Hurbanič Dve Výpravy

VOJENSKÁ
HISTÓRIA
Časopis
pre vojenskú históriu
múzejníctvo
a archívnictvo
1/2019
VYDÁVA VOJENSKÝ HISTORICKÝ ÚSTAV V BRATISLAVE

VOJENSKÁ HISTÓRIA
© Vojenský historický ústav, Bratislava 2019
www.vhu.sk
Všetky práva vyhradené. Žiadna časť publikovaného časopisu nesmie byť reprodukovaná
alebo použitá a šírená v akejkoľvek forme a akýmikoľvek prostriedkami, elektronicky alebo
mechanicky, vrátane kopírovania, digitalizácie alebo uchovávaná v akýchkoľvek informačných
pamätiach, databázach a informačných pamätiach, databázach a informačných systémoch bez
predchádzajúceho písomného súhlasu Vojenského historického ústavu a autorov.
Príspevky vyjadrujú názory autorov a nemusia byť totožné so stanoviskom vydavateľa a redakcie.
VOJENSKÁ HISTÓRIA
OBSAH
Štúdie
HURBANIČ, Martin: Dve výpravy v jednom roku? K otázke chronológie počiatku
východorímskych ťažení proti Avarom v období vlády cisára Maurikia (582 – 602).....................7
SCHNEIDER, Filip: The Byzantine anabasis of the Hungarian Prince Béla...............................24
PEJS, Oldřich: Osud slovenských posádek v okupovaném západoslovenském území................45
KOZOLKA, Jaroslav: Štátna slovenská vojenská reálka (1942 – 1945). II. časť..........................69
Dokumenty a materiály
ČERVENKA, Juraj: Letecké operácie nad Piavou počas poslednej rakúsko-uhorskej
ofenzívy v júni 1918.................................................................................................................................94
VYHLÍDAL, Milan: První ze tří konšelů. Zpravodajský důstojník štábní kapitán
František Fárek (1894–1973).................................................................................................................123
Vojenské múzejníctvo
KONEČNÝ, Martin: Nemecká vojenská technika v tankovom múzeu Munster
(1918 – 1945)...........................................................................................................................................146
Recenzie
ANDRIESSEN, J. H. J.: První světová válka v dokumentární fotografii. 4. upravené
vydanie (M. Burda).................................................................................................................................157
HUSÁK, Otakar. JDI! Vzpomínky legionáře Otakara Husáka. Kniha II. (F. Vrábel).............. 158
JAŠEK, Peter: Biľak. Zradca alebo kolaborant? (M. Medvecký)..................................................160
Bibliografia .......................................................................................................................................162
Anotácie, glosy ...............................................................................................................................184
Kronika ..............................................................................................................................................198
3
VOJENSKÁ HISTÓRIA
INHALT
Studien
HURBANIČ, Martin: Zwei Feldzüge in einem Jahr? Zur Frage der Chronologie
der Anfänge von den oströmischen Feldzügen gegen die Awaren im Zeitalter
der Herrschaft des Kaisers Maurikios (582 – 602) ...............................................................................7
SCHNEIDER, Filip: Die byzantinische Anabasis des Königssohnes Béla ..................................24
PEJS, Oldřich: Das Schicksal von slowakischen Besatzungen auf dem
von Deutschland besetzten Gebiet der Westslowakei. ......................................................................45
KOZOLKA, Jaroslav: Die slowakische staatliche militärische Realschule
(1942 – 1945). Teil II. ..............................................................................................................................69
Dokumente und Materialien

ČERVENKA, Juraj: Flugoperationen über der Piave während der letzten
österreich-ungarischen Offensive im Juni 1918...................................................................................94
VYHLÍDAL, Milan: Der erste von den drei Schöffen. Nachrichtenoffizier
Stabkapitän František Fárek (1894 – 1973).........................................................................................123
Militärische Museumskunde
KONEČNÝ, Martin: Die deutsche Militärtechnik im Deutschen
Panzermuseum Munster (1918 – 1945)...............................................................................................146
Rezensionen ......................................................................................................................................157
Bibliographie ...................................................................................................................................162
Annotationen, Glossen ..............................................................................................................184
Chronik ..............................................................................................................................................198
4
VOJENSKÁ HISTÓRIA
CONTENTS
Studies
HURBANIČ, Martin: Two expeditions in one year? Comments on the Question

of Chronology of the Beginning of East Roman Campaigns against the Avars
during the Reign of Emperor Maurice (582 – 602)................................................................................7
SCHNEIDER, Filip: The Byzantine anabasis of the Hungarian Prince Béla...............................24
PEJS, Oldřich: The Fate of Slovak Crews in the Occupied Western Slovak Territory.................45
KOZOLKA, Jaroslav: Slovak State Military Grammar School (1942 – 1945). Part II................69
Documents and Materials
ČERVENKA, Juraj: Air Operations over Piave during the Last Austro-Hungarian
Offensive in June 1918.................................,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,..................................................94
VYHLÍDAL, Milan: First of the Three Aldermen. Intelligence Officer, Staff Captain,
František Fárek (1894 – 1973)...............................................................................................................123
Military Museology
KONEČNÝ, Martin: German Military Hardware in the Munster

Tank Museum (1918 – 1945).................................................................................................................146
Reviews.................................................................................................................................................157
Bibliography......................................................................................................................................162
Annotations, Glossary.................................................................................................................184
Chronicle.............................................................................................................................................198
5
VOJENSKÁ HISTÓRIA
VOJENSKÁ HISTÓRIA
ŠTÚDIE
DVE VÝPRAVY V JEDNOM ROKU? K otázke chronológie

počiatku východorímskych ťažení proti Avarom v období vlády
cisára Maurikia (582 – 602)
MARTIN HURBANIČ
HURBANIČ, M.: Two expeditions in one year? Comments on the Question of Chronology
of the Beginning of East Roman Campaigns against the Avars during the Reign of Emperor
Maurice (582-602). Vojenská história, 1, 23, 2019, pp 7-23, Bratislava.
The question of the exact chronology belongs undisputedly to the most discussed topics
relating to the work of the Late Antique Greek historian Theophylact Simocatta. One of the
most controversial aspects in this matter is the exact chronology of the Avar–Roman wars. Up
to this time, at least four major hypotheses were proposed by various scholars. A conclusive
solution, however, is still open to discussion and the present historiography either follows the
chronological scheme of Maria Nystazopoulou-Pelekidou or that of Michael Whitby. This
contribution deals with the two starting points of the chronology of the second phase of the
Roman–Avar wars – the campaign of the Emperor Maurice in person (V.16-VI.3) and the
subsequent Avar attack (VI.3-VI.5). Contrary to the previous scholars, I would like to propose
a new chronological solution for these two military operations. Based on the close textual
examination, I argue that they were not only inserted into Simocattaʼs Historia in the wrong
chronological order, but they were also closely related and occurred in one and the same year
– 590.
Military history. Late antiquity. Theophylact Simocatta. Avar Wars, Emperor Maurice.
Chronology.
Za počiatok novej etapy vojenskej konfrontácie Východorímskej ríše s Avarmi a Slovanmi

sa vo všeobecnosti považuje výprava pod osobným vedením vtedajšieho východorímskeho
cisára Maurikia (582 – 602), ktorú viedol až k čiernomorskému mestu Anchialos (dnes
Pomorje v Bulharsku).1 Podrobný itinerár postupu cisárskych vojsk obsahuje iba jediný
primárny prameň zachovaný pod názvami Oikumenike historia (Všeobecné dejiny), resp.
Historiai (Histórie). Jeho autorom bol právnik pôvodom z Egypta Theofylaktos Simokattes,
ktorý nadviazal na dielo svojho predchodcu Menandra zvaného Protektor a zaznamenal
udalosti, ktoré sa odohrali počas vlády cisára Maurikia až po jeho tragickú smrť roku 602.2
1
Táto štúdia bola vypracovaná s podporou nasledovných projektov KEGA 042UK-4/2018; VEGA 1/0814/18 a KEGA
004UKF-4/2018. K tejto výprave najnovšie podrobne: WOLOSZYN, Marcin. Theophylaktos Simokates und die Slaw-
en am Ende des westlichen Ozeans — die erste Erwähnung der Ostseeslawen? (Teofilakt Simokatta i Słowianie znad
brzegu Oceanu Zachodniego. Najstarsze świadectwo obecności Słowian nad Bałtykiem?). Krakovia : Instytut Ar-
cheologii i Etnologii Polskiej Akademii Nauk, 2014, najmä s. 74-84. ISBN 978-83-935130-4-8. Porovnaj tiež v tejto
súvislosti AVENARIUS, Alexander. Die Awaren in Europa. Bratislava, Amsterdam : Veda, A. Hakkert, 1974, s. 219-
220. ISBN 9789025607364; POHL, Walter. Die Awaren. Ein Steppenvolk in Mitteleuropa 567–822. München : C.
H. Beck, 1988, s. 128-135. ISBN 13: 9783406333309; WHITBY, Michael. The Emperor Maurice and his Historian:
Theophylact Simocatta on Persian and Balkan Warfare. Oxford : Oxford University Press, 1988, s. 156-158. ISBN
0198229453; KARDARAS, Georgios. Byzantium and the Avars, 6th–9th Century AD: political, diplomati and cul-
tural relations. Leiden; Boston : Brill, 2018, s. 48-50. ISBN 978-90-04-38226-8.
7
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Simokattes na jednej strane podriadil svoj historický spis chronologickému kritériu, avšak
látku rozdelil na dva samostatné tematické celky. V prvom z nich hovorí o vojnách s Avarmi
a Slovanmi na Balkáne, v druhom o vojnách s Perziou. Informácie o výprave cisára Maurikia
zaznamenáva na konci piatej a na začiatku šiestej knihy svojich dejín. Samotnú výpravu síce
konkrétne nedatuje, avšak ponúka niekoľko záchytných, hoci problematických časových
údajov, s ktorými pracovali predošlí historici.
Piatu knihu dejín uzatvára Simokattes podrobným popisom vnútorného konfliktu
v Perzii medzi legitímnym, no dočasne zosadeným sasánovským kráľom Husravom II.
a uzurpátorom trónu Vahramom Čobinom. Mladý perzský kráľ v tejto vojne síce napokon
zvíťazil, avšak najmä v dôsledku výraznej pomoci cisára Maurikia, ktorý mu poslal na
pomoc elitné východorímske oddiely. V lete roku 591 zasadol Husrav II. opätovne na
perzský trón a na jeseň podpísal nový mier s cisárom Maurikiom, ktorý formálne ukončil
nielen tento konflikt, ale najmä predošlú dlhú vojnu medzi Východorímskou ríšou a Perziou
(572 – 591).3
Simokattes následne ešte v piatej knihe svojich dejín obrátil pozornosť k udalostiam na
Balkáne, ktorých počiatok mala predstavovať práve výprava cisára Maurikia. Podľa jeho
tvrdenia cisár začal svoje ťaženie tým, že nariadil presunúť vojská z Ázie do Európy.4
Zo samotného zaradenia týchto udalostí vyplýva, že spomínaná výprava cisára Maurikia
k mestu Anchialos sa musela odohrať až po formálnom ukončení vnútorného konfliktu
s Perziou (leto/jeseň 591), ktorý viazal podstatnú časť východorímskych branných síl.
Druhým chronologickým údajom Simokattovej správy je údaj o zatmení slnka, ktoré
cisára Maurikia zastihlo po jeho odchode z Konštantínopola. Simokattes v tejto súvislosti
dodáva, že sa tak stalo v 9. roku jeho vlády. Keďže Maurikios bol korunovaný dňa 14. augusta
roku 582, potom zmienený časový údaj zodpovedá obdobiu od 14. augusta 590 po 13. august
roku 591.5 Tretiu záchytnú, avšak veľmi problematickú informáciu uvádza Simokattes na
konci svojho rozprávania o Maurikiovej výprave. V tejto súvislosti sa zmieňuje o tom, že
po návrate cisára do Konštantínopola ho navštívili vyslanci Keltiberov, teda podľa neho
Frankov, vyslaných od kráľa Theodoricha, ktorí požadovali tribút za vedenie vojny proti
Avarom.6 Viacero historikov identifikovalo Theodoricha s vtedajším nedospelým kráľom
Theuderichom II., kráľom Burgundska a neskôr Austrasie, ktorý sa však trónu formálne
neujal skôr než v období medzi 28. marcom až júlom 596.7
Na začiatku 9. storočia zo Simokattových Histórií čerpal byzantský mních Theofanes,
ktorý sa však pokúsil zmienené udalosti aj konkrétne datovať. Už spomínaný presun
východorímskych vojsk do Európy (presnejšie oblasti Thrákie) zaradil do roku 6082 tzv.
alexandrijskej éry. Keďže kalendárny rok vo Východorímskej a neskôr aj v Byzantskej
ríši sa nezačínal 1. januárom, ale už 1. septembrom, zodpovedá uvedený údaj obdobiu
vymedzenému 1. septembrom roku 589 až 31. augustom roku 590.8 Druhú udalosť
– výpravu cisára Maurikia k takzvaným Dlhým hradbám – umiestnil Theofanes do
2
K Simokattovi a jeho dielu pozri najmä: OLAJOS, Thérèse. Les sources de Theophylacte Simocatta, historien.
(Byzantina Neerlandica 10). Leiden, New York, and Copenhagen : Brill, 1988. ISBN 10:9004082727; WHITBY, ref.
1, s. 28-51, 92-109; SCHREINER, Peter. (ed.): Theophylaktos Simokates, Geschichte. (Bibliothek der griechischen
Literatur 20). Stuttgart : Anton Hiersemann, 1985, s. 7-25. ISBN 3777285331; WOLOSZYN, ref. 1., s. 43-47.
3K chronológii týchto udalostí pozri najmä: HIGGINS, Martin. The Persian war of the Emperor Maurice (582–
602). Washington D. C. : The Catholic University of America Press, 1939. ISBN 9607100786.
4
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES. Historiae, V.16.1, ed. C. de Boor, Theophylacti Simocattae historiae,
Leipzig 1887, s. 218.
5THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, V.16.5, s. 218.
6THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.3.6, s. 225.
7SCHREINER, Peter. Eine merowingische Gesandtschaft in Konstantinopel (590?). In Frühmittelalterliche Stu-
dien 1985, roč. 19, s. 198. ISSN 0071-9706.

8
THEOPHANES CONFESSOR, Chronographia, ed. C. de Boor, vol. 1. Leipzig, 1883, s. 267.
8
VOJENSKÁ HISTÓRIA
nasledujúceho roka (6083 od stvorenia sveta), teda do obdobia od 1. septembra roku 590 do
31. augusta roku 591.9
Prvým historikom, ktorý sa seriózne zaoberal nejasnosťami v datovaní Simokattom
opisovaných vojen proti Avarom bol známy írsky medievista John Bagnell Bury. Vo svojom
krátkom príspevku vychádzal z datovania ukončenia perzskej vojny cisára Maurikia, ktorá
skončila znovunastolením zákonného kráľa Husrava II. v lete roku 591 a podpisom mieru
v jeseni toho istého roka. Bury upozornil na už zmienené chronologické nezrovnalosti
v Simokattovom diele, ale aj z neho vychádzajúcej kroniky Theofana. Na jednej strane síce
akceptoval Theofanovo datovanie (r. 590) presunu východorímskych armád do Thrákie, ale
pripomenul, že toto presunutie muselo byť len čiastočné, pretože k opätovnému nastoleniu
Husrava II. za zákonného perzského kráľa prišlo až v lete roku 591. Podľa Buryho sa teda väčšina
cisárskych oddielov začala presúvať do Thrákie až v lete roku 591. Keďže Simokattes datoval
počiatok výpravy cisára Maurikia 9. rokom jeho vlády (14. august 590 – 13. august 591), Bury
usúdil, že obidve udalosti – teda presun vojsk a výprava cisára Maurikia sa museli uskutočniť do
konca 9. roku jeho vlády – teda do 13. augusta roku 591.10 Druhým autorom, ktorý podrobnejšie
venoval pozornosť chronológii avarských vojen v období cisára Maurikia, bol poľský bádateľ
Gerard Labuda. Ten v úvode rekapituloval problematické časti Simokattových datovaní. Na
rozdiel od Buryho však nepokladal údaj o 9. roku vlády Maurikia, ani zmienku o zatmení za
relevantné časové koordináty.11 Podľa Labudu bolo tiež nepravdepodobné, aby cisár začínal
s novou vojnou proti Avarom v takom krátkom čase po ukončení vojny s Peržanmi.12 Poľský
historik tiež poukazoval na to, že astronomické zatmenia slnka sa vyskytovali aj v rokoch 594
a 596. Naopak, najväčšiu pozornosť prikladal Simokattovej zmienke o franskom vyslanectve
kráľa Theodoricha, ktoré datoval do roku 595. Podľa Labudu sa teda výprava cisára Maurikia
k mestu Anchialos musela odohrať až v tomto roku.13
Azda najpodrobnejšie zo všetkých autorov sa zmienenou otázkou chronológie zaoberala
grécka historička Maria Nystazopoulou-Pelekidou.14 Po kritických postrehoch k staršiemu
bádaniu si za svoj východiskový bod zobrala Simokattov údaj o zatmení slnka, keďže podľa
nej tieto prírodné úkazy možno bezpečne datovať na základe astronomických výpočtov.
Nystazopoulou-Pelekidou uvádza pre inkriminované obdobie štyri takéto zatmenia: a) 4.
10. 590; b) 30.3. 591, c) 23. 9. 591 a d) 19.3. 590.15 Autorka upozorňuje v tejto súvislosti na
fakt, že v Konštantínopole, a teda aj na jeho predmestí Hebdomon, kde ho pozoroval cisár so
svojimi oddielmi, boli viditeľné z týchto štyroch zatmení slnka iba dve, a to dňa 4. 10. 590
a 19. 3. 592. Podľa Nystazopoulou-Pelekidou prvé zatmenie so sebou skrýva isté problémy.
Po prvé, upozorňuje na to, že vojenské výpravy sa neuskutočňovali v Byzancii v jesenných
mesiacoch, obzvlášť v severných oblastiach ríše. Po druhé, autorka prihliada na informáciu
o presune východorímskych vojsk do Európy, ktorá sa podľa nej mohla uskutočniť až
po skončení ich aktívnej účasti na zmienenom vnútornom konflikte v Perzii, teda až po
jeseni roku 591. Nystazopoulou-Pelekidou pri svojich úvahách vychádzala primárne z tejto
informácie, preto výpravu cisára Maurikia datovala na jar roku 592, presnejšie, s ohľadom
na druhé zatmenie slnka, na 19. 3. 592.16
9THEOPHANES CONFESSOR, ref. 8, s. 268.
10BURY, John Bagnell. The Chronology of Theophylaktos Simokatta. In English Historical Review, 1888, roč. 3, s.
311. ISSN 00138266.
11LABUDA, Gerard. Chronologie des guerres de Byzance contre les Avars et les Slaves à la fin du VIe siècle. In Byz-
antinoslavica, 1950, roč. 11, s. 168. ISSN 0007-7712.

12 LABUDA, ref. 11, s. 169.
13LABUDA, ref. 11, s. 170-171.
14NYSTAZOPOULOU-PELEKIDOU, Maria. Συμβολή είς τήν χρονολόγησιν των Άβαρικών καί σλαβικών επιδρομών
έπί Μαυρικίου (582-602) (μετ’ επιμέτρου περί τών Περσικών πολέμων). In Σύμμεικτα, 1970, roč. 2, s. 153-154.
15NYSTAZOPOULOU-PELEKIDOU, ref. 14, 153-154.
16
Pozri v tejto súvislosti chronologickú tabuľku u NYSTAZOPOULOU-PELEKIDOU, ref. 14, s. 194.
9
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Chronológiou východorímskych ťažení proti Avarom a dolnodunajským Slovanom sa

v osobitnom exkurze zaoberal aj slovenský medievista a byzantológ Alexander Avenarius.
Vo svojej monografii k dejinám Avarov rekapituloval hlavné chronologické záchytné body
Simokattovho textu: ukončenie vnútorného konfliktu v Perzii; 9. rok vlády Maurikia (14.
8. 590 – 13. 8. 591) a správu o zatmení slnka na počiatku Maurikiovej výpravy. Avenarius
sa vo svojej argumentácii priklonil k názoru, že v prípade datovania Maurikiovej výpravy
muselo ísť o astronomické zatmenie pripadajúce na 4. októbra roku 590. Paradoxne,
i napriek tomu odmietol jednoznačný chronologický údaj vyplývajúci zo Simokattových
Histórií, pretože poukázal na to, že v mesiaci októbri nemohol cisár Maurikios absolvovať
žiadnu výpravu proti Avarom vzhľadom k neskorému ročnému termínu. Podľa Avenaria
sa preto jeho ťaženie muselo odohrať až na jar nasledujúceho roka, čo by odpovedalo
Simokattovmu údaju, že výprava sa odohrala v 9. roku Maurikiovej vlády.17 Avenarius však
zároveň upozornil na to, že cisár po 15 dňoch výpravu opustil a vrátil sa do hlavného mesta,
pričom uvedený sled udalostí musel podľa slovenského historika zodpovedať ešte jari roku
591. V hlavnom meste ríše Maurikia, ako vieme, očakávali perzskí vyslanci a o tri dni
neskôr prišli vyslanci Keltiberov, teda podľa predošlých tvrdení poslovia franského kráľa
Theudericha II. Avenarius, podobne ako už pred ním Labuda, mylne považoval za počiatok
jeho vlády rok 595, avšak na rozdiel od poľského bádateľa sa snažil tento časový údaj nebrať
do úvahy. Počiatok Maurikiovej výpravy, teda podľa vlastných záverov, datoval do jari
roku 591, pričom sa rozhodol akceptovať aj Simokattovu zmienku o príchode franských
vyslancov (595). Avenarius tento rozpor vysvetľoval omylom samotného Simokattu, ktorý
nesprávne spojil do jedného kontextu dve časovo odlišné udalosti.18
V roku 1980 publikoval značne rozporuplné výsledky svojej doktorskej práce Timothy
Alan Duket, ktorý na základe viacerých hypotetických úvah zaradil jednotlivé epizódy
tejto výpravy do rôznych rokov (591 – 596).19 Oveľa prínosnejšiu diskusiu k tomuto
problému načrtol vo svojich dvoch príspevkoch byzantológ Peter Schreiner. V prvom
krátkom príspevku datoval Maurikiovu výpravu v súlade so Simokattovými informáciami
do roku 590, hoci bez bližšieho objasnenia.20 Schreiner venoval najviac pozornosti už
spomenutej správe o posolstve Keltiberov (Frankov?) do Konštantínopola. Vzhľadom na
veľké nejasnosti nevylučoval, že mohlo ísť aj o posolstvo vizigótske, hoci túto možnosť
nepovažoval za veľmi pravdepodobnú.21 Schreiner napokon po dlhších úvahách dospel
k záveru, že Simokattes mohol v jednej zmienke zjednotiť viaceré franské posolstvá počas
Maurikiovej vlády.22 Na druhej strane však svoju rozpravu uzavrel tým, že na základe
štylistickej a obsahovej analýzy sa uvedené informácie o tomto posolstve naozaj môžu
vzťahovať k roku 590.23
Svoje ďalšie úvahy a závery Schreiner následne predostrel v historickom komentári
k Simokattovým dejinám.24 Ohľadom datovania Maurikiovej výpravy odmietol (ako už
viacerí historici pred ním) jasný časový údaj (9. rok vlády cisára Maurikia kombinovaný
so správou o zatmení slnka 4. 10. roku 590). Schreiner v plnej miere akceptoval závery už
zmienenej M. Nystazopoulou-Pelekidou, ktorá datovala Maurikiovu výpravu do roku 592.
17AVENARIUS, ref. 1, s. 219.
18AVENARIUS, ref. 1, s. 219.
19DUKET, Timothy Alan. A study in Byzantine historiography. An analysis of Theophanesʼ Chronographia and
its relationship to Theophylactʼs History. The reigns of Maurice and the 7th century to 711. Boston : Chestnut Hill,
Mass, 1980, s. 27-33.
20 SCHREINER, ref. 7, s. 197.
21SCHREINER, ref. 7, s. 198-199.
22SCHREINER, ref. 7, s. 200; podobne už predtým GOUBERT, Paul. Byzance avant lʼIslam, II. Byzance et lʼOcci-
dent sous les successeurs de Justinien, 1 : Byzance et les Francs. Paris : Picard 1956, s. 90-92.
23SCHREINER, ref. 7, s. 200.
24SCHREINER, ref. 2, s. 321-322, pozn. 793.
10
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Podobne ako grécka historička aj Schreiner považoval za východisko svojej chronológie údaj
o premiestnení východorímskych vojsk z Ázie do Európy. Tým pádom nemecký historik
úplne vylúčil navrhované jednoznačné datovanie udalosti do roku 590 s poznámkou, že
v uvedenom roku bola situácia na perzskom fronte ešte otvorená a navyše výprava v takých
neskorých jesenných mesiacoch by podľa neho neprichádzala do úvahy.25 K datovaniu do
roku 592 sa následne priklonil aj významný medievista a popredný odborník na dejiny
Avarov Walter Pohl.26
Posledným významným autorom, ktorý sa vyjadril k tejto otázke, bol britský historik
a odborník na dejiny východorímskej ríše v druhej polovici 6. storočia Michael Whitby. Na
rozdiel od všetkých predošlých autorov sa priklonil k dvom základným časovým údajom
Simokattu a počiatok výpravy cisára Maurikia datoval 4. októbrom roku 590.27
Ak zosumarizujeme navrhované datovania počiatku obnoveného konfliktu

východorímskej ríše a Avarov v druhej polovici 6. storočia, musíme konštatovať, že
prevažná väčšina historikov – až na jednu výnimku (M. Whitby) – datovala Maurikiovu
výpravu k mestu Anchialos až po roku 591, keď došlo k ukončeniu vnútorného konfliktu
v Perzii. Východiskom pre takéto datovanie je už zmienený kontext Simokattových dejín.
Autor skončil rozprávanie o udalostiach na perzskom fronte a prešiel k novej téme, k opisu
balkánskych vojen v období Maurikiovej vlády. Svoje rozprávanie Simokattes začína až
poetickým premostením deja: „Keď sa práve teraz na záležitosti na Východe usmial nový deň
a zornička viac nevstávala ako v báji z barbarského lôžka, vyjadriac sa jazykom Homéra,
a nechcela sa viac nazývať „ružovoprstou,“ pretože meč sa viac nefarbil krvou do červena,
cisár (Maurikios) premiestnil svoje oddiely čo najrýchlejšie do Európy a pripravoval
pochod do (mesta) Anchialos. Dozvedel sa totiž, že Avari sa opäť chystajú k vpádu.“28
Z citovaného úryvku vyplýva, že cisár uskutočnil túto výpravu po skončení perzskej
vojny. Napriek tomu treba zdôrazniť, že ide o informáciu pomerne vágnu, nepodloženú
žiadnymi konkrétnymi chronologickými údajmi. Jediným doloženým takýmto údajom
je Simokattova zmienka, že cisár sa na výpravu z Konštantínopola odobral v 9. roku
svojej vlády (14. augusta 590 – 13. augusta 591). Tento rok nemožno nijakým spôsobom
spochybniť a je ho treba zohľadniť pri nasledujúcich úvahách. Ďalšia dôležitá zmienka sa
týka astronomického zatmenia slnka. Možno pritom súhlasiť s konštatovaniami predošlých
autorov (M. Nystazopoulou-Pelekidou, P. Schreiner), že v Konštantínopole mohli
v uvedenom období pozorovať iba dve takéto zatmenia – počas 4. októbra roku 590 a 19.
marca roku 592. Pri posudzovaní, o ktoré z nich išlo, vystupuje do popredia jedna základná
vec, na ktorú upozornil už M. Whitby. Časovému údaju o 9. roku vlády cisára Maurikia
zodpovedá iba jedno zo spomínaných zatmení – zatmenie datované dňom 4. októbra roku
590. V tomto prípade je nanajvýš zrejmé, že tento údaj chronologicky spadá do časového
rámca vymedzeného 9. rokom Maurikiovej vlády.
Napriek jasnej zhode, paradoxne, väčšina historikov odmietla uznať tento fakt, a to
z viacerých dôvodov. Po prvé, v októbri roku 590 sa ešte neskončila perzská vojna, preto
nemohlo dôjsť k presunu východorímskych vojsk na balkánske bojisko. Po druhé, viacerí
z nich zdôraznili, že na jeseň sa žiadne vojenské ťaženia nezvykli uskutočňovať. Posledne
menovaný postreh si akiste právom zasluhuje pozornosť, dotýka sa totiž samotnej povahy
a príčin, pre ktoré sa cisár Maurikios rozhodol opustiť bezpečné hradby hlavného mesta
a vydať sa k čiernomorskému prístavu Anchialos.
25
SCHREINER, ref. 2, s. 321-322.
26
POHL, ref. 1, s. 130.
27
WHITBY, ref. 1, s. 152, 156-157 a najmä poznámka 27 na s. 157.
28
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, V.16.1, s. 218.
11
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Ako som už v úvode konštatoval, Simokattes venuje tejto výprave podrobný opis, ktorý
miestami zachádza až do drobnokresby. Autor v prvom rade jednoznačne konštatuje,
že konečným cieľom výpravy malo byť samotné mesto Anchialos, avšak neuvádza
prečo. V tejto súvislosti iba vágne dodáva, že po tom, ako sa cisár Maurikios dozvedel
o nešpecifikovanom nebezpečenstve zo strany Avarov, rozhodol sa vykonať vojenské
prípravy a napriek prosbám patriarchu, senátu a vlastnej manželky sa postavil na čelo
vojska ako vrchný veliteľ.29
Po svojom rozhodnutí sa cisár odobral z Konštantínopola na predmestie Hebdomon,
ktoré sa nachádzalo v blízkosti hlavného mesta. V tento deň došlo podľa Simokattu
k úplnému zatmeniu slnka, ku ktorému pripojil časový údaj, že sa tak stalo v 9. roku
vlády cisára Maurikia.30 Ešte v tomto dni sa strhla strašná búrka a cisár sa dozvedel
o príchode perzského vyslanca. Rozhodol sa, že sa vráti do hlavného mesta, aby ho mohol
prijať.31 Nasledujúcu noc Maurikios strávil na základe vlastných nešpecifikovaných obáv
v katedrálnom chráme Božej Múdrosti, aby sa na druhý deň odobral na predmestie ku
chrámu Bohorodičky Pégé, ktorý sa nachádzal približne kilometer od južného okraja
Theodosiánskych hradieb Konštantínopola.32 Odtiaľ cisár odišiel opäť na pláň zvanú
Hebdomon a na šiesty deň prišiel do predmestia Region (dn. Küçükçekmece), ktoré sa
nachádzalo asi 12 km od Konštantínopola.33 Tu rozdal zhromaždenému davu almužny
a na ďalší deň sa odobral so svojím vojskom po známej magistrále Via Egnatia, ktorá
spájala Konštantínopol s prístavom Dyrrachion (dnes prístav Drač na pobreží Jadranského
mora v Albánsku). V blízkosti mesta Ramfos nechal zoskupiť oddiely do šíku na čele so
svojou telesnou strážou. Cisár pochodoval vzadu s relikviou Kristovho kríža na zlatej
žrdi.34 Na ďalší deň sa neočakávane objavil pred cisárom diviak, avšak nezaútočil na
neho.35 Maurikios sa na svojom pochode dostal do mesta Selymbria pri Marmarskom
mori (dn. Silivri, v európskej časti Turecka), odkiaľ sa loďou rozhodol pokračovať do
mesta Herakleia (dn. Marmara Ereğlisi v európskej časti Turecka), centra niekdajšej
rímskej provincie Europe.36 Tu ho zastihla so sprievodom búrka, avšak cisár unikol
nebezpečenstvu a pristál v meste Daonion nachádzajúcom sa medzi mestami Herakleia
a Selymbria.37 Nasledujúceho rána sa odobral do Herakleie. Počas svojej prehliadky mesta
navštívil aj preslávený kostol sv. Glykerie, ktorému venoval peňažnú sumu, aby mohla byť
opravená jeho časť, ktorú vypálili Avari.38 Na konci dňa sa rozložil na priľahlom pahorku
za mestom a nechal vybudovať tábor. Na tomto mieste sa vyskytol incident so ženou,
ktorá porodila načisto zdeformované dieťa, ktoré nechal cisár zabiť mečom.39 Na ďalší
deň prišiel Maurikios k miestu nazývanému Henaton, nachádzajúcemu sa pravdepodobne
na ceste vedúcej k mestu Tzurullon (dn. Çorlu v európskej časti Turecka). Tu ho postretla
ďalšia nepríjemná udalosť, pretože mu náhle skonal jeho obľúbený kôň. Podľa Simokattu
29
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, V.16.2–V.16.3, s. 218.
30
31
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES ref. 4, V.16.5–V.16.6, s. 219.
32
33
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, V.16.9–V.16.10., s. 219. K lokalizácii: KÜLZER, Andreas. Ostthra-
kien: Eurōpē (Tabula Imperii Byzantini 12). Wien : Österreichsche Akademie der Wissenschaften, 2008, s. 615.
ISBN 10: 3700139454.
34
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, V.16.11. K lokalizácii mesta Ramfos pozri KÜLZER ref. 33, s. 613.
K použitiu relikvie pravého Kristovho kríža v uvedenom období v Konštantínopole pozri KLEIN, Holger. A.
Byzanz, der Westen und das „wahre“ Kreuz. Die Geschichte einer Reliquie und ihrer künstlerischen Fassung in
Byzanz und im Abendland. Wiesbaden : Reichert, 2004, s. 32–34. ISBN 10: 3895003166.
35
36
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.1.1, s. 220. K lokalizácii pozri: KÜLZER, ref. 33, s. 398–400.
37
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.1.2, s. 220. K lokalizácii pozri: KÜLZER, ref. 33, s. 321.
38
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.1.3, s. 221.
39
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.1.5–VI.1.8, s. 221.
12
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Maurikios považoval všetky tieto znamenia ako predzvesť budúcich nešťastí.40 Ďalšieho
dňa sa vyskytol nový incident v podobe úkladnej vraždy jedného z vojakov počas lovu
jeleňov, ktorý však zostal nevyšetrený.41
Na ďalší deň sa odohrala veľmi známa udalosť, keď cisársky tábor navštívili traja
Slovania, ktorí, ako uvádzal Simokattes, neboli ozbrojení a so sebou si niesli iba strunové
nástroje zvané kitharai (pravdepodobne lýry).42 Cisár sa od nich údajne dozvedel, že
pochádzajú z končín pri západnom Oceáne, a že k nim poslal avarský kagan poslov pre
tamojších náčelníkov, aby Slovanov získal za spojencov. Podľa tvrdenia týchto mužov,
predáci Slovanov prijali dary, avšak odopreli kaganovi pomoc z dôvodu vzdialenosti.
Muži cisárovi Maurikiovi tvrdili, že sú vyslancami týchto Slovanov ku kaganovi, aby
mu priniesli odpoveď na jeho žiadosť. Toto posolstvo bolo údajne na ceste dlhých 15
mesiacov, avšak podľa názoru vyslancov sa im údajne kagan rozhodol zabrániť v návrate.
Slovanskí vyslanci sa teda vydali na juh do Thrákie, pretože sa údajne dopočuli o sláve
Rimanov. Podľa ich vlastných slov so sebou niesli hudobné nástroje preto, pretože
v ich zemi nepoznajú železo a oni sami nažívajú v mieri. Cisár Maurikios sa rozhodol
slovanských poslov (alebo vyzvedačov?) poslať do mesta Herakleia, o ich ďalších
osudoch nie je nič známe.43 Tri dni po tejto udalosti prišli do cisárskeho tábora vyslanci
konštantínopolského senátu, aby cisára poprosili k návratu do hlavného mesta. Na ďalší
deň sa cisár rozhodol pokračovať vo svojej ceste a prišiel k rieke zvanej Xerogypsos, kde
čelil problémom pri prechode mosta. Maurikios nesporne postupoval severovýchodným
smerom po rímskej ceste, ktorá sa začínala v meste Herakleia a viedla k zmienenému
čiernomorskému mestu Anchialos. Rieka Xerogypsos sa musela nachádzať nesporne
v blízkom okolí Anchialu, pretože cisárske vojsko dosiahlo toto mesto už nasledujúceho
dňa.44 Podľa Simokattu sa Maurikios zdržal v Anchiale nasledujúcich 15 dní. Keď sa
dozvedel o príchode perzských vyslancov do Konštantínopola, rozhodol sa vrátiť do
hlavného mesta.45
Podrobný popis Maurikiovej trasy so sebou prináša zásadnú otázku, aký zmysel malo
mať toto ťaženie. V prvom rade je potrebné obrátiť pozornosť najskôr k zdrojom, ktoré
Simokattes využil vo svojom historickom diele. Z kontextu jeho historického spisu je totiž
zrejmé, že výprava cisára Maurikia sa už na prvý pohľad odlišuje svojím charakterom
i zameraním od zvyšných častí tohto diela, ktoré v prvom rade čerpá z nezachovaných
vojenských zápiskov súčasníka avarských ťažení.46 Naproti tomu informácie o ceste
Maurikia do Anchialu pripomínajú skôr hagiograficky ladený záznam, v ktorom sa
vyskytujú viaceré nepriaznivé znamenia poukazujúce na neskorší tragický osud tohto
cisára. M. Whitby však v tejto súvislosti predpokladá pre túto udalosť existenciu až dvoch
prameňov. Podľa neho mal jedným z nich byť spomínaný hagiografický záznam a druhý
krátka kronikárska správa o ceste cisára k Anchialu. Podľa Whitbyho sa ale väčšina
podrobných informácií nevzťahuje k tejto výprave, ale pravdepodobne k neskoršej ceste
cisára Maurikia. Whitby sa totiž domnieval, že Simokattes mechanicky spojil obe tieto
udalosti, ktoré spolu nesúviseli, inak si nemožno neho vysvetliť viaceré kontradikcie
40
41
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.2.3–VI.2.9, s. 222-223.
42
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.2.10, 223. K tejto správe pozri najmä WOLOSZYN, ref. 1, s.
49–58 (s odkazmi na ďalšiu literatúru). Pozri tiež MESIARKIN, Adam. Územie Slovanov v byzantských prame-
ňoch 6. storočia. Sumarizácia, aktualizácia a niekoľko paradoxov. In Byzantinoslovaca 2017, 6, s. 72
43
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.2.10–VI.2.16, s. 223-224.
44
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.3.1–VI.3.5, s. 224-225. K lokalizácii mosta a zmienenej rieky
pozri KÜLZER, ref. 33, s. 691.
45
46
V tejto súvislosti pozri: HAUSSIG, Hans, W. Theophylakts Exkurs über die skythischen Völker. In Byzantion,
roč. 23, 1954, s. 295–300. ISSN 0378-2506; OLAJOS, ref. 2, 128–148; WHITBY, ref. 1, s. 94-107.
13
VOJENSKÁ HISTÓRIA
v Simokattovom texte.47 Tieto rozpory sa, ako už bolo spomenuté, týkajú primárne otázky
datovania, avšak nie itinerára samotnej výpravy. Jedinou problematickou informáciou
z tohto pohľadu je Simokattov údaj, podľa ktorého Maurikios prešiel most cez rieku
Xerogypsos a nasledujúci deň dosiahol mesto Anchialos. Keďže táto rieka sa zväčša
stotožňuje s dnešnou tureckou Çorlu Suyu, znamenalo by to, že cisár spolu so svojimi
vojenskými oddielmi by museli prejsť vzdialenosť zhruba 180 km za jediný deň, čo je,
samozrejme, nemožné.48 Túto nepresnosť však možno logicky vysvetliť bez toho, aby sme
museli predpokladať, že Simokattes čerpal z dvoch prameňov a kombinoval dve udalosti
do jednej. Autor buď opäť krátil svoj zdroj, alebo sa zmienka o rieke Xerogypsos vzťahuje
na inú, rovnomennú topografickú lokalitu. Bulharský historik V. Beševliev predpokladal,
že Simokattova zmienka by mohla zodpovedať dvom menším riekam v blízkosti Anchialu
(Sredecka alebo Aitoska).49
Zo samotného kontextu Simokattovej správy vyplýva už na prvý pohľad jedna zásadná
vec, ktorú doposiaľ prakticky nikto z predošlých autorov nebral ohľad. Maurikiovo
„ťaženie“ rozhodne nebolo vojenskou výpravou s konkrétnymi strategickými cieľmi.50
Samozrejme, kritici budú tvrdiť opak, avšak z kontextu je zrejmé, že cisár iba obchádzal
so svojím vojskom vybrané časti oblasti Thrákie od pobrežia Marmarského mora až
k pobrežiu čiernomorskému. Prečo navštevoval tamojšie mestá a oblasti? Na túto otázku
nenašiel doposiaľ nik z historikov uspokojivú odpoveď. V tejto súvislosti sa ponúkajú. dve
možné vysvetlenia. Buď malo ísť o preventívny útok proti Avarom, tak ako uvádza sám
Simokattes, alebo táto „výprava“ bola práve naopak reakciou na predošlý vpád. Čo sa prvej
možnosti týka, Simokattes síce spomína pred týmto ťažením akúsi vágnu avarskú hrozbu,
ale nič konkrétne neuvádza. Naopak, o útoku Avarov hovorí bezprostredne po skončení
cisárovej výpravy a jeho návratu do hlavného mesta Konštantínopola. Pozrime sa na jeho
priebeh tak ako ho zaznamenal sám Simokattes.
Ťaženie Avarov v Thrákii (Theofylaktos Simokattes VI.3.9-VI.6.1)
Simokattes sa naposledy zmieňoval o Avaroch v druhej knihe svojich Histórií, konkrétne

spomínal ich porážku v Thrákii pri Adrianopole, ktorá sa zvykne datovať do roku 586.
Historik však nespomína žiadne dozvuky tohto vpádu ani uzavretie mieru medzi Avarmi a
cisárom Maurikiom.51 V ďalších knihách Simokattes následne venoval výlučne pozornosť
bojom s Peržanmi a o novej avarskej výprave prináša informácie až v VI. knihe svojho
historického diela, po skončení výpravy cisára Maurikia k mestu Anchialos.
V počiatku svojej správy Simokattes udáva, že avarský kagan žiadal cisára Maurikia
47
WHITBY, Michael. Theophanesʼ chronicle source for the reign of Justin II, Tiberius and Maurice (A. D. 565
– 602). In Byzantion, 1983, roč. 53, s. 332. ISSN 0378-2506. Podľa Whitbyho hagiograficky ladený materiál skôr
odkazuje na inú správu Theofylakta Simokattu (7.15.7), ktorú britský historik datuje do roku 598. V tejto správe
sa spomína avarský útok do Thrákie i reakcia cisára Maurikia, ktorý nechal zvolať svoju telesnú stráž a spolu
s predstaviteľmi cirkusových strán ju poslal strážiť Dlhé hradby, ktoré chránili bezprostredné zázemie hlavného
mesta. Na základe Simokattových údajov sa teda Avari v tom čase nachádzali priamo v Thrákii, kde následne aj
prijali posolstvo cisára Maurikia. Historický kontext oboch týchto výprav teda vykazuje zjavné odlišnosti. Za-
tiaľ čo v prvom prípade Maurikios obchádzal oblasť Thrákie bez akejkoľvek vojenskej hrozby zo strany Avarov,
v druhom priamo reaguje na ich vojenskú prítomnosť v tejto oblasti. Whitbyho téza, podľa ktorej sa hagiograficky
ladený záznam z V. a VI. knihy Simokattových dejín vzťahuje k výprave z roku 598, tým stráca svoje opodstatne-
nie. K Dlhým hradbám pozri pozn. 88.
48
WHITBY, ref. 47, s. 331, pozn. 89; SCHREINER, ref. 2, s. 344, pozn. 815.
49
BEŠEVLIEV, Veselin. Bemerkungen über die antiken Heerstraßen in Ostteil der Balkanhalbinsel. In Klio 1969,
roč. 51, s. 490. ISSN 2192-7669.
50
Jedinou výnimkou bol spomínaný M. Whitby (ref. 1, s. 156-157), ktorý za hlavný účel tejto výpravy považoval
zdvihnutie morálky tamojšieho obyvateľstva prostredníctvom osobnej prítomnosti cisára v Thrákii.
51
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, 2.10.8–2.17.13, s. 90-105.
14
VOJENSKÁ HISTÓRIA
o zvýšenie dohodnutých poplatkov, avšak po odmietnutí z jeho strany Avari okamžite

začali s útokom.52 Bližšie podrobnosti o týchto udalostiach sa, žiaľ, nedozvedáme, pretože
Simokattes hneď prechádza k itineráru avarskej výpravy. Kagan nariadil Slovanom,
aby v blízkosti pevnosti Singidunum (dn. Belehrad v Srbsku) postavili množstvo člnov,
pomocou ktorých by sa mohol so svojím vojskom dostať na južný breh rieky Istros (Dunaj).53
Táto informácia je nesporne zaujímavá z jedného pohľadu. Pevnosť Singidunum ležala na
sútoku riek Dunaja a Sávy a chránila vstup do centrálnej a východnej časti dn. Balkánu.
Ak sa chceli útočníci – či už Avari, alebo Slovania – dostať do jej blízkosti, museli sa
nejakým spôsobom prepraviť buď cez jednu, alebo druhú rieku. Slovania mali teda na
kaganov rozkaz vybudovať zo svojich člnov pontónový most, pomocou ktorého by avarská
jazda mohla prekonať Dunaj. Po zdolaní tejto prekážky by Avarom stačilo premiestniť
sa po rímskych cestách k zraniteľným rovinatým oblastiam Thrákie na juhu, kde mohli
využiť svoje prednosti rýchleho presunu a bleskových útokov.54 Simokattes však udáva, že
východorímskej posádke Singidunu sa darilo pomocou častých prepadov ničiť lode Slovanov.
Ak Slovania mali skutočne za cieľ prekonať Dunaj, potom museli prísť z jeho severného
brehu. Simokattes dodáva, že obrancovia lode Slovanov spaľovali. Keďže Singidunum sa
nachádzalo na južnom brehu Dunaja, posádka pevnosti pravdepodobne robila prepady
pomocou svojich vlastných plavidiel. Z tohto dôvodu podľa Simokattu prišlo k následnému
obliehaniu Singidunu, avšak útočníkov označuje všeobecným termínom „barbari,“ nie je
teda jasné, či išlo o Slovanov, alebo Avarov. Každopádne k začatiu útoku mohlo dôjsť až po
prekonaní Dunaja alebo Sávy. Boli to nesporne Slovania, ktorí na svojich monoxyloch, teda
člnoch vydlabaných/vypálených z jedného kmeňa stromu, zabezpečovali prechod cez tieto
vodné toky. Na druhej strane je zrejmé, že Slovania síce dokázali zabezpečiť takýto presun,
ale len v obmedzenej miere. Inými slovami povedané, monoxyly dokázali prepraviť časť
bojovníkov, nie však jadro avarského vojska pozostávajúceho z ťažkej jazdy. Pre tento účel
bolo nutné vybudovať skutočný pontónový most z pospájaných člnov, pomocou ktorého by
sa jazda mohla presunúť na opačný breh rieky. Simokattes ďalej udáva, že útočníci napriek
veľkému náporu nedokázali Singidunum dobyť a uspokojili sa len s výkupným.55
Avarskému kaganovi bolo jasné, že bez vyradenia Singidunu nebude možné v jeho
blízkosti vystavať most, pomocou ktorého by sa dostal na otvorené thrácke pláne v blízkosti
hlavného mesta Konštantínopola. Kagan sa preto premiestnil k niekdajšiemu významnému
rímskemu mestu Sirmium, ktoré sa však od roku 582 nachádzalo v ruinách. Až doposiaľ
Avari podnikali svoje výpravy práve z tejto oblasti. Ako je všeobecne známe, Avari
eliminovali Sirmium práve vďaka výstavbe mosta v jeho blízkosti, čím zabránili prísunu
východorímskych síl od rieky Dunaj.56 Bolo teda zrejmé, že v čase tejto avarskej výpravy
spomínaný most už nestál. Z tohto dôvodu sa kagan najskôr pokúšal dostať na druhý
52
53
54
K povahe týchto útokov pozri HURBANIČ, Martin. Vpády Avarov na balkánske územia Východorímskej ríše
v rokoch 582 – 626. In Historický časopis 2015, roč. 63, 387-404. ISSN 0018-2575.
55
56
Pozri JÁN Z EFEZU: Historia ecclesiastica, trans. R. Payne – Smith, The Third Part of the Ecclesiastical His-
tory of John of Ephesus. Oxford 1860, VI.32. Ján z Efezu však hovorí o moste cez Dunaj, avšak je zrejmé, že ide
o chybu autora. Pozri v tejto súvislosti MENANDER PROTECTOR, Fragmenta XXV.1., ed. R. C. Blockley, The
History of Menander the Guardsman, Liverpool : F. Cairns, 1985, s. 222. ISBN 0905205456. K rímskym mostom
pozri ЈЕРЕМИЋ Мирослав. Сирмијум, „Град – острво“ и његова два острва. In РАКОЦИЈА, Миша. (ed.).
Ниш и Византија V (Niš and Byzantium V), Зборник радова са међународног симпозијума византолога у
оквиру прославе Дани Св. цара Константина и царице Јелене, 3–5. јун 2006, Ниш 2007, s. 237-238. ISBN
9788683505951 a MILOŠEVIĆ, Petar. Roman bridges near Sirmium. In SREJOVIĆ, Dragoslav (ed.). The age of
Tetrarchs. Belgrade : Serbian Academy of Sciences and Arts, 1995, s. 199-202. ISBN 8670251981. Autor predpo-
kladá (s. 200), že Avari vybudovali len jeden most, a to východne od Sirmia, pričom zo západnej strany im posta-
čilo strážiť pôvodný rímsky most, známy ako Pons Basentis.
15
VOJENSKÁ HISTÓRIA
breh Dunaja v priestore Singidunu, ale keď narazil na odpor, presunul sa do bezpečnejšej
oblasti pri ruinách niekdajšieho Sirmia. Simokattes ďalej udáva, že kagan donútil Slovanov
vystavať zo svojich člnov pontónový most cez Sávu, pomocou ktorého sa Avari presunuli
na južný breh tejto rieky. Odtiaľ už mohli bezpečne pokračovať po vedľajšej rímskej ceste
vedúcej k Singidunu. Avari jednoducho zmienenú pevnosť obišli a pokračovali pozdĺž
Dunaja na východ a následne na juh do zraniteľnej rovinatej oblasti Thrákie.57 V dôsledku
týchto zvestí sa cisár Maurikios rozhodol, že za vrchného veliteľa východorímskych síl
v Thrákii (magister militum per Thraciam) menuje Priska, ktorý v roku 588 nakrátko
zastával post vrchného veliteľa východnej armády (magister militum per Orientem).58
Avari následne cválali pozdĺž južného brehu Dunaja a potom sa otočili na juh a napojili
sa na cestu vedúcu k pevnosti Markianopolis. Vrchný veliteľ Priskos vyslal proti Avarom
predvoj pod vedením Salbiana a pokúsil sa Avarom zablokovať prístup do rovinatej oblasti
Thrákie cez východobalkánsky priesmyk zvaný ako Portae Haemi (Brána pohoria Haimos
– Stará Planina, Balkán). Tento priesmyk sa nachádzal medzi súčasnými bulharskými
dedinami Bulair (predtým Belibe) a Golica a bránil prístup k už zmieňovanému
čiernomorskému mestu Anchialos.59 Na rozdiel od predošlých ťažení si Avari vybojovali
priechod až s nasadením všetkých dostupných síl. Kagan so svojím vojskom následne
prišiel k Anchialu, avšak jeho dobytie sa v texte nespomína.60
Avari sa následne presunuli do oblasti Thrákie a napadli mesto Druzipara (dn. turecký
Büyük Karýţtýran) na hlavnej vojenskej ceste (Via militaris).61 Kagan však napokon
od obliehania upustil a odtiahol na juh k mestu Herakleia. V jej blízkosti avarské
vojsko neočakávane v noci prepadlo tábor východorímskej jazdy, ktorá sa rozložila
pred mestom.62 Avari zrejme využili nastávajúci chaos a podarilo sa im vpadnúť aj do
mesta, kde zapálili časť chrámu sv. Glykerie.63 Vrchný veliteľ Priskos zrejme nedokázal
Herakleiu so zostávajúcou pechotou ubrániť a napokon sa uchýlil do mesta Tzurullon vo
východnej Thrákii.64 Avari Tzurullon obľahli, avšak kagan nakoniec od priameho útoku
upustil, pravdepodobne na základe falošných zvestí o pripravovanom diverznom útoku
východorímskej flotily, ale aj pokročilému času od začatia výpravy. Avarský náčelník sa
uspokojil s výkupným a odtiahol pravdepodobne z obavy z možného odrezania ústupovej
cesty do Panónie.65
57
58
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.4.7, s. 226. K jeho kariére v uvedenom období MARTINDALE,
John R. The Prosopography of the Later Roman Empire 2. Vol. 3, AD 527–641, Cambridge : Cambridge University
Press, 1992, s. 1052-1053. ISBN 10: 0521201608.
59
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.4.7–V.5.1, s. 226-227. Pozri v tejto súvislosti DINTCHEV,
Ventzislav. The East-Bakan Barrier Wall and the „Gates of Haemus“ Complex. In VAGALINSKI, Ljudmil, SHA-
RANKOV, Nicolay, TORBATOV, Sergey. The Lower Danube Roman Limes (1st–6th C. AD). Sofia : National
Archaeological Institute with Museum, 2012, s. 495-526. ISBN 9789549472165.
60
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.5.2, s. 227-228. Simokattes nespomína dobytie Anchiala, avšak
hovorí o spálení chrámu mučeníka Alexandra. V tomto prípade je zrejmé, že historik krátil svoj prameň a nemal
jasné predstavy o jednotlivých topografických lokalitách. Zmienený kostol sv. Alexandra spolu s hrobkou tohto
mučeníka popraveného v epoche cisára Diokletiana sa totiž nenachádzal pri Anchiale, ale južnejšie pri meste Dru-
zipara. K jeho lokalizácii KÜLZER, ref. 33, s. 338.
61
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES. ref. 4, VI.5.4, s. 228.
62
Pozri Mauricii Strategicon, IX.2, ed. George T. Dennis, trans Ernst Gamillscheg, Das Strategikon des Mauri-
kios, Wien : Verlag der Akademie der Wissenschaften, 1981, s. 306. ISBN 3700104030.
63
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4,VI.5.8, s. 228. Simokattes na tomto mieste nehovorí o dobytí He-
rakleie, avšak zničenie chrámu sv. Glykerie spomína v súvislosti s výpravou cisára Maurikia k mestu Anchialos.
Tento chrám sa podľa všetkého nachádzal v samotnej Herakleii a nie v jej blízkosti, ako som predpokladal vo
svojom staršom príspevku. Pozri HURBANIČ, ref. 54, s. 397.
64
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES. ref. 4, VI.5.10, s. 229.
65
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES. ref. 4, VI.5.11–VI.5.16, s. 229.
16
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Simokattes zaraďuje správy o tomto avarskom útoku hneď za informácie o výprave cisára
Maurikia k mestu Anchialos, avšak bez akéhokoľvek ozrejmenia bližšieho kontextu. Už
predošlí autori sa zamýšľali nad otázkou, aká súvislosť je vlastne medzi oboma akciami?66
Ak Avari zaútočili pri Singidune, prečo cisár Maurikios viedol svoje ťaženie úplne opačným
smerom k mestu Anchialos.67 Simokattes navodzuje bezprostredným zaradením oboch
týchto správ za sebou predstavu, že výprava Maurikia i následný útok Avarov sa museli
odohrať vo veľmi krátkom čase.68 Navyše ďalším problémom je to, že tento útok – na rozdiel
od predošlej výpravy cisára Maurikia – neobsahuje žiadne chronologické údaje. Už predošlí
historici, ktorí výpravu cisára Maurikia kládli do rokov 591, 592, resp. 595, museli tým
pádom zohľadniť, že spomínaný avarský útok do Thrákie sa musel odohrať v krátkom
časovom slede po skončení Maurikiovho ťaženia.69 M. Nystazopoulou-Pelekidou datovala,
ako už vieme, Maurikiovu výpravu na jar roku 592 a súčasne s tým na leto/jeseň toho istého
roka kládla aj zmienenú výpravu Avarov do Thrákie.
Jediný M. Whitby, ktorý datoval Maurikiovu výpravu k mestu Anchialos do roku 590,
pripustil inú možnosť, a to, že Simokattes zmienené ťaženie Avarov do Thrákie zle časovo
zaradil na základe nesprávneho vyhodnotenia svojich zdrojov.70 Whitby následne toto ťaženie
datoval už do roku 588, teda dva roky pred Maurikiovu výpravu k mestu Anchialos. Treba
povedať, že na podporu svojich tvrdení uviedol tento britský historik vskutku relevantné
dôvody. Po prvé správne poukazuje na správu Simokattu, že východorímsky veliteľ Priskos
mal k odvráteniu Avarov k dispozícii slabé sily.71 Ak sa výprava Priska naozaj uskutočnila
až po presunutí jadra východorímskych vojsk na Balkán po skončení perzskej vojny, ako
si potom možno vysvetliť málopočetnosť a nedostatočnosť síl čeliacich avarskému vpádu
do Thrákie.Whitby rovnako tak upozorňuje na zničenie kostola sv. Glykerie v Herakleii,
ktorý nechal cisár Maurikios opraviť.72 Takéto zničenie bezpochyby muselo byť reakciou
na predošlý vpád, ktorý však Simokattes vôbec nespomína. Whitby tiež poukazuje na
list, ktorý v júli roku 593 zaslal Priskovi vtedajší pápež Gregor I. Rímsky pontifik v ňom
vyjadruje radosť, že niekdajší vrchný veliteľ opäť získal priazeň cisára Maurikia.73 Ak
by sme kládli avarské ťaženie v Thrákii do roku 592, v takom prípade by Priskos strávil
v cisárskej nemilosti príliš krátky čas. Avšak reakcia pápeža Gregora z leta roku 593 skôr
podľa Whitbyho naznačuje, že muselo ísť z tohto pohľadu o dlhší časový úsek.74
Whitbyho téza o zlom zaradení oboch udalostí zo strany Simokattu má podľa môjho
názoru nesporne svoje opodstatnenie, avšak súčasne s tým aj niekoľko slabých miest.
Britský historik predovšetkým datuje zmienený avarský vpád do Thrákie rokom 588, a to
na základe správ súdobých cirkevných historikov Jána z Efezu a Evagria Scholastika.75
Prvý z menovaných po sebe zanechal rozsiahle, avšak neúplné Cirkevné dejiny. Niektoré
časti zo záverečnej VI. knihy, vrátane správ o útokoch Avarov a Slovanov, sa zachovali až
v neskoršej kronike z 13. storočia, ktorej autorom bol Michal Sýrsky. Napriek torzovitosti
ide o správy dôležité, pretože Ján z Efezu sa na sklonku života nachádzal v Konštantínopole
(umrel pravdepodobne po 588) a osobne zažíval paniku, ktorú spôsobili útoky Avarov
66
Pozri v tejto súvislosti SCHREINER, ref. s. 197. Autor však nevidel medzi týmito udalosťami žiaden logický súvis.
67
Porovnaj už SCHREINER, ref. 7, s. 326, pozn. 820.
68
SCHREINER, ref. 7, s. 196.
69
K rôznym datovaniam tejto udalosti pozri BURY, ref. 10, s. 1888 (r. 591); LABUDA, ref. 11, s. 170 (r. 595);
NYSTAZOPOULOU-PELEKIDOU, ref. 14, s. 161 a 194–195; AVENARIUS, ref. 1, s. 103 (r. 596); SCHREINER,
ref. 2, s. 326, pozn. 820 (r. 592); KARDARAS, ref. 1, s. 50 (r. 592).
70
WHITBY, ref. 2, s. 152.
71
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES. ref. 4, VI.4.7. Porovnaj WHITBY, ref. 1, s. 152.
72
73
74
75
17
VOJENSKÁ HISTÓRIA
a Slovanov v tomto období.76 V uvedenej správe sa nehovorí o zničení samotného mesta

Anchialos, ako sa domnieval Whitby, ale iba jeho chýrnych kúpeľov.77 Tieto kúpele sa
dokázateľne nachádzali v blízkosti mesta a od čias cisára Justiniána boli obohnané vlastnou
hradbou.78 Informácie zachované v kronike Michala Sýrskeho sa teda nemôžu vzťahovať
k roku 588, ale k prvému avarskému útoku počas vlády cisára Maurikia, datovanému zväčša
do roku 584, ktorý spomína aj Theofylaktos Simokattes.79 Uvedený autor sa v tejto súvislosti
výslovne zmieňuje o týchto kúpeľoch pri Anchiale, v ktorých sa mali kúpať kaganove ženy.
Z uvedeného sú teda zrejmé dve veci: 1) správu Michala Sýrskeho nemožno datovať do roku
588, ale o niekoľko rokov skôr; 2) v uvedenom období nedošlo k dobytiu Anchialu, ktoré
nespomína žiaden z týchto prameňov.
Druhý z autorov uvádzaných Whitbym – Evagrios Scholastikos pôsobil v ďalekej sýrskej
Antiochii, aj keď treba povedať, že navštívil Konštantínopol roku 588. V šiestej knihe svojich
cirkevných dejín spomína dva avarské útoky, po ktorých mali padnúť pevnosti Singidunum,
Anchialos spolu s celým Gréckom, ako aj inými pevnosťami a mestami.80 Chronologické
údaje v tejto knihe sú však veľmi problematické a najmenej spoľahlivé z pohľadu
Evagriových Cirkevných dejín.81 Evagrios zmienenú správu uvádza bez datovania v podobe
zovšeobecňujúcej sumarizácie bez akýchkoľvek podrobností. Túto správu teda ťažko možno
predložiť ako spoľahlivý doklad pre datovanie avarského vpádu do Thrákie do roku 588.
M. Whitby na podporu svojho datovania, okrem iného, tiež hovorí o zničení Singidunu
Avarmi v súlade so správou Evagria, avšak z kontextu podrobného itinerára tohto ťaženia
uvádzaného Simokattom vyplýva, že Singidunum nebolo v inkriminovanom čase dobyté,
ale Avari ho po zdolaní rieky Sávy, ako vieme, napokon obišli.82 Ďalším problémovým
miestom datovania avarskej výpravy do Thrákie rokom 588 je účasť samotného vrchného
veliteľa Priska na týchto akciách. Samotný Priskos bol totiž na začiatku tohto roka
menovaný novým vrchným veliteľom východnej armády. V apríli roku 588 sa bezpečne
nachádzal v rímskej Mezopotámii v tábore Monokarton v blízkosti mesta Konstantina
(dnes Viranşehir v juhovýchodnej časti Turecka). Tu ho zastihla veľká vzbura východnej
armády v dôsledku cisárskeho nariadenia o krátení platieb.83 Whitby predpokladá, že už
v máji toho istého roka sa vrchný veliteľ ocitol v Konštantínopole, aby hneď nato čelil
útoku Avarov v Thrákii.84 Sám pritom však konštatuje, že obrana východobalkánskych
priesmykov, ktoré organizoval proti Avarom Priskos, musela trvať istý čas. Z tohto dôvodu
je málo pravdepodobné, že by sa tento veliteľ stihol v pomerne krátkej dobe premiestniť zo
vzdialeného východného frontu do Konštantínopola, a súčasne s tým sa okamžite zapojiť
do obrany balkánskych priesmykov.
Každopádne Whitbyho téza o súvislosti, a zároveň o obrátenej časovej postupnosti
avarského vpádu do Thrákie a pochodu cisára Maurikia k mestu Anchialos má ešte jedno
zásadné opodstatnenie. Topografické lokality, ktoré sa spomínajú v súvislosti s avarským
ťažením, zodpovedajú miestam, ktoré počas svojej cesty po Thrákii navštívil cisár Maurikios.
Obzvlášť dôležitým je Simokattov údaj, že cisár zanechal v meste Herakleia sumu peňazí na
76
77
MICHAEL LE SYRIEN. Chronique, t. II., X.21, ed., trans. J. – B. Chabot. Paris 1901, s. 362-363. Pozri tiež:
MARQUART, Jozef. Osteuropäische und ostasiatische Streifzüge. Leipzig : Dietrich, 1903, s. 484.
78
PROCOPIUS. De aedificiis, III.7.18–III.7.23, ed. J. Haury und G. Wirth. Leipzig : Teubner, 1964, s. 101-102.
79
K tomuto útoku pozri HURBANIČ, ref. 54, s. 391-392.
80
EVAGRIUS SCHOLASTICUS. Historia ecclesiastica, VI.10, ed. J. Bidez and L. Parmentier : The Ecclesiastical
History of Evagrius with the scholia. London 1898, s. 228. ISBN 9780404600044.
81
ALLEN, Pauline. Evagrius Scholasticus. The Church Historian. Louvain : Spicilegium Sacrum Lovaniense,
1981, s. 244. ISBN 9780754616856.
82
83
K tejto vzbure pozri WHITBY, ref. 1, s. 286-288.
84
18
VOJENSKÁ HISTÓRIA
opravu časti kostola sv. Glykerie, ktorý, ako Simokattes doslovne uvádza, poškodili Avari.
Simokattes takisto konštatuje, že konečným rezultátom cisárovej cesty malo byť miesto
Anchialos, pričom z kontextu avarskej výpravy do Thrákie je zrejmé, že práve okolo tohto
pobrežného mesta prechádzali Avari, ktorí s určitosťou vyplienili nechránené oblasti. Ak
sa teda zamyslíme nad chronológiou Maurikiovej výpravy, nie je možné len tak odmietnuť
dva jasné časové koordináty (9. rok jeho vlády a informáciu o zatmení slnka) a eliminovať
ich navrstvovaním čoraz komplikovanejších hypotéz.85
Maurikos svojím odchodom z Konštantínopola na čele vojska skôr reagoval na dôsledky
predošlého avarského vpádu. Musel to však byť vpád nedávny, a nie dva roky starý, ako
sa domnieval Whitby. Ak prijmeme tézu, že tento útok sa odohral v priebehu jari a leta
roku 590, potom vieme aj logicky vysvetliť pomerne neskorý odchod cisára z hlavného
mesta. Dňa 4. októbra roku 590 sa cisár Maurikios rozhodol napriek odporu senátorov,
patriarchu a cisárovnej, že osobne navštívi miesta v Thrákii, aby zistil rozsah škôd, ktoré
Avari napáchali počas svojho letného ťaženia. V tejto súvislosti stojí za zmienku, že už
zmieňovaný kronikár Theofanes, ktorý informácie k tejto výprave čerpal takmer výhradne
z Theofylakta Simokattu, sa na jednom mieste od neho odklonil a konštatoval, že príčinou
Maurikiovho odchodu z Konštantínopola bola obhliadka škôd napáchaných Avarmi.86
Po zhruba vyše mesiaci (október – zač. novembra 590) sa napokon po strávení času v meste
Anchialos cisár Maurikos rozhodol vrátiť sa s príchodom zimy, teda začiatkom decembra
toho istého roka do hlavného mesta.87 Zároveň absolvoval túto cestu preto, aby obyvateľom
týchto oblastí viditeľne ukázal svoju vladársku autoritu. Jeho itinerár, ale aj absencia
zjavného strategického cieľa, či vedenia zamýšľaných vojenských akcií jasne potvrdzujú,
že táto „výprava“ nebola v striktnom význame slova vojenským ťažením, ale inšpekčnou
cestou po trase avarského pustošenia. Na tomto mieste si však treba položiť otázku, či bol
takýto spôsob preukazovania cisárskeho majestátu v danom období niečím ojedinelý?
Rozhodne nie, ako dokazuje udalosť, ktorá sa odohrala na konci vlády cisára Justiniána.
V mrazivých mesiacoch na prelome rokov 558/559 sa podarilo veľkému zoskupeniu
turkických Kutrigurov a možno aj Slovanov prekročiť zamrznutý Dunaj a vpadnúť do
vnútrozemia východorímskeho Balkánu. Útočníci dokonca prekonali aj takzvané Dlhé
hradby, teda 45 km dlhé opevnenie rozkladajúce sa od Čierneho k Marmarskému moru.88
Nesporne im v tom pomohlo nedávne zemetrasenie, v dôsledku ktorého sa časť múrov
zosunula a zostala v ruinách. Keďže sa Kutriguri dostali až k bezprostrednému okoliu
Konštantínopola a v meste sa nenachádzali takmer nijaké vojenské oddiely, Justinián
musel povolať už predčasne penzionovaného veterána Belisaria, víťaza nad Vandalmi
a Gótmi, ktorému sa s pomerne malými silami podarilo zahnať Kutrigurov od byzantskej
metropoly.89 Na jar roku 559 po skončení osláv sviatku Veľkej noci sa Justinián odobral
k mestu Selymbria a spolu s ním veľké množstvo obyvateľov, ktorí prišli pomôcť obnoviť
Dlhé hradby, na miestach, cez ktoré útočníci nedávno prešli. Cisár v tomto priestore zostal
až do polovice augusta roku 559.90 Podobnosť medzi Justiniánovou a Maurikiovou cestou
je viac ako zrejmá. Obaja cisári sa odobrali skontrolovať škody, ktoré napáchali útočníci
85
Konštantínopol sa nachádzal v centrálnej zóne zatmenia z roku 590, zatiaľ čo zatmenie z roku 592 prebiehalo na
severozápadnom okraji od byzantskej metropoly. Pozri v tejto súvislosti GINZEL, Friedrich K. Spezieller Kanon
der Sonnen- und Mondfinsternisse. Berlin 1899, s. 227 a tabuľku 15. Pozri tiež WHITBY, ref. 1, s. 157, pozn. 27.
86
THEOPHANES CONFESSOR, ref. 8, s. 268.3-4.
87
Pozri k týmto údajom SCHREINER, ref. 2, s. 324, pozn. 816.
88
K tomuto opevneniu sumárne HURBANIČ, Martin. Konstantinopol 626. Poslední bitva antiky. Praha : Acade-
mia 2016, s. 235 (s odkazmi na ďalšiu literatúru). ISBN 9788020025593.
89
K tomuto útoku BYSTRICKÝ, Peter. Slovanské a bulharské vpády na Balkán do roku 559. In Historický časo-
pis, 2003, roč. 51, č. 3, s. 397-398. ISSN 0018-2575. Pozri tiež HURBANIČ, ref. 88, s. 247 (s odkazom na ďalšiu
literatúru).
90
THEOPHANES CONFESSOR, ref. 8, s. 234.
19
VOJENSKÁ HISTÓRIA
v nedávnom období a svojou autoritou podporiť opätovnú výstavbu poškodených opevnení

a ďalších budov.
Záverom možno teda skonštatovať, že obe spomínané udalosti, ktoré sú predmetom tohto
príspevku, sa odohrali v jednom a tom istom roku a to 590. Už M. Whitby podľa mňa správne
určil cieľ tejto výpravy a takisto správne predpokladal, že avarský útok sa uskutočnil ešte
pred výpravou cisára Maurikia. Jediným problémom je, že tento avarský útok datoval už do
roku 588, v dôsledku čoho vzniká veľmi dlhá doba medzi oboma udalosťami. Inými slovami
povedané, Maurikios asi nečakal dva roky v hlavnom meste, aby sa prišiel pozrieť na rozsah
avarských škôd. Cisárova výprava nemala vojenský charakter, ale predstavovala reakciu na
bezprostredný avarský vpád do Thrákie. Išlo o inšpekčnú cestu podobnú tej, ktorú vykonal
cisár Justinián roku 559 po skončení kutrigurského nájazdu na predmestia Konštantínopola.
Maurikiova výprava tým pádom nebola počiatkom systematickej ofenzívy proti Avarom po
skončení perzskej vojny. Snahy o jej datovanie do roku 592, resp. 595 preto nemajú žiadne
logické ani argumentačné opodstatnenie.
M. HURBANIČ: ZWEI FELDZÜGE IN EINEM JAHR? ZUR FRAGE DER CHRONO-

LOGIE DER ANFÄNGE VON DEN OSTRÖMISCHEN FELDZÜGEN GEGEN DIE AWA-
REN IM ZEITALTER DER HERRSCHAFT DES KAISERS MAURIKIOS (582 – 602)
Das Nichtvorhandensein einer genaueren Datierung in den schriftlichen Vermerken von

spätantiken und byzantinischen Historikern stellt sehr oft die Frage nach der konkreten
zeitlichen Einordnung von historischen Ereignissen. Selbst das historische Werk von
Historiker Theophylaktos Simokates, der von den Kämpfen des Oströmischen Reiches
gegen die Awaren und Perser berichtet, stellt diesbezüglich keine Ausnahme. Schon in der
Vergangenheit waren die historischen Forscher um eine genaue Datierung von ausgewählten
Ereignissen bemüht, zu denen Simokrates nur wage oder unzureichende chronologische
Angaben macht. Dank der Schlüsse von Historiker Martin J. Higgins betreffend die Kämpfe
des Oströmischen Reiches gegen die Perser kann man zwar heute auf eine verlässliche
Rekonstruktion der Datierung dieser Ereignisse zurückgreifen, allerdings besteht unter
den historischen Forschern nach wie vor keine Einvernahme, was die genaue Datierung
der einzelnen Phasen der militärischen Auseinandersetzung mit den Awaren betrifft. Am
meisten teilen sich die Meinungen zur sog. zweiten Phase des Krieges, deren Anfang die
Expedition des Kaisers Maurikios auf die Stadt Anchialos setzte. Da im Werk Simokrates’
einige widersprüchliche chronologische Angaben vorzufinden sind, wurde die Expedition
in den Werken von Historikern, die auf sein Werk angeknüpft haben, unterschiedlich datiert.
Dabei hat der Großteil der Autoren die primären chronologischen Angaben (das 9 Jahr der
Herrschaft der Kaisers und die Sonnenfinsternis, laut astronomischen Angaben mit dem 4.
10. 50 datiert) nicht in Betracht gezogen und stattdessen die dürftige Information bevorzugt,
die von der Verlagerung des kaiserliche Heeres nach Europa handelte. Laut dieser These stand
diese Verlagerung des Heeres im engen Zusammenhang mit der Beilegung des militärischen
Konflikts des Oströmischen Reiches mit Persien (Herbst 591), und die Expedition Maurikios’
soll demzufolge erst danach stattgefunden haben. Die Befürworter einer späteren Datierung
der Expedition haben allerdings das wahre Ziel diese Unternehmens nicht hinterfragt, sie
beschränkten sich lediglich auf die Ablehnung einer Datierung auf Herbst 591 mit dem
Verweis darauf, dass die Expeditionen in einer dermaßen fortgeschrittenen Jahreszeit
nicht stattfinden konnten. Der Autor des vorliegenden Beitrags weist darauf hin, dass die
Datierung der Expedition Maurikios’ laut Simokrates’ (Herbst 590) keineswegs falsch
ist, allerdings müssen die Angaben korrigiert werden. Die Expedition hatte nämlich kein
20
VOJENSKÁ HISTÓRIA
strikt militärisches Ziel, sondern im Gegenteil, sie war eine Reaktion auf den kurz davor
stattgefundenen Einbruch der Awaren. Im Beitrag wird ebenfalls darauf hingewiesen, dass
der Einbruch der Awaren in Thrakien von Simokrates in seinem VI. Buch des Großwerks
“Geschichte” erst nach der Expedition des Kaisers Maurikios datiert und somit zeitlich
falsch eingeordnet wurde. Das Itinerar dieser zwei Unterfangen weist topographische
Übereinstimmungen auf. Anders gesagt bereiste Kaiser Maurikios im Jahre 590 genau jene
Gebiete, die im Frühling desselben Jahres von dem Einbruch der Awaren betroffen waren.
Der Historiker Michael Whitby hat als einziger Forscher die wahren Beweggründe der
Expedition richtig gedeutet und zugleich auch richtig vermutet, dass der Angriff der Awaren
noch vor der Expedition Maurikios’ stattfand. Das einzige Problem lag darin, dass Whitby
den Angriff der Awaren mit dem Jahr 588 zu früh datierte. Es ist jedoch kaum anzunehmen,
dass Maurikios zwei Jahre lang in der Hauptstadt Konstantinopel wartete, ehe er sich dazu
entschlossen hat, sich von dem Ausmaß der Verwüstungen infolge des awarischen Angriffs
selbst ein Bild zu machen. Die Expedition Maurikios’ stellte demzufolge nicht den Anfang
einer systematischen Offensive gegen die Awaren nach der Beendigung des Perser Krieges.
Den Bemühungen um eine spätere Datierung der Expedition fehlt es deshalb an logischer
und argumentatorischer Grundlage.
Použitá literatúra:
EVAGRIUS SCHOLASTICUS. Historia ecclesiastica, ed. J. Bidez and L. Parmentier: The

Ecclesiastical History of Evagrius with the scholia. London, 1898. ISBN 9780404600044.
JÁN Z EFEZU. Historia ecclesiastica, trans. R. Payne–Smith, The Third Part of the
Ecclesiastical History of John of Ephesus. Oxford 1860
Mauricii Strategicon, ed. G. T. Dennis, trans E. Gamillscheg, Das Strategikon des Maurikios,
Wien : Verlag der Akademie der Wissenschaften, 1981. ISBN 3700104030.
MICHAEL LE SYRIEN. Chronique, ed., trans. J. – B. Chabot. Paris 1901.
MENANDER PROTECTOR, Fragmenta, ed. R. C. Blockley, The History of Menander the

Guardsman, Liverpool : F. Cairns, 1985. ISBN 0905205456.
PROCOPIUS. De aedificiis, ed. J. Haury und G. Wirth. Leipzig : Teubner, 1964.
THEOPHANES CONFESSOR, Chronographia, ed. C. de Boor, vol. 1. Leipzig, 1883.
THEOPHYLACTUS SIMOCATTES. Historiae, ed. C. de Boor, Theophylacti Simocattae

historiae, Leipzig 1887.
ALLEN, Pauline. Evagrius Scholasticus. The Church Historian. Louvain : Spicilegium

Sacrum Lovaniense, 1981. ISBN 9780754616856.
AVENARIUS, Alexander. Die Awaren in Europa. Bratislava, Amsterdam : Veda, A.

Hakkert 1974. ISBN 9789025607364.
BEŠEVLIEV, Veselin. Bemerkungen über die antiken Heerstraßen in Ostteil der

Balkanhalbinsel. In Klio 1969, roč. 51, s. 483-495. ISSN 2192-7669.
21
VOJENSKÁ HISTÓRIA
BURY, John Bagnell. The Chronology of Theophylaktos Simokatta. In English Historical

Review 1888, roč. 3, s. 310-315. ISSN 00138266.
BYSTRICKÝ, Peter. Slovanské a bulharské vpády na Balkán do roku 559. In Historický

časopis, 2003, roč. 51, č. 3, s. 385-402. ISSN 0018-2575.
DINTCHEV, Ventzislav. The East–Balkan Barrier Wall and the “Gates of Haemus”
Complex. In VAGALINSKI, Ljudmil, SHARANKOV, Nicolay, TORBATOV, Sergey. The
Lower Danube Roman Limes (1st–6th C. AD). Sofia : National Archaeological Institute with
Museum, 2012, s. 495-526. ISBN 9789549472165.
DUKET, Timothy Alan. A study in Byzantine historiography. An analysis of Theophanesʼ

Chronographia and its relationship to Theophylactʼs History. The reigns of Maurice and the
7th century to 711. Boston : Chestnut Hill, Mass, 1980.
GINZEL, Friedrich K. Spezieller Kanon der Sonnen- und Mondfinsternisse. Berlin 1899.
GOUBERT, Paul. Byzance avant lʼIslam, II. Byzance et lʼOccident sous les successeurs de
Justinien, 1: Byzance et les Francs. Paris : Picard 1956.
HAUSSIG, Hans, W. Theophylakts Exkurs über die skythischen Völker. In Byzantion 1954,
roč. 23, s. 275-462. ISSN 0378-2506.
HIGGINS, Martin. The Persian war of the Emperor Maurice (582– 602). Washington D. C.
: The Catholic University of America Press, 1939. ISBN 9607100786.
HURBANIČ, Martin. Vpády Avarov na balkánske územia Východorímskej ríše v rokoch

582 – 626. In Historický časopis 2015, roč. 63, s. 387-404. ISSN 0018-2575.
HURBANIČ, Martin. Konstantinopol 626. Poslední bitva antiky. Praha : Academia 2016.
ISBN 9788020025593.
ЈЕРЕМИЋ Мирослав. Сирмијум, „Град– острво“и његова два острва. In РАКОЦИЈА,

Миша. (ed.). Ниш и Византија V (Niš and Byzantium V), Зборник радова са међународног
симпозијума византолога у оквиру прославе Дани Св. цара Константина и царице
Јелене, 3–5. јун 2006, Ниш 2007, s. 227-242. ISBN 9788683505951.
KARDARAS, Georgios. Byzantium and the Avars, 6th–9th Century AD: political,
diplomatic and cultural relations. Leiden; Boston : Brill, 2018. ISBN 978-90-04-38226-8.
KLEIN, Holger. A. Byzanz, der Westen und das „wahre“ Kreuz. Die Geschichte einer
Reliquie und ihrer künstlerischen Fassung in Byzanz und im Abendland. Wiesbaden:
Reichert, 2004. ISBN 10: 3895003166.
KÜLZER, Andreas. Ostthrakien: Eurōpē (Tabula Imperii Byzantini 12). Wien :

Österreichische Akademie der Wissenschaften, phil.–hist. Kl., Denkschriften 369, 2008.
ISBN 10: 3700139454.
LABUDA, Gerard. Chronologie des guerres de Byzance contre les Avars et les Slaves à la
22
VOJENSKÁ HISTÓRIA
fin du VIe siècle. In Byzantinoslavica 1950, roč. 11, s. 167-173. ISSN 0007-7712.
MARQUART, Jozef. Osteuropäische und ostasiatische Streifzüge. Leipzig : Dietrich, 1903.
MARTINDALE, John R. The Prosopography of the Later Roman Empire 2. Vol. 3, AD

527–641, Cambridge : Cambridge University Press, 1992. ISBN 10: 0521201608.
MESIARKIN, Adam. Územie Slovanov v byzantských prameňoch 6. storočia. Sumarizácia,

aktualizácia a niekoľko paradoxov. In Byzantinoslovaca 2017, 6, s. 59-74.
MILOŠEVIĆ, Petar. Roman bridges near Sirmium. In SREJOVIĆ, Dragoslav (ed.). The age
of Tetrarchs, Belgrade : Serbian Academy of Sciences and Arts, 1995, s. 197-202. ISBN
8670251981.
NYSTAZOPOULOU-PLEKIDOU, Maria. Συμβολή είς τήν χρονολόγησιν των Άβαρικών

καί σλαβικών επιδρομών έπί Μαυρικίου (582-602) (μετ‘ επιμέτρου περί τών Περσικών
πολέμων). In Σύμμεικτα, 1970, roč. 2, s. 145-207.
OLAJOS, Thérèse. Les sources de Theophylacte Simocatta, historien. (Byzantina

Neerlandica 10). Leiden, New York, and Copenhagen : Brill, 1988. ISBN 10: 9004082727
POHL, Walter. Die Awaren. Ein Steppenvolk in Mitteleuropa 567 – 822. München : C. H.
Beck 1988. ISBN 13:9783406333309.
SCHREINER, Peter. Eine merowingische Gesandtschaft in Konstantinopel (590?). In

Frühmittelalterliche Studien 1985, roč. 19, s. 195–200. ISSN 0071-9706.
SCHREINER, Peter. (ed.): Theophylaktos Simokates, Geschichte. (Bibliothek der

griechischen Literatur 20). Stuttgart : Anton Hiersemann, 1985. ISBN 3777285331
WHITBY, Michael. Theophanesʼ chronicle source for the reign of Justin II, Tiberius and
Maurice (A. D. 565 – 602). In Byzantion 1983, roč. 53, s. 312-345. ISSN 0378-2506.
WHITBY, Michael. The Emperor Maurice and his Historian: Theophylact Simocatta on
Persian and Balkan Warfare. Oxford : Oxford University Press, 1988. ISBN 0198229453.
WOLOSZYN, Marcin. Theophylaktos Simokates und die Slawen am Ende des westlichen
Ozeans — die erste Erwähnung der Ostseeslawen? (Teofilakt Simokatta i Słowianie znad
brzegu Oceanu Zachodniego. Najstarsze świadectwo obecności Słowian nad Bałtykiem?).
Krakovia : Instytut Archeologii i Etnologii Polskiej Akademii Nauk, 2014. ISBN 978-83-
935130-4-8.
23
VOJENSKÁ HISTÓRIA
THE BYZANTINE ANABASIS OF THE HUNGARIAN

PRINCE BÉLA
FILIP SCHNEIDER
SCHNEIDER, F.: The Byzantine Anabasis of the Hungarian Prince Béla. Vojenská história, 1,
23, 2019, pp 24-44, Bratislava.
Whilst not gaining such fame as other Árpad rulers, there is no doubt that Béla III was one
of the most capable kings not only among the Árpads but all the Hungarian rulers in general.
However, he did not gain a special place in the collective memory of Hungarians compared to
other kings, for instance his son Andrew II. The reason for this, despite all his qualities, may
lie in his life in the Byzantine Empire, which was perceived negatively by the Latin world,
Hungary was a part of. Doubtlessly, however, his education and life at the Byzantine imperial
court had the largest influence on his rule. This article is going to examine Béla’s childhood and
his path to the Hungarian throne, beginning with his time in Hungary under the rule of Géza II
and Stephen III, followed by his life at the Byzantine imperial court, until he was summoned
back to Hungary. I will describe the wars between Hungary and Byzantium not only witnessed
but also participated by Béla in person during his life in Constantinople. And finally, I will
take a brief look into the spiritual life of Byzantium through Béla’s education as well as the
Byzantine perception of his personality.
Military history. Hungarian kingdom, Byzantine Empire, Béla III, Manuel Comnenos.
Béla III, the future king, was born in 1148 as the second son of the Hungarian king Géza
II and Euphrozina, daughter of Prince Mstislav of Kievan Rus. There is little known about
his childhood at the Hungarian court except for the fact that his father appointed him as the
Duke of Croatia and Dalmatia.1
The best known fact about his youth is that in 1163 he left for Byzantium, where he was
raised at the imperial court. A Hungarian chronicler of a later period, Simonis de Kéza,
referred to Béla in his work as Béla the Greek (lat. Bela Graecus),2 which indicates the
author’s knowledge of Béla’s education in Byzantium. However, the Byzantine Empire was
already present in Béla’s life before his departure to Constantinople, during the reigns of his
father and older brother.
Géza II’s ruling period in Hungary (1141 – 1161) can be marked as the most important for
Béla’s future not only because Géza was Béla’s father, but also because in 1143 the imperial
throne of the Byzantine Empire was succeeded by Manuel Comnenos, who would become
the future patron of young Béla. However, in the first period of his reign, Géza had to look
westward, where troubles were coming from.
Géza succeeded to the Hungarian throne in 1141 at the age of 11. Because of this, his
mother, the royal widow Helena and her brother, the Serbian grand-župan Beloš, ruled until
he reached full age.3 The first years were marked by deteriorated relations with the Holy
Roman Empire as well as the Czech neighbours.
1
SEGEŠ Vladimír (ed.). Kniha kráľov: Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Bratislava : Slovenské peda-
gogické nakladateľstvo, 2003, s. 92. ISBN 80-10-00324-7.
2
Simonis de Kéza. Gesta Hungarorum. Ed.: VESZPRÉMY László a SCHAER Frank. Budapešť : Centra Europe-
an University press, 1999, s. 142 ISBN 963-9116-31-9.
3
KÓNYA Peter (ed.). Dejiny Uhorska (1000 – 1918). Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity v Prešove,
2013, s. 63. ISBN 978-80-555-0921-1.
24
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Once again, Boris reappeared with his claims for the Hungarian throne.4 He received
the support of the German court as well as of the Austrian Duke Henry II Jasomirgott.
In 1146, Boris invaded Hungary with mercenaries and seized Pressburg (Bratislava). The
Hungarians managed to bribe the mercenaries, who retreated thereafter. Later that year,
however, the German mercenaries were getting ready to attack again but Hungary was
prepared this time. The Illuminated Chronicle describes Géza was belted with his sword
prior to the battle.5 By this act, he was acknowledged as full-aged. In the battle taking
place at the Leitha River on September 11th 1146, the Hungarian army defeated the troops
of Henry II Jasomirgott.6
In the following year, the armies of the Second Crusade, led by the Holy Roman Emperor
Conrad III (1138 – 1152), set off from the Holy Roman Empire. Just as in the case of the First
Crusade, the route led through Hungary to Constantinople. According to the Illuminated
Chronicle, Emperor Conrad behaved like a tyrant and a marauder, enforcing high payments,
especially from churches and monasteries.7 However, it should be noted that because of the
previous conflicts and the battle at Leitha, the author of the Chronicle probably perceived
the Germans as enemies, which may have biased his judgement.
After the transition of Emperor Conrad’s army, the French army led by King Louis VII
(1137 – 1180) arrived at Hungary. In the Illuminated Chronicle, the transition of the French
army is described as peaceful. The French king was even supposed to befriend Géza II.8
Géza found out that Boris had also joined Louis’ army and he asked the French king to
release him, which was rejected by Louis due to the old habit of the right of asylum.9 Boris
has therefore left Hungary with the French army and continued to Byzantium, where he
stayed at last.
Through his marriage to Euphrozina from the House of Rurik, Géza got involved in
the political matters of the Kievan Rus in 1146, sending an army there in 1150 to support
Euphrozina’s brother, prince Izjaslav II. At the same time, however, the Hungarian king got
into a conflict with the Byzantine Emperor Manuel in the Balkans.
Hungarian-Byzantine Conflict
In 1150 the Byzantine Emperor Manuel Comnenos launched an expedition against

