Tradičná, moderná a postmoderná spoločnosť

Cieľom kapitoly je stručne popísať charakter tradičnej (vrátane archaickej), modernej a postmodernej
spoločnosti. Analýza procesov prebiehajúcich v týchto spoločnostiach z pohľadu sociológie umožní na
jednej strane identifikovať vzťahy medzi jednotlivcami, ktorí existujú v danej spoločnosti a jej
sociálnymi štruktúrami, a na strane druhej uvedomiť si akými spôsobmi daná spoločnosť formuje
jednotlivcov.

Tradičná spoločnosť

Podľa Kellera (1992)1 tradičná spoločnosť označuje typ sociálnej organizácie, ktorá bola
rozbitá nástupom priemyslovej revolúcie (druhá polovica 18. storočia) a sprevádzajúcimi javmi ako
sú urbanizácia (proces, ktorý viedol k zmene spôsobu života ľudí, ktorí sa začali presúvať z vidieka
do ,ľ+miest a hľadali prácu v rozvíjajúcom sa priemysle), vzdelávanie (rastúci prístup k vzdelaniu viedol
k tomu, že ľudia začali spochybňovať tradičné hodnoty a normy) a technologický pokrok (viedol k
zmene spôsobu, akým ľudia komunikujú, pracujú a trávia voľný čas, čo narúšalo tradičné spôsoby
života a spoločenské väzby). K tradičnej spoločnosti môžeme zaradiť aj najstaršie fázy ľudskej kultúry,
ktoré sú označované ako spoločnosti archaické (prvotnopospolné). Tradičné spoločnosti teda
pokrývajú obdobia začínajúc neolitom (prechod k poľnohospodárstvu), nasledujúc otrokárstvom
a končiac feudalizmom. Je už teda známa inštitúcia miest, existuje relatívne rozsiahla deľba práce,
výrazné sociálne rozvrstvenie má formu kást alebo stavov, moc je organizovaná do podoby tradičných
ríši, mestských štátov či feudálnych útvarov, existuje písmo, dominujúcou formou výkladu sveta sú
univerzalistické náboženstvá.

Durkheim (2004) 2definoval tradičnú spoločnosť ako spoločnosť, ktorá je založená na

spoločných hodnotách a normách, ktoré sú spoločne zdieľané všetkými členmi spoločnosti. Tieto
hodnoty a normy sú zakódovanými v náboženstve, zvykoch a tradíciách spoločnosti. "V tradičných
spoločnostiach je spoločenský život založený na zvykoch a tradíciách. Členovia spoločnosti sa riadia
týmito zvykmi a tradíciami bez toho, aby ich spochybňovali. Tieto zvyky a tradície sú základom
sociálnej solidarity" (Durkheim 2004: 18). Tradičná spoločnosť sa od modernej líši spôsobom
usporiadania moci, typom ekonomiky, typom sociálnej štruktúry, spôsobom výkladu sveta aj celkovou
mentalitou. Existujúca moc má k dispozícii obmedzené zdroje, takže s výnimkou mestských štátov nie
je schopná systematicky kontrolovať celé územia. Vládca sa snaží udržať lojalitu svojho správneho a
vojenského aparátu, jeho zásahy do života obyvateľstva (poddaných) sú však veľmi sporadické.
Mocenská elita sa organizuje na princípe súperiacich klientel, u obyvateľstva roztrúseného po vidieku
prežívajú staršie typy organizácie majúce podobu rodových a miestnych komunít. Základnou
sociálnou jednotkou je opevnená domácnosť (roľníkov, remeselníkov, vidieckych a mestských
urodzených). Spoločnosť je štruktúrovaná stavovsky. Je prenosná rodovo, vyznačuje sa
charakteristickým štýlom života. Jednotlivci sú posudzovaní podľa príslušnosti k stavom, vrstvám
spoločnosti - nie podľa individuálnych schopností. Príslušnosť k vrstve sa dedí. Sociálna mobilita,
postup z jednej vrstvy do druhej je skoro nemožný, Panovník môže niekoho povýšiť do vyššieho stavu
za zásluhy. Všetky stavy si strážia svoje privilégiá a myšlienka o rovnosti ľudí je považovaná za
absurdnú.

