadiele. K
charakteristickému zlomu v tejto dobe patrí skutočnosť, že v rade francúzskej armády
postupovala vtedy do Talianska vedľa jazdná pechota vyzbrojená pikami, strelnými zbraňami
a delostrelectvom – táto štruktúra vydržala až do 20. storočia.

AKTÉRI
Demografický a politický tlak k dokončeniu procesu formovania lineárnych hraníc
dynastických štátov viedol v Európe v 15. a 16. storočí. Európa dosiahla 50-55 miliónov
obyvateľov (Čína mala 100 až 130 miliónov ľudí) a vytvoril sa uzavretý celoeurópsky
systém, kde nebola žiadna zem nikoho. Komunikácia sa stala medzinárodná. Dynastia
panstva bola roztrieštená a vladár vlastnil územie v rôznych častiach Európy. Súvislý
charakter územia štátu sa v Európe presadil v úplnosti až po zjednotení Nemecka a Talianska
v druhej polovici 19. storočia. V Španielsku a Francúzsku sa na prelome 15. a 16. storočia ako
na prvých miestach Európy presadila Idea národných štátov uzatvorených v geograficky
ucelených – teda prirodzených prírodných hraniciach. Obrátil sa tak proces stredovekého
drobenia štátu a postupne vznikol národný štát ako nová typická podoba aktéra svet.
polit. systému ktorý po svojej transformácií nahradil dynastické poňatie štátu.

PREMENY VO VOJENSTVE
Idea národného štátu sa v Európe nepresadila v akademickej diskusií, ale silou. Sila bola
priama – vojny ale aj nepriama – ako rastúca potenciálna schopnosť ničiť. Veľký
význam pri presadzovaní tejto idey mal rast nákladov na výstavbu a údržbu armády, spojený
s premenami vojenskej techniky. V renesancií sa vojna stala racionálnejšia, ekonomickejšia
a prestala byť zdrojom slávy. Koncom 15. storočia bola daň ako základ platenej armády
samozrejmosť. Dôvodom bol rast ceny. Malé štáty sa nemali ako brániť, nemali takú
hospodársku silu, ktorá by umožnila vybudovanie armády s novými zbraňami. K hlavným
silám patrili aj delá a muškety.
Premeny armády, jej výzbroje a organizácie mali vždy vplyv na podobu aktérov svet. polit.
systému. Radikálne zmeny armády mohli znamenať radikálne zmeny v systéme. Napr.
prevaha Rimanov sa opierala o silu – nie o zbrane ale o taktiku a stratégiu. Zvláštnu silu
predstavoval občiansky vojak, ktorý bol neskôr vytlačovaný žoldnierom.
V 15. storočí vstúpili na bojisko nové zbrane, ktoré vzali moc z rúk lukostrelcom: delo
a puška. Zavedenie strelného prachu a následne delostrelectva v 14. storočí boli vojensko –
technické faktory, ktoré v Európe zvýhodnili ofenzívu pre obranou a následne Európu pre
ostatným svetom. Strelný prach ale pochádza z Číny. V poslednom desaťročí 15. storočia sa
delo stalo mobilným. Poľné delo Francúzov bolo umiestnené na dvojkolesovom podvozku
ťahané koňmi. Nové delo bolo odliate z bronzu, čo umožnilo vydržať väčšiu dávku strelného
prachu. Delo bol typ zbrane, ku ktorému bola nutná technológia. Sila španielskej armády
pramenila z toho, že používali nové zbrane – muškety. Holandsko vďaka bohatstvu
z obchodu si mohlo dovoliť platiť armádu po celý rok. Začal pravidelný výcvik, obnovil sa
dril. Objavili sa prehliadky, vznikla prvá vojnová akadémia. Zmenila sa bojová línia,
manévre, taktika. Profesionálne vojenské útvary dostali svoje insígnie, hudbu, uniformy...
Spojenie delostrelectva a námornej lode bolo tou silou, ktorá otvorila cestu kolonizácií
zvyšku sveta. Takto, pomocou nového typu vojnovej lode, začali integrácie celosvet. polit.
systému. Vojnová loď bola tým nástrojom komunikácie, ktorý zahájil planetárne politické
zjednocovanie. Až do 15. storočia bola námorná vojna iba doplnkom k tej na pevnine. Dela
lode ničili nielen živú silu, ale i potápali nepriateľské lode či mohli zaútočiť na pobrežnú
pevninu. Hlavnou vojnovou loďou Európanov bola galéra. Neskôr éra galér, ktorá trvala viac
ako 2 tisíc rokov, skončila s nástupom plachetníc s bočnými delami. Na začiatku 16. storočia
niekto vynašiel otvor v boku lode so závesným krytom, na umiestnenie dela na nižších
palubách lode. Táto loď bola nazvaná galeona, umožňovala bojovať na veľkú vzdialenosť.
Takto sa rodila námorná stratégia a Anglicko začalo preberať vládu nad morom.

ŠTRUKTÚRA
15. storočie predstavuje geopolitický zlom, ktorý položil základy dnešnej technicko-
ekonomickej a politickej globalizácie. Začal vznikať celosvetový polit. systém, ktorého jadro
tvoril európsky subsystém. Ten prešiel na počiatku novoveku dvoma dôležitými premenami:
- geopolitické ťažisko Európy sa presunulo z východného Stredomoria sa atlantické
pobrežie. Začalo sa hľadanie alternatívnych obchodných ciest do Ázie, ktoré by neviedli cez
Stredomorie ale cez Atlantik. Európa sa z objektu nájazdov Nománov a Turkov zmenila na
subjekt expanzie. Bolo zahájené zjednocovanie sveta okolo západoeurópskeho mocenského
centra. Európske mocnosti sa stali základom koloniálnych ríši.
- na východe sa rozpadla tatarská moc, bola porazená Zlatá horda a začal sa formovať
novodobý ruský štát. Rusko bolo ekonomicky a technicky rozvinutejšie a dokázalo brániť
Európu pred útokmi Nománov z východu a neskôr pomohlo vytlačovať osmanskú ríšu
z Európy.
Pád Granady sa môže javiť ako časový zlom v zápase kresťanského a moslimského sveta
v Európe. V roku 1492 padla Granada, ale tiež Kryštof Kolumbus objavil Ameriku. Kresťania
síce boli pod tlakom v stredovýchodnej Európe, ale zahájili svoju ofenzívu zo západnej
Európy. Začalo nové obdobie sveta – zjednocovanie do tej doby izolovaných regionálnych
politických systémov v jeden svetový politický systém.
Počiatky nových veľkých zmien mali podobu „normálnych“ drobných obchodných
a teritoriálnych expanzií. Na ich počiatku nebolo slávne objavenie Ameriky ale dobytie
pevnosti Ceuta na africkom pobreží Gibraltárskeho prielivu Portugalcami a to v roku
1415. Cieľom tejto vojenskej operácie malo byť otvorenie cesty do Stredozemného mora ale
z hľadiska dejín významnejším cieľom bolo to, že táto porážka moslimov otvorila Európanom
cestu k námorným objavom a to najskôr južným smerom. Od počiatku južnej expanzie
preberali význam starých centier európskeho a svetového obchodu, ktorými boli Janov
a Benátky – teda prístavy v Stredozemnom mori, mestá s voľným vstupom na Atlantik. 14
rokov po páde Ceuty Portugalci objavili Azorské ostrovy, ale ani potom expanzia
nesmerovala na západ, ale stále na juh po pobreží Afriky. Odtiaľ začal dovoz otrokov,
zlatého piesku, korenia a slonoviny. Tu sa rodili bohatstvo. V roku 1487 Portugalci
oboplávali Mys diobrej nádeje a otvorili vojnovým a obchodným lodiam Európy cestu do
Ázie.
V Afrike sa v rokoch 1474 až 1479 odorávala prvá koloniálna vojna v dejinách a to medzi
Portugalskom a Kastíliou o Kanárske ostrovy, Guineu a Maroko. Ani jedna strana nemala
dosť síl na víťazstvo a tak bol uzavretý mier, ktorý znamenal prvé delenie neeurópskeho
územia medzi európske štáty.
Pre budúcu podobu svet. polit. systému nebola rozhodujúca z hľadiska rozsahu
a hierarchizovanej štruktúry expanzia do vnútra Afriky, ale expanzia na západ do Ameriky
a na východ do Ázie. V rokoch 1494-1497 V. de Gama oboplával Afriku a pristál v Indií.
V roku 1519 vyrazil na svoju cestu Magalhaes a jedna jeho loď sa po troch rokoch
vrátila späť do Španielska a stala sa tak prvým plavidlom, ktoré oboplávalo svet. V máji
roku 1493 pápež Alexander VI. urobil prvé rozdelenie sveta – západnú časť sveta pridelil
Španielom, východnú Portugalcom. Portugalci boli nespokojní, a to viedlo k uzatvoreniu
tordesillskej zmluvy – tá posunula hranicu viac na západ a to zapríčinilo, že sa dnes
v Brazílii hovorí portugalsky. Túto zmluvu nakoniec sankcioval pápež Július II. v roku 1506.
Americký a ázijský smer európskej expanzie prebiehal v rovnakom duchu ako v oblasti
Afriky- dobývanie územia, likvidácia tradičných politických inštitúcií, podriadenie či
zotročenie obyvateľov... z hľadiska svet. polit. systému viedla imperiálna politika európskych
mocností k likvidácií potenciálnych konkurenčných mocenských centier. Svet. polit. systém
sa od počiatku formoval ako hierarchický s hegemóniou európskych mocností.
Prečo práve Európa zjednotila svet? v polovici 15. storočia bola Európa, moslimský svet
a Čína na takmer tej istej úrovni. Európania čerpali základné vedecké inovácie z Číny, z
moslimského sveta prevzala Európa nielen číslice, ale i algebru a manufaktúry. Moslimský
svet sprostredkoval kresťanskému stredoveku styk s radou vrcholných antických diel a tiež
s čínskymi vynálezmi ako napr. strelný prach, nástroje námornej navigácie, porcelán, papier,
tlač či ryža. Hoci Čína vynašla všetky tieto veci, mala väčšie armády a pod. stála proti ich
strnulej kultúre a problémom ríše túžba po osobnom zisku, sláve štátu a panovníka
a dobrodružnosť Európanov. Tradicionalizmus moslimskej a čínskej civilizácie predurčila
skutočnosť, že svet. polit. systém sa začal formovať ako európocentrický.
Európa ako mocenské centrum nemala tú podobu ako veľké ríše onej doby. V okamihu, keď
premeny vo vojenstve a východiskových expanziách začali meniť povahu sily štátu, bol
zároveň naštartovaný motor vnútornej konkurencie štátov vnútri európskeho systému.
 Vtedajšia Európa bola zmesou kráľovstva, kniežatstva, hanzovných miest a mestských
štátov, v nich iba Španielsko, Francúzsko a Anglicko boli silné a relatívne slobodné
z hľadiska zahranično- politického rozhodovania a bez tlaku inej politickej kultúry.
Nikdy sa nedokázali zjednotiť pod kresťanských krížom proti moslimom a vnímali sa
navzájom ako konkurencia. Oligopolná organizácia moci a ekonomiky v Európe bola
základným stimulátorom k technickej inovácií a odlišovala tak európske usporiadanie od
relatívne statických monopolných ríši Ázie. Pravdepodobne existencia rôznych ekonomických
a vojenských centier moci vnútri Európy, ktorá sa prejavovala toľkými vojnami, sa stala
dôležitou obranou pred strnulosťou. Pluralita moci a krvavo dravá konkurencia dali silu
európskej expanzií – a určili jej podobu.
V dobe zrodu humanist. filozofie začal moderný, kresťanský obchod s otrokmi.
V Španielsku začala v tej dobe riadiť inkvizícia. 15. storočie bolo storočie tzv. hromadného
upaľovania – kacírstva.
Vznik svetového politického systému je neoddeliteľný od formovania kapitalistických
sociálno – ekonomických vzťahov. Rodiskom moderného bankovníctva bolo Taliansko.
Na pôvodnej akumulácií kapitálu a rozšírení trhu, bez ktorých by vznik kapitalizmu nebol
možný, majú rozhodujúcu zásluhu katolícke politické elity Portugalska, Španielska,
Francúzska a katolíci a anglikáni budúcej Veľkej Británie. Na počiatku dnešnej slávy
kapitalizmu bol mocenský záujem v podobe dravej teritoriálnej expanzie.

a.) vestfálsky mier

Bol politicko – právnym uznaním zmien, ktorými Európa prechádzala od 15. storočia.
Asi jedna štvrtina vtedajších obyvateľov Európy žila na území pod habsburskou vládou.
Habsburské panovanie v Španielsku a Rakúsku dostalo pod veľký dvojstranný tlak
Francúzsko. Jeden zo španielskych ministrov prehlásil: „srdcom Španielska je Francúzsko.“
Mimoriadne mocná a rozpínajúca sa habsburská ríša mala sen o habsburskej svetovláde.
Španielska hegemónia musela čeliť niekoľkým nehabsburských štátom, ktoré sa
sformovali do koalície. Bipolárne rozdelenie na habsburský a proti habsburský blok nakoniec
prerástlo do 30 ročnej vojny ( 1618 – 1648), ktorá sa stala prvou celoeurópskou
hegemonistickou vojnou v moderných dejinách. V nej sa proti Habsburgom sformovala
koalícia, v ktorej boli v 1. fáze najdôležitejší Holandsko a Dánsko, v 2. fáze Švédsko
a Francúzsko. Európa zaznamenala obrovské ľudské straty, hovorí sa, že v Nemecku bol
úbytok obyvateľstva až 75%. Vestfálskym mierom bola v roku 1648 ukončená 30ročná vojna.
Bol uzatvorený po zložitých jednaniach na dvoch miestach vo Vestfálsku. V Osnabrucku
zasadli s cisárskymi veľvyslancami zástupcovia Švédska a nemeckých protestantských
kniežat. V Munsteru jednali vyslanci s francúzskom a ostatnými katolíckymi štátmi.
Vestfálske dohody znamenali uznanie samostatnosti Holandska a Švajčiarska. Za garanta
vestfálskej zmluvy boli určený Francúzsko a Švédsko. Vestfálsky mier tak prvýkrát
mnohostrannou diplomatickou dohodou potvrdil nové usporiadanie vzťahov
európskych mocností, ktoré sa rodili vo vojne.

b.) suverénny štát

Vestfálsky mier priniesol to, čo možno nazvať moderným medzištátnym politickým
systémom. Povaha tejto moderny veľmi úzko súvisí so sekularizáciou politiky. Európsky
medzištátny systém sa i formálne stal pluralitným a horizontálnym – prestala platiť katolícka
vízia jednotnej Európy pod pápežom a cisárom. Zvláštnym prejavom bolo uznanie
rovnováhy v Svätej ríši rímskeho nemeckého národa, čo znamenalo obmedzenie moci
cisára ale i dve storočia zablokovanie možnosti vytvoriť nemecký národný štát.
Vestfálsky mier formálne uznal štátnu suverenitu ako princíp medzinárodného práva,
ktorý je platný dodnes. Táto zásada má dva hlavné aspekty:
a.) vnútorný princíp predpokladá, že štát je zvrchovaným správcom územia
a obyvateľstva, na ktorom sa rozkladá. Nikto – ani iný štát, ani cirkev nemôže právoplatne
zasahovať do jeho jurisdikcie. Zároveň žiadna jednotka – vojvodcovia, baróni.. nie sú
právnou jednotkou vo vzťahu k zahraničiu.
b.) vonkajší princíp je stelesnením tézy, že všetky štáty sú právne rovné.
Princípy vestfálskeho mieru sa pôvodne vzťahovali na kresťanské štáty Európy. Aby bol
nejaký štát začlenení do systému, bolo nutné jeho uznanie ostatnými členmi systému.
Eurocentrizmus pozeral na zvyšok sveta ako na „územie nikoho.“ Podľa pôvodného
vestfálskeho poňatia svetového systému Čína, Aztékovia a Zulovia mohli mať vlastnú legálnu
vládu iba vtedy, ak bola uznaná európskymi štátmi.
Zásady vestfálskeho mieru boli odrazom reality vtedajšej európskej medzinárodnej politiky.
V jej základe boli sociálne procesy, ktoré menili európsky svetadiel a odštartovali integráciu
sveta do jedného svet. polit. systému. Za najdôležitejšie zmeny, ktoré našli svoj význam
v mierových zmluvách, pokladáme:
- od konca 15. storočia národno - dynastické štáty nanovo vymedzovali zdroj
a legitimitu moci štátu. Jindřich IV. prehlásil, že zem, kde sa hovorí španielsky, má
patriť Španielsku, kde sa hovorí nemecky Nemecku a kde sa hovorí francúzsky má patriť
jemu. Štát pre svoje zdôvodnenie prestával potrebovať vladára z Božej vôle. Svojbytná,
národná kultúra sa stáva dostatočným dôvodom pre existenciu a podobu štátu.
- Pod tlakom populačného rastu a nových zbraní sa v praxi presadila idea
„prirodzených hraníc“ štátu.
- Úroveň ekonomiky a vyzbroja bola taká, že sa stalo málo pravdepodobné víťazstvo
jednej veľmoci nad druhou a trvalé pričlenenie jej územia k danému štátu.
- Už pred vestfálskym mierom vznikla veda o medzinárodnom práve, ktorá skôr, ako
bol podpísaný mier, sformovala princípy, ktoré sa stali v zmluvách ústrednými.

Presadenie moderného, suverénneho tzv. národného štátu ako hlavného, dokonca jediného
aktéra svet. politiky bol dlhodobý proces. Tento proces mal niekoľko etáp. Prvá bola
uzatvorená dvomi veľkými revolúciami – americkou a veľkou francúzskou. Postupne sa
v procese formovania národného štátu sa obsahom zahraničnej politiky stáva záujem štátu,
ktorý bol v počiatkoch zrastený s dynastickým záujmom. Zmenou v prvej etape formovania
bol teda prechod od náboženstva ako hlavného ideologického zdôvodnenia zahraničnej
politiky ku kultu štátneho záujmu.
Nové poňatie národného štátu vniesla do medzinárodných vzťahov Veľká francúzska
revolúcia. Pod tlakom revolučného osvietenstva bol štát skutočne znárodnený. Po prvýkrát
sa aj keď nie nadlho otvorila cesta k demokratizácií , k začleňovaniu ľudových más do
politiky. Požiadavky nadvlády práva v medzinárodných vzťahoch, chápanie boja za právo ako
jedinej spravodlivej vojny – aj to sú myšlienky zrodené touto revolúciou. Záver francúzskej
revolúcie priniesol napoleonskú ideu zjednocovania Európy silou.

c.) nestálosť štruktúry

Základnú podobu sporov v európskom systéme 17. storočia dalo francúzsko – anglické
súperenie o hegemonistické postavenie. Zápas sa odohrával v kolóniách. Vojna
o španielske dedičstvo sa stala druhým najväčším konfliktom v Európe po 30 ročnej
vojne. Utrechtský mier potvrdil vestfálske princípy nezávislosti suveréna dynastického
štátu a potrhol význam rovnováhy mocností ako mechanizmu zachovania nezávislosti
štátu. Veľká Británia mala úplnú prevahu na mori. Prebiehali rôzne vojny a Rusko sa v tomto
období stalo skutočnou európskou veľmocou. Veľmocou európskeho formátu sa stávalo aj
Prusko, ktoré znížilo váhu Habsburgov a neskôr si prisvojilo Slezko a Kladsko.
Európsky systém sa vyznačoval rozdelením moci medzi suverénne štáty, samozrejme
nebolo to konštantné. Základné charakteristiky vzťahov aktérov boli trvalé, samozrejme
samotní aktéri, a to aj najdôležitejší, podliehali zmenám. Je otázne, do akej miery možno
hovoriť o stabilite systému, keďže sa veľmi výrazne menila jeho štruktúra. Z bipolarity
Habsburgov sa zrodila mnohopolárnosť, z bipolarity francúzska a Veľkej Británie zas prevaha
Británie. Štatút mocnosti stratili Španielsko, Holandsko a Švéídsko, naopak podobu
uznávaných veľmocí začali získavať Rusko a Prusko.
Pozoruhodný bol prepad Španielska z vrcholu mocenskej pyramídy na úroveň druhoradej
mocnosti. Bolo to preto, že Španielsko bojovalo nepretržite 140 rokov. Vojny boli pre
udržanie španielskej ríše nevyhnutné a zároveň sebevražedné. Keď umieral Filip II.
Španielsko malo dlh neuveriteľných 100 miliónov dukátov. Pripisuje sa to strategických
chybám vtedajšej španielskej zahraničnej politiky, ktorá nepoznala priority a hnala ríšu do
konfliktov, stavala si vyššie ciele ako mohla ekonomicky či mocensky zaistiť. Precenenie
vlastnej sily a preberanie nadmerného množstva záväzkov patrí medzi najvážnejšie príčiny
prehry hegemóna v bojoch vnútri systému.
Veľkej francúzskej revolúcií predchádzalo obdobie mnohopolarity, v ktorom rozhodujúcu
rolu malo 5 mocností – Francúzsko, Veľká Británia, habsburská ríša, Prusko a Rusko. Bol tu
potenciál, ktorý bolo možné postaviť proti rastúcej moci Francúzska a jej ašpirácií na
hegemóna. Tak sa prvýkrát v dejinách formujú a vznikajú protirevolučné koalície, kladúce si
za cieľ nedopustiť šírenie revolúcie do ďalších zemí a potlačiť revolúciu vo Francúzsku.
V roku 1791 Rakúsko a Prusko podpísali zmluvu o spoločnej aktivite proti revolúcií
Francúzska.

d.) vojna a diplomacia

Vestfálske usporiadanie vzťahov štátov nevylučovalo vojny ako systémový nástroj
medzinárodných vzťahov. Dynastická vojna bola uznávaná a legitimizovaná forma
štátnictva.
Po roku 1530 vojny trvali dlhšie, boli častejšie a vyžadovali si viac armády. V 16. storočí
boli Španielsko a Francúzsko takmer nepretržite vo vojnovom stave. Za celé 16. a 17.
storočie bolo v Európe iba 10 rokov, kedy na celom tomto svetadiele vládol mier. Vojny
vypukli približne každé tri roky. Najčastejšou príčinou sporov bola otázka územia a neskôr
téma obchodu a námornej plavby. Počet dynastických sporov vedúcich k vojne klesal
a objavila sa otázka povahy vlády ako možnej príčiny vojen.
Zmeny vo vojenstve sa týkali tak ako zbraní tak i vojenského umenia. Vo Francúzsku sa
objavuje špecializované ministerstvo vojny.
Zo stredoveku zdedil národný štát to, že zahraničná politika – diplomatická a vojenská
– bola v rukách aristokracie. Sebaidentifikácia aristokrata vždy bola a je osobná či
stavovská, nie národná. Spoločnou rečou európskej aristokracie bola francúzština. Politické
elity európskych štátov boli kultúrne jednotné, avšak zároveň rozdelené odlišnými
súkromnými a skupinovými mocensko – politickými záujmami.
Veľká francúzska revolúcia zmenila poňatie národného štátu aj tým, že výrazne prispela
k rozvoju nacionalizmu, napriek tomu, že politická ideológia, z ktorej vzišla, bola
kosmopolitná.
 Sformovanie nových politických elít v dôsledku nacionalizácie zmenilo ciele zahraničnej
politiky. Diplomacia nebola naďalej riadená medzinárodnou lojalitou k európskemu
kosmopolitanu či rýdzimi praktikami korupcie a lúpenia, bola vedená oddanosťou k vlasti.

e.) kolonizácia
Vestfálsky systém podporoval ďalšie kolonizácie. Dovoz drahých kovov bol
monotarizáciou európskej ekonomiky a rozšírenia tržnej zmeny. Od 18. storočia je charakter
moderného štátnictva ovplyvnený objavom, že ekonomický rast prospieva štátnemu záujmu
a moci. Anglická východoindická spoločnosť vznikla v roku 1600 a holandská
východoindická spoločnosť o dva roky neskôr. Neskôr boli podriadené priamej štátnej
kontrole.
Merkantilizmus sa stal ideológiou vzťahu štátnej moci a ekonomiky v tomto období.
Hlavnými cieľmi novej ekonomiky boli expanzia exportu, podnecovanie manufaktúrnej
výroby a dosiahnutie výhodnej platobnej rovnováhy. Silným mocenským motívom sa
stalo úsilie o monopol.
Americká revolúcia v roku 1776 bola prvou úspešnou antikoloniálnou revolúciou. Táto
revolúcia mala oslobodiť ľudstvo od monarchistickej vôle a nastoliť to, čo by bolo možné
dnes nazvať „svetovou demokratickou republikou.“ Po úspechu pri vytvorení USA
nasledovala dekolonizácia Latinskej Ameriky. Pod španielskym koloniálnym poručením
zostali len Kuba a Portoriko. Pozoruhodné na týchto zmenách bolo to, že nové štáty
Ameriky síce odmietli podriadiť sa európskym mocnostiam, ale plne akceptovali vestfálsky
systém – prijali jeho zásady, hľadali uznanie v Európe, nevytvorili žiadny separatívny
izolovaný systém. Dekolonizácia teda ani v prvej etape neznamenala zastavenie procesu
formovania svetového politického systému, iba mu dala inú podobu.
Vestfálsky systém priniesol radikálnejšie zmeny komponentov – štátov ako podstaty
vzťahov medzi nimi. Vojny zostali uznávaným nástrojom zahraničnej politiky štátu.
Mnohé z vojen boli vojnami „na výdrž“ - víťaz bol ten, koho ekonomika dokázala
mobilizovať dostatok zdrojov.
4.) európsky koncert

Aj po porážke Napoleona zostal európsky medzištátny systém jadrom svetového

politického systému. Európa i naďalej rástla, napriek vojnám a o obrovských stratám. V roku
1800 Európania obývali 35 % zemského povrchu, v roku 1878 to už bolo 67 %, v roku 1904
až 84%. Túto základňu narušili až na konci 19. storočia dve nové rodiace sa neeurópske
mocnosti – USA a Japonsko.
Po Napoleonských vojnách sa svetový politický systém skladal z dvoch doplňujúcich sa
subsystémov:
- na európskom svetadiele bol subsystém opretý o rovnováhu síl hlavných veľmocí.
- Mimo Európu jednoznačne dominovala Veľká Británia.

Ekonomická prosperita na začiatku 80tych rokov 19. storočia až do vypuknutia 1. svet. vojny
bola založená na britskej schopnosti presadiť svoje predstavy o zásadách voľného obchodu.

a.) viedenský kongres

Viedenský kongres hlavných európskych panovníkov usporiadal európsky systém po
Napoleonských vojnách, presnejšie povedané legalizoval výsledky týchto vojen. Kongres
zahájil svoju činnosť v októbri 1814 a záverečné ustanovenia prijal v júni 1815.
Viedenskému kongresu náleží primát v modernom zjednotení diplomatického práva.
Kodifikoval ale predovšetkým novú podobu mocenskej rovnováhy. Bol prijatý princíp tzv.
legitimizmu. Autorom je franc. minister zahr. vecí Talleyrand. Išlo o ponechanie či
vrátenie hraníc do pôvodného stavu. Pôvodnosť bola chápaná ako obdobie pred zahájením
revolučným vojen, čiže obdobie pred rokom 1792. Išlo o konzervatívnu zásadu – princíp
bol zameraný proti Rusku a Prusku. Zobral týmto štátom možnosť vziať si víťazstvo...
Základom novej mocenskej rovnováhy sa tak stali všetky predrevolučné mocnosti: došlo
k obnove pentarchie.
Boli prevedené aj ďalšie územné zmeny na úkor Francúzska a ich porazených rivalov.
Veľkou postavou viedenského kongresu bol Metternich – jeho úspechom bolo, že dokázal
presadiť vytvorenie Nemeckého spolku 38 nemeckých štátov vrátane Rakúska.
Predĺžením záveru viedenskej konferencie sa stala zmluva o vytvorení Svätej aliancie,
ktorá bola podpísaná Ruskom, Rakúskom a Pruskom v Paríži v septembri 1815.
Viedenský kongres a Svätá aliancia nevytvorili žiadny formálny nadštátny orgán alebo
organizáciu. Konzervativci ale dali najavo pripravenosť zasiahnuť proti nacionalistickým či
liberálnym, alebo dokonca revolučným zmenám. Jednalo sa vlastne o všeeurópske
zjednotenie nového typu, o aliancií spočívajúcej na klerikálne- monarchistickej ideológií.
Príkladom je vojenský zásah v Španielsku roku 1823, alebo ruské potlačenie revolúcie v roku
1848.
Konzervatívny intervencionalizmus európskeho koncernu postavil po prvýkrát vnútroštátne
záležitosti pod medzinárodný dohľad.

b.) rovnováha a štruktúra

európsky koncern (európska harmónia) - tak je nazvané usporiadanie vzťahov mocností
v európskom systéme po viedenskom kongrese. Historici sú pri vymedzení pojmu nie
jednotní, a tak vznikli tri poňatia i časové vymedzenia:
- v najširšom chápaní je európska harmónia obdobím od Napoleonovej porážky do 1.
svetovej vojny. Ide tu o dobu bez veľkej celoeurópskej vojny.
- Užšie poňatie zahrňuje iba prvú etapu veľmocenských vzťahov v období od bitky
pri Waterloo po atentát v Sarajeve. Je to etapa vzájomnej ideologickej solidarity
veľmocí. V tejto dobe od roku 1815 do revolúcie 1848 prevládla spolupráca veľmocí na
báze konzervatívnej politickej filozofie. Rozpad koncernu začal, keď bola narušená
solidarita, teda vo chvíli, keď Veľká Británia a Francúzsko začali vstrebávať liberálnejšie
politické postupy. Koncern nerozhodol ani problematiku zjednotenia Nemecka
a Talianska. Obdobie medzi rokmi 1822 a 1848 bolo prechodné obdobie na ceste k reál
politike. Tá bola cestou ku Krymskej vojne. Tá bola prvým prípadom po roku 1815, keď
koncern nedokázal zabrániť vojne veľmocí a konferencia mocností v Paríži v roku 1856
sa dokázala iba zapodievať výsledkami vojny. Po tejto vojne nasledoval kolaps
„federatívnej politiky“ koncertu.
- Európsky koncern býva aj špecifické označenie obdobia, keď fungovalo
inštitucionálne usporiadanie vzťahov na báze konferencie vedúcich predstaviteľov
veľmocí. Je to obdobie od viedenského kongresu 1815 až do posledného kongresu Svätej
aliancie, ktorý sa konal vo Verone roku 1822.