Hungary. The reason was the Hungarian support for the Serbian uprising. In autumn 1150,
the Emperor defeated the rebellious Serbs supported by a strong Hungarian army at the
Tara River.10 Following this defeat, the Serbs submitted to Byzantium.
For their aid to Serbs, emperor Manuel decided to go on a punitive expedition against
Hungary. John Kinnamos provides an account of how the Emperor arrived at the Semlin
fortress (today’s Zemun, municipality of Belgrade, Serbia), where after realising that he
won’t conquer it easily, he entrusted the quest to his brother-in-law, Theodor Batatzes,
while plundering the surrounding villages and taking captives. Finally, after the fort
4
He was the alleged son of king Kálman (1095 – 1116) and the princess of Kievan Rus Euphemia. Kálman had to
reject Euphemia after he caught being unfaithgul, and she gave birth to Boris after her return to Rus. See SEGEŠ,
ref. 1, s. 79.
5
Marek z Káltu. Viedenská maľovaná kronika. Trans.: SOPKO Július a LENGYELOVÁ Tünde. Bratislava : Per-
fekt, 2016, s. 253. ISBN 978-80-8046-770-8; The Illuminated Chronicle (Cronica picta) is a chronicle from the 14th
century, whose writer is considered to be Marek of Kált. The chronicle describes the history of Hungary from the
ancient times until 1330.
6
KÓNYA, ref. 3, s. 63.
7
Marek z Káltu, ref. 5, s. 254.
8
9
10
SEGEŠ, ref. 1, s. 91.
25
VOJENSKÁ HISTÓRIA
garrison realised that the Hungarian king is not coming to help, they surrendered Semlin
to Manuel.11
When the Hungarian king heard of this attack, he interrupted his campaign in the Rus
and went southwards to settle down the issues. According to the distinguished Byzantinist
Paul Stephenson, king Géza learnt of the Byzantine attack from a letter obtained from the
Byzantine Emperor. This letter, according to Stephenson, was also a testimony that Emperor
Manuel wasn’t planning to occupy the Hungarian territories, only to punish Hungary for
their aid to the Serbs.12
When the Emperor heard of Géza’s march southwards, he planned to meet him in an open
battle, despite the warnings of his commanders. According to Kinnamos’ account, the first
one approaching the Byzantine army was duke Beloš, against whom the Emperor marched
with his army, forcing Beloš to retreat to the city of Braničevo.13
Kálman’s alleged son Boris also got involved in this conflict. When the Emperor reached
Braničevo and encamped there, he sent Boris, commander of a part of the Byzantine troops,
to plunder the Temeš river basin territory.14 According to the sources, he managed to defeat
some of the Hungarian units who believed that the Byzantine Emperor was not too far.
However, after king Géza realised that it was Boris instead of Manuel who was plundering
the Temeš River territories, he began chasing Boris, who managed to flee into the Byzantine
territory, dying soon afterwards.15
Finally, Géza II decided to conclude a peace treaty with Emperor Manuel, since a direct
confrontation with the Byzantine army would be disadvantageous for Hungary. Afterwards,
the Emperor returned back to Constantinople, where according to Kinnamos’s report his
wife, Empress Irene (formerly Berta of Sulzbach) gave birth to their daughter called Mary.16
Later on, Mary played an important role in the life of Béla, Géza’s son.
The following year, however, king Géza discontented with the previous events, decided to
make a retaliatory attack against Byzantium. When the Emperor heard of Géza’s advance,
he marched to approach him. According to Kinnamos’ account, both armies were
standing on the opposite banks of Danube.17 In the end, the armies did not fight, because
the Byzantine Emperor decided to accept Géza’s demand to return the captives taken
in the previous campaign, which resulted in depopulation of the Sirmium territory. The
Emperor’s decision to consent was based on his intention to concentrate his attention
and sources on a campaign against the Norman Sicily.18 Therefore, both rulers concluded
a treaty lasting until 1154.
Later on, the relations between Hungary and Byzantium got complicated due to Emperor
Manuel’s cousin – Andronicus Comnenos (around 1118 – 1185). This happened during the
childhood of the future King Béla III. As will be shown later, Andronicus played a role
during Béla’s entire life.
In 1152 Andronicus suffered a heavy defeat from the Armenians in Cilicia (southeast
Anatolia). Emperor Manuel became suspicious of Andronicus holding contacts with foreign
rulers, withdrawing him from Cilicia to the Balkans and appointing him the governor of
11
KINNAMOS John. The deeds of John and Manuel Comnenus. Trans.: BRAND Charles M. New York : Colum-
bia university press, 1976, s. 91. ISBN 0-231-04080-6.
12
STEPHENSON Paul. Byzantium´s Balkan frontier. A political study to the Northern Balkans, 900 – 1204. Cam-
bridge : Cambridge university press, 2004, s. 230. ISBN 0-511-03402-4.
13
KINNAMOS, ref. 11, s. 93.
14
15
16
17
18
STEPHENSON, ref. 12, s. 231.
26
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Niš, Braničevo and Belgrade.19 At that time, Andronicus began organising a conspiracy
against the Emperor. In accordance with Kinnamos’ account, Andronicus sent a letter to
the Hungarian king, promising him to give up the claims on Braničevo and Niš after he
would gain the imperial throne, in return for the Hungarian support in the intended coup.20
However, the Byzantine Emperor revealed Andronicus’ plan and got him imprisoned. Yet,
this did not prevent a conflict between Byzantium and Hungary.
According to the Byzantine sources, following Andronicus’ imprisonment, the Hungarian
king was supposed to invade the Byzantine territory and besiege Braničevo. After the
Emperor heard of this attack, he made a move against the Hungarian army. The Byzantine
sources are not consistent as regards the result of the clash. Niketas Choniates writes that the
Byzantine armies under the command of Basil Tzintziloukas met the Hungarians in a battle,
where they prevailed.21
John Kinnamos provides a closer description of the clash. In his work, he describes how the
Hungarian army decided to leave the siege of Braničevo after hearing that Emperor Manuel
is approaching and marched back towards Belgrade. Basil, whom Choniates mentions, was
according to Kinnamos supposed to chase the withdrawing Hungarians with a smaller part
of the army, finally meeting them in a battle seeing the victory of the Hungarian army.
According to the description, it was only a smaller Byzantine unit that met the complete
Hungarian army, thanks to which the Hungarians managed to prevail the Byzantines in
number.22
The Byzantine Emperor tried to follow the withdrawing Hungarian army, without
succeeding since king Géza was in lead, reaching his country shortly. However, Manuel
didn’t let go and the following year, in 1155, he launched a punitive expedition against
Hungary. Both rulers met at Danube, without meeting in a battle in the end. The Hungarian
king realised that constant wars were weakening the military potential and internal stability
of the country, and therefore concluded peace with the Byzantine Emperor for five years.23
According to Kinnamos, the Emperor first refused the peace terms, but finally accepted the
request and started negotiating.24 The Byzantine Emperor wanted to focus on Italy and the
issues in the eastern part of the Empire.
After the treaty of 1155, king Géza didn’t get into conflict with Byzantium anymore.
However, there were issues arising in Hungary itself. Due to the long-lasting wars,
dissatisfaction was rising among aristocrats with Géza’s reign and they began organising
a conspiracy lead by Géza’s younger brother Stephen.
Already during the reign of their father Béla II, both Géza’s brothers, Stephen and Ladislaus,
were overshadowed by their older brother who was supposed to inherit the throne.25 Both
younger brothers well provided for, but did not participate in the reign. The Illuminated
Chronicle only mentions that Géza gave both Stephen and Ladislaus a lot of duchies.26 The
older brother cut them off from power in 1152 already, when he appointed his eldest son
Stephen as his heir and both his brothers had to be satisfied with material security.27 Because
19
MAKK Ferenc. The Árpáds and the Comneni: Political relations between Hungary and Byzantium in the 12th
century. Budapest : Akadémiai Kiadó, 1989, s. 60. ISBN 963 05 5268 X.
20
21
NIKETAS CHONIATES. O city of Byzantium: Annals of Niketas Choniates. Trans.: Magoulias Harry J. Detroit
: Wayne state university press, 1984, s. 58. ISBN 0-8143-1764-2.
22
KINNAMOS, ref. 11, s. 103-104.
23
24
25
26
27
27
VOJENSKÁ HISTÓRIA
of their high ambitions, both Stephen and Ladislaus stood up against their older brother.
However, the first conspiracy led by Stephen was revealed in 1157 and he had to flee from
Hungary to Germany. After failing to get any support there, he left for Byzantium, later
followed by Ladislaus.28
Yet, that was not the end of the dynastic struggles. When Stephen III succeeded to the
throne in 1162 after the death of his father Géza II, both younger brothers of the deceased
king began claiming the Hungarian throne. Thus, Hungary had to face the dynastic struggles
in the future, in which Byzantium also played a great role.
Reign of Stephen III
Stephen III (ruling with a short break from 1161 to 1173) had to face serious opposition
from his uncles, Stephen and Ladislaus, from the beginning. Emperor Manuel wanted to
use both brothers of deceased Géza for his political goals. He saw potential vassals in them
through which he would indirectly rule over Hungary.
During Géza’s lifetime already, the Emperor attempted to attach both brothers to himself
through marriage. John Kinnamos mentions that Stephen married Manuel’s niece, Mary,
while Ladislaus remained single.29 After Géza’s death, both brothers with the support of the
Byzantine Emperor tried to seize the Hungarian throne. Under pretence of advocating the
claims for Géza’s brothers based on the rota system, the Byzantine army invaded Hungary.
In the meantime, the Byzantine diplomacy spent a lot of money to bribe the Hungarian
aristocrats to turn away from Stephen III.30 Thus, after less than six weeks of his reign,
Stephen III was defeated near Kapuvár (today’s Hungary) by the united forces of Byzantine
army and Hungarian supporters of Géza’s brothers. After the defeat, Stephen III pulled back
to the Bratislava castle with his family. His younger brother Béla was most probably with
him.
After Stephen’s defeat, Ladislaus, being the older of Géza’s brothers, was crowned a king.
However, the coronation ceremony was held by the archbishop of Kalocsa Miko instead of
archbishop of Esztergom Lucas, the traditional Hungarian primate. This was because Lucas
(1158 – 1181) was the only one who publicly supported the young king Stephen III and
refused to crown Ladislaus.31 What is more, he proclaimed Ladislaus’ coronation invalid and
excommunicated him. For this, he was imprisoned by the new king. After the intervention of
Pope Alexander III, Lucas was released from prison on December 25th 1162, but Ladislaus II
sent him back the same day, because the archbishop still refused to recognise the legitimacy
of his rule.32
Ladislaus II’s rule did not last long. According to the Illuminated Chronicle, he ruled for
half a year and then his brother Stephen usurped the crown.33 The same situation as with
Ladislaus repeated when the archbishop of Esztergom refused to crown Stephen a king and
the act was held once again by the archbishop of Kalocsa. Stephen was also excommunicated
by Lucas, however, he did not imprison Lucas like his older brother, only limiting the option
of free movement for Hungarian clergymen and banning them from direct communication
with the papal curia.34
Stephen IV was not as popular as his brother Ladislaus in Hungary. The Byzantine
28
MKÓNYA, ref. 3, s. 65.
29
30
31
32
33
34
28
VOJENSKÁ HISTÓRIA
historian Niketas Choniates writes that after Ladislaus’ death the Hungarians turned
back to the reign of Stephen III, which was against the will of the Byzantine Emperor.35
The dissatisfaction of Hungarians laid especially in Stephen IV’s allegiance towards the
Byzantine Empire. This was reflected by his attempt to establish the Byzantine monetary
system in Hungary.36 The deposed king Stephen III, still residing at the Bratislava castle,
made use of the public dissatisfaction and initiated contacts with the Emperor of the Holy
Roman Empire, Frederick I Barbarossa (1155 – 1190), who was supposed to be the powerful
counterpart to the Byzantine Emperor.
Thanks to the help of Frederick I Barbarossa, Stephen III recruited German and
Austrian mercenaries and with his loyal supporters, he defeated his uncle in a battle near
Székesfehérvár on June 19th 1163.37 Stephen IV was captured, however, later released by
the advice of Archbishop Lucas. Shortly afterwards, Stephen IV went to Byzantium to ask
the Emperor for help in reclaiming the Hungarian throne. The response was immediate and
Manuel Comnenos marched into Hungary with his army.
The Emperor set off with his army into Hungary in summer of 1163. He hoped to return
Stephen IV to the throne, which would make the country Byzantium’s subordinate. The
Emperor’s stance, however, changed after his arrival to Belgrade. He found out that the
Hungarian aristocrats refuse to accept Stephen IV as their king. John Kinnamos provides
a report about that: “…[the Emperor] realized that it was then impossible for Stephen to rule
the Hungarians´ land (for already they had hastily installed Stephen son of Géza again)…”38
Thus, the Emperor was aware that if he wants to have any influence on Hungary, he needs
a different solution.
Manuel Comnenos started negotiating with Stephen III. Both rulers agreed that Emperor
Manuel will stop supporting the claim of Stephen IV, while Stephen III will release his
younger brother, Prince Béla, to marry Mary, the Emperor’s daughter.39
The treaty of Belgrade of 1163 decided the future fate of both Béla and Hungary. As
a matter of course, nobody knew back then, that Béla would become one of the strongest
Hungarian kings in the future. His stay in Byzantium had influenced the formation of his
personality greatly.
As the Duke of Croatia and Dalmatia, Béla brought claims to these lands with him into
Byzantine hegemony. Béla left for Constantinople with a Byzantine escort led by a sebastos
(the title, which in the times of Alexius Comnenos was the foundation for the highest titles
and was given to the aristocracy, especially the Comneni relatives)40 Georgios Paleologos.
From this moment on we can talk about the culmination of Hungarian-Byzantine relations.
Béla’s Life in Byzantium
At the end of 1163, the Byzantine delegation led by sebastos Georgios Paleologos brought
young prince Béla, who was between 13 and 15 years old at that time,41 to Constantinople.
Béla was baptised to Christianity of Byzantine rite, adopting the name Alexios. After being
baptised, Béla was engaged to the daughter of Emperor Manuel and his first wife Berta from
Sulzbach (who adopted the name Irene in Byzantium), Mary Porphyrogenita (1152 – 1182).
35
MNIKETAS CHONIATES, ref. 21, s. 73.
36
37
38
39
MAKK, ref. 19, s. 86.
40
KAZHDAN Alexander P. (ed.). The Oxford dictionary of Byzantium, volume 3. New York, Oxford : Oxford
university press, 1991, s. 1862. ISBN 0-19-504652-8.
41
MAKK, ref. 19, s. 86.
29
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Alongside the engagement, Béla received despotes title, which was created specifically
for him.42
In the Byzantine hierarchy, the title despotes had the second highest rank after the title
basileus and it preceded the titles sebastokrator and caesar.43 According to the renowned
Byzantinist George Ostrogorsky, Béla received the title despotes as the heir to the Byzantine
throne. However, it is unlikely that Béla-Alexios would become the heir to the throne before
1165. Niketas Choniates writes that “Since Manuel had not yet begotten a son [end of 1165
or beginning of 1166], he fixed the succession on his daughter Maria, whom his German wife
had borne him, and bound everyone by sworn oaths to recognize Maria and her husband
Alexios, who, as we have said, came from Hungary, as heirs of his throne and to submit
and make obeisance to them as emperor and empress of the Romans after his death.”45 This
report comes from the period after Manuel’s campaign against the Serbs in summer 1165.
Prior to that, it was the Emperor’s daughter Mary who was considered as the sole heir to the
throne. Béla-Alexious could have been titled as despotes only as the fiancé of the rightful
heiress of the Byzantine crown.46
The term despotes appears in the sources even before 1163, however, at that time it used
to be a synonym for higher nobility. Despotes as a title has been used often since the 13th
century. The emperors granted it to multiple persons, most often their sons. However, the
holding this title did not automatically mean a succession to the throne.47 After the conquest
of Constantinople by the Crusaders in 1204, smaller states, the so-called Byzantine
succession states, originated, ruled by men titled as despotes. Among the despotates of
Epirus, Thessaloniki and Morea, the Despotate of Epirus was the most significant one. In
the beginning, Epirus competed with another successor state, the Empire of Nicaea, for the
imperial title. In 1246 however, the Nicaean Emperor John Vatazes (1222 – 1254) defeated
the Emperor of Epirus, Theodor Angelos. Following this defeat, the rulers of Epirus had to
recognise the imperial title to the ruler of Nicaea. In return, the Nicaean Emperor granted
them the title of despotes and Epirus as a despotate existed for some time as a semi-
dependent Byzantine principality.48 In the Palaeologan period, the despots were still active
in Constantinople, but also continued ruling the great lots such as Thessaloniki, Epirus and
Morea. There is also evidence of using the title in Bulgaria in the 13th century, as well as in
Serbia, first granted to Jovan Oliver (1310 – 1356).49
The title despotes marked Béla’s political rank in Byzantium. According to a document
released in Constantinople, he was third in the imperial hierarchy, right behind Emperor
Manuel and Empress Mary.50 The high rank at the imperial court, however, did not guarantee
a positive perception by the Emperor’s subordinates.
As already mentioned, the Emperor enforced an oath of obedience to his daughter Mary
and her fiancé Béla-Alexios. It should be said, however, that not everyone was satisfied with
Béla as the Emperor’s successor. In his work, Niketas Choniates provides an account of the
negative reaction of Andronicus Comnenos, Eemperor Manuel’s cousin, to Béla’s engagement
42
MAKK, ref. 19, s. 86. See also Korai Magyar történeti lexikon (9 – 14. század). Ed. Kristó, Gyula. Budapešť:
Akadémiai kiadó, 1994, s. 167. ISBN 963-05-6122-9.
43
OSTROGORSKY George. Geschichte des Byzantinischen Staates. München : C. H. Beck´sche Verlagsbuchhan-
dlung, 1963, s. 320. ISBN 3-406-01414-3.
44
OSTROGORSKY, ref. 43, s. 320.
45
NIKETAS CHONIATES, ref. 21, s. 78.
46
MAKK, ref. 19, s. 88.
47
KAZHDAN Alexander P. ed. The Oxford dictionary of Byzantium, volume 1. New York, Oxford : Oxford uni-
versity press, 1991, s. 614. ISBN 0-19-504652-8.
48
GREGORY Timothy E. A history of Byzantium. Blackwell publishing, 2005, s. 291. ISBN 0-631-23512-4.
49
KAZHDAN ( ed.), ref. 47, s. 614.
50
KRISTÓ Gyula, MAKK Ferenc. III. Béla emlékezete. Budapest : Magyar Helikon, 1981. s. 52. ISBN 9632079124.
30
VOJENSKÁ HISTÓRIA
with Mary and his establishment as an heir to the throne. In accordance with the account,
after many obeyed Emperor’s order and swore loyalty to Béla and Mary, Andronicus took
a refusing stance and proclaimed that the Emperor should enter a second marriage, from
which a son could come as an heir to the throne.51 However, he continued: “What madness
is this of the emperor to deem every Roman male unworthy of his daughter’s nuptial bed, to
choose before all others this foreigner and interloper to be emperor of the Romans and to
sit above all as master?”52
In can be concluded from the statement, how Andronicus and others of similar thinking
perceived the Hungarian prince Béla at the Byzantine court. However, for deeper
understanding, it is necessary to understand how the Byzantines saw the members of foreign
nations as well as themselves.
In the medieval times, there was no such thing as the modern concept of nationalism
based on nationality or ethnicity. The nationalism that existed at that time was political,
which marks affiliation to the state in which people were born and where they lived. This
concept also applied to the Byzantine Empire. Since its citizens lived in the Roman Empire,
they called themselves Romans regardless of their ethnic origins. The term Byzantium and
Byzantine didn’t exist at that time, or more precisely, was only used for the capital city and
its inhabitants. This was because Constantinople grew in the place of the ancient Greek city
Byzantion and its name was preserved as one of the terms for the city.
Along the political affiliation, the religious affiliation was important in the Empire as well.
A majority of the citizens of the Empire professed to Orthodox Christianity, which played an
important role in their lives. These two aspects are pivotal for understanding the Byzantine
perception of the Empire and the world. The Emperor’s personality stood in the centre of it.
Since the era of Constantine the Great (272 – 337), the Emperor was considered as the
secondary God on earth by the Romans. Leaving the habits of the previous pagan Roman
Emperors, who were considered Gods themselves, Constantine introduced a new model
within his Christian faith, which survived until the end of the Roman (Byzantine) Empire.
The Emperor was chosen by God, summoned to rule with divine providence and to fulfil the
will of God as a ruler of the Empire protected by God.53 The image of the Empire protected
by God was also supported by the accounts of the early Christian theoreticians, according
to which a state of this kind was a part of the divine plan. By the creation of a Christian
Empire, which occurred by the adoption of Christianity in the Roman Empire, the divine
plan culminated.54
The Byzantines saw themselves as the peoples of an Empire protected by God, lead by an
Emperor as His representative. This perception also formed their view on their neighbour
states and nations. In the imaginative hierarchy of rulers, the Byzantine Emperor, who claimed
supremacy over the entire Christian world, the entire Christian oikumene (inhabited world),
was at the top.55 However, the status of other rulers in the hierarchy differed. The hierarchy
was based on an imaginative spiritual parenthood. There are testimonies according to which
the Byzantine emperors call the Bulgarian rulers by the term son. During the Comneni
period, the rulers from France and the Holy Roman Empire, who were called the brothers
of the Emperor, had the highest status among the European states. The spiritual brother was
a term used for a Persian ruler at the beginning before it was granted to Charlemagne after
51
52
53
OSTROGORSKY George. The Byzantine Emperor and the Hierarchical World Order. In The Slavonic and East
European studies, 1956, Vol. 35, No. 84, s. 2. ISSN 00376795.
54
ZÁSTĚROVÁ Bohumila (ed.). Dějiny Byzance. Praha : Academia, 1992, s. 11. ISBN 80-200-0454-8
55
ZÁSTĚROVÁ, ref. 54, s. 14.
31
VOJENSKÁ HISTÓRIA
the recognition of his imperial rank.56 Since then, his German and French successors have
enjoyed this title.
The status of the ruler as a representative of the country reflected the status of the country
itself, which means that a hierarchy of rulers was also a hierarchy of the states.57 However,
we the sources also provide another Byzantine perception of foreigners than the hierarchical
one. One of the most interesting testimonies is given by Anna Comnena (1083 – 1153),
the aunt of Emperor Manuel, in her work Alexiad. She describes the clashes between
the Byzantine Empire and the western Latin world, especially with the Normans and the
Crusaders. People from the West are portrayed in a negative light. Regardless of their
country of origin, all westerners are labelled as Latins, Franks, Celts, Anna even uses the
term barbarians. The terms applied not only to soldiers but to Catholic priests as well. In one
of the passages she writes:
We understand the role of a priest in a different way than Latins. We are taught by the
Church and mundane laws and by Evangelium: “Do not touch, do not yell, do not attack, you
are sacred!” A Latin barbarian can serve a mass while holding a shield in his left hand and
a spear in his right hand, offer the body and blood of the Lord while watching the killing…58
This passage shows a negative attitude towards the Catholic Church officers. However,
this was nothing peculiar. The stress between the Eastern and Western Church existed for
centuries and was deepened after the so-called Great schism in 1054.
According to Niketas Choniates, Andronicus Comnenos wasn’t the only one with
a reluctant attitude to Béla being the heir to the throne. It is stated in his work that following
the oath ceremony, there were people taking Andronicus’ stance. Others argued that it was
not to the advantage of either the emperor’s daughter or the Roman citizenry to graft onto
the fruitful and good olive tree the branch from an orchard of another species.59
From the aforementioned, as well as from the report of Niketas Choniates, we learn that as
a foreigner, coming from a Catholic (Latin) country of a nation subordinated to Byzantium,
Béla wasn’t a proper nor popular candidate to the throne. Even though he had almost the highest
position in the Empire and he converted to Orthodox Christianity, Béla was probably always
seen as a foreigner and unworthy to become God’s representative on earth. Despite all of this, he
started getting involved in the political and religious matters of the Byzantine Empire.
The question of Béla-Alexios´ education is problematic, since there is information missing
in the sources on this matter. However, some details can be inferred from the character of the
Empire, and other can be assumed from the well-known information concerning education
at the imperial court available from the earlier examples.
The only thing to be claimed for sure is that Béla adopted the Greek language as the official
language of Byzantium. The roots of Greek as the official language date back to the times
of Alexander the Great (356 BCE – 323 BCE), who spread the Greek language and culture
to the conquered territories. The significance of the Greek language did not decline even
after Greece, Anatolia and other eastern lands were conquered by the Romans. Quite the
opposite; the Greek language and culture continued to prevail in the eastern province even
at the expense of Latin, the official language of the Romans. Therefore it is not surprising
that after the end of the Western Roman Empire the Greek language was gaining greater
significance in the Eastern Roman Empire. Latin was still the official language of the Empire
during the period of Emperor Justinian (527 – 565), however, the first signs of promotion of
56
OSTROGORSKY, ref. 53, s. 12.
57
Tamže.
58
ANNA KOMNENA. Paměti byzantské princezny. Trans.: Dostálová Růžena. Praha : Odeon, 1996, s. 299. ISBN
80-207-0527-9.
59
32
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Greek were appearing. At the end of the 6th century, Greek completely prevailed in the public
life of Byzantium and it became the language of both state administration and the Church.60
Thus, Greek was the language of the state and culture in the Byzantine Empire. Béla as
despotes and later as the heir to the imperial throne had to learn Greek, so he could carry out
not only the administrative matters but, as will be mentioned below, the military matters as
well and also to participate in the religious life.
Learning the Greek language was most probably connected with theological and
philosophical education. In Byzantium, reading was taught through the Bible and by reading
the poems of Homer as a part of higher education.61 Despite the negative perception of
the period of pagan antiquity by Christian Byzantines, reading and studying the works of
ancient philosophers was included in education. However, this was rather connected with the
form in which the Byzantine literary works were written. In theology, the ancient logic and
philosophy were used for spreading Christian thoughts.62
We can assume that as a member of the Byzantine higher class, Béla was learning the new
language through by studying the ancient as well as Christian philosophers. The purpose was
to understand the literary Greek used by aristocracy, scholars, but also by the state officers
and the clergy, for whom education was one of the primary conditions for holding the offices.
It is highly likely that as the heir to the throne, Béla-Alexios also had to study history, with
special emphasis on the examples of good and bad rulers.63 We can conclude this on the example
of Emperor Theodosius (379 – 395) who urged his sons to study history. Closer to Béla’s times,
we have an example from the 11th century, when the mother of Constantine Doukas, an heir to
the throne, is praised for picking up the lecturers, who taught her son history.64
Another field in which Béla-Alexios may have been educated was the skill of ruling,
which involved rhetoric and military strategies. Emperor Manuel was trained in both fields
himself.65 Therefore, it can be assumed that the same system applied in Béla’s case as well.
Since the second half of the 11th century, the military and physical training was a part of the
future rulers’ upbringing.66
There are reports about military training and education also from an earlier period. In
the case of Béla-Alexios, we can assume this based on his personal participation in military
campaigns. Last but not least, it should be mentioned that a Byzantine military commander
usually carried along a manual on strategies as well as meteorology and dream interpretation.67
It can be presumed that Béla-Alexios likewise had a basic knowledge in these fields.
Finally, it is necessary to take a brief look at the physical training. Future emperors had to
take part in it due to the common belief that the Byzantine Emperor, as the representative of
God, has to be sound not only mentally, but physically as well. That is one of the reasons why
the opponents often resorted to mutilation during the coups or attempts to get rid of the future
emperors. Physical training was also important because the emperors personally attended
military campaigns. Therefore they had to be skilled at horse riding. The game called polo
was one of the ways how to attest the horse riding skills.68 There are, however, critical reports
60
SZÁSTĚROVÁ, ref. 54, s. 10.
61
DOSTÁLOVÁ Růžena. Byzantská vzdělanost. Praha : Vyšehrad, 2003, s. 92. ISBN 80-7021-409-0.
62
Tamže, s. 38.
63
PAPACONSTANTINOU Arietta a TALBOT Alice-Mary (ed.). Becoming Byzantine: Children and Childhood
in Byzantium. Washington D.C.: Dumbarton Oaks, 2009, s. 106. ISBN 978-0-88402-356-2.
64
PAPACONSTANTINOU, TALBOT (ed.), ref. 63, s. 106.
65
66
67
DOSTÁLOVÁ, ref. 61, s. 91.
68
Polo was a game in which the players tried to hit a ball on the ground with a mallet to score a goal to the opponent,
while riding a horse
33
VOJENSKÁ HISTÓRIA
regarding the game, saying that the emperors should learn military skills primarily. Weapon
training can be assumed as well, since the emperors used to hunt. In addition, the examples of
emperors wounded in battles or even capture thereof, as in the case of Romanos IV Diogenes
(1068 – 1071) at the Battle of Manzikert, may testify combat training.
To summarize the above, Béla-Alexios was certainly literate, most probably knowing the
literary Greek language. Presumably, he was educated in the fields of theology, philosophy,
rhetoric and history, as was required from a member of the high class and especially the
imperial family. Béla’s military campaigns may testify of his military skills both in the field
of theoretical and physical training. Thus, he was conscientiously prepared for the ruling
duties and most probably also gained some administrative experiences. This, as well as his
knowledge in the field of Orthodox Christian theology, is testified by his participation at the
Church synod of 1166.
In 1166, the Church synod was held in Constantinople regarding the dogmatic disputation
of “My Father is greater than I”. The whole dispute started by certain Demetrios of Lampe
who, according to Kinnamos, only had a secular education, but dedicated all his time to
holy doctrines.69 After returning from Western Europe, he was supposed to deal with the
question about Christ’s status in relation to God. He refused to accept the thesis that Christ
is both subordinated and equal to God. This thesis was acknowledged both by Western and
Eastern Christians after the council in Chalcedon (451), which resulted in a contention that
there are two inseparable natures in Christ, a human and divine, that have existed alongside,
without one surpassing the other. The thesis was professed by Emperor Manuel himself,
who was, according to Kinnamos, in dispute with Demetrios thereabout.70 However,
since Demetrios continued spreading his thoughts even after the discussion, the Emperor
summoned a Church synod in Constantinople:
“Then lord Manuel Comnenos appeared in the hall, crowned by the God, our noble and
holy Emperor and Ruler, presiding (the Synod); with him, the godlike and most powerful,
lord Alexios (Béla) filled the place in the committee, the holy despotes, noble and beloved
son; Lord Lucas, the holiest patriarch of the oikumene (Lucas Chrysoberges, the patriarch
of Constantinople 1156 – 1169); lord Athanasios the Great, the holiest patriarch of the divine
city of Antioch; lord Nikephoros, the holiest patriarch of Jerusalem; next to our mighty and
holy Emperor stood his very beloved nephew, the son of his holy, magnificent and famous,
purple-born brother Andronikos (died 1142), the sebastokrator.”71
As we can see from the report, Béla also attended the synod. This report is another
testimony of his high position at the Byzantine imperial court and therefore in the Orthodox
Church. The committee condemned Demetrios’ teaching as heretical and his followers were
excommunicated.72
Byzantine-Hungarian Conflicts in 1164 – 1166
As the heir to the Byzantine throne, Béla-Alexios got involved in the Byzantine wars.
During the Comneni period, the emperors were personally engaged in the military
campaigns, therefore Béla’s participation at the campaigns is not surprising. Ironically, at
the time of his stay in Byzantium, wars were waged against his homeland – Hungary.
The conflict between Byzantium and Hungary started the year following Béla’s arrival
at Constantinople, in 1164. The cause was a refusal by the Hungarian king to hand over
69
70
Tamže.
71
KRISTÓ - MAKK, ref. 50, s. 52.
72
34
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Croatia and Dalmatia, Béla’s duchies. The traditional Byzantine ally, Stephen IV, appeared
in Sirmium, which forced King Stephen III to take a march. The Emperor also set off
towards Danube to defend Béla’s rights.73 Manuel, accompanied by Béla-Alexios, crossed
the Danube River with their army and marched towards the city of Báč. There the Emperor
started negotiating with the Czech king Vladislav II (1110 – 1174) who came to support the
Hungarian king. The negotiations were also joined by Stephen III and ultimately, both sides
made peace. In the new treaty, Manuel promised to prevent Stephen IV from attacking
Hungary, while Stephen III promised to release Béla’s heritage.74 However, Stephen IV did
not withdraw from Sirmium and the Emperor left a part of the Byzantine army with him.
The following year, Stephen III attacked Sirmium once again. In this case, the whole
territory bearing this name was affected, as written by Michael of Anchialos (the patriarch
of Constantinople 1170 – 1178): “His (Stephen III) intention was to regain back Sirmium,
the most fertile – and one could say the best – part, and the lowlands behind Danube where
tribes of foreign languages, foreign nations, great cities and lands were already mapped.
These lands were added to the Roman property by the triumphant and victorious Roman
Emperor shortly before …” 75
The Hungarian king arrived at the Zemun fortress, where Stephen IV was staying. The
fortress was finally conquered after Stephen III closed a deal with some of its defenders.
These managed to poison Stephen IV. By his death, the resistance ended as well and the
fortress fell into the hands of the Hungarian king.
In the meantime, back in Constantinople, Emperor Manuel was preparing a campaign
against Stephen III. After the previous experience with the Czech support for Hungary, the
Emperor tried to isolate Hungary in the diplomatic field.76 He secured himself the aid of the
Russian prince Rastislav (1110 – 1167) as well as the promise from the prince of Galicia,
Jaroslav (1135 – 1187), whose daughter was engaged to Stephen III, that he will not come
to help the Hungarian king. The Emperor also ensured military aid from the Venetians, as
written by Kinnamos: “The Venetians too then agreed to aid the Romans with a fleet of
a hundred triremes for conflicts by sea…”77
So prepared, Manuel set off to march towards Hungary. The main core of the Byzantine
army under the leadership of the Emperor, including Béla-Alexios and Andronicus, began to
besiege Semlin.78 After a few days, the fortress finally fell and the Byzantine plundered it, as
testified by Kinnamos. However, he also mentions one thing in connection to Béla: “When it
(the city) was already taken, Gregory and his fellow generals of the Hungarians approached
the emperor in disgrace in the stated fashion of guise as petitioners, and made lamentation.
For some time he [Manuel] declined to look upon them; later, however, when Béla requested
it, he prohibited their execution, but dispatched them to prison.”79
This report directly testifies Béla-Alexios’ participation in the military campaign against
his homeland. Besides that, it can be concluded that he cared for the lives of Hungarians, for
he asked the Emperor to spare them. It is possible that he still felt a certain responsibility for
his once subordinated countrymen.
In the meantime, a part of the Byzantine army led by John Doukas, occupied Dalmatia.
At the time, the success in Dalmatia was supported by the Venetian fleet, which managed
73
CURTA Florin. Southeastern Europe in the Middle Ages, 500-1250. Cambridge : Cambridge university press,
2006, s. 333. ISBN-13 978-0-521-89452-4.
74
KMAKK, ref. 19, s. 91.
75
KRISTÓ - MAKK, ref. 50, s. 49-50.
76
MAKK, ref. 19, s. 91.
77
78
MAKK, ref. 19, s. 92.
79
35
VOJENSKÁ HISTÓRIA
to regain Zara from the Hungarians.80 Under this pressure, Stephen III was forced to agree
to the peace with Byzantium, on the condition that Byzantium would keep the conquered
territories of Sirmium and Dalmatia.
Following year, in 1166, the Hungarian king tried to recapture Sirmium once again. The
army lead by župan Denis defeated the Byzantine armies under the leadership of Michael
Gabras, the Byzantine governor of the province, and Michael Branas. Thus, Sirmium, with
the exception of Semlin, was passed over into Hungarian hands.81 The Emperor responded
quickly and sent three armies against Hungary. As stated by Kinnamos, Béla was present
in one of them, marching towards Danube: “He (the Emperor) sent to the Danube Alexius
[i.e., Béla, brother of king Stephen of Hungary], to whom he had betrothed his daughter,
with numerous forces, which Alexius [Axouchos] who was protostrator commanded, to give
the Hungarians the expectation that he would again attack them by way of the customary
regions.”82 The army was supposed to keep the Hungarian attention, while other armies,
led by Leo Batatzes and John Doukas, were to attack Transylvania from the southeast.83
According to Kinnamos’ report, the army with Béla-Alexios arrived at Danube, fooling the
Hungarians that they will lead the main attack there, while Batatzes was attacking in the
East and pillaging those lands.84
The Byzantine attack caused great damage to Hungary. The situation was supposed to be
settled by a truce and negotiation between the emperor Manuel and the Austrian duke Henry
as the mediator, taking place in the city of Sardica (today’s Sofia, Bulgaria). Alongside the
Byzantine-Hungarian conflict, the negotiations were supposed to deal with the troubled
relations between Byzantium and the Holy Roman Emperor Frederick Barbarossa, arising
from the matters of Italy and Frederick’s planned campaign there. The negotiations, however,
failed. In the same year, Stephen III sent his fiancé, the daughter of Prince of Galicia, home
and married Henry’s daughter Agnes.85 Using this marriage, he wanted to ensure the support
of the Holy Roman Emperor.
Battle of Sirmium, 1167
At the end of 1166, Hungary made an attempt to occupy Dalmatia. Stephen III relied on
his alliance with the Western Emperor. This attack helped Barbarossa in his Italian policy,
keeping Byzantium busy.86 The Emperor Manuel decided to take a counter-attack as soon
as the winter is over and therefore, on April 9th 1167, he left for the city of Philippopolis
(today’s Plovdiv, Bulgaria) where, according to Kinnamos’ report, he met the Hungarian
envoys.87 The attempt to negotiate, however, failed and the Emperor sent the envoys back
to Hungary. In the meantime, župan Denis led the Hungarian army to Sirmium, marching
towards Semlin.88
The chief command over the Byzantine army was entrusted to Emperor’s relative, the
megas doux (commander of the fleet) 89 Andronicus Kontostephanos (1132/33 – 1183),
since the Emperor was not able to participate in the campaign due to his health condition.
80
MAKK, ref. 19, s. 92.
81
Tamže, s. 99.
82
83
CURTA, ref. 73, s. 333.
84
85
MAKK, ref. 19, s. 99.
86
MAKK, ref. 19, s. 100.
87
88
MAKK, ref. 19, s. 100.
89
KAZHDAN Alexander P. ed. The Oxford dictionary of Byzantium, volume 2. New York, Oxford : Oxford uni-
versity press, 1991, s. 1130. ISBN 0-19-504652-8.
36
VOJENSKÁ HISTÓRIA
According to Kinnamos, alongside the Romans, the army was made of the Cumans, Turks,
Serbs and Italian mercenaries.90 Thus, the Byzantine army set off towards Sirmium, where
they met the Hungarians. The battle, taking place on 8th July 1167 near the Sava River, is
described by the Byzantine sources of John Kinnamos and Niketas Choniates.
Kinnamos provides information about the number of troops in the Hungarian army. It
is said to be made of 15.000 men, including armoured knights, archers and light cavalry,
37 commanders, with župan Dionysos being the chief commander.91 This information was
supposed to be obtained by the chief commander Andronicus from a Hungarian captive,
which might make the numbers exaggerated.
Andronicus positioned his army into three troops. The first consisted of Cumans and
Turks with a Roman regiment on each side. They were followed by an infantry combined
with the archers. The third part was made of Romans, Turks, Serbs and Italian mercenaries.92
The centre of the third part was led by Andronicus Kontostephanos in person. The right
wing was lead by chartoularios (in this case meaning subordinated to the commander93)
Andronicus Lampardas and the left wing by other commanders.94
The Hungarians began the battle with a massive attack against the Byzantine army.
Choniates writes about Hungarian army: “...he (Dionysos) neither divided his troops into
right and left wings, nor did he separate his horse from the phalanxes, but forming them into
a close and compact mass… enemy line, wholly constituted of lance-bearing cavalrymen,
was truly a fearsome and terrifying sight.”95 The Byzantine army spread out with a plan to let
the Hungarians proceed into the middle and enclose them from both sides. Kontostephanos
commanded the archers to fire quickly and continuously, to disrupt the compactness of the
Hungarian troops.96
After the clash, the greatest pressure lied on the left wing of the Byzantine army.
Kinnamos describes two regiments of the first troopt, led by Kogh Vasil and Tatikios,
holding together, with the rest being tossed away. The commander of the third left wing,
Demetrios Branas, attacked the enemy but was seriously injured, captured and taken into
the Hungarian camp.97 When the left wing faced the attack, the right wing of the Byzantine
army attacked the Hungarians. When Dionysos saw the Hungarian army being pushed, he
tried to attack Andronicus Kontostephanos himself. Andronicus Lampardas, fearing of
such raid, attacked Dionysos and was later supported by the brother of Demetrion Branas,
Georgios.98 These troops were exhausted and almost defeated when Kontostephanos saw
it, attacking the Hungarians with a great raid, until the Roman army drove them away.
Kinnamos describes a massacre the Byzantines delivered to the Hungarians, after which
they captured their banner.99
The Byzantine army won the Battle of Sirmium. Kinnamos writes that Dionysos
managed to escape, but his horse was seized. They also managed to capture five Hungarian
commanders and 800 soldiers.100
A report about the Byzantine victory is also given by the German chronicler Henry Mügeln.
According to his report, King Stephen III made a deal with prince Béla III after the battle,
90
91
92
93
94
95
96
97
98
99
100
37
VOJENSKÁ HISTÓRIA
saying that Béla would keep his principalities.101 These principalities included Sirmium,
Dalmatia and Bosna and since Béla’s was living at the imperial court, it fell to Byzantium de
facto. In summary, the Byzantine victory was overwhelming and Stephen III was forced to
accept the defeat and meet his commitments made four years ago. By this victory, the wars
between the Byzantine Empire and the Hungarian kingdom, lasting from 1164, came to an
end. Later on, Stephen III led wars in Dalmatia, but this time against the Venetians.
Final Years in Byzantium
Béla’s status in Byzantium changed markedly on 14th September 1169. In the purple chamber
of the imperial palace, Empress Mary gave birth to a boy, a long-desired son of Emperor
Manuel. The boy was named Alexios (1169 – 1183). However, according to Choniates, this was
not a sign of respect towards the first Comneni Emperor – Alexios, but because of a supposed
prophecy about lasting of the dynasty.102
Since Manuel had a son now, the situation of succession to the throne had changed. The
Emperor annulled the engagement of his daughter Mary and Béla, even withdrawing his title of
despotes and proclaiming him caesar.103 The meaning of the title caesar (kaisar) went through
major changes during the existence of the Byzantine Empire. Formerly the title marking the
Emperor himself, changed in the Diocletian era (284 – 312 CE), when the title began to mark
a younger emperor, who was subordinated to an older emperor titled augustus. The title of
caesar retained its meaning until the time of Alexios Comnenos, who made it subordinate to
the title of sebastokrator.104 As mentioned above, despotes, the title created for Béla specifically,
was ranking higher in the hierarchy than sebastokrator and therefore as caesar as well.
However, after annulling the engagement, the Emperor found a new wife for Béla – Agnes
of Antioch (1154 – 1184), sister of Emperor’s wife Mary. In Byzantium, Agnes accepted the
name Anna,105 under which she became historically known.
In March 1171 the Emperor proclaimed his son Alexios the co-emperor, making the people
swear obedience, as they once did to Béla-Alexios and Mary.106 Thus, Béla’s status decreased
drastically, due to which started looking back to his old homeland – Hungary. This is testified
by the fact that he started using the title: “…lord Alexios (Béla), Duke of Hungary, Dalmatia
and Croatia…”108 as is recorded in a report of Béla’s donation for the Order of Hospitallers in
Jerusalem. According to Ferenc Makk, the fact that Béla returned to the title he had before leaving
for Constantinople after losing the status of Emperor’s heir, testifies the change of his attitude
towards his old homeland. And Béla did not have to wait long for an opportunity to return.
On March 4th 1172, the Hungarian king Stephen III died unexpectedly at the age of 25. Since
his death was unexpected, rumours aroused about him being poisoned. The rumours were
neither confirmed nor refuted.109 Many reckoned that it was the work of King’s brother Béla,
who apparently had many followers in Hungary. The royal widow Agnes who was pregnant
at the time, was taken back home by her father, Austrian duke Henry, after the funeral. Agnes
never returned back to Hungary and the fate of hers and her Stephen’s posthumous child is
unknown.110
101
102
103
104
105
MAKK, ref. 19, s. 106.
106
107
108
MAKK, ref. 19, s. 106.
109
110
38
VOJENSKÁ HISTÓRIA
For Béla, the death of his brother opened a way to the Hungarian throne. Shortly after
Stephen’s death, Hungarian envoy came to Byzantium, asking Emperor Manuel to send them
Béla as their king, for the throne belonged to him legally and according to the tradition. For the
Emperor it was a great opportunity and, as Kinnamos wrote, he sent Béla to Hungary with his
wife, after Béla’s oath to observe for the whole course of his life whatever would be beneficial
to the emperor and the Romans.111 After the oath, Béla arrived at Hungary, where according to
Kinnamos he was accompanied by a protosebastos John Comnenos and by other aristocrats.112
This may be explained by the Emperor’s expectations of difficulties for Béla’s accession to the
throne, wherefore the aristocrats had a smaller army available to support the new king.
Conclusion
Béla III spent almost 9 years in Constantinople. During this time he was actively
participating in the political and non-political matters of the Empire, due to which he gained
many practical experiences. As a fiancé of the Emperor’s daughter and later as the heir to
the throne, he most probably received higher education, which was requested for the holders
of high positions in the Empire. We can claim for sure that he was literate, knowing the
Greek language both by word and letter. Thus, Béla returned back to Hungary not as an
inexperienced young man, but as an educated man with practical experiences in many fields,
which allowed him to reform and consolidate Hungary.
The Hungarian throne can be seen as a sort of compensation for Béla after his removal
from the position of the Emperor’s heir. However, it can be noted that the following
development of events was very fortunate for Béla because even though the imperial title
and throne were way much more prestigious, he probably wouldn’t have enjoyed them for
long. This is indicated by the subsequent development in Byzantium after the death of
Manuel Comnenos in 1180. His wife, the imperial widow Mary, who ruled as a regent for
the Emperor’s underage son, was overthrown. The reason was her unpopularity due to her
pro-Latin politics.113 This caused a great coup against her, which ended with the accession
of Andronicus Comnenos, Manuel’s cousin, to the throne and the murder of Mary and her
son Alexios.
As mentioned above, for his Latin origins, Béla was not popular in Byzantium as the heir to
the throne and Andronicus was one of the loudest critics. It is most likely that if Béla would
succeed the throne of Constantinople, an uprising would have arisen against him, perhaps
led by Andronicus, and Béla-Alexios would have been overthrown and perhaps also killed.
Béla, therefore, wouldn’t have lasted long on the Byzantine throne. Because of the birth
of Alexios, Emperor’s son, as well as the death of Stephen III and subsequent summoning
of Béla to Hungary, it can be claimed that the development was very fortunate for Béla, but
also for Hungary considering the following years.
F. SCHNEIDER: THE BYZANTINE ANABASIS OF THE HUNGARIAN PRINCE

BÉLA
Béla was born in 1148 as the second son of the Hungarian king Géza II. It is a paradox that
the times of Béla’s childhood in Hungary was characterised by conflicts between Hungary
and the Byzantine Empire, firstly led by his father King Géza and later by the new King and
Béla’s brother, Stephen III.
111
KINNAMOS, ref. 11, s. 214-215.
112
Tamže, s. 215.
113
ZÁSTĚROVÁ, ref. 54, s. 259.
39
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Géza’s conflicts with Byzantium were focused around the Serbian city of Braničevo.
The struggle began with a punitive campaign of Byzantium against Hungary for helping
in a Serbian uprising. The following conflict originated due to the Hungarian support of
Andronicus Comnenos’ plan to overthrow his cousin, Emperor Manuel, from the throne.
The series of conflicts finally ended in 1155 by a truce between Byzantium and Hungary and
Géza II didn’t get into a conflict with the Byzantine Empire anymore.
However, a problem arose in Hungary itself, since the King’s younger brothers, Stephen
and Ladislaus, planned an uprising against Géza and after his death against his son, Stephen.
After Géza’s death, both of them returned to Hungary with Byzantine support, defeating
King Stephen III in a battle and forcing him to draw back to the Bratislava castle. Ladislaus
was crowned thereafter, however, he died a few months later and the crown was transferred to
his brother Stephen IV. The Hungarian nobility, however, turned away from him and he was
forced to seek Emperor Manuel’s help. The Emperor saw that Hungary supports Stephen III
and decided to conclude a deal with the young king, according to which the King’s younger
brother Béla will be handed over to the Emperor to marry his daughter Mary.
After his arrival to Constantinople, Béla was baptised in the Eastern rite Christianity
and adopted the name Alexios. Afterwards, he was engaged to Mary and granted a newly
created title despotes, which provided Béla with the highest position in Byzantium after the
Emperor and his wife. Later on, he was even proclaimed an heir to the Byzantine throne.
Despite all of this, Béla was perceived in negative light in Byzantium. Under the influence
of their specific worldview, the Byzantine saw Béla as a foreigner unworthy of a succession
to the Byzantine throne. Despite this, Béla started participating in the political life of the
Empire. For that, however, he needed a sufficient education. In order to live in the Empire, he
was forced to learn its official language – Greek – both by word and letter. Due to his position,
it can be assumed that Béla was educated in the fields of theology, philosophy, rhetoric and
history. Military education can be presumed as well, both in the field of theoretical and
physical training.
Béla also used his education in practice when actively participating in the Empire’s politics.
This is testified by his attendance at the Church synod in Constantinople in 1166, as well
as the military campaigns, led especially against his homeland, Hungary. Béla participated
in the wars in 1164 – 1166, focusing around the Sirmium fortress in Serbia. The affairs of
Sirmium were solved in a battle in 1167 when the Byzantine army overran the Hungarian one
and Byzantium not only gained Sirmium but also Béla’s duchies of Croatia and Dalmatia,
which his brother Stephen III refused to hand over to him.
In 1169 however, a son was born to Emperor Manuel, which made him cancel
Béla’s engagement to Mary and withdraw his title despotes. With a new wife, Agnes of
Antioch, and a lower title of caesar, Béla started looking back to his homeland. He didn’t
have to wait for long, since Stephen III died in 1172 and an envoy arrived from Hungary,
asking for Béla to ascend to the Hungarian throne. Emperor Manuel agreed, sending Béla
to Hungary with an escort.
It should be said that Béla’s fate was very fortunate, being able to use the education and
experiences from Byzantium to later consolidate Hungary. It is more than likely that should
he have ascended to the Byzantine throne, he would have been overthrown and killed as
a foreigner, as can be suggested from the events following the death of Emperor Manuel.
F. SCHNEIDER: BYZANTSKÁ ANABÁZA UHORSKÉHO KRÁĽOVIČA BELA
Belo III. sa narodil v roku 1148 ako druhý syn uhorského kráľa Gejzu II. Pre obdobie Belovho
detstva v Uhorsku boli paradoxne typické konflikty medzi Uhorskom a Byzantskou ríšou,
ktoré viedol sprvu jeho otec kráľ Gejza a neskôr nový uhorský kráľ a Belov brat, Štefan III.
40
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Gejzove konflikty s Byzanciou sa sústredili okolo srbského mesta Braničevo. Spor sa

začal trestnou výpravou Byzancie proti Uhorsku za pomoc pri srbskom odboji. Nasledujúci
konflikt vznikol v uhorskej podpore plánu Andronika Komnéna zvrhnúť svojho bratranca,
cisára Manuela, z trónu. Séria konfliktov sa napokon skončila v roku 1155 mierovou dohodou
medzi Byzanciou a Uhorskom a Gejza II. sa viac nedostal do konfliktu s Byzantskou ríšou.
Problém vzrástol však vo vnútri Uhorska, keď kráľovi mladší bratia Štefan a Ladislav
plánovali povstanie proti Gejzovi a po jeho smrti proti Štefanovi. Po Gejzovej smrti sa teda
obaja vrátili do Uhorska s byzantskou podporou a v boji porazili kráľa Štefana III., ktorý
bol nútený sa utiahnuť na bratislavský hrad. Nato bol korunovaný Ladislav, ktorý však po
niekoľkých mesiacoch zomrel a koruna prešla do rúk jeho bratovi Štefanovi IV. Od toho
sa však uhorská šľachta odvrátila a on bol nútený vyhľadať pomoc cisára Manuela. Cisár
však videl, že Uhorsko stojí za Štefanom III. a rozhodol sa uzavrieť dohodu s mladým
kráľom, podľa ktorej bude cisárovi vydaný kráľov mladší brat Belo, aby sa oženil s jeho
dcérou Máriou.
Po príchode do Konštantínopola bol Belo pokrstený na kresťanstvo východného rítu
a prijal meno Alexios. Potom bol zasnúbený s Máriou a bol mu udelený novo vytvorený titul
despota, s ktorým mal Belo najvyššie postavenie v Byzancii po cisárovi a jeho manželke.
Neskôr bol dokonca prehlásený za dediča byzantského trónu.
Napriek tomu sa však na Bela pozerali v Byzancii negatívne. Pod vplyvom svojho
špecifického pohľadu na svet vnímali Byzantínci Bela ako cudzinca a nehodného následníctva
byzantského trónu. Napriek tomu sa Belo začal zúčastňovať politického života v ríši. K tomu
však potreboval dostatočné vzdelanie. Pre život v ríši bol nútený sa naučiť jej úradný jazyk
– gréčtinu – slovom aj písmom. Vzhľadom na jeho postavenie možno predpokladať, že Belo
bol vzdelaný aj v oblasti teológie, filozofie, rétoriky a dejepisu. Predpokladať možno aj
vojenskú výchovu, či už v oblasti vzdelania alebo fyzického výcviku.
Svoje vzdelanie využil Belo aj v praktickej rovine, keď sa zúčastňoval aktívne politiky
ríše. Svedčí o tom nielen jeho účasť na cirkevnej synode v Konštantínopole v roku 1166, ale
aj účasť na vojenských ťaženiach, vedených najmä proti jeho domovine Uhorsku. Belo sa
zúčastnil vojen v rokoch 1164 až 1166, ktoré sa sústredili okolo pevnosti Sirmium v Srbsku.
Otázka Sirmia bola vyriešená v bitke v roku 1167, keď byzantské vojská prevalcovali
uhorské a Byzancia nielen získala Sirmium, ale aj Belove údelné vojvodstvá Chorvátsko
a Dalmácia, ktoré mu jeho brat Štefan III odmietal vydať.
V roku 1169 sa však cisárovi Manuelovi narodil syn, kvôli čomu zrušil Belove zásnuby
s Máriou a odobral mu titul despotu. S novou manželkou Agnes Antiochijskou a nižším
titulom caesar sa začal Belo obzerať po svojej domovine. Nemusel čakať dlho, nakoľko
v roku 1172 Štefan III. zomrel a z Uhorska prišli vyslanci, žiadajúc o Bela pre uhorský trón.
Cisár Manuel im vyhovel a s eskortou poslal Bela do Uhorska.
Treba poznamenať, že Belo mal šťastný osud, nakoľko v Byzancii získal vzdelanie
a skúsenosti, ktoré potom využil pri konsolidácii Uhorska. Je viac ako pravdepodobné, že
v prípade nástupu na byzantský trón by ako cudzinec bol zvrhnutý a zabitý, čomu udalosti
po smrti cisára Manuela nasvedčujú.
FILIP SCHNEIDER: DIE BYZANTINISCHE ANABASIS DES KÖNIGSSOHNES

BÉLA
Béla III. kam 1148 zur Welt als der zweite Sohn des ungarischen Königs Géza II. Das
typische Merkmal der Zeit, als Béla aufgewachsen ist, war paradoxerweise die sich
wiederholende Auseinandersetzung zwischen Königreich Ungarn und dem Byzantinischen
Reich, die zunächst von Bélas Vater, König Géza und später von Bélas älteren Bruder, König
Stephan III. geführt wurde.
41
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Gézas Konflikte mit Byzanz konzentrierten sich um die serbische Stadt Braničevo. Der
Streit entfaltete sich infolge der Strafexpedition des Byzantinischen Reichs gegen Ungarn
wegen der vom Königreich geleisteten Hilfe an die serbischen Widerstandskämpfer.
Ursache für den darauffolgenden Konflikt war die Unterstützung Ungarns für die Pläne des
Andronikos Komnenos, der beabsichtigte, seinen Vetter, den Kaiser Manuel I., vom Thron
zu stürzen. Die Konfliktserie wurde im Jahre 1155 beigelegt durch die Unterzeichnung eines
Friedensvertrags zwischen Byzanz und Ungarn. Géza II. konnte seither die kriegerischen
Auseinandersetzungen mit dem Byzantinischen Reich meiden.
Das eigentliche Problem deutete sich jedoch im Inneren Ungarns an, als die zwei jüngeren
Brüder von König Géza – Stephan und Ladislaus – einen zunächst gegen ihn, und nach
seinem Tod gegen seinen Nachfolger Stephan gerichteten Aufstand geplant haben. Nach
dem Géza verstorben ist, kehrten beide Brüder mit der Unterstützung des Byzantinischen
Reichs zurück nach Ungarn. Sie konnten König Stephan III. im Kampf bezwingen und ihn
dazu bewegen, dass er sich auf die Preßburger Burg zurückzieht. Danach wurde Ladislaus
II. als Gegenkönig gekrönt, verstarb allerdings unerwartet nach wenigen Monaten und die
Königskrone übernahm in der Folge sein Bruder Stephan IV. Der ungarische Adel wandte
dem neuen König den Rücken und dieser war gezwungen, den byzantinischen Kaiser
Manuel um Hilfe zu bitten. Kaiser vermochte jedoch den wahren Stand der Lage erkennen
und ihm war klar, dass Ungarns Elite hinter dem angesetzten König Stephan III. steht.
Manuel traf deshalb eine Vereinbarung mit dem Jungkönig, wonach dieser sich verpflichtete,
seinen jüngeren Bruder Béla zum kaiserlichen Hof nach Konstantinopel zu schicken, wo er
anschließend Kaisers Tochter Maria Komnene heiratete.
Nach seinem Eintreffen in Konstantinopel wurde Béla nach den Regeln des orthodoxen
Christentums getauft und nahm den Namen Alexios an. Nach seiner Taufe fand die
Verlobung mit Maria statt. Béla wurde ein neu geschaffener Titel des Despoten verliehen.
Dieser machte Béla zum dritthöchstgestellten Herrscher in Byzanz – gleich hinter dem
Kaiser und seiner Gattin. Später wurde er sogar zum Erbfolger des kaiserlichen Throns
ernannt.
Trotz all dem war die Wahrnehmung Bélas in Byzanz negativ. Als Ausländer war er
laut der Auffassung der Byzantiner kein würdiger Thronfolger. Das hielt allerdings Béla
nicht davon ab, aktiv am politischen Geschehen im Byzantinischen Reich teilzunehmen.
Seiner Bildung kam diesbezüglich eine besondere Bedeutung zu. Béla erlernte Griechisch,
die Amtssprache des Kaisertums, und beherrschte die Sprache in Wort und Schrift. Man
kann aufgrund seiner Stellung davon ausgehen, dass er sich intensiv mit der Theologie,
Philosophie, Rhetorik und der Geschichte beschäftigte. Es ist ebenfalls anzunehmen, dass
er eine militärische Erziehung absolvierte, sowohl in Theorie als auch auf dem Übungsplatz.
Das erlangte Wissen konnte Béla in der praktischen Ebene umsetzten als der aktive
Teilnehmer des politischen Geschehens im Lande. Davon zeugt u. a. seine Teilnahme an
der kirchlichen Synode in Konstantinopel im Jahre 1166 und an mehreren Kreuzzügen,
insbesondere gegen seine alte Heimat – Königreich Ungarn. Er machte mit an den von
Byzanz geführten Kriegen in den Jahren 1164 und 1166 in der Nähe der Festung Sirmium im
heutigen Serbien. Die Entscheidung fiel erst in der Schlacht von 1167, als das ungarische Heer
von den Byzantinern förmlich niedergewalzt wurde. Byzanz eroberte nicht nur Sirmium,
sondern auch die Erbherzogtümer Bélas – Kroatien und Dalmatien, die sein Bruder Stephan
III. nicht preisgeben wollte.
1169 wurde Kaiser Emanuels Sohn geboren, was nicht ohne Bedeutung für Béla war.
Der Kaiser hat ihm den Titel des Despoten aberkannt und löste ebenfalls seine Verlobung
mit Maria auf. Béla heiratete Agnes de Châtillon und erwarb einen vom Range her wenige
bedeutenden Titel Caesar. Immer wieder zog es ihn in seine alte Heimat. Lange musste
er nicht warten: im Jahre 1172 verstarb Stephan III. und aus Ungarn kamen Boten nach
42
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Konstantinopel, die nach Bélas Rückkehr verlangten und ihn als Thronfolger unterstützten.
Kaiser Manuel kam diesem Wunsch entgegen und stellte Béla eine Eskorte zur Verfügung,
die ihn nach Ungarn begleitete.
Béla hatte ein fröhliches Schicksal. Die in Byzanz erworbenen Kenntnisse und
Erfahrungen konnte er erfolgreich bei der Konsolidierung des ungarischen Königreichs
umsetzten.
Es ist mehr als wahrscheinlich, dass er im Falle einer eventuellen Thronbesteigung in
Byzanz als Ausländer gestürzt und getötet worden wäre, wovon u. a. die Ereignisse nach
dem Tode des Kaisers Manuel zeugen.
List of selected literature:
CURTA Florin. Southeastern Europe in the Middle Ages, 500-1250. Cambridge : Cambridge
university press, 2006. ISBN-13 978-0-521-89452-4.
DOSTÁLOVÁ Růžena. Byzantská vzdělanost. Praha : Vyšehrad, 2003. ISBN 80-7021-409-0.
GREGORY Timothy E. A history of Byzantium. Blackwell publishing, 2005. ISBN 0-631-

23512-4.
KAZHDAN Alexander P. (ed.). The Oxford dictionary of Byzantium, volume 1. New York,
Oxford : Oxford university press, 1991. ISBN 0-19-504652-8.
KÓNYA Peter (ed.). Dejiny Uhorska (1000 – 1918). Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej
univerzity v Prešove, 2013. ISBN 978-80-555-0921-1.
Kristó, Gyula (ed.) Korai Magyar történeti lexikon (9 – 14. század). Budapešť : Akadémiai
kiadó, 1994. ISBN 963-05-6122-9.
MAKK Ferenc. The Árpáds and the Comneni: Political relations between Hungary and
Byzantium in the 12th century. Budapest : Akadémiai Kiadó, 1989. ISBN 963 05 5268 X.
OSTROGORSKY George. Geschichte des Byzantinischen Staates. München : C. H.

Beck´sche Verlagsbuchhandlung, 1963. ISBN 3-406-01414-3.
OSTROGORSKY George. The Byzantine Emperor and the Hierarchical World Order. In.
The Slavonic and East European studies, 1956, Vol. 35, No. 84. ISSN 00376795.
PAPACONSTANTINOU Arietta a TALBOT Alice-Mary (ed.). Becoming Byzantine:

Children and Childhood in Byzantium. Washington D.C.: Dumbarton Oaks, 2009. ISBN
978-0-88402-356-2.
43
VOJENSKÁ HISTÓRIA
SEGEŠ Vladimír (ed.). Kniha kráľov: Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Bratislava
: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2003. ISBN 80-10-00324-7.
STEPHENSON Paul. Byzantium´s Balkan frontier. A political study to the Northern

Balkans, 900 – 1204. Cambridge : Cambridge university press, 2004. ISBN 0-511-03402-4.
ZÁSTĚROVÁ Bohumila (ed.). Dějiny Byzance. Praha : Academia, 1992. ISBN 80-200-
0454-8.
Archives:
ANNA KOMNENA. Paměti byzantské princezny. Trans.: Dostálová Růžena. Praha :

Odeon, 1996. ISBN 80-207-0527-9.
KINNAMOS John. The deeds of John and Manuel Comnenus. Trans.: BRAND Charles M.
New York : Columbia university press, 1976. ISBN 0-231-04080-6.
KRISTÓ Gyula, MAKK Ferenc. III. Béla emlékezete. Budapest : Magyar Helikon, 1981.
ISBN 9632079124.
Marek z Káltu. Viedenská maľovaná kronika. Trans.: SOPKO Július a LENGYELOVÁ

Tünde. Bratislava : Perfekt, 2016. ISBN 978-80-8046-770-8.
NIKETAS CHONIATES. O city of Byzantium: Annals of Niketas Choniates. Trans.:

Magoulias Harry J. Detroit : Wayne state university press, 1984. ISBN 0-8143-1764-2.
Simonis de Kéza. Gesta Hungarorum. Ed.: VESZPRÉMY László a SCHAER Frank.

Budapešť: Centra European University press, 1999, s. 142 ISBN 963-9116-31-9.
44
VOJENSKÁ HISTÓRIA
OSUD SLOVENSKÝCH POSÁDEK V OKUPOVANÉM

ZÁPADOSLOVENSKÉM ÚZEMÍ
OLDŘICH PEJS
PEJS, O.: The Fate of Slovak Crews in the Occupied Western Slovak Territory. Vojenská
história, 1, 23, 2019, pp 45-68, Bratislava.
In March 1939, the German Army occupied a part of the western Slovak territory up to the
Váh River. The German battalions blocked the Slovak troops in the places of their dislocation,
interning a part of soldiers in the barracks and starting to carry away the military material,
equipment and armament from the occupied territory. They ignored the protests from the
Slovak State civil and military authorities.
The author maps the procedure of the occupational German battalions and focuses on the
military situation in individual Slovak garrisons. The article presents the crude German
pressure to clear the occupied territory, to which the Slovak part surrendered in April
1939.The evacuation of several Slovak garrisons is also described. In spite of the German
disapproval, the Slovak symbolic crew guards remained in the occupied territory, however
without any actual combat value. Finally, in May 1939, the Germans agreed to bilateral
negotiations on the status and border of the occupied territory free of the Slovak military
presence.
Military history. Slovakia. 1939. Slovak-German Military Relationships. Slovak Garrisons in
the Occupied Territory of Western Slovakia.
Pro německého vůdce Adolfa Hitlera představoval Mnichov neúspěch, pouhé

dílčí řešení na cestě k ovládnutí českomoravského prostoru, k rozbití mezinárodně
oslabeného československého státu. Uspokojení mu mohla přinést pouze likvidace „Rest
Tschechei“. Českomoravský prostor byl považován na linii Malých a Bílých Karpat za
východní přirozenou hranici velkoněmeckého prostoru, jako výchozí nástupní operační
a týlový prostor k dalším výbojům na severovýchod proti Polsku a v perspektivě na
jihovýchod na Balkán. Při likvidaci zbytku českých zemí mělo tak dojít k uzavření
českomoravského prostoru a k jeho oddělení od Slovenska.1 Z vojensko-dopravních
důvodů k naplnění předpokladu německého nástupního prostoru k následnému
pronikání na východ Evropy bylo nutné, aby k tomuto uzavření došlo až za dosavadní
zemskou moravsko-slovenskou hranicí v údolí řeky Váh na linii od polské hranice
podél řeky Kysuca k Váhu, údolím řeky Váh, dále východními svahy Malých Karpat až
k Devínu.2 Mělo jít o pouhou „pacifikační akci“, která bude provedena bez mobilizace,
pouze s nasazením mírových vojenských sil. Navenek tak nemělo jít o válečný podnik.
Německý generální konzul v Bratislavě Ernst von Druffel obdržel proto 14. března 1939
telegram z Berlína, že německé oddíly postoupí „až na čáru Nové Mesto – východní
1
KLIMKO, Jozef. Tretia ríša a ľudácky režim na Slovensku. Bratislava : Obzor, 1986, s. 65.
2
HUBENÁK, Ladislav. Nacistické výboje a nemecká ochranná zóna na Slovensku. In Právnické štúdie, 1971, roč.
19, s. 170. ISSN 0551-9039. Názor, že důvodem okupace západoslovenského území bylo znemožnění čs. jednot-
kám, které by se v případě okupace českých zemí postavily na odpor, v jejich ústupu na východ, z geopolitických
hledisek sotva obstojí. LÁŠEK, Radan. Jednotka určení SOS – díl třetí. Praha : Codyprint, 2008, s. 313. ISBN
978-80-902964-9-7.
45
VOJENSKÁ HISTÓRIA
svah Malých Karpat – údolí Váhu“.3 Žádné ohledy na suverenitu či územní celistvost
nově vznikajícího Slovenského štátu se na německé straně nebraly, neboť o existenci
samostatného Slovenska ještě zdaleka nebylo v nejvyšších politických kruzích nacionálně-
socialistického Německa rozhodnuto. Vojáci zastávali „radikálnější“ stanovisko a těžko
se s existencí samostatného Slovenska s příslovečnou arogancí smiřovali, diplomaté zase
s příslovečnou pokryteckou uhlazeností existenci samostatného Slovenska v zákulisí
připouštěli, rozhodující však byl postoj Hitlera, který váhal a s existencí samostatného
Slovenska si doslova velmocensky pohrával.4
Německé oddíly pod záminkou udržení klidu a pořádku a převzetí ochrany obyvatelstva
okupovaly po 15. březnu 1939 poměrně značnou část západoslovenského území v délce
kolem 200 km a na některých směrech až do hloubky 40 až 50 km. Na akci se účastnily
armádní jednotky vídeňské Heeresgruppe 5 (Armádní skupina 5) pod velením General der
Infanterie Wilhelma Lista, jejíž linecký XVII. armádní sbor (velitel General der Infanterie
Werner Kienitz) zajišťoval zázemí pro okupaci prostoru Malých a Bílých Karpat (Malacky,
Skalica, Senica, Myjava, Nové Mesto nad Váhom, Trenčín), zatímco její vratislavský VIII.
armádní sbor (velitel General der Infanterie Ernst Busch) zajišťoval oblast severozápadního
Slovenska (Čadca, Veľká Bytča až k Púchovu).5 Na západní Slovensko však přicházely
i oddíly SS, německé pohraniční stráže a německé finanční stráže, ale i německý policejní
a bezpečnostní aparát.6 Vše vyvolávalo na slovenské straně nejistotu, zda okupované
západoslovenské území nebude od Slovenska odtrženo a slovenská hranice se neposune až
k řece Váh. Nasvědčovalo tomu uplatňování různých německých výnosů a vyhlášek, které se
objevily nejen v okupovaných českých zemích, ale i v západoslovenských obcích a městech.
Okupované západoslovenské území tak bylo z východní strany od ostatního slovenského
území uzavřené. Dostalo se pod německou vojenskou správu, jejíž kroky naznačovaly, že
se má zajistit pokojný přechod získaných území pod civilní okupační režim, stejně jako
se tak dělo na druhé straně řeky Moravy.7 Nakonec Hitlerův výnos o zřízení Protektorátu
Čechy a Morava přesně neurčil jeho hranice, ale účelově hovořil, že „Části bývalé Česko-
Slovenské republiky, obsazené v březnu 1939 německými oddíly, náleží od nynějška k území
Velkoněmecké říše a vstupují jako ´Protektorát Čechy a Morava´ pod její ochranu.“8
Příchod německých okupačních oddílů
Na okupaci západoslovenského území se podílely německé oddíly Gruppe Engelbrecht

3
Protifašistický a národně osvobozenecký boj českého a slovenského lidu 1938 – 1945, Edice dokumentů, Hlavní
řada, I. díl Mnichov a březnová tragédie, 3. svazek Po Mnichovu, 4. Sešit Období od 9. února 1939 do 15. března
1939. Praha : Ústav marxismu-leninismu ÚV KSČ; Archivní správa MV ČSR; Státní ústřední archiv, 1988, dok.
č. 1232, s. 152.
4
BAKA, Igor. Politický systém a režim Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1940. Bratislava : Vojenský historic-
ký ústav, 2010, s. 31. ISBN 978-80-969375-9-2.
5
TVARŮŽEK, Břetislav. Okupace Čech a Moravy a vojenská správa (15. březen až 15. duben 1939). In Historie
a vojenství, 1992, roč. 41, č. 3, s. 37. ISSN 0018-2583. Němci původně nevylučovali ani obsazení Bratislavy, a to
jedním praporem. Od tohoto záměru nakonec ustoupili a přiblížili se „pouze“ k jejímu západnímu okraji. Tehdejší
předseda slovenské autonomní vlády Karol Sidor si zaznamenal, že zakročil, aby „české“ vojsko neodporovalo
nastupujícímu německému vojsku. SIDOR, Karol. Takto vznikol Slovenský štát. Bratislava : Odkaz; Ozveny, 1991,
s. 134. ISBN 80-85193-12-4.
6
HUBENÁK, Ladislav. Nemecko-slovenská zmluva z roku 1939. In Právny obzor, 1969, roč. 52, č. 4, s. 344-345.
ISSN 0032-6984.
7
MARŠÁLEK, Pavel. Veřejná správa Protektorátu Čechy a Morava v letech 1939 – 1945. Praha : VODNÁŘ,
1999, s. 8. ISBN 80- 85889-26-9.
8
„Die von den deutschen Truppen im März 1939 besetzten Landesteile der ehemaligen tschecho-slowakischen
Republik gehören von jetzt ab zum Gebiet des Grossdeutschen Reiches und treten als ´Protektorat Böhmen und
Mähren´ unter dessen Schutz.“ UHLÍŘ, Jan B. Protektorát Čechy a Morava v obrazech. Praha : Ottovo naklada-
telství, 2008, s. 103. ISBN 978-80-7360-675-6.
46
VOJENSKÁ HISTÓRIA
(Skupina Engelbrecht) postupující z okupovaného rakouského území, dále oddíly 4. leichte

Division (4. lehká divize) přicházející několika směry z území okupované Moravy a nakonec
oddíly 8. Infanterie-Division (8. pěší divize), které vyrazily ze Slezska. Vedle příslušníků
Wehrmachtu nechyběli na čele jednotlivých pochodových proudů ani příslušníci SS.9
Kolony od Gruppe Engelbrecht (velitel Generalmajor Erwin Engelbrecht) a SS-Standarte
„Der Führer“ (velitel SS-Standartenführer Georg Keppler) podřízené XII. armádnímu
sboru překročily za obcí Lanžhot slovenské hranice a obsazovaly v rychlém sledu souvislý
pás na východ řeky Moravy (Kúty, Malacky, Zohor, Lozorno), aby se vydaly do slovenského
Záhoří s tamními vojenskými cvičišti. Zabraly Jablonové, Pernek, Kuchyňa, Rárbok (dnes
Rohožník), Plavecké Podhradie, Plavecký Svätý Mikuláš. Kolona motorizované pěchoty
doprovázená rotou obrněných automobilů odbočila v obci Pernek na východ, překonala
přes sedlo Baba hřeben Malých Karpat a na jejich východním úbočí obsadila obec Pezinok
(motorizovaný oddíl SS) a zablokovala železniční trať Bratislava – Trnava a křižovatku
silnic na město Senec a na město Modra (dvě čety motorizovaného oddílu SS). Do obce
Svätý Jur vniklo na 280 německých vojáků a do obce Račišdorf (dnes Rača) na 250 vojáků
a 50 příslušníků SS (dvě čety).11 V obci Vrbové u Piešťan se objevilo na 800 příslušníků SS.
Hlavní síly Gruppe Engelbrecht se tak nalézaly na východním okraji Malých Karpat.
Oddíly 4. leichte Division (velitel Generalmajor Alfred Ritter von Hubicki) měly podle
plánu postupovat ve čtyřech motorizovaných kolonách od Hodonína na Holíč, od Strání na
Moravské Lieskové, od Starého Hrozenkova směrem na vesnici Drietoma a Trenčín a od
Valašských Klobouků na vesnici Nemšová, takže se předpokládalo, že obsadí východní
úbočí Bílých Karpat (Šaštínské Stráže, Senica, Brezová pod Bradlom, Myjava, Nové Mesto
nad Váhom), aby dorazily do města Trenčín až po čáru dotyku s jednotkami VIII. armádního
sboru postupujícími od severu. Část jednotek postupovala podél železniční tratě Vsetín –
Horní Lideč – Lysá pod Makytou, aby prošla přes Lyský průsmyk, vnikla do města Púchov
a vydala se na sever k městu Považská Bystrica. Další proud směřoval od Púchova podél
řeky Váh na jih, obsadil město Ilava a dorazil od města Dubnica nad Váhom až do města
Trenčín. Jiná kolona prošla přes Vlárský průsmyk a zajišťovala prostor Nemšová – Trenčín.12
Jednotky podřízené VIII. armádnímu sboru měly vyrazit na Turzovku a severním směrem
obsadit město Čadca a proniknout až k polským hranicím a jižním směrem obsadit území
západně od čáry Žilina – Bytča – Považská Bystrica – Púchov.
Směrem k zemské moravsko-slovenské hranici byli vysláni vstříc přicházejícím německým
oddílům styční důstojníci vznikající slovenské armády. Postupující němečtí vojáci však jejich
pozice překročili a pokračovali dále do vnitrozemí. Styční důstojníci se tak museli stahovat
z původních postavení, aby mohli podávat hlášení o přítomnosti německých vojáků. Nejvíce
hlášení pochází z 16. a 17. března 1939. Pohyb styčných důstojníků tak zaznamenáme v:
Jablonica (por. pěch. v zál. Karel Paták), Brezová pod Bradlom, Vrbovce, Myjava, silnice
Moravské Lieskové – Strání (Morava), Nové Mesto nad Váhom, Kostolná (por. pěch. v zál.
Josef Putz), Vlársky priesmyk (mjr. pěch. Josef Hamrle z velitelství V. sboru), Nemšová,
silnice Červený Kameň – Brumov (Morava), přechod Turzovka – Hamry (Morava) (kpt.
pěch. v zál. Jaroslav Rozhold). Němečtí velitelé obdrželi rozkaz, že říšskoněmecká hranice
povede po čáře západní kraj města Bratislava – východní okraj města Nové Mesto nad Váhom
– řeka Váh k městu Žilina při zajištění odsunu československých, nyní tedy slovenských
9
KOKOŠKA, Stanislav. Unternehmen Südost : Okupace českých zemí v březnu 1939. In Historie a vojenství,
1997, roč. 46, č. 6, s. 142-145. ISSN 0018-2583.
10
JOHN, Miloslav – KLIMENT, K. Charles – NAKLÁDAL, Břetislav. Březen 1939. Praha : Ares; Naše vojsko,
2004, s. 221. ISBN 80-86158-38-1.
11
HUBENÁK, Ladislav. Politika nemeckej ochrannej zóny na Slovensku roku 1939. In Sborník archivních prací,
1967, roč. 17, č. 2, dok. č. 28, s. 354. ISSN 0036-5246.
12
JOHN, ref. 10, s. 221.
47
VOJENSKÁ HISTÓRIA
vojáků na území vzniklého slovenského státu, t. j. za řeku Váh. Slovenský ministr národní
obrany pplk. gšt. Ferdinand Čatloš byl proto nucen 15. března vydat slovenským jednotkám
rozkaz, že všechny transporty západně od údolí řeky Váh, od města Žilina po město Trenčín
a západně Malých a Bílých Karpat jsou zakázány.13
Československá armáda jako armáda společného státu se na Slovensku rozpadla
a vznikajícímu slovenskému vojsku dosud chyběla takříkajíc „vojenská tvář“, aby mohlo plnit
očekávanou státobezpečnostní funkci při zajištění ochrany hranic oficiálně vyhlášeného
Slovenského štátu. Traduje se, že i Čatloš začal budovat vlastní Ministerstvo národnej obrany
za pomoci dvou důstojníků a jednoho aspiranta písaře.14 Rozhodnutí, aby ve všech útvarech
(včetně posádek) a službách dosavadní armády společného státu převzali velení služebně
nejstarší důstojníci zbraní (u útvarů služeb důstojníci služeb) slovenské národnosti, narazilo
na realitu nedostatku slovenských důstojníků, nemluvě o jejich odbornosti a zkušenostech
z velení útvarům.15 Následovala úpěnlivá a opakovaná výzva k urychlenému nástupu
záložních důstojníků, zejména z řad učitelů.16 Nezbývalo než tam, kde Slovák nebyl, ponechat
ve velitelské funkci dosavadní velitele, především české národnosti.17 Další rozhodnutí
požadovalo okamžité odzbrojení vojáků české národnosti. „Posádky blízko demarkačnej
čiary nemecko - slovenskej, t.j. podlž Váhu odošlú bezbranné mužstvo z Moravy a Čiech
najbližšou (najkratšou) cestou na nemeckú stranu behom 17. marca bezpodmienečne.“
Ostatní posádky měly zajistit vlakové transporty tak, aby 22. března nebylo již na Slovensku
žádné mužstvo z Čech a Moravy, přičemž s tímto mužstvem měli odejít i gážisté, kteří
se mohli stěhovat, t. j. svobodní, bez nábytku a pod.18 Slovenské vojenské styčné orgány
vyjednávaly s nejbližším německým velitelstvím přechod „demarkační čáry“, aby odevzdání
mužstva Němcům „bolo rýchle, hladké a správne“.19
Podél řeky Váh byly rozmístěny útvary V. sboru, jehož velení se ujal mjr. gšt. Štefan Jurech.
Ten se vyrovnával s faktem, že Němci žádné „demarkační čáry“ neuznávali a okupovali
i posádky mimo budoucí tzv. ochranné pásmo. Obdržel proto upřesnění, „mužstvo českej
národnosti odovzdajte okamžite do najbližších posádok, kde sú nemecká veliteľstvá (ako
Žilina, Nové Mesto n/Váhom a pod.). Tam kde má mužstvo dlhú cestu do týchto posádok,
postarajte sa o dopravné prostriedky pre jeho zavazadlá. V mieste, kde sa mužstvo odovzdá
nemeckým veliteľstvám, P.V. (posádkové veliteľstvá – pozn. O. P.) sa postarajú, aby nemecké
veliteľstvá odsunuly toto mužstvo ďalej pomocou dopravných prostriedkov.“20 Posádky
13
Sme v pohotovosti! In Slovák, 1939, roč. 21, č. 63, s. 3. ISSN 1336-4464.
14
MLÁDEK, Belo – KORČEK, František. Slovenská armáda. In Slovenské vojsko, 1940, roč. 1, č. 6, s. 91.
15
BYSTRICKÝ, Jozef. Aká bola slovenská armáda pred a počas ťaženia proti Poľsku? In OLEJKO, Andrzej –
KORZENIOWSKI, P. (eds.). Podkarpacki wrzesień. Polityczne i wojskowe aspekty wojny obronnej Polskie 1939 r.
na Podkarpaciu. Rzeszów : Zakład Historii Wojskowości – Institut Historii Uniwersytetu Rzeszowskiego, 2010,
s. 40. ISBN 978-83-931207-0-3.
16
„Na rozkaz MNO slovenského štátu budú útvary vojska doplnené záložnými dôstojníkmi tak, aby vrátane stot-
nín boly všetky veliteľstvá obsadené dôstojníkmi-Slovákmi. Z týchto dôstojníkov bude doplnený sbor slovenských
dôstojníkov, prípadne podľa potreby prevedený výber pre ich aktivovanie. Preto sa vyzývajú dôstojníci v zálohe,
Slováci, aby sa za cieľom prihlásili k dobrovolnému cvičeniu v zbrani. Žiadosti zašlite hneď na najbližšie posád-
kové veliteľstvo. Dôstojníkov na cvičenie povolá MNO slovenského štátu. Prihlásiť sa možu aj dôstojníci v zálohe
všetkých kategorií služieb.“ Záložníci Slováci do aktívnej služby! In Slovák, 1939, roč. 21, č. 66, s. 1. ISSN 1336-
4464; Vojsko pod slovenským velením. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 67, s. 3. ISSN 1336-4464.
17
Vojenský historický archív (dále VHA) Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 - 1940, šk. 1, č.j. 200.024.
18
Není od věci připomenout, že někteří slovenští velitelé z tohoto důvodu jako termín zahájení výstavby slovenské
armády uvádějí následující den po 23. březnu 1939. KRENČEJ, Ján. Naši vojaci, vodiči motorových vozidiel počas
pokoja a vo vojne. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 233, s. 4. ISSN 1336-4464.
19
Propouštělo se i mužstvo rusínské národnosti na Karpatskou Ukrajinu. Toto odzbrojené mužstvo přebírala
nejbližší posádková velitelství a s maďarskými veliteli se vyjednávaly formality přesunu, překročení demarkační
čáry, ubytování, odsunu do cílové stanice apod. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 - 1940, šk.
1, č. j. 200.081.
20
VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 - 1940, šk. 1, č.j. 200.596.
48
VOJENSKÁ HISTÓRIA
blízko „demarkační čáry“ (jmenovitě Bratislava, Malacky, Plavecké Podhradie, Modra,

Senica, Pezinok, Turecký vrch, Trnava, Leopoldov, Nitra, Sereď) měly odeslat odzbrojené
mužstvo české národnosti nejkratší cestou do Bratislavy.21
Místo oslabeného vznikajícího slovenského vojska tak nastoupila ke všemu odhodlaná
a všudypřítomná Hlinkova garda, která jako organizovaná fungující polovojenská (dobově
militantní) organizace převzala asistenční bezpečnostní službu, a to i na okupovaném
západoslovenském území. Nově jmenovaný hlavní velitel Hlinkovy gardy Alexander Mach
vydal 15. března rozkaz, ve kterém nařídil pohotovost gardistů na celém území Slovenska.
Vojáci záložníci z Hlinkovy gardy se měli dát k dispozici slovenskému vojsku.22 Jeho nejbližší
spolupracovník náčelník politického štábu Hlinkovy gardy Karol Murgaš týž den rozkázal
místním, okresním a oblastním velitelstvím Hlinkovy gardy na území, kterým procházejí
německé oddíly, aby se velitel Hlinkovy gardy po příchodu Němců do obce hlásil ihned u velícího
německého důstojníka a vyžádal si od něho pokyny pro další postup. Zakázal jakýkoliv odpor.
„Gardisti nech upozorňujú obyvateľstvo, že nejde o útočné úmysly, ale o vec prechodného
rázu.“23 Murgaš následující den přispěchal do Malacek, aby zde projednal otázky strážní služby,
kterou měla Hlinkova garda vykonávat na železnici a v území, kudy prochází nebo se zdržuje
německé vojsko. Oberstleutnant Rudolf Richter ze štábu velícího německého Generalmajor
Erwina Engelbrechta měl při této příležitosti prohlásit, že Hlinkova garda se svou disciplínou
natolik osvědčila, že strážení železničních stanic, železničních tratí a železničních objektů zcela
ponechává v jejích rukou. „Obyvateľstvo, ktoré vidí, že o vnútorný poriadok sa i v mestách, kde
je nemecká armáda nateraz posádková, stará HG, je úplne spokojné a kľudné.“24
Do prezentované idyly to však mělo hodně daleko. Němci se v okupované západní části nově
vyhlášeného Slovenského štátu chovali jako na dobytém území s právem rabovat. Blokovali
vojenské jednotky zanikající armády společného československého státu a vznikajícího
slovenského vojska v jejich posádkách, odzbrojovali je a ultimativně navzdory protestům
slovenských vojenských činitelů odtud odváželi vojenskou výzbroj, výstroj, zařízení a materiál.25
Situace zaskočila všechny včetně Hlinkovy gardy, nevyjímaje ani vysoké ľudácké představitele.
Mach jako šéf Úřadu propagandy a hlavní velitel Hlinkovy gardy nesměle připustil, že „na
západnom Slovensku a do niektorých vojensky dôležitých bodov Považia prišli oddiely nemecké.
Menovite prišli do Modry, Pezinka, Račišdorfa, do Malaciek a ešte do dvoch-troch dedín. Zo
začiatku zprávy o príchode týchto oddielov vyvolali pochopiteľný rozruch a obavy.“ Přiznal, že
„niektoré udalosti zdali sa byť síce i dnes dosť hrozivými a tak sa zdalo, ako by stáli v protive
s tým faktom, že máme samostatný a neodvislý Slovenský štát.“26 Vzápětí však slovenskou
veřejnost ujišťoval, že „U mnohých z nás sú určité obavy, ale nedajme sa pomýliť. Keď kde-
tu po našich dedinách a mestečkách prídu nemeckí vojaci, spomeňme, že v poprevratových
časoch boli u nás spojeneckí vojaci a nikto v tom nevidel dôkaz nejakého začínajúceho otroctva.
Netreba sa nám obávať vojaka, ktorý je naším spojencom a priateľom.“27 Bezostyšně lhal, když
21
JAŠEK, Peter. Odsun českých vojakov zo Slovenska po vzniku Slovenského štátu. In BYSTRICKÝ, Valerián
– MICHELA, Miroslav – SCHVARC, Michal et al. Rozbitie alebo rozpad? : Historické reflexie zániku Česko-Slo-
venska. Bratislava : Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2010, s. 509. ISBN 978-80-224-1150-9.
22
HG na stráži proti Maďarom a rozvratníkom. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 63, s. 2. ISSN 1336-4464.
23
Rozkaz Hlinkovej garde. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 63, s. 2. ISSN 1336-4464.
24
Priateľský pomer medzi slovenským obyvateľstvom a nemeckou armádou. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 64, s. 2.
ISSN 1336-4464.
25
HUBENÁK, ref. 6, s. 347-348; konkrétně k rozsahu rabování vojenské výzbroje, výstroje a dalšího vojenského
materiálu srov. MIČIANIK, Pavel. Obsadenie západného Slovenska Wehrmachtom v marci 1939 a vyrabovanie
slovenských vojenských skladov. In HRUBOŇ, Anton – JANKECH, Juraj – RISTVEYOVÁ, Katarína – GABČO,
Martin (eds.). Slovensko v rokoch neslobody 1938 – 1989 IV : Slovensko, jeho susedia a Európa. Banská Bystrica :
Filozofická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2016, s. 230-242. ISBN 978-80-557-1180-5.
26
HUBENÁK, ref. 11, s. 321.
27
Do boja za náš vznešený ideál. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 67, s. 4. ISSN 1336-4464.
49
VOJENSKÁ HISTÓRIA
prohlašoval: „Nemeckí vojaci, ktorí odzbrojili vojakov českých, oddelili českých vojakov od
slovenských, slovenských vojakov sa nedotkli, zbrane im ponechali a tak slovenskí vojaci na
tých pár málo miestach, kde kvôli určitým opatreniam prišli Nemci, môžu slobodne vykonávať
rozkazy slovenskej vlády a slovenských veliteľov.“28 Oficiální vyhlášení k uklidnění slovenské
veřejnosti tak vyznívala zcela falešně: „O pohyboch nemeckého vojska nezodpovedné elementy
a panikári rozširujú rozličné zprávy. S kompetentného miesta sme splnomocneni vyhlásiť, že
tieto zprávy sú vymyšlené a ich nepravdivosť bola potvrzená nielen na našich zodpovedných
miestach, ale aj nemeckými vojenskými kruhmi. Nejde o nijaké ďalšie pohyby nemeckého vojska
a pokiaľ sú, sú to len prípravy na odchod.“29 Sborový velitel Hlinkovy mládeže Ján Dafčík si
udělal vlastní názor: „Dostali sme zprávu, že maďarské a poľské vojsko chce vtrhnúť 15. III.
na Slovensko. Požiadali sme Nemecko o okamžitú pomoc a podporu. Nemecko poslalo na Slov.
[ensko] jeden sbor. Dnes nebezpečie je už zažehnané a nemecké vojsko bude odchádzať. Menšie
posádky budú tu ale dlhšiu dobu, snáď i rok.“30
Slovenští vojáci by však mohli vyprávět, jak takové přípravy na „odchod“ vypadají, pokud čelili
pod hrozbou zbraní nevybíravým německým požadavkům. Prvním cílem byl zejména vojenský
Výcvikový tábor č. 1 u Malacek s tábory (tábořišti) Plavecké Podhradie, dvor Obora, Dúbrava,
Rárbok, Nový dvor, Turecký vrch.31 V Malackách sídlil za časů společné československé armády
III. prapor Pěšího pluku č. 23 „Amerických Slovákov“, velitelství Jezdeckého (dragounského)
pluku č. 3 „Svatopluka knížete Velkomoravského“ s pomocnou eskadronou a remontní
eskadronou, jehož I. korouhev se nalézala v obci Velké Leváre, II. korouhev v obci Plavecké
Podhradie, kulometná eskadrona v obci Malé Leváre, náhradní eskadrona v tábořišti Nový dvor
(měla být přemístěna do Malacek – pozn. O. P.), dále v Malackách sídlila remontní eskadrona
náhradní korouhve Jezdeckého (dragounského) pluku č. 11 „Krále Carola II. Rumunského“.
V samotném tábořišti Nový dvor se nalézala letecká správa Výcvikového tábora č. 1, byla
zde letecká střelnice, Letecká radioelektrická stanice č. 5 a Letecká povětrnostní stanice č. 7.
V Plaveckém Podhradí byl dále umístěn I. oddíl Dělostřeleckého (lehkého hipomobilního) pluku
č. 9 „T. G. Masaryka“, na úbočí Malých Karpat v Pezinku se nalézal náhradní prapor Pěšího
pluku č. 39 „Výzvědného generála Grazianiho“, severněji v Modre I. prapor Pěšího pluku č.
33 „Doss´ Alto“, v Hlbokém zase dělostřelecká střelnice a na severním pomezí výcvikového
prostoru v Senici sídlilo velitelství Pěšího pluku č. 33 „Doss´ Alto“ s II. a III. praporem.32
V Malackách se však zatím usadil německý Generalmajor Erwin Engelbrecht (Grenzschutz-
Abschnitt-Kommando 30), který své vlastní velitelské pravomoci podřídil i slovenské úřady
a slovenské posádky, nevyjímaje oblastní velitelství Hlinkovy gardy. Do Pezinku proto přijel
19. března za gen. Wilhelmem Listem, který velel Heeresgruppe 5, Murgaš, aby zde vyjednal
poměr Hlinkovy gardy k německému vojsku.33 A jak to vlastně dopadlo? „Vzhľadom na to,
že v oblasti Malacky poriadkovú a bezpečnostnú službu zaobstaráva HG pod veliteľstvom
oblastného veliteľa dr. Karola Danihela tak, ako si to vyžaduje jeho dohoda a stály styk
s nemeckým vojenským veliteľstvom, oblasť túto vynímame úplne zpod povinnosti plniť rozkazy
hlavného veliteľstva, vysielané rozhlasom, keďže tieto rozkazy týkajú sa všeobecnosti celého
28
Nemeckí vojaci v Modre, Pezinku, Malackách. In Národné noviny, 1939, roč. 70, č. 64, s. 1. ISSN 1337-1479.
29
Falošné zprávy panikárov. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 64, s. 1. ISSN 1336-4464.
30
Vojenský ústřední archiv - Vojenský historický archiv (dále VÚA – VHA) Praha, f. Sbírka dokumentů armády
Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 59, Peší pluk 41, inv. č. 33/9, č.j. 139/39/zprav.1939, Zprav. hlásenie p. pl. 41,
22. marec 1939.
31
K tomuto výcvikovému táboru srov. ŠLOSAR, Vladimír – DUBÁNEK, Martin – MINAŘÍK, Pavel – URMIN-
SKÝ, Ivan. Vojenské výcvikové prostory československé armády. In BALÁŽ, Július – DUBÁNEK, Martin (eds.).
Ročenka 2011 : Vojenský historický archiv. Praha : Ministerstvo obrany České republiky, 2012, s. 37 a 92. ISBN
978-80-7278-578-0.
32
SANDER, Rudolf. Abecední přehled dislokace československé mírové armády v letech 1918 – 1939. In Sborník
archivních prací, 2000, roč. 50, č. 1, s. 257, 261, 268, 276-277, 291, 309. ISSN 0036-5246.
33
Gardista, 1939, roč. 1, č. 10, s. 12. ISSN 1337-7558.
50
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Slovenska. Všetky miestne veliteľstvá na území oblasti Malacky plnia výlučne to, čo im nariaďuje
oblastný veliteľ dr. Karol Danihel na základe pokynov a úprav, daných mu nemeckým veliacim
generálom.“34 Murgaš se do Malacek musel vydat ještě jednou, 21. března, údajně na pozvání
Generalmajor Engelbrechta, aby se přesvědčil, že doprava, která byla dočasně zastavená, je
znovu otevřená, „takže každý panikársky chýr je bezpodstatný. Pravda, auta sa stále pozerajú,
aby nijaké nekalé živly nemohly páchať podvody, poprípade pašovať nejaké veci.“35
Když se však do Plaveckého Podhradí 18. března na rozkaz Čatloše dostavil por. del.
Boris Horváth jako slovenský důstojník, aby převzal velení nad tamním vojenským táborem
od českého důstojníka pplk. děl. Leopolda Vacha, ten mu předložil Engelbrechtův rozkaz,
kterým ho i nadále ustanovil velitelem vojenského tábora a dělostřelecké střelnice, přičemž
měl odzbrojit všechny vojenské osoby bez rozdílu národnosti a nepřijímat žádné rozkazy od
slovenských velitelství (výslovně ministerstva národní obrany, dále 9. divize, ani Hlinkovy
gardy).36 Velitel posádky Plavecké Podhradie pplk. Vach se ale již o den dříve dožadoval na
slovenském Krajinskom vojenskom veliteľstve v Bratislave rozhodnutí k velitelské pravomoci,
neboť Generalmajor Engelbrecht určil, že útvary posádky Plavecké Podhradie se přičlení
k posádce Malacky a rozkazy pro ně bude vydávat pouze německé velitelství. Vach si stěžoval,
že dostává rozkazy jak od německého velitelství, tak od slovenského velitelství 9. divize
a VII. sboru, které si vzájemně odporují.37 Překvapený Čatloš neprodleně požádal Ministerstvo
zahraničných vecí předestřít kompetentním německým úřadům, aby německé velitelství
povolilo evakuaci slovenského vojska a všeho vojenského materiálu (koně, zbraně, střelivo,
výzbroj, výstroj, nářadí apod.) z míst, která jsou nyní obsazena německými oddíly (Malacky,
Plavecké Podhradie, Turecký vrch, Hlboké, Pezinok, Modra, Nový dvor, Senica).38 Důstojníci
v Malackách a v Pezinku (zejména velitel posádky mjr. pech. Ladislav Bodický, převelený sem
34
Do pozornosti HG v oblasti Malaciek. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 66, s. 5. ISSN 1336-4464.
35
Na západnom Slovensku normálna doprava. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 68, s. 1. ISSN 1336-4464.
36
HUBENÁK, ref. 11, dok. č. 16, s. 347.
37
VHA Bratislava, f. Krajinské vojenské veliteľstvo Bratislava január – jún 1939, šk. 6, sg. 6-49-1, č.j. 22.173/
Dôv./1.odd.1939; Vach předal velení Horváthovi 25. března 1939. VÚA – VHA Praha, f. Ministerstvo národní
obrany – Hlavní štáb 1919 - 1939, organisační oddělení, k. 365, inv. č. 8090, sg. 39 1/8; Horváth: „Dňa 17. marca
bol som ustanovený osobným rozkazom p. ministra nár.[odnej] obrany veliteľom výcvikového tábora v Plaveckom
Podhradí a del.[ostreleckej] strel.[nice] v Hlbokom.“ Horváth zde měl s jedním rotmistrem jako hospodářským
orgánem převzít materiál od českých gážistů. „Nakoľko behom desiatich dní prišlo do Plav.[eckého] Podhradia
nemecké vojsko a zabralo všetok materiál tedy i motorové vozidlá a ja na rozkaz MNO som však musel ostať tam
prítomný za účelom predania zase oboch jednotiek nemeckému vojsku, k mojim cestám mezi Plav.[eckým] Podhra-
dím a Hlbokým sa pridružilo ešte jezdenie k nem.[eckému] gen. Engelbrechtovi do Malaciek.“ VHA Bratislava, f.
Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 - 1940, šk. 18, č.j. 203.037.
38
VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 - 1940, šk. 2, č.j. 803/I.dôv.1939 (uloženo pod č.j. 200.596).
39
„Vzhľadom k neudržateľnému vzájomnému pomeru nemeckého Ortskom[m]anda a posádkového veliteľstva
v Malackách, navrhujem zrušenie našich útvarov i posádkového veliteľstva v Malackách. V opačnom prípade
prosím, aby som bol pozbavený velenia posádky v Malackách,“ oznamoval Bodický do Bratislavy a ostře se vůči
německému postupu ohradil: „Ako dôstojník slovenského oslobodeného štátu nemôžem byť podriadeným dôstojní-
kom nemeckého veliteľa gen. Engelbrechta. Jeho slúžobný spôsob jednania vydržal som 4 dni len preto, že som bral
ohľad na moju trojčlennú rodinu“. Za neplnění německých příkazů byl ze strany Hlinkovy gardy kárán, „veliteľ
HG. Dr. Danihel mi vytýkal, že som jednal netakticky voči našim ochráncom“. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské
veliteľstvo 1939 - 1940, šk. 1, č.j. 200.323.
40
„Hlásim neprístojnosti, ktoré sa staly dňa 15. marca pri príchode nemeckého vojska „SS-Verfügungstruppe“. 1) Dňa
15. marca asi o 10 hod. prišli na autách tieto ozbrojené jednotky sprevádzané miestnými nemeckými F.S. (Freiwillige
Schutzdienst – pozn. O. P.) členmi, ktorých viedol p. Ludevít Wittgruker mld. A prvý čin ich bol, že strhli našu slovenskú
zástavu a vytiahli na stožár zástavu F. S. s hákovým krížom. 2) Gážistom, po odzbrojení, nariadili okamžité opustenie ka-
sáreň s podmienkou neopustenia Pezinka. Mužstvo po odzbrojení, pod bodákmi odviedli do zámku v Pezinku vzdáleného
asi ½ km od kasáreň, kde toto internovali. Takto pod bodákmi ich vodia k výdaju stravy do kasáreň, čo budí oprávnené
rozhorčenie miestného slovenského obyvateľstva. 3) Dňa 16. marca, po mojom uzdravení, žiadal som veliteľa „Standar-
tenführer u. Komandeur“, aby vyvesil našu zástavu – toto mi slúbil urobiť -, a aby zrušil internovanie vojakov, vydal mi
zbrane a kasárne – toto urobiť povedal, že nie je v jeho kompetencii. Veliteľ posádky: mjr. Lad. Bodický.“ Je zde parafa,
že viděl Čatloš. VHA Bratislava, f. Zbierka „53“, fasc. 53/39-111, Pos. veliteľstvo Pezinok, 16. marca 1939.
51
VOJENSKÁ HISTÓRIA
od Pešieho pluku 39)39 čelili obrovskému tlaku, slovenští vojáci zažili internaci.40 Němci odváželi
všechny mobilizační zásoby výzbroje a výstroje, i koně.41 V muničním skladišti v Plaveckom
Podhradí se zmocnili veškeré pěchotní a dělostřelecké munice, letecký detachement v Novém
dvoru nedopadl jinak. V Pezinku vyprázdnili augmentační sklad Pešieho pluku 39. Velitel
Pešieho pluku 33 v Senici kpt. pech. Elemír Beskid dostával ultimáta jedno po druhém
od německého Hauptmann Wieschemanna z Panzer-Abwehr-Abteilung 50, který se svou
jednotkou okupoval Senici, až německé vojsko násilím vniklo do kasáren.42 V Myjave zase
„úřadoval“ velitel Panzer-Abwehr-Abteilung 50 Major Thümmel ve funkci posádkového
velitele Ortskommando 50, který rozhlašoval, že pokud bude Slovensko dané pod německý
protektorát na způsob českých zemí, dostane všechen materiál zpět.43 Do Nového dvora byli
vysláni od Leteckého pluku č. 3 „Generála letce M. R. Štefánika“ z Piešťan por. let. Ľudovít
Kukorelli, šrtm. Bohumil Havlíček a rtm. Ján Chupek. Kukorelli podal výstižné hlášení
o situaci: … „vypadá to tam, ako v koncentračnom tábore. Vojaci nesmú opustiť ubikácie.
Nemecké vojsko je hrubé a s našimi dôstojníkmi jedná, ako s válečnými zajatcami.“44
Čatloš k tomu poznamenal: (V)ýkonný generál Engelbrecht nerozoznával slovenské
územie od protektorátnej Moravy a plienil v tzv. ochrannom pásme jednako. Naši velitelia
v Malackách, Senici a iných vojenských posádkach tohto územia nechovali sa tak, ako proti
maďarskému vojsku na východe. Boli dezorientovaní nemeckým spojenectvom a povoľní.
Dostali však odvahu, keď som nástojil na sebavedomom odpore. Major Bodický v Malackách
sa dostal preto do povážlivého konfliktu s Engelbrechtom, ktorý mal osobné dozvuky ešte
aj v septembrovom poľskom ťažení, keď ho Engelbrecht dával poľnému súdu. Bodickému
i iným som kategoricky nariadil, aby v prípade nerešpektovania slovenských záujmov bez
rozmýšľania strieľali do nemeckých plieniteľov (sic!).45 Stotníkovi (ve sledovaném období
v hodnosti poručíka – pozn. O. P.) Horvátovi (správně Horváthovi – pozn. O. P.) na strelnici
v Hlbokom som osobne prísne rozkázal, aby nevydával Nemcom delostrelecký materiál,
ktorý jednoducho brali ako vojennú korisť, odvolávajúc sa na majetok skladov do Nemšovej.
Pred nemeckou presilou a brutalitou však naši velitelia boli bezmocní, avšak ich rozhodný
odpor predsa zachránil, čo sa zachrániť dalo.“46 Murgašovi však jakákoliv alarmující
fakta nebránila přetavit geopolitické zájmy nacionálně-socialistického Německa spojené
s rabováním na malá nedorozumění dobromyslných německých nižších důstojníků. „Začala
sa systematická šepkaná protinemecká propaganda medzi slovenským ľudom. Umele sa
41
Němci se nenamáhali vystavovat nějaké doklady, zámky násilím vytrhali, dveře vylámali, materiál odváželi
většinou v noci. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 - 1940, šk. 13, č.j. 202.068.
42
Archív Múzea SNP, f. XII, pr. č. 277/60, Kollárik Vojtech, Po ceste za svetlom : životopis, s. 27.
43
HUBENÁK, ref. 11, dok. č. 20, s. 351.
44
VHA Bratislava, f. Zbierka „53“, fasc. 53/39-24, Krajinské vojenské veliteľstvo, č.j. 51.622.
45
Čatloš fabuluje, sám se omezil na demarše o případech německého plenění postupované slovenskému minis-
terstvu zahraničních věcí k diplomatickým zákrokům v Berlíně. Vlastní důstojníci mu zasílali alarmující hlášení
a sami byli pod hrozbou násilí z německé strany. „Prípad mjr. Bodického pokladá (Engelbrecht – pozn. O. P.) za
definitívne vyriešený a žiadá, aby menovaný ostal na svojom veliteľskom mieste,“ dozvídáme se z nedatovaného
a neparafovaného záznamu pro Čatloše „Slovutný pán minister“. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo
1939 - 1940, šk. 4 (uloženo u č.j. 200.920).
46
ČATLOŠ, Ferdinand. Marec 1939. In BYSTRICKÝ, Valerián – LETZ, Róbert – PODOLEC, Ondrej (eds.).
Vznik Slovenského štátu : 14. marec 1939 : Spomienky aktérov historických udalostí 1. diel. Bratislava : AEPress,
s.r.o., 2007, s. 53. ISBN 978-80-88880-79-0. Na rozdíl od tvrzení Čatloše velitel 16. divize mjr. del. Jozef Turanec
poznamenal: „Ako sa len pán Čatloš rozčuľoval, keď npor. Horváth na strelnici ukryl moderné delá zo Škodovky a
chcel ich previesť do Bratislavy. Priam reval, že Horvátha zavrie, nariadil delá generálovi Engelbrechtovi vydať,
hovoriac: Nemcom musíme byť povďačnými, oni nás oslobodili a oni nás aj vyzbroja modernejšími zbraňami.“
BYSTRICKÝ, Jozef (ed.). Pamäti generála Jozefa Turanca : pramene obrany. Banská Bystrica : Múzeum Sloven-
ského národného povstania, 2012, s. 155. ISBN 978-80-89514-19-9. „Ohľadom materiálu, ktorý našiel na strelnici
v Hlbokej, prehlásil (Engelbrecht – pozn. O. P.), že je to materiál neprihlásený, teda že prepadá.“ Nedatovaný a
neparafovaný záznam pro Čatloše „Slovutný pán minister.“ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939
- 1940, šk. 4 (uloženo u č.j. 200.920).
52
VOJENSKÁ HISTÓRIA
nafukovaly malé nedorozumenia, alebo dobromyseľné omyly, ktorých sa dopustili nižší

dôstojníci nemeckej armády, ktorá je v časti karpatskej oblasti nášho Slovenska.47 Veřejné
mínění chytře usměrňovali i nejvyšší státní představitelé. Tiso v rozhlasovém projevu 30.
března demagogicky prohlásil, že „miesto prelievania slovenskej krvi dejú sa po niektorých
krajoch Slovenska prechmaty cudzích financov a vojakov, nevysvetľujeme to len tým, že
radšej zaplatíme taxu svojho oslobodenia v tejto forme, ako by sme ju mali platiť v podobe
krvi, ale aj tým, že pražská vláda hneď po 6. októbri veľkú čiastku vojenného materiálu
predala nemeckej vláde, ktorá teda mocou svojho kúpneho práva odváža predmety
vojenského výzbroja a nás takto automaticky oslobodzuje od alikvotnej účasti na štátnom
dlhu, ktorý vznikol práve hromadením vojenného materiálu.“48 Pozadu nezůstal ani Tuka,
který v rozhlasovém projevu následující den doplnil, že „vláda niekdajšej ČSR predala
vojenný materiál Nemcom, a kedže veľkú časť vojenného materiálu uskladnili na Slovensku,
nemecké vojsko si to odváža domov“.49
V Novom Meste nad Váhom sídlil za časů společné československé armády náhradní
prapor Pěšího pluku č. 33 „Doss´ Alto“, dále ženisté z náhradního praporu Ženijního pluku
č. 4, z náhradního praporu Ženijního pluku č. 6 a ze Ženijního skladu č. 2, dále Telegrafní
prapor č. 3 a vojenský Telegrafní sklad č. 1.50 Město okupoval pluk motorizovaného jezdectva
(1 200 až 2 000 mužů), jemuž velel Oberstleutnant Walther Brehmer (Kavallerie-Schützen-
Regiment 10). Německé vojsko bylo 16. března slavnostně přivítáno za zvuku národních
hymen, uvítací řeč přednesl okresní náčelník, účastnila se Hlinkova garda a čestná setnina
místní posádky. Jaké však bylo překvapení, když mužstvo, i slovenské národnosti, bylo
odzbrojeno, vycházky zakázány, hlídkovou činnost ve městě a na přístupech k městu
prováděly německé stráže. Do okresu zamířily i orgány německé pohraniční stráže,
německé finanční stráže, nechyběly ani tajná státní policie (Gestapo), či oddíly SS (ve městě
samotném se zdržoval SS-Scharführer Hans Koller). Velitelé slovenských útvarů nedokázali
zabránit odvozu zbraní ani spojovacího a ženijního materiálu, včetně trhavin.51 „Nemecké
vojsko, ktoré prišlo do Nového Mesta sa chovalo ako víťaz k porazenému, takže pomer medzi
nemeckým a slov.[enským] vojskom nebol práve najlepší. Tento sa ešte zhoršil, keď nemecké
vojsko bez toho, že by sa niekoho pýtalo, odvážalo materiál do Nemecka“, popisuje situaci
kronika Telegrafného práporu 3.52
Nejdůležitější posádkové město na středním Pováží bezpochyby představoval Trenčín.
Zde sídlilo velitelství V. sboru (velitel mjr. gšt. Štefan Jurech) se sborovým stavebním
ředitelstvím, dále velitelství 15. divize (velitel škpt. pech. Jozef Martin Kristin, který
vykonával i funkci velitele posádky), Pěší pluk č. 17, náhradní oddíl Dělostřeleckého
(protiletadlového) pluku č. 153, Automobilní prapor č. 3, Sborová zbrojnice č. 5,
47
Predseda vlády dr. Jozef Tiso : Chceme žiť zo svojho a podľa svojho. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 77, s. 3. ISSN
1336-4464.
48
Falošné zprávy panikárov. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 64, s. 1. ISSN 1336-4464.
49
1336-4464.
50
SANDER, ref. 32, s. 267.
51
HUBENÁK, ref. 11, dok. č. 7, s. 340, dok. č. 16, s. 345-346, dok. č. 18, s. 348-349 a dok. č. 35, s. 359. Por. tel.
Pavel Beťko, který přebíral velení Telegrafního skladu č. 1, hlásil fonogramem do Bratislavy: „Nemci odvážajú
pušky a municiu do Uherského Hradišťa. Prebierajú na vel.[iteľstve] praporu 3 (Telegrafný prápor 3 – pozn. O. P.)
skladištia a radio-prístroje. Doposial vel.[iteľ] telegr.[afného] skladu (Telegrafný sklad 1 – pozn. O. P.) zabezpečil
spoj.[ovací] mat.[eriál] tým, že uzavrel všetký skladištia, na skladištia prilepil papiere, na kterých je napísané:
‚Skladištia stoja pod svrchovanosťou Slovenského štátu.‘ Pod tým je nadpis nemecký v tom istom znení. V ľavom
rohu dole je odznak Slovenska. Prosím o zdelenie rozkazov v prípade, že by sa Nemci domáhali spoj.[ovacieho]
materiálu, aby som mohol zariadiť dalšie potrebné.“ VHA Bratislava, f. Zbierka „53“, fasc. 53/39-111, Fonogram.
52
VHA Bratislava, f. Zbierka „55“. fasc. 55-59-2, Kronika Telegrafného práporu 3 od 14./3. do 31./12.1939; LAC-
KO, Martin (ed.). Zrod Slovenského štátu v kronikách slovenskej armády. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2010,
s. 109. ISBN 978-80-89335-19-0.
53
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Automobilní zbrojovka č. 2, odbočka Proviantního skladu č. 10, velitelství Evidence

koňstva č. 13, velitelství Evidence motorových vozidel č. 5.53 Sborový proviantní sklad č.
9 byl umístěn v nedaleké Nemšové, která měla samostatné posádkové velitelství. Zde se
nalézala i vozatajská eskadrona č. 9 (velitel mjr. jezd. Jan Švarc, správce augmentačního
skladu prap. jezd. Alois Ferda).54 V Trenčíně se objevilo v první vlně 500 až 800 německých
vojáků.55 Šlo o dvě roty vojáků a vícero vojenských a pancéřových vozů Aufklärungs-
Regiment 9 (velitel Oberstleutnant Bruno Ritter von Hauenschild), kteří přišli pod velením
Oberstleutnant Josefa Vichytila z prostoru Drietoma – Kostolná, další přicestovali vlakem.
Posléze byla ve městě zaznamenána i přítomnost vojáků z Artillerie-Regiment 102 (velitel
Oberst Werner Kampfhenkel). Přivítání německých vojáků se uskutečnilo 17. března, kdy
se sešla skupina místních Němců, zástupy místních obyvatel a asi stovka slovenských
vojáků. Mezi jinými řečníky pozdravil německé vojáky také posádkový velitel škpt.
Kristin.56 Severněji od města Trenčín pravý břeh Váhu v prostoru Pruské (1 200 vojáků)
– Borčice – Liborča (dnes součást Nemšová) – Nemšová a mosty přes řeku Váh obsadily
prapory Kavallerie-Schützen-Regiment 11 (velitel Oberst Wilhelm von Appel). Výkonnou
moc v Trenčíně převzal pplk. Ritter a okamžitě se zajímal o vojenský materiál. „Na odpor
v tejto situácii nebolo pomyšlenie, pričom politická situácia nebola a dosial nenie jasná.
Veliteľ sboru nepočítal s tým, že do Trenčína príjdu Nemci a preto nemohlo byť nič spálené,
lebo nemeckí dôstojníci došli ihned po obsazeniu Trenčína. O vydanie spisov sa pokusím,
ale už teraz môžem ujistit, že to bude bezvýsledné, pretože pobyt nemeckých jednotek tu má
charakter okupačný“, hlásil Jurech do Bratislavy.57
Nejdůležitějším centrem na severu okupovaného území se stalo město Žilina, které bylo
posádkovým městem. Byl zde umístěn Pěší pluk č. 41 „Dr. Edvarda Beneše“, zatímco
I. prapor tohoto pluku kasernoval v Čadca (velitel npor. pech. Ľudovít Sozanský), dále
Dělostřelecký (hrubý hipomobilní) pluk č. 110 a Dělostřelecký (hrubý motorizovaný) pluk č.
126, odloučené oddělení remontní baterie č. 10 (pro výcvik vojenských koní dělostřelectva),
odbočka Proviantního skladu č. 10, Vojenská továrna č. 4, Vojenská stavební správa Žilina,
ale také 15. (pozorovací) letka Leteckého pluku č. 3 „Generála letce M. R. Štefánika“
a letecká povětrnostní stanice.58 Vstříc německým oddílům na přechod Turzovka–Hamry byl
vyslán kpt. pěch. v zál. Jaroslav Rozhold,59 který se stal styčným důstojníkem u německého
vojska. První německé oddíly překročily moravsko-slovenskou hranici 15. března v 16 hod.
Šlo o Maschinengewehrbataillon 15 (velitel Oberstleutnant Friedrich-August Schack), který
zajišťoval úsek od obce Konečná do Žiliny. Velitelství praporu s 2. a 3. rotou obsadilo kasárna
Pešieho pluku 41 v Žilině, 1. rota se rozmístila v městě Kysucké Nové Mesto a 4. rota v městě
53
54
Tamže, s. 265.
55
56
LACKO, Martin (ed.). Proti Poľsku : Odraz ťaženia roku 1939 v denníkoch a kronikách slovenskej armády.
Bratislava : Ústav pamäti národa, 2007, s. 94. ISBN 978-80-89335-00-8.
57
58
59
Rozholda nahradil 31. března por. pech. v zál. Halmoš, místní funkcionář Hlinkovy gardy, která hrála v prvních
dnech samostatnosti prim. Zpravodajský důstojník Pešieho pluku 41 npor. pech. v zál. Jozef Rusko však později
upozornil: „Medzi ľudom badať nespokojnosť s našou vnútornou situáciou. Reptanie proti vláde a jej domnelej
nečinnosti je čím ďalej hlasitejšie. Jakési trieštenie síl pozorovať i v HG v tunajšej oblasti, o čom sa presvedčujem
častým stykom s jej funkcionármi. Aby sa predišlo možným komplikáciam, nech sú HG, kde sa to ešte nestalo,
odobraté zbrane. Nech sa presne vymedzí pojem, právomoc a vôbec funkcia HG a to hlavne čo sa týka pomeru
k slov.[enskej] armáde. Jako vojaci nemožeme trpieť, aby posádkový veliteľ jednej z okolitných posádok bol skoro
donútený podať pri slávnosti A.[dolfa] H.[itlera] /20. IV./ hlásenie na námestí pánu okresnému veliteľovi HG, ktorý
snáď nebol ani vojakom. Toto je znevažovanie slov.[enskej] armády a HG nekoná tým dobrú službu ani sebe, ani
slov.[enskej] armáde, ani štátu.“ VÚA - VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 –
1945, šk. 59, Peší pluk 41, inv. č. 33/9, č.j. 180/39 Dôv.zprav.1939.
54
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Čadca. Do Žiliny dorazil 16. března o 19. hod. i velitel 8. Infanterie-Division Generalleutnant
Rudolf Koch (- Erpach) se štábem.60 Německým vojákům se dostalo oficiálního přivítání ze
strany poslance Vojtecha Tvrdého, za Hlinkovu gardu byl přítomen komisař Emil Kianička
a za vojenskou posádku škpt. pech. Karol Hasenberg.61 Generalleutnant Koch se ovšem ihned
po příchodu dožadoval odevzdání plánu „ZH“ (Zajištění hranic – pozn. O. P.) a příslušných
oleát, čemuž pod hrozbou násilí velitel posádky a velitel Pešieho pluku 41 v jedné osobě škpt.
pech. Rudolf Tesárek nedokázal zabránit.62 Ve městě se objevil i motorizovaný prapor SS-
Leibstandarte „Adolf Hitler“, v závěsu za ním i německá finanční stráž. Jednotky německé
8. pěší divize a příslušníci SS tak kasernovali v Žilině a jejím širokém okolí. Aktivitou hýřila
především místní část Hlinkovy gardy. Ve městě hrála německá vojenská hudba, konalo se
slavnostní defilé, nechyběla vojenská slavnost, při níž si oblastní velitelství Hlinkovy gardy
s oddílem SS vyměnily vlajky.63 Nakonec se v Žilině objevilo i na 60 příslušníků Luftwaffe.64
Bývalý velitel slovenského letectva pplk. let. Ján Ambruš, který v létě 1939 emigroval, podal
čs. exilovým orgánům tento obrázek: „V Žilině na letišti chtěla stráž se zbraní v ruce chránit
drahý letecký materiál. Druhého dne ráno postavili Němci na letišti dvacet kulometů, ulomili
zámky skladišť a hangárů a materiál odváželi na autech takovým chvatem, že velitel neměl
času zaznamenat a kontrolovat množství odváženého materiálu.“65
Němci však obsadili i města Dubnica nad Váhom a Považská Bystrica. Šlo jim zejména
o tamní zbrojovky, které měly velký hospodářský a vojenský význam.66 Německá vojenská
správa zdůrazňovala, že je třeba začlenit města Žilina, Považská Bystrica, Dubnica nad Váhom
a Trenčín a část východně od Váhu až do vzdálenosti šesti kilometrů u Žiliny, Dubnice nad
Váhom, Považské Bystrice a Kubre do plánované německé ochranné zóny.67 Při Akciové
společnosti, dříve Škodovy závody, závod Dubnica nad Váhom, působil Zbrojně technický úřad
č. 10, a při České zbrojovce, a.s. v Brně, závod Považská Bystrica, zase Zbrojně technický úřad
č. 4.68 Do závodu v Dubnici nad Váhom a jeho okolí ihned přicestoval Oberst Jakob Ohnacker
z německé Zbrojní inspekce pozemního vojska (Feldzeug-Inspektion des Heeres) za doprovodu
pplk. tech. zbroj. sl. Ing. Josefa Krause z likvidujícího Ministerstva národní obrany v Praze
a škpt. tech. zbroj. sl. RTDr. Ing. Miloše Marka jako zástupce slovenského Ministerstva národní
obrany v Bratislavě.69 Podle hlášení Zbrojného technického úradu 4 obsadily německé oddíly
SS (velitel SS-Hauptsturmführer Mallé) závod v Považské Bystrici 23. března, ale 12. dubna
60
VÚA - VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 59, Peší pluk 41, inv. č.
33/9, Hlásenie, 17.3.1939.
61
Nemecká armáda v Žiline. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 64, s. 3. ISSN 1336-4464.
62
Velitel 16. divize mjr. del. Jozef Turanec zaznamenal: „A čo robil Čatloš v tejto istej dobe? Vydával prísne roz-
kazy Trenčínu, aby sa všetko nechalo na mieste Nemcom, a aby sa im nerobili ťažkosti. Pamätám sa, ako nariadil
štábnemu kapitánovi Tesárkovi, posádkovému veliteľovi v Žiline, aby ihned vydal Nemcom česko-slovenské nástu-
pové plány pešieho pluku 41 proti Poľsku. Nemci ho s revolverom v ruke nútili, aby plány vydal. On však odmietal,
až ho k vydaniu plánov prinútil pán Čatloš.“ BYSTRICKÝ, ref. 46, s. 155.
63
33/9, č.j. 141/39 Dôv.zprav.1939, č.j. 146/39 Dôv.zprav.1939.
64
65
VALIŠ, Zdeněk. Ján Ambruš o samostatném Slovenském štátu 2. část. In Letecké listy, 1993, roč. 1, č. 6, s. 3;
obdobně srov. CHYTKA, V. Stanislav – VALIŠ, Zdeněk. Generálplukovník Ján Ambruš. In Vojenská história,
2003, roč. 7, č. 1, s. 98-99. ISSN 1335-3314.
66
HEŠTEROVÁ, Zdenka. Zbrojársky priemysel na strednom Považí v rokoch 1939 – 1941 (od vzniku Slovenského
štátu do vojny proti Sovietskemu zväzu). In MIČKO, Peter – HALLON, Ľudovít et al. Lesk a tiene hospodárskeho
rozvoja Slovenska v rokoch 1939 – 1941. Krakov : Spolok Slovákov v Poľsku, 2015, s. 183. ISBN 978-83-7490-865-8.
67
HEŠTEROVÁ, Zdenka. Zbrojársky priemysel na strednom Považí v rokoch 1938 – 1945. Banská Bystrica :
Belianum, 2014, s. 50–52. ISBN 978-80-557-0824-9.
68
SANDER, ref. 32, s. 224 a 280.
69
VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 90, č.j. 100.203.
70
VÚA – VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 - 1945, šk. 62, inv. č. 36/5, Zbrojný
technický úrad 4, č.j. 219/dôv.1939.
55
VOJENSKÁ HISTÓRIA
byli vojáci vystřídáni německým četnictvem v síle 30 mužů pod velením Leutnant Schrotta.
Německé vojenské orgány pohlížely na Slovensko jako na území po rozpadlém Česko-
Slovensku, kde německá armáda uplatňuje právo válečné kořisti a slovenská strana není
rovnocenný partner.71 Uváděly proto, že slovenská armáda nebude již československé
zbraně potřebovat. Slovenské námitky, že slovenská armáda zůstane bez možnosti bránit
své hranice, pokud bude odvezen zabavený vojenský materiál po československé armádě
ze slovenského území, ignorovaly. Chování Němců jako na dobytém a okupovaném území
iritovalo i Čatloše, který si však mohl jen povzdychnout: „Naše protesty v Berlíne sa zdĺhave
vybavovali, kde nás zavázali tým, že ich rozkazy ťažko prenikajú k vojenským veliteľom,
očividne tým cieľom, aby ńeinformovaným´ generálom poskytli čas na čo najväčší záber.“72
Do Bratislavy dorazila německá suita generálního štábu a finančních kruhů na čele
s Generalleutnant Franzem Barckhausenem jako zvláštním zplnomocněncem Hlavního
velitelství německé branné moci (Sonderbeautragten des Oberkommandos der Wehrmacht).
Jednala ve dnech 4. – 5. dubna 1939 s ministry hospodářství Gejzou Medrickým, financí
Mikulášem Pružinským a národní obrany Ferdinandem Čatlošem právě o vojenském
materiálu, který byl uskladněný na Slovensku, ale také o Škodových závodech.73 „Cieľom
porady je urýchliť a dokončiť mimoriadne opatrenia(sic!), ktoré boly prevedené nemeckým
vojskom.“74 Slovenská strana dostala od Němců za úkol ihned sepsat všechny zbraně, munici,
přístroje apod. (vyjma potřebné výzbroje pro plánované slovenské vojsko a jeho mobilizační
zásoby), aby mohly být dány k dispozici Německu.75 Na Slovensku byl ponechán Major
im Generalstab Heinrich Becker jako styčný (spojovací) důstojník Vrchního velitelství
německého pozemního vojska (Verbindungsoffizier des Oberkommandos des deutschen
Heeres), který obdržel z rozkazu Čatloše od náčelníka štábu krajinského vojenského
velitelství škpt. gšt. Štefana Tatarky 13. dubna povolení „navštevovať všetky voj.[enské]
posádky na území slovenského štátu“,76 což přeloženo do běžné řeči znamená, že si Becker
mohl na slovenském území dělat, co chtěl. A taky přikazovat.
Odchod slovenských posádek
Slovenská strana si uvědomila, že na základě německo-slovenské ochranné smlouvy

z 18./23. března 1939 nebude přítomnost Němců v okupovaném západoslovenském území
zřejmě dočasná. Čatloš „pre smiešanú komisiu slovensko-nemeckú, ktorá bude mať na
71
Proviantní sklad v Nemšové byl například likvidován tak, že okupační německý důstojník nechal velitele skla-
du (por. prov. v zál. Ján Antošík) a dva civilní zaměstnance eskortovat pod stráží do Trenčína. VHA Bratislava,
f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 2, č.j. 200.407. Když se velitel skladu pokusil zachránit vojenské
koně jejich ukrytím u civilistů, donutil německý velitel jednoho rotmistra pod bodáky obejít celou obec a ukryté
koně zase shromáždit. VHA Bratislava, f. Zbierka „53“, fasc. 53/39-25, Krajinské vojenské veliteľstvo, č.j. 51.765.
72
ČATLOŠ, ref. 46, s. 53.
73
Barckhausen nastoupil do centrály Škodových závodů v Plzni 19. března 1939 jako zvláštní zmocněnec němec-
kého Vrchního velitelství pozemního vojska (Oberkommando des Heeres) a závod v Dubnici nad Váhom navštívil
31. března 1939. KARLICKÝ, Vladimír et al. Svět okřídleného šípu : Koncern Škoda Plzeň 1918 – 1945. Plzeň :
Škoda, a.s.; Paseka, 1999, s. 260. ISBN 80-7185-269-4.
74
Dôležitá porada slovenských a nemeckých hospodárskych kruhov. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 80, s. 2. ISSN
1336-4464.
75
Čatloš se koncem března 1939 utěšoval: „ Ináč nás Nemci ujisťujú, že úmernú časť [materiálu] na Slovensku ne-
chajú.“ Engelbrecht měl však od počátku jasno: „Nem.[ecký] gen. Engelbrecht žiadá odovzdať predbežne 33 % voj.
[enského] materiálu z celého Slovenska na účet neskoršieho odovzdania 75 %.“ Slovenská strana měla představu
o poměru 1:3 ve svůj prospěch. To považovali Němci za nepřijatelné. Engelbrecht žádal „preukázať s našej strany
dobrú vôľu a odoslať z materiálu nachádzajúceho sa u vojsk.[ových] telies /tiež v Bratislave/ 33 % z celkového
počtu materiálu ako zásielky à konto.“ Nedatovaný a neparafovaný záznam pro Čatloše „Slovutný pán minister“.
VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 - 1940, šk. 4 (uloženo u č.j. 200.920), šk. 3, č. j. 200.645.
76
VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany, Spisy dôverné 1940 - 1945, šk. 14, č.j. Krajinské vojenské
veliteľstvo, č.j. 51.763 Dôv. 1939 (uloženo pod č.j. 161.626/1940).
56
VOJENSKÁ HISTÓRIA
starosti určenie zóny /:pásma:/ nemeckého vojska v Bielych Karpatoch“, určil 31. března
1939 slovenské členy: reaktivovaný pplk. pech. Eduard Lifka, dále škpt. gšt. Karol Peknik,
škpt. pech. Jakub Roubal a škpt. pech. Robert Schneider.77 Německý vůdce Adolf Hitler
však rozhodl, že v okupovaném pásmu, který ohraničuje moravsko-slovenská hranice
a linie stanovená v německo-slovenské ochranné smlouvě, nesmí Slovensko udržovat žádné
ozbrojené útvary a pouze Hlinkova garda si v tomto pásmu může ponechat ruční zbraně.78
Němečtí velitelé v okupovaném západoslovenském území začali okamžitě jednat. V Senici
ultimátum k vystěhování Pešieho pluku 33 předal Hauptmann Wieschemann s termínem do
středy 5. dubna, neboť následující den měla do Senice dorazit kasernovat německá pěchota.
Wieschemann se přitom odvolával na ujednání mezi Hitlerem a Tisem. Velitel pluku Beskid
hodlal toto ultimátum akceptovat i bez rozkazu vyššího slovenského velitelství.79 V Novom
Meste nad Váhom Oberstleutnant Brehmer vystěhování z posádky bezpodmínečně
termínoval do soboty 8. dubna, přičemž se rovněž odvolával na ujednání mezi Hitlerem
a Tisem. Situace se stala natolik naléhavou, že do Bratislavy dorazili velitelé útvarů a skladů
tamní posádky, aby se pokusili zachránit alespoň to, co Němci nestačili vyrabovat.80 Podle
mínění slovenských velitelů: „Zachránený materiál bezpodmienečne odviesť, i keď by snáď
sklady sa odtiaľ nepresťahovaly, aby ho Nemci dodatočne nevzali. Navrhujú Tel.[egrafný]
prápor do Trnavy, Tel.[egrafný] sklad do Piešťan, Žen.[ijný] pl.[uk] a sklady do Bratislavy,
lebo dľa rozkazu do miesť, kde to bude isté pred Nemcami.“81 Velitel 9. divize škpt. del.
Štefan Majerčík urychleně nařídil změnu posádky pro I. prapor Pešieho pluku 33 (velitel
por. pech. Martin Ďuriš-Rubanský), který dosud sídlil v Modre, do Trnavy, a pro náhradní
prapor Pešieho pluku 39 (velitel npor. pech. v zál. Ján Kulík), který dosud sídlil v Pezinku,
do Bratislavy.82 Čatloš po jednání s Barckhausenem zakročil u německého velitelství ve věci
senického pluku, odpověď z Berlína očekával do středy 5. dubna do oběda, ale zároveň
nařídil vše připravit k vystěhování, ke kterému však mělo dojít až na rozkaz ministerstva
národní obrany.83 Slovenské jednotky dislokované západně řeky Váh však od německého
velitelství Heeresgruppe 5 obdržely ultimátum, aby se z tohoto prostoru vystěhovaly do 12.
– 13. dubna.84 Rozhodnutí Berlína potvrdil i Becker 11. dubna při rozhovoru se slovenským
styčným důstojníkem škpt. pech. Robertem Schneiderem (jinak důstojníkem německé
národnosti), když se mu snažil vysvětlit, že německá velitelství na slovenském území postupují
na příkaz Berlína přesně podle německo-slovenské ochranné smlouvy z 18./23. března 1939
a děje se tak se souhlasem obou států (sic!). Čatloš mohl jenom tušit, že Hitler se slovenským
77
VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 - 1940, šk. 3, č.j. 200.645. Určení důstojníci měli dále
zjistit, na kterých státech mají Němci zájem, aby tam bylo možné vyvážet zbraně, munici a vojenský materiál ze
slovenských továren, ale také zjistit, kolik materiálu Němci ze Slovenska vyvezli a požádat je, aby slovenské straně
poskytli inventáře, které ve skladištích zabrali. To Čatloše vedlo k tomu, že složky hlavního vojenského velitelství,
které prováděly soupis válečného materiálu (4. oddělení služeb, zbrojní služba, intendance, ale také „skupina škpt.
Peknika“), podřídil 28. dubna 1939 po stránce evidence materiálu div. gen. Rudolfu Viestovi. VHA Bratislava, f.
Ministerstvo národnej obrany – Domáce rozkazy 1939 – 1942, šk. 1, Hlavné vojenské veliteľstvo, Domáci rozkaz,
1939, č. 32, čl. II, Orgány, prevádzajúce súpis vál. materiálu – podriadenie. Peknik na čele skupiny vystřídal Lifku,
který byl velitelem II. praporu Pešieho pluku 26 ve Zvolenu a následně se stal velitelem nově postaveného Pešieho
pluku 5 v Nitře.
78
NIŽŇANSKÝ, Eduard et al. Slovensko-nemecké vzťahy 1938 – 1941 v dokumentoch I.: Od Mníchova k vojne
proti ZSSR. Prešov : Spoločnosť PRO HISTORIA; UNIVERSUM-EU, s.r.o., 2009, dok. č. 120, s. 344. ISBN 978-
80-89046-61-4.
79
VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 3, č. j. 200.760.
80
Němci zkonfiskovali augmentační zásoby, t. j. dispoziční zásobu ministerstva národní obrany spojovacího a
ženijního materiálu, všech sborů na Slovensku a III. sboru z Moravy.
81
82
83
84
57
VOJENSKÁ HISTÓRIA
územím a tím i s existencí samostatného Slovenského štátu licituje s beckovským Polskem