Využíva čistú silu prírodnej energie (sila ľudí a zvierat, vetra, vody), ekologická náročnosť výroby je
minimálna. Trh nie je rozhodujúcim faktorom organizácie výroby, základom je hospodárska
sebestačnosť obyvateľstva. Výklad sveta má mytologickú či náboženskú podobu.

1
Keller, J. 1992. Úvod do sociologie. Praha: SLON
2
Durkheim, E. 2004. Spoločenská deľba práce. Bratislava: CDK
Rozpad tradičnej spoločnosti a vznik modernej spoločnosti má za následok mnohé zmeny. Medzi
najvýznamnejšie patria:
- zníženie významu rodiny. Tradičná rodina bola základom tradičnej spoločnosti. Rozpad
tradičnej spoločnosti viedol k zníženiu významu rodiny.
- zvýšená individualizácia. Ľudia sa v modernej spoločnosti stávajú viac individualizovanými.
Majú väčšiu slobodu voľby a sú menej viazaní tradičnými hodnotami a normami.
- zvýšená pluralita. Existuje viac rôznych kultúr, náboženstiev a životných štýlov.

Spoločnosť moderná

Podľa Kellera (1992) je moderná spoločnosť produktom troch etáp priemyselnej revolúcie v
spojení s centralizáciou moci v rámci národných štátov. 1. etapa je spojená s vynálezom parného
stroja, 2. etapa s automatizáciou a elektrifikáciou a 3. etapa s využitím atómovej energie. Giddens
(2005) za typický znak modernej spoločnosti považuje skutočnosť, že veľká väčšina zamestnaného
obyvateľstva už nepracuje v poľnohospodárstve, ale v továrňach alebo na úradoch. Jej podobu určujú
procesy, ktoré sprevádzali rozvoj priemyselnej revolúcie (proces urbanizácie – väčšina obyvateľov už
žije v mestách, resp. vznikajú veľkomestách kde sa spoločenský život stáva neosobnejším a
anonymnejším, vznik veľkých organizácií – napr. obchodných korporácií alebo vládnych úradov,
ovplyvňuje život prakticky všetkých ľudí). Mocenský aparát je vytváraný modernými národnými
štátmi, ktoré sú politickými spoločenstvami, vzájomne od seba oddelenými presne stanovenými
hranicami. Centralizáciou za pomoci profesionálnej byrokracie a najatého vojska obmedzuje vláda
všetkých, ktorí boli doposiaľ autonómni (mestá, stavy, urodzených, organizácie svetské aj cirkevné).
Štát je schopný kontrolovať každodenný život svojich občanov, prostredníctvom zákonov, jeho zásahy
prenikajú až do úrovne domácností. Domácnosť tak stráca svoje postavenie univerzálneho a
sebestačného subjektu sociálnej reprodukcie. Jej jednotlivé funkcie prechádzajú postupne na
vznikajúce formálne organizácie (úrady), ktorých činnosť zabezpečuje chod celej spoločnosti od
armády a štátnej správy až po výrobu statkov a poskytovanie služieb v oblasti vzdelávania,
starostlivosti o zdravie, vedeckej činnosti, športu, rekreácie atď. Dochádza k prechodu od stavovského
rozdelenia k rozdeleniu triednemu. Trh sa stáva regulátorom celej ekonomiky a tiež spoločnosti.
Postavenie človeka je odvodzované od jeho postavenia na trhu (profesia, kvalifikácia, kapitál – hlavne
ekonomický....), nie od postavenia domácností. Radikálne sa mení celá oblasť ekonomiky. Ťažisko sa
presúva zo sektora poľnohospodárstva do oblasti priemyselnej výroby, narastá váha služieb. Prírodné
prostredie sa v dôsledku urbanizácie mení na umelé prostredie. Prudko rastie deľba práce a rozvíjajú
sa špecializované funkcie (profesionalizácia). Moderná spoločnosť sa snaží kontrolovať prírodu
opierajúc sa o argumentáciu vedy, ktorá sa stáva prevládajúcim typom výkladu sveta. Rastúca
kontrola prírody a človeka je zdôvodnená potrebami čo najúčelnejšieho organizovania blahobytu, ale
v konečnom dôsledku spôsobuje nezamýšľané negatívne dôsledky, ktoré ohrozujú elementárne
predpoklady prežitia človeka a jeho kultúry. Spája sa s procesmi:
– oslobodenie (podpora rozvoja nezávislého poznania – sloboda názorov, akademické slobody);
– emancipácia človeka, indivídua;
– sebaurčenie – rodiaca sa parlamentná demokracia, štát ako subjekt medzinárodného práva;
– hospodárske činnosti – trh, sloboda podnikania;
– zdisciplinovania – vznik centralizovanej moci v rámci národných štátov, silná štátna moc –
rozsiahly byrokratický aparát.
Postmoderná spoločnosť