Európskemu koncernu sú pripisované vlastnosti, charakter rys typických pre mocenskú

rovnováhu. Poznanie týchto rysov je cesta k vymedzeniu zákonitosti. V práci „Mocenská
rovnováha“ autor ( M. Kaplan) pripisuje mocenskej rovnováhe týchto 6 podstatných
zákonistostí:
a.) rast moci štátu, ale ochota radšej sa dohadzovať ako bojovať
b.) radšej bojovať ako zanedbať rast moci
c.) radšej zastaviť boj ako zničiť podstatného účastníka systému
d.) byť v opozícií voči každému štátu, ktorý má tendenciu získať dominantné postavenie
vnútri systému
e.) držať v medziach účastníkov, ktorí sa upísali nadnárodným organizačným
princípom
f.) dovoliť porazeným alebo spútaným účastníkom nový návrat do systému
táto koncepcia je typickou ukážkou predstáv o mocenskej rovnováhe ako vedomej
politike, pričom je táto predstava spojená s konkrétnou víziou jednej jej podoby –
európskeho koncernu.
Rada teoretikov vidí hlavné špecifikum európskeho koncernu v existencii tzv. balancéra.
Od konca bitky pri Waterloo do prvého výstrelu v Sarajeve plnila rolu balancéra Veľká
Británia. Disponovala mimoriadnou ekonomickou a vojenskou silou. V politike Veľkej
Británie z tejto doby môžeme zaznamenať tri špecifické zásady:
a.) spojenectvo s kýmkoľvek proti výrazným zmenám v Európe. ( Veľká Británia nemá
stálych spojencov, iba stále záujmy).
b.) snaha byť súčasťou európskeho koncernu a zároveň stáť nad ním. Britská vláda
nemala žiadne teritoriálne či dynastické ambície priamo v Európe, čo vytvorilo zvláštny vzťah
ostatných európskych mocností k nej.
c.) nadvláda na mori a v zámorí. Námorná prevaha VB bola taká výrazná, že bola bez
mocenskej konkurencie.
Európsky koncern bol pôvodne harmóniou záujmov a politiky mocností na základe
ideologického konsenzu. Bol to systém s multipolárnou štruktúrou, ktorá mala zabudovaný
odpor ku snahám získať hegemóniu -tento vnútorný odpor napomohol vzniku bipolárnej
štruktúry.
Prvá dekáda 20. stor. bola v znamení premeny štruktúry svetového politického systému.
Rastúca ekonomická moc USA pomaly zatlačovala Veľkú Britániu z role svetového
hegemóna. Japonská moc narástla natoľko, že u Cušimy dokázala zavŕšiť eróziu mocenského
postavenia cárskeho Ruska.

c.) diplomacia a vojna

Európsky koncern mal radu „hrdinov“:
- Matternich – hlavný architekt
- Talleyrand – ideológ legitimizmu a záchranca Francúzska
- Palmerstone – ochranca ríše
- Garibaldi – bojovník za zjednotenie Talianska
- Bismarck – využil zákonitostí mocenskej rovnováhy k zjednoteniu Nemecka a Talianska
a postupne obmedzil role Rakúska a Francúzska. Položil základy ROZPADU európskeho
koncernu.
Snaha zabrániť vzniku európskeho hegemóna bola spojená s politikou mocenskej rovnováhy,
ktorá kombinovala diplomaciu a vojnu. Obavy z dominancie niektorého štátu nad celou
Európou viedli k vytváraniu kontraaliancie. Toto vytváranie bolo spojené s tamojšou
diplomaciou. Z hľadiska polit. filozofie je pozoruhodným rysom európskej harmónie
skutočnosť, že väčšina účastníkov koncernu poznala logiku fungovania mocenskej rovnováhy
v medzinárodnom systéme. Politika mocenskej rovnováhy bola vtedy vedomým nástrojom
rovnako vzdelaných elít mocností.
Konanie vládnucich elít z obdobia európskeho koncernu naďalej určovala spoločná
politická kultúra, a to vrátane predstáv o zvláštnosti a predurčenosti Európy viesť svet.
Aristokratická diplomacia sa v druhej polovici 19. storočia začala dostávať pod čiastočnú
kontrolu verejnosti. Telegraf bol technickou novinkou. Stal sa nástrojom pre posielanie
aktuálnych správ do novín. Od krymskej vojny môžeme hovoriť o verejnom mienení ako
o faktore ovplyvňujúcom zahraničnú politiku.
Obdobie európskej harmónie, nebývalého obmedzenia vojnových konfliktov na európskom
svetadiele, bolo zároveň dobou mechanizácie vojny. Vojenská a ekonomická moc bola
s konečnou platnosťou zjednotená až v priebehu priemyselnej revolúcie.
Začali sa vyrábať nové zbrane - revolvery, gulomety.. parný stroj na železnici zvýšil
mobilitu armády. Prvýkrát bola železnica použitá vo vojne Francúzska proti Habsburgom
v Taliansku v roku 1859 a potom v občianskej vojne v USA. Armáda vrátila pohyb na
bojisko, železnica umožnila prenikať do Afriky, Ázie, kolonizovať západ USA ale i Strednú
Áziu. Umiestnenie parného stroja pomohlo presunúť prevahu Európanov na voľnom mori do
vnútrozemia. V roku 1898 sa v USA objavila prvá ponorka s dvojitým motorom – umožnil
plavbu aj na hladine, aj pod hladinou.
Hrozba sily a použitia sily bola uznávaným nástrojom zabezpečenia vlastných záujmov.
Proti vojne nestáli morálne ani právne bariéry ale prípadný neprijateľný výsledok prepočtu
rizika. Mocenskú rovnováhu eur. koncernu nechápeme ako nástroj proti vojne, ale ako
prostriedok k zachovaniu štruktúry systému. Tohto najvyššieho cieľa bolo možné dosiahnuť
aj silou. Vojny v tomto období (16. – 17. storočie) boli kratšie, ale intenzívnejšie,
prebiehali na menšom území a boli menej deštruktívne ako vojny v 18. storočí. Zároveň
ich ale bolo 10 násobne viac. Najkrvavejšími vojnami tohto obdobia boli tchajpchingské
povstanie v Číne (trvalo 13 rokov od roku 1851, 20 miliónov mŕtvych) a občianska vojna
v USA (1861– 1865, 620 tisíc mŕtvych, je to viac ako v oboch svetových vojnách a vo vojne
v Kórey dokopy).
Prusko ako prvé zaviedlo krátkodobý systém vojenskej služby, tri roky bola aktívna
služba, štyri roky pôsobenie v rezerváciách. Na začiatku 60tych rokov 19. storočia vznikol
generálny štáb, ktorý ako prvé zaviedlo Prusko. Ten kontroloval nedostatky a naprával ich.
Triumfoval militaristický systém.
 Ako prvú imperialistickú vojnu za znovurozdelenie sveta označujeme americko –
španielsku vojnu z roku 1898.
Singer a jeho spolupracovníci spracovali údaje o vojnách aktérov svetového polit.
systému od roku 1805 do súčasnosti. Jeho kvantifikačná metodika pokladá za takú vojnu
konflikt, keď je do vojny zatiahnutý aspoň jeden člen systému na oboch stranách konfliktu,
mimo občianskej vojny. Za člena systému je považovaný štát s populáciou nad pol
milióna obyvateľov, ktorý má diplomatické vzťahy s VB a Francúzskom. Ďalšou
podmienkou je, aby v konflikte zahynulo na bojisku najmenej tisíc ľudí za rok. Viac ako
polovica vojen sa týkala vytvorenia štátu.

d.) hľadanie mieru

Z krvavých napoleonských bojísk vyrástlo prvé moderné hnutie usilujúce sa o mier,
odzbrojenie či obmedzenie zbraní. Po porážke Napoleona vznikli v USA a vo Veľkej Británii
prvé moderné mierové spoločnosti. V roku 1815 bola vytvorená v New Yorku mierová
spoločnosť a to D. L. Dodgeom. V roku 1828 z iniciatívy W. Ladda vznikla Americká
mierová spoločnosť. Prvá britská organizácia vznikla v roku 1816. V roku 1842 sa
objavila prvá petičná kampaň. V roku 1843 sa v Londýne zišiel mierový kongres. Ďalší
bol v Bruseli v roku 1848 a druhý za predsedníctva V. Huga v Paríži o rok neskôr. V roku
1850 nasledoval Frankfurt a v roku 1851 Londýn. Anglosaské mierové hnutie vychádzajúce
z náboženských koreňov začalo upadať, do popredia sa dostávalo sekulárne mierové hnutie.
Liga pre mier a slobodu , ktorá vznikla roku 1871 dokázala do roku 1879 zorganizovať 13
medzinárodných kongresov. V roku 1873 v nadväznosti na prusko – francúzsku vojnu,
vznikla v Gentu prvá výskumná inštitúcia mierového hnutia – Ústav medzinárodného
práva.
Mierový kongres v Glasgowe v roku 1901 zaviedol nový pojem – pacifizmus. Druhá
polovica 19. storočia bola dobou formovania a veľkej popularity sociálno – Darwinistických
teórií, vzniku rasizmu. Tiež v tom období začala pôsobiť prvá veľká škola teórie
medzinárodných vzťahov – geopolitika, ktorá rozhodne nebola naklonená mierovému
riešeniu medzinárodných sporov.
Problematika mieru sa dostala na medzivládnu diplomatickú úroveň. Parížska deklarácia
v roku 1856 zakázala pirátstvo ako doprovod námorných vojen. V roku 1863 bol
v Ženeve z iniciatívy spisovateľa a politika Dunanta založený Červený kríž, ktorého cieľom
bola pomoc raneným a chorým vojakom, zajatcom, vojnou postihnutým obyvateľom.. v roku
1864 bola podpísaná Ženevská konvencia o ochrane zranených a starostlivosti o nich.
Stanovila nedotknuteľnosť lazarov a ošetrujúceho personálu. V roku 1888 bola v Paríži
založená Medziparlamentná únia, na ktorej konferencií bolo prijaté uznesenie o potrebe
vytvoriť stály súdny dvor. Prvá medzinárodná konferencia sa nasledovne zišla v Haagu
v roku 1899.
Mierová konferencia v Haagu bola prvou mier. konferenciou štátov v dejinách. Bola tu účasť
101 delegátov z 26 štátov. V roku 1907 sa zišla druhá Haagska medzinárodná
konferencia o odzbrojení a to za účasti 44 štátov.
Posledné diplomatické stretnutie v starom svetovom politickom systéme bolo v Berlíne
v rokoch 1884-1885. Išlo o dohodu o obchode, slobode morí a hraniciach v západnej Afrike
a Kongu. Japonsko sa konferencie nezúčastnilo, USA boli prizvaný iba na jednanie
o otázkach námorného práva a obchodu. Dobré služby USA boli zavŕšené v septembri
1905 podpisom Portsmouthskej zmluvy, ktorá formálne ukončila rusko- japonskú vojnu
z roku 1905. Prezident Roosvelt za ňu o rok neskôr získal Nobelovu cenu mieru.
Jadrom svet. polit. systému bola i naďalej Európa. K najdôležitejším prvkom rovnováhy
európskeho systému v období po viedenskom kongrese patrila fragmentácia Nemecka.
Zjednotenie Nemecka a Talianska predstavovalo dramatický zásah do rovnováhy mocností,
na ktorý svetový systém reagoval postupnou stratou svojej mnohopolárnosti. V roku
1907, keď zasadla druhá Haagska medzinárodná konferencia o odzbrojení, bol už
európsky systém bipolárny.

5.) Svetové vojny

Dominantami európskej a následne svetovej politiky sa v 20. storočí stali tri bipolárne
konflikty: I. a II. svetová vojna a studená vojna. Všetky tieto tri konflikty mali podobu
úsilia o získanie pozície hegemóna v štruktúre svet. polit. systému. Prebehli v nadväznosti
na vnútorné premeny aktérov, ktorými boli národné štáty a zmeny vzťahov medzi nimi.
( multipolárny európsky koncern 19. storočia mal 5 až 7 mocností).
Diplomatické riešenie, akým bol kongres v Berlíne roku 1878, ktorým bol anulovaný rusko
– turecký sanstefanský mier, zbavoval európsky systém posledných charakteristík harmónie.
Po vytvorení spolku troch cisárov – nemeckého, ruského a rakúskeho roku 1873 sa
objavila zmluva o rakúsko – nemeckom spojenectve z roku 1879. Bola dohodou
o spoločnej obrane proti Rusku. Nemecko a Rakúsko – Uhorsko si sľúbili neutralitu, pokiaľ
sa k útočníkovi nepripojí Rusko. V roku 1881 sa objavil nový spolok troch cisárov, v ktorom
išlo o neutralitu, ktorej cieľom bolo pre Nemecko zabrániť zblíženiu Ruska s Francúzskom.
V roku 1882 bola medzi Nemeckom, Talianskom a Rakúsko – Uhorskom podpísaná
tajná dohoda, podľa ktorej sa Nemecko a Rak. – Uhorsko zaviazali postaviť na stranu
Talianska, keby bolo napadnuté Francúzskom. Rovnaký záväzok prijalo Taliansko voči
Nemecku. Zároveň sa všetci traja účastníci dohodli, že v prípade prepadnutia ktoréhokoľvek
z nich dvoch či viac štátov, ostatní vypovedajú útočníkovi vojnu. Táto dohoda bola veľmi
pevná, nazývaná trojspolok a vstúpila do dejín ako iniciátor 1. svetovej vojny. Tzv.
srdečná dohoda medzi VB a Francúzskom z apríla 1904 síce zdanlivo nemala alianční
význam vo vzťahu k európskej politike a týkala sa rozdelenia sfér vplyvu v kolóniách, avšak
stala sa základom nového bloku – Dohody. Základná bipolarita svet. systému bola položená.
V roku 1907 bola podpísaná britsko – ruská dohoda, ktorá kompromisom riešila spory
týchto dvoch veľmocí. Tým sa dokončil druhý vojensko – diplomatický trojspolok - VB,
Francúzsko a Rusko.

AKTÉRI
Obidve svetové vojny boli spojené s premenou aktérov svetovej politiky a vo vnútornou
usporiadaní i v ich charaktere. Premeny sa týkali predovšetkým ekonomickej sily, ktorá sa
stávala určujúcou pre zmeny v zahraničnej politike mocností. V dôsledku nerovnomerného
rozvoja sa menil pomer ekonomických a následne i vojenských potenciálov mocností.

1880 1900 1913 1928 1938

VB 22,9 18,5 13,6 9,9 10,7
USA 14,7 23,6 32,0 39,3 31,4
Nemecko 8,5 13,2 14,8 11,6 12,7
Francúzsko 7,8 6,8 8,2 5,3 9,0
Rusko/ZSSR 7,6 8,8 8,2 5,3 9,0
RakúskoUhorsko 4,4 4,7 4,4 –– ––
Taliansko 2,5 2,5 2,4 2,7 2,8
Takto sa menilo ekonomické postavenie veľmocí.
Menila sa nielen relatívna sila do tej doby hegemonistickej VB. Rástol aj potenciál
pôvodne mladých mocností – Nemecka, USA a Japonska. Svoje imperiálne ambície však
nemohli naplniť v „zemi nikoho“ – heslom dňa sa stalo prerozdelenie práve vzniknutého
integrovaného celosvetového systému. Príčiny tejto situácie neboli iba ekonomické, bola
ich celá rada:
- po získaní nových území volal kapitál, ktorý cítil ďalšie zisky
- boli tu mocenské ambície vládnucich elít
- vo vtedajšom usporiadaní mocenskej rovnováhy bolo získanie, udržanie a rozšírenie
impéria nutné preto, aby bol udržaný či získaný status mocnosti.
- vo vojnách 20. storočia vybral svoju krvavú daň nacionalizmus i šovinizmus, ktorý bol
záležitosťou ako i vládnucich elít, tak i širokých más.
- V predvečer „horúcich“ svetových vojen kulminovala medzi mocenskými elitami
popularita idey sociálneho Darwinizmu.
Pred 1. svet. vojnou fungovala svetová ekonomika efektívne. V priebehu vojny sa
svetový trh rozpadol. Po celé medzivojnové obdobie sa nepodarilo plne rekonštruovať
svetový trh. Nemecko prišlo o 13 % svojho územia a o 10 % obyvateľstva. Taktiež sa muselo
vzdať loďstva, obchodných lodí, lokomotív, vagónov... to viedlo k inflácií a Nemecko
nemohlo dlho plniť svoju úlohu v medzinárodnej deľbe práce. Medzivojnové obdobie je
právom nazývané neomerkantilistické.
V roku 1929 svet zaznamenal hospodársku krízu, z ktorej sa začal spamätávať až
v roku 1932. Kríza napomohla šíreniu fašizmu. Veľkou výnimkou bol Sovietsky zväz.
V dôsledku občianskej vojny síce ekonomicky upadol, ale v roku 1926 začal ekonomicky
rásť neporovnateľne so západnými demokraciami. Napomohlo to dôvere v marxisticko –
leninskú interpretáciu sveta.
Porážka centrálnych mocností v 1. svet. vojne zmenila počet štátov a podobu ríše.
V Európe sa objavilo 10 nových štátov – Rakúsko, Československo, Maďarsko,. Poľsko,
Rumunsko a Juhoslávia, ale i od Ruska odtrhnuté pobaltské štáty a Fínsko. Naopak
v dôsledku 2. svet. vojny nevznikli žiadne nové štáty, iba sa posúvali hranice pred vojnou
existujúcich štátov.
Po 1. svet. vojne sa medzi aktérov svet. politiky dostala medzištátna inštitúcia nového typu:
Spoločnosť národov. Tá bola vytvorená z podnetu W. Wilsona parížskou mierovou
konferenciou v roku 1919. Mal sa tak naplniť sen o odstránení vojen, a to pomocou
celosvetovej organizácie vystavenej podľa princípu kolektívnej bezpečnosti. Po jej zlyhaní
bola v predvečer 2. svet. vojny v roku 1945 vytvorená obdobná inštitúcia – Organizácia
spojených národov.
Na sklonku 2. svet. vojny boli uzatvorené mimoriadne významné dohody o voľnom
obchode. V júli 1944 sa v americkom Bretton Woods zišla konferencia 44 štátov, ktorá
položila základy povojnového ekonomického usporiadania kapitalistických zemí. Vytvorený
Brettonwoodský systém znamenal prijatie pravidiel a rozhodovacích procedúr i vytvorenie
inštitúcií, ktorých cieľom bola liberalizácia svetového obchodu. Tiež v tomto meste boli
uzatvorené dohody o založení Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky pre
obnovu a rozvoj. Tak boli vytvorené podmienky pre čiastočnú koordináciu a riadenie
globalizácie svetovej ekonomiky.

a.) vojny a diplomacia

Aliancie boli a sú jedným zo základných nástrojov zmeny, ale i stabilizácie mocenskej
rovnováhy v celom vestfálskom systéme. Napr. v 18. storočí boli vytvárané ak bola
rovnováha narušená. Cieľom bolo obnoviť rovnováhu – išlo teda o nástroj zachovania
systému. Na začiatku 20. storočia si však aliancie kládli revizionistické ciele v najširšom
merítku: nešlo o obnovenie rovnováhy, ale o imperialistickú snahu zmeniť status quo,
prerozdeliť svet.
Nové poňatie role vojny ako nástroja zahraničnej politiky sa začalo formovať v bode bitiek
u Sadova a Sedanu. Vznikli ilúzie, že vojny sú použiteľné nástroje zahraničnej politiky
a diplomacia je rutinný nástroj ich zakončenia.
Schlieffenov plán z roku 1905 bol vytvorený na základe predstavy o totálnom víťazstve,
a to dokonca na dvoch frontoch. Francúzsko malo byť porazené za 6 týždňov, čo bol podľa
plánu čas, ktorý Rusko potrebovalo pre svoju mobilizáciu. Takto sa malo Nemecko vyhnúť
boju na dvoch frontoch. Po víťazstve na západe malo mať armády čas presunúť sa do
východného Pruska do bojov proti Rusku.
Začalo aj nové kolo zbrojenia. Jeho cieľom bola snaha získať prevahu na mori. Heslom dňa
boli nové vojnové lode. Až boje Japonka a USA v Pacifiku roku 1944 ukázali, že morská sila
sa bude v budúcnosti opierať o materské lietadlové lode.
Mnohé analýzy ukázali, že 1. svet. vojna vypukla v rozpore s prianím väčšiny štátnikov.
Atentát v Sarajeve proti následníkovi trónu bol zámienkou pre vojnu, ktorú roky
plánovali. Rusko sa ocitlo vo vojne s Nemeckom. Behom 1. svetovej vojny sa na fronte
objavili tanky a letectvo. V roku 1915 boli prvýkrát použité bojové plyny. Vojna sa stala
statickou a bola to opotrebovacia vojna – rozhodlo v nej vyčerpanie zdrojov.
Symbolom 1. svetovej vojny boli bitky o Verdun a na Somme. Bitka o Verdun začala
nemeckým útokom vo februári 1916 a trvala do začiatku septembra toho roku. Francúzsko
malo stratu 315 tisíc vojakov, Nemecko 281 tisíc. V decembri získalo Francúzsko späť všetky
svoje územia, ktoré Nemci dobili za tejto ofenzívy. Bitka na Somme začala britsko –
francúzskym útokom v júni 1916 a skončila v novembri toho roku. Britské straty sa odhadujú
na 450 tisíc mužov, francúzske na 340 tisíc mužov a nemecké až na 550 tisíc mužov.
Výsledkom bolo posunutie frontu o šírke 40 km do hĺbky asi 12 km. Idea strategickej
ofenzívy padla spolu s miliónmi vojakov.
Zlyhala aj nemecká diplomacia. Nepodarilo sa zabrániť vstupu Veľkej Británie do vojny
na pomoc Francúzsku. Tá vstúpila do vojny ihneď po narušení belgickej neutrality.
Naviac sa na francúzskom fonte objavili počas 1. svet. vojny jednotky neeurópskej mocností –
Spojených štátov amerických. Závažnou strategickou chybou bola neschopnosť vyhnúť sa
boju na dvoch frontoch. Náklady na 1. svetovú vojnu sa odhadujú na 180 – 230 miliárd
dolárov a nepriame náklady v podobe škôd na viac ako 150 miliárd dolárov.
Úplná kapitulácia centrálnych mocností viedla k vytvoreniu nového európskeho a svetového
usporiadania, ku vzniku tzv. versailleského systému. Názov na základe mierových dohôd
podpísaných s Nemeckom vo Versailles v júni 1919. S Rakúskom boli dohody podpísané
v septembri 1919 v Saint – Germain. Diplomati víťazných západných mocností
pristupovali k mierovým jednaniam s rozdielnou stratégiou:
- pre Francúzov bola 1. svet. vojna nemeckým zločinom. Správna a dostatočná politika
usilujúca o spravodlivosť a mier by mala viesť k odstráneniu vojny prostredníctvom
kontroly správania Nemecka. Z týchto úvah vychádzali opatrenia vo Versailles, ktoré
mali spútať Nemecko tak ako vojensky, tak aj ekonomicky.
- Britská koncepcia videla príčinu 1. svetovej vojny v rozpade európskeho koncernu.
Odtiaľ pochádzalo mechanické videnie významu nárazníkových štátov, ale i predstáv
o úlohe Spoločnosti národov. Nemecko začlenené v Spoločnosti národov sa malo
podieľať na aktívnom udržiavaní mieru.
- Americká koncepcia vychádzajúca z Wilsonových 14 bodov predpokladala
kolektívnu obranu v rámci Spoločnosti národov. U zúčastnených štátov sa
predpokladá demokratická správa vecí verejných a ich formovanie na princípe
sebaurčovania národov.
Jedným z výsledkov 1. svet. vojny bol obrovský nárast prestíže mierovej myšlienky
a presvedčenia, že po takto hroznej skúsenosti nemôže ďalšia vojna vypuknúť. Na
hroznú skúsenosti z vojny reagovala aj nová vlna mierových aktivít a to ako pacifických
a paneurópskych, tak i vytvorenie akademického štúdia v duchu idealistického paradigmatu.
Najväčšie nádeje sa vkladali do Spoločnosti národov. Jej ciele boli: zaručenie mieru
a bezpečnosti, prijatie záväzkov, že sa neuchýli nik k vojne, verejne udržiavať
medzinárodné vzťahy založené na spravodlivosti a čestnosti, prísne zachovávať
predpisy medzinárodného práva, hájiť spravodlivosť a čestnosť. Spoločnosť národov
predstavovala prvú stálu diplomatickú konferenciu, prvú inštitúciu s univerzálnou politickou
aktivitou. Pakt o vytvorení bol schválený na plenárnej schôdzi mierovej konferencie vo
februári 1919 a včlenený do mierovej zmluvy s Nemeckom. Svoje prvé zasadanie zahájila
Spoločnosť národov v januári 1920, samozrejme bez Sovietskeho Ruska, Spojených štátov
a Nemecka.
Úloha novej svetovej inštitúcie pri zaisťovaní mieru sa opierala o ideu kolektívnej
bezpečnosti, o predstavu, že Spoločnosť národov:
- bude reagovať na každú agresiu alebo pokus vytvoriť hegemóniu
- bude jednať na základe participácie všetkých členov
- bude mať schopnosť identifikovať akt agresie a organizovať odpoveď
táto predstava zlyhala pri japonskej agresií roku 1931 a proti Číne roku 1937. Nasledovala
neschopnosť reagovať na taliansku agresiu v Etiópií roku 1935 a na rozbitie Československa
1938. Spoločnosť národov nedokázala zabrániť 2. svetovej vojne – to viedlo
k diskreditácií tejto inštitúcie ale i idey kolektívnej bezpečnosti – samozrejme iba dočasne.
Vytvorenie Spoločnosti národov nebol jediný pokus o odstránenie vojen a konfliktov zo
svet. polit. systému. V roku 1922 zahájil svoju činnosť Stály dvor medzinárodnej
spravodlivosti v Haagu. Jeho úlohou bolo riešiť spory arbitrážou. V rokoch 1921 až 1922
sa konala vo Washingtone Námorná konferencia, ktorá sa pokúsila vytvoriť stabilnú
rovnováhu medzi námornými mocnosťami.
Vyvrcholením mierovej diplomacie medzi svetovými vojnami bol Briand – Kelloggov
pakt, podpísaný na základe iniciatívy Francúzska a USA v roku 1928. Pakt zakazoval
vojnu ako nástroj zahraničnej politiky. Postupne to podpísalo 63 štátov vrátane Nemecka,
Japonska a ďalších iniciátorov 2. svet. vojny. Dlhodobo to nemalo žiaden význam, ale
napriek tomu pokračovalo úsilie o mier. V roku 1932 v Ženeve zasadla Svetová
konferencia o odzbrojení. Išlo o zrušenie útočných zbraní. Posledná odzbrojovacia
konferencia pred 2. svet. vojnou bola Londýnska námorná konferencia v roku 1936.
Symbolom diplomatických aktivít vedúcich k rozbitiu versaillského systému sa stala
mníchovská dohoda uzatvorená medzi Nemeckom, VB, Francúzskom a Talianskom
v septembri 1938. Šlo o mierové riešenie sporov medzi Nemeckom a Československom
o pohraničnú územie Československej republiky. Išlo o odstúpenie sudentského územia
Nemecku.
Podľa Holstiho prebehlo počas rokov 1918 až 1941 v ústrednom svetovom polit. systéme
30 medzištátnych vojen. Napočítal aj 101 sporných tém, ktoré viedli k uvedeným vojnám.
Najčastejšie to boli spory o územie, nasledovala otázka prežitia štátu či režimu. Mierové
zmluvy a ani Spoločnosť národov nedokázali vytvoriť prostredie, ktoré by vylúčilo použiť
vojnu ako nástroj zahraničnej politiky.
Druhá svetová vojna bola do značnej miery predĺžením 1. svet. vojny. Opäť bolo
iniciátorom Nemecko, ku ktorému sa pripojilo Japonsko a Taliansko. Nové tanky
a letectvo vrátili na bojisko umenie manévrov a to na vyššej technickej úrovni. V roku 1935
bol prvýkrát použitý radar na zachytenie lietadiel. Na konci 30tych rokov bola postavená
prvá helikoptéra. Veľkú obľubu získali samopaly. Proti ponorkám bol použitý sonar. Na
lode vyplával nový typ vojnovej lode – lietadlová loď. Prvou bola britská loď Argus z roku
1918. Zdokonalenie získali po roku 1939. úspech slávili v Pacifiku, 6 japonských lodí sa
zúčastnilo útoku na americkú základňu Pearl Harbor v decembri 1941. Tiež vznikli rakety
na tekuté palivo, tryskové lietadlá a jadrové pumpy.
Za počiatok vojny je považovaný útok Nemecka na Poľsko v septembri 1939. Na
začiatku viedli útočníci – vďaka pripravenosti. Základom úspechu boli tankové útvary,
vysoko mobilná formácia schopná porážať obranu.
V priebehu 2. svetovej vojny sa podarilo do vojnových konfliktov zatiahnuť všetky
mocnosti sveta. S výnimkou sovietskeho zväzu všetky mocnosti bojovali súčasne na viac
frontoch. V roku 1945 skončila druhá svetová vojna úplnou porážkou nemeckého
nacizmu, talianskeho fašizmu a japonského militarizmu. Nemecko kapitulovalo v máji
1945 a Japonsko v septembri. Vojny sa zúčastnilo 61 štátov a 1,7 miliardy obyvateľov.
Z hľadiska nákladov bola 5krát drahšia ako prvá svet. vojna. Počet mŕtvych vojakov sa
zdvojnásobil.
Koalícia ZSSR, USA a VB zvíťazila v boji proti snahe zmeniť štruktúru systému
a položila základy nového povojnového usporiadania. Úprava štruktúry systému bola
dohodnutá medzi americkým prezidentom F. D. Roosveltom, predsedom rady ľudových
komisárov ZSSR Stalinom a ministerským predsedom VB W. Churchilom na Jaltskej
konferencií vo februári 1945. Dohodli sa o posledných vojenských otázkach porážky
Nemecka a Japonska, o okupácií, rozdelení a kontrole Nemecka, konferencií Spojených
národov... – v podstate o rozdelení sfér vplyvu. Postupimská konferencia v auguste
1945, ktorej sa zúčastnil za ZSSR Stalin, za Ameriku prezident Truman a za VB
ministerský predseda Churchiltieto princípy konkretizovala pre Nemecko a povojnové
usporiadanie v Európe. Bolo tu rozhodnutie zriadiť Radu ministrov zahraničných vecí
ako stály orgán pre riešenie medzinárodných problémov.
V oblasti diplomacie sa novou nádejou mieru stala Organizácia spojených národov. Jej
vznik naviazal na Atlantickú chartu podpísanú v roku 1941 Roosveltom a Churchilom.
V ôsmych bodoch toto prehlásenie vymedzilo ciele vojny a povojnového všeobecného
bezpečnostného systému. Podľa zásady Atlantickej charty USA a VB vo vojne:
- dali najavo, že neusilujú o žiadne územne zisky
- neprajú si územné zmeny, ktoré by neboli v súlade so slobodne vyjadreným prianím
národov
- rešpektujú právo všetkých národov zvoliť si formu vlády, v ktorej chcú žiť
- deklarovali pripravenosť usilovať aby všetky zeme bez rozdielu mali za rovnakých
podmienok lepší prístup k svetovému obchodu a svetovým zdrojom surovín
- vyhlasovali pripravenosť usilovať o väčšiu hospodársku spoluprácu všetkých
národov, aby boli všetkých zaručené lepšie pracovné podmienky, hospodársky
rozvoj a sociálne zabezpečenie
- dali najavo vieru, že po rozdrvení nacistickej tyranie bude nastolený mier
- že taký mier zaistí slobodu morí a oceánu
- a že národy sveta musia z dôvodu vecných a duchovných upustiť od užívania sily.
Pokiaľ nebude zriadená širšia a trvalá sústava všeobecnej bezpečnosti, je
nevyhnutné odzbrojiť národy, ktoré hrozia alebo by mohli hroziť útokom mimo
svoje hranice. Prisľúbili pomoc pri všetkých iných praktických opatreniach,
mierumilovným národom uľahčí zbrojenie.
V januári 1942 26 spojencov podpísalo Deklaráciu spojených národov, ktorá sa prihlásila
k zásadám Atlantickej charty. Deklarácia 4 mocností – USA, VB, ZSSR a Číny o obecnej
bezpečnosti podpísaná v roku 1943 v Moskve obsahovala prísľub spolupracovať medzi
sebou a ostatnými členmi Spojených národov, aby sa dospelo k dohode o obmedzení
zbrojenia v povojnovom období. Aj Teheránska deklarácia v decembra 1943 uznala
zodpovednosť Spojených národov vytvoriť taký mier, ktorý si získa podporu prevažne
väčšiny ľudí na celom svete a odstráni hrôzu vojny.
Na jeseň 1944 sa predstavitelia 4 mocností stretli vo Washingtone aby vypracovali návrh
medzinárodnej organizácie. Dohodli sa na vypracovaní charty tejto organizácie, ktorá by
stanovila ciele, štruktúru, metódy práce, ale nedohodli sa na spôsobe hlasovania
v navrhovanej Rade bezpečnosti. Tento problém bol vyriešený až na jaltskej konferencií.
Dňa 25. apríla 1945 v San Francisku sa konala konferencia Spojených národov, aby
pripravila chartu organizácie. Zišlo sa tu 50 štátov. Behom dvoch mesiacov pripravili
Chartu OSN o 111 článkoch, ktorá bola odsúhlasená 25 júna 1945 a podpísaná o deň
neskôr. Platnosť nadobudla 24. októbra 1945 po tom, ako ju ratifikovala väčšina
signátorov.
Základné kontúry povojnového usporiadania sa sformovali už v priebehu 2. svetovej vojny.
Kľúčom neboli iba Jaltské a Postupimské dohody ale aj povaha aktérov, ktorí uvedené
dohody podpísali. V priebeh vojny bola zahájená ďalšia revolúcia v zbrojení. Symbolom
povojnovej doby sa stala nezhoda dvojitého prístupu k medzinárodnej politike:
- bol tu mocensko – ideologický konflikt nových superveľmocí predstavujúci silu
konfrontácie a anarchie
- z druhej strany stála novo vytvorená OSN, ktorá mala nahliadnuť medzinárodné
problémy cez prizmu obecných či dokonca všeľudských celosvetových záujmov.
Predstavovala politické sily integrácie.
Mocenský konflikt sa ukázal ako rozhodujúci. Preto tiež začínajúce obdobie získalo slávny
názov: „studená vojna“.

