Krátka epická próza

Vnútorný monológ postavy

Funkcia:
- úvahový vnútorný monológ – uvažuje čo robiť
- spomienkový vnútorný monológ – retrospektívny, spomínanie
- dejový vnútorný monológ – posúva dej, stane sa rozprávačom

Spôsoby vyjadrenie vnútorného monológu:

-nevlastná priama reč – postava používa 1. osobu sg, môže byť: uvedená (je vyčlenená z
textu), neuvedená (nemá uvádzaciu vetu) (Ako chutí moc)
- polopriama reč – postava si to myslí, ale hovorí to za ňu autor v 3. osobe sg (Jozef Mak)
- priama reč

Janko Jesenský (1874 – 1945)

- predstaviteľ básnickej moderny a autor druhej vlny literárneho realizmu.
Koniec lásky
- poviedka/novela - vystupuje tu málo postáv a 1 dejová línia
- patrí do krátkej epickej prózy
- vystupujú tu dve hlavné postavy - Miloš Krátky a Elena
- rozprávačom je Miloš Krátky - ja rozprávanie - priamy rozprávač
- prelínajú sa tu rôzne časové línie (prítomnosť, spomienky z minulosti)
- kompozícia je rámcová, ale sú tam retrospektívne prvky - rámcovú kompozíciu nám
dokresľuje aj umelecký opis v úvode a závere
- smutné zimné počasie privolávajú nielen Milošovi, ale aj čitateľovi pocity ťažoby,
smútku, prázdnoty.

Obsah diela:

Autor v poviedke "Koniec lásky" vysvetľuje citové dozrievanie dvoch mladých ľudí - Miloša
Krátkeho a Eleny. Láska, ktorou Miloš vzplanul k Elene, bola krátka. Spočiatku sa Milošovi
Elena veľmi páčila. Páčilo sa mu jej správanie. Elena bola tichá, plachá, nebola koketná ako
ostatné dievčatá. Mala krásne veľké oči, ktoré nikdy priamo nepozerali na Miloša, ale vždy
nežne sklopila zrak. Páčilo sa mu, že si nebol celkom istý či k nemu niečo cíti (či ho má rada).
Miloš sa musel z počiatku snažiť získať si Elenu.
Koniec lásky nastáva, keď sa Elena do Miloša zaľúbi a aj ona mu začne city prejavovať. Elena
sa začína správať k Milošovi príliš otvorene. Vyhľadáva jeho spoločnosť, príliš okolo vyjadruje
svoje city k nemu Milošovi takého správanie začína vadiť. Vadí mu, že je príliš hlučná, že má
vysoký piskľavý hlas, veľké zuby a nadbieha. Miloš sa s ňou chce rozísť. Žiada o radu domácu
slečnu. Práve domáca slečna sa Milošovi veľmi páči, pri nej sa cíti byť prirodzený, úprimný. S
ňou sa vie porozprávať. Domácej slečne sa zverí, že k Elene už nič necíti, chce sa s ňou rozísť,
ale nechce jej ublížiť, chce ju ochrániť pred posmeškami iných.
V závere Miloš nemá dostatok odvahy, aby otvorene povedal Elene, že je koniec ich lásky.
Zmohol sa len na vetu " Neberte to vážne." a len v duchu si povedal, že teraz je už koniec
všetkého.

MILO URBAN (1904 – 1982)

- predstaviteľ slovenskej medzivojnovej literatúry (1918 – 1945)
Jašek Kutliak spod Bučinky
- novela/novela, napísal ju ako 18-ročný, majstrovsky zobrazuje vnútorný konflikt
postáv
- postavy: Jašek Kutliak, Hanka Stašová - jeho žena, Vlček - sused, horár

Obsah diela:

Jašek Kutliak bol horárom a bol veľmi dobrým človekom, mal dobré srdce, preto už na srnky
nestrieľal. Hanku Stašovú stretol v lese a hneď sa do nej zaľúbil. Jeho príbuzní ho už
podpichovali a súrili, aby sa už konečne oženil, radili mu aby si vzal nejakú bohatú za ženu.
Lenže on bol zaľúbený do Hanky a o inej nechcel ani počuť. Jašek sa vybral za Hankou, aby ju
požiadal o ruku, lenže príliš sa hanbil na to aby to urobil. Tak sa jej začal sťažovať, ako mu je
samému zle, Hanka mu na to odsekla, aby sa teda oženil. Tak ju teda požiadal o ruku, lenže
ona ho odmietla, poslala ho za otcom, vraj keď ten povie, tak sa zaňho vydá. O pár mesiacov
sa teda vzali, lebo otec povolil. Lenže ešte pred svadbou ľudia a hlavne rodina hovorila
Jaškovi, že z Hanky nebude dobrá žena, no on bol príliš zaľúbený na to, aby ich počúval. Zo
začiatku si spolu celkom dobre žili, ale po čase začala byť Hanka lenivá. Jaškovi sa to začalo
nepáčiť a škrieť ho to, ale keď to Hanke povedal, ona sa len rozkričala, boli z toho len hádky.
Hanka proti Jaškovi používala silné slová, no a stále sa len hádali. Po čase sa im narodí syn
Jožko. Hanka po pôrode oslabla a nevládala robiť, tak za ňu znova robil všetko len Jašek, ale
už ho to omrzelo a znova sa len hádali. Raz keď prišiel domov Jašek našiel malého Jožka
samého, plačúceho. Lenže Hanku nevedel nájsť, keď prišla Hanka a videla malého plakať,
znova na Jaška len kričala, prečo ho rozplakal a zas z toho boli len hádky. No Hanka aj malého
Jožka burcovala, húckala proti otcovi. Raz v zime šiel Jašek za Vlčekom a šli spolu do hory, u
Vlčekovcov videl, ako sa majú radi a len im závidel. V hore sa Jašek začal sťažovať Vlčekovi,
potom sa mu už domov nechcelo ísť, tak teda išiel do dediny, najskôr do kostola, ale tam mu
bolo dlho. Po omši išiel do krčmy, kde sa opil, keď prišiel domov, zaspal. Tak Jašek chodieval
do krčmy, kde videl hrávať muzikanta, ktorého si objednal, aby mu zahral, chlapi ho za to
začali buzerovať, Jašek sa s nimi pobil. Keď prišiel domov od radosti skríkol na Hanku a Jožka,
ona ho nespoznala a keď zistila, aký je opitý a že je to vlastne Jašek, tak ho vyhodila z domu,
Jašek zaspal. Ráno šiel von a na druhé ráno ho Hanka našla vonku zamrznutého v snehu pri
plote. No Hanka za ním ani slzu nevyronila, smútil za ním len jeho verný pes.