Maturitná otázka č.

17

Myšlienka slovanskej vzájomnosti a vlastenectva v tvorbe J. Kollára a J. Hollého

Kollár a Hollý sú predstaviteľmi klasicizmu v slovenskej literatúre.

Ján Kollár
Hlavný predstaviteľ klasicizmu v slovenskej poézii. Bol evanjelickým kňazom i profesorom na
viedenskej univerzite. Bol hlásateľ myšlienky slovanskej vzájomnosti. Podnetom pre jej vznik bolo
štúdium Kollára v Jene v Nemecku. Pozoroval tu nemeckú rozpínavosť, povýšenectvo
a podceňovanie iných národov (šovinizmus), najmä slovanských. Všímal si aj vymretie Slovanov
v Nemecku. To v ňom vyvolalo obavu o osud Slovanov a Slovákov a hlásal spolupatričnosť
Slovanov na čele s Ruskom.
Prvá zbierka Básne Jána Kollára obsahovala ľúbostnú i vlasteneckú lyriku, ktorá vyvrcholila
v lyricko-epickej skladbe Slávy dcéra. Skladba má predspev a 5 spevov: 1. Zála, 2. Labe – Rén –
Vltava, 3. Dunaj, 4. Léthe, 5. Acheron (Léthe a Acheron – slovanské nebo a peklo). Predspev je
napísaný časomierou a spevy vo forme sonetov. Predspev je vlastne elégiou, pretože autor vyjadruje
smútok nad tragickou minulosťou slovanských národov. Elégia (žalospev) – je lyrická báseň,
v ktorej autor vyjadruje smútok nad niečím, čo ho trápi. V skladbe sa striedajú motívy vlastenecké
a ľúbostné. Ľúbostné sú odrazom jeho lásky k Friderike Schmidtovej, do ktorej sa zaľúbil počas
štúdia v Jene, ale ako svoju manželku si ju priviedol do vlasti až po 16 rokoch. V skladbe ju volá
Mína. V predspeve žiali nad slovanskou minulosťou, nad ponemčovaním Slovanov (lužickí Srbi)
alebo ich vymretím. Obáva sa o osud Slovanov a nabáda ich priľnúť k „dubisku“, čím myslí Rusko
ako najväčší slovanský národ. Obracia sa na všetkých, ktorí viedli vojny proti Slovanom, ale aj
všeobecne na národy, ktoré iným siahli na slobodu. O slobode hovorí: „Sám svobody kto hoden,
svobodu zná vážiti každou, ten, kto do pout jímá otroky, sám je otrok.“ V jednotlivých spevoch
autor putuje z Nemecka do vlasti. V prvom speve básnik spomína na časy lásky a lúči sa s Mínou.
V druhom a treťom speve putuje popri riekach po slovanských krajoch, žiali nad minulosťou
Slovanov, všíma si ich prítomnosť a verí v ich budúcnosť. Vo štvrtom speve sa Mína mení na vílu
a sprevádza autora po slovanskom nebi, kde sú všetci, čo Slovanom priali, a po slovanskom pekle,
kde sú všetci neprajníci Slovanov.

Aj, zde leží zem ta, před okem mým slzy ronícím,
někdy kolébka, nyní národu mého rakev.
Stoj noho! posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš,
k obloze, Tatry synu, vznes se, vyvýše pohled,
neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku,
jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům.
-----------------------------------------------------------
A kdo se loupeže té, volající vzhůru, dopustil?
Kdo zhanobil v jednom národu lidstvo celé?
Zardi se, závistná Teutónie, sousedo Slávy,
tvé vin těchto počet spáchaly někdy ruce,
neb krve nikde tolik nevylil černidlaže žádný
nepřítel, co vylil k záhubě Slávy Němec.
----------------------------------------------------------
„.....čo miluješ viac, svoju vlasť, či Mínu?“
Mlčím, váham – vtom do hrude ruku vnorím,
srdce vyrvem z nej a rozlomím:
„Berte,“ vravím. „Vlasti pol, pol tebe, Mína.“
--------------------------------------------------------
Co z nás Slávů bude o sto roků?
Cože bude z celé Evropy?
Slávský život na vzor potopy,
Maturitná otázka č. 17

rozšíří svých všudy meze kroků,.....

