1.

Kontrolná práca zo slovenského jazyka a literatúry s domácou prípravou

Takt toto sa môže stať iba mne
(Rozprávanie)
Nataša Jarolínová
 Bol druhý júlový týždeň a s mojou rodinou, ujom, tetou a sesternicou sme sa vybrali na výlet do
Ledníc na Morave. Zbalili sme si kufre plné letného oblečenia, primontovali bicykle na guľu auta a mohli
sme vyraziť. Cesta bola naozaj vyčerpávajúca ale o to väčšie bolo moje nadšenie keď sme tam konečne
dorazili. Vystúpila som z auta a zavial ma vánok teplého vzduchu, rýchlo som si zobrala tašku a išla sa
pozrieť na ubytovanie, ktoré bolo naozaj pekné a veľké, celkom nad moje očakávania. Kým môj brat
pomáhal s bicyklami rýchlo som utekala na horné poschodie obsadiť si najlepšiu izbu a vybaliť si svoje
veci. Podvečer keď sa už začalo pomaly stmievať sme išli preskúmať okolité dedinky a zastavili sme sa
na večeru. Po vyčerpávajúcom dni presedenom v aute som sa zvalila na postel a po chvíľi som zaspala.
Na druhý deň sme vstávali pomerne skoro keďže sme išli splavovať rieku Dyje v kanoe. Dorazili sme
na dohodnuté miesto a tam nás čakala skupinka ľudí aj s nachystanými loďkami. Obliekli sme si
zachranné vesty a rozdelili sa do lodiek. Ja som trvala na tom aby sme mohli ísť s mojou sesternicou
samy. Rodičia mi hovorili, že to nie je veľmi bezpečné keďže hneď na začiatku bol prvý a jediný splav so
skoro dvojmetrovým prevýšením. Nakoniec nám to dovolili, no akonáhle sme chytili do rúk pádla, zistili
sme že to vôbec nie je také jednoduché ako sme si mysleli. Nič sa už nedalo robiť lebo všetci už sedeli v
lodiach. So sesternicou sme sa snažili rýchlo zosynchronizovať, lebo splav bol stále bližšie a bližšie ale
absolútne sa nám to nedarilo. Od hrozivého splavu nás delilo už len desať metrov a všetci nám kričali aby
sme vyrovnali loď ale aj keď sme robili čo sme mohli loď sa nám v poslednej sekunde stočila a my sme
skončili rovno pod splavom. Voda sa nám začala liať do lode a my sme sa nedokázali dostať spod splavu,
lebo spätný prúd nas sťahoval naspäť. Čas do naplnenia lode vodou sa rýchlo krátil a ja som si
uvedomila, že aj keď sme sa snažili pádlami odraziť spod splavu nedokážeme vlastnou silou premôcť
silný prúd vody, ktorý nás vťahoval naspäť. So stúpajúcou vodou môj strach narastal, lebo ak by sme sa
potopili, silný prúd by nám bránil vynoriť sa. Môj ujo, ktorý nám chcel ísť pomôcť sa zrazu postavil vo
svojej loďke a to nemal robiť. V sekunde stratil rovnováhu a spolu s tetou sa prevrátili. Už som len videla
ako prúd vody so sebou berie jednu šlapku za druhou. Nakoniec sa do záchrannej akcie pustil moj otec,
ktorý medzitým vykladal mamu s bratom do bezpečia na breh. Priblížil sa k nám a hodil mi lano, ktoré sa
mi podarilo chytiť až na tretí pokus. Prikázal mi aby som ho uviazala o predok lode. S rozklepanými
rukami som urobila čo mi kázal a napokon nás spod splavu vytiahol. V tej chvíli mi to vôbec neprišlo
smiešne ale teraz na to s úsmevom spomíname. Už viem prečo rodičia trvali na záchranných vestách.
Cestou naspäť na ubytovanie sme sa rozpráli aké sme mali štastie, že sa nám nič nestalo a že sa nám
snáď už nič zlé ani nestane. To sme však ešte netušili, že mi na ďalší deň počas cyklotúry spojenej s
návštevou Valtického zámku, ukradnú bicykel. To je však už iný príbeh.