Samotní predstavitelia postmodernizmu sa slovnému spojeniu postmoderná spoločnosť vyhýbajú.

Používajú pojem postmoderná doba, riziková spoločnosť, nová modernita, druhá moderna a
postmoderna. Hovoria o potrebe rozlíšiť medzi postmodernizmom ako súborom umeleckých praktík a
postmodernou (postmodernitou) ako novým, špecifickým stavom ducha, ktorý podľa Petruska (2007,
s. 290) „prevracia a mení životné štýly, obyčaje a hodnotové systémy, a tak radikálne intervenuje do
spoločenského života, predovšetkým na jeho každodennej úrovni“. „Trvalým atribútom
postmoderného životného štýlu sa zdá byť nespojitosť, nekonsekventnosť konania, fragmentarizácia a
epizodičnosť rôznych sfér ľudských činností“ (Bauman, 2002, s. 25). Pravda je výrazom konkrétneho
spoločenstva. Keďže existuje mnoho spoločenstiev, existuje aj množstvo rozličných právd.
„Postmodernisti tvrdia, že tieto rozličné a často protirečivé pravdy môžu existovať vedľa seba“ (Grenz,
1997, s. 23).

Pojem postmoderna je spojený so širokou škálou prejavov v spoločnosti a ľudskej činnosti. Najkratšiu
definíciu postmoderny poskytol Lyo¬tard (1993), podľa ktorého je postmoderna nedôvera voči meta-
naratívu, t.j. voči takpovediac tradičným, doterajším vyjadreniam sveta. Rozoznáva tri základné témy
diskusie o postmoderne. Prvou témou je upadajúca dôvera v ideu pokroku, predovšetkým vedeckého.
Lyotard (1993) podotýka, že vývoj vedy a techniky je samohybný a stráca nadväznosť na dopyt
vyplývajúci z ľudských potrieb. Cieľom vedy už nie je pravda, ale výkonnosť. Poznatky sa stali
jednoducho informačnou komoditou oddelenou od jednotlivých ľudí ako znalcov. Dôsledkom je
úpadok a destabilizácia spoločenských podmienok. Ľudstvo sa delí na tých, ktorí sú nútení čeliť
rastúcej komplexite života, a na tých, ktorí aj naďalej riešia „strašnú a starobilú úlohu ako prežiť“.
Druhá téma sa zaoberá postmodernou estetikou ako hnutím v oblasti výtvarného umenia, literatúry a
v populárnej a mediálnej kultúre. Tretia téma analyzuje štrukturálne spoločenské zmeny spájané s
postindustrializmom, postfordizmom, konzumným kapitalizmom a neoliberálnou hospodárskou
politikou.

Postmodernizmus je teda primárne súčasťou kultúrneho komplexu neskorých moderných spoločností,