a horthyovským Maďarskem ve hře o evropský středovýchodní prostor. Uvědomoval si
však obrovský tlak Němců a nemožnosti mu vojenskými prostředky čelit, zároveň tušil, že
jednání s místními německými veliteli nemají naději na úspěch, jediný kontakt na Berlín
představoval Becker. Učinil prakticky zoufalý pokus celou záležitost Beckerovi vysvětlit,
když mu avizoval stanovisko slovenského ministerstva zahraničních věcí o neoprávněnosti
a tím pádem v rozporu s ochrannou smlouvou požadovat vyprázdnění území západně řeky
Váh útvary slovenské armády, ale zároveň ho informoval, že ministerstvo národní obrany
nařídilo tento prostor vyklidit.85 Ministerstvo národní obrany totiž urychleně 11. dubna
telegraficky i telefonicky (až teprve následně 15. dubna písemně) vyrozumívalo podřízená
velitelství o nařízené evakuaci. Na velitelství V. sboru šla telegrafická výzva (dálnopisem)
k evakuaci útvarů z Nového Mesta nad Váhom a Nemšové. Posádkové velitelství se mělo
přemístit z Nového Mesta nad Váhom do Trenčína, náhradní prapor Pešieho pluku 33 do
Trnavy, náhradní prapory Ženijného pluku 4 a Ženijného pluku 6 do Topoľčan, Ženijný
sklad 2 do Topoľčan a Hlohovce, Telegrafný prápor 3 a Telegrafný sklad 1 (mužstvo,
dopravní prostředky, dílny, část materiálu) do Trnavy a (cenný materiál: přístroje, kabely
apod.) do Piešťan, posádkové velitelství z Nemšové do Trenčína, vozatajská eskadrona č. 9
Dragúnskeho pluku 3 do Hlohovce (mužstvo slovenské národnosti eskadrony bylo však již
v březnu 1939 přemístěno z Nemšové do obce Zlatovce – pozn. O. P.), Sborový proviantný
sklad 9 do Zvolena, útvary z Istebníku nad Váhom (dnes součást města Trenčín) do Piešťan.
Na velitelství 9. divize šla telefonická výzva k evakuaci útvarů: Senice, Modra, Pezinok,
Turecký vrch, Malacky, Plavecké Podhradie. Peší pluk 33 ze Senice a jeho I. prapor z Modry
se měl přemístit do Bratislavy, III. prapor Pešieho pluku 23 z Malacek do Trnavy, dále
náhradní prapor Pešieho pluku 39 z Pezinku do Bratislavy, z Plaveckého Podhradí I. oddíl
Delostreleckého pluku 9 (I. oddíl pluku však již byl rozdělen do zbývajících oddílů pluku –
pozn. O. P.) do Bratislavy a III. oddíl Delostreleckého pluku č. 15 do Topoľčan (III. oddíl byl
již v obci Urmince u Topoľčan – pozn. O. P.), výcvikový tábor Turecký vrch do Bratislavy.
Přímá telefonická výzva šla i na posádkové velitelství Malacky a také na tábořiště Nový
dvor k zajištění evakuace Dragúnskeho pluku 3 ze všech dosavadních posádek do posádky
Sereď, leteckého detachementu z Nového dvora do Piešťan a střelnice z Plaveckého Podhradí
a z Hlbokého do Bratislavy.86 Becker dále k potvrzení osobního i telefonického rozhovoru se
slovenskou stranou 11. dubna oznámil, že německé Hlavní velitelství německé branné moci
(Oberkommando der Wehrmacht) souhlasilo s tím, aby ve městech Trenčín a Žilina mohly
být až do odvolání (tj. až do konečného rozhodnutí dvoustranné komise) dočasně umístěny
slovenské útvary, pokud bude volné místo (sic!), neboť německé obsazení těchto měst bude
pokračovat.87
Není divu, že Němci požadovali okupovaný prostor západně řeky Váh vyprázdnit. Sami chtěli
částečně prostor vyklidit a nemohli zde slovenské posádky s nejasným statusem potřebovat.
Německá vojenská správa končila i v sousedním česko-moravském protektorátu.88 Hlavním
účelem však bylo vyprázdnit předpokládané ochranné pásmo před jednáním o jeho statutu
a ohraničení, čímž by slovenská strana přišla o pádný argument k zachování výsostných
práv slovenské státní svrchovanosti a územní celistvosti symbolizovaných vlastní státní
administrativou, bezpečnostními složkami a vojenskou mocí. Okupované západoslovenské
území tak do 15. dubna opouštěly i německé jednotky Heeresgruppe 5, ale ve vážském údolí
85
VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 5, č. j. 200.978.
86
87
88
MARŠÁLEK, Pavel. Protektorát Čechy a Morava. Praha : Nakladatelství Karolinum, 2002, s. 47. ISBN 80-
246-0302-0.
58
VOJENSKÁ HISTÓRIA
zůstala skupina od VIII. armádního sboru v prostoru Žilina – Čadca a skupina od XVII.
armádního sboru v prostoru Trenčín – Nové Mesto nad Váhom a dále zvláštní skupina
Heeresdienststelle 30 (Armádní služebna 30) v dosud smluvně neukotveném ochranném
pásmu.89 V městě Žilina pak spolunažívala slovenská armáda s německou armádou. Obsazeny
byly jak budovy Štefánikových kasáren, tak Hurbanových kasáren, když Němci využívali
některé objekty Štefánikových kasáren, na letišti v jednom objektu pobývala německá stráž,
v druhém slovenští vojáci z 15. letky (velitel por. let. Štefan Csákányi).90 Škola na důstojníky
hrubého dělostřelectva v záloze (velitel kpt. del. Emil Némethy) musela ubytovat 180
německých vojáků a z důvodu odchodu aspirantů české a rusínské národnosti a nedostatku
profesorského sboru se sloučila do jedné třídy.91 Situace v březnových dnech v Žilině nebyla
pro místní slovenské vojenské a gardistické činitele čitelná, za zády měli „ochránce“ Němce,
kteří se však nechovali jako spojenci, ale pod hrozbami vyprázdnili místní letiště i s leteckým
a vojenským materiálem, odváželi zařízení a materiál z vojenské chemické továrny, kde
si postavili vlastní stráž. Obavu z rabování intenzivně vnímal Delostrelecký pluk 126
s velitelem kpt. del. Ľudovítem Stalmaškem („urýchlene boly porobené kroky na záchranu
aspoň čiastky del.[ostreleckého] materiálu a to jeho prevozom do miest, kde niet nem.[eckej]
posádky“), jemuž se podařilo před očima Němců zachránit část dělostřeleckého materiálu,
když se vydával za jednotku z Ružomberka (zde byl umístěn horský Delostrelecký pluk 201
– pozn. O. P.), která v Žilině pouze cvičila a do Ružomberka se po cvičení vrací. „Styč.
[nému] dôstojníkovi bolo pohrozené, že ak sa jeho zpráva ukáže nepravdivou, bude postavený
k múru.“92 Podařilo se zachránit i část materiálu z Vojenskej (chemické) továrně 4 (velitel
por. tech. zbroj. František Kuracina) a dopravit ho do Vrútok.93 Na bratislavské krajinské
vojenské velitelství se 14. dubna dostavil Becker spolu s Oberleutnant Willy Rittlerem a oba
se dožadovali odmontování a odvozu zařízení vojenské továrny v Žilině a skladiště v Skale
u Trenčína (dnes obec Skalka nad Váhom). Ministerstvo zahraničních věcí proto urychleně
15. dubna zaujalo stanovisko, že podle dohody o vojenských otázkách v Berlíně může
německá armáda převzít v zásadě pouze hotový vojenský materiál uskladněný v „pevnostnej
zóne západného Slovenska“, nebylo tedy dohodnuto převzetí předmětů nebo objektů
(továren), které mají sloužit výrobě vojenského materiálu, a mimo dosah uvedené dohody
stojí též všechny objekty a vojenský materiál, který se nachází vně německé pevnostní zóny
(vojenská továrna v Žilině, sklad ve Skale u Trenčína).94
O záchranu protiletadlového dělostřelectva z Trenčína se zase snažilo letectvo. Hledalo
pro náhradní oddíl Delostreleckého pluku 153 (velitel npor. del. Jozef Babala) ubytovací
kapacity ve městě Piešťany v tamních Štefánikových kasárnách, a to v kancelářské budově
pro zvláštní účely.95 Oddíl byl přechodně umístěn v objektech skladu v Trenčianskych
89
TVARŮŽEK, Břetislav. Wehrmacht v protektorátě Čechy a Morava do roku 1941 (od dubna 1939 do podzimu
1941). In Historie a vojenství, 1992, roč. 41, č. 5, s. 77-78. ISSN 0018-2583.
90
VÚA - VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 63, Vária – organizácia
slov. armády, inv. č. 37/1, Posádkové veliteľstvo Žilina, č.j. 1.473/Dôv.1939.
91
92
VÚA - VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 59, Peší pluk 41, inv. č. 33/9,
č.j. 155/39 Dôv.zprav.1939, č.j. 158/39 Dôv.zprav.1939. Za zachránce dělostřeleckého materiálu se vydával i mjr. del.
Jozef Turanec, velitel 16. divize v Ružomberku. „Ja som sa vedel postarať o to, že som moderný delostrelecký mate-
riál bývalého motorizovaného delostreleckého pluku 126 a hrubého delostreleckého pluku 110 na svoju vlastnú zod-
povednosť odtiahol zo Žiliny pod rúškom nočného cvičenia do hôr v okolí Ružomberka.“ BYSTRICKÝ, ref. 46, s. 154.
93
33/9, č.j. 162/39 Dôv.zprav.1939. O osudu výroby bojových chemických látek na Slovensku, včetně vojenské továr-
ny v Žilině srov. KATREBA, Zoltán. Vojenská továreň 5 – Vojenský technický a chemický ústav v Zemianskych
Kostoľanoch (1939 – 1940). In Vojenská história, 2002, roč. 6, č. 1, s. 35-39. ISSN 1335-3314.
94
95
VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 4, č.j. 200.947, šk. 5, č.j. 201.176, šk. 6, č.j.
201.295.
59
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Biskupicích, kde našel úkryt i materiál z obce Zlatovce (Istebník) od Automobilného práporu
3 (velitel škpt. del. Ján Kallo).96 Dělostřelci nakonec v Trenčíně zůstali. Čatloš sestavil
organizační komisi na čele s plk. del. Alexandrem Čunderlíkem, velitelem dělostřelectva
(dalšími členy komise se stali plk. pech. Anton Pulanich a škpt. gšt. Emil Novotný), která do
27. dubna 1939 vypracovala v nejhrubších rysech přechodnou organizaci slovenské branné
moci a přechod slovenské armády z dosavadního stavu do nové organizace s vědomím, že
„nemôže vydať detailné nariadenia, lebo nie mu je známa podrobná situácia u jednotlivých
útvarov a podobné nariadenie muselo by byť tak obsiahlé, že nebolo by ho možno v žiadnom
čase vydať“. Podle této dočasné organizace žádný útvar slovenské armády už také nebyl
dislokován v dosud smluvně neukotveném ochranném pásmu a tamní posádková velitelství
(Malacky, Plavecké Podhradie, Senica) byla zrušena, v Malackách zůstaly pouze vojenské
lesní podniky. Pozornému čtenáři však neunikne, že pěchota a jezdectvo nebyly dislokovány
ani v takových městech jako Žilina, Trenčín a Nové Mesto nad Váhom a v Trenčíně,
kde sídlilo velitelství Vyšší jednotky 1, zůstaly z útvarů zbraní pouze náhradní oddíl
Delostreleckého pluku 153 (protiletadlového) a I. oddíl Automobilného pluku, nemluvě
o Žilině, kde se nalézaly pouze IV. oddíl Delostreleckého pluku 1 a Škola pre dôstojníkov
delostrelectva v zálohe.97
Šéf Hlavního velitelství německé branné moci (Oberkommando der Wehrmacht)
Generaloberst Wilhelm Keitel nastínil 13. dubna 1939 německému Zahraničnímu úřadu
(Auswärtiges Amt) vojenské požadavky spojené s německo-slovenskou ochrannou
smlouvou. V souladu s rozhodnutím Adolfa Hitlera si nepřál, aby v ochranném pásmu byly
udržovány slovenské ozbrojené svazky, přičemž pro města Trenčín a Žilina a povážské
zbrojovky měla platit nařízení pro toto pásmo. Vojenské obsazení východně ochranného
pásma časově limitoval do ukončení odvozu českých (sic!) zbraní a české (sic!) vojenské
výzbroje z okupovaného území, který určí Němci sami.98 Čatloš si však uvědomoval, že
v ochranném pásmu je nutné zachovat alespoň nějakou slovenskou přítomnost, a proto
nařídil, aby po vynuceném odsunu slovenských útvarů zůstaly na místě symbolické
posádkové správy (stráže) v síle 1+5 mužů. Postupně také dostával informace o přesunu
slovenských útvarů do posádek mimo ochranné pásmo, které odhalily fakt, že nadřízená
velitelství neměla často dostatečný přehled o skutečné dislokaci slovenských útvarů
v okupovaném prostoru a jejich přesunu do jiných posádek, než bylo nařízeno (např. 9.
rota Pešieho pluku 23 opustila Malacky pod velením ppor. pech. Štefana Benkovského již
26. března 1939 a přemístila se do Trnavy). Tento stav vyvolala napjatá situace po vpádu
maďarského Honvédu na slovenské území na východě státu. K posílení obrany a odražení
maďarského útoku se na pomoc pplk. gšt. Augustínovi Malárovi, veliteli VI. sboru, který
převzal i velení východního Slovenska (velitelství VI. sboru se sloučilo s velitelstvím 11.
divize do společného velitelství východního Slovenska – pozn. O. P.), připravovaly v zázemí
bojové jednotky s úplnou válečnou výstrojí a výzbrojí a válečnou dotací munice, a to
složené z důstojníků, rotmistrů, aspirantů a z vycvičeného mužstva 2. ročníku prezenční
služby pod velením schopného a energického důstojníka. V obvodu V. sboru, jehož oblast
zahrnovala i okupované západoslovenské území, se to týkalo jednotek 15. divize (Peších
plukov 7, 12 a 17 a Delostreleckého pluku 15), ale také Delostreleckého pluku 110 (velitel
škpt. del. Karel Šíma) a Delostreleckého pluku 126 (velitel kpt. del. Ľudovít Stalmašek)
96
VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 5, č.j. 200.980. Automobilního materiálu od Au-
tomobilnej zbrojovky 2 uskladněného v Zlatovcích se dožadoval Insp. Inf. Fridrich Mack z vídeňské 4. lehké divize
a od npor. tech. zbroj. Ing. Arnošta Gavaloviče a por. tech. zbroj. Fridricha Oláha ho také získal. VHA Bratislava,
f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 100, č.j. 106.074.
97
98
NIŽŇANSKÝ, ref. 78, dok. č. 130, s. 367.
60
VOJENSKÁ HISTÓRIA
ze Žiliny a Telegrafného práporu 3 (velitel kpt. tel. Štefan Závodný) z Nového Mesta nad
Váhom. Zůstal by však odkrytý směr z jihu, a proto zbylé jednotky musely provést zajištění
hranice a zaujmout úseky podle plánu „O“ (Ostraha státní hranice – pozn. O. P.).99 K tomu
vyčleňovala jednotky i 9. divize, tj. i její Peší pluky 23, 33 a 39. Tím nastala situace, že
vyčleněné jednotky nebyly v době nuceného odsunu z ochranného pásma dislokovány
v dosavadních posádkách.100
Evakuace posádky Malacky (nový posádkový velitel škpt. jazd. Štefan Horský) byla
provedena 14. dubna. V jejím obvodu sloužilo 10 důstojníků, 11 rotmistrů, 21 délesloužících
poddůstojníků, 487 příslušníků mužstva a 13 civilních zaměstnanců.101 Klíčový byl odsun
Dragúnskeho pluku 3 (velitel škpt. jazd. Štefan Horský, pobočník a styčný důstojník
u německé armády por. jazd. Martin Kučera) do města Sereď, když vojenský materiál šel
vlakovým transportem a koňský materiál s mužstvem pěším pochodem přes Malé Karpaty
směrem na Pezinok, ale ubytování v Seredi a okolí působilo dojmem provizória. Velitelství
pluku, hospodářská správa, náhradní korouhev a mužstvo 1. eskadrony (velitel rtm. jazd.
Štefan Beránek) a 2. eskadrony (velitel rtm. jazd. Štefan Doboš) sice obsadili tamní Ženijní
kasárna, ale mužstva 3. eskadrony (velitel por. jazd. Daniel Gonda) a pomocné eskadrony
(velitel rtm. jazd. Štefan Kovalinka) spolu s koňmi všech těchto eskadron našla ubytování
v soukromých staveních, kdežto mužstva a koně 4. eskadrony (velitel por. jazd. Jaromír
Botto) a 5. eskadrony (velitel por. jazd. Ján Čuleň) se musela uchýlit do soukromých stavení
v obci Horný Čepeň (sev. Sereď) a mužstvo a koně remontní eskadrony (velitel rtm. jazd.
Jozef Končitý) v obci Veľké Šurovce (sev. Horný Čepeň).102 Díky angažování v zajištění
hranice měl v Malackách III. prapor Pešieho pluku 23 (velitel npor. pech. Leopold Vosátko)
již pouze strážní oddíl, neboť prapor samotný se ze zajištění hranice přesunul 1. dubna přímo
do Trnavy. V Malackách zůstal pouze škpt. pech. František Reich (německé národnosti),
prap. pech. Josef Stromšík (české národnosti) a 5 mužů od III. praporu Pešieho pluku
23 jako symbolická posádková správa, která měla současně spravovat inventář tamních
Moravských kasáren, kde zůstal materiál tamní správy budov, ale také správy budov č. 40
a č. 33 z Nových Zámků a Komárna (tedy území zabraného Maďarskem). Materiál lehkého
opevnění z bývalého úseku Morava (ostnatý drát) byl odvezen k Pešiemu pluku 39 (velitel
škpt. pech. Ján Černek) do Bratislavy.103
Z Plaveckého Podhradí (posádkový velitel por. del. Boris Horváth) evakuovali vlakem
pouze vojáci z tamního výcvikového tábora a ze zbytku Dragúnskeho pluku 3, neboť jak se
ukázalo, I. oddíl Delostreleckého pluku 9 byl počátkem roku 1939 rámcovaný a rozdělen na
II. a III. oddíl pluku, takže se v Plaveckém Podhradí nenacházel, což se týkalo, jak uvedeno
výše, i III. oddílu Delostreleckého pluku 15. Německý vojenský velitel Oberst Peters
neumožnil kromě oblečení mužstva a proviantury odvézt žádný materiál a Oberstleutnant
Hammerschmied nevydaný materiál přebíral.104 V táboře Turecký vrch veškerý inventář
zabrali a zaplombovali Němci a tím pádem ho neumožnili ani odvézt. Dali také ultimátum
přítomné pětičlenné slovenské stráži, aby Turecký vrch opustila. Ze Senice evakuoval
99
VÚA - VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 33, VDO-1, Spisy tajné,
inv. č. 26/25, č.j. 14.411, č.j. 14.412, č.j. 14.415.
100
Peší pluk 23 vyčlenil do zajištění hranice 13 důstojníků a 251 příslušníka mužstva, Peší pluk 33 vyčlenil 14
důstojníků a 238 příslušníků mužstva a Peší pluk 39 vyčlenil 2 důstojníky, 1 rotmistra a 161 příslušníka mužstva.
VÚA - VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 33, VDO-1, Spisy tajné,
inv. č. 26/25, č.j. 14.429.
101
VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 4, č.j. 200.848, Výkazy početných stavov. Již
předtím posádku opustilo 177 příslušníků mužstva české národnosti. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľ-
stvo 1939 – 1940, šk. 3, č.j. 200.772.
102
103
104
61
VOJENSKÁ HISTÓRIA
do Trnavy Peší pluk 33 ještě během „O“ a v Senici ponechal pouze slabý strážní oddíl
a materiál, který neumožnili Němci odvézt.105 Při evakuaci I. praporu Pešieho pluku 33
z Modry do Trnavy ve dnech 4. – 5. dubna v každé místnosti vše kontroloval alespoň jeden
německý voják a kontrolované několika německými strážemi bylo i každé odcházející
auto.106 Z Pezinku se podařilo evakuovat pouze část kmenové agendy a část kancelářského
inventáře, ostatní Němci buď odvezli, nebo neumožnili evakuovat, či dokonce spálili
(spisy).107
Z Nového Mesta nad Váhom (velitel posádky škpt. pech. Ján Noščák) evakuoval 9. dubna
náhradní prapor Ženijného pluku 6 (velitel škpt. žen. Josef Borovec) do posádky Bratislava,108
15. dubna Telegrafný sklad 1 (velitel por. tel. Pavel Beťko) do posádky Piešťany109 a náhradní
prapor Ženijného pluku 4 (velitel náhradní roty rtm. žen. Anton Rumanovský) se přemístil
do posádky Bratislava,110 přičemž Telegrafný prápor 3 (velitel kpt. tel. Ing. Štefan Závodný)
měl podle velmi nepřesných a zavádějících hlášení odejít z města již 20. března 1939.111
Němci po příchodu do města odvezli veškerý zbrojní materiál, do Topoľčan se slovenským
vojákům podařilo přesunout zbývající intendanční, veterinární a zdravotnický materiál, ale
v skladištích Ženijného skladu 2 (velitel mjr. žen. Zdenek Riegger, německé národnosti)
se Němci doslova usadili a „pracovali“ několik týdnů.112 Rabování ve skladech nakonec
Němcům trvalo šest týdnů, přičemž Riegger dbal na to, aby kromě Němců nikdo další
nemohl nic odvézt.113
Závěr
Slovenský národohospodář a poslanec Slovenského sněmu Peter Zaťko, který se podílel

na vzniku Slovenského štátu, shrnul požadavky Němců v středoevropském prostoru dost
lapidárně: obsazení Čech a Moravy, na Slovensku zájem o území po řeku Váh, když se
jim v určitých rajónech poskytnou vojenské opěrné body,114 což by vypovídalo o jisté
dočasnosti obsazení západoslovenského území, resp. o prostorově omezeném obsazení
západoslovenského území opěrnými body. Slovenští velitelé, kteří byli překvapeni razancí
postupu německých oddílů, se na věc dívali střízlivě a považovali pobyt německých oddílů
na západoslovenském území za „okupačný“ a čáru jejich postupu za „čiaru demarkačnú“
a okupované území za „územie obsadené Nemcami“, resp. „územie obsadené nemeckou
armádou“. Bylo věcí slovenských autonomistů, kteří stanuli v čele nově vytvořeného
Slovenského štátu, aby alespoň propagandisticky dostali německé vojsko do pozice spojence,
a nikoliv násilnického okupanta. Německo-slovenská ochranná smlouva z 18./23. března
1939 docela šalamounsky konstatovala, že Slovenský štát se dal pod ochranu německé říše,
která ji přebrala, a na provedení této ochrany má německá branná moc právo v pásmu, které je
na západě ohraničené hranicí Slovenského štátu a na východě všeobecnou čárou východního
okraje Malých Karpat, východního okraje Bílých Karpat a východního okraje pohoří
105
VÚA-VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 62, inv. č. 36/5, Německá
vojenská komise, Veliteľstvo 9. divízie, č.j. 6.908 Dôv./4.oddel.1939.
106
107
VÚA-VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 62, inv. č. 36/5, Německá
vojenská komise, Veliteľstvo 9. divízie, č.j. 6.908 Dôv./4.oddel.1939.
108
109
110
111
112
113
VHA Bratislava, f. Zbierka „55“, fasc. 55-59-2, Výpis z kroniky Ženijného pluku; LACKO, ref. 45, s. 57.
114
FIGURA, Ivan. Slovenský národohospodár Peter Zaťko : Osobnosť a dielo. Bratislava : Wolters Kluwer, 2016,
s. 146. ISBN 978-80-8168-458-6.
62
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Javorníků, kdykoliv zřizovat vojenské objekty a držet je obsazená silou, kterou pokládá za
potřebnou,115 což již nevypovídalo o jisté dočasnosti, ale směřovalo, nepředvídatelně pro
slovenskou stranu, k trvalému naplnění potřeb německé armády. Tiso veřejnosti tajuplně
sděloval, že vnitřní správu Slovenska drží vláda pevně v rukou „aj napriek zjavom, ktoré
by na niektorých krajoch Slovenska zdaly sa dokazovať niečo iného. Zdravý duch národa
aj v tomto ohľade si vie domyslieť veci, o ktorých sa nehovorí, lebo vie, že vyhlásením našej
samostatnosti dostali sme sa viac ako predtým na treciu plochu srážajúcich sa síl okolo
nás a vnútri nás.“ Přítomnost německých oddílů pak přímo zaměřil protimaďarsky, když
prohlásil, že „bez demonštratívnej prítomnosti nemeckého vojska nielen zahraničný hlad
po nás nebol by sa umiernil tak, ako to udalosti ukazujú.“116 V tomhle směru si počínal
Tuka přímočařeji a bez skrupulí: „Nemecké vojsko je na Považí. Áno, je tam. Keď sme boli
vo Viedni s predsedom vlády dr. Tisom, s ministrom dr. Ďurčanským a s hlavným veliteľom
HG Šaňom Machom, dopodrobna sme prerokovali s najvyššími činiteľmi diplomatickými
a vojenskými Nemecka otázku ochrany Slovenska. Najlepši vojaci najmohútnejšej armády
sveta nám odborne vysvetlili, že najcitlivejším bodom Slovenska z ohľadu strategického je
Považie. Tam teda bolo treba v osudnej chvíli umiestiť nemecké vojsko. Stalo sa. Nebyť toho
opatrenia, za danej europskej situácie, bolo by už po slovenskom štáte. Nemecké vojsko
prišlo, keď toho bolo treba a nemecké vojsko, keď ho nebude treba, odíde.“ 117
Slovenští vládní činitelé tak začali hovořit o „pevnostnej zóne západného Slovenska“,
kde mohou být prováděny německou stranou určité vojenské stavby a v těchto stavbách
a pro ochranu těchto staveb udržovat potřebné německé vojenské posádky118 a dále hovořili
o místech, kde jsou také umístěny německé posádky, tzn. o místech, která obsadily německé
oddíly mimo pevnostní zónu (zde šlo zejména o města Trenčín a Žilina).119 Začalo se tak
používat slovní spojení „ochranná zóna a miesta, kde sú nemecké posádky“.120 Někteří
slovenští velitelé se však přidržovali slovního spojení „tzv. nemecké pásmo“ 121 a „záujmové
pásmo nemeckej armády“.122 Ministerstvo národní obrany při etablování personálního
složení slovenské části slovensko-německé vojenské komise si vypomohlo označením
„zóna /:pásmo:/ nemeckého vojska v Bielych Karpatoch“,123 resp. později použilo i označení
„zakázané pásmo opevnení“.124
I na německé straně se označení části okupovaného západoslovenského území
postupem času měnilo: z „Deutsche Befestigungzone“ (německé pásmo opevnění), přes
115
VHUBENÁK, ref. 11, dok. č. 6, s. 339.
116
1336-4464.
117
Minister dr. Vojtech Tuka : Dejinné chvíle žiadajú od národa oddanosť. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 78, s. 4.
ISSN 1336-4464.
118
119
Tamže, s. 182.
120
VÚA – VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 59, Peší pluk 2, inv. č.
33/2, Vyššie veliteľstvo 3, č.j. 20.888/Dôv.2.odd.1939.
121
122
123
Čatloš obnovil 1. května 1939 složení slovenské části připravované smíšené slovensko-německé komise: škpt.
gšt. Karol Peknik, škpt. pech. Jakub Roubal, škpt. pech. Robert Schneider. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské
veliteľstvo 1939 - 1940, šk. 11, č.j. 201.543. Roubal ale odvolal svou přihlášku k přijetí do svazku slovenské armády,
byl dnem 15. června 1939 propuštěn ze svazku slovenské armády a uvolněn k odchodu do okupovaného česko-mo-
ravského protektorátu.
124
VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 - 1940, šk. 12, č.j. 201.850 a šk. 16, č.j. 202.623. VHA Bra-
tislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 - 1940, šk. 3, č.j. 200.645. Ministerstvo národní obrany předpokládalo,
že se při jednáních s německou stranou bude řešit i otázka dislokace německých oddílů na Slovensku (posádky,
jejich počet a poměr ke slovenským úřadům, rozsah volnosti výcviku v terénu, cesty po Slovensku, poměr vojen-
ských osob slovenské armády v oblasti německých posádek). VÚA – VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády
Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 62, inv. č. 36/4, Něm. voj. a let. mise 1939 – 1944.
63
VOJENSKÁ HISTÓRIA
„Vertragszone“ (smluvní pásmo), až na „Schutzzone“ (ochranné pásmo). Němci nakonec

dospěli k názoru, že dojde k regulovanému a kontrolovanému chování německých oddílů
v ochranném pásmu a byla tak vytvořena německá vojenská komise k uspořádání poměrů
na Slovensku vyplývajících z německo-slovenské ochranné smlouvy.125 Tato komise na čele
s Generalleutnant Barckhausenem dorazila do Bratislavy 7. května 1939 a v následujících
dvou dnech uskutečnila první porady a sondážní rozhovory, kde slovenskou stranu
seznámila se směrnicemi, které obdržela v Berlíně.126 Vlastní rozhovory o ochranném pásmu
tak mohly 10. května 1939 začít.127 Pokud si dovolíme zkratku, nepochybně zjednodušující
peripetie slovensko-německých jednání o statutu a ohraničení ochranného pásma, pro
slovenské vyjednavače dozajista deprimujících, celá záležitost se z vojenského hlediska
pro slovenskou stranu zhmotnila do snahy vyjmout z ochranného pásma větší města podél
řeky Váh a možnosti využívat vojenská zařízení v ochranném pásmu slovenskou armádou.
Ochranné pásmo bylo před vlastním jednáním zbaveno slovenské vojenské přítomnosti,
pomineme-li slabé slovenské posádkové stráže (Malacky, Plavecké Podhradie, Hlboké,
Senica, Turecký vrch, Pezinok, Nový Dvor pri Malackách a Nové Mesto nad Váhom),
které měly reálně pouze nepatrnou symbolickou hodnotu a živořily na okraji zájmu svých
vlastních kmenových těles.128 Zbývala tak pouze slábnoucí naděje, že slovenská strana svou
vojenskou přítomnost v ochranném pásmu případně znovu obnoví.129
Události v okupovaném západoslovenském území v březnu a dubnu 1939 se měly stát
pro všechny zainteresované na slovenské straně varujícím mementem. Již citovaný bývalý
velitel slovenského letectva pplk. let. Ján Ambruš situaci glosoval: „První styk slovenské
armády s armádou německou zanechal u slovenských vojáků a důstojníků nejsmutnější
dojmy. Spolupráce projevila se v tom, že příslušníci slovenské armády museli přihlížet, jak
Německo odváží drahý a skvělý československý materiál. Protesty slovenských důstojníků
proti drancování a ničení vojenského majetku setkávaly se jen s výsměchem Němců.
Příslušníci slovenské armády hráli přitom smutnou a ponižující úlohu. Slovenský voják
byl dokonce použit pro čištění záchodů a materiálů pro německou armádu. Herrenvolk
se plně představil ve své brutalitě a panovačnosti. Slovenský voják, který viděl a pocítil
na vlastním těle, nikdy nemůže zapomenout a nezapomene toto ponížení.“130 Slovenský
voják možná nezapomněl, ale převážná část slovenského důstojnického sboru si do
paměti ponaučení z prvních dnů „spolupráce“ s německou armádou dostatečně nevryla
a v atmosféře triumfalismu provázejícího vznik samostatného Slovenského štátu a ve
125
HRNKO, Anton. Nemecká vojenská misia na Slovensku 1939 – 1944. In História – Revue o dejinách spoloč-
nosti, 2002, roč. 2, č. 3, s. 25. ISSN 1335-8316.
126
HRNKO, Anton. Rokovanie o ochrannom pásme a zatiahnutie ľudácko-fašistického slovenského štátu do vojny
s Poľskom. In Zborník múzea slovenského národného povstania, 1987, č. 12, s. 44.
127
K jednání o ochranném pásmu srov. TULKISOVÁ, Jana. Činnosť Nemeckej vojenskej komisie na Slovensku a
ohraničenie ochranného pásma. In PEKÁR, Martin – PAVLOVIČ, Richard (eds.). Slovensko medzi 14. marcom
1939 a salzburskými rokovaniami : Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov VI, Prešov : Pre-
šovská univerzita v Prešove; UNIVERSUM, 2007, s. 423-433. ISBN 978-80-8068-669-7; NIŽŇANSKÝ, Eduard –
TULKISOVÁ, Jana. Pôsobenie Nemeckej vojenskej komisie na Slovensku v roku 1939. In Vojenská história, 2007,
roč. 11, č. 4, s. 42-53. ISSN 1335-3314.
128
PEJS, Oldřich. Slovenské symbolické posádkové stráže v německém ochranném pásmu. In Vojenská história,
2015, roč. 19, č. 3, s. 109-110. ISSN 1335-3314. Velitel detašmánu Nový Dvor čat. ď. sl. Karol Bielčík musel se svými
muži na rozkaz Fliegerhorstkommandantur Malacky opustit Nový Dvor 11. května. VHA Bratislava, f. Krajinské
vojenské veliteľstvo Bratislava január – jún 1939, šk. 9, sg. 9-70-6, č.j. 23.230/Dôv./let.1939.
129
K přítomnosti německých oddílů v ochranném pásmu srov. BAKA, Igor – CSÉFALVAY, František –
KRALĆÁK, Peter – MASKALÍK, Alex – SYRNÝ, Marek. Slovensko a Slováci vo víre druhej svetovej vojny :
Vojenské dejiny Slovenska 1939 – 1945 slovom a obrazom. Bratislava : Pro Militaria Historica, 2015, s. 34-35. ISBN
978-80-970768-2-5.
130
VALIŠ, Zdeněk. Ján Ambruš o samostatném Slovenském štátu 3. část. In Letecké listy, 1993, roč. 1, č. 7, s. 3;
obdobně CHYTKA – VALIŠ, ref. 65, s. 101.
64
VOJENSKÁ HISTÓRIA
stínu německých vojenských úspěchů ho přijala jako conditio sine qua non a přizpůsobila
se daným poměrům. Ve slovenské armádě proto převážilo přesvědčení: „Nový priateľský
pomer Slovenského štátu k nášmu veľkému súsedovi - Nemeckej ríše odráža sa intenzívne
v úzkej spolupráci armády slovenskej s armádou nemeckou. Tieto úzke vzťahy sa vyjadria
postupne častým a nútnym osobným stykom členov armády slovenskej s členmi armády
nemeckej.“131
O. PEJS: DAS SCHICKSAL VON SLOWAKISCHEN BESATZUNGEN AUF DEM VON

DEUTSCHLAND BESETZTEN GEBIET DER WESTSLOWAKEI
Im März 1939 besetzte die deutsche Wehrmacht einen beträchtlichen Teil des Gebiets
der westlichen Slowakei, da das böhmisch-mährisches Gebiet auf der Linie entlang der
Weiß- und Kleinkarpaten als die natürliche östliche Grenze des „großdeutschen Raumes“
wahrgenommen wurde. Bei der von Hitler anvisierten Zerschlagung der „Rest-Tschechei“
sollte es zur Schließung des böhmisch-mährischen Raumes und seiner Abtrennung
von der Slowakei kommen, und zwar über die bis dahin gültige mährisch-slowakische
Grenze hinweg, bis ins Waagtaal. Laut Befehl sollte die deutsche Wehrmacht lediglich
eine „Pazifizierungsaktion“ ohne eine vorherige Mobilisierung durchführen. Es sollten
lediglich die Friedenstruppen eingesetzt werden. Nach außen hin handelte es sich also um
keinen Feldzug. Durgeführt wurde der Befehl von den Truppen der Gruppe Engelbrecht,
der 4. leichten Division und der 8. Infanterie Division. Die Wehrmachttruppen wurden
bald gefolgt von den Einheiten der SS, des deutschen Grenzschutzes, der Finanzwache
und des Sicherheitsdienstes. Die deutschen Militärbehörden betrachteten die Slowakei als
ein Gebiet der zerschlagenen Tschecho-Slowakei, auf dem die deutsche Wehrmacht ihr
Recht auf eine Kriegsbeute wahrgenommen hat. Daraus ergab sich, dass die slowakischen
Truppen von den deutschen Behörden und der Wehrmacht behindert, entwaffnet oder sogar
interniert wurden, und dass das beschlagnahmte Kriegsmaterial, die Ausrüstung, Anlagen,
usw. abtransportiert wurden. Die Einwände und Proteste von slowakischen Zivil- und
Kriegsbehörden wurden mit dem Hinweis außer Acht gelassen, dass die slowakische Armee
die tschechoslowakischen Waffen und Ausrüstung nicht mehr brauchen werde.
Im April 1939 wurden die slowakischen Stellen von den Deutschen ultimativ aufgefordert,
das westlich vom Fluss Waag gelegene und von der Wehrmacht besetzte Gebiet zu räumen.
In Berlin rechnete man damit, dass das Verhalten der deutschen Truppen in diesem Raum
geregelt und kontrollierbar sein wird. Des Weiteren ist man zur Einsicht gekommen, dass
die slowakische Regierung infolge der mangelnden slowakischen Militärpräsenz auf diesem
Gebiet ein stichhaltiges Argument für die Wahrung der Hoheitsrechte der staatlichen
Souveränität und der territorialen Integrität, symbolisiert durch die Präsenz der eigenen
Staatsverwaltung, der Sicherheitsbehörden und des Militärs verliert. Trotz deutscher
Vorwände blieben auf diesem Gebiet slowakische Wachenbesatzungen, allerding hatten
diese einen eher symbolischen Stellenwert ohne jeglichen Kampfwert. Wenn auch ungern,
erklärten sich die Deutschen im April 1939 zu bilateralen Verhandlungen mit der Slowakei
betreffend der Status und die Abgrenzung des von ihnen besetzten Gebiets westlich des
Waagtaales bereit. Für diesen Zweck wurde die Deutsche Militärkommission zur Klärung
der sich von dem deutsch-slowakischen Schutzvertrag ergebenden Verhältnisse in der
Slowakei ins Leben gerufen.
131
VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 1 - Veliteľstvo divíznej oblasti 1 (1939 – 1945), šk. 95, sg. 95/198/1, Roz-
kaz, 1939, č. 30, čl. B-270.
65
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Seznam použité literatury:
BAKA, Igor. Politický systém a režim Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1940. Bratislava :
Vojenský historický ústav, 2010. ISBN 978-80-969375-9-2.
BAKA, Igor – CSÉFALVAY, František – KRALĆÁK, Peter – MASKALÍK, Alex – SYRNÝ,

Marek. Slovensko a Slováci vo víre druhej svetovej vojny : Vojenské dejiny Slovenska 1939 –
1945 slovom a obrazom. Bratislava : Pro Militaria Historica, 2015. ISBN 978-80-970768-2-5.
BYSTRICKÝ, Jozef. Aká bola slovenská armáda pred a počas ťaženia proti Poľsku? In
OLEJKO, Andrzej – KORZENIOWSKI, P. (eds.). Podkarpacki wrzesień. Polityczne
i wojskowe aspekty wojny obronnej Polskie 1939 r. na Podkarpaciu. Rzeszów : Zakład
Historii Wojskowości – Institut Historii Uniwersytetu Rzeszowskiego, 2010. ISBN 978-83-
931207-0-3.
BYSTRICKÝ, Jozef (ed.). Pamäti generála Jozefa Turanca : pramene obrany. Banská
Bystrica : Múzeum Slovenského národného povstania, 2012. ISBN 978-80-89514-19-9.
ČATLOŠ, Ferdinand. Marec 1939. In BYSTRICKÝ, Valerián – LETZ, Róbert – PODOLEC,

Ondrej (eds.). Vznik Slovenského štátu : 14. marec 1939 : Spomienky aktérov historických
udalostí 1. diel. Bratislava : AEPress, s.r.o., 2007. ISBN 978-80-88880-79-0.
FIGURA, Ivan. Slovenský národohospodár Peter Zaťko : osobnosť a dielo. Bratislava :

Wolters Kluwer, 2016. ISBN 978-80-8168-458-6.
HEŠTEROVÁ, Zdenka. Zbrojársky priemysel na strednom Považí v rokoch 1939 – 1941 (od
vzniku Slovenského štátu do vojny proti Sovietskemu zväzu). In MIČKO, Peter – HALLON,
Ľudovít et al. Lesk a tiene hospodárskeho rozvoja Slovenska v rokoch 1939 – 1941. Krakov
: Spolok Slovákov v Poľsku, 2015. ISBN 978-83-7490-865-8.
HEŠTEROVÁ, Zdenka. Zbrojársky priemysel na strednom Považí v rokoch 1938 – 1945.

Banská Bystrica : Belianum, 2014. ISBN 978-80-557-0824-9.
HRNKO, Anton. Nemecká vojenská misia na Slovensku 1939 – 1944. In História – Revue
o dejinách spoločnosti, 2002, roč. 2, č. 3. ISSN 1335-8316.
HRNKO, Anton. Rokovanie o ochrannom pásme a zatiahnutie ľudácko-fašistického

slovenského štátu do vojny s Poľskom. In Zborník múzea slovenského národného povstania,
1987, č. 12.
HUBENÁK, Ladislav. Nacistické výboje a nemecká ochranná zóna na Slovensku. In

Právnické štúdie, 1971, roč. 19. ISSN 0551-9039.
HUBENÁK, Ladislav. Nemecko-slovenská zmluva z roku 1939. In Právny obzor, 1969, roč.
52, č. 4. ISSN 0032-6984.
HUBENÁK, Ladislav. Politika nemeckej ochrannej zóny na Slovensku roku 1939. In

Sborník archivních prací, 1967, roč. 17, č. 2. ISSN 0036-5246.
66
VOJENSKÁ HISTÓRIA
CHYTKA, V. Stanislav – VALIŠ, Zdeněk. Generálplukovník Ján Ambruš. In Vojenská

história, 2003, roč. 7, č. 1. ISSN 1335-3314.
JAŠEK, Peter. Odsun českých vojakov zo Slovenska po vzniku Slovenského štátu. In

BYSTRICKÝ, Valerián – MICHELA, Miroslav – SCHVARC, Michal et al. Rozbitie alebo
rozpad? : Historické reflexie zániku Česko-Slovenska, Bratislava : Veda, vydavateľstvo
Slovenskej akadémie vied, 2010. ISBN 978-80-224-1150-9.
JOHN, Miloslav – KLIMENT, K. Charles – NAKLÁDAL, Břetislav. Březen 1939. Praha :

Ares; Naše vojsko, 2004. ISBN 80-86158-38-1.
KARLICKÝ, Vladimír et al. Svět okřídleného šípu : Koncern Škoda Plzeň 1918 – 1945.
Plzeň : Škoda a.s.; Paseka, 1999. ISBN 80-7185-269-4.
KATREBA, Zoltán. Vojenská továreň 5 – Vojenský technický a chemický ústav

v Zemianskych Kostoľanoch (1939 – 1940). In Vojenská história, 2002, roč. 6, č. 1. ISSN
1335-3314.
KLIMKO, Jozef. Tretia ríša a ľudácky režim na Slovensku. Bratislava : Obzor, 1986.
KOKOŠKA, Stanislav. Unternehmen Südost : Okupace českých zemí v březnu 1939. In

Historie a vojenství, 1997, roč. 46, č. 6. ISSN 0018-2583.
KRENČEJ, Ján. Naši vojaci, vodiči motorových vozidiel počas pokoja a vo vojne. In Slovák,
1939, roč. 21, č. 233. ISSN 1336-4464.
LACKO, Martin (ed.). Zrod Slovenského štátu v kronikách slovenskej armády. Bratislava :
Ústav pamäti národa, 2010. ISBN 978-80-89335-19-0.
LACKO, Martin (ed.). Proti Poľsku : Odraz ťaženia roku 1939 v denníkoch a kronikách
slovenskej armády. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2007. ISBN 978-80-89335-00-8.
LÁŠEK, Radan. Jednotka určení SOS – díl třetí. Praha : Codyprint, 2008. ISBN 978-80-
902964-9-7.
MARŠÁLEK, Pavel. Protektorát Čechy a Morava. Praha : Nakladatelství Karolinum,

2002. ISBN 80-246-0302-0.
MARŠÁLEK, Pavel. Veřejná správa Protektorátu Čechy a Morava v letech 1939 – 1945.
Praha : VODNÁŘ, 1999. ISBN 80- 85889-26-9.
MIČIANIK, Pavel. Obsadenie západného Slovenska Wehrmachtom v marci 1939

a vyrabovanie slovenských vojenských skladov. In HRUBOŇ, Anton – JANKECH, Juraj
– RISTVEYOVÁ, Katarína – GABČO, Martin (eds.). Slovensko v rokoch neslobody 1938 –
1989 IV : Slovensko, jeho susedia a Európa. Banská Bystrica : Filozofická fakulta Univerzity
Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2016. ISBN 978-80-557-1180-5.
MLÁDEK, Belo – KORČEK, František. Slovenská armáda. In Slovenské vojsko, 1940, roč.
67
VOJENSKÁ HISTÓRIA
1, č. 6.
NIŽŇANSKÝ, Eduard – TULKISOVÁ, Jana. Pôsobenie Nemeckej vojenskej komisie na
Slovensku v roku 1939. In Vojenská história, 2007, roč. 11, č. 4. ISSN 1335-3314.
NIŽŇANSKÝ, Eduard et al. Slovensko-nemecké vzťahy 1938 – 1941 v dokumentoch I. : Od

Mníchova k vojne proti ZSSR. Prešov : Spoločnosť PRO HISTORIA : UNIVERSUM-EU, s.
r. o., 2009. ISBN 978-80-89046-61-4
PEJS, Oldřich. Slovenské symbolické posádkové stráže v německém ochranném pásmu. In

Vojenská história, 2015, roč. 19, č. 3. ISSN 1335-3314.
Protifašistický a národně osvobozenecký boj českého a slovenského lidu 1938 – 1945, Edice
dokumentů, Hlavní řada, I. díl Mnichov a březnová tragédie, 3. svazek Po Mnichovu, 4.
Sešit Období od 9. února 1939 do 15. března 1939. Praha 1988.
SANDER, Rudolf. Abecední přehled dislokace československé mírové armády v letech

1918 – 1939. In Sborník archivních prací, 2000, roč. 50, č. 1. ISSN 0036-5246.
SIDOR, Karol. Takto vznikol Slovenský štát. Bratislava : Odkaz; Ozveny, 1991. ISBN 80-
85193-12-4.
ŠLOSAR, Vladimír – DUBÁNEK, Martin – MINAŘÍK, Pavel – URMINSKÝ, Ivan.

Vojenské výcvikové prostory československé armády. In BALÁŽ, Július – DUBÁNEK,
Martin (eds.). Ročenka 2011 : Vojenský historický archiv. Praha : Ministerstvo obrany České
republiky, 2012. ISBN 978-80-7278-578-0.
TULKISOVÁ, Jana. Činnosť Nemeckej vojenskej komisie na Slovensku a ohraničenie

ochranného pásma. In PEKÁR, Martin – PAVLOVIČ, Richard (eds.). Slovensko medzi
14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami : Slovenská republika 1939 – 1945 očami
mladých historikov VI. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove; UNIVERSUM, 2007. ISBN
978-80-8068-669-7.
TVARŮŽEK, Břetislav. Okupace Čech a Moravy a vojenská správa (15. březen až 15. duben
1939). In Historie a vojenství, 1992, roč. 41, č. 3. ISSN 0018-2583.
TVARŮŽEK, Břetislav. Wehrmacht v protektorátě Čechy a Morava do roku 1941 (od dubna
1939 do podzimu 1941). In Historie a vojenství, 1992, roč. 41, č. 5. ISSN 0018-2583.
UHLÍŘ, Jan B. Protektorát Čechy a Morava v obrazech. Praha : Ottovo nakladatelství,

2008. ISBN 978-80-7360-675-6.
VALIŠ, Zdeněk. Ján Ambruš o samostatném Slovenském štátu 2. část. In Letecké listy,
1993, roč. 1, č. 6.
VALIŠ, Zdeněk. Ján Ambruš o samostatném Slovenském štátu 3. část. In Letecké listy,
1993, roč. 1, č. 7.
68
VOJENSKÁ HISTÓRIA
ŠTÁTNA SLOVENSKÁ VOJENSKÁ REÁLKA

(1942 – 1945) II. časť
JAROSLAV KOZOLKA
KOZOLKA, J.: Slovak State Military Grammar School (1942 – 1945). Part II. Vojenská
história, 1, 23, 2019, pp 69-93 Bratislava.
The second part of the study on the Slovak State Military Grammar School (ŠSVR) provides
as yet unpublished information on the activity of this educational institution in 1943 -1945. In
the wider historical context, the study describes not only the last whole school year of ŠSVR,
unrealised proposals for the establishment of the ŠSVR Cadet Branch as well as the participation
of the permanent staff of ŠSVR in the Slovak National Uprising (SNU) preparations. At the
same time, the work deals with the fate of the main ŠSVR representatives and inmates who
actively joined the SNU following the dissolution of the school due to the war events. The last
part of the study addresses the efforts of the Home Defence to revive the ŠSVR activity.
Military history. Slovakia. Armed Forces of the Slovak Republic. Military Education. Slovak
State Military Grammar School. 20th century.
Na základe analýzy dostupných dobových písomností možno činnosť Štátnej slovenskej

vojenskej reálky (ŠSVR) v školskom roku 1943/1944 hodnotiť pozitívne. Pred začatím
školského roka sa podarilo školu presťahovať z Banskej Bystrice do Turčianskeho Sv.
Martina a úspešne ju etablovať v novom prostredí. Škola si v novom mieste svojej dislokácie
začala budovať pozitívny obraz, a to nielen na regionálnej, ale aj na celoslovenskej úrovni.
V školskom roku 1943/1944 sa veliteľskému a pedagogickému personálu darilo vďaka
vysokému nasadeniu zvyšovať kvalitu výučby a výchovy chovancov na úroveň rovnocennú
civilných škôl gymnaziálneho typu.1
Na konci školského roka 1943/1944 bolo možné konštatovať, že napriek občasným menším
problémom, škola fungovala na vysokej úrovni, s veľmi dobrými študijnými výsledkami
chovancov. Tieto výsledky boli dosiahnuté napriek tomu, že chovanci boli oproti žiakom
civilných gymnázií zaťažení výučbou vojenských odborných predmetov a vojenským
výcvikom vrátane vojenského poľného výcviku. Napriek rôznym problémom sa škole
v novom prostredí darilo postupne zastabilizovať odborný pedagogický personál, postupne
posilniť veliteľský zbor dôstojníkmi z povolania. V porovnaní s predchádzajúcim školským
rokom boli vytvorené komfortnejšie podmienky pre život chovancov. Zároveň sa podarilo
skvalitniť zabezpečenie chovancov po všetkých stránkach, nevynímajúc spoločenskú,
kultúrnu a športovú stránku. O zvyšujúcej úrovni školy, ktorá si získavala priaznivú
reputáciu v slovenskej spoločnosti, vypovedá nárast záujmu o štúdium na tejto škole.
Vedenie ŠSVR sa v školskom roku 1943/1944 sústredilo nielen na zabezpečenie
bezproblémového chodu školy, ale aj na riešenie zásadných koncepčných otázok, so
snahou, v rámci možnosti slovenskej brannej moci, nestratiť ani jediného chovanca školy,
a to aj v prípade, ak by takýto chovanec nedosahoval také študijné výsledky, ktoré by mu
umožňovali úspešne absolvovať ŠSVR. Snahu vedenia ŠSVR podporil svojou autoritou
1
VHÚ-VHA Bratislava, fond (ďalej f.) MNO dôverné 1944, šk. 483. ŠSVR, č. j. 2093/Dôv.1944. Vec: Zápisnica o
klasifikačnej porade na konci I. polroku školského roku 1943/194 z 25. 1. 1944. s. 4-6.; ŠSVR, č. j. 2278/Dôv.1944.
Vec: Zápisnica z cenzúrnej porady a štatistický výkaz o prospechu v III. období školského roku 1943/1944 zo 17. 4.
1944. s. 5-7.; ŠSVR, č. j. 2403/Dôv.1944. Vec: Zápisnica o výročnej klasifikačnej porade školského roku 1943/194
zo 14. 6. 1944. s. 5-6.
69
VOJENSKÁ HISTÓRIA
generálny inšpektor brannej moci gen. I. tr. Alexander Čunderlík, ako aj jeho nástupca vo
funkcii gen. I. tr. Anton Pulanich.2 ktorí k riešeniu tejto otázky prispeli aj praktickými
radami.3
Nerealizovaný návrh na zriadenie Kadetskej odbočky ŠSVR
Už v júni 1943 generálny inšpektor armády gen. I. tr. Alexander Čunderlík, sám absolvent
rakúsko-uhorskej pechotnej kadetskej školy v Budapešti, predniesol neoficiálny návrh na
zriadenie kadetskej školy, ktorá by mala byť súčasťou ŠSVR.4 Tento jeho návrh nezapadol
do zabudnutia, diskutovalo sa o ňom predovšetkým na úrovni velenia ŠSVR. Začiatkom
roka 1944 veliteľ školy a profesorský zbor školy podrobne analyzovali priebeh štúdia
chovancov školy a ich študijné výsledky. Analýzou bolo zistené, že približne jedna tretina
chovancov bola absolventmi meštianskych škôl, ostatní chovanci boli pôvodne študentmi
nižších ročníkov gymnázií, ktorí boli lepšie vedomostne pripravení na štúdium na ŠSVR.
Ďalej bolo analýzou priebehu viac než ročnej činnosti školy zistené, že časť chovancov,
predovšetkým absolventov meštianskych škôl, ale ojedinele aj absolventov nižších ročníkov
gymnázií, mala závažné študijné problémy, nakoľko potrebovali na postup do vyššieho
ročníka školy vykonať reparát (opakovať skúšku – pozn. J. K.) alebo museli ročník opakovať.
Niektorí z neúspešných chovancov I. ročníka (V. trieda gymnázia), tak aj II. ročníka školy
(VI. ročník gymnázia) museli byť pre nevyhovujúce študijné výsledky zo školy vylúčení.5
2
PULANICH Anton (25. 5. 1884 Holíč – 4. 1. 1962 Holíč). Pôvodne dôstojník rak.-uhor. armády, neskôr čs. armády
a naposledy gen. I. tr. slov. brannej moci. V r. 1903 absolvoval zemebraneckú kadetskú pechotnú školu, dôst. zástup-
ca, príslušník strel. pl. 13 v Olomouci, od 1. 1. 1904 por. pech., veliteľ čaty, náhradnej roty a práporný pobočník. Od
r. 1910 npor. pech., od r. 1. 1. 1915 stot. pech. Účastník prvej svetovej vojny, od decembra 1914 do marca 1918 nasa-
dený na ruskom fronte ako veliteľ roty a neskôr ako veliteľ práporu. Od marca do októbra 1918 bojoval na talianskom
fronte. Dňa 31. 10. 1918 sa prihlásil do čs. armád, následne zaradený k strel. pl. 13 v Olomouci, veliteľ náhradnej roty,
v januári a februári 1919 veliteľ II. práporu v Sliezsku, následne preložený k strel. pl. 16 v Banskej Bystrici, veliteľ ná-
hradnej roty, od júna 1919 veliteľ práporu. Zúčastnil sa bojov proti maďarským vojskám na Slovensku. Od septembra
1919 veliteľ etapového práporu 7 v Slovenskej Ľupči, vo Vrútkach a v Prešove. V priebehu r. 1920 postupne zaradený
do peš. pl. 2 v Litoměřiciach a peš. pl. 37 v Levoči, od 6. 11. 1920 mjr. pech. a veliteľ III. práporu peš. pl. 37. Od 31.
12. 1923 pplk. pech., od júla 1924 premiestnený k peš. pl. 41 v Žiline, veliteľ III/41 práporu a následne II/41 práporu.
V r. 1930/1931 absolvoval v Prahe kurz pre veliteľov voj. telies. Od r 1931 zástupca veliteľa peš. pl. 17 v Trenčíne, od
1. 7. 1933 plk. pech., premiestnený k hran. práp. 11 v Parkáne (dnes Štúrovo), od r. 1934 veliteľ peš. pl. 25 v Lučenci.
V r. 1936 bol uznaný neschopným voj. služby a dňom 1. 12. 1936 preložený do výslužby. Od 4. 12. 1938 zástupca
náčelníka voj. štábu HG. Po vzniku Slovenského štátu dňa 14. 3. 1939 bol reaktivovaný, veliteľ VV 1 (neskôr 1. div.)
v Trenčíne, od 17. 5. 1939 gen. II. tr. V ťažení proti Poľsku v septembri 1939 veliteľ 1. divízie „Jánošík“. Od 8. 1. 1940
veliteľ 3. div. v Prešove, od novembra 1940 šéf Vzdušného úradu a veliteľ Vzdušných zbraní (VÚ a VZ), ako aj veliteľ
Vojenskej správy (VS). Po vstupe Slovenskej republiky do vojny proti ZSSR v júni 1941 veliteľ VS a zástupca veliteľa
armády gen. I. tr. Ferdinanda Čatloša. Od 12. 8. 1941 do 20. 9. 1941 veliteľ slov. jednotiek v poli s právomocou velite-
ľa armádneho zboru, po návrate na Slovensko opäť veliteľ VÚ a VZ. Od 1. 1. 1942 gen. I. tr., od augusta 1942 veliteľ
VPV v Banskej Bystrici, v r. 1943 aj predseda Generálneho sekretariátu obrany štátu a predseda medziministerského
sekretariátu obrany štátu. Od januára 1944 generálny inšpektor armády, Pracovného zboru a Brannej výchovy, od
februára 1944 aj predseda odvolacieho a kárneho výboru na MNO. Od 30. 8. 1944 ustanovený za hlavného vojenského
veliteľa. Dňa 1. 9. 1944 podal žiadosť o penzionovanie a 5. 9. 1944 abdikoval zo svojich armádnych funkcií. 31. 3.
1945 ustúpil so slovenskou vládou do Rakúska. Po skončení 2. svetovej vojny sa vrátil na Slovensko, bol prijatý do
čs. armády ako dôstojník vo výslužbe. V r. 1950 mu bola odobratá hodnosť generála.
3
Gen. I. tr. Alexander Čunderlík vykonával funkciu generálneho inšpektora brannej moci od 1. 8.1942 do 2. 4. 1943,
keď bol preložený do výslužby. Gen. I. tr. Anton Pulanich vykonával funkciu generálneho inšpektora brannej moci od
januára 1944. In CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : VHÚ,
2013, s. 43, 205. ISBN 978-0-89523-20-7.
4
VHÚ-VHA Bratislava, fond (ďalej f.) MNO dôverné 1944, šk. 483. ŠSVR, č. j. 2200 Dôv.1944 z 29. 3. 1944. Vec:
Zriadenie kadetky ako odbočky u ŠSVR – návrh.
5
VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1944, šk. 483. ŠSVR, č. j. 2076/Dôv.1944 z 2. 1. 1944. Vec: Prepustenie
chovancov z ŠSVR – návrh; ŠSVR, č. j. 2145/Dôv.1944 z 29. 2. 1944. Vec: Nemček Milan, chovanec ŠSVR – návrh
na prepustenie ŠSVR; s. 4-6.; ŠSVR, č. j. 2093/Dôv.1944. Vec: Zápisnica o klasifikačnej porade na konci I. polroku
školského roku 1943/194 z 25. 1. 1944, s. 4-6.; ŠSVR, č. j. 2278/Dôv.1944. Vec: Zápisnica z cenzúrnej porady a šta-
tistický výkaz o prospechu v III. období školského roku 1943/1944 zo 17. 4. 1944. s. 4-6.
70
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Dokonca dôvodom vylúčenia chovanca bolo aj spáchanie závažného disciplinárneho

priestupku, resp. dezercie zo ŠSVR.6 Zároveň sa však konštatovalo, že išlo o chovancov,
ktorí už prešli čiastočným vojenským výcvikom, slovenská branná moc do nich investovala
nemalé finančné prostriedky, pričom nechcela stratiť túto „investíciu“ v prípade, ak
by uvedení chovanci nedokázali úspešne absolvovať ŠSVR. Velenie školy hľadalo čo
najschodnejšiu cestu na to, aby sa našlo v rámci slovenskej brannej moci uplatnenie aj pre
týchto chovancov. Ďalším argumentom pre ich zotrvanie na ŠSVR bol v slovenskej brannej
moci stále pretrvávajúci nedostatok dôstojníkov z povolania, trvajúci aj v roku 1944 napriek
tomu, že ministerstvo národnej obrany (MNO) prijalo množstvo personálnych opatrení na
zvrátenie tohto nepriaznivého stavu.
Veliteľ školy pplk. del. Emil Perko na základe analýzy priebežných študijných výsledkov,
podporovaný generálnym inšpektorom brannej moci, hľadajúc riešenie tejto situácie, si
nakoniec osvojil návrh gen. I. tr. A. Čunderlíka na zriadenie kadetskej odbočky v rámci
ŠSVR. Uvedenú problematiku po vypracovaní základnej osnovy kadetskej odbočky ŠSVR
následne osobne prerokoval na pracovnej porade u generálneho inšpektora brannej moci
dňa 27. mája 1944 s náčelníkom štábu MNO – HVV plk. gšt. Viliamom Talským.7 Do
diskusie o zriadení kadetskej odbočky ŠSVR boli zapojení okrem generálneho inšpektora
brannej moci aj minister NO a ďalší funkcionári MNO, ktorí mali zásadný vplyv na riešenie
daného problému. Nakoniec po diskusii náčelník štábu MNO -HVV plk. gšt. Viliam Talský8
vydal veliteľovi ŠSVR ústny rozkaz, aby vypracoval návrh na zriadenie kadetskej odbočky
ŠSVR, ktorá by mala obdobný charakter ako kadetské školy rakúsko-uhorskej armády.
Na rozdiel od bývalých rakúsko-uhorských kadetských škôl, ktoré fungovali ako samostatné
školské inštitúcie, slovenská kadetská škola mala byť súčasťou (odbočkou) ŠSVR, bola
by podriadená veliteľovi ŠSVR. Zároveň nemala mať charakter obdobný civilnej strednej
škole s maturitou. ŠSVR by sa po prijatí tejto novej koncepcie skladala z vyššieho stupňa
gymnázia s reálnou vetvou (V. až VIII. trieda gymnázia) a strednej odbornej (vojenskej)
školy, ktorej absolvovanie by nebolo podmienené maturitou, ale odbornými skúškami.
Pripravovaný návrh na fungovanie kadetskej školy ako kadetskej odbočky ŠSVR
6
VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1944, šk. 483. ŠSVR, č. j. 2374/Dôv.1944 z 3. 6. 1944. Vec: Veľký Milo-
slav, chov. II. roč., samovoľné vzdialenie sa z ŠSVR.
7
VHÚ-VHA Bratislava, fond MNO dôverné 1944, šk. 483. ŠSVR, č. j. 2362/Dôv.1944 z 31. 5. 1944. Vec: Osnovy
pre ŠSVR – predloženie zápisnice o komisionálnom rokovaní.
8
TALSKÝ, Viliam, Anton (28. 9. 1904 Vígľaš – 3. 12. 1953 Bratislava). Pôvodne dôstojník čs. armády, následne slov.
brannej moci. Od 4. 10. 1924 poslucháč VA v Hraniciach na Morave, dňa 15. 8. 1926 vyradený z VA ako por. žen. V r.
1926-1933 veliteľ čaty u mínovej roty mostného práp. v Bratislave. Od r. 1930 npor. žen. V r. 1933/1936 frekventant
VŠV v Prahe. Od augusta 1936 prednosta 3. odd., následne prednosta 2. odd. štábu 9. div. v Bratislave. Od r. 1936 kpt.
žen., od 31. 7. 1937 kpt. gšt. Od septembra do decembra 1938 prednosta 2. odd. štábu Hraničnej oblasti 39. Po vzniku
Slovenského štátu náčelník štábu 9. div., od apríla 1939 mjr. gšt. a prednosta oper. skup. 3. odd. štábu HVV v Bratisla-
ve, od októbra 1939 prednosta 3. odd. štábu HVV. Po zriadení VVŠ v Bratislave v r. 1940 riadny profesor všeobecnej
taktiky a šéf katedry ženijného vojska. Od r. 1940 pplk. gšt., NŠ ministra NO, od 18. 11. 1940 do 27. 6. 1941 NŠ VPV
v Banskej Bystrici. Po zahájení ťaženia proti ZSSR zaradený ako prednosta 3. odd. veliteľstva poľ. armády, od augusta
do novembra 1941 NŠ RD. Od decembra 1941 do 1. 9. 1942 prednosta historického odd. MNO. Od septembra 1942
pridelený dôst. pri generálnom inšpektorovi slov. brannej moci a prednosta školského odd. MNO. Od júla 1943 NŠ
MNO, od r. 1944 plk. gšt. Udržiaval kontakty s odbojom, zapojil sa do príprav SNP. Od júla 1944 do 8. 8. 1944 veliteľ
TSb, od 10. 8. 1944 ZV VSA v Prešove. V čase, keď sa začalo odzbrojovanie VSA dňa 29. 8. 1944, zastupoval neprí-
tomného veliteľa VSA gen. II. tr. A. Malára. 30. 8. 1944 odletel s leteckou skupinou VSA k veliteľovi I. UF marš. I. S.
Konevovi za účelom koordinácie oslobodzovania územia Slovenska. Dňa 16. 9. 1944 bol na vlastnú žiadosť vysadený
na východnom Slovensku s úlohou sústreďovať príslušníkov VSA. S jednotkou mjr. jazd. J. Bíleja utvoril veliteľstvo
voj. skupiny „Detvan“, nadviazal kontakt s partizánmi a poskytoval sprav. informácie 1. čs. arm. zboru. Od decembra
1944 príslušník 1. čs. arm. zboru, krátko dočasný veliteľ 1. čs. brig., z funkcie bol odvolaný, zástupca veliteľa 3.
brigády, od 4. 2. 1945 veliteľ 3. brigády. Na zásah SNR bol z funkcie odvolaný. Po r. 1945 nebol prijatý do čs. armády,
v r. 1947 bolo vznesené obvinenie z tr. činov domácej zrady a zrady na Povstaní, v decembri 1947 odsúdený na 15
rokov straty slobody a ďalšie tresty. Vykonával trest v Ilave, v r. 1948 mu bol výkon trestu prerušený pre chorobu, 13.
8. 1951 opäť nastúpil do väzenia v Ilave, v r. 1953 bol ako nevyliečiteľný prepustený na slobodu, krátko nato zomrel.
71
VOJENSKÁ HISTÓRIA
bol pomerne neortodoxný. V čs. armáde vzdelávanie budúcich dôstojníkov z povolania

zabezpečovali predovšetkým Vojenská akadémia v Hraniciach (VA) a celá škála vojenských
učilíšť.9 V rakúsko-uhorskej armáde naopak najväčšie množstvo dôstojníkov z povolania
produkovali práve kadetské školy. Na uvedených školách mohli študovať iba úspešní
uchádzači o štúdium. Dôstojníkmi z povolania sa mohli stať iba tí z nich, ktorí úspešne
absolvovali danú školu.
Koncept kadetskej odbočky ŠSVR, vypracovaný veliteľom ŠSVR v pomerne krátkom
čase niekoľkých mesiacov roku 1944, však počítal s tým, že na kadetskej odbočke ŠSVR
budú študovať nie najlepší uchádzači o štúdium na škole, ako tomu bolo v rámci rakúsko-
uhorských kadetských škôl, ale, naopak, tí chovanci ŠSVR, u ktorých pre slabšie študijné
výsledky nebol predpoklad úspešného absolvovania ŠSVR. Kadetská odbočka ŠSVR
nebola plánovaná ako školská inštitúcia, ktorá by produkovala najväčšie množstvo budúcich
dôstojníkov z povolania. Mala sa stať „záchrannou sieťou“ pre udržanie pomerne malého
počtu chovancov ŠSVR v armáde, ktorí by museli pre nevyhovujúce študijné výsledky
predčasne ukončiť štúdium na ŠSVR.
Podľa návrhu na zriadenie kadetskej odbočky ŠSVR mal každý chovanec absolvovať I.
a II. ročník (V. a VI. triedu gymnázia) podľa osnovy platnej na gymnáziách s reálnou
vetvou. Po ukončení II. ročníka ŠSVR mal profesorský zbor ŠSVR posúdiť, ktorí chovanci
nemajú dostatočné schopnosti pre úspešné zvládnutie gymnaziálneho štúdia a maturity a mal
navrhnúť ich preradenie do kadetskej odbočky školy bez maturity. Preto bolo navrhnuté, aby
rodičia museli k takémuto postupu vopred dať zásadný súhlas, a to už pri vstupe chovanca
do ŠSVR. Na začiatku III. ročníka ŠSVR mali tvoriť zvláštnu čatu svojho ročníka. Pre
III. a IV. ročník ŠSVR sa mala vypracovať zvláštna osnova všeobecných stredoškolských
a vojenských predmetov. Zo všeobecných stredoškolských predmetov mali byť určené
pre Kadetskú odbočku ŠSVR iba základné predmety, potrebné pre všeobecné vzdelanie.
Vojenský výcvik chovancov kadetskej odbočky bol zameraný len pre zbrane pechotu
a (hipomobilné) delostrelectvo.10 Osnova vojenských predmetov mala byť prispôsobená tak,
aby chovanec po absolvovaní IV. ročníka kadetskej odbočky ŠSVR bol schopný výkonu
funkcie nižšieho dôstojníka pechoty alebo delostrelectva.11
Návrh predpokladal menovanie absolventa kadetskej odbočky ŠSVR do dôstojníckej
hodnosti. Problematickým sa javil návrh, aby pre absolventov kadetskej odbočky bola
zriadená nová najnižšia dôstojnícka hodnosť. Navrhované bolo zriadenie hodnosti
podporučík, nakoľko hodnosť dôstojníckeho zástupcu bola určená pre ašpirantov
a rotmajstrov – dôstojníckych zástupcov. Nová hodnosť systematizovaná pre najnižších
dôstojníkov by bola postavená na úroveň vojenského akademika. Absolventi kadetskej
odbočky ŠSVR by vykonávali v rámci útvarov zbraní a služieb praktickú službu počas
jedného roka a následne by boli bez prijímacej skúšky prijatí na Vojenskú akadémiu
(VAK).12 Po jej absolvovaní by boli povýšení do hodnosti poručíka. Takto by sa bývalí
chovanci kadetskej odbočky ŠSRV bez absolvovania maturity, avšak absolventi VAK-u
zaradili do kategórie dôstojníkov absolventov VAK-u.13
9
Išlo o Pechotné učilište v Miloviciach, Delostrelecké učilište v Olomouci, Zbrojné učilište v Plzni, Automobilové
učilište v Prahe, telegrafné učilište v Trutnove, Jazdecké učilište v Pardubiciach a ďalšie učilištia. In TURZA, Peter.
Vojenské školstvo v rokoch 1870-1944. In Zaujíma vás? 1994, roč. 1, č. 3, s. 7.
10
VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 2270/Dôv.1944 z 12. 5. 1944. Vec: Zriadenie
kadetky ako odbočky pri ŠSVR – predloha návrhov. Príloha k č. j. 2270/Dôv.1944. Vec: 1. doplnok Prošpektu pre
ŠSVR. ŠSVR. Príloha k č. j. 2.270/Dôv.1944. Vec: Prošpekt ŠSVR – návrh zmeny.
11
VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. ŠSVR, č. j. 2200 Dôv.1944 z 29. 3. 1944. Vec: Zriadenie
kadetky ako odbočky u ŠSVR – návrh.
12
VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 2.270/Dôv.1944 z 12. 5. 1944. Vec: Zriadenie
kadetky ako odbočky pri ŠSVR – predloha návrhov. Príloha k č. j. 2270/Dôv.1944. Vec: 1. doplnok Prošpektu pre
ŠSVR. ŠSVR. Príloha k č. j. 2.270/Dôv.1944. Vec: Prošpekt ŠSVR – návrh zmeny.
72
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Velenie ŠSVR si od návrhu na zriadenie kadetskej odbočky sľubovalo, že zriadením

kadetskej Odbočky by armáda ročne „stratila“ len nepatrný počet chovancov z dôvodu
neprospechu. Finančné prostriedky investované na výchovu a výcvik chovanca by sa tak
vynaložili hospodárne a účelne. Zároveň by v III. a IV. ročníku ŠSVR z chovancov už
takmer nikto neprepadol, takže opakovanie ročníka by sa tak obmedzilo na minimum.
V návrhu sa zohľadňovala aj skutočnosť, že zriadenie kadetskej odbočky by pomohlo
mnohým synom vojenských a žandárskych gážistov, ktorí síce boli v stredoškolských
všeobecných predmetoch väčšinou slabší, ale mali požadované vojenské vlastnosti. ŠSVR
by takýmto spôsobom od 1. septembra 1946 mohla zabezpečovať pre potreby slovenskej
brannej moci každý rok 30 až 35 nižších dôstojníkov v hodnosti podporučík.14
MNO malo podľa návrhu zriadiť kadetskú odbočku ŠSVR už od školského roka
1944/45. Chovanci ŠSVR, ktorí absolvovali v školských rokoch 1942/1943 a 1943/1944,
teda absolvovali I. a II. ročník ŠSVR podľa osnovy gymnaziálnej s reálnou vetvou, sa
mali považovať za absolventov I. a II. ročníka kadetskej odbočky. Kadetská odbočka mala
byť súčasťou školskej roty ŠSVR a chovanci tejto odbočky mali tvoriť v školskej rote
zvláštnu čatu. Keďže chovanci kadetskej odbočky ŠSVR nemali maturovať, iba sa podrobiť
záverečným skúškam, absolvovanie kadetskej odbočky ŠSVR nemalo byť rovnocenné
s absolvovaním civilnej strednej školy (s maturitou). Výcvik a vyučovanie v kadetskej
odbočke ŠSVR sa malo konať podľa zvláštnych osnov pre náučné a vojenské predmety,
ktoré malo schváliť MNO.
Vypracovaný návrh osnov pre vojenský výcvik kadetskej odbočky pri ŠSVR a osnovy
pre jej náučné predmety, po predchádzajúcom komisionálnom rokovaní so zástupcami VAK
a Generálneho inšpektorátu brannej moci, predložil dňa 27. mája 1944 veliteľ ŠSVR na
schválenie na MNO.15 Nakoľko zriadenie kadetskej odbočky ŠSVR by zásadnejším spôsobom
zasiahlo do študijných osnov ŠSVR, z ktorej by sa tak stala škola s duálnym študijným
programom, a to maturitným a nematuritným a sčasti by sa zmenil aj samotný charakter
ŠSVR, pôvodne ponímanej ako škola gymnaziálneho typu, bolo potrebné návrh prerokovať
aj s Ministerstvom školstva a národnej osvety (MŠaNO). Náčelník štábu MNO-HVV zriadil
komisiu MNO, zloženú z náčelníka štábu MNO-HVV, veliteľa ŠSVR a stot. gšt. Gustáva
Vargoša.16 Komisia MNO za osobnej účasti generálneho inšpektora armády gen. I. tr. Antona
Pulanicha na pôde MŠaNO rokovala so zástupcami MŠaNO, ktoré k návrhu na zriadenie
kadetskej odbočky ŠSVR zaujalo zásadný negatívny postoj, a to predovšetkým z výchovných
13
Tamže.
14
Tamže.
15
VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. ŠSVR, č. j. 2362/Dôv.1944 z 31. 5. 1944. Vec: Osnovy pre
ŠSVR – predloženie zápisnice o komisionálnom rokovaní.
16
VARGOŠ Gustáv, JUDr. (20. 8. 1914 Horovce - ?). Po absolvovaní obchodnej akadémie v r. 1936 nastúpil na
výkon voj. prez. služby k peš. pl. 17. Po absolvovaní ŠDZ v Trenčíne bol 1. 10. 1937 bol prijatý do VA v Hraniciach
na Morave. Po absolvovaní VA v auguste 1938, por. pech., zaradený k peš. pl. 43 v Brne, veliteľ čaty. Od 14. 3. 1939
príslušník slov. armády, zaradený k peš. pl. 39 v Bratislave, veliteľ roty. Od 1. 7. 1939 pôsobil na ZVV v Bratislave
(MNO) ako pridelený dôstojník k mat. skupine 4. odd. štábu MNO. V septembri 1939 sa zúčastnil ťaženia proti
Poľsku ako pridelený dôst. 4. oddel. veliteľstva poľnej armády „Bernolák“. 15. 2. 1940 nastúpil ako frekventant
do VVŠ v Bratislave – odd. dôst. gšt., od r. 1940 npor. pech. V júni až auguste 1941 sa zúčastnil ťaženia proti
ZSSR, pridelený dôst. 4. odd. velit. armády. Po návrate na Slovensko pokračoval v štúdiu na VVŠ. Po absolvovaní
VVŠ bol 5. 3. 1942 odoslaný na prax k nem. 6. armáde. Od 1. 7. 1942 stot. pech., od 1. 1. 1943 stot. gšt. V období
od septembra 1942 do decembra 1943 zaradený na fronte, prednosta 4. odd. štábu veliteľstva RD. Podieľal sa na
prípravách neuskutočneného prechodu RD k ČA. Po návrate zaradený na 3. odd. MNO, od 1. 3. 1944 pridelený na
GSOŠ s určením za jeho tajomníka. Do SNP sa nezapojil, zostal na MNO, dňom 15. 11. 1944 bol premiestnený
k peš. pl. 1 Domobrany. V apríli 1945 bol povolaný do čs. armády, zaradený na Veliteľstve západnej oblasti v Nitre
ako prednosta materiálneho odd. Od 1. 11. 1945 prednosta výcvikových skupín škôl a kurzov VO 4, od 1. 1. 1946
prednosta operačnej skupiny 1. odd. štábu VO 4 v Bratislave, od októbra 1946 mjr. gšt. Od 1. 1. 1947 pridelený na
org. a mob. skupinu 4. odd. VO 4, od 1. 1.1949 prednosta 7. odd. tyla. V r. 1947 promoval na doktora práv. K 30. 9.
1949 bol premiestnený na VO 3 do Brna, kde bol 21. 12. 1950 ustanovený za náčelníka 7. odd. tyla.
73
VOJENSKÁ HISTÓRIA
dôvodov. Po porade zástupcov MNO s predstaviteľmi MŠaNO, MNO nakoniec ustúpilo od

pôvodného návrhu na zriadenie kadetskej odbočky ŠSVR, návrh veliteľa ŠSVR zamietlo.17
Formálne oznámenie o zamietnutí návrhu bolo ŠSVR doručené dňa 13. júna 1944.
Zároveň bolo rozhodnuté, aby sa do budúcna zabránilo zbytočnému opakovaniu ročníka,
a tým sa nezvyšovali náklady vynaložené na chovancov. Preto chovanci I. ročníka ŠSVR
(V. trieda gymnázia) v prípade, ak prepadnú na konci školského roka viac ako z jedného
predmetu, mali byť zo ŠSVR prepustení pre neprospech. Taktiež sa mali v budúcnosti
zo ŠSVR prepustiť aj tí chovanci I. ročníka, ktorí neúspešne vykonajú opravnú skúšku
v prípade, že na konci školského roka budú mať len jednu nedostatočnú.18
Činnosť ŠSVR v lete 1944 na pozadí príprav Slovenského národného povstania
Po odoslaní chovancov ŠSVR na prázdniny v polovici júla 1944 sa život na ŠSVR nakrátko
utlmil. Na škole zostal len veliteľský a pedagogický zbor, spolu so štábnou rotou s vojakmi
prezenčnej služby, ktorí boli na škole zaradení ako pomocný alebo inštruktorský personál.
Vojaci z povolania postupne nastúpili na dovolenky aj s veliteľom školy pplk. del. Emilom
Perkom, aj keď štáb ŠSVR a časť pedagogického zboru pripravovali prijímacie konanie pre
uchádzačov na ŠSVR, ktorí mali nastúpiť do I. ročníka v školskom roku 1944/1945.
V prijímacom konaní v školskom roku 1944/1945 sa pripravovala novinka, a to prijímacie
skúšky, realizované tajným spôsobom, nakoľko v ostatných prijímacích skúškach sa
viacerí neprijatí uchádzači sťažovali na neobjektívnosť prijímacieho konania, dokonca až
u prezidenta slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisa.19
Úlohou personálu ŠSVR bolo pripraviť všetky podklady na prijímacie konanie do I.
ročníka ŠSVR a organizačne ich naplánovať. Zároveň bolo potrebné pripraviť ubytovacie
priestory a učebne pre nových chovancov školy. V školskom roku 1944/1945 malo byť opäť
prijatých 160 nových chovancov do I. ročníka školy, čím by v škole boli už I., II. a III. ročník
s dovedna 412 chovancami. Novo prijatí chovanci I. ročníka mali tvoriť novú školskú rotu.
Na základe toho sa mal v rámci ŠSVR vytvoriť školský prápor, ktorému by podliehali všetky
školské roty. Preto veliteľ školy požiadal veliteľa VPV o pridelenie dvoch veliteľov rôt
(jeden z doterajších veliteľov rôt sa mal stať veliteľom školského práporu), piatich veliteľov
čiat, z toho dvoch delostreleckých dôstojníkov, dvoch peších dôstojníkov s mínometným
výcvikom, a jedného s guľometným výcvikom. Prideliť ich na ŠSVR žiadal do 25. augusta
1944, aby tak mohli pomôcť už s organizovaním prijímacích skúšok.20
Prihlášky do I. ročníka ŠSVR školského roka 1944/1945, ktoré uchádzači zasielali na
MNO, boli následne z MNO prevezené do ŠSVR, kde sa vykonal komisionálny výber
žiadateľov na prijímacie skúšky,21 spočívajúci predovšetkým v tom, aby boli vybratí
iba uchádzači spĺňajúci všetky vyžadované vedomostné a zdravotné kritériá. Samotné
prihlášky sa mohli podávať na MNO do 1. augusta 1944, výzva na podanie prihlášok bola
zverejnená aj v tlači a rozhlase.22
17
VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 470.131/Dôv.I/2-3.1944 z 13. 6. 1944. Vec:
Zriadenie kadetky ako odbočky u ŠSVR – zamietnutie návrhu.
18
VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 471.272/Dôv.I/2-3.1944 z 13. 6. 1944. Vec:
Prepustenie chovancov ŠSVR pre neprospech – nariadenie.
19
VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. ŠSVR, č. j. 2489/Dôv.1944 z 24. 7. 1944. Vec: Prijímacie
skúšky na ŠSVR – návrh.
20
VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 460. ŠSVR, č. j. 2280/Dôv.1944 z 2. 5. 1944. Vec: Velitelia čiat
pre ŠSVR – vyžiadanie.; ŠSVR, č. j. 2484/Dôv.1944 z 21. 7. 1944. Vec: Dôstojníci pre ŠSVR – vyžiadanie.;
2
VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, ŠSVR, č. j. 2490/Dôv.1944 z 25. 7. 1944. Vec: komi-
sionálne vyberanie žiakov na prijímacie skúšky – návrh.
22
VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, ŠSVR, č. j. 582/1944 z 12. 5. 1944. Vec: Prijíma-
nie chovancov do ŠSVR v škol. roku 1944/45 – uverejnenie v tlači a v rozhlase.
74
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Zároveň veliteľstvo ŠSVR, predovšetkým však veliteľ školy pplk. del. Emil Perko,
vypracoval podrobnú osnovu pre vojenský výcvik chovancov ŠSVR pre školský rok
1944/1945,23 ktorá počítala s tým, že chovanci I. a II. ročníka budú vykonávať prakticky
spoločný peší a základný poradový výcvik, výcvik s pechotnými zbraňami, a to puškou,
pištoľou a ľahkým guľometom. Predmetná osnova pre vojenský výcvik bola výnimočná
v tom, že sa v nej po prvýkrát zakomponoval vojenský odborný výcvik so základnými
delostreleckými zbraňami, plánovaný výcvik sa približoval obsahu výcviku na ŠDZ a VAK.
V školskom roku 1944/1945 mali chovanci najstaršieho, III., ročníka školy absolvovať
vojenský odborný výcvik. Preto už na konci II. ročníka školského roka 1943/1944 sa mali
podľa svojich schopností a vlôh rozdeliť na skupinu pešiu a delostreleckú. Na základe
tohto rozdelenia sa chovanci v III. ročníku mali viac zamerať na tie predmety, ktoré budú
dôležité pre ich zaradenie k zbrani. U príslušníkov delostreleckej skupiny III. ročníka
ŠSVR sa malo vyučovanie viac zamerať na matematiku, deskriptívnu geometriu a jazdu
na koni.24 Vojenský odborný výcvik v uvedenom formáte mal pokračovať aj vo IV. ročníku
ŠSRV. Čo sa týkalo vojenského odborného výcviku chovancov, týkajúceho sa špeciálnych
zbraní, ten mal byť realizovaný formou absolvovania špeciálnych kurzov vo VAK.25 Pre
chovancov III. ročníka ŠSVR v školskom roku 1944/1945 plánovala vojenský výcvik,
zameraný na delostrelectvo, osobne veliteľ ŠSVR, ako skúsený delostrelecký dôstojník
a dlhoročný delostrelecký inštruktor. Chovanci po absolvovaní vojenského výcviku v III.
ročníku mali ovládať všetky základné delostrelecké zbrane, obsluhu diel a mínometov. Pre
účely plánovaného delostreleckého výcviku v III. ročníku školy bola už v lete 1944 k ŠSVR
predisponovaná časť plánovaného delostreleckého materiálu.26
Vojenská osnova ŠSVR pre školský rok 1944/1945 bola predložená nielen na MNO, ale
aj na VAK, ktorá k nej mala zaujať stanovisko. Stanovisko veliteľa VAK plk. pech. Alojza
Králika.27 bolo po vyhodnotení osnovy predložené na MNO v krátkom čase a obsahovalo
viacero zásadných výhrad. Predovšetkým sa v stanovisku poukazovalo na neúmerne vysoký
počet vyučovacích hodín venovaných vojenským predmetom, čo mohlo negatívne poznačiť
23
AM SNP Banská Bystrica. PERKO Emil, f. VII, šk. 8, pr. č. 12/86. Slovenské národné povstanie roku 1944.
Činnosť V. takt. skupiny, s. 3-4.
24
VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, ŠSVR, č. j. 2190/Dôv.1944 z 25. 3. 1944. Vec:
Vojenská osnova v ŠSVR – predloha, návrh.
25
Tamže.
26
AM SNP Banská Bystrica. PERKO Emil, f. VII, šk. 8, pr. č. 12/86. Slovenské národné povstanie roku 1944.
Činnosť V. taktickej skupiny, s. 3-4.
27
KRÁLIK Alojz (16. 6. 1895 Vyšný Svidník - ?). Účastník prvej svetovej vojny, v r. 1916 povolaný k rakúsko-uhor-
skému poľnému jágerskému práp. v Prešove, absolvent ŠDZ v Košiciach. Vo februári 1917 odoslaný ako veliteľ čaty na
ruský front, dôst. zást. v zál. Zúčastnil sa bojov na Ukrajine, od júna 1918 bojoval na talianskom fronte ako zástupca vel.
roty. Od marca 1919 príslušník čs. armády, por. pech., od marca 1919 veliteľ čaty peš. pl. 67 v Prešove a Olomouci, od
júna 1919 zaradený k peš. pl. 14 v Moste. Od 1. 9. 1919 veliteľ čaty a roty u etapného práporu VII v Slovenskej Ľupči,
Žiline a vo Vrútkach. V r. 1920 až 1924 spravodajský dôstojník, osvetový náčelník, pobočník, vel. roty u hran. práp. 10
v Trebišove, od r. 1921 na npor. pech. V júli 1924 premiestnený k ZVV v Užhorode, pridelený k 2. odd. štábu veliteľstva
ZVV. V r. 1925 až 1931 opäť zaradený u hran. práp. 10 v Trebišove, veliteľ čaty a pobočník vel. roty, od r. 1929 kpt. pech.
Od r. 1931 zaradený k peš. pl. 28 v Prahe, veliteľ čaty a veliteľ roty. V r. 1936 povýšený na škpt. pech. Počas mobilizácie
čs. armády v r. 1938 zaradený u mob. peš. pl. 78. Od 17. 12. 1938 až do 14. 3. 1939 inštruktor BV a zástupca čs. voj.
správy pri Hlavnom veliteľstve HG v Bratislave. Po vzniku Slovenského štátu zaradený do hor. peš. pl. 2 v Ružomberku,
k 17. 5. 1939 mjr. pech., prednosta 2. sprav. odd. HVV. Počas poľského ťaženia v septembri 1939 pridelený k HV HG,
organizoval mobilizáciu príslušníkov HG. K 1. 7. 1940 pplk. pech., v septembri 1939 premiestnený k peš. pl. 1, zástupca
veliteľa pluku. Zúčastnil sa ťaženia proti ZSSR, v období od 8. 12. 1941 do 29. 4. 1942 zaradený k RD ako vel. mot. peš.
pl. 20, zúčastnil sa bojov pri Golodajevke a Dimitrijevke. Po návrate z poľa pridelený k MNO ako prednosta odd. pre
branné účely VS. K 1. 7. 1943 plk. pech, v r. 1943 odoslaný do poľa ako veliteľ peš. pl. 101. V roku 1944 vykonával funk-
ciu veliteľa VAK. Do príprav Povstania nebol zapojený, po zahájení SNP sa nervovo zrútil a bol odoslaný na zdravotnú
dovolenku. Od 15. 9. 1944 hlavný veliteľ žandárstva na Slovensku, neskôr veliteľ finančnej stráže. Po druhej sv. vojne
bol ponechaný v činnej službe s návrhom na preloženie do výslužby. V r. 1948 nebol povolaný do činnej služby, neboli
mu priznané hodnosti mjr. pech., pplk. pech. a plk. pech. Do výslužby bol preložený dňom 1. 4. 1949 ako škpt. pech.
75
VOJENSKÁ HISTÓRIA
účel vyučovacieho procesu na strednej škole. V stanovisku veliteľa VAK sa ďalej poukazovalo,
že absolvent ŠSVR podľa osnov mal mať vojenské vzdelanie na úrovni absolventa školy na
výchovu dôstojníkov zbraní v zálohe (ŠDZ), ale s 3 až 4 násobne vyšším počtom vyučovacích
hodín ako v ŠDZ. V stanovisku sa namietalo, že osnova preferovala vojenské predmety na úkor
všeobecných občianskych predmetov, taktiež aj rozdelenie chovancov na skupinu delostreleckú
a pešiu, pričom sa pozabudlo na ďalšie druhy zbraní. V stanovisku sa vyčítalo navrhovanej
osnove, že kopíruje vyučovacie osnovy VAK, ktoré nie sú vhodné pre mladistvých chovancov,
ale pre dospelých frekventantov VAK. V závere stanoviska veliteľ VAK navrhol výraznejšie
znížiť vyučovacie hodiny vojenských predmetov.28 Uvedené námietky boli v osnove pre
vojenský výcvik chovancov na školský rok 1944/1945 čiastočne akceptované.
Bolo plánované, že chovanci na konci III. ročníka absolvujú povinné odvodné konanie,
pričom tí z nich, ktorí v uvedenom kalendárnom roku nedosiahnu plnoletosť, podrobia
sa dobrovoľnému odvodu, pričom po nástupe do IV. ročníka ŠSVR popri vyučovaní tiež
absolvujú vojenskú prezenčnú službu.29
Leto roku 1944 bolo v Turci v znamení výrazne zvýšenej partizánskej činnosti, čo sa
priamo alebo nepriamo bytostne dotýkalo aj samotnej ŠSVR. Pre ŠSVR sa začal mesiac
august 1944 netradične, keď sa jej štábna rota musela zúčastniť bojového výcviku
martinskej posádky v Strečnianskej tiesňave spolu s náhradnou rotou spojovacieho práporu
11 a rotami náhradného práporu PÚV. Tento výcvik bol prakticky zameraný na zásah proti
partizánom. Napriek snahe o utajenie tejto akcie boli partizáni o nej včas vyrozumení.30
Zvýšená partizánska činnosť v Turci donútila bratislavský režim k protiopatreniam, do
ktorých zapájala nielen bezpečnostné jednotky, predovšetkým žandárstvo, ale aj armádu.
Situácia na Turci, ale aj v samotnom Turčianskom Sv. Martine v dôsledku zvyšujúcej sa
aktivity postupne eskalovala. Partizáni skryte, ale aj verejne, prevádzali viaceré bojové
akcie, zamerané proti bratislavskému režimu, ale aj proti Nemcom. Vykonali viacero akcií,
ktoré svojím dosahom bratislavský režim už nemohol prehliadať, nakoľko spôsobili výrazne
negatívnu odozvu zo strany nacistického Nemecka.31
Na konci augusta 1944, v čase prázdnin, keď sa na ŠSVR ešte stále nachádzal len
veliteľský a pedagogický zbor školy, spolu so zabezpečovacou jednotkou (štábnou rotou),
veliteľ ŠSVR a veliteľ posádky Turčiansky Sv. Martin pplk. del. Emil Perko, ktorý sa dňa
21. augusta 1944 vrátil z dovolenky, boli realizované intenzívne prípravy na prijímacie
skúšky do I. ročníka školského roka 1944/1945.32 Tie sa mali uskutočniť v poslednom
augustovom týždni.
28
VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. VAK, k č. j. 3728/Dôv.1944 z 3. 5. 1944. Vec: Pripomien-
ky a návrhy k osnove Štátnej slovenskej vojenskej reálky pre voj. výcvik chovancov.
29
VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO-HVV, k č. j. 470.131/Dôv.I/2-3.1944. Vec: Oprava
prošpektu ŠSVR.
30
UHRIN, Marian. Pluk útočnej vozby. 1944. Banská Bystrica : M SNP, 2012, s. 74. ISBN 978-80-89514-14-4.
31
Partizáni na Turci prešli v mesiacoch jún až august 1944 od rušivej činnosti k otvoreným akciám, 18. 8. 1944
zničili na vlakovej stanici v Turanoch vo vagónoch inštalovanú protiboľševickú výstavu, npor. P. A. Veličko s par-
tizánmi obsadili Sklabiňu a Sklabinský podzámok, z 23. 8. na 24. 8. 1944 zatarasili strečniansky železničný tunel,
24. 8. 1944 bol partizánmi zastrelený na píle v Turanoch veliteľ závodnej stráže nemeckej národnosti. Partizáni
zablokovali kraľoviansky tunel a zatarasili tunel na trase Horná Štubňa – Handlová, 25. 8. 1944 zatarasili tunel
Horná Štubňa – Kremnica, prepadli 3 nákladné vozidlá nemeckej armády. Dňa 26. 8. 1944 v hoteli Slávia vo Vrú-
tkach zastrelili 7 nemeckých poľných žandárov a prepadli v Hornej Štubni sklad Hitlerjugend a Deutsche Partei,
ukoristili 3 vagóny potravín a 3 motocykle. Dňa 27. 8. 1944 na martinskej železničnej stanici zastavili rýchlik a do-
nútili tak skupinu nemeckých vojakov, diplomatov a ich rodinných príslušníkov z Rumunska, cestujúcu vlakom do
Berlína, prerušiť cestu a prespať v kasárňach PÚV, kde na druhý deň boli na nádvorí kasární postrieľaní po tom,
ako jeden príslušník SS, člen ochrany tejto skupiny, kládol odpor pri odzbrojovaní. In LOBÍK, Ján. Spomienky na
SNP v Turci. Martin : Vydavateľstvo Neografie, 1993, s. 38-46. ISBN 80-85186-60-8.; A MSNP Banská Bystrica,
f. XII, pr. č. S 83/89. ĎURANA Kornel. Začiatok Slovenského národného povstania v Turci, s. 1.
32
AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. S 83/89. Spomienka Kornela Ďuranu, s. 1.
76
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Veliteľstvo školy s napätím sledovalo gradujúcu odbojovú činnosť v Turci, ktorá sa priamo
dotýkala aj vojenskej posádky v Turčianskom Sv. Martine a v nej dislokovaných útvarov a ŠSVR.
V martinských útvaroch sa rozmohli dezercie vojakov k partizánom, ktoré vyvrcholili útekom
tankistov z Pluku útočnej vozby (PÚV) dňa 26. augusta 1944 s tromi tankmi k partizánom.33
Príslušníci armády, ale aj obyvateľstvo Turca, očakávali ďalší vývin situácie. Partizáni prudko
zvyšovali svoju aktivitu, dokonca otvorene a bez väčšej odozvy zo strany štátnych orgánov
vykonali viacero útokov na rôzne objekty. Jedinou významnejšou protipartizánskou akciou
režimu v Turci bolo odoslanie, na príkaz ministra vnútra Alexandra Macha, koncom augusta
1944 do Turčianskeho Sv. Martina 160-členného pohotovostného oddielu žandárstva,34 na čele
s pplk. žand. Ľudovítom Košarom. Pohotovostný oddiel žandárstva bol vytvorený z trinástich
pohotovostných jednotiek žandárstva, ktorý sa za asistencie armády mal pokúsiť potlačiť
partizánsku činnosť v Turci. Žandári z pohotovostných oddielov boli ubytovaní v budove
ŠSVR.35 Situácia však dozrela tak ďaleko, že časť armádneho dôstojníckeho zboru martinskej
posádky, ale aj žandárstva spolupracovala s partizánmi, zabezpečovala pre partizánov zbrane
a strelivo. Samotné žandárske stanice a žandárske pohotovostné oddiely boli vo vzťahu
k partizánom pasívne. Celý Turiec bol v očakávaní ďalších udalostí. Do spolupráce s partizánmi
sa zapojila aj ŠSVR prostredníctvom mjr. pech. Bela Mládeka, ktorý ešte v čase neprítomnosti
pplk. del. Emila Perka v posádke nadviazal aktívnu spoluprácu s partizánmi.36 Následne po
príchode pplk. del. Emila Perka z dovolenky a jeho oboznámení s prípravami povstania, ten
prevzal na seba zodpovednosť za prípravu armády na Slovenské národné povstanie v Turci.
Vyhrotenie situácie partizánskymi akciami v Turci, osobitne v okolí Martina, spôsobovalo
nervozitu a obavy o budúcnosť u celej vojenskej posádky v Turčianskom Sv. Martine, vrátane
ŠSVR a jej veliteľa, zároveň aj veliteľa posádky pplk. del. Emila Perka, privádzali ju do ťažkej
situácie.37 Udalosti z posledných dní augusta 1944 sa zásadným spôsobom dotkli aj ďalšej
existencie ŠSVR.
Na ŠSVR boli v dňoch 25. až 31. augusta 1944 plánované prijímacie skúšky na ŠSRV,
v rámci nich v dňoch 29. až 30. augusta 1944 aj lekárske prehliadky uchádzačov o štúdium
na ŠSVR, ktoré mali byť vykonané komisionálne, pričom predsedom lekárskej komisie bol
pplk. zdrav. MUDr. Štefan Darvaš, členmi boli ďalší dvaja lekári.38 Prijímacích skúšok sa
malo zúčastniť okolo 280 chlapcov vo veku okolo 15 rokov, ktorí spĺňali kritériá na štúdium
v ŠSVR.39 Veliteľ školy vyhodnotiac mimoriadne napätú situáciu v Turci, ako aj v samotnom
Turčianskom Sv. Martine, zo dňa na deň sa rapídne zhoršujúcu, nariadil dňa 24. augusta
1944 zrušiť plánované prijímacie konanie uchádzačov na školu v stanovenom termíne,
a to až na neurčito z „technických príčin“.40 Svoju rolu zohrala aj skutočnosť, že partizáni
33
UHRIN, Marian. Pluk útočnej vozby. 1944. Banská Bystrica : M SNP, 2012, s. 110-111. ISBN 978-80-89514-14-
4.; AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. S 83/89. ĎURANA Kornel. Začiatok Slovenského národného povstania
v Turci, s. 1.
34
AM SNP, f. VII, pr. č. S 12/86 (šk. 8, sign. B-6/V. TS.). PERKO Emil. Spomienky gen. Emila Perku, veliteľa
Vojenskej posádky v Martine a veliteľa V. TS počas SNP, s. 5.; BOSÁK, Pavel. Z bojových operácií na fronte SNP.
Bratislava : Pravda, 1979, s. 46. ISBN 75-092-79.
35
AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č. 12/86. PERKO Emil. Slovenské národné povstanie roku 1944.
Činnosť V. taktickej skupiny, s. 9.
36
LOBÍK, Ján. Spomienky na SNP v Turci. Martin : Vydavateľstvo Neografie, 1993, s. 46. ISBN 80-85186-60-8;
UHRIN, Marian. Pluk útočnej vozby. 1944. Banská Bystrica : M SNP, 2012, s. 110. ISBN 978-80-89514-14-4.; AM
SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. 340/74. ŠIMOVIČ Samuel. Spomienky z bojov za SNP, s. 5-7.
37
AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č. S 11/86. PERKO Emil. Spomienky, s. 4.
38
VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, šk. 483. VPV, č. j. 52.224/Dôv.5.odd.1944 z 23. 8. 1944. Vec: Lekárske
prehliadky uchádzačov do ŠSVR – určenie komisie, nariadenie.
39
AM SNP, f. VII, šk. 8, pr. č. 12/86. PERKO Emil. Slovenské národné povstanie roku 1944. Činnosť V. taktickej
skupiny, s. 3-4.
40
AM SNP, f. VII, šk. 8, pr. č. 12/86. PERKO Emil. Priebeh Slovenského národného povstania po stránke vo-
jenskej v Turci, s. 1.
77
VOJENSKÁ HISTÓRIA
dňa 21. augusta 1944 prerušili dopravu cez strečniansky a kraľoviansky tunel, takže sa
skomplikovala doprava uchádzačov na ŠSVR na prijímacie skúšky.41 Išlo o prezieravé
rozhodnutie, nakoľko ďalšie udalosti v Turci jeho predpoklady a obavy plne potvrdili. Na
takéto závažné rozhodnutie bol oprávnený rozhodnutím ministra NO gen. I. tr. Ferdinanda
Čatloša, ktorý veliteľa školy na základe jeho presvedčivej argumentácie počas osobného
rozhovoru na MNO dňa 22. augusta 1944 osobne poveril na základe vývoja udalostí vykonať
akékoľvek potrebné opatrenia vo veci činnosti ŠSVR.42 Uchádzačom, ktorí v stanovenej
lehote podali na MNO prihlášky do školy, boli rozposlané oznámenia o odklade prijímacích
skúšok a lekárskych vyšetrení na neurčito.43
Dňa 26. augusta 1944 v podvečerných hodinách navštívil veliteľa školy v jeho kancelárii na
ŠSVR náčelník štábu VPV pplk. gšt. Ján Golian,44 ktorý ho bližšie informoval o prípravách
povstania a zapojil ho do týchto príprav.45 Následne sa pplk. del. Emil Perko s pplk. gšt. Jánom
Golianom presunuli do martinského bytu pplk. Branislava Manicu, pôsobiaceho na veliteľstve
Civilnej protilietadlovej obrany (CPO) v Banskej Bystrici, kde sa zúčastnili stretnutia s pplk.
Branislavom Manicom, sovietskym partizánskym veliteľom majorom Červenej armády (mjr.
ČA) Pjotrom Alexejevičom Veličkom a zástupcami občianskeho odboja v Turci, za účelom
koordinácie povstaleckého vystúpenia.46 Veliteľ ŠSVR ešte v ten večer po návrate do kasární
zvolal veliteľov martinských útvarov a zvlášť podriadených veliteľov a profesorov ŠSVR,
ktorých oboznámil s pripravovaným SNP a získal od nich sľub vernosti.47
Dňa 27. augusta 1944 si veliteľ ŠSVR nechal zvolať dôstojníkov náhradného práporu PÚV,
ŠSVR a zbrojnej školy, ktorých v zborovni ŠSVR oboznámil so situáciou a prípravami SNP,
zároveň na jeho výzvu prijal od nich sľub vernosti povstaniu.48 S dôstojníkmi spojovacích
práporov sa stretol v jedálni spojovacieho práporu.
Dňa 27. augusta 1944 v nočných hodinách prechádzal cez martinskú vlakovú stanicu
medzinárodný rýchlik Bukurešť – Budapešť – Banská Bystrica – Berlín, v ktorom sa vracala
domov skupina nemeckých vojakov, diplomatov a ich rodinných príslušníkov z Rumunska do
Nemecka. Boli v nej nemeckí vojaci a diplomati, civilné osoby, ale aj niekoľko príslušníkov
SS ako strážna jednotka. Vojenská staničná stráž na železničnej stanici vykonala prehliadku
vlaku a túto skupinu zadržala. Jej veliteľ pplk. Walter E. A. Otto požiadal veliteľa posádky
o poskytnutie ochrany. Nakoniec bolo rozhodnuté, že skupina prespí vo vojenských
kasárňach PÚV. Misia bola následne premiestnená do kasární a bol jej poskytnutý nocľah.
Dňa 28. augusta 1944 boli členovia skupiny nemeckých vojakov, diplomatov, civilných osôb
a príslušníkov SS okolo 05,30 h sústredení na nádvorí kasární, kde na základe predošlej
dohody veliteľa I. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika mjr. ČA Pjotra Alexejeviča
Velička s vojenským vedením mali byť zadržaní, odzbrojení a odovzdaní partizánom. Na
dvore bola pripravená na zabezpečenie odzbrojenia Nemcov so zbraňami a ostrými nábojmi
slovenská vojenská jednotka v sile roty. Keď príslušník PÚV npor. útv. Cyril Kuchta vyzval
41
Tamže, s. 3.
42
Tamže, s. 3-4.
43
AM SNP, f. VII, šk. 8, pr. č. S 12/86. PERKO Emil. Priebeh Slovenského národného povstania po stránke
vojenskej v Turci, s. 1.
44
AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č. S 11/86. PERKO Emil. Spomienky, s. 9; KEVEŠ, Ján (zost.). Odboj
v Turci (1938-1945). Martin : Osveta, 1985, s. 79. ISBN 70-050-85.
45
AM SNP, f. VII, šk. 8, pr. č. S 12/86. PERKO Emil. Spomienky gen. Emila Perku, veliteľa Vojenskej posádky v
Martine a veliteľa V. TS počas SNP. s. 5.; AM SNP, f. XII, pr. č. S 29/77. PERKO Emil. Poznámky k spomienkam F.
Čatloša z r. 1959. s. 2.; LOBÍK, Ján. Spomienky na SNP v Turci. Martin : Vydavateľstvo Neografie, 1993, s. 48-49.
ISBN 80-85186-60-8.
46
KEVEŠ, Ján (zost.). Odboj v Turci (1938-1945). Martin : Osveta, 1985, s. 79. ISBN 70-050-85; AM SNP Banská
Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č. S 11/86. PERKO Emil, Spomienky, s. 13.
47
AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č. S 11/86. PERKO Emil, Spomienky, s. 13.
48
Tamže.
78
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Nemcov, aby sa vzdali, jeden príslušník SS z ochrany vystrelil a slovenská jednotka následne
postrieľala nemeckú skupinu aj s jej civilnými osobami.49 V dôsledku tohto incidentu
a následnému správaniu partizánov, ktorí sa v Turčianskom Sv. Martine začali ukazovať
celkom bez zábran, bolo veliteľovi posádky a ŠSVR pplk. del. Emilovi Perkovi zrejmé, že
tieto udalosti z nemeckej strany nemôžu zostať bez tvrdej odvetnej reakcie. Preto iniciatívne
vyhlásil mobilizáciu.50 Udalosti v Turčianskom Sv. Martine prakticky napomohli predčasne
odštartovať začiatok Slovenského národného povstania.51 Mali zásadný vplyv aj na samotnú
ŠSVR, ktorá sa plne zapojila do SNP.
Veliteľ ŠSVR pplk. del. Emil Perko zvolal do zborovne ŠSVR všetkých vojakov z povolania
(gážistov), ktorým oznámil, že martinská posádka sa zapája do odboja.52 Zároveň vyzval aj
prítomných vojenských gážistov na zapojenie sa do SNP. Potom si nechal zvolať aj gážistov
spojovacieho práporu, v priestoroch práporu, ktorým taktiež oznámil zapojenie do SNP.
Počas dňa bola zorganizovaná mobilizácia vojakov v zálohe, ktorí boli spolu s partizánmi
vystrojovaní a vyzbrojovaní zo zásob nachádzajúcich v skladoch martinských vojenských
útvarov. Časť pechotných zbraní pochádzala zo zbrojného skladu ŠSVR. Vzhľadom na
očakávaný útok nemeckých jednotiek po ich prekročení slovenských hraníc smerom na
Žilinu a Turčiansky Sv. Martin, nastala pre Turiec kritická situácia. V posádke Turčiansky Sv.
Martin síce boli dislokované viaceré útvary a vojenské školy, a to PÚV, spojovacie prápory
2 a 11, Zbrojná škola a ŠSVR, no nakoľko väčšina z nich bola nasadená na východnom
Slovensku v rámci Východoslovenskej armády (VSA), v Turčianskom Sv. Martine sa
nachádzali z vojenských útvarov iba ich náhradné jednotky, a to náhradný prápor PÚV,53
náhradné roty spojovacích práporov 2 a 11.54 Aj Zbrojná škola disponovala len niekoľkými
dôstojníkmi a poddôstojníkmi, ako aj niekoľkými pridelenými príslušníkmi mužstva. Na
ŠSVR, ktorá bola bez chovancov, sa nachádzalo okrem veliteľského a pedagogického zboru
iba približne 10 poddôstojníkov, určených za inštruktorov a asi 40 vojakov prezenčnej
služby, určených pre strážnu službu a pomocné služby.55 Dovedna mal veliteľ posádky pplk.
del. Emil Perko k dispozícii okolo 800 vojakov, väčšinou však išlo o remeselníkov, pisárov
a iný pomocný personál, časť z nich patrila k strážnym jednotkám. Našťastie boli krátko pred
začatím SNP predisponované od VSA do Turčianskeho Sv. Martina dva pešie prápory stot.
pech. Ivana Jobáka a stot. pech. Jána Oškvareka, ktoré pôvodne mali plniť protipartizánske
úlohy, mali sa podieľať na potieraní partizánskej činnosti v Turci. Tieto sa pplk. del. Emilovi
Perkovi podarilo naplno zapojiť do SNP v rámci 1. čs. armády na Slovensku (1. ČSA), ktorá
sa sformovala po začatí SNP.56 K povstaleckej armáde, konkrétne k martinskej vojenskej
posádke, sa pridal aj žandársky pohotovostný oddiel pplk. žand. Košaru,57 ktorý sa tiež
podriadil veleniu pplk. del. Emila Perka.
49
PERKO, Emil. Povstanie r. 1944 – udalosti v Turci. In BRTÁŇ Rudolf (zost.). Vojenské akcie v národnom
povstaní. Martin : Povereníctvo SNR pre informácie, s. 10-11.; JABLONICKÝ, Jozef. Povstanie bez legiend. Brati-
slava : Obzor, 1990, s. 170-173. ISBN 80-215-0077-8.; AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. S 83/89. ĎURANA
Kornel. Začiatok Slovenského národného povstania v Turci, s. 2.; AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č.
S 11/86. PERKO Emil. Spomienky, s. 13-20.
50
51
AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č. S 12/86. PERKO Emil. Spomienky gen. Emila Perku, veliteľa
Vojenskej posádky v Martine a veliteľa V. TS počas SNP, s. 5-6.
52
AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. S 83/89. ĎURANA Kornel. Začiatok Slovenského národného povstania
v Turci, s. 2.
53
UHRIN, Marian. Pluk útočnej vozby. 1944. Banská Bystrica : M SNP, 2012, s. 6. ISBN 978-80-89514-14-4.
54
BOSÁK, Pavel. Z bojových operácií na fronte SNP. Bratislava : Pravda, 1979, s. 46. ISBN 75-092-79; KEVEŠ,
Ján (zost.). Odboj v Turci (1938-1945). Martin : Osveta, 1985, s. 101, 105. ISBN 70-050-85.
55
AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. 340/74. ŠIMOVIČ Samuel. Spomienky z bojov za SNP. s. 4.
56
AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č. 12/86. PERKO Emil. Slovenské národné povstanie v roku 1944.
Činnosť V. takt. skupiny, s. 15.
57
BOSÁK, Pavel. Z bojových operácií na fronte SNP. Bratislava : Pravda, 1979, s. 46. ISBN 75-092-79.
79
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Z viacerých príslušníkov ŠSVR, dôstojníkov a ašpirantov bol vytvorený provizórny