6.) studená vojna

Svet, ktorý vznikol z druhej svet. vojny bol opäť bipolárny. Obdobie studenej vojny je
rozporným zjednotením bipolarity s rastúcou vzájomnou zraniteľnosťou a závislosťou, avšak
pri dominancii bipolarity. Štruktúra svet. polit. systému tohto obdobia je spojená so 4
hlavnými charakteristikami:
- podstatným prvkom štruktúry bola bipolarita, ktorá bola výrazne ideologizovaná.
Mocenská rovnováha v obd. studenej vojny bola v znamení výsadného mocenského
postavenia USA a ZSSR v protikladných táboroch. Bolo to spojené so vzájomným
odstrašením ZSSR a USA, ale pri zachovaní zápasu o hegemóniu. Výsledkom nebola
absencia vojny ale jej presun.
- Obidve superveľmoci USA aj ZSSR boli orientované antikoloniálne. Klesal
ekonomicko -politický význam kolónií a rástla sila národnooslobodzovacieho hnutia
zemí Ázie, Afriky ale aj Latinskej Ameriky. V 60tych rokoch prebehla nová
dekolonizačná vlna, ktorá viedla k rastu množstva štátov, ale aj k vzniku hnutia
neangažovaných štátov – odmietali sa pripojiť k niektorému z polárnych blokov
štruktúry. Bola dokončená globalizácia vestfálskeho systému.
- Raketovojadrový pat a nerovnomerný ekonomický rozvoj viedol k vytvoreniu
odstredivých polit. síl v jednotlivých ideologických blokoch. Začalo sa hovoriť
o bimultipolarite, vytváraniu špecifických rovnováh vnútri dvoch polárnych blokov.
Prebiehali dve zmeny: a.) rast vojenského potenciálu Čínskej ľudovej republiky. Bol tak
výrazný, až sa začalo hovoriť o tripolarite. b.) rast významu nevojenských faktorov
moci. Bol tak veľký, že bol uznaný význam ekonomických potenciálov ako priameho
 mocenského nástroja. Začalo sa hovoriť o ekonomickej tripolarite USA, západnej Európy
a Japonska.
- Premeny v ekonomike ale i vo vojenstve viedli k spochybneniu pevnosti klasického
poňatia suverenity. Príčinou bolo prehlbovanie vzájomnej závislosti, posilňovanie
integračných tendencií a rast významu nadnárodných inštitúcií. Začala revolúcia
v medzinárodnom práve. Zároveň sa zmenilo aj poňatie práva použiť silu vo vzťahoch
medzi štátmi. Problematika ľudských práv dostávala medzinárodný rozmer. Začala nová
etapa globalizácie.
Bipolárna štruktúra svetového systému mala v období studenej vojny dva spojené rozmery.
Proti sebe stály vojenské bloky, ktoré sa snažili o tradičnú vojensko – ekonomickú
svojbytnosť a nadradenosť, ale hlásili s ak odlišnej ideológií. To nové, čo priniesla doba po
roku 1945, bol charakter vojensko – ekonomickej moci i ideológie a ich skutočne globálny
dosah.
Významný moment, ktorý odlišoval medzivojnovú a povojnovú štruktúru svet. polit.
systému, bola nová mocenská rola USA. USA sa po 1. svet. vojne uzavreli do politickej
izolácie, po roku 1945 sa stali výrazným uchádzačom na hegemonistické postavenie.

a.) vojenská bipolarita

Začiatok studenej vojny je v období dramatickej revolúcie vo vojenstve, čo dalo novú
podobu silám veľmocí. Spustenie amerických jadrových bômb v auguste 1945 na
japonské mestá Hirošimu a Nagasaki predznamenalo nový typ zbrojenia. Rozhodujúcim
prvkom premeny bol vznik strategických zbraní – teda technických prostriedkov schopných
riešiť konečné ciele vojny jednorazovým použitím. Búrlivý vývoj strategických zbraní
postupoval v troch hlavných líniách:
- zvýšenie ničivosti a miniaturizácie jadrových a následne termojadrových zbraní.
Súbežne prebiehal rozvoj nejadrových zbraní hromadného ničenia ( biologických,
chemických, konvenčných...)
- zdokonaľovanie nosičov jadrových zbraní ( strategického letectva, rakiet stredného
doletu, vznik viacnásobných hlavíc rakiet... )
- vývoj a rozmiestňovanie obranných prostriedkov proti strategickým zbraniam.
Prevažuje tu iniciatíva USA pri rozbiehaní nového zbrojenia. Ide tu o kult technologickej
prevahy, v podobe snahy o získanie či udržanie technologickej prevahy nad Sovietskym
zväzom. Toto je súčasťou politickej kultúry USA. Z druhej strany z bezpečnostnej dilemy
vyplýva i sebeničiaca snaha Sovietskeho zväzu udržať so Spojenými štátmi krok.
Rovnováha síl opierajúca sa o dramatický proces vývoja, výroby a rozmiestňovania
strategických zbraní prešla dvomi základnými etapami:

1. ETAPA OD II. SVETOVEJ VOJNY DO KUBÁNSKEJ KRÍZY V OKTÓBRI 1962

Pre túto etapu je charakteristická jednoznačná technologická prevaha Spojených štátov.
Spočiatku to bola prevaha v podobe monopolu na atómovú bombu, neskôr prevaha v kvalite
a počte nosičov jadrových zbraní. Išlo hlavne o roky 1945 až 1955, bolo to obdobie slávy
strategického letectva s leteckými základňami okolo Sovietskeho zväzu, ktoré rozbila tzv.
Sputniková kríza v roku 1957 – poznanie, že ZSSR získal medzikontinentálne balistické
rakety. Myslenie sa opieralo o predstavy o stratégií masovej odvety – o nutnosť odpovedať
na akúkoľvek konfrontáciu zdrvujúcim úderom strategických zbraní.
V americkej diplomacií je tento prístup organicky spojený s tzv. paktomániou, vytváraním
najrôznejších aliancií – na začiatku 70tych rokov bola politika USA spútaná zmluvami so 42
štátmi, ktoré je priviedli k vybudovaniu 302 veľkých a asi 2 000 menej významných
vojenských základní v zahraničí. Svet bol od konca 40tych rokov do polovice 50tych
previazaný sieťou bezpečnostných zmlúv, z ktorých najvýznamnejšie boli :
- Bruselský pakt 1948 spojujúci Francúzsko, VB, Belgicko, Holandsko a Luxembursko.
Od roku 1955 nesie názov Západoeurópska únia.
- Washingtonská zmluva o zriadení NATO, ktorá pripojila západoeurópsku obranu
s USA. Túto zmluvu podpísali v apríli 1949 zástupcovia 12 štátov – Belgicko, Dánsko,
Francúzsko, Island, Taliansko, Kanada, Luxembursko, Holandsko, Nórsko, Portugalsko,
USA, VB – platnosť nadobudla v auguste toho roku. Na jej základe vznikla organizácia
severoatlantickej zmluvy ( NATO ), známa ako severoatlantický pakt. Neskôr sa rozšírila
a pribudli Turecko, Grécko, Spolková republika Nemecko, Španielsko. Po skončení
studenej vojny bola aliancia v roku 1999 rozšírená tri stredoeurópske zeme – Českú
republiku, Maďarsko a Poľsko.
- Zmluva o bezpečnosti medzi Austráliou a Novým Zélandom a USA ( ANZUS )
podpísaná v septembri 1951.
- Zmluva o bezpečnosti medzi USA a Japonskom zo septembra 1951.
- Zmluva o kolektívnej obrane juhovýchodnej Ázie ( SEATO ), podpísaná v septembri
1954 Austráliou, Francúzskom, NZ, Pakistanom, Filipínami, Thajskom, VB a USA.
- Bagdadský pakt medzi Tureckom a Irakom podpísaný vo februári 1955. neskôr sa
k paktu pripojili VB, Pakistan a Irán. Od roku 1956 sa USA zúčastnili práce výboru. Po
vystúpení Iraku v roku 1959 sa pakt premenoval na Organizáciu centrálneho paktu –
CENTO.
- Varšavská zmluva uzatvorená v máji 1955 európskymi socialistickými štátmi –
Albánskou ľudovou republikou, Bulharskou ľudovou republikou, Československou
republikou, Maďarskou ľudovou republikou, Nemeckou demokratickou republikou,
Poľskou ľudovou republikou, Rumunskou ľudovou republikou a Zväzom sovietskych
socialistických republík. Oficiálne vznikla ako reakcia na prijatie SRN do NATO. Od
roku 1962 prestalo v organizácií pracovať Albánsko a v roku 1968 oznámilo, že
vystupuje. V roku 1991 bola táto organizácia jednostranne rozpustená.

2. ETAPA OD KUBÁNSKEJ KRÍZE DO ROZPADU ZSSR V ROKU 1991

Pre túto etapu je základnou charakteristikou rastúci vojenský potenciál ZSSR a vytvorenie
vojenskej rovnováhy. Nastáva obdobie vzájomného odstrašovania ako dôsledok toho, že
karibská kríza ukázala, že vojenské vydieranie je sebevražedný nástroj. Medzi
superveľmocami sa sformovala strategická rovnováha, ktorá umožňovala tzv. Druhý úder –
prekvapivo napadnutej superveľmoci vždy mohol zostať dostatočný potenciál zbraní
k zničeniu útočiacej superveľmoci. Vytvoril raketojadrový pakt – keď mier či stabilita sa
stali produktmi veľkej vzájomnej zraniteľnosti. Tá šla až za hranice prijateľných strát.
Objavuje sa pojem MAD – Matual Assured Destruction – vzájomne zaručené zničenie.
Strategické zbrane sa zmenili z meča na štít. Táto premena znamená prechod k novej
vojenskopolitickej stratégií – stratégií pružnej reakcie. Predpokladá nasadenie síl
v konkrétnom konflikte, bez ohľadu na podobu hodnôt, ktorých sa konflikt týka. Vznikala aj
nová metóda obrany a to strategická obranná iniciatíva.
Toto všetko je spojené s veľkými výdavkami. Tie v rokoch 1948 až 1990 stúpli z 65
miliárd na 266 miliárd dolárov. Od roku 1988 začali vojenské výdavky klesať. Vrchol
výdavkov predstavuje rok 1987 keď dosiahli 284,6 miliárd dolárov. Postupne sa hľadala
cesta k regulácií zbrojenia či dokonca k pokusom o odzbrojenie. Hlavnými dohodami
o regulácií zbrojenia v dobe studenej vojny boli dohody SALT a START.
b.) ideologická bipolarita
Vznikal zrkadlový obraz protivníka. Ide o vnímanie nepriateľa v zásade podľa
inverzného obrazu seba samého: vlastná motivácia, ale i prepočty aktivity podľa možného
najhoršieho scenára boli pridelené druhej strane. Zároveň odlišné životné spôsoby boli
doprevádzané i odlišnými negatívnymi spomienkami.
Sovietsky zväz spojoval svoje predstavy Spojených štátov so spomienkami na účasť USA
na intervencií v rokoch 1918- 1919 a faktom, že USA diplomaticky uznali ZSSR až v roku
1933.
Spojené štáty nikdy nezabudli na Stalinovo oznámenie z februára 1946, že Sovietsky zväz
nehodlá demobilizovať – v dobe, keď USA prevádzali najväčšie demobilizačné víťazstvo
mocností v dejinách. Pričlenenie stredoeurópskych zemí oslobodených od fašizmu červenou
armádou k sovietskemu bloku pokladali predstavitelia USA za dôkaz mocenského
expanzionizmu. Vyhlásenie Čínskej ľudovej republiky Mao Ce – tungen v roku 1949 vnímali
ako vlastnú porážku.
Marxisticko – Leninské učenie o vojne a medzinárodnej politike v Sovietskom zväze
a v zemiach socialistického spoločenstva prešlo tromi hlavnými etapami:
a.) 1. etapa – ideologická téza vychádzala z predstavy, že kapitalizmus v imperialistickom
štádiu zákonite a nevyhnutne rodí vojny, pričom je tu trvalý záujme zničiť socialistické štáty.
Jedinou cestou ako tomuto čeliť je boj za mier – priamo sa obrátiť k ľudu kapitalistických
zemí a chystať sa na vojnu.
b.) 2. etapa – na XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v októbri 1956 dospel
Chruščov k názoru, že je možné vyhnúť sa svetovej vojne. Heslá v boji za mier sa zmenili
v heslá o mierovom súžití dvoch protikladných systémov, kapitalizmu a socializmu. Tento
zjazd je spojený aj s myšlienkou, že nie je nevyhnutné, aby prechod k socializmu bol za
všetkých podmienok spätý s občianskou vojnou a v tejto súvislosti bola vyzdvihnutá otázka
možnosti využiť pre prechod k socializmu i parlamentné cesty.
c.) 3. etapa – tretia etapa vývoja vládnucej ideológie v Sovietskom zväze je spojená
s príchodom M. Gorbačova do najvyššej funkcie najskôr v Komunistickej strane a neskôr
i v štáte. Na XXVI. Zjazde Komunistickej strany v roku 1986 prijal program budovania
komplexnej medzinárodnej bezpečnosti, ktorý zahrňoval otázky vojenské, politické,
ekonomické a humanitárne. Triedna, marxisticko – Leninská orientácie ideológie ustupovala
politickému idealizmu. Otázky zahraničnej politiky prestávali byť chápané ako súčasť triedne
– sociálnych procesov či národných záujmov, začali byť chápané výlučne ako časť
globálnych problémov ľudstva.

Veľkou diskreditáciou marxistickej idey o odstránení vojen prechodom k socializmu boli

nielen sovietske vojenské intervencie Maďarska roku 1956 a v Československu roku 1968, ale
zvlášť vojenské stretnutia v Ázií. Prvým boli boje medzi Sovietskym zväzom a Čínskou
ľudovou republikou, ďalším konflikty medzi ČLR a Vietnamom. Aj Etiópsko – somálská
vojna bola bojom medzi štátmi s marxisticky orientovanými režimami.
Ideologické predstavy v USA vychádzali z koncepcie protikladnosti demokracie
a totalitarizmu. Studenovojnová definícia totalitarizmu stotožňovala fašizmus
a socializmus. Doktrinálne myslenie rozpracovalo túto dichotómiu do dvoch
zahraničnopolitických koncepcií USA:
1. ZADRŽOVANIE KOMUNIZMU – „ hlavné časti akejkoľvek politiky Spojených štátov
voči Sovietskemu zväzu musia byť dlhodobé, trpezlivé, ale tvrdé zadržovaniu ruských
expanzívnych tendencií. Tie sú produktom jednak marxistickoleninskej ideológie, jednak
okolností spojených s historickým vývojom Ruska. Zásluhou Kennana boli sformulované
požiadavky prechodu od izolacionalistických predstáv o „pevnosti Amerika“
k intervencionalistickým snahám o nastolenie Amerického mieru. Kennan spojil
globalizmus s antisovietizmom a antikomunizmom. Bol to princíp, ktorý prijala celá
americká elita. Spor nastal v požiadavkách na realizáciu tohto princípu. Nezhody sa
týkali troch otázok:
- poňatia kontrasily proti sovietskemu expanzionizmu – či sa jedná sa o moc všeobecne
politickú, alebo iba o silu vojenskú.
- významu jednotlivých regiónov – či sú všetky regióny rovnako významné pre bezpečnosť
USA alebo nie.
- solventnosti zahraničnej politiky USA pri stanovení veľkorysých cieľov – či USA majú
dostatočný ekonomický potenciál pre globálne zadržovanie alebo nemajú.

Výrazom praktického prechodu na politiku zadržovania komunizmu sa stala smernica Rady

národnej bezpečnosti, ktorú podpísal prezident Truman v roku 1950, avšak bola
spracovaná v rozpore s predstavami Kennana. Znamenala prijatie vojensko – politickej
stratégie, podľa ktorej cieľom zahraničnej politiky USA mala byť zmena podstaty
sovietskeho režimu prostredníctvom tlaku opierajúceho sa o ekonomické, psychologické
a tajné aktivity. Dokument reagoval na stratu monopolu USA na jadrové zbrane. Varoval,
že bez súhrnnej prevahy vo vojenskej sile bude politika zadržovania iba blufom. Smernica
požadovala udržanie vojensko – technickej prevahy USA nad ZSSR.

2. ZATLAČOVANIE KOMUNIZMU – koncepcia zadržovania komunizmu bola chápaná

ako liberálna a stala sa predmetom kritiky z konzervatívnych pozícií. Nebola
izolacionalistická. Burnhamov triptych – Boj o svet, Blížiaca sa porážka komunizmu
a Zadržovanie alebo oslobodenie? pomohol k formovaniu nového konzervatívneho
poňatia medzinárodnej politiky ale i k jeho propagácií.
Podľa Burnhama iba dve zeme – USA a ZSSR si môžu činiť nároky na svetovládu.
V celosvetovej zrážke týchto superveľmocí si musia Spojené štáty zachovať iniciatívu
a vojensko – technickú prevahu. Nová politika musí prekonať veľký nedostatok
zadržovania komunizmu, ktorý je v tom, že vylučuje vyvolávanie akejkoľvek akcie vnútri
sovietskej sféry. Tiež sa domnieval, že možnosť zničiť komunizmus bez totálnej vojny závisí
na úspešnom vnútornom rozbití sovietskej ríše nejakou revolúciou. Za prvoradú úlohu
pokladal rozbitie Komunistickej strany. Toto je hlavným kľúčom k rozbitiu, zvrhnutiu
alebo aspoň vážnemu oslabeniu sovietskeho režimu zvnútra.
Burnham pokladal tretiu svetovú vojnu za prítomnosť, a nie za budúcnosť a nazýval
jej vtedajšie štádium „psychologicko – subversným“. Podľa neho začala tretia svetová
vojna v apríli 1944 a prípravou na ňu bol boj proti organizovanému vývozu revolúcie zo
Sovietskeho zväzu. Mala to byť vojna netradičných a lacných foriem. Burnhamov
konzervativizmus bol radikálne antikomunistický.

c.) bi – multipolarita
vzájomne zaručené zničenie superveľmocí urobilo zo strategických zbraní viac politický
ako vojenský nástroj. Síce strategické zbrane posunuli ZSSR a USA na nedosiahnuteľný
vrchol mocenskej pyramídy, avšak iba za predpokladu, že táto pyramída je vnímaná ako
model vojensko – mocenských vzťahov. Prevod vojenskej sily v politiku bol narušený
v dvoch smeroch. Bolo zrejmé, že existujú konflikty medzi superveľmocami, kde vsadená
hodnota bola príliš nízka na to, aby bol použitý strategický arzenál. Zároveň sa ukázalo, že nie
každý región má taký význam, aby bolo v spore o neho nezbytné viesť svetový konflikt
s použitím raketovojadrových zbraní. Vznik raketojadrového paktu bol spojený s posilnením
odstredivých síl vnútri hlavných studeno vojnových koalícií. Rástol význam národných
záujmov tých štátov, ktoré neboli superveľmocami - Francúzsko, Čína a Rumunsko. Dá
sa povedať, že vojenská bipolarita nielenže nebránila, ale naopak povzbudzovala
mnohopolárnosť. Vytvorila sa tak zvláštna mocenská štruktúra označovaná ako
bipolycentrizmus.
Spolu s eróziou vojenských koalícií rástol aj význam nevojenských faktorov v medzinárodnej
politike a to zvlášť ekonomickej multipolarity. Hovorilo sa o novom mocenskom
päťuholníku, zloženom z dvoch trojuholníkov medzinárodných vzťahov:
- vojenský trojuholník dvoch a pol mocností ( USA, ZSSR a ČLR ako polovica)
- ekonomický trojuholník ( USA, západná Európa a Japonsko)
túto skutočnosť Nixonova doktrína z roku 1979 uznala a chystala sa ju využiť. Idea
partnerstva predpokladala, že spojenci prevezmú väčší diel zodpovednosti a väčšiu časť
nákladov na boj s komunizmom – USA zostal výber strategických cieľov.
S výnimkou Stredného východu poklesol počet klasických vojen medzi štátmi –
väčšina vojnových konfliktov začala ako domáca rebélia, ktorá sa potom
internacionalizovala.
Podľa zhrnutia Singera prebehlo v rokoch 1945 až 1988 21 vojen, v ktorých na oboch
stranách konfliktu stáli štáty – členovia systému. Zároveň prebehlo 72 mimo systémových
vojen, v ktorých na jednej strane konfliktu stál jeden či viac členov systému proti nečlenovi
systému. Podľa Holstiho prebehlo v tom období celkom 58 vojen a intervencií – 1,3
ročne čo je rovnako ako v období medzi svetovými vojnami. Z toho 22 malo charakter
klasických vojen a 36 súviselo s národo- oslobodzovacími bojmi. Holsti tiež napočítal 183
tém, ktoré chápeme ako príčiny vojny. Do popredia sa dostalo vnútroštátne usporiadanie,
národne oslobodzovanie a vytvorenie vlastného štátu. Viac ako polovica vojen opäť súvisela
s územím štátu.

d.) dekolonizácia a hnutie neangažovaných

V priebehu studenej vojny vstúpili do svetovej politiky nové sily – najznámejšiu z nich
môžeme nazvať ako „južný nacionalizmus“. Pôvodne predstavoval proti koloniálny a anti
imperialistický prúd, dnes tvorí ťažisko zápasu za nový ekonomický poriadok.
K najpozoruhodnejším rysom obdobia studenej vojny patrí odmietnutie kolonializmu ako
formy politickej organizácie v rámci svetového politického systému. Doba bola priaznivá
– obe súperiace superveľmoci boli nepriateľské voči európskemu kolonializmu a sami si
rozdeľovali svet na sféry vplyvu. Dôvod nebol len mocenský, ale i ideologický.
Prvá vlna kolonializmu trvala od konca 15. storočia až do konca 18. storočia. Na ňu po
americkej revolúcii z roku 1776 nadviazala prvá dekolonizačná vlna. Nasledovala druhá
kolonizačná vlna od 70tych rokov 19. storočia až do konca roku 1914. Európa, USA ale
i Japonsko postupovali 4krát rýchlejšie ako v prvej fáze. Kolonizácia bola symbolom štátnej
moci.
Veľká dekolonizačná vlna po 2. svetovej vojne začala v roku 1946 a razanciu získala
v roku 1947, keď VB stratila kontrolu nad indickým subkontinentom. India a Pakistan sa
stali suverénnymi členmi medzinárodného spoločenstva. V roku 1960 schválilo XV.
zasadnutie Valného zhromaždenia OSN Deklaráciu o poskytnutí nezávislosti koloniálnym
zemiam a národom. Bolo tu prijatých 16 afrických nezávislých štátov za členov OSN.
Z vtedajších 99 členov bolo 44 afroázijských. Z pôvodných 51 členských štátov bolo
neskôr až 184 členov.
Bipolarita vyvolala i intelektuálne – politický odpor. Do jeho čela sa postavili zeme z tzv.
hnutia neangažovaných. Teda hnutie tých, ktorí odmietli systém súťažiacich zoskupení
vytvorených okolo konfrontačných pásiem studenej vojny. Hnutie sa opieralo o sebeobranu
bez vonkajších záruk.
Za intelektuálny počiatok hnutia je pokladané Zhromaždenie utláčaných národov v Bruseli
roku 1927, ktoré bolo zorganizované Asociáciou utláčaného ľudu. Za faktický zrod je
pokladaná Bandungská konferencia predstaviteľov 23 ázijských a 6 afrických štátov
z apríla 1955. Prejednala sa tu problematika postavenia afroázijských zemí, podmienky
a predpoklady vzájomnej spolupráce, politické, ekonomické, kultúrne potreby obyvateľstva...
v záverečnom dokumente konferencie, nazvanom Deklarácia na podporu všeobecného
mieru a spolupráce, boli vyjadrené princípy politiky neangažovanosti:
- rešpektovanie základných ľudských práv, cieľov a princípov Charty OSN
- rešpektovanie suverenity a územia nedotknuteľnosti
- uznanie rovnosti všetkých rás a všetkých štátov
- nemiešanie sa do vnútorných záležitostí
- uznanie práva na individuálnu a kolektívnu sebeobranu v súlade s Chartou OSN
- zrieknutie sa foriem kolektívnej bezpečnosti, ktoré by jednostranne zvýhodňovali
záujmy niektorej veľmoci
- riešenie všetkých sporov mierovou cestou
- podpora vzájomných záujmov a spolupráce
- rešpektovanie spravodlivosti a medzinárodných záväzkov
Vlastné hnutie bolo formálne vytvorené na 1. konferencií šéfov štátov a vlád 24
nezúčastnených zemí v septembri 1961 v Belehrade. Základné kritéria zahraničnej politiky
– politika musí byť nezávislá, založená na princípoch mierového súžitia, musí podporovať
hnutie za národné oslobodenie, nesmie sa pripojiť k žiadnemu vojenskému bloku, ,
nesmie vstúpiť do dvojstranného spojenectva so žiadnou veľmocou a nesmie dať žiadnej
veľmoci súhlas na vytvorenie vojenskej základne na jej vlastnom území. Hnutie
vyhlásilo boj imperializmu, kolonializmu a rasizmu, pripojilo sa k podpore všetkých
národov bojujúcich za slobodu a nezávislosť, prihlásilo sa k spolupráci s ostatnými
mierovými a pokrokovými silami. Hnutie neangažovaných tak pôsobilo až do konca
studenej vojny.

