Erenk Terieosobnosti 2023

See discussions, stats, and author profiles for this publication at: https://www.researchgate.
net/publication/374004742
Teórie osobnosti
Book · September 2023
CITATIONS
1 author:
Michal Čerešník
Pan-European University
102 PUBLICATIONS 243 CITATIONS
SEE PROFILE
Some of the authors of this publication are also working on these related projects:
Piliere života. Prosociálnosť a sebaregulácia v kontexte rizikového správania v dospievaní View project
VEGA 1/0122/17 Risk behavior and attachment of adolescents aged from 10 to 15 View project
All content following this page was uploaded by Michal Čerešník on 19 September 2023.
The user has requested enhancement of the downloaded file.

Teórie ósóbnósti
Vysókóskólská učebničá
Mičhál Čeresník
1
Čerešník_Teórie osobnosti
Páneurópská vysóká skólá v Brátisláve
Fákultá psyčhólógie
Teórie ósóbnósti
Vysókóskólská učebničá
Mičhál Čeresník
Brátislává 2023
Teórie osobnosti. Vysokoškolská učebnica
Mičhál Čeresník
Fákultá psyčhólógie, Páneurópská vysóká skólá
© dóč. PhDr. Mičhál Čeresník, PhD.
© Páneurópská vysóká skólá

Prve vydánie, 2023
Rečenzie
próf. PhDr. Pánájótis Čákirpálóglu, DrSč.
Kátedrá psyčhólógie, Filózófičká fákultá, Univerzitá Páláčkehó v Olómóuči
dóč. PhDr. Dánielá Čečhóvá, PhD.

Kátedrá psyčhólógie, Filózófičká fákultá, Univerzitá Kómenskehó v Brátisláve
ISBN 978-80-8275-008-2
EAN 9788082750082
© Vsetky prává vyhrádene. Neóprávnene póuzitie tóhtó dielá je pórusením áutórskyčh

práv. Rukópis nepresiel redákčnóu áni jázykóvóu uprávóu.
Obsah
Úvod 12
1 Psychoanalýza 14
Sigmund Freud 14
Strukturá ósóbnósti 14
Mótiváčiá ósóbnósti 16
Uzkósť á druhy uzkósti 18
Obránne mečhánizmy 18
Psyčhósexuálny vyvin 19
Vóľne ásóčiáčie 23
Anályzá snóv 24
2 Analytická psychológia 27
Carl Gustav Jung 27
Psyčhičká energiá 28
Egó, póstóje, funkčie á typy 29
Osóbne á kólektívne nevedómie 30
Vyvin ósóbnósti 35
Slóvnó-ásóčiáčny test 35
Anályzá snóv 36
Aktívná imágináčiá 36
3 Individuálna psychológia 39
Alfred Adler 39
Menejčennósť 40
Fiktívne finálne čiele 41
Čit spólupátričnósti 42
Živótny styl 42
Pórádie náródeniá 44
Ráne spómienky 46
Sny 47
4 Interpersonálna psychológia 49
Karen Horneyová 49
Pótrebá bezpečiá 49
Bázálná uzkósť 50
Neurótičke pótreby 51
Neurótičke sklóny 52
Ideálizóvány sebáóbráz 54
Feminističká psyčhólógiá 55
Sebá-ánályzá 56
Harry Stack Sullivan 58
Tenziá 58
Dynámizmy 59
Persónifikáčie 61
Uróvne póznávániá 62
Erich Seligmann Fromm 70
Žákládne predpóklády 70
Ľudske pótreby 71
Bremenó slóbódy 73
Orientáčiá čhárákteru 75
Erik Homburger Erikson 79
Psyčhósóčiálne stádiá vyvinu ósóbnósti 79
5 Personológia 86
Henry Alexander Murray 86
Prinčípy persónólógie 86
Žlózky ósóbnósti 87
Pótreby 88
Vyvin dieťáťá 91
Temátičky áperčepčny test (TAT) 92
6 Psychológia jedinečnosti 94
Gordon Allport 94
Pódstátá ósóbnósti 94
Osóbnóstne črty 95
Próprium 96
Mótiváčiá 98
Ždrávy dóspely 100
Predsudky 100
Tečhniky póznávániá ósóbnósti 101
7 Faktorovo-analytické teórie 103
Hans Jürgen Eysenck 103
Fáktóróvá ánályzá 103
Fáktóróvá teóriá 105
Hierárčhičká órgánizáčiá správániá 106
Osóbnóstne dimenzie 107
Osóbnóstne inventáre 110
Raymond Bernard Cattell 112
Osóbnóstne črty 112
Dynámičke črty, mótiváčiá 114
Osóbnóstne fáktóry 115
Hódnótiáče tečhniky á ósóbnóstne dótázníky 118
Robert Roger McCrae, Paul T. Costa, Jr. 120
Čestá k piátim fáktóróm ósóbnósti 121
Veľká páťká 122
System ósóbnósti 123
8 Behaviorizmus 129
Burrhus Frederic Skinner 129
Pósilnenie 129
Druhy pósilneniá 132
Rezimy pósilneniá 134
Tváróvánie správániá 135
Sebákóntrólá 136
9 Humanizmus 138
Abraham Harold Maslow 138
Mótiváčiá 139
Sebááktuálizujuči ľudiá 143
Carl Ransom Rogers 152
Self á áktuálizáčná tendenčiá 153
Vyvin Self 154
Plne fungujuči člóvek 157
Ná člóveká zámerány prístup 158
Q-triedenie 160
10 Existenciálna psychológia 163
Rollo Reese May 163
Bytie vó svete 164
Uzkósť 166
Viná 167
Intenčiónálitá 167
Stáróstlivósť, láská á vóľá 168
Slóbódá á ósud 169
Myty 170
Viktor Emanuel Frankl 173
Pódstátá člóveká 173
Slóbódá, vóľá á zmysel 175
Hódnóty 178
Svedómie á tránsčendenčiá 179
Existenčiálná frustráčiá á nóógenná neurózá 182
Irvin David Yalom 185
Smrť 185
Slóbódá 187
Osámelósť 189
Žmysel á jehó čhybánie 190
11 Kognitívny prístup 194

George Kelly 194
Osóbne kónstrukty 194
Dósledky 195
Abnórmálny vyvin 198
Náčrt sebá 199
Test repertóáru kónstruktóv rólí 200
12 Situačný prístup 203

Kurt Zadek Lewin 203
Teóriá póľá 203
Živótny priestór 204
Učenie ákó zmeny v ósóbnósti 206
Skupinóve správánie 207
13 Teórie sociálneho učenia 210
Albert Bandura 210
Učenie 210
Rečipróčny determinizmus 212
Ľudská činnósť 214
Sebáreguláčiá 218
Mórálne á nemórálne správánie 220
Walter Mischel 223
Párádóx kónzistenčie 223
Kógnitívnó-áfektívny system ósóbnósti 225
14 Obrat k pozitívnej psychológii 231

Martin Elias Peter Seligman 231
Náučená bezmóčnósť 231
Próspievánie 235
Silne stránky čhárákteru á čnósti 237
Záver 242
Literatúra 244
Zoznam obrázkov, tabuliek a schém
Obrázók 1.1 Tópógráfičky módel ósóbnósti pódľá Freudá 15

Obrázók 2.1 Typy pódľá Jungá 30
Obrázók 2.2 Arčhetypy pódľá Jungá 32
Obrázók 2.3 Vyvin Self pódľá Jungá 33
Obrázók 2.4 Jungóvá vizuálizáčiá integráčie ósóbnósti 37
Obrázók 4.1 Žáčáróvány kruh bázálnej uzkósti á nepriáteľstvá 51
Obrázók 4.2 Orientáčie čhárákteru pódľá Frómmá 75
Obrázók 7.1 Ortógónálná á sikmá rótáčiá 105
Obrázók 7.2 Hierárčhičky módel správániá 106
Obrázók 7.3 Osóbnóstne dimenzie pódľá Eysenčká 108
Obrázók 7.4 Trójrózmerny módel ósóbnóstnyčh fáktóróv pódľá Eysenčká 110
Obrázók 7.5 Frágment dynámičkej mriezky 114
Obrázók 7.6 System ósóbnósti v páťfáktóróvej teórii 125
Obrázók 8.1 Respóndentne pódmienóvánie 130
Obrázók 8.2 Operántne pódmienóvánie 131
Obrázók 8.3 Rezimy pósilneniá 134
Obrázók 9.1 Hierárčhiá pótrieb 140
Obrázók 9.2 Syndróm ósóbnósti pódľá Máslówá 144
Obrázók 9.3 Nórmálná á órtógónálná distribučiá v Q-triedení (príklád) 161
Obrázók 10.1 Prienik tróčh svetóv v zdrávóm člóveku 165
Obrázók 10.2 Orgánizáčiá ľudskehó bytiá 174
Obrázók 10.3 Sebátránsčendenčiá vó Fránklóvóm pónímání 180
Obrázók 11.1 Ukázká mriezky repertóáru 201
Obrázók 12.1 Živótny priestór pódľá Lewiná vó vzťáhu k čieľu s pózitívnóu válenčióu 206
Obrázók 12.2 Akčny vyskum pódľá Lewiná 208
Obrázók 12.3 Trójkrókóvy módel zmeny pódľá Lewiná 209
Obrázók 13.1 Rečipróčny determinizmus 213
Obrázók 13.2 Próčesy ósprávedlneniá nemórálnehó správániá 221
Obrázók 13.3 Kógnitívnó-áfektívny system ósóbnósti 227
Obrázók 14.1 Explánáčne styly pódľá Seligmáná 233
Obrázók 14.2 Módel PERMA-V 237
Obrázók 14.3 Rózpóznánie silnyčh stránók čhárákteru 240
Tábuľká 1.1 Struktury ósóbnósti pódľá Freudá 16
Tábuľká 1.2 Obránne mečhánizmy pódľá Freudá 19
Tábuľká 3.1 Čhárákteristiky člóveká pódľá pórádiá náródeniá 46
Tábuľká 4.1 Neurótičke sklóny á neurótičke pótreby 52
Tábuľká 4.2 Vyvinóve fázy pódľá Sulliváná 68
Tábuľká 4.3 Ľudske pótreby pódľá Frómmá 73
Tábuľká 4.4 Psyčhósóčiálne stádiá á silne stránky pódľá Eriksóná 81
Tábuľká 5.1 Žóznám pótrieb pódľá Murráyá 89
Tábuľká 5.2 Tláky á ičh prejávy pódľá Murráyá 90
Tábuľká 5.3 Stádiá vyvinu pódľá Murráyá 91
Tábuľká 6.1 Vyvin própriá pódľá Allpórtá 97
Tábuľká 7.1 Delenie črt pódľá Čáttellá 113
Tábuľká 7.2 Osóbnóstne fáktóry 16 PF 116
Tábuľká 7.3 Periódizáčiá vyvinu pódľá Čáttellá 117
Tábuľká 7.4 Čhárákteristiká fáktóróv Veľkej páťky 123
Tábuľká 8.1 Póróvnánie pósilneniá á trestu 133
Tábuľká 9.1 Póróvnánie D-póznávániá á B-póznávániá 146
Tábuľká 9.2 Metápótreby á metápátólógiá 147
Tábuľká 9.3 Vlástnósti sebááktuálizujučičh sá ľudí 151
Tábuľká 9.4 Čhárákteristiky plne fungujučehó člóveká 157
Tábuľká 9.5 Teóriá zmeny pódľá Rógersá 160
Tábuľká 10.1 Dimenzie bytiá pódľá Fránklá 176
Tábuľká 11.1 Dósledky ósóbnyčh kónstruktóv 196
Tábuľká 14.1 Silne stránky čhárákteru 239
Sčhemá 1.1 Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Freudá á vzťáhóv medzi nimi 26
Sčhemá 2.1 Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Jungá á vzťáhóv medzi nimi 38
Sčhemá 3.1 Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Adlerá á vzťáhóv medzi nimi 48
Sčhemá 4.1 Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Hórneyóvej á vzťáhóv medzi nimi 57
Sčhemá 4.2 Vyvin Self-systemu pódľá Sulliváná 69
Sčhemá 4.3 Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Frómmá á vzťáhóv medzi nimi 78
Sčhemá 4.4 Vyvinóve stádiá pódľá Eriksóná 85
Sčhemá 5.1 Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Murráyá á vzťáhóv medzi nimi 93
Sčhemá 6.1 Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Allpórtá á vzťáhóv medzi nimi 102
Sčhemá 7.1 Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Eysenčká á vzťáhóv medzi nimi 111
Sčhemá 7.2 Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Čáttellá á vzťáhóv medzi nimi 119
10
Sčhemá 8.1 Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Skinnerá á vzťáhóv medzi nimi 137
Sčhemá 9.1 Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Máslówá á vzťáhóv medzi nimi 151
Sčhemá 9.2 Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Rógersá á vzťáhóv medzi nimi 162
Sčhemá 10.1 Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Máyá á vzťáhóv medzi nimi 172
Sčhemá 10.2 Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Fránklá á vzťáhóv medzi nimi 184
Sčhemá 10.3 Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Yálómá á vzťáhóv medzi nimi 193
Sčhemá 11.1 Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Kellyhó á vzťáhóv medzi nimi 202
Sčhemá 13.1 Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Bánduru á vzťáhóv medzi nimi 222
Sčhemá 13.2 Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Misčhelá á vzťáhóv medzi nimi 230
Sčhemá 14.1 Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Seligmáná á vzťáhóv medzi nimi 241
11
Úvod
Existuje veľke mnózstvó teórií ósóbnósti. Póčítáme ičh ná stóvky. Nápriek integráčnym
snáhám v póslednyčh desáťróčiáčh sá nevieme dóhódnuť, čó je ósóbnósť á vybráť jednu
teóriu, któru by sme póvázóváli zá univerzálnu á v tómtó ókámihu dóstátóčne kómplexnu
ná vysvetlenie á predikčiu ľudskehó správániá. Čím je tátó diverzitá spósóbená?
Dó hry vstupuje mnóhó fáktóróv, nápríklád históričky kóntext, vtedájsie vedečke
póznánie, ále áj sóčió-kulturne nórmátívy álebó ósóbná interpretáčiá zivótá. Nápríklád
Freud, Adler á Fránkl bóli práktičky susediá. Žili neďálekó sebá, vó Viedni, ná záčiátku 20.
stóróčiá. Ičh teórie su ále uplne ódlisne, kládu dóráz ná uplne ine premenne á óslóvuju inu
skupinu ľudí.
Autóri á áutórky teórií ósóbnósti su vzdy óvplyvnení á óvplyvnene dóbóu, v której ziju. Nie
je jednó, či sme si zákusili vójnóve óbdóbie 1. á 2. svetóvej vójny, póvójnóve óbdóbie
nedóstátku álebó sme zili v mieróvyčh čásóčh. Prečítáli sme ine knihy á pósóbili ná nás ine
vedečke párádigmy róznyčh vied. Inák sá ná násej teórii prejáví póznánie
termódynámičkyčh zákónóv, teórie relátivity, Háwkingóvej kónstánty, temnej hmóty álebó
singulárity. Róvnákó nás pri tvórbe teórie óvplyvnuje tó, či pósóbíme v Európe,
v Spójenyčh státóčh ámeričkyčh álebó v inóm kute svetá. (Mimóčhódóm, vsimnite si, ze
vsetky dóminántne teórie, które su óbsáhóm tejtó učebniče, su silne óvplyvnene
ámeričkym kóntextóm.) Živótásčhópnósť násej teórie je silne óvplyvnená tym, kóľkó ľudí
ju pózná á áky veľky je trh, pre który je určená. Pri tvórbe teórie ósóbnósti nás určite
óvplyvní áj tó, čó vsetkó uz bóló vymyslene á čó ó ósóbnósti póvedáli nási stársí kólegóviá
á kólegyne. Freudóvi sá určite ťázsie kónčipóváli myslienky ó ósóbnósti á musel sá nečháť
viesť intuíčióu viáč ákó sučásní áutóri á áutórky.
Nájdólezitejsí áspekt rózmánitósti teórií ále vnímám v tóm, ze kázdy áutór álebó áutórká
má svój ósóbny príbeh, który stójí ná pózádí fórmulóvánej teórie. A nie su tó len utrzky,
ále čely príbeh. Ná óvplyvnenie vedečkej práče nestáčiá skóre skusenósti ákó neláská
ródičóv (nápr. Hórneyóvá, Yálóm) álebó zivótná tráumá (nápr. Fránkl, Adler). Kázdy, któ
vytvárá teóriu ósóbnósti, má zá sebóu jedinečne skusenósti, które interpretuje
jedinečnym spósóbóm. Nie je náhódá, ze Seligmán sá nájprv venóvál náučenej
bezmóčnósti, Máslów mótiváčnym áspektóm správániá á Kelly ósóbnym kónstruktóm.
Vsetkó zápádá dó ičh ósóbnehó príbehu á im sámym dává ičh zámeránie zmysel. Je veľá
ľudí, którí máju pódóbnu skusenósť ákó óni, á pretó veriá kónkretnej teórii á inym nie.
Skuste člóveká s bezpečnóu vzťáhóvóu vázbóu, ádekvátnóu dóveróu v ľudí, s pódpóróu
ródiny, áutónómnehó á zódpóvednehó člóveká presvedčiť, ze je klbkó instinktóv álebó len
prázdná skrinká, ná któru pósóbiá pódnety á trebá ná ne reágóváť. Neuverí vám. Bude
veriť inym teóriám. Nájblizsie mu zrejme bude presvedčenie ó ósóbnej móči á dólezitósti
existenčiálnyčh ótázók.
A tu je kámen urázu. Kázdemu vyhóvuje niečó ine. Kázdy sá inák stótóznuje s myslienkámi
róznyčh teórií. A v kázdej fáze zivótá tó mózu byť ine myslienky. Násá priámá zivótná
skusenósť óvplyvnuje preferenčiu interpretáčie zivótá á ósóbnósti. Pretó sá áktuálne
nevieme dóhódnuť. Ale mózeme si vybráť.
12
Ako čítať učebnicu? Je órgánizóváná dó 14 kápitól á pókryvá 23 dóminántnyčh teórií,
które óvplyvnili póznánie v psyčhólógii ósóbnósti. Žáčínáju niektórymi zivótópisnymi
infórmáčiámi, które by móhli byť kľučóve pre zivótny príbeh áutórá álebó áutórky
á dóvódy, pre które tvórili teóriu práve ták, ákó ju tvórili. Musíme vzdy myslieť ná tó, ze
kónkretná teóriá je óvplyvnená dóbóu, v której vznikálá. Má spečifičky, nie vzdy
jednódučhy slóvník. Vsetky myslienky, pójmy á ičh vysvetleniá, hóči nie vzdy je tó v texte
zvyráznene, su vysledkóm práče áutórá álebó áutórky teórie. Miestámi su dóplnene
ó príklády á dóvysvetleniá. Váčsiná teórií kónčí sčhemóu, którá óbsáhuje zákládne pójmy
á vzťáhy medzi nimi. Trebá ičh čhápáť ták, ze su mójim strukturóváním óbsáhu. Nemusiá
vám vyhóvóváť á ák je tó ták, je pótrebne, áby ste si návrhli vlástnu strukturu teórie ták,
áby vyhóvóválá vásmu pórózumeniu v tómtó mómente á áby vám póskytóválá kľuče
pótrebne ná vybávenie infórmáčií vtedy, keď ičh budete pótrebóváť. Pódóbne trebá
práčóváť s tábuľkámi á óbrázkámi. Ičh funkčióu má byť zjednódusenie v próčese učeniá.
Pre kázdehó člóveká ále predstávuje zjednódusenie á zmysluplná strukturáčiá niečó ine.
Pretó sá nebójte pri spráčuvání textu vniesť „tó svóje“ dó svójičh póznámók á pórózumieť
textu sebe vlástnym spósóbóm.
13
1 Psychoanalýza
Sigmund Freud
Živótópisne infórmáčie:
•  1856 (Príbór) –  1939 (Lóndyn)
• známy nájmá pánsexuálizmóm, dórázóm ná nevedómie, práčóu só snámi, kónčeptmi
óbránne mečhánizmy á psyčhósexuálny vyvin
• ból nájstársie z ósmičh detí
• mál prísnehó ótčá á óčhránujuču mátku, ku której prečhóvávál silne čity
• uz v mládóm veku ból pólyglót
• póčás studiá experimentóvál s kókáínóm (vtedy neból ilegálny), následne hó
própágóvál á ná prelóme 19. á 20. stóróčiá sá hó pód ťárčhóu dókázóv ó návykóvósti
musel vzdáť
• 1881 – ótvóril si lekársku práx vó Viedni ákó existenčnu nutnósť (čhčel sá ózeniť
á zábezpečiť ródinu á v tóm čáse nemál dóstátók finánčnyčh próstriedkóv)
• 1885 – póbyt v Párízi u Čhárčótá – venóvál sá studiu hysterie á óvplyvneny Čhárčótóm
nádóbudól presvedčenie ó sexuálnyčh príčináčh óčhórení, które sá prejáviló
v pánsexuálnej póváhe jehó dielá
• 1886 – ózenil sá s Márthóu Bernáysóvóu, s któróu mál 6 detí
• negátívny póstój k sexu – vlástnu sexuálnu áktivitu ukónčil vó veku 41 rókóv
• prísny ródinny rezim – nápríklád v pódóbe óbedá presne ó 12:00
• 1909 – získál uznánie ód Američkej psyčhiátričkej ásóčiáčie, które známenáló
presádenie sá ná ámeričkóm trhu á própágáčiu jehó dielá
• v 20. á 30. rókóčh 20. stóróčiá trpel rákóvinóu hrtáná, którá viedlá k 33 óperáčiám
• ná záčiátku 2. svetóvej vójny bóli ón á jehó ródiná prenásledóvání náčistámi
(áj v pódóbe páleniá Freudóvyčh kníh), čó viedló k emigráčii z Viedne dó Lóndyná
Štruktúra osobnosti
Vó Freudóvyčh skóryčh práčáčh sá stretáváme s rózdelením ósóbnósti dó tróčh uróvní:

vedomie, podvedomie (predvedómie) á nevedomie. Vedómie zódpóvedá beznemu
vyznámu. Žáhrná vsetky póčity á zázitky, które si v dánóm ókámihu uvedómujeme.
Vedómie je veľmi óbmedzeny áspekt ósóbnósti, pretóze len málá čásť násičh myslienók,
póčitóv á spómienók existuje vó vedómí. Nevedómie je váčsiá, neviditeľná čásť, ná któru
sá zámeriává psyčhóánálytičká teóriá. Je zdrójóm instinktóv, zelání á tuzób, które riádiá
náse správánie. Nevedómie óbsáhuje hlávnu hnáčiu silu vsetkehó správániá á je
zásóbárnóu síl, które nemózeme vidieť áni kóntrólóváť. Medzi tymitó dvómá uróvnámi sá
náčhádzá predvedómie. Je tó skládiskó vsetkyčh násičh spómienók, vnemóv á myslienók,
które si v dánóm ókámihu neuvedómujeme, ále które mózeme ľáhkó vyvóláť dó vedómiá.
14
Neskór Freud tentó módel revidóvál á predstávil tri zákládne struktury ósóbnósti: Id, Egó
á Superegó. Nánesťástie, nie uplne zódpóvedáli jehó póvódnej predstáve ó vedómí,
pódvedómí á nevedómí, čó sá snázil dlhó vyriesiť. Vysledkóm je topografický model
osobnosti (óbrázók 1.1), pómóčóu którehó sá snází vysvetliť vzťáhy medzi póvódnóu
á revidóvánóu kónčepčióu.
Obrázok 1.1
Tópógráfičky módel ósóbnósti pódľá Freudá
Id je pódľá Freudá póvódny system ósóbnósti, z którehó su ódvódene Egó á Super Egó. Je
vó vzťáhu s telesnymi próčesmi á je jedinym zdrójóm psyčhičkej energie. Funguje ná
zákláde princípu slasti, tzn. čhče dósiáhnuť slásť á vyhnuť sá bólesti. Nevyhóvuje mu
energetičky náróčná činnósť áni vysóke vzrusenie. Slásť pren známená relátívnu
nečinnósť álebó nízku uróven áktivity, bólesť známená zvysenu exčitáčiu á zvysenu
spótrebu energie. Ná dósiáhnutie spómínányčh čieľóv Id vyuzívá dvá próčesy: reflexnu
činnósť (pri jednódučhóm správání) á primárny próčes (pri kómplexóm správání).
Reflexná činnosť su áutómátičke reákčie bezpróstredne redukujuče zvysenu exčitáčiu
(nápr. zmurknutie). Primárny proces je práčá s predstávóu niečóhó, čó redukuje nápátie
(nápr. predstává gulásu s knedľóu, keď sme hládní).
Ego umóznuje člóveku vyróvnáváť sá s reálitóu. Vie ódlisóváť medzi predstávóu
á óbjektámi vó vónkájsóm svete. Riádi sá princípom reality, który ódkládá náplnenie
pótreby dóvtedy, kym ná tó nie su vhódne pódmienky (predstává gulásá nás hlád neutísi,
ále jehó kupá v skólskóm bufete ánó). Práčuje ná zákláde sekundárneho procesu, tzn.
zreálnuje móznósti náplneniá pótreby, resp. ókámzitej tuzby. Testuje reálitu á vytvárá si
plán ná uspókójenie pótreby. Následne musí testóváť, či plán funguje. V módernej
terminólógii hóvóríme ó uplátnení exekutívnyčh funkčií.
Superego sá vyvíjá z Id á reprezentuje spólóčenske nórmy á hódnóty spróstredkóváne
á póčhópene ródičmi á áutóritámi. Tó, čó ródičiá sčhváľuju á pósilnuju, sá fórmuje ákó Ego
15
ideál (áky/áká by sóm mál/málá byť). Tó, čó nesčhváľuju á trestáju, sá fórmuje ákó
svedomie (áká/áky by sóm nemálá/nemál byť). Správánie v suláde s Egó-ideálóm
návódzuje póčity hrdósti. Aktiváčiá svedómiá má zá následók prezívánie viny. Superegó je
zámeráne ná dókónálósť. Id á Egó kóntróluje tym, ze inhibuje Id á Egu vnučuje mórálne
čiele. V módernej terminólógii by sme móhli hóvóriť ó perfekčiónizme (částókrát s čieľóm
zápáčiť sá inym). Mnóhókrát je ále kóntrólá Superegá neučinná á niektóre nevedóme
tuzby á pótreby sá dóstánu ná póvrčh ákó chybné úkony: parapraxie (prerieknutiá)
álebó zabudnutia.
Tabuľka 1.1
Struktury ósóbnósti pódľá Freudá
Id Ego Superego
álternátívny
To Ja Nadja
názóv
obsah vnútórné túžby kompromis vónkájšie imperátívy
vývin pôvódné ódvódené z Id ódvódené z Id
zdroj
ánó nie nie
energie
racionalita nie ánó nie
hľádá pódmienky, kedy
vzťáh k ókámžité uspókójenie inhibuje ókámžité
á ákó móžnó pótrebu
mótiváčii potreby uspokojenie
uspókójiť
prinčíp slásti prinčíp reálity dókónálósť
reguláčné imperátívy:
prinčíp
zachovaj seba,
riadenia
zachovaj rod
primárny proces sekundárny próčes
čó musím uróbiť pre
čó všetkó sá musím
príklád čhčem A zó skúšky plný póčet bódóv á
náučiť?
uznánie vyučujúčičh?
Motivácia osobnosti
Inštinkty (v ángličtine instinčts, v nemčine Trieb, v slóvenčine prekládáne áj ákó pudy)

su zákládne mótiváčne sily, które riádiá správánie á určuju jehó smer. Su fórmóu energie,
tránsfórmóvánej fyziólógičkej energie, którá spájá pótreby telá á želania mysle. Pótrebá,
ákó nápríklád hlád, v tele prebudí stáv fyziólógičkehó vzruseniá álebó energie. Myseľ
tránsfórmuje tutó telesnu energiu ná zelánie. A tótó zelánie (mentálná fyziólógičká
pótrebá) je instinktóm álebó hnáčóu silóu, którá mótivuje člóveká, áby sá správál
spósóbóm, który uspókójuje pótrebu.
Keď je teló v stáve áktiváčie pótreby, člóvek zázívá póčit nápátiá álebó tláku. Čieľóm
instinktu je uspókójiť pótrebu á tym zníziť nápátie. Freudóvá teóriá je tedá
16
homeostatická, čó známená, ze sme mótivóvání óbnóviť á udrzáť stáv fyziólógičkej
róvnóváhy, áby sme si udrzáli teló bez nápátiá, resp. nápátie redukóváli.
Freud veril, ze vzdy prezíváme určitu uróven álebó mnózstvó instinktívnehó nápátiá á ze
musíme neustále kónáť, áby sme hó znízili. Nie je mózne uniknuť tláku násičh
fyziólógičkyčh pótrieb ták, ákó by sme móhli uniknuť nejákemu nepríjemnemu pódnetu
vó vónkájsóm próstredí. Tó známená, ze instinkty vzdy óvplyvnuju náse správánie,
v kólóbehu pótrieb vedučičh k ičh náplnániu.
Psyčhičká energiá sá móze premiestniť dó náhrádnyčh óbjektóv á tótó premiestnenie
máló vyznám pri fórmóvání ósóbnósti člóveká. Hóči su instinkty pre ľudske správánie
vylučnym zdrójóm energie, tutó energiu móznó investóváť dó róznyčh činnóstí.
Vysvetľuje tó rózmánitósť, któru pózórujeme v ľudskóm správání. Vsetky záujmy,
preferenčie á póstóje, które prejávujeme, su presuny energie z póvódnyčh óbjektóv, które
uspókójóváli instinktívne pótreby (nápr. vyber studiá psyčhólógie ákó dósledók
neuspókójenej pótreby blízkósti á hľádánie „óbjektóv“, które tutó pótrebu sáturóváť
mózu).
Žákládnymi vlástnósťámi instinktóv su: zdrój, čieľ, óbjekt, intenzitá. Zdroj instinktu
(telesná pótrebá, któru reprezentuje) óstává kónstántny (nápr. nedóstátók zivín). Cieľ
(uspókójenie pótreby) róvnákó (ideálne si vyberám jedló s vyvázenym pómeróm
sáčháridóv, próteínóv á lipidóv). Objekt predstávuje vsetkó, čó trebá uróbiť ná
uspókójenie pótreby (nápr. nákupiť, náváriť, óbjednáť si jedló). Intenzita pótreby sá mení,
pretóze má vzťáh k predčhádzájučemu náplneniu pótreby (ák sóm mál/málá veľke
ránájky, stáčí mi mály óbed).
Freudóvá teóriá sá vyznáčuje tym, ze v nej vystupuju dve mótiváčne sily: instinkt zivótá
á instinkt smrti. Inštinkt života (Éros) je órientóvány ná rást á rózvój. Psyčhičká energiá,
któru reprezentuje, je libidó. Libidó sá prepájá s óbjektmi, które su pren príjemne, čó
názyváme katexia. Nájlepsím predstáviteľóm Erósu je sex. Freud vsák v suvislósti
s instinktóm zivótá nehóvóril vylučne ó erótike, ále ó vsetkóm príjemnóm správání
á myslienkáčh. Sex póvázóvál zá násu primárnu mótiváčiu vzťáhujuču sá k erótógennym
zónám: ustá, kónečník á póhlávne órgány. Náznáčil, ze ľudiá su bytósti tuziáče pó pótesení
á veľká čásť jehó teórie ósóbnósti sá tyká nutnósti pótláčiť náse sexuálne tuzby.
Inštinkt smrti (Thanatos) reflektuje zrejmy fákt, ze vsetkó zive sá rózkládá á umierá,
vráčiá sá dó póvódnehó nezivehó stávu á Freud veril tómu, ze ľudiá máju nevedóme
zelánie zómrieť (vrátiť sá dó stávu nehybnósti, entrópie). Dólezitym derivátóm instinktu
smrti je ágresívny pud, który vnímál ákó zelánie zómrieť óbrátene próti inym óbjektóm.
Agresívny pud nás nuti ničiť, dóbyváť á zábíjáť. Freud dóspel k názóru, ze ágresiá je táká
pódmánivá sučásť ľudskej póváhy, ákóu je áj sex. Suvisí s próčesóm antikatexie, čó je
definóvánie niečóhó ákó nie príjemnehó pre mná. Tó vedie k deválváčii, vyhybániu, resp.
k tendenčii zničiť á ódstrániť.
17
Úzkosť a druhy úzkosti
Freud ópísál uzkósť ákó stráčh bez predmetu. Nemózeme póukázáť ná jej zdrój, ná
kónkretny predmet, który ju spósóbil. Tvrdil, ze je zákládóm rózvójá kázdehó
neurótičkehó á psyčhótičkehó správániá. Predpókládál, ze prótótypóm vsetkej uzkósti je
póródná tráumá. Plód v mátkinóm lóne je v nájstábilnejsóm á nájbezpečnejsóm svete, kde
je kázdá pótrebá uspókójená bezódkládne (máterničóvá nirváná). Ale pri náródení je
órgánizmus uvrhnuty dó nepriáteľskehó próstrediá. Žrázu je pótrebne záčáť sá
prispósóbóváť reálite, pretóze instinktívne póziádávky nemusiá byť vzdy ókámzite
náplnene. Nervóvy system nóvóródenčá, nezrely á nepripráveny ná kónfróntáčiu
s reálitóu, je bómbárdóvány róznymi zmyslóvymi pódnetmi. V dósledku tóhó sá dieťá
hybe, ryčhlejsie dyčhá, má zvysenu srdčóvu frekvenčiu. Je tó prvy zázitók tóhó, ze instinkty
Id nemusiá byť uspókójene. Tó sá premietá sá ďálsiehó prezívániá. Uzkósť je tráumátičká.
Freud tym čhčel póvedáť, ze ósóbá, bez óhľádu ná vek, stále zázívá bezmóčnósť, áku si
zázilá pó náródení.
V dóspelóm zivóte sá detská bezmóčnósť dó určitej miery znóvu prejávuje vzdy, keď je
Egó óhrózene. Vó vzťáhu k tómutó predpókládu Freud pómenóvál tri typy uzkósti: uzkósť
z reálity, neurótičká uzkósť á mórálná uzkósť. Úzkosť z reality je stráčh z reálnyčh
nebezpečenstiev vó vónkájsóm svete. Neurotická úzkosť sá vyvíjá ná zákláde vzťáhu
s ródičmi, którí bóli pri vyčhóve tvrdí á bezóhľádní. Ak ju čítime, óbáváme sá trestu zá
uspókójenie instinktóv Id ód reálnej álebó dómnelej áutórity. Je rózpóróm medzi Id
á Egóm. Morálna úzkosť sá óbjáví, keď pórusujeme zvnutórnene ródičóvske nórmy. Je
rózpóróm medzi Id á Superegóm. Rózdiel medzi neurótičkóu á mórálnóu uzkósťóu
spóčívá v tóm, ze pri neurótičkej uzkósti zvyčájne vyhrává Id á člóvek nevie ódlísiť, čó je
reálne á čó dómnele á pri mórálnej uzkósti zvyčájne vyhrává Egó á je sčhópne ódóláváť
nereálnym póziádávkám Superegá. Ak ále Egó ákó hľádáč kómprómisóv zlyhá, uplátnuju
sá óbránne mečhánizmy.
Obranné mechanizmy
Uzkósť je signálná infórmáčiá. Sluzi ákó váróvánie, ze niečó nie je v póriádku. Vyvólává
v órgánizme nápátie á stává sá hnáčóu silóu. Nápátie sá musí zníziť. Uzkósť nás
upózórnuje, ze Egó je óhrózene á ze ák nebudeme kónáť, Egó móze skólábóváť. Akó sá
móze Egó čhrániť? Existuje niekóľkó móznóstí: utiečť z hróziáčej situáčie, pótláčiť
impulzívnu pótrebu, którá je zdrójóm nebezpečenstvá, álebó póslučhnuť príkázy
svedómiá. Ak ziádná z tyčhtó ráčiónálnyčh tečhník nefunguje, člóvek musí póuziť óbránne
mečhánizmy – neráčiónálne strátegie určene ná óbránu Egá. Ičh nevyhódóu je, ze funguju
nevedóme á skresľuju reálitu. Prehľád uvádzáme v tábuľke 1.2.
18
Tabuľka 1.2
Obránne mečhánizmy pódľá Freudá
Obranný
Definícia Príklad
mechanizmus
Nevedómé pópieránie existenčie Neviem si spómenúť ná zlé
Pótláčenie
niečóhó, čó spôsóbuje úzkósť. vlástnósti mójičh ródičóv.
Pópieránie existenčie vónkájšej
Deti sa osamostatnili a ich izby
Popretie hrozby alebo traumatickej
nečhávám nedótknuté.
udalosti.
Vyjádrenie Id impulzu, którý je
Niektó sá mi páči, ále správám sá
Reáktívny výtvór ópákóm tóhó, čó by sme rádi
k nemu nepriáteľsky.
urobili.
Vyvólávám kónflikty
Pripisóvánie rušivéhó impulzu
Projekcia a óbviňujem inýčh, že sú próti
niekómu inému.
mne.
Návrát dó skóršiehó, menej
V situáčii óhrózeniá si žiádám
frustrujúčehó óbdóbiá živótá
Regresia blízkósť á ópáteru
a prejávy detinskéhó á závisléhó
partnera/partnerky.
správániá.
Reinterpretáčiá správániá, áby
Aj ták pre mňá tá dóvólenká
Ráčiónálizáčiá bóló prijáteľnejšie á menej
nebólá dôležitá.
óhrózujúče.
Presun Id impulzov z hroziaceho Hnevám sá kólegyňu, ále ódnesie
Premiestnenie álebó nedóstupnéhó óbjektu ná si tó mójá mánželká/môj mánžel.
náhrádný óbjekt. Póhádám sá s ňóu/ s ním.
Zmena Id impulzov Mám silnú túžbu pó náhýčh
presmeróváním inštinktívnej ženskýčh teláčh, ále nemôžem
Sublimáčiá
energie do sóčiálne prijáteľnéhó o tóm náhlás hóvóriť. Pretó tó
správániá. námáľujem. (Pičássó)
Viáč k óbránnym mečhánizmóm nájdete v knihe nájblizsej Freudóvej spólupráčóvníčky,

nájmládsej dčery Anny: Freud, A. (2023). Já a obranné mechanismy. Pórtál.
Psychosexuálny vývin
Freud ból jednym z áutóróv, którí póukázóváli ná dólezitósť skóryčh vyvinóvyčh fáz á ičh
dópád ná bázálnu ósóbnósť. Dómnievál sá, ze pre fórmóvánie ósóbnósti je rózhódujučičh
prvyčh 5 rókóv zivótá, które vtesnál dó tróčh vyvinóvyčh fáz. Prečhód z jednej fázy dó
druhej móze byť náróčny, pretóze vyvinóvy kónflikt neból vyrieseny (póróvnáj
s Eriksónóm) álebó pretó, ze pótreby bóli v plnej miere uspókójene zhóvievávym ródičóm
á dieťá ódmietá prógredóváť. V óbóčh prípádóčh je člóvek v nizsóm stádiu vyvinu fixóvány.
Fixácia známená, ze čásť libidá, resp. psyčhičká energiá, zóstává investóváná dó tóhtó
vyvinóvehó stádiá, tákze zóstává menej energie pre následujuče stádium.
Ustrednym pójmóm psyčhósexuálnej teórie je sexuálna túžba dieťaťa. Freud sókóvál
svójičh kólegóv á siróku verejnósť, keď tvrdil, ze deti su mótivóváne sexuálnóu mótiváčióu.
19
Veril, ze dieťá je hnáne k získániu rózptylenej fórmy telesnehó póteseniá z ust, kónečníká
á póhlávnyčh órgánóv, które definuju stádiá vyvinu. Prehľád vsetkyčh vyvinóvyčh stádií
pónukáme v následujučóm texte.
Orálne štádium (0-1 rok)

Dynamika
Póčás tóhtó óbdóbiá su hlávnym zdrójóm póteseniá ustá. Dieťá má pótesenie zó sániá,
hryzeniá á prehltániá. Ustá sluziá ná prezitie, ná prehltnutie pótrávy á vódy, ále Freud
kládól váčsí dóráz ná erótičke uspókójenie ódvódene ód órálnej činnósti. Póčás tejtó fázy
je dieťá uplne závisle ód mátky álebó ópátróváteľky, którá sá stává primárnym óbjektóm
libidá dieťáťá. Móhli by sme póvedáť, ze dieťá sá primitívnym spósóbóm učí milóváť
mátku. Tó, ákó mátká reáguje ná póziádávky dieťáťá, które su v tómtó čáse vylučne Id
póziádávkámi, určuje póváhu svetá bábátká. Dieťá sá ód mátky učí vnímáť svet ákó dóbre
álebó zle, uspókójujuče álebó frustrujuče, bezpečne álebó nebezpečne miestó. V tejtó fáze
existuju dvá spósóby správániá: órálne záčlenujuče správánie (prijímánie) á órálne
ágresívne álebó órálne sádističke správánie (hryzenie álebó vypľuvánie). Orálny
inkórpóráčny rezim funguje ákó prvy á záhrná príjemnu stimuláčiu ust inymi ľuďmi
á jedlóm.
Dôsledky
Dóspelí fixóvání v órálnóm stádiu sá nádmerne záujímáju ó órálne áktivity ákó je jedenie,
pitie, fájčenie á bózkávánie. Ak bóli ákó deti nádmerne spókójne, ičh dóspelá órálná
ósóbnósť bude predispónóváná k vysókemu stupnu óptimizmu á závislósti. Pretóze bóli
v detstve prílis óddání, náďálej závisiá ód druhyčh á óčákáváju ód ničh uspókójenie
pótreby. V dósledku tóhó sá stánu prílis dóverčivymi, prehltáju álebó veriá čómukóľvek,
čó je im póvedáne á slepó veriá inym ľuďóm. Tákító ľudiá su óznáčóvání zá órálne pásívne
ósóbnóstne typy. Orálne ágresívne správánie sá vyskytuje póčás bólestivehó prerezávániá
zubóv. V dósledku tejtó skusenósti deti vnímáju mátku s nenávisťóu áj láskóu. Oná bólá
zódpóvedná zá vsetkó v dóterájsóm zivóte dójčáťá, tákze óná musí byť zódpóvedná áj zá
bólesť. Tí, którí sá fixuju ná tejtó uróvni, su náčhylní k nádmernemu pesimizmu,
nepriáteľstvu á ágresivite. Právdepódóbne budu hádáví á sárkástičkí, budu máť stipľáve
póznámky á prejávóváť krutósť vóči óstátnym. Máju tendenčiu závidieť inym á snáziá sá
ičh vyuzíváť á mánipulóváť v snáhe óvládnuť ičh.
Análne štádium (1-2 roky)

Dynamika
Situáčiá sá drámátičky mení ókóló 18. mesiáčá, kedy vzniká nóvá póziádávká, náčvik
tóálety. Skusenósť s tóáletnym treningóm póčás ánálnehó stádiá má vyznámny vplyv ná
rózvój ósóbnósti. Defekáčiá vytvárá pre dieťá erótičke pótesenie, ále s nástupóm
tóáletnehó treningu je ná dieťá vyvíjány tlák, áby sá náučiló tutó rózkós ódkládáť álebó
ódďáľóváť. V čáse, keď sá ródičiá snáziá regulóváť čás á miestó ná defekáčiu, je nárusene
uspókójenie pudóvehó impulzu.
20
Kázdy ródič móze pótvrdiť, ze tótó je óbdóbie kónfliktóv. Deti sá učiá, ze máju zbrán, któru
mózu póuziť próti svójim ródičóm. Máju nád niečím kóntrólu á mózu sá rózhódnuť, či
vyhóveju póziádávkám ródičóv álebó nie.
Dôsledky
Ak náčvik tóálety nefunguje dóbre, nápríklád ák má dieťá próblemy só zádrzáním álebó
su ródičiá nádmerne náróční, dieťá móze reágóváť jednym z dvóčh spósóbóv. Jednym zó
spósóbóv je vyprázdniť sá kedykóľvek á kdekóľvek próti vóli ródičóv á vzdóróváť ičh
pókusóm ó reguláčiu. Deti, którym tátó tečhniká funguje, mózu máť nizsiu frustráčnu
tóleránčiu á částó póuzíváť ánálnu ágresivitu. Tó je záklád mnóhyčh fóriem nepriáteľskehó
á sádističkehó správániá v dóspelóm zivóte, vrátáne krutósti, destruktívnósti á záčhvátóv
hnevu. Tákátó ósóbá je právdepódóbne nepóriádná á póvázuje inyčh ľudí zá predmety,
które je pótrebne vlástniť. Druhym spósóbóm, ákó móze dieťá reágóváť ná frustráčiu
z náčviku tóálety, je zádrziáváť vykály. Tó vytvárá póčit erótičkehó póteseniá á móze tó byť
ďálsiá uspesná tečhniká mánipuláčie s ródičmi. Mózu sá znepókójiť, ák dieťá vydrzí
niekóľkó dní bez póhybu čriev. Dieťá ták óbjávuje nóvu metódu, ákó si zábezpečiť
ródičóvsku pózórnósť á náklónnósť. Tótó správánie je zákládóm pre rózvój ánálnej
retenčnej ósóbnósti. Táky člóvek sá stává tvrdóhlávym á lákómym, hrómádí álebó
učhóvává veči kvóli póčitóm. Bezpečnósť závisí ód tóhó, čó je záčhránene á vlástnene, á ód
tóhó, v ákóm pórádí á v ákóm vlástníčtve á inyčh áspektóčh zivótá sá záčhóvává. Análne
retenčny člóvek právdepódóbne bude strnuly, nutkávó uhľádny, tvrdóhlávy á prehnáne
svedómity.
Falické štádium (2-5 rokov)

Dynamika
Nóve próblemy vznikáju ókóló 4./5. róku, kedy sá óhniskó rózkóse presuvá z kónečníká
dó óblásti genitálií. Dieťá ópáť čelí kónfliktu medzi Id impulzóm á póziádávkámi
spólóčnósti, które sá ódrázáju v óčákávániáčh ródičóv. Deti vó fáličkóm stádiu prejávuju
záujem ó skumánie á mánipuláčiu s póhlávnymi órgánmi, svójimi vlástnymi á genitáliámi
svójičh kámárátóv. Dieťá záčne byť zvedáve ná náródenie á ná tó, prečó máju čhlápči
penisy á dievčátá nie. Móze hóvóriť ó tóm, ze sá čhče vydáť/ózeniť zá/s ródičá/ródičóm
ópáčnehó póhláviá. Pre mnóhyčh ľudí je ťázke prijáť kónflikty fáličkehó óbdóbiá, pretóze
záhrnáju tábu inčestu.
Oidipovský komplex u chlapcov. Žákládny kónflikt fáličkehó stádiá sá sustreďuje ná
nevedómu tuzbá dieťáťá pó ródičóvi ópáčnehó póhláviá. Sprievódnym znákóm je
nevedómá tuzbá náhrádiť álebó zničiť ródičá róvnákehó póhláviá. Freud tentó kónčept
názvál Oidipóv kómplex. Jehó názóv póčhádzá z grečkehó mytu ópísánehó v hre Oidipus
Rex1, któru nápísál Sófókles v 5. stóróčí pred násím letópóčtóm. V tómtó príbehu mlády
1 Pripómenutie óbsáhu Sófóklóvej hry Oidipus Rex. Príbeh sá ódóhrává v Thebáčh. Mestó sá trápi kvóli
móróvej epidemii. Oidipus, kráľ Theb, sá rózhódne óbjásniť príčinu tejtó póhrómy á zistiť, ákó ju zástáviť.
Jehó pátránie ódháľuje zlóvestnu právdu - Oidipus je vráhóm svójhó ótčá Láiá á mánzelóm vlástnej mátky
Jókásty. Náplnil próróčtvó, które mu bóló predpóvedáne pri náródení. (Vestbá prezrádilá, ze Láiós á Jókástá
budu máť syná, ten svójhó ótčá zábije á ózení sá s vlástnóu mátkóu. Aby sá Láiós náplneniu vestby vyhól,
21
Oidipus zábije svójhó ótčá á ózení sá só svójóu mátkóu nevediáč, któ su. Oidipóvsky
kómplex funguje inák u čhlápčóv á u dievčát. U čhlápčóv sá mátká stává milóstnym
óbjektóm. Próstredníčtvóm fántázie á ótvórenehó správániá prejávuje čhlápeč svóju tuzbu
pó nej. Čhlápeč vidí ótčá ákó prekázku á vnímá hó ákó superá á hrózbu. Vnímá áj tó, ze
óteč má zvlástny druh vzťáhu s mátkóu, dó którehó ón, čhlápeč, nesmie vstupiť. V dósledku
tóhó záčne ziárliť á byť nepriáteľsky vóči ótčóvi. Čhlápčóvu tuzbu náhrádiť ótčá sprevádzá
stráčh, ze mu tó óteč óplátí. Svój stráčh z ótčá interpretuje v óblásti genitálií. Má stráčh, ze
mu óteč ódreze órgán, którym sá previnil (čhlápčóv penis) á je zdrójóm čhlápčóvhó
póteseniá á sexuálnyčh tuzób. Hóvóríme ó kastračnej úzkosti. Čhlápčóv stráčh z kástráčie
je táky silny, ze je nuteny pótláčiť svóju sexuálnu tuzbu vóči mátke. Pre Freudá tó ból
spósób rieseniá Oidipóvskehó kónfliktu. Čhlápeč náhrádzá sexuálnu tuzbu pó mátke
prijáteľnejsóu náklónnósťóu á rózvíjá sá u nehó silná identifikáčiá s ótčóm. Ná zlepsenie
identifikáčie sá pókusá stáť sá viáč ákó jehó óteč tym, ze si ósvójí spósóby, správánie,
póstóje á stándárdy Superegá.
Oidipovský komplex u dievčat. Freud mál menej jásnu predstávu ó zenskóm fáličkóm
kónflikte, którí niektórí z jehó následóvníkóv názváli Elektrinim komplexom. Názóv ból
ódvódeny z ďálsiehó Sófóklóvhó príbehu, v któróm Elektrá2 presviedčá svójhó brátá, áby
zábil ičh mátku, któru nenávidelá. Pódľá Freudá je prvym óbjektóm lásky dievčáťá,
pódóbne ákó u čhlápčá, mátká, pretóze je primárnym zdrójóm pótrávy, náklónnósti
á bezpečiá v detstve. Póčás fáličkehó stádiá sá óteč stává nóvym óbjektóm lásky dievčáťá.
Dievčá óbvinuje mátku z jej udájne menejčennehó stávu á óbmedzuje kóntákt s nóu. Móze
dókónčá nenávidieť mátku zá tó, čó si predstávuje, ze jej mátká uróbilá. Žáčne závidieť
ótčóvi á prenesie nánhó svóju lásku, pretóze má vysókó čeneny póhlávny órgán. Dievčá
ták rózvíjá závisť penisu (tentó kónčept ból kritizóvány feminističkymi áutórkámi, nápr.
áj Hórneyóvóu), čó je prótipól čhlápčenskej kástráčnej uzkósti. Tentó zensky óidipóvsky
kómplex nemóze byť nikdy uplne vyrieseny. Freud veril, ze tátó situáčiá vedie k slábó
vyvinutemu Superegu zien. Dóspelá láská zeny k muzóvi je vzdy pódfárbená závisťóu
penisu, čó móze čiástóčne kómpenzóváť tym, ze bude máť dieťá muzskehó póhláviá.
Dievčá sá stótózní s mátkóu á pótláčí lásku k svójmu ótčóvi, ále Freud neból kónkretny
v pópise tóhó, ákó k tómu dóčhádzá.
čhlápčá dál ódviesť ďálekó ód mestá k pástieróm óvieč. Ten sá ále ákó dóspely vráčiá dómóv. V hneve zábije
vlástnehó ótčá á kráľóvsky trón získá sóbásóm s mátkóu. Žije v presvedčení, ze jehó ródičmi su jednódučhí
ľudiá z pástvín.) Oidipus je zdrveny tymtó póznáním. Jókástá spáčhá sámóvrázdu. Oidipus, náplneny
hróznym póčitóm viny á zármutku, si vypičhne óči ákó trest zá svóje hriečhy. Hrá kónčí jehó vyhnáním
z Theb á jehó hľádáním vykupeniá á óčisteniá.
2 Pripómenutie óbsáhu Sófóklóvej hry Elektrá. Hrá sá zámeriává ná trágičky príbeh Elektry, dčery
Agámemnóná á Klytáimnestry, który je póznáčeny pómstóu, intrigámi á kónfliktmi medzi členmi kráľóvskej
ródiny. Pó brutálnóm závrázdení svójhó ótčá Agámemnóná Klytáimnestróu á jej milenčóm Aisylóm, sá
Elektrá stává neustupnóu á ódhódlánóu zenóu. Jej tuzbá pó pómste je nepópieráteľná. Svóje dni trávi
v smutku, óplákávájuč svójhó závrázdenehó ótčá á snívá ó správódlivósti. Spólu só svójím brátóm Orestóm
sá snází náplniť svóje neóblómne tuzby. Hlávnóu temóu hry je ótázká správódlivósti á následkóv zlóčinu.
Elektrá je predstávená ákó hrdinká, którá je óčhótná riskóváť vsetkó pre svóje presvedčenie á vyróvnánie
nevyslóvnehó utrpeniá, które prezilá. Jej vnutórny bój medzi láskóu k ródine á ziádósťóu pó správódlivósti
ju vedie k extremnym činóm.
22
Dôsledky
Fáličke kónflikty á stupen ičh rieseniá má vyznám pri určóvání vzťáhóv dóspelyčh
s ópáčnym póhlávím. Žle riesene kónflikty mózu spósóbiť pretrvávájuče fórmy kástráčnej
uzkósti á závisti penisu. Tákzvány fáličky čhárákter álebó typ ósóbnósti svedčí ó silnóm
nárčizme. Hóči tákító ľudiá neustále kónáju ták, áby sá snázili prilákáť ópáčne póhlávie,
máju ťázkósti s nádvázóváním zrelyčh heterósexuálnyčh vzťáhóv. Pótrebuju neustále
uznánie á óčenenie tóhó, čó póvázuju zá svóje átráktívne á jedinečne vlástnósti. Pókiáľ
dóstáváju tákutó pódpóru, funguju dóbre, ále keď im čhybá, čítiá sá nedóstátóčne
á menejčenne. Freud ópísál muzsku fáličku ósóbnósť ákó drzu, márnivu á sebáistu. Muzi
s tóutó ósóbnósťóu sá snáziá presádiť álebó prejáviť svóju muznósť próstredníčtvóm
ópákóvánehó dóbyjániá. Ženská fáličká ósóbnósť, mótivóváná závisťóu penisu, zveličuje
svóju zensku nedótknuteľnósť á vyuzívá svój tálent á sárm, áby premóhlá á pódmánilá si
muzóv.
Štádium latencie (5-12 rokov)

Dynamika
Dálsíčh 5, 6 rókóv je tičhó. Obdóbie látenčie nie je psyčhósexuálnym stádióm vyvinu
(nemá ten átribut). Freud veril, ze sexuálny instinkt je v tómtó óbdóbí nečinny á dóčásne
sublimuje v skólskyčh áktivitáčh, záľubáčh á spórte á v rózvíjání priáteľstiev s deťmi
róvnákehó póhláviá.
Genitálne štádium (12+ rokov)

Dynamika
Teló dóspievájučičh sá stává fyziólógičky zrelym á ák nenástáli ziádne váčsie fixáčie, člóvek
móze byť sčhópny viesť nórmálny zivót. Freud veril, ze kónflikt v tómtó óbdóbí je menej
intenzívny ákó v inyčh fázáčh. Dóspievájuči sá musí pódriádiť spólóčenskym sánkčiám
á tábu, które existuju v suvislósti só sexóm. Sexuálná energiá v ádólesčentnóm veku móze
byť áspón čiástóčne uspókójená próstredníčtvóm hľádániá spólóčensky prijáteľnyčh
náhrád á neskór próstredníčtvóm ángázóvánehó vzťáhu dóspelyčh. Typ genitálnej
ósóbnósti je sčhópny nájsť uspókójenie v láske á práči, pričóm druhe je prijáteľnym
vystupóm pre sublimáčiu Id impulzóv.
Voľné asociácie
Freud zá rózvój tečhniky vóľnej ásóčiáčie vďáčí Jósefóvi Breueróvi, viedenskemu lekáróvi,
s którym sá spriátelil póčás prvyčh rókóv sukrómnej práxe. Pri liečbe mládej zeny (isló
ó Berthu Páppenheim, známu ákó Anná O., którá sá stálá jednóu z prvyčh sóčiálnyčh
práčóvníčók á pódpóróváteľkóu zenskyčh hnutí), którá vykázóválá symptómy hysterie.
Breuer zistil, ze hypnózá jej umóznilá spómenuť si ná pótláčene událósti. Spómínálá si ná
událósti, znóvu ičh prezíválá á tó jej priniesló uľávu ód znepókójujučičh symptómóv.
23
Freud záčál póuzíváť hypnózu á názvál tentó próčes kátárziá, z grečkehó slóvá pre „óčistu“.
Neskór hypnózu ópustil, čiástóčne pretó, ze niektóryčh ľudí mál próblem zhypnótizóváť.
Hľádál inu tečhniku, którá by pómóhlá člóveku spómenuť si ná pótláčene spómienky.
Pri tečhnike vóľnyčh ásóčiáčií Freud póziádál páčientóv/páčientky, áby si ľáhli ná
póhóvku, kym ón sedel zá nóu, zá ičh hlávóu, mimó dóhľádu. Dóvód, prečó čhčel zóstáť
mimó dóhľádu á skryty pred páčientmi, ból ósóbny áj prófesiónálny. Nezvládál intenzívny
óčny kóntákt á nečhčel svójim vyrázóm tváre óvplyvnóváť páčientóv (v prvyčh rókóčh
práxe skór páčientky). Póvzbudzóvál svójičh páčientóv á páčientky, áby sá uvóľnili
á sustredili sá ná událósti z minulósti. Ičh ulóhóu bóló náhlás sá zápójiť dó ákehósi
snívániá á póvedáť čókóľvek, čó im prisló ná myseľ. Máli spóntánne vyjádriť kázdu
myslienku á óbráz presne ták, ákó móhli, bez óhľádu ná tó, áká triviálná, trápná álebó
bólestivá móze byť. Spómienky nesmeli vynečháváť, preskupóváť áni restrukturálizóváť.
Freud zistil, ze óbčás tátó tečhniká nefunguje. Niektóre skusenósti álebó spómienky bóli
zjávne prílis bólestive ná tó, áby sá ó ničh hóvóriló á člóvek sá zdráhál zverejniť ičh. Freud
tietó mómenty názvál odpor (resistánče). Bóli vyznámne, pretóze náznáčóváli, ze ánályzá
sá blízi k zdróju próblemóv. Odpór je znákóm tóhó, ze smer liečby je správny á ze ánálytik
by mál pókráčóváť v skumání tejtó óblásti. Sučásťóu ulóhy psyčhóánálytiká je prekónáť
ódpór, áby sá páčient/páčientká móhól/móhlá kónfróntóváť s pótláčánóu spómienkóu.
Tečhniká stójí ná tróčh predpókládóčh: (1) vsetkó, čó hóvóríme á róbíme, má vyznám
á suvisí só vsetkym óstátnym, čó sme póvedáli á uróbili (inák póvedáne, neplátí tó, čó
óbyčájne hóvóríme: „Tó sóm póvedál/póvedálá len ták.“); (2) nevedómy máteriál
óvplyvnuje náse správánie (nóvsie vyskumne závery uvádzáju, ze 99 % óbsáhóv
á správániá je nevedómyčh); (3) nevedómy máteriál móznó preniesť dó vedómiá
pódnečóváním vóľnej expresie myslienók.
Analýza snov
Anályzá snóv sá vyvinulá z tečhniky vóľnyčh ásóčiáčií, pretóze sny sá stáli ryčhló óbsáhóm,
ó któróm páčienti/páčientky rózpráváli. Freud ryčhló ódhálil, ze su „kráľóvskóu čestóu
k nevedómiu“. Sny predstávuju v symbóličkej fórme pótláčene tuzby, óbávy á kónflikty.
Póčity, które sá s nimi spájáju, bóli ták silne pótláčene, ze sá póčás spánku mózu óbjáviť
ibá v máskóvánej pódóbe. Freud tvrdil, ze existuju dvá áspekty snóv: zjavný
(mánifestóvány) obsah, który ódkázuje ná skutóčne událósti vó sne á skrytý (látentny)
obsah, który je skrytym symbólóm vyznámu sná. V priebehu rókóv Freud identifikóvál
kónzistentne symbóly, sny, událósti, które známenáli tó iste tákmer pre kázdehó. Váróvál,
ze nápriek tejtó zjávnej univerzálnósti symbólóv su mnóhe symbóly spečifičke pre ósóbu
pódstupujuču ánályzu á mózu máť ódlisne vyznámy. Sny ódháľuju kónflikty v zhustenej,
zósilnenej pódóbe. Událósti snóv zriedkávó máju jednu príčinu á kázdá událósť vó sne
móze máť veľá zdrójóv. Sny mózu máju tiez bánálny póvód. Fyzičke pódnety, ákó je teplótá
spálne, kóntákt s pártneróm/pártnerkóu, mózu vyvóláť sen á sny mózu byť tiez spusťáne
vnutórnymi pódnetmi ákó je hóručká álebó záludóčná nevóľnósť.
24
Snové symboly alebo udalosti a ich latentný psychoanalytický význam
Symbol Interpretácia
Dóm s hládkym čelóm Muzske teló
Dóm s rímsámi, bálkónmi Ženske teló
Kráľ á kráľóvná Ródičiá
Mále zvierátá Deti
Deti Póhlávne órgány
Hrá s deťmi Másturbáčiá
Plesátósť, extrákčiá zubóv Kástráčiá
Pódlhóváste predmety Muzske póhlávne órgány
(nápr. kmene strómóv, dázdniky, kráváty, hády, sviečky)
Uzávrete priestóry Ženske póhlávne órgány
(nápr. bóxy, peče, skrine, jáskyne, vrečká)
Lezenie pó sčhódóčh álebó rebríkóčh; riádenie áut; Sexuálny styk
jázdenie ná kóni; prečhód čez mósty
Kupánie Náródenie
Žáčiátók česty Umieránie
Byť náhy/náhá v dáve Tuzbá, áby si vás niektó vsimól
Lietánie Tuzbá byť óbdivóváná/
óbdivóvány
Pád Tuzbá vrátiť sá dó stávu, ákym je
detstvó, kedy je člóvek spókójny
á čhráneny
Viáč k ánályze snóv nájdete v knihe: Freud, S. (2021). Výklad snů. Náse vójskó ČŽ.
25
Schéma 1.1
Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Freudá á vzťáhóv medzi nimi
26
2 Analytická psychológia
Carl Gustav Jung
Živótópisne infórmáčie
•  1875 (Kesswil) –  1961 (Kusnáčht)
• známy nájmá dórázóm ná myslienky vyčhódnej kultury, typólógióu extráverzie
á intróverzie, kónčeptmi kólektívne nevedómie á jehó óbsáhy, bytóstne Já
• prezívál nesťástne detstvó čhárákterizóváne neurótičkymi ródičmi, kónfliktmi,
umrtiámi
• jehó óteč nereflektóvál synóvu pótrebu blízkehó vzťáhu, správánie mátky bóló
nevypóčítáteľne, óvplyvnene emóčnóu lábilitóu; Jung ákó čhlápeč generálizóvál stráčh
z nej ná vsetky zeny
• uz v utlóm veku sá utiáhól dó vnutórnehó svetá svójhó nevedómiá, vzťáhóv
s róvesníkmi sá vzdál; v jehó teórii je kládeny dóráz ná individuálne á nie ná sóčiálne
próčesy
• studóvál medičínu ná Bázilejskej univerzite
• ód 1900 – práčóvál v psyčhiátričkej liečebni v Žuričhu pód vedením Eugená Bleulerá
(ten záviedól pójem sčhizófreniá; správánie Jungóvej mátky sá nápádne pódóbáló
sčhizófreničkemu)
• 1903 – ózenil sá s Emmóu Ráusčhenbáčhóvóu, druhóu nájbóhátsóu dedičkóu
v Svájčiársku, s któróu mál tri dčery; vzťáh k nim by sá dál ópísáť ákó čhládny; záčál
prednásál ná univerzite v Žuričhu á rózvíjál nezávislu kliničku práx
• keď sá stretól s Freudóm pó prvykrát, rózpráváli sá 13 hódín; Freud vnímál Jungá ákó
kórunnehó prinčá psyčhóánályzy
• 1909 – ódčestóvál s Freudóm dó Spójenyčh státóv, prednásál ná Člárkóvej univerzite;
áj jemu tátó návstevá pómóhlá diseminóváť jehó práče ná ámeričkej póde
• 1913 – blízky vzťáh s Freudóm sá skónčil, pretóze Jung neból nekritičkym učeníkóm;
názóróvó sá vzdiálili
• 1913 – záčálá tri róky trvájučá neurótičká epizódá sprevádzáná óbávóu zó stráty
kóntróly nád reálitóu á sámóvrázednymi myslienkámi; Jung zázil zive á násilne sny
á vízie, które sá tykáli kátástrófy veľkehó rózsáhu (neskór ičh póvázóvál sá víziu
1. svetóvej vójny); svóje prezívánie záznámenávál dó denníká, który ból pó ódtájnení
v róku 2009 vydány ákó Červená knihá (v plnej áj vrečkóvej verzii); k tómutó óbdóbiu
sá vzťáhuje áj Jungóvó pómenóvánie svójičh dvóčh stránók: Prvy á Druhy, które
kórespónduje s rózdelením jehó zivótá ná práčóvnó-spólóčensky á individuálnó-
nevedómy (vulnerábilitá vóči sčhizófrenii?)
• uzívál si mnózstvó mimómánzelskyčh áfer; óbklópil sá zbóznujučimi páčientkámi
á následóvníčkámi, które sá dó nehó zvyčájne zámilóváli; nájznámejsiá z Jungóvyčh
mileniek je Antóniá Anná Wólffóvá, muzá, któru tóleróválá áj Jungóvá mánzelká
27
(áz ták, ze k Jungóvym čhódilá ná spólóčne óbedy á večere), bólá inspiráčióu
k definóvániu árčhetypu ánimy
Psychická energia
Jeden z bódóv, v któróm Jung nesuhlásil s Freudóm, sá tykál póváhy libidá. Neveril, ze
libidó je primárne sexuálná energiá. Neviázál ju ná Id, ále vnímál ju sirókó, ákó
nediferenčóvánu zivótnu energiu. Termín libidó póuzívál dvómá spósóbmi: (1) difuzná,
vseóbečná zivótná energiá á (2) uzsie čhápáná psyčhičká energiá, którá póháná činnósť
ósóbnósti, któru názvál psyché. Psyčhe je čhápáne ákó ósóbnósť, ákó jednótá mysleniá,
číteniá á správániá ná vedómej áj nevedómej uróvni. Próstredníčtvóm psyčhičkej energie
sá prejávuju psyčhičke áktivity ákó vnímánie, myslenie, čítenie á intuíčiá. Keď člóvek
investuje veľke mnózstvó psyčhičkej energie dó kónkretnej myslienky álebó póčitu, má
prenhó vysóku psyčhičku hódnótu á móze silne óvplyvniť jehó zivót. Psyčhičká energiá sá
riádi pódľá tróčh zákládnyčh prinčípóv: enántiódrómiá, ekviválenčiá á entrópiá (silne
inspiróványčh fyzikóu).
Enantiodrómiu álebó prinčíp prótikládóv móznó vidieť v čelóm Jungóvóm diele. Kónflikt
medzi póláritámi je primárnym mótivátóróm správániá á generátóróm energie. Čím váčsí
kónflikt medzi póláritámi, tym váčsiá bude energiá. Nápríklád ódmietáním zenskej části
v muzskej ósóbnósti móze dóčhádzáť k ódmietávym póstójóm k zenám, inákósti
á uzávretósti mysle. Pretó je dólezite v rámči ósóbnósti zjednótiť muzsky á zensky prinčíp.
Viáč sá dózviete v části ó individuáčii.
Ekvivalencia álebó prinčíp záčhóvániá energie. Energiá sá nestráčá, ále presunie sá dó
inej části ósóbnósti. Ak psyčhičká hódnótá v určitej óblásti slábne álebó mizne, energiá sá
prenásá ná ine miestó psyčhiky. Nápríklád, ák strátíme záujem ó studium, psyčhičká
energiá predtym investóváná dó tejtó óblásti sá presunie ná nóvy záujem. Nóvá óblásť, dó
której sá energiá presunulá, musí máť róvnáku psyčhičku hódnótu. Málá by byť róvnákó
ziádučá, presvedčivá álebó fásčinujučá. V ópáčnóm prípáde bude prebytóčná energiá
prudiť dó nevedómiá.
Entropia álebó prinčíp vyróvnávániá energetičkyčh rózdielóv. Jung hó pópisuje ákó
tendenčiu k udrziávániu equilibrá (róvnóváhy v ósóbnósti). Ak sá dve tuzby álebó
presvedčeniá lísiá vó veľkej miere álebó psyčhičkej hódnóte, bude energiá prudiť zó
silnejsej óblásti dó slábsej. V ideálnóm prípáde má ósóbnósť róvnómerne rózlózenu
psyčhičku energiu pre vsetky áspekty, ále tentó ideálny stáv nikdy nenástáne. Ak by bólá
dósiáhnutá dókónálá róvnóváhá, pótóm by ósóbnósť nemálá ziádnu psyčhičku energiu,
pretóze pre jej vznik je pótrebne uplátniť prinčíp enántiódrómie.
28
Ego, postoje, funkcie a typy
Ego je čentróm vedómiá, čásťóu psyčhiky, którá sá záóberá vnímáním, myslením, čítením
á intuíčióu. Je tó náse sebáuvedómenie. Egó je zódpóvedne ná vykónávánie vsetkyčh
kázdódennyčh činnóstí. Kóná selektívnym spósóbóm á dó vedómiá vpusťá len čásť
pódnetóv, które ná nás pósóbiá. Pózór, nemyľte si hó s bytóstnym Já álebó árčhetypóm Self,
ó któróm bude reč neskór.
Extraverzia á introverzia. Su prótičhódne mentálne póstóje. Jung veril, ze psyčhičká
energiá móze byť smeróváná k vónkájsiemu svetu álebó k sebe. Extráverti su ótvórení,
spólóčenskí á sóčiálne ásertívni, órientóvání vóči inym ľuďóm á vónkájsiemu svetu.
Intróverti su uzávretí á částó pláčhí á máju tendenčiu sustrediť sá ná sebá, ná svóje vlástne
myslienky á póčity. Pódľá Jungá máme vsetči kápáčitu pre óbá póstóje, ále len jeden sá
stává dóminántnym v násej ósóbnósti. Dóminántny póstój má tendenčiu usmernóváť náse
správánie á vedómie. Nedóminántny póstój vsák stále existuje, stává sá sučásťóu
ósóbnehó nevedómiá á móze óvplyvniť správánie.
Jung zistil, ze existuju rózne druhy extrávertóv á intróvertóv. Návrhól ďálsie rózdiely
medzi ľuďmi ná zákláde tóhó, čó názvál psychické funkcie. Tykáju sá róznyčh
á prótičhódnyčh spósóbóv vnímániá vónkájsiehó á vnutórnehó svetá. Su styri: vnímánie,
intuíčiá, myslenie á čítenie. Vnímanie á intuícia su neráčiónálne funkčie. Prijímáju
skusenósti á nehódnótiá ičh. Myslenie á cítenie su ráčiónálne funkčie, záhrnáju usudky
á hódnóteniá násičh skusenóstí. Su zámeráne má órgánizáčiu á kátegórizáčiu skusenósti.
Róvnákó ákó pri extráverzii á intróverzii, máme kápáčitu pre vsetky styri psyčhičke
funkčie. Pódóbne, ákó je dóminántny jeden póstój, dóminántná je len jedná funkčiá.
Ostátne su pónórene dó ósóbnehó nevedómiá.
Typy. Jung návrhól ósem psyčhólógičkyčh typóv zálózenyčh ná interákčiáčh póstójóv
á funkčií (óbrázók 2.1).
Extravertovaný mysliaci typ je lógičky, óbjektívny, dógmátičky. Žije striktne v suláde
s právidlámi spólóčnósti. Má tendenčiu pótláčáť póčity á emóčie. Móze byť vnímány ákó
strnuly á čhládny. Móze byť dóbrym vedčóm, pretóze sá zámeriává ná učenie ó vónkájsóm
svete á čhče hó ópísáť á póčhópiť pómóčóu lógičkyčh právidiel.
Extravertovaný cítiaci typ je emóčiónálny, senzitívny á sóčiálny. Prispósóbuje sá
trádičnym hódnótám á mórálnym kódexóm, które sá náučil á je nezvyčájne čitlivy ná
názóry á óčákávániá inyčh. Ľáhkó sá spriátelí, je spólóčensky.
Extravertovaný vnímajúci typ vyhľádává pótesenie á je prispósóbivy. Je órientóvány ná
skutóčny svet á prispósóbuje sá ľuďóm á meniáčim sá situáčiám. Je spólóčensky, uzívá si
zivót.
Extravertovaný intuitívny typ je tvórivy, mótivuje inyčh á vyuzívá prílezitósti. Prečhádzá
ód jednehó nápádu k druhemu á rózhóduje sá ná zákláde intuíčie. Váčsinóu správne.
Introvertovaný mysliaci typ sá viáč záujímá ó myslienky ákó ó ľudí. Žáóberá sá
ábstrákčiámi á teóriámi. Snází sá póčhópiť sebá. Iní hó póvázuju zá tvrdóhlávehó,
rezervóvánehó, árógántnehó á bezóhľádnehó.
29
Introvertovaný cítiaci typ je rezervóvány, ále sčhópny hlbókyčh čitóv. Pótláčá ráčiónálne
myslenie. Vyhybá sá ákemukóľvek vónkájsiemu prejávu emóčií. Pósóbí tájómne
á neprístupne. Byvá tičhy, skrómny, utiáhnuty, pósóbiáči čhládne á sebáistó.
Introvertovaný vnímajúci typ je návónók ódputány, vyjádruje sá próstredníčtvóm
estetiky. Pósóbí pásívne, pókójne. Ná váčsinu ľudskyčh činnóstí sá pózerá
s dóbrósrdečnósťóu á póbávením.
Introvertový intuitívny typ sá zámeriává ná nevedómie, má mály kóntákt s reálitóu. Byvá
viziónár á rójkó. Nezáujímáju hó práktičke zálezitósti á óstátní mu zle rózumeju. Mává
próblemy só zvládáním kázdódennehó zivótá á plánóváním budučnósti.
Ž Jungóvej typólógie vyčhádzá tvórbá diágnóstičkyčh nástrójóv: Myers-Briggs Type
Indičátór (MBTI), vyvíjány v 20. rókóčh 20. stóróčiá Káthárine Čóók Briggsóvóu á Isábel
Briggs Myersóvóu (mátká á dčerá); Gólden Persónálity Prófiler, vyvíjány v 50. rókóčh 20.
stóróčiá Edóm Góldenóm. Obá sá stále uspesne póuzíváju nájmá v AČ/DČ (Assessment
ánd Develópmentál Čentre, Hódnótiáče á rózvójóve čentrum).
Obrázok 2.1
Typy pódľá Jungá
Osobné a kolektívne nevedomie
Dálsiá óblásť, v której sá Jung á Freud rózčhádzáli, bólá kónčepčiá nevedómiá. Stándárdne
sá uvádzá, ze Jung rózvinul Freudóv kónčept. Právdóu je, ze Jung vyčhádzál z myslienók
stársíčh áutóróv á vyvinul vlástnu, nezávislu kónčepčiu nevedómiá. Viáč sá dózviete
v knihe: Shámdásáni, S. (2013). C.G. Jung - Život v knihách. Pórtál.
30
Osobné nevedomie je v Jungóvóm systeme pódóbne Freudóvej kónčepčii pódvedómiá. Je
tó rezervóár máteriálu, który ból kedysi vedómy, ále ból zábudnuty, resp. pótláčeny.
Spómienky z ósóbnehó nevedómiá mózu vóľne prudiť smeróm k Egu.
Keď dó ósóbnehó nevedómiá prudiá náse skusenósti, záčnu sá zóskupóváť dó kómplexóv.
Komplex je jádró; vzóreč emóčií, spómienók, vnemóv á priání uspóriádányčh ókóló
spólóčnej temy. Nápríklád, niektórí ľudiá máju kómplex móči, čó známená, ze su záujátí
tóutó temóu dó tákej miery, ze óvplyvnuje ičh správánie. Pókusáju sá stáť móčnymi tym,
ze sá učhádzáju ó funkčiu álebó tym, ze riádiá ryčhle áutó. Smeróvánie ičh myslienók
á správániá, tzn. kómplex, určuje, ákó vnímáju svet. V tómtó kóntexte je známy Jungóv
vyrók: „Člóvek nemá kómplex, kómplex má jehó.“
Kómplexy mózu byť vedóme álebó nevedóme. Člóvek s kómplexóm si částó neuvedómuje
jehó vplyv, hóči iní ľudiá mózu ľáhkó pózóróváť tó, ákó sá prejávuje.
Jung veril, ze kómplexy nepóčhádzáju len z náshó detstvá, ále áj zó skusenóstí násičh
predkóv á su dedičstvóm óbsiáhnutym v kólektívnóm nevedómí.
Nájhlbsiá á nájmenej dóstupná uróven psyčhiky, kolektívne nevedomie, je
nájkóntróverznejsím áspektóm Jungóvhó systemu. Jung veril, ze ľudstvó učhóvává
skusenósti vsetkyčh násičh ľudskyčh á predľudskyčh predkóv v kólektívnóm nevedómí.
Tótó dedičstvó sá prenásá ná kázdehó člóveká nóvej generáčie. (Pri kónfróntáčii
s póznátkámi ákó je bunkóvá pámáť, tránsgeneráčny prenós álebó memetičká teóriá
neznie tentó kónčept ták ábsurdne.)
Akekóľvek skusenósti su univerzálne, kázdy člóvek ičh ópákuje á stánu sá sučásťóu jehó
ósóbnósti. Primitívná minulósť ľudskej psyčhiky riádi á óvplyvnuje náse sučásne
správánie. Pre Jungá bóló kólektívne nevedómie ulóziskóm skusenóstí predkóv. Spójil ták
ósóbnósť kázdehó z nás s minulósťóu. Nielen s detstvóm, ále áj s histórióu druhu.
Kólektívne skusenósti nededíme priámó. Dedíme pótenčiál. Sme predispónóvání správáť
sá á čítiť ták, ákó sá ľudiá vzdy správáli á čítili. Či sá predispózíčiá stáne reálitóu, závisí ód
kónkretnyčh skusenóstí, s którymi sá v zivóte stretáváme. (Niečó pódóbne plátí áj pre
expresiu genu álebó rózvój sčhópnóstí. Gen áj sčhópnósti su len móznósti, które sá mózu,
ále nemusiá prejáviť v kónkretnóm próstredí.)
Príklád óbsáhu kólektívnehó nevedómiá je predstává mámy, náródeniá, smrti, áutórity,
bóhá. Ide ó univerzálne skusenósti póčhádzájuče ód prečhádzájučičh generáčií, które
zánečháváju stópu v kázdóm z nás á určuju, ákó vnímáme á reágujeme ná nás svet. Dálsí
Jungóv vyrók: „Fórmá svetá, dó którehó sá člóvek náródí, je v nóm vtláčená ákó virtuálny
óbráz.“
Dieťá sá ródí s predispózíčióu vnímáť mátku určitym spósóbóm. Mátká má byť čitlivá,
respónzívná, stáróstlivá, óčhránujučá. Ak sá správá ták, ákó sá zvyčájne správáju mátky,
tedá vyčhóvnym á pódpórnym spósóbóm, predispózíčiá dieťáťá bude zódpóvedáť jehó
reálite. Ak nie, dieťá bude zmátene nesuládóm kólektívne definóvánehó óčákávániá
á ósóbnóu skusenósťóu. (Póróvnáj s myslienkámi Bówlbyhó, dósledky nenáplnenej vázby;
Lángmeierá á Mátejčeká, psyčhičká depriváčiá)
31
Skusenósti óbsiáhnute v kólektívnóm nevedómí sá prejávuju ákó ópákujuče sá temy álebó
vzóry, które Jung názvál archetypy (prvótne óbrázy). Tákyčhtó óbrázóv je veľá. Je ičh
tóľkó, kóľkó je beznyčh ľudskyčh skusenóstí. Tym, ze sá ópákuju v mnóhyčh generáčiáčh,
vtláčili sá dó násej psyčhiky á su vyjádrene v snóčh á fántáziáčh. Pátriá medzi ne: hrdiná,
mátká, dieťá, Bóh, smrť, móč á mudry stáreč. Nájčástejsie zmienóváne á ósóbnósť nájviáč
zásáhujuče árčhetypy su persóná, ánimá á ánimus, tien á bytóstne Já. (óbrázók 2.2)
Obrázok 2.2
Arčhetypy pódľá Jungá
Persona známená másku, któru nósí hereč, áby divákóm ukázál rózne róly álebó tváre.
Arčhetyp persóny je máská, verejná tvár, któru nósíme, áby sme sá prezentóváli ákó niektó
iny ákó v skutóčnósti sme. Persóná je nevyhnutná, pretóze sme nutení „hráť“ v zivóte
mnózstvó rólí, áby sme uspeli v skóle, v práči á vyčhádzáli ľuďmi. Móze byť skódlivá, ák
uveríme tómu, ze ódrázá násu skutóčnu póváhu. Námiestó tóhó, áby sme hráli rólu,
mózeme sá nóu stáť. V dósledku tóhó nebudeme móčť rózvíjáť čelu násu ósóbnósť. Keď
sá stótózníme s rólóu, dójde k infláčii persóny. Dójde k pódvódu. Oklámeme óstátnyčh
á óklámeme sebá.
Anima á animus su árčhetypy reflektujuče póznánie, ze ľudiá su pótenčiálne bisexuálni.
Ná biólógičkej uróvni kázdy ľudsky órgánizmus vylučuje muzske áj zenske hórmóny, len
v inej miere. Ná psyčhólógičkej uróvni sá óbe póhlávie prejávuju typičkymi (částókrát
stereótypnymi) vlástnósťámi á póstójmi, które vyplyváju z dynámiky vzájómnehó vzťáhu.
Psyčhiká zeny óbsáhuje muzske áspekty (árčhetyp ánimá) á psyčhiká muzá óbsáhuje
zenske áspekty (árčhetyp ánimy). Tietó znáky ópáčnehó póhláviá pómáháju pri
prispósóbení sá á prezití druhu, pretóze umóznuju člóveku jednehó póhláviá póčhópiť
póváhu druhehó póhláviá.
Arčhetypy ánimy á ánimá nás predurčuju k tómu, áby sme si óbľubili určite vlástnósti
ópáčnehó póhláviá á riádili náse správánie vó vzťáhu k ópáčnemu póhláviu. Animá
á ánimus musiá byť vyjádrene. Muz musí prejávóváť áj svóje zenske vlástnósti á zená musí
32
prejáviť áj svóje muzske vlástnósti. Inák óstánu spiáče á nerózvinute, čó póvedie
k jednóstránnósti ósóbnósti.
Tieň je árčhetyp, który óbsáhuje zákládne, primitívne zvieráčie instinkty, á pretó je
zákládóm vsetkyčh árčhetypóv. Obsáhuje správánie, które spólóčnósť póvázuje zá zle
á nemórálne. Tutó temnu stránku ľudskej póváhy trebá skrótiť, ák máju ľudiá ziť spólóčne
v hármónii. Musíme sá óbmedzóváť, prekónáváť á brániť sá próti tymtó primitívnym
impulzóm. Ak tó neuróbíme, spólóčnósť nás právdepódóbne pótrestá.
Tó nás stáviá pred dilemu, pretóze tien nie je len zdrójóm zlá, ále áj zdrójóm vitálity,
spóntánnósti, kreátivity á emóčií. Ak tien uplne pótláčíme, psyčhiká bude nudná á bez
zivótá. Osóbnósť sá splóstí á bude čeliť riziku, ze sá tien vzburi. Žvieráčie instinkty
nezmiznu, keď su pótláčene. Čákáju ná krízu álebó slábósť Egá, áby móhli získáť kóntrólu.
Keď sá tó stáne, dóminuje nevedóme bytie, čó sá dá hódnótiť ákó nezelány stáv.
Arčhetyp Self (bytóstne Já) predstávuje jednótu, integráčiu á hármóniu ósóbnósti. Pódľá
Jungá je snáhá ó čelistvósť kónečnym čieľóm zivótá. Arčhetyp Self záhrná spójenie
á vyvázenie vsetkyčh částí ósóbnósti. Spójá sá v nóm prótiklády vedómyčh á nevedómyčh
próčesóv ták, ze Self, które je čentróm ósóbnósti, sá pósunie dó bódu róvnóváhy upróstred
prótičhódnyčh síl vedómehó á nevedómehó. Vysledkóm je óslábenie vplyvu nevedómyčh
óbsáhóv ná ósóbnósť. (óbrázók 2.3)
Obrázok 2.3
Vyvin Self pódľá Jungá
Plná reálizáčiá sebá lezí v budučnósti. Je tó čieľ ľudskehó správániá usilóváť sá ó tó, ále
málókedy sá tó dárí. Já sluzi ákó mótiváčná silá, którá nás ťáhá spredu, nez áby nás tláčilá
zózádu (ákó tó róbiá náse minule skusenósti). Nemóze sá óbjáviť, kym sá nevyvinu vsetky
systemy psyčhiky. K tómu dóčhádzá ókóló strednehó veku, tzn. ókóló 35. róku, kedy sá
pódľá Jungá mení sóčiálizáčny próčes ná individuáčny, resp. zámeránie ná inyčh sá mení
ná zámeránie ná sebá.
33
Individuácia (pózór, nie individuálizáčiá!) je próčes náplneniá svójičh móznóstí
á rózvíjánie sebá. Tendenčiá k individuáčii je vródená á nevyhnutná, ále mózu ju
óvplyvnóváť envirónmentálne sily, ákó nápríklád vyčhóvne á ekónómičke prílezitósti
álebó póváhá vzťáhu ródič – dieťá. Existuje niekóľkó etáp, którymi musíme prejsť, kym
dósiáhneme Jungóm definóvány ideál sebáreálizáčie.
Konfrontácia s nevedomím. Ľudiá v strednóm veku musiá ópustiť správánie á hódnóty,
które bóli čhárákterističke pre prvu pólóviču zivótá á kónfróntóváť sá s nevedómím,
priviesť hó dó vedómehó stávu á prijáť tó, čó im hóvórí. Musiá póčuváť svóje sny
á následóváť svóje fántázie, kreátívne čvičiť predstávivósť próstredníčtvóm písániá,
máľóvániá álebó inej fórmy vyjádreniá. Musiá sá prestáť riádiť ráčiónálnym myslením,
które ičh viedló predtym á spóľáhnuť sá ná spóntánny tók nevedómiá. Len ták mózu
ódháliť práve Já.
Vpustenie nevedómyčh síl dó vedómiá neznámená byť nimi óvládány. Nevedóme sily
musiá byť ásimilóváne á vyvázene vedómím. V tómtó óbdóbí zivótá by nemál ziádny
áspekt ósóbnósti dóminóváť. Emóčiónálne zdrávy člóvek v strednóm veku uz nie je
óvládány vedómím álebó nevedómím, spečifičkym póstójóm álebó funkčióu, áni ziádnym
z árčhetypóv. Vsetky su v hármóničkej róvnóváhe. Tó je čieľ individuáčie.
Detronizácia persony. Mimóriádny vyznám v próčese individuáčie v strednóm veku má
pósun v póváhe árčhetypóv. Prvá zmená sá tyká zósádeniá persóny z trónu. Aj keď musíme
náďálej hráť rózne sóčiálne róly, ák čhčeme fungóváť v skutóčnóm svete á vyčhádzáť
s ľuďmi, musíme uznáť, ze násá verejná ósóbnósť nemusí reprezentóváť násu skutóčnu
póváhu. Musíme dóspieť k prijátiu skutóčnehó Já, które persóná zákryvá.
Prijatie temných stránok. V ďálsóm króku musíme práčóváť s ničivymi silámi tiená
á uznáť, ze máme negátívne vlástnósti á óbčás nás óvládáju primitívne impulzy (nápr.
sebečtvó). Neznámená tó, ze sá im pódriádime álebó sá nimi nečháme óvládáť.
Jednódučhó ákčeptujme ičh existenčiu. V prvej pólóviči zivótá póuzíváme persónu, áby
sme čhránili násu temnu stránku. Čhčeme, áby ľudiá videli len náse dóbre vlástnósti. Ale
keď skryváme sily tiená pred óstátnymi, skryváme ičh áj pred sebóu sámymi. Tó musíme
zmeniť ákó sučásť próčesu učeniá sá á spóznávániá sebá. Váčsie póvedómie
ó destruktívnyčh á kónstruktívnyčh áspektóčh tiená dódá násej ósóbnósti hlbsí á plnsí
rózmer, pretóze tien vnásá dó zivótá čhuť, spóntánnósť á vitálitu.
Prijatie animy/anima. Musíme sá vyróvnáť s násóu psyčhólógičkóu bisexuálitóu (álebó
skór ándrógynióu). Muz musí vedieť prejáviť svój árčhetyp ánimy, tedá trádične zenske
črty á zená musí prejáviť svójhó ánimá, trádične muzske črty. Uznánie čhárákteristík
ópáčnehó póhláviá je pódľá Jungá nájťázsím krókóm v próčese individuáčie, pretóze
predstávuje nájváčsiu zmenu v sebáóbráze. Emóčiónálne prijátie kválít óbóčh póhláví
ótvárá nóve zdróje kreátivity á sluzi ákó kónečne óslóbódenie ód ródičóvskyčh vplyvóv.
Transcendencia. Keď su struktury psyčhiky individuóváne, móze nástáť tránsčendenčiá,
vródená tendenčiá vytváráť jednótu álebó čelistvósť ósóbnósti, którá spájá vsetky
prótičhódne áspekty psyčhe. Envirónmentálne fáktóry, ákó nápríklád neuspókójive
mánzelstvó álebó frustrujučá práčá, mózu brzdiť próčes tránsčendenčie á brániť uplnemu
dósiáhnutiu Já.
34
Vývin osobnosti
Pódľá Jungá je ósóbnósť určená tym, v čó dufáme, ze budeme, á tym, čím sme bóli
v minulósti á čó sá nám vtedy stáló. Kritizóvál Freudá zá tó, ze ákó fórmátívne vplyvy
ósóbnósti zdóráznóvál ibá minule událósti á nezóhľádnóvál budučnósť. Jung tvrdil, ze sá
vyvíjáme á rástieme bez óhľádu ná vek á vzdy smerujeme k sebáreálizáčii. Vó svójej práči
sá, ákó vyplyvá z predčhádzájučehó textu, sustredil ná stredny vek. V jehó práči vsák
vieme identifikóváť 4 vyvinóve stádiá.
Detstvo
Jung pózóróvál, ze veľá detí má emóčne próblemy. Pripisóvál ičh rusivym vplyvóm
z dómóvá. Akó rózhľádeny vyskumník si ból vedómy, ze predtym, ákó dieťá óznáčíme zá
vzdóróvite álebó nepóslusne, je pótrebne póznáť ródinne próstredie á jehó históriu.
Žrejme zistíme, ze ródičiá su jedinóu ózájstnóu príčinóu detskyčh próblemóv. Strukturuju
zivót detí, prógrámuju hó á ák tó neróbiá správne, óslábuju vytváránie identity dieťáťá.
Mladosť a skorá dospelosť
Jung ópisuje v dóspievání psyčhičke náródenie sprevádzáne fyziólógičkymi zmenámi
á erupčióu sexuálity. Intenzívne prebiehá próčes sóčiálnehó prispósóbóvániá
á fórmálnehó óddeleniá sá ód ródičóv. Prítómná je prečitlivelósť á neistótá. Ulóhóu
dóspievájučičh je náučiť sá róbiť rózhódnutiá, prekónáváť prekázky á dósáhóváť
uspókójóvánie sebá áj óstátnyčh.
Stredný vek
Žáčíná medzi 35. á 40. rókóm. V tómtó óbdóbí sá óčákává uspečh v zámestnání,
fungóvánie v ródine, vyčhóvá detí, spólóčenská ángázóvánósť. Žvyráznuje sá pótrebá
náplnániá dučhóvnyčh hódnót. Ľudiá sá mózu čítiť strátení, mózu sá pytáť ná učel
á zmysel zivótá. Je čásóm záčiátku individuáčie á ódhálenie vnutórnehó bytiá. Žrejme
ódrázá Jungóv individuálny vyvin á próblemy jehó klientely.
Staroba
Jung predpókládál, ze stáry člóvek sá prepádává spáť dó nevedómiá, áz v nóm nákónieč
zmizne. Čelkóvó venóvál tómutó óbdóbiu málu pózórnósť.
Slovno-asociačný test
Slóvnó-ásóčiáčny test, v któróm člóvek ódpóvedá ná pódnetóve slóvó slóvóm, które mu

ókámzite nápádne, sá stál v psyčhólógii stándárdnym lábórátórnym á kliničkym
nástrójóm. Žáčiátkóm 20. stóróčiá Jung póuzil tutó tečhniku só zóznámóm 100 slóv
s presvedčením, ze mózu vyvóláť emóčie. Jung merál reákčny čás páčientóv á fyziólógičke
reákčie, áby určil emóčiónálne učinky pódnetóvyčh slóv.
Jung póuzil slóvne ásóčiáčie ná ódháľóvánie kómplexóv. Ból presvedčeny, ze predlzenie
reákčnehó čásu, zmeny vó vódivósti kóze á zryčhlene dyčhánie indikuju, ze sme ódhálili
35
kómplex. K ďálsím prejávóm pátriá róvnáke reákčie ná rózne slóvá, presľápy, kóktánie,
ódpóvede viáč ákó jednym slóvóm, vymysľánie slóv álebó neódpóvedánie.
Príklády nórmálnyčh á neurótičkyčh ódpóvedí ná pódnetóve slóvá
Podnetové slovo Normálna reakcia Neurotická reakcia

módrá pekná fárbá
stróm zelená príródá
čhlieb dóbry jesť
lámpá svetló zápnuť
bóháty krásne peniáze; neviem
hresiť veľá neuznávám tó
ihlá pičhnuť siť
pláváť zdrávó vódá
Analýza snov
Jung suhlásil s Freudóm, ze sny su „kráľóvskóu čestóu“ k nevedómiu. Jehó prístup sá lísil
v tóm, ze Jung neveril, ze sny su len nevedóme priániá. Sny su perspektívne. Pómáháju
nám pripráviť sá ná zázitky á událósti, które óčákáváme. Sny su kómpenzáčne. Pómáháju
nám návódiť róvnóváhu medzi prótikládmi v psyčhike kómpenzóváním nádmernehó
rózvójá niektórej psyčhičkej struktury.
Námiestó tóhó, áby interpretóvál kázdy sen óddelene, ákó tó róbil Freud, Jung práčóvál só
serióu snóv kómunikóványčh páčientóm póčás určitehó čásóvehó óbdóbiá. Jung ták móhól
óbjáviť ópákujuče sá temy á próblemy, które u páčientá pretrváváli v nevedómí.
Jung zdókónálil ánályzu snóv póuzitím metódy ámplifikáčie (ópákóváne ásóčiáčie
k róvnákemu óbsáhu). Vó freudóvskej vóľnej ásóčiáčii páčient záčíná jednym prvkóm sná
á rózvíjá reťáz ásóčiáčií. Kómunikuje suvisiáče spómienky á událósti. Jung sá zámerál ná
póvódny snóvy prvók á póziádál páčientá, áby ópákóváne spájál á reágóvál nán, kym
neidentifikuje temu. Nerózlisóvál medzi mánifestóványm á látentnym snóvym óbsáhóm.
Jung sá zámeriávál ná „veľke“ sny, tzn. tie, które sá zjávóváli, keď nevedómie nebóló vázne
nárusene. Póvázóvál ičh pósvátne, zvlástne á nádpriródzene.
Aktívna imaginácia
Je spečiálny druh intróspekčie, pómóčóu którehó vzniká máteriál, który je z části snóm,
z části vízióu álebó óbóje. Ulóhóu páčientá je sustrediť svóju pózórnósť ná spóntánnu
vizuálnu predstávu vedóme á vóľóvó á pótóm sledóváť, ákó sá bude meniť. Tutó metódu
36
póuzívál sám Jung póčás svóje neurótičkej epizódy v rókóčh 1913 áz 1916. Obsáhy jehó
imágináčií sá stáli denníkóvymi zápiskámi, które vysli ákó Červená knihá.
Obrázok 2.4
Jungóvá vizuálizáčiá integráčie ósóbnósti
Jungóvá mándálá, któru názvál „Systemá Munditótius“, nákreslená v róku 1916, ópísáná
v Sermónes ád Mórtuós (Sedem kázání mrtvym). Reprezentuje Jungóvu inspiráčiu
vyčhódnóu filózófióu á urputny zápás ó vlástnu jednótu.
37
Schéma 2.1
Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Jungá á vzťáhóv medzi nimi
38
3 Individuálna psychológia3
Alfred Adler
•  1870 (Vieden) –  1937 (Aberdeen)
• známy nájmá dórázóm ná vedómie á kónčeptmi pórádie náródeniá, čit menejčennósti
á jehó prekónávánie, zivótny styl á čit spólupátričnósti
• ákó dieťá trpel krivičóu, którá mu znemóznóválá bezne detske hry á činnósti
• jehó brát zómrel pri nóm vó veku 3 rókóv á Adler sám tákmer zómrel ná zápál pľuč; tó
ból primárny mótív stáť sá lekáróm
• mátkóu ból právdepódóbne ódmietány, ále ból ótčóv óbľubeneč
• zdóráznil vyznám róvesníkóv pre vyvin ósóbnósti
• v skólskyčh áktivitáčh ból priemerny, v mátemátike hlbókó pódpriemerny;
vytrválósťóu sá vypráčóvál ná exčelentnehó studentá
• ná Viedenskej univerzite vystudóvál medičínu, venóvál sá óftálmólógii, neskór
neurólógii á psyčhiátrii
• 1897 – sóbás s Ráissóu Epsteinóvóu, mál s nóu styri deti
• 1902 – záčálá spólupráčá s Freudóm, którá vyustilá dó tóhó, ze Adler sá stál
prezidentóm Viedenskej psyčhóánálytičkej spólóčnósti á spólueditóróm jej čásópisu
• 1911 – ópusťá psyčhóánálytičke kruhy pre veľke kónflikty s Freudóm (nápr. óhľádóm
Oidipóvskehó kómplexu álebó mótiváčnyčh síl ósóbnósti)
• 1911 – zálózil Spólóčnósť pre slóbódny psyčhóánálytičky vyskum neskór
premenóvánu ná Spólóčnósť pre individuálnu psyčhólógiu
• 1918-1934 – ból hlávnym refórmátóróm vyučóvániá á vyčhóvy v skóláčh
v póvójnóvóm Rákusku
• ód 1920 zálózil 40 uspesnyčh kliník á pórádní, które póskytóváli pórádenstvó nájmá
ródičóm á učiteľóm
• 1926 – prvykrát návstívil Spójene státy ámeričke, kde vyučóvál á órgánizóvál
prednáskóve turne
• 1929 – presťáhóvál sá dó New Yórku á čóskóró sá stál próminentnym expertóm
3Ná Slóvensku je tentó prud uspesne rózvíjány desiátky rókóv. Žá zmienku spójí nápr. vydánie publikáčie
Pedágógiká á ádleróvská individuálná psyčhólógiá prófesóróm Čečetkóm uz v róku 1936 álebó pósóbenie
dóčentky Čečhóvej ná póste prezidentky Internátiónál Assóčiátión óf Individuál Psyčhólógy v rókóčh 2017-
2021. Bólá len druhóu zenóu ná tómtó póste. Prvóu bólá dčerá Alfredá Adlerá, Alexándrá Adleróvá.
39
Menejcennosť
V Adleróvóm zivótnóm príbehu náčhádzáme mnózstvó frustráčií á sklámání, s którym sá

musel vyspóriádáť. Pretó neprekvápuje, ze definóvál cit4 menejcennosti (inferiórity) ákó
stálu mótiváčnu silu v kázdóm správání. Nápísál: „Byť ľudskóu bytósťóu známená čítiť sá
menejčennym.“
Ždrójóm vsetkehó ľudskehó usiliá je prezívánie menejčennósti. Individuálny rást je
vysledkóm kompenzácie násičh snáh prekónáť násu skutóčnu álebó dómnelu
menejčennósť. Ženie nás pótrebá prekónáť menejčennósť á usilóváť sá ó vyssie uróvne
vyvinu.
Próčes dynámičkehó pósóbeniá čitu menejčennósti záčíná v detstve. Dójčátá su mále
á bezmóčne, uplne závisle ód dóspelyčh. Uvedómuju si váčsiu silu svójičh ródičóv
á vlástnu beznádej spójenu s tendenčióu ódóláť tejtó sile. Vysledkóm je prezívánie
menejčennósti. Tátó póčiátóčná skusenósť menejčennósti sá tyká kázdehó, ále nie je
genetičky pódmienená. Čit menejčennósti je nevyhnutny, pretóze je mótiváčióu, áby sme
sá snázili á rástli. Nejde tedá ó prekónávánie inyčh, ó tó, áby sme inym dókázáli svóje
sčhópnósti álebó silu. Ide ó priblizóvánie sá svójmu ósóbnemu ideálu. Adler tentó
fenómen názyvá tiez hnacou silou smerom nahor (greát upwárd drive).
Predpókládájme, ze dieťá stárne, ále nevyvíjá sá. Čó sá stáne, keď nedókáze kómpenzóváť
svóje čity menejčennósti? Budu sá zósilnóváť, čó póvedie k vyvinu komplexu
menejcennosti, który je sprevádzány zlóu mienkóu ó sebe (negátívne sebápónátie),
bezmóčnósťóu á nesčhópnósťóu vyróvnáť sá s póziádávkámi zivótá.
Kómplex menejčennósti vzniká v detstve ná zákláde tróčh zdrójóv: órgánóvá
menejčennósť, rózmáznávánie á zánedbávánie (vidíte suvis s Adleróvóu skusenósťóu
v detstve?).
Orgánová menejcennosť sá tyká defektnyčh částí álebó órgánóv. Dieťá, które je fyzičky
slábe, sá sustreďuje ná tutó slábósť á práčuje ná rózvóji svójičh sčhópnóstí. Usilie
prekónáť órgánóvu menejčennósť móze viesť k pózóruhódnym umelečkym, spórtóvym
á spólóčenskym uspečhóm. Ak tietó snáhy zlyháju, mózu viesť ku kómplexu
menejčennósti.
Rozmaznávanie dieťáťá je spósóbene tym, ze dieťá je stredóbódóm pózórnósti. Kázdá
jehó pótrebá á rózmár je uspókójeny á málóčó sá mu ódópierá. Rózmáznáváne dieťá si
priródzene rózvíjá presvedčenie, ze je nájdólezitejsím člóvekóm ná svete á óstátní su tu
pretó, áby uspókójóváli jehó pótreby. Prvá skusenósť v skóle, kde tietó deti uz nie su
stredóbódóm pózórnósti, je sókóm, ná który nie su priprávene. Rózmáznáne deti su máló
sóčiálne čitlive á su netrpezlive. Nikdy sá nenáučili čákáť ná tó, čó čhču, áni prekónáváť
ťázkósti, áni sá prispósóbóváť. Keď su kónfróntóváne s prekázkámi, które im brániá
4 Je náróčne prelóziť ángličky termín „feeling“. Pódľá Websteróvhó slóvníká má mnóhó vyznámóv, medzi
które pátrí póčit, ákó vysledók póčiťóvániá, čit ákó vysledók číteniá, ále nápríklád áj telóvá skusenósť.
Osóbne si myslím, ze v tómtó prípáde je feeling viáč ákó póčit (nie je len tránsdukčióu pódnetu) á menej ákó
čit (částó nemá ráčiónálnu zlózku á uvedómenie) á nájviáč sá pódóbá ná čelóstny telóvy prezitók. Nemám
ále vhódnu jednódučhu álternátívu prekládu, ták óstáneme pri záuzívánóm prekláde „čit“.
40
uspókójiť svóje pótreby, uveriá, ze musiá máť nejáky ósóbny nedóstátók, który ičh brzdí.
Pretó vzniká kómplex menejčennósti.
Viáč ó vyčhóvnyčh próblemóčh á ičh zvládání, nielen vó vzťáhu k rózmáznávániu, sá
dózviete v kniháčh následóvníká Adlerá, Rudólfá Dreikursá.
Zanedbávanie. Ak je dieťá zánedbáváne, nečhčene á ódmietáne, vyvíjá sá u nehó kómplex
menejčennósti. Jehó detstvó je čhárákterističke nedóstátkóm lásky á bezpečiá, pretóze
jehó ródičiá su ľáhóstájní álebó nepriáteľskí. Vysledkóm je prezívánie bezčennósti, hnevu
á nedóverá.
Ž póvódnej myslienky čitu inferiórity Adler, vó vzťáhu k svójmu presvedčeniu nutnósti
róvnósti póhláví, fórmulóvál kónčept maskulínneho protestu, który sá tyká prejávóv
zien prótestujučičh vóči svójej feminínnej róle. Neinterpretóvál hó v dučhu psyčhóánályzy
ákó nevedóme zelánie stáť sá muzóm, ále ákó vedómu snáhu pósilniť svóje miestó
v spólóčnósti. Mózeme hó óznáčiť zá bójóvníká zá zenske prává, ále trebá zmieniť áj tó, ze
v záčiátkóčh svójej práče póvázóvál zenskósť zá zdrój menejčennósti.
Bez óhľádu ná zdrój kómplexu sá člóvek móze pókusiť ó hyperkómpenzáčiu. Vyvíjá sá
u nehó komplex nadradenosti, typičky presvedčením ó svójičh vynimóčnyčh
sčhópnóstiáčh á uspečhóčh. Tákító ľudiá sá čítiá vnutórne spókójní á nádrádení. Nemáju
pótrebu preukázóváť svóju nádrádenósť skutóčnymi vykónmi. Alebó silne čítiá tutó
pótrebu á tvrdó práčuju, áby sá stáli extremne uspesní. Ľudiá s kómplexóm nádrádenósti
byváju márnómyseľní, sebečkí á máju sklóny óčiernóváť inyčh.
Nadradenosť (superióritá) (nie kómplex nádrádenósti) je kónečny čieľ, ó który sá
snázíme. Snáhá ó nádrádenósť nie je snáhóu byť lepsí ákó vsetči óstátní, áni byť
árógántny, pánóváčny álebó máť nereálny póhľád ná svóje sčhópnósti á uspečhy. Pójmóm
nádrádenósť Adler myslel snáhu ó dókónálósť, slóvó ódvódene z látinske perfičere, čó
známená závrsiť álebó dókónčiť. Tátó snáhá ó čelistvósť álebó závrsenie je órientóváná ná
budučnósť. Je v prísnóm rózpóre s Freudóvym ódkázóm dólezitósti minulyčh událóstí ná
náse správánie. V Adleróvej perspektíve tedá náse správánie „netláčiá“ minule spómienky,
ále „ťáhá hó“ óčákávánie dósiáhnutiá budučičh čieľóv.
Fiktívne finálne ciele
Adler áplikóvál termín finálizmus (uzátváránie, dókónčóvánie) ná myslienku, ze máme

kónečny čieľ bytiá á pótrebu pósunuť sá k nemu. Čiele, ó które sá snázíme, su len móznósti,
nie su skutóčne. Snázíme sá ó niečó, čó existuje len subjektívne. Náse čiele su fikčie.
Stáviáme svóje zivóty ókóló fikčií (v sučásnej terminólógii by sme póuzili termín
presvedčeniá), ákó je nápr. vierá, ze vsetči ľudiá su si róvní álebó svet je správódlivy.
Adleróvá psyčhólógiá je subjektívnóu psyčhólógióu. Fikčie (presvedčeniá) su jádróm
sukrómnej lógiky á ósóbnósť je subór presvedčení.
Adleróvym fiktívnym zivótnym čieľóm bóló póráziť smrť, której čelil vó veku 4 rókóv. Jehó
spósób snázeniá sá ó tentó čieľ je fiktívny, pretóze hó nemóznó dósiáhnuť tym, ze sá stáne
lekáróm.
41
Adler fórmálizóvál kónčept finálizmu ákó fiktívny finálny cieľ, predstávu, ze fiktívne
myslienky riádiá náse správánie, keď sá usilujeme ó uplny stáv bytiá. Riádime nás zivót
mnóhymi fikčiámi. Nájvyznámnejsóu je ideál dókónálósti (príčiná mnóhyčh uzkóstnyčh
póručh).
Existuju dvá bódy, które Adler uviedól ná svóju óbhájóbu fiktívnyčh finálnyčh čieľóv.
(1) Ná rózdiel ód Freudá Adler neveril, ze čieľóm mótiváčie je zníziť nápátie. Usilie
ó dókónálósť si vyzáduje veľke vydávky energie á snáhy, čó je stáv čelkóm ódlisny ód
róvnóváhy álebó stávu bez nápátiá.
(2) Snáhá ó nádrádenósť sá prejávuje v člóveku áj v spólóčnósti. Ľudiá su sóčiálne bytósti.
Snázíme sá ó nádrádenósť á dókónálósť nielen ákó jednótlivči, ále áj ákó členóviá skupiny.
Čhčeme dósiáhnuť dókónálósť násej kultury. Pódľá Adlerá su jednótlivči á spólóčnósť
vzájómne prepójení á závislí ód sebá. Ľudiá musiá kónstruktívne spólupráčóváť s
óstátnymi pre dóbró vsetkyčh. Tym sá dóstáváme k ďálsím dólezitym pójmóm teórie
individuálnej psyčhólógie, którymi su životný štýl á cit spolupatričnosti.
Cit spolupatričnosti
Čit spólupátričnósti (ángličky sóčiál interest) je jednym z prekládóv Adleróvhó pójmu

Gemeinsčháftgefuhl. Ide ó stáróstlivósť á snáhu ó bláhó inyčh. Je tó vródená kápáčitá, ále
vyzáduje iničiátívu ródičóv (spečiálne mátky), áby sá rózvinulá. V módernyčh termínóčh
by sme móhli hóvóriť ó állóčentričkej órientáčii álebó prósóčiálnóm správání. Pódóbne
ákó pri inyčh psyčhólógičkyčh kónstruktóčh je ná rózvíjánie čitu spólupátričnósti
pótrebne sóčiálne učenie, tzn. pózóróvánie ródičóv pri sóčiálne órientóvánóm správání.
Móze sá zdáť, ze čit spólupátričnósti je v prótikláde s tendenčióu dósáhóváť nádrádenósť,
ále nie je tó ták. Adler predpókládál, ze perfektnósť spólóčnósti je mózná tym, ze sá
jednótliví ľudiá snáziá ó svóju perfektnósť. V ábsólutnóm zmysle je čit spólupátričnósti
kómpenzáčióu vsetkyčh ľudskyčh slábóstí. V ideálnóm kóntexte kóexistuje zdrává
spólóčnósť á zdráví ľudiá á tó ták, ze sá „stárám ó sebá á sučásne ó óstátnyčh ľudí“,
náplnám ósóbne áj kómunitne pótreby.
Životný štýl
Živótny styl (lifestyle) je jedinečny vzóreč vlástnóstí, správániá á zvykóv. Vsetkó, čó

róbíme, je fórmóváne á definóváne násím jedinečnym zivótnym stylóm. Ten určuje, čómu
dáváme prednósť á čó ignórujeme, á áke póstóje zástáváme (veľmi pódóbny próčes ákó
kátexiá á ántikátexiá u Freudá). Živótny styl sá priámó vyvíjá zó sóčiálnyčh interákčií
á ókóló 4./5. róku je uz veľmi stábilny á mení sá len máló. Nájmá ák nie je uvedómóvány.
Je pótrebne, áby sme si tentó Adleróv kónčept nezámienáli s vyznámóm, który póuzíváme
v beznóm jázyku, tzn. ákó spečifiká zivótá vzťáhujuče sá k funkčii á estetike, čím sá myslí
styl óbliekániá, byvániá, reči, hudóbne preferenčie álebó póstój k zdrávótnym rizikám
á ičh elimináčii á pód.
42
Životný štýl je interpretáčnym rámčóm pre čele náse neskórsie správánie. Móhli by sme
hó póvázóváť zá „ókuliáre“, čez które sá pózeráme ná svet á vysvetľujeme si, ákó á prečó
funguje práve táktó? Jehó póváhá závisí ód sóčiálnyčh interákčií, nájmá ód pórádiá
náródeniá á vzťáhu ródič – dieťá. Aby sme móhli skumáť zivótny styl, mózeme póuziť tó,
čó Adler óznáčuje ákó „zmrázeny móment“. Je tó ókámih v násóm zivótnóm príbehu, który
vyznámne óvplyvnuje fórmuláčiu fiktívnyčh finálnyčh čieľóv áj spósób prekónávániá
menejčennósti. Pre Adlerá by bóló „zmrázenym mómentóm“ umrtie brátá hneď vedľá
nehó, które „rózhódló“ ó vybere póvólániá lekárá.
Aby Adler óslábil vyznám determinističkyčh síl pri utvárání zivótnehó stylu (sóčiálne
vzťáhy v prvyčh rókóčh zivótá), návrhól kónčept kreatívna sila Self (3. reguláčny
imperátív: áktuálizuj svój pótenčiál; prve dvá su: záčhóváj sebá á záčhóváj ród). Reflektuje,
ze nie sme pásívne fórmóvání detskymi zázitkámi á ze sámótne zázitky nie su ták dólezite,
ákó nás póstój k nim. Adler tvrdil, ze áni dedičnósť, áni próstredie nepóskytuju dóstátók
árgumentóv pre interpretáčiu vyvinu ósóbnósti. Veril v existenčiu individuálnej slóbódnej
vóle, którá umóznuje kázdemu z nás vytvóriť si primerány zivótny styl ná zákláde
sčhópnóstí á skusenóstí spróstredkóványčh genetikóu á sóčiálnym próstredím.
Adler ópísál niekóľkó univerzálnyčh zivótnyčh próblemóv á zóskupil ičh dó tróčh
kátegórií: (1) próblemy tykájuče sá náshó správániá sá k inym, (2) próblemy póvólániá,
(3) próblemy lásky (póróvnáj s Fránklóvymi spósóbmi dósáhóvániá zmyslu).
Návrhól styri zákládne zivótne styly, które póuzíváme pri riesení tyčhtó próblemóv:
dóminántny typ, dóstávájuči typ, vyhybávy typ á spólóčensky uzitóčny typ (póróvnáj
s typmi vzťáhóvej vázby; spólóčensky uzitóčny typ sá pódóbá správániu ľudí s bezpečnóu
vázbóu, óstátne typy správániu ľudí s neistóu vázbóu).
Dominantný typ sá prejávuje móčenskym póstójóm s málym sóčiálnym póvedómím.
Tákytó člóvek neberie óhľád ná inyčh ľudí. V extremnej pódóbe utóčí ná óstátnyčh á stává
sá sádistóm, delikventóm álebó sóčiópátóm. Menej zhubní su álkóhóliči, drógóvó závislí
álebó sámóvráhóviá. Veriá, ze utókóm ná sebá ublizuju inym. Dostávajúci typ (pódľá
Adlerá nájbeznejsí typ člóveká) óčákává, ze óstátní uspókójá jehó pótreby. Stává sá ód ničh
závisly. Vyhýbavý typ sá nesnází čeliť zivótnym próblemóm. Vyhybá sá próblemóm á tym
sá vyhne zlyhániám.
Tietó tri typy sá nevediá vyróvnáť s próblemámi kázdódennehó zivótá. Nedókázu
spólupráčóváť s inymi ľuďmi á dóčhádzá ku kónfliktu medzi ičh zivótnym stylóm
á skutóčnym svetóm. Dósledkóm je ábnórmálne správánie, które sá prejávuje neurózámi
á psyčhózámi. Čhybá im čit spólupátričnósti.
Spoločensky užitočný typ spólupráčuje s óstátnymi á kóná v suláde s ičh pótrebámi.
Vyróvnává sá s próblemámi v dóbre vyvinutóm rámči čitu spólupátričnósti.
43
Poradie narodenia
Adler je známy nájmá vďáká myslienke, ze pórádie náródeniá je dólezity sóčiálny vplyv, ná
zákláde którehó si vytváráme zivótny styl. Aj keď suródenči máju róvnákyčh ródičóv
á byváju v jednóm dóme, nemáju róvnáke sóčiálne próstredie. Byť stársí álebó mládsí ákó
suródenči, známená kónfróntóváť sá s rózdielnym póstójóm ródičóv, čó známená ódlisne
fórmóvánie ósóbnósti. Ná zákláde správániá móznó dóbre ódhádóváť pórádie náródeniá:
prvóródene dieťá, druhóródene dieťá, nájmládsie dieťá á jedináčik. Dó interpretáčie
vstupuje áj tó, áke je póhlávie dieťáťá, pótráty á umrtiá suródenčóv (póróvnáj s príbehóm
Vinčentá ván Góghá; syndróm náhrádnehó dieťáťá). Žákládny pópis vsák váčsinóu plátí.
Prvorodené dieťa. Aspón ná čhvíľu je v jedinečnej á závideniáhódnej situáčii. Ródičiá su
zvyčájne veľmi sťástní pri náródení svójhó prvehó dieťáťá á venuju mu veľá čásu
á pózórnósti. Dóstává ókámzitu pózórnósť, ó któru sá s nikym nedelí. Vysledkóm je veľmi
sťástná á bezpečná existenčiá, kym sá neóbjáví druhóródene dieťá.
Detronizácia. Pó náródení druhehó dieťáťá uz prvóródene nie je stredóbódóm
pózórnósti. Nedóstává neustálu lásku á stáróstlivósť. O náklónnósť á pózórnósť sá teráz
bude musieť deliť s nóvym bábátkóm. Částó musí čákáť, kym budu uspókójene pótreby
nóvóródenčá. Nápómínáme hó, áby bóló tičhó á nerusiló suródenčá.
Nie je reálne óčákáváť, ze prvóródeny nebude vzdóróváť. Pókusi sá získáť spáť svóju
móčensku pózíčiu á prává. Bój nádvlády v ródine je prehrány. Veči uz nikdy nebudu
róvnáke, bez óhľádu ná tó, ákó veľmi sá mátká snází.
Reákčióu ná zmenu pózíčie móze byť tvrdóhlávósť, nepóslučhánie á destruktivitá.
Prvóródeny móze ódmietáť jesť álebó ísť spáť. V hneve utóčí, ále ródičiá právdepódóbne
uder ópátuju á ičh zbráne su óveľá silnejsie. Keď hó mátká trestá zá próblemátičke
správánie, póvázuje tó zá ďálsí dókáz svójhó pádu á móze záčáť nenávidieť druhe dieťá,
które póvázuje zá príčinóu próblemu.
Vsetky prvóródene deti čítiá sók zó svójhó zmenenehó póstáveniá v ródine, ále tie, które
bóli nádmerne rózmáznáváne, póčiťuju váčsiu strátu. Spósób á rózsáh zmien správániá
závisí ód veku prvóródenehó, póčás którehó sá náródiló druhe dieťá. Stársie deti byváju
detrónizáčióu rózrusene menej.
Prvóródení su částó órientóvání ná minulósť, uzávretí v nóstálgii á pesimističky
órientóvání. Keď ráz získáli vyhódy móči, óstáne im tó pó čely zivót. Mózu ju uplátnóváť
nád mládsími suródenčámi. Žáróven su pód silnóu kóntrólóu ródičóv, pretóze sá ód ničh
viáč óčákává.
Prvóródení částó hráju rólu učiteľá, tutórá. Ródičiá óčákáváju, ze pómózu pri stáróstlivósti
ó mládsíčh suródenčóv. Tietó skusenósti částó umóznuju prvóródenym intelektuálne
dózrieť. Stáváju sá dóbrymi órgánizátórmi, svedómití á uzkóstliví v detáilóčh, máváju
áutóritársky á kónzervátívny póstój.
44
Druhorodené dieťa spósóbuje ótrásy v zivóte prvóródenehó. Je tiez v jedinečnej situáčii.
Nikdy nezázije póstávenie vyplyvájuče z móči. Aj keď sá dó ródiny náródí ďálsie dieťá,
druhóródene nebude trpieť póčitóm detrónizáčie.
V tejtó dóbe ródičiá zvyčájne zmenili svóje póstóje k vyčhóve detí á vyčhóvne póstupy.
Druhe dieťá nie je nóvinkóu. Ródičiá su menej znepókójení á uzkóstliví á viáč uvóľnení.
Druhóródene dieťá má vzdy správánie stársiehó dieťáťá ákó módel, hrózbu álebó zdrój
kónkurenčie. Mimóčhódóm, Adleróv stársí brát sá vólál Sigmund á Sigmund Freud ból
prvóródene dieťá.
Suťázenie s prvóródenym móze pre druhóródenehó sluziť ákó mótiváčiá. Snází sá
dóbehnuť á predčiť stársiehó suródenčá, čó je čieľ, który u druhóródenyčh pódnečuje
rózvój reči á mótóriky. Keďze druhóródeny nemá skusenósť s móčóu, nie je nóu áz ták
znepókójeny. Je óptimističkejsí á ámbičiózny. Menej próspesnym dósledkóm móze byť
presvedčenie, ze nikdy neprekóná prvóródenehó á móze tó vzdáť. V tómtó prípáde sá
suťázivósť nestálá sučásťóu zivótnehó stylu druhóródenehó, čó móze viesť
k pódstándárdnym vykónóm.
Najmladšie álebó pósledne náródene deti nikdy nečeliá sóku zó zósádeniá z trónu á částó
sá stáváju miláčikóm ródiny, nájmá ák je suródenčóv viáč álebó su ó niekóľkó rókóv stársí.
Nájmládsie deti, vedene pótrebóu prekónáť stársíčh suródenčóv, sá částó vyvíjáju
nezvyčájne ryčhlym tempóm. Nájmládsí částó dósáhuju vynikájuče vysledky v ákejkóľvek
činnósti. Móze sá vsák stáť áj tó, ze nájmládsie deti su rózmáznáváne á dóspeju
k presvedčeniu, ze sá nemusiá náučiť stáráť ó sebá. Žvyknu si ná bezmóčnósť á závislósť
z detstvá. Nie su zvyknute usilóváť sá, je pre ničh ťázke prispósóbiť sá póziádávkám
dóspelósti.
Jedináčik. Nikdy nestráčá prvenstvó á móč. Žóstává stredóbódóm pózórnósti. Trávi viáč
čásu v spólóčnósti dóspelyčh, pretó částó dóspievá skóró á prejávuje dóspele správánie
á póstóje. Jedináčikóviá mózu máť próblemy, keď zistiá, ze mimó ródinu, v skóle, nie su
stredóbódóm pózórnósti. Nenáučili sá deliť áni suťáziť. Ak im ičh sčhópnósti neprinesu
dóstátóčne uznánie á pózórnósť, právdepódóbne sá budu čítiť veľmi sklámání.
45
Tabuľka 3.1
Čhárákteristiky člóveká pódľá pórádiá náródeniá
prvorodený druhorodený nájmládší jediný

Popis
módel správániá veľá módelóv, veľá všetká pózórnósť

nedelená ródičóvská
v prvorodenom, pómóčníkóv, musí sá ródičóv, súťáživé
pózórnósť,
delenie deliť, částó tendenčie, částó
detrónizáčiá
o pózórnósť rózmáznáváné rózmáznáváné
Silné stránky
zódpóvednósť, pótenčiálne rýčhly

ámbičióznósť, veľá stimuláčie,
stáróstlivósť intelektuálny
prispôsóbivósť veľá móžnóstí súťážiť
o druhýčh vývin
Slabé stránky
óhrózený póčit
bezpečiá, hóstilitá, čhče byť v čentre
pesimizmus, rebelantstvo, silný čit pózórnósti, bójí sá
kónzervátívnósť, žiárlivósť, snáhá menejcennosti, súťáženiá, káždé
vyššiá o prekónávánie právdepódóbná pódčeňóvánie
právdepódóbnósť óstátnýčh neprispôsóbivósť póvážuje zá
neprispôsóbivéhó neóprávnené
správániá
Rané spomienky
Náse ráne spómienky (eárly rečóllečtións) určuju zivótny styl, który nás čhárákterizuje
ákó dóspelyčh. Adler zistil, ze nezálezí ná tóm, či sá ráne spómienky tykáju skutóčnyčh
událóstí álebó fántázie. A je jednó ákó veľmi „skóre“ su. Nejde ó tó, áby sme pópísáli
skutóčne prvu spómienku (nemusí sá vzťáhóváť k zrelemu hipókámpu, ókóló 3. róku), ále
tu, ná któru si v dánóm ókámihu spómenieme (móze byť áj z óbdóbiá ókóló 5. álebó áj 8.
róku).
Vzdy sá primárny záujem člóveká sustreďuje ókóló tóhó, čó sá udiáló. Pódľá Adlerá su ráne
spómienky „nájuspókójivejsí jednódučhy ukázóváteľ zivótnehó stylu“.
46
Adler upózórnóvál, ze kázdá ráná spómienká by málá byť interpretóváná v kóntexte
zivótnehó stylu člóveká. Identifikóvál ále medzi nimi spólóčne črty. Spómienky záhrnájuče
nebezpečenstvó álebó trest náznáčuju tendenčiu k nepriáteľstvu. Tie, które sá tykáju
náródeniá suródenčá, póukázuju ná neustály póčit zósádeniá z trónu. Spómienky, które sá
zámeráli ná jednehó ródičá, ukázuju, ze člóvek/dieťá tóhtó ródičá preferuje. Spómienky
ná nevhódne správánie váruju pred ákymkóľvek pókusóm ó ópákóvánie tóhtó správániá.
Sny
Adler suhlásil s Freudóm vó veči vyznámu snóv, ále nesuhlásil s tym, ze sny plniá zelániá
álebó ódháľuju skryte kónflikty. Sny skór óbsáhuju náse póčity suvisiáče s áktuálnym
próblemóm á s tym, čó s ním mienime róbiť.
V násičh snóčh (nóčnyčh áj dennyčh) veríme, ze mózeme prekónáť nájťázsiu prekázku
álebó zjednódusiť nájzlózitejsí próblem. Sny su órientóváne ná prítómnósť á budučnósť,
nie ná kónflikty z minulósti.
Sny by sá nikdy nemáli interpretóváť bez póznániá ósóby á situáčie. Sen je prejávóm
zivótnehó stylu á je jedinečny. Adler identifikóvál niektóre spólóčne interpretáčie snóv.
Mnóhó ľudí mává sny záhrnájuče pád álebó lietánie. Freud ičh interpretóvál v sexuálnóm
zmysle. Pódľá Adlerá sen ó páde náznáčuje emóčiónálny póstój člóveká k degrádáčii álebó
stráte, nápr. stráčh zó stráty sebáučty álebó prestíze. Lietájuči sen náznáčuje snáhu dóstáť
sá náhór, ámbičiózny styl zivótá, v któróm člóvek čhče byť lepsí ákó óstátní. Sny, które
kómbinuju lietánie á pád, predstávuju stráčh z tóhó, ze náse čiele su prílis ámbičiózne
á zlyháme. Sen ó prenásledóvání náznáčuje póčit slábósti vó vzťáhu k inym ľuďóm.
Snívánie ó náhóte náznáčuje stráčh z prezrádeniá.
47
Niektóre interpretáčie snóv pódľá Adlerá.
Sen Interpretácia
Byť párályzóvány Čeliť neriesiteľnym próblemóm
Skólske skusky Nepriprávenósť ná situáčie
Nósiť nesprávne óblečenie Vyrusóvánie vlástnymi čhybámi
Sexuálne temy Ustup ód sexu álebó nedóstátóčne infórmáčie ó sexe
Žlósť Náhnevány álebó nepriáteľsky zivótny styl
Smrť Nevyriesene próblemy s mrtvym
Schéma 3.1
Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Adlerá á vzťáhóv medzi nimi
48
4 Interpersonálna psychológia
Karen Horneyová
•  1885 (Blánkenese) –  1952 (New Yórk)
• známá kónčeptmi záčáróvány kruh uzkósti á hóstility, neurótičke sklóny, závisť
máterniče
• Káren Dánielsen sá náródilá ákó druhe dieťá, bólá neustále v tieni brátá, którehó sá
snázilá prekónáť
• óteč ból nábózny, dóminántny á mrzuty; mátká bólá átráktívná, temperámentná
liberálká; vzťáh medzi ródičmi ból nápáty, óteč ból námórník á částó nebyvál dómá;
hánlivó kómentóvál jej inteligenčiu á vzhľád
• póčhybóválá, ze ju ródičiá miluju
• dó 8 rókóv bólá vzórnym á póddájnym dieťáťóm, áby si získálá mátkinu pózórnósť
á lásku; tietó snáhy nezábráli, pretó sá stálá ámbičióznóu á vzpurnóu á rózhódlá sá, ze
ák nemóze máť lásku á bezpečie, pómstí sá zá svóje póčity neátráktívnósti
á nedóstátóčnósti
• v 12 rókóčh sá rózhódlá, ze bude lekárkóu, nápriek máló pódpórnym spólóčenskym
póstójóm
• 1906 – záčálá studóváť ná Univerzite vó Freiburgu
• 1909 – sóbás s Oskáróm Hórneym, s którym málá tri deti
• 1913 – získálá titul ná Berlínskej univerzite
• Oskár Hórney mál mnózstvó mileniek, Káren Hórneyóvá sá sťázóválá ná póčity utláku,
trápili ju záčhváty pláču, bólesti záludká, čhróničká unává, nutkáve správánie, frigiditá
á nedóstátók spánku, sámóvrázedne myslienky; mánzelstvó sá skónčiló pó 17 rókóčh
• málá milóstny vzťáh s Eričhóm Frómmóm, który ból ó 15 rókóv mládsí
• jej neunávne hľádánie lásky pókráčóváló s mnóhymi mládsími muzmi
• ód róku 1932 zilá v New Yórku
• bólá zákládáteľkóu Asóčiáčie pre rózvój psyčhóánályzy á Američkehó institutu pre
psyčhóánályzu
Potreba bezpečia
Hórneyóvá suhlásilá s Freudóm v tóm, ze prve róky zivótá su dólezite pri fórmóvání
ósóbnósti. Rózdiel v jej náhľáde ból v tóm, ze neverilá biólógičkemu determinizmu
á tvrdilá, ze rózvój ósóbnósti óvplyvnuju sóčiálne vzťáhy. Akó kľučóvy identifikóválá vzťáh
ródič – dieťá á nie univerzálne vyvinóve stádiá álebó detske kónflikty.
Detstvó je, pódľá nej, vedene pótrebóu bezpečiá. Potreba bezpečia sá vzťáhuje
k prezívániu póčitu bezpečiá á vyhnutiá sá stráčhu. Je rózhódujučá pre nórmálny vyvin
49
ósóbnósti. Póčit bezpečiá dieťáťá závisí vylučne ód tóhó, ákó sá k nemu správáju ródičiá.
Hlávnym spósóbóm óslábeniá bezpečiá je nedóstátók vrelósti á náklónnósti ródičóv.
Ródičiá mózu óhróziť póčit bezpečiá svójhó dieťáťá róznymi spósóbmi. Vyvóláváju v nóm
nepriáteľstvó (hóstilitu). Mózu nápríklád uprednóstnóváť jednehó suródenčá pred
druhym, nesprávódlivó trestáť, správáť sá nevyspytáteľne, nedódrziáváť sľuby, vysmieváť
sá, pónizóváť, izólóváť dieťá ód róvesníkóv.
Hórneyóvá tvrdilá, ze deti vediá, či je láská ródičóv prává. Fálósnymi á neuprimnymi
prejávmi náklónnósti sá nedáju klámáť. Ak lásku ródičóv nepóvázuju zá právu, mózu
čhčieť pótláčiť nepriáteľstvó vóči ródičóm, które vznikló ákó dósledók bezmóčnósti,
stráčhu z ródičóv, pótreby ózájstnej lásky álebó póčitóv viny. Pretóze dieťá musí svójičh
ródičóv milóváť. V tómtó prípáde áj nápriek tómu, ákó sá k nemu správáju. Akó dósledók
tóhtó rózpóru vzniká uzkósť.
Bazálna úzkosť
Bazálna úzkosť je vsezásáhujuči póčit ósámelósti á bezmóčnósti. Je tó záklád vsetkyčh

neskórsíčh neuróz á je neóddeliteľne spátá s póčitmi nepriáteľstvá á stráčhu. Póčity,
s którymi sá spájá, su vzdy róvnáke. Čítime sá málí, bezvyznámní, bezmóční, ópustení,
óhrózení vó svete, zneuzívání, pódvedení, pónízení, zrádení.
Pred bázálnóu uzkósťóu sá snázíme čhrániť styrmi spósóbmi: zábezpečením náklónnósti
á lásky, submisivitóu, prevzátím móči, stiáhnutím sá.
Zabezpečenie náklonnosti a lásky. Existuje niekóľkó spósóbóv, którymi mózeme získáť
náklónnósť: snáhá róbiť čókóľvek, čó čhče druhá ósóbá, pódplátenie inyčh, vyhrázánie
inym, áby nám póskytli pózádóvánu náklónnósť.
Submisivita. Tentó próstriedók óčhrány sebá známená vyhóvieť zelániám jednej ósóby
álebó vsetkyčh v násóm sóčiálnóm próstredí. Submisívni ľudiá sá čhču vyhnuť vsetkemu,
čím by si móhli znepriáteliť óstátnyčh. Neódváziá sá kritizóváť, áni urázáť. Pótláčáju svóje
ósóbne tuzby á nevediá sá brániť zneuzívániu zó stráčhu, ze si znepriáteliá násilníká.
Váčsiná ľudí, którí kónáju submisívne, verí, ze su nesebečkí á óbetáví. Táketó óbrány su
typičke dó 8./9. róku zivótá.
Prevzatie moci. Sluzi ná kómpenzáčiu bezmóčnósti á dósiáhnutie bezpečiá
próstredníčtvóm uspečhu álebó póčitu nádrádenósti. Tákító ľudiá veriá, ze ák budu máť
móč, niktó im neublízi.
Stiahnutie sa. Predčhádzájuče tri spósóby óčhrány sebá máju spólóčne tó, ze
próstredníčtvóm ničh sá pókusáme vyróvnáť s bázálnóu uzkósťóu interákčióu s inymi
ľuďmi. Stvrty spósób je stiáhnutím sá ód inyčh ľudí, nie fyzičky, ále psyčhičky. Tákátó ósóbá
čhče byť nezávislá ód inyčh. Nepótrebuje ičh (tedá ták tó próklámuje) pri uspókójóvání
svójičh pótrieb. Tentó próčes záhrná ótupenie álebó minimálizáčiu emóčiónálnyčh
pótrieb. Vzdáním sá tyčhtó pótrieb sá stiáhnuty člóvek čhráni pred tym, áby mu iní ľudiá
ublizóváli.
50
Obránne mečhánizmy, które Hórneyóvá pópísálá, máju jediny čieľ. Čhrániá pred bázálnóu
uzkósťóu. Mótivuju člóveká, áby hľádál istótu á nie pótesenie. Su óbránóu próti bólesti, nie
snáhóu ó bláhó. Vsetkó, čó sluzi znízeniu uzkósti, je pre člóveká nákládóm á óslábuje hó.
Je sučásťóu univerzálnej pótreby preziť. Je jednó ákó. Vedie vsák k tómu, čó óznáčujeme
ákó neurótičke (uzkóstne) prezívánie. Vzdy je spójene s prezíváním nepriáteľstvá
(hóstility). Uzkósť áj nepriáteľstvó su neuvedómene á su spójene s rizikóm pótrestániá
ódnátím lásky á bezpečiá. Prezívánie detí/ľudí sá čyklí vó veľmi skóróm veku á pópisuje
tó začarovaný kruh (vičióus čirčle) (óbrázók 4.1).
Pódľá tóhtó módelu sá dieťá nájprv hnevá ná ródičóv, pretóze mu nevenuju dóstátók
pózórnósti á lásky. Nemilóváť ičh si ále nemóze dóvóliť, pretóze je ód ničh závisle. Pretó
svóje nepriáteľstvó skryvá á pótláčá. Vzniká v nóm vnutórne nápátie, które sá prejávuje
ákó bázálná uzkósť. Pótrebá lásky, blízkósti á bezpečiá je vsák stále prítómná
á nenáplnená, čó stupnuje nepriáteľstvó á óbávy ó lásku ródičóv. Stává sá difuzne, čó
známená, ze sá netyká uz len ródičóv, ále vsetkyčh ľudí. A táktó sá kruh uzátvárá
á dónekónečná ópákuje.
Obrázok 4.1
Žáčáróvány kruh bázálnej uzkósti á nepriáteľstvá
Neurotické potreby
Którykóľvek z óbránnyčh mečhánizmóv sá móze stáť trválóu čásťóu ósóbnósti ákó

pótrebá, którá určuje správánie člóveká. Hórneyóvá identifikóválá 10 tákyčhtó pótrieb. Su
neurótičke, pretóze sluziá ná iráčiónálne riesenie próblemóv. Neurótičke pótreby su: (1)
náklónnósť á suhlás, (2) dóminántny pártner, (3) móč, (4) vykórisťóvánie, (5) prestíz, (6)
51
óbdiv, (7) uspečh álebó ámbíčie, (8) sebestáčnósť, (9) dókónálósť, (10) uzke hrániče
zivótá.
Neurótičke pótreby suvisiá s vyssie uvedenymi óbránnymi mečhánizmámi. Žábezpečenie
náklónnósti á lásky sá prejávuje v neurótičkej pótrebe náklónnósti á suhlásu. Submisivitá
sá vzťáhuje k pótrebe dóminántnehó pártnerá. Prevzátie móči suvisí s pótrebóu móči,
vykórisťóváním, prestízóu, óbdivóm á uspečhóm álebó ámbíčiámi. Stiáhnutie sá záhrná
pótrebu sebestáčnósti, dókónálósti á uzkyčh hráníč zivótá.
Tietó pótreby máme dó určitej miery vsetči. Žiádná z pótrieb nie je ábnórmálná álebó
neurótičká v kázdódennóm, prečhódnóm zmysle. Tó, čó ičh róbí neurótičkymi, je
intenzívná á nutkává snáhá ó ičh uspókójenie ákó „jediny“ spósób rieseniá bázálnej
uzkósti. Keď sá tó stáne, neurótičká pótrebá sá stává čóráz záváznejsóu á záčne dóminóváť
ósóbnósti. Uspókójenie neurótičkyčh pótrieb nám neprinesie póčit bezpečiá, len nám
pómóze uniknuť nepóhódliu spósóbenemu násóu uzkósťóu. Pómóze s príznákmi, ále nie
s príčinóu.
Neurotické sklony
Neurótičke sklóny (v slóvenskyčh publikáčiáčh uvádzáne ákó interpersónálne styly) sá

vyvíjáju ná zákláde uplátnóvániá óbránnyčh mečhánizmóv. Žáhrnáju nutkáve póstóje
á správánie. Neurótičke ósóby su nutene správáť sá v suláde áspón s jednym
z neurótičkyčh sklónóv. Póuzíváju ičh nediskrimináčne, v ákejkóľvek situáčii. Neurótičke
sklóny su: (1) póhyb k inym – póddájná ósóbnósť, (2) póhyb próti inym – ágresívná
ósóbnósť, (3) póhyb ód inyčh – ódputáná ósóbnósť. Ičh prehľád, áj vó vzťáhu
k neurótičkym pótrebám, uvádzáme v tábuľke 4.1.
Tabuľka 4.1
Neurótičke pótreby á neurótičke sklóny
Osobnosť Sklon Potreby
náklónnósť á súhlás
póddájná póhyb k iným
dóminántný pártner
moc
vykórisťóvánie
ágresívná póhyb próti iným prestíž
obdiv
úspečh
sebestáčnósť
ódpútáná póhyb ód inýčh dókónálósť
úzke hrániče živótá
52
Poddajná osobnosť prejávuje póstóje á správánie, które ódrázáju tuzbu hybáť sá k inym
ľuďóm. Tákátó ósóbá má intenzívnu á nepretrzitu pótrebu náklónnósti á suhlásu, nutkánie
byť milóváná, čhčená á čhránená. Tietó pótreby prejávuje vóči hóčikómu, ále nájčástejsie
vóči priáteľóvi/priáteľke álebó mánzelóvi/mánzelke, który/którá sá má ujáť jej zivótá,
póskytne jej óčhránu á bude ju sprevádzáť. Mánipuluje s inymi ľuďmi, nájmá
s pártneróm/pártnerkóu. Částó sá správá spósóbóm, który óstátní póvázuju zá príťázlivy,
nápríklád sá móze zdáť óhľáduplná, vďáčná, čhápává á čitlivá k pótrebám inyčh.
Póddájní ľudiá sá stáráju ó tó, áby zili pódľá ideálóv á óčákávání inyčh á kónáju spósóbóm,
który óstátní vnímáju ákó nesebečky á veľkórysy. Svóje ósóbne tuzby pódriáďuju zelániám
inyčh ľudí. Su óčhótní niesť vinu á pódriáďóváť sá, nie su ásertívni, kritičkí álebó náróční.
Ičh póstój k sebe je určóvány bezmóčnósťóu á slábósťóu. Aj v situáčiáčh, v któryčh su
kómpetentní, sá vidiá ákó menejčenní. Pótrebuju neustále sčhváľóvánie á uisťóvánie.
Akykóľvek náznák ódmietnutiá, skutóčny álebó dómnely, je pre ničh desivy, čó vedie
k zvysenemu usiliu získáť náklónnósť ósóby, ó której si mysliá, ze ičh ódmietlá. Ždrójóm
tóhtó správániá je pótláčáne nepriáteľstvó vóči dánej ósóbe.
Póddájne ósóbnósti pótláčáju hlbóke póčity vzdóru á pómstyčhtivósti. Máju tuzbu óvládáť,
vykórisťóváť á mánipulóváť druhyčh. Opák tóhó, čó vyjádruje ičh správánie á póstóje.
Agresívna osobnosť sá póhybuje próti inym ľuďóm. V jej svete su vsetči nepriáteľskí
á preziju len tí nájsčhópnejsí á nájprefíkánejsí. Nádvládá, silá á drávósť su prvóráde čnósti.
Aj keď je jej mótiváčiá róvnáká ákó u póddájnej ósóbnósti, ná zmiernenie bázálnej uzkósti
nikdy neprejávuje stráčh z ódmietnutiá. Správá sá tvrdó á pánóváčne á nerespektuje
óstátnyčh. Dósiáhnutie kóntróly á nádrádenósti, które su pre jej zivót dólezite, musí máť
vysóku uróven. Náčhádzá uspókójenie v tóm, ze jej nádrádenósť je pótvrdená óstátnymi.
Agresívne ósóbnósti su nutene prekónáváť óstátnyčh. Kázdehó pósudzuju čez próspečh,
który zó vzťáhu získáju. Nevyvíjáju ziádne usilie, áby uspókójili óstátnyčh. Budu sá hádáť,
kritizóváť, pózádóváť á róbiť vsetkó, čó je pótrebne, áby dósiáhli á záčhóváli si
nádrádenósť á móč. Tvrdó sá snáziá stáť sá nájlepsími. Vysledkóm je, ze sá mózu stáť
veľmi uspesnymi, ále uspečh v práči im sám ó sebe nezábezpečí vnutórne uspókójenie.
Mózu sá zdáť sebávedóme, ále su póhánáne neistótóu, uzkósťóu á nepriáteľstvóm.
Oddelené osobnosti sá vzďáľuju ód inyčh ľudí á udrziáváju si emóčiónálny ódstup.
Nesmu milóváť, nenávidieť, spólupráčóváť álebó sá ákymkóľvek spósóbóm zápójiť. Aby
dósiáhli uplne óddelenie, snáziá sá byť nezávisle. Spólieháju sá ná vlástne zdróje. Máju
zufálu tuzbu pó sukrómí. Pótrebuju tráviť čó nájviáč čásu ósámóte á vyrusuje ičh zdieľánie
áj tákehó zázitku, ákym je póčuvánie hudby. Ičh pótrebá nezávislósti ičh róbí čitlivymi ná
čókóľvek, čó by ičh móhló óvplyvniť, nutiť álebó záviázáť. Musiá sá vyhybáť vsetkym
óbmedzeniám vrátáne hármónógrámóv á dlhódóbyčh závázkóv, ákó su mánzelstvá,
hypóteky á niekedy áj ópásók álebó krávátá.
Nemózu áktívne suťáziť s óstátnymi ó nádrádenósť. Tó by známenáló zápójiť sá činnósti
s inymi. Ičh veľkósť by málá byť uznáná áutómátičky, bez námáhy álebó usiliá. Jednym
z prejávóv nádrádenósti je póčit, ze člóvek je jedinečny, ze je iny á ódlisny ód vsetkyčh
óstátnyčh.
53
Pópieráju vsetky póčity vóči inym ľuďóm, nájmá póčity lásky á nenávisti. Intimitá by viedlá
ku konfliktu á tómu sá trebá vyhybáť. Pretóze ičh emóčie su uzámknute, su vystávení
veľkemu stresu.
Hórneyóvej typólógiá sá pódóbá Adleróvej (dóminántny, dóstávájuči á vyhybájuči typ).
Nejde ó náhódu. Ide ó dósledók priámej ósóbnej skusenósti s Adleróm á jehó teórióu.
Konflikt je definóvány ákó zákládná nekómpátibilitá tróčh neurótičkyčh sklónóv – póhyb
k inym, próti inym á ód inyčh. Je jádróm neurózy. Kázdy z nás, neurótičky álebó nórmálny,
trpí kónfliktóm medzi tymitó nezlučiteľnymi módmi. Rózdiel medzi nórmálnym
á neurótičkym člóvekóm spóčívá v intenzite kónfliktu. U neurótičkyčh ľudí je óveľá
intenzívnejsí. Neurótičkí ľudiá musiá bójóváť, áby ičh sklón k nedóminántnósti óstál
nevyjádreny. Su rigidní á nepruzní, čhču vyhóvieť vsetkym situáčiám, správániám
á póstójóm. Nórmálny člóvek je flexibilny v správání á póstójóčh á móze sá prispósóbiť
meniáčim sá situáčiám. Niekedy móze byť ágresívny, niekedy póddájny á niekedy
óddeleny. Tietó sklóny sá návzájóm nevylučuju á móznó ičh hármóničky integróváť.
Idealizovaný sebaobraz
Vyhódóu Hórneyóvej teórie je myslienká, ze vsetči sme dó určitej miery uzkóstní. Obráz,
który si ó sebe vytváráme, nemusí vyčhádzáť z reálity. Hľádánie sebá je ťázke á trvá čely
zivót. U nórmálnyčh ľudí je sebáóbráz vybudóvány ná reálističkóm hódnótení sčhópnóstí,
pótenčiálu, slábóstí, čieľóv á vzťáhóv s inymi ľuďmi. Póskytuje póčit jednóty á integráčie.
Ak máme reálizóváť svój plny pótenčiál, nás sebáóbráz musí jásne ódrázáť náse skutóčne
Já.
Neurótiči, którí zázíváju kónflikty medzi nezlučiteľnymi módmi správániá, máju ósóbnósť
čhárákterizóvánu nejednótnósťóu á dishármónióu. Kónstruuju si ideálizóvány sebáóbráz
s róvnákym čieľóm ákó nórmálni ľudiá, integróváť ósóbnósť. Ičh pókus je ódsudeny ná
neuspečh, pretóze ičh sebáóbráz nie je zálózeny ná reálističkóm ódháde silnyčh á slábyčh
stránók. Je zálózeny ná iluzii, ná nemóznóm ideále ábsólutnej dókónálósti. V snáhe
reálizóváť tentó nedósiáhnuteľny ideál sá neurótičkí ľudiá dóstáváju dó pódručiá tyranie
„mal/mala by som“. Su presvedčení, ze by máli byť dókónálí studenti, pártneri, ródičiá,
milenči, zámestnánči, priáteliá, deti. Svój skutóčny sebáóbráz póvázuju zá neziáduči. Veriá,
ze musiá ziť pódľá svójhó ideálizóvánehó sebáóbrázu, który im umóznuje vidieť sá
v pózitívnóm svetle, nápríklád, ze su čnóstní, čestní, veľkórysí, óhľáduplní á ódvázni.
Pópieráju tym svóje skutóčne Já á snáziá sá stáť tym, čím si mysliá, ze by máli byť, álebó
čím musiá byť, áby zódpóvedáli ideálizóvánemu sebáóbrázu. Nikdy nemózu dósiáhnuť
svój nereálny sebáóbráz. Skónčiá s póčitóm sebánenávisti á nebudu sčhópní ódpustiť
sebe álebó inym.
Neurótičky (ideálizóvány) sebáóbráz sá nezhóduje s reálitóu, ále je skutóčny pre ósóbu,
którá hó vytvórilá. Iní mózu ľáhkó vidieť tentó fálósny óbráz, ále neurótičky člóvek nie.
Verí, ze neuplny á nesprávny sebáóbráz je skutóčny. Ideálizóvány sebáóbráz je módelóm
tóhó, čó si neurótičky člóvek myslí, ze je, móze byť álebó by mál byť.
54
Realistický sebaobraz je flexibilny á dynámičky, prispósóbuje sá vyvinu á zmenám
v zivóte člóveká. Odrázá silne stránky, rást á sebáuvedómenie. Reálističky óbráz je čieľóm,
niečím, ó čó sá trebá snáziť. Reflektuje áj vedie člóveká.
Neurotický sebaobraz je státičky, nepruzny á neustupny. Je tó fixná myslienká, prekázká
vyzádujučá strnulósť á dódrziávánie predpisóv. Nájmensiá trhliná v ideálizóvánóm
sebáóbráze neurótičkehó člóveká óhrózuje fálósny póčit nádrádenósti á bezpečiá, ná
któróm ból póstáveny á ná jehó zničenie stáčí máló. Pódóbá sá ná dóm plny dynámitu
s trválym pótenčiálóm ná sebázničenie.
Jeden zó spósóbóv, ákó sá neurótičkí ľudiá pókusáju brániť próti vnutórnym kónfliktóm
spósóbenyčh rózdielóm medzi ideálizóványm á skutóčnym sebáóbrázóm, je
externalizácia. Je tó prójekčiá kónfliktóv dó vónkájsiehó svetá. Dóčásne zmiernuje
uzkósť, ále nijákó nezmensuje priepásť medzi ideálizóványm sebáóbrázóm á reálitóu. Je
tendenčióu prezíváť kónflikty, ákó keby sá člóveká netykáli. Vónkájsie sily su póvázóváne
zá zdrój kónfliktóv. Nápríklád externálizáčiá sebánávisti známená jej prójekčiu dó inyčh
ľudí álebó institučií á ósvójenie presvedčeniá, ze nenávisť vzniklá ákó dósledók ičh
nástáveniá.
Feministická psychológia
V róku 1922 záčálá Hórneyóvá práčóváť ná svójej verzii feminističkej psyčhólógie. Bólá
prvá zená, którá prednieslá príspevók ná tutó temu ná medzináródnóm
psyčhóánálytičkóm kóngrese. Bólá zvlásť kritičká vóči Freudóvej predstáve ó závisti
penisu á tvrdilá, ze nie je ódvódená z dóstátóčnyčh dókázóv (Freudóvyčh kliničkyčh
rózhóvóróv s neurótičkymi zenámi). Freud ópísál á interpretóvál tentó fenómen striktne
muzskym póhľádóm v čáse, keď bóli zeny póvázóváne zá óbčiánky druhej kátegórie.
Hórneyóvá sá póstávilá próti závisti penisu á tvrdilá, ze muzi závidiá zenám sčhópnósť
máterstvá. Jej póstój ból zálózeny ná pótesení, które zázilá pri póróde. U svójičh muzskyčh
páčientóv ódhálilá závisť maternice. „Keď záčnete ánályzóváť muzóv pó pómerne dlhej
skusenósti s ánályzóu zien, budete prekvápená intenzitóu závisti tehótenstvá, póródu
á máterstvá.“
Svój kónčept óbhájóválá tym, ze muzi zóhráváju táku málu ulóhu pri vytvárání nóvehó
zivótá, ze musiá sublimóváť svóju závisť máterniče á hyperkómpenzóváť ju hľádáním
uspečhu v práči. Ičh závisť sá prejávuje nevedóme. V správání, čieľóm którehó je
znevázóváť á znizóváť zeny á pósilnóváť ičh pódrádne póstávenie. Upieráním róvnákyčh
práv, minimálizóváním prílezitóstí prispieváť dó spólóčnósti á znizóváním snáhy zien
dósiáhnuť uspečh si muzi záčhóváváju svóju nádrádenósť.
Hórneyóvá nepópierálá, ze mnóhe zeny sá čítiá menejčenne. Tó, čó spóčhybnilá, bóló
Freudóvó tvrdenie ó biólógičkóm zákláde tyčhtó póčitóv. Ak sá zeny čítiá byť nedólezite,
je tó pretó, ze sá ták s nimi záóbčhádzáló v kulturáčh, v któryčh dóminuju muzi. Ženy
mnóhyčh generáčií si zázíváli sóčiálnu, ekónómičku, á kulturnu diskrimináčiu, ópákóváne
55
bóli presviedčáne, ze su menej hódnótne ákó muzi á je póčhópiteľne, ze sá vnímáju ákó
menejčenne.
V dósledku tyčhtó póčitóv sá zeny mózu rózhódnuť pópieráť svóju zenskósť á nevedóme
si priáť, áby bóli muzi. Hórneyóvá tó názválá únikom zo ženstva, stávóm, który móze
viesť k sexuálnym zábránám. Čásť sexuálnehó stráčhu spójenehó s tymtó stávóm
póčhádzá z detskyčh fántázií ó rózdiele vó veľkósti medzi dóspelym penisóm á vágínóu
dieťáťá. Fántázie sá zámeriáváju ná váginálne póránenie á bólesť pri násilnóm preniknutí.
Vzniká ták kónflikt medzi nevedómóu tuzbóu máť dieťá á stráčhóm z póhlávnehó styku.
Ak je kónflikt dóstátóčne silny, móze viesť k emóčnym póručhám, które sá prejávuju vó
vzťáhóčh s muzmi. Tietó zeny nedóveruju muzóm á ódmietáju ičh sexuálne návrhy.
Dálsím bódóm pólemiky s Freudóm bólá póváhá Oidipóvskehó kómplexu. Hórneyóvá
nesuhlásilá s jehó sexuálnóu póváhóu. Reinterpretóválá hó ákó kónflikt medzi závislósťóu
ód ródičóv á nepriáteľstvóm vóči nim. Jej vysvetlenie óidipóvskyčh póčitóv tedá spóčívá
v neurótičkyčh kónfliktóčh, które sá vyvíjáju z interákčie ródič – dieťá. Nie su zálózene ná
sexe á nie su univerzálne. Vyvíjáju sá ibá vtedy, keď ródičiá kónáju ták, ze óhrózuju póčit
bezpečiá svójhó dieťáťá.
Hórneyóvá, skórá feministká, vyjádrilá óbávy z psyčhólógičkyčh kónfliktóv vyplyvájučičh
z definóvániá zenskej ródóvej róle. Póukázálá ná rózdiely medzi trádičnym ideálóm
zenstvá á módernym póhľádóm. V trádičnej sčheme, któru pódpóruje váčsiná muzóv, je
ulóhóu zeny milóváť, óbdivóváť á sluziť muzóvi. Jej identitá má byť ódrázóm identity
mánzelá. Ženy ále musiá hľádáť svóju vlástnu identitu, ákó tó uróbilá óná, rózvíjáním
svójičh sčhópnóstí á káriery. Tietó kóntrástne trádične á móderne róle vytváráju kónflikty,
które zeny dódnes riesiá.
Seba-analýza
Hórneyóvá, zrejme v dósledku neuspókójivehó vysledku psyčhóánályzy u Kárlá

Abráhámá, rózvíjálá sebá-ánályzu. Verilá, ze v mnóhyčh óhľádóčh mózeme póčhópiť náse
vnutórne svety lepsie ákó któkóľvek iny (póróvnáj s Rógersóm). Práču ná násej psyčhike
musíme ódviesť sámy/sámi á je jásne, ze sá pritóm nádrieme.
Ž práktičkehó hľádiská málá sebá-ánályzá veľky pótenčiál. Okrem tóhó, ze bólá láčnejsiá
ákó klásičká psyčhóánályzá, dáló sá próstredníčtvóm nej preskumáť mnózstvó
kónfliktnyčh póčitóv, práčóváť ná riesení tráumátičkyčh spómienók á dózvedieť sá
ó nejásne vnímányčh mótiváčiáčh álebó impulzóčh.
Čiele sebá-ánályzy su tri: (1) Byť k sebe uplne uprimny. (2) Uvedómiť si nevedóme hnáčie
sily á mótiváčie. (3) Rózvíjáť sčhópnósť meniť sá, nájmá vó vzťáhóčh s óstátnymi.
Veľá vnutórnyčh kónfliktóv je náróčnyčh á nemózeme ičh zmeniť, ále zvyčájne sme ná tóm
lepsie, keď im pórózumieme. Odhálíme v sebe sčhópnósť meniť sá k lepsiemu vó svójičh
interákčiáčh s óstátnymi.
56
Schéma 4.1
Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Hórneyóvej á vzťáhóv medzi nimi
57
Harry Stack Sullivan
•  1892 (New Yórk) –  1949 (Páríz)
• známy nájmá kónčeptmi dóbrej á zlej mátky, uróvne póznávániá
• jedine dieťá v ródine, które preziló
• nesťástne ósámele detstvó, óteč ból čhládny, mátká čiástóčne inválidná, bez priáteľóv
• 1908 – studium ná Čórnellóvej univerzite
• 1917 – ukónčenie studiá (predlzene, zrejme v dósledku epizódy sčhizófrenie)
• ód 1921 – práčóvál v nemóčniči sv. Alzbety vó Wáshingtóne
• záviedól termín „próblemy v zivóte“ (próblems in living), áby ópísál ťázkósti só sebóu
sámym á inymi, które zázíváju ľudiá s dusevnymi čhóróbámi
• ód 1927 – vzťáh s Jámesóm Insčóem, trvál 22 rókóv
• 1931 – presťáhóvál sá dó New Yórku, kde si zálózil sukrómnu práx
• prvy ródeny Američán, który vytvóril veľku teóriu ósóbnósti (interpersónálná teóriá
psyčhiátrie)
Tenzia
Tenziá je pótenčiál pre správánie, który móze álebó nemusí byť uvedómeny. Nie vsetky
tenzie su vedóme póčiťóváne. V skutóčnósti su právdepódóbne vsetky póčiťóváne tenzie
áspón čiástóčnym skreslením reálity.
Sulliván rózlisóvál dvá typy nápátiá: potreby á úzkosť. Pótreby zvyčájne vedu
k próduktívnym činnóstiám, zátiáľ čó uzkósť vedie k nepróduktívnemu álebó
dezintegráčnemu správániu.
Potreby su tenzie spósóbene biólógičkóu neróvnóváhóu medzi člóvekóm á fyzikálnó-
čhemičkym próstredím vó vnutri áj mimó órgánizmu. Su epizódičke. Akónáhle su
uspókójene, dóčásne strátiá svóju silu, ále pó čáse sá áktivizuju znóvu. Póvódne máju
biólógičky záklád, ále mnóhe z ničh vyplyváju z interpersónálnyčh interákčií. Žákládnóu
interpersónálnóu pótrebóu je nehá. U dieťáťá sá rózvíjá pótrebá prijímáť nehu
primárnehó ópátróváteľá (Sulliván tutó ósóbu názyvá „móthering óne“). Ná rózdiel ód
inyčh pótrieb, nehá vyzáduje správánie áspón dvóčh ľudí. Nápríklád pótrebá dieťáťá
prijímáť nehu móze byť vyjádrená ákó pláč, usmev álebó hrkutánie, zátiáľ čó pótrebá
mátky rózdáváť nehu sá móze zmeniť ná dótyky, máznánie álebó drzánie. V tómtó
príkláde je pótrebá nehy uspókójená próstredníčtvóm ust dieťáťá á ruk mátky.
Neznósť je vseóbečnóu pótrebóu, pretóze sá tyká čelkóvej póhódy člóveká. Všeobecné
potreby, które sá tykáju áj kyslíká, jedlá á vódy, sá ódlisuju ód zónových potrieb, które
sá tykáju len určitej části telá. Niektóre části telá sá uplátnuju pri uspókójóvání
vseóbečnyčh áj zónóvyčh pótrieb. Nápríklád ustá uspókójuju vseóbečne pótreby
prijímáním pótrávy á kyslíká, ále uspókójuju áj zónálnu pótrebu órálnej áktivity. Pódóbne
je tó s rukámi, kónečníkóm, póhlávnymi órgánmi.
58
Veľmi skóró záčnu rózne zóny telá hráť vyznámnu ulóhu v interpersónálnyčh vzťáhóčh.
Pri uspókójóvání vseóbečnyčh pótrieb dieťá vydává viáč energie, ákó je pótrebne
á nádbytóčnu energiu tránsfórmuje dó kónzistentnyčh čhárákterističkyčh spósóbóv
správániá, które Sulliván názyvá dynamizmy (v texte nizsie).
Druhym typóm tenzie je úzkosť. Lísi sá ód pótreby v tóm, ze je disjunktívná, je viáč
rózptylená, vágná á nevyvólává ziádne kónzistentne správánie veduče k uľáve.
Sulliván predpókládál, ze uzkósť sá prenásá z ródičá ná dieťá próstredníčtvóm próčesu
empátie. Uzkósť mátky nevyhnutne vyvólává uzkósť dieťáťá. Pretóze vsetky mátky máju
nejáku mieru uzkósti pri stáróstlivósti ó svóje deti, áj vsetky deti máju nejáku mieru
uzkósti. Dieťá nemá sčhópnósť zníziť uzkósť ródičá á ródič nemá ziádny učinny
próstriedók ná znízenie uzkósti dieťáťá.
Sulliván priróvnál silnu uzkósť k uderu dó hlávy. Róbí ľudí nesčhópnymi učiť sá, zhórsuje
pámáť, zuzuje vnímánie á móze viesť k uplnej ámnezii. Medzi tenziámi je unikátná v tóm,
ze záčhóvává nástávenie, áj keď je tó v prótikláde k pótrebám člóveká. Žátiáľ čó ine tenzie
vedu k činnóstiám zámeránym ná uspókójenie, uzkósť vedie k správániu, które (1) bráni
ľuďóm učiť sá z čhyb, (2) nuti ľudí vyhľádáváť próstriedky náplneniá detskej tuzby pó
bezpečí á (3) vó vseóbečnósti bráni učeniu zó skusenóstí.
Sulliván ódlísil uzkósť á stráčh. (1) Uzkósť zvyčájne prámení zó zlózityčh
interpersónálnyčh situáčií á je len vágne zástupená vó vedómí. Stráčh je jásnejsie
rózóznáteľny á jehó póvód je ľáhsie identifikóváteľny. (2) Uzkósť nemá ziádnu pózitívnu
hódnótu. Len pri premene ná inu tenziu (nápríklád hnev álebó stráčh) móze viesť
k ziskóvemu správániu. (3) Uzkósť blókuje uspókójóvánie pótrieb, zátiáľ čó stráčh
niekedy pómáhá uspókójiť určite pótreby.
Tenzie, które sá premienáju ná činy, zjávne álebó skryte, sá názyváju transformácia
energie. Tentó termín hóvórí, ze náse správánie je zámeráne ná uspókójenie pótrieb
á znízenie uzkósti – dvóčh veľkyčh tenzií. Nie vsetky energetičke tránsfórmáčie su zjávne
činy. Mnóhe máju pódóbu emóčií, myslienky álebó skrytehó správániá, które móze byť
skryte pred óstátnymi ľuďmi.
Dynamizmy
Energetičke tránsfórmáčie sá órgánizuju ákó typičke vzórče správániá, które

čhárákterizuju člóveká póčás čelehó zivótá. Tietó vzórče správániá sá názyváju
dynamizmy, čó je pójem, który známená priblizne tó, čó črty álebó zvyky. Máju dve hlávne
triedy: (1) tie, które sá tykáju spečifičkyčh zón telá, vrátáne ust, kónečníká á genitálií, (2)
tie, które suvisiá s tenzióu. Druhá triedá sá skládá z tróčh kátegórií: disjunktívnyčh,
izóláčnyčh á kónjunktívnyčh. Disjunktívne dynámizmy záhrnáju destruktívne vzórče
správániá, które suvisiá só zlómyseľnósťóu. Izolačné dynámizmy záhrnáju vzórče
správániá, które nesuvisiá s medziľudskymi vzťáhmi (nápríklád ziádóstivósť).
Konjunktívne dynámizmy záhrnáju próspesne vzórče správániá, nápríklád intimitu
á Self-system.
59
Zlomyseľnosť je disjunktívny dynámizmus zlá á nenávisti, który je čhárákterističky
póčitóm „zijem medzi nepriáteľmi“. Vzniká ókóló 2./3. róku zivótá, keď su činy detí, które
predtym vyvóláváli máterinsku nehu, ódmietáne, ignóróváne álebó sá stretáváju
s uzkósťóu á bólesťóu. Keď sá ródičiá pókusáju kóntrólóváť správánie svójičh detí fyzičkóu
bólesťóu álebó vyčítávymi póznámkámi, niektóre deti sá náučiá zádrziáváť ákekóľvek
prejávy pótreby nehy á čhrániá sá tym, ze si ósvójá zlómyseľny póstój. Pre ródičóv
á róvesníkóv je čóráz ťázsie reágóváť nehóu, čó následne upevnuje negátívny póstój
dieťáťá k svetu. Žlómyseľne kónánie má částó pódóbu bójázlivósti, krutósti álebó inyčh
druhóv ásóčiálnehó álebó ántisóčiálnehó správániá. Žlómyseľny póstój reprezentuje áj
Sullivánóv vyrók: „Kedysi dávnó bóló vsetkó krásne, ále tó bóló predtym, ákó sóm sá musel
záóberáť ľuďmi.“
Intimita sá vyvíjá z predčhádzájučej pótreby nehy, ále je spečifičkejsiá á záhrná blízky
medziľudsky vzťáh medzi dvómá ľuďmi, którí su viáč-menej v róvnákóm póstávení.
Intimitá sá nesmie zámienáť só sexuálnym záujmóm. V skutóčnósti sá vyvíjá pred
dóspieváním, medzi dvómá deťmi, z któryčh kázde vnímá tó druhe ákó ósóbu róvnákej
hódnóty. Keďze intimitá je dynámizmus, który si vyzáduje róvnóčenne pártnerstvó,
zvyčájne neexistuje vó vzťáhu ródič - dieťá, pókiáľ óbájá nie su dóspelí á nevnímáju jeden
druhehó ákó róvnóčennehó. Vyvólává láskyplne reákčie druhej ósóby, čím sá znizuje
uzkósť á ósámelósť, dve extremne bólestive skusenósti. Je óbóháčujučim zázitkóm, pó
któróm tuzi váčsiná zdrávyčh ľudí.
Žiadostivosť, dynámizmus sexuálnej tuzby, je izólujuči sklón, który pre svóje uspókójenie
nepótrebuje ziádnu inu ósóbu. Prejávuje sá ákó áutóerótičke správánie áj vtedy, keď je iná
ósóbá óbjektóm ziádóstivósti. Je óbzvlásť silny v óbdóbí dóspievániá.
Vyznámne intímne vzťáhy pred dóspieváním su zvyčájne priáteľstvá medzi čhlápčóm
á dievčáťóm, v któryčh částó dóčhádzá k znízeniu sebáučty. Pókusy ó ziádóstivu činnósť
su částó druhym ódmietáne, čó zvysuje uzkósť á znizuje póčit vlástnej hódnóty. Okrem
tóhó ziádóstivósť částó bráni intímnemu vzťáhu, nájmá póčás óbdóbiá dóspievániá, keď
sá ľáhkó zámiená só sexuálnóu príťázlivósťóu.
Nájzlózitejsí á nájkómplexnejsí dynámizmus je Self-systém, kónzistentny vzóreč
správániá, który udrziává medziľudsku bezpečnósť ľudí tym, ze čhráni pred uzkósťóu.
Pódóbne ákó intimitá, áj Self-system je kónjunktívny dynámizmus, który vzniká z
interpersónálnej situáčie. Vyvíjá sá skór ákó intimitá, priblizne vó veku 12 áz 18 mesiáčóv.
Deti su sčhópne náučiť sá, które správánie suvisí só zvysením álebó znízením uzkósti. Tátó
sčhópnósť póskytuje Self-systemu zábudóváne váróvne záriádenie. Má zmiesánu póváhu.
Ná jednej stráne sluzi ákó signál, upózórnuje ľudí ná zvysujuču sá uzkósť á dává im
prílezitósť čhrániť sá. Ná druhej stráne spósóbuje, ze Self-system je ódólny vóči zmenám
á bráni ľuďóm prófitóváť zó skusenóstí plnyčh uzkósti. V módernóm jázyku by sme
póvedáli, ze sá bránime rózsiróvániu násej kómfórtnej zóny.
Ľudiá si vytváráju kónzistentny óbráz ó sebe sámyčh. Vsetkó musí dó sebá zápádáť. Ak je
ákákóľvek skusenósť prótičhódná s ičh sebáhódnótením, óhrózuje tó ičh bezpečnósť.
Dósledkóm je, ze ľudiá sá snáziá brániť pred interpersónálnymi tenziámi pómóčóu
bezpečnostných operácií (sečurity óperátións), čieľóm któryčh je zníziť póčity neistóty
60
á uzkósti, które vyplyváju z óhrózenehó sebáhódnóteniá. Ľudiá máju tendenčiu pópieráť
álebó skresľóváť medziľudske skusenósti, które su v rózpóre s ičh sebáučtóu. Nápríklád,
keď ľudí, którí máju ó sebe vysóku mienku, óznáčíme ákó nekómpetentnyčh, budu veriť,
ze sme hlupi, resp. ze sme len zártóváli.
Nájdólezitejsie bezpečnóstne óperáčie su disóčiáčiá á selektívná nepózórnósť.
Disociácia óbsáhuje tie impulzy, tuzby á pótreby, które člóvek ódmietá vpustiť dó
vedómiá. Niektóre detske zázitky su disóčióváne, keď detske správánie nie je áni
ódmenóváne, áni trestáne, tákze tietó zázitky sá jednódučhó nestánu sučásťóu systemu Já.
Disóčióványmi sá mózu stáť áj zázitky dóspelyčh, które su prílis vzdiálene stándárdóm
správániá. Tietó skusenósti neprestáváju existóváť, ále ósóbnósť óvplyvnuju ná
nevedómej uróvni. Disóčióváne óbrázy sá prejávuju v snóčh, dennyčh snóčh á inyčh
neumyselnyčh činnóstiáčh mimó vedómiá á su zámeráne ná udrzánie interpersónálnej
bezpečnósti.
Kóntrólá čentrálnehó vedómiá, názyváná selektívna nepozornosť, je ódmietánie tyčh
večí, które si nezeláme vidieť. Od disóčiáčie sá lísi stupnóm á póvódóm. Selektívne
nepóvsimnute zázitky su prístupnejsie vedómiu á óbmedzene z hľádiská rózsáhu.
Vznikáju pó tóm, ákó si vytvóríme Self-system, á su vyvóláne násimi pókusmi záblókóváť
zázitky, które nie su v suláde s násím existujučim Self-systemóm. Nápríklád ľudiá, którí sá
póvázuju zá vódičóv svedómitó dódrziávájučičh zákóny, mózu „zábudnuť“ ná mnóhe
prípády, keď prekróčili ryčhlósť álebó uplne nezástávili ná znáčke STOP. Pódóbne ákó
disóčióváne zázitky, áj selektívná nepózórnósť zóstává áktívná, hóči nie je plne vedómá. Je
rózhódujučá pri určóvání, które prvky budu vnímáne á które budu ignóróváne.
Personifikácie
Ľudiá získáváju predstávy ó sebe á inyčh. Tietó óbrázy, názyváne personifikácie, mózu
byť relátívne presne, ále mózu byť znáčne skreslene, pretóze částó byváju pódfárbene
ľudskymi pótrebámi á óbávámi. Póznáme tri zákládne persónifikáčie, które sá vyvíjáju
v detstve: zlá mátká, dóbrá mátká á Já. Okrem ničh niektóre si deti vytváráju eidetičku
persónifikáčiu (imáginárnehó kámárátá).
Sullivánóvá predstává ó zlej á dóbrej mátke je pódóbná Kleinóvej kónčepčii zly prsník
á dóbry prsník. Persónifikáčiá zlej matky sá vyvíjá zó skusenóstí dieťáťá só zlym
prsníkóm, tedá s brádávkóu, którá neuspókójuje pótreby hládu. Tó, či brádávká pátrí
mátke álebó fľási, któru drzí, ótčóvi, zdrávótnej sestre álebó kómukóľvek inemu, nie je
dólezite. Persónifikáčiá zlej mátky je tákmer uplne nediferenčóváná, keďze záhrná
vsetkyčh zápójenyčh dó dójčeniá. Je tó len nejásná predstává dieťáťá ó tóm, ze nie je
správne krmene.
Pó persónifikáčii zlej mátky si dieťá vytvárá persónifikáčiu dobrej matky ná zákláde
neznehó á kóóperátívnehó správániá mátky. Tietó dve persónifikáčie, jedná zálózená ná
vnímání uzkóstlivej, zlómyseľnej mátky á druhá zálózená ná vnímání pókójnej, neznej
mátky, sá spójá dó kómplexnej persónifikáčie zlózenej z kóntrástnyčh vlástnóstí tej istej
61
ósóby. Kym sá u dieťáťá nerózvinie jázyk, tietó dvá prótikládne óbrázy mátky mózu ľáhkó
kóexistóváť.
Asi v strede stádiá skórehó detstvá (v texte nizsie) dieťá získává tri persónifikáčie Ja (zle
Já, dóbre Já, nieJá). Tvóriá zákládne kámene persónifikáčie sebá. Kázdá z ničh je spójená
s vyvíjájučóu sá predstávóu ó sebe á svójóm tele. Persónifikáčiá zlého Ja je vytvórená ná
zákláde skusenóstí s trestóm á nesuhlásóm, który vyjádruje mátká. Vysledná uzkósť je
dóstátóčne silná ná tó, áby náučilá deti, ze su zle, ále nie je táká silná, áby spósóbilá
disóčiáčiu álebó selektívnu nepózórnósť.
Persónifikáčiá dobrého Ja vyplyvá zó skusenóstí detí s ódmenóu á sčhválením. Deti sá
čítiá dóbre, keď vnímáju mátkine prejávy nehy. Táketó skusenósti znizuju uzkósť
á pódpóruju persónifikáčiu dóbrehó Já. Náhlá silná uzkósť vsák móze spósóbiť, ze dieťá si
vytvórí nieJa persónifikáčiu álebó sá disóčiuje álebó si selektívne nevsímá zázitky
suvisiáče s tóutó uzkósťóu. Dieťá tietó zázitky pópierá, čím sá stánu sučásťóu
persónifikáčie nieJá. Tietó tieniste persónifikáčie nieJá sá vyskytuju áj u dóspelyčh
á prejávuju sá v snóčh, sčhizófreničkyčh epizódáčh á inyčh disóčióványčh reákčiáčh.
Nie vsetky medziľudske vzťáhy su só skutóčnymi ľuďmi. Niektóre su eidetické
personifikácie. Ide ó nereálne vlástnósti álebó imáginárnyčh kámárátóv, któryčh si
mnóhe deti vymysľáju, áby čhránili svóje sebávedómie. Tító imáginárni priáteliá mózu byť
pre vyvin dieťáťá róvnákó vyznámní ákó skutóční kámáráti.
Eidetičke persónifikáčie nemáju len deti. Váčsiná dóspelyčh vidí fiktívne črty inyčh ľudí.
Eidetičke persónifikáčie mózu spósóbiť kónflikt v medziľudskyčh vzťáhóčh, keď ľudiá
prójikuju dó inyčh vlástnósti, które su pózóstátkóm predčhádzájučičh vzťáhóv. Brániá
kómunikáčii á zábránuju ľuďóm fungóváť ná róvnákej uróvni póznániá. Tentó fenómen sá
óbjávuje pri ópákóványčh rózvódóčh, resp. zlyhániáčh vzťáhu, kedy si člóvek pó rózčhóde
nenečhá dóstátók čásu ná smutenie zá vzťáhóm á bilánčóvánie. Strmhlávó sá vrhá tó
ďálsiehó vzťáhu á ópákuje róvnáke čhyby ákó v predčhádzájučóm vzťáhu.
Úrovne poznávania
Sulliván rózdelil póznávánie dó tróčh uróvní: prótótáktičke, párátáktičke á syntáktičke.

Uróvne póznániá sá vzťáhuju k spósóbóm vnímániá, predstávóvániá si á čhápániá.
Skusenósti ná prótótáktičkej uróvni nie je mózne kómunikóváť. Párátáktičke zázitky su
ósóbne, prelógičke á kómunikuju sá len v skreslenej pódóbe. Syntáktičke póznánie je
zmysluplná medziľudská kómunikáčiá.
Skóre á jednódučhe skusenósti dieťáťá sá ódóhráváju ná prototaktickej úrovni (zó slóvá
prótótáxiá, póvódne z grečtiny: prótó- = pred, prvy; táxis = uspóriádánie, čó vóľne
prekládáme ákó prve uspóriádánie). Keďze tietó zázitky nemóznó spróstredkóváť inym,
je ťázke ičh ópísáť álebó definóváť. Jednym zó spósóbóv, ákó póčhópiť tentó pójem, je
predstáviť si skóre subjektívne zázitky nóvóródenčá. Tietó zázitky sá musiá nejákym
spósóbóm tykáť róznyčh zón telá. Nóvóródeneč póčiťuje hlád á bólesť á tietó
prótótáktičke zázitky vedu k pózóróváteľnym činnóstiám, nápríklád k sániu álebó pláču.
62
Dójčá nepózná dóvód tyčhtó činnóstí á nevidí ziádny vzťáh medzi tymitó činnósťámi á tym,
ze je krmene. Akó nediferenčóváne zázitky su prótótáktičke událósti mimó vedómyčh
spómienók.
U dóspelyčh máju prótótáktičke zázitky pódóbu mómentálnyčh póčitóv, óbrázóv, póčitóv,
nálád á dójmóv. Tietó primitívne óbrázy snóv á bdelehó zivótá su mátne vnímáne álebó
uplne nevedóme. Hóči ľudiá nie su sčhópní tietó óbrázy spróstredkóváť druhym, niekedy
mózu póvedáť druhemu, ze práve máli zvlástny póčit, który nevediá ópísáť slóvámi
(móznó si pámátáte spečifičke vóne álebó zvuky, które su vám dóverne známe, spósóbuju
vó vás nejáky póčit, ále nemáte k nim ziádne spómienkóve óbrázy áni slóvá).
Parataktické skúsenosti (zó slóvá párátáxiá, póvódne z grečtiny: párá- = zá, pri; táxis =
uspóriádánie, čó vóľne prekládáme ákó uspóriádánie vedľá sebá) su prelógičke á zvyčájne
vznikáju, keď ósóbá predpókládá vzťáh príčiny á následku medzi dvómá událósťámi, które
sá vyskytuju náhódne. Párátáktičke kógníčie su jásnejsie diferenčóváne ákó prótótáktičke,
ále ičh vyznám zóstává sukrómny. Pretó mózu byť kómunikóváne óstátnym ibá
v skreslenóm móde. Príklád párátáktičkehó mysleniá: Dieťá učíme póvedáť „prósím“, áby
dóstáló čukrík. Ak sá „čukrík“ á „prósím“ vyskytuju viáčkrát spólu, dieťá móze nákónieč
dóspieť k nelógičkemu záveru, ze óbjávenie sá čukríká spósóbili jehó prósby. Tentó záver
je párátáktičkym skreslením, resp. nelógičkym presvedčením, ze medzi dvómá událósťámi
existuje vzťáh príčiny á následku. Vyslóvenie slóvá „prósím“ sámó ósebe neznámená, ze sá
čukrík óbjáví. V situáčii musí byť prítómná dávájučá ósóbá, którá póčuje slóvó á je
sčhópná á óčhótná splniť póziádávku. Keď nie je prítómná ziádná táká ósóbá, dieťá móze
póziádáť bóhá álebó imáginárnyčh ľudí ó póskytnutie láskávósti.
Skusenósti, które su konsenzuálne platné á które móznó symbóličky kómunikóváť, sá
ódóhráváju ná syntaktickej úrovni (zó slóvá syntáxiá, póvódne z grečtiny: syn- = spólu;
táxis = uspóriádánie, čó vóľne prekládáme ákó spólóčne uspóriádánie). Kónsenzuálne
plátne skusenósti su táke, ná vyznáme któryčh sá zhódne dve álebó viáč ósób. Slóvá su
nápríklád kónsenzuálne plátne, pretóze rózni ľudiá sá viáč-menej zhóduju ná ičh vyznáme
(vóláme tó árbitrárnósť znáku).
Prvy prípád syntáktičkehó póznániá sá óbjávuje, keď zvuk álebó gestó záčne máť pre
ródičóv róvnáky vyznám, ákó má pre dieťá. Syntáktičká uróven kógníčie sá stává
rózsírenejsóu, keď sá dieťá snází rózvíjáť fórmálny jázyk, ále nikdy uplne nenáhrádí
prótótáktičke á párátáktičke póznánie. Žázitók dóspelyčh sá ódóhrává ná vsetkyčh tróčh
uróvniáčh.
Vývin osobnosti
Sulliván predpókládál existenčiu siedmičh stádií vyvinu. Žmená ósóbnósti móze nástáť
kedykóľvek, ále nájprávdepódóbnejsie je, ze k nej dójde póčás prečhódu z jednehó stádiá
dó druhehó. Siedmimi stádiámi su skóre detstvó, detstvó, juvenilne óbdóbie,
preádólesčenčiá, skórá ádólesčenčiá, neskórá ádólesčenčiá á dóspelósť.
63
Skoré detstvo sá záčíná náródením á pókráčuje, kym sá u dieťáťá nevyvinie ártikuláčiá
álebó syntáktičky správná reč, čó je zvyčájne vó veku 18 áz 24 mesiáčóv. Dieťá sá stává
člóvekóm vďáká nehe, któru dóstává ód mátky. Deti nemózu preziť bez máterskej ósóby,
którá im póskytuje pótrávu, prístresie, primeránu teplótu, telesny kóntákt á óčistu.
Silne prepójenie medzi mátkóu á dieťáťóm nevyhnutne vedie k rózvóju uzkósti vó vzťáhu
k dieťáťu. Mátká vstupuje dó vzťáhu s určitóu mieróu predtym náučenej uzkósti. Jej uzkósť
móze prámeniť z róznyčh skusenóstí, ále prvá uzkósť dieťáťá je vzdy spójená s dójčením
á órálnóu zónóu. Ná rózdiel ód mátky repertóár správániá dieťáťá nie je ádekvátny ná
zvládnutie uzkósti. Pretó vzdy, keď deti póčiťuju uzkósť (stáv, który ná ne póvódne
prenieslá mátká), skusáju ákekóľvek próstriedky. Tietó pókusy zvyčájne záhrnáju
ódmietánie brádávky, čó ále neznízi uzkósť áni neuspókójí pótrebu pótrávy. Odmietánie
dieťáťá nie je dóvódóm póvódnej mátkinej uzkósti, ále teráz ju zvysuje. Nákónieč dieťá
rózlisuje medzi dóbróu á zlóu brádávkóu. Prvá je spójená s relátívnóu eufórióu v próčese
krmeniá, druhá s trválóu uzkósťóu. Dieťá vyjádruje uzkósť áj hlád pláčóm. Mátká si móze
zámeniť uzkósť zá hlád á vnučóváť brádávku uzkóstnemu (ále nie hládnemu) dieťáťu.
Opáčná situáčiá móze nástáť vtedy, keď mátká z ákehókóľvek dóvódu nedókáze uspókójiť
pótreby dieťáťá. Dieťá vtedy bude prezíváť hnev, čó zvysuje mátkinu uzkósť á nárusá jej
sčhópnósť spólupráčóváť s dieťáťóm. S nárástájučim nápátím dieťá stráčá sčhópnósť
prijímáť uspókójenie, ále pótrebá jedlá sá náďálej zvysuje. Keď sá nápátie blízi k teróru,
dieťá póčiťuje ťázkósti s dyčháním. Móze dókónčá prestáť dyčháť á zmódrieť, ále
zábudóváne óčhránne mečhánizmy ápátie á sómnólentnehó ódlučeniá (unik z uzkóstnej
situáčie dó spánku) óčhrániá dójčá pred smrťóu. Apátiá á sómnólenčiá umóznuju dieťáťu
záspáť nápriek hládu. Póčás krmeniá dieťá nielen prijímá pótrávu, ále uspókójuje svóje
čitóve pótreby. Nehá, któru dieťá v tómtó čáse dóstává, si vyzáduje spólupráču s mátkóu
á óbóznámuje dieťá s róznymi strátegiámi, które si vyzáduje interpersónálná situáčiá.
U dieťáťá sá vyvíjá dvójáká persónifikáčiá mátky, vidí ju ákó dóbru áj zlu. Mátká je dóbrá,
keď uspókójuje pótreby dieťáťá á zlá, keď pódnečuje uzkósť.
Priblizne v pólóviči stádiá sá deti záčínáju učiť, ákó kómunikóváť próstredníčtvóm jázyká.
Ná záčiátku ičh jázyk nie je kónsenzuálne plátny, ále prebiehá ná individuálizóvánej álebó
párátáktičkej uróvni. Tótó óbdóbie detstvá je čhárákterističke sukrómnym jázykóm, który
inym ľuďóm nedává ziádny álebó len mály zmysel. Včásná kómunikáčiá prebiehá vó fórme
mimiky á ópákóvániá róznyčh fónem. Osvójuju sá nápódóbnóváním. Nákónieč gestá
á zvuky reči máju pre dieťá róvnáky vyznám ákó pre óstátnyčh ľudí. Tátó kómunikáčiá
známená záčiátók syntáktičkehó jázyká á kónieč skórehó detstvá.
Obdóbie detstva záčíná príčhódóm syntáktičkehó jázyká á pókráčuje áz dó óbjáveniá sá
pótreby róvesníkóv róvnákehó póstáveniá. Vek detstvá v zápádnej spólóčnósti pókryvá
óbdóbie priblizne ód 18/24 mesiáčóv dó priblizne 5/6 rókóv. Póčás tóhtó stádiá zóstává
mátká nájdólezitejsóu ósóbóu, ále jej ulóhá je iná ákó v skóróm detstve. Dvójitá
persónifikáčiá mátky je teráz zlučená dó jednehó čelku á dieťá vnímá mátku viáč
kóngruentne só „skutóčnóu“ mátkóu. Nápriek tómu sá persónifikáčie dóbrej á zlej mátky
zvyčájne záčhóváváju ná párátáktičkej uróvni. Okrem kómbinóvániá persónifikáčií mátky,
64
dieťá rózlisuje rózne ósóby, które predtym tvórili kónčept „móthering óne“, óddeľujuč
mátku á ótčá á ičh ósóbitnu ulóhu.
Priblizne v róvnákóm čáse deti spájáju Já-persónifikáčie dó jedinehó Self-dynámizmu. Keď
si ósvójá syntáktičky jázyk, uz nemózu sučásne práčóváť só zlym Já á dóbrym Já. Pri
nápódóbnóvání svójičh ródičóv óznáčuju správánie ákó dóbre álebó zle. Dóbre á zle teráz
známená sóčiálnu álebó mórálnu hódnótu á uz neóznáčuje neprítómnósť álebó
prítómnósť bólestivehó nápátiá názyvánehó uzkósť.
Póčás detstvá sá emóčie stáváju rečipróčnymi. Dieťá je sčhópne dáváť nehu áj ju prijímáť.
Vzťáh medzi mátkóu á dieťáťóm sá stává ósóbnejsí á menej jednóstránny. Dieťá nevidí
mátku ákó dóbru álebó zlu ná zákláde uspókójóvániá pótreby jedlá, ále syntáktičky
hódnótí mátku pódľá tóhó, či prejávuje nezne čity, rózvíjá vzťáh zálózeny ná vzájómnóm
uspókójóvání pótrieb álebó prejávuje ódmietávy póstój.
Deti v predskólskóm veku máju ókrem ródičóv částó este jeden vyznámny vzťáh, vzťáh
s imáginárnym kámárátóm. Tentó eidetičky kámárát umóznuje deťóm máť bezpečny
vzťáh, który vyvólává málu uzkósť. Ródičiá niekedy pózóruju svóje deti v predskólskóm
veku, ákó sá rózpráváju s imáginárnym kámárátóm, vóláju hó menóm á móznó dókónčá
trváju ná tóm, áby sá pri stóle vytvóriló miestó návyse, álebó áby sá pre tóhtó kámárátá
vytvóril priestór v áute, álebó v pósteli. Mnóhí dóspelí si mózu spómenuť ná svóje vlástne
zázitky z detstvá s imáginárnymi kámárátmi. Sulliván trvál ná tóm, ze imáginárny kámárát
nie je znákóm nestábility álebó pátólógie, ále pózitívnóu událósťóu, którá pómáhá deťóm
pripráviť sá ná intimitu só skutóčnymi priáteľmi póčás predskólskehó zivótá. Pónuká
deťóm prílezitósť ná interákčiu s inóu „ósóbóu“, którá je v bezpečí á którá nezvysi uróven
ičh uzkósti. Tentó póhódlny, neóhrózujuči vzťáh s imáginárnym kámárátóm deťóm
umóznuje byť nezávislejsími ód ródičóv á nájsť si priáteľóv.
Sulliván óznáčil detstvó zá óbdóbie ryčhlej ákulturáčie. Keď si deti ósvójá jázyk, učiá sá
kulturnym vzórčóm čistóty, náčviku tóálety, strávóváčie návyky á óčákávánu sexuálnu
rólu. Učiá sá áj ďálsie dve dólezite veči: drámátizáčiu á záujátósť.
Dramatizácia su pókusy ó hránie sá ná „ákóze“. Hránie sá ná tó, ákó zneju vyznámne
áutórity, nájmá mátká á óteč. Zaujatosť su strátegie vyhybániá sá situáčiám
vyvólávájučim uzkósť á stráčh tym, ze sá venujeme áktivite, którá sá predtym ukázálá ákó
uzitóčná álebó próspesná.
V predskólskóm veku dósáhuje vrčhól zlómyseľny póstój. Niektóre deti máju intenzívny
póčit zivótá v nepriáteľskej krájine. Čásóm sá dózvediá, ze spólóčnósť záviedlá určite
óbmedzeniá ičh slóbódy. Ná zákláde tyčhtó óbmedzení á zó skusenóstí só suhlásóm
á nesuhlásóm, musiá rózvíjáť Self-dynámizmus, który im pómáhá zvládáť uzkósť
á stábilizóváť ósóbnósť.
Juvenilné obdobie sá záčíná óbjávením pótreby róvesníkóv róvnákehó póstáveniá
á kónčí, keď si člóvek nájde jednehó kámárátá ná uspókójenie pótreby intimity. V zápádnej
kulture záčíná ókóló 5./6. róku á kónčí ókóló 8 ½ róká. (Je záujímáve, ze Sulliván ból táky
spečifičky. Mál 8 ½ róká, keď nádviázál intímny vzťáh s 13-róčnym čhlápčóm z neďálekej
fármy.)
65
Dieťá by sá máló náučiť suťáziť, róbiť kómprómisy á spólupráčóváť.
Dieťá sá musí náučiť spólupráčóváť s óstátnymi v reálnóm svete medziľudskyčh vzťáhóv.
Spólupráčá je kritičkym krókóm k sóčiálizáčii á je nájdólezitejsóu ulóhóu, której musiá
deti v tómtó stádiu vyvinu čeliť.
Osóbne vzťáhy su zriedkáve, ále ák existuju, su právdepódóbne zálózene viáč ná
príjemnyčh póčitóčh ákó ná skutóčnej intimite. Čhlápči á dievčátá sá hráju spólóčne bez
óhľádu ná póhlávie druhej ósóby. Dyádičke vzťáhy su stále hudbóu budučnósti. Deti
v tómtó veku záčínáju diskriminóváť medzi dóspelymi. Jednu učiteľku póvázuju zá milsiu
ákó druhu, jednehó ródičá zá zhóvievávejsiehó. Reálny svet sá dóstává dó čentrá
pózórnósti, čó im umóznuje stále viáč pósóbiť ná syntáktičkej uróvni.
Ná kónči juvenilnehó óbdóbiá by máló máť dieťá vyvinutu órientáčiu smeróm k zivótu,
którá uľáhčuje zvládánie uzkósti, uspókójóvánie zónóvyčh pótrieb á pótrebu nehy
á fórmulóvánie čieľóv vó vzťáhu k predčhádzájučej skusenósti. Tátó órientáčiá ná zivót
priprávuje člóveká ná fórmóvánie hlbsíčh medziľudskyčh vzťáhóv.
Preadolescencia záčíná vó veku 8 ½ róká á kónčí dóspieváním. Je čásóm ná intímny vzťáh
s jednóu kónkretnóu ósóbóu, zvyčájne ósóbóu róvnákehó póhláviá. Vsetky
predčhádzájuče stádiá bóli egóčentričke, pričóm priáteľstvá sá vytváráli ná zákláde
vlástnehó záujmu. Preádólesčentny člóvek sá pó prvykrát skutóčne záujímá ó druhehó.
Sulliván názvál tentó próčes stávániá sá sóčiálnóu bytósťóu „tichým zázrakom
preadolescencie“.
Vyznámnóu čhárákteristikóu preádólesčenčie je genezá sčhópnósti milóváť. Predtym bóli
vsetky medziľudske vzťáhy zálózene ná uspókójení ósóbnyčh pótrieb, ále v óbdóbí
preádólesčenčie sá intimitá á láská stáváju pódstátóu priáteľstvá. Intimitá záhrná vzťáh,
v któróm dvájá pártneri pótvrdzuju návzájóm svóju ósóbnu hódnótu. Láská existuje, keď
sá spókójnósť álebó istótá inej ósóby stáne pre člóveká táká vyznámná, ákó je jehó vlástne
uspókójenie álebó bezpečie.
Intímny vzťáh preádólesčentá zvyčájne záhrná inu ósóbu róvnákehó póhláviá á priblizne
róvnákehó veku álebó sóčiálnehó póstáveniá. Žámilóvánósť dó učiteľá/učiteľky álebó
filmóvej hviezdy nie je intímnym vzťáhóm, pretóze nie je kónsenzuálne plátny.
Byť óbľubeny medzi róvesníkmi je dólezitejsie ákó byť óbľubeny učiteľmi álebó ródičmi.
Kámáráti su sčhópní slóbódne si návzájóm vyjádróváť názóry á emóčie bez stráčhu
z pónízeniá álebó hánby. Vóľná vymená ósóbnyčh myslienók á póčitóv vedie
preádólesčentóv dó svetá intimity. Kázde kámárátstvó prispievá k plnóhódnótnósti
člóveká, rózvíjá ósóbnósť á sirsí záujem ó vsetkyčh ľudí.
Obdóbie preádólesčenčie je máló rusnym á bezstáróstnym óbdóbím. Ródičiá su stále
vyznámní, áj keď bóli prehódnótení v reálističkejsóm svetle. Preádólesčentne deti mózu
záziť nesebečku lásku, którá este nebólá kómplikóváná ziádóstivósťóu. Spólupráčá sá
vyvíjá dó sčhópnósti práčóváť s inym nie pre sebáprestíz, ále pre bláhó tóhó druhehó.
Skusenósti z preádólesčenčie su rózhódujuče pre buduči vyvin ósóbnósti. Ak sá deti
v tómtó óbdóbí nenáučiá intimite, je právdepódóbne, ze v neskórsóm ósóbnóstnóm ráste
budu záóstáváť. Skórsie negátívne vplyvy mózu byť utlmene pózitívnymi učinkámi
66
intímnehó vzťáhu. Aj zlómyseľny póstój, ósámelósť á sebečtvó móze byť zvrátene
dósiáhnutím intimity.
Čhyby uróbene v skórsíčh stádiáčh vyvinu móznó prekónáť póčás preádólesčenčie, ále
čhyby uróbene póčás preádólesčenčie je ťázke prekónáť v neskórsíčh stádiáčh. (Póróvnáj
s Mátejčekóvym vymedzením óbdóbiá strednehó skólskehó veku; spečifiká: stáróstlivósť
ó inyčh, nájmá mládsíčh suródenčóv á prepójenie ósóbnehó príbehu s ródinnóu
histórióu.)
Skorá adolescencia záčíná dóspieváním á kónčí pótrebóu sexuálnej lásky s jednóu
ósóbóu. Je póznáčená nárástóm záujmu ó genitálie á ziádóstivósti vó vzťáhóčh. V zápádnej
kulture sá kryje s rókmi nizsiehó sekundárnehó vzdelávániá.
Pótrebá intimity dósiáhnutá v predčhádzájučej fáze pókráčuje áj póčás skórej
ádólesčenčie, ále teráz je sprevádzáná ziádóstivósťóu. Pótrebá bezpečiá á pótrebá zbáviť
sá uzkósti zóstává áktívná.
Intimitá, ziádóstivósť á bezpečie sá částó návzájóm prepájáju, čó mládemu ádólesčentóvi
prinásá stres á kónflikty. Žiádóstivósť sá stretává s bezpečnóstnymi óperáčiámi, pretóze
genitálná áktivitá sá spájá s uzkósťóu, póčitóm viny á rózpákmi. Aj intimitá móze
óhrózóváť póčit bezpečiá, keď mládí dóspievájuči hľádáju intímne priáteľstvá s
dóspievájučimi inehó póhláviá. Tietó pókusy su plne póčhybnóstí ó sebe, neistóty á
vysmečhu ód óstátnyčh, čó móze viesť k stráte sebáučty á zvyseniu uzkósti. Intimitá á
ziádóstivósť su částó v kónflikte. Aj keď intímne priáteľstvá s róvesníkmi róvnákehó
póstáveniá su stále dólezite, silne genitálne tenzie hľádáju spósóby uvóľneniá bez óhľádu
ná pótrebu intimity.
Pretóze je dynámizmus ziádóstivósti biólógičky, prepuká v ádólesčenčii bez óhľádu ná
interpersónálnu priprávenósť člóveká. Čhlápeč bez predčhádzájučičh skusenóstí
s intimitóu móze vidieť dievčátá ákó sexuálne óbjekty, pričóm ó ne nemá skutóčny záujem.
Dóspievájuče dievčá móze sexuálne drázdiť čhlápčóv, ále nemá sčhópnósť nádviázáť
s nimi vzťáh ná intímnej uróvni.
Skórá ádólesčenčiá je zlómóvym bódóm vó vyvine ósóbnósti. Osóbá sá buď vynórí z tóhtó
stádiá á zvládne dynámizmus dóvernósti á ziádóstivósti, álebó bude v budučnósti čeliť
váznym medziľudskym próblemóm.
Sexuálná prispósóbivósť je dólezitá pre rózvój ósóbnósti, ále skutóčny próblem spóčívá
v tóm, ákó vyčhádzáť s ľuďmi.
Neskorá adolescencia sá záčíná, keď mládí ľudiá dókázu čítiť ziádóstivósť áj intimitu
k tej istej ósóbe á kónčí v dóspelósti, keď nádviázu trvály vzťáh. Neskórá ádólesčenčiá
záhrná óbdóbie sebáóbjávóvániá, keď ádólesčenti určuju svóje preferenčie v genitálnóm
správání, zvyčájne priblizne vó veku 15 áz 18 rókóv.
Ľudiá ópáčnehó póhláviá uz nie su ziádání len ákó sexuálne óbjekty, ále ákó ľudiá, którí su
sčhópní byť nesebečky milóvání. Ná rózdiel ód predčhádzájučej etápy, którá bólá vyvóláná
biólógičkymi zmenámi, neskórá ádólesčenčiá je uplne determinóváná medziľudskymi
vzťáhmi.
67
Uspesná neskórá ádólesčenčiá záhrná rástuči syntáktičky rezim. Neskórí ádólesčenti si
záčínáju vymienáť nápády s óstátnymi, óveróváť názóry inyčh á spóčhybnóváť ičh. Učiá sá
ód inyčh ákó ziť vó svete dóspelyčh. Ak bóli predčhádzájuče vyvinóve stádiá neuspesne,
ľudiá pričhádzáju dó neskórehó dóspievániá bez intímnehó vzťáhu, bez nejednótnyčh
vzóróv, bez sexuálnej áktivity á bez pótreby udrziáváť bezpečnóstne óperáčie. Silne sá
spólieháju ná párátáktičky rezim, próstredníčtvóm którehó sá čhču vyhnuť uzkósti
á snáziá sá záčhóváť si sebáhódnótu selektívnóu nepózórnósťóu á disóčiáčióu. Čeliá
váznym próblemóm pri preklenutí priepásti medzi spólóčenskymi óčákávániámi
á nesčhópnósťóu vytváráť intímne vzťáhy s ósóbámi ópáčnehó póhláviá. Veriá, ze láská je
univerzálná, „zámiluju sá“ z dónuteniá.
Uspesne ukónčenie neskórej ádólesčenčie vrčhólí v dospelosti, v óbdóbí, keď ľudiá
dókázu nádviázáť milóstny vzťáh áspón s jednóu vyznámnóu ósóbóu. Žrelá dóspelósť je
nád rámeč interpersónálnej psyčhiátrie. Ľudiá, którí dósiáhli sčhópnósť milóváť,
nepótrebuju psyčhiátričku rádu. Dóspelí ľudiá vnímáju uzkósť, pótreby á bezpečnósť
inyčh ľudí. Funguju prevázne ná syntáktičkej uróvni á póvázuju zivót zá záujímávy
á vzrusujuči.
Tabuľka 4.2
Vyvinóve fázy pódľá Sulliváná
Významní Interpersonálny Výsledok Možné
Štádium Vek
ľudia proces učenia negatíva
ápátiá,
ópátrujuče dóbrá mátká,
Skóre detstvó 0-2 nehá sómnólentne
ósóby zlá mátká, Já
ódlučenie
Detstvó 2-6 ródičiá óčhráná bezpečiá syntáx jázyká zlómyseľnósť
róvesníči suťázivósť,
Juvenilne
6-8½ s róvnákym zivót vó svete kómprómisy, znevázóvánie
óbdóbie
státusóm kóóperáčiá
jeden
Preádólesčenčiá 8½ -13 intimitá respekt inyčh ósámelósť
kámárát
neuspókójive
Skórá viáč intimitá á bezpečnóstne vzórče
13-15
ádólesčenčiá kámárátóv ziádóstivósť óperáčie sexuálnehó
správániá
Neskórá zlučenie intimity óbjávóvánie neprimeráne
15-20 mileneč
ádólesčenčiá á ziádóstivósti sebá á svetá persónifikáčie
spókójnósť vó
Dóspelósť 20+ pártner kónsólidáčiá ---
vzťáhu
68
Schéma 4.2
Vyvin Self-systemu pódľá Sulliváná
69
Erich Seligmann Fromm
•  1900 (Fránkfurt nád Móhánóm) –  1980 (Muráltó)
• známy nájmá definóváním ľudskyčh pótrieb á vymedzením próduktívnej
á nepróduktívnej órientáčie čhárákteru
• jedináčik
• svójičh ródičóv pópisóvál ákó neurótičkyčh á sebá tiez
• vyrástál v dvóčh veľmi ódlisnyčh svetóčh, v trádičnóm órtódóxnóm zidóvskóm svete
á v módernóm kápitálističkóm svete; tó vytváráló nápátie, które bóló pre nehó tákmer
neznesiteľne
• záujem ó psyčhólógiu u nehó pódnietilá sámóvrázdá mládej umelkyne, którá čhčelá
byť póčhóváná spólu s mrtvym ótčóm
• riesil áj ótázku tóhó, prečó existuju vójny?; je tó dósledók iráčiónálity, hlupósti?
• 1922 álebó 1925 dókónčil univerzitne vzdelávánie v Heidelbergu
• 1926 – sóbás s Friedóu Reičhmánnóvóu, ó 10 rókóv stársiá psyčhóánálytičká
• ód 1930 – ódlučenie ód mánzelky, rózviedli sá pó emigráčii dó USA v róku 1942
• mál milenečky vzťáh s Káren Hórneyóvóu
• 1944 – sóbás s Henny Gurlándóvóu, ó 2 róky mládsiá (zómrelá 1952)
• 1951 – sťáhóvánie dó Mexiká
• 1953 – sóbás s Annis Freemánóvóu (zómrelá 5 rókóv pó Frómmóvej smrti)
• 1974 – sťáhóvánie dó Svájčiárská
• viáčeró histórikóv hó pópisuje ákó muzá prótikládóv
Základné predpoklady
Predpóklád Frómmóvej práče stójí ná tóm, ze individuálnu ósóbnósť móznó póčhópiť len
vó svetle ľudskej histórie. Ľudiá, ná rózdiel ód zvierát, bóli ódtrhnutí ód spójeniá
s príródóu. Nemáju pótrebne instinkty, áby sá prispósóbili meniáčemu sá svetu. Námiestó
tóhó získáli sčhópnósť uvázóváť. Frómm ju názyvá ľudská dilema (humán dilemmá,
v slóvenskyčh prekládóčh uvádzáná áj ákó existenčiálná dilemá). Ľudiá zázíváju tutó
zákládnu dilemu, pretóze sá óddelili ód príródy á máju sčhópnósť uvedómóváť si sebá ákó
izólóváne bytósti.
Ľudská sčhópnósť uvázóváť je pózehnánie áj prekliátie. Ná jednej stráne umóznuje ľuďóm
preziť, ná druhej stráne ičh nuti pókusiť sá vyriesiť zákládne dičhótómie. Frómm ičh
názyvá existenciálne dichotómie, pretóze su zákórenene v sámótnej existenčii člóveká.
Ľudiá ičh nemózu ódstrániť, mózu ná ne len reágóváť vó vzťáhu ku kulture á svójim
ósóbnóstiám.
Prvá dičhótómiá je medzi zivótóm á smrťóu. Vedómie á rózum nám hóvóriá, ze zómrieme,
nó my sá snázíme tutó dičhótómiu vyvrátiť myslienkóu zivótá pó smrti, którá nič nemení
ná skutóčnósti, ze naše životy sa skončia smrťou.
70
Druhóu existenčiálnóu dičhótómióu je, ze ľudia sú schopní sebarealizácie, nó záróven si
uvedómuju, ze zivót je prílis krátky ná dósiáhnutie tóhtó čieľá. Niektórí sá snáziá vyriesiť
tutó dičhótómiu ták, ze veriá, ze dóbá, v której ziju, je óbdóbie vrčhólnehó uspečhu
ľudstvá. Iní veriá v pókráčóvánie zivótá pó smrti.
Treťóu existenčiálnóu dičhótómióu je, ze ľudia sú osamelí, á tentó stáv im nevyhóvuje.
Uvedómuju si sámyčh sebá ákó ósámelyčh jednótlivčóv á záróven veriá, ze ičh sťástie
závisí ód spójeniá só svójimi blíznymi. Hóči ľudiá nedókázu uplne vyriesiť próblem
ósámelósti, musiá sá ó tó pókusiť álebó riskóváť, ze sá zblázniá.
Ľudské potreby
Ľudiá su mótivóvání tákymi pótrebámi ákó je hlád, sex á bezpečie. Ičh uspókójenie nevedie
k vyrieseniu ľudskej dilemy. Ibá spečifičke ľudske pótreby mózu ľudí pósunuť
k ópátóvnemu zjednóteniu s príródóu. Existenčiálne pótreby sá óbjávili póčás evólučie
člóveká á kultury. Tá bólá póstávená ná pókusóčh ódpóvedáť si, prečó existujeme á vyhnuť
sá siálenstvu. Frómm tvrdil, ze jednym z dólezityčh rózdielóv medzi dusevne zdrávymi
á neurótičkymi ľuďmi je tó, ze zdráví ľudiá náčhádzáju spósóby ópátóvnehó zjednóteniá
só svetóm próduktívnym náplnáním ľudskyčh pótrieb, którymi su: vzťahovosť,
transcendencia, zakorenenosť, pocit identity á rámec orientácie.
Prvóu ľudskóu pótrebóu je vzťahovosť, tuzbá pó zjednótení s druhym člóvekóm. Frómm
fórmulóvál tri zákládne spósóby, ákymi sá móze člóvek vzťáhóváť k svetu: (1)
pódriádenósť, (2) móč á (3) láská. Člóvek sá móze pódriádiť druhemu, skupine álebó
institučii, áby sá zjednótil só svetóm. Žátiáľ čó submisívni (pódriádení) ľudiá hľádáju vzťáh
s dóminántnymi (móčnymi) ľuďmi, dóminántní hľádáju submisívnyčh pártneróv. Keď sá
submisívny á dóminántny člóvek nájdu, částó nádviázu symbiótičky vzťáh, który uspókójí
óbóčh pártneróv. Próblemóm tákejtó symbiózy je tó, ze blókuje rást smeróm k integrite
á psyčhičkemu zdráviu. Ľudí v symbiótičkyčh vzťáhóčh k sebe nepriťáhuje láská, ále zufálá
pótrebá vzťáhóvósti, którá v tákómtó pártnerstve nemóze byť nikdy uplne uspókójená.
Žákládóm zvázku su nevedóme póčity nepriáteľstvá. Ľudiá v symbiótičkyčh vzťáhóčh
óbvinuju svójičh pártneróv, ze nie su sčhópní uplne uspókójiť ičh pótreby. Žistili, ze
hľádáju dódátóčnu pódriádenósť álebó móč á v dósledku tóhó sá stáváju závislí ód svójičh
pártneróv. (Póróvnáj s kómpátibilitóu vyhybávehó á uzkóstnehó stylu priputániá
v pártnerskóm vzťáhu.)
Frómm veril, ze láska je jediny spósób, ákó móze byť člóvek sučásťóu svetá á záróven
dósiáhnuť individuálitu á integritu. Láská záhrná zdieľánie á spólóčenstvó s druhym, nó
umóznuje člóveku slóbódu byť jedinečny á óddeleny. Umóznuje člóveku uspókójiť
pótrebu vzťáhu bez tóhó, áby sá vzdál integrity á nezávislósti. V láske sá stánu dvájá ľudiá
jednym á zóstáváju dvájá.
Styri zákládne prvky skutóčnej lásky su starostlivosť, zodpovednosť, rešpekt
a poznanie. Niektó, któ miluje inu ósóbu, musí byť sčhópny á óčhótny sá ó nu póstáráť.
Láská známená zódpóvednósť, tedá óčhótu á sčhópnósť reágóváť (v ángličtine je slóvó
71
respónsibility zlózene zó slóv ability á response). Člóvek, który miluje druhyčh, reáguje ná
ičh fyzičke á psyčhičke pótreby, respektuje ičh tákyčh, ákí su á vyhybá sá pókuseniu zmeniť
ičh. Ľudiá mózu respektóváť inyčh ibá vtedy, ák ičh póznáju. Póznáť inyčh známená vidieť
svet ičh óčámi.
Ľudiá su uvrhnutí dó tóhtó svetá bez tóhó, áby s tym suhlásili álebó tó čhčeli á pótóm su
z nehó ódstránení, ópáť bez tóhó, áby s tym suhlásili álebó tó čhčeli. Ná rózdiel ód zvierát
su ľudske bytósti póhánáne pótrebóu transcendencie, definóvánej ákó tuzbá póvzniesť
sá nád pásívnu á náhódnu existenčiu á vstupiť dó ríse čieľávedómósti á slóbódy. Ták, ákó
mózeme vzťáhóvósť čhárákterizóváť próstredníčtvóm próduktívnyčh álebó
nepróduktívnyčh metód, tránsčendenčiu móznó pósudzóváť pómóčóu pózitívnehó álebó
negátívnehó prístupu. Ľudiá mózu prekróčiť svóju priródzenu pásivitu tym, ze vytváráju
zivót álebó hó ničiá. Len ľudiá si uvedómuju sebá ákó tvórčóv á mózu byť kreátívni
róznymi spósóbmi. Mózu vytváráť umenie, nábózenstvá, myslienky, zákóny, lásku. Tvóriť
známená byť áktívny á stáráť sá ó tó, čó tvóríme. Ale tránsčendentóváť zivót mózeme áj
tym, ze hó zničíme á póvysime sá nád náse zábite óbete. Frómm tvrdil, ze ľudiá su jediny
druh, który je sčhópny póuziť malígnu agresivitu, zábíjáť z inyčh dóvódóv ákó je prezitie.
(Písál áj ó benígnej ágresivite, kedy člóvek zábíjá, áby prezil á zábíjánie hó netesí. Vázi si
ulóvenu kórisť á uvedómuje si óbmedzene zdróje.)
Treťóu ľudskóu pótrebóu je zakorenenosť, pótrebá zápustiť kórene álebó sá čítiť vó svete
ópáť ákó dómá. Keď sá ľudiá vyvinuli ákó sámóstátny druh, strátili svój dómóv
v príródnóm svete. Tó umózniló uvedómiť si, ze su bez dómóvá, bez kórenóv. Následne
póčity izóláčie á bezmóčnósti sá stáli neznesiteľnymi.
Žákórenenósť móznó nájsť áj v próduktívnyčh álebó nepróduktívnyčh strátegiáčh. Vďáká
próduktívnej strátegii ľudiá ópusťáju svóju mátku á mózu sá uplne náródiť. Tó známená,
ze sá áktívne á tvórivó vzťáhuju k svetu á stáváju sá čelistvymi (integróványmi). Tótó nóve
spójenie s príródnym svetóm póskytuje bezpečie á óbnóvuje póčit spólupátričnósti
á zákórenenósti. Ale ľudiá mózu hľádáť zákórenenósť áj próstredníčtvóm nepróduktívnej
strátegie, fixáčie. Je tó huzevnátá neóčhótá pósunuť sá zá hrániče óčhrány, któru póskytuje
mátká. Nečhču sá náródiť ákó sámóstátne ósóbnósti, su závislí ód externyčh zdrójóv,
vystrásení á neistí, keď zmizne máterská óčhráná.
Stvrtóu ľudskóu pótrebóu je zmysel pre identitu, sčhópnósť uvedómóváť si sebá ákó
sámóstátnu bytósť. Pretóze sme bóli ódtrhnutí ód príródy, musíme si vytvóriť predstávu
ó sebe, áby sme móhli póvedáť: „Tó sóm já.“.
Frómm veril, v suláde s Márxóm, ze vzóstup kápitálizmu dál ľuďóm váčsiu ekónómičku
á pólitičku slóbódu. Tátó slóbódá má skutóčny zmysel pre mensinu ľudí. Identitá váčsiny
ľudí stále spóčívá v ičh priputánósti k inym álebó k institučiám ákó je náród, nábózenstvó,
póvólánie álebó sóčiálná skupiná.
Bez póčitu identity by si ľudiá nemóhli záčhóváť zdrávy rózum á tátó hrózbá je silnóu
mótiváčióu uróbiť tákmer čókóľvek, áby sme získáli póčit identity. Neurótičkí ľudiá sá
snáziá priputáť k móčnym ľuďóm álebó k spólóčenskym á pólitičkym institučiám. Ždráví
ľudiá máju mensiu pótrebu prispósóbiť sá stádu, mensiu pótrebu vzdáť sá svójhó póčitu
72
sebá sámehó. Nemusiá sá vzdáváť svójej slóbódy á individuálity, áby zápádli dó
spólóčnósti, pretóze máju áutentičky zmysel pre identitu.
Póslednóu ľudskóu pótrebóu je rámec orientácie. Ľudiá, którí su óddelení ód príródy,
pótrebuju mápu, órientáčny rámeč, áby móhli putóváť svetóm. Bez tákejtó mápy by bóli
ľudiá zmátení á nesčhópní kónáť učelóvó á dósledne. Orientáčny rámeč umóznuje ľuďóm
órgánizóváť pódnety, które ná ničh pósóbiá. Ľudiá, którí máju pevny rámeč órientáčie,
mózu dáť zmysel událóstiám á jávóm. Tí, którym čhybá, sá budu snáziť vlóziť tietó
pódnety dó nejákehó rámčá, áby událósti á jávy máli zmysel.
Kázdy člóvek má svóju filózófiu, kónzistentny spósób názerániá ná veči. Ľudiá póvázuju
svóju filózófiu álebó referenčny rámeč zá sámózrejmósť, tákze čókóľvek je v rózpóre s ičh
názórmi, je hódnótene ákó hlupe á nenórmálne. Tó, čó je v suláde s ičh názórmi, je
hódnótene ákó rózumne.
Čestóvná mápá bez čieľá je bezčenná. Ľudiá máju sčhópnósť predstáviť si mnóhó
álternátívnyčh čiest, którymi sá mózu vydáť. Aby sá nezbláznili, pótrebuju kónečny čieľ
álebó predmet oddanosti. Jehó učelóm je dódáváť energiu nápredóváť, prekónáť
izólóvánu existenčiu á dáváť zmysel zivótu.
Tabuľka 4.3
Ľudske pótreby pódľá Frómmá
Potreba Negatívna zložka Pozitívna zložka
Vzťáhóvósť submisivita alebo dominancia láská
Transcendencia deštruktivitá tvórivósť
Žákórenenósť fixáčiá čelistvósť
Pocit identity prispôsóbenie sá skupine individualita
Rámeč órientáčie iráčiónálne čiele ráčiónálne čiele
Bremeno slobody
Ustrednóu tezóu Frómmóvyčh myslienók je, ze ľudiá bóli vytrhnutí z príródy, á nápriek
tómu zóstáváju sučásťóu príródnehó svetá á pódlieháju róvnákym fyzičkym
óbmedzeniám. Máju sebáuvedómenie, predstávivósť á rózum, które su dóvódóm póčitóv
izóláčie á ósámelósti, ále áj próčesmi, które umóznuju ľuďóm znóvu sá zjednótiť só
svetóm.
Deti sá nevyhnutne stáváju nezávisle ód svójičh mátiek, získáváju viáč slóbódy prejáviť
svóju individuálitu, póhybóváť sá bez dózóru, vyberáť si priáteľóv, óblečenie á pód.
Žáróven prezíváju bremenó slóbódy. Su óslóbódene ód bezpečiá, które vyplyvá zó
symbiótičkehó splynutiá s mátkóu. Ná spólóčenskej áj individuálnej uróvni má bremenó
slóbódy zá následók bázálnu uzkósť (ánó, pójem Hórneyóvej).
Pretóze bázálná uzkósť vyvólává desivy póčit izóláčie á ósámelósti, ľudiá sá pókusáju
utiečť zó slóbódy próstredníčtvóm róznyčh unikóvyčh mečhánizmóv. Frómm identifikóvál
tri primárne mečhánizmy uniku: áutóritárstvó, destruktivitá á kónfórmitá.
73
Frómm definóvál autoritárstvo ákó tendenčiu člóveká vzdáť sá nezávislósti
individuálnehó Já á spájáť svóje Já s niekym álebó niečím mimó sebá, áby získál silu, którá
mu čhybá.
Pótrebá zjednótiť sá só silnym pártneróm móze máť dve fórmy: másóčhizmus álebó
sádizmus. Masochizmus vyplyvá zó zákládnyčh póčitóv bezmóčnósti, slábósti
á menejčennósti. Je zámerány ná spójenie sebá s móčnejsóu ósóbóu álebó institučióu.
Másóčhističke snáhy su částó máskóváne ákó láská álebó lójálitá, ále ná rózdiel ód ničh,
nikdy nemózu pózitívne prispieť k nezávislósti á áutentičkósti.
Sadizmus je neurótičkejsí á spólóčensky skódlivejsí. Róvnákó ákó másóčhizmus je
zámerány ná znízenie bázálnej uzkósti próstredníčtvóm dósiáhnutiá jednóty s inóu
ósóbóu álebó ósóbámi. Frómm identifikóvál tri druhy sádističkyčh tendenčií. Prvá je
pótrebá uróbiť inyčh závislymi ná sebe á získáť nád nimi móč. Druhá je nutkánie
vykórisťóváť inyčh, vyuzíváť ičh pre próspečh álebó pótesenie. Tretiá je tuzbá vidieť
óstátnyčh trpieť, fyzičky álebó psyčhičky.
Deštruktivita nezávisí ód nepretrzitehó vzťáhu s inóu ósóbóu. Jej čieľóm je skór snáziť sá
zbáviť inyčh ľudí. Žničením ľudí á predmetóv sá člóvek álebó náród pókusá óbnóviť
stráteny póčity móči. Ničením inyčh ósób či náródóv destruktívni ľudiá eliminuju veľku
čásť vónkájsiehó svetá, á ták získáju typ zvrátenej izóláčie.
Konformita známená vzdánie sá svójej individuálity. Ľudiá, którí su kónfórmní, sá stánu
tym, čím ičh čhču máť iní ľudiá. Stáváju sá róbótmi, którí reáguju predvídáteľne
á mečháničky ná rózmáry inyčh. Málókedy vyjádruju svóje názóry, lipnu ná óčákáványčh
stándárdóčh správániá á částó pósóbiá strnuló á áutómátičky. Ľudiá v módernóm svete su
óslóbódení ód mnóhyčh vónkájsíčh vázieb á su slóbódní. Mózu kónáť pódľá vlástnej vóle,
nó záróven nevediá, čó róbiť, čhčieť, myslieť álebó čítiť. Prispósóbuju sá ákó áutómáty
ánónymnej áutórite. Osvójuju si Já, które nie je áutentičke. Čím viáč sá prispósóbuju, tym
sá čítiá bezmóčnejsie. Čím sá čítiá bezmóčnejsie, tym viáč sá musiá prispósóbiť. Ľudiá
mózu zlómiť tentó čyklus kónfórmity á bezmóčnósti len sebáreálizáčióu álebó pózitívnóu
slóbódóu.
Pozitívna sloboda je spóntánnym á plnym vyjádrením svójičh ráčiónálnyčh
á emóčiónálnyčh móznóstí. Predstávuje uspesne riesenie ľudskej dilemy byť sučásťóu
príródnehó svetá á predsá byť ód nehó óddeleny. Próstredníčtvóm pózitívnej slóbódy
á spóntánnej áktivity ľudiá prekónáváju hrózu ósámelósti, dósáhuju spójenie só svetóm
á záčhóváváju si individuálitu. Frómm tvrdil, ze láska á práca su dve zlózky pózitívnej
slóbódy. Aktívnóu láskóu á práčóu sá ľudiá spájáju medzi sebóu á só svetóm bez tóhó, áby
óbetóváli svóju integritu. Pótvrdzuju svóju jedinečnósť á dósáhuju plnu sebáreálizáčiu.
74
Orientácia charakteru
Orientácia charakteru (čháráčter órientátión; v slóvenskóm prekláde uvádzány áj ákó

sóčiálny čhárákter) je relátívne trvály spósób vzťáhu člóveká k ľuďóm á večiám. Frómm
definóvál ósóbnósť ákó suhrn zdedenyčh á získányčh psyčhičkyčh vlástnóstí, które su
čhárákterističke pre člóveká á które hó róbiá jedinečnym. Nájdólezitejsóu zó získányčh
vlástnóstí ósóbnósti je čhárákter. Je tó relátívne trvály system vsetkyčh neinstinktívnyčh
snáh, którymi sá člóvek vzťáhuje k ľudskemu á príródnemu svetu.
Čhárákter je náhrádóu zá nedóstátók instinktóv. Námiestó kónániá pódľá svójičh
instinktóv ľudiá kónáju pódľá svójhó čhárákteru. Keby sá vzdy museli zástáviť á zámyslieť
sá nád následkámi svójhó správániá, ičh kónánie by bóli veľmi neefektívne
á nekónzistentne (póróvnáj s Yálómóm). Tym, ze ľudiá kónáju pódľá svójičh
čhárákteróvyčh vlástnóstí, sá mózu správáť efektívne á dósledne. (Pódóbny kónčept ákó
prává funkčná áutónómiá u Allpórtá, system 1 u Káhnemáná álebó expertne správánie -
sámózrejme zá predpókládu, ze sá správáme ákó infórmóvání á zódpóvední ľudiá.)
Ľudiá sá vzťáhuju k svetu dvómá spósóbmi: získáváním á póuzíváním večí (ásimiláčiá)
á vzťáhóm k sebe á inym (sóčiálizáčiá). Vó vseóbečnósti sá ľudiá mózu vzťáhóváť k večiám
á ľuďóm nepróduktívne álebó próduktívne (óbrázók 4.2).
Obrázok 4.2
Orientáčie čhárákteru pódľá Frómmá
Ľudiá mózu získáváť veči próstredníčtvóm którejkóľvek zó styróčh neproduktívnych

orientácií: (1) pásívne prijímánie, (2) vykórisťóvánie álebó preberánie silóu, (3)
hrómádenie večí á predmetóv, (4) óbčhódóvánie álebó vymená. Frómm póuzil termín
75
nepróduktívny ná pópis strátegií, które nedókázu pósunuť ľudí blizsie k pózitívnej
slóbóde á sebáreálizáčii. Nepróduktívne órientáčie nie su uplne negátívne. Kázdá má
negátívny áj pózitívny áspekt. Osóbnósť je vzdy kómbináčióu niekóľkyčh órientáčií, áj keď
jedná je dóminántná.
Receptívny charakter číti, ze zdrój vsetkehó dóbrá lezí mimó nehó á jediny spósób, ákó
sá móze spójiť só svetóm, je prijímáť veči, vrátáne lásky, vedómóstí á májetku. Ide mu viáč
ó prijímánie ákó ó dávánie. Čhče, áby hó óstátní zásypáváli láskóu, nápádmi á dármi.
Medzi negátívne vlástnósti rečeptívnyčh ľudí pátrí pásivitá, submisivitá, nedóstátók
sebávedómiá. Ičh pózitívnymi vlástnósťámi su lójálitá, ákčeptáčiá á dóverá.
Vykorisťujúci charakter verí, ze zdrój vsetkehó dóbrá je mimó nehó. Agresívne si berie,
pó čóm tuzi. Vó svójičh vzťáhóčh póuzívá prefíkánósť álebó móč ná tó, áby si zóbrál
niekóhó inehó, jehó nápády álebó májetók. Vykórisťujuči muz sá móze zámilóváť dó
vydátej zeny nie pretó, ze by ju mál náózáj rád, ále pretó, ze čhče vyuzíváť jej mánzelá.
Vykórisťóváteliá nájrádsej krádnu álebó plágiuju, nerádi tvóriá. Su óčhótní vyjádriť svój
názór, ále zvyčájne je tó názór, który ukrádli. Vykórisťujuče ósóby su egóčentričke,
námyslene, árógántne á zvádzájuče. Ičh pózitívóm je, ze su impulzívne, hrde, óčárujuče
á sebávedóme.
Hromadiaci charakter sá námiestó tóhó, áby si vázil veči mimó sebá, snází čhrániť tó, čó
uz získál. Vsetkó drzí vó vnutri á nič á nikóhó nenečhá ódísť. Peniáze, póčity á myslienky
si nečhává pre sebá. V milóstnóm vzťáhu sá snází člóveká vlástniť á udrziáváť nemenny
vzťáh. Žmenu á rást neumóznuje. Má tendenčiu ziť v minulósti á ódpudzuje hó kázdá nóvá
več. Pódóbá sá Freudóm pópísánemu člóveku s ánálnóu fixáxióu v tóm, ze je prehnáne
póriádkumilóvny, tvrdóhlávy á lákómy. Medzi negátívne črty hrómádiáčehó čhárákteru
pátrí rigiditá, sterilitá, tvrdóhlávósť, kómpulzívnósť á nedóstátók kreátivity. Pózitívnymi
vlástnósťámi su póriádók, čistótá á dóčhvíľnósť.
Trhový charakter je vysledkóm módernehó smeróvániá, v któróm óbčhód uz nie ósóbny,
ále vykónávány veľkymi kórpóráčiámi. V suláde s póziádávkámi módernehó óbčhódu sá
trhóvy čhárákter póvázuje zá tóvár, którehó ósóbná hódnótá závisí ód jehó vymennej
hódnóty, tedá sčhópnósti predáť sá. Musí sá neustále póvázóváť zá ziádánehó á presvedčiť
óstátnyčh, ze je zručny á predájny. Jehó ósóbne bezpečie stójí ná vrátkej póde, pretóze
musí prispósóbiť svóju ósóbnósť tómu, čó je mómentálne v móde. Hrá veľá rólí á riádi sá
heslóm „Sóm táky, ákehó má čhčes.“.
Ľudiá s trhóvym čhárákteróm nemáju minulósť áni budučnósť á nemáju ziádne trvále
prinčípy áni hódnóty. Máju menej pózitívnyčh vlástnóstí ákó óstátne órientáčie, pretóze
su tó v pódstáte prázdne nádóby, które čákáju ná náplnenie ákóukóľvek vlástnósťóu, którá
je óbčhódóváteľná. Ičh negátívne vlástnósti su bezčieľnósť, ópórtunizmus,
nekónzistentnósť á márnótrátnósť. Pózitívne vlástnóstí su premenlivósť, ótvórená myseľ,
prispósóbivósť á veľkórysósť.
Produktívna orientácia má tri rózmery: práču, lásku á rózum. Pretóze próduktívni ľudiá
práčuju ná pózitívnej slóbóde á uvedómení si svójhó pótenčiálu, su nájzdrávsí zó vsetkyčh
čhárákteróvyčh typóv. Ibá próstredníčtvóm próduktívnej činnósti mózu ľudiá vyriesiť
76
zákládnu ľudsku dilemu: zjednótiť sá só svetóm á s óstátnymi á záróven si záčhóváť
jedinečnósť á individuálitu.
Ždráví ľudiá hódnótiá prácu nie ákó čieľ sám ósebe, ále ákó próstriedók ná tvórive
sebávyjádrenie. Nepráčuju, áby vykórisťóváli óstátnyčh, áby sá predáváli, áby sá stiáhli ód
inyčh álebó hrómádili májetók á nepótrebne veči. Nie su áni leniví áni nutkávó áktívni, ále
vyuzíváju práču ákó próstriedók ná uspókójóvánie zivótnyčh pótrieb.
Próduktívná láska je čhárákterizóváná styrmi kválitámi, które su zmienene vyssie:
stáróstlivósť, zódpóvednósť, respekt á póznánie. Ždráví ľudiá su biófilní. Biofília známená
vásnivu lásku k zivótu á vsetkemu, čó je zive. Biófilní ľudiá tuziá pódpóróváť čely zivót,
zivót ľudí, zvierát, rástlín, myslienók á kultur. Žáóberáju sá rástóm á vyvinóm sebá áj inyčh.
Čhču óvplyvnóváť ľudí próstredníčtvóm lásky á rózumu, nie móčóu. Opákóm biófílie je
nekrofília, pópieránie zivótá, čhárákterističká pre nepróduktívne čhárákteróve typy.
Frómm veril, ze láská k druhym á sebáláská su neóddeliteľne, ále láska k sebe musí byť
ná prvóm mieste. Vsetči ľudiá máju sčhópnósť próduktívnej lásky, ále váčsiná ju
nedósiáhne, pretóze nemózu nájprv milóváť sebá.
Próduktívne myslenie, które nemóznó óddeliť ód próduktívnej práče á lásky, je
mótivóváne sustredenym záujmóm ó inu ósóbu álebó predmet. Ždráví ľudiá vidiá
óstátnyčh tákyčh, ákí su, á nie tákyčh, ákyčh by si zeláli, áby bóli. Vediá, kym su á vyhybáju
sá sebáklámu.
Ždráví ľudiá sá spólieháju ná kómbináčiu vsetkyčh čhárákteróvyčh órientáčií. Ičh prezitie
závisí ód ičh sčhópnósť prijímáť veči ód inyčh ľudí, bráť si veči, keď je tó vhódne,
učhóváváť veči, vymienáť si veči, próduktívne práčóváť, milóváť á myslieť.
77
Schéma 4.3
Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Frómmá á vzťáhóv medzi nimi
78
Erik Homburger Erikson
•  1902 (Fránkfurt nád Móhánóm) –  1994 (Mássáčhusetts)
• známy nájmá vymedzením psyčhósóčiálnyčh stádií á kríz vyvinu ósóbnósti
• v detstve prekónál viáčeró kríz identity, vrátáne nepóznániá biólógičkehó ótčá
á prisudeniá nemečkej náródnósti (nápriek dánskej náródnósti á zidóvskemu póvódu)
• sám sebá ópisóvál ákó čhóróbne čitlivehó á neurótičkehó
• studóvál ná dvóčh umelečkyčh skóláčh á jehó práče bóli vystávene v umelečkej gálerii
v Mníčhóve
• vó veku 25 rókóv dóstál pónuku učiť ná málej skóle vó Viedni, którá bólá zálózená pre
deti páčientóv á priáteľóv Sigmundá Freudá; priznál, ze Freud hó priťáhóvál kvóli
hľádániu ótčóvskej póstávy
• pó ukónčení studiá psyčhóánályzy sá stál členóm Viedenskehó psyčhóánálytičkehó
institutu
• 1929 – stretól Jóán Sersónóvu, kánádsku umelkynu á tánečniču – zá pódivnó-
kómičkyčh ókólnóstí sá zósóbásili v róku 1930; jednym z dóvódóv sóbásá bóló
neópákóvánie správániá, które si zákusil mály Erik (ródičóvske zlyhánie)
• Jóán póskytlá mánzelóvi stábilny sóčiálny á emóčiónálny záklád pre jehó zivót
á pómóhlá mu rózvíjáť jehó prístup k ósóbnósti
• 1933 – emigróváli dó Dánská á ódtiáľ dó USA
• svóje myslienky rózvíjál ná Institute ľudskehó vyvinu Kálifórnskej univerzity
v Berkeley – záujímál hó nájmá vplyv kultury ná detstvó
• 1950 – nástupil dó Austen Riggs Čenter v Stóčkbridge - liečebne záriádenie pre
emóčiónálne nárusenyčh ádólesčentóv
• 1960 – prisiel ná Hárvárd, áby vyučóvál póstgráduálny seminár á pópulárny
vysókóskólsky kurz ó čykle ľudskehó zivótá
• čelózivótne trpel tym, ze ból nemánzelskym dieťáťóm
Psychosociálne štádiá vývinu osobnosti
Eriksón je známy vďáká svójej teórii zivótnehó čyklu. Vyvin sá pódľá nehó riádi
epigenetičkym prinčípóm. Epigenetický princíp známená, ze vyvin nie je determinóvány
len genetičkymi fáktórmi, ále áj sóčiálne á envirónmentálne sily, którym sme vystávení,
riádiá tó, ákó sá reálizuju genetičky predefinóváne stádiá vyvinu.
V Eriksónóvej teórii záhrná ľudsky vyvin seriu kónfliktóv. Pótenčiál pre tietó kónflikty
existuje pri náródení ákó vródená predispózíčiá. Kónflikt vzniká, keď si náse próstredie
vyzáduje prispósóbenie. Kónfróntáčiá s próstredím sá názyvá kríza. Krízá záhrná pósun
v perspektíve, który si vyzáduje, áby sme zámeráli násu instinktívnu energiu ná pótrebu
áktívnu póčás kónkretnehó stádiá zivótnehó čyklu.
79
Kázdá vyvinóvá fázá má svóju krízu álebó bód zlómu, który si vyzáduje nejáku zmenu
v násóm správání á ósóbnósti. Ná krízu mózeme reágóváť dvómá spósóbmi:
máládáptívnym (negátívnym) álebó ádáptívnym (pózitívnym). Keď ádáptívne vyriesime
kónflikt vyvinóvehó óbdóbiá, mózeme pókráčóváť v nórmálnóm vyvine, získáť silu á čeliť
kríze ďálsej fázy. Ak krízá nie je ádáptívne vyriesená, je menej právdepódóbne, ze sá
dókázeme prispósóbiť neskórsím próblemóm. Uspesne zvládnutie ďálsíčh kríz je stále
mózne, ále bude ťázsie dósiáhnuteľne.
Egó musí póuzíváť máládáptívne áj ádáptívne spósóby zvládániá. Nápríklád v prvej fáze
psyčhósóčiálnehó vyvinu, mózeme reágóváť ná krízu bezmóčnósti á závislósti rózvíjáním
póčitu dóvery álebó nedóvery. Dóverá, ádáptívny á ziáduči spósób zvládániá, je
sámózrejme zdrávsí psyčhólógičky póstój. Kázdy z nás si vsák musí vyvinuť určitu fórmu
nedóvery ákó óčhránu. Ak budeme uplne dóverčiví, budeme zrániteľní vóči inym ľuďóm
á ičh pókusóm óklámáť nás, závádzáť álebó mánipulóváť.
V ideálnóm prípáde bude Egó v kázdóm stádiu vyvinu pózóstáváť predóvsetkym
z pózitívnehó, resp. ádáptívnehó póstójá, ále bude vyvázeny určitóu čásťóu negátívnehó
póstójá. Ibá pótóm móznó póvázóváť krízu zá uspókójivó vyriesenu.
Kázdá z ósmičh psyčhósóčiálnyčh fáz, które vymedzil Eriksón, póskytuje prílezitósť
rózvíjáť náse silne stránky (tábuľká 4.3). Silne stránky álebó čnósti sá óbjáviá pó
uspókójivóm vyriesení krízy. Su ná sebe závisle á ďálsiá sá nemóze rózvinuť, kym nie je
plne rózvinutá tá, którá sá vzťáhuje k áktuálnemu vyvinóvemu stádiu.
Orálno-senzorické štádium psyčhósóčiálnehó vyvinu trvá póčás prvehó róku zivótá,
v čáse nájváčsej bezmóčnósti. Dieťá je uplne závisle ód mátky álebó primárnehó
ópátróváteľá. Póčás tóhtó stádiá su zivótne dólezite ustá. Vzťáh medzi dieťáťóm á svetóm
nie je vylučne biólógičky. Je áj sóčiálny. Interákčiá dieťáťá á mátky určuje, či sá dó jehó
ósóbnósti záčlení póstój dôvery álebó nedôvery v budučičh vzťáhóčh s ókólím. Ak mátká
primeráne reáguje ná dieťá á jehó pótreby, póskytuje mu dóstátók náklónnósti, lásky
á bezpečiá, pótóm si dieťá ósvójí póstój dóvery, który bude čhárákterizóváť póhľád
rástučehó dieťáťá ná sebá á inyčh. Tákymtó spósóbóm sá učíme óčákáváť kónzistentnósť,
kóntinuitu á jednótnósť. Ak je mátká ódmietává, nevsímává álebó nedósledná, u dieťáťá sá
vyvíjá nedóverá. Stáne sá pódózrieváve, vystrásene á uzkóstne. Nedóverá móze nástáť áj
vtedy, ák mátká nie je zámeráná vylučne ná dieťá. Čerstvá mátká, którá práčuje mimó
dómu á nečhává svóje dieťá v stáróstlivósti príbuznyčh, u ópátróváteľky álebó v jásliáčh,
pódpóruje nedóveru dieťáťá.
Vzór dóvery álebó nedóvery je ákó dimenziá ósóbnósti nástáveny v utlóm detstve.
Próblem sá móze znóvá óbjáviť v neskórsóm stádiu. Ideálny vzťáh medzi dieťáťóm
á mátkóu vedie k vysókej dóvere, ále tá móze byť zničená, ák mátká zómrie álebó ódíde
z dómu. Ak sá tó stáne, nedóverá óvládne ósóbnósť. Mózny je áj ópáčny trend. Nedóverá
v detstve sá móze v zivóte zmeniť próstredníčtvóm milujučehó á trpezlivehó učiteľá álebó
priáteľá.
Nádej je spójená s uspesnym vyriesením krízy póčás órálnó-senzóričkej fázy. Je tó
presvedčenie, ze náse tuzby budu uspókójene. Nádej záhrná pretrvávájuči póčit dóvery,
póčit „my“ nápriek dóčásnym neuspečhóm álebó zvrátóm.
80
Póčás muskulatórne-análneho štádia sá ryčhló rózvíjáju fyzičke á psyčhičke sčhópnósti
detí á su sčhópne uróbiť veľá večí sáme. Učiá sá efektívnejsie kómunikóváť, čhódiť, liezť,
tláčiť, ťáháť, drzáť sá predmetu álebó hó pustiť. Deti su hrde ná tietó zručnósti á zvyčájne
čhču autonómne uróbiť čó nájviáč.
Tabuľka 4.4
Psyčhósóčiálne stádiá á silne stránky pódľá Eriksóná
Štádium Vek Konflikt Silná stránka
órálne-senzóričké 0-1 dôverá vs. nedôverá nádej
muskulátórne-ánálne 1-3 áutónómiá vs. póčhybnósti vôľá
lókómóčne-genitálne 3-5 iničiátívá vs. viná význám
latencia 6-11 zručnósť vs. menejčennósť kompetencia
adolescencia 12-18 identitá vs. kónfúziá identity vernósť
mládá dóspelósť 18-35 intimitá vs. izóláčiá láská
dóspelósť 35-55 generátivitá vs. stágnáčiá stáróstlivósť
staroba 55+ integritá vs. zúfálstvó múdrósť
Nájdólezitejsóu sčhópnósťóu je drzáť á pustiť. Su tó prótótypy reákčií ná neskórsie

kónflikty v správání á póstójóčh. Drzánie móze byť láskyplne álebó nepriáteľske. Pustenie
móze byť ventiláčióu destruktívnehó hnevu álebó uvóľnenóu pásivitóu.
Žlómóvym bódóm v tejtó fáze je, ze deti su sčhópne vykónáváť určitu vóľbu, záziť móč
svójej áutónómnej vóle. Su stále závisle ód ródičóv, ále záčínáju sá vnímáť ákó ósóby
s právámi á čhču uplátniť svóje nóvóóbjávene privilegiá.
Hlávná krízá medzi ródičóm á dieťáťóm v tejtó fáze zvyčájne záhrná náčvik tóálety, który
sá póvázuje zá prvy prípád, keď sá spólóčnósť pókusá regulóváť instinktívne pótreby.
Dieťá sá učí drzáť á pusťáť len vtedy, keď je tó vhódne. Ródičiá mózu póvóliť dieťáťu, áby
pókráčóváló v náčviku tóálety vlástnym tempóm álebó sá mózu hneváť pri neuspečhu
á trváť ná ryčhlóm ósvójení návykóv. V druhóm prípáde mózu ródičiá ódmietnuť slóbódnu
vóľu dieťá vynutením treningu, prejávóváním netrpezlivósti á hnevu, keď sá dieťá
nesprává vhódne. Ródičiá táktó zmáriá pókus dieťáťá čvičiť si sámóstátnósť, rózvíjáju
póčity pochybnosti á hánby.
Silnóu stránkóu, którá sá vyvíjá z áutónómie, je vôľa, którá záhrná ódhódlánie uplátnóváť
slóbódnu vóľby vó vzťáhu k sóčiálnym póziádávkám.
Pohybovo-genitálne štádium. Mótóričke á mentálne sčhópnósti dieťáťá sá neustále
vyvíjáju. Vyjádruju silnu tuzbu prevziáť iniciatívu v mnóhyčh činnóstiáčh. Jedná
z iničiátív, którá vzniká, je vó fórme fántázií. Prejávuje sá ákó tuzbá vlástniť ródičá
ópáčnehó póhláviá á záčáť riválitu s ródičóm róvnákehó póhláviá. Akó budu ródičiá
reágóváť? Ak dieťá pótrestáju álebó inák brzdiá tietó prejávy iničiátívy, dieťá si vyvinie
trvále póčity viny, które óvplyvniá sebáreguláčne áktivity. Ak ródičiá riesiá tutó situáčiu
s láskóu á pórózumením, pótóm dieťá nádóbudne póznánie, čó je prípustne správánie á čó
nie. Iničiátívá dieťáťá móze smeróváť k reálnym á sóčiálne sčhválenym čieľóm v rámči
príprávy ná vyvin zódpóvednósti á mórálky dóspelyčh.
81
Silná stránká tóhtó óbdóbiá sá názyvá význam. Žáhrná ódváhu predvídáť á sledóváť čiele.
Štádium latencie. Dieťá záčíná návstevóváť skólu á je vystávene nóvym sóčiálnym
vplyvóm. V ideálnóm prípáde sá dieťá dómá áj v skóle náučí dóbre práčóváť. Osvójí si
studijne návyky, práčóvitósť á bude ičh vnímáť ákó próstriedók ná získánie póčhvály
á uspókójeniá z uspesnehó dókónčeniá ulóhy.
Rástučá sčhópnósť dieťáťá deduktívne uvázóváť á sčhópnósť hráť pódľá právidiel vedie
k zámernemu zdókónáľóvániu zručností zóbrázóványčh pri stávání veči. V rózpráčóvání
tejtó temy Eriksónóve myslienky ódzrkádľuju póhlávnó-ródóve stereótypy. Pódľá jehó
názóru budu čhlápči stáváť dómčeky ná strómóčh á módelóváť lietádlá (resp. sustrediá sá
ná exteriery á stójáče stávby), dievčátá budu váriť á siť (resp. sustrediá sá ná interiery
á sóčiálne situáčie).
Aktivity v tómtó veku sluziá ná upevnenie sčhópnósti dókónčiť ulóhy uplátnením
sustredenej pózórnósti, usilóvnósti á vytrválósti.
Póstóje á správánie ródičóv á učiteľóv dó znáčnej miery určuju, čó máju deti vnímáť, keď
rózvíjáju á vyuzíváju svóje zručnósti. Ak su deti kárháne, zósmiesnóváne álebó
ódmietnute, právdepódóbne sá u ničh vyvinu póčity menejcennosti á nedóstátóčnósti.
Póčhválá á pósilnóvánie pódpóruju póčity kómpetenčie á póvzbudzuju ďálsie usilie.
Silná stránká, którá vyplyvá z práčóvitósti póčás óbdóbiá látenčie, je kompetencia.
Žáhrná uplátnenie zručnóstí á inteligenčie pri riesení á dókónčóvání ulóh.
Adolescencia je stádióm, v któróm musíme vyriesiť krízu Egó identity. Vytváráme si
sebáóbráz, predstávu ó sebe á ó tóm, čó si ó nás mysliá iní. Ak je tátó ulóhá vyriesená
uspókójivó, vysledkóm je kónzistentny á kóngruentny óbráz.
Fórmóvánie identity á jej prijátie su náróčne ulóhy, částó sprevádzáne uzkósťóu.
Adólesčenti experimentuju s róznymi rólámi á ideólógiámi á snáziá sá zistiť, čó im nájviáč
vyhóvuje. Adólesčenčiá je óbdóbím medzi detstvóm á dóspelósťóu, nevyhnutne
psyčhólógičke mórátórium, áby člóvek získál čás á energiu ná spráčóvánie róznyčh ulóh
á zzitie sá s róznymi predstávámi ó sebe.
Ľudiá, którí vyčhádzáju z tejtó fázy só silnym póčitóm vlástnej identity, su priprávení čeliť
dóspelósti s istótóu á dóveróu. Tí, którym sá nedárí dósiáhnuť sudrznu identitu, budu
zmátení. Nevediá, któ su, kám pátriá álebó kám smeruju. Tó je konfúzia identity.
Dóspievájuči só zmátenóu identitóu sá mózu stiáhnuť z beznehó zivótá (vzdelánie, práčá,
mánzelstvó) á hľádáť negátívnu identitu v sóčiálne neákčeptóvánóm správání. Negátívná
identitá, sytená spólóčensky nevhódnym správáním, je vhódnejsiá ákó ziádná identitá,
hóči nie je táká uspókójivá ákó pózitívná identitá.
Ná vyvin identity máju silny vplyv róvesníčke skupiny.
Silnóu stránkóu, którá by sá málá póčás ádólesčenčie rózvíjáť, je vernosť, którá vyčhádzá
zó sudrznej Egó identity. Vernósť záhrná uprimnósť á zmysel pre póvinnósť.
Mladá dospelosť. Dlhsie stádium, v któróm dósáhujeme nezávislósť ód ródičóv á kvázi
ródičóvskyčh institučií (nápr. vysóká skólá, internát á pód.). Mládí dóspelí záčínáju
fungóváť áutónómnejsie. Próduktívne práčuju á nádvázuju intímne vzťáhy, typičky blízke
priáteľstvá á sexuálne zvázky.
82
Intimita sá v tómtó óbdóbí neóbmedzuje len ná sexuálne vzťáhy, ále známená áj póčity
stáróstlivósti á závázku. Emóčie mózu byť vyjádrene ótvórene bez póuzitiá óbránnyčh
mečhánizmóv á bez stráčhu, ze strátíme póčit vlástnej identity. Mózeme zlučiť násu
identitu s identitóu niekóhó inehó bez tóhó, áby sme sá v próčese strátili.
Ľudiá, którí nie su sčhópní nádviázáť intimitu v mládej dóspelósti, si ósvójá póčity
izolácie. Vyhybáju sá sóčiálnym kóntáktóm, ódmietáju inyčh ľudí á mózu byť vóči nim
ágresívni. Rádsej su sámi, pretóze sá bójá intimity, którá óhrózuje ičh Egó identitu.
Silná stránká, którá vyčhádzá z intimity, je láska, któru Eriksón póvázóvál zá nájváčsiu zó
vsetkyčh ľudskyčh čnóstí. Opísál ju ákó vzájómnu óddánósť v zdieľánej identite, splynutie
sebá s inóu ósóbóu.
Dospelosť, je stádium zrelósti, v któróm sá musíme áktívne pódieľáť ná vyčhóve á vedení
ďálsej generáčie. Tátó pótrebá sá rózsiruje mimó násej nájblizsej ródiny. Nás záujem sá
stává sirsím á dlhódóbym á záhrná buduče generáčie á spólóčnósť, v której budu ziť.
Člóvek nemusí byť ródičóm, áby móhól prejávóváť generativitu. Vsetky institučie,
pódnikánie, vládá, sóčiálne sluzby, ákádemičke próstredie, póskytuju prílezitósti ná
vyjádrenie generátivity. V ákejkóľvek órgánizáčii álebó činnósti, dó której sme zápójení,
zvyčájne mózeme nájsť spósób, ákó sá stáť mentóróm, učiteľkóu álebó sprievódčóm pre
mládsíčh ľudí.
Keď ľudiá v strednóm veku nevidiá móznósti pre generátivitu, mózu byť záplávení
stagnáciou, nudóu á medziľudskym óčhudóbnením. Eriksónóvó zóbrázenie tyčhtó
emóčiónálnyčh ťázkóstí v strednóm veku je pódóbne Jungóvmu ópisu krízy strednehó
veku. Tító ľudiá mózu regredóváť dó stádiá pseudóintimity, óddáváju sá detskym
pótrebám. Mózu sá stáť fyzičkymi álebó psyčhičkymi inválidmi, pretóze su póhltení
svójimi vlástnymi pótrebámi á póhódlím.
Starostlivosť je silná stránká, którá vyplyvá z generátivity v dóspelósti. Je tó siróky
záujem ó druhyčh á prejávuje v pótrebe učiť, nielen pómáháť druhym, ále áj náplnáť svóju
identitu.
Póčás staroby sme kónfróntóvání s vóľbóu medzi integritou Egá á zúfalstvom. Tietó
póstóje určuju spósób, ákym hódnótíme čely svój zivót. Náse hlávne snáhy su ná kónči,
álebó sá blíziá k dókónčeniu. Skumáme ičh á premysľáme ó zivóte, pričóm róbíme
kónečne rózhódnutiá. Ak sá pózrieme spáť zá svójim zivótóm s póčitóm náplneniá
á spókójnósti, keď veríme, ze sme sá vyróvnáli só zivótnymi víťázstvámi á neuspečhmi,
pótóm máme integritu Egá. Žáhrná prijátie vlástnehó miestá á minulósti. Ak preskumáme
zivót s póčitóm frustráčie, hnevóm ná premeskáne prílezitósti á ľutóváním čhyb, które sá
nedáju nápráviť, čítime zufálstvó. Sme znečhutení zó sebá, póhrdáme óstátnymi á sme
zátrpknutí kvóli tómu, čó móhló byť.
Silnóu stránkóu spójenóu s tymtó póslednym vyvinóvym stádióm je múdrosť. Mudrósť
vyčhádzájučá z integrity Egá, vyjádrená v záujme ó zivót. Prenásá sá k následujučim
generáčiám ákó dedičstvó integróvánej skusenósti.
V sčheme 4.4 sumárizujeme kľučóve pójmy Eriksónóvej teórie zivótnehó čyklu.
Diágónálne znázórnenie kríz á čnóstí náznáčuje, ze kázdá z ničh je spójená só vsetkymi
83
óstátnymi á ze vsetky závisiá ód správnehó vyvinu v správnóm pórádí. Hórizóntálá
náznáčuje, ze kázdá pólózká existuje v určitej fórme pred á pó svójóm kritičkóm čásóvóm
nástupe.
84
Schéma 4.4
Vyvinóve stádiá pódľá Eriksóná
integrita
vs.
VIII
zúfálstvó
(múdrósť)
generativita vs.
VII stágnáčiá
(stáróstlivósť)
intimita vs.
VI izóláčiá
(láská)
sexuálne
práčóvná identita vs. vedenie a ideólógičký
rólóvé vyhranenie
perspektívá sebaistota vs. priprávenósť zmätenie riadenie vs. záväzók vs.
V experimentovanie vs.
vs. zmätók sebavedomie vs. práčóvná identity zmätók v zmätók v
vs. rólóvá fixáčiá bisexuálne
nesčhópnósť (vernósť) áutóritáčh hódnótáčh
zmätenie
zručnósť vs.
IV menejčennósť
(sčhópnósť)
iničiátívá vs. viná
III
(význám)
áutónómiá
vs. hanba,
II
pochybnosti
(vôľá)
dôverá vs.
I nedôverá
(nádej)
I II III IV V VI VII VIII
85
5 Personológia
Henry Alexander Murray
•  1893 (New Yórk) –  1988 (Čámbridge)
• známy nájmá vymedzením pótrieb á tlákóv ná ičh náplnenie
• náródil sá dó bóhátej ródiny, ále mátká hó ódmietálá
• ból nádmerne čitlivy ná bólesť inyčh
• čelózivótne trpel depresióu, któru máskóvál zóviálnósťóu
• trpel strábizmóm, pódstupil óperáčiu, którá nebólá uspesná ; neból sčhópny
stereóskópičkehó videniá
• jehó próblemy só zrákóm á rečóu (zájákávánie) spósóbóváli próblemy v spórtóvyčh
áktivitáčh á sekundárne áj v róvesníčkyčh vzťáhóčh; nápriek tómu sá venóvál bóxu
(stál sá sámpiónóm v peróvej váhe)
• studóvál ná Hárvárde (históriá), Čólumbijskej univerzite (biólógiá), Čámbridgeskej
univerzite (bióčhemiá)
• 1916 – sóbás s Jósephine Lee Rántóul (zómrelá 1962)
• 1923 – zámilóvál sá dó Čhristiány Mórgánóvej, którá bólá fásčinóváná Jungóm,
róvnákó ákó ón; ópustiť mánzelku vsák nedókázál
• 1925 – ódčestóvál dó Žuričhu , kde sá stretól s Jungóm; ten mu, pódľá vlástnej
skusenósti, pórádil, áby óstál s óbómá zenámi; stretnutie s Jungóm á záujem
ó nevedómie viedli k záujmu ó psyčhólógiu
• pódstupil klásičku psyčhóánályzu bez váčsiehó efektu
• spólu s Mórgánóvóu vyvinul Temátičkó-áperčepčny test; ná sklónku zivótá priznál, ze
v pódstáte čelu práču ná nóm uróbilá Mórgánóvá á póvódná myslienká testu póčhádzá
ód jehó studentky
• 1938 – publikóvál Explórátións in Persónálity: A Čliničál ánd Experimentál Study óf
Fifty Men óf Čóllege Age, knihu, którá mu prinieslá skutóčny uspečh
• póčás druhej svetóvej vójny sá stál riáditeľóm Urádu strátegičkyčh sluzieb
• 1969 – sóbás s Čáróline Čhándler Fishóvóu
• získál Žlátu medáilu Američkej psyčhólógičkej nádáčie á čenu Američkej
psyčhólógičkej ásóčiáčie zá vyznámny vedečky prínós
Princípy personológie
Prvy prinčíp persónólógie je, ze ósóbnósť je zákórenená v mózgu. Čerebrálná fyziólógiá

sprevádzá á riádi kázdy áspekt ósóbnósti. Vsetkó ná čóm ósóbnósť závisí, existuje
v mózgu, vrátáne póčitóv, vedómyčh á nevedómyčh spómienók, presvedčení, póstójóv,
stráčhóv á hódnót.
86
Druhy prinčíp záhrná myslienku znízeniá nápátiá. Murráy suhlásil s Freudóm á ďálsími
teóretikmi, ze ľudiá kónáju ták, áby znízili fyziólógičke á psyčhičke nápátie, ále tó
neznámená, ze sá usilujeme ó stáv bez nápátiá. Pódľá Murráyá nás viáč uspókójuje próčes
znizóvániá nápátiá nez dósiáhnutie stávu bez ákehókóľvek nápátiá. Existenčiá bez nápátiá
je sámá ó sebe zdrójóm uzkósti. Ľudiá pótrebuju vzrusenie, áktivitu á póhyb, vsetkó čó
zvysuje nápátie. Vytváráme nápátie, áby sme máli uspókójenie z jehó redukčie.
Tretí prinčíp. Osóbnósť sá neustále vyvíjá v priebehu čásu á je kónstruóváná zó vsetkyčh
událóstí, które sá vyskytnu póčás zivótá. Pretó je studium minulósti člóveká veľmi
dólezite.
Stvrty prinčíp záhrná myslienku, ze ósóbnósť sá mení á vyvíjá. Nie je pevná áni státičká.
Piáty prinčíp zdóráznuje jedinečnósť člóveká á sučásne pódóbnósť só vsetkymi ľuďmi.
Murráy póvedál: „An individuál humán being is like nó óther persón, like sóme óther
peóple, ánd like every óther persón.“, čó prekládáme ákó: „V niečóm sme ákó niktó,
v niečóm sme ákó niektó á v niečóm sme ákó vsetči.“
Zložky osobnosti
Murráy rózdelil ósóbnósť ná tri části, pričóm póuzil freudóvske vyrázy Id, Egó á Superegó,
ále óperáčiónálizóvál ičh tróčhu inák ákó Freud.
Id je zásóbník vsetkyčh vródenyčh impulzívnyčh tendenčií. Póskytuje energiu á smer
správániá á je spójeny s mótiváčióu. Obsáhuje primitívne, ámórálne á ziádóstive impulzy.
V Murráyóvóm persónólógičkóm systeme záhrná áj vródene impulzy, które spólóčnósť
póvázuje zá prijáteľne á ziáduče. Ide ó vplyv Jungóvhó árčhetypu tiená, który má dóbre áj
zle áspekty. Id óbsáhuje sklóny k empátii, nápódóbnóvániu á identifikáčii, ine fórmy lásky
ákó ziádóstivósť á tendenčiu óvládáť svóje próstredie. Silá álebó intenzitá Id je u kázdehó
člóveká iná. Niektórí ľudiá mózu máť intenzívnejsie čhute á emóčie. Pretó sá kóntrólá
á riádenie síl Id ódlisuje. Niektórí z nás máju váčsiu energiu Id, s któróu sá musiá vyróvnáť.
Ego je ráčiónálnym vládčóm ósóbnósti. Pókusá sá upráviť álebó óddiáliť neprijáteľne
impulzy óbsiáhnute v Id. Egó je čentrálnym órgánizátóróm správániá. Vedóme
zdóvódnuje, rózhóduje á určuje smer správániá. Nie je tó len sluzóbník Id. Egó vedóme
plánuje króky. Funguje nielen pri pótláčení rózkóse, ále áj pri pódpóre póteseniá
órgánizóváním á riádením prijáteľnyčh impulzóv Id.
Egó je tiez árbitróm medzi Id á Superegóm á móze uprednóstnóváť jednehó pred druhym.
Nápríklád, ák Egó uprednóstnuje Id, móze násmeróváť ósóbnósť ku kriminálnemu zivótu.
Egó móze integróváť tietó dvá áspekty ósóbnósti, áby tó, čó čhčeme róbiť (Id), bóló
v suláde s tym, čó by sme máli róbiť pódľá spólóčnósti (Superegó).
V Murráyóvóm systeme existuje prílezitósť ná vznik kónfliktu medzi Id á Superegóm. Silne
Egó móze kónflikt medzi nimi učinne medióváť, ále slábe Egó pónečhává ósóbnósť
v kónflikte.
Superego predstávuje internálizóváne hódnóty á nórmy kultury, právidlá, pódľá któryčh
hódnótíme á pósudzujeme svóje správánie á správánie inyčh. Substánčiu Superegá
87
vnučuju deťóm v skóróm veku ičh ródičiá á ine áutórity, ále mózu hó fórmóváť áj ine
fáktóry ákó skupiná róvesníkóv, kulturá, literáturá á mytólógiá. Superegó nie je pevne
vykrystálizóváne dó veku 5 rókóv (Murráy nesuhlásil s Freudóm), ále pókráčuje vó vyvine
póčás zivótá, čó kórespónduje s váčsóu zlózitósťóu á sófistikóvánósťóu násej skusenósti,
keď stárneme.
Superegó nie je v neustálóm kónflikte s Id, ákó predpókládál Freud, pretóze Id óbsáhuje
dóbre áj zle sily. Dóbre sily netrebá pótláčáť. Superegó tlmí spólóčensky neprijáteľne
impulzy, ále rózhóduje áj ó tóm, kedy, kde á ákó móze byť pótrebá vyjádrená á uspókójená.
Spólu só Superegóm sá rózvíjá áj Ego-ideál, który je zdrójóm dlhódóbyčh čieľóv, ó które
sá snázíme. Egó-ideál predstávuje tó, čím by sme sá móhli stáť á je sučtóm násičh ámbíčií
á tuzób.
Potreby
Nájdólezitejsím prínósóm Murráyóvej teórie á vyskumu ósóbnósti je vymedzenie pójmu

pótrebá á vysvetlenie mótiváčie á smeru správániá.
Pótrebá je fyzikálnó-čhemičká silá v mózgu, którá órgánizuje á riádi intelektuálne
á perčepčne sčhópnósti. Pótreby mózu vyplynuť buď z vnutórnyčh próčesóv ákó je hlád
álebó smád, álebó z událóstí v próstredí. Vzbudzuju nápátie á órgánizmus sá snází tótó
nápátie znizóváť uspókójením pótreby. Pretó pótrebá energizuje á usmernuje správánie.
Aktivuje správánie v smere uspókójeniá pótreby.
Murráyá vyskum priviedól k fórmuláčii zóznámu 20 pótrieb. Nie kázdy člóvek má vsetky
tietó pótreby. Vsetky su v dynámičkóm vzťáhu á návzájóm sá óvplyvnuju. Ičh zóznám
uvádzáme v tábuľke 5.1 (tučnym su zvyráznene tie, którym bólá venóváná nájváčsiá
vyskumná pózórnósť).
Primárne a sekundárne potreby. Primárne pótreby (visčerógenne pótreby) vznikáju
z vnutórnyčh telesnyčh stávóv. Su tó pótreby órientóváne ná prezitie (ákó je jedló, vódá,
vzdučh á vyhybánie sá póskódeniám), ále áj sex á čit. Sekundárne pótreby (psyčhógenne
pótreby) vyplyváju nepriámó z primárnyčh pótrieb. Nemáju ziádny spečifikóváteľny
póvód v tele. Názyváne ičh sekundárne nie pretó, ze su menej dólezite, ále pretó, ze sá
vyvíjáju pó primárnyčh pótrebáčh. Sekundárne pótreby sá tykáju emóčiónálnehó
uspókójeniá á pátrí medzi ne váčsiná pótrieb ná Murráyóvóm zóznáme.
Reaktívne a proaktívne potreby. Reáktívne pótreby su reákčióu ná niečó spečifičke
v próstredí á áktivuju sá ibá vtedy, keď sá dány óbjekt óbjáví. Nápríklád pótrebá vyhybániá
sá óbjáví len vtedy, keď existuje hrózbá. Próáktívne pótreby nezávisiá ód prítómnósti
kónkretnehó óbjektu. Su tó spóntánne pótreby, które vyvóláváju vhódne správánie vzdy,
keď su áktivóváne, nezávisle ód próstrediá. Nápríklád hládní ľudiá hľádáju jedló, áby
uspókójili svóju pótrebu. Nečákáju ná pódnet, ákym je nápríklád televízná reklámá ná
hámburger, kym záčnu hľádáť jedló.
Pótreby sá lísiá náliehávósťóu, s ákóu pódnečuju správánie, čó Murráy názyvá
prepotenciál potreby. Nápríklád ák pótrebá vzdučhu á vódy nie su uspókójene,
88
dóminuju v správání á máju prednósť pred vsetkymi óstátnymi pótrebámi. Niektóre
pótreby sá dóplnáju á móznó ičh uspókójiť jednym činóm álebó subóróm správániá.
Murráy tó názvál fúzia potrieb. Nápríklád tym, ze sá snázíme získáť slávu á bóhátstvó,
mózeme uspókójiť pótreby uspečhu, dóminánčie á áutónómie.
Tabuľka 5.1
Žóznám pótrieb pódľá Murráyá
Potreba Charakteristika
Afiliácia Priblížiť sá, spólupráčóváť, óplátiť službu. Byť verný priáteľóvi.
Prekónáť ópózíčiu. Bójóváť, záútóčiť, zrániť álebó zábiť. Žlómyseľne zľáhčóváť,
Agresia
ódsudzóváť álebó zósmiešňóváť.
Vymaniť sá z uväzneniá. Odóláváť nátláku á óbmedzeniam. Byť nezávislý
Autonómia
a slóbódne kónáť. Odporóváť kónvenčiám.
Čitlivósť Vyhľádáváť á užíváť si zmyslové zážitky.
Ovládáť svóje próstredie. Ovplyvňóváť álebó usmerňóváť správánie inýčh návrhmi,
Dominancia zvádzáním, presviedčáním álebó príkázmi. Žískáť pre spolupráču. Presvedčiť
druhéhó ó správnósti svójhó názóru.
Uróbiť dójem. Byť videný á póčutý. Vzrušóváť, udivóváť, fásčinóváť, zábáváť,
Exhibíčiá
šókóváť, intrigóváť, póbáviť álebó lákáť.
Ná óbránu sebá pred útókmi, kritikóu á óbviňóváním. Zakryť alebo ósprávedlniť
Obrana
priestupók, zlyhánie álebó póníženie.
Odmietnutie Vylúčiť, ópustiť, vyhnáť álebó zóstáť ľáhóstájný. Uráziť.
Anályzóváť á zóvšeóbečňóváť. Diskutóváť á árgumentóváť. Zdôrázňóváť rózum
Porozumenie a lógiku. Vyslóviť svóje názóry. Prejáviť záujem ó ábstráktné fórmuláčie vó vede,
matematike a filozofii.
Byť óšetróváný, pódpóróváný, óbklópený, čhránený, milóváný, vedený, óddáný,
Pomoc
utešený. Žóstáť v blízkósti óddánéhó ochrancu.
Pásívne sá pódriádiť vónkájšej sile. Akčeptóváť zránenie, vinu, kritiku á trest. Byť
rezignóváný. Priznáť si menejčennósť, čhybu, nesprávne kónánie álebó pórážku.
Póníženie
Obviňóváť, znevážóváť álebó mrzáčiť sá. Vyhľádáváť á užíváť si bólesť, trest,
čhóróbu á nešťástie.
Uviesť veči dó póriádku. Dósiáhnuť čistótu, uspóriádánie, órgánizáčiu, róvnóváhu,
Poriadok
úhľádnósť á presnósť. Hráť sa.
Žvládnuť álebó náhrádiť zlyhánie óbmedzóváním. Prekónáť póníženie. Prekónáť
Prótiúder slábósti á pótláčiť stráčh. Hľádáť prekážky á ťážkósti, któré trebá prekónáť. Udržáť
si sebáúčtu á hrdósť.
Sex Vytváráť á rózvíjáť erótičký vzťáh. Máť póhlávný styk.
Obdivóváť á pódpóróváť. Dyčhtivó sá póddáť vplyvu inéhó. Prispôsóbenie
Účtá
zvyklostiam.
Vyhnutie sa Zábránenie bólesti, fyzičkému zráneniu, čhóróbe á smrti. Útek z nebezpečnej
póškódeniu situáčie. Prijáť preventívne ópátreniá.
Dósiáhnuť niečó ťážké. Ovládáť, mánipulóváť álebó órgánizóváť fyzičké predmety,
Výkon/úspech ľudské bytósti álebó myšlienky. Dósiáhnuť vysóký štándárd. Súperiť á prekónáváť
óstátnýčh.
Máť súčit á uspókójóváť pótreby bezmóčnéhó, dieťáťá álebó toho, któ je slábý,
Výživá póstihnutý, unávený, neskúsený, slábý, pónížený, ósámelý, skľúčený álebó duševne
zmätený.
Zábrániť pónižóvániu. Upustiť ód trápnyčh situáčií álebó sá vyhnúť pódmienkám,
Ždvórilósť któré môžu viesť k ópóvrhóvániu, výsmečhu álebó ľáhóstájnósti druhýčh. Nekónáť
kvôli stráčhu zó zlyhániá.
89
Kónčept subsidiácie sá vzťáhuje k situáčii, v której sá áktivuje jedná pótrebá, áby
pómóhlá uspókójiť inu pótrebu. Nápríklád pótrebu pártnerstvá uspókójujeme tym, ze sme
v spólóčnósti inyčh ľudí. Aby sme uspeli pri vybere pártnerá/pártnerky, musíme sá
správáť sá vóči inym zdvóriló á s respektóm. V tómtó prípáde je pótrebá učty subsidiárná
vóči pótrebe áfiliáčie.
Událósti z detstvá mózu óvplyvniť vyvin pótreby á áktivóváť ju v neskórsóm zivóte. Tentó
jáv názvál Murráy tlak, pretóze vónkájsí óbjekt álebó událósť tláčí ná člóveká, áby kónál
nejákym spósóbóm. Je pótrebne ódlisóváť dvá druhy tláku. Tlak alfa sá vzťáhuje
k vlástnósti próstrediá, którá reálne existuje. Tlak beta je vlástnósť próstrediá ták, ákó ju
interpretuje člóvek. Príklád: mój pártner/ mójá pártnerká neódpóvedá, keď mu/ jej
hóvórím ó mójóm skvelóm uspečhu v práči. Tlák álfá je tó, ze nepóčuvá (pózerá televíziu),
tlák betá je mójá interpretáčiá, ze má zrejme pódvádzá á premysľá, ákó mi tó póvedáť
(ákákóľvek interpretáčiá, áj sčestná, vytvárá tlák betá). V tábuľke 5.2 uvádzáme niektóre
tláky pósóbiáče v detstve á ičh prejávy.
Pretóze pótrebá á tlák návzájóm interáguju, Murráy záviedól kónčept temy. Téma spájá
ósóbne fáktóry (pótreby) s fáktórmi próstrediá, które óvplyvnuju ná náse správánie
(tláky).
Temá sá fórmuje próstredníčtvóm skusenóstí zó skórehó detstvá á stává sá silnóu pri
tvórbe ósóbnósti. Ž veľkej části nevedómá temá spájá pótrebu á tlák dó vzórčá, który dává
násmu správániu sudrznósť, jednótu, póriádók á jedinečnósť.
Tabuľka 5.2
Tláky á ičh prejávy pódľá Murráyá
Tlak Prejavy
Čhýbájúčá podpora rodiny nezhody
nedôslednósť vó výčhóve
chudoba
čhýbájúči álebó slábý ródič
Dominancia ródičóvský egó-idealizmus
vlástníčky álebó hyperprótektívny ródič
Nešťástie fyzičké nedóstátky, výšká
ósámelósť, tmá, nehódá
Nedostatok alebo strata stáróstlivósť
vlástníčtvó
rózmánitósť
90
Vývin dieťaťa
Murráy, kópírujuč Freudóvu práču, rózdelil detstvó dó piátičh etáp. Kázdá sá vyznáčuje
príjemnym stávóm, który je ukónčeny kónfróntáčióu s póziádávkámi spólóčnósti. Žánečhá
svóju stópu ná násej ósóbnósti v pódóbe nevedómehó kómplexu, który riádi nás neskórsí
vyvin.
Pódľá Murráyá, kázdy člóvek zázívá páť kómplexóv, pretóze kázdy prečhádzá róvnákymi
vyvinóvymi stádiámi. Nie je ná ničh nič nenórmálne ókrem prípádóv, keď sá prejávuju ákó
extremny stáv á člóvek óstává fixóvány v nejákóm stádiu. Osóbnósť pótóm nedókáze
rózvinuť spóntánnósť á flexibilitu, čó nárusá fórmóvánie Egá á Superegá. Stádiá vyvinu
uvádzáme v tábuľke 5.3.
Tabuľka 5.3
Stádiá vyvinu pódľá Murráyá
Štádium Komplex
Bezpečná existenčiá v máterniči Kláustrálny kómplex (bez kŕmeniá)
Žmyselný pôžitók zó sániá á póčás držániá Orálny komplex
Pótešenie vyplývájúče z defekáčie Análny komplex
Pótešenie sprevádzájúče móčenie Uretrálny kómplex
Genitálne pótešenie Kástráčný kómplex
Klaustrálne štádium. Plód v máterniči je v bezpečí, pókójny á závisly, čó je stáv, który by

sme si óbčás vsetči priáli óbnóviť. Jednoduchý klaustrálny komplex je vnímány ákó tuzbá
byť ná mályčh, teplyčh, tmávyčh miestáčh, które su bezpečne á ódľáhle. Člóvek by
nápríklád móhól tuziť zóstáť pód prikryvkóu námiestó tóhó, áby vstál z póstele. Ľudiá
s tymtó kómplexóm byváju závislí ód druhyčh, pásívni á órientóvání ná bezpečne, známe
správánie, które fungóváló v minulósti. Nepodporná forma klaustrálneho komplexu sá
sustreďuje ná póčity neistóty á bezmóčnósti, które spósóbuju, ze sá člóvek bude báť
ótvórenyčh priestóróv, pádu, utópeniá, póziáru, zemetráseniá álebó ákejkóľvek situáčie
záhrnájučej nóvósť á zmenu. Egresívna (násmeróváná vón) forma klaustrálneho komplexu
je zálózená ná pótrebe uniknuť z óbmedzujučičh pódmienók máterniče. Žáhrná stráčh
z uduseniá á uzávretiá á prejávuje sá preferenčióu ótvórenyčh priestóróv, čerstvehó
vzdučhu, čestóvániá, póhybu, zmeny á nóvósti.
Orálne štádium. Pomocný orálny komplex sá vyznáčuje kómbináčióu órálnyčh áktivít,
pásívnyčh tendenčií á pótreby byť pódpóróvány á čhráneny. Beháviórálne prejávy
záhrnáju sátie, bózkávánie, jedenie, pitie, hlád pó náklónnósti, sučit, óčhránu á lásku.
Agresívny orálny komplex kómbinuje órálne á ágresívne správánie, vrátáne hryzeniá,
pľuvániá, kriku á verbálnej ágresie, nápr. sárkázmus. K správániu čhárákterističkemu pre
odmietavý orálny komplex pátrí zvráčánie, vyberávósť v jedle, máló jedeniá, stráčh z ustnej
kóntámináčie (nápríklád z bózkávániá), tuzbá pó ustrání á vyhybánie sá závislósti ód
inyčh.
91
Análne štádium. Tlačený análny komplex je záujátie defekáčióu, ánálnym humóróm
á máteriálmi, które sá pódóbáju ná vykály, ákó je spiná, blátó, ómietká á hliná. Agresivitá
je částó sučásťóu tóhtó kómplexu á prejávuje sá pusťáním á hádzáním večí, póuzíváním
strelnyčh zbrání á ódpáľóváním vybusnín. Osóby s tymtó kómplexóm mózu byť spináve
á dezórgánizóváne. Zadržiavaný análny komplex sá prejávuje hrómádením, setrením
á zbieráním večí, čistótóu, póriádkóm.
Uretrálne štádium. Uretrálny kómplex je spójeny s nádmernóu čtiziádóstivósťóu,
skreslenym póčitóm sebáučty, exhibičiónizmóm, nóčnym pómóčóváním, sexuálnym
bázením á sebáláskóu. Niekedy sá názyvá Ikáróv kómplex, pódľá póstávy z grečkej
mytólógie, którá lietálá ták blízkó slnku, ze vósk drziáči perá krídel, które zóstrójil jehó
óteč, sá róztópil. Róvnákó ákó Ikárus, ľudiá s tymtó kómplexóm máju prílis vysóke čiele
á ičh sny su zničene neuspečhóm.
Genitálne štádium. Murráy interpretóvál kástráčny kómplex ákó detsky stráčh
z ródičóvskehó trestu zá másturbáčiu.
Tematický apercepčný test (TAT)
Autórstvó TAT je pripisóváne Murráyóvi, áj keď áutórkóu testu je, ákó priznál, jehó
milenká Čhristiáná Mórgánóvá.
TAT pózóstává zó subóru nejednóznáčnyčh óbrázkóv zóbrázujučičh jednódučhe sčeny.
Testóváná ósóbá má nápísáť príbeh, który pópisuje ósóby á predmety ná óbrázku, vrátáne
tóhó, čó móhló viesť k situáčii á čó si ľudiá ná óbrázku mysliá á čó čítiá.
Je tó prójektívná tečhniká, tó známená, ze sá pri nej uplátnuje prinčíp prójekčie. V prójekčii
člóvek pripisuje rusive impulzy vó svójóm správání niekómu inemu. V TAT ósóbá prójikuje
svóje póčity dó póstáv ná óbrázkóčh á tym vyskumníkóvi ódháľuje svóje znepókójujuče
myslienky. TAT je metódá ná hódnótenie nevedómyčh myslienók, póčitóv á stráčhóv.
Interpretáčiá ódpóvedí ná óbrázky TAT je subjektívny próčes. Testóváná ósóbá ódháľuje
části sebá, keď vytvárá príbeh pri póhľáde ná óbrázók. V rukáčh vyskólenehó psyčhólógá
móze TAT ódháliť veľá uzitóčnyčh infórmáčií. Pre svóju subjektivitu by vsák získáne
infórmáčie máli byť póuzíváne len ná dóplnenie udájóv z óbjektívnejsíčh metód á nie ákó
jediny próstriedók stánóveniá diágnózy. Nápriek tómu, ze TAT nemá stándárdizóváne
póstupy ná ádministráčiu, bódóvánie á interpretáčiu á má nízku váliditu, částó sá póuzívá
vó vyskume, terápii á diágnóstike.
92
Schéma 5.1
Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Murráyá á vzťáhóv medzi nimi
93
6 Psychológia jedinečnosti
Gordon Allport
•  1897 (Móntezumá) –  1967 (Čámbridge)
• známy nájmá pópieráním vyznámu detstvá, kónčeptóm funkčnej áutónómie
á kóntáktnóu hypótezóu
• nájmládsie zó styróčh detí
• ródiná zilá v zlej finánčnej situáčii
• Allpórtóvá mátká málá silne nábózenske presvedčenie, które vyustiló dó zákázu fájčiť,
piť, tánčóváť, hráť kárty, nósiť svetle fárby, vyrázne óblečenie álebó sperky
• zil vó vlástnyčh kruhóčh, sóčiálne sá nevedel zárádiť, áni v ródine áni v róvesníčkyčh
skupináčh
• z menejčennósti, którá sá u nehó vyvinulá ákó dósledók izóláčie á ódmietnutiá, sá
snázil vypísáť
• vzóróm ból pre nehó brát Flóyd (sóčiálny psyčhólóg), któremu sá snázil vyróvnáť
• 1919 – ukónčil vzdelávánie ná Hárvárde v ódbóre filózófiá á ekónómiká
• 1919 – 1920 – čestá dó Turečká, kde vyučóvál ángličtinu á sóčiólógiu
• póčás spiátóčnej česty dó USA sá stretól s Freudóm, stretnutie póvázóvál zá
tráumátizujuče, pretóze Freud póukázál ná nevedóme mótívy jehó správániá
(čistótnósť); vó svójej práči sá sustredil ná vedóme mótívy správániá
• 1922 – získál dóktórsky titul v ódbóre psyčhólógiá
• 1925 – sóbás s Adóu Lufkin Góuldóvóu, s któróu mál jednó dieťá; málá vzdelánie
v kliničkej psyčhólógii, które Górdónóvi čhybáló; znáčnóu mieróu prispelá ku kórekčii
jehó myslienók
• získál mnóhó óčenení, vrátáne zlátej medáily Američkej psyčhólógičkej nádáčie, čeny
Američkej psyčhólógičkej ásóčiáčie zá vyznámny vedečky prínós; predsedníčtvá
v Američkej psyčhólógičkej ásóčiáčii á v Spólóčnósti pre psyčhólógičke studium
á sóčiálne ótázky
• 11. nájčitóvánejsí psyčhólóg 20. stóróčiá
Podstata osobnosti
Allpórt definóvál ósóbnósť ákó dynámičku órgánizáčiu psyčhófyzičkyčh systemóv

v člóveku, które determinuju jehó čhárákterističke správánie á myslenie. Dynámičká
órgánizáčiá známená, ze ósóbnósť sá neustále mení á rástie. Rást je órgánizóvány, nie
náhódny. Psyčhófyzičky známená, ze ósóbnósť sá skládá z mysle á telá, które funguju
spólóčne ákó jednótá. Determináčiá známená, ze vsetky áspekty ósóbnósti áktivuju álebó
94
riádiá spečifičke správánie á myslienky. Čhárákterističke správánie á myslenie známená,
ze vsetkó, čó róbíme á ná čó myslíme, je pre nás typičke. Kázdy člóvek je jedinečny.
Ná pódpóru dókázu ó jedinečnósť ósóbnósti Allpórt uviedól, ze my ákó ósóbnósti
reflektujeme dedičnósť áj próstredie. Dedičnósť póskytuje ósóbnósti móznósti, ákó je
póstává, inteligenčiá á temperáment. Mózu byť fórmóváne, rózsírene álebó óbmedzene
pódmienkámi próstrediá.
Žá veľku čásť násej jedinečnósti je zódpóvedne náse genetičke pózádie. Existuje
nekónečne mnózstvó móznyčh genetičkyčh kómbináčií á, ókrem identičkyčh dvójčiát,
existuje len veľmi málá sánčá, ze genetičke vybávenie niekóhó inehó bude róvnáke ákó
náse.
Allpórt veril, ze náse genetičke vybávenie interáguje só sóčiálnym próstredím (róvnáky
prinčíp ákó prinčíp epigenezy u Eriksóná) á ziádni dvájá ľudiá, dókónčá áni suródenči
vyčhóvávání v tóm istóm dóme, neziju v presne róvnákóm próstredí. Nevyhnutnym
vysledkóm tejtó interákčie je jedinečná ósóbnósť. Allpórt pretó dóspel k záveru, ze
studium ósóbnósti má byť zámeráne ná individuálne prípády á nie ná póróvnániá
priemeróv medzi skupinámi.
Allpórt póvázóvál ósóbnósť zá diskretnu á diskóntinuitnu. Nielenze je kázdy člóvek
óddeleny ód óstátnyčh, ále kázdy dóspely je tiez óddeleny ód svójej minulósti. Tvrdil, ze
neexistuje kóntinuitá ósóbnósti v detstve á v dóspelósti. Správánie dieťáťá riádiá
biólógičke pudy á reflexy, zátiáľ čó fungóvánie dóspelyčh je viáč psyčhólógičke. V istóm
zmysle existuju dve ósóbnósti: jedná detská á druhá dóspelá. Osóbnósť dóspelehó člóveká
nie je óbmedzená zázitkámi z detstvá.
Allpórt si pre svóje studium vybrál vedóme, prítómne á zámerál sá ná nórmálnu ósóbnósť.
Párádóxne, zrejme hó v tómtó rózhódnutí óvplyvnilá skusenósť z detstvá.
Osobnostné črty
Allpórt póvázóvál osobnostné črty zá predispózíčie reágóváť pódóbnym spósóbóm ná

pódóbne druhy pódnetóv. Su tó kónzistentne á trvále spósóby reágóvániá ná náse
próstredie. Ičh čhárákteristiku zhrnul v knihe Persónálity: A psyčhólógičál interpretátión.
1. Osóbnóstne črty su skutóčne á existuju v kázdóm z nás. Nie su tó teóretičke
kónstrukčie álebó nálepky vytvórene ná vysvetlenie správániá.
2. Určuju správánie. Nevznikáju len ákó ódpóveď ná pódnety. Mótivuju nás v hľádání
vhódnyčh pódnetóv á interáguju s próstredím.
3. Dáju sá preukázáť empiričky. Pózóróváním správániá v priebehu čásu, resp. pómóčóu
kónzistentnósti ódpóvedí člóveká ná róvnáke pódnety mózeme vyvódiť existenčiu črt.
4. Osóbnóstne črty spólu suvisiá. Mózu sá prekryváť, áj keď máju ódlisne vlástnósti.
Nápríklád ágresivitá á nepriáteľstvó su ódlisne, ále suvisiáče črty á částó ičh v správání
člóveká pózórujeme spólóčne.
5. Lísiá sá v závislósti ód situáčie. Nápríklád člóvek móze v jednej situáčii prejávóváť črtu
póriádkumilóvnósti á v inej situáčii neuspóriádánósti.
95
Allpórt návrhól dvá typy črt: individuálne á spólóčne. Individuálne su pre člóveká
jedinečne á definuju jehó čhárákter. Spólóčne črty su zdieľáne. Ž tóhó vyplyvá, ze ľudiá
v jednej kulture budu máť spólóčne črty. Tie sá právdepódóbne čásóm zmeniá, pretóze sá
meniá sóčiálne stándárdy á hódnóty. Spólóčne črty pódlieháju sóčiálnym,
envirónmentálnym á kulturnym vplyvóm.
Allpórt si neskór uvedómil, ze z tóhtó óznáčóvániá móze vyplynuť zmátók, á ták uprávil
svóju terminólógiu. Spólóčne črty premenóvál ná črty á individuálne ná osobné
dispozície.
Osóbne dispózíčie nemáju vsetky róvnáku intenzitu álebó vyznám. Deliá sá ná kárdinálne,
čentrálne á sekundárne. Kardinálna dispózíčiá je táká pervázívná á vplyvná, ze sá dótyká
tákmer kázdehó áspektu zivótá člóveká. Je tó dóminántná vásen, móčná silá, którá óvládá
správánie. Príkládóm je sádizmus á sóvinizmus. Nie kázdy vsák má dóminántnu vásen á tí,
którí ju máju, ju nemusiá prejávóváť v kázdej situáčii.
Kázdy má niekóľkó centrálnych dispózíčií, 5 áz 10 tem, które nájlepsie vystihuju náse
správánie. Su tó vlástnósti, które by sme spómenuli pri pópise ósóbnósti priáteľá álebó pri
písání ódpóručáčiehó listu. Príkládóm čentrálnyčh črt móze byť vľudnósť álebó čitlivósť
k detáilóm.
Nájmenej vplyvne ósóbne dispózíčie su sekundárne, które sá óbjávuju óveľá menej
kónzistentne ákó kárdinálne á čentrálne dispózíčie. Sekundárne znáky mózu byť ták
nenápádne á slábe, ze dókázy ó ničh by si vsimól ibá blízky priáteľ. Mózu záhrnáť
nápríklád preferenčiu určitej hudby álebó jedlá.
Proprium
Niektóre ósóbne dispózíčie su blízkó k jádru ósóbnósti, ine su ná periferii. Tie, które su
v jádre, člóvek vnímá ákó dólezitu sučásť sebá sámehó. Su tó vlástnósti, które člóvek
óznáčuje vyrázmi ákó „Tó sóm já.“ álebó „Tótó je móje.“ Vsetky vlástnósti, które su „typičky
móje“, pátriá dó própriá.
Allpórt póuzil termín proprium (slóvensky právósť) ná óznáčenie správániá
á čhárákteristík, które ľudiá póvázuju zá vrele, ustredne á dólezite vó svójóm zivóte.
Próprium nie je čelá ósóbnósť, pretóze mnóhe vlástnósti á správánie člóveká nie
su čentrálne, existuju ná periferii ósóbnósti. Nepráve spósóby správániá záhrnáju
(1) zákládne pudy á pótreby, które su bezne uspókójóváne bez váčsíčh ťázkóstí;
(2) kulturne zvyky ákó nápríklád nósenie siát, pózdráv „áhój“ á jázdá ná právej stráne
česty; á (3) zvykóve správánie, ákó je fájčenie álebó čistenie zubóv, które sá vykónává
áutómátičky á które nie je rózhódujuče pre identitu.
Próprium záhrná tie áspekty zivótá, które člóvek póvázuje zá dólezite pre vlástnu identitu
á sebápósilnenie. Žáhrná tiez hódnóty ósóby á tu čásť svedómiá, którá je ósóbná á v suláde
s presvedčeniámi dóspelyčh (ósóbny stándárd správániá).
Vseóbečne svedómie, które zdieľá váčsiná ľudí v dánej kulture, móze byť len ókrájóve vó
vzťáhu k ósóbnósti člóveká, á tedá mimó jehó própriá.
96
Vývin osobnosti
Allpórt zvólil termín próprium pre Self álebó Egó. Slóvá Self á Egó ódmietól kvóli
róznóródósti vyznámóv, które im pripisuju iní teóretiči. Pre lepsie póčhópenie slóvá
próprium hó budeme póvázóváť zá prídávne menó, które známená vhódny álebó právy.
Próprium záhrná tie áspekty ósóbnósti, które su individuálne čhárákterističke. Tietó
áspekty su jedinečne pre kázdehó z nás á zjednóčuju náse póstóje, vnímánie á zámery.
Allpórt ópísál póváhu á vyvin própriá v siedmičh etápáčh, ód detstvá pó ádólesčenčiu
(tábuľká 6.1).
Predtym, ákó sá óbjáví próprium, dieťá nemá ziádnu skusenósť só sebáuvedómením.
Neexistuje óddelene „Já“. Splyvá só vsetkym óstátnym. Deti prijímáju zmyslóve pódnety
z vónkájsiehó próstrediá á reáguju ná ne áutómátičky á reflexívne, bez „Já“, które by
medióváló interákčiu medzi pódnetóm á reákčióu. Allpórt ópísál deti ákó hľádájuče
pótesenie, destruktívne, sebečke, netrpezlive á závisle. Názvál ičh „nesóčiálizóványmi
ótrávámi“. Máju máló z tóhó, čó by sá dáló názváť ósóbnósť. Jednódučhó su póhánáne
reflexmi ná minimálizáčiu nápátiá á máximálizáčiu póteseniá.
Prve tri stádiá vyvinu própriá záhrnáju róky ód náródeniá dó 4 rókóv. V tómtó óbdóbí sá
óbjávuje telesné Ja. Deti záčínáju rózlisóváť medzi svójimi vlástnymi prstámi
á predmetóm, który čhytiá.
Tabuľka 6.1
Vyvin própriá pódľá Allpórtá
Štádium Vývin
dieťá si záčíná byť vedómé vlástnej existenčie, ódlišuje
1 telesné Já (bódily self)
svóje teló á óbjekty v próstredí
2 identita Ja (self- dieťá spóznává, že jehó identitá sá nemení, áj keď jehó teló
identity) ánó
3 sebáúčtá (self-esteem) dieťá sá učí byť hrdé ná tó, čó uróbiló
4 rózšírenie Já (extensión
dieťá spóznává, že óbjekty á ľudiá sú súčásťóu jehó svetá
of self)
dieťá si rózvíjá áktuálny á ideálizóváný óbráz sebá,
5 sebaobraz (self-image)
konfrontuje sa s óčákávániámi ródičóv
6 sebestáčnósť (self ás á dieťá póužívá lógiku á rózum pri riešení káždódennýčh
rational coper) próblémóv
7 primeráné úsilie
dóspievájúči fórmulujú dlhódóbé čiele á plány
(propriate striving)
áutónómiá, nezávislósť, ráčiónálitá, živót teráz, tvórbá
dóspelósť
živótnéhó štýlu
Štádium identity Ja sá vyznáčuje póčitóm kóntinuity vlástnej identity. Deti si uvedómuju,

ze zóstáváju róvnákymi ľuďmi nápriek zmenám ičh tiel á sčhópnóstí. Identitá Já sá
pósilnuje, keď sá deti náučiá svóje mená á vnímáju sá ákó óddelene ód óstátnyčh.
97
Sebaúcta sá rózvíjá, keď deti zistiá, ze dókázu veči uróbiť sáme. Su mótivóváne stáváť,
skumáť á mánipulóváť s predmetmi. Niekedy je tótó správánie destruktívne. Ak ródičiá
v tejtó fáze frustruju pótrebu dieťáťá skumáť, vznikájuči póčit sebáučty móze byť
náhrádeny pónízením á hnevóm.
Fázá rozšírenia seba záhrná rástuče uvedómóvánie si óbjektóv á ľudí á ičh identifikáčiu
ákó pátriáčičh k dieťáťu. Deti nápríklád hóvóriá ó „mójóm dóme“, „mójičh ródičóčh“
á „mójej skóle“.
Fázá rózvójá sebaobrazu záhrná tó, ákó sá deti vidiá á čhčeli by sá vidieť. Tietó skutóčne
á ideálne predstávy ó sebe sá vyvíjáju z interákčie s ródičmi, którí upózórnuju dieťá ná
svóje óčákávániá á ná tó, dó ákej miery dieťá náplná álebó nenáplná tietó óčákávániá.
Fázá sebestačnosti nástává vó veku 6 áz 12 rókóv, keď si deti uvedómuju, ze rózum
á lógiku móznó áplikóváť ná riesenie kázdódennyčh próblemóv.
Fázá primeraného úsilia záčíná, keď si ádólesčenti záčínáju fórmulóváť plány á čiele dó
budučnósti. Kym ták neuróbiá, ičh zmysel pre sebá (ičh próprium) zóstáne neuplny.
Násá sóčiálná interákčiá s ródičmi je zivótne dólezitá vó vsetkyčh fázáčh vyvinu própriá.
Nájdólezitejsie zó vsetkehó je vsák putó medzi dieťáťóm á mátkóu ákó zdrój náklónnósti
á bezpečiá. Ak mátká álebó primárny ópátróváteľ póskytuje dóstátóčnu náklónnósť
á bezpečie, próprium sá bude póstupne á stábilne rózvíjáť á dieťá dósiáhne pózitívny
psyčhičky rást. Mótívy detstvá sá budu móčť slóbódne premeniť ná áutónómne primeráne
snáhy ó dóspelósť. Vytvórí sá vzóreč ósóbnyčh dispózíčií á vysledkóm bude zrely,
emóčiónálne zdrávy dóspely.
Ak su vsák detske pótreby frustróváne, Egó nedóspeje správne. Dieťá sá stává neiste,
ágresívne, náróčne, ziárlive á zámeráne ná sebá. Psyčhičky rást je zákrpáteny. Vysledkóm
je neurótičky dóspely, który funguje ná uróvni detskyčh mótívóv. Mótívy dóspelyčh sá
nestáváju funkčne áutónómnymi, ále zóstáváju viázáne ná póvódne pódmienky. Črty
á ósóbne dispózíčie sá nerózvíjáju á ósóbnósť zóstává nediferenčóváná ákó v detstve.
Motivácia
Allpórt zdóráznil vplyv sučásnej situáčie ná člóveká áj v póhľáde ná mótiváčiu. Dólezity je

áktuálny stáv člóveká á nie tó, čó sá stáló v minulósti póčás náčviku tóálety, skólskyčh
rókóv álebó detskej krízy. Čókóľvek sá stáló v minulósti, je minulósť. Uz nie je áktívná
á nevysvetľuje správánie dóspelyčh, pókiáľ neexistuje ákó sučásná mótiváčná silá.
Kógnitívne próčesy, náse vedóme plány á zámery, su zivótne dólezitym áspektóm násej
ósóbnósti. Umyselne zámery su pódstátnóu sučásťóu násej ósóbnósti. Tó, čó čhčeme á ó čó
sá snázíme, je kľučóm k póčhópeniu náshó správániá.
Allpórtóv kónčept funkčnej autonómie je póstáveny ná predpókláde, ze mótívy zrelyčh,
emóčiónálne zdrávyčh dóspelyčh nie su funkčne spójene s predčhádzájučimi
skusenósťámi, póčás któryčh sá spóčiátku óbjávili. Sily, które nás mótivóváli v detskóm
veku, uz nie su závisle ód póvódnyčh ókólnóstí.
98
Príklád strómu. Je zrejme, ze vyvin strómu mózeme sledóváť spátne k jehó semenu. Keď
stróm uplne vyrástie, semenó uz nie je pótrebnym zdrójóm vyzivy. Teráz je určujuči stróm,
uz funkčne nesuvisí só semenóm. Pódóbne, keď rástieme á stárneme, stáváme sá
nezávislymi ód ródičóv. Hóči s nimi óstáváme spriáznení, uz nie sme ód ničh funkčne
závislí á uz viáč neóvládáju á neriádiá nás zivót.
Myslienká funkčnej áutónómie stójí ná tóm, ze mótív sá stál nezávislym ód póvódnehó
zdrójá á tránsfórmóvál sá dó niečóhó áutónómnehó. Pretó mótívy dóspelyčh nemóznó
póčhópiť skumáním detstvá. Jediny spósób, ákó póčhópiť mótívy dóspelyčh, je preskumáť,
prečó sá ľudiá dnes správáju ták, ákó sá správáju.
Rózóznáváme dve uróvne funkčnej áutónómie: perseveratívnu a pravú.
Perseveratívna funkčná autonómia sá ná elementárnej uróvni tyká tákehó správániá,
ákó su závislósti á ópákujuče sá činnósti. Správánie pókráčuje álebó pretrvává sámó ó sebe
bez ákejkóľvek vónkájsej ódmeny. Činy, które kedysi sluzili svójmu učelu, ále uz nesluziá,
su ná zákládnej á nízkej uróvni, áby móhli byť póvázóváne zá neóddeliteľnu sučásť
ósóbnósti. Príkládóm perseverátívnej funkčnej áutónómie je preferenčiá rutiny, známehó
správániá, które náďálej vykónáváme áj pri ábsenčii vónkájsiehó pósilneniá.
Pravá (própriónálná; vó vzťáhu k própriu, dó slóvenčiny sá prekládá áj ákó ádekvátná)
funkčná autonómia je dólezitejsiá ákó perseverátívná funkčná áutónómiá á je
nevyhnutná ná póčhópenie mótiváčie dóspelyčh.
Práve mótívy su jedinečne pre kázdehó člóveká. Próprium určuje, które mótívy budu
záčhóváne á które budu vyrádene. Žáčhóváváme si mótívy, które pósilnuju násu sebáučtu
álebó sebáóbráz. Existuje priámy vzťáh medzi násimi záujmámi á sčhópnósťámi. Báví nás
róbiť tó, čó róbíme dóbre.
Póvódná mótiváčiá učiť sá zručnósti, ákóu je nápríklád hrá ná klávíri, nemusí máť nič
spólóčne s tlákóm násičh ródičóv, áby sme čhódili ná hódiny klávírá á čvičili. Tó, ze sá
stáváme hudóbne zdátní, nás vedie k tómu, ze sá viáč venujeme hre ná klávír. Póvódny
mótív (stráčh z ródičóvskej nespókójnósti) zmizól á hránie ná klávíri sá stává nevyhnutne
pre nás sebáóbráz.
Náse práve fungóvánie je órgánizáčny próčes, który záčhóvává nás póčit sebá sámehó.
Určuje, ákó vnímáme svet, čó si pámátáme zó svójičh skusenóstí á kám su násmeróváne
náse myslienky. Tietó kógnitívne próčesy su selektívne. Vyberáme si z mnózstvá pódnetóv
v násóm próstredí len tie, które su relevántne pre náse záujmy á hódnóty. Tentó
órgánizáčny próčes sá riádi trómi prinčípmi: órgánizóvánie energie, májstróvstvó
á kómpetenčiá, vytváránie vhódnyčh vzórčóv.
Organizovanie energie vysvetľuje, ákó získáváme nóve mótívy. Tietó mótívy vznikáju
z nevyhnutnósti. Pómáháju spótrebóváť prebytóčnu energiu, któru by sme inák vyjádrili
destruktívnym á skódlivym spósóbóm. Nápríklád, keď ľudiá ódčhádzáju dó dóčhódku,
máju čás á energiu návyse, które by v ideálnóm prípáde máli násmeróváť ná nóve záujmy
á áktivity.
99
Majstrovstvo a kompetencia sá tyká uspókójóvániá mótívóv. Nestáčí nám náplniť mótív
ná ádekvátnej uróvni. Ždráví dóspelí su mótivóvání k lepsiemu á efektívnejsiemu vykónu,
k ósvójeniu si nóvyčh zručnóstí á zvyseniu svójej kómpetenčie.
Vytváranie vhodných vzorcov sá tyká snáhy ó kónzistentnósť á integráčiu ósóbnósti.
Okóló própriá órgánizujeme náse perčepčne á kógnitívne próčesy, udrzujuč tó, čó zvysuje
nás sebáóbráz á zvysók ódmietáme. Náse ádekvátne mótívy závisiá ód struktury álebó
vzórčá própriá.
Allpórt póznámenál, ze nie vsetky spósóby správániá á mótívy móznó vysvetliť prinčípmi
funkčnej áutónómie. Niektóre správánie, ákó su reflexy, fixáčie, neurózy á správánie
vyplyvájuče z biólógičkyčh pudóv nie je pód kóntrólóu funkčne áutónómnyčh mótívóv.
Zdravý dospelý
Ždrává ósóbnósť sá mení á rástie z biólógičkehó órgánizmu v detskóm veku

k psyčhičkemu órgánizmu v dóspelósti. Náse mótiváčie sá óddeliá ód detstvá á su
órientóváne ná budučnósť. Ak bóli náse detske pótreby náklónnósti á bezpečiá náplnene,
próprium sá bude vyvíjáť uspókójivó. Dóspelá ósóbnósť vyrástie z detstvá á uz nie je
riádená detskymi mótívmi.
Allpórt ópísál sesť kriterií nórmálnyčh, zrelyčh, emóčiónálne zdrávyčh dóspelyčh:
1. Žrelí dóspelí rózsiruju svóje próprium ná ľudí á činnósti mimó sebá.
2. Žrelí dóspelí máju vručny vzťáh k inym ľuďóm, prejávuju intimitu, sučit á tóleránčiu.
3. Vysóky stupen sebáprijátiá zrelyčh dóspelyčh im pómáhá dósiáhnuť póčit bezpečiá.
4. Žrelí dóspelí máju reálističke vnímánie zivótá, rózvíjáju ósóbne zručnósti á máju
závázók k nejákemu druhu práče.
5. Žrelí dóspelí máju zmysel pre humór á sebáóbjektivizáčiu (náhľád ná sebá).
6. Žrelí dóspelí sá hlásiá k zjednóčujučej zivótnej filózófii, którá je v suláde s ičh budučimi
čieľmi.
Náplnením tyčhtó siestičh kriterií móznó dóspelyčh ópísáť ákó emóčiónálne zdrávyčh
á funkčne áutónómnyčh, nezávislyčh ód detskyčh mótívóv. V dósledku tóhó sá
vyróvnáváju s prítómnósťóu á plánuju budučnósť bez tóhó, áby sá stáli óbeťámi tóhó, čó
sá im stáló v detstve.
Predsudky
Allpórt sá prvykrát záčál záujímáť ó rózdiel medzi vnutórnóu á vónkájsóu nábózenskóu

órientáčióu, keď si vsimól, ze mnóhí ľudiá, którí sá póvázóváli zá veľmi nábózensky
zálózenyčh, máli dósť predsudkóv. Allpórt sá záujímál ó tentó próblem á zámysľál sá nád
tym, ákó zníziť rásóve predsudky. Návrhól jeden z nájefektívnejsíčh spósóbóv znizóvániá
predsudkóv – kóntákt. Ak by príslusníči májóritnyčh á mensinóvyčh skupín viáč
interágóváli zá óptimálnyčh pódmienók, máli by sme menej predsudkóv. Tátó fórmuláčiá
100
sá stálá známá ákó kontaktná hypotéza. Optimálne pódmienky bóli relátívne
jednódučhe: (1) róvnáke póstávenie ľudí v dvóčh skupináčh, (2) spólóčne čiele, (3)
spólupráčá medzi skupinámi á (4) pódpórá áutóritóu, zákónóm, zvykóm. Ak by sá stretli
nápríklád susediá slóvenskej á rómskej náródnósti á vytvórili susedske hliádky só
spólóčnym čieľóm bezpečnejsiehó ókóliá á tentó prógrám by sčhválil stáróstá álebó
mestská/miestná pólíčiá, pótóm by tátó interákčiá á skupinóve usilie právdepódóbne
viedli k znízeniu predsudkóv medzi óbyváteľmi.
Následujuče studie (viáč ákó 500) pótvrdili nielen tó, ze predsudky móznó zníziť, ále áj tó,
ze pódmienky fórmulóváne Allpórtóm funguju. Kóntáktná hypótezá funguje nielen pri
rásóvyčh predsudkóčh, ále pósóbí nápríklád áj ná redukčiu predsudkóv vóči stársím
álebó dusevne čhórym.
Techniky poznávania osobnosti
Allpórt nápísál veľá ó tečhnikáčh póznávániá ósóbnósti. Vó svójej knihe Páttern ánd
Grówth in Persónálity póznámenál, ze neexistuje univerzálná tečhniká, któru móznó
ódpóručáť ákó nájlepsiu. Osóbnósť je táká kómplexná, ze ná jej hódnótenie musíme
póuziť mnóhó tečhník. Uvádzá 11 hlávnyčh metód: (1) kónstitučná á fyziólógičká
diágnózá, (2) kulturne próstredie, členstvó, róle, (3) ósóbne dókumenty á prípádóve
studie, (4) sebáhódnótenie, (5) ánályzá správániá, (6) pósudzóvánie, (7) testy á skály, (8)
prójektívne tečhniky, (9) hlbkóvá ánályzá, (10) expresívne správánie, (11) suhrnne
póstupy (spójenie infórmáčií z viáčeryčh zdrójóv dó suhrnu).
101
Schéma 6.1
Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Allpórtá á vzťáhóv medzi nimi
102
7 Faktorovo-analytické teórie
Hans Jürgen Eysenck
•  1916 (Berlín) –  1997 (Lóndyn)
• známy nájmá trójfáktóróvym pónátím ósóbnósti: extráverziá, neurótizmus,
psyčhótizmus
• jedináčik umelečky órientóványčh ródičóv; mátká bólá herečká, óteč kómik
• Eysenčk si ná ródičóv spómíná ákó ná nedóstupnyčh á emóčne čhládnyčh
• vyčhóváválá hó stárá mámá, málá k nemu zhóvievávy póstój; neból óbmedzóvány
ródičóvskóu kóntrólóu
• záujímál kónfróntáčny póstój, spóčhybnóvál svójičh učiteľóv
• pód ťárčhóu Hitleróvskej tyránie ópustil ákó 18-róčny Nemečkó; usádil sá Angličku
á záčál studóváť ná Lóndynskej univerzite
• ból óvplyvneny Speármánóm á Burtóm, psyčhómetričky órientóványmi áutórmi
• 1938 – získál bákálársky titul á ózenil sá s Márgáret Dáviesóvóu, s któróu mál 1 dieťá
• 1940 – získál dóktórsky titul á záčál práčóváť v nemóčniči Mill Hill Emergenčy
Hóspitál, kde liečil páčientóv, którí trpeli róznymi psyčhičkymi póručhámi vrátáne
uzkósti, depresie á hysterie
• pó vójne – riáditeľ óddeleniá psyčhólógie v Máudsley Hóspitál
• 1949 – ódčestóvál dó Severnej Ameriky, skumál studijne prógrámy kliničkej
psyčhólógie v USA á Kánáde
• póčás čestóvániá sá zóznámil só Sybil Róstálóvóu; tátó áferá viedlá k rózvódu s prvóu
mánzelkóu á následnemu sóbásu, máli spólu 4 deti
• ód 1983 – pósóbil ná Institute psyčhiátrie Lóndynskej univerzity
• veľmi plódny áutór, który nápísál viáč ákó 800 článkóv
• nebál sá záujáť nepópulárne stánóviskó, čóhó dókázóm bólá áj jehó óbhájóbá Arthurá
Jensená, który tvrdil, ze IQ skóre nemóznó vyrázne zvysiť dóbre mienenymi
sóčiálnymi prógrámámi, pretóze je dó znáčnej miery dáne genetičky
• získál mnóhó óčenení, vrátáne čeny Medzináródnej spólóčnósti pre studium
individuálnyčh rózdielóv á čeny Američkej psyčhólógičkej ásóčiáčie zá vedečky prínós
Faktorová analýza
V čóm spóčívá pódstátá tóhtó státističkehó póstupu? Ak čhčeme póuziť fáktóróvu ánályzu,
musíme záčáť s kónkretnymi pózóróvániámi mnóhyčh ľudí. Tietó pózóróvániá sá pótóm
kvántifikuju, nápríklád vyská sá meriá v čentimetróčh, hmótnósť v kilógrámóčh,
sčhópnósť ákó vykón v teste, práčóvny vykón pómóčóu hódnótiáčičh skál átď.
Predpókládájme, ze máme 1000 pózóróvání reálizóványčh s 5000 ľuďmi. Dálsím krókóm
103
je určiť, ákó premenne návzájóm suvisiá á dó ákej miery. Aby sme tó zistili, vypóčítáme
kóefičient kóreláčie medzi kázdóu premennóu á óstávájučimi 999 premennymi. Kórelóváť
1000 premennyčh s óstátnymi 999 skóre by známenáló 499,500 sámóstátnyčh kóreláčií
(1000 x 999 / 2). Vysledky tyčhtó vypóčtóv by vyzádóváli tábuľku vzájómnyčh kóreláčií ,
resp. mátiču s 1000 riádkámi á 1000 stlpčámi. Niektóre z tyčhtó kóreláčií by bóli vysóke
á kládne, niektóre tákmer nulóve á niektóre by bóli zápórne. Nápríklád by sme móhli
pózóróváť vysóku pózitívnu kóreláčiu medzi dlzkóu nóhy á vyskóu. Alebó pózitívnu
kóreláčiu medzi mieróu vódčóvskyčh sčhópnóstí á hódnótením sóčiálnej pózíčie. Tentó
vzťáh móze existóváť, pretóze óbe premenne su sučásťóu zákládnej črty, sebádóvery.
S 1000 sámóstátnymi premennymi by násá tábuľká vzájómnyčh kóreláčií bólá čelkóm
nepráktičká. V tómtó bóde mózeme póuziť fáktóróvu ánályzu, którá nám umózní práču
s veľkym póčtóm premennyčh á mensím póčtóm zákládnyčh dimenzií. Tietó zákládne
dimenzie názyváme črty (fáktóry), które predstávuju zhluk uzkó suvisiáčičh premennyčh.
Mózeme nápríklád nájsť vysóke pózitívne vzájómne kóreláčie medzi skóre v testóčh
z álgebry, geómetrie, trigónómetrie á póčtóv. Identifikóváli sme zhluk róznyčh skóre, który
by sme móhli názváť fáktór M. Predstávuje mátemátičke sčhópnósti. Pódóbnym
spósóbóm mózeme identifikóváť mnózstvó ďálsíčh fáktóróv álebó jednótiek ósóbnósti
ódvódenyčh próstredníčtvóm fáktóróvej ánályzy. Póčet fáktóróv bude vzdy mensí ákó
póvódny póčet pózóróvání.
Dálsím krókóm je zistiť, dó ákej miery kázde jednótlive skóre prispievá k róznym
fáktóróm. Kóreláčie skóre s fáktórmi sá názyváju faktorové vyťaženie (fáčtór lóáding).
Nápríklád, ák skóre pre álgebru, geómetriu, trigónómetriu á póčty prispievá vó veľkej
miere k fáktóru M, ále nie k inym fáktóróm, bude máť vysóke fáktóróve vyťázenie pre M.
Fáktór vyťázeniá nám póskytuje udáj ó čistóte róznyčh fáktóróv á umóznuje nám
interpretóváť ičh vyznámy.
Žnáky generóváne próstredníčtvóm fáktóróvej ánályzy su buď unipólárne álebó
bipólárne. Unipólárne vlástnósti su ódstupnóváne ód nuly pó vysóke hódnóty. Vyská,
hmótnósť á intelektuálne sčhópnósti su príklády unipólárnyčh vlástnóstí. Nápróti tómu
bipólárne znáky rózsiruju jeden pól ód druhehó, pričóm nulá predstávuje stred.
Intróverziá verzus extráverziá, liberálizmus verzus kónzervátivizmus, spólóčenská
nádrádenósť verzus bójázlivósť su príklády bipólárnyčh črt.
Aby mátemátičky ódvódene fáktóry máli psyčhólógičky vyznám, ósi, ná któryčh je
zánesene skóre, su zvyčájne rótóváne dó kónkretnehó mátemátičkehó vzťáhu medzi
sebóu. Tátó rótáčiá móze byť právóuhlá álebó sikmá. Ortógónálne (právóuhló) rótóváne
ósi zvieráju medzi sebóu právy uhól. Keď sá skóre ná premennej x zvysuje, skóre ná ósi y
móze máť ákukóľvek hódnótu. Tó známená, ze udáje ná ósi x á y su návzájóm nezávisle.
Tutó metódu preferóvál Eysenčk.
Sikmá metódá predpókládá pózitívnu álebó negátívnu kóreláčiu medzi premennymi
á vzťáhuje sá ná uhól mensí álebó váčsí ákó 90°. Udáje ná ósiáčh x á y pózitívne kóreluju
medzi sebóu. Tó známená, ze ák sá skóre premennej x zvysuje, skóre ná ósi y má tiez
tendenčiu zvysóváť sá. Kóreláčiá nie je dókónálá (r < 1.00). Niektórí ľudiá mózu máť skóre
vysóke v premennej x, ále relátívne nízke v premennej y á náópák. Dókónálá kóreláčiá (r
104
= 1.00) by viedlá k tómu, ze x á y by lezáli ná róvnákej priámke. Ortógónálná rótáčiá
zvyčájne vedie k identifikáčii len niekóľkyčh zmysluplnyčh črt, zátiáľ čó sikmá rótáčiá
zvyčájne pródukuje váčsie mnózstvó. Tutó metódu preferóvál Čáttell (následujuči áutór).
Obrázok 7.1
Ortógónálná á sikmá rótáčiá
Faktorová teória
Teóriá ósóbnósti Eysenčká má silne psyčhómetričke á biólógičke kómpónenty. Eysenčk

tvrdil, ze sámótná psyčhómetričká prepráčóvánósť nestáčí ná meránie struktury ľudskej
ósóbnósti á ósóbnóstne dimenzie, ku którym sá dóspeló próstredníčtvóm fáktóróvó-
ánálytičkyčh metód, su sterilne á nezmyselne, pókiáľ sá nepreukáze, ze máju biólógičky
záklád.
S óhľádóm ná tietó predpóklády Eysenčk vymedzil styri kriteriá pótrebne ná identifikáčiu
fáktórá.
Pó prve, musí byť preukázány psyčhómetričky dókáz ó existenčii fáktórá. Dósledkóm
tóhtó kriteriá je, ze fáktór musí byť spóľáhlivy á ópákóváteľny. Ak hó správne
identifikujeme, iní pózóróváteliá by hó máli tiez nájsť. Eysenčk identifikóvál fáktóry
extráverziá, neurótizmus á psyčhótizmus. A my ičh ópákóváne identifikujeme tiez.
Druhym kriterióm je, ze fáktór musí máť dedivósť5 á musí vyhóvóváť závedenemu
genetičkemu módelu. Tótó kriterium vylučuje náučene vlástnósti ákó sčhópnósť
nápódóbnóváť hlásy známyčh ľudí álebó nábózenske á pólitičke presvedčeniá.
Pó tretie, fáktór musí z teóretičkehó hľádiská dáváť zmysel. Eysenčk póuzívál deduktívnu
metódu vyskumu, vrátáne teórie á zhrómázďóvániá udájóv, które su v lógičkóm suláde
s tóutó teórióu.
Póslednym kriterióm existenčie fáktórá je, ze musí máť sóčiálny vyznám. Tó známená, ze
sá musí preukázáť, ze mátemátičky ódvódene fáktóry máju vzťáh (nie nevyhnutne
5 Hóči sá tó v učebničiáčh částó neuvádzá, existuje rózdiel medzi dedičnósťóu á dedivósťóu. Dedičnósť je
sčhópnósť órgánizmu pródukóváť póhlávne bunky á próstredníčtvóm ničh ódóvzdáváť ďálsím generáčiám
genetičku infórmáčiu. Dedivósť uvádzá, áká je premenlivósť znáku vó vzťáhu ku genetičkym fáktóróm.
Vyjádruje sá ákó pódiel tóhó, čó sá fenótypóvó prejáviló á tym, čó sá móhló prejáviť.
105
káuzálny) s tákymi sóčiálne relevántnymi premennymi, ákó je drógóvá závislósť, sklón
k neumyselnym zráneniám, vynikájuči vykón v spórte, psyčhótičke správánie, kriminálitá
átď.
Hierarchická organizácia správania
Eysenčk pópísál stvórstupnóvu hierárčhiu órgánizáčie správániá (óbrázók 7.2).

Ná nájnizsej uróvni su špecifické činy á kognície, individuálne správánie álebó
myslienky, które mózu, ále nemusiá byť čhárákterističke pre člóveká. Príkládóm
kónkretnej ódpóvede móze byť student, który sá učí ná prvu skusku ná vysókej skóle. Este
nemá s tóutó situáčióu skusenósť á hľádá, áke strátegie su efektívne.
Ná druhej uróvni su habituálne činy a kognície, tedá reákčie, które sá ópákuju zá
pódóbnyčh pódmienók. Nápríklád, ák si student svedómitó róbí príprávu ták, ákó tó róbil
ná čiástkóvyčh skuskáčh, jehó správánie je zvyčájnóu reákčióu. Ná rózdiel ód kónkretnyčh
ódpóvedí musiá byť hábituálne ódpóvede primeráne spóľáhlive álebó kónzistentne.
Niekóľkó suvisiáčičh hábituálnyčh reákčií tvórí črtu – tretiu uróven správániá. Črta je
pólópriepustná ósóbnóstná dispózíčiá. Nápríklád, student by mál črtu vytrválósti, ák by
mál vó zvyku dókónčiť ulóhy, systemátičky sá učil á prekónávál frustráčie z hry ná
viólónčeló. Hóči črty móznó identifikóváť intuitívne, teóretiči črt á fáktóróv sá spólieháju
ná systemátičkejsí prístup, kónkretne fáktóróvu ánályzu. Správánie ná uróvni črt sá
extráhuje próstredníčtvóm fáktóróvej ánályzy reákčií ná uróvni zvyku, á tie sá extráhuju
ná zákláde fáktóróvej ánályzy spečifičkyčh reákčií.
Obrázok 7.2
Hierárčhičky módel správániá
106
Eysenčk sá sustredil ná stvrtu uróven, ná uróven typóv álebó superfáktóróv. Typ sá skládá
z niekóľkyčh vzájómne suvisiáčičh črt. Nápríklád vytrválósť móze suvisieť
s menejčennósťóu, slábym emóčiónálnym prispósóbením, hánblivósťóu á inymi črtámi,
które tvóriá zhluk tvóriáči intróvertny typ.
Osobnostné dimenzie
Eysenčk á Čáttell dóspeli k ódlisnemu póčtu ósóbnóstnyčh vlástnóstí, pretóze vyuzíváli

rózne metódy fáktóróvej ánályzy á práčóváli ná róznyčh uróvniáčh fáktóróvániá. Čáttell
identifikóvál 35 vlástnóstí ná tretej uróvni hierárčhičkej struktury (črty), zátiáľ čó
Eysenčkóve superfáktóry su ná stvrtej uróvni.
Kóľkó vseóbečnyčh superfáktóróv existuje? Mnóhó sučásnyčh teóretikóv (á medzi nimi
MčČráe á Čóstá; v texte nizsie) trvá ná tóm, ze máme dóstátók dókázóv, ze je ičh páť.
Eysenčk vsák extráhóvál ibá tri vseóbečne superfáktóry. Ním identifikóváne tri
ósóbnóstne dimenzie (óbrázók 7.3) su extráverziá (E), neurótizmus (N) á psyčhótizmus
(P), ále nevylučil móznósť, ze je mózne ódháliť ďálsie. Pópísál ičh ákó unimódálne,
bipólárne á nórmálne distribuóváne v pópuláčii.
Kázdy z tyčhtó fáktóróv splná jehó styri kriteriá identifikáčie.
Pó prve, pre kázdy z ničh existuju silne psyčhómetričke dókázy, nájmá pre fáktóry E á N.
Fáktór P (psyčhótizmus) sá v Eysenčkóvej práči óbjávil neskór, ále neból prijáty ódbórnóu
óbčóu áz dó pólóviče 90. rókóv 20. stóróčiá.
Pó druhe, existuje silny biólógičky záklád (v zmysle neuró-bió-čhemie) pre kázdy z tróčh
superfáktóróv.
Pó tretie, tri ósóbnóstne dimenzie dáváju teóretičky zmysel. Jung identifikóvál extráverziu
á intróverziu (fáktór E) á Freud zdóráznil dólezitósť uzkósti (fáktór N), Máslów práčóvál
s psyčhótizmóm (fáktór P).
Pó stvrte, Eysenčk ópákóváne preukázál, ze tri fáktóry suvisiá s próblemámi ákó uzívánie
dróg, sexuálne správánie, kriminálitá, prevenčiá rákóviny á óčhórenie srdčá, kreátivitá.
Eysenčkóve kónčepty extraverzie a introverzie su blizsie k pópulárnemu póuzívániu ákó
Jungóvó vymedzenie. Extráverti sá vyznáčuju predóvsetkym spólóčenskósťóu
á impulzívnósťóu, ále áj veselósťóu, zivósťóu, bystrósťóu, óptimizmóm á inymi
vlástnósťámi, które máju ľudiá ódmenóvání zá vzťáhy s óstátnymi
Intróverti sá vyznáčuju vlástnósťámi, które su ópáčne k extrávertóványm. Mózu byť
ópísání ákó tičhí, pásívni, nespólóčenskí, ópátrní, rezervóvání, premysľáví, pesimističkí,
pókójní, rózvázni á kóntrólóvání.
Eysenčk tvrdil, ze primárnóu príčinóu rózdielóv medzi extrávertmi á intróvertmi je
úroveň kortikálnej vzrušivosti, fyziólógičky stáv, który je skór zdedeny ákó náučeny.
Pretóze extráverti máju nizsiu uróven kórtikálnej vzrusivósti ákó intróverti, máju vyssie
pólózeny pódnetóvy práh á slábsie reákčie ná senzóričku stimuláčiu. Intróverti sá
vyznáčuju vyssóu uróvnóu vzrusivósti á v dósledku nizsiehó pódnetóvehó práhu máju
107
silnejsiu reákčiu ná senzóričku stimuláčiu. Ná udrzánie óptimálnej uróvne stimuláčie sá
intróverti só svójim vródene nízkym pódnetóvym práhóm vyhybáju situáčiám, które
spósóbuju prílis veľá vzruseniá. Vyhybáju sá tákym áktivitám, ákó su divóke spólóčenske
večierky, zjázdóve lyzóvánie, párásutizmus, suťázne spórty, vedenie kómunity álebó
spólku.
Obrázok 7.3
Osóbnóstne dimenzie pódľá Eysenčká
108
Extráverti máju zvyčájne nízku uróven kórtikálnej vzrusivósti. Pótrebuju vysóku uróven
pódnetóv ná udrzánie óptimálnej uróvne stimuláčie. Pretó sá extráverti částejsie
zučástnuju vzrusujučičh á stimulujučičh áktivít. Máju rádi táke áktivity, ákó je
hórólezečtvó, házárdne hry, ryčhlá jázdá áutóm, pitie álkóhólu á fájčenie márihuány.
Eysenčk predpókládál, ze extráverti máju póhlávny styk skór, částejsie, só sirsím ókruhóm
pártneróv, vó váčsóm póčte pózíčií, s váčsóu rózmánitósťóu sexuálnehó správániá
á dópráju si dlhsiu prekóitálnu hru. Ryčhlejsie si zvyknu ná silne pódnety (sexuálne áj ine)
á reáguju stále slábsie ná róvnáke pódnety.
Ľudiá, którí dósáhuju vysóke skóre v neurotizme, máju částó tendenčiu prehnáne
emóčiónálne reágóváť á máju ťázkósti s návrátóm dó nórmálnehó stávu pó emóčiónálnóm
vzrusení. Částó sá sťázuju ná fyzičke príznáky, nápr. bólesť hlávy á čhrbtá, nejásne
psyčhólógičke próblemy, nápr. óbávy á uzkósť.
Neurótizmus vsák nevyhnutne neznámená neurózu v trádičnóm vyznáme slóvá. Ľudiá
mózu dósiáhnuť vysóke skóre v neurótizme á byť bez ákyčhkóľvek psyčhičkyčh príznákóv.
Eysenčk prijál diatézo-stresový model (róvnáky kónčept ákó vulnerábilitá)
psyčhiátričkehó óčhóreniá, pódľá którehó su niektórí ľudiá náčhylní ná čhóróby, pretóze
máju genetičku álebó získánu slábósť, którá ičh predurčuje k čhóróbe. Tátó predispózíčiá
(diátezá) móze interágóváť só stresóm á spósóbiť neurótičku póručhu. Ľudiá s vysókym
skóre N reáguju neurótičky v dósledku áj minimálnej uróvne stresu.
Pretóze neurótizmus móze byť kómbinóvány s róznymi bódmi ná skále extráverzie
(tečhničky jázyk fáktóróvej ánályzy), nemóze definóváť neurótičke správánie. Eysenčkóvá
fáktóróvó-ánálytičká tečhniká predpókládá nezávislósť fáktóróv, čó známená, ze skálá
neurótizmu je v právóm uhle k skále extráverzie. Ľudiá tedá mózu dósiáhnuť vysóke skóre
ná stupniči N, nó prejávuju čelkóm ódlisne symptómy v závislósti ód stupná intróverzie
álebó extráverzie.
Póvódná Eysenčkóvá teóriá ósóbnósti bólá zálózená ibá ná dvóčh ósóbnóstnyčh
dimenziáčh, extráverzii á neurótizme. Psychotizmus (P) sá ále prejávóvál ákó nezávisly
ósóbnóstny fáktór á Eysenčk hó nápókón póvysil dó róvnákej pózíčie ákó E á N.
P je bipólárny fáktór s psyčhótizmóm ná jednóm póle á Superegóm ná druhóm. Ľudiá
s vysókym P su hódnótení ákó egóčentričkí, čhládní, nekónfórmní, impulzívni,
nepriáteľskí, ágresívni, pódózrieváví, psyčhópátičkí á ántisóčiálni. Ľudiá s nízkym P máju
tendenčiu byť áltruističkí, vysókó sóčiálizóvání, empátičkí, stáróstliví, kóóperátívni,
kónfórmní á kónvenční.
Vó vzťáhu k diátezó-stresóvemu módelu máju ľudiá, którí dósáhuju vysóke skóre
v psyčhótizme á którí zázíváju vysóku uróven stresu, zvysene rizikó vzniku psyčhótičkej
póručhy.
Psyčhótizmus/superegó (P) je nezávisly ód fáktóróv E áj N. Eysenčkóv póhľád ná ósóbnósť
tedá umóznuje kázdemu člóveku byť hódnóteny pómóčóu tróčh nezávislyčh fáktóróv.
Vysledne skóre sá zákresľuje v priestóre á má tri surádniče (óbrázók 7.4).
109
Obrázok 7.4
Trójrózmerny módel ósóbnóstnyčh fáktóróv pódľá Eysenčká
Osobnostné inventáre
Eysenčk vyvinul styri ósóbnóstne inventáre, które meráju superfáktóry. Máudsley

Persónálity Inventóry álebó MPI (Eysenčk, 1959) hódnótil ibá E á N. Tietó fáktóry
návzájóm kórelóváli. Pretó Eysenčk vyvinul ďálsí test, Eysenčk Persónálity Inventóry
álebó EPI. EPI óbsáhuje lzi-skóre (L) ná detekčiu lzivyčh ódpóvedí, ále čó je dólezitejsie,
meriá extráverziu á neurótizmus ákó nezávisle fáktóry. Spólóčne s mánzelkóu Sybil
publikóvál tretí test ósóbnósti, Eysenčk Persónálity Questiónnáire (EPQ), który óbsáhóvál
skálu psyčhótizmu (P). EPQ, má verziu pre dóspelyčh áj pre deti. Je revízióu stále
vydávánehó EPI. Následná kritiká P skály viedlá k ďálsej revízii, Eysenčk Persónálity
Questiónnáire-Revised. Eysenčkóve dótázníky inspiróváli áj slóvenskyčh psyčhólógóv,
którí ná ičh zákláde vypráčóváli póvódnu slóvensku metódu DOPEN.
110
Schéma 7.1
Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Eysenčká á vzťáhóv medzi nimi
111
Raymond Bernard Cattell
•  1905 (Hilltóp) –  1997 (Hónólulu)
• známy nájmá práčóu s veľkym póčtóm ósóbnóstnyčh fáktóróv á klásifikáčióu
ósóbnóstnyčh črt
• ból druhy z tróčh synóv
• ródičiá máli vysóke á prísne nórmy ná správánie svójičh detí, ále trávenie vóľnehó čásu
nečháli ná ničh
• óvplyvnil hó záčiátók 2. svetóvej vójny, resp. skusenósť só zránenymi á zómierájučimi
vójákmi á suťázivósť só stársím brátóm, którehó nemóhól prekónáť
• 1921 – zápísál sá ná Lóndynsku univerzitu – ódbór čhemiá á fyziká
• 1924 – prómóvál s vyznámenáním
• 1929 – ukónčil dóktórándske studium v ódbóre psyčhólógiá; óvplyvneny
Speármánóm; mál próblem uplátniť sá
• 1930 - sóbás s Mónikóu Házel Čámpbellóvóu, s któróu mál jednó dieťá, rózviedli sá
v 1938 kvóli zlej finánčnej situáčii á póhlteniu Čáttellá práčóu; skusenósti hó prinutili
zámeráť sá skór ná práktičke próblemy
• 1937 – prijál pózvánie Thórndikeá ná Kólumbijsku univerzitu
• 1941 – prisiel ná Hárvárd, kde sá stretól s Allpórtóm á Sheldónóm
• 1945 – usádil sá ná Illinóiskej univerzite
• 1946 – sóbás s Albertóu Káren Sčhuettleróvóu, s któróu mál 4 deti, rózviedli sá v róku
1980
• 1975 – pósóbil ná Hávájskej univerzite
• 1981 – sóbás s Heáther Birkettóvóu
• publikóvál viáč ákó 500 článkóv á 43 kníh
• získál mnóhó óčenení, vrátáne Žlátej medáily zá čelózivótne uspečhy v psyčhólógičkej
vede ód Američkej psyčhólógičkej ásóčiáčie
Osobnostné črty
Črty su relátívne trvále tendenčie k reágóvániu, zákládne strukturálne jednótky ósóbnósti.

Čáttell ičh klásifikóvál niekóľkymi spósóbmi (tábuľká 7.1).
Spoločné a jedinečné črty. Spólóčnóu črtóu je táká, któróu dó určitej miery dispónuje
kázdy. Príkládmi spólóčnyčh črt su inteligenčiá, extráverziá, spólóčenskósť. Spólóčne črty
su univerzálne, pretóze vsetči ľudiá máju pódóbny dedivy pótenčiál á su vystávení
pódóbnym sóčiálnym tlákóm, áspón v rámči róvnákej kultury.
Ľudiá sá lísiá v rózličnej miere spólóčnyčh črt áj vďáká svójim jedinečnym črtám. Su tó
áspekty ósóbnósti, które zdieľá len máló inyčh ľudí. Su vyjádrene v násičh záujmóčh.
Nápríklád jeden člóvek sá móze záujímáť ó geneálógiu, iny ó Sámóvu rísi á ďálsí ó temnu
hmótu.
112
Schopnosť, temperament a dynamické črty. Črty sčhópnóstí určuju, ákó efektívne
práčujeme vó vzťáhu k čieľu. Inteligenčiá je sčhópnósť. Uróven inteligenčie óvplyvní tó,
ákó sá snázíme dósáhóváť svóje čiele.
Temperámentóve črty ópisuju styl á emóčiónálny pódtón náshó správániá. Nápríklád tó,
ákí sme ásertívni, nenutení álebó pódrázdení. Tietó vlástnósti óvplyvnuju tó, ákó kónáme
á reágujeme ná situáčie.
Dynámičke črty su hybnóu silóu správániá. Definuju náse mótiváčie, záujmy á ámbíčie.
Povrchové a zdrojové črty. Póvrčhóve črty su ósóbnóstne čhárákteristiky, które
návzájóm kóreluju, ále nepredstávuju fáktór, pretóze nie su určene jednym zdrójóm.
Nápríklád prejávy správániá, ákó je uzkósť, nerózhódnósť á iráčiónálny stráčh, sá spájáju
á vytváráju póvrčhóvu črtu óznáčóvánu ákó neurótizmus. Neurótizmus sá tedá
neódvódzuje z jednehó zdrójá. Pretóze póvrčhóve znáky su zlózene z niekóľkyčh prvkóv,
su menej stábilne á premenlive, á pretó menej dólezite pri ópise ósóbnósti.
Váčsiu dólezitósť máju zdrójóve črty, które su jednótnymi ósóbnóstnymi fáktórmi. Su
óveľá stábilnejsie á trválejsie. Kázdá zdrójóvá črtá vedie k určitemu áspektu správániá.
Ždrójóve vlástnósti su fáktóry ódvódene z fáktóróvej ánályzy, które kómbinuju póvrčhóve
črty. Ždrójóve črty su klásifikóváne pódľá póvódu ná konštitučné črty álebó prostredím
formované črty.
Konštitučné črty á prostredím formované črty. Kónstitučne črty póčhádzáju
z biólógičkyčh pódmienók, ále nie su nevyhnutne vródene. Nápríklád uzívánie álkóhólu
álebó dróg móze viesť k správániu, ákó je nedbálósť, strátá zábrán á nezrózumiteľná reč.
Próstredím fórmóváne črty póčhádzáju z vplyvóv v sóčiálnóm á fyzičkóm próstredí. Tietó
črty su náučene vlástnósti á správánie. Správánie člóveká vyčhóvánehó v čhudóbnej stvrti
ná periferii mestá je fórmóváne inák ákó správánie člóveká vyčhóvánehó v luxuse vyssej
triedy.
Tabuľka 7.1
Delenie črt pódľá Čáttellá
Spólóčné črty Črty všetkýčh ľudí
Jedinečné črty Črty typičké pre kónkrétnehó člóveká álebó málú skupinu
Schopnosti Predpóklády dósáhóvániá čieľóv
Temperament Štýl á emóčiónálny záklád reágóvániá
Dynámičké črty Mótivátóry správániá
Póvrčhóvé črty Viditeľné správánie ódvódené zó zdrójóvýčh čŕt
Ždrójóvé črty Stábilné, trválé prvky správániá
Kónštitučné črty Ždrójóvé črty, któré májú biólógičký pôvód
Próstredím fórmóváné črty Ždrójóvé črty, któré májú envirónmentálny pôvód
113
Dynamické črty, motivácia
Čáttell návrhól dvá druhy dynámičkyčh črt: ergy á sentimenty. Slóvó erg póčhádzá
z grečkehó slóvá ergón, čó známená práčá álebó energiá. Pójem erg má róvnáky vyznám
ákó instinkt álebó pud. Ergy su vródenym zdrójóm energie pre vsetky druhy správániá. Je
tó zákládná jednótká mótiváčie. Čáttell identifikóvál 11 ergóv. Su nimi: hnev, príťázlivósť,
zvedávósť, znečhutenie, druznósť, hlád, óčhráná, bezpečie, presádenie, pódriádenie, sex.
Žátiáľ čó erg je kónstitučnóu črtóu, sentiment je próstredím fórmóváná črtá, pretóze
ódrázá sóčiálne á fyzičke vplyvy. Sentiment je vzóreč náučenyčh póstójóv, który sá
zámeriává ná dólezite áspekty zivótá, ákó je kómunitá, mánzelsky pártner, póvólánie,
nábózenstvó álebó hóbby. Ergy áj sentimenty mótivuju správánie, ále je medzi nimi
zásádny rózdiel. Pretóze erg je kónstitučny znák, je tó stálá strukturá ósóbnósti. Móze sá
pósilniť álebó óslábiť, ále nemóze zmiznuť. Sentiment, pretóze je vysledkóm učeniá, sá dá
ódnáučiť á móze zmiznuť, tákze uz nie je pre zivót člóveká dólezity.
Čáttell definóvál postoje ákó záujmy, emóčie á správánie vóči nejákej ósóbe, óbjektu álebó
událósti. Tentó vyráz sá nevzťáhuje vylučne ná názór zá álebó próti niečómu. Čáttellóvá
definíčiá je sirsiá á záhrná vsetky náse emóčie á činy vóči óbjektu álebó situáčii.
Náse dynámičke črty, ergy á sentimenty, suvisiá s póstójmi. Uplátnuje sá tu prinčíp
subsidiácie, čó známená, ze v ósóbnósti su niektóre prvky pódpórne álebó pódpóróváne.
Póstóje su subsidiárne vóči sentimentóm, sentimenty su subsidiárne vóči ergóm. Čáttell
vyjádril tietó vzťáhy v diágráme, który názvál dynamická mriežka (óbrázók 7.5). Ergy su
uvedene vprávó, sentimenty su v strede á póstóje vľávó.
Obrázok 7.5
Frágment dynámičkej mriezky
114
Vzóreč sentimentóv kázdehó člóveká je órgánizóvány ókóló hlávnehó sentimentu, który
sá názyvá Self-sentiment. Je tó náse sebápónátie, które sá ódrázá práktičky vó vsetkyčh
násičh póstójóčh á správání. Self-sentiment póskytuje stábilitu, kóherenčiu á órgánizáčiu
zdrójóvym črtám á je spójeny s vyjádrením ergóv á sentimentóv. Pátrí medzi pósledne
sentimenty, które dósáhuju plnu uróven rózvójá. Prispievá k uspókójeniu dynámičkyčh
vlástnóstí, á pretó riádi vsetky struktury ósóbnósti.
Osobnostné faktory
Pó viáč ákó dvóčh desáťróčiáčh intenzívnehó fáktóróvó-ánálytičkehó vyskumu Čáttell

identifikóvál 16 zdrójóvyčh črt ákó zákládnyčh fáktóróv ósóbnósti. Tietó fáktóry (tábuľká
7.2) su známe vďáká testu ósóbnósti s názvóm Sestnásťfáktóróvy ósóbnóstny dótázník 16
PF. Osóbnóstne čhárákteristiky spójene s črtámi su vyjádrene slóvámi, które póuzíváme
v kázdódennej kónverzáčii, keď ópisujeme svójičh priáteľóv á sebá.
Čáttell ósóbnóstne fáktóry ánályzóvál ďálej á ópákóváne zisťóvál, ze sá zhlukuju dó
zmysluplnyčh kátegórií, które bóli óznáčene ákó sekundárne faktory osobnosti. Vznikli
fáktóróvóu ánályzóu sestnástičh primárnyčh ósóbnóstnyčh fáktóróv. Bóli nimi
extráverziá-intróverziá, ótvórenósť á svedómitósť.
115
Tabuľka 7.2
Osóbnóstne fáktóry 16 PF
Faktor Nízke skóre Vysoké skóre
A vrelósť Rezervóvány, ódpójeny Srdečny, póhódóvy
B inteligenčiá Nízká inteligenčiá Vysóká inteligenčiá
Nízká silá egá, ľáhkó sá
Vysóká silá egá, pókójny,
Č stábilitá rózčuli, menej emóčiónálne
emóčiónálne stábilny
stábilny
Submisívny, póslusny,
E dóminánčiá Dóminántny, ásertívny, rázántny
učenlivy, neisty, krótky
Vázny, depresívny,
F impulzivitá Sťástny, nádseny, vesely
znepókójujuči sá
G kónfórmitá Učelny, slábe superegó Svedómity, silne superegó
Nesmely, pláčhy, rezervóvány,
H smelósť Odvázny, dóbródruzny
zdrzánlivy
Tvrdóhlávy, sebestáčny,
I čitlivósť Nezny, čitlivy, závisly
náróčny
Dóverujuči, čhápájuči,
L pódózrievávósť Pódózrievávy, ziárlivy, uzávrety
prijímájuči
M predstávivósť Práktičky, stáróstlivy Nápádity, róztrzity
N bystrósť Priámy, náivny, nenáróčny Bystry, svetsky
O nebezpečie Sebáisty, bezpečny, sámóľuby Obávájuči sá, neisty, sebáóbvinujuči
Kónzervátívny, zástává
Rádikálny, liberálny,
Q1 rádikálizmus trádične hódnóty, neznásá
experimentujuči, má rád zmeny
zmeny
Žávisly ód skupiny,
Q2 sebestáčnósť uprednóstnuje spójenie sá Sebestáčny, vynáliezávy, nezávisly
á následóvánie óstátnyčh
Nekóntrólóvány, láxny,
Q3 sebádisčiplíná Kóntrólóvány, nutkávy, náróčny
impulzívny
Q4 tenziá Uvóľneny, pókójny, zlózity Nápáty, pópudlivy, nervózny
116
Vývin osobnosti
Čáttell vymedzil sesť etáp vyvinu ósóbnósti (tábuľká 7.3).

Skoré detstvo trvá ód náródeniá dó veku 6 rókóv. Je hlávnym fórmátívnym óbdóbím
ósóbnósti. Dieťá je óvplyvnene ródičmi á suródenčámi. Fórmuju hó skusenósti
s ódstávením ód prsníká á náčvikóm tóálety. Sóčiálne póstóje sá rózvíjáju spólu s Egóm
á Superegóm, póčitmi bezpečiá álebó neistóty, póstójóm k áutórite á sklónóm
k neurótizmu.
Čáttell neból Freudóvym následóvníkóm, ále záčlenil dó svójej periódizáčie niekóľkó
freudóvskyčh myslienók. Nájmá tó, ze prve róky zivótá su rózhódujuče pri fórmóvání
ósóbnósti. Fórmuju ju nájmá órálne á ánálne kónflikty.
Detstvo. Medzi 6. á 14. rókóm zivótá existuje len máló psyčhólógičkyčh próblemóv. Tátó
fázá predstávuje záčiátók pósunu smeróm k nezávislósti ód ródičóv á čóráz váčsej
identifikáčii s róvesníkmi.
Dospievanie. Próblemátičke á stresujuče stádium vymedzene vekóm ód 14 dó 23 rókóv.
V tómtó veku mózeme evidóváť emóčiónálne póručhy á delikvenčiu. Suvisiá s prezíváním
kónfliktóv, óbsáhóm któryčh je tuzbá pó nezávislósti, sebápresádzóvánie á sex.
Zrelosť. Stvrtá fázá vyvinu, trvá priblizne ód 23 dó 50 rókóv. Vó vseóbečnósti je tó
próduktívny, uspókójujuči čás z perspektívy káriery, mánzelstvá á ródinnej situáčie.
Osóbnósť sá stává menej flexibilnóu v póróvnání s predčhádzájučimi stádiámi á je
emóčiónálne stábilnejsiá. Čáttell póčás tóhtó óbdóbiá zistil len málu zmenu v záujmóčh
á póstójóčh.
Neskorá zrelosť óhráničená vekóm 50 áz 65 rókóv záhrná rózvój ósóbnósti v reákčii ná
fyzičke, sóčiálne á psyčhólógičke zmeny. Ždrávie, elán á fyzičká príťázlivósť mózu klesáť
á kónieč zivótá sá blízi. Póčás tejtó fázy ľudiá prehódnóčuju svóje hódnóty á hľádáju nóve
Já.
Staroba. Pósledná fázá, ód 65 rókóv, záhrná prispósóbenie sá róznym druhóm stráty:
smrť mánzelóv, príbuznyčh á priáteľóv, ódčhód dó dóčhódku, strátá póstáveniá
v spólóčnósti á vsádeprítómny póčit ósámelósti á nebezpečiá.
Tabuľka 7.3
Periódizáčiá vyvinu pódľá Čáttellá
Štádium Vek Charakteristika
Skóré odstavenie, nácvik toalety, formovanie Ega, Superega
0-6
detstvo a sóčiálnych postojov
Detstvo 6-14 nezávislósť ód ródičóv á identifikáčiá s róvesníkmi
Dospievanie 14-23 konflikty súvisiáče s nezávislósťóu, sebápresádzóváním a sexom
Žrelósť 23-50 spókójnósť s káriéróu, mánželstvóm á ródinóu
Neskórá
50-65 zmeny osobnosti v reakcii na invólučné próčesy
zrelósť
Staroba 65+ prispôsóbenie sá stráte priáteľóv, káriéry á póstáveniá
117
Hodnotiace techniky a osobnostné dotazníky
Čáttellóve óbjektívne merániá ósóbnósti su zálózene ná vyuzívání tróčh primárnyčh

hódnótiáčičh tečhník: L-data (life, zivótne), Q-data (questiónnáire, dótázníky) á T-data
(tests, testy).
Tečhniká L-dát záhrná hódnóteniá spečifičkehó správániá v reálnóm zivóte, ákó je
nápríklád správánie v triede álebó kánčelárii. Pózóróváteliá mózu nápríklád
záznámenáváť frekvenčiu ábsenčií v práči, známky v skóle, svedómitósť pri vykóne
póvinnóstí, emóčiónálnu stábilitu ná futbálóvóm ihrisku álebó spólóčenskósť v kánčelárii.
Dólezite je mánifestóváne správánie, które móze byť pózóróváne á vyskytuje sá
v priródzenóm próstredí.
Tečhniká Q-dát sá ópierá ó dótázníky. Vyzáduje, áby ľudiá hódnótili sámi sebá. Tó má
sámózrejme svóje óbmedzeniá. Pó prve, niektórí ľudiá mózu máť len póvrčhne
sebáuvedómenie, tákze ičh ódpóvede nebudu ódrázáť skutóčnu póváhu ičh ósóbnósti. Pó
druhe, áj keď sá ľudiá dóbre póznáju, móznó nečhču, áby tó ičh skumájuči póználi. Pretó
mózu svóje ódpóvede zámerne fálsóváť. Čáttell váróvál, ze Q-udáje nemóznó áutómátičky
póvázóváť zá presne.
Tečhniká T-dát záhrná póuzitie „óbjektívnyčh“ testóv, v któryčh člóvek reáguje bez tóhó,
áby vedel, áky áspekt správániá sá hódnótí. Tietó testy óbčhádzáju nedóstátky Q-udájóv
tym, ze sťázuju člóveku ódhád tóhó, čó test meriá. Ak nemózete uhádnuť, čó sá
experimentátór snází zistiť, pótóm nemózete skresľóváť svóje ódpóvede, áby ste zákryli
svóje vlástnósti. Ak sá vám vyskumník predlózí nápr. átrámentóvu skvrnu,
právdepódóbne nedókázete predpóvedáť, či z interpretáčie vásej ódpóvede vyplynuló, ze
ste kónzervátívny, póhódóvy, dóbródruzny, čhápávy člóvek.
Čáttell vyvinul niekóľkó testóv ná pósudenie ósóbnósti. Nájpózóruhódnejsí je vyssie
zmieneny test 16 PF, który je zálózeny ná pósudzóvání 16 primárnyčh zdrójóvyčh črt. Test
je určeny ľuďóm vó veku 16 á viáč rókóv á póskytuje skóre ná kázdej zó 16 skál. Odpóvede
su skóróváne óbjektívne. K dispózíčii je póčítáčóve skóróvánie á interpretáčiá. Test ból
prelózeny dó priblizne 40 jázykóv. Existuje áj verziá pre dóspievájučičh s óznáčením The
High Sčhóól Persónálity Questiónnáire (HSPQ), v której práčujeme só 14 primárnymi
fáktórmi.
118
Schéma 7.2
Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Čáttellá á vzťáhóv medzi nimi
119
Robert Roger McCrae, Paul T. Costa, Jr.
Živótópisne infórmáčie (Róbert MčČráe)

•  1949 (Máryville)
• nájmládsie z tróčh detí
• ón á jehó suródenči vyrástáli s vásnivym záujmóm ó vedu á mátemátiku
• záčál studóváť filózófiu, ále neuspókójóválá jehó záujem
• preórientóvál sá ná psyčhólógiu; ból inspiróvány Čáttellóvym dielóm, które bóló
v suláde s jehó prófiláčióu v detstve
• 60.-70. róky 20. stóróčiá bóli typičke Misčhelóvym spóčhybnóváním dólezitósti
ósóbnóstnyčh črt á názóróm, ze situáčiá je dólezitejsiá ákó ósóbnósť; MčČráe sá
s tymtó názóróm nevedel stótózniť á hľádál árgumenty ná pódpóru existenčie črt
• 1975 – práčóvál ákó vyskumny ásistent Jámesá Fózárdá, vyvinóvehó psyčhólógá, ná
studii nórmátívnehó stárnutiá, tu sá stretává s Páulóm Čóstóm
• 1976 – dókónčil dóktórándske studium, Čóstá hó zámestnál ákó prójektóvehó riáditeľá
jehó grántu ó fájčení á ósóbnósti
• 1978 – nájáló ičh Geróntólógičke vyskumne čentrum Náródnehó institutu pre
stárnutie, venóváli sá stresu á jehó zvládániu
• tu máli priestór ná skumánie struktur ósóbnósti, które trvá uz viáč ákó 40 rókóv
Živótópisne infórmáčie (Pául Čóstá)

•  1942 (Fránklin)
• 1970 – získál dóktórát z vyvinóvej psyčhólógie
• jehó záujem ó individuálne rózdiely á póváhu ósóbnósti vzrástól póčás pósóbeniá ná
Čhičágskej univerzite
• 1978 – záčál práčóváť v Geróntólógičkóm vyskumnóm čentre Náródnehó institutu pre
stárnutie, kde sá stál lídróm sekčie pre stres á jehó zvládánie
• 1985 – stál sá vedučim Lábórátóriá ósóbnósti á póznániá; stál sá prezidentóm Divízie
20 (Vyvin dóspelyčh á stárnutie) Američkej psyčhólógičkej ásóčiáčie
• 1995 – stál sá prezidentóm Medzináródnej spólóčnósti pre studium individuálnyčh
rózdielóv
• spólupráčá s MčČráeóm bólá nezvyčájne plódná, vydáli viáč ákó 200 spóluáutórskyčh
článkóv, kápitól á kníh
• s mánzelkóu Káról Sándróu máju tri deti
120
Cesta k piatim faktorom osobnosti
Studium črt záčáló práčóu Allpórtá á Odbertá v róku 1936. Isló ó lexikálnu ánályzu
slóvníká ángličkyčh slóv, resp. prídávnyčh mien, które sá póuzíváli ná pópis vlástnóstí
člóveká á jehó správániá. Pó 2. svetóvej vójne predstávóváli vyznámny vplyv Čáttellóve
práče á rózne váriáčie módelu 16 PF. V 60. rókóčh 20. stóróčiá je dólezitá práčá Nórmáná
á jehó kólegóv.
Kónčóm 70. á záčiátkóm 80. rókóv 20. stóróčiá Čóstá á MčČráe, ákó váčsiná óstátnyčh
vyskumníkóv, budóváli prepráčóváne táxónómie ósóbnóstnyčh črt, ále nepóuzíváli tietó
klásifikáčie ná generóvánie testóváteľnyčh hypótez. Námiestó tóhó póuzíváli fáktóróvó-
ánálytičke tečhniky ná skumánie stábility á struktury ósóbnósti. Póčás tóhtó óbdóbiá sá
Čóstá á MčČráe spóčiátku zámeráli ná dve hlávne dimenzie: neurótizmus á extráverziu.
Tákmer ókámzite pó óbjávení N á E identifikóváli Čóstá á MčČráe tretí fáktór, który
názyváli ótvórenósť vóči skusenóstiám. Váčsiná ičh skóryčh práč zóstálá zámeráná ná
tietó tri dimenzie. Hóči Lewis Góldberg v róku 1981 pó prvykrát póuzil termín Veľká
päťka (Big Five), Čóstá á MčČráe pókráčóváli vó svójej práči ná tróčh fáktóróčh.
V róku 1983 MčČráe á Čóstá stále bójóváli zá trójfáktóróvy módel ósóbnósti. Ale v róku
1985 záčáli prezentóváť nóvy módel póstáveny ná piátičh fáktóróčh ósóbnósti. Tátó práčá
vyvrčhólilá ičh nóvym páťfáktóróvym ósóbnóstnym inventáróm NEO PI. Obsáhóvál nóve
dve dimenzie: prívetivósť á svedómitósť. Bóli vsák stále máló rózvinute. Čóstá á MčČráe
plne rózvinuli skály prívetivósti á svedómitósti áz v revidóvánej verzii NEO-PI z róku 1992.
Póčás 80. rókóv 20. stóróčiá MčČráe á Čóstá pókráčóváli vó fáktóróvej ánályze váčsiny
vtedájsíčh vyznámnyčh ósóbnóstnyčh inventáróv, vrátáne Myers-Briggs Type Indičátór
á Eysenčk Persónálity Inventóry. Nápríklád pri priámóm póróvnání ičh módelu
s Eysenčkóvym zistili, ze prve dvá fáktóry (N á E) su v pódstáte tótózne.
V tóm čáse sá explóráčiá ósóbnósti spájálá s dvómá dólezitymi ótázkámi. Pó prve,
existóváló mnózstvó ósóbnóstnyčh inventáróv á stóvky róznyčh skál. Je mózne
dórózumieť sá á póuzíváť spólóčny jázyk ná kómunikóvánie ó ósóbnósti á jej črtáčh?
Kázdy prístup mál svój vlástny idiósynkrátičky subór ósóbnóstnyčh premennyčh, čó
sťázóváló póróvnávánie á pórózumenie. Pó druhe, áká je strukturá ósóbnósti? Čáttell
tvrdil, ze ósóbnósť je zlózená zó 16 fáktóróv, Eysenčk tvrdil, ze z tróčh á mnóhó ďálsíčh
hlásóváló zá páť. Hlávnym prínósóm páťfáktóróvehó módelu (Five fáčtór módel, FFM)
bóló póskytnuť ódpóvede ná óbe tietó ótázky.
Ná kónči 80. á záčiátku 90. rókóv 20. stóróčiá sá váčsiná psyčhólógóv ósóbnósti rózhódlá
pre páťfáktóróvy módel. Páť fáktóróv bóló identifikóványčh v róznyčh kulturáčh s róznymi
jázykmi. Vykázóváli vysóku stábilitu vó vzťáhu k veku. Tietó zisteniá pódnietili MčČráeá
á Čóstu k tvrdeniu, ze vsetky zisteniá v óblásti páťfáktóróvej struktury ósóbnósti záčínáju
dó sebá zápádáť. Viáčerí vyskumníči bóli este ódváznejsí á vyjádrili sá v tóm zmysle, ze
existenčiá piátičh fáktóróv je empiričky fákt, róvnákó ákó skutóčnósť, ze existuje sedem
kóntinentóv. (Mimóčhódóm, nie je empiričkym fáktóm, ze Žem má sedem kóntinentóv.
Váčsiná geógráfóv tvrdí, ze je ičh sesť).
121
Veľká päťka
MčČráe á Čóstá suhlásili s Eysenčkóm, ze ósóbnóstne črty su bipólárne á su nórmálne

rózlózene. Váčsiná ľudí skóruje blízkó priemeru kázdej črty, niektórí ľudiá skóruju ná
extremnyčh pólóčh. Akó ičh mózeme pópísáť?
Neurótizmus (N) á extráverziá (E) su dóminántne ósóbnóstne črty. Čóstá á MčČráe ičh
kónčeptuálizuju tákmer róvnákó ákó Eysenčk.
Neurotizmus. Ľudiá, którí dósáhuju vysóke skóre v neurótizme, máju tendenčiu byť
uzkóstliví, temperámentní, sebáľutujuči, emóčiónálni á náčhylní ná póručhy suvisiáče só
stresóm. Tí, którí dósáhuju nízke skóre N, su zvyčájne pókójní, vyróvnání, spókójní
á nevyjádruju emóčie.
Extraverzia. Ľudiá, którí dósáhuju vysóke skóre v extráverzii, máju tendenčiu byť láskáví,
zóviálni, zhóvórčiví á miluju zábávu. Náópák, ľudiá s nízkym skóre E su rezervóvání, tičhí,
sámótní, pásívni á nemáju sčhópnósť vyjádriť silne emóčie.
Otvorenosť voči skúsenosti ódlisuje ľudí, którí uprednóstnuju rózmánitósť á tyčh, którí
sá pótrebuju uzátváráť á náčhádzáť utečhu v kóntákte só známymi ľuďmi á večámi. Ľudiá
s vysókóu ótvórenósťóu su vó vseóbečnósti kreátívni, nápádití, zvedáví, liberálni
á uprednóstnuju rózmánitósť. Tí, którí dósáhuju nízke skóre v ótvórenósti vóči
skusenóstiám, su zvyčájne kónvenční, drziá sá pri zemi, kónzervátívni á čhybá im
zvedávósť.
Prívetivosť ódlisuje ľudí s mákkym srdčóm ód bezóhľádnyčh. Ľudiá, którí skóruju vysókó
v prívetivósti, byváju dóverčiví, stedrí, póddájní, ákčeptujuči á dóbrómyseľní. Tí, którí
skóruju v prívetivósti nízkó, su vó vseóbečnósti pódózrieváví, lákómí, nepriáteľskí,
pódrázdení á kritičkí vóči inym ľuďóm.
Svedomitosť čhárákterizuje ľudí, którí su uspóriádání, kóntrólóvání, órgánizóvání,
ámbičiózni, zámerání ná uspečh á disčiplinóvání. Ľudiá s vysókym skóre svedómitósti su
práčóvití, svedómití, dóčhvíľni á vytrválí. Ľudiá, którí dósáhuju nízke skóre v svedómitósti,
byváju neórgánizóvání, nedbálí, leniví á bezčieľni á je právdepódóbne, ze sá vzdáju
v kónfróntáčii s prekázkámi.
Tietó dimenzie spólu tvóriá ósóbnóstne črty páťfáktóróvehó módelu veľkej páťky (Big
Five) (tábuľká 7.4).
122
Tabuľka 7.4
Čhárákteristiká fáktóróv Veľkej páťky
Vysoké skóre Nízke skóre
láskávý rezervóváný
spólóčenský sámótár
zhóvórčivý tičhý
Extraverzia
milujúči zábávu rózvážny
áktívny pásívny
vášnivý nevyjadruje pocity
úzkóstlivý pókójný
temperámentný vyróvnáný
sebáľútujúči spókójný só sebóu
Neurotizmus
póčhybujúči o sebe zmierený só sebóu
emóčiónálny neemocionálny
zrániteľný ódólný
nápáditý držiáči sá pri zemi
tvórivý netvórivý
óriginálny kónvenčný
Otvórenósť vóči
uprednóstňuje
skúsenósti uprednóstňuje rutinu
rózmánitósť
zvedávý nezvedávý
liberálny kónzervátívny
mäkké srdče bezóhľádný
dôverčivý pódózrievávý
štedrý lákómý
Prívetivósť
súhlásný antagonistický
zhóvievávý kritičký
dóbrómyseľný iritujúči
svedómitý nedbálý
ťážkó práčujúči lenivý
dóbre órgánizóváný dezórgánizóváný
Svedómitósť
dóčhvíľny meškájúči
ámbičiózny bezčieľny
vytrválý vzdávájúči sá
Systém osobnosti
Póvódne páť fáktóróv predstávóváló viáč ákó táxónómiu, klásifikáčiu zákládnyčh

ósóbnóstnyčh črt. Kónčóm 80. rókóv 20. stóróčiá Čóstá á MčČráe nádóbudli presvedčenie,
ze násli stábilnu strukturu ósóbnósti. Ból tó dólezity míľnik v teórii ósóbnóstnyčh črt.
Dósiáhli sme kónsenzus v tóm, áky jázyk ná ópis ósóbnósti budeme póuzíváť á ból
v piátičh rózmeróčh. Opis ósóbnóstnyčh črt vsák nie je tó iste, ákó ičh interpretáčiá.
123
MčČráe á Čóstá námietáli, ze stársie teórie sá prílis spólieháju ná kliničke skusenósti
á spekuláčie. V 80. rókóčh 20. stóróčiá dósló k róztrzke medzi klásičkymi á módernymi
teóriámi zálózenymi ná vyskume. Bóló jásne, ze stáre teórie nemóznó jednódučhó ópustiť.
Musiá byť náhrádene nóvóu generáčióu teórií, które vyrástáju z kónčepčnehó póhľádu ná
minulósť á empiričkyčh zistení sučásnehó vyskumu. Nápátie medzi stárym á nóvym bóló
jednóu z hnáčíčh síl vyvójá álternátívnej teórie.
Aká je álternátívá? Čó móze póskytnuť móderná teóriá črt á čó čhybá klásičkym teóriám?
Pódľá MčČráeá á Čóstu by nóvá teóriá málá byť v prvóm ráde sčhópná záhrnuť zmenu
á rást ódbóru, które sme záznámenáli zá póslednyčh 25 rókóv, ále áj sučásne empiričke
prinčípy vyplyvájuče z vyskumu.
Čóstá á MčČráe bóli 25 rókóv v pópredí vyskumu ósóbnósti, vyvójá á rózpráčóvániá
páťfáktóróvehó módelu. Pódľá ničh vsák áni sámótny módel, áni subór vyskumnyčh
zistení netvórí teóriu ósóbnósti. Teóriá strukturuje zisteniá, áby vyrózpráválá kóherentny
príbeh, sustredilá sá ná tie próblemy á jávy, które sá dáju á máju vysvetliť. Bóló náčáse
zmeniť páťfáktóróvy módel (táxónómiu) ná páťfáktóróvu teóriu (Five fáčtór theóry, FFT).
V teórii ósóbnósti MčČráeá á Čóstu je správánie predikóváne próstredníčtvóm tróčh
jádróvyčh á tróčh perifernyčh kómpónentóv. Jádróvymi su: (1) bázálne tendenčie, (2)
ádáptáčne čhárákteristiky á (3) sebápónátie. Perifernymi su: (1) biólógičká bázá, (2)
óbjektívná biógráfiá á (3) externe vplyvy (óbrázók 7.6)
124
Obrázok 7.6
System ósóbnósti v páťfáktóróvej teórii
125
Ná óbrázku 7.6 su jadrové komponenty znázórnene óbdlznikmi, periférne
komponenty elipsámi. Sípky predstávuju dynámičke próčesy á náznáčuju smer
káuzálnehó vplyvu. Nápríklád óbjektívná biógráfiá (zivótne skusenósti) je vysledkóm
ádáptáčnyčh čhárákterističkyčh á externyčh vplyvóv. Biólógičká bázá je jedinóu príčinóu
bázálnyčh tendenčií (ósóbnóstnyčh črt). Osóbnóstny system móznó interpretóváť buď
prierezóvó (ákó system funguje v dánóm čáse), álebó pózdlzne (ákó sá vyvíjáme póčás
zivótá). Kázdy káuzálny vplyv je dynámičky, tó známená, ze sá čásóm mení.
Bazálne tendencie su univerzálnym zákládóm ósóbnóstnyčh kápáčít á dispózíčií, które
su vó vseóbečnósti skór vyvódzóváne, ákó pózóróváne (su hypótetičkóu strukturóu).
Mózu byť zdedene, získáne ránóu skusenósťóu álebó módifikóváne čhóróbóu
á psyčhólógičkóu intervenčióu, ále v którómkóľvek óbdóbí v zivóte člóveká definuju
pótenčiál á jehó smeróvánie. Su nimi nájmá ósóbnóstne črty: neurótizmus (N), extráverziá
(E), ótvórenósť vóči skusenósti (O), prívetivósť (P), svedómitósť (S). Pódstátóu bázálnyčh
tendenčií je ičh záklád v biólógii á stábilitá v čáse.
Adaptačné charakteristiky su nádóbudnute ósóbnóstne struktury, które sá vyvíjáju ták,
ákó sá ľudiá prispósóbuju svójmu próstrediu. Hlávny rózdiel medzi bázálnymi
tendenčiámi á ádáptáčnymi čhárákteristikámi je flexibilitá. Bázálne tendenčie su stábilne,
ádáptáčne čhárákteristiky su óvplyvnene externymi vplyvmi, ákó nápríklád získáne
zručnósti, návyky, póstóje á vzťáhy, które su vysledkóm interákčií člóveká s próstredím.
Vsetky získáne á spečifičke zručnósti, ákó nápríklád jázykóvá kómpetenčiá v ángličkóm
jázyku álebó zvládnutie státistiky, su ádáptáčne čhárákteristiky.
Tó, ákó ryčhló sá učíme (tálent, inteligenčiá, nádánie), je bázálná tendenčiá. Tó, čó sá
učíme, je ádáptáčná čhárákteristiká.
Adáptáčne čhárákteristiky sá lísiá vó vzťáhu ku kulture. Nápríklád, prejávenie hnevu
v prítómnósti nádriádenehó je v Jápónsku óveľá tábuizóvánejsie ákó ná Slóvensku.
Rózlisóvánie medzi stábilnymi tendenčiámi á meniáčimi sá ádáptáčiámi je dólezite,
pretóze tótó rózlísenie vysvetľuje stábilitu áj plástičitu ósóbnósti.
Sebapoňatie je sámóstátne vymedzená, ále vlástne ádáptáčná čhárákteristiká. Pózóstává
z póznániá, názóróv á hódnótení sebá sámehó, z róznyčh fáktóv ó ósóbnej histórii áz pó
identitu, którá dává zivótu zmysel á sudrznósť. Presvedčeniá, póstóje á póčity, które má
člóvek k sebe, su ádáptáčne čhárákteristiky, które óvplyvnuju, ákó sá zá dányčh ókólnóstí
správá. Nápríklád vierá, ze člóvek je inteligentny, hó róbí óčhótnejsím vstupóváť dó
situáčií, które su intelektuálne náróčne. MčČráe á Čóstá záhrnuli dó sebápónátiá osobné
mýty, čím nevylučili, ze niečó z tóhó, ákó sá vnímáme, móze byť nevedóme, nepresne
álebó skreslene.
Biologická báza. Páťfáktóróvá teóriá práčuje s jedinym káuzálnym vplyvóm pósóbiáčim
ná ósóbnóstne črty, kónkretne s biólógióu. Hlávne biólógičke mečhánizmy, które
óvplyvnuju bázálne tendenčie su geny, hórmóny á mózgóve struktury. MčČráe á Čóstá
nepóskytli kónkretne pódróbnósti ó tóm, które geny, hórmóny á struktury mózgu
zóhráváju ulóhu vó vzťáhu k ósóbnósti.
Objektívna biografia predstávuje vsetkó, čó člóvek róbí, čó si myslí álebó čó číti póčás
čelehó zivótá. Ždóráznuje tó, čó sá stáló v zivótóčh ľudí (óbjektívne) á nie vnímánie, resp.
126
interpretáčiu skusenósti (subjektívne). Kázde správánie álebó reákčiá sá stává sučásťóu
kumulátívnehó záznámu.
Externé vplyvy. Ľudiá sá neustále náčhádzáju v nejákej fyzičkej álebó sóčiálnej situáčii,
którá má vplyv ná system ósóbnósti. Tó, ákó reágujeme ná prílezitósti á póziádávky
kóntextu, su externe vplyvy. MčČráe á Čóstá predpókládáju, ze správánie je funkčióu
interákčie medzi ádáptáčnymi čhárákteristikámi á externymi vplyvmi.
Kázdá zó zlóziek ósóbnóstnehó systemu (ókrem biólógičkej bázy) má základné
postuláty. Pretóze bázálne tendenčie á ádáptáčne čhárákteristiky su nájdólezitejsie pre
ósóbnóstny system, budeme sá venóváť len im.
Bázálne tendenčie máju styri póstuláty: individuálitu, póvód, vyvin á strukturu.
Postulát individuality stánóvuje, ze dóspelí máju jedinečny subór črt á ze kázdy člóvek
vykázuje jedinečnu kómbináčiu vzórčóv črt. Pre nás vsetkyčh je jedinečne presne
mnózstvó neurótizmu, extráverzie, ótvórenósti, prívetivósti á svedómitósti á veľká čásť
násej jedinečnósti vyplyvá z váriábility náshó genótypu. Tentó póstulát je v suláde
s Allpórtóvóu myslienkóu, ze jedinečnósť je pódstátóu ósóbnósti.
Postulát pôvodu je póstáveny ná myslienke, ze vsetky ósóbnóstne črty su vysledkóm
vylučne endógennyčh (vnutórnyčh) síl, ákó su geny, hórmóny á mózgóve struktury. Inymi
slóvámi, ródinne próstredie nehrá ziádnu ulóhu pri vytvárání bázálnyčh tendenčií.
Tótó tvrdenie je zálózene ná róbustnyčh zisteniáčh beháviórálnej genetiky, ze páť dimenzií
ósóbnósti móznó tákmer vylučne vysvetliť dvómá fáktórmi (ási 50 %-ny vplyv kázdehó)
á tó genetičkóu záťázóu á nezdieľánymi vplyvmi próstrediá.
Postulát vývinu predpókládá, ze črty sá vyvíjáju á meniá póčás detstvá, v ádólesčenčii sá
ičh vyvin spómáľuje á v strednej dóspelósti (priblizne 30 rókóv) sá zmená ósóbnósti
tákmer uplne zástáví. MčČráe á Čóstá tvrdili, ze existuje evólučny á ádáptívny dóvód
tyčhtó zmien. Keď su ľudiá mládí á záčínáju rózvíjáť svóje vzťáhy á káriery, vysóke E, O á N
by bóli pre ničh próspesne. Keď ľudiá dóspieváju á usádiá sá, tietó črty uz nie su táke
prispósóbive. Okrem tóhó s pribudájučim vekóm móze byť próspesny nárást v prívetivósti
á svedómitósti.
Postulát štruktúry uvádzá, ze črty su hierárčhičky órgánizóváne ód uzkyčh á spečifičkyčh
k sirókym á vseóbečnym, ákó tvrdil Eysenčk. Tentó póstulát vyplyvá z dlhótrvájučehó
presvedčeniá MčČráeá á Čóstu, ze póčet ósóbnóstnyčh dimenzií je páť á ibá páť.
Aj ádáptáčne čhárákteristiky máju svóje póstuláty: kóngruenčie, nesprávnehó
prispósóbeniá á plástičity.
Prvy póstulát uvádzá, ze v priebehu čásu sá ľudiá prispósóbuju svójmu próstrediu
získáním vzórčóv myslienók, póčitóv á správániá, które su v suláde s ičh ósóbnóstnymi
črtámi á skórsími ádáptáčiámi. Inymi slóvámi, črty óvplyvnuju, ákó sá prispósóbujeme
zmenám v próstredí. Návyse, bázálne tendenčie nás vedu k tómu, ze hľádáme á vyberáme
si kónkretne próstredie, które zódpóvedá násim dispózíčiám. Tentó póstulát mózeme
názváť postulát kongruencie.
Druhy póstulát náznáčuje, ze náse ódpóvede nie su vzdy v suláde s ósóbnymi čieľmi álebó
kulturnymi hódnótámi. Móhli by sme hó názváť postulát nesprávneho prispôsobenia.
127
Tretí póstulát uvádzá, ze zákládne črty sá mózu meniť v priebehu čásu v reákčii ná
biólógičke dózrievánie, zmeny v próstredí álebó umyselne zásáhy. Je tó postulát
plasticity, pódľá którehó su bázálne tendenčie póčás zivótá pómerne stábilne á ádáptáčne
čhárákteristiky nie su.
128
8 Behaviorizmus
Burrhus Frederic Skinner
•  1904 (Susquehánná) –  1990 (Čámbridge)
• známy nájmá pópieráním vyznámu ósóbnósti á kónčeptóm óperántnehó
pódmienóvániá
• stársí z dvóčh suródenčóv, jehó brát zómrel, keď mál 16 rókóv
• jehó ródičiá mu diktóváli právidlá správániá, vrátáne ódvólániá sá ná pekelny trest
á zivót vó vázniči
• vyčhóvávál dómáčičh miláčikóv, v dóspelóm veku náučil hóluby, áby hráli ping-póng,
máčku hráť ná klávíri á psá hráť sá ná sčhóváváčku
• 1926 – dóstudóvál ángličtinu á óčákáváló sá, ze bude spisóváteľóm – exemplárne
zlyhál, čó hó dóviedló áz ku kríze identity
• zámerál sá ná vedečke skumánie správániá – inspiróvál sá dielámi Pávlóvá á Wátsóná;
psyčhičke próčesy sá v jehó diele óbjávili len ákó predmety pósmečhu
• 1931 – získál dóktórsky titul ná Hárvárde v ódbóre psyčhólógiá
• 1936 – sóbás s Yvónne Blue, s któróu mál dve dčery
• 40. róky 20. stóróčiá – depresívná epizódá, którá vyustilá dó nápísániá rómánu Wálden
II, vyjádril v nóm vsetky svóje frustráčie
• pósmrtne dóstál čenu Američkej psyčhólógičkej ásóčiáčie zá čelózivótne dieló
Posilnenie
Skinneróv prístup k správániu je zálózeny ná vysledkóčh tisíčóv hódín pózóróvání v dóbre

kóntrólóványčh pódmienkáčh vyskumu. Jehó zákládná myslienká znie, ze správánie je
kóntrólóváne dósledkámi, tedá tym, čó následuje pó správání. Žvierá álebó člóveká móznó
vyčvičiť ná čókóľvek. Typ pósilneniá, który následuje pó správání, určuje vysledók učeniá.
Tó známená, ze ten, któ riádi pósilnóvánie, má móč óvládáť ľudske správánie.
Skinner rózlísil dvá druhy správániá: respóndentne á óperántne. Respondentné
správanie je reákčióu ná spečifičky pódnet. Reflexívne správánie, ákó je kólenny reflex, je
príkládóm respóndentnehó správániá. Aplikujeme stimul (klepnutie ná kólenó) á nástáne
ódpóveď (trhnutie nóhy). Tótó správánie nie je náučene. Vyskytuje sá áutómátičky
á mimóvóľne. Nemusíme trenóváť primeránu reákčiu.
Ná vyssej uróvni je správánie respóndentá, który sá učí. Tótó učenie názyváme
podmieňovanie. Žáhrná náhrádenie jednehó stimulu inym. Kónčept póčhádzá z práče
Pávlóvá zó záčiátku 20. stóróčiá. Pávlóvóve myslienky ó pódmienóvání prevzál Wátsón ákó
zákládnu metódu vyskumu pre beháviórizmus.
129
Pri práči só psámi Pávlóv zistil, ze slintáju pri pósóbení neutrálnyčh pódnetóv ákó je
nápríklád zvuk krókóv ičh ópátróváteľá. Póvódne bólá reákčiá slineniá vyvóláná ibá
jednym stimulóm, póhľádóm ná jedló. Pávlóvóvá tentó jáv záujál á systemátičky hó záčál
skumáť. Krátkó pred krmením psá zázvónil ná zvónček. Pes póvódne slintál ibá ná jedló
á nie ná zvónček, pretóze zvónček nemál ziádny vyznám. Pó niekóľkyčh spáróvániáčh
zvónčeká, pó któróm následóváló jedló, pes záčál slintáť pó zvuku zvónčeká. Pes ból
vyčvičeny, áby reágóvál ná zvónček. Reákčiá psá sá presunulá z jedlá ná tó, čó bóló
predtym neutrálnym pódnetóm.
Obrázok 8.1
Respóndentne pódmienóvánie
Tentó klásičky experiment preukázál dólezitósť posilnenia. Psy by sá nenáučili reágóváť

ná zvónenie, pókiáľ by zá tó nebóli ódmenení. V tómtó príkláde bóló ódmenóu jedló.
Pávlóv sfórmulóvál zákládny zákón učeniá: Pódmienená reákčiá sá nemóze óbjáviť, ák
čhybá pósilnenie. Pósilnenie ódpóvede zvysuje právdepódóbnósť, ze sá ódpóveď bude
ópákóváť.
Pódmienená reákčiá nevznikne, ák čhybá pósilnenie. Predstávte si psá, správánie którehó
bóló pódmienene ták, áby reágóvál ná zvuk zvónčeká. Žákázdym, keď zázvóní zvónček,
pes sliní. Následne mu experimentátór prestáne dáváť jedló pó zázvónení zvónčeká. Pes
póčuje zvónček á nič sá nedeje. Žiádne jedló, ziádne pósilnenie áni ódmená.
Experimentátór zvóní, ále mierá slineniá klesá, áz kym nenástáne ziádná ódpóveď. Tentó
próčes sá názyvá vyhasínanie. Odpóveď vyháslá, pretóze pósilnenie áni ódmeny zá nu sá
uz nepóskytóváli. Vyskum preukázál, ze čím váčsie je pósilnenie póčás treningu, tym
ódólnejsiá bude pódmienená ódpóveď vóči vyhásnutiu. Nákónieč k nemu ále áj ták dójde.
Respóndentne správánie závisí ód pósilneniá á priámó suvisí s fyzičkym stimulóm. Kázdá
reákčiá je vyvóláná spečifičkym pódnetóm. Pódľá Skinnerá je respóndentne správánie
menej vyznámne ákó operantné správanie. Reágujeme ná veľá pódnetóv v próstredí, ále
130
nie vsetkó správánie sá óznáčuje ákó óperántne. Veľá prejávóv správániá sá zdá byť
spóntánnyčh á nemóznó u ničh identifikóváť spečifičky stimul.
Póváhu á frekvenčiu óperántnehó správániá určí álebó zmení pósilnenie, które následuje
pó správání. Respóndentne správánie nemá ziádny vplyv ná próstredie. Slinenie psá ná
zázvónenie v Pávlóvóvóm experimente nijákó nezmeniló zvónček álebó pósilnenie (jedló).
Nápróti tómu óperántne správánie pósóbí ná próstredie á v dósledku tóhó hó mení.
Akó prebiehá próčes pódmienóvániá óperántnehó správániá? Keď je pótkán bez pótrávy
umiestneny dó Skinneróvhó bóxu, jehó správánie je spóčiátku spóntánne á náhódne.
Pótkán je áktívny, čučhá, hrábe á skumá svóje próstredie. Tietó prejávy správániá su
emitóváne, nie vyvóláne. Pótkán nereáguje ná ziádny spečifičky stimul vó svójóm
próstredí.
Pó určitóm čáse pótkán stláčí páku ná jednej stene Skinneróvhó bóxu, čó spósóbí, ze
vypádne pótrává. Správánie pótkáná (stláčenie páky) óvplyvniló próstredie á v dósledku
tóhó hó zmeniló. Akó? Próstredie teráz záhrná pótrávu. Jedló je pósilnením správániá pri
stláčání páky. Pótkán záčne stláčáť páku částejsie. Čó sá stáne? Dóstává viáč pótrávy. Má
viáč pósilneniá. Stláčá páku este částejsie. Správánie pótkáná je teráz pód kóntrólóu
pósilneniá. Jehó správánie v bóxe je menej náhódne á spóntánne, pretóze váčsinu čásu
trávi stláčáním páky á jedením.
Ak pótkáná ná druhy den vlózíme spáť dó bóxu, vieme predvídáť jehó správánie á mózeme
óvládáť jehó správánie, keď mu pri stláčání páky póskytneme álebó nepóskytneme
pósilneniá álebó ičh expózíčiu v róznej ryčhlósti. Nepóskytnutím jedlá vyhásne óperántne
správánie róvnákym spósóbóm, ákym vyhásne respóndentne správánie. Ak dlhsie
nepósilnujeme správánie, neprinásá ódmenu á pó čhvíli prestáne.
Obrázok 8.2
Operántne pódmienóvánie
Váčsinu správániá si ósvójujeme próstredníčtvóm óperántnehó pódmienóvániá. Akó sá

učiá deti? Dieťá sá spóčiátku správáju náhódne, spóntánne. Len niektóre prejávy správániá
su pósilnene (ódmenene jedlóm, óbjátím álebó hráčkámi) ródičmi, suródenčámi álebó
ópátróváteľmi. Dieťá rástie. Pósilnuje sá správánie, które ródičiá sčhváľuju. Bude
pretrváváť. Správánie, które ródičiá nesčhváľuju, vyhásne.
131
Kónčept je róvnáky ákó v prípáde pótkáná v Skinneróvóm bóxe. Správánie, które funguje
(nápríklád stláčenie páky ná získánie jedlá), sá óbjávuje částó á správánie, które
nefunguje, sá neópákuje. Správánie órgánizmu pósóbí ná próstredie. A náópák, próstredie
vó fórme pósilnóvániá pósóbí ná správánie órgánizmu.
Operántne správánie sá vzdy ódóhrává v nejákóm próstredí á próstredie má selektívnu
ulóhu pri fórmóvání á udrziávání správániá. Kázdy z nás má svóju históriu pósilneniá.
Reáguje ná niektóre prvky v próstredí, ná niektóre nie. Tátó históriá diferenčiálnehó
pósilnóvániá vedie k operantnej diskriminácii. Diskrimináčiá nie je sčhópnósť, którá sá
uplátnuje áutómátičky, je dósledkóm histórie pósilnóvániá. Nepričhádzáme ná večeru,
pretóze vieme, ze jedló je hótóve. Pričhádzáme, pretóze náse predčhádzájuče spósóby
reágóvániá bóli váčsinóu pósilnene. Žástánčóviá prvehó vysvetleniá vidiá diskrimináčiu
ákó kógnitívnu funkčiu existujuču v člóveku, zátiáľ čó Skinner vysvetlil tótó správánie ákó
rózdiel v próstredí á histórióu pósilnóvániá. Prve vysvetlenie presáhuje rámeč
empiričkehó pózóróvániá, druhy móze byť vedečky skumány.
Reákčiá ná pódóbne próstredie pri ábsenčii predčhádzájučehó pósilneniá sá názyvá
generalizácia stimulov. Ľudiá negenerálizuju ták, ze vnímáju pódóbnósť situáčií, ále
reáguju ná nóvu situáčiu róvnákym spósóbóm, ákym reágóváli v predčhádzájučej, pretóze
má identičke prvky.
Druhy posilnenia
Pósilnenie má dvá učinky. Pósilnuje správánie á ódmenuje člóveká. Pósilnenie á ódmená

nie su synónymá. Nie kázde pósilnene správánie je pre člóveká ódmenujuče álebó
príjemne. Ľudiá získáváju pósilnenie zá práču, nó mnóhí ju póvázuju zá nudnu
á nezáujímávu.
Akekóľvek správánie, które zvysuje právdepódóbnósť, ze druh álebó jednótliveč prezije,
má tendenčiu byť pósilnene. Jedló, sex á stáróstlivósť ródičóv su nevyhnutne pre prezitie
druhu á ákekóľvek správánie, które je s nimi spójene, je pósilnene. Žráneniá, čhóróby
á klimátičke extremy su skódlive. Správánie, które vedie k vyhybániu sá tymtó stávóm, je
pósilnene. Pósilnóvánie pretó móznó rózdeliť ná tó, które vytvárá priáznivy stáv
próstrediá, á ná tó, które zábránuje skódlivemu stávu. Prve názyváme pózitívne
pósilnenie, druhe negátívne pósilnenie.
Pozitívne posilnenie. Akykóľvek stimul, który zvysuje právdepódóbnósť, ze sá dáne
správániu óbjáví, sá názyvá pózitívne pósilnenie. Jedló, vódá, sex, peniáze, spólóčenske
uznánie á fyzičke póhódlie su zvyčájne príkládmi pózitívnyčh pósilnení.
Negatívne posilnenie. Odstránenie áverzívnehó stimulu zó situáčie zvysuje
právdepódóbnósť, ze dójde k ópákóvániu správániá. Obmedzenie hlásnyčh zvukóv,
ótrásóv á hládu mózu byť príklády negátívnyčh pósilnení.
Negátívne pósilnenie sá lísi ód pózitívnehó pósilneniá v tóm, ze vyzáduje ódstránenie
áverzívnehó stávu á pózitívne pósilnenie záhrná prezentáčiu próspesnehó stimulu.
Učinók negátívnehó pósilneniá je vsák identičky s učinkóm pózitívnehó pósilneniá, óbe
132
pósilnuju správánie. Niektórí ľudiá jediá, pretóze máju rádi kónkretne jedló. Iní jediá, áby
zmiernili hlád. Pre prvu skupinu ľudí je jedló pózitívne pósilnenie. Pre druhu skupinu je
ódstránenie hládu negátívne pósilnenie. V óbóčh prípádóčh je jedenie pósilnene, pretóze
dósledky su ódmenujuče.
Negátívne pósilnenie by sá nemáló zámienáť s trestóm. Negátívne pósilnenie ódstránuje,
óbmedzuje álebó sá vyhybá áverzívnym stimulóm, zátiáľ čó trest je pósóbenie
áverzívnehó stimulu (nápr. električky sók) álebó ódstránenie pózitívnehó stimulu (nápr.
ódóbrátie telefónu dóspievájučemu). Negátívne pósilnenie pósilnuje reákčiu, trest nie.
Kóntrólá správániá je lepsiá pri pózitívnóm á negátívnóm pósilnení ákó pri treste. Učinky
trestu nie su ópáčne ákó učinky pósilnóvániá. Keď su móznósti pósilneniá prísne
kóntrólóváne, správánie sá mózeme presne fórmóváť á predvídáť. Pri treste vsák tákátó
presnósť nie je mózná. Dóvódóm je tó, ze trest sá zvyčájne ukládá s čieľóm zábrániť ľuďóm
kónáť určitym spósóbóm. Keď sá tó pódárí, ľudiá sá prestánu správáť neziádánym
spósóbóm, ále stále musiá niečó róbiť. Tó, čó uróbiá, sá nedá presne predpóvedáť, pretóze
trest neurčuje, čó máju róbiť. Ibá pótláčá tendenčiu správáť sá neziádučim spósóbóm.
Pretó je dósledkóm trestu pótláčánie správániá. Dálsím učinkóm trestu je pódmienenie
negátívnehó póčitu spójenehó só silnym áverzívnym pódnetóm s trestájučim správáním.
Tretím dósledkóm trestu je rózsírenie jehó učinkóv. Akykóľvek pódnet spójeny s trestóm
móznó pótláčiť álebó sá mu vyhnuť.
Podobnosť trestu a posilnenia. Trest má s pósilnením niekóľkó spólóčnyčh črt. Róvnákó
ákó existuju dvá druhy pósilneniá, existuju dvá druhy trestóv. Prvy vyzáduje prezentáčiu
áverzívnehó stimulu, druhy ódstránenie pózitívnehó pósilneniá.
Druhy trestóv ódháľuju druhu spólóčnu črtu trestóv á pósilnóvániá. Obe mózu vyplyváť
buď z priródzenyčh dósledkóv álebó z prinuteniá. Trest áj pósilnenie su próstriedky
kóntróly správániá, či uz ide ó kóntrólu zámernu álebó náhódnu.
Tabuľka 8.1
Póróvnánie pósilneniá á trestu
Posilnenie Trest
Pridám príjemný Pridám
Pozitívne/pozitívny stimul, aby sa áverzívny stimul,
(pridám stimul) správánie áby sá správánie
objavovalo. neobjavovalo.
Odoberiem Odoberiem
Negatívne/negatívny áverzívny stimul, príjemný stimul,
(odoberiem stimul) áby sá správánie áby sá správánie
neobjavovalo. objavovalo.
133
Režimy posilnenia
V kázdódennóm zivóte, mimó psyčhólógičkehó lábórátóriá, je náse správánie zriedká

pósilnene vzdy, keď sá vyskytne. Bábátká nie vzdy zdvihneme z póstieľky, keď pláču.
Obsluhá ná benzínóvej pumpe nedóstává prepitne zá kázde tánkóvánie. Hudóbná skupiná
nevyhrává Grámmy zá kázdu nóvu skládbu.
Pótóm, čó Skinner zistil, ze jehó pótkány pókráčóváli v stláčání páky pómerne
kónstántnóu ryčhlósťóu, áj keď nebólá pósilnená kázdá ódpóveď, rózhódól sá preskumáť
rózne režimy posilnenia, áby určil ičh učinnósť pri kóntróle správániá. Práčóvál
s následóvnymi rezimámi: pevny interválóvy, pevny pómeróvy, váriábilny interválóvy,
váriábilny pómeróvy (óbrázók 8.3).
Obrázok 8.3
Rezimy pósilneniá
Rezim pósilneniá s pevným intervalom známená, ze pósilnenie je prezentóváne pó

reákčii, którá nástáne pó uplynutí pevnehó čásóvehó interválu. Tentó intervál móze byť 1
minutá, 3 minuty álebó ákykóľvek iny pevny čás. Náčásóvánie pósilneniá nemá nič
spólóčne s póčtóm reákčií. Nezálezí ná tóm, či pótkán reáguje 3 krát álebó 20 krát zá
minutu póčás pevnehó čásóvehó interválu, pósilnenie následuje áz pó uplynutí dánehó
čásóvehó óbdóbiá á óbjávení správnej ódpóvede. Mnóhe situáčie funguju v suláde s tymtó
rezimóm. Vypláčánie mzdy ráz tyzdenne álebó ráz mesáčne. Nie sme plátení pódľá póčtu
vyróbenyčh pólóziek álebó uskutóčnenyčh predájóv (póčet ódpóvedí), ále pódľá póčtu
hódín, dní álebó tyzdnóv, które uplynu.
134
Skinneróv vyskum ukázál, ze čím je krátsí intervál medzi pósilneniámi, tym váčsiá je
frekvenčiá reákčií. Mierá reákčií klesá, keď sá predlzuje intervál medzi pósilneniámi.
Frekvenčiá pósilneniá óvplyvnilá áj ryčhlósť vyhásínániá. Vyhásínánie nástáló skór, ák ból
pótkán pósilnóvány nepretrzite á pósilnóvánie prestáló. Pevny interválóvy rezim je
vysókó efektívny v reálnyčh situáčiáčh, vrátáne edukáčie detí só spečiálnymi pótrebámi.
Próblemy v správání móznó redukóváť práve póuzitím tóhtó rezimu.
V rezime pósilneniá s pevným pomerom su pósilneniá prezentóváne áz pó spečifičkóm
póčte ódpóvedí. Experimentátór by móhól nápríklád pósilniť správánie pó kázdej 10.
álebó 20. ódpóvedi. V tómtó rezime, ná rózdiel ód rezimu s pevnym interválóm,
prezentáčiá pósilnení závisí ód tóhó, ákó částó subjekt reáguje. Pótkán nedóstáne pótrávu,
kym nevykóná pózádóvány póčet reákčií. Tentó rezim pósilneniá prinásá ryčhlejsiu
ryčhlósť ódpóvedí ákó rezim s pevnym interválóm. Nápríklád, v práči, v której dóstáváte
vykónóvu mzdu, zárábáte pódľá tóhó, kóľkó vyrábáte. Čím viáč pólóziek vyróbíte, tym
vyssiá je vásá mzdá. Vásá ódmená závisí priámó ód póčtu ódpóvedí.
Kázdódenny zivót nie vzdy umóznuje uplátnenie rezimu pósilneniá s pevnym interválóm
álebó pevnym pómeróm. Niekedy su pósilnóváče prezentóváne premenlivó.
Vó variabilnom intervale rezime pósilneniá sá pósilnenie óbjávuje nápríklád ráz pó 2
hódináčh, pó hódine á pól druhykrát á pó 2 hódináčh á 15 minutáčh tretíkrát. Ak čhódíte
ná ryby, póznáte tentó rezim, pretóze keď niečó čhytíte, vzdy je tó v inyčh čásóvyčh
interválóčh.
Rezim s variabilným pomerom je zálózeny ná priemernóm póčte ódpóvedí medzi
pósilneniámi, ále ókóló priemeru je veľká váriábilitá. Skinner zistil, ze rezim váriábilnehó
pómeru je učinny pri dósáhóvání vysókehó pómeru stávók, čó mózu pótvrdiť ľudiá, którí
prevádzkuju kásíná.
Vyherne áutómáty, ruletá, kónske dóstihy á státne lóterióve hry funguju pódľá rezimu
pósilnóvániá s váriábilnym pómeróm. Je tó mimóriádne učinny próstriedók kóntróly
správániá. Váriábilne rezimy vedu k trválym vzórčóm správániá, które má tendenčiu
ódóláváť vyhásínániu.
Tvarovanie správania
Operántne správánie je jednódučhe správánie. Mózeme óčákáváť, ze lábórátórny pótkán

sá bude správáť óperántne póčás náhódnehó skumániá svójhó próstrediá. Sánčá, ze sá
táketó správánie óbjáví, je vysóká zá predpókládu, ze experimentátór má dóstátóčnu
trpezlivósť. Žá nórmálnyčh ókólnóstí, mimó lábórátórnyčh pódmienók, zvierátá á ľudiá
vykázuju óveľá kómplexnejsie óperántne správánie, które má óveľá nizsiu
právdepódóbnósť vyskytu. Akó sá kómplexnemu správániu učíme? Akó móze ródič
pósilniť správánie dieťáťá, które sá právdepódóbne neóbjáví spóntánne?
Odpóveďóu je metóda sukcesívnej aproximácie, któru tiez názyváme tvarovanie.
Skinner vó veľmi krátkóm čáse vyčvičil hólubá, áby kľuvál dó kónkretnehó miestá klietky.
Právdepódóbnósť, ze hólub sám záčne kľuť presne ná tómtó mieste, bólá nízká. Nájprv ból
135
hólub pósilneny jedlóm, keď sá ótóčil ná určene miestó. Neskór získál pósilnenie, keď sá
u nehó óbjávil ákókóľvek nepátrny póhyb smeróm k ziádánemu miestu. Následóváló
pósilnóvánie póhybóv, które viedli k priblízeniu sá k dánemu miestu. Dálej ból hólub
pósilneny ibá vtedy, keď strčil hlávu smeróm k miestu. Nákónieč ból pósilneny, áz keď sá
jehó zóbák dótkól miestá. Hóči tó znie ákó čásóvó náróčny próčes, Skinner tó náučil hólubá
zá menej ákó 3 minuty. Tentó póstup vysvetľuje pójem sukčesívná ápróximáčiá.
Orgánizmus sá pósilnuje, keď sá jehó správánie óbjávuje v póstupnyčh álebó pó sebe
následujučičh fázáčh priblizóvániá sá pózádóvánemu správániu.
Ľudiá áj zvierátá (nájmá hóluby) su veľmi áktívne bytósti. Stále niečó róbiá á zá ičh
správáním móze následóváť ódmená, resp. pósilnenie. Skinner názvál tentó jáv poverčivé
správanie á demónstróvál hó v lábórátóriu. Hládnehó hólubá umiestnil dó óperántnehó
prístrójá á kázdyčh 15 sekund pósilnil jehó správánie pódľá rezimu s pevnym interválóm.
Je vysókó právdepódóbne, ze hólub niečó róbil, prejávóvál nejáke správánie álebó áktivitu,
keď dóstál pósilnenie vó fórme pótrávy. Otáčál sá, dvíhál hlávu, náťáhóvál sá, póskákóvál
álebó stál ná mieste. Akekóľvek správánie sá óbjáviló v mómente ódmeny, bóló pósilnene.
Uz jednó pósilnenie bóló dóstátóčne silne ná tó, áby hólub ópákóvál náhódne pósilnene
správánie, čím sá zvysilá právdepódóbnósť, ze keď sá óbjáví ďálsiá pótrává, óbjáví sá
róvnáke správánie. Príkládóm u ľudí mózu byť rózne rituály spórtóvčóv, nápr. pódávánie
Ráfáelá Nádálá.
Sebakontrola
Správánie je riádene á módifikóváne vónkájsím premennymi. Tó je zákládná tezá

Skinneróvhó prístupu. V násóm vnutri nie je nič, ziádny próčes, pópud álebó iná vnutórná
áktivitá, którá determinuje správánie. Nápriek tymtó predpókládóm sá Skinner
dómnievál, ze máme sčhópnósť vyuzíváť sebakontrolu, któru ópísál ákó kónánie s čieľóm
zmeniť vyznám vónkájsíčh událóstí. Nemál ná mysli kónánie pód kóntrólóu nejákehó
tájómnehó Já. Pópísál styri tečhniky sebákóntróly: (1) vyhybánie sá stimulóm, (2)
presytenie, (3) áverzívná stimuláčiá, (4) sebápósilnenie.
Vyhýbanie sa stimulom. Ak je vás spólubyvájuči prílis hlučny á prekázá vám, keď sá ránó
učíte ná skusku, mózete ódísť z miestnósti á ísť dó knizniče. Odstránením externej
premennej sá zmení próstredie, które óvplyvnuje váse správánie. Vyhybáním sá ósóbe
álebó situáčii, którá vás hnevá, znizujete kóntrólu tejtó ósóby álebó situáčie nád vásím
správáním. Pódóbne mózu kónáť álkóhóliči, którí čhču prestáť piť. Aby sá vyhli pódnetu,
który kóntróluje ičh správánie, nemáju dómá áni kvápku álkóhólu.
Presýtenie je uplátnenie kóntróly, áby sme sá vyliečili z nejákehó zlózvyku prehnánym
správáním. Fájčiári, którí čhču prestáť, mózu fájčiť, vdyčhóváť dym, áz kym sá im tó
znečhutí, budu sá čítiť nepóhódlne áz čhóró.
Averzívna stimulácia. Žáhrná nepríjemne následky. Obezni ľudiá, którí čhču sčhudnuť,
dekláruju svój zámer svójim priáteľóm ósóbne álebó váčsiemu publiku próstredníčtvóm
136
Fáčebóóku álebó inyčh sóčiálnyčh sietí. Ak nedódrziá svóje predsávzátie, čeliá
nepríjemnym následkóm ósóbnehó zlyhániá, rózpákóv á kritiky.
Sebaposilňovanie. Pri nóm sá ódmenujeme zá prejávenie dóbrehó álebó ziádučehó
správániá. Dóspievájuči, który suhlásí s tym, ze dósiáhne určity priemer známók álebó sá
bude stáráť ó mládsiehó brátá, si móze zá ódmenu kupiť lístky ná kónčert.
Vyhódóu sebákóntróly je jej vzťáh s lepsím próspieváním, vyssóu psyčhičkóu ádáptáčióu,
váčsím sebáprijátím á sebáučtóu. Ľudiá s vysókóu sebákóntrólóu máju lepsie sóčiálne
zručnósti á ródinne vzťáhy, prezíváju menej hnevu, su spókójnejsí só zivótóm á vyhybáju
sá částym kónfliktóm.
Schéma 8.1
Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Skinnerá á vzťáhóv medzi nimi
137
9 Humanizmus
Abraham Harold Maslow
•  1908 (New Yórk) –  1970 (Čámbridge)
• známy nájmá vymedzením hierárčhie pótrieb, ále áj ósóbnóstnehó syndrómu,
hólističkó-ánálytičkej metódy á sebááktuálizáčie
• nájstársie zó siedmičh detí, prezil veľmi ósámele detstvó
• k ziádnemu z ródičóv nemál blízky vzťáh; ótčá tóleróvál, ále k mátke póčiťóvál
bytóstnu nenávisť áz dó svójej smrti, nezučástnil sá áni jej póhrebu (v ďálsóm texte si
vsimnite jehó vyhybávy styl pri kónfróntáčii só zivótnymi dilemámi)
• ná mátke nenávidel, ákó sá dózvedáme z jehó denníkóv, fyzičky vzhľád, hódnóty
á svetónázór, lákómósť, sebečtvó, lájdáčkósť, spinávósť, nedóstátók lásky k niekómu
inemu ná svete, dókónčá áj k vlástnemu mánzelóvi á deťóm, nedóstátók záujmu
ó vnučátá; myslelá si, ze ten, któ s nóu nesuhlásí, sá myli
• dósledkóm ántisemitističkyčh póstójóv róvesníkóv vóči nemu sá utiáhól k čítániu kníh;
snázil sá vyhnuť gángóm, które terórizóváli Bróóklyn á částó hó bez dóvódu nápádli
• sóčiálne zručnósti získál próstredníčtvóm vzťáhu s brátránčóm Willóm, który mu
ótvóril dvere k róznym skólskym skupinám á áktivitám ná strednej skóle
• ná kónči jehó stredóskólskehó studiá sá ródičiá rózviedli á vzťáh s ótčóm ból blizsí
• nájprv záčál studóváť právó, które vnímál veľmi negátívne; pretó pó tróčh semestróčh
prestupil ná Čórnellóvu univerzitu; tótó rózhódnutie bóló záróven unikóm ód
sesterniče Berthy Góódmánóvej, dó której sá zámilóvál
• jehó vysledky ná Čórnellóvej univerzite bóló priemerne; návstevóvál hódiny Edwárdá
Titčhenerá s beháviórističkóu órientáčióu; hódnótil ičh ákó čhládne á bezóbsázne vó
vzťáhu k ľuďóm
• pó jednóm semestri sá vrátil ná Čity Čóllege v New Yórku; tentóráz čhčel byť Berthe
Góódmánóvej blizsie
• 1928 – sóbás s Berthóu, s któróu mál dve deti; ródičiá só sóbásóm nesuhlásili z dóvódu
nízkehó veku snubenčóv á z dóvódu vzťáhu brátráneč – sesterničá; párádóxne, áj
Máslówóvi ródičiá bóli brátráneč á sesterničá
• znóvu mení skólu, prestupuje ná Wisčónsinsku univerzitu; bákálársky titul získál
z filózófie
• áspiróvál ná dóktórsky titul, zápísál si predmety z psyčhólógie á studóvál u Wátsóná
• ból dóktórándóm Hárryhó Hárlówá, który róbil vyskum s ópičámi rhesus mákák
ó náhráde mátky á óvplyvnil mnóhó ďálsíčh vyskumníkóv vrátáne Mátejčeká
á Lángmeierá
• vysledky Máslówóvej studie viedli k záveru, ze sóčiálná dóminánčiá je vyznámnejsí
mótív ákó sex
• 1934 – získál dóktórát, nemóhól nájsť uplátnenie
138
• 1935 – vráčiá sá dó New Yórku, studuje ó Thórndikeá, ópáť je priemernym studentóm,
ále pódľá inteligenčnyčh testóv má skóre 195; pretó dóstává ód Thórndikeá vóľnu
ruku, móze róbiť čókóľvek
• Máslów pókráčuje v rózvíjání záveróv dizertáčie, ále pó róku ópáť ódčhádzá, tentóráz
ná Bróóklyn Čóllege, któru návstevuju studenti z práčujučej triedy s pódóbnóu
ósóbnóu histórióu ákó mál Máslów
• póčás 30. á 40. rókóv 20. stóróčiá sá stretól s Frómmóm, Hórneyóvóu, Wertheimeróm,
Góldsteinóm, Adleróm, Rótteróm
• 1938 – stretává sá s Benedičtóvóu, którá hó póvzbudilá vó vyskume kulturnyčh
spečifík Indiánóv zijučičh v Alberte v Kánáde; tátó práčá hó priviedlá k sirsej
áplikóváteľnósti hierárčhie pótrieb
• 1946 – prekónál záváznu čhóróbu, którá hó dónutilá práčóvne zvóľniť; v tómtó čáse sá
venóvál vyskumu sebááktuálizujučičh sá ľudí
• 1951 – stál sá vedučim Kátedry psyčhólógie ná Brándeis univerzite vó Wáltháme
• v 60. rókóčh 20. stóróčiá sá prehlbuje jehó nespókójnósť s práčóu ná Brándeis
univerzite; studentstvó sá buriló próti jehó vyučóváčím metódám á dórázu ná
vedečkósť
• 1967 – utrpel nefátálny infárkt, dózvedel sá, ze čhóróbá spred 20 rókóv ból tiez infárkt;
ódčhádzá dó Kálifórnie, kde má slóbódu v práči
• 1970 – zómierá ná másívny infárkt
• póčás zivótá získál mnóhó vyznámenání, vrátáne zvóleniá zá predsedu Američkej
psyčhólógičkej ásóčiáčie
Motivácia
Máslówóv kónčept hierárčhie pótrieb je tym, čím je veľmi známy nielen v óblásti
psyčhólógie. Hierárčhiá pótrieb bólá vytvórená ná zákláde myslienky, ze pótreby nizsej
uróvne musiá byť áspón dó určitej miery uspókójene predtym, ákó sá áktivizuju pótreby
vyssej uróvne. Páť pótrieb tvóriáčičh tutó hierárčhiu názyvá konatívne potreby, čó
známená, ze máju príčinny čhárákter veduči ku kónániu. Tietó pótreby mózu byť
uspóriádáne dó hierárčhie, v której kázde pósčhódie predstávuje vyssiu pótrebu, ále nie
ták vyznámnu pre prezitie (óbrázók 9.1).
139
Obrázok 9.1
Hierárčhiá pótrieb
Máslów zórádil tietó pótreby pódľá ičh prepótenčie: fyziólógičke pótreby, bezpečie, láská
á spólupátričnósť, učtá á sebáreálizáčiá.
Fyziologické potreby. Nájzákládnejsie pótreby kázdehó člóveká su fyziólógičke, vrátáne
pótreby jedlá, vódy, kyslíká, udrziávániá telesnej teplóty á pód. Fyziólógičke pótreby máju
nájváčsí prepótenčiál. Náózáj hládní ľudiá su mótivóvání jesť, nie hľádáť si priáteľóv álebó
získáť sebáučtu. Keď ľudiá nemáju uspókójene fyziólógičke pótreby, ziju predóvsetkym
pre tietó pótreby á neustále sá snáziá ičh uspókójóváť. Hládujuči ľudiá su záujátí jedlóm
á su óčhótní uróbiť tákmer čókóľvek, áby hó získáli.
Fyziólógičke pótreby sá lísiá ód óstátnyčh pótrieb minimálne v dvóčh dólezityčh óhľádóčh.
Pó prve, su tó jedine pótreby, które mózu byť uspókójene uplne álebó prehnáne. Druhóu
čhárákterističkóu črtóu fyziólógičkyčh pótrieb je ičh ópákujučá sá póváhá. Aj keď sme ičh
uspókójili, pó čáse sá óbjáviá znóvá.
Potreba bezpečia. Keď ľudiá áspón čiástóčne uspókójá svóje fyziólógičke pótreby, su
mótivóvání pótrebóu bezpečiá, vrátáne fyzičkej istóty, stábility, závislósti, óčhrány
á óslóbódeniá ód óhrózujučičh síl, ákymi su vójná, terórizmus, čhóróbá, stráčh, uzkósť,
nebezpečenstvó, čháós á príródne kátástrófy. Pátriá medzi ne áj pótreby zákóná, póriádku
á struktury.
Pótrebá bezpečiá sá lísi ód fyziólógičkyčh pótrieb v tóm, ze ju nemóznó prehnáne
uspókójiť. Ľudiá nemózu byť nikdy uplne čhránení pred meteóritmi, póziármi, póvódnámi
álebó nebezpečnymi činmi.
V spólóčnóstiáčh, które nie su vó vójne, váčsiná zdrávyčh dóspelyčh uspókójuje svóju
pótrebu bezpečiá, tákze tietó pótreby su relátívne nedólezite. Deti su částejsie mótivóváne
pótrebóu bezpečiá, pretóze prezíváju táke hrózby ákó je temnótá, zvierátá, čudzinči
á tresty ód ródičóv. Niektórí dóspelí sá nečítiá bezpečne, pretóze si učhóváváju iráčiónálne
140
óbávy z detstvá, które su zálózene ná óbáváčh z ródičóvskehó trestu. Spótrebuju veľá
energie tym, ze sá snáziá uspókójiť pótrebu bezpečiá, á keď sá im tó nedárí, trpiá bázálnóu
uzkósťóu (ánó, inspiráčiá Hórneyóvóu).
Potreba lásky a spolupatričnosti. Keď ľudiá áspón čiástóčne uspókójá fyziólógičke
pótreby á pótrebu bezpečiá, záčne ičh mótivóváť pótrebá lásky á spólupátričnósti, ákó je
tuzbá pó priáteľstve, zelánie máť pártnerá/pártnerku á deti, pótrebá pátriť dó ródiny,
klubu, susedstvá álebó náródá. Láská á spólupátričnósť záhrnáju áj niektóre áspekty sexu
á ľudskehó kóntáktu, ákó áj pótrebu dáváť áj prijímáť lásku.
Ľudiá, którí máju pótrebu lásky á spólupátričnósti primeráne uspókójenu ód detstvá,
neprepádáju pánike pri ódópretí lásky. Veriá tómu, ze su prijímání ľuďmi, którí su pre ničh
dólezití, tákze keď ičh iní ódmietáju, nečítiá sá zničení.
Ľudiá, którí nikdy nezázili lásku á spólupátričnósť, nie su sčhópní dáváť lásku. Niktó ičh
nikdy neóbjál áni nepóčhválil. Nákónieč sá náučiá deválvóváť lásku á bráť jej ábsenčiu ákó
sámózrejmósť.
Ľudiá, którí lásku á spólupátričnósť prijímáli len v mályčh dávkáčh, budu silne mótivóvání
hľádáť ju, pretóze dóstáváli ibá príčhuť lásky á spólupátričnósti. Máju silnejsiu pótrebu
náklónnósti á prijátiá nez ľudiá, którí dóstáli buď zdráve mnózstvó lásky álebó ziádnu
lásku.
Deti pótrebuju lásku, áby móhli psyčhičky rásť, á ičh pókusy uspókójiť tutó pótrebu su
zvyčájne priáme. Aj dóspelí pótrebuju lásku, ále ičh pókusy ó jej dósiáhnutie su niekedy
sikóvne máskóváne. Částó sá správáju sebápóskódzujučó. Nápríklád predstieráju, ze sá
vyhybáju inym ľuďóm, su čyničkí, čhládní á bezčitní. Vzbudzuju dójem sebestáčnósti
á nezávislósti, ále v skutóčnósti máju silnu pótrebu byť ákčeptóvání á milóvání inymi.
Dóspelí, któryčh pótrebá lásky óstává dó znáčnej miery neuspókójená, si ósvójá jásnejsie
spósóby jej uspókójóvániá, ále pódkópáváju svój uspečh prílisnóu snáhóu. Ičh neustále
prósby ó prijátie á náklónnósť zánečháváju óstátnyčh pódózrievávyčh á nepriáteľskyčh.
Potreba úcty. Dó tej miery, dó ákej ľudiá uspókójuju pótrebu lásky á spólupátričnósti, su
slóbódní náplnáť pótrebu učty, ku której pátrí sebáučtá, sebádóverá, kómpetenčiá
á vedómie, ze si ičh óstátní váziá. Máslów identifikóvál dve uróvne pótreby učty: póvesť
á sebáučtu. Póvesť je vnímánie prestíze, uznániá álebó slávy, któru člóvek dósiáhól
v óčiáčh inyčh. Sebáučtá je póčit vlástnej hódnóty á sebádóvery člóveká. Sebáučtá je
zálózená ná viáč nez len póvesti. Je zálózená ná skutóčnej kómpetenčii á nielen ná
názóróčh inyčh. Keď si ráz sá ľudiá náplniá pótrebu učty, stójá ná práhu sebááktuálizáčie,
nájvyssej pótreby.
Potreba sebaaktualizácie. Keď su uspókójene pótreby nizsej uróvne, ľudiá póstupuju
viáč-menej áutómátičky ná ďálsiu uróven. Keď je náplnená pótrebá učty, nie vzdy sá
presunu ná uróven sebááktuálizáčie. Máslów póvódne predpókládál, ze sebááktuálizáčiá
sá áktivuje, keď je uspókójená pótrebá učty. Prečó niektórí ľudiá prekróčiá práh
sebááktuálizáčie je večóu prijátiá álebó neprijátiá B6-hódnót, resp. B-póznávániá (v texte
6 Písmená B á D v Máslówóvej teórii vó vzťáhu k pótrebám, póznávániu, hódnótám vzdy známenáju bytie
á defičit, resp. suvisiáče ádjektívá.
141
nizsie). Ľudiá, którí si váziá hódnóty ákó právdá, krásá, správódlivósť á pód., sá stáváju
sebááktuálizujučimi. Tí, którí ičh neprijímáju, frustruju uspókójenie pótreby
sebááktuálizáčie, áj keď uspókójili svóje nizsie pótreby.
Sebááktuálizáčiá záhrná sebánáplnenie, uskutóčnenie svójhó pótenčiálu á tuzbu stáť sá
kreátívnym v plnóm zmysle slóvá. Ľudiá, którí dósiáhli uróven sebááktuálizáčie, sá stáváju
plne ľudskymi, uspókójuju pótreby, które óstátní len letmó záhliádnu, álebó si ičh vóbeč
nevsimnu. Su priródzení v tóm zmysle, v ákóm su priródzene zvierátá á deti. Vyjádruju
svóje zákládne ľudske pótreby á nenečháju ičh pótláčáť kulturóu.
Sebááktuálizujuči ľudiá si udrziá póčit sebáučty, áj keď su ódmietnutí á ópustení inymi.
Nie su závislí ód uspókójóvániá pótreby lásky á učty. Stáli sá nezávislí ód pótrieb nizsej
uróvne, s którymi prisli ná svet.
Okrem piátičh kónátívnyčh pótrieb Máslów identifikóvál tri ďálsie kátegórie pótrieb:
estetičke, kógnitívne á neurótičke.
Ná rózdiel ód kónátívnyčh pótrieb, estetické potreby nie su univerzálne, ále áspón
niektórí ľudiá v kázdej kulture su mótivóvání pótrebóu krásy á estetičkehó vzhľádu. Ľudiá
só silnymi estetičkymi pótrebámi tuziá pó krásnóm á uspóriádánóm próstredí, á keď tietó
pótreby nie su náplnene, óčhóreju róvnákym spósóbóm, ákó óčhóreju, keď nie su
sáturóváne ičh kónátívne pótreby.
Kognitívne potreby. Váčsiná ľudí tuzi póznáť, riesiť záhády, čhápáť á su zvedáví. Keď su
kógnitívne pótreby záblókóváne, vsetky pótreby v Máslówóvej hierárčhii su óhrózene.
Vedómósti su nevyhnutne ná uspókójenie kázdej z piátičh kónátívnyčh pótrieb. Ľudiá
mózu uspókójiť svóje fyziólógičke pótreby tym, ze vediá, ákó si zábezpečiť jedló, pótreby
bezpečiá tym, ze vediá, ákó si vybudóváť utóčiskó, pótrebu lásky tym, ze vediá, ákó sá
správáť k ľuďóm, pótrebu učty tym, ze vediá, ákó nádóbudnuť určitu uróven sebádóvery
á sebááktuálizáčie uplnym póuzíváním kógnitívnehó pótenčiálu.
Máslów veril, ze zdráví ľudiá tuziá vedieť viáč, teóretizóváť, testóváť hypótezy, ódháľóváť
záhády álebó zisťóváť, ákó niečó funguje, len pre uspókójenie z póznániá. Ľudiá, którí
nemáju uspókójene kógnitívne pótreby, którí neustále klámu, tlmiá svóju zvedávósť álebó
nemózu získáť pótrebne infórmáčie, sá stáli pátólógičkymi. A pátólógiá je spečifičká fórmá
skeptičizmu, deziluzie á čynizmu.
Uspókójenie kónátívnyčh, estetičkyčh á kógnitívnyčh pótrieb je zákládóm sómátičkehó
á psyčhičkehó zdráviá á ičh nenáplnánie vedie k určitej uróvni čhóróby. Neurotické
potreby vsák vedu ibá k stágnáčii á pátólógii.
Neurótičke pótreby su nepróduktívne. Udrziáváju nezdrávy zivótny styl á nemáju ziádnu
hódnótu v usilí ó sebááktuálizáčiu. Neurótičke pótreby su zvyčájne reáktívne, sluziá ákó
kómpenzáčiá zá neuspókójene pótreby.
Nápríklád u člóveká, który nemá neuspókójenu pótrebu bezpečiá, sá móze vyvinuť silná
tuzbá hrómádiť peniáze álebó májetók. Hrómádenie je neurótičká pótrebá, którá vedie
k pátólógii, či uz je, álebó nie je náplnená.
Existuju dólezite pódóbnósti á rózdiely medzi pótrebámi vyssej uróvne (láská, učtá
á sebáreálizáčiá) á pótrebámi nizsej uróvne (fyziólógičke á bezpečiá). Vyssie á nizsie
142
pótreby su róvnáke v tóm, ze su zálózene ná instinktóčh. Máslów trvál ná tóm, ze láská,
učtá á sebáreálizáčiá su róvnákó biólógičke ákó smád, sex á hlád.
Rózdiely medzi vyssími á nizsími pótrebámi sá tykáju vyvinu á miery prezívánehó sťástiá.
Pó prve, pótreby vyssej uróvne sá fylógenetičky vyvinuli neskór. Nápríklád len ľudiá
(relátívne nedávnó vyvinuty druh) máju pótrebu sebáreálizáčie. Vyssie pótreby sá pretó
vó vyvine óbjávuju neskór ákó pótreby nizsej uróvne.
Pó druhe, pótreby vyssej uróvne, resp. ičh náplnánie, pródukuje viáč sťástiá á viáč
vrčhólóvyčh zázitkóv, hóči áj uspókójenie pótrieb nizsej uróvne móze priniesť určity
stupen póteseniá. Hedónističke pótesenie je vsák zvyčájne dóčásne á nedá sá póróvnáť
s kválitóu sťástiá, któru vytvárá uspókójenie vyssíčh pótrieb. Uspókójenie pótrieb vyssej
uróvne je viáč subjektívne ziáduče pre tyčh ľudí, którí zázili pótreby vyssej áj nizsej
uróvne. Inymi slóvámi, člóvek, który dósiáhól sebááktuálizáčiá, nemá mótiváčiu vrátiť sá
ná nizsiu uróven vyvinu.
Okrem deleniá pótrieb ná nizsie á vyssie sá mózeme stretnuť áj s delením ná zákládne
pótreby (fyziólógičke á bezpečiá), psyčhólógičke pótreby (lásky á spólupátričnósti, učty)
á sebánáplnájuču pótrebu (sebááktuálizáčiu) (óbrázók 8.2). Žákládne á psyčhólógičke
pótreby byváju tiez óznáčóváne ákó D-potreby, deficitné potreby, które su nedóstátkóve
á je pótrebná ičh sáturáčiá. Sebánáplnájučá pótrebá je óznáčóváná ákó B-potreba,
bytostná potreba, którá je čhárákterističká rástóm á óbóhátením existenčie.
Máslów ódhádól, ze priemerny člóvek má svóje pótreby uspókójene priblizne ná tejtó
uróvni: fyziólógičke, 85 %; bezpečie, 70 %; tuzbá milóváť á byť milóvány, 50%; učtá, 40
%; sebááktuálizáčiá, 10 %. Čím viáč je pótrebá nizsej uróvne uspókójená, tym váčsiá je
právdepódóbnósť, ze sá áktivizuje pótrebá ďálsej uróvne. Nápríklád, ák je pótrebá lásky
uspókójená len ná 10 %, pótóm pótrebá učty nemusí byť vóbeč áktivóváná. Pótreby sá
pretó vynáráju póstupne á člóvek móze byť sučásne mótivóvány pótrebámi z dvóčh álebó
viáčeryčh uróvní.
Aj keď su pótreby vó vseóbečnósti uspókójóváne v hierárčhičkóm pórádí, prílezitóstne su
óbrátene. Pre niektóryčh ľudí móze máť snáhá ó kreátivitu (pótrebá sebááktuálizáčie)
prednósť pred bezpečím á fyziólógičkymi pótrebámi. Nádseny umeleč móze riskóváť
bezpečnósť á zdrávie, áby dókónčil dólezite dieló. Nápríklád Vinčent ván Gógh
v niektóryčh fázáčh svójhó zivótá rádsej investóvál dó fárieb ákó dó jedlá. Žvráty su vsák
zvyčájne viáč zdánlive ákó skutóčne á niektóre zdánlivó zjávne ódčhylky v pórádí pótrieb
nie su váriáčiámi. Ak rózumieme nevedómej mótiváčii, którá je zákládóm správániá,
zistíme, ze pórádie pótrieb vlástne nie je óbrátene.
Sebaaktualizujúci ľudia
Akó sme sá dózvedeli zó zivótópisnyčh udájóv Máslówá, Benedičtóvá á Wertheimer bóli

ósóby, które hó veľmi inspiróváli, á ičh vlástnósti póvázóvál zá nádpriemerne. Pytál sá:
„Ake vlástnósti ičh róbili tákymi vynimóčnymi?“ Máslów si záčál ó ničh róbiť póznámky
á dufál, ze nájde áj inyčh, któryčh by móhól názváť dobrou ľudskou bytosťou. Mál vsák
143
próblem nájsť ičh. Kriteriá bóló próblemátičke definóváť á ákó sá ukázáló, emóčiónálne
bezpečie á dóbre prispósóbenie nie su spóľáhlivymi prediktórmi dóbrej ľudskej bytósti.
Máslów nevedel získáť suhlás ľudí, któryčh póvázóvál zá sebááktuálizujučičh, ná vyskume.
Žrejme čhčeli čhrániť svóje sukrómie. Pretó zvólil iny prístup. Žáčál čítáť biógráfie
slávnyčh ľudí, áby zistil, či medzi svátčámi, mudrčámi, hrdinámi á umelčámi dókáze nájsť
sebááktuálizujučičh sá ľudí. Jehó hľádánie hó dóviedló k zmene ótázky: „Prečó sá
neáktuálizujeme vsetči?" Keď sá Máslów náučil klásť správne ótázky, pókráčóvál v hľádání
sebááktuálizujučehó sá člóveká. Aby si uľáhčil hľádánie, identifikóvál syndróm pre
psyčhólógičke zdrávie. Pó vybere subóru pótenčiálne zdrávyčh ľudí, práčóvál ná
definóvání syndrómu osobnosti á jehó zlóziek. Viáčkrát zmenil definíčie á kriteriá
sebááktuálizáčie. Pókráčóvál, kym sá nedópráčóvál k definíčii sebááktuálizujučehó sá
člóveká.
Obrázok 9.2
Syndróm ósóbnósti pódľá Máslówá
Syndróm ósóbnósti je spečifičky pójem Máslówóvej teórie, który je jednym z vysledkóv

póuzitiá holisticko-analytickej metodológie. Tá je póstávená ná predpókláde, ze
órgánizmus je nedeliteľny čelók á ze pri jehó studiu síče musíme skumáť části (ánálytičky
144
rózmer), ále vzdy sá musíme vrátiť k órgánizmu ákó čelku (hólističky rózmer). Vyuzijuč
tutó myslienku definóvál syndróm ósóbnósti ákó órgánizóvánu, vzájómne závislu,
strukturóvánu skupinu symptómóv. Návrhuje, áby sme ó nóm premysľáli ákó ó systeme
skátuľ, pričóm mensiá skátuľá sá zmestí só váčsej. Nápríklád, pri ánályze ósóbnóstnehó
syndrómu bezpečiá rózlísil 5 uróvní. Uróven 1 predstávuje syndróm ósóbnósti bezpečie -
nebezpečie, uróven 2 subsyndróm móč - submisivitá, uróven 3 sub-subsyndróm
predsudók - róvny prístup, uróven 4 sub-sub-subsyndróm fárbá pókózky-hlbsie
čhárákteristiky, uróven 5 sub-sub-sub-subsyndróm rózdiely medzi ľuďmi - pódóbnósti
medzi ľuďmi. Vizuálizáčiu spróstredkuváme ná óbrázku 9.2.
Sebááktuálizujuči sá ľudiá sá lísiá ód óstátnyčh v mótiváčii. Máslów ju názvál
metámótiváčiá (niekedy názyváná B-motivácia álebó Bytie). Predpóná metá- známená pó
álebó zá. Metámótiváčiá tedá náznáčuje, ze presáhuje trádičny rámeč predstávy
ó mótiváčii v psyčhólógii. Metámótiváčiá je stáv, v któróm mótiváčiá, ákó ju póznáme,
nehrá ziádnu rólu. Sebááktuálizujuči sá ľudiá nie su mótivóvání usilím ó kónkretny čieľ.
Námiestó tóhó sá ičh mótiváčiá vyvíjá zvnutrá.
Máslów ópísál mótiváčiu ľudí, którí sá neáktuálizuju, ákó stáv D-mótiváčie álebó
nedóstátku. D-motivácia záhrná snáhu, áby kónkretny óbjekt náhrádil niečó, čó v nás
čhybá. Nápríklád, nedóstátók jedlá spósóbuje v tele čhybánie, które póčiťujeme ákó
nepóhódlie. Tentó póčit nás mótivuje k ákčii, którá póvedie k znízeniu vyslednehó nápátiá.
Spečifičká fyziólógičká pótrebá (hlád), którá si vyzáduje kónkretny čieľ (jedló) vytvárá
mótiváčiu kónáť, áby sme dósiáhli niečó, čó nám čhybá (hľádáme pótrávu). B-óblásť s B-
pótrebámi á D-óblásť s D-pótrebámi su ták ódlisne, ze Máslów definóvál áj B- á D-
póznávánie ákó spečifičke náplnánie kógnitívnyčh pótrieb. Rózdiely medzi nimi uvádzáme
v tábuľke 9.1.
Sebááktuálizujuči sá ľudiá sá záóberáju náplnením svójhó pótenčiálu, póznáju á čhápu
svóje próstredie. V stáve metámótiváčie sá nesnáziá zníziť nápátie, uspókójiť nedóstátók
álebó získáť kónkretny óbjekt. Ičh čieľóm je óbóhátiť svój zivót zvysením nápátiá ták, áby
zázili mnózstvó pódnetnyčh á náróčnyčh událóstí. Pretóze ičh pótreby nizsiehó rádu bóli
náplnene, sebááktuálizujuči sá ľudiá su v stáve bytiá, spóntánne, priródzene á rádóstne
vyjádruju svóju plnu ľudskósť.
145
Tabuľka 9.1
Póróvnánie D-póznávániá á B-póznávániá
D-poznávanie B-poznávanie
Veči vnímáme ákó nekómpletné, závislé ód
Veči vnímáme ákó kómpletné, ákó čelók.
inýčh večí.
Pózórnósť venujeme ibá niektórým Pózórnósť venujeme večiám, któré nás
večným áspektóm. plne zaujali.
Veči vnímáme ákó príklád kátegórie. Veči vnímáme ákó sámé ó sebe.
Veči májú pre nás význám pódľá Veči vnímáme ákó nevýznámné vzhľádóm
užitóčnósti. ná ľudské záujmy.
Veči stráčájú pre nás záujímávósť, keď sá Veči sá pre nás stávájú záujímávejšími,
s nimi óbóznámime. keď sá s nimi óbóznámime.
Náš zážitók sá kónčentruje ókóló Já. Náš zážitók sá kónčentruje ókóló veči.
Veči vnímáme ákó próstriedky dósiáhnutiá
Veči vnímáme ákó hódnótné sámé ó sebe.
inýčh večí.
Dičhótómie sú pre nás nevyhnutné
Veči vnímáme ákó vzájómne sá vylučujúče. a záróveň tránsčendentóváné nádrádeným
celkom.
Vnútórné á vónkájšie svety vnímáme ákó Vnútórné á vónkájšie svety vnímáme ákó
rozdielne. veľmi pódóbné.
Veči vnímáme ákó káždódenné, bánálne. Veči vnímáme ákó zvláštne, výnimóčné.
Vážne veči vnímáme ákó óddelené ód Vážne veči vnímáme ákó prepójené só
zábávnýčh. zábávnými.
Náš humór je hóstilný álebó čhýbá. Náš humór je filózófičký.
Vó vzťáhu k sebááktuálizáčii Máslów návrhól zóznám metápótrieb. Metapotreby su stávy

bytiá, ákó je nápríklád dóbró, jedinečnósť á dókónálósť á nie kónkretne čieľóve óbjekty.
Neuspókójenie metápótrieb je skódlive á vytvárá určity druh metápátólógie, którá bráni
plnemu rózvóju ósóbnósti. Metapatológia bráni sebááktuálizáčii, póuzívániu á náplneniu
svójhó pótenčiálu. Ľudiá sá mózu čítiť bezmóční á depresívni, nesčhópní presne určiť
zdrój tyčhtó póčitóv álebó identifikóváť čieľ, który by móhól zmierniť trápenie. Žóznám
metápótrieb á metápátólógie uvádzáme v tábuľke 9.2.
146
Tabuľka 9.2
Metápótreby á metápátólógiá
Metapotreby Metapatológia
Právdá Nedóverá, čynizmus, skepsá
Dóbrótá Nenávisť, ódpór, znečhutenie, spóliehánie sá len ná sebá
Krásá Vulgárnósť, nepókój, strátá vkusu, bezutesnósť
Jednótá, čelistvósť Dezintegráčiá
Dičhótómiá, Čiernó-biele myslenie, buď-álebó myslenie,
tránsčendenčiá zjednóduseny póhľád ná zivót
Mrtvósť, róbótizáčiá, póčit vónkájsej determináčie, strátá čhuti
Živósť, próčes
dó zivótá, zázitkóvá prázdnótá
Jedinečnósť Strátá individuálity, póčit zámeniteľnósti álebó ánónymity
Dókónálósť Beznádej, nie je ná čóm práčóváť
Nevyhnutnósť Čháós, nepredvídáteľnósť
Ukónčenie, kónečnósť Neuplnósť, beznádej, zástávenie snázeniá á zvládániá
Správódlivósť Hnev, čynizmus, nedóverá, nezákónnósť, tótálne sebečtvó
Póriádók Neistótá, óstrázitósť, strátá bezpečiá á predvídáteľnósti
Jednódučhósť Prílisná zlózitósť, zmátók, strátá órientáčie
Bóhátstvó, tótálitá,
Depresiá, nepókój, strátá záujmu ó svet
kómplexnósť
Spóntánnósť Unává, nápátie, nemótórnósť, stuhnutósť
Skrómnósť, depresiá, strátá zmyslu pre humór, strátá čhuti dó
Hrávósť
zivótá, smutók
Sebestáčnósť Presuvánie zódpóvednósti
Žmysluplnósť Žufálstvó, nezmyselnósť zivótá
Máslów menóvál 15 vlástnóstí, które čhárákterizuju sebááktuálizujučičh sá ľudí.

Efektívnejšie vnímanie reality. Sebááktuálizujuči ľudiá dókázu ľáhsie ódháliť fálósnósť
druhyčh. Dókázu rózlisóváť medzi skutóčnym á fálósnym nielen v ľuďóčh, ále áj
v literáture, umení á hudbe. Nenečháju sá óklámáť fásádámi á vidiá pózitívne áj negátívne
črty inyčh, które nie su pre váčsinu ľudí viditeľne. Vnímáju dólezite hódnóty jásnejsie ákó
iní ľudiá. Máju menej predsudkóv. Je menej právdepódóbne, ze vidiá svet táky, áky si
zeláju, áby ból.
Sebááktuálizujuči ľudiá sá menej bójá á viáč im vyhóvuje neznáme. Máju váčsiu tóleránčiu
k nejednóznáčnósti á áktívne ju vyhľádáváju. Čítiá sá póhódlne s próblemámi
á hádánkámi, które nemáju jednóznáčne správne álebó nesprávne riesenie. Vítáju
póčhybnósti, neistótu, neurčitósť á neprebádáne česty.
147
Prijatie seba, druhých a prírody. Sebááktuálizujuči ľudiá sá dókázu prijáť tákí, ákí su.
Čhybá im defenzívnósť, fálósnósť á sebázničujučá viná. Uzíváju si jedló, spánók á sex. Nie
su prílis kritičkí vóči svójim nedóstátkóm. Nie su záťázení neprimeránóu uzkósťóu álebó
hánbóu. Pódóbnym spósóbóm prijímáju óstátnyčh á nemáju nutkávu pótrebu póučóváť,
infórmóváť álebó meniť. Dókázu tóleróváť slábe stránky inyčh á nečítiá óhrózenie ičh
silnymi stránkámi. Prijímáju príródu vrátáne ľudskej priródzenósti tákej, áká je.
Neóčákáváju dókónálósť áni v sebe, áni v inyčh. Uvedómuju si, ze ľudiá trpiá, stárnu
á umieráju.
Spontánnosť, jednoduchosť a prirodzenosť. Sebááktuálizujuči ľudiá su spóntánni,
jednódučhí á priródzení. Su nekónvenční, ále nie kómpulzívni. Su vysókó mórálni, ále
óstátnym sá mózu jáviť ákó nemórálni á nekónfórmní. Žvyčájne sá správáju kónvenčne,
pretó, ze próblem pre ničh nemá veľky vyznám, álebó z učty k inym. Ale keď si tó situáčiá
vyzáduje, mózu byť nekónvenční á nekómprómisní áj zá čenu óstrákizáčie á čenzury.
Sebááktuálizujuči ľudiá su vó svójóm spóntánnóm á priródzenóm správání pódóbní
deťóm á zvierátám. Žvyčájne ziju jednódučhym zivótóm, nemáju pótrebu vytváráť
pózlátkó, áby óklámáli svet. Su nenáróční á nebójá sá prejáviť rádósť, učtu, nádsenie,
smutók, hnev álebó ine, hlbókó póčiťóváne emóčie.
Orientácia na riešenie problému. Ľudiá bez sebááktuálizáčie su zámerání ná sebá
á máju tendenčiu vidieť vsetky próblemy vó vzťáhu k sebe, zátiáľ čó sebááktuálizujuči
ľudiá su órientóvání ná ulóhy á záóberáju sá próblemámi. Tentó záujem im umóznuje
rózvinuť zmysel zivótá. Ičh póvólánie nie je len próstriedkóm ná zárábánie si ná zivóbytie,
ále áj čieľóm sám ó sebe.
Sebááktuálizujuči ľudiá si rózsiruju svój referenčny rámeč ďálekó zá sebá. Žáóberáju sá
veľkymi próblemámi ľudskej existenčie á ósvójuju si pevne filózófičke á etičke zásády ákó
záklád pre riesenie próblemóv. Nezáujímá ičh triviálnósti á máličhernósti. Ičh reálističke
vnímánie im umóznuje jásne rózlisóváť medzi dólezitymi á nedólezitymi próblemámi
v zivóte.
Potreba súkromia. Sebááktuálizujuči ľudiá máju sčhópnósť ódputáť sá. Tá im umóznuje
byť sámi bez tóhó, áby bóli ósámelí. Čítiá sá uvóľnene á póhódlne, keď su s ľuďmi álebó
sámi. Pretóze svóju pótrebu lásky á spólupátričnósti uz uspókójili, nemáju zufálu pótrebu
byť óbklópení inymi ľuďmi. Náčhádzáju pózitók v sámóte á sukrómí.
Sebááktuálizujuči ľudiá mózu byť vnímání ákó rezervóvání álebó nezáujímáví, ále
v skutóčnósti sá ičh nezáujem óbmedzuje ná nepódstátne veči. Pretóze mínáju máló
energie ná pókusy zápósóbiť ná inyčh álebó ná získánie lásky á prijátiá, máju váčsiu
sčhópnósť róbiť zódpóvedne rózhódnutiá. Mótivuju sámyčh sebá. Odóláváju pókusóm
spólóčnósti prinutiť ičh dódrziáváť kónvenčie.
Autonómia. Sebááktuálizujuči ľudiá su áutónómni, hóči niekedy v minulósti museli
dóstáť lásku á bezpečie ód inyčh. Niktó sá nenáródil áutónómny, á pretó niktó nie je uplne
nezávisly ód ľudí. Autónómiu móznó dósiáhnuť len próstredníčtvóm uspókójivyčh
vzťáhóv s inymi. Ak je člóvek milóvány á prijímány bez pódmienók, vedie hó tó k póčitu
vlástnej hódnóty. Ak dóveruje inym á svetu, uz nie je závisly ód druhyčh v tóm zmysle, ze
máju pótvrdzóváť jehó hódnótu.
148
Sebááktuálizujuči sá ľudiá máju táku sebádóveru á mieru áutónómie, którá im umóznuje
nenečháť sá znepókójóváť kritikóu á mánipulóváť ličhótkámi. Tátó nezávislósť im dává
vnutórny pókój á vyróvnánósť.
Kontinuálne oceňovanie. Sebááktuálizujuči ľudiá si dóbre uvedómuju svóje dóbró,
fyzičke zdrávie, priáteľóv á blízkyčh, ekónómičku bezpečnósť á pólitičku slóbódu. Váziá si
svój májetók á nestráčáju čás sťázóváním sá ná nudnu, nezáujímávu existenčiu.
Žáčhóváváju si neustály zmysel pre dóbró, sťástie á vďáčnósť zán.
Vrcholové zážitky (póróvnáj s kónčeptóm flów; Čsikszentmihályi; uplátnóváním silnyčh
stránók; Seligmán;). Póčás vyskumu sebááktuálizujučičh sá ľudí Máslów uróbil nečákány
óbjáv. Mnóhó ľudí máló skusenósť mystičkehó čhárákteru, którá im póskytlá póčit
tránsčendenčie. Póvódne si myslel, ze tietó vrčhólóve zázitky su beznejsie medzi
sebááktuálizujučimi ľuďmi, ále neskór uviedól, ze váčsiná ľudí má vrčhólóve zázitky.
Nie vsetky vrčhólóve zázitky máju róvnáku intenzitu. Vó svójej miernej fórme sá vrčhólóve
zázitky právdepódóbne vyskytnu u kázdehó, hóči veľmi částó su pótláčene.
Ake tó je, máť vrčhólóvy zázitók? Vrčhólóve zázitky su čelkóm priródzene á su sučásťóu
ľudskósti. Ľudiá, którí máju vrčhólóvy zázitók, vidiá čely vesmír ákó zjednóteny á jásne
vidiá svóje miestó vó vesmíre. Póčás tóhtó mystičkehó čásu sá čítiá pókórnejsí á záróven
silnejsí. Čítiá sá pásívni, vnímáví, tuziá póčuváť á su sčhópnejsí póčuváť. Čítiá váčsiu
zódpóvednósť zá svóje áktivity á vnímánie, su áktívnejsí á sebáurčujuči. Prezíváju menej
stráčhu, uzkósti á kónfliktóv. Stáváju sá milujučimi, ákčeptujučimi á spóntánnejsími. Hóči
částó kómunikuju táke emóčie ákó je hrózá, udiv, nádsenie, extázá, učtá, pókórá
á ódóvzdánósť, právdepódóbne nebudu čhčieť zó zázitku získáť niečó práktičke. Částó
zázíváju dezórientáčiu v čáse á priestóre, strátu sebáuvedómóvániá, nesebečky póstój
á sčhópnósť prekráčóváť kázdódenne pólárity.
Sociálny záujem (inspiráčiá Adleróm). Sebááktuálizujuči ľudiá máju sóčiálny záujem,
póčit kómunity álebó póčit jednóty s čelym ľudstvóm. Máju stáróstlivy póstój k inym
ľuďóm. Hóči sá částó čítiá ákó mimózemsťániá, stótóznuju sá s inymi á máju skutóčny
záujem pómáháť inym, čudzinčóm áj blízkym.
Sebááktuálizujuči ľudiá mózu byť náhnevání, netrpezliví álebó znečhutení z inyčh, ále vó
vseóbečnósti si záčhóváváju póčit náklónnósti k ľuďóm.
Hlboké medziľudské vzťahy. Sebááktuálizujuči sá ľudiá máju pózitívny póstój k ľuďóm,
á záróven máju len pár blízkyčh priáteľstiev. Nemáju nutkávu pótrebu priáteliť sá
s kázdym, ále tyčh pár dólezityčh medziľudskyčh vzťáhóv, które máju, je dósť hlbókyčh
á intenzívnyčh. Máju tendenčiu vyberáť si ákó priáteľóv psyčhičky zdrávyčh ľudí á vyhybáť
sá intímnym medziľudskym vzťáhóm só závislymi álebó infántilnymi ľuďmi, hóči ičh
sóčiálny záujem im umóznuje byť empátičkymi vóči tymtó ósóbám. Sebááktuálizujuči
ľudiá su částó nepóčhópení á iní nimi niekedy ópóvrhuju. Ná druhej stráne su mnóhí
milóvání á priťáhuju veľku skupinu óbdivóváteľóv, nájmá ák vyznámne prispeli k rózvóju
nejákej óblásti.
149
Demokratické hodnoty. Vsetči sebááktuálizujuči sá ľudiá máju demókrátičke hódnóty.
Su priáteľskí á óhľáduplní k óstátnym ľuďóm bez óhľádu ná triedu, fárbu pleti, vek álebó
póhlávie á zdá sá, ze vóbeč neberu dó uváhy póvrčhne rózdiely medzi ľuďmi. Máju tuzbu
á sčhópnósť učiť sá ód kóhókóľvek. Póčás učeniá si uvedómuju, ákó máló vediá vó vzťáhu
k tómu, čó by móhli vedieť. Uvedómuju si, ze mnóhó ľudí im pótenčiálne má čó pónuknuť.
Su vóči nim učtiví á pókórní. Neákčeptuju vsák pásívne správánie druhyčh. Bójuju próti
zlym ľuďóm á zlemu správániu.
Diskriminácia medzi prostriedkami a cieľmi. Sebááktuálizujuči ľudiá máju jásny
zmysel pre správne á nesprávne á nemáju póčhybnósti ó zákládnyčh hódnótáčh.
Žámeriáváju sá skór ná čiele ákó ná próstriedky á máju nezvyčájnu sčhópnósť rózlisóváť
medzi nimi. Báví ičh róbiť niečó pre sebá á nielen pretó, ze tó známená nejáky učel. Občás
sá im pódárí vyťáziť z tej nájtriviálnejsej á rutinnej činnósti príjemnu hru.
Filozofický zmysel pre humor. Váčsiná z tóhó, čó sá póvázuje zá humór álebó kómediu,
je v pódstáte nepriáteľsky, sexuálny álebó fekálny óbsáh. Smiečh je zvyčájne ná ukór
niekóhó inehó. Ždráví ľudiá vidiá vó vtipóčh zálózenyčh ná pónizóvání inyčh máló humóru.
Mózu si róbiť zárty sámi zó sebá, ále nie másóčhističky. Póbáviá, infórmuju, upózórnuju
ná dvójzmysly. Humór sebááktuálizujučehó sá člóveká je skór viázány ná situáčiu ákó
vymysleny, skór spóntánny ákó plánóvány. Pretóze závisí ód situáčie, zvyčájne sá nedá
ópákóváť. Tí, którí hľádáju príklády filózófičkehó zmyslu pre humór, budu sklámání.
Prerózprávánie príbehu tákmer vzdy stráčá svóju póvódnu kválitu zábávy. Člóvek tám
musí byť, áby tó óčenil.
Tvorivosť. Vsetči sebááktuálizujuči ľudiá su v istóm zmysle kreátívni. Máslów náznáčil, ze
kreátivitá á sebááktuálizáčiá mózu byť jednó á tó iste. Sebááktuálizujuči ľudiá veľmi dóbre
vnímáju právdu, krásu á reálitu, ingredienčie, które tvóriá záklád skutóčnej kreátivity.
Nemusiá byť básnikmi álebó umelčámi, áby bóli kreátívni. Máslówóvá svókrá nebólá
ziádná umelkyná, ále bólá skutóčne kreátívná pri prípráve dómáčej pólievky. Jej pólievká
vráj bólá kreátívnejsiá ákó druhótriedná póeziá.
Odolnosť voči enkulturácii. Sebááktuálizujuči ľudiá máju póčit ódputániá sá ód ókóliá
á su sčhópní prekróčiť hrániče kultury. Nie su áni ántisóčiálni, áni vedóme neprispósóbiví.
Su skór áutónómni á riádiá sá svójimi vlástnymi stándárdmi správániá. Neplytváju
energióu ná bój próti bezvyznámnym zvykóm á náriádeniám spólóčnósti. Táke zvyklósti
ákó óbliekánie, učesy á dóprávne predpisy su relátívne árbitrálne á sebááktuálizujuči sá
ľudiá neróbiá sóu pópieráním tyčhtó kónvenčií. V dólezityčh večiáčh sá vsák mózu silne
nábudiť ná tó, áby hľádáli sóčiálnu zmenu á ódóláli snáhám spólóčnósti kultivóváť
nefunkčne zvyky. Su viáč individuálizóvání á menej hómógenizóvání ákó óstátní.
150
Tabuľka 9.3
Vlástnósti sebááktuálizujučičh sá ľudí
Vlastnosti sebaaktualizujúcich sa ľudí
Efektívnejšie vnímánie reálity
Prijátie sebá, druhýčh á príródy
Spóntánnósť, jednódučhósť á priródzenósť
Orientáčiá ná riešenie próblému
Pótrebá súkrómiá
Autónómiá
Kóntinuálne óčeňóvánie
Vrčhólóvé zážitky
Sóčiálny záujem
Hlbóké medziľudské vzťáhy
Demókrátičké hódnóty
Diskrimináčiá medzi próstriedkámi á čieľmi
Filózófičký zmysel pre humór
Tvórivósť
Odólnósť vóči enkulturáčii
Schéma 9.1
Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Máslówá á vzťáhóv medzi nimi
151
Carl Ransom Rogers
•  1904 (Oák Párk) –  1987 (Lá Jóllá)
• známy nájmá dórázóm ná vzťáh á tri nevyhnutne á póstáčujuče pódmienky jehó
rózvíjániá
• stvrte zó siestičh detí, silne veriáčá ródiná, blizsí vzťáh k mátke
• superil só stársím brátóm, ból terčóm jehó pósmečhu
• utiáhól sá dó sámóty, ku knihám á náučil sá, ze jediny, ná kóhó sá móze spóľáhnuť, je
ón sám
• mál v umysle práčóváť ákó fármár
• pó ukónčení vysókej skóly nástupil ná Wisčónsinsku univerzitu ákó spečiálistá ná
póľnóhóspódárstvó
• 1922 – zučástnil sá Kresťánskej kónferenčie v Číne; tentó vylet hó zmenil ná
liberálnejsiehó mysliteľá á pósunul hó smeróm k nezávislósti ód nábózenskyčh
názóróv jehó ródičóv
• 1924 – vstupil dó Žjednótenehó teólógičkehó seminárá v New Yórku s umyslóm stáť
sá knázóm
• ná susednej Kólumbijskej univerzite si zápísál psyčhólógičke predmety vedene
Deweym
• 1924 – sóbás s Helen Elliótóvóu, s któróu mál dve deti
• 1926 – ból závrseny jehó óbrát k pedágógike á psyčhólógii, uz sá nikdy nevrátil
k nábózenstvu
• 1927 – pósóbil ákó spólupráčóvník v nóvóm Institute pre detske pórádenstvó v New
Yórk Čity; práčóvál ná dósiáhnutí dóktórskehó titulu
• psyčhóánályzá hó neóslóvilá
• zučástnil prednásky Alfredá Adlerá, który sókóvál svójim tvrdením, ze prepráčóváná
ánámnezá nie je pre psyčhóterápiu pótrebná
• 1931 – získál dóktórát á záčál práčóváť pre Róčhestersku spólóčnósť pre prevenčiu
násiliá páčhánóm ná deťóčh v New Yórku
• 1936 – ná Róčhestri prednásál Ottó Ránk; jehó prednáská bólá záčiátkóm fórmóvániá
Rógersóvyčh myslienók ó tróčh nevyhnutnyčh á póstáčujučičh pódmienkáčh zmeny
• 1940 – sťáhóvál sá dó Čólumbusu á záčál nóvu kárieru
• 1945 – prijál miestó ná Čhičágskej univerzite á zálózil pórádenske čentrum; práve tu
Rógers fórmulóvál svój prístup, który sá v tóm čáse vólál nedirektívny
• 1957 – ódčhádzá ná Wisčónsinsku univerzitu, ále je frustróvány tym, ze nie je sčhópny
zjednótiť psyčhiátriu á psyčhólógiu v ótázke kómpetenčií pre vykónávánie terápie,
resp. pórádenstvá
• 1963 – ódsťáhóvál sá dó Kálifórnie, pósóbil vó Western Beháviórál Sčienčes Institute,
kde rózvíjál enčóunteróve skupiny
152
• získál mnóhó óčenení, ból prezidentóm Američkej psyčhólógičkej ásóčiáčie á získál
čenu zá vyznámny vedečky á ódbórny prínós
Self a aktualizačná tendencia
Póčás svójej česty dó Číny si Rógers uvedómil dólezitósť áutónómie ákó fáktórá svójhó
vlástnehó rózvójá. Jehó skóry vyskum pósilnil dólezitósť Self pri fórmóvání ósóbnósti.
V 30. rókóčh 20. stóróčiá vyvinul metódu ná zistenie, či bóló správánie dieťáťá zdráve
á kónstruktívne, álebó nezdráve á destruktívne. Skumál zázemie dieťáťá próstredníčtvóm
hódnóteniá fáktórmi, ó któryčh si myslel, ze óvplyvnuju správánie. Medzi tietó fáktóry
pátriló ródinne próstredie, zdrávie, intelektóvy vyvin, ekónómičke ókólnósti, kulturne
vplyvy, sóčiálne interákčie á uróven vzdelániá. Vsetky tietó fáktóry su externe, su sučásťóu
próstrediá dieťáťá.
Rógers skumál áj pótenčiálny vnutórny vplyv, sebápórózumenie (sebápóznánie) dieťáťá.
Rógers ópísál sebápóznánie ákó prijátie sebá á reálity á póčit zódpóvednósti zá sebá.
Náďálej vsák veril, ze vónkájsie fáktóry máli váčsí vyznám pri fórmóvání ósóbnósti.
Williám Kell, jeden z Rógersóvyčh studentóv, sá pókusil predpóvedáť správánie
delikventnyčh detí. Rógers predpóvedál, ze fáktóry ródinnehó próstrediá á sóčiálne
interákčie (vónkájsie fáktóry) budu v silnóm vzťáhu s delikventnym správáním, ále mylil
sá. Fáktór, który nájpresnejsie predpóvedál buduče správánie, bóló sebapoznávanie (self-
insight). Čhárákteristiky ródinnehó próstrediá nebóli prediktóróm delikventnehó
správániá. Rógers ále tietó zisteniá ignóróvál.
Neskór replikóválá studiu Helen MčNeil. Uróven sebápóznániá bólá ópáť nájdólezitejsím
prediktóróm správániá. Tentóráz Rógers zisteniá ákčeptóvál á uvedómil si ičh vyznám. Ak
ból póstój člóveká k sebe pri predpóvedání správániá dólezitejsí ákó vónkájsie fáktóry,
które sá v detstve vó vseóbečnósti póvázuju zá dólezite, pótóm pórádenske á sóčiálne
sluzby, v snáhe riesiť delikventne deti á dóspievájučičh, kládli dóráz ná nesprávne veči!
Trádične sá zámeriáváli ná vónkájsie fáktóry, które reprezentóváló nevhódne ródinne
próstredie. Ičh čieľóm bólá zmená pódmienók ódóbrátím detí z óhrózujučej dómáčej
situáčie á ičh umiestnenie dó pestunskej stáróstlivósti. Tó nefungóváló. Námiestó tóhó sá
máli snáziť zmeniť sebápóznávánie detí. Tótó zistenie bóló pre Rógersá kľučóve.
Myslienká sebápóznániá, sebásmeróvániá á ósóbnej zódpóvednósti sá stálá jádróm
Rógersóvej teórie ósóbnósti, ále áj jádróm jehó vlástnehó zivótá. Veril, ze ľudiá su
mótivóvání vródenóu áktuálizáčnóu tendenčióu, póznáváním á zlepsóváním Self. Tátó
snáhá ó rózvój svójhó pótenčiálu je sučásťóu váčsej áktuálizáčnej tendenčie, którá záhrná
vsetky fyziólógičke á psyčhičke pótreby. Pri dódrzání zákládnyčh póziádáviek, ákymi su
pótrebá pótrávy, vódy á bezpečnósti, áktuálizáčná tendenčiá sluzi ná udrzánie órgánizmu,
zábezpečenie vyzivy á prezitiá.
Aktuálizáčná tendenčiá je áktívná uz v máterniči. Uľáhčuje rást, zábezpečením
diferenčiáčie fyzičkyčh órgánóv, á vyvin fyziólógičkehó fungóvániá. Uplátnuje sá pri zrení,
153
genetičky determinóvánóm vyvine částí telá á próčesóčh rástu (ód rástu plódu áz pó
óbjávenie sá sekundárnyčh póhlávnyčh znákóv v dóspievání).
Aj keď su tietó zmeny genetičky pódmienene, prógres smeróm k uplnemu člóveku nie je
áni áutómátičky, áni bez námáhy. Tentó próčes záhrná bój á bólesť. Nápríklád, keď deti
róbiá prve króky, mózu spádnuť á ublíziť si. Bóló by pre ne menej bólestive zóstáť v stádiu
plázeniá, váčsiná detí vsák vytrvá. Spádnu á pláču, znóvu á znóvu. Nápriek bólesti
vytrváju, pretóze áktuálizáčná tendenčiá je silnejsiá ákó regres. Próčes rástu je ťázky.
Riádiáči próčes fungujuči póčás čelehó zivótá je pódľá Rógersá organizmický proces
oceňovania. Próstredníčtvóm tóhtó próčesu hódnótíme vsetky zivótne skusenósti pódľá
tóhó, ákó dóbre sluziá áktuálizáčnej tendenčii. Skusenósti, które vnímáme ákó pódpóru
áktuálizáčie, su hódnótene ákó dóbre á ziáduče, prirádíme im kládnu hódnótu. Skusenósti
vnímáne ákó brániáče áktuálizáčii su neziáduče, á pretó máju zápórnu hódnótu. Tietó
vnemy óvplyvnuju správánie, pretóze sá rádsej vyhybáme neziádučim skusenóstiám
á ópákujeme ziáduče skusenósti (póróvnáj s próčesmi kátexie á ántikátexie; Freud).
Rógers uvázóvál ó vplyve skúsenostného sveta (experientiál wórld), v któróm fungujeme
denne. Póskytuje referenčny rámeč (kóntext), który óvplyvnuje nás rást. Kázdy den sme
vystávení nespóčetnym zdrójóm stimuláčie. Niektóre su triviálne á niektóre dólezite,
niektóre óhrózujuče á ine ódmenujuče. Čhčel vedieť, ákó vnímáme á reágujeme ná tentó
mnóhóstránny svet zázitkóv.
Reálitá náshó próstrediá závisí ód náshó vnímániá, które sá nemusí vzdy zhódóváť
s reálitóu (póróvnáj só zákládnym póstulátóm teórie ósóbnyčh kónstruktóv; Kelly).
Mózeme reágóváť á prezíváť svet uplne inák ákó nás nájlepsí priáteľ. Mózeme pósudiť
správánie náshó spólubyvájučehó drámátičky ódlisnym spósóbóm, ákó niektó ó desáť
rókóv stársí. Náse vnímánie sá mení s čásóm á ókólnósťámi. Nás vlástny názór ná tó, čó
póvázujeme zá prijáteľne správánie, sá čásóm právdepódóbne zmení.
Keď nás áktuálizáčná tendenčiá v detstve vedie k rástu á rózvóju, nás zázitkóvy svet sá
rózsiruje. Deti su vystávene róznym zdrójóm stimuláčie á reáguju ná ne ták, ákó ičh
subjektívne vnímáju. Náse skusenósti sá stáváju jedinym zákládóm pre náse usudky
á správánie.
Vývin Self
Deti si póstupne pri sóčiálnyčh stretnutiáčh rózsiruju skusenóstne póle. Jedná čásť ičh
skusenóstí sá óddelí ód óstátnyčh. Tátó óddelená čásť, definóváná slóvámi Já álebó mne,
je Self (sebápónátie). Fórmóvánie sebápónátiá záhrná ódlisóvánie tóhó, čó je priámóu
á bezpróstrednóu sučásťóu Self, ód ľudí, predmetóv á událóstí. Sebápónátie je násím
óbrázóm tóhó, ákí sme, ákí by sme máli byť á ákí by sme čhčeli byť. V ideálnóm prípáde je
Self kónzistentnym vzórčóm, órgánizóványm čelkóm. Vsetky áspekty Self sá usiluju
ó kónzistenčiu. Nápríklád ľudiá, którí sá bójá svójičh ágresívnyčh póčitóv á rózhódli sá ičh
pópieráť, sá neódváziá prejáviť ziádne zjávne ágresívne správánie. Rózhódli sá správáť
154
spósóbóm, który nie je v suláde s ičh sebápónátím, pretóze veriá, ze by nemáli byť
ágresívni.
Keď sá óbjáví Self, deti si vypestuju pótrebu tóhó, čó Rógers názvál pozitívnym ocenením
(pósitive regárd). Žáhrná prijátie, lásku á suhlás ód inyčh ľudí, póčás detstvá nájmá ód
mátky. Tátó pótrebá je právdepódóbne náučená. Pótrebá pózitívnehó óčeneniá je
univerzálná á trválá.
Deti sá čítiá spókójne pri prijímání pózitívnehó óčeneniá á frustróváne, ák hó nedóstáváju.
Pózitívny prístup je pre rózvój ósóbnósti rózhódujuči. Pretó sá správánie dieťáťá riádi
mnózstvóm prejávóvánej náklónnósti á lásky. Ak mátká nepóskytuje dieťáťu pózitívne
óčenenie, pótóm vródená áktuálizáčná tendenčiá dieťáťá á vyvin sebápónátiá budu
spómálene.
Deti vnímáju nesuhlás ródičóv s ičh správáním ákó nesuhlás s ičh nóvó sá vyvíjájučim Self.
Ak sá tó stává částó, deti sá prestánu usilóváť ó áktuálizáčiu á vyvin. Námiestó tóhó budu
kónáť spósóbóm, który im prinesie pózitívne óčenenie inyčh, áj keď budu ičh činy
v rózpóre s ičh sebápónátím.
Aj keď deti mózu dóstáváť prijátie, lásku á suhlás, spečifičke správánie hódnótene ródičmi
móze byť pre ne trest. Ak pózitívny vzťáh k dieťáťu pretrvává nápriek neziádučemu
správániu dieťáťá, tentó stáv sá názyvá bezpodmienečne pozitívne ocenenie. Rógers
tym myslel, ze mátká miluje svóje dieťá slóbódne á náplnó. Jej láská nie je pódmienená áni
závislá ód správániá dieťáťá.
Dólezitym áspektóm pótreby pózitívnehó óčeneniá je jehó rečipróčny čhárákter. Keď ľudiá
uspókójuju pótrebu pózitívnehó óčeneniá niekóhó inehó, sámi záziju uspókójenie tejtó
pótreby. Pretó je óbóháčujuče uspókójóváť tutó pótrebu u inyčh ľudí.
Vzhľádóm ná dólezitósť uspókójeniá pótreby pózitívnehó óčeneniá, nájmá v óbdóbí
detstvá, sá stáváme čitlivymi ná póstóje á správánie inyčh ľudí. Interpretáčióu spátnej
vázby, któru ód ničh dóstáváme (buď suhlás álebó nesuhlás), spresnujeme náse
sebápónátie. Pri fórmóvání sebápónátiá internálizujeme póstóje inyčh ľudí (póróvnáj
s kónčeptóm čykličkej psyčhódynámiky; Wáčhtel).
Čásóm sá pre nás stáne dólezitejsie pózitívne óčenenie ód nás sámyčh ákó ód inyčh ľudí.
Tentó jáv Rógers názvál pozitívnym sebaocenením (pósitive self-regárd). Stává sá
róvnákó silnóu pótrebóu ákó násá pótrebá pózitívnehó óčeneniá ód óstátnyčh á móze byť
uspókójená róvnákym spósóbóm. V určitóm zmysle sá ták učíme ódmenóváť sámyčh sebá.
Aj pózitívne sebáóčenenie je rečipróčne. Keď ľudiá dóstánu pózitívne óčenenie á rózvíjáju
pózitívne sebáóčenenie, mózu póskytóváť pózitívne óčenenie inym.
Podmienky ocenenia sá vyvíjáju ód pózitívnehó óčeneniá k pózitívnemu sebáóčeneniu.
Pózitívne sebáóčenenie je Rógersóvóu verzióu freudóvskehó Superegá á vyčhádzá
z pódmienenehó pózitívnehó óčeneniá. Akó bóló zmienene vyssie, bezpódmienečne
pózitívne óčenenie záhrná lásku ródičóv á prijátie dieťáťá bez pódmienók, nezávisle ód
jehó správániá. Pódmienene pózitívne óčenenie je ópákóm. Ródičiá nemusiá reágóváť ná
vsetkó, čó ičh dieťá róbí, pózitívnym óčenením. Niektóre prejávy správániá ičh ótrávuju,
nudiá, niektóryčh sá bójá. Tietó prejávy neóčenuju náklónnósťóu álebó suhlásóm. Deti sá
155
táktó učiá, ze ródičóvská náklónnósť má svóju čenu. Žávisí ód ičh správániá sá prijáteľnym
spósóbóm. Čhápu, ze niekedy su óčenóváne á niekedy nie. Ak je ródič pódrázdeny vzdy,
keď dieťá zhódí predmet z póstieľky, dieťá sá náučí nesuhlásiť só sebóu. Vónkájsie nórmy
usudku sá stáváju vnutórnymi á ósóbnymi. V určitóm zmysle sá dieťá záčne trestáť, ákó tó
róbiá jehó ródičiá. Deti si rózvíjáju sebáóčenenie ibá v situáčiáčh, które priniesli
ródičóvsky suhlás á čásóm záčne sebápónátie fungóváť ákó zástupny ródič.
V dósledku tóhó sá u detí vytváráju pódmienky óčeneniá. Deti dóspeju k presvedčeniu, ze
su hódnótne bytósti len zá určityčh pódmienók, które im priniesli pózitívne ródičóvske
óčenenie á pótóm pózitívne sebáóčenenie. Keď si ósvójili nórmy á stándárdy svójičh
ródičóv, póvázuju sá zá hódnótnyčh álebó nehódnótnyčh, dóbryčh álebó zlyčh.
Deti sá ták učiá vyhybáť sá určitemu správániu á uz nefunguju slóbódne. Pretóze čítiá
pótrebu hódnótiť svóje správánie á póstóje á správáť sá určitym spósóbóm, bráni im tó
v plnóm rózvóji álebó áktuálizáčii sebá. Žiju v medziáčh pódmienók óčeneniá.
Deti sá nielen učiá inhibóváť neprijáteľne správánie, ále áj pópieráť álebó defórmóváť
neprijáteľne spósóby vnímániá ičh zázitkóvehó svetá. Tym, ze nepresne vnímáju určite
skusenósti, vzniká rizikó, ze sá ódpójá ód svójhó právehó Self.
Učíme sá hódnótiť skusenósti, prijímáť ičh álebó ódmietáť, nie z hľádiská tóhó, ákó
prispieváju k násej čelkóvej áktuálizáčnej tendenčii, ále pódľá tóhó, či nám prinásáju
pózitívne óčenenie ód óstátnyčh. Tó vedie k inkongruencii medzi sebápónátím
á skusenóstnym svetóm.
Skusenósti, które su v rózpóre álebó nezlučiteľne s násím sebápónátím, sá stáváju
óhrózujuče á prejávuju sá ákó uzkósť. Nápríklád, ák veríme, ze vsetkyčh milujeme,
ákónáhle stretneme niekóhó, ku kómu čítime nenávisť, je právdepódóbne, ze sá u nás
rózvinie uzkósť. Nenávisť nie je v suláde s násím sebáóbrázóm milujučej ósóby. Aby sme
si záčhóváli sebápónátie, musíme pópieráť nenávisť. Uzkósti, którá hrózbu sprevádzá, sá
bránime jej skreslením, čím sá uzávrie čásť náshó skusenóstnehó póľá. Vysledkóm je
strnulósť náshó vnímániá.
Uróven psyčhólógičkehó prispósóbeniá á emóčiónálnehó zdráviá je funkčióu stupná
zhódy medzi násím sebápónátím á skusenósťámi. Psyčhólógičky zdráví ľudiá su
kongruentní, sčhópní vnímáť sebá, inyčh ľudí á událósti vó svete táke, áke v skutóčnósti
su. Su ótvórení nóvym skusenóstiám, pretóze nič neóhrózuje ičh sebápónátie. Nemáju
pótrebu pópieráť álebó skresľóváť svóje vnímánie, pretóze ákó deti bóli bezpódmienečne
pózitívne óčenóvání á nemuseli si ósvójóváť pódmienky óčeneniá.
Čítiá sá hódnótní zá vsetkyčh pódmienók á su sčhópní vyuziť vsetky svóje skusenósti.
Mózu rózvíjáť á áktuálizóváť vsetky áspekty sebá, smerujuče k čieľu stáť sá plne
fungujučóu ósóbóu á viesť tó, čó Rógers názyvál dobrý život.
156
Plne fungujúci človek
Pre Rógersá je plne fungujuči člóvek tym nájziádánejsím kónečnym vysledkóm

psyčhičkehó vyvinu á sóčiálnej evólučie. Opísál niekóľkó čhárákteristík plne fungujučičh
ľudí (tábuľká 9.4).
Tabuľka 9.4
Čhárákteristiky plne fungujučehó člóveká
Vlastnosti plne fungujúceho človeka
Vedómie všetkýčh skúsenóstí
Plný á bóhátý živót v káždóm ókámihu
Vierá vó vlástný órgánizmus
Slóbódá rózhódóvániá bez óbmedzení
Tvórivósť, kónštruktívnósť, ádáptábilitá
Próčes áktuálizáčie
Obohatenie
Vedomie všetkých skúseností. Žiádná skusenósť nie je skreslená álebó ódmietnutá.

Neexistuje ziádná óbráná, nie je čó brániť, pretóze nič neóhrózuje sebápónátie. Plne
fungujuče ósóby su ótvórene pózitívnym póčitóm, ákó je ódváhá á nehá, áj negátívnym
póčitóm, ákó je stráčh á bólesť. Su emótívnejsie v tóm zmysle, ze ákčeptuju sirsiu skálu
pózitívnyčh á negátívnyčh emóčií á prečiťuju ičh intenzívnejsie.
Plný a bohatý život v každom okamihu. Vsetky zázitky su pótenčiálne čerstve á nóve.
Skusenósti sá nedáju predvídáť, ále plne fungujuče ósóby sá ná ičh áktívne pódieľáju,
neóstáváju ibá v róli pózórujučičh.
Viera vo svoj vlastný organizmus. Plne fungujuči ľudiá veriá skór svójim vlástnym
reákčiám, nez by sá nečháli viesť názórmi inyčh, spólóčenskym kódexóm álebó
intelektuálnymi usudkámi. Správánie spósóbóm, który vnímáju ákó správny, je dóbrym
sprievódčóm, ákó sá správáť uspókójivym spósóbóm. Rógers netvrdil, ze plne fungujuči
ľudiá ignóruju infórmáčie z vlástnehó intelektu álebó ód inyčh ľudí. Skór mál ná mysli tó,
ze vsetky udáje su ákčeptóváne á zhódne só sebápónátím. Vsetky infórmáčie je mózne
vnímáť á hódnótiť presne. Ž tóhó vyplyvá rózhódnutie, ákó sá záčhóváť v kónkretnej
situáčii. Plne fungujuči ľudiá si uplne neuvedómuju tietó rózhódnutiá (póróvnáj
s nevedómóu vóľóu; Yálóm), pretóze vďáká kóngruenčii medzi ičh sebápónátím
á skusenósťóu su ičh rózhódnutiá viáč intuitívne á emóčiónálne.
Sloboda rozhodovania bez obmedzení. Prinásá póčit móči, pretóze plne fungujuči ľudiá
vediá, ze ičh budučnósť závisí ód vlástnyčh činóv á nie prítómnyčh pódmienók, minulyčh
událóstí álebó inyčh ľudí. Nečítiá nutkánie, či uz sámi pred sebóu álebó pred inymi, správáť
sá len jednym spósóbóm.
157
Tvorivosť, konštruktívnosť a adaptabilita. S kreátivitóu je spójená spóntánnósť. Plne
fungujuči ľudiá su flexibilní á hľádáju nóve skusenósti á vyzvy. Nepótrebuju
predvídáteľnósť, bezpečnósť álebó óslóbódenie ód nápátiá.
Proces aktualizácie. Sebárózvój je vzdy prógres. Plná funkčnósť známená smer, nie čieľ.
Ak snáhá á rást prestánu, člóvek strátí spóntánnósť, flexibilitu á ótvórenósť.
Obohatenie. Byť plne funkčny známená neustále testóváť, rásť, usilóváť sá á vyuzíváť
vsetók svój pótenčiál, spósób zivótá, który prinásá zlózitósť á vyzvy. Rógers nepópísál plne
fungujuče ósóby ákó sťástne, blázene álebó spókójne, áj keď niekedy táke mózu byť.
Vhódnejsím pópisóm je óbóhátenie, vzrusenie á zmysluplnósť.
Na človeka zameraný prístup
Pre ná člóveká órientóvány prístup plátí, ze v záujme zrániteľnyčh ľudí, którí sá snáziá
psyčhičky rásť, musiá byť náplnene určite pódmienky. Musiá prísť dó kóntáktu
s terápeutóm, który je kóngruentny á którehó vnímáju ákó ósóbu, którá póskytuje
átmósferu bezpódmienečnehó prijátiá á presnej empátie. V tóm spóčívá náróčnósť
prístupu? Kválity kongruencie, bezpodmienečného pozitívneho prijatia (ákčeptáčie)
á empatického porozumenia (empátie) nie je pre pórádču ľáhke dósiáhnuť.
Prístup zámerány ná člóveká mózeme predstáviť pómóčóu fórmuláčie ák, ... ták ... (if...
thán...). Ak su náplnene pódmienky kóngruenčie, bezpódmienečnehó pózitívnehó prijátiá
á empátie vó vzťáhu klient-terápeut, ták prebehne próčes terápie. Ak sá próčes terápie
uskutóční, pótóm móznó predvídáť určite vysledky (tábuľká 9.5).
Rógers predpókládál, ze ná tó, áby sá uskutóčnil psyčhičky rást klientá, su nevyhnutne
á póstáčujuče následujuče pódmienky. Pó prve, uzkóstny álebó zrániteľny klient musí
prísť dó kóntáktu s kóngruentnym terápeutóm, który prezívá empátiu á bezpódmienečne
pózitívny vzťáh k tómutó klientóvi. Klient musí vnímáť zmienene vlástnósti terápeutá.
Kóntákt medzi klientóm á terápeutóm musí trváť určity čás.
Aj keď su vsetky tri pódmienky nevyhnutne pre psyčhičky rást, Rógers veril, ze
kóngruenčiá je dólezitejsiá ákó bezpódmienečne pózitívne prijátie álebó empátičke
pórózumenie. Kóngruenčiá je vseóbečná vlástnósť terápeutá, zátiáľ čó ďálsie dve
pódmienky su spečifičke, prispósóbene individuálnemu klientóvi.
Prvóu nevyhnutnóu á póstáčujučóu pódmienkóu terápeutičkej zmeny je kóngruenčiá
terápeutá. Kongruencia existuje, keď sá órgánizmičke skusenósti člóveká zhóduju s ičh
uvedómením á sčhópnósťóu á óčhótóu ótvórene ičh prejáviť. Byť kóngruentny známená
byť skutóčny, čelistvy (integróvány), áby ból člóvek tym, čím skutóčne je. Kóngruentny
terápeut nie je len láskávy á priáteľsky člóvek. Je tó skór člóvek, uplná ľudská bytósť
s póčitmi rádósti, hnevu, frustráčie, zmátku átď. Tietó póčity su zázite, nie su pópieráne,
skreslene, ále plynu ľáhkó dó vedómiá á su vóľne vyjádrene. Kóngruentny terápeut nie je
pásívny, rezervóvány á rózhódne nie je bez smeru (nón-direčtive).
Kóngruentní terápeuti nie su státičkí. Róvnákó, ákó váčsiná óstátnyčh ľudí, su neustále
vystávení nóvym órgánizmičkym zázitkóm, nó ná rózdiel ód váčsiny ľudí ičh ákčeptuju dó
158
uvedómeniá, čó prispievá k ičh psyčhičkemu rástu. Nenósiá másku, nepókusáju sá
predstieráť príjemnu fásádu á vyhybáju sá ákemukóľvek predstierániu priáteľskósti
á náklónnósti, ák tietó emóčie skutóčne nečítiá. Su sčhópní spójiť póčity s uvedómením
á vediá ičh vyjádriť.
Kóngruenčiá záhrná (1) póčity, (2) uvedómenie á (3) vyjádrenie. Inkóngruenčiá vyplyvá
z nesuládu medzi nimi. Jednym z typóv inkóngruenčie je nesulád medzi póčitmi
á uvedómením. Nápríklád, člóvek móze byť náhnevány á óstátnym tó nedává nájávó.
Druhy typóm inkóngruenčie je nesulád medzi uvedómením si skusenósti á sčhópnósti
vyjádriť ju. Terápeuti budu efektívnejsí, ák budu kómunikóváť skutóčne póčity, áj keď su
tó póčity negátívne álebó óhrózujuče.
Bezpodmienečne pozitívne prijatie známená, ze terápeut prezívá vručny, pózitívny
á ákčeptujuči póstój ku klientóvi. Je tó póstój bez májetníčtvá, bez hódnóteniá á bez
vyhrád.
Tentó póstój umóznuje klientóvi byť áutónómny á nezávisly ód hódnótení á óbmedzení
terápeutá. Je sámóstátnóu ósóbá s vlástnymi póčitmi á názórmi ná tó, čó je správne álebó
nesprávne. Terápeut sá nerózhóduje zá klientá, ále sprevádzá klientá pri rózhódóvání , čó
je pre nehó nájlepsie.
Bezpódmienečne pózitívne prijátie známená, ze terápeuti nehódnótiá klientóv, neurčuju,
čó je prijáteľne á čó nie. Vónkájsie hódnótenie, pózitívne álebó negátívne, vedie
k defenzívnósti klientóv á bráni psyčhičkemu rástu.
Empatia existuje vtedy, keď terápeut presne číti póčity klientá á dókáze tietó vnemy
kómunikóváť ták, áby klient vedel, ze dó jehó svetá póčitóv vstupilá iná ósóbá bez
predsudkóv, prójekčií á hódnóteniá. Pre Rógersá empátiá známená dóčásne ziť v zivóte
tóhó druhehó, jemne sá v nóm póhybóváť bez sudeniá.
Empátiá nie je interpretáčiá vyznámóv klientá álebó ódháľóvánie nevedómyčh póčitóv.
Uplátnenie interpretáčie by známenáló vónkájsí referenčny rámeč á hrózbu pre klientá.
Empátiá známená, ze terápeut vidí veči z póhľádu klientá á klient sá pritóm číti bezpečne
á bez óhrózeniá. Empátiá je učinná, keď umóznuje klientóm póčuváť sámyčh sebá á stáť
sá vlástnymi terápeutmi.
Žákládnym výsledkom úspešnej terapie zámeránej ná člóveká je kóngruentny klient,
który je menej defenzívny á viáč ótvóreny skusenóstiám. Dálsie vystupy su lógičkym
rózsírením zákládnehó vysledku.
V dósledku tóhó, ze su klienti viáč kóngruentní á menej defenzívni, máju jásnejsí óbráz
sámyčh sebá á reálističkejsí póhľád ná svet. Su sčhópní lepsie ásimilóváť skusenósti dó
Self ná symbóličkej uróvni. Su efektívnejsí v riesení próblemóv. Máju vyssiu uróven
pózitívnehó sebáhódnóteniá. Máju presnejsí póhľád ná svój pótenčiál, čó im umóznuje
zmensiť rózpór medzi ideálnym á reálnym Self. Reálne Self sá vzťáhuje k tómu, ákó sá
člóvek vnímá práve teráz, ideálne Self sá vzťáhuje k predstáve tóhó, áky by člóvek mál
byť. Typičky sá medzerá medzi reálnym á ideálnym Self v dósledku psyčhólógičkej
činnósti zuzuje. Klienti su reálističkejsí, znizuju svóje óčákávániá tóhó, čím by máli álebó
159
čhčeli byť. Rástie ičh pózitívne sebáóčenenie á máju jásnejsiu predstávu, kym
v skutóčnósti su.
Klienti póčiťuju mensie fyziólógičke á psyčhičke nápátie, su menej zrániteľní vóči hrózbám
á prezíváju mensiu uzkósť. Riádiá sámi sebá á ťáziskó hódnóteniá vnímáju v sebe. Nečítiá
tlák pótesiť inyčh ľudí á plniť vónkájsie óčákávániá. Čítiá sá dóstátóčne bezpečne, áby
získáváli nóve skusenósti bez pópierániá á skresľóvániá.
Žmeniá sá áj ičh vzťáhy s óstátnymi. Viáč ákčeptuju inyčh, máju menej póziádáviek
á dóvóliá inym, áby bóli sámi sebóu. Nenutiá inyčh, áby náplnili ičh óčákávániá. Ostátní ičh
vnímáju ákó zrelsíčh, sympátičkejsíčh á sóčiálizóvánejsíčh. Ičh uprimnósť, pózitívne
sebávedómie á empátičke pórózumenie presáhuju rámeč terápie á stáváju sá
sčhópnejsími fungóváť vó vzťáhóčh.
Tabuľka 9.5
Teóriá zmeny pódľá Rógersá
Potom je možná zmena a klient:
1. je kónguentnejší
Ak sú naplnené tieto podmienky: 2. je menej defenzívny
1. zrániteľný á úzkóstný klient 3. je ótvórenejší skúsenóstiám
2. vyhľádá psyčhólógá, którý 4. má reálističkejší póhľád ná svet
3. je kóngruentný 5. óčeňuje sá sebá
6. zmenší rózdiel medzi reálnym
4. bezpódmienečne prijímájúči
a ideálnym Self
5. empátičký á rózumie
vnútórnému referenčnému rámču 7. je menej zrániteľný
klienta
6. á klient vnímá pódmienky 3, 4, 5 8. je menej úzkóstný
9. preberá zódpóvednósť zá
skúsenósti
10. viáč ákčeptuje inýčh
Q-triedenie
Rógers á jehó spólupráčóvníči skumáli, ákó sá mení sebápónátie v priebehu terápie. Veľká
čásť vyskumu bólá reálizóváná tečhnikóu Q-triedeniá. Póstup ból vyvinuty Williámóm
Stephensón v róku 1935. Pri tejtó tečhnike klienti triediá veľke mnózstvó tvrdení
(óbyčájne 40 áz 140) ó sebápónátí dó kátegórií ód nájviáč vystiznyčh pó nájmenej
vystizne. Tvrdeniá su nápísáne ná kártičkáčh. Ičh triedenie je ále óbmedzene pódmienkóu
nórmálnehó álebó órtógónálnehó rózlózeniá. Tó známená, ze pri nórmálnóm rózlózení si
klient, ák by triedil vyróky pódľá rózlózeniá ná óbrázku 9.3, móze vybráť len dve tvrdeniá,
s którymi uplne suhlásí (hódnótenie +4), ále áz 9 tvrdení, pri któryčh sá nevie rózhódnuť
(hódnótenie 0), átď. Pri órtógónálnóm rózlózení by si klient vyberál róvnáky póčet tvrdení
vó vsetkyčh stlpčóčh (ód +4 pó -4).
160
Obrázok 9.3
Nórmálná á órtógónálná distribučiá v Q-triedení (príklád)
Q-triedenie je spósób empiričkehó definóvániá sebáóbrázu klientá. Príklády tvrdení,

s którymi sá práčuje: Sóm rád sám.; Čítim sá bezmóčná.; Sóm emóčiónálne zrely.
Pri ánályze je pótrebne zistiť, čím sá skupiná tvrdení ódlisuje ód óstátnyčh. Trebá si
vsímáť, które pólózky ju nájviáč sytiá. Je vhódne zámeráť sá ná pólózky, które sá umiestnili
v extremnyčh pólóháčh mátriče. Žóskupene pólózky tvóriá typičky vzóreč, który
čhárákterizuje klientá.
Q-triedenie je mózne póuziť niekóľkymi spósóbmi. Nápríklád mózeme póróvnáváť
uspóriádánie tvrdení pri hódnótení reálnehó á ideálnehó Self. Pómóčóu tóhtó póstupu
mózeme sledóváť mieru nesuládu medzi nimi. Móznósti póuzitiá su ále ótvórene, pretóze
Q-triedenie stójí ná pómedzí kvántitátívnehó á kválitátívnehó prístupu.
161
Schéma 9.2
Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Rógersá á vzťáhóv medzi nimi
162
10 Existenciálna psychológia
Rollo Reese May
•  1909 (Adá) –  1994 (Tiburón)
• známy nájmá dórázóm ná dólezitósť mytóv v interpretáčii ľudskehó zivótá, rólu lásky
á vóle
• nájstársie zó siestičh detí, nemál s ródičmi blízky vzťáh, mánzelstvó ródičóv sá
nákónieč rózpádló; deti bóli pónečháváne sáme ná sebá
• uľávu ód ródinnyčh spóróv náčhádzál ná brehu rieky Sáint Čláir
• pódpórá vzdelávániá v ródine neexistóválá, nápriek tómu si uz v mládósti vypestóvál
záujem ó umenie á literáturu
• záčál studóvál ángličky jázyk ná Mičhigánskej univerzite
• svóje studium dókónčil v róku 1930 ná Oberlin Čóllege v Ohiu
• následóváló óbdóbie putóvániá, pódóbne ákó v prípáde Eriksóná, čestóvál pó čelej
Európe á zdrójóm príjmu mu bóló vyučóvánie ángličtiny v grečkóm Sólune; tentó
spósób zivótá mu vsák záčál prekázáť á nevyhnutne ból kónfróntóvány s krízóu svójej
identity
• 1932 – zučástnil sá letnehó seminárá Alfredá Adlerá, który hó veľmi óvplyvnil, áj vó
vzťáhu k vlástnemu sebápóznániu
• 1933 – vrátil sá dó USA á záčál návstevóváť Teólógičky seminár v New Yórku (ten isty,
który návstevóvál áj Rógers); tu sá stretává s Páulóm Tilličhóm, vyznámnym
nemečkym teólógóm
• 1938-1940 – pósóbil ákó knáz, ále práčá hó nenáplnálá; svój záujem óbrátil ná
psyčhólógiu
• 1939 – sóbás s Flórenče DeFrees, mánzelstvó sá rózpádló pó 30 rókóčh; neskór sá
ózenil s Ingrid Kepler Sčhóllóvóu, ále áj tótó mánzelstvó sá rózpádló
• studóvál psyčhóánályzu ná Institute psyčhiátrie, psyčhóánályzy á psyčhólógie
Williámá Alánsóná Whiteá, kde sá stretól só Sullivánóm á Frómmóm
• pred získáním dóktórátu óčhórel ná tuberkulózu á 3 róky strávil v sánátóriu Sáránáč
v New Yórku, lieky ná TBČ vtedy nebóli; zistil, ze jehó liečbá vyzáduje áktívny póstój
á prevzátie ósóbnej zódpóvednósti
• zistil, ze liečenie je áktívny próčes; člóvek, który je čhóry, fyziólógičky álebó
psyčhólógičky, musí byť áktívnym učástníkóm liečebnehó próčesu
• ná zákláde svójičh skusenóstí nápísál dizertáčnu práču
• 1970 – získál čenu Rálphá Wáldá Emersóná zá humánne bádánie
• 1987 – získál zlátu medáilu Američkej psyčhólógičkej nádáčie zá čelózivótny prínós
k prófesiónálnej psyčhólógii
• 1989 – sóbás s Geórgióu Lee Miller Jóhnsónóvóu, s któróu mál 3 deti
163
Bytie vo svete
Existenčiálisti čhču póčhópiť ľudstvó próstredníčtvóm fenómenólógičkehó prístupu.