(prípravný) štáb.58 Bojový štáb pplk. del. Emila Perku sa ešte dňa 29. augusta 1944 po
predchádzajúcej dohode s partizánskym veliteľom npor. Pjotrom Alexejevičom Veličkom
presťahoval do Sklabine a dňa 31. augusta 1944 do obce Dražkovce.59
Nemecká armáda vo svojej bojovej činnosti na zahájenie SNP reagovala mimoriadne aktívne
v smere Žilina – Vrútky – Martin, čo sa dotklo aj samotného Turčianskeho Sv. Martina a ŠSVR.
Už dňa 30. augusta 1944 nemecké letectvo vykonávalo rušivé bombardovanie za účelom
narušenia mobilizácie a prípravy záloh, ktoré mali byť premiestnené na frontovú líniu. Snažilo
sa bombardovať objekt ŠSVR, kde prebiehalo vyzbrojovanie a vystrojovanie mobilizovaného
mužstva, ale protilietadlovou paľbou bolo bombardovanie zmarené, nemecké lietadlá bomby
zhodili mimo kasární ŠSVR. Jedno z bombardovacích lietadiel malo byť dokonca zostrelené.60
Vojenské jednotky brániace Turiec s ich veliteľom pplk. del. Emilom Perkom
v počiatočnej fáze SNP podliehali veleniu prvej obrannej oblasti (VOO 1). Veliteľom VOO
1 bol plk. pech. Pavol Kuna,61 ktorý sa tak stal vyšším veliteľom prakticky skoro všetkých
príslušníkov ŠSVR, ktorí sa zapojili do SNP. Úlohou VOO 162 bola obrana priestoru údolia
riek Nitry a Turiec, ako aj priestoru strategického trojuholníka Brezno nad Hronom –
Banská Bystrica – Zvolen.63 Údolie Turca, ktoré bránili jednotky pplk. del. Emila Perka,
58
AM SNP, f. VII, šk. 8, pr. č. 12/86. PERKO Emil. 1944 Slovenské národné povstanie v roku 1944. Činnosť V.
takt. skupiny, s. 18.
59
BOSÁK, Pavel. Z bojových operácií na fronte SNP. Bratislava : Pravda, 1979, s. 47. ISBN 75-092-79.
60
AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. S 83/89. ĎURANA Kornel. Začiatok Slovenského národného povstania
v Turci, s. 3.
61
KUNA Pavol Ján (18. 1. 1895 Vrbica – 4. 5. 1982 Levoča). V máji 1915 nastúpil na voj. prez. službu u honv. peš.
pl. 9 v Košiciach, absolvent ŠDZ. V januári 1916 bol odoslaný na ruský front, veliteľ čaty, v júny 1916 bol zajatý.
V r. 1917 sa prihlásil do čs. vojska na Rusi, zaradený do 7. čs. strel. pl. ako veliteľ čaty, práporčík, bojoval ako legi-
onár na Sibíri. V r. 1918 zaradený k 1. čs. strel. zál. pl. v Omsku. Od februára 1919 ppor., v máji 1919 zaradený do
štábu čs. arm. zboru, od októbra 1919 por. Do ČSR sa vrátil 23. 7. 1920, pridelený do peš. pl. 37 v Košiciach, veliteľ
čaty a roty, od r. 1920 kpt. V r. 1925 premiestnený do peš. pl. 32 v Košiciach a pridelený k 2. sprav. odd. štábu KVV
Košice, od r. 1927 škpt. pech. V r. 1927 až 1931 zaradený do peš. pl. 37, od 28. 2. 1931 zaradený do VA v Hraniciach
na Morave ako učiteľ a inštruktor. Od septembra 1931 opäť v peš. pl. 37 v Levoči, od marca 1936 zástupca veliteľa
III. práp., od septembra 1938 veliteľ II. práp., od r. 1936 mjr. pech. Počas mobilizácie od 24. 9. do 23. 11. 1938,
veliteľ II. práp. peš. pl. 37. Od 3. 1. 1939 inštruktor BV a zástupca čs. vojenskej správy u Hlavného veliteľstva HG.
Po vzniku Slovenského štátu veliteľ 11. div. v Spišskej Novej Vsi, zúčastnil sa obrany východného Slovenska pred
maďarskou agresiou, od 17. 5. 1939 pplk. pech. Od 1. 5. 1939 do 30. 9. 1940 veliteľ peš. pl. 1 v Levoči. Účastník
ťaženia slov. armády proti Poľsku. Od r. 1940 plk. pech., od 1. 10. 1940 veliteľ peš. pl. 1 a bratislavskej posádky.
V ťažení proti ZSSR v lete 1941 veliteľ peš. pl. 1, v auguste 1941 sa vrátil na Slovensko, opäť veliteľ peš. pl. 1.
V období od 25. 11.1941 do 5. 8. 1942 na fronte ako veliteľ ZD. Od 8. 8. 1942 do 30. 3. 1943 na Slovensku veliteľ
peš. pl. 1. V marci 1943 opäť odoslaný front, od 10. 4. do 10. 6. 1943 veliteľ RD na Kryme. Od 1. 10. 1943 veliteľ
DO 2 v Prešove, od 1. 1. 1944 veliteľ VS pri MNO. Bol zapojený do odboja. Po začiatku SNP veliteľ Obrannej
oblasti 1, po reorganizácii 1. ČSA od 10. 9. 1944 veliteľ III. TS „Gerlach“. Od 24. 10. 1944 veliteľ IV. TS „Muráň“.
Po potlačení povstania sa ukrýval, v januári 1945 u partizánskej skupiny v okolí Podbanského, prihlásil sa u 1. čs.
arm. zboru, od 7. 2. 1945 organizoval 4. čs. brigádu, veliteľ brigády. Zúčastnil sa bojov o Liptovský Sv. Mikuláš,
Ružomberok a iné. V apríli 1945 premiestnený k MNO, prednosta I./3. odd., od októbra 1945 dočasný veliteľ VIII.
zboru v Banskej Bystrici, od apríla 1946 do septembra 1947 zástupca veliteľa jednotky „Oceľ“, nasadenej proti
banderovcom. Vo februári 1947 brig. gen, od septembra do decembra 1947 dočasný veliteľ VIII. zboru. V decembri
1947 bol poslaný na nútenú dovolenku, dňom 1. 4. 1948 preložený do výslužby. V r. 1948 nedôvodne obvinený za
údajné zločiny ako veliteľ ZD, súd ho oslobodil. V r. 1950 degradovaný na vojaka.
62
Veliteľstvo VOO 1 so SV v Banskej Bystrici sa utvorilo z veliteľstva 1. divíznej oblasti a veliteľstva brannej
výchovy. Boli mu podriadené náhradné prápory 1., 2. a 3. pešieho pluku, náhradný oddiel delostreleckého pluku
11, ale aj náhradný prápor PÚV, náhradné roty spojovacích práporov 2 a 11, ŠSVR a ďalšie jednotky. In ŠTEFAN-
SKÝ, Václav. Armáda v Slovenskom národnom povstaní. Bratislava : Pravda, 1983, s. 83-84. ISBN 75-024-84.;
NOSKO, Július. Takto bojovala povstalecká armáda. Bratislava : NVK International, spol. s. r. o., 1994, s. 79-80.
ISBN 80-85727-20-X.
63
ŠTEFANSKÝ, Václav. Armáda v Slovenskom národnom povstaní. Bratislava : Pravda, 1983, s. 83-84. ISBN 75-
024-84.; BENČÍK, Anton – KURAL, Václav – PIVOVARČI, Ján. Vojenské problémy SNP. In Slovenské národné
povstanie roku 1944. (Zborník príspevkov z národnooslobodzovacieho boja 1938 – 1945). Kol. autorov. Bratislava
: Vydavateľstvo SAV, 1965, s. 341-342. ISBN 71-033-65.
80
VOJENSKÁ HISTÓRIA
medzi nimi aj príslušníci ŠSVR, bolo jedným z obranných stredísk VOO 1. Po zásadnej
reorganizácii 1. ČSA na Slovensku, ktorá začala platiť od 10. septembra 1944 sa jednotky,
v ktorých boli zaradení aj príslušníci ŠSVR, stali súčasťou V. taktickej skupiny (V. TS)
so SV v Turčianskom Sv. Martine, ktorej veliteľom zostal veliteľ ŠSVR pplk. del. Emil
Perko.64 Úlohou V. TS „Ďumbier“ bola obranná a bojová činnosť v severozápadnej, severnej
a severovýchodnej oblasti povstaleckého územia.65
Prakticky takmer celý veliteľský a pedagogický zbor ŠSVR sa aj so štábnou rotou pripojili
do povstania a do obrany Turca, do ktorého od Žiliny prenikali postupujúce nemecké
jednotky, ktoré už dňa 29. augusta 1944 prekročili hranice Slovenska a zaútočili na Žilinu.
Pplk. del. Emil Perko poveril vykonávaním funkcie veliteľa martinskej posádky a riadením
priamej obrany martinských kasární profesora ŠSVR stot. konc. Kornela Ďuranu, ktorý bol
neskôr poverený riadením opevňovacích prác.66 Ďalší profesor ŠSVR npor. del. František
Kleinhans, ktorý bol poverený výkonom funkcie spravodajského dôstojníka,67 túto veľmi
úspešne vykonával aj neskôr v rámci štábu V. taktickej skupiny (V.TS), ktorá bola vytvorená
po reorganizácii 1. ČSA na začiatku septembra 1944 z dvoch obranných oblastí na šesť
taktických skupín a leteckú skupinu.68 Ďalší profesor ŠSVR npor. konc. Viktor Frič vykonával
funkciu 2. pobočníka veliteľa V. TS a hospodár ŠSVR npor. hosp. František Tomljenovič bol
pridelený k intendancii V. TS,69 prednostom osobného oddelenia štábu V. TS sa stal npor. konc.
Fraňo Pazúr, taktiež profesor ŠSVR. Jedným z osvetových dôstojníkov bol menovaný ďalší
profesor ŠSVR por. del. v zál. Fedor Klimáček,70 ktorý bol zaradený aj do horskej kanónovej
batérie „Duchoň“.71 Ďalší dôstojníci a poddôstojníci ŠSVR boli zaradení k jednotkám V. TS.
Z delostreleckého materiálu ŠSVR a Zbrojnej školy bola zostavená delostrelecká batéria.72 Za
veliteľa delostreleckej batérie bol menovaný pôvodne veliteľ školskej roty ŠSRV stot. del.
Samuel Šimovič, neskôr bol ustanovený za veliteľa delostreleckého oddielu, nasadeného do
obrany Strečnianskej tiesňavy.73 Od 4. septembra 1944 delostreleckej batérii velil por. del.
Gustáv Ružička, pričom ďalšie veliteľské funkcie batérie vykonávali najmä ašpiranti Zbrojnej
školy a ŠSVR, preto ju nazývali aj batériou ašpirantov. Por. del. Gustáv Ružička, pôvodne
kmeňový príslušník del. pl. 11, bol od 7. júla 1944 trvale pridelený k ŠSVR s určením ako
posádkový dôstojník Posádkového veliteľstva Turčiansky Sv. Martin.
Profesori ŠSVR npor. kanc. Albín Krištofovič a por. v zál. Štefan Antolík boli poverení
zostavením samostatnej pešej roty, ktorú tvorili predovšetkým príslušníci štábnej roty
64
NOSKO, Július. Takto bojovala povstalecká armáda. Bratislava : NVK International, spol. s. r. o., 1994, s. 79-80
ISBN 80-85727-20-X.
65
Tamže, s. 94.
66
AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. S 83/89. Spomienka Kornela Ďuranu, s. 2, 4-6.
67
BOSÁK, Pavel. Organizácia 1. československej armády na Slovensku. In Stredné Slovensko 9. Spoločenské
vedy. Zborník Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici. Banská Bystrica : Osveta, 1990, s. 81. ISBN 80-217-
0172-2.; AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č. S 12/86. PERKO Emil. Priebeh Slovenského národného
povstania po stránke vojenskej v Turci. s. 2, 7.; AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. S 83/89. ĎURANA Kornel.
Začiatok Slovenského národného povstania v Turci, s. 6-8.
68
BOSÁK, Pavel. Organizácia 1. československej armády na Slovensku. In ŠTILLA, Miloš (zost.). Stredné Slo-
vensko 9. Spoločenské vedy. Zborník Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici. Martin : Osveta, 1990, 70-84.
ISBN 80-217-0172-2. s. 34-93.; BENČÍK, Anton – KURAL, Václav – PIVOVARČI, Ján. Vojenské problémy SNP.
In Slovenské národné povstanie roku 1944. (Zborník príspevkov z národnooslobodzovacieho boja 1938 – 1945).
Kol. autorov. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1965, s. 354. ISBN 71-033-65.
69
Kol. autorov. Dôstojníci a štáby povstaleckej armády. Banská Bystrica : M SNP, 1994, s. 113-114. ISBN 80-
85342-05-7.
70
AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, S 12/86. PERKO Emil. Slovenské národné povstanie roku 1944. s. 17.
71
AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. S 119/85. KLIMÁČEK Fedor. (Životopis a posudok Fedora Klimáčka,
príslušníka delostreleckej batérie „Duchoň“). Fedor Klimáček, vlastný životopis. s. 1.
72
AM ASNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, S 12/86. PERKO Emil. Slovenské národné povstanie roku 1944, s. 16.
73
ŠTEFANSKÝ, Václav. Armáda v Slovenskom národnom povstaní. Bratislava : Pravda, 1983, s. 115-116. ISBN
75-024-84.; AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. 340/74. ŠIMOVIČ Samuel. Spomienky z bojov za SNP, s. 1, 3.
81
VOJENSKÁ HISTÓRIA
ŠSVR, čiastočne aj zmobilizovaní záložní vojaci. Za veliteľa roty bol ustanovený

npor. kanc. Albín Krištofovič. Táto jednotka bojovala pri Vrútkach, Priekope, Záturčí
a Príbovciach, neskôr v dôsledku reorganizácie jednotiek zanikla.74 Obdobne boli do
SNP aktívne zapojení aj ostatní dôstojníci ŠSVR, napr. por. pech. Martin Kelemen,
od augusta 1944 zaradený na ŠSVR ako učiteľ vojenských predmetov a veliteľ čaty
I. školskej roty, ktorý bol nasadený do bojov o Strečno, najprv ako veliteľ čaty, neskôr
ako veliteľ roty.75 Možno konštatovať, že príslušníci ŠSVR sa stali dôležitou súčasťou
organizačného jadra povstaleckej obrany na Turci.
Napriek tomu, že väčšia časť veliteľského a profesorského zboru ŠSVR sa zapojila do
SNP, niektorí jednotlivci z radov dôstojníkov sa nestotožnili s ideami Povstania, zostali
verní bratislavskému režimu a prihlásili sa neskôr do Domobrany. Jedným z týchto
dôstojníkov bol por. Štefan Illovský,76 ktorý sa do SNP nezapojil, na konci augusta 1944
sa vzdialil zo ŠSVR, odišiel do Žiliny, neskôr sa stal príslušníkom Domobrany a veliteľom
delostreleckej batérie. Jeho batéria bola dokonca nasadená do bojov proti 1. ČSA.
Chovanci školy sa v čase začiatku SNP ešte nachádzali na prázdninách v mieste
svojich bydlísk. Do školy nenastúpili v novom školskom roku 1944/1945, nakoľko do
miesta bydliska im bolo vedením ŠSVR zaslané oznámenie, že ich nástup do školy dňa
1. septembra 1944 sa odkladá, mali zostať v mieste bydliska a čakať na výzvu.77
Časť chovancov sa nachádzala na povstaleckom území, ovládanom 1. ČSA, ďalšia
časť na území Slovenska ovládanom nemeckou okupačnou armádou, na ktorej sa naďalej
formálne uplatňovala právomoc bratislavskej vlády. Zo strany povstaleckého velenia, ako
ani zo strany orgánov vojnovej Slovenskej republiky sprvoti nebol prejavený záujem o ich
vojenské využitie, na ich prípadné nasadenie do bojov.78 Obe strany si uvedomovali, že
chovanci ŠSVR neboli plnoletí. Preto aj po začatí SNP naďalej platila smernica veliteľa
ŠSVR o odklade nástupu do školy. Napriek tomuto opatreniu sa po zahájení SNP postupne
spontánne dostavilo do Turčianskeho Sv. Martina pomerne veľké množstvo chovancov,
ktorí sa chceli zapojiť do obrany Slovenska pred nemeckou agresiou v rámci jednotiek
brániacich Turiec. Patrili medzi nich chovanci ŠSVR František Ščavnický, Tomáš
74
BOSÁK, Pavel. Organizácia 1. Československej armády na Slovensku. In Stredné Slovensko 9. Spoločenské
vedy. Zborník Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici. Banská Bystrica : Osveta, 1990, s. 81. ISBN 80-217-
0172-2.; AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. S 83/89. ĎURANA Kornel. Začiatok Slovenského národného
povstania v Turci. s. 3.; ŠTEFANSKÝ, Václav. Armáda v Slovenskom národnom povstaní. Bratislava : Pravda,
1983, s. 115. ISBN 75-024-84.
75
Archív MO SR, spis Vojtecha Mládka pre vydanie osvedčenia podľa zákona č. 255/46 Zb., č. j. 212133/76. Čestné
prehlásenie JUDr. Martina Kelemena z 9. 6. 1976.
76
ILLOVSKÝ, Štefan (1. 6. 1919 Obyce – ?), npor. del., pôvodne ašpirant čs. armády, neskôr dôstojník z povolania
slov. brannej moci. Po absolvovaní štátneho reformného reálneho gymnázia s maturitou dňa 1. 9. 1938 na základe
dobrovoľného odvodného konania nastúpil na voj. prezenčnú službu k del. pl. 110 v Žiline, po vzniku Slovenského
štátu 14. 3. 1939 premiestnený k del. pl. 3 v Prešove (Čemerné), absolvoval ŠDZ v Žiline. Dňom 30. 11. 1939 pre-
miestnený k VAK v Banskej Bystrici ako voj. akademik. Po absolvovaní VAK bol ku dňu 15. 8. 1940 menovaný za
por. del., premiestnený k del. pl. 2 v Ružomberku, kde vykonával funkciu veliteľa čaty a 1. dôstojníka 7. batérie.
Dňa 28. 6. 1941 bol odoslaný do poľa v ťažení proti ZSSR, zaradený ako 1. dôstojník batérie a pozorovateľ batérie
del. pl. 31, od 10. 2. 1942 pobočník veliteľa I. oddielu del. pl. 31. K 1. 1. 1943 povýšený na npor. del. Po návrate
na Slovensko dňa 17. 1. 1943 bol od 1. 3. 1943 pridelený ako zástupca veliteľa k Záchytnému stredisku v Žiline.
Od 15. 1. 1944 pridelený k ŠSVR v Turčianskom Sv. Martine, ustanovený za veliteľa štábnej roty. Nezapojil sa do
SNP, dňa 18. 8. 1944 sa zbehol zo ŠVR, vzdialil sa do Žiliny, kde od 13. 9. 1944 vykonával funkciu veliteľa cvičnej
batérie, od 27. 10. 1944 veliteľ 1. batérie Domobrany, zaradenej do zostavy nem. divízie Tatra, s batériou nasadený
proti povstaleckej armáde v priestore Čremošné v rámci nem. tankovej divízie Tatra (Panzer-Division Tatra). Od
23. 12. 1944 do 7. 4. 1945 veliteľ 1. batérie Delostreleckého oddielu Domobrany v Trnave. V období od 8. 4. 1945
do 26. 10. 1945 zaistený OBZ v Košiciach a neskôr ZNB v Žiline. Po skončení druhej svetovej vojny nebol prijatý
do čs. armády. Absolvent Hotelovej akadémie v Piešťanoch, následne pracoval v hoteloch v kúpeľoch a v banke.
77
AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. 340/74. ŠIMOVIČ Samuel. Spomienky z bojov za SNP, s. 4.
78
DIVINEC Tibor. Ako si to pamätám ja. Spomienky na Slovenské národné povstanie, rkp. s. 8.
82
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Chovan, Milo Sitár, Ján Repka, Pavol Kačanka, Štefan Kutliar, Vojtech Rybár, Jozef
Kaplač, Ladislav Chladný, Mikuláš Soják a ďalší, ktorí sa chceli zapojiť do Povstania,
žiadali o zaradenie do bojových jednotiek.79 Pplk. del. Emil Perko rozhodol, že chovanci
ŠSVR, ktorí sa dostavili do ŠSVR, nebudú vzhľadom na ich neplnoletosť zaradení do
bojových jednotiek. Boli využívaní predovšetkým ako spojky, kde sa výborne osvedčili,
časť z nich bola zaradená k tylovým službám.80 Chovanec ŠSVR František Ščavnický sa
dokonca stal zástupcom veliteľa strážneho oddielu Slobodného slovenského vysielača
v Banskej Bystrici.81 Časť chovancov sa zapojila do povstania na iných úsekoch frontu,
resp. v rámci partizánskych skupín v rôznom časovom období SNP.
V. TS v Turci viedla ťažké obranné boje, ktorých sa zúčastnili aj príslušníci ŠSVR.
V bojoch sa osvedčili ako schopní dôstojníci nielen velitelia, ale aj pedagógovia ŠSVR.
Neskôr, po vzniku kritickej situácie v Turci, keď nemecké jednotky vyvinuli silný
koncentrický útok na smere Sučany – Dražkovce a pokračovali v útoku v smere Rudno
– Slovenské Pravno, sa situácia V. TS sa stala kritickou.82 V. TS preto musela v noci
z 21. na 22. septembra 1944 z Turca začať na rozkaz jej veliteľa pplk. del. Emila Perku
ustupovať, aby tak zabránila svojmu zničeniu.83 Veliteľskému a pedagogickému zboru
ŠSVR, pomocnému personálu ŠSVR a chovancom ŠSVR, ktorí sa zapojili do SNP
v rámci V. TS, sa podarilo z Turca ustúpiť.
Po ústupe V. TS z Turca 84 bolo premiestnené veliteľstvo V. TS na základe rozhodnutia
veliteľa 1. ČSA do Slovenskej Ľupče. Charakter V. TS bol zmenený na výcvikovú
a opevňovaciu skupinu velenia 1. ČSA.85 Malo byť vytvorené jemu podliehajúce
I. výcvikové stredisko nováčikov pre pechotu vo Zvolene, ktoré ale nakoniec nebolo
zriadené 86 a II. výcvikové stredisko nováčikov pre KPÚV, cyklistickú rotu, delostrelectvo
a zákopníkov pechoty v Brezne nad Hronom. Výcvikové skupiny si tiež vytvorili aj
II. a III. TS.87 Personál výcvikových jednotiek zabezpečovala sčasti aj V. TS, ktorá
poskytla veliteľov a inštruktorov. Výcvikovému stredisku II. v Brezne nad Hronom velil
stot. del. Samuel Šimovič, pôvodne veliteľ školskej roty ŠSVR.88 Keďže chovanci ŠSVR,
ktorí sa zúčastnili SNP, počas štúdia na škole absolvovali veľmi kvalitný vojenský výcvik,
velenie V. TS rozhodlo o ich využití spolu s dôstojníkmi a ašpirantmi na výcvikové účely,
ako veliteľov čiat a inštruktorov pri výcviku nováčikov. V rámci III. TS boli zaradení
79
AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. 340/74. ŠIMOVIČ Samuel. Spomienky z bojov za SNP, s. 4.
80
Tamže, s. 4.
81
Zomrel nestor banského záchranárstva František Ščavnický. In denník MY Horná Nitra z 1. 3. 2010, https://
myhorn anitra.sme.sk/c/5264908/zomrel-nestor-banskeho-zachranarstva-frantisek-scavnicky.html
82
NOSKO, Július. Takto bojovala povstalecká armáda. Bratislava : NVK International, spol. s. r. o., 1994, s. 106-
107. ISBN 80-85727-20-X.
83
Tamže.
84
Veliteľstvo V. TS spolu s náhradným práporom, zbrojným a intendančným parkom, štábnou autokolónou ďalší-
mi jednotkami po ústupe z Turca boli rozkazom veliteľstva armády umiestnené 23. 9. 1944 v Slovenskej Ľupči. Jej
úlohou bolo sústreďovať ustúpené jednotky z Turca, obnovovať ich bojaschopnosť a použiteľnosť opotrebovanej
techniky. Bojové jednotky V. TS boli následne odosielané k iným taktickým skupinám. Postupne začala plniť
opevňovacie, zabezpečovacie a výcvikové úlohy. In BOSÁK, Pavel. Z bojových operácií na fronte SNP. Bratislava
: Pravda, 1979, 125-127. ISBN 75-092-79.
85
NOSKO, Július. Takto bojovala povstalecká armáda. Bratislava : NVK International, spol. s. r. o., 1994, s. 94.
ISBN 80-85727-20-X.
86
UHRIN, Marian. Výcvikové stredisko nováčikov v Brezne nad Hronom v októbri 1944. In SYRNÝ, Marek
a kol. Slovenské národné povstanie – Slovensko a Európa v roku 1944. Banská Bystrica : M SNP, 2014, s. 386.
ISBN 978-80-89514-30-4.
87
a kol. Slovenské národné povstanie – Slovensko a Európa v roku 1944. Banská Bystrica : M SNP, 2014, s. 384-385.
ISBN 978-80-89514-30-4.; BOSÁK, Pavel. Z bojových operácií na fronte SNP. Bratislava : Pravda, 1979, s. 128.
ISBN 75-092-79.
88
AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. 340/74. ŠIMOVIČ Samuel. Spomienky z bojov za SNP, s. 38-41.
83
VOJENSKÁ HISTÓRIA
ako inštruktori chovanci ŠSVR Ján Repka, Pavol Káčenka, Štefan Kutliar a ďalší.89
Obdobne boli pridelení ako inštruktori viacerí chovanci ŠSVR aj k výcvikovému stredisku
nováčikov v Brezne nad Hronom. Tu boli zaradení chovanci ŠSVR Vojtech Rybár, Mikuláš
Soják, Jozef Kaplač, Ladislav Chladný,90 Ondrej Šturmankin.91 a ďalší. Ďalší chovanci
ŠSVR sa zapojili do SNP individuálne, a to buď v rámci 1. ČSA alebo v radoch partizánov.
Ďalšia časť chovancov ŠSVR buď zostala verná bratislavskému režimu alebo sa stavala
k dramatickému vývoju situácie na Slovensku indiferentne. Viacerí chovanci ŠSVR,
na ktorých mal bratislavský režim dosah, boli predvolaní v septembri 1944 na miestne
veliteľstvá HG a boli vyzvaní na vstup do Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG).
HG bola v tej dobe podriadená MNO. Tak boli v septembri 1944 predvolaní na veliteľstvo
HG v Hlohovci a tu vyzvaní na vstup do POHG chovanec ŠSVR Tibor Divinec a ďalší
jeho traja spolužiaci zo ŠSVR, pochádzajúci z Hlohovca a jeho okolia, ktorí sa následne
zapojili do činnosti Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG).92 Bratislavský režim
zriaďoval POHG nielen z členov HG a prevelených príslušníkov Domobrany, ale aj z členov
rôznych branných organizácií, príslušníkov Hlinkovej mládeže a ďalších. Príslušníci POHG
aj s chovancami ŠSVR najprv absolvovali výcvik v jazdeckých kasárňach v Bratislave,93
následne plnili rôzne strážne a iné úlohy v rámci POHG. Chovanec ŠSVR Tibor Divinec
a jeho spolužiaci zo ŠSVR boli zaradení k 5. poľnej rote HG, kde plnili predovšetkým
strážne úlohy v Banskej Bystrici, keď strážili úsek Banská Bystrica – Donovaly, ďalej
vykonávali strážnu službu v Krupine a v Banskej Štiavnici.94
Je pravdepodobné, že ďalší chovanci ŠSVR boli podľa ich bydliska povolaní k ďalším
poľným rotám, resp. k POHG, predovšetkým na strednom Slovensku, nakoľko MNO malo
k dispozícii údaje o mieste pobytu týchto chovancov.
Posledná etapa existencie Štátnej slovenskej vojenskej reálky (1945)
Zapojením sa veliteľského a pedagogického zboru, ako aj pomocnej jednotky ŠSVR do

SNP na konci augusta 1944, ich účasť v bojoch na povstaleckom fronte, ŠSVR fakticky
prestala existovať vo svojej pôvodnej podobe. Túto skutočnosť umocňovalo, že samotný
Turčiansky Sv. Martin a tým aj objekt ŠSVR s učebňami a ubytovacími priestormi, jej
technické a školské vybavenie, ako aj ďalší jej materiál, ktorý nebol využitý 1. čs. armádou
na Slovensku alebo partizánmi, dňa 21. septembra 1944 padli do rúk nemeckých okupačných
jednotiek, kedy sa im podarilo obsadiť Turčiansky Sv. Martin.95 Nemci po obsadení
martinských kasární na dvore školy spálili všetky písomnosti školy, knihy a školské
pomôcky.96 Budovu ŠSVR potrebovali uvoľniť pre ubytovanie vlastných jednotiek. Bola
89
UHRIN, Marian. Výcvikové stredisko nováčikov v Brezne nad Hronom v októbri 1944. In SYRNÝ, Marek a kol.
Slovenské národné povstanie – Slovensko a Európa v roku 1944. Banská Bystrica : M SNP, 2014, s. 385-386. ISBN
978-80-89514-30-4.; AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 15. Tajný rozkaz VČSA č. 30 zo 4. 10. 1944 a Tajný
rozkaz VČSA č. 37 z 11. 10. 1944.
90
a kol. Slovenské národné povstanie – Slovensko a Európa v roku 1944. Banská Bystrica : M SNP, 2014, s. 386.
ISBN 978-80-89514-30-4.; AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 15. Dôverný rozkaz VČSA č. 20 z 15. 10. 1944
a Dôverný rozkaz VČSA č. 26 z 20. 10. 1944.
91
HAVIAR, Štefan. K 90-tke pevné zdravie a pohodu. In Bojovník. Dvojtýždenník antifašistov, r. LXI, č. 3, s. 11
zo 4. 2. 2016. ISSN 0323-2018. https://www.szpb.sk/arte-content/uploads/2017/04/bojovnik_032016.pdf
92
DIVINEC Tibor. Ako si to pamätám ja. Spomienky na Slovenské národné povstanie, rkp. s. 8, 10.
93
HRUBOŇ, Anton. 5. poľná rota Hlinkovej gardy. Ružomberok : Historia nostra, o. z., 2010, s. 18-19. ISBN
978-80-9700-80-2-4.
94
95
GOLEMOVÁ, Marta – KORIM, Vojtech – MILDEOVÁ, Edita – STANISLAV, Ján – VALENTÍKOVÁ, Viera.
Chronológia najvýznamnejších udalostí. In HALAJ, Dušan (zost.) Protifašistický odboj na Slovensku v rokoch
1938 –1945. Banská Bystrica : Osveta, 1980, s. 37. ISBN 70-021-80.
84
VOJENSKÁ HISTÓRIA
stratená celá pôvodná dokumentácia školy, s jej učebnými plánmi, osnovami a prednáškami,
boli zničené služobné predpisy a učebnice, ako aj školské pomôcky, ktoré sa podarilo za
krátke obdobie existencie školy nazhromaždiť. Prakticky sa zachovala len tá dokumentácia
ŠSVR, ktorá bola priebežne zasielaná na MNO do Bratislavy. Nemeckej armáde totiž
nezáležalo na ďalšej existencii ŠSVR, samotná slovenská branná moc bola v septembri až
októbri 1944 v stave najhlbšieho rozkladu, preto najvyšším predstaviteľom MNO bol ďalší
osud ŠSVR ľahostajný. Tieto udalosti prakticky znamenali zánik ŠSVR v podobe, v akej
dovtedy existovala. Tento vývoj však nakoniec ešte neznamenal celkový zánik školy. MNO
pod vedením nového ministra NO Štefana Haššíka a náčelníka hlavného štábu pplk. gšt.
Jozefa Parčana,97 po čiastočnej konsolidácii zvyškov slovenskej brannej moci, ktoré zostali
verné bratislavskému režimu a po vytvorení Domobrany, sa rozhodlo aspoň čiastočne
obnoviť vojenské školstvo. Nový minister NO Štefan Haššík a náčelník hlavného štábu
pplk. gšt. Jozef Parčan veľmi aktívne presadzovali obnovenie vojenského školstva. Preto
bola čiastočne obnovená činnosť VAK, ako aj Vysokej vojennej školy (VVŠ), ktorá bola
pre zbombardovanie jej budovy školy, Dunajských kasární dňa 16. júna 1944, dislokovaná
v objekte VAK.98 Počítalo sa s obnovením činnosti aj ďalších vojenských školských inštitúcií.
Medzi ne patrila aj ŠSVR, ktorej činnosť bola obnovená vo februári 1945. Plán čiastočného
obnovenia vojenského školstva z dôvodu, že Červená armáda spolu s rumunskou armádou
a 1. čs. armádnym zborom v ZSSR postupne oslobodzovali územie Slovenska a druhá
svetová vojna v Európe sa vďaka úspechom spojencov na východnom a západnom fronte,
sa nezadržateľne chýlila k svojmu koncu, k porážke nacistického Nemecka a jej satelitov, sa
javil ako problematický a nerealistický.
Oproti predchádzajúcemu obdobiu, keď bola ŠSVR dislokovaná v školskom roku 1943/1944
v Turčianskom Sv. Martine, bola po jej obnovení vo februári 1945 umiestnená v Trenčíne.
Konkrétne bola dislokovaná v peších kasárňach pri železničnej stanici,99 v ktorých bol tiež
dislokovaný Peší pluk 2 Domobrany.100 Za veliteľa ŠSVR bol určený „čerstvý“ absolvent
96
97
PARČAN (pôvodne PARČAMI) Jozef, JUDr. (16. 2. 1909 Velký Citeň – 3. 12. 1980 Washington, USA). Pôvodne
dôstojník čs. armády, neskôr vysoký dôstojník slov. brannej moci. Po absolvovaní obchodnej akadémie v Muka-
čeve v r. 1929 nastúpil na výkon voj. prezenčnej služby k peš. pl. 36 v Košiciach, absolvoval ŠDZ pechoty v Koši-
ciach. Od 1. 4. 1931 vykonával dobrovoľnú činnú službu ako ďsl. čat. ašp. Od 30. 9. 1931 vojenský akademik vo VA
Hranice nad Moravou, od 1. 1. 1932 ppor. pech. v zál. VA ukončil 16. 7. 1933 ako por. pech. Zaradený k peš. pl. 30
vo Vysokom Mýte, veliteľ čaty. Postupne absolvoval štátne skúšky z maďarčiny, poľštiny a ruštiny. V období od 1.
8. 1935 do 31. 10. 1935 absolvoval kurz pre leteckých pozorovateľov zbraní v Prostějove. Od 1. 11. 1935 leteckým
pozorovateľom pechoty, od 1. 11. 1935 do 30. 11. 1936 zaradený do letky 9 let. pl. 3 v Piešťanoch. Od 30. 11. 1936
zaradený k peš. pl. 30., od 1. 11. 1936 poľný letecký pozorovateľ pechoty. V r. 1936 – 1937 zaradený v Pechotnom
učilišti v Miloviciach, učiteľ a inštruktor v škole na rtm. pech. Od r. 1937 npor. pech., v dobe od 3. 11. 1937 do
23. 9. 1938 poslucháč VVŠ v Prahe. Počas mobilizácie čs. armády v r. 1938 pridelený k štábu veliteľstva 14. div.
v Kroměříži, od 30. 11. 1938 u peš. pl. 12 s určením pre prideleného zástupcu MNO pri vláde ČSR pre Podkarpat-
skú Rus. Od 14. 3. 1939 príslušník slov. brannej moci, zaradený v bývalom peš. pl. 12 vo Zvolene. Od 15. 5. 1939
premiestnený k veliteľstvu 3. div. v Prešove, prednosta 3. odd. Od 15. 12. 1939 zaradený do kategórie dôstojníkov
gšt. Od 1. 1. 1940 stot. gšt., od 1. 3. 1940 prednosta 1. org. a mob. odd. Od 13. 11. 1940 mjr. gšt. Dňom 31. 12. 1940
zaradený na MNO ako prednosta vojenského dopravníctva Vojenskej správy (VS). Od 23. 12. 1941 do 3. 5. 1942
v poli v ZSSR, zaradený do štábu veliteľstva RD. Od 4. 5. 1943 do 30. 4. 1943 opätovne prednosta vojenského
dopravníctva VS. Od 1. 5. 1943 vojenský atašé v Bukurešti a Sofii. 30. 6. 1944 promoval na Právnickej fakulte UK
v Bratislave. Od 5. 9. 1944 pplk. gšt., od 10. 9. 1944 náčelník štábu HVV. Na konci druhej sv. vojny pred príchodom
frontu k Bratislave evakuoval na Západ. Po skončení druhej svetovej vojny zostal v zahraničí, vstúpil do služieb
francúzskej voj. rozviedky. Dlhodobo pôsobil v národne orientovaných odbojových združeniach, napr. v Sloven-
skom akčnom výbore; Slovenskej národnej rade v zahraničí, v Únii slovenských kombatantov. Zomrel v exile.
98
KOZOLKA, Jaroslav. Vysoká vojenná škola 1940 – 1945. III. časť. In Vojenská história, 2017, roč. 21, č. 3, s. 49,
52-53. ISNN 1335-3314.
99
100
LACKO, Martin. Spomienky na učiteľskú a vojenskú službu. Rozhovor s Rudolfom Ďurišom. In Pamäť národa,
2012, roč. VIII, č. 1, s. 102. ISSN 1336-6297.
85
VOJENSKÁ HISTÓRIA
vysokej školy a bývalý frekventant Vojenského vysokoškolského internátu (VVI) npor.

konc. Ladislav Valentík.101
Výber osoby veliteľa bol ovplyvnený tým, že išlo o vysokoškolsky vzdelaného dôstojníka,
predurčeného na profesionálnu pedagogickú dráhu stredoškolského profesora. Dôvodom
výberu npor. Valentíka bola aj skutočnosť, že Domobrana nedisponovala dostatkom
skúsenejších starších dôstojníkov, ktorí by disponovali potrebným vysokoškolským
vzdelaním. Spolu s ním boli k ŠSVR premiestnení viacerí vojaci prezenčnej služby,
v civilnom živote stredoškolskí profesori, ako napr. des. ašp. Rudolf Ďuriš a Emil Šandrik
a ďalší, ktorí taktiež prináležali do stavu Pešieho pluku 2 Domobrana. Dôvodom na prijatie
takéhoto riešenia bola skutočnosť, že pôvodní profesori ŠSVR, dôstojníci z povolania
a ašpiranti sa zapojili do SNP.
ŠSVR bola hospodársky pričlenená k hospodárskej správe Pešieho pluku 2 Domobrany,102
ktorému velil pplk. pech. Anton Adamica.103 Uvedený pluk zabezpečoval fungovanie ŠSVR
po všetkých stránkach.
MNO sa postupne podarilo sčasti zistiť, koľko chovancov – absolventov I. a II. ročníka
ŠSVR sa nachádzalo v jeho dosahu. Po ukončení mimoriadne krátkeho obdobia príprav
na začatie vyučovania v januári 1945 chovanci ŠSVR, o ktorých vojenská správa mala
informácie o ich mieste pobytu, obdržali z MNO buď prostredníctvom Hlavného veliteľstva
Hlinkovej gardy104 alebo miestnych vojenských, resp. policajných orgánov rozkaz k nástupu
do školy. Do obnovenej ŠSVR nastúpila približne iba polovica chovancov, ktorí svojím
počtom tvorili „zosilnenú“ (školskú) rotu.105 Medzi nimi do ŠSVR nastúpil aj syn predsedu
vlády Slovenskej republiky Štefana Tisu, v tom čase chovanec II. ročníka ŠSVR, ktorý bol
pre svojho otca slovne napadnutý nadriadeným dôstojníkom.106
Pomery na ŠSVR boli mimoriadne provizórne, mimoriadne vypätou situáciou,
približovaním frontu, postupným rozvratom logistického zabezpečenia armády. Samotné
kasárne neboli vybudované tak, aby poskytovali vhodné podmienky pre strednú školu.
Preto sa vyučovanie provizórne realizovalo na izbách chovancov, nakoľko kasárne nemali
učebne. Aj samotné ubytovanie chovancov bolo provizórne, neporovnateľne horšie ako
v pôvodných priestoroch ŠSVR v Banskej Bystrici a neskôr v Turčianskom Sv. Martine.
Ako už bolo spomenuté, MNO, v súčinnosti s veliteľom ŠSVR, muselo nahradiť pôvodný
101
Ladislav Valentík bol po absolvovaní VVI menovaný s účinnosťou a poradím od 1. novembra 1944 do hodnosti
npor. konc. Zároveň bol pričlenený k pešiemu pluku 2 Domobrany. Oznamovateľ Domobrany, 1945, roč. I, č. 1 z 15.
1. 1945, časť B „Povýšenie“, s. 11.
102
2012, roč. VIII, č. 1, s. 102. ISSN 1336-6297.
103
ADAMICA Anton (2. 1. 1891 Rajec – ?). pôvodne príslušník rakúsko-uhorskej armády, neskôr dôstojník čs.
armády a slovenskej brannej moci. Po absolvovaní reálneho gymnázia sa v r. 1910 podrobil odvodnému konaniu.
Na výkon voj. prezenčnej služby nastúpil 8. 10. 1910. Od r. 1912 bol opäť prezentovaný v armáde, určený na po-
kračovanie činnej služby. V r. 1915 nastúpil do kadetskej školy pre pechotu v Budapešti, kde bol povýšený v r.
1916 na práp., následne menovaný poručíkom pechoty, od 1. 2. 1918 npor. pech. K 1. 1. 1919 odišiel do výslužby.
Uznesením kárneho výboru I. stolice čs. armády mu bola v r. 1938 odňatá hodnosť npor. pech. v. v. a dňom 1. 8.
1938 bol prepustený z brannej moci. Na základe amnestie MNO mu bola 18. 8. 1939 priznaná vojenská hodnosť
npor. pech., bol reaktivovaný a nastúpil k peš. pl. 8. Od 1. 12. 1939 veliteľ výcvikového tábora v Kamenici nad
Cirochou. V r. 1940 bol povýšený na stot. pech, od 1. 10. 1940 zaradený k štábnej rote peš. pl. 6. Od r. 1941 pový-
šený na mjr. pech, od 1. 1. 1942 pplk. pech. Od 30. 4. 1943 bol zaradený k Pracovnému zboru NO a premiestnený
k Východnej pracovnej skupine, od 1. 10.1943 zaradený k pracovnému práporu 6, od 31. 1. 1944 do pracovného
práporu 3 v Sabinove. V r. 1944 – 1945 veliteľ peš. pl. 2 Domobrany v Trenčíne. V r. 1945 nebol prevzatý do čs.
brannej moci a stal sa voj. penzistom.
104
105
Tamže.; LACKO, Martin. Spomienky na učiteľskú a vojenskú službu. Rozhovor s Rudolfom Ďurišom. In Pamäť
národa, 2012, roč. VIII, č. 1, s. 102. ISSN 1336-6297.
106
VHÚ-VHA Bratislava, f. VDO-1, šk. 73. MNO, č. j. 11.501 Dôv. zprav. – 1945 z 12. 3. 1945. Vec: Vojenská
reálka v Trenčíne – dotaz.
86
VOJENSKÁ HISTÓRIA
profesorský zbor ŠSVR, ktorý sa zapojil do SNP, profesormi z miestnych gymnázií,

predovšetkým však z radov ašpirantov, ktorí boli v civilnom živote stredoškolskými profesormi.
Okrem zásadnej zmeny personálu, ktorý sa musel prispôsobiť novým požiadavkám výchovno-
vzdelávacieho procesu v ŠSVR, bola kvalita štúdia chovancov nepriaznivo ovplyvňovaná
nedostatkom učebníc a ďalších školských pomôcok, ktoré zostali v objekte školy v Turčianskom
Sv. Martine a v septembri 1944, počas SNP, boli nemeckou armádou spolu s písomnosťami
zničené. Učebnice sa preto získavali z miestnych civilných gymnázií.
Samotné vyučovanie sa na škole realizovalo len vo veľmi obmedzenom rozsahu, pričom
absolventi I. ročníka ŠSVR v školskom roku 1943/1944 sa stali chovancami II. ročníka
a absolventi II. ročníka ŠSVR v školskom roku 1943/1944 sa stali chovancami III. ročníka.
I. ročník ŠSVR nebol otvorený ani dodatočne. Napriek znovuotvoreniu ŠSVR situácia
vo vyučovacom procese bola priam neudržateľná. V školskom roku 1944/1945 totiž na
škole nebolo možné v rámci vyučovania prebrať celé učivo pre II. a III. ročník (VI. a VII.
trieda gymnázia). Tento sklz nebolo možné dohnať do skončenia riadneho školského roka
1944/1945, keďže vyučovanie sa začalo prakticky až v druhom polroku školského roka
1944/1945. Peší pluk 2 Domobrany a obdobne aj samotná ŠSVR boli pod prísnou kontrolou
nemeckej armády.107 Vzhľadom na nepriaznivé pomery, v ktorých sa ŠSVR nachádzala,
neprichádzalo do úvahy, aby na ŠSVR naďalej prebiehal ucelený a precízny vojenský výcvik,
ktorý bol typický pre vyučovací proces na ŠSVR v školských rokoch 1942/1943 a 1943/1944.
Nebolo možné postupovať podľa pôvodných osnov pre vojenský výcvik. Vyučovanie sa
sústredilo predovšetkým na štúdium všeobecných gymnaziálnych predmetov.
Na základe ústneho rozkazu náčelníka štábu MNO pplk. gšt. JUDr. Jozefa Parčana sa na
konci marca 1945 z Bratislavy, ku ktorej sa blížila sovietska Červená armáda, do Trenčína
premiestnila VAK, ktorej velením bol v tej dobe poverený stot. pech. Alfonz Hôrka,108 v tej
dobe frekventant III. kurzu VVŠ.109 Po jej premiestnení do Trenčína bola k VAK a pod
velenie stot. Alfonza Hôrku110 pričlenená aj ŠSVR.111
V súvislosti s personálnym obsadením veliteľského a pedagogického zboru ŠSVR dochádzalo
k rôznym paradoxným situáciám. Stot. konc. Kornelovi Ďuranovi, pôvodne pedagogickému
dozoru a profesorovi ŠSVR, neskôr priamemu účastníkovi SNP, ktorému sa po potlačení SNP
podarilo vyslobodiť z nemeckého zajatia, bolo paradoxne umožnené od 6. novembra 1944 do
107
Tamže.
108
ABS Praha, f. 302-296-1. Zápisnica o pohovore s Alfonzom Hôrkom z 23. 5. 1958 v Brezne, vyhotovená dôstoj-
níkom Správy vojenskej kontrarozviedky 2. vojenského okruhu, s. 1.
109
KOZOLKA, Jaroslav. Vysoká vojenná škola 1940 – 1945. III. časť. In Vojenská história, 2017, roč. 21, č. 3, s.
55. ISNN 1335-3314.
110
HÔRKA, Alfonz (30. 1. 1915 Zemianske Mitice – ?). Absolvent osemročného reálneho gymnázia. Odvedený v r.
1936, v r. 1936/1937 absolvoval ŠDZ horského delostrelectva. V r. 1937/1938 študoval v II. ročníku VA v Hraniciach,
v r. 1938 por. del. Po absolvovaní VA absolvoval aplikačný kurz. Následne zaradený k del. pl. 106, veliteľ 4. bat. Od
14. 3. 1939 príslušník slov. brannej moci, vel. III. oddielu delostreleckého pluku 201. V marci 1939 účastník obran-
ných bojov na východe Slovenska. Od 15. 5. 1939 vel. batérie del. pl. 3, s plukom sa zúčastnil v septembri 1939 ťaže-
nia proti Poľsku. K 1. 1. 1940 príslušník del. pl. 2, od 1. 3. 1940 premiestnený k del. pl. 3, od 1. 5. 1940 príslušník del.
pl. 1. Od 1. 8. 1940 npor. del. Od 1. 1. 1941 premiestnený k VAK Bratislava, veliteľ čaty a člen športového družstva
OAP. V r. 1941 odoslaný na front do ZSSR ako veliteľ batérie. K 1. 2. 1943 stot. del. Z poľa sa vrátil 6. 3. 1943, násled-
ne veliteľ čaty v ŠDZ delostrelectva. K 15. 11. 1944 prijatý do 3. kurzu VVŠ. Od 15. 12. 1944 dočasný veliteľ VAK.
Po skončení 2. svetovej vojny k 15. 9. 1946 prijatý do čs. armády, pridelený k del. pl. 2, v novembri 1946 pridelený
k del. pl. 307, k 23. 11. 1946 škpt. del., od 25. 2. 1947 zástupca veliteľa del. pl. 307, od 3. 3. 1947 dočasný veliteľ del.
pl. 307. V r. 1947 pridelený k záložnej škole v Brezne, následne premiestnený k del. pl. 10, v roku 1948 veliteľ ŠDZ
delostrelectva v Brezne, ku dňu 6. 6. 1950 zbavený výkonu služby, prepustený do zálohy a zbavený vojenskej hod-
nosti, vojak v zálohe. Premiestnený k pomocnému technického práporu 54. Neskôr vykonával rôzne civilné povolania.
110
111
87
VOJENSKÁ HISTÓRIA
februára 1945 v Bratislave vyučovať na VAK a VVI.112 S novým služobným zaradením

v obave o svoj život a slobodu súhlasil. Následne bol odoslaný k ŠSVR do Trenčína, kde
sa však nechal hospitalizovať v miestnej nemocnici. Neskôr bol z nemocnice prepustený
a bol odoslaný k poľnej jednotke ŠSVR do okolia Nemšovej, kam sa už nedostavil...
a z armády zbehol.113
Prioritným cieľom vedenia ŠSVR bolo v plnom rozsahu zabezpečiť výučbu v školskom
roku 1944/1945, s dôrazom aby chovanci absolvovali všeobecnovzdelávacie predmety na
takej úrovni, aby im mohol byť do budúcnosti uznaný aj na civilných gymnáziách. Tento cieľ
sa však nepodarilo splniť, nakoľko situácia na fronte sa rýchlo vyvíjala, front sa neúprosne
blížil k Trenčínu. Vývoj situácie na Slovensku a rozklad armády sa postupne začal prejavovať
aj na ŠSVR, ktorá bola pôvodne známa ako mimoriadne disciplinované vojenské teleso. Počas
Veľkej noci, keď sa ŠSVR ešte nachádzala v Trenčíne, časť chovancov aj napriek zákazu
velenia školy posádku Trenčín opustila a vzdialila sa do svojich domovov. Po sviatkoch sa
väčšina z nich vrátila späť do ŠSVR.114 Išlo o mimoriadne závažné porušenie disciplíny, ktoré
by skôr, v dobe pred SNP bolo potrestané prepustením zo školy. Situácia v marci 1945 však
bola zásadne iná, tvrdé disciplinárne tresty by spôsobili úplný rozklad školy. Po Veľkej noci
vyučovanie na ŠSVR ešte krátko pokračovalo, pričom na základe usmernenia MNO velenie
školy muselo vypracovať plán ústupu pred postupujúcou sovietskou Červenou armádou a jej
spojeneckými vojskami smerom na Moravu.
Chovanci okrem štúdia všeobecnovzdelávacích predmetov pokračovali aj vo vojenskom
výcviku. Vzhľadom na skutočnosť, že už absolvovali vojenský výcvik, nemecké velenie
rozhodlo, že budú zapojení do obranných bojov. Ešte pred odchodom z Trenčína absolvovali
krátky výcvik v obsluhe nemeckých ručných protitankových zbraní „Panzerfaust“. Tento
rýchly výcvik bol poznamenaný mimoriadnou udalosťou, keď jeden z chovancov nezvládol
obsluhu zbrane a neodbornou manipuláciou spôsobil jej výbuch, čo ho stálo život.115
Pri ústupe ŠSVR z Trenčína, ktorý začal spolu s ústupom ďalších domobraneckých jednotiek
dňa 8. apríla 1945 bolo rozhodnuté, že sa chovanci ŠSVR spoja s frekventantmi VAK do
spoločnej bojovej jednotky. Za veliteľa jednotky VAK a ŠSVR bol ustanovený stot. pech.
Alfonz Hôrka.116 Jednotka bola zaradená k I. práporu 2. pluku Domobrany, ktorého velenie
prevzal stot. pion. Karol Mihálik.117 Spoločná jednotka ŠSVR a VAK bola vyzbrojená iba
pechotnými zbraňami. Jednotke bol pridelený proviantný oddiel s poľnou kuchyňou, ktorý sa
po celý čas staral o stravovanie jednotky.118 Samotný peší pluk 2 Domobrany aj so spoločnou
jednotkou VAK a ŠSVR, okrem jeho II. práporu, bol od 17. marca 1945 podriadený 48.
Volksgrenadier Division.119
Keď bol stot. pech. Alfonz Hôrka nemeckým velením požiadaný o vyzbrojenie chovancov
ŠSVR a ich nasadenie do boja, tento rozkaz odmietol splniť. Preto bol zbavený velenia
a následne bol spolu s npor. Viliamom Nemečkom a ďalšími príslušníkmi jednotky
112
VHÚ-VÚA Praha. Zbierka KmL a KvL. Osobný spis Kornela Ďuranu. Prihláška stot. konč. Kornela Ďuranu do čs.
armády, adresovaná prijímacej komisii MNO.; Curriculum vitae Kornela Ďuranu; Prihláška Kornela Ďuranu do čs.
armády z 11. mája 1945, s. 2.; Žiadosť kpt. konc. Kornela Ďuranu o zmenu článku prijatia do čsl. armády z 26. 2. 1946.
113
Tamže.
114
115
Tamže, s. 17.
116
117
Tamže, s. 2.
118
2017, roč. VIII, č. 1, s. 102. ISSN 1336-6297.
119
ŠKULTÉTY, Jozef. Kontrarevolučné úsilie Tisovej vlády v období Slovenského národného povstania. In Kol.
autorov. Slovenské národné povstanie roku 1944. Zborník príspevkov z národnooslobodzovacieho boja 1938-1945.
Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1965, s. 569. ISBN 71-033-65.
88
VOJENSKÁ HISTÓRIA
internovaný.120 Jednotka ŠSVR sa po opustení Trenčína pešo presunula do blízkosti Nemšovej

a Horného Sŕnia,121 kde strávila asi dva týždne. Tu kopala na základe rozkazov veliteľa
nemeckého oddielu zákopníkov, ktorému podliehala, protitankové zákopy popri Váhu,122 vo
vzdialenosti asi kilometer od rieky. Následne ich obsadila a vykonávala tu strážnu službu.
Na jej postavenie bol dokonca vykonaný letecký útok lietadiel sovietskeho letectva, ktorý sa
našťastie neskončil tragicky.123 Viacerí z chovancov ŠSVR z jednotky postupne dezertovali,
a tak jednotka bola pre nespoľahlivosť nemeckou armádou odzbrojená, následne sa od 25.
apríla 1945 začala presúvať cez Vlársky priesmyk na územie Moravy. Jej ďalšie úlohy boli
pracovného charakteru, nakoľko jej príslušníci museli pre potreby nemeckej armády kopať
zákopy. Jednotka ŠSVR ustupovala pred sovietskou Červenou armádou asi dva týždne, až
do skončenia druhej svetovej vojny, keď sa nachádzala v obci Domamyslice severne od
Prostějova.124
Nemci, s ktorými sa jednotka ŠSVR zúčastnila ústupu, nemali v úmysle vzdať sa sovietskej
Červenej armáde, ale americkej armáde, a preto ustupovali ďalej na západ. Preto Nemci dňa
9. mája 1945 opustili jednotku ŠSVR. Jednotka ŠSVR zostala na mieste až do jej zajatia ešte
toho istého dňa jednotkou 1. čs. armádneho zboru v ZSSR.125 Chovanci boli najprv „obratí“
čs. vojakmi a následne boli umiestnení do sovietskeho zajateckého tábora v Holešove,
určeného pre nemeckých a maďarských zajatcov. Zajatci z tohto zajateckého tábora mali
byť premiestnení do zajateckých táborov v ZSSR. Po náhodnom zistení veliteľa tábora,
pôvodom volynského Čecha, že ide o Slovákov, boli ním zajatí chovanci ŠSVR odovzdaní
československej armáde a peším pochodom po dobu niekoľkých dní sa v zúboženom
stave presunuli do Turčianskeho Sv. Martina, kde boli paradoxne umiestnení v jednej
z budovy bývalej ŠSVR. V Turčianskom Sv. Martine mali možnosť požiadať o prepustenie
z vojenskej služby, nakoľko až na jedného chovanca nedosahovali vek 19 rokov, určený
na výkon povinnej prezenčnej služby. Chovancom ŠSVR bolo zo strany čs. vojenských
orgánov navrhnuté, aby sa prihlásili na štúdium do Vojenskej akadémie v Hraniciach, ale až
na jedného chovanca nik z nich túto ponuku nevyužil. Následne boli bývalí chovanci ŠSVR
prepustení. Odchodom chovancov domov sa symbolicky skončila krátka existencia ŠSVR.
Záver
Bratislavské MNO sa pri zriadení ŠSVR v roku 1942 inšpirovalo nielen modelom čs.
Štátneho vojenského reformného reálneho gymnázia (ŠVRRG), zriadenom v rámci čs.
školstva v roku 1935, ale nepochybne aj modelom rakúsko-uhorských vyšších vojenských
reálok. ŠSVR bola budovaná ako vojenská stredná škola s maturitou.126 Cieľom zriadenia
ŠSVR bolo zabezpečenie budúcich dôstojníkov zbraní a služieb, ktorí by po absolvovaní
ŠSVR ďalej študovali na VAK alebo na univerzitách, resp. civilných vysokých školách
pre potreby slovenskej brannej moci. MNO na základe veľkého záujmu o štúdium na
ŠSVR rozhodlo, že škola bude budovaná ako významná vojenská výchovno-vzdelávacia
inštitúcia, s veľkým množstvom chovancov, ktorá mala v budúcnosti produkovať väčšinu
120
níkom Správy vojenskej kontrarozviedky 2. vojenského okruhu, s. 1-2.
121
Tamže, s. 2.
122
2012, roč. VIII, č. 1, s. 102. ISSN 1336-6297.
123
124
2012, roč. VIII, č. 1, 102-103. ISSN 1336-6297.
125
Tamže, s. 103.
126
HRADSKÁ, Katarína – KAMENEC, Ivan a kol. Slovenská republika 1939 – 1945. Štvrtý zväzok. Bratislava :
VEDA, 2015, s. 322. ISBN 978-80-224-1351-0.
89
VOJENSKÁ HISTÓRIA
budúcich dôstojníkov zbraní, absolventov VAK, ako aj budúcich vysokoškolsky vzdelaných

dôstojníkov z povolania, predovšetkým lekárov, veterinárov, technicky vysokoškolsky
vzdelaných dôstojníkov a pod., ktorým sama nemohla poskytnúť vysokoškolské vzdelanie.
ŠSVR, do ktorej malo každý školský nastúpiť 120 až 160 chovancov, sa mala stať pre
slovenskú brannú moc hlavným rezervoárom budúcich dôstojníkov z povolania. Preto
MNO a vedenie ŠSVR sa po celú krátku existenciu školy snažili o zabezpečenie čo
najkvalitnejšieho vyučovacieho procesu tak, aby ŠSVR bola rovnocennou školou civilným
reálkam. Tieto úlohy sa jej darilo plniť napriek krátkemu trvaniu na pomerne kvalitnej
úrovni, ako to naznačovali študijné výsledky ŠSVR za školské roky 1942/1943 a 1943/1944.
Napriek tomu, že ŠSVR nemala „dlhý život“ a nestihla vychovať ani len jeden ročník
absolventov školy – maturantov, za obdobie svojej existencie preukázala svoj potenciál
a opodstatnenosť v pomeroch moderného vojenského školstva. Je možné konštatovať, že
koncepcia ŠSVR sa ukázala pre slovenskú brannú moc rozhodne vhodnejšia ako koncepcia
čs. SVRRG v Moravskej Třebovej, nakoľko koncepcia ŠSVR sa stala súčasťou uceleného
školského systému, vychovávajúceho budúcich dôstojníkov zbraní a služieb.127 Na rozdiel
od tejto koncepcie bol model SVRRG pre vojenské školstvo nesystémový, nakoľko nebol
integrovaný do systému výchovy budúcich dôstojníkov z povolania, a cieľom SVRRG
nebola výchova budúcich dôstojníkov z povolania, mala celkom iný cieľ, zabezpečiť
možnosť stredoškolského gymnaziálneho štúdia deťom gážistov, žandárov a ďalších
osobitných skupín.128 Dá sa v plnej miere súhlasiť s hodnotením ŠSVR jej veliteľom pplk.
del. Emilom Perkom, ktorý školu charakterizoval ako ustanovizeň, „ktorá bola hlboko
sociálne založená a zabezpečovala veľmi hodnotnú výchovu a výcvik, ako i odborné školenia
stovák slovenských chlapcov“.129 ŠSVR sa stala plnoprávnou súčasťou vojenského školstva
slovenskej brannej moci, ktorá sa podieľala na výchove dôstojníkov z povolania.
ŠSVR ako produkt Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945 postihol osud ostatných
vojenských škôl slovenskej brannej moci, keď sa po skončení druhej svetovej vojny tento
model výchovno-vzdelávacej inštitúcie v čs. brannej moci neobnovil. Vývoj vojenského
školstva po druhej svetovej vojny ukázal, že v rámci čs. vojenského školstva bola
potrebnejšia vojenská stredná škola gymnaziálneho typu, nie však takého charakteru, aký
malo predvojnové ŠVRRG, nakoľko jeho absolventi mali následne študovať na civilných
vysokých školách, avšak nie pre potreby armády. Armáda stále viac pociťovala potrebu
zvyšovania počtu dôstojníkov z povolania s vysokoškolským vzdelaním. Preto filozofia
školy gymnaziálneho typu, skĺbená s vojenským výcvikom, ktorej hlavnou náplňou bola
výchova budúcich dôstojníkov a ktorej absolventi mali ďalej pokračovať v štúdiu na vyšších
a vysokých vojenských školách, resp. na civilných vysokých školách, akú ponúkala pôvodne
ŠSVR, bola uplatnená aj po reorganizácii čs. vojenského školstva po roku 1948.
ŠSVR, na čele s jej veliteľom pplk. del. Emilom Perkom, veliteľským a profesorským
zborom, zabezpečovacou jednotkou a chovancami školy, sa významnou mierou zapojila do
SNP, do boja proti nacistickému Nemecku, v ktorom sa plne osvedčili. ŠSVR si tak svojím
zapojením do SNP vyslúžila osobitné miesto v tradíciách vojenského školstva na Slovensku
a nemala by padnúť do zabudnutia.
127
CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dejiny Slovenska - V. zväzok 1939-1945. Bratislava : MAGNET PRESS,
Slovakia a VHÚ Bratislava, 2008, s. 103-104. ISBN 978-80-89169-16-0.; TÁLSKY, Viliam. Vojenské školstvo. In
Kol. autorov. Armáda v obrane a práci. Päť rokov budovateľskej činnosti slovenskej armády. Bratislava : MNO, 1944,
s. 84-87.; ŠIMUNIČ, Pavel. Vojenské školstvo na Slovensku v rokoch 1939 – 1944. In Vojenské obzory. Teoretický
časopis „H“. roč. 3, č. 1, 1996, s. 92.
128
FIDLER, Jiří – SLUKA, Václav. Encyklopedie branné moci Republiky Československé. 1918-1938. Praha : Libri,
2006, s. 590-591. ISBN 80-7277-256-2.; ŘEHÁKOVÁ, Marcela – ČERMÁK, Jiří a kol. (zost.). 70 let vojenského
školství v Moravské Třebové. Praha : MO ČR - AVIS, 2005, s. 8-9. ISBN 80-7278-264-9.
129
90
VOJENSKÁ HISTÓRIA
J. KOZOLKA: DIE SLOWAKISCHE STAATLICHE MILITÄRISCHE REALSCHULE

(1942 – 1945). TEIL II.
Im 1944 wurde an der Slowakischen staatlichen militärischen Realschule das Schuljahr

1943/1944 erfolgreich abgeschlossen. Die Absolventen leisteten eine einmonatige intensive
militärische Feldausbildung. Danach wurden die Absolventen in die Sommerferien
geschickt. Das Schuljahr 1943/1944 war ebenfalls verbunden mit Plänen zur Errichtung
einer Zweigstelle der Realschule, nämlich der Kadettenschule, die ursprünglich einer Idee
des Gen. I. Klasse Alexander Čunderlíks entstammte. Die Kadettenschule sollte einen festen
Bestandteil der staatlichen militärischen Realschule bilden und sollte nach dem Vorbild
der ehemaligen österreich-ungarischen Kadettenschule aufgebaut werden, allerdings mit
dem Unterschied, dass die Absolventen am des Lehrgangs kein Abitur ablegen, sondern
ihr Studium an der Militärischen Akademie fortsetzten sollten. Der Kadettenschule
sollten jene Zöglinge der Slowakischen militärischen Realschule zugeteilt werden, denen
aufgrund der unzureichenden Studienergebnisse ein Ausschluss aus der Realschule gedroht
hatte. Letztendlich wurde das Projekt der Errichtung einer Kadettenschule aufgrund
der ablehnenden Haltung des slowakischen Ministeriums für Schulwesen und nationale
Aufklärung nicht verwirklicht.
Die Ereignisse in der Turz-Region in der zweiten Augusthälfte des Jahres 1944 und der
Ausbruch des Nationalaufstandes in der Slowakei am 29. August 1944 bedeuteten eine tiefe
Zäsur für die Bestehung der militärischen Realschule. Mehrere Zöglinge der Realschule,
der Schulkommandant Obst. Lt. Emil Perko, die Korpskommandanten, das pädagogische
Personal und die Hilfskräfte der Realschule schlossen sich zusammen mit den Angehörigen
der Militärgarnison in Turz-Sankt Martin (Turčiansky Sv. Martin) den slowakischen
Aufständischen an als ein Teil der 1. Tschechoslowakischen Armee in der Slowakei und
unterstützten den Nationalaufstand. Sie griffen ein in die Kämpfe gegen die deutschen
Besatzungstruppen und nahmen u. a. teil an den Verteidigungskämpfen um Strečno, Vrútky
und Turčiansky Sv. Martin. Nach der Reorganisierung der 1. Tschechoslowakischen Armee
in der Slowakei wurde der Kommandant der Realschule Obst. Lt. Perko zum Befehlshaber
der V. taktischen Gruppe ernannt.
Die Entwicklung der Lage in der Slowakei nach der Niederschlagung des Nationalaufstandes
Ende Oktober 1944 stellte die Weichen für die Auflösung der Slowakischen staatlichen
militärischen Realschule. Die Korpskommandanten und das pädagogische Personal schlossen
sich den Aufständischen an, die Einrichtung der Schule samt Lehrmitteln wurde vernichtet
und das Areal der Realschule von den deutschen Besatzungstruppen in Anspruch genommen.
Nach der teilweisen Konsolidierung des Regierungsregimes in der Slowakei auf dem von der
deutschen Besatzungsmacht kontrollierten Gebiete entschied der neue Verteidigungsminister
der slowakischen Regierung Štefan Haššík über die neuerliche Inbetriebnahme des militärischen
Schulwesens in der Slowakei. Die Tätigkeit der Slowakischen staatlichen militärischen
Realschule wurde erneut aufgenommen mit neuem Sitz in Trenčín. In Februar 1945 wurden all
jene Zöglinge der Realschule einberufen, über die das slowakische Verteidigungsministerium
verfügte. Der Lehrbetrieb wurde in sehr bescheidenen und provisorischen Bedingungen
aufgenommen, die gekennzeichnet waren durch den Mangel an Lehrmittel und Lehrbücher.
Kurz darauf wurde auch die Militärisch Akademie aus Bratislava nach Trenčín verlegt, die
mit der Realschule zusammengeführt worden ist. Anfang April 1945 der Lehrbetrieb infolge
der nahenden Front eingestellt. Aus den Zöglingen der Realschule und den Frequentanten
der Militärischen Akademie wurde eine Kampfeinheit gebildet, die in die Abwehrkämpfe
am Waagufer unweit des Ortes Nemšová eigreifen sollte. Zu ihrem Kampfeinsatz kam es
jedoch nicht. Der Kampfverband wurde zum Bau von Schanzen und Graben eingesetzt und
91
VOJENSKÁ HISTÓRIA
später nach Mähren verlegt. Hier wurden die ehemaligen Zöglinge der Realschule von den
Mitgliedern des 1. Tschechoslowakischen Armeekorpses in der UdSSR festgenommen und
in einen Gefangenenlager abtransportiert. Später wurden sie nach Turčiansky Sv. Martin
verlegt und kurz darauf aus der Gefangenschaft entlassen. Dem Bestehen der militärischen
Realschule wurde somit ein endgültiges Ende gesetzt.
Zoznam použitej literatúry:
BENČÍK, Anton – KURAL, Václav – PIVOVARČI, Ján. Vojenské problémy SNP. In

Slovenské národné povstanie roku 1944. (Zborník príspevkov z národnooslobodzovacieho
boja 1938 – 1945). Kol. autorov. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1965. ISBN 71-033-65.
BOSÁK, Pavel. Z bojových operácií na fronte SNP. Bratislava : Pravda, 1979. ISBN
75-092-79.
BOSÁK, Pavel. Organizácia 1. československej armády na Slovensku. In ŠTILLA, Miloš

(zost.). Stredné Slovensko 9. Spoločenské vedy. Zborník Stredoslovenského múzea v Banskej
Bystrici. Martin : Osveta, 1990. ISBN 80-217-0172-2.
CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dejiny Slovenska - V. zväzok 1939-1945. Bratislava :

MAGNET PRESS, Slovakia a VHÚ Bratislava, 2008. ISBN 978-80-89169-16-0.
CSÉFALVY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939-1945. Bratislava :

VHÚ, 2013. ISBN 978-80-89523-20-7.
FIDLER, Jiří – SLUKA, Václav. Encyklopedie branné moci Republiky Československé.

1918-1938. Praha : Libri, 2006. ISBN 80-7277-256-2.
GOLEMOVÁ, Marta – KORIM, Vojtech – MILDEOVÁ, Edita – STANISLAV, Ján –

VALENTÍKOVÁ, Viera. Chronológia najvýznamnejších udalostí. In HALAJ, Dušan (zost.)
Protifašistický odboj na Slovensku v rokoch 1938-1945. Martin : Osveta, 1980. ISBN 70-021-80.
HRADSKÁ, Katarína – KAMENEC, Ivan a kol. Slovenská republika 1939-1945. Štvrtý

zväzok. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo SAV, 2015. ISBN 978-80-224-1351-0.
HRUBOŇ, Anton. 5. poľná rota Hlinkovej gardy. Ružomberok : Historia nostra, o. z., 2010.
ISBN 978-80-9700-80-2-4.
JABLONICKÝ, Jozef. Povstanie bez legiend. Bratislava : Obzor, 1990. ISBN 80-215-0077-8.
KEVEŠ, Ján (zost.). Odboj v Turci (1938-1945). Martin : Osveta, 1985. ISBN 70-050-85.
Kol. autorov. Armáda v obrane a práci. Päť rokov budovateľskej činnosti slovenskej armády.
Bratislava : MNO, 1944.
Kol. autorov. Dôstojníci a štáby povstaleckej armády. Banská Bystrica : M SNP, 1994. ISBN
80-85342-05-7.
KOZOLKA, Jaroslav. Vysoká vojenná škola 1940 – 1945. III. časť. In Vojenská história, č.
3, roč. 21, 2017, ISSN 1335-3314, s. 33-60.
92
VOJENSKÁ HISTÓRIA
LACKO, Martin. Spomienky na učiteľskú a vojenskú službu. Rozhovor s Rudolfom

Ďurišom. In Pamäť národa, č. 1, roč. VIII, 2012, ISSN 1336-6297. s. 96-107.
LOBÍK, Ján. Spomienky na SNP v Turci. Martin : Vydavateľstvo Neografie, 1993. ISBN
80-85186-60-8.
NOSKO, Július. Takto bojovala povstalecká armáda. Bratislava : NVK International, spol.
s. r. o., 1994. ISBN 80-85727-20-X.
PERKO, Emil. Povstanie r. 1944 – udalosti v Turci. In BRTÁŇ Rudolf (zost.). Vojenské
akcie v národnom povstaní. Martin : Povereníctvo SNR pre informácie, s. 5-20.
ŘEHÁKOVÁ, Marcela – ČERMÁK, Jiří a kol. (zost.). 70 let vojenského školství v Moravské
Třebové. Praha : MO ČR - AVIS, 2005. ISBN 80-7278-264-9.
ŠIMUNIČ, Pavel. Vojenské školstvo na Slovensku v rokoch 1939 – 1944. In Vojenské

obzory. Teoretický časopis „H“, roč. 3, č. 1, 1996.
ŠKULTÉTY, Jozef. Kontrarevolučné úsilie Tisovej vlády v období Slovenského národného

povstania. In Kol. autorov. Slovenské národné povstanie roku 1944. Zborník príspevkov
z národnooslobodzovacieho boja 1938-1945. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1965. ISBN
71-033-65. s. 533-588.
ŠTEFANSKÝ, Václav. Armáda v Slovenskom národnom povstaní. Bratislava : Pravda, 1983.

ISBN 75-024-84.
TALSKÝ, Viliam. Vojenské školstvo. In Kol. autorov Armáda v obrane a práci. Päť rokov
budovateľskej činnosti slovenskej armády. Bratislava : MNO, 1944.
TURZA, Peter. Vojenské školstvo v rokoch 1870-1944. In Zaujíma vás? Roč. 1, č. 3 (1994),
s. 5-9.
UHRIN, Marian. Pluk útočnej vozby. 1944. Banská Bystrica, M SNP, 2012. ISBN 978-80-
89514-14-4.
UHRIN, Marian. Výcvikové stredisko nováčikov v Brezne nad Hronom v októbri 1944.
In SYRNÝ, Marek a kol. Slovenské národné povstanie – Slovensko a Európa v roku 1944.
Banská Bystrica : M SNP, 2014. ISBN 978-80-89514-30-4.
93
VOJENSKÁ HISTÓRIA
DOKUMENTY A MATERIÁLY
LETECKÉ OPERÁCIE NAD PIAVOU POČAS POSLEDNEJ

RAKÚSKO-UHORSKEJ OFENZÍVY V JÚNI 19181
JURAJ ČERVENKA
ČERVENKA, J.: Air Operations over Piave during the Last Austro-Hungarian Offensive in June
1918. Vojenská história, 1, 23, 2019, pp 94-122, Bratislava.
The last Austro-Hungarian offensive on the so called southwest battlefield was accompanied
by intense deployment of air forces. The air operations were carried out over and around the
front virtually in its whole length - from the regions of former south Tyrol up to the Piave River
basin. It was over Piave, where the Italians deployed numerous bomber formations, attacking
the bridge constructions, roads, infantry assembly points or other strategic targets. Moreover,
enemy air fighters were strafing the soldiers. The weaker k. u. k. Luftfahrtruppen, both in terms
of quantity and quality, were active since the first hours of the offensive and in spite of suffering
heavy losses, their pilots achieved several accomplishments in the air. The study is aimed at
introducing the air war above the Piave River during the last Austro-Hungarian offensive in
June 1918 and at the same time the last great deployment of air force of the Danube monarchy.
Military history. World War 1. Austria-Hungary. Air War over the Piave River. June 1918.
Poslednú rakúsko-uhorskú ofenzívu na juhozápadnom bojisku sprevádzalo intenzívne

nasadenie leteckých síl. Avšak zatiaľ čo Rakúsko-Uhorsko malo k dispozícii obmedzený
počet lietadiel, Taliani podporovaní svojimi spojencami sa tešili pomerne výraznej
kvantitatívnej a najmä kvalitatívnej vzdušnej prevahe. K leteckým operáciám dochádzalo
nad frontovou líniou v celej jej dĺžke – od oblastí vtedajšieho južného Tirolska a hornatej
krajiny pri meste Asiago, masívu Monte Grappa, až po povodie rieky Piava. Práve nad
Piavou, kde v rámci tzv. sočskej armády bojovali i slovenskí vojaci zo 71. a 72. pešieho pluku
či z 11. a 19. práporu poľných strelcov, Taliani nasadzovali početné formácie bombardérov,
ktoré útočili na mostové stavby, komunikácie, zhromaždiská pechoty alebo iné strategické
ciele. Navyše na vojakov nalietavali z malých výšok nepriateľské stíhacie stroje. Úspechy
však, hoci v obmedzenej miere, dosiahli i rakúsko-uhorské k. u. k. Luftfahrtruppen. Cieľom
štúdie je priblížiť leteckú vojnu nad riekou Piava počas poslednej rakúsko-uhorskej ofenzívy
v júni 1918 a zároveň posledného veľkého nasadenia letectva podunajskej monarchie.
Rakúsko-uhorskej júnovej ofenzíve predchádzali niekoľkomesačné prípravy, vrátane

zisťovania informácií o stave riečneho koryta, budovania opevnených betónových pozícií,
skladov a komunikácií, ako aj intenzívneho a dlhodobého leteckého prieskumu. Jedným
z mnohých príkladov sú zistenia posádok strojov leteckých jednotiek spadajúcich pod
veliteľstvo rakúsko-uhorskej 6. armády, ktoré takto pár dní pred zahájením útoku pozorovali
priebeh železničnej dopravy okolo stanice Castelfranco a severne od Nervesy odhalili
zákopy „chrániace zbrane menšieho kalibru“. Zároveň boli podľa letcov talianske pozície
severozápadne od Nervesy „neustále vylepšované a maskované“.2
1
Štúdia vznikla vďaka štipendiu Slovenského historického ústavu v Ríme.
2
Archivio Ufficio Storico dellÉsercito (ďalej AUSE), E-12, Busta 125, fasc. 295, Documenti dei comandi corpi ed
unità austrungariche e germaniche. Aviazione.
94
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Prvé dva júnové týždne sprevádzalo na piavskom fronte premenlivé počasie, niektoré dni
boli pre letecké aktivity dokonca úplne nevhodné.3 V noci 1. júna bombardovalo rakúsko-
uhorské letectvo poľné letisko Istrana, na letisku Fossalunga bomby poškodili jeden hangár
a dva stroje 117ª Squadriglie, bomby dopadali aj do oblasti Montebelluna.4 Následne iba
7. júna bola činnosť k. u. k. Luftfahrtruppen opísaná v talianskej dennej správe ako „dosť
intenzívna“, poväčšine však ako „normálna, slabá, vzácna či nulová“.5
Pomerne hojne však boli týždne pred júnovou bitkou nasadzované talianske
bombardovacie lietadlá, ktorých cieľmi boli aj rakúsko-uhorské poľné letiská. Napr. v noci
z 31. mája na 1. júna bombardovalo 17 strojov Caproni základne v Belluno pri rieke Piava
a Gardolo v južnom Tirolsku, pričom v prvom prípade na útok reagovala intenzívna
protiletecká paľba, no v tom druhom pozemná obsluha na talianskych narušiteľov
nereagovala.6 V noci z 5. na 6. júna zvrhlo zase desať bombardérov Caproni na letisko
Motta di Livenza 132 bômb s hmotnosťou 2 574 kg. Ťažké straty vtedy utrpela napr. stíhacia
jednotka Flik 63J, ktorá musela byť nanovo vyzbrojená.7 Základňa Godega di SantÚrbano
bola cieľom talianskych bombardérov ráno 7. júna,8 k významným akciám tiež patril nálet
na železničnú stanicu v Pramaggiore, keď talianski letci zaznamenali výbuchy medzi
nástupišťami i zasiahnutý vlak.9
Taliansky letecký prieskum po 5. júni odhalil ochranné prístrešky pre rakúsko-uhorské
člny a neskôr i samotné člny pripravené na prevoz vojakov.10 Aj výpovede rakúsko-
uhorských dezertérov a vojnových zajatcov čoraz viac potvrdzovali, že očakávaný útok sa
blíži. Poobede 14. júna relevantné informácie naznačovali, že k nemu dôjde najbližšiu noc.11
Napokon, krátko pred treťou hodinou ráno 15. júna 1918, sa z rakúsko-uhorskej strany frontu
spustila delostrelecká paľba, na talianske územie dopadali i plynové granáty.12 Očakávaná
ofenzíva sa začala. Útočiaci vojaci sa postupne snažili prekonať Piavu najmä pomocou člnov
a pontónových mostov, talianska delostrelecká paľba im však spôsobovala ťažké straty.
3
Stroje leteckých jednotiek armádnej skupiny Boroević vzlietali v júni 1918 počas 18 dní, zatiaľ čo stroje le-
teckých jednotiek armádnej skupiny Conrad iba počas desiatich dní. Kriegsarchiv Wien-Luftfahrtruppen (ďalej
KAW-LFT), Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Statistik – Feindverluste im Monat
Juni 1918.
4
AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla
nostra fronte della giornata del 1 Giugno 1918.
5
6
7
AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea
sulla nostra fronte della giornata del 6 Giugno 1918. KAW-LFT, Monatsberichten, Karton 188. Flik 63, Juni
1918. SCHIEMER, Peter. Die Albatros (Oeffag) Jagdflugzeuge der k. u. k. Luftfahrtruppen. Graz : W. Weishaupt
Verlag, 1984, s. 120.
8
V ten deň, no i 8. júna, Taliani bombardovali aj poľné letisko v juhotirolskom Pergine. AUSE, E-14, Busta 18,
fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della
giornata del 7 Giugno 1918.
9
10
AUSE, E-1, Busta 158. Comando della 8ª Armata, Relazione summaria della Battaglia del Montello (15-23
Giugno 1918).
11
AUSE, E-1, Busta 275, Comando del 1° Corpo dÁrmata, Relazione sugli avvenimenti svoltisi dal 15 al 20
giugno 1918.
12
Útok 6. armády a sočskej armády pod velením Feldmarchalla Svetozara Boroevića de Bojna prebiehal na
dolnej Piave až po oblasť výšiny Montello – výraznej dominanty celého kraja. V okolí Ponte di Piave boli
nasadení napr. i slovenskí príslušníci 71. trenčianskeho a 72. bratislavského pešieho pluku či 11. a 19. prá-
poru poľných strelcov. Súbežný, avšak od začiatku pre nedostatok záloh a munície nezdarný útok 10. a 11.
armády, napr. aj za účasti slovenských vojakov 67. prešovského a 25. lučenského pešieho pluku či 29. práporu
poľných strelcov, viedol v okolí mesta Asiago a horského masívu Monte Grappa Feldmarschall Franz Conrad
von Hötzendorf.
95
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Rozvodnená rieka navyše po lejakoch v horách 18. júna kulminovala, dosahovala trojnásobok
bežného stavu, ničila mostové stavby a mnohí vojaci zahynuli v jej vlnách. Napriek tomu
útočiace jednotky vytvorili na pravom brehu dve predmostia, v oblasti Montella a Zensonu.
Proti sebe stáli i letecké sily oboch znepriatelených strán, ich letci sa však nachádzali
v rôznych situáciách. Rakúsko-uhorské k. u. k. Luftfahrtruppen dokázali na začiatok
ofenzívy sústrediť na celom juhozápadnom bojisku okolo 620 lietadiel, z toho takmer 400
stíhačiek. Taliani mali k dispozícii 647 lietadiel, navyše ich podporovalo približne 100
spojeneckých strojov, poväčšine britského RAF.13 Oveľa výraznejšia však bola kvalitatívna
prevaha letectva Dohody.
Rakúsko-uhorské stroje boli často vyrobené z menej kvalitných materiálov, dochádzalo
k poruchám palubných zbraní, munícia bola v mnohých prípadoch chybová a nevhodné
boli i pohonné hmoty. Dôkazom sú mesačné správy jednotlivých rakúsko-uhorských
leteckých jednotiek. Napr. veliteľ stíhacej jednotky Flik 72J spomínal v júni 1918 starú
a kazovú fosforovú muníciu, dokument Fliku 61J uvádzal časté zasekávanie guľometov,
Flik 32D hlásila konštrukčné chyby na strojoch typu Hansa-Brandenburg C.I sérií 169
a 369 a poškodené výstužné drôty medzi nosnými plochami, Flik 22D nedostatok munície,
Flik 19D nekvalitné pohonné hmoty atď.14 K frontovým leteckým jednotkám neraz
prichádzali chabo vycvičení rakúsko-uhorskí letci s minimálnymi znalosťami o leteckom
boji či letoch vo formácii. Naopak, talianske letectvo dbalo o systematický výcvik
stíhačov, pričom jeho velenie vychádzalo aj zo znalostí odpozorovaných od nemeckých
stíhacích jednotiek.15
15. jún 1918
V prvý deň ofenzívy vyvíjali bojové a stíhacie letecké jednotky spadajúce pod rakúsko-
uhorskú sočskú armádu intenzívnu leteckú činnosť. Ich letci vzlietali do akcií nad Piavou tri
až štyrikrát za deň. Dovedna 119 strojov vzlietlo presne 310-krát, ich posádky absolvovali
170 stíhacích a 110 bojových letov. Počiatočné operácie prebiehali poväčšine v relatívne
veľkých výškach a velenie ich nehodnotilo ako príliš úspešné, neskôr nalietavali na ciele na
pravom brehu rieky Piava z nižších letových hladín.16 Rakúsko-uhorský letecký dôstojník
Hauptmann Adolf Heyrowsky v správe o leteckej vojne počas júnovej ofenzívy uvádzal,
že 15. júna prebiehali bojové operácie nad Piavou najmä vo výške od 200 do 300 m. Podľa
rozkazu mali stroje sočskej armády síce útočiť z výšky iba 50 metrov, no z dôvodu bubnovej
delostreleckej paľby sa držali o niečo vyššie.17
13
Pozri napr: MINNITI, Fortunato. Il Piave. Bologna : Il Mulino, 2000, s. 108-122. ISBN 978-88-15-25843-4. La
Battaglia del Piave (15-23 giugno 1918). Roma : Regio Esercito Italiano Comando Supremo, 1920, s. 36. GENTILLI,
Roberto – VARRIALE, Paolo. I Reparti delláviazione italiana nella Grande Guerra. Roma : Ufficio storico, 1999,
s. 31. RAJLICH, Jiří. Šikovatel Eugen Bönsch (1897-1951). Rakousko-uherské stíhací eso z Krkonoš, 3. Část. In
Historie a vojenství 3/2017, s. 53.
14
KAW-LFT, Monatsberichten. Karton 183-187. Pozri aj: MEINDL, Karl. Die Luftsiege der k. u. k. Luftfahrtruppen.
Italienische Front – 2. Teil 1918. Wien : Selbstverlag, 2007, s. 16.
15
Nemecké letecké jednotky rôzneho určenia, vrátane stíhacích, totiž od jesene 1917 dočasne pôsobili na talianskom
bojisku po boku svojich rakúsko-uhorských spojencov. Vo februári 1918 však boli prevelené na západný front z dô-
vodu plánovanej ofenzívy. Taliani sformovali aj tzv. Inšpektorát stíhacích jednotiek. Pozri napr.: VARRIALE, Paolo.
Italian Aces of World War 1. Oxford : Osprey Publishing, 2009, s. 9. ISBN 978-1-84603-426-8. Pri plánovaní leteckej
taktiky sa vychádzalo aj z poznatkov zo západného frontu, keď nemeckí vojaci utrpeli na jar 1918 výrazné straty pri
nízkych náletoch dohodových lietadiel.
16
KAW-LFT, Tagesbefehle der k. u. k. Luftfahrtruppen 1918. Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31.
Juli 1918. Tätigkeit der k. u. k. Luftstreitkräfte. Auszug aus den Berichten der Kolufts im Juni 1918.
17
KAW-LFT, Personalakten, Hptm. Heyrowsky, Karton 18. Bericht über Fliegereinsatz und Erfahrungen während der
Juni-Offensive 1918. Tagesbefehle der k. u. k. Luftfahrtruppen 1918. Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen,
Wien 31. Juli 1918. Tätigkeit der k. u. k. Luftstreitkräfte. Auszug aus den Berichten der Kolufts im Juni 1918.
96
VOJENSKÁ HISTÓRIA
K rakúsko-uhorským bombardovacím útokom dochádzalo najmä na 20-kilometrovom úseku

medzi Spresianom a Monastierom, bomby letci zhadzovali z letovej hladiny okolo 500 metrov.18
Aktívne boli i jednotky 6. armády, napr. piloti stíhačiek Aviatik Berg D.I z Fliku 56J
opakovane vzlietali do akcií už od trištvrte na šesť ráno, hĺbkové nálety na talianske pozície
prebiehali poväčšine z výšky 50 metrov.19
Ranný opar a neskôr dážď s oblačnosťou bránili delostrelcom pozorovať nepriateľské
lietadlá, preto mohli letci operovať v malých výškach.20 Najviac podrobností o dianí na
oblohe poskytli príslušníci talianskej 3. armády, vojaci hlásili približne 40 stíhacích, okolo
40 pozorovacích a 12 bombardovacích rakúsko-uhorských lietadiel, predovšetkým v oblasti
medzi San Biagio di Callalta a Fossalta di Piave. Rakúsko-uhorské stroje sa podľa zistení
talianskej 3. armády nachádzali v priemernej letovej hladine 500 až 2 500 metrov.21 Taliani
podľa hlásení rakúsko-uhorských letcov pôsobili nad frontom vo väčších počtoch až
v popoludňajších a večerných hodinách.22
Avšak talianski stíhači si nárokovali zostrely nepriateľských lietadiel už od dopoludňajších
hodín a ich písomné podania sú ďalším svedectvom leteckých operácií počas prvého dňa
piavskej bitky. Napr. Capitano Filippo Sarafini zo 77ª Squadriglie tvrdil, že južne od ostrova
Papadopoli zaútočil o 10:55 vo výške 700 m na dvojmiestny „Brandenburg“, z krátkej
vzdialenosti vypálil niekoľko dávok, pričom minul asi stovku nábojov. Nepriateľ klesol do
výšky 200 m, no unikol smerom k vlastným líniám a Sarafinimu zmizol z dohľadu.23
Sergente Cosimo Rizzotto zo 77ª Squadriglie hliadkoval nad Piavou spolu s ďalšími
spolubojovníkmi v stíhačkách SPAD a nad Ponte di Piave vo výške 1 800 m stretol „veľkú
nepriateľskú hliadku“. Z boku zaútočil na „malý Brandenburg“ a po dlhšej guľometnej
paľbe lietadlo zostrelil.24
Keď letecké eso Sottotenente Carlo Lombardi hlásil o 13:15 nad San Biagio ďalší zostrel,
zaznamenal i „veľkú hliadku o sile asi 20 lietadiel“.25
Svoje posledné víťazstvá, konkrétne 33. a 34. v poradí, dosiahol 15. júna i najúspešnejší
taliansky stíhač Maggiore Francesco Baracca. Najprv videl cez hustý dym a hmlu,
ako rakúsko-uhorský Hansa-Brandenburg C.I bombardoval talianske pozície. Keď
tento stroj Fliku 32D nad Saletto di Breda di Piave zničil, následne, za asistencie
18
Júnovej bitke na Piave venovala talianska povojnová literatúra značnú pozornosť, pričom autori opisovali i činnosť
letectva: „Stíhacie a pozorovacie stroje, ako aj špeciálne bojové skupiny – stovka lietadiel – smerovali k našim líniám
a zhadzovali z nízkych kót malé bomby.“ La Battaglia del Piave (15-23 Giugno 1918). Roma : Regio Esercito Italiano
Comando Supremo, 1920, s. 36-37. „Rakúsko-uhorské perute prelietavali veľmi nízko a bombami a guľometmi útočili
na naše línie. V prvý deň bitky dosiahli moment prekvapenia a získali i vládu na oblohe... Naši letci taktiež neskôr
zhodili nespočetné množstvo letákov. Zajatci jednohlasne referovali o ústupe rakúskeho vojska, enormných stratách,
nedostatku munície a chabom zásobovaní. Preto naše letectvo, v spolupráci s delostrelectvom, neprestajne ostreľovalo
zónu mostov cez rieku a sledovalo každý pohyb cez Piavu.“ MOLFESE, Manlio. Láviazone da ricognizione italiana
durante la guerra europea: Maggio 1915-novembre 1918. Roma : Provveditorato generale dello Stato, 1925, s. 81-87.
19
KAW-LFT, Monatsberichten, Karton 186. Bericht über die Tätigkeit der Fliegerkompagnie 56/J. Meldung Nr. 63/15
vom 16. 6. 18.
20
No už doobeda hlásili napr. vojaci XXVIII. zboru 3. armády, za zlej viditeľnosti, zostrel nepriateľského lietadla.
Úspech mali zopakovať i poobede. Talianska protiletecká obrana si 15. júna dovedna nárokovala štyri zostrely. AUSE,
E-1, Busta 158. 3ª Armata, Osservazioni e considerazioni desunte dai fatti svoltisi durante la Battaglia del Piave 15-24
Giugno 1918.
21
AUSE, E-1, Busta 225, Aviazione. Comando Raggruppamento Batterie antiaeree 3ª Armata, Bollettino N°430 del
giorno 15giugno 1918.
22
KAW-LFT, Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Statistik – Feindverluste im Monat
Juni 1918.
23
Archivio Ufficio Storico dellÁeronautica (ďalej AUSA), Prima Guerra Mondiale - Comandi, Gruppi, Squadriglie,
Busta 108, fasc. 660. Rapporto di Combattimento, 15 giugno 1918, N° 523.
24
AUSA, Prima Guerra Mondiale - Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 108, fasc. 660. Rapporto di Combattimento,
15 giugno 1918, N° 525.
25
AUSA, Prima Guerra Mondiale - Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 108, fasc. 660. Rapporto di Combattimento,
15 giugno 1918, N° 526.
97
VOJENSKÁ HISTÓRIA
spolubojovníka z 91ͣ Squadriglie Sergenteho Gaetana Alipetru, poslal k zemi nad San
Biagio di Callalta jednu zo stíhačiek Albatros D.III (Oef) z Fliku 51J sprevádzajúcich
zraniteľnejšie dvojmiestne lietadlá.26 Zostrely hlásili nad piavským frontom i iné
talianske stíhacie esá, napr. Sottotenente Michele Allasia, Tenente Flavio Baracchini,
Sottotenente Ernesto Cabruna, Tenente Carlo Lombardi, Tenente Amedeo Mecozzi,
Tenente Giorgio Michetti, Tenente Ferruccio Ranza, Capitano Antonio Riva, Sergente
Cosimo Rizzotto či Tenente Silvio Scaroni.27
Od skorého rána boli aktívni i rakúsko-uhorskí stíhači, prvé víťazstvá dňa boli priznané
letcom nad oblasťou Monte Grappa.28 Nad piavským frontom vybojovali stíhací letci
z podunajskej monarchie počas 15. júna dovedna sedem zostrelov, z toho tri potvrdené.
Jednou z obetí veliteľa Fliku 51J Oberleutnanta Benna Fialu bol taliansky pozorovací
balón.29 Pre celú júnovú bitku bolo charakteristické hojné nasadenie talianskych
bombardovacích lietadiel. Zo základní v San Pelagio a Padove vzlietlo 15. júna okolo
19:30 takmer súčasne približne 20 bombardérov Caproni IV. skupiny a XIV. skupiny (išlo
o jednotky 1ª, 2ª, 5ª, 7ª, 8ª, 9ª, 10ª a 13ª Squadriglia), ktoré dostali rozkaz zaútočiť na
rakúsko-uhorské vojská v oblasti San Donà di Piave a Ponte di Piave, zhromaždené na
ľavom brehu rieky. Bombardéry zároveň sprevádzali rýchle viacúčelové lietadlá SVA z 87ª
Squadriglie zo San Pelagio.30 Akcia prebiehala za nevhodných poveternostných podmienok
a intenzívneho dažďa, pričom najhoršie sa počasie vyvíjalo nad Trevisom. Dva stroje sa
museli z dôvodu poruchy motora vrátiť na domovskú základňu a jedno muselo núdzovo
pristáť na odľahlom poli blízko Scorzè.31 Posádky zvyšných bombardérov napokon zvrhli
z výšky okolo 1 000 až 1 500 m spolu do 6 000 kg bômb, pričom podľa dobového hlásenia
sami pozorovali účinok náletu.32 Zasiahnuté boli mostové stavby vedúce cez rieku, škody
utrpela lávka blízko železničného mosta pri San Donà, talianski letci navyše ostreľovali
rakúsko-uhorských vojakov z palubných guľometov.33
26
VARRIALE, Paolo. Francesco Baracca-Una biografia. Roma : Edizioni Rivista Aeronautica, 2018, s. 258-259.
ISBN 9788888180335.
27
28
Okolo 7:20 vzlietol z letiska Feltre roj stíhačiek jednotiek Flik 14J a Flik 60J. Veliteľ Fliku 60J Oberleutnant
Frank Linke-Crawford v stíhačke Aviatik Berg D.I 115.32 hlásil zostrelenie „britskej stíhačky Sopwith“. Víťazstvá
boli priznané i stíhačom v strojoch Phönix D.I z Fliku 14J – Oberleutnantovi Franzovi Wančurovi a Oberleutnantovi
in der Reserve Hansovi Folkovi, ktorý, žiaľ, padol. Ranného boja s Britmi sa zúčastnil i rodák z Rumanovej, Slovák
Zugsführer Jozef Vrátil z Fliku 14J, ktorý musel z dôvodu viacerých zásahov do palivovej nádrže núdzovo pristáť.
KAW-LFT, Monatsberichten 183-188. Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Statistik –
Feindverluste im Monat Juni 1918. Monatsberichten, Karton 183, Flik 14. MEINDL, Karl. Die Luftsiege der k. u. k.
Luftfahrtruppen. Italienische Front – 2. Teil 1918. Wien : Selbstverlag, 2007, s. 65-72.
29
KAW-LFT, Personalakten, Karton 165, Oblt Benno Fiala Ritter v. Fernbrugg. Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfa-
hrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Statistik – Feindverluste im Monat Juni 1918. Monatsberichten, Karton 187, Flik 51.
MEINDL, ref. 28, s. 65-72.
30
Išlo o známu taliansku leteckú eskadru, známu aj ako La Serenissima. Jej letci podnikli 9. augusta 1918 legendár-
ny „letákový nálet“ na Viedeň, keď nad centrom metropoly habsburskej ríše zhodili státisíce propagačných letákov.
Počas júnovej bitky na Piave plnili lietadlá SVA prieskumné a fotograficko-prieskumné úlohy, ako aj úlohy ľahkých
bombardérov.
31
AUSA, Prima Guerra Mondiale - Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Relazione sulle azioni di
bombardamento eseguite il giorno 15 corrente, 17. giugno 1918.
32
AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. C.do Superiore Aeronautica presso il C.do
Supremo, Bollettino informazioni attività aerea giugno luglio 1918.
33
V noci odštartovalo šesť bombardérov IV. a XIV. skupiny, aby letci dokončili nálet, no pre zlé poveternostné
podmienky sa predčasne vrátili. AUSA, Prima Guerra Mondiale - Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114.
Relazione sulle azioni di bombardamento eseguite il giorno 15 corrente, 17. giugno 1918. Pozri aj: MIANA, Paolo: La
specialità bombardieri delláviazione italiana nella Grande Guerra. LÁeronautica italiana nella I Guerra Mondiale.
Roma : Ufficio Storico Aeronautica Militare, 2010, s. 223. DI MARTINO, Basilio. Ali sulle trincee. Roma : Ufficio
Storico Aeronautica Militare, 1999, 493 s.
98
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Taliani masovo zhadzovali aj letáky určené nepriateľským vojakom a civilom žijúcim