teda naša realita a náš životný svet sa stali postmodernými. Nastal stav (Bauman, 2008, s. 9), „kedy
sociálne formy (vzorce prijateľného správania, štruktúry obmedzujúce individuálnu voľbu, sociálne
inštitúcie dohliadajúce na prehlbovanie rutiny vrátane rodiny) naďalej nemôžu udržať rovnaký tvar
počas dlhšieho časového obdobia, pretože sa rozpadávajú a rozpúšťajú rýchlejšie, než boli
ustanovené, nie žeby sa stačili ustáliť. Formám nie je daný dostatok času k upevneniu a pre túto svoju
krátku životnosť nemôžu slúžiť ako referenčný rámec ľudského správania ani dlhodobejších životných
plánov: ich trvanie je totiž kratšie než čas nutný k naplneniu individuálnych životných projektov“.
Zodpovednosť za riešenie problémov sa preniesla na konkrétnych jednotlivcov. Očakáva sa, že sa
budú „slobodne rozhodovať“ a že všetky dôsledky svojich rozhodnutí ponesú a unesú. Za prednosť,
ktorá najviac poslúži záujmom jednotlivca, je považovaná flexibilita – t.j. pripravenosť rýchlo meniť
taktiku a štýl a bez ľútosti sa zbaviť akýchkoľvek záväzkov (vrátane manželských a rodinných).

Podľa Welscha (1994), vecný obsah, na ktorý poukazuje „postmoderna“, nová štruktúra, s ktorou sa je
potrebné vyrovnať, bola skôr určená ako povaha radikálnej plurality. Pluralita sa vzhľadom na
postmodernu stala rozmanitejšou a prenikavejšou. Vzrástla extenzívne a intenzívne do takej miery, že
došlo ku kvalitatívnemu skoku. Všetky popisy, všetky stratégie, všetky riešenia majú v budúcnosti
prebiehať na základe rôznorodosti. Pokiaľ skôr platila pluralita za formu rozvoja, výzvu či podnet k
rozvoju jednoty, musíme ju ale teraz vnímať ako tú, čo z jednoty vzišla a jednotu v jej rámci – nie už
proti nej. Požadovaná zmena je väčšia a zásadnejšia ako sa všeobecne vníma. „Postmoderná kultúra
je decentralizovaná a rôznorodá, materialistická aj psychologická, pornografická aj diskrétna,
novátorska aj retro, konzumná aj ekologická, vyumelkovaná aj spontánna, spektakulárna aj kreatívna“
(Lipovetsky, 2008, s. 15). Postmoderný postoj vyžaduje útok na všetko, čo by si uplatňovalo nárok na
všeobecnú platnosť. „Spôsob, akým uvažujeme a konáme, je úplne situovaný do dobového a
kultúrneho kontextu, čím nie je možné pripísať nijakému výkladu nadčasovú a univerzálnu platnosť“
(Grenz, 1997, s. 147). Každý z nás vníma svet v kontexte spoločenstva, v ktorom žije. Popisuje a vníma
ho cez jeho jazyk. Teda aj vnímanie postavenia rodiny v spoločnosti je podmienené kultúrnym
kontextom rôznych spoločenstiev súčasného sveta (od náboženských až po sekularizované).
Postmoderný človek pociťuje odpor voči akémukoľvek náznaku pevnej organizovanosti, plánovaniu,
spojitosti, predovšetkým komunity (spoločenstva, napr. náboženského), ktoré nesie nejaké významné
metafyzické posolstvo (napr. posolstvo rodiny založenej na ideály manželského zväzku). Naopak, ľudia
dávajú prednosť záujmovým spolkom, formálnym skupinám či úplne na dobrovoľnosti založeným
komunitám alebo združeniam. V prípade rodiny ide o nezosobášené spolužitia partnerov
(kohabitácie), ale taktiež viaceré nové, neinštitucionalizované či alternatívne formy rodiny a
partnerstva (jednorodičovské rodiny, oddelené spolužitia) alebo individualizovaných životných štýlov
(singles).

