i

Ilustroval
Gabriel Štrba
Typografia
Ľubomír Krátky

Epos XXIV spevov

preložil
Miloslav Okál
t

.SPEV
ZH RO M A ŽDENIE BOHOV
ATHÉNINA RADA TÉLEM ACHOVI

Hovor mi, Múza, o bystrom mužovi, ktorý sa veľa / úvod.

nablúdil po šírom svete, keď vyvrátil posvätnú Tróju,
uvidel mestá a spoznal zmýšľanie premnohých ľudí,
vo svojom srdci vytrpel na mori preveľa strastí,
chcejúc si zachrániť život a druhom umožniť návrat.
Túžil nesmierne po tom, no nemohol uchrániť druhov;
tí totiž zhynuli pre svoju spupnosť a slepotu ducha,
hlupáci biedni, keď jedli dobytok Hélia, syna
Hyperióna, a tento im zmaril deň návratu domov.
Z tohoto niečo povedz aj nám, ó, Diova dcéra!
Vtedy ostatní všetci, čo zachránili si hlavy,
boli už v domovoch svojich, keď unikli vojne a vlnám.
Jedine jeho, hoc na návrat myslel a po žene túžil,
zdržala Kalypsó, vznešená nymfa a bohyňa slávna,
v klenutej jaskyni svojej, bo túžila stať sa mu ženou.

13
 Ale keď míňaním rokov už konečne onen rok prišiel,
v ktorom mu bohovia osudom určili vrátiť sa domov
na svoju Ithaku rodnú, nuž ani tam neušiel strastiam,
hoci bol uprostred svojich. A bohovia mali s ním súcit
>» krém boha mora. Ten na syna Láerta, rovného bohom,
veľmi sa hneval až do jeho príchodu do rodnej zeme.

On však odišiel preč, až do zeme Aithiopov, / Zhromaždenie

ktorí sa na dvoje delia a bývajú najďalej z ľudí: bohov.

jedni sú tam, kde zájde a druhí, kde vychádza slnko.

*

>f Účasť mal na ich slávnostných obetiach býkov a oviec.

Sedel tam u nich a tešil sa z hostín. No ostatní veční
bohovia všetci sa zišli v olympskom paláci Dia.
Pred nimi ujal sa slova Otec ľudí a bohov,
lebo si spomenul práve, jak Aigistha, skvelého muža,
m usmrtil Orestés Agamemnonovec, ďalekoslávny.
Naňho si spomenul Zeus a preriekol ku večným bohom:
,,Ako len smrteľní ľudia, ach, beda, vinia nás bohov!
Kdejaké zlo vraj pochádza z nás, a zatiaľ si sami
hlúposťou zavinia strasti aj napriek osudu svojmu.
.1.1 Takto aj Aigisthos napriek osudu za ženu vzal si
riadnu manželku Agamemnona a hrdinu zabil,
len čo sa vrátil, hoc spoznal záhubu žiaľnu, bo Herma,
bystrého strážcu a Argovho vraha, sme poslali k nemu
s výstrahou nezabiť chlapa a netúžiť po jeho žene,
S

4» ináč že za smrť Atreovcovu Orestés sa mu

pomstí, keď vyrastie v chlapa a zatúži po svojej zemi.
Tak mu to povedal Hermes, no hoci dobre s ním zmýšľal,
nezmenil onomu myseľ a teraz to odpykal všetko.“
Athéné, bohyňa jasného zraku, mu v odpoveď riekla:
4 i ,,Kronovec, otec náš a najvyšší zo všetkých vládcov,
onen už leží, keď zaslúženou zahynul smrťou.
Takto nech zhynie aj iný, kto pácha takéto veci!
Mne však puká hneď srdce, keď vidím, že Odysseus múdry,
dlho už útrapy znáša a ďaleko od svojich milých
m na jednom ostrove diaľnom, kde stred sa nachádza mora.
Ostrov je plný stromov a na ňom bohyňa býva,
dcéra Atlantova. Ten zhubnú má myseľ a pozná
hlbiny celého mora a nesie na pleciach veľké
stĺpy, čo zem a nebesia od seba ďaleko držia.
Jeho dcéra ho, chudáka, zdŕža, hoc narieka žiaľne;
stále sa snaží ho omámiť milou a úlisnou rečou,
aby zabudol na rodnú Ithaku. Odysseus ale
túži len po tom, by uvidel zo svojho rodiska nahor
stúpať dym, a po smrti túži. Či nehýbe toto
m tvojím, Olympan, srdcom? Veď či sa ti Odysseus božský