na nepriateľskom území, napr. 15. júna zhodili 54 000 ks propagandistických materiálov.34
„Intenzívna aktivita. O 22.30 nepriateľské stroje zhodili bomby blízko Mestre, škody bližšie
neurčené. Falošné poplachy v Padove a Benátkach,“ písalo sa v dennej správe o činnosti
rakúsko-uhorského letectva.35 Nočný útok na Mestre vykonali posádky lietajúcich člnov
rakúsko-uhorského námorného letectva zo základní v Terste a Pule.36 Letecké operácie
sprevádzali v priebehu 15. júna zatiahnutá obloha, zlá viditeľnosť a večerný dážď.37
O tom, aká nebezpečná a ťažká bola letecká služba v časoch prvej svetovej vojny, veľmi
výstižne napovedá hlásenie posádky jedného z bombardérov Caproni Ca.3 z 13ª Squadriglie:
„Za zlej viditeľnosti sa iba veľmi ťažko navigovalo. Nedokázali sme zhodiť všetky bomby, tri
nešlo odopnúť. Nad cieľom sme boli asi 20 minút. Pri návrate sme nad Mestre vleteli do
hustej hmly a viditeľnosť sa ešte zhoršila. Dosiahli sme letisko Padova, pretože letisko S.
Pelagio nebolo možné zbadať. Pristávali sme za hustej hmly a pri dosadnutí sa lietadlo
prevrátilo.“38 Nevhodné podmienky a vypäté situácie prinášali i iné riziká – 15. júna vo
večerných hodinách omylom zaútočila jedna talianska stíhačka na bombardér Caproni,
pričom pilot iba v poslednom momente zistil, že išlo o vlastné lietadlo. Pre posádky
bombardérov z letiska Padova boli preto vytýčené presné letové trasy, pričom počas letov
k frontovej línii mali držať predpísaných komunikácií, najmä železníc.39
16. jún 1918
V druhý deň ofenzívy prevládalo nad frontovou krajinou nepriaznivé počasie, čomu sa
museli prispôsobiť i muži v lietajúcich strojoch. Posádky rakúsko-uhorských pozorovacích
lietadiel plnili rozkazy v malých letových hladinách, a to vo výške iba 80 až 100 m. Po
návrate na domovské základne hlásili v porovnaní s predošlým dňom posilnenie talianskej
protileteckej obrany, jej príslušníci ostreľovali rakúsko-uhorské stroje z početných
guľometných pozícií, pričom používali i fosforovú muníciu. Naopak, talianski letci neboli
podľa rakúsko-uhorských pozorovateľov „príliš iniciatívni“.40 Stíhači k. u. k. Luftfahrtruppen
útočili z výšky nanajvýš pár stoviek metrov na pozemné ciele a pozorovacie balóny, pričom
zostrelili dva balóny. K hlavným úlohám rakúsko-uhorských letcov patrila aj 16. júna
ochrana mostových stavieb cez Piavu, čo však bolo z dôvodu hustej nízkej oblačnosti iba
veľmi ťažko splniteľné – útočiace nepriateľské stroje spozorovali príliš neskoro.41
34
Letáky boli písané i v slovanských jazykoch vojakov rakúsko-uhorskej armády a nabádali k vzdaniu sa. Text
napr. argumentoval hojnosťou jedla pre zajatcov v Taliansku, germánskym, maďarským a tureckým barbarstvom,
vopred prehratým a márnym bojom Centrálnych mocností, či neistou budúcnosťou rodín vojakov. AUSE, E-14,
Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte
della giornata del 15 Giugno 1918. Pozri aj: MONDINI, Marco. La guerra italiana. Partire, raccontare, tornare.
Bologna : Il Mulino, 2014, s. 213. ISBN 978-88-15-25163-3.
35
36
Spolu vzlietlo osem strojov, no tri sa pre zlé počasie vrátili. Dve lietadlá havarovali, ich posádky zahynuli. Počas
nočného náletu dopadlo na Mestre 24 bômb, lietajúce člny útok zopakovali i 16. júna. SCHUPITA, Peter. Die k. u.
k. Seeflieger. Chronik und Dokumentation der österreichisch-ungarischen Marineluftwaffe 1911-1918. Koblenz :
Bernard Graefe Verlag, s. 233. ISBN 3763754261.
37
38
Bombardér s číslom 4142 vzlietol o 23.00 a pristál 50 minút po polnoci, počas akcie sa lietadlo nachádzalo vo
výške 200 až 1 500 metrov. AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 77, fasc. 159.
13ͣ Squadriglia.
39
AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 17, fasc. 120. Corrispondenza Varia 1918.
Oggetto : Prescrizioni per voli notturni.
40
KAW-LFT, Tagesbefehle der k. u. k. Luftfahrtruppen 1918.
41
MEINDL, ref. 28, s. 7.
99
VOJENSKÁ HISTÓRIA
O činnosti talianskeho letectva počas 16. júna a dianí na bojisku vypovedá napr.
hlásenie posádky stroja SAML z 39ª Squadriglie v zložení pozorovateľ Tenente Azzani
a pilot Sottotenente Zamboni. Letci pozorovali v dopoludňajších hodinách dve lávky
rakúsko-uhorských ženistov postavené cez rieku pri Salgarede, ďalšie, ktorými vojaci
mnohonárodnostnej ríše prekonávali vodnú prekážku, sa nachádzali bližšie k morskému
pobrežiu. Letci taktiež videli početné člny blízko ostrova Chieti. Počas misie klesli do výšky
200 m a na lávky zhodili štyri bomby. Viditeľnosť bola nad Piavou veľmi obmedzená, Azzani
a Zamboni síce pozorovali štyri nepriateľské lietadlá, nedokázali však urobiť fotografie bojiska
a zhromaždených nepriateľských vojakov. Po návrate hlásili intenzívnu protileteckú paľbu.42
Nemenej zaujímavé svedectvo poskytol príslušník britského RAF Lieutenant King, ktorý
pozoroval dianie na Piave v čase od šiestej do pol ôsmej večer: „Na ceste S. Donà-Ceggia
približne 12 až 15 automobilov v pohybe. Západne od Chiarone pozorovací balón. Po ceste
S. Donà-Ponte di Piave nezvyčajná premávka automobilov a povozov. Ďalšie vozidlá na
ceste Falzé di Piave-Pieve di Soligo. Asi 15 vojakov severozápadne od Marcatelli. Most pri
Priule stále prerušený. Pri mostoch, pozdĺž brehu, pribudli nové pontóny. Tri lávky severne
od Cornadella prerušené, jedna lávka dokončená na brehu ostrova Bidischini, jedna lávka
hotová pri Campobernardo, nové lávky pri S. Osvaldo a južne od Grisolera.“43
Posádky talianskych bombardovacích lietadiel dostali znova rozkaz zaútočiť na zoskupenia
nepriateľských vojakov, konkrétne osem strojov IV. skupiny malo podľa rozkazu o 11. hodine
vzlietnuť smerom k zóne San Donà di Piave a rovnaký počet bombardérov XIV. skupiny smerovať
k výšine 21 a bombardovať oblasti Falzé di Piave a Nervesa.44 Obdobné nálety sa mali uskutočniť
v ten deň aj o 20. hodine.45 I ďalší talianski aviatici okúsili silu nepriateľskej protivzdušnej obrany,
napr. 38ª Squadriglia vybavená dvojmiestnymi strojmi SIA 7b mala 16. júna za úlohu fotografický
prieskum z nízkej letovej hladiny, pričom jedno z lietadiel dostalo až 45 zásahov.46
17. jún 1918
Oblasti Falzé di Piave a San Donà di Piave boli podľa denných rozkazov cieľmi talianskych
náletov i 17. júna. Pre doobedňajší útok o 11. hodine určilo velenie 16 bombardérov IV.
a XIV. skupiny,47 pre akciu so štartom medzi 19:15 a 19:30 „čo najvyšší možný“ počet
strojov oboch skupín. Počas letu sa formácia talianskych bombardérov mala stretnúť so
stíhacím sprievodom, pre akciu o 20. hodine boli určení znova aj letci v lietadlách SVA
zo 87ª Squadriglie. Nad oblasťou útoku Taliani očakávali posilnenú protileteckú obranu
i koncentráciu rakúskouhorských stíhačov.48
Od 17. júna mali byť po poludní zakaždým pripravené svetlomety z dôvodu nepriateľských
nočných leteckých operácií, zbrojní dôstojníci dostali rozkaz pripraviť signalizačné rakety a
zodpovedali za ich dostatočný počet.49
42
AUSE, E-1, Busta 225, Aviazione. Copia fonogramma, 16. Giugno 1918-ore 12.40.
43
AUSE, E-1, Busta 225, Aviazione. Relazione della ricognizione eseguita da aviatori inglesi.
44
Jeden člen posádky bombardéra Ca.11505 z 1ª Suadriglie zahynul 16. júna 1918 nad San Donà di Piave počas
silnej protilietadlovej paľby po zásahu trieštivým granátom. Stroj neskôr s malými poškodeniami pristál, ostatní
letci neutrpeli zranenia. V ten istý deň havaroval mimo domovského letiska stroj Ca.4145 z 1ª Suadriglie s jedným
pokazeným motorom, dvaja letci utrpeli pri nehode zranenia. GENTILLI, ref. 13, s. 82.
45
AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Ordine di operazioni Nº40,
16. giugno 1918.
46
GENTILLI, ref. 13, s. 191.
47
17. giugno 1918.
48
Cieľom popoludňajšieho náletu bola oblasť San Donà di Piave. AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi,
Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Ordine di operazioni Nº42, 17. giugno 1918.
49
AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 17, fasc. 120. Corrispondenza Varia 1918,
Oggetto : Servizio delle segnalazioni di rotta, 17 giugno 1918.
100
VOJENSKÁ HISTÓRIA
V priebehu 17. júna však prevládalo na piavskom bojisku absolútne nevhodné počasie pre
lietanie – prakticky neustály dážď, hmla a nízke oblaky – a tak činnosť talianskych bombardérov
bola značne obmedzená. Plánované akcie sa poväčšine neuskutočnili. Napr. posádky leteckých
jednotiek 3. armády zhodili na dolnom toku Piavy v priebehu dňa 55 bômb, jeden stroj SVA
patriaci leteckej jednotke 6. armády zhodil v skorých ranných hodinách štyri bomby na Ponte
di Nervesa. Talianski letci pozorovali intenzívny pohyb rakúsko-uhorských vojsk a vozidiel pri
Falzé di Piave a Cimadolmo, ako aj prepravu vojakov cez rieku a nový pontónový most.
Talianski stíhači, ktorým velil Tenente Colonnello Pier Ruggero Piccio, opakovane
nalietavali z malých výšok na rakúsko-uhorských vojakov a zásobovanie, a to ako v oblasti
Piavy, tak i Monte Grappa. Traja talianski piloti utrpeli pri týchto akciách zranenia.50 Posádky
hydroplánov talianskeho námorného letectva pozorovali a fotografovali front pri San Donà di
Piave z výšky okolo 250 m, navyše guľometmi pálili na vojakov v zákopoch z výšky menej
než 150 metrov.51
Takéto akcie boli v júni 1918 pre talianske letectvo typické. Útoky na rakúsko-uhorské
pozemné sily dostali kódové pomenovanie „Reptile“, dokonca existovalo nariadenie, aby
stíhací letci iba nestrieľali z guľometov, no používali aj ručné granáty. Zhadzovanie granátov
dokonca trénovali a každá stíhacia jednotka si mala prevziať 200 granátov a 18 plecniakov,
ktoré mali mať piloti na sebe.52
Talianske letectvo počas júnovej piavskej bitky vykonávalo i letecký prieskum nad rakúsko-
uhorským územím, vrátane základní c. a k. letectva. Napr. 17. júna podniklo prieskum
poľných letísk Maiole a Pianzano, kde boli dislokované napr. stíhacie jednotky Flik 42J a Flik
56J. V správe spísanej po akcii sa uvádzalo, že základňa Pianzano bola nedávno rozšírená
a k jej vybaveniu patrili hangáre usporiadané do štyroch skupín a bunkre, navzájom prepojené
hlbokými zákopmi. Protileteckú obranu základne tvorili viaceré guľometné postavenia, Taliani
zo vzduchu pozorovali aj lietadlový park základne tvorený stíhačkami Albatros D.III (Oef)
a dvojmiestnymi viacúčelovými strojmi typu UFAG C.I.53
Rakúsko-uhorské letecké jednotky taktiež štartovali v obmedzenej miere, navyše mnohé
operácie neboli úspešné. V prípade tzv. Infanterieflugu, teda útoku na pozemné ciele, sa
napríklad letcom 6. armády nepodarilo nadviazať vizuálny kontakt s vlastnými pozemnými
jednotkami. Krátko po východe slnka vzlietlo sedem stíhačiek Albatros D.III (Oef) Fliku 51J
vedených Oberleutnantom Bennom Fialom, aby útočili na talianske ciele, vrátane vojakov, na
pravom brehu Piavy, blízko vydobytého rakúsko-uhorského predmostia pri S. Donà di Piave.54
18. jún 1918
Nad povodím Piavy sa 18. júna nachádzala hmla a nízka oblačnosť, talianske bombardéry
oboch skupín podnikli napriek sťaženým poveternostným podmienkam dva útoky za
50
Talianske archívne pramene dokladajú za 17. jún vzlet pätice bombardérov Caproni, konkrétne o pol ôsmej ráno
z letiska vo Verone, aby útočili na ciele vo Val Frenzela, blízko mestečka Asiago. Štyri stroje sa z dôvodu poveter-
nostných podmienok vrátili, jedno lietadlo zvrhlo 20 bômb s celkovou hmotnosťou 350 kg. Taliani celkovo hlásili
stratu dvoch zostrelených strojov. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto
riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 17 Giugno 1918.
51
AUSE, E-1, Busta 225, Aviazione. Copia di Fonogramma/17 giugno 1918-ore 17.
51
Za poskytnutie zaujímavej informácie ďakujeme talianskemu leteckému historikovi Paolovi Varrialemu. Pier
Ruggero Piccio vydal ešte 5. júna 1918 inštrukcie pre masové nasadenie stíhačov počas blížiacej sa rakúsko-uhor-
skej ofenzívy. AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 26, fasc. 205. Relazione sulla
bataglia del Piave 15-24 giugno 1918, redatta ai sensi della nota del Comando Aeronautica IV Armata N. 6296
di Prot. Op. Del 25-9-1918. AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 18, fasc. 125.
53
AZZALINI, Innocente – ULIANA, Dino - VISENTIN Giorgio. Aerocampi Austro-Tedeschi sul Fronte del
Piave. Godega di SantÚrbano : De Bastiani, s. 122. Jednotky Flik 42J a Flik 56J boli v skutočnosti vyzbrojené
stíhacími strojmi Albatros D.III (Oef) a Aviatik Berg D.I.
54
KAW-LFT, Monatsberichte, k. 187. Flik 51, Juni 1918.
101
VOJENSKÁ HISTÓRIA
sebou. Najprv o 17. hodine odštartovalo 11 strojov IV. skupiny a desať lietadiel SVA z 87ª
Squadriglie proti cieľom v oblasti Ponte di Piave, pričom zvrhli 3 740 kg bômb, zároveň
v rovnakom čase odštartovalo desať bombardérov XIV. skupiny, aby zhodili 3 500 kg bômb
nad oblasťou Zenson di Piave. V jednom z hlásení zúčastnených posádok letci uvádzali
slabú viditeľnosť, i tak však videli dve mostové stavby – jednu nepoškodenú blízko meandra
pri Salgarede a druhú prerušenú na začiatku meandra pri Zensone. „Nepriateľ sa pokúšal
mosty spevniť murárskymi prácami, ich vojaci používali piliere na ukotvenie lávok. Mnohé
naše stíhačky v malých výškach ostreľovali mosty nepriateľov.“55
O 20. hodine dovedna 15 bombardérov oboch skupín znova vzlietlo k rovnakým cieľom,
pričom ich posádky odhodili 4 690 kg bômb. Hlásenie letcov jedného z bombardérov už
udáva dobré poveternostné podmienky i viditeľnosť. „Keď sme zhadzovali prvé bomby na
mosty a zástavbu v Ponte di Piave, črepina granátu zranila koleno pozorovateľa Tenenteho
Benigniho,“ písalo sa v správe.57
Talianski letci počas akcií pozorovali, že rakúsko-uhorskí ženisti na čas obnovili
mostové konštrukcie pri Ponte di Piave, no podarilo sa im poškodiť pontónové mosty južne
a severne od Salgaredy. Nálety sprevádzala rakúsko-uhorská priehradná paľba, viaceré
talianske stroje boli zasiahnuté a utrpeli poškodenia, navyše črepiny niektorých letcov
ľahšie zranili.58 Napr. pilotov bombardérov Caproni z 8ª Squadriglie Tenenteho Simoniniho
a Tenenteho Benigniho, ako aj Tenenteho Olivieriho zo 79ª Squadriglie.59
Ako sa pokúšali pozemné jednotky c. a k. armády prekonať rieku, naďalej útočili na
vojakov z malej výšky talianske lietadlá.60 Približne 50 stíhačov nalietavalo v oblasti
Zensonu, ostreľovali nepriateľov guľometmi a zhodili tiež 51 bômb. Iná skupina 15
stíhačiek ostreľovala a bombardovala nad oblasťou Candole, Salgaredy a Zensonu, pričom
zvrhla 34 bômb. V poobedňajších hodinách útočilo 37 lietadiel leteckých jednotiek 4.
armády na oba brehy Piavy i svahy kopca Montello, pri akcii zhodili 305 malých bômb.
Talianov v útokoch podporovali i britskí spojenci, o pol šiestej popoludní útočilo na ciele
v S. Donà di Piave a Zensone 18 lietadiel RAF, pričom britskí letci zhodili okolo 700
malých bômb.61
Avšak kriticky sa situácia vyvíjala v radoch k. u. k. Luftfahrtruppen, v správe sočskej
armády k 18. júnu stálo: „Straty spôsobené paľbou zo zeme sú natoľko významné, že naši
bojoví letci viac netvoria relevantnú bojovú silu. Preto budú odteraz plniť pozorovacie
55
Posádka bombardéra Caproni s číslom 4041 z 8ª Squadriglie útočila z výšky 800 m. AUSA, Prima Guerra Mon-
diale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 74, fasc. 110. 8ª Squadriglia.
56
Podľa iného archívneho zdroja bombardovalo 40 talianskych strojov zo základní vo Verone, San Pelagio a Pado-
ve v dvoch vlnách rakúsko-uhorské ciele v S. Donà di Piave, Ponte di Piave a Zensone. Zhodili 480 bômb s hmot-
nosťou 13 600 kg. Taliani si nárokovali zničenie pätice nepriateľských lietadiel, navyše Tenente Colonello Piccio
mal pri Oderzo zostreliť nepriateľský pozorovací balón, pričom pozorovateľ použil na záchranu padák. Letecká
činnosť 18. júna je zaujímavým príkladom nasadenia talianskych pozorovacích balónov, dovedna Taliani za tento
deň použili 15 balónov, z toho 13 priamo nad piavským frontom. Počas nasadenia praskol obal jedného z balónov,
čo spôsobilo zranenie jedného vojaka. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto
riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 18 Giugno 1918.
57
Posádka bombardéru Caproni s číslom 4206 z 8ª Squadriglie útočila z výšky 1 500 metrov. AUSA, Prima Guerra
Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 74, fasc. 110. 8ª Squadriglia.
58
AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Relazione sullázione di
bombardamento del giorno 18. corrente. K zraneným patril napr. druhý pilot bombardéra Ca.11505 z 1ª Suadriglie
Tenente Mario Simonini, ktorého zasiahla črepina do ruky. Riadenie následne prevzal veliteľ celého náletu, Tenen-
te Colonnello La Polla. GENTILLI, ref. 13, s. 82.
59
60
Napr. 48ª Squadriglia takto útočila 18. júna, ráno 19. júna i 20. júna.
61
Obdobné talianske útoky prebiehali na juhotirolskom bojisku, v oblastiach Val Campomulo, Val Frenzela a Val
dei Ronchi, v prípade Britov zase v oblasti Mezzaselva. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando
Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 18 Giugno 1918.
102
VOJENSKÁ HISTÓRIA
misie. Z tohto dôvodu majú i stíhači zakázané útočiť na pozemné ciele.“62 Rakúsko-
uhorskí letci pôsobili nad Piavou 18. júna vo veľmi obmedzenej miere – v prípade sočskej
armády splnili iba deväť misií a v prípade 6. armády 27 misií. Ich správy uvádzali
zničenie mostových stavieb z dôvodu rozvodnenej rieky, keď jednotlivé pontóny unášala
voda a iné vyplavilo na brehy. Viditeľnosť však bola miestami taká zlá, že letci nedokázali
spozorovať ani svetelnú signalizáciu vlastných pozemných jednotiek.63
Vojaci talianskej 3. armády pozorovali zo zeme iba tri rakúsko-uhorské stíhačky
a dva nepriateľské pozorovacie stroje, a to vo výške okolo 3 000 m, no až 52 stíhacích,
23 pozorovacích a 34 bombardovacích talianskych lietadiel, navyše 21 stíhacích a sedem
pozorovacích spojeneckých strojov.64
19. jún 1918
Rakúsko-uhorskí letci hlásili neskoro v noci početné zásahy v oblasti obce Volpago pod
výšinou Montello,65 pričom posádky 16 lietadiel zhodili 185 bômb s hmotnosťou 2 424 kg.66
Avšak aj 19. júna dopadali talianske bomby na oblasť Falzé di Piave a vrchu Montello.67
V popoludňajších hodinách, za intenzívneho dažďa, zhodilo 36 lietadiel spolu 412 bômb
s hmotnosťou 11 140 kg. Keďže sa počasie zhoršovalo, večer bol vydaný zákaz štartu do
akcie pripravených bombardérov Caproni.
Talianske stíhacie lietadlá nalietavali na rakúsko-uhorské ciele na celom úseku piavského
frontu, predovšetkým však v oblasti kopca Montello. V jednotlivých útokoch zhodil roj 40
lietadiel 89 bômb, 38 lietadiel 740 bômb a 38 ďalších lietadiel 281 bômb, okrem talianskych
formácií sa do akcií zapojilo i britské RAF, keď 21 lietadiel zhodilo 71 bômb, pričom nálety
zakaždým sprevádzalo ostreľovanie z palubných guľometov.68 Nad Montellom vykazovalo
aktivitu i francúzske letectvo, dovedna v počte 14 lietadiel, ktoré hlásilo zničenie rakúsko-
uhorského pozorovacieho balóna nad oblasťou Susegana.69
62
KAW-LFT, Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Tätigkeit der k. u. k. Luftstreit-
kräfte. Auszug aus den Berichten der Kolufts im Juni 1918.
63
MEINDL, ref. 28, s. 8.
64
AUSE, E-1, Busta 225, Aviazione. Comando Raggrupamento Batterie antiaeree 3ª Armata, Bollettino N°430
del giorno 18 giugno 1918.
65
Počas júnovej ofenzívy prebiehala letecká činnosť i v oblasti juhotirolského frontu. O jej intenzite svedčí napr. správa
6. talianskej armády z 19. júna 1918. Podľa nej preletel o 9:20 jeden rakúsko-uhorský stroj talianske línie pri Le Fratte,
v letovej hladine 3 000 m bol ostreľovaný britskou protilietadlovou obranou. V tejto oblasti Briti ostreľovali nepriateľské
lietadlo „Brandenburg“ vo výške 3 300 m i o 9:25. O 9:30 sa pri Rotzo pokúšali dva stroje „Brandenburg“ preletieť cez
frontovú líniu, vo výške 3 900 m však boli paľbou zo zeme zahnané. O 9:35 sa vo výške 3 900 m pokúsila pri Canove pre-
letieť front šestica stíhačiek „Albatros“, avšak „spojenecké lietadlá okamžite zaútočili a dva stroje sa zrútili v plameňoch
a dva boli nútené núdzovo pristáť“. Nad Roncallo preleteli tri stroje – „jedna stíhačka Albatros a dve lietadlá Branden-
burg“ front o 9:40, Briti na nich zo zeme pálili. Vo výške 3 900 m sa jeden „Brandenburg“ a pätica „Albatrosov“ pokúsila
o 9:45 preletieť pri Sculazzone nad talianske územie, britská protilietadlová obrana ich zahnala naspäť. Nad oblasťou
Panega preletelo front o 9:55 päť „Brandenburgov“ a vo výške 1 800 m smerovalo k Tresché, britská protilietadlová
obrana bola znova aktívna, pričom jeden stroj bol videný, ako sa horiaci rúti k zemi pri Rotzo. AUSE, F-1, Raccoglitore
107. Comando Superiore Aeronautica. Relazione sull „attivita“ aerea nemica del giorno 19. giugno 1918.
66
Nálet sa uskutočnil v noci z 19. na 20. júna, pri nočnom pristávaní však boli tri lietadlá vážne poškodené, pričom
jeden z pilotov počas havárie zahynul. KAW-LFT, Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli
1918. Tätigkeit der k. u. k. Luftstreitkräfte. Auszug aus den Berichten der Kolufts im Juni 1918.
67
19. giugno 1918.
68
69
Francúzske letectvo na „talianskom fronte“ tvorili po prelomení frontu na jeseň 1917 dve stíhacie perute a osem
prieskumných perutí. V apríli 1918 sa síce väčšina jednotiek vrátila na západný front, prieskumné perute AR 22 a AR
254 však zostali, navyše ich dopĺňala stíhacia N 561. Dovedna tvorilo počas júnovej bitky na Piave francúzske letectvo
okolo 38 strojov. Príslušníci N 561 sa špecializovali na útoky proti pozorovacím balónom, leteckým esom jednotky
bol Sergent André Lévy.
103
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Za zmienku zaiste stojí zostrel hlásený Sergentem Leporem a Capitanom Lodim z 22ª
Squadriglie, keď letci mali pri Montelle zneškodniť nepriateľské lietadlo útočiace na
talianske nákladné auto.
Pozemné jednotky zo vzduchu podporovalo i osem strojov 35ª Squadriglie, jedno však
poškodila rakúsko-uhorská protilietadlová obrana.70 „Veľmi intenzívna nepriateľská činnosť
bola zaznamenaná viac než stovka lietadiel, no iba máloktoré prekročili línie. Intenzívna
protiletecká paľba zasiahla viaceré naše lietadlá,“ stálo v talianskom dennom hlásení
o nepriateľskej leteckej činnosti za deň 19. jún 1918. Medzi dennými stratami sa okrem
iného uvádza: „Maggiore Baracca z 91ª Squadriglie sa nevrátil z akcie, keď guľometmi
ostreľovali pozície na Montelle o 19.00 hodine. Zrejme padol po zásahu protileteckej
paľby.“71
20. jún 1918
Hustá oblačnosť výrazne sťažila službu posádok talianskych bombardérov i 20. júna.
Najprv v ranných hodinách zvrhlo 13 strojov približne 70 bômb s celkovou hmotnosťou
3893 kg na mosty pri Villa Jacur a Falzé di Piave.72 Pôvodne bol na 13. hodinu naplánovaný
štart dvanástich lietadiel Caproni IV. a XIV. skupiny, aby letci zaútočili na železničnú
stanicu v Conegliano, no akcia bola napokon presunutá na 17. hodinu. Piloti smerovali
k cieľu v letovej hladine 2 500 až 2 700 metrov, avšak v zlých podmienkach nedokázali letieť
v usporiadanej formácii ani dosiahnuť stanovený cieľ. Posádky viacerých strojov Caproni
zvrhli bombový náklad na rôzne ciele na ľavom brehu Piavy, no napr. jeden bombardér sa
aj s naloženým bombami vrátil na základňu, ďalší musel z dôvodu poruchy motora núdzovo
pristáť, dva zasiahla a poškodila rakúsko-uhorská protiletecká paľba a jeden núdzovo pristál
na nepriateľskom území, pričom jeho letci skončili v zajatí.73 Išlo o stroj 2ª Squadriglie
s taliansko-americkou74 posádkou, následne totiž rakúsko-uhorské lietadlo zhodilo za
talianskymi líniami správu napísanú Tenentem Clarenceom M. Youngom, v ktorej spomínal
stratu orientácie počas letu v oblakoch.75
Talianske stroje typov SIA 7b, Pomilio a Hanriot HD 1 útočili na nepriateľa z malých
výšok v lokalitách Montello, Falzé di Piave, Nervesa, Ponte della Priula a Cimadolmo –
minuli 37 571 nábojov, 923 bômb, zhodili 30 000 letákov a zhotovili 100 fotografií.76
Do leteckých operácií sa zapojili i Briti v stíhačkách Sopwith Camel – konkrétne 20
strojov RAF nalietavalo na rakúsko-uhorské vojská a vozidlá v oblastiach Collalto, Moriago,
70
GENTILLI, ref. 13, s. 144 a 164.
71
Je pravdepodobné, že Francesca Baraccu zostrelila podvečer posádka stroja Phönix C.I 121.17 z Fliku 28D v zlo-
žení Zugsführer Max Kauer a Oberleutnant Arnold Barwig. Letecká činnosť intenzívne prebiehala i nad inými
úsekmi frontu, napr. nad juhotirolským frontom Taliani hlásili veľký pohyb na železnici (stanice San Cristoforo
a Mattarello). Taliani robili i prieskum rakúsko-uhorských poľných letísk, nad základňou San Giustina nevideli na
zemi lietadlá, no nad Feltre zaznamenali šesť stíhacích a desať pozorovacích strojov. V mestách Treviso, Mestre
a Benátky vyhlásili dopoludnia i popoludní letecké poplachy. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Co-
mando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 19 Giugno 1918.
72
73
Stroj Caproni zničila po pristátí na rakúsko-uhorskom území talianska artiléria, ako dokazovala fotografia
zhotovená Tenentem Locatellim, letcom z 87ª Squadriglie. AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi,
Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Relazione sullázione del pomeriggio del 20. giugno.
74
Pri viacerých talianskych leteckých jednotkách slúžili i americkí letci. Napr. od 20. júna 1918 sa Američania
zúčastňovali operácií 5ª Squadriglie. GENTILLI, ref. 12, s. 103.
75
76
Taliani nasadili dovedna 448 strojov, 317 na misie stíhacie, 83 na bombardovacie a 23 na sprievodné úlohy.
104
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Falzé di Piave a Jacur. Nárokovali si minimálne jeden zostrel nad Montellom, avšak jedno
z lietadiel sa na domovskú základňu nevrátilo.77
„Početné a veľké nepriateľské hliadky v blízkosti vrchu Montello, intenzívna protiletecká
paľba, niekoľko našich lietadiel zasiahnutých,“ písalo sa v hlásení k 20. júnu 1918.78 Práve
20. jún 1918 vstúpil do histórie leteckej vojny ako jeden z najúspešnejších dní k. u. k.
Luftfahrtruppen, keď počas tzv. leteckej bitky nad Montellom dosiahli v čase medzi 10.00
a 11.00 rakúsko-uhorskí stíhači 11 potvrdených víťazstiev.79 Z nich dva bratislavský rodák
Stabsfeldwebel Frigyes Hefty z Fliku 42J a jedno ďalší Bratislavčan a príslušník Fliku 42J
Feldwebel Nándor Udvardy. „Jeho eskadra (Heftyho – pozn. J. Č.) letela 20. júna chrániť
mosty cez Piavu, na ktoré útočil nepriateľ. Bez ohľadu na presilu napadli šesť nepriateľských
bombardérov, ktoré nad našimi líniami sprevádzalo viacero stíhačiek. Po krátkom leteckom
boji zostrelil jeden bombardér. Ostatné lietadlá sa zatiaľ obrátili a pokúšali odletieť za
svoje línie. Ignorujúc útočiace nepriateľské stíhačky, prenasledoval druhé lietadlo, ktoré po
zásahoch jeho guľometov explodovalo. Rozhodne kvôli bombám, ktoré nieslo a nemohlo ich
zhodiť. Nepriateľské stíhačky ho potom zapojili do leteckého boja a pokúšali sa mu zabrániť
vrátiť sa. Odolal ôsmim súperom, prerazil si cez nich cestu a s ťažko rozstrieľaným strojom
pristál na domácom letisku. Oba zostrely sú nesporné a dajú sa potvrdiť svedectvami
vojakov, protileteckých delostrelcov i ľudí z letiska,“ stálo v žiadosti o udelenie v poradí
už štvrtej Zlatej medaily za statočnosť pre Frigyesa Heftyho.80 Do boja postupne vzlietlo
približne 100 stíhacích strojov rôznych jednotiek sočskej a 6. armády. Ich úlohou bolo
zastaviť nepriateľov útočiacich na posledné nepoškodené pontónové mosty v priestore Falzé
di Piave. Letectvo podunajskej monarchie pritom nestratilo žiaden stroj, iba dve stíhačky
boli výraznejšie poškodené.
Udalosti rezonovali v spomienkach príslušníkov rakúsko-uhorského letectva ešte dlho po
vojne, o 20 rokov neskôr napísal Benno Fiala Ritter von Fernbrugg nasledovné: „Výsledky c.
a k. leteckých oddielov, predovšetkým stíhacích perutí, môžeme s pýchou označiť ako naše
najslávnejšie výkony počas svetovej vojny. Môžeme ich dôstojne priradiť k oveľa známejším
úspechom Nemcov na západnom fronte.“81 Počas júnovej ofenzívy na Piave vybojoval
svoje štyri finálne víťazstvá i najúspešnejší rakúsko-uhorský stíhací pilot a veliteľ Fliku 41J
Hauptmann Godwin Brumowski, to úplne posledné, 39. v poradí, práve počas leteckej bitky
nad Montellom.82
77
78
nostra fronte della giornata del 19 Giugno 1918. Bojov nad Piavou sa zúčastnili i stroje talianskeho námorného le-
tectva. Sottotenente Ivo Ravazzoni z 260ª Squadriglie s lietajúcim člnom Macchi, ozdobeným hlavou orla, úspešne
zaútočil nad lokalitou Quattro Case na nepriateľský pozorovací balón. GENTILLI, ref. 13, s. 399.
79
Sumár skutočných talianskych strát za 20. jún tvorili traja padlí letci – posádky strojov Hanriot HD 1 z 81ª
Squadriglie a SIA 7b z 36ª Squadriglie. Tretím zničeným strojom bol Pomilio zo 48ª Squadriglie, ktorý havaroval
pri pristávaní na letisku Istrana. Jeho posádka našťastie neutrpela zranenia, išlo o posledný zostrel Godwina Bru-
mowskiho. KAW-LFT, Personalakten, Karton 166. Hptm. Brumowski. RAJLICH, Jiří. Na křídlech světové války.
Cheb : Svět křídel, 2014, s. 459. ISBN-978-80-87567-48-7.
80
Nie je celkom jasné, aké typy lietadiel Hefty zostrelil. Archívne pramene spomínajú jednomiestne stroje
„Sopwith“ a „Hanriot“, ale aj „dve pozorovacie lietadlá“. Sám Hefty dokonca hovoril o troch lietadlách. KAW-
LFT, Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Statistik – Feindverluste im Monat Juni
1918. Monatsberichten, Karton 186, Flik 42. Personalakten, Karton 16 - Offstv. Friedrich Hefty, Verzeichnis die im
Monate Juni 1918 durchgeführten Flüge. MEINDL, ref. 28, s. 101-102.
81
KAW-LFT. Personalakten, Karton Fiala.
82
Brumowski poslal k zemi prieskumný stroj Pomilio zo 48ª Squadriglie, lietadlo následne núdzovo pristálo na
letisku Istrana, pričom posádka nebola zranená. Rakúsko-uhorský stíhač sa následne stretol i so stíhačmi britskej
No. 28 Squadron, po pristátí na domovskom letisku Portobuffole mohol na svojej červenej stíhačke Albatros D.III
(Oef) 253.209 ozdobenej lebkami napočítať desiatky priestrelov. KAW-LFT, Personalakten, Karton 166. Hptm.
Brumowski. RAJLICH, ref. 79, s. 459.
105
VOJENSKÁ HISTÓRIA
21. jún 1918
Už v skorých ranných hodinách 21. júna 1918 úspešne zopakovala nálet na stanicu
v Conegliano formácia 12 bombardérov Caproni.83 „Výsledky náletu sa zdajú byť výborné,“
písalo sa v armádnej správe spísanej nasledujúci deň. Piloti lietadiel SVA z 87ª Squadriglie
plnili fotograficko-prieskumné misie nad tokom Piavy, až k moru. Tenente Locatelli urobil
aj snímky bombardéra Caproni, ktorý deň predtým núdzovo pristál na nepriateľskej strane
frontu. Stroj následne zničilo talianske delostrelectvo. Nad Falzé di Piave operovalo 21.
júna 1918 približne 20 talianskych pozorovacích lietadiel, okolo 20 bombardérov Caproni
a 80 stíhačiek, kým 71 postavení talianskej protilietadlovej obrany vypálilo 1 17 nábojov
a dopoludnia hlásilo tri úspešné zásahy. V talianskej správe z 21. júna 1918 sa spomína
i útok francúzskeho stíhača na pozorovací balón, pričom rakúsko-uhorský pozorovateľ si
zachránil život skokom padákom.84
Viaceré rakúsko-uhorské stíhacie jednotky (Flik 30J, 42J, 56J, 68J, 72J, 74J) mali 21. júna
1918 rozkaz chrániť mostové stavby pri Falzé di Piave, čo si vyžiadalo početné letecké súboje.
Správa Fliku 56J uvádzala v tejto súvislosti „množstvo nepriateľských strojov v oblasti“.85
„Nepriateľská aktivita celkom intenzívna, párkrát boli pozorované veľké hliadky, hlavne
keď ochraňovali ich línie. Intenzívna protiletecká paľba. V noci (z 21. na 22. júna – pozn.
J. Č.) nepriateľské lietadlá uskutočnili niekoľko bombardovaní: 3 bomby boli zhodené na
Castelfranco – žiadne škody, 30 bômb bolo zhodených nad lokalitou Montebelluna – škody
bližšie neurčené, 3 bomby dopadli na Villa Onesti – zranili 4 vojakov jazdy, ďalšie bomby
zhodené na Porcellengo a Podeanello. Naše letisko Istrana bolo opakovane bombardované,
bomby pár krát dopadli do areálu, požiar veliteľského baraku bol okamžite uhasený,
žiadne materiálne či personálne škody. Poplach vyhlásený v mestách Vicenza, Padova,
Cittadella, Mestre a Treviso. Bombardovanie letiska Fossalunga bez škôd. Na Postionu
bolo zhodených 20 bômb – 1 mŕtvy a 8 zranených,“ hodnotila talianska správa aktivitu
nepriateľského letectva za 21. jún 1918.86 Jeden zo strojov útočiacich na Istranu zostrelila
talianska protiletecká obrana, lietadlo sa následne zrútilo do oblasti riečneho ostrova Grave
di Papadopoli.87 V noci z 21. na 22. júna útočilo podľa rakúsko-uhorských zdrojov 27 strojov
leteckej skupiny „G“. Bombardovali letisko v Trevignano a blízku obec Volpago, zhodili
324 bômb s hmotnosťou 3 892 kg, po návrate letci hlásili v oboch lokalitách požiare.88
22. jún 1918
Rakúsko-uhorské armádne velenie vydalo z dôvodu problematického zásobovania

a zlyhania presunu záloh rozkaz opustiť dobyté územia a vrátiť sa do východiskových
pozícií – teda späť za rieku Piava. Rakúsko-uhorskí letci tak mali novú úlohu – zistiť, či
83
84
nostra fronte della giornata del 21 Giugno 1918. AZZALINI, ref. 53, s. 35-36.
85
KAW-LFT, Monatsberichten, Karton 187, Flik 56.
86
Taliani robili nad celým bojiskom podrobný letecký prieskum, zaujímavé zistenia hlásili z juhotirolského frontu,
kde pri stanici v Borgo Valsugana sledovali dva dlhé vlaky s lokomotívami. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Car-
teggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 21
Giugno 1918.
87
88
kräfte. Auszug aus den Berichten der Kolufts im Juni 1918. AUSE, E-1, Busta 225, Aviazione. Comando Raggrupa-
mento Batterie antiaeree 3ª Armata, Bollettino N°430 del giorno 21giugno 1918.
106
VOJENSKÁ HISTÓRIA
nepriateľské jednotky neprenasledujú ustupujúce vojsko a nepokúšajú sa taktiež prekročiť

rieku. Taliani zase zo vzduchu zisťovali, či priestory na pravom brehu rakúsko-uhorské
jednotky už uvoľnili.
Železničná stanica v Conegliano bola cieľom veľkého talianskeho náletu aj 22. júna, a tak
o 6. hodine odštartovalo 12 strojov IV. a XIV. skupiny a jedno lietadlo Veliteľstva letectva,
pričom nad Marconom sa bombardéry stretli s ich stíhacím sprievodom. Jeden bombardér
Caproni Ca.3 (4046) z 13ª Squadriglie sa pre poruchu motora predčasne vrátil, zvyšné sa
v jednotnej formácii dostali nad Conegliano. Napriek intenzívnej nepriateľskej paľbe, ktorá
jeden stroj Caproni zasiahla, dopadlo na cieľ okolo 4 200 kg bômb. Zasiahnuté boli koľaje,
budova stanice i sklad munície, pričom po veľkej explózii sa do vzduchu zdvihol obrovský
mrak dymu.89
Talianski letci v priebehu dňa nalietavali na rakúsko-uhorské jednotky zhromaždené
na ceste Conegliano-Susegana, ako aj nepriateľské zákopy, pričom minuli 8 000 nábojov,
50 malých bômb, zhotovili 320 fotografií a zhodili 18 000 letákov. Pozdĺž frontovej línie
talianske armády používali 22. júna v pomerne veľkej miere pozorovacie balóny, dovedna
24 balónov, najviac z nich nad pôsobiskom 3. armády. Ich posádky pozorovali terén, hľadali
nepriateľské pozície či usmerňovali vlastnú delostreleckú paľbu. Tu niektoré z 11 balónov
ostreľovalo rakúsko-uhorské delostrelectvo, no bez vzniknutých škôd.90 Pozorovatelia
v košoch balónov absolvovali od 15. do 22. júna nad frontovým úsekom talianskej 3. armády
na dolnom toku Piavy dovedna 518 hodín výstupov a odhalili 1 058 aktívnych postavení
nepriateľského delostrelectva, 36 pohybov na cestách a železnici, 49 pohybov cez rieku, 35
lávok a mostov, ako i 15 nepriateľských pozorovacích balónov.91
Talianska námorná 181ª Squadriglia mala podľa rozkazu 22. júna 1918 okolo poludnia
uskutočniť útok na rakúsko-uhorských vojakov zhromaždených juhovýchodne od Falzé
di Piave.92 Večer, za mesačného svitu sa mal zopakovať nálet na železničnú stanicu
v Conegliano, posádkam bombardérov uľahčovali orientáciu červené a zelené signalizačné
rakety.93 Letecké snímky z popoludňajších hodín 22. júna 1918, zhotovené z lietadiel SVA,
odhaľovali intenzívne renovačné práce rakúsko-uhorských ženistov na mostových stavbách
cez rieku, ktoré boli predtým zničené.94
„Nepriateľská aktivita poľavila, iba neskôr, v čase západu slnka, bola nad Montellom
89
AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Relazione sull bombarda-
mento della stazione di Conegliano/22. 6. 1918. Proti bombardérom vzlietli stíhačky Flik 42J, aj z dôvodu porúch
guľometov však neboli úspešné. MEINDL, ref. 28, s. 12.
90
Letecký prieskum odhalil aj veľa rôzneho materiálu nazhromaždeného na železničných staniciach Rovereto a Ma-
tarello v údolí rieky Adiža či početné vozatajstvo medzi Mattarellom a Folgariou. Na letisku Feltre talianski letci po-
zorovali štyri lietadlá, no na letiskách Fonzaso a San Giustina nezaznamenali aktivitu. Základňu San Giustina v dennej
správe pokladali za „pravdepodobne vyprázdnenú“. Talianov podporovali v útokoch na rakúsko-uhorské jednotky
i Briti, ktorí 22. júna vykonali 60 stíhacích, pozorovacích a „delostreleckých“ letov, minuli 400 bômb a hlásili jeden
zostrel. Pozorovacie misie uskutočnili i Francúzi. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo.
Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 22 Giugno 1918.
91
Viaceré nasadené balóny boli poškodené či zničené – napr. balón číslo 7 z III. skupiny bol zapálený pri útoku
nepriateľského lietadla a pozorovateľ sa zachránil padákom, pozorovateľ balóna číslo 11 z III. skupiny bol zranený
guľometom ďalšieho útočiaceho lietadla, granát zničil lano balónu 4 zo IV. skupiny a keďže voľne stúpal smerom
k nepriateľským pozíciám, nezranený pozorovateľ vyskočil s padákom. AUSE, F-3, Busta 291. Aeronautica e Diri-
gilisti (1918). Riassunto dell attivita delle sezioni aerostatiche dipendenti dal I° raggruppamento aerostieri durante
la preparazione elo svolgimento dellóffensiva austriaca sulla fronte della 3° Armata (giugno 1918).
92
21. giugno 1918.
93
Či sa nálet aj uskutočnil, sme, žiaľ, nezistili. AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie,
Busta 16, fasc. 114. Ordine di operazioni Nº48, 22. giugno 1918.
94
VARRIALE, Paolo. Aviatori della Grande Guerra. Uomini e macchine nelle raccolte fotografiche dellÚfficio
Storico dellÁeronautica Militare. Roma : Ufficio Storico Aeronautica Militare, 2009, s. 174.
95
107
VOJENSKÁ HISTÓRIA
hlásená veľká hliadka. Protiletecká paľba bola intenzívna,“ uvádzalo sa v dennej správe.95
V skutočnosti letci k. u. k. Luftfahrtruppen absolvovali napriek silnému vetru desiatky letov,
najmä stíhacích, a iba ojedinele hlásili stret s nepriateľom. Ochranu mostov zabezpečovali
stíhacie jednotky 6. a 11. armády. Podľa rozkazu mali jednotlivé obranné lety trvať hodinu
a pol, pri spozorovaní nepriateľských lietadiel mali delostrelci vypáliť, ako vopred určený
znak, tri salvy smerom k letisku Pianzano. V pohotovosti boli i letecké jednotky tried „S“
a „D“ určené na podporu pozemných jednotiek.96
23. jún 1918
Premenlivé počasie spojené s nárazmi vetra nevytváralo ideálne podmienky na letecké

aktivity, i preto bola rakúsko-uhorská letecká činnosť opísaná v talianskej správe ako
„skromná“. Stíhacie jednotky sa znova zamerali najmä na ochranu mostov, po 15. hodine
však už z dôvodu dažďa stroje nevzlietali.97
Talianske pozorovacie lietadlá SVA síce prelietavali nad Piavou, medzi morským
pobrežím a Montellom, pozorovanie oblasti pri meste Motta di Livenza naplánované
na 20.00 h sa však pre zlé počasie neuskutočnilo. Piloti z 87ª Squadriglie hlásili po
popoludňajšom lete množstvo člnov, blízko Montella a Falzé di Piave niekoľko
nepohyblivých skupín nepriateľských vojakov, zničené mosty v oblasti Villa Jacur či
konské povozy tiahnuce od Conegliana k Piave.98 Na pozemné ciele a rakúsko-uhorské
jednotky podnikali Taliani viaceré útoky, pričom použili 21 420 nábojov, 630 bômb
a zhodili 90 000 propagačných letákov. Najväčšou akciou tohto druhu bolo bombardovanie
nepriateľských vojsk 35 talianskymi lietadlami 4. armády v úsekoch Falzé di Piave-
Soligo-Conegliano-Spresiano.
O druhej hodine popoludní vzlietlo z Padovy desať bombardérov Caproni, ktoré
smerovali nad stanicu v Conegliano. Avšak približne nad riekou Piava sa stroje dostali do
búrky, letci sa museli otočiť a deväť lietadiel sa vrátilo bez toho, aby bol bombový náklad
použitý. Posádka jedného stroja Caproni zhodila bomby s hmotnosťou 335 kg nad ľavým
brehom Piavy.99
24. jún 1918
Ako už bolo naznačené, pilierom talianskeho bombardovacieho letectva boli trojmotorové

bombardéry Caproni a práve 24. júna 1918 absolvovali posádky týchto strojov päť vĺn
masívnych náletov. Najprv o pol siedmej ráno odštartovalo z letiska San Pelagio 12 strojov
Caproni Ca.3, za stíhacieho sprievodu zhodili na železničnú stanicu v Conegliano 3 933
kg bômb, no počas silnej protileteckej paľby dostali tri lietadlá zásahy, z toho bombardér
s číslom 11499 utrpel ťažké poškodenia dolného krídla a ľavého trupu. Ako neskôr uviedli
talianski letci, na stanici nezaznamenali výraznejší pohyb, avšak pozorovali tri lávky
96
AMEINDL, ref. 28, s. 11-12.
97
98
AUSE, E-1, Busta 224, Aviazione. Ricognizioni eseguita il 23 Giugno 1918, dalle ore 12 alle 13,50.
99
Briti pri útokoch na cez rieku sa presúvajúce jednotky minuli 5 970 nábojov a 2 520 kg bômb. Na pozorovacích
misiách a podpore delostrelectva sa podieľali i Francúzi. Talianska protiletecké obrana hlásila zostrel lietadla
„Albatros“ o 11.45 nad Piazza dÁrmi v Trevise. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo.
Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 23 Giugno 1918. V skutočnosti však
išlo o stíhačku Aviatik Berg D.I z Fliku 74J, pričom talianski predstavitelia letectva vypracovali podrobný rozbor
lietadla. AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 05, fasc. 40. Aeroplani Tedeschi ed
Austriaci. Aeroplano Austriaco da caccia, atterrato per pane al motore nella Piazza dÁrmi di Treviso li 23/6/18,
alle ore 11,30.
108
VOJENSKÁ HISTÓRIA
cez rieku Piava v oblasti ostrova Papadopoli. Zároveň počas akcie zhodili množstvo
propagačných materiálov, ktoré boli určené predovšetkým obyvateľom okupovaných
oblastí a napr. v nich stálo: „Koniec bolestivého času sa blíži! Talianske zbrane, ako i zbrane
Francúzska a Anglicka sa pripravujú na vaše oslobodenie. Spravodlivá budúcnosť vám
oplatí súčasné trápenie. Taliansko je matka, ktorej záleží na všetkých jej deťoch.“100 Všetky
stroje sa napokon vrátili o 8. hodine, 50. minúte na základňu.
Ďalší štart, tentoraz desiatich bombardérov Caproni Ca.3 XIV. skupiny prebehol o desiatej
hodine, za asistencie stíhacieho sprievodu zvrhli 122 bômb celkovej hmotnosti 3 330 kg
na ľavý breh Piavy v okolí obce Grisolera (dnes Eraclea). „Napriek dobrej viditeľnosti
bolo badať iba malý pohyb nepriateľa cez rieku a na ľavom brehu, bomby boli zhodené na
miestach, kde bola nepriateľská činnosť najmarkantnejšia,“ píše sa v správe o nálete.
Všetky bombardéry sa do 12. hodiny vrátili na základňu a práve od 12. hodiny smerovalo
k stanici v Conegliano ďalších sedem lietadiel, pričom následne zvrhli približne 2 500
kg bômb. Už o 16. hodine vzlietlo do akcie osem strojov Caproni Ca.3 a jeden Ca.5
IV. skupiny, ktorých cieľom bol muničný sklad vo Vittorio a cesty a železnica v okolí
Conegliano. Jeden z bombardérov, konkrétne Ca.11514, sa musel predčasne vrátiť z dôvodu
poruchy centrálneho motora, zatiaľ čo ostatné prileteli nad stanovanú oblasť. Z dôvodu
oblačnosti sa cieľ dal rozlíšiť iba miestami, cez trhliny v mračnách, navyše letci nemohli
pozorovať účinky náletu. Časť lietadiel zhodila bombový náklad na úsek železničnej trate
Conegliano-Treviso, spolu letci zhodili vyše 2 500 kg bômb. Po šiestej hodine talianske
bombardéry šťastne pristáli, tri zasiahla rakúsko-uhorská protilietadlová paľba. Posádky
následne hlásili „železničnú stanicu Conegliano bez akéhokoľvek pohybu, intenzívnu
žiaru spôsobenú explóziami, silnú nepriateľskú priehradnú paľbu, nulovú leteckú činnosť
zo strany nepriateľa, ako aj nedostatočnú stíhaciu ochranu zo strany vlastných stíhačov
a zvrhnutie balíkov s letákmi“.
No a konečne do 18. hodiny bolo vo vzduchu i deväť bombardérov XIV. skupiny
z Padovy, s nákladom okolo 3 000 kg bômb, pričom smerovali k stanici Pramaggiore.
Talianski letci sa nad stanovaný cieľ dostali, zhodili bombový náklad, no zo zeme ich
ostreľovala protilietadlová obrana a po návrate na základňu niesli viaceré stroje väčšie či
menšie poškodenia. Časť posádky lietadla Caproni Ca.3 (2404) utrpela zranenia, navyše
bombardér mal vážne poškodený ľavý trup, kabínu a ovládanie pravého motora. Pri
núdzovom pristávaní došlo tiež k poškodeniu podvozka. Posádka lietadla Caproni Ca.3
zo 7ª Squadriglie (11497) hlásila boj s rakúsko-uhorskou stíhačkou nad Grassagou, ktorú
však taliansky strelec po 150 výstreloch z guľometu zostrelil. „Stíhacia ochrana chabá
a nesúvislá,“ písalo sa na záver hlásenia.101
Hoci 24. júna vykazovalo talianske bombardovacie letectvo výraznú aktivitu, poveternostné
podmienky na piavskom fronte neboli ideálne. Počasie bolo premenlivé, vial relatívne silný
vietor, až k večeru sa podmienky zlepšili. Zároveň talianski letci absolvovali početné pozorovacie
lety, zaujímavé boli predovšetkým zistenia nad rakúsko-uhorskými poľnými letiskami. Pri
prelete nad Bellunom zaznamenali štyri nové hangáre a 13 lietadiel, na letisku vo Francenigo
štyri lietadlá, navyše na novej základni v Mattarello (južné Tirolsko) tri prenosné drevené
hangáre a tri stanové hangáre. Trojica pilotov v strojoch SVA z 87ª Squadriglie uskutočnila
fotografický prieskum nad Ľubľanou, spojený so zhadzovaním propagandistických letákov.
Jeden z pilotov, Tenente Locatelli, pokračoval v lete smerom nad Záhreb, pričom sa vrátil späť
100
ADI MARTINO, Basilio. LÁviazione italiana e il bombardamento aereo nella Grande Guerra. Roma : Ufficio
Storico Aeronautica Militare, 2011, s. 565. Pozri aj: MIANA, Paolo. I Bombardieri Caproni nella Grande Guerra.
Varese : Macchione Editore, 2007, 152 s.
101
AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Relazioni sulle azioni del
24. corr., 27. giugno 1918.
109
VOJENSKÁ HISTÓRIA
preletom nad prístavom Fiume a Terstom. Dovedna jeho misia trvala približne šesť hodín.102
Rakúsko-uhorské letecké jednotky plnili najmä stíhacie, pozorovacie a obranné misie.103
Večer vzlietol do akcie i veliteľ stíhacieho Fliku 42J Hauptmann László Háry, pre poruchu
motora však havaroval a utrpel zranenia. Velenie jednotky následne prevzal Oberleutnant
Gustav Edler vo Salmon, rodák z Levoče.104
Ďalšie letecké operácie
Letecké operácie oboch znepriatelených strán nad povodím Piavy, vrátane náletov,
pokračovali i po ústupe c. a k. pozemných síl naspäť na ľavý breh rieky. Už 25. júna
vykazovali rakúsko-uhorskí letci „intenzívnu“ leteckú činnosť a dochádzalo k početným
vzdušným bojom.105 Rakúsko-uhorské stroje bombardovali v noci z 28. na 29. júna 1918 obce
Volpago a Montebelluna, ráno 30. júna 1918 zase kasárne v Cavallino a viaceré iné ciele
v ústí Piavy.106 Posádky talianskych bombardérov dostali 25. júna 1918 rozkaz bombardovať
vojenské sklady blízko železnice Conegliano-Vittorio a okolie železničnej stanice a muničné
sklady v Orsago,107 o deň neskôr zase mali útočiť na baraky pri Ghertele.108 V posledný deň
mesiaca jún boli za cieľ náletu určené objekty pri Ghertele.109
Podľa júnových armádnych štatistík vzlietali letecké jednotky armádnej skupiny Conrad
k bojovým misiám počas desiatich dní, zatiaľ čo letecké jednotky armádnej skupiny
Boroević počas 18 dní. Letci vykonali dovedna 2 791 operačných letov, z toho príslušníci
jednotiek 10. armády 179 letov, 11. armády 453 letov, 6. armády 1 003 letov, sočskej armády
1 025 letov a bombardovacích jednotiek leteckej skupiny „G“ 131 letov. Navyše posádky
pozorovacích balónov vystúpili nad frontovou oblasťou 1 194-krát. Letci absolvovali 445
vzdušných bojov, z toho príslušníci jednotiek 10. armády 28 bojov, 11. armády 134 bojov,
6. armády 123 bojov a sočskej armády 160 bojov. Rakúsko-uhorské pozorovacie balóny
napadli nepriateľskí letci v 74 prípadoch, straty velenie počítalo na tri balóny. Prirodzene,
väčšina týchto operácií sa udiala práve počas júnovej ofenzívy.110
Dôraz sa i naďalej kládol na letecký prieskum, Taliani pokračovali v náletoch i zhadzovaní
propagačných letákov nad ľavým brehom Piavy, avšak v o niečo menej intenzívnej miere,
102
Taliani 24. júna minuli 200 000 letákov. Bombardéry vzlietali zo San Pelagia, Padovy a Verony. Stíhacie lety,
hliadky nad pridelenými sektormi, riadenie delostreleckej paľby či fotografický prieskum vykonávali i Briti a v
menšej miere Francúzi. Taliani tiež hlásili stratu dvoch pozorovacích balónov – jedného z dôvodu silného vetra a
druhého z dôvodu paľby nepriateľského delostrelectva. V dennej správe sa tiež uvádzal nález tela leteckého esa
Francesca Baraccu. Rakúsko-uhorskú leteckú činnosť Taliani hodnotili ako „chabú“ a činnosť nepriateľskej pro-
tileteckej obrany ako „limitovanú“. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto
riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 24 Giugno 1918. 103 Proti útočiacim bom-
bardérom síce odštartovali stíhacie stroje Fliku 56J, avšak už neskoro a nad miesto útoku prileteli už po odlete
nepriateľov. KAW-LFT, Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Tätigkeit der k. u. k.
Luftstreitkräfte. Auszug aus den Berichten der Kolufts im Juni 1918.
104
Vyšetrovanie neskôr ukázalo, že Háry doplatil na sabotáž. KAW-LFT, Personalakten, Karton 39. Oblt. Salmon.
105
sulla nostra fronte della giornata del 25 Giugno 1918.
106
107
Letecké útoky zároveň prebiehali i v údolí Valsugana (veliteľské objekty a železničná stanica v Levico, baraky
v Caldonazzo), v údolí rieky Adiža (železničná stanica Mattarello) či v oblasti Altipiani. AUSA, Prima Guerra
Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Ordine di operazioni Nº50, 25. giugno 1918, Ordine
di operazioni Nº51, 25. giugno 1918.
108
26. giugno 1918.
109
30. giugno 1918.
110
110
VOJENSKÁ HISTÓRIA
ako v predošlom období. Významnou leteckou operáciou bol 17. júla nálet 18 bombardérov
Caproni zo základní Padova a S. Pelagio, deviatich strojov SVA z 87ª Squadriglie a štyroch
strojov SIA 9B z 1ª Squadriglie na arzenál v jadranskej Pule.111 Do konca júla 1918 Taliani
hodnotili letecké aktivity svojho protivníka zväčša ako „chabé“ či „normálne“.112
Výsledky leteckej vojny nad Piavou
O intenzite leteckej vojny počas júnovej bitky na Piave svedčia i údaje jednotlivých
leteckých jednotiek. Napr. príslušníci 23ª Squadriglie absolvovali medzi 15. a 23. júnom
spolu 16 pozorovacích misií pre potreby delostrelectva a 13 bombardovacích akcií, pričom
zvrhli 205 bômb. Za tento čas stratili dva stroje typu SP.3, jeden pri boji s nepriateľskými
stíhačmi a druhý počas nepriateľskej protilietadlovej paľby, avšak všetci štyria členovia
posádok prežili. Osem lietadiel SIA z 28ª Squadriglie vykonalo počas júnovej bitky 56
bojových letov a zhodilo 96 bômb.113 Štatistiku 39ª Squadriglie vybavenej lietadlami
SAML tvorilo 10 misií počas 15. júna, osem misií počas 16. júna, šesť misií počas 17. júna,
16 misií počas 18. júna a dokonca 28 misií počas 19. júna.114
Taliani v armádnom bulletine vydanom 15. augusta 1918 hodnotili nasadenie svojho
letectva počas júnovej bitky na Piave nasledovne: „Rakúsku ofenzívu sprevádzala
intenzívna letecká aktivita a iba pohotová reakcia a statočný bojový duch našich
a spojeneckých letcov skrotili nepriateľskú činnosť už na začiatku. Svedčia o tom výpovede
zajatých rakúskych letcov, no i skutočnosť, že iba počas 15. júna bolo zostrelených 34
nepriateľských strojov.“115
Pochvala bola udelená viacerým leteckým jednotkám, takto napr. hodnotil nasadenie
39ª Squadriglie veliteľ 3. armády princ Emanuele Filiberto di Savoia: „Pozorovacia
eskadra pri podpore delostrelectva preukázala až čarovnú zanietenosť, vysoký zmysel
pre povinnosť a obetavosť, neúnavne v ťažkých poveternostných podmienkach vzlietala,
pozorovala nepriateľské batérie, presúvajúcich sa a zhromaždených vojakov, a tak
bránila nepriateľovi v ofenzíve. Vďaka eskadre a úžasnej viere vo víťazstvo mohlo naše
delostrelectvo účinne udrieť.“116 Veliteľstvo 4. armády zase konštatovalo príkladné
zásobovanie leteckých jednotiek všetkým dôležitým materiálom.117 Armádne velenie
vysoko hodnotilo aj nasadenie stíhacích lietadiel vybavených fotografickými prístrojmi,
ktoré leteli samostatne a nemuseli byť sprevádzané ďalšími troma-štyrmi strojmi, ako
pomalšie a zraniteľnejšie pozorovacie stroje. Avšak aj dvojmiestne lietadlá sa osvedčili
počas bombardovacích akcií a náletov z nízkych letových hladín. Ako slabinu uvádzalo
nedostatočný nočný prieskum a pozorovanie delostreleckej paľby v noci.118
Straty rakúsko-uhorských k. u. k. Luftfahrtruppen boli vskutku hrozivé, veď iba
letecké jednotky spadajúce pod sočskú armádu stratili medzi 15. až 24. júnom 1918
podľa oficiálnych zdrojov presne 22 percent pilotov, 19 percent leteckých pozorovateľov
111
sulla nostra fronte della giornata del 17 Luglio 1918.
112
Taliani pokračovali i v náletoch na rakúsko-uhorské poľné letiská, za zmienku stojí akcia z 30. júla, keď útočili
na základňu Portobuffolè a zasiahli hangáre v južnej časti letiska. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM
Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 30 Luglio 1918.
113
GENTILLI, ref. 13, s. 147 a 164.
114
Tamže, ref. 13, s. 195.
115
AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 11, fasc. 72. Bollettino N. 8. – Notizie
sulle Forze aeree nemiche schierate sulla fronte italiana.
116
117
AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 25, fasc. 195. Comando di Aeronautica
4 Armata/23 Giugno 18, Encomio.
118
AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 26, fasc. 195. Comando di Aeronautica
4 Armata/Relazione circa límpiego dellÁeronautica durante la battaglia del Piave.
111
VOJENSKÁ HISTÓRIA
a 41 percent lietadiel. Letci sočskej armády pritom v druhej polovici júna 1918 absolvovali
773 operačných letov.119 C. a k. letecké oddiely a ich letci boli nasadzovaní na hraniciach
svojich možností.120 Napr. v mesačných výkazoch rakúsko-uhorského stíhacieho letca,
rodáka z Bratislavy, Offiziersstellvertretera Frigyesa Heftyho sa uvádza, že najviac
misií absolvoval práve v júni 1918 – dovedna 26.121 Podobne tomu bolo i v prípade jeho
spolubojovníka a neskoršieho veliteľa z Fliku 42J, rodáka z Levoče, Oberleutnanta
Gustava Edlera von Salmona – ten mal na konte dovedna 25 júnových bojových letov.122
Veliteľ Fliku 41J Hauptmann Godwin Brumowski vzlietol 16. júna až päťkrát.123 I napriek
tomu sa počet stíhačiek ukázal ako nedostatočný. Pozorovacie stroje vykonávali lety i bez
stíhacej ochrany, ich posádky sa často zaplietli do leteckých bojov a pôvodný rozkaz
neraz nesplnili.124
Nepriateľskú vzdušnú prevahu považovali velitelia rakúsko-uhorských leteckých
jednotiek za veľký problém, v mesačnej správe Fliku 42J sa písalo, že „pokračovanie
v daných podmienkach znamenalo plytvanie schopnými pilotmi a cenným materiálom“.
V dokumente sa uvádzala i zaužívaná taktika talianskych stíhačov, ktorí často leteli
v trojčlennej formácii. Spočiatku útočili dve stíhačky, zatiaľ čo tretia sa držala ďalej,
o niečo vyššie, aby vzápätí jej pilot podnikol náhly útok z vyššej letovej hladiny.125
Podpora pozemných jednotiek so sebou niesla i plnenie menej bežných rozkazov, napr.
príslušníci Fliku 32D popri taktických úlohách zásobovali vojakov v predných líniách,
ktorí sa nemohli spoľahnúť na zásobovanie zo zázemia. Počas júnovej ofenzívy zhodili
z malých výšok spolu 2 175 mäsových konzerv, 780 bochníkov chleba, 200 kg slaniny, 74
vriec tabaku a 25 vriec s iným rôznym tovarom.126
Písomné i ústne podávané svedectvá dokazovali veľký vplyv nízko letiacich
nepriateľských lietadiel na morálku rakúsko-uhorských vojakov. Velitelia pozemných
útvarov boli nabádaní k povzbudzovaniu svojich podriadených k boju, nakoľko „každý
zostrel či zahnanie lietadla posilňovalo obrannú silu jednotiek“. Najvyššie armádne velenie
reagovalo na ťažké straty pozemných jednotiek, pričom vydalo rôzne rozkazy a opatrenia.
119
kräfte. Auszug aus den Berichten der Kolufts im Juni 1918. Pozri aj: ARTL, Gerhard. Betrachtung und Beur-
teilung der Italienischen Luftwaffe durch Österreich-Ungarn während des Erstes Weltkriegs. In: LÁeronautica
italiana nella I Guerra Mondiale. Roma : Ufficio Storico Aeronautica Militare, 2010, s. 334.
120
K stratám rakúsko-uhorských leteckých jednotiek dochádzalo z rôznych dôvodov. Príkladom môže byť naj-
úspešnejšia rakúsko-uhorská stíhacia jednotka Flik 51J a jej piloti: Korporal Wilhelm Spiess utrpel 15. júna pri
núdzovom pristátí ľahšie zranenia, keď prišiel o štyri zuby a Leutnant Sigmund von Josipovich bol nezvestný
(skončil v zajatí po boji s Baraccom). O deň neskôr bol pri skúšobnom lete ťažko zranený Oberleutnant Wladimir
Perakovič. Veliteľ Oberleutnant Benno Fiala bol 17. júna po zásahoch zo zeme ranený na ľavej ruke. V ten deň
bol nezvestný Korporal Franz Scharzmann. Jednotka počítala i straty na životoch, 18. júna bol nad rakúsko-uhor-
ským územím zostrelený Feldwebel Hugo König, rovnako ako 21. júna Oberleutnant Friedrich Dechant. No
a napokon 22. júna sa so svojím strojom zrútil počas štartu Oberleutnant Michael Dorčić, nehoda si našťastie
vyžiadala iba ľahké zranenia. KAW-LFT, Monatsberichte, k. 187 – Flik 51, fol i 75 (Kt. 187), Junibericht für die
Peronal Gruppe.
121
KAW-LFT, Personalakten, Karton 16, Offstv. Friedrich Hefty. Verzeichnis die im Monate Juni 1918 durch-
geführten Flüge.
122
KAW-LFT, Personalakten, Karton 39, Oblt. Gustav Salmon. Verzeichnis die im Monate Juni 1918 durch-
geführten Flüge.
123
KAW-LFT, Personalakten, Karton 166, Hptm. Godwin Brumowski. Verzeichnis die im Monate Juni 1918
durchgeführten Flüge. Na druhej strane, päťkrát vzlietol napr. 22. júna Sergente Antonio Reali. VARRIALE,
ref. 15, s. 83.
124
125
KAW-LFT, Monatsberichten. Flik 42J, fasc. i. 78. Bericht Juni 1918.
126
112
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Vojaci mali pochodovať, pokiaľ to bolo možné, v menších zástupoch, zhromažďovať

sa pri železničných staniciach a dedinách sa neodporúčalo. Hliadky pochodujúcich
jednotiek vyzbrojené guľometmi mali byť neustále v pohotovosti a sledovať dianie na
oblohe, v prípade nebezpečenstva vojaci ustúpili z komunikácií, ideálne sa presunuli do
zákopov či pod stromy. Kone a vozidlá sa mali zastaviť, zvieratá navyše vojaci nesmeli
zhromažďovať vo väčších počtoch. Okolo budov a barakov vojaci vykopávali obranné
zákopy, i pozdĺž ciest vznikali krátke cik-cakové zákopy, ideálne každých 100 až 200 m.
Obranná paľba z guľometných postavení mala podľa zistení účinok iba v tých prípadoch,
keď nepriateľské lietadlá leteli nižšie než vo výške 3 000 stôp.127 V prípade leteckého
útoku mohol rozkaz na paľbu vydať i poddôstojník, za neuposlúchnutie rozkazu mali
platiť najprísnejšie tresty.128
Dobové pramene dokazujú, že aj vzdušná prevaha Talianov a ich spojencov, a teda
úspechy príslušníkov týchto leteckých síl, prispeli k celkovému výsledku rakúsko-
uhorskej ofenzívy v júni 1918.
Nasadenie talianskeho letectva počas rakúsko-uhorskej ofenzívy v júni 1918129
Dátum Stíhačky Bombar- Pozorovacie Lietadlá Lietadlá Celkový

(stíhacie dovacie lietadlá pre potreby pre potreby počet
a lietadlá delostrelect- pechoty lietadiel
sprievodné va
akcie, útoky
z nízkych
letových
hladín)
15. jún 295 49 51 23 11 429

17. jún 138 12 24 12 4 190
18. jún 228 107 29 15 3 382
19. jún 217 150 67 25 12 471
20. jún 317 83 23 16 9 448
21. jún 281 19 40 17 5 362
22. jún 264 12 40 17 1 334

23. jún 254 72 33 12 4 375
24. jún 256 46 58 13 2 375
127
AUSE, F-2, Busta 331, fasc. 450. Opuscoli e documenti austriaci. Ufficio Informazioni, Traduzione di do-
cumento Germanico, Difesa contro Aeroplani Nemici. 13. Settembre 1918.
128
V dokumente sa uvádza príklad nemeckej armády, kde v podobných prípadoch hrozil trest smrti. Naopak,
vojaci mali byť motivovaní aj finančnými prémiami v prípade zostrelu nepriateľského lietadla. AUSE, F-2, Busta
331, fasc. 451. K. u. k. Armeeoberkommando/Op. Nr. 99652/Beschiessung feindlicher tieffliegender Flugzeuge,
9. august 1918.
129
Kompletný zoznam leteckej činnosti zo 16. júna sme nemali k dispozícii. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Car-
teggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del
15/24 Giugno 1918.
113
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Rakúsko-uhorské víťazstvá počas júnovej ofenzívy

(letecké jednotky jednotlivých armád)130
Dátum Sočská armáda 6. armáda 11. armáda 10. armáda Spolu

15. jún 3 3 3 0 10
16. jún 3 1 0 0 4
17. jún 0 0 0 0 0
18. jún 1 2 0 0 0
19. jún 4 2 1 0 7
20. jún 7 4 0 0 11
21. jún 1 4 1 0 6
22. jún 0 2 0 0 2
23. jún 0 0 0 0 0
24. jún 0 0 0 0 0
Víťazstvá nárokované leteckými silami Dohody počas bitky na Piave131
Dátum Talianske letectvo Britské letectvo Francúzske letectvo

15. jún 25 lietadiel a 2 balóny 8 lietadiel a 2 balóny
16. jún 7 lietadiel
17. jún 2 lietadlá
18. jún 5 lietadiel a 1 balón 1 lietadlo
19. jún 4 lietadlá a 1 balón 10 lietadiel 1 balón
20. jún Minimálne 10 lietadiel Minimálne 1 lietadlo
a 2 balóny
21. jún 5 lietadiel a 3 balóny 4 lietadlá
22. jún 8 lietadiel a 2 balóny 1 až 4 lietadlá
23. jún 4 lietadlá a 1 balón 1 lietadlo
24. jún 3 až 6 lietadiel
130
Zoznam zahŕňa oficiálne priznané víťazstvá i tie doplnené neskôr, predovšetkým výskumom rakúskeho his-
torika Karla Meindla. Víťazstvo nad stíhačkou Hanriot HD 1 z 80ª Squadriglie z 15. júna sa s určitosťou nedá
prideliť žiadnej rakúsko-uhorskej leteckej jednotke. KAW-LFT, Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen,
Wien 31. Juli 1918. Statistik – Feindverluste im Monat Juni 1918. Monatsberichten, Karton 182-187. MEINDL,
ref. 28, s. 65-110.
131
sulla nostra fronte della giornata del 15/24 Giugno 1918. Za doplnenie údajov k 16. júnu ďakujeme talianskemu
historikovi Paolovi Varrialemu. Treba poznamenať, že proces potvrdenia víťazstiev bol v prípade talianskeho
letectva pomerne dlhý a zložitý. Dokonca veliteľstvo letectva vypracovalo po vojne oficiálny zoznam víťazstiev,
napr. z 25 zostrelených lietadiel za 15. jún je dnes potvrdených 16.
114
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Ku kvalitnej výzbroji talianskeho stíhacieho letectva prispievali i početné stíhačky SPAD.

(Archivio Ufficio Storico dellÁeronautica Militare)
Pilier talianskeho bombardovacieho letectva tvorili trojmotorové stroje Caproni Ca.3. Na fotografii vidieť bombardér
1ͣ Squadriglie s číslom 1245 na letisku vo Verone. (Archivio Ufficio Storico dellÉsercito)
115
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Letecké snímky Piavy

z 22. júna 1918 – riečny
ostrov Papadopoli (hore)
a okolie Ponte di Piave
(dole).
Zaujímavý je dolný
záber, vznikol o 18:40
a jeho autorom je
pozorovateľ Tenente
Riano z 28ͣ Squadriglie.
Železničný most bol
zničený ešte v novembri
1917, na fotografii však
vidieť aj prerušenú
ženijnú lávku.
(Archivio Ufficio
Storico dellÁeronautica
Militare)
K najslávnejším rakúsko-uhorským stíhacím jednotkám patrila aj Flik 42J. Pozemný i letecký personál, vrátane
dôstojníkov, sa nechal odfotografovať na domovskom letisku Pianzano.
(Archiv Kustan)
116
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Zugsführer Eugen Bönsch z Fliku 51J dosiahol niekoľko víťazstiev s touto stíhačkou Albatros D.III (Oef) 153.140 - dve
počas rakúsko-uhorskej ofenzívy v júni 1918, keď podľa hlásení zničil taliansky balón a stíhačku.
(Archív Antonína Tichého)
Na oblohe nad Piavou bolo často vídať i stíhačky Hanriot HD 1.

Podarený záber zachytáva lietadlový park 81ª Squadriglie.
117
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Najmenej dva zostrely dosiahol počas

leteckých bojov nad Montellom a okolím
20. júna 1918 bratislavský rodák
Stabsfeldwebel Frigyes Hefty. Počas prvej
svetovej vojny absolvoval takmer 200
bojových letov.
(Archiv Kustan)
Letecký pohľad na jedno z rakúsko-uhorských poľných letísk – Torresella. K. u. k. Luftfahrtruppen základňu používali
až po prelomení frontu na jeseň 1917.
(Archiv Kustan)
118
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Nad oblasťou Piavy, avšak ešte koncom roka 1917, zvyšoval zoznam víťazstiev Fliku 41J aj Karol Kaszala, rodák z Nitry,
s domovskou príslušnosťou v Nových Zámkoch, ktorý to dotiahol na Offiziersstellvertretera. Kaszalu dekoruje Svetozar
Boroević de Bojna (označený krížikom), tretí zľava stojí veliteľ Fliku 41J Hauptmann Godwin Brumowski.
(Archiv Kustan)
Lietadlový park Fliku 41J tvorený stíhačkami Albatros D.III (Oef).

(Archiv Kustan)
119
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Počas júnovej bitky nad Piavou dosiahol štyri víťazstvá Sergente Marziale Cerutti zo 79ª Squadriglie. Záber so stíhačkou
Nieuport 27 však vznikol až na jeseň 1918.
(Archív Paola Varrialeho)
J. ČERVENKA: FLUGOPERATIONEN ÜBER DER PIAVE WÄHREND DER LETZTEN

ÖSTERREICH-UNGARISCHEN OFFENSIVE IM JUNI 1918
Als am 15. Juni 1918 nach mehrmonatigen Vorbereitungen die österreich-ungarische

Offensive begann, verfügten die k. u. k. Luftfahrtruppen am südwestlichen Kriegsschauplatz
über ungefähr 620 Kampfflugzeuge. Am ersten Tag der Offensive entfalteten die Kampf-
und Jagdflugstaffeln der sog. Isonzo-Armee eine intensive Tätigkeit, als die Piloten
durchschnittlich drei bis viermal am Tag zum Einsatz über der Piave abgehoben haben.
Seit den frühen Morgenstunden starteten auch die Flugmaschinen der 6. Armee zu
Tiefflugeinsätzen gegen italienische Stellungen. Bald machte sich allerdings die qualitative
Überlegenheit der Italiener und der Entente-Staaten bemerkbar. Die österreich-ungarischen
Kampfflugzeuge hatten im Vergleich zu ihnen schwächere Leistung, darüber hinaus war die
Ausbildung von vielen k. u. k. Piloten unzureichend.
Die Verluste der österreich-ungarischen k. u. k. Luftfahrttruppen stiegen deshalb in die
Höhe: alleine die Lufteinheiten der sog. Isonzo-Armee verloren im Zeitraum zwischen dem
15. und 24. Juni 1918 genau 22 Prozent ihrer Piloten, 19 Prozent der Flugbeobachter und 41
Prozent der Kampfflugzeuge. Auch die Flugeinheiten der österreich-ungarische 6. Armee
waren von schweren Verlusten betroffen – viele Piloten kamen beim Einsatz ums Leben,
es wurden zahlreiche verschollene oder verwundete Piloten gezählt. Vor allem erfahrene
österreich-ungarische Piloten wurden maximal ausgelastet, gingen teilweise an die Grenzen
ihrer Möglichkeiten. Z. B. der Kommandant der Fliegerkompanie 41J, Hauptmann Godwin
Brumowski, flog am 16. Juni fünf Flugeinsätze.
Die Zahl der österreich-ungarischen Jagdflugzeuge, die in den Kämpfen an der Piave zum
Einsatz kamen, war unzureichend. Die Beobachtungsflugzeuge flogen ihre Einsätze ohne
Begleitjäger, sie verwickelten sich oft in Flugkämpfe und konnten ihre ursprünglichen
Befehle des Öfteren nicht ausführen. Trotz der erwähnten Nachteile konnten die
120
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Kampfpiloten der Donaumonarchie auch einige Erfolge verzeichnen, z. B. während

einer der großen Piaveschlachten über dem Fluss Montello am 20. Juni 1918. Sie wurden
auch mit eher unüblichen Missionen beauftragt, z. B. sorgten sie für die Versorgung der
k. u. k. Truppen in vorderen Kampflinien mit Lebensmitteln und anderen Waren.
Die italienische Armeeführung bewertete den Einsatz der eigenen Kampfflugzeuge positiv,
darunter auch die Versorgung der Militärflugplätze mit dem notwendigen Material. Die
Tätigkeit der Lufteinheiten der Entente während der Piaveschlachten im Juni 1918 war
kennzeichnend durch häufige Fliegerangriffe auf österreich-ungarische Truppen aus
niedrigen Flughöhen. Es ist eher weniger bekannt, dass italienische Piloten sogar mit
Handgranaten bewaffnet waren. Die strategisch wichtigen Ziele auf dem von Österreich-
Ungarn besetzten Gebiet wurden wiederholt durch zahlreiche Flugformationen der
italienischen Dreimotoren-Flieger der Marke Caproni. Die italienischen Bomber zielten am
häufigsten auf Ziele in den Gebieten Ponte di Piave, San Donà di Piave, Falzé di Piave
oder Conegliano. Die italienischen Kampfflugzeuge warfen auch riesige Mengen von
Flugblättern, die für die Soldaten der k. u. k. Armee, und dem zufolge auch die, die aus dem
Gebiet der heutigen Slowakei stammten, bestimmt waren.
Die Luftüberlegenheit der Italiener und ihrer Verbündeten und die Erfolge ihrer Kampfflieger
leisteten einen gehörigen Beitrag zum Misserfolg der österreich-ungarischen Offensive im
Juni 1918.
Použitá literatúra:
AZZALINI, Innocente – ULIANA, Dino - VISENTIN Giorgio. Aerocampi Austro-Tedeschi

sul Fronte del Piave. Godega di SantÚrbano : De Bastiani, 2008. 260 s. ISBN 8884661323.
BLASI, Walter – TÖTSCHINGER, Bernhard. Die k. u. k. Luftfahrtruppen. Zur Geschichte

von Österreich-Ungarns „Luftakrobaten“. Schleinbach : Winkler-Hermaden, 2017, 119 s.
ISBN 978-3-9504274-6-2.
ČERVENKA, Juraj. Hometown Heroes (K. u. k. Luftfahrtruppen from Bratislava). In Cross

& Cockade International, roč. 43, 2017, č. 3, s. 201-206.
ČERVENKA, Juraj. Kaiserliche und königliche Luftfahrtruppen. Airmen from Slovakia

Deployed Above the Valsugana. In Over the Front, roč. 33, 2018, č. 3, s. 229-248.
DI MARTINO, Basilio. Ali sulle trincee. Roma : Ufficio Storico Aeronautica Militare, 1999,
493 s.
DI MARTINO, Basilio. LÁviazione italiana e il bombardamento aereo nella Grande

Guerra. Roma : Ufficio Storico Aeronautica Militare, 2011, 780 s. ISBN 978-8898234042.
GENTILLI, Roberto - VARRIALE, Paolo. I Reparti delláviazione italiana nella Grande

Guerra. Roma : Ufficio storico, 1999, 493 s.
MEINDL, Karl. Die Luftsiege der k. u. k. Luftfahrtruppen. Italienische Front – 2. Teil 1918.
Wien : Selbstverlag, 2007, 221 s.
MIANA, Paolo. I Bombardieri Caproni nella Grande Guerra. Varese : Macchione Editore,
2007, 152 s. ISBN 978-8883403101.
121
VOJENSKÁ HISTÓRIA
MIANA, Paolo. La specialità bombardieri delláviazione italiana nella Grande Guerra. In

LÁeronautica italiana nella I Guerra Mondiale. Roma : Ufficio Storico Aeronautica Militare,
2010, 223 s.
MINNITI, Fortunato. Il Piave. Bologna : Il Mulino, 2000, 157 s. ISBN 978-88-15-25843-4.
MOLFESE, Manlio. Láviazone da ricognizione italiana durante la guerra europea:

Maggio 1915-novembre 1918. Roma : Provveditorato generale dello Stato, 1925, 157 s.
MONDINI, Marco. La guerra italiana. Partire, raccontare, tornare. Bologna : Il Mulino,

2014, 458 s. ISBN 978-88-15-25163-3.
RAJLICH, Jiří. Šikovatel Eugen Bönsch (1897-1951). Rakousko-uherské stíhací eso

z Krkonoš, 3. Část. In Historie a vojenství, roč. 66, 2017, č. 3. s. 47-97.
SCHIEMER, Peter. Die Albatros (Oeffag) Jagdflugzeuge der k. u. k. Luftfahrtruppen. Graz

: W. Weishaupt Verlag, 1984, 264 s. ISBN 978-3900310158.
SCHUPITA, Peter. Die k. u. k. Seeflieger. Chronik und Dokumentation der österreichisch-

ungarischen Marineluftwaffe 1911-1918. Koblenz : Bernard Graefe Verlag, 264 s. ISBN
3763754261.
VARRIALE, Paolo. Francesco Baracca-Una biografia. Roma : Edizioni Rivista Aeronautica,

2018, 312 s. ISBN 9788888180335.
VARRIALE, Paolo. Italian Aces of World War 1. Oxford : Osprey Publishing, 2009, 96 s.
ISBN 978-1-84603-426-8.
VEINFURTER, Robert. Das Fliegende Personal der k. u. k. Fliegerkompagnien im Ersten

Weltkrieg. Wien : ÖFH Nachrichten, 2017, 348. ISBN 9783200053564.
La Battaglia del Piave (15-23 giugno 1918). Roma : Regio Esercito Italiano Comando
Supremo, 1920, 61 s.
122
VOJENSKÁ HISTÓRIA
PRVNÍ ZE TŘÍ KONŠELŮ. ZPRAVODAJSKÝ DŮSTOJNÍK

ŠTÁBNÍ KAPITÁN FRANTIŠEK FÁREK (1894–1973)
MILAN VYHLÍDAL
VYHLÍDAL, M.: First of the

Three Aldermen. Intelligence
Officer, Staff Captain, František
Fárek (1894 – 1973).Vojenská
história, 1, 23, 2019, pp 123-145,
Bratislava.
The work published is a biography
of the Czechoslovak intelligence
officer, František Fárek. Since
all the breakthrough moments of
the CS Republic were reflected
in his life, along with description
of the broader historical context,
he becomes our notional guide
through the CS military history
of the 1st half of the 20th century.
In addition to the archival
materials of CS origin, documents
about his activity are also fund
in the German Freiburg. Also
Fárek’s inheritance, held by his
descendants until this day, was
used as significant material.
Following a close-up on his activity
during the 1st CS republic, the
published material focuses mainly
Nadporučík František Fárek na snímku z roku 1925
on the period of World War 2.
(sbírka prof. Jiřího Fárka)
Immediately following the Nazi
occupation, Fárek took part in the resistance (the so called Three Aldermen Group), providing
intelligence information to the emerging foreign military resistance (the intelligence exhibition
around the Colonel of the General Staff, František Moravec in Great Britain), together with his
colleagues from the intelligence department, captain Antonín Longa and Alois Čáslavka. For
his intelligence activities, he was arrested by Gestapo in the fall of 1939 along with Antonín
Longa and after being convicted for 10 years of prison, he spent the rest of the war as the
political prisoner of the Nazi Germany.
In April 1945, he lived to see the liberation by the American Army. Following the Communist
revolution, as the former intelligence officer, he remained under control of the Communist
secret service.
Military history. Czechoslovakia. Personalities. Intelligence Officer, František Fárek.
Úvodem
První polovina československého 20. století svými zvraty zasáhla do života desetitisíců
našich spoluobčanů. Vzhledem k tehdejším událostem je to zvláště markantní u příslušníků
ozbrojených sil. Mezi muže, v jejichž životě se postupem doby zrcadlily všechny zlomové
okamžiky první poloviny 20. století, se napevno zařadil také československý voják,
zpravodajský důstojník, odbojář a politický vězeň Hitlerova nacistického Německa
a poválečný příslušník ministerstva vnitra František Fárek.
123
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Svým způsobem se nejedná o osobu zcela neznámou. Do širšího povědomí vstoupil dva
roky po své smrti v roce 1975 publikací s názvem Stopy mizí v archivu, ve které coby bývalý
důstojník vzpomíná na svoji kariéru u vojenského zpravodajství a na špionážní případy oné
doby. Nejedná se o jediné dílo popisující Fárkův dramatický život. Na základě uvedené
knihy byla totiž v roce 1988 natočena televizní inscenace Bankovní dům Daubner popisující
jednu důmyslnou zpravodajskou akci právě z Fárkovy dílny.
Publikace Stopy mizí v archivu nejsou jediným svědectvím na vojenské zpravodajství
z Fárkova pera. V průběhu 60. let 20. století své vzpomínky na onu pohnutou dobu pro
svou rodinu podrobně zachytil v doposud nepublikovaných materiálech. Ačkoli se jedná
o prameny svým způsobem subjektivní, tak jsou nám v případech, kdy oficiální pramenná
základna absentuje, prozatím jediným možným zdrojem informací. Uvedené osobní
prameny se tak staly jedním z podkladů pro sepsání následujícího textu.
Mládí a 1. světová válka
František Fárek se narodil 10. srpna 1894 v Lipníku nad Bečvou do rodiny zřízence
Františka Fárka a jeho ženy Jany. Ve svém rodišti vychodil obecnou školu a zde také v roce
1906 nastoupil na Česku zemskou vyšší reálku.1
Středoškolská studia ukončil maturitou v prvním roce světového konfliktu. Bylo
jisté, že válka zasáhne i do jeho mladého života. V červnu následujícího roku vstoupil
do rakousko-uherské armády jako tzv. jednoroční dobrovolník k c. k. pěšímu pluku 57
(K. K. Infanterieregiment Nr. 57). V únoru roku 1916 ho po absolvování školy pro důstojnické
čekatele a pokračovacího kurzu v Opavě a v Olomouci vyřadili jako kadeta aspiranta a poté
ho čekaly zákopové boje na korutanské frontě. Po válce na jedno ze svých prvních nasazení
vzpomínal: „V únoru 1916 se náš pochodový prapor vezl v dobytčích vagonech na italskou
frontu. Dostal jsem četu a brzy nato utržil první zranění. Italský ostrostřelec si na mně
vyzkoušel mušku a čistou ranou do pravé nohy mě znehybnil. To se stalo na Freikofelu
v Korutanech. Krátce jsem si poležel v polním lazaretu, a ne zcela vyhojený jsem se vrátil
na stará známá místa.“2
V červnu stejného roku ale prodělal další a vážnější zranění, s jehož následky se v podstatě
potýkal až do konce života. Taktéž k tomuto momentu se po válce vrátil: „Náhle na druhé
straně, u Italů, zablesklo a nad hlavami se rozlehlo příznačné křápání minometů. Hodil
jsem se na zem. Probral jsem se z toho až na převazišti. Levou stranu těla jsem necítil.
V hlavě mi hučelo, nad levé ucho mě udeřila střepina miny. Ze svobodníka, který stál za
mnou, prý nezůstalo skoro nic.“3
Následně až do 16. července pobýval v nemocničním ošetřování. Od května 1917 do října
1917 prošel úderným kurzem a kurzem zvláštních bojových prostředků a v podstatě až do
vzniku samostatné republiky v říjnu 1918 působil na italské frontě v různých hodnostech
a funkcích (od velitele čety, pobočník velitele praporu a konče velitelem roty) u c. k. úderného
praporu 94 (K. K. Sturmbataillon Nr. 94).4
Vznik svobodné republiky
Konec války a převratové dny Františka Fárka zastihly v době jeho dovolené v rodném
1
VÚA-VHA Praha, Sb. Vojenské osobní spisy, Vojenský osobní spis Františka Fárka, Životopis.
2
FÁREK, František. Dokumenty za milion (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 9.
3
FÁREK, ref. 2, s. 9.
4
VÚA-VHA, Sb. Kvalifikační listiny, Kvalifikační listina Františka Fárka, Přihláška; VÚA-VHA Praha, Sb. Vo-
jenské osobní spisy, Vojenský osobní spis Františka Fárka, Dotazník pro důstojníky a rotmistry – Místo pro živo-
topis; Prvopis kvalifikační listiny – Část 1.
124
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Lipníku nad Bečvou. Jak později vzpomínal, dovolená mu měla sice skončit 20. října 1918, ale
tehdejší posádkový velitel v Lipníku, Slovinec plk. Prašnikar, byl zřejmě dobře informován
o počínajícím rozkladu rakousko-uherské monarchie, a Fárkovi ochotně vyhověl žádosti
o její prodloužení.5
Do nové československé armády se poručík Fárek přihlásil hned na konci října roku 1918.
Nejprve až do května 1919 působil v Lipníku nad Bečvou ve strážní rotě. Vznik svobodného
státu ale neprobíhal bez problémů. Mladá republika byla v podstatě od samého počátku
ohrožována ze strany svých sousedů. Zvláště kritická situace zavládla v oblastech jižního
Slovenska, kam se Fárek dobrovolně přihlásil v létě roku 1919. V hodnosti nadporučíka ho
přidělili k Pěšímu pluku 67 (pozdějšímu Pěšímu pluku 14), se kterým se zúčastnil bojů proti
Maďarům u Tornaľe, Plešivce a Rožňavy. Za účast v bojích si sice vysloužil vyznamenání
Válečným křížem 1919 s divizní pochvalou, ale následujícího tři čtvrtě roku musel strávit
v různých nemocnicích, nejprve ve slovenském Ružomberku a poté v Olomouci. Protože
se nacházel v rekonvalescenci a nebyl schopen řadové služby, začal v Olomouci zastávat
funkci zpravodaje stálého disciplinárního výboru. František Fárek zde začal projednávat
žádosti bývalých rakousko-uherských důstojníků kvůli převzetí do československé armády.
V Olomouci se tak svým způsobem vůbec poprvé dostal k problematice vojenského
zpravodajství, tedy oboru, který měl jeho kariéru ovlivnit až do jeho odchodu z činné služby.
Po ukončení rekonvalescence v roce 1921 se vrátil na Slovensko, kde nastoupil službu
u Pěšího pluku 14 v Košicích.6
Vojenským zpravodajcem na Slovensku
Ani v době Fárkova návratu na Slovensko nebyla mezinárodní situace pro náš mladý stát
nejlepší. Maďarsko se totiž nesmířilo s poválečnými územními změnami a Československo
v něm v podstatě po celou dobu 20. let 20. století vidělo hlavní nebezpečí. Protože povaha
Fárkova zranění mu nedovolovala plnou službu, působil nejprve jako velitel pomocné roty
Pěšího pluku 14, poté jako zbrojní důstojník, a nakonec se dostal do funkce zpravodajského
důstojníka I. kategorie – tedy zpravodajce mající na starosti určitou část státní hranice.7
V říjnové mobilizaci roku 1921 proti snahám návratu Habsburků na maďarský trůn
jeho pluk zaujal postavení jižně u Košic, přičemž velitelství pluku bylo dislokováno
v obci Barca nedaleko města. František Fárek jako zpravodajský důstojník trávil většinu
času průzkumem v pohraničí. Mnoho let po 2. světové válce ke zpravodajské činnosti na
východním Slovensku v obecnosti uváděl: „Tehdy neměl nikdo z nás náležitých zkušeností
ani praxe v tomto speciálním oboru a naše zpravodajská metodika i technika by možná
dnes v lecčems neobstála před kritikou povolaných odborníků. Ale dělali jsme to tehdy, jak
jsme uměli a nechybělo nám na odvaze i dobré vůli. Pojilo nás dobré kamarádství a jeden
druhému pomáhal, jak se dalo, a situace vyžadovala.“8
Díky Fárkovým vzpomínkám můžeme nahlédnout také do problematiky materiálního
vybavení tehdejších zpravodajských orgánů. Konkrétně 2. (zpravodajské) oddělení 11. pěší
divize, do jehož sestavy patřil Fárkův pluk, nebylo ve svých počátcích vybaveno žádným
dopravním prostředkem. Všichni jeho příslušníci museli k cestám do pohraničí a ke
schůzkám s agenty mimo město využívat jízdního kola, nebo jednoduše pěší túry. V létě
nebylo větších problémů, ale zvláště v zimě se muselo využívat zdlouhavého spojení vlakem
5
FÁREK, František. Z historie naší zpravodajské služby (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 10.
6
VÚA-VHA Praha, Sb. Kvalifikační listiny, Kvalifikační listina Františka Fárka, Kvalifikační listina – Prvopis.
7
FÁREK, ref. 5, s. 11–12; VÚA-VHA Praha, Sb. Kvalifikační listiny, Kvalifikační listina Františka Fárka, Kvali-
fikační listina – Prvopis.
8
FÁREK, ref. 5, s. 11–12.
125
VOJENSKÁ HISTÓRIA
a poté pěšky. V opravdu naléhavých případech byl někdy od autoroty zapůjčen motocykl,
nebo vůz poskytl velitel divize. Nejednalo se o výjimečný jev. Zpravodajská oddělení
ostatních divizí na tom nebyla o moc lépe. Situace se u divize zlepšila až po příchodu
nového velitele generála Josefa Šnajdárka.9
V srpnu 1925 začala 11. pěší divize podléhat nově zřízenému Zemskému vojenskému
velitelství (ZVV) v Košicích, jehož velitelem byl navíc jmenován dosavadní velitel 11. pěší
divize gen. Šnejdárek. Přednostou nově zřízeného 2. oddělení u košického ZVV se stal
pozdější významný šéf zpravodajského ústředí v Praze pplk. gšt. Šimon Drgáč a dle mínění
Fárka si získal nemalých zásluh na organizačním a technickém vybavení 2. oddělení ZVV.
Navíc měl mít poměrně šťastnou ruku při výběru svých spolupracovníků.10 Stejně schopně
si Drgáč posléze počínal také na zpravodajském ústředí v Praze.11
U velitelství 11. pěší divize Fárek setrval až do podzimu roku 1928. Poté byl povolán
k ZVV v Košicích jako vedoucí pátrací služby 2. oddělení. Dne 1. listopadu 1927
pplk. gšt. Šimon Drgáč odešel na pozici přednosty 2. oddělení ZVV v Praze a jeho nástupcem
v Košicích se stal mjr. gšt. Antonín Hvížďálek a po něm pplk. gšt. Jan Třebický.12
Zásadní zlom ve Fárkově kariéře nastal v roce 1929. V říjnu onoho roku došlo k jeho
přemístění přímo ke 2. oddělení HŠ do Prahy. Samotné přidělení do Prahy měl Fárek tušit
již od doby srpnové návštěvy přednosti pátrací skupiny B 2. oddělení HŠ plk. Mojmíra
Soukupa v Košicích. Jak později vzpomínal, povolání do hlavního města pro něho bylo ctí,
nicméně se dostavily i smíšené pocity. S Košicemi za skoro deset let působení takříkajíc
srostl a maďarského protivníka měl možnost poznat dokonale. V době, kdy mohl svých
zkušeností a vědomostí naplno využívat, musel své známé zpravodajské pole proti
maďarskému protivníkovi opustit. Po nástupu do Prahy Fárek díky svým zkušenostem
převzal maďarský referát výzvědné sekce P-1 pátrací skupiny B 2. oddělení HŠ pod vedením
mjr. gšt. Františka Dasticha. V blízké budoucnosti ale měla přijít razantní změna.13
U 2. oddělení HŠ v Praze
Když jsme si nastínili počátky vojenského zpravodajství ve 20. letech 20. století na
východním Slovensku, je nutné zmínit také situaci na nejvyšším stupni zpravodajské
hierarchie, tak jak na ni po válce vzpomínal František Fárek: „až do roku 1930 vlastnilo
zpravodajské oddělení pouze jedno starší auto se šoférem a okrajové složky byly jenom
nouzově vybaveny. Nemělo fotografickou laboratoř ani chemickou a na zkoumání různých
fals nebo tajných inkoustů jednu křemíkovou lampu a několik v celku běžných reagencí na
vyvolávání sympatetických inkoustů.“14
Fárek na oddělení přišel v určité přelomové době, která se měla brzy dotknout i jeho
zpravodajských aktivit. Po uzavření Rýnského garančního paktu z října 1925 se stabilizovaly
hranice v západní Evropě, nikoliv však hranice s východními sousedy Německa. Právě
9
FÁREK, ref. 5, s. 21 a 69.
10
Za Drgáčovy éry na zpravodajské oddělení například nastoupil tehdy ještě neznámý npor. Tomáš Houška (1896–
1939), který se po absolvování Vysoké školy válečné o několik let později stal vedoucím německé sekce studijní
a plánovací skupiny A 2. oddělení HŠ. VÚA-VHA Praha, Sb. Kvalifikační listiny, Kvalifikační listina Tomáše
Houšky, Kvalifikační listina – Část I.
11
12
Tamže, ref. 5, s. 82.
13
FÁREK, ref. 5, s. 93, 97; VÚA-VHA Praha, Sb. Kvalifikační listiny, Kvalifikační listina Františka Fárka, Kvalifi-
kační listina – Prvopis a Autorizované řízené rozhovory s Františkem Fárkem z roku 1968 (nepublikovaný rukopis
v držení prof. Jiřího Fárka), s. 5.
14
15
STRAKA, Karel. Rekonstrukce československé agenturní sítě a jejich výsledků z let 1933–1939. Zpravodajské
ústředí. Praha MO ČR, 2017, s. 43–44. ISBN 978-80-7278-709-8.
126
VOJENSKÁ HISTÓRIA
tato situace vytvořila ideální podmínky pro sblížení bezpečnostních zájmů Polska
a Československa a právě spolupráce ve zpravodajské oblasti pokročila nejdále.15
Z jara roku 1930 Františkek Fárek zaregistroval časté návštěvy polského zpravodajského
experta mjr. Jerzy Krzymowského u svého nadřízeného plk. Soukupa. Zcela pro zajímavost
můžeme uvést, že ani Krzymowski nezůstal ušetřen časté Soukupovy záliby dávat
osobám v okolí různé přezdívky a za nedlouho byl polský důstojník u oddělení znám jako
Pšoncek. Sám Soukup měl tehdy za sebou již několik návštěv v Polsku, kde mu byla pro
československou stranu představena jistá novinka – polské předsunuté agenturní ústředny
v pohraničí s Německem. Zde je nutné mít na paměti, že pro československou stranu se
jednalo o poměrné novum. Tehdejší 2. oddělení HŠ bylo z organizačních a finančních
důvodů ovládané značně centrálně.16
O možném převzetí polského modelu vážně diskutovali plk. Soukup s mjr. Dastichem a je
nesporné, že oba důstojníci položili základy výstavby předsunutých ústředen mimo pražské
ústředí. Vlastní decentralizace výzvědné činnosti se nakonec uskutečnila prostřednictvím
výzvědných opěrných bodů v pohraničních oblastech. Na počátku vznikly pouze dva. První
figuroval jako skupina proti Lužici s dislokací v Liberci, u které vedením Soukup prověřil právě
kapitána Františka Fárka, a druhý jako skupina proti Sasku se stanovištěm v Litoměřicích.
V zásadě šlo o budoucí standardní Předsunuté agenturní ústředny (PAÚ) 2. oddělení HŠ.17
Kvůli novému určení František Fárek vykonal několikatýdenní studijní cestu po Německu,
při které si měl všímat všeho, co by mu v příštím úkolu mohlo být užitečné, například jak se
opatřují železniční jízdenky, dopravní tarify osob, způsob provádění pasové a celní kontroly,
kontrola lístků na nástupišti a ve vlaku, druhy hotelů, penziony, formality při pronájmu
pokojů a vyplňování přihlašovacích lístků, za jak dlouho se musí cestující hlásit na policii
a jaké pozornosti se těší cizinci v Německu.18
Samotný Liberec byl vybrán z několika důvodů. Mimo blízkost státní hranice zde sehrála
svou roli také přítomnost policejního ředitelství a četnického oddělení. Z důvodu utajení se
Fárek ve městě pohyboval pod krytím identity pojišťovacího úředníka Františka Steinera.
Liberec se ale stal spíše symbolickým sídlem, určitým útočištěm, protože v rámci služebního
zařazení byl neustále v pohybu.19
Případ bankovního domu Franze Dobianera
Právě Fárkovo působení v Liberci je spojeno s jednou důmyslnou zpravodajskou akcí

československé rozvědky.20 Jak už to bývá, tak před zrodem tohoto zpravodajského podniku
stála v podstatě náhoda. Koncem roku 1931 byl škpt. Fárek upozorněn na říšského Němce,
který do města často jezdil s aktovkou naditou písemnostmi. Po fingovaném předvedení
na policii se Fárek seznámil také s obsahem jeho zavazadla – se žádostmi říšských Němců
o peněžní půjčky. Dotyčný vypověděl, že je finančním makléřem jistého Dobianera, který
se zabývá poskytováním úvěrů osobám v Německu.21
16
FÁREK, ref. 5, s. 118–119; STRAKA, ref. 17, s. 35.; GEBHART, Jan. Poznámky k čs.-polským zpravodajským
kontaktům do 15. března 1939. In Slezský sborník, 1996, roč. 94 (52), č. 1, s. 34.
17
STRAKA, ref. 17, s. 35–36; FÁREK, ref. 5, s. 120–122.
18
19
Autorizované řízené rozhovory s Františkem Fárkem z roku 1968 (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího
Fárka), s. 10–11 a FÁREK, ref. 5, s. 141–143.
20
O uvedené zpravodajské akci se ve své publikaci Stopy mizí v archivu…nezmiňuje pouze František Fárek. Ve
značně zbeletrizované podobě se dostala také do memoárové práce tehdejšího přednosty pátrací skupiny B 2.
oddělení – MORAVEC, František. Špión, jemuž nevěřili. Praha: Rozmluvy Alexandra Tomského, 1990, s. 77–78
a postupem doby a ve stejné podobě i do literatury faktu, např. HOLUB, Ota. Trumfy komisaře Geisslera. Ústí nad
Labem: Severočeské nakladatelství, 1988, s. 108–115.
21
127
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Zmíněný Franz Dobianer22 v Liberci působil jako obchodník s provizorním povolením

k pobytu. Dokonce se vědělo, že do Československa dostal nelegálně také svoji přítelkyni.
Fárka tento člověk zaujal, a i když ještě neměl jasnou představu o možném využití,
rozhodl se s ním setkat. Jak po válce uvedl, Dobianer se dovtípil, o co vlastně jde a sám se,
zřejmě i kvůli značně křehkému postavení vůči československým úřadům, jako užitečný
nabídl. Právě tipováním v řadách žadatelů o Dobianerův úvěr měli v blízké budoucnosti
českoslovenští zpravodajci získávat v Německu své spolupracovníky.23
Fárkovi nadřízení plk. Soukup tak i mjr. gšt. Dastich tuto možnost uvítali. V dubnu
roku 1931 se Dobianer přestěhoval do Podmokel. Opatřil si vůz a současně zakoupil
reprezentativní vilu v Gartenstrasse v Děčíně, kde zahájil provoz jeho soukromý bankovní
závod – tzv. Deutsche Kreditververtung. Současně nechal v říšskoněmeckých časopisech
vydávat inzeráty nabízející půjčky za výhodných podmínek. V krátkém čase začaly přes
berlínské prostředníky přicházet stovky dopisů….24
František Fárek žádosti třídil a logicky ho zajímali především zájemci o půjčku z okruhu
zaměstnanců státní správy a ozbrojených sborů. Ty se dávaly zvlášť a zbylé se vyřídily
podle běžných Dobianerových zvyklostí. Konečný nábor probíhal individuálně. Zájemce
o půjčku čekal majitel bankovního domu spolu se zpravodajským důstojníkem. Samotná
konečná fáze se různila, zcela v závislosti na situaci a povaze jedince. Někdy stačila nabídka
vedlejšího výdělku, někdy byly požadovány malé a na první pohled nevinné úsluhy.25
Nutno podotknout, že československá strana měla v jednání určitým způsobem psychickou
převahu, protože zájemci o půjčku byli pod tlakem situace odhodlaní v podstatě ke všemu.
Z důležitých agentů, které se podařilo získat uvedených náborem, lze uvést například
přednostu německého Grenzkomisariátu (pasové kontroly) na společném nádraží v Děčíně
Bruna Kurta Ulbrichta. Z počátku se jednalo o nevědomého spolupracovníka, když za
úplatu zařizoval různým osobám a jejich zavazadlům bezproblémové odbavení na hranicích.
Vědomým spolupracovníkem se stal až později. Svým nákladným životem ale na sebe brzy
upozornil německou tajnou policii.26
Obdobným způsobem severočeská předsunutá ústředna pod Fárkovým vedením získala
policejního inspektora z Lipska Johanna Gasta a kapitána z vojenského hřebčince ve městě
Militsch Ottu Dempwolfa.27, 28 Detailní rozklíčovaní sítě spolupracovníků získaných na
základě tipařské akce však prozatím čeká na své zpracování.
22
Původně český Němec František Dobianer se narodil 1. října 1886 v Miroslavi (okr. Znojmo). Po narukování do
1. světové války sloužil u Vozatajského divisionu č. 2 (K. K. Train Division Nr. 2) a u Ersatzabteilung der K. K.
Kraftfahrtruppe ve Vídni. V červnu roku 1917 byl superarbitrován. Po válce odešel z Vídně do Berlína, kde našel
zaměstnání v továrně na zemědělské stroje, které mimo jiné prodával do Ruska, kde delší dobu i pobýval. Následně
se s vydělanými penězi vrátil do Německa a začal si vydělávat poskytováním finančních úvěrů. Jeho aktivity zřejmě
nebyly založeny zcela na legální bázi, a tak se o něj začala zajímat kriminální policie. Dobianerovi nezbývalo nic
jiného, než se uchýlit do staré vlasti. Na své finanční aktivity však nerezignoval a realizoval je i nadále, ale z česko-
slovenského území pod vedením vojenské rozvědky. Po okupaci uprchl do Polska, nicméně následně se vrátil zpět do
Prahy. Na jeho pražské adrese ho v únoru 1940 zatklo Gestapo. Dne 8. června 1943 byl Lidovým soudem v Berlíně
odsouzen k trestu smrti a 8. září 1943 popraven. ABS Praha, f. Německé soudy v Říši (f. 141), sign. 141-70-6. Im
Namen des Deutschen Volkes, fol. 52 a VÚA-VHA Praha, Sb. Kmenové listiny, Kmenová listina Franze Dobianera.
23
FÁREK, ref. 5, s. 160; NA Praha, f. Policejní ředitelství Praha II – Zpravodajská ústředna při policejním
ředitelství Praha (f. 200), sign. 200-69-36, Dobianer František Josef; SOKA Liberec, Pobytové přihlášky (řada
1900–1938), Dobianer Franz Josef.
24
FÁREK, ref. 5, s. 163, 166–167; ABS Praha, f. Mapy zpráv zpracované studijním ústavem MV (f. Z), sign. Z-6-
314-1/75–77 a SOKA Liberec, Pobytové přihlášky (řada 1900–1938), Dobianer Franz Josef.
25
FÁREK, ref. 5, s. 168, 177–179; ABS Praha, f. Mapy zpráv zpracované studijním ústavem MV (f. Z), sign. Z-6-
314-1/75–77.
26
FÁREK, ref. 5, s. 186, 194–195, 202; ABS Praha, f. Mapy zpráv zpracované studijním ústavem MV (f. Z), sign.
Z-6-314-1/78.
27
Pod krycí značkou C-2023 podal například zprávy o posádce v Militsch a informace o organizaci a výcviku
remontní eskadrony. VÚA-VHA Praha, f. VZ I, k. 4, Věc: Činnost Tety – závady, 26. květen 1937.
28
ABS Praha, f. Mapy zpráv zpracované studijním ústavem MV (f. Z), sign. Z-6-314-1/79.
128
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Systém československého ofenzivního zpravodajství doznal v uvedených letech řadu

organizačních změn. Dosavadní přednosta pátrací skupiny a Fárkův přítel plk. Mojmír
Soukup byl v roce 1934 ve funkci nahrazen mladším a ambicióznějším pplk. gšt. Františkem
Moravcem, s jehož razantním nástupem se změnilo také zaměření skupiny. Oproti dřívějšímu
zaměření na informace širších vojenskopolitických souvislostí se začala prosazovat užší
a vyhraněně vojenská koncepce.29
Je nutné zmínit, že přes určitou animozitu vůči Moravcovi Fárek podtrhl jeho činnost ve
spojitosti s reorganizací výzvědného zpravodajství dotýkající se významným způsobem právě
činnosti Předsunutých agenturních ústředen. Podle Fárka byla velkoryse založená, v každém
směru účelná a umožňující plné rozvinutí tvůrčích schopností pověřených orgánů, jejich
zpravodajské techniky i metodiky. A též podporovala vzájemnou soutěživost mezi ústřednami.30
Reorganizace se nutně dotkla jak stávajících předsunutých agenturních ústředen, tak
vlastního personálu. Po změnách se František Fárek objevil na nové a podle jeho slov
také lépe personálně vybavené PAÚ v Ústí nad Labem s krycím názvem Teta, které tehdy
přednostoval škpt. Ludvík Novotný. Právě ústecká ústředna se měla začátkem roku 1936
stát novým střediskem pro organizaci další půjčkové akce. Z důvodu reorganizace německé
armády mělo být tipování zaměřeno primárně na příslušníky ozbrojených sil, zaměstnance
drah, či pracovníky podniků zabývajících se válečnou výrobou. Doba k vyvolání akce se
československým zpravodajcům zdála více než vhodná – v Německu panovaly drahotní
poměry a armádu čekaly masové nábory. Měsíční náklady akce zpravodajci odhadovali na
3 500 Kčs a jednorázovou investici ve výši 500 RM.31
Sídlo v Ústí nad Labem nebylo trvalé a postupem doby se celá ústředna z bezpečnostních
důvodů přestěhovala do Litoměřic. Službou v Ústí nad Labem a v Litoměřicích mimo
Františka Fárka a přednosty škpt. Ludvíka Novotného prošli ještě další zpravodajští důstojníci.
Také ve změněných podmínkách pokračovala původní zpravodajská práce.
Z bezpečnostních důvodů Franz Dobianer již v červenci roku 1936 obdržel novou identitu.
Pomocí falešných dokladů nyní vystupoval jako Josef Müller, ředitel, nar. 4. dubna 1894
v Brně s příslušností do Brna, bytem Praha XIX Dostálova ulice č. 18.32
Z dostupných materiálů vyplývá, že nejpozději v březnu roku 1937 získal německý
Abwehr určité povědomí o aktivitách československých PAÚ v severočeském pohraničí.33
Jeho pozornosti neunikly jak vazby ústecké ústředny s místy, kde se realizovala tipařská akce,
tak ani osoba Franze Dobianera alias Josefa Müllera. Nebezpečné bylo, že již na přelomu
let 1936 až 1937 byla odhalena skutečná identita nejen Františka Fárka, ale také Ludvíka
Novotného. Abwehr měl na uvedených důstojnících značný zájem. V patrnosti například
vedl jejich pražská bydliště, poznávací značky automobilů atd. V konečném důsledku došlo
k odhalení metody práce našich zpravodajců v severočeském pohraničí. V Německu byla
navíc zpuštěna rozsáhlá zatýkací akce mezi Dobianerovými makléři.34
29
FÁREK, ref. 5, s. 126 a STRAKA, ref. 17, s. 49 a 243.
30
31
VÚA-VHA Praha, Sb. Velitelství vojenské zpravodajské služby (Sb. 37), sign. 37-382-2, Věc: Akce pro zís-
kávání nových typů – návrh, fol. 96 a Autorizované řízené rozhovory s Františkem Fárkem z roku 1968 (nepubliko-
vaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 10–13.
32
VÚA-VHA Praha, Sb. Velitelství vojenské zpravodajské služby (Sb. 37), sign. 37-382-2, Věc: Vystavení legiti-
mací pro dův. 5037, fol. 92–93.
33
Samotný německý průnik do organizace severočeských předsunutých zpravodajských ústředen zůstává proza-
tím předmětem studia dostupných archivních pramenů. František Fárek ve svých vzpomínkách za zdroj možného
úniku informací uvedl škpt. Ludvíka Novotného. Více k možnému odhalení viz VYHLÍDAL, Milan. Zpravodaj-
ská tipařská akce Franze Dobianera. Příklad práce československé rozvědky před 2. světovou válkou. In Sborník
prací Pedagogické fakulty Masarykovy univerzity, řada společenských věd (v tisku).
34
Bundesarchiv – Militärarchiv Freiburg, sign. RW/49-627/a, Der geheime militärische Nachrichtendienst der
Tschechoslowakei gegen Deutschland, fol. 20, 69–70, 86, 90, 91 a 97.
129
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Pozornosti československé rozvědky ale dění na druhé straně hranice neušlo. O zatýkání
Dobianerových spolupracovníků věděla. Z uvedených důvodů přestalo být pod starou
adresou navazováno spojení a asi ze 400 tipů byli vybráni pouze ti nejperspektivnější.
Přednosta nadřízené pražské Agenturní pátrací ústředny I pplk. Václav Kopačka současně
stanovil nové podmínky pro samotné vázání tipů. Akce se z bezpečnostních důvodů dostala
pevněji pod pravomoc zpravodajského ústředí.35
Začátkem léta roku 1937 Abwehr spolu s Gestapem spustil rozsáhlou kampaň, do které
měla být zapojena široká německá veřejnost. V srpnu onoho roku vyšel v říšskoněmeckých
časopisech a novinách článek s názvem „Achtung: Spione am Werk. Warnung vor
landesverräterischen Agentenwerbern“, kde se upozorňovalo na pochybné peněžní ústavy
zabývající se zpravodajským náborem. Co bylo horší, že v něm německý tisk doslovně
varoval před aktivitami Franze Dobianera a apeloval na všechny, kteří s jeho podnikem
přišli do kontaktu, aby se neprodleně obrátili na německou policii.36
K nelibosti československé rozvědky začalo být kolem Dobianerovy osoby nepatřičně
živo. Jeho další pobyt v německém pohraničí se stal nebezpečným a bezprostředně po
vydání článku mu byla poskytnuta policejní ochrana. Zpravodajské ústředí nakonec
rozhodlo o jeho přesunu do anonymnější Prahy, kde byl pod novou identitou dále využíván
k náboru osob v Německu.37
V uvedené době ale František Fárek u PAÚ Teta již několik měsíců nepůsobil, protože
zřejmě již v květnu roku 1937 byl odeslán na pražské ústředí. Po návratu na 2. oddělení
dostal v sekci P-1 na starost kontrolu všech měsíčních vyúčtování předsunutých agenturních
ústředen. Je zajímavé, že František Fárek důvody svého odvolání do Prahy ve svých
rozsáhlých písemných vzpomínkách neosvětluje. Mlčí také jeho osobní materiály, nicméně
po svém odvolání do Prahy s vlastní agenturou nepřicházel do styku.38
Zpět na 2. oddělení HŠ
Krátce po svém návratu do Prahy byl František Fárek z dosud neznámých příčin v září
1937 přemístěn do funkce velitele roty Pěšího pluku 5 Tomáše Garrigue Masaryka v Praze.39
Rozhodnutí to bylo poněkud překvapivé, především vzhledem ke zdravotnímu stavu. Jisté
je, že své nové zařazení velice nelibě nesl. Bližší okolnosti nejsou prozatím známé, takže
můžeme jen spekulovat, zda za uvedenou záležitostí stály možné napjaté vztahy s Františkem
Moravcem, či zda se jednalo o dozvuk aféry s odhalením zpravodajských aktivit Fárkova
agenta Franze Dobianera. V poválečném období se k uvedené epizodě částečně vrátil
Fárkův kolega Karel Paleček: „V jaké souvislosti jeho vystřídání bylo provedeno, si dnes
již nepamatuji. Fárek to velmi těžce nesl, poněvadž jako dlouholetý zpravodajský důstojník
35
VÚA-VHA Praha, Sb. Velitelství vojenské zpravodajské služby (Sb. 37), sign. 37-382-2, Věc: Typařská akce –
návrh, fol. 106–107.
36
NA Praha, f. Zemský úřad Praha – Prezidium zemského úřadu v Praze (f. 207), sign. 207-609-63, Věc: Německo,
novinářské články o špionáži v ČSR, fol. 10–11 a KOKOŠKA, Jaroslav – KOKOŠKA, Stanislav. Spor o agenta
A-54. Praha: Naše vojsko, 1994, s. 61–62. ISBN 80-206-0437-5.
37
NA Praha, f. Ministerstvo vnitra I – prezidium (f. 225), sign. 225-1148-3, Článek „Amtliche Warnung vor ge-
tarnter Spionage“ uveřejněný v časopisu „Die Zeit“ ze dne 11. srpna 1937, čís. 187, fol. 6–7 a ABS Praha, f. Mapy
zpráv zpracované studijním ústavem MV (f. Z), sign. Z-6-314-1/130 a VÚA-VHA Praha, Sb. Velitelství vojenské
zpravodajské služby (Sb. 37), sign. 37-382-2, Charakteristika agenta za rok 1937, fol. 97.
38
TITL, Zdeněk. Rekonstrukce vývoje organizační struktury a personálií československého vojenského výzvěd-
ného zpravodajství (do 15. března 1939). 1. část – stať. Praha: Generální štáb – Inspektorát vojenské zpravodajské
služby AČR, 1995, s. 57 a Autorizované řízené rozhovory s Františkem Fárkem z roku 1968 (nepublikovaný ruko-
pis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 20–21.
39
VÚA-VHA Praha, Sb. Kvalifikační listiny, Kvalifikační listina Františka Fárka, Kvalifikační listina Část II
Vložka 1938.
130
VOJENSKÁ HISTÓRIA
ztratil kontakt s jednotkou. Na přímluvu starých důstojníků byl vzat zpět do oddělení těsně
před mobilisací.“40
Zpět na 2. oddělení HŠ se škpt. Fárek vrátil skutečně až 30. dubna 1938, tedy nedlouho
před květnovými mimořádnými opatřeními. Následně působil v rámci stálé pohotovosti
u tzv. O-služby (odposlouchávací služby), která měla na starosti odposlechy cizích
zastupitelských úřadů v Praze. V uvedené době se sice jednalo o provizorní zařízení,
nicméně naprosto tajné povahy, které bylo obsluhováno vybranými důstojníky s patřičnými
jazykovými schopnostmi. Největší pozornost zpravodajci samozřejmě věnovali německému
zastoupení v Praze, jehož odposlech byl navíc nahráván speciálním zařízením.41
Škpt. František Fárek se zpravodajským oddělením prodělal také zářijovou mobilizaci
se stěhováním do Vyškova, kdy měl spolu se škpt. Aloisem Čáslavkou na starosti přesun
zpravodajského materiálu a operační pokladnu. Na 2. oddělení Hlavního velitelství tak prožil
i tragické mnichovské události, po kterých byla ofenzivní činnost proti nacistickému Německu
oficiálně zakázána.42
Bez vědomí nadřízených míst ale bylo koncem roku 1938 zorganizováno tzv. Agenturní
pátrací ústředí proti Německu (APÚN), o jehož existenci ale vědělo několik málo osob. Činnost
a organizace původních PAÚ se pod vlivem nových podmínek také radikálně změnila.43
Do nového roku 1939 okleštěný československý stát vstoupil ve značně nejisté atmosféře.
Po zaktivizování slovenských politických kruhů v březnu roku 1939 začala pražská vláda
nad východní částí svého území pomalu ztrácet kontrolu. Jako zvláštní pozorovatele vyslalo
zpravodajské ústředí 6. března 1939 na Slovensko několik zpravodajských důstojníků včetně
Františka Fárka. V průběhu několika málo dní situace na východě republiky vygradovala
a poslední den svého pobytu v Trenčíně byl škpt. Fárek již svědkem protičeských scén, když
byly z filiální redakce novin za hrubých nadávek na Čechy a řevu davu vyhazovány psací
stroje a zařízení na dlažbu.44
Konečně 13. března 1939 Fárek obdržel radiodepeši z Prahy s rozkazem k návratu. Jeho
pozorovatelská mise, o jejímž smyslu nebyl od počátku zcela přesvědčen, skončila. Další
pobyt na Slovensku již stejně neměl smysl. Fárek v Žilině vyzvedl kolegu škpt. Oskara
Olmera. To již na ulicích hlídkovali ozbrojení civilisté s páskami na rukávech. Nicméně
k žádným velkým problémům po cestě nedošlo, až ve vlárském průsmyku nedaleko hranic
narazili na vážnější překážku. Cestu zde hlídali gardisté s četníky. Fárek s Olmerem
nenechali nic náhodě a hlídce prostě ujeli.45
Okupace českých zemí
Ve zjitřené atmosféře se František Fárek ráno 14. března 1939 hlásil na 2. oddělení HŠ.
Jak později podoktl, o jeho referát již nikdo nestál. Příslušník pátrací skupiny mjr. gšt. Emil
40
ABS Praha, f. HS VKR (f. 302), sign. 302-57-2/67–68, Protokol sepsaný na MNO – hlavním štábu s brig. gen.
Karlem Palečkem, fol. 67–68.
41
TITL, Zdeněk. Rekonstrukce vývoje organizační struktury a personálií československého vojenského výzvěd-
ného zpravodajství (do 15. března 1939). 1. část – stať. Praha: Generální štáb – Inspektorát vojenské zpravodajské
služby AČR, 1995, s. 45.
42
FÁREK, František. 2. oddělení hlavního štábu za mobilizace v září 1938. - Cesta do Vyškova. - Kapitulace Čes-
koslovenska. - Návrat do Prahy. - Rozloučení s náč. hl. št. arm. gen. Krejčím. - Zprav. činnost 2. odd. po Mnichovu.
- Odchod přednosty 2. Odd. plk. gšt. Hájka. - Plk. gšt. František Moravec novým přednostou 2. odd. hlavního štábu
(nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 6
43
STRAKA, ref. 17, s. 38.
44
FÁREK, František. Příslušníci 2. odd. hl. štábu mjr. Bohumil Dítě, škpt. Frant. Fárek, škpt. Antonín Longa, škpt.
Josef Rybář, škpt. Oskar Olmer jako zvláštní pozorovatelé březnových událostí 1939 na Slovensku (nepublikovaný
rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 10.
45
FÁREK, ref. 46, s. 11–12.
131
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Strankmüller pouze sháněl dalšího účastníka slovenské mise mjr. Bohumila Dítěte. Ten
měl ale poruchu na svém automobilu a musel ho svěřit autoopravně v Brně. Zdržel se tak
o několik hodin a na 2. oddělení dojel až 14. března kolem 15 hodiny odpoledne.46
Fárek po válce vzpomínal, jak po jeho návratu na 2. oddělení vládla prapodivná atmosféra.
Zpravodajci od kolegů, kteří byli Moravcem tajně vybráni k odchodu do zahraničí, naráželi
vesměs na chladnou uzavřenost. Až kolem poledne se Fárek od Strankmüllera dověděl
o plánovaném odletu vybraných zpravodajských důstojníků. Současně Fárkovi předal pas
pro mjr. Dítěte, který se měl hned po svém návratu odebrat na letiště.47
Ve dni, kdy prezident Hácha odjel na jednání do Berlína, vedoucí odposlouchávací služby
škpt. Alois Čáslavka zajistil na meziměstské centrále na Žižkově zapojení Berlína. Kromě toho
služba odposlouchávala telefonáty všech zahraničních legací a z části také běžný provoz. Dne
15. března v 0:35 hodin se podařilo natočit telefonickou rozmluvu s arm. gen. Janem Syrovým
o nadcházející okupaci českých zemí. Okamžitě byl zalarmován celý hlavní štáb. Současně se
přistoupilo k likvidaci zpravodajského materiálu, včetně materiálů z konspiračních pracovišť
v Praze, a dodatečně se podařilo spálit také rozsáhlé dokumenty APS I v pražské Podbabě.48
V uvedené době tak vzala za své převážná část materiálů vzešlých z činnosti vojenské
zpravodajské služby a budoucí historici a badatelé tak ztratili možnost zkoumání problematiky
vojenského zpravodajství před 2. světovou válkou. V daném okamžiku se ale jednalo
o nezbytnou nutnost, protože první německé jednotky se v pražských Dejvicích objevily již
v dopoledních hodinách 15. března. Následujícího dne pak budovy hlavního štábu navštívil
admirál Wilhelm Canaris s doprovodem. Zavítal zde do úřadovny nově vzniklé Abwehrstelle
a také do kanceláře prozatímního přednosty 2. oddělení HŠ MNO plk. gšt. Františka Havla,
který byl do funkce delegován po kvapném odjezdu plk. gšt. Františka Moravce. Tam se zdržel
nejvýše deset minut, přičemž poděkoval za poskytnutí kanceláří jeho důstojníkům.49
Jinak v budově HŠ podle vzpomínek i přes okupaci panoval zdánlivý klid před bouří:
„V kancelářích 2. odd. se přetřásaly nejrůznější otázky související s okupací Československa,
sledovaly projíždějící vojenské i policejní transporty a kuly nejrůznější plány do budoucna.“
Práce na oddělení se svým způsobem nezastavila. Zpravodajští analytici plk. gšt. Tomáš
Houška a mjr. gšt. Josef Zuska50 například stále redigovali denní bulletiny ze zahraničního
tisku, který prozatím nerušeně docházel, než tomu tedy Gestapo učinilo přítrž.51
V protinacistickém odboji
46
47
FÁREK, František. Situace ve 2. odd. Hl. štábu dne 14./III. 1939. - Rozloučení s Moravcovou skupinou. - Odlet
„jedenáctky“ do Anglie a co mu předcházelo. - Plk. gšt. Havel ustanoven přednostou 2. Odd. - Návrat mjr. Dítěte
ze Slovenska (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 1–2. Je určitou zajímavostí, že podle mjr. gšt.
Emila Strankmüllera se mělo dokonce uvažovat také o odchodu škpt. Fárka a Longy. Protože však byli oba dva
kryti svou činností proti Maďarsku, tak do Moravcovy skupiny zařazení nebyli. STRANKMÜLLER, Emil. Čes-
koslovenské ofenzivní zpravodajství v letech 1937 do 15. března 1939. In Odboj a revoluce, 1968, roč. 6, č. 1, s. 70.
48
FÁREK, František. Hácha odjíždí dne 14./III. do Berlína. - Odposlouchávání telefonického hovoru Hácha-gen.
Syrový. - Všechno zničit. - Postup likvidace skupiny-1. - Potíže s pálením spisového materiálu. - Archiv ag. pátrací
ústředny v Podbabě. - Jak tomu bylo s ničením spisových archivů v jiných resortech a úřadech (nepublikovaný
rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 1.
49
FÁREK, František. Situace v 2. odd. po 15. březnu 1939. - Admirál Canaris v hlavním štábu. – Oberst Longin.
- Škpt. Fárek a mjr. Dítě u přednosty Abwehrstelle. - Příslušník Abwehru chce udělat zdvořilostní návštěvu u škpt.
Fárka. - Návštěva u mjr. Dítěte. - Charakteristika příslušníků Abwehru a německých důstojníků (nepublikovaný
rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 1–2.
50
Více k uvedenému důstojníkovi viz KREISINGER, Pavel – VYHLÍDAL, Milan. Životní osudy generála Josefa
Zusky (1902–1978). Od důstojníka dělostřelectva přes zpravodajské oddělení Hlavního štábu a nacistické káznice
do Egypta. I. část. In Historie a vojenství, 2015, roč. 64, č. 1, s. 64–76. ISSN 0018-2583 a KREISINGER, Pavel
– VYHLÍDAL. Milan. Životní osudy generála Josefa Zusky (1902–1978). Od důstojníka dělostřelectva přes zpravo-
dajské oddělení Hlavního štábu a nacistické káznice do Egypta. II. část (dokončení). In Historie a vojenství, 2015,
roč. 64, č. 2, s. 90–99. ISSN 0018-2583.
51
132
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Okupace českých zemí a vznik Protektorátu Čechy a Morava se stali předpokladem