„Postmodernizmus ako epocha hyper-reality nie je ničím iným ako všeobecným modelom, v ktorom
už nie je možné rozlišovať medzi obrazom a skutočnosťou (realitou), ale len a len medzi rôznymi
obrazmi skutočnosti“ (Baudrillard, 1983, s. 2). Ako ďalej konštatuje, nachádzame sa v epoche
simulácií (obrazu bez originálu), v ktorej informačné technológie, média, kyberpriestor organizujú
spoločnosť okolo simulačných kódov a zákonitostí, ktoré nahrádzajú produkciu. Bělohradský (1997, s.
11) k tomu dodáva, že „každý popis sveta je hodnotením sveta. Z toho plynie, že každá deskripcia je
tiež preskripcia: každý popis sveta ľuďom tak implicitne predpisuje, čo má byť pre nich svetom“.
Baudrillard (1983) skúma životné pomery, v ktorých je veľmi ťažké, skôr úplne nemožné predstaviť si
svet bez televízie (dnes môžeme doplniť, že aj bez PC). Na blikajúcej obrazovke vyzerá všetko prakticky
rovnako, svet je vnímaný stále viac ako to, čo sa ukazuje v televízii (dnes by bolo možné ešte doplniť,
na sociálnych sieťach), ľudia vnímajú svet cez obrazovku a ako obrazovku. Príchod kyber-reality
označuje stav, v ktorom simulácie rôzneho druhu predurčujú a konštituujú to, čo budú ľudia ochotní
vnímať za samotnú realitu. Vytvárajú si tak vzory, na základe ktorých budú konať (napr. zdravý životný
štýl alebo naopak konzum).

Spochybňovanie rozumu ako jediného platného kritéria v procese poznávania a možných výpovediach
o realite otvára cestu reflexii ľudských potrieb a túžob neracionálnej povahy. Predmetom záujmu sa
tak stáva emocionálna a intuitívna zložka človeka – t.j. ľudská telesnosť spojená s túžbou. „Túžba je
prianie konzumovať. Užiť, prehltnúť a stráviť – zničiť“ (Bauman, 2013, s. 22). Napríklad, túžba človeka
po uznaní sa stáva stále menej súťaživá a naopak viac estetická, erotická a afektívna a človeku ide
predovšetkým o to, aby sa zapáčil, bol slávny a úspešný (Lipovetský, 2008). O rastúcej túžbe po
intímnom sebaodhaľovaní dennodenne vypovedá rastúci počet autobiografií, talk show, reality show,
či selfie zverejňovaných na sociálnych sieťach. Ďačok (2000) uvádza šesť charakteristík
postmoderného človeka:
- nechápe sám seba ako osobu, ale iba ako indivíduum,
- chápe svoju prirodzenosť ako dobrú, odvodzuje sa iba od nej a ňou sa ospravedlňuje,
- neverí v metafyzický poriadok bytia, charakterizuje ho relativizmus,
- preferuje pôžitok, zážitkom nabitú chvíľu pred cnosťou,
- uprednostňuje dohody a nie zákony,
- nemá historickú pamäť – t.j. stráca schopnosť zachovať pre budúcnosť to, čo prehlbovalo a
zachovalo život predchádzajúcim generáciám.
Človek postmoderny sa javí ako človek konzumu, audio a video techniky, estetizujúcich hier. Odmieta
privilegovanosť poznania, má problémy s identitou.
V postmoderne prevláda individuálne nad všeobecným, psychologické nad ideologickým,
komunikácia nad polarizáciou, rôznosť nad rovnakosťou, permisívnosť nad donútením (Lipovetsky,
2008). Elektronické média (televízia, rozhlas, ale predovšetkým internet) pretvárajú samu podstatu
nášho života – nielen svet reprezentujú, ale zároveň ho stále vo väčšej miere definujú, aký je a má byť.

Sociálna stratifikácia (rozvrstvenie) spoločnosti

Analýza sociálnych nerovností patrí k základným témam sociológie. Sociálna nerovnosť je

charakteristickým znakom každej spoločnosti. Spoločnosť nie je homogénny celok, ale je vnútorne
rozdelená do vrstiev s odstupňovaným podielom na statkoch, ktoré sú v spoločnosti cenené a
považované za nedostatkové. Pokiaľ je statok prístupný všetkým, nepôsobí ako stratifikačný činiteľ.
Podoba stratifikácie spoločnosti kľúčová, lebo je odrazom najvyšších hodnôt v spoločnosti.