14
 pri lodiach Argejcov zavďačiť nechcel, keď konal ti obeť
na trójskej pláni? Ach, čo si len tak veľmi zanevrel naňho?“
Na to jej oblačný Zeus zas v odpoveď povedal takto:
A

„Aké to slovo ti vykĺzlo, dcéruška, z ohrady zubov?

65
Akože by som len mohol zabudnúť na Odyssea,
ktorý vyniká nad iných umom a z ľudí dal najviac
obetí blaženým bohom, čo pánmi sú šíreho neba?
Vinný je Poseidon, hýbatel’ zeme. Ten tvrdo sa naňho
pre syna Kyklopa hnevá, bo hrdina zbavil ho oka,
70 božského Polyféma, hoc vynikal najväčšou silou
z Kyklópov všetkých a matkou bola mu Thoósa nymfa,
dcéra Forkýna boha, čo nad morom nezmarným vládne,
keď sa raz spojila s Poseidónom v jaskyni dutej.
Odvtedy Poseidon, hýbatel’ zeme, hoc Odyssea
75 života pozbaviť nechce, ho zaháňa od rodnej zeme.
Teraz sa poraďme všetci a snažme sa vymyslieť spôsob,
ako sa hrdina domov má vrátiť. A Poseidon iste
prestane s hnevom, bo nebude môcť sa do hádky pustiť
s inými večnými bohmi, keď sám bude proti nim všetkým.“
SO Athéné, bohyňa jasného zraku, mu v odpoveď riekla:
„Kronovec, otec náš a najvyšší zo všetkých vládcov,
ak teda blažení bohovia veční tak zmýšľajú teraz,
že sa má Odysseus múdry zas vrátiť do svojho domu,
pošlime Herma, tvojho posla a Argovho vraha,
*

S5 na ostrov Ogygiu, nech rýchle, ako len môže,

oznámi nymfe s krásnymi vrkočmi nezvratnú vôľu
o jeho návrate domov a jak sa má hrdina vrátiť.
Ja však odídem na ostrov Ithaku povzbudiť jeho
synovi ešte viac ducha a vložiť mu do srdca silu
90 povolať do snemu Achájcov s dlhými vlasmi a potom
vyhostiť z domu ženíchov všetkých, čo stále a stále
režú mu početné ovce a rohaté, čaptavé kravy.
Potom ho do Sparty pošlem a do Pylu piesočnatého
pýtať sa na návrat milého otca, ak mohol by o ňom
95 voľačo počuť a veľkú slávu si u ľudí získať.“

Riekla a potom si na nohy pripäla sandále krásne, / Athénin príchod na

celé zo zlata, božské, čo niesli ju po morskej vode, Ithaku a rozhovor
sTélemaehom.
ako aj po šírej zemi a s rýchlosťou samého vetra.
Schytila kopiju silnú a s ostrým na konci hrotom,
kopiju ťažkú a pevnú, čo ňou vždy rozráža šíky
hrdinských chlapov, keď proti nim zahorí nesmiernym hnevom.
Rýchle sa spustila z olympských kopcov a zostúpiac dolu,
zastala na pôde Ithaky pred bránou Odysseovou,
na prahu dvora a v ruke držala kopiju z bronzu,
v podobe hosťa Menta, čo vládol tafijským mužom.