e.) postup globalizácia

Univerzálne uznanie európskej predstav o majetkových právach bolo jedným z faktorov
globalizácie vestfálskeho systému. Jednou z najdôležitejších premien svet. polit. systému
v druhej polovici 20. storočia bol rast vzájomnej ekonomickej závislosti do tej miery, že sa
objavili teórie o rozleptávaní vestfálskeho systému prostredníctvom hospodárskeho rozvoja.
Pozícia na svetovom trhu – či ako sa niekedy hovorí, v medzinárodnej deľbe práce – sa stala
jednou zo základných determinant statusu v svetovom politickom systéme. Na konci studenej
vojny bol svet zjednotený ekonomicky, ale naďalej bol rozdelený politicky.
Brettonwoodský systém bol jednou z príčin nebývalého rastu svetovej ekonomiky. Na
počiatku 70tych rokov sa síce postup globalizácie spolu s ekonomikou dostali do veľkých
problémov. V roku 1971 skončilo obdobie zmeniteľnosti doláru za zlato a zároveň
i politika pevných kurzových zmien. Ďalší zásah prišiel v podobe ropnej kríze v roku 1973
keď krajiny OPEC zahájili bojkot dodávok a tým aj rast ceny ropy.
Rozvinuté kapitalistické štáty začali hľadať riešenie nielen v nových technológiách ale
i prostredníctvom nových ciest ku koordinácií ekonomickej politiky. V roku 1973 sa po
prvýkrát zišiel summit skupiny siedmich ekonomicky najrozvinutejších krajín, G7.
Prvou témou bola menová politika.
Tiež všeobecná dohoda o clách a obchode ( GATT ), ktorá vstúpila do platnosti roku 1948
a doplňovala režim brettonwoodskeho systému, dorástla do problémov. Nakoniec to vyústilo
v pretvorenie GATT na Svetovú obchodnú organizáciu ( WTO ) v polovici 90tych rokov. Od
polovice 70tych rokov rástol medzinárodný obchod rýchlejšie ako svetová výroba a od
polovice 80tych rokov priame investície v zahraničí rástli rýchlejšie ako export.
Ekonomické otázky získali v druhej polovici studenej vojny taký význam, že viedli
k porušovaniu „ideologickej solidarity“ v rámci blokov. Napr. japonská protiizraelská
politika sa zmenila takmer cez noc, keď arabské krajiny pohrozili Japonsku embargom
v dobe konfliktu na Strednom východe v rokoch 1973 a 1974. dôvod bol prostý – 90%
japonského importu ropy pochádzalo z týchto arabských krajín.
Paradoxným výsledkom revolúcie vo vojenstve bolo, že sa veľmoci stali menej sebestačné
a viac závislé na svetovej ekonomike. Súťaž o pozíciu hegemóna sa menila na ekonomický
zápas.
Porážka Sovietskeho zväzu v studenej vojne priniesla iný príklad toho, ako mimoriadne
významné sa stali nesilové zložky moci, tzv. mäkká vojna. Sovietsky zväz ekonomicky
stagnoval. Náklady na udržanie mocenského postavenia sa dostali do rozporu
s hospodárskymi možnosťami. Z hľadiska strategických zbraní zostal veľmocou, zaostával vo
vývoji zbraňových systémov pre modernú konvenčnú vojnu. Bombardovanie Tripolisu
v roku 1986 americkými lietadlami ukázalo, ako veľký význam má nová etapa
vedeckotechnickej revolúcie v podobe mikroelektroniky pre vojenstvo – prevaha leteckej
sily s presne navádzanými bombami a raketami začala dávať novú podobu obmedzením
vojnám. Náklady na udržanie ríše socializmu presahovali ekonomické možnosti Sovietskeho
zväzu – výsledkom bol kolaps tejto superveľmoci a európskej časti zoskupenia
socialistických krajín. Na druhej strane, nemala zásluhu na rozpade ZSSR len jeho
ekonomika. Kolaps Sovietskeho zväzu sprevádzal mimoriadny ekonomický rast Socialistickej
Číny.
Kissinger povedal : „ studená vojna začala v dobe, keď Amerika očakávala obdobie mieru.
Skončila vo chvíli, keď sa Amerika chystala na nové obdobie veľkého konfliktu.“
Kríza sovietskej spoločnosti mala hlboký dopad aj na podobu niektorých štátov: rozpadla sa
Juhoslávia, Československo a Sovietsky zväz. Pred prvou svetovou vojnou mala Európa 21
štátov, na začiatku 21. storočia ich je 44.
Narastal počet a význam nadnárodných a nevládnucich svetových inštitúcií a noriem.
Viedla OSN, vznikli regionálne organizácie typu Európskeho hospodárskeho spoločenstva,
Rio paktu či Organizácia africkej jednoty. Rástol aj počet medzivládnych špecializovaných
inštitúcií. Vznikli nový významné medzinárodné nevládne organizácie – odbory, mládežnícke
hnutia. Niektoré získali status medzinárodného aktéra – napr. Organizácia pre oslobodenie
Palestíny.
Národný štát zostal dominantným aktérom a najdôležitejšou formou sociálnej organizácie.
Vedúce postavenie európskych mocností síce podliehalo zmenám, ale štruktúra systému sa
formovala podľa rovnakých zákonitostí.
V uplynulom 20. storočí prebehol radikálny geopolitický zlom ako aj v 15. storočí. Bol
v znamení premeny štruktúry svet. polit. systému, ktorá sa vyvíjala od multipolarity cez
bipolaritu k hegemonistickému usporiadaniu. Tieto zmeny boli spojené s tromi svetovými
konfliktami. Menili sa hlavne aktéri medzinárodnej politiky. Postupne sa geopolitické
ťažisko presunulo z Európy do USA. Práve hegemonistické postavenie USA v svet. polit.
systéme po studenej vojne určuje základné rysy procesu globalizácie na začiatku 21.
storočia.
 SYSTÉMOVÁ ROVNOVÁHA

7.) anarchia a mocenská rovnováha

Pohľad na medzinárodnú politiku z úrovne svetového polit. systému umožňuje ukázať

nielen aké sú vzťahy medzi štáty, ale hlavne vysvetliť, prečo rôzni aktéri v rôznych dobách
konajú obdobne. Vplyv systému na chovanie štátu je dvojitý: prostredníctvom socializácie
aktérov a prostredníctvom konkurencie. Socializácia a konkurencia vyberajú
z potenciálneho či teoretického množstva spôsobov chovania aktérov konkrétne aktivity.
SOCIALIZÁCIA - socializácia aktéra je v prvom rade socializácia štátnikov. Proces má 2
roviny: a.) strebávanie štátnikovej individuálnej a sociálnej skúsenosti so zahraničnou
politikou. Je to dôsledok praxe, získavania znalostí z dejín a teórie- tiež výsledok
vzdelávania.
b.) týka sa aj poznávania aktuálneho stavu systému. Postavenie v čele štátu
sužuje množstvo alternatív, ktoré môže racionálny rozhodovateľ zvažovať, nakoľko systém
štátnikovi ponúka iba určité možnosti.
KONKURENCIA – prostredníctvom nej dochádza k výberu úspešných aktivít
a k modifikácií jednania do podoby možného a reálneho. Následok činnosti aktéra iba zriedka
zodpovedá východiskovej motivácií alebo je totožný s pôvodným zámerom – jeho podoba je
vektorový výsledok mocenských potenciálov konkurentov.
Základná téza socializácie súvisí s problematikou pohybu moci v anarchisticky
usporiadanom svet. polit. systéme. Anarchia je často v politike chápaná nepresne.
Spravidla sa používa ako synonymum k neporiadku, násiliu, deštrukcií. Vo svojej podstate
anarchia predstavuje neprítomnosť vlády, čo samo osebe nemusí znamenať absenciu moci
a poriadku. Potenciály štátov a ostatných aktérov, ktorý sa pohybujú v anarchistickom
prostredí, to však neznamená, že svetová politika je neusporiadaným chaosom. Proti
úplnému chaosu v svet. polit. systéme pôsobia v podmienkach anarchie tri základné
faktory. Prvým sú zákonitosti mocenskej rovnováhy, druhým je štruktúra systému, ktorá
vychádza zo zákonitostí. Je to usporiadanie vzťahov štátu podľa osy moci. Tretím faktorom sú
medzinárodné inštitúcie v podobe zvykov, noriem, medzinárodných zmlúv
a medzinárodných organizácií.

a.) systémová anarchia

základná idea poňatia súčasných medzinárodných vzťahov predpokladá, že anarchia je
dominantným rysom systému, ktorý určuje chovanie štátov. Z poznania anarchie je odvodená
racionálna zahraničná politika. Anarchia súvisí s neistotou štátnika, ktorý pri starostlivosti
o bezpečnosť vlastného štátu musí brať do úvahy: obtiažnú merateľnosť nerovnomerného
rastu moci štátov a nemožnosť plne pochopiť zámer ostatných štátov.
Z toho vyplýva, že nestačí iba zmeniť myslenie politikov: tí myslia a jednajú v duchu
mocenskej rovnováhy, nielen preto, že to zodpovedá povahe väčšiny z nich, ale hlavne preto,
že prestať sa tak správať znamená podstúpiť riziko, že ostatní tak neurobia,
a výsledkom bude katastrofálne oslabenie samého seba. Zmena je teda možná iba zmenou
systému ako celku.
Svet. polit. systém je prispôsobený vo svojich zákonitostiach prostrediu, v ktorom sa
nachádza. Sociálne prostredie svet. systému je od 16. storočia kapitalizmus. Kapitalizmus
dáva základné a konkrétne podoby sociálnemu a politickému systému. V svet. polit. systéme
dnes nevládne anarchia obecne, ale reálna anarchia kapitalistická. Všetky hlavné inštitúcie
vestfálského systému – národný štát, poňatie suverenity, svetová ekonomika atď. – vznikli
v rámci kapitalistickej spoločensko – ekonomickej formácie. Anarchia nie je vždy
necivilizovanosťou. V súčasnej dobe má podobu dosiaľ dosiahnutého civilizačného vrcholu.
Tvrdenie, že svetová politika sa odohráva v anarchií hovorí iba o tom, že v tomto systéme
neexistuje žiadna ústredná moc či autorita, ktorá by vedome a samostatne rozhodovala
o postavení jednotlivých aktérov, určovala normy ich správania a ktorá by bola schopná svoje
rozhodnutia presadiť. Svetová politika je nielen prostredím konkurencie, konfliktov
a nenávisti. Je to aj sféra kooperácie a vzájomnej závislosti, niekedy aj solidarity. Je viac
prostredím špecifických vzťahov, neistoty a potenciálneho násilia než oblasťou rýdzeho
zmätku.
Keďže neexistuje záruka prežitia štátu, je medzinárodné prostredie oblasťou neistoty. Pre
štáty je prvoradou podmienkou prežitia dostatočná moc, pričom ale samotná existencia
každého štátu je spojená so sociálne – ekonomickými zmenami, teda s premenou mocenského
potenciálu. Moc je politike relatívna, preto rast moci jedného štátu je možný iba vtedy,
ak klesá moc iného štátu.
Bezpečnostná dilema – štátnik pri rozhodovaní o zaistení bezpečnosti štátu vyberá iba medzi
alternatívami, ktoré majú nutne aj nežiaduce negatívne dôsledky.
Vytvárajú sa situácie keď nedochádza k zmene štruktúry svet. systému. Nie je to preto, že
prevláda mier, ale preto, že štáty sú spokojné s vtedajším stavom. V opačnom prípade, ak sa
mocnosti snažia o zmeny, majú na to v medzinárodnej politike tri nástroje: vojnu – teda
využitie fyzickej sily k vynúteniu zmeny, diplomaciu – k hľadaniu dohôd o zmene,
a medzinárodné právo. Z týchto troch nástrojom je vojna ultima ratio. Zahraničná politika
štátu musí brať pri každom rozhodovaní, ktoré by mohlo narušiť existujúcu rovnováhu, ohľad
na riziko vojny.
Pojmy „anarchia“ či „živelná mocenská rovnováha“ sú zobecnením skúseností ľudí
z existencie útočných vojen, z častej neschopnosti štátu dohovoriť sa a z nedodržiavania
zmlúv. Anarchia vyrástla z absencie nadradenosti moci. Je zdrojom obmedzenej moci
práva a morálky, či dokonca bezprávia vo svet. polit. systéme. Ak nik nedohliada na
dodržiavanie noriem, hrozí nebezpečenstvo, že bude rozhodovať kalkul aktéra o možnostiach
presadiť svoje záujmy bez ohľadu na tieto normy. I v prípade, že je štát odhodlaný normy
ctiť, musí počítať s rizikom, že iný štát tak činiť nebude.
Úvahy o anarchií v svet. polit. systéme sú spravidla spájané s poukázaním na charakter
pôvodnej podoby vzťahov medzi ľuďmi. Predstavy o tejto podobe vychádzajú z dvoch
zdrojov – z filozofickej koncepcie prirodzeného stavu a z antropológie. Podľa zmluvnej
teórie patrí k definičným znakom prirodzeného stavu absencia politických inštitúcií
a noriem pozitívneho práva. To je povaha, ktorá zodpovedá povahe svetového systému.
Skutočnosť, že medzištátny systém je charakterizovaný ako oblasť prirodzeného stavu, ešte
neznamená, že hovorí o jeho skutočnej podobe: je nutné presnejšie vymedziť tento stav.
V názoroch neexistuje jednota. T. Hobbes spojil svoje pesimistické predstavy o podstate
človeka s myšlienkou o nemennej egoistickej túžbe človeka po moci. Jeho známe „vojna
všetkých proti všetkým“ je aplikovaná na vzťah medzi štátmi, ktoré po zmluve jednotlivcov
o vytvorení štátov zostali v prirodzenom stave. Naopak Lockove poňatie prirodzeného stavu
jednotlivcov postráda vojnový rozmer. Zmluva o vytvorení štátu je výsledkom hľadania
výhod, nie podmienkou prežitia.
Niektorí politický antropológovia upozorňujú na fakt, že existuje určitá podoba
medzinárodného polit. systému a primitívneho polit. systému. Primitívna spoločnosť tak
ako svetový polit. systém postráda formálnu vládu s mocou súdiť a trestať. To núti členov
primitívnej spoločnosti i štáty užívať samostatne silu. Taktiež sú tu rôzne vzťahy jednania.
b.) idea rovnováhy
Idea mocenskej rovnováhy vychádza z obdobných princípov ako klasická teória trhovej
ekonomiky. V Smithovej ekonomike sa očakáva od človeka zvláštny typ racionality –
vyžaduje uvážlivo sledovať svoje súkromné záujmy. Od človeka – štátnika, ktorý chce
dosiahnuť svoje ciele sa očakáva to isté. Výsledok v slobodnej konkurencií podnikateľov na
trhu a štátov na poli svetovej politiky je obdobný: dochádza k všeobecne prospešnej
rovnováhe, alebo ku kríze, ktorá je zvláštna a prechodná podoba hľadania rovnováhy.
Práve táto rovnováha dáva konkrétnu podobu štruktúre, a teda aj aktuálnemu systému. Je to
mocenská rovnováha, ktorá určuje, či je systém relatívne stabilný. Buď žiadna z veľmocí
neverí, že môže niečo získať na jeho zmene, alebo prechádza štádiom výraznejšej nestability.
Štát bude usilovať o zmenu povahy rovnováhy, a teda aj medzinárodného systému, keď bude
očakávať, že získané výhody plynúce z tejto zmeny budú vyššie ako očakávané náklady
vynaložené na túto zmenu. Štát neusiluje o rovnováhu systému, ale o obhajobu záujmov
a dosiahnutie politických cieľov. Minimálnym cieľom štátu je sebazáchova, maximálnym
potom nadvláda systému. Mocenská rovnováha je vedľajším produktom mocenských
ambícií štátu.
Teória mocenskej rovnováhy je podľa viacerých teoretikov stará mnoho storočí. Mnohé
z idey mocenskej rovnováhy môžeme nájsť už v staroveku a mimo antiky.
Moderná teória mocenskej rovnováhy sa zrodila v talianskej renesancií. Práve Taliansko je
tou zemou, kde bolo umiestnené centrum západného kresťanstva. Určené zjednocovaniu
Európy. Na Taliansku sa výrazne podpísala feudálna rozdrobenosť.
Podľa niektorých autorov pochádza prvá moderná úvaha o mocenskej rovnováhe
z roku 1439 a jej autorom je Benátčan Francesko Barbara, ktorý tvrdil, že Benátky sú
hlavnou silou k udržaniu mocenskej rovnováhy na talianskom polostrove. Niekedy býva
termín „ mocenská rovnováha“ – jeho vznik býva posunutý o sto rokov a je tento vznik
spojený s „ Dejinami Talianska“ napísanými približne v roku 1537 F. Guicciardinim.
Ten tvrdí, že vládca Florencie sa usiloval o udržanie talianskych štátov v stave rovnováhy.
V druhej polovici 16. storočia sa pojednávanie o medzinárodnopolitických otázkach vo viac
menej jasných pojmoch mocenskej rovnováhy stalo obecnou záležitosťou.
V polovici 17. storočia sa i v medzinárodných zmluvách objavili prvé poznámky, podľa
ktorých je zachovanie mocenskej rovnováhy predpokladom udržania stability a mieru na
tomto svetadiele. Anglo – Španielska zmluva, podpísaná v júni 1713 ako časť Utrechtskej
zmluvy, určila vo svojej preambuly ako jeden z hlavných cieľov zabezpečenie a upevňovanie
mieru v Európe prostredníctvom fungujúcej mocenskej rovnováhy.
Ak je idea mocenskej rovnováhy braná ako prírodný zákon a ako taká je videná ako zdroj
morálky a prirodzených práv, vždy hrozí nebezpečenstvo, že vojna bude pokladaná za
samozrejmý a ospravedlniteľný prejav hľadania žiaducej podoby stability. Na druhej strane
ale tiež mnohé koncepcie večného mieru či európske federácie sú spojené s myšlienkou
mocenskej rovnováhy.
Švajčiarsky právnik, publicista a diplomat E. de Vattel napísal knihu Zákon národov
v roku 1758. podľa neho vytvorila Európa politický systém, ktorý zviazal
prostredníctvom vzťahov a záujmov národy do jedného tela. V zachovaní mocenskej
rovnováhy videl záruku slobody a nezávislosti národov a štátov. Predpokladom slobody
národov v Európe je, aby tento svetadiel nebol zjednotený mocou jedného štátu, a zároveň
aby konfederálna kontrola mocenskej rovnováhy zamedzila vojnovým extrémom.
c.) užitočnosť rovnováhy
Teoretici sa nezhodujú v tom, či je mocenská rovnováha výsledkom fungovania systému
alebo jednania politikov. Predstavu o živelnej podstate rovnováhy ako výsledku úsilia
mocností o dominanciu zastával napr. K. Waltz, pre ktorého je rovnováha atribútom systému.
Podľa iných je rovnováha výsledkom koluzívneho oligopolistického správania.
Zástancovia objektívneho charakteru mocenskej rovnováhy používajú spravidla 2 argumenty:
HISTORICKÝ argument – mocenská rovnováha existovala i predtým, ako jej zákonitosti
pochopili niektorí štátnici.
TEORETICKO-METODOLOGICKÝ argument – ak systém chápeme ako objektívne
prostredie pre výkon zahraničnej politiky štátu, tak štátnici, ak chcú niečo dosiahnuť
a nespoliehajú sa pritom na náhodu, musia sa vo svojej politike prispôsobiť zákonitostiam
systému. Mocenská rovnováha nie je vedomým cieľovým chovaním systému či jeho
komponentov, ale objektívnou zákonitosťou jeho existencie. Môžeme rozlíšiť dve
používania pojmu „mocenská rovnováha“ :
- mocenská rovnováha je chápaná ako forma existencie systému medzištátnych
vzťahov. Presnejšie môžeme hovoriť o rovnováhe moci štátov v svet. polit. systéme ako
o podmienke existencie tohto systému.
- Mocenská rovnováha je chápaná ako špecifická politika štátu. Spravidla sa jedná
o politiku, ktorá vychádza zo znalostí či predstáv o fungovaní mocenskej rovnováhy
v svet. polit. systéme. Politika mocenskej rovnováhy existuje v troch podobách:
a.) politika snažiaca sa využiť zákonitosti mocenskej rovnováhy k získaniu prevahy,
nadvlády, hegemónie. Táto politika je politika sily, alebo politika imperialistická.
b.) politika smerujúca k udržaniu statu quo. Motívy tejto politiky môžu byť rozdielne-
od obrany až po politiku usilujúcu o mier. Takýto je obvykle obsah konzervatívnej
politiky.
c.) politika usilujúca využiť zákonitosti mocenskej rovnováhy k znižovaniu hladiny
rovnováhy vojenských síl – a postupnému odstráneniu mocenskej rovnováhy ako formy
existencie medzinárodných vzťahov. Táto politika sa nazýva mierovou.
Na začiatku 20. storočia funguje mocenská rovnováha i preto, že štátnici riadiaci
najdôležitejšie mocnosti si myslia, že musí fungovať – a chovajú sa podľa toho.

d.) kritika mocenskej rovnováhy

útoky proti myšlienke mocenskej rovnováhy postupujú po dvoch líniách: z jednej strany je
odmietaný sám fakt jej existencie, z druhej sú potom predmetom kritiky dôsledky jej
existencie. Proti myšlienke mocenskej rovnováhy stál ideál kresťanského univerzalizmu.
Predstava Európy ako systému nezávislých štátov so živelnou rovnováhou je v rozpore
s predstavou jednotného politického celku riadeného pápežom alebo cisárom rímskej ríše.
Sekularizácia politického života, ktorá stála v pozadí uznania existencie živelnej mocenskej
rovnováhy v európskom systéme, bola z tohto hľadiska ideologicky neprijateľná.
Odmietanie ideí mocenskej rovnováhy neprichádzali iba od katolíckeho konzervativizmu
ale i od humanistickej filozofie mieru. – Erasmus Rotterdamský, T. More, J. L. Vives...
Kritika zákonitostí mocenskej rovnováhy s následnými požiadavkami na zmenu systému
je spojená s predstavou, že tento systém je zdrojom zla v medzinárodných vzťahoch.
Základné argumenty na podporu tohto prístupu upozorňujú, že:
- mocenská rovnováha nie je ničím iným ako reťazcom nerovnovážnych stavov, ktoré vedú
k vojne v konečnom dôsledku
- mocenská rovnováha produkuje bloky, ktoré činia vojnu pravdepodobnejšou
- mocenská rovnováha uprednostňuje mocnosti, potlačuje malé a chudobné.
Obhajcovia politiky mocenskej rovnováhy z druhej strany zdôrazňujú jej klady, medzi
ktorými sú na prvom mieste spravidla uvedené tieto:
- v dôsledku pôsobenia zákonitostí mocenskej rovnováhy nebol medzištátny systém
zmenený na univerzálnu ríšu, ktorá by potlačila záujmy najrôznejších menšín.
- v dôsledku pôsobenia zákonitostí mocenskej rovnováhy zostali zachované či dokonca
boli vytvorené podmienky pre suverenitu malých štátov. V rozpore s týmto je trojité
delenie Poľska či mníchovská dohoda.
- v dôsledku pôsobenia zákonitostí mocenskej rovnováhy boli vytvorené podmienky
vzniku a vývoja inštitúcií medzinárodného poriadku, ako sú diplomacie, pravidlá vedenia
vojny, medzinárodné právo ale i veľmocenská zodpovednosť za správu systému.
Odpoveď, či mocenská rovnováha bráni vojnám alebo ich podnecuje je rozporuplná.
Treba zdôrazniť, že úlohou mocenskej rovnováhy nie je brániť vojnám. Jej systémovou
funkciou je usporiadať vzťahy štátov v podmienkach anarchie. Túto svoju úlohu plní
niekedy za pomoci vojen, inokedy ich zamedzovaním. Sama o sebe nie je zárukou
racionálneho správania sa politikov.

Názornými príkladmi fungovania mocenskej rovnováhy sú európsky koncern a studená

vojna. V oboch etapách nedošlo ku kvalitatívnej premene štruktúry. Ich základ bol daný
mocenskou rovnováhou spojenou v prvom prípade s multipolaritou, v druhom potom
s bipolaritnou charakteristikou. mnohé veľmoci sa v týchto etapách usilovali o zmenu
štruktúry, rástol ich vojenský a ekonomický potenciál. Zároveň povaha sily:
- vylučovala priamu vojnovú konfrontáciu superveľmocí, čo umožňovalo reguláciu
zbrojenia
- vytvárala priestor pre ozbrojené konflikty v oblastiach, kde sa nekrížili životné
záujmy mocností
- nevylučovala rast moci a sebavedomia spojencov týchto mocností a superveľmocí
- v oboch prípadoch sa jednalo o uzavreté etapy, pričom multipolarita európskeho
systému sa zmenila v blokovú bipolaritu a bipolarita superveľmocí potom
v hegemonistické usporiadanie štruktúry
na konci európskeho koncernu bola 1. svet. vojna, na konci studenej vojny likvidácia
Sovietskeho zväzu.
Neexistuje horná hranica moci, po ktorej by mohol štát túžiť, snáď iba v podobe svetovej
ríše. Iba talent štátnika hľadá v tejto situácií stupeň použitia sily. Lenže nutnosť spoliehať
pri zaisťovaní mieru na štátnikov a nie na systém je práve tým rizikom, ktoré v sebe
mocenská rovnováha skrýva.

8.) konflikt, kríza, vojna

Zo všetkých vzťahov medzi štátmi najviac pritiahla pozornosť vojna. Je tomu tak pre jej
deštruktívnosť a jej charakter konečnej miery moci. Škála možných podôb vzťahov štátov je
však veľmi široká a siaha od totálnej vojny až po harmóniu záujmov a dobrovoľnú integráciu.
V podmienkach anarchie musia štáty predovšetkým spoliehať na vlastnú moc. Zásada
svojpomoci vnucuje štátom správanie, ktoré má za následok, že:
- svetový politický systém je stabilný iba vtedy, keď žiadny štát neverí, že by bolo pre
neho výhodné systém zmeniť.
- štát sa bude snažiť zmeniť svet. polit. systém, ak očakáva, že jeho zisky budú väčšie
ako jeho náklady na zmenu. Že teda dosiahne čistý zisk.
a.) vymedzenie konfliktu
vojna je špecifický prejav obecnejšieho javu, ktorý je spojený s politikou ako jej definičný
znak: s konfliktom záujmov a mocenských potenciálov. Vojna a konflikt sú v súčasnou
systéme spojené. Vzťah vojny a konfliktu je inkluzívny – každá vojna je konfliktom, nie
každý konflikt je vojnou.
Pod pojmom konflikt sa spravidla rozumie situácia, keď určitá skupina alebo jednotlivec je
v cieľavedomom sporu s jednou či viac skupinami alebo jednotlivcami. Konflikt je
zápasom o hodnoty týkajúce sa zachovania alebo zvýšenia sociálnych istôt, statusu či moci.
Odporcovia sa prostredníctvom konfliktu snažia neutralizovať, zraniť či odstrániť rivala
alebo rivalov. Je to spor medzi ľuďmi. Nie je totožný s konkurenciou. V konflikte na rozdiel
od konkurencie, sa rivali cielene snažia upevniť svoje postavenie na úkor postavenia
ostatných, snažia sa protivníka odstrániť z oblasti sporu, či dokonca ich zničiť. Konflikt sa líši
aj od napätia. Napätie znamená skryté nepriateľstvo, strach, podozrenie, možno aj
priania nadradenosti a získania nezávislosti. Ale strach spravidla neprechádza od postojov
a vnímania k aktuálnym vzájomným nepriateľským činom.
Politika je arénou konfliktov záujmov a mocenských potenciálov, je vlastne procesom
riešenia konfliktov. Konflikty môžeme rôzne deliť – na zásadné či náhodné,
kontrolovateľné a nekontrolovateľné, riešiteľné a neriešiteľné.. najčastejšie delenie je na
konflikty s použitím násilia a konflikty bez použitia násilia. Prejavom konfliktu je kríza –
politická kríza. Je to symbol pre nepokoj a zmätok v medzinárodnej politike. Je to pojem
pre označenie neporiadku a rozkolu v globálnej sfére. My však chápeme krízu ako typ
konfliktu, jej špecifickým rysom je náhly výbuch neočakávaných udalostí
a nepriateľských akcií spôsobených existujúcim konfliktom. Z hľadiska štátnika je
medzinárodnopolitická kríza:
- nepredvídaná, prekvapivá akcia oponenta či oponentov
- pocit veľkého nebezpečenstva
- pocit obmedzeného času pre prijatie rozhodnutí a odpovedí
- pocit zlovestných dôsledkov z nečinnosti

Každá kríza zahrňuje stav konfliktu, avšak nie každý konflikt je krízou. Kríza je
konflikt vyrastajúci zo sporu o jeden problém zvláštny charakter majú vlečúce sa krízy
vyznačujúce sa dlhými nepriateľskými akciami.

b.) premeny konfliktov

medzinárodné konflikty 20. storočia môžeme vymedziť pomocou štyroch
komponentov:
- AKTÉRI KONFLIKTU – najčastejšími aktérmi v kríze sú štáty, môžu nimi byť aj
medzinárodné organizácie či neštátne organizácie ale i revolučné hnutia či etnická
skupina. Mocnosti sa podieľali na 41 % konfliktov – boli rozhodujúcim iniciátorom
a najangažovanejší aktéri medzinárodných konfliktov.
- OBLASŤ HODNÔT – ide o predmet sporu aktérov a týka s apozície, ktorú chcú získať.
Štáty ako aktéri usilujú o hodnoty, ktoré buď uberajú alebo pridávajú moci.
- POSTOJE – sú to predpoklady konfliktného správania štátov. Sú spojené
s nepriateľstvom, nedôverou, stereotypov, s pocitom spravodlivosti.. sú zdrojom napätia
a umožňujú formovať odhodlania rozhodovateľov i obyvateľstva aktívne jednať.
- AKCIE – konflikt zahrňuje také diplomatické, propagandistické, obchodné či iné hrozby
a tresty, ktoré zápasiaci aktéri vrhajú proti sebe.
Aktivity štátov behom kríze môžeme študovať z rôznych uhlov. Z hľadiska konkrétnej
aktivity, s ohľadom na vzťahy v systéme je možné vypracovať aj hypotetický eskalačný
rebríček možných činov štátov na začiatku 21. storočia, ktoré menia intenzitu konfliktu. Čím
vyššie hodnoty sú témou konfliktu, teda čim významnejšie záujmy štátu sú v hre, tým
otvorenejší je priestor pre eskaláciu. To však neznamená, že automaticky rastie
pravdepodobnosť eskalácie.
Príklad výskumu konfliktov predstavuje projekt KOSIMO. Je tu 5 stupňová škála
intenzity konfliktov:
1. latentný konflikt – nenásilný ( napr. v roku 2005 medzi VB a Španielskom o Gibraltar)
2. manifestovaný konflikt – nenásilná povaha ä napr. v 2005 vnútri Tanzánie týkajúci sa
secesie Zanzibaru)
3. kríza – s občasným použitím násilia jednou stranou konfliktu (napr. vnútri Libanonu
medzi náboženskými skupinami o moc)
4. vážna kríza - opakuje sa v nej organizovaná násilie (napr. v roku 2005 v Nepále medzi
vládou a komunistickými povstalcami o ideológiu a systémové zmeny)
5. vojna – je dlhodobé ozbrojené násilie ä napr. v roku 2005 v Iraku o moc)

Výsledky medzinárodnej kríze môžu byť rôzne – od zničenia štátu až po návrat

k pôvodnému stavu. Podľa Rummela a McClelland nie je konflikt nutným dôsledkom
rastúcej zahraničnopolitickej angažovanosti štátu. A základ konfliktného chovania štátu
v medzinárodnej politike leží mimo tento štát, nie je vnútorný.
Riadenie kríze je politická aktivita smerujúca k ovplyvňovaniu, kontrole a riešeniu rozporov
– či už ozbrojených alebo neozbrojených, vnútroštátnych a medzištátnych. Cieľom tohto
jednania je obnovenie stability štátu, regiónu či v globálnom merítku. Potreby pre vznik
uceleného systému riadenia kríze môžeme zahrnúť do 4 hlavných požiadaviek:
- dotvoriť právny rámec, ktorý by určil, kto je oprávnený i povinný prijímať včasné
rozhodnutia a vyberať efektívne nástroje vedúce k riešeniu kríze.
- vytvoriť informačný a monitorovací systém, ktorý by bol schopný získavať
a rozhodovatelom poskytovať údaje k identifikácií vznikajúceho ohniska kríze, ale
i k vytvoreniu alternatívnych modelov jej riešenia.
- V prípade vypuknutia kríze mať pripravený dostatok materiálnych a ľudských
prostriedkov tak ako pre vojnový zásah, tak i pre humanitárnu pomoc-budovanie mieru.
- Včas zhromaždiť materiálne a ľudské prostriedky k prevencií eskalácie konfliktu.

