Klasicizmus a osvietenstvo, národné obrodenie

Klasicizmus – (umelecký smer) vznikol vo Francúzsku v 17. stor. za vlády Ľudovíta XIV.
a centrom dvorského života sa stal zámok Versailles. Klasicizmus pretrvával aj v 18. stor.
Termín klasicizmus pochádza z latinského slova classicius a znamená dokonalý, vzorový,
príkladný. Ako umelecký smer sa riadil filozofiou racionalizmu, ktorej zakladateľom bol
René Descartes, známy výrokom: „Myslím, teda som.“ Ideálom klasicistického umenia bola
rozumová disciplína a harmónia pravdy, krásy a dobra. Klasicistické umenie sa riadilo
pravidlami, ktoré sa museli dodržať, ak umelci chceli, aby ich dielo bolo považované za
dokonalé. Napr. dielo muselo obsahovať jasnú myšlienku, dôraz sa kládol aj na dodržanie
štýlu, žánru, presnosť vyjadrovania, tragédia si vyžadovala jednotu miesta, času a deja. Žánre
sa delili na vysoké (tragédia, epos, óda) a nízke (komédia, bájka). Vzorom klasicistického
umenia sa stalo umenie antické, ktoré sa považovalo za dokonalé.

Osvietenstvo – (myšlienkový smer) malo protifeudálny a proticirkevný charakter.

Vyjadrovalo názory nastupujúceho kapitalizmu: právo jednotlivca na nezávislosť myslenia
a na slobodu presvedčenia. Osvietenci postavili proti viere rozum, proti poverám zmyslovú
skúsenosť a poznanie, pričom kládli dôraz na vzdelanie.

V tomto období hovoríme u nás o vzniku tzv. národného obrodenia. Jeho cieľom bolo
celkové kultúrne a vzdelanostné pozdvihnutie ľudu, a to šírením a vydávaním tzv.
ľudovýchovnej literatúry, vydávaním kníh, časopisov, kalendárov. Ďalej boj proti stupňujúcej
sa maďarizácii – začala sa riešiť otázka spisovného jazyka pre Slovákov.

Národné obrodenie malo 4 fázy:

I. fáza: 1780 – 1820 (obdobie osvietenstva a vzniku klasicizmu v slovenskej literatúre):

Bernolákovci (katolícke duchovenstvo) v roku 1787 uzákonili (kodifikovali) slovenčinu na
základe západnej slovenčiny. Založili Slovenské učené tovarišstvo v Trnave (vzdelávací
spolok), na jeho čele stál A. Bernolák, J. Fándly. Cieľom bolo šíriť a pestovať nový spisovný
jazyk. V 18. stor. chcel uzákoniť spisovný jazyk aj katolícky kňaz Jozef Ignác Bajza. Jeho
pokus bol neúspešný. Neskôr r.1787 sa o to pokúsil tiež katolícky kňaz Anton Bernolák,
a to na základe západoslovenského nárečia. Svoj postup pri uzákonení slovenčiny
zdôvodnil v diele Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách. Gramatiku
vysvetlil v diele Slovenská gramatika (Grammatica slavica). Jazyk Bernoláka sa nazýva
bernolákovčina a písali ňou napr. Ján Hollý a Juraj Fándly. Bernolákovčina sa však neujala na
celom Slovensku. Bernolák zaviedol fonetický pravopis (píš ako počuješ), podstatné mená sa
písali s veľkým písmenom, písal iba i , ď, ť, ň, ľ sa vždy písalo s mäkčeňom – ďeťi, kňižki...,
namiesto „j“ sa čítalo „g“ , používalo sa „w“ (vplyv nemčiny), neboli dvojhlásky.
Bernolákovčina sa však nerozšírila do bežného, každodenného používania a postupne zanikla.
Juraj Fándly: ako prvý použil bernolákovčinu, bol propagátorom reforiem panovníka Jozefa
II. , autorom tzv. ľudovýchovnej literatúry – celý život zasvätil pozdvihnutiu chudobného
ľudu, bol katolíckym kňazom. Tvorba: Pilňí domajší a poľní hospodár, Zeľinkár, O úhoroch
aj včelách, Slovenskí včelár. Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom – ide o prvé veľké
dielo vydané v bernolákovčine. V tomto diele autor vysvetľuje a schvaľuje zrušenie reholí
Jozefom II., lebo mnísi upustili od prvotných rehoľných zásad a telesnej práce a stali sa
príťažou pre spoločnosť, blahobyt mníchov stavia do kontrastu s biedou a zaostalosťou ľudu.
Obviňuje mníchov, že udržiavali ľud v nevedomosti a ostro sa stavia proti poverám,
odpustkom a falošným zázrakom. Bohatstvo kláštorov chce využiť na vybudovanie škôl,
nemocníc, chce zmierniť biedu ľudu. Cenzúra dielo zhabala a autor bol potrestaný cirkevným
súdom na dva týždne kláštorného väzenia o chlebe a vode.

II. fáza: 1820 – 1835 (obdobie klasicizmu v slovenskej literatúre): založenie Slovenského
čitateľského spolku v Pešti, založenie Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej. Na čele
národnobuditeľských úsilí stáli – J. Hollý a Martin Hamuljak (bernolákovci – písali
bernolákovčinou) a tiež Ján Kollár a Pavel Jozef Šafárik (stúpenci biblickej češtiny)

III. fáza:1835 – 1843 (obdobie romantizmu v slovenskej literatúre): Začína sa hnutie

štúrovcov. Vyriešila sa otázka spisovného jazyka.

IV. fáza: 1843 – 1848 (obdobie romantizmu v slovenskej literatúre): štúrovci vyvíjali
aktívnu činnosť, ktorá vyvrcholila účasťou v revolúcii v rokoch 1848-1849.