Každý človek zastáva v spoločenskej štruktúre určitú sociálnu pozíciu. Rozdiely v sociálnych pozíciách
vyplývajú, napr. z profesie a pracovného zaradenia, z príjmu a majetku, podielu na moci, z prestíže
vzdelania, životného štýlu a pod. Sociálna pozícia je postavenie človeka v spoločnosti, s ktorý súvisia
určité práva a povinnosti. S vyššou pozíciou sú spojené určité práva, širší okruh činností a väčšie
ocenenie. Každý jedinec zastáva v spoločnosti viaceré pozície súčasne, z ktorých niektoré sú dočasné,
iné trvalé. Niektoré pozície sa menia, napr. vekom (dieťa, mládež, dospelý človek), iné získava človek
podľa svojich schopností a vlastným úsilím. Nebolo tomu však vždycky tak. V minulosti sa verilo, že to
akú pozíciu človek zastáva má na svedomí jeho osud (niektorí tomu veria dodnes). Už Ján Amos
Komenský vo svojom spise Labyrint sveta a raj srdca popisuje, ako sa na začiatku života rozdeľujú
ľudské osudy. Mladí ľudia pristupujú k starcovi s medeným hrncom a vyťahujú si ceduľky, na ktorých
je napísané: Panuj, Slúž, Rozkazuj, Píš, Uč sa...To im nadelil Osud, akú pozíciu budú mať v spoločnosti a
aké povolanie budú vykonávať. My žijeme v spoločnosti, ktorá nedá toľko na Osud ale aj napriek tomu
vidíme, že mnoho ľudí od narodenia bez svojej vôle vstupuje do spoločenských štruktúr, ktoré ich
vedú po celý život. Navyše spoločnosť vyžaduje, aby človek na základe svojich sociálnych pozícii
prevzal a plnil určité sociálne roly. V sociologickom zmysle sú to spoločensky stanovené a prideľované
pravidlá konania, očakávaný spôsob správania s ohľadom na pozíciu, ktorú jednotlivec zastáva. Určité
správanie sa vyžaduje od učiteľa, od študenta a pod. Sociálna rola teda zahŕňa povinnosti, práva a
záväzky vyplývajúce zo sociálnej pozície. Každá pozícia dáva určité možnosti konania, zatiaľ čo role sú
konkrétnym naplnením týchto možností. Preberanie a hranie rolí neznamená neustále predstieranie,
pretože sa človek so svojou sociálnou rolou obvykle identifikuje (stotožní sa) a nevníma ju ako niečo
obmedzujúce a cudzie. Všeobecné očakávania späté s určitou rolou nemení jednotlivec, ale
spoločnosť, na základe kolektívnej skúsenosti svojich členov. Každý človek, sociálna pozícia a rola má
určitú prestíž (úctu, vážnosť). Podľa toho rozlišujeme prestíž osobnú, pozičnú a funkčnú. Určité
trvalejšie sociálne pozície človeka v spoločnosti vo vzťahu k pozíciám iných ľudí vertikálne
usporiadaných podľa spoločenskej diferenciácie sa nazýva sociálny status. Status z latinčiny znamená
stav. Rozlišujeme status vrodený (pohlavie), získaný (prestíž) a pripísaný (bohatá rodina). Vonkajším
prejavom statusu sú symboly, ktoré sú väčšinou vyžadované a dodržiavané. Napr. vysoký status –
prepychové auto, značkové oblečenie a pod. Podľa zastávaných sociálnych pozícií sa spoločnosť
diferencuje a vytvára sa tak systém sociálnej stratifikácie. Slovo stratifikácia je vlastne metafora, ktorá
je do sociológie prevzatá z geológie. Zemský povrch je tvorený rôznymi vrstvami, jedny sú nižšie iné
vyššie, a tak je to aj v spoločnosti.

Systémy sociálnej stratifikácie

vo všetkých spoločenských systémoch je nerovnosť (aj tradičné – mladší – starší, muži – ženy). K
popisu nerovností používajú sociológovia názov sociálna stratifikácia – t.j. štruktúrovaná nerovnosť
medzi rôznymi skupinami ľudí. Poznáme 5 základných stratifikačných systémov: otrokárstvo, kasty,
stavy, triedy a vrstvy.