Psychológovia, sociálny psychológovia a sociobiologici vymedzujú na mikroúrovni zdroje

príčin konfliktného správania v ľudskej prirodzenosti. Človek sa správa konfliktne, je tu
predpoklad jeho prežitia v naprogramovanom boji o život, alebo ide o osobné potreby ega,
frustrácie, prekonávania strachu.... Naopak na makroúrovni sociológovia, antropológovia
a politológovia a špecializovaní teoretici organizácie i komunikácie vidia príčinu konfliktu
v kolektívnom správaní.
9.) štruktúra svetového politického systému
Systémová transformácia sa spravidla chápe ako rozumná základná zmena systému
prostredníctvom kvalitatívnej premeny štruktúry – napr. prechod od bipolarity
k multipolarite či nahradenie polycentrickej anarchie jednou svetovou vládou.
Štruktúra svet. polit. systému je modelom toho, ako sú štáty usporiadané podľa ich
nerovného mocenského potenciálu. Štúdium tejto štruktúry predpokladá, že úvahy o štátoch
nebudú spojované s tradíciami, ideológiami a motívmi štátnikov, či ide o štáty demokratické,
totalitné alebo autoritatívne. Štruktúra zároveň nie je prostou výpoveďou o moci štátu – je
informáciou o pomere mocenských potenciálov jednotlivých štátov medzi sebou.
Z hľadiska štruktúry môžeme hovoriť o odlišnostiach vnútroštátneho a svetového politického
systému.
štruktúra vnútroštátneho politického systému je vymedzená:
- režimom, ktorý vláda presadzuje ako organizačný princíp
- špecializáciou funkcií odlišných jednotiek
svetový politický systém vo všetkých týchto ohľadoch vykazuje odlišnosti.
- svetový polit. systém je spojený s absenciou vedomého riadiaceho princípu. Štruktúra
vyrastá z koexistencie štátov, je vedľajším produktom aktivít smerujúcich k dosiahnutiu
iných cieľov.
- svet. polit. systém je usporiadaním aktérov, ktorí vykazujú funkčné podobnosti.
- štruktúra svet. polit. systému sa mení podľa toho, ako sa mení vzťah mocenských kapacít
jednotlivých aktérov.

Štruktúra politického systému predstavuje konkrétne usporiadanie aktérov v systéme podľa

osi moci. Zatiaľ čo mocenská anarchia je obecnou konštantou svet. polit. systému,
štrukturálne rozloženie moci je jeho konkrétnou premenou. Vzniká preto, že sa líšia
mocenské kapacity. Vestfálsky systém predpokladá síce právnu rovnosť štátov spojenú
s recipročným uznaním suverenity, avšak faktické politické usporiadanie zodpovedá pomeru
moci. 5 najľudnatejších štátov sveta sú Číny, India, USA, Indonézia a Ruská federácia.
Tvoria dohromady takmer polovicu ľudstva. Najväčšie štáty sveta sú – Rusko, Kanada,
Čína, USA, Brazília a Austrália – zaberajú viac ako tretinu súše. Štáty sú si rovné v práve
vyberať si ciele svojej zahraničnej politiky a formulovať stratégie k ich dosiahnutiu, ale už
vôbec nie sú si rovné v možnostiach svoje ciele a stratégie uskutočniť. Nerovnosť
v politickom systéme sa stáva zákonitosťou. Uvedené zákonitosti mocenskej rovnováhy
v ich globálnom poňatí sa netýkajú všetkých štátov, ale iba veľmocí a superveľmocí.

a.) veľmoci a superveľmoci

Z nerovnosti mocenských potenciálov štátov vyplýva i ich odlišné postavenie v štruktúre
svet. polit. systému. Každý štát má svoju moc, niektoré jej majú viac, niektoré menej. Termín
veľmoc sa prvýkrát objavil v 15. storočí v talianskej politike. Za veľmoci pokladáme tie
štáty, ktoré môžu zaistiť svoju bezpečnosť bez pomoci iných štátov. Iba veľmoc je
skutočne suverénnym štátom, aktérom vestfálskeho mieru. Dôvod je prostý: každý, kto si
musí vyžiadať od niekoho pomoc pri zabezpečovaní svojej bezpečnosti, musí za túto pomoc
platiť časťou svojej suverenity. Z hľadiska konkrétnej podoby svet. polit. systému odstránenie
veľmocí či objavenie novej veľmoci predstavuje systémovú zmenu.
Malý štát nie je pólom v štruktúre, pretože existuje iba ako súčasť vzťahov mocností ,
skutočných pólov štruktúry. Pre vymedzenie malého štátu sa ako kritérium spravidla uvádza
buď počet obyvateľov pod 15 miliónov, alebo rozloha pod 150 tisíc km štvorcových, či
podiel na hrubom svetovom produkte menší ako jedno percento – prípadne kombinácia
týchto znakov.
Po 2. svetovej vojne zdomácnel pojem superveľmoc. Ako prvý ho použil W. Fox v roku
1944. Domnieval sa, že nimi budú USA, VB a Sovietsky zväz. Avšak sa to nestalo.
Superveľmoc je možné definovať ako mocnosť s globálnymi cieľmi a s nástrojmi ich
dosiahnutia. Tieto kritéria je možné konkretizovať.
1. superveľmoc je štát, ktorý má globálne záujmy, prostriedky k ich dosiahnutiu a vôľu
ich hájiť. V období studenej vojny boli superveľmocami USA a ZSSR, dnes zostalo
superveľmocou iba USA.
2. superveľmoc je štát, ktorý je po útoku ktoréhokoľvek štátu za použitia zbraní
hromadného ničenia schopný druhého, prinajmenšom obdobne zničujúceho odvetného
úderu strategických zbraní. Dnes sú takého superveľmoci dve – USA a Ruská federácia.
Výkon role superveľmoci je spojený s obmedzenou konvenčnou vojnou, ktorá však získala
niektoré nové charakteristiky:
a.) od druhej polovice 80tych rokov 20. storočia v konvenčných vojnách za účasti mocností
hrá rozhodujúcu úlohu letectvo vyzbrojené presne navádzanými bombami, strelami
s plochou dráhou letu a raketami.
b.) výkon mocenskej role v svet. systéme je spojený so schopnosťou presunúť dostatočnú
silu kamkoľvek na svete. Treba mať dostatok buď klasických základní alebo moderné
lietadlové lode.
Z týchto hľadísk je superveľmoc len jedna a to USA.

Čína, Rusko, India a Brazília majú ambíciu získať status veľmoci schopnej zaistiť si plnú
suverenitu.

b.) mocenská pyramída

vedľa superveľmocí sú v súčasnej mocenskej štruktúre mocnosti či veľmoci nižšieho
rádu a samozrejme štáty ešte slabšie. Za veľmoci nižšieho rádu sú dnes pokladané štáty,
ktoré síce nie sú schopné druhého úderu, ale majú také množstvo raketovojadrových zbraní,
ktoré umožňujú dostatočne odstrašiť každého potenciálneho protivníka. Nazývame ich aj
stredné mocnosti. Majú schopnosť súťažiť so superveľmocami iba v určitých oblastiach.
Okrem superveľmocí, veľmocí, stredne veľkých a malých štátov sa niekedy hovorí i o tzv.
mikroštátoch. Za tie bývajú považované štáty s menej ako jedným miliónom obyvateľov.
Musia sa pri riešení otázok bezpečnosti spoliehať na vonkajšie sily či ich vybalansovanie.
Z nerovnosti aktérov vyplýva, že štruktúra je hierarchická. Opiera sa o rozdiel v moci
funkcionálne podobných aktérov. Mocnejšie štáty určujú základné vzťahy a normy správania
v systéme.
Umiestnenie v hierarchickej štruktúre moci určuje veľkosť pola pôsobnosti štátu. Ak sa
domáce politické zmeny objavujú v prvom rade v dôsledku redistribúcie vlastníckych práv,
potom obdobné zmeny v svet. politike vznikajú v dôsledku prerozdelenia medzinárodných
území. Transformácia podľahla i roli „politického teritória“, priestoru, ktorého hranice tvoria
dosah politiky konkrétneho štátu. Pole pôsobnosti štátu je dnes vymedzené rozmerom
a charakterom problémových oblastí, v ktorých môže štát účinne ovplyvňovať svetovú
politiku; povedané zrozumiteľnejšie, kontrola územia dnes nie je totožná s obsadením
územia. Sféra vplyvu bol štát, územie či oblasť, nad ktorými sa iný štát domáhal kontroly,
vplyvu alebo prednostného postavenia. Nárokovaním sféry vplyvu nebola požadovaná
zvrchovanosť, ale vojenská a hospodárska výlučnosť. Prvá dohoda s týmto výrazom bola
v roku 1885 medzi Nemeckom a VB a týkala sa územia u Guinejského zálivu.
 Objektívny pomer síl nemusí zodpovedať hierarchií prestíže medzi štátmi. Prestíž štátu
vyrastá z jeho autority, ktorá sa dielom opiera o jeho moc či predstavu tejto moci a dielom
o jeho morálnu a intelektuálnu výbavu. Na vrchu pyramídy prestíže je opäť oligopol mocností
či hegemón. Ak moc vyjadruje ekonomickú, vojenskú a kultúrnu kapacitu štátu, prestíž štátu
v prvom rade informuje o vnímaní týchto kapacít a ochoty využiť ich inými štátmi.

Ak štát usilujúci o zmenu vo svojom postavení vnútri štruktúry dospeje k presvedčeniu, že

jeho diplomatická prestíž nezodpovedá jeho reálnej sile, je veľmi pravdepodobné, že sa
uchýli k vojne. Takýto štát sa volá vyzývateľ. Spochybňuje oprávnenosť status quo a útočí
proti vláde hegemóna či vedúcej skupiny mocností alebo usporiadania v nej. Všetky veľké
vojny smerovali k výmene hegemóna v štruktúre. Iba zriedka bola výmena bez väčšieho
konfliktu. Ako príklad môžeme uviesť odchod VB z tejto role a nahradenie Spojenými
štátmi americkými. Toto vystriedanie sa však spojuje s ekonomicko – technickými
charakteristikami, nie s reálnou zmenou štruktúry svet. polit. systému.

10.) multipolarita, bipolarita, hegemónia

Sú to tri základné modely rozptýlenia moci v systéme, tri základné podoby mocenskej
štruktúry. Je tu určitá tendencia kruhovej zmeny štruktúry systému od multipolarity
k bipolarite a následne k hegemónií a potom znovu k multipolatire či bipolarite. Tieto podoby
nemusia byť výsledkom zámerov veľmocí.
Pretože všetky tri usporiadania štruktúry obsahujú elementy nestability, nedá sa pohyb od
multipolarity k bipolarite a hegemónií pokladať za ukončenie vývoja. Zákon
nerovnomerného rastu nestále prerozdeľuje moc. Najčastejšia otázka je, ktorý systém je
najstabilnejší – teda že ši systém zachová všetky svoje základné charakteristiky, že budú
zachovaní hlavný aktéri a neprepukne vojna za získanie či zmenu hegemóna.

a.) multipolarita
V podmienkach multipolarity je svet. polit. systém usporiadaný okolo troch či viac
hlavných veľmocí, ktoré sú v tej či onej podobe relatívne rovnako mocné. Európsky
koncern je často považovaný za ideálny model multipolárneho usporiadania.
Zvláštne postavenie VB v dobe európskeho koncernu vedie k predstave, že špecifikom
mocenskej rovnováhy v multipolárnom systéme je existencia balancéra. Sám fakt, že
balancér nemôže existovať v bipolarite, neznamená, že musí existovať v multipolárnej
štruktúre. Podstatou multipolarity je existencia viac ako dvoch mocenských centier – či už
s balancérom alebo bez neho. Balancérom môže byť iba štát, ktorý spĺňa tri predpoklady:
- nepokladá hodnoty, ktoré sú hlavným predmetom mocenského konfliktu, za svoj
životný záujem.
- disponuje takou mocou, ktorá mu umožňuje rozhodnúť o výsledku konfliktu tým,
že sa pridá na ľubovoľne zvolenú stranu.
- nevstupuje do mocenských konfliktov ako právny či morálny arbiter – je štátom,
ktorý svojou politikou mocenskej rovnováhy sleduje vlastný záujem.
Svoju úlohu plní balancér zväčša tak, že sa pridá na stranu slabšieho – je to pre neho
výhodné. Nie je schopný sám pohltiť celý politický systém. Postavenie balancéra sa blíži
k roli hegemóna, avšak je omnoho subjektívnejšie – závislejšie na umnej politike.
Spravidla je pri zdôrazňovaní významu námornej prevahy pri plnení role balancéra Veľkou
Britániou citovaný pamflet D. Defoa, kde píše: „ byť pánom námornej moci znamená byť
pánom moci a obchodu v Európe“.
Multipolárny systém má mnoho podobných rysov ako ekonomický oligopol. Kooperácia
tak ako medzi firmami, tak i medzi mocnosťami je o dohode ako prejsť vzájomne škodlivej
rivalite. Môže byť neformálna, tichá dohoda, zmluva o kartelu..
Za najznámejších prívržencov predstáv o stabilite zrodenej multipolaritou môžeme
pokladať politológov Deutscheho a Singera. Multipolarita podľa nich dáva možnosť rastu
koalícií a interakcií štátu. Čím väčšie je množstvo výmen, tým efektívnejšie pôsobí
„neviditeľná ruka“ pluralitných záujmov. V bipolárnom svete je možný iba jeden pár
interakcií, v tripolárnom tri páry, pri štyroch nezávislých aktéroch šesť párov, päť aktérov
vytvára desať možných párov... pri počte desiatich aktérov sa môže pozornosť (k akciám
ostatných štátov) minimalizovať, jedenásty aktér podľa týchto politológov znamená
vylúčenie vážneho konfliktu. Podľa tejto matematiky je pre zachovanie mieru vhodnejší
väčší počet jadrových mocností ako málo jadier.
Kritici multipolarity upozorňujú, že síce sa znižuje význam medzinárodných konfliktov,
ale rastie ich počet.

b.) bipolarita
V podmienkach bipolarity je svet. politický systém usporiadaný okolo dvoch mocenských
centier. Bolo tak napr. v dobe vojnových štátov v Číne, či počas svetových vojen 20. storočia.
Tieto dva póly sú relatívne rovnako silné. Štruktúra je pomerne jednoduchá, pričom póly
môžu byť tvorené dvoma štátmi -veľmocami či superveľmocami – alebo stabilnými
koalíciami.
História pozná obdobie čistej bipolarity – doba čínskych Vojnových štátov, keď do sporu
boli zapojené všetky štáty systému. Pozná aj bipolaritu voľnú – napr. v dobe peloponézkej
vojny, keď sa v systéme objavujú neutrálne štáty a vedľajšie konflikty. Samotná povaha
bipolarity môže byť rôzna:
- subjektívna bipolarita – vzniká na základe rozhodnutia skupín mocností vytvoriť proti
sebe stojace bloky. Toto je príklad vzniku bipolarity koalícií pred 1. a 2. svet. vojnou
- objektívna bipolarita – je daná bezkonkurenčným potenciálom dvoch mocností. Jedná
sa o situáciu, keď iba dva štáty sú schopné samostatne zaistiť svoju bezpečnosť. Napr.
bipolarita studenej vojny
najznámejším obhajcom tézy, že bipolarita je zdrojom stability je K. Waltz. Ak sú v svet.
polit. systéme iba dvaja aktéri, hrajú politiku mocenskej rovnováhy zriedka tvrdo. Zmeny
s dôrazom na proces urovnávania viac ako na zmenu moci. Ak sú len dva rovnako silné
vedúce štáty, majú spoločné prianie zachovať stabilitu – majú záujem udržať si svoje
výsadné postavenie.
Neistota a chybné kalkulácie, ktoré sú príčinami vojen v multipolárnom systéme zmizli.
Existoval takmer konštantný politický tlak a opakovanie kríze – pričom kríza bola vnímaná
ako prirodzená a takmer žiaduca.
Kritici bipolarity upozorňujú, že bipolárny systém pozná iba jeden antagonizmus,
multipolárny omnoho rozporov. Bipolarita rozumie iba expanzií a agresií, redukuje
motiváciu chovania aktérov. Každý čin je chápaný ako strategický ťah.
Voľné bipolárne usporiadanie niekedy vedie k tomu, že centrálny bipolárny systém je
spojený so zložito usporiadanými subsystémami s rôznou polaritou či vedľajšími systémami
s druhotným významom.
R. Rosecrance prišiel k myšlienke, že je treba usilovať o „relevantnú utópiu“, ktorá by
strnula výhody oboch modelov a zavrhla ich nevýhody. Bipolarita ponúka automatické
ekvilibrium, multipolarita redukuje význam konfliktov hlavných mocností – alternatívna
relevantná utópia kombinuje výhody oboch štrukturálnych usporiadaní. Touto alternatívou
môže byť bi – multipolarita.
V bi – multipolárnej štruktúre by mali byť záujmy štátov čiastočne konfliktné a čiastočne
harmonické. Tento model nezodpovedá hre s nulovým či konštantným súčtom.
Konfrontácia je tu nepriama, v rovnováhe sa stretávajú konfliktné i harmonické záujmy,
zmeny v pozícií štátu sú obtiažne dosiahnuteľné. Pravdepodobnosť vojny je menšia –
mnohopolárne bojisko je prevenciou jadrových konfliktov superveľmocí, bipolarita
prevenciou proti mnohopolárnemu konfliktu. Tento systém neodstraňuje násilie, iba
redukuje pravdepodobnosť a následky vojny. Bi – multipolárna štruktúra v podobe
známej zo studenej vojny ( vznikol raketojadrový pat, došlo k vytvoreniu hnutia
nezúčastnených a rástol význam Číny) ukázala nielen väčšiu decentralizáciu moci ako
v bipolárnom usporiadaní, ale zároveň ukázala i fakt, že nie každý aktér a každá otázka sú pre
svet. polit. systém rovnako významné.

c.) hegemónia
Hegemonistické usporiadanie svet. polit. systému predpokladá existenciu jedného
mocenského centra, ktoré je výrazne silnejšie než ostatné štáty či kombinácie štátov.
Otázky bezpečnosti rieši samostatne, ostatné štáty musia pri zaisťovaní vlastnej bezpečnosti
rešpektovať záujmy hegemóna. Mocenská pyramída má vrchol v podobe jedného štátu.
Hegemonistická stabilita sa opiera o konkrétnu podobu mocenskej rovnováhy v systéme
mnoho suverénnych štátov.
Slovo hegemón označuje v starogréčtine moc, nadvládu, prevahu. Rezolúcia Valného
zhromaždenia OSN O neprípustnosti hegemonizmu v medzinárodných vzťahoch schválená
v decembri 1979, vymedzuje hegemonizmus ako „prejav politiky štátu alebo skupiny
štátov usilujúci politicky, hospodársky, ideologicky či vojensky kontrolovať, podriadiť si
iné štáty, národy alebo časti sveta, alebo im dominovať“. Zo štrukturálneho hľadiska
hegemón je taký štát, ktorý má autoritu a schopnosti určiť základné pravidlá svet. politiky
a ovplyvniť vôľu ostatných štátov tak, aby tieto pravidlá ctili. Je to vojensky a ekonomicky
najsilnejší štát, ktorý užíva bezkonkurenčnú moc k vytvoreniu a presadeniu pre neho
výhodnej podoby svetového poriadku a pre upevnenie svojej vlastnej vrcholnej pozície
v štruktúre systému, v mocenskej hierarchií. Svoje výnimočné postavenie nenaplňuje iba ako
balancér v konflikte, ale pri usporiadaní celého systému.
Celé moderné dejiny sú zápasom o zabránenie vzniku hegemóna a snahy o vytvorenie
hegemónie. Na začiatku boli snahy o habsburskú nadvládu, neskôr snahy francúzskych
kráľov a Napoleona. Neskôr Nemecko. V dobe studenej vojny usilovali o zisk hegemóna
USA a Sovietsky zväz. Hegemonistické postavenie je permanentný zápas v podmienkach
relatívne usporiadanej anarchie – postavenie na vrchu pyramídy je neustále spochybňované
a ohrozované. Známa je hegemónia britská, či súčasná americká.

d.) koniec hegemóna

hegemónia môže byť za určitých podmienok zdrojom stability systému, ako je tomu dnes
v súvislosti s výlučným ekonomickým a vojenským postavením USA. V iných podmienkach,
v období ústupu hegemóna z vrcholných pozícií , môže byť hegemonistické usporiadanie pre
systém destabilizujúce. Jeho zvrhnutie znamená radikálnu zmenu systému. Aké sú príčiny
pádu hegemóna? Môžu to byť vojenské konflikty ale aj vnútorné problémy.
Hegemonistické postavenie neprináša iba výhody, je spojené s výnimočnými nákladmi.
Udržanie ríše a hegemónie si vyžaduje neustály ekonomický rast. Ten je predpokladom
zdrojov nutných na zväčšovanie vojenskej sily, financovania spojencov, rozvoja zahraničnej
pomoci a udržania medzinárodnej ekonomiky.
Existuje niekoľko ciest, ako zabrániť pádu štátu z jeho mocenského postavenia – a to nielen
postavenia hegemóna. Techniky pre udržanie pozície v mocenskej pyramíde sú rôzne
a môžeme ich kombinovať:
1.) je nevyhnutné udržať či vytvoriť prostredie pre ekonomicko – technickú
a samozrejme vojenskú inováciu.
2.) eliminovať mocenské konkurenčné centrum. Toto môžeme dosiahnuť dvomi
spôsobmi:
- usmerňovanie protivníka.
- preventívna vojna
3.) stiahnutie do výhodnejšej strategickej pozície.
4.) obmedzenie dominantného postavenia v štruktúre.

Výsadné postavenie VB ako hegemóna bolo opreté o ekonomickú prevahu, spojené

s nadvládou v zámorí a s rolou balancéra v Európe. Takéto postavenie „relatívneho
hegemóna“ nie je síce stabilné, ale pre systém mimoriadne významné. Nadradenosť VB
nespočívala na ríši, ale na výrobe: VB mala polovicu populácie Francúzska, ale ťažila dve
tretiny svetovej produkcie uhlia a vyrábala polovicu železa a textílií na svete. Ostatné krajiny
akceptovali jeho vedu a technológiu – i keď prípadne odmietali jeho morálne či náboženské
hodnoty.
V tomto postavení ako bola VB sú dnes USA. Okrem ekonomickej dominancie majú aj
výraznú vojenskú prevahu a snahu presadiť hodnoty liberálnej demokracie v celom svete.
Ich výsadné postavenie sa formovalo od svetovej recesie v roku 1873. po rozpade bipolarity
na konci studenej vojny sa objavili nové teórie hegemónie USA a to v súvislosti s ich
vojenskou prevahou a technologickým predstihom. Na tieto koncepcie naviazali aj nové
zahraničnopolitické doktríny Bieleho domu.

Žiadna štruktúra nebola konečná. Každý systém ma výhody aj nevýhody. Prvotným

zdrojom nestability v systéme nie je počet aktérov, ale nerovnomerný vývoj mocenských
potenciálov a neznalosť ašpirácií možných adeptov na vedúce miesto v štruktúre – to
všetko v prostredí kapitalistickej anarchie.
11.) kolektívna bezpečnosť
Idea kolektívnej bezpečnosti predpokladá, že:
- pri zaisťovaní bezpečnostných záujmov štátu je živelná mocenská rovnováha
nahradená systémom ich spolupráce.
- mocenské vzťahy sú v zásade riadené z jedného spoločného centra, pričom ale silové
potenciály zostávajú v rukách vlád jednotlivých štátov.
- Útok proti ktorémukoľvek štátu je pokladaný za útok proti všetkým

Princíp kolektívnej bezpečnosti „jeden za všetkých, všetci za jedného“ bol predložený

českým kráľom Jiřím z Poděbrad v roku 1464. Veľkým propagátorom idey kolektívnej
bezpečnosti bola Fabiánska spoločnosť, z ktorej prostredia pochádza aj názov Spoločnosť
národov. Z jej teórie čerpal aj W. Wilson. Po prvej svetovej vojne bola idea zakotvená v 11.
článku Paktu o Spoločnosti národov.
Základy kolektívnej bezpečnosti boli zabudované aj v Charte OSN, konkrétne v článku 39 až
51. idea kolektívnej bezpečnosti môže byť chápaná nielen ako odstránenie negatívnych
rysov mocenskej rovnováhy, ale tiež ako zachovanie štátnych a národných špecifík.

a.) spoločné akcie

praktické uskutočnenie zásad kolektívnej bezpečnosti predpokladá vytvorenie spoločných
ozbrojených síl. Kolektívna bezpečnosť má svoju vojensko – technickú stránku: zo 192
členských štátov OSN iba približne 20 má schopnosť poslať svoje vojska cez kontinent či
oceán. Žiadna kombinácia síl štátu, ktorá nezahŕňa USA, nemôže dnes zaistiť úplnú
bezpečnosť. Stále je tu technický problém spojený s existenciou strategických zbraní
Spojených štátov a Ruskej federácie. Žiadne kolektívne diplomatické jednanie nemôže viesť
k tak rýchlemu rozhodnutiu, ktoré by bolo schopné zabrániť dopadu odpálených rakiet, ak sa
jeden z týchto dvoch štátov rozhodne pre úder.
OSN dokázala vytvoriť ozbrojené sily k údržbe či k presadeniu svojho poňatia mieru v dvoch
vojnách – kórejskej vojne a v druhej vojne v Perzskom zálive. Majú však jeden závažný
problém – výhradné vedenie vojenských operácií jedným štátom a to USA. V roku 1998
USA spolu s VB letecky zaútočili proti Iraku bez akejkoľvek konzultácie na pôde Rady
bezpečnosti.

b.) aktivity OSN

sily k udržaniu mieru mali mať podľa niekdajšieho generálneho tajomníka OSN 4
obmedzenia: a.) boli chápané ako dočasné opatrenia prijaté bez priklonenia k názorom
jednej zo zneprijatelených strán; b.) mierové operácie moli byť prevádzané iba so
súhlasom všetkých strán zúčastnených v konflikte; c.) sily k udržaniu mieru smeli
použiť zbrane iba pri sebaobrane; d.) do síl k udržaniu mieru nemali byť prizvaní
vojaci ZSSR a USA. Vývoj mierových aktivít OSN postupoval ale inak. Organizácia
spojených národov previedla od roku 1948 do polovice roku 2006 celkom 60 mierových
operácií. V polovici roku 2006 prebehlo 15 operácií OSN, na ktorých sa podieľalo 73 tisíc
vojakov a policajtov zo 109 krajín.
Na počiatku pôsobenia mierových síl OSN bolo ich cieľom iba oddeliť znepriatelené strany
– prvou mierovou operáciou bolo monitorované zastavenie paľby medzi Izraelom, VB,
Francúzskom a Egyptom v roku 1956. Postupne sa funkcia rozširovala. Objavili sa
požiadavky zaistiť bezpečnosť a stabilitu v určitej oblasti, monitorovať voľby, odzbrojiť
povstalcov,.. začali sa funkčne rozlišovať dva typy cieľov a teda aj dve poňatia ozbrojených
síl:
UDRŽOVANIE MIERU a sily k udržaniu mieru. Predpokladá sa súhlas všetkých
zúčastnených strán konfliktu so zásahom OSN. Očakávajú sa nebojové operácie nasadených
síl. Za hlavné inštitúcie a ciele udržovania mieru sú považované:
- pozorovateľské misie - neozbrojené monitorovanie dodržiavania prímeria,
potvrdzovanie obchodu ozbrojených síl z oblasti konfliktu, sledovanie možnosti eskalácie
konfliktu, dodržiavanie ľudských práv, prípravy volieb a dohľad nad nimi...
- sprostredkovateľské sily – cieľom je izolovať od seba znepriatelené sily po dočasnom
zastavení paľby alebo po uzatvorení zmluvy o tomto zastavení paľby. K úlohám patrí
zriaďovanie pozorovateľských miest, monitorovanie zastavenia paľby, dohľad nad
hlavnými cestami a terénom, otváranie koridorov pre humanitárnu pomoc...
- misia k zabezpečeniu prechodu od ozbrojeného konfliktu k mierovému riešeniu – po
zastavení paľby sa začínajú vytvárať podmienky pre návrat k mierovému životu. Medzi
ciele týchto operácií patrí dohľad nad odchodom, premiestnenie, odzbrojenie vojenských
skupín, dohľad nad zastavením paľby, konfiškácia zbraní, munície a zásob, mapovanie
a odstraňovanie mínových polí, asistencia pri návrate útočníkov...
- kontrola zbrojenia – škála aktivít od inšpekcií cez overovanie dodržiavania dohôd až po
rozmiestnenie vojsk, vynútenú demobilizáciu, odobratie a zničenie zbraní....

VYNUCOVANIE MIERU a sily k presadeniu mieru. Jedná sa o vojenskú nátlakovú

intervenciu uskutočnení po zlyhaní snáh o udržanie mieru. O jej uskutočnení môže
rozhodnúť iba Rada bezpečnosti OSN. Za cieľ operácie nie je považované vojenské
víťazstvo, ale prinútenie protivníka splniť požiadavky schválenej rezolúcie, mandátu alebo
sankcií OSN.
Mierové operácie nemôžu zaistiť, aby po ich odchode neprepukli sváry či nové boje.
V roku 1992 vtedajší generálny tajomník OSN Butrus – Gháli predstavil program za mier.
Mierová agenda OSN by podľa tejto koncepcie mala zahŕňať:
- vytvorenie systému včasného varovania pri posudzovaní možných hrozieb mieru.
- rozmiestnenie síl v lokalitách, kde akútne hrozí ozbrojený konflikt. Keď konflikt
presiahne možnosti týchto síl, rozmiestniť sily k presadeniu mieru.
- mala by byť posilnená úloha regionálnych organizácií.
Bol vypracovaný systém pohotovostnej pripravenosti OSN založený za záväzku členských
štátov prispieť na spoločné vojenské operácie v dohodnutom čase na základe svojich
možnosti. Na základe dánskeho návrhu vznikli pri jeho realizácií Medzinárodné brigády
vysokej pripravenosti. Je to medzinárodný vojenskú útvar slúžiaci k potrebám Rady
bezpečnosti OSN, ktorý poskytuje asi 5 000 vojakov pripravených k nasadeniu behom 15-30
dní na dobu pol roka. Aktívny je od januára 2000. do roku 2005 podpísalo 16 štátov,
ďalších 5 je pozorovateľov. V decembri 2005 Valné zhromaždenie vytvorilo Komisiu pre
budovanie mieru, ktorá má poradnú funkciu.
Intervencia USA a jeho spojencov v roku 2003 bola prevedená bez súhlasu Rady bezpečnosti
OSN.
Predstava o lineárnom vývoji smerom ku kolektívnej bezpečnosti nezodpovedá predstave
medzinárodných vzťahov po skončení studenej vojny. Po romantických predstavách zo
začiatku 90tych rokov o novom poriadku a harmónií vývoj smeroval k diferenciácií záujmov
a k jednostranným aktivitám. Dôvod je prostý – USA by v Rade bezpečnosti OSN nedostali
súhlas k použitiu sily v Iraku či na Balkáne, ale samostatným vojenských aktivitám USA
v súčasnosti nik na svete nedokáže čeliť. I tu je vyjadrené hegemonistické postavenie
USA. Ideály kolektívnej bezpečnosti stelesnené v Charte OSN sa tak dostávajú do
rozporu s realitou mocenskej rovnováhy.
12.) svetový štát
Najradikálnejší spôsob odstránenia neduhy mocenskej rovnováhy je doporučovaná iná
zmena: vytvorenie svetového štátu. Svetový štát je chápaný ako jednotná celoplanetárna
štátna inštitúcia, ktorá by mala alebo mohla nahradiť systém štátov a ich vzťahov.
Sústredením moci v rukách jednej celosvetovej vlády by tak moc stratila svoju roztrieštenosť,
prestala by byť atribútom jednotlivých suverénnych štátov.

a.) nástroje zjednotenia

myšlienka svetového štátu je stotožňovaná s predstavou všeľudskej harmónie. Táto
predstava získala v priebehu dejín podobu dvoch základných modelov, ktoré však existujú
v niekoľkých modifikáciách:
VYTVORENIE SVETOVÉHO ŠTÁTU NÁSILÍM – podľa tejto koncepcie má svetový štát
podobu univerzálneho impéria, ktoré vznikne získaním nadvlády jedného štátneho útvaru,
národa či idey nad ostatnými.
Z praktických pokusov o nastolenie svetovej ríše je treba spomenúť snahy Karola Veľkého,
križiacke snahy o nastolenie katolíckej jednoty, ale i snahy Adolfa Hitlera. V politickej
filozofií napr. Platón ukazuje na „univerzalizmus“.
POSTUPNÁ KULTIVÁCIA SYSTÉMU MOCENSKEJ ROVNOVÁHY. Podľa tejto
koncepcie by postupné vytváranie jednotnej svetovej štátnosti mohlo byť v záujme kultúry
a demokracie a mohla by byť zachovaná rôznorodosť národov a určitá autonómia pôvodných
štátov.