15
 Našla tam ženíchov spupných. Tí na dvore pri vchode domu
sedeli na kožiach býkov, čo predtým ich zabili sami;
hrali sa s kamienkami a tak si krátili chvíľu.
S nimi tam heroldi boli a aj ich sluhovia rezkí.
HO Niektorí z nich im v miešadlách miešali víno a vodu,
druhí zase im pórovitými hubami myli
stoly a stavali pred nich a krájali kusiská mäsa.
Prvý ju uvidel Télemachos, podobný bohom;
medzi ženíchmi sedel a rmútil sa v premilom srdci.
115 V mysli mal pred sebou hrdinu otca; ach, keby tak mohol
odniekiaľ prísť a rozohnať ženíchov po celom dome,
prevziať kráľovskú moc a vládnuť vo svojom dome!
Na toto uprostred ženíchov myslel, ked Athénu zbadal.
Ihneď vykročil k bráne, bo mrzel sa v duchu, že hosť už
120 pridlho pri dverách stojí; hneď pristúpil celkom až k nemu,
chytil ho za pravú ruku a vezmúc mu kopiju z bronzu,
oslovil hosťa a preriekol takéto perutné slová:
„Zdravím ťa, hosť! Buď vítaný u nás! No najprv sa naješ;
potom nám rozpovieš dôvod, čo sem ťa privádza ku nám.“
125 Riekol a pobral sa napred a Athéné kráčala za ním.
Keď však už vstúpili do vnútra paláca o veľkej výške,
kopiju, ktorú jej niesol, hneď položil do vnútra schránky
na veľkom stĺpe, kde práve stáli aj kopije iné,
ktoré hrdinský Odysseus mal tam vo veľkom počte,
130 jej však ponúkol kreslo, keď najprv naň prikrývku prestrel,
dielo zdobené krásne, a dolu bol pod nohy stolček.
K nej si pritiahol ozdobnú stoličku, ďaleko od nich,
ženíchov totiž, by hosť si nemohol znechutiť jedlo,
ak by ho mrzel ich hluk, keď prišiel by medzi tých hrubcov;
135 chcel sa aj na otca pýtať, veď dlho bol vzdialený z domu.
Služobná prišla a prinesúc vodu v prekrásnom zlatom
krčahu, liala ju nad pekným kotlíkom z čistého striebra,
aby si umyli ruky, a hladký stôl prestrela pred nich.
Nato zas ctihodná gazdiná prišla a zložila pred nich
140 chlieb a zo zásob štedro im dávala rozličné jedlá.
Krájač mäsa zas priniesol vysoko nad sebou podnos
s mäsom; ten predložil pred nich a dal im tiež poháre zlaté.
Hlásateľ často prichádzal k nim a nalieval víno.

Potom už prišli aj ženísi spupní. A hneď ako prišli, / Hostín:

145 sadli si rad-radom na stoličky a do rôznych kresiel.
Konečne heroldi prišli a liali im na ruky vodu,
načo zas služobné ženy im v košíčkoch dávali na stôl
chlieb a mladíci po okraj plnili miešadlá vínom.
Potom už brali si rukami jedlá, čo pred sebou mali.
150 Keď však zahnali smäd a do jedla nemali chuti,

