Elena Armas

Španielsky ľúbostný podvod

Elektronická kniha
Venujem tým, čo sa naháňajú za snami.
Nikdy sa ich nevzdávajte.
Sme bojovníci, jasné?
 Prvá kapitola

„Pôjdem s tebou na svadbu.“

Nikdy by mi nenapadlo – ani v najodvážnejších snoch, a verte mi, mala
som bujnú fantáziu – že by tie slová, vyslovené jeho hlbokým a sýtym
tónom, mohli doľahnúť až k mojim ušiam.
Fľochla som na svoju kávu a prižmúrila oči v snahe nájsť akékoľvek
stopy po jede, ktorý by v nej mohol skončiť. To by aspoň vysvetľovalo, čo
sa deje. Ale nie, nijaký jed som nevidela.
Len zvyšok môjho americana.
„Urobím to, keď niekoho tak veľmi potrebuješ,“ ozval sa hlboký hlas ešte
raz.
Oči sa mi rozšírili, zdvihla som hlavu. Otvorila som ústa, no vzápätí som
ich hneď zavrela.
„Rosie…“ to meno zo mňa vyšlo šepotom. „Je to naozaj on? Vidíš ho?
Alebo mi ktosi za chrbtom šmrncol kávu alkoholom?“
Rosie – moja najlepšia priateľka a kolegyňa z InTechu, newyorskej
inžinierskej technologickej spoločnosti, kde sme sa zoznámili a kde
pracujeme – pomaly prikývla. Sledovala som, ako jej pri tom pohybe
poskočili tmavé kučery a výraz šokujúceho prekvapenia jej skrivil inak
jemné črty. Stíšila hlas. „Naozaj je za tebou.“ Rýchlo vykukla spoza mňa.
„Ahoj. Dobré ráno!“ pozdravila veselo a znovu preniesla pozornosť na
moju tvár. „Rovno za tebou.“
Pootvorila som pery a nemo som civela na kamarátku. Stáli sme na
vzdialenom konci chodby na jedenástom poschodí hlavného sídla InTechu.
Kancelárie sme mali relatívne blízko seba, takže len čo som vstúpila do
budovy v srdci Manhattanu v blízkosti Central Parku, zamierila som rovno
k Rosie.
Mala som v pláne odchytiť si ju, aby sme sa spolu rozvalili na čalúnené
drevené kreslá, ktoré slúžili pre čakajúcich klientov, no tak skoro ráno boli
zvyčajne prázdne. Nikdy sme sa tam však nedostali. Nejakým spôsobom sa
mi podarilo zhodiť bombu ešte predtým, ako sme si sadli. Tak veľmi si
moje ťažkosti vyžadovali Rosinu okamžitú pozornosť. A potom… potom sa
za nami z ničoho nič zhmotnil on.
„Mám to zopakovať tretíkrát?“ Jeho otázka vo mne vyvolala novú vlnu
neviery, pri ktorej mi tuhla krv v žilách.
Nezopakuje to. Nie preto, že by nemohol, ale preto, že jeho slová
nedávali nijaký zmysel. Nie v našom svete. Vo svete, v ktorom sme…
„Dobre, fajn,“ vzdychol. „Môžeš ma tam vziať.“ Stíchol, čím vo mne
vyvolal ešte viac ľadovej ostražitosti. „Na svadbu svojej sestry.“
Zmeravela som.
Stuhli mi plecia.
Dokonca som cítila, ako sa mi pri tom náhlom pohybe napla saténová
blúzka, ktorú som mala zastrčenú do žltohnedých voľných nohavíc.
Môžem ho tam vziať.
Na svadbu mojej sestry.
Pôjde… so mnou?
Zažmurkala som, v hlave sa mi ozývali jeho slová.
Vtom sa vo mne čosi uvoľnilo. Absurdita toho, čo sa práve odohrávalo –
nech už sa tento muž, o ktorom som vedela, že mu nemám veriť, pokúšal o
akýkoľvek zvrátený žart –, spôsobila, že som si odfrkla a z hrdla sa mi
vydral smiech, rýchly a hlasný. Akoby sa nemohol dočkať, kedy sa dostane
von.
Spoza môjho chrbta sa ozvalo zavrčanie. „Čo je na tom také smiešne?“ Z
hlasu mu vyprchalo nadšenie, znel chladnejšie. „Myslím to fakt vážne.“
Zahryzla som si do pery, aby som potlačila ďalší výbuch smiechu.
Neverila som mu. Ani sekundu. „Šanca,“ ozvala som sa smerom k Rosie, „že
to naozaj myslí vážne, je rovnaká ako šanca, že sa odniekiaľ zjaví Chris
Evans a vyzná mi nehynúcu lásku.“ Schválne som pozrela napravo i
naľavo. „Čiže žiadna. Takže, Rosie, hovorila si niečo o… pánovi Frenkelovi,
však?“
Žiadny pán Frenkel neexistoval.
„Lina,“ oslovila ma Rosie s falošným, zubatým úsmevom, ktorým sa
zvyčajne vyzbrojí, keď nechce byť nezdvorilá. „Zdá sa, že to myslí vážne,“
prehovorila cez tento čudesný úsmev. Pohľadom si premeriavala muža
stojaceho za mnou. „Áno, myslím, že by to mohol myslieť vážne.“
„Nie. Nemožné.“ Pokrútila som hlavou, stále som sa odmietala otočiť a
pripustiť, že moja priateľka má možno pravdu.
Nemohla mať. Bolo skrátka nemožné, že by sa Aaron Blackford, môj
kolega, ktorý mi odjakživa liezol na nervy, vôbec pokúsil predostrieť mi
takúto ponuku. V žiadnom prípade.
Spoza môjho chrbta sa ozval netrpezlivý povzdych. „Už mám toho dosť,
Catalina.“ Dlhá pauza. Potom mu z pier unikol ďalší hlučný výdych,
tentoraz oveľa dlhší. Napriek tomu som sa neotočila. Odmietala som sa
vzdať. „Tým, že ma budeš ignorovať, nedocieliš, že zmiznem. To hádam
vieš.“
Vedela som to. „No to ešte neznamená, že sa o to nepokúsim,“ zamrmlala
som si popod nos.
Rosie ma prebodla pohľadom. Znovu spoza mňa vykukla, držiac si svoj
zubatý úsmev. „Prepáč, Aaron. Neignorujeme ťa.“ Jej úškrn pôsobil napäto.
„My len… o čomsi debatujeme.“
„Neklam, ignorujeme ho. Nemusíš šetriť jeho city. Aj tak žiadne nemá.“
„Vďaka, Rosie,“ odvetil Aaron mojej kamarátke a z jeho hlasu sa vytratila
štipka zvyčajného chladu. Niežeby bol na niekoho milý. Aaron nebýval
milý. Tuším nevie byť ani priateľský. Ale čo sa týkalo Rosie, vždy sa k nej
správal aspoň o čosi… menej nevrlo. So mnou to nikdy ani len nevyskúšal.
„Mohla by si Catalinu požiadať, aby sa otočila? Ocenil by som, keby sme sa
porozprávali tvárou v tvár, a nie tvárou k jej zátylku.“ Jeho tón opäť klesol
na záporné hodnoty. „Pravdaže, ak nejde o jeden z jej vtipov, ktorým nikdy
nerozumiem a vôbec mi neprídu vtipné.“
Po tele sa mi rozlialo teplo a stúplo mi až do tváre.
„Jasné,“ prisvedčila Rosie. „Zrejme… Zrejme to zvládnem.“ Pohľad mojej
priateľky sa odrazil od človeka stojaceho za mnou a putoval k mojej tvári.
Zdvihla obočie. „Lina, hm, Aaron by chcel, aby si sa otočila, ak nejde o
jeden z vtipov, ktoré…“
„Vďaka, Rosie. Počula som,“ precedila som pomedzi zuby. Cítila som, ako
mi horia líca, ale odmietala som sa k nemu obrátiť. To by znamenalo
nechať ho vyhrať, nech už hral akúkoľvek hru. Navyše ma práve označil za
nevtipnú. On. „Keby si mohla, prosím, odkáž Aaronovi, že človek sa podľa
mňa nemôže smiať na vtipoch, a už vôbec im rozumieť, keď mu chýba
zmysel pre humor. Ďakujem.“
Rosie sa poškrabala na boku hlavy a uprela na mňa prosebné oči. Nenúť
ma k tomu, prosíkala ma nimi.
Rozšírila som na ňu tie svoje, ignorovala jej prosbu a bez slov som jej
naznačila, aby ma poslúchla.
Vydýchla a ešte raz spoza mňa vyzrela. „Aaron,“ oslovila ho a jej falošný
úsmev sa rozšíril, „Lina si myslí, že…“
„Počul som ju, Rosie. Vďaka.“
Bola som naňho taká zvyknutá – aj na naše večné handrkovanie –, že mi
neušla nepatrná zmena jeho tónu, ktorá signalizovala prechod do tóniny,
ktorú používal len so mnou. Ten rovnako suchý a chladný hlas, len s
ďalšou vrstvou opovrhovania a odstupu navyše, ktorá mu na tvári čoskoro
spôsobí zamračený výraz. Ani som sa nemusela otočiť a pozrieť naňho, aby
som to vedela. Čo sa týkalo mňa a tohto… vzťahu, ktorý medzi nami
panoval, vždy sa správal rovnako.
„Som si celkom istý, že moje slová doliehajú tam dole ku Cataline aj bez
teba ako sprostredkovateľky, ale keby si jej mohla odkázať, že mám prácu a
už sa tu nemôžem dlhšie zdržiavať, bol by som ti veľmi vďačný.“
Tam dole?
Čo si to ten hlúpy veľký muž dovoľuje?
Som priemerne vysoká. Na Španielku určite. Ale vlastne aj celkovo
priemerná. Meriam stošesťdesiat centimetrov… možno aj stošesťdesiatdva!
Rosine zelené oči sa vrátili ku mne. „Aaron má prácu a ocenil by…“
„Ak…“ Zmĺkla som, keď som počula, že to slovo vyznelo vysoko a
piskľavo. Odkašľala som si a skúsila som to znovu. „Ak je taký
zaneprázdnený, tak mu, prosím, povedz, aby ma pokojne ušetril tejto hry.
Môže sa vrátiť do svojej kancelárie a pokračovať v akejkoľvek
vorkoholickej činnosti, ktorú tak prekvapivo prerušil, aby strkal nos do
niečoho, čo sa ho netýka.“
Sledovala som, ako sa kamarátke otvárajú ústa, ale muž za mnou
prehovoril, skôr ako stihla čokoľvek vysloviť: „Takže si počula, čo som
povedal. Moju ponuku. Dobre.“ Odmlčal sa a ja som potichu zanadávala.
„Ako znie tvoja odpoveď?“
Rosina tvár sa ešte raz naplnila šokom. Stále som na ňu hľadela a vedela
som si predstaviť, ako mi tmavohnedé oči s rastúcim podráždením
červenejú.
Moja odpoveď? Čo sa, dočerta, vôbec snaží dosiahnuť? Ide o ďalší
vynaliezavý spôsob, ako mi pomotať hlavu? Ako ma pripraviť o zdravý
rozum?
„Nemám ani poňatia, o čom hovorí. Nič som nepočula,“ zaklamala som.
„Môžeš mu to odkázať.“
Rosie si zastrčila kučeru za ucho, pohľad jej na chvíľu preskočil na
Aarona, no rýchlo sa ním vrátila ku mne. „Tuším naráža na moment, keď
sa ponúkol, že s tebou pôjde na svadbu tvojej sestry,“ vysvetlila potichu.
„Hneď potom, ako si sa mi priznala, že veci sa zmenili a že si teraz
potrebuješ nájsť niekoho – tuším si povedala kohokoľvek –, kto by s tebou
odišiel do Španielska na tú svadbu, lebo inak by si zomrela pomalou,
bolestivou smrťou a…“
„Myslím, že som to pochopila,“ vyprskla som a tvár mi znovu vzbĺkla,
lebo som si uvedomila, že Aaron všetko počul. „Vďaka, Rosie. Môžeš
prestať s rekapituláciou.“ Inak zomriem tou pomalou, bolestivou smrťou
hneď teraz.
„Tuším si použila slovo zúfalá,“ zamiešal sa do nášho rozhovoru Aaron.
Pálili ma uši, zrejme mi blikali piatimi odtieňmi rádioaktívnej červenej.
„Nepoužila,“ vydýchla som. „Nepoužila som to slovo.“
„Vlastne použila, zlatko,“ potvrdila moja najlepšia kamarátka – nie,
odteraz už bývalá najlepšia kamarátka.
Prižmúrila som na ňu oči a ústami som jej naznačila: Čo to má, dočerta,
znamenať, ty zradkyňa?
Ale obaja mali pravdu.
„Fajn. Tak som to povedala, ale neznamená to, že som až taká zúfalá.“
„Tak by sa ohradili iba skutočne bezradní ľudia. No ak sa ti vďaka tomu v
noci lepšie spí, Catalina, smelo do toho.“
Už po niekoľkýkrát za to ráno som zanadávala popod nos a na chvíľu
som zavrela oči. „Do toho ťa nič, Blackford, nie som bezradná, jasné? A v
noci spím úplne v pohode. Nie, vlastne som nikdy nespala lepšie.“
Komu ublíži, keď priložím na hromadu, ktorá sa okolo mňa nebezpečne
týči, ešte jednu lož?
V rozpore s tým, čo som práve poprela, som naozaj bezradne a zúfalo
túžila nájsť niekoho, kto by ma sprevádzal na sestrinu svadbu. Ale to
neznamenalo, že by som…
„Jasné.“
Iróniou osudu je, že zo všetkých prekliatych slov, ktoré Aaron Blackford
v to ráno venoval môjmu zátylku, mi práve toto jediné podrylo pevnú
pôdu pod nohami. Nedokázala som ďalej predstierať, že sa ma to nedotýka.
To jasné znelo povýšenecky, znudene, odmietavo a jednoducho typicky
aaronovsky.
Jasné.
V žilách mi zabublala krv.
Zareagovala som na to hlúpe päťpísmenkové slovo – ktoré by nič
neznamenalo, keby ho vyslovil ktokoľvek iný –, tak impulzívne, tak
bezmyšlienkovito, že som si ani neuvedomila, ako sa moje telo otáča. No
už bolo prineskoro.
Kvôli jeho nadpozemskej výške ma privítala široká hruď zahalená do
vyžehlenej bielej košele so zapínaním na gombíky a ruky ma svrbeli od
nutkania schmatnúť ho za ňu a v pästiach ju pokrčiť, veď kto vie byť celý
život taký uhladený a bezchybný, dočerta? Aaron Blackford – iba on.
Pohľad mi putoval po zaoblených pleciach a silnom krku nahor, až kým
som sa nedostala k rovnej línii jeho čeľuste. Pevne zvieral pery, presne ako
som predvídala. Pozrela som ešte vyššie, dostala som sa k jeho modrým
očiam – takým modrým, že pripomínali hlbiny oceána, kde je všetko
chladné a vražedné – a zistila som, že ma nimi prebodáva.
Nadvihol jedno obočie.
„Jasné?“ zasyčala som.
„Áno.“ Ostro kývol hlavou s havraními vlasmi, no pohľadom neuhol.
„Nemienim strácať ďalší čas hádkami, keď si príliš tvrdohlavá na to, aby si
si priznala pravdu, takže áno. Jasné.“
Tento neznesiteľný modrooký muž, ktorý pravdepodobne trávi viac času
žehlením oblečenia ako komunikáciou s inými ľudskými bytosťami, ma
nedonúti, aby som stratila nervy tak skoro ráno.
Zvádzala som boj, aby som sa udržala pod kontrolou. Zhlboka som sa
nadýchla a zastrčila si prameň gaštanových vlasov za ucho. „Ak je toto
taká strata času, úprimne neviem, čo tu ešte robíš. Prosím ťa, nezostávaj tu
kvôli mne ani Rosie.“
 Z úst slečny Zradkyne vyšiel nezáväzný zvuk.
„Už by som bol dávno preč,“ priznal Aaron vyrovnane, „ale stále si mi
neodpovedala na otázku.“
„To nebola otázka,“ odsekla som. Slová nadobúdali trpkú príchuť.
„Čokoľvek si povedal, nebola to otázka. Ale na tom nezáleží, lebo ťa
nepotrebujem. Vďaka.“
„Jasné,“ zopakoval, čím ma znovu podráždil, „hoci si myslím, že
potrebuješ.“
„Mýliš sa.“
Jeho obočie vyskočilo ešte vyššie. „A predsa to znelo, akoby si ma naozaj
potrebovala.“
„V tom prípade musíš mať vážne problémy so sluchom, lebo si opäť
počul zle. Nepotrebujem ťa, Aaron Blackford.“ Prehltla som, snažila som sa
navlhčiť si suché hrdlo. „Môžem ti to napísať, ak chceš. Pošlem ti aj e-mail,
ak to má pomôcť.“
Zdalo sa, že o tom chvíľu premýšľa, no tváril sa nezaujato. Vedela som
však, že to nenechá len tak. Nie bez boja. Dokázal, že moje očakávania sú
správne, len čo znovu otvoril ústa. „Nespomínala si, že svadba je o mesiac,
a ty nemáš s kým ísť?“
Stiahla som pery do prísnej čiary. „Možno. Neviem si spomenúť, čo
presne som povedala.“
Áno, povedala som to. Zopakoval to od slova do slova.
„Nenavrhla Rosie, že si môžeš sadnúť dozadu, a keď na seba nebudeš
upozorňovať, možno si ani nikto nevšimne, že si prišla sama?“
V zornom poli sa zjavila hlava mojej kamarátky. „Áno, a tiež som
navrhla, aby si si obliekla niečo nenápadné, nie tie úžasné červené šaty,
čo…“
„Rosie,“ prerušila som ju. „Naozaj mi nepomáhaš.“
Aaron neuhol pohľadom, ani keď pokračoval v ďalšom rozpamätávaní a
opakoval náš rozhovor. „A nepripomenula si náhodou Rosie, že si
poondiata – tvoj výber slov – hlavná družička, a tak si ťa všimnú nielen
všetci prítomní, ale aj ich matky – opäť tvoj výber slov?“
„Presne tak,“ počula som, ako prisvedčila slečna Zradkyňa. Obrátila som
sa k nej. „Čo?“ Pokrčila plecami a podpísala si rozsudok smrti. „Vraví
pravdu, zlatko.“
 Potrebujem nových priateľov. ČO NAJSKÔR.
„Áno, vravím,“ súhlasil Aaron a prilákal tým môj pohľad i pozornosť späť
na seba. „A nevravela si náhodou, že tvoj bývalý je ženíchov svedok a pri
pomyslení na to, že budeš stáť v jeho blízkosti, osamelá, trápna a úboho
nezadaná – znovu ťa citujem –, máš chuť strhnúť zo seba vlastnú kožu?“
Áno. Povedala som to. Ale nemyslela som si, že ma Aaron počúva; inak
by som to nikdy nepriznala nahlas.
No zjavne tam stál. A teraz to vedel. Počul, ako som to otvorene
priznala, a práve mi to vmietol do tváre. A aj keď som si hovorila, že ma to
nezaujíma – že by ma to nemalo zaujímať –, pocítila som bolestné
bodnutie. Pripadala som si o to viac osamelá, trápna a úbohá.
Prehltla som hrču v hrdle, odvrátila zrak a nechala ho spočinúť na mieste
pri jeho ohryzku. Nechcela som vidieť to, čo sa mu zračilo v tvári.
Výsmech. Ľútosť. Bolo mi to jedno. Aspoň sa ušetrím vedomia, že o mne
takto zmýšľa ďalší človek.
Jeho hrdlo však nestíchlo. Vedela som to, lebo to bola jediná časť jeho
tela, na ktorú som sa odvážila hľadieť.
„Si zúfalá.“
Vydýchla som, vzduch násilne opustil moje pery. Jedno prikývnutie –
viac zadosťučinenia som mu nedopriala. Vlastne som nechápala, prečo som
to vôbec urobila. Takáto nie som. Zvyčajne som sa bránila, až kým som
nebola tá, ktorá prvá chňapla. Lebo tak to medzi nami chodilo. Nešetrili
sme city toho druhého. To pre mňa nebola nijaká novinka.
„Tak ma vezmi so sebou. Dovoľ mi, aby som ťa na tú svadbu sprevádzal,
Catalina.“
Veľmi pomaly som zdvihla pohľad a ovládla ma zvláštna zmes
ostražitosti a rozpakov. Bol svedkom toho celého, čo bolo dosť zlé, ale že sa
situáciu pokúša využiť vo svoj prospech? Zvíťaziť nado mnou?
No možno mu nešlo o to. Azda existuje vysvetlenie, dôvod, prečo to robí.
Prečo sa ponúka, že so mnou pôjde.
Prešla som skúmavým pohľadom po jeho tvári a zvážila všetky možnosti
a pravdepodobné motívy, no nedospela som k žiadnemu rozumnému
záveru. Nenachádzala som žiadnu prijateľnú odpoveď, ktorá by mi
pomohla pochopiť, prečo to robí alebo čo chce dosiahnuť.
Z podvedomia sa mi vynorila iba pravda. Skutočnosť. Neboli sme
priatelia. Sotva sme sa s Aaronom Blackfordom zniesli. Boli sme na seba
zlí, poukazovali na chyby toho druhého, kritizovali sa, ako odlišne
pracujeme, rozmýšľame, žijeme. Odsudzovali sme sa navzájom za svoju
rozdielnosť. V minulosti by som si užila, keby som mohla na plagát s jeho
tvárou hádzať šípky. A bola som si istá, že by urobil to isté, pretože som
nebola jediná, kto sa premáva po bulvári nenávisti. Bola to obojsmerná
cesta. Nielen to, v skutočnosti práve on spôsobil naše rozkoly. Ja som ten
spor nezačala. Tak prečo? Prečo sa tvári, že mi ponúka pomoc, a prečo by
som sa mu mala podvoliť už len tým, že ju zvažujem prijať?
„Možno zúfalo túžim nájsť niekoho, kto so mnou pôjde, ale nie som až
taká zúfalá,“ zopakovala som. „Presne ako som povedala.“
Jeho povzdych znel unavene. Netrpezlivo. Zúrivo. „Nechám ťa o tom
premýšľať. Vieš, že nemáš inú možnosť.“
„Nemám o čom premýšľať.“ Rukou som preťala vzduch medzi nami. A
potom som mu venovala svoju verziu Rosinho falošného, zubatého
úsmevu. „Skôr by som tam vzala šimpanza oblečeného v smokingu ako
teba.“
Nadvihol obočie, do očí mu sotva preniklo pobavenie. „No tak, obaja
vieme, že by si to neurobila. Aj keď existujú šimpanzy, ktoré by ťa
nenechali v štichu, bude tam stáť tvoj bývalý. Tvoja rodina. Povedala si, že
potrebuješ urobiť dojem, a presne to dosiahneš so mnou.“ Naklonil hlavu.
„Som tvoja najlepšia možnosť.“
Odfrkla som si a tleskla rukami. Samoľúba modrooká osť v mojom zadku.
„Nie si nič najlepšie, Blackford. Mám veľa iných možností,“ odvetila som a
pokrčila plecami. „Nájdem si niekoho na Tinderi. Možno si dám inzerát do
The New York Times. Niekto sa určite nájde.“
„Za pár týždňov? Veľmi nepravdepodobné.“
„Rosie má priateľov. Vezmem tam niekoho z nich.“
Taký plán som mala od začiatku. Práve preto som si Rosie odchytila tak
skoro. Nováčikovská chyba z mojej strany, uvedomila som si. Mala som
počkať, kým skončím v práci, a vziať ju na nejaké bezpečné miesto, kde by
nebol Aaron a mohli by sme sa tam nerušene pozhovárať. Ale po
včerajšom telefonáte s mamá… áno. Veci sa zmenili. Moja situácia sa
rozhodne zmenila. Niekoho som potrebovala a nemohla som tvrdiť, že by
mi stačil ktokoľvek. Len nie je Aaron, samozrejme. Rosie sa narodila a
vyrastala v meste. Musí tu poznať niekoho vhodného.
„Však, Rosie? Niekto z tvojich priateľov azda bude k dispozícii.“
Na obzore sa znovu objavila priateľkina hlava. „Možno Marty? Zbožňuje
svadby.“
Prebodla som ju pohľadom. „Nie je Marty ten, čo sa opil na svadbe
tvojho bratranca, ukradol kapele mikrofón a spieval My Heart Will Go On,
kým ho tvoj brat neodtiahol z pódia?“
„Presne ten.“ Vystrúhala grimasu.
„Tak to ani náhodou.“ Nemohla som si dovoliť podobnú scénu na svadbe
svojej sestry. Vyrvala by mu srdce z hrude a podávala by ho ako dezert. „A
čo Ryan?“
„Šťastne zasnúbený.“
Z pier mi unikol povzdych. „To ma neprekvapuje. Ryan je totálny kus.“
„Viem. Preto som sa toľkokrát pokúšala dať vás dvoch dokopy, ale ty…“
Nahlas som si odkašľala, čím som ju prerušila. „Nebudeme sa baviť o
tom, prečo som nezadaná.“ Rýchlo som pozrela späť na Aarona. Upieral na
mňa prižmúrené oči. „A čo… Terry?“
„Presťahoval sa do Chicaga.“
„Dočerta.“ Pokrútila som hlavou a na okamih som zavrela oči. Bolo to
zbytočné. „V tom prípade si najmem herca. Zaplatím mu, aby šiel so
mnou.“
„To bude asi drahé,“ vyhlásil Aaron nekompromisne. „A herci sa len tak
neváľajú a nečakajú, kým si ich slobodní ľudia najmú, aby sa s nimi
promenádovali po svadbách.“
Prepichla som ho rozhorčeným pohľadom. „Zoženiem si profesionálneho
spoločníka.“
Zovrel pery do prísnej čiary tým takmer tajomným spôsobom, ku
ktorému sa uchyľoval, keď bol extrémne podráždený. „Vari by si na
sestrinu svadbu vzala radšej mužského prostitúta ako mňa?“
„Povedala som spoločníka, Blackford. Por Dios,“ zamrmlala som a videla,
ako zvraštil obočie a zachmúril sa. „Nehľadám taký druh služby, aký máš
na mysli. Potrebujem výlučne spoločníka. To je všetko, nič viac takí
nerobia. Sprevádzajú ľudí na podujatiach.“
 „To nie je jediné, čo robia, Catalina.“ Hlas mal hlboký a ľadový. Pocítila
som jeho mrazivý nesúhlas.
„Vari si nikdy nevidel romantickú komédiu?“ Prizerala som sa, ako sa
jeho zachmúrené vrásky prehlbujú. „Ani Svadobné trapasy?“
Nijaká odpoveď, len arkticky studený pohľad.
„Pozeráš vôbec filmy? Alebo len… pracuješ?“
Načudovala by som sa, keby vôbec nemal televízor.
Jeho výraz sa nezmenil.
Bože, na toto nemám čas. Naňho.
„Vieš čo? Nie je to dôležité. Nezáleží na tom.“ Vyhodila som ruky do
vzduchu a potom som ich zopla. „Ďakujem ti za… toto. Nech to bolo
čokoľvek. Skvelý príspevok. Ale naozaj ťa nepotrebujem.“
„Podľa mňa áno.“
Zažmurkala som naňho. „A podľa mňa si otravný.“
„Catalina,“ začal a už len spôsob, akým vyslovil moje meno, ma
podráždil. „Robíš si zbytočné ilúzie, ak si myslíš, že niekoho nájdeš za taký
krátky čas.“
Aaron Blackford sa opäť raz nemýlil.
Pravdepodobne som si robila zbytočné ilúzie. A okrem toho ani netušil o
tej lži. O mojej lži. Niežeby sa o nej niekedy mohol dozvedieť. No nič to
nemenilo na faktoch. Potrebovala som, aby so mnou niekto odletel do
Španielska na Isabelinu svadbu, niekoho, kohokoľvek, ale nie Aarona. Lebo
po a, som nevestina sestra a hlavná družička. Po b, môj bývalý, Daniel, je
ženíchov brat a svedok. A včera som sa dozvedela, že je šťastne zasnúbený.
Celá rodina to predo mnou tajila. A po c, ak nepočítam tých pár
neúspešných pokusov o rande, na ktorých som bola, som vlastne nezadaná
dobrých šesť rokov. Odkedy som opustila Španielsko a presťahovala sa do
Spojených štátov, čo sa udialo krátko po tom, čo mi môj jediný vzťah v
živote vybuchol. Jasné, že o tom vedel každý jeden účastník svadby – lebo
v rodinách ako tá moja a v takých malých mestách, ako je to, odkiaľ
pochádzam, sa nič neutajilo – a všetci ma ľutovali. A po d, nemožno
zabudnúť na moju lož.
Tú osudnú lož.
Výmysel, ktorým som tak trochu kŕmila svoju mamu a následne celý
klan Martínovcov, lebo v našej rodine ne­existuje súkromie ani nijaké
hranice. Dopekla, moje klamstvo je teraz pravdepodobne vytlačené aj v
spoločenskej rubrike miestnych novín.
Catalina Martínová konečne našla lásku. Jej rodina s radosťou oznamuje,
že si na svadbu privedie svojho amerického priateľa. Všetci sú pozvaní, aby sa
stali svedkami najčarovnejšej udalosti desaťročia.
Presne to som urobila. Len čo matke vykĺzla z úst správa o Danielových
zásnubách a dorazila k mojim ušiam cez reproduktor telefónu, vyhŕkla
som, že aj ja si niekoho privediem. Nie, nie len tak niekoho. Tvrdila som –
klamala som, vymýšľala si, nepravdivo som jej oznámila –, že si tiež
privediem priateľa.
Ktorý vôbec neexistoval.
Ešte nie.
Dobre, fajn, možno nebude existovať nikdy. Lebo Aaron mal pravdu.
Nájsť si za taký krátky čas partnera bolo možno trochu prehnane
optimistické aj na mňa. Veriť, že si nájdem niekoho, kto bude predstierať,
že je môj priateľ, ktorého som si vymyslela, sa zrejme rovnalo zbytočným
ilúziám. Ale zmieriť sa s tým, že Aaron by mal byť pre mňa jedinou
možnosťou a prijať jeho ponuku? Hotové šialenstvo.
„Vidím, že ti to konečne dochádza.“ Aaronove slová ma vrátili do reality
a zistila som, že na mňa znovu upiera tie svoje modré oči. „Nechám ťa, aby
si sa s tým popasovala sama. Daj mi vedieť, keď sa ti to podarí.“
Našpúlila som pery. A keď som zacítila, ako mi znovu horia líca – musím
byť hrozne úbohá, keď ma on, Aaron Blackford, ktorý ma nemá ani trochu
v láske, tak ľutuje, že vyrukoval s ponukou ísť so mnou na sestrinu svadbu
–, prekrížila som si ruky na prsiach a odvrátila pohľad od jeho dvoch
nemilosrdných ľadových studníc.
„A, Catalina?“
„Áno?“ zašepkala som slabo. Ach, aké úbohé!
„Pokús sa nemeškať na naše stretnutie o desiatej. Už to nie je také
rozkošné ako na začiatku.“
Prebodla som ho pohľadom, v hrdle sa mi zasekol povzdych.
Blbec.
Vtedy som sa zaprisahala, že raz nájdem dostatočne vysoký rebrík,
vyleziem naň a hodím mu do toho jeho neznesiteľného ksichtu niečo
poriadne tvrdé.
 Rok a osem mesiacov. Tak dlho som ho znášala. Počítala som dni a
vyčkávala na svoju príležitosť.
Kývol hlavou a otočil sa. Nemo som sledovala, ako odchádza. Rozchod až
do odvolania.
„Dobre, to bolo…“ Rosie sa odmlčala, nedopovedala.
„Strašné? Urážlivé? Bizarné?“ doplnila som za ňu a priložila si ruky k
tvári.
„Nečakané,“ odvetila. „A zaujímavé.“
Pozerala som na ňu pomedzi prsty a sledovala, ako sa jej dvíhajú kútiky
pier.
„Už sa s tebou nekamarátim, Rosalyn Grahamová.“
Zachichotala sa. „Viem, že to nemyslíš vážne.“
Mala pravdu – nikdy sa ma nezbaví.

„Takže…“ Rosie sa do mňa zavesila a odviedla ma na chodbu. „Čo

spravíš?“
Z úst mi vyšiel trasľavý výdych, s ktorým akoby odišla všetka moja
zvyšná energia. „Ja… vôbec netuším.“
Jedno som však vedela s istotou: ponuku Aarona Blackforda neprijmem.
Nebol moja jediná možnosť, a určite ani tá najlepšia. Dočerta, nebol mi
ničím. Odmietam pripustiť, že by ma sprevádzal na svadbu mojej sestry.
 Druhá kapitola

Nemeškala som na naše stretnutie.

Od toho dňa pred rokom a ôsmimi mesiacmi som nikdy nemeškala.
Prečo?
Aaron Blackford.
Raz. V Aaronovej prítomnosti som meškala jediný raz, a on sa tým
oháňal pri každej príležitosti.
Nikdy to nepripisoval faktu, že som Španielka alebo žena, hoci musím
uznať, že obe zdôvodnenia predstavovali neopodstatnené stereotypy o
notorickej nedochvíľnosti.
V Aaronovom svete nebolo miesta pre nezmysly. Poukazoval na fakty,
vyjadroval overiteľné pravdy. Bol k tomu vedený, rovnako ako všetci
ostatní inžinieri v konzultačnej spoločnosti, kde sme pracovali, vrátane
mňa. A v skutočnosti som meškala. Ten jediný raz pred toľkými mesiacmi.
Bola pravda, že počas svojho prvého týždňa v InTechu som nestihla
prvých pätnásť minút dôležitej prezentácie, ktorú navyše viedol Aaron.
Nikdy nezabudnem, ako som sa s trápnym lomozom vrútila do miestnosti,
pričom som nechtiac prevrhla džbán s kávou.
Na Aaronov fascikel s dokumentmi k prezentácii.
Fajn, a čiastočne aj na jeho nohavice.
Uznávam, nie je to práve najlepší spôsob, ako urobiť dojem na nového
kolegu, ale čo už. Také veci sa stávajú. Drobné, neúmyselné, nečakané
nehody sú predsa bežné. Ľudia sa s nimi vyrovnajú a žijú ďalej.
Nie však Aaron.
Namiesto toho na mňa týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac, štekal
pripomienky ako: „Pokús sa nemeškať na naše stretnutie o desiatej. Už to
nie je také rozkošné ako na začiatku.“
Namiesto toho zakaždým, keď vošiel do konferenčnej miestnosti a našiel
ma tam sedieť bolestne skoro, pozrel na hodinky na zápästí a prekvapene
nadvihol obočie.
Namiesto toho posunul džbány s kávou z môjho dosahu a pritom
varovne nakláňal hlavu mojím smerom.
Presne to urobil Aaron Blackford namiesto toho, aby ten incident pustil z
hlavy.
„Dobré ráno, Lina.“ Od dverí ku mne doľahol Héctorov milý hlas.
Vedela som, že sa usmieva, skôr než som videla jeho tvár, lebo to robil
vždy. „Buenos días, Héctor,“ pozdravila som ho v našej spoločnej
materinskej reči.
Muž, ktorého som vnímala ako svojho strýka po tom, čo ma privítal v
úzkom kruhu svojej rodiny, mi položil ruku na plece a zľahka ho stisol.
„Máš sa dobre, mija?“
„Nemôžem sa sťažovať.“ Opätovala som mu úsmev.
„Prídeš na ďalšiu grilovačku? Plánujeme ju na budúci mesiac a Lourdes
mi stále opakuje, aby som ti to pripomenul. Tentoraz pripraví ceviche len
pre teba. Nik iný sa ho nedotkne.“ Zasmial sa.
Bola to pravda; nikto v rodine Díazovcov nebol veľkým fanúšikom tohto
mexického rybacieho pokrmu, čo mi dodnes nejde do hlavy.
„Prestaň s takými otázkami, starký.“ So smiechom som mávla rukou.
„Jasné, že prídem.“
Héctor zaujal svoje zvyčajné miesto po mojej pravici, keď do miestnosti
vpadli naši traja zvyšní kolegovia a zamrmlali dobré ráno.
Zdvihla som pohľad z Héctorovho letmého úsmevu a prebodla ním
mužov, čo kráčali okolo stola, aby zaujali miesta pred poradou o desiatej.
Oproti mne sa objavil Aaron, mal zdvihnuté obočie a pohľady sa nám
takmer hneď stretli. Keď si odsúval stoličku, sledovala som, ako mu kútiky
pier klesajú nadol.
Prevrátila som oči a presunula pohľad na Geralda, ktorého plešatá hlava
sa leskla pod žiarivkovým svetlom, keď sa zviezol svojou celkom zavalitou
postavou na stoličku. V neposlednom rade tu bol Kabir, ktorého nedávno
povýšili na pozíciu, čo zastávali všetci v tejto miestnosti – vedúci divízie
podnikových riešení. Táto pozícia v podstate zahŕňala všetky odbory
okrem stavebného inžinierstva, čo bolo samo osebe poriadna otrava.
„Dobré ráno vospolok,“ spustil Kabir s nadšením, akým môže prekypovať
len niekto, kto je v práci iba mesiac. „Tento týždeň som na rade ja, aby som
viedol naše stretnutie a urobil oficiálny zápis, takže ak môžete, prosím,
ozvite sa, keď zavolám vaše meno, aby som vedel, že ste prítomní.“
Miestnosť zaplnilo podráždené vrčanie, ktoré mi bolo mimoriadne
povedomé. Pozrela som na modrookého muža na druhej strane stola a
všimla si jeho nazlostený výraz, ktorý ladil s nespokojným mrnčaním.
„Pravdaže, Kabir,“ podporila som ho s úsmevom, hoci v skutočnosti som
súhlasila so zamračeným mužom. „Prosím, začni nás vyvolávať.“
Oči farby najhlbšieho oceána ma prepichli ľadovým pohľadom.
Pozrela som do nich, a vtom už Kabir menoval každého z nás. Héctor aj
Gerald prisvedčili, že sú prítomní, ja som sa prehnane veselo pridala a pán
Mrzút prispel ďalším zavrčaním.
„Dobre, vďaka,“ pokračoval Kabir. „Ďalší bod programu sú najnovšie
informácie o aktuálnom stave projektu. Kto by chcel začať?“
Jeho otázka sa stretla s tichom.
Spoločnosť InTech poskytovala inžinierske služby pre všetky subjekty,
ktoré nemali schopnosť alebo potrebnú pracovnú silu navrhnúť alebo
vypracovať plány vlastných projektov. Niekedy využívali subdodávateľské
vzťahy celého tímu s piatimi alebo šiestimi ľuďmi, inokedy stačil len jeden
človek. Všetci piati vedúci v našej divízii preto aktuálne pracovali na
niekoľko rôznych projektov pre viacerých klientov a dohliadali na ne.
Žiadny z nich sa nedal odsunúť na vedľajšiu koľaj ani pozastaviť. Museli
napredovať, a tak prirodzene narážali na najrôznejšie problémy a
nedostatky. Denne sme viedli konferenčné hovory s klientmi a
zainteresovanými stranami. Stav každého projektu sa menil tak prudko a
komplexne, že sa nedalo za pár minút s ním oboznámiť ostatných
vedúcich. Preto Kabirova otázka narazila na mlčanie. A preto táto porada
nebola tak celkom nevyhnutná.
„Hm…“ Kabir sa rozpačito zahniezdil na svojom mieste. „Dobre, môžem
začať ja. Áno, pôjdem prvý.“ Zalistoval v zložke, ktorú si priniesol so sebou.
„Tento týždeň predstavíme Telekooru nový rozpočet, ktorý sme im
pripravili. Ako viete, ide o začínajúci podnik, ktorý pracuje na cloudovej
službe, čo má zefektívniť používanie mobilných dát vo verejnej doprave.
No zdroje, ktoré máme k dispozícii, sú dosť obmedzené a…“
Neprítomne som počúvala svojho kolegu a pritom pohľadom blúdila po
zasadacej miestnosti. Héctor kýval hlavou, hoci som tušila, že venuje
Kabirovi rovnakú pozornosť ako ja. Na druhej strane Gerald sa ani nesnažil
zakryť, že si kontroluje telefón. Aké drzé. Neslušné. No nič iné som od
neho ani nečakala.
A potom tu bol on. Aaron Blackford. Všimla som si, že na mňa civie,
skôr ako som naňho preniesla pohľad.
Načiahol sa smerom ku mne, a pritom neuhol očami. Vedela som, čo sa
chystá spraviť. Bolo mi to jasné. Dlhé prsty na masívnej dlani sa roztiahli a
uchopili predmet predo mnou. Džbán na kávu. Prižmúrila som oči a
sledovala, ako sa jeho ruka stáča okolo rukoväte.
Odtiahol džbán po celej ploche dubového stola. Veľmi pomaly. Potom
spokojne prikývol.
Ten neznesiteľný modrooký tvrdohlavec, ktorý nevie zabudnúť na jednu
zbytočnú chybičku.
Venovala som mu uštipačný úsmev so zovretými perami – lebo druhá
možnosť bola vybehnúť cez celú miestnosť a vyliať naňho obsah toho
prekliateho džbána. Znovu. No tentoraz zámerne.
Snažila som sa zatlačiť tú myšlienku do úzadia, odvrátila som zrak a
zúrivo som si začala čmárať do diára, v ktorom som mala zoznam úloh, čo
ma čakali.
Spýtať sa Isy, či kytica, ktorú objednala pre mamá, bude z pivónií alebo z
ľalií.
Objednať pre tíu Carmen kyticu pivónií alebo ľalií.
Ak to neurobíme, tía bude na mňa, Isu – moju sestru a nevestu – a na
mamá zazerať, až kým jedna z nás neotrčí kopytá.
Poslať papá údaje o lete, aby vedel, kedy ma má vyzdvihnúť z letiska.
Povedať Ise, aby pripomenula papá, že podľa údajov o mojom lete ma má
vyzdvihnúť z letiska.
Priložila som si pero k ústam, znepokojoval ma nepríjemný pocit, že som
zabudla na niečo dôležité.
Hryzúc pero som premýšľala, čo mi ešte chýba. Vtom mi v hlave
zahrmel hlas, na ktorý som, bohužiaľ, bola odsúdená nikdy nezabudnúť.
„Robíš si zbytočné ilúzie, ak si myslíš, že niekoho nájdeš za taký krátky
čas.“
Znovu som zdvihla zrak na muža usadeného oproti mne a znovu som sa
stretla s jeho pohľadom. Akoby ma prichytil pri niečom nekalom –
napríklad pri tom, že som naňho myslela –, pocítila som rumenec, čo sa mi
rozlieval po lícach, a odvrátila som pozornosť späť k zoznamu.
Nájsť si priateľa.
Preškrtla som to.
Nájsť si falošného priateľa. Nemusí byť skutočný.
„… a to je všetko, čo stojí za zmienku.“ Kabirove slová som zaregistrovala
kdesi v útrobách mysle.
Pokračovala som v práci na svojom zozname.
Nájsť si falošného priateľa. Nemusí byť skutočný. A NEMUSÍ TO BYŤ ON.
Určite mám aj iné možnosti. Nie však spoločníka. Rýchle vyhľadávanie
potvrdilo, že Aaron mal pravdu. Opäť. Zrejme ma pomýlil Hollywood.
Zdalo sa, že New York je plný mužov a žien, ponúkajúcich širokú škálu
rozmanitých služieb všetkého druhu, ktoré sa neobmedzujú len na
sprievod.
Vystrúhala som grimasu a zahryzla do pera silnejšie. Prirodzene, že pred
Aaronom nemienim priznať, že som sa mýlila. Radšej by som si na celý rok
odoprela čokoládu, ako by som pripustila, že mal pravdu.
No v tejto chvíli som bola skutočne zúfalá. Aj mal to na svedomí on.
Potrebovala som nájsť niekoho, kto by pred celou mojou rodinou
predstieral, že má so mnou vážny, oddaný vzťah. A nemalo by sa to týkať
len svadobného dňa, ale aj dvoch dní osláv, ktoré mu budú predchádzať.
Čo znamená, že som v háji. Som…
„… a to by bola Lina.“
Do mozgu sa mi vtislo moje meno a všetko ostatné zmizlo.
Pustila som pero na stôl a odkašľala si. „Áno, tu som.“ Pokúsila som sa
nanovo zapojiť do rozhovoru. „Počúvam. Počúvam ťa.“
„Nepovedal by niečo také práve ten, čo nepočúva?“
Pohľadom som preletela na druhú stranu miestnosti a stretla sa s párom
pobavených modrých očí – ak bol muž, ktorému patrili, vôbec schopný
ľudských emócií.
Vystrela som si chrbát a obrátila stránku svojho plánovača. „Zapisovala
som si niečo k neskoršiemu telefonátu s klientom a stratila som niť,“
zaklamala som. „Bolo to dôležité.“
Aaron súhlasne zamrmlal a prikývol.
 Našťastie to nechal tak.
„Zrekapitulujme si to trochu. Len aby sme si všetci ujasnili, na čom sme,“
navrhol Kabir nežne.
Zajtra mu donesiem mafin.
„Ďakujem, Kabir.“ Venovala som mu žiarivý úsmev.
Očervenel a opätoval mi ho neistým úškrnom.
Z druhej strany miestnosti som začula netrpezlivý povzdych. On zajtra
nijaký mafin nedostane. Vlastne ho nedostane nikdy.
„Takže,“ pokračoval Kabir napokon, „Jeff sa chcel zúčastniť na dnešnom
stretnutí, aby ti to povedal osobne, ale vieš, aký nabitý rozvrh má vedúci
oddelenia. Veľa paralelných stretnutí. Aj tak ti prepošle všetky informácie,
ktoré potrebuješ, ale myslel som si, že by bolo vhodné vopred ťa o tom
informovať.“
Zažmurkala som. O čom to, dopekla, hovoríme? „Ešte raz ti za to ďakujem,
Kabir.“
„Nemáš za čo, Lina.“ Prikývol. „Myslím, že komunikácia medzi nami
piatimi je kľúčom k dosiahnutiu…“
„Kabir,“ miestnosť naplnil Aaronov nevraživý hlas, „o čo ide?“
Kabir k nemu zaletel pohľadom a zdalo sa, že je jeho otázkou trochu
zaskočený. „Áno, už tam mierim, Aaron.“ Dvakrát si odkašľal, kým sa
odhodlal pokračovať: „V InTechu sa o niekoľko týždňov uskutoční Deň
otvorených dverí. Zúčastní sa na ňom veľká skupina ľudí, väčšinou
potenciálni klienti, ktorí sú zvedaví, čo ponúkame, ale aj zástupcovia
najväčších projektov, na ktorých pracujeme. Jeff spomínal, že všetci
účastníci sú vysokopostavení manažéri, čo dáva zmysel, pretože ide o
iniciatívu, ktorej cieľom je rozšíriť a posilniť našu sieť a urobiť to pred
očami zúčastnených. Chce, aby sa spoločnosť InTech predviedla. Aby
vyzerala dobre. Moderne. Aby sme ukázali, že dosahujeme úroveň
súčasných trhov, a zároveň presvedčili všetkých potenciálnych i súčasných
klientov, že u nás nejde iba o prácu.“ Nervózne sa zachechtal. „Preto bude
Deň otvorených dverí trvať od ôsmej ráno, keď tu, v našom hlavnom sídle,
privítame účastníkov, až do polnoci.“
„Do polnoci?“ zamrmlala som. Nevedela som zakryť prekvapenie.
„Áno.“ Kabir nadšene prikývol. „Nie je to osviežujúce? Bude to
plnohodnotná udalosť. Najrôznejšie workshopy o nových technológiách,
stretnutia zamerané na výmenu poznatkov, aktivity na spoznávanie našich
klientov a ich potrieb. A, pravdaže, postaráme sa o raňajky, obed aj večeru
– objednáme catering. Po práci sa budú podávať nápoje. Viete, na
odľahčenie.“
S každým Kabirovým slovom som čoraz viac vyvaľovala oči.
„To…“ začal Héctor. „To znie inak.“
Presne tak. A naozaj znelo to ako zložité podujatie, ktoré sa nedá
naplánovať za menej ako niekoľko týždňov.
„Áno,“ pritakal Gerald a pôsobil podozrivo samoľúbo. „Verím, že takáto
udalosť posunie InTech vpred.“
Kabir prikývol, keď sa jeho pohľad stretol s mojím. „Určite. A Jeff chce,
aby si mala všetko na starosti ty, Lina. Nie je to úžasné?“
Zažmurkala som a oprela sa chrbtom o stoličku. „Akože aby som to
zorganizovala? Všetko?“
„Áno.“ Kolega sa na mňa usmial, akoby mi oznamoval nejaké skvelé
správy. „A taktiež máš byť hostiteľkou. Spomedzi nás piatich si tá
najatraktívnejšia možnosť.“
Veľmi pomaly som žmurkla a sledovala, ako mu klesajú kútiky pier,
pravdepodobne pre výraz, ktorý sa mi usadil na tvári.
Atraktívna. Zhlboka som sa nadýchla a pokúsila sa upokojiť. „Nuž,
lichotí mi, že ma pokladáte za najatraktívnejšiu možnosť,“ zaklamala som a
odmietala sa sústrediť na to, ako sa mi v tele búri krv, „lenže nemám čas
ani skúsenosti, aby som niečo také zvládla.“
„Jeff na tom trvá,“ odvetil Kabir. „A pre InTech je dôležité, aby spoločnosť
reprezentoval niekto ako ty.“
Mala som sa spýtať, čo má znamenať fráza niekto ako ja, ale asi som
nechcela počuť odpoveď. Vyschlo mi v krku, takže sa mi sotva podarilo
preglgnúť. „Nedosiahol by azda rovnaký cieľ ktokoľvek z nás? Nemal by
mať takú dôležitú udalosť na starosti niekto so skúsenosťami v oblasti
styku s verejnosťou?“
Kabir moje otázky odignoroval. „Jeff je presvedčený, že sa rada chopíš
úlohy organizátorky, že nemusíme vynakladať ďalšie prostriedky, niekoho
najímať. Navyše si…“ Odmlčal sa a vyzeral, že by bol radšej kdekoľvek
inde. „… spoločenská. A energická.“
Pod stolom som zaťala päsť a všemožne som sa snažila zakryť vnútorný
nepokoj. „Jasné,“ zaškrípala som zubami. To je sen každého zamestnanca,
aby ho šéf označil za energického. „Ale mám aj inú prácu, ktorú treba
urobiť. Musím sa venovať prideleným projektom. V čom je táto… udalosť
dôležitejšia ako moji klienti a bežné povinnosti?“
Dlho som mlčala a čakala na podporu zo strany kolegov.
Akýkoľvek druh podpory.
A… nič. Rozhostilo sa iba zvyčajné napäté ticho, ktoré prichádzalo v
podobných situáciách.
Frustrovane som sa zahniezdila na stoličke a cítila som, ako sa mi
rozpálili líca. „Kabir,“ oslovila som ho čo najpokojnejšie, „viem, že Jeff
mohol navrhnúť, aby som si to vzala na starosť ja, ale chápeš, že je to
nezmysel, však? Ja… ani by som nevedela, kde začať.“ Toto nebola vec, na
ktorú ma najali či za ktorú by mi platili.
Ale nikto sa to nechystal potvrdiť, hoci podpora kolegov bola v tomto
okamihu kľúčová. Aspoň by sme zistili skutočný dôvod, prečo ma poverili
touto úlohou.
„Už teraz zastupujem dve najlepšie členky môjho tímu, Lindu a Patriciu.
Aj bez tejto udalosti mi v týždni nezostáva veľa času nazvyš.“ Nerada sa
sťažujem a nenárokujem si od kolegov nejaké – vlastne skôr nijaké –
pochopenie, ale čo iné som mohla robiť?
Gerald si odfrkol, čím ma prinútil otočiť sa k nemu. „Nuž, to je nevýhoda
zamestnávania žien po tridsiatke.“
Neverila som, čo práve vyslovil, no urobil to. Otvorila som ústa, ale
Héctor mi skočil do reči.
„Dobre, čo keby sme ti všetci pomohli?“ navrhol. Pozrela som naňho a
všimla si, že sa tvári rezignovane. „Hádam by každý mohol priložiť ruku k
dielu.“
Héctora som zbožňovala, ale jeho srdce z marcipánu a nedostatok
konfrontačného ducha mi až tak veľmi nepomáhali. Okolo skutočného
problému chodil iba po špičkách.
„Toto nie je stredná škola, Héctor,“ odsekol Gerald. „Sme profesionáli a
nebudeme prikladať ruku k dielu.“ Potriasol mastnou, plešatou hlavou a
nasledovalo ďalšie odfrknutie.
Héctor zatvoril ústa.
O slovo sa opäť prihlásil Kabir: „Pošlem ti zoznam ľudí, ktorý dal
dohromady Jeff, Lina.“
Znovu som pokrútila hlavou, líca mi už úplne horeli. Zahryzla som si do
jazyka, aby som kolegovi neodvrkla niečo, čo by som oľutovala.
„Ach,“ dodal Kabir, „Jeff mal aj niekoľko nápadov na catering. Sú v
samostatnom e-maile, ktorý ti tiež prepošlem. Chce však, aby si urobila
menší prieskum. Možno by si mohla vymyslieť nejakú tému. Tvrdil, že
budeš vedieť, čo máš robiť.“
Moje pery sa pootvorili a potichu som zanadávala. Keby ma počula moja
abuela, ťahala by ma za ucho až do kostola. Budem vedieť, čo mám robiť?
Odkiaľ by som to mala vedieť?
Schmatla som pero a konce chytila oboma rukami, aby som zo seba
dostala časť narastajúcej frustrácie. Zhlboka som sa nadýchla. „Idem sa
porozprávať s Jeffom,“ vyhlásila som cez zaťaté zuby, ktoré som odhalila
roztiahnutím napätých pier. „Zvyčajne by som ho neobťažovala, ale…“
„Mohla by si už konečne prestať mrhať naším časom?“ ozval sa Gerald a
mne z tváre zmizla všetka krv. „Nemusíš s tým chodiť za šéfom.“ Gerald
mávol vo vzduchu tučným prstom. „Prestaň sa vyhovárať a jednoducho to
urob. Dokážeš sa predsa jeden deň usmievať a byť mimoriadne priateľská,
nie?“
Slová mimoriadne a priateľská sa mi ozývali v hlave, keď som ho
prebodla vyvalenými očami.
Ten spotený muž, natlačený do košele určenej pre niekoho, kto sa mohol
na rozdiel od neho pýšiť eleganciou, by využil každú príležitosť, aby
niekoho zrazil k zemi. O to radšej, ak by náhodou išlo o ženu. Zažila som
to.
„Gerald,“ ovládla som svoj hlas a zvýšila tlak na pero, pričom som sa v
duchu modlila, aby sa nezlomilo a neprezradilo, ako veľmi som v
skutočnosti rozhorčená, „účelom tohto stretnutia je prediskutovať
problémy ako tento. Takže prepáč, ale budeš si musieť vypočuť…“
„Zlatko,“ prerušil ma Gerald a na tvári sa mu zjavil škaredý úškľabok,
„ber to ako večierok. Ženy o nich vedia svoje, nie? Priprav nejaké aktivity,
nechaj sem doviezť jedlo, obleč si pekné šaty a rozprávaj vtipy. Si mladá a
rozkošná; ani nebudeš musieť až tak veľmi zapájať mozog. Budú ti zobať z
ruky.“ Zachechtal sa. „Som si istý, že vieš, ako na to, však?“
Slová sa mi zasekli v hrdle. Vzduch, ktorý sa mi mal dostať do pľúc a
vzápätí von, uviazol niekde na polceste.
Telo sa mi vymklo spod kontroly, len som si uvedomila, že vystieram
nohy a vstávam takmer aj so stoličkou, ktorá vzápätí s hlasným škrípaním
prudko dopadla na miesto. Udrela som oboma rukami o stôl, na sekundu
akoby sa mi celkom vyprázdnila hlava a videla som načerveno. Doslova.
Okolo mňa bolo všetko červené, akoby som si nasadila okuliare s
karmínovými sklami.
Odkiaľsi sprava som počula, ako Héctor sťažka vzdychol. Zašomral si
čosi popod nos.
Potom som už nepočula nič. Len tlkot srdca, ktoré mi mocne búšilo v
hrudi.
Je to tu. Pravda. Skutočný dôvod, prečo ma vybrali spomedzi piatich
ľudí, ktorí sedeli v tejto miestnosti, na túto prekliatu úlohu. Bola som žena
– jediná žena v divízii, ktorá viedla tím – a mala som na to predpoklady,
bez ohľadu na to, aké veľkorysé boli moje krivky. Energická, rozkošná,
ženská. Zrejme som bola atraktívna voľba. Mala som sa našim klientom
predviesť ako zlatá soška, ktorá dokazuje, že InTech napreduje, že
neuviazol v minulosti.
„Lina.“ Silou vôle som sa snažila udržať pevný a pokojný hlas a
nenávidela som sa za to, že sa mi to nedarí. Nenávidela som sa za nutkavú
chuť otočiť sa na päte a dovoliť nohám odkráčať z miestnosti. „Nie zlatko.
Volám sa Lina.“ Veľmi pomaly som si sadla späť na stoličku, odkašľala som
si a ešte chvíľu sa sústredila, aby som sa ovládla. Mám na to. Musím sa
upokojiť. „Nabudúce nezabudni použiť moje meno, prosím. A oslovuj ma
slušne a profesionálne ako všetkých ostatných.“ Môj hlas doliehal k mojim
vlastným ušiam spôsobom, ktorý sa mi ani trochu nepáčil. Vyvolával vo
mne pocit, že som presne taká slabá, aká som nechcela byť. Ale aspoň sa
mi tie slová zo seba podarilo dostať bez toho, aby som sa zvrtla či utiekla.
„Vďaka.“
Vnímala som, ako sa mi z čistého rozhorčenia a frustrácie začína
zahmlievať pred očami, a tak som niekoľkokrát žmurkla, nech ma to prejde.
Želala som si, aby hrča v mojom krku nemala nič spoločné s rozpakmi, aj
keď mala. Veď ako by sa dalo nebyť v rozpakoch, keď som takto vybuchla?
Keď som ani po takej dávnej udalosti a s vedomím, že to nie je prvý raz, čo
sa musím vyrovnať s podobným svinstvom, stále nevedela, ako sa
ovládnuť?
Gerald prevrátil oči. „Neber to tak tragicky, Lina.“ Strelil po mne
povýšeneckým pohľadom. „Len som žartoval. Však, chlapci?“
Pozrel na kolegov, hľadal v zasadacej miestnosti aspoň trochu podpory.
No nenašiel žiadnu.
Kútikom oka som zachytila, ako sa Héctor na stoličke zosunul. „Gerald,“
napomenul ho unavene a skľúčene, „no tak, človeče.“
Nespúšťajúc oči z Geralda a snažiac sa zastaviť prudké dvíhanie hrude, v
ktorej mi narastala bezmocnosť, som sa odmietla pozrieť na ďalších dvoch
mužov, Kabira a Aarona, ktorí mlčali.
Pravdepodobne si mysleli, že mlčaním sa nepridávajú na nijakú stranu,
ale nebolo to tak. Práve naopak.
„Ale no tak, čo?“ odfrkol si Gerald. „Veď hovorím pravdu. To dievča sa
ani nemusí snažiť…“
Skôr ako som nazbierala odvahu zastaviť ho, predbehol ma posledný
človek v miestnosti, od ktorého som očakávala, že prehovorí. „Tak to by
stačilo. Skončili sme.“
Keď som naňho pozrela, díval sa na Geralda tak prenikavo, mrazivo, že
aj teplota vzduchu v miestnosti akoby sa znížila o pár stupňov.
Potriasla som hlavou a odtrhla pohľad od Aarona. Za posledných desať
minút mohol povedať čokoľvek, ale rozhodol sa mlčať. Mohol v tom
pokojne pokračovať, bolo mi to jedno.
Gerald vstal a jeho stolička zaškrípala o podlahu. „Jasné, že sme skončili,“
zopakoval a pozbieral si veci. „Ani ja na to nemám čas. Veď vie, čo má
robiť.“
A s touto perličkou Gerald vykročil k dverám a vyšiel z miestnosti.
Srdce mi ešte vždy splašene bilo a cítila som ho až v spánkoch.
Kabir ho nasledoval, vstal a ospravedlňujúco sa na mňa pozrel. „Nie som
na jeho strane, dobre?“ Krátko pozrel na Aarona a rovnako rýchlo na mňa.
„Za celú túto nepríjemnosť môže Jeff – to on chce, aby si to zariadila.
Netráp sa tým. Ber to ako kompliment.“
Neobťažovala som sa odpovedať a pohľadom som ho vyprevádzala z
miestnosti.
Muž, ktorý sa ma hneď ujal a pokladal ma za ďalšieho člena klanu
Díazovcov, na mňa pozrel a pokrútil hlavou. Ústami mi naznačil, qué
pendejo, čo mi vrátilo na pery slabý úsmev, pretože hoci u nás v Španielsku
sa čosi také nikdy nehovorí, presne som vedela, čo tým myslí.
A Héctor mal pravdu. Gerald bol totálny debil.
A potom tu bol Aaron, ktorý sa pre zmenu ani neobťažoval venovať mi
pohľad. Dlhými prstami metodicky pozbieral svoje veci a ešte dlhšími
nohami sa so stoličkou odsunul, čo mu umožnilo vstať a vystrieť sa do
plnej výšky.
Kým som naňho hľadela, stále vyvedená z miery všetkým, čo sa práve
udialo, preskakoval zrakom zo svojich rúk na mňa. Jeho oči, o ktorých sa
dalo povedať, že vytriezveli a vrátili sa k odmeranej rezervovanosti, ma na
okamih prebodli, a potom sa rovnako rýchlo odvrátil.
Presne ako vždy.
Keď sa pohol k dverám smerom na chodbu, premerala som si jeho
zvláštne veľkú a robustnú postavu. Búšenie v hrudi sa mi najprv zrýchlilo,
no hneď aj upokojilo.
„Poďme, mija,“ oslovil ma Héctor, ktorý tiež stál a díval sa na mňa z
výšky. „V kancelárii mám vrecúško chicharrónes. Ximena mi ho minule
strčila do tašky na notebook a ja som si ho odkladal na horšie časy.“
Sprisahanecky na mňa žmurkol.
Pozviechala som sa zo stoličky a zľahka som sa zasmiala. Héctorovo
dievčatko odo mňa dostane medvedie objatie, keď sa s ním najbližšie
stretnem.
„Musíš jej zvýšiť týždenné vreckové.“ Nasledovala som ho von a zo
všetkých síl som sa pokúšala vrátiť mu úsmev.
Mojej pozornosti však neušlo, že už po niekoľkých krokoch mi klesli
kútiky, a vzápätí sa nadvihli do čohosi, čo sa mi rozhodne neodrážalo v
očiach.
 Tretia kapitola

Takto som si svoj večer nepredstavovala.

Bolo už neskoro, sídlo InTechu sa z väčšej časti vyľudnilo, no čakali ma
ešte minimálne štyri alebo päť hodín práce. V žalúdku mi škvŕkalo tak
nahlas, akoby si chcel čochvíľa pochutnať sám na sebe.
„Estoy jodida,“ zamrmlala som si popod nos, keď som si uvedomila, že
som fakt v háji.
Jednak preto, že posledné, čo som jedla, bol zvädnutý zeleninový šalát, z
čoho sa vykľula obrovská chyba, akokoľvek sa zdal byť v tej chvíli
najrozumnejším nápadom, keďže do svadby zostávali už iba štyri týždne.
Po druhé, nemala som poruke žiadne občerstvenie ani drobné do automatu
na prízemí. A po tretie, kurzor na obrazovke môjho note­booku na mňa
stále blikal a snímka PowerPointu bola zúfalo poloprázdna.
Spustila som ruky na klávesnicu a celú minútu som váhala, ktoré
písmenká stlačiť.
Telefón pípol, prišla mi správa, ktorá upútala moju pozornosť. Na
obrazovke sa mihlo Rosino meno. Odomkla som ho a okamžite sa predo
mnou zjavil obrázok.
Bola to fotografia lákavej kávy, na ktorej bola pekná ružička z mliečnej
peny. Vedľa nej trónil koláčik obsahujúci tri druhy čokolády, ktorý sa pod
svetlom nehanebne leskol.

Rosie: Ideš?

Nemusela upresňovať plán, ani mi posielať adresu. Takú hostinu mohla

odfotiť iba v našej obľúbenej kaviarni Around the Corner. Už len pri
predstave, že som v tom bezpečnom kofeínovom útočisku na Madison
Avenue, sa mi začali zbiehať slinky.
Tlmene som zastonala a odpísala.
 Lina: Veľmi rada by som išla, ale ešte som v práci.

Na obrazovku naskočili tri bodky.

Rosie: Si si istá? Držím ti miesto.

Skôr ako som stihla odpísať, prišla ďalšia správa.

Rosie: Podarilo sa mi získať posledný koláčik, ale podelím sa. No len ak

dorazíš čo najrýchlejšie. Nie som z ocele.

Vzdychla som. Rozhodne to bolo lákavejšie ako práca nadčas v stredu

večer, ale…

Lina: Nemôžem. Chystám ten Deň otvorených dverí, hovorila som ti o tom.
Mimochodom, tú fotku vymažem. Je príliš lákavá.

Rosie: Ach nie. Nepovedala si mi viac než to, že ti tá úloha prischla a

nemôžeš sa jej zbaviť. Kedy sa to koná?
Lina: Hneď po tom, ako sa vrátim zo Španielska. *emotikon nevesty*
*emotikon lebky*

Rosie: Stále nechápem, prečo to musíš robiť. Nie si aj bez toho zavalená
prácou?

Áno. Presne to som mala robiť, prácu, za ktorú som bola riadne platená.
Nie organizovať Deň otvorených dverí, ktorý slúžil ako zámienka na to,
aby som mohla poukazovať našu firmu hŕbe kravaťákov, ktorých mám
navyše nakŕmiť, postrážiť a byť k nim mimoriadne priateľská. Nech už to
znamená čokoľvek. Sťažnosti mi však nepomôžu.

Lina: *otrávený emotikon* Je to tak, ako to je.

 Rosie: Áno, nuž… Práve teraz mi Jeff nie je príliš po vôli.

Lina: Veď si hovorila, že na svoj vek je celkom švihák. Nazvala si ho sexi

lišiakom. *vyškerený emotikon*

Rosie: Vravela som, že objektívne je švihák. Môže vyzerať dobre na

päťdesiatnika, a stále byť kretén. Vieš, že práve tí ma mimoriadne
priťahujú.

Lina: To máš celkom pravdu, Rosie. Ten tvoj Ted bol totálny debil. Som
šťastná, že už spolu nie ste.

Rosie: *emotikon hovienka*

Správy prestali chodiť na dosť dlhý čas, aby mi docvaklo, že naša

konverzácia sa skončila. Dobre. Potrebovala som sa sústrediť na túto
hlúpu… Telefón mi opäť cinkol.
Rosie: Prepáč, práve sa tu objavil majiteľkin manžel a rozptýlil ma.
#omdlievam

Rosie: Je taký pekný. Raz do týždňa jej nosí kvety. *plačúci emotikon*

Lina: Rosalyn, snažím sa pracovať. Odfoť ho a zajtra mi ho ukážeš.

Rosie: Prepáč, prepáč. Mimochodom, hovorila si s Aaronom? *zamyslený

emotikon* Stále čaká?

Nie príliš hrdo som si musela priznať, že pri nečakanej zmienke o niečom,
na čo som si vôbec nedovolila myslieť, mi stiahlo žalúdok.
Klamárka. Posledné dva dni som si pripadala, akoby som čakala na
bombu, ktorá spadne, keď to budem najmenej čakať. Nie, od pondelka
Aaron vôbec nepripomenul ten nezmyselný návrh, že so mnou pôjde na
svadbu. Ani Rosie, lebo sme sa takmer nevideli vzhľadom na to, aký sme
mali obe nabitý program.
 Lina: Netuším, čo máš na mysli. Na čo má čakať?

Rosie: …

Lina: Na transplantáciu srdca? Počula som, že ho nemá.

Rosie: Haha, vtipné. Tie vtipy by si si mala nechať na chvíle, keď sa budete
rozprávať.

Lina: Nebudeme.
Rosie: Presne tak, nebudete. Vy dvaja ste totiž príliš zaneprázdnení tým,
ako uprene na seba hľadíte. *emotikon ohňa*

Do líc sa mi nahrnula nechcená červeň.

Lina: Čo to má znamenať?

Rosie: Dobre vieš, čo to znamená.

Lina: Že ho chcem upáliť na hranici ako čarodejnicu? To beriem.

Rosie: Aj on pravdepodobne pracuje do noci.

Lina: No a?

Rosie: Nuž… vždy môžeš zájsť do jeho kancelárie a gániť naňho tým
spôsobom, ktorý má určite rád.

Páni. Čo to má, dočerta, znamenať?

Nepohodlne som sa zahniezdila na stoličke a zdesená som civela na
displej svojho telefónu.

Lina: O čom to hovoríš? Zase si zjedla priveľa čokolády? Vieš, že si po nej

 ako opitá. *šokovaný emotikon*

Rosie: Márne sa pokúšaš odvrátiť moju pozornosť.

Lina: Len sa úprimne zaujímam o tvoje zdravie.

Rosie: *emotikon prevracajúci oči*

Toto mi je novinka. Moja kamarátka nikdy priamo nespomenula akýkoľvek
nezmysel, ktorý si myslela, že vidí. Iba sem-tam utrúsila sporú poznámku.
„Dusivé napätie,“ skonštatovala raz.
Odfrkla som si tak silno, až mi z nosa vyletel sopeľ.
Až také absurdné mi pripadali jej postrehy.
Podľa môjho skromného názoru všetky tie telenovely, čo Rosie pozerala,
jej začali skresľovať vnímanie reality. Dočerta, a spomedzi nás dvoch som
Španielka ja! To ja som vyrastala so svojou abuelou na telenovelách. Ale
určite som nimi nežila. Medzi mnou a Aaronom Blackfordom nepanuje
dusivé napätie. Negánim naňho tak, ako to má rád. Aaron nemá rád nič –
bez srdca sa to nedá.

Lina: Dobre, musím pracovať, takže ťa nechám. Vráť sa ku káve, ale

prestaň plieniť pult s pečivom. Mám o teba obavy.

Rosie: Dobre, dobre. Prestanem – aspoň nateraz. *emotikon srdiečka* Veľa

šťastia!

Lina: *emotikon srdiečka* *emotikon ohňa*

Zamkla som telefón a položila ho na stôl lícom nadol. Zhlboka som sa

nadýchla, aby som si dodala silu.
Nastal čas rozbehnúť toto predstavenie.
V hlave sa mi vynoril obraz čokoládového koláčika. Útočil na mňa.
Nie, Lina.
Myslieť na koláčiky – alebo na akékoľvek jedlo – mi nepomôže.
Potrebovala som sa presvedčiť, že nie som hladná.
 „Nie som hladná,“ vyhlásila som nahlas a gaštanové vlasy som si zopla
do drdola. „Brucho mám plné chutného jedla. Napríklad tacos. Alebo pizze.
Koláčikov. Kávy a…“
V žalúdku mi zaškvŕkalo, orgán ignoroval moje vizualizačné cvičenie a
napadol moju myseľ spomienkami na kaviareň Around the Corner.
Lahodná vôňa pražených kávových zŕn. Vítaný útok na všetky zmysly, keď
človek zahryz­ne do koláčika, ktorý obsahuje tri druhy čokolády. Zvuk
kávovaru, keď pení mlieko.
Z mojich hlučných útrob sa ozvala ďalšia sťažnosť.
S povzdychom som neochotne vyhnala z hlavy všetky lákavé predstavy
a vyhrnula si rukávy tenkého svetra, ktorý som musela nosiť v budove,
lebo v lete bola klimatizácia nastavená na maximum.
„Dobre, žalúdok, spolupracuj so mnou,“ zamrmlala som si pre seba,
akoby tie slová mohli niečo zmeniť. „Zajtra si zájdeme do Around the
Corner. Teraz musíš byť ticho a nechať ma pracovať. Dobre?“
„Dobre.“
To slovo sa ozvalo v mojej kancelárii, akoby mi žalúdok naozaj
odpovedal.
No nemala som to šťastie.
„To bolo čudné,“ prehovoril ten istý hlboký hlas, „ale asi to patrí k tvojej
osobnosti.“
Nemusela som zdvihnúť hlavu, aby som vedela, kto sa skrýva za tým
sýtym tónom. Zavrela som oči.
Preklínam ťa, Rosalyn Grahamová. Privolala si túto diabolskú bytosť do
mojej kancelárie a zaplatíš za to čokoládou.
Zašomrala som si nadávku – veď jasné, že to musel byť on, kto ma počul,
ako sa rozprávam sama so sebou. Zatvárila som sa neutrálne a zdvihla som
zrak od stola. „Čudné? Myslím, že je to skôr rozkošné.“
„Nie,“ odpovedal rýchlo. Prirýchlo. „Je to trochu znepokojivé, keď povieš
viac ako pár slov. A ty si so sebou viedla plnohodnotný rozhovor.“
Schmatla som prvú vec, čo ležala na stole – zvýrazňovač. Nadýchla som
sa a hneď vydýchla. „Prepáč, Blackford, teraz nemám čas rozoberať svoje
výstrelky,“ odpovedala som a zdvihla zvýrazňovač do vzduchu. „Potrebuješ
niečo?“
Videla som, že stojí na prahu dverí mojej kancelárie, notebook v ruke,
jedno tmavé obočie zdvihnuté.
„Čo je Around the Corner?“ zaujímal sa a podišiel ku mne.
Pomaly som vydýchla, ignorovala som jeho otázku a hľadela na jeho
dlhé nohy, ako sa blížia k môjmu stolu. Musela som strpieť, ako ho
obchádza a zastavuje niekde po mojej ľavačke.
Otočila som sa na kancelárskej stoličke, aby som k nemu bola čelom.
„Prepáč, ale môžem ti s niečím pomôcť?“
Pohľad mu dopadol kamsi za mňa, na obrazovku môjho notebooku, a
jeho veľké telo sa naklonilo.
Zagánila som naňho zrejme dajako tak, ako spomínala Rosie, no v
mojom pohľade neboli žiadne bočné úmysly, nič medzi riadkami, ktoré ani
neexistovali. Aaron zvraštil obočie.
Položil ľavú ruku na môj stôl a zohol sa ešte nižšie.
„Čo to má znamenať?“ oborila som sa na jeho okrúhle a akési obrovské
plece.
Preboha, vari je obor?
Keď som si uvedomila, ako tesne blízko je so svojím telom pri mojej tvári
a aký oveľa väčší sa zdá zblízka, zaklonila som sa na stoličke. „Haló?“ To
slovo zo mňa vyšlo rozochvenejšie, než sa mi páčilo. „Čo to robíš?“
Zahmkal, ten tichý zvuk znel hrozne zblízka. Priam som ho vnímala na
svojej tvári.
„Blackford,“ oslovila som ho veľmi pomaly a sledovala, ako pohľadom
prechádza po snímke PowerPointu na mojej obrazovke. Zobrazovala návrh
programu, ktorý som zostavovala na Deň otvorených dverí InTechu.
Vedela som, čo robí. Ale netušila som prečo. Alebo prečo ma ignoruje –
okrem toho, že sa snažil byť najväčšou osťou v mojom zadku.
„Blackford, hovorím s tebou.“
Stratený v myšlienkach znovu zahmkal, ten prekliaty zvuk znel tlmene a
mužne.
A otravne, pripomenula som si.
Prehltla som hrču, ktorá sa mi zázračne objavila v krku.
Potom konečne prehovoril: „To je všetko, čo máš?“
Neprítomne položil svoj notebook na môj stôl. Hneď vedľa môjho.
Prižmúrila som oči.
„Osem hodín ráno. Zoznamovačka.“ Zdvihol objemnú ruku, mihol ňou
pred mojou tvárou a ukázal na obrazovku.
Pritisla som sa telom k operadlu stoličky a dívala sa, ako sa mu napínajú
bicepsy pod obyčajnou košeľou s obyčajnými gombíkmi, ktorú mal na
sebe.
Aaron pokračoval v čítaní z mojej obrazovky a prstom ukazoval na
každú odrážku: „Deväť hodín ráno. Úvod do obchodných stratégií spoločnosti
InTech.“
Moje oči putovali až k jeho plecu.
„Desať hodín dopoludnia. Prestávka na kávu… Do jedenástej. To si bude
vyžadovať veľké množstvo kávy. Jedenásť hodín dopoludnia. Predobedňajšie
aktivity. Nie sú špecifikované.“
Prekvapene som si všimla, ako jeho plece dokonale a úplne vypĺňa
rukáv, ako jeho svaly napínajú tenkú tkaninu a nenechávajú veľa priestoru
na predstavivosť.
„Poludnie. Obedňajšia prestávka… do druhej popoludní. To znie ako
poriadna hostina. Aha, a o tretej popoludní ďalšia prestávka na kávu.“ Tá
ruka, na ktorú som sa sústredila, sa zastavila vo vzduchu a potom klesla.
S červenými lícami som si pripomenula, že tu nie som na to, aby som
naňho zízala. Ani na svaly, ktoré som si všimla pod jeho nudným
oblečením.
„Je to horšie, ako som si myslel. Prečo nič nepovieš?“
Svojou otázkou ma vytrhol z tranzu. Pozrela som naňho. „Prepáč, čo?“
Aaron naklonil hlavu a na okamih sa zdalo, že ho čosi upútalo. Stočila
som pohľad k ruke, ktorou stále spočíval na mojom stole.
„Udalosť ako táto,“ poznamenal a zdvihol jedno z pier, ktoré som mala
rozhádzané po stole. „Nikdy si žiadnu neorganizovala. A zdá sa, že ani
nevieš, ako na to.“ Hodil mi ho do pohára na ceruzky v tvare kaktusa.
„Mám nejaké skúsenosti s pracovnými seminármi,“ zašomrala som a ako
zhypnotizovaná som sledovala jeho prsty – chytil do nich ďalšie pero a aj
to vložil do pohára. „Lenže iba pre kolegov, nikdy nie pre potenciálnych
klientov.“ Nasledovalo tretie pero. „Prepáč, čo si myslíš, že robíš?“
„Dobre,“ odvetil jednoducho a schmatol moju obľúbenú ceruzku, ružovú
s pierkom rovnako žiarivej farby na konci. Zvláštne na ňu pozrel,
prekvapene nadvihol obočie. „Nie je to ideálne, ale aspoň niečo.“ Ukázal na
mňa ceruzkou. „Toto myslíš vážne?“
 Vytrhla som mu ju z ruky. „Rozveseľuje ma.“ Hodila som ju do pohára.
„Uráža taká ceruzka váš vkus, pán Robot?“
Aaron neodpovedal. Namiesto toho siahol po niekoľkých fascikloch,
ktoré som mala naukladané – no dobre, boli skôr pohodené – po svojej
pravici. „Viem si poradiť s podujatiami, ako je toto,“ vyhlásil, zdvihol ich a
vyrovnal do rohu môjho stola. „Zopár som ich zorganizoval, kým som
prišiel pracovať do InTechu.“ Vzápätí sa načiahol po môj plánovač, ktorý
ležal hore nohami kdesi v chaose, ktorý tvoril môj pracovný priestor.
Podržal ho vo svojich obrovských labách. „No musíme pracovať rýchlo;
nemáme veľa času, aby sme všetko stihli.“
Hej, hej, hej. Tak počkať.
„My?“ Vytrhla som mu plánovač z rúk. „Neexistuje žiadne my,“ odfrkla
som. „A mohol by si, prosím ťa, nechať moje veci na pokoji? O čo sa to
vôbec snažíš?“
Jeho nenápadná ruka sa opäť pohla a obišla opierku mojej stoličky.
Aaron ma takmer uväznil medzi stolom a stoličkou, jeho hlava sa vznášala
nad mojou a očami blúdil po mojich veciach.
Čakala som na odpoveď, upierala zrak na jeho profil a veľmi som sa
premáhala nevnímať teplo, ktoré vyžarovalo z jeho tela.
„Nemáš šancu sústrediť sa, keď máš stôl taký zaprataný,“ skonštatoval
napokon vecne. „Takže to naprávam.“
Otvorila som ústa. „Kým si sem neprišiel, vedela som sa sústrediť.“
„Môžem vidieť zoznam účastníkov, ktorý vypracoval Jeff?“ Jeho prsty
preleteli po klávesoch môjho notebooku a otvorili okno.
Po celý čas som vnímala, ako sa mi telo… rozohrieva. Nepríjemne. No
aspoň sa prestal dotýkať mojich vecí.
„Aha, tu je.“ Zdalo sa, že si prezerá dokument, zatiaľ čo ja som nemohla
odtrhnúť zrak od jeho profilu, ohromená jeho blízkosťou.
Bože.
„Dobre,“ pokračoval, „to nie je veľa ľudí, takže aspoň catering bude
pomerne ľahké vyriešiť. Čo sa týka… základných bodov, ktoré si pripravila,
nebudú fungovať.“
Spustila som ruky na kolená s pocitom, ako sa mi v bruchu rozlieva
strach. Premýšľala som, ako to, preboha, zvládnem. „Nepýtala som sa ťa na
názor, ale ďakujem, že si mi dal vedieť,“ zahabkala som slabo, chytila som
svoj notebook a pritiahla si ho. „A teraz, ak dovolíš, vrátim sa k
plánovaniu.“
Aaron sklopil zrak práve vtedy, keď som k nemu vzhliadla.
Krátko skúmal moju tvár, no z chvíle sa stala celá – a veľmi nepríjemná
– minúta.
Vykročil spoza mňa a presunul sa na moju druhú stranu. Silnými
predlaktiami, na ktoré som možno civela o trochu dlhšie, než by sa patrilo,
sa oprel o stôl a zapol vlastný notebook.
„Aaron,“ hlesla som a v duchu som dúfala, že dnes večer tak robím
naposledy, „nemusíš mi pomáhať. Ak ti ide o to.“ Poslednú časť som
zamrmlala.
Pritiahla som si stoličku bližšie k stolu a prizerala sa, ako vyťukáva heslo.
Úporne som sa usilovala, aby ma nerozptyľovali jeho neznesiteľne široké
plecia, ktoré som mala priamo v zornom poli, keď sa opieral o drevený
povrch stola.
Por el amor de Dios. Musela som si ho prestať… obzerať.
Môj vyhladovaný mozog mal očividne problémy správať sa normálne. A
bola to jeho vina. Potrebovala som, aby odišiel. Čo najskôr. Už v normálnej
vzdialenosti bol nesmierne otravný, a takto… priamo pri mne, dočerta. A
správal sa mimoriadne dotieravo.
„Mám niečo, čo môžeme použiť.“ Aaronove prsty preleteli po notebooku,
keď hľadal dokument, na ktorý narážal. „Pred odchodom z bývalého
zamestnania mi dali urobiť zoznam. Niečo ako manuál. Mal by som ho tu
niekde mať. Počkaj.“
Aaron pokračoval v písaní a klikaní, zatiaľ čo ja som bola každou
sekundou podráždenejšia. Zlostila som sa na seba, naňho. Jednoducho… na
všetko.
„Aaron,“ skúsila som to ešte raz, keď sa mu na obrazovke konečne otvoril
dokument PDF. Zjemnila som hlas a pomyslela si, že možno zaberie, keď k
nemu budem milšia. „Je neskoro a nemusíš to robiť. Už si ma nasmeroval
správnym smerom. Pokojne môžeš odísť.“ Ukázala som na dvere.
„Ďakujem.“
Prsty, ktoré som stále sledovala, ešte raz ladne ťukli do klávesov. „Ten
manuál obsahuje zo všetkého trochu – príklady pracovných seminárov,
kľúčové koncepty pre aktivity a skupinovú dynamiku, dokonca aj ciele,
ktoré by si mala mať na pamäti. Môžeme si to prejsť.“
My. Opäť použil prvú osobu množného čísla.
„Zvládnem to sama, Blackford.“
„Môžem ti pomôcť.“
„Mohol by si, ale nemusíš. Netuším, prečo máš nutkanie priletieť za
mnou v červenom plášti ako nejaký čudácky Clark Kent a zachraňovať
situáciu. Ďakujem, nepotrebujem tvoju pomoc. Možno sa naňho trochu
podobáš, ale ja nie som dievča v núdzi.“
Najhoršie bolo, že popravde som tú pomoc potrebovala. Ťažko som sa
však vyrovnávala s tým, že mi ju chcel poskytnúť práve Aaron.
Narovnal sa do plnej výšky. „Čudácky Clark Kent?“ Zvraštil obočie. „To
má byť kompliment?“
Zaklapla som ústa.
„Nie.“ Prevrátila som oči, aj keď možno mal trochu pravdu.
Vyzeral trochu ako muž, ktorý sa skrýva za Supermanovou tajnou
identitou. Nie ten s plášťom, ale ten, čo nosil oblek, mal prácu od deviatej
do piatej a bol celkom… sexi na chlapa pracujúceho v kancelárii. Niežeby
som mala v pláne priznať to nahlas. Ani pred Rosie.
Aaron niekoľko sekúnd skúmal moju tvár.
„Myslím, že to budem brať ako kompliment,“ vyhlásil, keď sa mu
nepatrne nadvihol jeden kútik úst.
Samoľúby dvojník Clarka Kenta.
„Ale nie je to kompliment.“ Siahla som po myši a kliknutím som otvorila
náhodný priečinok. „Thor alebo Captain America? To by bol kompliment.
Ty však nie si Chris. Navyše o Supermana už nikto nestojí, pán Kent.“
Zdalo sa, že Aaron sa nad tým na okamih zamyslel. „Vyznieva to však
tak, že ty sa oňho aj tak zaujímaš.“
Keď som to akože prepočula, presunul sa kamsi za mňa. Nespúšťala som
ho z čí, keď cez kanceláriu prešiel k stolu, čo patril jednému z chlapíkov, s
ktorými som sa delila o tento priestor, no už dávno tu nebol. Jednou rukou
chytil jeho stoličku a postrčil ju mojím smerom.
Ruky som si prekrížila pred hruďou, keď ju postavil vedľa mojej a
zosunul sa na ňu svojím veľkým telom. Zavŕzgala a vyzerala dosť labilne.
„Čo to robíš?“ čudovala som sa.
 „Túto otázku si mi už položila.“ Prebodol ma znudeným pohľadom. „Čo si
myslíš, že robím?“
„Nepotrebujem tvoju pomoc, Blackford.“
Vzdychol si. „Ďalšie déjà vu.“
„Ty,“ zakoktala som sa. Opäť som si odfrkla. „Ja… uf.“
„Catalina,“ oslovil ma. Nepáčilo sa mi, ako znie moje meno z jeho úst.
„Potrebuješ pomoc. Takže nám obom ušetrím čas, lebo obaja vieme, že by
si ma o ňu nikdy nepožiadala.“
Nemýlil sa. Nikdy by som Aarona nepožiadala o nič, keďže som presne
vedela, čo si o mne myslí. Osobne, profesionálne, na tom nezáležalo. Celý
čas som si dobre uvedomovala, čo si o mne myslí. Vypočula som si to na
vlastné uši pred mnohými mesiacmi, hoci on o tom netušil. Takže nie,
odmietla som od neho čokoľvek prijať. Hoci to znamenalo, že k nemu
musím prechovávať nenávisť, presne ako on ku mne, dalo sa s tým žiť.
Aaron sa zaklonil a vyložil si ruky na opierky. Košeľa sa mu pritom
napla a zmena v napätí látky bola priveľmi lichotivá na to, aby mi oči
podvedome nezablúdili na jeho telo.
Ježiši. Na chvíľu som zavrela oči. Bola som hladná, unavená z toho
všetkého, zrádzal ma vlastný zrak a, úprimne povedané, v tej chvíli som
bola načisto zmätená.
„Prestaň byť taká tvrdohlavá,“ ozval sa.
Tvrdohlavá. Prečo? Lebo som ho nepožiadala o pomoc a mala by som ju
prijať, keď sa rozhodol ponúknuť mi ju?
Rozčúlil ma. Asi preto som bez rozmýšľania otvorila ústa. „Preto si sa
neozval na porade, keď na mňa zhodili túto bombu? Lebo som nepožiadala
o pomoc? Lebo som príliš tvrdohlavá na to, aby som ju prijala?“
Aaron len mierne zaklonil hlavu; pravdepodobne ho moje slová šokovali.
Okamžite som oľutovala, že som sa vôbec ozvala. No stalo sa. Vyhŕklo mi
to z úst úplne nečakane.
V jeho inak vážnom výraze sa čosi mihlo. „Neuvedomil som si, že chceš,
aby som zasiahol.“
Samozrejme, že nie. To si neuvedomil nikto. Dokonca ani Héctor,
ktorého mám takmer za rodinu. Vari som to už dávno nevedela? Áno, bola
som viac ako oboznámená s tým, že keď ide o takéto situácie, sú dve
skupiny ľudí. Tí, čo veria, že keď nič nepovedia, stoja na neutrálnej pôde, a
tí, čo si vyberú stranu. A častejšie to býva tá nesprávna. Iste, vždy nešlo o
niečo také neškodné ako Geraldove povýšenecké a neúctivé poznámky.
Niekedy to bolo oveľa, oveľa horšie. Uvedomovala som si to. Už dávno som
to zažila na vlastnej koži.
Pokrútila som hlavou a zahnala spomienky. „Zmenilo by to niečo,
Aaron? Keby som ťa požiadala, aby si zasiahol?“ opýtala som sa ho, akoby
držal v rukách riešenie, hoci v skutočnosti ho nemal. Pozorovala som ho a
od strachu mi srdce bilo ako zvon. „Alebo keby som ti povedala, že už mám
po krk toho, ako musím druhých žiadať, nech zasiahnu – zakročil by si?“
Aaron si ma mlčky premeriaval, takmer nesmelo mi skúmal tvár.
Pod jeho intenzívnym pohľadom mi zahoreli líca a čoraz viac som
ľutovala, že som prehovorila.
„Zabudni, že som niečo povedala, dobre?“ Odvrátila som zrak a
premohlo ma sklamanie a hnev na seba, že zo všetkých ľudí kritizujem
práve Aarona, hoci mi nič nedlhoval. Vôbec nič. „Aj tak to musím urobiť.
Nezáleží na tom, ako alebo prečo sa to stalo.“ Ani na tom, že to nebolo
naposledy.
Aaron sa vystrel a naklonil sa ku mne o kúsok bližšie. Zhlboka sa
nadýchol, kým ja som zadržiavala dych a čakala, čo na to povie.
„Nikdy si nepotrebovala, aby za teba niekto bojoval, Catalina. To je
jedna z vecí, ktoré si na tebe najviac vážim.“
Jeho slová spôsobili, že sa mi v hrudi čosi zrodilo. Akýsi tlak, ktorý mi
nebol príjemný.
Aaron nikdy nehovoril takéto veci. Nikomu, a najmä nie mne.
Otvorila som ústa, aby som povedala, že na tom nezáleží, že je mi to
jedno, že to môžeme nechať tak, ale zdvihol ruku a umlčal ma.
„Na druhej strane, nikdy som ťa nepovažoval za niekoho, kto sa bude
krčiť od strachu a nevydá zo seba všetko, keď čelí výzve. Bez ohľadu na to,
či ťa pred ňu postavili nespravodlivo alebo nie,“ odvrátil sa k svojmu
notebooku. „Takže čo urobíš?“
Zaťala som zuby.
Ja… Nekrčila som sa od strachu. Nebála som sa tejto úlohy. Vedela som,
že ju zvládnem. Len som… dopekla, bola som skrátka vyčerpaná. Bolo
ťažké nájsť motiváciu, keď ma niečo tak veľmi odrádzalo. „Ja ne…“
„Ako sa rozhodneš, Catalina?“ Prsty mu šikovne poska­kovali po
podložke notebooku. „Budeš fňukať alebo pracovať?“
„Nefňukám,“ zafunela som.
Hlúpy dvojník Clarka Kenta.
„V tom prípade poďme pracovať,“ odvrkol.
Ešte raz som sa naňho poriadne pozrela a všimla som si, ako odhodlane
zaťal čeľusť. Možno aj trochu podráždene.
„Neexistuje nijaké my,“ vydýchla som.
Pokrútil hlavou a prisahala by som, že na zlomok sekundy skrútil pery
do krátkeho úsmevu.
„Prisahám Bohu…“ Zdvihol zrak, akoby prosil nebesá o trpezlivosť.
„Prijmeš moju pomoc. Už sa o tom odmietam dohadovať.“ Pozrel na
hodinky a vydýchol. „Nemám celý deň na to, aby som ťa tu presviedčal.“
Zamračil sa a zrazu bol ten istý Aaron ako vždy. „Už sme stratili dosť času.“
So zamračeným Aaronom som sa cítila príjemnejšie. Nekrúžil okolo mňa
a nehovoril hlúposti typu vážim si ťa.
Teraz bol rad na mne, aby som sa zachmúrila, lebo som si bolestivo
uvedomovala, že už sa mi nepodarí vyhodiť ho zo svojej kancelárie.
„Som rovnako tvrdohlavý ako ty,“ zamrmlal a niečo vyťukal na svojom
notebooku. „Vieš, že som.“
Stočila som pozornosť späť k obrazovke počítača a rozhodla som sa, že
prijmem toto zvláštne prímerie. Už len v záujme dobrej povesti spoločnosti
InTech. Aj v záujme vlastného duševného zdravia, lebo ma náramne
vytáčal.
Zrejme budeme dnes večer za dvoch zamračených idiotov, ktorí sa
navzájom tolerujú.
„Fajn. Dovolím ti, aby si mi pomohol, ak si si to vzal do hlavy,“ prehodila
som a snažila sa zabudnúť na teplú guču emócií, čo sa mi tvorila v bruchu.
Až príliš sa podobala vďačnosti.
Rýchlo na mňa pozrel, v očiach mal niečo nečitateľné. „Musíme začať od
nuly. Otvor prázdnu šablónu.“
Odvrátila som pohľad a pokúšala sa sústrediť na obrazovku.
Niekoľko minút sme mlčali, keď som kútikom oka postrehla pohyb. Čosi
položil na stôl. Priamo medzi nás.
„Tu máš,“ začula som ho prehovoriť.
Sklopila som zrak a zbadala niečo zabalené vo voskovanom papieri. Bol
to štvorec veľký asi desať centimetrov.
„Čo je to?“ opýtala som sa a pohľad mi preskočil na jeho profil.
„Cereálna tyčinka,“ odvetil bez toho, aby na mňa pozrel, a ďalej ťukal do
klávesnice. „Si hladná. Zjedz ju.“
Ruky mi samy od seba vystrelili k pochúťke. Po rozbalení som si ju
pozorne prezrela. Domáca. Musela byť, súdiac podľa toho, ako spolu držali
pražené ovsené vločky, sušené ovocie a orechy.
Počula som Aaronov dlhý povzdych. „Ak sa ma opýtaš, či je otrávená,
prisahám…“
„Nie,“ zamrmlala som.
Zavrtela som hlavou a znovu som ucítila ten zvláštny tlak v hrudi.
Zdvihla som si tyčinku k ústam, zahryzla do nej a – preboha! Zastonala
som od pôžitku.
„Prekrista,“ zašomral si muž po mojej pravici popod nos.
Prehltla som úžasné spojenie orechov a sladkého ovocia a pokrčila
plecami. „Prepáč, ale ten hryz stál za ston.“
Sledovala som, ako krúti hlavou a ďalej sa sústreďuje na dokument na
obrazovke. Keď som sa naňho znovu pozrela, zmocnil sa ma zvláštny
neznámy pocit. A nemal nič spoločné s ocenením Aaronových nečakaných
pekárskych schopností. Bolo to niečo iné, čosi hrejivé a neurčité, čo som
zacítila aj pred pár minútami, ale teraz mi to mykalo kútikmi, ktoré sa
chceli zdvihnúť do úsmevu.
Bola som vďačná.
Aaron Blackford, zamračený dvojník Clarka Kenta, bol v mojej
kancelárii. Pomáhal mi, kŕmil ma domácimi pochúťkami a ja som bola
rada. Dokonca vďačná.
„Ďakujem,“ uniklo mi z pier.
Otočil sa ku mne a videla som, ako sa na okamih uvoľnil. Potom mu oči
preskočili na moju obrazovku. „Ešte stále si neotvorila prázdnu šablónu?“
odfrkol neveriacky.
„Oye.“ Španielske slovo mi vykĺzlo z úst. „Nemusíš byť taký panovačný.
Každý nie je taký superrýchly ako vy, pán Kent.“
Zdvihol obočie, no tváril sa nezaujato. „Práve naopak. Niektorí majú
dokonca opačnú superschopnosť.“
„Haha.“ Prevrátila som oči. „Veľmi vtipné.“
 Znovu uprel pohľad na obrazovku. „Prázdna šablóna. A nech je to ešte
dnes, ak to nie je priveľká požiadavka.“
Toto bude dlhá noc.
 Štvrtá kapitola

„Mamá,“ zopakovala som po stý raz. „Mamá, escúchame, por favor.“

Bolo by úplne jedno, keby som ju ešte tisíckrát požiadala, aby ma,
prosím, vypočula. To nebolo niečo, v čom by moja mama vynikala, a už
vôbec nie, čo by niekedy praktizovala. Počúvanie bolo vyhradené pre tých,
ktorých hlasivky si dávali prestávky.
Z pier mi unikol dlhý a hlasný povzdych. Matkin hlas z telefónu prenikal
do môjho ucha v ťažkých prívaloch španielčiny.
„Madre,“ zopakovala som.
„… takže ak sa rozhodneš pre tie druhé šaty – vieš, o ktorých hovorím?“
opýtala sa mama po španielsky a nedala mi priestor na odpoveď. „Tie
tenučké, hodvábne, čo ti padajú až po členky. Nuž, ako tvoja matka ťa
musím upozorniť, že nelichotia tvojej postave. Je mi ľúto, Lina, ale si malá
a strih týchto šiat ťa robí ešte menšou. A zelená nie je tvoja farba.
Nemyslím si, že to je farba, ktorú by na svadbe mala mať madrina.”
„Ja viem, mamá. Ale už som ti vravela…“
„Budeš vyzerať ako… žaba, ale na podpätkoch.“
Fíha, vďaka, mami.
Zachichotala som sa a pokrútila som hlavou. „Na tom nezáleží, lebo si
dám tie červené šaty.“
V telefóne sa ozvalo radostné zvýsknutie. „Ay. Prečo si mi to nepovedala
skôr? Nechala si ma polhodinu rozprávať o všetkých ďalších možnostiach.“
„Povedala som ti to hneď, ako sme sa začali rozprávať. No ty si…“
„Musela som sa nechať uniesť, cariño.“
Otvorila som ústa, aby som to potvrdila, ale nedala mi šancu.
„Dokonalé,“ vyhlásila. „Sú to také krásne šaty, Lina. Elegantné a koketné.“
Koketné? Ako to myslí?
„Tvoje prsia budú na banket vstupovať skôr ako ty.“
Ach… aha. Takže takto to myslela.
 „A tá farba ti naozaj pristane k pokožke, tvaru tela aj tvári. Nie ako tie
žabacie šaty.“
„Vďaka,“ zamrmlala som. „Zrejme si už nikdy neoblečiem nič zelené.“
„Dobre,“ prisvedčila prirýchlo na to, aby som to vzala ako dobrosrdečnú
poznámku. „A čo si oblečie ten tvoj priateľ? Budete spolu ladiť? Papá má
kravatu v rovnakom odtieni detskej modrej ako ja šaty.“
Z úst mi vykĺzol nepatrný povzdych. „Mamá, vieš, že Isa to neznáša.
Výslovne nám povedala, že si to neželá.“
Moja sestra neústupčivo trvala na tom, aby páry spolu neladili. Dokonca
som s ňou musela zviesť boj, aby tento pokyn nepridala už aj na pozvánky.
Stálo ma veľa energie a trpezlivosti presvedčiť ju, aby nebola takou
nevestou.
„No vzhľadom na to, že som nevestu porodila ja a tú kravatu som už
kúpila, myslím, že tvoja sestra bude musieť urobiť výnimku.“
Moja mama je hrozne tvrdohlavá. Nehovorím, že ja a sestra nie sme, ale
najhoršie je na tom určite ona. Uverila by som, že slovo zanovitá vzniklo
iba kvôli nej, keď v deň svojho narodenia otvorila oči.
„Asi áno,“ priznala som potichu.
Siahla som po svojom plánovači a načmárala do zoznamu úloh, aby som
zavolala Ise a varovala ju.
„Tuším mám online zľavu, ktorú môžeš použiť,“ pokračovala mamá,
zatiaľ čo som odomkla notebook a neprítomne si kontrolovala doručenú
poštu. „Aj keď možno nefunguje mimo Španielska. No mala by, nie? Si
moja dcéra a mala by si mať možnosť využívať moje zľavy bez ohľadu na
to, kde na svete si. Nemal by práve na to slúžiť internet?“
Klikla som na e-mailové upozornenie na ďalšie pracovné stretnutia, čo
ma čakajú. „Áno, určite.“ Rýchle preletenie textu mi prezradilo, že asi som
mala počkať, kým mama zloží, až potom ten e-mail otvárať.
„Aha, myslíš, že internet by mal určite slúžiť práve na to? Vlastne áno, a
určite využiješ tú moju zľavu?“
Zaklonila som sa na stoličke a prečítala si priložené informácie.
„Lina?“
O čom sa to vôbec bavíme? „Áno, mamá.“
„Nuž, tú zľavu si budeš musieť skontrolovať sama, vieš, že sa v internete
nevyznám.“
 „Jasné,“ odvetila som, hoci som stále nevedela, s čím súhlasím.
„Alebo už má kravatu?“
On.
Upriamila som všetku pozornosť späť na náš rozhovor.
„Má?“ naliehala, keď som neodpovedala. „Tvoj nový priateľ.“
Na čelo mi vystúpili malé kropaje potu už len pri predstave tejto
diskusie.
On.
Priateľ, ktorého som nemala, ale moja rodina verila, že ho mám.
Lebo som im to nahovorila.
Klamala som ich.
Zrazu akoby mi niekto zázrakom zošil pery. Čakala som, kým mama
príhodne zmení tému tým chaotickým a rýchlym spôsobom ako vždy,
zatiaľ čo moja myseľ nepríčetne panikárila.
Čo mám na to vlastne povedať? Nie, mamá. Nemôže mať kravatu, lebo ani
neexistuje. Vymyslela som si ho, vieš? V snahe pôsobiť o čosi menej úboho a
osamelo.
Možno by som mohla zložiť. Alebo predstierať, že som zaneprázdnená a
ukončiť náš hovor. To by ma však naplnilo výčitkami svedomia a úprimne
povedané, nevedela som si predstaviť, že by som ich zvládla ešte viac.
Navyše moja matka nebola hlúpa.
Zistila by, že sa niečo deje.
Veď ma porodila.
Ubiehali ďalšie sekundy, nevydala som ani hláska a zároveň som
nemohla uveriť, že asi prvý raz za celý život martínska matróna čaká na
moju odpoveď mlčky.
Doriti.
Prešli ďalšie vzácne sekundy.
Doriti, doriti, doriti.
Priznaj sa, radil mi hlások v hlave. No ja som pokrútila hlavou a
sústredila sa na jednu z malých kvapiek potu, čo mi stekali po chrbte.
„Lina?“ ozvala sa mama neisto. Znepokojene. „Stalo sa niečo?“
Bola som hrozná, ľstivá ľudská bytosť, ktorá nepochybne spôsobila
starosť, čo som jej počula v hlase.
„Nie…“ Odkašľala som si a ignorovala hanebnú ťažobu, ktorá sa mi
usadila v žalúdku. „Som v poriadku.“
Počula som, ako vzdychla. Bol to jeden z povzdychov, ktoré sú také
mocné, až sa zakolíšete na nohách. Prinútil ma cítiť sa zle. Akoby som
videla, ako na mňa hľadí očami plnými porážky a smútku a krúti hlavou.
Vôbec sa mi to nepáčilo.
„Lina, vieš, že som tu pre teba, keby sa stalo čokoľvek.“
Pocit viny vo mne narastal a skrútilo mi žalúdok. Bolo mi hrozne a
pripadala som si hlúpo. Ale mám na výber? Buď budem pokračovať v
klamaní, alebo sa priznám.
„Rozišli ste sa? Vieš, dávalo by to zmysel, lebo nikdy predtým si o ňom
nehovorila. Až do minula.“ Nastala pauza, v ktorej som počula, ako mi
srdce bubnuje v ušiach. „Tvoja sesternica Charo sa k tomu včera vyjadrila.“
Samozrejme, že sa vyjadrila. A všetko, čo vedela mamá, vedel aj zvyšok
rodiny.
„Vravela, že na facebooku nemáš nijaké jeho fotky,“ pokračovala, keď
som nič nepovedala.
Zavrela som oči.
„Na facebook už nikto nič nedáva, mamá,“ ohradila som sa slabým
hlasom, zatiaľ čo som stále bojovala sama so sebou.
„A prinstanam? Alebo čokoľvek, čo teraz vy mladí používate. Ani tam
nie sú žiadne fotky.“
Vedela som si predstaviť, ako Charo prehľadáva všetky moje profily na
sociálnych sieťach, hľadá toho imaginárneho muža a mädlí si ruky, keď
nijakého nenájde.
„Charo povedala, že keď to nie je vzťah hodný prinstanamu, tak to nie je
vážne.“
V hrudi mi divoko poskakovalo srdce. „Volá sa to insta­gram.“
„Fajn.“ Znovu vzdychla. „Ale keď si sa s ním rozišla, alebo to ukončil on
– je mi jedno, kto čo urobil –, môžeš sa nám zdôveriť. Papá alebo mne.
Viem, že máš veľké problémy s randením, odkedy… nuž, odkedy nie si s
Danielom.“
Tá posledná poznámka sa mi zabodla do hrude ako nôž. Ťaživý pocit sa
zmenil na niečo škaredé a bolestivé. Niečo, čo ma prinútilo zamyslieť sa
nad dôvodom, prečo som klamala, prečo mám problémy s randením – ako
to povedala moja mama – a prečo som sa vôbec dostala do tejto
šlamastiky.
„Za všetky tie roky, čo si bola preč, si si domov nikdy nikoho
nepriviedla. Nikdy si nehovorila o mužovi, s ktorým by si sa stretávala.
Ani tohto si nikdy nespomenula – až vtedy, keď si vyhlásila, že s ním
chodíš a privedieš ho na svadbu. Takže ak si znovu sama…“
Pri jej slovách mi srdce zovrela veľmi známa a veľmi ostrá bolesť.
„Je to v poriadku.“
Naozaj?
Keby to bolo naozaj v poriadku, mohla by som sa mame zveriť s
pravdou. Mala som šancu ukončiť tento cirkus plný klamstiev, pochovať
všetku tú ľútosť kamsi hlboko do tmy a nadýchnuť sa. Mohla som jej
povedať, že áno, už nemám vzťah, a teda neprídem domov so svojím –
neexistujúcim – priateľom. Že na svadbu pôjdem sama. A že je to v
poriadku.
Sama to povedala. A možno mala pravdu. Len som potrebovala uveriť, že
ju má.
Zhlboka som sa nadýchla, zaplavil ma príval odvahy a rozhodla som sa.
Priznám sa.
Ísť na svadbu bez partnera nebude zábava. Ľútostivé pohľady a šepkanie
o minulosti, na ktorú som chcela zabudnúť, budú určite nanič. Mierne
povedané. No nemala som na výber.
V mysli sa mi vynorila Aaronova zamračená tvár. Neohlásene. Rozhodne
tam nebola vítaná.
Nie. Vytlačila som ju preč.
Od pondelka svoju ponuku už ani raz nespomenul. Prešli štyri dni.
Niežeby sa tým niečo zmenilo. Musela som sa spoľahnúť sama na seba. A
nemala som dôvod veriť, že to myslel vážne.
Je to v poriadku; mamá tvrdí, že je.
Otvorila som ústa, aby som spečatila svoje rozhodnutie konečne dospieť
a prestať sa správať ako notorická klamárka pre niečo, čomu by som mala
mať dostatok guráže čeliť sama. Ibaže šťastie, ako inak, nebolo na mojej
strane a ďalšie matkine slová rýchlo pochovali všetko, čo som mala na
jazyku.
„Vieš,“ už to, ako znel jej hlas, mi malo napovedať, čo bude nasledovať,
„každý človek je iný. Každý má vlastné tempo, ktorým si dáva dokopy
život po tom, čo prešiel niečím takým. Niektorí ľudia potrebujú viac času
ako iní. A ak sa ti to ešte nepodarilo, nemáš sa za čo hanbiť. Daniel je
zasnúbený, no ty zatiaľ nie. Ale to nie je dôležité. Na svadbu môžeš prísť
sama, Lina.“
Pri tej predstave mi žalúdok spadol až kamsi k nohám.
„Daniel si predsa nepotreboval dať dokopy život, lebo, nuž, skočil cez
palubu bez akejkoľvek ujmy.“
Netkvie vari práve v tom skutočný problém? Niečo také situáciu len
zhoršovalo. Veselo si pokračoval vo svojom užívaní, zatiaľ čo ja… ja som
sa… zasekla. A všetci by si to pri pohľade na moje osamelé ja uvedomili.
Vedel by to každý, kto na sestrinej svadbe bude.
Mama akoby mi čítala myšlienky, lebo zrazu vyslovila moje obavy:
„Všetci to vedia, cariño. A všetci to chápu. Prešla si mnohým.“
Všetci to chápu?
Nie, mýlila sa. Všetci si myslia, že to chápu. Nikto tomu nerozumel.
Neuvedomovali si, že všetky tie povzdychy pobrecita, chuderka Lina,
sprevádzané ľútostivými pohľadmi a prikyvovaním akoby chápali, prečo
ma nevydarený vzťah tak zjazvil, že som si nemohla nájsť niekoho iného,
boli dôvodom, prečo svojej rodine klamem. Prečo mám chuť prepadnúť sa
pod čiernu zem už len pri predstave, že sa tam ukážem sama, zatiaľ čo
Daniel – moja prvá láska, môj bývalý, ženíchov brat a svedok – tam bude
so svojou snúbenicou, čo len znásobí ich nespravodlivé domnienky o mojej
osobe.
Slobodná a sama po úteku z krajiny so zlomeným srdcom.
Zaseknutá.
Prekonala som náš rozchod, naozaj. Ale všetko, čo sa stalo, ma…
rozhodilo. Uvedomila som si to až teraz – nie preto, že by som si zrazu
spomenula, koľko rokov som už nezadaná, ale preto, lebo som klamala – a
čo bolo ešte horšie, práve som sa rozhodla, že svoju lož vezmem späť.
„Všetci to chápu. Prešla si mnohým.“
Mnohým bol veľmi jemný výraz.
Nie. Nemôžem to urobiť. Nezvládnem to. Nebudem taká Lina pred celou
rodinou, pred celým prekliatym mestom. Pred Danielom.
„Lina…“ Mama vyslovila moje meno tak, ako to dokáže len matka. „Si
tam ešte?“
„Pravdaže.“ Môj hlas znel roztrasene a ťažko od všetkého, čo ma
zmáhalo, a nenávidela som sa za to. Vydýchla som nosom a vystrela sa na
stoličke. „S mojím priateľom je všetko v poriadku,“ zaklamala som. Lži, lži a
ešte raz lži. Lina Martínová, profesionálna klamárka, podvodníčka. „A
privediem ho, presne ako som povedala.“ Prinútila som sa zasmiať, ale
vyznelo to hrozne. „Keby si ma pustila k slovu, skôr ako urobíš hlúpe
závery a pustíš sa do kázne, mohla som ti to povedať.“
Cez reproduktor telefónu ku mne nedoľahli nijaké slová. Iba ticho.
Moja matka nebola hlúpa. Podľa mňa neexistuje hlúpa matka. A ak som
čo i len na sekundu uverila, že búrka prehrmela, pravdepodobne som sa
mýlila.
„Dobre,“ pritakala čudne nežne. „Takže ste stále spolu?“
„Áno,“ vypustila som ďalšie klamstvo.
„A príde s tebou na svadbu? Do Španielska?“
„Presne tak.“
Nastala odmlka, pri ktorej som si uvedomila, že sa mi tak potia ruky, až
by mi telefón vykĺzol, keby som ho nedržala dosť pevne.
„Hovorila si, že žije tiež v New Yorku?“
„Áno.“
Zahmkala a potom dodala: „Američan?“
„Narodil sa tu, aj tu vyrástol.“
„A akože sa to volá?“
Dych sa mi zasekol niekde v hrdle. Doriti. Nepovedala som im, ako sa
volá, však? Asi nie, ale…
V mysli sa mi horúčkovito preháňali možnosti. Zúfalo. Potrebovala som
meno. Taká jednoduchá, banálna úloha. Meno.
Bežné meno.
Meno človeka, ktorý neexistoval, alebo som ho ešte musela nájsť.
„Lina… si tam?“ ozvala sa moja mama. Zasmiala sa, vyznelo to trochu
nervózne. „Zabudla si meno svojho priateľa?“
„Nebuď hlúpa,“ odvetila som, no sama som si uvedomovala, ako
rozrušene pôsobím. „Ja…“
Môj pohľad upútal tieň, odviedol moju pozornosť od telefonátu. Pozrela
som na dvere svojej kancelárie a spomenula som si na okamih, keď mi pred
rokom a ôsmimi mesiacmi – s hrozne zlým načasovaním – vstúpil do
života. Aaron Blackford prekročil prah a ocitol sa v srdci búrky.
„Lina?“ zdalo sa mi, že počujem mamu.
Stačili mu dva kroky a zastal predo mnou na druhom konci môjho stola.
Spustil naň štós papierov.
Čo to stvára?
Nenavštevovali sme sa navzájom vo svojich kanceláriách. Nikdy sme to
nepotrebovali, nechceli, ani sme sa tým navzájom neobťažovali.
Uprel na mňa svoj ľadovo modrý pohľad. Potom sa zamračil, akoby sa
čudoval, prečo vyzerám ako žena, ktorá práve rieši otázku život a smrti.
Lebo presne to som robila. Nechať sa pristihnúť pri lži bolo oveľa horšie
ako klamať. Už po pár sekundách sa jeho výraz zmenil na znechutený. V
očiach som mu videla odsúdenie.
Zo všetkých ľudí, ktorí mohli práve teraz vojsť do mojej kancelárie, to
musel byť práve on.
Prečo, bože? Prečo?
„Aaron,“ počula som sa povedať utrápeným hlasom.
Nejasne som si uvedomila, že mama zopakovala jeho meno: „Aaron?“
„Sí,“ zamrmlala som a nespúšťala som pohľad z jeho očí. Čo, preboha,
chce?
„Dobre,“ pritakala mamá.
Dobre?
Rozšírili sa mi oči. „Qué?“
Aaron, ktorý zachytil španielske slová, si dve a dve zrátal s ľahkosťou,
ktorá ma nemala prekvapiť.
„Osobný telefonát v práci?“ pokrútil hlavou.
Moja mama, ktorá bola stále na linke, sa po španielsky opýtala: „To je on,
ten hlas, čo počujem? Ten Aaron, s ktorým chodíš?“
Stuhlo mi celé telo. S vyvalenými očami a otvorenými ústami som naňho
civela a matkine slová rezonovali v mojej očividne prázdnej lebke, lebo čo
som to, prekrista, urobila?
„Lina?“ naliehala.
Aaron sa ešte väčšmi zachmúril a rezignovane si vzdychol. No stál tam
ďalej. Neodchádzal.
Prečo neodíde?
 „Sí,“ odpovedala som, neuvedomujúc si, že to slovo bude považovať za
potvrdenie. Ale vedela som, že urobí presne to, nie? „Nie,“ dodala som v
snahe zaradiť spiatočku.
No Aaron nespokojne zacmukal, znovu pokrútil hlavou a čokoľvek, čo sa
mi formovalo na perách, nenávratne zmizlo.
„Ja…“ Bože, prečo je v mojej kancelárii tak horúco? „No sé, mamá.“
Aaron naznačil ústami: Tvoja mama?
„Cómo que no sabes?“ ozvalo sa súčasne.
„Ja… Ja…“ Odmlčala som sa zmätená z toho, s kým vlastne hovorím. So
zamračeným mužom, alebo so svojou matkou. Akoby som mala zapnutého
autopilota, no lietadlo sa závratnou rýchlosťou rútilo k zemi a ja som
nemohla urobiť nič, aby som zabránila jeho pádu. Nijaký gombík
nefungoval.
„Ay, hija,“ zasmiala sa mama. „Čo sa deje? Áno alebo nie? Je to Aaron?“
Chcelo sa mi kričať.
Zrazu som pocítila silné nutkanie rozplakať sa alebo otvoriť okno a
vyhodiť z neho mobil do nemilosrdnej newyorskej premávky. Žiadalo sa
mi niečo rozbiť. Holými rukami. Zatiaľ čo by som frustrovane dupala
nohami. Všetko naraz. Najradšej by som to robila všetko.
Aaronove modré oči sa naplnili zvedavosťou. Naklonil hlavu a sledoval
ma, ako mám problém čo i len poriadne sa nadýchnuť.
Druhou rukou som zakryla telefón a zlomeným, porazeným hlasom som
oslovila muža predo mnou: „Čo chceš?“
Mávol jednou rukou pred sebou. „Nie, prosím, nedovoľ, aby sme ťa ja
alebo práca rušili pri vybavovaní osobného telefonátu.“ Prekrížil si ruky na
hlúpo širokej hrudi a pritiahol si päsť pod bradu. „Počkám tu, kým
neskončíš.“
Keby sa mi mohlo dymiť z uší, k stropu by stúpal čierny oblak a krúžil by
mi nad hlavou.
Moja mama, ktorá bola stále na linke, prehovorila: „Zdá sa, že si
zaneprázdnená, tak ťa nechám pracovať.“ Nespúšťala som oči z Aarona, a
kým som stihla spracovať jej slová, dodala: „Počkaj, keď sa abuela dozvie,
že sa stretávaš s niekým z práce. Vieš, čo povie?“
Môj hlúpy mozog zrejme ešte fungoval na autopilotovi, lebo pohotovo
zareagoval: „Uno no come donde caga.“
 Aaron mierne našpúlil pery.
„Eso es,“ zachichotala sa mama. „Nechám ťa, aby si sa mohla vrátiť k
práci. O mužovi, s ktorým chodíš, nám povieš neskôr, keď prídete na
svadbu, dobre?“
Nie, chcela som jej povedať. To skôr zomriem, udusená vlastnou sieťou lží.
„Samozrejme, mamá,“ hlesla som namiesto toho. „Ľúbim ťa. Odkáž aj
papá, že ho mám rada.“
„Aj ja ťa ľúbim, cielo,“ povedala mama tesne predtým, ako zložila.
Naplnila som si pľúca potrebným vzduchom a pozrela na muža, ktorý mi
práve desaťnásobne skomplikoval život. Telefón som pustila na stôl, akoby
ma pálil.
„Takže ti volala mama.“
Prikývla som, neschopná slova. Takto to bolo lepšie. Ktovie, čo by
vyletelo z mojich zradných úst.
„Je doma všetko v poriadku?“
S povzdychom som opäť prikývla.
„Čo to znamená?“ opýtal sa a v hlase mu zaznievalo niečo, čo vyzeralo
ako úprimná zvedavosť. „To, čo si povedala na konci po španielsky.“
Hlavou mi stále víril ten hrozný, katastrofálny telefonát, čo som urobila
a do akej veľkej šlamastiky som sa zasa dostala. Vôbec som nemala chuť
Aaronovi to tlmočiť – bol ten posledný, s kým sa mi momentálne chcelo
rozprávať.
Bože, ako sa mu to podarilo? Objavil sa tu a v priebehu niekoľkých minút…
Pokrútila som hlavou.
„Prečo ťa to vôbec zaujíma?“ odsekla som.
Videla som, ako sa strhol. Iba nepatrne, ale bola som si takmer istá, že
zrak ma neklame.
Okamžite som to oľutovala, pritisla si ruky k tvári, snažila som sa
upokojiť.
„Prepáč,“ zašepkala som. „Som trochu… vystresovaná. Čo chceš, Aaron?“
opýtala som sa ho, zjemnila som hlas a uprela pohľad kamsi na stôl.
Kamkoľvek, len nie naňho. Nechcela som sa mu pozireť do očí, dať mu
šancu, aby ma videl takú… rozrušenú. Nepáčilo sa mi, že by ma mal vidieť
takto na dne. Keby to nebolo celkom nevhodné, zviezla by som sa na zem,
zaliezla pod stôl a schovala sa pred ním.
 Keďže som sa vyhýbala jeho pohľadu, rozdiel som si mohla všimnúť len
v jeho tóne: „Vytlačil som ešte nejaké dokumenty, ktoré môžeš použiť na
jednom z workshopov, čo sme načrtli.“ Jeho hlas bol takmer nežný. Aspoň
na niekoho ako Aaron. „Nechal som ti ich na stole.“
Aha.
Pohľadom som prešla po drevenom povrchu, našla ich a cítila som sa
ešte horšie.
Emócie mi rozbúrili útroby a zmenili sa na niečo, čo malo príliš blízko k
bezmocnosti.
„Vďaka,“ zamrmlala som, prstami som si pomasírovala spánky a zavrela
oči. „Stačilo by mi to poslať e-mailom.“ Možno sa tomuto všetkému dalo
vyhnúť.
„Všetko si zvýrazňuješ ručne.“
Mal pravdu. Keď si niečo vyžadovalo moje plné sústredenie, potrebovala
som si to vytlačiť na papier a potom si to prezrieť so zvýrazňovačom v
ruke. Ale ako…? Dočerta. Nezáležalo na tom, že si to Aaron všimol.
Pravdepodobne si to všimol, lebo to bolo plytvanie papierom alebo niečo
škodlivé pre životné prostredie. A nič to nemenilo na tom, že som naňho
pred chvíľou vyštekla.
„Máš pravdu, robím to. Je to…“ Odmlčala som sa a nespúšťala som
pohľad zo stola. „Je to od teba veľmi pekné. Cez víkend si ich prejdem.“
Stále som nezdvihla hlavu, aby som naňho pozrela, siahla som po
tenkom štóse a položila ho pred seba.
Prešla dlhá chvíľa, ani jeden z nás neprehovoril.
Vedela som, že tam stále stojí ako socha, nehýbe sa a len na mňa hľadí.
Nepovedal však nič, nedal mi zámienku, aby som zdvihla zrak. Nespúšťala
som teda oči z dokumentov, ktoré mi vytlačil.
Tá dlhá chvíľa akoby sa natiahla na bolestne nepríjemný čas, ale tesne
predtým, ako som sa chystala prehrať tento čudný boj a zdvihnúť zrak,
som zacítila, že odchádza. Počkala som celú minútu, kým som si nebola
istá, že je dávno preč. A… vypustila som zo seba všetko, čo sa vo mne
nahromadilo.
Hlava mi s tlmeným buchnutím dopadla na stôl. Nie, nie na stôl. Hlava
mi dopadla na kopu papierov, ktoré mi Aaron prišiel doručiť – čo od neho
bolo veľmi pozorné – tesne predtým, ako som sa dopustila hroznej chyby a
nejako som mame povedala, že meno môjho vymysleného priateľa je
Aaron.
Z pier mi unikol ston. Bol škaredý a nešťastný.
Presne ako ja.
Jemne som si udrela hlavu o povrch stola.
„Estúpida.“ Bum. „Idiota. Tonta. Boba. Y mentirosa.“ Bum, bum, bum.
To bolo zo všetkého najhoršie. Bola som nielen hlupaňa, ale aj klamárka.
Opäť som zastonala.
„Fíha,“ ozvalo sa odo dverí. Ten hlas patril Rosie.
Dobre. Potrebovala som niekoho, komu môžem dôverovať, aby ma
vytiahol z tohto šialenstva, do ktorého som sa dostala vlastným
pričinením, a odviedol ma do najbližšieho blázinca. Nedalo sa spoľahnúť
na to, že sa viem správať ako ozajstná dospeláčka.
„Je všetko v poriadku, Lina?“
Nie.
Nič z toho, čo som práve urobila, nebolo v poriadku.