Najviac skúseností s integráciou tohto typu je dnes s úniou, a to zvlášť s Európskou úniou.
Únia predpokladá, že v integrácií nedôjde priamo k vytvoreniu jednotného štátu, ale
k prepojeniu iba niektorých záujmov a integrovaniu len niektorých prvkov zahraničnej
politiky štátu, ktoré i naďalej zostávajú do značnej miery suverénne.

b.) federácia a konfederácia

Konfederatívne a federatívne usporiadanie predpokladá vytvorenie jedného mocenského
centra. Rozdiely medzi federáciou a konfederáciou:
- KONFEDERATÍVNE USPORIADANIE vychádza z predstavy, že nový jednotný
mocenský orgán by bol vybavený iba právomocami týkajúcimi sa bezpečnosti štátu,
poprípade ďalších vybraných funkcií delegovaných štátov. Vnútroštátne a iné problémy
by zostali v právomoci jednotlivých štátnych útvarov.
- Integrovanejšie FEDERATÍVNE USPORIADANIE predpokladá, že by sa právomoc
jednotného mocenského orgánu – ako zákonodarná, výkonná aj súdna moc – vzťahovala
priamo na jednotlivcov a medzištátny politický systém by tak získal rysy vnútroštátneho
systému.

c.) varianty ciest premeny

idea federálnej zmeny Hobbesovej anarchie svet. polit. systému priťahovala pozornosť toľko
politikov a teoretikov, že postupne získala niekoľko podôb v rámci dvoch prúdov, ktoré sa
odlišujú dôrazom buď na postavu štátnika, alebo na ekonomicko – sociálny rozmer celej
úlohy:
za východiskový moment svetovej integrácie môžeme pokladať politickú vôľu štátnikov. Na
základe subjektívnych rozhodnutí hláv štátu by mohli vzniknúť jednotné politické orgány so
súdnou, výkonnou a zákonodarnou právomocou. Táto predstava je štátocentrická
a revolučná a existuje v troch najdôležitejších podobách:
- humanistická koncepcia – počiatky má v idey večného mieru. Zdôrazňuje morálnosť
mieru, význam zákazu zbraní i vojen... predstavitelia napr. E. Rotterdamský, J. A.
Komenský.
- pragmatická koncepcia – presadzuje ideu integrácie pomocou ukazovania jej
užitočnosti. Upozornenie, že žiadny štát nemôže v podmienkach fungovania mocenskej
rovnováhy získať prevahu nad ostatnými. Varuje pred rizikom pokusu získať nadvládu
a pripomína straty pri takých experimentoch. Príklad napr. diela Sainta- Pierra, Vattela či
Pennu.
- inštitucionálna koncepcia – je zmesou pragmatizmu a živelnosti. Môže byť spojená
s liberálnou víziou, ktorá videla hlavný zdroj mieru v medzinár. obchode
a zainteresovanosti zákonodarcov v ňom.

Za inú cestu môžeme pokladať procesy sociálno – ekonomickej integrácie svetovej

spoločnosti. Základom integrácie potom nie je politická iniciatíva štátnikov, ale položivelné
ekonomické a sociálne procesy globálneho kapitalizmu. Táto predstava nie je
štátocentrická, naopak predpokladá pokles role štátu v rozhodujúcich okamžikoch
transformácie svet. polit. systému a je evolučná. I ona existuje v troch hlavných
podobách:
- koncepcia živelnosti – večný mier a jeho inštitúcie sú videné ako vedľajší produkt
prírodne historických zákonov. Takto chápal cestu k večnému mieru, kde by nevládli
ľudia, I. Kant. Kosmopolitná občianska spoločnosť preberá rolu mocenskej rovnováhy
v svet. polit. systéme.
- ekonomické koncepcie – jedinú variantu vzniku svetovej spoločnosti tvoria ranné
liberálne vízie mieru ako výsledku individualizmu či medzinárodného obchodu – napr.
Spinoza či Cobden.
- funkcionalistická koncepcia – predstava rastu významu neštátnych aktérov, akými sú
nadnárodné korporácie, medzinárodné nevládne a vládne organizácie ale i režim.
Transformujú a znižujú rolu štátu. Zároveň predpokladá, že úspešná integrácia
v niektorých nepolitických technických oblastiach prerastá do ďalších oblastí.
 Aktéri svetovej politiky

13.) štát

Existujú tri hlavné roviny, v ktorých môžeme zachytiť formovanie medzinárodnej politiky.
Tie potom delíme na ďalšie úrovne:
- svetový politický systém
- inštitúcie, ktoré sú nositeľom moci – štáty, medzinárodné organizácie vzniknuté dohodou
štátov, medzinárodné inštitúcie nevládnej povahy.
- človek, ktorý do medzinárodnej politiky vstupuje v rôznych podobách – ako
rozhodovateľ– štátnik, ako príslušník určitej rozhodovacej skupiny, ako súčasť verejnosti
a ako objekt medzinárodného práva.
Svetový politický systém je neoddeliteľný od aktérov – inštitúcií a ľudí, ktorý svojim
jednaním systém tvoria a menia. Najdôležitejším aktérom svetového politického systému
je štát. Zo systémového hľadiska sú štáty komponenty, ktorých usporiadanie a vzťahy
formujú základné charakteristiky medzinárodného politického systému. Zároveň ale štát je aj
politickou inštitúciou, ktorú charakterizujú tri hlavné atribúty – obyvateľstvo, vymedzenie
územia a vláda schopná presadiť svoju suverenitu.
S odvolaním na Montevidejsku konvenciu z roku 1933 – pridáva sa aj schopnosť vlády
zaistiť diplomatické styky s ostatnými štátmi, čiže uznanie vlastného štátu inými štátmi. Sú
ale štáty, ktoré nie sú uznávané medzinárodne, a tak tento atribút zmenšuje legitimitu
a faktickosť.

a.) moc a sila

moc a sila štátu dávajú štátu unikátne postavenie na medzinárodnej scéne. V prvom rade je to
štát, kto v procese svojho vývoja produkuje súbor pravidiel a modelov správania, ktoré
majú rozhodujúci vplyv na fungovanie systému a chovanie ostatných aktérov.
Mocenský potenciál určuje jeho výnimočné a rozhodujúce postavenie medzi aktérmi svet.
politiky. Politická moc je možnosťou dosiahnutia požadovanej podoby rovnováhy
a harmónie v politicko – praktickej činnosti jednotlivcov a skupín. Taktiež je možnosťou
zaistenia si požadovaného správania ľudí – jednotlivcov ale i skupín. Slovo „možnosť“
predstavuje súhrn okolností, za ktorých možno uskutočniť takúto situáciu.
Mocenský potenciál štátu nie je iba jeho kapacitou, ale tiež reálny či potenciálny vektorový
výsledok konfrontácie s kapacitami ostatných štátov. Ako limit moci a sily môžu slúžiť aj
právne normy či zložky politickej kultúry ako napr. morálka, tradícia, faktory sociálne,
psychologické, ideologické či doktrinálne ale aj verejná mienka. Tieto faktory môžu
zvýšiť či znížiť kvalitu rozhodovania držiteľov moci ale aj ochotu a možnosť použitia sily.
Súhlas je jedna z foriem politickej moci a je to tá forma, ktorá je spojená s politickou
autoritou. Existuje aj automatizmus v politickom správaní, manipulácia či donútenie –
vzťah sa formuje bez vedomého či nevedomého súhlasu či priamo proti názoru a potrebám
podriadeného.
Vplyv je tá časť moci, ktorá umožňuje usmerňovať správanie ostatných politických
subjektov bez použitia sily. Opiera sa o prestíž štátu. Prestíž je rovnako ako moc
nezvažitelná a nespočítateľná.
Z hľadiska výkonu zahraničnej politiky musí štátnik počítať s dvomi hlavnými skupinami
faktorov moci štátu: objektívnymi – územie, počet obyvateľov.. a subjektívnymi – súvisia
s kvalitou vlády. Preto pri vyhodnocovaní mocenského potenciálu je nutné rozlíšiť
absolútny a relatívny charakter moci.

ABSOLÚTNA MOC
Pod týmto názvom sa skrýva podoba potenciálu štátu, jeho vlastníctvo materiálnych
a duchovných prostriedkov pre presadzovanie či obhajobu vlastných záujmov a cieľov.
Táto moc je vymedzovaná popisom faktorov moci štátu. Faktory delíme na materiálne
a duchovné.
Materiálne faktory absolútnej moci:
- geografická poloha, ktorá predstavuje najstabilnejší faktor moci štátu
- prírodné zdroje merané ako schopnosť samozásobovania či sebestačnosti. Hlavným prír.
zdrojom sú potraviny.
- počet obyvateľov štátu
- priemyselná kapacita, ktorá je výrazom schopnosti spracovať prírodné zdroje.
- vojensko – technický potenciál, vyjadrený aktuálnou kvalitou a kvantitou výzbroje.

Duchovné faktory absolútnej moci:

- kvalita vlády, ktorá určuje úroveň zahraničnej politiky. Pre štát sú kľúčové 4 otázky – či
je vláda schopná definovať národný záujem, doktrínu a vojenskopolitickú stratégiu štátu;
ako je vláda reálne odhodlaná využiť materiálny potenciál absolútnej moci v zahraničnej
politike; ako dokáže dať do súladu potenciál a ciele zahraničnej politiky a ako dokáže
zaistiť podporu domácej a zahraničnej verejnosti.
- úroveň diplomacie
- úroveň vojenského kádra
- kvalita populácie – hovorí o vzdelanosti občanov a je základným faktorom
ekonomického rozvoja.
- odhodlanie verejnosti – podporovať národné záujmy, zahraničnú politiku štátu..

Môžeme nájsť zhodné vysvetlenie pojmov sila a moc. - fyzická a duševná schopnosť
dosiahnuť požadovaných účinkov a to aj v prípade, ak je potrebné prekonať odpor. Sila
je ale tou časťou politickej moci, ktorá je vydelená schopnosťou presadiť zámer
mocenského centra fyzickým násilím. Sila tvorí jadro mocenského potenciálu. S politickou
mocou nie je totožná!
Postupne sa základom moci stala schopnosť mobilizácie spoločnosti v ekonomickom
a následne aj vojenskom zmysle. Väčšia ekonomická výkonnosť dáva väčšie možnosti
v zahraničnej politike. Prvoradý význam teritória pri rozširovaní moci nezmizol. Dnes má
podobu vôle definovať svoje záujmy v najrôznejších regiónoch . Mení sa povaha moci
a sily, ale nie prvoradý význam moci a sily pre slobodné správanie štátu v podobe voľného
pohybu v priestore a čase. Správne vyhodnotiť povahu mocenskej kapacity ide iba
v porovnaní či konfrontácií s potenciálmi iných štátov, teda v reálnom politickom kontexte.

RELATÍVNA MOC
Skrýva sa tu moc ako vzťah, vzájomný pomer pôsobenia dvoch a viac absolútnych
mocí. Absolútna moc štátu je potenciál, ktorý je možné reálne naplniť iba v konkurencií
s mocou ostatných štátov. Skutočná politická moc nie je merateľná ako absolútny potenciál,
ale ako vektorový súčet pôsobenia proti reálnym či potenciálnym protivníkom.
Premeniť potenciálnu absolútnu moc v moc aktuálnu, reálnu či potenciálnu je zvláštny
proces konverzie. Východiskom je vzájomné vnímanie potenciálov štátov. Vnímanie
môže byť pravdivé a nepravdivé. Ide o proces premeny objektívnych vzťahov
mocenských potenciálov do vzťahov politických.
Iba vojna ako porovnávanie potenciálov silových jadier mocenských potenciálov štátov
zostáva najpresnejším meradlom moci.

b.) povaha moci

Príčiny premien v medzinárodne – politickom systéme vyrastajú predovšetkým zo zmeny
povahy moci štátu a to v dôsledku ekonomických, technologických, administratívnych
a vojenských premien.
Dráma premeny svet. polit. systému za posledných 150 rokov súvisí so zmenou štruktúry – od
multipolarity sa prešlo k bipolarite a následne k hegemónií. Vývoj bol spojený
s premenou povahy moci. Jej transformácia mala dve základné fázy: počas prvej došlo
k výrazným zmenám vo vojenskej sile, v druhej fáze sa pridala zmena významu
nesilových zložiek moci pôsobiacich v zahraničnej politike.

POVAHA SILY
Transformácia silových potenciálov mocností sa uskutočnila v dvoch hlavných etapách:
- spriemyselnenie vojen – spojené s využitím nových strojov, prístrojov, techniky na
ničenie. Sila sa stala závislá na ekonomickom potenciály. Zvyšovala sa aj závislosť
vojenskej sily na schopnosť mobilizovať výrobné kapacity a udržať tempo stále nových
inovácií.
- strategické zbrane – vytvorili možnosť riešenia konečných cieľom vojny jednorazovým
úderom.

NESILOVÉ ZLOŽKY MOCI

V 20. storočí vzrástol ich význam.
- ideológia – boli tu rozporuplné výsledky vnášania prvkov demokracie do politiky. Ľud
vstúpil do politiky 19. a 20. storočia v podobe „zoštátnenej verejnosti“ – manipulovaný
mocenskými elitami a radikálnymi skupinami. Od začiatku 19. storočia až do roku 1945
bol nacionalizmus základnou ideológiou zdôvodňujúcou konflikty v medzinárodných
vzťahoch. Od roku 1945 do roku 1989 bola bipolarita opretá o ideologický konflikt
špecifických interpretácií sociálnej a občianskej idey, sovietskeho typu socializmu
a liberálnej demokracie.
- ekonomika – rastúca asymetrická vzájomná závislosť štátov prináša výhody krajinám
s rozvinutejšou ekonomikou. Dosiahnutie požadovaných zmien v správaní štátov možno
zaistiť využitím tzv. mäkkej moci v podobe „obsadzovania“ územia nie armádou, ale
pomocou informácií, kapitálu, zbožia...

c.) územie štátu

Teritórium ako atribút štátu je fyzikálnym základom existencie politického systému.
Štátne územie je ohraničená časť zemského povrchu, a to pevniny aj vôd. Toto
vymedzenie sa vzťahuje aj na priestor pod povrchom zeme ale i nad.
Územie štátu od iného štátu alebo od voľného mora oddeľuje čiara nazývaná štátna hranica.
Hranice vznikali ako výsledok pohybu ľudí, migráciou, alebo demografickým rastom.
Vznikali aj prírodné hranice – hraničný pás. Za prírodnou hranicou sa nachádza iný štát. Za
najstaršiu známu hraničnú zmluvu považujeme rozhodnutie pohraničného sporu medzi
sumerskými mestskými štátmi Lagašem a Umma z roku 2600 p. n. l. Z hľadiska Európy je
prelom 15. a 16. storočia kľúčovým. Vtedy sa zavŕšil proces formovania lineárnych hraníc
v Európe. Spolu s dotváraním lineárnych hraníc sa v tomto období v Európe začala
presadzovať idea národných štátov uzatvorených v geograficky ucelených – teda
prirodzených – prírodných hraniciach. Prirodzené hranice sú nazývané aj orografické –
kopíruje reliéf miesta, vrchy, pohoria, koryto rieky...
Zvláštny problém predstavuje morská hranica štátu. Problém je v tom, do akej
vzdialenosti sa ráta. Hovorí sa o 200 námorných míľach, cca 370 km.
Existujú aj geometrické hranice štátu. Tie sú vymedzené bez ohľadu na povahu terénu
a sú vedené od určitého pevného vybraného bodu k bodu inému.
Poznáme aj kombinované hranice, ktoré miešajú prvky ortografickej a geometrickej hranice.
Hovorí sa aj o astronomickej hranici, ktorá je určená poludníkmi a rovnobežkami. Je známa
z pohľadu na mapu Afriky. Za zvláštny prejav astronomickej hranice môžeme pokladať
spôsob rozdelenia Arktídy. V tomto priestore boli vytvorené polárne sektory 5 štátov –
Dánska, Kanady, Nórska, Ruska a USA. Sektory majú tvar trojuholníka, ktorého vrcholom je
severný pól a základňou severné hranice príslušného štátu. Stranami sú poludníky, ktoré
pretínajú krajné body hranice.
Platí, že všetky hranice štátu sú výsledkom sociálno – politických síl v priestore a čase.
Niektorých teoretikov to vedie k záveru, že všetky hranice sú neprirodzené, pretože sú
výsledkom politiky, kompromisu a dočasného mocenského vzťahu. Podoba väčšiny
hraníc štátov je zakotvená v medzinárodných zmluvách. Toto obsahuje technický problém
v podobe presnosti vymedzenia pomyslenej čiary v teréne, ktorej sa hovorí štátna hranica.
Toto sa rieši v dvoch etapách- najskôr formou delimitácie a potom demarkáciou hranice.
- delimitácia hranice – ide o obecné vymedzenie všeobecného smeru a hlavných bodov
línie. K jej stanoveniu sa používajú etnografické, historické, geodetické, topografické
a vlastnícke údaje. Býva súčasťou medzinárodnej zmluvy.
- demarkácia hraníc – prevádza sa rozhraničeným územím podľa obecných princípov
zmluvy v teréne na mieste samom a podrobne určuje priebeh hranice. Prevádza ju
zmiešaná komisia zložená zo zástupcov štátov, ktorých sa hranica týka. Komisia zakreslí
podobu hraničnej línie do podrobnej mapy, ktorá sa potom stáva súčasťou protokolu
dohody.

d.) druhy štátov

Prírodné bariéry sú prirodzenou prekážkou demografického, ekonomického i vojenského
rozpínania. Ďalšou bariérou je aktivita opozičných mocenských centier – štátov. Tretím
faktorom proti teritoriálnej rozpínavosti štátov je pôsobenie takých činiteľov, ako sú
demografia, ekonomika, technické a administratívne možnosti atď. , ktoré vo svojom
súhrne určujú optimálnu veľkosť politickej jednotky v danej historickej etape.
Rozsah štátneho územia býva spojený s odlišnými druhmi štátnych útvarov. Poznáme
tri základné typy z histórie:

1. RÍŠA
Z hľadiska rozsahu územia sa jedná o historicky najväčší známy štátny útvar
v anarchistickom usporiadaní svet. polit. systému. Ríša sústreďuje pod jednu vládu väčší
počet územných, politických alebo národne – kultúrnych celkov, ktoré môžu byť v rôznom
stupni závislosti na centre. Ekonomika bola spojená so stagnácia produktivity práce
v poľnohospodárstve. Zvýšenie bohatstva a moci znamenalo pre panovníka v prvom rade
rozšírenie územia. Viac poddaných znamenalo viac daní pre panovníka. Ríša bola
z hľadiska veľkosti zdrojom sily v ekonomike, vojenstve ale niesla slabosť vo vnútorných
záležitostiach, komunikácií a aj menšiu lojálnosť vzdialenejších jednotiek.
Predpokladom udržania ríše bola existencia a kontrola vnútorných a vonkajších
komunikácií. Hlavnou bariérou zjednotenia Európy do jednej ríše boli v minulosti prírodné
prekážky, ktoré sťažovali komunikáciu.
2. MESTSKÝ ŠTÁT
Predstavuje historicky najmenší štátny útvar. Mestské štáty sú kultúrne hegemónnou
politickou jednotkou. Sú kompaktné v zmysle neexistencie akýchkoľvek vnútorných
politických útvarov s legálnymi svojbytnými vonkajšími politickými vzťahmi. Najväčší
rozkvet zaznamenal v antickom Grécku.
Mestské štáty sa opierali o ekonomickú autarkiu. Autarkia je sebestačnosť bez závislosti
na iných aktéroch. Je to dobrovoľná izolácia štátu od ekonomických a diplomatických
vzťahov. Práve hospodárska sebestačnosť im umožňovala uzatvárať sa do seba. Politická
hegemónia bola dosiahnutá na úkor ekonomických a vojenských kapacít. Jeho prežitie
záviselo na schopnosti uzatvárať zväzky s inými štátmi a kolonizovať iné územia. Teda
aj pre mestský štát bola komunikácia kľúčovou otázkou prežitia – bola to vonkajšia
komunikácia.

3. NÁRODNÝ ČI MODERNÝ ŠTÁT

Je to najrozšírenejšia podoba štátu v novoveku. Je relatívne kultúrne homogénnym
celkom s „prirodzenými“ hranicami v dotyku s politickým a demografickým tlakom iných
celkov. Národný štát je najefektívnejšou politickou organizáciou v prostredí moderného štátu.
Vznikol v Európe ako dôsledok demografického rastu, rozvoja ekonomiky a vojenstva.

Niektoré dynastické štáty stredovekej Európy nemali podobu ríše ani mestských štátov. Mali
viac podobných rys s národnými štátmi. Ich odlišnosť bola daná vnútornou politickou
odlišnosťou z dôvodu postavenia cirkvi a privilégií šľachty. V stredovekých dynastických
štátoch bol rozdiel medzi verejným a súkromným právom, medzi vnútornou a zahraničnou
politikou, ale aj medzi štátom a súkromným panstvom – veľký vlastník pôdy bol vladárom
a štát dedičným statkom, ktorý mohol byť delený, odkazovaný či dávaný ako svadobné veno.

Štáty vznikali a zanikali. Z právneho hľadiska môžeme vymedziť niekoľko hlavných

typov tohto procesu:
SPOJENIE EXISTUJÚCICH ŠTÁTOV
Ide o spojenie dvoch a viac štátov. Ako napr. Juhoslávia po 1. svet. vojne. Príkladom
úspechu je spojenie Zanzibaru a Tanginiky v roku 1964, keď vytvorili Tanzániu. Tento
zjednocovací proces existuje v niekoľkých variantoch:
- monarchistická personálna únia – na panovnícky trón dvoch alebo viac štátov zasadla
rovnaká osoba. Bolo to napr. vo VB a Hannoversku v rokoch 1714 – 1837. v personálnej
únií členské štáty zostávajú subjektmi medzinárodného práva, nešlo teda o zložený štát
v modernom slova zmysle.
- reálna únia – takéto štáty mali spoločného panovníka na základe svojich zvláštnych
ústav – napr. Švédsko a Nórsko v rokoch 1814 – 1905, či Rakúsko – Uhorsko v rokoch
1867 – 1918.
- konfederácia - jej právnym základom je medzinárodná zmluva, nie spoločná ústava.
Právomoc spoločného orgánu sa neuplatňuje na území členských štátov priamo, ale
prostredníctvom orgánov príslušného členského štátu. Spoločný orgán, v ktorom sú
zastúpení členovia konfederácie, má povahu diplomatickej konferencie suverénnych
štátov. Existuje iba štátne občianstvo jednotlivých členských štátov, nie zvláštne štátne
občianstvo konfederácie. Vyskytovala sa napr. v Amerike v rokoch 1778 – 1787, vo
Švajčiarsku v rokoch 1291 – 1798. Obvykle bola iba prechodná – buď sa z nej vytvoril
federálny štát, alebo sa rozpadla.
- federácia – vzniká z niekoľko štátov na základe prijatia spoločnej ústavy, pričom
členským štátom necháva niektoré atribúty štátu vo vnútornej politike, iné sú ale
 prevedené na centrálne orgány – to vrátane jednotného federálneho občianstva. Výkon
najvyššej moci je rozdelený na centrum a členské štáty, ale subjektom medzinárodného
práva je federácia ako celok.
- unitárny štát – napríklad Jemenská republika vznikla v roku 1990 ako jednotný štát
dohodou Jemenskej ľudovej demokratickej republiky a Jemenskej arabskej republiky.

ROZDELENÍM EXISTUJÚCEHO ŠTÁTU NA NIEKOĽKO NOVÝCH ŠTÁTOV

Rozdelením personálnej únie Švédska a Nórska v roku 1905 vznikli dva samostatné štáty
Švédsko a Nórsko. Podobne rozpadom ZSSR v roku 1991 alebo ČSFR koncom roku 1992
vznikla v Európe celá rada nových štátov.

ODŠTIEPENIE ( SECESIA ) ČASTI ÚZEMIA

Ide o zvláštny prípad rozdelenia, keď právne subjektivity pôvodného štátu vo všetkých
jeho atribútoch zostávajú. Časť pôvodného územia a obyvateľstva sa od existujúceho
štátu oddelí a vytvorí nový, nezávislý štát. Takto sa v roku 1971 odštiepil Bangladéš od
Pakistanu alebo Slovinsko a Chorvátsko v roku 1991 či Bosna a Hercegovina v roku 1992 od
Juhoslávie.

PRVOTNÉ OSÍDLENIE A KONŠTITUOVANIE V SUVERÉNNOM ŠTÁTE

Keďže v súčasnosti neexistuje voľné územie, je táto možnosť vzniku štátu minulosťou.
Vznikla takto napr. Libéria v roku 1847, keď černošskí osadníci z USA vyhlásili suverénny
štát.

K zvláštnosti vývoja svetového politického systému patrilo, že politická a ekonomická

globalizácia bola spojená s procesom partikularizácie – globalizáciu sprevádzalo
vznikanie nových štátov. V súčasnosti je 194 štátov. Štát sa pri historických štatistikách
definuje ako politická jednotka s najmenej 500 tisíc obyvateľmi, ktorá bola
diplomaticky uznaná Anglickom a Francúzskom alebo po roku 1919 bola začlenená do
Spoločnosti národov či OSN. Existovali a aj existujú štáty, ktoré nemusia byť spojené
s takýmito kritériami.
S rastom počtu štátov sa rozloha štátu postupne zmenšovala, nie zväčšovala. Dôkazom
je napr. Európa – v roku 1910 bolo 21 suverénnych štátov, v roku 1930 to bolo 30 štátov a na
začiatku 21. storočia bolo v Európe 44 štátov. Prelom storočí 20. a 21. je charakteristický
regionálnou integráciou, rozširovaním Európskej únie. Môže dôjsť k obnoveniu
tendencie k centralizácií a znižovaniu počtu štátov. Stále však platí, že štáty predstavujú
najdôležitejšie komponenty svetového politického systému, v ktorých moc a autorita sú
rozdelené a decentralizované. Štáty boli a aj sú hlavným subjektom i objektom
medzinárodnej politiky.

14.) národný štát

Proces vznikania nových štátov sa nedá oddeliť od rastu počtu obyvateľstva. Na začiatku
19. storočia žila na celom svete len jedna miliarda ľudí, na začiatku 20. storočia to bola 1,6
miliarda ľudí a v roku 2005 6,5 miliardy ľudí. Pritom asi 80% rastu v 20. storočí spadá pod
obdobie po roku 1950. Za 12 rokov pribudla miliarda ľudí a to v rokoch 1987 – 1999.
Ľudia sa organizovali po častiach do rôznych štátov, pričom národný štát predstavuje
základnú formu tejto politickej organizácie. V duchu humanistickej tradície môžeme
povedať, že rozdelenie sveta na národné štáty je hneď po vízií svetového štátu druhou
najlepšou možnosťou z alternatív.
a.) národ
Rimania sa označovali „populus“ a tak „natio“ boli pre nich iné národné kmene.
V rannom stredoveku tiež „natio“ znamenalo kmeň. V období feudalizmu už termín „národ“
označoval bytosti či inštitúcie rovnakého druhu či rodu. Až v humanizme bola považovaná za
národ historicky sformulovaná pospolitosť ľudí s rovnakými etnickými znakmi -ako je
spoločný a od ostatných etník odlišujúci sa pôvod, psychika, jazyk, relatívne svojbytná
materiálna a duchovná kultúra. Od iných skupín sa etnické odlišujú tým, že sú stále, unikátne,
so svojráznymi antropologickými rysmi. Od rodinných či kmeňových etník sa národ odlišuje
tým, že je v zásade vymedzený územím, nie pokrvnou príbuznosťou.
Definícia národa sa odlišuje tým, či pozeráme na subjektívnu alebo objektívnu stránku
tohto fenoménu:
Objektívne faktory – národ je skupina ľudí so zhodným či obdobným etnickým základom,
jazykom, spoločnou minulosťou, tradíciou, zvykmi a niekedy aj náboženstvom.
Subjektívne faktory – podľa tohto je národ výsledkom spoločnej vízie a ašpirácie pre
budúcnosť. Z tohto zdroja pramení základ pocitu jednoty, pocitu spoločnej identity.
Môžeme povedať, že národ je súbor ľudí, ktorí sa na základe etnickej, jazykovej alebo
kultúrnej spriaznenosti vnímajú ako členovia jednej a tej istej skupiny. Národ je
skupina, ktorá do značnej miery koná a cíti ako jedna psychická skupina. Je teda
príslušníkom národa aj ten, kto sa ním necíti byť? Sú dve možnosti odpovedí, teoretici sa
delia na tri skupiny: vedomie príslušností je nutné, vedomie príslušností nie je nutné a je
nutné v určitých podmienkach či etapách vývoja.
Existujú dve vyjadrenia vzťahu štátu a národa. Prvým je stotožnenie národa a štátu –
národom sú občania jedného štátu. Vznik tohto poňatia je zo 16. stor. z Anglicka. Neskôr sa
objavilo poňatie , ktoré odlišuje národ a štát. Pochádza to z 18. storočia.
Je tu otázka, či existencia štátu bola príčinou vzniku národa, či naopak. Odpoveď
môžeme rozdeliť do troch skupín:
- všetky národy usilujú o sebavyjadrenie vytvorením štátu – každý národ má svoj štát,
alebo oň usiluje. Známe z diel Herdera. Pre veľa teoretikov je štát najvyššou formou
národného života. Ľudstvo je objektívne rozdelené na kultúrne skupiny – národy a majú
byť vyjadrené vo vlastnej politickej komunite, štátnosti.
- štát je tvorcom národa – nie je národ, ktorý by nebol stvorený štátom , alebo
spomienkou naň. Predstava, že národ môžeme vytvoriť vhodným formovaním
politických inštitúcií.
- štát aj národ majú inú príčinu – môže to mať radu podôb. Najznámejší príklad je
geografický determinizmus.
Jazykové rozdiely v poňatí národa vznikali v troch odlišných politických prostrediach:
- anglické, španielske, francúzske ale i americké – už existovali národné štáty-
zdôraznenie jednoty novodobého národa a štátu tento štát upevňovalo.
- nemecké a talianske roztrieštenie národa na niekoľko štátov, keď zdôraznenie národnej
jednoty spoluvytváralo nový jednotný štát.
- rakúske či Rakúsko – uhorské či iné mnohonárodné politické prostredie pri nadradenosti
jedného národa nad inými. Zdôraznenie svojbytnosti národa či nadradenosti národa nad
štátom existujúci štát rozbíjalo.