16
 ženísi viac už na srdci nemali starosti iné
ako spevy a tance, bo toto je doplnkom hostín.
Potom už hlásateľ krásnu lýru odovzdal do rúk
Fémia pevca, Čo ženísi spupní ho nútili spievať.
Ten im na lýre hral a začínal spievať, keď práve
Télemachos oslovil Athénu bystrého zraku,
nakloniac hlavu až k nej, že iní ho nemohli počuť:
„Nebudeš hnevať sa, milý môj hosť, ak niečo ti poviem?
Týmto tu jedine spev a lýra na srdci leží;
160 ľahko je im, keď cudzí majetok beztrestne jedia,
majetok muža, čo biele mu kosti snáď na daždi hnijú,
keď buď na brehu ležia, buď v mori ich zmietajú vlny.
Bárs by ho videli vrátiť sa na svoju Ithaku rodnú!
Jak by si želali všetci mať radšej rýchlejšie nohy
165 ako mať bohatšie zásoby zlata a rôzneho šatstva!
On je však mŕtvy, keď zahynul biedne. A nemáme viac už
nijakú nádej, hoc ešte mi kdekto z pozemských ľudí
vraví, že príde, no deň jeho návratu pominul navždy.
Toto však ešte mi povedz a pravdivo vylož mi všetko!
170 Kto si a z ktorej si zeme? Kde vlasť máš a rodičov svojich?
Na akej lodi si prišiel a ako ťa previezli plavci
na Ithaku? A za koho pyšne sa vydávali?
Lebo si nemyslím predsa, že sem k nám prišiel si peši.
Ešte aj toto mi povedz, nech všetko dôkladne spoznám:
175 prichádzaš po prvé k nám, či azda si otcovi môjmu
hosťom, bo iní tiež chlapi sem chodili do nášho domu
vo veľkom počte; veď on sám sa taktiež rád stýkaval s ľuďmi.“
Athéné, bohyňa jasného zraku, mu v odpoveď riekla:
„Tak ti to teda pekne a pravdivo rozpoviem všetko.
180 Volám sa Mentés a mám česť synom byť múdreho muža
Anchiala a vládnem výborným veslárom z Tafu.
Pred chvíľou práve som pristal tu so svojou loďou a s druhmi,
plaviac sa po mori k ľuďom, čo cudzou hovoria rečou,
do mesta Temesy po meď; sám lesklé železo veziem.
185 Loď moja kotví mi vonku, no ďaleko od vášho mesta
v prístave Reithre, kde dvíha sa lesnaté pohorie Néjon.
Od dávnych čias sme si navzájom hosťmi —a pyšní sme na to —
v rodinách našich. No na to sa radšej hrdinu starca
Láerta spýtaj, až prídeš k nemu, bo nechodí vraj už
a ženíchov. 190 do mesta nikdy, lež na svojej dedine útrapy znáša
so starou slúžkou, čo sama mu predkladá jedlo a nápoj,
keď sa dosť navláči nôh cez rôzne zákruty v svojom
úrodnom viničnom sade, a únava zmôže mu údy.
Teraz som prišiel, bo vraveli u nás, že otec tvoj už je
195 doma. No vidím, že bohovia stále mu hatajú cestu.
Lebo veď ešte nezomrel na zemi Odysseus božský,

17
 ale je voľakde živý, no na jednom ostrove diaľnom
zdŕža ho široké more a majú ho vo svojej moci
ukrutní suroví chlapi, čo kdesi ho násilne držia.
200 Teraz však, priateľ, ti predpoveď poviem; tú do môjho srdca
vnuká mi božstvo a ona sa podľa mňa zaiste splní,
hoc nie som veštcom a ani sa nevyznám v znameniach vtákov.
Iste už nebude dlho tvoj otec vzdialený z milej
otcovskej zeme, i keby ho zvierali železné putá.
205 Vymyslí, ako sa vrátiť, veď toľké úskoky pozná.
Toto však ešte mi povedz a vylož mi úplnú pravdu!
Či ti, hoc taký si veľký, sám Odysseus ozaj bol otcom?
Hlavou a krásnymi očami síce sa ponášaš strašne
naňho, bo často sme sa navzájom stretali spolu,
2/0 prv než odišiel do trójskej zeme, kam na dutých lodiach
odišli s ním tiež iní vodcovia argejských chlapov.
Odvtedy som ho nevidel viac a nevidel on mňa.“
Na to jej rozumný Télemachos zas v odpoveď riekol:
,,Tak teda, milý môj hosť, ti pravdivo rozpoviem všetko.
215 Že som mu synom, tak vraví mi matka, no ja sám to iste
neviem, bo vlastný svoj pôvod si doteraz nepozná nikto.
Bárs by som bol však synom dákeho šťastného chlapa,
ktorý by pri svojom bohatstve bol sa staroby dočkal;
teraz však ten, čo z ľudí má najhorší osud, je mojím
220 otcom, tak aspoň to hovoria ľudia —keď chcel si to vedieť.“
Athéné, bohyňa jasného zraku, mu na to zas riekla:
,,Len si nemysli, priateľ, že bohovia odmietli tvojmu
potomstvu slávu, keď predsa ťa zrodila Pénelopeia.
Toto však ešte mi povedz a vylož mi úplnú pravdu!
225 Aká to hostina, aká to schôdza je tuná? A prečo?
Oslava alebo svadba? Veď nie je to hostina druhov.
Zdá sa mi aspoň, že títo ľudia sa nadmieru drzo
hostia v paláci tvojom. Veď jak by sa pohoršiť nemal
rozumný človek, keď príde a toľkúto ohavnosť vidí.“
230 Rozumný Télemachos jej na to zas v odpoveď riekol:
„Keďže to, milý môj hosť, chceš vedieť a pýtaš sa na to,
možno, že tento dom bohatstvo poznal a nepoznal hanu,
dokiaľ ešte ten muž žil tuná vo vlastnej zemi.
Teraz však ináč to bohovia chcú, tí strojcovia strastí,
235 ktorí ho spravili nezvestným tak jak nikoho z ľudí.
Lebo veď jeho smrť by nebola pre mňa tak krutou,
keby bol zahynul v krajine trójskej aj so svojím mužstvom
alebo v náručí najbližších svojich, keď ukončil vojnu.
Vtedy by totiž mu boli spravili Panachájci
240 hrob a synovi bol by pripravil nesmiernu slávu.
Teraz však bez všetkej slávy ho schvátili harpye strašné.
Nieto ni vidu ni slychu viac po ňom a rpne tu nechal