Otrokárstvo
- extrémna forma nerovností – jedny ľudia majetkom druhých
- podmienky otroctva rozdielne (Južná Amerika – fyzická práca, Atény – rôzne úlohy aj
zodpovedné)
- obchod s otrokmi od zač. koloniálnej éry až do 19. st. posledný otrokársky systém – dnes už
takmer vymizol

Kasty
- pochádza z port. Casta – rasa – čistokrvná skupina; znamená zvláštnu a ostro ohraničenú
sociálnu vrstvu, ktorej príslušníkom sa jednotlivec stáva na základe svojho pôvodu a to už svojím
narodením. Status príslušníka kasty je udržovaný náboženskými rituálmi a ideami a každá kasta má
svoju špeciálnu spoločenskú funkciu.
- kastovný systém veľmi zložitý – jeho štruktúra sa mení v závislosti od miesta
- indický kastovný systém – nie úplne statický –vylúčené, aby sa jedinec presunul z jednej kasty
do druhej, ale celé skupiny sa meniť môžu – postavenie v kastovnej hierarchii.

Stavy
- patria k dejinám feudálnej Európy, ale existovali už v rade iných tradičných civilizácií. Feudálne
stavy boli tvorené vrstvami, ktoré mali voči sebe navzájom rôzne práva a povinnosti – niektoré z
týchto povinností boli zakotvené v zákonoch; Typická pre ne bola snaha o kolektívnu obranu vlastných
práv, privilégií a záujmov. Stavy sa vyznačovali typickým životným štýlom a relatívne rovnakou výškou
majetku. Skupiny podobné niekdajším stavom vznikajú dodnes medzi príslušníkmi rovnakej profesie
(sú to napr. právnici, lekári ale aj stavbári), ktorým združovanie pomáha presadzovať kolektívne
záujmy;
- v Európe najvyšší stav – šľachta – urodzení, potom kňazi, tretí stav tvorili heterogénnu
skupinu od nevoľníkov cez slobodných roľníkov až po obchodníkov, remeselníkov a mešťanov;
- zostatky tohto systému prežívajú vo veľkej Británii, kde dodnes uznávané dedičné tituly a
významný podnikatelia alebo štátny úradníci môžu byť za svoje zásluhy povýšený do rytierskeho či
šľachtického stavu.

Triedy
- odlišné od ostatných systémov,
- nie sú vymedzené ani náboženskou ani zákonom, príslušnosť k triede nie dedičná zo zákona či
zvyklostí,
- menej pevná hranica a nie presné stanovená,
- príslušnosť k triede je do istej miery získaným atribútom a nie je len daná pri narodení,
- častejšie sociálna mobilita – t.j. prechod z jednej do druhej,
- predpokladom triedneho rozdelenia sú ekonomické rozdiely medzi jednotlivcami t.j.
nerovnosť vo vlastníctve hmotných prostriedkov a schopnosť nimi disponovať a kontrolovať ich.
O triedach ako prvý písal Karol Marx.
- podľa neho je triedou skupina ľudí, ktorú spojuje ich vzájomný vzťah k výrobným
prostriedkom t.j. zdrojom obživy (pred vznikom moderného priemyslu – pôda, dobytok a nástroje
používané v poľnohospodárstve) – potom 2 hlavné triedy – vlastníci pôdy – statkári, šľachta, otrokári)
a tí, ktorí na nej pracujú (slobodní poľ., nevoľníci, otroci);
- v moderných spoločnostiach získavajú na význame továrne, kancelárie, stroje a kapitál
potrebný k ich zakúpeniu. Hlavné triedy tvoria teda tí, ktorí disponujú týmito výrobnými
prostriedkami – t.j. priemyselníci čiže kapitalisti, a na druhej strane tí, ktorí im predávajú svoju
pracovnú silu – t.j. robotníci (proletariát). Marx hovorí vždy o dvoch hlavných triedach, ale hovorí tiež
o tzv. prechodne triede, ktorá je pozostatkom predchádzajúceho výrobného spôsobu, napr.
poľnohospodári v moderných spoločnostiach.
Marxove pochopenie tried sa sústreďuje na objektívnu ekonomickú nerovnosť. Trieda nevyjadruje to,
čo si jedinci alebo skupiny o svojom postavení myslia, ale vyjadruje objektívne podmienky, ktoré im
umožňujú v rôznej miere disponovať hmotnými statkami.
V západných spoločnostiach – vymedzené 3 hlavné triedy:
- vyššiu triedu tvoria zamestnávatelia, bankári, priemyselníci a špičkoví manažéri
- strednú triedu predstavujú biele goliere – úradníci a odborníci
- robotnícku triedu tvoria manuálne pracujúci, niekde + poľnohospodári.