pro vznik prvních odbojových hnutí. Bývalí zpravodajští důstojníci měli povahou svého
předchozího povolání jisté předpoklady a skutečně nebudeme daleko od pravdy, když
uvedeme, že během několika málo hodin a dnů se v rámci likvidovaného 2. oddělení
HŠ začínají etablovat první odbojové složky. Není ovšem bez zajímavosti, že jejich
vznik a fungování často ovlivňovaly špatné vztahy, které se přelévaly z předokupačního
období.
Právě k počátkům protinacistické rezistence František Fárek ve svých vzpomínkách
zanechal řadu cenných svědectví. Podle nich se již první den okupace sešel se svými kolegy
štábními kapitány Antonínem Longou a Aloisem Čáslavkou v jedné kavárně na Veletržní
třídě. Vzájemně usoudili, že nebudou následovat své kolegy do zahraničí, ale že se svými
schopnostmi a dovednostmi budou mnohem užitečnější doma. František Fárek se současně
jako nejstarší ujal vedení počínající odbojové buňky,52 která byla v blízké budoucnosti
známá jako Tři konšelé nebo jen Konšelé.53, 54
Ačkoli se Tři konšelé etablovali víceméně jako samostatná skupina, a nutno podotknout,
že si tuto samostatnost snažili uchovat po celou dobu existence, tak se Fárek po poradě
s Longou a Čáslavkou usnesl, že k volné spolupráci ve skupině pokusí získat další vhodné
adepty. Volba padla především na pplk. gšt. Tomáše Houšku, bývalého vedoucího německé
sekce studijní skupiny a Fárkova přítele ze zpravodajského působení v Košicích. Ihned po
dohodě začal Houška zpracovávat elaboráty o německé armádě pro potřeby vznikajícího
zahraničního odboje. V řadě otázek s ním spolupracoval již zmíněný mjr. gšt. Zuska.55
Velice důležité bylo zajištění kvalitního spojení se zahraničím. Na základě Fárkova
příkazu Čáslavka již 15. března kontaktoval exponenta britské zpravodajské služby v Praze
mjr. Harolda Gibsona. Ten mu sice přislíbil pomoc při zprostředkování kontaktů na plk. gšt.
Moravce do Velké Británie, ale celá věc šla do ztracena. Také pokus kontaktovat poštovní
cestou československého vojenského přidělence ve Francii ztroskotal.56
Více jim v otázce spolupráce a spojení s Londýnem zpočátku vyšli vstříc Francouzi – plk.
dʼAbord a zpravodajský přidělenec mjr. Henri Gouyou. Tři Konšelé přes ně zaslali dopis
československému vojenskému atašé v Paříži s prosbou, aby na jejich činnost upozornil Františka
Moravce. Následně poslali ještě jeden dopis s podobným obsahem přímo Moravcovi. V odpovědi
52
V první zprávě z domova, kterou Antonín Longa Františku Moravcovi do exilu odeslal mimo jiné uváděla: „…
jsme zde tři, kteří v noci na 15./3. rukou daní, svatě jsme si přislíbili, že se neopustíme navzájem, že neopustíme ro-
diny, které tu zůstaly samy, a že ze všech sil budeme pracovati ke zrození III., jak pevně věříme, šťastné a věčné re-
publiky.“ KREISINGER, Pavel. Brigádní generál Josef Bartík. Zpravodajský důstojník a účastník prvního i druhé-
ho československého odboje. Praha: Ústav pro studium totalitních režimů, 2011, s. 60. ISBN 978-80-87211-55-7.
53
Původ uvedeného označení můžeme nalézt v žádosti Františka Fárka a jeho kolegů, aby nebyli v tajné kores-
pondenci označováni pravými jmeny. Od uvedeného okamžiku londýnské ústředí používalo krycího označení Tři
konšelé (Konšelé). Kdo přesně toto označení vymyslel, není zcela zřejmé. František Fárek ve svých vzpomínkách
uvedl, že by autorem mohl být mjr. gšt. Emil Strankmüller. FÁREK, František. Fárek, Longa a Čáslavka do výsluž-
by. - První zpráva z Londýna. Gen. Ingr. - Gen. Eliáš. - Odsun rodin jedenáctky za hranice. - Dr. Hora z pol. řed.
V Praze. - Fárek a Longa „Konšelé“. - Čáslavkova zpráva z Londýna. - Čáslavkův životopis. - Mjr. gšt. Toscani
(nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 10.
54
FÁREK, František. Situace v 2. odd. dne 15./III.1939. - Příjezd Abwehru. - Major Abwehru žádá plk. Svobodu
o uvolnění kanceláří. - Členové Abwehru v P-1. - Ustavení odbojové skupiny důst. 2. oddělení. - Jednání s angl.
voj. Attaché Gibsonem. - Návštěva francouzského vyslanectví. - Spolupráce s franc. voj. Attaché dÁbordem a jeho
přidělencem mjr. Henri Gouyou (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 4.
55
FÁREK, František. Ing. Budík, jeho činnost v 2. Odd. hl. štábu a v odboji. - Major Dítě se setkává a agentem
A-54. - Mjr. gšt. Houška získán ke spolupráci. - Npor. v zál. Truníček a jeho činnost. - Prap. Šlégr. - Štrtm. Müller.
- Cesta škpt. Longy k navázání styků s venkovskými zprav. orgány. - Škpt. Volevecký. - Letci chtějí za hranice. - Ko-
nec éry Abwehrstelle. - Poslední rozmluva škpt. Fárka s přednostou Abwehrstelle. - Gestapo se pokouší získat škpt.
Fárka ke spolupráci. - Výslechy škpt. Fárka o jeho zpravodajské činnosti proti Německu (nepublikovaný rukopis
v držení prof. Jiřího Fárka), s. 9–10.
56
133
VOJENSKÁ HISTÓRIA
jim Moravec poděkoval a potvrdil budoucí spolupráci. Rovněž je požádal, aby se postarali
o rodiny uprchlých zpravodajských důstojníků. Brzy obdrželi z Londýna ještě jednu zásilku se
zprávou o mezinárodní situaci, o činnosti londýnské zpravodajské skupiny a vzkazy pro rodiny.57
Spolupráce však začala váznout a podle vzpomínek Františka nebyl francouzský podíl úměrný
československému snažení. Důležitou spojkou s francouzským vyslanectvím byl řidič Josef
Záruba. Z pověření mjr. Gouyou Fárkovým lidem osobně doručoval došlou korespondenci od
2. oddělení v Londýně a několikrát také s vyslaneckým vozem uskutečnil kurýrní cesty do
zahraničí. Horší bylo, že korespondence s Londýnem často ležela i několik dnů na vyslanectví
než se k adresátům dostala. Fárkovi lidé navíc zjistili, že jejich zprávy někdo z vyslanectví čte.58
Odsun rodin zpravodajských důstojníku do zahraničí
Mimo zisku zpravodajských informací se v uvedené době velice důležitý stal odsun rodin
důstojníků. Právě jejich odchod do bezpečí za hranice Protektorátu měl československé
exilové zpravodajské ústředně zajistit nezbytný klid pro práci proti nacistickému Německu.
Je nutné uvést, že František Moravec před svým odchodem do zahraničí nic pro odchod
rodinných příslušníků do zahraničí nezajistil. V prvních pookupačních měsících se
Moravcovi zpravodajci ve věci odsunu rodin spoléhali na pomoc britských a francouzských
úřadů, které v Protektorátu stále ještě fungovaly. Toužebně očekávaná pomoc z jejich strany
ale nakonec selhala. Velkým nepřítelem se stal čas a současně také naivní představy skupiny
exilových zpravodajců o situaci v Protektorátu.
Po krachu prvních pokusů odeslal Čáslavka 15. května 1939 do Londýna značně kritickou
zprávu s informací, že starost o rodiny bere na sebe. Celou vinu za protahování akce dal
zahraničním zpravodajcům, kteří dle něj neměli tušení o děni v okupované vlasti.59
František Fárek v této věci navštívil dlouholetého přítele policejního radu JUDr. Jana
Horu, který mu zajistil propustky do ciziny. Po dalším dopisu od plk. Moravce ze začátku
června roku 1939 se pak Konšelé domluvili na vlastním postupu ve věci evakuace rodin.
Byly připraveny dvě varianty – legální cesta vlakem se speciálními doložkami, anebo
nelegální přechod protektorátní hranice do Polska. JUDr. Hora kvůli možným zásahům
Gestapa nicméně trval na tom, aby odchod rodin proběhl bez meškání a co nejrychleji.60
Po získání pasů a propustek měla být konečným cílem jejich cesty francouzská, švýcarská
a italská letoviska. Celý plán se ale zhroutil poté, co se 22. června některé manželky pokusily
doslova na vlastní pěst překročit protektorátní hranici. Němci je samozřejmě bez propustek
od hranic vrátili. Věc měla velice nepříjemnou dohru, když JUDr. Hora z obav před Gestapem
naléhal na okamžité vrácení vydaných pasů. Nezbývalo nic jiného, než se hranice pokusit
překročit nelegálně. Z obav před represemi se rozhodlo, že do Polska přejde s rodinou také
Alois Čáslavka.61 Po tom, co 27. června 1939 Čáslavka s rodinou skutečně hranice přešel,
tak na druhé straně zajistil vše potřebné a ve dnech 2. až 9. července v několika vlnách
konečně přešly také rodiny londýnských zpravodajských důstojníků. V tomto momentu tak
zpravodajci kolem plk. gšt. Moravce mohli naplno rozvinout své aktivity proti Německu.62
Po úspěšné evakuaci rodin se Fárek s Longou ve snaze otevřít nový komunikační kanál
57
PROCHÁZKOVÁ, Klára. Životní osudy zpravodajského důstojníka a vojenského diplomata plukovníka Aloise
Čáslavky. Olomouc, FF UP v Olomouci (Magisterská diplomová práce), 2015, s. 59–60.
58
59
KREISINGER, ref. 54, s. 66.
60
PROCHÁZKOVÁ, ref. 59, s. 64–65; FÁREK, ref. 55, s. 5, 7–8.
61
Svou roli sehrál také fakt, že Čáslavkova manželka Eliška, roz. Steinerová, pocházela z rodiny židovského
obchodníka. PROCHÁZKOVÁ, ref. 59, s. 28, 65.
62
ABS Praha, f. HS VKR (f. 302), sign. 302-57-2/189–190, Protokol sepsaný na MNO – hlavním štábu s brig. gen.
Karlem Palečkem, fol. 189–190; FÁREK, ref. 55, s. 10–13.
134
VOJENSKÁ HISTÓRIA
přes Varšavu začali nově orientovat na Poláky. Alois Čáslavka Fárkovi a Longovi dle
domluvy v Polsku vyjednal schůzku se spojkou z polského konzulátu v Praze. Poláci si
v červenci roku 1939 již velmi dobře uvědomovali nebezpečí hrozící z nacistického Německa
a tak vítali referáty o stavu a dislokaci Wehrmachtu v Protektorátu. V uvedené době také
došlo k nabídce integrace Konšelů do vojenské odbojové organizace Obrana národa. Fárek
s Longou však tuto nabídku po poradě s Františkem Moravcem odmítli.63
Primárním cílem Konšelů v této době bylo uspokojit co nejvíce polskou stranu předáváním
cenných zpravodajských informací týkajících se hrozby německého vpádu do Polska. Díky
spolupráci se zaměstnanci drah získávali hodnotné zprávy o přesunech vojsk z přerovského
železničního uzlu, Plzně, Moravské Ostravy a České Třebové.64
Gestapo zasahuje
Jak již bylo řečeno, Konšelé pracovali více méně samostatně, sloučení s odbojovou
skupinou Obrana národa odmítali, a taktéž se snažili se do svých aktivit nezapojovat více
osob než je potřeba. Nicméně i pravidla určená Františkem Fárkem budila pouze klamný
pocit jistoty. Pro vzájemnou provázanost německá tajná policie v prvních měsících okupace
likvidovala jednu odbojovou skupinu za druhou. Smyčka kolem Františka Fárka a jeho
spolupracovníků se začala pomalu utahovat po velké razii na přelomu srpna a září roku
1939 proti tzv. skupině Schmoranzových tiskových důvěrníků, ve které působilo množství
bývalých zpravodajských důstojníků. Vyšetřovací metody německé tajné policie přinesly
své plody. Gestapo umně využívalo brutálních vyšetřovacích metod, při kterých vyslýchaní
tajnou policii přiváděli na další osoby.
Jak Fárek ve svých vzpomínkách uvedl, co se týče dalších skupin, velice obtížná byla
především kontrola Tomáše Houšky. Sám již v předválečných letech platil za výborného
znalce německé armády, a tak se stal pro řadu odbojově činných osob nepostradatelným.65
Fárek svým způsobem věděl o Houškových kontaktech s dalšími bývalými zpravodajci.
Zřejmě ale nevěděl o stycích s konkrétními členy Schmoranzovy skupiny.66
Po rozsáhlé zatýkací vlně z léta roku 1939 Houška začal trpět nervozitou, podle pozorování
přátel byl fyzicky i duševně vyčerpán. Své obavy se slovy: „Franto, jestli mi gestapo sáhne
při výslechu na moji kostru, mám vážné obavy, že to nevydržím a budu mluvit“, údajně
sdělil také Františku Fárkovi.67
Aby Houšku fyzicky i morálně vzpružili, tak na popud Fárka a Longy kurýr ze zahraničí
pro něho přinesl od Františka Moravce dopis s uznáním. Zprávu ale dle instrukcí po přečtení
nezničil a vzal si ji do vlastního bytu. V brzké budoucnosti měla mít tato událost doslova
fatální následky.68
Indicie směřující na ilegální aktivity Konšelů a Tomáše Houšku příslušníci Gestapa získali
z výslechových protokolů zajištěných členů Schmoranzovy skupiny. Nutno podotknout, že
63
PROCHÁZKOVÁ, ref. 59, s. 71.
64
PROCHÁZKOVÁ, ref. 59, s. 71–72; FÁREK, František. Spolupráce odbojové skupiny 2. odd. s polskými zpra-
vodajskými orgány (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 5–6.
65
Podle některých kolegů Tomáš Houška navíc patřil k velice dobrosrdečným lidem se snahou každému maximál-
ně vyhovět. ABS Praha, f. HS VKR (f. 302), sign. 302-57-2/172–173, Protokol sepsaný na MNO – hlavním štábu
s brig. gen. Karlem Palečkem, fol. 172–173.
66
FÁREK, František. Dopis plk. gšt. Moravce. - Vládní vojsko. - Mjr. gšt. Salzer. - Škpt. Novotný. - Konflikt plk.
gšt. Hájek contra plk. gšt. Moravec. - Škpt. Č. - Poznávací značky vozidel gestapa a něm. úřadů. - Spolupráce s ji-
nými odbojovými skupinami. - Schůzka s plk. gšt. Kudláčkem. - Krycí adresy do Holandska. - Václav Klabík a jeho
činnost. - Tisková skupina. - Smrt mjr. gšt. Kleina. - Starosti s mjr. gšt. Houškou. - Kurýr do Londýna. - Vzkaz přes
Beneše do vlasti. - Dopis plk. Moravce pro mjr. Houšku (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 4.
67
68
Tamže, ref. 67, s. 13–14.
135
VOJENSKÁ HISTÓRIA
ve vojenských odbojových kruzích od počátku o Schmoranzových schopnostech panovaly

vážné pochyby. Důkladnou konspiraci jeho skupiny ztěžovalo také právě zaangažování
velkého množství bývalých důstojníků a nebezpečné podceňování schopností německé
tajné policie.69
Uvedená slova ve svých vzpomínkách potvrzoval například bývalý přednosta studijní
skupiny 2. oddělení HŠ plk. gšt. František Havel. Po svém zatčení a pobytu ve vazbě
na Pankráci uvažoval a docházel k závěru, že je určitě nečeká nic dobrého, protože: „…
hrozilo nebezpečí, že se ze Schmoranzovy skupiny vedené konspirativními analfabety
(mezi nimiž se Třebický [bývalý vojenský zpravodajec pplk. gšt. Jan Třebický – pozn.
aut.] zatížený lehkomyslností pohyboval jako doma) a z různých složek ON, v nichž se tu
a tam porušovala základní pravidla práce v podzemí, musí brzo něco provalit.“70 Podobně
uvažoval také František Fárek: „Věděli jsme poměrně hodně o síti ‚tiskařů‘ a cosi nás
varovalo, abychom s nimi nevstupovali ve spojení. Zpravodajský čich nám napovídal, že
by to špatně dopadlo.“71
Koncem října 1939 Fárkovi přišel domů dopis, který obsahoval německé sdělení asi v tomto
smyslu: „Pozor! Gestapo se zajímá o vás a vaši činnost!“ Místo podpisu uvedeno pouze
„Freund“. Obavy postupně zachvátily také Antonína Longu. Pro všechny případy bylo
nutné se na případné problémy připravit a sladit výpovědi. Obecně se chystali vše popírat
a v rámci možností vše svést na Aloise Čáslavku, který spolu rodinou dlel již v bezpečí.
V nejhorším případě pak Gestapu přiznat určitou pomoc při přesunu rodin londýnských
zpravodajců. 72
Fárek postupem doby získal pocit určité jistoty. Jak se bohužel přesvědčíme, tak naprosto
falešné. Dne 6. listopadu byl totiž ve svém bydlišti zatčen. Ještě téhož dne se poprvé
dostal k nechvalně známému komisaři pražského Gestapa Oskaru Fleischerovi. Tento
gestapák, podle Fárkova popisu: „Padesátník, menší zavalitější postavy, stále zamračený,
buldočí obličej a věčně s cigárem v hubě“, patřil k obávaným vyšetřovatelům německé
tajné policie. Již samotný vstup do jeho kanceláře Fárka přesvědčil, že se nesmí oddávat
žádným klamným iluzím o své budoucnosti. Za nepozdravení nacistickým pozdravem
dostal hned ve dveřích trest sto dřepů. Pro invaliditu na nohu toto nemohl splnit, a tak
Fleischer „uchopil na stole ležící gumový obušek, prudkou ranou mě srazil k zemi a začal
se svým pomocníkem Herschelmannem [Karl Herschelmann – pozn. M. V.] zpracovávat
hlava nehlava“.73
Výslech se neustále stáčel k osobě ministerského rady Schmoranze a ke skupině jeho
tiskových důvěrníků, se kterými neměl Fárek skutečně skoro nic společného. Fárek tak
pochopil, že Gestapo prozatím nic konkrétního nemá. Výslech skončil asi o půl druhé
ráno. Po něm stál sotva na nohou a potácel se jako opilý. Následně ho převezli do cely
pankrácké věznice. 74
Až do poloviny prosince se Fárkovi dařilo při výsleších celkem vzdorovat. Fleischer zjistil,
že nemá s tiskaři zřejmě nic společného a zaměřil se jiným směrem. Nicméně situace se
69
VAJSKEBR, Jan – ŠUSTROVÁ, Radka. Německá bezpečnostní opatření v Protektorátu Čechy a Morava na
začátku války. In Paměť a dějiny, 2009, roč. 3, č. 3, s. 103. ISSN 1802-8241.
70
HAVEL, František. Převedení zprav. fondu 2. odd. hl. štábu do propagačního úřadu v Dušní ulici a souvislost
této akce s gen. Eliášem (nepublikovaný strojopis v držení Ing. Jiřího Havla), s. 4.
71
FÁREK, František. Stopy mizí v archívu…Praha: Vyšehrad, 1975, s. 211–212.
72
FÁREK, František. Září a říjen 1939. - Potíže se spojením do Londýna. - Zprávy o činnosti gestapa. - Čeští
policejní zaměstnanci ve službách gestapa. - Krim. asistent Emil Šíp. - Vrch. polic. tajemník František Čmolík. -
Několik poznámek k práci skupiny a poměrech, v nichž rozvíjela svoji činnost (nepublikovaný rukopis v držení
prof. Jiřího Fárka), s. 7–8, 10.
73
FÁREK, František. První výslech u krim. komisaře Oskara Fleischera. - Krim. Asistent Karl Herschelmann. -
První noc v samovazbě na Pankráci (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 1.
74
FÁREK, ref. 75, s. 2–3.
136
VOJENSKÁ HISTÓRIA
dramaticky změnila 14. prosince 1939, kdy byli mimo jiné zatčeni Longa a Tomáš Houška. 75
Nejhorší ranou ovšem bylo právě Houškovo zadržení, protože u něj Gestapo při domovní
prohlídce nalezlo Moravcův vzkaz z Velké Británie. Zvláště Houšku policie podrobila
tvrdým výslechům, ze kterých musel být doslova odnášen. Fleischerovi nakonec sice
učinil částečné doznání, ale 21. prosince spáchal sebevraždu skokem z okna kanceláře
Petschkova paláce v Praze. O smrti svého kamaráda se na Pankráci „chodbovým rozhlasem“
bezprostředně dozvěděl také František Fárek.76
Tomáš Houška nebyl bohužel prvním padlým z řad bývalých zpravodajských důstojníků.
Již v říjnu roku 1939 spáchal ve vězení sebevraždu jiný člen Schmoranzovy skupiny mjr. gšt.
Bohumil Klein, bývalý zpravodajský analytik a vojenský přidělenec v Budapešti. Dne 20.
března 1940 v důsledku onemocnění žaludku zemřel v pražském lazaretu SS také Fárkův
nadřízený z dob zpravodajského působení na Slovensku pplk. gšt. Třebický. Zvláště u něj
Gestapo při výsleších doslova zvráceným způsobem využívalo jeho vážné choroby při
vynucování výpovědí. 77
Odbojová skupina Tři konšelé, nebo jen Konšelé, byla při vyšetřování vedena pouze jako
„Farek-Gruppe“. Dnes sice již víme, že odbojové hnutí začalo vznikat v podstatě živelně
až po nacistické okupaci, nicméně úředníci Gestapa od počátku vyšetřování operovali
s konstruktem, že zárodky zpravodajského odbojového hnutí vytvořil ještě před svým
odletem František Moravec a právě František Fárek a Antonínem Longou měli v okupované
republice patřit k jeho nejbližším spolupracovníkům. 78
U Lidového soudu v Berlíně
Dne 3. září 1940 Fárka s Longou Fleischer naposled předvolal k výslechu. Den poté je
k jejich překvapení spolu s dalšími vězni dali do společné transportní cely a mohli tak
zrekapitulovat vše, co věděli a co u výslechu řekli. Následně je převezli do drážďanské
věznice na Mathildenstrasse. 79
Za pár dnů Fárka spolu s dalšími vězeňským vlakem převezli do věznice v Chemnitz
a v říjnu 1940 do káznice ve Zwickau, kde ho zaměstnali na výrobně knoflíků. Podle
poválečných vzpomínek zde vězni sice trpěli zimou, ale na druhou stranu dozorci byli
vesměs starší a slušní lidé. V lednu roku 1941 se Fárek nuceně stěhoval do berlínského
Moabitu a v březnu pak spolu s dalšími přes Štětín do Golnowa. Zde byl, jak po válce
uvedl, šokován. Nepřipadal si totiž jako v káznici, ale spíše v nějaké klášterní cele. Všude
bezvadná čistota, parketová podlaha se leskla, na posteli čisté povlaky, bílé deky, na polici
talíře a hrníček. Každý týden si zde mohl půjčit knihu a jídlo se dokonce podávalo na talíře
a jedlo se příborem.80
Tato určitá idyla však netrvala věčně. Dne 14. června 1941 Františka Fárka transportovali
75
FÁREK, František. 14. Prosince 1939. - Škpt. Longa, pplk. gšt. Houška a ing. Budík zatčeni. - Výslechy u ges-
tapa. - Lékařská prohlídka na Pankráci. - Výslechy o spolupráci šoféra Záruby. - Výslechy pplk. gšt. Houšky a jeho
tragická smrt. - Dílčí doznání škpt. Fárka a škpt. Longy. - Výslechy o činnosti některých agentů 2. Odd. před 15./
III. 1939 (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 1.
76
FÁREK, ref. 77, s. 4–5; ABS Praha, f. Německé soudy v Říši (f. 141), sign. 141-63-1, fol. 75 a 81.
77
ABS Praha, f. Německé soudy v Říši (f. 141), sign. 141-63-1, fol. 75 a 81. BAREŠ, Arnošt – PASÁK, Tomáš. Od-
bojová organizace Zdeňka Schmoranze v roce 1939. In Historie a vojenství, 1968, č. 6–7, s. 1027–1028.
78
FÁREK, ref. 77, s. 7–8; ABS Praha, f. Německé soudy v Říši (f. 141), sign. 141-63-3/95–96, Schlußbericht zum
Vorgang Schmoranz und Andere, fol. 95–96.
79
FÁREK, František. Poslední výslech u krim. komisaře Fleischera. - Na transportní cele se škpt. Longou.-Od-
jezd do Drážďan. - Věznice na Mathildenstrasse. - Výslech u Langerichtsrata Preussnera. - Zatýkací rozkaz. -
Transport do Zwickau. - Odjezd do Berlína Moabitu. - Transport do Golnowa. - Znovu do Berlína Moabitu (nepub-
likovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 1–3.
80
137
VOJENSKÁ HISTÓRIA
zpět do Berlína Moabitu. Zde ho ještě několikrát vyslýchali k jeho činnosti proti Německu
před rokem 1939. Až začátkem listopadu se dověděl, že 4. prosince bude mít soud v Berlíně.81
Ve zdejší samovazbě František Fárek trávil čas až do svého odsouzení. Od rána do večera
zde přišíval knoflíky na vojenské uniformy, případně lepil kožená potítka do vojenských
čepic.82
František Fárek byl do soudního procesu zahrnut spolu se svým přítelem Antonínem
Longou a navíc ještě s řidičem francouzského velvyslanectví Josefem Zárubou, který byl
zapojen do kontaktů Konšelů s vyslanectvím. Vlastní obžaloba Františka Fárka vinila nejen
z likvidace zpravodajských materiálů, ale navíc z toho, že spolu s Longou a Čáslavkou
převzali péči o rodiny uprchlých zpravodajských důstojníků a posléze jim tak pomohl
k ilegálnímu odchodu do Polska. Mnohem horší bylo, že byl také viněn ze zpravodajské
činnosti proti Německu.83
Ve snaze alespoň část aktivit těsně před soudním stáním přiznat a osvětlit vlastní motivaci
k chování Antonín Longa, ve shodě s Františkem Fárkem, podal následující prohlášení:
„Prohlašuji, že naše činnost se zrodila z přání pomoci našim bývalým představeným,
kamarádům a jejich rodinám, jejichž bolesti jsme byli svědky a že si tento charakter také až
do konce držela. Kamarádskou pomoc osobní jsme sledovali především tuto, právě tak jako
činnost ostatní byla veskrze iniciativou škpt. Čáslavky, jemuž jsme vylíčeným způsobem
pomáhali.“84 Jak Fárek, tak Longa si byli dobře vědomi, že uvedené skutky budou případně
posuzovány mírněji, než vlastní špionáž proti Německu.
Soud naštěstí vlastní činnost Fárka, Longy a Čáslavky spatřoval především v ilegální
pomoci rodinám uprchlých zpravodajských důstojníků do zahraničí. Právě v této věci
měla být dle soudu vedena také nelegální korespondence se zahraničím přes francouzské
velvyslanectví. Za úspěchem mimo jiné stálo, že samotný obsah zpráv do zahraničí se ani
Gestapu během vyšetřování ani soudu v průběhu stání nepodařilo objasnit.85
Lidový soud v Berlíně Františka Fárka a Antonína Longu nakonec odsoudil k desetiletému
trestu káznice. Oba dva si mohli částečně oddechnout, protože obžaloba navrhovala trest smrti.
Řidiče Zárubu soud dokonce osvobodil.86 Z nabyté svobody se ale dlouho netěšil. Zanedlouho
byl Gestapem znovu zatčen a poslán do koncentračního tábora v Osvětimi, kde zemřel.87
Již 18. prosince byl Fárek s Longou převezen do káznice v Ebrachu v Bavorsku. Z Fárka se
zde stal tzv. Ledertrenner, neboli párač kožených opasků, řemení, jezdeckých sedel a brašen
z kořistní výstroje. Následně vyráběl rohože a pak skoro dva a půl roku strávil u verpánku
v ševcovské dílně. Počátkem roku byl po psychotechnické zkoušce přidělen na práci do
brusírny skla, kde pracoval skoro do konce války.88
Následující období bylo ve světle předchozích událostí poměrně klidné. S postupujícími
roky z venku ve větší míře prosakovaly zprávy naznačující konec německého nacismu. Po
nocích byly častěji slyšet motory burácejících letadel směřující na různé cíle v Německu.
Počátkem dubna roku 1945 s blížící se frontou Františka Fárka odvedli do společné cely, kde
81
82
FÁREK, František. Samovazba v Moabitu. - Moji sousedé. - Škpt. Jaroslav Gardavský odsouzen k smrti. - Škpt.
Fárek, škpt. Longa a šofér Záruba před lidovým soudem v Berlíně. - Právní zástupce dr. Müller - Hof. - Rozsudek.
- Zárubův konec. - Transport do káznice v Ebrachu. - Zaměstnání v káznici. - Sabotáže. - Setkání v Hofu. - Setkání
v berlínském Alexu. - Longa odchází do Bayreuthu. - Výslechy v Berlíně. - Štědrý večer 1943 v Bamberku (nepub-
likovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 1.
83
ABS Praha, f. Německé soudy v Říši (f. 141), sign. 141-63-3/143, Anklageschrift, fol. 142–143.
84
ABS Praha, f. Německé soudy v Říši (f. 141), sign. 141-63-3/180, An das Volksgerichtshof, Gollnow, 4. 11. 1941,
fol. 180.
85
ABS Praha, f. Německé soudy v Říši (f. 141), sign. 141-63-3/212, In Namen des deutschen Volkes, 4, fol. 211–212.
86
ABS Praha, f. Německé soudy v Říši (f. 141), sign. 141-63-3/196, In Namen des deutschen Volkes, 4, fol. 196.
87
88
Tamže, s. 11–12.
138
VOJENSKÁ HISTÓRIA
se setkal se známými, vesměs politickými vězni, a následně je vlakem přepravili na jih do

německého Straubingu.89
Koncem dubna spojenecká letadla bombardovala také Straubing. Dne 25. dubna všechny
vyhnali z cel, každý obdržel deku a šálek na jídlo a ve vězeňském úboru se vydali na pochod
směr Dachau. Při pochodu všichni míjeli trosky a v příkopech u cest viděli mnoho mrtvol
z předchozích pochodů. Zřejmě i část dozorců správně tušila, že se válka blíží ke konci
a začala pomalu mizet. Také František Fárek se spolu s dalšími od pochodu utrhl. Následně
se jim podařilo kontaktovat předvoje postupující americké armády. Právě u Američanů se
jim konečně dostalo pořádného jídla a lékařské péče. František Fárek se spolu s dalšími
konečně dočkal vysněné svobody.90
Poválečné období
Dne 15. května roku 1945 byl František Fárek převezen do Chebu a přes Plzeň se o den
později dostal Prahy za rodinou. Jeho kamarád Alois Čáslavka se zanedlouho ozval ze
zahraničí, ale marně čekali na posledního Konšela Antonína Longu. Ten se sice dočkal
osvobození, ale od 12. dubna roku 1945, kdy měl plnit zpravodajské úkoly pro americkou
armádu, byl nezvěstný. V roce 1947 ho pak soud úředně prohlásil za mrtvého. Jeho poválečné
osudy jsou tak prozatím obestřené tajemstvím.91
Fárek se ihned po svém návratu hlásil na 2. oddělení, nedostal však ihned zařazení.
V dané situaci to bylo stejně bezpředmětné, protože mu zdravotní stav stejně nedovoloval
v armádě dále setrvat. Nicméně došlo k jeho povýšení do hodnosti podplukovníka pěchoty
a za své odbojové aktivity byl vyznamenán Československým válečným křížem 1939,
Československou medailí za chrabrost a Československou medailí za zásluhy I. stupně.92
U zpravodajství ale setrval, když ho jeho předválečný kolega gen. Josef Bartík vyzval
ke spolupráci v tzv. odboru pro politické zpravodajství (odbor Z, pozdější odbor VII)93
při ministerstvu vnitra. Fárek zde koncem května roku 1945 obdržel funkci vrchního
odborového rady a na starost dostal evidenční a technickou problematiku (přednosta odboru
Z 8- evidenčního). S přímým výkonem zpravodajské služby tak neměl nic společného.94
Poválečné Československo bylo ale diametrálně odlišné od svého předmnichovského
předchůdce. V důsledku měnící se politické konstelace bylo setrvání dříve exponovaných osob
ve vrcholných pozicích nereálné. Zvláště to platilo o bývalých zpravodajských důstojnících.
Právě Fárkův přítel a současně představený gen. Bartík musel v důsledku tohoto politického
soupeření mezi komunistickou a demokratickými stranami v silových rezortech v lednu
roku 1946 ze své funkce odejít a byl nahrazen kpt. Bedřichem Pokorným.95 Po odchodu
89
FÁREK, František. Transport do Straubingu. - Pochod smrti. - Osvobození. - Shledání s rodinou (nepublikova-
ný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 1.
90
FÁREK, ref. 91, s. 2–7.
91
VÚA-VHA Praha, Sb. 255, Osobní spis účastníka boje za národní osvobození Antonína Longy, Opis – prohlá-
šení za mrtvého.
92
VÚA-VHA Praha, Sb. Vojenské osobní spisy, Vojenský osobní spis Františka Fárka, Životopis.
93
V době práce na svých pamětech koncem 60. let 20. století František Fárek zřejmě na své působení na MV stále
pohlížel jako na velice citlivou záležitost a i přes jisté politické uvolnění oné doby se o něm ve svých rozsáhlých
vzpomínkách prakticky nezmiňuje.
94
ABS Praha, f. Ústředna Státní bezpečnosti (f. 305), sign. 305-347-5/3, Protokol sepsaný dne 15. 3. 1948 u oblast-
ní úřadovny státní bezpečnosti v Praze s předvedeným Františkem Fárkem, fol. 3; NA Praha, f. Petr Zenkl (f. 33),
sign. 33-11-1, Informace o poměrech v ministerstvu vnitra a v některých podřízených bezpečnostních složkách,
fol. 36 a VÚA-VHA Praha, Sb. Vojenské osobní spisy, Vojenský osobní spis Františka Fárka, Věc: Fárek František,
vrchní odborový rada u ministerstva vnitra – podplukovník v zál. – vyhotovení dekretu.
95
HANZLÍK, František. Případ kpt. Adolf Püchler. Svědectví agenta OBZ o nelegálním získávání financí zpra-
vodajskou službou ministerstva vnitra. Praha: Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu, 2006, s. 152.
ISBN 80-86621-21-9 a KREISINGER, ref. 54, s. 101–102.
139
VOJENSKÁ HISTÓRIA
gen. Bartíka z ministerstva vnitra se Fárek dostal pod nenápadnou kontrolu bezpečnostních
složek. Příslušníci komunisty ovládaného 5. (obranného) oddělení HŠ MNO ho podezírali
ze styků s dalším předmnichovským zpravodajcem gen. Františkem Moravcem. Měli vážné
obavy, že Moravec se přes Fárka snaží dostat k určitým informacím z ministerstva vnitra.96
Pod drobnohled se dostaly také Fárkovy kontakty s gen. Bartíkem. Sám Fárek měl zřejmě
o kontrole své osoby určité povědomí, na což ve svodkách upozorňovali sami příslušníci
5. oddělení. Fárek se s Bartíkem stýkal ve věci tzv. londýnského archivu. Archiv, který
pocházel ještě z činnosti politického zpravodajství v Londýně, měl totiž František Fárek
uspořádat. Určitou zajímavostí je, že na Fárkově oddělení, kde docházelo k soustřeďování
všech kartoték, neměli komunisté ani jednoho člověka.97
Události počátku roku 1948 ovlivnily osudy Františka Fárka prakticky po všech stránkách.
V prvé řadě komunistický převrat zasáhl do jeho profesního života. Události dostaly rychlý
spád a již 10. března 1948 Františka Fárka zajistili příslušníci StB a současně u něj provedli
domovní prohlídku. Vyšetřovatelé se zajímali o jeho činnost na ministerstvu a také styky
s Josefem Bartíkem. O týden později ale došlo k jeho propuštění.98
Do roku plného překotných změn Fárek vstoupil také se stále zhoršujícím se zdravím.
Pozorný čtenář si vzpomene, že ho po fyzické stránce poznamenala již 1. světová válka. Po
osvobození ho navíc sužovala těžká srdeční choroba. Podle určitých informací měl totiž
již v roce 1943 v káznici v Ebrachu utrpět infarkt myokardu. Ve spojení se zhoršujícím
se sluchem a celkovými změnami ve společnosti zažádal o přeložení do výslužby a 30.
listopadu 1948 z ministerstva vnitra odešel.99
Relativního klidu si ale neužil dlouho. V lednu roku 1949 ho zatkli podruhé a okamžitě byl
předán do vazby Státního soudu v Praze.100 Podle tajné policie měl mít povědomí o údajně
plánované emigraci své neteře a jejího manžela, bývalého příslušníka RAF, mjr. Františka
Fábery. Připravovaný proces plně zapadal do rámce realizovaného represivního tažení proti
vybraným příslušníkům československé armády – tedy proti příslušníkům vojska na Západě
a bývalým vojenským zpravodajcům demokratické Masarykovy republiky.
Žaloba z pera nechvalně známého vojenského prokurátora pplk. just. JUDr. Karla Vaše
Františka Fárka vinila z neoznámení trestného činu. Rozsudek Státního soudu v Praze ho
však naštěstí vznesených obvinění zprostil. Jeho neteř ale soud odsoudil k dvouletému
a jejího manžela dokonce k pětiletému nepodmíněnému trestu.101
Závěrem
Politické změny roku 1948 ovlivnily osudy statisíců našich spoluobčanů. Z logických
příčin se k nim zařadil také František Fárek. V roce 1953 mu byla v již záloze upravena
vojenská hodnost na podplukovníka administrativní služby. Podle tehdejší takzvané
služebně politické charakteristiky: „Jmenovaný svoji oddanost k lidově demokratickému
zřízení, KSČ a SSSR nedává najevo, jeví se spíše záporně. Politicky se v místě neprojevuje,
v masových organisacích není zapojen. Veřejného života v místě se neúčastní a nezapojuje
96
ABS Praha, f. HS VKR (f. 302), sign. 302-200-2/16, Mjr. Fárek ministerstvo vnitra, fol. 16.
97
ABS Praha, f. Ústředna Státní bezpečnosti (f. 305), sign. 305-347-5/4, Protokol sepsaný dne 15. 3. 1948 u ob-
lastní úřadovny státní bezpečnosti v Praze s předvedeným Františkem Fárkem, fol. 4 a KREISINGER, ref. 54, s.
100–101.
98
ABS Praha, f. Vyšetřovací spisy, arch. č. V-5508 MV, Zápis o zadržení ze dne 10. března 1948.
99
VÚA-VHA Praha, Sb. Vojenské osobní spisy, Vojenský osobní spis Františka Fárka, Životopis; Osvědčení
o nemoci (zranění) čís. 489.
100
ABS Praha, f. Vyšetřovací spisy, arch. č. V-5508 MV, Zápis o zatčení ze dne 3. 1. 1949, fol. 39.
101
ABS Praha, f. Vyšetřovací spisy, arch. č. V-5508 MV, Obžaloba Státní prokuratury v Praze; Rozsudek Státního
soudu v Praze.
140
VOJENSKÁ HISTÓRIA
se ani do prací při budování obce, ačkoli je k těmto pracem vyzýván. …“.102 Zcela v souladu
s uvedenou charakteristikou mu také byla náležitě upravena výše důchodu… Ve druhé
polovině 50. let se ho příslušníci StB navíc pokoušeli získat neúspěšně ke spolupráci.103
Dokonce i v době politického uvolňování v průběhu 60. let se nacházel pod nenápadnou
kontrolou ze strany Obvodního oddělení VB Roztoky, okr. Praha – západ. V říjnu roku 1965
se František Fárek, zřejmě pro své bývalé zařazení u vojenského a politického zpravodajství
a možný styk s osobami v zahraničí, dokonce dočkal zařazení do evidence nepřátelských
osob.104
Přesto se mu podařilo ke zpravodajštině svým způsobem vrátit, když začal sepisovat
své obsáhlé vzpomínky na předválečná léta.105 V roce 1975 jeho paměti pod názvem Stopy
mizí v archivu vyšly knižně. Těsně před pádem komunistického režimu byl na základě
jeho knihy sepsán ještě scénář pro televizní inscenaci Bankovní dům Daubner inspirovaný
činností Franze Dobianera s Jaromírem Hanzlíkem a Viktorem Preissem v hlavních rolích.
Podplukovník a vrchní odborový rada ve výslužbě František Fárek se však její uvedení
nedožil. Navzdory svému pohnutému životu zemřel tiše a klidně 24. září 1973 ve svém
domě v Praze.
M. VYHLÍDAL: DER ERSTE VON DEN DREI SCHÖFFEN. NACHRICHTENOFFIZIER

STABKAPITÄN FRANTIŠEK FÁREK (1894 – 1973)
Der vorliegende Beitrag stellt eine biographische Skizze des tschechoslowakischen

Offiziers František Fárek dar. In seiner Lebensbahn widerspiegelten sich alle
Schicksalsmomente der Tschechoslowakischen Republik. Fárek, dessen Tätigkeit und
Schicksal in breiten Zusammenhängen geschildert wird, dient somit als ein imaginärer
Wegweiser durch die tschechoslowakische militärische Geschichte in der ersten Hälfte des
20. Jahrhunderts. Als Quellenbasis für diese Studie wurden Dokumente herangezogen, die
im Militärhistorischen Archiv (VÚA-VHA) in Prag, im Archiv des ehem. Innenministeriums
(Archiv bezpečnostních složek – ABS) in Prag, im tschechischen Nationalarchiv (Národní
archiv – NA) in Prag gelagert werden, im wesentlich kleineren Ausmaß auch die vom
Staatsbezirksarchiv (SOkA) in Liberec und dem Bundesarchiv – Militärarchiv in Freiburg
verwalteten Archivalien. Einen großen Stellenwert hat ebenfalls der umfangreiche Nachlass
Fáreks, der bis heute von seinen Nachkommen aufbewahrt wird.
František Fárek wurde 1894 im Ort Lipník nad Bečvou geboren. Während des Ersten
Weltkriegs kämpfte er als Soldat der österreich-ungarischen Armee an der italienischen
Front. Nach der Entstehung der Tschechoslowakischen Republik meldete er sich als Offizier
zu Dienst und nahm 1919 an den Kämpfen gegen Ungarn in der südlichen Slowakei teil.
Nach seiner Verwundung wurde er dem militärischen Nachrichtendienst (die sog. 2.
Abteilung) zugeteilt und war zunächst in der Slowakei tätig. Sein Zuständigkeitsbereich
war die nachrichtendienstliche Tätigkeit gegen Ungarn. 1929 wurde er in die Zentrale des
militärischen Nachrichtendienstes (sog. 2. Abteilung des Generalstabs) nach Prag beordert.
102
VÚA-VHA Praha, Sb. Vojenské osobní spisy, Vojenský osobní spis Františka Fárka, Návrh úpravy hodnosti
na podplukovníka administrativní služby ve výslužbě; Služebně politická charakteristika důstojníka (generála)
v záloze.
103
ABS Praha, f. Vyšetřovací spisy, arch. č. V-5508 MV, Věc: Fárek František ze Suchdola – výpis z archivu MV
ze dne 21. 10. 1958.
104
ABS Praha, f. Vyšetřovací spisy, arch. č. V-5508 MV, Farka František, nar. 10. 8. 1894, byt. Suchdol, Havlíčko-
va čp. 659 šetření; Fárek František – záznam o prověrce; Fárek František – návrh na zaevidování do evidence NO.
105
Mimo to zpracoval i teoretické elaboráty adresované přímo tehdejší Zpravodajské správě GŠ ČSLA. Více k té-
matu: MEDVECKÝ, Matej – ZAŤKOVÁ, Jana – ONDRA, Hubert. C. K. Evidenz bureau – K vývoju rakúsko-uhor-
skej spravodajskej služby. In Vojenská história, 2016, roč. 20, č. 3, s. 111–126. ISSN 1335-3314.
141
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Er war für die offensive nachrichtendienstliche Tätigkeit gegen das nationalsozialistische

Deutschland zuständig. Fárek leitete u. a. die erste sog. vorgerückte Nachrichtendienstliche
Zentralstelle (Předsunutá agenturní ústředna – PAÚ) in Nordböhmen. Es gelang ihm, hier ein
eine vorgetäuschte Bankanstalt aufzubauen, die unter dem Deckmantel der Kreditvergabe
nach geeigneten Kandidaten für die Dienste des tschechoslowakischen militärischen
Nachrichtendienstes suchte. Im März 1939, als die Besatzung der Republik unmittelbar
bevorstand, wurde er zum Initiator einer Aktion, die sich die Vernichtung der Unterlagen
des tschechoslowakischen Nachrichtendienstes in der Zentrale in Prag zum Ziel setzte.
Unmittelbar nach der Zerschlagung der Tschechoslowakei durch das nationalsozialistische
Deutschland schloss er sich der Widerstandsbewegung an (sog. Gruppe der drei Schöffen)
und zusammen mit Stabkapitän Antonín Longa und Alois Čáslavka, seinen ehemaligen
Kollegen aus dem Nachrichtendienst, übergab er wichtige Informationen an die sich zu
dieser Zeit bildende tschechoslowakische militärische Widerstandsbewegung im Ausland
(die nachrichtendienstliche Expositur gruppiert um Lt. i. Gst. František Moravec in
Großbritannien). Als seine Tätigkeit aufgeflogen ist, wurde er zusammen mit Antonín
Longa durch die Gestapo verhaftet und im Schnellprozess zu 10 Jahren Haft verurteilt.
Den Zweiten Weltkrieg überbrachte er als politischer Häftling des nationalsozialistischen
Deutschlands.
Im April 1945 wurde er zusammen mit anderen Lagerinsassen von der US-Armee
befreit. Schon im Mai desselben Jahres wurde er von der Abteilung für politische
Nachrichtenerstattung beim tschechoslowakischen Ministerium des Inneren in Prag
aufgenommen, wo er für die Evidenz und technische Angelegenheiten zuständig war. In
diesem Amt erlebte er die Machtübernahme der Kommunisten im Land im Februar 1948.
In der Zeit nach dem kommunistischen coup d‘état wurde er mehrmals verhaftet und von
der Staatssicherheit (StB) verhört. Zu seiner Verurteilung ist es allerdings nie gekommen.
Selbst nach seinem unfreiwilligen Abgang aus den Diensten des Innenministeriums
wurde er als ehemaliger Nachrichtenoffizier von der kommunistischen Geheimpolizei
streng beobachtet. Zu Zeiten des „Tauwetters“ in der ČSR in den 1960er Jahren schrieb er
seine Erinnerungen. Er verstarb 1973 in Prag.
Seznam použité literatury:
FÁREK, František. Dokumenty za milion (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).
FÁREK, František. Dopis plk. gšt. Moravce. - Vládní vojsko. - Mjr. gšt. Salzer. - Škpt.
Novotný. - Konflikt plk. gšt. Hájek contra plk. gšt. Moravec. - Škpt. Č. - Poznávací značky
vozidel gestapa a něm. úřadů. - Spolupráce s jinými odbojovými skupinami. - Schůzka s plk.
gšt. Kudláčkem. - Krycí adresy do Holandska. - Václav Klabík a jeho činnost. - Tisková
skupina. - Smrt mjr. gšt. Kleina. - Starosti s mjr. gšt. Houškou. - Kurýr do Londýna. - Vzkaz
přes Beneše do vlasti. - Dopis plk. Moravce pro mjr. Houšku (nepublikovaný rukopis
v držení prof. Jiřího Fárka).
FÁREK, František. Fárek, Longa a Čáslavka do výslužby. - První zpráva z Londýna. Gen.
Ingr. - Gen. Eliáš. - Odsun rodin jedenáctky za hranice. - Dr. Hora z pol. řed. V Praze. -
Fárek a Longa „Konšelé“. - Čáslavkova zpráva z Londýna. - Čáslavkův životopis. - Mjr. gšt.
Toscani (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).
FÁREK, František. Hácha odjíždí dne 14./III. do Berlína. - Odposlouchávání telefonického

hovoru Hácha-gen. Syrový. - Všechno zničit. - Postup likvidace skupiny-1. - Potíže
142
VOJENSKÁ HISTÓRIA
s pálením spisového materiálu. - Archiv ag. pátrací ústředny v Podbabě. - Jak tomu bylo
s ničením spisových archivů v jiných resortech a úřadech (nepublikovaný rukopis v držení
prof. Jiřího Fárka).
FÁREK, František. Ing. Budík, jeho činnost v 2. Odd. hl. štábu a v odboji. - Major Dítě se
setkává a agentem A-54. - Mjr. gšt. Houška získán ke spolupráci. - Npor. v zál. Truníček a jeho
činnost. - Prap. Šlégr. - Štrtm. Müller. - Cesta škpt. Longy k navázání styků s venkovskými
zprav. orgány. - Škpt. Volevecký. - Letci chtějí za hranice. - Konec éry Abwehrstelle. -
Poslední rozmluva škpt. Fárka s přednostou Abwehrstelle. - Gestapo se pokouší získat škpt.
Fárka ke spolupráci. - Výslechy škpt. Fárka o jeho zpravodajské činnosti proti Německu
(nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).
FÁREK, František. Poslední výslech u krim. komisaře Fleischera. - Na transportní

cele se škpt. Longou.- Odjezd do Drážďan. - Věznice na Mathildenstrasse. - Výslech
u Langerichtsrata Preussnera. - Zatýkací rozkaz. - Transport do Zwickau. - Odjezd do
Berlína Moabitu. - Transport do Golnowa. - Znovu do Berlína Moabitu (nepublikovaný
rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).
FÁREK, František. První výslech u krim. komisaře Oskara Fleischera. - Krim. Asistent
Karl Herschelmann. - První noc v samovazbě na Pankráci (nepublikovaný rukopis v držení
FÁREK, František. Příslušníci 2. odd. hl. štábu mjr. Bohumil Dítě, škpt. Frant. Fárek, škpt.
Antonín Longa, škpt. Josef Rybář, škpt. Oskar Olmer jako zvláštní pozorovatelé březnových
událostí 1939 na Slovensku (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).
FÁREK, František. Samovazba v Moabitu. - Moji sousedé. - Škpt. Jaroslav Gardavský

odsouzen k smrti. - Škpt. Fárek, škpt. Longa a šofér Záruba před lidovým soudem v Berlíně.
- Právní zástupce dr. Müller - Hof. - Rozsudek. - Zárubův konec. - Transport do káznice
v Ebrachu. - Zaměstnání v káznici. - Sabotáže. - Setkání v Hofu. - Setkání v berlínském
Alexu. - Longa odchází do Bayreuthu. - Výslechy v Berlíně. - Štědrý večer 1943 v Bamberku
FÁREK, František. Situace v 2. odd. dne 15./III.1939. - Příjezd Abwehru. - Major Abwehru
žádá plk. Svobodu o uvolnění kanceláří. - Členové Abwehru v P-1. - Ustavení odbojové
skupiny důst. 2. oddělení. - Jednání s angl. voj. Attaché Gibsonem. - Návštěva francouzského
vyslanectví. - Spolupráce s franc. voj. Attaché dÁbordem a jeho přidělencem mjr. Henri
Gouyou (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).
FÁREK, František. Situace ve 2. odd. Hl. štábu dne 14./III. 1939. - Rozloučení s Moravcovou
skupinou. - Odlet „jedenáctky“ do Anglie a co mu předcházelo. - Plk. gšt. Havel ustanoven
přednostou 2. Odd. - Návrat mjr. Dítěte ze Slovenska (nepublikovaný rukopis v držení prof.
Jiřího Fárka).
FÁREK, František. Situace v 2. odd. po 15. březnu 1939. - Admirál Canaris v hlavním
štábu. – Oberst Longin. - Škpt. Fárek a mjr. Dítě u přednosty Abwehrstelle. - Příslušník
Abwehru chce udělat zdvořilostní návštěvu u škpt. Fárka. - Návštěva u mjr. Dítěte. -
Charakteristika příslušníků Abwehru a německých důstojníků (nepublikovaný rukopis
143
VOJENSKÁ HISTÓRIA
FÁREK, František. Spolupráce odbojové skupiny 2. odd. s polskými zpravodajskými orgány

FÁREK, František. Stopy mizí v archívu…Praha : Vyšehrad, 1975.
FÁREK, František. Z historie naší zpravodajské služby (nepublikovaný rukopis v držení

FÁREK, František. Transport do Straubingu. - Pochod smrti. - Osvobození. - Shledání

s rodinou (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).
FÁREK, František. Září a říjen 1939. - Potíže se spojením do Londýna. - Zprávy o činnosti
gestapa. - Čeští policejní zaměstnanci ve službách gestapa. - Krim. asistent Emil Šíp. - Vrch.
polic. tajemník František Čmolík. - Několik poznámek k práci skupiny a poměrech, v nichž
rozvíjela svoji činnost (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).
FÁREK, František. 2. oddělení hlavního štábu za mobilizace v září 1938. - Cesta do Vyškova.
- Kapitulace Československa. - Návrat do Prahy. - Rozloučení s náč. hl. št. arm. gen. Krejčím.
- Zprav. činnost 2. odd. po Mnichovu. - Odchod přednosty 2. Odd. plk. gšt. Hájka. - Plk.
gšt. František Moravec novým přednostou 2. odd. hlavního štábu (nepublikovaný rukopis
FÁREK, František. 14. Prosince 1939. - Škpt. Longa, pplk. gšt. Houška a ing. Budík zatčeni.
- Výslechy u gestapa. - Lékařská prohlídka na Pankráci. - Výslechy o spolupráci šoféra
Záruby. - Výslechy pplk. gšt. Houšky a jeho tragická smrt. - Dílčí doznání škpt. Fárka a škpt.
Longy. - Výslechy o činnosti některých agentů 2. Odd. před 15./III. 1939 (nepublikovaný
rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).
GEBHART, Jan. Poznámky k čs.-polským zpravodajským kontaktům do 15. března 1939.

In Slezský sborník, 1996, roč. 94 (52), č. 1, s. 34–37.
HANZLÍK, František. Případ kpt. Adolf Püchler. Svědectví agenta OBZ o nelegálním
získávání financí zpravodajskou službou ministerstva vnitra. Praha: Úřad dokumentace
a vyšetřování zločinů komunismu, 2006. ISBN 80-86621-21-9.
HAVEL, František. Převedení zprav. fondu 2. odd. hl. štábu do propagačního úřadu
v Dušní ulici a souvislost této akce s gen. Eliášem (nepublikovaný strojopis v držení Ing.
Jiřího Havla).
HOLUB, Ota. Trumfy komisaře Geisslera. Ústí nad Labem: Severočeské nakladatelství,
1988.
KOKOŠKA, Jaroslav – KOKOŠKA, Stanislav. Spor o agenta A-54. Praha: Naše vojsko,
1994. ISBN 80-206-0437-5.
KREISINGER, Pavel. Brigádní generál Josef Bartík. Zpravodajský důstojník a účastník

prvního i druhého československého odboje. Praha: Ústav pro studium totalitních režimů,
2011. ISBN 978-80-87211-55-7.
144
VOJENSKÁ HISTÓRIA
KREISINGER, Pavel – VYHLÍDAL, Milan. Životní osudy generála Josefa Zusky (1902–
1978). Od důstojníka dělostřelectva přes zpravodajské oddělení Hlavního štábu a nacistické
káznice do Egypta. I. část. In Historie a vojenství, 2015, roč. 64, č. 1, s. 64–76. ISSN 0018-
2583.
KREISINGER, Pavel – VYHLÍDAL. Milan. Životní osudy generála Josefa Zusky (1902–
1978). Od důstojníka dělostřelectva přes zpravodajské oddělení Hlavního štábu a nacistické
káznice do Egypta. II. část (dokončení). In Historie a vojenství, 2015, roč. 64, č. 2, s. 90–99.
ISSN 0018-2583.
MEDVECKÝ, Matej – ZAŤKOVÁ, Jana – ONDRA, Hubert. C. K. Evidenz bureau –

K vývoju rakúsko-uhorskej spravodajskej služby. In Vojenská história, 2016, roč. 20, č. 3, s.
111–126. ISSN 1335-3314.
MORAVEC, František. Špión, jemuž nevěřili. Praha: Rozmluvy Alexandra Tomského, 1990.
PROCHÁZKOVÁ, Klára. Životní osudy zpravodajského důstojníka a vojenského diplomata

plukovníka Aloise Čáslavky. Olomouc, FF UP v Olomouci (Magisterská diplomová práce),
2015.
STRAKA, Karel. Rekonstrukce československé agenturní sítě a jejich výsledků z let 1933–
1939. Zpravodajské ústředí. Praha: MO ČR, 2017. ISBN 978-80-7278-709-8.
STRANKMÜLLER, Emil. Československé ofenzivní zpravodajství v letech 1937 do 15.

března 1939. In Odboj a revoluce, 1968, roč. 6, č. 1, s. 42–73.
TITL, Zdeněk. Rekonstrukce vývoje organizační struktury a personálií československého

vojenského výzvědného zpravodajství (do 15. března 1939). 1. část – stať. Praha: Generální
štáb – Inspektorát vojenské zpravodajské služby AČR, 1995.
VAJSKEBR, Jan – ŠUSTROVÁ, Radka. Německá bezpečnostní opatření v Protektorátu

Čechy a Morava na začátku války. In Paměť a dějiny, 2009, roč. 3, č. 3, s. 90–107. ISSN
1802-8241.
VYHLÍDAL, Milan. Zpravodajská tipařská akce Franze Dobianera. Příklad práce

československé rozvědky před 2. světovou válkou. In Sborník prací Pedagogické fakulty
Masarykovy univerzity, řada společenských věd (v tisku).
145
VOJENSKÁ HISTÓRIA
VOJENSKÉ MÚZEJNÍCTVO
NEMECKÁ VOJENSKÁ TECHNIKA V TANKOVOM

MÚZEU MUNSTER (1918 – 1945)
MARTIN KONEČNÝ
KONEČNÝ, M.: German Military Vehicles in the Munster Tank Museum (1918 – 1945).
Vojenská história, 1, 23, 2019, pp 146-156, Bratislava.
The town of Munster in the German federal state of Lower Saxony has a long military history.
As early as in 1893, there was a dislocated battalion of the imperial army, also having the
future German general and president, Paul von Hindenburg, serving there. Nearby Munster, an
extensive military area and research institute originated, used since 1916 mainly for chemical
weapons development and testing. In 1935, Germany secretly recovered the research and
development of the chemical weapons in Munster, later opening a tank school with training
area. After the end of the World War Two, these military premises found their use for storing
the German and Allied tanks, armoured vehicles and varied military vehicles. Since the 1950’s,
the vehicles was used for the Bundeswehr and Western Ally armies research purposes. The
Munster collection was expanding over the years as was the military base and training area.
However, only in 1983, the idea of making the historical armoured vehicles accessible to the
public in the new German Tank Museum (Deutsches Panzermuseum Munster) was successfully
implemented.
Military museology. German Tank Museum in Munster.
Mestečko Munster v spolkovom nemeckom štáte Dolné Sasko má dlhú vojenskú

históriu. Už v roku 1893 tu bol dislokovaný prápor cisárskej armády, v ktorom slúžil aj
budúci nemecký generál a prezident Paul von Hindenburg. V okolí Munsteru vznikol
rozsiahly vojenský areál a výskumný ústav, ktoré sa od roku 1916 používali najmä na
vývoj a skúšky chemických zbraní. V roku 1935 Nemecko tajne obnovilo výskum a vývoj
chemických zbraní v Munsteri a zároveň tu neskôr zriadilo aj tankovú školu s výcvikovým
areálom. Po skončení druhej svetovej vojny sa tieto vojenské priestory začali využívať na
uskladnenie nemeckých, ale aj spojeneckých tankov, obrnených vozidiel a najrôznejšej
vojenskej techniky. Od 50. rokov minulého storočia slúžila technika na výskumné účely
Bundeswehru a armád západných spojencov. Zbierka v Munsteri sa rokmi rozširovala
a rovnako sa zväčšovala aj vojenská základňa a výcvikový areál. Až v roku 1983 sa však
podarilo zrealizovať myšlienku sprístupniť historické obrnené vozidlá verejnosti v novom
Nemeckom tankovom múzeu Munster (Deutsches Panzermuseum Munster).
Postupom času sa z Munstera stala jedna z hlavných základní Bundeswehru s rozsiahlym
výcvikovým strediskom. V súčasnosti je v Munsteri ubytovaných približne 10 000 vojakov
nemeckej armády aj s rodinami. Môžem z vlastnej skúsenosti potvrdiť, že pri prechádzke
Munsterom uvidíte nemecké maskáčové uniformy s charakteristickým vzorom „flecktarn“
doslova na každej ulici. Človek sa však aspoň cíti bezpečnejšie. Spolu s tankovým múzeom
je dominantou Munsteru aj vojenský kostol sv. Štefana, najvyššia stavba v meste.
Deutsches Panzermuseum Munster sa nachádza na ulici Hans-Krüger Strasse 33 a je
146
VOJENSKÁ HISTÓRIA
otvorené pre verejnosť v závislosti od ročného obdobia.1 V októbri – máji je otvorené každý
deň od 10:00 do 18:00. V letných mesiacoch jún – september je múzeum prístupné každý
deň v rovnakých otváracích hodinách. Základné vstupné je 8 eur, čo na nemecké pomery
nie je veľa. K dispozícii sú aj zľavnené lístky pre deti, študentov, dôchodcov a skupiny.
Návšteva tohto špecializovaného múzea však rozhodne stojí za to, keďže si tu môžete
pozrieť aj unikáty, aké nenájdete nikde inde na svete.
Múzeum sa rozprestiera na ploche s celkovou rozlohou až 9 000 m 2. Časť exponátov je
umiestnená v krytých hangároch, no niekoľko vozidiel je inštalovaných aj na otvorenom
priestranstve. Na podrobnú prehliadku všetkých výstavných hál a objektov spolu s poctivým
fotografovaním si pokojne môžete vyhradiť celý deň. Ak patríte medzi nadšencov obrnenej
techniky, hodiny budú ubiehať veľmi rýchlo. Drvivú väčšinu zbierkových predmetov
tvoria nemecké vojenské vozidlá a zbrane pochádzajúce z obdobia od konca prvej svetovej
vojny až do súčasnosti. V menšej miere sú zastúpené stroje britskej, americkej a sovietskej
proveniencie. V múzeu sa nachádza vyše 150 exponátov vojenskej techniky. V tomto
príspevku sa zameriam výlučne na predstavenie nemeckých tankov, samohybných diel,
stíhačov tankov, obrnených transportérov, obrnených automobilov a ďalších vozidiel
pochádzajúcich z rokov 1918 – 1945.
Expozícia sprístupnená v hangároch sa začína obdobím prvej svetovej vojny (1914 – 1918).
Okamžite po vstupe do výstavnej haly vás okrem chladu (tieto priestory nie sú vykurované)
zaujme pôsobivá dioráma bojiska „Veľkej vojny“ na západnom fronte. Nemeckí vojaci
v zákopoch sú vyzbrojení nielen opakovacími puškami, ale aj ťažkým guľometom MG
08/15. Diorámu dopĺňa všadeprítomný ostnatý drôt, vrecia s pieskom, prepravky na muníciu
a množstvo nábojníc. Dominantou tohto priestoru je replika nemeckého ťažkého tanku
Sturmpanzerwagen A7V (ďalej v texte A7V), ktorý sa na bojisku objavil až v poslednom
roku vojny2. Nemci do novembra 1918 dokázali vyrobiť len 20 kusov, ktoré sa zapojili do
boja na západnom fronte. Niekoľko z nich vojnu prežilo, ale následne museli byť zničené
na základe článkov Versailleskej zmluvy. Jediný zachovaný exemplár tanku A7V sa dnes
nachádza v múzeu v austrálskom Brisbane. V 80. rokoch minulého storočia postavili Nemci
repliku tanku A7V a pomenovali ho „Wotan“. Pôvodný Wotan bol zničený dohodovými
mocnosťami v roku 1919, replika tohto tanku A7V je dnes jediná v kontinentálnej Európe.
Úplne odlišný typ nemeckého tanku z obdobia prvej svetovej vojny predstavuje ľahký
Leichter Kampfwagen II (ďalej LK II). Jeho výroba sa začala až v októbri 1918, teda len
niekoľko týždňov pred ukončením vojny. Za ten čas Nemci skompletizovali desať kusov,
ktoré sa však nestihli zapojiť do boja na západnom fronte. V 20. rokoch boli rozmontované
tanky prepravené do Švédska, ktoré ich zaradilo do svojej armády pod názvom Stridsvagn
m/21. Tanky následne prechádzali rôznymi úpravami a vo švédskej armáde slúžili do roku
1938, keď boli vyradené ako zastarané. V roku 1993 venovalo Švédsko jeden exemplár
tanku LK II Nemecku, ktoré ho vystavuje v Munsteri.
Druhá časť hangáru je tematicky venovaná medzivojnovému Nemecku. Zaujímavým
predstaviteľom obdobia 20. rokov je obrnené policajné vozidlo Daimler DZVR
21. Nemeckej armáde vyplývali z Versailleskej zmluvy viaceré obmedzenia, medzi inými
aj používanie obrnených vozidiel. Pre potreby nemeckej polície na udržiavanie verejného
poriadku a potláčanie demonštrácií však bolo povolené vyzbrojiť 85 obrnencov guľometmi
inštalovanými v otáčacích vežiach. Hoci sa oficiálne jednalo o špeciálny policajný automobil,
1
Základné informácie o múzeu nájdeme na webovej stránke www.daspanzermuseum.de. V porovnaní so strán-
kami iných tankových múzeí je jej obsah pomerne stručný. Absentujú tu fotografie exponátov, videá, predstavenie
zbierkových predmetov, podrobnejšie priblíženie histórie múzea a jeho jednotlivých expozícií. Všetky základné
informácie o popisovaných vozidlách v texte tohto článku sú z informačných tabúľ múzea.
2
THOMAS, N. Německá armáda za první světové války. Brno : Computer Press, 2009, s. 143-144. ISBN 978-80-
251-1921-1.
147
VOJENSKÁ HISTÓRIA
bežne ho používal aj Reichswehr počas vojenských cvičení. Po roku 1935 ho Wehrmacht

upravil ako obrnený rádiovoz.
Okamžite po uchopení moci nacistami v roku 1933 sa v tajnosti rozbehol program vývoja
nového ľahkého tanku. Panzerkampfwagen I (ďalej Panzer I) sa dostal do výroby v roku
1934 a tvoril základ tankových vojsk nemeckej armády až do konca 30. rokov.3 Tento ľahký
tank bol vyzbrojený len dvoma guľometmi kalibru 7.92 mm a obsluhovaný dvojčlennou
posádkou. Spolu s ľahkým tankom Panzer II sa v masívnom meradle použil pri invázii do
Poľska v roku 1939, aj počas bojov vo Francúzsku o rok neskôr. Jeho výroba sa skončila
v roku 1941, keďže bol pre svoju slabú výzbroj a pancierovanie nevhodný na používanie vo
frontovom pásme. Munster vlastní jeden kompletný tank Panzer I a vežu z tanku Panzer II.
Symbolom vynikajúcej konštrukčnej školy medzivojnového Československa bol ľahký
tank LT-38, Nemcami neskôr označený ako Panzerkampfwagen 38 (t).4 Jeho výroba sa
začala v roku 1938, teda na sklonku existencie prvej republiky. Po obsadení českých krajín
Nemeckom a rozbití republiky pokračovala produkcia už pre potreby Wehrmachtu, a to
až do roku 1942. Jeho upravený podvozok sa však využíval aj ako základ vynikajúceho
nemeckého stíhača tankov Jagdpanzer 38 (t) Hetzer, ktorý sa nachádza v ďalšej časti
expozície. Stroj z Munsteru bol licenčne vyrobený vo Švédsku pod označením m/42.
Najväčší počet exponátov súvisiacich s témou tohto príspevku si môžeme pozrieť
v expozícii venovanej obdobiu druhej svetovej vojny. V jej úvodnej časti dominujú dva
„ťažné kone“ Wehrmachtu, ktoré tvorili chrbtovú kosť nemeckých tankových jednotiek
najmä v prvej polovici vojny. Stredný tank Panzerkampfwagen III vo vystavovanej verzii
M (Ausf. M) mal ako hlavnú zbraň kanón kalibru 50 mm, ktorý dopĺňali dva guľomety
MG 34. Tento model sa vyrábal v rokoch 1942 – 1943 a dovedna vzniklo 517 kusov.5
Tank z Munsteru slúžil v jednotkách Afrikakorps, pôsobiacich na severoafrickom bojisku
v rokoch 1941 – 1943.
Stredný tank Panzerkampfwagen IV bol jediným nemeckým tankom, ktorého produkcia
bežala nepretržite počas celého obdobia druhej svetovej vojny. Dovedna zišlo z montážnych
liniek vyše 8 500 ks deviatich rôznych verzií.6 Panzer IV z Munsteru je v prevedení G (Ausf.
G), ktoré sa vyrábalo v rokoch 1942 – 1943. Tank mal ako hlavnú zbraň vynikajúci kanón
kalibru 75 mm s dlhou hlavňou, doplnený dvoma guľometmi MG 34. Tento exemplár sa
podobne ako vyššie spomínaný Panzer III zúčastnil bojov v púštnych farbách Afrikakorpsu
a bol zajatý Britmi pri Tobruku. So svojím kvalitným kanónom nemal na africkom bojisku
konkurenciu a až do príchodu ťažkého tanku Tiger I bol najobávanejším nemeckým tankom.
Najslávnejší nemecký tank Panzerkampfwagen VI Tiger I sa do dnešných čias
v Nemecku nezachoval.7 Preto sa vedenie múzea rozhodlo vyrobiť jeho presnú repliku
z plastu a pomenovali ju trefne PlasTiger. Replika váži len 2,7 tony – približne 5 %
pôvodnej hmotnosti tanku Tiger I, ktorá bola 57 ton. PlasTiger sa pracne staval v rokoch
2012 – 2017, je teda v múzeu novinkou. Nacistické Nemecko vyrobilo v rokoch 1942 – 1944
okolo 1 350 tankov Tiger I, doslova zanedbateľný počet v porovnaní s konkurenčnými
strojmi ako M4 Sherman alebo T-34.8 Dnes sa na svete nachádza už len 6 kusov tohto
legendárneho tanku. Jediný pojazdný exemplár je verejnosti prístupný v tankovom múzeu
v anglickom meste Bovington.
Z „rodiny“ tankov Tiger však Munster vystavuje najťažší nemecký sériovo vyrábaný
3
CHANT, Ch. Tanky. Praha : Naše vojsko, 2014, s. 57. ISBN 978-80-206-1468-1.
4
FRANCEV, V. Československé zbraně ve světě. Praha : Grada, 2015, s. 123-128. ISBN 978-80-247-5314-0.
5
Dostupné na internete: http://www.panzernet.net/panzernet/stranky/tanky/pz3.php. [cit. 22. 11. 2018].
6
Dostupné na internete: http://www.panzernet.net/panzernet/stranky/tanky/pz4.php. [cit. 22. 11. 2018].
7
Všetky údaje o vojenskej technike, ktorá sa zachovala do dnešných čias, sú v tomto článku prebraté z webového
portálu „Surviving panzers“. Pozri http://the.shadock.free.fr/Surviving_Panzers.html.
8
ANDERSON, T. Tiger. Praha : Grada, 2014. ISBN 978-80-247-5077-4.
148
VOJENSKÁ HISTÓRIA
tank druhej svetovej vojny, ktorým bol Panzerkampfwagen VI Tiger II (zvaný Königstiger,
rovnako ďalej v texte).9 Vážil takmer 70 ton a jeho predný pancier mal hrúbku
neuveriteľných 180 mm! Neexistoval sovietsky alebo spojenecký tank, ktorý by dokázal
prebiť predný pancier tohto monštra ani z bezprostrednej blízkosti. Hlavnou zbraňou
Königstigra bol vynikajúci tankový kanón kalibru 88 mm, kvalitnejší ako kanón použitý
v tanku Tiger I. Tento stroj sa stal vďaka svojmu pancierovaniu a výzbroji legendou, aj
napriek nízkemu počtu vyrobených kusov (len 492) a operačnému nasadeniu. Dodnes
sa na svete zachovalo len 8 týchto tankov. Exponát vystavený v Munsteri pôvodne patril
práporu ťažkých tankov 501 bojujúcom v rámci Waffen-SS na západnom fronte a bol
zajatý Spojencami v septembri 1944.
Vedľa tanku Königstiger stojí ďalší obor, v ktorého blízkosti budete mať zimomriavky
na chrbte (ešte umocnené chladom v hangári). Na podvozok tanku Tiger I nainštalovali
Nemci plne uzatvorenú nadstavbu, ktorej pancierovanie dosahovalo v prednej časti až
150 mm. Ako hlavnú zbraň dostalo vozidlo raketomet RW61 kalibru 380 mm, ktorý bol
pôvodne určený pre bojové lode. Tak vznikol samohybný raketomet Sturmtiger, prvýkrát
nasadený do boja počas Varšavského povstania v auguste 1944.10 Táto pevnosť na pásoch
ničila naraz celé domy a zrovnávala bunkre a postavenia povstalcov nemilosrdne so zemou.
Jedna jeho raketa vážila až 345 kg a do vozidla sa nakladala pomocou špeciálneho žeriava.
Sturmtigery sa používali nielen na boj v mestskej zástavbe, ale boli nasadzované aj proti
tankom a iným obrneným prostriedkom protivníka z dobre maskovaných obranných
postavení. Dovedna vzniklo 18 ks tohto samohybného raketometu a dnes sú na svete už
len dva Sturmtigery.
Múzeum v Munsteri disponuje aj zbierkou stíhačov tankov a samohybných diel. Vo vývoji
a výrobe týchto špecializovaných strojov boli Nemci majstrami. K starším typom stíhačov
tankov patrí Marder III, postavený na spoľahlivom podvozku čs. tanku LT-38.11 Po invázii
do Sovietskeho zväzu v roku 1941 čelili Nemci obrovskému počtu sovietskych obrnencov,
medzi ktorými kraľoval legendárny tank T-34/76. Prebiť predný pancier T-34/76 i ďalšieho
tanku KV-1 sa ukazovalo byť nad sily nemeckých strojov. Bolo nutné prijať okamžité
riešenie a osadiť silnejšie protitankové delá na už existujúce pásové podvozky. Spomínaný
tank LT-38 bol v roku 1942 už zastaraný, ale jeho podvozok bol spoľahlivý a Nemci ho mali
k dispozícii vo veľkých počtoch. Na korbu umiestnili protitankový kanón Pak 40 kalibru
75 mm a vznikol stíhač tankov známy ako Marder III. Jeho nedostatkom bola otvorená
nadstavba, takže posádka bola zhora a zozadu nechránená. Tieto stroje bojovali až do konca
druhej svetovej vojny, a to na všetkých frontoch. Zaujímavosťou je, že okrem Nemecka
slúžili aj v armáde Slovenskej republiky a zúčastnili sa Slovenského národného povstania.12
Múzeum vystavuje verziu Marder III. Ausf. H.
Ešte väčšieho využitia sa dočkal podvozok spoľahlivého tanku Panzer IV, ktorý Nemci
použili pri výrobe niekoľkých typov stíhačov tankov a samohybných diel. Poďme si postupne
predstaviť tie, ktoré sú vystavené v Munsteri. Vývoj samohybného dela na podvozku stredného
tanku Panzer IV prebiehal vo firme Alkett už od začiatku roku 1942. Armáda potrebovala
ťažkú zbraň namontovanú na pásový podvozok schopnú operovať priamo na bojisku s plne
uzatvorenou nadstavbou, ktorá by kompletne chránila posádku. Konštruktéri sa rozhodli
použiť 150-mm húfnicu StuH 43 L/12 a ako sekundárnu zbraň mali vojaci k dispozícii
guľomet MG 34. Predný pancier tohto stroja zvaného Sturmpanzer IV Brummbär mal
9
Tamže, ref. 8, s. 20-21.
10
Dostupné na internete: http://www.panzernet.net/panzernet/stranky/samohybky/sturmtiger.php. [cit. 22. 11.
2018].
11
FRANCEV, V. Československé zbraně ve světě, ref. 4, s. 101.
12
GODÁL, O. Povstalecké stíhače tankov v SNP. Dostupné na internete: http://historyweb.dennikn.sk/clanky/
detail/povstalecke-stihace-tankov-v-snp#.W_calrh5swA. [cit. 22. 11. 2018].
149
hrúbku až 100 mm, takže poskytoval mužom veľmi dobrú pasívnu ochranu.13 Brummbäry
zaznamenali svoju premiéru v júli 1943 v bitke pri Kursku a slúžili až do úplného konca
vojny, a to na všetkých frontoch. Dovedna bolo vyrobených 306 ks tohto stroja. Vidieť dnes
Brummbär je veľká vzácnosť, keďže sa na svete zachovali už len štyri, pričom pojazdný nie
je ani jeden.
Neďaleko Brummbära stojí samohybná húfnica Hummel, ktorá bola ďalším vozidlom
postaveným na upravenom podvozku tanku Panzer IV.14 Primárnym účelom malo byť ničenie
veľmi silne opevnených postavení nepriateľa, ale Hummel sa ukázal byť účinným aj v boji
proti tankom a iným obrneným vozidlám. Hlavnú zbraň predstavovala ťažká húfnica sFH
18 kalibru 150 mm. Stroj nemal priamo integrovaný guľomet proti nepriateľskej pechote,
takže ho posádky nosili voľne v bojovom priestore. Hummel mal dva výrazné nedostatky:
maximálna zásoba munície bola len 18 granátov a nemal plne uzatvorenú nadstavbu, takže
posádka bola zhora nechránená. Napriek tomu sa Hummel v boji veľmi osvedčil, keďže
dokázal likvidovať nepriateľské tanky i opevnené postavenia na veľkú vzdialenosť. Táto
samohybná húfnica bojovala v jednotkách Wehrmachtu i Waffen-SS, a to až do úplného
konca vojny.
V múzeu nájdeme aj dva obávané stíhače tankov Jagdpanzer IV.15 Vývoj tohto stroja
prebiehal takmer rok a pol, kým sa z technických výkresov dostal až k sériovej výrobe.
Jagdpanzer IV je právom považovaný za jeden z najlepších nemeckých stíhačov tankov, ktorý
v sebe kombinoval vysokú pasívnu ochranu posádky s kvalitným protitankovým kanónom
a veľkou výhodou v boji, ktorou bola jeho nízka silueta (na výšku meral len 186 cm). Predný
pancier mal hrúbku až 80 mm a keďže bol skosený, dosahoval podobnú úroveň ochrany ako
hrubší predný pancier ťažkého tanku Tiger I. Kanón Pak 39 L/48 kalibru 75 mm si dokázal
poradiť so všetkými strednými tankmi protivníka a pri paľbe do boku mohol vážne ohroziť
aj ťažké tanky. Exponát vystavený v Munsteri je natretý vrstvou antimagnetickej pasty
zimmerit, ktorá sa používala proti uchyteniu magnetických mín. Ďalší vystavený Jagdpanzer
IV pochádza z tzv. nultej série a slúžil primárne na výcvik posádok. Zaujímavosťou je, že
prototyp nie je opancierovaný, keďže to armáda na skúšobné účely nepožadovala. Podľa
informačného panelu v múzeu bol však tento exemplár na konci vojny nasadený do boja, no
s veľkou dávkou šťastia prežil a dnes je svetovým unikátom.
Vojenskí historici sa zhodujú, že jedným z najlepších stíhačov tankov druhej svetovej vojny
bol nemecký stroj Jagdpanther, postavený na podvozku stredného tanku Panzerkampfwagen
V Panther.16 Jagdpanther mal skosený predný pancier hrubý 80 mm a vynikajúci protitankový
kanón Pak 43 kalibru 88 mm. Ten dokázal vyradiť nepriateľské tanky aj na vzdialenosť
presahujúcu 2 000 m, z ktorej ho ony nemohli ohroziť. Nemci ho však nasadili príliš neskoro
na to, aby mohol zvrátiť pre nich beznádejnú situáciu na fronte. Dnes sa na svete nachádza
10 kusov tohto legendárneho stíhača tankov. Exponát vystavený v Munsteri je pojazdný.
Jedným zo symbolov nemeckých tankových divízií a divízií tankových granátnikov boli
aj obrnené transportéry SdKfz 251.17 Vyrábali sa počas celého obdobia vojny v rokoch 1939
– 1945 a vzniklo vyše 16 000 kusov. SdKfz 251 existoval v štyroch základných verziách
označovaných ako Ausf. A, B, C, D, ktoré sa ešte líšili typom výzbroje alebo špecifickým
účelom, na ktoré boli prispôsobené. Základná verzia vozidla s dvoma guľometmi MG 34
13
Dostupné na internete: http://www.panzernet.net/panzernet/stranky/samohybky/hummel.php. [cit. 22. 11. 2018].
14
Dostupné na internete: http://www.panzernet.net/panzernet/stranky/samohybky/hummel.php. [cit. 22. 11. 2018].
15
KONEČNÝ, M. Jagdpanzer IV. Hitlerův oblíbenec. In Military revue, roč. 10, 2014, č. 11, s. 30-32. ISSN 1805-
0247.
16
GREEN, G. – GREEN, M. Panther. Německá snaha o dosažení převahy na bojišti. Praha : Grada, 2015. ISBN
978-80-247-5450-5.
17
KLIMENT, Ch. Sd.Kfz.251. Nevojice : Jakab Publishing, 2011. ISBN 978-80-87350-08-9; KONEČNÝ, M.
SdKfz 251. Symbol pancéřových granátníků. In Zbraně, 4, 2014, s. 32-35. ISSN 2336-1573.
150
niesla označenie SdKfz 251/1. Panzermuseum Munster vlastní dva transportéry SdKfz 251
vo verzii Ausf. D. Typ SdKfz 251/9 je vybavený krátkohlavňovým delom KwK 37 L/24
kalibru 75 mm a druhý je ženijná verzia SdKfz 251/7 s charakteristickými časťami ľahkého
ženijného mosta, upevnenými na korbe (tento exponát je pojazdný).
Unikátom je ťažký osemkolesový obrnený automobil SdKfz 234, považovaný za jedno
z najlepších vozidiel svojej kategórie v období druhej svetovej vojny.18 Parametrami sa skôr
približoval ľahkému tanku ako automobilu, keďže vážil až 11,5 ton, jeho predný pancier
mal hrúbku 30 mm a disponoval silnou výzbrojou. SdKfz 234 predstavoval vrchol nemeckej
techniky v kategórii ťažkých prieskumných vozidiel. Jeho podvozok bol dokonca vybavený
dvoma stanovišťami pre vodiča, jeden sedel v prednej a druhý v zadnej časti vozidla.
Vznikli štyri verzie tohto automobilu, zrejme najznámejšia je SdKfz 234/2 zvaná Puma,
ktorá bola vyzbrojená 50-mm kanónom. Vozidlo v Munsteri je typ 234/4 s protitankovým
kanónom Pak 40 L/46 kalibru 75 mm, ktoré sa začalo vyrábať až v úplnom závere vojny. Od
decembra 1944 do marca 1945 vyprodukovali nemecké zbrojovky 97 ks tohto obrneného
automobilu. Munster je jediným miestom na svete, kde môžeme vidieť SdKfz 234/4. Ďalší
dochovaný exemplár tohto prieskumného vozidla v americkom múzeu Fort Benning totiž
nie je verejnosti prístupný.
Samostatná expozícia Elementy vojny sa nachádza v sekcii venovanej vojenskej technike
druhej svetovej vojny. Každopádne ju odporúčam navštíviť, pretože sú v nej vystavené
nemecké chladné i strelné zbrane, výzbroj, výstroj, uniformy, prilby, pokrývky hlavy,
medaily a vyznamenania od 19. storočia až po súčasnosť. Nájdeme tu vzácnu kolekciu
nemeckých uniforiem z prvej i druhej svetovej vojny i všetky typy nemeckých prilieb.
Rozsiahlej zbierke strelných zbraní dominujú opakovacie pušky, samopaly, guľomety, útočné
pušky i pištole. Milovníkov faleristiky určite nadchnú nemecké medaily a vyznamenania,
vrátane Rytierskeho kríža s dubovými ratolesťami.
Návštevu tohto múzea odporúčam najmä všetkým záujemcom o nemeckú obrnenú
techniku druhej svetovej vojny. Ide o najrozsiahlejšiu zbierku obrnených vozidiel v celom
Nemecku a Munster, samozrejme, patrí k najväčším tankovým múzeám v celosvetovom
meradle. Ročne ho navštívi viac ako 85 000 návštevníkov a aj v tomto ukazovateli patrí
medzi popredné špecializované múzeá v celom Nemecku. Múzeum má zároveň najväčšiu
zbierku vozidiel Bundeswehru, ktorá je priebežne dopĺňaná o ďalšie stroje. Naopak, slabšie
sú zastúpené spojenecké či sovietske obrnené vozidlá druhej svetovej vojny. Tých je oveľa
viac v Auto & Technik Museum Sinsheim, o ktorom sme v minulosti písali aj vo Vojenskej
histórii.19
18
CHANT, Tanky, ref. 3, s. 127.
19
KONEČNÝ, M. Auto & Technik Museum Sinsheim (Nemecko). In Vojenská história, 21, 2017, č. 4, s. 162-177.
ISSN 1335-3314.
151
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Replika nemeckého tanku A7V z prvej svetovej vojny bola postavená v 80. rokoch minulého storočia.
Ľahký tank Panzer I vyrábali Nemci v rokoch 1934 – 1941.
152
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Stredný tank Panzer III Ausf. M s delom kalibru 50 mm
Panzer IV bol jediným tankom, ktorý Nemci vyrábali nepretržite počas celého obdobia druhej svetovej vojny.
153
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Replika ťažkého tanku Tiger I váži len 2,7 tony – približne 5 % hmotnosti skutočného tanku.
Samohybný raketomet Sturmtiger nasadili Nemci do boja po prvýkrát počas Varšavského povstania v auguste 1944.
154
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Pohľad do zadnej časti ťažkého prieskumného obrneného automobilu SdKfz 234/4
Obrnené transportéry SdKfz 251/9 (vľavo) a ženijný SdKfz 251/7 (vpravo)
155
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Nemecké uniformy z druhej svetovej vojny v expozícii „Elementy vojny“
Pohľad na vystavenú vojenskú techniku v jednej z miestností venovanej druhej svetovej vojne
156
VOJENSKÁ HISTÓRIA
RECENZIE
ANDRIESSEN, J. H. J. PRVNÍ SVĚTOVÁ VÁLKA V DOKUMENTÁRNÍ FOTOGRAFII.

4. upravené vydanie. Praha : Rebo International CZ, 2018, 600 s. ISBN978-80-255-1066-7.
V rokoch 2014 až 2018 sme si pripomínali jednotlivé udalosti týkajúce sa 1. svetovej vojny,
ktorú vtedajšia spoločnosť nazývala Veľkou vojnou. Prvý globálny konflikt v dejinách
ľudstva priniesol obrovské straty na životoch a majetku najmä na európskom kontinente,
ale musíme objektívne priznať, že sa bojovalo i na Blízkom východe, Afrike, Ázii a na
svetových moriach. Práve v spomínaných rokoch vychádzalo po celom svete množstvo
monografií a vedeckých prác s tematikou prvej svetovej vojny určených či už pre odbornú
alebo laickú verejnosť.
Jednou z mnohých publikácií, ktoré mapujú obdobie rokov 1914 až 1918, je do českého
jazyka preložené štvrté upravené vydanie knihy s názvom První světová válka v dokumentární
fotografii od holandského autora J. H. J. Andriessena. Čitateľa na prvý pohľad určite zaujme
kvalitne spracovaná obálka knihy zobrazujúca vojaka v popredí a skupinu ďalších mužov
v uniforme stojacich v úzadí.
Obsiahla publikácia ponúka čitateľovi na 600 stranách základný prehľad medzinárodno-
politickej situácie a bojov na frontoch 1. svetovej vojny z pohľadu Nemecka, Rakúsko-
Uhorska, Ruska, Veľkej Británie či Francúzska. Publikácia je kvôli lepšiemu prehľadu
rozčlenená na osem kapitol. V prvej časti (s. 10-47) autor analyzuje vznik a vývoj dvoch
politicko-mocenských a vojenských blokov na európskom kontinente, a to Trojspolku,
ktorých členovia sa taktiež súhrnne označovali i ako Centrálne mocnosti, a Dohody od roku
1871 až do vypuknutia 1. svetovej vojny. Druhá kapitola (s. 48-75) sa zaoberá krízovými
udalosťami v lete 1914, keď došlo k zavraždeniu následníka rakúsko-uhorského trónu
Františka Ferdinanda a jeho manželky Žofie, čo následne vyvolalo značnú diplomatickú
činnosť oboch zoskupení, ktorá viedla nakoniec k rakúsko-uhorskému vyhláseniu vojny
Srbsku. V tretej kapitole (s. 76-85) sa autor zameriava na jednotlivé bojové plány Nemecka,
Francúzska, Veľkej Británie, Rakúsko-Uhorska a Ruska na počiatku vojny a až v štvrtej
časti (str. 86-195) sa dostávame na bojové pole Veľkej vojny. Tu môžeme vidieť, že autor
ovplyvnený anglosaskou historiografiou prvej svetovej vojny a i svojím pôvodom, sa
dominantne venuje západnému frontu, ktorý opisuje na 83 stranách, a udalosti na východnom
bojisku redukuje na 35 strán. Následne v piatej kapitole (s. 196-371) sú charakterizované
najvýznamnejšie vojenské operácie oboch zúčastnených strán v rokoch 1915 a 1916, keď sa
do konfliktu postupne pridalo Taliansko, už ako spojenec Dohody, a Rumunsko. V šiestej
kapitole (s. 372-425) si autor zaumienil v základných rysoch charakterizovať vojnu na
mori, ale musíme konštatovať, že informácie sú čitateľovi podávané z pohľadu nemeckého
vedenia boja, pričom by určite bolo zaujímavé porovnať námornú silu nemeckého cisára
Viliama II. s jeho úhlavným nepriateľom Veľkou Britániou. V predposlednej kapitole (s.
426-457) je rozbor vstupu Spojených štátov amerických do vojnového konfliktu na strane
dohodových mocností, ktoré sa tak rozhodli zareagovať na potopenie britského parníka
Lusitania. Čitateľa určite zaujme porovnanie britského, amerického a nemeckého výkladu
spomínanej námornej tragédie, ktorá prinútila USA prehodnotiť politiku izolacionalizmu
a zapojiť sa do víru Veľkej vojny. Posledná kapitola (s. 458-585) začína opisom politickej
situácie v Rusku a jeho bojových aktivít, z nášho pohľadu, na východnom fronte. Rusko
nakoniec pod tlakom revolučných udalostí podpísalo separátny mier a vystúpilo z víru prvej
svetovej vojny aj za ceny straty území a vojenskej reputácie. Andriessen ďalej pokračuje
157
VOJENSKÁ HISTÓRIA
analyzovaním posledných nemeckých snáh na západnom fronte v roku 1918. Autor v závere
načrtáva problematiku Parížskej mierovej konferencie a dotýka sa aj zmien na geopolitickej
mape Európy, ktoré prvá svetová vojna priniesla v podobe nástupnických štátov a zmeny
politických režimov či už v Rusku, Nemecku alebo Turecku.
Publikácia je obohatená o približne 800 vysokokvalitných fotografií zachytávajúcich
najvýznamnejšie politické a vojenské osobnosti danej doby, ale i hrôzy prvého globálneho
konfliktu. Prostredníctvom autentických fotografií si čitateľ môže lepšie predstaviť útrapy
obyčajných mužov v uniformách bojujúcich armád. Fotografie ponúkajú možnosť nahliadnuť
aj do každodenného života vojakov v zázemí či priamo na bojovom poli. Obrazové prílohy
taktiež zobrazujú dobovú techniku, zbrane, bojové lode a iné technické výdobytky začiatku
20. storočia. Pozitívom je zoznam použitej literatúry, ktorý môže poslúžiť čitateľovi pri
ďalšom štúdiu udalostí Veľkej vojny, a menný register umožňujúci rýchle vyhľadávanie
najdôležitejších osobností v 19. a 20. storočí podieľajúcich sa na dovtedy najväčšej vojenskej
kataklizme v dejinách ľudstva.
Za negatívum považujem absenciu máp, ktoré by laickému čitateľovi pomohli lepšie
sa zorientovať na jednotlivých frontoch prvej svetovej vojny. Taktiež negatívne vnímam
nevyváženosť pri opise udalostí na západnom a východnom fronte, čo evokuje, že západné
bojisko bolo dôležitejšie ako to na východe.
Publikácia je určená pre všetkých záujemcov o politicko-vojenské dejiny venujúce sa
dominantne prvej svetovej vojne a čitateľ môže v nej nájsť cenné informácie týkajúce sa
i nášho geografického prostredia.
Matúš Burda
HUSÁK, Otakar. JDI! Vzpomínky legionáře Otakara Husáka. Kniha II. Na vydanie pripravil
Michal Rak. Praha : Československá obec legionářská, 2017, 357 s., fotografie v texte, prílohy.
ISBN 978-80-87919-42-2.
Druhý zväzok pamätí Otakara Husáka je pokračovaním prvej časti jeho spomienok. Zatiaľ
čo v prvom zväzku mapoval svoje pôsobenie pred vypuknutím prvej svetovej vojny, nástup
do Českej družiny v Kyjeve a potom pôsobenie v Ruskej légii cez zranenie pri Zborove
a odchod na čele niekoľkých stoviek československých dobrovoľníkov do Francúzska,1
druhý zväzok prináša mnohé detaily z cesty z Ruska do Cognaku, z tamojšieho pobytu
a výcviku, prísahy v Darney a záverečných bojov v Argonnách, kde sa Husák a jeho
jednotka vyznamenali najmä v úporných a krvavých zrážkach pri Terrone-sur-Aisne
a Chesters. Záverom sa dotýka aj návratu do vlasti, pôsobenia na čele vojenskej kancelárie
prezidenta republiky T. G. Masaryka a bojov na Těšínsku, Slovensku a Podkarpatskej Rusi.
V publikácii je veľa zaujímavých postrehov aj o osobnostiach Masaryka, Beneša, Štefánika,
Janina, Piccioneho a ďalších vedúcich osobností nášho prvého odboja.
Príslušník Českej družiny a neskôr francúzsky legionár Otakar Husák (23. 4. 1885 –
12. 6. 1964), ktorý to potom dotiahol ako generál až na funkciu prvého náčelníka vojenskej
kancelárie prezidenta Tomáša Garrigue Masaryka a ministra obrany Československej
republiky, bol jedným z najvýznamnejších príslušníkov československého prvého aj druhého
odboja a vytrpel si svoju kalváriu po februári 1948 aj od komunistického režimu. Husák
zanechal po sebe rozsiahly rukopis pamätí, ktorý je uložený v Archíve Národného múzea
1
HUSÁK, Otakar. JDI! Vzpomínky legionáře Otakara Husáka. Kniha I. Na vydanie pripravili Michal Rak, Tomáš
Kykal, Jiří Charfreitag, Milan Mojžíš, Erik Štrégl a Petr Tolar. Praha : Československá obec legionářská, 2017, 357 s.,
fotografi e v texte, prílohy. ISBN 978-80-87919-29-3 In Vojenská história, roč. 21/2018, č. 1, s. 172-174.
158
VOJENSKÁ HISTÓRIA
v Prahe. Tam ho po jeho smrti odovzdala jeho manželka a roky ležal zabudnutý. Pred časom
ho v tomto archíve objavil historik Martin Zückert. Strojopis pre účely edície zdigitalizoval
pracovník Vojenského historického ústavu v Prahe Tomáš Kykal. Československá obec
legionárska (ČsOL) vydala prvú časť Husákovych memoárov k 100. výročiu zborovskej
bitky (2. júla 1917), v príprave ktorej zohral významnú úlohu. Samotnej bitky sa však už
nezúčastnil, lebo pred jej začiatkom bol spolu s Janom Syrovým ťažko zranený rakúsko-
uhorským granátom. Druhú časť, ako už deviaty zväzok edície legionárskych memoárov,
vydali k stému výročiu bojov v oblasti Terronu a tam ju aj predstavili verejnosti priamo pred
domom, kde mal v pivnici Husák svoje veliteľské stanovište.
Husák pochádzal z mlynárskej rodiny, ktorej korene siahajú až do roku 1612, ale jeho otec
už pracoval ako úradník pri železniciach. Husáka po skončení meštianskej školy prijali na
chemické oddelenie vyššej štátnej Priemyselnej školy v Prahe, ktorá je najstaršou priemyselnou
českou školou s rokom vzniku 1837. Nadaný študent si zamiloval chémiu a okrem toho na
tejto škole aj vlastenecky dozrieval a sformoval si svoj postoj k nefalšovanému vlastenectvu,
ktorému zostal verný po celý svoj život aj v tých najťažších dobách, keď ho raz prenasledovali
gestapáci a neskôr komunisti. Učili tam významné osobnosti, profesori, ktorí svoje české
presvedčenie neskrývali a vštepovali ho aj svojim študentom. Vzhľadom na rodinné pomery
nemohol Husák po absolvovaní priemyslovky študovať na vysokej škole, ale musel si pohľadať
prácu a živiť sa už prácou vlastných rúk. Prvé pracovisko si našiel v Českých Budějoviciach
v továrni na ceruzky a atrament. Odslúžil si vojnu ako jednoročný dobrovoľník a potom si
našiel ďalšie miesto v Paríži a vďaka znalosti francúzskeho jazyka aj schopnostiam ho majiteľ
továrne firmy Jules Cacheux v Billancourte pri Paríži ihneď ustanovil zástupcom riaditeľa.
Pred vojnou ešte pracoval vo Varšave, v továrni na výrobu ceruziek.
Po pôsobení v Českej družine a v Československej brigáde, Husák už v hodnosti kapitána
na jeseň 1917 opúšťa Rusko na čele prvého transportu československých dobrovoľníkov
z Ruska a vo Francúzsku sa plne zapája do organizovania 21. a 22. pešieho pluku v Darney
a v Jarnaku. Podieľal sa aj na organizovaní prísahy v Darney 30. júna 1918. Zaznamenal
mnohé detaily nielen z bojov, ale aj z príchodu prvej skupiny 23 francúzskych a talianskych
legionárov do Prahy. Je zaujímavé, že v tejto skupine bolo až desať Slovákov, ku ktorým
mal Husák vždy vrelý a naozaj bratský vzťah ako v Rusku, tak vo Francúzsku a aj doma
v Československu. V skupine, ktorú Husák 4. decembra 1918 priviedol do Prahy, boli
napríklad Cisár, Kristin, Matejka, Koštiaľ, Drinka, Segeš, Hračkaj a ďalší. Po niekoľkých
dňoch sa vydáva do Dolného Dvořišťa naproti vracajúcemu sa T. G. Masarykovi, ktorý si
ho hneď vyberá za náčelníka svojej vojenskej kancelárie. Neskôr bol krátko aj ministrom
obrany. Spory, rozpory a intrigy v armáde aj medzi politikmi viedli k tomu, že na jeseň 1921
radšej odišiel do civilu a vrátil sa do priemyslu, kde uplatnil svoje hlboké znalosti z chémie.
V dvadsiatych rokoch založil továreň na výbušniny Explosia v Semtíne. Svoje spomienky
začal písať už vtedy a súčasne uverejňoval aj články v tlači. Pre nedostatok času prácu na
pamätiach prerušil a vrátil sa k nej až po svojom penzionovaní. Jeho rukopis je úctyhodný –
má 1 399 strán a vysokú literárnu úroveň. Podľa spomienok jediného svojho potomka, dcéry
Elišky, bol Husák výnimočný, srdečný, priateľský a skromný človek s umeleckým nadaním
a svojím tenorom vedel zaspievať aj náročné árie z opier popredných svetových skladateľov.
Od roku 1948 bol už v dôchodku a venoval sa výchove dcéry, ktorá sa narodila až keď
mal 63 rokov. Ale neskôr ešte musel prejsť rokmi komunistického väzenia a potom zase
pracovať až do svojich 75 rokov, aby získal nárok aspoň na skromný dôchodok. Na slobode
neskôr udržiaval kontakty s významnými osobnosťami, s ktorými sa priatelil od počiatku
vojny, hlavne s Mikulášom Čílom a generálom Václavom Šidlíkom; po návrate z väzenia
aj s generálom Janom Syrovým a Jaroslavom Fajfrom. Všetci boli vtedy prenasledovaní
komunistickým režimom, zbavení občianskych práv a žili v chudobe. Štátna bezpečnosť ich
159
VOJENSKÁ HISTÓRIA
sledovala a neraz boli aj na výsluchoch, hlavne kvôli svojim návštevám pri hrobe prezidenta
Masaryka v Lánoch. Husák bol v roku 1968 rehabilitovaný a po roku 1989 ho in memoriam
vyznamenali Radom Milana Rastislava Štefánika II. triedy. Mesto Nymburk mu v roku
1998 udelilo čestné občianstvo. Vydanie rozsiahleho výberu spomienok v dvoch zväzkoch
výnimočného človeka a skutočného hrdinu bez pátosu Otakara Husáka je záslužný čin ČsOL
a celého kolektívu, ktorý sa na sprístupnení jeho memoárov podieľal. Vďaka nim sa čitateľ
môže vrátiť do rokov prvej svetovej vojny, názorne si predstaviť život príslušníka Českej
družiny a neskôr aj francúzskeho legionára, neľahké začiatky budovania československej
brannej moci a tiež sledovať osudy čs. vlastenca počas nemeckej okupácie a aj po februári
1948, keď režim legionárom neprial a snažil sa spomienku na nich vytesniť z povedomia
Čechov a Slovákov. Husák sa, žiaľ, nedožil rehabilitácie ani zmeny režimu v roku 1989, keď
sa opäť môžu pripomínať zásluhy legionárov bez deformácií a klamstiev.
Vydavateľ sa usiloval zachovať čo najväčšiu mieru autenticity, preto je text ponechaný
v pôvodnej forme vrátane mnohých dobových výrazov, rusizmov a výrazov v ďalších
jazykoch, občas aj poznačenej neobratnou štylistikou. Vcelku má však vydaná publikácia
vysokú literárnu úroveň a originálnu osobitosť. Pre historika prináša aj druhý zväzok jeho
memoárov mnoho nových neznámych fotografií, zaujímavých detailov, ale aj námetov na
diskusiu či polemiku (rozporuplný vzťah Štefánika a Düricha, úloha Štefánika a Janina
na Sibíri, postoj Beneša k vojsku, hodnotenie vzťahu „rakúskych“ a legionárskych
kádrov v československej armáde atď.). To, že sa Janin nestal vedúcim francúzskej misie
v Československu, hodnotí ako krivdu, ale zároveň priznáva, že na túto funkciu sa lepšie
hodil Pellé, lebo ten, na rozdiel od Janina, bol nielen vojak, ale aj diplomat. Na rozdiel
od mnohých iných, ktorí obviňovali Beneša zo sympatií k boľševizmu, autor memoárov
zdôrazňuje jeho bytostný demokratizmus a zásadový odpor voči boľševizmu. Napriek
svojim viacerým kritickým poznámkam na adresu Beneša, Husák dokázal byť k nemu aj
spravodlivý, keď vyzdvihol jeho neľahkú pozíciu a aj diplomatické úspechy na mierovej
konferencii v Paríži a aj v ďalších rokoch. Prezrádza aj, že legionári prezývali Beneša
alebo „krajčír“ alebo „malé pivo“. V publikácii je aj niekoľko tlačových chýb, napr. o bojoch
pešieho pluku 23. (namiesto správneho 21; 23. pluk vznikol tiež ešte vo Francúzsku, ale až
po skončení vojny) Harkovič, (s. 257 namiesto správneho Markovič), Bela (s. 250 namiesto
správneho Bella), Six (s. 268 namiesto správneho Vix), ale to neznižuje celkovú vysokú
úroveň publikácie. Prínosom je aj množstvo zväčša neznámych fotografií, z ktorých sa
viaceré publikujú prvýkrát.
Ferdinand Vrábel
JAŠEK, Peter. BIĽAK. ZRADCA ALEBO KOLABORANT? Bratislava : Marenčin PT 2017.