„Počkať, počkať, počkať, počkať.“ Rosie strčila ruku medzi nás a zdvihla ju,
aby ma umlčala. „Čože si povedala svojej mame?“
Zhltla som zvyšok panini s pastrami a strelila som po nej pohľadom.
„Vješčošompovedala,“ precedila som cez plné ústa.
„Len chcem ešte raz počuť tú poslednú časť.“ Rosie sa zaklonila na
stoličke a jej smaragdové oči sa rozšírili od šoku. „Vieš čo? Čo keby si
začala znovu? Od začiatku. Asi mi niečo uniká, lebo to celé vyznieva
trochu šialene, aj na teba.“
Prižmúrila som na ňu oči a venovala som jej falošný zubatý úsmev plný
kúskov z môjho obeda.
Bolo mi jedno, že pri obede v spoločných priestoroch na pätnástom
poschodí ma môže vidieť ktokoľvek. O takomto čase už na tomto poschodí
aj tak veľa ľudí nebýva. Nechajte na firmu v New Yorku, aby venovala
toľko priestoru – a peňazí, lebo výzdoba pochádzala priamo z hipsterlandu
– na spoločné priestory pre partiu vorkoholikov, ktorí ho okrem
obedňajšej prestávky vôbec nevyužívajú. Napravo odo mňa bolo
obsadených iba niekoľko stolov – samozrejme tých, čo boli najbližšie k
pôsobivým oknám od podlahy až po strop.
„Nedívaj sa na mňa tak.“ Kamarátka na mňa našpúlila pery z druhého
konca stola. „A prosím ťa, mám ťa rada, ale teraz na teba rozhodne nie je
pekný pohľad. Z úst ti visí nejaký… šalát.“
Prevrátila som oči, chvíľu som žula a konečne sústo prehltla.
Na rozdiel od toho, v čo som dúfala, jedlo mi nijako nepomohlo upokojiť
sa. Dotieravá guľa úzkosti sa stále dožadovala, aby som ju nakŕmila. „Mala
som si objednať druhé panini.“ Inokedy by som to urobila. Ale vidina
skorej svadby ma nútila dávať si pozor na to, čo jem.
„Áno, a vieš, čo si ešte mala urobiť? Povedať mi o tom všetkom skôr.“ Jej
hlas bol jemný ako všetko, čo kedy Rosie robila, ale váha, ktorá sa za tými
slovami skrývala, sa na mňa aj tak zosunula. „V tom okamihu, keď si sa
rozhodla vymyslieť si priateľa.“
Zaslúžila som si to. Vedela som, že Rosie ma – nežne – nakope do zadku,
len čo zistí, že som pred ňou zatajila celé klamstvo o svojom novom
vzťahu, ktoré som podhodila svojej rodine.
„Je mi to ľúto.“ Natiahla som k nej ruku cez stôl a chytila jej dlaň. „Veľmi
ma to mrzí, Rosalyn Grahamová. Nikdy som to pred tebou nemala tajiť.“
„Nie, to si teda nemala.“ Ešte viac ohrnula pery.
„Na svoju obranu len toľko, že som ti to chcela povedať už v pondelok,
ale niekto nás vyrušil.“ Nahlas som sa jeho meno neopovážila vysloviť,
lebo keď som to urobila, často sa predo mnou len tak zjavil. Stisla som jej
ruku. „Aby som ti to vynahradila, poprosím svoju abuelu, aby zapálila
niekoľko sviečok jednému zo svojich svätých, nech ťa odmení mnohými
deťmi.“
Rosie si povzdychla a chvíľu predstierala, že to zvažuje. „Dobre,
prijímam tvoje ospravedlnenie.“ Aj ona mi zovrela dlaň. „Ale namiesto detí
by som sa oveľa radšej zoznámila s niektorým z tvojich bratrancov.“
Cúvla som, na tvári sa mi zračil číry šok. „S niektorým z mojich čo?“
Sledovala som, ako jej na líca vystupuje ľahký rumenec, a moje
prekvapenie sa len zväčšilo, keď odvetila: „Napríklad s tým, čo surfuje a
má belgického ovčiaka. Je ako z rozprávky.“
„Z rozprávky?“ Žiadneho z mojich divokých bratrancov nemožno
pokladať za hrdinu z rozprávky.
 Rosine líca sa sfarbili do tmavšieho odtieňa červenej.
Ako sa, dočerta, moja priateľka pozná s jedným z členov klanu
Martínovcov? Ibaže…
„Myslíš Lucasa?“ vyprskla som a vtom som si spomenula, že som jej
ukázala niekoľko príbehov na jeho instagrame. Vždy to bolo kvôli Tacovi,
jeho psovi. Nie kvôli nemu. „Lucasa, toho s vyholenou hlavou?“
Moja kamarátka nenútene prikývla a pokrčila plecami.
„Pre Lucasa si pridobrá,“ zasyčala som. „Dovolím ti však zúčastniť sa na
únose jeho psa. Taco je preňho tiež pridobrý.“
„Taco.“ Rosie sa zachichotala. „Aké rozkošné meno.“
„Rosie, nie.“ Odtiahla som ruku a siahla som po fľaši s vodou. „Nie.“
„Nie, čo?“ Neprestávala sa usmievať. Úsmev sa jej doslova usadil na
perách, keď myslela na môjho bratranca, a to spôsobom, ktorý…
„Nie. Hnus. Fuj, ženská. Je barbar, surovec. Nemá žiadne spôsoby.
Prestaň snívať o mojom bratrancovi.“ Prehltla som očistný dúšok vody.
„Prestaň, lebo ma prinútiš porozprávať ti hororové príbehy z nášho
detstva, čo ti pravdepodobne pokazí ilúzie o celom mužskom pokolení.“
Plecia jej sklamane klesli. „Keď to musí byť… aj keď mi to asi nepomôže.
Myslím, že ilúzie som dávno stratila.“ Odmlčala sa a smutne vzdychla. Až
sa mi chcelo znovu natiahnuť ruku a ubezpečiť ju, že jej princ sa nakoniec
objaví. Len si musí prestať vyberať samých debilov. Vrátane mojich
príbuzných. „No predtým by sme sa mohli konečne porozprávať o tvojom
hororovom príbehu.“
Ach. O tom.
„Už som ti povedala všetko.“ Pohľad mi padol na ruky, hrala som sa s
etiketou na fľaši. „Poskytla som ti zhrnutie so živým komentárom. Od
chvíle, keď som pred rodičmi vyhŕkla, že chodím s mužom, ktorý
neexistuje, až po moment, keď som mamu nejako presvedčila, že sa volá
Aaron, a to všetko kvôli istému modrookému kreténovi, ktorý sa z ničoho
nič objavil v mojej kancelárii.“ Zavadila som o etiketu nechtom a celú ju
odtrhla z plastového povrchu fľaše. „Čo viac chceš vedieť?“
„Dobre, to sú fakty. Ale čo ti víri hlavou?“
„Práve teraz?“ opýtala som sa, na čo prikývla. „Že sme si mali dať
dezert.“
„Lina…“ Rosie položila obe ruky na stôl a oprela sa o ne. „Vieš, na čo sa
pýtam.“ Ostro na mňa pozrela, čo pri Rosie znamenalo trpezlivo, ale bez
úsmevu. Alebo s menším ako zvyčajne. „Čo sa s tým chystáš urobiť?“
Dopekla, čo ja viem?
Pokrčila som plecami a nechala svoj pohľad blúdiť po spoločných
priestoroch, všímajúc si otlčené, staré stodolové stoly a visiace paprade
zdobiace červenú tehlovú stenu po mojej ľavici. „Ignorovať to, kým sa
moje lietadlo nedotkne španielskej zeme a ja nebudem musieť vysvetľovať,
prečo so mnou môj vymyslený priateľ nie je?“
„Zlatko, si si istá, že to chceš takto?“
„Nie.“ Pokrútila som hlavou. „Áno.“ Priložila som si obe ruky k spánkom
a snažila sa rozmasírovať začínajúcu bolesť hlavy. „Neviem.“
Zdalo sa, že Rosie čosi dlho zvažuje. „Čo keby si ho naozaj vzala do
úvahy?“
Ruky mi klesli zo spánkov na drevený povrch a žalúdok sa mi scvrkol.
„Koho?“
Presne som vedela, koho má na mysli. Len som nemohla uveriť, že to
vôbec navrhuje.
„Aarona,“ odvetila.
„Aha, Luciferovho obľúbeného syna? Nechápem, ako by som ho mohla
akokoľvek vziať do úvahy.“
Keď som sledovala, ako Rosie spína ruky na stole, akoby sa pripravovala
na obchodné rokovanie, pozrela som na ňu prižmúrenými očami.
„Nemyslím si, že Aaron je až taký zlý,“ odvážila sa prehodiť.
Jediné, čo som jej dopriala, bolo veľmi dramatické zalapanie po dychu.
Kamarátka prevrátila oči, neskočila mi na to. „Dobre, je trochu… suchár
a berie veci trochu privážne,“ podotkla, akoby ho použitie slova trochu
mohlo vykresliť v lepšom svetle. „Ale má aj dobré stránky.“
„Dobré stránky?“ odfrkla som si. „Napríklad? Vnútro z nehrdzavejúcej
ocele?“
Vtip sa nestretol s odozvou. Uf, to znamenalo, že je to vážne.
„Bolo by také zlé reálne sa s ním porozprávať o tom, čo ti ponúkol? Lebo,
mimochodom, bol to on, kto sa ponúkol.“
Áno, bolo by to zlé. Lebo som stále neprišla na to, prečo to vôbec spravil.
„Vieš, čo si o ňom myslím, Rosie,“ zamrmlala som so serióznym výrazom.
„Vieš, čo sa stalo. Čo povedal.“
 Moja priateľka vzdychla. „Už je to dávno, Lina.“
„Áno,“ pripustila som a odvrátila pohľad. „To však neznamená, že som
zabudla. A že sa to stalo pred niekoľkými mesiacmi neznamená ani to, že
som mu odpustila.“
„Stalo sa to pred viac než rokom.“
„Pred dvadsiatimi mesiacmi,“ opravila som ju prirýchlo, takže bolo jasné,
že to počítam. „To sú takmer dva roky,“ zamrmlala som a pozrela na
pokrčený papierový obal, v ktorom bol zabalený môj obed.
„A presne o to mi ide, Lina,“ poznamenala Rosie potichu. „Videla som,
ako dávaš druhú, tretiu a štvrtú šancu ľuďom, ktorí toho pokazili oveľa
viac. Niektorí dokonca opakovane.“
Mala pravdu, ale bola som dcéra svojej matky, tvrdohlavá ako mulica.
„To nie je to isté.“
„Prečo nie?“
„Lebo.“
Jej zelené oči stvrdli a odmietala to nechať tak. Takže chce, aby som to
vyslovila nahlas. Chystali sme sa o tom hovoriť.
Fajn.
„Ako ospravedlníš jeho slová adresované nášmu šéfovi, že by radšej
pracoval s kýmkoľvek iným v InTechu? A to bol v práci druhý deň.“ Cítila
som, ako sa mi pri tej spomienke nahrnula do tváre krv. „Dôraz na
kýmkoľvek. Pracoval by radšej aj s Geraldom, preboha.“ Nepočula som, či
Aaron spomenul konkrétne Geralda, ale bola som si istá, že som počula
všetko ostatné.
„S kýmkoľvek okrem nej, Jeff. Len nie s ňou. Nemyslím, že by som to
zvládol. Je vôbec schopná vziať na seba tento projekt? Vyzerá mlado a
neskúsene.“
Aaron to vravel nášmu šéfovi do telefónu. Náhodou som išla okolo jeho
kancelárie. Náhodou som to začula a nezabudla som na to. Vrylo sa mi to
do pamäti. Každé jedno slovo.
„Poznal ma dva dni, Rosie. Dva.“ Ukázala som ukazovákom a
prostredníkom. „A bol tu nový. Prišiel sem a zdiskreditoval ma pred naším
šéfom, nepriamo ma vyhodil z projektu a spochybnil moju profesionalitu,
a prečo? Lebo som sa mu nepáčila po dvoch minútach nášho rozhovoru?
Lebo som vyzerala mlado? Lebo sa usmievam, smejem a nie som kyborg?
Tvrdo som pracovala. Pracovala som na sebe, aby som sa dostala tam, kde
som. Vieš, čo takéto poznámky dokážu.“ Cítila som, ako stúpa tónina
môjho hlasu. To isté platilo aj pre tlak krvi, ktorá mi teraz hučala v
spánkoch.
Snažila som sa upokojiť a roztrasene som vydýchla.
Rosie prikývla a pozrela na mňa s pochopením, aké má v zálohe iba
dobrá priateľka. No v jej výraze sa skrývalo ešte čosi. A mala som dojem,
že sa mi nebude páčiť, čokoľvek dodá.
„Chápem to. Rozumiem ti, prisahám.“ Usmiala sa.
Dobre, to sa mi páčilo. Potrebovala som, aby bola na mojej strane. A
vedela som, že je.
Sledovala som, ako obchádza stôl a sadá si vedľa mňa. Potom sa otočila
tvárou ku mne.
Ach nie. Toto už nie je také dobré.
Rosie mi položila ruku na chrbát a pokračovala: „Nerada ti to
pripomínam, ale veď na projekte Zelená a solárna energia si vôbec
nechcela robiť. Pamätáš si, ako veľmi si sa sťažovala na toho klienta?“
Samozrejme, že práve ja som si musela nájsť najlepšiu kamarátku s
takmer fotografickou pamäťou. Jasné, že nezabudla, ako som sa tešila, keď
ma preradili na iný projekt.
„A,“ dodala, „ako si veľmi správne poznamenala, Aaron ťa nepoznal.“
Presne tak. Neobťažoval sa spoznať ma, ale rovno ma označil za
prekážku a natáral o mne šéfovi hlúposti.
Prekrížila som si ruky na hrudi. „O čo ti ide, Rosalyn?“
„Ide mi o to, že áno, nemal ťa odsúdiť len na základe pár dní.“ Potľapkala
ma po chrbte. „Ale niekedy si trochu… neformálna. Uvoľnená. Spontánna.
Hlučná.“
Moje pohŕdavé odfrknutie bolo počuť až v Španielsku. „Čo prosím?“
Precedila som hlasno. Dočerta.
„Mám ťa rada, zlatko.“ Priateľka sa na mňa srdečne usmiala. „Ale je to
pravda.“ Otvorila som ústa, ale nedala mi šancu prehovoriť. „Patríš k
najusilovnejším zamestnancom našej firmy a v práci si úžasná. Popritom
vieš vytvoriť nenútenú a zábavnú pracovnú atmosféru. Práve preto si šéfka
tímu.“
„Dobre, teraz sa mi páči oveľa viac, kam mieriš,“ zamrmlala som.
„Pokračuj.“
„Aaron to však nemal ako vedieť.“
Vypúlila som oči. „Ty ho obhajuješ? Mám ti pripomenúť, že my – ako
priateľky – by sme mali nenávidieť úhlavných nepriateľov tej druhej? Mám
ti vytlačiť kópiu kódexu najlepšieho kamaráta?“
„Lina,“ pokrútila hlavou a vyzerala nešťastne, „buď chvíľu vážna.“
Okamžite som vytriezvela a zosunula sa na stoličku. „Dobre, fajn.
Prepáč. Pokračuj.“
„Len si myslím, že ťa to zranilo – čo je pochopiteľné – a tak veľmi ťa to
trápilo, až si ho celkom odpísala. Nadlho.“
Áno, pobúrilo ma to, a zranilo. Opovrhovala som ľuďmi, ktorí vynášali
súdy na základe povrchných dojmov. A presne to urobil Aaron. Najmä po
tom, čo som mu vyšla v ústrety a snažila sa ho v divízii privítať s tým
najlepším a najvrúcnejším úmyslom. Nemohla som uveriť, že som sa v jeho
kancelárii objavila s hlúpym darčekom na privítanie – s hrnčekom s
vtipným citátom o tom, aké je byť inžinierom. Dodnes som nevedela, čo mi
to napadlo. Pre nikoho iného som to neurobila. A ako zareagoval on? Len
sa naň zdesene pozrel a vyvalil na mňa oči, akoby mi narástla druhá hlava,
zatiaľ čo ja som chrlila jeden žart za druhým ako totálne trápna hlupaňa.
Takže keď som si ho mimovoľne vypočula, ako o mne ani nie po dvoch
dňoch odvtedy hovorí také veci… cítila som sa bezvýznamná, a o to
úbohejšia. Akoby ma odsunul nabok, lebo som nespĺňala požiadavky na to,
aby som bola skutočným dospelým ako on.
„Tvoje mlčanie budem považovať za potvrdenie toho, čo som povedala,“
prehodila Rosie a stisla mi plece. „Zranilo ťa to, a to je pochopiteľné,
zlatko. No naozaj je to dostatočný dôvod, aby si ho navždy nenávidela?“
Chcela som povedať, že áno, ale už som ani nevedela, či si to naozaj
myslím. Tak som sa uchýlila k niečomu inému. „Vôbec sa neusiluje byť
mojím priateľom ani nič podobné. V jednom kuse mi iba lezie na nervy.“
Okrem tej život zachraňujúcej domácej cereálnej tyčinky, uznávam. A
nemusel mi tlačiť ani tie dokumenty. Možno by sa sem hodilo zaradiť aj to,
že minulú stredu zostal v práci dlho do noci a pomohol mi s plánovaním
Dňa otvorených dverí.
Fajn, dobre, až na tie tri prípady mi náramne lezie na nervy.
„Aj ty mu robíš napriek,“ oponovala. „Obaja ste na seba rovnako zlí.
Vlastne je celkom rozkošné, ako si hľadáte zámienky, aby ste si navzájom
podrážali nohy, a…“
„Ach, žiadne také, dopekla,“ prerušila som ju a otočila som sa na stoličke,
aby sme si to vyjasnili tvárou v tvár. „Dovoľ mi, aby som ťa stopla ešte
skôr, ako sa pustíš do čudných rečí o veľavravných pohľadoch a ktoviečom
ešte.“
Moja kamarátka mala tú drzosť zachichotať sa.
Vyvalila som na ňu oči. „Nespoznávam ťa.“
Spamätala sa a prebodla ma pohľadom. „Si nevšímavá, zlatko.“
„Nie som. A zdá sa, že ti musím pripomenúť, ako sa majú veci medzi
mnou a Aaronom.“ Vystrčila som ukazovák do vzduchu. „Odkedy som ho
počula hovoriť o mne tie škaredé a predpojaté veci rovno nášmu šéfovi,
jeho meno svieti na mojej čiernej listine. A ty vieš, ako vážne to beriem.
Mená tých ľudí mám vytesané do kameňa.“ Druhou rukou som si tleskla do
dlane, aby som dala jasne najavo svoje rozhorčenie. „Odpustila som
Zaynovi Malikovi?“
Rosie so smiechom zavrtela hlavou. „Ach, Boh vie, že nie.“
„Presne tak. Rovnako ako som nezabudla, čo nám vyviedli David Benioff
a D. B. Weiss devätnásteho mája v roku dvetisícdevätnásť.“ Mávla som
medzi nami ukazovákom. „Nezaslúžila si Daenerys Zrodená za búrky z
rodu Targaryenovcov, prvá toho mena, lepší koniec?“ Odmlčala som sa pre
potrebný efekt. „Nezaslúžili sme si, aby sa to skončilo lepšie, Rosie?“
„Dobre, v tomto prípade stojím na tvojej strane,“ priznala. „Ale…“
„Žiadne ale,“ zastavila som ju a zdvihla ruku do vzduchu. „Aaron
Blackford je na mojej čiernej listine a zostane tam. Bodka.“
Sledovala som, ako priateľka premýšľa nad mojimi slovami. Alebo skôr
nad mojím vášnivým vyhlásením.
Rosie si povzdychla. „Chcem pre teba iba to najlepšie.“ Venovala mi
jeden zo svojich smutných úsmevov, pri ktorých som si pomyslela, že je zo
mňa zrejme sklamaná.
„Viem.“ Keďže sa rada objímam, vrhla som sa na ňu, ovinula som jej ruky
okolo pliec a poriadne ju stisla. Úprimne, asi to nebola ona, kto to objatie
potreboval. Celá táto záležitosť zo mňa vysávala život. „Ale Aaron
Blackford pre mňa nie je to najlepšie.“ Ešte raz som ju zovrela a dovolila
som si vychutnať naše objatie, pričom na sekundu či dve som zavrela oči.
 Keď som ich znovu otvorila, na moje veľké zdesenie som zbadala veľkú,
vysokú postavu, ktorá mohla patriť iba jednému mužovi.
„Dopekla, Rosie,“ zašepkala som s rukami stále okolo nej a nadviazala
som očný kontakt s približujúcim sa mužom. „Znovu sme ho privolali.“
Sledovala som, ako Aaron Blackford rýchlymi krokmi prekonáva
vzdialenosť, ktorá nás od seba delila. Jeho dlhé nohy zastali priamo pred
nami. Stále sme sa objímali, takže som naňho hľadela ponad Rosino plece.
Aaronovi to neušlo a z tváre sa mu dalo čítať čosi medzi znechutením a
zaujatím. Nebola som si istá, lebo vedel skrývať čokoľvek, na čo myslel, za
svoje povestné zvraštené čelo.
„Čože? Koho sme privolali?“ počula som pýtať sa Rosie, keď sme sa od
seba pod Aaronovým pozorným dohľadom odtiahli. „Aha, jeho,“ zašepkala
moja priateľka.
Aaron to určite počul, ale nereagoval. Iba pred nami mlčky stál.
„Zdravím, Blackford.“ Prinútila som sa k strohému úsmevu. „Je mi cťou
vidieť ťa tu.“
„Catalina,“ odpovedal. „Rosie.“ Pozrel na hodinky a potom na nás –
vlastne skôr na mňa – s jedným zdvihnutým obočím. „Ako vidím, stále
máte obedňajšiu prestávku.“
„Odkedy kontroluješ, koľko je kto na obedňajšej prestávke?“ zašomrala
som popod nos. Aj druhé obočie mu vyletelo kamsi k línii vlasov. „Ak si sa
prišiel podeliť o nejakú zo svojich lekcií o tom, ako sa stať pracujúcim
robotom, nemám čas.“
„Dobre,“ odvetil stroho. Potom sa otočil k mojej kamarátke. „Vlastne
mám odkaz pre Rosie.“
Ach.
Zamračila som sa a zacítila nejaké napätie v žalúdku.
„Áno?“ začudovala sa moja priateľka.
„Héctor ťa hľadá, Rosie. Ide o nejaký projekt, ktorý stroskotal, lebo
niekto, koho nazval Lámač rúk, dostal záchvat,“ vysvetlil. „Ešte nikdy som
nevidel Héctora takého vytočeného.“
Kamarátka ihneď vyskočila na rovné nohy. „Oliver ‚Lámač rúk‘? To je
jeden z našich klientov. On totiž… podáva ruku tak silno, až doslova cítiš,
ako ti drví kosti.“ Kývla hlavou. „O to tu teraz nejde. Ach, dokelu.“ Vzala si
veci, čo mala so sebou – firemný odznak, kľúče od kancelárie a peňaženku.
„Ach, nie, nie, nie.“ Na tvári sa jej usadila panika. „To znamená, že
konferenčný hovor sa skončil. Už som mala byť dávno dole, ale pri tom
všetkom, čo sa deje s Linou a…“
Štipla som ju do ruky, kým stihla prezradiť viac ako treba.
Aaron spozornel – ak sa mierne prižmúrenie očí dá pokladať za
spozornenie.
Rosie pokračovala: „A s Lininou mačkou…“
Ďalšie uštipnutie. Nemala som mačku a ona to dobre vedela.
„So susedovou mačkou?“ Rosie sa dívala na všetky strany, len nie na
Aarona alebo na mňa, a líca jej zružoveli. „Jej suseda Bryana, áno. Áno, to
je ono. Bryanova mačka. Pani… Mačka.“ Mykla plecom.
Aaronov pohľad sa ešte väčšmi zúžil a presunul sa na mňa. Skúmavo si
premeral moju tvár, lebo moja kamarátka sa zajakávala pri očividnej lži.
„Lina sa tento týždeň stará o pani Mačku, lebo Bryanova stará mama je
chorá a on je mimo mesta. Vieš, ako rada Lina pomáha.“
Pomaly som prikývla, akoby Rosino bľabotanie dávalo nejaký zmysel.
„Nie si na mačky alergická?“ zháčil sa Aaron, čím ma pekelne šokoval.
„Som.“ Zažmurkala som. „Ako to…?“ Odkašľala som si. To je jedno.
Pokrútila som hlavou. „Je to bezsrstá mačka.“
Ruky mu skĺzli do vreciek nohavíc, chvíľu to vyhodnocoval. „Bezsrstá
mačka.“
„Ako v Priateľoch,“ dodala som a snažila sa pôsobiť čo najnenútenejšie.
„Rachelina mačka. Sphynx.“ Sledovala som Aaronovu tvár, ani náznakom
nedal najavo, že vie, o čom hovorím. „Žiješ v New Yorku a si Američan, no
aj tak si nevidel Priateľov?“ Jeho výraz sa nezmenil. „Nikdy? Tak nič.“
Aaron mlčal a ja som sa tvárila, akoby nás práve neprichytil pri zjavnej
lži.
„Dobre, uf,“ vydýchla moja priateľka a obdarila nás širokým zubatým
úsmevom. Tým falošným. „Naozaj sa musím ísť porozprávať s Héctorom.“
Ospravedlňujúco na mňa pozrela. Aj ja som sa postavila, bála som sa, že
zostanem pozadu a budem čeliť ďalším Aaronovým otázkam o pani Mačke.
„Ďakujem ti, Aaron, že si po mňa prišiel. Bolo to od teba veľmi…“ Rosie
mi venovala rýchly a veľavravný pohľad, „… veľmi milé.“
Prevrátila som oči.
Rosie do mňa jemne štuchla lakťom. „Však, Lina?“
 Asi si myslela, že je nesmierne dôvtipná. Nebola.
„Najmilšie,“ odvetila som úsečne.
„Dobre. Porozprávame sa neskôr.“ Rosie sa ponáhľala ku schodisku a
nechala nás za sebou.
Medzi Aaronom a mnou sa rozhostilo trápne ticho.
Odkašľal si. „Catalina…“
„Čo, Rosie?“ Prerušila som ho a predstierala, že ma volá kamarátka. Aká
som len zbabelá! pomyslela som si. Ale po tom všetkom, čo sa dnes stalo, a
po tom, čo som počas rozhovoru s Rosie musela nanovo prežiť ťažký
začiatok môjho vzťahu s Aaronom, som nemala ani najmenšiu chuť
rozprávať sa s ním. „Aha, držíš mi dvere výťahu?“ Vybehla som akože za
kamarátkou a nevenovala pozornosť tomu, ako Aaron zovrel pery do
prísnej čiary, keď som ho nechala za sebou. „Hneď som tam!“ Naposledy
som sa otočila a rýchlo sa obzrela cez plece. „Prepáč, Blackford, musím ísť.
Môžeš mi poslať e-mail? Áno? Dobre, ahoj.“
Keď som sa k nemu otočila chrbtom, do zorného poľa sa mi dostala
Rosie. Opakovane stláčala tlačidlo na privolanie výťahu.
„Rosalyn Grahamová!“ zavolala som za ňou a silou vôle som si zakázala
obzrieť sa k páru modrých očí, o ktorých som si bola istá, že mi
prebodávajú chrbát.
 Piata kapitola

Keď po vyčerpávajúcom týždni korunovanom katastrofálnym piatkom

začne liať, len čo vytiahnete päty z kancelárie, uvedomíte si, že vesmír vás
nemá až tak veľmi rád.
„Me cago en la leche,“ zamrmlala som si popod nos nadávku a dívala sa
cez sklo masívnych vstupných dverí InTechu. Na oblohe sa k sebe tisli
tmavé mraky a prudko z nich lialo.
Vytiahla som telefón, skontrolovala aplikáciu s predpoveďou počasia a
zistila, že letná búrka sa pravdepodobne bude nad Manhattanom vznášať
ešte niekoľko hodín.
Perfektné, jednoducho perfektné.
Bolo už po ôsmej večer, takže zostať v kancelárii a prečkať dážď
neprichádzalo do úvahy. Potrebovala som svoju posteľ. Nie, v skutočnosti
som potrebovala zemiakové lupienky Pringles a zmrzlinu Ben & Jerry’s.
No také príjemné stretnutie ma dnes nečaká. Namiesto toho
pravdepodobne oklamem svoj žalúdok zvyškami zeleniny z chladničky.
Kdesi nablízku zaburácal hrom a vrátil ma do pochmúrnej prítomnosti.
Dážď zosilnel, poryvy vetra odkláňali padajúcu vodu z jednej strany na
druhú.
Ešte vždy v bezpečí vstupnej haly InTechu som z tašky vytiahla ľahký
sveter na zapínanie, ktorý som nosila v chladnej budove, a zakryla som si
ním hlavu v nádeji, že ma ochráni pred dažďom. Taška, ktorú som si v to
ráno vzala, hoci nebola najkrajšia, bola našťastie nepremokavá.
Pri pohľade na svoje krásne a úplne nové semišové mokasíny – ktoré
boli na rozdiel od tašky nádherné, no, žiaľ, premokavé – som sa naposledy
pokochala ich nepoškvrneným stavom. „Zbohom, topánky za tristo
dolárov,“ povzdychla som si.
A s tým som sa zaprela do sklených dverí a vyšla do tmavého a mokrého
večera. Nad hlavou som si držala sveter.
 Trvalo mi asi päť sekúnd a pod náporom dažďa som pochopila, že kým sa
dostanem na linku C, budem totálne a absolútne premočená.
Fantastické, pomyslela som si, keď som rýchlo kráčala pod nemilosrdným
lejakom. Do tej časti Brooklynu, v ktorej bývam, trvá cesta aj tak len
štyridsaťpäť minút. Presne toľko času strávim premočená do poslednej
nitky.
Keď som zabočila za roh budovy, niekde nado mnou znovu zahrmelo,
dážď zosilnel a ja som kráčala čoraz pomalšie a neohrabanejšie. Na môj
zbytočný dáždnik v podobe svetra dopadalo čoraz viac vody.
Poryv vetra mi s mokrým plesknutím prilepil polovicu vlasov k lícu.
Lakťom som sa snažila odhrnúť si mokré pramene z tváre, no
nespomalila som. Rýchlo som pochopila, že to bola chyba.
Pravá noha sa mi pošmykla v kaluži, pokĺzla sa dopredu, zatiaľ čo druhá
zostala ako prilepená na chodníku. Ruky, v ktorých som si stále nad hlavou
držala sveter, som prudko rozhodila do vzduchu a všemožne sa pokúšala
udržať rovnováhu.
Prosím, prosím, prosím, prosím, vesmír. Zavrela som oči, nechcela som byť
svedkom vlastného osudu. Prosím, vesmír, nedovoľ, aby sa tento hrozný
týždeň skončil takto.
Noha sa mi posunula ešte o centimeter, keď som zadržala dych, a potom
sa zázračne zastavila.
Otvorila som oči. Takmer som urobila špagát, no stále som stála.
Skôr ako som sa stihla narovnať a pokračovať v ceste dažďom, všimla
som si, že kúsok predo mnou zastalo auto.
Poznala som niekoho, kto vlastnil vozidlo s rovnakým odtieňom
polnočnej modrej.
Nezastavuj sa, Catalina, vravela som si, keď som sa nemotorne teperila
ďalej.
Kútikom oka som postrehla, ako sa stiahlo okno na strane spolujazdca.
Bez toho, aby som sa priblížila k autu, o ktorom som tušila, že patrí
niekomu, s kým som nemala náladu komunikovať, som sa otočila a
zamerala pozornosť na obrys vodiča. Stále som nad sebou držala ten hlúpy,
mokrý kus odevu.
Dopekla.
V aute sedel Aaron. Nakláňal sa k dverám na strane spolujazdca a hoci
som videla, ako sa mu pohybujú pery, v hluku premávky, vetra a dažďa,
ktorý narážal na chodník s charakteristickou silou búrky, som nevedela
rozoznať, čo hovorí.
„Čo?“ zakričala som naňho, no odmietala som sa pohnúť čo i len o
centimeter.
Aaron mávol rukou, čím mi pravdepodobne naznačil, aby som podišla
bližšie. Stála som tam, žmúrila naňho, mokrá ako myš. Agresívne na mňa
zamával ukazovákom.
No to teda nie.
Sledovala som, ako sa čoraz viac mračí a perami mi naznačuje pár slov –
odčítala som mu z nich nemožná a tvrdohlavá.
„Nepočujem ťa!“ zavýjala som cez dážď, no ani som sa nepohla.
Z úst mu vyšlo niečo pripomínajúce doriti. Ibaže by som zle videla a v
skutočnosti povedal hobiti. Na čo by som, súdiac podľa jeho zachmúreného
výrazu, nevsadila ani cent.
Zagúľala som očami a podišla bližšie. Veľmi pomaly. Takmer absurdne
pomaly, len aby som sa opäť nešmykla. A spomedzi všetkých ľudí v New
Yorku práve pred ním.
„Nastúp, Catalina.“ Podráždenie v jeho hlase bolo zreteľné aj cez zúrivý a
neutíchajúci dážď.
Presne ako som predpokladala, nespomínal hobitov.
„Catalina,“ vrhol na mňa znovu svoj modrý pohľad, „nastúp.“
„Volám sa Lina.“ Po takmer dvoch rokoch, čo používal výlučne plnú
verziu môjho mena, som vedela, že opravovať ho nemá zmysel. Bola som
však frustrovaná. Podráždená. Unavená. Aj premočená. A nenávidela som
dlhý tvar svojho mena. Papá – keďže bol mimoriadne zažratý do histórie –
pomenoval obe svoje dcéry po dvoch významných španielskych
panovníčkach Isabel a Catalina. Moje meno sa však u nás doma v
Španielsku nikdy nevrátilo do módy. „A prečo?“
Neveriacky pootvoril pery.
„Prečo?“ zopakoval. Potom pokrútil hlavou a vydýchol nosom. „Lebo
ideme na nečakaný výlet do Disneylandu. Prečo inak by si mala nastúpiť?“
Dlho som civela do auta Aarona Blackforda s výrazom, ktorý bol
skutočne zmätený.
„Catalina,“ sledovala som, ako sa jeho výraz mení z podráždenia na
niečo, čo hraničilo s rezignáciou, „odveziem ťa domov.“ Načiahol sa a
otvoril dvere najbližšie ku mne, akoby to bola hotová vec. „Skôr ako
dostaneš zápal pľúc alebo sa dolámeš. Znovu.“
Znovu.
Tú poslednú časť dodal veľmi pomaly.
Do líc sa mi nahrnula krv. „Ach, ďakujem,“ precedila som cez zaťaté zuby.
Chcela som potlačiť rozpaky a nahodila som falošný úsmev. „Ale netreba.“
Stála som pred otvorenými dverami a mokré vlasy sa mi znovu lepili na
tvár. Konečne som zložila ten hlúpy sveter na zapínanie sponad svojej
hlavy a začala z neho žmýkať vodu. „Zvládnem to sama. Veď iba prší. Keď
som doteraz prežila bez toho, aby som si zlomila krk, myslím, že aj dnes sa
dokážem dostať domov sama. Navyše sa nikam neponáhľam.“
A okrem toho sa ti vyhýbam, odkedy si dnes vyšiel z mojej kancelárie.
Ako som zbytočne žmýkala zo svetra ďalšiu vodu, čelo sa mu ešte väčšmi
zachmúrilo. Keď spracovával moje slová, na tvári sa mu usadil známy
výraz.
„A čo tá mačka?“
„Aká mačka?“
Naklonil hlavu. „Pani Mačka.“
Voda mi zrejme presakovala cez lebku, lebo mi trvalo ďalšiu sekundu,
kým som si uvedomila, o čom hovorí.
„Susedova bezsrstá mačka, na ktorú nemáš alergiu,“ pokračoval pomaly,
keď sa mi rozšírili oči. „Ryanova mačka.“
Odvrátila som zrak. „Bryanova. Môj sused sa volá Bryan.“
„To nie je dôležité.“
Ignorujúc poslednú poznámku som si nemohla nevšimnúť, že za
Aaronom sa tvorí rad áut.
„Nastúp. No tak.“
„To nie je potrebné, naozaj.“ Pristavilo sa ešte jedno auto. „Pani Mačka
bezo mňa ešte chvíľu prežije.“
Aaron otvoril ústa, ale skôr ako stihol čokoľvek povedať, vyľakal ma
dunivý zvuk klaksónu, až som trochu poskočila a takmer narazila do
otvorených dverí auta.
„Por el amor de Dios!“ zapišťala som.
Otočila som hlavu so srdcom v krku a zistila, že na nás trúbi jeden z
neslávne známych newyorských žltých taxíkov. Po niekoľkých rokoch
života a práce v meste som sa naučila, že nahnevaných vodičov netreba
dráždiť. Vlastne naštvaných Newyorčanov všeobecne. Bez ostychu totiž
dávali najavo, ako sa práve cítia.
Ukázalo sa, že mám pravdu, keď k nám doletela spŕška škaredých slov.
Otočila som sa práve včas, aby som videla, ako Aaron potichu nadáva.
Vyzeral rovnako rozzúrený ako ten ­taxikár.
V ušiach mi zaznelo ďalšie nervózne trúbenie – tentoraz oveľa, oveľa,
oveľa dlhšie – a prinútilo ma opäť poskočiť.
„Catalina, rýchlo.“ Aaronov tón bol prísny.
Pridlho som naňho nemo žmurkala, trochu omámená všetkým, čo sa
okolo mňa dialo.
„Prosím.“
A skôr ako som stihla spracovať to slovo, ktoré z neho vypadlo, prešla
okolo žltá šmuha a obdarila nás zúrivým pokrikom: „Kreténi!“ a príznačne
zatrúbila.
Tieto dve slová – Aaronovo prosím a taxikárovo kreténi – ma vohnali do
bezpečia Aaronovho auta. S pôsobivou rýchlosťou som sa ocitla na
koženom sedadle, kam som dopadla s mokrým žuchnutím a zabuchla som
za sebou dvere.
V tej chvíli nás pohltilo ticho, jediné zvuky, ktoré bolo počuť, boli tlmené
bubnovanie dažďa o karosériu a tupý rev motora, ktorý nás posúval
dopredu, do chaosu newyorskej premávky.
„Ďakujem,“ zachripela som, keď som si zapínala bezpečnostný pás. Cítila
som sa veľmi nepríjemne.
Aaron nespúšťal oči z cesty. „Aj ja ďakujem,“ odvetil sarkasticky, „že si
ma nedonútila vystúpiť a odniesť ťa dnu.“
Vizuálna predstava toho, čo práve povedal, ma úplne zaskočila. Oči sa mi
rozšírili, no vzápätí sa naňho rýchlo zúžili. „A ako si, preboha, prišiel na to,
že to by bol dobrý nápad?“
„Zvažoval som to, ver mi.“
Táto odpoveď nedávala zmysel. A z nejakého dôvodu mi rozohriala líca.
Opäť.
Odvrátila som od neho hlavu. Sústredila som sa na rad pohybujúcich sa
áut pred nami, ktoré nerešpektovali takmer nijaké predpisy, a rozpačito
som sa zahniezdila. Radšej som s tým však prestala, lebo som si všimla, že
moje premočené oblečenie vydáva na koži čudné čvachtavé zvuky.
„Takže…“ začala som, keď som sa posunula na okraj sedadla a potiahla
som si so sebou aj bezpečnostný pás. Ozvali sa ďalšie nepríjemné zvuky.
„Toto je veľmi pekné auto.“ Odkašľala som si. „Vonia novotou a kožou. Je to
od osviežovača vzduchu?“ Vedela som, že nie; interiér bol v dokonalom
stave.
„Nie.“
S ďalším čvachtavým zvukom som si posunula zadok ďalej, až na samý
koniec sedadla, a opäť som si odkašľala. Vystrela som sa, otvorila ústa, ale
nič z nich nevyšlo, nie keď som sa v mysli zasekla na tom, že svojím
premočeným oblečením pravdepodobne ničím rozhodne drahý poťah podo
mnou.
Bol to zlý nápad. Nikdy som mu nemala liezť do auta. Mala som ísť pešo.
„Catalina,“ začula som Aarona z ľavej strany, „už si sa niekedy viezla v
aute?“
Zvraštila som obočie. „Čo? Samozrejme. Prečo sa pýtaš?“ zháčila som sa,
stále usadená na krajíčku sedadla spolujazdca. Kolenami som sa dotýkala
palubnej dosky.
Premeral si ma, očami hodnotil moju polohu.
Aha.
„Nuž, len aby si vedel,“ dodala som rýchlo, „takto sedím vždy. Rada sa na
všetko pozerám z bezprostrednej blízkosti.“ Predstierala som, že som
zaujatá premávkou. „Zbožňujem dopravnú špičku. Je taká…“
Náhle sme museli zastať a prudký pohyb vystrelil moju hlavu a celé telo
dopredu. Tak veľmi, až som inštinktívne zažmúrila oči. Už som cítila chuť
PVC, ktoré pokrývalo uhladené línie palubnej dosky. Aj elegantné detaily
v dreve.
No nikdy som do nich nenarazila. Niečo ma zastavilo v polovici cesty.
„Kristepane,“ zamrmlal si.
Otvorila som jedno oko a všimla si dodávku pred nami. Potom som sa
odvážila otvoriť aj druhé oko a pohľad mi skĺzol nadol, aby našiel
vysvetlenie, prečo sa mi tvár neodrazila od vylešteného povrchu
Aaronovej palubnej dosky.
Ruka. Veľká dlaň, všetkých päť prstov roztiahnutých na mojej kľúčnej
kosti a… na hrudi.
Skôr než som stihla žmurknúť, zatlačila ma dozadu, pričom ten pohyb
sprevádzalo značné vŕzganie kože pod mojím mokrým odevom. Až kým
som sa celým chrbtom neoprela o sedadlo.
„Zostaň tam,“ ozvalo sa z mojej ľavej strany. Jeho prsty mi rozohriali
pokožku aj cez premočenú blúzku. „Ak sa bojíš o sedadlo, je to len voda.
Vyschne.“ Aaronove slová neboli upokojujúce. Ani nemohli byť, vyslovil
ich rovnako nahnevane ako pred niekoľkými minútami. Ak nie ešte o niečo
viac.
Odtiahol ruku, pričom ten pohyb bol prudký a strnulý.
Prehltla som a chytila sa bezpečnostného pása, ktorý ma teraz chránil na
mieste, kde bola ešte pred chvíľou jeho dlaň. „Nechcem ti zničiť auto.“
„Nezničíš ho.“
„Dobre,“ prisvedčila som a vrhla naňho krátky pohľad.
Hľadel na cestu a prebodával očami toho, čo spôsobil túto malú
mrzutosť.
„Vďaka.“
Potom sme sa opäť pohli. V aute zavládlo ticho. Aaronova pozornosť
zostala upriamená na šoférovanie a moja využila príležitosť rozptýliť sa.
Prekvapivo som si spomenula na Rosine slová.
„Nemyslím si, že Aaron je až taký zlý,“ vyhlásila dnes.
Ale prečo tá myšlienka čakala a vyplávala na povrch práve teraz? Prečo
mi v hlave zaznela tak hlasno a jasne? Veď pán Slniečko vedľa mňa sa
nesprával o nič milšie ako zvyčajne.
No musela som uznať, že ma práve tak trochu zachránil pred dažďom. A
poriadnou ranou do hlavy.
Potichu som vzdychla a preklínala sa za to, čo som sa chystala urobiť.
„Mimochodom, ďakujem ti, že si mi vytlačil tie papiere,“ vyhlásila som
do ticha a bojovala s nutkaním okamžite vziať svoje slová späť. Ale
neurobila som to. Vedela som byť diplomatická. Aspoň teraz. „Bolo to od
teba veľmi milé, Aaron.“ Pri tejto poslednej časti som sa strhla, zdalo sa mi,
akoby tie slová nepatrili na môj jazyk.
Otočila som sa k nemu a premerala si jeho prísny profil. Viditeľne sa mu
trochu uvoľnila pevná línia čeľuste.
„Nemáš za čo, Catalina.“
 Pohľad upieral na cestu.
Páni. Pozrite na nás. Akí sme k sebe… zdvorilí.
Skôr ako som sa do toho stihla hlbšie ponoriť, po celom chrbte mi prešiel
mráz. Zachvela som sa. Objala som sa v nádeji, že sa zahrejem aj v
mokrom oblečení.
Aaronova ruka vystrelila k stredovej konzole, zmenila nastavenie teploty
a zapla mi vyhrievanie sedadla. Ihneď ma potešil príjemný horúci vzduch,
ktorý mi prúdil na členky a ruky. Nohy sa mi postupne zohrievali.
„Lepšie?“
„Oveľa. Ďakujem.“ Zahľadela som sa naňho s nepatrným úsmevom.
Otočil hlavu a so skeptickým výrazom mi preštudoval tvár.
Takmer akoby čakal, že niečo dodám.
Prevrátila som oči. „Nedovoľ, aby ti moja vďaka stúpla do hlavy,
Blackford.“
„To by som sa neodvážil.“ Zdvihol jednu ruku z volantu. A prisahala by
som, že v jeho hlase som začula náznak humoru. „Len rozmýšľam, či si ju
mám užiť, alebo sa opýtať, či si v poriadku.“
„Dobrá otázka, len si nemyslím, že ti ju viem zodpovedať.“ Pokrčila som
plecami a potlačila uštipačnú poznámku, ktorá ma už svrbela na jazyku.
Vzdychla som. „Úprimne? Som premočená do poslednej nitky, hladná a
unavená. Takže na tvojom mieste by som si ju užila.“
„Máš za sebou zlý deň?“ Malá štipka humoru zmizla.
Vycítila som, že sa blíži ďalšie chvenie, a tak som sa pritisla k vyhriatej
látke sedadla. „Skôr zlý týždeň.“
Aaron zareagoval hmkaním. Bol to hlboký zvuk, podobal sa duneniu.
„Možno ťa to neprekvapí, ale tento týždeň som mala namále, aby som
niekoľkých ľudí nezavraždila,“ priznala som a prímerie, ktoré som si
vynútila, som brala ako zelenú, aby som sa mu vyrozprávala. „A to nie si
ani na vrchole zoznamu.“
Zľahka a tlmene si odfrkol. Keďže medzi nami panovalo prímerie, hádam
som mala dovolené priznať, že sa mi ten zvuk páčil. Prinútil ma zdvihnúť
kútiky.
„Ja…“ Odmlčal sa, zrejme nad niečím uvažoval. „Ani neviem, ako to mám
brať. Mám byť urazený alebo vďačný?“
„Môžeš byť oboje, Blackford. Navyše do konca dňa je ešte čas. Stále si
môžeš nárokovať svoje právoplatné prvé miesto – to ty si ten, čo vo mne
zakaždým prebúdza najvražednejšiu stránku mojej povahy.“
Zastavili sme na svetelnej križovatke. Aaron pomaly otočil hlavu a mňa
zaskočilo, ako nenútene sa tvári. Nebesky modré oči mal jasné a tvár
uvoľnenejšiu, než som ju kedy videla. Dve alebo tri dlhé sekundy sme na
seba mlčky hľadeli. Po zátylku mi prebehol ďalší mráz.
Vinila som za to mokré oblečenie.
Bez toho, aby sa čo i len okamih oneskoril, akoby mal oči všade, len čo
na semafore zasvietila zelená, otočil sa späť k ceste,. „Teraz ma už musíš
navigovať.“
Zmätená nepriamym náznakom jeho požiadavky som zvrtla hlavu
opačným smerom. Rozhliadla som sa po širokom bulvári, ktorým sme
prechádzali. „Aha,“ zamrmlala som. „Sme v Brooklyne.“
Bola som taká… roztržitá, že som Aaronovi zabudla povedať, kde vlastne
bývam. Hoci nebol až tak mimo. Skoro vôbec.
„Žiješ v tejto časti mesta, však? V severnom Brooklyne?“
„Áno,“ vyhŕkla som. „V štvrti Bedford-Stuyvesant.“ Potvrdila som to
prikývnutím. „Ja len… Ako si to vedel?“
„Sťažuješ sa.“
Čože? Nechápavo som zažmurkala.
„Mám ísť tadiaľto, alebo mám odbočiť?“ pokračoval.
Odkašľala som si a zamrmlala: „Zostaň na Humboldt Street a ja ti dám
vedieť, kedy máš odbočiť.“
„Dobre.“
Zovrela som bezpečnostný pás, zrazu mi bolo až priteplo. „Takže vravíš,
že sa sťažujem?“ zopakovala som.
„Na dochádzanie,“ odpovedal Aaron pokojne. Otvorila som ústa, ale on
dodal: „Spomínala si, že ti trvá štyridsaťpäť minút, kým sa dostaneš do tej
časti Brooklynu, kde bývaš.“ Zamyslene sa odmlčal. „Takmer každý deň to
spomenieš.“
Stisla som pery. Ťažkala som si, ale nie jemu. V podstate som sa
vyžalovala všetkým ostatným. Áno, v polovicu prípadov bol Aaron niekde
nablízku, ale nikdy som si nemyslela, že ho zaujíma, čo mám na srdci, keď
sa to netýka práce. Alebo keď sa to týka mňa.
Šokoval ma otázkou: „Kto sa okrem mňa teda dostal na vrchol? Na
vrchol tvojho zoznamu ľudí, ktorých si tento týždeň chcela zavraždiť?“
„Hm…“ Odmlčala som sa, prekvapená, že ho to zaujalo natoľko, aby sa
spýtal.
„Chcem poznať svoju konkurenciu,“ dodal a donútil ma tak pozrieť
naňho. „Inak to nie je fér.“
Bol to z jeho strany pokus o vtip? Panebože, bol, však?
Pri skúmaní jeho profilu som cítila, ako sa obozretne usmievam. „Počkaj,
musím sa zamyslieť.“ Túto hru som mohla hrať aj ja. „Dobre, takže na
mojom zozname je Jeff,“ počítala som na prstoch, „moja sesternica Charo,“
k prvému prstu sa pridal druhý, „a Gerald. Áno, určite aj on.“ Spustila som
ruky do lona. „Čuduj sa svete, veď ty si sa nedostal ani do prvej trojky,
Blackford! Gratulujem.“
Úprimne, sama som zostala prekvapená.
Znovu zvraštil obočie.
„Čo máš za problém so sesternicou?“
„Ach, nič.“ Mávla som rukou a pomyslela na to, čo povedala mamá.
Podľa napodobňovateľky Sherlocka Holmesa Charo vraj neexistuje
fotografický dôkaz o mojom vymyslenom priateľovi. „Ide o menšiu
rodinnú drámu.“
Zdalo sa, že Aaron o tom dlho uvažuje. Pokračovali sme v ceste mlčky.
Využila som tento čas, aby som vyzrela von oknom na svojej strane a cez
kvapky stekajúce po skle som sa dívala na rozmazané ulice Brooklynu.
„Gerald je hajzel,“ ozval sa muž z miesta vodiča.
Vyvalila som naňho oči. Jeho profil bol tvrdý, vážny. A tuším som ešte
nikdy nepočula Aarona nadávať.
„Príde čas, keď dostane, čo si zaslúži. Ak mám byť úprimný, prekvapuje
ma, že sa to ešte nestalo. Keby bolo na mne…“ Pokrútil hlavou.
„Keby bolo na tebe, tak čo? Čo by si urobil?“ V čeľusti mu poskočil sval.
Neodpovedal, a tak som znovu odvrátila pohľad na premávku okolo nás.
Tento rozhovor bol zbytočný a ja až priveľmi vyčerpaná na to, aby som sa
oň pokúšala. „To nič. Nie je to prvé rodeo, ktoré s ním zažívam.“
„Ako to myslíš?“ Aaronov hlas mal zvláštny ostrý nádych.
Nemienila som tomu venovať pozornosť a odpovedala som čo
najúprimnejšie, no bez toho, aby som zachádzala do detailov. Netúžila som
po Aaronovej ľútosti či súcite. „Odkedy ma povýšili na šéfku tímu, nie je
ku mne príjemný ani milý.“ Pokrčila som plecami a zopla si ruky na
kolenách. „Akoby nevedel prijať, prečo má niekto ako ja rovnaké
postavenie ako on.“
„Niekto ako ty?“
„Áno.“ Sťažka som vydýchla a čelné sklo predo mnou sa na pár sekúnd
zahmlilo. „Žena. Najprv som si myslela, že je to preto, lebo som najmladšia
vedúca tímu a on je voči mne skeptický. Bolo by to logické. Potom mi
napadlo, že by mohol mať problém s tým, že som cudzinka. Viem, že zopár
kolegov si uťahovalo z môjho prízvuku. Raz som počula, ako ma Tim
posmešne nazval Sofiou Vergarovou. Čo som, úprimne, brala ako
kompliment. Mať polovicu kriviek alebo dôvtipu tej herečky by rozhodne
nebolo na škodu. Niežeby som nebola spokojná so svojím telom.
Neprekáža mi, že som… taká, aká som.“ Normálna. Obyčajná. Presne taká
som bola. Všetko na mne bolo v krajine, odkiaľ som pochádzala, celkom
štandardné. Hnedé oči, hnedé vlasy. Nižšia. Nie štíhla, ale ani tučná. Široké
boky, ale pomerne malé poprsie. Existujú milióny žien, ktoré zodpovedajú
tomuto opisu. Takže som bola… priemerná. Nič extra. „Nebolo by na škodu
schudnúť pred svadbou zopár kíl, ale to, čo robím, zjavne nefunguje.“
Z jeho strany sa ozval zvláštny zvuk, vďaka ktorému som si uvedomila,
že som to nielen prehnala a podelila sa o priveľa, ale aj odbočila od témy, a
to pri Aaronovi, ktorý sa nikdy nepúšťa do nezáväznej konverzácie.
„V každom prípade,“ odkašľala som si, „Geraldovi sa nepáči, že som tam,
kde som, a nemá to nič spoločné s tým, že nie som Američanka alebo že
som mladšia ako on. Ale tak to na svete chodí a bude to tak, kým sa to
jedného krásneho dňa nezmení.“
Po mojich slovách sa opäť rozhostilo ticho.
Ukradomky som naňho pozrela, zvedavá, čo si myslí, čo mu bráni poúčať
ma, vyhodiť mi na oči, že iba horekujem, alebo či ho jednoducho vôbec
nezaujíma, čo mám na srdci. No zistila som, že sa tvári nahnevane. Znovu.
Zatínal zuby a vraštil obočie.
Kútikom oka som zbadala križovatku, z ktorej sa odbočovalo na moju
ulicu. „Na najbližšej križovatke doprava, prosím,“ nasmerovala som Aarona
a odtrhla som od neho pohľad. „Bývam na konci tej ulice.“
Aaron ma mlčky poslúchol a stále sa tváril, akoby ho trápilo niečo, čo
som povedala. Našťastie sa na obzore objavil môj blok, takže som nestihla
podľahnúť pokušeniu spýtať sa, o čo ide.
„Tam.“ Ukázala som prstom. „Tá budova napravo, s tmavočervenými
vchodovými dverami.“
Aaron zaparkoval auto na voľné miesto, ktoré na nás ako zázrakom
čakalo priamo pred mojimi dverami. Strelila som pohľadom po jeho pravej
ruke, ktorou vypol motor.
V stiesnenom priestore vozidla sa rozhostilo ticho.
Sťažka som prehltla a poobzerala sa. Zmätená som sa upriamila na
typický zjav budov v tejto štvrti Brooklynu, obložených hnedým
pieskovcom, na niekoľko stromov roztrúsených pozdĺž ulice, na pizzeriu na
rohu, kde som si zvyčajne vyzdvihla večeru, keď som bola lenivá navariť si.
Alebo keď som bola skrátka hladná. Sústredila som sa na všetko, len nie na
ticho, ktoré na mňa doliehalo o to neúprosnejšie, o čo dlhšie som
zotrvávala v aute.
Zašmátrala som po bezpečnostnom páse a uvedomila si, ako mi
bezdôvodne horia končeky uší. Otvorila som ústa: „Dobre, tak ja idem…“
„Rozmýšľala si o mojej ponuke?“ skočil mi Aaron do reči.
Prsty mi zamrzli na bezpečnostnom páse. Pomaly som zdvihla hlavu a
otočila sa tvárou k nemu.
Prvý raz od chvíle, keď som nasadla do Aaronovho auta a zložila tam
svoj premočený zadok, som si dovolila skutočne sa naňho pozrieť.
Preskúmať ho celého. Jeho profil osvetľovala slabá žiara doliehajúca z
niekoľkých lámp rozmiestnených po mojej ulici. Búrka akosi utíchla, ale
obloha zostala tmavá a nahnevaná, akoby si príroda dopriala iba krátku
pauzu a to najhoršie nás ešte len čaká.
Ocitli sme sa v takmer úplnej tme, takže som si nemohla byť istá, či jeho
oči nadobudli odtieň hlbokého oceána, ktorý mi zvyčajne prezrádzal, že je
vážny a neradno sa s ním zahrávať – dúfala som, že toto nie je ten prípad
–, alebo sú svetlejšie modré, čo predchádza bitke. Jediné, čo som si všimla,
boli jeho napäté plecia. Mal ich vystreté a pôsobili trochu širšie ako
inokedy. Vďaka nim inak priestranný interiér auta pôsobil akosi
zakrpatene. Dopekla, celé jeho telo malo rovnaký účinok. Dokonca aj
vzdialenosť medzi jeho sedadlom a volantom bola priveľká, lebo inak by sa
mu tam nezmestili jeho dlhé nohy. Prisahala by som, že do tohto priestoru
by sa bez problémov vtesnal celý človek.
V momente, keď som sa pristihla, ako premýšľam, čo by asi povedal,
keby som mu skočila do lona a overila si svoju teóriu, si Aaron odkašľal.
Pravdepodobne aj dvakrát.
„Catalina.“ Znovu pritiahol moju pozornosť k svojej tvári.
„Ty…“ Odmlčala som sa, trochu otrasená tým, ako mi vôbec v mysli
mohol skrsnúť nápad skočiť Aaronovi do lona. Som na smiech. „Chce sa ti
cikať alebo tak?“
Aaron sa zamračil a posunul sa na sedadle, aby sa mohol nakloniť ku
mne. „Nie.“ Čudne na mňa pozrel. „Asi oľutujem, že sa na to pýtam, ale
prečo si myslíš, že sa mi chce ísť na záchod?“
„Zaparkoval si na mojej ulici. Pred mojou budovou. Napadlo mi, že si
možno potrebuješ odskočiť. A dúfala som, že nie na veľkú.“
Sledovala som, ako sa mu s hlbokým nádychom nafúkla hruď a potom
vypustil všetok vzduch von.
„Nie, nepotrebujem ísť na záchod.“
Skúmavo si ma premeriaval, akoby nemohol prísť na to, prečo som tam,
v jeho aute. A ja som medzitým uvažovala presne nad tým istým.
Moje prsty sa konečne zmocnili bezpečnostného pása a uvoľnili ho.
Cítila som, ako sa mi Aaronove oči zabodávajú do boku.
„Takže ako znie tvoja odpoveď?“
Stuhlo mi celé telo. „Moja odpoveď?“
„Na moju ponuku. Premýšľala si o nej? A prosím ťa,“ dočerta, zase to
slovo, „prestaň sa tváriť, že si ju nepamätáš. Viem, že si spomínaš.“
Srdce mi na okamih zamrelo. „Netvárim sa, že si ju nepamätám,“
zamrmlala som a urobila presne to, o čo ma žiadal, aby som nerobila.
Na svoju obranu však musím povedať, že som potrebovala získať aspoň
trochu času, aby som vymyslela, aký bude môj ďalší krok. Ako sa…
vyrovnám s touto situáciou. A čo je ešte dôležitejšie, potrebovala som
pochopiť, prečo sa to vôbec deje.
Prečo mi ponúka pomoc? Prečo na tom trvá? Prečo sa obťažuje? Prečo si
myslí, že práve on by mi mohol pomôcť? Prečo sa zdá, že to myslí vážne?
Prečo…?
Prečo?
 Očakávajúc sarkastickú poznámku alebo prevrátenie jeho modrých očí
nad tým, že sa hrám na hlúpu, ba dokonca i to, že svoje slová odvolá, lebo
mu zámerne sťažujem situáciu, na čo nikdy nemal trpezlivosť, som sa
obrnila voči tomu, čo malo prísť. Ibaže zo všetkého, čo som od neho
očakávala, urobil jediné, a na to som nebola pripravená.
Z úst mu vyšiel rezignovaný povzdych.
Zažmurkala som.
„Svadba tvojej sestry. Ponúkol som sa, že pôjdem s tebou,“ pripomenul
Aaron, akoby bol ochotný opakovať to, kým sa dá, len aby som mu
konečne dala jednoznačnú odpoveď.
Alebo akoby ponúkal naozaj jednoduchú možnosť. Niečo, na čo
existovala priamočiara odpoveď, ktorá si nevyžaduje veľa úvah. Niečo ako:
Dáš si dezert, Lina? Samozrejme, že áno. Dám si tvarohový koláč, ďakujem.
Ale Aaronova ponuka bola všetko, len nie jednoduchá, a od tvarohového
koláča mala fakt ďaleko.
„Aaron,“ prebodla som ho pohľadom, „to nemôžeš myslieť vážne.“
„Prečo si myslíš, že nie?“
Lebo sa to na nás vôbec nepodobá. „Nuž, po prvé, ty si ty. A ja som ja. Tu
ide o nás, Aaron. Nemôžeš to myslieť vážne,“ zopakovala som. Nemohol to
myslieť vážne.
„Myslím to smrteľne vážne, Catalina.“
Zažmurkala som. Znovu. Potom som sa trpko zasmiala. „To má byť vtip,
Blackford? Viem, že máš problém vtipkovať, ale nemal by si chodiť po
svete a len tak žartovať, keď nemáš cit pre to, čo je vtipné a čo nie. Takže
mi dovoľ, aby som ti tentoraz pomohla,“ pozrela som mu priamo do očí.
„Toto nie je vtipné, Aaron.“
Zamračil sa. „Nevtipkujem.“
Dlhú chvíľu som naňho nemo hľadela.
Nie. Nie. Nemohol nežartovať. Nemohol to myslieť vážne.
Zdvihla som ruky k svojim zamotaným mokrým vlasom a trochu
sprudka som si ich odhrnula z čela. Bola som pripravená rýchlo odtiaľ
vypadnúť. A predsa som zostala sedieť na sedadle ako prikovaná.
„Prišla si na nejaké iné možnosti? Na lepšiu možnosť, ako by som bol
ja?“
Obe otázky zasiahli cieľ, na ktorý som predpokladala, že mieri, a cítila
som, ako mi porazenecky klesajú plecia.
„Máš vôbec nejaké iné možnosti?“
Nie, nemám. A to, že sa pýtal takto bez okolkov, mi tiež nepomáhalo.
Zahoreli mi líca a stále som mlčala.
„Budem to brať ako nie,“ pokračoval. „Nemáš nikoho iného.“
Mala som pocit, že ma kopol do žalúdka.
Zo všetkých síl som sa snažila potlačiť bolesť, nech mi neskriví tvár – a
podarilo sa mi to. Nechcela som, aby Aaron Blackford zachytil čo i len
náznak mojich úbohých a hlúpych pocitov, ktoré sa ma zmocnili pri jeho
slovách.
Aká som len osamelá, keď mojou jedinou možnosťou je kolega, ktorý ma
ani nemá rád!
Ale nemýlil sa. A aj keď ma bolelo priznať si to, nemala som inú
možnosť. Iba Aarona Blackforda. Jeho meno bolo jediné na mojom
zozname možností. Na zozname možností, koho vziať do Španielska ako
svojho vymysleného priateľa.
Ibaže…
Bože môj. Doriti. Všimol si – pochopil –, čo sa stalo v mojej kancelárii? Že
som nechtiac povedala matke, že môj frajer sa volá Aaron?
Nie. Pokrútila som hlavou. V žiadnom prípade. Nemožné.
„Nechápem, prečo to robíš,“ otočila som sa k nemu. Bola som si istá, že
som mu nikdy nepovedala nič úprimnejšie.
Jemne vzdychol. „A ja zas nerozumiem, prečo je také ťažké uveriť, že by
som to urobil.“
„Aaron,“ z pier mi unikol zatrpknutý smiech, „nemáme sa radi. A je to v
poriadku, lebo nemôžeme byť viac… odlišní. Nezlučiteľní. A ak sotva
dokážeme zdieľať priestor dlhšie ako niekoľko minút bez toho, aby sme sa
pohádali alebo si chceli odhryznúť hlavy, prečo, preboha, veríš, že je to
dobrý nápad?“
„Vychádzame spolu dobre.“
Potlačila som chichot. „Dobre, to bolo naozaj vtipné. Dobrá práca,
Blackford.“
„Nevtipkujem.“ Zamračil sa. „A som tvoja jediná možnosť,“ dodal.
Maldita sea. V tom mal stále pravdu.
Chrbtom som sa oprela o zatvorené dvere spolujazdca, keď pokračoval v
rozdávaní úderov: „Chceš ísť na tú svadbu sama? Lebo ja som ten, kto to
môže napraviť.“
Uf, on naozaj veril, že som taká zúfalá a bezmocná.
Áno, ozval sa hlas v mojej hlave, veď presne taká si.
Potriasla som hlavou, zúfalstvo mi napĺňalo hruď a nútilo ma uvažovať
nad touto šialenou alternatívou.
„Dobre,“ povedala som veľmi pomaly. „Povedzme, že nad tou absurdnou
myšlienkou popremýšľam. Ak prijmem tvoju ponuku a dovolím ti to, čo z
toho budeš mať?“ Prekrížila som si ruky na prsiach, čo mi pripomenulo, že
mokré oblečenie sa mi stále lepí na kožu. „Poznám ťa a viem, že nerobíš
veci len tak, pre nič za nič. Musíš mať motiváciu. Dôvod. Cieľ. Musíš za to
niečo chcieť, inak by si mi predsa nepomáhal. Nepatríš k tým ľuďom.
Aspoň nie čo sa týka mňa.“
Aaron takmer nepatrne zaklonil hlavu, ale bola som si istá, že som si to
nevymyslela. Dlho mlčal a takmer počuteľne sa mu v hlave točili všetky
kolieska.
„Mohla by si to isté urobiť pre mňa,“ odvetil napokon.
To isté? „Musíš byť konkrétnejší, Blackford. Tiež sa ti vydáva sestra?“
Zamyslene som sa odmlčala. „Máš vôbec súrodencov? Vlastne je to jedno.
Chceš, aby som ti robila spoločnosť na nejakej svadbe?“
„Nie,“ odpovedal. A ja som nevedela, či hovorí o tom, že nemá
súrodencov, alebo odpovedá na moju druhú otázku. No vzápätí dodal: „Nie
na svadbe, ale mohla by si mi robiť spoločnosť.“
Mohla by som mu robiť spoločnosť?
Prečo to znie tak… tak… inak, keď ma o to žiada on? Prečo to znie tak
hrozne inak, keď potrebuje niekoho Aaron, a nie ja?
„Ja…“ Odmlčala som sa v rozpakoch, ktorým som nerozumela.
„Potrebuješ spoločnosť?“ Ukázala som naňho prstom. „Ty? Ženu, ktorá by
ťa niekam sprevádzala?“
„Nemám v úmysle prísť so šimpanzom, ako si to chcela ty. Takže áno,
potrebujem ženu.“ Stíchol a opäť sa pomaly zachmúril. „Teba.“
Zovrela som pery a hneď ich zasa otvorila, takže som asi vyzerala ako
ryba. „Takže chceš, aby som,“ ukázala som na seba, „predstierala, že s tebou
chodím?“
„To som nepovedal…“
 „Nemáš priateľku?“ Skočila som mu do reči otázkou, ktorá zo mňa len
tak vypadla.
„Nie, nemám.“
Sledovala som, ako na sekundu zatvoril oči a raz pokrútil hlavou.
„Ani náhodnú známosť, s ktorou sa stretávaš?“
Opäť potriasol hlavou.
„Žiadnu aféru?“
Vzdychol. „Nie.“
„Nechaj ma hádať. Nemáš na to čas?“ Oľutovala som to hneď, ako mi to
vyletelo z úst. Ale úprimne, bola som zvedavá. Takže ak mi odpovie,
možno tú otázku tak celkom neoľutujem.
Zľahka pokrčil plecami, chrbát sa mu mierne uvoľnil. Akoby sa zmieril s
tým, že mi bude musieť odpovedať, inak naňho budem naliehať. „Mám čas,
Catalina. Vlastne mám veľa času.“ Dokonca aj v prítmí auta som videla, ako
na mňa z jeho modrých očí srší úprimnosť, na ktorú som nebola
pripravená. „Iba si ho šetrím pre niekoho, kto za to stojí.“
Nuž, to znelo neuveriteľne samoľúbo. A aj trochu namyslene. A
šokujúco… sexi.
Fíha. Pokrútila som hlavou. Nie. Jediné slovo na s, ktoré by mi pri
Aaronovi Blackfordovi mohlo napadnúť, je… sarkastický. Spupný.
Sprisahanecký. Stoický. Možno dokonca sklesnutý. Ale nie sexi. To nie.
„Preto nemáš s kým ísť?“ podarilo sa mi opýtať sa tak, aby to vyznelo
ľahostajne a chladne. „Lebo tvoje nároky sú vysoké ako nebo?“
Aaron sa nedal a odvrkol: „Preto nemáš nikoho, koho by si vzala na tú
svadbu?“
„Ja…“ Priala som si, aby to tak bolo – v skutočnosti za tým stála obyčajná
hlúposť a fakt, že som chorobná klamárka bez pudu sebazáchovy. „Je to
zložité. Mám na to svoje dôvody.“ Spustila som ruky do lona a odmietala
odtrhnúť zrak zo stredovej konzoly pred sebou.
„Kto tvrdí, že koná bez toho, aby mal dôvod, ktorý ho k tomu tlačí,
klame.“
„Takže, čo ťa k tomu tlačí?“ spýtala som sa ho s pohľadom stále upretým
na tmavý a hladký materiál, ktorý zdobil interiér auta. „Čo ťa prinútilo
vybrať si spomedzi všetkých ostatných akurát mňa, aby som predstierala,
že som tvoja spoločníčka?“
 „To je dlhý príbeh.“ Aj keď som sa naňho nedívala, počula som jeho
výdych. Rovnako unavený, ako som sa cítila aj ja. „Ide o spoločenskú
udalosť. Nemôžem ti sľúbiť, že sa zabavíš, ale je to pre dobrú vec.“ Na
chvíľu sa odmlčal a ja som neprehovorila, lebo som vstrebávala tých zopár
detailov, ktoré mi poskytol. „Poviem ti všetko – pravdaže, ak budeš
súhlasiť.“
Otočila som sa k nemu a zistila som, že na mňa upiera svoje nebeské oči.
Boli plné výzvy. A všimla som si v nich aj trochu očakávania.
Lákal ma. Ponúkal mi nahliadnuť do neznámeho osobného života Aarona
Blackforda, o ktorom som predpokladala, že neexistuje. Tušil, že by som o
ňom chcela vedieť viac.
Dobrý ťah, Blackford.
„Prečo práve ja?“ opýtala som sa ho, hoci jeho ponuka ma lákala ako
svetlo hlúpu muchu. „Prečo nie niekto iný?“
Odtrhol odo mňa zrak, keď odvetil: „Lebo ak ma všetky tie mesiace, čo
sme spolu pracovali, niečo naučili, tak to, že si jediná žena, ktorú poznám,
dosť šialená na to, aby na čosi také pristúpila. Možno si aj ty mojou
jedinou možnosťou.“
Nebrala som to ako kompliment, pretože to nebol kompliment. Práve ma
nazval šialenou. No dopekla, niečo na tom, ako to povedal – na tomto
bizarnom dni a nečakanom zvrate udalostí, keď som zistila, že potrebuje
niekoho rovnako ako ja –, ma zrejme vyčerpalo.
„Vieš, že so mnou budeš musieť odletieť do Španielska na celý víkend,
však?“
Iba prikývol. „Áno.“
„A za to chceš iba jeden večer? Mám predstierať, že som tvoja
spoločníčka jeden, jediný večer?“
Opäť prikývol a tentoraz v jeho pohľade čosi stvrdlo. Všimla som si, ako
zovrel čeľusť a pery do tenkej línie. Odhodlanie. Ten výraz som poznala.
Stála som proti nemu už mnohokrát, keď sme sa hádali.
Vzápätí prehovoril: „Takže platí?“
Vari sme naozaj prišli o rozum?
Mlčky sme na seba civeli, na mojich perách sa prevaľovala odpoveď,
nemo sa mi pohybovali, až kým som nevyslovila: „Dobre.“ S veľkou
pravdepodobnosťou sme naozaj prišli o rozum, áno. „Platí.“
 Na Aaronovej tvári sa niečo mihlo. „Platí,“ zopakoval.
Áno, rozhodne sme prišli o rozum.
Dohoda, ktorá sa medzi nami zrodila, bola neprebádaným územím. A
vzduch zrazu zhustol niečím, čo spôsobilo, že som sa nevládala normálne
nadýchnuť.
„Dobre. Fajn. Skvelé.“ Prstom som prešla po povrchu bezchybnej
palubnej dosky. „Takže platí.“ Premerala som si imaginárnu čiastočku
prachu a úzkosť, ktorá ma premohla, sa s každou ďalšou sekundou
strávenou v aute násobila. „Potrebujeme prediskutovať kopec detailov.“
Konkrétne to, že on bude musieť predstierať, že je muž, s ktorým údajne
chodím, a nie iba môj spoločník na svadbe. A že je do mňa zaľúbený.
„Najprv sa však môžeme sústrediť na teba. Kedy je tá spoločenská udalosť,
s ktorou ti mám pomôcť?“
„Zajtra. Vyzdvihnem ťa o siedmej večer.“
Celé telo mi zmeravelo. „Zajtra?“
Aaron sa zahniezdil a odvrátil sa odo mňa. „Áno. Buď pripravená na
siedmu. Presne na siedmu,“ dodal. Bola som taká… mimo, že som ani
neprevrátila oči, keď pokračoval vo vymenovávaní ďalších pokynov:
„Ideálne by si si mala mať večernú róbu.“ Pravačkou siahol po kľúči v
zapaľovaní. „Teraz už choď a odpočiň si, Catalina. Je neskoro a vyzeráš, že
by si sa potrebovala vyspať.“ Ľavá ruka mu sťažka dopadla na volant.
„Všetko ostatné ti poviem zajtra.“
Význam Aaronových slov som zaregistrovala, až keď som za sebou
zavrela vchodové dvere do budovy. A až o niekoľko sekúnd neskôr, hneď
po tom, čo Aaronovo auto zahučalo a zmizlo, som si dovolila skutočne
spracovať, čo to znamená.
Zajtra idem na rande. Na falošné rande. S Aaronom Blackfordom. A
potrebujem večernú róbu.
 Šiesta kapitola

Neprepadala som panike. Nie.

Môj byt sa premenil na bojovú zónu, ale ja som bola v pohode. Výbuch v
šatníku a rozhádzané oblečenie? Mala som to pod kontrolou.
Pozrela som na seba do veľkého zrkadla opretého o jednu zo stien v
mojej garsónke. Na sebe som mala šaty, o ktorých som bola presvedčená,
že si ich vyskúšam ako posledné. Nešlo o to, že by som si nemala čo
obliecť; môj problém bol oveľa prostejší. Moje ťažkosti – a odteraz aj
najväčšie bolesti hlavy v tomto mesiaci, čo rozhodne o niečom svedčí –
vychádzali z faktu, že som nevedela, na akú príležitosť sa vlastne obliekam.
Buď pripravená na siedmu. Presne na siedmu. Ideálne by si si mala mať
večernú róbu.
Prečo som si nevyžiadala viac podrobností? Nemala som potuchy.
Až na to, že to bola chyba, ktorú som, žiaľbohu, dôverne poznala. Takto
som pristupovala k rôznym veciam. Rozhodovala som sa impulzívne, bez
rozmyslu. Aj to bol dôvod, prečo sa mi tak úspešne darilo zamotať si život
do uzlov, ktoré som potom nevedela rozpliesť.
Dôkaz číslo jeden: moja veľká lož.
Dôkaz číslo dva: to, čo tá lož spôsobila.
Inými slovami, dohoda, ktorú som uzavrela s niekým, o kom by som
nikdy, ani v tých najdivokejších snoch – nie, v nočných morách –
neuverila, že ho budem potrebovať. Alebo že by potreboval on mňa. Aaron
Blackford.
„Loca,“ zamrmlala som si pre seba, keď som si rozopínala ďalší odev. Je to
vôbec večerná róba? „Me he vuelto loca. He perdido la maldita cabeza.“
Vykĺzla som zo šiat, hodila ich na posteľ k ostatným odhodeným kusom
oblečenia a siahla som po župane – mäkkom a ružovom, lebo som
potrebovala všetko pohodlie, ktoré som mohla dostať, a nevedela som si
predstaviť iný spôsob, ako ho získať. Buď toto, alebo si napchať ústa
sušienkami.
Porozhliadla som sa po svojom byte a pomasírovala som si spánky.
Nemať steny oddeľujúce obývačku od spálne a kuchyne bolo niečo, čo som
si zvyčajne užívala. Niečo, čo som pokladala skôr za výhodu – bývanie v
otvorenej garsónke, aj keď skromnej malej, keďže stále to bol Brook­lyn. Pri
pohľade na neporiadok, ktorý som všade okolo seba narobila, mi napadlo,
že by bolo fajn bývať niekde, kde je viac priestoru. A steny, čo by mi
zabránili zničiť dojem z celého bytu.
Všade bolo rozhádzané oblečenie, topánky a kabelky – na posteli,
pohovke, stoličkách, podlahe, konferenčnom stolíku. Nič neušlo pred
mojím ošiaľom. Zvyčajne uprataný byt, ktorý som si starostlivo zariadila v
bielych a krémových farbách, sem-tam s nejakými bohémskymi detailmi –
napríklad s krásnym tkaným kobercom, ktorý ma stál viac, ako by som si
kedy priznala –, pripomínal skôr módne bojisko ako domov.
Chcelo sa mi kričať.
Zatiahla som si opasok županu pevnejšie a z vrchnej časti bielizníka
schmatla telefón.
Do siedmej zostávali presne dve hodiny a ja som bola bezradná. Netušila
som, čo si obliecť. Žiadne zo šiat, ktoré som mala, nepripomínali večernú
róbu. Bola som hlúpa – nevedela som, na akú príležitosť sa obliekam, a ani
som sa nespýtala.
Nemala som ani Aaronovo telefónne číslo, aby som mu mohla poslať
správu a niekoľko nepriateľských emotikonov, ktorými by som mu dala
najavo, čo si o tomto celom myslím. Keďže som nikdy nenašla potešenie v
bratríčkovaní s nepriateľom, neuložila som si jeho číslo. Nikdy som ho
nepotrebovala.
Až doteraz.
Šmarila som mobil na odhodenú hromadu oblečenia a zamierila do
útulného priestoru, ktorým bola moja obývačka. Z okrúhleho, krémovo
bieleho konferenčného stolíka, ktorý som si pred niekoľkými týždňami
kúpila na blšom trhu, som schmatla notebook, položila som si ho na kolená
a sťažka s ním dopadla na pohovku.
Len čo som sa oprela o vypchaté vankúše, prihlásila som sa do svojho
firemného e-mailového konta.
 Bola to posledná možnosť. Pri troche šťastia jeho vorkoholický zadok
sedí aj v sobotu pred notebookom. A nebola táto… dohoda, ktorú sme
uzavreli, tak trochu ako obchodná transakcia? Musela byť. Neboli sme
priatelia – ba dokonca sme sa k sebe ani nesprávali priateľsky –, takže šlo
skôr o dohodu typu ja pomôžem tebe a ty mne. Láskavosť medzi kolegami.
Keďže som už nemala času nazvyš, otvorila som nový e-mail a začala
písať.
Od: cmartin@InTech.com
Komu: ablackford@InTech.com
Predmet: Potrebujem súrne informácie!
Pán Blackford,
Bola som nahnevaná – áno, na seba, ale aj naňho – a nemala som náladu
osloviť ho krstným menom. Rozhodla som sa napísať mu veľmi formálny e-
mail.
Na základe nášho posledného rozhovoru stále čakám, kedy mi prezradíte
podrobnosti nášho nadchádzajúceho stretnutia. Ocitla som sa bez
akýchkoľvek zdrojov informácií, takže hrozí neúspešné naplnenie
prerokovanej zmluvy.
Videla som všetky sezóny seriálu Gossip Girl a vedela som o hrozných
následkoch toho, keď sa na „spoločenskú udalosť“ v šialenom New Yorku
oblečiete nesprávne.
Ako si iste uvedomujete, je nesmierne dôležité, aby ste sa so mnou urgentne
podelili o všetky potrebné informácie.
Prosím, ozvite sa mi čo najskôr.
So srdečným pozdravom
Lina Martínová
S úškľabkom som stlačila tlačidlo Odoslať a sledovala, ako môj e-mail
opúšťa schránku. Potom som dlhú minútu civela na obrazovku a čakala,
kým sa mi v schránke zjaví jeho odpoveď. Keď som si tretíkrát neúspešne
obnovila e-mail, úškrn zmizol. Pri piatom obnovení mi na zátylku začali
vystupovať kropaje potu. Čiastočne za ne mohla skutočnosť, že som bola
oblečená v zimnom župane.
Čo ak neodpíše?
Alebo ešte horšie, čo ak je to celé nejaký hlúpy žart? Podlý spôsob, ako
mi zamotať hlavu a presvedčiť ma, že mi pomôže? Čo ak ma podrazil?
 Nie, to by Aaron neurobil, ozval sa hlások v mojej hlave.

Ale prečo nie? Mala som zhromaždených viac než dosť dôkazov, ktoré
nasvedčovali tomu, že Aaron je niečoho takého skutočne schopný.
Poznám ho vôbec? Navštevoval „spoločenské udalosti“, ktoré boli pre
„dobrú vec“, preboha. Nepovedala by som to doňho.
Doriti. Potrebovala som sušienky.
Keď som sa vrátila k notebooku s balíčkom sušienok v ruke a ústami
plnými sladkej a maslovej útechy, čakala ma Aaronova odpoveď. Z pier mi
vyšiel nepatrný povzdych úľavy.
Zahryzla som do ďalšej sušienky a klikla na Aaronov e-mail.
Od: ablackford@InTech.com
Komu: cmartin@InTech.com
Predmet: RE: Potrebujem súrne informácie!
Prídem o hodinu.
S pozdravom
Aaron
„Čo to má, dor…?“
Záchvat kašľa mi zabránil dopovedať, lebo kus sušienky, ktorý som
prežúvala, mi uviazol v krku a odmietal sa pohnúť.
Aaron čochvíľa príde. Sem, do môjho bytu. O hodinu. Čo je o hodinu
skôr, ako sme sa dohodli, že ma vyzdvihne.
Schmatla som z kuchyne pohár vody a rozhliadla sa okolo seba. Všade sa
váľalo oblečenie, ako po výbuchu. „Mierda.“
Malo by mi to byť jedno; vedela som, že by malo. Ale dopustím, aby to
Aaron videl? Kdeže. Radšej by som sa zadusila ďalšou sušienkou, ako mu
poskytnúť ďalšiu muníciu proti mojej osobe. Nikdy by to neprestal
vyťahovať.
Položila som pohár späť na kuchynský pult a bez otáľania som sa pustila
do práce. Jedna hodina. Mala som šesťdesiat minút – a ako poznám
Aarona, ani o sekundu viac alebo menej – na to, aby som upratala tento
neporiadok.
A presne toľko mi trvalo, kým byt vyzeral ako-tak k svetu, takže keď
zazvonil zvonček, nielenže som nemala čas pre­zliecť sa do niečoho, v čom
by som nevyzerala ako plyšová hračka v ľudskej veľkosti, ale moja
frustrácia sa navyše len znásobila.
„Hlúpy, dochvíľny muž,“ zamrmlala som si popod nos, keď som
pochodovala k dverám. „Vždy musí prísť načas.“
Vpustila som ho bzučiakom dnu.
Upravila som si rozstrapatený drdol na hlave a snažila sa upokojiť.
Pomáha ti. Buď milá, povedala som si. Potrebuješ ho.
Ozvalo sa zaklopanie na dvere.
Počkala som dve sekundy a zhlboka som sa nadýchla, pripravená byť čo
najmilšia.
Chytila som sa kľučky, nasadila neutrálny výraz a otvorila som dvere.
„Aaron,“ oslovila som ho úsečne. „Ja…“ Chcela som… niečo povedať, no
nech to bolo čokoľvek, vyparilo sa mi to z hlavy aj s neutrálnym výrazom,
o ktorý som sa mienila pokúsiť. Otvorila som ústa, padla mi sánka. „Ja…“
skúsila som to ešte raz, no nenachádzala som slová. Odkašľala som si. „Ja…
Ahoj. Fíha. Okej.“
Aaron na mňa pobavene pozeral, zatiaľ čo som žmurkala a dúfala, že
príliš nevyvaľujem oči.
Hoci ako by sa dalo inak? Ako by niekto dokázal nevyvaľovať oči pri
pohľade na zjav, ktorý som mala predo sebou?
Lebo to nebol Aaron. Nie, kdeže. Predo mnou stál muž, ktorého som
dosiaľ nikdy nevidela. Iná verzia Aarona, taká odlišná od tej jedinej, ktorú
som poznala.
Tento Aaron bol… čertovsky nádherný. A nie takým spôsobom, ktorý by
iba lahodil oku. Tento Aaron bol elegantný. Štýlový. Uhladený. Príťažlivý
spôsobom, ktorý ohromuje dámy i pánov.
Dopekla, prečo vyzerá práve takto? Kde je ten Aaron v nudných
nohaviciach a nudnej košeli so zapínaním na gombíky, ktorého som mala
na čiernej listine, zaradeného do kategórie nedotýkať sa? Ako je možné, že
mi stačil jediný pohľad naňho, aby som koktala ako pobláznená školáčka?
Ešte raz som zažmurkala a odpoveď som našla priamo pred sebou. To
obrovské štíhle telo, ktoré by som si po správnosti nemala až tak všímať,
bolo odeté v čiernom obleku. Nie, nebol to oblek. Bol to smoking.
Poondiaty smoking, ktorý podľa mňa patril na červený koberec, a nie do
dverí môjho bytu v štvrti Bedford-Stuyvesant.
 Nič z neho sem nepatrilo – jeho vlasy farby polnočnej oblohy, vyžehlená
biela košeľa, motýlik, hlboké modré oči, ktorými skúmal nielen mňa, ale aj
moju reakciu, neuveriteľný smoking, za ktorý by sa nehanbila ani filmová
hviezda, a už vôbec nie tmavé obočie, ktoré sa mu ježilo na čele.
„Čo to máš na sebe?“ opýtala som sa jedným dychom. „To je nejaký vtip?
Čo som ti hovorila o pokusoch byť vtipný, Aaron?“
„Ty sa pýtaš, čo mám na sebe?“ Sledovala som, ako odtrhol zrak od
mojich očí. Putoval ním nadol po mojom krku, pričom si ma niekoľkokrát
celú obzrel. „Čo mám na sebe ja?“
V jeho výraze sa čosi zmenilo – akoby nechápal, čo vidí.
„Hej.“ Cítila som sa nesmierne odhalená a nesvoja, čakala som, kým sa
pohľadom vráti k mojej tvári, a nevedela som, čo dodať alebo urobiť. „Čo to
má znamenať?“ zašepkala som nahlas z dôvodu, ktorému som nerozumela.
„Cítim povinnosť položiť ti tú istú otázku. Lebo síce som nebol
konkrétny,“ ukázal dlhým prstom mojím smerom, „ale myslel som si, že si
múdrejšia a nebudeš predpokladať, že ťa vezmem na pyžamovú párty.“
Prehltla som, plne si uvedomujúc, že mi červenejú uši. Pokrútila som
však hlavou. Toto je vlastne dobré. S týmto Aaronom si dokážem poradiť.
Vedela som, ako na to. Na rozdiel od tej druhej verzie, ktorá mi vyrazila
dych z pľúc. S tou som nemala ani poňatia, čo si počať.
Uprela som pohľad na jeho tvár a vystrela plecia. „Ach, myslíš, že by
som sa mala prezliecť?“ Chytila som sa za lem ružového županu a pokúsila
sa nemyslieť na to, ako absurdne sa cítim. Namiesto toho som tú emóciu
skryla za svoje silácke vystupovanie. „Nerada by som sa na tej pyžamovej
párty, ktorú si spomínal, objavila príliš vyobliekaná. Myslíš, že tam bude aj
nejaké občerstvenie?“
Zdalo sa, že nad tým dosť dlho uvažuje. „Ako to, že sa v tom neuvaríš?
Na takého drobného človeka je to priveľa velúru.“
Velúru?
„Aká hlboká znalosť látok na niekoho, kto má v šatníku dva rôzne kusy
oblečenia.“
Na tvári sa mu mihla emócia, ktorú som včas nezachytila. Nakrátko
zavrel oči a nadýchol sa nosom.
Bol podráždený. Dochádzala mu trpezlivosť. Videla som to na ňom.
Nezvládneme to. Sme odsúdení na zánik.
 „Najprv,“ precedil, keď sa opäť upokojil, „si ma nehorázne obzeráš.“
Tým mi vohnal rovno do líc novú vlnu horúčavy. Prichytil ma pri čine.
„Potom mi vyčítaš, čo mám na sebe. A teraz kritizuješ môj zmysel pre
módu. Pustíš ma dnu, alebo nechávaš hostí vždy stáť na prahu pred
dverami, kým ich urážaš?“
„Kto vravel, že si hosť?“ Nadýchla som sa nosom a neskrývajúc
podráždenie z toho, že ma kritizuje, som sa otočila na päte a
odpochodovala preč. Nechala som ho stáť pred vchodom. „Pozval si sa
sám,“ prehodila som cez plece. „Hádam ti nebude prekážať, keď sa aj dnu
vpustíš sám, čo? Si už veľký chlapec.“
Veľký chlapec? Zavrela som oči, nesmierne vďačná, že som mu otočená
chrbtom.
Stále som nemohla uveriť, že som Aarona Blackforda naozaj nazvala
veľkým chlapcom, zamierila som do kuchynskej časti svojej garsónky a
otvorila chladničku. Chladný vzduch ma pohladil po pokožke, vďaka čomu
som sa cítila aspoň o čosi lepšie. Celú minútu som do nej hľadela, a keď
som sa konečne obrátila, nasadila som si na pery falošný úsmev.
Aaron Blackford – v smokingu – sa opieral o úzky ostrovček, ktorý
ohraničoval priestor mojej kuchyne a obývačky. Modré oči upieral kamsi
nad moje kolená. Stále študoval môj odev, ktorý ho zrejme mimoriadne
zaujal.
Prekáža mi to, uvedomila som si. Spôsob, akým sa na mňa díval, vo mne
vzbudzoval pocit nedostatočnosti, hoci som bola doma a on votrelec, ktorý
sa sem votrel skôr, ako sme sa dohodli. Bolo to hlúpe, ale pripomenulo mi
to, aká bezvýznamná som sa vďaka nemu cítila pred toľkými mesiacmi, keď
som ho počula rozprávať sa s Jeffom. Alebo ako mi takmer hodil do tváre
hrnček, čo som mu venovala na privítanie. Alebo ako ma všetky tie
uštipačné poznámky a podpichnutia, ktoré nasledovali, nikdy neprestali
trápiť.
Rosie mala pravdu, nebola som schopná hodiť to za hlavu. Stále som voči
nemu prechovávala zášť, akoby na tom stál môj život. Akoby som sa
plavila oceánom na drevenej doske bez záchrannej vesty.
„Zdá sa mi to dosť nevhodné na leto.“ Aaron kývol bradou k môjmu
županu.
Nemýlil sa. Varila som sa v ňom, ale potrebovala som útechu, ktorú mi
poskytoval.
Napodobnila som ho a oprela sa o kuchynskú linku za sebou. „Môžem ti
ponúknuť niečo na pitie, Anna Wintourová? Alebo by si chcel poukázať na
nejaký ďalší aspekt, ktorým je môj župan poburujúci?“
Pozorovala som, ako mu myká perami a bojuje s úsmevom. Mne, naopak,
nič z toho nepripadalo ani trochu smiešne.
„Môžem dostať vodu?“ Nepohol ani jedným svalom okrem kútikov pier,
ktoré stále bojovali s úsmevom.
„Vieš,“ vytiahla som fľašu s vodou, položila ju vedľa neho a vzala si
ďalšiu pre seba, „mohol si mi jednoducho odpísať na e-mail. Nemusel si sa
tu ukazovať tak skoro.“
„Áno, viem.“ Samozrejme, že to vedel. „Urobil som ti láskavosť, keď som
sem prišiel v predstihu.“
„Láskavosť?“ Oči som prižmúrila do tenkej štrbiny. „Keby si mi chcel
urobiť láskavosť, ukázal by si sa tu s vreckami plnými churros.“
„Posnažím sa, aby som si to zapamätal,“ prisľúbil a zdalo sa, že to myslí
vážne. A práve keď som otvárala ústa, aby som sa ho spýtala, čo to malo
znamenať, pokračoval: „Prečo si mi nezavolala? Ty radšej pošleš taký…
zložitý e-mail? Obom by nám to ušetrilo čas, slečna Martínová.“ Poslednú
časť dodal so zamračeným výrazom.
Ha, vedela som, že oslovenie pán Blackford mu udrie na citlivú strunu.
„Dobre, po prvé, neprosila som ťa, aby si sem prišiel. Tak­že to je na tebe.“
Otvorila som vrchnák svojej fľaše a napila sa vody. „A po druhé, ako by
som ti asi tak mala zavolať, keď nemám tvoje číslo, ty chytrák?“
Pozrela som naňho ponad fľašu.
Aaron zvraštil tmavé obočie. „Mala by si ho mať. Na poslednom
utužovaní pracovného kolektívu našej divízie sme si vymenili súkromné
telefónne čísla. Ja tvoje mám. A mám číslo na každého.“
Pomaly som spustila fľašu a zaskrutkovala viečko. „Nuž, ja tvoje
nemám.“ Odmietla som si uložiť Aaronovo číslo, lebo mi v tom bránila zášť.
Teraz ma to trochu mrzelo, ale nemenilo to nič na pravde. „Načo by mi
bolo?“
Chvíľu som ho pozorovala, ako vstrebáva moje slová, a potom zľahka
pokrútil hlavou. Narovnal sa a odklonil sa od kuchynského ostrovčeka.
„Čo bolo teda také dôležité?“ Vrátil sa k predchádzajúcej téme. „Aké
podrobnosti potrebuješ tak naliehavo počuť?“
„Nemôžem si vybrať, čo si oblečiem, keď neviem, kam ideme, Blackford,“
podotkla som s pokrčením pliec. „Mám pocit, akoby si nepoznal základy
módy.“
„Veď som ti povedal všetko, čo potrebuješ vedieť.“ Zdvihol jedno obočie.
„Ide o spoločenskú udalosť.“
„Áno, to si sa uráčil povedať.“ Odložila som fľašu na kuchynský pult a
zopla ruky. „No to nestačí. Potrebujem vedieť viac.“
„Večerná róba,“ odpovedal ten tvrdohlavý modrooký muž. „To by malo
stačiť na výber šiat.“
S úškľabkom som si priložila ruku k chlpatému ružovému županu a
zatvárila som sa prehnane šokovane. „To by malo stačiť?“ zopakovala som
veľmi pomaly.
Prikývol. „Áno.“
Uškrnula som sa, neveriac vlastným očiam. Naozaj si myslel, že má
pravdu. „Jednoslovné ani dvojslovné odpovede v takomto prípade
nepostačujú, Aaron.“
Najmä nie po tom, čo som ho uvidela – vyzeral pripravený zúčastniť sa
na galavečere v Upper East Side, kde si ľudia posielajú vzdušné bozky a
rozprávajú sa o svojich dovolenkách v letovisku Hamptons. Ja som vo
svojom šatníku určite nič podobné nemala.
„Čo je také ťažké pochopiť na slovách večerná a róba?“ Rukou si
neprítomne siahol na rukáv smokingového saka. „Myslia sa tým róby na
večerné udalosti. Šaty.“
Zažmurkala som.
„Naozaj mi vysvetľuješ, čo znamená večerná róba?“ hlavu mi zaplnila
nová vlna frustrácie. „Si len…“ pokračovala som, zovrela ruky do pästí a
bola som veľmi blízko k tomu, aby som po ňom niečo hodila. „Uf.“
Aaron spustil ruky do vreciek nohavíc, prebodával ma pohľadom, a
vyzeral v tom prekliatom smokingu… úžasne a elegantne.
Niečo z toho sa mi muselo zračiť na tvári, lebo jeho výraz sa zmenil.
„Je to charitatívne podujatie. Benefičná akcia, ktorá sa koná každý rok,“
vysvetlil.
Pri tejto zásadnej informácii sa mi pootvorili pery.
„Odvezieme sa na Manhattan, konkrétne na Park Avenue.“
 Nie, nie, nie, nie. To znelo nóbl.
„Je to formálna udalosť, takže sa musíš vyparádiť. Obliecť si formálnu
večernú róbu.“ Pochybovačne si ma premeral a napokon opäť spočinul
pohľadom na mojej tvári. „Presne ako som povedal.“
„Aaron,“ precedila som cez zaťaté zuby. „Mierda. Joder.“ Španielske
nadávky mi prinášala na jazyk slina a nedarilo sa mi ju ovládať. „Benefičná
akcia? Charitatívne podujatie? To znie ako… udalosť na vysokej úrovni.“
Potriasla som hlavou, vlasy mi takmer vypadli z drdola. „Nie, to znie ako
večierok tej vrstvy, ktorá si môže utierať zadok dolárovými bankovkami. A
nie, nechcem nikoho súdiť, ale, prekrista.“ Priložila som si ruky k hlave a
začala som sa prechádzať hore-dole tých pár metrov, ktoré tvorili priestor
mojej kuchyne. „Fakt by bodlo, keby si ma na to upozornil skôr. Mohol si
mi to povedať už včera, vieš? Dnes ráno by som šla na nákupy, Aaron.
Pripravila by som ti, čo ja viem, niekoľko možností, z ktorých by si si
mohol vybrať. Netuším, čo mám teraz robiť. Mám niekoľko spoločenských
šiat, ale nie sú… vhodné.“
Bolo po šiestej večer a…
„To všetko by si urobila?“ Na krátky okamih pootvoril pery, takže
vyzeral trochu zmätene. Tento výraz som uňho nepoznala. Potom vrátil
čeľusť do pôvodnej polohy. „Pre mňa?“
Prestala som sa prechádzať. „Áno.“ Prekrížila som si ruky na prsiach.
Prečo ho to tak šokovalo? „Pravdaže by som to urobila.“ Premerala som si
jeho tvár a vnímala zvláštny spôsob, akým na mňa pozeral. „Po prvé,
nerada by som sa objavila na tvojom ‚charitatívnom podujatí‘,“ naznačila
som vo vzduchu úvodzovky, „oblečená ako klaun. Ver tomu alebo nie, ale
mám istý zmysel pre sebaúctu a priviedlo by ma to do rozpakov.“
Z Aaronových očí stále žiarila emócia, ktorá ma znervózňovala.
„A po druhé, nechcela by som, aby si sa mi pomstil a obliekol si na
svadbu mojej sestry bohviečo, len aby si ma nahneval. Alebo z toho
celkovo vycúval za nejaké porušenie etikety, lebo teraz už počítam s tým,
že so mnou pôjdeš do Španielska. Ja…“ Odmlčala som sa. „Tak trochu ťa
potrebujem, vieš?“
Tá posledná časť sa mi zhmotnila na jazyku akýmsi zázrakom.
Neuvedomila som si, že vyšla z mojich úst, až kým nebolo neskoro a ja
som ju nemohla vziať späť.
 „To by som nikdy neurobil,“ odpovedal, čím ma prekvapil. „Nevycúvam.
Dohodli sme sa.“
Cítila som sa odhalená svojím priznaním, a tak som odvrátila zrak.
Sústredila som sa na jeho ruky, ktoré vytiahol z vreciek a spustil ich po
bokoch.
„To neurobím, Catalina,“ počula som ho povedať. „Ani keby si ma k tomu
naozaj dotlačila, a ja viem, že to dokážeš.“
Mala som pocit, že to vyslovil zámerne so sarkazmom. S presne takou
dávkou sarkazmu, aby ma navnadil vrátiť mu to. No z nejakého dôvodu
som to neurobila. Jeho slová mi pripadali úprimné. No aj tak som…
nemohla vedieť, či ich myslí vážne. Bolo pre mňa naozaj ťažké preniesť sa
cez našu minulosť. Všetky tie štipľavé poznámky, štuchance, strkanie.
Všetky tie drobné spôsoby, ktorými sme sa uisťovali, že ten druhý
nezabudne, ako veľmi sa nemáme radi.
„Ako povieš, Blackford.“ Neznelo to, akoby som si verila, ale muselo to
stačiť. „Teraz na to nemám čas.“ Nech už som tým to myslela čokoľvek –
nebola som si istá. Priložila som si ruku ku krku a neprítomne som si ho
pomasírovala. „Len… sa cíť ako doma. Uvidím, čo nájdem na tú benefičnú
akciu, kam sa máme dostaviť.“
Podišla som k miestu, kde stál, jeho veľká postava blokovala otvor,
ktorým sa vchádzalo do obývacieho priestoru. Zastala som krok pred ním,
zdvihla k nemu zrak, nadvihla obočie a bez slov som ho požiadala, aby mi,
prosím, uhol. Aaronova hlava sa týčila nad mojím nízkym telom, civel na
mňa a skúmal celú moju tvár. Potom sklopil zrak na môj krk a pokračoval
nadol k miestu, ktoré som si ešte pred chvíľou masírovala prstami.
Očami zaletel späť k mojim a zračilo sa v nich niečo, čo som v tej
nebesky modrej ešte nevidela.
Stáli sme blízko seba, bosými prstami som sa takmer dotýkala špičky
jeho vyleštených topánok. Cítila som, ako sa mi pri tom uvedomení
zrýchľuje dych. Hruď sa mi dvíhala a klesala rýchlejšie s každou sekundou,
ktorú som strávila pod Aaronovým drobnohľadom.
Odmietala som odvrátiť zrak a udržala som jeho pohľad.
Zaklonila som hlavu a nemohla som si nevšimnúť, že pôsobí urastenejšie
ako kedykoľvek predtým. Akoby narástol o niekoľko čísel. Zdal sa mi oveľa
vyšší a mohutnejší ako ja, odetý v smokingu, ktorý mal moc premeniť ho
na niekoho, od koho bolo ťažké odtrhnúť zrak. Vpíjala som sa do každého
detailu iskriaceho akousi novosťou, čo zo seba dnes vyžaroval.
Aaronovi vykukol z úst jazyk a prešiel si ním po spodnej pere, čím
pritiahol môj pohľad k svojim ústam. Plné pery sa mu leskli pod lampou
mojej kuchyne.
Moja pokožka sa pod tým trápnym hrubým županom začala príliš
zohrievať. Keď som pri ňom stála tak blízko, bolo mi neznesiteľne horúco.
Videla som z neho priveľa, všímala si primnoho vecí naraz.
Silou vôle som zdvihla zrak späť k jeho modrým očiam. Stále ma
skúmali, stále v nich bolo čosi… zamknuté. Niečo predo mnou skrývali.
Prešla sekunda a mohla by som odprisahať, že sa pohol ku mne, len o
kúsok. No možno za to mohla iba moja predstavivosť.
Na tom vlastne nezáležalo.
„Myslel som to vážne.“ Hlas mal tichý a zastretý, takmer chrapľavý, keď
som ho počula takto zblízka.
Každá racionálna myšlienka bola dávno stratená, ale vedela som, o čom
hovorí. Pravdaže som to vedela.
Zacítila som jeho jemný výdych s vôňou mäty. „Za žiadnych okolností
by som sa ti nepomstil. Viem, aká dôležitá je pre teba svadba tvojej sestry.“
Pravda za jeho slovami ma zasiahla silnejšie ako nedostatočná
vzdialenosť medzi našimi telami. Pootvorila som pery a žalúdok sa mi
čudne scvrkol.
„Svoje slovo nevezmem späť. To nikdy nerobím.“
Naozaj ma Aaron Blackford upokojuje? Zaručuje mi, že bez ohľadu na
to, čo medzi nami je alebo bolo, toto je bezpečná pôda? Že dodrží svoje
slovo, čestne a spravodlivo? Že ho nevezme späť? Naozaj to robí? Určite to
tak znelo. Napovedalo mi to, že buď vie čítať myšlienky – úprimne som
dúfala, že nevie –, alebo že sa v ňom Rosie možno nemýlila.
Možno nie je až taký zlý.
Možno som sa v ňom mýlila. Nevedela som, ako reagovať. Úprimne
povedané, netušila som, čo si počať s čímkoľvek z toho, čo sa tu
odohrávalo. A čím dlhšie som bola ticho v jeho blízkosti, keď mu z celého
tela sálala otvorenosť a úprimnosť, tým väčšmi ma zohrieval a omamoval a
tým ťažšie sa mi premýšľalo.
„Rozumieš mi, Catalina?“ naliehal na mňa a spomínané teplo ma celkom
zaplavilo.
Nie, chcela som povedať. Nerozumiem ničomu, čo sa tu deje.
Hrdlo sa mi pohlo, no hlasivky akosi zlyhali pri vyslovovaní odpovede. Z
pier mi vyšiel zvláštny zvuk, ktorý ma prinútil odkašľať si. „Mala by som
ísť,“ podarilo sa mi zo seba dostať. „Ak ti to neprekáža, mala by som sa
prezliecť. Inak prídeme neskoro.“
Aaron mi pohybom, ktorý bol na niekoho jeho veľkosti prekvapivo
ladný, ustúpil z cesty. Ustúpil na jednu stranu, no jeho telo bolo na môj
stiesnený byt stále priveľké a priširoké. Ešte vždy zaberal priveľa miesta a
ja som z neho bola nezvyčajne rozochvená a napätá. Najmä keď som
prechádzala okolo neho a moje plece zahalené v župane sa dotklo jeho
hrude.
Jeho veľmi tvrdej hrude.
Všetko teplo, čo ma napĺňalo, sa mi vrátilo do líc.
Prestaň. Pohybovala som sa na vratkých nohách, pokožku som mala celú
lepkavú. Konečne si musím vyzliecť tento župan, nič viac, ubezpečila som sa
v duchu a potiahla za látku pri krku. To je jediný dôvod, prečo sa červenám a
je mi teplo.
Kráčajúc na druhý koniec garsónky a bojujúc s nutkaním ovievať sa, som
sa prinútila myslieť na niečo iné.
Šaty. Nemysli na Aarona. Nie naňho v smokingu. Ani na jeho mätový
dych. Ani na jeho hruď či žiadnu inú časť tela. Ani na jeho slová.
Ale hlava sa mi začala krútiť, chcela som sa obzrieť. Naňho.
Nie.
Došla som k šatníku a otvorila dvere. Prehrabávala som sa ním, hľadala
som čokoľvek, čo by sa hodilo na túto príležitosť, a pomaly som sa znovu
začala koncentrovať.
Z hlbín šatníka som vylovila jediný kúsok oblečenia, ktorý mal potenciál
zachrániť mi zadok, schmatla som topánky na podpätku, ktoré som si
vyhradila na špeciálne príležitosti, zopár doplnkov a zamierila do kúpeľne.
Cestou som venovala Aaronovi mimovoľný pohľad. Vznášal sa pri mojej
zamatovo modrej pohovke, ktorá pri ňom pôsobila zakrpatene, s pohľadom
upretým na displej svojho telefónu. Ani nezdvihol hlavu, keď som pred
ním prešla.
Dobre. Lepšie, ako keby sa tu mal ponevierať alebo vystavovať na obdiv
svoje očividne veľmi rušivé telo.
Muselo to byť tým smokingom. Moje správanie, táto reakcia, ktorú vo
mne vyvolal, nič z toho nebolo normálne.
„Ja… prezlečiem a pripravím sa v kúpeľni,“ oznámila som ponad plece
mužovi, ktorý akoby zaplnil všetok priestor môjho malého bytu. „Cíť sa tu
ako doma.“
Keď som vošla do jedinej miestnosti môjho bytu, ktorá mala všetky steny
– do kúpeľne –, hneď mi bolo akosi ľahšie. Pokožka mi vychladla. Dvere
nemali zámku, takže som ich iba jednoducho zavrela, zavesila šaty na tyč
sprchy a začala s líčením a úpravou vlasov.
Po čase, ktorý mi pripadal ako celá večnosť – a zároveň ani zďaleka
nepostačoval –, som bola konečne spokojná s tým, ako vyzerám. Žena,
ktorá na mňa pozerala z nástenného zrkadla v životnej veľkosti, čo som si
šikovne nainštalovala do kúpeľne, mala na sebe šaty bez rukávov dlhé až
po zem vo farbe niekde medzi ónyxovou a polnočnou modrou. Strih a
materiál boli pomerne jednoduché – rozhodne mali dosť ďaleko od
elegantnej večernej róby –, ale rozparok, ktorý sa tiahol pozdĺž sukne
nahor a končil nad mojím pravým kolenom, im dodával pôvab a noblesu.
No najpôsobivejší bol výstrih. Síce neodhaľoval ani centimeter z dekoltu,
lebo mi siahal až ku krku, no zdobili ho biele koráliky imitujúce perly. Bol
absolútne nádherný. Presne preň som si tieto šaty pred niekoľkými
mesiacmi impulzívne kúpila. A keďže sa mi ešte nenaskytla príležitosť
obliecť si ich, zabudla som, že ich vôbec mám.
Pohľadom som skontrolovala svoje hnedé vlny, ktoré mi padali na plecia.
Ani zďaleka neboli dokonalé, ale museli stačiť. Zaváhala som, či si na ústa
nanesiem červený rúž, no rýchlo som to zavrhla. Asi by som to prehnala.
To si radšej nechám na skutočné rande.
Niežeby ma v dohľadnej dobe nejaké čakalo. Už si ani nepamätám, kedy
som nejaké mala.
Potichu som si povzdychla a v hrudi som pocítila nepríjemné pichnutie.
Na rande som nebola už celú večnosť. Niežeby som sa pokladala za takú
nehodnú alebo neatraktívnu, že by som nevzbudila niečí záujem. Krátko po
presťahovaní do New Yorku som sem-tam nejakú schôdzku mala. Len som
sa v istom momente prestala snažiť. Aký to malo zmysel, keď bolo jasné, že
so mnou niečo nie je v poriadku? Možno som odišla zo Španielska, ale
podarilo sa mi nechať svoju dôveru – a spolu s ňou aj ochotu znovu sa
zaľúbiť – kdesi za oceánom.
Pri pohľade do zrkadla som si uvedomila, že rovnako dlho som si nedala
záležať na mejkape, účese a oblečení. A teraz som si želala, kiežby som si to
nevšimla.
Pretože ľutovať sa bolo niečo, čo som sa dávno zaprisahala, že nebudem
robiť. Sľúbila som si, že touto cestou sa nevydám.
Prečo som sa teda cítila takto? Ako som mohla dopustiť, že som sa ocitla
v tomto bode? Prvý raz po toľkých mesiacoch som vynaložila skutočné
úsilie, aby som vyzerala reprezentatívne, no robila som to pre niečo, čo ani
nebolo skutočné. Falošné rande. Dohoda. Akási obchodná. Bože, ako som
sa dostala do bodu, že som si potrebovala vymyslieť vzťah, aby som sa
nehanbila, že môj život je jedno veľké zlyhanie?
Moje obavy zneli rovnako pravdivo ako vždy. Bola som zlomená. Bola
som…
Klopanie na dvere ma vrátilo do prítomnosti a pripomenulo mi, že pred
kúpeľňou ma ktosi čaká. Netrpezlivo, ak malo búchanie na dvere o niečom
svedčiť.
„Ako dlho ti to ešte potrvá, Catalina?“ Cez dvere kúpeľne ku mne
doľahol Aaronov známy hlboký hlas. „Už si tam dosť dlho.“
Pozrela som na malé hodinky, ktoré stáli na jednej z kúpeľňových
poličiek – 18.45. Stále som mala pätnásť minút k dobru, ak máme
odchádzať vtedy, keď ma mal pôvodne vyzdvihnúť. Pokrútila som hlavou.
Ďalšie zaklopanie. Toto bolo silnejšie. Netrpezlivejšie.
„Catalina?“
Rozhodla som sa odpovedať na jeho nedostatok trpezlivosti mlčaním.
Niekto by mu mal ukázať, že vždy nemusí byť po jeho. Navyše mi sľúbil
ešte pätnásť – dobre, štrnásť – minút.
Ešte vždy som cítila trhlinu, ktorá sa mi nanovo otvorila v hrudi, vsunula
som pravú nohu do topánky na podpätku a zdvihla som ju na záchodové
sedadlo. Starostlivo som si ju zapla.
Neponáhľala som sa, a to isté som urobila s ľavou topánkou. Stále som
mala pár minút a plánovala som, že sa…
Tretie zaklopanie sa už neozvalo. Dvere bez zámky sa roz­leteli, čo ma
vyľakalo, až som nadskočila. Objavil sa v nich veľmi nepokojný muž.
 Aaron vyhľadal nahnevanými modrými očami moje.
Stála som na podpätkoch s roztrasenými nohami a hrudník sa mi prudko
dvíhal od šoku z jeho násilného vniknutia do kúpeľne.
„Catalina.“ V tých modrých kalužiach netrpezlivosti sa zjavila škvrnka
úľavy. „Prečo si neodpovedala, keď som ťa volal? Si tu už dobrú hodinu.“
Dlaň mal stále na kľučke, jednu nohu na dlážke a široké plecia zaberali celý
priestor pod rámom dverí.
Modrými očami mi skúmavo prešiel po tvári. Takmer bolestivo pomaly.
Tak pomaly, že môj dych nemal šancu vrátiť sa do normálu a rozptýlil sa
na všetky strany. Sledovala som, ako Aaronove oči putujú po celej dĺžke
mojich šiat, jeho výraz tvrdol s každým centimetrom, ktoré zdolali. Všim­la
som si, ako kŕčovito zaťal zuby, kým ku mne opäť zdvihol zrak. V čeľusti
mu poskočil sval.
Vari sa… hnevá?
Určite to tak vyzeralo. Ale prečo? Nešlo mi to do hlavy. No videla som to
na ňom. Pery stískal do pevnej čiary, ktorá kričala, že ho niečo trápi.
Tlmený hlas v mojej hlave mi našepkával, že určite ľutuje, že ma vôbec
požiadal, aby som s ním na tú udalosť šla. Odev niekoho, kto vôbec nemá
poriadnu večernú róbu, asi nespĺňal jeho predstavy, keď sa tváril tak
nespokojne.
Ignorovala som nepríjemný pocit v žalúdku a chopila sa prvej emócie, čo
sa mi naskytla. Zhodou okolností to bola tá, ktorú nebolo ťažké vyvolať,
keď išlo oňho. „Aaron Blackford,“ zasyčala som, „čo je to s tebou,
preboha?!“ Hruď sa mi prudko dvíhala a klesala. „Vari nevieš klopať?“
„Zaklopal som.“ Jeho tón bol tvrdý, zodpovedal jeho výrazu. „Dvakrát.“
Ten jeho hlúpo hlboký hlas sa dunivo ozýval v mojej kúpeľni.
„Mohla som byť nahá, vieš?“
Aaron sa predo mnou posunul, ale nepustil kľučku. Zvieral ju veľkými
prstami spôsobom, ktorý ma nútil uvažovať, či sa pod tým tlakom
nerozpadne.
„Ale nie si,“ podotkol, hlas mal stále tvrdý. „Rozhodne nie si nahá.“
Môj pohľad preletel z jeho ruky na tvár. Práve včas, aby som zazrela, ako
mi modrými očami preskočil na plecia, prešiel po krku a potom ich zdvihol
späť k mojim. Ešte viac sa zachmúril, keď sme na seba len tak mlčky
hľadeli.
 Čím dlhšie ani jeden z nás neprehovoril, tým väčšmi sa mi potili dlane.
Bože, čo sa to vôbec deje?
Srdce mi búchalo tým rýchlejšie, čím bol vzduch presýtenejší
neznesiteľným napätím, ktorému som nerozumela.
Bolo takmer dusivé. Oveľa viac ako predtým v kuchyni. Tak veľmi, až
som cítila, že mi povolila ostražitosť, na myseľ mi útočili najrôznejšie
myšlienky a zanechávali po sebe hlboké rany.
„Stalo…“ prerušila som ticho, hlas som mala akýsi zadychčaný. „Stalo sa
niečo?“
Pokrútil hlavou. Len raz. Pohľadom mi opäť preskákal po tele. „Našla si
róbu.“
„Našla,“ priznala som a na chvíľu som sama sklopila zrak. „Od môjho
posledného rande ubehlo toľko času, až som zabudla, že ju vôbec mám.“
Sledovala som, ako jeho výraz naberá nové ostrie. Zrazu mi bolo
neuveriteľne trápne, že som niečo také vypustila z úst. „Nuž, na tom
nezáleží. Niežeby som si ju niekedy obliekla na rande. Nič iné však nemám,
tak dúfam, že to môže byť.“
Prešla som si spotenými dlaňami po stehnách, ale rýchlo som sa zháčila,
aby som nezničila látku.
Aaronovi poskočil ohryzok. „Postačí to.“
Postačí to?
Neviem, čo som od neho čakala, ale klamala by som, keby som tvrdila, že
sa ma to ani trochu nedotklo.
„Dobre,“ odpovedala som a odvrátila zrak, aby mi neklesli plecia. „Tak
poďme.“ Prinútila som sa usmiať a na Aarona som znovu pozrela, až keď
bol môj úsmev zubatý a široký.
Zostal stáť na mieste a neprehovoril ani slovo.
„Poďme,“ vyzvala som ho a udržala som ten falošný žiarivý úsmev na
perách. „Nechceš prísť neskoro, však?“
O pár sekúnd ustúpil z dverí. Bez ďalších pohľadov, čo som ocenila, lebo
som ešte nemala náladu pozerať sa naňho.
Vyšla som z kúpeľne a uistila sa v dvoch veciach. Po prvé, dala som si
záležať, aby som sa mu znovu neobtrela plecom o hruď. A po druhé,
nemala som dôvod cítiť sa dotknutá tým, čo utrúsil Aaron Blackford.
 Siedma kapitola

Viezli sme sa mlčky najdlhších pätnásť minút môjho života, keď som sa
rozhodla, že už to nevydržím.
Nemala som náladu na nezáväznú konverzáciu a vedela som, že dúfať, že
Aaron niečo povie, by bolo ako čakať, kým praskne tehlový múr a odhalí
vchod do sveta čarodejníkov. No ak nepoviem nič, čím by som vyplnila to
hrozné ticho, budem musieť vyskočiť z idúceho auta.
„Takže, benefičná akcia.“ Moje slová sa rozptýlili v malom, tichom
priestore a zneli akosi hlasno.
Aaron prikývol, pohľad upieral na cestu a obe ruky držal na volante.
„Pre dobrú vec, samozrejme.“
Ďalšie prikývnutie.
„A koná sa každý rok?“
Potvrdzujúce zavrčanie.
Ak nezačne rozprávať, ak bude ďalej mlčať, nevyskočím z idúceho auta –
vytlačím z neho jeho.
„A…“ Potrebovala som otázku, ktorá by si nevyžadovala odpoveď áno
alebo nie. „Ako sa budú získavať finančné prostriedky?“
Zdalo sa, že nad tým dlho uvažuje; takmer ma presvedčil, že naozaj ho
budem musieť vystrčiť von.
„Aukciou.“
Konečne. „Čo sa bude dražiť?“ Pohrávala som sa s jednoduchým zlatým
náramkom, ktorý mi obopínal zápästie, a čakala na odpoveď, ktorá nikdy
neprišla. „Umenie?“ Otočila som hladký šperk. „Lekcie golfu?“ Ďalšie
otočenie. „Jachta?“ Pozrela som naňho. Nič. Žiadna odpoveď. „Elvisova
spodná bielizeň?“
To ho prinútilo zareagovať. Vyslal mi zmätený pohľad a potom preniesol
pozornosť späť na cestu.
„Čo?“ pokrčila som jedným plecom. „Vieš, že niekto dražil špinavé
spodky, ktoré mal Elvis na sebe na koncerte v sedemdesiatych rokoch?“
Sledovala som, ako Aaron krúti hlavou. Pán Správny bol pravdepodobne
pohoršený, lebo stále nehovoril, a tak som ďalej sama vypĺňala ticho.
„Len pokoj. Nikto si ich nekúpil.“ Skúmala som jeho profil, či nejako
zareaguje. Stále nič. „Teda, nikto na ne neprihodil,“ opravila som sa. „O
aukciách toho veľa neviem.“ Ďalšie ticho. Dobre. „Ale v konečnom dôsledku
nikto nechcel Elvisovu použitú spodnú bielizeň.“ Zachichotala som sa. „Čo,
úprimne povedané, tak trochu posilnilo moju vieru v spoločnosť. Ešte nie
je všetko stratené, však?“
Sval v jeho čeľusti poskočil.
„Kto by chcel vlastniť niečo také? A čo je ešte znepokojujúcejšie, načo by
tie spodky chcel? Aby si ich zarámoval?“ Uškrnula som sa. „Predstav si, že
ťa pozvú do domu a nájdeš tam zarámovanú špinavú spodnú bielizeň,
ktorá visí nad pohovkou. Alebo na záchode.“
Aaron na mňa vrhol rýchly pohľad, v očiach sa mu zračilo niečo, čo sa
veľmi podobalo na údiv. Potom konečne prehovoril: „U teba nikdy neviem,
vieš?“
Preto sa pre mňa rozhodol?
„U mňa nikdy nevieš čo?“ zamračila som sa a sledovala, ako opäť zľahka
pokrútil hlavou.
„Nikdy neviem, čo ti vyjde z úst.“ Znel takmer zamyslene. „Vždy si
nájdeš spôsob, ako ma úplne zaskočiť. A to nedokáže veľa ľudí.“
Aha…
Čo som s tým mala robiť? Bol to… kompliment? Bľabotala som o
Elvisovej použitej spodnej bielizni, ktorá visela v čejsi obývačke, takže by
som povedala, že nie. Nie je to kompliment. Navyše tu šlo o Aarona, takže
dvojité nie.
„Nuž, mám pre teba v zálohe viac zábavných faktov, ak ich chceš počuť,“
ponúkla som sa s úsmevom. „Všetkého druhu, nielen v súvislosti so
spodnou bielizňou.“
„Samozrejme, že máš,“ zamrmlal.
„Pokiaľ nechceš využiť tento vzácny čas na to, aby si mi, čo ja viem,
prezradil kontext dnešného večera.“ Čakala som jednu, dve, tri sekundy.
Opäť sa zdalo, že zmĺkol. „Možno by si mi mohol vysvetliť, prečo som tu a
predstieram, že som tvoja spoločníčka. To by bol dobrý začiatok.“
 Zovrel volant pevnejšie; nedalo sa to nevšimnúť, lebo, nuž, posledných
pár minút som ho pozorne sledovala.
A napriek tomu stále mlčal.
Zamračila som sa, tento typ frustrácie mi bol značne nepríjemný. „Vravel
si, že mi povieš všetko, ak budem súhlasiť, že pôjdem.“
„To že som vravel?“
„Áno,“ prikývla som a nechápala, prečo je z neho taký… tajnostkár. Hoci
presne taký Aaron vlastne je, nie? Nemalo by ma to prekvapovať.
Sledovala som, ako sa jeho ruky pohybujú po volante, ako sa mu napína
látka smokingového saka. Keďže som si nemohla nevšimnúť, ako mu
bicepsy vypĺňajú rukávy, moja myseľ na okamih kamsi zablúdila a ten
zvláštny pocit, ktorý som zažila v byte, sa vrátil.
Nevedela som sa pri ňom… sústrediť. Odvádzal moju pozornosť. Jeho
prítomnosť, jeho blízkosť, to, ako vyzeral. Znovu. Objektívne povedané,
bolo ťažké robiť niečo iné ako civieť naňho. Sedadlo auta vyzeralo pod jeho
telom ako každý iný kus nábytku – zakrpatene. Čo som mala robiť, keď
nehovoril a neposkytoval mi dôvod sústrediť sa na hocičo iné? Lenže na
tom, ako moje oči mimovoľne putovali po jeho rukách a oblých, širokých
pleciach, nebolo nič mimovoľné. Ani na spôsobe, akým som hltala jeho
profil. Stoický. Taký stoický a vážny. Neusmieval sa – Aaron sa nikdy
neusmieval – a teraz to bolo zjavnejšie ako kedykoľvek predtým.
Nie je to len tým smokingom, uvedomila som si.
Doteraz som akosi prehliadala, aký je Aaron príťažlivý. Niežeby som si
nevšimla, že dobre vyzerá – to áno. No stačilo mi spomenúť si na jeho
strohú a nevrlú povahu, aby som to pomerne rýchlo hodila za hlavu. To
však nič nemenilo na pravde. A tou bolo, že Aaron oplýval všetkým
príťažlivými črtami, ktoré ma nútili otočiť hlavu a pozrieť naňho druhý raz.
Boli to presne tie kvality, po ktorých som nepátrala, ale z nejakého dôvodu
ma priťahovali ako magnet. Presne tie, ktoré mi chýbali. Výška – bol taký
vysoký a nehybný. Samé vypracované svaly a kontrolované pohyby. Každé
gesto vyrovnané a disciplinované. Alebo spôsob, akým jeho bledá pokožka
a tmavé vlasy dávali vyniknúť jeho očiam, hlboký a intenzívny odtieň
modrej, aký som nikdy predtým, kým som ho stretla, nevidela.
Odtrhla som od neho pohľad a znovu som pozrela na svoje ruky. V
duchu som sa preklínala za to, že som svojej mysli dovolila venovať sa
takým myšlienkam. Čo to, dočerta, vôbec robím? Potrebovali sme
prediskutovať dôležité veci. Nemala som čas premýšľať o jeho hlúpo
veľkom a zjavne zvodnom tele odetom v smokingu. Prekliaty smoking.
„Hráš sa na nedobytného, Blackford, ale to je v poriadku,“ prehodila som
a uvedomila si, že Aaron mi neposkytol vysvetlenie, ktoré mi dlhoval.
„Viem si domyslieť, prečo som tu.“ Urobím to, ak mi to pomôže prestať s
týmito šialenými, hlúpymi myšlienkami. „Aj ja viem hrať túto hru. Ak
chceš, aby som sa zapojila.“
Ďalšie ticho.
„Dobre, beriem to ako súhlas. Poďme sa hrať.“ Posunula som sa na
sedadle a naklonila telo na ľavý bok. „Prečo som tu? Hm, pozrime sa na
to… Som tu, aby som ťa ochránila pred bláznivou bývalou priateľkou?“ Nič
nezvyčajné, ale niekde som musela začať. „Vyzeráš ako človek, ktorý
priťahuje bláznov.“
Pozrel na mňa úkosom a zvraštil čelo. „Čo tým chceš povedať?“ Pokrútil
hlavou a stočil pohľad späť na cestu. „Vieš čo? Nechcem to vedieť.“
„Dobre, fajn. To asi znamená, že som netrafila. Žiadne bláznivé bývalé.“
Priložila som si ukazovák k brade. „Hm… ak nepotrebuješ ochrániť,“
poklopkala som si po nej prstom, „som tu preto, aby som niekoho prinútila
žiarliť?“
„Nie,“ odpovedal rýchlo.
„Si si istý?“ Nadvihla som obočie. „Žiadna bývalá milenka, ktorej sa
chceš pomstiť? Ukázať tej, čo ti ušla, o čo prichádza? Oživiť váš príbeh
lásky?“
„Povedal som, že žiadne bývalé.“ Plecia sa mu zdvihli napätím.
„Dobre, dobre, chápem. Upokoj sa, Blackford. Nerob si z toho ťažkú
hlavu.“
Pozorovala som, ako mu myklo perami. Od hnevu alebo od smiechu, to
som nevedela.
„Hm,“ rozmýšľala som nahlas a až príliš som sa pritom zabávala, „ak to
nie je toto, tak… aha! Je to neopätovaná láska? Je, však?“ Prekrížila som si
ruky na hrudi. „Musí to byť niekto, kto si neuvedomuje, aké túžobné
šteniatkovské pohľady po nej vrháš. Nie, počkaj. Nemyslím si, že si
schopný šteniatkovského pohľadu.“ Naklonila som hlavu, niečo mi
napadlo. „Vieš, že ženám, o ktoré máš záujem, nemôžeš venovať chladné
pohľady, však? Šteniatkovské oči sú na teba asi priveľa, ale ak sa nájde
niekto, kto roztopí to tvoje chladné kamenné srdce…“
„Nie,“ odsekol a prerušil ma. „Na nič z toho tu nie si.“ Zhlboka sa
nadýchol, zdvihol sa mu hrudník. Vzápätí sťažka vydýchol. „Nerád sa s
niekým zahrávam, Catalina.“
Ruky mi klesli do lona. „Máš na mysli túto konkrétnu hru, alebo… hry
všeobecne?“ Odmlčala som sa a premýšľala, odkiaľ sa vzala jeho reakcia.
„Či hovoríme o sexi hrách? Napríklad o hre na zvádzanie?“
Stisla som pery, len čo som z nich tie slová vypustila.
Nemohla som uveriť, že som ich vyriekla. Pred Aaronom.
Ani on zrejme nemohol, lebo zo seba vydal… zvuk, ktorý mal byť asi
smiechom. No zrejme som sa mýlila, lebo znel akosi… priškrtene.
„Ty…“ Znepokojene pokrútil hlavou. „Ježiši, Catalina.“
Zvraštila som čelo, otvorila ústa, aby som niečo povedala, ale Aaron
prehovoril prvý: „Keď niečo so ženou ukončím, tak je jednoducho koniec.“
Jeho hlas sa posunul minimálne o oktávu nižšie, v stiesnenom priestore
medzi nami doslova dunel. „A ak mám o niekoho záujem, dám o sebe
vedieť. Nájdem spôsob, aby sa to dozvedela. Skôr či neskôr sa to dozvie.“
Aaron sa na mňa nepozrel, ani raz. Hovoril s pohľadom upretým na cestu
pred nami. „Na čosi také by som nevyužil teba ani nikoho iného. Ako si
povedala u teba v byte, som veľký chlapec.“
Cítila som, ako mi vlna tepla stúpa až do tváre. Očervenela som. Mejkap
mi pravdepodobne nepomáhal zakryť tmavočervený rumenec, ktorý sa mi
šíril po lícach. Odvrátila som pohľad. „Aha, dobre.“ Bojovala som s
nutkaním dotknúť sa svojej tváre a skontrolovať, či sa mi pokožka aj
zahriala. „Rozumiem.“
Ničomu som nerozumela. A úprimne povedané, nechápala som ani to,
prečo vo mne jeho slová vyvolávajú takéto pocity. Alebo, čo je dôležitejšie,
prečo ma požiadal o pomoc, keď sa nerád s niekým zahráva a je veľký
chlapec.
Ale pokiaľ išlo o tohto muža, zdalo sa, že v poslednom čase je toho veľa,
čomu nerozumiem. Najmä keď sa moje telo rozhodlo, že prestane
spolupracovať, a správalo sa všelijako hlúpo, až mi z toho horela a
červenela pokožka.
Pozerala som von oknom, kde okolo nás prebleskovali svetlá mesta.
„Sľúbil si mi, že mi povieš všetko, keď s tým budem súhlasiť.“ Prehltla som;
nechcela som, aby to vyznelo tak, že mi na tom až tak veľmi záleží, hoci
záležalo. „Ak… to urobíme jeden pre druhého.“
„Máš pravdu,“ pritakal a dlhý čas, kým som sa k nemu neotočila, nič
nedodal. „Na vysokej škole som hrával futbal,“ priznal, čím ma úplne
zaskočil.
Veľmi pomaly som sa chytila popruhu bezpečnostného pása a usilovala
sa zahryznúť si do jazyka a neprecediť Fíha, naozaj?, čo ma na ňom pálilo.
Dobre, lenže to nič nevysvetľovalo. Nebola to odpoveď, akú som
očakávala. No bola to prvá vec, ktorú som od neho počula a ktorá
nesúvisela s prácou. Za takmer dva roky. Takže ak ma uši neklamali, Aaron
sa práve otvoril – po prvý raz. Teda aspoň ja som to tak vnímala. Áno, síce
sa otvoril len trošku, no aj tak to bola trhlina na jeho inak tvrdom
zovňajšku. A zrazu som zatúžila rozohnať sa kladivom a preraziť si cestu
na druhú stranu.
„Americký futbal? Ten s prilbami a loptou pripomínajúcou melón?“
opýtala som sa namiesto toho, pričom som si chcela zachovať čo
najnenútenejší tón.
Nebola som blázon do športov, ale pochádzam z Európy a potrebovala
som si ujasniť, že hovoríme o tom istom.
„Áno, nie európsky futbal. Ten s melónom.“ Prikývol. „Hral som ho doma
v Seattli, kde som chodil na vysokú školu.“
„V Seattli,“ zopakovala som a premýšľala nad novou informáciou, ktorú
mi poskytol. Viac. Chcela som počuť ešte trochu viac. „To je mesto na
severe Washingtonu, však? Viem to vďaka ságe Súmrak. Mesto Forks by
malo byť vzdialené niekoľko hodín cesty.“ Trochu som ľutovala, že som
spomenula Súmrak, ale žobrák si nemôže vyberať a okrem niekoľkých
miest, ktoré som navštívila, boli moje vedomosti z americkej geografie
založené na knihách a filmoch.
„Presne tak,“ prisvedčil a plecia sa mu uvoľnili. Len o centimeter. Čo v
Aaronovom jazyku znamenalo zelenú pre ďalšie otázky.
„Takže tá udalosť, na ktorú sa dnes večer chystáme, súvisí s tvojou
futbalovou minulosťou?“
Aaron prikývol. „Stále ma pozývajú na rôzne podujatia. Nielen kvôli
tomu, že som hrával; ale najmä pre angažovanosť mojej rodiny v
organizácii National College Athletic Association, skrátene NCAA,“
vysvetlil mi, keď sme sa viezli po jednej zo širokých manhattanských ulíc.
„Raz do roka sa tu v New Yorku koná charitatívne podujatie pre združenie
na ochranu zvierat a zúčastňuje sa na ňom množstvo osobností.“
„Si jednou z nich?“ Neskôr si budem musieť vyhľadať na nete, čo robí
NCAA, ale stále som mala pocit, že mi čosi zamlčuje. „Bože môj, Aaron
Blackford, chceš mi naznačiť, že pochádzaš z nejakého dlhého rodu
futbalových kráľov?“
Aaron zvraštil obočie. „Catalina.“
Znovu zostal verný svojim spôsobom – toto bola jediná odpoveď, ktorej
sa mi dostalo.
„Bude tam dnes večer tvoja rodina?“
„Nie,“ pokrútil hlavou, jeho profil na okamih stvrdol a potvrdil moje
podozrenie.
Aj to si budem musieť vyhľadať na googli.
„Dnešná udalosť je benefičná, zbierajú sa peniaze, ktoré nakoniec
poputujú do útulkov, na rehabilitáciu a hľadanie domovov pre zachránené
zvieratá v New Yorku. Chodievam sem vždy, keď môžem. Je dobré stretnúť
ľudí, ktorých poznám väčšinu svojho života, a je to pre vec, na ktorej mi
záleží.“
Rýchlo som zabudla na čokoľvek, čo mi tajil o svojej rodine. Aaronovi
záleží na blahu zvierat? Na ich záchrane a hľadaní nových domovov pre
ne?
Ako na zavolanie ma čosi nejasné a vrelé pošteklilo v hrudi. A ten pocit
sa len zhoršil, keď som si predstavila, ako Aaron drží v objemnom náručí
kopu rozkošných šteniatok, o ktoré sa staral a na ktoré zbieral peniaze.
Ako kľačí na ihrisku. Vo svojej futbalovej výstroji. V tesných nohaviciach.
Plecia sa mu tiahnu do nekonečnej šírky. Líca má špinavé od hliny.
To teplo trochu zhustlo a ťažšie sa ignorovalo.
„To je… skvelé.“ Chcela som sa tie predstavy vyhnať z hlavy. „Je to od
teba naozaj pekné.“
Aaron ku mne stočil pohľad a zdvihol jedno obočie. Pravdepodobne ho
zaskočilo, ako veľmi sa červenám.
Prečo sa nemôžem prestať červenať?
„Vždy si na túto udalosť berieš falošnú partnerku?“ vyhŕkla som bez
rozmýšľania.
„Nie.“ Aaron stisol pery do úzkej čiary. „Vždy som sa zúčastňoval sám.
Toto je prvý raz, čo si privediem spoločníčku.“
Spoločníčku.
Spoločníčku?
Zamračila som sa. Falošnú spoločníčku, nie skutočnú priateľku.
Chystala som sa ho opraviť, ale prehovoril prvý: „Už sme skoro tam.“
Mlčala som a spracúvala všetko, čo som sa práve dozvedela. Do akej
novej hĺbky som v Aaronovom prípade prenikla. Ako som nazrela cez tú
trhlinu, ktorú mi odhalil. A premýšľala som aj nad všetkými nebezpečnými
predstavami, ktoré som získala a ktoré sa ma, na moje veľké zdesenie, budú
držať ešte dlho. Aj to bolo niečo, čo som musela spracovať.
„Počkaj,“ vypustila som z úst, keď zabočil doprava. „Nepovedal si mi, čo
sa draží. Ani prečo som tu.“
Vozidlo pomaly zastalo pred jedným z mnohých mrakodrapov na Park
Avenue. Keď som vyzrela von, zbadala som na chodníku čakať pracovníka
parkovacej služby.
S vyvalenými očami som sa obrátila na Aarona. Pracovník parkovacej
služby? Doriti.
Naposledy na mňa vrhol svoj modrý pohľad a prisahala by som, že z
neho sálalo čosi vlčie, čosi trochu divoké.
„Ja.“ Naklonil hlavu a udržal môj pohľad. „To je to, čo sa draží.“ Jeho hlas
vyjadroval to isté, čo sa mu zračilo v očiach, a mne naskočili po rukách
zimomriavky. „A práve na to budeš dnes večer prihadzovať, Catalina. Na
mňa.“
Ešte väčšmi sa mi rozšírili oči a brada mi pravdepodobne spadla až kamsi
k vysokým podpätkom. Zažmurkala som a sledovala, ako Aaron otvoril
dvere na strane vodiča. Prešiel okolo auta, zatiaľ čo ja som sa – neúspešne
– snažila spamätať. Gestom naznačil pracovníkovi, aby neotvoril dvere na
mojej strane.
Urobil to sám.
Vlhký letný vánok mi prešiel po rukách a nohách, keď mi tento
modrooký muž, o ktorom som toho vedela pramálo, ako som začínala
chápať, ponúkol ruku.
„Slečna Martínová, ak dovolíte.“
 Dlhú chvíľu som naňho nemo žmurkala. Celé telo mi znecitlivelo…
vecami, ktoré som nebola schopná presne určiť ani identifikovať.
Nadvihol jeden kútik a na perách mu začal pohrávať ­úškľabok; očividne
sa tešil z toho, aká som vyvedená z miery. Ako roztržito musím pôsobiť.
Bože, vyzeral tak pobavene, ako som ho ešte nikdy nevidela.
„Prosím ťa, vystúp ešte dnes, Catalina.“
Tá poznámka preňho bola taká typická, taká podobná tomu Aaronovi,
ktorého som poznala a s ktorým som sa cítila príjemne – tomu, ktorý bol
úsečný a náročný, nie tomu, ktorý ma vzal na benefičnú akciu, aby som
naňho mohla prihadzovať na aukcii –, až moja ruka vystrelila k jeho a
okamžite sa stratila v jeho oveľa väčšej dlani.
Pomohol mi vystúpiť z auta, dlhá sukňa mojej róby, ktorá v skutočnosti
nebola róbou, sa mi kaskádovito zosunula po nohách. Aaron až prirýchlo
pustil moju ruku, no na dlani som stále cítila jeho teplý dotyk. Potom mi
podržal masívne a honosné dvere mrakodrapu na Park Avenue.
Urobila som krok vpred a snažila sa udržať šialené po­skakovanie svojho
srdca pod kontrolou.
V poriadku.
Vykročila som druhou nohou.
Takže dnes večer budem falošne prihadzovať na svojho falošného
spoločníka. Na falošného spoločníka, ktorého budem onedlho nazývať
svojím falošným priateľom, ak bude naša dohoda platiť aj po dnešnom
večeri.
O nič nejde, však?
 Ôsma kapitola

Keď Aaron spomenul benefičnú akciu, po ktorej nasledovalo slovo aukcia,

predstavila som si nóbl, zbytočne okázalú miestnosť plnú bohatých a
starých ľudí z okrajovej časti mesta. Nepýtajte sa ma prečo. Ale nečakala
som veľkolepý večierok na streche, kde nás privítali pohárom toho
najchutnejšieho sektu, aký som kedy mala tú česť piť. A už vôbec nie
módnu – a dosť extravagantnú – zostavu prítomných ľudí všetkých
vekových kategórií a pôvodu.
Kto by bol povedal, že horné vrstvy New Yorku môžu byť také… pestré?
Niežeby som sa tu zoznámila so všetkými. Vlastne sme sa dosť držali
tých, ktorí nejako súviseli s futbalovým svetom. Čo sa zdalo prirodzené po
Aaronovom odhalení o jeho minulosti a prepojení tohto športu s jeho
rodinou. Za poslednú hodinu mi predstavili niekoľko trénerov a
koordinátorov tímov, športového komentátora a množstvo vplyvných ľudí,
ktorých pozície som nepoznala, ale ktorým som prikyvovala, akoby som
presne vedela, čo robia. Jediní ľudia, s ktorými sme sa rozprávali mimo
športovej bubliny, bolo pár podnikateľov, o ktorých korporáciách,
podnikoch a ktoviečom ešte som tiež nikdy nepočula.
Vždy keď sme sa stretli s novou skupinou ľudí, Aaron ma predstavil ako
Catalinu Martínovú, pričom o mne viac nepovedal, čo mi akosi pomohlo
zbaviť sa ťarchy napätia, ktoré som si so sebou niesla z cesty autom, a
rozhodne mi to pomohlo s mojím novoobjaveným zámerom zabaviť sa.
Na takomto podujatí som bola prvý, a s najväčšou pravdepodobnosťou aj
posledný raz, takže som si to mohla aspoň užiť.
„Už som to vravela, ale som taká šťastná, že ťa vidím, Aaron.“ Angela,
dáma okolo päťdesiatky oblečená v šatách, ktorých hodnota
pravdepodobne dva- až trikrát prevyšovala môj mesačný nájom, sa
usmiala. „Najmä s niekým po boku.“
Cítila som, ako mi horia líca, a tak som sa rozptýlila a napila sa zo svojej
nóbl flauty na šampanské.
Rozprávali sme sa s ňou už niekoľko minút. A celý čas som tú ženu
mlčky fascinovane pozorovala. Jej elegancia a rozvaha ma privádzali do
úžasu. Okrem toho mala na rozdiel od viacerých prítomných milý pohľad.
Skutočnosť, že za dnešnou udalosťou stojí ona, bola už len čerešničkou na
torte.
„Povedz,“ Angeline kútiky sa ešte zdvihli, „zúčastníš sa aj na tohtoročnej
aukcii? Ešte som nemala možnosť skontrolovať konečný zoznam.“
„Áno, samozrejme,“ odvetil Aaron zo svojho miesta pri mne.
Nemali sme čas prediskutovať, čo znamená, že naňho mám prihadzovať.
Kým som sa ako-tak spamätala, už sme vychádzali z výťahu na večierok.
Rýchlo sme sa presúvali od jednej malej skupinky k druhej, takže som
nemala šancu ďalej ho vypočúvať.
„To rada počujem.“ Napila sa zo svojho nápoja. „Mala som pochybnosti,
ak môžem byť úprimná.“ Angela pohodila hlavou a zasmiala sa.
„Minuloročná aukcia bola… intenzívna. Prinajmenšom veľmi zábavná.“
Cítila som, ako Aaron vedľa mňa prestúpil z nohy na nohu. Keď som
naňho pozrela, podľa toho, aké mal napäté plecia, som usúdila, že je mu
trochu nepríjemné, kam sa rozhovor uberá.
To prebudilo moju zvedavosť.
Angela pokračovala: „Dobre, že si si dnes niekoho priviedol. Som si istá,
že vďaka tomu bude dnes večer poriadne rušno.“ Otočila sa ku mne.
„Catalina, drahá, dúfam, že ste pripravená na neľútostnú konkurenciu.“
Neušlo mi, že Aaron sa ešte trochu posunul, čo ma prinútilo, aby som
očami preskočila z Angely naňho. „Neľútostnú konkurenciu?“ zopakovala
som, mysliac na Aaronove slová: A práve na to budeš dnes večer
prihadzovať, Catalina. Na mňa. V duchu som si poskladala, že možno práve
preto som tu.
Aaron zovrel svoj pohár o čosi pevnejšie. „Nič, čoho by si sa mala
obávať.“
Dlho som ho pozorovala a moja zvedavosť sa zdvojnásobila. Potom som
sa obrátila k Angele, ktorá sa usmievala, a niečo na jej výraze pôsobilo
vyslovene šibalsky.
„Ach, ale ja sa nebojím.“ Usmiala som sa veľmi podobne ako Angela.
„Vždy si rada vypočujem každú dobrú, zábavnú historku.“
 Vedľa mňa zaznel Aaronov rezignovaný povzdych.
Angelin úškrn sa rozšíril. „Myslím, že tú česť prenechám Aaronovi.“
Potom sa k nám naklonila a tlmeným hlasom dodala: „Som si istá, že z jeho
pohľadu je tento príbeh ešte pútavejší. Najmä tá časť, ktorú nikto nevidel.“
Hm?
Skôr ako som sa stihla opýtať na detaily, ktoré som túžila poznať,
Angelinu pozornosť upútalo niečo – niekto – za nami. „Aha, tam je
Michael. Ak ma ospravedlníte, musím ho ísť pozdraviť.“
„Samozrejme.“ Aaron prikývol, telo mal stále stuhnuté, hoci bol zrejme
rád, že Angela sa chce presunúť k niekomu inému. „Rád som ťa videl,
Angela.“
„Áno,“ venovala som jej zdvorilý úsmev. „Rada som vás spoznala,
Angela.“
„Potešenie bolo na mojej strane, Catalina.“ Sklonila sa ku mne a
pobozkala ma zľahka na líce. „Nenechajte ho len tak vykĺznuť.“ Žmurkla a
potom odišla smerom k tej časti strechy, kde sa zhromaždilo najviac ľudí.
Do priestoru zaplneného vysokými stolíkmi, ktoré vyzerali ako z
návrhárskeho katalógu, a radmi prútených stojanových lámp, ktoré slúžili
ako jediný zdroj osvetlenia.
Otočila som sa k Aaronovi a zistila, že na mňa už upiera svoje modré oči.
Potlačila som slabý rumenec, ktorý mi stúpal po krku, a odkašľala som si.
„Som samé ucho, Blackford.“ Zdvihla som si pohár k ústam a konečne som
dopila šumivé víno, ktoré som chlipkala poslednú hodinu. „Myslím, že je
načase, aby si ma do všetkého zasvätil.“
Zdalo sa, že Aaron vyberá správne slová. „Ako si už určite
vydedukovala, hlavnou udalosťou dnešného večera je aukcia starých
mládencov.“
„Aukcia starých mládencov,“ zopakovala som pomaly. „Bežná aktivita na
sobotu večer.“
Aaron si povzdychol.
Zakrútila som ukazovákom vo vzduchu. „Pokračuj. Chcem počuť
zvyšok.“
„Nemyslím si, že mám čo dodať.“ Narovnal pohár vo svojej ruke.
„Prepáč, Blackford, ale ja si myslím, že toho musí byť ešte veľa, čo
neviem. Navyše sa chcem uistiť, že som správne pochopila koncept
dnešného zlatého klinca večera.“
Prebodol ma pohľadom.
Potlačila som úsmev. „Takže… Počas tejto vašej dražby sa… získavajú
starí mládenci, hej?“
„Správne.“
„Predpokladám, že na nich prihadzujú slobodné ženy i muži?“
Prikývol.
„A získajú vás za určitú sumu peňazí,“ podotkla som. „Pravdaže, všetko v
prospech charity.“
Ďalšie prikývnutie.
Poklopkala som si prstom po brade. „Len by ma zaujímalo… nie, kašli na
to. Je to hlúposť.“
Aaron na mňa vrhol unavený pohľad. „Von s tým, Catalina.“
„Ak ľudia prihadzujú – kupujú si – všetkých týchto starých mládencov,“
sledovala som, ako sa mu zužujú oči, na tvári sa mu zračilo podráždenie,
„čo sa stane potom? Keď niekto získa starého mládenca… čo s ním môže
robiť?“
Aaron zovrel pery do úzkej línie.
Pokračovala som: „Chcem povedať, že toto nie je dražba lode alebo
porsche. Hádam si nemôžeš na starom mládencovi zajazdiť.“ Počkať, to
vyznelo… hrozne. Teoreticky by sa dalo zajazdiť si na ňom. Trochu inak,
ale dalo. „Tak som to nemyslela,“ vyhŕkla som, keď sa Aaronov výraz
zmenil. V čeľusti mu poskočil sval. „Nemyslela som zajazdiť si v sexuálnom
zmysle slova. Povedala som to preto, lebo zajazdiť si môžeš na aute alebo
lodi. Ale nie na mužoch, nie v tomto zmysle. Aspoň ja som si nikdy na
mužovi len tak nezajazdila.“ Potriasla som hlavou. Každým slovom som to
zhoršovala. Čím viac som hovorila, tým viac Aaronovi bledli pery. „Vieš,
čo mám na mysli.“
„Nie,“ odvetil Aaron krátko, priložil si pohár k ústam a napil sa. „Vo
väčšine prípadov neviem, čo máš na mysli, Catalina.“ Priložil si ruku k
pravému spánku. „Kto ponúkne najvyššiu sumu, ktorá poputuje na
správny účel, vyhrá rande s dotyčným mužom. Takže na to môžeš získať
starého mládenca.“
Počkať, čože?
 „Rande?“
Zvraštil obočie. „Áno, rande.“
„Normálne rande?“
„Áno, normálne rande. Za normálnych okolností sa za rande považuje
spoločenské stretnutie dvoch ľudí, často sa na ňom zájde do reštaurácie.
Niekedy sa dotyční venujú aj iným druhom aktivít.“ Premeral si ma
pohľadom. „Možno si spolu aj zajazdia.“
Pootvorila som pery. Nie, padla mi sánka.
Vari… vari práve…
„Haha, na popukanie.“ Rozpálili sa mi líca, no nemala som čas na
rozpaky. Lebo to znamenalo… „Takže to musíme… urobiť?“
„Čo presne?“
„Ísť na rande,“ vysvetlila som a stíšila hlas, aby nás nikto nepočul. „Viem,
že som tu na to, aby som falošne prihadzovala. No keď vyhrám, musíme to
urobiť? Teda, predstierať, že ideme na rande? Lebo si vravel, že som tu, aby
som na teba falošne prihadzovala, takže… chápeš.“
Súdiac podľa Aaronovho výrazu mu bolo niečo z toho všetkého, čo som
práve vychrlila, mimoriadne nepríjemné. Hrdlo mu pomaly pracovalo a
vyzeral, akoby prehĺtal niečo kyslé.
„Kašli na to. Vyriešime to neskôr. Myslím, že to nie je dôležité.“ Dôležité
bolo vyliezť z diery, ktorú som si práve vykopala. „Takže, chodievaš na
aukciu každý rok?“
Na sekundu odvrátil pohľad a potom ho ku mne opäť stočil. „Odkedy
som sa presťahoval do New Yorku. Toto je môj tretí raz.“
„A… berieš všetkých tých dražiteľov na rande?“ Dobre, nepodarilo sa mi
úplne zmeniť tému nášho rozhovoru, ale sčasti som bola zvedavá. Tak
trochu.
„Prirodzene. Je to súčasť dohody.“
Prišli mi na um jeho predchádzajúce slová.
„A ty svoje slovo nevezmeš späť.“
„Presne tak.“
To potvrdenie – tá časť o tom, že je to súčasť dohody –, ma zasiahlo do
žalúdka. Ešte u mňa v byte som mala dojem, ako to myslí úprimne, keď
tvrdil, že z našej dohody nevycúva. A ja som sa cítila… v istom zmysle
skepticky, áno, ale sčasti aj výnimočne. Chýba mi na to lepšie slovo. Akoby
to robil pre mňa a ja som sa naňho mohla spoľahnúť. Možno preto, lebo
vedel, aké je to pre mňa dôležité, ako veľmi ho potrebujem. Ale teraz sa
zdalo, že som sa mýlila. Aaron bol takto jednoducho nastavený.
Nesúviselo to so mnou.
A to dávalo zmysel. Bolo hlúpe myslieť si niečo iné.
„A čo robíš na týchto rande?“ opýtala som sa bez rozmyslu, len aby
nemal šancu zbadať mi na tvári niečo, čo by som nechcela. „Kam berieš
svoje spoločníčky?“
„Nejde o nič zvláštne,“ priznal s povzdychom. „Starý mládenec si
zvyčajne vyberie aktivitu a všetko zorganizuje. Dva razy, keď som sa
zúčastnil, som vymyslel stretnutie v jednom zo zvieracích útulkov v meste.
Strávili sme tam nejaký čas, venovali sme sa dobrovoľníckej činnosti,
pomohli sme, alebo sme dokonca zobrali nejaké psy na prechádzku.“
To bolo… milé. Veľkorysé a láskavé a oveľa viac, než by som od neho
kedy čakala, ak som vychádzala z toho, ako prekvapene mi poskočilo srdce.
Sklopila som zrak a uvedomila si, že prstami sa opäť hrám s manžetou na
zápästí. „Tam si vzal aj vlaňajšiu dražiteľku?“
„Áno.“ Cítila som, ako ma potichu žiada, aby sme sa k tomu nevracali.
Aby som sa nepýtala na to, čo predtým spomenula Angela.
„Aha,“ prisvedčila som roztržito. „Keď už hovoríme o minulom roku…“
musela som sa spýtať, „… čo sa stalo počas aukcie?“
Aaron sa vystrel a tvár sa mu skrivila rezignáciou. „Nič také.“
„Ach, naozaj?“ Predstierala som prekvapenie. „Takže tá neľútostná
konkurencia, o ktorej hovorila Angela a ktorej by som sa nemala báť, je
akože nič?“
Sledovala som, ako mu myká perami. Napokon ich našpúlil.
Aaron špúli pery.
„Vôbec nič?“ pritlačila som a vôbec prvý raz som sa zoznámila s týmto
novým výrazom. „Naozaj nič?“
Aaron Blackford stále trucovito špúlil pery, z čoho som cítila nutkanie
široko sa usmiať. No urobila som to. Potlačila som tú túžbu.
„No dobre.“ Pokrčila som plecami. „Som si istá, že dostať sa do davu príliš
nadšených dražiteľov je pre teba celkom bežná vec, Blackford.“
Podpichovala som ho, lebo ako by som odolala, keď vyzeral taký…
zahanbený a pripravený vyzliecť sa z vlastnej kože? Navyše si ma aj tak
doberal prvý. „Ako presne sa to stalo? Vrhli sa na teba? Alebo to prebehlo
nenápadnejšie? Hádzali ti bankovky pod nohy? A po nich spodnú
bielizeň?“
Keby bol tento muž schopný červenať sa, stavila by som celý majetok na
to, že líca mu každú chvíľu vzbĺknu.
„Nie je sa za čo hanbiť. Aj tak si veľký chlapec.“
Aaronovi vystrelilo obočie až kamsi k vlasom. „Áno, to sme si ujasnili.“
Pristúpil o krok bližšie. „Dokážem sa o seba postarať sám.“
„Tak to neznelo.“ Môj hlas sa zachvel viac, ako som si želala.
Urobil ešte jeden krok a mne sa čosi zachvelo v bruchu.
„Našťastie,“ naklonil sa bližšie a uprel na mňa svoje modré oči, „si tu
dnes večer so mnou.“
Chvenie zosilnelo. Čo nedávalo zmysel. Mala som byť… čo? Ako som sa
mala cítiť?
„A najvyššia ponuka bude tvoja. Nikoho iného.“
Srdce sa mi rozbúchalo, keď som k nemu zdvihla zrak. Bola som jeho
blízkosťou prekvapivo pozitívne ohromená.
Aaron neustúpil, namiesto toho ďalej hovoril a jeho hlas sa stále
približoval: „O peniaze sa postarám ja. Príspevok pôjde z môjho vrecka, nie
z tvojho, takže sa nehanbi prihadzovať, kým tu všetkých neporazíš. Ak
chceš, hoď mi peniaze k nohám. Len sa uisti, že si to ty,“ odmlčal sa a ja
som cítila, ako mi vysychá v hrdle, „kto ma kupuje. Rozumieš?“
Tých posledných pár slov akoby mi uviazlo v mysli, miešali sa s
rozochvením v bruchu a spôsobovali mi mravčenie na koži.
Musela som doslova ustúpiť, aby som vládala spracovať, čo mi práve
povedal. Ja sama by som nemohla ponúknuť viac než zopár stoviek
dolárov, takže bolo dobré, že Aaron vymyslel tento plán a rátal pri ňom s
vlastnou šekovou knižkou.
Čo ma priviedlo k tomu, aby som zvážila jednu z dvoch možností:
Aaronovi Blackfordovi naozaj záležalo na tejto charite, alebo bol
dostatočne bohatý na to, aby mu bolo jedno, koľko v jeho mene darujem,
pokiaľ ho zachránim pred rande.
Pred rande, na ktoré by sme mali po tejto benefičnej akcii ísť, keby sme
mali dodržať pravidlá. Také, ktoré by nebolo skutočné. Lebo toto nebolo
skutočné. Všetko sme predstierali.
 „Nuž, dohoda je dohoda, Blackford,“ vyhlásila som s rozpačitým
pokrčením pliec a zahnala som tú čudnú a hmlistú myšlienku, že by som
šla na rande s Aaronom. Do útulku pre zvieratá. A videla by som ho, ako
sa hrá s kopou rozkošných šteniatok. V jeho futbalovom výstroji s…
Por el amor de Dios, musím prestať s týmito zvrátenými predstavami.
Aaron otvoril ústa, ale skôr ako stihol prehovoriť, pristúpil k nám muž.
Položil Aaronovi ruku na plece. Ten sa pri dotyku otočil a uvoľnil sa, len čo
si všimol muža po svojom boku.
„Nemôžem uveriť vlastným očiam.“ Mocne potľapkal Aarona po chrbte.
„Naozaj nás dnes večer poctil svojou spoločnosťou Aaron Blackford?
Zrejme mám šťastný deň.“
Aaron si odfrkol; bol to krátky a ľahký zvuk, ale počula som ho. „Ja ho
určite nemám, keďže si tu aj ty,“ zamrmlal a pravý kútik pier sa mu
nadvihol v náznaku šibalského úsmevu.
Muž, o ktorom som predpokladala, že je alebo niekedy bol Aaronovi
blízky, pokrútil hlavou. „Au, to bolelo.“ Priložil si ruku k hrudi a okolo očí
sa mu zvraštila tmavá pokožka. „Ako dlho som nevidel tvoju odpornú
tvár?“
„Podľa mňa nie dosť dlho.“ Aaron, ktorý sa väčšinou tváril bezvýrazne, sa
úplne otvoril. Zdalo sa, že jeho telo sa uvoľnilo, keď stál tvárou v tvár
tomuto mužovi. „Ako sa máš, Tídžej?“ V hlase mu zaznievala vrelosť.
Dôvernosť.
„Nikdy mi nebolo lepšie.“ Tídžej – tak sa muž zrejme volal, lebo Aaron
ho tak nazval – prikývol. „Som šťastný, že som späť, ver tomu alebo nie.
Dopekla, nikdy som si nemyslel, že mi bude mesto chýbať.“
Pri tejto výmene som sa potichu zachichotala, lebo ma prekvapil celkom
nový a inakší Aaron, uvoľnený natoľko, že sa takmer usmieval a žartoval s
niekým, o kom som predpokladala, že je jeho dávny priateľ.
„Ale… vidím, že tvoj osamelý zadok má dnes večer spoločnosť. Zdravím.“
Tídžej sa vystrel a pery sa mu roztiahli do zubatého úsmevu. Bol približne
v Aaronovom veku. Mal rovnako širokú a takmer takisto vysokú postavu.
Zvedavo si ma premeriaval, a to ma zaskočilo. Nemyslela som si, že sa mu
v očiach zračí záujem o mňa, to nie. Zdalo sa, že odrážajú moju vlastnú
fascináciu tým, že Aaron má niekoho po svojom boku. „Nepredstavíš ma,
Veľký A? Zabudol si na slušné spôsoby?“ Lakťom štuchol Aarona do rebier.
 Aaron sa pri priateľskom štuchnutí ani nepohol, zostal nehybnou stenou
ako zvyčajne; bol predsa Veľký A, čo je prezývka, na ktorú sa určite neskôr
opýtam. Tie pery, ktoré ešte pred niekoľkými minútami špúlil, sa otvorili,
ale urobili to príliš neskoro.
„Fajn. Môžem sa tejto dáme predstaviť aj sám,“ vyhlásil Aaronov priateľ
a nedal mu šancu, aby to urobil. Natiahol ku mne ruku. „Tyrod James. Je mi
potešením.“
Počula som, ako Aaron vydal nejaký zvuk. Niečo, čo sa veľmi podobalo
na predchádzajúce odfrknutie.
„Tídžej pre tých, ktorí majú to šťastie, že ma môžu nazývať priateľom.“
Jeho úškrn sa rozšíril.
Chytila som ho za ruku a s ľahkým smiechom som mu ju potriasla. „A ja
ťa veľmi rada spoznávam. Som Catalina Martínová, ale prosím, volaj ma
Lina,“ zatykala som mu.
Tídžej podržal v teplej dlani moju, hlavu naklonil nabok. „A čo ťa sem
privádza, Lina?“
Vrhla som na Aarona rýchly pohľad a zaváhala, čo odpovedať. Potom
som stočila zrak späť k jeho kamarátovi, ktorý čakal na odpoveď, čo by
mala prísť po správnosti oveľa ľahšie.
S rozpačitým úsmevom a bez nápadu, čo povedať, som Aaronovi
venovala ďalší pohľad úkosom a otvorila som ústa. „Ja… hm…“
Aaron zasiahol. Konečne. „Tídžej a ja sme boli spoluhráči v Seattli.“
Otočil sa k priateľovi. „Catalina je tu dnes večer so mnou.“
Tídžej na mňa stále hľadel a mlčky čakal, aby som Aaro­novo
predstavenie upresnila. Dobre, celá fráza Catalina je tu so mnou bola
nejasná a zbytočná, ale mne to rozhodne stačilo.
Odkašľala som si. „Áno, prišli sme sem spolu, Aaron a ja.“ Mávla som
rukou medzi nami. „On… ma vyzdvihol a potom nás sem odviezol. Vo
svojom aute. Takže sme prišli spolu.“ Prikývla som a videla, ako sa
Tídžejovi pobavene rozžiarili oči, čo ma zneistilo. Práve preto ma na
jazyku začali svrbieť ďalšie slová, ktorými by som vyplnila nepríjemné
ticho. „Mám vodičský preukaz, ale newyorská premávka je desivá. Preto
som sa nikdy neodvážila šoférovať v meste sama.“ Zbytočné reči, Lina. Čo to
robím? „Takže… je skvelé, že ma Aaron vyzdvihol. Nevyzerá, že by sa bál
tunajšej dopravy. Vlastne, to skôr on vie byť niekedy trochu desivý.“
Zachichotala som sa, ale rýchlo som stíchla. „Niežeby som sa ho bála. Inak
by som s ním do auta nenastúpila.“ Sklapni, Lina. Zavri zobák. Cítila som,
ako mi Aaronove laserové oči vypaľujú do tváre diery. Aj Tídžejove, ale
oveľa menej nepriateľským a o dosť zaujatejším spôsobom. „Takže, áno,
aby som to skrátila, prišli sme sem spolu.“
Od rozpakov mi skrúcalo vnútornosti a pripomenula som si, že práve
toto si zaslúžim za to, že som klamala.
Aaronov priateľ sa zachechtal a priložil si obe ruky k vreckám
vínovočerveného smokingu. Tídžejov pohľad preskočil zo mňa na Aarona
a naspäť. Nech už našiel čokoľvek, stačilo mu to na to, aby prikývol s
výrazom, ktorý predpovedal problémy.
„Hm,“ zamrmlal Tídžej a pokrčil plecami. „Nuž, Aaron vie byť strašidelný
hajzel.“ Žmurkol. „Na druhej strane, ja som stelesnený šarm.“
„To vidím.“ Usmiala som sa, bola som rada, že Tídžej prevzal kontrolu
nad naším rozhovorom.
„Ako už určite vieš, dnes večer sa koná aukcia starých mládencov, a
nielenže som sám starý mládenec…“ Tídžej zdvihol obe ruky a na tvári sa
mu usadil šibalský výraz. Potom sa zahľadel na Aarona, rovnako ako ja, a
zistil, že ten ho prebodáva pohľadom ako dýkou. „… ale aj ja som sa
prihlásil do dražby. A hoci som si istý, že budem drahý, môžem ti sľúbiť, že
stojím za tvoje…“
„Tídžej,“ skočil Aaron priateľovi do reči. „To nebude potrebné.“
Aaronovo telo sa posunulo bližšie ku mne, moje plece sa takmer
dotýkalo jeho ruky. To zrnko, ktoré sme zasiali ešte v mojom byte –
vnímanie Aaronovho tela, to, že jeho blízkosť bolo zrazu naozaj ťažké
ignorovať –, vyklíčilo.
Pozrela som na Aarona a zistila, že on už na mňa hľadí, skláňa ku mne
hlavu.
„Môžeš sa prestať ponúkať,“ pokračoval, keď jeho pohľad zachytil môj.
Potom som naspodku svojho chrbta zrazu pocítila prízrak dotyku. Alebo
som si to aspoň myslela, lebo zmizol prirýchlo na to, aby som sa
presvedčila, či bol skutočný. „Catalina bude dnes večer prihadzovať na
mňa.“
Zažmurkala som. Bola som uväznená Aaronovými očami, tým, ako
blízko stál a ako som cítila jeho slová, ktoré sa takmer dotkli pokožky
môjho ľavého spánku.
„Zdá sa, že si si tým mimoriadne istý,“ počula som Tídžeja, hoci som
stále pozerala na Aarona. „Aspoň na niekoho, kto vyzerá skôr ako jej šofér
než spoločník.“
Aaron odo mňa odtrhol zrak a pristál ním na svojom priateľovi.
Napodobnila som ho.
Medzi tými dvoma niečo prebehlo a na okamih som mala pocit, že by
som mala zasiahnuť.
Potom Tídžej zaklonil hlavu a zasmial sa, čím prerušil akékoľvek napätie,
ktoré sa okolo nás zrejme vytvorilo. „Žartujem, Veľký A.“ Ďalší hurónsky
rehot. „Mal by si vidieť, ako sa tváriš. Na chvíľu som si myslel, že sa ma
naozaj chystáš zhodiť na zem alebo niečo podobné. Vieš, že to nie je môj
štýl. Nikdy by som nešiel po kamarátovom dievčati.“
„Ja nie som…“ Otvorila som ústa, aby som Tídžeja opravila a usmernila,
že nie som Aaronovo dievča. Lenže hranice vymedzujúce našu dohodu boli
nejasné a ja som netušila, či nestúpim vedľa. Bola som jeho falošná
spoločníčka aj dražiteľka, ale znamenalo to, že som aj jeho falošné dievča?
Dopekla, určite si to musíme pred Španielskom vyjasniť. Táto skúšobná
jazda sa ukázala oveľa náročnejšia, ako som očakávala. „Nechcel ťa zhodiť
na zem, Tídžej.“
Zdalo sa, že Aaronovo telo sa s povzdychom uvoľnilo, opäť sa posunulo
a naklonilo ku mne. Jeho hruď sa len zľahka dotkla mojej ruky, vďaka čomu
som pocítila teplo jeho tela. „Vidím, že to je niečo, čo sa nezmenilo,“
zamrmlal Aaron. „Stále si myslíš, že si vtipný.“
„No tak,“ zasiahla som. „Len si ťa doberal.“ Presne to by som urobila aj ja,
keby som stále necítila po celom tele čudné mravčenie a mohla by som sa
sústrediť na niečo iné ako na bod, kde sa moje plece dotýkalo Aaronovej
hrude. „Bola to neškodná zábava.“
„Vidíš? Počúvaj svoje dievča. Len som ti brnkal na nervy.“ Tídžejovi
nezmizol z tváre úsmev, celý žiaril. „Ako za starých čias.“
Vtedy mi v hlave vyskočila otázka. Prečo Tídžej cítil potrebu takto si
Aarona doberať? Bolo to medzi nimi bežné? Muselo byť. No Aaron si v
priebehu niekoľkých sekúnd z ničoho nič začal brániť svoje teritórium.
„Ach, keď už hovoríme o dávnych časoch,“ povedal Tídžej a jeho tvár
zahalil akýsi pochmúrny tieň. „Dopočul som sa o trénerovi a je mi to ľúto,
človeče. Viem, že spolu nehovoríte, ale stále je tvoj…“
„To nič,“ prerušil Aaron svojho priateľa. Cítila som z jeho tela napätie.
Zmena. Zrazu bol nesvoj a v strehu. „Vďaka, ale nemusí ťa nič mrzieť.“
Vzhliadla som k nemu, práve keď kamaráta prebodával varovným
pohľadom.
„Dobre,“ podvolil sa Tídžej, no stále sa tváril skľúčene. „Som si istý, že ti
to nemusím hovoriť, lebo si to sám zažil, ale čas nečaká, kým človek niečo
napraví. Čas nečaká na nikoho.“
Tídžej vrhol na svojho priateľa pohľad plný čohosi, čo som nedokázala
identifikovať. Chcela som tej emócii porozumieť, zistiť, odkiaľ pramení.
Ako a prečo sa to dotýkalo Aarona a čo to malo spoločné s mužom,
ktorého Tídžej nazval trénerom?
„Presvedčil som svojho otca, aby dnes prišiel. Zapísal som ho do aukcie.“
Ten uličnícky úsmev sa vrátil. „Je načase, aby vyšiel von a začal znovu žiť
svoj život. Veľmi sa teší.“ Skôr ako sme Aaron alebo ja stihli čokoľvek
povedať – Aaron preto, že stále vyzeral trochu stratene, a ja preto, že som
sa snažila pochopiť prečo –, Tídžej sa ku mne otočil. „Takže, Lina, ak ťa
unaví jeho nudná tvár, vedz, že na pódiu nie je k dispozícii len jeden, ale
hneď dvaja Jamesovci.“
„Určite na to nezabudnem.“ Usmiala som sa naňho a snažila sa zľahčiť
tón. „Aj keď si myslím, že budem mať plné ruky práce s týmto tu.“
Pocítila som na sebe Aaronove oči a znovu som očervenela.
Prečo som to povedala?
„Čo mi pripomína,“ pokračoval Tídžej, „že čoskoro sa začne aukcia a mňa
sem poslali po tohto škaredého bastarda. Takže ak ti to neprekáža, Lina,
mali by sme ísť.“
„Ach, pravdaže.“ Preletela som pohľadom po okolí a uvedomila si, ako sa
väčšina ľudí presunula bližšie k pódiu, ktoré bolo na jednom z koncov
strechy. Zaplavila ma vlna nervozity. „Mali by ste ísť.“ Môj úsmev ustrnul v
akomsi kŕči. „Vydržím chvíľu sama.“ Stíšila som hlas. „Určite vieš, aký vie
byť zhovorčivý.“ Ukázala som na Aarona. „Moje uši si rady oddýchnu.“
Tídžej sa opäť zachechtal. „Si si istá, že naňho chceš minúť peniaze,
Lina? Hovorím ti…“
Aaron zagánil na svojho priateľa. „Už s tým prestaň, dobre?“
 „Dobre, dobre. Len žartujem, človeče.“ Tídžej zdvihol ruky na obranu.
Zachichotala som sa, ale trochu priškrtene, lebo Aaron prekonal
vzdialenosť, ktorá nás delila, moja ruka sa naplno dotkla jeho hrude a
zrazu som nechcela, aby odišiel.
Pohľad mi pristál na Aaronovi, ktorý na mňa sklápal zrak a v modrých
očiach mu žiarilo ospravedlnenie. Musela som vyzerať rovnako nervózne,
ako som sa cítila, keď sa Aaron cítil zle, že ma chvíľu nechá samu. Pokrútila
som hlavou a pokarhala sa za to, že sa správam ako hlupaňa.
„Áno, myslím, že som si istá, Tídžej,“ odpovedala som na Tídžejovu
počiatočnú otázku, zatiaľ čo som spýtavo pátrala v Aaronovej tvári.
„Choďte, zvládnem to sama.“
Zdalo sa, že zaváhal, nehýbal sa a mne bolo nepríjemné, že v ňom
vyvolávam pocit, akoby ma musel strážiť ako malé dieťa.
„Nebuď hlúpy, Veľký A. Som v poriadku, a ty musíš ísť.“ Neprítomne som
pohladkala Aarona po hrudi, moja dlaň zastala na mieste.
Aaron sa veľmi pomaly pozrel na moju ruku, práve keď mi do nej
vystrelila elektrina. Rýchlo som ju odtiahla, lebo som nemala najmenšie
tušenie, prečo som to urobila, okrem toho, že mi ten dotyk prišiel
prirodzený. Aaron sa cítil zle, že ma má nechať samu – pravdepodobne
preto, že som vyzerala, akoby mi niekto kopol do šteniatka –, a ja som sa
ho automaticky pokúsila utíšiť fyzickým kontaktom. Priateľským
potľapkaním. No neboli sme priatelia, na to by som nemala zabúdať.
Odkašľala som si. „Choď. Myslím to vážne.“ Zdvihla som prázdny pohár
do vzduchu a už po niekoľký raz dnes večer sa mi rozpálili líca.
„Zamestnám sa tým, že si pôjdem doliať.“
„Môžem zostať trochu dlhšie a vysvetliť ti, ako funguje prihadzovanie.“
Jeho hlas bol zvláštne nežný. Bolo mi z neho nepríjemne. „A prinesiem ti aj
ďalší drink.“
Opäť som pocítila nutkanie dotknúť sa ho – uistiť ho, že budem v
poriadku. Potlačila som ho. „Myslím, že to zvládnem sama,“ zašepkala som.
Nemohlo to byť až také zložité.
„Čo ak ti o tom chcem aj tak povedať?“
Moje nutkanie znepriateliť si ho – pokúsiť sa vrátiť nás do stavu, v akom
by sme mali byť – ma akosi nútilo zdvihnúť sa na špičky. Naklonila som sa
k nemu, aby ma počul len on. „Prídem na to sama. A ak nie, prisahám, že
sa pokúsim neminúť všetky tvoje peniaze na nejakú hlúposť, napríklad na
jachtu alebo Elvisove použité spodky. Ale nič nesľubujem, Blackford.“
Stiahla som sa a čakala som, že prevráti oči alebo si posmešne odfrkne.
Čokoľvek, čo by naznačovalo, že sa mi podarilo uviesť veci na pravú mieru
a že sme to stále my, Aaron a Lina, s ktorými som bola zmierená. Namiesto
toho ma privítali modré oči plné… niečoho, čo vo mne vzbudzovalo
nepokoj.
Zakryl to žmurknutím. „Dobre.“ Viac nepovedal.
Žiadna ostré odseknutie. Nijaká štipľavá poznámka o tom, aké nevtipné
a nevhodné by bolo míňať jeho peniaze na loď. Žiadny vydesený pohľad
po zmienke o Elvisových spodkoch.
Nič, okrem dobre.
Tak teda dobre.
„Okej, poďme,“ zavelil Tídžej a povzbudil Aarona, aby sa odo mňa
vzdialil. „Uvidíme sa neskôr, Lina.“ Žmurkol na mňa.
„Áno,“ zamrmlala som. Neveriacky som pokrútila hlavou a snažila sa
tváriť, že nie som taká zmätená, ako som sa cítila. „Podmaňte si tie húfy
dražiteľov, chlapi!“ povzbudila som ich a zamávala päsťou vo vzduchu.
Tídžej sa otvorene zasmial a Aaron na mňa uprel pohľad, v ktorom sa
zračilo niečo, čo, ako som dúfala, nebola ľútosť, že ma požiadal, aby som ho
sem sprevádzala ako falošná spoločníčka.
Obaja muži sa otočili a potom bok po boku odišli, pričom výhľad na nich
bol príliš lákavý na to, aby som ich nesledovala, a tak som tam iba nemo
stála a pozorovala ich. Videla som, ako sa Tídžej naklonil k môjmu
falošnému spoločníkovi a povedal mu niečo, čo bolo pravdepodobne
určené iba preňho. Aaron neotočil hlavu, nezastal, jedinou jeho reakciou
bolo, že pokrútil havraňou hlavou. Potom Tídžeja odstrčil silou, o ktorej
som si bola istá, že by kohokoľvek iného poslala do vzduchu.
Vzduchom zarezonoval ďalší Tídžejov rehot.
A ja som sa pristihla, že sa uškŕňam. Myslela som na to, že vidieť Aarona
v spoločnosti všetkých tých ľudí, ktorí patrili k jeho životu, o ktorom som
nemala ani potuchy – k životu, ktorý si dobre strážil, tak ako všetko
ostatné –, bolo rovnako nezvyčajné ako fascinujúce.

•
Ruka mi vyletela do vzduchu, akoby mala vlastnú hlavu, a prekvapila ma.
„Tisícpäťsto pre dámu v nádhernej róbe vo farbe polnočnej oblohy,“
zavolala Angela, ktorá mala poslednú hodinu na starosti vedenie aukcie,
spoza rečníckeho pultu s mikrofónom. Šokovane sa usmievala.
Vyschlo mi v krku, čo mi znemožnilo prehltnúť vlastnú opovážlivosť.
Bola som ohavná ľudská bytosť, lebo som práve prihodila závratnú sumu
na osobu. Na muža. A okrem toho na starého mládenca.
Ktorý nebol Aaron.
Zdanlivo milý a starý muž, na ktorého som práve prihodila, nadšene
zajasal zo stredu javiska a jeho vráskavú tvár zaplavila úľava. Poklonil sa
mojím smerom.
Akokoľvek som sa cítila hrozne, previnilo a úprimne povedané, trochu
vystrašene, nemohla som si pomôcť a na oplátku som sa na toho muža
usmiala.
Silou vôle som sa prinútila nestočiť pohľad k Aaronovi, ktorý stál
niekoľko metrov naľavo od pódia a čakal, kým naňho príde rad, a snažila
som sa striasť zo seba zaslúžený pocit viny, ktorý sa mi usadil kdesi medzi
plecami.
Len pokoj. Potrebovala som sa upokojiť. Niekto iný ponúkne vyššiu
sumu. Starý pán potreboval len trochu postrčiť, aby sa to rozbehlo.
A presne to som urobila. Alebo som zistila, že to robím, po piatich
minútach trápneho a srdcervúceho ticha, ktoré nasledovalo po tom, ako
ten milo vyzerajúci muž vystúpil na pódium. Ten úsmev som spoznala
okamžite. Bol rovnaký ako ten, ktorý hral na Tídžejových perách.
„Dámy a páni, tisícšesťsto za Patricka Jamesa,“ ozval sa z reproduktorov
Angelin hlas.
Do vzduchu sa nezdvihli nijaké ruky. Ani jedna.
Dočerta.
Muž, o ktorom som predpokladala, že je Tídžejov otec Patrick, stál na
pódiu so šedivými vlasmi, s trakmi a chrbtom trochu pokriveným vekom a
vyzeral úplne nepatrične v porovnaní s každým iným mužom, ktorý bol v
ten večer v ponuke… teda ako súčasť aukcie. Usmieval sa a bol spokojný už
len s tým, že tam môže byť. S tým, že má iba jedného záujemcu, ktorým
som bola ja. A to bolo zlé, zlé, zlé. Pretože som tu bola, aby som vydražila
Aarona. Nie muža, ktorý bol podľa Angelinho vysvetlenia vdovec a hľadal
druhú šancu nie v láske, ale v živote.
Ježiši, keby som musela, vzala by som ho na rande. Nedokázala som tam
stáť a nič nerobiť, keď muž, ktorý mi z nejakého prekliateho dôvodu tak
veľmi pripomínal môjho zosnulého abuela, muž, o ktorom som vedela, že
je Tídžejov otec, čakal, kým sa oňho niekto, ktokoľvek, bude uchádzať. Bola
to benefičná akcia, preboha. Nemali ľudia darovať svoje peniaze?
Presne to som urobila ja. Lenže možno som technicky prihadzovala
peniaze, ktoré neboli moje.
Vystrúhala som grimasu.
Nepozeraj sa na Aarona, Lina. Nedívaj sa.
Tento príspevok zaplatím z vlastných prostriedkov. Najnaliehavejšou
otázkou bolo, či môžem prihadzovať na dvoch starých mládencov?
Doriti. Naozaj som v to dúfala.
Angela ďalej ponúkala milého muža na pódiu. „Pán James má rád večere
pri sviečkach a verí v to, že človek je strojcom svojho úspechu.“
Patrick prikývol. Na obzore sa však nezjavila nijaká ruka.
Mierda, mierda, mierda.
Nevládala som sa na Aarona pozrieť. Ani keď som cítila, ako ma
prepaľuje očami. Stavila by som sa, že sa z neho od zlosti dymí. Ale
ospravedlním sa mu neskôr. Vysvetlím mu to.
„Je milovníkom plachtenia – tejto činnosti sa začal venovať, odkedy mu
vnuk kúpil krásnu plachetnicu, ktorú má v úmysle dobre využiť na svojom
rande.“
Kútikom oka som si všimla asi päť žien, ktoré mali chuť na plachetnicové
rande a zdvihli ruky, aby prihodili.
V tom okamihu ma zaplavila úľava a takmer som sa vznášala.
Vtedy som sa pohľadom pustila do pátrania po Aaronovi. Netrvalo mi
dlho, kým som ho našla. Zdalo sa, že moje oči presne vedia, kde stojí.
Na sekundu som zatajila dych.
Ten hlúpy smoking.
Bola som taká zahĺbená do toho, čo sa dialo, že pohľad naňho, jeho
impozantnú a nápadnú postavu na vrchole pódia, ma zaskočil.
V pozadí pokračovala dražba o Patricka a moje oči si našli cestu k
Aaronovým. Prižmuroval ich. Pravdepodobne hodnotil, čo to, dočerta,
malo znamenať. Okrem toho vyzeral… dobre. Neutrálne stoický. Presne
ako zvyčajne. Až na ten rušivý smoking, ktorý mu však sedel ako uliaty.
Trochu ma upokojovala skutočnosť, že Aaron nevyzeral viditeľne
rozzúrený, pokrčila som plecami a ústami naznačila: Mrzí ma to, veríš?
Aaronove oči sa ešte väčšmi zúžili a potom zľahka pokrútil hlavou.
Nemrzí, sledovala som, ako vyslovujú jeho pery.
Odfrkla som si. Mrzí, stála som si za svojím.
Bolo mi to veľmi, veľmi ľúto a on…
Znovu pokrútil hlavou, v očiach mal nedôveru. Nemrzí.
Roztrpčená slovom, ktoré Aaron naznačil ústami – hneď dvakrát –, hoci
na to mal plné právo a ja som to tak trochu očakávala, som podráždene
zdvihla do vzduchu obe ruky.
Bože, tento muž…
„Tisícdeväťsto pre dámu v polnočnej modrej.“ Do uší mi doľahol Angelin
hlas.
Počkať, čože? Nie.
Strhla som sa, potom som spustila ruky k bokom a prekrížila som si ich.
Pozrela som na Angelu, aby mi potvrdila, čo som urobila, aj keď tentoraz
náhodne, a zistila som, že ukazuje mojím smerom.
Doriti.
Znovu som pozrela na Aarona, ktorý prevrátil oči a pery zovrel do
tenkej čiarky.
Vystrúhala som grimasu a poslala som mu úsečný úsmev, ktorý, ako som
dúfala, vyjadroval, ako veľmi ma to mrzí, a dúfala som, že Patrick má ešte
jednu loď, lebo som zúfalo potrebovala, aby na starého vdovca ešte niekto
prihodil.
Angela oznámila ďalšiu sumu, pričom nezískala okamžitú odpoveď.
Pocit viny sa vrátil, sprevádzaný štipkou rozpakov. Čo ma prinútilo
prepichnúť Aarona vážnym pohľadom, keď som ústami veľmi pomaly a
metodicky opäť naznačila: Mrzí ma to. Uistila som sa, že pochopil, čo sa za
tými slovami skrýva.
Aaron sa mi zahľadel do očí a nasadil kamenný výraz.
Prisahám. Prinútila som pery, aby veľmi prehnane sformovali toto nemé
slovo. Potom som spustila kútiky a nasadila smutný výraz. Zvyškom tela
som sa radšej nehýbala – aby som náhodou neprihodila na ďalšieho
mládenca. Naozaj ma to mrzí, naznačila som ústami ako úplný idiot.
A bola to pravda. Naozaj ma to mrzelo. A bola som aj trochu idiot.
Niekoľko hláv prítomných sa otočilo, venovali mi dosť divné pohľady, ale
nenechala som sa nimi odradiť a držala som kútiky úst spustené. Očami
som Aaronovi hovorila, že ma to mrzí. Hoci keby ste sa ma spýtali, kto za
to môže, povedala by som, že on, lebo si ma vybral a priviedol sem robiť
niečo, na čo som zjavne nebola vyškolená.
Môj pohľad musel mať naozaj niečo do seba, pretože skôr než som si
uvedomila, čo sa deje, Aaronove plecia sa niekoľkokrát zatriasli, uvoľnil sa
a jednou rukou sa chytil za zátylok, keď sklonil hlavu. Nevidela som mu do
tváre, takže som nemala potuchy, čo sa deje. Všetky peniaze by som stavila
na to, že vybuchne od zlosti a zmení sa na Hulka. A práve keď som sa
začala vážne obávať, zdvihol hlavu s havraními vlasmi a odhalil niečo,
čomu by som nikdy neuverila.
Na tvári mu žiaril ten najväčší, najširší a najkrajší úsmev. V kútikoch očí
sa mu zjavili vrásky. Premenili ho na muža, na ktorého sa moje oči
nevedeli vynadívať. Muža, ktorého som nikdy predtým nevidela. Takého,
ktorého začínalo byť naozaj ťažké nenávidieť.
Pri tom pohľade som sa tiež rozžiarila. Cítila som, ako mi tuhnú líca, lebo
som mu odpovedala úškrnom – rovnako veľkým, rovnako širokým,
rovnako nečakaným.
A potom sa Aaron začal smiať. Zaklonil hlavu a plecia sa mu triasli od
smiechu. A robil to na javisku, pred všetkými tými ľuďmi a predo mnou,
akoby mu na ničom nezáležalo.
Ani mne zjavne na ničom nezáležalo. Lebo v tej chvíli som sa dokázala
sústrediť na jediné, na Aaronov nečakaný, nádherný úsmev a smiech. Na
nič iné som nemyslela, o nič iné som sa nestarala. Tak veľmi som si to
užívala, až ma svrbeli prsty – chcela som vytiahnuť mobil a odfotiť si ho,
aby som mala dôkaz, že sa to naozaj stalo. Aby som sa mohla kedykoľvek
vrátiť k okamihu, keď Aaron Blackford, človek, čo ma vedel rozčúliť
jediným slovom, rozžiaril celú sálu úsmevom, ktorý predo mnou držal pod
zámkou, odkedy som ho spoznala.
No nebolo to zvrátené? Alebo nebolo zvrátené to, že mi vôbec
neprekážalo, aké je to zvrátené?
 Skôr ako som sa stihla spamätať z účinku niečoho takého všedného, ako
je úsmev muža, od ktorého som nemohla oči odtrhnúť, vykročil k stredu
javiska.
Z reproduktorov sa ozval Angelin hlas. „Skvelé. Som si istá, že Patrick a
jeho šťastná záujemkyňa, dáma s modrým vejárom, si užijú všetko, čo
pripravil.“
Príliš zaujatá svojím falošným spoločníkom, ktorý sa naozaj vedel
usmievať, som si nevšimla, že niekto prihodil na Patricka.
„A v neposlednom rade tu máme Aarona Blackforda. Dámy, páni,
začneme sumou tisícpäťsto dolárov, a nezabudnite…“ Angeline oči sa
rozšírili a potom sa zachichotala. „Ach, asi vám nemusím pripomínať, aby
ste, prosím, prihodili na nášho posledného starého mládenca dnešného
večera, ak chcete prispieť na dobrú vec.“
Rozhliadla som sa okolo seba a našla dôvod jej slov. Vo vzduchu držalo
ruky viac ako desať rôznych ľudí.
„Rada vidím, koľkí sa angažujete,“ pokračovala Angela s veľavravným
úškľabkom. „Tisícpäťsto pre dámu v červenom.“
Otočila som sa a našla tú angažovanú dámu v červenom. Bola v prvom
rade a vyzerala asi o dvadsať rokov staršia ako ja, plus mínus. A hoci som
nechcela byť kritická ani povrchná, už len pri pohľade na ňu som si vedela
predstaviť, aký štedrý bude jej príspevok.
Môj pohľad sa vrátil na pódium a stretol sa s Aaronovým. Ten úškrn
zmizol, jeho črty boli zrazu tvrdé a prázdne. Pocítila som záchvev
sklamania, no nemala som čas zaoberať sa ním.
Dnes večer som mala jedinú úlohu a zlyhávala som v nej. Už druhý raz.
Pripravila som sa a vydýchla si. Nemohla som sa nechať rozptýliť niečím
takým úžasne šokujúcim, no zároveň zbytočným, ako Aaronova schopnosť
očarujúco sa usmievať a smiať.
„Tisícsedemsto?“ opýtala sa Angela a ja som rukou naznačila, že chcem
prihodiť. Príliš neskoro. „Pre dámu v červenom.“
Dáma v červenom ma opäť predbehla – a spolu s ňou ďalších päť či šesť
rúk.
Rýchly pohľad na Aaronove napäté plecia mi prezradil, že je z toho
rovnako nešťastný ako ja.
Vystrela som sa a sústredila sa na Angelu a jej ďalšie slová.
 „Úžasné,“ tešila sa do mikrofónu. „Pozdvihnime stávky, dámy a páni. Pán
Blackford je predsa len veľmi žiadaný. Čo tak tisícdeväťsto…“
Moja ruka vystrelila do vzduchu, pričom som nespúšťala oči z dámy v
červenom, ktorej ponuka bola rýchlejšia ako moja. Opäť.
Angela sa zachichotala a znovu ukázala na dámu v červenom, čím
potvrdila jej ponuku.
Na môj šok a prekvapenie sa dáma v červenom otočila mojím smerom so
samoľúbym úsmevom na tvári.
Prižmúrila som oči. To teda nie. Tu nešlo o charitu. Tento súboj sa práve
stal osobným.
Angela oznámila ďalšiu sumu a ruka mi vystrelila do vzduchu pôsobivou
rýchlosťou, až som si takmer natiahla sval. Angeline ďalšie slová mi však
vynahradili prípadné zranenie.
„Pre peknú dámu v polnočnej modrej.“ Angela sa usmiala spoza pultu.
Opätovala som jej úsmev, pričom som pocítila zvláštne pálenie v
žalúdku, ktoré sa vyrovnalo tomu v mojom pleci.
Angela vyvolala ďalšiu ponuku a opäť pripadla mne.
Ha! Tu máš, dáma v červenom.
Akoby ma počula, otočila hlavu. Oči sa jej zúžili do veľmi tenkých štrbín
a našpúlila pery. Odvrátila sa tak prudko, až pohodila svetlými vlasmi, a
pustila ma z hlavy.
V tej chvíli som vedela, že som sa nemýlila, keď som predpokladala, že
náš súboj je osobný. Tejto dáme išlo o Aarona. A ja som odmietala dovoliť,
aby môjho Aarona získala…
Nie môjho, opravila som sa. Len Aarona.
Nemienila som jej dovoliť, aby získala Aarona.
Prišla výzva na ďalšiu ponuku, a kým Angela dopovedala, už bola moja.
Dáma v červenom mi venovala pohľad, ktorý by v rozpálenom
newyorskom letnom dni vedel zmraziť aj slnko, a ja som bola v pokušení
vyplaziť na ňu jazyk. Našťastie som si pripomenula, že by to bolo
nevhodné hneď pre niekoľko dôvodov, tak som sa obmedzila na úškľabok.
S dámou v červenom sme zvádzali boj ešte asi päť alebo šesť kôl. Každé z
nich bolo čoraz prudšie, naše ruky sa mihali rýchlejšie, pohľady, ktoré sme
si posielali, boli čoraz ľadovejšie. Dych sa mi zrýchlil a pokožku na tvári
som mala rozhorúčenú, akoby som práve prešprintovala cez Central Park,
akoby som naháňala zmrzlinárske auto. Zatiaľ to však stálo za to, lebo
Aaron zostal môj.
Nie môj. Iba… to je jedno.
Bola som taká pohltená týmto naším súbojom, až som takmer zabudla na
muža na pódiu. Sotva som naňho pozrela, odkedy sa začal tento krvilačný
súboj.
Práve keď som sa chystala obrátiť pozornosť na Aarona, ruka mi ešte raz
vyletela do vzduchu – tak vysoko ako smiešna suma, ktorú sme dosiahli –
a tentoraz ju nenasledovala žiadna iná.
Angela zamávala smerom ku mne. „Po prvé pre dámu v polnočnej
modrej,“ zavolala.
Srdce mi udieralo do hrudného koša čoraz silnejšie. Vedľa dámy v
červenom, ktorá stála s rukami prekríženými na prsiach a so stisnutými
perami, som zazrela sivovlasého muža.
„Po druhé,“ pokračovala Angela, keď som videla, ako muž čosi šepká
dáme v červenom do ucha, na čo ona len vzdychla a prikývla. Neochotne.
No tak, no tak, no tak. Aaron je takmer môj.
„Predaný veľmi pôvabnej a vášnivej dáme v róbe farby polnočnej
oblohy,“ uzavrela Angela aukciu žmurknutím.
Cítila som, ako ma v hrdle páli oslavný výkrik, a konečne som otočila
hlavu Aaronovým smerom. Najradšej by som zatancovala krátky víťazný
tanec. Vyhodila ruky do vzduchu. Pocítila som aj nutkanie zakričať zopár
nevhodných slov, čo, ako som si dodatočne uvedomila, by bolo
mimoriadne hlúpe a hneď by som to oľutovala.
No keď som spočinula zrakom na Aaronovi, víriaca emócia, ktorá bola
ešte pred chvíľou taká hlasná, náhle utíchla. Ani sa neusmieval. Iba… na
mňa hľadel.
Sklamanie, že som nenašla na jeho tvári úškrn, ktorý som videla
predtým, sa vrátilo, a ja som uvažovala, či sa odteraz budem takto cítiť
vždy. Budem hľadať Aaronov úsmev, a on ho bude znovu držať pod
zámkou?
Prehltla som smútok a vyhnala tie hlúpe myšlienky z hlavy.
Bez ohľadu na všetko sa mi pery roztiahli do úsmevu a rozpačito som
zajasala. Aaron iba prikývol a tváril sa, akoby nad niečím uvažoval. Akoby
ho niečo trápilo.
 Zamračene som sledovala, ako Aaron so svojimi dlhými nohami schádza
z pódia a kráča ku mne. Pokúšala som sa nevšímať si, ako sa cítim, keď so
mnou ani neoslavuje. Namiesto toho som sa sústredila, aby som si na tvári
udržala niečo, čo, ako som dúfala, vyzeralo ako úprimný úsmev.
Modrooký muž, s ktorým som si práve vydražila rande, čo sa nikdy
neuskutoční, zastal predo mnou. Sklonil hlavu, brada sa mu takmer
dotýkala kľúčnej kosti. Čakala som, ale nič nepovedal.
Zalovila som v mysli, aby som našla niečo, čo by som utrúsila, no vyšla
som naprázdno, a tak som mlčala tiež.
Vnímanie blízkosti jeho tela, s ktorým som sa pre vlastné dobro a
pohodlie oboznamovala prirýchlo, sa vrátilo a spôsobilo, že sa mi krátke
chĺpky na rukách postavili dupkom. Vtedy som pochopila, aké zvláštne,
aké čudné a v mnohých ohľadoch šokujúce je, že sme sa ocitli v tejto
situácii. Dnešný večer mi vlastne ani nepripadá skutočný.
Prestúpila som pod ťarchou Aaronovho pohľadu z nohy na nohu a
preglgla som. Ani teraz som nebola schopná prijať ťaživé ticho, ktoré sa
medzi nami rozhostilo. „Dúfam, že máš loď, Blackford,“ poznamenala som
napokon a hlas mi znel trochu čudne. „Inak možno oľutujem, že som sa
nedržala Patricka.“
Aaron neuhol pohľadom. Stále mi hľadel do očí. Všimla som si, ako tie
jeho na okamih zmäkli. Pokožka okolo nich sa len mierne zvráskavela
úsmevom, o ktorom som teraz vedela, že mi ho odmieta venovať.
Cítila som, ako sa mi v hrudi niečo posunulo. Niečo veľmi jemné a malé,
čo som takmer nepostrehla, ale rozhodne to nepomohlo tomu, aby sa
tempo môjho dychu – po dražbe ešte vždy zrýchleného – ustálilo.
Pristúpil o krok bližšie. „Niekedy som presvedčený, že ťa baví, keď ma
nútiš trpieť.“ Jeho zvyčajne hlboký hlas znel tlmene. Dodával jeho slovám
nádych tajomnosti.
„Ach.“ Zamračila som sa. Otvorila som ústa, ale ešte niekoľko okamihov
som v sebe zvádzala boj. „Dobre, máš plné právo byť nahnevaný, ale ak
mám byť úprimná, konečne sme vyrovnaní. Mal si ma vopred varovať, že
to bude také intenzívne.“ Rozpačito som sa zasmiala. „Keby som to vedela,
ukryla by som si pod šaty jednu alebo dve nindža hviezdy. Pri dáme v
červenom by sa mi určite hodili.“
Aaron sa nado mnou hrozivo týčil, mlčal a stále na mňa hľadel tým
spôsobom, ktorý ma nútil prestupovať z nohy na nohu.
Opäť sa medzi nami rozhostilo ticho, čo ma upozornilo, že už nie sme
obklopení davom, ktorý sa zhromaždil pred pódiom. Namiesto toho sa z
druhej strany strechy ozýval šum hlasov sprevádzaný pokojnou melódiou.
Aaron prerušil ticho a navrhol: „Zatancuj si so mnou.“
 Deviata kapitola

Ponúkol mi ruku a nechal ju visieť v malom priestore medzi našimi telami.

Chce tancovať?
Vyvalila som oči na jeho ruku a zaváhala som. Nebola som si celkom
istá, či mám dôvod pochybovať o jeho ponuke, alebo je to iba spôsob, akým
automaticky reagujem na Aarona.
„Je to súčasť dohody?“ počula som vlastnú otázku.
Aaron sa zamračil.
„Myslím náš tanec. Chceš tancovať len tak, pre efekt, však?“ objasnila
som mu svoju reakciu.
Nebola som slepá – ani hlúpa – a bola som si istá, že tanec nie je niečo,
čo by sme museli robiť. Ale z veľkej časti som bola skutočne zmätená a
každým okamihom sa to zhoršovalo. Takže tým, že som to vyslovila
nahlas, som si len hodila záchranné lano, ktorého som sa mohla chytiť,
kým sa mi nepodarí upratať si v hlave ten neporiadok.
„Jasné,“ povedal Aaron, ten zamračený výraz zmizol a jeho ruka ďalej
čakala na moje rozhodnutie. „Len pre efekt.“
Prijala som ponuku a dovolila jeho veľkej dlani, aby do seba pohltila
moju, pričom som si nebola istá, nakoľko je to dobrý nápad.
Aaron ma nežne potiahol za sebou a mne sa roztriasli nohy zvláštnou
zmesou očakávania a nepokoja. Jeho ruka bola teplá a pevná, pod jej
dotykom som sa cítila dobre a rozochvene, aj keď som vedela, že zaťažuje
to záchranné lano, ktorého som sa snažila držať zubami-nechtami.
Stále som si nebola istá, či to bol dobrý nápad, keď ma jemne potiahol
tam, kde sa zhromaždila malá skupinka ľudí, aby si zatancovala.
No až keď prestal kráčať, otočil sa a pristúpil bližšie – tak veľmi blízko –,
moja myseľ to konečne označila za zlý nápad. Tak hrozne zlý nápad, že
časť môjho ja zvažovala, či nemám utiecť alebo sa tváriť, že som omdlela
priamo na parkete, aby som nemusela čeliť tomu, čo sme sa chystali urobiť.
 Tancovať. Spolu.
Aaron Blackford – muž, ktorého som si tak dlho znepriateľovala – a ja.
Ach, dobrotivý Bože.
Aaron ma objal rukami okolo pása a ja som pocítila, ako sa mi po tele
šíri elektrický výboj z miest, kde jeho dlane spočívali na mojom chrbte.
Zatajil sa mi dych a do žalúdka mi padlo niečo ťažké a pevné.
S námahou som prehltla a zaklonila hlavu. Zdalo sa mi, že v jeho
pohľade vidím výzvu a bojovnosť. Všetko naraz. A to vo mne vyvolalo
nevyžiadaný podnet na očakávanie.
Položila som ruky na Aaronovu hruď – všimla som si, aká je pod mojimi
prstami tvrdá a napnutá –, ale na rozdiel od momentu pred aukciou, keď
som sa ho dotkla náhodou, som ich tentoraz neodtiahla. Až potom si ma k
sebe privinul. Moja malá postava dokonale zapadla do jeho oveľa väčšej.
O sekundu neskôr sme sa už hýbali, takmer každý centimeter našich tiel
od hrudníka nadol sa dotýkal. Aaronove pohyby boli isté, priamočiare,
zatiaľ čo moje strnulé a nepoddajné.
Vydýchla som nosom a snažila sa uvoľniť končatiny, sústrediť sa na
tanečné pohyby. Upokojiť to dočervena rozpálené vnímanie jeho blízkosti,
ktoré mnou lomcovalo. Ale vedomie blízkosti našich tiel mi v hlave
zapínalo poplašné signály a znemožňovalo myslieť na čokoľvek iné.
Tanec. Tancovali sme. Telá nám horeli. Bolo to niečo, čo sme nemali
robiť. Situácia, v ktorej by sa Aaron a Lina, ktorí sa sotva znášajú, nemali
ocitnúť, lebo čosi také nerobia ľudia, ktorí sa nemôžu vystáť.
Aaron ma rýchlym pohybom otočil a ešte raz si ma k sebe pritiahol, čo
mi ešte zrýchlilo pulz. Nemala by som takto reagovať.
Hudba bola pomalá, ideálna na pohojdávanie bokmi a zabúdanie na
všetko okrem hladkého rytmu. Ideálna na to, aby som sa stratila v pokoji,
ktorý môže poskytnúť náručie druhej osoby. No čím dlhšie sme sa
pohojdávali, tým väč­šmi som sa vzďaľovala od pocitu, ktorý by pripomínal
pokoj. Nemohla som sa cítiť pokojne, keď bol Aaron taký… veľký, tvrdý a
teplý.
Asi preto som sa potkla. Skôr ako som si uvedomila, čo sa deje, moje
nohy stratili rytmus, zamotali sa do seba a zrejme by som spadla, keby ma
muž, s ktorým som tancovala – teda skôr pár jeho silných rúk pevne
ovinutých okolo mňa –, neudržal na mieste.
 „Ďakujem,“ zamrmlala som a cítila, ako sa mi znovu rozpaľuje tvár a telo
sa mi ešte väčšmi napína. „A prepáč.“
Bože. Ešte nikdy som sa toľko nečervenala počas jediného večera.
Nespoznávala som sa.
Aaron ma stisol pevnejšie. „Len pre istotu,“ vysvetlil a pritiahol si ma
ešte bližšie k sebe.
Každé nervové zakončenie v mojom tele sa zmenilo na koniec vodiča
pod napätím. Pokožka mi brnela, srdce išlo vyskočiť z hrude a v mysli mi
vírili zmätené myšlienky.
„Aha. Dobre.“ Moje slová zneli priškrtene a ledva som ich zo seba
dostala. „Vďaka.“
Pokožka na tvári sa mi ešte viac rozhorúčila.
Aaron zahmkal, práve keď sa palcom veľmi zľahka dotkol môjho chrbta a
nakreslil jeden jediný kruh. Zostali mi po ňom zimomriavky, ktoré sa mi
rozšírili do všetkých kútov a zákutí tela.
Hoci som si hovorila, že je to len fyzická reakcia na to, že ma drží
mužské telo, obrovské ruky, predsa len to bolo Aaronovo mužské telo a
Aaronove obrovské ruky. Takže buď som bola pridlho sama, alebo som
prichádzala o rozum. Lebo som sa cítila… dobre. Veľmi dobre.
Až pridobre.
Tie oceánovo modré oči sa na chvíľu presunuli na moje pery. Tak rýchlo,
až som bola presvedčená, že sa mi to iba zdalo. Na tom však nezáležalo,
lebo potom sa ku mne sklonil, jeho tvár sa priblížila k mojej tak blízko ako
nikdy predtým, a ja som na všetko zabudla. Namiesto toho som si všimla
detaily, ktorým som ešte nikdy nevenovala pozornosť. Ako napríklad to,
aké plné boli jeho pery, ktoré som vždy videla zovreté do úzkej čiary.
Alebo aké mal dlhé a tmavé mihalnice a ako dokonale zvýrazňovali modrú
farbu jeho očí. Alebo aké mal na čele jemné vrásky, rovno nad obočím,
ktorým sa na mňa pravidelne mračil.
Tak veľmi som sa strácala v jeho črtách, že som znovu zakopla, ale
Aaronove ruky ma zachytili a pevnejšie objali okolo pása. Naklonil hlavu
nabok.
„Nemáš byť práve v tomto dobrá, Catalina?“ opýtal len kúsok od môjho
ucha. Na spánku ma ovial jeho dych.
Snažila som sa nevenovať extra pozornosť tomu, ako blízko sú jeho pery
pri mojej tvári, sústredila som sa na svoje nohy a takmer neprítomne som
odpovedala: „Ako to myslíš?“
Aaronove vytrvalé a plynulé pohyby nás znovu roztočili v rytme
pomalej melódie.
„Myslel som, že máš rytmus v krvi,“ vysvetlil potichu a ani trochu sa
neodtiahol. „Nemala by byť hudba tvoj živel?“
Dúfala som, že nemám od rozpakov červené uši. „Toto nie je môj štýl,“
zaklamala som. Nikdy som netancovala horšie a nemalo to nič spoločné s
hudbou, ale s mužom, ku ktorému som sa práve túlila. „A možno je to
mojím tanečným partnerom. Zrejme sa k sebe nehodíme.“
Aaron sa zachechtal. Bol to tichý a krátky smiech, ale pripomenul mi,
ako sa smial predtým. Zostala som akosi bez dychu.
Nadýchla som sa teda nosom a pokúsila sa znovu začať pravidelne
dýchať, no hneď som to oľutovala. Aký hrozný nápad! Najhorší. Jediné, čo
som dosiahla, bolo, že ma zaplavila Aaronova vôňa.
Aaronova veľmi príjemná, neskutočne opojná a mimoriadne mužná
vôňa.
Mohla by som na ňu zabudnúť, prosím, vesmír? Prosím.
„Takže si sa priznala, že v niečom nie si dobrá?“ podpichol ma Aaron,
čím ma vytrhol z myšlienok. „Mne?“
„Nikdy som netvrdila, že som vynikajúca tanečnica.“ Najmä nie keď bol
mojím tanečným partnerom niekto, kto ma sám sebou tak hrozne
rozptyľoval. „Navyše všetky tie reči o rytme v krvi nie sú nič iné ako
stereotypy. Sú stovky Španielov, ktorí neudržia rytmus, ani keby im išlo o
život.“
„Verím, že takí sú. Tak ťa budem viesť ďalej.“ Jeho hlas bol hlboký, ozýval
sa o trochu bližšie pri mojom uchu ako predtým. „Pre prípad, že by si
náhodou patrila k tým niekoľkým stovkám.“
„Ak musíš,“ zamrmlala som, lebo aký zmysel malo popierať niečo, čo
bolo také zjavné? Naozaj som netancovala najlepšie. „Nevedela som, že
tancuješ.“
Práve keď som si myslela, že je fyzicky nemožné, aby sa Aaronovo telo
ešte väčšmi priblížilo k môjmu, sklonil hlavu nižšie. Neskutočne nízko.
Jeho pery sa vznášali priamo nad mojím uchom. „Je pár vecí, ktoré o mne
nevieš, Catalina.“
 Telo sa mi naplo ako struna. Žalúdok sa mi zachvel.
Spomenula som si, že som tu nato, aby som predstierala, že som jeho
spoločníčka. Že som pri súboji s tou ženou, keď sa dražilo rande s
Aaronom, predviedla dokonalé divadlo. Takže či už to predstieram alebo
nie, pre všetkých ostatných by som mala byť niekým, kto takúto blízkosť
privíta, a nie niekým, kto prekvapene odskočí.
A tak som sa s väčším odhodlaním oprela rukami o jeho tvrdú hruď.
Nanešťastie, to gesto spôsobilo jediné – chvenie v mojom žalúdku sa
zmenilo na plnohodnotné mávanie, vlnenie a vírenie.
„Na čo myslíš?“ opýtal sa Aaron a pôsobil úprimne zvedavo.
Keďže ma jeho otázka a záujem zaskočili, vyhŕkla som prvé, čo mi zišlo
na um: „Tvrdil si, že dnešný večer nijako nesúvisí s inou ženou.“ Prešla som
mu dlaňami po hrudi. „No mne sa zdalo, že s jednou to má spoločné
všetko.“
„Nikdy som nevidel pani Archibaldovú takú rozčúlenú,“ priznal.
Znovu som si presunula ruky na jeho hrudi a snažila sa nestratiť v tom,
aká teplá je jeho pokožka aj cez všetky vrstvy tkaniny. „Takže tú pani
Archibaldovú poznáš, čo?“ Cítila som, ako raz prikývol a čeľusťou sa mi
dotkol spánku. „Nechaj ma hádať. Dnes večer sa kvôli tebe nedostala do
malej charitatívnej potýčky prvý raz.“
„Nie, nebolo to prvý raz.“
„Aaron Blackford, magnet na staršie ženy.“ Zľahka som sa zasmiala, no
vyznelo to trochu roztrasene.
V uchu ma pošteklil jeho jemný dych a celé telo sa mi zachvelo. „Nebola
to iba pani Archibaldová, kto na mňa nadšene prihadzoval, ak ma pamäť
neklame.“
„Aký si samoľúby,“ zašomrala som.
Ale Aaron mal pravdu. Zaujímalo sa oňho mnoho iných ľudí – mladších,
atraktívnych.
„Preto si ma sem pozval?“ Aaron hneď neodpovedal, a tak som
pokračovala: „Zrejme dáva zmysel to, čo predtým povedala Angela a
Tídžej to tak trochu potvrdil.“
„Čo?“
„Že Aaron Blackford sa bojí skupinky príliš motivovaných bohatých
dám, ktoré si chcú kúpiť jeho spoločnosť.“
 Jeho dlane sa posunuli po mojom chrbte a roztočili nás do meniaceho sa
rytmu novej piesne. „Doberáš si ma?“ šepol mi priamo do ucha.
Áno, doberala som si ho, no nikdy by som sa k niečomu takému
nepriznala. Konečne som sa v jeho náručí trochu uvoľnila. „Stáva sa to
často?“
„Čo presne, Catalina?“ opýtal sa veľmi pomaly. „Že ma takmer vymenia
za muža s loďou, alebo že mám pochybnú tanečnú partnerku?“
„Ani jedno, ani druhé.“ Mykalo mi kútikmi, a tak som pokračovala:
„Pýtam sa, či je bežné, že po tebe ženy takto idú. Videla som, aký si bol na
javisku napätý. Zdalo sa, že si pripravený zoskočiť a vziať nohy na plecia.“
Na sekundu som sa nad tým zamyslela. To, že ma sem priviedol… teraz to
dávalo aspoň trochu zmysel. „Je ti takáto pozornosť nepríjemná?“
„Nie vždy.“ Čeľusťou sa mi dotkol líca, a to mimovoľné gesto spôsobilo,
že mi po krku prebehol elektrický výboj. „Nebojím sa záujmu žien o mňa,
ak sa pýtaš na to. Neposielam ich všetky preč.“
„Aha, dobre.“ Môj hlas znel zadychčane a neisto.
Jasné, že sa nebál. Aj on má predsa svoje potreby. No odmietala som na
ne myslieť, keď ma držal v objatí.
Aaronova pravá ruka sa posunula a spustila sa mi po chrbte o kúsok
nižšie. Pálila ma pokožka na tvári – nie, na celom tele.
Znovu ma stisol pevnejšie.
„Ďakujem,“ vydýchol.
To slovo som ucítila ako jemný závan vo svojich vlasoch.
„Za čo?“ Môj hlas bol sotva šepot.
„Za to, že si mi nestúpila na nohu.“ Otvorila som ústa, aby som sa
ospravedlnila, ale on pokračoval: „No aj za to, že si sa nedala odradiť pani
Archibaldovou. Minulý rok sa veci trochu… skomplikovali, keď zistila, že
na našom rande budeme čistiť psie búdy a strávime niekoľko hodín
prechádzkami a hrami s nimi.“ Vnímala som jeho povzdych na krku.
„Niežeby ju to tento rok odradilo.“
V hrudi sa mi zachvelo čosi, čo veľmi pripomínalo starostlivosť.
Zľahka som pokrútila hlavou a snažila sa spamätať. Všetko to tancovanie
a točenie mi očividne neprospievalo. „No, hoci mi je ľúto tvojej peňaženky,
vzhľadom na sumu, za ktorú som ťa vydražila, som rada, že som mohla
vidieť jej mrzutú tvár, keď som ju porazila,“ priznala som a šokovala samu
seba tým, ako ma to naozaj potešilo. „Je mi ľúto aj psíkov a toho, čo museli
minulý rok s tou ženskou vydržať. Čo je to za pokrytca, keď daruje peniaze
charite zameranej na útulky pre zvieratá a nemá rada psy? Biedne tvory.
Všetkých by som si si ich adoptovala, keby som nebývala v malej garsónke.
Dočerta, s radosťou by som sa prihlásila ako dobrovoľníčka a trávila s nimi
čas kedykoľvek.“
„Môžem ťa tam vziať, ak chceš.“ Aaronove slová zostali visieť vo
vzduchu. Lákalo ma tú ponuku prijať. Znovu zažiť túto novú stránku jeho
osobnosti. Možno aj ďalší úsmev. „Veď si si práve kúpila rande so mnou.“
„Za tvoje peniaze.“
„To je jedno,“ odvetil. „Je to súčasť našej dohody.“
Znovu ma zasiahol ten záchvev neznámej bolesti a pripomenul mi, o čo
tu ide. Súčasť dohody. Toto bol Aaron, muž, ktorý drží slovo.
Aaron zaklonil hlavu a odhalil mi tvár. Pozrel na mňa pátravým
pohľadom.
„Ja…“ Zaváhala som, bolo hlúpe, že som čo i len na okamih uverila, že sa
možno ponúkol preto, lebo ma tam naozaj chcel vziať. „Ja len…“
Doriti.
V hlave mi vírilo všetko, čo sa dnes večer stalo. Aaron v smokingu.
Všetky tie… nové a odlišné pocity, ktoré som pri ňom cítila. Aukcia. Jeho
úsmev. Smiech. Náš tanec. Moje telo privinuté k jeho, obaja ako v plameni.
To všetko a skutočnosť, že o niekoľko týždňov odchádzame do Španielska.
Všetko sa zaplietlo do uzlov, a tie mi motali hlavu.
Aaron sa na mňa stále díval, za jeho modrými očami sa skrývali zvláštne
emócie. Možno čakal, že si konečne prestanem šomrať popod nos.
„Nebolo by…?“ Potriasla som hlavou. „Nechcela by som ťa dostať do
problémov,“ podarilo sa mi zo seba napokon vysúkať. „Nemohol by niekto
skontrolovať, či nedošlo k porušeniu zmluvy o dražbe?“ Nevedela som, či
taká zmluva vôbec existuje, rovnako ako som netušila, či by ktosi niečo
kontroloval. „Posledné, čo by som chcela, by bolo, aby som omylom
prekazila všetko dobré, čo sa dnes večer podarilo dosiahnuť.“ Neprestávala
som bľabotať a Aaronove črty sa nemenili. „Nikto nemusí vedieť, že to
rande je falošné. Nie?“
Stále na mňa hľadel tým pátravým spôsobom, ktorému som nerozumela.
„Nie. Nikto to nemusí vedieť.“
 „Alebo že ideme ako priatelia, však?“ To neznelo správne. Sme vôbec
priatelia?
„To chceš byť, Catalina?“ odsekol Aaron pokojne. „Chceš sa priateliť?“
„Áno,“ prikývla som. No chcela som to? Nikdy sme neboli priatelia a
nezáležalo to odo mňa. Mohol za to on. „Nie,“ opravila som sa a spomenula
si na tú veľkú prekážku, ktorá medzi nami stála už od začiatku. Tú, ktorú
tam postavil Aaron, nie ja. Bol to on, kto ma od začiatku nemal rád, nie
naopak. Nebolo od neho fér, že sa ma teraz pýtal, či sa s ním chcem
priateliť. „Ja neviem, Aaron.“ Dlane mi zvlhli, v hrdle som mala sucho a
bola som… zmätená. „Čo je to za otázku?“
Zdalo sa, že Aaron uvažuje nad mojimi slovami. „Áno alebo nie?“ zatlačil
na mňa.
Ústa sa mi otvorili a zavreli. V istom momente sme prestali tancovať.
Moje dlane, ktoré som mala položené na Aaronovej hrudi, sa zosunuli
nadol. Aaron ich sledoval. Za tou nečitateľnou maskou, ktorú mal
nasadenú, sa niečo pevne uzavrelo.
„Zabudni na to, že som niečo povedal,“ vyhlásil a ruky, ktorými ma
dovtedy stále objímal, spustil k bokom. „Bol to zlý nápad.“
Fyzicky som sa strhla a nechápala som, prečo som to urobila ani čo
považoval za zlý nápad.
Nehybne sme stáli jeden pred druhým. A akokoľvek bol Aaron v
minulosti neprístupný a odmietavý, nikdy sa netváril takto… odmerane.
Takmer akoby som povedala niečo, čo ho zranilo.
Opäť som pocítila nutkanie načiahnuť sa a položiť mu ruku späť na hruď.
A za nič na svete som nevedela pochopiť prečo. Nie, keď mi tichý hlások v
hlave – o ktorom som predpokladala, že patrí zdravému rozumu –
nahováral, že by som sa mala tešiť, že toto je náš návrat do starých koľají,
od ktorých sme sa nemali nikdy odkloniť.
Lenže v týchto dňoch som nevedela počúvať rozum. Tak­že keď som
zdvihla ruku – lebo som si nemohla pomôcť, rada som utešovala ľudí okolo
seba objatím, dotykom alebo čímkoľvek, čo potrebovali – a Aaron ustúpil,
cúvol o krok dozadu, pichlo ma pri srdci. Tak silno, až som si musela
vynadať, že som taká hlúpa.
„Vidíš?“ zasyčala som. „Práve pre takéto okamihy neviem, či môžeme byť
priatelia. Práve preto sme nimi nikdy neboli.“
 Dnešný večer bol samé prekvapenie a toto bol dôvod. Keď išlo o nás,
všetko sa vždy vymykalo spod kontroly.
„Máš pravdu.“ Jeho hlas bol príšerne prázdny. „Byť tvojím priateľom bolo
vždy to posledné, na čo som myslel.“
Jeho slová spolu s mojimi boli ako krúpy, ktoré na mňa neúprosne
padali. Na nás, ako sme tam stáli oproti sebe. Robili diery do malej bubliny,
v ktorej sme strávili posledných pár hodín. V tej, v ktorej sme boli, keď
sme tancovali. Tesne predtým, ako nám v tichosti uzavreté prímerie
vybuchlo do tvárí.
Presne tak, ako som mala očakávať.
Žmurkla som naňho, nevedela som, čo povedať.
„Ak ma ospravedlníš,“ prehovoril, „o chvíľu sa vrátim a odveziem ťa
domov.“
Otočil sa a nechal ma tam samu.
Prišpendlenú na mieste.
Stála som na nohách, ktorým som bez opory jeho rúk nedôverovala.
Srdce mi nemilosrdne bilo. Cítila som, ako mi pri jeho náhlej
neprítomnosti preniká chlad do krvi a moja hlava spochybňuje všetko, čo
sa dnes večer stalo, bez ohľadu na to, ako veľmi som si pripomínala, že to
nič neznamená.
Vôbec nič.
Nikdy sme neboli priatelia.
Boli sme znovu takí ako vždy, Aaron a Lina, a to bolo niečo, čo sa nikdy
nezmení.
 Desiata kapitola

Keď som nasledujúci pondelok vstúpila do hlavného sídla InTechu, mala

som pocit, že som ráno s kávou prehltla olovenú guľôčku. A s každým
krokom, ktorý som urobila smerom do kancelárie, sa ten pocit stupňoval,
akoby sa guľa zväčšovala a zaberala mi v žalúdku čoraz viac miesta.
Od toho hrozného telefonátu pred pár týždňami, keď som sa dozvedela,
že Daniel je zasnúbený, až doteraz som sa necítila taká… znepokojená.
Presne pri tom telefonáte sa zhmotnila moja lož.
No teraz je to už iné, nie?
Tá ťažoba na dne žalúdka nemala nič spoločné s tým, čo som vypustila z
úst vo chvíli zúfalstva a hlúposti.
Aj keď možno áno.
Priznať si, že moje pocity súvisia s tým, ako sme s Aaronom zakončili
sobotňajší večer, bolo to posledné, čo som chcela urobiť, no nedalo sa tomu
vyhnúť. A aj keď som odmietala stratiť čo i len sekundu času útrapami nad
touto situáciou, neubránila som sa im.
Bolo to absolútne absurdné. Veď prečo by som mala chcieť, aby mi
minulá sobota – alebo on – zaberali miesto v hlave? Nemala som na to
dôvod. Aspoň nie vedomý. Neboli sme priatelia. Nič sme si nedlhovali. A
čokoľvek povedal – urobil, ako vyzeral, ako voňal, ako sa usmieval, ako ma
držal, keď sme tancovali, alebo čo mi šepkal do ucha –, som si rozhodne
nemala pripúšťať k srdcu.
Lenže moja myseľ mala zjavne iné predstavy.
„Byť tvojím priateľom bolo vždy to posledné, na čo som myslel.“
To boli jeho slová. Jasnejšie to povedať nemohol.
A mne to vyhovovalo. Ani ja som nikdy nechcela byť jeho priateľkou.
Možno s výnimkou prvých dní, keď začal pracovať v InTechu.
No tá loď už dávno odplávala. Nezapísala som si ho na čiernu listinu pre
nič za nič, a tam mal aj zostať. Na mojej čiernej listine.
 Jediný maličký problém tkvel v tom, že som ho tak trochu potrebovala.
A… bože. S tým sa vyrovnám neskôr.
Striasla som zo seba celú drámu spojenú s Aaronom a hlboko som
pochovala to jadro nepokoja, aby neprerástlo do niečoho iného. Odložila
som si kabelku na stoličku, vzala si plánovač a zamierila do miestnosti, kde
sa raz do mesiaca konalo stretnutie s názvom Raňajky s novinkami. Viedol
ich Jeff, náš šéf a vedúci divízie podnikových riešení, a stretlo sa tam vždy
všetkých päť tímov, ktoré koordinoval. A nie, neraňajkovali sme a
nerozoberali novinky. Bohužiaľ. Bolo to len stretnutie, ktoré sa konalo raz
za mesiac, kde sa podávala zlá káva, a naozaj smutná výhovorka na
otvorenie balíka sušienok, kde Jeff informoval našu divíziu o
najaktuálnejších novinkách a oznámeniach.
Ako jedna z prvých v miestnosti som zaujala svoje zvyčajné miesto,
otvorila som si plánovač a prešla si niekoľko pripomienok, ktoré som si na
tento týždeň poznačila, zatiaľ čo sa miestnosť zapĺňala ľuďmi.
Pocítila som jemný dotyk ruky na svojom pleci a ľahkú vôňu broskýň.
Otočila som sa, no už predtým som vedela, koho za sebou nájdem, ako sa
na mňa usmieva.
„Hej, pôjdeme na obed do Jim’s alebo Greenie’s?“ opýtala sa Rosie
tlmeným hlasom.
„Dala by som dušu za bagetu z Jim’s, ale nemala by som ju jesť.“ Dnes
som rozhodne nemala šalátový deň, aj keď svadba bola za rohom; to by mi
náladu ešte väčšmi zhoršilo. „Takže Greenie’s.“
„Si si istá?“ Rosin pohľad skĺzol na sušienky vystavené na úzkom stolíku
umiestnenom pri vchode do miestnosti. „Bože, tie vyzerajú horšie ako
zvyčajne.“
Zachichotala som sa, a kým som stihla odpovedať, zaškvŕkalo mi v
bruchu.
„Ľutujem, ale neraňajkovala som,“ zamrmlala som a vystrúhala na
kamarátku grimasu.
„Lina.“ Rosie sa zamračila, v jej hlase sa skrývalo varovanie. „To sa na
teba nepodobá, zlatko. Tá diéta, ktorú držíš, je dosť hlúpa.“
„To nie je diéta.“ Prevrátila som oči a ignorovala hlas v mojej hlave, ktorý
jej dával za pravdu. „Len si dávam pozor na to, čo jem.“
Vrhla na mňa neveriacky pohľad. „Ideme do Jim’s.“
 „Ver mi, po víkende, aký mám za sebou, by som ti dovolila vziať ma tam
a nič by tam po mne nezostalo, ale musím odmietnuť.“
Priateľka mi prešla skúmavým pohľadom po tvári a asi v nej niečo našla,
lebo nadvihla obočie. „Čo si urobila?“
Oprela som sa o chrbát stoličky a z pier mi vyšiel nepatrný povzdych.
„Ja som nič ne…“ odmlčala som sa. Urobila som toho veľa. „Poviem ti
neskôr, dobre?“
Jej oči sa naplnili obavami. „V Jim’s.“ S posledným kývnutím sa Rosie
presunula okolo mňa k stoličke vedľa Héctora, vedúceho jej tímu.
Keď som zachytila pohľad starého muža, s miernym úsmevom som mu
zamávala a on na mňa žmurkol.
A potom – čo ma úplne zaskočilo, hoci po správnosti by nemalo – sa vo
mne spustil radar citlivý na Aarona. Varoval ma pred jeho prítomnosťou.
Srdce sa mi rozbúchalo a pohľadom som blúdila po miestnosti, až kým
som ho nezbadala.
Nie je až taký fešák. Je iba vysoký, povedala som si, keď som si ho
premerala.
Chvenie v mojom hrudnom koši nabralo na obrátkach.
To ten smoking. Moje telo rozhodne nereaguje na jeho košeľu so zapínaním
na gombíky ani vyžehlené nohavice, premýšľala som, keď som sledovala
jeho dlhé kroky k miestu, o ktorom som vedela, že ho zaujme – zopár
radov predo mnou vľavo.
Áno, jeho tvár určite nie je nič svetoborné, pripomenula som si, keď som
študovala jeho tvrdý a mužný profil, od čeľuste až po tmavú líniu hustých
vlasov, ktoré mu lemovali čelo.
Vidíš? Mám to pod kontrolou. Telo sa mi vrátilo do normálu.
Nepotrebovala som útechu v podobe bagety so smotanovým syrom a
lososom.
Potom sa však Aaron obzrel. Cez celú miestnosť sa nám stretli pohľady.
Zistil, že sa naňho pozerám príliš zanietene na niekoho, kto sa ešte pred
pár minútami dušoval, že mu vôbec nebude venovať pozornosť.
Cítila som, ako mi líca vzbĺkli sýtym odtieňom červenej, a stavila by som
sa, že mám tvár ako v ohni.
A predsa som to nebola ja, kto odvrátil pohľad prvý. Bol to on. Aaron
sklopil zrak a uprel ho kamsi pred seba, kde som nebola ja.
 Niečo mi na tom nesedelo. Na tom, že ma odmietol tak rýchlo, mi čosi
prekážalo viac ako kedykoľvek predtým.
No skôr ako som sa do toho stihla príliš zahĺbiť, prebral ma Jeffov hlas.
„Dobré ráno všetkým,“ pozdravil nás a tiché mrmlanie v miestnosti ustalo.
„Toto stretnutie Raňajky s novinkami bude pomerne krátke. Asi o tridsať
minút musím bežať na nečakanú schôdzku, takže si nerobte priveľké
pohodlie, a kým sa naše stretnutie skončí, nehanbite sa pustiť do sušienok.“
Náš šéf sa zľahka zasmial.
Nikto sa neobťažoval pohnúť. Samozrejme.
„Ako viete, v štruktúre InTechu dochádza k dôležitým zmenám.
Preskupuje sa zodpovednosť a okrem toho riešime veľa ďalších vecí. Všetko
sa odrazí na štruktúre spoločnosti, ako ju poznáme dnes. To však nie je
dôvod na obavy. Väčšina zmien sa bude integrovať postupne a v priebehu
nasledujúcich mesiacov.“
Na obrazovke, ktorá visela na jednej zo stien konferenčnej miestnosti,
bola zobrazená organizačná schéma našej divízie so zvýrazneným menom
nášho šéfa – Jeff Foster – a menami piatich vedúcich tímov hneď pod ním:
Aaron Blackford, Gerald Simmons, Héctor Díaz, Kabir Pokrehl a ja, Catalina
Martínová.
Šepkalo sa – iba na chodbách –, že v spoločnosti sa chystá niečo veľké.
Niečo, čo by mohlo otriasť celou štruktúrou. Nikto však netušil, čo to má
byť.
„Po tomto dôležitom ozname,“ pokračoval náš šéf, keď si odkašľal, „by
som vás rád upozornil na jednu záležitosť predtým, ako bude oficiálne
zverejnená vo vyhlásení spoločnosti.“
Zdalo sa, že muž, ktorého moja priateľka a kolegyňa Rosie raz, keď bola
trochu podnapitá, nazvala starým sexi lišiakom, lebo mal samé šediny a
oplýval prirodzeným šarmom, na chvíľu zaváhal. Ruka mu vyletela ku
golieru košele a zľahka zaň potiahla.
Jeff stlačil klávesu na svojom notebooku a na obrazovke sa zobrazila
nová snímka s diagramom, ktorý bol veľmi podobný tomu, čo sme videli
predtým. Bola takmer totožná, v podstate rovnaká, až na jeden maličký
detail.
Meno, ktoré vypĺňalo modrý štvorec nad piatimi vedúcimi tímov
technickej divízie, už nepatrilo Jeffovi.
 Tá olovená guľa, ktorú som cítila od skorého rána, mi padla k nohám.
Náš šéf zopäl ruky a môj pohľad poskakoval medzi ním a obrazovkou. „S
potešením vám oznamujem, že Aaron Blackford bude povýšený na
vedúceho divízie podnikových riešení spoločnosti InTech.“ Jeffove slová mi
prenikli do uší a putovali až do hlavy, kde akoby sa odrážali od jednej
steny k druhej, lebo mozog ich nebol schopný spracovať. „Aaron je jeden z
najdôslednejších a najvýkonnejších členov, na ktorých som mal to
potešenie dohliadať, a opakovane dokázal, že je hodný tohto povýšenia.
Nepochybujem, že ako šéf divízie odvedie úžasnú prácu.“
Všetci boli takí šokovaní, že v miestnosti zavislo prekvapené ticho. Ani
ja som nebola výnimkou.
„Ešte sa nerozhodlo, kedy prevezme moje povinnosti, no ja sa ujmem
poradenstva pre InTech. Chcel som vám však ako rodine podnikových
riešení oznámiť tieto radostné novinky ako prvým. Aj keď oficiálne budú
oznámené neskôr.“
Jeff potom pokračoval v rozprávaní, pravdepodobne preberal všetko, čo
bolo na programe Raňajok s novinkami. Alebo možno nie – nevedela som.
Išlo to mimo mňa. Akoby som mohla počúvať, keď mi v hlave vírila iba
jedna novinka?
Aaron Blackford bude mojím šéfom.
Pozrela som na Aarona, ktorý sa opieral o chrbát stoličky. Pohľad upieral
stále kamsi pred seba, výraz mal neprístupný. Ešte viac ako inokedy.
Jeff sa odmlčal a ozval sa potlesk, ku ktorému som sa automaticky
pridala.
Aaron Blackford bude povýšený na vedúceho oddelenia a ja som s ním
práve bola na rande. Na falošnom rande, ale to nikto nevie.
Na okamih som sa vrátila späť v čase. Do minulosti, ktorú som nechala
za sebou a na ktorú som nechcela spomínať. Ani ju nikdy viac prežiť.
Pokrútila som hlavou a pokúsila sa upokojiť vír nevítaných spomienok.
Nie, na to teraz nebudem myslieť, nie pred všetkými.
Stále som prebodávala Aarona očami, skúmala jeho prázdny výraz.
Táto správa všetko menila. Čokoľvek bolo… medzi nami.
Už nezáležalo na tom, že bol mojou jedinou možnosťou. Už nezáležalo na
tom, že nikto v Španielsku by neuveril, že spolu chodíme, lebo sa stále
hádame a hašteríme. Nezáležalo na jeho priznaní, že nikdy nechcel byť
mojím priateľom a že ja som nevedela, čo to pre nás znamená.
Na ničom z toho nezáležalo, lebo naša dohoda musí byť zrušená. Nič sa
nedá robiť.
Nechcela som hrať divadielko s mužom, ktorý mal byť povýšený na šéfa
môjho oddelenia. S mojím šéfom.
V žiadnom prípade som sa nechcela dostať do situácie, v ktorej som už
raz bola a ktorá sa skončila tak zle. Pre mňa. Len pre mňa. Takže aj keby
bolo toto všetko falošné – minulú sobotu to bolo falošné –, jednoducho nie
som ochotná to riskovať.
Vrzgot stoličiek ma vrátil do súčasnosti. Sledovala som, ako všetci rýchlo
vstávajú a rozchádzajú sa, vrátane Aarona.
Stretla som sa s Rosiným pohľadom, rozžiarenými zelenými očami
orámovanými tmavými kučerami.
Doriti, naznačila moja kamarátka ústami.
No naozaj… doriti.
A to ešte nevedela o všetkom.
Kdesi za Rosie som zazrela Aaronov chrbát a v mysli sa mi utužilo
predsavzatie, ktoré tam ešte pred chvíľou nebolo. Mamá ma naučila, že
nemám čakať, kým sa problémy vyriešia samy. Ignorovať ich a vyčkávať,
kým odídu, nebolo múdre. Lebo nikdy neodídu. Skôr či neskôr – a práve
vtedy, keď to najmenej čakáte – spadnú priamo na vás a je pravdepodobné,
že vás stiahnu so sebou, ak im to dovolíte.
S novoobjaveným odhodlaním, ktoré poháňalo moje telo, som zamávala
Rosie a odkráčala som zo zasadačky. Moje krátke končatiny sa snažili
dobehnúť dlhé kroky muža, ktorého som prenasledovala.
V priebehu niekoľkých minút, čo nebolo dlho, ale asi dosť na to, aby sa
mi srdce rozbúchalo čudným a zvláštnym očakávaním, dorazil do svojej
kancelárie. Vstúpila som len pár krokov za ním.
Aaron pristúpil k svojej stoličke a zvalil sa na ňu svojím veľkým telom.
Zatvoril oči a pravou rukou si siahol na tvár. Pretrel si ich.
Musel si myslieť, že je sám, lebo som neverila, že Aaron by si niekedy
dovolil tváriť sa takto, keď bol niekto nablízku. Tak unavene. Výraz na jeho
tvári bol skutočný a ničím nepripomínal oceľovú masku, ktorú si vždy
nasadzoval.
 Tak ako v sobotu, aj teraz sa vo mne opäť prebudilo nutkanie utešiť ho. A
napriek všetkému som sa k nemu takmer rozbehla a opýtala sa, či je v
poriadku. Našťastie, zasiahla tá trocha zdravého rozumu, ktorú som si pri
tomto mužovi ešte zachovala, a zabránila mi, aby som sa zahanbila.
Aaron o moju útechu nestál. Dokonca ani nechcel byť mojím priateľom.
Stála som na druhej strane jeho stola, delil nás iba ten jediný kus
funkčného nábytku a konečne som dala najavo svoju prítomnosť.
„Gratulujem!“ vyhŕkla som s mimoriadnou dávkou nadšenia, ktorú som
vzápätí oľutovala.
Aaron sa vystrel na stoličke a dlaň mu dopadla na opierku. „Catalina,“
povedal hlasom, pri ktorom som si ihneď spomenula na minulú sobotu.
Sústredil sa na mňa, jeho črty sa spamätali. „Ďakujem.“
„Zaslúžiš si povýšenie.“
Naozaj si ho zaslúžil. A pod všetkým, čo som v tej chvíli cítila, som našla
radosť. Priala som mu to. Úprimne.
Mlčky prikývol.
Chytila som oboma rukami svoj plánovač, vedela som, že je to jediný
spôsob, ako sa neošívať, a v nesústredenej mysli som hľadala spôsob, ako
vyjadriť to, čo som mu prišla povedať. Mlčky sme na seba hľadeli.
„Myslím, že by sme mali…“ Odmlčala som sa, stále som nenachádzala
správne slová. „Myslím, že bude lepšie, keď…“ Pokrútila som hlavou.
„Viem, že asi nemáš čas na rozhovory. Ale myslím, že by sme sa mali
pozhovárať.“ Všimla som si, ako sa mračí. „V súkromí.“ Jeho vrásky na čele
sa prehĺbili. „Samozrejme, ak máš čas.“
Nechcela som, aby sa dvere za mnou zavreli, lebo pri predstave, že sa
ocitnem v miestnosti s Aaronom, moje srdce vystrájalo hlúposti, ktoré som
sa zo všetkých síl pokúšala ignorovať. Ale bol to jediný spôsob, ako
zabezpečiť, aby nikto nevstúpil alebo nešiel okolo a nepočul nás.
„Jasné,“ prikývol so stále zvrašteným obočím. „Na teba si nájdem čas
vždy.“
Srdce mi znovu poskočilo.
Aaron rýchlo vstal zo stoličky, prešiel okolo stola a aj mňa, zatiaľ čo ja
som upierala pohľad tam, kde sedel ešte pred niekoľkými sekundami. Stála
som tam ako úplná hlupaňa a počula, ako zatvára dvere. Ten zvuk sa
ozýval v tichu miestnosti.
 „Prepáč,“ zamrmlala som, keď sa predo mnou znovu objavil. „Mohla som
to urobiť sama. Len som ne…“ vzdychla som. „Nepremýšľala som. Vďaka.“
Tentoraz sa nevrátil na svoju stoličku. Namiesto toho sa oprel telom o
okraj drevenej plochy svojho stola. „To je v poriadku. Teraz sa môžeme
porozprávať.“
Modrými očami ma prišpendlil na miesto. Čakal.
„Áno, môžeme sa porozprávať,“ zopakovala som a vystrela plecia.
„Myslím, že by sme to mali urobiť.“ Sledovala som, ako prikyvuje, a cítila
som, ako sa mi pokožka chveje od strachu. „Bolo by dobré vyčistiť vzduch
po tom… všetkom, čo sa stalo.“
„Áno, máš pravdu,“ priznal. Oprel sa rukami o stôl a zovrel jeho okraj.
„Dnes som prišiel do práce s úmyslom po stretnutí sa s tebou porozprávať.
Navrhnúť, že by sme sa spolu mohli naobedovať.“
Chcel ísť na spoločný obed.
„Ale veď to nikdy nerobíme.“
Aaron si veľmi potichu povzdychol. „Viem,“ prisvedčil takmer trpko. „Aj
tak som ťa chcel vziať na obed.“
Zízala som naňho a ťažko sa mi ignoroval účinok, ktorý na mňa mali
jeho slová.
„Myslím, že teraz s tebou už nebudem môcť ísť. Tá správa mi obrátila
celý život hore nohami.“
To… to bolo rovnako šokujúce ako jeho priznanie, že chce so mnou
obedovať.
„Nevedel si, že Jeff oznámi tvoje povýšenie?“
„Dá sa povedať, že nie. Nemyslel som si, že sa to stane tak rýchlo. Najmä
nie dnes,“ priznal a mne sa v hlave vynoril asi milión otázok. „No teraz to
nie je dôležité. Predpokladám, že chceš hovoriť o nás. Tak to urobme.“
„Je to dôležité,“ oponovala som, cítila som sa pobúrená v jeho mene a
nevšímala som si pocit, ktorý vo mne prebudilo slovíčko nás. „Podľa mňa
je dôležité, že Jeff ťa zastihol takéhoto nepripraveného. Neviem si
predstaviť, ako to mohol spraviť. Je to jednoducho…“ stíšila som hlas, lebo
som si uvedomila, že sa mi trochu zvýšil, „… neprofesionálne.“
Modrá farba v Aaronových očiach zahorela, teraz vyzeral sám
prekvapený. „Je to neprofesionálne, máš pravdu. Spomeniem mu, ako
veľmi je to neprofesionálne, ver mi.“
 „Dobre. Mal by si.“
V jeho tvári čosi znežnelo a ja som odvrátila zrak, nechala som ho
spočinúť niekde nad jeho plecom. Nechcela som, aby vedel, ako mi na ňom
záleží. Len preto, lebo by mi na ňom nemalo záležať. Stále sme boli tá istá
Lina a Aaron ako vždy – určite nie priatelia – a onedlho nás bude
rozdeľovať celý stupeň v hierarchii našej firmy.
Uvoľnila som jednu ruku zo smrteľného zovretia svojho plánovača a
poškrabala som si bok krku. Môj pohľad sa stále odmietal presunúť doľava,
kde by ho pravdepodobne zachytil. Namiesto toho sa teda presunul dolu
po šve modrej košele so zapínaním na gombíky, ktorá mu zakrývala široké
plecia, zatiaľ čo sa okolo nás ovíjalo husté ticho.
„Počuj, čo sa týka našej dohody…“ začala som.
„V sobotu som…“ Aaron to vyslovil v rovnakej chvíli.
Keď som mu konečne pozrela späť do tváre, zistila som, že mi naznačuje,
aby som pokračovala. S prikývnutím som prijala túto príležitosť.
„Poviem ti, čo mám na srdci, a už ťa nebudem otravovať, sľubujem.“
Vydýchla som nosom a nevenovala som pozornosť Aaronovmu
zamračenému pohľadu. „Teraz, keď sa staneš šéfom našej divízie – čo je,
opakujem, naozaj skvelé, takže ti ešte raz gratulujem.“ Kútiky pier sa mi
zdvihli do zdvorilého úsmevu. „Naša… naša situácia sa zmení.“ Prestúpila
som z nohy na nohu, nespokojná s tým, ako to vyznelo. Neexistovalo
žiadne my. Nie po sobote a nie po tomto. „Pokúšam sa ti povedať niečo, na
čo si pravdepodobne prišiel aj sám, chcem len, aby sme si medzi sebou
vyčistili vzduch.“
Aaron zaťal zuby.
„Naša dohoda už neplatí. Bola hlúpa a teraz dáva ešte menší zmysel ako
predtým. O nič nejde. V sobotu som ti pomohla, ale nič mi nedlhuješ. Ber
to ako láskavosť za to, že si mi pomohol s prípravou Dňa otvorených dverí,
dobre? Sme si kvit.“
Očakávala som, že pocítim, ako mi z pliec spadne veľká ťarcha, ale
nestalo sa tak. Namiesto toho som mala pocit, akoby ma vlastné slová
zakopali ešte hlbšie pod zem.
„Sme si kvit?“ zopakoval Aaron, zdvihol ruky z dubového povrchu a
hneď ich zase spustil. „Čo to má znamenať?“
„Znamená to, že mi nie si nič dlžný,“ pokrčila som plecami. Plne som si
uvedomovala, že sa opakujem. „Na všetky tie nezmysly môžeš zabudnúť.“
Jeho oči sa naplnili nebezpečnou zmesou zmätku a frus­trácie.
„Myslím, že sa vyjadrujem dosť jasne, Aaron. Nemusíš dodržať svoju časť
dohody. Žiadny výlet do Španielska, nijaké svadobné nezmysly a
predstieranie, že si môj priateľ. Nemusíme spolu hrať nijaké divadielko.
Nebude to potrebné.“
„Tvoj priateľ?“ spýtal sa veľmi pomaly.
Ach, doriti. Prvýkrát som nepoužila slovo priateľ, však?
„Môj spoločník, to je jedno.“
„Našla si niekoho iného? O to ide?“
Prebodla som ho pohľadom. Myslí to vážne? „Nie, o to tu nejde. Vôbec.“
Sval v jeho čeľusti poskočil. „Tak potom pôjdem s tebou.“
Sťažka som vydýchla a snažila sa skryť podráždenie na svojej tvári. Prečo
to s ním je vždy také náročné? „Už nemusíš.“
„Ale sľúbil som ti, že pôjdem, Catalina. Nezáleží na tom, či si myslíš, že
sme si kvit alebo nie.“ Jeho hlas znel tak sebavedomo, vravel to tak
sebaisto, že bolo ťažké nepochybovať o mojom rozhodnutí. „Sobota na tom
nič nezmenila.“
„Ale áno, zmenila,“ oponovala som mu trochu priostro. Aaron otvoril
ústa, ale nedala som mu možnosť prehovoriť. „A tvoje povýšenie tiež,
Aaron. Budeš mojím šéfom. Mojím nadriadeným. Šéfom našej divízie.
Vôbec by sme sa nemali zaoberať myšlienkou, že by si so mnou šiel na
svadbu, ktorá sa koná na druhej strane oceána. Čo by ľudia povedali, keby
sa to dozvedeli? Nedovolím, aby si o mne začali myslieť…“ Odmlčala som
sa, uvedomila si, že som prezradila priveľa. „Je to príliš…“
Absurdné? Ľahkomyseľné? Všetko odrazu?
Potriasla som hlavou, cítila som sa malátna a vyčerpaná. „Už to skrátka
nie je potrebné.“
Lenže Aaron, ako inak, nenechal nič len tak bez boja. „Chápem, že si po
týchto novinkách opatrná.“ Pokrútil hlavou. „Nemyslel som si, že sa to
stane tak rýchlo. Teraz s tým už nemôžem nič urobiť. No čo sa týka nás,
nemusí to nič zmeniť.“
Aaron čakal, kým prehovorím, ale namiesto slov, ktoré sa mi dvíhali k
perám, mi hrdlom prehrmela lavína niečoho iného.
Spomienky na časy, keď som bola dosť hlúpa na to, aby som sa dostala
do veľmi podobnej situácie. Takej, ktorá sa netýkala vymysleného vzťahu,
ale skutočného. Tak veľmi skutočného, že bolesť z toho, ako sa proti mne
obrátil, bola niečím, čo som si odmietala zopakovať, ba nechcela som sa k
nej ani len priblížiť.
„To je riziko, ktoré nepodstúpim.“ Počula som vlastný hlas a
uvedomovala si, že vyzradil viac, ako by som chcela. „Ty by si to nikdy
nepochopil.“
„Tak mi to vysvetli,“ požiadal ma a v jeho žiadosti sa skrývalo niečo
úprimné a otvorené. „Pomôž mi, aby som to pochopil. Daj mi aspoň to.“
Stiahlo mi hrdlo, keď som pomyslela na tie slová, ktoré sa mi v mysli
opakovali ako pokazená platňa. „Nie. Takéto zaobchádzanie si
vyhradzujem pre priateľov.“
Niečo sa mu mihlo tvárou a ja som očakávala, že čosi odsekne, ako to u
nás bolo predtým na dennom poriadku. Namiesto toho však hlesol:
„Catalina.“ Jeho tón nebol vôbec nevrlý, nehodil sa k nemu. „Keby som
povedal, že to, čo som vyriekol v sobotu, som nemyslel vážne, nič by sa
nezmenilo, takže to neurobím.“
„Dobre,“ prikývla som, ale ani mne sa nehodil môj tón, hoci úplne iným
spôsobom. „Lebo je v poriadku, ak nechceš byť mojím priateľom. Nemusíš
to vysvetľovať ani odvolávať. Žila som s tým vedomím takmer dva roky a
neprekáža mi to.“ Aaronov pohľad sprísnel, ale ja som pokračovala: „Nie
sme desaťročné deti, ktoré idú cez prestávku na ihrisko. Nemusíme sa
jeden druhého pýtať, či chceme byť kamaráti. Nepotrebujeme nimi byť.
Najmä nie teraz, keď sa staneš mojím šéfom. Nemali by sme sa k sebe
správať ani priateľsky. A bude to tak v poriadku. Aj preto ti chcem dovoliť
cúvnuť, čo sa týka našej dohody. Zvládnem to sama.“ Hoci to bolo to
posledné, čo som túžila urobiť. Ale presne to robili slobodné, klamárske
hlavné družičky – chodili na svadby samy. „Tu nejde o to, že by som od
teba chcela, aby si vzal svoje slovo späť, Aaron. Oslobodzujem ťa od tvojho
sľubu.“
Dlho sme na seba hľadeli, srdce mi zúrivo bilo a úporne som si chcela
nahovoriť, že to, čo vidím v jeho očiach, nie je ľútosť. Nedávalo by zmysel,
keby mu to bolo ľúto. Ibaže by ľutoval, že sa do tejto šlamastiky vôbec
zamotal. To by som chápala.
Skôr ako som sa nad tým stihla zamyslieť, kanceláriou sa rozľahlo
zvonenie jeho telefónu.
Aaron zo mňa nespúšťal oči, keď po ňom siahol a zdvihol: „Blackford.“
Odmlka. Hľadeli sme na seba, jeho profil nápadne stvrdol. „Áno, v
poriadku. Sám sa na to pozriem. O dve minúty.“
Sledovala som, ako odložil telefón späť na stôl a vystrel sa do celej svojej
výšky.
Skúmal mi tvár spôsobom, z ktorého mi krk a uši oblievala červeň.
Akoby pokožka mojich líc, nosa a brady skrývala odpovede, ktoré hľadal.
„Je tu niečo, čo mi zamlčiavaš,“ vyhlásil napokon. A nemýlil sa. Bolo
toho veľa, čo som mu nepovedala. A tak to aj zostane. „Ale ja som
trpezlivý.“
Srdce mi zamrelo. Nechápala som, čo tým myslí, ani prečo mi zrazu
sťahuje hrudník.
„Viem, že je to niečo dôležité, ale teraz musím ísť.“ Vykročil ku mne, obe
ruky mal vo vreckách a očami ma stále prevŕtaval. „Vráť sa do práce,
Catalina. V našom rozhovore budeme pokračovať neskôr.“
Vzápätí Aaron zmizol vo dverách. Nechal ma vo svojej kancelárii hľadieť
doprázdna. Napadlo mi, ako dobre sa už vžil do svojej novej roly, a
pochybovala som, že máme ako pokračovať v tomto rozhovore. Nechcelo
sa mi veriť, že má dôvod byť trpezlivý.
Lebo čo sa týkalo nás dvoch, ani jeden z nás nemal čo čakať.
 Jedenásta kapitola

Po tom dni išlo všetko dolu vodou.

Akokoľvek som mala v úmysle vyriešiť celú záležitosť s Aaronom, náš
rozhovor ma ani trochu neupokojil. Iste, dala som mu jasne najavo, že je z
toho vonku, ale jeho slová mi stále viseli nad hlavou – a to už celé dva
týždne.
„Je tu niečo, čo mi zamlčiavaš,“ povedal. „Ale ja som trpezlivý.“
Bolo to ako čakanie na dopadnutie bomby.
A okrem toho, že som po tom záhadnom vyhlásení nevedela, na čom
sme, nevedela som sa prinútiť zdôveriť sa s celým príbehom Rosie. Zatiaľ.
Urobím to, len čo vymyslím náhradný plán na svadbu. Ktorá sa má konať o
tri dni. O tri dni!
Pozrela som na analógové hodiny, čo som mala na stole. Bolo osem
hodín večer a ja som ešte ani zďaleka nemala za sebou všetko, čo dnes
musím stihnúť.
Ako by som aj mohla, keď nič nešlo podľa plánu? Nenašla som nikoho,
kto by nahradil Lindu a Patriciu, takže som ich stále zastupovala sama.
Ešte vždy som nevymyslela, ako budem zabávať našich hostí celých
šestnásť hodín – presne toľko mal Deň otvorených dverí trvať. A zistila
som, že náš potenciálny klient spoločnosť Terra-Wind sa bratríčkuje s
jedným z našich najväčších konkurentov. Nie preto, že by boli lepší ako
my, ale preto, že to bola jedna z tých poradenských firiem, ktoré ponúkajú
svoje služby za smiešne nízke ceny.
Túto krízu som riešila posledné tri hodiny.
„Ďakujem, slečna Martínová,“ ozval sa z obrazovky môjho notebooku
muž v tmavom obleku. „Pozrieme si vašu ponuku a dospejeme k
rozhodnutiu.“
Prikývla som. „Ďakujem za váš čas,“ prinútila som sa zdvorilo usmiať.
„Teším sa na vašu odpoveď, pán Cameron. Prajem vám pekný večer.“
 Ukončila som konferenčný hovor, ktorý som viedla so zástupcom
rozhodovacej rady spoločnosti Terra-Wind, zložila si slúchadlá a na chvíľu
som zavrela oči. Ježiši, ani som nevedela, ako to vlastne dopadlo. Len som
dúfala, že som ho presvedčila. Môj tím stál za každý cent navyše a Terra-
Wind bola spoločnosť zaoberajúca sa obnoviteľnými zdrojmi, ktorá mala
prostriedky a potenciál urobiť pre štát New York veľa dobrého. Chcela som
ten projekt získať.
Otvorila som oči a všimla si, ako mi na telefóne bliká meno mojej sestry,
čo vo mne vyvolalo vír zmiešaných pocitov. V ktorýkoľvek iný deň by som
automaticky zdvihla, ale dnes nie. Niekoľko jej telefonátov som už poslala
do hlasovej schránky. Keby išlo o skutočnú pohotovosť, vyvolávala by mi
celá moja rodina.
„Lo siento mucho, Isa,“ povedala som, akoby ma mohla počuť. „Nemám
čas zaoberať sa ďalšou svadobnou apokalypsou.“
Vypla som si zvonenie, položila mobil displejom nadol a presunula sa k
hŕbe životopisov, čo mi poslali z personálneho oddelenia kvôli voľným
pracovným miestam, čo som potrebovala obsadiť. Hľadáme dvoch nových
zamestnancov – rozhodla som sa nazrieť do niekoľkých životopisov teraz a
zvyšok si vezmem domov.
Po štyroch životopisoch som odhodila svoj verný zvýrazňovač a oprela
sa o operadlo stoličky.
Hlava sa mi točila asi aj preto, že som pracovala na takmer prázdny
žalúdok. Znovu. Držala som totiž diétu. Pravdepodobne nesprávne.
Zavrela som oči a vynadala si, aká som hlúpa.
Ale akokoľvek som sa za to nenávidela, nemohla som prestať myslieť na
to, že už len niekoľko dní a budem stáť pred Danielom. Pred svojím
bývalým, ženíchovým bratom a svedkom. Ktorý je na rozdiel odo mňa
šťastne zasnúbený. Alebo pred všetkými ostatnými. Už teraz som na sebe
cítila pohľad každej jednej duše prítomnej na obrade. Predstavila som si,
ako nás oboch sledujú, vyhodnocujú každú moju reakciu a súdia ma –
počnúc tým, ako vyzerám, až po to, ako spustím kútiky úst a ako mi
zblednú pery, keď sa mu konečne postavím tvárou v tvár. Budú hľadať
všetky možné odpovede, ktoré by vysvetlili, prečo som po toľkých rokoch
stále slobodná, zatiaľ čo Daniel nie.
Preniesla sa niekedy cez ich nevydarený vzťah? Prekonala to všetko, čo sa
stalo? Samozrejme, že nie. Chuderka. To, čo sa stalo, ju muselo poriadne
rozhodiť.
Bolo odo mňa také hlúpe, že som tam chcela stáť a vyzerať dobre?
Nestačilo vyzerať fajn. Nestačilo to nejako pretrpieť. Chcela som v očiach
každého, kto sa bude pozerať, vyzerať dokonale. Krásna, bezchybná,
nepoznačená. Potrebovala som vzbudiť dojem, že môj život je opäť v
poriadku. Že som všetko vyriešila. Že som šťastná. S mužom po boku.
Objektívne som vedela, ako hlúpo to znie, že by som nemala určovať
svoju hodnotu podľa toho, či mám muža, či vyzerám štíhlejšie alebo mám
čistú pleť. Ale, bože dobrý, vedela som, že na základe týchto faktorov ma
budú hodnotiť všetci ostatní.
Potriasla som hlavou, snažila sa tie myšlienky vyhnať z hlavy, ale
dosiahla som len to, že môj stav sa ešte zhoršil, lebo hlava sa mi
neprestávala točiť. Moje telo na mňa kričalo, že chce niečo, čokoľvek, čo by
upokojilo prázdnotu v mojom žalúdku.
Voda. Tá by mi mala pomôcť.
Schmatla som telefón, na vrecko žltohnedých nohavíc som si pripevnila
firemný odznak, postavila sa na nohy, ktoré boli slabšie, než by som chcela,
a vyšla som z kancelárie. Na konci chodby bol jeden z automatov na vodu.
Ďalšie tri zmeškané hovory od mojej sestry. Pri našom časovom posune by
už mala spať.

Lina: Lo siento, loca novia. *šialený emotikon*

Text sa mi na sekundu rozmazal pred očami. Zastala som a pokúšala sa

znovu zaostriť na obrazovku.

Lina: Hablamos mañana, vale?

Pokračovala som, ale znaky na obrazovke začali tancovať. Prsty sa mi

roztriasli a váhali nad klávesnicou. Videla som dvojmo, potom sa mi opäť
rozmazalo pred očami, jasne som nevidela slová, ktoré som chcela písať do
textových bublín.
Keď som sa pokúsila stlačiť tlačidlo Odoslať, z pier mi vyšiel trasľavý
výdych.
Voda. To je to, čo potrebujem.
Zdvihla som hlavu od mobilu a nohy pokračovali v ceste, niesli ma po
chodbe. Vedela som, že automat na vodu je priamo tam, asi päť alebo šesť
krokov predo mnou. No predo mnou sa zrazu roztancovali biele škvrny a v
sekunde všetko zmizlo. Videla som iba bielu. Potom sa žiarivkami
osvetlená chodba vrátila, zužovala sa a vzďaľovala, akoby som bola v
tuneli.
„Bože,“ počula som sa zamrmlať.
Vôbec som si neuvedomovala, že ma nohy stále nesú dopredu, až kým
som sa neoprela rukou o stenu, lebo inak by som spadla.
„Ach. Mierda.“ Zatackala som sa.
Viečka sa mi zachveli, zatvorila som oči a cítila som, ako mi z tváre uniká
všetka krv. Zostala som malátna a vykoľajená. Silou vôle som sa prinútila
opäť otvoriť oči. Ale videla som len bielu. Bielu a hmlistú prikrývku, ktorá
zakrývala všetko predo mnou. Hoci možno to bola stena. Nemohla som si
byť istá.
Ja… doriti, toto som pokašľala. Poriadne. Pol deviatej večer. Nikde nikto. To
sa mi ozývalo v hlave stále dokola, keď som sa snažila vnímať, či ešte
stojím alebo nie. Dopekla. Nevedela som si na nič spomenúť. Nedokázala
som… myslieť. Pokožku som mala studenú a lepkavú a chcela som len
zavrieť oči a odpočívať. Matne som si uvedomovala, že to nie je dobrý
nápad, keď sa mi začali podlamovať kolená.
Zrazu som ležala.
Dobre. To je dobré. Oddýchnem si a hneď mi bude lepšie. Prevrátila som sa
nabok. Je mi zima, ale bude to… lepšie.
„Catalina.“ Cez hmlu ku mne prenikol hlas. Bol hlboký. Naliehavý.
Pery som mala studené a zdalo sa mi, akoby ani nepatrili k môjmu telu,
takže som nereagovala.
„Doriti.“ Znovu ten hlas. Potom mi na čele pristálo niečo teplé. „Ježiši,
doriti. Catalina.“
Pokašľala som to. Veľmi dobre som si to uvedomovala. Urobila som niečo
zlé a chcela som to nahlas priznať pred tým, čo bol pri mne, ale dokázala
som jediné, zamrmlať čosi… nezrozumiteľné.
„Hej.“ Hlas znežnel, už neznel nahnevane.
 A ja… bola som taká unavená.
„Otvor tie veľké hnedé oči.“
Ten teplý tlak z čela sa mi presunul dolu tvárou, vnímala som ho na líci.
Na mojej chladnej a vlhkej pokožke bol príjemný, a tak som sa oň oprela.
„Otvor ich kvôli mne. Prosím, Catalina.“
Viečka sa mi na okamih zachveli a zbadala som dve modré škvrny, ktoré
pripomínali oceán. Z úst mi unikol povzdych, pocit prázdnoty a dutosti na
okamih ustúpil.
„Tu si.“ Opäť sa ozval ten hlas. Znel ešte jemnejšie. Počula som v ňom
úľavu.
Ako som pomaly žmurkala, zrak sa mi začal pomaly vracať. V
zábleskoch. Hlboké modré oči. Vlasy tmavé ako čierny atrament. Tvrdá
línia brady.
„Lina?“
Lina.
Na tom, že ten hlas volal moje meno, bolo niečo vtipné. Meno, ktorým
ma oslovovali všetci.
Nie, nie každý.
Ešte chvíľu som žmurkala, ale skôr ako sa moje oči stihli sústrediť na
nejaký pevný bod, ktosi ma zdvihol do vzduchu. Veľmi pomaly, tak nežne,
že som si to spočiatku sotva uvedomila, ale potom so mnou vykročil. A po
niekoľkých sekundách aj taký nepatrný pohyb stačil na to, aby sa mi znovu
zatočila hlava.
„Mi cabeza,“ zašomrala som si popod nos.
„Je mi to ľúto.“ Cítila som, ako mi tie slová dunia pri boku, a uvedomila
som si, že sa lícom opieram o niečo horúce a tvrdé. Počula som tlkot srdca.
Bol to hrudník. „Len zostaň so mnou, dobre?“
Dobre, zostanem. A zaborila som sa do hrude, pripravená stratiť sa vo
vyčerpaní, ktoré kolísalo moje telo.
„Otvor oči, prosím.“
Nejakým zázrakom som poslúchla. Spočinula som nimi na pleci, ktoré mi
bolo veľmi povedomé. Postupne sa mi zrak vyjasnil. Hlava sa mi už
nekrútila a klesla mi na plecia. Pot na pokožke mi ochladol.
Očami som blúdila po okolí, keď som si spomenula, čo sa stalo. Omdlela
som, lebo som dosť nejedla. Ako totálna hlupaňa. S povzdychom som
zdvihla zrak a môj pohľad sa sústredil na bradu, silnú čeľusť a pevne
zovreté pery.
„Aaron,“ zašepkala som.
Modré oči sa na okamih stretli s mojimi. „Vydrž. Už som skoro tam.“
Bola som v jeho náručí. Jeho ľavá ruka ma objímala okolo nôh, ruku mal
rozprestretú na mojom stehne. Pravú ruku mal ovinutú okolo môjho
chrbta, dlhé prsty roztiahnuté na mojom boku. Skôr než som si stihla
uvedomiť, ako sa cítim, alebo si vychutnať upokojujúce a úžasné teplo,
ktoré z neho sálalo a prenikalo mi pod kožu, položil ma na zem.
Zmätene som sa obzrela okolo seba. Pohľadom som zavadila o to hrozné,
znepokojujúce zarámované umelecké dielo – dieťa s obrovskými očami.
Vždy som ho nenávidela a presne som vedela, kde visí. Mohli sme byť
jedine v Jeffovej kancelárii. Bol jediným človekom, ktorého som poznala
osobne a nepokladal ten obraz za desivý.
Zadkom som spočinula na plyšovom povrchu a chrbtom som sa oprela o
niečo, čo sa veľmi podobalo na vankúš. Položila som si ruky k bokom a
zacítila som pod prstami látku. Koža. Pohovka. Jeff mal vo svojej kancelárii
pohovku. Bola to jedna z tých kožených sedačiek, ktoré vyzerali tak
snobsky štýlovo.
Aaronova dlaň sa znovu dotkla mojej tváre a ja som naň­ho upriamila
svoju pozornosť. Bol blízko, naozaj blízko. Kľačal predo mnou na zemi.
Jeho dotyk bol upokojujúci, ale jeho výraz sa nezhodoval s utešujúcimi
prstami na mojej pokožke.
„Chceš sa oprieť?“ spýtal sa ostro.
„Nie, som v poriadku.“ Snažila som sa pôsobiť sebaisto, hoci som sa tak
necítila. Zvraštil obočie. „Vyzeráš taký nahnevaný.“ Bola to poznámka,
ktorá mala ostať v rovine myšlienky, ale usúdila som, že vzhľadom na
okolnosti nie som v pozícii, aby som si dávala pozor, čo mi vyjde z úst.
„Prečo sa hneváš?“
„Kedy si naposledy jedla, Catalina?“ Jeho zachmúrený výraz sa prehĺbil,
posunul sa na kolenách a vystrel si chrbát. Pritom niečo vytiahol z vrecka.
Vystrúhala som grimasu. „Obed? Tuším. Možno skôr neskoré raňajky,
lebo ráno som nemala čas, takže som si niečo dala okolo jedenástej.“
Jeho ruka zamrzla vo vzduchu predo mnou, vďaka čomu som si všimla,
že niečo drží. Bolo to zabalené v bielom voskovanom papieri. „Ježiši,
Catalina.“ Strelil po mne pohľadom, pri ktorom by sa každý uhol. Takým,
ktorý mu čoskoro určite pomôže v jeho novej pozícii.
Ale hoci som mala svoju nádrž energie doslova prázdnu, zostala som
verná svojej uštipačnosti.
„Som v poriadku, pán Robot.“
„Nie, nie si,“ odvetil. Potom mi veľmi opatrne položil na kolená to, o čom
som už vedela, že je chutná domáca cereálna tyčinka od Aarona
Blackforda. „Omdlela si, Catalina. To má naozaj ďaleko od toho, aby si bola
v poriadku. Zjedz to.“
„Vďaka, ale už som v poriadku.“ Sklopila som zrak a ešte raz som pozrela
na darovanú pochúťku. Schmatla som ju roztrasenými rukami a nemotorne
rozbalila. „Vari ich nosíš pri sebe vždy?“ Zaváhala som, žalúdok mi z
nejakého dôvodu štrajkoval.
„Jedz, prosím.“
Také zvláštne, že z jeho úst znelo aj slovo prosím ako hrozba.
„Bože.“ Poslušne som si odhryzla a prehovorila s plnými ústami – lebo
koho to zaujímalo? Práve ma doslova zdvihol z podlahy s bielymi perami,
spotenú, na ceste k dramatickému odpadnutiu. „Vravím, že som v
poriadku.“
„Nie,“ zahromžil. Varovne ma uväznil na pohovke. „Si hlúpa, nie v
poriadku.“
Zamračila som sa, chcela som sa rozčúliť, ale súhlasila som s ním.
Nemusel vedieť, že som na jeho strane.
„Tvrdohlavá ženská,“ zamrmlal si popod nos.
Prestala som žuť, pokúsila sa vstať a vypochodovať z kancelárie. Zastavil
ma zvláštne nežným dotykom – spočinul rukami na mojich pleciach.
„Neskúšaj moju trpezlivosť.“ Prekliate zachmúrenie sa vrátilo. Tentoraz
sa mračil ešte výraznejšie.
Vzdala som sa pod jemným nátlakom jeho veľkých dlaní a dovolila telu
zosunúť sa späť na pohovku.
„Zjedz tú tyčinku, Catalina. Ani zďaleka to nestačí, ale aspoň trochu
pomôže.“
Na pleciach som stále cítila jeho ruky, hoci sa ma už nedotýkal. Zachvela
som sa. „Veď jem. Nemusíš ma komandovať.“ Odvrátila som zrak a
pokračovala som v žutí, pričom som sa snažila nemyslieť na to, ako veľmi
chcem, aby sa jeho dlane vrátili na moju kožu. Alebo že by som sa
najradšej vrátila do objatia tých dlhých, mocných rúk. Potrebovala som
cítiť útechu, ktorá z neho sálala. Mala som pocit, že moje telo je akési príliš
natiahnuté, pokožku som mala chladnú, svaly prepracované.
„Zostaň tu. Hneď sa vrátim.“
Prikývla som, ale nezdvihla som zrak. Sústredila som sa iba na
prežúvanie tej dobroty.
Aaron sa vrátil o chvíľu. Pripochodoval ku mne odhodlanými krokmi a
so strnulým chrbtom. „Voda,“ oznámil a hodil mi do lona fľašu. Vedľa mňa
položil aj môj telefón.
„Vďaka.“ Odskrutkovala som viečko a vypila štvrtinu fľaše.
Keď som dopila, znovu som zdvihla zrak. Aaron stál predo mnou. Stále
sa zdalo, že je nahnevaný a napätý. Spustila som pohľad z jeho tváre a
cítila sa mimoriadne maličká, keď sa nado mnou tak hrozivo týčil.
„Takže, toto bude čo nevidieť tvoja nová kancelária. Dúfam, že ti dovolia
zariadiť si ju po svojom.“ Pozrela som na príšerný obraz za ním.
„Catalina.“ V mojom mene sa skrývalo varovanie.
Ach. Nechcela som počúvať zdĺhavú prednášku.
„Bolo to od teba poriadne hlúpe. Nejesť, riskovať hypoglykémiu, keď je
budova takmer prázdna. Čo keby si stratila vedomie a nikto by ťa
nenašiel?“
„No ty si tu bol, nie?“ odvetila som, ale stále som sa naňho odmietala
pozrieť. „Aj tak si tu vždy.“
Z hrdla sa mu vydral zvuk. Ďalšie varovanie. Prestaň s tým, vravel.
„Prečo neješ?“ Jeho otázka bola ako úder priamo do môjho žalúdka.
„Vždy, vždy si mávala niečo v ruke. Bože, zvykla si vyťahovať pečivo z
vreciek v tých najčudnejších a najnevhodnejších chvíľach.“
To ma prinútilo zdvihnúť zrak a stretnúť sa s jeho ľadovým pohľadom.
Mal pravdu; rada som si medzi jedlami dopriala malé občerstvenie. A
presne preto som teraz hladovala, nie?
„Prečo to už nerobíš? Prečo si to nerobila posledný mesiac? Prečo neješ
ako zvyčajne?“
Prižmúrila som naňho oči a zopla som ruky. „Nazývaš ma…?“
„Nerob to,“ zasyčal. „Ani to neskúšaj.“
„Fajn.“
 „Odpovedz mi,“ naliehal a jeho pohľad stvrdol ako kameň. „Prečo neješ?“
„Nie je to jasné?“ Zrýchlil sa mi dych, každé slovo ma stálo čoraz viac
námahy. Mala som problém priznať si pravdu. „Lebo chcem schudnúť,
jasné? Kvôli svadbe.“
Cúvol. Znechutene. „Prečo?“
Väčšina krvi, ktorá mi predtým odtiekla z hlavy, sa nahrnula naspäť.
Príšerné načasovanie. Rovnako ako všetko ostatné v mojom živote. „Lebo,“
vydýchla som, „lebo to ľudia pred takouto dôležitou udalosťou robia. Lebo
chcem vyzerať čo najlepšie, aj keď mi to neuveríš. Chcela by som vyzerať
čo najúžasnejšie. Doteraz som sa zrejme bez prestávky napchávala
pečivom a moje telo si rozhodne ukladalo kilá navyše. Urobila som to
preto, lebo… lebo som to urobila, jasné? Čo na tom záleží?“
„Catalina.“ Na hlase mu bolo počuť, aký je znepokojený. „To je…
absurdné. Nikdy si taká nebola.“
Vari naozaj neveril, že chcem… vyzerať pekne?
„Čo, Aaron?“ zašepkala som, nenachádzajúc hlas. „Čo presne je na tom
také absurdné? Je také ťažké uveriť tomu? Že som taká? Že mi záleží na
tom, ako vyzerám?“
Videla som, ako mu poskočil ohryzok. „Nepotrebuješ nič z týchto
prekliatych sračiek. Si príliš múdra na to, aby si robila také hlúposti.“
Zažmurkala som.
A potom ešte raz. „Povedal si práve prekliate sračky? V práci?“ Stíšila
som hlas. „V Jeffovej kancelárii?“
Keď som sa nad tým teraz zamýšľala, aj predtým, keď som nebola úplne
pri vedomí, vyslovil zopár nadávok, nie?
Sklopil na mňa pohľad, pokrútil hlavou a spustil plecia, akoby utrpel
porážku. „Ježiši,“ vydýchol. „Doriti, Catalina.“
Fíha. „Toľko nadávok,“ poznamenala som a snažila sa pátrať v jeho tvári
po tom, čo sa s ním deje. „Nemyslím si, že sa mi niekedy spamätajú uši,
Blackford.“
Jednou rukou sa chytil za zátylok. Hlava mu klesla dozadu, čo mi veľmi
pripomínalo tú chvíľu, na ktorú som nemohla zabudnúť. Keď po záklone
nasledoval nádherný smiech. Keď sa slobodne usmieval. Tak žiarivo, ako sa
len dá. Teraz však nič z toho nerobil. Iba mu myklo perami, v kútikoch očí
sa mu zjavili drobné vrásky.
 „Si rozkošná,“ vyhlásil vecne. „Ale nemysli si, že na mňa môžeš teraz
vytiahnuť túto kartu. Ešte stále sa hnevám.“
Rozkošná? Rozkošná ako rozkošná? Alebo rozkošná ako malá a smiešna,
ako niečo, na čo sa človek láskavo usmieva? Alebo možno myslel rozkošná
ako…
Prestala som s tým. Na okamih som zavrela oči, aby som zastavila tok
myšlienok.
„Cítiš sa lepšie? Myslíš, že dokážeš vstať?“
Otvorila som oči a prikývla. „Áno. Už ma netreba nosiť na rukách.“ Aj
keď ma pri tej myšlienke pichlo v hrudi a spomenula som si, ako pohodlne
som sa tam hore cítila. „Vďaka.“
„Môžem, ak…“
„Viem, že môžeš, Blackford,“ skočila som mu do reči. Keby sa znovu
ponúkol, azda by som súhlasila. „Ďakujem, že si to predtým urobil, ale
mám to pod kontrolou.“
Prikývol a natiahol predo mňa ruku. „Poď. Poďme. Vezmeme tvoje veci a
odveziem ťa domov.“
Nechytila som ho za ponúkanú ruku. „Môžem…“
„Prestaň, dobre?“ zastavil ma. Bože, obaja sme boli tak strašne
tvrdohlaví. „Dovoľ mi, aby som ťa odprevadil a odviezol domov,“ teatrálne
sa odmlčal, „alebo ťa vlastnoručne odnesiem z tejto budovy rovno do
môjho auta.“
Udržala som jeho pohľad, zdvihla ruku a podržala som ju vo vzduchu len
kúsok od jeho. Zvážila som jeho slová, zhodnotila svoje myšlienky.
Nejasne som ignorovala, ako si neželám nič viac ako vidieť ho, ako skúša
možnosť číslo dva. A čo bolo oveľa znepokojujúcejšie, nemyslela som si, že
by sa mi táto možnosť páčila kvôli potešeniu, ktoré by mi poskytla, keby
som sa s ním o nej mohla doťahovať.
„Fajn,“ súhlasila som a ovinula som prsty okolo jeho, ako najlepšie som
vzhľadom na rozdiel v ich veľkosti vedela. „Nemusíš sa hneď rozčuľovať,
Blackford.“
Vzdychol. Ale potom ma vytiahol na nohy a urobil čosi s našimi rukami.
Niečo, čo zmenilo polohu našich dlaní, ktoré sa teraz tisli jedna k druhej.
V hrudi sa mi čosi zachvelo. A keď sme vychádzali z kancelárie,
uvedomila som si, že čoskoro už nebude Jeffova, nášho šéfa. Stane sa z nej
Aaronova kancelária.
Už to nepotrvá dlho. To by mal byť dostatočný dôvod na to, aby som ho
okamžite pustila a rozutekala sa opačným smerom. Mal by stačiť na to, aby
som neprijala teplo jeho dlane a nenechala sa odviezť domov.
Mal by stačiť. Ale paradoxne sa zdalo, že v poslednom čase vôbec
nedbám na to, čo by sa malo. Takže ako by mi mohlo uškodiť, keď ešte
párkrát poruším, čo sa má a čo nie?

•
„Haló?“ K životu ma prebral vzdialený mužský hlas.
Un poquito más, prosila som v duchu a snažila som sa upadnúť späť do
bezvedomia. Un ratito más.
„Tu Aaron.“
Aaron?
So zatvorenými očami a s každou lepkavou, ťažkou myšlienkou som sa
váhavo pokúšala pochopiť, čo sa deje. Prečo sa Aaronov hlas ozýval hneď
vedľa mňa? Chcela som znovu zaspať.
Matne som rozoznala charakteristické tupé vibrácie motora. Som v aute?
V autobuse? Ale nehýbali sme sa.
Sen. Áno, to je ono. Však?
Zmätená a vyčerpaná som sa zahrabala hlbšie do tepla postele a
rozhodla sa, že je mi jedno, či sa mi sníva o Aaronovi. Aj tak by to nebolo
prvý raz.
„Áno, ten Aaron.“ Mužský hlas už neznel vzdialene. „Áno, obávam sa,“
pokračoval. Každé slovo ma čoraz viac prebúdzalo k vedomiu. „Práve teraz
spí.“
Na chrbte ruky som pocítila pohladenie jemné ako dotyk pierka. A moja
pokožka ihneď ožila. Cítila som sa príliš reálne na to, že by to mal byť sen.
„Nie, všetko je v poriadku.“ Aaronov barytón mi zarezonoval v ušiach a
ja som našla zvláštnu útechu v tom, že som ho spoznala. „Dobre, poviem
Cataline, aby sa ozvala.“ Odmlka. Nasledovalo zachechtanie. „Nie, ja k nim
nepatrím. Milujem mäso. Najmä pečenú jahňacinu.“
Mäso. Áno. Aj ja som ho milovala. Mali by sme jesť mäso spolu, Aaron a
ja. Myseľ sa mi na okamih zatúlala a predstavila som si, ako si spolu s
Aaronom vychutnávame šťavnatú a chrumkavú jahňacinu.
„Dobre. Ďakujem a podobne, Isabel. Ahoj.“
Počkať. Počkať.
Isabel?
Isabel… moja sestra, Isabel?
V mojej ešte vždy zahmlenej mysli zavládol ďalší zmätok. Cítila som, ako
sa mi otvorilo jedno oko. Nebola som vo svojej posteli. Bola som v
čistučkom aute. Až posadnuto bezchybnom.
V Aaronovom aute.
Bola som v Aaronovom aute. Nesnívalo sa mi.
A… Isabel. Ach, dnes mi volala, jasné. Písala mi. A ja som to všetko
ignorovala.
Udalosti posledných hodín sa mi naraz zosypali na hlavu ako snehové
gule a zahltili môj len spolovice funkčný mozog.
Nie. Otvorila som doširoka oči a nadskočila.
„Som hore,“ oznámila som.
Ako som krútila hlavou z boka na bok, môj pohľad narazil na majiteľa
auta, v ktorom som driemala. Oboma rukami si prechádzal po vlasoch a
vyzeral tak hrozne vyčerpaný, akoby viac už ani nebolo možné.
Otočil hlavu ku mne. „Vitaj späť,“ povedal a zvláštne na mňa pozrel.
„Znovu.“
Stislo mi srdce. Prečo presne, to som nemala najmenšie tušenie.
„Ahoj,“ podarilo sa mi zo seba vysúkať.
„Volala tvoja sestra,“ informoval ma Aaron a celé moje telo sa naplo.
„Päťkrát za sebou,“ dodal.
Otvorila som ústa, ale jazyk odmietal formulovať slová. Akékoľvek slová.
„Nič podstatné. Išlo o akúsi podivnú správu, ktorú si jej poslala,“
vysvetlil a vrátil mi mobil.
Zovrela som ho a veľmi letmo som sa dotkla Aaronových prstov.
Cítila som na sebe jeho pohľad a skontrolovala som tú správu. Bože, bola
zrozumiteľná. Až znepokojivo.
Aaron pokračoval: „Potom sa tuším rozrečnila o sedení za stolmi alebo o
ich rozmiestnení. Možno spomenula aj obrúsky.“
Pozrela som naňho a zachytila, ako mu jedna ruka znovu vystrelila do
vlasov. Svaly na nej sa mu napli a zdalo sa, že moje ešte vždy ospalé oči sú
schopné zachytiť len tento pohyb.
„Mrzí ma to. Nemal som to dvíhať,“ ospravedlnil sa Aaron a ja som
znovu upriamila pohľad na jeho tvár.
„To nič,“ odvetila som, čím som šokovala samu seba. „Keď mi volala o
tretej alebo o štvrtej ráno podľa španielskeho času, znamenalo to, že sa
naozaj bála. Keby si jej nezdvihol, pravdepodobne by mi poslala domov
newyorský hasičský zbor.“
V očiach mu zažiarilo čosi zvláštne. „To rád počujem, lebo tvoj telefón
neprestával vyzváňať. A ty…“ Zľahka pokrútil hlavou. „Spíš ako zabitá,
Catalina.“
Nepreháňal.
Ani príchod apokalypsy – ani keby ku mne cválali štyria jazdci z Biblie a
revali na mňa po mene – by ma neprebudili z hlbokého spánku. Paradoxne
práve Isabel telefonujúcu s Aaronom som si predstavila ako udalosť, ktorá
zničí svet.
Oči sa mi rozšírili uvedomením.
Aaron sa rozprával s mojou sestrou. Spomínal mäso. Pečenú jahňacinu.
Ktorá bola na svadobnom menu.
V unavenej hlave mi vírili dôsledky tejto informácie.
„Si v poriadku?“ opýtal sa Aaron, keď som nervózne mlčala.
„Áno,“ zaklamala som a prinútila sa pousmiať. „Nikdy mi nebolo lepšie.“
Aaron nadvihol obočie. Možno som mu nechtiac pripomenula, že mi
vôbec nie je dobre.
„Povedal som jej, že si v poriadku, len spíš. Ale myslím, že by si jej mala
zajtra zavolať.“ Ukázal na môj telefón. „Súdiac podľa päťminútového
monológu v španielčine, kým som jej vôbec stihol povedať, že na linke nie
si ty, by som povedal, že sa bude cítiť lepšie, keď to urobíš.“ Aaronovi
myklo kútikmi úst, akoby sa chcel usmiať.
„Áno,“ zamrmlala som, zaujatá jeho ústami, hoci po správnosti by som sa
mala snažiť túto krízu zvládnuť. „Dobre.“
Ten úškľabok sa roztiahol do krivého úsmevu.
Ach, človeče. Prečo mu to tak pristane? Neusmieval sa ani zďaleka
dostatočne často.
Čo nebolo dôležité.
 Dôležité bolo, že Aaron sa rozprával s mojou sestrou, a tá nikdy nešetrila
slovami. Nikdy.
„Takže, Aaron,“ začala som a slová zo mňa vyvierali ako láva, „keď si sa
rozprával s mojou sestrou, predstavil si sa jej po mene. Je to tak?“
Zvraštil obočie. „Áno, to ľudia robia, keď sa spoznávajú.“
„Dobre.“ Pomaly som prikývla. „A ako presne si sa predstavil? Ahoj, ja
som Aaron?“ Znížila som hlas, napodobňujúc jeho. „Alebo: Volám sa Aaron
a som nikto. Ahoj.“
Naklonil hlavu nabok. „Nie som si istý, či som pochopil otázku, ale
budem sa riadiť inštinktom a zvolím prvú možnosť. Aj keď takto by som to
nepovedal.“
Vydýchla som nosom a priložila si brušká prstov k spánkom. „Ach,
Aaron. Toto nie je dobré. Ja som…“ Zažmurkala som, znovu mi z tváre
mizla všetka farba. „Bože.“
Aaron sa zamračil. „Catalina,“ jeho modré oči ma znepokojene hodnotili,
„možno by som ťa mal vziať do nemocnice, aby ťa vyšetrili. Pri páde si sa
musela udrieť do hlavy.“
Odklonil sa, jednu ruku položil na volant a druhú zdvihol k zapaľovaniu.
„Počkaj, počkaj.“ Zastavila som ho tesne predtým, ako naštartoval. „O to
tu nejde. Som v poriadku. Vážne.“
Pochybovačne si ma premeral.
„Som v poriadku.“
Zdalo sa, že má o tom pochybnosti.
„Prisahám.“
Spustil ruky, padli mu na kolená.
„Ale niečo od teba potrebujem.“ Sledovala som, ako prikývol. Fíha, dobre.
To bolo ľahké. „Potrebujem, aby si mi povedal, čo presne si vravel Isabel.“
„Už sme o tom hovorili. Asi pred minútou.“ Jedna ruka mu vystrelila k
zátylku.
„Urob to kvôli mne. Vyhovej mi.“ Venovala som mu slabý úsmev.
„Potrebujem vedieť, čo si povedal.“
Pozrel na mňa, akoby som ho žiadala, aby sa vyzliekol a predviedol
nacvičený tanec uprostred Times Square.
Čo by som rozhodne privítala – ale znovu som si musela pripomenúť, že
o to tu teraz nejde.
 „Prosím.“ Skúsila som šťastie s čarovným slovíčkom.
Aaron na mňa dlho civel. A zrazu som zistila, že to šesťpísmenkové slovo
je kľúčom k tomu, aby pre mňa niečo urobil bez toho, aby sa najprv bránil.
Vzdychol a zosunul sa hlbšie na sedadle. „Fajn.“
„Ach, a skús zájsť do detailov. Ak môžeš, cituj ju.“
Opäť si vydýchol. „Keď prešla do angličtiny, povedala, že ma rada
spoznáva. Že by si mala mať pripravenú dobrú výhovorku, prečo si
nedvíhala, lebo tvoja správa ju vystrašila. Že ten hlúpy hipisák, čo má na
starosti kvety, jej zničí svadbu, lebo teraz sa obrusy na stoloch nebudú
hodiť k jej kytici.“
Odfrkla som si so smiechom. Ten úbohý kvetinár draho zaplatí za svoje
hriechy.
Pokračoval: „A spomenula, že sa uvidíme o pár dní. Na svadbe.“ Tá
posledná časť mi ihneď zotrela úsmev z pier. „Predtým sa ma opýtala, či
som jeden z tých hipsterov, čo nejedia mäso. Lebo v tom prípade by
musela stiahnuť moju pozvánku na svadbu. Potom dodala, že žartuje, a
povedala mi, že mám prísť, ak viem, čo je pre mňa dobré. Najmä ak mám
rád pečenú jahňacinu. Prisvedčil som. Ak mám byť úprimný, jahňacinu
naozaj milujem. Vlastne ju nejem dosť často.“
Z tela mi vyšlo škaredé, hlasné, zvieracie zastonanie.
„Mierda. Qué desastre. Qué completo y maldito desastre.“ Priložila som si
ruky k tvári, zakryla som si ju dlaňami a želala si, aby som sa mohla
rovnako jednoducho skryť pred touto hlúpou situáciou.
„Zdalo sa mi, že dačo podobné povedala aj ona, keď si myslela, že volá s
tebou.“ Potom sa zvedavo opýtal: „Čo to presne znamená?“
„Znamená to: Doriti. To je totálna pohroma. Katastrofa,“ odpovedala som
tlmene cez prsty.
Aaron súhlasne zahmkal. „To by určite zodpovedalo tónu začiatku nášho
rozhovoru.“
„Aaron,“ spustila som si ruky na kolená, „prečo si jej povedal, že prídeš?
Svadba bude čoskoro. O tri dni odlietam do Španielska.“
„Práve som ti porozprával, ako to bolo,“ v hlase mu bolo cítiť únavu.
„Nepovedal som jej, že prídem – bola si istá, že sa zúčastním.“
Prebodla som ho pohľadom.
„Po tom, čo sa stalo?“ zháčila som sa, skúšajúc nový prístup. „Po našom
rozhovore a po tom, ako sme sa dohodli, že naša dohoda už neplatí?
Dovolil si jej predpokladať, že sa zúčastníš?“
Žeby na to zabudol? Lebo ja som nezabudla.
„Povedal som ti, že sa o tom porozprávame.“
Kedy? chcela som sa ho spýtať. Keď budem na ceste na letisko? Nemali
sme čas o čomkoľvek sa rozprávať.
„Ale ešte sme sa nerozprávali, Aaron.“
Dva týždne. Mal dva týždne na to, aby ma oslovil. A hoci som sa za to
nenávidela, sčasti som čakala, že to urobí. Práve som si to uvedomila. No
aspoň sa tým vysvetľovalo, prečo som sa nevedela prinútiť povedať to
Rosie. Ani svojej rodine. Zatiaľ.
Pokrútila som hlavou. Bola som taká hlúpa. „A ani nemusíme. Nemáme
sa o čom rozprávať.“
Aaron zaťal zuby a už nič nepovedal.
Mobil mi niekoľkokrát cinkol, ale ignorovala som ho. Bola som
zaneprázdnená vrhaním dýk na Aarona.
Celá vyčerpaná som sa vzdala a oprela si hlavu o prepychovú opierku
hlavy na sedadle spolujazdca. Padli mi viečka a želala som si jediné,
pozastaviť svet v čase.
Zvuk môjho mobilu, ktorý sa rozozvučal s príchodom ďalších správ, ma
znovu prinútil otvoriť oči a sklopiť zrak do lona.
Opäť som to ignorovala. „Čo mám robiť?“ premýšľala som nahlas. „O
niekoľko hodín bude Isabel všetkým volať, aby sa im pochválila, že volala s
Lininým priateľom.“ Bola som v poriadnej kaši. „Mohla by som im povedať,
že som sa s tebou rozišla.“ Vydala som zo seba dlhý povzdych. Potom som
sa otočila a pozrela naňho. „Nie s tebou. Ale s…“ Pokrútila som hlavou.
„Vieš, ako to myslím.“
Vtom sa Aaron vystrel na sedadle, čím sa ešte viac opticky zmenšil
priestor v aute.
Skôr než stihol ktokoľvek z nás hocičo povedať, znovu mi cinkol telefón.
Vzala som si ho z kolien s úmyslom vy­pnúť si zvonenie. „Por el amor de
Dios.“
Na displeji mi blikalo znepokojivo veľké množstvo správ, ktoré
potvrdzovali moje podozrenie.
Isabel: Práve som hovorila s tvojím frajerom. *vyškerený emotikon* Aký
 má hlboký, sexi hlas. Pošli fotky, prosím.

Mamá: Tvoja sestra mi povedala, že hovorila s Aaronom. Ak chce

bezmäsité menu, môžeme sa ešte porozprávať s reštauráciou a požiadať ich,
aby pripravili variant s rybou. Dá si rybu, však? To nie je mäso, či?

Mamá: Teda ak vegetariáni nejedia kuracie mäso. Jedia? Charo bývala

flexotoriánka? Flexatariánka? Nepamätám si, ako sa to volalo. No
znamenalo to, že bola vegetariánka, ale dávala si jamón a chorizo. Vieš, že
sa nevyznám vo všetkých tých stravovacích trendoch.

Mamá: Ak je kuracie mäso, môžeme mu ho vypýtať. Opýtaj sa ho.

Ach, dobrotivý bože. Ako to, že mama je hore?

Isabel: Je čudné, že neviem, ako vyzerá tvoj priateľ. Je škaredý? To nič.

Stavím sa, že ti to vynahrádza inak. *emotikon baklažánu*

Mamá: Len mi daj vedieť, čo jedáva. Bude to v poriadku. Nepoviem to

abuele. Vieš, aká je.

Isabel: Žartujem. Nesúdila by som tvojho priateľa podľa toho, ako vyzerá.

Isabel: Takisto si nebudem pýtať fotku jeho vtáka, lebo to je tvoja vec, ale
nebudem sa sťažovať, ak mi ju chceš ukázať.
Zastonala som.

Isabel: Znovu žartujem. *emotikon srdiečka*

Isabel: Nie však o jeho sexi hlase. Bol naozaj *emotikon ohňa*

„Takže nám zostávajú dve možnosti,“ skonštatoval muž vedľa mňa.

Otočila som hlavu a takmer som pritom narazila do jeho, lebo mi nazeral
na obrazovku mobilu cez plece. Blízko – jeho ústa boli tak blízko môjho
líca.
Pritiahla som si telefón k hrudi, pokožka na tvári sa mi rozohriala.
„Koľko si si prečítal?“
Aaron – môj budúci šéf – pokrčil plecami. „Dosť.“
Samozrejme. Ako inak. Toto je predsa Šou Liny Martínovej.
„Prinajmenšom dosť na to, aby som ti neodporučil rozísť sa so mnou,
kým si nevypočuješ možnosti, ktoré nám zostávajú.“
Tento muž sa vtlačil do mojej dilemy, priamo do jadra celej šlamastiky.
Mala by som sa hnevať. Zúriť. A chcela som. Ale to, že o nás hovoril v
druhej osobe množného čísla, vedomie, že nie som tak celkom sama na to,
aby som vybŕdla z tejto kaše spôsobenej spletitou sieťou lží, do ktorej sa
zaplietol aj on, ma nútilo cítiť sa trochu… lepšie. Trochu menej bezmocne.
Oveľa menej osamelo.
„My?“ zháčila som sa a zreteľne som počula pochybnosti vo svojom
hlase. Neochotu uveriť tomu, čo hovorím. Nádej, že som sa odvážila nazvať
nás týmto slovkom.
Aaron ma prebodol pohľadom, ktorý som veľmi dobre poznala. Toto
bude naposledy, čo vysloví čokoľvek, čo sa chystal vypustiť z úst.
„Nebudem ťa do toho nútiť, Catalina. Nie, keď mi niečo zatajuješ. Niečo, čo
je na príčine, že si po Jeffovom oznámení tak drasticky zmenila názor.“
Zdvihol ruku a odhrnul si vlasy dozadu, akoby sa na niečo pripravoval.
„Povedal som ti, že sa porozprávame, a nestalo sa tak. Za to môžem ja. Je
jedno vysvetlenie, ale na tom teraz nezáleží.“ Na chvíľu sa odmlčal, aby
som to vstrebala. A to sa aj stalo. Jeho slová sa mi usadili na samom dne
žalúdka. „Zvládneme to. Zvládneme to, ak chceš.“ Stíchol a mne sa zasekol
dych. „Zvládnem to.“
Pozrela som do jeho modrých očí, ktoré sa leskli odhodlaním.
Chcela som to. Chcela som, aby sme to zvládli. Mal pravdu, keď vyhlásil,
že je moja najlepšia voľba. Lebo ňou naozaj bol. Dokonca aj predtým, ako
došlo k tomuto všetkému. Ale pred pár dňami sa veci zmenili.
Povýšia ho. Stane sa mojím šéfom. To mení celú situáciu. S Danielom som
sa poučila.
A teraz sa znovu všetko zvrtlo hore nohami.
Doma v Španielsku ho budú všetci očakávať. Teraz ešte viac ako
kedykoľvek predtým. Je neskoro ustúpiť.
Možno… Keby sa nikto z práce o našej dohode nikdy nedozvedel, nič by
sme neriskovali. Nik nemal dôvod podozrievať nás, že by sme spolu
niekam mali ísť, a už vôbec nie až do Španielska na svadbu. O benefičnej
akcii sa nikto nedozvedel.
V mysli som si dokola prehrávala ten istý scenár, ktorý ma napĺňal
strachom. Pristávam v Španielsku a nikoho nemám po svojom boku. Sama.
Zaseknutá v minulosti. Každý sa na mňa súcitne usmieva. Každý na mňa
smutne hľadí. Každý si o mne šepká.
Krv sa mi nahrnula do nôh a pripomenula mi, ako som predtým takmer
omdlela.
„Aká je prvá možnosť?“ zašepkala som, vyčerpaná z toho, ako som sa
sama snažila dospieť k záveru. „Povedal si, že máme dve možnosti. Aká je
tá prvá?“
Aaronova tvár nadobudla vecný výraz. „Prvá možnosť je, že poletíš
domov sama. Hoci ti to neodporúčam, je to jedna z možností.“ Keď som to
počula od niekoho iného ako od seba, po chrbte mi prebehol mráz.
„Nepochybujem o tom, že budeš v poriadku. Ale to neznamená, že je to
najľahšia cesta k… čomukoľvek, čo chceš dosiahnuť.“
„Nechcem nič dosiahnuť.“
„Tomu neverí ani jeden z nás. Ale to nič. Tak či onak, máš druhú
možnosť. Ak sa pre ňu rozhodneš, na rozdiel od prvej možnosti na to
nebudeš sama. Privedieš si posily.“ Položil si dlaň na svoju širokú hruď.
„Mňa. Vieš lepšie ako väčšina ľudí, že náročný projekt potrebuje na úspech
správnu podporu a zázemie. Takže vezmeš do Španielska mňa a ja urobím
presne to – budem ti oporou. Nemusíš nikomu čeliť sama. Dáš im presne
to, čo si im sľúbila.“
Stiahlo mi hruď. Takmer som si po nej musela prejsť rukou, aby som sa
upokojila.
„Tým, že si ma privedieš ako svojho hosťa a frajera, čo je, mimochodom,
jeden z aspektov celej záležitosti, ktorý si veľmi príhodne vynechala,
vyriešiš problém pri zdroji – neprídeš sama a nezadaná. Je to jednoduché.“
Aaron Blackford bezchybne predniesol svoj návrh. Hovoril priamo k
veci.
„Jednoduché? Si blázon, ak si myslíš, že to bude ľahké,“ zamrmlala som.
„Ak ma väčšinu času sotva znášaš, predstav si armádu Catalin všetkých
veľkostí a tvarov. Tri dni v kuse.“
„Som pripravený.“
Otázkou bolo, či som pripravená aj ja. Naozaj som sa cítila pripravená
skočiť do neznáma a potenciálne riskovať, že sa história zopakuje? Potom
však Aaron opäť prehovoril: „Nikdy som sa nebál na niečom pracovať,
Catalina. Dokonca ani vtedy, keď všetko hrá proti mne.“
Tie slová ma tak zasiahli, až som takmer zalapala po dychu. Akoby sa
jeho vyhlásenie svojou váhou na mňa z celej sily zahnalo.
Správam sa hlúpo.
Nie. Rozhodne som sa zbláznila – nasvedčovalo tomu to, čo som sa
chystala vypustiť z úst. Prišla som o rozum. Ale dočerta, veď už som s tým
raz súhlasila!
„Dobre,“ dostala som zo seba. „Varovala som ťa – dvakrát. Teraz už niet
cesty späť. Ja ani ty pred tým nemáme kam ujsť.“
„Nebol som to ja, kto cúvol, Catalina.“ Mal pravdu, nemohla som
nesúhlasiť. A potom dodal: „Navyše ty si už svoju časť dohody splnila, a
tiež si nikam neušla.“
Odvrátila som sa od neho, nechcela som, aby videl, aké pocity mnou
zalomcovali po tých slovách. „Ako myslíš, Blackford. Len dúfam, že to
nepokazíme.“
„Nepokazíme,“ vyhlásil skalopevne. „Vari si zabudla, že keď sa do
niečoho pustím, nikdy nezlyhám?“
Zažmurkala som, trochu vydesená jeho posledným vyhlásením. Ale,
dopekla, aj tak si situácia vyžaduje istú mieru sebavedomia, možno
dokonca šialenstva, aby sa to podarilo.
Nevšímajúc si úľavu, ktorá mi zdvihla z pliec časť ťažkého bremena,
konečne som vyzrela von z auta.
„Toto nie je moja ulica.“ Oblasť, kde sme parkovali, som nepoznala. „Kde
to sme?“
„Vyzdvihujeme večeru,“ vysvetlil a ukázal von oknom na pojazdný bufet
vyzdobený farebným vzorom, na ktorom sa prekrývali masky luchadorov s
kvetinovými motívmi. „Na tomto mieste majú najlepšie rybie tacos v
meste.“
Pri pomyslení na rybie tacos mi zaškvŕkalo v bruchu. Úprimne
povedané, takú reakciu by vyvolalo každé tacos. Ale rybie tacos? Bolo
mojou slastnou neresťou.
„Rybie tacos?“
Zvraštil tmavé obočie a ja som bola taká hladná, že by som mu na ten
zachmúrený výraz najradšej vtisla bozk. „Máš ich rada.“ Skôr to
konštatoval, než sa spýtal.
Nemýlil sa. „Vlastne ich zbožňujem.“
Aaron prikývol, akoby chcel povedať: Vidíš? „Rozplývala si sa nad nimi
pred Héctorom aspoň stokrát,“ poznamenal Aaron nenútene. Prekvapene
som zažmurkala. Skôr miliónkrát. „Koľko si dáš? Ja si zvyčajne dávam tri.“
Zvyčajne si dáva tri?
„Tri znie dobre,“ potvrdila som dosť neprítomne, zatiaľ čo myseľ mi
zamestnávala predstava, ako sem Aaron chodie­va pravidelne a objednáva
si svoje tri tacos. Omáčka mu kvapká z inak bezchybných prstov. Možno aj
z kútika jeho inak neveselých úst.
Prestaň, Lina, pokarhala som sa. Tacos nie sú sexi. Sú lepkavé a narobia
veľa neporiadku.
„Hneď sa vrátim,“ rozopol si bezpečnostný pás.
Trochu prineskoro som sa prstami dotkla svojho bezpečnostného pása,
aby som šla s ním.
„Nie,“ pokrútil hlavou, keď otvoril dvere. „Zostaň v aute. Ja ich
donesiem.“
„Nemusíš sa o mňa starať, ani mi kupovať večeru, ­Aaron,“ posťažovala
som sa, lebo som nechcela, aby mal pocit, že ma musí kŕmiť alebo podobne.
„Už si toho pre mňa urobil viac než dosť.“
„Viem, že nemusím,“ vystúpil z auta. Sklonil sa a hlavou nakukol dnu.
„Tak či onak som sem dnes večer plánoval prísť. Ty si so mnou iba
náhodou,“ vysvetlil, akoby vedel, že to potrebujem počuť. Nemýlil sa. „A
mala by si niečo zjesť. Nezdrží nás to dlho.“
Vzdala som sa a vzdychla som. „Dobre.“ Preplietla som si prsty v lone, a
keď sa chcel pohnúť od auta, znovu som naňho zavolala. Zastal. „Tak kúp
štyri,“ požiadala som ho potichu. Zbohom, hlúpa „diéta“. „Prosím.“
Aaron na mňa dlho mlčky hľadel. Tak dlho, až som si pomyslela, že som
urobila chybu, keď som si objednala o jedno taco navyše. Keď konečne
prehovoril, stíšil hlas: „Snaž sa znovu nezaspať, dobre? Nemôžem ti sľúbiť,
že ti niečo zostane, keď, vlastne skôr ak sa mi ťa niekedy podarí zobudiť.“
Zažmúrila som naňho. „Radšej ma nikdy nebuď, Blackford,“ zamrmlala
som si pod nos, keď za sebou zabuchol dvere a prešiel cez ulicu k
pojazdnému bufetu s mexickým jedlom.
Ani nie o polhodinu som držala v rukách teplú nádobu s hotovým
jedlom, ktoré voňalo úžasne. Zatvorila som za sebou dvere svojho bytu.
Päť tacos – Aaron mi ich doniesol päť, nie štyri, ako som ho požiadala. A k
tomu ryžu s papričkami serrano. A nedovolil mi za nič z toho zaplatiť.
„Postarám sa o teba,“ vyhlásil.
Potom uložil svoje číslo do môjho telefónu a požiadal ma, aby som mu
poslala údaje o lete, hneď ako prídem domov. Prinútil ma prisľúbiť mu, že
sa najem a pôjdem spať. Akoby to nebolo presne to, po čom som túžila.
Takže bez toho, aby som podľahla panike, do ktorej sa zajtra ráno určite
zobudím, urobila som presne to, čo mi prikázal.
On. Aaron Blackford. Čoskoro bude mojím šéfom a ešte skôr falošným
frajerom na svadbe mojej sestry.
Lebo presne ako povedal, naozaj sa o mňa postaral.
 Dvanásta kapitola

Do odletu v ústrety svadobnej skaze zostávalo dvadsaťštyri hodín.

Úroveň úzkosti dosahovala stav núdze.
Pohotovostný plán – koláčik obsahujúci tri druhy čokolády. Plný kamión
koláčikov.
Ponaučenie zo včerajška znelo, že som bola úplná hlupaňa, keď som si
odopierala veci, čo ma robili šťastnou. Alebo mi aspoň trochu zlepšovali
náladu. Vedela som, že napchávať sa čokoládou má veľmi ďaleko od
normálneho ukončenia takzvanej diéty. Ale to je jedno. Bola som žena
extrémov.
A presne to ma priviedlo na Madison Avenue. Presnejšie povedané, na
jediné miesto v New Yorku, ktoré malo silu utíšiť zúrivú beštiu, na ktorú sa
premenila moja úzkosť.
„Chceš si vziať svoju objednávku so sebou, Lina?“ opýtala sa ma Sally z
druhej strany pultu. „Mimochodom, ako sa má Rosie? Nepripojí sa k tebe?“
„Priala by som si, aby tu bola, ale dnes som sama.“
Včera večer som s Rosie telefonovala asi dve hodiny. Povedať jej, na čo
sa chystám, nebolo ľahké, a ona možno zbytočne veľa pišťala a otravovala
ma ďalšími poznámkami o horúcich pohľadoch medzi mnou a Aaronom,
ktoré si zjavne predstavovala, ale hlavne som rada, že mám najlepšiu
kamarátku späť v tíme. Aj keď by sa mohol volať Tím klamárov. Mať ju v
New Yorku, keď sa vrátim zo svadobnej skazy a ona ma privíta s chápavým
úsmevom a pollitrovou nádobou zmrzliny, ktorú budem určite potrebovať,
sa ničomu nevyrovná.
„A nie, ďakujem. Kávu a koláčik si dám tu.“ Odmlčala som sa a
prehodnotila to. „Koláčiky – dám si dva, prosím,“ povedala som Sally, keď
odišla od pultu ku kávovaru. „Môžem si ich tu vychutnať. Mám celý deň na
to, aby som si oddýchla a uvoľnila sa. Vzala som si voľno.“
Metodicky odvážila kávové zrná. „Ach, musela som ti naozaj chýbať, keď
sa tu zdržíš tak dlho,“ poznamenala a usmiala sa na mňa cez plece.
„Niežeby som ti to mala za zlé. Komu by som nechýbala, však?“
Zachichotala som sa. „Pravdaže si mi chýbala. Si moja najobľúbenejšia
baristka na celom svete.“ Očami som stále sledovala všetky jej pohyby a už
teraz sa mi zbiehali slinky.
„To hovoríš len preto, že mám tovar, ktorý chceš, ale pokračuj, prosím.“
Bola som pripravená priznať si to a možno ju aj požiadať o ruku, keby to
znamenalo nekonečné množstvo kávy zadarmo do konca života. Potom
som si všimla, ako sa jej pohľad presunul niekam za mňa, keď stláčala
tlačidlá, ktoré boli zodpovedné za kofeínové čary.
V Salliných očiach sa objavil uznanlivý záblesk.
„Dobré ráno,“ privítala toho, kto stál za mnou. Potom mi venovala
šibalský pohľad, než sa opäť zamerala na svojho nového zákazníka. „Ako
vždy? Dvojité espresso bez cukru?“ Odmlčala sa, lebo som si uvedomila, že
nový zákazník mi stojí rovno za chrbtom.
Zamračila som sa, niečo mi na tej objednávke bolo veľmi povedomé.
Čierna, horká a bezcitná, presne ako…
„Hneď to bude, Aaron.“
Stuhla som, chcela som si zachovať chladnú hlavu, no oči sa mi rozšírili.
„Ďakujem, Sally.“
Ten hlas. Patril mužovi, ktorý so mnou zajtra nastúpi do lietadla. Presne
tomu mužovi, ktorého budem svojej rodine predstavovať ako svojho
falošného drahého priateľa.
Pomaly som sa obzrela a privítal ma pár oceánovo modrých očí s
vážnym výrazom, ktorý som tak dobre poznala. Ústa sa mi otvorili, ale
nestihla som nič povedať.
„Je to horšie, ako som si myslel,“ skúmal moju tvár, keď zovrel pery do
tenkej čiarky.
„Čo prosím?“ odfrkla som si, napodobnila som ho a premerala som si ho
od hlavy až po päty.
„Tvoje oči.“ Ukázal na moju hlavu. „Sú obrovské v porovnaní so zvyškom
tvojej tváre. Väčšie ako zvyčajne. Si si istá, že kofeín je správna voľba? Už
teraz vyzeráš trochu rozrušene.“
Moje obrovské oči, väčšie ako zvyčajne, sa zúžili. „Rozrušene?“
„Áno.“ Nenútene prikývol. „Akoby si mala každú chvíľu vybuchnúť.“
 Zahryzla som si do jazyka, aby mi z úst neunikla nejaká nadávka, a
zhlboka som sa nadýchla v snahe nevybuchnúť – ako povedal – priamo
pred ním. „Po prvé, som pokojná.“ Tým som si vyslúžila pohľad, ktorý mi
napovedal, že mi na to neskočí. „Áno, som. Nielen pokojná, ale aj
vyrovnaná. Presne ako hladina v rybníku, kde stojí voda.“
Odvrátila som sa od neho a všimla si Sally, ktorá sa opierala o pult,
bradu podoprenú chrbtom ruky, zaujatá mojím rozhovorom s Aaronom.
„Začínaš mi chýbať čoraz menej, Sally,“ zažartovala som a sledovala, ako sa
jej úsmev rozšíril, keď sa vystrela. Úkosom som pozrela na Aarona.
„Nemali by ste byť v práci, pán Robot? Namiesto potuliek po svete a
poukazovania na to, ako rozrušene vyzerajú náhodné ženy?“
„Ty nie si náhodná žena,“ odvetil pokojne a potom sa oprel o pult.
Priamo vedľa mňa. „A ráno som síce bol v práci, ale na zvyšok dňa som si
vzal voľno.“
„Vzal si si voľno?“ Teatrálne som zalapala po dychu. „Muselo zamrznúť
peklo, keď si Aaron Blackford zobral voľno.“
Nikdy to nerobil.
„Pol dňa voľna,“ opravil ma.
Sally položila obe naše objednávky na pult. V rovnakom čase. Čo mi
pripadalo zvláštne, keďže som si objednala niekoľko minút pred Aaronom.
Prižmúrila som na ženu oči, a ona mi venovala anjelský úsmev. „Tu máte.
Pre mojich obľúbených zákazníkov len to najlepšie. Dvojité espresso bez
cukru. A flat white.“
To mi pripomenulo niečo, čo predtým povedala – či si Aaron dá to čo
vždy.
„Ako často sem chodíš, Aaron?“ opýtala som sa. Nie až tak často, keď
som naňho ešte nikdy nenarazila, aj keď som kaviareň Around the Corner
navštevovala s priam úzkostlivou pravidelnosťou. „Odkiaľ vôbec toto
miesto poznáš?“
Za jeho objavom mohli stáť Google Maps, Tripadvisor, Time Out a
milión ďalších stránok. A predsa…
„Dosť často,“ odvetil a vytiahol z vrecka peňaženku.
S očami stále prižmúrenými a sledujúc, ako dlhými prstami šmátra v
peňaženke, mi v mysli preblesla spomienka. Rozprávala som sa s Aaronom
o kaviarni Around the Corner. Alebo som o tomto mieste hovorila sama so
sebou a Aaron ma náhodou počul – to je jedno. Bolo to v deň, keď sa
objavil, aby mi pomohol s prípravami na Deň otvorených dverí. Chrbát sa
mi pri tom uvedomení vystrel.
„Čo je také prekvapivé, Catalina? Dávam pozor, keď rozprávaš. Dokonca
aj vtedy, keď si mrmleš sama pre seba. Čo robíš veľmi často. Ale raz za čas
povieš niečo zaujímavé.“
„Vari vieš čítať myšlienky?“
„Našťastie nie. Bol by som zhrozený, keby som vedel, čo sa ti väčšinou
preháňa hlavou.“ Natiahol ruku a podal Sally kreditnú kartu. „Zaplatím za
oboch.“
Dobre. Po prvé, zhrozený? A po druhé, naozaj si mrmlem? Často?
Sledovala som Sally, ako berie jeho kreditnú kartu, a to ma vytrhlo z
môjho hlúpeho šoku.
„Počkajte,“ zjojkla som. To upútalo Sallinu aj Aaronovu pozornosť.
„Nemusíš platiť aj za mňa. Mám peniaze.“
„Určite máš, ale ja chcem.“
„Ale čo keď ja nechcem?“ namietla som.
Sallin pohľad preskočil zo mňa na muža vedľa.
Aj ja som sa otočila. Aaron sa tváril mimoriadne pokojne.
„A existuje nejaký konkrétny dôvod, prečo nechceš, aby som za teba
zaplatil, Catalina? Niečo mi hovorí, že keby išlo o kohokoľvek iného, ani
brvou by si nemihla, keby si dostala kávu a koláčik zadarmo.“ Pozrel na
pult. „Koláčiky.“
„Nuž, áno. Prirodzene, že mám svoj dôvod, ty chytrák.“ Podišla som o
krok bližšie k nemu. O malý krok. A stíšila hlas. „Aj bez toho som ti dosť
dlžná, a to nehovorím len o včerajších rybích tacos, jasné?“ Naše pohľady
sa stretli. „Nepotrebujem sa u teba ďalej zadlžovať.“
Keby som mala vychádzať z toho, ako sa mu zmenil výraz, posledná časť
môjho vyhlásenia ho zrejme naozaj znepokojila.
„Nie si mi nič dlžná,“ zamračil sa. „To, že ti kúpim kávu, tacos alebo
čokoľvek iné, ťa nezadlžuje.“ Pokrútil hlavou a niekoľko zvyčajne dokonale
umiestnených prameňov tmavých vlasov mu poskočilo a pritiahlo moju
pozornosť. Zachmúrený výraz zmizol a nahradil ho trochu odmeraný
pohľad. „Prijmeš odo mňa niekedy niečo bez toho, aby si sa takto bránila?“
„To je…“ Odmlčala som sa, nevedela som, čo mám povedať. „Na túto
otázku nie je ľahké odpovedať, Blackford.“
Sklonil hlavu. „Chápem.“
Potom sa naklonil veľkým telom ku mne, čím prekonal veľký kus
vzdialenosti, ktorá nás dovtedy delila. Ten pohyb bol nečakaný a mne sa
od prekvapenia zatajil dych. Náhle som si bola mimoriadne vedomá toho,
ako veľmi sa priblížil, a tak som zo seba nedokázala vyjachtať ani slovo.
Netušila som, čo povedať, ani či sa odo mňa vôbec očakáva, že nejako
zareagujem.
Aaron sa načiahol a chrbtom ruky sa dotkol môjho spánku. Pootvorila
som pery, po pokožke mi naskákali zimomriavky.
Stíšil hlas: „Stále so mnou bojuješ.“
Zdvihla som zrak k jeho peknej, prísnej tvári, pozornými modrými
očami skúmal moju reakciu.
„Vzdoruješ mi.“
Srdce mi poskočilo, až som mala pocit, že som práve prešprintovala
kilometer či dva.
Aaron sklonil hlavu, jeho ústa sa priblížili k miestu, kde mal pred pár
sekundami prsty. Bol takmer tak blízko, ako keď sme spolu tancovali.
„Akoby si chcela, aby som ťa prosil. Je to niečo, čo by sa ti páčilo? Keby
som prosil?“ Jeho hlas znel tak… dôverne. Tlmene. Ale boli to jeho ďalšie
slová, ktoré rozmetali moje myšlienky na všetky strany. „O to tu ide? Páči
sa ti, keď ma máš na kolenách?“
Fíha.
Po krku mi stúpala mimoriadne známa horúčava a šírila sa mi až do líc.
Rozohrievala mi pokožku. Potom putovala naspäť nadol a v priebehu
niekoľkých sekúnd mi už bolo riadne horúco.
Aaron mi hľadel do očí, nedovolil mi uhnúť pohľadom a ja som cítila, ako
sa mi v útrobách čosi prebúdza. „Dovoľ mi, aby som ťa pozval, dobre?
Chcem ťa pozvať.“
Vyschli mi pery a potom som ich stisla, ako som sa snažila ovládnuť
chaos, ktorý sa mi preháňal mysľou i telom.
„Dobre,“ vydýchla som, no to slovo znelo roztrasene a nesprávne.
Odkašľala som si. Dvakrát. „Zaplať za moju kávu. Nechcem, aby si ma
prosíkal alebo predvádzal akékoľvek divadlo tu v kaviarni.“ Tretí raz som si
odkašľala, môj hlas stále neznel správne. „Takže, prosím, smelo do toho.“
Odmlčala som sa, aby som sa spamätala. „A ďakujem.“
Aaron prikývol, kútiky pier mu nadvihol náznak spokojného úsmevu.
„Vidíš? Nebolo to až také ťažké, však?“ podotkol. Jeho pery sa ešte viac
roztiahli, tváril sa mimoriadne samoľúbo a…
Počkať.
Zrazu mi to došlo. „Ty…“ Nemohla som tomu uveriť. Ničomu z toho.
Mojej reakcii naňho. To, že ma práve… rozpálil, len tak pre zábavu. „Iba si
chcel dokázať, že máš pravdu.“
Pery sa mu zachveli. „Možno áno,“ prikývol Aaron, konečne odo mňa
odstúpil a odvrátil sa. Pozrel na mňa, kútiky úst mal stále zdvihnuté. „Si
sklamaná, Catalina?“
Nemôžem tomu uveriť.
A čo bolo ešte horšie, znamenalo to, že si je vedomý, ako na mňa pôsobí.
Vedel, ako jeho blízkosť pôsobí na moje zmysly. Na moje telo. A práve to
využil, aby vyhral túto hlúpu diskusiu.
Vyvaľovala som oči na jeho profil, keď si priložil hrnček k ústam a tváril
sa mimoriadne spokojne.
„Vieš čo, Aaron?“ Pokrčila som plecami a bojovala s úsmevom, ktorý sa
mi dral na tvár. „Naozaj si ma sklamal.“
„Vážne?“ Jeho samoľúby výraz razom zmizol.
„Ach, veľmi. A vieš, čo robím, keď ma niekto sklame?“ Obrátila som sa k
Sally. „Sally, dám si po jednom zo všetkého, čo máš vystavené. A
rozmyslela som si to. Vezmem si všetko so sebou, prosím.“ Pery sa roztiahli
do čohosi, o čom som dúfala, že to nie je diabolský úškrn. „Keď trvá na
tom, že za mňa zaplatí.“ Ukázala som palcom na Aarona. „Tak mu, prosím
ťa, dovoľ za mňa zaplatiť, nech ti neodoženie všetkých zákazníkov
divadielkom, keď si pred nami kľakne na kolená.“
„Ach, to by som nerada,“ žmurkla na mňa Sally. „Máš rada naše
citrónové tyčinky. Nedám ti z nich dve namiesto jednej?“ opýtala sa, keď
schmatla jednu z najväčších nádob.
Prikývla som. „Dobrý nápad. Mám ich rada, a prečo nie aj dva
čučoriedkové mafiny? Vyzerajú fantasticky.“
Aaron mi zostal stáť po boku ako nemý svedok môjho krátkeho výstupu.
„Ak si myslíš, že nie som nadšený, keď ťa vidím jesť, tak nechápeš, ako
vážne som to včera myslel.“
Ignorovala som pocity, ktoré tým vo mne vyvolal.
„Ale aj tak dúfam, že sa o to všetko podelíš.“
„Myslela som si, že ty pozývaš mňa, nie naopak.“ Znovu som sa k nemu
otočila, oprela sa bokom o pult a spustila ruku na svoj pás.
Keby som ho nepoznala lepšie, ľahko by som prehliadla nefiltrované
pobavenie, ktoré mu žiarilo v očiach. Ale bolo tam.
A keď som sa zahľadela do tej peknej tváre, ktorou som v minulosti tak
často opovrhovala – možno nespravodlivo, dobre, priznávam –, zasiahlo
ma, čo som si uvedomila. Bola som rovnako pobavená, ak nie ešte viac ako
on. A nespájalo nás iba to. Obaja sme mali problém skryť to.
No po prvý raz vôbec sa zdalo, že ani jednému z nás to neprekáža.
Jednoducho sme sa na seba ďalej pozerali. Hľadeli sme si rovno do očí.
Obaja sme bojovali s nepatrnými úsmevmi, ktoré sa nám pohrávali na
perách. Skrývali sme vzájomné pobavenie ako dvojica tvrdohlavých
idiotov a čakali, že to ten druhý nevydrží a uškrnie sa prvý.
„Dobre.“ Sallin hlas prerušil čaro okamihu a prinútil ma prudko sa otočiť.
Usmievala sa. Oslnivo. „Tvoja objednávka je zabalená a pripravená.“
„Vďaka,“ zašomrala som. S miernymi problémami sa mi podarilo
pritisnúť si tašku s nákupom k hrudi. „Aj tebe ďakujem, Blackford. Vždy je
radosť s tebou obchodovať.“
„Ty sa so mnou naozaj nemieniš podeliť?“
„Nie.“
Dlho sme na seba hľadeli.
„Ja…“ Odmlčal sa a vyzeral, akoby si niečo rozmyslel. Srdce sa mi
rozbúchalo. „Nemám rád behanie po termináli. Takže sa snaž zajtra
nemeškať. Nie je to…“
„Rozkošné. Viem, Blackford. Čau.“ Potom som sa otočila na päte a odišla.
Najprv ma chcel okradnúť o cukrovinky, a teraz toto.
Príde deň, keď mu čosi hodím do tej jeho absurdne symetrickej tváre, to
vám prisahám. No odmietam na to plytvať koláčikmi.
 Trinásta kapitola

Aaron nikdy nemeškal. Nebol naprogramovaný na také nedbalé správanie.

Vedela som to, lebo už čosi vyše roka a osem mesiacov som sa snažila
prísť na každé jedno spoločné stretnutie skôr ako on. Čo mohlo znamenať
len jedno. Že nepríde.
Spamätal sa a uvedomil si, aký absurdný je náš plán.
Môj plán, s ktorým súhlasil.
Alebo to bolo naopak? V tejto chvíli som už ani nevedela.
Niežeby na tom záležalo, ak nepríde.
Pretože to bolo jediné rozumné vysvetlenie, prečo som sa ocitla
uprostred odletového terminálu pod obrovským panelom, ktorý
zobrazoval stav a časy všetkých odletov, po chrbte mi stekal studený pot a
nikto nestál po mojom boku. Rozhodne nie ten nevrlý modrooký muž,
ktorý by tu práve teraz mal byť.
Pohľadom som blúdila po okolí a spracúvala, čo sa deje.
Som na to sama.
Po chrbte mi prebehol mráz z čírej paniky. A ešte z niečoho.
Z niečoho, čo veľmi pripomínalo zradu. Hoci v skutočnosti to nedávalo
zmysel. Keď išlo o Aarona, nemala som právo cítiť sa zradená. Alebo
opustená. Takisto som nechcela, aby mi tieto emócie spôsobovali v hlave
chaos. Ani v hrudi. Nie, keď som bola viac ako schopná pochopiť, prečo
mohol dostať strach a neukázať sa.
Celé to bolo uletené. Číry nezmysel. Prečo by sa mal riadiť nejakým
bláznivým plánom, ktorý som vymyslela?
Oči mi pristáli na kufri a cestovnej taške, ktorú som mala pri nohách. V
duchu som úporne pracovala na tom, aby som tie pocity zahnala.
Si v poriadku, hovorila som si. Ignoruj ten hlúpy zdrvujúci pocit, ktorý
nemáš prečo cítiť, a choď si odbaviť batožinu.
Posledná vec, po ktorej som túžila, bola nastúpiť do lietadla sama, ale
urobila by som to. So vztýčenou hlavou by som čelila svojej rodine – a
spolu s nimi aj Danielovi, jeho snúbenici a minulosti, ktorú som nechala za
sebou –, ba i následkom svojej lži. A urobila by som to sama, hoci som si
posledných štyridsaťosem hodín dovolila veriť, že pritom budem mať
niekoho po svojom boku.
Dios. Ako som mohla dopustiť , aby sa Aaron Blackford stal v mojom
živote nenahraditeľným?
Založila som si ruky v bok a zostala stáť na mieste. V duchu som si
sľúbila, že mu dám poslednú minútu. A aby som bola dôkladná, znovu som
sa zaprisahala, že budem v poriadku.
Tlak za očami mi stúpal a mohla zaň nervozita. Návrat domov ma vždy
napĺňal v rovnakej miere radosťou a výčitkami. Rovnakou dávkou
nostalgie ako bolesti, ktorá sa spája so spomienkami. Preto som sa tam
nevracala až tak často.
Ale na tom nezáležalo. Bola som veľké dievča. Pred Aaronom som vždy
plánovala, že to zvládnem sama, a to sa aj stane.
Jediným trasľavým výdychom som si vyprázdnila hlavu a hruď od každej
myšlienky a prchavej emócie a spustila som ruky z bokov. Načiahla som sa
po tašky.
Ya está bien. Je čas ísť. Peklo na nikoho nečaká…
„Catalina,“ ozval sa za mnou hlboký hlas, o ktorom som si myslela, že ma
už nikdy nepoteší – a v tomto okamihu ma nielen potešil, ale priniesol mi
aj ohromnú úľavu.
Zavrela som oči a dopriala si chvíľu, aby som sa zbavila víru nadmieru
radostných a nevhodných emócií, ktoré som sa práve pokúšala neúspešne
zahnať.
Aaron je tu. Prišiel.
Sťažka som prehltla a stisla pery.
Nie som sama. Je tu.
„Catalina?“ zavolal ešte raz.
Veľmi pomaly som sa otočila a nevedela som zabrániť tomu, že sa mi na
perách zjavil neistý úsmev. Taký, ktorý pravdepodobne prezrádzal každú
emóciu, čo vo mne bojovala za to, aby uzrela svetlo sveta.
Aaron ma privítal zamračeným výrazom a prisahala by som, že som ešte
nikdy nebola taká šťastná pri pohľade na jeho tvrdohlavo zvraštené obočie.
 Prišiel, prišiel, prišiel.
Naklonil hlavu. „Si v po…?“
Skôr ako stihol dopovedať, pristála som mu prudko na hrudi. Potom som
ho objala rukami, ako som najlepšie vedela. „Prišiel si.“ Slová sa tlmene
odrážali od mäkkej tkaniny toho, čo mal na sebe. Jeho hruď bola teplá,
široká a prítulná a na okamih som sa odmietala starať o to, ako som sa
naňho vrhla a ako trápne sa preto budem neskôr cítiť.
Lebo tak či onak, objímala som Aarona.
A on… on mi to objatie neopätoval, ale mi dovolil objímať ho. S rukami
spustenými po bokoch, presne tam, kde boli, keď som sa naňho vrhla. Ani
jeho hruď sa veľmi nehýbala. Mala som pocit, že objímam mramorovú
sochu, nepoddajnú a tuhú pod mojím lícom, lenže cítila som, ako v nej
mocne tlčie srdce. Ten zvuk bol jediným dôkazom, že som mu svojím
šokujúcim pohybom nespôsobila zástavu srdca.
Pretože Aaron zostal úplne nehybný.
Veľmi pomaly som o krok ustúpila a zdvihla som k nemu pohľad.
Dobre, dokonca aj vyzeral ako socha. Možno som ho svojím objatím
zlomila.
To by vysvetľovalo, prečo sotva žmurkal, keď na mňa upieral pohľad a
mlčal.
Sekundy plynuli, menili sa na minútu. Zúfalo som v mysli hľadala niečo,
čo by som mohla povedať, čokoľvek, čo by ospravedlnilo moje krátke a
dočasné šialenstvo, ktoré spôsobilo, že som sa naňho vrhla. Nič mi
nenapadlo.
Konečne prerušil ticho: „Myslela si si, že neprídem.“
Sčasti som si to nechcela pripustiť. Aj keď to bolo celkom zjavné.
Aaron pokračoval a v hlase mu zaznievalo obvinenie: „Objala si ma, lebo
si si myslela, že neprídem.“ Jeho pohľad bol pátravý. Akoby nemohol uveriť
alebo pochopiť, čo sa práve stalo. „Nikdy predtým si ma neobjala.“
Ustúpila som ešte o krok, nevedela som, čo s rukami, a cítila som sa
trochu ohromená tým, ako sa na mňa díval. „Nemyslím, že sa to počíta ako
objatie, keď jedna zo strán zostane stáť ako drevená palica.“ Hneď nato som
sa v duchu rozhodla, že to nebolo objatie. „Navyše, prišiel si neskoro, a ty
nikdy nemeškáš, tak čo si čakal, že si pomyslím?“
Keď som ešte trochu cúvla a vytvorila medzi našimi telami správny
odstup, konečne som ho videla celého. Od hlavy až po päty. A… áno, od
piat som mu prešla pohľadom späť k hlave. Lebo mäkká látka, ktorú som
pred chvíľou cítila pod lícom, bolo obyčajné biele bavlnené tričko. A nohy,
ktoré zostali aj po mojom útočnom objatí nehybné, mal odeté vo
vyblednutých džínsoch. A…
Vari má na nohách naozaj tenisky?
Áno, rozhodne mal obuté tenisky.
Netušila som, čo som od neho očakávala, ale toto určite nie. Nebola som
pripravená, že Aaron sa predo mnou ukáže v niečom inom ako v košeli so
zapínaním na gombíky a s dlhými rukávmi, zastrčenej do spoločenských
nohavíc. V ničom inom som ho nespoznávala.
Aaron vyzeral uvoľnene. Normálne. Nie ako ten chladný stroj z
nehrdzavejúcej ocele, okolo ktorého som sa pohybovala v práci. Ten, čo na
každého vrčal, aby si udržiaval odstup.
Nie. Paradoxne to, po čom som zatúžila, bolo znovu si pritlačiť líce k
jeho hrudi. Čo bolo úplne absurdné. A tiež nebezpečné. Táto nová verzia
Aarona bola rovnako nebezpečná ako tá, ktorá sa usmievala a smiala. Lebo
sa mi páčila. Trochu príliš pre dobro nášho plánu. Alebo pre moje dobro.
„Catalina,“ zavolal Aaron a prinútil ma opäť sa naňho pozrieť.
Vzbĺkli mi líca, no predstierala som, že som si ho neprezerala. A že som
neoceňovala to, čo som videla.
„Áno?“
„Spýtal som sa, či si s tým skončila?“
Mierda. „S čím presne?“ Poškriabala som sa na krku a maskovala
rozpaky.
„S panikou. Panikárila si, že neprídem. No už si sa upokojila, však? Lebo
som tu, presne tak, ako som sľúbil. A nemeškám. To len ty si prišla
šokujúco skoro.“ Mierne naklonil hlavu a potom dodal: „Aspoň tentoraz.“
S prižmúrenými očami som skontrolovala čas na svojom telefóne. „Fajn,
možno máš pravdu.“ Zdvihla som k nemu zrak. „Aspoň tentoraz.“
Pravý kútik pier sa mu nepatrne nadvihol. „Dobre. Tak­že, keď už to
máme za sebou,“ začal a mne sa ani trochu nepáčilo, ako samoľúbo sa zrazu
tvári, „myslíš, že už na mňa prestaneš hľadieť, akoby mi narástla druhá
hlava? Lebo už by som sa rád pohol.“
Prichytil ma pri čine. „Áno,“ vystrela som plecia. „Aj s tým som skončila.“
Načiahla som sa po rukoväť svojej príručnej batožiny. „Len som nevedela,
že máš v šatníku aj normálne oblečenie.“
Aaron spýtavo nadvihol obočie.
Opäť som si ho celého premerala pohľadom. Dopekla, vyzeral naozaj,
naozaj dobre, pohodlne a nenútene.
Pokrútila som hlavou. „No tak, pán Robot. Musíme si ísť odbaviť
batožinu,“ vyhlásila som a prinútila sa odvrátiť zrak. „Keď už ste konečne
tu.“
Siahla som po cestovnej taške – ktorá bola naplnená na prasknutie –,
zdvihla ju zo zeme, zavesila si ju na plece a vykročila s čo najväčšou
gráciou, pričom som pravdepodobne vyzerala trochu ako preťažený šerpa.
Aaron ma jedným dlhým krokom dobehol. Zdvihol obočie a pozrel na
mňa úkosom. „Ako dlho plánuješ zostať v Španielsku?“ pozrel na moje dve
tašky, ktoré boli väčšie, než bolo nevyhnutne potrebné. „Myslel som, že v
pondelok sa vraciame.“
„Áno, vraciame.“
Aaron sa s vyvalenými očami prezrel mňa a moju batožinu. „Takto sa
balíš na tri dni?“
Zrýchlila som tempo a veľmi som sa musela namáhať, aby som sa pod
ťarchou tašky na pleci nezrútila na vyleštenú podlahu terminálu. „Áno.
Prečo sa pýtaš?“
Namiesto odpovede ma zastavila jeho ruka na mojom pleci. Bez toho,
aby mi poskytol príležitosť posťažovať sa, mi z neho jemne zvliekol tašku a
vyložil si ju na svoje.
Fyzická úľava bola taká okamžitá, až som sotva odolala nutkaniu
zastonať.
„Bože, Catalina,“ odfúkol si a zdesene na mňa pozrel. „Čo v tom nesieš?
Mŕtvolu?“
„Hej, toto nie je bežná víkendová návšteva rodiny, chápeš? Prestaň ma
odsudzovať za veľkosť batožiny,“ napomenula som zamračeného muža, čo
kráčal vedľa mňa. „Muselo sa mi tam zmestiť veľa vecí. Líčidlá, doplnky,
fén, žehlička na vlasy, osvedčený kondicionér, krém na telo, všetky šaty,
ktoré si beriem, šesť párov topánok…“
„Šesť párov topánok?“ zahučal Aaron a ešte väčšmi sa zachmúril.
„Áno,“ prikývla som samozrejme a pohľadom som hľadala správny pult
na odbavenie batožiny. „Jedny pre každý z troch rôznych outfitov, ktoré
potrebujem, plus troje záložných." Odmlčala som sa, nad niečím som
rozmýšľala. „Prosím ťa, povedz mi, že si si zbalil aspoň niečo do zálohy.“
Aaron si napravil moju tašku na pleci a zároveň pokrútil hlavou. „Nie,
nezbalil. Ale bude to v pohode. Na druhej strane, ty…“ Opäť pokrútil
hlavou. „Ty si…“
„Geniálna?“ dokončila som zaňho. „Prezieravá? Vynikám v umení
balenia? Ja viem. A naozaj dúfam, že máš v tom malom kufríku, ktorý si
nesieš, dosť oblečenia.“
„Absurdná,“ zamrmlal. „Si absurdná žena.“
„Uvidíme, kto bude absurdný, keď sa ti náhodou niečo stane s košeľou,
kravatou alebo oblekom, a ty si budeš musieť na svadbu obliecť jedny z
mojich šiat.“
K mojim ušiam doľahol ston. „Šesť párov topánok,“ zamrmlal
zachmúrený muž v civilnom oblečení. „Absurdná ženská, ktorá si zbalí
toľko šiat, že vážia ako ona,“ pokračoval tak potichu, že ho takmer
nepočula.
„Ak je ti tá taška priťažká, môžeš mi ju vrátiť. Nemala som problém
uniesť ju.“
Jeho hlava sa prudko obrátila ku mne. Venoval mi pohľad, ktorý
naznačoval, že to neprichádza do úvahy.
S povzdychom som prijala jeho pomoc. „Ďakujem, Blackford. Je to od
teba veľmi milé.“
„A neverím, že si nemala problém niesť ju,“ odvrkol, až som mala sto
chutí vziať svoje poďakovanie späť. „Mohla si si ublížiť.“
Aaron zabočil doľava a ja som konečne našla pulty leteckej spoločnosti, s
ktorou sme leteli.
Nasledovala som ho. „Oceňujem tvoju starostlivosť, Veľký A. Ale aj ja
mám svaly.“
Nezareagoval na to, že som použila jeho prezývku. „Pravdaže. Okrem
toho, že si absurdná, musíš byť ešte aj tvrdohlavá,“ zamrmlal si pod nos.
Musela som skryť úsmev. „Vrana k vrane sadá.“
S posledným pohľadom úkosom Aaron zrýchlil a nechal sa unášať
dlhými nohami so svojím malým, rozumným kufríkom a mojou smiešne
preplnenou taškou prehodenou cez plece.
 Zo svojej pozície niekoľko krokov za ním som nemala na výber – pohľad
mi zablúdil na jeho zadok. Nie príliš malá a určite nie veľmi tichá časť
môjho vnútra bola trochu v úžase z toho, ako jeho džínsy obopínajú
svalnaté stehná, ktoré sa kedysi preháňali po futbalovom ihrisku. Tá istá
časť sa ozvala o čosi hlasnejšie, keď som očami putovala po jeho bicepsoch,
o ktorých som zas vedela, že cez to isté ihrisko niesli hnedú koženú loptu
pripomínajúcu melón. A teraz ich zatínal, aby udržal ťarchu mojej tašky.
Ach. Bolo strašne rušivé, ako ma teraz, keď som o ňom vedela viac,
rozptyľoval Aaron zozadu. Teraz, keď som poznala toľko drobných
úlomkov zo skladačky jeho života.
Tie, o ktorých som sa dozvedela v ten večer, keď sa konala benefičná
akcia. Ale aj tie, na ktoré som natrafila, keď som si ho vyhľadala na googli.
Áno, podľahla som svojej zvedavosti. Ale len raz. Dovolila som si to len
raz.
Nebolo ľahké dosiahnuť takú úroveň sebaovládania. Aspoň nie vzhľadom
na to, ako mi všetko z môjho krátkeho surfovania po internete utkvelo v
pamäti. A tie informácie sa dožadovali uznania častejšie, ako som si bola
ochotná pripustiť.
Zdalo sa, že moja myseľ sa zaviazala nikdy nezabudnúť na fotky mladšej
verzie Aarona – rovnako stoického, s tými istými širokými plecami a
hranatou bradou – oblečeného vo fialovo-zlatom drese. Už len pri
pomyslení na ne sa mi trochu zrýchlil pulz. Alebo na titulky s ním ako
vtedy známym športovcom. No väčší problém mi robilo zabudnúť na
články – a boli ich desiatky –, ktoré chválili jeho výkony a
predznamenávali, akým veľkým hráčom sa stane. Ale neprišlo k tomu.
Prečo sa ním nestal? Prečo sa o jeho futbalovej kariére po niekoľkých
rokoch úplne prestalo písať?
To sa mi nepodarilo zistiť.
A práve preto vo mne zahorela túžba dozvedieť sa viac. Zistiť viac o
tomto mužovi, lebo som si myslela, že ho mám dokonale prečítaného, no
ako som sa postupne dozvedala, pravdou bol presný opak – nemohla som
sa v ňom väčšmi mýliť.
Ako na zavolanie na mňa Aaron pozrel. Zdvihol obočie. „Stalo sa niečo?“
Trochu zaskočená som len potriasla hlavou.
„Tak poď. Týmto tempom sa do Španielska nikdy nedostaneme.“
 „Keby som mala také šťastie,“ zamrmlala som. No vystrelila som dopredu
a kráčala, kým som ho nedobehla.
Aaron mal opäť raz pravdu.
Boli tu naliehavejšie starosti, ktoré mi mali čoskoro zamestnať myseľ.
Ako napríklad lietadlo, do ktorého sme mali čo nevidieť nastúpiť.
Alebo fakt, že keď nastúpime, už nebude cesty späť.
Lebo sa to naozaj deje. Naozaj sa to deje a musíme to zvládnuť na
jednotku s hviezdičkou.
Keď pristaneme v Španielsku, moja rodina musí uveriť, že Aaron a ja sme
šťastne zaľúbení – že nám v hrudiach poskakujú srdcia, na oblohe štebocú
vtáčiky a všade navôkol kvitnú kvety. Alebo prinajmenšom, že spolu
vydržíme dlhšie ako desať minút bez toho, aby sme vyvolali medzinárodnú
vojnu.
A aj keď som nemala ani potuchy, či sa nám to vôbec podarí, jedným
som si bola istá. My, Aaron a ja, na to prídeme.
Musíme.
 Štrnásta kapiola

„A to si hovoril, že zákusky nestoja za zmienku. No tento čokoládový

koláčik tvrdí niečo iné, kamoško,“ rozplývala som sa nad svojím
prekvapivo úžasným dezertom počas letu. „Myslíš, že by som si mohla
vypýtať dupľu?“ Spokojne som zahmkala.
Dopekla, bol taký dobrý, že by som sa nehanbila vypýtať si ďalší kus.
Dokonca by ma neodradilo ani to, že luxusné sedadlo prvej triedy vedľa
mňa okupoval Aaron. Ach áno, po novom zrejme lietam prvou triedou.
Stále som presne nechápala, ako som mu mohla dovoliť, aby sa opýtal –
alebo skôr vyžiadal –, nech ma sem presunú zo sedadla v ekonomickej
triede bez toho, aby som vôbec mohla zaprotestovať. Vedela som však, že v
tej chvíli mi prehodil ruku cez plecia a vyslovil slovo priateľka. Čo ma, keď
tak na to spomínam, zaslepilo natoľko, že som prikývla ako totálna
hlupaňa a položila na odbavovací pult pas.
Spustil noviny, za ktorými sa skrýval, a odhalil nadvihnuté obočie.
„Kamoško?“
„Ticho. Užívam si chvíľku so svojím koláčom.“
Vzdychol a vrátil sa k čítaniu.
Držiac lyžičku vo vzduchu som zaváhala, kým som si ju vopchala do úst.
„Nemusel si to robiť, vieš? Zaplatiť za presunutie mojej letenky do vyššej
triedy. Je to od teba priveľa.“
Počula som, ako z neho vyšlo nezáväzné zavrčanie.
„Myslím to vážne, Aaron.“
„Vravela si, že chceš jesť v tichosti.“
„Keď sa vrátime, vrátim ti peniaze. Aj bez toho pre mňa robíš dosť.“
Po mojich slovách takmer okamžite nasledoval Aaronov povzdych. „To
nie je nutné. Som členom Sky Clubu tejto leteckej spoločnosti a môžem
precestovať tisíce kilometrov,“ vysvetlil, keď som si do úst konečne vložila
posledný kúsok čokoládového neba. „A ako som ti vravel, tento čas
môžeme využiť na prípravu.“
Keď som konečne prehltla to, čo sa práve stalo vrcholom môjho dňa,
utrela som si ústa obrúskom, položila ho späť na tácku pred sebou a
obrátila sa k Aaronovi. „Čo mi pripomína, že prestávka sa skončila.“
Ignoroval ma.
Ukazovákom som štuchla do zadnej strany novín. „Musíme sa vrátiť do
práce. No tak.“ Ďalšie štuchnutie. „Čas na prípravu.“
„Musíš to robiť?“ sťažoval sa Aaron spoza novín.
„Áno.“ Niekoľkokrát som štuchla do papiera, čím som mu znemožnila
pokračovať v čítaní. „Potrebujem tvoju plnú pozornosť. Prebrali sme len
niekoľko členov mojej rodiny a čas sa kráti.“ Potiahla som za jeden z rohov.
„Mám tvoju plnú pozornosť?“
„Nemusíš robiť nič z toho.“ Ráznym pohybom spustil veľké čiernobiele
stránky. „Vždy máš moju plnú pozornosť, Catalina.“
To spôsobilo, že môj prst znehybnel vo vzduchu.
„Haha.“ Prižmúrila som naňho oči. „Je od teba milé, že si ma chceš kúpiť
lacnými trikmi.“ Premerala som si ho pohľadom, o ktorom som dúfala, že je
vážny. „Nemysli si, že sa z toho vyvlečieš – sladkými rečičkami ma
neprinútiš, aby som ťa nechala na pokoji. Medzinárodné vzťahy Spojených
štátov amerických teraz nie sú dôležité.“
Aaron neochotne prikývol, starostlivo zložil noviny a odložil ich na svoj
podnos. „Dobre,“ upriamil na mňa svoje modré oči. „Žiadne rozptyľovanie.
Som celý tvoj.“
Celý tvoj.
Dych sa mi zasekol niekde medzi pľúcami a ústami. „Ženích a nevesta?“
podarilo sa mi zo seba dostať.
„Gonzalo a Isabel.“ Prevrátil oči, akoby čakal čosi ťažšie.
Vyzýval ma.
„Trojica bratrancov, pri ktorých budeš ignorovať každé slovo, čo opustí
ich ústa?“ Odmlčala som sa a potom som naklonila hlavu. „Najmä ak sa
veta bude začínať slovami: Hej, chceš počuť niečo vtipné?“
„To sú Lucas, Matías a Adrián.“
Nezaváhal. Nuž, dobre. Tí divosi sú nebezpeční; človek nikdy nevie, čo
im vyjde z úst. Alebo z nich všeobecne.
 „Rodičia nevesty a tvoji údajní budúci svokrovci, keby si to so mnou
myslel vážne, čo rozhodne myslíš?“
„Cristina a Javier,“ odpovedal okamžite. „Mal by som byť zdvorilý a vykať
im, ale oslovovať ich krstným menom, inak sa urazia a budú si myslieť, že
som namyslený somár.“ Aaron sa odmlčal, len čo presne zopakoval moje
predchádzajúce slová. Zahniezdil sa svojím veľkým telom na viac než
priestrannom sedadle, takže zrazu vyzeralo menšie a stiesnené. „Javier je
profesor histórie na univerzite a hovorí plynule po anglicky. Cristina je
zdravotná sestra a jej angličtina je… nuž, nie je až taká dobrá. Ona je však
tá, pred ktorou by som sa mal mať najviac na pozore. Hoci to vyzerá, že mi
nerozumie, je pravdepodobné, že stále váži každé moje slovo.“
Prikývla som a dala som si pozor, aby som nedala najavo, že som
ohromená. Na všetky moje otázky – už po druhý raz – odpovedal bez
jedinej chybičky. Niežeby ma to prekvapovalo. Už v minulosti dokázal, že
keď ide o úspech, jeho odhodlanie nepozná hranice – bez ohľadu na úlohu.
Aaron nerobil veci polovičato; dosahoval len tie najlepšie výsledky. Vždy.
Dobre. Pri Martínovcoch a zvyšku svadobných hostí bude potrebovať
všetko odhodlanie.
To však neznamenalo, že by som bola celkom spokojná. Ešte nie.
„Rodičia ženícha?“
„Juana a Manuel,“ odvetil Aaron pohotovo.
Prikývla som a sledovala, ako sa mu otvárajú ústa. Vedela som, čo z nich
vyjde, skôr ako sa to stalo. Boli to aj rodičia ženíchovho brata. Ktorý bol
môj bývalý.
„Dobre, ďalšia otázka,“ poponáhľala som sa. „Sesternica, ktorej sa musíš
za každú cenu vyhýbať, ak práve nebudem s tebou, aby som dohliadla na
situáciu?“ Otočila som sa na svojom sedadle, strčila si pod seba nohu a
ocitla sa mu tvárou v tvár.
V snahe zistiť, ako pracuje pod tlakom, som nasadila čo najasertívnejší
výraz.
Aaronovi myklo svalom v čeľusti a vyzeral rozptýlene.
Dočerta. Váhal? Nemohol váhať.
Námietka sa už-už chystala opustiť moje pery, keď sa spamätal a
predbehol ma. „Charo.“ Meno mojej sesternice znelo z Aaronových úst
inak, ozvláštňoval ho jeho silný americký prízvuk.
 A ja by som jeho výslovnosť hneď aj skritizovala, nebyť toho, čo urobil
vzápätí, a šoku, ktorý tým vyvolal v mojom tele.
Jeho ruka sa zdvihla do vzduchu, veľká dlaň sa veľmi pomaly priblížila k
mojej tvári. Preskakovala som pohľadom z nej na jeho tvár a zistila som, že
pozerá kamsi napravo od mojich pier. A potom, skôr ako som stihla
zastaviť, čo sa malo stať, sa mi palcom dotkol pokožky. Veľmi jemne.
Prešiel mi ním po líci. Veľmi blízko úst.
Všetky sťažnosti zmizli a pobrali sa na večnosť vo chvíli, keď som jeho
prst zacítila.
Znovu začal rozprávať, vyzeral zaujatý pohybom svojho palca. „Charo,“
zopakoval neprítomne.
Zatiaľ čo ja… ja som jednoducho stuhla. Ten jednoduchý dotyk mi
prebúdzal malé ohníčky v celom tele.
„Vravela si, že musím ujsť pred ryšavou ženou so zvedavými zelenými
očami a s malým až nulovým ostychom. Volá sa Charo.“
Ako mohol taký nežný dotyk tak účinne rozpáliť moju pokožku?
Nedokázala som to pochopiť. Pootvorila som pery, vyšiel mi z nich
roztrasený nádych.
Až potom Aaron zdvihol zrak a pozrel mi priamo do očí.
Krv sa mi rozprúdila v žilách, stúpala mi do krku, do tváre, do spánkov.
Rozlievala sa, keď sme si hľadeli do očí. Modrá v tých jeho trochu stmavla.
Keď sa Aaron odvrátil a odtiahol svoj palec, konečne som sa uvoľnila.
Ale trvalo to krátko, lebo len čo môj pohľad klesol a našiel jeho ruku, ktorá
sa ďalej vznášala vo vzduchu, s hrôzou som zistila, že na palci má
čokoládovú šmuhu.
Pred chvíľou som ju mala na tvári.
Ach, bože.
A predsa ma takmer zhodilo zo sedadla na kobercovú podlahu lietadla
čosi celkom iné. Nebolo to vedomie, že som celú večnosť rozprávala s
kusom koláča visiacim z tváre. Nie. Ani vedomie, že sa mi to stalo pred
Aaronom, ktorý to v budúcnosti pravdepodobne použije proti mne. Nie.
To, čo ma takmer zrazilo na zadok, nebyť bezpečnostného pása, bol Aaron,
ktorého prst sa približoval k jeho ústam. Otvoril pery, ktoré mal tak často
stisnuté do otrávenej čiary, a zlizol si čokoládu z palca.
Čokoládu, ktorú mi práve zotrel z kútika úst.
 V bruchu sa mi rozvírili emócie, keď som sledovala, ako prehĺta a na
tvári sa mu mihá uznanie.
A ja… doriti. Len som naňho vyvaľovala oči, totálne… uchvátená.
Načisto šokovaná.
Mala som byť zdesená. Ale nebola som. Hnedé oči som teraz upierala na
Aaronove ústa a všímala si, ako všetko to teplo, ktoré som cítila v tvári,
putuje po mojom tele na všelijaké zaujímavé miesta, pričom som
neuhýbala pohľadom. Civela som na jeho pery.
Periférne som si všimla, ako si Aaron metodicky utiera ruku do obrúska,
ktorý ležal na mojom podnose.
„Mala si pravdu, ten koláč bol naozaj dobrý.“ Odkašľal si, akoby sa nič
nestalo. „Ako som hovoril, mali by sme sa vyhýbať tvojej sesternici Charo.“
Keď sa môjmu pohľadu nejako podarilo dostať späť k jeho očiam, cítila
som sa rozpálene, znepokojene a čudne.
„Zdôraznila si, aké je dôležité, aby nás Charo nepodozrievala, že sme sa
dohodli.“
Sotva som počúvala, čo hovorí, a sledovala som, ako jeho ruka opäť
putuje do vzduchu. Vzápätí sa palcom ešte raz dotkol línie mojich pier.
Tentoraz dvojnásobne intenzívnejšie. Jeho dotyk bol dvakrát taký nežný.
Na okamih som privrela oči.
„Myslím, že si mi z tváre zotrel už všetku čokoládu.“ Môj hlas bol taký
zadychčaný, až som ho takmer nespoznala. „Vďaka.“
„Len som chcel byť dôkladný,“ odpovedal potichu a pohľadom
preskakoval z toho prekliateho miesta blízko kútika mojich pier k mojim
očiam. „Ďalšia otázka?“
„Ženíchov svedok?“
Zahniezdila som sa na sedadle, nepokoj nahradil všetko predchádzajúce
chvejivé teplo. Možno preto, že to nebola téma, ktorá by vo mne
prebúdzala tie najkrajšie pocity. Alebo možno preto, ako ma znepokojilo
to, čo sa práve stalo. Nemohla som si byť istá, ale zadržala som dych,
vyčkávajúc jeho odpoveď.
„Daniel.“ Aaron zachytil môj pohľad, sval v čeľusti mu poskočil. „Tvoj
bývalý a ženíchov brat.“
Raz som prikývla, neschopná urobiť viac.
Aaron sa pohol na sedadle a sklonil hlavu, aby mal oči v rovnakej výške
ako ja. „Veľa si mi o ňom nepovedala. Je ešte niečo, čo by som o ňom mal
vedieť?“
Prezeral si ma mlčky, takmer s očakávaním, a videla som na ňom, že
mám naozaj všetku jeho pozornosť. Presne tak, ako povedal predtým. Hoci
tentoraz to nebol trik. Pocítila som nutkanie otvoriť sa mu a všetko mu
vyklopiť, no táto potreba ma prinútila zapochybovať o sebe.
„Nie. To je všetko.“ Posunula som sa na svojom mieste a sklopila som
pohľad k jeho rukám, ktoré mal položené na kolenách. „Je môj bývalý a o
niekoľko rokov starší Gonzalov brat. Isabel a on sa zoznámili
prostredníctvom nás, keď sme spolu začali chodiť. A… to je asi všetko.“
Keby som bola múdrejšia, porozprávala by som Aaronovi celý príbeh.
No v poslednom čase som robila samé hlúpe rozhodnutia. Takže nič viac
som už nedodala.
Na moju obranu, čeliť katalyzátoru mojej súčasnej situácie bude samo
osebe dosť ťažké. Nechcela som tráviť čas rozprávaním o Danielovi,
pretože to znamenalo vracať sa do spomienok plných zlých rozhodnutí a
zlomených sŕdc.
Takže nie, táto téma nepatrila medzi tie, o ktorých by som sa rada
nezáväzne rozprávala – bez ohľadu na to, aká kľúčová bola pre
predstavenie, ktoré sme sa chystali odohrať. Sčasti za to mohla skutočnosť,
že som sa pred Aaronom nechcela cítiť ponížene, a tak som ďalšie
informácie radšej vynechala, hoci som si uvedomovala, že ho tým klamem.
Opäť niekoho klamem. Áno, bola to síce iba lož prameniaca z vynechania
detailov, ale mala potenciál neskôr ma dostihnúť a nakopať do zadku. Tak
ako každé klamstvo.
„Môžeš mi dôverovať,“ ubezpečil ma potichu.
Možno som mohla. Neznamenalo to však, že sa mu s tým zdôverím. Ten
úsek môjho života bol pod zámkou už tak dlho – možno pridlho –, že
zámka zhrdzavela, pokazila sa a už sa nijako nedala otvoriť. To by
vysvetľovalo, ako som sa tu ocitla. Niekde na druhej strane Atlantického
oceána, vedľa muža, s ktorým som mala zvyčajne problém deliť sa o ten
istý vzduch bez toho, aby som mu nechcela niečo hodiť do zanovitej hlavy,
no ktorý bol nejakým zázrakom jediným mužom v New Yorku, čo mohol
predstierať, že je môj vymyslený priateľ.
„Ako sa volá moja abuela?“ Sklápala som pohľad, len aby som sa mu
nemusela pozrieť do tváre. Radšej som nechcela vedieť, ako sa práve cíti.
Tušila som, že by mi to neprospelo.
„Catalina.“ Aaron vyslovil moje meno tónom, ktorý pripomínal ľútosť.
Nepáčilo sa mi to. „Nesprávne,“ odsekla som. „Moja abuela sa nevolá
Catalina, Aaron. Musíš poznať meno mojej jedinej žijúcej starej mamy.“
Odbiehala som od pôvodnej témy, ale to nič nemenilo na faktoch. Naozaj
musel poznať meno mojej abuely.
„Takže?“ zatlačila som. „Ako sa volá moja abuela?“
Aaron sklonil hlavu na plyšovú opierku a na sekundu zavrel oči. „Tvoja
abuela sa volá María a nevie ani slovo po anglicky, čo by ma nemalo
zmiasť, že je neškodná. Keby náhodou postrčila jedlo mojím smerom, mám
držať jazyk za zubami a jesť.“ Aaronovi sa slová kotúľali z úst, akoby tento
výkon trénoval celé týždne.
„Pôsobivé,“ prikývla som spokojne.
Zhlboka sa nadýchol a prosebne na mňa pozrel. „Už sme to prebrali
tisíckrát a začína ma z teba bolieť hlava.“ Zvraštil obočie. „Musíš sa uvoľniť
a ja si tiež potrebujem oddýchnuť. Urobme to. Myslíš, že môžeš byť pár
hodín ticho?“
„Po prvé, bolo to len trikrát.“ Vystrčila som tri prsty, len aby som bola
dôkladná. „A to sme ešte neskončili ani s posledným kolom otázok. A po
druhé, som úplne a absolútne uvoľnená. Som chladnejšia ako uhorka,
Blackford. Chcem sa len uistiť, že to nepokazíš a nepopletú sa ti základné
informácie. Si môj priateľ…“ Odmlčala som sa, keď som počula, čo práve
vyšlo z mojich úst. „To je úloha, ktorú zohráš v celom tomto španielskom
ľúbostnom podvode. Zhostíš sa roly môjho vymysleného priateľa. Takže by
si mal poznať aspoň mená členov mojej najbližšej rodiny, aby nikto
nevytušil, že spolu naozaj nechodíme. A ver mi, že na to prídu, len čo
trochu zaváhaš.“
Za to som si vyslúžila zamračený pohľad.
„Nepozeraj sa na mňa takto,“ ukázala som na jeho zachmúrený výraz. „V
Španielsku sú aj bratranci a sesternice z prvého a druhého kolena
najbližšia rodina, jasné? To isté platí pre strýkov, tety a prastrýkov a
pratety. Niekedy sa za rodinu považujú aj susedia.“ Zamyslene som sa
odmlčala. „Ach, možno by sme si mali ešte raz prejsť fyzické opisy…“
„Nie,“ skočil mi Aaron do reči a jeho hlas bol čoraz nervóznejší. „Musíme
si oddýchnuť. A ak to nechceš robiť, tak by si mohla nechať odpočívať
aspoň mňa. Chceš, aby som bol celý nevrlý, keď pristaneme?“
„Ty si vždy nevrlý.“
Jeho vrásky sa prehĺbili. „Chceš, aby som bol taký unavený, že budem
mimoriadne nevrlý a urobím na tvoju rodinu zlý dojem?“
„Vyhrážaš sa mi?“ zalapala som po dychu.
„Nie,“ pokrútil hlavou, zaskočený mojím obvinením. „Ale ak ma
nenecháš spať, možno to tak dopadne.“
„Prejdime si to ešte raz. Preletíme to rýchlo, neboj. Len bratranci a
sesternice z prvého kolena?“ vyjednávala som s našpúlenými perami.
Aaron si dramaticky povzdychol.
„Alebo by sme mali prebrať základné veci, ako napríklad moju obľúbenú
farbu, film, ktorý ma rozplakal, alebo čoho sa najviac bojím.“
Aaron ochabol na svojom sedadle.
Otvorila som ústa, ale Aaron zdvihol ruku a zastavil ma. „Koralová. P. S.
Milujem ťa. A hadov alebo čohokoľvek, čo sa na ne aspoň trochu podobá.“
Nuž… bolo to stopercentne správne.
Potom zavrel oči a prestal vnímať okolitý svet. Aj mňa.
Bez slova som si oprela hlavu o sedadlo a napodobnila ho, lebo som
nechcela myslieť na to, že odpovedal presne. Na všetky tri otázky. Lenže
ticho spôsobilo, že každá ďalšia myšlienka a starosť mi v hlave rezonovala
čoraz hlasnejšie a dobiedzavejšie.
Predchádzajúca emócia sa vrátila a ja som sa znovu znepokojila a
znervóznela. Strácala som kontrolu aj nad tou trochou zdržanlivosti, ktorú
som sa pri Aaronovi zvyčajne snažila zachovať.
„Chcem sa len uistiť, že všetko pôjde hladko,“ povedala som skoro pre
seba. „Je mi ľúto, ak ťa zo mňa bolí hlava.“
Aaron musel v mojom priznaní niečo začuť, hoci som si nebola istá, či k
nemu cez šum, ktorý napĺňal kabínu, moje slová vôbec doľahli.
Prudko otvoril oči a otočil ku mne hlavu. „Prečo si si taká istá, že to
pokazím?“
Tá otázka sa zdala úprimná. A to len zväčšilo uzol v mojej hrudi.
Myslel si, že jediné, čo ma trápi, je, že si nezapamätá meno mojej tía-
abuely?
Skutočným podvodníkom som bola ja, nie on. „O to nejde.“ Pokrútila
som hlavou, neschopná nájsť správne slová. „Ja… chcem, aby mi uverili, že
som šťastná.“
„Nie si šťastná, Catalina?“ Skúmavo sa na mňa zahľadel tak intenzívne,
až hrozilo, že nakoniec odhalím všetky svoje tajomstvá.
„Myslím, že som,“ vydýchla som a znelo to pochmúrnejšie, ako som
zamýšľala. „Tuším som šťastná. Len chcem, aby aj doma všetci uverili, že
som šťastná. Hoci jediný spôsob, ako to dosiahnuť, je tento,“ mávla som
rukou medzi nami dvoma. „Treba u nich vyvolať ten správny dojem. Je to
na nás oboch. Všetci doma musia uveriť, že už nie som osamelá a slobodná,
že už nemám zlomené srdce.“ Videla som na ňom, ako si niečo dáva
dokopy, a tak som vyplnila ticho. „Musíme ich presvedčiť – všetkých –, že
sme hlboko, absolútne a úplne zaľúbení. Ak sa dozvedia o našej dohode, do
konca života mi to neodpustia. Bude to ponižujúce. Asi miliónkrát horšie,
ako keby som na tú svadbu prišla sama a oni by ma až do konca mojich dní
ľutovali.“
Keby zistili, že som niekoho presvedčila, aby zohral rolu môjho frajera,
niekoho, s kým sa ani nekamarátim, podarilo by sa mi len potvrdiť to, čo si
o mne už dávno myslia. Že som zlomená, zaseknutá a úbohá Lina.
Aaronovi zaihralo v očiach niečo, čo vyzeralo ako pochopenie. Akoby
mu do seba konečne zapadli kúsky skladačky. Možno za to mohla pravda o
mojich motívoch. Dúfala som, že nie. No nech za to mohlo čokoľvek, tento
okamih trval krátko, lebo nás vyrušili.
Jeho pozornosť sa presunula na letušku, ktorá sa vznášala priamo nad
našimi hlavami.
Venovala mu žiarivý úsmev. Taký, ktorý neopätoval. „Dáte si niečo na
pitie, pán Blackford? Slečna Martínová?“
„Dva džiny s tonikom, prosím,“ povedal bez toho, aby sa na letušku čo i
len pozrel. „Môže byť, zlatko?“
Pri poslednom slove sa mi zakrútila hlava. Zlatko. „Áno, iste,“ zašepkala
som a v tom okamihu mi zahoreli líca.
Dobre, to bolo… to bolo… nikdy ma nik nenazval zlatko. A súdiac podľa
rýchleho chvenia v žalúdku sa mi to celkom páčilo. Ach, bože. Naozaj sa
mi to páčilo. Hoci to bolo falošné.
„Ďakujem, hm…“ Ukradomky som sa zahľadela na letušku, ktorá si
Aarona uznanlivo obzerala. „Ďakujem, frajer.“
 Žena stisla pery a prikývla. „Hneď som späť s vašimi nápojmi.“
„Vieš,“ spustil Aaron tlmeným hlasom, keď odišla, „ty sa obávaš, že sa
pomýlim a popletiem desiatky španielskych mien, ktoré som dnes počul
prvý raz, a pritom prehliadaš, že keď ma pred rodinou nazveš frajerom, asi
nás prezradíš oveľa rýchlejšie.“
„Desiatky mien?“ zasyčala som. „Skôr tucet.“
Aaron ma prebodol pohľadom.
„Minimálne pár desiatok. Ale možno máš pravdu,“ priznala som, čím som
si od neho vyslúžila šokovaný pohľad. „Ako chceš, aby som ťa volala?“
„Čokoľvek, čo ťa urobí šťastnou. Len si niečo vyber.“
V tej chvíli sa účinok slova zlatko vrátil s ešte väčšou intenzitou.
„Neviem,“ zahabkala som a potlačila nevhodné pocity. „Myslím, že by
dávalo zmysel, keby som ťa oslovovala nejakým španielskym slovom.
Bollito? Cuchi cuchi? Pocholito?“
„Bollito?“
„To je buchtička.“ Usmiala som sa. „Piškótová buchtička, lesklá a
rozkošná…“
„Dobre, to nie.“ Zamračil sa. „Asi bude lepšie, keď sa budeme držať
svojich mien.“ Vzal si oba nápoje od letušky, ktorá sa práve objavila, a môj
položil predo mňa. „Zrejme ti pri výbere španielskeho oslovenia nemôžem
veriť bez toho, aby som vedel, čo znamená.“
„Som veľmi dôveryhodná – to by si už mal vedieť.“ Priložila som si prst k
brade a niekoľkokrát som si po nej zamyslene poklopkala. „Čo tak conejito?
To znamená za­jačik.“
Aaron s dlhým povzdychom nechal svoje mohutné telo klesnúť hlbšie do
sedadla.
„Máš pravdu, ty nie si zajačik.“ Odmlčala som sa. „Osito?“ Náročky som
si premerala jeho telo, akoby som zvažovala, či mu tá prezývka sedí. „Áno,
to je oveľa výstižnejšie. Si skôr medveď.“
V Aaronovom hrdle uviazlo niečo, čo znelo podobne ako ston. Zdvihol si
pohár k ústam a vypil takmer polovicu obsahu. „Len sa napi a pokús sa
zaspať, Catalina.“
„Dobre.“ Odvrátila som sa, uvelebila sa na svojom mieste a napila sa
džinu s tonikom. „Ak na tom trváš, osito.“
Kútikom oka som videla, ako Aaron dopíja zvyšok nápoja.
 Niežeby som mu to mala za zlé. Rozhodne sme potrebovali trochu
tekutej odvahy, ak to chceme prežiť.
 Pätnásta kapitola

Vystupovanie z lietadla, prechod cez colnicu a vyzdvihnutie batožiny mi

trochu pripomínali jeden z tých zvláštnych snov, v ktorých sa vám zdá
všetko naokolo rozmazané a neskutočné, ale v hĺbke vášho vedomia tušíte,
že to nie je ­realita.
Ibaže toto bola realita. A hlasné buch, buch, buch v mojich ušiach bolo
dôkazom toho, ako veľmi je to skutočné.
A predsa, akokoľvek si časť môjho vedomia opakovala, že čoskoro sa
prebudím, zatiaľ čo moje srdce kričalo, že už som hore a naozaj sa to deje,
v okamihu, keď sa predo mnou objavila brána príletov, telo mi stuhlo
uvedomením.
Kolieska môjho kufra zaškrípali o podlahu, keď som zastala. Nohy mi
zapustili korene do zeme, dych sa mi zasekol v krku a sledovala som, ako
sa otvárajú a zatvárajú brány a vypúšťajú von ľudí, čo kráčali pred nami.
Pozrela som na Aarona, ktorý išiel vedľa mňa, ale práve bol pár krokov
predo mnou. Moja preplnená taška mu opäť visela na pleci.
„Aaron,“ zapišťala som a to buch, buch, buch bolo čoraz hlasnejšie.
„Nezvládnem to.“
S pocitom, akoby sa mi pľúca naplnili cementom, som si priložila ruku k
hrudi. „Ay Dios.“ S ťažkosťami som sa nadýchla. „Ay Dios mío.“
Ako som to mohla nechať zájsť tak ďaleko?
Čo urobím, keď to všetko vybuchne?
Čo ak to celé ešte zhorším?
Bola som šialená. Nie, bola som iba hlúpa. A najradšej by som si strelila
facku. Možno by som sa konečne spamätala.
Pohľadom som zúfalo blúdila po okolí a hľadala dajaký únikový východ.
Spôsob, ako sa dostať preč. Ale nevidela som nič iné ako brány, ktoré nás
oddeľovali od mojich rodičov a nenásytne pohlcovali jedného pasažiera za
druhým.
 „No puedo hacerlo,“ zamrmlala som, nespoznávajúc vlastný hlas.
„Nemôžem to urobiť. Nie som schopná len tak vyjsť z letiska a ďalej klamať
celú svoju rodinu. Nezvládnem to. Nebude to fungovať. Prídu na to.
Urobím zo seba hlupaňu. Hlupaňu, ktorou som, lebo…“
Aaronove prsty našli moju bradu a zdvihli mi tvár, aby som mu pozrela
do očí. „Hej.“ Pod žiarivkovým svetlom osvetľujúcim terminál mu iskrili
modré oči a strhli na seba všetku moju pozornosť. „Tu si.“
Nemohla som vysloviť ani slovo bez toho, aby som neprišla o rozum.
Nepatrne som pokrútila hlavou. Jeho prsty zostali na mieste.
„Nie si hlupaňa,“ povedal mi, pričom mi stále hľadel do očí.
Na chvíľu som spustila viečka, nechcela som vidieť to, čo sa mu zračilo v
očiach. Aj bez toho som sa ledva držala na uzde. „Nedokážem to,“
zašepkala som, otvorila oči a znovu sa stretla s jeho pohľadom.
Jeho hlas stvrdol. „Catalina, prestaň byť absurdná.“ Na rozdiel od
jemného zovretia jeho prstov bol jeho príkaz strohý. Necitlivý vzhľadom
na to, že hovoril so ženou na pokraji zúfalstva.
Ale niečo v ňom ma prinútilo konečne sa poriadne nadýchnuť. A tak
som aj urobila. Nadýchla som sa a hneď zhlboka vydýchla. Aaron sa mi
pritom celý čas díval rovno do očí s výrazom, ktorý mohol znovu vymrštiť
moju úzkosť do výšin, ale namiesto toho ma to postupne upokojilo.
„Máme to pod kontrolou,“ dodal sebavedomo.
My.
To jednoduché použitie slovesa v množnom čísle sa mi ozývalo v hlave a
dodávalo mi potrebnú odvahu.
A potom, akoby čakal na okamih, keď budem pripravená vypočuť si
nasledujúce slová, prešiel k smrteľnému úderu. „Už na to nie si sama. Teraz
sme na to dvaja. Sme v tom spolu a máme to pod kontrolou.“
Z dôvodu, o ktorom som vedela, že ho nikdy nebudem schopná vysvetliť,
som mu uverila. Nespochybnila som jeho slová, nebojovala som s ním.
Ani jeden z nás už nič nepovedal. Moje ustráchané hnedé oči hľadeli do
jeho odhodlaných modrých a medzi nami prebehlo akési tiché
porozumenie.
Medzi nami. Lebo Aaron a ja sme sa práve zmenili na my.
Aaron spustil prsty z mojej brady a chytil ma za ruku, ktorú som si
netisla k hrudi.
 Jemne ju stisol.
Pripravená? opýtal sa ma bez slov.
Naposledy som sa zhlboka nadýchla a zamierili sme k dverám, ktoré
viedli do príletového terminálu malého španielskeho letiska.
V ústrety mojim rodičom.
V ústrety nehorázne absurdnej fraške, do ktorej sme sa odhodlali pustiť.
V ústrety tomuto… ako som to nazvala predtým? Ach áno, v ústrety
tomuto španielskemu ľúbostnému podvodu, ktorý sme naplánovali.
Pretože my, Aaron a ja, to máme pod kontrolou.
Práve to povedal. A ja som mu verila.
Len som dúfala, kvôli nám obom, že má pravdu.

„Papá, naposledy ti opakujem, že tu nám bude dobre.“ Očami som putovala

po malej miestnosti, hľadala som podporu u svojho falošného priateľa.
Kútik jeho pier sa nadvihol.
„Možno keby sme abuelu presťahovali k tvojej sestre,“ pokračoval papá,
„a vy dvaja by ste si mohli vziať veľkú hosťovskú izbu. Hoci si nie som
celkom istý, či tam nebudú spať tío José a tía Inma. Počkaj, zavolám…“
„Papá,“ prerušila som ho a zdvihla dlaň, aby som ho pohladkala po ruke.
„Nechaj to tak. Tento byt nám úplne stačí. Nemusíš nás sťahovať do domu.
Nechaj abuelu na pokoji.“
Vlna nostalgie a dôvernej známosti ma zasiahla priamo do brucha. Už
tak dávno som nebola doma; všetko naokolo mi bolo rovnako prirodzené
ako dýchanie, a zároveň mi to pripomínalo spomienku, ku ktorej som sa už
dávno nevrátila. Môj otec a jeho veľké srdce, vždy také ústretové. Až príliš
starostlivé. Zakaždým sa snažil, aby sa všetci cítili ako doma – aj keby to
znamenalo, že by sme sa mali pobiť o spálne. Bola som taká zaujatá
strachom z tejto chvíle, až som zabudla, že títo ľudia sú moja rodina. Som
doma. A, bože, napriek všetkému mi všetci hrozne chýbali.
Mama sa posunula odo dverí do stiesnenej spálne a zhodnotila situáciu.
„Ay, cariño, tvoj otec má pravdu. No sé…“ Zaváhala a hľadala vhodné slová.
„Este hombre es tan alto y… grande.“ Jej pohľad pristál na Aaronovi, putoval
od jeho hlavy k nohám a späť, zatiaľ čo krútila hlavou so zmesou úžasu a
skepticizmu.
Zdalo sa mi, že som na Aaronových perách zazrela náznak úškrnu,
kútiky sa mu dvíhali čoraz vyššie. Vyslúžil si môj spýtavý pohľad.
„Viem, čo znamená grande.“ To nepatrné zvlnenie pier mu vydržalo, až
kým sa neobrátil k mojej mame a nezvážnel. „Oceňujem vašu starostlivosť,
Cristina. Ale vyspíme sa aj tu. Muchas gracias por todo de nuevo.“
Spolu s matkou mi dnes už druhýkrát sánka spadla tak­mer na zem. Prvý
raz sa to stalo na letisku, keď som zistila, že Aaron vie po španielsky
natoľko, aby sa rodičom predstavil v mojom rodnom jazyku. Jeho prízvuk
skoro nebolo počuť.
Krátko nato, zatiaľ čo som mala ústa stále dokorán, sa na maminej tvári
zjavil úsmev, ktorý si vyhradzovala pre veľmi obmedzený počet ľudí.
Sledovala som, ako vydýchla, napoly užasnuto, napoly rezignovane.
Akoby jej neprekážalo prijať Aaronovo vyhlásenie bez akéhokoľvek boja,
ak bude aj naďalej hovoriť po španielsky. Aj takéto správanie si
vyhradzovala iba pre hŕstku ľudí.
Môj veľmi šťastný a veľmi falošný priateľ ju obdaril zdvorilým úsmevom.
„Catalina aj tak nezaberá toľko miesta,“ skonštatoval Aaron zrazu.
„Nájdeme spôsob, ako sa pomestíme. Pritúlime sa k sebe, však, bollito?“
Obrátila som hlavu jeho smerom. „Áno,“ vyhŕkla som. „Pritúlime sa k
sebe.“
Sľubujúc si, že za to neskôr zaplatí, som vystrašene pozrela na otca. Na
moje veľké zdesenie som zistila, že sa usmieva. Mama na druhej strane iba
prikývla, očami preskakovala z Aarona na mňa a hodnotila náš rozdiel vo
veľkosti a výške.
Čo, našťastie, nebude problém. Praktický byt, ktorý moji rodičia
prenajímali počas sezóny dovolenkárom, mal dve spálne. Tak ako všetko v
byte, aj izby boli malé a funk­čné a bolo v nich len to, čo je nevyhnutne
potrebné. To však znamenalo, že my, Aaron a ja, sa k sebe nebudeme
nijako túliť. Dokonca sme sa ani nechystali zdieľať jednu izbu.
Vďakabohu.
Čo mi pripomenulo, že nastal čas, aby moji rodičia odišli.
„Dobre, vy dvaja. Ďakujeme, ale už nás vítate až-až.“ Podišla som k nim a
zľahka som ich postrčila k dverám. „Musíme si vybaliť kufre a pripraviť sa
na rozlúčku so slobodou.“
„Vale, vale,“ povedala mama a chytila otca za ruku. „Vidíš, Javier? Chcú
byť sami.“ Mierne nadvihla obočie. „Ya sabes.“
Otec zamrmlal niečo nezrozumiteľné, čím dal najavo, že nemá záujem
zisťovať prečo.
Ignorovala som matkine narážky a len čo som rodičov objala,
vyprevadila som ich z dverí. Aaron sa im medzitým ešte raz zdvorilo
poďakoval – po španielsky, kvôli mame – a zostal stáť v kúte.
Keď rodičia konečne odišli, obrátila som sa k Aaronovi, ktorý už kládol
oba kufre na posteľ. Rozopol svoj a začal z neho vyberať kusy oblečenia a
toaletné potreby.
„Nemusíš to robiť,“ upozornila som ho a neobťažovala som sa otvárať
svoju batožinu.
Aaron nadvihol obočie.
„Budeme spať v oddelených izbách,“ vysvetlila som.
„Aha?“ To bolo jediné, čo z neho vypadlo.
Ignorujúc zmätený pohľad, ktorý na mňa práve vrhol, som zamierila na
chodbu, aby som ho zaviedla do jeho izby.
S vlastnou posteľou.
Aaron ma nasledoval v tesnom závese a vstúpil do miestnosti iba pár
sekúnd po mne.
„Tadá!“ rozhodila som ruky. „Tu je tvoja izba. Tvoj bielizník. Tvoja
kúpeľňa je však vonku na chodbe. A, áno, toto bude tvoja posteľ.“
Ukázala som na posteľ a všimla som si, aké má smiešne rozmery. Celá
izba bola oveľa menšia, ako som si pamätala.
Pozrela som na Aarona, ktorý stál hneď vedľa mňa a prezeral si posteľ s
rukami prekríženými na hrudi. Vyzeral presne tak ako moja mama pred
niekoľkými minútami, keď si ho premeriavala od hlavy po päty.
Mal pravdu. Takto to nepôjde.
„Dobre,“ zmierila som sa s tým, že sa tam nezmestí. „Vymením si s tebou
izbu. Vezmi si tú druhú, je väčšia. Ja si nechám túto.“
„To je v poriadku, Catalina. Prespím tu.“
„Nie, neprespíš. Do takej malej postele sa nezmestíš,“ upozornila som ho
na to, čo bolo očividné, „tuším ani diagonálne.“
 „To nič. Choď si vyložiť veci. Postarám sa, aby som sa zmestil.“
„Nie. V žiadnom prípade tu nemôžeš spať,“ trvala som na svojom a
ignorovala Aaronov nepríjemný pohľad, ktorý mi venoval ponad plece.
„Môžem.“
Tvrdohlavý, zanovitý muž, pomyslela som si.
„To ty si tu jediná tvrdohlavá,“ vyriekol.
Prižmúrila som na tohto otravného čitateľa myšlienok oči. „Nuž, ak mi
chceš dokázať, že máš pravdu, smelo do toho.“ Ukázala som na posteľ.
„Predveď mi, že sa tam zmestíš, a nechám ťa na pokoji.“
Aaron vzdychol, spustil ruky a priložil si dlaň k tvári. „Mohla by si…?“
Odmlčal sa a pokrútil hlavou. „Vieš čo? Tentoraz ti vyhoviem. Len preto,
aby sme obaja nepremárnili svoje životy hádaním sa o tom, či sa zmestím
na posteľ. Nechcem sa o tom hašteriť aj na zladených invalidných
vozíkoch.“
Mýlil sa. Zladené invalidné vozíky nepatrili do mojich plánov súvisiacich
s Aaronom Blackfordom, ani nikdy nebudú.
Môj falošný a veľmi vysoký priateľ urobil dva kroky a ocitol sa priamo
pred skromnou posteľou.
Nezmestí sa tam. Bola som si tým istá. A tak som sa oprela o stenu a
čakala, kým dokáže, že mám pravdu.
Len čo Aaron vyliezol na maličký kus nábytku, matrac pod jeho váhou
poskočil až príliš divoko. S hlasným vrzgotom si ľahol na chrbát.
Niekoľkokrát zmenil polohu, zatiaľ čo matrac sa pod jeho váhou prehýbal.
Nič však nedosiahol.
Nezmestí sa tam.
Pri pohľade na muža očividne väčšieho ako posteľ predo mnou, s nohami
ovísajúcimi cez rám a očami gániacimi do stropu, som si nemohla pomôcť
– úškrn, s ktorým som zvádzala boj, sa mi konečne zjavil na perách.
Nebolo to tým, že som mala celý čas pravdu. Nie. Spokojný a zubatý
úsmev, ktorým sa mi rozžiarila tvár, súvisel s nevrlým Aaronom, ktorý
ležal diagonálne na malej posteli so zachmúreným výrazom a zvrašteným
obočím. Najlepšie na tom bolo, že mi vyhovel a dokázal, že mám pravdu,
len preto, lebo som to chcela. Len preto, že sme boli rovnako tvrdohlaví.
A to… iba roztiahlo moje pery do širšieho úsmevu.
Podišla som bližšie, a keď som sa naňho pozrela, nepotlačila som žiarivý
úsmev. „Je ti pohodlne?“
„Veľmi.“
„Stavím sa, že ti ešte nikdy v živote nebolo až takto pohodlne.“
Prevrátil oči. „Fajn,“ zavrčal Aaron, keď sa posadil a pružiny v
jednoduchom a – priznajme si to – pravdepodobne lacnom matraci pod
jeho váhou hlasno zavŕzgali. „Takže si mala pravdu,“ pokračoval, keď sa
presunul na kraj a snažil sa vstať z postele, ktorá akoby sa zmenila na
pohyblivý piesok a pohlcovala každý jeho pohyb. „A teraz, keby si…“
Skôr ako som si stihla uvedomiť, čo sa deje, konštrukcia postele sa s
veľkým rachotom zlomila, pohltila časť matraca a spolu s ňou aj Aarona.
Zalapala som po dychu a ruky mi vyleteli k ústam.
„Preboha,“ zamrmlal Aaron.
„Božemôj, Aaron.“ Chichot, ktorý mi vyšiel z úst, keď som zízala na
nevrlého muža sediaceho uprostred katastrofy, ktorá zostala z taškových
pružín, bolo počuť pravdepodobne až v New Yorku.
Nevyzeral ani zďaleka v poriadku, ak som mala súdiť podľa jeho
zlostného pohľadu.
Ale napriek tomu som sa spýtala: „Si v poriadku?“ Snažila som sa
vytriezvieť, čo sa mi aj podarilo. No nedokázala som zadržať smiech. A tak
som sa rozosmiala.
A potom ešte hlasnejšie.
„Áno. Všetko je v poriadku,“ zavrčal. „Nič, čo by som nezvládol.“
„Dobre, ale pre istotu…“ Natiahla som ruku, aby som mu pomohla vstať,
ale obaja sme stuhli, keď sa od vchodových dverí bytu ozval krik. Hlas, z
ktorého mi prebehol mráz po chrbte.
„Hola!“ ozvalo sa prenikavé jačanie.
Je to…?
„Hay alguien en casa?“ zavolal ten hlas, ktorý som poznala. Uvedomila
som si, že patrí mojej príbuznej.
Nie.
Žena s červenými vlasmi, o ktorej som si bola takmer istá, že sa o dve
sekundy objaví vo dverách, sa pýtala, či je niekto doma. Akoby to
pravdepodobne už dávno nevedela.
Charo. V byte bola moja sesternica Charo. A súdiac podľa rýchleho
klopkania jej podpätkov, bude v izbe asi o…
 „Ay, pero mira qué bien. Niekto krstí posteľ.“ Spoza chrbta mi do uší
doľahol chichot, ktorý nebol rozkošný, ale vyslovene zlomyseľný.
Na tvári môjho falošného priateľa sa mihlo pochopenie.
Nedbajúc na moju reakciu sesternica pokračovala v bľabotaní: „Pozri sa
na ten neporiadok.“ Zacmukala. „Po tom, čo si bola tak dlho sama, by si
človek myslel, že si už vyšla z cviku, Linita.“
Vystrúhala som grimasu. Nechceš to rovno vykričať do sveta? Viečka sa
mi inštinktívne zatvorili a po krku sa mi do tváre plazila červeň.
„Veď koľko rokov uplynulo, odkedy ste sa s Danielom rozišli? Tri? Štyri?
Možno viac.“
Preboha, najradšej by som sa od hanby prepadla pod zem. Nemohla som
uveriť, že Charo po pozdrave prešla rovno k tomuto. A ešte k tomu pred
Aaronom. Nechcela som sa naňho pozerať. Odmietala som sa pozrieť jeho
smerom. Nemohla by tá rozbitá a znetvorená posteľ pohltiť aj mňa?
A práve vtedy sa moje želanie splnilo.
Aaron ma potiahol za ruku rovno na seba. Prekvapene som zjojkla.
Zrútila som sa rovno do chaosu, ktorý zostal z postele. Moje telo skončilo
rozvalené napoly na ňom. Nie však nadlho, lebo skôr ako som si
uvedomila, čo sa vlastne deje, ma jeho veľké a mäsité ruky stiahli do
svojho lona. Otočil ma tvárou k sesternici Charo a spôsobil, že moje telo
pri zmene polohy stuhlo ako metla.
Doriti, som v Aaronovom lone. Chrbtom sa opieram o jeho hruď. Zadkom
som na… áno. Na jeho slabinách.
„Za všetko môžem ja.“ Jeho hlboký hlas sa ozýval z veľmi desivej
blízkosti spoza môjho chrbta, keď som v duchu pomaly vymenúvala všetky
časti tela, ktorými sa tlačil k mojim oveľa jemnejším. Stehná, hruď, ruky,
všetko tvrdé a horúce pod mojím chrbtom. Pod mojím zadkom. Pod mojimi
stehnami a… Potrebovala som prestať myslieť na časti tela. „Ťažko sa jej
odoláva.“ Slová môjho falošného priateľa mi vnikli do uší vo chvíli, keď
som si všimla, ako sa podo mnou napínajú jeho svaly. „Však, bollito?“
Panebože.
On bol… a ja som bola… ja…
„Správne,“ zakrákala som, „osito.“
Charo sa na nás žiarivo usmiala, stopercentne spokojná s predstavením.
Sotva prišla do bytu a už získala príbeh, o ktorom budem počúvať ďalších
desať rokov. O tom, ako Lina a jej priateľ dolámali posteľ. Stavím sa, že
pridá detaily, ktoré sa nikdy nestali – že videla Aarona nahého alebo dačo
podobné.
Do mysle sa mi votrela predstava. Videla som pred sebou Aarona. Bez
oblečenia. So všetkými tými svalmi, ktoré som cítila…
Nie. Nie. Nie.
„Ay, len sa na vás dvoch pozrime,“ zapišťala moja sesternica a pritisla si
ruky k brade. „Vyzeráte spolu tak rozkošne. A, Lina! Nikdy som si
nemyslela, že si taká bláznivá.“ Charo veľavravne nadvihla obočie.
Aaronova ruka mi pristála na kolene, jej dotyk som cítila až na koži pod
džínsami. Bože, cítila som ho všade okolo seba. Keby som uvoľnila
chrbticu, pritúlila by som sa priamo k nemu.
Tá teplá dlaň mi stisla stehno.
Stále som strácala pozornosť, a teraz sa zdalo, že Charo čaká, kým niečo
poviem.
„Ach, áno,“ vychrlila som tak rýchlo, ako som len dokázala. Potrebovala
som sa odtiaľto dostať. Preč od Aarona. Pozícia, v ktorej sme sa ocitli, ma
príliš rozptyľovala. Veľmi, veľmi, veľmi zlým spôsobom. „Hm. Áno,
bláznivá. Jasné, že som bláznivá! Toto všetko je super šialené,“ vrtela som
sa v Aaronovom lone, ako som sa neúspešne snažila dostať z čiernej diery
vo veľkosti muža, ktorá ma do seba vtiahla. „Je to bláznivé, lebo ja som
super bláznivá. Teda… som celá zbláznená doňho.“ Ešte trochu som sa
pomrvila a uvedomila som si, že som možno uviazla niekde medzi jeho
veľkými stehnami. Neprestávaj hovoriť. „Tak šialene zaľúbená, až je to
šialené, vieš, čo tým myslím? Tak bláznivo…“
„Myslím, že to pochopila,“ zašepkal mi do ucha môj falošný priateľ a po
celom tele mi prebehlo hlúpe chvenie.
Stále som sa hniezdila v jeho lone, ignorujúc, ako je všetko, čo som pod
sebou cítila – presnejšie, čo som cítila pod zadkom –, pevné a teplé. Nie,
horúce. Bolo to horúce. Svaly na svaloch a ďalších svaloch. Niektoré z nich
tvrdli s každým mojím zbytočným pokusom dostať sa preč.
Panebože. Oh Dios mío. Je to…? Nie. Nemohlo to byť ono. Aaron
nemohol byť… vzrušený.
Ešte raz som sa z neho zúfalo pokúsila nadvihnúť a z Aaronových pier
uniklo tiché vrčanie. Pristálo mi na zátylku ako závan vzduchu.
 „Prestaň,“ dýchol mi do ucha. „Toto situácii vôbec nepomáha.“
Okamžite som poslúchla a prinútila som telo, aby sa uvoľnilo. Dobre,
pokoj. Predstav si, že sedíš v kresle. Alebo na tróne. Nie na Aaronovi. Je to iba
tvrdý trón vo veľkosti muža.
Venovala som sesternici falošný úsmev. „Tak čo tu robíš, Charo?“
„Ach, na svadobný víkend som mala zostať u kamaráta, ale v jeho byte
vytopilo kúpeľňu či čo, a tak mi nezostáva nič iné, len spať namiesto toho
tu,“ vysvetlila s nepatrným mávnutím ruky. „Určite ste sa tešili, že to tu
máte celé pre seba, čo?“ Opäť nadvihla obočie. „Sľubujem, že vás nebudem
rušiť. Ani si nevšimnete, že som tu.“
Existoval len jeden spôsob, ako by sme si mohli nevšimnúť, že Charo
snorí naokolo, a síce požitie silných narkotík.
„Výborne. Nuž, mali by sme sa vybaliť a dopriať ti, aby si urobila to isté,“
oznámila som z trónu v tvare Aarona. Odkašľala som si. „Áno, v poriadku.
Pusťme sa do práce,“ dodala som, pričom ani Aaron, ani ja sme sa nepohli.
Ešte raz som si nahlas odkašľala. „Nemyslíš si, že by sme sa mali pohnúť,
osito?“
Skôr ako som stihla dopovedať, Aaronove veľké ruky pristáli na mojom
páse. Zdvihol ma zo svojho lona do vzduchu. Pristála som na roztrasených
nohách pred sesternicou.
Fíha, dobre. Takže to mohlo byť také jednoduché.
Aaron – ktorému sa záhadne vrátila zvyčajná pohyblivosť – ma
napodobnil a nechal za sebou spúšť plnú pružín a dreva.
„Ešte som sa nepredstavil.“ Aaron vystrel ruku, ktorú mal ešte pred
chvíľou ovinutú okolo môjho pása. Tú ruku, ktorá mi stískala stehno. „Soy
Aaron. Un placer conocerte.“
Moja sesternica – ktorú som podozrievala, že si od mojej matky už
vyžiadala všetky dostupné informácie o Aaronovi – ho chytila za ruku a
pritiahla si ho k sebe. „Ay y habla Español! El placer es mío, cariño.“ Na
každé líce mu vtisla jeden bozk.
Áno, bola som si istá, že neklamala, keď povedala, že potešenie zo
stretnutia je na jej strane.
Keď sesternica pustila Aarona, ktorý sa tváril trochu zarazene, objala aj
mňa. „Poď sem, prima. Nech vybozkávam aj teba.“ A šepotom, aby som to
počula len ja, dodala: „Dónde tenías escondido a este hombre?“
 Kde si schovávala tohto muža?
Zachichotala som sa. „Ach, prima, keby si len vedela.“
Odstúpila som od svojej ryšavej príbuznej a prekvapil ma dotyk
Aaronovej dlane na krížoch.
Odskočila som dozadu, priamo na jeho hruď.
Aaron na mňa pozrel s otázkou v očiach. „Choď do našej izby a začni sa
vybaľovať. Ja sa postarám o tento neporiadok, aby mala tvoja sesternica
kde spať.“
To bolo… veľmi pozorné. Celkom som zabudla na pokazenú posteľ.
Pomôcť sesternici so spúšťou bolo zrejme na mojom zozname priorít dosť
nízko.
„Uy, no, no.“ Charo zasiahla, skôr ako som sa stihla ospravedlniť.
„Zavolám tía Javiho.“ Hovorila o mojom otcovi, pre ňu bol strýko Javi. „Vy
dvaja sa choďte vybaliť a zabývať. Som si istá, že ste vyčerpaní z cesty. Len
dávajte pozor, aby ste nezlomili aj druhú posteľ.“ Zachichotala sa. „Za túto
môžem vziať vinu na seba, ale za vašu? Z toho by mohol byť trápny
rozhovor s tvojím otcom,“ žmurkla.
S poďakovaním sme sa odšuchtali do našej izby.
Do našej izby, o ktorú sa teraz musíme podeliť.
Dopekla.
Radšej sa vybaľme a pokúsme sa zabývať. Ak má tento začiatok nejako
naznačovať, čo nás čaká počas nadchádzajúcich dní, nebude to pre mňa a
môjho falošného priateľa prechádzka ružovou záhradou.
Keď sme takmer vyprázdnili kufre a naše svadobné odevy už viseli v
skrini, pozrela som úkosom na posteľ v našej izbe. Robila som to
posledných pätnásť minút.
Budem tu na vás čakať, zdalo sa mi, že si pospevuje, až som si želala, aby
sa zázračne rozpadla a tiež zmizla.
„Prestaň si robiť starosti. Môžem spať na podlahe, ak je ti to také
nepríjemné.“ Aaron na mňa pozrel so zachmúreným obočím.
„Nerobím si starosti,“ zaklamala som.
Zdieľať posteľ s Aaronom bolo niečo, čo som nečakala. Ani som to
neplánovala. Rodičia vraveli, že v byte budeme bývať len my. Väčšina hostí
bola z okolia a tí, čo neboli, prídu iba na veľký deň.
„Sme dospelí a poznáme sa už takmer dva roky. Vieme k sebe byť
zdvorilí a podeliť sa o posteľ. Aspoň je to manželská posteľ. A stojí.“
„Poviem tvojim rodičom, že o tú druhú posteľ sa postarám. Zaplatím za
spôsobenú škodu.“ V jeho hlase som čosi postrehla. Znel zamyslene a
takmer… zahanbene?
„To nemusíš, Aaron.“ Myslela som to vážne. „Nebola to tvoja vina. Tá
posteľ vydržala dlhšie, ako by mala, naozaj. Takéto veci… sa stávajú.“
Schmatla som z kufra niekoľko tričiek a rozvinula ich. Uvažovala som
nad vlastnými slovami. Nikdy v živote som to nezažila na vlastnej koži, ale
hej, také veci sa stávajú. Možno sa stávali práve Aaronovi. Možno zničil
desiatky postelí. Zmenil ich na hŕby dreva a pružín. Bol veľký muž, a
okrem toho dobre stavaný. Postele sa mohli poľahky poddať pod jeho
váhou a prasknúť. Možno stačilo, ak sa na nich trochu zamrvil. Alebo ak na
ne dopadol vlastnou váhou. Alebo ak sa na nich venoval činnostiam, ktoré
by preverili odolnosť rámu a pružín a…
Nie, nie, nie. Vyhnala som z hlavy predstavu spoteného a nahého
Aarona, ktorý…
Nie.
„Dobre.“ Aaron zapol zips vyprázdneného kufra. „A ak si si istá, že sa
môžeme podeliť o posteľ, som za. Pri troche šťastia sa pod nami nezlomí.“
Našla si ma celkom nová predstava. Veľmi podobná tým predošlým, ale
teraz som v nej figurovala ja a…
Nie. Mala by som s tými nezmyslami prestať.
„Tak sme dohodnutí,“ vyhlásila som a odplašila nechcené myšlienky a
predstavy. „Žiadne spanie na podlahe. Nemôžeme riskovať, že nás Charo
prichytí. Páry spávajú spolu.“
„A ako presne by nás prichytila? Chodí tvoja sesternica po dome a
vstupuje do spální, v ktorých nespí?“
„Nuž, Aaron, veľmi rada by som ti to vyvrátila, ale klamala by som.“
Roky ma naučili, že Charo je nepredvídateľná.
„Takže,“ zmenila som tému, „o niekoľko hodín sa stretneme s
najmladšími členmi klanu Martínovcov na prvej fáze – na rozlúčke so
slobodou.“
„Dáš mi krátku inštruktáž, prosím?“ požiadal ma. Aaron dokončil
vybaľovanie – čo sa mne ešte nepodarilo –, a oprel sa chrbtom o šatník v
kúte miestnosti. Venoval mi plnú pozornosť.
 „Určite ťa poteší, že deň strávime vonku, budeme si užívať teplo
španielskeho slnka a robiť niečo, čo nemá nič spoločné s popíjaním
mimózy a masážami. Čo bol, mimochodom, môj nápad.“ Prešla som k
úzkemu bielizníku a vzala z neho úhľadnú kopu uterákov. „Moje
povinnosti hlavnej družičky na seba v tomto prípade vzala jedna z mojich
najmladších sesterníc, Gabi.“ Položila som uteráky na prikrývku. „A to
znamená len jedno.“ Dramaticky som sa odmlčala. „Svadobný pohár.“
„Svadobný pohár?“ Z Aaronových pier unikol smiech.
Napodiv, ten nepatrný zvuk ma prinútil usmiať sa. Odignorovala som ho
a namiesto toho som mu zhrnula, ako budeme tráviť náš deň.
„Svadobný pohár,“ vzdychla som, „je súťaž, v ktorom sa proti sebe
postaví nevestin tím, ktorý tvoria všetky ženy pozvané na rozlúčku so
slobodou, proti ženíchovmu tímu, ktorý bude zložený z mužov.“ Poslednú
časť som vyslovila sarkasticky. „Skutočne osviežujúce, čo? Chlapci proti
dievčatám, súťažiaci v sérii hier a aktivít. Hurá.“
Aaron prikývol, no nepostavil sa na žiadnu stranu. „Vidím na tebe, že sa
veľmi tešíš. Ale, prosím ťa, pokračuj.“
Zagánila som naňho. „Tím, ktorý nazbiera viac bodov, si zabezpečí
víťazstvo a získa Svadobný pohár.“
„A ten pohár je fyzická trofej, alebo len symbolická odmena?“ zaujímal
sa Aaron a bolo mi jasné, že sa to snaží brať vážne. Neúspešne. Sotva bol
schopný potlačiť svoje pobavenie.
„Počúvaj,“ dala som si ruky v bok v snahe pôsobiť hrozivo, „vravela som
ti, že to nemám pod palcom ja. Som skôr reprezentatívna hlavná družička.
Sesternica Gabi je jedna z tých, čo sú posadnutí fyzickou zdatnosťou, a to
ona to celé zorganizovala. Takže buď rád, že nie si v tíme so mnou.“ Vzala
som si toaletné potreby a taštičky s mejkapom a prešla do skromnej
kúpeľne. Zatiaľ čo som si ukladala veci na úzky dostupný priestor, ďalej
som neprítomne zasväcovala Aarona do toho, čo sa bude diať. „Nie som z
toho nadšená, jasné? Keby to bolo na mne, išli by sme do kúpeľov, zatiaľ čo
vy by ste šli bohviekam robiť… chlapské veci.“
„Chlapské veci?“ počula som Aaronov hlas zo spálne.
„Áno, búchali by ste sa do pŕs, pili pivo, akoby mal nastať koniec vašich
životov, alebo by ste šli do striptízového klubu. Čo ja viem?“ Pokrútila som
hlavou, lebo som vedela, že hovorím o stereotypoch. „Ale nie,“ pokračovala
som a položila som na pult malú cestovnú nádobku so šampónom. „Nemali
sme také šťastie. Vtipné je, že tento nápad sa pozdával práve Gonzalovi.
Kto by si to bol pomyslel? Hlúpa súťaž namiesto toho, aby si užil posledný
deň ako slobodný muž, ďaleko od svojej nevesty. Niežeby ma to šokovalo.
Gonzalo je do mojej sestry blázon od chvíle, keď ju zbadal. Tak prečo by
chcel tráviť deň bez nej?“
To, čo tí dvaja mali, bolo skutočné. Úprimná, oddaná, hmatateľná láska.
Taká, ktorá prekonávala vzdialenosti, rozdiely a prekážky. Taká, o akej sa
píše v knihách. Pri tej predstave sa mi hrudník naplnil teplom a túžbou po
niečom, čo som netušila, či sa mi niekedy podarí nájsť.
„V každom prípade, Gonzalo je najväčší fanúšik Svadobného pohára. A
niečo mi hovorí, že bude viac než nadšený, keď ťa uvidí. Bude s tebou
kričať, bratsky ťa objímať a staneš sa jeho novým najlepším priateľom.
Viem to s istotou. Gon je veľmi súťaživý, vždy bol, takže bude nadšený, že
má vo svojom tíme človeka, ktorý sa podobá poondiatemu gréckemu
bohovi. Priamo z Olympu.“ Odfrkla som si.
Aaron naozaj pripomínal grécku sochu. Celý stoický s hladkými,
symetrickými líniami. Gonzalo si Aarona zamiluje na prvý…
Počkať.
Čo som to práve povedala?
Zatvorila som oči, keď som si uvedomila, že som Aarona nazvala bohom.
Gréckym. Z Olympu. Nahlas.
Ach, prosím, steny kúpeľne, buďte hrubé a zvukotesné. Prosím.
Vnímajúc jeho prítomnosť kdesi za mnou a vzhľadom na rozmery izby aj
kúpeľne som znehybnela.
Otvorila som oči a zahľadela sa na jeho odraz v zrkadle pred sebou.
Aaron sa opieral o zárubňu dverí, ruky mal prekrížené na hrudi.
Zhlboka som sa nadýchla, prešla som pohľadom po pulte, pozastavovala
sa na každom predmete a postupovala nahor, až kým som Aaronovi
nepozrela v odraze zrkadla do očí.
„Mohla by som dúfať, že si ma v spálni nepočul?“ odvážila som sa
opýtať.
„Záleží na tom,“ sledovala som, ako sa mu pohybuje ohryzok, keď
prehĺtal, „či majú grécki bohovia dobrý sluch.“
Mala som dve možnosti: zachovať sa ako dospelá žena, ktorou som bola,
alebo ignorovať, čo sa práve stalo, ako úplný zbabelec.
Mlčky som usporiadala všetky predmety, ktoré som práve položila na
poličku, a zvolila som si druhú možnosť, pričom som celý čas cítila, ako
sleduje každý môj pohyb.
O chvíľu som vycítila, že Aaron sa otočil, ale skôr ako odišiel, zavolala
som naňho: „A, Aaron?“ Pozorovala som odraz jeho chrbta v zrkadle. „Tím,
ktorý prehrá, musí dnes večer pred všetkými predviesť nacvičený tanec.“
Nijako nezareagoval, ale keď sa konečne pohol preč, dokonale som si
vedela predstaviť, ako sa mu súťaživo lesknú oči.
 Šestnásta kapitola

Stála som s rukami v bok a trochu som sa strácala v palete modrých a

zelených odtieňov, ktoré ponúkal výhľad predo mnou.
Keď ľudia hovorili o Španielsku, predstavovali si preplnené pláže pod
nemilosrdným letným slnkom. Predstavovali si stoly plné pohárov sangríe,
panvice naplnené paellou a množstvo tapas. Pravdepodobne si predstavili
aj nejakého tmavovlasého chlapíka, ktorý po večeroch neskutočne
majstrovsky brnká na gitarových strunách. A v istom zmysle sa celkom
nemýlili. V Španielsku sa to všetko dalo nájsť. Ale bola to len malá časť
toho, čím sa preslávila moja rodná krajina. Tieto predstavy, žiaľ,
nepokrývali ani desať percent všetkého, čo ponúkala.
Malé mesto, odkiaľ som pochádzala, stálo na najsevernejšom pobreží
polostrova, tiesnilo sa medzi často divokým, azúrovým Kantábrijským
morom a pásmom smaragdových hôr.
V rozpore so všeobecným presvedčením sa tento región nekúpal celý rok
v slnku. Najmä nie severné oblasti. Kdeže. Sever Španielska bol známy
tým, že obyvateľom poskytoval možnosť zažiť všetky štyri ročné obdobia v
priebehu niekoľkých hodín, a to v ktorýkoľvek deň v roku, čo spôsobovalo,
že vegetácia rástla divoko a bujne, pohlcovala pastviny a kopce a dotvárala
obraz, na ktorý v súvislosti so Španielskom pomyslel málokto.
Takže áno, leto na severe nebolo až také skvelé. Ale dnes bola
prekvapivo jasná obloha a od mora fúkal jemný vánok. Vrátil ma do čias,
keď sme sa takéto dni snažili využiť čo najviac, akoby od toho závisel náš
život. Od úsvitu do súmraku. Isabel a ja. Las hermanas Martín. Sestry
Martínové.
Pri pohľade na skupinu ľudí, ktorá sa dnes zišla na Svadobnom pohári,
mi napadlo, čo sa asi odohráva v Aaronovej hlave. Aký je jeho prvý dojem
z miesta, kde som vyrastala? Z mojej rodiny?
Predstavovanie prebehlo viac než dobre. Ak sú Španieli niečím známi,
tak svojou otvorenosťou a pohostinnosťou. Zdalo sa, že nad mojím
falošným priateľom nikto nemihol ani brvou. Nastali iba mierne trápne
chvíľky, že máme medzi sebou guiriho – tak nazývame turistov –, a preto
museli oprášiť svoju zabudnutú angličtinu.
Bola tu iba najmladšia generácia rodín nevesty aj ženícha, ich partneri a
niekoľko našich najbližších priateľov. Až na nášho barbarského a
slobodomyseľného bratranca Lucasa, o ktorom nikto nevedel, kam sa
vyparil tentoraz. A na svedka – známeho ako Daniel, môj bývalý, môj prvý
a jediný vzťah alebo muž, o ktorom si moja rodina myslela, že som sa z
nášho rozchodu nikdy nespamätala. Ešte neprišiel.
„Aquí está mi hermana favorita.“ Hlas mojej sestry ku mne doľahol o
sekundu skôr, ako sa na mňa zozadu vrhla.
„Som tvoja jediná sestra, ty trúba. Samozrejme, že som tvoja obľúbená.“
Ovinula som ruky okolo jej predlaktí, ktorými mi visela na kľúčnej kosti.
„Zabudni na detaily. Stále si moja obľúbená sestra.“
Vyplazila som jazyk a obzrela som sa na ňu cez plece. Nebyť našich
srdcovitých tvárí, vôbec by sme sa na seba nepodobali. Isabel bola vždy
vyššia a štíhlejšia ako ja. Oči mala tiež hnedé, ale ligotali sa v nich zelené
fliačiky – ktoré som jej vždy závidela – a vlasy mala kučeravejšie a
tmavšie, presne ako mamá. Ale tým sa rozdiely nekončili. Zatiaľ čo moja
sestra bola ako kúsok skladačky, ktorý zapadol na prvý pokus kamkoľvek,
ja som mala vždy problém nájsť si svoje miesto. Vždy mi niečo chýbalo
alebo som mala hranu navyše, ktorá ma nútila hľadať iné miesto, kam by
som lepšie zapadla. Nájsť si miesto, ktoré by som mohla nazývať
domovom. Pretože Španielsko ním pre mňa už nebolo. Ale nebol ním ani
New York, hoci tam som mala Rosie a kariéru, na ktorú som bola hrdá.
Vždy som sa cítila… trochu osamelo. Neúplne.
„Haló? Zem volá Linu,“ zvolala, obišla ma a potiahla za ruku. „Čo je to
dnes s tebou? Prečo sa tu skrývaš?“
Mala pravdu, naozaj som sa skrývala. Aj keď iba chvíľku.
Moja staršia sestra ma poznala až pridobre, takže som sa zaprisahala, že
pri nej budem s Aaronom mimoriadne ostražitá. Ak existoval niekto, kto
by mohol prekuknúť naše klamstvo, bola to Isabel.
„Neskrývam sa.“ Pokrčila som plecami. „Len som sa snažila mať chvíľu
pokoj od nevesty. Počula som, že takmer odtrhla ženíchovi hlavu, lebo si
kúpil zlé topánky.“
Odstúpila som od nej a otočila sa, aby sme stáli tvárou v tvár.
„Počula si správne.“ Moja sestra a budúca nevesta si priložila ruku k
hrudi a predstierala zdesenie. „Nechala som ho vybrať jedinú vec, Lina.
Jedinú. A on prišiel domov celý hrdý a šťastný s párom topánok, ktoré ma
prinútili pochybovať o vlastnom vkuse na mužov.“ Pokrútila hlavou. „Mala
som sto chutí nepozvať ho na vlastnú svadbu.“
„Myslíš vašu svadbu.“ Zasmiala som sa.
„Áno. Vari som povedala niečo iné?“ Šibalsky nadvihla kútik pier. „V
každom prípade si myslím, že do obedňajšej prestávky zostáva ešte asi
hodina. Si pripravená?“
Vymenili sme si pohľady.
„Na svoju smrť? Vždy.“
„Poď, ty hysterka,“ chytila ma Isabel za ruku a potiahla smerom k
skupine. „Je čas vrátiť sa. Gabi ma po teba poslala. Riadime sa presným
harmonogramom, vieš?“
Našpúlila som pery.
„Ach, prestaň s tým. Bude to zábava.“
„Doteraz nebola a ani nebude,“ zašomrala som. Neochotne som sa za ňou
vliekla, lebo som nemala na výber. „Gabi sa zmenila na rozkošnú, ale
desivú športovú magnátku a všetci sa jej boja.“
Isa si odfrkla. „Nie je to až také zlé. Okrem toho, stále môžeme vyhrať.
Za tými hlúpymi kreténmi zaostávame len o tri body.“
„Vážne si nazvala svojho snúbenca hlúpym kreténom?“
„Fajn, zaostávame o tri body za ženíchovým tímom. Lepšie?“
„Lepšie. Ale…“ vrhla som na ňu vážny pohľad ponad plece, „aj tak nás
rozšliapu ako šváby.“
Pokrútila som hlavou a pomyslela na to, aký neatletický je nevestin tím
v porovnaní s naším mužským náprotivkom. Body, ktoré sme nazbierali,
boli chabé body z ľútosti, ktoré nám Gabi dala, aby udržala tím
motivovaný. Teda všetkých ostatných okrem mňa. Mňa motivácia už
dávno opustila. Bola som pripravená zabaliť to a ísť sa napchávať jedlom.
Moje unavené telo trpiace pásmovou chorobou zaplo spínač hladu ešte
predtým, ako sme začali nezmyselne pobehovať.
 „Za to si môžeš sama.“ K obvineniu sa pridal aj sestrin ukazovák.
„Nemala si priviesť do súperovho tímu dvojníka Clarka Kenta.“
„Vyzerá ako on, však?“
Isabel prikývla. „A mimochodom…“ Odmlčala sa, a kým som sa stihla
uhnúť alebo sa na to pripraviť, potiahla ma za vrkoč. Trochu prisilno.
„Hej!“ Chytila som sa za vlasy a uhla som z trajektórie ďalších možných
útokov. „Začo to, dočerta, bolo, nevesta?!“
„Nebuď decko, zaslúžila si si to. Ako si sa opovážila držať ho,“ Isabel
ukázala na Aarona, a tým ma prinútila plesknúť ju po ruke, „predo mnou v
tajnosti?“
„Isabel,“ precedila som varovne.
Pokračovala ďalej a mávala ukazovákom smerom k môjmu falošnému
priateľovi: „Keď moja sestra začne s niekým chodiť, očakávam kompletnú
správu. Živé opisy, fotky, videá, olejomaľby – na forme nezáleží. Poteším
sa dokonca aj fotkám vtákov, ktoré som spomínala a ktoré si mi nikdy
neposlala.“
„Isabel.“ Stlmila som hlas. „Sklapni. Začuje ťa.“
Boli sme len zopár metrov od skupiny.
Nadvihla obočie a potom pomaly naklonila hlavu.
Dopekla.
„Chodí s tebou. Čo je na tom, keby počul, ako sa o tom rozprávaš so
svojou sestrou? Videla si jeho penis. Môžeme o ňom diskutovať.“ Prevrátila
oči. „Vlastne si myslím, že sa to od nás očakáva. Som si istá, že on už sa
rozprával so svo­jimi kamarátmi o tvojich prsiach.“
Zakliala som popod nos.
Civela na mňa, skúmavo pozorovala moju reakciu.
Nervózne som pozrela na Aarona a pohľady sa nám stretli. Tie modré
oči, ktoré akoby si ma vždy našli, ma dlhú chvíľu prebodávali.
Ježiši, počul to?
Veľmi zľahka som pokrútila hlavou a vrátila som sa pohľadom späť k
sestre.
„Vieš,“ pokrčila plecami, „spomenula si ho iba párkrát, takže som bola
presvedčená, že to nie je také vážne. Ale už si tým nie som taká istá.“
„Ako to myslíš?“ Zrýchlil sa mi pulz, lebo som sa obávala, čo by mohla
povedať.
 Sotva sme mali čas správať sa prítulne a zaľúbene, alebo ako sa majú
priateľ a priateľka správať. Všetok náš čas aj energiu pohltili vylomeniny v
súvislosti so Svadobným pohárom.
„Nuž, po prvé, je tu,“ podotkla Isabel. „To, že si ho priviedla domov, aby
sa zoznámil s mamá a papá a v podstate s celým mestom, mi napovedá, že
nie je len tak hocikto. Musí na ňom byť niečo výnimočné. Nepriviedla by si
sem niekoho, s kým sa náhodne stretávaš alebo s kým len tak randíš. Ani
keby vyzeral ako on. Už tak ľahko ľuďom nedôveruješ.“
V mysli mi vírili myšlienky, no zrazu prudko ustali.
Jej slová ma udreli priamo do tváre. Vyprázdnili mi myseľ od všetkého,
čo som mohla povedať.
Podvodníčka. V hlave sa mi vynorilo obvinenie. Ako by aj nie, keď som
bola hrozná klamárka?
Isabel považovala moje mlčanie za znamenie, aby pokračovala v
rozprávaní. „Potom je tu skutočnosť, ako na teba celý čas, čo sme tu, upiera
zrak.“
Počkať, čože?
„Prešlo iba, koľko? Pár hodín? A on je tebou stále pohltený, sleduje
každý tvoj pohyb, akoby si z riti vypúšťala dúhu a zanechávala za sebou
trblietavú stopu. Povedala by som, že je to nechutné, keby som sama
nebola zaľúbená.“ Pohladkala ma po ruke. „A ver mi, sestrička, si celá
červená a fľakatá. Nie si až taká rozkošná.“
Opäť som zvrtla hlavu k Aaronovi. Hltal vodu z fľaše a nevyzeral ani
spolovice taký fyzicky zničený ako všetci ostatní. A to sa s Gonzalom
postarali, aby ženíchov tím vyhrával. Strácala som sa v tom, ako sa mu
napínali svaly v ruke a ohryzok poskakoval, keď pregĺgal vodu, a
premýšľala som, či si to moja sestra všetko vymyslela, alebo je Aaron taký
úžasný herec. Možno som ho podceňovala.
„V každom prípade,“ dodala, keď sme konečne dorazili k skupine,
„budeme to musieť dobehnúť. Potrebujem počuť všetky nemravné detaily.
Nemysli si, že ich nechcem počuť len preto, aby sa ti nezdalo, že na teba
nenalieham.“ Isabel mi venovala varovný pohľad, ktorý mi napovedal, že
ma bude otravovať, kým sa pod tlakom nezlomím. „Ale dovtedy pokračuj v
tom, čo robíš.“ Žmurkla na mňa. „Lebo, hermanita, je do teba celý paf.“
Z pier mi mimovoľne uniklo odfrknutie. „Jasné.“
 Isabel nadvihla spýtavo obočie.
Doriti. „Samozrejme, že je do mňa celý paf, Isa.“ Mávla som rukou. „Je
môj priateľ,“ snažila som sa ju ubezpečiť, čo neznelo ani zďaleka
presvedčivo.
Zrýchlila som tempo a nechala staršiu sestru za sebou, skôr ako by som
ju doviedla k prekuknutiu celej našej frašky. Našťastie, len čo som dorazila
k skupine, Gabi už mala v ruke vytlačený harmonogram a všetkých
zvolávala bližšie k sebe. Do dokonalého kruhu. Prevrátila som oči a
sledovala, ako moja sesternica a hlavná organizátorka Svadobného pohára
začala vykrikovať príkazy v španielčine, zatiaľ čo ostatní sme sa snažili
ignorovať, ako Gonzalo zozadu schmatol moju sestru a zajal ju do objatia s
viac než slušným podielom nevhodného ohmatávania a láskania.
„Fuj,“ zamrmlala som si popod nos. „To má byť moja sestra.“
Zároveň mi však niečo zovrelo hruď. Uvedomila som si, že sčasti sa na
ten verejný prejav náklonnosti dívam s niečím, čo sa veľmi podobá túžbe.
A ten stiesňujúci pocit ma znepokojoval; prebúdzal vo mne veľmi
konkrétny súbor otázok, na ktoré som nemala odpovede. Všetky sa točili
okolo toho istého.
Nájdem niekedy to, čo majú Gonzalo a Isabel? Dovolím si to niekedy?
Budem niekedy tak bezhlavo, bláznivo zaľúbená, že všetko naokolo mi
bude fuk?
Očami som hľadala Aarona, no nie preto, že by som chcela, aby
napodobnil Gonzala, ale preto, že to možno od neho všetci ostatní
očakávali. Keďže som ho nikde v zhluku ľudí okolo Gabi nezahliadla,
trochu ma to znepokojilo. Gabi zatiaľ štekala na skupinu ďalšie a ďalšie
pokyny. Budú padať hlavy, ak sem čo najskôr nepríde.
Ľahký dotyk na mojej ruke ma vyrušil z úvah. Otočila som hlavu a
privítal ma pár modrých očí, ktoré si ma zvláštne prezerali.
„Tu si,“ zašepkala som nahlas, zatiaľ čo Gabi v pozadí neprestávala kričať
výzvy. „Bála som sa o teba. Kam si sa podel?“
„Celý čas som bol tu.“
Stále na mňa čudne hľadel, no ja som sa rozhodla nevšímať si to. Nemala
som čas skúmať, čo je to nové, čo vidím v Aaronových očiach. Namiesto
toho som sa sústredila na to, ako dobre vyzeral vo svojich nylonových
šortkách a tričku s krátkym rukávom.
 „Bavíš sa?“ Ponúkol mi fľašu vody, jemne ju postrčil ku mne.
„Ach, ďakujem.“ Oboma rukami som sa po ňu načiahla a nejako sa mi
podarilo obtrieť sa dlaňami o jeho prsty. Iskry mi preleteli nahor až do
pliec, čo ma prinútilo rýchlo odtiahnuť ruky a priložiť si fľašu k hrudi. „Je
to od teba… milé. Správaš sa ako skvelý frajer.“ Keď som naňho znovu
pozrela, bol zamračený. Neposkytla som mu priestor na sťažnosti. „Ak
mám byť úprimná, veľmi sa nezabávam,“ priznala som a zľahka našpúlila
pery. Keď som sestre povedala, že som pripravená to zabaliť, myslela som
to vážne. „Vďakabohu, čoskoro sa to skončí. Inak by som musela
predstierať, že som si zlomila nohu alebo zápästie.“ Stíšila som hlas. „Alebo
niečím udrieť Gabi.“
„Dúfam, že na to nepríde.“ Nadvihol pravý kútik úst. „Čo teda zostáva?“
„No, Gabi si nechala to najlepšie na koniec.“ Vzdychla som. „Teraz
prichádza skutočná súťaž.“ Rozhodila som rukami, akoby som odhaľovala
obrovské prekvapenie. „Zlatý klinec Svadobného pohára: futbalový zápas.“
Aaron zahmkal, na okamih sa stratil v myšlienkach. „Futbal som tuším
nikdy nehral. Iba americký.“
Ožila som. „Naozaj? Nikdy?“ Prikývol. Mali sme šancu vyhrať. „Ani raz v
živote?“
„Ani raz,“ odpovedal. Jeho ústa sa otvorili a potom opäť zovrel pery, lebo
Gabi nás utíšila z diaľky.
Božemôj, tá žena by sa mala upokojiť. Vystreli sme sa a postavili sa
tvárou od seba.
Aaron stíšil hlas a prehovoril kútikom úst: „Myslíš, že to bude problém?
Zdá sa… trochu prísna.“
„Ach, o ňu by som sa nebála.“ Mávla som rukou a pozerala rovno pred
seba. „No ty, na druhej strane? Na tvojom mieste by som sa bála, či sa do
toho včas vžiješ.“
Kútikom oka som postrehla, ako na mňa Aaron rýchlo pozrel.
„A čo sa stane, keď to nezvládnem?“
Krivo som sa usmiala. „Ženíchov tím prehrá. Na plnej čiare.“
Nemyslela som si, že sa to stane, ale Aaron predo mnou otvorene
priznal, že v niečom nie je úžasný. A to bola novinka. Ukradla som si ešte
jeden rýchly pohľad naňho; naklonil hlavu a prekrížil si ruky na hrudi.
„Ak budeš vo futbale nanič a pokazíš to, všetci ti to budú klásť za vinu.
Ale to je v poriadku; nemôžeš byť dobrý vo všetkom.“
Nepohol sa ani nič nepovedal.
„A nebojíš sa, že budeš tancovať s ostatnými chalanmi, nie?“ Ďalší
rýchly pohľad mi umožnil zbadať na jeho tvári vytesané slovo výzva.
Zachichotala som sa. „Aha, možno sa bojíš. Nemyslela som si, že si
strachopud, ale celkom ti to pristane. Možno by som ťa mala namiesto osito
volať pollito.“
Veľmi pomaly otočil hlavu. Môj pohľad zostal na ňom, lebo som
bezmocne zabudla na Gabi.
„Naozaj si ma práve nazvala kuriatkom?“ zahoreli mu modré oči. „Po
španielsky?“
„Veru. Aj ja by som sa bála. Náš tím je silný.“ Nebol. „A aby si vedel, je zo
mňa skvelý stredný obranca.“ To teda nie je. „Ale možno nevieš, čo to
znamená. To je v poriadku. Mal by si vedieť, že niektorí ma volali
bezohľadná Lina.“ Ani to nebola celkom pravda.
Zo všetkých loptových hier mi však futbal šiel asi najmenej na hovno.
Hoci ak ma niekedy nazvali bezohľadnou, nebolo to preto, že by som
vynikala v hre, ale preto, že som sa bezohľadne hádzala po zemi.
„Takže stredný obranca?“
Prikývla som. Nemusel vedieť pravdu.
Aaron sklonil hlavu, aj on stíšil hlas. „Snažíš sa ma ohromiť športovým
žargónom, Catalina?“
Spôsob, akým vyslovil moje meno, bol nový. Nevedela som vysvetliť
prečo, no znelo inak ako kedykoľvek predtým, keď vyslovil tie štyri slabiky.
A mne z toho prebehol mráz po chrbte.
„Je to sexi, ale, prosím, nikdy nemaj pocit, že na mňa musíš urobiť dojem.
Už sa ti to podarilo.“
Pootvorila som pery a zatajila dych. Sexi. Naozaj to povedal nahlas?
Očami som hľadala v jeho tvári akúkoľvek stopu sarkazmu alebo dôkaz, že
ide o vtip. Ale skôr ako som čokoľvek našla, za nami sa strhol rozruch.
Keď som sa otočila, zistila som, kto je zaň zodpovedný. V okamihu, keď
som zazrela hlavu s tmavými blond vlasmi, ktorú som tak dobre poznala,
mala som pocit, že mi do žalúdka spadol ťažký balvan.
Prišiel môj bývalý. Daniel. Teda staršia verzia muža, ktorého som si
pamätala. V čase, keď sme spolu chodili, si ho mohli poľahky pomýliť s
chlapíkom v mojom veku. Ale to sa zmenilo. Kým sme sa nevideli, jeho
vzhľad dobehol jeho vek a zostarol ako dobré víno. Čas sa k nemu zachoval
milosrdne. Daniel kráčal mojím smerom. Bol z neho atraktívny
štyridsiatnik, pohyboval sa s istotou, akú má iba ten, kto každý deň
vystupuje pred triedou plnou vysokoškolákov.
Hoci on sebavedomím oplýval vždy, či nie? Nebola práve jeho sebaistota
dôvodom, prečo som sa zaľúbila do svojho profesora? Stalo sa to hneď na
prvej prednáške. Vošiel dnu, odkašľal si, usmial sa a v líci sa mu zjavila
jamka. Viac nebolo treba. Bol so mnou amen.
Ako úbohé, žalostné dievča som sa platonicky zaľúbila do svojho
profesora fyziky. Aspoň som si to myslela. Lenže akosi sa to zázračne
zvrtlo a on moju pozornosť opätoval. Urobil viac ako to. A ja som uverila,
že medzi nami je niečo skutočné. Niečo trvalé, presne ako medzi Gonzalom
a Isabel.
No potom nasledoval výbuch, ktorý však zasiahol len mňa. Daniel bol na
rozdiel odo mňa nočnej mory ušetrený.
„To je Daniel?“ Aaronova tichá, tlmená otázka ma vrátila späť do
prítomnosti.
Krátko som sa k nemu otočila, nenachádzala som slová, a tak som len
prikývla.
Moja pozornosť znovu preskočila na miesto, kde stál môj bývalý a
ženíchov svedok v jednej osobe, a keď som videla, ako objíma a tľapká
svojho brata po chrbte, cítila som, že Aaron ku mne pristúpil bližšie.
Nepohla som sa. Zdalo sa mi, že som zapustila korene.
Aaron stál tesne pri mojom boku, priamo za mnou. Prekvapilo ma teplo,
ktoré z neho sálalo na môj chrbát, a tým, ako jeho prítomnosť sčasti
potlačila stiesnenosť, ktorá ma premohla. Upokojilo ma to. Naozaj mi
pomohol nájsť stratenú rovnováhu. Nechápala som ako a prečo, a ani som
nemala čas rozoberať to. Nie, keď tam bol Daniel a všetci ostatní. A tak
som to jednoducho prijala.
Zhlboka som sa nadýchla, lebo ženíchov svedok sa s každým vítal
bozkami a objatiami. Obišiel skupinu a prisahala by som, že vo vzduchu
niečo viselo. Akoby každý okolo mňa zadržiaval dych až do okamihu, keď
sa Daniel dostane ku mne.
Nepáčilo sa mi, ako atmosféra očividne hustla s každým párom očí, ktorý
sa ku mne obrátil, a pripomenula som si, že presne takú reakciu som
očakávala. Všetci vedeli, čo sa medzi mnou a Danielom stalo. Aké škaredé
a aké ťažké to pre mňa bolo. A väčšina ma vtedy ľutovala. Vedela som, že
mnohí z nich to robia aj v tejto chvíli a niektorí sa tej reakcie nikdy
nezbavia.
Daniel urobil posledný krok ku mne, čo spôsobilo, že sa mi žalúdok
skrútil do jedného obrovského uzla.
„Lina.“
Prešla už celá večnosť, odkedy som z Danielových úst naposledy počula
svoje meno. Hneď som si na všetko spomenula, na pekné chvíle, ktoré sme
spolu prežili – a boli naozaj úžasné –, na všetku radosť, ktorá prichádza
ruka v ruke s prvou láskou, o ktorej si bláznivo myslíte, že potrvá večne,
ale aj na všetku bolesť z nej, keď sa ukázalo, že predstavy o večnosti boli
naivné. Pretože, áno, Daniel bol ten, kto mi zlomil srdce, ale skutočnú
škodu mi spôsobili všetci ostatní. Všetci, ktorí sa dozvedeli o našom vzťahu
a pošpinili ho hlúpymi a jedovatými fámami, ktoré…
Nie. Teraz nie je správny čas na to myslieť.
Daniel mi položil ruku na plece a vtisol mi na líce bozk. Nebyť
Aaronovej teplej dlane, ktorá pristála na mojich krížoch, zatackala by som
sa dozadu. Tak veľmi ma ten priateľský bozk zaskočil.
Pohľadom som blúdila po skupine a utvrdila sa v odhade, že každý z
prítomných na nás upiera zrak.
Zdalo sa, že Daniel si všetky tie pohľady nevšíma; usmieval sa na mňa,
akoby sme boli starí priatelia, ktorí sa stretli po rokoch, čo sa nevideli. Čo
bol presný opak toho, ako som sa cítila ja.
Premeral si ma od hlavy až po päty. „Dios, Lina. Cuánto tiempo. Mírate.
Estás…“
„Daniel,“ prerušila som ho. „Toto je Aaron,“ vyhŕkla som, odtiahla som sa
od neho a priblížila sa o krok k svojmu falošnému priateľovi a osobnému
štítu v ľudskej veľkosti.
Danielovo zvraštené obočie signalizovalo zmätok. Pravdepodobne preto,
že som prešla do angličtiny, a nie preto, že som mu predstavovala niekoho,
s kým som údajne chodila.
„Ahoj. Som jej priateľ,“ pozdravil ho Aaron zdvorilo a natiahol pred seba
ruku. „Su novio,“ spresnil po španielsky, aby Daniel pochopil. Čo bolo
úplne zbytočné a trochu arogantné. V nejakej paralelnej realite by som sa
rozosmiala. Moje pery však zostali stisnuté do napätej línie. „Rád ťa
spoznávam, Daniel.“
Môj bývalý a najlepší priateľ sestrinho snúbenca na chvíľu vyvalil na
Aarona oči a potom sa mu tvár rozžiarila opatrným, ale prívetivým
úsmevom. „Sí, claro. Aj ja ťa rád spoznávam, Aaron.“ Daniel chytil Aarona
za ruku a potriasol mu ňou. „Som Linin dávny priateľ.“
Pri Danielovej definícii toho, čím sme kedysi boli, sa mi opäť stiahol
žalúdok.
Len čo si muži pustili ruky, Daniel obrátil svoju pozornosť späť ku mne a
Aaronova dlaň sa vrátila na môj chrbát.
„Ako sa máš, Lina? Vyzeráš tak… inak.“ Danielov úsmev sa rozšíril.
„Inak, ale v dobrom. Vlastne vyzeráš úžasne.“
Jeho oči ma stále hodnotili, akoby nemohol uveriť, že som to ja. A ja som
si nebola celkom istá, čo si o tom myslím, takže som sa prinútila zdvihnúť
kútiky pier.
„Vďaka, Daniel. Mám sa fajn, som zaneprázdnená prácou a… životom.“
„To je pravda.“ Môj bývalý kývol hlavou. „Žiješ v New Yorku. Vždy som
vedel, že sa v tebe skrýva potenciál robiť veľké veci, dotiahnuť to v kariére
veľmi ďaleko.“
Bol mojím profesorom celý rok predtým, ako sme spolu začali poriadne
chodiť, a ja som bola veľmi motivovanou študentkou. Až prehnane
ambicióznou. No potom sa veci zmenili.
„A ty si to dokázala.“
„Vďaka,“ zamrmlala som. V duchu som potláčala všetky druhy sťažností.
„Nie je to so mnou až také veľkolepé.“
Aaron si zľahka odkašľal. „Ale je,“ ozval sa potichu. Tak potichu, až som
si myslela, že tie slová boli určené iba pre mňa. Ale potom pokračoval:
„Lina vedie značne veľký tím ľudí v jednej z najúspešnejších inžinierskych
konzultačných spoločností v New Yorku. To je podľa všetkých štandardov
úspech.“
„Fíha.“ Daniel sa škrobene usmial. „To je úžasné, Lina. Naozaj.“ Jeho pery
sa trochu uvoľnili. „Gratulujem.“
Zamrmlala som poďakovanie a cítila, ako sa po Aaronových slovách
červenám.
 Rozhostilo sa dlhé a nepríjemné ticho, Daniel rýchlo preskakoval
pohľadom medzi Aaronom a mnou. „Tak toto je on, čo? Ten americký
priateľ.“
Zaklonila som hlavu, šokovaná Danielovým výberom slov. S čoraz
napätejšími plecami som otvorila ústa s úmyslom opýtať sa, čo to malo
znamenať, ale cítila som, ako mi Aaronova ruka stúpa po chrbte a
zastavuje v záhybe medzi mojím plecom a krkom. Palcom sa mi tam veľmi
jemne dotkol pokožky. Ten dotyk – palec, ktorý ma hladkal po boku krku –
ma takmer prinútil zabudnúť na to, kto stojí predo mnou a čo povedal,
alebo či vôbec hovoril. Jeho prst prešiel ešte raz doprava a doľava, až mi
prebehol po chrbte mráz.
Na chvíľu som zavrela oči, vrátila som sa k nášmu rozhovoru a rozhodla
sa ignorovať Danielovu poslednú poznámku. „Gratulujem k zásnubám.“
Prinútila som sa usmiať. „Úprimne ti to želám, Daniel.“
Danielove oči, ktoré prebodávali miesto, kde bola Aaronova dlaň, sa
stretli s mojimi. Prikývol a v líci sa mu zjavila jamka, ktorú som v
minulosti tak dobre poznala. „Ďakujem ti, Lina. Som nesmierne vďačný, že
povedala áno. Niekedy to so mnou nie je najľahšie. Pri práci sa často
strácam vo vlastných myšlienkach,“ skonštatoval a strčil si ruky do vreciek.
„Nuž, to ti nemusím vysvetľovať, keďže to dobre vieš.“
Áno, vedela som to. Vedeli to aj všetci prítomní. Nemusel na to
upozorňovať. Nie po tom, čo degradoval našu minulosť na dávne
priateľstvo.
Dlaň môjho falošného priateľa sa roztiahla a posunula po mojom pleci,
jeho prsty sa dotýkali mojej ruky a pomaly putovali až k mojej dlani.
Spôsob, akým sa ma dotýkal, bol veľmi rušivý. A zároveň ma svojimi
dotykmi dokázal udržať pri zemi. Zakaždým, keď hrozilo, že myšlienky sa
mi rozutekajú do všetkých strán, Aaron ma stiahol naspäť, skôr než som
stihla vzlietnuť zo zeme. Tie jemné dotyky na mojej koži mali nesmiernu
moc, uvedomila som si. A súdiac podľa toho, ako znel môj hlas, keď som
opäť prehovorila – udychčane, slabo –, si na mne vyberali aj svoju daň.
„Nuž, prajem vám dvom len to najlepšie.“ Napriek všetkému som to
myslela vážne. „Pripojí sa k nám dnes tvoja snúbenica?“
Aaronove prsty sa ovinuli okolo mojich a prebudili vo mne niečo, čo ma
nútilo otočiť sa a pozrieť naňho. Potlačila som toto nutkanie, upierala som
pohľad na Daniela.
„Marta, žiaľ, nepríde. Pracovné záležitosti na poslednú chvíľu. Je tiež
profesorka a zavolali ju na konferenciu, aby zastúpila kolegu.“ Daniel
pokrčil plecami.
A ja som si v duchu poznačila, že sa o tom neskôr porozprávam so
sestrou. Nevesta bude určite vedieť o každom, kto by zrušil účasť.
„Všetko je však v poriadku.“ Danielove oči ešte raz preskočili na
Aaronovu ruku, jeho výraz bol roztržitý. „Neúčasť na svadbe nie je až taká
dramatická. Navyše by som nechcel na seba strhnúť pozornosť.“ Môj
bývalý ma prišpendlil pohľadom.
Bolo to… obvinenie, ktoré som videla v jeho očiach?
„Ja…“ Odmlčala som sa a spochybnila svoj prvý odhad. Líca ma pálili a
nezmohla som sa na nič iné, len na nemé otvorenie úst.
„Načo teda strácame čas, keď sa tu o tom rozprávame?“ Aaronovi sa
podarilo, aby jeho hlas znel bezvýrazne, priam znudene. Vedela som však,
o čo mu ide. „Teším sa na to, čo bude nasledovať,“ prekvapil ma ďalšími
slovami. Potom mi zovrel prsty. „Lina mi hovorila, že Gabi si nechala to
najlepšie na koniec. Však, zlatko?“
Sklonil sa a perami sa mi dotkol pleca. Veľmi jemne. Neskutočne zľahka.
Ale moje telo pri tom nepatrnom dotyku celé ožilo.
„Presne tak,“ vydýchla som. Naliehavo som zo svojho výrazu vytesnila
šok.
Bože, stále som cítila odtlačok jeho pier na svojom pleci. Ten dotyk sa mi
doslova rozlieval po pokožke.
„Aha, a čo je to?“ zaujímal sa Daniel. Teda, nebola som si istá, či sa to
opýtal, lebo mysľou som bola niekde inde.
Aaron ma pobozkal. Na plece.
Teplota mi stúpla pocitovo azda aj o desať stupňov.
Je to v poriadku. Toto páry robia. Bozkávajú sa. Na rôzne časti tela.
Napríklad na plecia.
„Futbalový zápas. Tuším sa má už-už začať,“ počula som Aarona
vysvetľovať. „Lina mi sľúbila, že mi predvedie všetky svoje pohyby.
Nebudem klamať, som v rovnakej miere zaujatý a vydesený.“
Pokúsila som sa dostať do role a oprela si hlavu o Aaronovu hruď. A
takmer som sa zošmykla na zem, keď som pocítila, ako mi vtisol ďalší bozk
do vlasov.
„Áno,“ hlesla som a dych sa mi zasekol niekde v hrdle. „Bezohľadná Lina
sa chystá vstúpiť na scénu.“
Aaron sa zachechtal a ja som cítila, ako mi pod spánkom vibruje jeho
hruď. Ruka, ktorá nedržala moju, mi spočinula na boku a vyslala elektrické
šoky do všetkých nervových zakončení v mojom tele.
Dýchaj, Lina. Má sa tak správať.
Prinútila som sa zostať v pokoji, hoci v skutočnosti som chcela robiť
všetko iné, len nie toto. Ako napríklad zabudnúť na Daniela a spýtať sa
Aarona, čo to, preboha, robí. Prečo ma pobozkal na plece? Alebo na
temeno hlavy? Mohol by to, prosím, urobiť znova, len aby som si mohla
overiť, či je moja reakcia jednorazová, alebo či tak zareagujem na jeho
dotyk vždy?
Danielove ústa sa otvorili a zatvorili, pravdepodobne sa cítil nepríjemne
pri našich neskrývaných prejavoch náklonnosti.
Falošnej náklonnosti, pripomenula som si.
Môj niekdajší frajer a bývalý profesor zdvihol zrak niekam, kde sa
Aaronova hlava týčila nad mojou. Čosi sa mu mihlo na tvári, no prirýchlo
na to, aby som pochopila, čo to malo znamenať. Potom prikývol a venoval
mi nepatrný úsmev.
Keďže som veľmi nechápala, čo sa práve medzi týmito dvoma mužmi
odohralo, konečne som si dovolila pozrieť sa na Aarona.
A… nič. Na tvári mal nasadený jeden zo svojich prázdnych výrazov.
V diaľke ktosi zavolal Danielovo meno. Hlava mi klesla práve včas, aby
som videla, ako môj bývalý odchádza preč, až tam, kde stál Gonzalo. Ten
zaujal miesto vedľa svojho brata.
Stále som cítila to zvláštne napätie vo vzduchu, plytko som sa nadýchla.
Uf, bolo to naozaj nepríjemné. Chcelo sa mi otriasť sa, aby som sa
zbavila toho odporného pocitu, čo sa mi prilepil na kožu. Lenže vtedy by
som prestala cítiť aj všetko to príjemné mravčenie, ktoré mi stále
prechádzalo telom. Znamenalo by to tiež, že by som sa musela vymaniť z
Aaronovej ruky, hrude, tela, a… nevedela som, či to chcem.
Chceš, ty hlupaňa. Toto nie je skutočné.
A potrebovala som si to uvedomiť skôr, ako urobím niečo naozaj hlúpe.
•

Ak som mala súdiť podľa chaosu, ktorý sa okolo nás rozpútal, zrejme by
som povedala, že sme sa dostali do trochu nepríjemnej situácie.
„No me lo puedo creer,“ zvolala moja sesternica zo stredu nie práve
dokonalého kruhu ľudí a rozhadzovala ruky, akoby sa blížil koniec sveta.
„No podemos jugar así. Se cancela todo. Esto un desastre. No, no, no, no.“
Z otvorenej škatule pri svojich nohách vzala niekoľko tričiek a hodila ich
na zem.
Fíha.
„Esos malnacidos…“
„Cálmate, prima,“ prerušila ju Isabel. Povedala jej, aby sa upokojila. „Qué
importa. Son solo unas camisetas.“
Naša sesternica zalapala po dychu a potom zasyčala niečo naozaj
odporné na moju sestru, ktorá jej to hneď vrátila.
Aaron sa ku mne naklonil a stíšil hlas. „Čo sa deje? Máme vziať nohy na
plecia?“
Potlačila som chichot. Nechcela som Gabi ešte viac nahnevať. Buď sa
rozplače, alebo sa z nej stane Hulk a bez ohľadu na to, čo sa udeje, budeme
sa musieť vyrovnať s následkami.
„Došlo k zámene tričiek na futbalový zápas.“ Vzdychla som. „Tie pre
ženíchov tím zrejme poslali v najmenšej veľkosti namiesto najväčšej.“
„Nemôžeme hrať v tom, čo máme na sebe?“ opýtala sa tá úbohá duša,
ktorá bola mojím akože priateľom.
Gabi sa otočila na nás. „Qué ha dicho?“ vyštekla.
„Nada.“ Zdvihla som ruky do vzduchu. Potom som sa obrátila k
Aaronovi. „Buď ticho. Nevidel si, ako sa rozohnila, keď sa jej môj bratranec
Matías spýtal, prečo jej dnes nenapadlo rozdať tričká skôr? Alebo keď
Adrián povedal, že by bolo múdre skontrolovať veľkosti ešte pred dnešným
dňom?“
Aaron stisol pery.
„Presne tak. Ešteže moja sestra zasiahla, kým sa k nim dostala. Sú to
tvrdí chlapi, ale tak či onak by to bol masaker.“ Pokrútila som hlavou. „Aj
ty si tvrdý, ale potrebujem ťa v jednom kuse, dobre?“ Odmlčala som sa, keď
som si uvedomila, čo som práve povedala. „Očakáva sa, že na svadbe
budeme tancovať.“
„Ja nikam nejdem,“ ozval sa Aaron vedľa mňa. „ S tvojou sesternicou sa
už nejako vyrovnám. No mohol by som nás oboch dostať do bezpečia. Stačí
povedať.“
Odvrátila som zrak a pozrela smerom na Gabi. Isabel s červenou tvárou
sa snažila vytrhnúť škatuľu z Gabinho zovretia. A moja sesternica ju ťahala
dosť… nasilu, keby som mala vybrať nejaké vhodné slovo.
Moja sestra zjojkla, ustúpila a oboma rukami sa chytila za hlavu. „Nie,
nie, nie, nie.“ Prešla do stredu kruhu a divoko mávala dlaňami vo vzduchu.
„Zahráme si futbal. Tak to bude,“ oznámila a potom sa obrátila ku Gabi. „Ja
som nevesta a vy ste povinní robiť, čo poviem.“
Odfrkla som si, za čo som si od sestry vyslúžila mimoriadne výhražný
pohľad. Stuhla som.
Bože, táto svadba bude koniec pre nás všetkých.
Moja sestra sa otočila k našej sesternici. „Gabi, no es el fin del mundo.“
Nie je to koniec sveta, povedala jej. „Ty,“ znovu sa obrátila ku mne, „na
mojej ďalšej svadbe budeme popíjať margaritu.“
Zahryzla som si do jazyka, aby som sa nerozosmiala, ale áno, z celého
srdca som súhlasila.
„Dobre. Je leto, slnko svieti a ja som práve dostala ten najlepší nápad.“
Dramaticky sa odmlčala a rozhliadla sa po kruhu ľudí. „Ženíchov tím bude
hrať… bez tričiek!“ Zdvihla ruky do vzduchu.
Nikto neprehovoril.
„No tak, páni.“ Isabelin tón stvrdol. „Vždy sú to dámy, ktoré sa vyzliekajú
a ukazujú kožu. Tentoraz je na vás, aby ste ukázali svoje svadobné telá.“
Ďalšie ticho.
Isabel pozrela na ženícha, ktorý rovnako ako ostatní stále dumal nad jej
návrhom.
Rozšírili sa jej oči a švihla prstom vo vzduchu, čím Gonzalovi prikázala,
aby sa spamätal. „Urob niečo!“
Môj budúci švagor ožil. „Ach!“ Ženích si vyzliekol tričko a odhalil hruď s
tmavými chĺpkami v celej svojej kráse. Vyhodil ruky do vzduchu ako jeho
nastávajúca. „Dobrý nápad, cariño!“ zreval. „No tak, páni. Vyzlečte sa.“
Moja sestra odmenila svojho snúbenca pochvalným jasotom a nadšeným
potleskom.
Daniel si ako svedok vyzliekol tričko ako ďalší v poradí. Takmer
neochotne, podľa toho, ako krútil hlavou. Mimovoľne som si ho premerala.
Nešokovalo ma, keď som videla, že napriek tomu, že ani zďaleka nie je
svalnatý – čo nikdy nebol –, je stále v naozaj dobrej kondícii. A predsa…
som nič necítila. Nikde v mojom tele sa nič ani len nepohlo.
Pobavenie skupiny narastalo, keď Gonzalov a Danielov príklad
nasledovali ďalší členovia ženíchovho tímu. Nuž, nikto z prítomných sa
nesťažoval, pravdepodobne sa obávali reakcie mojej sestry, ktorá v tej
chvíli povzbudzovala každého ďalšieho muža bez trička. Dokonca aj
Gabina frustrácia zo straty kontroly nad skupinou zmizla, keď sa atmosféra
odľahčila.
Teda až dovtedy, kým Daniel neotvoril ústa a nepokazil zábavnú
atmosféru.
„A čo ty, americký chlapec?“ Daniel ukázal na úplne oblečeného muža,
ktorý stál vedľa mňa. „Ty si nezahráš?“
Americký chlapec.
Rozšírili sa mi oči. Práve nazval môjho priateľa – falošného priateľa,
opravila som sa – chlapcom.
Naozaj môj bývalý nazval môjho falošného priateľa chlapcom?
Jasné, Daniel bol asi o osem alebo deväť rokov starší ako Aaron. Ale
nazvať ho chlapcom?
Otočila som hlavu na Aarona.
Práve včas, aby som videla jeho reakciu. Jeho čeľusť sa uvoľnila a na
perách sa mu objavil náznak… úsmevu.
Nezaváhal. Môj falošný priateľ si Daniela pokojne – až desivo pokojne –
premeral pohľadom, ktorý by každého prinútil utiecť za kopec. Pohľadom,
ktorým sa preslávil v práci. Bol to ten, ktorým sa oháňal ako varovným
znamením. A znamenal problémy. Vážne problémy.
So zatajeným dychom som sa prizerala, ako sa Aaronove prsty načahujú
k okraju trička.
Panebože, on to spraví. Môj falošný priateľ a budúci šéf sa mi vyzlečie pred
očami.
Vyhrnul a vyzliekol si ho a jediným rýchlym pohybom hodným reklamy
na parfumy, kde všetko okrem podmanivého a nadpozemsky nádherného
modela v centre záberu splýva v pozadí.
Zažmurkala som.
Madre de Dios.
Aaron bol… bol…
Doriti.
Bol… nádherný – nie, viac než to.
Na Aarona sa rozhodne dalo pozerať.
A jeho neuveriteľná, nadpozemská, reklamy hodná horná časť tela bola
taká bezchybná, až sa mi chcelo plakať.
Bola som povrchná, povrchná žena. Ale bolo mi to jedno.
Keď som pohľadom hltala Aarona v celej jeho polonahej kráse, cítila
som, ako mi z pľúc uniká vzduch. Myslela som si, že ma už neprekvapí, veď
na mňa vždy robil dojem – takmer ma fascinoval, ak som mala byť úplne
úprimná – svojou výškou a veľkosťou. Ale ak bolo niečo pôsobivejšie,
fascinujúcejšie, bola to jeho výška a postava pokrytá tvrdými svalmi
všetkých druhov a typov.
Prekrista. Vari má brušné svaly vytesané z kameňa?
Moje hlúpe, hladné oči putovali od jeho širokých pliec k vyrysovanej
hrudi a potom začali klesať. Vnímali široké brušné svaly, aké by som si
nevedela ani predstaviť, také boli dokonalé. A ako vyzerali jeho silné ruky,
obnažené a plné mocných svalov? To by som si tiež nikdy nedokázala
predstaviť. Úprimne povedané, takmer som mala chuť doňho štuchnúť, či
je skutočný.
Tie nudné oblekové košele zakrývali jeho prednosti. Ani ležérne
oblečenie, ktoré si obliekol do lietadla, ho neukazovalo v najlepšom svetle.
Dokonca ani smoking, ktorý si obliekol na benefičnú akciu, nerobil jeho
telu zadosť.
Bol… príliš… pekný.
Áno, v tej chvíli som naňho vrhala obdivné pohľady a bolo mi to úplne
jedno. Tentoraz mi na tom nezáležalo. Toto bol historický moment. Predo
mnou stál bezchybný Aaron bez trička, pravdepodobne prvý a jediný raz v
živote. A tento obraz som si chcela zapamätať. Aj keby ma mal
prenasledovať do konca života. Prežijem to.
Hlasný jasot a potlesk prerazili vákuum, do ktorého som bola vtiahnutá.
Keď som zažmurkala, uvedomila som si, že Aaron na mňa upiera zrak.
Naše pohľady sa stretli. Za tou hlbokou oceánskou modrou sa skrývalo
čosi napäté a hladné. Niečo sotva ovládateľné. To, alebo som mu v očiach
videla odraz vlastných emócií.
Líca mi očerveneli a bola som úplne a absolútne nepripravená na to, čo
urobil polonahý muž predo mnou vzápätí. Aaronove oči zaiskrili pod
španielskym slnkom, jeden kútik pier sa mu zdvihol, obdaril ma
plnohodnotným drzým úsmevom a potom žmurkol.
Venoval mi jedno rýchle, hravé žmurknutie.
To stačilo, aby sa moje vnútro roztopilo na kolomaž. Mozog, hruď,
brucho a všetko medzi tým sa skvapalnilo a stieklo k mojim nohám.
Nie. Nebola som na to nepripravená. Bola som úplne bezbranná.
Aaron si prekrížil ruky na hrudi, zatváril sa trochu spokojne a vrátil sa
pohľadom dopredu, k miestu, kde sa zhromažďoval ženíchov tím, aby sa
začal futbalový zápas. Akoby práve nespôsobil, že časti môjho tela sa
rozpustili na kašu a ja som nevedela, čo s nimi robiť.
Ten bezchybný, modrooký bastard bez trička. Takto ma vyviesť z miery!
Bola som taká zaujatá tým všetkým, že som si ani nevšimla Danielov
znepokojený pohľad. Niekoľkokrát ním preskočil z Aarona na mňa, kým sa
napokon nezameral na muža, o ktorom si myslel, že s ním chodím. Nie
však nadlho. O chvíľu nato sa otočil, potľapkal Gonzala po chrbte a vydal
sa k improvizovanému futbalovému ihrisku.
Skôr ako sa Aaron pripojil k ostatným chlapom, priblížil sa ku mne a
zastal, až keď sa dotkli špičky našich tenisiek. Naklonil sa k mojej tvári,
ústa mal nebezpečne blízko pri mojom uchu, akoby sa mi chystal šepnúť
tajomstvo určené iba pre mňa.
Stiahlo mi hrdlo.
„Čo na mňa povieš?“ opýtal sa a jeho slová ma pošteklili v uchu.
„Hm… ujdeš,“ zamrmlala som ako úplná hlupaňa.
Počula som jeho smiech. „Vďaka. Ale na to som sa nepýtal.“
Aha.
„No rád prijmem tvoj kompliment. Zatiaľ mi postačí.“
„A na… na čo si sa teda pýtal?“
„Myslím, že zatiaľ odvádzame dobrú prácu, hmm?“
Aha, takže to myslel takto. Narážal na naše predstavenie, samozrejme.
Áno, to dávalo väčší zmysel.
Prikývla som. „Ide ti to.“
„Sme dobrý tím, Catalina.“ Znovu vyslovil moje meno. Tým spôsobom,
ktorý bol úplne… nový.
Odkašľala som si a snažila sa ignorovať fakt, že moja tvár je hneď vedľa
jeho bezchybného odhaleného prsného svalu. „Áno, sme,“ zašepkala som.
Aaron stíšil hlas. „Netušil som, čomu budeme čeliť.“ Naklonil hlavu.
„Zastihlo ma to nepripraveného, ale nič to. Začínam to chápať.“
Zavládol vo mne zmätok. Nebolo čo chápať. Pravdaže, bola tu časť, ktorú
som Aaronovi zatajila – čo nebolo najrozumnejšie, priznávam –, ale patrila
do minulosti a tam aj zostane. Nemala nijaký vplyv na náš tunajší cieľ.
„Len pokračuj v tom, čo robíš,“ poradila som mu a pre­hltla som hrču,
ktorá sa mi zasekla v hrdle. „Sústreď sa a pred­stieraj, že si do mňa blázon,
dobre?“
Počula som, ako zahmkal; bol to tichý a krátky zvuk, ale stačil na to, aby
som ustúpila, nech mu vidím do tváre. Jeho oči vyžarovali odhodlanie,
ktoré som tak dobre poznala.
„Ver mi, sústredím sa iba na to.“
Skôr než som stihla čokoľvek dodať, Aaron odbehol preč. „A nezabudni,“
zavolal z diaľky, „v láske a vo vojne je dovolené všetko, bollito.“
Takmer všetci naokolo ku mne stočili zrak. Môj pohľad sa stretol so
sestriným a ona sa usmievala tak široko, až som sa bála, že ju v deň svadby
budú ukrutne bolieť ústa.
Neochotne som všetkým divákom oplatila úsmev, predstierala som, že
som v pohode a pokojná, hoci v skutočnosti mi dalo námahu spamätať sa.
„Ach, Aaron je niekedy taký hlupáčik,“ zachichotala som sa. „Nemusíš mi
to pripomínať, cosita mía!“ zavolala som za ním.
Ale Aaron už trielil za zvyškom svojho tímu. Nechal ma tam stáť,
sledovať, ako mu pri každom odraze tancujú na chrbte všetky vyrysované
svaly, a rozmýšľať, čo to, dočerta, malo znamenať.
Prižmúrila som naňho oči.
„V láske a vo vojne je dovolené všetko.“
Svojím spôsobom to tak je, pomyslela som si. Mala som však problém
pochopiť, či to platí aj vtedy, keď je láska predstieraná a súperom
nezostáva nič iné, ako spojiť sily.
 Sedemnásta kapitola

Blížil sa koniec futbalového zápasu a napriek všetkému bolo skóre

vyrovnané.
Človek by si myslel, že hrať proti skupine frajerov bez tričiek je
znepokojujúce. Ale ja som bola s veľkou časťou z nich príbuzná. Čo sa
týkalo jedného z nich – Daniela –, tam som už videla všetko, čo sa dalo
vidieť. A zo zvyšných dvoch mužov sa jeden chystal oženiť s mojou
sestrou. Takže to výrazne znížilo moju roztržitosť.
Hlavným a jediným zdrojom nepokoja bol jediný muž.
Zvyčajne sa mi ho celkom darilo ignorovať, najmä keď sme v našich
životoch zaujímali svoje skutočné roly. Na rozdiel od tých, ktoré sme práve
hrali, kde som ja ako jeho priateľka mala dovolené otvorene naňho zízať a
kde mal Aaron ako môj priateľ zjavne dovolené vyzerať ako muž z obálky
časopisu Sports Illustrated.
Pretože presne tak vyzeral spotený Aaron bez trička, ktorý bežal cez
zelené ihrisko za loptou.
A presne naňho som celý čas upierala svoje dve veľmi povrchné a veľmi
hlúpe oči. Sledovali ho ako dva pochabé chrobáčiky, neodolateľne
priťahované svetlom. A rovnako ako hmyz, ani moje oči nemali pud
sebazáchovy. Do konca dňa sa mi tie obrazy vypália do sietnice a už sa ich
nikdy nezbavím.
Dopekla, už teraz som sa trochu cítila ako spálený hmyz. Po chrbte mi
stekal pot a pokožka mi horela od pobytu na slnku. Navyše môj hlad sa
zmenil na hladovanie a bez ohľadu na to, ako veľmi som sa snažila
sústrediť na hru, pozornosť sa mi vždy presunula na Aaronove dlhé nohy,
ktoré bežali od jedného bodu k druhému. Na to, ako sa mu pri pohybe
napínali a uvoľňovali svaly na trupe. Na malé kvapky, ktoré mu stekali po
hrudi, po nádhernom brušnom svalstve. Na to, ako mi zdanlivo vrela a
kypela krv v žilách zakaždým, keď sa naše pohľady stretli.
 Takže áno, cítila som sa odporne, znepokojene a rozhorúčene. Nie nutne
v tomto konkrétnom poradí.
Napriek tomu sa nevestinmu tímu nejakým činom podarilo streliť toľko
gólov ako chlapom. Bolo to naozaj zarážajúce, ale čo ja môžem vedieť?
Bola som príliš zaneprázdnená tým, že som pokukovala po svojom
bezchybnom falošnom priateľovi.
Gonzalov hlas sa rozľahol po celom ihrisku až k miestu, kde som stála.
„Vamos! Toto nemôžu vyhrať!“ Každé slovo sprevádzal agresívnym
tlesknutím rúk. „Päť minút! Máme päť minút, chlapci! Musíme streliť
víťazný!“
Keď sa muži preskupili na svojej strane ihriska, všimla som si, ako Daniel
pristúpil ku Gonzalovi a k Aaronovi, gestikuloval rukami a ukazoval na
našu bránku.
„Madre mía,“ ozvala sa Isabel z pozície našej brankárky pár krokov za
mnou. „Tuším robia strategické zmeny. Nevyzerá to dobre, hermanita.“
Keď som si všimla pohyby mužov a následnú zmenu pozícií, podozrenie
mojej sestry sa potvrdilo.
„Sme v háji, Isa,“ zhodnotila som bez toho, aby som sa k nej obrátila.
„Presúvajú Aarona dopredu. Chcú ho použiť ako útočníka.“
„Mierda. Takže bude útočiť Clark Kent?“ Sestra podišla ku mne a
prižmúrila oči na našich súperov. „Rýchlo, aj ty si vyzleč tričko. To ho
rozptýli.“
Odfrkla som si. „Čože? Nie.“
„Ale, Lina…“
„Nebudem si vyzliekať tričko. Čo to, dočerta, splietaš?“
„Tvoje prsia určite rozptýlia jeho pozornosť.“
„Nerozptýlia, ver mi.“ Uvedomila som si, že to, čo som povedala, neznie
ako slová Aaronovej frajerky, a vysvetlila som: „Už videl všetko, čo vidieť
mohol. Takže na to zabudni.“
„Tak zatancuj alebo zavrť zadkom. Urob čokoľvek, čo ho rozvášni.“
Prekrížila som si ruky na prsiach. „Nie.“
„Fajn. Tak prehráme.“
„Nie bez boja,“ ubezpečila som ju a potom som si priložila ruky k ústam a
pokračovala som v hlasnej podpore zvyš­ku tímu. „Vamos, chicas! Todavía
podemos ganar!“
 Moje slová povzbudenia boli naivné; neexistoval spôsob, ako by sme
zápas ešte mohli vyhrať. Nie, keď bude útočiť Aaron. A už vôbec nie, keby
som mu ukázala prsia, ako navrhla Isabel.
Otočila som sa späť k sestre a ukázala som na ňu prstom. „Zapamätaj si
túto chvíľu a spomeň si na ňu, keď porazení, čo budeme bezpochyby my,
budú dnes večer pred všetkými tancovať. Nabudúce, ak sa chceš staviť a
ohroziť moju povesť, vyber si kvízový večer. Nie hlúpy futbal. A teraz sa to
pokúsme čo najdôstojnejšie dohrať.“
Keď som sa postavila tvárou v tvár druhému tímu, všetci chlapi sa dali
do pohybu. Môj pohľad sa sústredil na loptu, ktorá prechádzala od jedného
hráča k druhému, pričom všetci nechávali členky nevestinho tímu
bezmocne za sebou. Čoskoro som bola svedkom toho, ako lopta pristála pri
nohách Aarona, ktorý sa na svoju obrovskú veľkosť pohyboval
neuveriteľne obratne a zručne. Na niekoho, kto nikdy predtým nehral
futbal, mu prišiel na kobylku sakramentsky rýchlo.
Aaronova mohutná postava sa ku mne rýchlo blížila, vzdialenosť sa
zmenšovala prirýchlo na to, aby môj mozog stihol prikázať končatinám,
nech sa dajú do pohybu.
Mierda.
V snahe zastaviť ho akýmkoľvek spôsobom, ktorý by nezahŕňal
vyzliekanie, som sa mu vrhla v ústrety s cieľom obrať ho o loptu. Alebo mu
zabrániť v pohybe. Stačilo by čokoľvek. Nanešťastie, tento zámer sa ani
zďaleka nenaplnil. Práve keď som sa k nemu blížila, noha sa mi zachytila o
malú nerovnosť v tráve, čo spôsobilo, že som zakopla a katapultovalo ma
to dopredu.
Toľko k tomu, aby sme zápas dohrali dôstojne.
Keď som sa pripravovala na bolestivé pristátie, mimovoľne som zatvorila
oči. Pohltila ma tma a ja som počítala sekundy a milisekundy, ktoré
zostávali do nadchádzajúceho stretu s trávou. Tri, dva, jeden…
Nič. Náraz sa nekonal. V jednom okamihu som letela so zavretými očami
a čakala, že dopadnem tvárou na zem a v ďalšom okamihu som sa akosi
zastavila v čase. Nie, zastavila som sa vo vzduchu. Nechápavo som
zažmurkala, práve keď sa mi z pier vydral ston.
Stredom tela som pristála na niečom tvrdom.
Potom ma privítal pohľad na lesklú, hladkú pokožku. Bezchybný chrbát.
Môj pohľad putoval nadol a premeral si pevný zadok v športových
šortkách, za ktorým nasledoval pár svalnatých lýtok.
Svitlo mi, keď som si uvedomila, že odkiaľsi visím. Z niečieho pleca –
konkrétne z Aaronovho pleca, aby som bola stopercentne presná.
Čo to, dopekla…?
Zdalo sa, že nikto si nás nevšíma, ak tlieskanie a povzbudzovanie okolo
nás niečo naznačovalo. Aaron nevnímal rozruch za nami, prehodil si ma
cez svoje široké plece a jemne, ale pevne ma chytil za pás. Do úst sa mi
hrnul prúd nespokojných slov, no prehltla som ich, len čo sa rozbehol.
„Aaron,“ zjojkla som naliehavo.
Bežal so mnou zavesenou na ňom. Vyzerala som ako prekliate vrece
zemiakov v ľudskej veľkosti.
S každým krokom sa mu na chrbte pohli súmerné, na­pnuté svaly.
Rovnako napätý mal aj zadok. Rozptyľoval ma.
Dočerta, Lina, nie. Sústreď sa.
„Aaron,“ zopakovala som, pričom ma opäť odignoroval. „Čo to stváraš?“
Moja reč bola prerušovaná každým odrazom jeho tela. Každým dupnutím
jeho dlhých nôh, ktoré smerovali s loptou k mojej sestre. „Aaron
Blackford!“
Zachechtal sa. Potom ma potľapkal po zadnej strane stehna. „Nemohol
som nechať svoju priateľku spadnúť na zem, však?“ prehovoril ten bastard
pokojne. Nebol ani trochu zadychčaný.
„Aaron,“ zrevala som. „Prisahám na Lucifera…“
Odrazil sa o čosi silnejšie, čím prerušil moje slová. Zovretie okolo môjho
pása zosilnelo, čo mi vyslalo vlnu mravčenia do nôh. Druhou dlaňou mi
nehybne držal zadnú časť stehna, prsty rozprestieral po mojej pokožke.
Bože, všetko, čo som pod sebou cítila, bolo tvrdé a teplé.
Dopekla.
Nemohla som tomu uveriť, ale bola som nahnevaná a… a… a…
Doriti. Tá ukážka sily ma trochu vzrušovala.
Tú poslednú myšlienku som sotva zaregistrovala, keď sa Aaronov stisk
na mojom páse zmenil a uchopil ma celou rukou. Cítila som na svojom
boku jeho biceps. Krv mi vírila v žilách a nemalo to nič spoločné s tým, že
som bola hore nohami.
„Priprav sa, frajerka. Vyhrám tento zápas a niečím ťa nakŕmim, skôr ako
mi odhryzneš hlavu.“
„Tomu už nezabrániš. Frajer.“
Želala som si vedieť, ako blízko bol Aaron od strelenia víťazného gólu, a
vykrútila som sa smerom nahor, ako sa mi len dalo. Za nami som zazrela
ľudí s telefónmi v rukách, celé si to nahrávali.
Bože, prosím, nech to neskončí na tiktoku.
Posledný odraz, a keď Aaron zastal, vypukol chaos.
„Zlož ma na zem.“ Jednotlivé slová som oddelila slabými údermi pästí do
jeho chrbta. Podľa toho, že nijako nereagoval, som pochybovala, či ich
vôbec cíti.
„Hej.“ Otočil sa, čím mi poskytol výhľad na moju sestru, ktorá bola stále
pred bránou.
Možno práve dostala gól, ale usmievala sa.
Aaron pokračoval: „Vedel som, že si panovačná, ale že si taká násilnícka,
to som nevedel.“
„Ešte si nič nezažil,“ precedila som cez zaťaté zuby, zatiaľ čo tam zostal
ležérne stáť, neovplyvnený váhou ženy, ktorú si prehodil cez plece.
Jeho hruď sa chvela pod mojimi bokmi a stehnami.
Smial sa?
Aká drzosť.
Situácia si vyžadovala extrémne opatrenia. Preto som sa so všetkou
zručnosťou, ktorú som dokázala nazbierať, načiahla, až kým som rukou
nedosiahla na jeho zadok, a štipla som ho doň.
Áno. Ja, Lina Martínová, som práve štipla Aarona Blackforda do zadku.
A okamžite som to oľutovala.
Jednak preto, lebo to bol Aaronov zadok, do ktorého som štipla. A ako by
som sa z takéhoto činu mohla niekedy spamätať, keď sa mu v práci budem
musieť pozerať do tváre každý pracovný deň v týždni a on sa čoskoro stane
mojím šéfom?
A po druhé, bol taký hladký a pevný, že som ihneď zatúžila urobiť to
druhý raz, len aby som sa uistila, že taký tvrdý zadok je skutočný. Chcela
som si overiť, či zadok naozaj môže mať toľko svalov.
A to ma spolu s prvým dôvodom prinútilo pochybovať o svojom
zdravom rozume.
Ako mi tieto myšlienky vírili v hlave, uvedomila som si, že Aaron si
moje nepriateľské štipnutie všimol. Vedela som to, lebo okamžite stuhol.
Telo môjho falošného priateľa – ktoré sa stále nachádzalo pod mojimi
bokmi, bruchom a nohami – sa od chvíle, keď sa moje prsty dostali do
kontaktu s jeho zadkom, vôbec nepohlo.
V pokušení znovu ho štipnúť, aby som skontrolovala, či dýcha, alebo či
som ho šokovala rovnako ako seba, som vyčkávala.
Prekvapivo opatrne sa jeho ruky presunuli k môjmu pásu. Aaron ma
zdvihol zo svojho pleca, položil si ma predkom k svojej hrudi a stále ma
držal tak, aby som sa nohami nedotýkala trávy. Hlavy sme mali na
rovnakej úrovni, pohľady prinútené stretnúť sa.
Na tvár si opäť nasadil tú nečitateľnú prázdnu masku, akoby som z neho
vysala všetky emócie.
Uvedomila som si, že mám radšej hravého Aarona ako toho, ktorý
skrýva všetko, čo cíti. Tá myšlienka však ustúpila do úzadia, keď som sa
sústredila na neexistujúci priestor medzi našimi telami od hrudníka nadol.
Trochu sa mi krútila hlava, a tak som sa rukami oprela o Aaronove
plecia. Očami sme ani na sekundu neuhli. Myslím, že ani jeden z nás
nežmurkol.
Aaron si popravil moje telo v náruči a so zmenou polohy som cítila, ako
sa jeho hruď dotýka mojej. Cítila som aj pot na jeho pokožke pod mojimi
rukami a dlaňami. Ale najmä mi učarovali tie modré oči, ktoré sa pod
silným slnkom lesk-li ako diamanty. Dych sa mi zasekol v krku a odmietal
zo mňa vyjsť. Bol zaseknutý a nehybný ako ja.
Nikdy by mi nenapadlo, že sa raz ocitnem v takejto pozícii. Že ma bude
Aaron bez trička držať v náručí a ja nebudem chcieť čo najďalej a čo
najrýchlejšie ujsť preč. Šokovalo ma, že som túžila urobiť presný opak;
nechcela som sa nikam ponáhľať a rada by som preskúmala každý
centimeter lepkavej a holej kože, ktorú som videla. Chcela som zostať
presne tam, kde som, a možno by som mu dokonca dovolila, aby ma po
zvyšok dňa všade nosil so sebou.
A toto priznanie ma vyľakalo.
Nie, vydesilo ma.
Alebo by malo, lebo v tej chvíli som v sebe nenašla silu starať sa o
čokoľvek okrem divého tlkotu svojho srdca, ktoré búšilo priamo do
Aaronovej kože.
 Keď Aaron konečne prehovoril, jeho hlas znel zadychčane: „Štipla si ma
do zadku, Catalina.“
Áno, štipla som ho. A bolo mi to ľúto. Trochu.
Čo však neospravedlňovalo nehanebný, priam radostný úsmev, ktorý sa
mi zjavil na tvári. Sotva som sa v tej chvíli spoznávala, sotva som rozumela
potrebe usmievať sa tak naširoko a nútiť ho, aby mi to oplatil rovnakým
úškrnom. Možno aj smiechom.
„Odmietam odpovedať,“ podarilo sa mi precediť cez môj smiešne hlúpy
úsmev. Stále ma držal v náručí. „Navyše ak ťa náhodou niekto štipol do
zadku, určite si si to zaslúžil.“
„Ach, áno?“ Myklo mu kútikom pier.
Už sa skoro usmial. „Áno. Bolo by to stopercentne zaslúžené.“
„Aj keby som tú hypotetickú osobu zachránil pred veľkým pádom?“
Okolo Aaronových očí sa zjavili vrásky z úsmevu, ktorý som túžila vidieť,
no jeho pery sa takmer nezvlnili. Takmer.
„Veľkým? Ledva by som sa šuchla o trávu. Veľmi jemne, podotýkam.“
„Si absurdná, nemožná ženská, vieš o tom?“
Vedela som to a bola som pripravená si to priznať, ale potom sa Aaron
vzdal a venoval mi úškrn, po ktorom som tak túžila. Jeho pery sa roztvorili
a na tvári sa mu zjavil úsmev, ktorý mu ju úplne zmenil. Bol to taký úsmev,
aký som uňho dovtedy videla len raz a po ktorom sa mi divoko rozbúchalo
srdce. A zrejme sa mi tiež zaiskrilo v očiach.
Mal pravdu, bola som absurdná. Celé to bolo také absurdné.
„Hej, ľudia.“ Danielov hlas sa ozval odkiaľsi z blízkeho okolia, prerušil
čaro tohto okamihu a spôsobil, že malý šťastný obláčik, na ktorom som
stúpala k nebu, sa rozplynul. „Jedlo je na stole a všetci sa doň chystáme
pustiť. Poďme.“
Keď som počula, ako sa vzďaľujú kroky, o ktorých som predpokladala, že
patria Danielovi, vedela som, že úsmev mi vyhasol. Bola tá chvíľa, ktorú
sme spolu práve prežili, iba predstavenie pre Daniela a všetkých
ostatných?
Pravdepodobne. Nie, takmer určite. Presne takto sa páry správajú. Hravo
sa dotýkajú, široko sa usmievajú, venujú si horúce pohľady.
A to ma prinútilo cítiť sa… trochu hlúpo. Jeho úsmev mal pre mňa o
niečo menšiu hodnotu. A z môjho urobil hlúpu grimasu.
 Hádam bolo dobre, že zmizol aj Aaronov pekný úškrn. Hoci ani v
Danielovej prítomnosti neuhol pohľadom. A nespustil ho z mojich očí ani
vtedy, keď presunul ruky na mojom páse a spustil ma nadol po svojom tele.
Alebo som si to aspoň nahovárala, lebo ako som klesala k zemi, možno sa
mi zachveli viečka, takže som toho veľa nevidela. Bola som pritisnutá ku
každej tvrdej ploche na Aaronovej hrudi.
Nohy mi neisto pristáli na tráve. Omámená ohromujúcim pocitom, ktorý
mi tancoval po tele, som bola vďačná za to, že Aaron nespustil ruky z
môjho pása.
Až keď sa ubezpečil, že nespadnem, odtiahol ich. Ale nie bez toho, aby
ma najprv potiahol za pramienok vlasov, ktorý sa mi uvoľnil z chvosta.
Moje srdce v tej chvíli stále bláznivo poskakovalo.
O to viac, keď ku mne pomaly sklonil hlavu. „Na gréckeho boha to nie je
zlé, čo?“ Jeho hlas už nebol taký hravý ako pred chvíľou. Tesne predtým,
ako Daniel praskol našu bublinu. Aaron však sprevádzal svoje slová
žmurknutím.
To ma prinútilo krátko sa usmiať a musela som pokrútiť hlavou, aby som
ten úsmev skryla.
Kto je tento muž, ktorý na mňa žmurká a usmieva sa?
Môj budúci šéf.
A nebol to dostatočný dôvod na to, aby som sa vyrovnala s tým hlúpym
chvením v hrudi? Už to, že to celé bola iba fraška, bol dostatočný dôvod.
Lenže čoskoro ho povýšia na šéfa divízie – mojej divízie – a na to som
nesmela zabúdať.
„No tak,“ povedal, keď som zostala ticho. „Vravel som, že do teba
dostanem jedlo, a ja som muž, ktorý vždy drží slovo.“
Áno, to teda je. Ani na to by som nemala zabúdať.
Aaron mi sľúbil, že zahrá môjho priateľa a že to urobí úžasne. A zatiaľ
odviedol takú skvelú prácu, že už aj ja som začínala mať pocit, že je úplne
iný muž ako ten, ktorého som poznala v New Yorku.
 Osemnásta kapitola

Odolať, aby som nezaliezla pod stôl, sa pre mňa stávalo skutočným
problémom. No ak bude Isabel ešte chvíľu pokračovať vo vypočúvaní
Aarona a mňa, nemám inú možnosť. V opačnom prípade by mojou
poslednou možnosťou bolo udrieť nevestu jedným z kovových podnosov s
najrôznejšími pinchos, na ktorých sme si pochutnávali. Bolo by to
plytvanie jedlom a okrem toho sme boli na jej rozlúčke so slobodou, no iné
riešenie som nevidela. Moja sestra je odolná žena; do svadby sa stihne
zotaviť.
Stáli sme v jednom z najfrekventovanejších barov – sidrerías – môjho
rodného mesta, obklopení charakteristicky hlasnými rozhovormi a kyslým
zápachom rozliatej sidry – regionálneho jablčného muštu. Boli to podniky,
aké sa dali nájsť na každom rohu všetkých miest a mestečiek v tomto
regióne na severe Španielska. Ľudia sa tu zhromažďovali v skupinkách
rôznych veľkostí a vekového zloženia. Niektorí stáli okolo vysokých stolov
rovnako ako my – nevesta, ženích, svedok, Aaron a ja. Iní sa usadili na
večeru a podaktorí sa opierali o bar a živo diskutovali s čašníkmi.
Silou vôle som sa pomaly, zhlboka a upokojujúco nadýchla, pokúsila sa
utriediť si myšlienky, aby som sa vyhla odpovedi na poslednú Isabelinu
otázku.
„No tak. V príbehu o tom, ako ste sa vy dvaja spoznali, sa určite skrýva
niečo viac.“ Isabeline oči žiarili zvedavosťou a skákali zo mňa na môjho
veľmi stoického falošného priateľa, ktorý stál dosť blízko pri mne, aby ma
okrádal o poriadny kus pozornosti. „Hráš sa na naozaj ťažko
dosiahnuteľnú, Lina.“
„To je celý príbeh, prisahám.“ S povzdychom som odvrátila zrak k svojim
rukám, ktoré ležali na hladkom povrchu stola. Prstami som sa hrala s
prázdnym pohárom. „Aaron začal pracovať pre InTech, a spoznali sme sa
tam. Čo chceš ešte vedieť?“
 „Podrobnosti, ktoré si mi nepovedala.“
Videla som na nej, že sa chystá fňukať tým otravným a vytrvalým
spôsobom, ktorý ešte ani raz nesklamal – vždy ľudí zlomil a prinútil ich
dať jej všetko, čo chcela. Sama som to zažila mnohokrát.
Naklonila hlavu. „Hej, ak ste zažili žiadostivosť na prvý pohľad a začali
ste spolu spávať a až potom chodiť, čo je na tom? Nie je sa za čo hanbiť.
Navyše by to vysvetľovalo tú fámu o zlomení postele, ktorá sa šíri.“
Pootvorila som pery a oči sa mi rozšírili. „Charo pracuje rýchlejšie, ako
som si myslela,“ zamrmlala som.
Vnímala som, ako sa Aaron posunul a takmer sa mi dotkol ruky.
Neotočila som sa však k nemu a moja sestra pokračovala: „Nie som
mamá, Lina. Môžeš mi to povedať.“ Sestra zaklipkala mihalnicami a ja som
počula, ako si Gonzalo odkašľal. „Alebo sa podeľ s celou skupinou – fajn,
nech sa páči.“ Prevrátila oči na svojho snúbenca. „No tak. Počúvame.
Spávali ste spolu najprv? A ak áno, koľkokrát ste sa spolu vyspali?“
Daniel, ktorý bol zvláštne ticho na niekoho, kto sa mal dobre baviť, si
hlučne povzdychol. „Nemyslím si, že je potrebné podeliť sa o to s celou
skupinou.“
Stočila som pohľad k nemu a zbadala jeho kamenný výraz.
„Vďaka, Daniel,“ precedila Isabel pomedzi zaťaté zuby, „ale nechám
sestru, nech sa sama rozhodne, či sa chce o svoje sexuálne eskapády deliť s
celým stolom.“
Panebože, naozaj to práve nazvala sexuálne eskapády?
Pri zmene Isabelinho tónu Gonzalo ovinul sestre ruku okolo pliec a
pritiahol si ju k sebe. Videla som, ako sa Isabelino telo okamžite uvoľnilo a
vyplavila sa z neho roky zadržiavaná nevraživosť voči bratovi jej
snúbenca.
Ticho som vzdychla a pocítila v hrudi pichnutie viny. Bola to
bezprecedentná situácia a nemala som dôvod cítiť sa za ňu zodpovedná, ale
zároveň bolo ťažké nenechať dopadnúť časť ťarchy za ňu na svoje plecia.
V ideálnom svete by svedok nebol môj bývalý. V tom istom svete by som
nepanikárila, keď by som sa dozvedela, že je zasnúbený, zatiaľ čo ja som sa
zasekla v čase sama, a necítila by som potrebu klamať svoju rodinu a
nezamotala by som sa do siete podvodov, ktorú som sama utkala. Možno
by v tom ideálnom svete po mojom boku stál muž, ktorý by ma ľúbil, a nie
s ktorým som uzavrela dohodu.
Ibaže tieto scenáre boli hypotetické, a preto nereálne. Nedosiahnuteľné.
A každý z nich vytváral obraz, ktorý bol na míle vzdialený pravde. V
skutočnom svete malo každé moje rozhodnutie dôsledky. Každé
rozhodnutie, ktoré som kedy urobila. Dokonalý svet, v ktorom sa život
odohrával úhľadne a ideálne, však neexistoval. Život bol chaotický a často
náročný. Nečakal na to, kým sa človek pripraví na hrbole na ceste. Museli
ste sa chytiť volantu a nasmerovať svoje vozidlo späť do správneho pruhu.
A presne to som robila. Práve to ma priviedlo tam, kde som bola. Nech už
to dopadne akokoľvek.
Bolo nešťastné, že jediný muž, s ktorým Gonzalo zdieľal DNA, nebol len
môj bývalý, ale aj muž, ktorý tvoril druhú polovicu môjho neúspešného
vzťahu a spôsobil, že som opustila všetko, čo som kedysi nazývala
domovom. Ale to ja som sa rozhodla s ním chodiť. So svojím profesorom z
univerzity. S človekom, ktorý zoznámil moju sestru s láskou jej života.
Pretože život nebol ideálny. Otáčal sa a ohýbal. V jednej chvíli vás točil
na mieste a v ďalšej vás vrátil o niekoľko krokov späť.
Na rozdiel od toho, čomu verila väčšina, keď som sa rok po tom, čo sa mi
všetko zrútilo ako domček z karát, prihlásila na zahraničný program, ktorý
ma zaviedol do New Yorku, neutekala som pred Danielom, ale pred
situáciou, do ktorej ma môj vzťah s ním dostal. Priznávam, že mi pritom
zlomil srdce. A to bolo to, čo videli ostatní. Videli vyhrešenú utečenku so
zlomeným srdcom. Ale škoda presahovala obyčajný rozchod. Prežila som
po ňom najhorší rok svojho života. Takmer som odišla z univerzity a
zahodila svoje vzdelanie. Svoju budúcnosť. A to všetko preto, že ľudia,
ktorých som v istom momente považovala za priateľov, o mne šírili
nechutné lži. A nezanechalo mi to len jazvy na duši, ale ovplyvnilo to aj
moju rodinu.
Smútok, s ktorým na mňa všetci hľadeli, sa na mňa nalepil a sprevádzal
ma aj po rokoch. A tých niekoľkokrát, čo som sa vrátila domov nezadaná,
hustol, až kým nestvrdol do podoby, ktorú som si niesla na pleciach ako
neviditeľné bremeno.
Dokonca ani moji rodičia sa tomu v istom zmysle nevyhli. Videla som na
nich, ako sa boja, že sa z toho nikdy nevyhrabem. Čo bolo hlúpe. Svoj
neúspešný vzťah s Danielom som prekonala. To, že som bola slobodná, s
tým nemalo nič spoločné. Jednoducho… som mala problém niekomu
dôverovať natoľko, aby som sa mu úplne odovzdala. Držala som si dištanc
od všetkého, čo malo potenciál ublížiť mi. A vždy sa to skončilo jednou z
dvoch možností: buď som odišla ja, alebo som bola tá, koho dotyčný
opustil. No aspoň som z toho vyšla celá.
Čo sa týka Isabel, tá prešla pri vzťahu k Danielovi od vďačnosti za to, že
jej dal Gonzala, k opakovaným hrozbám, že svedkovi odreže gule. A hoci
sa z nej stala moja najzúrivejšia ochrankyňa a podporovateľka, náš
rozchod nikdy neotriasol základmi jej vzťahu, čo len dokazovalo, ako veľmi
sa s Gonzalom zbožňovali a ľúbili. Okrem toho sa za tie roky zmierila s
tým, že aj keď Daniel sčasti pochybil, neurobil nič iné, iba súhlasil s
porušením akéhosi nevysloveného pravidla o randení s bývalou
študentkou. O zvyšok sa postarala spoločnosť.
Mne – no ani Isabel či Danielovi – to nedávalo právo nútiť Gonzala, aby
si vybral stranu. Aj s tým sa Isabel zmierila. Nakoniec. Svojím vlastným
spôsobom.
„Neboli žiadne sexuálne eskapády, Isa.“ Zľahka som potriasla hlavou a
snažila sa zahnať všetky nepríjemné myšlienky a spomienky.
„Ani jedna? No tak. Vy dvaja spolu pracujete. A videla som vás počas
futbalového zápasu. Vy…“
„Bolo to veľmi nudné a nevýrazné zoznámenie,“ skočila som jej do reči.
„Prestaň toľko snívať.“
Isabel otvorila ústa a mne neostávalo nič iné, len štuchnúť lakťom svojho
falošného priateľa.
Možno by ju Aaronovo potvrdenie uchlácholilo.
„Presne tak,“ prisvedčil a na hlase mu bolo badať pobavenie. „Nekonali sa
nijaké sexuálne eskapády.“
Sledovala som, ako sestra zavrela ústa.
„Bohužiaľ,“ dodal.
Vtedy som stisla pery ja. Alebo som možno otvorila ústa, lebo mi spadla
sánka – nevedela som nič povedať.
Nedívaj sa naňho, nech nevyzeráš tak šokovane. Všetko je súčasťou
podvodu.
Sústredila som sa na svoju sestru, ignorovala Aaronovu poslednú
poznámku a usmiala sa – hádam prirodzene.
Isabel siahla po fľaši sidry a naliala mi trochu do pohára, iba na spodok.
Presne tak, ako sa podľa tradície mala sidra podávať. Keď mi podala pohár,
urobila to isté s Aaronovým. „Niečo mi zamlčiavate.“ Oči prižmúrila do
úzkych štrbín, keď nám vracala poháre s nápojmi. Potom upriamila pohľad
len na mňa. „Vidím vám to na očiach. Napite sa.“
Vedela som, že neblafuje. V klamaní som nikdy nebola veľmi dobrá a
moja sestra oplývala súrodeneckou schopnosťou vidieť mi priamo do duše.
Začali sa mi potiť dlane. Moja sestra mala pochybnosti. A ja som musela
začať hovoriť, dať jej čokoľvek.
Vypila som obsah pohára na dúšok – presne tak, ako sa to podľa tradície
malo.
„Fajn, dobre.“ Položila som na stôl prázdny pohár. „Dobre, takže v deň,
keď sme sa s Aaronom stretli…“ spustila som, oči mi podvedome preskočili
na Aarona, ktorý na mňa hľadel s novým druhom záujmu. Odvrátila som
sa späť k Isabel. „Bolo to v chladný a ponurý deň, dvadsiateho druhého
novembra…“ Zarazila som sa, lebo som ucítila potrebu vysvetliť, prečo si
ten dátum pamätám tak presne. „Zapamätala som si to, pretože vtedy mám
narodeniny, nie preto…“ Znovu som sa odmlčala. Potom som pokrútila
hlavou. Ešte som iba začala a už teraz som si počínala hrozne. Práve preto
by som nikdy, nikdy nemala klamať. „V každom prípade, stalo sa to v
novembri.“
Aaronova ruka sa veľmi jemne dotkla môjho chrbta. Ten dotyk ma
najprv znepokojil, ale potom vo mne zázračne prebudil sebadôveru.
Rovnako ako skôr v tento deň. Netušila som, ako to dokáže. Keď však
prstami prešiel po látke mojej tenkej blúzky tesne nad lopatkami, cítila
som sa o čosi menej ako podvodníčka.
„Ale to asi nie je dôležité,“ pokračovala som a musela si zľahka odkašľať,
lebo sa mi trochu triasol hlas. „Prvý raz som sa s Aaronom stretla, keď ho
náš šéf predstavil ako nového vedúceho tímu.“
Aaronov dotyk bol zrazu akýsi voľný, vzdušný a vzápätí som ho vôbec
necítila.
Snažila som sa sústrediť na príbeh, nevšímať si drobné zimomriavky,
ktoré mi zanechal na pokožke, a pokračovala som: „Vstúpil do dverí,
chladne sebavedomý a odhodlaný. S tými dlhými nohami a širokými
plecami vyzeral nadľudsky veľký a prisahám, že všetci v zasadačke zmĺkli.
Hneď mi bolo jasné, že to bude ten typ muža, ktorého budú všetci…
rešpektovať – nenapadá mi lepšie slovo – bez toho, aby vyslovil viac ako
jedno či dve slová. Už len podľa toho, ako sa rozhliadal okolo seba a
hodnotil situáciu. Akoby hľadal možné hrozby a vymýšľal spôsob, ako ich
eliminovať, skôr než sa stihnú prejaviť. A už vtedy sa zdalo, že všetci sú
týmto novým chlapíkom očarení.“
Dokonale som si pamätala, ako kolegovia najprv zízali na pekný a prísny
nový prírastok a potom mlčky prikyvovali v uznaní a úžase. Spočiatku
vrátane mňa. Nikdy by som to nepriznala, ale vtedy som sa v myšlienkach
dostala až k tomu, že keby ma každý večer zvádzal a uspával tým svojím
hlbokým hlasom, bola by som spokojná do konca svojich dní.
„Takže, áno, každý z mojich kolegov bol viac-menej unesený. Ja však nie.
Nedala som sa tak ľahko oklamať. Počas Jeffovho a Aaronovho prejavu som
stále myslela na to, aký musí byť nervózny. Všímala som si, ako dvíha
plecia a jeho pohľad je čoraz… neistejší. Akoby sa premáhal, aby
nevybehol z dverí. A tak som dospela k záveru, že nie je až taký odmeraný,
ako vyzeral, keď tam stál. Nemohol byť. Mohli za to iba nervy. Človek by
nemohol zámerne pôsobiť takýmto dojmom. Bol to jeho prvý deň, a to
vystraší každého. Myslela som si, že len potrebuje postrčiť správnym
smerom. Trochu priateľského privítania, aby zapadol na svoje miesto.“
Preto som urobila jednu veľmi hlúpu a impulzívnu vec. Presne ako vždy.
„Nemohla som sa viac mýliť.“ Trpko som sa zachichotala. „Možno Aaron
nebol nervózny – to neviem. Ale nepotreboval nijaké postrčenie. Nehľadal
si priateľov. A určite si bol vedomý toho, aký dojem vyvoláva v druhých.“
V tej chvíli som sa vrátila späť do prítomnosti a privítali ma tri páry
zmätených očí. Vyschlo mi v hrdle. „No to sa, samozrejme, zmenilo.
Nakoniec,“ dodala som rýchlo, no nepresvedčivo. „Lebo teraz sme do seba
až po uši, takže hurá!“ Vyhodila som ruky do vzduchu, zajasala a zo
všetkých síl som sa snažila získať späť kontrolu, ale gesto nevyvolalo v
poslucháčoch ani zďaleka ten efekt, ako som si želala.
Isabel sa trochu zachmúrila a tesne predtým, ako sa jej na tvári stihol
naplno sformovať zamračený výraz, ma Aaron prekvapil tým, že mi prišiel
na pomoc.
„Catalina sa nemýli. V ten deň som bol trochu nervózny,“ priznal a ja
som zvrtla hlavu k nemu.
Aaron pozeral na moju sestru, čo bolo dobré, lebo sme zúfalo
potrebovali napraviť škody, a to si vyžadovalo všetku jeho pozornosť a
šarm. Bola som za to rada aj preto, lebo som nechcela, aby videl môj výraz,
keď som ho pozorovala. Ten výlet do spomienok vo mne zanechal príliš
surové pocity na to, aby som bola schopná skryť, čo som v ten deň naozaj
cítila.
„Nemal som žiadne plány ani nádeje, že si nájdem priateľov – ani počas
toho prvého stretnutia, ani deň po ňom,“ pokračoval.
Nuž, to ma nešokovalo, nie po takmer dvoch rokoch znášania následkov
tohto postoja.
„A dával som to dosť očividne najavo. Posledná vec, ktorú som chcel,
bolo, aby si o mne niekto urobil nesprávnu predstavu a myslel si, že som
tam pre niečo iné ako preto, že sa snažím vždy odviesť čo najlepšiu prácu.
To sa podľa mňa nezlučuje s rozprávaním vtipov a zdieľaním rodinných
príbehov. V ten deň sa však Lina objavila v mojej kancelárii. Chvíľu po
piatej popoludní.“ Sklopil zrak na svoje ruky a viečka mu na úder srdca
zakryli modré oči.
Z dôvodu, ktorý som nevedela vysvetliť, sa mi pri tej spomienke
rozbúšilo srdce. Rozpaky. Musela to byť fyzická reakcia na opätovné
prežívanie tej trápnej chvíle prostredníctvom Aaronových slov.
„Líca mala červené a na vlasoch a kabáte sa jej ešte vždy ligotali snehové
vločky. V ruke niesla darčekovú tašku s nejakým smiešnym vzorom
drobných párty klobúčikov. Keď som ju prijímal, bol som si istý, že si
pomýlila kanceláriu, že nemohla prísť za mnou, navyše s darčekom. Možno
hľadala toho muža, ktorý tam pracoval predo mnou.“
Sledovala som, ako mu pracuje hrdlo; jeho slová udržiavali pozornosť
poslucháčov.
„A chcel som jej to povedať, ale nemal som šancu. Začala bľabotať nejaké
nezmysly o tom, aký je New York v zime chladný a akí otravní sú ľudia,
keď sneží, aké je mesto chaotické, žiadny pokoj. ‚Akoby to bola moja vina,
že Newyorčania nenávidia sneh,‘ vravela. ‚Akoby im zima otupila mozog a
oni ohlúpli.‘“ Aaron sa nesmelo usmial. Bol to veľmi krátky úsmev, ktorý
ihneď zmizol.
A ja som sa stále pozerala na jeho profil, hltala som jeho slová a to, ako
ma vracali do minulosti.
V tej chvíli mi srdce búšilo s narastajúcou naliehavosťou, akoby sa z
neho stalo divoké zviera, ktoré sa dožaduje vypustenia. Prosíkalo, aby som
Aaronovi položila všetky otázky, ktoré sa mi rodili v hlave, a hrozilo, že ak
to neurobím, spraví to samo.
„Položila mi tašku na stôl a vyzvala ma, aby som ju otvoril. Lenže zima
musela otupiť mozog aj mne, lebo namiesto toho, aby som to urobil, som
na tú tašku iba nemo zízal. Zmeravený a… zaujatý. Civel som na ňu a
nemal som ani najmenšiu predstavu, čo s ňou.“
Presne to urobil a jeho reakcia ma prinútila spanikáriť a preskočiť do
núdzového stavu, aby som zvládla túto krízu. V ten deň som sa tak
dopustila už druhej chyby.
„Keďže som po darčekovej taške nesiahol, strčila do nej ruku sama a
vytiahla jej obsah.“ Aaron sa zachechtal, ale v skutočnosti mu nebolo do
smiechu. Ten zakríknutý zvuk bol takmer smutný.
Ani mne nebolo do smiechu. Bola som príliš zaneprázdnená
uvedomovaním si toho, ako si to všetko jasne pamätá. Všetko. Do detailov.
Hruď sa mi napĺňala ďalšími otázkami.
„Bol to hrnček. A bol na ňom vytlačený vtip. Stálo na ňom: Inžinieri
neplačú. Stavajú mosty, aby sa cez to dostali.“
Vtedy sa niekto rozosmial. Isabel, alebo možno Gonzalo – nebola som si
istá. Pri tom všetkom šialenom búšení sa mi srdce nejako presunulo do
krku a vlastný pulz som cítila až v spánkoch, takže bolo ťažké sústrediť sa
na čokoľvek okrem jeho tlkotu a Aaronovho hlasu.
„Viete, čo som urobil?“ pokračoval a jeho tón naplnila trpkosť. „Namiesto
toho, aby som sa zasmial, ako som chcel, namiesto toho, aby som na ňu
pozrel a povedal niečo vtipné, čo by ju možno povzbudilo venovať mi
jeden z jej žiarivých úsmevov, o ktorých som už akosi vedel, hoci som v jej
blízkosti strávil iba jeden krátky deň, ako slobodne ich rozdáva. Namiesto
toho som všetko zatlačil do úzadia a sucho som položil hrnček na stôl.
Potom som sa jej poďakoval a spýtal sa, či potrebuje ešte niečo.“
Vedela som, že by som sa nemala cítiť trápne, ale cítila som sa. Rovnako
ako vtedy, ak nie viac. Urobila som takú kravinu a po jeho ľahkom
odmietnutí som sa cítila hrozne bezvýznamne a hlúpo.
Zavrela som oči a počula, ako pokračuje: „Dá sa povedať, že som ju
vyhodil zo svojej kancelárie tesne po tom, čo sa mi pokúsila zlepšiť deň
darčekom.“ Aaronov hlas znel ticho a drsne. „Poondiatym darčekom na
privítanie.“
Otvorila som oči práve včas, aby som videla, ako otočil hlavu mojím
smerom. Naše pohľady sa stretli.
„Ako veľký blbec, na ktorého som sa hral, som ju vyhnal. A dodnes to
ľutujem vždy, keď mi to zíde na um. Zakaždým, keď na ňu pozriem.“ Počas
rozprávania ani nežmurkol, pozeral mi priamo do očí. Tuším som
nežmurkla ani ja. Zdalo sa mi, že ani nedýcham. „Všetok ten čas, ktorý som
tak hlúpo premárnil. Všetok ten čas, ktorý som s ňou mohol stráviť.“
Keby som sa neopierala o vysoký stôl sidreríe, spadla by som na zem.
Nohy mi už odmietali poslušnosť. Celé telo mi akosi znecitlivelo. Aaron na
mňa hľadel – nie, hľadel mi dovnútra. A na oplátku mi dovolil urobiť to
isté. Prisahala by som, že v tej chvíli predo mnou obnažil kus seba. Chcel,
aby som pochopila niečo, o čom som si nemyslela, že som schopná
spracovať. Alebo sa mi to iba zdalo? Prosil ma, aby som si uvedomila, že to
všetko je iba fraška? Alebo ma upozorňoval, aby som si uvedomila, že hoci
je to fraška, v jeho slovách sa stále skrýva kúsok pravdy?
Ale to predsa nedáva zmysel, či?
Nie. Nič nedávalo zmysel. Ani to, že uvažujem, čo počujem v jeho
slovách či vidím v jeho očiach.
Nedávalo zmysel, akým spôsobom sa moje srdce oslobodilo a premenilo
na búraciu guľu, ktorá zdemolovala všetko, čo jej stálo v ceste, a
nezanechala za sebou nič iba trosky.
„A čo sa stalo potom?“ opýtal sa známy hlas.
„Potom,“ odpovedal Aaron a zdvihol ruku, aby sa mi hánkami dotkol líca,
„som sa ešte chvíľu správal ako totálny hlupák – niekto by ma nazval
idiotom; záleží na tom, koho sa spýtate.“
Zavrela som oči a prerušila som náš očný kontakt. Cítila som, ako mi v
tele pumpuje krv. Cítila som stopu po jeho dotyku priamo pod mojou
lícnou kosťou.
„Nakoniec sa mi nejako podarilo prinútiť ju, aby mi venovala svoj čas.
Presvedčil som ju, aby uverila, že ma potrebuje. Potom som jej ukázal –
dokázal som jej –, že ma naozaj potrebuje.“
Oči som mala stále zatvorené. Neverila som si dostatočne na to, aby som
sa odvážila otvoriť ich.
Nechcela som vidieť Aarona. Jeho tvár, jeho pery, vážnu líniu jeho
čeľuste. Nechcela som vidieť, či sa v hlbinách oceána, v jeho očiach,
skrývajú nejaké tajomstvá.
Desila som sa toho, že tam nenájdem ani jedno. A rovnako aj toho, že
tam niečo nájdem. Všetko, čokoľvek. Ja… jednoducho som sa bála. Bola
som zmätená.
Ktosi začal tlieskať. A počula som nezameniteľný hlas svojej sestry.
„Ty,“ hlesla, keď som zažmurkala a otvorila oči. Isabelin hlas znel
roztrasene od emócií i od hnevu. Zo všetkého naraz.
Niežeby mi na tom v tej chvíli záležalo. Opäť som pozerala Aaronovi do
očí. A on zo mňa nespúšťal pohľad.
Čo sa to deje? Čo to robíme?
Moja sestra pokračovala v rozprávaní: „To bolo krásne, Aaron. A ty,
Catalina Martínová Fernándezová,“ použila obe naše priezviská, čo
znamenalo problémy. „Už nie si moja sestra. Nemôžem uveriť, že si to
všetko predo mnou tajila. Prinútila si ma hovoriť o sexuálnych eskapádach
a túžbe, keď pravda je oveľa lepšia ako všetky povrchné hlúposti.“
Pravda. Z toho krátkeho slova sa mi zdvihol žalúdok.
„Ešteže má tvoj priateľ zdravý rozum. Máš veľké šťastie, že je tu.“
Aaron zo mňa nespúšťal oči, keď sa ozval: „Vidíš? Je dobré, že som tu.“
To spôsobilo, že mi opäť poskočilo srdce.
„Ach, Aaron.“ Počula som, ako moja sestra roztrasene vydýchla, a videla
som na nej, že má slzy na krajíčku. Alebo sa chystala nakopať ma do
zadku. Šance boli rovnaké. „Ani nevieš, ako ma to teší. Je to najlepší
svadobný dar, aký som mohla dostať, keď vidím svoju mladšiu sestru
konečne…“ Hlas sa jej zachvel. „Po tom všetkom je to jednoducho…“
Začkalo sa jej. „Ach, človeče. Prečo plačem, keď ju chcem nakopať do
zadku? Musí to… musí to… byť…“ Znovu sa jej začkalo.
Ach, bože.
Odtrhla som pohľad od Aarona a neochotne som sa obrátila k sestre. Tá
dala slzám voľný priechod. A zároveň vyzerala nahnevaná.
„To musí byť z toho všetkého svadobného stresu,“ zamrmlala, ale nebola
som si istá, či ju počujem správne.
Daniel, na ktorého som úplne zabudla, si čosi zašomral popod nos a
siahol po fľaši sidry. Bola prázdna, a tak ju položil späť na stôl a vzdialil sa
k baru.
„Ven aquí, tonta.“ Gonzalo si pritiahol moju sestru do náručia a ona sa
mu hlavou pritúlila pod bradu. Potom ponad jej hlavu naznačil ústami:
Potrebujeme viac alkoholu.
Áno. Len to môže zachrániť večer, keď nevesta plače.
Najmä keď je to kvôli príbehu, čo ani nie je pravdivý.
Pretože to ani nemohla byť pravda.
Všetko to bola lož. Podvod.
Aaron pravdu pozmenil. Presne tak, ako som ho o to požiadala. Prikrášlil
ju, zmenil ju tak, aby zapadala do frašky, v ktorej sme hrali hlavné úlohy.
Nešlo o nič viac. Stále sme boli tí istí Aaron a Lina, čo odišli z New Yorku.
A keď už to spomínam, nič sa nezmenilo na tom, že z Aarona bude
čoskoro môj šéf.
Počuješ to, hlúpe a pomätené srdce? Už žiadne hlúpe reakcie.
Pokiaľ išlo o Aarona Blackforda, všetko je iba naoko.

Kým sme sa dovalili na ďalšie miesto, do klubu – hoci nazvať klubom tento
skromný a ošarpaný bar, v ktorom sa o polnoci začínala diskotéka, bolo
poriadne prehnané –, bola som si na deväťdesiatdeväť percent istá, že som
možno prekročila hranicu opitosti a vošla do krajiny opilcov.
Jedno percento som si nechala v rezerve. Pri všetkej tej sidre, čo mi
kolovala v žilách, bolo ťažké rozlíšiť, či to, ako som sa cítila, súviselo s
alkoholom, alebo to čiastočne spôsoboval muž, ktorý ma sledoval ako
jastrab.
Aaron prestal piť niekedy medzi Isabelinými vodopádmi sĺz a príchodom
zvyšku účastníkov rozlúčky so slobodou do sidreríe. Nebola som si istá, či
je to dobre alebo zle. Bol úplne triezvy, čo znamená, že zajtra si bude
pamätať každý detail tejto noci. A to nebolo dobré. Nie, keď moje telo
ožívalo pri každom jeho dotyku, a vzápätí sa išlo rozpustiť na kolomaž. A
vôbec tomu nepomáhalo, že zakaždým, keď sklonil hlavu, aby sa ma
opýtal, či sa mám dobre alebo či sa bavím, srdce mi padalo až do nohavíc.
Inak ma väčšinou zamestnávala hlasná hudba, ktorá mi doliehala do uší
a šírila sa mi až do bokov a nôh. Hýbali sme sa do rytmu na preplnenom,
tmavom mieste.
Pri pohybe vpred do mora tiel so zvyškom partie v závese – alebo aj nie,
lebo sme ju poľahky mohli stratiť – som bola nečakane zatlačená o pár
tackavých krokov dozadu. Aaron, ktorý kráčal veľmi tesne za mnou, ma
zachytil. Rukou ma objal okolo pása a jeho dlaň mi pristála na boku.
Jediným rýchlym pohybom si ma pritisol k sebe.
Tak ako som to v tento večer zažila už asi stodvadsaťkrát, všetky moje
nervové zakončenia sa nabili elektrinou v momente, keď som sa chrbtom
dotkla prednej časti jeho tela. Každý centimeter mojej pokožky, ktorý sa
oňho opieral, sa rozohrial. Dokonca aj cez tenkú látku mojej blúzky a jeho
košele s gombíkmi na zapínanie.
Dlhými a silnými prstami mi stisol bok.
Otočila som hlavu, aby som mu pozrela do tváre, a bolo mi jedno, že som
pootvorila pery a moje pravdepodobne zahmlené oči naňho upierali
nejasný pohľad. Presne tak som sa cítila. Nemalo zmysel snažiť sa to
zakryť. Z nejakého dôvodu – pre alkohol v tele alebo pre Aaronovu
blízkosť – som to skrátka nevedela utajiť.
Namiesto toho som si to po prvý raz dovolila vychutnať. Sústredila som
sa iba naňho. Na všetky miesta, kde sa naše telá dotýkali, a na to, ako na
mňa hľadel. Sústredila som sa na Aarona a na to, ako ma drží. Zastali sme a
zatarasili cestu ďalej do baru.
Hľadeli sme na seba ponad moje plece a ja som si dovolila uvoľniť chrbát
a oprieť sa oňho. V modrých očiach mu niečo tancovalo. Myslela som si, že
sa usmeje, ale stisol pery do vážnej čiary.
„Chytil si ma,“ skonštatovala som cez dunivú hudbu. „Môj záchranca.
Vždy mi prídete na pomoc, pán Kent.“
Vedela som, že sčasti zo mňa hovorí najmä alkohol. Aaron však
neodpovedal. Jeho pery zostali zovreté, iba mu poskakoval ohryzok. Niekto
za ním na nás zavolal. Alebo to možno prišlo z opačnej strany preplneného
baru. Bolo mi to jedno. Chystala som sa Aaronovi povedať, aby kašľal na
to, ale on si ma zrazu pritiahol bližšie k sebe a ovinul veľkú ruku okolo
mojej.
Páčilo sa mi to. Až príliš. Takže som sa nesťažovala.
Aaron ma viedol po klube, akoby to bol on, kto tu bol v mladosti pečený-
varený. Bar bol rovnako ponurý a plný víriacich tiel, ako som si ho
pamätala. Hudba stále dunela príliš nahlas a podlahy boli lepkavé od
rozliatych nápojov.
Páčilo sa mi tu.
A páčilo sa mi aj to, že dnes večer tu bol so mnou Aaron. Páčilo sa mi, že
ma chráni pred tými, ktorí do mňa náhodne – alebo v opitosti – strkajú a
tlačia.
V tom okamihu sa mi páčilo veľa, veľa vecí. A mala som potrebu mu to
dať patrične najavo.
Zastala som, otočila som sa a vytiahla sa na špičky. Dúfala som, že som
niekde pri Aaronovom uchu, a nie pri jeho podpazuší alebo tak, lebo to by
bolo naozaj trápne. „Páči sa ti tu? Mne hrozne. Nedá sa to porovnať s
vychytenými newyorskými klubmi, čo?“
Aaron sa sklonil, jeho pery sa vznášali niekoľko centimetrov nad mojím
uchom. „Je to tu veľmi… autentické.“ Odmlčal sa, ale neodtiahol ústa. Po
chrbte mi prebehol mráz. „Spočiatku som bol trochu ostražitý. Nebudem
klamať.“
Cítila som, ako mi myká kútikmi pier. Áno, toto miesto rozhodne nebolo
v Aaronovom štýle.
„Ale teraz…“ pokračoval a jeho pery sa dotkli citlivého miesta pod mojím
uchom, takže som sa roztopila a ožila, všetko naraz. „Teraz si myslím, že by
som tu mohol zostať, dokým nevyjde slnko. Možno aj trochu dlhšie.“
Pootvorila som pery, ale keď som chcela prehovoriť, niekto do mňa strčil
a prehltla som všetky slová. Dotyčný ma potisol do Aaronovho tela,
tentoraz prednou časťou k jeho hrudi. A ihneď som na sebe pocítila všetky
jeho tvrdé obrysy a vypracované svaly, ktoré som dnes ráno videla lesknúť
sa pod slnkom.
Niečo mi zapraskalo pod kožou, pripomínalo to výboj.
Moje telo ma nabádalo, aby som prekonala posledný centimeter
priestoru medzi nami. Bolo šialené, ako veľmi som to túžila urobiť. V krvi
som cítila naliehavosť. Akoby mi srdce pumpovalo do tela číre šialenstvo.
Robilo ma bezohľadnou. Tak veľmi, že sa mi ruky samy od seba zdvihli a
objali Aarona okolo krku. Len na sekundu som videla, ako sa mu rozšírili
oči, a potom v jeho pohľade čosi vzbĺklo. Ten modrý plameň vymazal
prekvapenie a nahradil ho niečím, čo sa podobalo na hlad.
 Všetci ostatní okolo nás tancovali do rytmu, ktorý si moja zahmlená
myseľ zrejme odkiaľsi pamätala. Bol latinský, dekadentný a zábavný ako
všetky letné noci v Španielsku. Bez toho, aby som si to uvedomila, som
začala hýbať bokmi. Aaronove ruky sa presunuli na môj pás. Zrazu sme
tancovali. Spomienka na to, že sme spolu tancovali len nedávno, ma na
okamih ohromila. Iróniou osudu sme sa po takom krátkom čase ocitli v
rovnakej situácii, a pritom sme na prvý pohľad vyzerali ako celkom inakší
ľudia.
Bláznivé.
No nezáležalo mi na tom. Nie dnes večer.
Moje prsty sa pohrávali s krátkymi prameňmi vlasov na Aaronovom
zátylku, zatiaľ čo sa nám boky pohojdávali v rytme latino. Také jemné –
jeho vlasy boli veľmi jemné. Presne také, aké som si ich predstavovala.
Trochu som ho za ne potiahla, ani som nevedela prečo. Ako odpoveď ma
Aaron zovrel v páse silnejšie, čo spôsobilo, že krv sa znovu rozprúdila a
rozohriala. Zhromaždila sa na najrôznejších zaujímavých miestach.
Bez toho, aby som si to dokázala zatrhnúť, som sa opäť zdvihla na špičky.
Nepotrebovala som zámienku na bližšie preskúmanie jeho tváre. Nemračil
sa, ani sa neusmieval, no v jeho črtách bolo niečo, čo menilo jeho výraz.
Vyzeral uvoľnene. Áno, to bolo ono. Nebolo na ňom vidno ani stopy po
typickej zdržanlivosti, ktorú som uňho bola zvyknutá vídavať každý deň. A
vďaka tomu vyzeral taký príťažlivý, ako ešte nikdy predtým.
Možno by som mu to mala povedať.
Otvorila som ústa, že mu to poviem, no zrazu ma upútalo, ako na ne
pozrel. Výraz v jeho očiach vyslobodil húf motýľov, čo mi zatrepotali
krídlami v bruchu.
„Aaron,“ ozvala som sa, ale vyrušil ma spôsob, akým na mňa hľadel.
Zrejme som prestala tancovať. Čo som sa to chystala povedať?
„Veríš mi, Catalina?“ opýtal sa ma.
Áno. Odpoveď mi preletela mysľou, ale nevyslovila som ju. Čosi mi
zabránilo vypustiť to trojpísmenkové slovo do sveta. Niečo, o čom som si
matne uvedomovala, že by som si na to mala spomenúť.
Aaron roztiahol prsty a palcami prešiel po látke mojej blúzky. Jeden z
nich skĺzol pod lem. Ten jednoduchý dotyk spôsobil, že mnou znovu
prebehla elektrina.
 „Neveríš mi, ešte nie,“ zamrmlal mi do ucha. Jeho pery sa zrazu vznášali
nad mojím lícom, zatajila som dych. „Ale budeš mi veriť, o to sa postarám.“
Ja… nemyslela som si, že tomu rozumiem. Nerozumela som tomu vtedy a
pravdepodobne tomu neporozumiem ani v dohľadnom čase. Ale čo na tom
záležalo, keď boli jeho ústa tak blízko pri mojich? Keď jeho pery tancovali
po mojej čeľusti, sotva sa ma dotýkali, čo ma iba privádzalo do šialenstva.
Keby som sa pohla, keby som trochu naklonila hlavu a…
Zapišťanie a ruka, ktorá mi pristála na pleci, prerušili akúkoľvek
myšlienku, ktorá sa mi rodila v hlave.
A vzápätí som si uvedomila, že ma ktosi ťahá preč od Aarona. Ďalší
hlasný výkrik naznačil, kto je za mnou a vlečie ma za ruku.
„Lina, nuestra canción!“ zakričala moja sestra cez hudbu. Zastali sme pri
úzkom otvore, kde bolo trochu miesta.
Naša pieseň?
Moje uši sa sústredili na pieseň, ktorá sa ozývala z reproduktorov, zatiaľ
čo mozog pomaly spracúval situáciu.
Nebolo možné nerozoznať rytmus. Ako by som ho mohla nerozoznať,
keď sa to neslávne známe video, na ktorom so sestrou tancujeme na túto
pieseň, dookola púšťalo na rodinných stretnutiach a na Vianoce už dvadsať
rokov? Hudba aj choreografia sa mi navždy vryli do mozgu. Hrala pieseň
Yo Quiero Bailar od skupiny Sonia y Selena, a to znamenalo len jedno.
„Čas vyrovnať dlh!“ zvýskol Gonzalo.
Vzápätí všetci okolo Isabel a mňa vytvorili dostatok miesta a zvyšok
nevestinho tímu sa zhromaždil za nami, aby sme tancom zaplatili za
prehru v Svadobnom pohári.
Telo mi ožilo známym rytmom.
„Toto ťa bude stáť draho, nevesta,“ zakričala som cez hudbu, keď sme sa
na seba pozreli a pripravili si pozície, aby sme sa mohli pustiť do neslávne
známej choreografie.
„Mňa?!“ skríkla naspäť, keď sme synchronizovane pohli zadkami.
„Neskôr sa mi poďakuješ.“
Vyhodili sme ruky nad hlavy a pohojdávali sme sa v bokoch. Klesli sme
až k zemi.
„Čo tým myslíš?“ nechápala som, keď sa naše boky stretli a pokračovali
sme v tom hlúpom tanci.
 Uvedomovala som si, že kdesi v pozadí nás napodobňuje zvyšok nášho
improvizovaného zoskupenia tanečníčok z nevestinho tímu. Kopírovali
naše pohyby, ako najlepšie vedeli. Musela som priznať, že napodobniť
sestrine alebo moje opité pokusy istotne nebolo jednoduché.
„Chcem tým povedať, že…“ ozvala sa Isabel, keď sme sa k sebe opäť
priblížili, postavili sme sa oproti sebe a tleskli sme si nad hlavami. Potom
sme v rytme piesne začali zvodne spúšťať svoje telá k podlahe, hoci
pravdepodobne sme pritom vyzerali skôr neprirodzene nemotorne. „Ak o
niečom svedčia vášnivé pohľady tvojho priateľa, tak o tom, že dnes večer si
to mimoriadne užiješ.“
Jej slová mi prenikli do uší, pochopila som ich význam a takmer som
pristála na zadku.
Otočila som hlavu, premerala som si naše publikum a pohľadom som
pristála na veľmi špecifickom páre očí. Vraj vášnivé pohľady, pomyslela
som si v duchu. No ako sa moje telo zvíjalo v rytme piesne, spoliehajúc sa
na svalovú pamäť, nemohla som odtrhnúť zrak od tých prenikavých
modrých očí.
Tancovala som takmer neprítomne, nevládala som sa pozerať nikam
inam. Magnetizovaná tými dvoma modrými bodmi, ktoré doslova žiarili v
tme. A hoci som z tohto šialenstva mohla viniť alkohol, čo mi prúdil v krvi,
nevedela som prísť na to, aké zdôvodnenie by mohol mať pre seba on.
Lačne sa pohľadom vpíjal do každého smiešneho a hlúpeho pohybu
môjho tela, akoby sledoval niečo viac ako zostavu vytvorenú dvojicou
tínedžeriek pred mnohými rokmi. Pozeral na mňa, akoby som bola viac
ako dospelá žena tancujúca hlúpe a bláznivé kroky. Akoby sa ma nemohol
nabažiť. Akoby mal každú chvíľu prejsť davom a priblížiť sa natoľko, aby
mu neunikol ani najnepatrnejší pohyb môjho tela.
Ešte nikdy sa na mňa takto nikto nepozeral. Nikdy.
Keď sa pieseň skončila a prešla do ďalšieho hitu spred desiatich rokov, to,
čo prúdilo medzi mnou a Aaronom, kleslo hlboko do mojich útrob. Spolu s
naliehavosťou. Bolo to také mocné, až sa mi z toho krútila hlava, bola som
celá napätá a necítila sa vo svojej koži.
Spomenula som si, ako ma rozpálilo, keď som sa oňho opierala. Veď sa to
udialo iba pred niekoľkými minútami.
Srdce mi búšilo ako zvon, no snažila som sa spamätať a ovládnuť svoj
dych. Po chrbte a rukách mi stekal pot a celým telom prechádzal výboj.
Potrebovala som vzduch, čerstvý vzduch. Ten mi vždy pomohol.
„Idem na chvíľu von,“ oznámila som Isabel, keď som ju rýchlo objala.
Sestra prikývla, rozptýlená ďalšou piesňou, ktorá bola zhodou okolností
jej novou najobľúbenejšou melódiou na svete. Otočila som sa k dverám a
neodvážila sa na Aarona ani len pozrieť. Nemohla som. Skrátka som to…
nedokázala.
Potrebovala som si usporiadať myšlienky.
Predrala som sa cez more tancujúcich tiel a vyšla von. Noc bola teplá a
vlhká a ja som privítala morský vánok, ktorý ma chladil na koži.
Úľava bola okamžitá, ale krátka. Nohy mi zrazu oťaželi, akoby každá
vážila aspoň sto kíl.
No akýkoľvek nepríjemný pocit mi bol milší ako to, čo sa mi odohrávalo
vnútri. Zároveň som oľutovala každý drink, ktorý som dnes večer vypila. S
jasnejšou mysľou by som možno skôr pochopila, čo sa to, dopekla, deje.
Najmä prečo sa mi zdá, že moje srdce sa sprisahalo proti mne.
Klesla som na krajnicu, sadla si, aby som si oddýchla. Boli sme v pešej
zóne, kadiaľ mohli prechádzať len autá rezidentov. Vzhľadom na čas,
takmer tri hodiny ráno, bola šanca, že by ma niekto prešiel, malá. Takže
som sa neponáhľala a snažila som sa utíšiť v sebe to, čo mi ešte vždy
spôsobovalo červenanie a mravčenie pokožky.
So zatvorenými očami a s lakťami opretými o kolená som sa sústredila
na tlmenú hudbu vychádzajúcu z baru.
Dvere za mnou sa otvorili a hneď aj rýchlo zavreli.
Vedela som, že je tam, skôr ako prehovoril. Nemusel. Zdalo sa, že
vnímam jeho prítomnosť aj so zatvorenými očami. Akoby som sa naladila
na tohto tichého muža, ktorého fyzická prítomnosť ku mne vždy
prehovárala oveľa hlasnejšie ako jeho slová. Neobrátila som sa k nemu, len
som počúvala jeho ťažké kroky, keď kráčal k miestu, kde som sedela na
vlažnom chodníku. Aaron sa usadil hneď vedľa mňa. Natiahol pred seba
svoje dlhé nohy, zaberali aj dvakrát viac miesta ako moje.
Do lona mi jemne dopadla fľaša s vodou.
„Asi by si to mala vypiť,“ poradil mi Aaron.
Ohromujúci pocit, ktorý ma prinútil vyjsť von z baru, sa ešte
nerozplynul a bránil mi v premýšľaní.
 Štuchol ma kolenom do nohy, aby som sa napila.
Pozrela som na fľašu, čo mi stále ležala v lone. Zrazu som bola taká
hrozne vyčerpaná, ruky priťažké na to, aby som sa po ňu načiahla a
otvorila ju. Premohla ma únava. A Aaron sedel tak blízko, veľký a teplý,
svojou prítomnosťou ma priam vyzýval, aby som si oprela hlavu o jeho
plece a aspoň na chvíľu zavrela oči, zdriemla si.
„Nieže zaspíš, zlatko. Prosím.“ Aaron vybral fľašu z miesta, kam ju
položil, otvoril ju a podal mi ju do ruky. „Napi sa,“ nabádal ma potichu.
Ďalšie poštuchnutie nohou.
A aká to bola krásna noha. Len na štvorhlavom svale stehna mal určite
viac svalovej hmoty ako ja na celom tele. Pridvihla som si fľašu k ústam a
neprestávala som si ho premeriavať ani pri pití.
Veľmi pekné pravé stehno, pomyslela som si, keď som znovu spustila fľašu
do svojho lona.
Tichý smiech ma prinútil pozrieť na muža, ktorý ho mal na svedomí.
Pery sa mu roztiahli do krivého úsmevu a rozptýlili ma.
„Ďakujem.“ Jeho úsmev sa ešte väčšmi rozšíril. „Túto konkrétnu časť
nohy mi ešte nikto nepochválil.“
Zamračila som sa.
Povedala som to nahlas?
Ach, dočerta.
Pri pohľade naňho, stále v tichosti, som sa rozhodla ešte raz napiť. Môj
mozog zjavne utrpel dehydratáciou, keď som nevedomky vyslovovala, čo
mi napadlo.
„Je ti lepšie?“ opýtal sa Aaron.
„Ešte nie.“ Venovala som mu roztrasený úsmev. „Ale ďakujem.“
Objavil sa jeho typický zamračený výraz a zvraštil čelo. „Vezmem ťa
radšej do bytu. Poď.“ Nohy, ktoré som tak nadšene obdivovala, sa napli,
pripravené vytlačiť jeho telo do stoja.
„Nie, počkaj.“ Ruka mi pristála na tom veľmi dobre vyzerajúcom – a ach,
naozaj tvrdom – stehne a zastavila ho. „Ešte nie, prosím. Môžeme tu ešte
chvíľu zostať?“
Aaronove modré oči akoby hodnotili situáciu a pravdepodobne aj môj
stav. Jeho veľké telo však zostalo sedieť vedľa môjho.
„Vďaka.“ Pohľad mi znovu dopadol na jeho natiahnuté nohy. „Musím ti
niečo povedať. Musím sa ti priznať.“ Nestočila som k nemu zrak, ale cítila
som, ako stuhol. „Vyhľadala som si ťa na googli, iba raz. Ale urobila som
to.“
Zdalo sa, že Aaron sa nad tým zamyslel, no nijako to nekomentoval.
Namiesto toho mi vzal fľašu s vodou z rúk, otvoril ju a naznačil mi, aby
som sa ešte napila.
Poslúchla som a vypila zvyšok obsahu. Vzal si naspäť prázdnu fľašu a
zdalo sa mi, že niečo zamrmlal, ale nebola som si tým istá.
„Našla som veľa vecí, vieš? Preto som si dovolila vygoogliť si ťa len raz,“
priznala som so zahanbeným úsmevom. „Bála som sa, že nájdem niečo, čo
by zmenilo to, čo si o tebe myslím.“
„A našla si?“
„Áno aj nie.“ Zmenilo to, čo som našla, obraz, ktorý som mala o
Aaronovi? Nemyslela som si, že by som na to vedela odpovedať.
„Poprezerala som si všetky fotky, až do poslednej.“
„To je veľa prezerania.“
„Hmm, áno.“ Pokrčila som plecami. „Chceš počuť, čo som našla?“
Neodpovedal, no aj tak som pokračovala: „Bola tam jedna tvoja fotka
uprostred ihriska; bol si na nej chrbtom k fotoaparátu a z ruky ti visela
zlatá prilba. Nevidela som viac než tvoj chrbát, ale prisahám, že som vedela
predvídať, ako vyzerá tvoja tvár. Vedela som si predstaviť, ako máš
zvraštené obočie a zovretú čeľusť – tak, ako to robíš, keď si rozrušený, ale
nechceš to dať najavo.“
Aaron zmĺkol, a tak som mu ukradomky venovala pohľad. Pozeral na
mňa a v jeho výraze bolo niečo, čo sa veľmi podobalo na šok.
No dnes večer som bola Lina bez filtra a nezdalo sa, že by mi záležalo na
tom, že prezradím priveľa. „Potom som natrafila na články,“ pokračovala
som. „Bolo ich viac než dosť a všetky ťa chválili, aký si skvelý hráč. Prísľub
pre národnú futbalovú ligu. No potom sa náhle prestali objavovať. Akoby
si zmizol z povrchu zemského.“
Aaronove oči vyzerali prázdne, akoby už nesedel vedľa mňa, na
chodníku v španielskom meste, kde som vyrastala.
Pokračovala som, nie preto, aby som z neho vypáčila podrobnosti, ale
preto, že som si akosi nevedela zabrániť vo vysvetľovaní: „Nemyslím si, že
existuje veľa nádejných futbalových hráčov, ktorí zavesia prilbu na klinec
pre nie príliš očarujúci život, ktorý vedieme ako inžinieri v stredne veľkej
technologickej spoločnosti.“ O fungovaní univerzitného futbalu som toho
veľa nevedela, ale to málo, čo som si prečítala na internete, mi napovedalo,
že sa nemýlim. „Odkedy si mi o tom povedal, premýšľala som, čo ťa mohlo
priviesť k takémuto rozhodnutiu. Zranenie? Vyhorenie? Prečo niekto len
tak preskočí z jednej strany na druhú?“
Prstami som mu prešla po predlaktí. Myslela som si, že ho to vyplaší, ale
nie. Namiesto toho vzal moju ruku do svojej a potom si naše prepletené
prsty položil na stehno.
„No ak nechceš, nemusíme o tom hovoriť…“ Stisla som mu dlaň. Bolo to
naozaj v poriadku, ale to neznamenalo, že som sa necítila trochu sklamaná.
„Ak mi to nechceš povedať.“
Aaron dlho nič nehovoril. Už som sa zmierovala s tým, že sa mi nikdy
neotvorí. Niežeby som mu to mala za zlé. Ani ja som k nemu nebola o
svojej minulosti celkom úprimná. No akokoľvek som sa presviedčala o
opaku, skľučujúci pocit v hrudi mi nedovolil ignorovať, čo naozaj cítim.
Túžila som to vedieť. Chcela som odhaliť a dozvedieť sa všetko o jeho
minulosti, lebo kdesi hlboko vo svojom vnútri som vedela, že je to kľúč k
tomu, aby som konečne pochopila, aký muž je z neho dnes. A to, že si ma
nepripúšťal k telu, mi len pripomínalo, že ma berie rovnako ako všetkých
ostatných.
„Catalina,“ hlesol napokon a vzápätí si hlboko a unavene povzdychol.
„Chcem ti to povedať. Rád ti o sebe poviem všetko.“
Srdce mi poskočilo a rozhodlo sa pokračovať v užívaní všetkých
nezbedností, ktoré som mu predtým na tento večer neúspešne zatrhla.
Povie mi o sebe všetko.
„No ty sa sotva udržíš na nohách. Nie si na tom tak, aby si si zvládla
vypočuť všetko, čo mám na srdci.“
„Pokúsim sa,“ vyhlásila som prirýchlo. „Nie som až taká opitá. Budem
počúvať, sľubujem.“ Hoci mi už bolo lepšie, stále hrozilo, že keď sa pohnem
prudšie, spadnem na tvár. No ani to by ma nezastavilo. „Dokážem ti to.
Pozri.“ Nohami som sa zaprela a dosť vratkým spôsobom som sa pokúsila
vstať. Na tom však nezáležalo. Dokážem Aaronovi, že som v poriadku.
Nemienila som si nechať takúto príležitosť uniknúť pre mierne
alkoholové opojenie…
 Moju trajektóriu preťal pár veľkých rúk, ktorými ma prichytil za pás.
„Pomaly. Stáť by si veľmi nemala,“ skonštatoval Aaron a bez námahy ma
vrátil do pôvodnej polohy vedľa seba. Možno o čosi bližšie k jeho telu. Na
čo som sa nesťažovala. „Chceš to tak veľmi vedieť?“
„Áno. Chcem vedieť všetko,“ priznala som, lebo sa vo mne opäť ozvala
Lina bez filtra.
Z úst mu vyšiel vážny smiech. „Nikdy som neplánoval, že sa to stane
takto.“
Môj zahmlený mozog tomu veľmi nerozumel, ale skôr ako som sa stihla
opýtať, ako to myslel, pokračoval: „Vždy som hrával americký futbal.
Takmer dve desaťročia som nič iné nevedel. Môj otec bol tak trochu veľké
zviera vo svete trénerov a manažérov doma vo Washingtone.“ Aaron
pokrútil hlavou, tie strapaté, krátke pramene sa takmer ligotali pod
mäkkým pouličným svetlom. „Vedel, ako rozpoznať potenciál, robil to
miliónkrát. Preslávil sa tým. Takže keď si uvedomil, že mám surový talent,
o ktorom toľko rečnil, mal pocit, akoby sa celé tie roky pripravoval práve
na tento okamih. Na to, že mal syna, ktorého mohol od začiatku formovať
a vytrénovať z neho dokonalého hráča.“
„Trénoval ťa odmalička?“ zamrmlala som.
Aaron si pokrčil nohy a oprel sa lakťami o kolená. „Viac než to. Urobil si
zo mňa svoj osobný projekt. Mal chlapca s potenciálom stať sa všetkým, o
čom sníval, a to priamo doma. A oplýval nástrojmi a skúsenosťami, ktoré
mu to umožňovali. Neexistoval žiadny priestor na zlyhanie. Tvrdo
pracoval na tom, aby zo mňa vytvoril bezchybný futbalový stroj, ktorý
starostlivo zostavoval od chvíle, keď mi dostatočne zosilneli nohy, aby som
vládal bežať za loptou, a moje ruky boli dostatočne veľké na to, aby som ju
v nich udržal.“ Aaron sa odmlčal. Tvár mal otočenú k temnej ulici pred
nami a ja som videla, ako jeho profil zvážnel. „Obaja sme na tom pracovali.
A dosť dlho sa mi darilo napĺňať jeho očakávania.“
Zistila som, že som sa k nemu prisunula. Opierala som sa oňho plecom a
rukou.
„Prečo sa to zmenilo?“ opýtala som sa a dovolila som svojmu telu, aby sa
trochu naklonilo k Aaronovi. „Kedy ťa prestalo baviť hrať futbal?“
Pozrel na mňa kútikom oka a v jeho výraze čosi znežnelo. „Tá fotka,
ktorú si predtým spomínala,“ pripomenul, odvrátil sa odo mňa a vyzrel do
prázdnej ulice pred nami. „To bol posledný zápas, ktorý som kedy odohral.“
Aaron sa odmlčal a z toho, ako mu zvážnel hlas, som usúdila, že potrebuje
chvíľu, aby sa spamätal. „Stalo sa to presne rok po smrti mojej mamy.“
Zovrelo mi srdce a pocítila som nutkanie ovinúť sa okolo neho, aby som
ho ochránila pred bolesťou v jeho hlase. Obmedzila som sa však na to, že
som ho chytila za teplú ruku a preplietla si s ním prsty. Aaron si naše ruky
pritiahol do lona.
„V tej chvíli, keď som tam stál a sledoval dav a spoluhráčov, ako oslavujú
víťazstvo, na ktorom mi nezáležalo, som sa rozhodol, že odídem z tímu. A
urobil som to.“
„Muselo to veľmi bolieť,“ pohladkala som mu palcom teplú pokožku na
chrbte ruky. „Všetko – strata mamy a ukončenie niečoho, na čom si
pracoval celý život.“
„Tomu ver.“ Sklonil hlavu a ja som sledovala, ako pozerá na naše
prepletené prsty. „Môj otec to nedokázal pochopiť. Ani sa o to nepokúsil.“
Z úst mu vyšiel trpký smiech. „Moja futbalová kariéra sa po maminej
diagnóze zmenila na dokonalý únik pred realitou. No namiesto toho, aby
to upevnilo náš vzťah s otcom, zmenilo nás to na trénera a hráča. Nič viac
sme si neboli.“
Ďalšia strata. Lámalo mi to srdce. Stisla som mu dlaň a veľmi pomaly
som si oprela hlavu o jeho plece.
Pokračoval: „Vravel, že som zahodil životnú šancu. Svoju budúcnosť. Že
zlyhám. Že ak premárnim príležitosť, ktorá by mi zmenila život, viac so
mnou nechce mať nič spoločné. Preto som doštudoval a odišiel zo Seattlu.“
Aaron stále držal moju ruku vo svojom lone. Keď hovoril, prstami pevne
zovrel moje. Opierala som sa oňho hlavou a cítila, ako moja druhá dlaň
vyletela na jeho predlaktie. Bol to jediný spôsob, ako som mu mohla
vyjadriť, ako mi je ľúto, čím prešiel, bez toho, aby som ho stisla v pevnom
objatí, lebo v takom prípade som si nebola istá, či ho dokážem pustiť.
Určite by som ho nepustila minimálne do konca tejto noci.
„Muselo byť také ťažké, vyrastať obmedzovaný predstavou niekoho
iného o tom, aký by si mal a nemal byť.“
Neprítomne sa hral s mojimi prstami, naše jemné dotyky spôsobovali, že
mi na ruky naskočili zimomriavky. „Uvedomujem si to až teraz, s
odstupom času. Keď sa to dialo, nikdy som si to nevšímal; jednoducho to
tak bolo. Dostal som zoznam cieľov a riadil som sa nimi,“ vysvetlil a
palcom mi prešiel po zápästí. „Nikdy som nebol nešťastný – aspoň nie
dovtedy, kým som si neuvedomil, že možno nie som ani úplne šťastný.“
„A teraz? Teraz si úplne šťastný, Aaron?“
Nežné dotyky jeho prstov ustali a on nezaváhal, keď odpovedal: „Úplne
šťastný? Ešte nie. Ale pracujem na tom.“
 Devätnásta kapitola

Každému, kto by bol svedkom mojich bláznivých pokusov dostať sa do

spálne, by bolo celkom zrejmé, že čochvíľa padnem tvárou na podlahu. A
nemýlil by sa. Bol zázrak, že som sa vôbec vládala pohnúť, lebo nohy mi
odmietali poslušnosť.
Paradoxne a v rozpore s príbehom, ktorý rozprávalo moje telo, som sa
nikdy necítila čulejšia, ako keď som prekročila prah izby.
Myseľ mi pracovala na plné obrátky a spracúvala všetko, čo mi Aaron
prezradil o svojej minulosti. Stále som zo všetkých strán preberala aj tie
najmenšie detaily informácií, kým som si nebola celkom istá, že ich mám
bezpečne uložené, aby mi neutiekli z pamäti.
Neprekážalo mi, že pri každom kroku sa mi podlamovali kolená a
premáhala som vyčerpanosť. Aaronovo priznanie – priznanie preto, lebo
mi očividne odhalil niečo, čo pred všetkými starostlivo držal pod zámkou –
mi v hlave vyvolalo malú vzburu.
A v hrudi tiež. Rozhodne aj v mojej hrudi. Orgán, čo tam sídlil, sa stiahol
a stlačil a ja som sa stále usilovala vyrovnať s tým, že takto by som sa cítiť
nemala. Ani sa terajšími pocitmi riadiť. Akoby mi zrazu sčasti chýbalo, že
už nie som opitá alebo pripitá natoľko, aby mi to bolo jedno, ale po všetkej
vode, ktorú mi Aaron vnútil, a skutočnosti, že som sa po návrate do
neslávne známeho baru už nedotkla nijakého drinku, som si nemohla
dovoliť luxus tejto výhovorky. Bolo po piatej ráno, účinok alkoholu
vyprchal a zmenil sa na veľmi slabý bzukot, ktorý naznačoval, že zajtrajšok
nebude veľmi zábavný.
Neuvedomila som si, že stojím uprostred spálne a civiem doprázdna,
kým za sebou Aaron nezatvoril dvere. Keď som sa obzrela, pohľad mi hneď
padol na pohár s vodou v jeho ruke.
Prešiel s ním k nočnému stolíku, kde som mala položených niekoľko
vecí.
 „To je pre mňa?“ Odpoveď som poznala, ale to bezvý­znamné gesto vo
mne opäť čosi rozpustilo. Rovnako ako zakaždým, keď som dnes večer
zachytila jeho pohľad. Lenže… tieto gestá mi už nepripadali také
bezvýznamné. „Ak sa o mňa budeš aj naďalej takto urputne starať, bude
naozaj ťažké vrátiť sa do skutočného života.“
Možno som to nemala hovoriť, alebo som to mala formulovať inak, ale
po všetkom, čo sa dnes večer stalo, sa zdalo, že bezpečná vzdialenosť, ktorú
som si od Aarona udržiavala, sa začína zmenšovať.
Aaron prikývol a jeho výraz trochu zvážnel. Ale to, čo som povedala,
nekomentoval. Namiesto toho si rozopol vrchnú časť košele, potom si to
rozmyslel a začal šmátrať po náramku svojich hodiniek.
Cítila som, ako sa mi podlamujú kolená – zo všetkých nesprávnych
dôvodov –, prešla som k okraju postele a sadla si na jednoduchú,
hodvábnu prikrývku. Nedovolila som svojmu telu, aby sa v nej hneď
stratilo, unavene som si vydýchla a uvoľnila tak časť napätia v pleciach. No
skôr ako som sa stihla úplne uvoľniť, stuhla som, lebo som si na niečo
spomenula.
Posteľ.
Dnes večer sa máme deliť o túto posteľ.
Táto skutočnosť mi až doteraz akosi unikala. A jej návrat robil s mojím
bruchom zvláštne veci. Veci, ktoré neboli zvláštne v zábavnom zmysle
slova, ale v dosť vzrušujúcom. Veci, ktoré mi okamžite rozpálili pokožku.
No ak som sa takto cítila, a to sme si ešte ani neľahli, nevedela som si ani
predstaviť, čo sa stane, keď sa ocitnem pod jednou prikrývkou spolu s
Aaronom. Jeho veľké telo a moje oveľa menšie sa budú deliť o skromný
priestor, ktorý ponúkal tunajší matrac.
A ja… doriti.
V snahe rozptýliť sa som si zamestnala ruky a z boľavých nôh som si
vyzula obuv bez opätkov. Len čo som skončila, pomasírovala som si
spánky a prikázala si, aby som sa upokojila, veď je to v poriadku. Sme
dospelí. Chystali sme sa prespať na tej istej posteli. No a?
„Ako veľmi zle sa cítiš?“ opýtal sa Aaron z druhého konca postele, kde
nehybne stál.
Zachichotala som sa, ale znelo to skôr, akoby som sa dusila. „Nuž,“
odkašľala som si, „cítim sa, akoby ma prešlo splašené stádo nahnevaných a
ťažkých antilop, ktoré sa kamsi ponáhľali.“
Aaron sa objavil v mojom zornom poli a zastal predo mnou. „Narážaš na
Mufasovu smrť?“
Prsty mi prestali pracovať, vznášali sa nad spánkami. „Máš rád Levieho
kráľa?“
„Samozrejme.“
„A nejaké iné disneyovky?“ Pokúšala som svoje šťastie.
Aaronov výraz zostal vážny. „Všetky.“
Doriti. „Dokonca aj Ľadové kráľovstvo? Na vlásku? Princezná a žaba?“
opýtala som sa a on prikývol.
„Milujem animované filmy. Privedú ma na iné myšlienky.“ Strčil si ruky
do vreciek džínsov. „Disney, Pixar… som ich veľký fanúšik.“
To bolo príliš aj na mňa. Najprv sa dnes otvoril o svojom detstve a teraz
toto. Chcela som sa opýtať ako a prečo, ale bol tu naliehavejší problém.
„Aká je tvoja obľúbená animovaná rozprávka?“
Prosím ťa, nepovedz tú, čo mi spôsobí zástavu srdca. Prosím, nehovor to.
„Hore.“
Doriti. Povedal to. Moje srdce chvíľu zvádzalo ťažký boj. A to malé
miestečko, ktoré voči nemu počas celého večera pookrievalo, sa trochu
zväčšilo.
„Aha,“ vyšlo mi zadychčane z pier. Na nič iné som sa nezmohla.
Zavrela som oči a pokračovala v masírovaní spánkov. Hoci možno by mi
lepšie padlo, keby som si pomasírovala hrudník.
„Je to až také zlé?“ Zdalo sa, že niečo vyhodnocuje, keď som naňho
pozrela. Pravdepodobne moju triezvosť.
„Neboj sa.“ Mávla som rukou. „Som v poriadku. Už nie som opitá.
Sľubujem, že ťa dnes v noci neovraciam.“
To mi neprinieslo nijakú reakciu, len mi prišlo trápne z vlastného výberu
slov.
Aaron bez ďalšieho komentára zmizol v maličkej kúpeľni a nechal ma
samu so svojimi rozpakmi a myšlienkami.
Ktoré sa sústredili najmä na Aarona – predstavovala som si, ako pozerá
animované filmy v súkromí svojho domova, najmä Hore a možno nachádza
spriaznenú dušu v Carlovi – a na našu prekliatu posteľ.
 Pomaly som vstala.
Pohľadom som prešla po geometrickom vzore, ktorý sa tiahol po
prikrývke až k miestu, kde ležali vankúše. Naše hlavy budú tam, len pár
centimetrov od seba. Všetko, čo som cítila, pomaly nahrádzala čudná zmes
očakávania a niečoho… nového.
Potrebovala som si zachovať chladnú hlavu. Je to iba posteľ. A v nej
dvaja dospelí, ktorí sa vedľa seba dokážu vyspať. Sme teraz… priatelia?
Nie, nemyslela som si, že sme. No rozhodne sme viac ako kolegovia. Aj keď
som zabudla na skutočnosť, že čoskoro sa stane mojím šéfom, nemyslela
som si, že sme len dvaja ľudia, ktorí spolu pracujú, pravidelne sa hádajú a
snažia sa tolerovať jeden druhého dlhšie ako desať minút. Naša dohoda –
táto hra na ľúbostný podvod, ktorú sme hrali – nás vytlačila zo starostlivo
vyznačenej oblasti, v ktorej sme sa dovtedy nachádzali. Vystrčila nás
priamo na úplne nové a neprebádané územie. A teraz sme boli rozhodne
viac než to, čím sme si boli doposiaľ. Boli sme…
Chystali sme sa prespať v jednej posteli. To bola jediná vec, ktorú som
vedela s istotou.
Okrem toho som si uvedomovala iba skutočnosť, že nad tým musím
prestať toľko premýšľať. Potrebovala som si dať pozor… aby ma to
neovplyvnilo. Áno. Ak máme pre­spať v jednej posteli, musím prestať robiť
z komára somára. Aj keby som nepreháňala. Lebo naozaj to nebolo iba tak.
Aaron mi svojimi jemnými, uvoľnenými dotykmi a malými kúskami svojho
ja, ktoré boli rovnako provokujúce, ukazoval, že to nie je iba tak.
Čo mi raz povedala Rosie?
„Vyšli svoj cieľ do vesmíru. Vizualizuj si ho.“
Presne to som potrebovala urobiť.
A tak som si predstavila seba. Ľahostajnú. Nevšímavú. Nezaujatú. Bola
som ako kus ľadu uprostred snehovej búrky. Stála som pevne nohami na
zemi. Nehybná, chladná a pokojná.
Áno.
S touto myšlienkou som podišla k šatníku a vytiahla pyžamu, ktorá
pozostávala z krátkych šortiek a starého trička s nápisom Nech žije veda
tučným žltým písmom. Sčasti som ľutovala, že som sa nad svojím úborom
na spanie nezamyslela viac, najmä teraz, keď sa zmenila situácia s
usporiadaním izieb. V kútiku duše som však dúfala, že Aaron ocení
posolstvo trička. Že mi možno venuje jeden zo svojich krivých úškrnov,
ktoré…
Nie. To neboli myšlienky, ktoré by mal mať kus ľadu.
Aaron mlčky vyšiel z kúpeľne, stále oblečený v košeli, no mal na nej dva
nové rozopnuté gombíky – čo sa ma vôbec netýkalo, pripomenula som si v
duchu – a zamieril priamo k svojej strane šatníka. Aj ja som zostala ticho a
vkĺzla do kúpeľne, aby som sa mohla prezliecť a umyť.
Keď som skončila a obliekla sa do pyžamy, naplnila som si pľúca
hlbokým a azda aj povzbudzujúcim nádychom a vrátila sa do spálne.
Nevedno, čo som očakávala, ale určite som nebola pripravená na Aarona
iba v pyžamových nohaviciach. Viseli mu nízko na bokoch – tak nízko, až
som zazrela pás spodnej bielizne – a boli tmavého odtieňa sivej farby, v
ktorom mu vynikala pokožka.
Môj pohľad putoval nahor. Aha, tam je. Tá nádherná hruď, ktorú som
videla lesknúť sa pod slnkom kvapkami potu, ktoré…
Ježiši, nie, nie, nie.
Musela som naňho prestať zízať. Vpíjať sa doňho očami, akoby som
nikdy predtým nevidela nahú hruď. To nemohlo byť zdravé ani inak dobré
pre moje duševné zdravie.
Odvrátila som sa od neho až príliš prudko a nešikovne som zápasila so
svojím použitým oblečením. Kútikom oka som spozorovala, ako si oblieka
tričko s krátkym rukávom.
Dobre. To bolo rozhodne lepšie. Zakry si tie vyrysované prsia a brušné
svaly, ty hlúpo bezchybný muž, ktorý miluje rozprávku Hore.
Otvorila som zásuvku úzkeho bielizníka a nazrela do nej. Keď som si
uvedomila, že odtiaľ nič nepotrebujem, opäť som ju zavrela. Otvorila som
jedny dvere šatníka a uvedomila si to isté. Frflala som si popod nos
nadávky za svoje očividné prejavy hlúposti, keď som za sebou zacítila
Aaronove pohyby.
Oblečenie, čo som držala, som skrútila do klbka.
Jemný dotyk zozadu na ruke ma vykoľajil a prinútil ma zabudnúť na
všetky mantry, ktoré som si opakovala v duchu. Okamžite spálil moje
chabé pokusy presvedčiť samu seba, že som chladná a ľahostajná.
„Čo sa deje?“ Prešiel mi prstami hore-dole po pokožke. „Si nepokojná.“
„Nič sa nedeje. Som v poriadku,“ zaklamala som a počula, ako sa mi
trasie hlas. „Som… v pohode.“
Rozhodne som nebola.
Aaron mi naposledy prešiel bruškami prstov po ruke, no ja som k nemu
zostala stáť chrbtom. Mala som pocit, že na niečo čaká, a keď sa ticho,
ktoré nasledovalo po mojej poznámke, natiahlo, vzdychol si. „Budem spať
na zemi.“
Jeho hlas znel akosi nesprávne, takže som sa k nemu konečne otočila
tvárou. Odchádzal, a tak som sa načiahla po jeho ruku a ovinula som mu
štíhle prsty okolo zápästia. Na koži som cítila jeho pulz.
„Nie,“ šepla som. „Vravela som ti, že nemusíš spať na zemi. Vyspíme sa v
posteli. Obaja.“ Prehltla som hrču, ktorá mi navrela v hrdle. „Toho sa
nebojím.“ Nebola to úplná lož. Vedela som, že Aaron by s radosťou spal s
polovicou tela ovísajúcou z postele, keby som čo i len trochu vyzerala, že
sa mi nepozdáva predstava spať vedľa neho. Dočerta, vyspal by sa aj na
podlahe, keby som mu to dovolila. „Ja len…“ Pokrútila som hlavou,
nevedela som, ako dokončiť túto vetu. Netrúfala som si ju dokončiť.
Nebojím sa toho, že so mnou budeš ležať v posteli, chcela som mu povedať.
Bojím sa seba a všetkého, čo sa odohráva v mojej hlave a v tom hlúpom
orgáne uprostred mojej hrude. Bojím sa seba a toho, čo by som si mohla
dovoliť. Bojím sa tejto frašky, ktorú predvádzame, a toho, ako mení všetko, čo
som o nás vedela.
Neprešiel ani deň, odkedy sme pristáli v Španielsku, a mne sa zdalo, že
za dvadsať hodín sa náš vzťah s Aaronom zmenil viac ako za takmer dva
roky.
Ako je to možné?
„Povedz mi, čo sa ti odohráva v hlave. Môžeš mi dôverovať.“ Zdvihol
voľnú ruku a nadvihol mi ňou tvár. „Dovoľ mi, aby som ti dokázal, že mi
môžeš dôverovať.“
Bože, chcela som mu to dovoliť. Veľmi.
Len mi to pripadalo ako skok z útesu. Chýbala mi odvaha. Bolo to príliš
ľahkomyseľné. Pri tej predstave som celá zmeravela.
Stretla som sa s jeho pohľadom a uvedomila si, že by som sa mohla
utopiť v jeho modrých očiach, keby som si to dovolila. Čo len znásobilo
môj strach. Už dávno som nebola ten kus ľadu, o ktorom som pred pár
minútami premýšľala. To jednoduché gesto – jeho teplá dlaň, ktorá ma
chytila za líce – ma premieňalo na kaluž. Rozpustilo ma na vodu. Takú mal
nado mnou moc.
„Neviem ako.“ Sklonila som tvár do jeho dlane. Len na úder srdca. To
bolo všetko, čo som si dovolila.
Aaronov dotyk zmizol, vzal mi zabudnuté oblečenie, ktoré som stále
držala pod pazuchou, a kamsi ho odložil. Na podlahu, na bielizník, na
posteľ – nevedela som a bolo mi to jedno. Nezáležalo mi na tom, lebo som
si v jeho pohľade všimla jednu veľmi konkrétnu emóciu. Odhodlanie.
Hlboko vo svojom vnútri som vedela, že mi chce dokázať, že mu môžem
dôverovať. Že azda môžem skočiť z útesu a bude to v poriadku. Že ma
možno nenechá utopiť, hoci som sa toho obávala.
Vo vzduchu okolo nás sa čosi pohlo. Niečo husté a dusné zmenilo
atmosféru v malej miestnosti.
„Zavri oči,“ požiadal ma. A nebola to otázka.
Aj tak na tom nezáležalo, lebo moje viečka sa hneď zatvorili.
Prvýkrát v živote som urobila presne to, o čo ma Aaron požiadal, bez
toho, aby som sa bránila. Ani jedná bunka v mojom tele sa nepriečila;
chcela som poslúchnuť jeho pokyny. Dovoliť mu, aby mi ukázal všetko, čo
má v úmysle.
Aby som sa zbavila ťarchy odpovede na jeho otázku.
So zatvorenými očami som cítila, ako sa približuje, jeho blízkosť bola ako
teplá deka, do ktorej som sa chcela zahaliť.
S každým ďalším okamihom čakania sa mi postupne zosilňovali všetky
ostatné zmysly. Počula som vlastný ťažký dych, vnímala, ako sa mi dvíha a
klesá hruď, ako mi krv prúdi po tele a s narastajúcou intenzitou sa dostáva
k spánkom. Cítila som teplo, ktoré vyžarovalo z Aaronovho veľkého tela vo
vlnách, ktoré sa zdali dokonale zosynchronizované s tlkotom môjho srdca.
A keď jeho ticho zaplnilo priestor medzi nami, neprestávala som
poslušne čakať. V tme, ktorá ma pohltila, som očakávala jeho slová,
dotyky, ďalšie pohyby s takou intenzitou, s akou som nikdy v živote nič
neočakávala. Akoby som bola pripravená vyliezť z kože, ak sa po jeho
požiadavke nič nestane. Nenávidela som každú sekundu, ktorá ma delila od
toho, čo malo prísť, a zároveň som si ju vychutnávala.
„Raz som ti povedal, že som trpezlivý.“ Aaronov dych mi dopadol na
spánkovú kosť, čo spôsobilo, že mi od návalu pocitov stiahlo hrdlo. „Že sa
nebojím tvrdo pracovať na tom, čo chcem dosiahnuť.“
Bližšie. Bol oveľa bližšie, ako som si myslela, jeho blízkosť ma hriala na
koži, hoci sme sa nedotýkali ani kúskom našich tiel. Mohla som to zmeniť.
Stačilo zdvihnúť ruku a mohla som sa prstami dotknúť pier, ktoré boli
celkom pri mojom uchu. Alebo som ho mohla odstrčiť a ukončiť toto
mučenie.
Ale potom pokračoval: „Možno som nebol celkom úprimný.“
Neurobila som ani jedno z toho. Nezdvihla som ruku, ani som ho
neodstrčila. Namiesto toho som dovolila očakávaniu vrieť mi v krvi.
Dovolila som mu vziať mi možnosť voľby. A akoby vo mne vedel čítať ako
v otvorenej knihe, presne to aj urobil.
Jeho pery sa napokon dotkli pokožky tesne pod mojím uchom, čo
vyvolalo výbuch zimomriavok, ktoré mi naskočili po celom tele a neušetrili
ani centimeter kože. „Začína byť naozaj ťažké čakať.“ Znovu mi prešiel
perami po tom istom kúsku pokožky. „Vďaka tebe som veľmi blízko k tomu,
aby som prišiel o rozum.“
Potom mu z pier unikol vážny smiech, jemný závan vzduchu pohladil a
pošteklil aj moju pokožku. Cítila som, ako sa o krok priblížil, a srdce sa mi
rozbúchalo.
„Som však muž, čo drží slovo.“
Dych sa mi zasekol v hrdle, keď sa perami znovu dotkol môjho krku a
tentoraz tam zostal o sekundu dlhšie.
Aaronove prsty mi prešli po ruke a dostali sa na druhú stranu krku.
Chytil mi tvár do dlaní. Presne tak, ako to urobil predtým. „Chceš, aby som
od teba odstúpil?“ Palcom sa mi pomaly dotkol brady.
Pootvorila som pery a jediné, na čo som sa zmohla, bolo slabé
pokrútenie hlavou.
Aaron súhlasne zahmkal. Už len ten zvuk robil s mojím telom šialené,
nebezpečné veci.
„Takže chceš, aby som sa ťa dotýkal.“
Áno, chcela som to. Ach, bože, a ako veľmi. Ale…
„Dobre.“
Prstami mi prešiel po krku a dostal sa nimi k výstrihu môjho trička na
spanie. Tento pohyb premenil každú racionálnu myšlienku na vodu. No
kdesi v hlave mi znelo varovanie, niečo, čo som mala mať na pamäti.
„Aaron,“ zašepkala som.
Dotyk jeho pokožky s mojou bol taký ľahký, taký neskutočne nežný, a
predsa mal silu obrať ma o zdravý rozum. Niečo vo mne zapáliť. Presne
tak, ako sa mu to podarilo už na benefičnej akcii.
„Aaron,“ zopakovala som.
Jeho prsty zmeraveli a spustil mi ich z kože tesne nad kľúčnou kosťou.
Okamžite som pocítila stratu jeho dotyku.
„Čo to robíme?“ vyriekla som otázku, ktorá v mojich ušiach vyznela
zúfalo. Veľmi pomaly som vypustila všetok vzduch z pľúc a smútila za tým,
ako som sa cítila pred chvíľkou. Lenže toto bolo dôležité. Musela som niečo
povedať, aby som sa cítila bezpečnejšie. Aby to malo zmysel. Inak by som
klesla pod vlastnou váhou. Vedela som, že by sa to stalo. „Je to… stále iba
pretvárka?“ prehltla som s námahou. Nenávidela som svoje vlastné slová,
ale nevedela som ich zastaviť. „Je to len tréning?“
Hlučný hlas v mojej hlave na mňa kričal, aby som zmĺkla. Aby som
neničila tento okamih a vzala si toľko, koľko mi bol Aaron ochotný dať.
Pravda však bola taká, že som bola vydesená. Hlboko v kostiach som sa
triasla. Pod všetkými spôsobmi, ktorými moje telo reagovalo na každý
dotyk či slovo a túžilo čoraz väčšmi po tých, ktoré ešte mali prísť, ma
zožieral strach.
Na koži som ucítila Aaronov povzdych a zaplavilo ma nutkanie
načiahnuť sa a zachytiť sa ho, kým sa nevzdiali. Pravdepodobne som
všetko zničila.
On sa však nevzdialil.
„Cítila by si sa vďaka tomu lepšie? Budem ešte chvíľu predstierať, ak to
potrebuješ.“
„Áno.“ To slovo mi chvatne opustilo pery.
Vedela som, že to oľutujem, pravdepodobne skôr ako neskôr. Bola to
nebezpečná hra. No v tejto chvíli sa zdalo, že jediné, na čom záleží, je
bezpečná bublina, ktorú som okolo nás vytvorila. Záchranné lano, o ktoré
som prosila, aby mi ho hodil, a ktorého som sa držala ako kliešť. Keby som
sa Aaronovými slovami zaoberala príliš pozorne, otvorila by som oči,
mozog by mi znovu začal pracovať a naše ústa by zamestnalo rozprávanie.
 Jeho pery opäť dopadli na moju pokožku a pokračovali tam, kde prestali.
Ústami mi skĺzol po brade a moje srdce akoby opäť ožilo. Uvedomila som
si, že som si vlastne ne­všimla, ako mi bez jeho dotykov prestalo biť.
„Nemyslím si, že by som ti dokázal odoprieť čo i len jedinú vec, o ktorú
by si ma požiadala, Catalina.“
Nasledoval jeden bozk s otvorenými ústami zboku na krk, ktorý ma
takmer prinútil zavzlykať.
Viečka sa mi museli zachvieť, lebo Aaron pokračoval: „Nie. Ešte ich
neotváraj.“
Poslúchla som ho. Aj tak som ich nemohla otvoriť. Aaron mal teraz
absolútnu kontrolu nad mojím telom.
„Dobré dievča. Nechaj ich zatvorené.“ Za odmenu mi venoval ďalší bozk
s otvorenými ústami. „Zahrajme sa túto hru ešte chvíľu.“
Žalúdok mi klesol až kamsi k pätám.
„Berme to ako tréning,“ povedal a dlaň, v ktorej mal položenú moju
bradu, začala putovať nadol po mojom oblečení, zastala na mojom páse a
zanechala za sebou rozpálenú cestičku. Zatočila sa mi z toho hlava.
„Môžem ti presne ukázať, aké by to bolo.“
Cítila som, ako mi zovrel tričko do päste, akoby si zabraňoval urobiť viac.
Potom ho pustil a vrátil svoju dlaň na môj pás.
„Keby si bola naozaj moja, toto by som robil stále.“ Dlhými prstami mi
zovrel bok a pritlačil si ma k sebe od pása nadol. Horúci – bol taký horúci
a tvrdý, vypaľoval sa mi do pokožky, hoci nás oddeľovali vrstvy látky.
„Keby si bola moja, túžila by si po tom.“ Veľmi pomaly preklenul zvyšok
vzdialenosti, ktorá nás delila. Približoval naše telá k sebe s takou
jemnosťou a takým bolestivo pozvoľným tempom, až som ho v duchu
velebila a preklínala zároveň. „Privítala by si to. Chcela by si to.“
A nerobím to už teraz? Skôr ako som sa nad tým stihla hlbšie zamyslieť,
Aaronovo veľké telo sa pohlo a ja som sa chrbtom oprela o tvrdý povrch.
Rukou som po ňom neprítomne prešla. Šatník. Pritískal ma k niečomu, čo
mi pripadalo ako dvere šatníka, a ja som nevedela, ako sme sa tam ocitli.
No bolo mi príjemné, ako sa ku mne tlačil a chránil ma pred okolitým
svetom. Ako štít ľudskej veľkosti. Predvádzal mi, že ním pre mňa dokáže
byť. Nútil ma zostať nohami pevne na zemi a zároveň spôsoboval, že moje
zmysly vzlietali k nebesiam. Takže mi bolo jedno, ako som sa tam ocitla.
Namiesto toho moje telo túžilo po ďalšom kontakte. Pulzovalo túžbou.
„Keby som bol tvoj, nebol by som schopný fungovať bez toho, aby som
sa ťa dotýkal.“ Jeho slová spôsobili, že mi stiahlo hruď. „Nevydržal by som
bez tohto ani pár minút,“ dodal, rukou mi stlačil pás a palcom vkĺzol pod
tričko na spanie, čím ma obral o nasledujúci nádych. „Alebo bez niečoho
takéhoto.“ Aaron sa ku mne priblížil, pritisol sa bokmi k mojim.
Z úst mi unikol bezmocný vzlyk.
Nezadržateľný palec, ktorý sa vkradol pod látku môjho trička, prešiel po
mojom boku niekoľko centimetrov a cestou ju krčil.
Veľmi trasľavo som si vydýchla. Nezmohla som sa na viac, ledva som
dýchala, ledva som prežila do ďalšieho dotyku. Každý nerv môjho tela išiel
už-už vzplanúť. V žilách mi vrela krv, pálila každú cievu a orgán, ktorý jej
stál v ceste. Všetko bolo v jednom ohni.
Myslela som si, že mi vykĺzol ďalší vzlyk, lebo Aaron ma odmenil ďalším
bozkom s otvorenými ústami. Tentoraz na spánok. Potom prešiel perami
po boku mojej tváre a ­vzduch, ktorý mi z nich dopadal na kožu, bol teplý a
lákavý.
Jeho ústa sa zastavili na mojich stále zatvorených viečkach. Na sekundu
nad nimi podržal pery. Nebol to bozk, skôr ľahký dotyk pier. A, bože, už
len ten jemný dotyk bol taký sladký, taký nežný, až sa mi chcelo plakať.
Pokračoval nadol, zastal pri mojom nose a zopakoval to jemné
pohladenie.
Potom urobil to isté na pravom líci. Na ľavom. Na brade.
Aaron zanechával jemné bozky všade, kde sa zastavil, a obracal ma nimi
celú naruby.
Čistá, nefiltrovaná potreba pulzovala mojím telom z každého centimetra
pokožky, ktorého sa dotkol perami. A keď sa dostali ku kútiku mojich úst,
mala som pocit, že vybuchnem ako bomba, ak sa ma nedotkne aj tam. Ak
neprejde perami po mojich a nepobozká ma.
Cítila som, ako z veľkého, mužného tela, ktoré sa ku mne tlačilo, unikol
povzdych. Jeho pery sa vznášali nad mojimi.
Vykašlala som sa na svoju zdržanlivosť, zdvihla som ruku a pristála ňou
na hornej časti jeho pleca. Zistila som, že sa ním opiera o dvere šatníka
hneď vedľa mojej hlavy. Sotva som dokázala uchopiť jeho napnutý biceps,
obtočila som prsty okolo horúcej a napätej kože, ako som najlepšie vedela.
Všetko sa pod mojím dotykom napínalo a tvrdlo. A premýšľala som, či sa
drží na uzde, či si zakazuje objať ma oboma rukami a zdvihnúť ma do
vzduchu. Alebo si ma silnejšie pritlačiť k svojmu telu. Alebo urobiť viac,
ako zanechávať na mojej koži bozky ľahučké ako pierka a jemné dotyky
prstov.
Nebola som si istá, či to, čo potrebuje, je moje povzbudenie, a tak som
zvýšila tlak na jeho ruke. Nechtami som sa mu zaryla do kože.
Z Aaronových úst vyšiel hlboký a hrdelný zvuk, ktorý si našiel svoju
cestu priamo medzi moje nohy. Presne tam, kde sa zhromažďovala všetka
tá rastúca potreba.
Pevnejšie som sa chytila jeho ruky, moje telo sa k nemu podvedome
vyklenulo, sotva som sa bola schopná ovládať. Bola som veľmi blízko k
tomu, aby som začala prosiť, a keby som musela, urobila by som to. Aaron
odpovedal tým, že sa ešte trochu priblížil. Pritlačil sa ku mne o niečo
silnejšie.
Cítila som, ako mi pulzuje na bruchu.
„Lina.“ Moje meno opustilo jeho pery ako tichá modlitba. Alebo
varovanie. Nebola som si istá. „Pobozkám ťa.“
Jeho slová dopadli na moje pery; blízko, bol tak blízko. Nezostávalo mi
nič iné, len zvýšiť tlak prstov na jeho ruke, aby som sa ihneď nerozpustila.
Aby som sa nevytratila a nezmizla, skôr ako sa ho stihnem dotknúť. Veľmi
som sa ho túžila dotýkať. Jeho krku, pier, čeľuste, malej vrásky medzi
obočím – všetkého. Chcela som mu vkĺznuť prstami do havraních vlasov a
prejsť mu po hrudi až k hrubým stehnám.
Chcela som, aby Aaron splnil svoj sľub. Chcela som, aby ma pobozkal.
Ďalší krátky dotyk jeho úst, tentoraz sa dotkol mojich pier. Jemné, plné,
sladké, presne ako med. Chcela som – nie, potrebovala som – viac.
„Prosím, Aar…“
Prosbu mi z pier vytrhlo zabuchnutie dverí kdesi v byte. Aaronove ústa
sa odtiahli od mojich ešte skôr, ako som ho poriadne ochutnala, a ja som
otvorila oči.
Privítal ma obraz muža na pokraji straty kontroly. Jeho pohľad bol
zahmlený, zakalený tou istou potrebou, ktorá mi pulzovala v krvi.
Aaron sa oprel čelom o moje. Sledovala som, ako sa mu prudko zdvíha
hrudník a s námahou sa nadychuje a vydychuje. Presne tak ako ja. Dlho
sme mlčali, obklopení len zvukom nášho divokého, nespútaného dychu.
„Nazval si ma Lina.“ Zo všetkého, čo sa práve stalo, sa môj zahmlený
mozog rozhodol spomenúť práve toto. „Ni­kdy to nerobíš. Nazval si ma tak
iba raz.“
Aaron, ktorý sa stále opieral o moje čelo, pokrútil hlavou. Veľmi krátko.
Potom k mojim ušiam doľahol zadychčaný smiech. Prinútil ma usmiať sa.
Schopnosť racionálne uvažovať sa u mňa znovu prebrala k životu a
zotrela mi úsmev z tváre.
Doriti. Takmer sme sa pobozkali.
Aaron ma varoval, že ma pobozká, a potom to takmer urobil. Muž,
ktorého ruky a telo ma momentálne väznili pri šatníku, ma mučil
končekmi prstov, ústami a potom ma takmer pobozkal. Hneď potom, čo ma
oslovil menom Lina. No…
„Panebože,“ zašepkala som. „Čo to bolo za hluk?“
Aaron mierne zdvihol hlavu, len natoľko, aby som mohla vidieť, ako
očami putuje po mojej tvári a preskakuje z každého miesta, kde sa ma
dotkol perami, na ďalšie, akoby sa nevedel rozhodnúť, kde sa utáboriť.
Nakoniec sa pohľadom pristavil na mojich perách. V jeho výraze sa mihlo
čosi, čo veľmi pripomínalo bolesť. „Dúfam, že to spôsobila tvoja sesternica.“
Charo.
Samozrejme. To… dávalo zmysel.
Aaron pomaly vytriezvel, jeho výraz sa napokon vrátil do normálu.
„Pôjdem to skontrolovať,“ oznámil a odtrhol sa odo mňa.
Moje telo takmer okamžite pocítilo smútok zo straty, cítilo sa bez neho
chladné a nevyrovnané.
Silou vôle som zostala stáť na slabých nohách a pohla sa za Aaronom k
dverám. Cítila som sa otupená a celá bez seba. Tesne predtým, ako ich
otvoril, sa na mňa obzrel.
„Catalina.“ Vrátil sa k starému osloveniu. Nenazval ma Lina, ale Catalina.
„Som rád, že som ťa nepobozkal.“
Niečo sa mi zastavilo v hrudi.
„Prečo?“ To slovo zo mňa vyšlo ako trasľavý šepot.
„Lebo keď konečne pritisnem pery na tvoje, nebudeme nič predstierať.
Nebudem ti ukazovať, aké by bolo, keby si bola moja. Ukážem ti, aké to je.
A určite ti nebudem ukazovať, ako dobre by ti so mnou bolo, keby som bol
tvoj. V tom čase už budeš vedieť, že som tvoj.“
Odmlčal sa a prisahala by som, že v jeho postoji vidím zdržanlivosť.
Akoby sa bránil tomu, aby sa na mňa vrhol a vrátil nás do pôvodnej
polohy, keď ma chrbtom tisol k tvrdému povrchu šatníkových dverí.
„Keď ťa konečne pobozkám, nebudeš mať žiadne pochybnosti o tom, že
je to skutočné.“
 Dvadsiata kapitola

V okamihu, keď som otvorila oči do nádhernej tmy, akú môže poskytnúť
len krajina, kde svedomito inštalujú rolety na každé okno, som vedela, že
neležím vo svojej posteli.
Po prvé, bola som zvyknutá prebúdzať sa do jasných lúčov slnečného
svetla, ktoré zaplavovali moju garsónku. A po druhé, bol podo mnou iný
povrch. Nespoznávala som ho. Bol mäkší a hrejivejší než ten, na ktorý bolo
moje telo zvyknuté. To isté platilo aj o vankúši, na ktorom spočívala moja
hlava – bol príliš plochý a nízky.
Ale to, čo na mňa skutočne kričalo, že toto nie je moja posteľ – že nie
som vo svojom byte v štvrti Bedford-Stuyvesant v Brooklyne –, bola mŕtva
váha, ktorá mi momentálne ležala na páse. Tá ťažká a teplá nadrozmerná
končatina mi rozhodne nemohla patriť.
Bubnovanie takmer v každom zákutí mojej hlavy mi príliš nepomáhalo
ujasniť si, čo je zodpovedné za ten zverák okolo môjho tela. Ani to, prečo
nie som v pohodlí svojej izby, rozvalená na matraci, pre ktorý sa oplatilo
urobiť dieru do bankového účtu.
Niekoľkokrát som žmurkla, odhrnula si z tváre zopár prameňov vlasov, a
oči sa mi prispôsobili tme.
Pohľadom som pátrala po odpovedi na to, čo sa skrýva za netypickou
váhou na mojom páse.
Ruka. Presne tak, ako som predpokladala. Bola pokrytá tmavými
chĺpkami a vystupujúcimi svalmi. Takže cudzia. Moje oči sledovali tú
svalnatú a dlhú končatinu až k veľmi mužnému plecu, z ktorého
vychádzala. K plecu, ktoré viedlo k silnému krku, na ktorom bola hlava,
čo…
Mierda.
Majiteľ všetkých tých častí tela, ktoré som v tme skúmala, sa posunul.
Stuhla som. Robustná a ťažká ruka, čo zvierala môj pás, sa mierne pohla,
dlaňou mi čiastočne vkĺzla pod tričko. Na koži sa mi rozprestrelo všetkých
päť prstov.
Dych mi uviazol niekde medzi hrdlom a ústami.
Nehýb sa, doriti, Catalina, prikázala som si.
Bolo to však ťažké, lebo z prstov na mojej pokožke sálala horúčava a
spôsobovali mi mravčenie po celom tele.
Od Aarona ma delilo len niekoľko centimetrov.
Aaron.
Včera večer.
V mysli mi vybuchlo hneď niekoľko bômb, keď sa mi ňou prehnali
rozmazané záblesky.
Nie, nie, nie, nie.
Tie prsty mi opäť prešli po pokožke a z úst muža spiaceho vedľa mňa sa
vydral hlboký, hrdelný zvuk.
Sen. Všetky tie obrazy sa mi museli len snívať, nemohli sme sa predsa
takmer pobozkať. Už len tá predstava bola šialená. Bola…
V tom najrýchlejšom tempe, ako je to len možné, sa mi pred očami
zhmotnili všetky udalosti zo včerajšej noci. Vírili mi v pamäti, mihali sa mi
za viečkami a nútili ma spomenúť si na každú z nich do posledného
detailu. Všetky obrazy, útržky a spomienky sa mi v mysli prehrávali
bolestivo spo­malene.
Toľko sidry. Aaronov vymyslený príbeh o tom, ako sme spolu začali
chodiť. To, ako na mňa celú noc upieral zrak. Ako sme tancovali uprostred
tmavého klubu s lepkavou podlahou, stratení v mori tiel. Ako som
spanikárila. Ako si Aaron sadol vedľa mňa na chodník, staral sa o mňa,
rozprával mi o sebe. Otvoril sa a odhalil mi kúsok seba. Ako ma neskôr
tisol k šatníku. Ako mi ožilo telo – doslova sa vznietilo – pri všetkých tých
ľahkých dotykoch jeho pier a prstov. Lina. Aaron ma oslovil Lina. Tesne
predtým, ako sa ústami dotkol mojich pier.
Takmer sme sa pobozkali.
Nie. Takmer som Aarona prosila, aby ma pobozkal, a bola by som urobila
viac než to.
„Keď ťa konečne pobozkám, nebudeš mať žiadne pochybnosti, že je to
skutočné,“ vyhlásil predtým, ako išiel skontrolovať, či to, čo prasklo našu
bublinu šialenstva, bola Charo.
 A ja som si ľahla na posteľ a v tom okamihu som odpadla.
Doriti, doriti. Mierda, joder.
Potrebovala som sa dostať z postele. Potrebovala som čas na
premýšľanie, na spracovanie všetkého, čo sa stalo. Ďaleko od Aarona.
Predtým, ako urobím nejakú hlúposť. Alebo čosi ľahkomyseľné. Niečo
podobné tomu, že som ho takmer pobozkala.
Do hrdla sa mi vydral tichý ston a ja som nemala inú možnosť, než ho
stlmiť rukou. Náhly pohyb spôsobil, že matrac podo mnou poskočil.
Doriti.
Aaron sa natiahol vedľa mňa.
Nezobúdzaj sa, prosím. Prosím, vesmír. Bože. Ktokoľvek. Potrebujem iba
niekoľko minút, aby som sa pozbierala, kým sa mu budem musieť postaviť
zoči-voči.
Cítila som, ako sa Aaronovo telo upokojilo, jeho dych zostal hlboký a
pravidelný.
Vrátila som ruku späť k svojmu boku – veľmi pomaly –, poďakovala som
sa vesmíru, že ma tentoraz vypočul, a sľúbila som, že to napravím. Keď sa
nabudúce vrátim domov, pôjdem s abuelou do kostola, zaprisahala som sa.
Správala som sa hrozne zbabelo, ale chcela som mať pár minút pre seba.
Len preto, aby som mohla upokojiť myšlienky, čo sa mi neprestajne
preháňali hlavou. Zmieriť sa s tým, čo sa udialo, a ísť ďalej akoby nič.
Okrem toho som potrebovala nájsť liek proti bolesti a utíšiť pulzovanie v
hlave. Káva by tiež bodla.
Prvým krokom bolo čo najrýchlejšie a najtichšie sa dostať z tejto postele
– spod ruky, ktorú som ešte pred pár hodinami zúfalo zvierala –, kým
Aaron otvorí oči a zistí, že panikárim.
Zdvihla som Aaronovu ťažkú končatinu tak jemne a pomaly, ako som len
dokázala, prevrátila som sa nabok na okraji postele, a potom som jeho
svalnatú časť tela uložila späť na prikrývku. Aaron sa pohol, otočil sa na
chrbát a zdvihol tú ruku, ktorú mal na mne, aby si o ňu oprel hlavu.
Táto poloha spôsobila, že sa jeho bicepsy napli a vyzerali veľké,
neodolateľné a…
Prekrista, Catalina.
Odtrhla som oči od muža na posteli a po špičkách som prešla
miestnosťou. Vyšla som von a zavrela som za sebou dvere. Len čo som si
sadla, hlava mi dopadla na drevený povrch stola a zavrela som oči.
„Vaya, vaya. Mira quién ha amanecido,“ privítal ma vysoký hlas z
kuchyne. „Buenos días, prima.“
Stuhla mi krv v tele.
Nemohla som sa ani nadýchnuť.
Ústa sa mi zvlnili sileným úsmevom. „Hola, Charo. Buenos días,“
pozdravila som ju, vystrela chrbát a snažila sa nevyzerať ako niekto, kto sa
práve vytratil z izby.
Vošla som do kuchyne svižne a ležérne.
Prešla som okolo sesternice, ktorá stála prilepená na bielych dlaždiciach
a skúmala každý môj pohyb. Pustila som sa do otvárania skriniek a
zásuviek, hľadajúc kávové zrná, aby som si stihla kofeínom osviežiť mozog,
kým sa Charo začne vypytovať. Alebo kým sa zobudí Aaron a ja mu
budem musieť čeliť.
„He dejado una cafetera preparada,“ ozvala sa Charo spoza mňa.
Pripravila mi kávu. To mohlo znamenať len jedno: mala čosi za lubom.
„Está ahí, mujer. En la encimera.“ Káva bola na pulte.
Stále chrbtom k nej som zamrmlala poďakovanie a naliala si do hrnčeka
z čiernej dobroty.
Na veľkú nevôľu mojej hlavy zápasiacej s opicou – čo ma, popravde,
vôbec neprekvapovalo – pokračovala vo svojom monológu ešte skôr, ako
som preglgla prvý dúšok.
„Hay suficiente para ti y para tu novio.“ Kávy je dosť pre mňa aj pre
môjho priateľa, oznámila mi. „Imagino que no tardará en despertarse no?
Oye si quieres ir a llamarle para que no se enfríe el café…“ pokračovala
Charo.
Ak sa ma pokúša presvedčiť, aby som išla po Aarona, aby káva, ktorú
pripravila, nevychladla, má smolu. K ničomu takému nedôjde. Káva sa skôr
premení na kocky ľadu, ako by som sa mala dobrovoľne vrátiť do tej
miestnosti.
„Menuda sensación ha causado en la familia. Tu madre no podía parar
de…“ A potom pokračovala v rozprávaní o tom, kedy, ako a čo sa povedalo
o mojom falošnom priateľovi Aaronovi za tých dvadsaťštyri hodín, čo bol v
Španielsku.
 Vzhľadom na krátkosť času toho bolo pomerne veľa.
Práve preto bolo spoločné ubytovanie s Charo také nebezpečné. Nemala
žiadne spoločenské filtre a nebrala ohľad na súkromie. Bola som úprimne
prekvapená, že sa nenahrnula do našej izby a nevytiahla Aarona z postele,
aby mohla pokračovať vo svojom monológu.
Jej rozprávania bola plná kuchyňa, zatiaľ čo ja som neprítomne
prikyvovala. „Y justo como le dije a tu madre, llegará un día en el que Lina
tendrá que superar lo de Daniel.“ Presne ako som povedala tvojej mame,
jedného dňa bude Lina musieť hodiť Daniela za hlavu. „Sino se va a quedar
para vestir santos y…“
Ach, nie, moja sesternica práve použila španielsky výraz, ktorý som z
duše nenávidela. Ten, ktorý mi bol už viac než raz adresovaný, vždy
mrmlaním alebo šeptom, no niekedy práve tak, ako to urobila ona, nahlas a
jasne. Se va a quedar para vestir santos. Čo v doslovnom preklade
znamenalo niečo o obliekaní svätých a v prenesenom význame sa tým
myslelo, že sa nikdy nevydám a zasvätím život Bohu. Inými slovami, že
zostanem na ocot.
Cítila som sa načisto odzbrojená, stála som tam celkom sama oproti
svojej sesternici a nevedela som sa rozhodnúť, či by bol ospalý Aaron
požehnaním alebo prekliatím. Včera, keď bol so mnou a čelil Charo, mojej
sestre, Danielovi a všetkým ostatným, všetko šlo oveľa ľahšie ako teraz.
Zrazu som si uvedomila, že akokoľvek som ho do Španielska priviedla
práve s týmto zámerom, nikdy som naozaj nečakala, že to bude fungovať.
Alebo že sa z nás stane tím. Že mi dodá silu – aj keď ju využijem na to, aby
som klamala svoju rodinu – alebo že mi dá pocítiť, že v tom nie som sama.
A najstrašidelnejšie, najdesivejšie bolo, že celé naše divadielko sa utrhlo
z reťaze a prekračovalo hranice, ktoré definovali našu dohodu. A stačilo na
to iba niečo vyše dňa.
Dôkazom bola včerajšia noc. Takmer sme sa pobozkali. Urobili sme viac
ako len to. Nebol to iba tréning či predstieranie.
Bláznivé. Bolo to bláznivé, ale bola to aj pravda. Bola som dosť úprimná
na to, aby som si to priznala.
No neznamenalo to, že som v sebe mala dosť odvahy priznať to nahlas.
Stále som bola rovnako zbabelá ako tá žena, čo vybehla z miestnosti, kde
spal, akoby jej horelo pod zadkom, skôr ako by bola nútená porozprávať sa
s ním o tom.
A urobila by som to znovu.
Aaron sa čoskoro stane mojím šéfom, a to všetko zmení. Mať ho tu – v
Španielsku, v mojej rodnej krajine, na sestrinej svadbe ako svojho
falošného partnera – bolo samo osebe dosť nebezpečné. Bol to dostatočný
dôvod na to, aby som sa triasla od strachu pri vyhliadke, že sa to v práci
niekto dozvie. Môj strach nijako nesúvisel s čudnou firemnou politikou ani
s tým, že by mi to bolo proti srsti. Už som sa zaplietla s človekom, ktorý mi
bol istým spôsobom nadriadený a k mojej autorite to veru neprispelo. A
kam ma to priviedlo? K tomu, že som sa ako jediná musela vyrovnať s
nepeknými a jedovatými poznámkami od ľudí, ktorí bez rozmyslu
stigmatizovali mňa a všetko, na čom som tak tvrdo pracovala. A kvôli
čomu? Aby sa párkrát schuti zasmiali? Aby na mňa párkrát ukázali
prstom? Aby ma zrazili na kolená a sami sa pre to cítili o trochu lepšie?
História by sa mohla opakovať a tentoraz by som bola na vine ja. Bola by
som to ja, kto druhý raz zakopol o ten istý kameň. Tentoraz by som
ohrozila aj vlastnú kariéru, nielen dôveryhodnosť svojej práce, svoju
ženskú povesť či svoj spoločenský život. A za všetko by som si mohla
sama.
Znovu som si odpila z hrnčeka kávy a snažila sa to všetko odsunúť
nabok.
Čokoľvek som si myslela, že sa medzi mnou a Aaronom deje, nesmie to…
nikam zájsť.
Pretože to nešlo. Nemohlo to niekam zájsť. Aj tak to bola lož.
Akoby Charo privolala samého diabla, keď o ňom stále hovorila, alebo ja,
lebo som naňho stále myslela, v kuchyni sa zhmotnil Aaron. Ihneď si ma
našiel pohľadom, akoby medzi týmito štyrmi stenami okrem mňa nič iné
nebolo.
Hrnček mi zamrzol vo vzduchu. Pootvorila som pery a očami som ho
lačne hltala. Ako by aj nie? Jednoduché tričko, ktoré mu zakrývalo širokú
hruď, nijako neskrývalo telo, o ktorom som teraz vedela, že bolo roky
starostlivo pestované do dokonalosti. Desaťročia. Tie voľné pyžamové
nohavice, ktoré som mu včera večer videla visieť nízko na bokoch, ma stále
lákali. Nútili ma myslieť na to, ako do mňa s bolestivo lahodnou jemnosťou
tlačil svoje boky.
Bol to však pohľad na jeho tvári, ktorý prebudil – nie, nanovo roznietil –
ten rozochvený pocit v mojom žalúdku. Jeho črty boli zdanlivo zjemnené
spánkom, uvoľnené, vlasy mal rozkošne strapaté. Zato jeho oči… nuž,
nebolo v nich ani stopy po spánku. Rozprávali celkom iný príbeh. Taký, o
ktorom som mala silné podozrenie, že je nesmierne podobný tomu, ktorý
bublal v mojich.
A to len povzbudilo chvenie, aby sa rozšírilo do zvyšku môjho tela.
Odvrátila som pohľad, kým mi všetko to zízanie a snívanie zakalí myseľ,
a prinútila som sa nadýchnuť, lebo v tej chvíli som nutne potrebovala
kyslík.
„Ay!“ vykríkla Charo a ja som sa strhla. „Mira quién está aquí! Dobré
ráno, Aaron. Práve sme sa o tebe bavili.”
Ukradomky som naňho pozrela a videla, ako sa mu rozšírili oči. Vzápätí
sa rýchlo vrátili do normálnej veľkosti.
„Dobré ráno,“ ozval sa a stále vyzeral prekvapene. Bolo to rozkošné. Nie,
vlastne ma šokovalo, že si nevšimol sesternicine jasne červené vlasy ako
maják v diaľke. „Dúfam, že ste o mne hovorili iba v dobrom,“ dodal a krivo
sa pousmial.
„Samozrejme, samozrejme.“ Charo mávla rukou vo vzduchu. „Čakali sme,
kedy sa prebudíš. Stavím sa, že si Line chýbal.“
Stuhol mi chrbát a Aaronova hlava sa pomaly otočila mojím smerom.
Dočerta, Charo. Moje pery sa zvlnili v napätom úsmeve, ktorý som
zakryla hrnčekom.
Sesternica pokračovala: „Máme čerstvú kávu. Dáš si? Chceš ju bez
mlieka, alebo ti do nej trochu nalejem? A čo cukor? Hnedý alebo biely?
Alebo možno nemáš rád kávu. Lina nič nepovedala, a tak som
predpokladala, že si dáš. No možno ju nechceš. Nebudem ťa nútiť piť ju.“
Aaron zažmurkal, vyzeral trochu stratene.
„Mal by si si vziať hrnček,“ zamrmlala som.
Môj falošný priateľ si odkašľal a pohol sa ku kanvici na kávu. „Ja… asi sa
obslúžim sám. Ďakujem, Charo.“
Sesternica mu odpovedala spokojným úškrnom.
Aaron si nalial kávu a ešte skôr, ako mal plný hrnček, Charo sa do nás
opäť pustila.
„Tak čo, bavili ste sa včera, parejita?“ Sesternica zaspievala posledné
slovo. Parejita – párik.
Prevrátila som oči.
„Škoda, že som tam nebola, ale už nie som mladá a divoká. Nie ako vy.
Dúfam, že posteľ vo vašej izbe ešte stojí, keď som videla, ako skončila tá
prvá. Hoci si myslím, že keby sa s ňou niečo stalo, určite by som si to
všimla. Steny sú veeeeľmi tenké.“ Žmurkla na nás.
Periférne som videla, ako sa Aaron strhol. Nečudovala som sa mu. Aj ja
som sa mykla.
„V každom prípade,“ pokračovala sesternica, „včera ste sa domov vrátili
veľmi neskoro. Počula som, ako sa zatvárajú vchodové dvere.“
„Áno, prišli sme neskoro. Mrzí ma to, Charo.“ Pohľadom som nasledovala
Aarona, ktorý odhodlane prešiel tých pár metrov, čo nás delili, a napokon
sa usadil na jednu z troch vysokých stoličiek rozmiestnených okolo úzkeho
raňajkového baru. Zaujal miesto hneď vedľa mňa.
„Ay no, nerobte si s tým starosti,“ počula som sesternicu, zatiaľ čo som
nespúšťala oči z pohybov svojho falošného priateľa. „Neprekážalo mi to.
Vlastne som bola rada, že ste sa bezpečne vrátili.“
Aaron si prisunul stoličku bližšie k mojej a jeho vôňa ma zasiahla ako
pohybujúci sa kamión. Vrátila som sa späť do včerajšej noci, keď ma úplne
pohltila. Zatrepotala som mihalnicami a musela som odvrátiť pohľad.
„Aha, fajn. Okej. To je dobré,“ zahabkala som neprítomne a cítila som,
ako mi červenejú líca.
„Aj tak sa vždy v noci niekoľkokrát zobudím. Mám ľahký spánok.“
Sesternicin hlas zanikal v pozadí, keď som si uvedomila, že mám Aaronovo
telo na dosah. „Takže ak niekedy v noci začujete čudné zvuky, tak chodím
po byte.“ Zachichotala sa. „S trochou šťastia vás náhodou nezastihnem
nahých alebo podobne.“
Nahých. Nahý Aaron. Zdalo sa, že moja myseľ skratovala v okamihu, keď
sa odvážila predstaviť si tento výjav. Vyskočila som zo stoličky, akoby mi
horelo pod zadkom.
Priestor. Vzduch. Potrebovala som… niečo. Čokoľvek.
Keďže som vzhľadom na rozmery funkčnej kuchyne nemohla zájsť
ďaleko, otvorila som niekoľko skriniek a uistila sa, že som k Aaronovi
otočená chrbtom, kým sa všetka tá krv, ktorá mi stúpla do tváre, nevrátila
na pôvodné miesto.
Oviala som si dvierkami jednej zo skriniek tvár. Dobre, dobre. Lepšie.
Potrebovala som výhovorku pre svoj veľmi neladný útek zo stoličky, a
tak som zo skrinky rýchlo vytiahla balík čokoládových sušienok.
„Povedz mi, Aaron,“ počula som za sebou Charo, keď som roztrhla
balenie, „čo si myslíš o našom malom rodnom mestečku? Som si istá, že je
veľmi odlišné od New Yorku. Nemáme tu síce mrakodrapy ani nič
podobné, ale nájde sa tu veľa miest, čo stoja za návštevu. Príroda, krásne
pláže. Pobrežie je naozaj úchvatné. Dá sa tu robiť veľa vecí.“ Odmlčala sa a
ja som z balíka vytiahla jednu sušienku. „Mimochodom, koľko dní sa
zdržíte? Počula som, že ste tu len na svadbu. To je škoda! Mali by ste si
vziať dovolenku a jednoducho…“
Zazvonil zvonček a prerušil Charo.
„Ach, vybavím to,“ oznámila rýchlo a vykĺzla z kuchyne.
Prižmúrila som oči.
Kým som bola zamestnaná úvahami, či niekoho čakáme, prekvapilo ma,
keď ma okolo pása objala ruka – ktorú som týmto tempom začínala veľmi
dobre poznať – a potiahla ma dozadu.
Môj zadok pristál na niečom tvrdom a horúcom a okamžite zapadol na
miesto.
Aaronovo lono.
Jeho dych ma pohladil na uchu. „Nepopriala si mi dobré ráno.“
Chrbát sa mi vystrel, keď som si spomenula na svoj chabý ranný útek.
„Takmer mi kvôli vám vypadla sušienka, pán Robot.“ Zrazu bolo akési
cudzie, čudné osloviť ho tak, ako som to urobila toľkokrát v minulosti.
Akoby to oslovenie patrilo do celkom iného života. K dvom iným ľuďom.
Aaron sa zachechtal a mňa pošteklil na krku jeho dych. „To by som sa
neodvážil. Viem, že by som si ťa tým pohneval.“
Pevne ma objal a ja som musela potlačiť nutkanie, aby som ho nechytila
za ruku.
„Čo to robíš?“ zašepkala som nahlas.
Charo sa každú chvíľu môže vrátiť.
„Cítil som sa osamelý,“ priznal, stíšil hlas a v hlave mi vírili všetky
myšlienky, ktoré nevyjadril slovami.
 Aké hlúpe. Musím sa prestať správať ako totálna hlupaňa.
„A ak si mám odsedieť tento jednostranný výsluch, minimálne mi môžeš
robiť spoločnosť. Navyše mi dlhuješ rozhovor.“
„Som tu s tebou.“ Môj hlas znel priškrtene. „A Charo tu teraz nie je.“
Zahmkal, a ten zvuk putoval priamo do môjho jadra. „O chvíľu sa však
vráti. Vieš, že som rád pripravený.“
Vedela som to. Uvedomila som si, ako dobre ho poznám.
A vtedy, s touto myšlienkou, ktorá mi vírila hlavou, sa mi v zornom poli
objavila sesternicina hlava. Oči sa jej rozšírili a potom sa jej pery roztiahli
do smiešne širokého úsmevu.
Bože.
Tleskla rukami. „Ach, pozrite sa na seba! Ay Dios mío. Ste rozkošní.“
Aaronovi v hrudi zabublal smiech a ja som ho pocítila na chrbte.
„Vidíš?“ šepol mi do ucha.
Nie, úprimne povedané, nevidela som nič. Bolo ťažké sústrediť sa na
čokoľvek, keď som sedela v Aaronovom lone.
Otvorila som ústa, ale všetky slová mi zamreli na perách, keď sa v
kuchyni objavila druhá hlava.
Charo sa otočila smerom k nej, k vlasom rovnako jasného odtieňa
červenej. „No ves, Mamá? Te lo dije.“
„Tía Carmen?“ zamrmlala som. „Qué haces aquí?“ Čo tu robí sesternicina
matka?
Žena, ktorá bola staršou a guľatejšou verziou Charo, na mňa ukázala
prstom. „Venir a saludarte, tonta.“
Bola tu, aby ma pozdravila? Pochybovala som o tom. Uvidí ma zajtra na
svadbe. Stočila som zrak k Charo, ktorá mala v črtách vpísanú vinu. Tvárila
sa, že ju zaneprázdňuje niečo na kuchynskom pulte.
Aaron sa podo mnou pohol, vystrel si nohy a rukou ma pevne držal v
páse, akoby…
Fíha.
Postavil sa. „Ešte sme sa nestretli,“ povedal mojej tete. Potom vykročil
vpred. Nejako sa mu podarilo udržať moje telo vo svojom jemnom, ale
šikovnom zovretí. „Nechcem, aby si utiekla najbližším východom,“ zašepkal
mi do ucha.
Čo to…?
 „Soy Aaron. Encantado,“ obrátil sa hlasnejšie k mojej tete. Stále ma držal
pritisnutú k svojmu telu.
Takže ma odmietal pustiť, kým sa s ním neporozprávam. O včerajšej
noci. O tom, ako sme sa takmer pobozkali. Otočila som k nemu hlavu,
prižmúrila som naňho oči.
„No, no, no,“ ozvala sa tía Carmen a zastavila Aaronov postup smerom k
nej. „Môžeš si sadnúť, cariño. Netreba žiadne formality. Všetci sme rodina.“
Aaron poslúchol a okamžite nás oboch posadil späť na stoličku.
Charo, ktorá sa počas výmeny s tetou motala po kuchyni, položila na
raňajkový bar podnos. Bolo na ňom ovocie, cereálie, orechy, tanier s
rôznymi druhmi syra, embutido a tiež niekoľko krajcov chleba.
Oči sa mi rozšírili, keď som sa začudovala, ako a kedy sa to dostalo do
bytu.
„Včera som doniesla niečo na jedenie,“ vysvetlila sesternica.
Nadvihla som obočie a sústredila sa na ňu. To znamenalo, že to
plánovala.
„Ochutnal si už jamón, Aaron?“ spýtala sa, ignorujúc môj pohľad.
„Ochutnal. Je výborný, ale…“
Tía Carmen sa oprela o stôl. „Máš rád aj chorizo? Toto je naozaj dobré.“
„Tu máš,“ povedala sesternica, nečakala na jeho odpoveď a podala mu na
malom tanieriku niekoľko plátkov oboch španielskych pochúťok. Položila
ho pred nás. „Skús to. Vždy kupujem najlepší druh.“
Môj falošný priateľ sa jej poďakoval, pravdepodobne civel na tanier a
premýšľal, či moja rodina vôbec počúva druhých, keď hovoria. Zľutovala
som sa nad ním a pohladkala som ho po predlaktí, ktorým ma stále objímal
okolo pása.
„Y qué intenciones tiene este chico con nuestra Linita?“ opýtala sa tía
Carmen mojej sesternice, keď si z podnosu ukradla krajec chleba. Aké
úmysly má s našou malou Linou?
Sánka mi spadla až kamsi na zem.
Zdalo sa, že Charo o tom chvíľu premýšľa. „No lo sé, Mamá.“ Očami
prebodla muža za mnou – alebo skôr podo mnou. „Aaron, aké máš s Linou
zámery? Nezahrávaš sa s ňou, však? Čo si myslíš o manželstve? Lebo Lina
čoskoro oslávi tridsiatku a…“
„Charo,“ prerušila som ju. „Ya basta,“ zasyčala som. „A mám iba
dvadsaťosem. Prekrista.“
Aaron sa za mnou zachechtal. „Manželstvo je jedna z mojich
najobľúbenejších inštitúcií.“
Znovu som musela od prekvapenia otvoriť ústa.
„Vždy som sa chcel oženiť.“
Zatajil sa mi dych, ešte vždy som nezatvorila ústa.
„Mať kopu detí. A psa.“
Sťažka som prehltla a zo všetkých síl som sa pokúšala zakryť svoj
úprimný šok. Snažila som sa ovládnuť svoju myseľ, ktorá sa zatúlala do
nebezpečných, dokonalých predstáv zrodených z Aaronových slov.
Predstiera to. Hovorí len to, čo chce počuť každá rodina.
A potom sa do toho naozaj pustil. „Máme radi psy, však, bollito?“
Podarilo sa mi zatvoriť ústa a odpovedala som slabým: „Áno.“ Potom
som pokrútila hlavou a nejako som sa spamätala. „Preto ich budeme mať
kopu. Namiesto detí.“
Jeho smiech ma pošteklil na uchu.
„Ale na takéto plány máme ešte dosť času,“ vyriekla som s falošným
úsmevom.
„Ay que bien! Psy, deti, pravá láska. Práve včas, než budeš pristará.“
Charo nadšene zatlieskala a ja som po nej strelila pohľadom. „Mujer, no te
pongas así.“ Nebuď taká, povedala. „Ochutnal si ten jamón, Aaron? Ak sa
niekedy oženíš a presťahuješ do Španielska, budeš mať toľko jamónu, čo ti
hrdlo ráči.“
Presťahovať sa do Španielska? Ježiši, čo chce dosiahnuť? Aby som stratila
hlavu?
Sesternica pokračovala: „Vieš, Lina musela pred rokmi odísť do Ameriky
pre všetko, čo sa jej tu stalo, a…“
„Charo,“ prerušila som ju a dych sa mi zrýchľoval. „Déjalo ya, por favor,“
požiadala som ju, aby o tom prestala hovoriť.
Zvonček pri dverách znovu zazvonil. A ja som si nie príliš potichu
zakliala popod nos.
„Aha, už sú tu!“ oznámila sesternica.
Čože? Kto?
Potom sa zavesila do svojej matky a spoločne vykĺzli z kuchyne.
Aaron mi jemne stisol ruku a ja som vypustila z pľúc všetok vzduch.
 Znervóznela som. A chystala som sa odignorovať jeho poznámku o
manželstve, deťoch a psoch, pretože bola úplne nepodstatná. Nie, vlastne
som sa na ňu chystala zabudnúť.
A podarilo sa mi to, len čo jeho prsty zišli na moje zápästie. Ten dotyk –
pohladenie – bol taký jemný, taký krátky, ale taký intenzívny, až mi
naskákali zimomriavky po celom tele.
„Uvoľni sa,“ pošepol mi do ucha. Prstami mi začal krúžiť po pokožke na
zápästí. Tie dotyky boli lenivé, upokojujúce. „To je ono,“ zašepkal a
končekmi prstov mi neprestával prechádzať po pokožke.
Plecia sa mi postupne uvoľňovali, až som sa chrbtom úplne oprela o jeho
hruď.
Aaronova brada spočinula na temene mojej hlavy a potom dodal:
„Zvládneme to.“
Chcela som mu veriť, veriť, že dokážeme predstierať vzťah a prežiť toto
improvizované rodinné stretnutie dnes, a rovnako aj zajtrajšok. Ale keď
som sa konečne podvolila a nechala som svoje telo dopadnúť na jeho, cítila
som, že je v tom oveľa viac. Uvedomila som si, že jedna časť mojej osoby
nechce veriť iba v to. A to všetko preto, lebo mi pripadalo správne byť v
tejto kuchyni, sedieť mu v lone, zatiaľ čo ma hladkal prstami po citlivej
pokožke zápästia, a spolu znášať nevhodné vyčíňanie mojej rodiny.
Mala som pocit, že sme na to naozaj dvaja. Aaron a ja.
A keď sa na obzore objavila hlava mojej matky a za ňou moja abuela, tía
a Charo, toto uvedomenie mi stuhlo kdesi uprostred hrude. Ako tehla
alebo cementový blok. Bolo ťažké, tvrdé a naozaj ťažko ignorovateľné. Ale
práve vtedy, keď sa odo mňa Aaron na chvíľu odlepil – len na tak dlho, aby
sa predstavil mojej abuele –, som pocítila, ako tá tehla zapadla na svoje
miesto. Ako keď v tetrise konečne zaplníte celý riadok. A v okamihu, keď
sa jeho ruka vrátila na môj pás a moje telo na jeho kolená, hneď potom,
ako na mňa sklopil zrak a usmial sa na mňa svojím nádherným úsmevom,
som už s istotou vedela, že tú prekliatu tehlu odtiaľ nikdy nedostanem.
Vedela som, že tam zostane.
 Dvadsiata prvá kapitola

Prekvapivo išlo všetko hladko ako po masle. Zatiaľ ma žiadny trápny alebo
zahanbujúci moment nedonútil oľutovať svoje životné rozhodnutia a nikto
nevyslovil nijakú nevhodnú otázku, po ktorej by som mala chuť prepadnúť
sa pod zem.
S trochou šťastia zvládnem aj túto večeru bez ujmy. Naozaj som si
myslela, že to pretrpím.
Dúfala som, že ten pocit spokojnosti, ktorý mi príjemne bzučal pod
kožou, nebol vedľajším produktom jedla, ktoré som doslova vdýchla. Lebo
práve to s vami môže urobiť španielska hostina. Dokáže vám zatemniť
úsudok.
Všetci sme sedeli okolo okrúhleho stola na terase reštaurácie s výhľadom
na more. Slnko zapadalo za obzor, chystalo sa dotknúť tenkej hranice, kde
sa stretáva oceán s oblohou, a jediným zvukom, ktorý okrem tichého
rozprávania vypĺňal vzduch okolo nás, vydávali vlny, keď sa rozbíjali o
skaly lemujúce pobrežie.
Jednoducho povedané, bolo to dokonalé.
Z jemného dotyku ruky na mojom pleci mi po chrbte prebehol mráz.
„Je ti zima?“ opýtal sa mi pri uchu hlbokým hlasom. Očakávala som ho.
Zatajila som dych.
Zavrtela som hlavou a otočila som sa mu tvárou v tvár. Delilo nás len
niekoľko centimetrov. Naše pery.
„Nie, som v poriadku.“ Nebola som v poriadku. Naučila som sa, že keď sa
Aaron priblíži takto blízko, nikdy nie som v poriadku. „Som iba prejedená.
Asi som to prehnala.“
„Nenechala si si miesto na dezert?“
Musela som nad jeho drzosťou nadvihnúť obočie. „Nebuď smiešny, osito.
Na dezert si nájdem miesto vždy.“
Aaronove pery sa zvlnili a jeho úsmev sa dostal až do kútikov očí, čím sa
mu zmenila celá tvár.
Páni. Nebola som na to pripravená, ako mi naznačili motýle v bruchu.
„Lina, Aaron, dáte si ešte trochu vína?“ spýtal sa otec z druhej strany
stola.
Rodičia trvali na tom, aby sme objednali víno, hoci svadba sa koná už
zajtra a určite na nej alkohol potečie potokom – sidra, víno, cava a
ktoviečo ešte. Nikto sa neobťažoval namietať. Dokonca ani Isabel alebo
Gonzalo, hoci ich tváre viditeľne svedčili o našom včerajšom dlhom
nočnom záťahu. V krajine vína sa však skrátka nedá ísť na večeru a
neobjednať si fľašu.
„Nie, ďakujem. Myslím, že si dám pauzu pred zajtrajškom,“ odpovedala
som a vzala pohár z otcovho dosahu. Fľaša sa už vznášala vo vzduchu.
Na rozdiel odo mňa bol Aaron príliš pomalý. Takže skôr, ako sa zmohol
na odpoveď, otec mu už dolieval.
„Ak si príliš pomalý, prehráš,“ zašepkala som a naklonila sa jeho smerom.
Ten žiarivý úsmev, ktorý sa mu dokázal zmocniť tváre, sa vrátil a ihneď
ma vyviedol z miery. Potom natiahol ruku, ktorú mal ovinutú okolo
operadla mojej stoličky, a hravo ma uštipol do boku. Vyskočila som a
takmer som zhodila niekoľko pohárov zo stola.
Aaron sa druhou rukou načiahol po víne a priložil si pohár k perám.
„Nebuď taká rozkošná,“ zamrmlal nad ním a prebodol ma pohľadom, ktorý
ma prinútil zahniezdiť sa na stoličke. Potom sklonil hlavu a stíšil hlas.
„Nabudúce urobím viac než len to, že ťa uštipnem.“ Jeho pery sa konečne
stretli s pohárom a napil sa.
Niekoľko intenzívnych sekúnd som nespúšťala oči z jeho úst a bola som
si istá, že v blízkosti mojich ženských pohlavných orgánov práve čosi
prasklo.
S červenými lícami som otočila hlavu a hľadala akýkoľvek dôkaz, že to
niekto pri stole počul. Moja abuela bola stále zaneprázdnená jedením.
Gonzalo a Isabel vyzerali, že kým sa dostaneme k dezertu, odpadnú od
vyčerpania a pravdepodobne aj od presýtenia. Moji rodičia sa živo
zhovárali s čašníkom, a ja som si ani neuvedomila, že stojí pri našom stole.
A Daniel – ktorý prišiel sám, lebo jeho a Gonzalovi rodičia mali prísť až
zajtra skoro ráno – sa pozeral na svoj telefón, akoby v ňom mal skryté
tajomstvá vesmíru.
 V ten deň pred niekoľkými týždňami, keď som nepravdivo vyhlásila, že s
niekým chodím. Vyhŕklo to zo mňa, keď mi rodina oznámila, že Daniel je
zasnúbený a šťastnejší ako kedykoľvek predtým. Urobila som to v panike z
predstavy scénky takmer identickej s tou, v ktorej sme sa ocitli. Až na to,
že stolička vedľa mňa by bola prázdna. Alebo obsadená niekým iným,
napríklad mojou abuelou alebo Danielovou snúbenicou, ako poznám svoje
šťastie. Alebo by tam sedel môj spoločník, o ktorom som krátko uvažovala,
že si ho na­jmem. Tak či onak, bol by to niekto, kto by mi nebol schopný
rozbúchať srdce jediným pohľadom. A už vôbec by sa mi neprevracal
žalúdok pri niektorom z tých úsmevov, po ktorých som začínala potajomky
prahnúť.
Keď som teda pozrela na Daniela, uvedomila som si niekoľko vecí. V
prvom rade, môj inštinkt klamať a dostať seba – a Aarona – do tejto
absurdnej šlamastiky, bol možno trochu prehnaný. Potom tu bola
skutočnosť, že napriek tomu, ako prehnane som zareagovala, Aaronova
prítomnosť všetko uľahčila takým spôsobom, čo by mi nikdy ani na um
nezišiel. A nakoniec, a to som mala skutočne problém pochopiť, bola tu
značne veľká časť môjho ja – ktorú som sa snažila usilovne ignorovať, ale
nedarilo sa mi to –, a tá nič z toho, čo sa dialo, neľutovala.
Bolo to odo mňa mimoriadne hlúpe. Pretože muž, okolo ktorého som sa
toľko červenala – a neľutovala, že ho mám po svojom boku –, sa čoskoro
stane mojím šéfom.
„Takže, Aaron,“ spustila mama a vrátila ma späť do prítomnosti, „Isabel
mi vysvetlila, ako ste sa vy dvaja spoznali a začali spolu chodiť.“ Oči jej
zaiskrili, ale stavila by som sa, že to súviselo skôr s vínom. „Prerozprávala
mi historku, o ktorú si sa podelil včera večer v sidreríi. Znela tak
romanticky, ako z nejakého filmu na Netflixe.“
Samozrejme, že moja mama stočila rozhovor týmto smerom.
„Je to len Netflix, mamá,“ zamrmlala som, hrajúc sa s rukami na stole. „A
áno. Bola to poriadna kancelárska romantika, presne ako vo filmoch,
však?“
„Lenže tento ľúbostný príbeh je skutočný,“ skonštatoval Aaron.
Skutočný.
V mysli sa mi prehrali jeho slová. „Presvedčil som ju, aby uverila, že ma
potrebuje. Potom som jej ukázal – dokázal som jej –, že ma naozaj
potrebuje.“
V hrudi sa mi rozbúchalo srdce.
„Takže, ako veľmi vy dvaja vlastne spolupracujete?“ Matkin pohľad
smeroval na Aarona, na perách jej pohrával zvedavý úsmev, ktorý mi
prezrádzal, že túži vedieť všetko, čo sa dá dozvedieť.
„Obaja vedieme rôzne tímy a nepracujeme na rovnakých projektoch, ale
vídame sa pomerne často.“ Pozrel na mňa úkosom. „A keď nie, tak robím
všetko pre to, aby sme sa videli. Snažím sa ju zastihnúť na prestávke,
ukradnúť si jeden či dva pohľady na chodbách, prejsť okolo jej kancelárie
bez výhovorky. Urobím čokoľvek, čo ma aspoň na niekoľko krátkych
okamihov denne dostane do jej hlavy.“
Sklonila som bradu, hľadela som na svoj prázdny tanier. Je to pravda?
Aaron sa mnohokrát objavil z ničoho nič. Žeby to robil zámerne? Možno
mi tým iba chcel liezť na nervy. Začínala som mať problém s inak
jednoduchým zadaním, ako rozlíšiť, čo je skutočné a čo nie. Každé slovo, čo
vyšlo z Aaronových úst, sa zakladalo na realite – naša spoločná práca,
skutočnosť, že sa poznáme už takmer dva roky. Príbeh však obsahoval
čiastočnú lož – naše randenie, zaľúbenosť. No všetko ostatné, všetko, čo sa
udialo medzi týmito dvoma okrajovými bodmi – všetky tie ozdoby, ktoré
vešal na pravdu aj lži – patrilo do sivej zóny, ktorú som nevedela
definovať.
„Qué maravilloso,“ rozžiarila sa mama.
Potom preložila to, čo Aaron povedal, abuele, a stará žena, ktorej som
vďačila za svoje mierne kučeravé vlasy, sa tiež žiarivo usmiala. Úprimne,
abuela bola Aaronom očarená od chvíle, keď ju privítal dvoma bozkami a
povedal jej, aká musí byť hrdá na svoju vnučku. Čo zmenilo na bláznivo sa
usmievajúcu hlupaňu aj mňa.
„Vieš,“ zamiešal sa do rozhovoru otec, „nie každý je schopný zvládnuť
našu Linu. Má najväčšie srdce v rodine, ale vie byť trochu…“ Odmlčal sa a
zdvihol jedno obočie. „Ay, ako sa to povie po anglicky?“ uvažoval, pery
našpúlené frustráciou. „Vie byť…“
„Úplná hlupaňa?“ nadhodila Isabel, ktorá práve – veľmi príhodne –
vstala z mŕtvych.
„Oye!“ zvolala som.
 „Nie. To som nemyslel,“ pokrútil otec hlavou a poškrabal sa na nej.
„Nízka?“ radil mu Gonzalo. „Nemotorná?“
Otočila som tvár jeho smerom.
Aaron zahmkal. „Absurdne tvrdohlavá?“
Neobťažovala som sa k nemu obrátiť a vrazila som mu lakťom do boku.
Jemne ma chytil za ruku, preplietol si so mnou prsty a položil ich na dosku
stola. Pozerala som na naše spojené ruky a všetko rozhorčenie sa v
okamihu vytratilo.
Potom Aaron sklonil hlavu a tichým hlasom mi šepol: „Nechcel som sa
cítiť vynechaný.“
Pozrela som naňho a na tvári som mu našla ďalší z tých úsmevov, z
ktorých sa mi podlamovali kolená. Hlboko v útrobách sa mi niečo
zachvelo. Dopekla.
„Gracias, vám všetkým,“ zašomrala som.
Otec stále hľadal v mysli nejaké slovo, ktoré si zrejme nepamätal. „Nie je
to žiadne z tých slov. Nechajte ma premýšľať.“
Daniel si odkašľal a konečne sa zapojil do rozhovoru. „Čo keby si nám to
slovo povedal po španielsky a my by sme ho mohli preložiť, Javier?“
navrhol.
Mama prikývla. „Claro, usa el Google, Javier.“ Použi google, Javier.
„Papá,“ povzdychla som si, „nechaj to tak…“
„Petarda,“ vyhŕkol. „Naša Lina je malá petarda.“
Dobre. To vlastne neznelo až tak zle.
„Niekedy je s ňou priveľa práce. Často.“
Aha. Trochu som poklesla na stoličke, moja ruka zostala v Aaronovej.
„Vždy je utáraná, akoby toho mala priveľa na srdci a nemala na to dosť
času. Alebo sa smeje, akoby jej bolo jedno, že zobudí polovicu sveta, ktorá
spí. Vie byť aj trochu vzdorovitá a Boh vie, že je hrozne tvrdohlavá. Lenže
za tým všetkým je oheň. Vášeň. To je to, čo z nej robí našu Linu. Naše malé
terremoto.“ Naše malé zemetrasenie.
Otcovi sa začali pod svetlom niekoľkých lámp, ktoré sa rozsvietili, keď sa
reštaurácia ponorila do tmy, lesknúť oči. Stiahlo mi hruď.
„A chvíľu to tak nebolo. Všetka tá ľahkosť sa vytratila a vidieť, ako moja
dcéra prežíva dačo zlé, nebolo ľahké. Zlomilo nám to srdce. Potom odišla, a
aj keď sme vedeli, že to chcela a potrebovala urobiť, srdcia nás boleli ešte o
čosi viac.“
Do očí sa mi nahrnuli slzy, tlak za nimi sa zvyšoval s každým otcovým
slovom. S každou spomienkou, ktorú odhalil.
„Ale to je minulosť. Teraz je tu a je v poriadku. Šťastná.“ Mama sa
načiahla a chytila otcovu ruku do svojej.
Už som sa nevládala udržať, postavila som sa na roztrasené nohy a obišla
som stôl. Keď som podišla k otcovi, objala som ho a pobozkala na líce. „Te
quiero, Papá.“ Potom som to isté urobila s mamou. „A ti también, tonta.“
Celý čas som zadržiavala slzy, akoby od toho závisel môj život. Nechcela
som plakať. Odmietala som vyroniť čo i len slzičku. „A teraz prestaňte,
dobre? Obaja. Nechajte si niečo na zajtra.“
Keď som sa vrátila na svoje miesto, sledovala som, ako sa moja ruka
načahuje po Aaronovej. Akoby už odmietala byť sama. Vlastné gesto ma
prekvapilo, no zároveň mi srdce poskočilo v hrudi, keď mi jeho dlaň vyšla
v ústrety. Pre­plietli sme si prsty a on si ich priblížil k ústam, aby sa perami
dotkol chrbta mojej ruky. Všetko prebehlo tak rýchlo, že kým sa to
skončilo a naše spojené ruky spočinuli na stole, nevedela by som, že sa to
naozaj stalo, nebyť horúceho odtlačku jeho pier na mojej pokožke.
Potom prehovorila mama a preniesla na seba moju pozornosť: „Som taká
šťastná, že ťa mám doma, cariño.“ Pohľadom pristála na Aaronovi. „A vidím
ťa takto.“ Jej úsmev sa rozšíril, smútok zmizol.
Útroby mi preťal pocit viny, po ktorom nasledovalo čosi dusné a husté.
Niečo, čo malo príchuť ľútosti a nádeje.
„Chvíľu som si myslela, že ťa naozaj neprivedie, Aaron. Dokonca som
pochybovala, či si skutočný.“ Zachichotala sa a ja som prisahala, že mi na
sekundu prestali fungovať pľúca. Stretli sa nám pohľady, na tvári mala
ľahký úsmev. „Nepozeraj sa na mňa takto. Nikdy si nehovorila o nikom, s
kým by si sa stretávala, ani si si z New Yorku nikoho nepriviedla domov,
keď si sa sem niekoľkokrát vrátila. A bolo to všetko také… náhle.“
„Naozaj, hermanita,“ pridala sa Isabel a znelo to podozrivo zaujato,
„mysleli sme si, že skončíš ako jedna z tých starých dám, ktoré zasvätia
svoj život hŕbe mačiek. No namiesto mačiek to mali byť ryby. Alebo…
gekóny, lebo si alergická na mačaciu srsť.“ Zasmiala sa. „Stále sme o tom
hovorili na rodinných stretnutiach.“
 „Vďaka za vašu dôveru,“ zamrmlala som a potom som vyplazila jazyk na
sestru. Nemohla som uveriť, že hovoria také veci pred niekým, s kým
údajne chodím. Alebo ešte lepšie, pred niekým, o kom vedeli, že som s ním
chodila v minulosti. „Mám šťastie, že vás mám.“
Aaronove prsty trochu pevnejšie zovreli moje a ja som cítila, ako
napodobňujem tento pohyb.
„Nie, o takých veciach sme sa nerozprávali,“ pokrútila mama rázne
hlavou a prebodla druhú dcéru rozhorčeným pohľadom. „Prestaň si
doberať svoju sestru, Isabel. Zajtra sa budeš vydávať.“
Isabel sa zamračila. „Čo to má spoločné s…?“
Mamá mávla rukou vo vzduchu a umlčala ju.
Zachichotala som sa a sledovala som, ako si sestra nespokojne prekrížila
ruky na hrudi.
„Nikdy sme si nemysleli, že skončíš sama, Lina. Ale báli sme sa, že budeš
osamelá.“ Pozrela na Aarona a pohľad jej znežnel. „A keď viem, že nie si, že
máš niekoho, o koho sa môžeš oprieť a ku komu sa môžeš vrátiť domov,
možno niekoho, s kým si raz vytvoríš nový domov, spí sa mi v noci o niečo
ľahšie.“
Muž vedľa mňa nezaváhal, keď prehovoril: „To vám môžem sľúbiť.“ Jeho
hlas ma pohladil po koži. Tlačil mi na srdce, ktoré mi búšilo do stien
hrudníka, chcelo sa dostať von s rovnakou vervou, ako som nechcela počuť
to, čo malo nasledovať. „Vždy ma bude mať.“ Palcom mi prešiel po chrbte
ruky. „Ešte o tom nevie, ale mňa sa tak ľahko nezbaví.“
Nemohla som sa naňho nepozrieť. Nemohla som mu nepreskúmať jeho
peknú tvár. V tejto chvíli ma to už nemalo až tak prekvapovať. Aaron ma
načisto ovládol. A tak som urobila presne to, čo mi našepkával inštinkt.
Otočila som sa k nemu. Už na mňa hľadel.
Cíti aj on to nutkanie? Nutkanie hľadať v mojej tvári akékoľvek odpovede,
o ktorých si myslí, že ich nájde?
Snažila som sa dostať srdce pod kontrolu a s obavami som sa zahľadela
do oceánovo modrých studníc. Aj s očakávaním. A našla som v nich niečo
desivé. Niečo, čo tam nemalo – nemohlo – byť, ak vezmeme do úvahy, že
toto mala byť fraška, takže jeho tvrdenie nemalo byť pravdivé. No nevedela
som poprieť to, čo som mala priamo pred sebou: tie emócie tam naozaj
boli, vyžarovali z jeho pohľadu. Surová úprimnosť. Presvedčenie. Viera.
Opora. Prísaha. To všetko na mňa hľadelo z Aaronových očí a dožadovalo
sa uznania.
Akoby dával sľub mne, nie mojej matke.
Akoby to, čo práve vyhlásil, nebolo súčasťou našej hry.
Ale to som nemohla prijať. Akokoľvek sa mi telo triaslo od námahy, aby
som mu neobtočila ruky okolo krku a neprosila ho o odpovede, kde presne
v tej sivej zóne sa nachádzame, nedovolila som si zaoberať sa otázkami,
ktoré mi vírili hlavou a zauzľovali moje city.
Pretože možno som v skutočnosti nechcela počuť žiadnu z odpovedí na
otázky ako: Prešli sme od kolegov cez obchodných partnerov až k
priateľom? Boli sme priatelia, ktorí si sľúbili, že tu odteraz budú jeden pre
druhého? Priatelia, ktorí sa takmer pobozkali a zdieľali jemné dotyky pier?
Bol ten sľub naozaj pravdivý, ako ma prosili jeho oči, aby som verila?
Alebo to nebolo nič viac ako ďalšia ozdoba? A ak to bola ozdoba, načo
potom niečo také vôbec hovorí? Vari neberie ohľad na moje úbohé srdce?
Nevidí, že už nie som schopná rozoznať jedno od druhého? Ale ak to
nebolo len obyčajné prikrášlenie pravdy – pretvárka, nástroj v našej fraške
–, tak čo to, preboha, robí? Čo robíme?
Nevládala som ďalej znášať vplyv všetkého, čo na mňa hľadelo z
Aaronových očí, ani spracovať všetky otázky a pochybnosti, ktoré sa mi
tisli do hlavy. Ráznym pohybom som si vystrela nohy a spustila ruku z
jeho. Stolička podo mnou zavŕzgala po podlahe.
„Potrebujem si odskočiť na toaletu,“ vychrlila som a odtrhla pohľad od
Aarona.
Potom som odišla tak rýchlo, ako som len dokázala, bez toho, aby som sa
obzrela.
Neotočila som sa. Ani raz.
Dokonca ani potom, čo som počula, ako moja sestra prehovorila: „Takže,
keď už je preč, môžeme sa rozprávať o mne? Som nevesta a mala by som
byť stredobodom pozornosti. Cítim sa zanedbaná.“
Keby som nemala v hlave zmätok, zasmiala by som sa. Pravdepodobne
by som sa vrátila a potiahla ju za vlasy, že sa správa ako nafúkaný,
egocentrický sopliak, ale bola som príliš zaneprázdnená útekom. Opäť som
sa zachovala ako zbabelec, a zdalo sa, že týmto tempom si takéto správanie
do konca víkendu dokonale osvojím.
 Umyla som si ruky a ošpliechala si tvár vodou. Nemyslela som na nič, a
zároveň sa mi v hlave mlelo všetko. Cítila som sa totálne zdrvená vlastnou
hlúposťou.
Asi preto som si pri vychádzaní z toalety neuvedomila, že niekto mi stojí
v ceste, až kým som nenarazila na mužskú hruď.
„Mierda,“ zamrmlala som popod nos a ustúpila som o pár krokov. „Lo
siento mucho,“ dodala som tesne predtým, ako som si všimla, kto predo
mnou vlastne stojí. „Ach, Daniel.“
Odhrnula som si z tváre niekoľko zatúlaných prameňov vlasov a
vnútorne som stuhla.
Môj bývalý nedával najavo, že by sa cítil rovnako trápne ako ja. „Si v
poriadku?“ spýtal sa ma po španielsky.
Teraz, keď sme osameli a Aaron nebol nablízku, som si dovolila tiež
odpovedať po španielsky: „Áno, som v poriadku. To nič. Len som do teba
trochu vrazila.“ Odkašľala som si a oprášila si zo skladanej sukne
neviditeľné smietky prachu. „Ešte raz sa ospravedlňujem. Bola to moja
chyba. Som trochu roztržitá.“
„Všetko je v poriadku, Lina.“ V jeho líci sa zjavila jamka.
Zadívala som sa na ňu, trochu stratená v myšlienkach. Pred všetkými
tými rokmi to bola práve tá jamka, ktorá dala veci do pohybu. Teraz som
pri pohľade na ňu nepodľahla ani najmenšiemu náznaku vrelosti.
„Tuším som dnes večer nemal prísť,“ pripustil Daniel z ničoho nič a vrátil
ma tým do prítomnosti.
Pomaly som prikývla a snažila sa vyrovnať so zvláštnym pocitom súcitu,
ktorý som k nemu zrazu pocítila. Nemýlil sa. Počas celej večere nebol
ničím iným ako duchom. Nikto ho poriadne neoslovil – čo som vzhľadom
na našu spoločnú minulosť chápala – a on sám od seba neprehovoril. Keď
som sa vcítila do jeho kože, nevedela som si predstaviť, že by som prijala
pozvanie na dnešné stretnutie.
„Nie, bolo správne prísť, ak si veril, že tu musíš byť.“ Zopäla som ruky,
aby som sa s nimi nervózne nehrala. „Urobil si to pre Gonzala, a to je od
teba veľmi odvážne.“
Trpko sa zasmial. „Nemyslím si, že by s tebou niekto pri tom stole
súhlasil. Možno okrem Gonzala, a ten by slovo odvážny nepoužil.“ Ruky
mu skĺzli do vreciek nohavíc.
 Ani v tomto sa nemýlil. Rodičia boli vždy zdvorilí, aj keď odmeraní, ale
len kvôli Gonzalovi. A Isabel. Vedeli, aký je preňho Daniel dôležitý a ako
by bez neho nemali Gonzala v životoch, a toho ľúbili ako vlastného syna.
No nepochybovala som, že Danielovi nikdy neodpustia, ako mi pred časom
zlomil srdce. Že mal podiel na tom, čím som prešla.
„Počuj,“ vydýchol Daniel. „Viem, že je na to asi prineskoro, ale chcel som
ti povedať, že ma to mrzí. Tuším som sa ti nikdy neospravedlnil.“
Nie, nikdy sa mi neospravedlnil.
„Nikdy som nechcel, aby sa udialo to, čo sa stalo. Ani mi nezišlo na um,
že by to bolo možné.“
Pravdaže mu to nezišlo na um. Veď z toho pramenil celý problém, nie?
Stiahol ma so sebou, a keď začala situácia vyzerať škaredo, skočil cez
palubu. Nechal ma na lodi, aby som sa s ňou potopila. A presne to som
urobila; klesla som pod hladinu a musela sa prebojovať nahor. Sama.
Jeho ospravedlnenie bolo fatálne oneskorené – možno naň bolo dokonca
prineskoro –, ale aspoň som ho konečne dostala. Aj to sa ráta.
„Už je to dávna minulosť,“ vyhlásila som a myslela som to vážne. Aj keď
časť môjho ja si bude navždy pamätať, že to on mi spôsobil jazvu, ktorú si
so sebou ponesiem do konca života. „Mimochodom, netráp sa tým, čo
povedal môj otec. Je trochu rozcítený.“ Mávla som medzi nami rukou a
zastavila sa vo chvíli, keď som si uvedomila, že Danielovi nie som nič
dlžná. Nemala som sa snažiť, aby sa cítil lepšie. Odkašľala som si. „Vieš, ako
v nás svadby prebúdzajú to najlepšie aj najhoršie.“
Bola som toho živým dôkazom, môj falošný priateľ sedel pri stole s
rodinou a ja som sa konečne postavila zoči-voči svojmu čerstvo
zasnúbenému bývalému.
Hoci problém s návratom domov do Španielska na Isa­belinu svadbu –
bez spoločníka, bez partnera – nikdy nespočíval v stretnutí s Danielom.
Išlo o to, aby som sa postavila tvárou v tvár všetkým ostatným. Išlo o
očakávanie, o predstavu, že každý jeden človek odtiaľto ma videl vyrastať,
zaľúbiť sa, sklamať sa v láske, stratiť na chvíľu kúsok seba a potom ujsť do
cudzej krajiny. Išlo o to, že som musela čeliť mužovi, ktorý si očividne dal
svoj život do poriadku, zatiaľ čo ja nie. To bolo to, čo to celé spustilo,
presne to, čo ma prinútilo stisnúť gombík paniky.
Aké to odo mňa bolo hlúpe! Aké hlúpe bolo dovoliť takej maličkosti
dotlačiť ma ku klamstvám! No naozaj, nebolo hlúpe zosnovať tento
absurdný, pekný obraz o svojej osobe a presvedčiť každého o jeho
pravdivosti len preto, že vďaka nemu som chcela v očiach svojej rodiny
vyzerať spokojná a šťastná?
Teraz, keď som stála pred katalyzátorom celej tejto šlamastiky, som si
náhle uvedomila, aké to odo mňa bolo ne­smierne hlúpe.
„Dúfam, že to myslíš vážne, Lina. Celú túto záležitosť je lepšie nechať v
minulosti.“ Daniel chvíľu klopil zrak na zem a potom prikývol. „Si teraz
šťastná? So svojím životom? S ním?“ Naklonil hlavu. „Nevyzeráš úplne
šťastne.“
Vyschlo mi v hrdle, oči sa mi rozšírili, ako som sa pokúšala spracovať
jeho slová. „Samozrejme, že som,“ vyšlo zo mňa zadychčane. V tele mi víril
číry šok, ktorý sa miešal s hlúpym strachom z toho, že upozorňuje na moju
lož. „Som šťastná, Daniel,“ zopakovala som a tie dve emócie sa zmenili na
niečo iné. Niečo, čo chutilo oveľa trpkejšie.
„Si si istá?“ opýtal sa pokojne, sebavedomo a povýšenecky, čo ma
prinútilo zakloniť hlavu. „Aaron mi príde ako fajn chlap, hoci pôsobí
trochu… sucho. Nevrlo,“ pokračoval Daniel a ja som na zlomok sekundy
zatvorila oči, keď ma zasiahlo silné nutkanie brániť ho. „Ale hádam je na
teba dobrý. Drží sa pri tebe od chvíle, čo som ho spoznal.“ Zachechtal sa.
„Nie je to môj štýl, byť ako strážny pes, ale chápem, prečo je to príťažlivé.“
Pootvorila som pery, lebo som nemohla uveriť vlastným ušiam. Naozaj
vychádzajú z úst môjho bývalého tieto slová?
„Ale si naozaj šťastná, Lina? Poznám ťa a toto nie je tá bezstarostná Lina,
aká si. Hoci si tu krátko, zdáš sa mi ako na ihlách a budem úprimný,
nemôžem si pomôcť, ale znepokojuje ma to.“
Znepokojuje ho to? Zažmurkala som. A ešte raz. Znovu a znovu.
Som ako na ihlách? Tomu som vedela uveriť. Určite som sa tak cítila viac
než raz. Ale… nebolo dôležité, či to, čo si myslel, je pravda alebo nie.
Dôležité bolo, že veril, že ho čosi oprávňuje popierať moje slová.
Nevšímajúc si moje rastúce rozhorčenie, Daniel pokračoval: „Možno za
to môže návrat domov do Španielska. Musíš cítiť veľký tlak. Alebo je to
možno tým, že Isabel sa vydáva, a ty nie.“
V hrdle sa mi zasekol dych.
„Alebo je to možno ním. Neviem, ale…“
 „Prestaň,“ zasyčala som. Niečo vo mne vzbĺklo. Ako vatra. Dokonca som
počula, ako plamene praskajú a syčia. Spaľovali zvyšky mojej trpezlivosti.
„Neopovažuj sa, Daniel.“
Zvraštil obočie, tváril sa zmätene. „Čo?“
„Čo?“ zopakovala som, hlas mi stúpol o oktávu. Zavrela som oči a
vzopäla všetky sily, aby som sa upokojila. „Netvár sa, že ti na mne záleží
alebo že ma vôbec poznáš. Nemáš právo súdiť ani pochybovať o mojom
šťastí.“ Tempo, ktorým mi dych vchádzal do pľúc a vychádzal z nich, sa
zvyšovalo, môj hnev sa stupňoval. „Prestaň mi predhadzovať, čokoľvek si
myslíš, že vieš alebo vidíš. O to právo si prišiel už dávno.“
Pokrútil hlavou a nahlas si povzdychol. „Vždy mi na tebe záležalo, Lina.
A vždy bude. Preto sa o teba bojím. Preto sa snažím o tento rozhovor.“
„Vždy ti na mne záležalo? A vždy bude?“
„Prirodzene,“ vydýchol. „Si pre mňa ako mladšia sestra. Čoskoro sa z nás
stane rodina.“
Niečo hlboko vo mne sa zmenilo na ľad. Dreň v mojich kostiach zamrzla
a ja som zapustila korene.
„Takže teraz som pre teba ako mladšia sestra?“ Jeho vyhlásenie malo v
mojich ústach kyslú chuť. „Žartuješ, Daniel?“
Jeho výraz sa zmenil na povýšenecký. Vyjadroval ním postoj autority. Tú
masku som dobre poznala, nasadzoval si ju, keď stál pred triedou. „Nebuď
taká, Lina.“
„Aká?“
Nespokojne zacmukal. „Nebuď ako dieťa. Obaja sme už dospelí. Dokážeš
hovoriť a správať sa ako dospelá.“
Už. Povedal už. Na rozdiel od čoho? Od čias, keď sme spolu chodili?
„Bola som dieťa, keď sme boli pár, Daniel? Keď si so mnou chodil? Keď
som sa vďaka tebe cítila výnimočná? Keď si mi hovoril, ako ma ľúbiš?“
Sledovala som, ako zaťal zuby. „To je všetko, čím som pre teba bola, keď si
ma odhodil ako horúci zemiak, len čo si vo vzduchu vycítil problémy? Tým
by sa všetko vysvetľovalo. Preto sa mi ospravedlňuješ až teraz – už ma
považuješ za hodnú ospravedlnenia, lebo som konečne dospela.“
Ustúpila som o krok dozadu a počula, ako mi srdce bubnuje v ušiach, keď
som ho pozorovala. Nehýbal sa.
„Vieš čo? Už je to za mnou.“ Pokrútila som hlavou a trpko sa zasmiala.
„Nezostala som ti nič dlžná. A ani ty mi nič nedlhuješ. Nikdy ti na mne
nezáležalo, Daniel. Aspoň nie dostatočne. Inak by si ich nenechal zožrať
ma zaživa.“ Pre­hltla som a vytlačila všetky tie spomienky, hoci búchali,
kričali a všemožne sa dožadovali, aby som ich vypustila von. „Naozaj si
želám, aby si radšej držal jazyk za zubami. Lebo týmito poslednými
minútami si zničil aj tú trochu úcty, ktorú som si voči tebe zachovala.“
Pozorovala som ho, ako stojí predo mnou, sotva sa hýbe, a urobila som
ďalší krok dozadu.
Ústa sa mu otvorili, ale okrem: „Lina,“ z nich nevyšlo nič viac.
„Je to v poriadku,“ pokračovala som. „Nič od teba nečakám. Ako som
vravela, už je to dávno za nami.“
Zatvoril ústa a spustil plecia. Snáď tým dával najavo, že prijíma tento
ortieľ.
„Ale môžem ťa ubezpečiť, že som šťastná.“
Bola som. Aj zmätená, ak som mala byť úprimná. Áno, moje srdce bolo
zmätené a dezorientované. A k tomu všetkému aj vystrašené. No do života
mi vstúpila sila, ktorá akoby odtrhla škrupinu strachu, ktorá pokrývala
tento úbohý, otlčený orgán, presakovala cez praskliny, a keby som jej to
dovolila, vymazala by všetky pochybnosti. Sľubovala mi pocit bezpečia a
pohodlie.
Lenže to nebol rozhovor, ktorý som Danielovi dlhovala. Dlhovala som ho
niekomu inému.
Niekomu, ku komu som sa potrebovala vrátiť.
Už som sa chystala obrátiť na päte a urobiť presne to, keď spoza rohu
vyšiel niekto, kto mi vždy dokázal vyčariť úsmev na tvári.
„Čo tu robíš tak dlho, cariño?“ opýtala sa abuela po španielsky a pozrela
na Daniela. „Aha, už chápem.“ Strelila po ňom úkosom pohľadom a potom
ho úplne odignorovala. Keď sa opäť zahľadela na mňa, špúlila pery a
tvárila sa nezbedne. „Ten tvoj priateľ sedí pri stole ako opustené šteniatko.“
Zavesila sa do mňa a ja som sa hneď cítila o čosi ľahšie. „Objednal ti dezert,
vieš? A stále pozerá na miesto, odkiaľ si odišla, akoby sa zo všetkých síl
držal, aby sa po teba nerozbehol.“
V bruchu som pocítila chvenie motýlích krídel. „Naozaj?“
Abuela ma pohladkala po ruke. „Samozrejme, boba.“ Zacmukala a
odtiahla ma späť do reštaurácie. „Ani si nevypýtal dve lyžičky, takže vie, že
prinútiť ťa, aby si sa s ním podelila o dezert, je márne.“ Zachichotala sa a ja
som sa snažila ignorovať, ako sa mi to príjemné chvenie šíri z brucha až do
hrude.
„On… on je takmer dokonalý,“ zamrmlala som, čím som prekvapila samu
seba.
„Áno,“ prisvedčila bez toho, aby sa nad tým vôbec zamyslela. „Práve
preto by si ho nemala nechávať tak dlho samého. Je príliš pekný, pre svoje
vlastné dobro.“
Mala pravdu – aj pre moje vlastné dobro.
„Myslíš, že si s ním môžem zajtra zatancovať?“
„Samozrejme.“ V duchu som nepochybovala, že to Aaron urobí. „Stačí ho
pekne poprosiť, abuela.“
Zachichotala sa a ja som bezpochyby vedela, že o pozornosť svojho
falošného priateľa budem musieť pravdepodobne bojovať s vlastnou starou
mamou.
Potom nás žena, ktorá mi viac než miliónkrát tajne priniesla čokoládu po
večierke, zaviedla späť za zvyškom rodiny, ktorá živo debatovala.
Tesne pred tým, ako došla k stolu, stíšila hlas: „Za mojich čias sa takí
muži nerodili. Abuelo bol pekný, ale nie takto. Hoci to nebol vzhľad, čím si
ma získal.“ Žmurkla. „Vieš, ako to myslím.“
„Abuela!“ zašepkala som nahlas.
Potľapkala ma po ruke. „Nehraj sa predo mnou na han­blivú. Som stará.
Viem, ako to na svete chodí. A teraz už bež.“
Pár modrých očí si v okamihu našiel moje. Odskočili k abuele a potom
niekam za mňa. Keď som sa obzrela, všimla som si, že Daniel kráča zopár
krokov za nami.
Rozlúčila som sa so starou mamou a opäť som pozrela na svojho
falošného priateľa. Zamierila som k nemu. V Aaronovej peknej tvári som
videla znepokojenie. Mal zovretú čeľusť a zvraštené čelo. Keď sa jeho
pohľad znovu stretol s mojím, v očiach mu svietili otázky a rovnaká
ochranárska sila, akú som cítila pred niekoľkými minútami, keď Daniel
spomenul jeho meno. Bolo to jasné ako letný deň bez mráčika.
Aaron mal obavy. Očividne sa držal, aby nevyskočil na nohy, nerozbehol
sa mi v ústrety a nespýtal sa ma, čo sa, dopekla, stalo. Záležalo mu na tom.
Záležalo mu na mne. A chránil by ma, držal by ma, alebo by aspoň stál po
mojom boku – stačilo otvoriť ústa a požiadať ho o to. Vedela som to. Bože,
veď by to urobil, aj keby som ho o to nepožiadala.
Úprimný, skutočný záujem. Na rozdiel od toho, čo tvrdil Daniel.
Jemne som klesla na svoju stoličku a chvíľu som sa pokúšala nasadiť
pokojný úsmev. Neutrálny výraz. Ale moje pery sa pravdepodobne zvlnili
nesprávnym smerom, v mojich črtách sa prejavilo všetko, čo vo mne ešte
vždy vírilo po výmene názorov s Danielom, lebo keď som sa otočila tvárou
k Aaronovi, jeho oči zahoreli intenzívnejšie.
Silou vôle som donútila kútiky pier, aby sa zdvihli. Aaronovi sa v čeľusti
zachvel sval.
Moja sestra začala trkotať, no o čom presne, to som nemohla povedať.
Hlavou som bola niekde inde.
Ruky som mala v lone, keď som pocítila, ako na ne dopadla Aaronova
dlaň. Už druhý raz za dnešný večer nám preplietol prsty. Každý jeden z
nich. Tentoraz však nechal naše spojené ruky presne tam, kde boli – na
mojom stehne. Akoby mi chcel naznačiť, že tento spôsob držania – pod
stolom, kde boli naše ruky skryté pred zrakom ostatných – znamená, že je
iba pre nás. Nie je súčasťou našej frašky.
Cieľavedome mi stisol ruku, teplými prstami zovrel moje a držal ich v
hrejivej dlani. Iba pre nás, ubezpečil ma zdanlivo. Prisľúbil mi to.
A ako najväčšia hlupaňa vo vesmíre som v tých piatich dlhých prstoch
našla ohromnú útechu. V jeho teplej dlani. Priblížila som si teda naše
prepletené prsty k bruchu a opätovala som mu stisk.

•
Priamo medzi mojimi rebrami sa nachádzalo niečo, čo až príliš
pripomínalo tikajúcu bombu.
„Počujem, ako sa ti v hlave točia ozubené kolieska,“ ozval sa Aaron, keď
prešiel cez miestnosť v pyžamových nohaviciach, ktoré mi opäť
spôsobovali šialené reakcie v bruchu. To isté platilo aj o tričku. Mal na sebe
to, v ktorom spal včera.
Aspoň nebol do pol pása nahý. Nemyslela som si, že by som teraz
zvládla Aarona bez trička.
„Som v poriadku,“ zaklamala som, hoci v hlave mi pulzovalo pri každej
spomienke na rozhovor s Danielom. Od chvíle, čo sme odišli z reštaurácie,
som si ho v duchu donekonečna prehrávala. „Len si prechádzam, čo všetko
musím stihnúť pred zajtrajším veľkým dňom.“
Presne tým by som sa mala zaoberať.
Aj ja som mala na sebe pyžamu a narovnala som dva páry topánok na
vysokých podpätkoch – tie, ktoré si obujem, a záložné – na podlahe pri
stene. Starostlivo som medzi nimi nechala rovnaký priestor.
Odstúpila som, aby som sa pokochala svojou prácou. Nie.
Nepresvedčená som si kľakla a preskupila ich.
Keď som mala chrobáka v hlave, robila som jednu z dvoch vecí –
nutkavo som jedla alebo usporadúvala veci. A vzhľadom na to, že sme
práve večerali a na bielizníku stál stĺpec úhľadne poskladaného oblečenia a
dokonale zoradených odevov, som si tentoraz zvolila druhú možnosť.
Kútikom oka som zachytila, ako sa Aaron zvalil na posteľ s ľahkosťou a
prekvapivou jemnosťou u muža jeho veľkosti.
„Dymí sa ti z uší.“ Oprel sa chrbtom o čelo postele a drevo zavŕzgalo pod
jeho váhou.
Znovu som siahla po topánkach a posunula ich o centimeter doprava.
„Nemyslím si,“ odvetila som úsečne. Potom som oba páry posunula o pol
centimetra doľava. „To by som musela nad niečím príliš premýšľať. A to
nerobím.“
„Ale áno, robíš,“ vyhlásil z postele. „Porozprávajme sa.“
Neobťažovala som sa reagovať. Keď som začula jeho povzdych, sústredila
som sa na svoju úlohu.
Možno ak ich postavím špičkou k stene…
„Catalina,“ zvolal Aaron.
A spôsob, akým vyslovil moje meno, ma prinútil otočiť sa a pozrieť mu
do tváre.
„Poď sem.“ Rukou potľapkal po posteli.
Zachmúrila som sa.
„Posaď sa na chvíľu ku mne a potom sa môžeš vrátiť k mučeniu tých
topánok do dokonalosti,“ vzdychol. „Len na chvíľku.“ Potom znovu položil
dlaň na prikrývku. Keď som nič nepovedala, ani sa nepohla, dodal veľmi
jemne, akoby mu malo zlomiť srdce, ak mu nevyhoviem: „Prosím.“
To prekliate prosím a spôsob, akým ho vyslovil, ma prinútili pohnúť sa k
nemu.
 Skôr než som si uvedomila, čo robím, sedela som na posteli hneď vedľa
jeho boku. Vedela som, o čom chce hovoriť. O kokteile emócií, spomienok
a otázok, ktorý sa mi pomaly miesil v hlave. O kokteile, ktorý som si so
sebou priniesla do bytu a o ktorom som vedela, že ak čo i len otvorím ústa,
vybuchne a vyleje sa zo mňa. Znamenalo to úplne sa Aaronovi zdôveriť.
Povedať mu o časti svojej minulosti, ku ktorej som sa nikdy nevracala s
radosťou. Poskytnúť mu kľúč, ktorý by mu pomohol lepšie ma pochopiť a
spoznať. A chcela som to urobiť? Vedela by som to spraviť bez toho, aby
som si zaborila hlavu do jeho hrude a našla tam útechu?
„Nechcem ťa unavovať melodramatickosťou svojho života, Aaron,“
vzdychla som a myslela som to vážne. Nepovedala som mu však, že pod
tým všetkým sa ukrýva iba jedno – strach. „Nemusíš sa báť…“
Aaron ma jediným plynulým pohybom zdvihol a položil si ma medzi
rozkročené nohy. Z pootvorených pier mi unikol ďalší vzdych, ale tento
nemal nič spoločné s vyčerpaním ani s tým, čo mi vírilo v hlave.
„Záleží mi na všetkom, čo ťa trápi, a chcem o tom počuť,“ vyriekol spoza
mňa. „Nič na tebe nie je nudné a nikdy sa nestane, že by ma niečo
nezaujímalo. Rozumieš?“
Cítila som, ako prikyvujem a možno som aj potichu zamrmlala: „Áno.“
Srdce mi bubnovalo v ušiach príliš hlasno, aby som sa počula.
Aaron pokračoval: „Ak chceš hovoriť o tom, čo sa stalo, tak môžeme.“
Jeho ruky mi dopadli na plecia s nehou, ktorá ma odzbrojila. Potom mi
odhrnul vlasy a prstami sa dotkol môjho zátylka. „A ak nechceš,
porozprávame sa o niečom inom. Ale chcem, aby si sa uvoľnila. Len na pár
minút.“
Odmlčal sa a palcami mi začal masírovať líniu chrbtice. Musela som sa
držať, aby som nezakňučala ako ranené zviera. Lenže mňa nič nebolelo.
„Platí?“
„Áno,“ pritakala som a podvolila som sa jeho dotykom.
Nastalo krátke ticho a Aaronove prsty mi prešli po zátylku a jemne mi
tam masírovali svaly. V hrdle sa mi zrodil ďalší zvuk, ktorý takmer opustil
moje pery. V poslednej chvíli som ho však zadržala.
„To, čo povedal tvoj otec počas večere, ma prinútilo spomenúť si na
mamine slová, ktoré mi opakovala, keď som bol malý.“ Aaronove končeky
prstov pokračovali v hladkaní mojej pokožky a uvoľňovali viac ako len
napätie v pleciach. Menila som sa na zmäknuté maslo, keď som počúvala
jeho hlboký hlas, ktorý ma nútil zatlačiť všetky nepríjemné myšlienky do
úzadia. Zdôveroval sa mi s ďalším kúskom svojej minulosti. „Vtedy som
tomu nerozumel a ani ma to nezaujímalo. Všetko sa zmenilo, keď som bol
starší a ukázalo sa, že mama je chorá. Možnosť, že nás opustí, sa stala
reálnou. Vravievala mi, ako v okamihu, keď som sa narodil, vedela, že našla
svoje svetlo v tme. Ten jediný maják, ktorý bez ohľadu na všetko vždy
svietil. Osvetľoval noc a ukazoval jej cestu domov. Ako dieťa som si myslel,
že je to buď príliš sentimentálne prirovnanie, alebo veľmi dramatické.“ Z
pier mu unikol tichý, vážny smiech.
Srdce mi zaňho znovu puklo, bolelo a prosilo ma, aby som sa otočila a
poskytla mu akúkoľvek útechu. No ani som sa nepohla. „Musí ti veľmi
chýbať.“
„Chýba mi každý deň. Keď zomrela a moje večery trochu potemneli,
začal som chápať, čo tým chcela povedať.“
Dúfala som, že ja takúto stratu ešte dlho nezažijem.
„Ale to, čo povedal tvoj otec – že máš v sebe oheň, ľahkosť a život, a ako
sa na istý čas vytratili…“ Odmlčal sa a prisahala by som, že som počula,
ako sťažka prehltol. „Ide len o to…“ Znovu nedopovedal, akoby sa bál
nasledujúcich slov, a to sa nikdy nebál vyjadriť svoj názor. Aaron nepoznal
strach. „Si všetko, čo spomínal, Catalina. Si svetlo. A vášeň. Už len tvoj
smiech mi vždy zlepší náladu a ako zázrakom mi v priebehu niekoľkých
sekúnd rozjasní deň. Dokonca aj vtedy, keď ho nevenuješ mne. Ty… vieš
rozžiariť celú miestnosť, Catalina. Máš takú moc. A to vďaka všetkým
vlastnostiam, ktoré ťa robia tým, kým si. Vďaka každej z nich, dokonca aj
tých, ktoré ma privádzajú do takého šialenstva, aké si nevieš ani
predstaviť. Nikdy by si na to nemala zabúdať.“
Srdce sa mi na okamih zastavilo. A potom znovu. A ešte raz. Až kým sa
mi do pľúc ani z nich nedostával nijaký ­vzduch a ja som vedela, že srdce
mi prestalo biť úplne. Dlho som zostala zaseknutá v čase a myslela si, že sa
z toho viac nedostanem, lebo mi zlyhalo srdce. Na druhej strane, ak to mali
byť slová na rozlúčku, s ktorými som mala opustiť tento svet, bola som
šťastná.
No keď mi srdce znova začalo biť, necítila som úľavu. Nemohla som ju
cítiť, lebo mi zrazu tĺklo tak divoko ako ešte nikdy.
 Niektorí ľudia tvrdili, že najkrajšia vec, akú pre nich niekto urobil, bolo,
že im napísal báseň, zložil pieseň alebo vyznal nehynúcu lásku iným
grandióznym gestom. Ale práve vtedy, keď som bola v objatí medzi
Aaronovými dlhými nohami a jeho prsty mi jemne masírovali krk len
preto, lebo som sa tvárila napäto, som si uvedomila, že nič z toho
nepotrebujem ani nechcem. Nechýbalo by mi, keby sa mi nikdy nedostalo
grandiózneho vyznania lásky, pretože jeho slová boli podľa mňa
bezpochyby to najkrajšie, čo som o sebe kedy počula. A venoval ich mne.
Iba mne.
Tak veľmi sa mi chcelo otočiť, telo kričalo na moju hlavu, aby to dovolila.
No vedela som, že ak to urobím, čokoľvek uvidí na mojej tvári, všetko sa
zmení. Každá poondiata vec medzi nami sa zmení.
Tak rada by som… dopekla. Tento muž. Stále mi dokazoval, aký je
dokonalý. Postupne predo mnou odhaľoval svoju nádheru, z ktorej som
bola namäkko, krútila sa mi hlava a chcela som viac.
Akoby som stála na okraji útesu a dívala sa dolu na hlboký oceán, ktorý
víri rovnakou modrou ako jeho oči. Odvážim sa doň skočiť?
„Do Daniela som sa zaľúbila v druhom ročníku na vysokej škole,“ začala
som bez otočenia. Netrúfala som si na voľný pád. Nie celkom. „Mala som
devätnásť. Bol mojím profesorom fyziky, a keďže bol mladší ako ostatní
členovia fakulty, vyčnieval. Študenti ho mali v obľube – najmä ženská časť.
Spočiatku to bolo iba hlúpe pobláznenie. Netrpezlivo som čakala na jeho
prednášky. Možno som si dávala o čosi väčší pozor na to, čo mám na sebe,
a sedávala som v prvom rade. No nebola som jediná. Takmer každé druhé
dievča i niekoľko chlapcov bolo očarených jeho jamkou na líci a
sebavedomím, s akým sa pohyboval po miestnosti. A to bol jeho predmet
jeden z najťažších, aké sme mali v rozvrhu.“
Aaron pokračoval v masírovaní mojich napätých svalov pozdĺž krku a
pliec. Zostával ticho a takmer sa zdalo, že – okrem prstov – znehybnel aj
on.
A tak som pokračovala: „Predstav si moje prekvapenie, keď som si začala
všímať, že sa na mne pristavuje pohľadom o čosi dlhšie ako na iných.
Alebo že jeho jamka sa objavuje častejšie, keď hľadí práve na mňa.“ Zavrela
som oči, keď Aaronove ruky klesli nižšie po mojom chrbte.
„V priebehu toho roka to všetko dospelo do bodu, keď sme si cez
prestávky medzi vyučovaním alebo počas súkromného doučovania tajne
dopriali zopár nevinných dotykov. Bolo to také… strhujúce. Takmer
vzrušujúce. Vďaka nemu som sa cítila výnimočná, akoby som nebola len
ďalšia zo študentiek, ktoré po ňom túžia.“ Počula som, ako stišujem hlas,
strácala som sa v spomienkach, a tak som sa pokúsila pokračovať
hlasnejšie.
„V každom prípade sme spolu začali chodiť, až keď som skončila dva
semestre jeho kurzu. Oficiálne, verejne sme tvorili pár. Nie na akademickej
pôde alebo niečo podobné, ale chodili sme von ako každá iná dvojica.
Predstavil mi Gonzala a s Isabel sa do seba zúfalo zaľúbili. Stačil na to
jeden vášnivý pohľad.“
Pri spomienke na okamih, keď sa Isabel a Gonzalo do seba zahľadeli, sa
mi na perách zjavil skutočný úsmev; zdalo sa, akoby čakali iba na to.
Akoby nevedomky čakali jeden na druhého.
Aaronove nohy sa posunuli a pritiahol si ma ešte viac do lona. Alebo
som to možno bola ja, kto sa k nemu čoraz väčšmi prikláňal. Nevedela
som, ale nesťažovala som sa, ani som sa neodtiahla.
„Aj ja som bola zaľúbená. Po roku snívania o niečom, čo som nemohla
mať, som v to dúfala, zaslepená radosťou z toho, že je konečne môj. Že ho
môžem nazvať svojím priateľom.“
Jeho prsty sa na chvíľu zastavili, akoby váhali nad ďalším krokom. Potom
však pokračovali v masírovaní mojich pliec.
„Trvalo to niekoľko mesiacov. Potom som začula prvý šepot, prvú
škaredú, jedovatú fámu, ktorá začiernila celé naše šťastie. A po prvej
nasledovali mnohé ďalšie. Šepkanie sa zmenilo na hlasné klebety, ktoré sa
šírili po chodbách na akademickej pôde. Objavili sa aj príspevky na face‐­
booku a twitteri. Nikdy neboli namierené proti mne, ale boli o mne. Aspoň
spočiatku.“ Pritiahla som si kolená k hrudi a objala ich. „Tá štetka, čo spí so
svojimi profesormi, hovorili. Samozrejme, že má najlepšie výsledky z
ročníka. Presne takto urobila fyziku, hoci viac ako polovica študentov
vyletela. Vyspala sa s ním a vyspí sa s každým, len aby dokončila vysokú.“
Počula som Aaronov prudký výdych. Cítila som ho na zátylku. Jeho
prsty sa napli a nakrátko znehybneli.
„Každé slovo ma zraňovalo.“ Môj hlas znel inak – prázdno a trpko. A
pripomenul mi Linu, na ktorú som nechcela spomínať. Ani som ňou nikdy
viac nechcela byť. „Reči, ktoré o mne kolovali, sa rýchlo zmenili na
ukazovanie prstom a nechutné fotografie, čo niekto upravil vo photoshope
a pridal moju tvár. Bolo to naozaj… nechutné.“
Aaronov dotyk sa zmenil – teraz mi len prechádzal bruškami prstov po
koži, upokojoval ma, ubezpečoval ma: Som tu. Mám ťa.
„Celé sa to zmenilo na hanebný príbeh, v ktorom som ja bola tá ľstivá,
necudná žena, ktorá pre známky zvádza profesorov. Všetka tá tvrdá práca
a dlhé noci strávené nad knihami boli degradované len preto, že… neviem.
Dodnes nepoznám dôvod ani motiváciu tých rečí. Žiarlivosť? Výsmech?
Ale viem, že keby som bola jedným z mojich mužských spolužiakov a
Daniel by bol profesorka, možno by k ničomu podobnému neprišlo. Vtedy
by to bola profesorkina chyba. Obvinili by ju z toho, že je na mladých
zajačikov, a študent by si párkrát tľapol s kamarátmi. Namiesto toho
spolužiaci obťažovali mňa, až som takmer odišla zo školy. Stránila som sa
prednášok. Nechcela som vychádzať z domu. Stále som bývala s rodičmi,
lebo som to mala blízko autom, ale odmietala som sa s nimi rozprávať.
Vymazala som si profily na všetkých sociálnych sieťach. Uzavrela som sa
pred každým dôležitým človekom svojho života, dokonca aj pred sestrou a
hŕstkou kamarátov, ktorí mi zostali.“ Sústredila som sa na upokojujúce
kruhy, ktoré mi Aaron kreslil na kožu, uzemňoval ma nimi a nútil ma
uvoľniť sa, oprieť sa oňho a precitnúť v prítomnosti. „Bolo toho na mňa
priveľa. Cítila som sa… zahanbená. Bezcenná. Čokoľvek som urobila, akoby
nemalo nijakú cenu. Keď sa moje výkony na hodinách a po nich aj známky
zhoršili, malo to nepriaznivý vplyv na môj priemer. A mne to bolo úplne
jedno.“
Ticho, ktoré sa zdalo pridlhé, ma prinútilo uvedomiť si, že Aaron
neutrúsil ani slovo. Vedela som, že ma nebude súdiť, ale zaujímalo ma, čo
si myslí. Či sa teraz zmenil spôsob, akým ma vnímal.
„Čo urobil?“ ozval sa napokon. Jeho hlas znel tvrdo, drsne. „Čo urobil
Daniel s tým všetkým, čo ti ostatní spôsobovali?“
„Nuž, veci preňho začali vyzerať trochu zle. Neexistovalo žiadne
pravidlo, ktoré by mu bránilo stretávať sa s bývalou študentkou. Ale
všetko, čo sa dialo, už naňho bolo priveľa.“
„Naňho?“ zopakoval neveriacky, pričom v hlase sa mu objavili nové
ostré tóny.
 „Áno. A tak to ukončil. Povedal mi, že je to príliš komplikované a vzťahy
by nemali byť také ťaživé a chaotické.“
Aaronove prsty zastali, už sa nehýbali. Iba sa vznášali nad mojou kožou.
„Myslel si, že by sme si navzájom nemali spôsobovať nepríjemnosti a vo
chvíli, keď sa to stane, nemá zmysel byť ďalej spolu. A ja… myslím, že mal
pravdu. Asi mal pravdu.“
Aaron na to nič nepovedal. Z jeho pier nevyšlo ani slovo, ale vedela som,
že mu niečo nesedí. Cítila som to v jeho zrýchlenom a prehĺbenom dychu.
A v spôsobe, akým jeho ruky zmeraveli nad mojimi plecami.
„Často sa čudujem, ako sa mi podarilo ukončiť štúdium, ale stalo sa.
Niekedy po rozchode som sa vzchopila. Prišla som na skúšky a zložila ich.
Potom som nejako dala dokopy prihlášku na medzinárodné magisterské
štúdium a odišla som do USA.“
Aaron ma začal znovu hladkať dlaňami. Veľmi jemne, ale cítila som, ako
sa mi hýbu na pleciach. Neboli to rovnako intenzívne pohyby ako
predtým, ale aspoň sa ma opäť dotýkal. A to som potrebovala viac, než
som si bola ochotná priznať.
„Neutekala som pred ním, vieš? Všetci si mysleli, že áno, ale nebolo to
tak. Daniel mi zlomil srdce, ale pred tým som neutekala. Mohlo za to
všetko ostatné. Všetci sa na mňa pozerali inou optikou. Akoby som sa
zmenila, alebo sa zmenilo čosi na tom, ako ma vnímali. Akoby som bola
nejaká zničená hračka. Odhodená Danielom, obťažovaná, vysmievaná.
Všetci si šepkali: Ach, chuderka. Ako sa z toho dostane? Správali sa ku mne
ako k poškodenému tovaru. Doteraz sa tak správajú. Zakaždým, keď som
sa vrátila domov sama, pozerali na mňa s ľútosťou. Vždy, keď som
povedala, že som stále slobodná, chápavo prikývli a smutne sa usmiali.“
Potriasla som hlavou a zhlboka vydýchla. „Nenávidím to, Aaron.“ Vo
vlastnom hlase som počula emócie, ktoré dusili moje slová, lebo som to
naozaj z duše nenávidela. „Preto som sa sem vracala tak zriedkavo.“
No rovnako som sa veľmi bála, že časť z toho, čo si všetci myslia, môže
byť pravda. Prečo by som inak odvtedy nikdy nebola schopná nikomu
zveriť do rúk svoje srdce?
„Všetko, čo sa stalo, mi ublížilo, zanechalo jazvu, ale nezlomilo ma to.“
Prehltla som hrču v krku, chcela som veriť vlastným slovám. „Nezlomilo.“
Spoza môjho chrbta sa ozval hlboký, chrapľavý, bolestný zvuk. Skôr ako
som si uvedomila, čo sa deje, Aaronove ruky ma objali okolo pliec a
pohltilo ma jeho telo. Pritisol si ma k hrudi. K teplej, pevnej, bezpečnej
hrudi a ja… cítila som sa oveľa menej osamelá. Oveľa úplnejšia ako pred
niekoľkými sekundami.
Aaron mi zozadu zaboril hlavu do priehlbiny na krku a ja som pocítila
nutkanie utešiť ho. A tak som to urobila.
„Nie som zlomená, Aaron,“ zašepkala som, hoci som možno upokojovala
samu seba. „Nemôžem byť.“
„Nie si,“ zamrmlal mi do kože a objal ma pevnejšie. Privinul si ma bližšie.
„A viem, že aj keby ťa niečo zlomilo – lebo taký je život a nikto nie je
neporaziteľný –, aj tak by si sa znovu pozliepala a zostala tou
najžiarivejšou osobou, akú som kedy stretol.“
Rukami som objala tie jeho, ktoré mal ovinuté okolo mojich pliec. Tisol
si ma k hrudi, akoby sa bál, že sa rozplyniem, ak to neurobí. A ja som na
ňom visela rovnako zúfalo. Akoby od toho závisel môj ďalší dych.
Takto sme zostali ešte dlho. A pomaly, veľmi pomaly sa naše telá
uvoľňovali. Splynuli do jedného. Sústredila som sa na Aaronov dych, na
vážnosť chvíle, na tlkot jeho srdca na mojom chrbte, na jeho silu. Na
všetko, čo mi sám dobrovoľne poskytoval, akoby to nič nebolo. Akoby ich
samozrejme mal rozdávať a ja som mala právo si ich od neho brať.
Ani jeden z nás nič nepovedal, čas sa naťahoval, naše zovretia sa
postupne uvoľňovali a my sme prehrávali boj so spánkom.
Napokon mi padli viečka, ale tesne predtým, ako ma pohltila tma, sa mi
zdalo, že počujem Aarona šepkať: „S tebou v náručí mi nič nechýba. Si môj
domov.“
 Dvadsiata druhá kapitola

Aká som len hlúpa.

Veľká, prostoduchá, nerozumná hlupaňa.
V to ráno, keď mi krátko po úsvite zazvonil budík a ja som sa potichu –
ale nie v panike – vyšmykla z Aaronovho teplého objatia, som oľutovala,
že som súhlasila so stretnutím so sestrou niekoľko hodín pred svadbou.
Takže keď som sa zbalila a pripravila na odchod, tesne predtým, ako som
sa vytratila z dverí tak, aby som ho nezobudila – hoci aj on spal ako zabitý
–, veľmi potichu som sa naklonila a vtisla som mu jemný bozk na bradu.
Lebo som nechcela odísť, nie celkom, a keď išlo o neho, bola som slabá,
slabá žena.
Pre istotu som Aaronovi načmárala odkaz, aby vedel, že sa uvidíme o
niekoľko hodín, išla som len pomôcť Isabel chystať sa. Charo ho odvezie na
miesto, kde sa svadba koná.
Buď silný a nepodľahni, napísala som.
A potom som sa podpísala:
S láskou
Lina
Pri tomto výbere slov sa mi srdce zatrepotalo, ale sľúbila som si, že o nič
nejde, a nechala som to tak.
Ani nie hodinu po odchode z bytu mi začal chýbať – zamýšľala som sa,
vzdychala a uvažovala, čo asi tak robí –, a tak som mu napísala správu.

Lina: Dostal si môj odkaz?

Odpovedal mi ani nie o pár minút.

Aaron: Áno, schovávam sa v kúpeľni. Charo sa ma snažila tajne odfotiť

telefónom. Martínovci sú vytrvalé stvorenia.
To ma prinútilo odfrknúť si tak silno, až mi vizážistka ne­chtiac rozotrela
očné tiene po celom čele. Snažila sa tváriť pokojne, ale zjavne ju to
naštvalo.
Nič z toho však nebolo dôvodom, prečo som si bola celkom istá, že som
veľká, prostoduchá, nerozumná hlupaňa.
Medzitým, ako som si obula zamatové svetlohnedé topánky na
podpätkoch a obliekla pôvabné vzdušné bordové šaty, mi v hlave začali
víriť otázky. Dôležité otázky. Budem schopná nájsť Aarona v dave? A tiež:
Bude v poriadku? Dostane sa na svadbu a nájde svoje miesto? A hviezda
predstavenia: Možno ho uvidím až po obrade. Čo ak ho nenájdem?
Takže keď som v ten nádherný letný deň prišla na svoje miesto napravo
od nevesty, obklopená kyticami pivónií vo všetkých odtieňoch
bledoružovej a perleťovo bielej, a postavila sa pred ľudí, ktorí nás videli
vyrastať a meniť sa na ženy, akými sme dnes, poobzerala som sa po dave.
Pohľadom som bez námahy zamerala pár oceánovo modrých očí.
A všetky tie hlúpe pochybnosti hneď zmizli.
Aká som bola veľká, prostoduchá, nerozumná hlupaňa, keď som
zapochybovala o tom, že Aaron Blackford by do niekoľkých sekúnd
nepritiahol moju pozornosť! Ako by sa to, preboha, mohlo stať?
Bol očarujúci, stál pod slnkom v tmavomodrom obleku. A keď sa usmial
tým širokým a nenápadným úškrnom, o ktorom som si začínala myslieť, že
je určený len pre mňa, a prisahala by som, že by ma oslepil, keby som
nežmurkla. Ten úsmev – Aaronov úsmev, jeho pekná tvár, on vo svojej
plnej nádhere – spôsobil, že sa mi podlomili kolená a stiahla hruď.
Práve preto som sa po skončení obradu, keď Gonzalo pobozkal Isabel tak
vrúcne, až som sa bála, že ju pred všetkými prítomnými zje, otočila na
roztrasených nohách. Dav ďalej hádzal ryžu a konfety, keď nevesta so
ženíchom prechádzali uličkou, až kým nenaskočili do žltého Volkswagenu
Beetle, aby sa odviezli na miesto, kde budú mať predvečerné fotenie.
Potom sa všetci začali presúvať do priestorov reštaurácie. Po odchode
novomanželov zostalo ticho, až na tlkot môjho srdca, ktoré akoby mi
chcelo vyskočiť z hrdla.
Aaron čakal pri východe, stál s rukami vo vreckách tmavomodrých
nohavíc a s čiastočne rozopnutým sakom. Presne tam, kde sa končili rady
krémových stoličiek. Vo vlasoch mu uviazlo niekoľko drobných konfiet.
Neodtrhol odo mňa pohľad, keď som kráčala uličkou k nemu a nohy som
mala ako z rôsolu. Ťažké a nemotorné.
Až keď som k nemu podišla, urobil krok smerom ku mne; rýchly a
uponáhľaný, akoby sa celý čas premáhal nerozbehnúť sa ku mne a už sa
nevedel ovládnuť.
Sledovala som, ako sťažka prehĺta, ako prechádza očami po mojom tele,
ako nimi hltá, čo má pred sebou.
„Si ako výjav zo sna.“
Aká hlúposť, veď to bol on, kto pri svojej dokonalosti nemohol byť
skutočný. Nemohla som uveriť, že je tu a hruď sa mi pri pohľade naňho
napĺňa pocitmi, ktorým som nerozumela.
Potriasla som hlavou a snažila sa spamätať, no vyšlo zo mňa len:
„Vyzeráš úžasne, Aaron.“
Pohľadom v krátkosti preskúmal moju tvár a to, čo našiel, ho prinútilo
usmiať sa. Opäť sa na jeho perách zjavil ten úškrn. Venovaný iba mne.
Mala som nesmierne šťastie.
Aaron mi ponúkol ruku a ja som v sebe zviedla boj, aby som sa naňho
hneď nevrhla. „Smiem mať tú česť?“ opýtal sa pomaly.
Z pier mi vyšiel veselý smiech. Pomaly som sa doňho zavesila. „Teraz už
naozaj preháňaš.“
Jeho dlaň dopadla na tú, ktorá spočívala v záhybe jeho lakťa. „Ako to
myslíš?“
„Takéto veci hovoria len romantickí hrdinovia. A to hovoríme o tých z
románov Jane Austenovej. Ani iný bežný romantický hrdina by sa tak
nemaznal so ženou,“ vysvetlila som, keď sme sa pohli dopredu k priľahlej
reštaurácii, kde už všetci ostatní postávali pravdepodobne s pohárom vína
– alebo rovno dvoma – v ruke.
„Podľa mňa je česť ponúknuť rameno najkrajšej žene.“
Dúfala som, že podkladová báza, ktorú mi vizážistka musela naniesť
druhýkrát, zakryla, ako mi očerveneli líca. „Ak sa neveste dostane do uší,
čo hovoríš, dostaneš sa do veľkých problémov.“ Počula som, ako sa
zachechtal, ale svoje slová neodvolal. „Vyhodí ťa zo svadby a ja ti nebudem
môcť pomôcť. Si príliš vysoký a veľký na to, aby si sa na hostinu
nepozorovane vkradol.“ A tiež príliš pekný, chcela som dodať, ale radšej
som si ten dovetok nechala pre seba.
Aaron sa znovu rozosmial. Ten zvuk mi prešiel po chrbte a zanechal za
sebou zimomriavky. Zisťovala som, že je naozaj ťažké ignorovať, ako dobre
sa mi pod prstami drží jeho ruka alebo ako správne sa cítim po jeho boku.
Až keď sme boli niekoľko metrov od otvoreného prie­stranstva, kde sa
zhromaždili všetci pozvaní, Aaron prehovoril: „Stálo by to za to, vieš?“
Otočila som hlavu a premerala si jeho profil, lebo pozeral dopredu.
„Za to, že som ťa videl v týchto šatách a že si sem vstúpila zavesená do
mňa, by som zniesol takmer všetko.“
Pootvorila som pery, a keby mi Aaron neposkytoval oporu, odpadla by
som na podlahu, zvyšok cesty sa kotúľala a zastala zrejme až vtedy, keby
som chrbtom narazila o stôl alebo stoličku.
„Dokonca aj hnev tvojej sestry.“
Vtom nám priamo pred očami vybuchol blesk a vytrhol ma z tranzu.
Žmurkaním som zahnala jasné biele škvrny a zazrela fotoaparát.
„Maravilloso!“ zvýskol vysoký hlas, ktorý som tak dobre poznala. „Vy
dvaja ste ale krásny párik.“
Zavrela som ústa a znovu ich otvorila. Keďže som ešte celkom jasne
nevidela, žmurkala som, až kým som nezaostrila na jasne červenú hrivu.
Charo.
„Ach, vaše deti budú najrozkošnejšie na svete.“
Zakliala som popod nos a silene som sa usmiala, zatiaľ čo s Aaronom to
vôbec nepohlo. Prekvapila ma pochabá predstava, ako drží vo svojom
veľkom náručí bacuľaté, modrooké dieťa.
Odstúpila som od sesternice a zamierila k vínu. Potrebovala som sa
spamätať.
„A tak sa to začína,“ zamrmlala som si popod nos. Deň, ktorého som sa
bála a celé mesiace ma desil.
Lenže presne v tej chvíli, s Aaronovou rukou pod mojimi prstami a jeho
úsmevom namiereným na mňa, som si uvedomila, že to, čoho som sa
momentálne obávala, nebolo nič z toho, čo som očakávala.
Keby som vedela, že moja sestra si na svadobnú hostinu najala
bozkávaciu kameru, tvrdila by som, že je mi zle, a schovala by som sa na
toaletách. Paradoxne, nemusela by som až tak veľmi klamať. Večera sa mi
vracala do úst zakaždým, keď zaznela melódia oznamujúca začiatok
najbolestivejších tridsiatich sekúnd môjho života. Počas tohto času, ktorý
sa naťahoval do pekelnej večnosti, kamera prechádzala po dave usadenom
pri okrúhlych stoloch roztrúsených po sviežej zelenej záhrade reštaurácie,
kým sa nezastavila na jednom páre a nezobrazila ho – v srdcovom ráme –
na príhodne nainštalovanom projektore.
Zakaždým, keď kamera čo i len preletela ponad mňa a môjho falošného
priateľa, srdce ma najprv zrádzalo a potom tĺklo závratnou rýchlosťou.
Možnosť, že môj prvý bozk s Aaronom sa zobrazí na veľkom plátne pred
očami celej mojej rodiny, mi asi spôsobí infarkt.
A akoby moje myšlienky nejako privolali ďalšie kolo tejto nočnej mory,
tritónová melódia ohlásila jeho začiatok: Zomrie Lina dnes večer po
nervovom zrútení od očakávania najhoršieho? Alebo sa zblázni a zničí
kameru?
„Ach, aký zábavný nápad, Isabel!“ zvolala moja mama nadšene z druhej
strany stola.
Zdalo sa, že moja sestra je na seba ešte pyšnejšia, ak to vôbec bolo
možné. „Viem.“ Radostne sa usmiala. „Nakoniec dajú dokopy všetky zábery,
zostrihajú ich a pošlú mi montáž so všetkými bozkmi,“ vysvetľovala cez
neúprosnú melódiu skazy.
Jedným okom som sledovala premietacie plátno a dru­hým kameru, ktorá
sa vznášala pri neďalekom stole.
„Musela som si kvôli tomu objednať extra balíček služieb, ale stojí to za
to.“
Kamera preletela ponad náš stôl a na plátne sa zjavila Aaronova a moja
tvár.
Zbledla som. Mykla som rukou a vypadla mi z nej vidlička. Sklonila som
sa za ňou príliš prudko, až som takmer prevrátila pohár. Hundrala som si
nadávky popod nos, zdvihla vidličku spod stola a vynorila sa práve včas,
aby som videla, že kamera sa pohla ďalej.
Tesné. To bolo veľmi tesné.
Siahla som po víne a skutočne som uvažovala, že sa vytratím a ukončím
toto trápenie. Lenže to by znamenalo útek. Zbabelý útek. Znovu. Niečo, čo
som v poslednom čase robila často.
Ak sa na tebe zastaví kamera, pobozkáš Aarona, povedala som si, keď som
dopila zvyšok vína. Iba zľahka. Nemusí to byť vášnivý bozk ako z filmu.
Stačí pritisnúť pery k jeho.
No vlastné povzbudzovanie mi nepomohlo. Len mi ešte väčšmi zovrelo
hruď a rozochvel sa mi žalúdok.
Keď som ukradomky pozrela na muža, ktorého pravdepodobne budem
musieť o pár sekúnd pobozkať, prekvapilo ma, že mu v čeľusti poskočil
sval. Premerala som si ho pozornejšie a uvedomila si, že Aaron vyzerá…
ako Aaron z New Yorku. Nie ako uvoľnená a hravá verzia, s ktorou som
strávila posledné dni. Pohľad upieral na plátno, a hoci jeho tvár nič
neprezrádzala – aspoň nie tým, ktorí neovládali umenie čítať v nej tak ako
ja –, niečo mi napovedalo, že nie je taký pokojný, ako vyzerá.
Kamera ešte raz preletela ponad nás, na chvíľu sa na plátne objavili naše
tváre, a pokračovala ďalej.
Pulz sa mi opäť upokojil.
No skôr ako som stihla pocítiť akú-takú úľavu, kamera sa vrátila, akoby
predvádzala špeciálne nacvičený tanec tak, aby som bola stále ako na
ihlách, kým sa mi srdce načisto nezastaví. Na zátylku sa mi perlili malé
kvapôčky potu. Aaron vedľa mňa mlčal s očami neochvejne zabodnutými
do plátna. Hľadel naň tak uprene, až mnou začali prenikať obavy.
„Uuu!“ zahučal dav, keď kamera znovu prešla okolo nášho stola a
postupne spomaľovala.
Pri pohľade na Aarona bolo ťažké všímať si okrem neho ešte niečo. Sotva
som si uvedomovala, ako ožili naši prísediaci, ako tlieskali a pískali do
rytmu tej prekliatej zvučky bozkávacej kamery. Hľadela som na Aaronove
pery, stisnuté do prísnej línie. Úzkosť a očakávanie – áno, mocné a lahodné
očakávanie – sa mi hromadili v bruchu. Pohľadom som preletela po jeho
tele, sedel stoicky po mojom boku. Uprostred chaosu okolo nás sa mi ešte
podarilo zachytiť pohyb jeho kolena. Poskakovalo. Ten pohyb však netrval
dlhšie ako pár sekúnd. Ale všimla som si ho.
Znovu so pozrela na jeho profil.
Je Aaron… nervózny? Z toho, že by sme sa mali pred kamerou pobozkať?
To nie je možné.
Nie po tom, čo ma takmer pobozkal; po tom, čo ma dráždil do bodu, že
som o to skoro prosila.
Neuvedomoval si, že naňho hľadím. Koleno mu znovu začalo
poskakovať, sval v čeľusti sa mu synchronizovane zachvel.
Panebože, on je skutočne nervózny.
Aaronom lomcovala nervozita. Bol totálne vystresovaný a napätý, a to
kvôli mne. Pretože ma takmer s istotou bude musieť pobozkať. Mňa.
Niečo mi vletelo priamo medzi rebrá. Nemohla som uveriť, ako môže
takého sebavedomého, vyrovnaného muža – ktorý prebúdzal moje telo
tými najjemnejšími do­tykmi – znervóziť obyčajný bozk. V hrudi sa mi
dačo pohlo, svrbela ma ruka, chcela sa k nemu načiahnuť…
Okolo nás vybuchol hlasný jasot, ktorý odpútal moju pozornosť od
Aarona.
Ľudia skandovali: „Que se besen! Que se besen!“ Pusu! Pusu!
Oči mi zúfalo poskakovali po jeho tvári a srdce stúpalo k ústam. Všetci
na nás hľadeli.
Urobím to. Pobozkám ho.
Keď som však pozrela na plátno, zovrelo mi žalúdok.
Môj otec sa natiahol k maminej tvári a vtisol jej na pery bozk.
Nebola to úľava. To, čo ma pichlo pri srdci, bolo sklamanie. Zmätené,
nevysvetliteľné sklamanie, že nie som tá, ktorú na plátne rámuje srdce.
Lebo cieľom bozkávacej kamery sa stali moji rodičia. Nie my.
Cítila som, ako sa Aaron vedľa mňa pohol. Otočila som sa k nemu a
pohľadom som opäť beznádejne zavadila o jeho pery. O jeho ústa.
Sklamanie sa rozrástlo, zatienilo všetko ostatné a zmenilo sa na niečo husté
a ťažké, s prísľubom bohatej chuti na mojom jazyku. Takej, pri ktorej sa mi
opäť zrýchlil pulz.
Túžba, uvedomila som si. To, čo som cítila, bola potreba. Chcela som ho,
potrebovala som, aby ma vzal do náručia a pobozkal, ako mi prisľúbil.
„Lebo keď konečne pritisnem pery na tvoje, nebudeme nič predstierať.“
Tak zneli jeho slová. A nemali azda city v mojom vnútri, ktoré sa tak
úporne drali na povrch a chceli mi zmeniť život, veľmi ďaleko od klamstva?
Od predstierania?
Áno. Dočerta s následkami, bolo to tak.
Už dávno som zahodila za hlavu komplikovaný plán nášho podvodu. A
guľa emócií, ktorá prišla s týmto uvedomením, mi doľahla na hruď, ktorá
sa rozpadla spolu so zvyškom môjho tela a brala so sebou všetko, čo jej
stálo v ceste. Skutočné – to, čo som cítila, muselo byť skutočné.
 „Keď ťa konečne pobozkám, nebudeš mať žiadne pochybnosti, že je to
skutočné.“
Chcela som, aby to bolo skutočné. Skutočné, skutočné, skutočné.
Aaron vo mne musel vycítiť tú zmenu – prirodzene, veď nikto iný na
svete vo mne nevedel čítal ako on. Bolo to, akoby vlastnil jediný výtlačok
Príručky Liny. Zaostril na mňa, pohľadom mi pohladil tvár a ja som s
údivom sledovala, ako sa mu pootvárajú pery.
V tom okamihu všetko konečne zapadlo na svoje miesto a uvoľnilo city,
ktoré som doteraz držala na uzde.
Nevedela som ako ani prečo. Nemala som ani najmenšie tušenie. Nie je
to náhodou súčasť tajomstva života, ktoré ho robí úchvatne vzrušujúcim?
Nečakane krásnym? Nemôžeme ovládať a krotiť emócie, ako sa nám to
hodí.
A to, čo som cítila k Aaronovi, vo mne prebudilo divokú šelmu a zároveň
som sa stala jej obeťou.
Práve preto, keď Aaron potichu siahol po mojej ruke, chytil ju do svojej a
vstal, nasledovala som ho. V chaose, ktorý sa okolo nás vytvoril, zaniklo
všetko, čo ma v posledných dňoch brzdilo. Museli sme prechádzať cez
priestor, obchádzať ľudí, ktorí živo tancovali, vyhýbať sa príbuzným s
červenými lícami a rozstrapatenými vlasmi, ktorí sa nám vrhali do cesty, a
ignorovať hudbu, ktorá vypĺňala priestor a všetkých volala na
improvizovaný tanečný parket. Prečo by mi na tom malo záležať? Na
ničom nezáležalo; iba na tom, že som bola ochotná nasledovať tohto muža,
kamkoľvek ma zavedie.
Ako pohár som sa plnila, kvapka za kvapkou. Pomaly som do seba
nasávala všetko, čo mi dával – tie najjemnejšie, najprovokujúcejšie dotyky,
vzácne úsmevy venované iba mne, jeho silu, vieru vo mňa –, napĺňala som
sa až po okraj a pretekala tým, čo som cítila. Ocitla som sa na pokraji
prevrhnutia. Hrozilo, že všetok ten obsah sa zo mňa bezmocne vyleje a
odhalím to, čo som v sebe tak naliehavo zadržiavala.
Stále sme boli niekde vonku, možno na jednej z bočných terás
reštaurácie. Do uší mi doliehala hudba tlmená vzdialenosťou a jediné
svetlo osvetľujúce túto časť záhrady pochádzalo z osamelej lampy
umiestnenej na vzdialenom okraji budovy, takže sme sa ocitli takmer v
tme.
 Aaron zastal, konečne sa otočil a zastal tvárou ku mne. Čeľusť mal opäť
zaťatú, ostatné črty tváre pevne zovreté, aby nič neprezrádzali.
No ja som to vedela. Vedela som to.
Pod nohami som cítila štrk, čo mi napovedalo, že toto nemôže byť
frekventovaná cesta pre hostí. Na vysokých podpätkoch sa mi ťažko dlhší
čas nehybne stálo na jednom mieste.
Ale možno som za to mohla ja, lebo som sa chvela na celom tele – preto
som nevedela zostať vzpriamená.
Aaron urobil krok vpred, naklonil sa ku mne. Nežne sa ku mne pritlačil,
až som skončila chrbtom opretá o drsný povrch steny.
„Ahoj,“ zachripela som, akoby sme sa videli po dlhom čase. A, bože,
prečo som mala pocit, že presne tak to aj bolo? Akoby som konečne
precitla v prítomnosti. Konečne som sa vrátila domov.
Sledovala som, ako Aaron s námahou prehĺta, a potom sa zhlboka
nadýchol nosom. „Ahoj.“ Jeho dlaň spočinula na mojej brade, chytil mi
tvár. „Opýtaj sa ma, na čo myslím.“
Srdce sa mi rozbúchalo pri predstave, že to urobím, lebo som bola
nervózna z jeho odpovede. Bolo to však lepšie, ako keby ma žiadal, aby
som prezradila, čo sa odohráva v mojej hlave.
„Na čo myslíš, Aaron?“
Z hrdla mu uniklo zahmkanie, hlboký a chrapľavý zvuk. Vystrelil mi
rovno do hrude. „Myslím na to, že chceš, aby som ťa pobozkal.“
Pri jeho slovách sa mi v žilách rozprúdila krv a zhustla. Chcem. Chcem.
„A tiež si myslím, že ak to čoskoro neurobím, prídem o rozum.“
Dlaň, ktorá mi podopierala tvár, klesla a Aaron mi prstom prešiel po
pokožke pleca.
Nereagovala som. Nedôverovala som si natoľko, aby som prehovorila.
Jeho pohľad putoval po mojom krku a zanechával na mojej pokožke
zimomriavky. „Ale myslel som vážne svoje slová, že keď ťa konečne
pobozkám, budeš vedieť, čo to znamená.“
Pristúpil bližšie, špičky jeho topánok narazili do mojich, naše telá sa
takmer dotýkali. Chytila som ho za predlaktia, už som si neverila, že sa
dokážem udržať na nohách, lebo som videla, ako sa trasiem. Ako veľmi sa
chvejem.
„Už to vieš, Catalina?“ Jeho nos sa dotkol môjho spánku, zatajil sa mi
dych. „Vieš, čo to znamená?“
Aaronove pery mi preleteli po lícnej kosti a ja som sa prehla v chrbte a
plecami som sa oprela o stenu za sebou. Pootvorila som pery, odpoveď mi
uviazla kdesi v hrdle.
Vypustil trasľavý výdych, jeho telo bolo napäté zdržanlivosťou.
„Odpovedz mi, prosím.“
Aaron sa oprel čelom o moje a ja som sledovala, ako jeho mihalnice
skrývajú oceán, v ktorom by som sa s radosťou utopila, keby mi to dovolil.
So zatvorenými očami sa priblížil, jeho pery sa takmer dotýkali mojich.
„Ukonči moje trápenie, Catalina,“ zachripel a roztrasenými prstami mi
objal zátylok.
Moje srdce – moje úbohé srdce – sa pri zúfalstve v jeho hlase prudko
rozbúchalo. Pri nefiltrovanej túžbe, ktorú som v ňom počula.
„Je to skutočné,“ vydýchla som mu napokon do úst. „Toto všetko je
skutočné,“ zopakovala som, potrebovala som počuť tie slová, cítiť pravdu
na svojej koži. „Pobozkaj ma, Aaron,“ dodala som bez dychu. „Dokáž mi, že
to tak je.“
Z Aaronových úst sa ozvalo vrčanie – blažene hlboké vrčanie. A skôr,
ako som stihla spracovať, ako mi ten zvuk prenikol hlboko, hlboko do
útrob, až do morku kostí, pritisol mi k perám svoje.
Bozkával ma – Aaron ma bozkával –, akoby celú večnosť hladoval. Ako
zviera, ktoré ma má zožrať. Jeho tvrdé telo sa približovalo k môjmu, zúfalo
hľadalo všetko, čo som mu bola ochotná dať.
Naše pery sa k sebe prisali, navzájom sme si dobýjali ústa, zatiaľ čo jeho
veľké dlane putovali po mojich bokoch. Dolu, dolu, dolu, až sa zastavili pod
mojím pásom. Moje ruky vyleteli na jeho hruď a ja som si vychutnávala,
aký je tvrdý, aký je teplý, aký je dokonale pevný, a len pre mňa.
Srdce mi bubnovalo a do hrdla sa mi predral zúfalý zvuk, keď som pod
končekmi prstov ucítila, že Aaronovo srdce robí to isté.
Ten zvuk Aarona povzbudil, aby sa ku mne pritisol bokmi. Odmenil ma
vlastným divokým stonom. Chytil ma za pás, ešte väčšmi si ma k sebe
privinul, vďaka čomu som na bruchu pocítila teplo jeho tvrdosti a z pier mi
unikol ďalší vzlyk.
Aaron, Aaron, Aaron, zdalo sa mi, že skanduje moja myseľ. Telo som
mala zmyslovo preťažené.
 Jeho ruky putovali po mojich šatách, presunuli sa na chrbát a jeho jazyk
tancoval v súlade s mojím.
Ďalšie pritlačenie jeho bokov na moje spôsobilo, že sa mi telo vymklo
spod kontroly. Medzi stehnami sa mi hromadilo čoraz viac tepla.
Aaronove pery opustili moje a ukázalo sa, že dýcha rovnako prudko ako
ja. Bez toho, aby premrhal čo i len chvíľu, jeho ústa pristáli na mäkkom
mieste medzi mojou bradou a krkom. Pozrela som na tmavú oblohu a
odhalila som mu viac pokožky. Znovu sa mi z pier vydral vzlyk a odniesol
ho vánok prichádzajúci od mora.
„Ten zvuk,“ vydýchol mi Aaron do kože. „Ten zvuk ma privádza do
šialenstva.“
Šialenstvo – to bolo to, čo sa tu rozpútalo. To, čo mi pulzovalo v žilách.
Bozkával ma po celom krku, odbočil k uchu a jemne mi hrýzol do kože, z
čoho mi vrela krv v žilách. Rozprúdila sa mi do celého tela.
Moje ruky putovali nahor po jeho širokej hrudi a dostali sa až k zátylku.
Prsty som si zaplietla do jeho vlasov a jemne som za ne potiahla, keď mi
hrýzol do kože pod ušným lalôčikom. Keď mi po ňom prešiel zubami,
potiahla som o niečo silnejšie.
„Drž sa ma, zlatko.“ Aaron ma rýchlym pohybom zdvihol zo zeme a ja
som okolo neho ovinula nohy a rukami som ho objala okolo krku.
Kdesi vzadu v hlave som postrehla obavu, že šaty nie sú dostatočne
vzdušné alebo tenké, aby mi umožnili cítiť ho. Aarona. Celého.
Všetky pochybnosti sa mi vytratili z hlavy, keď sa ku mne opäť pritlačil.
Chrbtom som narazila o stenu a cítila, ako sa mi jeho dĺžka vnorila medzi
nohy.
Horúci – bol taký horúci a tvrdý.
„To nestačí. Chcem viac,“ prosila som. Chcela som viac, viac, viac.
Roztrhala by som svoje šaty na kúsky, keby som musela.
Keď pohol bokmi a ja som z tohto jediného mocného pohybu uvidela
hviezdy, jeho pery si znovu našli moje a utlmili ďalší z mojich stonov.
„Zabíjaš ma, Catalina,“ zamrmlal mi do úst.
Zovrela som ho za krk a snažila som sa k nemu ešte viac pritisnúť. Viac.
„Viem,“ zachripel a ďalším pohybom bokov sa vtlačil priamo medzi moje
stehná, čím ma takmer pripravil o rozum. Teplo jeho tvrdosti zúrivo
prenikalo cez vrstvy oblečenia medzi nami.
 „Viac,“ zopakovala som prosebne. Nehanbila som sa. Urobila by som to
znovu. A potom ešte raz.
„Taká náročná.“ Chrapľavý smiech ma pohladil po perách. „Keby som ti
strčil ruku pod šaty,“ prehovoril mi Aaron zachrípnuto do úst, pohojdával
sa, narážal do mňa a pulzoval mi medzi nohami, „ako veľmi by si bola
mokrá, zlatko?“
Neveril by ako veľmi. Nemyslela som si, že by som niekedy vedela byť
taká vzrušená, taká rozpálená, taká bezohľadne a zúfalo rozhodnutá dostať
viac.
Aaron sa dotkol mojich pier, no ten letmý dotyk sotva stačil na to, aby
ma upokojil. „Neurobím to.“ Jeho hlas bol zastretý potrebou, ktorú som
cítila v celom svojom tele. „Teraz nie.“
„Prečo?“ vydýchla som.
„Lebo by som sa nedokázal zastaviť,“ zavrčal mi do ucha. Opäť do mňa
narazil bokmi a silnejšie ma pritlačil k drsnému povrchu za mojím
chrbtom. „A keď budem prvýkrát v tebe, nebude to rýchly sex o stenu.“
Pri jeho slovách som vzlykla. Bolo mi ľúto, že nemám to, čo mi práve tak
jasne vykreslil v hlave. Dala by som čokoľvek za to, aby sa do mňa hlboko
zaboril. Možno by som tak necítila tú prázdnotu v strede hrude.
Jeho čelo opäť spočinulo na mojom. Každý pohyb sa bolestivo zastavil.
„Zomrel by som ako šťastný muž, keby som to mohol urobiť tu a teraz,“
šepol Aaron a ja som sa zachvela. „Ale ktokoľvek by mohol ísť okolo a
vidieť nás, a to je privilégium, ktoré je len pre nás.“
Vzdychla som, prstami som mu prešla po vlasoch a potom po krku, až
kým som sa nedostala k jeho brade. Pomaly som sa spamätávala. „Máš
pravdu.“
Trucovito som našpúlila pery.
Pri modrých očiach, ktoré žiarili ako nikdy predtým, sa zjavili vrásky z
úsmevu. „Pozrime sa,“ povedal predtým, ako ma tvrdo pobozkal. Príliš
krátko na to, aby ma to uspokojilo. „Dostanem bláznivé, šialené nápady,
keď so mnou budeš tak ľahko súhlasiť.“
To ma prinútilo, aby som trochu prestala špúliť pery, možno sa na nich
dokonca zjavil náznak úsmevu. A práve keď som zvažovala, že ich znovu
našpúlim, keď som si spomenula, aká som ešte vždy rozpálená a
nepokojná, ku mne sklonil hlavu a pobozkal ma, takže som ich musela
znovu uvoľniť.
„Poďme. Tvoja rodina sa asi čuduje, kde sme.“ Pomaly ma pustil na zem.
Potom mi prstami prešiel po niekoľkých neposlušných prameňoch a
chrbtom ruky sa mi dotkol líca. Odstúpil a premeral si ma od hlavy po
päty. „Si dokonalá.“
Týmto výrokom ma zasiahol priamo do srdca.
Ponúkol mi ruku a ja som ju rýchlo chytila, aby som nevzlietla do
vzduchu. Zdalo sa, že som žena, ktorá má mnohé potreby. A pokiaľ išlo o
Aarona, vezmem si od neho toľko, koľko je mi ochotný dať. A potom ho
možno poprosím o viac.
 Dvadsiata tretia kapitola

Rozpálená. Presne tak som sa cítila.

Aaron ma rozpálil. Rozdúchal vo mne oheň. Uvedomila som si, že
vyslobodil niečo, čo mi už dlho bzučalo pod kožou.
Všetko, čo sa hlboko vo mne búrilo, nevzniklo iba z niekoľkých
okamihov alebo neskutočne intenzívneho fyzického spojenia. To, čo
spôsobilo tento požiar, tam už bolo, pochované hlboko vo mne. Držala som
to skryté pod ťarchou pochybností, obáv a námietok. Potlačila to aj moja
tvrdohlavosť. Ale teraz, keď to vybuchlo a prýštilo zo mňa zmiešané s
potrebou, túžbou a niečím, čo bolo vzrušujúce a absolútne desivé, som
vedela, že som prišla do bodu, odkiaľ niet návratu. Už by som to nevládala
potlačiť, odsunúť nabok ani ignorovať.
No ani som to nechcela.
Najmä keď som ochutnala, čo by mohlo byť moje. A to som nehovorila
len o Aaronových perách. Prvý raz od nášho pristátia v Španielsku bol
každý dotyk, pohľad, úsmev či slovo skutočné. Od toho bozku. Zakaždým,
keď sa Aaron dotkol mojej ruky chrbtom svojej, bolo to preto, lebo chcel.
Zakaždým, keď mi vtisol bozk na plece, bolo to preto, lebo si nevedel
pomôcť. A zakaždým, keď si ma pritiahol k sebe a pošepkal mi niečo do
ucha, nebolo to preto, lebo na mňa pozerala moja rodina a my sme mali
zahrať nejakú rolu. Bolo to preto, lebo chcel, aby som počula, aká som
podľa neho krásna a aký je šťastný, že ma drží v náručí.
Pretancovali sme celé hodiny a tentoraz nám nad hlavami nič neviselo.
Bozkávala som ten úsmev, ktorý patril iba mne. Viac než raz. Jednoducho
som si nemohla pomôcť.
Dnes večer som sa rozhodla, že zostanem v našej bubline a tým, čo nás
čaká v New Yorku, sa budem zaoberať, až keď tam dorazíme. Dnešný večer
patril nám.
Aaron za sebou zavrel dvere izby a ja som si nevedela pomôcť, zízala
som naňho zo svojho miesta konča postele. Práve sme sa vrátili do bytu a
ja som sa rozhodla, že doprajem oddych svojim neistým nohám a boľavým
chodidlám, kým nám Aaron donesie z kuchyne vodu.
Jednu ruku mal za chrbtom, čo ma prinútilo zvedavo nakloniť hlavu.
Usmial sa, a keď odhalil, čo má v ruke, takmer som naňho zakričala, aby
prestal dobývať moje úbohé, slabé srdce. Lebo zlyhá.
Šiška s glazúrou, plnená čokoládovým krémom. Podávali ich ako neskoré
občerstvenie. A ja som ich zrejme zjedla viac, ako som mala.
„Aaron Blackford,“ hlesla som, „prepašoval si zo svadby šišky?“
Jeho úsmev sa zmenil na úškrn. Ostýchavý, nenápadne pekný úškrn. A
moje úbohé srdce ešte väčšmi poskočilo. „Vedel som, že budeš hladná.“
„Som,“ priznala som a môj hlas znel úplne čudne. „Ďakujem.“
Prešiel cez izbu a položil šišku v servítke navrch bielizníka. Využila som
príležitosť usmerniť svoje srdce, aby sa upokojilo, kým nebude neskoro.
Aaron sa otočil, akoby vedel, že potrebujem ešte minútu, aby som sa
spamätala. No namiesto toho som sa mu zahľadela na chrbát. Sledovala
som, ako si vyzlieka sako a opatrne ho odkladá na jedinú stoličku v
miestnosti. V hlave sa mi začali rojiť nebezpečné myšlienky, ktoré putovali
až na dno môjho žalúdka. Keď sa Aaron konečne postavil čelom ku mne,
práve keď si rozväzoval uzol na kravate, nebezpečné, bezohľadné
myšlienky sa mi pravdepodobne zračili na celej tvári.
Naše pohľady sa stretli a po krku mi začal stúpať nekontrolovateľný
rumenec, ktorý sa mi dostal až do líc. Zatiaľ čo pred niekoľkými hodinami
som hltala jeho pery, teraz ma dostával do varu už len pohľad naňho.
Nepokojná a rozhorúčená som odvrátila zrak, sklonila sa a siahla k svojej
pravej nohe. Prsty mi nemotorne pracovali na remienku krásnej, no
bolestivej topánky na vysokom podpätku. S frustrovaným výdychom som
trápne dlho šmátrala po zapínaní na tenkom remienku uviazanom okolo
členka.
Vycítila som, ako sa Aaron blíži priamo k miestu, kde som sedela na
posteli, kde som sa neúspešne pokúšala rozopnúť si pracky na pravej
topánke. Či mu moja situácia pripadala vtipná alebo absurdná, nepovedal.
Namiesto toho si kľakol na zem predo mnou a položil mi dlaň na ruky, čím
zmaril moje pokusy.
„Dovoľ mi pomôcť ti,“ šepol. „Prosím.“
 Vyhovela som mu. Začínala som chápať, že mu zrejme dovolím všetko,
ak ma o to požiada.
Aaronove silné prsty rozopli pracky na jemných remienkoch a pomaly
mi sňali topánku z päty. Zabíjal ma nehou, o ktorej som vedela, že jej
nikdy – ani za celý život – nebudem mať dosť. Vzal do ruky moju nohu a
vyložil si ju na stehno. Iba toto gesto, dotyk môjho chodidla na jeho nohe,
malo moc roztopiť ma na kolomaž.
A to sa aj stalo. Doslova som sa rozplývala, keď Aaronove prsty skĺzli k
môjmu členku, masírovali ho a uvoľňovali z neho napätie, čím ma oberali o
dych.
Tie ruky. Čo by so mnou tie ruky dokázali urobiť, keď mi jednoduchosť
jeho pohybov vysielala už teraz hore po nohách výboje elektriny, priamo
do toho zanedbaného bodu hlboko v mojich útrobách?
Nepriateľ, ktorým je niekedy moja vlastná myseľ, sa rozhodol, že je čas
pripomenúť si, ako je to dávno, čo som sa s niekým intímne zblížila. A
Aaron… nuž, stačilo sa naň­ho pozrieť, aby človek vedel, že má určite viac
skúseností ako ja. To by mal každý. Po Danielovi som takmer nerandila a…
„Uvoľni sa.“ Hlboký hlas ma vrátil späť do súčasnosti. Aaronove prsty mi
ešte vždy jemne masírovali pravý členok, uvoľňovali stuhnuté svaly. „Dnes
večer od teba nič neočakávam, Catalina.“ Zdvihol ku mne zrak a pohľady
sa nám stretli. V modrých očiach mal iba úprimnosť. „Predtým, keď som ťa
bozkával, som sa nechal uniesť. Príliš som sa na teba vrhol a
ospravedlňujem sa za svoje správanie.“
Moje pery sa pootvorili, ale nič z nich nevyšlo.
„Musíš niečo povedať, zlatko. Si veľmi tichá, a to ma začína desiť.“
Zlatko. To oslovenie vo mne prebúdzalo mnohé veci. Páčilo sa mi to. Až
príliš.
„Nemáš sa za čo ospravedlňovať.“ Zo všetkých síl som sa snažila
prehltnúť svoje nízke sebavedomie. „Takže sa, prosím, neospravedlňuj.“
Pozrela som mu do očí. „Bol si dokonalý. Teda… si naozaj dokonalý.“
Tá posledná časť vety opustila moje pery len ako šepot.
Modrá farba v Aaronových očiach stmavla odhodlaním. Horúce sekundy
ubiehali, až kým si neodkašľal a nepokračoval v práci.
Obrátil sa k mojej druhej nohe, zopakoval proces a nechal ľavú topánku
na ihličkovom podpätku vedľa druhej na podlahe. Pomasíroval mi ľavú
pätu, končekmi prstov si razil cestu nahor po mojom členku. Až keď
skončil s uvoľňovaním stuhnutých svalov a šliach, prehovoril: „Tak. Už len
vyzliecť ťa z tých šiat a budeš pripravená zaľahnúť do postele.“
Nič viac mi nebolo treba.
Jeho nenápadné slová, nežnosť, s akou ma vyzul, a spôsob, akým na mňa
pozeral zo svojej pozície na podlahe, akoby jeho jediným cieľom bolo uistiť
sa, že je o mňa dobre postarané. To všetko vo mne niečo zlomilo.
Prisahala by som, že počujem praskot, ktorý rozťal ticho v miestnosti na
dve polovice.
„Nie.“
Vystrel chrbát, zdvihol pohľad až do výšky mojich očí.
„Tak mi to povedz.“ Zaťal zuby. „Povedz mi, čo chceš.“
Namiesto toho, aby som to povedala, som sa načiahla a položila mu ruku
na zátylok. Potiahla som ho k sebe. A Aaron mi to dovolil, dovolil mi
ukázať mu, kde ho potrebujem. Naše tváre boli od seba vzdialené len
niekoľko centimetrov. Spomienka na chuť jeho pier bola prisilná na to, aby
som mu dlhšie odolávala.
Aaron stále kľačal a približoval sa. Vkĺzol trupom medzi moje stehná a
rukami ma chytil za boky.
„Čo ešte?“
V jeho hlase som počula potrebu. Takmer som ju cítila na jazyku.
Nedokázala som si v tom zabrániť, končekmi prstov som ho potiahla za
pramene havraních vlasov na zátylku. Teba, povedala som mu tým ťahom,
neschopná vysloviť to osudné slovo.
„Potrebujem to počuť,“ vydýchol mi do pier. Stále bola medzi nami
medzera, neprekonal ju.
Druhá ruka mi pristála nad jeho lakťom a hneď som si všimla, ako sa tie
napnuté svaly pod látkou košele kŕčovito napli. Akoby sa fyzicky zdráhal
priblížiť sa. Môj pohľad putoval po jeho ruke až k dlani a zistila som, že
prikrývku hneď vedľa môjho boku zviera v pästi.
„Povedz mi, čo chceš,“ zopakoval a takmer sa mu zlomil hlas.
„Teba,“ zachripela som. Hrádza sa pretrhla. „Chcem všetko, čo si mi
ochotný dať.“ Potrebovala som, aby sa priblížil, aby prekonal priestor
medzi nami a nechal ho zmiznúť. Aby si na mňa ľahol, aby splynuli obrysy
našich tiel. „Chcem teba.“
 Nikdy v živote som si nepredstavovala, že tieto slová vyslovené bez
dychu budú kľúčom k niečomu takému mocnému. Z Aaronovho tela uniklo
vrčanie, jeho oči nadobudli divoký lesk. Hlad, akého som dovtedy nikdy
nebola svedkom – dokonca ani predtým, keď sme sa bozkávali –, sa vryl do
Aaronových čŕt a odhalil utrápený výraz.
„Dám ti celý svet,“ vydýchol do mojich úst. „Znesiem ti modré z neba.
Vynesiem ťa ku hviezdam. Všetko, o čo požiadaš, je tvoje. Ja som tvoj.“
A potom môj svet explodoval. Aaronove ústa boli na mojich, v tom
dotyku nebolo nič jemné. Prinútil ma otvoriť ústa, ponoril sa dnu jazykom
a rukami mi pomaly putoval po chrbte.
Pritiahol si ma k sebe, no zadkom som sa stále opierala o okraj postele.
Nohy som mu ovinula okolo pása, trochu privysoko, aby došlo ku
kontaktu, po ktorom som túžila najviac – po ktorom som vedela, že uvidím
hviezdy, ktoré mi práve prisľúbil.
Hlava sa mi krútila, jeho silné telo medzi mojimi stehnami vo mne
vyvolávalo ohromujúci, opojný, provokujúci pocit. Chcela som takto
zotrvať navždy – s Aaronom na kolenách a so svojím telom obtočeným
okolo jeho. S jeho perami na mojich. S jeho rukami v mojich vlasoch.
Nie. Chcela som viac než to, ale najprv sme sa potrebovali vyzliecť.
Aaron si ma pritiahol bližšie k hrudi, až mi naskočili zimomriavky.
Túžila som po tejto bezprostrednej blízkosti.
Bez toho, aby prerušil bozk alebo pustil moje telo, vstal na silné nohy a
zdvihol ma so sebou. Držiac ma za nohy, ktoré som mala okolo jeho pása,
si ma umiestnil presne tak, ako si želala každá bunka môjho tela, a pri
šialenom pocite, keď sa mi jeho tvrdosť zaborila medzi stehná, mnou
prešiel vír rozkoše. Teplo jeho rúk na mojom zadku ku mne prenikalo aj
cez šaty, horúčava z jeho dĺžky pulzovala pri mojom strede. Bol taký
horúci, až ma pálila pokožka.
Aaron ma dvoma krokmi pritlačil k stene. Prirazil do mňa bokmi, len raz,
ale aj pri tom pohybe zo mňa vyšiel utrápený vzlyk.
„Povedz mi, ak chceš, aby som prestal,“ zamrmlal mi do pier, jeho telo
bolo pod mojimi rukami tuhé a pevné ako skala. „Povedz mi, čo môžem
robiť.“
Zatlačil do mňa bokmi, aby ma pritisol k stene, a mne sa pred očami
roztancovali hviezdičky z delíria. Prešiel mi dlaňami po bokoch a zastal,
keď sa dostal k zdureným prsiam. Dlhými prstami sa dotkol tenkej látky,
ktorá ich zakrývala.
„Je to príjemné, zlatko?“ zachripel.
Prikývla som, prehla som sa v chrbte a pritisla sa mu prsami k dlaniam.
Jeho ruky nepremárnili ani sekundu a ihneď prijali moju ponuku. Aaron
mi nenútene masíroval prsia a palcom sa dotýkal látky, ktorá mi zakrývala
bradavky. Nutkanie strhnúť zo seba šaty sa vrátilo s novou silou. Musela
som zviesť boj s vlastnými rukami, aby som neodhalila svoju pokožku,
nech sa ma dotýka na ďalších miestach. Nedotýkaj sa hlúpych šiat. Mňa,
dotýkaj sa mňa. Len mňa.
Akoby mi čítal myšlienky, Aaronove ruky vystrelili k mojim pleciam.
Uchopil ramienka šiat, jemne sa pohrával s drahým materiálom a potom sa
opýtal: „Môžem ich dať dole?“
Jeho ostražitosť, jeho nekonečná snaha uistiť sa, že sa cítim pohodlne, mi
stále trhala niečo v hrudi – niečo, o čom som sa obávala, že sa už nikdy
nedostane do pôvodnej podoby.
„Áno,“ prisvedčila som. Počula som naliehavosť vo vlastnom hlase.
Úplne ma zaskočil, keď namiesto toho, aby spustil ramienka, rukami
skĺzol k môjmu pásu a odlepil ma od seba. Položil ma na zem a končeky
mojich prstov pri tej výškovej zmene klesli z jeho krku na hruď.
Zamračila som sa a zdvihla zrak. Aaronov tichý smiech a žiarivý úsmev
som si takmer nevšimla, lebo si ma tými dvoma veľkými dlaňami, ktorými
mi spočíval na bokoch, rázne otočil.
Oprela som sa rukami o stenu.
Jeho dych ma hladkal po zátylku a spustil vlnu zimomriavok, ktoré mi
naskákali po celom tele. Silnými prstami siahol na zips mojich šiat.
Rozopol ho a tuším mi vykukla spodná bielizeň, ak som si dobre pamätala,
ako nízko ten zips siahal.
S námahou som prehltla práve vo chvíli, keď z Aaronových pier unikol
priškrtený zvuk.
Jeho prsty mi pomaly prešli po chrbtici a mne naskákala nová várka
zimomriavok. Keď sa dostal k ramienkam na mojich pleciach, stiahol ich.
Šaty mi skĺzli po tele a padli na zem, takže som pred ním zostala iba v
nohavičkách. A, bože, nikdy som nebola šťastnejšia, že som mala na sebe
šaty s všitou podprsenkou.
 Keď som sa naňho obzrela cez plece, zistila som, že jeho peknú tvár
poznačil znepokojený výraz. Podvedome som sa pokúsila otočiť, ale Aaron
ma objal. Jedna ruka mi pristála na bruchu, zatiaľ čo druhá mi siahla na
bok. Pritiahol si ma k sebe, teplo jeho tela na mojom holom chrbte
premohlo moje zmysly.
Sklonil hlavu a oprel sa mi bradou o plece. „Daj mi chvíľu,“ vydýchol mi
do ucha.
Po niekoľkých sekundách, keď sme tak nehybne stáli a vnímali jeden
druhého, som pocítila na krku jeho pery.
„Snažím sa na to ísť pomaly, Lina. Prisahám, že sa snažím,“ pokračoval a
jeho ruka pristála na mojom bruchu. Jeho palec sa dotkol pokožky môjho
prsníka. „Ale ty ma privádzaš do šialenstva.“
Ten prst prešiel po mojej bradavke a vyvolal vo mne hlboký ston, na
ktorý zareagoval vrčaním. Ruka z môjho boku mu skĺzla na moje stehno,
vznášala sa nad okrajom nohavičiek. Len pár centimetrov od miesta, kde sa
sústredilo všetko teplo, čo mi prúdilo telom.
„Umieram túžbou spoznať každý centimeter tvojej kože.“ Chytil mi
bradavku medzi ukazovák a palec a jemne potiahol.
Prudko som zalapala po dychu. Ničil ma.
„Aby som si ťa zapamätal.“ V hlase mu tancovalo rovnaké zúfalstvo, ako
mne v bruchu. „Chceš to?“
„Áno.“ Môj hlas znel krehko, hrozilo, že oň prídem, rovnako ako o zdravý
rozum, ak ma odmietne. „Potrebujem, aby si sa ma dotýkal.“
Aaron zastonal, v hrudi mu pri tom zadunelo. Moje ruky vyleteli dozadu,
pristáli na jeho pleciach. Prehla som sa, aby si ma mohol vziať.
Pritiahol si ma bližšie, pritisol si k sebe môj chrbát.
Pohojdával sa v bokoch a pritom rukou putoval hore-dole po mojom
stehne. „Otvor sa mi,“ žiadal ma do krku, kým mi kolenom zozadu nežne
roztiahol nohy, aby mal ku mne ľahší prístup. „Konečne uvidíme, aká si
mokrá.“
Jeho prsty sa vkradli pod okraj mojich nohavičiek, pohladkali chĺpky a
pokožku a moje nohy sa rozochveli od rozkoše z tohto mocného kontaktu.
Aaronov stisk na mojich bokoch zosilnel, pritiahol si ma chrbtom k svojej
tvrdej dĺžke a ja som cítila, ako mi pulzuje na koži, dokonca aj cez látku
jeho nohavíc. Pokračoval v ceste a prstami sa napokon dostal k mojim
vlhkým záhybom, len na okamih na ne zatlačil a potom pomaly skĺzol
nadol.
Pery sa mi pootvorili, keď sa mi z hrdla vydral ston. V živote som nebola
taká mokrá a vzrušená.
„Doriti,“ zaklial Aaron zachrípnuto. „To všetko pre mňa?“
Nevedela som, či sa mi podarilo zakňučať nejakú kladnú odpoveď. Nech
už bola moja reakcia akákoľvek, Aarona uspokojila. Pretože jeho prsty sa
pohybovali po mojich záhyboch, pokrývali všetko vlhkosťou, ktorá
svedčila o mojom vzrušení, a menili mi krv na roztavenú lávu.
„Ak ti zasuniem prsty do mušličky, stratím nad sebou kontrolu,“
zamrmlal hlbokým, zastretým hlasom. Varovanie, prísľub. „Si na to
pripravená?“ Jeho palec mi začal krúžiť okolo klitorisu, čo mi takmer
podlomilo kolená.
Prehla som sa dozadu. „Aaron.“
Ešte viac stíšil hlas. „To nie je odpoveď, zlatko.“
Jeho prsty zrýchlili tempo, až sa mi z toho zatočila hlava. „Chceš, aby
som ťa priviedol na vrchol a držal v náručí, kým nezaspíš?“ Druhou rukou
mi chytil prsník a dráždil bradavku. „Alebo chceš, aby som to spravil
penisom?“
Taký dominantný, a pritom pozorný. Rozmaznával ma, a zároveň ničil.
Bol všetkým, čo som potrebovala. Všetkým, po čom moje telo túžilo a čo
chýbalo môjmu srdcu.
Dnes večer to však bolo naposledy, čo som mu povedala slová, ktoré
chcel počuť, ako som neskôr zistila. Vyriekla som pravdu, ktorú som držala
pod kľúčom hlboko vo svojom vnútri. „Som pripravená, Aaron.“ Chytila
som ho za ruku, ktorou mal čiastočne zakrytú mojimi nohavičkami. „Vezmi
si ma. Celú.“ Pevnejšie som ho objala a pritlačila som naše ruky k svojmu
stredu. „Urob to.“
Aaron nestrácal čas. Jeden z jeho prstov do mňa vkĺzol jediným rýchlym
pohybom, v hĺbke hrude sa mi pri tomto blaženom pocite zrodil ston.
Bože. Tak dávno som tam nemala nič iné ako vlastné prsty.
„Si úplne mokrá, zlatko. A to všetko pre mňa.“ Aaron pokračoval v
pohyboch, pridal druhý prst a mne sa na pozadí viečok roztancovali
hviezdičky. „Si celá moja.“
Niečo sa vo mne začalo vzdúvať, rozširovalo sa to do každého zákutia
môjho tela. Blížila som sa k vyvrcholeniu. „Aaron. Toto… toto je priveľa.“
Dychčala som. Dychčala som, ako som strácala kontrolu nad vlastným
telom.
„Nie je to priveľa. Takto vyzerá skutočnosť,“ zašepkal mi do zátylku,
zatiaľ čo druhou rukou sa dotkol mojich pŕs.
Bola som tak blízko extázy. Po tele mi kaskádovito stekali milióny
rôznych pocitov, ktoré sa šírili z každého bodu, kde sa ma Aaron dotýkal.
Kde sa mi vtláčal do pokožky. Mohlo za to to, ako do mňa strkal prsty.
Alebo ako sa hral s mojimi vztýčenými bradavkami. Ako pohojdával bokmi
a narážal nimi zozadu do mňa v súlade s pohybmi ruky. To všetko bolo na
mňa príliš. Príliš veľa.
„To je ono. Cítim, ako tvoja mušlička zviera moje prsty.“ Jeho slová ma
posunuli o niečo bližšie k okraju priepasti. Každá sekunda tohto blaženého
mučenia ma oslepovala čoraz väčšou rozkošou. „Zajazdi si na nich, zlatko.
Urob sa.“
Poslúchla som ho. Bože, naozaj som to urobila. Zrútila som sa cez okraj.
Točila sa mi hlava, z končatín mi unikla všetka sila. A zatiaľ čo som stonala
a vzlykala nezmyselné slová zmiešané s Aaronovým menom, neprestával
do mňa vnikať prstami. Naťahoval môj orgazmus, sprevádzal ma ním, až
nakoniec spomalil a úplne zastavil nad mojím pulzujúcim stredom.
Uplynulo niekoľko sekúnd či minút, keď zo mňa Aaron vytiahol prsty.
Naklonila som hlavu nabok a zdvihla zrak, lebo som chcela vidieť jeho tvár.
Jeho peknú tvár a oceánovo modré oči. Zistila som, že na mňa hľadí s
novým úsmevom. Taký som na ňom ešte nikdy nevidela. Bol to úsmev
zmiešaný s hladom, potrebou a ešte niečím. Niečím silnejším ako všetko
ostatné.
Ako som ho pozorovala, pravdepodobne vyčerpane a blažene, zdvihol
prsty, ktoré boli pred chvíľou vo mne, a strčil si ich do úst. Zavrel oči a na
tvári sa mu usadil výraz, na ktorý nikdy nezabudnem. Výraz, ktorý sa mi
do konca môjho prekliateho života vryje do pamäti a ktorý ma bude
prenasledovať vo vlhkých snoch, ktoré sa mi odteraz určite budú snívať.
Aaron zavrčal, otvoril oči a našiel tie moje. „Dosiahol by som vrchol iba
z tvojej chuti. Keby si bola takto v mojom náručí.“
Bolo to také prapôvodné, také jednoduché, také vášnivé.
Nebola som schopná odpovedať, ani sa pohnúť. Musel si to všimnúť, lebo
jednu ruku mi strčil pod nohy a druhú mi ovinul okolo chrbta. Zdvihol ma
z podlahy, odniesol k posteli a položil ma na zamatovú posteľnú bielizeň.
Aaron sa postavil na jednu stranu postele a prsty mu lietali po
gombíkoch košele.
Jeden z nich sa rozopol a z látky mu vykukla hruď. Ruky ma svrbeli
potrebou dotknúť sa ho. To ma prinútilo precitnúť. Odmietala som mu
dovoliť, aby ma o to ukrátil. Chcela som mať tú česť vyzliecť ho sama.
Preplazila som sa k nemu po posteli s pohľadom upretým na ďalší gombík.
Len čo som sa k nemu dostala, vystrela som sa na kolenách.
„Chcem to urobiť.“ Moje ruky vystriedali jeho, pričom som si užívala
nekonečné potešenie z každého malého gombíka, ktorý som rozopla.
Presúvala som sa jeden po druhom nadol po Aaronovom trupe. Cítila som,
ako sa jeho hruď prudko zdvíha a klesá, ako sa mu ťažko nadychuje a
vydychuje. Keď som skončila, vyzliekla som mu košeľu a odho­dila som ju
na zem.
Ak som si v deň, keď som jeho hruď videla prvý raz, myslela, že je
bezchybná, teraz – so všetkým ostatným, s každou silnou emóciou, ktorá
mi bzučala pod kožou – bola doslova božská. Moje dlane mu pristáli na
napnutej koži a už len tento dotyk ma katapultoval priamo do neba.
Končekmi prstov som si zapamätávala každý vrchol a údolie, každý
centimeter pokožky, ktorý vyzeral ako vytesaný do kameňa. Bola napnutá,
hladká, nádherná.
A celá moja.
Nechtami som mu prešla po hrudi až nadol k bruchu. Aaron sa pod
mojím dotykom zachvel. Neuspokojilo ma to, a tak som posunula prsty
ďalej, sledujúc tenkú líniu tmavých chĺpkov. Uchvátene som vnímala každý
svoj pohyb. Bože, ani celý život mi nepostačí na to, aby ma tento pohľad
omrzel. Pohľad na jeho telo pod mojimi rukami.
Dostala som sa ku gombíku na jeho nohaviciach a zdvihla zrak. Práve
včas, aby som videla, ako Aaron zaťal zuby a modré oči sa mu zaleskli.
Končekmi prstov som klesla ešte trochu nižšie a aj cez tmavú tkaninu
oblekových nohavíc som cítila, aký je hrubý a horúci. Zastonal a pritisol sa
bokmi do mojich rúk.
Kolená sa mi roztriasli pod vlastnou váhou, hlavu som zrazu mala ľahšiu
ako pierko, keď som po ňom prešla dlaňou.
 Aaron sklonil hlavu a vtisol mi bozk na spánok. Zdvihol ruky a chytil do
nich moje. Spoločne sme nahmatali gombík a rozopli ho. Nasledoval zips
a…
Zaváhala som. Stuhla.
Hoci som mala pocit, že ak ten zips nerozopnem, explodujem, váhala
som. Prsty sa mi roztriasli pri znepokojivej myšlienke.
Naozaj to chceme urobiť. A, doriti… toto je niečo viac ako sex. Je to oveľa
viac.
„Čo sa deje, zlatko?“ zašepkal mi Aaron pri spánku.
Zdvihla som pohľad, premerala som si jeho tvár. Ako som mu mohla
povedať, že všetka moja statočnosť zrazu vyprchala? Že sa mi ruky triasli
od túžby, ale uvedomila som si, že vlastne neviem, čo robím. Čo robíme.
Aaron vydýchol, zaťal rozhodne čeľusť. Videla som mu na očiach, že to
pochopil.
Chytil ma za obe ruky a položil si ich na hruď. „Aj moje srdce bije, ako
keby ubehlo milión kilometrov za hodinu. Cítiš to?“
Prikývla som a časť môjho strachu sa rozplynula.
Potom si moje ruky pritiahol k svojej tvrdej dĺžke. „Aj toto cítiš, Lina?
Cítiš, aký som tvrdý?“ Obe otázky prerušil tým, že mi prirazil do dlaní.
Keď som zacítila, ako mi pulzuje pod kožou, vydýchla som nosom.
„Áno. To všetko kvôli tebe. To kvôli tebe mi tak stojí penis. A si to ty, kto
spôsobuje, že pri krátkom dotyku alebo obyčajnom pohľade mi ide z hrude
vyskočiť srdce. No nie je to nič, čoho by si sa mala báť. Sme v tom spolu,
pamätáš?“
Jeho slová vo mne niečo podnietili, oddelili potrebu od mojej náhlej
neistoty. Od mojich pochybností. Od mojich obáv.
Sklonila som hlavu a vtisla som mu bozk na srdce. „Áno, sme.“ Potom
som rukou prešla po látke jeho nohavíc a nahmatala jeho dĺžku. Veľmi
pomaly som ho pohladkala.
Aaron zastonal a ja som znovu pocítila, ako mi jeho pery dopadajú na
spánok. Vtisol mi tam povzbudzujúci bozk. „Vytiahni ho.“
Vyhovela som mu. Bola som mu vydaná na milosť a nemilosť. Urobila by
som čokoľvek, keby ma o to požiadal. Rozopla som mu teda zips na
nohaviciach a zamerala som sa na hrboľ v jeho boxerkách. Presne ako
chcel, stiahla som mu nohavice aj spodnú bielizeň. Len natoľko, aby sa z
nich uvoľnil jeho úd. Prstami som po ňom zakrúžila, chytila ho a urobila
jeden rýchly pohyb.
Z Aaronovho tela vyšiel pridusený zvuk. „Bože, to je pridobré.“
Ešte raz som ho poláskala a vychutnala som si ten pocit, keď som medzi
prstami cítila hladkosť i tvrdosť jeho penisu pulzujúceho pod mojím
dotykom. Uvažovala som, aké to bude, keď ho budem cítiť pod svojím
jazykom. Dovolila som tomuto unáhlenému impulzu prevziať nado mnou
kontrolu, sklonila som sa a počula, ako Aaron pri mojej náhlej zmene
polohy zalapal po dychu. Priložila som si ho k perám, zakrúžila po ňom
ústami a dotkla sa ho jazykom.
Bože. Všetka krv sa mi nahromadila dolu v útrobách, túžba mi ovládla
všetky zmysly.
Aaron ma chytil za vlasy a jemne potiahol. „Zlatko.“ Ešte raz ma potiahol
za vlasy. Tentoraz odtiahol boky, aby som prestala. „Chcem to – naozaj to
chcem –, ale dnes večer sa ti neurobím do úst.“
Položil mi ruky na plecia a vytiahol ma nahor. Bláznivo rýchlym
pohybom ma zvalil na chrbát. Ďalším sa zbavil nohavíc a boxeriek.
Aaron je nahý.
Každá časť jeho tela bola pevná a príťažlivá. Veľká. Silná. Dokonalá.
A to celé je moje.
Pri tej myšlienke sa mi v hrdle zasekol dych.
Hladné modré oči, v ktorých by som sa s radosťou stratila, mi
prechádzali hore-dolu po tele. Aj ja som sa chcela naučiť naspamäť všetky
línie ohraničujúce jeho napnuté svaly na rukách a hrudi, zapamätať si tú
vyčnievajúcu hrúbku, ktorá ma nútila oblizovať si pery, vryť si do pamäti
tie mohutné stehná, ktoré ma privádzali do šialenstva. Chcela som si to
všetko vytetovať do mysle. Uchovať si to v hlave navždy.
Aaron podišiel k svojej toaletnej taštičke, ktorá ležala na malom
bielizníku pred posteľou, a vytiahol z nej fóliový obal.
Vrátil sa k posteli a pustil kondóm na vrch prikrývky, hneď vedľa mňa.
Sledovala som všetky jeho pohyby, uchvátená, neschopná sa pohnúť.
Aaron na mňa klopil zrak s vášnivou intenzitou, priložil ruku k svojej
dĺžke a prešiel si po tvrdom úde. Iba raz, no tvrdo.
„Neviem, ako mám postupovať pomaly. Nezvládnem to,“ zachripel a ešte
raz prirazil penisom mocne do svojej dlane.
 „Tak to nerob,“ prosíkala som a hltala výjav, ktorý som mala pred sebou.
Zabránila som si v tom, aby som sa naňho vrhla. „Nepostupuj pomaly.
Chcem ťa celého. Celého na sebe. Vo mne. Všade.“
Skôr ako som si uvedomila vlastné slová, Aaron bol na mne a prisal sa
mi ústami na pery. Pohlcoval ma. Bokmi sa vtisol medzi moje roztiahnuté
nohy, ktorými som ho objala okolo pása. Tlačil sa ku mne svojou
pulzujúcou hrúbkou.
„Musím ich dať dole. Hneď,“ zavrčal mi Aaron do ucha, keď prstami
zašmátral po tenučkej látke mojich nohavičiek.
Vzápätí som si uvedomila, že sú na zemi a Aaron sa znovu ponoril medzi
moje stehná. Nič nás neoddeľovalo. Bol presne tam, kde som ho
potrebovala. Tam, kde sa zdalo, že patrí. Kľakol si na kolená, čím mi
poskytol pohľad na svoje veľké a tvrdé telo.
Zrýchlil sa mi dych. Krv mi vírila v žilách.
Siahol po kondóme, roztrhol fóliu a nasadil si ho, pričom ani na sekundu
neuhol pohľadom.
„Si to najkrajšie, čo som kedy videl, keď tu predo mnou ležíš.“ Jeho
pohľad znežnel, prenikol mi ním až do srdca a čosi z neho vytiahol, pričom
za sebou zanechal malú dieru. Takú, o ktorej som si nebola istá, či ju
niekedy dokážem zaplniť.
Aaron sa sklonil, jeho pery dopadli kamsi vedľa môjho boku a prešli mi
po koži až k miestu medzi stehnami. Vtisol mi tam bozk. A potom ešte
jeden. A ďalší. Zastonal a sklonil sa nižšie, akoby si nemohol pomôcť.
Vnoril sa do mňa jazykom.
Kontakt bol krátky, ale moje zmysly spozorneli a z hrdla sa mi tiež
vydral ston.
Z toho bodu mi vytryskla do celého tela rozkoš. Šírila sa ako elektrina a
dráždila všetky nervové zakončenia.
Aaronova reakcia bola okamžitá, celé telo mu ožilo, rozohnilo sa. Jeho
pery si razili cestu nahor mojím telom a zanechávali za sebou spaľujúcu
stopu. Jemnými bozkami mi posial bradu, krk, plecia. A keď sa jeho váha
konečne usadila nado mnou, zmohla som sa iba na to, že som natiahla ruky
k jeho tvári. Priblížila som si ju k ústam a pobozkala ho. Pomaly, ale
dychtivo. Obaja sme lapali po dychu.
„Aaron,“ zašepkala som medzi ťažkými nádychmi, „je to skutočné?“
Nemohla som tomu uveriť, pripadalo mi to ako sen. Akoby som sa mala
každú chvíľu zobudiť.
Aaron mi pozrel do očí, pravdepodobne nazrel hlboko do mňa. Zbadal
miesto, ku ktorému som sama nemala prístup. Ale na revanš mi poskytol
prístup do svojich zákutí. Všetko, čo sme cítili, všetko, čo bolo pochované a
popierané, vyplávalo na povrch. Odkliali sme to. Zbavili sa všetkej
pretvárky. Odhalili sme sa jeden druhému.
„Skutočnejšie to ani nemôže byť.“ Pobozkal ma do kútika pier.
Jeho slová, surová otvorenosť v modrých očiach, teplo jeho tela, spôsob,
akým ma objímal… to všetko mi rozbúchalo srdce. Každá bunka môjho tela
sa prudko zachvela a rozletela na milión kúskov.
Aaron musel cítiť to isté, pretože naše telá sa vynorili z hmly a prešli do
šialenstva. Prstami a jazykom mi obkresľoval telo. Prechádzal nimi po
mojich perách, krku, kľúčnej kosti, prsiach. Pod Aaronovými perami mi
všetko horelo. Jeho boky prirážali k mojim, tlačil svoj úd medzi moje nohy,
s každým zakolísaním tela sa jeho špička posúvala nižšie, až kým sa mi
nedostala k vchodu do mojich útrob.
Keď zdvihol ústa z mojej rozpálenej kože, opäť mi pozrel do očí. Žiadal o
povolenie bez slov.
„Áno. Áno.“ Svoju odpoveď som sprevádzala tým, že som sa voči nemu
vyklenula. „Prosím,“ vydýchla som a znovu som doňho zatlačila boky.
Cítila som, ako do mňa vkĺzol jeho penis. Len kúsok. Nestačilo to.
Aaron mi vtisol bozk na kľúčnu kosť a nakoniec do mňa vnikol. Jedným
pomalým a hlbokým prírazom ma celú vyplnil a poslal moju hlavu, moje
telo, moju dušu do celkom novej galaxie.
„Bože,“ vzlykla som, blažene plná.
Aaron mi zavrčal do spánku: „Ach, doriti, zlatko.“ Jeho boky sa rozkývali,
prirazil s väčšou silou, čo vo mne vyvolalo výkrik rozkoše. Jeho ústa sa
dotýkali môjho krku. „Ten zvuk, Catalina.“ Znovu sa pohol. „Zabije ma.“
Nasledoval ďalší silný príraz.
Moje ruky vyleteli k jeho vlasom, ťahala som ho za ne prstami a
popoháňala, aby stratil zvyšky zábran.
A on to urobil. S ďalším zastonaním do mňa Aaron vnikol silnejšie a celé
moje telo potisol nahor. Zastonala som a bola som si istá, že sa utopím vo
vlnách rozkoše, ktoré mi rozkolísali telo.
 „Chyť sa čela postele,“ zavrčal Aaron, chytil ma za zápästia a sám ich
zdvihol.
Poslúchla som, zovrela som päste okolo tyčí a dúfala, že odolajú nášmu
útoku.
„Potrebujem to,“ fňukala som. „Potrebujem viac.“
Aaron do mňa znovu prirazil a sám sa oprel o čelo postele. Jeho tempo
prezradilo, že stratil zvyšok kontroly. „Potrebuješ mňa,“ zavrčal a vnikol do
mňa ešte rýchlejšie.
Môj chrbát sa prehol.
„Nepotrebuješ toto.“ Tvrdo sa do mňa ponoril. A potom ešte raz. Ešte
silnejšie. „Potrebuješ mňa.“
Bože, vari nevedel – nebolo to bolestivo zrejmé –, že ho potrebujem?
Ďalší prudký príraz. „Povedz to.“
„Áno,“ vzdychla som a moje telo strácalo pod vlnami rozkoše všetku silu.
„Teba, Aaron. Potrebujem teba.“
To posledné slovo pretrhlo tenkú nitku zdravého rozumu, ktorej sa
zrejme držal. Jeho prírazy stratili akýkoľvek zmysel pre rytmus. Prichádzali
silnejšie, rýchlejšie, hlbšie. Všetko naraz. Aaron do mňa neviazane vnikal.
Naše telá sa zrážali, zatiaľ čo som sa držala čela postele a sledovala, ako sa
nado mnou pohybuje. Jeho penis zo mňa vychádzal a znovu do mňa
vchádzal, svaly brušného svalstva sa mu napínali rovnako ako jeho oblé
plecia. To všetko ma tlačilo bližšie a bližšie k okraju priepasti.
„Chcem cítiť, ako sa na mne robíš, zlatko,“ povedal Aaron predtým, ako
mi pohltil ústa. Jedna z jeho rúk mi vyletela k prsiam a v prstoch mi skrútil
ružovú bradavku. „Urob sa pre mňa,“ žiadal chrapľavým hlasom. „Urob sa
na mojom penise.“
Jeho slová, jeho divoký rytmus, jeho telo, ktoré ma tislo k posteli – to
všetko spôsobilo, že sa mi zachveli viečka a zatvorila som oči. Telo mi
horelo. S každým prírazom planulo žiarivejšie.
Z úst mi unikla zúfalá prosba. „Aaron.“
„Pozri sa na mňa. Chcem, aby si sa na mňa pozerala.“
Nadvihol moju váhu a pritiahol si ma k hrudi. Pohyboval mnou, zarýval
sa do mňa zdola, dvíhal a tlačil ma do seba. Ovinula som si ruky okolo jeho
krku a cítila som, ako sa znovu blížim k vyvrcholeniu. Potiahla som ho za
vlasy. Silno.
 Aaron mi stiahol obe ruky za chrbát a jednou rukou mi zovrel zápästia,
aby som nimi nemohla hýbať. Prehla som sa v chrbte.
„Pozri sa na seba, vydaná na moju milosť.“ Zintenzívnil rytmus svojich
prírazov a prinútil ma, aby som sa pohybovala na jeho úde rýchlejšie.
„Mám ťa presne tam, kde som ťa celý čas chcel mať.“
Jeden hlboký, tvrdý príraz za druhým. Aaron zaťal zuby a druhou rukou
vkĺzol medzi nás. Prstami pristál nad miestom, kde sme boli spojení. Krúžil
po ňom, trel ho. A skôr než som s tým mohla niečo urobiť, vyslal ma ku
hviezdam. Presne v tej chvíli som zacítila, ako vo mne Aaron pulzuje a
uvoľňuje sa.
Zavrčal moje meno ako zviera. Čistá, nefalšovaná blaženosť ma šokovala,
keď pohyb jeho bokov pokračoval, jeho prírazy boli čoraz pomalšie,
preniesli nás oboch cez vyvrcholenie. Zovrel ma v rukách, tvár mi zaboril
do krku, obrysy našich tiel splynuli a jeho boky úplne zastali.
Zostali sme nehybne ležať, stratení v čase. Cítili sme tlkot našich sŕdc o
kožu toho druhého a ja som pod svojím dotykom vnímala upokojujúci
rytmus jeho pulzu.
Nakoniec zo mňa Aaron vykĺzol a uložil nás nabok, ruky mal stále
ovinuté okolo mňa. Pritisol si ma k hrudi a ja som vedela, že nijaké iné
objatie mi už nikdy v živote nepostačí. Nič iné sa mu nevyrovná.
Pobozkal ma na vlasy. Potom mi vtisol ďalší bozk na spánok a nechal
tam svoje pery. „Bolo to na teba priveľa?“
Otočila som sa tvárou k jeho hrudi a oprela som sa mu perami o kožu
nad srdcom. „Nie, a nikdy nebude.“ Myslela som to vážne. „Ja…“ Odmlčala
som sa a môj hlas sa zmenil na šepot. „Páčilo sa mi, ako si stratil kontrolu.
Veľmi sa mi to páčilo.“
„Opatrne.“ Cítila som jeho ruku na svojich vlasoch, dlaňou mi uhládzal
strapaté pramene. „Ak budeš ešte dokonalejšia, uverím, že si bola stvorená
len pre mňa.“
Pri tej myšlienke sa mi pery zvlnili v euforickom úsmeve a musela som
mu pritlačiť ústa na hruď, aby som nepovedala, čo som mala na srdci.
Nechaj si ma. To je to najmenej, čo môžeš urobiť, ak som bola stvorená len
pre teba.
Po niekoľkých minútach sa Aaron posunul. Zovrela som ho silnejšie
okolo krku. „Musím si dať dole kondóm, zlatko.“
 Pokúsil sa odsunúť, ale odmietala som ho pustiť. Jeho smiech, ľahký a
veselý, uštedril môjmu srdcu ďalšiu ranu. Rozptýlil ma natoľko, že sa mu
podarilo vykĺznuť.
Vzlykla som, sklamaná a náhle ma ovanul chlad. Zrejme som nenásytná
žena, čo sa týka objatí a túlenia.
Alebo to možno platilo iba pri ňom.
„Vrátim sa, skôr ako žmurkneš, sľubujem.“
Našťastie preňho svoj sľub dodržal. A pohľad, ktorý mi doprial, keď sa
bezchybne nahý prechádzal po miestnosti, tiež nebol na zahodenie. Len čo
sa vrátil do postele, objal ma a pritisol si ma k sebe. Pritiahol cez nás ľahkú
prikrývku a spokojne, hlboko a zmyselne zahmkal.
Áno, pomyslela som si. Cítim to rovnako.
„Vidíš?“ šepol mi do vlasov. „Netrvalo mi to ani celú minútu.“
Vzdychla som mu do hrude. „Potrebujem to, dobre?“ priznala som bez
hanby. „A nehovorím len o normálnom túlení. Najradšej by som na tebe
visela celý čas. Ako opica.“ Aby som mu ukázala, čo tým myslím, prehodila
som nohu cez jeho stehno a ruku cez jeho hruď a preplietla som naše telá
spôsobom, ktorý, ako som sa domnievala, nebol ani zďaleka rozkošný.
Akosi som vedela, dokonca aj s tvárou zaborenou do jeho krku, že sa
usmieva. V hrudi mu zahučalo, čo potvrdilo, že sa nielen usmieva, ale aj
smeje.
„Smeješ sa z môjho nešťastia?“
„To by som si nedovolil. Len si užívam, že si pri mne taká nenásytná, ty
opica.“ Dlaňou mi prešiel po chrbte a pristavil sa na mojom zadku. Stisol
ho. „Ale ak sa nebudeš správať slušne, dnes sa nám nepodarí zaspať. A
akokoľvek je to zničujúce, zobral som si iba jeden kondóm.“
Moje zovretie trochu povolilo: „Čakal si…, že sa to stane?“ opýtala som
sa a predstavila som si ho, ako si do batožiny strčil kondóm. Pod kožou mi
pulzoval nával očakávania.
„Nie,“ zašepkal potichu. Jeho prsty si razili cestu po mojom chrbte. „Ale
nebudem klamať; veľmi som dúfal, že áno, možno preto som si ho nechal.
Mám ho tam odjakživa, tak som si povedal, že to nikomu neublíži.“
„Som rada, že si ho tam nechal,“ prehodila som pravdivo. Jeho ruka
spočinula na mojom krku. Prstami sa mi zaplietol do vlasov. „Škoda, že ti
nenapadlo vhodiť si ich tam viac.“
 Zvuk, ktorý vyšiel z Aaronovho hrdla, mi vohnal do žíl novú energiu.
„Ach áno?“
Namiesto odpovede na otázku, ktorá, ako som dúfala, bola rečníckou –
lebo ako by som mohla netrúchliť nad stratou ďalšieho ohromujúceho
sexu? –, sa mi v mysli vynorila iná otázka.
„Môžem sa ťa na niečo opýtať?“ odvážila som sa začať a zaklonila sa, aby
som mu videla do tváre.
Aaron tiež naklonil hlavu a pozrel mi do očí. „Môžeš sa ma spýtať na
čokoľvek.“
„Ako to, že vieš tak dobre po španielsky?“
Jeho pery sa rozpačito zvlnili.
„Myslím to vážne,“ pokračovala som a ďalej z neho mámila odpoveď.
„Netušila som, že vieš čo i len slovo po španielsky. Nikdy si mi
nespomenul, že si v nej taký dobrý.“ Sledovala som, ako mu pri tom
komplimente zaiskrili oči. Páčilo sa mi, že za to môžu moje slová. Rovnako
ako sa mi páčilo, že sa pri mne usmieva. „Keď si pomyslím, že si možno
rozumel všetkým nadávkam, ktorými som ťa častovala…“
Vzdychol a líca mu trochu zružoveli. „Tým som naozaj nerozumel.“
„Ako to myslíš?“
„Vravela si, že všetko musí byť dokonalé.“
Hľadala som odpoveď v jeho tvári. Čo sa skrýva za jeho slovami? „Takže
si… čo? Prihlásil si sa na rýchlokurz pred tým, ako sme sem prileteli?“
Bol to vtip, ale Aaron pokrčil plecami.
Pomaly mi to docvaklo. „Panebože, naozaj si to spravil?“ zamrmlala som.
Pre mňa. Urobil to pre mňa.
„Nie je to tak, že by som sa nikdy predtým neučil španielčinu. Mali sme
ju v škole.“ Opäť siahol po mojich vlasoch, neprítomne sa hral s jedným
prameňom, obtáčal si ho okolo ukazováka. „A dnes sú aplikácie na všetko.
Naučil som sa dosť na to, aby som urobil dobrý dojem. Ešte mám pred
sebou dlhú cestu.“
Niečo sa mi muselo zjaviť na tvári – niečo, čo snáď nebol zbožňujúci
výraz, lebo presne tak som sa v tej chvíli cítila –, lebo Aaron si ma
neprestával premeriavať so zvláštnym zaujatím.
Potom si ma pritiahol ešte bližšie k hrudi, pevne si ma k sebe privinul a
pobozkal ma na plece. Roztopila som sa v tom letmom dotyku jeho pier
ako maslo na slnku.
„Stavím sa, že mi stále chýba väčšina šťavnatej slovnej zásoby,“ dodal
zamyslene. Opäť ma pobozkal na plece. „Tie najlepšie slová.“
„Ach.“ Zdvihla som kútiky úst, zaujal ma smer, ktorým sa rozhovor
uberal. „Chceš, aby som ťa naučila všetky neslušné slová?“
Zdvihla som k nemu zrak a nadvihla obočie. Aaron mi venoval krivý
úsmev, z ktorého by mi nohavičky spadli na zem, keby som ich mala na
sebe.
„Tak to máš šťastie, som skvelá učiteľka.“
„A ja som mimoriadne zanietený študent.“ Žmurkol. A to prekliate
žmurknutie mi znovu na okamih zastavilo srdce. „Aj keď možno sa sem-
tam nechám trochu vyrušiť.“
„Aha.“ Položila som mu ukazovák na hruď a sledovala, ako naň Aaron
rýchlo sklopil zrak. Vzápätí mi opäť pozrel do tváre. „Možno potrebuješ len
správny druh motivácie, aby si nestratil pozornosť.“
Prešla som tým prstom nahor, putovala som po jeho prsiach a krku,
pohladkala som mu líniu brady a napokon sa dostala k jeho perám. Tie sa s
plytkým nádychom pootvorili.
„Toto…“ Nadvihla som sa a jemne som ho pobozkala na pery. „Toto sa v
španielčine nazýva slovom na šesť písmen. Labios. Tus labios. Tvoje pery.“
Jedinou odpoveďou, ktorú mi dal, bolo, že sa opäť prisal na moje ústa.
Akoby jediný spôsob, ako sa naučiť to slovo, bolo ochutnať ho.
„A toto,“ pokračovala som predtým, ako som ho prinútila väčšmi
pootvoriť pery. Prehĺbila som bozk a naše jazyky sa pustili do vášnivého
tanca, „je ďalšie slovo na šesť písmen. Lengua čiže jazyk.“
„To slovo sa mi naozaj páči.“ Aaron sklonil hlavu a jeho nové obľúbené
slovo mi prešlo po prsiach. „A toto? Ako sa volá toto?“ Prisal sa mi na
bradavku.
Chichot, ktorý sa čoskoro zmenil na ston, opustil moje ústa, skôr ako
som stihla odpovedať. „Na to používame v španielčine slovo na päť písmen.
Pezón. Bradavka.“
Aaron zahmkal, zatiaľ čo perami ďalej putoval nahor po mojej hrudi a
cestou mi na nej zanechával jemné bozky.
„Takže za sebou máme dve šesťpísmenkové slová a jedno
päťpísmenkové.“ Na pokožke mi pristáli ďalšie bozky. „Len aby sme sa
držali tvojej metódy, mali by sme pridať ešte jedno päťpísmenkové. Naučila
by si ma jedno, ktoré mám na mysli?“ zamrmlal mi do kože.
Slovo na päť písmen. Nemalo by to byť zložité. V mojom rodnom jazyku
boli pravdepodobne tisíce päťpísmenkových slov. Ale moja myseľ býva
zákerná a zrádza ma. Často. A jediné slovo, ktoré mi napadalo, že by
mohol mať na mysli, bolo veľmi špecifické. Také, ktoré napriek tomu, že
nebolo príliš dlhé, malo dostatočnú váhu na to, aby mnohé zmenilo. Aby
menilo ľudské životy. Aby pohlo horami a začalo vojny.
Bolo to významné slovo a ja som si prisľúbila, že ho nikomu nepoviem
bez toho, aby som si bola istá, že ho myslím vážne každou molekulou
svojho tela. Bez toho, aby som si bola istá, že je to bezpečné.
Zdalo sa, že moje mlčanie poskytuje Aaronovi dokonalú príležitosť, aby
pokračoval v skúmaní mojej kože. Jeho ústa spôsobovali, že mi srdce búšilo
až v krku.
„Neviem,“ zamrmlala som roztržito. Vystrašená a vzrušená zároveň.
Na pokožke mi pristáli ďalšie bozky, nútili ma lapať po dychu.
„To je v poriadku,“ vyriekol, akoby to myslel naozaj vážne. „Môžeme
porušiť pravidlá. V tom tkvie to čaro – keďže sme to my, kto ich vymýšľa.“
Horlivo sa zmocnil mojich úst, čím ma na blažený okamih vytrhol z
myšlienok. A keď sme sa vynorili po vzduch, ešte raz sklonil hlavu a vtisol
mi bozk otvorenými ústami na srdce. „Corazón,“ hlesol jemne, tak jemne,
až mi to slovo preniklo do krvi a zmiešalo sa s ňou, aby ju už nikdy
nemuselo opustiť. „Srdce. Tvoje srdce. Sedem písmen.“
Dlho som sa mu dívala do očí a prisahala by som, že v nich vidím všetko,
čo nevyjadril slovami. Raz bude moje. A mne sa na tvári zračilo všetko, na
čo som nenašla dosť odvahy vysloviť to nahlas. Vezmi si ho.
Keď Aaron konečne prehovoril, znelo to ako prísľub. „Jedného dňa si
zaslúžim svoje slovo na päť písmen.“
Ani na chvíľu som nezapochybovala, že si ho raz zaslúži. Ale za akú
cenu?
 Dvadsiata štvrtá kapitola

Zážitok, keď som sa v nasledujúce ráno zobudila vedľa Aarona, nemal

absolútne nič spoločné s predošlými dvoma prípadmi, keď som otvorila oči
a našla ho ležať v tej istej posteli.
Po prvé, boli sme nahí. Mala som pocit, že si na to rýchlo zvykám. Bez
námahy.
A ešte jedna drobnosť odlišovala toto ráno od predchádzajúcich. Malá
technická záležitosť. A to bol žiarivý úškrn, ktorý som mala na tvári. Bol
hlúpo široký a zdá sa, že som s ním aj spala. Smiešna predstava, viem. Ale
kto mal čas na rozpaky, keď Aaron Blackford ležal hneď vedľa mňa, veľký,
nahý a pripravený na zjedenie?
Ja teda nie.
A už vôbec nie, keď mi na stehne pulzovalo niečo, čo rozhodne nebolo
malé.
Aaron zavrčal, posunul sa a zatlačil do mňa tú pulzujúcu časť svojho
tela.
Ahoj, nový obľúbený úd.
„Dobré ráno,“ zachripel. Hlas mal zastretý spánkom a prosil ma ním, aby
som sa k nemu pritúlila.
„Hm,“ podarilo sa mi zo seba dostať.
Bolo to odo mňa strašne neslušné, ale mala som plné ruky práce s
dôležitejšími vecami. Napríklad so spoznávaním každého centimetra jeho
hrude rukami. Alebo brušných svalov, ktoré mu zdobili brucho. A úzkej
cestičky tmavých chĺpkov. Áno, aj s nimi som sa potrebovala dobre
zoznámiť.
„Tvoji rodičia nás čoskoro vyzdvihnú,“ hlesol takmer bez dychu.
„Áno.“ Bola som si toho vedomá. „Ale hodina má šesťdesiat minút, a ak
sa nám podarí zbaliť si kufre za päť minúť a osprchovať sa za… tri? Zostane
nám celých päťdesiatdva minút.“ Čo bol čas, ktorý som plánovala stráviť
spoznávaním ďalších zákutí Aaronovho tela. „Za toľko minút sa dá stihnúť
veľa vecí. Celé je to o hospodárení s časom.“
Moje prsty pokračovali nadol. Nakoniec sa uzavreli okolo jeho mužnosti.
Aaron zatlačil bokmi do mojej dlane.
„Zlatko.“ To slovo znelo priškrtene, ale ja som pokračovala v hladkaní
jeho tvrdosti. „Chceš ma zabiť?“
Stále sa ma to pýtal, akoby som mala odpoveď.
„Nie?“ zachripela som, úplne som sa prestala sústrediť. „Áno?“
Opäť prirazil bokmi.
„Čo si sa pýtal?“
Aaron zastonal a jeho ruka spočinula na mojich krížoch, pritiahol si ma
k sebe – tvrdo – a ja som mu prehodila nohu cez bok. Nevedomky,
inštinktívne som sa o neho obtierala a hľadala uvoľnenie. Presne tak, ako
to robil Aaron v mojej ruke.
V tej chvíli som začala uvažovať o možnosti, že zabudnem na svoj kufor,
na rodičov, na náš let naspäť, na prácu, na život a v podstate na všetko
okrem tejto postele. Na všetko, čo nebol Aaron. Jednoducho mi na tom
dostatočne nezáležalo.
A vzápätí som si uvedomila, že sme vo vzduchu. Teda, ja som bola.
S mojím telom v náručí Aaron niekoľkými dlhými krokmi prekonal
vzdialenosť do kúpeľne. Zapol sprchu bez toho, aby ma zložil na podlahu.
„Som nerád poslom zlých správ, ale päťdesiatdva minút je málo na to,
aké mám s tebou plány. Takže budeme musieť robiť viacero vecí naraz,“
vysvetlil a postavil ma pod prúd horúcej vody. Jeho oči blúdili hore-dolu
po mojom tele a hlad v nich zakrýval modrú farbu.
„Hospodárenie s časom a multitasking,“ vydýchla som a sledovala, ako so
mnou vchádza do sprchy. „Máte pôsobivý životopis, pán Blackford.“
Jeho ruky spočinuli na mojich bokoch. Žiadostivo ma stisol prstami.
Zúfalo. „A nevyhýbam sa výzvam. Prosím, pridaj tam aj to.“ Jeho telo
pritlačilo moje na chladné, hladké dlaždice. „Budem ťa musieť urobiť
jazykom, kým sa budeme sprchovať.“ Moje nové obľúbené slovo vykuklo z
jeho úst, keď si ním prešiel po spodnej pere.
Doriti.
„A možno ešte raz, kým sa budeme baliť. Všetko to stihnem do
päťdesiatich dvoch minút. Som si celkom istý, že to zvládnem.“
 Ach, bože. Neklamal.

Napriek všetkým predpokladom sme to stihli načas.

Ukázalo sa, že Aaronove jazykové zručnosti sú naozaj pôsobivé.
Rodičia nás odviezli na letisko s dosť veľkým časovým predstihom, aby
sme stihli raňajky pred nástupom do lietadla.
Keď sme sa ocitli na palube, Aaron ma objal okolo pliec a ja som sa k
nemu pritúlila. Hlavu som mala opretú v záhybe jeho krku, jeho lahodná
vôňa ma pohlcovala a spôsobovala, že mi z pier vyšlo množstvo šťastných
povzdychov. Tento nový pocit normálnosti, ktorý sa medzi nami zrodil, ma
upokojoval natoľko, že som zaspala ešte pred vzlietnutím.
Až keď sme sa dotkli americkej zeme, v hlave sa mi rozozvučal známy
alarm. Rozhovor. Keby som bola múdra, využila by som ten rozsiahly čas,
počas ktorého sme boli uzavretí v jednom priestore, na dôležitý rozhovor.
Potrebovali sme si určiť hranice, definovať a ohraničiť to, čo medzi nami
vzniklo. Aby sme sa rozhodli… čo s tým robiť. Pretože hoci za normálnych
okolností by som takýto tlak necítila, Aaron nebol len tak hocikto. Nebol
muž, s ktorým som začala náhodne chodiť, ani muž, s ktorým som prežila
noc úžasného, ohromujúceho sexu. Bol to Aaron. Môj Aaron. Môj kolega z
práce. Čoskoro môj šéf. A to priam kričalo, aby som k nášmu vzťahu
pristúpila inak. Nech už chcel, aby to bolo akokoľvek. Nech už z toho malo
byť čokoľvek.
Ale potrebovali sme sa porozprávať.
Jeho ruka spočinula na mojom chrbte, palcom mi krúžil po tričku.
Pozrela som naňho a zistila, že na mňa upiera pohľad. Dopekla, tie jeho oči
sa pre mňa rýchlo stávali najobľúbenejšou vecou na svete. Dokonca
obľúbenejšou ako koláčiky obsahujúce tri druhy čokolády.
Práve sme prešli príletovou bránou, takže sme sa ocitli uprostred
terminálu. Na newyorskej pôde. Len pár metrov od toho, čo nás čakalo
pred letiskom. Nech už to bolo čokoľvek.
„Lina,“ oslovil ma potichu.
Podľa toho, ako vyslovil moje meno, podľa váhy, s akou ho vypustil z
úst, som vedela, že má na srdci niečo dôležité. Ale už len to jednoduché
slovo – moje meno, nie Catalina, ale Lina – z jeho pier so mnou robilo
divy. S mojím srdcom, s mojou hlavou.
„Páči sa mi to. Moje meno.“ Priznanie mi vyšlo z pier potichu, akoby to
mala byť iba myšlienka. „Nevoláš ma Lina dosť často.“
Aaron mi dlho pozeral do očí a mlčal. Nevzal na vedomie moju letmú
poznámku. Až keď som si myslela, že nepovie vôbec nič – že z letiska
odídeme mlčky a budeme pokračovať každý po vlastnej osi –, prehovoril:
„Poď so mnou domov. Ku mne.“
Prekvapene som zažmurkala. V ohromenom tichu som premýšľala, že
najväčšmi zo všetkého túžim tráviť s ním viac času. Chcela som sa v ňom
ešte na chvíľu stratiť, kým budem nútená vrátiť sa do skutočného života.
Kým sa budeme musieť porozprávať, viesť ten rozhovor, ktorý upevní –
alebo zničí – všetko, čo sa medzi nami zmenilo.
Rozhovor, ktorého som sa každou minútou čoraz viac bála.
Chcela som urobiť ten skok do neznáma. Veľmi. Lenže moje skúsenosti
ma napĺňali obavou, aby som neurobila dvakrát tú istú chybu.
A hlboko v kostiach som tušila, že spamätať sa zo straty Aarona, alebo
výsledkom celých rokov tvrdej práce pre špinavé a nespravodlivé
obvinenia, keby sa história mala opakovať, by nebolo ľahké. Práve naopak.
Bola by to najťažšia vec, akú by som v živote musela urobiť. Už teraz som
to vedela.
Kým mi tie myšlienky vírili v hlave, sledovala som, ako sa v Aaronových
črtách usadilo čosi až príliš podobné úzkosti či strachu.
„Poď so mnou, Lina.“
Na chvíľu som zatvorila oči.
„Nakŕmim ťa, postarám sa, aby sme ráno nezaspali, nech nás pásmová
choroba netrápi do konca týždňa. Zajtra skoro ráno sa odvezieme do
tvojho bytu, vezmeš si, čo budeš potrebovať, a zamierime do práce.“
Odmlčal sa. „Spolu.“
Znelo to ako sen.
Presne ako on. Musel snívať, ak si myslel, že ma treba presviedčať, aby
som s ním niekam išla. Tak veľmi som to chcela. Išla by som za ním
kamkoľvek, aj na kraj sveta. Ale…
Ale… vždy existovalo nejaké ale, však?
„Aaron,“ vydýchla som, „budem k tebe veľmi úprimná.“ Dlhovala som mu
– mne aj nám – aspoň to. „Som… vystrašená. Vydesená. Čoskoro ťa
povýšia. Na vedúceho mojej divízie. A to všetko zmení.“
Nadýchla som sa nosom a odvrátila som pohľad k jeho hrudi. V očiach sa
mu toho mihalo priveľa. Rozptyľovali ma, okrádali ma o zdravý rozum.
„Už nie sme v Španielsku. Toto je skutočný život. A toto…“ mávla som
rukou medzi nami, „… všetko skomplikuje.“ Alebo to možno bolo naopak –
jeho povýšenie na mne nadriadenú pozíciu skomplikuje všetko, čo by
medzi nami mohlo byť.
Chytil ma za ruku a priložil si ju k hrudi. Bola taká teplá a pevná, plná
všetkého, po čom som túžila, ale bála som sa po tom siahnuť.
„Porozprávame sa o tom. Neskôr, keď sa dáme do poriadku a budeš sa cítiť
oddýchnuto a uvoľnene.“ Druhou rukou mi siahol na bradu a zaklonil mi
hlavu, aby mi mohol pozrieť do očí. „A zajtra sa porozprávame s
personálnym oddelením. Opýtame sa na to Sharon, aby si sa upokojila.“
Prečo? Prečo, bože? Prečo musí byť taký starostlivý? Taký poondiato
dokonalý?
„No predtým nám musíš dať šancu.“ Teraz prišiel rad naň­ho, aby z úst
vypustil roztrasený dych. „Veríš mi?“
Moja ruka, ktorá stále zotrvávala na jeho hrudi, priamo na srdci, zovrela
látku jeho košele. Nevládala som urobiť nič iné, len sa ho držať. „Vezmi ma
domov, Aaron Blackford.“

Civela som na displej svojho telefónu a azda po stý raz zvažovala, či mám
na správu odpovedať pravdivo.
Zblázni sa. Nakope ma do zadku tak silno, až ma pošle rovno späť do
Španielska.
Zdvihla som pohľad od obrazovky, pozrela som na svoj odraz v zrkadle –
nachádzala som sa v Aaronovej kúpeľni – a nepáčilo sa mi, čo som videla.
Nemalo to nič spoločné s kruhmi pod očami ani neporiadnym drdolom, z
ktorého sa stal chaotický pravdepodobne niekde na druhej strane
Atlantického oceána. To, čo mi prekážalo, nebolo niečo, na čo by som
mohla ukázať prstom alebo čo by som mohla napraviť sprchou, niekoľkými
hodinami spánku a hrebeňom.
 Odvrátila som sa a oprela sa o okraj pôsobivej a lákavej vane. Bola
dostatočne veľká, aby sa do nej zmestili dvaja Aaronovia, rovnako ako
všetko ostatné v jeho byte, ktorý bol priestranný a luxusný veľmi triezvym
a vkusným spôsobom. Dokonale sa k nemu hodil.
Znovu som sa zahľadela na telefón, aby som si prečítala jej správu.

Rosie: Už si späť? Bolo to veľmi zlé? Všetko mi povieš na káve. Alebo si

dáme rovno dve? Možno tri? Koľko máš toho na srdci?
Práve keď som konečne nabrala odvahu odpovedať, na obrazovke začali
tancovať tri bodky.

Rosie: Môžem prísť k tebe a priniesť kofeín. O hodinu? O tridsať minút?

Hneď?

Vedela som si predstaviť, ako na mňa kamarátka klipká mihalnicami. Rosie

ma ešte nikdy tak neotravovala. Musela byť naozaj zvedavá, čo sa stalo v
Španielsku.

Lina: Nie som u seba.

Rosie: Stále si na letisku? Môžem prísť neskôr. Len mi napíš kedy.

Zhlboka som sa nadýchla a napísala odpoveď.

Lina: Myslím, že dnes večer sa domov nevrátim.

Tie tri bodky na obrazovke opäť ožili. Písala, písala a písala. Hrozne dlho.
Zamračila som sa na telefón a pripravila sa na najhoršie.

Rosie: VEDELA SOM TO.

Z hrdla mi unikol priškrtený zvuk. To je všetko, čo toľko písala?

Rosie: TAK? Vysyp to. Napíš, čo sa stalo, aby som ti mohla povedať, že som
 to čakala.

Zachichotala som sa popod nos. Žeby som bola skutočne taká slepá?
Lina: …

Rosie: POVEDZ TO. POVEDZ TO NAHLAS. Povedz. To.

Lina: Len pokoj, Edward Cullen.

Rosie: Catalina, ak nezačneš ihneď rozprávať, naštvem sa. A to nikdy

nerobím. Stále nevieš, ako vyzerá nahnevaná Rosie.

Lina: Som u Aarona. V jeho byte.

Rosie: Samozrejme, že si. Chcem vedieť zvyšok.

Lina: Zvyšok?

Rosie: Skrátenú verziu – zatiaľ.

Lina: Tak trochu sme sa pobozkali. Tak trochu sme sa spolu vyspali.

Rosie: TAK TROCHU? TAK TROCHU? Čo to vôbec znamená?

Lina: *emotikon prevracajúci oči* Stalo sa to. Pobozkali sme sa. Vyspali
sme sa spolu.

Rosie: A?

A ešte oveľa, oveľa viac, chystala som sa napísať. Ale palce mi zamrzli nad
obrazovkou. Ach. Zrazu sa pustili do práce závratnou rýchlosťou.
Lina: …a teraz mám v hlave neporiadok. Som vystrašená aj celá bez seba.
Hlúpo šťastná. A on je na mňa taký dobrý. Taký dobrý, až mám pocit,
akoby som sa mala každú chvíľu prebudiť zo sna s vrstvou studeného potu
 na koži. Dobre vieš, ako veľmi neznášam, keď sa to stane. Pamätáš si, ako
sa mi snívalo, že sa muckám s hercom Joeom Manganiellom, lenže
požiarny alarm v mojej budove sa spustil práve vo chvíli, keď si odopínal
pracku na opasku, a ja som potom bola celý mesiac mrzutá?

Lina: Toto je miliónkrát lepšie ako sen. O celé galaxie lepšie.

Hovorila som pravdu, a nešlo iba o to, ako moje telo ožívalo pod jeho
dotykmi. Dopekla, to bolo to najnepodstatnejšie.

Lina: Nechcem sa zobudiť, Rosie.

Rosie: Ach, zlatko.

Takmer som cítila objatie, ktoré by nasledovalo.

Lina: V každom prípade, zajtra ti o všetko poviem.

Toto aj tak nebola konverzácia, ktorú by sme mali viesť cez textové správy.

Rosie: To by si mala. Inak ťa nakopem do zadku.

Ktosi zaklopal na dvere.

„Zlatko?“ ozval sa hlboký hlas z druhej strany. To slovo ma priam
chlácholilo. „Začnem si myslieť, že sa predo mnou schovávaš.“
Bože, som hrozná.
Aaron pokračoval: „Vyjdi von a poďme sa najesť. Vyberáš.“
Už len pri tej myšlienke mi zaškvŕkalo v žalúdku premoženom pásmovou
chorobou. „Dokonca aj rybie tacos?“
„Obzvlášť rybie tacos.“
Dočerta. Naozaj išiel po mojom srdci.
„Dobre, daj mi minútu!“ zavolala som a napísala som ďalšiu správu
Rosie.
 Lina: Musím ísť. Ideme si po jedlo.

Rosie: Dobre, ale zajtra sa porozprávame. My dve.

Lina: Sí, señorita.

Rosie: A, Lina?

Rosie: Nemusí to byť sen, z ktorého sa zobudíš.

S touto myšlienkou – nie, s touto nádejou, lebo presne to som cítila, keď
som si prečítala kamarátkinu správu, bláznivú nádej – som opustila svoj
luxusný kachličkový úkryt a vydala sa na lov Aarona.
Našla som ho stáť v obývačke a pozerať von oknami v industriálnom
štýle, ktoré ponúkali výhľad na nábrežie.
Aaronov byt sa nachádzal v Dumbo, brooklynskej štvrti, ktorú som až
tak nepoznala, ale čoraz väčšmi som si ju obľubovala. Toto miesto bolo
neuveriteľné. Priestranné a strohé, elegantné, ale jednoduché.
Podišla som k nemu a sama som vyzrela von masívnymi oknami. „Tie
výhľady na East River sú úchvatné.“
„Mám veľké šťastie, že si toto všetko môžem dovoliť,“ prehodil a pôsobil
zamyslene. Viac ako inokedy.
Otočila som sa a naklonila telo jeho smerom. Oprela som sa chrbtom o
okná a obrátila som sa tvárou k nemu. Ako mu mám povedať, že tento
výhľad – výhľad naňho – je rovnako krásny? Takéto veci sa skrátka
nehovoria. Obmedzila som sa teda iba na to, že som sa doňho vpíjala
pohľadom.
Aaron hľadel do diaľky, slnečné svetlo prenikalo cez sklo okien a
zalievalo mu pokožku. Modré oči sa mu leskli.
Niečo mu však chodilo po rozume. Videla som to na ňom.
„Je všetko v poriadku?“ Načiahla som sa a položila som mu ruku na
plece.
Až potom na mňa pozrel. „Poď sem.“ Rýchlym pohybom si ma pritisol k
hrudi. Stisol ma a začali sme sa kolísať na mieste. „Lepšie. Teraz je všetko
oveľa lepšie.“
Nemohla som s ním nesúhlasiť. Nech sa dialo čokoľvek a ja som vtedy
bola v Aaronovom náručí, vždy to bolo oveľa lepšie, ako keď som v ňom
nebola. Dovolila som mu, aby zo mňa vytiahol šťastný povzdych, a
vychutnávala som si, ako spokojne zahmkal, keď som mu opätovala
objatie.
Keď ma konečne pustil, jeho pohľad opäť zablúdil von oknom, ale
tentoraz mu na tvári žiaril nepatrný úsmev.
Malé pokroky.
Oči mi padli na odkladací stolík v industriálnom štýle, ktorý dokonale
ladil s oknami a celým zvyškom bytu. Jediné predmety na ňom boli
zarámovaná fotografia a niečo, čo vyzeralo ako učebnica.
Premohla ma zvedavosť, kto je na tej fotografii, a tak som k nej pristúpila
a zdvihla ju. Bola na nej žena. Krásna modrooká žena s havraními vlasmi a
úsmevom, ktorý som začínala potrebovať, aby sa mi dýchalo o čosi ľahšie.
Zahrialo ma pri srdci.
Cítila som, ako ma objal rukou okolo pliec, a potom mi venoval letmý
bozk do vlasov.
Oprela som sa oňho s otázkou: „Ako sa volala tvoja mama?“
„Dorothea.“ Hlas mu zadunel v hrudi, rovno na mojom chrbte. „Vždy si
na to meno ťažkala. Všetkých nútila, aby ju volali Thea.“
„Porozprávaj mi o nej niečo, aj o svojej rodine.“
Vydýchol a jeho dych mi postrapatil vlasy. „Volala sa tak jej stará mama.
‚Snobské meno starej dámy,‘ frflala mama. Jej časť rodiny bola veľmi
bohatá, ale nemali šťastie, čo sa týka zdravia. Nazývali to prekliatím.“
Odmlčal sa, trochu stratený v spomienkach. „Keď som bol malý, moja
mama bola jediným žijúcim členom tejto strany rodiny, takže som nikdy
nepoznal svojich starých rodičov. A keď mama zomrela, posledným z
Abbotovcov som sa stal ja. Takže som všetko zdedil. Vďaka tomu si môžem
dovoliť toto miesto.“
„To dáva zmysel,“ zamrmlala som. Považovala som sa za šťastnú, že
pracujem pre spoločnosť, ako je InTech. Za to, že mi každý mesiac
prichádzala na účet slušná výplata. Ale toto miesto patrilo k celkom inému
životnému štýlu. Takému, kde sa do kúpeľne zmestí aj celá garsónka.
„Takže v skutočnosti nemusíš pracovať od deviatej do piatej.“
„Nie, ale zbožňujem to, čo robím. Aj keď ma niektorí nazývajú
vorkoholickým kyborgom.“
Uškrnula som sa. „Ups. To som si zaslúžila.“
Zdalo sa, že v robote o tom nikto nevie. Aaron bol vždy taký… uzavretý.
Ale to, že nemusel pracovať, a predsa pracoval tvrdšie ako drvivá väčšina z
nás, bolo chvályhodné. Presne preto som sa doňho za…
Fíha. Pokrútila som hlavou.
„Vždy som ťa obdivovala, vieš? Akokoľvek som si ťa doberala pre tvoj
pragmatizmus a tvrdohlavosť, vždy, naozaj vždy som ťa obdivovala.“
„Ja…“ Odmlčal sa, na chvíľu ho premohli rozpaky. „Ďakujem ti, zlatko.“
Pery sa mi zvlnili, keď som vrátila rám s fotografiou na odkladací stolík.
„Tvoja mama bola krásna. Teraz už viem, po kom si podedil svoj vzhľad.“
Aaron sa potichu zachechtal. „Myslíš si, že som krásny?“
„Bezpochyby. Si viac než krásny. Nebuď taký šokovaný. Musíš vedieť, že
si pekný.“
„Viem, ale nikdy som si nemyslel, že ťa až tak priťahujem. Aspoň nie
prvých pár mesiacov.“
Odfrkla som si. Keby len vedel, čo mi spôsoboval. Potom som sa zamyslela
nad tým, ako to sformuloval. „Čo ma prezradilo? Čo sa po tom čase
zmenilo, že ste si uvedomili, že nie som z ocele, pán Nevšímavý?“
Jeho zovretie trochu zosilnelo a potom vydýchol. „Pamätáš si na to
kolokvium, ktoré InTech organizoval pre stredoškolákov niekoľko
mesiacov po mojom nástupe? Zistili sme, že nemáme dosť stoličiek, keď sa
tam začali hrnúť deti. Zazrel som ťa, ako sa snažíš tajne vykradnúť, a
nejako som vedel, kam ideš.“
Spomenula som si na ten deň. Blbec Gerald zle spočítal účastníkov. „Išla
som po skladacie stoličky.“
„Áno, vybehla si odtiaľ, aby si priniesla skladacie stoličky, ktoré sme mali
v sklade.“
Aaron sa v ten deň zjavil z ničoho nič, presne ako vždy. Potom mi
vynadal, že som chcela tie stoličky odniesť sama, že to nie je moja práca.
„Tak čo ma prezradilo? To, ako som ťa takmer udrela stoličkou za to, že si
arogantný debil?“
 „To, ako si sa celá roztriasla, keď som k tebe pristúpil zozadu, aby som ti
pomohol s jednou, ktorá sa zasekla na polici. Vieš, tesne predtým, ako si ju
znovu potiahla a spadla na zem.“
Aha. Ach, áno. Spomenula som si presne na ten moment.
Cítila som za sebou jeho telo. Jeho ruky ma obkľúčili bez toho, aby sa ma
dotkli, a ja som civela – a pritom som sa chvela, červenala a bola som celá
rozrušená – na to, ako sa mu napínajú svaly pod košeľou, keď sa snaží
uvoľniť tú prekliatu stoličku. Mala som pocit, akoby mi niekto strelil facku;
tak ma to rozpálilo a rozrušilo.
„To ťa prezradilo. Vedel som, že ten rumenec, ktorý sa ti šíri po krku a
lícach, nemá nič spoločné s tým, že si ma nazvala tvrdohlavým, bezcitným
robotom.“
„Prekážalo…“ Odmlčala som sa, v žalúdku mi narastal nepokoj.
„Prekážalo ti niekedy, akými nepeknými slovami som ťa častovala? Čo
všetko som ti chrstla do tváre, keď sme sa hádali?“
Srdce mi bilo opreteky, lebo som sa obávala jeho odpovede.
„Nie,“ odvetil bez váhania. „Vtedy som bral všetko, čo si mi bola ochotná
dať, Catalina.“
Stiahlo mi hruď.
„Pamätáš si príbeh, ktorý som rozprával tvojej sestre o tom, ako sme sa
zoznámili? Hovoril som pravdu.“
Zatvorila som oči a ďakovala nebesiam, že sa práve opieram o Aarona, že
ma drží na svojej hrudi, lebo inak by som sa zviezla na zem.
„Kým som si uvedomil, aký som bol hlúpy, keď som ťa od seba odstrčil,
už si ma nenávidela.“
Pokúsila som sa prehltnúť hrču v hrdle. „Počula som, ako sa rozprávaš s
Jeffom. Náhodou.“ Ten uzol nechcel zmiznúť, zvieral mi hrdlo. „Vravel si, že
budeš pracovať s kýmkoľvek iným, s kýmkoľvek okrem mňa. A ja som
nadobudla pocit, akoby si ma práve vytesnil nabok. Myslela som si, že ma
pokladáš za bezcennú kolegyňu, alebo ma nemáš rád. Lebo som prekročila
nejakú hranicu, o ktorej som nevedela, že existuje. Ja… ako som sa na teba
potom mohla pozrieť a nemyslieť na to? Zaradila som si ťa na čiernu
listinu.“
„Zaslúžil som si to.“ Aaron ma nežne otočil a veľmi pomaly pritisol svoju
hruď k mojej. Pozrel na mňa z výšky. „To, čo som povedal, som myslel
vážne. Keď si mi do kancelárie priniesla darček na privítanie, niečo sa vo
mne zlomilo. Ty… rozrušila si ma. Ukradla si moju pozornosť, Lina. Tak
ako nič, čo som dovtedy zažil. Preto som spanikáril. Nechcel som to
dopustiť. Keď mi Jeff navrhol, aby som s tebou úzko spolupracoval,
presvedčil som ho, že by to bol zlý nápad. Presvedčil som o tom aj sám
seba. No potom som ťa spoznal.“
Aaron na mňa sústredene hľadel, za jeho očami sa skrývalo čosi vážne,
tlačilo ma to – nás – čoraz bližšie k emócii, ktorá mi s každou sekundou, čo
som mu pozerala do očí, zaberala v hrudi viac a viac miesta. „Sledoval som
ťa, ako pracuješ, ako sa smeješ, aká si bystrá a milá. A trhlina, ktorá sa
otvorila v ten prvý deň, sa rozšírila. Stále sa len zväčšovala. Vďaka nej som
si uvedomil, aký som bol hlupák. Keď som konečne pochopil, že ťa od seba
nechcem odstrčiť, že to nedokážem, bolo už neskoro. A tak som prijal
všetko, čo si mi bola ochotná dať, aj keby to mala byť iba nenávisť,
nepriateľstvo, tvoj očividný odpor, čokoľvek, ak mi to každý deň poskytlo
pár minút s tebou. Ak ťa to aspoň na chvíľu donútilo myslieť na mňa.“
„Aaron…“ Odmlčala som sa, všetko v mojej hrudi, hlave, pamäti sa
miešalo a vznikala vo mne hlasná, zúrivá búrka. „Celý ten čas.“
„Viem.“
Sledovala som, ako mu poskakuje sval v čeľusti, ako mu neskutočne
tvrdnú črty.
„Dovolil si mi, aby som si ťa znepriatelila. Celý ten čas si sedel so
založenými rukami a nechal si ma to robiť.“ Hlas sa mi triasol od emócií.
Chvel sa mi clivotou za časom, ktorý sme spolu mohli prežiť. No triasol sa
aj klamstvom, ktoré sa skrývalo v mojich vlastných slovách.
Naozaj som ho niekedy nenávidela? V tejto chvíli sa to zdalo nemožné.
Neurobila som to isté a nepresvedčila som o tom samu seba, lebo mi
ublížil?
„Prečo?“ Táto otázka mi unikla z pier šepotom, pýtala som sa jeho, ale aj
seba.
„Lebo to bolo všetko, čo si mi bola ochotná dať. A bol som radšej, keď si
ma nenávidela, než aby som ťa nemal vôbec.“
Moje telo sa zachvelo, roztriaslo sa pod ťarchou jeho priznania. K perám
mi stúpali slová pravdy.
Láska. Musela to byť láska – ten pocit spôsobujúci chaos v mojej hrudi.
Pochopila som to tak rýchlo, ako keď do zeme udrie blesk.
„Nie je pravda, že by som ťa nenávidela,“ vydýchla som. „Aj keď som to
chcela, myslím, že som ťa nikdy nedokázala skutočne nenávidieť. Bola som
len… zranená. Možno preto, lebo som vždy chcela, aby si ma mal rád, a ty
si ma presviedčal, že pravdou je presný opak.“
Aaronovi sa niečo mihlo tvárou. Priestor medzi našimi ústami praskal
elektrinou a emóciou, akú som ešte nikdy necítila.
„Chcem tvoje srdce, Catalina.“ Obe ruky zdvihol k mo­jim pleciam,
putovali po mojom krku a chytil mi do nich tvár. „Chcem ho pre seba, tak
ako som ti dal svoje.“
Je tvoje, ty krásny, slepý muž, chcela som mu povedať. Vezmi si ho. Už ho
nechcem, túžila som kričať naňho a na každého, kto by ma počúval.
Ale neurobila som to. Nemyslela som si, že človek môže skamenieť od
čistej, čírej radosti. Nezdalo sa mi to možné. A predsa som tam pred ním
stála, on mi vkladal do rúk svoje srdce a jediné, na čo som sa zmohla, bolo
pozerať naňho s tisíckami nevypovedaných slov na špičke jazyka.
A tak som mu to ukázala. Chytila som jeho tvár, rovnako ako držal on
moju, a pritisla som mu pery na ústa. Bozkom som mu povedala, že som
jeho. Odovzdala som sa mu perami, ktoré neboli schopné vysloviť ani
jedinú hlásku.
Aaron ma zdvihol z podlahy a vzal ma do náručia s takou nehou a úctou,
že mi to vyrazilo dych. Presne tak som si predstavovala, že by sa malo
zaobchádzať s mojím srdcom. Nohy som mu ovinula okolo bokov, keď mi
pootvoril pery a zmocnil sa ma jazykom.
Dlhými krokmi prešiel cez otvorený priestor svojho podkrovného bytu a
niesol ma v náručí. Ani jeden z nás nedýchal. Položil ma na kuchynskú
linku, na zadnej strane stehien, ktorú nezakrývali šortky, som ucítila
chladnú žulu.
Aaronove ústa sa mi presúvali po krku, zubami mi hryz­kal pokožku, kým
nezachytil výstrih môjho tielka a nestiahol mi ho, čím odhalil moju
podprsenku. Zavrčal a ja som cítila, ako sa ten zvuk odráža od mojej kože.
Rukami na bokoch si ma drsne pritiahol k sebe, takže som zostala sedieť
na okraji pultu. Bože, utrhol sa z reťaze. Bol nenásytný, keď ma potiahol za
tielko, prudko mi ho stiahol až na pás a potom rozopol šortky, pričom mi
takmer roztrhol zips. Bolo mu to jedno, zrejme si neuvedomil, že sa načisto
zbláznil.
Môžem za to ja. Kvôli mne sa pomiatol.
V bruškách prstov ma svrbela rovnaká naliehavosť, keď som ho potiahla
za tričko. Jediným rýchlym pohybom odletelo na zem. Horúca, rozpálená
pokožka jeho holého hrudníka sa priblížila k mojej, bokmi sa mi vnoril
medzi nohy, keď ma objal silnými rukami. Splynuli sme v jedno telo.
Zavzlykala som a s tým zvukom ma opustil zvyšok zdravého rozumu.
Chcela som sa zbaviť zvyšku jeho oblečenia a potiahla som ho za džínsy.
Zúfalo. Práve keď som sa prehla v chrbte, hľadajúc trenie, po ktorom som
túžila – nie, po ktorom som zomierala túžbou –, Aaron do mňa vnikol
svojou tvrdosťou. Rozkoš mi vystrelila do celého tela, a to aj napriek tomu,
že nám v spojení bránili nohavice a spodná bielizeň.
Cítila som ho horúceho a hrubého, ako ku mne priráža, a už len to
spôsobovalo, že sa mi chveli viečka, krútili prsty na nohách a môj svet
explodoval. Znovu sa pohol, čím medzi nami vzniklo väčšie trenie, a
vedela som, že dosiahnem vrchol, ak to spraví ešte raz.
„Ešte raz,“ požiadala som ho, prosila som ho.
Aaron mi rukami nahmatal zadok a pritlačil si ma k sebe. Potom do mňa
zatlačil silnejšie, čím zo mňa vytiahol reťazec stonov. Hnal ma bližšie k
okraju.
„Bože, ešte som sa ťa ani nedotkol, zlatko,“ zachripel mi do úst. Potom
vzal medzi zuby moju spodnú peru a neprestával sa pohybovať. „Ešte som
v tebe ani nebol.“
Jeho ruky ovládli moje bezvládne telo, nemilosrdne si ma pritískali k
jeho prírazom a ja som zaklonila hlavu s modlitbou na perách.
„Urob sa,“ zavrčal mi do ucha a naše boky sa pohybovali proti sebe.
Milovali sme sa, hoci sme stále mali oblečené džínsy. „Urob sa, aby som ťa
potom mohol lepšie pretiahnuť.“
To – tie slová – ma zrazili z nôh. Vrazili do mňa ako buldozér. Myseľ
opustila moje telo, keď vo mne vybuchol čistý, bezhraničný pocit pôžitku.
Tentoraz mi z úst neuniklo ani Aaronovo meno, hoci by som ho najradšej
kričala, kým by som neprišla o hlas. Bola som ukojená, prázdna.
Beztiažová.
Jeho ruky ma objali okolo chrbta a v okamihu som stála na roztrasených
nohách. Chrbtom som sa oprela o jeho predok a hneď som pocítila, aký je
horúci a pulzuje potrebou. Ten pocit – vedomie, že mám nad ním takúto
moc – ma znovu prebudil k životu.
Netrvalo ani sekundu a stiahol mi šortky a spodnú bielizeň z nôh,
pomohol mi vystúpiť z nich a odhodil ich nabok.
Na chrbte som pocítila teplo jeho hrude. Prstami ma zovrel okolo
zápästí. „Ruky na pult,“ prikázal a potiahol moje dlane k žulovému
povrchu. Kolenom mi roztiahol nohy a otvorenými ústami mi vtisol bozky
na chrbticu. Rukami sa chytil mojich bokov, jedna z nich klesala po mojom
holom chrbte. „Mal by som si ťa odniesť do postele.“ Chytil ma za zadok a
potom spustil dlaň k môjmu stehnu. „Mal by som ťa položiť na matrac a
pomaly, dôkladne ťa pomilovať.“
Zafňukala som a zatlačila do jeho bokov. Zavrčal a cúvol. Počula som,
ako si rozopína nohavice. Potom som pocítila jeho tvrdý úd na svojom
zadku. Pohyboval sa hore-dole a vedela som, že si ho iba vytiahol z
džínsov a ani sa neobťažoval stiahnuť si ich nadol alebo vyzliecť.
Šialenstvo. Privádzalo ma to do šialenstva.
„Vieš, koľkokrát som si honil pri myšlienke, že ťa mám pred sebou na
štyroch? Na lakťoch?“ Prešiel mi svojím údom po zadku, čím ma prinútil
túžobne zastonať. „Alebo prehnutú cez koleno po tom, čo si bola príliš
urečnená?“
Ďalší vzdych, tentokrát presiaknutý agóniou. Až príliš živo som si
predstavovala jeho slová.
„Ach,“ zašepkal a ešte hlbším hlasom dodal. „Znie to tak, že by sa ti to
páčilo rovnako ako mne.“
Jedna zo zásuviek sa otvorila a zatvorila a začula som roztrhnutie obalu.
„Tentoraz som pripravený. Mám tu celú škatuľu. Leží tam už celé mesiace.“
„Aaron,“ prosíkala som ho. Chcela som ho hneď, inak sa rozplyniem na
oblak prachu. „Potrebujem ťa.“ Obzrela som sa naňho ponad plece, oči mi
horeli. Na tvári mal divoký výraz. „Hneď.“ Teraz bol rad na mne, aby som
zavrčala.
Chrbát jeho ruky ma jemne pohladil po brade a potom jeho dlaň dopadla
na môj chrbát. Postrčil ma ku kuchynskému pultu. „Chyť sa okraja,“
zachripel. „Vezmem si ťa rýchlo a tvrdo, zlatko.“
Hlbokým prírazom do mňa vošiel. Vzlykla som, cítila som sa nádherne,
nebesky plná, a skôr než som si vypýtala viac, všetko, čo mi sľúbil, Aaron
vyšiel von a znovu do mňa vnikol. Obaja sme zastonali.
Jednou rukou pristál vedľa mňa na pulte, druhou ma chytil za vlasy.
Rozplývala som sa. Ak čoskoro nevybuchnem, zmiznem pod jeho váhou,
pod rozčerenou rozkošou, ktorá sa mi rozlievala po bruchu.
„Ešte,“ podarilo sa mi zo seba dostať.
A rytmus jeho prírazov sa zrýchlil, tlačil ma do žulového povrchu, jeho
stony mi dopadali na krk.
Prstami mi zovrel bok. „Môžem ti dať viac.“
Tá ruka sa zdvihla z mojej kože a padla s plesknutím na môj holý zadok.
Z úst sa mi vydral ston, aký nikdy predtým neopustil moje pery.
„Môžem ti dať všetko.“ Ďalšie jemné plesknutie. Tlačil ma pod sebou
dolu, dolu, dolu.
„Áno,“ zafňukala som.
Dodržal svoje slovo a dal mi všetko. Nekontrolovateľne do mňa prenikal,
zvuk jeho bokov narážajúcich do môjho zadku sa miešal s našimi stonmi.
„Dosiahneme vrchol spolu.“ Hruďou sa oprel o môj chrbát, slastne ma
uväznil svojím telom. Pochovával ma ním. Jeho prsty sa mi teraz pohrávali
s klitorisom a pritom neprestával prirážať. „Chcem cítiť, ako ťa môj penis
privedie k vrcholu spolu so mnou.“
Ešte jeden zúrivý, zúfalý príraz. To stačilo, aby sme obaja vybuchli do
blaženosti. Z úst nám obom vyšli rovnako silné vzdychy a na perách nám
zároveň zneli naše mená.
Aaron ma objal okolo pása a skôr sa ma držal, než by si ma držal pri tele.
Potom zo mňa vykĺzol. Otočila som sa mu v náručí, oprela si bradu o jeho
hruď a on ma pobozkal na čelo, na pery, na nos.
„Voniaš a chutíš, akoby si bola moja.“
Pozrela som sa mu priamo do očí. „Som tvoja.“
Stačili dve slová, dve jednoduché slová, ktoré sa v bežnej konverzácii
používajú tak často, že by nemali mať mimoriadny význam. No teraz mali.
Tie dve obyčajné slová vyslovené presne v tejto chvíli mali ohromný
význam. Vedela som to, lebo keď zazneli, Aaronovi sa rozžiarila tvár. Zjavil
sa mu na nej ten najkrajší úsmev, aký som doteraz videla. Spálil ním
posledné zvyšky mojej obrany. A keď som hľadela do hĺbky jeho modrých
očí, videla som v nich, ako sa moje múry rúcajú. Akoby som ich okolo
svojho srdca nestavala toľko rokov.
„Som tvoja,“ zopakovala som a vlastnými rukami som rozdrvila posledné
zvyšky trosiek.
Aaron ma znovu pobozkal a perami spečatil tieto dve slová. Pridal ešte
niekoľko svojich: „Dokážem ti, že to tak je.“
Tentoraz sme tacos namiesto toho, aby sme si ich vzali so sebou, zhltli
priamo na mieste. Hlad po sexe robí divy.
„Vážne,“ odmlčala som sa, vložila som si prst do úst a vychutnala si
omáčku, ktorá sa mi naň prilepila, „iba hovorím, že ak sa upíri majú vrátiť,
tak by sa aspoň mohli ligotať.“ Keď som zistila, že Aaron mi hľadí na ústa,
podržala som ruku vo vzduchu a hneď sa mi po lícach rozlial ľahký
rumenec. „Počúvaš ma vôbec, Blackford?“
Zdvihol zrak, no vzápätí ho opäť sklopil. „Áno, upíri. Mohli by sa
ligotať.“
Zamračila som sa. „Mám niečo na ústach?“ Pri mojej bezútešnej smole
som zrejme hovorila s kúskom ryby alebo koriandra ovísajúcim z úst.
Aaron sklonil hlavu a jeho pery pristáli v kútiku mojich. Potom vystrčil
jazyk a zlizol mi z nich všetko, čo som tam mala.
„Už nie.“
Možno mi práve zvlhli nohavičky, ale aspoň pery som mala čisté – a
rozochvené – ako ľalia.
„Vďaka,“ zamrmlala som. Silou vôle som sa pokúšala spomaliť prúd krvi
vo svojich žilách. Zvyšok lepkavej omáčky som si zotrela z rúk obrúskom.
„Mimochodom, stále nemôžem uveriť, že by si bol radšej upír ako vlkolak.“
A viete, čomu som ešte nemohla uveriť? Že Aaron sa o tom so mnou
porozprával bez mihnutia oka. Nielen to, ale zdalo sa mi, že o
paranormálnych tvoroch vie dosť veľa. A mňa pálili na jazyku otázky.
Aaron mi vytrhol obrúsok z ruky a hodil ho do koša, ktorý stál vedľa
pojazdného bufetu. „Veď sú nesmrteľní,“ povedal, akoby viac nebolo treba
vysvetľovať.
„Ale ty si… úplný vlkolak.“
Akoby chcel potvrdiť moje hodnotenie, modré oči sa mu lačne zaleskli.
„Som?“
„Áno. Po prvé, si veľký, horúci a…“
 „Už teraz sa mi to páči.“ Jedna z jeho rúk sa okolo mňa obtočila a
pritiahla si ma k sebe. „Prosím, pokračuj.“
„Nenamýšľaj si.“ Chytila som ho za dlaň a zdvihla ju do vzduchu pred
nami. „Vidíš? Tvoje ruky vyzerajú ako laby. A keď hovorím, že si horúci,
mám na myslí teplotu. Si horúci ako…“ Odmlčala som sa. Jediné, čo mi
prichádzalo na rozum, boli horúce veci falického tvaru. Dios, žeby mi
všetok ten sex zabil toľko mozgových buniek? „Tvoja pokožka je na dotyk
horúca, áno. Ako… vyhriata záťažová deka.“ Sledovala som, ako sa mračí.
„Hovorím to ako kompliment. Najradšej by som pod teba vliezla a pritúlila
sa k tebe.“
Z čela mu ihneď zmizli mračná. „S tým dokážem žiť.“ Sklonil hlavu a
vtisol mi bozk na vlasy. „Čo ešte?“
„Si verný.“
Súhlasne zahmkal.
„A strážiš si súkromie. Nechávaš si veci pre seba. A aj keď si ľudia
myslia, že si chladný a nepriateľský, je to len tým, že k väčšine vecí
pristupuješ stoicky. Vždy máš oči na stopkách, takže vieš predvídať, čo ti
príde do cesty, čo je, úprimne povedané, naozaj pôsobivé, ale aj veľmi
otravné.“ Obzrela som sa naňho ponad plece a zistila, že na mňa čudne
pozerá. „Čo?“
„Nič.“ Potriasol hlavou a zbavil sa tým toho, čo spôsobovalo, že vyzeral
celý omráčený. Sledovala som, ako sa upokojuje. „Na niečo si zabudla.“
Nadvihla som obočie. „Na čo?“
„Hryziem,“ zamrmlal a prešiel mi zubami po pleci. Potom mi jemne
zahryzol do citlivej pokožky pri krku.
Chichotala som sa ako bláznivá a dovolila svojmu telu splynúť s jeho,
keď ma objal. Ale práve v tom okamihu ktosi pritiahol moju pozornosť,
zachytila som ho kútikom oka. Nemohla som si byť istá, ale zdalo sa mi, že
je to niekto z práce. Jeden z chlapíkov z Geraldovho tímu, ak ten záblesk
svetlých vlasov a štíhlych pliec stačil na to, aby som ho spoznala.
Hlboko v bruchu mi vzklíčili obavy a umlčali môj záchvat
bezstarostného chichotu.
Zdalo sa, že Aaron si tú zmenu nevšimol, a ak áno, nijako ju
neokomentoval.
„Poďme domov. Vraj som ako záťažová deka, a túto povesť si mienim
udržať.“

Aaron dodržal slovo, keď svojím telom objal moje na obrovskej

rozprávkovej pohovke, čo stála uprostred jeho podkrovného bytu.
Pravdepodobne za to mohla zmes vyčerpania, pásmovej choroby a tepla,
ktoré vychádzalo z jeho tela, ale hoci som sa snažila bojovať so spánkom,
odpadla som do dvoch minút po návrate do bytu.
Po prebudení som zbadala veľkú a silnú ruku, ktorá mi stúpala po
bruchu. Obaja sme ležali na boku a súdiac podľa okolitého ticha, televízor
už nešiel. Aaron ho asi vypol, keď som zaspala.
Dlhé prsty sa mi rozprestreli na bruchu a siahali až k spodnej časti pŕs.
Pocit, ktorý sa mi šíril po tele, ma prinútil zaboriť sa doňho ešte hlbšie.
Na zátylku som pocítila vrčanie. „Vonku je tma.“
Môj pohľad putoval k masívnym oknám s výhľadom na nábrežie, akoby
som potrebovala potvrdenie, že je už noc. „Zaspali sme,“ skonštatovala som
a vrátila sa pohľadom k piatim prstom na bruchu. Prsty na nohách sa mi už
krútili od očakávania. „Myslela som si, že chcete, aby sme spolu zabojovali
proti pásmovej chorobe, pane.“
„Chvíľu som to naozaj chcel.“ Aaron sa zachechtal a ja som pocítila ten
zvuk na chrbte. Kútiky pier sa mi nadvihli, keď som si predstavila jeho
krásnu usmiatu tvár. „Ale ty si taká mäkká a tisneš sa ku mne.“ Jeho ruka
putovala nahor, nadol a vzápätí si ma k sebe privinul. „Nemohol som si
pomôcť. Kvôli tebe som stratil všetko odhodlanie.“
Otočila som sa mu v objatí, aby sme na seba videli. Jeho dlaň sa mi
zosunula na kríže, zmena polohy spôsobila, že som sa ústami takmer
dotkla jeho krku. Pozrela som mu do očí.
„No prepáč. Čiže za to môžem ja?“
„Nie, nikdy.“ Znovu si ma pritiahol a splynuli sme v jedno telo.
Zatvorila som oči a z pier sa mi vydral spokojný povzdych. „Odniesol by
si ma do postele, Aaron Blackford?“
Nikdy nevyslovil odpoveď. Namiesto toho sa odlepil od pohovky so
mnou v náručí. Ovinula som mu nohy okolo pása a zachichotala som sa
nad jeho náhlym nadšením. Dlhými a rýchlymi krokmi ma niesol cez svoj
byt, prešiel okolo mramorového kuchynského ostrova a širokou
nepreplnenou chodbou prešiel rovno do hlavnej spálne. Do jeho spálne.
Telom mi prebehol akýsi zmyselný záchvev. Chystala som sa spať vedľa
Aarona – v jeho posteli, zabalená do jeho mäkkej, luxusnej posteľnej
bielizne, s hlavou na plyšových vankúšoch, kam sa už toľkokrát ukladala
jeho hlava.
A práve keď som bola pripravená nechať sa zvaliť na matrac kráľovskej
veľkosti, ktorý vyzeral ako zo sna, namiesto toho ma preniesol do priľahlej
kúpeľne.
Zachytila som náš odraz v zrkadle a nečakala som, ako veľmi sa mi bude
páčiť to, čo uvidím. Ja, ruky ovinuté okolo jeho krku. Ja, v jeho náručí. Ja, s
červenými lícami a omámeným výrazom na tvári, lebo ma držal on. Ja,
šťastná.
Aaron sa ma pokúsil zložiť na čierno-bielu dlážku.
„Žiadne také.“ Pokrútila som hlavou, pritiahla som sa o čosi bližšie k jeho
krku a nespúšťala nohy z jeho pása. „Tu hore sa mi páči.“
„Áno?“ Jeho hlas sršal humorom, ale bol obalený aj niečím hustým a
lesklým.
Zovrela som ho pevnejšie.
„Tak veľmi?“
„Áno,“ priznala som mu do krku. „Odteraz ma môžeš nosiť všade so
sebou. Chodiť po vlastných mi už nestačí.“
Jeho dlane si ma presunuli, aby mi mohol na spánok vtisnúť bozk. „A ja
by som si na to veľmi rýchlo zvykol.“ Siahol po mojej toaletnej taštičke,
otvoril ju a vybral z nej zubnú kefku. S uličníckym úsmevom mi ju podal a
proces zopakoval aj so zubnou kefkou. „Najprv zuby, potom posteľ.“
Presne tak sme to aj urobili. Čistili sme si zuby, hľadeli na seba do
zrkadla a ja som mu celý čas visela na boku ako nesamostatná a citovo
viazaná opica. Niežeby mi na tom záležalo. Takto by som to robila každý
večer. Keď sme skončili, odniesol ma do postele.
„Aaron,“ zašepkala som, keď ma uložil pod svoju ľahkú prikrývku. Boli
sme k sebe otočení tvárami, ruky som mala pod lícom a dotýkali sme sa len
nohami. „Som rada, že si so mnou šiel do Španielska.“ Počula som, ako
roztrasene vydýchol. Aj mne docvaklo, čo som povedala, hoci v
skutočnosti tie slová zďaleka nevystihovali, čo som cítila. „Nie preto, že náš
plán vyšiel. Som naozaj šťastná, že si tam bol so mnou. Som… viac ako
šťastná. Asi som ti to ešte nevravela, tak som to chcela napraviť.“
Chytil mi líce do dlane, palcom sa mi dotkol brady a pier.
„Aj ty si rád, Aaron?“ opýtala som sa ho, keď som zakryla jeho dlaň
svojou.
„Ani neviem vyjadriť slovami ako veľmi.“ Priblížil si moju ruku k ústam a
prešiel perami po jej chrbte. „A nie je to iba preto, že sa mi nejakým
zázračným spôsobom podarilo dostať ťa presne tam, kde si.“
„Priamo do tvojej postele?“ Priblížila som sa, stehnami som sa obtrela o
jeho.
Ešte trochu ma potiahol za ruku, čím ma povzbudil, aby som sa posunula
ešte bližšie. „Áno. Priamo sem, ku mne. Presne tam, kde som ťa vždy chcel
mať.“
Zahmkala som a v hrudi mi vzplanuli iskry šťastia. „Páčil si sa im, vieš?“
Posunula som hlavu do priestoru medzi spodnou stranou jeho brady a
kľúčnou kosťou. „Teda, nemôžem uveriť, že to vravím, ale je trochu ťažké
nechať si to pre seba.“
Pobozkala som ho na kožu a čudovala sa, ako je možné, že som si to už
dávno sama neuvedomila. Aký… verný, starostlivý a jemný je pod všetkým
tým mračením a chmúrením. Aj keď možno som si to uvedomila. Možno
by to vysvetľovalo, prečo ma tak zranilo, keď ma od seba odstrčil. Keď mi
dal najavo, že so mnou nechce mať nič spoločné. Keď si ma k sebe
nepripustil. Pokrútila som hlavou. Na tom už nezáležalo. Nie teraz.
„Moja mama ešte nikdy o nikom tak nebásnila. Isabel ma informovala, že
ťa v jednom kuse vychvaľuje. Vraj sa jej nezastavia ústa. Aaron vie tak
dobre po španielsky. Aaron je taký vysoký a pekný. Aaron má tie
najmodrejšie oči, aké som kedy videla. Videli ste, ako sa Aaron usmieval na
našu Linu? Prišiel za nami až z Ameriky. A nebola jediná. Bála som sa, že
sa mi ťa abuela pokúsi zviesť, prisahám. Doslova si ju… očaril. V istom
momente mi to bolo trochu trápne.“ Zľahka som sa pri tej spomienke
zasmiala. „Myslíš, že o teba budem musieť bojovať s vlastnou starou
mamou?“
Očakávala som, že sa rozosmeje, ale šokovalo ma, keď mu namiesto toho
unikol z úst hlboký povzdych.
Zdvihla som k nemu zrak, v tme sa toho nedalo veľa rozoznať. „Hej, čo
sa deje?“
„Nič sa nedeje, zlatko.“ Jeho hlas bol obalený akýmsi citom, ktorému som
celkom nerozumela.
Potiahla som ho za tričko a povzbudila, aby sa mi zveril.
Opäť vzdychol. „Ja len, že… nikdy som to nezažil. Ni­kdy. Tvoja rodina je
taká…“
„Chaotická? Hlučná? Ustavične prekračuje hranice slušnosti?“
„Áno, všetko z toho je pravda, ale tým najlepším spôsobom.“ Odmlčal sa
a rukou mi siahol na zátylok. Dlhými prstami mi vošiel do vlasov. „Dačo
podobné som zažil, keď sme boli traja, no už som zabudol, aké to bolo.“
Keď som to počula, pichlo ma pri srdci a ešte viac som sa k nemu
pritúlila. Želala som si, aby som ho mohla zbaviť všetkej bolesti. Želala
som si, aby som doňho mohla vdýchnuť trochu vrelosti.
„Tvoja rodina si ma obľúbila, a to je druh puta, ktoré sa nedá vynútiť. Je
to druh lásky, ktorý človek nikde inde nenájde. Môže byť ohromujúca, ale
to len preto, že je vždy úprimná. A byť jej súčasťou, aj keď len na pár dní,
pre mňa znamenalo… všetko. Viac, ako si dokážeš predstaviť.“ Pritisol mi
pery na vlasy s prudkosťou, aká tam predtým nebola. „Nič som
nepredstieral, Catalina. Ani minútu. Všetko to pre mňa bolo skutočné.
Preto to pre mňa tak veľa znamenalo.“
„Aaron,“ vydýchla som a nevedela, čo na to povedať. Ako vysvetliť, čo sa
vo mne vzmáhalo.
„Takže som to ja, kto je rád. Ja som ten, komu sa sakramentsky uľavilo,
že si so sebou vzala mňa, a nie niekoho iného. Ja som ten, kto je vďačný.“
Prehltla som a išla z kože vyskočiť od nefalšovanej radosti, ktorá ma
pripravovala o dych. „Za niečo také mi nikdy nemusíš ďakovať, Aaron.
Nikdy.“
Bradou sa mi oprel o hlavu a na vlasoch som pocítila jeho výdych. „Ale
musím, zlatko. Chcem.“
 Dvadsiata piata kapitola

„Bože môj, vyzeráš, akoby si práve prišla z maratónu sexu.“

„Rosie,“ zasyčala som a pleskla ju po ruke.
Očervenela a obe ruky jej vyleteli k ústam.
V čase obeda sme sedeli na poschodí v spoločných priestoroch pre
zamestnancov, takže zopár stolov bolo obsadených skupinkami, ktoré si
užívali prestávku. Mali sme šťastie, že sme si vybrali jeden, čo stál blízko
pri oknách, čo sa ťahali od podlahy až po strop.
Moja kamarátka sa rozhliadla, ruky spustila z pier. „Doriti, prepáč,“
zašepkala.
„To nič.“ Zachichotala som sa. Vyzerala dosť nervózna čo pôsobilo
celkom rozkošne. „Nemusíš sa ospravedlňovať.“
„Chcem len povedať, že si strapatá, ale celá žiariš.“ Tentoraz si dala
pozor, aby stíšila hlas.
„Môžeš prestať šepkať, Rosie.“
„Dobre,“ zašepkala znovu. Prevrátila som oči a ona si odkašľala. „Takže to
netajíte?“
„Ja… práve sa to snažíme vyriešiť.“ Kývla som hlavou. „No je rozdiel
medzi tým, keď to nebudeme tajiť, a tým, keby sme vytrubovali do sveta,
že som si práve vrzla.“
„Máš pravdu. Prepáč.“ Do líc sa jej vrátilo trochu červene. „Ide o tvoje
vlasy, vážne. Vyzerajú…“ Prehnane zamávala rukou vo vzduchu.
„Dnes je naozaj veterno, jasné?“ Prešla som si dlaňami po gaštanových
kučerách a pokúsila sa ich skrotiť. Stíšila som hlas: „Nie je to tak, že by sme
sa na seba neprestajne vrhali ako zvieratá.“
Tak trochu som klamala. Veď presne to sme urobili dnes ráno. Hneď ako
zazvonil budík. Obaja sme boli rovnako nenásytní a dychtiví, len čo sme
otvorili oči a zistili sme, že ležíme v spleti rúk a nôh.
Stačilo pomyslieť na jeho ruky a…
 „Panebože,“ zašepkala Rosie nahlas.
Znovu som na ňu zaostrila a zistila som, že sa jej rozšírili zelené oči.
„Práve teraz naňho myslíš, však?“
Neobťažovala som sa to poprieť; poznala ma dosť dobre na to, aby ma
pristihla pri lži.
„V kancelárii?“ zalapala po dychu. „Veď je len poludnie.“
„Nie,“ odvetila som rýchlo, hoci pri pomyslení na sex v kancelárii sa mi v
bruchu vznietila iskra. Dočerta, vari som ním posadnutá? „Uňho doma.“
Pokrčila som plecami a vybalila si bagetu, ktorú sme si kúpili cestou do
práce. Bol to zvláštny pocit, myslieť na Aarona a na mňa ako na pár, ktorý
si vyzdvihol obed a spoločne zamieril do práce. Nie, chvenie v žalúdku
nenasvedčovalo, že je to zvláštne. Hovorilo, že je to iné. Z toho pocitu sa
mi točila hlava a cítila som v bruchu motýliky.
Rosie mi dlho skúmala tvár, až som sa zamračila. Potom sa jej pery
roztiahli do žiarivého úškrnu. „Páni, veď ty si v tom po uši.“
Možno som, pomyslela som si a zahryzla som do bagety. „Tak čo som
zmeškala, Rosalyn?“
„Žiadne také.“ Otvorila kovovú nádobu a odhalila ryžový šalát so
zeleninou. „Nie je čas rozprávať sa o mojom nudnom živote a práci. Všetko
je po starom. Začni hovoriť, a to hneď, priateľka.“ S trochu prehnaným
dôrazom zabodla vidličku do jedla. „Chcem počuť všetky podrobnosti. A
nevynechávaj ani tie gýčové, ktoré ťa dostali do kolien.“
Otvorila som ústa, chcela som sa posťažovať.
„Kdeže. Ani sa neopováž tvrdiť, že vo vašom príbehu nie je pár
momentov hodných filmu, lebo sa s tebou prestanem kamarátiť.“
Položila som bagetu na stôl a dramaticky vzdychla.
„Vyklop to, Catalina Martínová.“
„Dopekla, odkedy si taká panovačná?“ opýtala som sa jej tesne predtým,
ako na mňa ukázala vidličkou a prebodla ma pohľadom. „Dobre, dobre.“
Zdvihla som ruky do vzduchu, zhlboka som sa nadýchla a potom som
začala recitovať, čo všetko sa medzi mnou a Aaronom udialo. Meno nášho
budúceho šéfa som pre istotu nespomenula.
Až keď bola moja kamarátka so všetkým oboznámená a s vývojom
udalostí viac než spokojná – o čom svedčil jej zubatý úsmev –, vzala som si
bagetu a začala jesť.
 „Doriti, Lina,“ precedila cez úsmev od ucha k uchu.
Strhla som sa. „Rosalyn, naozaj si práve vypustila z úst nadávku,“
zažmurkala som, „a pritom sa vyškieraš od ucha k uchu?“
„Doriti, áno, presne to som urobila, ty prekliata hlupaňa.“
Otvorila som prekvapene ústa a sledovala ju, ako sa obzerá, ako dvíha
veci, čo sme mali položené na stole, a ukladá ich späť na miesto, kde boli, s
nepresvedčeným výrazom na tvári.
„Čo to, dočerta, robíš?“ S námahou som sa pokúsila prehltnúť kus bagety.
„Hľadám niečo, čo by som ti mohla hodiť do hlavy,“ odvetila nenútene,
no z pier jej stále nezmizol úškrn.
Je toto nahnevaná Rosie? Znepokojilo ma to.
„Keby som to urobila, možno by som ti vtĺkla trochu rozumu do tej
tvojej tvrdej makovice. Hoci podľa toho, čo vravíš, si nielen tvrdohlavá, ale
aj poriadne slepá. Takže si už naozaj neviem rady. Najradšej by som ťa
prefackala a počkala, čo sa stane.“
Prudko som zavrela ústa. „Prefackala? Na čej strane vlastne si,
kamoška?“
Premerala si ma pohľadom, ktorý ma prinútil rýchlo vytriezvieť. „Lina.“
Keď som vydýchla, klesli mi plecia a dala som jej za pravdu. „Viem,
dobre? Zaslúžim si pár faciek.“ Uvedomovala som si, aká nesmierne hlúpa
som bola. Aká slepá a tvrdohlavá. Vedela som, že mala pravdu. Ale
začínala som chápať aj to, čo som cítila k Aaronovi, aké veľké a desivé to
bolo. „Rosie, myslím, že… nie. Viem, že som…“
„Ach nie,“ skočila mi do reči.
V tom istom okamihu sa mi v zornom poli objavila hlava.
„Ahojte, Rosie, Lina. Ako sa máte, dámy?“
Teraz už nie príliš dobre, chcela som odpovedať.
„Ahoj, Gerald,“ zamrmlala som namiesto toho.
Ani jedna z nás sa neobťažovala reagovať na jeho otázku.
Niežeby ho to zjavne zaujímalo, lebo zostal stáť na mieste.
„Tak, ako bolo na dovolenke, Lina?“
Na dovolenke. Nebola to dovolenka – vzala som si iba tri dni voľna,
preboha –, ale nemalo zmysel opravovať ho.
Otočila som sa na stoličke tvárou k nemu. Dúfala som, že nestrúham
grimasu, a pripravila som sa na niekoľko mučivých minút nezáväzného
rozhovoru. „Úžasne, ďakujem za opýtanie.“
Veľavravne prikývol, po čom nasledoval nehanebný ­úškľabok. Zamračila
som sa.
„Zajtra ťa čaká veľký deň – Deň otvorených dverí. Však?“ Oprel sa rukou
o náš stôl, gombíky na košeli sa mu pri tej zmene polohy nebezpečne napli.
Prečo sa pchá do oblečenia menšieho o dve čísla? Niekto by mu mal
povedať, nech to nerobí. Síce si takú láskavosť nezaslúži, ale svet si zas
nezaslúži mať toto na očiach.
„Už si si rozmyslela, čo si oblečieš, a máš prichystané ostat­né detaily?
Viem, že vy dievčatá si dávate poriadne načas s rozhodovaním.“
Zuby mi zaškrípali od námahy ubrániť sa, aby som neprevrátila stôl a
neudrela ho. „Áno,“ precedila som. „A teraz, ak ti to neprekáža,
obedujeme…“
„Nemala si problém dať to celé dokopy?“ opýtal sa Gerald, nedbajúc na
moju poznámku.
Zdalo sa mi, že som začula, ako si Rosie zamrmlala pod nos niečo ako
kretén.
Dopekla, dnes je priam zúrivá.
„Trochu. No všetko je vyriešené,“ odvetila som s neutrálnym výrazom.
„Stavím sa, že sa ti podarilo nájsť si nejakú pomoc.“
Posledné slovo – pomoc – vyslovil spôsobom, ktorý mu dával oveľa väčší
význam. Okrem toho veľavravne nadvihol obočie.
Cítila som, ako sa mi odkrvuje tvár a preniká mi do nej chlad. „Áno,
podarilo.“
Nenapadlo mi skrývať, že Aaron mi pomohol, nemalo to zmysel, ale,
samozrejme, stalo sa to už pred Španielskom. Teraz medzi nami niečo je.
Niečo nové, nádherné, a také krehké.
„Takže by som vyhral, keby som sa stavil,“ poznamenal Gerald nenútene.
„Musí to byť také jednoduché. Stačí zaklipkať mihalnicami a pekne
poprosiť, nie?“
Chlad – ľadový chlad – mi začal prenikať do celého tela. Striasla som sa.
„Pre dievčatá, ktoré pekne poprosia, sú veci jednoduché.“
Stuhol mi chrbát. Pekne poprosia. „Čože?“
Gerald sa zasmial a mávol rukou. „Ach, len sa rozprávame, zlatko.“
 „Lina.“ Môj hlas znel mrazivo, ako by aj nie? Chlad mi prenikol až do
kostí. Nedovoľ mu, aby sa ti dostal pod kožu, prosila som samu seba.
„Žiadne zlatko. Volám sa Lina.“ Sledovala som, ako krúti očami. A to ma
vytočilo. Rozčúlilo ma to ako nikdy predtým. „Vždy som k tebe bola veľmi
zdvorilá, Gerald.“ Z môjho tónu teraz sršala zúrivosť, a bola taká silná, že
som takmer nepočula desivý strach, čo sa pod ňou skrýval. Hrozilo, že aj
on vyjde na povrch. „Žiadam ťa, aby si opustil náš stôl.“ Nechcela som
počuť nič z toho, čo mal ešte na jazyku. Vedela som, že by to mnou
zalomcovalo, otriaslo v základoch tak prudko, ž by sa všetko zničilo.
„Nemám čas na teba a tvoje sexistické voloviny.“
Jeho nepríjemný smiech sa rozľahol celou miestnosťou a hlavy sa otočili
naším smerom. „Ach, zlatko.“
„Gerald, prosím, odíď.“ Rosie vstala zo stoličky, ale on sa tváril, že ju
nepočuje.
Nie, muž, ktorý mal nasadenú masku, podľa ktorej bolo jasné, že sa
chystá vrhnúť na svoju obeť, skutočne nikoho nepočúval. „No, no, no.“
Geraldove ústa sa skrútili do príšernej grimasy. „Pozrime sa na to.“ Zvýšil
hlas. „Spriatelí sa so šéfom a hneď si myslí, že tu môže rozkazovať a
kritizovať druhých. Nadávať mi do hlupákov.“
Celý môj svet sa zastavil. Jednoducho sa prestal točiť. Všetok ten ľadový
hnev sa roztopil na podlahu. Strach zreval ako šelma vypustená z klietky
po večnosti v zajatí.
V ušiach mi ostro pišťalo. Zrak sa mi zahmlil. Spomienky na minulosť, o
ktorej som si myslela, že ju mám za sebou, sa vrátili a zrazili ma silou
nákladného auta.
Fľandra. Šľapka. Vyspala si sa s celou vysokou školou. Fajčila si učiteľom,
len aby si dostala dobré známky.
Urobila som to znovu, však? Potkla som sa o ten istý posratý kameň.
Hoci tentoraz som si neodrela len kolená. Tentoraz som sa zviezla na zem
celá, so všetkým, čo som mala. A nemyslela som si, že by som vládala
znovu vstať, oprášiť sa a ísť ďalej. Tentoraz nie.
Moja kariéra. Celé tie roky, čo som drela do úmoru v oblasti, ktorá
nebola pre ženu práve stvorená. Všetko, čo som dosiahla, to celé podpálil
podlý muž, keď hodil na niečo krásne, čo som práve našla, príšernú špinu a
použil ju proti mne.
 Teplý dotyk ruky na mojom pleci. Nežný. Jemný. Dôverne známy, no
zároveň rozporuplný, lebo som mala pocit, že ho ešte skutočne nepoznám.
Nemala som čas vytetovať si ho do kože, aby som naň nikdy nezabudla.
„Čo sa deje, Lina?“ Chaos v mojej hlave prehlušil hlboký hlas, ktorý mi
prenikol priamo do srdca.
Môj pohľad blúdil naokolo a nachádzal ďalšie a ďalšie páry očí, ktoré sa
na nás upierali. Hltali to všetko a dívali sa na scénu pred sebou ako na
vlakové nešťastie. Aké morbídne. Aké veľmi smutné.
„Catalina?“ počula som, že Aaron znie čoraz naliehavejšie.
Konečne som naňho zaostrila, na perách sa mi chcel usadiť úsmev, ale
zanikol skôr, ako sa mu to podarilo. „Nič sa nedeje,“ vydýchla som a
zavrtela hlavou. Chcela som ho odtiaľto dostať preč. Nechcela som, aby bol
Aaron pri tejto pohrome. Nechcela som, aby sa ho Geraldov jed dotkol,
aby sa naňho rozprskol. „Nič sa nedeje.“
Niečo v jeho tvári na mňa kričalo, aby som sa ho dotkla, aby som ho
chytila za bradu a utešila jemnými bozkami. Ale nič z toho som neurobila.
Len som sa dívala, ako sa otočil k mojej kamarátke.
„Rosie,“ oslovil ju Aaron, a znelo to tak… nesprávne. Vôbec sa to naňho
nepodobalo. „Povedz mi, čo sa deje.“
Pozrela som na kamarátku a mlčky som ju prosila, aby mlčala. Rozzúril
by sa a ja som Aarona poznala dosť dobre na to, aby som si bola istá, že
niečo spraví. Urobil by čokoľvek.
No Rosie pokrútila hlavou. „Gerald o vás vie.“
Aaron nepotreboval viac, aby uhádol, čo sa práve stalo, lebo jeho profil
stvrdol, akoby bol vytesaný zo žuly.
„Niežeby ste sa to vy dvaja snažili utajiť.“ Gerald sa znovu zasmial, akoby
to preňho bola veľká zábava. „Paul vás včera videl, ale hej, chápem to. O
nič nejde, človeče.“
Všetci sa pozerali, uchvátení rozvíjajúcou sa drámou. A, bože, bola som
taká… unavená a vyčerpaná. Túžila som vrátiť svoj život do ktoréhokoľvek
bodu pred týmto.
„Chceš radu? Neser tam, kde ješ, Blackford. Rozšíria sa o tebe reči.
Najmä keď spávaš so zamestnancami. Ale dobre pre teba, a hej, nečudujem
sa ani nej. Chápem, je príťažlivé rozdávať si to so šéfom.“
Ticho. Pohltilo nás husté, napäté ticho.
 Potom ho preťal Aaronov hlas. Ostrý ako britva. „Chceš si udržať
prácu?“
Ach nie.
Aaronove slová boli určené Geraldovi, ale zabodli sa mi priamo do
hrude.
„Aaron, nie.“ Vykročila som dopredu a zdvihla ruku, aby som sa dotkla
jeho pleca.
„Ach, prepáč, pomýlil som sa, Blackford.“ Gerald si prstom poklopkal po
hlave. „S budúcim šéfom, ešte ním nie si. Takže oprávnenie vyhadzovať
druhých je tuším zatiaľ mimo tvojho dosahu.“
Aaron striasol moju ruku a vykročil Geraldovým smerom. „Položil som
ti otázku.“ Ešte jeden pomalý, ťažký krok a zastal druhému mužovi pred
tvárou. „Chceš si udržať prácu, Gerald? Pretože ja s tebou môžem
skoncovať. Tvoji golfoví kamaráti tam hore s tým nič nezmôžu, rovnako
ako tvoji prisluhovači na personálnom oddelení.“
Gerald zmĺkol, posmech mu zmizol z tváre.
Frustrácia z toho, že som taká bezmocná, taká bezradná z toho, ako sa
všetko vymklo spod kontroly, mi spôsobila známy tlak v zadnej časti očí.
Nenávidím to. Nenávidím to celou svojou poondiatou dušou. Prečo ľudia
nachádzajú potešenie v tom, že deprimujú iných? Prečo práve my? Prečo tak
skoro?
Aaronov úškľabok a jeho strnulý, neskutočne napätý výraz, mi
napovedali, že čo nevidieť stratí zábrany.
„Aaron, prestaň.“ Zlyhal mi hlas. Nemohla som sa rozplakať. To by som
neurobila. Nie priamo tu, keď na mňa pozerá polovica firmy.
No on sa ani nepohol. Zostal stáť ako mramorová socha a čakal na
Geraldovu odpoveď, akoby na to mal celý život.
„Aaron, prosím.“ Silou vôle som pritvrdila hlas. Ďalej stál ako prikovaný.
Nehybný. „Všetko len zhoršuješ.“
Bola to pravda? Nemohla som si byť istá, ale tieto slová mi vykĺzli z úst.
Zdalo sa, že práve im sa podarilo preniknúť do jeho mysle a zasadiť mu
fyzický úder, po ktorom sa strhol.
Pozorovala som ho, ako sa pomaly otáča. Muž, ktorého som vo svojom
živote potrebovala a chcela, sa ku mne obrátil tvárou. V očiach sa mu
zračila bolesť.
 Lámalo mi srdce, že som ju spôsobila ja, ale aká bola alternatíva?
Mala som vedieť, že sa to stane. Pohŕdala som sebou, že som nás dostala
do tejto situácie, keď som ju už raz zažila. Vedela som, že sa to môže stať. A
aj sa stalo.
Nevládala som to vydržať už ani sekundu – nezniesla som svoje pocity,
bolesť v Aaronových očiach, to všetko –, a tak som sa zvrtla na päte a
odkráčala preč. Vnímala som, ako opúšťam miestnosť a kráčam cez dlhú
chodbu. Šla som ďalej, ku schodom a pustila sa po nich dolu bez toho, aby
som vedela, kam vlastne mierim. Bola som ako robot a zbabelosť bola
mojím predvoleným nastavením.
„Catalina, nebež.“ V Aaronovom hlase zaznievalo nefalšované zúfalstvo a
mňa to znechutilo.
Opovrhovala som sebou ešte väčšmi za to, že som mu privodila ďalšie
nepekné chvíle.
„Hovor so mnou.“
Kráčala som ďalej, nechcela som sa otočiť. Nevedela som, kde v budove
sme. Na akejsi prázdnej chodbe.
„Catalina, mohla by si, doriti, prestať utekať? Prosím.“
Moje nohy náhle zastali, oči som mala zatvorené. Počula som – cítila,
lebo tak to teraz fungovalo; cítila som teplo jeho tela, túžila som po ňom –,
keď ma Aaron obchádzal, a len čo som ich znovu otvorila, privítal ma
nahnevaný, nešťastný muž.
„Nerob to. Počuješ ma?“ Jeho hlas sa nezlomil ani nezachvel. „Ani na to
nepomysli. Nenechám ťa odísť.“
Bože, poznal ma tak dobre. Poznal ma lepšie ako ja sama, lebo jeho slová
pomohli vykryštalizovať tomu, čo vo mne v posledných minútach bublalo.
Ale bola som taká zúrivá, nahnevaná na svet a na seba. „To sa ti ľahko
hovorí,“ odsekla som. Nespravodlivo. No Geraldov jed sa mi zažral pod
kožu. Všetko, čo mu stálo v ceste, očernelo. „Ja som tá, ktorú obviňujú, že
sa kurví, nie? Ty to hodíš za hlavu a pôjdeš ďalej.“
Zažmurkal, črty sa mu skrivili rozhorčením a bolesťou. „Ľahko sa mi to
hovorí? Hodím to za hlavu?“ zasyčal. „Myslíš, že pre mňa bolo ľahké
nerozbiť mu namieste nos? Alebo mu nerozmlátiť ústa, aby aspoň na
niekoľko týždňov nemohol vysloviť ani slovo? Neskoncovať s ním, lebo je
neschopný bastard?“
 Verila som, že by to Aaron urobil. Vedela som, že by to urobil. A to…
rozptýlilo môj hnev, ktorý ustúpil úzkosti. Ako som k nemu niekedy mohla
cítiť niečo iné ako hlboký obdiv?
„Nič z toho ti nedovolím,“ zašepkala som. „Nestojí za problémy, do
ktorých by si sa dostal.“
„Ale ty áno. Stojíš za všetky problémy. Stojíš za to, aby som prešiel cez
poondiaty oheň. Neuvedomuješ si to?“ Drsne vydýchol cez nos, jeho ruka
sa mi priblížila k lícu, čo ma prinútilo inštinktívne sa k nemu nakloniť a
prijať ten dotyk. „Akákoľvek sračka, ktorú ti Daniel vsugeroval, že nestojíš
za to, aby o teba zabojoval, je nesprávna. Za lásku sa oplatí bojovať. A ja
nie som on, Lina. Toto nie je minulosť.“
Krútila som hlavou, ale on zovrel moju tvár pevnejšie.
„Keď je na ceste kameň a ty spadneš, spadnem s tebou. Spolu sa
postavíme na nohy.“
„Nie je to také jednoduché, Aaron.“ Priala som si, aby bolo. Tak veľmi
som chcela, aby bol svet jednoduchší. „To sú len idealistické, krásne slová.
V konečnom dôsledku ma nemôžeš pred všetkým chrániť, držať ma za ruku
a vyhodiť každého, kto si ma neváži.“
„Možno nemôžem. Neznamená to však, že sa o to nepokúsim. Keď s
tebou niekto zle zaobchádza a ja mám moc s tým niečo urobiť, ozvem sa.
Nebudem čakať v ústraní a prizerať sa, ako si to odnášaš sama.“ Hruď sa
mu prudko dvíhala. „Presne tak ako viem, že by si zubami-nechtami
bojovala proti každému, kto by sa pokúsil ublížiť mne. Navzájom sa
chránime a liečime. Tak to má byť.“
„Nehovoríme tu iba o živote. Ide o moju kariéru. Aj o tvoju, Aaron.“
„Áno, a ja by som nikdy neurobil nič, čo by ju ohrozilo.“
„Ale čo všetci ostatní? Mohli by. Pozri, čo sa stalo s Geraldom.“ Bojovala
som s náhlym nutkaním oprieť sa mu o hruď a dať citom voľný priebeh.
„Čo sa stane teraz? Zakaždým, keď niečo dosiahnem, budem sa báť, že na
mňa dakto ukáže prstom a zneváži to obvinením, že som sa k tomu dostala
kurvením.“
Zaťal zuby, do čŕt mu opäť prenikla zúrivosť. „Nemusí to tak byť. Každý
nie je ako Gerald, Lina.“
Zatvorila som oči, nevládala som prehltnúť hrču v hrdle.
Aaron pokračoval: „Nezľahčujem tvoje obavy, zlatko. Prisahám, že
nezľahčujem. Ale nemôžeme sa vzdať pri prvom náznaku nepriazne osudu.
Nemôžeme dovoliť, aby na všetkých ostatných záležalo viac ako na nás.
Nie bez toho, aby sme nám dali šancu.“
Ale čo ak vôbec nebudeme mať príležitosť dať nám šancu? Chcelo sa mi
kričať.
„Potrebujem, aby si verila v nás, vo mňa. Dokážeš to?“
„Verím ti, Aaron.“ Mykla som hlavou a cúvla z jeho dosahu. „Lenže toto
je skrátka… príliš komplikované. Nemyslím si, že to zvládnem. Nemám silu
zažiť to znovu.“ Moje srdce by sa nikdy nezotavilo, keby to nevyšlo. Keby
Aaron skočil cez palubu ako Daniel.
Do modrých očí sa mu vkradla ďalšia bolesť. „Tak potom klameš,“ šepol
zlomeným hlasom. „Ak to myslíš vážne, tak mi neveríš.“
Rozhostilo sa medzi nami ťaživé ticho. Aaron napokon spustil plecia.
„Ľúbim ťa, Lina.“
Moje úbohé, pošliapané srdce zabolelo, keď som počula, ako nesprávne
tie tri slová znejú. Ako v nich chýba šťastie, zato sú plné smútku, hoci by
nemali byť.
„Ako je možné, že mám pocit, akoby si mi lámala srdce, a to som s tebou
ešte ani poriadne nebol?“
Dušu mi dlávilo na márne kúsky. Na milión črepín.
„Nedokážem ťa prinútiť, aby si mi dôverovala tak, ako potrebujem.
Celým svojím srdcom.“ Hľadal mi čosi v tvári, v jeho modrých očiach
chýbalo zvyčajné svetlo. Odrážali len bolesť. „Nedokážem ťa prinútiť, aby
si sa mi rozbehla do náručia, a nie naopak. Ja… nedokážem ťa prinútiť, aby
si ma ľúbila natoľko, že nám dáš šancu.“
Hruď mi zjazvila diera, kolená sa mi takmer podlomili pri tom, ako sa
zem naklonila na nesprávnu stranu.
Dlho sme si hľadeli do očí, zvierali si navzájom srdcia v dlaniach z
nesprávnych dôvodov. Všetko mi pripadalo ako zlý sen. Krutá nočná mora,
z ktorej sa o chvíľu prebudím.
Lenže nie. V istom okamihu sa mi zdalo, že počujem zvoniť jeho telefón,
a on ho ignoroval, kým nezazvonil znovu. A ešte raz. Potom ho asi
vytiahol z vrecka a pozrel na displej. Ale nebola som si istá.
V hlave mi znelo: Ver mu, ver mu, ver mu, a bolo pre mňa ťažké vnímať
čokoľvek iné.
 Chytila som sa do pasce vlastnej mysle. Vtiahla ma do vákua, v ktorom
som nerozumela času ani priestoru. Hoci jedno som si zapamätala –
Aaronov chrbát, ktorý sa odo mňa vzďaľoval. Jeho nohy, ktoré ho viedli
prázdnou chodbou, a to, že sa neobzrel.
Ani raz.
 Dvadsiata šiesta kapitola

V ten večer ma Rosie odprevadila domov.

Schúlili sme sa pod deku v mojej posteli a na notebooku sme si znovu
pustili Moulin Rouge! Aké tragické – nájsť lásku a vidieť, ako vám pred
očami uniká pomedzi prsty. Vždy som uvažovala, čo by urobil Ewan
McGregor, keby od chvíle, keď stretol lásku svojho života, vedel, že ich
príbeh nebude trvať dlhšie ako stotridsať minút. Chytil by ju napriek tomu
za ruku a skočili by do neznáma? Užíval by si každý zostávajúci okamih, aj
keby ich malo byť len zopár? Ľahol by si k nej s vedomím, že keď ho
opustí, ten priestor sa už nikdy nezaplní?
Rosie sa ani nezamyslela nad odpoveďou. „Áno,“ zašepkala. „Keď nájdeš
takýto druh lásky, čas prestane byť dôležitý. Nech by sa stalo hocičo, Lina,
ľúbil by ju. Bez ohľadu na to, ako dlho by spolu mohli byť.“
Potom sme si obe išli oči vyplakať . Rosie preto, lebo ni­kdy neudržala
slzy, keď sa ozvali prvé tóny piesne Come What May, a ja… nuž, hlavne
preto, že som uvítala zástupný dôvod.
A tak som plakala. Dovolila som slzám, aby sa mi kotúľali po lícach,
zatiaľ čo v ruke som zvierala telefón. Čakala som aspoň niečo – telefonát,
správu, znamenie –, aj keď som vedela, že si ich nezaslúžim. Tak to robili
hlúpi zbabelci ako ja. Krčili sa pod dekou a plakali pri El Tango de Roxanne.
Fuj. Hnusila som sa sama sebe.
No nech sa stane čokoľvek, do konca života musím žiť sama so sebou.
Nachádzať útechu v tom krátkom čase, ktorý som zdieľala s Aaronom. V
minulom čase. Pretože keď ma požiadal, aby som sa mu rozbehla do
náručia namiesto úteku preč, neurobila som to. Keď ma požiadal, aby som
mu verila – aby som verila v nás –, nebola som toho schopná, hoci som si
myslela, že som. A to ho prinútilo odísť.
Odstrčila som ho od seba. A zapríčinila som to iba ja.
Doriti. Chcela som ho tu. Pri sebe, aby sme spolu zlepili rozbité kúsky
tohto neporiadku. Žiadalo sa mi počuť od neho, že to ešte vždy môžeme
napraviť. Zlepiť úlomky a začať odznova.
Bolo to však odo mňa sebecké a veľmi naivné. Až hlúpo. Niekedy, aj keď
sme po niečom veľmi túžili, nebolo nám to súdené. Nebolo nám súdené
nechať si to. Nie vtedy, keď to komplikovalo všetko ostatné. A táto vec –
naša láska, lebo pred tým sa už nedalo zatvárať oči – nám všetko
skomplikovala. Obom nám skomplikovala život i kariéru.
Navzájom sme si podrážali nohy, nútili sme jeden druhého padať, presne
tak, ako to kedysi dávno predvídal Daniel.
Čoskoro by sme sa začali nenávidieť. Lebo presne taký účinok má jed zo
zlomyseľných úst. Všetko zamorí. A ja som veľmi dobre vedela, ako rýchlo
sa vie šíriť.
Takže áno, po preplakanom Moulin Rouge! svitol nový deň, ktorý bol
samozrejme nanič. Vlastne to bol asi jeden z najhorších, najnešťastnejších
dní, aké si pamätám, a o tých som vedela svoje. Celý deň sa mi nič
nechcelo, otáľala som, no akosi sa mi podarilo prežiť Deň otvorených dverí
pre zástupy bezmenných kravaťákov, ktorí prichádzali od ôsmej až do
polnoci. Stačilo žmurknúť a zabudla som na ich mená či tváre.
Prezentovala som tému za témou, silou vôle som zo seba páčila každé
slovo. Keby bol Jeff nablízku a bol by svedkom mojich chabých pokusov o
prívetivosť, ústretovosť a prístupnosť, na mieste by ma vyhodil.
A ja by som v sebe nenašla silu, aby mi na tom záležalo.
Takýto ironický vie byť niekedy život.
Keď som na druhý deň vstúpila do budovy bez Aarona a učila sa po
novom vnímať plynutie času, čakala som, že ku mne doľahne šepot kolegov
a po Geraldových verejných obvineniach si na mňa budú ukazovať prstom.
Hodiny napokon odbili päť hodín popoludní – celý deň som strávila
tichými prosbami, aby som niekde zazrela Aarona, hoci som sa toho bála –,
ale nič sa nestalo. Nikto z mojich kolegov nemihol ani brvou. Žiadne
nechutné klebety, nijaké hnusné obvinenia, nič. No ani tieň Aarona.
Na tretí deň bez jeho blízkosti sa vo mne uhniezdil zvláštny druh
nepokoja. Aaron mi chýbal. Chýbal mi potenciál toho, čo medzi nami
rástlo, a to začalo prevažovať nad všetkým ostatným. Incident s Geraldom
nespôsobil, že by sa ku mne ľudia správali nejako inak, no aj tak mi to
neprinieslo úľavu. Čo na tom záležalo, keď mi v srdci zostala diera?
 Chýbala mi Aaronova tvár, oceánovo modré oči, jeho tvrdohlavé
mračenie aj to, ako špúlil pery, keď sa stratil v myšlienkach, široká línia
jeho pliec, to, ako bez námahy stál, vysoký a veľký, kamkoľvek prišiel, a
jeho úsmev – ten úsmev, ktorý bol určený iba mne. Chýbal mi tak veľmi,
že som sa utáborila vo svojej kancelárii, nechala som otvorené dvere a
čakala, že niekedy počas dňa prejde po chodbe. Alebo začujem jeho hlas,
hoci aj z diaľky. To by stačilo, aby som ukojila potrebu, ktorá vo mne
horela. Nič z toho sa však nestalo.
Na štvrtý deň som to vzdala a zaklopala na dvere jeho kancelárie, no
nikto mi neodpovedal. A keď som sa Rosie spýtala, či ho vôbec videla,
objala ma a povedala, že nie. Nevidel ho Héctor ani niekoľko ďalších ľudí,
pri ktorých som si našla zámienku opýtať sa. Práve preto som teraz
pochodovala hore-dole po chodbe a čakala, kedy ma Sharon zavolá do
svojej kancelárie. Rovnako horúčkovito som sa včera večer prechádzala po
svojom byte. A dnes ráno aj po svojej kancelárii. Lebo zmizol. A mne
prekážalo, že neviem prečo; že ho nevidím, že nie je nablízku, že… nemám
zámienku zavolať mu a spýtať sa ho, pretože som ho od seba odstrčila a
posledné, po čom teraz asi túži, je rozprávať sa so mnou.
„Lina, drahá,“ zavolala Sharon, keď jej hlava vykukla z kancelárie. Strhla
som sa a precitla som v prítomnosti. „Prosím, poď ďalej a posaď sa.“
Nasledovala som ju dovnútra a zosunula som sa na jednu zo stoličiek.
Sledovala som, ako si svetlovlasá dáma sadla a s tajnostkárskym úsmevom
sa naklonila cez stôl.
„Ospravedlňujem sa za to čakanie. Vieš, ako si niektorí ľudia myslia, že
personálne oddelenie má odpovede na všetko.“ Zatrpknuto sa zachichotala.
„Dokonca aj na také záležitosti ako rozhodnutie newyorskej mestskej rady
opraviť časť cesty priamo pod ich oknom.“
V ktorýkoľvek iný deň by som sa tiež zasmiala. Možno by som
zavtipkovala o tom, že v meste, ktoré nikdy nespí a vždy má nejaké cesty
uzavreté, by mali prežiť len tí najsilnejší. Ale na to som práve nemala
energiu.
„Som si istá, že také prípady ti aspoň vynahradia niekoľko trápnych
rozhovorov.“
Sharon prešla pohľadom po mojej tvári a v jej črtách sa zračilo čosi ako
pochopenie. Čo presne našla alebo pochopila, som netušila.
 „Dobre, prejdime k veci.“
Fajn. To sa mi páčilo. Tak ako sa mi vždy páčila aj Sharon.
„Zavolala som si ťa sem vzhľadom na niektoré vážne obvinenia, ktoré
boli vznesené a ktoré týkajú sa priamo tvojej osoby.“
Žalúdok mi oťažel a cítila som, ako blednem.
„Ach… dobre.“ Odkašľala som si. „Čo chceš vedieť?“
Žena sa zhlboka nadýchla nosom, akoby sa na niečo pripravovala.
„Lina,“ oslovila ma tónom, ktorý som často počula z úst svojej matky –
utešujúcim, ale aj karhavým –, „obe sme si vedomé, že Gerald pozná
správnych ľudí, a úprimne povedané, nikdy nepochopím, ako sa niekomu
takému hroznému podarilo nadviazať toľko dobrých ‚známostí‘.“ Pri
poslednom slove naznačila vo vzduchu úvodzovky. „Ale akokoľvek bol
doteraz nedotknuteľný, neznamená to, že sa ho nemožno zbaviť. Na to však
musíme niečo urobiť. Alebo sa o to aspoň pokúsiť.“
Cítila som, že prikyvujem hlavou. Stále som sa snažila spracovať, čo mi
Sharon hovorí. Priznávala, že je na mojej strane. A nielen to. Dávala mi
tiež najavo, že nemieni zostať len tichým pozorovateľom.
„Ak chceš, môžeme spolu spísať formálnu sťažnosť zamestnanca.
Pomohla by som ti s tým. Musela by si ju podpísať a predložiť nám ju, a
potom by som zasadila o jej dôkladné prešetrenie. Viem, že veľa sťažností
zostane nepovšimnutých, ale verím, že všetko zmení skutočnosť, že ti kryje
chrbát viac než pár ľudí.“
Viac než pár ľudí?
„Čo…?“ Odmlčala som sa a kývla hlavou. „Akých ľudí? Nerozumiem.“
Prešla nechtami po stole a naklonila hlavu. „Po tej hádke na poschodí v
spoločných priestoroch za mnou prišlo niekoľko ľudí, aby ma informovali
o tom, čo sa stalo. Polovica z nich chcela podať sťažnosť sama, ale aj im
som povedala, že to môžeš jedine ty.“
„Ja… ja len…“ Pohľad mi klesol na ruky, ktoré som mala položené na
kolenách. Cítila som, ako sa mi srdce rozširuje vďačnosťou. Aj niečím
iným. Uvedomením si reality. „Takže sú na mojej strane? Hovorili v mojom
mene, nie v Geraldovom?“
„Sú na tvojej strane, Lina.“ Sharon sa usmiala. „A hovorili v tvojom
mene. Viem, že ľudia ako Gerald zostávajú často nepotrestaní; tak to
niekedy na svete chodí. Neznamená to však, že by sme sa to mali prestať
pokúšať zmeniť, však? Neznamená to, že máme prestať bojovať.“
Jej slová mi pripomenuli tie spred niekoľkých dní, keď ma dotyčný
prosil, aby som v nás verila. Slová, ktoré som sa rozhodla ignorovať.
„Nechaj si to prejsť hlavou, dobre? Dopraj si čas a rozhodni sa, čo
urobíš.“
„Dobre teda.“
Bolo toho toľko, o čom som mala premýšľať. Toľko, čo som potrebovala
spracovať. Pre kohokoľvek iného by to možno nebolo nič iné ako
byrokratický proces, na ktorý som mala pomyslieť už dávno, ale pre mňa?
Keď som sa dozvedela, že moji kolegovia – svedkovia tej scény – sa aktívne
postavili na moju stranu, niečo to znamenalo. Hoci to nič nemenilo na
tom, čo som urobila. Ako som zahodila všetko, čo som mohla mať s
Aaronom. Ako som mu odoprela jedinú vec, o ktorú ma žiadal. Moju plnú
dôveru. Moju vieru v nás. A kvôli čomu? Toľko by mi toho bol dal, a ja
som sa vzdala bez boja.
„A prosím ťa,“ dodala Sharon, „povedz Aaronovi, nech sa zastaví, hneď
ako sa vráti, jasné? Neviem sa s ním spojiť.“
Hneď ako sa vráti?
„Ach, hm, ja ne… ja…“ Slová zo mňa šli ako z chlpatej deky, miešali sa s
otázkami, ktoré ma mátali v hlave.
„Všetko je v poriadku, Lina. Veľmi jasne sa vyjadril o vašom vzťahu.
Prišiel sem hneď na začiatku týždňa, aby sa spýtal, či existuje nejaká
firemná politika alebo zmluvná klauzula, ktorá by mohla skomplikovať váš
vzťah.“
Údery srdca, ktoré počas dní bez neho utíchli a strácali sa v
spomienkach, opäť ožili a drali sa na povrch. Prišiel na personálne
oddelenie, aby sa uistil, že nášmu vzťahu nič nebráni. Aby ma ubezpečil, že
sa nemôže nič stať. Lebo vedel, že presne to budem potrebovať. Lebo chcel,
aby som sa cítila v bezpečí.
Do očí mi vyhŕkli slzy.
„Hej, je to v poriadku, Lina. Nič také neexistuje. Nemáte dôvod obávať
sa. V ceste vám nestoja nijaké prekážky.“
Nie. Jediný, kto sa potkýnal o možné prekážky na našej ceste a nevidel
možnosť, ako ich prekonať, som bola ja.
 „Okej,“ zamrmlala som a silou vôle som zadržiavala slzy, aby sa mi hneď
nevykotúľali z očí. „To som rada.“ Ale nebola som. Všetko som pokazila.
„V poriadku.“ Sharon pokývala svetlovlasou hlavou, jej materinské oči
znežneli. „Len mu, prosím ťa, odkáž, aby sa mi ozval, áno? Viem, že zažíva
ťažké časy, ale ide o jeho povýšenie.“
Ťažké časy. Tie dve slová mi zavisli v mysli.
Spomenula som si na Sharoninu predchádzajúcu žiadosť: „Povedz
Aaronovi, nech sa zastaví, hneď ako sa vráti.“
„Aaron… Aaron odišiel? Stalo sa niečo?“
Sharonine oči sa rozšírili, zmätok sa v nich miešal so šokom. „Ty o tom
nevieš?“
Potriasla som hlavou a cítila som, ako mi bledne pokožka. „Nie.“
Aj ona pokrútila hlavou. „Lina, myslím, že by som nemala…“
„Prosím.“ Teraz som zúfalo túžila vedieť, čo sa deje. Táto potreba sa mi
zarývala do kože pazúrmi. „Prosím, Sharon. Pohádali sme sa a ja som to
hrozne… pokazila. Na tom nezáleží. No ak sa prihodilo niečo zlé, ak sa mu
niečo stalo, musím to vedieť. Prosím.“
Dlho na mňa pozerala.
„Drahá,“ hlesla napokon, a už len to spôsobilo, že sa mi v hlave spustili
všetky alarmy, „musel letieť domov. Jeho otec má… má rakovinu.
Posledných niekoľko týždňov je v kritickom stave.“
 Dvadsiata siedma kapitola

Keď som bola tínedžerka, zbožňovala som jeden seriál. Bol to americký
seriál a dávali ho na jednom zo španielskych národných kanálov –
prirodzene, s dabingom. Milovala som ho. Bol o stredoškolákoch s veľkými
snami a ešte väčším egom – alebo srdcom, záležalo na tom, koho ste sa
opýtali –, nechýbali v ňom úzkostlivé dejové zvraty a drámy, aké by
šestnásťročné deti nemali zažívať, aspoň nie v malom mestečku kdesi v
Severnej Karolíne. Alebo na severe Španielska, keď už o tom hovoríme.
Možno práve preto vo mne tento seriál tak rezonoval.
Jedna epizóda mi osobitne utkvela v pamäti – inak ako ostatné. Začínala
sa hovoreným komentárom, pričom rozprávač sa pýtal niečo v zmysle:
„Aká je minimálna dĺžka času, ktorý vám môže zmeniť život? Rok? Jeden
deň? Niekoľko minút?“
Odpoveď na túto otázku znela, že keď ste mladí, život vám môže zmeniť
jedna jediná hodina. A to kompletne.
A ja… som s tým bytostne nesúhlasila.
Človek nemusí byť mladý, aby sa mu život obrátil naruby v priebehu
hodiny, niekoľkých minút, či dokonca sekúnd. Život sa mení neprestajne,
zlomyseľne rýchlo a ukrutne pomaly, keď to človek najmenej čaká alebo po
dlhom čase, keď sa za nejakou zmenou naháňal. Život sa neraz obráti o sto‐­
osemdesiat stupňov, hore nohami, dozadu a dopredu, alebo sa dokonca
premení na niečo celkom iné. A deje sa to bez ohľadu na vek, ale čo je
najdôležitejšie, zmena nepodlieha času.
Život meniace okamihy trvajú od niekoľkých sekúnd až po desaťročia.
Je to súčasť kúzla života. Žitia.
Za dvadsaťosem rokov života som zažila niekoľko veľmi odlišných
okamihov, ktoré mi zmenili život. Niektoré trvali iba chvíľku, boli to len
záblesky alebo okamihy, keď mi svitlo. Iné trvali minúty, hodiny, dokonca
týždne. Tak či onak, tieto momenty by som vedela spočítať na prstoch
dvoch rúk. A vedela som ich vymenovať na počkanie. Keď som si prvýkrát
namočila nohy do mora. Prvá matematická rovnica, ktorú som vyriešila.
Môj prvý bozk. Zaľúbenie do Daniela a rozchod s ním. Všetky tie strašné
mesiace potom. Nastupovanie do lietadla do New Yorku, aby som začala
nový život. Pohľad na moju sestru, ako kráča k oltáru s tým najväčším,
najšťastnejším úsmevom na tvári.
A potom Aaron.
Myslela som si, že čo sa týka jeho, nebudem si vedieť vybrať jediný
moment. Pretože tu išlo oňho a on bol jediný, kto robil tento časový úsek
dôležitým. Sám mi zmenil život.
Zaspávanie v jeho náručí. Pozorovanie jeho pier, ako nadvihuje kútiky
do úsmevu, o ktorom som vedela, že patrí iba mne. Prebúdzanie za zvuku
jeho hlasu, pod vzájomnými dotykmi teplej pokožky našich tiel. Pohľad na
to, ako mu sklesla tvár. Ako odchádza. Jeho neprítomnosť.
Všetky tieto udalosti mi zanechali jazvu v srdci. Vo mne. Všetky ma
zmenili. Uhnietli ma do podoby niekoho, kto si dovolil otvoriť sa, ľúbiť,
potrebovať a chcieť sa odovzdať nie komukoľvek, ale jemu.
A hoci všetky tieto okamihy spôsobili, že som sa doňho bezmocne
zaľúbila a zanechali vo mne stopu, ktorú nikdy nebudem schopná vymazať,
ktorá nikdy nezmizne, bol to len zlomok sekundy, keď som si uvedomila, že
musím nasadnúť na lietadlo do Seattlu a nájsť ho. Ten jediný okamih mi
pripadal… transcendentálny. Uvedomenie, že som ho nechala odísť
priskoro a veľmi nedbanlivo. Tak hlúpo. Moment, keď mi svitlo, že okrem
cesty za ním na ničom inom nezáleží, pripomínal zásah do čierneho.
Pochopila som, že ma viac nič nezastaví v tom, aby som sa mu rozbehla do
náručia. Aby som tam preňho bola, keď ma potrebuje ako nikdy predtým.
A nie je už neskoro? Tikajú ešte hodiny tak, aby som stihla schytiť za
pačesy tento okamih meniaci život, alebo som svoju šancu prepásla?
Počas šesťhodinového letu z New Yorku do Seattlu mi hlava praskala pod
ťarchou tejto otázky a v mysli som pre­skakovala od oslepujúcej nádeje k
hrôze, ktorá mohla vyplynúť jedine z očakávania straty. A keď sa lietadlo
dotklo zeme, stále som si nebola istá, či mám v sebe živiť nádej, že som k
nemu bližšie, alebo či som ten čas mala využiť na prípravu, ako mi Aaron
povie, že je neskoro a požiada ma, aby som odišla.
Ďalej som o tom premýšľala, aj keď som čakala na taxík a potom sa
viezla do prvej nemocnice zo zoznamu zdravotníckych centier s
onkologickou špecializáciou v Seattli a na recepcii som sa spýtala na
Richarda Blackforda – toto meno som našla na internete na základe toho,
čo mi o otcovi a jeho vzťahu s ním prezradil Aaron.
Nie je neskoro neprepásť šancu? Táto otázka mi stále vírila v hlave, aj
keď som sa otočila, nasadla do iného taxíka a zopakovala celý proces v
druhej nemocnici. A potom v tretej.
A práve vtedy, keď sa mi takmer podlomili kolená pod náporom úľavy a
nervozity, sa ma sestrička za pultom tretej nemocnice konečne opýtala, či
som rodinný príslušník alebo priateľ, otázka, ktorá odmietala zmiznúť z
mojej mysle, ma naliehavo nabádala reagovať.
Bolo to tak aj teraz, keď som sa vybrala do čakárne. Cesta výťahom sa mi
zdala najdlhšou jazdou v mojom živote.
Zahodila som to všetko kvôli strachu a hlúposti? Idem príliš neskoro?
Keď sa teda vyleštené, kovové dvere konečne otvorili, vytackala som sa z
výťahu ako niekto, kto má za sebou nekonečný výlet autom. Končatiny
som mala meravé, pokožku lepkavú od suchého potu a trápil ma pocit, že
neviem, kde som. Pohľadom som si úzkostlivo premeriavala priestor
chodby predo mnou až po čakáreň. Na recepcii mi povedali, že
pravdepodobne tam nájdem svojho Aarona, muža, s ktorým sa musím
stretnúť, aby som všetko napravila. A tam, priamo tam na stoličke, na
ktorú sa svojím veľkým telom sotva zmestil, som našla svoju odpoveď.
Sedel tam s rukami položenými na kolenách a hlavou nízko zvesenou
medzi plecami. V tej chvíli som vedela, že hľadím na začiatok okamihu,
ktorý mi zmení život.
A ako som tak civela do diaľky – a srdce mi pripadalo ľahké a prázdne
ako vždy, keď som ho videla samého, bezo mňa –, uvedomila som si, že
kým budem mať jeho, okamih, ktorý mi zmení život, sa nikdy nebude
merať časom. Nikdy to nebude také jednoduché; nikdy sa mi nepodarí
označiť na časovej osi svojho života niekoľko bodov a nazvať ich
transcendentné. Lebo tá zmena je on. Aaron. On je ten moment, čo mi
zmení život. A kým ho budem mať, môj život sa bude meniť ustavične.
Budem čeliť výzvam, budem uctievaná, milovaná. S ním naozaj ožijem.
A za to sa oplatí bojovať. Budem zaňho bojovať tak, ako som to
neurobila, keď ma o to požiadal. Neprijmem nie ako odpoveď. Musí sa
zmieriť s tým, že sa ma tak ľahko nezbaví. To isté mi povedal v Španielsku
pred ľuďmi, ktorých ľúbim najväčšmi na svete. Dokážem mu to.
„Aaron,“ počula som svoj hlas. Dovoľ mi, aby som bola tvojou oporou.
Rukou, ktorá ťa drží. Tvojím domovom.
Môj hlas bol sotva šepot, príliš nízky a tichý na to, aby sa dostal až k
nemu. Ale nejako sa mu to podarilo. Doľahol k jeho ušiam. Lebo Aaron
zrazu prudko zdvihol hlavu. Ako sedel na tej pevnej plastovej stoličke,
chrbát sa mu vystrel a krk otočil. V jeho profile som videla nedôveru,
akoby si myslel, že sa mu to len zdá. Že si to iba predstavuje.
No ja som ho naozaj oslovila. Som tu. A ak mi to dovolí, postarám sa
oňho. Budem ho hladkať po chrbte, kým budeme sedieť v tejto fádnej,
neosobnej čakárni, vojdem mu do vlasov upokojujúcimi prstami a
postarám sa o to, aby jedol a spal. Budem ho utešovať objatiami a
poskytnem mu plece, o ktoré sa môže oprieť čelom, keď bude smútiť za
otcom, ktorého možno čoskoro stratí. Za otcom, ktorý toho premeškal
toľko, že Aaron žil s pocitom, že už dávno odišiel.
Pohľadom preletel priestor, ktorý nás delil, a v očiach sa mu zračilo číre
odhodlanie, o ktorom som vedela, že je ho schopný len on. A nikdy
nepochopím prečo, ale počkala som. Nehýbala som sa, kým sa okolo seba
obzeral. A potom, po chvíli, ktorá mi pripadala ako večnosť, a zároveň
krátky čas na prípravu, jeho modré oči našli moje. Srdce mi poskočilo a v
hrudi sa mi rozpútal chaos.
Sledovala som, ako vystiera nohy, ako vstáva.
Potom sa jeho pery pootvorili a vyšlo z nich moje meno: „Lina.“
Nešlo o to, že ma nazval Lina, a nie Catalina. Mohla za to úzkosť v jeho
hlase – potreba, spôsob, akým mal rozstrapatené vlasy, tmavé kruhy pod
očami, záhyby na oblečení, ktoré svedčili o tom, že už niekoľko dní sa
neprezliekol –, čo ma hnalo vpred. Prebehla som cez chodbu, ktorá nás
delila, tak rýchlo ako nikdy predtým. Mierila som k nemu, priamo do jeho
náručia. Presne tak, ako ma požiadal. A keď som k nemu dobehla, vrhla
som sa naňho. Objala som ho celým svojím telom.
Nebolo to vhodné. Nebol na to vhodný čas a tu sa to nepatrilo. Aj bez
toho už niesol na svojich pleciach priťažké bremeno. Bolo toho toľko, o
čom sme sa potrebovali porozprávať, no napriek všetkému bolo naše
stretnutie správne. Cítila som to v kostiach, keď ma objal rukami.
 Zdvihol ma z podlahy, pritisol si ma k hrudi, držal v náručí.
Zaborila som si tvár do jeho krku a stále som doň mrmlala: „Som tu. Som
tu. Bežala som za tebou. Verím ti. Ľúbim ťa.“ Dúfala som, že ešte nie je
neskoro.
A on stále opakoval moje meno: „Lina, zlatko. Lina, naozaj si tu?“ Hlas
mal tlmený a zlomený, akoby stále neveril, že tá, ktorú drží v objatí, som
naozaj ja. Že som za ním konečne prišla, ako som to mala urobiť už pred
niekoľkými dňami.
Nie. Mala som to urobiť už dávno pretým.
Aaron ustúpil dozadu a posadil sa so mnou v náručí. Ani ja som ho
nepúšťala. Schúlila som sa mu do lona a on ma dlaňou chytil za zátylok.
„Je mi to tak ľúto, Aaron,“ vydýchla som mu do kože medzi plecom a
spodnou líniou brady. „Všetko. Mrzí ma, čo sa deje s tvojím otcom, i to, že
som tu s tebou nebola skôr. Ako sa má? Videl si ho?“
Cítila som, ako mi s námahou prehltol pri spánku.
„Je…“ Aaron pokrútil hlavou. „Videl som ho, ale celý čas bol mimo. Ja
len…“ Odmlčal sa, očividne vyčerpaný. Porazený. „Si naozaj tu, zlatko?“
zopakoval a objal ma pevnejšie. „Alebo sa so mnou zahráva vlastná
predstavivosť? Nespal som už… ani neviem koľko dní. Dva? Tri?“
„Som tu. Som tu s tebou.“ Zdvihla som hlavu a pohla sa, aby som mu
mohla chytiť tvár a lepšie sa na ňu pozrieť. Kedysi som ňou tak
opovrhovala, a teraz ju ľúbim. „Postarám sa o teba.“
Zatvoril oči a z hrdla mu vyšiel priškrtený zvuk.
„Ľúbim ťa, Aaron. Nemal by si byť sám – nikdy. A ja som tá, ktorá má
byť s tebou. Tu. Držať ťa za ruku.“
Oči mu zostali zatvorené, čeľusť pevne zatínal.
„Dovoľ mi to urobiť. Dovoľ mi dokázať ti, že ti verím, a získať tvoju
dôveru naspäť. Dovoľ mi dokázať ti, že ja som tá, kto má byť po tvojom
boku práve teraz a tak dlho, ako mi to dovolíš.“
„Chceš to urobiť?“
„Áno,“ vyhŕkla som. „Áno, áno. Pravdaže to chcem,“ zopakovala som.
„Potrebujem to,“ zašepkala som, nedôverujúc svojmu hlasu. „Dovoľ mi byť
tu pre teba. Starať sa o teba.“
Otvoril oči a pohľady sa nám stretli. Po dlhom okamihu mu z pier unikol
bolestivý smiech. „Privádzaš ma do šialenstva, Lina. Nemyslím si, že to
chápeš.“
Chytil ma za zápästie ruky, ktorou som mu stále zúfalo držala tvár. Bola
som pripravená bojovať. Bola som pripravená prosiť, ak to bude treba.
„Prišla si až sem. Ty…“ Odmlčal sa a tvár sa mu neveriacky skrivila. „Ako
si ma vôbec našla?“
„Musela som za tebou prísť.“ Prstami som mu prešla po boku krku a
dlaňou som sa zastavila na jeho teplej pokožke. „Spomenula som si na
všetko, čo si mi povedal. O Seattli, o tom, že tvoj otec je tu celkom známy.
Vyhľadala som si na googli tvoje priezvisko, univerzitný futbalový tím,
trénerov. Potom som si našla zoznam nemocníc, kde by ho mohli prijať.
Vedela som, že tu budeš, že by si ho neopustil, keď je v kritickom stave, čo
mi prezradila Sharon. A naozaj si to neurobil. Si tu. Stálo ma to len
niekoľko pokusov, kým som našla správnu nemocnicu. Prevrátila by som
mesto hore nohami, len aby som ťa nenašla. Nedala by som si pokoj, kým
by som sa k tebe nedostala.“
Konečne som sa nadýchla. A zistila som, že Aaronove oči žiaria niečím,
čo spôsobovalo, že ma hrejivo a nádherne zabolelo v hrudi.
„Volala som ti, ale môj hovor prešiel rovno do hlasovej schránky a
potom som jednoducho… nechcela zamestnávať tvoju hlavu ničím iným.
A…“ Môj hlas sa stíšil do šepotu. „A nechcela som ti dať šancu, aby si mi
povedal, nech nechodím. Bála som sa, že by si nechcel, aby som prišla.
Preto som ti už nevolala. Namiesto toho som radšej prišla.“
Aaronovým telom otriasol záchvev.
„Si neskrotná sila, ktorá ohromuje moju myseľ, obchádza moje pravidlá,
lomcuje mojím svetom,“ vydýchol, a tie oceánovo modré oči zachytili môj
pohľad ako nikdy predtým. „Keď to najmenej čakám, zistím, že si
pripravená použiť dynamit a prebojovať sa mi priamo do srdca. Akoby si
sa tam už dávno nedostala.“ Stisk jeho prstov na mojom zápästí zosilnel,
pritiahol si ma k sebe a ja som cítila, ako jemný výdych opúšťa jeho ústa a
sadá na moje pery. „Akoby si ma už nerozobrala na kúsky a nezložila zo
mňa celkom iného človeka. Akoby som ti nebol vydaný na milosť a
nemilosť.“
Nádej. Teplá, mäkká nádej mi padla na plecia. „To všetko som dokázala?“
„Veru tak, Lina.“
 Aaron sa oprel čelom o moje a mne nezostávalo nič iné, len zavrieť oči.
Prijať to a ovládnuť tento vír emócií, ktorý sa chystal obrátiť môj svet
naruby.
„S každým úsmevom si robila presne to.“ Cítila som, ako sa jeho pery
nakrátko dotkli mojich a po chrbte mi prebehol mráz. „Zakaždým si bola
zúrivo tvrdohlavá, a zároveň neskutočne krásna.“ Zľahka ma pobozkal na
kútik oka. „Robila si to vždy, keď si svetu ukázala, aká si neuveriteľne silná,
hoci si tomu sama neverila.“ Pobozkal ma na špičku nosa. „Podarilo sa ti to
vďaka všetkým spôsobom, ktorými ma tvoja myseľ udivuje a znepokojuje,
hoci ich nikdy nepochopím a nikdy ma neomrzia.“ Jeho pery pristáli na
mojej lícnej kosti a preleteli po pokožke. „Svojím smiechom si vo mne
vyvolala potrebu prehodiť si ťa cez plece a utiecť niekam, kde by som si ten
zvuk mohol vychutnávať iba ja sám.“ Pobozkal ma na bradu, perami prešiel
až k môjmu uchu. „Podmanila si si ma rôznymi nepochopiteľnými
spôsobmi. A teraz som bezvýhradne tvoj.“
„Môj,“ zopakovala som s pocitom, akoby sa mi zväčšilo srdce v hrudi.
Mocne mi búchalo do hrudného koša. Chcelo sa dostať von a splynúť s
Aaronovým. „Aj ja som tvoja, Aaron. Bezvýhradne tvoja. Zaľúbila som sa
do teba. Neviem, ako sa to stalo, ale stalo sa. Ľúbim ťa.“ Nespoznávala som
vlastný hlas, nie pri tom hlasnom búšení srdca v ušiach. „Bola som taká
hlúpa, že som ťa nechala odísť. Taká hrozne hlúpa. Ale stratila som sa vo
vlastnej hlave. Bola som veľmi vystrašená, Aaron. Nechcela som prísť o
všetko, na čom som tak tvrdo pracovala. Nechcela som, aby sa na mňa
ľudia dívali ako voľakedy. Aby som prišla aj o teba, keby si si uvedomil, že
som iba ďalšia komplikácia.“
„Nikdy by som ťa za ňu nepovažoval.“
„Teraz to už viem, ale nejako som sa presvedčila, že nechať ťa odísť je to
najlepšie, čo môžem urobiť, aby som sa ochránila pred tým, že sa minulosť
zopakuje.“ Pokrútila som hlavou, vytláčajúc tú hroznú emóciu z hrude.
Neskôr poviem Aaronovi o Sharon a o vyšetrovaní Geralda. Ale teraz na to
nebol čas.
„Je mi ľúto, že som tu pre teba nebola, ako som mala.“
Zahľadel sa na mňa, akoby nechcel počuť moje ospravedlnenie, ale
nenechala som ho hovoriť.
„Naozaj ma to mrzí.“ Hlas sa mi zachvel. „Vedomie, že tvoj otec bol chorý
a ty si sa sem vybral sám. Znášal si to všetko bez toho, aby ťa niekto
podržal. Celé týždne bol v kritickom stave, no aj tak si so mnou išiel do
Španielska. Ty…“ Odmlčala som sa, už som nebola schopná ovládať svoj
hlas, tak sa mi triasol. „Dal si mi tak veľa, a nič si za to nechcel. To vedomie
ma zničilo. No teraz som tu,“ zašepkala som a pozrela mu do očí.
„Som tu a nikam neodchádzam, nie len preto, že teraz by sme mali byť
spolu, ale pretože si neviem predstaviť byť inde ako po tvojom boku.“
Sťažka som prehltla a chcela potlačiť všetky emócie, ktoré sa mi drali na
povrch. „Vieš to, však?“ Naklonila som sa k nemu a moje pery sa letmo
dotkli jeho. Veľmi jemne, takmer nesmelo. Čakala som na odpoveď.
„Teraz už áno.“ Z hrdla sa mu vydralo tiché vrčanie. Prstami mi opäť
zovrel zápästie. S rukou okolo môjho pása si ma pritiahol ešte bližšie k
sebe. „Áno, Lina, viem to. A nemám v pláne dovoliť ti, aby si na to
zabudla.“
Ruka, ktorú mal na mojom zápästí, sa presunula vyššie a potom mi vzal
tvár do dlane. Priklonila som sa k nej s myšlienkou, že by som vedela žiť
len z Aaronových dotykov a bozkov.
„Vrátil by som sa po teba, vieš? Povedal som ti, že nedovolím, aby si to s
nami vzdala. Stále mi dlhuješ to päťpísmenkové slovo.“
Naozaj to povedal. Keď som si to uvedomila, žalúdok mi klesol až kamsi
k nohám. Aká som len bola hlúpa! Aaron sa nevzdal, to ja som to s nami
vzdala. Našťastie, len dočasne. Zatiaľ čo Aaron v nás stále veril. Celý čas.
Aj vtedy, keď sám potreboval niekoho po svojom boku. A to… to spôsobilo,
že sa mi srdce v hrudi rozletelo na milión kúskov, len aby sa vzápätí znovu
spojilo do niečoho iného. Do niečoho, čo mi už nepatrilo. Patrilo to nám.
„Je tvoje. Láska a všetky ostatné slová na päť písmen, ktoré by som ti
kedy mohla dať.“ Pobozkala som ho na ústa, už som sa nevládala dlhšie
udržať. Neponáhľala som sa. Dala som mu jasne najavo, že jeho pery patria
mne. Podmanila som si ich.
Hlboko v jeho hrdle sa ozvalo spokojné zahmkanie. „Už sa ma nezbavíš,
Catalina.“
Oboma rukami si ma privinul bližšie k sebe, hlbšie do svojej hrude.
Bokom hlavy som sa oprela o jeho bubnujúce srdce, a on si položil bradu
na moje vlasy na temene. Uvoľnila som sa natoľko, že som spustila plecia a
pocítila pokoj, o akom som nikdy predtým nepočula, ani som ho nezažila.
Vtedy som pochopila, že spolu zvládneme čokoľvek. Boli sme tím.
Navzájom sme si svietili na cestu, držali sa za ruku a posúvali sa vpred, keď
sme zakopli. Spolu. Takto zvládneme čokoľvek.
A zvládneme aj toto. Pomôžem Aaronovi zvládnuť to.
„Aaron?“ Zdvihla som pohľad a stretla sa s jeho. „Som tu pre teba.
Postarám sa o teba,“ zopakovala som znovu.
Vzdychol. Bol to hlboký a pomalý zvuk, akoby jeho pôvodca niesol na
pleciach váhu celého sveta.
„Mal by si vedieť, že keby som čo len tušila, že tvoj otec je chorý,
nedovolila by som ti ísť so mnou do Španielska. Prečo si mi to nepovedal,
keď si o ňom hovoril, Aaron? Viem, že mi nedlhuješ vysvetlenie, ale chcem
to vedieť. Chcem to lepšie pochopiť.“
„Lebo sa všetko… zmenilo.“ Poskočil mu ohryzok a v očiach sa mu usadil
stratený výraz. „Posledný rok bojoval s rakovinou. Irónia osudu, čo?
Najprv mama, a teraz…“ Aaron stíchol, potreboval sekundu, aby sa
spamätal. „Ešte pred pár dňami som plánoval nevracať sa sem. Nechať veci
medzi nami také, aké boli. Dokonca aj keď som pred niekoľkými týždňami
priletel domov.“
„Naozaj?“
„Áno, bolo to po oznámení môjho povýšenia. Práve to, že som sem šiel,
mi zabránilo prebrať s tebou našu dohodu.“
Vtedy som si nevšimla, že by si Aaron bral voľno, no v práci som toho
mala toľko, že mi to skrátka ušlo. No zrazu to všetko dávalo zmysel.
„Nakoniec by som sa s tebou porozprával. Zvládol by som to tak či
onak.“
„Na tom teraz nezáleží, zlatko,“ hlesla som a každé slovo som myslela
vážne.
Zhlboka si povzdychol. „Takže som prišiel až do Seattlu, ale nevedel som
sa prinútiť, aby som sa s ním porozprával. Nedokázal som si priznať a
ukázať mu, že mi na ňom stále záleží, hoci ma od seba pred toľkými rokmi
odstrčil. Hoci bol otcom, ktorého som už stratil.“
Prstami som mu na hrudi, priamo nad srdcom, kreslila kruhy. „Čo sa
teda zmenilo?“
„Všetko.“ Vydýchol, roztrasene a bolestne. „Ja… nazdával som sa, že ťa
mám, a potom som o teba rovnako rýchlo prišiel. A akokoľvek som bol
odhodlaný nedovoliť ti, aby si to so mnou vzdala, videl som ti to na očiach.
Naozaj si to s nami vzdala. Verila si svojmu rozhodnutiu.“
Na tvári sa mu objavil tieň a ja som sa inštinktívne naklonila, aby som
ho pobozkala do kútika pier a rozptýlila tie dočasné chmáry.
„V hlave sa mi začala kryštalizovať možnosť, že by som ťa naozaj mohol
stratiť. A ja som jednoducho…“ Pokrútil hlavou. „Bože, nie je to isté, viem,
ale konečne som to pochopil. Pochopil som, ako veľmi ho zasiahla strata
mamy. Aký musel byť stratený z poznania, že neexistuje spôsob, ako ju
získať späť. Koľko ľahkomyseľných rozhodnutí musel urobiť.
Neospravedlňovalo ho to, že ma od seba odstrčil, ale aj ja som bol na vine.
Tak som sa stratil vo vlastnej hlave, až som mu to dovolil. A potom som
nám obom dovolil, aby sme v tom pokračovali celé roky.“
„Ani jeden z vás nie je na vine, Aaron. Nie sme naprogramovaní na to,
aby sme strácali tých, ktorých ľúbime, nie je správny alebo nesprávny
spôsob, ako smútiť.“ Moja ruka putovala po jeho hrudi a dlaňou som
zastala na jeho kľúčnej kosti. „Len sa snažíme robiť, čo je v našich silách, aj
keď to často nestačí. Tým, že sa budeš teraz obviňovať, minulosť nezmeníš,
len sa oberáš o energiu, ktorú by si mal venovať prítomnosti. A pozri sa,
kde si. Si tu. Ešte nie je neskoro.“
Vtisol mi bozk na hlavu. „V ten deň, keď sa kvôli Geraldovi všetko zvrtlo,
mi zavolali z nemocnice, že to s ním nevyzerá dobre. Otec sa vraj pýtal,
kde som. Niekoľkokrát. Žiadal, aby ma kontaktovali.“ Jeho hlas sa vytratil a
ja som dovolila svojim prstom, aby sa pohrali s vlasmi na jeho zátylku.
Dávala som mu najavo, že som tu. Počúvala som ho. Kryla som mu chrbát.
„Zrazu akoby všetko dávalo zmysel. Nielenže som mu porozumel tak, ako
som mu predtým nikdy nerozumel, ale pocítil som aj túžbu vidieť ho. Nie
ospravedlniť sa alebo napraviť náš vzťah, ale aspoň sa rozlúčiť. A vedel
som, že toto je pravdepodobne moja posledná šanca.“
„A urobil si to? Rozlúčil si sa?“
„Hneď ako som sem prišiel, vošiel som do jeho izby s úmyslom to urobiť.
Rozlúčiť sa, odísť a počkať. Ale… nakoniec som sa s ním porozprával.
Povedal som mu všetko, čo som mal na srdci po celé tie dlhé roky, čo sme
sa nestretávali. Nebol pri vedomí. Nemôžem si byť istý, či vôbec vnímal,
ale aj tak som pokračoval. Nemohol som prestať. Hovoril som a hovoril,
Lina. Povedal som mu všetko. Ani neviem, ako dlho som tam bol. A
neviem, či to nebolo zbytočné, lebo možno k nemu nepreniklo ani slovo,
ale aj tak som to urobil.“
„Urobil si dobre, amor.“ Dotkla som sa perami jeho krku. „Urobil si
správne.“
Aaron sa o mňa ešte viac oprel, naklonil sa v ústrety mojim dotykom.
„Pred niekoľkými hodinami mi oznámili, že dnes sa mu zrejme darí trochu
lepšie. Že možno dostane viac času. Nevedia, či to budú dni, týždne alebo
mesiace, ale nestrácajú nádej.“ Z pľúc mu unikol všetok vzduch, z rúk,
ktoré mal okolo mňa ovinuté, už nesálalo také zúfalstvo ako pred chvíľou.
„Ani ja ju nestrácam.“
Odkiaľsi z druhej strany čakárne k nám doľahol hlas a s ním praskla
bublina, v ktorej sme sa ocitli. „Pán Blackford?“
Obaja sme sa otočili a pozreli na muža, čo ho oslovil. Niekoľko metrov
od nás stál ošetrovateľ, jeho úsmev bol natrénovaný, aby pôsobil zdvorilo a
upokojujúco.
„Áno?“ ozval sa Aaron a vystrel sa na stoličke.
„Konečne sa prebral. Môžete ísť za ním.“ Ošetrovateľ si zasunul ruky do
vreciek svojho plášťa. „Iba na niekoľko minút, dobre? Potrebuje si
oddýchnuť.“
Rozplietla som naše telá, položila obe nohy na podlahu a postavila som
sa pred Aarona, čím som mu uvoľnila miesto, aby mohol prejsť k
ošetrovateľovi. Nasledoval ma, hlavu mal stále otočenú k vchodu do
čakárne.
„Dobre, áno,“ hlesol takmer neprítomne. No ešte predtým, ako odo mňa
odstúpil, na mňa pozrel. „Prosím ťa, poď so mnou, dobre?“
Srdce mi v tej chvíli poskočilo, odpoveď mi v hlave znela jasne a hlasno.
Išla by som s tebou kamkoľvek, keby si ma o to požiadal. „Áno, samozrejme,
že pôjdem.“
Nečakala som, kým sa načiahne po moju ruku. Chytila som ho sama. A
držala som sa ho pevne a čo najviac upokojujúco. Nasledovali sme
ošetrovateľa do miestnosti, kde čakal Aaronov otec. Vstúpili sme a ja som
nevedela, čo mám očakávať. Možno som sa mala pripraviť už cestou do
izby a keď som si uvedomila, že som to neurobila, moje suverénne
vystupovanie kamsi rozplynulo. Toto bola jediná žijúca rodina, ktorá
Aaronovi zostala, a ja som sa s ňou mala stretnúť. Zrazu som trochu
zaváhala, vzhľadom na dôležitosť tohto okamihu. Priala by som si, aby sme
sa mohli stretnúť za iných okolností, aby sme na seba mali viac času. Ja
som si však nebola istá, čo povedať, ako túto situáciu zvládnuť tak, aby
všetko prebehlo čo najlepšie.
Na to však nebol čas. Toto bolo všetko, čo sme mali. Všetko, čo dostali
Aaron a jeho otec. A hoci som bola trochu vystrašená a neistá, cítila som aj
pokornú vďaku, že Aaron sa chce so mnou podeliť o tento vzácny okamih.
„Je tu niekto, kto vás chce vidieť, Richard,“ oznámil ošetrovateľ a potom
na nás pozrel. Jeho úsmev sa rozšíril. „Vrátim sa o chvíľu, dobre?“
Aaron urobil krok vpred a ja som zostala kúsok za ním. Dopriala som mu
tú chvíľu pre seba.
„Synak,“ zachripel muž na nemocničnom lôžku.
Pozrela som naňho a našla som mu na tvári hneď niekoľko dobre
známych čŕt. Ostro rezaná brada, spôsob, akým sa mu ježilo obočie,
sústredenie a sebavedomie, čo nimi dokázal dať najavo. Všetko to tam bolo,
hoci vyblednuté a opotrebované.
„Ešte stále si tu,“ pokračoval Aaronov otec. A v jeho tóne som začula
prekvapenie.
„Ocko,“ hlesol Aaron a stisk jeho ruky na mojej zosilnel. „Pravdaže som
stále tu. A je tu aj niekto, koho by som ti rád predstavil.“
Modré oči, ktoré sa pozerali naším smerom z postele, sa zvedavo
zamerali za Aarona.
„Dobrý deň, pán Blackford.“ Usmiala som sa naňho a cítila som, ako
Aaronova ruka opúšťa moju a dopadá mi na plecia. „Volám sa Catalina a
som rada, že vás konečne spoznávam.“
Aaronov otec mi neopätoval úsmev, nie úplne. Jeho oči však hovorili
niečo iné. Aj túto črtu mal spoločnú so synom. Všetky emócie držal pod
zámkou. „Volaj ma Richard, prosím.“ Pohľadom si premeral moju tvár,
pomaly mu do očí prenikalo čosi podobné úžasu. „To je ona, synu?“
Otázka ma zaskočila, a tak som pozrela na Aarona. Zistila som, že na
otca hľadí s rovnakým, takmer zrkadlovým výrazom. Potom jeho profil
znežnel.
„Nebol som si istý, či ma počúvaš,“ odvetil takmer neprítomne. Potom si
ma rukou privinul bližšie k sebe, akoby to bol reflex. „Áno, to je ona,“
povedal hlasnejšie a mne sa v hrudi zatajil dych. „Tá žena, o ktorej som ti
toľko rozprával.“
Aaron sa na mňa zahľadel, oči mu žiarili pod fluorescenčným svetlom
nemocničnej izby.
„Tvoja Thea,“ počula som, ako Richard hovorí a hlas mu sťahujú emócie.
Thea. Tak sa volala jeho manželka. Aaronova mama.
Pozrela som naňho a našla na jeho tvári úsmev, ktorý predtým skrýval.
Bol nepatrný a slabý, ale stačil na to, aby sa moje pery tiež roztiahli.
„Drž sa jej, synu. Tak dlho, ako ti to čas dovolí.“
„Budem.“ Aaronovo slovo mi dopadlo na spánok.
Zdvihla som k nemu zrak a zistila, že tie modré oči sa na mňa usmievajú
s oddanosťou, akú som nikdy nezažila a ani som si nepredstavovala, že sa
mi jej dostane. S vrúcnosťou, ktorú som cítila priamo uprostred hrude, s
teplom, čo sa rozlievalo a zväčšovalo s každou sekundou, ktorú som
strávila pod jeho pohľadom, po jeho boku. Aaronovi v očiach žiaril celý
vesmír možností, ligotali sa jasne, oslnivo. Čítala som v nich prísľub.
„Toto je žena, s ktorou plánujem stráviť zvyšok života. Určite sa jej tak
skoro nepustím.“
 Epilóg
O jeden rok

„Catalina.“ Do uší mi doľahol hlboký hlas, ktorý ma za posledných dvanásť

mesiacov nespočetnekrát uspal. Inokedy sa mu zas podarilo rozpáliť každú
bunku v mojom tele.
Pero mi vypadlo z úst a hlučne buchlo na lesklý povrch dubového
konferenčného stola.
„Catalina, potrebujem odpoveď.“
Vystrela som sa na stoličke, pohľad sa mi stretol s párom modrých očí,
keď som si odkašľala. Doriti. Úplne som zabudla, kde som. „Áno, áno, hm…
Odpoveď. Hneď to bude, pán Blackford,“ vyhŕkla som. „Len si to v duchu
rekapitulujem.“
Sledovala som, ako sa mu dvíha kútik pier a v očiach mu vrie emócia,
ktorú som poznala viac než dobre. Srdce mi nadšene poskočilo. Lebo na
úsmev tohto muža si zrejme nikdy celkom nezvyknem. Bez ohľadu na to,
aký nepatrný bol.
„Rosie, možno by si mohla Cataline pomôcť, keď si to bude v duchu
rekapitulovať,“ nadvihol obočie. „Všetci potrebujeme byť niekde inde a ja
by som ocenil, keby sme toto stretnutie ukončili v najbližších piatich
minútach.“
„Samozrejme,“ súhlasila moja najlepšia priateľka a nová vedúca tímu
našej divízie po mojej pravici. „Som si istá, že Lina si robila veľmi dôkladné
poznámky.“
„Áno, presne to som robila,“ potvrdila som, pozrela som na ňu a zistila
som, že sa červená.
Tak ako ja, ani ona ešte vždy nevedela klamať.
Neisto som sa na ňu usmiala a naznačila ústami: Vďaka.
Počula som Aaronov hlboký výdych.
 Netrpezlivý a sexi modrooký mrzút. Mal šťastie, že som doňho bola
bezhlavo zaľúbená.
„Aaron navrhoval, že možno teraz, keď sa Linda a Patricia vrátili z
materskej dovolenky, by mohol niekto z vášho tímu prestúpiť do
Héctorovho,“ vysvetlila Rosie a prstami prechádzala po vrchnej časti
otvoreného plánovača. „Len aby sa dočasne zaplnilo voľné miesto, ktoré po
mne zostalo, teraz keď vediem Geraldov tím po jeho… odchode.“
Po únavnom a zdĺhavom vyšetrovaní zo strany personálneho oddelenia,
ktoré Sharon presadila, sa odhalilo viacero prípadov sexistických
priestupkov a Geralda napokon prepustili. Aaron, vedúci našej divízie a
majiteľ môjho srdca, neváhal a už v okamihu, keď Gerald odišiel z InTechu,
zvažoval poveriť touto pozíciou Rosie. Ani sme sa nenazdali a oslavovali
sme jej povýšenie.
„Myslíš, že to zvládneme, Catalina?“ opýtal sa môj nastávajúci. Niežeby
ma už požiadal o ruku, ešte nie.
Aj keď som tušila, že to čoskoro urobí, možno to budem ja, kto mu
navlečie prsteň na prst, skôr ako sa k tomu odhodlá on. Bola som hrozne
netrpezlivá.
„Stopercentne,“ odvetila som a načmárala si poznámku do zápisníka.
Tentoraz už naozaj. „Presunieme niekoľko ľudí a uvidíme, kto sa môže
pridať do Héctorovho tímu.“
Starý muž si povzdychol. „Vďaka, Lina. No nikto nebude schopný
nahradiť Rosie, nie naozaj.“ Nahrbil sa a smutne sa usmial. „Už dlhšie som
však tušil, že o ňu čoskoro prídem.“ Pokrčil plecami a jeho úsmev sa
rozžiaril, keď pozrel na moju priateľku, niekdajšiu neoddeliteľnú súčasť
svojho tímu. „Som na teba taký hrdý, Rosie.“
„Ďakujem,“ odpovedala Rosie hlasom plným emócií. Odkašľala si. „Ale
už dosť. Plakať na mojom prvom stretnutí s divíziou by nebolo veľmi
profesionálne.“
Ktosi prudko zatvoril svoj zápisník. „Dobre, považujem to za hotovú
vec,“ uzavrel pán Mrzút. Pozrela som naňho práve včas, aby som videla,
ako hľadí na hodiny za mnou. „Tým by som ukončil naše stretnutie. Prajem
vám…“
„Ale, Aaron,“ ozval sa Kabir a v hlase mu bolo badať nervozitu, „čo s…?“
„Prepáč, ale oficiálne som už na dovolenke.“ Aaron mávol rukou.
 Áno, obaja sme na nej boli. Vzali sme si iba pol dňa voľna, ale keďže som
ho musela aj na to dlho nahovárať, pokladala som to za úspech.
„Bude to musieť počkať do pondelka. Prajem vám všetkým pekný
víkend.“ Odsunul stoličku a postavil sa, čím mi poskytol výhľad na celý
svoj trup.
V duchu som vzdychla. Od šťastia. Celý môj. To všetko čakalo iba na mňa
a čo bolo ešte lepšie, silné a odolné srdce, ktoré mu v tvrdej hrudi bilo
vernosťou, prajnosťou a poctivosťou, patrilo tiež mne.
„Catalina?“
Strhla som sa z dočasného tranzu, tiež som sa vystrela a pozbierala
všetky svoje veci. „Už idem, už idem.“
Kráčala som k dverám, kde ma Aaron čakal.
Stíšil hlas: „Dnes si akási rozptýlená.“
Z úst sa mi drala ironická odpoveď, ale spôsob, akým na mňa pozrel,
hlboký záujem, ktorý mi roztopil srdce, mi bránil vysloviť ju.
„To ty ma tak strašne rozptyľuješ,“ zamrmlala som tak, aby ma počul iba
on.
Oči sa mu zaleskli a ja som videla, ako sa premáha, aby sa na mňa
nevrhol. Lenže boli sme na pracovisku, a tu sme sa vždy správali až
úzkostlivo profesionálne. Nie preto, že by sme museli, keďže o našom
vzťahu vedel každý a všetci ho rešpektovali, ale preto, že sme sa tak
rozhodli.
A tak som prešla na bezpečnejšiu tému. „A som aj trochu nervózna.“
„Viem,“ pripustil, keď sme vykročili po chodbe, nesúc si tašky s
notebookmi, ktoré sme mali na stretnutí. „Naša batožina je už v aute, takže
na letisko prídeme práve včas, aby sme ich vyzdvihli.“
Vstúpili sme do prázdneho výťahu, Aaron sa postavil tesne vedľa mňa a
naše ruky sa jemne obtreli.
„Skontroloval som to a ich lietadlo pristane načas,“ pokračoval, keď sa
kovové dvere zatvorili.
„Vďaka,“ vydýchla som a podvedome som sa k nemu priblížila. „Stále
som trochu znepokojená. Sú v Spojených štátoch prvý raz a prichádzajú
všetci. To je priveľa Martínovcov v lietadle, aby všetko prebehlo hladko. Čo
ak bol let pre abuelu príliš náročný? Čo ak si papá zabudol lieky na
zvýšený tlak? Musela som mu cez FaceTime vysvetliť, ako si má nastaviť
pripomienku na telefóne, aby na ne nezabudol, ale aj tak si ju asi vypol a
zabudol. A bojím sa toho, čo si mamá zabalila do kufra. Pamätáš si, ako
som ti raz vravela, že chcela, aby som si v príručnej batožine odniesla celú
patu de jamón? To je stehno z prasaťa, Aaron. Čo ak vezie nejaké nelegálne
produkty a colníci si budú myslieť, že niečo pašuje…“
Výťah sa prudko zastavil.
Vtom sa Aaronove pery ocitli na mojich a náhly bozk ma v tej chvíli
pripravil o reč. Bola som odzbrojená. Ľahká ako pierko. Oprela som sa
oňho, nohy sa mi zmenili na rôsol. Nemohla som si pomôcť. Aaron na mňa
bude vždy pôsobiť rovnako, o tom som bola presvedčená.
„Zlatko,“ vydýchol mi do úst. „Prestaň toľko premýšľať.“ Opäť zajal moje
pery, objal ma rukami. Jeho telo ma jemne pritlačilo o chladný povrch za
mnou.
„Vari ste práve stopli výťah, pán Blackford?“ Môj hlas znel zadychčane,
ale bolo mi to jedno.
Aaron si bol plne vedomý moci, ktorú nado mnou mal, a mne sa to tak
páčilo. Ani jeden z nás nechcel, aby medzi nami zostalo niečo
nevypovedané. V minulosti toho bolo viac než dosť.
„Áno.“ Prešiel mi perami po brade. „A máme tri minúty na to, aby si
dostala všetky tie starosti z hlavy, kým neupovedomia recepciu.“ Ústami
pokračoval v ceste po mojom krku, teplé dlane mi dopadli na pás.
Moje pery sa pootvorili. „Aha. Dobre,“ zašomrala som, keď ma jemne
uhryzol do citlivej pokožky. Krv mi začala víriť v žilách, isté časti môjho
tela sa dožadovali pozornosti. „Tvoj návrh sa mi páči.“
„Uistil som sa, že tvoj otec si nezabudne vziať tabletky. Volal som s ním
tesne predtým, ako odišli z domu.“ Aaronove ruky putovali nahor a dostali
sa k zdureným prsiam. „Cristina prinesie iba trochu údeného mäsa,“
pokračoval, keď sa nohami pritisol k mojim. „Nebolo to ľahké a možno som
jej prisľúbil niečo, čo som nemal, ale urobila kom­promis.“
Z úst mi unikol tichý chichot, ale všetok humor zmizol, keď jeho boky
prirazili k mojim.
„Abuela bude v poriadku, znesie toho veľa. Vari si nepamätáš, ako som ju
minulé Vianoce musel doslova odviesť z tanečného parketu?“ Zubami ma
potiahol za ušný lalôčik. „A Isabel môže cestovať aj tehotná, Gonzalo volal
do leteckej spoločnosti a spýtal sa. Hneď dvakrát.“
 Vzlykla som a vychutnávala si pocit, že cítim Aarona všade okolo seba –
jeho teplo, silu jeho tela, jeho dych a hlas dopadajúci na moju pokožku –,
ale aj to, aké hlboké sú jeho slová a činy. Koľko lásky a pozornosti sa v
nich skrýva. Rovnako ako v ňom.
„Je šialené, ako veľmi ťa moja rodina zbožňuje,“ vyhlásila som a chytila
ho za obe ruky, lebo mi telom lomcovala zanedbaná potreba. „Si ako
zariekavač Martínovcov. Ako sa ti to podarilo?“
„Myslel som si, že za môj úspech presvedčiť ich o tom, ako vážne to s
tebou myslím po tom, čo sme priznali pravdu o našej dohode, mohlo číre
šťastie. No pokiaľ ide o Martínovcov, asi mám talent na používanie
správnych slov,“ zašepkal, akoby to bolo jeho najväčšie tajomstvo. „Pri
jednom konkrétnom členovi klanu Martínovcov však chcem veriť, že mi to
nejde iba so slovami.“
Moje ruky putovali po jeho silných ramenách, prechádzali po jeho
oblých pleciach a napokon som mu ich ovinula okolo krku. „Áno, nejde ti
to iba so slovami,“ šepla som. „Aj ja ťa zbožňujem. Vážim si ťa. Ľúbim ťa.
Chcem ťa. Potrebujem ťa.“ Pritiahla som si ho bližšie.
„Kto teraz strašne rozptyľuje koho?“ zachripel.
Odpovedala som mu tým, že som sa krátko, ale intenzívne obtrela o jeho
tvrdé telo. Z pier mu uniklo vrčanie.
„Pozri sa na seba, ako ma dráždiš. Akú zbožňujúcu a rozptyľujúcu ženu
mám v náruči.“
„Koľko času nám ešte zostáva?“ Vyklenula som sa proti nemu a pritlačila
naše hrudníky k sebe.
Drsne vydýchol. „Ani zďaleka nie dosť na to, čo mám v pláne.“ Jeho dlaň
mi dopadla na zadok, akoby si nevedel pomôcť. Majetnícky mi ho stisol,
čím potvrdil svoje slová. Jeho hlas sa stíšil. „Neskôr, prisahám. Hneď ako
osamieme v našej izbe.“
Aaron ma ešte raz vášnivo pobozkal a potichu mi tak prisľúbil, čo všetko
so mnou urobí oveľa neskôr. O niekoľko hodín, keď konečne dorazíme do
domu v Montauku, ktorý sme si prenajali na víkend, a naša rodina sa v
ňom pohodlne udomácni.
„Dobre.“ Chytila som jeho tvár do dlaní a naposledy som ho pobozkala
na pery. „Hovoril si s otcom?“
Aaron sa odo mňa neochotne odlepil a stlačil žlté tlačidlo na ovládacom
paneli. Výťah pokračoval v ceste nadol. „Áno, dnes,“ priznal takmer
ostražito. Tak ako zakaždým, keď hovoril o Richardovi.
Vedela som, že Aaron sa nezbavil viny, ktorú v sebe nosil, ale otec so
synom výrazne pokročili. Obaja vedeli, že Richardovi nezostáva veľa času.
Už tento rok, čo práve uplynul, bol pre nich darom.
„S Marthou by mali prísť o niekoľko hodín.“
Martha, jeho opatrovateľka, bola ďalším darom zoslaným priamo z
nebies. Richard si ju nevedel vynachváliť a vždy nás informovala o
aktuálnom dianí. Plne sme jej dôverovali a to, že Richard mal vďaka nej
ustavičnú podporu a spoločnosť, upokojovalo nielen mňa a Aarona, ale aj
samého Richarda.
„Ešte raz sa s nimi spojím, kým budeme čakať tvoju rodinu na letisku.“
Dvere výťahu sa otvorili a my sme naraz vystúpili.
„Všetko bude v poriadku, amor,“ ubezpečila som ho, porušila svoje
pravidlá a chytila ho uprostred vestibulu za ruku. „Tvoj otec sa bezpečne
dostane do Montauku a všetkých si obľúbi. Presne tak, ako si všetci obľúbia
jeho.“
Aj on porušil svoje pravidlá, pritiahol si moju ruku k ústam a perami sa
dotkol mojich hánok. „Viem, zlatko,“ zašepkal tak, aby som ho počula iba
ja. „Všetko bude vždy v poriadku, nech sa deje čokoľvek. Vieš prečo?“
Vyšli sme z budovy, priamo do jedného z newyorských ohromujúcich
letných dní.
„Prečo?“
„Lebo tu ide o nás dvoch.“ Vtedy sa na mňa usmial a stretol sa s mojím
pohľadom. V očiach sa mu zračilo presvedčenie, ktoré v sebe skrývali jeho
slová. Rovnako presvedčivo držal vo svojich rukách moje srdce. Moju
lásku. Celý môj svet. Sebavedome a úplne. „A bez ohľadu na to, čo nám
príde do cesty, máme jeden druhého.“ Aaronov úsmev, ktorý bol určený
len mne a vždy mi pri ňom poskočilo srdce, sa roztiahol. „Sme v tom spolu.
Navždy.“
O AUTORKE

Elena je španielska spisovateľka, samozvaná beznádejná romantička a na

veľké zdesenie pána B. hrdá zberateľka kníh. Po rokoch hltania príbehov a
zverejňovania – no dobre, náruživého písania – príspevkov o nich na
svojom instagrame @thebibliotheque sa konečne odhodlala a pustila sa do
písania vlastných.
Hoci by sa nikdy neoznačila za dobrodruha, keďže vyštudovala chemické
inžinierstvo a v skupine svojich priateľov je Monicou, toto sa rozhodne
kvalifikuje ako najvzrušujúcejší a zároveň najdesivejší projekt, do akého sa
kedy pustila. Keď čítate tieto riadky, pravdepodobne si obhrýza nechty.
Kdeže, možno načisto šalie. No nič to, zrejme za to môže iba malá – a
dúfajme, že zdravá – tréma.
Bez ohľadu na to sa už nemôže dočkať, kedy sa s vami konečne podelí o
svoj sen. Možno sa spolu s ňou budete rozplývať nad šťastnými koncami,
možno sa spolu s ňou ešte o čosi viac zaľúbite do lásky. Napokon, nie je
práve ona zmyslom všetkého?

www.authorelenaarmas.com
facebook.com/authorelenaarmas
twitter.com/elenaarmasbooks
instagram.com/thebibliotheque
goodreads.com/authorelenaarmas
pinterest.com/thebibliotheque
POĎAKOVANIE

Skutočnosť, že práve držíte v rukách knihu Španielsky ľúbostný podvod, má

na svedomí jediný dôvod, a síce ten, že mi raz niekto veľmi výnimočný
položil nasledujúcu otázku: „Povedz, Elena, prečo to nevydáš? Musíš!“ Aby
som bola celkom úprimná, pokladala som tú osobu za úplného blázna
(občas si to stále myslím), ale zdá sa, že cítiť vieru a povzbudenie zo strany
niekoho iného niekedy stačí na to, aby ste urobili krok vpred a načiahli sa
za svojimi snami. Ella, táto kniha by bez teba nikdy nevznikla. Keby mi to
prešlo, napísala by som celé stránky o dôvodoch, prečo si sa stala
rozhodujúcim a obrovským kúskom skladačky, ktorou je môj život. Ale pri
ich čítaní by si prevracala očami tak silno, až by som za tebou musela
odletieť a navštíviť ťa na pohotovosti. Takže sa ti iba poďakujem. Z celého
srdca ti ďakujem! Za každé slovo povzbudenia, za každú radu, za tvoje
vedenie, za každú minútu tých hodinových hlasových správ, za každé
zdieľanie informácií, za každé tvoje „mlč už“, a najmä za tvoje vzácne
priateľstvo.
Cris y Ana … tías, lo he hecho. Gracias por estar ahí para mí desde que
éramos unas mocosas insoportables que se creían súper alternativas. Me
habéis animado (y psicoanalizado, seamos claras) hasta que me he lanzado a
seguir mis sueños. Por ello, siempre seréis parte de ellos. Vuestra amistad lo
significa todo, ya lo sabéis.
Erin, musím sa ti priznať. V deň, keď som sa ťa nenútene opýtala, či by si
si nechcela prečítať túto knihu v beta verzii, som sa tvárila, že som v
pohode, ale len málo chýbalo, aby som načisto prišla o rozum. Ale,
panebože, ty si súhlasila a presne ako si nedávno povedala, ukázalo sa, že
sme dosť dobrý tím. Kniha Španielsky ľúbostný podvod by dnes nebola taká,
aká je, keby si ju nečítala v beta verzii (predstav si, ako by všetci nenávideli
Gonzala). Ďakujem ti, Erin. Naozaj dúfam, že toto bola iba naša prvá
kniha.
Cristina, bola si na mňa taká dobrá. Tvoja láskavosť a bezpodmienečná
podpora pre mňa znamenali nesmierne veľa. Nemôžem uveriť, že som si k
tebe kedysi chodila po odporúčania na romantické knihy, a teraz sa
rozplývam nad tvojou absolútne krásnou a úžasnou recenziou svojej knihy
Španielsky ľúbostný podvod. Ďakujem ti, hermosa. Zachránila si ma ako
úplná hviezda a tvoja pomoc všetko zmenila. Prisahám, že ti napíšem tú
najerotickejšiu knihu s hrdinom à la Henry Cavill. Sľubujem.
Pán B, dúfam, že si mi v deň vydania priniesol kvety. Bývame hneď
oproti kvetinárstvu, takže to (doslova) nie je také ťažké. Viem, že keď som v
strese, nevychádza sa so mnou najjednoduchšie, a niekoľko posledných
týždňov som bola trochu na nervy. Takže to je to najmenej, čo môžeš
urobiť, nemyslíš? Upečiem ti koláč. Môže byť?
Jovana, božemôj, ani si nechcem predstaviť, akou kopou práce som ťa
zasypala. Táto kniha by bez tvojich kúziel nebola taká, aká je. Ďakujem ti.
Všetkým blogerom a instagramerom, čo píšu na svojich profiloch o
knihách, ktorí mi fandili, písali správy a venovali všetku svoju dôveru a
podporu – zmenili ste mi život a zaslúžite si všetky kvety a koláče. Ach,
bože, bez vás by to vôbec nebolo možné. Ďakujem vám.
A teraz sa obrátim na vás, drahí čitatelia. Ďakujem, že ste mi dali šancu.
Viem, že som nováčik a toto je môj prvý a nedokonalý pokus, ale z celého
svojho prekliateho srdca dúfam, že sa vám páčil. A rovnako dúfam, že pri
mne zostanete. Lebo, ako by povedal Joey z Priateľov, bez vás je to celé iba
múvaha, kravský názor.