Vrstvy
Vrstva – používa sa na definovania okrem ekonomického hľadiska (určené príjmom-výška a zdroje) aj
sociálne, určené prestížou vzdelania a povolania (výška a kvalita – prestížnosť vzdelávacej inštitúcie) a
životným spôsobom (napr. spôsob bývania – komfort a lokalizácia). Životný spôsob je mapovaný v
stratifikačných modeloch ako úroveň spotreby. Príslušnosť k určitej vrstve možno identifikovať podľa
niektorých znakov, ktoré sú vonkajškovým označením či výrazom konkrétnej vrstvy. (napr. koníčky,
priatelia). Stabilita spoločnosti je výrazne ovplyvňovaná charakterom sociálnej štruktúry. Za jeden z
podstatných stabilných prvkov možno označiť - veľkosť strednej vrstvy.
Teória sociálnej stratifikácie v postmoderných spoločnostiach
Elita – ako výsledok prechodu od nerovnosti k nesúmeriteľnosti pozícií tých, ktorí sú hore so
zostatkom spoločnosti
- vznik globálnej celosvetovej elity
- bohatí a privilegovaní stále väčšia izolácia od ostatnej spoločnosti – zvláštny spôsob života,
vybrané školy, chránený v bezpečných štvrtiach, necestujú hromadnou dopravou...Poznáme ich podľa
toho, že sa s nimi nikdy nestretneme
- stará a nová elita ( diskrétna postavenie z minulosti, skrytá pred očami verejnosti – disponuje
veľkým ekonomickým, kultúrnym sociálnym a symbolickým kapitálom, ktorý sa dedí, nová elita –
pomocná, jej postavenie odvodené z profesijnej činnosti a z úloh pri riadení veľkých firiem a
organizácií – počujeme o nej často – politici, špičkoví manažéri, celebrity - čerstvé bohatstvo, nápadný
spôsob života, vysoká spotreba, vzdelanie pre potomkov.
Stredná vrstva – polovica 70. rokov 20. st. prestávajú ľudia vykonávajúci manuálnu kvalifikovanú prácu
v továrňach byť označovaný za robotníkov a väčšina z nich sa hlási k strednej vrstve. Významná úloha
- masový nástup žien do zamestnania – príjem do domácnosti – zvýšená kúpyschopnosť domácností a
konzum. A na druhej strane príslušníci intelektuálnych profesií strácajú pocit svojej nadradenosti –
stávajú sa príslušníkmi strednej vrstvy – platia vyššie dane...stredná vrstva teda rastie tak zhora ako aj
zdola. Je pre ňu charakteristická výrazná štrukturácia.
Vyššia stredná vrstva:
- príjemný spôsob života v materiálnom dostatku,
- solídnosť, kvalitné vzdelanie,
- povolanie: obchodníci, akademici, slobodné povolania....
Nižšia stredná vrstva:
- pracovití, ohľaduplní, sporiví – bývajúci vo vedľajších uliciach, stredné vzdelanie
- povolania: drobní obchodníci, remeselníci, nižší úradníci
Spodná (dolná vrstva):
Vyššia dolná vrstva – servisná:
- robotníci žijúci z mesačných príjmov, menšia spotreba, „slušní ľudia“, vyučení alebo zaškolení,
- povolania: drobní obchodníci, remeselníci, agentúrni zamestnanci.
Nižšia dolná vrstva – deklasovaní:
- trvalo vylúčení z trhu práce a klesajú pod prah spoločnosti,
v USA – underclass,
u nás sociálne vylúčení - exkludovaní,
- negatívne vymedzenie:
sociálna deprivácia, materiálna núdza, chýbajúce skupinové vedomie.