ISBN 978-80-8114-900-9. 189 s.
Biografia v súčasnosti nie je medzi slovenskými historikmi (aj keď existujú aj výnimky)
príliš obľúbeným žánrom. Prvú komplexnú vedeckú biografiu Gustáva Husáka spracoval
český kolega (tým, samozrejme, nechcem znižovať význam parciálnych biografií Husáka,
ktoré vyšli v priebehu nedávnych rokov), skutočne kvalitná biografia Jozefa Tisa pochádza
z pera amerického kolegu. Viaceré iné osobnosti sa dočkali aspoň kolektívnych monografií,
ktoré však predsa len považujem za menej hodnotné, než sú biografie písané jedným,
maximálne dvoma autormi. Ostávajú však desiatky osobností, ktoré v našich dejinách
zohrali kľúčovú úlohu a pritom ich životný osud je zväčša spracovaný len vo forme
160
VOJENSKÁ HISTÓRIA
niekoľkostranového medailónu. Vychádza značné množstvo publicistických diel, ktoré však

obvykle vznikajú spôsobom, že sa z piatich kníh uvarí šiesta a nijakým spôsobom nedokážu
(minimálne pre odborníkov) nahradiť kvalitne a s dostatočnou erudíciou spracovanú
biografiu.
Preto je treba oceniť snahu historika Ústavu pamäti národa Petra Jašeka, ktorý sa rozhodol
knižnou formou spracovať život jedného z najvýznamnejších komunistických funkcionárov,
pochádzajúcich zo Slovenska. Vasil Biľak je osobnosťou, ktorá formovala dianie
v bývalom Československu značne dlhý čas. Napriek tomu o ňom okrem autorizovaných
či neautorizovaných spomienok a niekoľkých publicistických výstupov nebolo napísané
v podstate nič.
Dielo je rozčlenené na desať kapitol, ktoré kompletne mapujú Biľakov život od
ťažkého detstva chudobnej polosiroty z východného Slovenska až po život penzistu,
žijúceho v pohodlnej vile v lukratívnej časti Bratislavy. Vďaka širšiemu záberu, citu pre
vystihnutie podstaty, ale aj snahu o objektívnu interpretáciu, vecnú interpretáciu motivácie
konania Biľaka, či úsiliu o jeho pochopenie v kontexte doby, priblíženie tohto čitateľovi
a v neposlednom rade vďaka pútavému štýlu autora dielo predstavuje úspešný pokus
o zmapovanie života a kariéry jedného zo silných zákulisných hráčov komunistickej
politiky. Výsledok oceňujem o to viac, že Biľakovou doménou zjavne boli primárne rôzne
zákulisné hry a ad hoc aliancie, pri ktorých sa často žiadne písané poznámky nerobia.
Prvá kapitola opisuje pôvod, detstvo a mladosť mladého Biľaka, ktorého – podobne ako
mnoho iných komunistov – formovala bieda a ťažký údel. Druhá kapitola stručne približuje
jeho život počas vojny a v povojnovom období. Biľak nepatril medzi dôležitých činiteľov
ilegality a viaceré jeho tvrdenia, vzťahujúce sa k tomuto obdobiu, sú dnes už len ťažko
overiteľné. Oveľa väčší význam pre mladého „aparátčika“ však malo nasledujúce obdobie,
keď sa mladý Biľak rozhodol zasvätiť svoj život práci v straníckom aparáte a jeho postup
na funkčnom rebríčku ďalej dokumentuje kapitola o tajomníčení na východnom Slovensku
v rokoch 1953 – 1958. Ďalšie dve kapitoly približujú Biľakovu kariéru na počiatku
60. rokov 20. storočia a jeho schopnosť etablovať sa na akomkoľvek poste a využiť vo svoj
prospech možnosti, ktoré aj menej významný post ponúka. Po kratšej kapitole, venovanej
pôsobeniu tzv. barnabitskej komisii, autor obšírnejšie približuje Biľakov konflikt s prvým
mužom strany Antonínom Novotným. Po stručnom objasnení procesu odmäku v kultúre,
za ktorú bol ako ideologický tajomník zodpovedný, prichádzajú štyri hutnejšie kapitoly,
venované roku 1968, obdobiu kľúčovému tak v živote V. Biľaka, ako aj v dejinách celého
Československa. Na nasledujúcich stranách autor približuje Biľaka na vrchole kariéry, jeho
politický pád a osudy po roku 1989.
Záverom teda len zopakujem, že ide o poctivú popularizačnú monografiu. Kniha Biľak
– zradca alebo kolaborant? je pútavo napísané dielo, adresované skôr širšej verejnosti, než
len úzkemu okruhu odborníkov. Na škodu diela ale je príliš stručná kapitola o období, keď
bol Biľak na vrchole moci, ako aj fakt, že si vydavateľ „neustrážil“ niektoré tlačové chyby
či preklepy.
Matej Medvecký
161
VOJENSKÁ HISTÓRIA
BIBLIOGRAFIA
ROK 1938 VO VOJENSKO-POLITICKÝCH SÚVISLOSTIACH

VÝVOJA V ČESKOSLOVENSKU V 30. ROKOCH 20. STOROČIA
Výberová bibliografia prác publikovaných v rokoch 2007 – 2018
BOŽENA ŠEĎOVÁ
Po prvom významnom osmičkovom roku v československých dejinách 20. storočia – roku

1918, v ktorom Česi a Slováci vítali zrod spoločného demokratického štátu, nasleduje druhý
významný rok končiaci osmičkou – rok 1938, ktorý priniesol zásadné zmeny, vyúsťujúce na
jar nasledujúceho roka do rozbitia Československej republiky. Keďže udalostiam, ktoré sa
odohrali v roku 1918, sme sa venovali už v dvoch častiach bibliografie Slovensko a Slováci
v období prvej svetovej vojny – výberová bibliografia publikovaných prác v rokoch 1990
– 2014 (Odboj a vznik Československa, Slovensko pri vzniku ČSR), publikovanej vo
Vojenskej histórii, roč. 19, č. 1 (2015), s. 147-178, v predkladanom výbere sa zameriame na
zlomové udalosti roka 1938 v kontexte čs. politickej krízy, zostrenia národnostnej situácie
a agresívnej politiky nacistického Nemecka v 30. rokoch.
V atmosfére krízy európskej demokracie spôsobenej nárastom totalitarizmu, nacionalizmu,
tendencií k prerozdeleniu sfér vplyvu v európskom priestore, nástupom autoritatívnych
režimov i vojenských diktatúr, sa aj v Československu výrazne radikalizovala politika
národnostných menšín, silnelo fašistické hnutie a fašizmom inšpirované nacionalistické prúdy,
rozširovalo sa slovenské autonomistické hnutie, rasistické a antisemitské prejavy. Nástupom
novej slovenskej generácie sa silnejúca kritika politických a spoločenských pomerov prejavila
v odmietaní čechoslovakizmu a pražského centralizmu. Slovenský národný emancipačný
posun sa prejavil väčšinou buď na strane politického aktivizmu sústredeného okolo Andreja
Hlinku, vynakladajúceho maximálne úsilie o dosiahnutie slovenskej autonómie, a okolo
jeho straníckych pokračovateľov na čele s Jozefom Tisom a ich neoblomnou predstavou
národného štátu. Na druhej strane to bolo politické a spoločenské úsilie reprezentované
Milanom Hodžom, ktorý sa snažil o komplexné riešenie národnostných problémov
v Československu – dosiahnuť dohodu so sudetskými Nemcami a postavenie Slovákov v Čs.
republike vyriešiť na báze samosprávy. Jeho čiastkové úspechy v reforme štátnej politiky
však prekryla eskalácia zahraničnopolitických udalostí. Realizácia expanzívnych plánov
nacistického Nemecka, sprevádzaná masívnou a agresívnou propagandou a ústupčivým
postojom Francúzska a Veľkej Británie, vyústila podpísaním Mníchovskej dohody 29.
septembra 1938 do legálnej deštrukcie ČSR. Odstúpenie častí čs. územia Nemecku prinieslo
nielen vnútroštátne dôsledky, ale aj oslabenie pozície čs. štátu v stredoeurópskom kontexte.
Zložitosť situácie využilo dominantné politické krídlo ľudákov 6. októbra 1938 k vyhláseniu
autonómie Slovenska a nastoleniu autonómnej vlády už nasledujúceho dňa. Maďarská
revizionistická politika a poľská snaha o spoločnú poľsko-maďarskú hranicu vyústila 2.
novembra 1938 do Viedenskej arbitráže a obrovského sklamania autonómnej vlády, ktorá
sa musela vyrovnávať nielen so stratou časti územia a obyvateľstva, ale aj so vzniknutými
hospodárskymi, spoločenskými a kultúrnymi problémami. Najvážnejšie však boli dôsledky
vo vojensko-politickej oblasti, v narušení bezpečnostnej situácie a obranyschopnosti
krajiny. Celé obdobie existencie 2. Č-SR bolo poznačené stupňujúcim sa napätím v česko-
162
VOJENSKÁ HISTÓRIA
slovenských vzťahoch, vierou ľudáckych radikálov v nemeckú podporu samostatnosti

Slovenska a silnejúcimi protižidovskými postojmi, na Slovensku radikálnejšími ako
v Čechách a na Morave. V snahe zabrániť rozpadu Č-SR, obsadilo čs. vojsko a žandárstvo
v noci z 9. na 10. marca 1939 strategické miesta na Slovensku a J. Tiso bol odvolaný z funkcie
predsedu autonómnej vlády. Z vojenského hľadiska bol zásah síce úspešný, ale z hľadiska
politického prišiel oneskorene. A tak pod tlakom nacistického Nemecka odhlasoval Snem
Slovenskej krajiny 14. marca vznik samostatného Slovenského štátu.
Celé toto zložité obdobie, ktorého udalosti zásadným spôsobom predznamenali
a zmenili históriu českého a slovenského národa, predstavujeme v 12-ročnej publikačnej
tvorbe rozpätia rokov 2007 – 2018. Novodobá česká a slovenská historiografia reagovala na
všetky dôležité momenty daného obdobia v rôznych formách publikovania i elektronického
zdieľania – vedecké štúdie, edované dokumenty, monografie väčšieho i menšieho rozsahu,
odborné a populárno-náučné články i drobné zmienky a pripomenutia si udalostí.
V bibliografii prinášame vo väčšej úplnosti publikačné výstupy slovenskej proveniencie,
keďže česká súčasná historiografia i publicistická tvorba je oveľa rozsiahlejšia. Zvolili
sme kombinovanú štruktúru bibliografie – tematické časti nasledujú v približnom
chronologickom slede historického diania. Napriek tomu, že dôležité udalosti predmetného
obdobia sú spracované aj v syntézach, monografiách, štúdiách zaoberajúcich sa širším
časovým úsekom, do bibliografie sme ich väčšinou nemohli zaradiť. Podobne sa to týka
biografií významných osobností, ktorých životné osudy, politická, vojenská a iná kariéra sa
odvíjali v kontexte daných udalostí, respektíve ich samotní iniciovali a formovali. V každej
časti sú predradené knihy, za ktorými nasledujú ostatné príspevky. Ak sa práce venujú
dvom i viacerým tematickým oblastiam, uvádzame ich len v jednej časti bibliografie.
Bibliografia sa končí rozpadom Československej republiky a vznikom tzv. Slovenského
štátu 14. marca 1939.
národný socializmus, český fašizmus, slo- Para-militarizmus v České republice / Mi-

venský nacionalizmus a autonomizmus roslav Mareš. Praha : Centrum pro studium
v 30. rokoch demokracie a kultury, 2012, 317 s. : biblio-
gr., reg. ISBN 978-80-7325-297-7.
Armády českých politiků : České polovo-
jenské jednotky 1918 – 1945 / Ivo Pejčoch. Podiel amerických Slovákov na autono-
Cheb : Svět křídel, 2009, 162 s. : fotogr., mistickom hnutí na Slovensku (1918 – 1938)
pram. a lit. ISBN 978-80-86808-60-4. / Štefan Kucík. Martin : Matica slovenská,
2011, 137 s., pram. a lit., reg., fotogr. príl.
„Blaho vlasti – zákon najvyšší!“ Národná ISBN 978-80-8128-015-3.
obec fašistická a Slovensko (1926 – 1938)
/ Anton Hruboň. Ružomberok : Historia ***
nostra, o. z. – Spolok Slovákov v Poľsku,
2015, 205 s. : fotogr., pram. a lit., reg. ISBN Bankrot veľkých vízií: Národná obec fa-
978-80-970080-6-2. šistická a Slovensko (1926 – 1938) / Anton
Hruboň. In: V turbulentnom tridsaťročí.
Fašismus v českých zemích : Fašistic- Kapitoly z dejín Slovenska v rokoch 1918
ké a nacionálněsocialistické strany a hnutí – 1948 : Venované 70. narodeninám prof.
v Čechách a na Moravě 1922 – 1945 / Ivo PhDr. Karola Fremala, CSc. / Peter Mičko,
Pejčoch. Praha : Academia – Středisko spo- Michal Šmigeľ, Marek Syrný a kol. Krakov
lečných činností AV ČR, 2011, 507 s. : príl., : Spolok Slovákov v Poľsku, 2013, s. 37-68.
zozn., pram. a lit., reg. ISBN 978-80-200- ISBN 978-80-7490-659-3.
1919-6.
163
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Činnosť Karpatonemeckej strany na Spiši slava : Stimul, 2010, s. 254-268. ISBN 978-
v rokoch 1935 – 1938 / Mária Ďurkovská. In: 80-224-1118-9.
Slezský sborník. Roč. 110, č. 3-4 (2012), s.
221-237. ISSN 0037-6833. ISSN 0037-6833. Reakcie štátnych úradov na aktivity Kar-
patonemeckej strany na Spiši v rokoch 1935
Fašistický mýtus znovuzrodenia v kon- – 1938 / Mária Ďurkovská. In: Slezský sbor-
texte ideológie Národnej obce fašistickej ník. Roč. 111, č. 2 (2013), s. 275-287. ISSN
a Rodobrany / Anton Hruboň. In: Český 0037-6833.
časopis historický. Roč. 113, č. 2 (2015), s.
454-487. ISSN 0862-6111. Slovensko v politike Nemecka v rokoch
1918 – 1938 / Valerián Bystrický. In: Kapi-
K činnosti některých negativistických toly z histórie stredoeurópskeho priestoru
stran na Podkarpatské Rusi v roce 1938 / Jiří v 19. a 20. storočí. Pocta k 70-ročnému ju-
Plachý. In: Slovanský přehled. Roč. 98, č. bileu Dušana Kováča. Bratislava : HÚ SAV,
1-2 (2012), s. 117-136. ISSN 0037-6922. 2011, s. 306-322. ISBN 978-80-970302-4-7.
„Klérofašizmus“? Katolicizmus a radi- Slovenský autonomizmus v poľskej politi-

kálna pravica v stredoeurópskom kontexte ke v 30. rokoch / Mateusz Gniazdowski. In:
(1918 – 1945) / Miloslav Szabó. In: Historic- Česko-slovenská historická ročenka. Brno
ký časopis. Roč. 65, č. 4 (2017), s. 675-687. – Bratislava : Academicus-Coprint, 2010, s.
ISSN 0018-2575. 205-227. ISBN 978-80-555-0252-6.
Niekoľko poznámok k aktivitám Národ- Svatoplukovy gardy / Ivo Pejčoch. In:

nej obce fašistickej na východnom Sloven- Historie a vojenství. Roč. 56, č. 4 (2007), s.
sku / Vojtech Kárpáty. In: Annales historici 36-51 : fotogr., tabl. ISSN 0018-2583.
Presovienses 6 / Zost.: Martin Pekár, Patrik
Derfiňák. Prešov : Universum pre Inštitút Taliansky fašizmus ako modernizačný pr-
histórie FF PU, 2006, s. 373-384. ISBN 80- vok slovenskej politickej scény v medzivoj-
89046-40-1. novom a vojnovom období / Anton Hruboň.
In: Vojnová kronika. Odborný časopis Mú-
Od pololegálního spolku k protičeskému zea SNP. Roč. 5, č. 2 (2016), s. 3-13 : fotogr.
povstání : Několik poznámek k založení ISSN 1338-6379.
a existenci „Karpatské Siče“ v letech 1938
– 1939 / Jiří Plachý. In: Historie a vojenství. Tido J. Gašpar a jeho chápanie slovenské-
Roč. 63, č. 4 (2014), s. 40-47 : fotogr. ISSN ho národného socializmu / Martin Vašš. In:
0018-2583. Roguľová, Jaroslava – Hertel, Maroš a kol.:
Adepti moci a úspechu : Etablovanie elít
Podiel kanadských Slovákov na autono- v moderných dejinách : Jubileum Valeriána
mistickom hnutí na Slovensku v rokoch 1918 Bystrického. Bratislava : Veda – HÚ SAV,
– 1938 / Štefan Kucík. In: Dejiny - interneto- 2016, s. 65-78. ISBN 978-80-224-1503-3.
vý časopis Inštitútu histórie FF PU. Roč. 5,
č. 1 (2010), http://dejiny.unipo.sk/, s. 92-100. Totalitné snahy Deutsche Partei na prí-
ISSN 1337-6861. klade eliminácie Zipserdeutsche Partei a jej
záujmových organizácií / Michal Schvarc.
Príspevok nacistickej armádnej psycho- In: Annales historici Presovienses 7 / Zost.:
lógie k otázke mentality slovenského ná- Martin Pekár. Prešov : Pre Inštitút histórie
roda / Jana Tulkisová. In: Acta historica FF PU vyd. Universum, 2007, s. 86-103.
Posoniensia XIII. Historické štúdie / Eds.: ISBN 978-80-89046-45-4.
Daniš, Miroslav – Valachovič, Pavol. Brati-
164
VOJENSKÁ HISTÓRIA
sudetonemecká otázka Praha : Mladá fronta, 2013, 264 s. : fotogr.

ISBN 978-80-204-2894-3.
Die Sudetendeutschen im Krisenjahr 1938
/ Detlef Brandes. München : Oldenbourg, Zdivočelé Sudety : Nový pohled na dra-
2008, 398 s, pram. a lit., reg. ISBN 978-3- matický rok 1938 / Milan Jenčík. Praha :
486-58742-5. Mladá fronta, 2018, 380 s. ISBN 978-80-
204-4952-8.
Hitler před branami : Literární dokument
o povstání Němců v Čechách a na Moravě ***
v roce 1938 a o cestě k němu / Václav Junek.
Praha : Olympia, 2013, 320 s. : fotogr., mp. Četníci proti přesile : 13. září 1938 a kr-
ISBN 978-80-7376-349-7. vavá vzpoura henleinovců na Sokolovsku
/ Vladimír Bružeňák. In: Paměť a dějiny.
Psywar 1938. První psychologická válka Revue pro studium totalitních režimů. Roč.
moderní doby. Sudetská válka : Hitler proti 12, č. 1 (2018), s. 84-96 : fotogr. ISSN 1802-
Československu 20. květen – 30. září 1938 / 8241.
J. J. Duffack. Praha : Naše vojsko, 2010, 308
s. : lit. ISBN 978-80-206-1113-0. Foreign Office, britské vyslanectví v Pra-
ze a sudetoněmecká otázka v roce 1937 /
Od národního státu ke státu národností? Lukáš Novotný. In: Moderní dějiny. Časo-
Národnostní statut a snahy o řešení menši- pis pro dějiny 19. a 20. století. Roč. 21, č. 2
nové otázky v Československu v roce 1938 / (2013), s. 101-130. ISSN 1210-6860.
Jan Kuklík. Praha : Karolinum, 2013, 450 s.
: fotogr. ISBN 978-80-246-2377-1. Sudetendeutsches Freikorps / Zuzana
Pivcová. In: Historie a vojenství. Roč. 60,
Odepřená integrace. Systémová analýza č. 2 (2011), s. 105-108 : fotogr. ISSN 0018-
sudetoněmecké politiky v Československé 2583.
republice 1918 – 1938 / Ladislav Josef Be-
ran. Praha : Pulchra, 2009, 438 s. : tabl., gr., Sudetoněmecký Freikorps a jeho úloha
reg. ISBN 978-80-87377-02-4. v mnichovské krizi (září – říjen 1938) / Aleš
Binar. In: Národní osvobození. Roč. 29 /96/,
Sudetoněmecké nacionalistické tělový- č. 21-22 (2018), s. 12-13 : fotogr. ISSN 0231-
chovné organizace a československý stát 8161.
v letech 1918 až 1938 / Michal Burian. Praha
: Karolinum – Univerzita Karlova, 2012, 398 „Wir sind frei!“ Die Sudetendeutschen
s. : fotogr. čb., pram. a lit. ISBN 978-80-246- Befreiungsstempel im Jahr 1938 / Rudolf
2217-0. Jaworski. In: Bohemia : Zeitschrift für Ges-
chichte und Kultur der böhmischen Länder.
Sudetští Němci v krizovém roce 1938 / Roč. 58, č. 1 (2018), s. 27-37 : fotogr. ISSN
Detlef Brandes. Praha : Argo, 2012, 428 s. : 0523-8587.
tabl., faksm., pram. a lit., reg. ISBN 978-80-
257-0605-3. Z archivu liberecké státní policie : Před-
volební kampaň Sudetoněmecké strany
Sudety / Karel Richter. 2.vyd. Praha : v květnu 1938 / Jiří Plachý. In: Paměť a dě-
Noos, 2016, 271 s. : fotogr. ISBN 978-80- jiny. Revue pro studium totalitních režimů.
88117-01-8. Roč. 12, č. 1 (2018), s. 106-115 : fotogr. ISSN
1802-8241.
Sudety 1938 pohledem důstojníků němec-
ké armády / Jan Lakosil, Tomáš Svoboda.
165
VOJENSKÁ HISTÓRIA
slovenská otázka Štefanica. In: Historický zborník. Vedecký

časopis o slovenských národných dejinách.
Slováci vo víre tridsiatych rokov. Druhé Roč. 25, č. 2 (2015), s. 35-48. ISSN 1335-
desaťročie Československej republiky : Pra- 8723, ISBN 977-13-3587-200-6.
mene k dejinám Slovenska a Slovákov XII
b / Ved. red. zv.: Róbert Letz, ed.: Pavel čs. obranná politika, čs. armáda
Dvořák. Bratislava : Literárne informačné
centrum, 2014, 367 s. : chronolg., fotogr., Armia czechosłowacka w latach 1932 –
reg. ISBN 978-80-8119-080-3. 1938 / Jan Wiśniewski. Toruň : Adam Mar-
szałek, 2007, 273 s. : fotogr., mp., tabl. ISBN
Jozef Rudinský a denník Slovenský hlas 978-83-71749001.
v rokoch 1938 – 1939 / Róbert Letz. In:
Adepti moci a úspechu : Etablovanie elít Boj o hranci : Moravská Chrastová 1938
v moderných dejinách : Jubileum Valeriána / Jitka Gruntová, František Vašek. Praha :
Bystrického / Jaroslava Roguľová, Maroš Naše vojsko, 2018, 110 s. : fotogr. ISBN 978-
Hertel a kol. Bratislava : Veda – HÚ SAV, 80-206-1747-7.
2016, s. 51-64. ISBN 978-80-224-1503-3.
Boj v lehkém opevnění : Pokyny pro boj
Medzinárodné súvislosti slovenskej otázky a službu v lehkém opevnění; Desatero pro
1927 / 1936 – 1940 / 1944 : Maďarské doku- velitele objektu lehkého opevnění, čety,
menty v porovnaní s dokumentmi v Bonne, roty, praporu; Útok na stálá opevnění; Mož-
Bukurešti, Viedni a Prahe / Milan Krajčovič. nosti; Hlavní obranné postavení v září 1938;
Bratislava : Slovak Academic Press, 2008 : Iluze a realita / Miloslav Sviták. Jindřichův
439 s. ISBN 978-80-8095-034-7. Hradec : Miloslav Sviták, 2008, 120 s. : fo-
togr., mp, plány. ISBN 978-80-254-2185-7.
Politické aktivity Andreja Hlinku a Mila-
na Hodžu v kritickom roku 1938 / Miroslav Boj 1938 v lehkém opevnění / Miloslav
Bezunk. In: Studia Historica Tyrnaviensia Sviták. 2. aktualiz. a rozš. vyd. Jindřichův
XIV – XV. Trnava – Krakov : FiF Trnavskej Hradec : Miloslav Sviták, 2012, 292 s. : fo-
univerzity : Spolok Slovákov Poľsku, 2012, togr., mp, plány. ISBN 978-80-260-3429-2.
s. 412-432. ISBN 978-83-7490-536-7.
Československá armáda, pilíř obrany
Vývoj Tisovej percepcie slovenskej otáz- státu z let 1932 – 1939 : Historie českoslo-
ky v rokoch 1920 – 1938 / Martin Vašš. venské armády 3 / Karel Straka. Praha :
In: Historia nova. Štúdie k jubileu Pavla Jo- Ministerstvo obrany ČR - AVIS, 2007, 158
zefa Šafárika. Roč. 2, č. 1 (2011), s. 59-73 s. : fotogr., tabl., pram. a lit. ISBN 978-80-
[online] ISBN 978-80-89236-94-7. 7278-376-2.
Zjazd mladej slovenskej generácie v Tren- Československé lehké opevnění z let 1936
čianskych Tepliciach : Záznam priame- – 1938 v Orlických horách / Ivo Formánek.
ho účastníka / Róbert Letz. In: Historický Dvůr Králové nad Labem : Jan Škoda – Fort
zborník. Vedecký časopis o slovenských print, 2011, 199 s., fotogr., mp. ISBN 978-
národných dejinách. Roč. 25, č. 2 (2015), 80-86011-48-6.
s. 126-146. ISSN 1335-8723, ISBN 977-13-
3587-200-6. Československé opevnenia na Slovensku
v 30. rokoch 20. storočia : Dizertačná práca /
Zjazd mladej slovenskej generácie v Tren- Peter Chorvát. Bratislava : Historický ústav
čianskych Tepliciach a úsilie o zmenu štáto- SAV, 2008, 157 s. : obr., tabl., pram. a lit.
právneho postavenia Slovenska v ČSR / Ján
166
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Československé opevnění 1938 : Velká Praha : Naše vojsko, 2015, 250 s. : obr. ISBN
obrazová kniha / Jan Lakosil, Tomáš Svo- 978-80-206-1576-3.
boda. Praha : Mladá fronta a.s., 2017, 278 s.
fotogr., reg., lit. ISBN 978-80-204-4629-9. Putování po československém opevnění
1935 – 1989 : Muzea a zajímavosti / Mar-
Československé opevnění z let 1935 – tin Dubánek, Tomáš Fic, Jan Lakosil. Praha
1938 na Trutnovsku / Miroslav Kejzlar. : Mladá fronta, 2010, 258 s. : fotogr., nákr.
Dvůr Králové nad Labem : Fort print, 2008, ISBN 978-80-204-2200-2.
397 s. : fotogr., mp., tabl. ISBN 978-80-
86011-37-0. Nové putování po československém opev-
nění 1935 – 1989 : Muzea a zajímavosti / Jan
13. divise (1937 – 1938) : Československá Lakosil, Martin Dubánek. Praha : Mladá
branná moc 1920 – 1938 / Jiří Fidler. [Čeký fronta, 2017, 152 s. : fotogr., nákr. ISBN 978-
Brod] : Tamtam Development, 2017, 63 s. : 80-204-4394-6.
fotogr., mp. ISBN 978-80-906975-0-8.
Opevnění z roku 1938. Postavení Vltava /
Hanička : Dělostřelecká tvz z let 1936 – Radan Lášek. Praha : Codyprint, 2011, 101
1938 / Bohuslav Kachlík, Martin Ráboň, s. fotogr., mp. ISBN 978-80-903892-1-2.
Luděk Vávra. Brno : Spolek přátel česko-
slovenského opevnění, 2007, 99 s. : fotogr., Opevnění Jindřichohradecka z let 1936
plány. ISBN 80-86463-24-9. – 1938 : Příprava obrany Jindřichohradec-
ka v roce 1938 : Díl 1. / Miloslav Sviták.
Jednotka určení SOS : díl druhý / Radan Jindřichův Hradec : [vl. n.], 2007 : 272 s. :
Lášek. Praha : Codyprint, 2007, 278 s. : fo- fotogr., mp, tabl. ISBN 978-80-239-9634-0.
togr., mp. ISBN 80-902964-8-3.
Opevnění Jindřichohradecka z let 1936
Jednotka určení SOS : díl třetí / Radan Lá- – 1938 : Příprava obrany Jindřichohradec-
šek. Praha : Radan Lášek – Codyprint, 2008, ka v roce 1938 : Díl 2. / Miloslav Sviták.
335 s. : fotogr. ISBN 978-80-902964-9-7. Jindřichův Hradec : [vl. n.], 2007 : 218 s. :
fotogr., mp, tabl. ISBN 978-80-254-0753-0.
Jihozápadní Morava v září 1938 : K 75.
výročí konce 1. republiky 1938 – 2013 / Republika v obležení : První éra prezi-
Zdeněk Jaroš. Jihlava : Statutární město Jih- denta Beneše, 1935 – 1938 / Jiří Kovtun.
lava, 2013, 58 s. : fotogr., mp., plány, faksm. Praha : Torst, 2016, 283 s. : fotogr., reg.
ISBN 978-80-260-4989-0. ISBN 978-80-7215-524-8.
Krkonoše v roce 1938 : Armáda a opevně- Souboj bez vítěze : Německé přípravy na
ní / Radan Lášek. Praha : Codyprint, [2015], dobývání čs. lehkého opevnění v roce 1938 /
366 s. : fotogr., mp., plány, faksm. ISBN Jan Lakosil, Tomáš Svoboda, Ladislav Čer-
978-80-903892-3-6. mák. Praha : Mladá fronta, 2010, 309 s. : fo-
togr. ISBN 978-80-204-2201-9.
Kapitoly z dejín československých opev-
není na Slovensku / Peter Chorvát. Zohor : Stráž obrany státu 1936 – 1939 / Jaroslav
Virvar v spolupr. s VHÚ, 2011, 151 s. : fo- Beneš. Dvůr Králové nad Labem : Jan Ško-
togr., nákr., pram. a lit., reg. ISBN 978-80- da – Fort print, 2007, 367 s. : fotogr., tabl.
970513-3-4. SBN 978-80-86011-34-9.
Letadla zrazeného nebe : Československá Utajená obrana Šumavy : Lehké opev-

vojenská letadla v roce 1938 / Martin Čížek. nění jihozápadních hranic Československa
167
VOJENSKÁ HISTÓRIA
od Mnichova po současnost / Jan Lakosil. tov. Roč. 63, č. 19 (2018), s. 9. ISSN 03223-
Praha : Mladá fronta, 2012, 327 s. : fotogr., 2018.
nákr., tabl. ISBN 978-80-204-2791-5.
Československé opevnenia v regióne
Ve stínu Mnichova : Z historie českoslo- Rimavskej Soboty / Peter Chorvát. In: Ge-
venské armády 1932 – 1939 / Pavel Šrámek. mer-Malohont II. Rimavská Sobota : Ge-
Praha : Mladá fronta, 2008, 147 s. : fotogr., mersko-malohontské múzeum v Rimavskej
tabl., pram. a lit. ISBN 978-80-204-1848-7. Sobote, 2006, s. 144-155 : fotogr.
Velitelé praporů SOS / Radan Lášek. Pra- Hraničářský pluk 4 : (15. srpen 1937 – 15.
ha : Radan Lášek – Codyprint, 2009, 227 s. : prosinec 1938) / Aleš Binar. In: Národní
fotogr. ISBN 978-80-903892-0-5. osvobození. Roč. 29 /96/, č. 17/18 (2018), s.
10-11 : fotogr. ISSN 0231-8161.
Velká kniha o malých bunkrech. Čes-
koslovenské lehké opevnění 1936 – 1938 / K problémom vojenskej obrany stredného
Tomáš Svoboda, Jan Lakosil, Ladislav Čer- Slovenska v druhej polovici 30. rokov 20.
mák. Praha : Mladá fronta, 2011, 335 s. : fo- storočia / Peter Chorvát. In: Historické špe-
togr., nákr. ISBN 978-80-204-2422-8. cifiká stredného Slovenska v rokoch 1918 –
1938 / Mičko, Peter a kol. Banská Bystrica :
Vzpomínka na Mnichov 1938 : Českoslo- Ústav vedy a výskumu UMB, 2008, s. 70-87.
venské opevnění ve fotografii / Jan Lakosil,
Tomáš Svoboda, Ladislav Čermák. Náchod Maďarské kráľovské honvédstvo verzus
: Aleš Horák, 2008, 75 s. fotogr. ISBN 978- československé opevnenia – k problémom
80-254-2875-7. interakcie / Peter Chorvát. In: Vojenská his-
tória. Roč. 12, č. 1 (2008), s. 47-69. ISSN
Ztracené varty : Strážci šumavské hrani- 1335-3314.
ce 1938 / Radan Lášek. Praha : Codyprint,
2018, 247 s. : fotogr., mp., faksm. ISBN 978- Muzea československého opevnění z let
80-903892-4-3. 1935 – 1938 / Martin Dubánek, Jan Lakosil,
Irena Dibelková. In: Střelecká revue. Roč. 40,
Zvláštní zařízení na komunikacích v le- č. 7 (2008), s. 43-55 : fotogr. ISSN 0322-7650.
tech 1936 – 1938 / Jaroslav Beneš, Jan La-
kosil, Martin Nič, Jan Škoda. Dvůr Králové Múzeum petržalského opevnenia / Dana
nad Labem : Jan Škoda – Fort print, 2009, Lacová, Tomáš Farkaš. In: Pamiatky a mú-
231 s. : fotogr., mp., faks. ISBN 978-80- zeá. Roč. 63, č. 3 (2015), s. 40-42 : fotogr.
86011-40-0.
Pechotný zrub BZ-8 v Bratislave ožíva /
*** Ivan Horský. In: Vojenská história. Roč. 14,
č. 2 (2010), s. 194-199 : fotogr. ISSN 1335-
Cíl útoku: československé lehké opevnění 3314.
/ Jan Lakosil. In: Střelecká revue. Roč. 42, č.
7 (2010), s. 73-75 : fotogr. ISSN 0322-7650 Plány a výstavba československých opev-
(nemecký predpis HDvg 124 s popisom plá- nění v Čopu / Martin Dubánek. In: Vojenská
novanej metodiky útoku a jeho český pre- história. Roč. 11, č. 2 (2007), s. 83-92 : foto-
klad v praxi čs. armády). gr., mp. ISSN 1335-3314.
Československé opevnenia a rok 1938 : Počátky československého pohraničního

80. výročie Mníchovskej zrady / Ivan Hor- opevnění / Martin Dubánek. In: ATM. Roč. 41,
ský. In: Bojovník. Dvojtýždenník antifašis- č. 4 (2009), s. 62-65 : fotogr. ISSN 1802-4823.
168
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Rok 1938 : Přípravy na konflikt : 90. vý- Mobilizace ve fotografii : Armáda a Stráž
ročí vzniku Československa a jeho armády / obrany státu v letech 1938 – 1939 / Jiří Su-
Jan Máče. In: ATM - Armády, technika, mi- chánek, Jaroslav Beneš. Brno : Extra Pub-
litaria. Roč. 40, č. 9 (2008), s. 69-73 : fotogr. lishing, 2018, 223 s. fotogr., pram. a lit.
ISSN 1336-2003. ISBN 978-80-7525-159-6.
Rok 1938 : Na prahu války : 90. výročí Mobilizovaná československá armáda

vzniku Československa a jeho armády / Jan 1938 (30. září 1938) / Bedřich Hamák, Ivo
Máče. In: ATM - Armády, technika, mili- Vondrovský. 2. dopl. a uprav. vyd. Dvůr
taria. Roč. 40, č. 9 (2008), s. 69-73 : fotogr. Králové nad Labem : Jan Škoda – Fortprint,
ISSN 1336-2003. 2011, 207 s. : fotogr., tabl. ISBN 978-80-
86011-44-8.
Skupina 1, nestandardní vyšší jednotka za-
jištění hranic od jara do podzimu 1938 / Ka- Zvláštní vlak HVOA : Poznatky o štábním
rel Straka. In: Historie a vojenství. Roč. 60, vlaku pro hlavního velitele československé
č. 4 (2011), s. 4-23 : fotogr. ISSN 0018-2583. branné moci v mobilizaci a válce (1934 –
1938) : Neznámé kapitoly vojenství a tech-
Skupina 1, nestandardní vyšší jednotka za- niky / Petr Kos. Praha : Petr Kos, 2015, 105
jištění hranic od jara do podzimu 1938 / Ka- s. : fotogr., mp. ISBN 978-80-260-8379-5.
rel Straka. In: Historie a vojenství. Roč. 61,
č. 1 (2012), s. 36-57 : fotogr. ISSN 0018-2583. ***
Výzbroj čs. pevnostních objektů v Brati- Částečná mobilizace v květnu 1938 / Aleš
slavě / Martin Dubánek. In: Střelecká revue. Binar. In: Národní osvobození. Roč. 29 /96/,
- Roč. 39, č. 2 (2007), s. 47-49 : fotogr. ISSN č. 9-10 (2018), s. 10-11 : fotogr. ISSN 0231-
0322-7650. 8161.
Zbrojársky priemysel na Slovensku v tri- Denník čatára Františka Hečka z mobi-

dsiatych rokoch 20. storočia / Zdenka Mu- lizácie v roku 1938 / František Vnuk. In:
ráriková. In: Vojenská história. Roč. 18, č. 3 Pamäť národa. Nacizmus a komunizmus vo
(2014), s. 23-44. ISSN 1335-3314. svojej epoche. Roč. 9, č. 1 (2013), s. 54-85 :
fotogr. ISSN 1336-6297 (25. sept. – 18. nov.
Zrození monumentu : Počátky moderního 1938).
opevňování v meziválečném Českosloven-
sku, I. část / Karel Straka. In: Historie a vo- Ferdinand Čatloš za mobilizace v září
jenství. Roč. 64, č. 1 (2015), s. 4-19 : fotogr. 1938 / Pavel Šrámek. In: Vojenská história.
ISSN 0018-2583. Roč. 14, č. 1 (2010), s. 89-93 : fotogr. ISSN
1335-3314.
Zrození monumentu : Počátky moderního
opevňování v meziválečném Českosloven- Ještě k působení Ferdinanda Čatloše
sku, II. část / Karel Straka. In: Historie a vo- v zářijové mobilizaci 1938 / Stanislav V.
jenství. Roč. 64, č. 2 (2015), s. 4-13 : fotogr. Chytka. In: Vojenská história. Roč. 21, č. 3
ISSN 0018-2583. (2017), s. 78-82. ISSN 1335-3314.
mobilizácia čs. armády Od mobilizace k mnichovské konferenci

: 90. výročí vzniku Československa a jeho
Mobilizace 1938 / František Emmert. armády / Jan Máče. In: ATM - Armády,
Brno : František Emmert, 2015, 171 s., fo- technika, militaria. Roč. 40, č. 12 (2008), s.
togr., mp., faksm. ISBN 978-80-905081-1-8. 68-73 : fotogr. ISSN 1336-2003.
169
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Průběh zářijové mobilizace v roce 1938 Das Münchener Abkommen von 1938 in
na Podkarpatské Rusi / Jiří Plachý. In: His- europäischer Perspektive / Jürgen Zarusky,
torie a vojenství. Roč. 60, č. 4 (2011), s. 24- Martin Zückert. München : Oldenbourg Ver-
28 : fotogr. ISSN 0018-2583. lag, 2013, 472 s., reg. ISBN 978-3486704174.
Přikrytí hranice / Vladimír Marek. In: Dlouhé stíny Mnichova : Mnichovská

A-report. Měsíčník Ministerstva obrany dohoda očima signatářů a její dopady na
ČR. Roč. 29, č. 5 (2018), s. 42-43 : fotogr. Československo / Jan Kuklík, Jan Němeček,
ISSN 1211-801X. Jaroslav Šebek. Praha : Auditorium s.r.o.,
2011, 390 s. : lit. a pram., reg. ISBN 978-80-
Rok 1938 : Krize v září 1938 a mobilizace 87284-18-6.
armády : 90. výročí vzniku Československa
a jeho armády / Jan Máče. In: ATM - Armá- Druhá republika. Nultá hodina / Václav
dy, technika, militaria. Roč. 40, č. 11 (2008), Junek, Odp. red.: Tomáš Krejčiřík. Brno :
s. 75-79 : fotogr. ISSN 1336-2003. Computer Press, a.s., 2011, 223 s. : fotogr.,
chronolg., dok., reg., pram. a lit. ISBN 978-
mníchovská kríza, mníchovská dohoda, 80-251-3723-9.
zahraničné postoje, dôsledky
Edvard Beneš – Paměti I. Mnichovské
Ani vojna, ani mír : Velmoci, Českoslo- dny : Kritické vydání a rekonstrukce Be-
vensko a střední Evropa v sedmi dramatech nešových pamětí 1938 – 1945 / Ed.: Milan
na prahu druhé světové války / Vít Smetana. Hauner. Praha : Academia, 2007, 413 s. :
Praha : Nakl. Lidové noviny, 2016, 663 s. : tabl., fotogr., reg. ISBN 978-80-200-1529-7.
fotogr., pram. a lit., reg. ISBN 978-80-7422-
358-7. Edvard Beneš – Paměti II. Od Mnichova
k nové válce a k novému vítězství : Kritické
Britské vyslanectví v Praze, Foreign Offi- vydání a rekonstrukce Benešových pamětí
ce a jejich vnímání česko-německého vzta- 1938 – 1945 / Ed.: Milan Hauner. Praha :
hu v Československu v letech 1933 – 1938 / Academia, 2007, 476 s. : reg. ISBN 978-80-
Lukáš Novotný. Praha : Agentura Pankrác 200-1529-7.
s.r.o., 2016, 245 s. : pram. a lit., reg. ISBN
978-80-86781-30-3. Edvard Beneš – Paměti III. Dokumenty :
Kritické vydání a rekonstrukce Benešových
Češi 1938. Jak Beneš ustoupil Hitlerovi pamětí 1938 – 1945 / Ed.: Milan Hauner.
/ Pavel Kosatík – Štěpánka Jislová. Praha : Praha : Academia, 2007, 618 s. : reg. (doku-
Česká televize – Mladá fronta 2016, [79] s. : menty 1934-45). ISBN 978-80-200-1529-7.
fotogr., chronolg. ISBN 978-80-204-3388-6.
Feuerschein über den Sudeten / Die-
Československo a krize demokracie ve ter Heinze. Leipzig : Engelsdorfer Verlag,
střední Evropě ve 30. a 40. letech XX. stole- 2013, 365 s. : fotogr., pram. a lit. ISBN 978-
tí. Hledání východisek / Jan Němeček a kol. 3954882526.
Praha : Historický ústav AV ČR, 2010, 489
s. : reg. ISBN 978-80-7286-156-9. Hitler a appeasement : Britský pokus za-
bránit druhé světové válce / Peter Neville,
Československý rok 1938 / Robert Kva- z angl. přel.: Martin Kovář, Aleš Skřivan, ml.
ček. 2. rozš. a aktualizované vyd. Děčín Český Těšín : Víkend, 2008, 294 s. : fotogr.,
: Polart – Jaroslav Polák v spolupr. s nakl. pram. a lit., reg. ISBN 978-80-86891-98-9.
BVD, 2011, 195 s. : fotogr. ISBN 978-80-
87286-11-1. Hitler osvobozuje Sudety / Heinrich Hoff-
170
VOJENSKÁ HISTÓRIA
mann. Praha : Naše vojsko, 2011, 71 s. : foto- Praha – Litomyšl : Ladislav Horáček – Pa-
gr. ISBN 978-80-206-1177-2. seka, 2008, 242 s. : pram. a lit. ISBN 978-
80-7185-929-1.
Hitler v Čechách. Všech sto tři hodin den
po dni, minutu po minutě ... / Václav Junek. Morový rok. Kronika tragického roku
Praha : BVD, 160 s. : fotogr., faksm. ISBN 1938 na Sokolovsku a Karlovarsku. 1. díl
978-80-87090-56-5. Sokolovsko / Vladimír Bružeňák. Cheb :
Svět křídel, 2017, 455 s., fotogr. ISBN 978-
Hitlerova odložená válka za zničení ČSR 80-7573-021-3.
/ Václav Kural, Jaroslav Pánek. Praha : Aca-
demia - Středisko společných činností AV Morový rok. Kronika tragického roku
ČR, 2008, 235 s. : pram. a lit. ISBN 978-80- 1938 na Sokolovsku a Karlovarsku. 2. díl
200-1657-7. Karlovarsko / Vladimír Bružeňák. Cheb :
Svět křídel, 2017, 351 s. : fotogr. ISBN 978-
In the Shadow of Munich : British Policy 80-7573-025-1.
towards Czechoslovakia from the Endorse-
ment to the Renunciation of the Munich Ag- Munich : The 1938 appeasement crisis /
reement (1938 – 1942) / Vít Smetana. Prague David Faber. London : Pocket Books, 2009,
: Karolinum Press, 2008, 358 s. : reg., pram. 518 s. : fotogr. ISBN 978-1847370082.
a lit. ISBN 978-80-246-1373-4.
Nástin personálních ztrát československé
Likvidace židovských organizací na čes- armády v době od 21. května 1938 do 31.
kém pohraničním území připojeném v říjnu března 1939 / Jiří Plachý. Praha : MO ČR –
1938 k nacistickému Německu. Liberec : Se- Prezentační a inf. Centrum MO, 2009, 167 s.
veročeské muzeum v Liberci ve spolupráci : fotogr. ISBN 978-80-7278-499-8.
s židovským muzeem v Praze, 2015, 211 s.
: fotogr., faksm. ISBN 978-80-87266-19-9. Neville Chamberlain : Od usmiřování
k válce: britská zahraniční politika, 1937 –
Mnichov. Benešovo proroctví / Svjatoslav 1940 / Jiří Ellinger. Praha : Lidové noviny,
J. Rybas, z rus. orig. přel. Miloš Hodač. Pra- 2009, 592 s., pram. a lit., reg. ISBN 978-80-
ha : vl. nákl., 2018. 190 s. : fotogr., pram. 7106-987-4.
a lit. ISBN 978-80-9052-74-30.
Polsko a Československo v evropských
Mnichov : Krize appeasementu 1938 / Da- vztazích 1933 – 1939 : Jak stoupenci Piłsud-
vid Faber, z angl. orig. přel.: Šimon Trusina. ského bojovali za nové uspořádaní Evropy /
Praha : Bourdon, 2015, 511 s. : pram. a lit., Stanislav Vaclavovič Morozov, z rus. orig.
reg. ISBN 978-80-905173-7-0. přel.: Olga Babiaková. Praha : Ottovo na-
kladatelství, 2009, 280 s. : pram. a lit. ISBN
Mnichov ve vzpomínkách pamětníků / 978-80-7360-842-2.
Připr.: Josef Tomeš, Richard Vašek, autori:
Robert Kvaček, Josef Tomeš, Richard Va- Poslední den : Mnichov – Praha, konec
šek, Jan Němeček, Pavel Šrámek, Michal září 1938 / Robert Kvaček. Praha : Epocha,
Pehr, Jan Gebhart, Valerián Bystrický, Ľud- 2011, 131 s. : fotogr. ISBN 978-80-7250-570-
mila Šimková, Jiří Brabec. Praha : Masa- 8, 978-80-7425-064-4.
rykův ústav – Archiv Akademie věd ČR,
2012, 187 s. ISBN 978-80-86495-87-3. Synagogy v plamenech. Krišťálová noc 1938
v českém pohraničí / Markéta Lhotová. Liberec
Mnichovský přízrak / Georges-Marc Be- : Severočeské muzeum v Liberci, 2013, 120 s. :
namou, z franc. přel.: Zuzana Tomanová. fotogr. ISBN 978-80-87266-14-4.
171
VOJENSKÁ HISTÓRIA
1938: Měli jsme kapitulovat? / Vlastimil vyvrcholení mnichovské krize / Pavel Mi-
Klíma, Eds.: Robert Kvaček, Josef Tomeš, nařík, Pavel Šrámek. In: Historie a vojenst-
Richard Vašek. Praha : Lidové noviny – Ma- ví. Roč. 57, č. 2 (2008), s. 43-52 : fotogr.,
sarykův ústav a Archiv AV ČR, 2012, 319 s. tabl. ISSN 0018-2583.
: fotogr., reg. ISBN 978-80-7422-150-7.
Československo 1938 a němečtí antina-
Útěky a vyhánění z pohraničí českých cisté / Ioannis E. Sideropulos. In: Národní
zemí 1938 – 1939 / Jan Benda. Praha : Ka- osvobození. Roč. 29 /96/, č. 21-22 (2018), s.
rolinum, 2013 (dotlač 2014), 542 s. : fotogr., 14 : fotogr. ISSN 0231-8161.
pram. a lit., reg. ISBN 978-80-2462119-7.
Dělostřelectvo československé armá-
Vojáci, politici a diplomaté : Českosloven- dy v době vyvrcholení mnichovské krize /
ská vojenská delegace na jednáních meziná- Pavel Minařík, Pavel Šrámek. In: Historie
rodního výboru v Berlíně o odstoupení čes- a vojenství. Roč. 59, č. 1 (2010), s. 46-55 :
kého pohraničí v říjnu 1938 / Karel Straka. fotogr., tabl. ISSN 0018-2583.
Praha : MO ČR – Agentura vojenských in-
formací a služeb, 2008, 183 s. : fotogr., mp., Chvíle bilancování o dopadech odtržení
tabl., pram. a lit. ISBN 978-80-7278-430-1. československého pohraničí po mnichovské
konferenci v roce 1938 / Josef Sedlák. In:
Záchrana českých uprchlíků 1938 – 1939. Národní osvobození. Roč. 29 /96/, č. 19-20
Sir Nicholas Winton nebyl sám / William R. (2018), s. 11 : fotogr. ISSN 0231-8161.
Chadwick. Praha : Mladá fronta [2017], 173
s., fotogr. ISBN 978-80-204-4375-5. Jugoslávské ohlasy na události v Českoslo-
vensku v letech 1938 – 1939 / Milan Sovilj. In:
Zmarnowana szansa? Mozliwości obrony České, slovenské a československé dějiny 20.
Czechosłowacji jesienią 1938 roku / Piotr století V. Hradec Králové : Historický ústav FF
Maciej Majewski. Gdańsk : Muzeum II Univerzity Hradec Králové, 2011, s. 93-103.
Wojny Światowej, 2016, 359 s. : fotogr., mp.
ISBN 978-83-63029-58-6. Kogda Poľša napadet na Čechoslovakiju
: Dejateľnosť poľskich diversionnych otrja-
*** dov vo vremja Čechoslovackogo krizisa
v senťabre 1938 goda / Stanislav Vaclavovič
Ak by nám pomohli spojenci, Hitler by Morozov. In: Vojenno-istoričeskij žurnal.
mal vážny problém / Miloslav Čaplovič, Roč. 67, č. 2 (2006), s. 16-19.
red.: Boris Vanya. In: www.sme.sk, 25. 9.
2018, príl., s. 4-5 : fotogr. Mnichov 1938 není vzdálený osmdesát let
/ Antonín Rašek. In: Národní osvobození.
Boj o Bratislavu počas mníchovskej krí- Roč. 29 /96/, č. 19-20 (2018), s. 16 : fotogr.
zy s dôrazom na maďarskú menšinu / Attila ISSN 0231-8161.
Simon. In: Bratislava XXI. Zborník Mú-
zea mesta Bratislavy. Bratislava : Mestské Mnichov a 15. březen 1939 ve vzpomín-
múzeum v Bratislave, 2009, s. 71-85. ISSN kách pamětníků / Blanka Jedličková. In:
0524, ISBN 978-80-969864-4-6. České, slovenské a československé dějiny 20.
století IX. Ústí nad Orlicí : Oftis pre HÚ FF
Cesta k Mníchovu 1938 / Ivan Dérer. In: Univerzity Hradec Králové, 2014, s. 245-253.
Historická revue. Roč. 29, č. 9 (2018), s. 58-
61 : fotogr. ISSN 1335-6550. Mníchovská dohoda / Stanislav Dragúň.
In: Historická revue. Roč. 18, č. 1 (2007), s.
Československé vojenské letectvo v době 44-47 : fotogr. ISSN 1335-6550.
172
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Mnichovská dohoda : Otázniky kolem sme.sk, 25. 9. 2018, príl., s. 2-3 : fotogr.
originálu? / Jan B. Uhlíř. In: Historie a vo-
jenství. Roč. 57, č. 4 (2008), s. 87-91 : fotogr. Raději zvolili smrt / Vladimír Marek. In:
ISSN 0018-2583. A-report. Měsíčník Ministerstva obrany
ČR. Roč. 29, č. 9 (2018), s. 42-43 : fotogr.
Mnichovská dohoda, mnichovská zrada, ISSN 1211-801X.
nebo mnichovský diktát? : Mezinárodní
vztahy na konci 30. let a politika čs. vlády / Rozcestí slepých uliček / Pavel Šrámek.
Ioannis E. Sideropulos. In: Národní osvobo- In: Soudobé dějiny. Roč. 15, č. 2 (2008), s.
zení. Roč. 29 /96/, č. 21-22 (2018), s. 10-11 : 255-273. ISSN 1210-7050.
fotogr. ISSN 0231-8161.
„Ruďko, braňte nás!“ Vzpomínky Rudol-
Obdobie mníchovskej krízy v umelecky fa Gregara na rok 1938 / Rudolf Gregar. In:
stvárnených spomienkach Michala Pridalu Národní osvobození. Roč. 29 /96/, č. 19-20
/ Michal Pridala, posúdil: Peter Šumichrast. (2018), s. 10-11 : fotogr. ISSN 0231-8161.
In: Vojenská história. Roč. 10, č. 3 (2006), s.
99-122. ISSN 1335-3314. Sir Frederick Leith-Ross a jednání
o pomnichovské půjčce Česko-Slovensku
Okupace pohraničí a nucená imigrace / Jan Kuklík, Jan Němeček. In: Moderní
v letech 1938 – 1939 / Jan Benda. In: Český dějiny. Časopis pro dějiny 19. a 20. století.
časopis historický. Roč. 110, č. 2 (2012), s. Roč.19, č. 1 (2011), s. 123-156 : fotogr. ISSN
329-347. ISSN 0862-6111. 1210-6860.
Osamelosť sebastredného štátu : Beneš Slovensko-poľské vzťahy v roku 1938 do

a tragédia československej zahraničnej poli- Mníchovskej dohody / Martin Garek. In:
tiky v roku 1938 / Igor Lukeš. In: Historická Nepokojná hranica : Zborník z medzinárod-
revue. Roč. 29, č. 9 (2018), s. 62-67 : fotogr. nej vedeckej konferencie Slovensko-poľské
ISSN 1335-6550. vzťahy v rokoch 1937 – 1947 uskutočnenej
3. októbra 2009 v Spišskej Belej v spolu-
Politika appeasementu ikonograficky práci Spišského dejepisného spolku, Spolku
a v kombinovaných textoch : „Prečo by Slovákov v Poľsku, Ústavu pamäti národa /
sme mali zaujať postoj k niekomu, kto tlačí Zost.: Milica Majeriková. Krakov : Spolok
niekoho iného, keď je tak ďaleko“ / Viliam Slovákov v Poľsku, 2010, s. 9-24.
Kratochvíl. In: Acta historica Posoniensia
XV. Historické štúdie. K životnému jubileu „Ta malá, vzdálená země uprostřed
Herty Tkadlečkovej / Eds.: Miroslav Da- Evropy...“ : Britský tisk a „československé
niš, Eduard Nižňanský. Bratislava : Stimul události“ v době mnichovské krize / Du-
- Centrum informatiky a vzdelávania FiF šan Radovanovič. In: Dvacáté století : The
UK, 2011, s. 26-45 : obr. Twentieth Century. Roč. 2, č. 1 (2010), s.
141-159.
Problematika mnichovské dohody a jejích
politických reflexí v zrcadle komunistického USA a mnichovská zrada : Diplomatické
tisku na příkladu Rudého práva 1948 – 1989 zákulisí boje o Československou republiku
/ Jaroslav Šebek. In: Český časopis historic- na podzim 1938 / Ioannis E. Sideropulos. In:
ký. Roč. 110, č. 3-4 (2012), s. 654-691. ISSN Národní osvobození. Roč. 29 /96/, č. 23-24
0862-6111. (2018), s. 12-13 : fotogr. ISSN 0231-8161.
Proti všetkým! V roku 1938 sa ukázalo, že USA a mnichovská zrada : Roosevelt Hit-
nemáme priateľov / Jiří Macoun. In: www. lerovi: „Nic nestojí v cestě uspořádání kon-
173
VOJENSKÁ HISTÓRIA
ference“ / Ioannis E. Sideropulos. In: Národ- Britský pohľad na Prvú viedenskú arbit-
ní osvobození. Roč. 30 /97/, č. 25-26 (2018), ráž, s. 118-135; Mitáč, Ján: Krvavý incident
s. 14-15 : fotogr. ISSN 0231-8161. v Šuranoch na Vianoce 1938 v spomienkach
obyvateľov mesta Šurany, s. 136-148; So-
Zasutá svědectví o Mnichovu : Z událostí kolovič, Peter: Evakuácia úradov z územia
roku 1938 v nepublikovaných memoárech odstúpeného Maďarsku na príklade Trnav-
českých autorů / Dušan Tomášek, Josef To- ského umiestňovacieho okresu, s. 149-161;
meš, Richard Vašek. In: Český časopis his- Fiamová, Martina: Ilegálne prechody židov-
torický. - Roč. 109, č. 1 (2011), s. 81-112 : ského obyvateľstva cez slovensko-maďarskú
fotogr. ISSN 0862-6111. hranicu v rokoch 1942 – 1944, s. 162-172;
Buda, František: Osudy Židov z Tvrdošoviec
Zlyhanie Západu : Politika appeasemen- po Viedenskej arbitráži v horthyovskom Ma-
tu a cesta k Mníchovskej dohode / Adriana ďarsku, s. 173-199; Lacko, Martin: Maďar-
Čiefová. In: Historická revue. Roč. 27, č. 6 ský vpád na Slovensko v marci 1939 a jeho
(2016), s. 50-55 : fotogr. ISSN 1335-6550. ohlas, s. 200-216; Sabol, Miroslav: Dopad
Viedenskej arbitráže na poľnohospodár-
Zničení demokratického státu : 1938 – stvo, priemysel a infraštruktúru na južnom
mnichovská dohoda, mnichovská zrada, Slovensku, s. 217-232; Hallon, Ľudovít: Pe-
nebo mnichovský diktát? / Ioannis E. Sidero- ňažníctvo na južnom Slovensku po zmene
pulos. In: Národní osvobození. Roč. 29 /96/, hraníc v roku 1938, s. 233-248; Mičko, Peter:
č. 19-20 (2018), s. 1, 2, 3. ISSN 0231-8161. Následky Viedenskej arbitráže na činnosť
Továrne na papier, účastinná spoločnosť Sla-
viedenská arbitráž a jej dôsledky vošovce, s. 249-261; Šnicer, Igor: Ukrajinská
historiografia o maďarskej okupácii Zakar-
Egy rövid esztendő krónikája. A szlo- patskej Ukrajiny a štátoprávnom postavení
vákiai magyarok 1938-ban / Attila Simon. podkarpatského územia v rokoch 1939 –
Somorja : Fórum Kisebbségkutató Intézet, 1944, s. 262-272; Sergienko, Tatjana: Zakar-
2010, 1 DVD (319 s.). patsko v medziach Maďarska: etnopolitický
faktor (1939 – 1944), s. 273-286.
Juh Slovenska po Viedenskej arbitráži
1938 – 1945 : Zborník z vedeckej konfe- Magyar idők a Felvidéken (1938 – 1945)
rencie Šurany 22. – 23. marca 2011 / Zost.: : Az első bécsi dönteés és következményei
Ján Mitáč. Bratislava : Ústav pamäti náro- / Attila Simon. Budapest : Jaffa kiadó, 2014,
da, 2011, 291 s. ISBN 978-80-89335-45-9. 247 s. : reg. ISBN 978-615-5418-91-4.
Obsah: Hetényi, Martin: Podmienky života
obyvateľstva slovensko-maďarského pohra- Od Zaolzia po Jaworzynę : Rewindykac-
ničia, s. 9-23; Vrábel, Ferdinand: Náprava je graniczne jesienią 1938 roku / Robert
„krívd“ z Trianonu? Niekoľko epizód z ob- Kowalski et al. Wyd. drugie poprawione
sadzovania južného Slovenska maďarským i poszerzone. Nowy Targ : Polskie towar-
vojskom v novembri 1938, s. 24-50; Jablonic- zystwo historyczne, oddział w Nowym
ký, Viliam: Represie na nemaďarskom oby- Targu, 2013, 247 s. : fotogr. ISBN 978-83-
vateľstve na okupovanom južnom Slovensku 60306-96-3.
po roku 1938 a ich odraz v spoločenskom
a kultúrnom vedomí, s. 51-73; Janek, István: „Powstanie“ na Zaolziu w 1938 r. : Polska
Maďarské a slovenské revizionistické snahy akcja specjalna w swietle dokumentów Od-
a bilaterálne vzťahy v rokoch 1939 – 1940, dzialu II Sztabu Glównego Wojska Polskie-
s. 74-108; Pehr, András: Vídeňská arbitráž go / Kazimierz Badziak, Giennadij Matwie-
a její ohlas ve společnosti pohledem nejen jew, Pawel Samus. Warszawa : Audiotor,
českého tisku, s. 109-117; Becker, András: b.r., 192 s. ISBN 978-83-86100217.
174
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Prinavrátené Komárno : Komárom Vissza- [Dunajská Streda] : Lilium Aurum – Živé

tért : Prehľad spoločensko-politického vývo- Podzoborie, o. z., 2016, s. 84-103.
ja mesta v rokoch 1938 – 1945 s dôrazom na
menšinovú otázku : Társadalmi-politikai he- Evakuácia významných úradov a inštitú-
lyzetkép a város életéről 1938 – 1945 között cií z Košíc do Prešova v roku 1938 / Martin
különös tekintettel a kisebbségi kérdésre / Pekár. In: Historické medzníky vo vývoji
Anton Hruboň, Katarína Ristveyová. Krakov Košíc v 20. storočí. : Zborník príspevkov
– Ružomberok : Spolok Slovákov v Poľsku z vedeckej konferencie, ktorú v dňoch 10.
– Historia nostra, o. z., 2014, 128 s. : fotogr., – 11. októbra 2013 organizovali v Košiciach
pram. a lit. ISBN 978-83-7490-697-5. Katedra histórie FF UPJŠ a Spoločensko-
vedný ústav SAV / Eds.: Nikola Regináčová,
Slovensko a slovenská otázka v poľských Alžbeta Bojková. Košice : Filozofická fakul-
a maďarských diplomatických dokumentoch ta Univerzity P. J. Šafárika, 2013, s. 74-80.
v rokoch 1938 – 1939 / Eds.: Dušan Segeš, ISBN 978-80-8152-131-7.
Maroš Hertel, Valerián Bystrický. Bratisla-
va : Pro Historia, 2012, 576 s. : pram. a lit., Granica polsko-słowacka w latach 1938
reg. ISBN 978-80-971247-1-7. – 1939 w ujęciu etnicznym i funkcjonal-
nym / Marek Skawiński. In: Stosunki pol-
Viedenská arbitráž v roku 1938 a jej európ- sko-słowacko-węgierskie na przestrzeni
ske súvislosti : Zborník príspevkov z vedeckej wieków / Tomasz Gajownik et al. Nowy
konferencie / Ed.: Daniel Šmihula. Bratislava Targ : Polskie towarzystwo historyczne,
: Úrad vlády Slovenskej republiky, 2008, 111 oddział w Nowym Targu, 2016, s. 189-208 :
s. ISBN 978-80-8106-009-0. Obsah: Deák, fotogr., mp. ISBN 978-83-64477-26-3.
Ladislav: Medzinárodno-politické súvislosti
Viedenskej arbitráže a dôsledky pre južné Inkorporácia a proces integrácie sever-
Slovensko, s. 9-23; Schvarc, Michal: Brati- ného Spiša a hornej Oravy v rokoch 1938
slava v nemeckých plánoch na jeseň 1938, s. – 1944 / Juraj Lepiš. In: V turbulentnom
24-34; Bystrický, Valerián: Vnútropolitický tridsaťročí. Kapitoly z dejín Slovenska v ro-
ohlas na zmeny hraníc v roku 1938, s. 35-47; koch 1918 – 1948 : Venované 70. narode-
Čaplovič, Miloslav: Čs. branná moc po Mní- ninám prof. PhDr. Karola Fremala, CSc. /
chove: náčrt problematiky (október 1938 – Peter Mičko, Michal Šmigeľ, Marek Syrný
marec 1939), s. 48-61; Baka, Igor: Maďarská a kol. Krakov : Spolok Slovákov v Poľsku,
agresia na východné Slovensko v marci 1939, 2013, s. 173-200. ISBN 978-80-7490-659-3.
s. 62-76; Beňa, Jozef: Medzinárodno-práv-
ne súvislosti Viedenskej arbitráže, s. 77-93; Dôsledky viedenskej arbitráže : Vojenská
Čečot, Vladimír: Historicko-právne konzek- okupácia 5. 11. – 22. 12. 1938 / Ján Mitáč.
vencie Viedenskej arbitráže – consilium pro In: Historická revue. Roč. 29, č. 11 (2018), s.
futuro, 94-102; Klimko, Jozef: Viedenská ar- 63-65 : fotogr. ISSN 1335-6550.
bitráž a Slovensko, s. 103-111.
Maďarské snahy o získání Slovenska (Fel-
*** vidéku) v roce 1938 / István Janek, z maď.
přel.: Eva Irmanová. In: Slovanský přehled.
Esterházy János Szlovákia politikai éle- Roč. 97, č. 3-4 (2011), s. 303-326. ISSN
tében 1938 és 1945 között : János Esterhá- 0037-6922.
zy v politickom živote Slovenska v rokoch
1938 – 1945 / Ondrej Podolec. In: Esterházy Nespravodlivé arbitrážne rozhodnutie
Jánosról a közép-Európai dialógus jegyében z viedenského Belvederu / Petr Švanda. In:
: O Jánosovi Esterházym v duchu stredo- Bojovník. Roč. 53, č. 24 (2008), s. 6 : fotogr.
európskeho dialógu / Zilizi, Zoltán, zost. ISSN 03223-2018.
175
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Okupácia, či návrat? : Viedenská arbitráž ročí. Kapitoly z dejín Slovenska v rokoch

– rozdielne ponímanie historickej udalosti / 1918 – 1948 : Venované 70. narodeninám
Miroslav Michela. In: História. Revue o de- prof. PhDr. Karola Fremala, CSc. / Peter
jinách spoločnosti. Roč. 7, č. 6 (2007), s. 42- Mičko, Michal Šmigeľ, Marek Syrný a kol.
43 : mp. ISSN 1335-8316. Krakov : Spolok Slovákov v Poľsku, 2013, s.
87-124. ISBN 978-80-7490-659-3.
Poľské ašpirácie na územia severného
Slovenska po Mníchovskej dohode / Milica Viedenská arbitráž 1938 : Rozhodnutie
Majeriková-Molitoris. In: Historická revue. veľmocí a maďarský revizionizmus / Ján
Roč. 24, č. 3 (2013), s. 45-48 : fotogr. ISSN Mitáč. In: Historická revue. Roč. 29, č. 11
1335-6550. (2018), s. 60-62 : fotogr. ISSN 1335-6550.
Polsko-słowackie rokowania graniczne Viedenské arbitráže ako determinanty

z jesieni 1938 r. w świetle doniesień prasy politických režimov na Slovensku a v Ru-
czeskiej oraz rapórtow prasowych Konsu- munsku v období druhej svetovej vojny
latu RP w Morawskiej Ostrawie. In: Slo- (pokus o analýzu paralel a špecifík) / Anton
vensko v rokoch neslobody 1938 – 1989 IV. Hruboň. In: Vojenská história. Roč. 19, č. 4
Slovensko, jeho susedia a Európa. Banská (2015), s. 94-108. ISSN 1335-3314.
Bystrica : Filozofická fakulta UMB, 2016, s.
28-47. ISBN 978-80-557-1180-5. 2. Č-SR, autonómne Slovensko
Postoj Poľska k Viedenskej arbitráži / Pa- Autonómia: víťazstvo alebo prehra?

vol Matula. In: Historické medzníky vo vý- Vyvrcholenie politického zápasu HSĽS
voji Košíc v 20. storočí. : Zborník príspev- o autonómiu Slovenska / Arpáš, Róbert.
kov z vedeckej konferencie, ktorú v dňoch Bratislava : Veda, 2011, 200 s. ISSN 978-
10. – 11. októbra 2013 organizovali v Koši- 80-224-1190-5.
ciach Katedra histórie FF UPJŠ a Spoločen-
skovedný ústav SAV / Eds.: Nikola Reginá- Autonómia Slovenska v poľskej politike
čová, Alžbeta Bojková. Košice : Filozofická (1936 – 1939) medzi diplomaciou dôvernou
fakulta Univerzity P. J. Šafárika, 2013, s. 99- a verejnou : Dizertačná práca / Mateusz
108. ISBN 978-80-8152-131-7. Gniazdowski. Bratislava : Slovenská akadé-
mia vied - Ústav politických vied, 2009, 132
Prvá Viedenská arbitráž a Slovensko : Me- s. : pram. a lit.
dzinárodné súvislosti, výsledky a dôsledky
/ Katarína Ristveyová, Anton Hruboň, Ján Hlinkova garda 1938 – 1945 / Peter So-
Mitáč. In: Vojnová kronika. Odborný časo- kolovič. Bratislava : Ústav pamäti národa,
pis Múzea SNP. Roč. 6, č. 2 (2017), s. 5-12 : 2009, 559 s. : fotogr. príl., lit. a pram., reg.
fotogr. ISSN 1338-6379. ISBN 978-80-89335-10-7.
Udalosti v Lučenci po Viedenskej arbitrá- Když přichází bestie, aneb, Dokonáno

ži a ich dopad na obyvateľstvo mesta a blíz- jest...! (dramatický svár v čase od Vánoc
keho okolia / Ján Mitáč, Denisa Štofková. 1938 do jara 1939) / Roman Cílek, Miloslav
In: Pamäť národa. Nacizmus a komunizmus Moulis. Ústí nad Labem : AOS Publishing,
vo svojej epoche. Roč. 8, č. 1 (2012), s. 3-17 2016, 226 s. : fotogr., mp. ISBN 978-80-
: fotogr. ISSN 1336-6297. 87624-33-3.
Viedenská arbitráž a vojenské obsadenie Między obojętnością a niechęcią : Pił-

južného Slovenska maďarskou armádou / sudczycy wobec Czechosłowacji w latach
Pavol Mičianik. In: V turbulentnom tridsať- 1926 – 1939 / Sebastian Pilarski. Warszawa -
176
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Lódź : Instytut Pamię Narodowej - Komisia 2008, 368 s. : fotogr., reg. ISBN 978-80-
Scigania Zbrodni przeciwko Narodowi Pol- 7090-894-5.
skiemu, 2017, 454 s. : pram. a lit., reg. ISBN
978-83-8098-137-9. ***
Od autonómie k vzniku Slovenského štátu Antisemitizmus druhé republiky v čes-

: Výber zo štúdií / Valerián Bystrický. Bra- kém denním tisku / Miroslava Ludvíková.
tislava : Prodama s.r.o., 2008, 301 s. ISBN In: Antisemitizmus a propaganda : Acta
978-80-969782-5-0. historica Posoniensia XXVII : Judaica et
holocaustica 5 / Eduard Nižňanský, Michala
Prejavy a články zv. II. (1938 – 1944) / Jozef Lônčíková a kol. Bratislava : Katedra vše-
Tiso; eds.: Miroslav Fabricius, Katarína Hrad- obecných dejín FiF UK Stimul, 2014, s. 81-
ská. Bratislava : AE Press – Historický ústav 85. ISBN 978-80-8127-119-9.
SAV, 2007, s. 3-97. ISBN 80-88880-46-7.
Antisemitské prejavy v autonómnej
Priest, Politician, Collaborator : Jozef Tiso Slovenskej krajine na stránkach ríšskone-
and the Making of Fascist Slovakia / James meckých novín / Jana Tulkisová. In: Anti-
Mace Ward. Ithaca – London : Cornell Uni- semitizmus a propaganda : Acta historica
versity Press, 2013, 362 s. : fotogr. čb., reg. Posoniensia XXVII : Judaica et holocausti-
ISBN 978-0-8014-4988-8. ca 5 / Eduard Nižňanský, Michala Lônčíko-
vá a kol. Bratislava : Katedra všeobecných
Sicherheitsdienst a slovenská secesia dejín FiF UK Stimul, 2014, s. 70-80. ISBN
1938/1939 / Michal Schwarc. In: Roguľo- 978-80-8127-119-9.
vá, Jaroslava – Hertel, Maroš a kol.: Adepti
moci a úspechu : Etablovanie elít v moder- Bratislava od autonómie po vyhlásenie
ných dejinách : Jubileum Valeriána Bystric- samostatného štátu / Matej Šemšej. In: His-
kého. Bratislava : Veda – HÚ SAV, 2016, s. torická revue. Roč. 81, č. 9 (2007), s. 44-47 :
287-302. ISBN 978-80-224-1503-3. fotogr. ISSN 1335-6550.
Slovensko-nemecké vzťahy 1938 – 1941 Budování státní řízené propagandy za

v dokumentoch I. : Slowakisch-deutsche druhé republiky (1938 – 1939) / Jan Rataj.
Beziehungen 1938 – 1941 in Dokumenten In: Moderní dějiny. Časopis pro dějiny 19.
I. : Od Mníchova k vojne proti ZSSR : Von a 20. století. Roč. 25, č. 1 (2017), s. 153-166.
Munchen bis zum Krieg gegen die UdSSR / ISSN 1210-6860.
Eduard Nižňanský a kol. Bratislava – Prešov
: Pro Historia vo vyd. Universum-EU, 2009, Česko-Slovensko a konec Malé dohody
1170 s. : pram. a lit., biogr. príl., reg.; ďalší : K vývoji vztahů mezi Mnichovem a 15.
autori: Jana Tulkisová, Igor Baka, Miloslav březnem 1939 / Pavel Podgorný. In: Studia
Čaplovič, Miroslav Fabricius, Ľudovít Hal- politica Slovaca. Časopis pre politické vedy,
lon, Dušan Segeš, David Schriffl, Michal najnovšie politické dejiny a medzinárodné
Schwarc. ISBN 978-80-89046-61-4. vzťahy. Roč. 4, č. 2 (2011), s. 69-84.
Válka před válkou. Krvavý podzim 1938 Darovaný čas. Britská pomoc uprchlíkům
v Čechách a na Moravě / Slanislav Motl. v Praze (říjen 1938 – březen 1939) / Angeli-
Praha : Rybka Publishers, 20105, 309 s. : fo- ka Hirschová. In: Dějiny a současnost. Roč.
togr., faksm. ISBN 978-80-87950210. 30, č. 3 (2008), s. 41-43. ISSN 0418-5129.
Z ďalekých ciest / Alexander Mach, ved. Důsledky říšskoněmeckého výnosu

red.: Ján Bobák. Martin : Matica slovenská, z roku 1938 pro romské obyvatelstvo / Jit-
177
VOJENSKÁ HISTÓRIA
ka Lunerová, Martin Štěrba. In: Osudové Kontinuita a diskontinuita fungovania

osmičky v našich dějinách. České, slovenské okresného zriadenia na Slovensku v roku
a československé dějiny 20. století. Hradec 1938 na príklade okresov Rožňava a Dob-
Králové : Historický ústav FF Univerzity šiná / Pavol Tišliar. In: Osudové osmičky
Hradec Králové, 2008, s. 217-224. ISBN v našich dějinách. České, slovenské a česko-
978-80-7405-032-9. slovenské dějiny 20. století. Hradec Králo-
vé : Historický ústav FF Univerzity Hradec
Frekvencia antisemitskej propagandy Králové, 2008, s. 139-148. ISBN 978-80-
v období 1938 – 1939 na Slovensku vo vy- 7405-032-9.
branej periodickej tlači / Michala Lônčíko-
vá. In: Antisemitizmus a propaganda : Acta Legislatívne vymedzenie pojmu Žid v II.
historica Posoniensia XXVII : Judaica et Česko-Slovenskej republike, I. Slovenskej
holocaustica 5 / Eduard Nižňanský, Michala republike a Protektoráte Čechy a Morava
Lônčíková a kol. Bratislava : Katedra vše- v rokoch 1938 – 1942 / Ján Drgo. In: Histo-
obecných dejín FiF UK Stimul, 2014, s. 47- rický časopis. - Roč. 62, č. 2 (2014), s. 303-
69. ISBN 978-80-8127-119-9. 323. ISSN 0018-2575.
Hektické mesiace slovenských dejín / Ivan Likvidácia Masarykovho diela počas slo-
Kamenec. In: Historická revue. Roč. 23, č. venskej autonómie a Slovenského štátu / Ka-
3 (2012), s. 6-13 : fotogr. ISSN 1335-6550. tarína Zavacká. In: T. G. Masaryk a česká
státnost. Sborník příspěvků z mezinárodní
Idea samostatnosti na autonómnom Slo- vědecké konference pořádané Masaryko-
vensku / Valerián Bystrický. In: Slovenský vou univerzitou ve dnech 4. – 5. září 2007
štát 1939 – 1945: predstavy a realita / Mar- v Brně. Praha : Ústav T. G. Masaryka, 2008,
tina Fiamová, Ján Hlavinka, Michal Schvarc s. 161-174.
a kol. Bratislava : Historický ústav SAV
v Prodama, s.r.o., 2014, s. 15-36. ISBN 978- Maďari na Slovensku, Slováci v Maďar-
80-89396-32-0. sku : Národnosti na oboch stranách v rokoch
1938 – 1939 / Miroslav Kmeť. In: Historic-
Informovanosť česko-slovenskej diplo- ká revue. Roč. 23, č. 3 (2012), s. 32-37 : foto-
macie o kontaktoch slovenských autono- gr. ISSN 1335-6550.
mistických politikov s nacistami v období
pomníchovskej republiky / Jana Tulkisová. Maďarské ozbrojené a diverzné ak-
In: Historický časopis. Roč. 57, č. 3 (2009), cie proti východnej časti Československa
s. 565-591. ISSN 0018-2575. (Česko-Slovenska) v rokoch 1938 – 1939 /
František Cséfalvay. In: Valerián Bystrický,
János Esterházy a jeho miesto v sloven- Miroslav Michela, Michal Schvarc a kol.:
ských dejinách / Ján Mitáč. In: Historická Rozbitie alebo rozpad? Historické reflexie
revue. Roč. 23, č. 3 (2012), s. 38-43 : fotogr. zániku Česko-Slovenska. Bratislava : Veda,
ISSN 1335-6550. 2010, s. 227-236. ISBN 978-80-224-1150-9.
Juraj Slávik a česko-slovenské vyslanec- Marcová kríza 1939 v Československu vo

tvo vo Varšave január – marec 1939 / Mi- svetle vybraných nemeckých dokumentov /
chaela Boďová. In: České, slovenské a čes- Michal Schvarc, Martin Holák. In: Vojenská
koslovenské dějiny 20. století XI. Hradec história. Roč. 11, č. 1 (2007), s. 86-127. ISSN
Králové : Filozofická fakulta Univerzity 1335-3314.
HK, 2017, s. 95-102. ISBN 978-80-7435-
672-8. Mezi blahovůlí a svévolí. Politika Česko-
slovenska vůči uprchlíkům před nacismem /
178
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Michal Frankl. In: Dějiny a současnost. Roč. svojej epoche. Roč. 4, č. 4 (2008), s. 4-18 :
30, č. 3 (2008), s. 34-37. ISSN 0418-5129. fotogr. ISSN 1336-6297.
Na ceste k samostatnosti / Róbert Arpáš. Potopenie druhej republiky : Česko-slo-

In: Historická revue. Roč. 23, č. 3 (2012), s. venská republika a nacistické Nemecko /
14-19 : fotogr. ISSN 1335-6550. Jana Tulkisová. In: História. Revue o deji-
nách spoločnosti. Roč. 9, č. 5-6 (2009), s. 4-9
Náčrt politickej činnosti Alexandra Ma- : fotogr., mp. ISSN 1335-8316.
cha od októbra 1938 do júla 1940 / Anton
Hruboň. In: Moderné dejiny Slovenska I. Právo na ceste Slovenska od demokracie
Zborník odborných príspevkov k histórii k totalite : Slovensko od októbra 1938 do
Slovenska v rokoch 1918 – 1945. Banská 14. marca 1939 / Katarína Zavacká. In: Čes-
Bystrica : Historia nostra, 2008, s. 14-37 : ko-slovenská historická ročenka 2006. Brno
fotogr. : Česko-slovenská / Slovensko-česká komi-
se historiků vo Vyd. Masarykovy univerzi-
Narušitelé pořádku. Komunisté a fašisté ty, 2006, s. 341-382. ISBN 80-210-4188-9.
v pomnichovské ČSR a jejich aktivity na
Ostravsku / Lubomír Nenička. In: Slezský Propaganda v slovensko-maďarských
sborník. Roč. 107, č. 4 (2009), s. 277-299. vzťahoch v rokoch 1938 – 1945 / Martin
ISSN 0037-6833. Hetényi. In: Forum historiae. Časopis pre
históriu a príbuzné spoločenské vedy [on-
Od demokracie k diktatúre. Slovenská po- line]. Etnické stereotypy v historickom vý-
litika v čase autonómie Slovenska a riešenie skume. Roč. 6, č. 2 (2012), s. 101-113. ISSN
židovskej otázky / Eduard Nižňanský. In: 1337-6861. http://www.forumhistoriae.sk/
Historická revue. Roč. 23, č. 3 (2012), s. 25- FH2_2012/abstrakt_hetenyi.html.
31 : fotogr. ISSN 1335-6550.
„Slovensko Slovákom!“ Sonda do čes-
Odsun Čechov zo Slovenska v rokoch ko-slovenských vzťahov v období sloven-
1938 – 1939 / Martin Macko. In: Historická skej autonómie / Valerián Bystrický. In:
revue. Roč. 23, č. 3 (2012), s. 20-24 : fotogr. História. Revue o dejinách spoločnosti. Roč.
ISSN 1335-6550. 8, č. 3 (2008), s. 29-30. ISSN 1335-8316.
Pokus o atentát na Karmasina : Kompli- Slovensko v druhé republice / Valerián

kácie s promaďarskou orientáciou sloven- Bystrický. In: Židovská menšina za druhé
ských Nemcov na Spiši / Michal Schvarc. republiky. Sborník přednášek z cyklu ve
In: História. Revue o dejinách spoločnosti. Vzdělávacím a kulturním centru Židovské-
Roč. 8, č. 3 (2008), s. 31-34 : fotogr. ISSN ho muzea v Praze v lednu až červnu 2007.
1335-8316. Praha : Židovské muzeum v Praze, 2007, s.
118-131.
Politická činnosť Vojtecha Tuku od ná-
vratu na Slovensko na jeseň 1938 až po vy- Slovensko-maďarská štátna hranica v ro-
hlásenie slovenskej samostatnosti 14. marca koch 1938 – 1945 / Ján Valo. In: Historica
1939 / Michal Procházka. In: Acta Historica XLIX. Zborník k 65. narodeninám profeso-
Neosoliensia. Roč. 19, č. 2 (2016), s. 98-118. ra Leona Sokolovského. Bratislava : Univer-
zita Komenského, 2015, s. 248-265.
Postavenie židovskej komunity v Zlatých
Moravciach v období po vyhlásení autonó- Spoločensko-politický vývoj Komárna
mie Slovenska / Martina Fiamová. In: Pa- v rokoch 1938 – 1945 (1. časť) Od revízie
mäť národa. Nacizmus a komunizmus vo po stabilizovanie nového režimu / Katarína
179
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Ristveyová, Anton Hruboň. In: Historický Vzťahy majority a minorit v okrese Ban-
zborník. Vedecký časopis o slovenských ská Štiavnica na pozadí budovania mono-
národných dejinách. Roč. 23, č. 1 (2013), s. polu moci HSĽS / Martin Macko. In: Slo-
95-114. ISSN 1335-8723, ISBN 977-13-3587- vensko v rokoch neslobody I. Veľké udalosti
200-6. a fenomény rokov 1938 – 1989 v regiónoch
Slovenska : Zborník z vedeckej konferencie
Spomienky na maďarskú okupáciu / Ján Banská Bystrica 10. – 11. mája 2011 / Zost.:
Mitáč. In: Pamäť národa. Nacizmus a ko- Anton Hruboň, Juraj Lepiš, Martin Kubuš.
munizmus vo svojej epoche. Roč. 7, č. 2 Bratislava : Ústav pamäti národa v spolupr.
(2011), s. 90-95 : fotogr. ISSN 1336-6297. s o.z. Historia nostra, 2014, s. 36-57. ISBN
978-80-89335-65-7.
Státní správa a problém uprchlíků z odstou-
pených území v letech 1938 – 1939 / Jan Ben- Zápas o teritoriálnu integritu Slovenskej
da. In: Moderní dějiny 17/1. Časopis pro dě- krajiny v rokoch 1938 – 1939 / Valerián Bys-
jiny 19. a 20. století. Praha : Historický ústav trický. In: Slovensko a Európa medzi de-
AV ČR, 2009, s. 113-167. ISSN 1210-6860. mokraciou a totalitou : Kapitoly z dejín 20.
storočia k jubileu Bohumily Ferenčuhovej /
Temná sila Slovenska : Vznik a formova- Eds.: Matej Hanula, Michal Kšiňan, Pavol
nie Hlinkovej gardy do marca 1939 / Milo- Šimko. Bratislava : Veda - Historický ústav
slav Čaplovič. In: História. Revue o dejinách SAV, 2017, s. 87-103. ISBN 978-80-224-
spoločnosti. Roč. 9, č. 5-6 (2009), s. 10-14 : 1564-4.
fotogr. ISSN 1335-8316.
Ženy a trinásta hodina : Slovenské vysie-
Tlač, cenzúra a propaganda na Slovensku lanie viedenského rozhlasu v rokoch 1938 –
od 6. októbra 1938 do konca vojny / Katarí- 1939 / Jana Tulkisová. In: História. Revue
na Zavacká. In: Česko-slovenská historická o dejinách spoločnosti. Roč. 9, č. 5-6 (2009),
ročenka 2007. Brno : Česko-slovenská / Slo- s. 14-20 : fotogr. ISSN 1335-8316.
vensko-česká komise historiků vo Vyd. Ma-
sarykovy univerzity, 2007, s. 239-274.ISBN Ženy v období autonómneho Slovenska /
978-80-210-4497-5. Daniela Hrnčiarová, Eva Škorvanková. In:
Acta historica Posoniensia XXI. Historické
V zájmu klidu a veřejného pořádku : Ke štúdie. Ed.: Rybár, Lukáš. Bratislava : Filo-
vzniku prvního koncentračního tábora na zofická fakulta UK, 2013, s. 261-298. ISBN
území Československa / Jiří Plachý. In: 978-80-224-1324-4.
Paměť a dějiny. Revue pro studium totalit-
ních režimů. Roč. 12, č. 1 (2018), s. 49-54 Židé přes palubu : Konstrukce židovské
: fotogr. (Karpatská Ukrajina, tábory inter- otázky za druhé republiky / Michal Frankl.
načné, Rachov 1938). ISSN 1802-8241. In: Dějiny a současnost. Roč. 31, č. 3 (2009),
s. 37-39. ISSN 0418-5129.
Vplyv udalostí roku 1938 na život obyva-
teľov mesta a okresu Zvolen / Pavol Sakáč. Židovská emigrace z druhé republiky
In: Slovensko v rokoch neslobody I. Veľ- (říjen 1938 – březen 1939) / Jan Benda. In:
ké udalosti a fenomény rokov 1938 – 1989 Moderní dějiny. Časopis pro dějiny 19. a 20.
v regiónoch Slovenska : Zborník z vedeckej století. Roč. 21, č. 2 (2013), s. 163-183. ISSN
konferencie Banská Bystrica 10. – 11. mája 1210-6860.
2011 / Zost.: Anton Hruboň, Juraj Lepiš,
Martin Kubuš. Bratislava : Ústav pamäti ná- Židovská menšina za druhé republiky.
roda v spolupr. s o.z. Historia nostra, 2014, s. Sborník přednášek z cyklu ve Vzděláva-
28-35. ISBN 978-80-89335-65-7. cím a kulturním centru Židovského muzea
180
VOJENSKÁ HISTÓRIA
v Praze v lednu až červnu 2007 / Pojar, Mi- Hlavně nedráždit! : Armáda mezi Mni-
loš - Soukupová, Blanka - Zahradníková, chovem a patnáctým březnem / Zdenko
Marie. Praha : Židovské muzeum v Praze, Maršálek. In: Dějiny a současnost. Roč. 31,
2007. 183 s. č. 3 (2009), s. 33-36. ISSN 0418-5129.
Židovská náboženská obec vo Vranove Homolův puč – jediný pokus o českoslo-

nad Topľou v období autonómie Slovenska / venskou vojenskou diktaturu? / Jan Hrubec-
Martin Lupčo. In: Ružomberský historický ký. In: České, slovenské a československé
zborník III. Ružomberok : Katedra histórie dějiny 20. století XII. Hradec Králové : Fi-
FF Katolíckej univerzity v Ružomberku, lozofická fakulta UKH – Historický ústav
2009, s. 224-245. UKH, 2017, s. 173-187. ISBN 978-80-7435-
706-0.
Žilinská dohoda 6. októbra 1938 / Valeri-
án Bystrický, Barbara Písecká. In: Vojenská Horúce marcové dni – cesta k 14. marcu
história. Roč. 10, č. 4 (2006), s. 77-108. ISSN 1939 / Tomáš Černák. In: Historická revue.
1335-3314. Roč. 20, č. 4 (2009), s. 68-71 : fotogr. ISSN
1335-6550.
Život obyvateľov na slovensko-maďar-
skom pohraničí po viedenskej arbitráži Hroby vojáků padlých v letech 1938 –
v roku 1938 / Martin Hetényi. In: Osudové 1939 na území dnešní ČR a SR / Jiří Plachý.
osmičky v našich dějinách. České, slovenské In: Historie a vojenství. Roč. 59, č. 3 (2010),
a československé dějiny 20. století. Hradec s. 44-51 : fotogr. ISSN 0018-2583.
Králové : Historický ústav FF Univerzity
Hradec Králové, 2008, s. 149-160. ISBN Letecké havárie na Slovensku v roku 1938
978-80-7405-032-9. : Strata orientácie, boj i nedisciplinovanosť
/ Petr Švanda. In: Letectví + kosmonautika.
čs. armáda v období 2. Č-SR Roč. 86, č. 6, 10 (2010), s. 65-67, 60-62 : fo-
togr. ISSN 0024-1156.
Na zrazeném nebi : Encyklopedie česko-
slovenského vojenského letectva za branné Lidské ztráty československé armády
pohotovosti státu na podzim 1938 / Jiří Fid- 1938 – 1939 / Jiří Plachý. In: Střelecká re-
ler. Praha : Libri, 2015, 439 s. : fotogr., tabl. vue. Roč. 41, č. 12 (2009), s. 80-82 : fotogr.
ISBN 978-80-7277-532-3. ISSN 0322-7650.
Armáda v období po Mnichovské dohodě. Malé nešťastia pred veľkou tragédiou

Před okupací : 90. výročí vzniku Českoslo- : Letecké havárie na Slovensku v januári
venska a jeho armády / Jan Máče. In: ATM. a februári 1939 / Petr Švanda. In: Letectví +
Roč. 41, č. 1 – 2 (2009), s. 68-73, 76-79 : fo- kosmonautika. Roč. 90, č. 4 (2014), s. 70-72
togr. ISSN 1802-4823. : fotogr. ISSN 0024-1156.
Československá armáda medzi Mnícho- Niekoľko poznámok k postaveniu Slová-

vom 1938 a marcom 1939 s dôrazom na kov v česko-slovenskej armáde v období od
Slovensko / Miloslav Čaplovič. In: Rozbitie podpísania Mníchovskej dohody do vzniku
alebo rozpad? Historické reflexie zániku samostatného Slovenského štátu / Peter Ja-
Česko-Slovenska / Valerián Bystrický, Mi- šek. In: Studia Historica Tyrnaviensia IX. –
roslav Michela, Michal Schvarc a kol. Bra- X./ Ed.: Marta Dobrotková Krakov : Spolok
tislava : Veda, 2010, s. 111-126. ISBN 978- Slovákov v Poľsku v spolupr. s FiF Trnav-
80-224-1150-9. skej univerzity, 2010, s. 259-278.
181
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Nově dohledané hroby čs. vojáků padlých Rozbitie alebo rozpad? : Historické re-
v letech 1938 – 1939 / Jiří Plachý. In: Histo- flexie zániku Česko-Slovenska / Valeri-
rie a vojenství. Roč. 60, č. 3 (2011), s. 124- án Bystrický, Miroslav Michela, Michal
125 : fotogr. ISSN 0018-2583. Schvarc a kol. Bratislava : Veda, 2010, 575 s.
: reg., pram. a lit. ISBN 978-80-224-1150-9.
Obraz vzniku Slovenského štátu vo vojen-
ských kronikách / Martin Lacko. In: Sloven- S jasným cílem a plnou silou : Nasazení
sko medzi 14. marcom 1939 a salzburskými německých policejních složek při rozbití
rokovaniami / Zost.: Martin Pekár – Richard Československa 1938 – 1939 / Petr Kaňák,
Pavlovič. Prešov : Universum, 2007, s. 228- Dalibor Krčmár, Jan Vajskebr. Terezín : Pa-
240. ISBN 978-80-8068-669-7. mátník Terezín, 2014, 223 s. : fotogr., mp.,
pram. a lit. ISBN 978-80-88052-00-5.
Operace „Łom“ : Polské diverzní a te-
roristické útoky na Podkarpatské Rusi na Tretia ríša a vznik Slovenského štátu.
podzim roku 1938 / Jindřich Marek. In: His- Dokumenty I. : Das Dritte Reich und die
torie a vojenství. Roč. 62, č. 4 (2013), s. 26- Entstehung des Slowakischen Staates. Do-
47 : fotogr. ISSN 0018-2583. kumente I. / Eds.: Michal Schvarc, Martin
Holák, David Schriffl. Bratislava : Ústav pa-
Rozvegovský incident / Radan Lášek. mäti národa – SNM-Múzeum kultúry kar-
In: Národní osvobození. Roč. 26 /93/, č. 3 patských Nemcov, 2008, 627 s. : pram., reg.
(2016), s. 8 : fotogr. ISSN 0231-8161. ISBN 978-80-89335-02-2.
Padlí a zemřelí vojáci čs. armády ze Slo- Tretia ríša a vznik Slovenského štátu.
venska (květen 1938 – březen 1939) / Jiří Dokumenty II. : Das Dritte Reich und die
Plachý. In: Pamäť národa. Nacizmus a ko- Entstehung des Slowakischen Staates. Do-
munizmus vo svojej epoche. Roč. 6, č. 1 kumente II. / Eds.: Michal Schvarc, David
(2010), s. 34-44 : fotogr., tabl. ISSN 1336- Schriffl. Bratislava : Ústav pamäti náro-
6297. da – SNM-Múzeum kultúry karpatských
Nemcov, 2010, 627 s. : pram., reg. ISBN
Vojenský zásah ústrednej vlády na Slo- 978-80-89335-38-2.
vensku 9. – 11. marca 1939 / Valerián Bys-
trický. In: Historický časopis. Roč. 58, č. 3 Zahraničnopolitické súvislosti vzniku
(2010), s. 439-469. ISSN 0018-2575. Slovenského štátu 14. marca 1939 / Valeri-
án Bystrický. Bratislava : Veda – Historický
Zapomenutá válka o Podkarpatskou Rus ústav SAV, 2014, 462 s. : pram. a lit., reg.
/ Petr Blahuš. In: Střelecká revue. Roč.43, č. ISBN 978-80-224-1364-0.
2 (2011), s. 47-57 : fotogr., mp. ISSN 0322-
7650. Zrod Slovenského štátu v kronikách slo-
venskej armády / Ed.: Martin Lacko. Brati-
rozpad Česko-Slovenskej republiky slava : Ústav pamäti národa, 2010, 183 s. :
a vznik Slovenského štátu reg. ISBN 978-80-89335-19-0.
Das Deutsche Reich und die Slowakische ***

Republik 1938 – 1945. Dokumente. Band
I. Von München bis Salzburg 1938 – 1940 Hektický marec 1939 v kronikách Hlin-
/ Herausgeber: Ladislav Suško. Bratislava : kovej gardy / Peter Sokolovič. In: Pamäť
Lúč, 2008, 979 s. : reg. ISBN 978-80-7114- národa. Nacizmus a komunizmus vo svojej
665-0. epoche. Roč. 4, č. 1 (2008), s. 52-72 : fotogr.
ISSN 1336-6297.
182
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Odtržení Slovenska a počátek okupace / Valerián Bystrický, Miroslav Michela, Mi-