Ideu slovanskej vzájomnosti vysvetlil v diele O literární vzájemnosti medzi kmeny a nářečími
slávskými. Neusiloval sa o politické, ale o kultúrne zjednotenie Slovanov.
Zbierkou slovenskej ľudovej poézie sú Národnie zpievanky. Nikdy neuznal kodifikáciu spisovnej
slovenčiny. Bol za tzv. československý jazyk a napísal spis proti Štúrovej slovenčine pod názvom
Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. Písal po česky.

Ján Hollý
Rodák z Borského Mikuláša na Záhorí. Absolvent teológie v Trnave, ktorý väčšiu časť svojho
života prežil v Maduniciach. Po požiari fary prežil posledné rody na Dobrej Vode. Stal sa
najvýznamnejším slovenských básnikom, ktorý používal bernolákovčinu a snažil sa dokázať, že je
to jazyk porovnateľný s gréčtinou a latinčinou. Aj preto sú jeho prvé pokusy prekladateľské-
(Homér, Vergílius, Ovídius). V snahe spracovať všetky antické žánre začal tvorbou eposov. Dva
z nich situoval do čias Veľkej Moravy, a to eposy Svatopluk a Cirillo-Metodiáda.
Svatopluk – „víťazná báseň v 12 spevoch“. Po propozícii (vyjadrenie zámeru autora a témy)
a invokácii (vzývanie múzy Umky – prosí ju o inšpiráciu, pomoc pri tvorbe) sa začína dej
in medias res (uprostred udalosti - bez úvodných pasáží). Dej eposu čerpá z udalostí v období
Veľkomoravskej ríše. Ide o boj Svätopluka proti Nemcom a víťazstvo nad nimi. Hollý sa však
nepridŕža verne historických udalostí, sústredil sa najmä na Svätopluka, na vykreslenie jeho
charakteru (zradí Rastislava, bojuje na strane Nemcov, jeho obrat a príklon k Slovákom, boj po ich
boku proti Nemcom, súboj s Britvaldom). Paralelne s činmi ľudí vstupujú do deja i bohovia:
kresťanský boh a pohanský boh Černobog. Vymyslená je báj o pôvode Slovanov, ktorú rozpráva
Svätopluk na hostine u Karolmana. Podľa nej pochádzajú z Indie, odkiaľ ich vyhnala potopa.
Slovania si vždy cenili mier, slobodu, pracovali na svojom, mali v úcte hosťa. Epos Svätopluk má
typické znaky antického eposu: hlavnú dejovú líniu, epickú šírku – odbočenia (v prípade Slovanov),
opisy, peripetiu (nečakaný zvrat) – napr. Svätoplukovo rozhodnutie opustiť Nemcov.
V epose Cirillo-Metodiáda spracoval všetky závažné udalosti kultúrnej i náboženskej misie
Konštantína a Metoda, najmä ich boj s franskými kňazmi.
Tretí epos Sláv je historickou fikciou, čiže výmyslom o boji tatranských hrdinov s kmeňom Čudov.
Dielo malo významné vlastenecké posolstvo.
Vo všetkých troch eposoch Hollý rešpektuje antické vzory, preto jeho eposy začínajú propozíciou
(stručné oznámenie obsahu), pokračujú invokáciou (prosba k múze o dar inšpirácie) a napokon
nasledujú spevy. Všetky tieto časti sú napísané časomerným hexametrom. Druhým žánrom,
prebratým z antickej poézie, boli idylické básne, ktoré nazval Selanky. Dovedna ich je 21 a sú
oslavou prírody, ľudu a práce. Za jednotlivými postavami pastierov by sme mohli nájsť niektorých
významných dejateľov bernolákovskej a štúrovskej generácie. Najvýznamnejšie zo selaniek sú
Jaroslav a Vyvolávaní jara.
Tretiu oblasť Hollého záujmu tvoria elégie – žalospevy. Ich témou je osud slovanských národov
a rozpad Veľkej Moravy pre nesvornosť a odrodilstvo. Významný je žalospev Plač Matky Slávy
nad synami Svätoplukovými.
Posledným z antických žánrov sú ódy, v ktorých Hollý vzdal hold dobrodincom a významným
osobnostiam slovenskej a európskej kultúry: (Na Antona Bernoláka, Óda na Gutenberga.) Časť
týchto oslavných básní je venovaná prírode, ktorá tvorí kulisu jeho diel: Na Mlíč. Na obsahovú
stránku Hollého diel nadviazala romantická generácia – najmä Sládkovič a generácia slovenského
realizmu – najmä P. O. Hviezdoslav.