Základným záujmom národa je zachovať si svoju existenciu, teda špecifické rysy etnickej
pospolitosti, a nebyť pod politickým, psychickým a kultúrnym tlakom iného nadradeného
národa. Najvhodnejšou cestou k tomu je vlastná kontrola slobodného rozvoja.
Najúčinnejším prostriedkom pre obhajobu záujmu národa a zabezpečenie rozvoja je
v súčasnom svete politická moc, teda vlastný štát. Národný cit – ale aj nacionalizmus- môžu
existovať ešte pred vznikom národného štátu. Štáty dovtedy existujú v lojalite, identifikácií
a solidarite národnej skupiny ešte pred získaním formálnej suverenity.

b.) štátny národ

Národy sú zastupované svojou najdôležitejšou a najväčšou politickou inštitúciou – štátom.
Výraz „národný záujem“ je v medzinárodnej politike spravidla synonymom k termínu
„štátny záujem“. Rozlišujeme ale „záujem národa“ – záujem etnickej pospolitosti a
„národný záujem“– označuje vlastne štátny záujem.
Na rozdiel od etnickej podstaty národa štát je politickou inštitúciou. Definícia štátu
zdôrazňuje mocenskú suverenitu vlády. Ďalšie atribúty sú obyvateľstvo a územie. Národný
štát pôvodne vznikol ako sociopolitická konštrukcia fúzií týchto dvoch odlišných
komponentov – národa a štátu. Za národný štát je teda považovaný taký štát, ktorý je
kontrolovaný členmi jedného národa, niekedy sa hovorí „štátneho národa“.
Idea práva národa na sebaurčenie v podobe vlastného štátu bola prvýkrát oficiálne
vyzdvihnutá ako princíp medzinárodnej politiky Veľkou Britániou, Francúzskom
a Ruskom v roku 1830. Sláva myšlienky národného sebaurčenia dala jednu z podôb
výsledkom 1. svetovej vojny. Požiadavka sebaurčenia národov sa stala súčasťou dvoch
medzinárodných dokumentov a to Leninovho Dekrétu o mieri z novembra roku 1917 a zo
14bodového mierového programu amerického prezidenta W. Wilsona z januára 1918.
Rozdiely medzi dokumentmi sú zjavné:
- dekrét o miery – podľa tohto dokumentu spravodlivým alebo demokratickým mierom po
ktorom túži väčšina vojnou utýraných pracujúcich tried vo všetkých krajinách, ktoré vedú
vojnu, je podľa názoru vlády okamžitý mier bez anaxie ( násilné pripojenie územia iným
štátom) a bez kontribúcie ( peňažná čiastka vymáhaná víťazným štátom po skončení
vojny).
- 14 bodov W. Wilsona – podľa tohto dokumentu je nutná dokonalá a nestranná úprava
všetkých koloniálnych požiadaviek, pri ktorých bude zachovaná zásada, že pri
rozhodovaní o všetkých takýchto otázkach zvrchovanosti musia záujmy národa mať
rovnakú váhu ako spravodlivé požiadavky vlád, ktorých nárok má byť vymedzený.

Iba málo štátov – Maďarsko, Japonsko, Island a Dánsko je rozložených na území s jedným
etnikom. Obyvateľstvo väčšiny štátov sa skladá z príslušníkov viac národov či národností.
Existujú štáty, v ktorých hovoriť o národnom základe je veľmi sporné. Mnoho štátov
v Afrike či Ázií bolo vytvorených koloniálnymi mocnosťami a ich existencia ako nezávislých
štátov bola stvrdená diplomatickým uznaním zo strany európskeho či svetového
spoločenstva – napr. prijatím do OSN.
Dôsledná realizácia práva národného sebaurčenia vo vlastnom štáte by znamenala
ohrozenie stability celého svetového polit. systému. Etnografi tvrdia, že existuje asi 300
národov a takmer dvojnásobok národností. To znamená, že úplná realizácia práva
národov a sebaurčenie by znamenalo vytvoriť približne ďalších 100 nových štátov. Jazykov
je asi 2 500 – 7 000 – je to dané odlišnosťou v dialekte. Za univerzitne použiteľné je
považovaných 165 jazykov. 98 % svetovej populácie hovorí 95 jazykmi.
Cez všetky jazykové, pojmové i politické problémy spojené s vymedzením a vytvorením
národného štátu predstavuje národný štát ústrednú kategóriu moderného svetového
politického systému. Je tomu tak z dvoch dôvodov:
- výraz moderný štát sa používa k označeniu historicky vzniknutých štátnych útvarov,
ktoré sa formovali pod tlakom sociálnych procesov ako demografický rozvoj,
ekonomický vývoj, revolúcia vo vojenstve atď. Národný štát je jedným zo zdrojov
kontinuity vestfálskeho systému.
- štátna moc svojou možnosťou využiť moc pri presadzovaní záujmov národa je stále
príťažlivou silou pre etniká. Spojenie štátnej suverenity a nacionalizmu je spojením
dvoch síl, ktoré sú zdrojom fragmentácie vo vestfálskom svetovom politickom systéme.

c.) nacionalizmus
Nacionalizmus ako idea národného štátu súvisí s premenou povahy legitimity moci
v štáte. V stredoveku boli štáty neoddeliteľné od monarchov, ktorý v nich vládli – Ľudovít
XIV. „Štát som ja“. Nasledovalo obdobie, v ktorom odumierala idea jednoty štátu a léna.
Predstavu dynastického záujmu ako vodcu línie zahr. politiky nahradila idea štátneho záujmu.
Národné či národnostné sebaurčenie je i dnes konečným cieľom aktivity mnohých
skupín – usilujú teda o vytvorenie nových štátov. Autonómia a nezávislosť sú stále potentné
hodnoty a etnické, jazykové a náboženské požiadavky na vytvorenie vlastného separátneho
štátu sú takmer bez konca. U týchto skupín sa jedná o hľadanie „psychickej bezpečnosti“
v národnom štáte. Keďže celá súš má politickú správu, znamená ich snaha rozbitie
existujúceho štátu.
Požiadavka secesie (odtrhnutie časti štátu od štátneho celku a vytvorenie nového,
nástupníckeho štátu) je živá – napr. Kordi, ktorých je 13,9 milióna nemajú vlastný štát. sú
v Turecku, Iraku, Iráne, Sýrií, Arménsku... tiež iredentizmus (požiadavka národa anektovať
územie iného, ktoré je historicky či etnicky spojené s prvým štátom či národom) zostal
zdrojom politických konfliktov. Po studenej vojne jeho význam vzrástol – 40% Albáncov žije
mimo Albánska.
Vznik nacionalizmu je spravidla spojovaný s Veľkou francúzskom revolúciou. Ale
nacionalizmus bolo vidieť už pred VFR vo VB – prvá manifestácia moderného
vlastenectva či nacionalizmu je záležitosťou puritánskej revolúcie v Anglicku 17.
storočia. Práve v Anglicku sa objavila definícia národa ako „ veľkého počtu rodín,
pochádzajúcich z tej istej krvi, narodených v tej istej zemi a žijúcich pod tou istou
vládou“. Začína sa formovať citový vzťah k národu, základ vlastenectva ale i nacionalizmu či
šovinizmu. Je však potrebné rozlíšiť povahu nacionalizmu, ktorý vyrastá z predstáv
o ľudovláde a nacionalizmu, ktorý by bol reakciou na francúzske pokusy získať
hegemóniu. Bitka u Slávkova sa označuje ako bitka cisárov, bitka u Lipska sa označuje ako
bitka národov. Preto historici pokladajú bitku u Lipska sa zrod nemeckého nacionalizmu.
Existuje zásadný rozdiel medzi vlastenectvom a šovinizmom. Vlastenectvo si kladie ako
ústredný cieľ seba vyjadrenie národa vo vlastnom štáte. Šovinizmus hlása nadradenosť
vlastného národa nad inými národmi a to spravidla pomocou pojmov z biológie a nie zo
spoločenských vied.
Nacionalizmus dokázal nahradiť náboženstvo ako ideový doplnok štátnych konfliktov
a vojen. Nacionalizmus je ideológiou orientovanou na štát. najnebezpečnejší je taký
nacionalizmus, ktorý prerástol v šovinistické požiadavky rozpínavosti a spojil sa
s militarizmom.
Spojenie niektorých vývojových línií nacionalizmu s rasizmom v druhej polovici 19.
storočia znamenalo špecifický skok: RASA je geneticky pojem, ktorý sa nedá vyvodzovať
z jazyka či kultúry, ktoré nie sú dedičné.
V 20. storočí bol nacionalizmus jednou z hlavných ideologických príčin vojen. Vzniklo 6
základných foriem nacionálne – etnických konfliktov ohrozujúcich danú podobu štátu:
- prihraničné etnické spory – napr. Maďari na Slovensku
- subštátný etnický konflikt národa – je v postavení menšiny v niekoľkých štátoch.
príkladom sú Kordi v Turecku, Iraku, Iráne, Sýrií a Arménsku.
- hyperštátny nacionalizmus – usiluje sa o spojenie niekoľkých štátov a menšín do
jedného štátu. Príkladom je anšlus Rakúska a odtrhnutie pohraničia od Československej
republiky.
- pannacionálna politika – usiluje sa o spojenie príbuzných národov do jedného štátneho
celku. Príkladom je pangermánstvo, panslovanstvo, arabský nacionalizmus..
- subštátny nacionalizmus národa v štáte, kde je iný panujúci národ – príkladom môže
byť úsilie slovanských národov v Rakúsko – Uhorsku.
- subštátny nacionalizmus rovnoprávnych, ale inak odlišných národov – príkladom je
postavenie Čechov a Slovákov v spoločnom štáte.
Civilizácia je chápaná ako kultúrna entita pričom väčšina autorov kladie väčší dôraz na
náboženské hodnoty ako na etnické korene. Po studenej vojne vznikla otázka konfliktu
civilizácií a kultúr.

15.) medzinárodné organizácie

Svojbytnými aktérmi v svet. polit. systéme sú medzinárodné organizácie – inštitúcie,
ktorých štruktúra, zloženie a záujmy prekračujú štátne hranice. Za aktéra toto typu nebudú
považované aliancie a vojenské bloky. Vojenské aliancie sú tradičným medzištátnym
aktérom, ktorý nemení povahu svet. politiky, lebo vznikajú len za účelom naplnenia
bezpečnostných cieľov štátu.
Medzinárodné organizácie predstavujú inštitucionalizovanú formu spolupráce
v najrôznejších oblastiach. Vyznačuje sa relatívne stabilným právnym základom v podobe
zakladajúcej listiny, vlastnou právnou subjektivitou a stálou či pravidelnou činnosťou.
Pôsobia buď na globálnej alebo regionálnej úrovni. Sú zriaďované preto, aby zaisťovali
a reprezentovali záujmy dvoch typov sociálnych skupín:
- štátov – vznikli na báze medzivládnych dohôd a majú niektoré atribúty
medzinárodneprávnej subjektivity. Často sa pri týchto organizáciách používa názov
medzinárodné, pretože sa jedna o inštitúcie medzištátne.
- neštátnych či nevládnych inštitúcií – tie vznikli dohodu spoločenských organizácií
alebo jednotlivcov.
Pred 1. svetovou vojnou existovalo takmer 50 medzivládnych a viac ako 170 nevládnych
organizácií, v roku 1940 to už bolo viac ako 80 medzištátnych a 500 nevládnych organizácií.
V roku 2001 existovalo 232 medzivládnych a 6398 nevládnych organizácií tradičného typu.
Medzinárodné organizácie môžeme deliť podľa rôznych kritérií.
Medzištátna organizácia je inštitúcia vzniknutá na základe zmluvy založenej na
medzinárodnom práve, a to dvoma či viac štátmi k zaisteniu spolupráce v určitej oblasti
aktivity štátu. V ich štruktúre môžeme nájsť 3 orgány – variantu všeobecného
zhromaždenia zástupcov členských štátov, volenú radu či výbor a technický a výkonný
sekretariát na čele s riaditeľom, tajomníkom, prípadne generálnym riaditeľom či
tajomníkom a pomocnými orgánmi bývajú rôzne komisie, výbory či pridružené
inštitúcie. Rozsah pôsobnosti je dôležitý na rozlíšenie či ide o lokálnu alebo globálnu
inštitúciu, podľa toho ďalej rozlišujeme organizácie medziregionálne, regionálne
a subregionálne. Ďalším významným kritériom je rozlíšenie typov cieľov medzinárod.
organizácií – delíme na univerzálne a špecializované.
Za najstaršiu medzivládnu organizáciu dodnes fungujúcu s jedným programovým cieľom je
považovaná Medzinárodná telegrafná únia – 1865. Pôsobí dodnes, v roku 1906 sa
premenovala na Medzinárodnú telekomunikačnú úniu – ako špecializovaný orgán OSN.
Prvé a dodnes fungujúce stále medzinárodné fórum pre multilaterálne politické vyjednávanie
je Medziparlamentná únia. Bola založená v roku 1889 v Paríži. V roku 2006 združovala
zástupcov 146 krajín.
Z medzištátnych politických organizácií najviac priťahujú pozornosť dve Organizácia
spojených národov ako globálna inštitúcia s univerzálnymi cieľmi a Európska únia ako
pôvodne ekonomická regionálna organizácia, ktorá dosiahla radu úspechov i v politickej
integrácií. Z ekonomicko - politických organizácií najviac pozornosti priťahujú
Medzinárodný menový fond, Svetová banka a Svetová obchodná organizácia.

a.) OSN
Organizácia spojených národov nie je organizácia národov, ale štátov- politických aktérov,
ktorý dielom zastupujú národy a dielom občanov. Ako globálna univerzalistická medzištátna
inštitúcia si OSN podľa článku 1 Charty OSN kladie za cieľ:
1. udržovať medzinárodný mier a bezpečnosť a za tým účelom konať účinné kolektívne
opatrenia.
2. rozvíjať medzi národmi priateľské vzťahy, založené na úcte k zásade rovnoprávnosti
a sebeurčenia národov.
3. uskutočňovať medzinárodnú súčinnosť riešením medzinárodných problémov rázu
hospodárskeho, sociálneho, kultúrneho alebo humanitného a podporovaním
a posilňovaním úcty k ľudským právam a základným slobodám pre všetkých bez
rozdielu rasy, pohlavia, jazyka alebo náboženstva.
4. byť strediskom, ktoré by uvádzalo do súladu úsilie národov o dosiahnutie týchto
spoločných cieľov.
K dosiahnutiu cieľov OSN sformovala pracovné zásady. Z týchto princípov za základne
považujeme:
a.) členské štáty sú právne rovné
b.) OSN nezasahuje do vecí, ktoré sú v podstate vo vnútornej jurisdikcií členských
štátov
c.) členské štáty i organizácie ako celok sú ochotné plniť záväzky predpokladané
Chartou
d.) členské štáty sú ochotné urovnávať svoje spory mierovými prostriedkami
a zrieknutia sa hrozby či užitia sily
e.) členské štáty sú ochotné poskytnúť pomoc OSN a zriecť sa pomoci vojnovým štátom
bez súhlasu OSN
Prvotné ciele OSN sú spojené so zaistením medzinárodnej bezpečnosti.
OSN bola založená 51 štátmi na konci 2. svetovej vojny v júni 1945, pričom za členov
OSN môžu byť na základe rozhodnutia Valného zhromaždenia a na odporúčanie Rady
bezpečnosti prijaté všetky mierumilovné štáty, ktoré príjmu záväzky obsiahnuté v Charte
OSN. V polovici roku 2006 mala OSN 192 členov. Členské štáty, ktoré porušujú sústavne
zásady Charty môže Valné zhromaždenie na odporúčanie Rady bezpečnosti z organizácie
vylúčiť.
V súlade s Chartou vznikla celá rada orgánov OSN. Najdôležitejšie sú Valné zhromaždenie
a Rada bezpečnosti.
Valné zhromaždenie sa skladá zo všetkých členov. Má právo jednať o všetkých otázkach,
ktoré spadajú do Charty alebo sa týkajú právomoci a pôsobnosti ostatných orgánov OSN,
s výnimkou právomoci spadajúcich do právomoci Rady bezpečnosti. Schádza sa každoročne,
poprípade na zvláštnych zasadnutiach. Uznesenia VZ OSN majú povahu právne nezáväzných
doporučení. Zásadné sú iba uznesenia o vnútorných otázkach OSN. Každý členský štát má
jeden hlas. Jednanie riadi predseda, ktorého volí VZ. Zvláštne zasadnutie VZ OSN zvoláva
generálny tajomník OSN na žiadosť Rady bezpečnosti. Uznesenie je platné ak ho príjme
prostá väčšina prítomných a hlasujúcich členov. V prípade závažných otázok – odporúčania
týkajúce sa udržovania medzinár. mieru a bezpečnosti, voľba nestálych členov Rady
bezpečnosti, prijímanie nových členov OSN, pozastavenie členských práv a iné, je potrebný
súhlas dvoch tretín prítomných a hlasujúcich členov. Pracovnými jazykmi VZ OSN sú
angličtina, arabčina, čínština, francúzština, ruština a španielčina.
Rada bezpečnosti sa skladá z 15tich členov – 5 z nich je veľmocí – Čína, Francúzsko, Rusko,
USA a VB – tie sú stálymi členmi. Nestálych je 10 členov a tí sú volení Valným
zhromaždením podľa geografickej príslušnosti vždy na dva roky. Podľa Charty má RB
základnú zodpovednosť za udržiavanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Je to efektívny
a pohotový orgán, ktorý má rozsiahle právomoci a je schopný rýchlej akcie. Vedie vyšetrenie
v sporných otázkach, určuje či sa jedná o ohrozenie mieru, a odporučí najvhodnejšie
opatrenia. Aj s použitím sily. Jedná v mene všetkých členov OSN. Dôležité rozhodnutia VZ si
vyžadujú súhlas Rady bezpečnosti. Jej schôdze zvoláva predseda. Pri prijímaní rozhodnutí RB
platí pre stálych členov zásada jednomyseľnosti – majú právo veta. O procedurálnych
otázkach treba kladných 9 hlasov, o všetkých ostatných otázkach 9 kladných hlasov vrátane
stálych členov. Fungujú tu tri výbory – vojensko – štábny, výbor exportu pre jednajúci
poriadok a výbor pre prijímanie nových členov.
Hospodárska a sociálna rada – pod vedením VZ vykonáva úlohy v oblasti hospodárskej,
sociálnej a kultúrnej spolupráce medzi členskými štátmi. A tiež úlohy hospodárskej
a technickej pomoci rozvojovým krajinám. Koordinuje činnosť organizácií a orgánov
spojených s týmito otázkami. Skladá sa z 54 členov, ktorých volí VZ na dobu 3 rokov.
Dodržuje sa zásada pomerného zastúpenia oblastí. Spolupracuje s viac ako 600 nevládnymi
organizáciami. Zasadá dvakrát ročne, uznesenia schvaľuje väčšinou hlasov. S výnimkou
uznesení o vnútorných a organizačných otázkach majú jej rozhodnutia povahu nezáväzných
odporúčaní. Uznesenia o dôležitých otázkach predkladá Valnému zhromaždeniu.
Medzinárodný súdny dvor – je podľa článku 92 Charty OSN hlavným súdnym orgánom
OSN. Rozhoduje v sporoch právnej povahy medzi zvrchovanými štátmi a podávaním
posudkov pre Valné zhromaždenie, Radu bezpečnosti a iné orgány. Prejednáva iba tie spory,
ktoré mu štáty sami dobrovoľne predložia. Tvorí ho 15 sudcov volených VZ a RB na dobu 9
rokov s možnosťou znovuzvolenia.
Generálny tajomník – je hlavným správnym úradníkom stojacim v čele sekretariátu OSN.
Plní však aj rôzne politické funkcie. Volí ho VZ na odporučenie RB na dobu 5 rokov. Pôsobí
vo všetkých hlavných orgánoch OSN, plní nimi uložené úlohy, podáva VZ výročnú správu
o pôsobení OSN a zvoláva mimoriadne zasadnutia VZ na žiadosť RB alebo väčšiny jeho
členov. Sekretariát OSN je rozdelený do niekoľkých úradov, odborov a rôznych správnych
oddelení.
OSN priťahuje pozornosť ako univerzálna organizácia s politickými cieľmi. Podľa teoretikov
by mohla byť základom pre vytvorenie svetového štátu. Vývoj môže obnoviť status quo pred
porušením mieru. Tieto predstavy sa však nenaplnili. V 90.tych rokoch mala OSN odlišné
predstavy jej reformy. Zatiaľ žiadna nezískala potrebnú podporu. Dôvod? OSN je inštitúcia,
ktorá vzišla z druhej svetovej vojny. Odráža to poňatie práva, ktoré je výsledkom
hegemónistickej vojny - je dieťaťom mocenskej rovnováhy polovice 40.tych rokov. Preto sú
stálymi členmi RB s právom veta víťazné štáty, a štáty ako Brazília, Nemecko či Japonsko,
ktoré si dnes môžu robiť nárok na status veľmoci stálymi členmi nie sú. Naviac medzi 1945
a 1999 prebehla ďalšia hegemonistická vojna a to studená vojna. Nové hegemonistické
postavenie USA vytvorilo dojem, že USA môžu jednať bez ohľadu na záujmy iných i bez
ohľadu na predchádzajúce záväzky. Bombardovanie Juhoslávie lietadlami NATO v roku
1999 a intervencia USA spolu s „koalíciou ochotných“ v Iraku v roku 2003 bez súhlasu RB
boli výsledkom práve takýchto predstáv.
A hoci OSN má nedostatky v štruktúre, žiadna lepšia univerzálna politická medzištátna
organizácia neexistuje. Odstránenie problémov OSN je možné iba dohodou, nie
jednostranným vypovedaním zásad.
b.) európska únia
Postupná stratégia formovania jednotnej Európy sa dávala najavo v mnohých
organizáciách ako Hnutie za zjednotenú Európu, Európsky zväz federalistov, Hospodárska
liga za európsku spoluprácu, Euroatom, Európske spoločenstvo uhlia a ocele...
Originalita EU spočíva v tom, že táto medzištátna organizácia je supranárodná entita,
ktorá má moc činiť niektoré rozhodnutia bez potreby nechať si ich schváliť jednotlivými
členmi. Nejde o klasickú medzinárodnú organizáciu, ale do určitej miery o novú politickú
jednotku, o relatívne samostatného aktéra. Podľa dohôd je únia poňatá ako tzv.
Maastrichtský chrám, stavba o troch pilieroch:
1. pilier – tvoria ho tri pôvodné spoločenstvá – Euroatom, ESUO a EHS a všetky inštitúcie
ako je Komisia, Rada, Parlament, Súdny dvor... jej úlohou je zaistiť hospodársku a menovú
úniu, spoločný trh, jednotnú priemyselnú, daňovú a kultúrnu politiku, prácu regionálnych
a sociálnych fondov, výskum a technologický rozvoj. Nástroje k dosiahnutiu cieľov sú právne
akty, smernice, odporúčania a rozhodnutia.
2. pilier – funkciou je spoločná zahraničná politika, spoločná obranná politika a spoločná
bezpečnosť. Cieľom je zaistiť bezpečnosť, ľudské práva, demokraciu a mier. Prostriedkami sú
spoločné postoje a spoločné akcie.
3. pilier – je oporou v oblasti justície a vnútornej politiky. Cieľom je voľný pohyb osôb,
spolupráca pri udeľovaní azylu a v migračnej politike, colnej politike, práve, v boji proti
drogám, medzinárodnej kriminalite a terorizmu, ale i spolupráca v občianskych a trestných
záležitostiach. Prostriedky tvoria spoločné postoje, medzinárodné zmluvy, Europol, Európsky
policajný úrad.

EU vznikla postupnou transformáciou Európskych spoločenstiev. Vytvorila sa na základe

dohody 1965 o vytvorení spoločných orgánov troch vtedajších medzištátnych organizácií
– EHS, ESUO a Euroatom. Cieľ vytvoriť EU ako samostatný politický celok bol deklarovaný
v roku 1972. Vo februári 1992 podpísali predstavitelia 12 členských krajín Európskych
spoločenstiev v Maastrichtu Zmluvu o Európskej únií. Zahrnula hospodársku a menovú
úniu, zahraničnú, bezpečnostnú a obrannú politiku, vnútornú politiku a právo. Predstavuje
vrchol integračného úsilia v západnej Európe. Schengenský prevádzací protokol – nadviazal
na dohodu medzi Beneluxom, Francúzskom a Nemeckom – od roku 1995 ruší kontroly osôb
na vnútorných hraniciach štátov EU a harmonizuje vízovú a azylovú politiku a spoluprácu
policajných síl. Colné kontroly a kontroly osôb sú len na vonkajších hraniciach EU.
Vynára sa otázka, akú podobu má európsky politický systém – či demokratické procedúry
dokážu nahradiť medzi členskými štátmi únie diplomaciu. V súčasnosti má EU veľa zmlúv,
ktoré sú neprehľadné. Tento problém sa mal vyriešiť pomocou prijatia ústavy, dokumentu,
ktorý by dal Únií právnu subjektivitu, odstrániť chaos v základných dokumentoch...
Zmluva o ústave pre Európu bola podpísaná na summite EU v októbri 2004. V roku
2005 referendum o jej ratifikácií odmietli vo Francúzsku a Dánsku a tak sa proces ratifikácie
zastavil. Kritika spočíva najmä v obavách z obmedzenia suverenity členských krajín.
EU má 27 členov. V roku 1993 v júni vypracovala Európska komisia tzv. kodaňské kritéria
– ich splnenie je podmienkou prijatia nových štátov. Kritéria sú:
- stabilný demokratický systém, založený na úcte k ľudským právam, priateľské vzťahy
so susediacimi štátmi a spolupráca s nimi.
- plne rozvinuté trhové hospodárstvo schopné odolávať konkurenčným tlakom
ekonomík štátov EU.
- začlenenie legislatívy EU do národnej legislatívy.
Európska únia má niekoľko inštitúcií. Dôležité sú aj Európsky účtovný dvor, Hospodársky
a sociálny výbor, Výbor regiónov, Európska investičná banka či Európsky ombudsman.
Najdôležitejších je však týchto5 hlavných inštitúcií:
1.) Európska rada – je spojením hláv štátov a predsedov vlád členských štátov a predsedu
európskej komisie. Schádza sa najmenej raz za šesť mesiacov v krajine, ktorá predsedá Rade
ministrov. Európska rada poskytuje únií podnety pre jej vývoj a vymedzuje všeobecné
politické smery, prejednáva závery hospodárskej politiky členských štátov, vytyčuje zásady
zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Integrácií dáva základe podnety. Tiež schvaľuje
smernice pre riešenie hospodárskych i sociálnych politických problémov a tiež dôležité
zahranično politické prehlásenia. Jej závery sú záväzné pre všetky inštitúcie EU.
2.) Európska komisia – jedná sa o kolégium 27 komisárov a to vrátane predsedu komisie
chápaného ako primus inter pares – členské štáty po súhlase Európskeho parlamentu ho
menujú na 5 rokov. Je to zákonodarný a výkonný orgán EU, vypracúva návrhy nových
zákonov, kontroluje plnenie zmlúv a zaisťuje správne naplňovanie legislatívy. Pôsobí ako
manažér a vykonávateľ politiky a medzinárodných obchodných vzťahov EU. Európsky
parlament môže toto kolégium vyslovením nedôvery rozpustiť. Dnes je Európska komisia
ústredným činiteľom pri príprave, vypracovaní, realizácií a kontrole záväzných rozhodnutí
EU. Reprezentuje EU v ekonomických vzťahoch s inými štátmi či medzinárodnými
organizáciami. Má vlastné zastúpenie vo všetkých členských štátoch, v nečlenských štátoch
a u medzinárodných organizácií.
3.) Rada európskej únie – Rada ministrov - vznikla z pôvodnej Rady ministrov
Európskych spoločenstiev. Zaisťuje koordináciu aktivít EU. Pracujú v nej rezortný ministri
členských vlád. Rada ministrov zahraničných vecí sa schádza raz za mesiac , ostatné dva až
štyri krát ročne. Má výrazné exekutívne právomoci, čo znamená, že záujmy členských krajín
dominujú nad záujmami únie ako celku. Každý štát tu má určitý počet hlasov podľa pomernej
veľkosti štátu. Slovensko má 7 hlasov. Najviac má VB, Francúzsko, Taliansko a Nemecko –
po 29 hlasov.
4.) Európsky parlament – je jediný orgán EU, ktorého členovia sú volený priamo občanmi
členských štátov a to od roku 1979. je najväčším mnohonárodným parlamentom na svete.
V súčasnosti má 732 poslancov z takmer stovky politických strán. Volení sú na 5 rokov.
Priamym predchodcom bolo Spoločné zhromaždenie ESUO. Tento parlament sa podieľa na
tvorbe politiky. Pôvodne mal iba poradnú funkciu, no postupne je rozširovaný na
vypracovanie a úpravu zákonov EU ale i na rozpočtový a kontrolný dozor nad výkonnými
orgánmi. Zatiaľ však nedosiahol právomoci štátnych zákonodarných zborov.
5.) Európsky súdny dvor – je najvyšší súdny orgán EU. Pôsobí od roku 1958. je zložený
z 25 sudcov a z 8 generálnych advokátov, ktorý sú menovaný na 6 rokov s možnosťou
znovuzvolenia. Prejednáva záležitosti medzi vládami členských krajín, vládami a inštitúciami
EU a medzi inštitúciami EU. Pôsobí ako ústavný súd pri objasňovaní práv a povinností
orgánov EU. Prevádza kontrolu právnych noriem. Pôsobí ako správny súd pri prejednávaní
žalôb fyzických a právnických osôb proti opatreniam EU a tiež žalôb zamestnancov EU
týkajúcich sa sporov vzniknutých zo služobného pomeru. Zároveň ide o občiansky súd pri
zaisťovaní mimozmluvných záväzkov. Má z časti aj kontrolné úlohy medzinárodnej právnej
povahy – rada únie alebo európska komisia ale i členský štát môžu požiadať posudok
európskeho súdneho dvoru o tom, či zamýšľaná dohoda EU s tretími štátmi alebo
medzinárodnými organizáciami je zlučiteľná so Zmluvou o EU.