18
bolesť a plač. No ani tak neplačem nad jeho lósom,
bohovia mali mi pripraviť iné tiež útrapy žiaľne.
Lebo veď predáci všetci, čo panujú ostrovom našim,
Dúlichiu a Same a Zakynthu s krásnymi lesmi,
krém toho tí, čo na našej skalnatej Ithake vládnu,
všetci dvoria mi matke a nivočia domácnosť moju.
Matka si netrúfa odmietnuť protivný sobáš, no nemá
smelosť to konečne spraviť, a oni trávia a ničia
majetok môj a čoskoro doničia dokonca aj mňa.“
Athény Pallas sa zmocnil hnev a takto mu riekla:
„Beda, ach, ako je vidieť, že prítomnosť otca ti veľmi
chýba, bo vztiahol by na týchto hanebných ženíchov ruky!
Keby sa teraz vrátil a zastal by na prahu svojho
domu aj so štítom, s prilbou a s dvoma oštepmi v rukách,
taký, ako bol vtedy, keď som ho prvý raz videl
v paláci našom, keď pil a veselo bavil sa s nami
_____ X
za svojho návratu domov, keď z Efyry od Ila išiel.
Lebo aj ta raz odišiel Odysseus na rýchlej lodi,
hľadajúc smrtiaci jed, čo chcel si s ním napustiť svoje
S

šípy s kovovým hrotom, no Ilos mu hľadaný jed ten

odmietol dať, bo veľký rešpekt mal ku večným bohom;
dal mu ho zato môj otec, bo tento ho úžasne rád mal.
Bodaj by Odysseus v takomto stave sem k ženíchom prišiel!
Všetkým by skrátil sa život a do ženby chuť by im zhořkla!
Toto však všetko zaiste spočíva na vôli bohov,
či sa už vráti a pomstí, či nepomstí ženíchom drzým
v paláci svojom. No ja ti v každom prípade kážem
premýšľať o tom, jak vyhnať ženíchov zo svojho domu.
Počúvaj teda, čo poviem, a dobre si reč moju všímaj:
Zajtra hneď zavolaj do snemu hrdinských achájskych chlapov,
povedz im všetkým svoj názor a za svedkov vezmi si bohov.
Ženíchov vyzvi, nech ihneď sa rozídu do svojich domov.
Čo sa však týka tvojej matky, ak túži sa vydať,
nech sa k otcovi vráti. Veď oplýva bohatstvom veľkým.
Tam jej vystroja svadbu a dajú jej svadobné dary
nesmierne veľké, jak sluší sa odovzdať prekrásnej dcére.
Tebe však chcem dať výbornú radu, ak, pravda, ma slúchneš.
Vystroj najlepšiu loď, a vezmúc si veslárov dvadsať,
choď sa na otca pýtať, keď tak dlho je už preč z domu.
Niekto niečo ti povie, či začuješ nejakú povesť,
Diov to hlas; ten najviac ľuďom prináša správy.
Najprv do Pylu zájdi a tam sa s Nestorom poraď,
odtiaľ do Sparty zájdi, ta k rusému kráľovi Sparty,
lebo ten z Achájcov, odetých kovom, sa posledný vrátil.
Ak sa tam dozvieš, že otec ti žije a vracia sa domov,
azda vydržíš rok aj napriek útrapám všetkým.