českých zemí : 90. výročí vzniku Českoslo- chal Schvarc a kol. Bratislava : Veda, 2010,
venska a jeho armády / Jan Máče. In: ATM. s. 488-505. ISBN 978-80-224-1150-9.
Roč. 41, č. 4 (2009), s. 77-79 : fotogr. ISSN
1802-4823. Nacistické Nemecko a vznik Slovenského
štátu / Jana Tulkisová, Eduard Nižňanský.
Postoj Jozefa Tisu k vnútro- a zahranič- In: Slovenský štát 1939 – 1945: predstavy
nopolitickým otázkam Slovenskej republi- a realita / Martina Fiamová, Ján Hlavinka,
ky v rokoch 1938 – 1945 / Martin Vašš. In: Michal Schvarc a kol. Bratislava : Historic-
Historický zborník. Vedecký časopis o slo- ký ústav SAV v Prodama, s.r.o., 2014, s. 15-
venských národných dejinách. Roč. 18, č. 2 36. ISBN 978-80-89396-32-0.
(2008), s. 185-199. ISSN 1335-8723.
Vec: Československo. Neznáma správa
K niektorým súvislostiam vzniku a po- Wernera Göttscha o okolnostiach vzniku
čiatkov výstavby armády Slovenského štátu Slovenského štátu / David Schriffl, Michal
/ Jozef Bystrický. In: Rozbitie alebo rozpad? Schvarc. In: Historický časopis. Roč. 60, č. 1
Historické reflexie zániku Česko-Slovenska (2012), s. 115-139. ISSN 0018-2575.
183
VOJENSKÁ HISTÓRIA
ANOTÁCIE, GLOSY
MERCER, generál Alexander Cavalié. ný, vydal všetko do haliera, a potom utiekol
WATERLOO – Deník z tažení. Editor An- ako žobrák z bojiska aj z ríše.“ Lebo Na-
drew Uffindell. Nové, nezkrácené ilustrova- poleon z bojiska neutiekol a žobráka z neho
né vydání. Praha : Elka Press, 2017, 384 s., urobila len britská internácia. A keby nebol
mapy a fotografie v texte, dodatky, biblio- zlyhal francúzsky generál Grouchy so svo-
grafia, register. ISBN 978-80-87057-32-2. jím 30-tisícovým zborom, mohlo predsa
všetko dopadnúť celkom inak.
Andrew Uffindell je popredný britský vo- Opis bitky pri Waterloo bol znovu vydaný
jenský historik, ktorý sa špecializuje hlavne k dvojstému výročiu bitky. Ide o nové vyda-
na napoleonské vojny. Do povedomia špe- nie, plne ilustrované s rozsiahlym úvodom,
cialistov sa zapísal svojimi dielami Napole- ktorý informuje o histórii denníka aj s vy-
on´s Immortals, The National Army Muse- užitím doteraz nepublikovaných archiválií.
um Book of Wellington´s Armies, Napoleon Kapitán Mercer bol zástupcom veliteľa sto-
1814 a aj publikáciou o kulinárskej kuriozi- tiny G Kráľovského jazdného delostrelec-
te z napoleonských vojen, ktorá je dodnes tva. Jeho denník opisuje celú výpravu od
špecialitou aj v tých najrenomovanejších vylodenia v Ostende, kde sa Wellingtonova
reštauráciách: kura a la Marengo (Napole- armáda začala zhromažďovať, opis samot-
on´s Chicken Marengo: Creating the Myth nej bitky a okupáciu Paríža až po ukonče-
of tühe Emperor´s Favorable Dish). nie vojny. Mercer bol nadaný pozorovateľ
Miestny názov Waterloo je pojem nielen aj dobrý spisovateľ a jeho dielo je skvelým
pre každého vojenského historika, nech sa čítaním prinášajúcim plno informácií a ži-
už zaoberá hociktorým dejinným obdobím, vých scenérií i zážitkov, hoci veľa stránok
ale prešiel aj do jazykovej výbavy desiatok napísal priamo pod nepriateľskou paľbou.
národov: je to odvtedy synonymum pre Originál Mercerovho Denníka je v Knižnici
totálnu, úplnú, konečnú a zdrvujúcu poráž- kráľovského delostrelectva vo Woolwichi.
ku. Bitkou medzi francúzskymi a spojený- Vydavateľ mnoho detailov doplnil aj pri štú-
mi britsko-nemecko-holandským vojskami diu v Národnom archíve, Britskej knižnici,
sa pri tomto belgickom meste 18. júna 1815 Hertfordshirskej knižnici, v Národnej fran-
definitívne skončila závratná kariéra Napo- cúzskej knižnici v Paríži, vo francúzskom
leona Bonaparte, po ktorej prvé francúzske Archíve historickej služby obrany vo Vin-
cisárstvo zaniklo a Napoleona čakal už cennes a radnice v Stains. Na stranách 3 –
len smutný záver života väzňa na Ostrove 26 nájde čitateľ podrobný životopis Mercera,
sv. Heleny v Atlantickom oceáne. Hlavní ktorý to dotiahol až na generála, na stranách
velitelia spojencov zo 7. protinapoleonskej 27 – 44 sú podrobnosti o jeho stotine, delách
koalície – vojvoda Wellington a maršal von a povozoch, koňoch, dôstojníkoch, poddôs-
Blücher tu Napoleonovi a maršalovi Neyo- tojníkoch a mužstve.
vi uštedrili porážku, ktorá v Európe ukon- Mercer (1783 – 1868) bol aj nadaným
čila éru napoleonských vojen a znamenala umelcom, ktorý svoj denník aj ilustroval.
počiatok obdobia nazývaného ako obdobie Podarilo sa mu napísať dielo, ktoré je pozo-
konsolidácie, stabilizácie (vtedy sa slovo ruhodným svedectvom o udalostiach roku
normalizácia ešte nepoužívalo) pod dohľa- 1815 a vytvoriť aj jeden z najlepších opisov
dom Svätej aliancie až do roku 1848. Klasik akejkoľvek vojenskej výpravy. Prvýkrát bol
vojenskej teórie Carl von Clausewitz nepo- jeho denník vydaný už v roku 1870, avšak
chybne Napoleonovi pri hodnotení bitky pri išlo o vydanie neúplné a nekritické, čo po-
Waterloo aj ukrivdil, keď napísal, že „Bona- strehli už vtedajší recenzenti. Autor okrem
parte vynaložil svoje posledné sily, aby do- podstaty bitky, zachytil aj mnohé farebné
cielil obrat, keď už žiadny obrat nebol mož- detaily a keďže sa zoznámil aj s mnohými
184
VOJENSKÁ HISTÓRIA
zaujímavými ľuďmi, vytvoril aj ich medai- Kniha Francesco Baracca – Una biogra-
lónky, napríklad aj samotného sira Arthura fia je rozdelená na osem kapitol, prvé dve
Wellesleyho, prvého vojvodu de Wellingto- sa venujú Francescovmu detstvu a jeho štu-
na (s. 124-125) a s odstupom aj Napoleona, dijným rokom. Baracca sa narodil 9. mája
ktorého dokonca aj uvidel (s. 148). 1888 v malom meste Lugo pri Ravenne ako
Samotný denník sa začína útekom Napo- jediný syn bohatého statkára. Počas štúdií
leona z Elby (s. 45) a jeho pristátím na juhu neďaleko Florencie v sebe objavil vášeň
Francúzska 1. marca 1815 pričom o devät- pre jazdu na koni a azda i z tohto dôvodu
násť dní bol už v Paríži. Bourbonský kráľ si zvolil vojenskú kariéru. Vojenskú školu
Ludovít XVIII. utiekol do Spojených ho- absolvoval v Modene a spočiatku slúžil pri
landských provincií a európske mocnosti šo- kavalérii.
kované Napoleonovým návratom urýchlene Tretia kapitola hovorí už o leteckých po-
mobilizovali svoje armády a pripravovali sa čiatkoch Francesca Baraccu, ktorý absolvo-
na inváziu do Francúzska. Stotina G, v kto- val pilotný výcvik vo francúzskom meste
rej Mercer slúžil, bola jednou z prvých stotín, Reims. Po návrate do vlasti mladý pilot vy-
ktoré mali byť poslané k Wellingtonovi. Na striedal viacero jednotiek i letísk.
prepravu cez Kanál La Manche bolo potreb- Štvrtá a piata kapitola čitateľa vtiahnu do
ných mnoho lodí, lebo boli k dispozícii iba víru udalostí Veľkej vojny. Keď v máji 1915
malé plavidlá. Samotná Mercerova stotina vstúpilo Taliansko do vojny na strane doho-
potrebovala na prepravu tri transportné lode. dových mocností, patril Baracca medzi tých
Stotina sa vylodila v Ostende. Ide o vzrušu- talianskych pilotov, ktorí v Le Bourget pri
júce a poučné čítanie, ktoré si aj po viac ako Paríži prešli preškolením na stíhačov. Od
dvesto rokoch nájde svojich priaznivcov nie- júla 1915 slúžil v 8ª Squadriglii vybavenej
len z radov vojenských historikov a socioló- málo výkonnými strojmi Nieuport 10. Ob-
gov, ale aj z radov bežných čitateľov. zvlášť zaujímavá pasáž sa viaže k udalosti
Ferdinand Vrábel z 13. septembra 1915 – Baracca sa vo vzdu-
chu stretol s posádkou rakúsko-uhorského
Albatrosu B.I leteckej jednotky Flik 4 v zlo-
PAOLO VARRIALE: FRANCESCO žení Oberleutnant Roman Florer a Oberleut-
BARACCA – UNA BIOGRAFIA. Edizio- nant Hassan Riza Effendi Pieler, mimocho-
ni Rivista Aeronautica, Tivoli 2018, 302 s. dom bratislavský rodák. Varriale pri písaní
ISBN 9788888180335. knihy vychádzal i z osobnej korešponden-
cie Francesca Baraccu, z jedného z listov
Pri príležitosti 100. výročia smrti naj- cítiť, ako si taliansky pilot prial víťazstvo,
úspešnejšieho talianskeho stíhacieho letca no jeho guľomet sa zasekol. Avšak Florer
z čias 1. svetovej vojny, Francesca Baraccu, po nepriateľovi strieľal z pištole, Barac-
vyšiel podrobný životopis tejto osobnos- ca sa preto z boja stiahol a neskôr velenie
ti talianskych vojenských dejín. Autorom dvojici rakúsko-uhorských aviatikov pri-
knihy je popredný letecký historik, zná- znalo vôbec premiérové víťazstvo K. u. k.
my i za hranicami rodnej krajiny, Paolo Luftfahrtruppen na juhozápadnom bojisku.
Varriale. K známym prácam autora patrí Baracca dosiahol prvé víťazstvo 7. apríla
napr. publikácia Italian Aces of World War 1916, keď poslal k zemi dvojmiestny stroj
1 vydaná britským vydavateľstvom Osprey Hansa-Brandenburg C.I z Fliku 19. I k to-
Publishing. Maggiore Francesco Baracca muto boju Varriale uverejňuje Baraccov list.
dosiahol počas prvej svetovej vojny 34 po- Písal v ňom, ako útočil vo výške približne
tvrdených zostrelov, zahynul však pri plne- 3 000 m, zo vzdialenosti zhruba 50 m, pri-
ní bojovej misie nad vrchom Montello 19. čom vypálil 45 výstrelov.
júna 1918 počas poslednej rakúsko-uhor- Šiesta kapitola sa začína 1. januára 1917,
skej ofenzívy. v deň Baraccovho šiesteho víťazného boja.
185
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Vzájomný rešpekt, ktorý k sebe pociťovali a Zugsführer Max Kauer. K nešťastiu mohlo
letci z oboch strán frontu, pekne vykresľujú prispieť i to, že s Baraccom vzlietol do boja
uverejnené spomienky najúspešnejšieho pi- ako „wingman“ neskúsený nováčik Tenente
lota rakúsko-uhorského námorného letectva Franco Osnago. Taliansky hrdina bol po boji
Linienschiffsleutnanta Gottfrieda von Ban- niekoľko dní nezvestný, napokon 24. júna
fielda, ktorý sa taktiež v boji s Baraccom našli jeho telo. Bol pochovaný v rodnom
stretol. Väčšinu zo svojich úspechov však meste, pohrebu sa zúčastnilo množstvo ľudí.
Baracca vybojoval ako príslušník 91ª Squ- Napokon ôsma kapitola rozoberá Fran-
adriglie, pri tomto útvare slúžil od mája cesca Baraccu ako vojenskú legendu, ktorej
1917. Do histórie sa zapísal i ako prvý ta- odkaz pretrváva v Taliansku až dodnes.
liansky pilot, ktorý zostrelil nemecký stroj. Záver knihy tvoria prílohy. Prvou je zo-
Stalo sa tak 22. októbra 1917, presnejšie, znam vyznamenaní udelených Francescovi
k zemi poslal až dva nemecké dvojmiest- Baraccovi – talianskych, vrátane najvyš-
ne stroje DFW C.V z Fliegerabteilungu 14, šieho Medaglia dÓro al Valor Militare, no
pričom všetci štyria nemeckí letci zahynu- i spojeneckých, napr. belgických, francúz-
li. Autor venuje pozornosť všetkým víťaz- skych či srbských. Veľmi užitočný je pre-
stvám Francescu Baraccu, obzvlášť pozorne hľad víťazstiev Francesca Baraccu, ktorý
analyzuje to zo 6. novembra 1917, keď padlo obsahuje dátum a miesto leteckého boja, typ
rakúsko-uhorské letecké eso Oberleutnant a číslo Baraccovho i nepriateľského lietad-
Rudolf Szepessy-Sokoll. la, ako aj mená porazených nepriateľských
Siedmu kapitolu Varriale pomenoval „Po- letcov. Z 34 obetí talianskeho „esa všetkých
sledné dni“ a začína sa v noci zo 14. na 15. es“ bolo osem lietadiel nemeckých a zvyšné
júna 1918, keď vypukla posledná ofenzíva stroje patrili rakúsko-uhorskému letectvu.
rakúsko-uhorskej armády. A práve 15. júna Varriale venuje krátku pasáž i legendárne-
zaznamenal Baracca svoje posledné dve ví- mu a najmä v Taliansku dodnes známemu
ťazstvá, keď počas preletu frontu pozoroval, emblému Francesca Baraccu, erdžiacemu
ako v hmle a dyme útočili rakúsko-uhor- koňovi stojacemu na zadných nohách.
ské lietadlá na talianske pozície. Posádka Na konci knihy nájde čitateľ poznámky,
dvojmiestneho lietadla Hansa-Brandenburg menný a miestny register a zoznam použi-
C.I z Fliku 32D boj neprežila, zatiaľ čo tej literatúry a prameňov. Veľkou devízou
pilot Albatrosu D.III (Oef) Leutnant Sig- publikácie sú uverejnené fotografie, na-
mund von Josipovich z Fliku 51J skončil príklad obetí Francesca Baraccu z radov
v zajatí. Ako Varriale pripomína, i Barac- rakúsko-uhorských letcov a zostrelených
ca sa zúčastňoval extrémne nebezpečných lietadiel. Azda jediným nedostatkom publi-
misií, Talianmi prezývaných ako „plazivé“. kácie je absencia máp, ktoré by osvetľovali
Stíhači v malých výškach nalietavali na ra- priebeh leteckých bojov v súvislosti s pre-
kúsko-uhorských vojakov, vystavení paľbe biehajúcou situáciou na fronte.
diel a guľometov, no i pušiek. Aby nepria- Juraj Červenka
teľom sťažovali paľbu, kľučkovali hľadajúc
ciele. Hoci Taliani mali nad Piavou vzdušnú
prevahu, Baracca vzlietol 19. júna 1918 do BALÍK, Stanislav. ČESKOSLOVENŠTÍ
boja naposledy. Autor spomína obe mož- LEGIONÁŘI A JOSEF ŠNEJDÁREK. Vy-
nosti konca slávneho pilota: zásah nepria- škov : Velitelství výcviku – Vojenská aka-
teľskou protileteckou obranou či pravdepo- demie, 2016, prílohy, fotografie v texte aj na
dobnejší úspech rakúsko-uhorských letcov. konci publikácie, literatúra, 155 s.
Podvečer 19. júna 1918 hlásila totiž zostrel
nad vrchom Montello posádka dvojmiestne- Stručná prehľadná publikácia informuje
ho rakúsko-uhorského Phönixu C.I z Fliku o vzniku a pôsobení československých légií
28D v zložení Oberleutnant Arnold Barwig v Rusku, Francúzsku a Taliansku a o živote
186
VOJENSKÁ HISTÓRIA
a významnom zástoji Josefa Šnejdárka v bo- odvode vo Francúzsku, že pri 102. pešom
joch v prvej svetovej vojne, ďalej o územ- pluku nebol uznaný za schopného vojen-
nú integritu Československej republiky na skej služby. O neúspešných odvodoch vieme
Těšínsku a na Slovensku a taktiež o jeho z rakúsko-uhorskej armády, ale pokiaľ ide
ďalšej vojenskej kariére. o Francúzsko, toto je závažná informácia,
Autor sa v úvodných kapitolách zaoberá ktorá by si zaslúžila doložiť príslušným
vznikom a pôsobením čs. dobrovoľníckeho dokumentom. Prekvapuje však presná, ale
vojska v Rusku (s. 53-112), Francúzsku (s. málo známa informácia, že Štefánik sa zau-
3-34) a v Taliansku (s. 35-53). Domnievam jímal o letectvo už pred vojnou (s. 25), a tak
sa, že zoradenie kapitol je tak trošku nelo- po vypuknutí konfliktu mal už základný le-
gické, hádam s prihliadnutím na ich výz- tecký výcvik, ku ktorému ho zrejme viedla
nam a aj počet mala byť prvá časť o našich jeho profesia astronóma, už za sebou. Je to
legionároch v Rusku a až potom vo Fran- skutočne tak, a preto neobstoja niektoré tvr-
cúzsku a Taliansku. Ale možno bol autor denia, že Štefánik začal svoj letecký výcvik
ovplyvnený tým, že v rokoch 1918 – 1919 až vo francúzskej armáde.
sa o integritu Československa zaslúžili pre- Autor sa v niektorých zásadných veciach
dovšetkým talianski a francúzski legionári. mýli, alebo ich aspoň nepresne interpretu-
Naozaj nie je mojou snahou znižovať je. Na strane 26 píše o tom, že Štefánik sa
záujem S. Balíka aj o slovenské reálie, ale s Masarykom „toužil seznámit“. Zrejme mu
pre prípadné druhé vydanie jeho knihy by tu unikla informácia, že Štefánik a Masaryk
som rád niektoré veci spresnil. V rokoch sa veľmi dôverne poznali už z Prahy v ro-
1914/1915 naozaj nemožno hovoriť o slo- koch 1899 – 1904, keď tam Štefánik študo-
venských hraniciach (s. 13), išlo o hranice val, chodil tam nielen na prednášky profeso-
Uhorska, resp. rakúsko-uhorskej monarchie. ra Masaryka, ale dokonca aj do jeho rodiny.
Pri popisovaní prvých bojov vo Francúzsku, Je samozrejmé, že Štefánik ako minister
kde ide o masové nasadenie guľometov, keď vojny už existujúcej československej vlády
nemá útočník proti obrane mnoho šancí, má nemohol akceptovať akúsi vojenskú sa-
autor pravdu. Boli to hekatomby zbytočných mosprávu v Ruskej légii (delegátov, komi-
obetí, ale generáli, ktorí o útokoch rozhodo- téty, zjazd) a musel ich v rámci upevnenia
vali, boli ďaleko v zázemí, a tak to nevedeli disciplíny a premeny revolučnej dobrovoľ-
správne vyhodnotiť. Viedli vojnu, ešte pod- níckej armády na ozbrojený zbor demokra-
ľa starých pravidiel, keď guľomety neexis- tického štátu zrušiť. Z obsahu knihy čitateľa
tovali (s. 19). Je veľmi záslužné, že Balík in- celkom iste zaujme pomerne podrobná časť
formuje aj o takmer zabudnutých aktéroch o ruskom zlate (s. 110-111) a údaj, že odo-
vtedajšieho obdobia: Wickhamovi Steedovi, vzdávanie cárskeho štátneho pokladu česko-
Emanuelovi Voskovi či Willimovi Wisema- slovenskými legionármi boľševikom trvalo
novi (s. 22-23). Keď autor píše o Štefánikovi, len 35 (!) minút. Za taký krátky čas samo-
pravdepodobne sa dal nanešťastie uchvátiť zrejme na podrobnú inventúru nebol dosta-
niektorými vyjadreniami bulvárnych auto- točný priestor. Autor tiež dospieva k záveru,
rov. Podľa neho bol Štefánik nielen obľúbe- že obviňovanie legionárov, že časť pokladu
ný, ale aj „pohledný muž“ (s. 24). Ale ako zadržali, je neopodstatnené.
svedčia viacerí súčasníci Štefánika, tak to Ďalšia časť publikácie je venovaná Jose-
nebolo (M. Schneider-Trnavský, L. Weiss, fovi Šnejdárkovi a jeho zásadnej úlohe v bo-
atď.). Štefánik bol celkom iste osobnosť, ale joch na Těšínsku a na Slovensku (s. 113-130).
krásavec, ktorý by svojím fyzickým zjavom Knihu S. Balíka, obsahom bohatú a priná-
ženy priťahoval, celkom iste nebol. šajúcu aj niektoré nové, ale aj diskusné inter-
K niektorým diskusným tvrdeniam, kto- pretácie o prvom odboji Čechov a Slovákov,
ré bohužiaľ autor nedokladá odkazmi, tre- však znehodnocuje nedostatočná redakčná
ba uviesť napríklad údaj o Štefánikovom a jazyková korektúra. V prínosnej publi-
187
VOJENSKÁ HISTÓRIA
kácii sú totiž mnohé tlačové chyby, nepres- sa očakával popoludní 21. decembra 1918.
nosti a chybné údaje, ktoré môžu záujemcov Vytvoril sa slávnostný výbor na čele s pred-
o toto významné obdobie v dejinách Čechov sedom vlády Karolom Kramářom, predse-
a Slovákov značne miasť. Len ako príklady dom Národného zhromaždenia Františkom
uvádzam: Persching (s. 33) namiesto správ- Tomáškom, ministrom obrany Václavom
neho Pershing, Couraud, namiesto správ- Klofáčom, za mesto Prahu Přemyslom Šá-
neho Gouraud) tamže, Aidi namiesto Aidy malom, za Sokolstvo Josefom Scheinerom,
(s. 36), Isonso, namiesto správneho Isonzo, za spisovateľov Aloisom Jiráskom a za Ma-
Palule, namiesto Padule (s. 39), Andrea sarykových osobných priateľov redaktorom
Grazziani (s. 45) namiesto Graziani, Filigno, Janom Herbenom. Podľa vlády malo byť
namiesto správneho Foligno, atď. uvítanie „slavnostní za účasti všech vrstev
Ferdinand Vrábel národa při zachování úplného klidu, pořád-
ku a osobní bezpečnosti hlavy státu...“ Na
hranice štátu bola v zvláštnom vlaku vypra-
LIŠKA, Václav a kol. PŘÍJEZD T. G. vená delegácia, ktorá privítala prezidenta
MASARYKA DO VLASTI. Praha : Českoslo- pri jeho vstupe na českú pôdu a ďalej riadila
venská obec legionářská a spolek Svatobor, jazdu vlaku až do Prahy. Prvé privítanie pre-
2018, 135 s., fotografie v texte, štúdie a do- zidenta sa uskutočnilo na železničnej stani-
datky. ISBN 978-80-87919-51-4. ci v Hornom Dvořišti. Ešte pred príchodom
vlaku sa na železničnú stanicu dostavili
Anotovanú publikáciu pripravili autori minister železníc Isidor Zahradník, plukov-
k stému výročiu slávneho návratu prezi- ník Otakar Husák, zástupca zahraničného
denta Tomáša Garrigue Masaryka do vlasti. úradu František Štěpánek a ďalší význam-
V dňoch 21. – 22. decembra 2018 vyvrcholi- ní predstavitelia. Na stanici hrala vojenská
li v Českej republike spomienkové slávnosti hudba 29. pešieho pluku a čestnú stráž tvori-
pripomínajúce sto rokov od vzniku česko- la stotina vojska. Masaryk prekročil hranice
slovenských légií a vyhlásenia Českoslo- krátko pred 13. hodinou. Rakúsko-Uhorsko
venskej republiky rekonštrukciou príchodu opustil pred štyrmi rokmi 19. decembra
prezidenta Tomáša Garrigue Masaryka do 1914. Podľa novín je jeho návrat „jedním
vlasti – do republiky, ktorú svojou činnos- z nejslavnějších okamžiků historie česko-
ťou doma aj v zahraničí spolu so svojimi slovenského národa“. Keď vlak vchádzal
spolupracovníkmi Milanom Rastislavom do stanice, Masaryk stiahol okienko a vedľa
Štefánikom, Edvardom Benešom a mnohý- neho sa objavili aj vojaci. Prichádzali ako
mi ďalšími výrazne pomohol vytvoriť. Na zo slávnosti a nie z boja, poznamenal jeden
rekonštrukcii jeho návratu po sto rokoch novinár. V prezidentovom sprievode boli aj
(20. – 21. decembra 1918) sa podieľali Čes- zástupcovia spojeneckých mocností – fran-
koslovenská obec legionárska, České dráhy, cúzsky vyslanec, minister rezident v Prahe
a. s., Národné technické muzeum, Národní Clement Simon, taliansky generál Luigi Pic-
filmový archiv, spolok Svatobor a ďalšie cione a britský plukovník Sir Thomas Mont-
inštitúcie. T. G. Masaryk cestoval z USA gomery Cunningham.
takmer mesiac na lodi Carmania do Európy Slávnostne vyzdobená lokomotíva pri-
a potom cez Paríž, Darney, Padovu a Ra- tiahla na železničnú stanicu viacero vagó-
kúsko až na československé hranice. nov – služobné, salónne, osobné aj nákladné.
V decembri 1918 sa pripravovalo uvíta- Za zvukov hymny vystúpili z vlaku najprv
nie T. G. Masaryka doma za účasti vlády, Masaryk s dcérou Olgou a ďalšími člen-
parlamentu, vojska, Sokolstva, spisovateľov mi sprievodu. Dojemné bolo zvítanie otca
a jeho osobných priateľov. Ministerská rada a sestry so synom a bratom Janom Masa-
(t. j. vláda) sa uzniesla na programe uvíta- rykom. Po uvítacích prejavoch, ktoré vy-
nia prezidenta, ktorého príchod do Prahy zdvihovali Masarykovu činnosť v zahraničí,
188
VOJENSKÁ HISTÓRIA
prezident poďakoval za prijatie, predstavil bytu na Pražskom hrade. Svoj prvý sláv-
členov svojho sprievodu a vyzval prítom- nostný prejav predniesol prezident v nedeľu
ných k spoločnej práci v prospech republiky: 22. decembra 1918.
„Vše, co jsme podnikli, čeho jsme dosáhli, Rekonštrukcia návratu Masaryka zo za-
dosáhli jsme skutečnou prací. Jsem jist, že hraničia samozrejme nemohla byť verná do
co jsme dosáhli, též udržíme, a doplníme všetkých detailov, aj keď sa snažila vyjsť
a zdokonalíme. Čeká nás jistě mnoho práce, z dobových reálií a prilákala tisíce divá-
snad těžší práce než dosud a já každého zvu kov, ktorí oba vlaky vítali nielen na stani-
k této práci, jež nám všem musí býti společ- ciach, ale pozdravovali ich aj pozdĺž celej
nou.“ trasy. Postavu prezidenta úspešne stvárnil
Ďalšou zastávkou prezidentovho sprievo- obľúbený herec Otakar Brousek mladší.
du boli České Budějovice, kde jeho príchod K dôstojnej slávnosti, uzavierajúcej osla-
oznámilo 24 delových výstrelov. Po uvítaní vy storočnice Československej republiky,
na železničnej stanici sa prezidentov sprie- prispeli aj stovky dobrovoľníkov, legioná-
vod odobral cez vyzdobené ulice mesta na rov a domáceho vojska v dobových unifor-
námestie a českobudějovickú radnicu. Po mách, Sokoli i námorníci. Zaujímavým bolo
prehliadke čestnej jednotky pristúpil k prezi- aj divadelné predstavenie súboru z Mladej
dentovi Pavel Blaho, ktorý sa mu poďakoval Boleslavi „Republika, takový krásný sen“,
za oslobodenie Slovákov a zdôraznil, že Ma- ktoré divákov zaujalo v Českých Budějovi-
saryk bol prvý, kto z mysliacich českých mu- ciach i v Prahe.
žov intenzívne hlásal ideu československú, V publikácii je veľa aj menej známych
žil ňou, pre ňu pracoval a bojoval, až zvíťazil. dobových fotografií, štúdia o Masarykovej
Masaryk mu odpovedal, že je zo slovenskej publikácii Nová Evropa, dodatok o budo-
krvi, ako z krvi českej. Prezident sa napokon vách, kde sa v Prahe odohrávalo uvítanie
vrátil do svojho vlaku, kde prespal. Masaryka, informácia o dokumentárnom
Ráno 21. decembra vyrazili smerom filme Triumfální příjezd presidenta T. G.
k Prahe dva zvláštne vlaky so zastávkami Masaryka a prehľadná štúdia o vzniku a vý-
vo Veselí-Mezimostí, Tábore a Benešove. zname československých légií.
Zvlášť významné bolo uvítanie Masaryka Ferdinand Vrábel
v husitskom Tábore, kde prezident, okrem
iného, vyslovil slávnu vetu „Tábor je náš
program“. Masaryka v Tábore vítali sláv- MAJER, Petr. RUDOLF JOSIEK – NE-
nostné fanfáry z opery Libuše a nemohla ZNÁMÝ HRDINA Z TŘINCE. Bez miesta vy-
chýbať ani husitská pieseň „Kdož sú boží dania a uvedenia vydavateľa /Třinec/, 2018,
bojovníci“. V Tábore prechádzal Masaryk 79 s., fotografie v texte, zoznam obetí z radov
špalierom dám za zvukov slovenskej hymny príslušníkov Finančnej stráže, zoznam pou-
„Nad Tatrou sa blýska“. Uvítanie v Tábore žitej literatúry. ISBN 978-80-270-3786-5.
sa nieslo naozaj v duchu česko-slovenskom.
Na ďalšej ceste z Tábora, s krátkou zastáv- Publikácia približuje život a tragický
kou v Benešove, vítali prezidentov vlak osud príslušníka Finančnej stráže Rudolfa
všade davy ľudí zhromaždených okolo že- Josieka (1914 – 1938) a je ďalším príkladom
lezničnej trate. Do Prahy prišiel Masaryk neúnavnej bádateľskej činnosti autora, plu-
krátko popoludní. Tu nasledovali najväčšie kovníka v. v. Petra Majera a tiež dôkazom,
oslavy, slávnostný sprievod na Staromest- že aj pomerne stručná publikácia môže pri-
ské námestie a do Poslaneckej snemovne na niesť pre čitateľa mnoho nových poznatkov.
Malej Strane, kde Masaryk zložil prezident- Kniha vyšla zásluhou magistrátu mesta
ský sľub. Až potom mohol navštíviť sanató- Třinec k stému výročiu vzniku Českoslo-
rium vo Veleslavíne, zvítať sa s manželkou venskej republiky. V tomto roku si však pri-
Charlotou a odviezť ju odtiaľ do dočasného pomíname nielen vznik ČSR, ale aj smutné
189
VOJENSKÁ HISTÓRIA
udalosti z roku 1938, keď agresivita hitle- kony, cenzúra a obmedzenie občianskych
rovského Nemecka a ľahostajnosť západ- slobôd, koncentračné tábory atď.) českoslo-
ných veľmocí viedli postupne k deštrukcii venská vláda najprv nepristúpila, ale potom
československého štátu najprv v septembri ich 5. septembra v podstate prijala vo svo-
1938 a potom po niekoľkomesačnej agónii aj jom „Návrhu o postupe rokovania ohľadne
k jeho zániku v marci 1939. Podľa Roberta národnostných otázok“. S týmto návrhom
Kvačka sa tá „kostižerná doba“ vyznačova- súhlasil dokonca aj pronemecky zameraný
la aj vystupňovaným úsilím vodcov národ- britský vyjednávač lord Walter Runciman,
ností v Československu – predovšetkým ne- ale vodcovia sudetských Nemcov návrh ne-
meckej, maďarskej a Poľskej, ktoré susedia prijali v duchu taktiky vyhrocovať napätie
tohto „neželaného štátu“, „vredu“ (A. Hitler) v Československu, čo by poskytlo Hitlerovi
či „ohavy“ (J. Esterházy) využili a zneužili zámienku na ozbrojený zásah. To napokon
pre jeho oklieštenie a likvidáciu. viedlo ku kríze najmä v oblasti Sokolova
Ak sa všeobecne uznáva, že druhá sveto- a Karlových Varov. Zopakovala sa v oveľa
vá vojna sa začala 1. septembra 1939 nemec- vyhrotenejšej forme situácia z mája 1938,
kým útokom na Poľsko, treba pripomenúť, že keď československá vláda vyhlásila čiastoč-
pre mnohých Čechov a Slovákov znamenali nú mobilizáciu. Májovú krízu sa ešte poda-
už udalosti v roku 1938 – najmä v septembri rilo prekonať, ale septembrovú už nie.
a neskôr, po prijatí Mníchovskej dohody 30. Sudetskí Nemci od požiadavky na auto-
9. 1938, vojne podobné skúsenosti – záker- nómiu prešli po Hitlerovom prejave na zjaz-
né vraždy, nevyprovokované útoky, vysťa- de NSDAP v Norimbergu 12. septembra
hovanie z pohraničných pásiem a často aj 1938 na stanovisko odtrhnutiam pohraničia
vyháňanie, podobné skúsenosti, aké pre mi- a jeho pripojenia k Nemecku. Situácia v čes-
lióny ľudí priniesla až vojna. Autor preto za- koslovenskom pohraničí sa vyhrocovala,
čína svoje rozprávanie o jednej takejto obeti cez hranice sa z Nemecka pašovali zbrane,
prehľadom udalostí v roku 1938 keď sa už v pohraničí prebiehali búrlivé demonštrácie,
ukázalo, že cieľom Nemecka nie je ochrana vykrikovali sa protičeské heslá a vyvesovali
príslušníkov nemeckej národnosti v Česko- zástavy s hákovým krížom. V tejto situácii
slovensku, ale likvidácia tohto demokratic- sa československá vláda, v snahe nevyhro-
kého štátu, ktorý bol Hitlerovi tŕňom v oku covať ešte viac napätie, najprv rozhodla
(s. 7-14). Prehľadne sú tu uvedené fakty nenasadiť armádu a žandárov, ale prísluš-
o politike Konráda Henleina, ktorý na čele níkov Finančnej stráže. Už 13. septembra
Sudetonemeckej strany (SdP) zámerne vy- 1938 však vypuklo v pohraničí povstanie
hrocoval situáciu v Československu a jeho sudetských Nemcov, ktorí prepadávali žan-
snahou nebolo dosiahnutie dohody s čes- dárske stanice, poštové a telegrafné úrady.
koslovenskou vládou, ale odtrhnutie pohra- Vláda preto vyhlásila v ôsmich okresoch zá-
ničia a jeho pripojenie k Nemeckej ríši. To padných a južných Čiech stanné právo a do
sa ukázalo najmä na straníckom zjazde SdP pohraničia premiestnili zosilnené oddiely
24. apríla 1938 v Karlových Varoch, kde polície, žandárstva a armády. O deň neskôr
vodca československých Nemcov vyhlásil zakázali SdP a jej vodcovia a niektorí ďalší
tzv. Karlovarské požiadavky vychádzajúce exponenti utiekli do Nemecka. Vtedy došlo
z predchádzajúcej porady s Hitlerom v Ber- aj k prvým stratám na životoch. Pri pokuse
líne. Na radikálne požiadavky, ktoré by o puč prišlo o život 37 osôb, z toho 16 na
viedli vlastne k dvojakému režimu v Česko- československej strane. Na priamy Hitlerov
slovensku – na jednej strane k demokratic- pokyn 17. septembra založil Henlein Sude-
kému na území, kde nemali väčšinu Nemci tonemecký dobrovoľnícky zbor (Sudeten-
a k nedemokratickej nemeckej autonómii deutches FGreikorps), ktorého členovia sa
so všetkým, čím sa vyznačovalo Nemecko nazývali aj ordneri. Bola to polovojenská
(zákaz demokratických strán, rasové zá- organizácia, ktorej členov cvičili nemeckí
190
VOJENSKÁ HISTÓRIA
špecialisti. Prvé bojové akcie vypukli už v sebe hladké otvory a druhý závitové otvo-
18. a 19. septembra 1938 a pokračovali až ry pre upevňovacie skrutky.
do konca septembra. Pri násilných stretoch Zastupiteľstvo mesta Třinca na svojom
zahynulo 162 ľudí, z toho 110 Čechov, väč- zasadaní 24. apríla 2018 udelilo Rudolfovi
šinou členov Stráže obrany štátu, zloženej Josiekovi čestné občianstvo in memoriam
zo žandárov, policistov, vojakov a príslušní- a pričinilo sa aj o vydanie tejto knihy.
kov Finančnej stráže, ktorí boli v pohraničí Ferdinand Vrábel
v prvej línii. Obeťami sudetských Nemcov
sa však stali aj mnohí civilisti. Z Těšínska
padli guľkami ordnerov finančný dozorca ŽIŽKOVÁ, M. – ŠRÁMEK, P. – LÁŠEK,
Rudolf Jasiok z Třinca a pomocný dozorca R. JÁ SE GENERÁLEM NENARODIL, ARM.
finančnej stráže Josef Oczko z Jablunkova. GEN. LUDVÍK KREJČÍ. Z PÍSEMNOSTÍ
Čitateľ nájde v publikácii prehľadnú chro- HLAVNÍHO VELITELE ČS. ARMÁDY NE-
nológiu predokupačných dní (s. 11-13), kapi- JEN O ROCE 1938. Praha : Codyprint, 2018.
tolu o Finančnej stráži, jednotkách SOS a ich ISBN 978-80-903892-5-0.
rovnošatách (s. 15-25). Život a tragický osud
Rudolfa Josieka opisuje kapitola na stranách Pražské vydavateľstvo Codyprint vydalo
27 – 73. Veľkým prínosom tejto stručnej, v roku stého výročia vzniku Českosloven-
ale obsahom významnej knižočky je aj in- skej republiky zaujímavú edíciu textov, kto-
formácia o čs. hraničných stĺpoch, čo je veľ- rých autorom, resp. pôvodcom, bol náčelník
mi málo známe – Symbol hraníc – hraničný generálneho štábu československej armády
stĺp (s. 74-75). Tieto stĺpy lemovali hranice a jej hlavný veliteľ v septembri 1938 – ar-
Československej republiky a stavali ich na mádny generál Ludvík Krejčí. Jej autormi
základe výnosu ministerstva verejných prác sú Marie Žižková (staršia generálova dcéra),
z júla 1925 od druhej polovice dvadsiatych historici Pavel Šrámek a Radan Lášek. Či-
rokov minulého storočia na všetkých col- tateľ zaujímajúci sa o vojenské dejiny Čes-
ných prechodoch cez štátne hranice. Tvar koslovenskej republiky má prostredníctvom
stĺpov navrhol architekt Josef Havlíček tejto práce možnosť nahliadnuť do vnú-
spolu so sochárom B. Štefanom niekedy torného sveta generála. Je tu prezentovaný
v rokoch 1923 – 1924 počas svojej vojenskej jeho pohľad na vlastné míľniky vojenskej
prezenčnej služby. Ale Havlíček sa o tom, kariéry, z ktorých kľúčový bol rok 1938
že jeho návrh bol realizovaný, dozvedel a prijatie tzv. Mníchovskej dohody. Kniha je
až zo smutne známej fotografie, na ktorej tematicky rozdelená do piatich celkov. Prvá
príslušníci nemeckej brannej moci a sudet- časť predstavuje päť spomienkových textov
skí Nemci búrajú jeden z takýchto stĺpov. generála z rokov 1946, 1966 a 1967. Druhá
(A štát zrejme ušetril na autorskom honorári obsahuje vyjadrenia pre historikov a no-
pre architekta – ostatne bol vojakom zák- vinárov, ktoré vznikli postupne v rokoch
ladnej služby a asi by mu ho neboli z toho 1963 – 1968. Tretiu časť tvoria generálove
dôvodu priznali...) Hraničné stĺpy vyrábali poznámky a záznamy o udalostiach, z kto-
železiarne v Podbrezovej – Banská a hutníc- rých dva texty pochádzajú z medzivojnové-
ka a. s. Železiarne Podbrezová. Cenu stĺpa ho obdobia a zvyšok z povojnového obdobia.
stanovili na 1 250 Kčs. Stĺpy sa vyrábali Štvrtá kapitola obsahuje listy generála inšti-
z lisovaného oceľového plechu, znútra boli túciám a osobám, datované 1943 – 1970. Po-
konzervované asfaltovým náterom, zvonka slednú reprezentujú dokumenty z roku 1938
míniom. Jeden stĺp vážil približne 140 kg (prejavy, listy, memorandá, rozkazy atď.).
a bol vybavený liatinovým malým štátnym Vzhľadom na spomenutú časovo-tematickú
znakom v smaltovaných farbách. Vážil 6 kg kompozíciu práce je pochopiteľné, že sa
a železiarne si zaň účtovali 160 Kčs. Zna- viaceré momenty a kľúčové okamihy života
ky sa rozlišovali na ľavý a pravý, jeden mal generála Krejčího opakujú. Význam prá-
191
VOJENSKÁ HISTÓRIA
ce spočíva najmä v publikovaní málo zná- a v slovenských archívoch a knižniciach, ale

mych informácií o československej armáde absolvovala aj dlhšie študijné pobyty v Pra-
v rokoch 1933 – 1938 z pohľadu generála, he a v Budapešti, a teda čerpala okrem iných
a teda v sústredení zaujímavých archívnych zdrojov aj z dokumentov v Maďarskom kra-
a iných dokumentárnych materiálov. Z nich jinskom archíve a aj v Archíve ministerstva
bola predtým publikovaná len veľmi malá zahraničných vecí v Prahe.
časť. Slovenského čitateľa určite zaujme Práca sa delí na päť logicky členených
generálov úprimný vzťah k Slovákom. Text kapitol: Prvé varovanie? Židovská otázka
je doplnený stručnými poznámkami. Publi- ako súčasť menšinovej otázky v politike
kácia je graficky pripravená kvalitne a púta- Maďarska v 20. a 30. rokoch 20. storočia (s.
vo, s desiatkami pozoruhodných fotografií, 26-37), Menšinová otázka na odstúpenom
zväčša z generálovej rodinnej pozostalosti. území Komárňanskej župy v období medzi
Viaceré „civilné“ zábery vhodne a citlivo prvou Viedenskou arbitrážou a stabilizá-
dopĺňajú osobnosť generála, ktorý sa o svo- ciou nového režimu (s. 38-67), Menšinová
jej vojenskej kariére viackrát vyjadril slova- otázka na odstúpenom území Komárňan-
mi: „Já se generálem nenarodil“. skej župy v období stabilizovaného režimu
Peter Chorvát (68-100), Menšinová otázka na odstúpenom
území Komárňanskej župy v období ne-
meckej okupácie Maďarska a „Kto je dobrý
RISTVEYOVÁ, Katarína. „ZA MA- Maďar?“ K vytváraniu obrazu „My“ verzus
ĎARSKÉ MAĎARSKO“. Menšinová otázka „Oni“ v kontexte menšinovej otázky na prí-
v maďarskej politike na odstúpenom území klade odstúpeného územia Komárňanskej
Komárňanskej župy v rokoch 1938 – 1945. župy (s. 137-148).
Banská Bystrica : Bellianum, 2017, 174 s., Ristveyová vychádza zo známeho fak-
anglické resumé, zoznam použitých prame- tu, že Uhorsko sa v roku 1918 v dôsledku
ňov a literatúry. ISBN 978-80-557-1272-7. prehratej vojny a národnooslobodzovacieho
zápasu utláčaných národností rozpadlo, ale
Autorka, ktorá pochádza z Komárna potrianonské Maďarsko sa s tým nikdy ne-
a ovláda (na rozdiel od mnohých iných his- zmierilo a jeho zahraničná politika bola sú-
torikov, ktorí sa témou zaoberajú) maďar- stavne zameraná na „nápravu krívd“, resp.
ský jazyk, sa profiluje, ako nádejná mladá revíziu Trianonskej mierovej zmluvy. Hoci
bádateľka. Problematiku, ktorou sa zaoberá konečným cieľom maďarskej politiky bola
už viac rokov, podrobne pozná, a to sú všet- obnova svätoštefanskej koruny v plnom roz-
ko nevyhnutné predpoklady, aby jej publiká- sahu „restitutio in integrum“, tento svoj zá-
cia priniesla veľa nových poznatkov a bola mer s ohľadom na zahraničie maskovala len
prínosom k danej téme. Témou Viedenskej akousi čiastkovou revíziou hraníc so svoji-
arbitráže sa zaoberá len hŕstka slovenských mi susedmi v rámci uplatňovania etnického
historikov, ale ako to ukazuje aj práca Ris- princípu. Najmä v spolupráci s Talianskom
tveyovej, stále je toho veľa nespracovaného a neskôr s Nemeckom sa to horthyovské-
a toto zložité a pre našich predkov aj ťažké mu Maďarsku čiastočne aj podarilo dvoma
obdobie by si zaslúžilo väčšiu pozornosť. arbitrážami, ktorými dosiahlo veľkú, ale
Ristveyová sa vo svojom výskume zame- z hľadiska zámerov maďarskej politiky stále
riava práve na obdobie rokov 1938 – 1945 len čiastočnú úpravu hraníc s Českosloven-
a o tom, ako tie roky prebiehali a čo zna- skom/Slovenskom a Rumunskom. Ďalej ísť
menali pre obyvateľstvo Komárna a okolia, maďarskí politici nemohli, pretože hitlerov-
publikovala už dvojjazyčnú monografiu ské Nemecko si spory medzi svojimi „spo-
Prinavrátené Komárno/ Komárom vissza- jencami“ neželalo, a tak k veľkej nespokoj-
tért. Treba oceniť, že autorka nepracovala nosti Maďarska brzdilo jeho snahy. Autorka
len s dokumentmi domácej proveniencie si všíma známy fakt, že jedným z prvých
192
VOJENSKÁ HISTÓRIA
protižidovských zákonov v Európe 20. sto- na viacerých miestach práce, ale opakujem,
ročia bol maďarský numerus clausus a dáva že celkový dojem je napriek tomu dobrý
ho do patričného dobového kontextu. Takis- a ide len o maličkosti, ktoré autorka v bu-
to na území južného Slovenska, ktoré si Bu- dúcnosti pri väčšej pozornosti môže ľahko
dapešť prisvojila, sa v rokoch 1938 – 1939 odstrániť. Musím však upozorniť aj na jed-
začali uplatňovať oveľa prísnejšie legislatív- nu vážnu faktografickú chybu, ktorá unikla
ne opatrenia proti židovskému obyvateľstvu ako autorke, tak aj recenzentom práce. Ide
ako v samotnom Maďarsku. Je to dôležité aj o údaj, že, ak sa medzi Československom
preto, lebo v časti maďarskej historiografie a Maďarskom nepodarí dosiahnuť v otázke
sa stále objavujú tvrdenia, že protižidovské hraníc kompromis, o vyriešení problému
opatrenia sa v Maďarsku začali uplatňovať mali rozhodnúť dve signatárske veľmoci
až po okupácii krajiny Nemeckom. Mníchovskej dohody, Nemecko a Talian-
Celkove je Ristveyovej práca veľkým sko (s. 41). Podľa Doplňujúceho vyhlásenia
prínosom pre danú problematiku týkajúcu k tejto dohode to bolo v skutočnosti takto:
sa nielen Komárna a Komárňanskej župy, „Hlavy štyroch mocností vyhlasujú, že prob-
ktorú si najviac všíma, ale aj pre celé obdo- lém poľskej a maďarskej menšiny v Čes-
bie 1938 – 1945 z hľadiska dôsledkov prvej koslovensku – pokým nebude vyriešený
Viedenskej arbitráže. K práci mám len nie- do troch mesiacov formou dohody medzi
ktoré menšie poznámky, ktoré nemajú za zainteresovanými vládami – sa stane pred-
cieľ samoúčelnú kritiku, ale sú skôr mysle- metom ďalšieho stretnutia tu prítomných
né tak, aby sa autorka vo svojich budúcich hláv štyroch mocností.“1 To, že napokon vo
prácach týmto nepresnostiam a terminolo- Viedni naozaj rozhodli len Taliansko a Ne-
gickej nejednotnosti vyhla. Predovšetkým mecko, možno označiť len za pokračovanie
ide o označenie územia, ktorého sa arbitráž v trápnej a krátkozrakej politike Francúzska
dotýkala. Sama uvádza, že ako maďarský a Veľkej Británie, ktoré tento záväzok voči
termín „oslobodené územie“, tak aj sloven- Československu nedodržali a fakticky o vý-
ský výraz „okupované územie“ už v sebe voj v strednej Európe po tom, čo v Mnícho-
nesú aj hodnotenie, ktoré nemusí vždy byť ve Československo celkom odpísali, stratili
objektívne a prikláňa sa k názoru Martina aj na svoju škodu záujem. Všetko prenechali
Hetényiho, že toto územie by vo vedeckých len Nemecku. To, že to bola obrovská chyba,
prácach malo byť označované neutrálnym ukázala už blízka budúcnosť.
pojmom „arbitrážne územie“ (s. 8), ale Ferdinand Vrábel
v ďalšom texte na to akoby zabudla a po-
užíva iné termíny, najčastejšie „odstúpené
územie“. Domnievam sa, že pri hodnotení MARJINA, Valentina Vladimirovna.
maďarskej historiografie má pravdu v tom, SSSR – SLOVAKIJA 1939 – 1945 GG.:
že Miklós Zeidler je z maďarskej strany au- VOJENNO-POLITIČESKIJE ASPEKTY.
torom najvyváženejšej a najobjektívnejšej (ZSSR – SLOVENSKO V ROKOCH 1939 –
monografie o revíziách hraníc Maďarska so 1945: VOJENSKO-POLITICKÉ ASPEKTY).
susedmi, pričom si vo svojej práci o revíz- Moskva : Institut slavianovedenija RAN
nej myšlienke všíma aj negatívne dôsledky (Rossijskaja akademia nauk), 2017. ISBN
pre maďarské obyvateľstvo na arbitráž- 978-5-7576-0383-4.
nom území. V 1. storočí iste územie Ma-
ďarska neexistovalo (s. 28) a presnejšie by Autorka monografie Valentina Marjinová
bolo napísať „na budúcom území Uhorska“ (1927) sa vo svojej výskumnej činnosti zao-
a Slovensko po 14. marci 1939 nemožno
za „nezávislé“ označiť ani s prižmúrením
1
oboch očí (s. 44). Podobné nepresnosti, ale- DEÁK, Ladislav. Viedenská arbitráž 2. november
bo s realitou sa rozchádzajúce tvrdenia, sú 1938. Dokumenty I. (20. september – 2. november 1938).
Martin : Matica slovenská, 2002, s. 48-49.
193
VOJENSKÁ HISTÓRIA
berá dejinami druhej svetovej vojny a zame- v auguste 1939. Stalin rozhodol, že ZSSR
riava sa na jej miesto v slovenských dejinách. uzná SR de iure, čo autorka vníma ako
Pri príležitosti svojich 90. narodenín vydala „gesto dobrej vôle“ voči Berlínu. Marjinová
dielo syntetizujúce výsledky svojho báda- charakterizuje nadviazanie diplomatických
nia v oblasti sovietsko-slovenských vzťahov vzťahov so SR ako možnosť sovietskej stra-
v rokoch 1939 – 1945. ny získať vplyv a informácie o situácii v eu-
V úvode venovanom komentáru zozbie- rópskom regióne, ktorý jej nebol ľahostajný.
raného archívneho materiálu autorka kon- Tretia kapitola mapuje sovietsko-slo-
štatuje, že hoci sú v posledných dvadsia- venské vzťahy v období od roku 1940 po
tich rokoch ruské archívy otvorenejšie než jún 1941, pričom autorka vychádza hlavne
tomu bolo za sovietskych čias, ruskí vedci z denníka a správ diplomata Georgija Puški-
majú do nich naďalej obmedzený prístup. na pôsobiaceho v Bratislave od 2. februára
Marjinovej hlavné výskumné zdroje boli 1940 do 15. júna 1941. Zameriava sa najmä
dokumenty uložené v nasledujúcich archí- na jeho postrehy o vonkajšej i vnútornej slo-
voch: Archív zahraničnej politiky Ruskej venskej politike a ďalej na charakteristiky
federácie, Ruský štátny archív sociálno-po- jednotlivých politikov: Tisa, Tuku, Macha,
litických dejín, Archív prezidenta Ruskej Ďurčanského, Čatloša a i. ZSSR sa v danom
federácie a Centrálny archív Federálnej období pokúšal o rozvíjanie politických,
bezpečnostnej služby. V prílohe diela sa na- hospodárskych a kultúrnych vzťahov so SR.
chádza 53 dobových dokumentov z týchto Týmto pokusom sa aktívne bránilo Nemec-
archívov. Značná časť z nich zatiaľ nebola ko, ktoré považovalo Slovensko bezpodmie-
publikovaná. nečne za sféru svojich záujmov.
Prvá kapitola má názov Vznik Slovenské- V ďalšej časti sa autorka venuje dvom
ho štátu (14. marec 1939): pod dohľadom účastiam Slovenska vo vojne po boku Ne-
a nátlakom „Tretej ríše“. Autorka načrtla meckej ríše – vojenskej agresii proti Poľsku
súradnice politických vektorov zaintere- v roku 1939 a vojne proti ZSSR v období
sovaných európskych mocností v danom 1941 – 1944. Výsledkom poľskej akcie bolo
období: Hitlerove geopolitické plány na pripojenie oblastí pri poľsko-slovenskej hra-
ovládnutie priestoru v strednej Európe, po- nici, o ktoré Československo prišlo v rokoch
litika appeasementu západných krajín, ma- 1920, 1924, 1938 a prehĺbenie spolupráce
ďarské a poľské územné ambície, dôsledky s Nemeckom. Marjinová konštatuje, že
Mníchovskej dohody pre územno-politické účasť slovenských ozbrojených síl vo voj-
usporiadanie Československa a koexisten- ne proti ZSSR sa v minulosti obchádzala
ciu rôznych možností sledu známych uda- v sovietskej i československej historiografii.
lostí. Marjinová v tejto časti vychádza aj Osobitú zásluhu v otvorení tejto témy po
z výsledkov bádania slovenských a českých roku 1989 pripisuje Jozefovi Bystrickému.
historikov, hlavne Valeriána Bystrického, Súčasný historický výskum naznačuje, že
Ivana, Kamenca, Slavomíra Michálka, Joze- hoci bola slovenská armáda oproti Wehr-
fa Klimku a i. machtu neporovnateľne slabšia, prispela
V druhej kapitole sa pozornosť venuje na začiatku vojny k jeho víťazstvám na Vý-
obdobiu od marca do septembra roku 1939. chodnom fronte a podieľala sa na uplatňova-
Dokumenty odkrývajú proces rozhodova- ní nemeckej okupačnej politiky na obsade-
nia ZSSR, v ktorom sa objavuje sovietsky nom sovietskom území.
nesúhlas s vývinom v strednej Európe, no Témou piatej kapitoly sú Slováci v čes-
zároveň sa naznačuje potreba konsolidovať koslovenských vojenských oddieloch na
postup v zhode s európskymi mocnosťami. území ZSSR v rokoch 1943 – 1944. Oddie-
Neúspešné rokovania ZSSR s Britániou ly sa formovali na základe dohovoru medzi
a Francúzskom prispeli k podpísaniu Doho- sovietskou vládou a čs. exilovou vládou
voru o neútočení medzi ZSSR a Nemeckom v Londýne. Pozostávali z Čechoslovákov,
194
VOJENSKÁ HISTÓRIA
ktorí žili v ZSSR, a taktiež vojnových za- vyplývajúcich zo zmeny režimu sa na tom,
jatcov. Rozoberajú sa väčšie vojenské stre- podľa Marjinovej, podieľal aj fakt, že sa táto
ty Červenej armády na ukrajinskom území, téma považovala za dostatočne prebádanú
v ktorých slovenskí vojaci buď dobrovoľne za čias komunizmu. Autorka sa v tejto ka-
prešli k Sovietom alebo sa dostali do zajatia. pitole komentuje dokumenty, ktorými chce
Ďalej autorka venuje pozornosť organizácii ilustrovať odpoveď na otázku, aký mali Slo-
a preskupovaniu týchto vojakov v jednotli- váci v danej dobe vzťah k Červenej armáde.
vých oddieloch v ZSSR. Vychádza z hlásení politických pracovníkov,
V ďalších dvoch častiach monografie spomienok politikov i vojakov, informácií
autorka skúma pozíciu ZSSR na prípravy vojnových korešpondentov a materiálov ar-
a uskutočnenie SNP. Na postoj Sovietov mádnych časopisov. Prichádza k záveru, že
k slovenskej otázke sa pozerá v kontexte vo väčšine prípadov boli sovietski vojaci
obnovenia diplomatických vzťahov ZSSR vnímaní obyvateľstvom ako osloboditelia
a československej exilovej vlády. S povojno- spod nemeckej a maďarskej okupácie.
vou existenciou samostatného slovenského V poslednej kapitole autorka analyzuje
štátu sa nerátalo. „Československý“ Londýn „slovenskú otázku“ v kontexte sovietsko-čes-
začal už od polovice roku 1943 hľadať vo- koslovenských vzťahov. Ide jej najmä kryš-
jenskú podporu povstania na území býva- talizáciu koncepcie štátoprávneho statusu
lej ČSR. Podľa Marjinovej ZSSR prejavil Slovenska v povojnovej ČSR a zrkadlenie
ochotu v budúcnosti akciu podporiť, avšak tohto procesu v sovietskych dokumentoch.
spočiatku zachovával zdržanlivý postoj, Marjinová prichádza k záveru, že hoci
pretože mal o situácii na Slovensku málo in- boli sovietsko-slovenské vzťahy počas
formácií. Do Moskvy ich preniklo viac, až 2. svetovej vojny dôležité, ani pre jeden
keď začalo na území bývalej ČSR v auguste z týchto štátov neboli na prvom mieste. SR
1944 aktívnejšie pôsobiť 12 partizánskych vznikla ako vedľajší produkt politiky na-
organizačných skupín na čele so sovietsky- cistického Nemecka a vzťahy k ZSSR boli
mi (Jegorov, Popov, Veličko, a i.) i českoslo- určované touto skutočnosťou. Pomer ZSSR
venskými (Kalina, Ušiak, a i.) veliteľmi. k Slovensku boli tiež formovaný na základe
Analýzou témy SNP a ZSSR sa Marjino- sovietsko-nemeckých vzťahov, ktoré mali
vá zaoberá aj v siedmej kapitole s názvom rôznu podobu na začiatku vojny („priateľ-
Pomoc ZSSR Slovenskému národnému ské“) a po napadnutí Nemecka ZSSR (voj-
povstaniu: projekty a skutočnosť (septem- nový stav). Okrem toho na sovietsko-slo-
ber – október 1944). Sústredí sa na Karpat- venské vzťahy vplývala pozícia ZSSR voči
sko-dukliansku operáciu Červenej armády. československej exilovej vláde. ČSR bola
Okrem sovietskych vojsk sa do akcie zapojil prvým štátom, s ktorým ZSSR podpísal
1. československý armádny zbor vytvore- v decembri 1943 Dohovor o vzájomnej po-
ný v ZSSR. Pre veľké ľudské straty sa táto moci počas vojny a o povojnovej spolupráci.
operácia v slovenskej a českej historiografii Tamara Janecová
na konci 20. a začiatku 21. storočia vnímala
kriticky, pričom sa spochybňoval najmä jej
prínos pre Povstanie. ČAPLOVIČ, Dušan – ČAPLOVIČ, Mi-
V predposlednej kapitole sa Marjinová za- loslav. OSMIČKY V NAŠICH DEJINÁCH.
oberá témou Červenej armády na Slovensku Bratislava : Perfekt, 2018. Druhé vydanie,
v rokoch 1944 – 1945. Konštatuje, že v po- 223 s. ISBN 978-80-8046-885-9.
slednom štvrťstoročí táto problematika ne-
bola pre slovenských historikov príťažlivá Minulý rok sa niesol v znamení mnohých
a ak sa aj nejakým momentom venovala po- významných výročí, svetových, ale aj tých
zornosť, išlo predovšetkým o zdôrazňova- domácich. Celosvetový význam malo pre-
nie negatívnych aspektov. Okrem dôvodov dovšetkým 100. výročie ukončenia 1. sve-
195
VOJENSKÁ HISTÓRIA
tovej vojny, ktoré sme si aj u nás pripome- V tomto duchu bolo dielo obohatené a roz-
nuli v podobe mnohých výstav, konferencií, šírené. Pribudla tiež nová fotodokumentácia
odhalenia tabúľ, pamätníkov, publikácií. a prehľadné kalendárium osmičiek v našich
V slovenských dejinách sa často osudovo dejinách.
viažu mnohé historické medzníky, fakty Autorom prvých troch kapitol je Dušan
a udalosti k magickému číslu osem. V súvis- Čaplovič. Prvá z nich má názov Na počiatku
losti s týmto číslom sa nám už automaticky kresťanstva. V nej sa autor venuje postupnej
v pamäti vynárajú roky 1918, 1938, 1948, kristianizácii nášho územia až po cyrilome-
1968 a s nimi spojené udalosti. Ich reflexiu todské obdobie v druhej polovici 9. storočia.
sme zaznamenali v bohatej publikačnej 2. kapitola sa venuje začleňovaniu územia
tvorbe spätej s tým-ktorým dejinným výro- Slovenska do Uhorského kráľovstva a končí
čím. Svetlo sveta uzrela v roku 2018 aj pub- smrťou kráľa Štefana I. 15. augusta 1038. 3.
likácia, ktorá sa im všetkým venuje súhrnne, kapitola nesie názov Revolučná jar európ-
a to Osmičky v našich dejinách. skych národov a Slováci. Rok 1948 sa Žia-
Uplynulo už dvadsať rokov od prvého vy- dosťami slovenského národa, Slovenským
dania „Osmičiek“, ktoré autorsky pripravil povstaním, vznikom a pôsobením Sloven-
archeológ-historik Dušan Čaplovič. V sú- skej národnej rady na Myjave zapísal do pre-
časnosti vydaná publikácia je autorským lomových národno-emancipačných rokov
dielom dvojice historikov Čaplovičovcov, našich dejín, do doby národných a sociál-
Dušana (otca), ktorý rozšíril a obohatil pô- nych revolučných pohybov európskych dejín
vodné kapitoly (dovedna osem) nielen z po- vôbec. Pôsobenie slovenských dobrovoľní-
hľadu historika, ale aj osobných skúseností kov na domácom území, predovšetkým bit-
politika, a Miloslava (syna), významného ka pri Brezovej pod Bradlom 22. septembra
vojenského historika. 1848, národný program vypracovaný jeho
V predhovore k prvému vydaniu jej autor vodcami mali mimoriadny historický výz-
zdôvodnil svoj zámer vybrať spomedzi de- nam. Úsilie revolučných rokov 1848 – 1849
jinných udalostí tie roky s osmičkami, ktoré tvorili jeden z hlavných pilierov národnoe-
významne ovplyvnili kultúrnohistorický, mancipačných snáh Slovákov až do rozpadu
spoločenský a politický vývoj v našom Rakúsko-Uhorska.
regióne. Roky, ktoré priamo či nepriamo Ďalších päť kapitol publikácie sa už viaže
súviseli s formovaním národnej identity, k 20. storočiu. 4. kapitola s názvom Cesta
našej slovenskosti, národnoemancipačné- Slovenska do Česko-Slovenska vykresľu-
ho procesu, národnooslobodzovacích snáh je neľahkú situáciu utláčaných Slovákov
na ceste k vytúženej štátnej samostatnosti. v mnohonárodnostnom Uhorsku na prelome
V slove na úvod súčasného vydania autori 19. a 20. storočia, program slovensky orien-
uvádzajú, že „bolo žiaduce niektoré tieto tovaných politických subjektov a slovenskej
udalosti doplniť a lepšie dokresliť o časy politickej elity. Prvá svetová vojna (1914
predchádzajúce prelomovým rokom, o sku- – 1918), napriek jej krvavému charakteru,
točnosti, ktoré kliesnili a tvorili generácie, priniesla aj niekoľko alternatív riešenia slo-
aj prostredníctvom medzigeneračného reťa- venskej otázky. Spomedzi nich napokon zís-
zenia, k skutkom natrvalo zapísaným do de- kala prevahu idea o vytvorení spoločného
jín národa, do dejín národno-emancipačné- štátu Slovákov s blízkym českým národom.
ho hnutia, sociálnych, kultúrnych pohybov, O jej uvedenie do reality sa v prostredí čs.
demokratických zmien, národno-štátnych zahraničného odboja predovšetkým zaslúžil,
skutkov v putovaní za slobodou, spravod- nesporne najväčšia osobnosť v dejinách Slo-
livosťou, zvrchovanosťou, medzinárodným venska, vedec, vojak a politik M. R. Štefánik,
uznaním, až po vstup do nadnárodných spo- ktorému pripadla úloha priekopníka predo-
ločenstiev ekonomického, sociálneho, kul- všetkým na vojensko-diplomatickom poli.
túrneho, vedeckého a politického významu.“ Zaslúžil sa predovšetkým o zorganizovanie
196
VOJENSKÁ HISTÓRIA
čs. légií, ktoré v boji po boku armád Do- centralistickým spravovaním štátu a syste-
hody priniesli národnú slobodu a následne matickým odnímaním právomocí sloven-
viedli k vzniku Republiky Česko-Sloven- ským národným orgánom. Ďalším znakom
skej. Kapitola je bohato ilustrovaná fotodo- tohto obdobia bolo, že veda, kultúra a vzde-
kumentáciou. O výsledné spracovanie ka- lávací proces boli pod ideologickým dozo-
pitoly sa veľkou mierou zaslúžil Miloslav, rom štátostrany. V ďalších častiach kapitoly
vojenský historik, ktorý sa osobnosťou je načrtnutý neúspešný pokus o reformu to-
gen. M. R. Štefánika, jeho pôsobením v čs. talitného komunistického režimu v druhej
odboji, ako aj čs. legionármi dlhodobo vo polovici 60. rokoch, idea „socializmu
svojej výskumnej práci zaoberá. s ľudskou tvárou“, pražská a Dubčekova
V 5. kapitole Slovensko v nacistickom jar. Kapitolu uzatvárajú udalosti súvisiace
súmraku Európy (1938) sa autori venujú s intervenciou vojsk Varšavskej zmluvy
otázkam, ktoré v medzivojnovom Čes- v auguste 1968.
ko-Slovensku viedli k problémom vo Posledná, 8. kapitola Zvrchované Slo-
vnútropolitickom vývoji na pozadí širších vensko v medzinárodných spoločenstvách
medzinárodnopolitických súvislostí, spre- uvádza čitateľa do obdobia, keď sa Sloven-
vádzaných hospodárskou krízou, nacis- sko postupne vymanilo z normalizačných
tickou ideológiou, expanzívnou politikou praktík „sprevádzaných honbou na čaro-
Nemecka, vyvrcholením v Mníchovskej dejnice a protisocialistické živly“ až napo-
dohode v septembri 1938, územnými požia- kon definitívne v novembri 1989 zvíťazila
davkami zo strany Maďarska, Poľska a po- v spoločnosti demokracia a o pár rokov nato,
stupne k rozbitiu celej republiky. 1. januára 1993, sa Slovenská republika
6. kapitola Slovensko od totality k tota- stala nezávislým a demokratickým štátom.
lite sa začína povojnovým obdobím, keď Zvlášť je tu venovaná pozornosť našej ceste
po krátkodobom „demokratickom nadých- do NATO a Európskej únie, do spoločenstva
nutí“ sa začal v Československu vkrádať európskych národov a štátov. Táto kapitola
iný tieň totality – stalinského boľševizmu nesie výraznú pečať Dušana Čaploviča, kto-
a despotizmu. Po nastolení komunistickej rý svoje poznatky z priameho účinkovania
moci vo februári 1948 nastal v spoločnosti na slovenskej politickej scéne pretavil do
čas prenasledovania a politických čistiek. historických postulátov.
S upevňovaním totalitného režimu v ČSR Publikácia nie je vedeckou monografiou,
pokračovali procesy so skupinami tzv. „pro- ktorá by problematiku analyzovala do pod-
tištátnych sprisahaní na Slovensku“. robností. Text je štruktúrovaný prehľadne
V 7. kapitole Pokus o demokratický so- a zároveň veľmi zrozumiteľne. Zaujme nie-
cializmus a Slovensko autori v úvodných len široký čitateľský okruh, ale môže výbor-
riadkoch načrtávajú spojitosť medzi „bu- ne poslúžiť pedagógom základných a stred-
dovaním socializmu“ v totalitnom Česko- ných škôl pri výučbe dejepisu.
slovensku a posilňovaním pragocentrizmu, Mária Stanová
197
VOJENSKÁ HISTÓRIA
KRONIKA
KLUB VOJENSKEJ HISTÓRIE BESKYDY A VÝSTAVNÉ PROJEKTY

VENOVANÉ TÉME 1. SVETOVEJ VOJNY (AKTIVITY V ROKOCH 2014 – 2018)
Občianske združenie Klub vojenskej histórie Beskydy vzniklo v roku 2004. Vo

svojej činnosti sa zameriava na problematiku 1. svetovej vojny a jej vzťah k Slovensku.
Činnosť združenia môžeme rozdeliť do troch hlavných oblastí, a to: 1. odborný výskum
a publikačná činnosť, 2. obnova zanedbaných vojnových cintorínov, 3. popularizácia témy
1. svetovej vojny.
Neoddeliteľnou súčasťou činnosti Klubu vojenskej histórie Beskydy sú aj výstavné
projekty venované obdobiu 1. svetovej vojny. Členovia Klubu vojenskej histórie Beskydy
v rokoch 2014 – 2018 pripravili, alebo sa spolupodieľali na príprave viacerých výstav
zameraných na obdobie rokov 1914 – 1918.
Výstava Bojovali v 1. svetovej vojne

Výstavu pripravilo Zemplínske múzeum v Michalovciach v spolupráci s Klubom
vojenskej histórie Beskydy. Autormi výstavy boli členovia Klubu vojenskej histórie
Beskydy Martin Drobňák, Radoslav Turik a pracovníci múzea Mária Fuchsová, Tibor
Tabak a Martin Molnár.
Výstava bola rozdelená do troch tematických miestností. Prvá miestnosť bola venovaná
problematike 1. svetovej vojny v regióne severovýchodného Slovenska. Vystavené panely
zobrazovali dobové mapy a fotografie, ktoré mapujú priebeh bojov u nás. Na ďalších paneloch
boli zobrazené vojnové škody v regióne a postupná výstavba vojnových cintorínov a ich
neskorší osud. Časť fotografií v tejto miestnosti zobrazovala výsledky práce dobrovoľníkov
z Klubu vojenskej histórie Beskydy pri záchrane vojnových cintorínov.
Druhá a tretia miestnosť bola venovaná rodákom z regiónu Zemplína, ktorí sa zúčastnili
bojov 1. svetovej vojny. Časť výstavy vo všeobecnosti vysvetľovala priebeh mobilizácie
a odchodu na front. Mapovala tiež najvýznamnejšie bojiská, kde mohli chlapi z regiónu
Zemplína počas vojny bojovať. Realizácii výstavy predchádzala výzva verejnosti, ktorej
cieľom bolo získať predmety a príbehy obyvateľov Zemplína spojené s udalosťami
1. svetovej vojny. Tieto predmety boli vystavené v tretej miestnosti. Do mapovania osudov
predkov z regiónu sa zapojili aj študenti gymnázií z Humenného a Michaloviec. Osudy ľudí,
ktorých príbehy študenti zaznamenali, pripomínali jednotlivé panely v tretej miestnosti.
Výstava bola slávnostne sprístupnená 12. mája 2014.
Výstava 1. svetová vojna a východné Slovensko

Realizátormi výstavy boli Klub vojenskej histórie Beskydy a Štátna vedecká knižnica
v Košiciach. Výstava bola pripravená ako sprievodné podujatie medzinárodnej vedeckej
konferencie s rovnomenným názvom. Autormi výstavy boli Martin Drobňák (Klub vojenskej
histórie Beskydy) a Viktor Szabó (Štátna vedecká knižnica v Košiciach). Výstava bola
tvorená najmä kópiami autentických dobových novín, fotografií, archívnych dokumentov
a máp. Tematicky približovala udalosti 1. svetovej vojny od atentátu na nástupcu rakúsko-
uhorského trónu až po ukončenie vojny v novembri 1918. Zámerom autorov bolo tieto
udalosti priblížiť so zameraním sa na udalosti v regióne východného Slovenska a účasť
mužov z tohto regiónu na bojiskách 1. svetovej vojny.
Vernisáž výstavy sa uskutočnila 14. mája 2014 v priestoroch kultúrno-vzdelávacieho
centra Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach.
198
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Výstava Mementá 1. svetovej vojny

Výstavu Mementá prvej svetovej vojny pripravili Klub vojenskej histórie Beskydy
a Krajské múzeum v Prešove. Autormi sú Martin Drobňák (Klub vojenskej histórie Beskydy)
a Jozef Kušnír (Krajské múzeum v Prešove). Tematicky je zameraná najmä na vojnové
cintoríny na severovýchodnom Slovensku. Na informačných paneloch boli prezentované
takmer dve desiatky vojnových cintorínov, ktoré sa nachádzajú na severovýchodnom
Slovensku. Obsah panelov tvoria archívne dokumenty, mapy, dobové aj súčasne fotografie
vojnových cintorínov. Súčasťou výstavy bola aj ukážka militárií z 1. svetovej vojny. Výstava
bola navrhnutá ako prenosná.
Prvé slávnostné otvorenie výstavy sa uskutočnilo 12. júna 2014 v Prešove. Okrem Prešova
bola výstava prezentovaná aj v Humennom, Svidníku, Stropkove a Sabinove.
Fotografická výstava Obnova vojnových cintorínov z 1. svetovej vojny

Realizátorom fotografickej výstavy bol Klub vojenskej histórie Beskydy. Autormi boli
Martin Drobňák, Radoslav Turik a Peter Turik. Výstava približuje dobrovoľnícke aktivity
Klubu vojenskej histórie Beskydy, ktorým sa združenie venuje od roku 2004 do súčasnosti.
Každý panel výstavy je venovaný jednému vojnovému cintorínu, ktorý občianske združenie
zrekonštruovalo.
Výstava bola slávnostne otvorená 15. júna 2014 v priestoroch Vihorlatského múzea
v Humennom. Výstava bola navrhnutá ako prenosná a bola prezentovaná v priebehu rokov
2014 – 2016 na viacerých podujatiach venovaných téme 1. svetovej vojny.
Výstava Prvá svetová vojna – Karpatský front 1914/1915

Výstava je venovaná problematike 1. svetovej vojny v regióne Humenného,
Medzilaboriec a Sniny. Výstavu zorganizoval Klub vojenskej histórie Beskydy v spolupráci
s Vihorlatským múzeom v Humennom. Autormi výstavy boli Martin Drobňák, Radoslav
Turik (Klub vojenskej histórie Beskydy), Vasil Fedič a Ivana Strakošová (Vihorlatské
múzeum).
Výstava bola inštalovaná v troch miestnostiach Vihorlatského múzea (zámok
v Humennom). Prvá miestnosť bola venovaná vypuknutiu 1. svetovej vojny a všeobecným
súvislostiam tohto konfliktu. Druhá miestnosť bola už venovaná problematike bojov na
severovýchodnom Slovensku. Posledná časť výstavy sa venovala pozostatkom vojny, to
znamená predovšetkým vojnovým škodám v regióne a vojnovým cintorínom. Výstava
bola slávnostne sprístupnená verejnosti dňa 16. októbra 2014.
Výstava Prvá svetová vojna v regióne Snina

Výstavu pripravilo Mestské kultúrne a osvetové stredisko v Snine v spolupráci
s Klubom vojenskej histórie Beskydy a Klubom vojenskej histórie Karpaty. Výstava
bola umiestnená v priestoroch kaštieľa v Snine. Autormi výstavy boli Martin Drobňák
(Klub vojenskej histórie Beskydy) a Daniela Kapráľová (Mestské kultúrne a osvetové
stredisko v Snine). Obsahovo sa výstava zameriavala na región Sniny a priebeh bojov
v tomto regióne v rokoch 1914/1915. Súčasťou výstavy bola prezentácia veľkého množstva
militárií z 1. svetovej vojny, ktorú pre potreby výstavy zapožičal Klub vojenskej histórie
Karpaty zo Sniny. Súčasťou výstavy bola aj prezentácia fotografií súčasných fotografov
na tému: 1. svetová vojna dnes.
Vernisáž výstavy sa konala 11. novembra 2014. Súčasťou otvorenia výstavy bol nástup
vojakov v dobových uniformách a odborné prednášky Martina Drobňáka a Radoslava
Turika.
199
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Výstava Karpatská zima 1914/1915

Realizátorom výstavy bol Klub vojenskej histórie Beskydy. Autormi boli Martin
Drobňák a Radoslav Turik. Výstava pozostáva z jednotne spracovaných informačných
panelov. Tematicky mapuje priebeh bojov v Karpatoch od januára do marca 1915 – počas
tzv. Karpatskej zimy. Výstava kladie dôraz na priblíženie bežných problémov vojakov na
Karpatskom fronte (počasie, terén, choroby, špecifiká boja v horách a pod.).
Výstava bola slávnostne verejnosti predstavená 22. januára 2015 v priestoroch
Vihorlatského múzea. Bola navrhnutá ako prenosná a od roku 2015 je prezentovaná na
rôznych podujatiach venovaných téme 1. svetovej vojny.
Prenosná výstava Pradedovia na frontoch Veľkej vojny 1914 – 1918

Realizátorom výstavy je Klub vojenskej histórie Beskydy. Tematický je výstava zameraná
na priblíženie účasti vojakov z územia dnešného Slovenska na bojiskách 1. svetovej vojny.
Autormi výstavy sú Martin Drobňák a Radoslav Turik. Výstava bola koncipovaná ako
prenosná. Tvorí ju 6 prenosných panelov (rozkladací systém roll-up). Pre použitie v exteriéri
je súčasťou výstavy rozkladací stan rozmerov 6x3 m a prezentačný stolík na tlačoviny.
Výstava bola verejnosti prvýkrát predstavená v novembri 2015. Vzhľadom na jej ľahký prenos
a možnosť prezentácie v exteriéri, od roku 2015 po súčasnosť, bolo možné ju prezentovať na
desiatkach podujatí (vojensko-historické podujatia, konferencie, prednášky, pamätné dni obcí
a pod.). V priebehu približne troch rokov videlo výstavu viac ako 20 000 návštevníkov.
Fotografická výstava: Vojnový album II. práporu rakúsko-uhorského „košického“

34. pešieho pluku
Realizátormi výstavy boli Klub vojenskej histórie Beskydy a Štátna vedecká knižnica
v Košiciach. Výstava obsahuje výber fotografií z dobového album II. práporu rakúsko-
uhorského „košického“ 34. pešieho pluku z rokov 1914/1915. V zostave 34. pešieho pluku
bojovalo mnoho vojakov z územia dnešného Slovenska. Album mapuje ich bojovú cestu
v radoch II. práporu tohto pluku na bojiskách 1. svetovej vojny.
Výstavu tvorí 17 plagátov formátu B1. Na prezentovaných fotografiách možno vidieť
nielen bojové nasadenie práporu, ale aj bežný život vojakov priamo na frontovej línii či
v zázemí frontu. Jedinečné sú fotografie zobrazujúce relax vojakov v čase voľna.
Autormi výstavy sú Martin Drobňák, Maroš Drobňák a Viktor Szabó. Výstava by nevznikla
bez podpory talianskeho novinára Paolo Sena, ktorý zapožičal kópiu vojnového albumu.
Výstava bola verejnosti slávnostne predstavená 12. novembra 2018 a potrvá do
12. januára 2019.
Prenosná výstava Karpatský front 1914/1915

Nadväzujúc na dobré skúsenosti s prenosnou výstavou Pradedovia na frontoch Veľkej
vojny 1914 – 1918 bola v roku 2018 realizovaná prenosná výstava Karpatský front 1914/1915.
Realizátorom je Klub vojenskej histórie Beskydy.
Obsahovo sa venuje priebehu bojov na severovýchodnom Slovensku v období od novembra
1914 do mája 1915 a vojnovým cintorínom z tohto obdobia.
Autormi výstavy sú Martin Drobňák a Radoslav Turik. Výstavu tvorí 6 prenosných
panelov (rozkladací systém roll-up). Pre použitie v exteriéri je súčasťou výstavy rozkladací
stan rozmerov 6x3 m a prezentačný stolík na tlačoviny.
Výstava bola verejnosti prvýkrát predstavená v decembri 2018. Vzhľadom na jej ľahký
prenos a možnosť prezentácie v exteriéri bude výstava postupne prezentovaná na mnohých
podujatiach, podobne ako výstava Pradedovia na frontoch Veľkej vojny 1914 – 1918.
Martin Drobňák
Zdroj: www.kvhbeskydy.sk
200
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Výstava Mementá 1. svetovej vojny
Prenosná výstava Pradedovia na frontoch Veľkej vojny 1914 – 1918
DOBROVOĽNÍCI OBNOVILI NAJVÄČŠÍ CINTORÍN

Z 1. SVETOVEJ VOJNY NA SLOVENSKU
Dňa 28. septembra 2018 sa v obci Veľkrop (okres Stropkov) uskutočnila slávnostná
posviacka zrekonštruovaného vojnového cintorína z 1. svetovej vojny, ktorú vykonal
prešovský pravoslávny arcibiskup a metropolita Rastislav spolu s duchovnými ďalších cirkví.
Domáci a zahraniční hostia symbolicky zasadili dva duby na znak vzájomnej spolupráce
a priateľstva. Vojnový cintorín vo Veľkrope je počtom pochovaných vojakov z prvej svetovej
vojny najväčším pietnym miestom na území severovýchodného Slovenska. Dovedna je na
cintoríne pochovaných 8 662 rakúsko-uhorských a ruských vojakov. Samotný vojnový
201
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Výstava Prvá svetová vojna – Karpatský front 1914/1915
Fotografická výstava: Vojnový album II. práporu rakúsko-uhorského „košického“ 34. pešieho pluku
cintorín obdĺžnikového tvaru, ktorého okraje lemujú stromy, sa nachádza približne 800 m
juhovýchodne od obce Veľkrop. Podľa katastrálneho listu cintorín pozostáva zo 127 hrobov,
z ktorých 72 je hromadných šácht a 55 jednotlivých hrobov. Paradoxom je skutočnosť, že
v súčasnosti poznáme menovite len 11 pochovaných vojakov, pričom dodávame, že od roku
2015 Klub vojenskej histórie Beskydy spracováva matriky padlých a úmrtné listy vojakov,
čo do budúcnosti môže viac napovedať o pochovaných vojakoch na vojnových cintorínoch
v okresoch Humenné, Snina, Medzilaborce, Stropkov, Svidník a Bardejov.
Obnova cintorína, ktorý bol na začiatku 21. storočia na pokraji zániku, sa začala
v roku 2010. Obecná samospráva spolu s Klubom vojenskej histórie Beskydy a ďalšími
dobrovoľníkmi zo Slovenska, Maďarska, Poľska, Česka, Ukrajiny a Rumunska, v počte
približne 200, v priebehu ôsmich rokov na základe zachovaného archívneho náčrtu pietne
miesto vyčistili, ohradili, upravili a zvýraznili hrobové miesta, vybudovali chodníky
a osadili kríže. Záverečnou fázou rekonštrukcie vojnového cintorína vo Veľkrope bolo
202
VOJENSKÁ HISTÓRIA
vybudovanie centrálneho pamätníka pripomínajúceho hrôzy bojov odohrávajúcich sa v okolí

obce a celom regióne bývalej Šarišskej a Zemplínskej župy. Pamätník, ktorého autormi
sú krajinný architekt Marek Sobola a architekt Andrej Smatana, je vytvorený z kameňa
nachádzajúcich sa v okolí obce. Na monumente sú vyobrazené latinské a pravoslávne
kríže, ktoré symbolizujú dve bojujúce armády, a to rakúsko-uhorskú a ruskú. Na bokoch
sa vypínajú roky 1914 – 1918. Pamätník je doplnený ostnatým drôtom na znak utrpenia
obyčajného muža v uniforme či už rakúsko-uhorskej alebo ruskej armády. Na krížoch
sú lipové listy vyhotovené z kovu, ktoré v prenesenom význame podľa slov architekta
znamenajú pokoj a mier.
Rekonštrukciu vojnového cintorína vo Veľkrope podporilo Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, rakúsky Čierny kríž, Veľvyslanectvo Ruskej federácie na Slovensku
a množstvo lokálnych patriotov a vojenských nadšencov 1. svetovej vojny. V roku 2018 sa
začal aj proces zápisu cintorína do zoznamu národných kultúrnych pamiatok na Slovensku,
ktorý zabezpečuje Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Podobný proces čaká viacero
vojnových cintorínov z 1. svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska. Podľa slov
predsedu Klubu vojenskej histórie Beskydy Martina Drobňáka ambíciou do budúcnosti
je prihlásiť vojnový cintorín vo Veľkrope do nominačného procesu na Európske kultúrne
dedičstvo a zvýrazniť tak jeho postavenie v rámci vojenských kultúrnych pamiatok na
Slovensku či v stredoeurópskom priestore.
Vojnový cintorín vo Veľkrope spolu s ďalšími pamiatkami v regióne môžu napomôcť
k rozvoju cestovného ruchu a záujmu laickej verejnosti o obdobie Veľkej vojny. Okrem
iného, zrekonštruované pietne miesto môže poslúžiť školám a učiteľom pri výučbe prvej
svetovej vojny z pohľadu regionálnych dejín.
Matúš Burda
NOVÝ PAMÄTNÍK NA BOJISKU 1. SVETOVEJ VOJNY NA VRCHU KAŠTIELIK
Vrch „Kaštielik“ sa nachádza v okrese Bardejov medzi obcami Nižná Polianka

a Mikulášová. Počas 1. svetovej vojny predstavovala táto výšina dôležitý obranný bod
rakúsko-uhorskej armády. Vo februári a marci 1915 prebiehali o vrch krvavé boje, ktoré
si vyžiadali životy tisícov vojakov. Od týchto udalostí vojaci, ale aj miestne obyvateľstvo,
nazývajú výšinu tiež „Hora smrti“.
Pamätník na vrchu Kaštielik na bojisku I. svetovej vojny
203
VOJENSKÁ HISTÓRIA
V roku 2018 bol priamo na bojisku vybudovaný pamätník, ktorý má pripomínať udalosti
zo začiatku roka 1915. Hlavným realizátorom pamätníka bol Klub vojenskej histórie
Beskydy a obec Mikulášová. Realizácia pamätníka bola možná vďaka podpore projektu
NETWORLD (slovenským partnerom projektu je Fakulta manažmentu Prešovskej
univerzity v Prešove), ktorý prepája dedičstvo 1. svetovej vojny v dunajskom regióne.
Realizáciu pamätníka a náučného chodníka podporili aj obec Nižná Polianka a organizácia
Das Österreichische Schwarze Kreuz (Rakúsky čierny kríž). Autorom návrhu pamätníka je
Ing. arch. Maroš Drobňák.
Hlavným motívom pamätníka je stret armád Rakúsko-Uhorska a Ruska na výšine
„Kaštielik“ v roku 1915. Kamenný monolit – symbolický bod stretu je obkolesený sériou
drevených stĺpov. Dvojaké materiálové vyhotovenie stĺpov symbolizuje dvojicu bojujúcich
armád. Počet stĺpov reprezentuje pomer síl proti sebe stojacich vojakov. Vďaka archívnemu
výskumu bolo možné na stĺpy nainštalovať názvy miest, z okolia ktorých pochádzali vojaci
bojujúci na hore Kaštielik. Bojov o výšinu sa zúčastnili nasledujúce jednotky rakúsko-
uhorskej armády: 3. peší pluk Landwehru (Graz a Maribor), 4. peší pluk Landwehru
(Klagenfurt), 5. peší pluk Landwehru (Trieste), 10. peší pluk Landwehru (Mladá Boleslav
a Turnov), 11. peší pluk Landwehru (Jičín a Hradec Králové), 26. peší pluk Landwehru
(Maribor a Celje), 27. peší pluk Landwehru (Ljubljana a Trieste), 27. peší pluk (Graz). Ich
protivníkom boli jednotky ruskej armády, konkrétne: 189. peší Izmaiľskyj pluk (Samara),
190. peší Očakovskyj pluk (Ufa), 191. peší Largo-Kaguľskyj pluk (Orenburg), 192. peší
Rymnikskyj pluk (Samara a Orenburg). Prítomnosť názvov miest dodáva pamätníku
osobnejší a zároveň medzinárodný charakter.
Práce na stavbe pamätníka a realizácii náučného chodníka sa realizovali od mája do
októbra 2018. Nemalou mierou sa do nich zapojili aj dobrovoľníci z Klubu vojenskej histórie
Beskydy. Slávnostné odovzdanie a posviacka pamätníka sa uskutočnili v sobotu 20. októbra
2018. Posviacku vykonali vojenskí kňazi Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Podujatia
sa zúčastnila približne stovka nadšencov vojenskej histórie. Súčasťou posviacky bola aj
prezentácia historických súvislostí, ku ktorým sa pamätník viaže. Realizátori zároveň
predstavili ideu pamätného miesta. Sprístupnený bol aj novo vyznačený náučný turistický
chodník. Ten sa začína pri obecnom úrade v obci Mikulášová. Odtiaľ pokračuje k vojnovému
cintorínu a jeho konečnou zastávkou je práve pamätník na vrchu Kaštielik. Súčasťou
chodníka sú štyri informačné panely v slovenskom a anglickom jazyku. Absolvovanie trasy
od obecného úradu na vrch Kaštielik a späť zaberie približne 3 hodiny.
Martin Drobňák
ZROD EXPOZÍCIE VENOVANEJ PROTIVZDUŠNEJ OBRANE
V mesiaci október 2018 nastala významná zmena v rámci vonkajšej expozície Vojenského
historického múzea v Piešťanoch. Pod odborným dohľadom kpt. v. z. Jána Vereša vykonali
príslušníci ozbrojených síl Slovenskej republiky z protilietadlovej raketovej brigády Nitra
a práporu logistiky Hlohovec v spolupráci s odbornými zamestnancami Vojenského
historického múzea v Piešťanoch sériu náročných presunov zbierkových predmetov patriacich
do zbierky VIII – Technika protivzdušná obrana. Na nové miesta prezentácie presunuli
jedenásť veľkorozmerných zbierkových predmetov (protilietadlové rakety NEVA, VOLCHOV,
DVINA, rádiolokátory RL-128 a P-19, protilietadlové rakety KRUG a KUB vrátane staníc
navedenia, ...), čím vytvorili ucelenú časť vonkajšej múzejnej expozície, ktorá dokumentuje
bojové prostriedky a techniku protivzdušnej obrany bývalej Československej ľudovej armády.
Všetkým zainteresovaným patrí naše úprimné poďakovanie, pretože ich úsilím sa zvýšila
kvalita vonkajšej expozície Vojenského historického múzea v Piešťanoch.
www.vhu.sk
204
VOJENSKÁ HISTÓRIA
ARGONNE 1918 – 2018

(K stému výročiu bojov čs. légií vo Francúzsku – Vouziers, Chestres, Terron - sur – Aisne)
V dňoch 1. – 5. novembra 2018 usporiadala Československá obec legionárska (ČsOL)

v Prahe a ministerstvo obrany Českej republiky národnú púť na miesta bojov spred sto
rokov. Na akcii sa zúčastnilo okolo 140 pútnikov z ČR a aj niekoľko Slovákov. Pripomenuli
sme si tak našich padlých a kruté boje, ktoré tu prebiehali v októbri 1918 a ešte aj začiatkom
novembra 1918. V zrážkach s Nemcami tu zomreli vtedy stovky Čechov a Slovákov alebo
priamo v bojoch, alebo neskôr na svoje zranenia či nemoci v okolitých poľných lazaretoch.
Našli svoj posledný odpočinok na Národnom cintoríne v Chestres-Vouziers a na cintorínoch
okolitých obcí v severovýchodnom Francúzsku.
O hrdinskom výkone našich predkov svedčí aj citácia v rozkaze Hlavného velenia
francúzskej armády z tých čias: „Pod ráznym a obratným velením plukovníka Philippea
podali čs. pluky 21 a 22 dôkaz najkrajších vojenských vlastností v bojoch od 19. do 25.
októbra východne od Vouziers. Dňa 21. októbra sa zmocnili dediny Terron za mimoriadne
ťažkých podmienok a v nasledujúcich dňoch odrazili 3 nemecké útoky podporované veľmi
prudkým bombardovaním, najmä plynovými strelami. Potom podnikli s nádhernou odvahou
útok na nepriateľské pozície severne od mlynu Landéves a východne od Chestres, zničili
mnoho guľometných hniezd a zajali nepriateľských vojakov.“
V bojoch na tomto úseku západného frontu sa v posledných dňoch pred vyhlásením
prímeria 11. novembra 1918 zo známych osobností zúčastnili napríklad kapitán (neskôr
generál) Otakar Husák, ktorý sa do Francúzska v novembri 1917 presunul z Ruska cez
Archangeľsk, Newcastle a Winchester napokon do Cognaku. Husák sa už v Rusku
vyznamenal pri Zborove, hoci samotnej bitky sa pre ťažké zranenie utrpené ešte pred
2. júlom 1917 nezúčastnil. Ďalej tu bojoval aj Alois Eliáš, neskorší protektorátny predseda
vlády, popravený nacistami za svoju účasť v odboji a spojenie s londýnskym exilom.
V oblasti je veľa hrobov, pomníkov alebo názvov, ktoré pripomínajú vtedajšie spojenectvo
Čechov a Slovákov s francúzskym národom: Masarykova ulica, Štefánikova aleja,
Československé námestie či Masarykovo lýceum v Terrone, ktoré Francúzsku ako prejav
vďačnosti postavila a darovala Československá republika.
V čs. légiách vo Francúzsku bojovalo aj veľa amerických Slovákov a Rusínov, ktorí do
dobrovoľníckeho vojska vstúpili v USA po nábore organizovanom Milanom Rastislavom
Štefánikom na jeseň 1917 a mnohí z nich tu aj padli. Niektorí Česi a Slováci zomreli na
zranenia už po vzniku Československej republiky.
Okrem viacerých cintorínov, kde sú pochovaní naši legionári a spojeneckí vojaci – La
Perriére v La Cheppe – Marne, Chalons sur Marne, Fére-Champenois, Vouziers-Chestres,
Conde les Vouziers a ďalších sme v Terrone-sur-Aisne pred budovou, kde mal svoj štáb
kapitán Otakar Husák uviedli do života druhý diel jeho pamätí „Jdi“, ktorý vydala
ČsOL k 100. výročiu tamojších bojov. V nich zohrala jednotka pod Husákovým velením
významnú úlohu.
Pluky 21. a 22. čs. légií vo Francúzsku, po vystriedaní francúzskymi jednotkami (neskôr
sa k nim ešte pripojil aj 23. pluk), sa po oddychu a prehliadke, ktorú tu vykonal Tomáš
Garrigue Masaryk, potom pripravovali na odchod do vlasti, kde sa spolu s vracajúcimi
sa čs. légiami z Talianska zúčastnili bojov o územnú integritu na Těšínsku a hlavne na
Slovensku.
Ferdinand Vrábel
205
VOJENSKÁ HISTÓRIA
PODUJATÍM „KVETY KRVI“ SI V HUMENNOM PRIPOMENULI

UKONČENIE 1. SVETOVEJ VOJNY
Dňa 9. novembra 2018 sa v priestoroch Vihorlatskej knižnice v Humennom konalo

slávnostné otvorenie výstavy pri príležitosti ukončenia 1. svetovej vojny a Dňa vojnových
veteránov „Kvety krvi“, na ktorej sa podieľalo občianske združenie Podvihorlatská paleta
v spolupráci s Klubom vojenskej histórie Beskydy. Umelci zo Slovenska, Poľska a Maďarska
namaľovali vyše 20 obrazov, pričom na všetkých výtvarných dielach dominuje červený
mak ako symbol pamätného dňa venovaný veteránom, ktorí padli v akomkoľvek vojenskom
konflikte. Počiatok symboliky červeného maku sa prvýkrát objavuje v básni kanadského
vojenského lekára Johna McCraea s názvom „In Flanders Fiels“, ktorú napísal v máji 1915,
keď na západnom fronte prebiehali boje o belgické mesto Ypres a na východnom fronte zase
rakúsko-uhorské a nemecké vojská podnikli mohutnú ofenzívu na poľské mesto Gorlice.
Báseň sa po vojne dostala do USA, kde vďaka iniciatíve členky Mladí kresťania Moiny
Michaelovej si červený mak ako symbol spomienky na vojnové hrôzy osvojili americkí
veteráni. Po slávnostnom otvorení výstavy sa prítomným prihovorila členka Podvihorlatskej
palety Anna Šimkuličová a po nej nasledovala prednáška členov Klubu vojenskej histórie
Beskydy Martina Drobňáka a Radoslava Turika na tému prvá svetová vojna v regióne
severovýchodného Slovenska, vznik 1. Československej republiky a dopad bojov na región
Zemplína či stereotypy pretrvávajúce v našej kolektívnej pamäti o Veľkej vojne. Členovia
občianskeho združenia Klub vojenskej histórie Beskydy okrem iného predstavili doterajšiu
prácu či už na vojnových cintorínoch alebo v rámci archívneho výskumu, ale aj vízie do
budúcnosti. Výstava ponúka návštevníkom a záujemcom o umenie iný pohľad na 1. svetovú
vojnu, keďže v sebe spojila krásu prírody v podobe červeného maku a ukrutnosť bojov
odohrávajúcich sa v rokoch 1914 až 1918, ktorú vyjadruje spomínaný celosvetovo uznávaný
symbol.
Matúš Burda
V HUMENNOM ODHALILI PAMÄTNÚ TABUĽU RUSKÝM VOJAKOM

Z 1. SVETOVEJ VOJNY
Dňa 5. novembra 2018 sa v meste Humenné na miestnom cintoríne, ktorého súčasťou je aj

cintorín padlých vojakov z 1. svetovej vojny, konalo slávnostné odhalenie pamätnej tabule
pri príležitosti 100. výročia ukončenia prvého globálneho konfliktu v dejinách ľudstva.
Podujatie zorganizovala mestská radnica. Na podujatí sa zúčastnili delegácie z Ruskej
federácie, členovia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a ďalšie organizácie. Po
príhovoroch si účastníci vypočuli krátku báseň a pieseň venovanú obetiam prvej svetovej
vojny. Následne dekan Pravoslávnej cirkevnej obce v Humennom mitr. prot. Peter Humeník
posvätil pamätnú tabuľu. Na záver členovia radnice a delegácií položili vence a zapálili
sviece na znak úcty padlým vojakom nielen v okolí mesta, ale všetkým obetiam Veľkej
vojny a vypočuli si hymnu Slovenskej republiky a Ruskej federácie.
Význam pietneho aktu spočíval v tom, že práve územie súčasného severovýchodného
Slovenska s okresmi Bardejov, Svidník, Snina, Medzilaborce, Humenné, Stropkov na
prelome rokov 1914 až 1915 zasiahli boje prvej svetovej vojny. Ruským jazdeckým jednotkám
sa už v závere septembra 1914 podarilo prelomiť obranné postavenia rakúsko-uhorských
vojsk na dnešnej slovensko-poľskej hranici a prvýkrát vpadli na územie Šarišskej župy, ale
na dlhšiu dobu sa nevedeli usadiť na severovýchode Uhorska. Až v novembri roku 1914 sa
veliteľovi ruskej 8. armády generálovi jazdectva Aleksejovi Aleksejovičovi Brusilovovi,
konkrétne 48. pešej divízii generálmajora Lavra Georgijeviča Kornilova, podarilo bez boja
206
VOJENSKÁ HISTÓRIA
obsadiť mesto Humenné. V dňoch 23. a 24. novembra sa rakúsko-uhorské velenie rozhodlo
pre riskantný krok a pokúsilo sa odrezať únikové cesty ruskej armády. Tak sa strhla bitka
o mesto Humenné, ktorá trvala do 28. novembra 1914. Ruské vojská po zvážení situácie
začali s koordinovaným ústupom v smere do Karpát. V boji o mesto Humenné dovedna
padlo 339 vojakov, pričom na cintoríne je pochovaných 1 248 mužov. U 757 vojakov vieme
určiť ich príslušnosť.
Cintorín padlých vojakov z 1. svetovej vojny v Humennom sa môže stať ďalším
vyhľadávaným turistickým miestom odkazujúcim na vojenskú tematiku a udalosti rokov
1914 až 1915, ktoré sú v našej historiografii zastúpené len vo veľmi malej miere. Na záver je
dôležité podotknúť, že výročie ukončenia bojov 1. svetovej vojny by sme si mali pripomínať
každý deň a udalosti z rokov 1914 až 1915 by mali byť pre ľudstvo mementom, aby sa hrôzy
vojny neopakovali.
Matúš Burda
ODHALENIE PAMÄTNÍKA PADLÝM VOJAKOM V PRVEJ SVETOVEJ VOJNE

V OBCI VEĽKÝ GROB
11. november 2018 bol dňom, keď sa po celom svete konali spomienkové akcie na ukončenie
Veľkej vojny, prvej v dejinách, označenej prívlastkom svetová. Konflikt, prebiehajúci na
rôznych kontinentoch, ktorý svojimi dôsledkami zasiahol takmer celý svet, si pripomenuli aj
v obci Veľký Grob, v okrese Galanta, postavením pamätníka padlým rodákom. Myšlienka
vybudovania pamätníka bola aktuálna už v roku 1928, keď sa oslavovalo 10. výročie
vzniku Československej republiky. Stroskotala však pre spory, ktoré vznikli ohľadom jeho
umiestnenia v obci. Čas na jeho postavenie dozrel až sto rokov od ukončenia vojny. Od
roku 2017 prebiehali prípravné práce, ktoré spočívali v archívnom výskume vo Vojenskom
historickom archíve v Bratislave, v Štátnom archíve v Bratislave a v aktívnom oslovovaní
príbuzných padlých. Tieto aktivity priniesli pekné výsledky. Podarilo sa doložiť 41 mužov,
pochádzajúcich z Veľkého Grobu, ktorí položili svoje životy na bojiskách 1. svetovej
vojny. Veľkogrobčania rukovali predovšetkým k 72. bratislavskému pešiemu pluku a 13.
honvédskemu pešiemu pluku, ktoré sa ako súčasť prvej armády generála Viktora Dankla
dostali v prvom období vojny na východný front. Z tohto dôvodu viacerí muži z Veľkého
Grobu padli práve v oblasti Haliče. Po otvorení talianskeho frontu bola časť z nich v rámci
svojich jednotiek presunutá do Talianska, kde sa zúčastňovali operácií na rieke Soča a Piava.
Slávnostné odhalenie pamätníka sa konalo 11. novembra 2018 o 15.30 v revitalizovanom
parku pred evanjelickým kostolom. Celým podujatím prítomných ako moderátor sprevádzal
koordinátor projektu Jaroslav Andor. Podujatie otvorila svojím príhovorom historička
a miestna rodáčka Ivana Červenková, nasledovaná starostom Viliamom Rigom, ktorý
vyzdvihol podiel viacerých občanov na postavení pamätníka. V. Rigo spolu so starostkou
susednej obce Čataj, Martou Tušovou, následne odhalili štyri metre vysoký pamätník,
vytvorený v historizujúcom štýle Ing. Ľudovítom Tomašovičom. Menoslov padlých prečítal
Rudolf Ženiš, člen Dobrovoľného hasičského zboru z Veľkého Grobu a jeden z iniciátorov
projektu odhalenia pamätníka, ktorý sa nemalým podielom zaslúžil o realizovanie tejto
myšlienky. Početným prítomným sa prihovoril i farár evanjelickej cirkvi, Pavel Kollár. Po
príhovoroch vystúpila miestna dôchodcovská skupina Grobanka, ktorá si pre túto príležitosť
pripravila piesne s vojenskou tematikou. Po zaznení slovenskej hymny boli položené
vence a ako bodka na záver prítomných ohlušila čestná salva z dela. Atmosféru dotvárala
aj prítomnosť rakúsko-uhorských vojakov z Vojenského historického múzea Pohronský
Ruskov, ktorí držali pri pamätníku čestnú stráž.
Okrem odhalenia samotného pamätníka bola pre záujemcov v kultúrnom dome
207
VOJENSKÁ HISTÓRIA
pripravená aj výstava venovaná rodákom z obce, ktorí narukovali na front počas 1. svetovej
vojny. Podarilo sa pozbierať nemalý počet fotografií vojakov, listov z frontu a pohľadníc či
niekoľkých osobných vecí. Mená z pamätníka tak dostali konkrétnu podobu, zhmotnili sa.
Úlohou každého pamätníka je pripomínať súčasníkom udalosti, ktoré zanechali výraznú
stopu v dejinách. Pamätník na padlých Veľkogrobčanov je jedným z nich, nesie mená mužov,
ktorí odišli z domova brániť vlasť a viac sa nevrátili. Zároveň je spomienkou na konflikt,
ktorý pre národy v našom geografickom priestore znamenal historický zlom – 1. svetovou
vojnou sa skončil starý poriadok a nastala nová kapitola v dejinách (nielen) Slovenska.
Odhalenie pamätníka v obci Veľký Grob 11. novembra 2018
Odhalenie pamätníka v obci Veľký Grob 11. novembra 2018

Ivana Červenková
208
VOJENSKÁ HISTÓRIA
V TRNAVE SI PRIPOMENULI 100. VÝROČIE

UKONČENIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY
Dňa 12. novembra 2018 Únia vojnových veteránov, mesto Trnava, Trnavský samosprávny
kraj, Jednota dôchodcov na Slovensku spolu s predstaviteľmi okolitých obcí zorganizovali
pietny akt pri príležitosti stého výročia ukončenia bojov prvej svetovej vojny, ktorá zmenila
pomery na európskom kontinente. Predstavitelia vyššie uvedených organizácií položili
k pamätníku obetí 1. svetovej vojny v Sade Antona Bernoláka, ktorého autorom je zakladateľ
slovenského moderného sochárstva a rodák z mesta Trnava Ján Koniarek, vence a vzdali
hold všetkým padlým vojakom v rokoch 1914 až 1918. Na pamätníku, ktorý je aj národnou
kultúrnou pamiatkou a predstavuje vrchol pomníkovej tvorby s tematikou prvej svetovej
vojny na Slovensku, je 251 mien padlých mužov. Monument znázorňuje umierajúceho
bojovníka so zlomeným mečom a obviazanou hlavou. Aj keď Trnava bola od bojísk
1. svetovej vojny vzdialená stovky kilometrov, i tak môžeme v meste nájsť viacero ďalších
pamiatok a budov spätých s Veľkou vojnou. Príkladom môže byť cintorín padlých vojakov
z 1. svetovej vojny, kde je údajne pochovaných okolo 1 000 mužov z Česka, Slovenska,
Poľska, Talianska a balkánskych krajín. Rôznorodosť národností je spôsobená tým, že
do Trnavy privážali ranených zo všetkých bojísk, keďže v meste sa nachádzala záložná
nemocnica (dnes Fakultná nemocnica v Trnave) s veľmi dobre vybaveným chirurgickým
oddelením a taktiež špeciálnym oddelením pre duševne a nervovo chorých. Významnú
úlohu zohrávala aj železničná stanica, ktorou denne prechádzali transporty s vojakmi
rakúsko-uhorskej armády smerujúcich na front, ale aj ranenými a chorými vojakmi do
nemocníc v zázemí.
Cieľom podujatia bolo pripomenúť si obete prvého globálneho konfliktu, v ktorom zo
400 000 až 450 000 narukovaných mužov z územia súčasného Slovenska padlo 69 000,
pričom sa medzi nimi nachádza aj množstvo rodených Trnavčanov.
Matúš Burda
V TRNAVE ODHALILI PAMÄTNÚ TABUĽU NA PAMIATKU

TROM PADLÝM ČETNÍKOM
Dňa 13. novembra v priestoroch železničnej stanice v Trnave odhalili zrekonštruovanú

pamätnú tabuľu pripomínajúcu smrť troch četníkov Františka Beneša, Jozefa Neplechu
a Františka Vlčeka, ktorí presne pred sto rokmi padli pri obrane mesta. Spomínaná pamätná
tabuľa sa v priestoroch starej železničnej stanice nachádzala už od 17. septembra 1922, keď
ju z iniciatívy Ferka Urbánka, člena Národného výboru v Trnave a dramatika, osadili, aby
pripomínala boje o mesto. Do depozitu Západoslovenského múzea sa dostala niekedy po
roku 1989, keď sa verejnosti sprístupnila nová budova železničnej stanice. Slávnostného
aktu sa zúčastnil predstaviteľ Železníc Slovenskej republiky Milan Kubíček, primátor mesta
Trnava Peter Bročka a riaditeľ Odboru kultúry a športu Trnavského samosprávneho kraja
Peter Kadlic, ktorí sa všetkým prítomným prihovorili a vyzdvihli odvahu četníkov, keďže tí
čelili 13. novembra 1918 maďarskej presile. Tá dorazila na železničnú stanicu z neďalekého
Leopoldova s cieľom prevziať moc nad mestom. Po príchode ďalšieho vlakového transportu
s maďarskými vojakmi sa československé vojsko stiahlo z Trnavy smerom na Kúty. Avšak
maďarská armáda ovládala Trnavu len do 24. novembra, kedy mesto obkľúčili a do večera
aj oslobodili československé jednotky. Komplikovanú situáciu po vzniku Československa
tak dokumentuje ďalšia pamätná tabuľa a pripomína, že o nový štát na mape Európy museli
predkovia bojovať proti maďarským vojskám.
Matúš Burda
209
VOJENSKÁ HISTÓRIA
PIETNY AKT V GBELCIACH 29. NOVEMBRA 2018
Miestny odbor Matice slovenskej v Bratislave – Petržalke, zástupca Československej obce

legionárskej, Jednota Český Brod, členovia Matice slovenskej v Štúrove a ďalší vlastivední
priatelia usporiadali dňa 29. novembra 2018 v obci Gbelce (pri Štúrove, okres Nové Zámky)
pietnu spomienku pri pomníku padlých v 1. a 2. svetovej vojne a aj štyroch zavraždených
československých legionárov 7. 11. 1938.
Po Mníchove tragédia Československa pokračovala aj na Slovensku. Následne po prvej
Viedenskej arbitráži (druhá bola v auguste 1940 a týkala sa Rumunska) sa od Slovenska
na základe nemecko-talianskeho diktátu z 2. novembra 1938 muselo od Československa/
Slovenska odčleniť územie s rozlohou 10 390 km 2 s 853 670 obyvateľmi podľa sčítania
obyvateľstva v roku 1930. Z toho bolo 503 980 osôb maďarskej, ale aj 272 145 slovenskej
a českej národnosti. S výnimkou Bratislavy a Nitry stratilo Slovensko všetky mestá na juhu,
ktoré boli prirodzenými hospodárskymi aj kultúrnymi strediskami okolia. Zvlášť citlivé to
bolo v prípade Košíc. Pri okupovaní územia južného Slovenska horthyovským Maďarskom
dochádzalo aj k rôznym atrocitám, podobne, ako pri okupovaní českého a moravského
pohraničia nacistami. Jedným z najväčších zločinov – do dnešných dní nevyšetreným
a nepotrestaným – bolo zavraždenie štyroch čs., všetko bývalých čs. legionárov v Rusku
v obci Gbelce (do r. 1948 nazývané Köbölkút, maď. názov používaný, popri slovenskej
verzii, aj dnes): Antona Mencla, Bedřicha Potměšila a Josefa Škvora zastrelili, Vojtecha
Mornsteina obesili. S Mornsteinom, ktorého život sa skončil na lanovej slučke zavesenej na
strome pred miestnou školou, naložili tak preto, lebo bol aj veliteľom miestnej Sedliackej
jazdy, ktorá pomáhala pri ostrahe hraníc. Ani jeden zo zavraždených pritom nekládol
okupantom ozbrojený odpor.
Na pietnom akte sa okrem niekoľkých aktivistov, ktorí si ctia padlých a pripomínajú si
smutné udalosti z tragického 20. storočia, ako memento a výstrahu, aby sa takéto zločiny už
nikdy viac neopakovali, napriek pozvaniu nezúčastnil nikto z miestnej samosprávy.
Odkaz na pomník: https://www.vets.cz/vpm/mista/obec/5966-gbelce/
Ferdinand Vrábel
SLÁVNOSTNÁ PROMÓCIA KNIHY SLOVENSKO A SLOVÁCI VO VÍRE PRVEJ

SVETOVEJ VOJNY
Dňa 12. decembra sa v priestoroch Univerzitnej knižnice v Bratislave uskutočnila

slávnostná promócia knihy Slovensko a Slováci vo víre prvej svetovej vojny. Knižná novinka
bola verejnosti prezentovaná v rámci podujatí zorganizovaných pri príležitosti 100. výročia
ukončenia prvej svetovej vojny. Jej autormi sú riaditeľ Vojenského historického ústavu
plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD. a vedecká pracovníčka odboru vojensko-historických
výskumov tejto inštitúcie Mgr. Jana Zaťková, PhD.
Dielo prezentuje výsledky ich dlhoročného výskumu v predmetnej oblasti vedeckého
bádania. Cieľom tejto práce je sprístupniť najnovšie poznatky vojenskej historiografie
odbornej, ale predovšetkým laickej verejnosti, čomu napovedá už jeho podnadpis Vojenské
dejiny Slovenska v rokoch 1914 – 1919 slovom a obrazom. Kniha je výsledkom dlhodobej
spolupráce Vojenského historického ústavu a občianskeho združenia Pro Militaria Historica.
Dielo bolo realizované aj s finančnou podporou Ministerstva obrany Slovenskej republiky
v rámci jeho dotačného programu. Edične nadväzuje na titul Slovensko a Slováci vo víre
druhej svetovej vojny, ktorý sa len nedávno stretol s veľkým ohlasom medzi odborníkmi,
ale aj v radoch širokej verejnosti.
Slávnostné uvedenie knihy do života moderoval riaditeľ Vojenského historického ústavu
210
VOJENSKÁ HISTÓRIA
plk. M. Čaplovič. Publikáciu bližšie odprezentovala J. Zaťková. Zdôraznila pritom, že kniha

približuje účasť Slovákov na frontoch prvej svetovej vojny ako v radoch rakúsko-uhorskej
armády, tak i v radoch čs. légií. Časť publikácie je venovaná aj životu v zázemí, kde
obyvateľstvo v dôsledku vojnových pomerov denne prekonávalo množstvo hospodárskych
a sociálnych problémov. Kniha podľa historičky prináša tiež nové podnety pre ďalší výskum
tejto rozsiahlej problematiky. Upresnila tiež, že kniha časovo presahuje ukončenie prvej
svetovej vojny a venuje sa aj utváraniu hraníc Československej republiky krátko po jej
vyhlásení, keďže tieto udalosti sprevádzali intenzívne boje o Slovensko. Tieto prevratné
udalosti podľa autorky kniha prezentuje populárno-odborným štýlom, čomu zodpovedá,
okrem jej textovej časti množstvo dobových fotografií, originálneho čiernobieleho, ale tiež
farebného obrazového materiálu, tabuliek, grafických schematizmov apod.
Autori knihu slávnostne uviedli do života spoločne s náčelníkom generálneho štábu
Ozbrojených síl Slovenskej republiky genpor. Ing. Danielom Zmekom.
Súčasťou promócie bola slávnostná predpremiéra filmu Generál M. R. Štefánik, ktorý
bude mať na 100. výročie jeho tragickej smrti roku 2019 premiéru.
www.vhu.sk
VÝSTAVA „LEGIONÁRI – NAŠI HRDINOVIA VEĽKEJ VOJNY 1914 – 1918“

V BELGICKU
Národní predstavitelia Slovenskej republiky a Českej republiky pri Najvyššom

veliteľstve spojeneckých síl v Európe (SHAPE) v belgickom Mons dňa 14. novembra 2018
zorganizovali pri príležitosti 100. výročia vzniku spoločného štátu Slovákov a Čechov
slávnostnú recepciu. Okrem príslušníkov oboch bratských armád sa na nej zúčastnili pozvaní
hostia – príslušníci veliteľstiev spojeneckých síl NATO v Európe. V príjemnej sviatočnej
atmosfére si účastníci recepcie so záujmom prezreli panelovú výstavu „Legionári – naši
hrdinovia Veľkej vojny 1914 – 1918“, ktorej autorom je riaditeľ Vojenského historického
211
VOJENSKÁ HISTÓRIA
ústavu plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD. Výstava tvorená štrnástimi panelmi s textami
v slovenskom jazyku a anglickom jazyku návštevníkom priblížila významnú časť vojenskej
minulosti Slovenska. Slávnu históriu československých légií, ktorú tvorili naši predkovia na
bojiskách prvej svetovej vojny, približuje od vzniku našich prvých vojenských jednotiek na
území cárskeho Ruska a Francúzska v roku 1914, až po návrat posledných československých
legionárov do Československa v roku 1920.
Po jej úspešnej prezentácii v priestoroch Najvyššieho veliteľstva spojeneckých síl
v Európe v belgickom Mons bola panelová výstava piešťanského Vojenského historického
múzea zapožičaná za účelom jej prezentácie Úradu vojenského predstaviteľa Slovenskej
republiky pri Vojenskom výbore NATO v Bruseli. Tak ako v predchádzajúcom mieste
svojej prezentácie, aj v Bruseli jej obsah zaujal nielen tam pracujúcich Čechov a Slovákov,
ale aj návštevníkov z rôznych kútov sveta, ktorí sa prostredníctvom nej mohli oboznámiť
s históriou dvoch bratských národov žijúcich v srdci Európy.
www.vhu.sk
212
VOJENSKÁ HISTÓRIA
AUTORI ČÍSLA
Doc. Mgr. Martin HURBANIČ, PhD., Filozofická fakulta Univerzity Komenského,

Šafárikovo námestie č. 6, 811 01 Bratislava, Slovenská republika, email: martin.hurbanic@
uniba.sk
Mgr. Filip SCHNEIDER, MA, Bieloruská 11, 821 06 Bratislava, Slovenská republika,
email: filip.schneider@gmail.com
JUDr. Oldřich PEJS, Kafkova 53, 160 00 Praha, Česká republika, email: pejso@post.cz
JUDr. Jaroslav KOZOLKA, LL. MBA, Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, 812 85
Bratislava, Slovenská republika, email: Jaroslav.Kozolka@genpro.gov.sk
Mgr. Juraj ČERVENKA, Rozhlas a televízia Slovenska, Mlynská dolina, 845 45 Bratislava,
Slovenská republika, email: cervenkajuraj2000@yahoo.com
PhDr. Milan VYHLÍDAL, PhD., Univerzita obrany v Brně, Kounicova 65, 602 00 Brno,
Česká republika, email: Vyhlidal.Milan@seznam.cz
Mgr. Martin KONEČNÝ, PhD., Letná 20, 04001 Košice, Slovenská republika, email:
konecnybdke@gmail.com.
213
VOJENSKÁ HISTÓRIA
POKYNY PRE AUTOROV
Spôsob odovzdávania rukopisov

Príspevky do Vojenskej histórie odovzdávajte, resp. posielajte zásadne v textových
editoroch Word. Poznámky vrátane bibliografických odkazov je potrebné vkladať
pomocou programu WORD na vkladanie poznámok/odkazov pod čiarou – nie písať
ich mechanicky vzadu za textom štúdie. Súhrnný zoznam použitej literatúry treba
uvádzať v abecednom poradí na konci príspevku. K štúdii je potrebné pripojiť ab-
strakt (v slovenčine do 10 riadkov), 5 kľúčových slov v slovenskom aj anglickom jazyku;
resumé v slovenčine v rozsahu cca jednej strany, zaslať osobné údaje o autorovi: rodné
číslo, adresu, číslo účtu v tvare IBAN, telefonický a emailový kontakt, adresu zamest-
návateľa. Zaslaním príspevkov a osobných údajov dávajú autori redakcii a určeným
pracovníkom plný súhlas na ich spracovanie, pričom tí plne rešpektujú pravidlá
GDPR na ochranu osobných údajov.
Text sa nepokúšať zalamovať ani špeciálne upravovať, odstavce bez tabulátora! Písmo
Times New Roman, veľkosť 12, normal, bez zvýrazňovania. Riadkovanie 1,5. V prípade
priamych citácií písať kurzívou. Obrazové prílohy poprosíme zasielať čierno-biele
samostatne vo formáte jpg, jpeg, bmp v rozlíšení min. 300 dpi a riadne označené a iden-
tifikovatené. V texte uveďte popiskom, kde by mal byť obrázok umiestnený. Tabuľky,
grafy je potrebné zasielať v osobitnom súbore v štandarde xls, xlsx (excel).
Rozsah príspevkov
Rozsah štúdií, vrátane poznámkového aparátu, by nemal prekročiť 40 strán (minimálny
má rozsah 15 s.) Recenzie môžu byť v rozsahu do 15 strán, anotácie maximálne do 3
strán. Pri anotáciách a recenziách je potrebné uvádzať ISBN.
Počet normostrán sa počíta podľa počtu znakov (1 800 znakov vrátane medzier na
stranu).
Základnou citačnou normou je STN 690 (01 0197) – Dokumentácia. Bibliografické

odkazy
Odkaz na monografie
VÁROŠ, Milan. Posledný let generála Štefánika. Bratislava : International, 1994, s. 56.
ISBN 80-215-0149-9.
PEJSKAR, Jožka (ed.). Poslední pocta : Památník na zemřelé československé exulanty
v letech 1948 – 1981.
B. m. : Konfrontace, 1986, sv. 2., s. 118-121. ISBN 3 8577 01 203.
(v prameni neuvedené miesto vydania: bez miesta; podobne aj pri neuvedenom vyda-
vateľstve: b. v., roku: b. r.)
Odkaz na štúdie (v prípade, že je uvedený v zborníku aj editor, uveďte ho za názvom

zborníka):
ŠPIRKO, Dušan – LUPTÁK, Miroslav. Obrana bratislavského predmostia vo francúz-
sko-rakúskej vojne roku 1809. In Vojenská história, 2002, roč. 6, č. 1, s. 9-10. ISSN
1335-3314.
(pri cudzojazyčných zdrojoch uvádzať v príslušnom jazyku, napr. anglický zdroj: In
Army History, 2003, vol. 59, no. 1, p. 13-15.)
214
VOJENSKÁ HISTÓRIA
DEIGHTON, Leon. Blitzkrieg : Od Hitlerova nástupu po pád Dunkerque. Prel. Kárník,

Zdeněk. Praha : Argo, 1994, s. 85. ISBN 80-85794-08-X.
Odkaz na už citovaný zdroj v texte

PEJSKAR, ref. 2, s. 97; číslo ref. je číslo poznámky pod čiarou, v ktorej sa nachádza
citovaná práca 1.-krát s celým bibliografickým údajom
- v prípade, že v jednej poznámke sú uvedené dva pramene toho istého autora,
v ďalších poznámkach uvádzame aj prvé slová názvu prameňa: PEJSKAR, Poslední,
ref. 2, s. 93.
- autor nemusí uvádzať mená všetkých pôvodcov citovaného diela (druhého, tretieho)
alebo ak má citované dielo viacerých ako troch pôvodcov, uvádzame: ŠPIRKO, Dušan
et al.
- v prípade viacerých miest vydania, alebo názvov vydavateľstiev, píšeme bodkočiarku

alebo čiarku: Praha : Naše vojsko; Bratislava : Magnet Press, 1999,
- údaje v bibliografickom popise citovaného prameňa sa uvádzajú v jazyku prameňa až

po údaj o rozsahu.
Odkaz na archívny dokument

MVSR-Slovenský národný archív v Bratislave (ďalej SNA), f. Minister Českosloven-
skej republiky s plnou mocou pre správu Slovenska, 1918-1928 (ďalej f. ), škatuľa (ďalej
šk.) č. 277, sign. č. 1234/1920 prez.
Pri opakovaných záznamoch uvádzať Tamže, s. 8 (nie tamtiež)
- najfrekventovanejšie skratky archívov: SNA Bratislava, VÚA-VHA Praha, VHA
Bratislava, NA Praha, AM SNP B. Bystrica,
Používanie skratiek a označovanie

Skratkou pre označovanie strán alebo strany je s., ročníky časopisov a čísla zborníkov
sa uvádzajú arabskými číslicami. Pokiaľ sú dokumenty v edíciách číslované, je potreb-
né uvádzať okrem strán aj číslo.
Redakčná rada si vyhradzuje právo na základe vyžiadaných odborných posudkov

rozhodnúť o uverejnení, prípadne vrátení príspevku. Nevyžiadané rukopisy sa ne-
vracajú.
215
VOJENSKÁ HISTÓRIA
Vojenská história 1/2019

Časopis pre vojenskú históriu, múzejníctvo a archívnictvo
Vydáva Vojenský historický ústav v Bratislave

v spolupráci s Ministerstvom obrany SR
Editor a šéfredaktor: plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD.

Výkonná redaktorka: Mgr. Mária Stanová
Kontaktná adresa: redakciavh@gmail.com
Grafická úprava: Mill Valley, s. r. o.
Redakčná rada: doc. PhDr. Vladimír Segeš, PhD. (predseda), PhDr. Igor Baka, PhD.
(podpredseda), PhDr. Milena Balcová, PhDr. Viliam Čičaj, CSc., PhDr. Igor Graus, PhD.,
doc. Mgr. Michal Habaj, PhD., Mgr. Peter Chorvát, PhD., Mgr. Peter Kralčák, PhD., Mgr.
Matej Medvecký, PhD., PhDr. Slavomír Michálek, DrSc., PhDr. Richard Pavlovič, PhD.,
pplk. v zál. PhDr. Peter Šumichrast, PhD., doc. PhDr. Pavol Valachovič, CSc.
Medzinárodný redakčný kruh: pplk. Dr. Tibor Balla, DrSc. – Hadtörténeti Intézet
és Múzeum, Budapest; Dr. István Janek, PhD. – Magyar Tudományos Akadémia
Bölcsészettudományi Kutatóközpont Történettudományi Intézet, Budapest; PhDr. Michal
Lukeš, PhD. – Národní muzeum, Praha; Mgr. Mateusz Gniazdowski, PhD. – Ośrodek
Studiów Wschodnich, Warszawa; PhDr. Jiří Rajlich – Vojenský historický ústav, Praha;
Dr. Harold E. Raugh, Jr., U.S. Army Europe, APO AE 09096 USA; Dr. Martin Zückert –
Collegium Carolinum Forschungstelle für bömischen Länder, München
Časopis je indexovaný v medzinárodných databázach:

The Central European Journal of Social Sciences and Humanities (CEJSH)
European Reference Index for the Humanities and Social Sciences (ERIH PLUS)
Vychádza štyrikrát ročne.

Rozširuje: Vojenský historický ústav, Krajná 27, 821 04 Bratislava
Fax: + 421/2/48207719
Schválené do tlače dňa: 17. 1. 2019

EV734/08
IČO vydavateľa: 00309591
Nepredajné
ISSN 1335-3314
Tlač: HSa MO SR, OdVČ, PoO, Kutuzovova 8, Bratislava
Na obálke je portrét s vyobrazením gen. M. R. Štefánika na jednej zo sériových

poštových známok Československej republiky vydanej 28. 10. 1945. Autor návrhu
a rytec: Jindra Schmidt.
216

Hurbanič Dve Výpravy

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

You might also like

Hurbanič Dve Výpravy

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Hurbanič Dve Výpravy

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

VOJENSKÁ

VYDÁVA VOJENSKÝ HISTORICKÝ ÚSTAV V BRATISLAVE

© Vojenský historický ústav, Bratislava 2019

Dokumente und Materialien

HURBANIČ, Martin: Two expeditions in one year? Comments on the Question

Documents and Materials

KONEČNÝ, Martin: German Military Hardware in the Munster

DVE VÝPRAVY V JEDNOM ROKU? K otázke chronológie

Za počiatok novej etapy vojenskej konfrontácie Východorímskej ríše s Avarmi a Slovanmi

dien 1985, roč. 19, s. 198. ISSN 0071-9706.

antinoslavica, 1950, roč. 11, s. 168. ISSN 0007-7712.

Chronológiou východorímskych ťažení proti Avarom a dolnodunajským Slovanom sa

Ak zosumarizujeme navrhované datovania počiatku obnoveného konfliktu

Ťaženie Avarov v Thrákii (Theofylaktos Simokattes VI.3.9-VI.6.1)

Simokattes sa naposledy zmieňoval o Avaroch v druhej knihe svojich Histórií, konkrétne

o zvýšenie dohodnutých poplatkov, avšak po odmietnutí z jeho strany Avari okamžite

a Slovanov v tomto období.76 V uvedenej správe sa nehovorí o zničení samotného mesta

v nedávnom období a svojou autoritou podporiť opätovnú výstavbu poškodených opevnení

M. HURBANIČ: ZWEI FELDZÜGE IN EINEM JAHR? ZUR FRAGE DER CHRONO-

Das Nichtvorhandensein einer genaueren Datierung in den schriftlichen Vermerken von

EVAGRIUS SCHOLASTICUS. Historia ecclesiastica, ed. J. Bidez and L. Parmentier: The

MICHAEL LE SYRIEN. Chronique, ed., trans. J. – B. Chabot. Paris 1901.

MENANDER PROTECTOR, Fragmenta, ed. R. C. Blockley, The History of Menander the

PROCOPIUS. De aedificiis, ed. J. Haury und G. Wirth. Leipzig : Teubner, 1964.

THEOPHANES CONFESSOR, Chronographia, ed. C. de Boor, vol. 1. Leipzig, 1883.

THEOPHYLACTUS SIMOCATTES. Historiae, ed. C. de Boor, Theophylacti Simocattae

ALLEN, Pauline. Evagrius Scholasticus. The Church Historian. Louvain : Spicilegium

AVENARIUS, Alexander. Die Awaren in Europa. Bratislava, Amsterdam : Veda, A.

BEŠEVLIEV, Veselin. Bemerkungen über die antiken Heerstraßen in Ostteil der

BURY, John Bagnell. The Chronology of Theophylaktos Simokatta. In English Historical

BYSTRICKÝ, Peter. Slovanské a bulharské vpády na Balkán do roku 559. In Historický

DUKET, Timothy Alan. A study in Byzantine historiography. An analysis of Theophanesʼ

HURBANIČ, Martin. Vpády Avarov na balkánske územia Východorímskej ríše v rokoch

ЈЕРЕМИЋ Мирослав. Сирмијум, „Град– острво“и његова два острва. In РАКОЦИЈА,

KÜLZER, Andreas. Ostthrakien: Eurōpē (Tabula Imperii Byzantini 12). Wien :

MARQUART, Jozef. Osteuropäische und ostasiatische Streifzüge. Leipzig : Dietrich, 1903.

MARTINDALE, John R. The Prosopography of the Later Roman Empire 2. Vol. 3, AD

MESIARKIN, Adam. Územie Slovanov v byzantských prameňoch 6. storočia. Sumarizácia,

NYSTAZOPOULOU-PLEKIDOU, Maria. Συμβολή είς τήν χρονολόγησιν των Άβαρικών

OLAJOS, Thérèse. Les sources de Theophylacte Simocatta, historien. (Byzantina

SCHREINER, Peter. Eine merowingische Gesandtschaft in Konstantinopel (590?). In

SCHREINER, Peter. (ed.): Theophylaktos Simokates, Geschichte. (Bibliothek der

THE BYZANTINE ANABASIS OF THE HUNGARIAN

In 1150 the Byzantine Emperor Manuel Comnenos launched an expedition against

Reign of Stephen III

Béla’s Life in Byzantium

Byzantine-Hungarian Conflicts in 1164 – 1166

Battle of Sirmium, 1167

Final Years in Byzantium

F. SCHNEIDER: THE BYZANTINE ANABASIS OF THE HUNGARIAN PRINCE

F. SCHNEIDER: BYZANTSKÁ ANABÁZA UHORSKÉHO KRÁĽOVIČA BELA

Gejzove konflikty s Byzanciou sa sústredili okolo srbského mesta Braničevo. Spor sa

FILIP SCHNEIDER: DIE BYZANTINISCHE ANABASIS DES KÖNIGSSOHNES

List of selected literature:

DOSTÁLOVÁ Růžena. Byzantská vzdělanost. Praha : Vyšehrad, 2003. ISBN 80-7021-409-0.

GREGORY Timothy E. A history of Byzantium. Blackwell publishing, 2005. ISBN 0-631-

OSTROGORSKY George. Geschichte des Byzantinischen Staates. München : C. H.

PAPACONSTANTINOU Arietta a TALBOT Alice-Mary (ed.). Becoming Byzantine: