Ľútostivosť ako spôsob pochopenia iných

Stanislav Rakús, Ľútostivosť, 2022, KK Bagala, Levice

Kniha je rozdelená do piatich poviedok (Dom na Agátovej ulici, Cintorínska štvrť, Ohrozenie,
Ľútostivosť a Olivovozelené sako), z ktorých najrozsiahlejšou je poviedka s rovnomenným
názvom ako titul knihy. Všetky poviedky spája jeden silný motív, ktorý dominuje v celej
knihe – motív smrti. K motívu smrti sa ešte neskôr dostaneme. Autor Stanislav Rakús o knihe
napísal, že „ľudská dráma sa dá v literatúre stvárniť aj tichou, nevyhrotenou lexikou.“ S týmto
jeho citátom po dočítaní knihy úplne súhlasím. Autor prostredníctvom protagonistu dostáva
čitateľa do celkom emotívnych a osudovo ťažkých životných situácií. Autor síce využíva
takéto „čierne“ situácie, ale lexikálne ich opisuje veľmi jednoznačne a jednoducho.

Všetky poviedky v knihe radíme do reflexívnej prózy. Rozprávač tu silno využíva istú
spomienkovú črtu, ktorá výrazne ovplyvňuje dejovú líniu v daných poviedkach. Protagonista
sa vracia do svojich reálnych životných situácií, ktoré nie sú vôbec výnimočné.
Výnimočnými, resp. dôležitými, sa stanú až vtedy, keď si na nich autor spomína. To isté platí
aj v našich životoch. Môže sa nám stať čokoľvek všedné, no ak si na to spomenieme, stanú sa
z toho možno pre nás kľúčové situácie, resp. môžu nadobudnúť zmysel.

Samozrejme, ako v väčšine próze, tak aj tu je veľmi dôležitý hrdina – protagonista. Hrdinom
je chodec, ktorý vníma a pozoruje okolie a na základe tejto črty nám autor veľmi dôveryhodne
približuje nielen vonkajší svet, v ktorom sa postavy v diele nachádzajú, ale aj ich vnútro.
Rakús sa prostredníctvom tohto diela vo veľkej miere zameriava aj na psychickú stránku
postáv. V diele sledujeme, že chýba miera individuality v charaktere postáv. Protagonista je
niekto, kto sa veľmi nesnaží z tých zlých životných situácii nejako sám dostať. Je to niekto,
kto je zdanlivo zmierený so svojím osudom. Áno, viem, je to reflexívna spomienková próza,
autor sa mohol pohrať s charakterom postáv a s ich aktívnosťou.

Tak, ako som spomínal vyššie, v poviedkach dominuje silný motív smrti. Autor sa s témou
smrti, dovolím si povedať, nehrá. Opisuje ju ako normálnu súčasť života. Využíva ju aj na isté
priblíženie reálnej životnej situácie, ktorá dokáže zmeniť pohľad na aktuálny svet. Smrť sa
tiahne celým dielom a autor ju využíva príliš často. V istých situáciách motív smrti je
dôležitý kvôli dejovosti. Avšak, viackrát sa motív smrti, resp. smrť ako taká, využíva
nadbytočne. Napríklad v nosnej poviedke Ľútostivosť zomrelo až príliš veľa postáv, ktoré pre
dej neboli podstatné.
V každej poviedke autor pracoval s témou smrti rôzne. Vieme tam nájsť smrť ako prirodzený
jav, ale aj ako niečo nečakané či násilné. Ako som spomínal hneď na začiatku autorov výrok:
„Ľudská dráma sa dá v literatúre stvárniť aj tichou, nevyhrotenou lexikou.“, tak tu si to vieme
pekne znázorniť. Zoberieme si príklad z hlavnej poviedky Ľútostivosť, kde autor opisuje smrť
svojho otca.

„Keď začal prevracať zvláštnym spôsobom oči, mama sa ho spýtala:

- Čo ti je?
- Neviem. – odpovedal.

Tak stručne on, ktorý rád debatoval...“

Tu si môžeme všimnúť, ako autor predstavil smrť. Je to ťažká životná situácia, ktorú opísal
celkom jednoducho. Páčilo sa mi, ako ho porovnáva so svojou matkou a že seba považuje za
viac podobného otcovi. Charakter otca je viac organizovaným a autor ho veľmi dobre opísal
na príklade kabátu, ktorý nosieval.

Pozitívne hodnotím, ako v poviedke Ľútostivosť autor opisuje matku. Na jednej strane je
sekera, veľmi prísna žena, ktorej záleží na tom, aby si o nej a jej rodine ľudia nemysleli nič
zlé. No na strane druhej ju autor opisuje aj ako citlivú ženu, ktorá sa stará o celú svoju rodinu
a hlavne opisuje jej vzťah so synom Filipom, na ktorého bola naviazaná kvôli jeho
zdravotnému stavu.

V diele cítime aj istý ľahký vánok humoru. V diele sa humor spája hlavne s opismi obžerstva,
resp. ako sa protagonista dokázal „prežrať“. Neopisuje to nejako humorne, kde sa začnete
veľmi smiať, len túto tému vnímam ako isté odľahčenie od témy smrti, ktorá sa tiahne celou
knihou. Autor sa snaží ťažké životné témy odľahčovať. Humor v tomto diele je celkom
opisný. Protagonista si kvôli výhovorkám vymýšľa rôzne vtipné situácie, ako napríklad:
„Povedal som, že potom, ako v jednej veľmi fajnových reštaurácií v našom meste som si
objednal pätnásť palaciniek, sa prišiel na mňa pozrieť aj hlavný kuchár.“ Skôr v diele píše, že
protagonista bol: „typom človeka, ktorý sa proti svojej vôli dostával neraz do smiešnych
situácií, a preto som sa naučil výsmech zoslabovať tým, že som si začal uťahovať zo seba.
Svoju nenásytnosť som zveličoval a rozprával o nej vymyslené i skutočné príhody.“

Téma ľútostivosti je v diele perfektne vypracovaná. Helena Dvořáková píše, že sa kniha

nevolá ľútosť, pretože autor nám chcel poukázať na povahovú črtu – ľútostivosť. Je to niečo,
čo autor opisuje aj ako istý spôsob úzkosti. Napríklad v poviedke Ohrozenie, autor ľútostivosť
opisuje aj ako istý stav úzkosti otca, ktorý sa bojí o svojho syna. Čiže autor nám
prostredníctvom povahovej črty približuje psychický stav postáv.

Nakoniec by som len zhrnul, že dielo sa číta veľmi dobre a aj keď som vyššie napísal, že by
som niečo zmenil, tak koniec koncov mi kniha príde ako majstrovské dielo. Je napísaná veľmi
jednoducho, no zároveň ide do hĺbky. Toto sa Rakúsovi podarilo.

Jozef Novák