21
 Ak sa však dozvieš, že Odysseus zomrel, že nie je už živý,
290 v takomto prípade ihneď sa do milej otcovskej zeme 335

vráť a urob mu hrob a vykonaj pohrebnú obeť,

veľkú, ako sa patrí, a matku za muža vydaj.
Keď však už vykonáš riadne a dokončíš všetky tie veci,
potom musíš sa snažiť tak vo svojej mysli, jak v srdci
295 dôkladne premyslieť spôsob, jak ženíchov v paláci svojom 340

zabiť, či ľstivo, či silou. A ani sa nemusíš ďalej

hrať už na malé dieťa, veď nie si už v takomto veku.
Nie ti je azda známe, jak nesmiernu slávu si získal
Orestés u všetkých ľudí, keď usmrtil otcovho vraha
300 Aigistha, ľstivého chlapa, čo slávneho otca mu zabil? 345

Ty tiež, môj milý, jak vidím, si krásny a veľký, nuž drž sa,
aby aj o tebe niektorý z potomkov s uznaním vravel.
Ja však už teraz sa na rýchlu loď a ku svojim druhom
musím zas vrátiť, bo iste už s nevôľou čakajú na mňa.
305 Staraj sa o to už sám a pamätaj na moje slová!“ 350

Rozumný Télemachos jej na to zas v odpoveď riekol:

„Z toho, čo hovoríš, hosť, už poznám, že priateľsky zmýšľaš,
ako so synom otec, a nikdy to nepustím z mysle.
Teraz však ešte tu počkaj, hoc cesta tvoja ťa súri.
310 Osviež sa kúpeľom čerstvým a poteš si premilé srdce,
aby si odišiel na loď i s veselou mysľou i s darom
vzácnym a nadmieru krásnym —ten bude ti spomienkou na mňa —
aké sa dávajú hosťom, keď radi sa navzájom majú.“
Athéné, bohyňa jasného zraku, mu v odpoveď riekla:
315 „Nesnaž sa teraz už ďalej ma zdržať, keď po ceste túžim. 360

Dar, čo ma obdariť ním ti káže premilé srdce,

dáš mi, až pôjdem zas nazad, a ja si ho odnesiem domov;
vyber však prekrásny dar, a ja ti dám rovnako vzácny.“
Takto to riekla a odišla Athéné s iskrivým zrakom
320 —ako keď do výšky odletí vták —a do jeho srdca
vložila silu a smelosť a na um mu priviedla otca 365

omnoho viac než predtým. I pochopil vo svojej mysli;

úžas sa zmocnil mu srdca, bo tušil, že hovoril s božstvom.
Potom sa, podobný bohom, zas ihneď k ženíchom pobral.

325 Preslávny spevák im spieval a oni ho počúvali / Fémios

potichu sediac. On spieval im o strastiach achájskych chlapov, a Pénelopeia.

o žiaľnom návrate z Tróje, čo božská im určila Pallas.