c.) zahraničná politika EU

kvalitatívnym zlomom v procese európskej integrácie by bolo zjednotenie zahraničnej
a bezpečnostnej politiky členských krajín, pretože to tvorí jadro suverenity štátu. Potom, ako
bola v roku 1992 na základe Maastrichtskej zmluvy vytýčená zásada spoločnej zahraničnej
a bezpečnostnej politiky, začalo formovanie jej náplne a zabezpečenia. V Amsterdamskej
zmluve boli stanovené ciele tejto politiky:
- ochrana spoločných hodnôt, základných záujmov, nezávislosti a integrity EU v súlade
so zásadami Charty OSN
- posilňovanie bezpečnosti EU vo všetkých smeroch
- zachovanie mieru a posilňovanie medzinárodnej bezpečnosti v súlade so zásadami
Charty OSN a Helsinského procesu
- podpora medzinárodnej spolupráce
- rozvoj demokracie a právneho štátu a rešpektovanie ľudských práv a základných
slobôd

Problémom pri integrácií zahraničnej politiky sú problémy vo vojensko- politickej rovine,

okolo otázky prekrývania záujmov, úloh a právomocí EU s NATO a so Západoeurópskom
úniou. Amsterdamská zmluva prijala ideu ZEU o tzv. peterberských misiách, ktorých
plnenie sa má stať základom európskej bezpečnosti a obrannej politiky. Helsinský summit EU
v roku 1999 rozhodol o postupnom začleňovaní funkcií ZEU do únie. Aj keď je snaha spojiť
EU a ZEU, líšia sa členské základne oboch týchto medzinárodných organizácií.
Prvé vojenské a politické aktivity EU spolu so ZEU v zahraničí začali v roku 2003 na
Balkáne. Od tohto roku pomáha Únia zaistiť bezpečnosť v Macedónsku.
Vzhľadom na odlišné ciele Únie a NATO by bolo chybou dubleovať vojenské inštitúcie
Aliancie tým, že by EU vytvárala svoje vlastné ozbrojené sily v celej škále vojenskej moci.
Isté ale je, že prepojovanie inštitúcií a politiky EU a NATO nebude nikdy mať podobu čistého
modelu bez prekrývania funkcií a bez rozporov. Aj keď neexistuje ideálne riešenie,
neznamená to že sú konkurenti alebo protivníci.
Všetko nasvedčuje tomu, že sa v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky pre
najbližšie obdobie integrácia EU brzdí. Zahraničná politika únie zostáva spoločným
menovateľom politík členských štátov – je jednotná, dôjde k zhode; neexistuje, keď sú
rozdiely. Jednotná politika sa objavuje napr. v ekonomických vzťahoch voči štátom Afriky.
Neexistovala ale v dobe intervencie v Iraku, keď sa proti sebe postavili VB spolu s niektorými
ďalšími štátmi podporujúcimi USA a z druhej strany Francúzsko, Nemecko a Belgicko.

d.) neofunkcionálna logika

Reformné hnutie pôsobiace v rámci idey neoliberálneho inštitucionalizmu nechce
vytvorenie svetovej vlády jednorazovým aktom čo reformou zhora, chce vytvárať podmienky
pre mier a vznik jednotných politických inštitúcií viac štátov postupne, prostredníctvom
špecializovaných medzištátnych organizácií. Od klasických svetových federalistov sa líši
v troch hlavných ohľadoch:
- motorom zmeny nie sú štátnici a profesionálny diplomati, ale technický experti.
- plné fungovanie tejto špecializovanej integrácie má za následok prenikanie
integračných tlakov do iných oblastí.
- integrácia do novej politickej jednotky je regionálna. Nejde o vznik svetového štátu, ale
o vytvorenie lokálneho politického aktéra, pričom konečným cieľom je vytvorenie
federálneho štátu v hraniciach kontinentu.
16.) nevládne medzinárodné inštitúcie

Najpočetnejšiu skupinu medzinárodných organizácií tvoria nevládne inštitúcie. Nevládne

medzinárodné organizácie sú inštitúcie, ktorých štruktúra, činnosť a záujmy prekračujú
štátne hranice a ktorých členmi nie sú štáty, ale spoločenské organizácie, spoločnosť
alebo jednotlivci.
Tieto organizácie nie sú medzinárodnými právnymi subjektmi v klasickom poňatí. Za
najstaršiu inštitúciu tohto druhu je považovaný rosekruciánsky rád z roku 1694. Môžeme
vydeliť tri hlavné typy týchto inštitúcií:
1.) nevládne organizácie politického zamierania ako napríklad revolučné hnutia, politické
internacionály najrôznejších ideologických prúdov...
2.) nevládne organizácie nepolitického a nekomerčného zamerania ako sú odbory,
profesijne združenia, cirkvi...
3.) mnohonárodné či nadnárodné korporácie zamerané na komerčné podnikanie, ktoré sa
stali špecifickým fenoménom medzinárodných vzťahov a svetovej politiky po 2. svetovej
vojne.

Rastúci význam nevládnych inštitúcií s politickými cieľmi je spojený s narastajúcou

tendenciou jednotlivcov odmietať identifikáciu so svojim národným štátov a s hľadaním
nejakého druhu separatívneho politického štatútu. Tieto organizácie môžu existovať
v odlišných podobách. Revolučné organizácie typu I. a II. internacionály, medzinárodné
robotnícke združenia, založené v 19. storočí si kládli za cieľ zmenu vnútroštátneho
usporiadania svetových aktérov a tým aj zmenu celého systému. Mierové kongresy sledovali
kultiváciu medzinárodných vzťahov. Organizácia pre Oslobodenie Palestíny mala
medzinárodný štatút až do roku 1995 (do vytvorenia autonómnych území v Izraeli). Napríklad
Amnesty International si nekladie cieľ spojený so svet. polit. systémom, ale zameriavajú sa na
politické správanie jednotlivých štátov vo sfére ich vnútropolitického správania. Medzi
organizácie nevládne sa radia napríklad aj teroristické organizácie.

a.) nadnárodné korporácie

Sú považované za hlavný nástroj globalizácie svetovej ekonomiky, za najdôležitejší
kanál priamych investícií v zahraničí. Výskum dôsledkov aktivity nadnárodných korporácií
prevádzajú inštitúcie ako OSN, Medzinárodná organizácia práca, Svetová rada cirkví či senát
USA.... v súčasnosti je snaha vytvoriť kódex ich správania.
Definície nadnárodných korporácií sú rôzne, ale spravidla postihujú kvalitatívne ale aj
kvantitatívne znaky. Obecné kvalitatívne vymedzenie zdôrazňuje, že nadnárodná korporácia:
- prevádza organizované aktivity súčasne v niekoľkých štátoch
- kladie si ciele, ktoré nie sú realizovateľné v jednom štátnom teritóriu
- pôsobí v ekonomickej oblasti a podstatná časť ich aktivít je nepolitická

Podľa výskumného projektu Harvard Business School nadnárodná korporácia požaduje

pôsobenie minimálne v šiestich krajinách. Iný hovoria, že musí jej aktivita, predaj,
produkcia a zamestnanosť minimálne jedna štvrtina zo zahraničia. Iba 4 alebo 5 %
všetkých nadnárodných korporácií môžu byť nazvané skutočne globálnymi korporáciami.
Podľa niektorých autorov bola prvou nadnárodnou spoločnosťou Rád templárov z roku
1135 – začal prevádzať nadnárodné bankovníctvo.
V súčasnosti sa zvýšil ich počet a rozšírilo sa aj množstvo domovských štátov, z ktorých
nadnárodné korporácie pochádzajú. Koncom 60tych rokov mali pôvod v Severnej Amerike
a v Európe, v nasledujúcom desaťročí prevzali iniciatívu nadnárodné korporácie z Japonska.
Na začiatku 21. storočia sa výrazne zvýšil počet a aktivita čínskych, ruských a indických
nadnárodne pôsobiacich firiem. V súvislosti s týmito zmenami vzrástol podiel nadnárodných
korporácií na objeme svetovej produkcie. Pozornosť priťahujú aj tým, že sú v podmienkach
dramatickej politizácie energetiky hlavnými inštitúciami sprostredkujúcimi dovoz ropy
a plynu.
Najväčšou nadnárodnou korporáciou je Exxon Mobil z USA – má najväčšie výnosy.

b.) ekonomická a politická funkcia korporácií

Vlády sa snažia, aby nadnárodné korporácie investovali v ich krajinách. Zároveň cítia, že
to prináša ohrozenie suverenity štátu, čo vyvoláva rozporné reakcie politikov i verejnosti.
Hostiteľský štát má však k dispozícií radu nástrojov, ktoré môže vedome použiť
k obmedzeniu či povzbudeniu aktivít nadnárodných korporácií na svojom území.

Zdroje sily pri jednaní hostiteľského štátu a nadnárodnej korporácie

hostiteľský štát nadnárodná korporácia

kontrola faktorov, ktoré nadnárodné korporácie
požadujú – prírodné zdroje, pracovná sila, trh
legislatívna moc
moc byrokracie zdržovať a odopierať
policajná a vojenská sila
konkurencia nadnárodných korporácií v prístupe
k miestnym zdrojom
schopnosť získať výhody nadnárodnej korporácie
z odlišných zdrojov
nacionalizácia zahraničných investícií
kontrola zdrojov, ktoré štát požaduje – kapitál,
zamestnanosť, technológie, management...
medzinárodné výhody obtiažne nahraditeľné –
jednotná produkcia, medzinárodná distribučná sieť
potenciálny tlak domovského štátu
negatívne jednanie hostiteľského štátu odradí ostatné
investície a úvery
konkurencia hostiteľských štátov pokiaľ ide
o investície nadnárodných korporácií
odmietnutie rozšíriť podnikanie
konečná moc uzavrieť podnikanie

I keď je tu podobnosť cieľov v ekonomike, ich potreby a záujmy nie sú totožné. Ak cieľom
nadnárodnej korporácie je dosiahnutie maximálneho, či aspoň uspokojivého zisku, potom
cieľom moderného štátu v ekonomickej politike je zaistiť maximum bohatstva pre jeho
obyvateľov, poprípade čo najväčšiu kvalitu života. Tieto ciele sa môžu dostať do rozporu.
Argumenty v týchto sporoch môžeme rozdeliť do dvoch blokov, ktoré rozlíšia klady a zápory
nadnárodných korporácií:
- KLADY nadnárodných korporácií – v snahe zvýšiť svoj zisk podporujú mierové
vzťahy medzi štátmi. Strhávajú bariéry medzi štátmi, akcelerujú globalizáciu
medzinárodnej ekonomiky a pomáhajú formovať pravidlá jej riadenia. V dôsledku ich
pôsobenia rastie objem svetového obchodu. Pomáhajú zhromažďovať investičný kapitál,
financujú medzinárodné pôžičky a služby. Znižujú cenu tovaru zvyšovaním jeho
produkcie, presadzujú cla. Platením daní v hostiteľskej krajine zvyšujú príjmy do
štátneho rozpočtu. Zvyšujú zamestnanosť a kvalifikačnú úroveň pracovných síl. Ich tovar
zaisťuje trhy, prináša trhové skúsenosti a masovú reklamu. Zvyšuje zisk a bohatstvo.
- ZÁPORY nadnárodných korporácií – ohrozujú suverenitu a autonómnosť národného
štátu. Podporujú a ospravedlňujú represívne režimy v mene stability a poriadku. Krajiny
tretieho sveta sa stávajú závislé na technológiách, kapitále a znalostiach sveta prvého.
Diktujú charakter ekonomickej orientácie krajiny a podobu jej vývoja. Ničia miestnu
kultúru a národné zvláštnosti. Obmedzujú mzdy robotníkom. Zvyšujú zisky a kapitál
v hostiteľskej krajine ale exportujú ich do domovskej krajiny. Ničia miestne podnikanie.
Napomáhajú rastu oligopolistického usporiadania svetovej ekonomiky na úkor
konkurencie a slobodného podnikania. Vytvárajú dlžníkov a robia chudobné krajiny
 závislé na pôžičkách .vyvážajú technicky a ekologicky rizikové technológie do
nerozvinutých krajín. Napomáhajú inflácií.

I keď sa väčšinou hovorí o vplyvu nadnárodných korporácií na vlády rozvojových krajín,

vzťah týchto dvoch inštitúcií môže mať aj opačnú podobu – hostiteľská krajina
prostredníctvom nadnárodných korporácií môže tlačiť na krajiny domovské. Nastalo to
napr. pri arabskom ropnom embargu na prelome rokov 1973 a 1974, keď krajiny OPEC
využili svoje výsadné postavenie dodávateľa surovín pre západné nadnárodné spoločnosti.
Existujú aj príklady schopnosti štátov brániť sa snažiacim aktivitám nadnárodných
korporácií. Andský spoločný trh známy pod názvom Andská skupina združuje od roku 1969
Bolíviu, Chille, Ekvádor, Kolumbiu, Peru a Venezuelu. Do určitej miery je úspešný pri
formulovaní podmienok pôsobenia nadnárodných korporácií na svojom teritóriu. Je to oblasť
slobodného obchodu. Zároveň vytvorila jednotnú politiku vo vzťahu k zahraničným
investíciám – zakazujú priame investície vo vybraných výrobách a službách, stanovila zásady
získania majority štátu.
Historici pripomínajú schopnosť nadnárodných korporácií zasahovať do vnútorných
záležitostí hostiteľských štátov, a to zvlášť amerických v prospech zahraničnej politiky
USA. V Guatemale United Fruit Company v roku 1952 pomáhala zvrhnúť Arbenzov režim,
ktorý bol nepriateľským nadnárodnej spoločnosti ale aj k vláde USA, uvrhla krajinu do
občianskej vojny, ktorá trvá dodnes. Európske ropné spoločnosti podporovali francúzsko-
britsko – izraelskú intervenciu v oblasti Suezského kanálu v roku 1956. Tlak amerických
monopolov na vládu, aby robila niečo proti Castrovému znárodňovaniu ich majetku na Kube
bol jedným z faktorov pri príprave invázie na Kubu v roku 1961.

17.) suverenita štátu

Keby globalizácia a aktivita nadnárodných korporácií znamenala narušenie klasického
poňatia suverenity, znamenalo by to kvalitatívnu zmenu svet. polit. systému. Celá teória
mocenskej rovnováhy je totiž iba súborom hypotéz o výsledku nekoordinovaných akcií
suverénnych štátov. Aktivitu neštátnych aktérov možno pokladať za cestu k zníženiu
špecifickej váhy štátov v svet. polit. systéme, za príčinu rozleptávania štátnej suverenity.
Historici vyvinuli tri odlišné režimy suverenity vytvorené vládami a akceptované
i kodifikované medzinárodným právom:
a.) zákony pozemnej a vzdušnej suverenity štátu vrátane teritoriálnych vôd, ktoré
uzatvárajú tieto oblasti cudzincom a zahraničnej moci. Okrem Antarktídy nie je v súčasnosti
žiadna terra mullis – zem nikoho. Každá zmena pevninského územného usporiadania štátu je
na úkor niekoho.
b.) morské právo – stanovuje zásady slobodného užívania morí a oceánov za hranicami
teritoriálnych vôd. Idea voľného mora znamená slobodu plavby, slobodu rybolovu, slobodu
preletu, kladenia potrubí, budovania umelých ostrovov a slobodu vedeckého výskumu.
Morské právo bolo kodifikované v 4 medzinárodných zmluvách v roku 1958. Dohoda OSN
o morskom práve, ktorá je platná od 1994 upravuje otázky morského práva vrátane navigácie,
rybolovu, vedeckého výskumu, ťažby surovín a ochrany ekológie mora. Oblasť dna mora
a oceánu za 200mílovým pásmom je spoločným dedičstvom ľudstva.
c.) právo kozmického a zvlášť geostacionárneho priestoru sa iba formuje. USA má zásadu
„kto prv príde, tomu slúži“. Bývalý Sovietsky zväz požaduje jasnú demarkáciu kozmu
a atmosféry, kde by mali platiť obdobné zásady ako u teritoriálnych vôd. Za kozmický
priestor sa dnes považuje priestor vzdialený viac ako 1000 km od povrchu Zeme – táto
hranica je najnižšou dráhou obletu družíc.
Dnešné poňatie suverenity práva: štát je suverénny iba vtedy, ak vo svojom jednaní nie je
obmedzovaný žiadnymi prekážkami a nemusí žiadať niekoho o povolenie niečo činiť. Štát
síce jedná pod tlakom vonkajších a vnútorných síl, ale vo svojom jednaní sa orientuje
predovšetkým podľa vlastných záujmov a podľa svojich predstáv o týchto problémoch.
Princíp suverenity znamená zákaz zasahovania do vnútorných vecí štátu z vonku, je to právna
bariéra, opak intervencie. Nositeľom suverenity je štátna moc, vláda. V právnom zmysle
suverenita znamená neuznanie vlády legitimity žiadnej inej vlády vo svojom štáte.
V politickom zmysle sa suverenita rovná autonómií – vláda má dostatočnú moc odmietnuť
vonkajší nátlak. Z týchto zásad sú vyvodzované dva protikladné závery:
a.) stabilitu a mier vo svet. polit. systéme možno založiť iba na zásadách uznania
zvrchovanosti, nezávislosti a územnej celistvosti všetkých štátov. Mier a stabilita vyžadujú
uznanie rovnosti štátov. Tieto štáty sú si rovné iba právne, nie svojimi mocenskými
potenciálmi.
b.) konflikty a vojny štátov vyplývajú z toho, že štáty sú zvrchovanými sudcami vo svojej
vlastnej PŘI. Idea suverenity štátu, ktorá popiera vyššiu autoritu nad štátom, je zdrojom
anarchie v systéme – teda nestability a vojen.

a.) univerzalita suverenity

moderná koncepcia suverenity vyrástla z víťazstva štátov v stredovekom praktickom
i teoreticko-právnom triangulárnom spore : vladár verzus cirkev verzus šľachta. Ambíciu
byť suverénnym mal predovšetkým pápež. Podľa európskej stredovekej katolíckej vierouky
bol kráľ politickou autoritou s právom kontrolovať podnikanie a ekonomickú aktivitu obecne,
ale duchovnej autorite bol zodpovedný v mravných a náboženských otázkach .Pontifikát
Inocence III. Z prelomu 12. a 13. storočia možno pokladať za vyvrcholenie pápežskej moci
nad Európou. Vtedy sa hlava katolíckej cirkvi domáhala práva udeľovať vladárom štáty ako
léno. Pápež to nedosiahol, ale Inocenc III. Pôsobil efektívnejšie ako arbitri sporov svetových
vladárov.
Protestantská reformácia nábožensky stvrdila požiadavky vladárov na plné a konečné
vlastníctvo suverenity, dokončila sekularizáciu suverenity. J. Bodin prehlásil, že vladári sú
sami suverénni a že majú konečné právo a autoritu kontrolovať ostatných vnútri svojho
teritória – to znamená, že všetky štáty sú nezávislé a sú si rovné. Táto idea je prameňom
predstáv, že žiadny suverén nemá viac autority ako iní, že každý je nezávislý voči inému – čo
je základný princíp vestfálskeho usporiadania.
Štát nemusel obhajovať zvrchovanosť iba voči cirkvi – nárok na suverenitu si činili aj
veľkí feudáli a slobodné mestá. V 13. a 14. stor. vysielali aj remeselnícke cechy či univerzity
svojich diplomatických predstaviteľov bez ohľadu na „suveréna“. Tento zmätok trval až do
17. storočia. Samozrejmosťou stredoveku bolo právo súkromnej vojny – zrušené bolo
vestfálskym mierom. Kapitalizmus priniesol dve pseudovýnimky – pirátov ako súkromníkov
v službách svojich panovníkov a potom po roku 1600 nastúpili Východoindická
a Západoindická spoločnosť. Bolo to v dobe, keď vojny boli súčasťou podnikania
a obchodu – tieto spoločnosti mali právo viesť vojnu, uzatvárať mier a mali aj vlastný súdny
systém. Štátnej kontrole boli podriadené až v 18. storočí.
Vestfálskym mierom skončili stredoveké spory o suverenite a primeranej autorite náboženskej
a civilnej moci, ich nadradenosti a podriadenosti. Suverenita v prvom období po vestfálskom
mieri prešla plne do rúk feudálnych vladárov štátov. Už vtedy boli rozlišované dva základné
rozmery suverenity:
a.) vnútorná suverenita – suverenita dovnútra štátu predpokladá, že štát, či jeho predstaviteľ,
je zvrchovaným, nikým neobmedzeným správcom územia a obyvateľstva, na ktorom sa
rozkladá. To znamená, že nik nesmel zvonku zasahovať do ich vnútorných záležitostí. Štát má
absolútnu voľnosť vnútropolitického správania. A že žiadna jednotka, ktorá je súčasťou štátu,
nie je subjektom medzinárodného práva a nemá právo na samostatné zahraničnopolitické
správanie.
b.) vonkajšia suverenita – suverenita navonok štátu znamená, že štát si je z právneho
hľadiska s ostatnými štátmi rovný. Suverenita je recipročná. Zaisťuje štátu rovnoprávne
členstvo v medzinárodnom spoločenstve. Štát jediný má právo na zahraničnopolitické
správanie, samozrejme jeho slobodné správanie je obmedzené či regulované rovnakým
právom ostatných štátov. Štát je povinný rešpektovať osobnosť iných štátov.

Suverénne právo štátu kontrolovať svoje vnútorné a vonkajšie vzťahy bez cudzieho
zasahovania mimo iné znamená, že iba štát má zákonné právo zbaviť človeka života a že iba
štát má legálne právo vyhlásiť vojnu. Súčasťou suverenity štátu je aj jeho privilegované právo
kontrolovať pohyb ľudí, peňazí, tovaru či informácií cez hranice. Štát tiež určuje, ktorí z ľudí
sú jeho občania a ktoré zákony budú riadiť ich správanie. Štát rozhoduje, ktoré zmluvy budú
podpísané a s kým má byť uzavretá aliancia. S ideou suverenity štátu je zároveň spojené
právo vysielať a prijímať diplomatov.
Globalizácia vestfálskeho mieru prešla dvomi etapami. Prvou bolo zjednotenie sveta
prostredníctvom európskych koloniálnych ríši. Druhú predstavuje zjednotený svetový
politický systém štátov bez kolónii.
Suverenita nie je vždy naplňovaná v čistej podobe ako právo jedného štátu. Priestor
Antarktídy je spravovaný podľa Zmluvy o Antarktíde z roku 1959. stanovila, že tento
priestor môže byť využitý iba pre mierové účely. Z druhej strany za polosuverénne a závislé
územia sú pokladané štáty a územia, ktorých závislosť vo vonkajších veciach je obmedzená
medzinárodným právom v prospech iného štátu.

b.) premeny vnútornej suverenity

Štáty vždy boli suverénne v niektorých otázkach a neboli úplne suverénne v otázkach
iných. Suverenita nebola nikdy praktizovaná vo svojej ideálnej podobe. V 21. storočí došlo
k premene chápania suverenity ako výrazu princípu neintervencie.
- zmeny nositeľa suverenity. Tento proces prebehol v dvoch etapách:
a.) z dynastického vladára ako suverénneho majiteľa štátu sa preniesla suverenita na
štát ako inštitúciu.
b.) následne prebehlo znárodnenie štátu, ktoré prenieslo suverenitu na ľud – od neho je
odvodzovaná vláda či mocenská elita.

- sebaurčenie národov. Objavila sa téza o práve národa na sebaurčenie, ktoré môže byť
naplnené iba vytvorením vlastného štátu.

- práva menšín. Politické a technické bariéry znemožňujú naplnenie práva na sebaurčenie

v jeho ideálnej podobe. Toto viedlo k vytýčeniu požiadaviek ochrany práv menšín –
národných, národnostných a kultúrnych – vnútri suverénnych národných štátov a to
medzištátnymi dohodami a politickými garantmi.

- ľudské práva. Liberalizácia a následne aj čiastočná demokratizácia uznala niektoré ľudské

práva, čím bola obmedzená právomoc štátu zasahovať do súkromia jednotlivca. Boli uznané
niektoré nároky človeka voči štátu.

- medzištátne inštitúcie. Podpis medzištátnych dohôd a vznik spoločných inštitúcií je

spojený s prenosom niektorých suverénnych práv štátov na nadštátne inštitúcie.
- vedecká a technická revolúcia. Rada vynálezov a zmien prekračuje svojim rozmerom
hranice štátu. Štát nedokáže plne regulovať tok informácií cez vlastné hranice do zahraničia.
Štát stratil svoju absolútnu suverenitu nad kultúrou, vzdelaním a informovanosťou občanov.

- ekonomická integrácia. Novým aktérom medzinárodnej politiky sa stali nadnárodné

korporácie, ktoré svoju aktivitu, ktorá nie je vždy len ekonomická a nepolitická, ukrajujú
z klasického poňatia suverenity štátu.

c.) medze vonkajšej suverenity

výraz bezpečnostná dilema sa používa k označeniu skutočnosti, že štátnik pri
rozhodovaní o zaistení bezpečnosti štátu vyberá iba medzi alternatívami, ktorá majú nutne aj
nežiaduce negatívne dôsledky: ak bude zvyšovať silu k zabezpečeniu štátu, vyvolá recipročnú
aktivitu ostatných. Ak nebude zvyšovať silu, poklesne jeho relatívna moc v porovnaní
s rastúcou mocou iných štátov.
Racionálny štátnik musí pri rozhodovaní vychádzať z najhoršej pravdepodobnej
alternatívy, chovania ostatných štátov zvyšuje mocenský potenciál svojho štátu, pričom
zároveň vie, že také správanie provokuje druhú stranu k podobnej odvete.
Bezpečnosť štátu je relatívna hodnota a vyplýva z pomeru mocenských potenciálov
eventuálnych konkurentov – štátov, z recipročného správania štátov. Dôsledkom je
špirálový model bezpečnosti, kde mocenská rovnováha stabilizuje na stále vyšších
hladinách vojenskej sily. Logikou medzinárodnej politiky sa stáva predstava, že bezpečnosť
je funkciou moci a moc je funkciou vojenského potenciálu.
Výsledkom bezpečnostnej dilemy je skutočnosť, že štát často venuje väčšiu pozornosť
svojej relatívnej moci vo vzťahu voči ostatným štátom než vlastným absolútnym výhodám.
Teória a prax pozná 4 základné nástroje regulácie správania štátu navonok, v ktorých
sa prejavuje konkurencia a socializácia, teda v prostredí svetovej politiky:
a.) zákonitosti mocenskej rovnováhy – správanie štátu je regulované živelne vektorovými
tlakmi a protitlakmi mocí iných štátov. Výsledky obhajoby záujmov a realizácia štátnych
cieľov sú vždy závislé na pomere a dynamike moci a sily.
b.) štruktúra systému – nevyrastá z právnych rovností štátov ani z ľubovoľných dohôd.
Konkrétna podoba štruktúry je daná mocou štátu. Reálne postavenie štátu v hierarchizovanej
štruktúre politického systému určujú možnosti správania štátov.
c.) medzinárodné právo a režim – stále sa formuje súbor pravidiel, noriem a rozhodovacích
procedúr, ktoré určujú správanie štátov či iných aktérov medzinárodných vzťahov, vytvára
v svet. polit. systéme režim.
d.) neštátny aktéri – rovnováha, štruktúra i režim sú dnes prepojené s nárastom špecifickej
váhy neštátnych aktérov svetovej politiky, akými sú medzištátne i nevládne inštitúcie. Pri ich
fungovaní sa suverenita stáva obmedzenejšia a prepustenejšia.

d.) intervencia
Z právneho hľadiska bola a je intervencia vnímaná ako zásah do práv suveréna,
narušenie princípu suverenity. Z filozofického hľadiska býva neintervencia spravidla
chápaná ako obrana proti agresií a vojne. V oboch prípadoch pri absolútnej ochrane
suverenity pred intervenciou ide o konzervatívny princíp ochrany status quo – ten pokladá
zmenu za negatívnu a vyzdvihuje stabilitu.
Intervencia je všadeprítomná a šíriaca pod tlakom presadzovania myšlienok ľudských práv
a globalizácie. V podmienkach, keď systém reguluje správanie štátu, nemôže žiadny aktér
jednať celkom slobodne a dosahovať všetky svoje ciele – v systéme suverénnych štátov
žiadny štát nie je suverénny.
Každá intervencia je vždy podozrivá, ale prax pozná aj intervenciu na základe poznania
legálnej vlády ( sovietske jednotky v Afganistane v 80tych rokoch), alebo
kontraintervenciu (Kubánci v Angole do roku 1989 v bojoch proti UNITA), dokonca aj
preventívnu intervenciu (izraelské bombardovanie jadrových zariadení v Bangladéši 1981).
Existuje aj humanitárna intervencia – slúži k označeniu a morálnemu ospravedlneniu napr.
akcie OSN pri zasahovaní do občianskej vojny v Somálsku či Bosne a Hercegovine
a Juhoslávií v 90tych rokoch.
Idea suverenity štátu a spolu s ňou nacionalizmus boli jednou z najmocnejších síl pri
posledných troch storočiach a sú i v súčasnosti. V určitom zmysle je neintervencia právnou
normou a intervencia normou sociálneho života globálneho systému.

Sila nemusí byť vždy oporou práva, ale právo bez sily je iba nevymahateľným morálnym
záväzkom. Mocní majú prostriedky k naplňovaniu svojej suverenity.
Riziká obsiahnuté v pojme suverenity možno prekonať ich spojením s medzinárodným
právom. Zatiaľ najucelenejšou víziou povinností suverénnych štátov prináša Deklarácia zásad
medzinárodného práva týkajúca sa priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi v súlade
s Chartou OSN.
Stále platí, že pre malé štáty je suverenita daná iba medzinárodným právom, pre
veľmoci nielen právom, ale aj ich schopnosťou ochrániť svoje bezpečnostné záujmy
silou.