Romantizmus_2 TiMa

Kapitánova dcéra
Pri vypracovaní úloh využívajte študijný materiál Romantizmus a ukážku z diela.

Úlohy :
1. Urobte analýzu a interpretáciu diela Kapitánova dcéra, do ktorej zakomponujte odpovede na nasledujúce
úlohy.
Osnova zadania
Úvod:
− zaraďte dielo do literárneho obdobia, k literárnemu druhu a literárnemu žánru
Jadro: (6 bodov)
− vonkajšia kompozícia diela
− vymenujte fázy vnútornej kompozície epického diela
− bonusová úloha: (2 body)
určte tematický základ ( udalosti deja) jednotlivých fáz vnútornej kompozície diela
− určte kompozičný postup uplatnený v diele
− kde a kedy sa dej odohráva
− postavy, vzťahy medzi nimi, charakteristika postáv
− uveďte, ktorá postava je rozprávačom, určte typ rozprávača/rozprávačov a charakterizujte stručne
typ/typy rozprávača/rozprávačov
− uveďte, ktorou udalosťou sa završuje príbeh diela
Záver: (4 bodov)
− uveďte znaky romantizmu uplatnené v diele a konkretizujte ich  vysvetlite ich v súvislosti/spojitosti
s postavami, dejom diela

Kritériá hodnotenia zadania

▪ dodržanie osnovy  vyjadrite sa ku všetkým úlohám (poradie úloh v jednotlivých bodoch osnovy nie je
dôležité)  dôležitá je obsahová správnosť
▪ argumentácia  svoje tvrdenia doložte citovaním z ukážok, zdôvodnite odvolávaním sa na dielo
▪ forma  napíšte súvislý text (nie v odrážkach)  text logicky členený na základe bodov osnovy na odseky,
napísaný čitateľne rukou na formáte A4

Body: 10 + 2 (bonusové body)

Termín odovzdania vypracovaného zadania: 13. 10. 2023

Ukážka Alexander Sergejevič Puškin: Kapitánov a dc éra

Prišiel rad na mňa. Smelo som pozeral na Pugačova, chystajúc sa zopakovať odpoveď svojich statočných
druhov. Vtedy som na svoje nevýslovné prekvapenie zočil medzi vzbúreneckými staršinami Švabrina, ostrihaného
do kolieska a oblečeného v kozáckom kaftane. Podiešiel k Pugačovovi a pošepkal mu niekoľko slov. „Obesiť!“
povedal Pugačov a viac na mňa nepozrel. Hodili mi slučku na krk. Začal som v duchu odriekať modlitbu, úprimne sa
kajajúc pred bohom zo všetkých svojich hriechov a prosiac ho o záchranu všetkých môjmu srdcu blízkych. Privliekli
ma pod šibenicu. „Neboj sa, neboj sa,“ opakovali mi moji kati a možno ma naozaj chceli povzbudiť. Zrazu som začul
krik: „Počkajte, pľuháci, počkajte!“ Kati zastali. Pozerám – Saveľjič leží Pugačovovi pri nohách. ... Pugačov kývol
a zaraz ma rozviazali a nechali voľného. „Náš báťuška ti dáva milosť,“ oznámili mi. Nemôžem povedať, že by som sa
bol v tej chvíli potešil svojmu vyslobodeniu, ale netvrdím ani, že ma to mrzelo. Moje pocity boli príliš zmätené.
[...]
„Akože, mladý pán? Už si zabudol na toho ožrana, čo od teba vymámil kožuch v prícestnom hostinci? Zajačí
kožuštek, celkom novučký; beštia švíky na ňom rozpáral, keď si ho obliekal.“
Veľmi som sa začudoval. Naozaj. Pugačov sa zarážajúco ponášal na môjho sprievodcu. Presvedčil som sa, že
Pugačov a on sú jedna a tá istá osoba, a vtedy som pochopil dôvod svojho omilostenia. Bola to naozaj podivná
zhoda okolností: detský kožuch, podarovaný tulákovi, ma zachránil pred šibenicou a ožran, potĺkajúci sa po
prícestných hostincoch, dobýval pevnosti a ohrozoval štát!
Romantizmus_2 TiMa
[...]
Bol som v pomykove. Uznať tuláka za cára som naskrze nemohol: pokladal som to za neodpustiteľnú
zbabelosť. Povedať mu do očí, že je podvodník, znamenalo vrhnúť sa rovno do záhuby; a to, na čo som bol
odhodlaný pod šibenicou, pred očami všetkého ľudu, v prvom záchveve rozhorčenia, videlo sa mi teraz
nezmyselným chvastúnstvom. Váhal som. Pugačov zachmúrene čakal na moju odpoveď. Konečne (a ešte dnes si
s uspokojením spomínam na tú chvíľu) pocit povinnosti vo mne zvíťazil nad ľudskou slabosťou. Odpovedal som
Pugačovovi: „Počuj, poviem ti čistú pravdu. Uváž sám, či ťa môžem uznať za cára. Si človek rozumný:, istotne by si
zbadal, že sa pretvarujem.“
„A kto som podľa teba?“
„Bohvie! Ale nech si ktokoľvek, hráš nebezpečnú hru.“
Pugačov rýchlo fľochol na mňa. „Tak ty neveríš,“ povedal, „že som cár Peter Fiodorovič? No, dobre. Ale veď
smelému šťastie žičí! Mysli si o mne, čo chceš, ale neodíď odo mňa. Čo ťa po ostatnom? Kto panuje, je panovník –
nech je to, kto chce. Slúž mi verne a oddane a ja ťa vymenujem aj za feldmaršala aj za knieža. Čo na to povieš?“
„Nie,“ odvetil som pevne. „Som šľachtic rodom, prisahal som jej veličenstvu cárovnej – tebe slúžiť nemôžem.
Ak mi naozaj chceš dobre, pusť ma do Orenburgu.“
Pugačov sa zamyslel. „A keď ťa pustím,“ povedal, „sľúbiš mi aspoň, že nebudeš bojovať proti mne?“
„Ako ti to môžem sľúbiť?“ odpovedal som. „Dobre vieš, že to odo mňa nezávisí: ak mi rozkážu ísť proti tebe,
pôjdem – ako inak. Aj ty si teraz veliteľ; tiež žiadaš od svojich poslušnosť. Ako by to vyzeralo, keby som odoprel
bojovať, keď to bude potrebné? Môj život je v tvojich rukách: ak ma pustíš – vďaka ti; ak ma popravíš – boh ti bude
sudcom, ale povedal som ti pravdu.“
Moja úprimnosť Pugačova veľmi prekvapila. „Nech je tak,“ povedal a tľapol ma po pleci. „Keď trestať, tak
trestať, keď dávať milosť, tak dávať milosť. Choď si, kam ťa oči povedú, a rob si, čo chceš. Zajtra sa príď so mnou
rozlúčiť a teraz choď spať, aj mňa už berie do spania.“