Pěvcovo spievanie božské
y
však počula z komnaty hornej
múdra Pénelopeia, čo Ikarios ju splodil.
330 Po veľkých schodoch hneď zostúpi dolu zo svojej izby,
ale nie sama, bo spolu s ňou dve služobné išli.
Keď však už k ženíchom prišla tá božská vznešená žena,
zastala pri dverách siene, čo dôkladne stavaná bola,

22
najprv však líca si zastrela širokým závojom lesklým;
f

z obidvoch strán si pri nej zastali pozorné slúžky,

potom prepukla v plač a božskému pěvcovi riekla:
„Fémios, poznáš aj mnoho iných pôvabných spevov
o činoch ľudí a bohov, čo pevci ich piesňami slávia,
z tých im niektorú spievaj a oni môžu si ďalej
potichu popíjať víno. No prestaň už spievať im túto
žalostnú pieseň, čo v prsiach stále mi premilé srdce
týra, veď na mňa doľahol zármutok neznesiteľný.
Po takom mužovi túžim a nemôžem zabudnúť toho,
ktorého sláva je v samotnom Argu i v Hellade známa.“
Rozumný Télemachos jej na to zas v odpoveď riekol:
„Prečo len, matka moja, tu vernému pěvcovi brániš
baviť nás tak, jak myseľ ho nutká? Veď speváci nie sú
vinní, lež vinný je azda skôr Zeus, bo predsa on dáva
každému z úbohých ľudí, jak jemu sa samému zachce.
Nemaj mu za zlé, že o zlom osude Danajcov spieva.
Ľuďom sa totiž omnoho viacej páči tá pieseň,
ktorá je celkom nová a ešte ju nemohli počuť.
Len nech ti vydrží pri jej počutí srdce a myseľ,
lebo veď nestratil Odysseus sám deň návratu svojho
v území trójskom, lež mnoho tam zhynulo hrdinov iných.
Vráť sa však do svojej izby a staraj sa o svoje práce,
krosná a vreteno, dozeraj na slúžky, aby si svoju
robili prácu, a rozhovor bude už starosťou chlapov
všetkých, no najviacej mojou, bo ja som pánom tu v dome.“
Matka užasla nad tým a odišla do svojej izby;
k srdcu si totiž vzala, čo syn jej rozumný riekol.
Potom, keď vyšla už hore aj s oboma otrokyňami,
plakala za svojím manželom milým, až bohyňa Pallas
s iskrivým zrakom jej na viečka zoslala lahodný spánok.

Ženísi robili hluk, keď v tienistej miestnosti domu / Ženísi

všetci túžili po tom, by vedľa nej na lôžku spali. a Télemachos.
Rozumný Télemachos sa ujal slova a riekol:
„Ženísi matere mojej, čo tak ste nadmieru spupní,
teraz sa z hostiny tešme, a preto tiež skoncujme ihneď
s veľkým krikom; veď lepšie je počúvať spievanie pevca
takého, ako je tento, že hlasom sa vyrovná bohom.
Zavčasu ráno však vyjdime z domov a všetci sa zíďme
na schôdzi v sneme, bo chcem vás bez všetkých okolkov vyzvať,
aby ste odišli z domu. Už inde si hostiny strojte,
nivočte majetky svoje a v svojich sa striedajte domoch!
Ale ak zdá sa vám toto snáď lepšie a pohodlnejšie,
totiž, že beztrestne ničíte majetok jedného muža,
ničte ho ďalej! Ja pozvem si na pomoc blažených bohov,

23
 či by mi nedoprial Zeus vám odplatiť zločiny vaše:
.wry to by ste mohli tu v paláci bez všetkej odvety zhynúť!“
Takto to riekol a všetci sa zahryzli zubami do pier;
veľmi sa divili tomu, že s takouto smelosťou vravel.
Jemu zas Antinoos, syn Eupeithov, v odpoveď riekol:
„Télemachos, to naozaj bohovia sami ťa učia
.W.5 takýmto trúfalým rečiam a s takouto smelosťou vravieť.
Bárs by ti Kronovec na tejto Ithake, obliatej morom,
nezveril kráľovskú vládu, hoc tvojmu náleží rodu!“
Rozumný Télemachos mu na to zas v odpoveď riekol:
„Možno sa nahneváš, Antinoos, keď niečo ti poviem.
m) Keby mi Kronovec kráľovstvo dával, som ochotný vziať ho.
A či si myslíš, že to je pre ľudí najhoršou vecou?
Kraľovať nie je nijakým zlom; veď v kráľovom dome
bohatstvo vzrastá a jeho samého ctia si tiež viacej.
Na našej Ithake, obliatej morom, sú, pravda, aj iní
595 achájski predáci, mladí i starí, a vo veľkom počte.
Niektorý z nich nech vládu si vezme, ak Odysseus zomrel.
Ja sám však kráľovskú vládu mať budem tak nad naším domom,
ako aj nad tými rabmi, čo otec mi za korisť získal.“
Jemu zas Eurymachos, syn Polybov, v odpoveď riekol:
400 „Isteže, Télemachos, to spočíva na vôli bohov,
kto bude z Achájcov kráľom tu v Ithake, obliatej morom;
majetok svoj si však podrž a vládni si vo svojom dome.
Nemôže predsa prísť človek, čo chcel by ti násilím vyrvať
majetok tvoj, kým niekto Ithaku obývať bude.
405 Rád by som sa ťa však opýtal, priateľ môj, na tvojho hosťa:
Odkiaľ prišiel ten človek a ku ktorej zemi sa hlási?
Kde má rodinu svoju a pôdu, čo od otca zdedil?
Či snáď ti prináša správu, že otec tvoj domov sa vracia,
alebo prichádza sem len vo vlastnej záležitosti?
410 Ako sa rýchle preč stratil a ani nám nenechal čas sa
zoznámiť s ním. No dľa tváre nezdal sa z nízkeho rodu.“
Rozumný Télemachos mu na to zas v odpoveď riekol:
„Koniec je, Eurymachos, už s návratom Odysseovým.
Neverím viac už nijakej správe, že odniekiaľ príde,
415 nedám viac na žiadne znamenia bohov, na ktoré moja
matka sa pýta, keď veštca si zavolá do nášho domu.
Človek ten pochádza z Tafu a hosťom je rodiny mojej,
volá sa Mentés a hovorí s pýchou, že splodil ho múdry
Anchialos, a vládne sám výborným veslárom z Tafu.“
420 Télemachos tak riekol, hoc v duchu už bohyňu poznal.
Ostatní všetci sa oddali tancu a pôvabným piesňam,
baviac sa milo a čakajúc takto, kým neprišiel večer.
Takto sa bavili ešte, keď nastal už večerný súmrak,
potom sa rozišli domov a každý sa uložil na noc.

24
 Télemachos však odišiel ta, kde na dvore stála
jeho vysoká spálňa, čo zovšadiaľ bolo ju vidieť.
Tam si šiel na lôžko ľahnúť a mnoho premýšľal v mysli.
Horiace fakle mu niesla stará, no bedlivá žena,
A

Eurykleia, dcéra to Opa Peisénorovca.

Kedysi ešte v mladíckych rokoch ju Láertés kúpil
za cenu dvadsiatich volov, čo zo svojho majetku vydal.
V dome si vážil ju tak jak svoju manželku riadnu,
nikdy však neležal s ňou, by vyhol sa žiarleniu ženy.
Ona mu nosila horiace fakle a ona ho najviac
ľúbila zo všetkých slúžok a chovala v detinskom veku.
Otvoril dvere spálne, čo masívne stavaná bola,
potom si na lôžko sadol a vyzliekol mäkušký chitón.
Potom ho hodil do rúk starenky starostiplnej.
Táto, keď zvinula chitón a riadne ho zrovnala v rukách,
zavesila ho na kolík na lôžku, zdobenom rezbou.
Potom zo spálne vyšla a pritiahla strieborným krúžkom
dvere a remeňom trhla a závorou zavrela dvere.
Bol tam a zakrytý prikrývkou z vlny celú noc myslel
na svoju cestu, čo poradila mu Athéné Pallas.