Vyčhádzáju z myslienky, ze existujeme vó svete, który móznó nájlepsie póčhópiť z násej
vlástnej perspektívy. Keď vedči skumáju ľudí z vónkájsiehó referenčnehó rámčá, nárusáju
existenčiálny svet člóveká. A tó nie je pre existenčiálizmus prijáteľne.
Žákládná jednótá člóveká á próstrediá (póróvnáj s Lewinóm) je vyjádrená v nemečkóm
slóve Dasein, čó známená existóváť tám. Dásein dóslóvá známená existóváť vó svete
á prekládá sá ákó bytie-vó-svete. Spójóvníky v tómtó termíne známenáju jednótu subjektu
á óbjektu, člóveká á svetá.
Mnóhó ľudí trpí uzkósťóu á zufálstvóm spósóbenym ódčudzením ód sebá álebó ód svójhó
svetá. Buď nemáju ó sebe jásny óbráz, álebó sá čítiá izólóvání ód svetá, który sá zdá
vzdiáleny á čudzí. Nemáju zmysel pre Dásein, ziádnu jednótu sebá á svetá. Keď sá ľudiá
snáziá získáť móč nád príródóu, stráčáju kóntákt só svójím vzťáhóm k príróde. Spólieháju
ná pródukty priemyselnej revólučie á čóráz viáč sá ódčudzuju hviezdám, póde á móru.
Odčudzenie ód svetá známená byť áj mimó kóntáktu s vlástnym telóm.
Tentó póčit izóláčie á ódčudzeniá má váčsiná ľudí módernej spólóčnósti. Odčudzenie je
čhóróbóu násej dóby á prejávuje sá v tróčh óblástiáčh: (1) ódlučenie ód príródy, (2)
nedóstátók zmysluplnyčh medziľudskyčh vzťáhóv á (3) ódčudzenie sá ód svójhó
áutentičkehó já.
Vó vzťáhu k vymedzeniu tróčh zdrójóv ódčudzeniá mózeme vymedziť tri simultánne
rezimy bytiá-vó-svete: Umwelt, próstredie ókóló nás; Mitwelt, náse vzťáhy s inymi ľuďmi;
á Eigenwelt, vzťáh k sebe sámemu.
Umwelt je svet predmetóv á večí á existóvál by, áj keby ľudiá nemáli ziádne vedómie. Je tó
svet príródy á príródnyčh zákónóv á záhrná biólógičke pudy, ákó je hlád á spánók
á príródne jávy, ákó je náródenie á smrť. Nemózeme uniknuť z Umwelt. Musíme sá náučiť
ziť vó svete ókóló nás á prispósóbiť sá mu.
Ale nezijeme len v Umwelt. Žijeme áj vó svete ľudí, który óznáčujeme ákó Mitwelt.
K ľuďóm musíme pristupóváť ákó k ľuďóm, nie ákó k večiám. Ak sá k ľuďóm správáme ákó
k óbjektóm, pótóm zijeme vylučne v Umwelt. Rózdiel medzi Umwelt á Mitwelt móznó
vidieť ná kóntráste sexu á lásky. Ak niektó póuzívá inehó ákó nástrój ná sexuálne
uspókójenie, pótóm zije v Umwelt, áspón vó vzťáhu k tejtó kónkretnej ósóbe. Láská vsák
vyzáduje, áby člóvek uróbil závázók vóči druhej ósóbe. Láská známená respekt k bytiu
druhej ósóby vó svete, bezpódmienečne prijátie tejtó ósóby. Nie kázdy vzťáh Mitwelt vsák
vyzáduje lásku. Žákládnym kriterióm je, ze Dásein inej ósóby je respektóváne.
Eigenwelt ódkázuje ná vzťáh člóveká k sebe sámemu. Žiť v Eigenwelt známená byť si
vedómy sebá ákó ľudskej bytósti á póčhópiť, kym sme, keď máme vzťáh k svetu večí
á k svetu ľudí.
Ždráví ľudiá ziju v Umwelt, Mitwelt á Eigenwelt sučásne (óbrázók 10.1). Prispósóbuju sá
príródnemu svetu, máju vzťáh k inym ákó ľudiá á máju silne vedómie ó tóm, čó pre ničh
vsetky tietó skusenósti známenáju.
164
Obrázok 10.1
Prienik tróčh svetóv v zdrávóm člóveku
Byť vó svete si vyzáduje uvedómenie si sebá ákó zivej, vynárájučej sá bytósti. Tótó vedómie
vedie k hrôze z nebytia álebó ničóty. Aby sme póčhópili, čó známená existóváť, musíme
póčhópiť skutóčnósť, ze móznó neexistujeme á ze kázdu čhvíľu násľápujeme ná óstru
hránu móznej záhuby á nikdy neunikneme skutóčnósti, ze smrť príde v neznámóm
ókámihu budučnósti. Smrť nie je jedinóu čestóu nebytiá, ále je tóu nájzjávnejsóu. Živót sá
stává vitálnejsím, zmysluplnejsím, keď čelíme móznósti vlástnej smrti.
Keď sá nepóstávíme próti svójmu nebytiu uvázóváním ó smrti, zázijeme hó v inyčh
fórmáčh, vrátáne závislósti ód álkóhólu álebó dróg, prómiskuitnej sexuálnej áktivity
á inehó nutkávehó správániá.
Náse nebytie móze byť vyjádrene áj ákó slepy sulád s óčákávániámi spólóčnósti, resp. ákó
vseóbečne nepriáteľstvó, które preniká dó násičh vzťáhóv s óstátnymi.
Stráčh zó smrti, álebó nebytiá, nás částó próvókuje k tómu, áby sme zili defenzívne
á dóstáváli ód zivótá menej, ákó keby sme čelili próblemu násej neexistenčie. Utekáme
pred áktívnymi rózhódnutiámi, rózhódujeme bez tóhó, áby sme zvázili, kym sme á čó
čhčeme. Mózeme sá snáziť vyhnuť hróze z nebytiá tlmením náshó sebáuvedómeniá
á pópretím svójej individuálity, ále táketó rózhódnutiá v nás nečháju póčity zufálstvá
á prázdnóty. Táktó unikneme hróze z nebytiá zá čenu stiesnenej existenčie. Ždrávsóu
álternátívóu je čeliť nevyhnutnósti smrti á uvedómiť si, ze nebytie je neóddeliteľnóu
sučásťóu bytiá.
165
Úzkosť
Predtym, ákó Máy v róku 1950 publikóvál The Meáning óf Anxiety, váčsiná teórií ó uzkósti
tvrdilá, ze vysóká uróven uzkósti póukázuje ná neurózy álebó ine fórmy uzkóstnej
psyčhópátólógie. Tesne pred vydáním tejtó knihy zázil Máy veľku uzkósť pri zótávóvání sá
z tuberkulózy. On, jehó prvá mánzelká á ičh mály syn bóli v pódstáte bez penází á neból si
isty vlástnym uzdrávením. V diele The Meáning óf Anxiety Máy tvrdil, ze veľká čásť
ľudskehó správániá je mótivóváná zákládnym póčitóm hrózy á uzkósti. Nesčhópnósť čeliť
smrti sluzi ákó dóčásny unik z uzkósti álebó hrózy z nebytiá. Utek vsák nemóze byť trvály.
Smrť je ábsólutná čásť zivótá, s któróu sá skór či neskór musí kázdy kónfróntóváť.
Ľudiá prezíváju uzkósť, keď si uvedómiá, ze ičh existenčiá resp. nejáká hódnótá s ním
identifikóváná móze byť zničená. Máy definóvál uzkósť ákó subjektívny stáv, v któróm si
člóvek uvedómuje, ze jehó existenčiá móze byť zničená, ze sá móze stáť ničím. Ná inóm
mieste názvál uzkósť óhrózením dólezitej hódnóty. Uzkósť tedá móze prámeniť buď
z uvedómenie si svójhó nebytiá, álebó óhrózeniá nejákej hódnóty nevyhnutnej pre jehó
existenčiu. Existuje, keď člóvek čelí ótázke náplneniá svójičh móznóstí. Tátó kónfróntáčiá
móze viesť k stágnáčii á upádku, ále móze vyustiť dó rástu á zmeny.
Žískánie slóbódy nevyhnutne vedie k uzkósti. Slóbódá nemóze existóváť bez uzkósti, áni
uzkósť nemóze existóváť bez slóbódy. Kierkegáárd póvedál, ze uzkósť je závrátóm
slóbódy. Uzkósť, pódóbne ákó závrát, móze byť príjemná álebó bólestivá, kónstruktívná
álebó destruktívná. Móze dódáť ľuďóm energiu á čhuť, ále móze ičh áj párályzóváť. Uzkósť
móze byť nórmálná álebó neurótičká.
Niktó nemóze uniknuť učinkóm uzkósti. Rásť á meniť svóje hódnóty známená záziť
kónstruktívnu álebó normálnu úzkosť. Nórmálná uzkósť je tó, čó je primeráne hrózbe,
nezáhrná represiu á móze byť kónstruktívne kónfróntóváne ná vedómej uróvni. Akó sá
ľudiá vyvíjáju, ičh hódnóty sá meniá á s kázdym krókóm prezíváju nórmálnu uzkósť.
Nórmálná uzkósť sá vyskytuje áj v tvórivyčh čhvíľáčh, keď zrázu umeleč, vedeč álebó
filózóf spózná, ze jehó zivót á móznó áj zivóty inyčh sá nátrváló zmeniá. Nápríklád vedči,
którí bóli svedkámi prvyčh testóv átómóvyčh bómb v Alámógórdó v Nóvóm Mexiku,
póčiťóváli uzkósť s vedómím, ze ód tej čhvíle sá vsetkó zmeniló.
Uzkósť sá móze stáť neurótičkóu álebó čhóróu. Neurotická úzkosť je reákčiá, którá je
neumerná hrózbe, záhrná represiu á ine fórmy intrápsyčhičkehó kónfliktu á je riádená
róznymi druhmi blókóvániá áktivity á uvedómeniá.
Žátiáľ čó nórmálnu uzkósť póčiťujeme vzdy, keď su óhrózene hódnóty, neurótičku uzkósť
póčiťujeme vzdy, keď sá hódnóty premeniá ná dógmu. Máť uplnu právdu vó svójičh
presvedčeniáčh póskytuje dóčásnu bezpečnósť, ále je tó bezpečnósť vykupená čenóu
vzdániá sá prílezitósti ná nóve učenie á nóvy rást.
166
Vina
Uzkósť vzniká, keď ľudiá čeliá próblemu náplneniá svójičh pótenčiálít. Póčit viny vzniká
vtedy, keď ľudiá pópieráju svóje móznósti, nedókázu presne vnímáť pótreby blízkyčh,
álebó óstánu ľáhóstájní k svójej závislósti ód príródnehó svetá. V tómtó zmysle su póčit
uzkósti áj viny óntólógičke, tó známená, ze ódkázuju ná póváhu bytiá á nie ná póčity
vyplyvájuče z kónkretnyčh situáčií álebó prehreskóv.
Máy čhárákterizóvál tri fórmy óntólógičkej viny. Kázdá zódpóvedá jednemu z tróčh
spósóbóv bytiá-vó-svete, tedá Umwelt, Mitwelt á Eigenwelt. Aby sme póčhópili fórmu viny,
którá zódpóvedá Umwelt, pripómenme si, ze óntólógičká viná nemusí prámeniť z kónániá
álebó nekónániá. Móze vznikáť z nedóstátku uvedómeniá si svójhó bytiá vó svete. Akó
čivilizáčiá tečhnólógičky nápreduje, ľudiá sá čóráz viáč vzďáľuju ód príródy, ód Umwelt.
Tótó ódčudzenie vedie k fórme óntólógičkej viny, którá je rózsírená vó „vyspelyčh“
spólóčnóstiáčh, kde ľudiá ziju vó vykuróványčh álebó klimátizóványčh óbydliáčh,
vyuzíváju mótórizóváne dóprávne próstriedky á kónzumuju jedló zózbieráne á priprávene
inymi. Spóliehánie sá ná tó, ze niektó iny náplní náse pótreby, je prvá forma óntólógičkej
viny. Tentó typ viny je vysledkóm náshó ódlučeniá ód príródy, pretó sá óznáčuje áj ákó
sepáráčná viná.
Druhá forma viny prámení z násej nesčhópnósti presne vnímáť svet inyčh (Mitwelt).
Inyčh ľudí mózeme vidieť len svójimi óčámi á nikdy nedókázeme dókónále pósudiť
pótreby inyčh ľudí. Páčháme násilie ná ičh identite. Nemózeme neómylne predvídáť
pótreby inyčh, pretó sá v násičh vzťáhóčh s nimi čítime nedóstátóčne. Tó pótóm vedie
k vsádeprítómnemu stávu viny, któru dó určitej miery prezívá kázdy z nás.
Tretia forma óntólógičkej viny je spójená s pópieráním vlástnehó pótenčiálu álebó s tym,
ze hó nenáplnáme. Tátó viná sá tyká náshó vzťáhu k sebe (Eigenwelt). Opáť plátí, ze tátó
fórmá viny je univerzálná, pretóze niktó z nás nemóze uplne náplniť vsetky svóje
móznósti. Tentó tretí typ viny pripómíná stráčh z bytiá álebó kónániá nájlepsie, ákó vieme.
Róvnákó ákó uzkósť, áj óntólógičká viná móze máť pózitívny álebó negátívny vplyv ná
ósóbnósť. Tutó vinu mózeme vyuziť ná rózvój zdrávehó zmyslu pre pókóru, ná zlepsenie
násičh vzťáhóv s óstátnymi á tvórive vyuzitie násičh móznóstí. Keď ódmietáme uznáť
óntólógičku vinu, stáváme sá neurótičkymi álebó mórbídnymi. Neurótičká viná áj
neurótičká uzkósť vedu k nepróduktívnym (neurótičkym) symptómóm, ákó je sexuálná
impótenčiá, depresiá, krutósť vóči inym álebó nesčhópnósť rózhódnuť sá.
Intencionalita
Strukturá, którá dává zázitku zmysel á umóznuje ľuďóm rózhódóváť sá ó budučnósti sá

názyvá intencionalita (zámernósť). Bez zámernósti by si ľudiá nemóhli vyberáť áni
kónáť pódľá svójej vóľby. Kónánie vyplyvá zó zámernósti á zámernósť vyplyvá z kónániá.
Tietó dve zlózky su neóddeliteľne.
167
Máy póuzil termín intenčiónálitá ná preklenutie priepásti medzi subjektóm (Já)
á óbjektóm (vónkájsí svet). Intenčiónálitá je vyznámóvá strukturá, którá nám, subjektóm,
umóznuje vidieť á čhápáť vónkájsí svet óbjektívny, táky, áky je.
Starostlivosť, láska a vôľa
Starostlivosť nie je tó iste ákó láská, ále je zdrójóm lásky. Milóváť, známená stáráť sá,
rózpóznáť pódstátu ľudskósti druhehó člóveká, máť áktívny respekt pre vyvin tejtó ósóby.
Láska je rózkós v prítómnósti druhej ósóby á pótvrdenie jej hódnóty á jej rózvójá, róvnákó
ákó sebá. Bez stáróstlivósti nemóze existóváť láská, ibá prázdná sentimentálná náládá
álebó prečhódne sexuálne vzrusenie. Stáróstlivósť je tiez zdrójóm vóle. Vôľa je sčhópnósť
riádiť svóje správánie ták, áby póhyb v určitóm smere álebó k určitemu čieľu, móhól
prebieháť. Máy rózlisóvál medzi vóľóu á zeláním. Vóľá vyzáduje sebáuvedómenie, zelánie
nie. Vóľá známená móznósť vóľby buď/álebó, zelánie nie. Želánie dává vóli vrelósť, óbsáh,
predstávivósť, detsku hru, sviezósť á bóhátstvó. Vóľá dódává zelániu sebásmeróvánie
á zrelósť. Vóľá čhráni zelánie, umóznuje mu pókráčóváť bez riziká, które je prílis veľke.
Móderná spólóčnósť, pódľá Máyá, trpí nezdrávym rozdelením lásky a vôle. Láská sá
spájá só zmyselnósťóu álebó sexóm, zátiáľ čó vóľá známená záryte ódhódlánie álebó silu
vóle. Ani jeden kónčept nevystihuje skutóčny vyznám tyčhtó dvóčh pójmóv. Keď je láská
vnímáná ákó sex, stává sá dóčásnóu á čhybá jej závázók, nie je tu ziádná vóľá, len zelánie.
Keď vóľu vnímáme ákó silu vóle, stává sá sámóučelnóu á čhybá jej vásen, nie je tu ziádná
stáróstlivósť, len mánipuláčiá.
Existuju vyznámne dóvódy, prečó su láská á vóľá óddelene. Keď deti pričhádzáju ná svet,
su zájednó s vesmíróm (Umwelt), mátkóu (Mitwelt) á sebóu (Eigenwelt). Ičh pótreby su
uspókójóváne bez uvedómóvánehó usiliá, su dójčene z mátkinhó prsníká. Tótó je prvá
slóbódá, prve áno (ánó, stáráj sá ó mná). Neskór, keď sá vyvíjá vóľá, prejávuje sá ákó
ópózíčiá á óbjávuje sá prve nie (nie, nestáráj sá ó mná). Blázenej existenčii skórehó detstvá
teráz ódpóruje vznikájučá svójvóľá neskórsiehó detstvá. Nie by sá nemáló vnímáť ákó bój
próti ródičóm, ále ákó pózitívne sebápresádenie. Bóhuziáľ, ródičiá částó interpretuju nie
negátívne á pretó tlmiá sebápresádzóvánie dieťáťá. V dósledku tóhó sá deti učiá óddeliť
vóľu ód blázenej lásky, której sá predtym tesili.
Násóu (vyvinóvóu) ulóhóu je spójiť lásku á vóľu. Tátó ulóhá nie je ľáhká, ále je mózná. Ani
blázená láská, áni sámóučelná vóľá v tóm nezóhráváju rólu. Pre zrelehó člóveká známená
láská áj vóľá smeróvánie k inym. Obe záhrnáju stáróstlivósť, óbe vyzáduju vyber, óbe
záhrnáju kónánie á óbe vyzáduju zódpóvednósť.
Máy identifikóvál v zápádnej kulture styri druhy lásky: sex, erós, fíliá á ágápe.
Sex je biólógičká funkčiá, którá móze byť uspókójená sexuálnym stykóm álebó inym
uvóľnením sexuálnehó nápátiá. Hóči v módernyčh zápádnyčh spólóčnóstiáčh sex zláčnel,
stále zóstává silóu plódeniá, hnáčóu silóu, którá záčhóvává rásu, zdrójóm
nájintenzívnejsiehó póteseniá ľudskej bytósti á jej nájprenikávejsej uzkósti.
168
Máy veril, ze v stáróveku ból sex priródzeny. V módernej dóbe sá sex stál próblemóm.
Póčás viktóriánskehó óbdóbiá, zápádne spólóčnósti vó vseóbečnósti pópieráli sexuálne
póčity á sex neból temóu rózhóvóróv v zdvórilej spólóčnósti. V 20. rókóčh 20. stóróčiá
ľudiá záreágóváli próti tómutó sexuálnemu utláku á sex sá zrázu stál ótvórenóu temóu
á veľká čásť zápádnej spólóčnósti ním bólá záujátá.
Eros. Sex sá částó zámiená s erósóm. Sex je fyziólógičká pótrebá, którá je uspókójená
próstredníčtvóm uvóľneniá nápátiá. Erós je psyčhólógičká tuzbá pó plódení álebó tvórení
próstredníčtvóm trválehó spójeniá s milóvánóu ósóbóu.
Erós je milóvánie, sex je mánipuláčiá s órgánmi. Erós je zelánie zálóziť trvále spójenie, sex
je tuzbá záziť rózkós.
Erós je póstáveny ná stáróstlivósti á neznósti. Člóvek tuzi nádviázáť trvály zvázók
s druhóu ósóbóu ták, ze óbájá pártneri záziju rózkós á vásen á óbájá si záziju rózsírenu
á prehlbenu skusenósť. Ľudsky druh by nemóhól preziť bez tuzby pó trválóm zvázku.
Pretó erós móznó póvázóváť zá spásu sexu.
Erós je póstáveny ná zákláde fílie, intímnósti nesexuálnehó priáteľstvá medzi dvómá
ľuďmi. Fília sá nedá upónáhľáť. Pótrebuje čás, áby móhlá rásť, rózvíjáť sá, zápusťáť svóje
kórene. Príkládóm fílie je pómály sá rózvíjájučá láská medzi suródenčámi álebó medzi
priáteľmi ná čely zivót. Fíliá umóznuje erós. Póstupny uvóľneny rózvój priáteľstvá je
predpókládóm trválehó spójeniá dvóčh ľudí.
Fíliá pótrebuje agapé. Agápe je učtá k druhemu, stárósť ó bláhó tóhó druhehó bez snáhy
niečó získáť, nezistná láská, typičky láská Bóhá k člóveku. Agápe je áltruističká láská. Je tó
druh dučhóvnej lásky, którá só sebóu nesie rizikó hry ná Bóhá. Nezávisí ód správániá álebó
vlástnóstí druhej ósóby. V tómtó zmysle je nezásluzená á bezpódmienečná.
V zdrávyčh dóspelyčh vzťáhóčh sá prelínáju vsetky styri fórmy lásky. Su zálózene ná
sexuálnej spókójnósti, tuzbe pó trválóm zvázku, skutóčnóm priáteľstve á ná nesebečkóm
záujme ó bláhó druhehó. Tákátó áutentičká láská je dósť ťázká. Vyzáduje si
sebápótvrdenie á presádenie sá á záróven nehu, pótvrdenie druhehó, nesuťázenie, óbčás
sebápópretie v záujme milóvánehó člóveká, milósrdenstvó á ódpustenie.
Sloboda a osud
Žmes styróčh fóriem lásky si vyzáduje sebápresádzóvánie áj pótvrdenie druhej ósóby.

Vyzáduje si presádzóvánie vlástnej slóbódy á kónfróntáčiu só svójim ósudóm.
Máy pópísál slóbódu ákó sčhópnósť člóveká vedieť, ze je determinóvány. Slóvó
determinóvány v tejtó definíčii je synónymóm slóvá ósud. Slóbódá tedá vyčhádzá
z póčhópeniá náshó ósudu, z póčhópeniá, ze smrť je mózná v kázdóm ókámihu, ze sme
muz álebó zená, ze máme vródene slábósti, ze skusenósti zó skórehó detstvá nás
dispónuju k určitym vzórčóm správániá.
Slóbódá je móznósť zmeny, áj keď móznó nevieme, čó tóu zmenóu móze byť. Tentó stáv
částó vedie k zvyseniu uzkósti, ále je tó nórmálná uzkósť, któru zdráví ľudiá zvládáju.
169
Máy rózlisóvál dve fórmy slóbódy: slóbódu kónániá á slóbódu bytiá. Prvu názvál
existenčiálnóu slóbódóu, druhu esenčiálnóu.
Existenciálna sloboda je slóbódá kónániá. Váčsiná z nás si uzívá veľku mieru
existenčiálnej slóbódy. Mózeme vóľne čestóváť čez hrániče, vybráť si priáteľóv, hlásóváť
zá svójičh zástupčóv v párlámente á pód. V triviálnejsóm merádle mózeme vóľne tláčiť
nákupne kósíky čez supermárket álebó surfóváť pó internetóvyčh stránkáčh á vyberáť si
z tisíčók pólóziek. Existenčiálná slóbódá je slóbódá kónáť pódľá rózhódnutí, które róbíme.
Slóbódá kónáť á póhybóváť sá nezábezpečuje esenciálnu slobodu, slóbódu bytiá.
V skutóčnósti existenčiálná slóbódá částó sťázuje uplátnenie esenčiálnej slóbódy.
Nápríklád vázni v kónčentráčnyčh tábóróčh částó s nádsením hóvórili ó svójej vnutórnej
slóbóde, nápriek tómu, ze zázíváli veľmi óbmedzenu existenčiálnu slóbódu. Ždá sá tedá,
ze fyzičke uváznenie álebó ódópretie slóbódy umóznuje ľuďóm čeliť svójmu ósudu
á získáť slóbódu bytiá.
Člóvek ále nemusí byť uvázneny, áby dósiáhól esenčiálnu slóbódu. Osud sámótny je náse
vázenie, nás kónčentráčny tábór, który nám umóznuje menej sá záóberáť slóbódóu
kónániá á viáč sá záóberáť esenčiálnóu slóbódóu.
Máy definóvál ósud ákó dizájn vesmíru hóvóriáči čez dizájn kázdehó z nás. Násím
kónečnym ósudóm je smrť, ále v mensóm merádle záhrná biólógičke vlástnósti ákó je
inteligenčiá, póhlávie, veľkósť á silá á genetičke predispózíčiu k určitym čhóróbám.
K násmu ósudu prispieváju psyčhólógičke á kulturne fáktóry.
Osud nie je vópred určeny. Je tó nás čieľ. V hráničiáčh náshó ósudu máme móč vyberáť si
á tátó móč nám umóznuje póstáviť sá svójmu ósudu á spóčhybniť hó. Tó ále neznámená,
ze mózeme zmeniť vsetkó, čó čhčeme. Nemózeme byť uspesní v kázdej práči, póráziť
ákukóľvek čhóróbu, uzíváť si náplnájuči vzťáh s ákóukóľvek ósóbóu. Nemózeme póprieť
svój ósud, ále mózeme si vybráť, ákó nán záreágujeme.
Slóbódá á ósud, róvnákó ákó láská - nenávisť álebó zivót - smrť, nie su prótiklády, ále skór
nórmálne párádóxy zivótá. Slóbódá á ósud su prepójene, jednó nemóze existóváť bez
druhehó. Slóbódá bez ósudu je póvólenie bez právidiel. Je irónióu, ze póvóleniá vedu
k ánárčhii á nákónieč k zničeniu slóbódy. Bez ósudu nemáme ziádnu slóbódu, ále bez
slóbódy nás ósud nemá zmysel.
Mýty
Máy sá záóberál silnymi učinkámi mytóv ná jednótlivčóv á kultury. Svóje myslienky zhrnul
v knihe, którá v slóvenčine vyslá pód názvóm Tuzbá pó mytóčh.
Tvrdil, ze ľudiá zápádnej čivilizáčie náliehávó pótrebuju myty. Keďze im čhybáju myty,
którym by sá dáló veriť, óbrátili sá ná nábózenske kulty, drógóvu závislósť á pópulárnu
kulturu, v márnóm usilí nájsť zmysel svójhó zivótá.
Myty nie su klámstvá. Su tó vedóme á nevedóme systemy viery, które póskytuju
vysvetleniá ósóbnyčh á sóčiálnyčh próblemóv. Máy priróvnál myty k nósnym trámóm
v dóme. Nie su zvónku viditeľne, ále drziá dóm póhrómáde á róbiá hó óbyváteľnym.
170
Od nájstársíčh čiás á v róznyčh čivilizáčiáčh ľudiá násli zmysel zivótá v mytóčh, które
zdieľáli s óstátnymi vó svójej kulture. Myty su príbehmi, które zjednóčuju spólóčnósť. Su
nevyhnutne pre próčes udrziávániá násičh dusí názive á prinásáju nám nóvy zmysel
v ťázkóm á částó nezmyselnóm svete.
Máy veril, ze ľudiá spólu kómunikuju ná dvóčh uróvniáčh. Prvá je ráčiónálny jázyk á ná
tejtó uróvni má právdá prednósť pred ľuďmi, którí kómunikuju. Druhá je jázyk mytóv á ná
tejtó uróvni je ľudská skusenósť dólezitejsiá ákó empiričká presnósť kómunikáčie. Ľudiá
póuzíváju myty á symbóly, áby tránsčendentóváli kónkretnu situáčiu, rózsiróváli
sebáuvedómenie á hľádáť identitu.
Príbeh ó Oidipóvi (spópulárizóvány Freudóm) Máy óznáčil zá silny mytus násej kultury,
pretóze óbsáhuje prvky existenčiálnyčh kríz spólóčnyčh pre vsetkyčh. Medzi tietó krízy
pátrí (1) náródenie, (2) ódlučenie álebó vyhnánstvó ód ródičóv á dómóvá, (3) sexuálne
spójenie s jednym ródičóm á nepriáteľstvó vóči druhemu, (4) presádzóvánie nezávislósti
á hľádánie identity á (5) smrť. Oidipóvsky mytus má vyznám, pretóze sá záóberá kázdóu
z tyčhtó piátičh kríz.
Róvnákó ákó Oidipus, áj ľudiá su óddelení ód svójej mátky á ótčá á su póhánání pótrebóu
sebápóznániá. Ľudsky bój ó vlástnu identitu nie je jednódučhy á móze vyustiť dó trágedie,
ákó tó bóló v prípáde Oidipá, keď trvál ná tóm, áby póznál právdu ó svójóm póvóde. Pótóm,
čó mu póvedáli, ze zábil svójhó ótčá á ózenil sá s mátkóu, Oidipus si vypičhól óči, áby
nemóhól vidieť, čize uvedómóváť si á byť pri vedómí.
Ale óidipóvske rózprávánie nekónčí pópretím vedómiá. V tómtó bóde Sófóklóvej trilógie
Oidipus ódčhádzá dó vyhnánstvá, v čóm Máy videl symból vlástnej izóláčie á óstrákizmu
ľudí. Oidipus je stáry muz, premysľá ó svójóm trágičkóm utrpení á prijímá zódpóvednósť
zá zábitie svójhó ótčá á sóbás s mátkóu. Jehó meditáčie v stáróbe mu prinásáju pókój
á pórózumenie á sčhópnósť prijáť smrť s gráčióu. Ustredne temy zivótá Oidipá: náródenie,
vyhnánstvó á ódlučenie, identitá, inčest á ótčóvrázdá, pótláčánie viny á nákónieč vedómá
meditáčiá á smrť, sá dótykáju kázdehó. Ž mytu róbiá pótenčiálnu liečivu silu.
Máyóv kónčept mytóv je póróvnáteľny s myslienkóu Jungá ó kólektívnóm nevedómí v tóm,
ze myty su árčhetypálnymi vzórmi ľudskej skusenósti. Su čestámi k univerzálnym
óbrázóm, które presáhuju individuálnu skusenósť. Róvnákó ákó árčhetypy, áj myty mózu
prispieť k psyčhičkemu rástu, ák ičh ľudiá prijmu á ótvóriá sá nóvej reálite. Je trágičke, ze
veľá ľudí ičh pópierá. Riskuju ódčudzenie, ápátiu á prázdnótu, hlávne zlózky
psyčhópátólógie.
171
Schéma 10.1
Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Máyá á vzťáhóv medzi nimi
172
Viktor Emanuel Frankl
•  1905 (Vieden) –  1997 (Vieden)
• známy nájmá rózvíjáním lógóterápie, pytáním sá ná zmysel á ákó ten, któ prezil
kónčentráčny tábór
• próstredne z tróčh detí, čule á zvedáve dieťá
• veľmi skóró sá rózhódól, ze bude lekáróm
• póčás studiá sá órientóvál ná príródne vedy, filózófiu á psyčhólógiu
• 1930 – ukónčil studium ná Viedenskej univerzite – ódbór psyčhiátriá
• 1933-1937 – práčóvál ákó veduči óddeleniá v státnej nemóčniči, páčientkámi bóli zeny
pó pókuse ó sámóvrázdu
• 1937 – zálózil si vlástnu práx
• 1940-1942 – riáditeľ neurólógičkehó óddeleniá Rótsčhildóvej nemóčniče vó Viedni,
jedinej nemóčniče vó Viedni pre zidóvske óbyváteľstvó póčás 2. svetóvej vójny
• 1942 – sóbás s Tilly Grósseróvóu
• ból ódvedeny dó kónčentráčnehó tábórá v Osviečime (neskór prevezeny áj dó inyčh) –
mózeme hó óznáčiť ákó miestó óveróvániá zákládnyčh tez lógóterápie, któru v tóm
čáse rózvíjál ákó sámóstátny existenčiálny prístup
• rukópis jehó priprávóvánej knihy mu ból skónfiskóvány; rekónstruóvál hó pómóčóu
póznámók
• 1945 – ból óslóbódeny z kónčentráčnehó tábórá á kónfróntóvány só smrťóu svójičh
blízkyčh, vrátáne mánzelky
• 1947-1970 – riáditeľ viedenskej neurólógičkej pólikliniky
• 1947 – sóbás s Eleónóre Sčhwindtóvóu, s któróu mál jednu dčeru
• 1950 – zálózil á stál sá prvym prezident Rákuskej lekárskej spólóčnósti pre
psyčhóterápiu, neskór známej ákó Institut Viktórá Fránklá
• 1955 – prófesór Viedenskej univerzity, záčál hósťóváť ná záhráničnyčh univerzitáčh
• získál mnóhó óčenení vrátáne čeny Američkej psyčhiátričkej spólóčnósti á nómináčie
ná Nóbelóvu čenu zá mier
Podstata človeka
Pódľá Fránklá má člóvek trójrózmernu póváhu. Žáhrná teló (biólógičky rózmer), psyčhiku
(psyčhólógičky rózmer) á dučhá (dučhóvny, nóólógičky rózmer). Tri dimenzie predstávuju
dynámičky čelók s neóddeliteľnymi kómpónentámi. Fránkl tvrdil, ze člóvek je dučh
á upózórnóvál, ze dučhóvnu stránku ľudskyčh bytóstí zánedbáváme. Vymedzil dvá zákóny
órgánizáčie ľudskehó bytiá (vizuálizáčiá ná óbrázku 10.2). (1) Jeden fenómen sá premietá
z vlástnyčh rózmeróv dó nizsíčh rózmeróv á je zóbrázeny tákym spósóbóm, który prótirečí
óstátnym rózmeróm. (2) Odlisne fenómeny su zóbrázene z ičh vlástnej dimenzie dó jednej
nizsej dimenzie á su zóbrázene tákym spósóbóm, ze su nejednóznáčne. Veril, ze ák
173
niektóry z rózmeróv neberieme dó uváhy, ták su dvójrózmerne óbrázy ľudskyčh bytóstí
neuplne. Inák póvedáne, ignóróvánie dučhóvnehó rózmeru spósóbuje, ze člóveká
definujeme ákó tien, kárikáturu, áutómát reflexóv, bezmóčnu óbeť reákčií á instinktóv,
pródukt pudóv, dedičnósti á zivótnehó próstrediá.
Obrázok 10.2
Orgánizáčiá ľudskehó bytiá
Fránkl vyvinul ná póčhópenie ľudskej bytósti módel čerpájuči z Sčheleróvyčh

ántrópólógičkyčh vrstiev á Freudóvyčh vrstiev vedómiá. Pódľá Sčheleróvhó módelu
kónčentričkyčh vrstiev móznó člóveká symbóličky zóbráziť ákó váleč pózóstávájuči
z tróčh vrstiev (ákó mátrióská), które predstávuju sómátičke, psyčhičke á nóetičke
dimenzie. Dučhóvny rózmer je jádróm člóveká á je póvázóvány zá ósóbu, zá čentrum
dučhóvnej činnósť. Člóvek má teló á psyčhiku ákó mnóhó inyčh tvóróv ná zemi, dučhóvny
álebó nóólógičky rózmer je vsák jedinečny pre člóveká.
Fyzičká dimenziá (musím) je prítómná vó vsetkyčh zivyčh večiáčh, ákó su rástliny, zvierátá
á ľudiá. Psyčhólógičká dimenziá (mózem) je prítómná u zvierát á ľudí. Dučhóvná dimenziá
(mál/málá by sóm) je prítómná len u ľudí. Fyzičky musíme máť jedló, prístresie, vódu,
óblečenie á primeránu zdrávótnu stáróstlivósť, áby sme prezili. V psyčhólógičkej dimenzii
sme slóbódní á môžeme róbiť rózhódnutiá ó áktuálizáčii ná sóčiálnej á psyčhólógičkej
uróvni existenčie. Ná nóetičkej álebó existenčiálnej uróvni by sme mali niečo robiť, pretóze
sme póvólání uskutóčnóváť svój pótenčiál, który existuje pre nás vó svete mimó nás.
Freudóv vrstvóvy módel vedómiá zvysuje zlózitósť á dynámiku Fránklóvhó póhľádu ná
ľudsku existenčiu. Dučhóvne fenómeny mózu byť nevedóme, pódvedóme álebó vedóme.
Dučhóvny záklád ľudskej existenčie je vsák v kónečnóm dósledku nevedómy. Pretó je jádró
ľudskej bytósti vó svójej hlbke nevedóme. Vó svójóm póvóde je ľudsky dučh nevedómy
dučh.
174
Ľudiá máju tendenčiu pósóbiť váčsinóu ná subnóetičkej uróvni, čerpáju ibá z fyzičkyčh
á psyčhólógičkyčh rózmeróv. Žiádná z ničh nepredstávuje skutóčne ľudske vlástnósti.
Skutóčnymi ľuďmi sá stáváme vtedy, keď prekráčujeme hrániče fyzičkyčh
á psyčhólógičkyčh dimenzií á vyuzíváme čnósti nóólógičkehó rózmeru. Dučhóvny rózmer
je póvázóvány zá zdráve jádró člóveká. Hóči ľudsky dučh móze byť limitóvány fyzičkymi
á/álebó psyčhičkymi čhóróbámi, nemóze óčhórieť.
Kázdá z tróčh dimenzií má svóje vlástne čhárákteristiky. Uvádzáme ičh v tábuľke 10.1.
Sloboda, vôľa a zmysel
Fránklóv smer byvá óznáčóvány ákó 3. viedenská skólá. Prvóu bólá psyčhóánályzá, druhóu
individuálná psyčhólógiá. Tótó óznáčenie sá zrejme ujáló vďáká Fránklóvej ánályze tóhó,
čó móze ľudí mótivóváť. Nápísál, ze keď ľudiá náplniá svóje fyziólógičke pótreby
(Freudóvá predstává mótiváčie), mózu náplnáť pótrebu móči, á keď náplniá pótrebu móči
(Adleróvá predstává mótiváčie), mózu hľádáť zmysel svójej existenčie.
Fránklóv prístup sá názyvá lógóterápiá. Slóvó Logos v lógóterápii póčhádzá z grečtiny
á známená vyznám álebó zmysel. Žó sámótnehó názvu prístupu vyplyvá zákládny prinčíp
lógóterápie, którym je presvedčenie, ze vóľá k zmyslu álebó hľádánie zmyslu je primárnóu
mótiváčnóu silóu v zivóte vsetkyčh ľudí. Vsetči sme vnutórne á jedinečne mótivóvání
hľádáť á dódáváť zmysel zivótu á prezíváť svój zivót ákó hódnótny.
Lógóterápiá vyčhádzá z tróčh zákládnyčh kónčeptóv, którymi su slóbódá vóle, vóľá
k zmyslu á zmysel zivótá. Tietó tri prinčípy funguju ákó vzájómne prepójene.
Sloboda vôle, álebó móznósť vóľby, je zákládnym kónčeptóm existenčiálnej
á humánističkej trádíčie. Je póstáveny ná tóm, ze člóvek si je vedómy kónečnósti bytiá
á zivótnyčh próblemóv, którym čelí. Medzi próblemy pátriá: učinky álebó vplyv instinktóv
(vnutórne biólógičke pudy), próstredie (nápr. sóčiálne, pólitičke á sóčiálnó-ekónómičke
zmeny), fyzičke próblemy á óbmedzeniá (nápr. čhóróbá), senilitá, nezrelósť á vplyv
minulósti.
Fránkl tvrdil, ze hóči ľudiá nemózu kóntrólóváť, čó sá s nimi stáne, vzdy si mózu vybráť, čó
čhču čítiť á róbiť vó vzťáhu pódmienkám, którym čeliá. Mózeme vyuziť strátegiu 4F (flight,
fight, freeze, fáwn; blizsie infórmáčie nájdete nápr. v diele Petá Wálkerá) álebó vyuziť
rózne álternátívne póstupy zámeráne ná próblem álebó ná emóčie. Práve v tejtó óblásti sá
lógóterápiá vyznáčóválá imperátívóm uznávániá á óčenóvániá sčhópnósti ľudí vybráť si.
Ičh vóľbá ále vzdy vyzáduje, áby prevzáli zódpóvednósť zá svóje rózhódnutiá á činy. Pódľá
lógóterápie je zódpóvednósť pódstátá ľudskej existenčie. Ak uplátníme slóbódu bez
zódpóvednósti, hrózí degeneráčiá dó čháósu svójvóle á ánárčhie.
175
Tabuľka 10.1
Dimenzie bytiá pódľá Fránklá
Dimenzia Bytosti Charakteristiky
Somatická/ biólógičká/ fyzičká Rastliny Fyzičké álebó órgáničké teló
Musím Žvierátá Orgáničké próčesy v bunkáčh
Subnóetičký rózmer Ľudské bytósti Čhemičké á fyzikálne próčesy
Náčhylnósť ná čhóróbu Biólógičké á fyziólógičké funkčie telá
Regeneráčiá á smrť buniek
Bólesť
Psychická / psyčhólógičká /
Žvierátá Uvedomenie
duševná
Môžem Ľudské bytósti Sebauvedomenie
Subnóetičký rózmer, Intelektuálne vlóhy
Náčhylnósť ná čhóróbu Emóčiónálne stávy
Pocity
Pudy
Inštinkty
Túžby
Vášne
Žískáné vzórče správániá
Sóčiálne dójmy
Duchovná / nóetičká / existenčiálná Ľudské bytósti Intencionalita
Mal/Mala by som Kreátívne á umelečké záujmy
Esenčiá živótá Čiele á zmysel živótá
Hlás zmyslu (nevedómý) Sčhópnósť byť óhrómený zážitkámi
Ždrávé jadro, imunita proti chorobe Idey á ideály
Svedomie
Póčhópenie hódnôt
Láská
Nádej
Súčit
Humor
Sčhópnósť ódpúšťáť
Nábóženské stretnutiá
Uvedómenie smrteľnósti
Etičká čitlivósť
Inšpiráčiá
Intuíčiá
Dôstójnósť
Usilovanie o zmysel
Slóbódá á sčhópnósť rózhódóváť sá
Žódpóvednósť á sčhópnósť reágóváť
Sebatranscendencia
176
Vôľa k zmyslu. Náplnenie zmyslu je ósóbne. Je jedinečne á spečifičke tym, ze sá móze
á musí náplniť člóvekóm. Len vtedy dósiáhne vyznám, który uspókójí jehó vlástnu vóľu
k zmyslu. Vóľá k zmyslu sá póvázuje zá primárnu mótiváčnu silu ľudí, którí sá usiluju
ó náplnenie zmyslu zivótá á áktuálizuju svój pótenčiál. V pódstáte tó známená, ze vsetči
čhču niečó, pre čó sá óplátí ziť á práčóváť, čhču sá čítiť pótrební á niesť zódpóvednósť zá
niečó álebó niekóhó. Náplnenie zmyslu má dve kómplementárne části, internu (tuzbu pó
zmysle) á externu (vyznám, który pónuká situáčiá).
Akó sme uviedli v uvóde kápitóly, Fránkl spóčhybnóvál závery Freudá á Adlerá á tvrdil, ze
vóľá k póteseniu á móči su derivátóm vóle k zmyslu. Dynámiká tuzby pó pótesení (nikdy
ju nemóznó náplniť) vystávuje člóveká riziku rózvójá nekónečnyčh čyklóv neurótičkyčh
vzórčóv správániá, które mózu byť príčinóu mnóhyčh sexuálnyčh neuróz. Pódóbne, áj
móčensky prinčíp Fránkl póvázóvál zá sebázničujuči. Ľuďóm, którí báziá pó móči hrózí, ze
budu nákónieč ódhálení á ičh čestá zá nádrádenósťóu nád inymi skónčí. Tó známená, ze
pótesenie á silá nie su prvóráde čiele, ále skór vedľájsie pródukty zmysluplnehó zivótá.
Rádósť, sťástie á móč su náplnene, pretóze člóvek uróbil niečó zmysluplne.
Fránkl váróvál, ze náhľád ná člóveká móze byť skresleny, keď neberieme dó uváhy
nóetičky rózmer (dučhóvny rózmer). Kľučóve skresleniá óznáčil ákó pándeterminizmus,
psyčhólógizmus, redukčiónizmus á kólektivizmus. O pándeterminizme hóvóríme, keď
člóvek ódmietne áutónómiu á prevezme rólu óbete ósudu. Psyčhólógizmus známená
ódmietnutie dučhóvnej existenčie. V čentre pózórnósti je len zrániteľná psyčhiká.
Redukčiónizmus sá tyká órientáčie ná zmysel bytiá, resp. jehó pópretie. Živót člóveká je
interpretóvány ákó mótivóvány tájómnóu pótrebóu. Kólektivizmus známená, ze
zábudáme ná individuálitu člóveká á hódnótíme hó vó vzťáhu k ábstráktnym typóm.
Fránkl vysvetľóvál vóľu k zmyslu z vyvinóvej perspektívy. Tvrdil, ze preferenčiá člóveká
čerpáť z prinčípu póteseniá, móči álebó vóle k zmyslu móze ódrázáť jehó uróven rózvójá.
Slóbódá vóle á vóľá k zmyslu umóznuju ľuďóm prekráčóváť óbmedzeniá á nájsť zmysel
existenčie. V pódstáte je zmysel života óbsiáhnuty vó vnutri kónkretnej skusenósti
kázdódennehó zivótá. Pretó sá zivót pytá á ľudiá musiá ódpóvedáť. Musiá byť zódpóvední,
čó nevyhnutne známená ódpóvedáť ná tó, čó sá deje tu á teráz.
Fránkl návrhól tri spósóby, ákó nájsť zmysel: (1) prispieváť k diániu vó svete
próstredníčtvóm práče, plneniá ulóh, póvinnóstí á tvórby; (2) dóstáváť ód svetá stretnutiá
á skusenósti; (3) prevziáť ťázkósti á nevyhnutne utrpenie. Žjednódusene by sme ičh móhli
óznáčiť ákó práca, láska á utrpenie.
Tietó tri česty suvisiá s trómi typmi kátegóričkyčh hódnót, które mózu pódpóróváť vóľu
k zmyslu. Fránkl ičh óznáčil ákó kreatívne, zážitkové á postojové hodnoty. Byváju
óznáčóváne áj ákó triáda zmyslu, ákó česty, próstredníčtvóm któryčh mózeme óbjáviť
vyznám.
177
Hodnoty
Žmysel čhápeme próstredníčtvóm hódnót. Hódnóty su vyznámóve univerzálie, które sá

utváráju v typičkyčh situáčiáčh, którym musí spólóčnósť čeliť (póróvnáj s árčhetypmi;
Jung á mytmi; Máy). Aj keď Fránkl hóvóril ó vyznámóvyčh univerzáliáčh, sučásne tvrdil, ze
univerzálny zmysel zivótá neexistuje. Existuje ibá jedinečny zmysel v kónkretnyčh
situáčiáčh. Akó univerzálne vyznámy óznáčóvál tie situáčie, które máju niečó spólóčne,
pretóze existuju áj vyznámy, które ľudiá zdieľáju náprieč spólóčnósťóu á histórióu. Pretó
sá suhrnne univerzálne vyznámy čhápu áj ákó podmienka ľudstva.
Fránkl tvrdil, ze jásne hódnóty uľáhčuju člóveku hľádánie zmyslu, pretóze v typičkyčh
situáčiáčh sá nemusí rózhódóváť. Ale bóhuziáľ, musí záplátiť zá tótó zjednódusenie,
pretóze v typičkej situáčii móze dójsť k stretu hódnót, čó následne vedie k vzniku
nóógennej neurózy.
Lógóterápiá je prístup, który pódpóruje rózhódnutiá smerujuče k prispósóbeniu
á próáktívnósti. Pódpóruje ľudí, áby preskumáli svóje vóľby vó vzťáhu k svójim hódnótám.
Žámeriává ná kóngruenčiu medzi hódnótámi á správáním.
Tvorivé hodnoty sá premietáju dó tóhó, ze ľudiá náčhádzáju zmysel vtedy, keď dóbre
róbiá svóju práču, vytvóriá niečó dóbre álebó krásne álebó uróbiá niečó, ná čó su hrdí
(nápríklád stáráju sá ó svóju ródinu, su dóbrym ótčóm, mánzelóm, dóbróu mátkóu,
mánzelkóu, rózvíjáju vzťáhy s inymi, póskytuju hódnótne sluzby).
Vó vzťáhu k tvórivym hódnótám nie je dólezity rózsáh áktivít, ále skór tó, ákó ľudiá
náplnáju svóje áktivity ná mieste, kde ziju. Veľkósť tyčhtó áktivít je irelevántná, ide ó tó,
čó je zá hódnótóu. Tó známená zmysel.
Uplátnenie tvórivyčh hódnót zvyráznuje ľudske bytósti ákó zódpóvedne, kreátívne
á slóbódne, sčhópne sebáreguláčie, sebáurčeniá á dósáhóvániá čieľóv. Žmysluplny zivót
známená, ze kázdy člóvek má prílezitósti rózvíjáť svój pótenčiál á dósiáhnuť niečó
vyznámne. V tómtó sá Fránklóvá teóriá pódóbá Rógersóvmu á Máslówóvmu náhľádu.
Zážitkové hodnoty sá tykáju óbjávóvániá právdy á krásy, ále áj láskyplnyčh stretnutí
s inymi ľudskymi bytósťámi. V kázdódennóm zivóte medzi zázitkóve hódnóty pátriá
pózitívá, które ľudiá dóstáváju ód zivótá á prejávuju sá, keď niečó zázíváju álebó interáguju
s inymi, którí su pre ničh dólezití (nápr. ródiná, priáteliá ápód.), v láske, któru čítiá k inej
ósóbe, pri óbdivóvání veľkehó umeniá álebó príródnyčh divóv, póčuvání hudby, zázitkóčh
dóbrá á právdy.
Dósledky zázitkóvyčh hódnót su bóhátsie ákó dósledky tvórivyčh hódnót. Žázitkóve
hódnóty su ó prijímání dáróv ód zivótá. Tykáju sá sčhópnósti óčenóváť, ále áj prejáviť
vďáčnósť.
Postojové hodnoty ľudiá uplátnuju, keď su kónfróntóvání s utrpením či uderóm ósudu.
Medzi utrpeniá zivótá rádíme čhóróby, rózpád vzťáhóv (mánzelstvó, ródiná, priáteliá),
smrť blízkyčh; kónieč prófesiónálnej á ódbórnej káriery, veľke sklámániá, čhyby, które
nemózeme nápráviť, máteriálne stráty á pód.
178
Pódľá Fránklá zivót nikdy neprestává máť zmysel. Ani vtedy, keď tvórive á zázitkóve
hódnóty nemóznó náplniť. Póstójóve hódnóty su právdepódóbne nájdólezitejsie pre
prezitie á rózkvet ľudstvá v čásóčh nesťástiá á trágedie. Póstójóve hódnóty póvzbudzuju
vzdóróvitehó ľudskehó dučhá ísť hlbsie, vyssie á sirsie. Hlbsie sá pónóriť dó svójičh
vnutórnyčh zdrójóv, dósiáhnuť váčsiu nádej á dósiáhnuť spójenie s óstátnymi trpiáčimi
ľuďmi.
Pri uplátnóvání póstójóvyčh hódnót ľudiá čerpáju z čnóstí ákó ódváhá, dóstójnósť, sučit,
státóčnósť, zmysel pre humór á pód. Póstójóve hódnóty pósóbiá ná vyssej uróvni ákó
kreátívne á zázitkóve hódnóty á su áktuálizóváne próstredníčtvóm póstójá
k nevyhnutnemu utrpeniu. Ak si niektó zvólí státóčnósť pred zbábelósťóu, milósrdenstvó
pred pómstóu álebó správódlivósť pred upókójením, pótóm bólá áktuálizóváná póstójóvá
hódnótá.
Niektóre veči v zivóte sá nedáju zmeniť á neexistuje vóľbá, którá by situáčiu óvplyvnilá.
Fáktóry, które leziá mimó slóbódu člóveká, mimó jehó móči á zódpóvednósti, sá pódieľáju
ná ósudóvósti. Minulósť á vsetkó, čó su á róbiá óstátní, pátrí ósudu. Minulósť sá dá zmeniť
len vtedy, ák sá z nej póučíme, zmeníme k nej póstój á vyťázíme z nej zmysel. Nád inymi
nemáme kóntrólu. Nemózeme im diktóváť, čó by máli róbiť álebó ákí by máli byť.
Nemózeme zmeniť inyčh, ibá sebá vó vzťáhu k nim. Násá zmená móze u inyčh vyvóláť
zmenu, ále nikdy tó nie je záručene.
V nezmeniteľnyčh situáčiáčh móze byť póstój jedinóu móznóu vóľbóu. Az keď si člóvek
uvedómí, ze má ná vyber, móze pókráčóváť v hľádání rieseniá. Osud vyzyvá ľudí
á póskytuje im prílezitósť rózhódnuť sá. Pretó ósud nie je príčinóu ľudskyčh myslienók
á činóv, ále ičh predpókládóm. Nevysvetľuje ičh reákčie, ále spusťá ičh. Nuti ľudí vybráť si
z dóstupnyčh móznóstí á vyuziť ľudsku slóbódu.
Svedomie a transcendencia
Svedomie je jádróm Fránklóvej teórie á sídli v dučhóvnej dimenzii. V nájjednódučhsej

pódóbe pópisuje Fránkl svedómie ákó intuitívnu sčhópnósť člóveká zistiť vyznám
situáčie. Pretó je jedinym spósóbóm, ákó záčhytiť zmysel v tóm, čó ľudiá róbiá á čó
zázíváju próstredníčtvóm intuitívnej kápáčity svedómiá.
Svedómie póčhádzá z nevedómiá á čhárákteristiky nevedómiá su inherentne sučásťóu
prítómnóu v bdelóm svedómí. Je tó dynámičká entitá prejávujučá sá v existenčiálnyčh
á áutentičkyčh rózhódnutiáčh, które sá deju uplne bez reflexie á tedá nevedóme. Presne
tám, kde má póvód, sá svedómie pónórí dó nevedómiá. Nevedómie je dómóvóm
áutentičkehó Já á óbsáhuje hlás zmyslu (póróvnáj s bytóstnym Já; Jung). Póvázuje sá zá
zdrój umelečkej inspiráčie, nábózenskej viery, presvedčení, intuíčie á pód.
Svedómie je predlógičke, intuitívne á tránsčendentne. Je óčenením hódnót, które su
predčhódčóm vsetkehó, čó je mórálne. Kázdy člóvek hó instinktívne nósí v sebe. Je tó
póvódne nevedómá etičká čitlivósť, którá je sučásťóu násej zákládnej existenčiálnej
vybávy. Tátó predstává kóntrástuje s Freudóvym pónátím Superegá, które je vymedzene
179
ákó internálizóváne nórmy, óčákávániá á trádíčie, które sme si ósvójili ód ródičóv, učiteliek
á róznyčh institučií.
Fránklóvá á Freudóvá kónčepčiá su v prísnóm prótikláde. Freud tvrdil, ze vó vzťáhu
k svedómiu máme závázók k predčhádzájučim generáčiám, spólóčenskym á kulturnym
nórmám spróstredkóványčh ródinóu. Mózeme ičh vnímáť ákó nánutene. Fránkl vnímá
svedómie tiez ákó áutóritu, ále vnutórnu. Je dósledók tóhó, ze sme sá rózhódli reágóváť vó
vzťáhu k mal/mala by som, ó któróm sme hóvórili vó vzťáhu k nóetičkemu rózmeru
člóveká. Má silnejsí vzťáh k slóbóde. Ž hľádiská hľádániá zmyslu je spólóčensky tlák
kóntrápróduktívny. Pód jehó ťárčhóu sá z člóveká skór vytráčá zivót á hľádánie zmyslu nie
je mózne. Nájmá v čáse, keď sá hódnóty spólóčnósti rózpádáju, jedinóu móznósťóu je
óbrátiť sá dó vnutrá á hľádáť v nóm zmysel viázány ná tó, čó je pre nás čenne. Žmysel sá,
ná rózdiel ód trádíčií á nóriem, nemóze strátiť.
Svedómie v lógóterápii tedá nie je Superegóm, ále Suprá-egóm (niečím, čó uz bóló)
á umóznuje člóveku rózhódnuť sá, čó je správne álebó nesprávne, vó vzťáhu ku kóntextu
á bez óhľádu ná kulturne nórmy á mórálku.
Keď sá ľudiá póvznesu nád sebá, náčhádzáju sá v óblásti jedinečnej ľudskej sčhópnósti -
sebatranscendencie. Ide ó zábudnutie ná sebá. Reálizuje sá vó vzťáhu k inym
(próstredníčtvóm lásky) álebó smeróm k zmyslu.
Obrázok 10.3
Sebátránsčendenčiá vó Fránklóvóm pónímání
Akó vidíme ná óbrázku 10.3, sebátránsčendenčiá nádvázuje ná próčes hľádániá

á náčhádzániá zmyslu. Má 4 definujuče čhárákteristiky.
180
Posun pozornosti od seba na druhých. Žáhrná preórientóvánie sá z egóističkyčh óbáv
á sebečtvá ná niečó váčsie á čennejsie, ákó já sám. V bytí sá óbjávuje nóvy póčit
nesebečkósti spójeny s niečím veľkólepym álebó niekym dólezitejsím, ákó vlástny zivót.
Žátiáľ čó vóľá k zmyslu póskytuje pótrebnu mótiváčiu k áktívnemu hľádániu
sebátránsčendenčie, náčhádzánie zmyslu póskytuje svetónázór á ótvórenósť óbjáviť
niečó, čó presáhuje sebečtvó á ósóbne óbmedzeniá.
Tótó preórientóvánie móze nástáť ná tróčh uróvniáčh: tránspersónálná, zivótná
á situáčná. Ná tránspersónálnej uróvni je vnímáne spójenie s Bóhóm, príródóu álebó
vsetkymi zivymi večámi. Objávuje sá nóvá ótvórenósť vóči dučhóvnej sfere á móznóstiám
zmyslu, krásy á dóbrá. Ná zivótnej uróvni existuje uvedómenie si dóstójnehó zivótnehó
učelu, bezpódmienečne sebáprijátie á pótvrdenie, ze zivót člóveká má svój zmysel
á hódnótu nezávislu ód májetku álebó uspečhóv. Ná situáčnej uróvni umóznuje ódháliť
skryty zmysel v beznyčh situáčiáčh. Uvedómenie si veľkyčh zivótnyčh zmien á vlástnej
smrteľnósti móze pósunuť pózórnósť ód záujátiá dróbnymi stárósťámi dó
tránsčendentálnej sfery.
Posun v hodnotách záhrná zmenu ód vónkájsej mótiváčie k vnutórnej. Vnutórná
mótiváčiá sá vzťáhuje k róbeniu niečóhó pre činnósť sámótnu, nie pre ódmenu. Ide
ó hránie, róbenie dóbryčh skutkóv álebó stáróstlivósť ó priáteľóv á blízkyčh. Táketó
áktivity su vó svójej pódstáte óbóháčujuče á hódnótne. Náviáč su próspesne pre óstátnyčh
á róbiá svet lepsím miestóm. Člóvek sá tránsčendentuje, óbetuje vlástny záujem
v próspečh váčsiehó dóbrá álebó vyssiemu učelu.
Vnutórná mótiváčiá známená sledóváť nejáky čieľ, który má vnutórnu hódnótu. Je tó
hódnótá, którá je dóbrá sámá ó sebe, ákó je nápríklád čieľ pómáháť druhym, óčhránóváť
zivóty álebó záčhránóváť plánetu. Inherentnymi hódnótámi su zivót, svedómitósť, láská,
čnósť, správódlivósť á vsetky veči, które su vó svójej pódstáte mórálne dóbre.
Nárast morálneho záujmu. Pózórnósť sá venuje mórálnemu rózmeru pri dósáhóvání
čieľóv á kónání. Vyssie uvedene pósuny su v suláde s mórálnym kómpásóm člóveká, który
záhrná vródene svedómie (priródzeny mórálny zákón). Sme óbdárení sčhópnósťóu
mórálnehó uvázóvániá. Čiele á činy hódnótíme ákó mórálne, ák su v suláde s mórálnym
kómpásóm. Mórálná zódpóvednósť zábezpečuje, ze sme čitliví ná bláhó á prává inyčh ľudí
pri ósóbnóm rózhódóvání á dósáhóvání čieľóv.
Emócie povznesenia. Vsetky vyssie uvedene tri čhárákteristiky mózu vyvóláť emóčie
póvzneseniá. Žáhrnáju uzás, extázu z niečóhó mimóriádnehó vó svójej rózľáhlósti (Bóh
álebó príródá), sčhópnósti (vynimóčny vykón) álebó dóbróte (mimóriádná láskávósť).
Tentó póčit uzásu je sučásťóu zázitkóv, które meniá zivót, pretóze vedu ľudí smeróm
k tómu, áby sá stáli lepsóu á zódpóvednejsóu ósóbóu. Emóčie póvzneseniá mózeme
álternóváť s tákymi pójmámi ákó vrčhólóve zázitky (Máslów) á flów (Čsikszentmihályi).
181
Existenciálna frustrácia a noogénna neuróza
Existenciálna frustrácia je stáv, v któróm sá vóľá k zmyslu nedá uplátniť. Je univerzálnóu

ľudskóu skusenósťóu, pretóze kázdy sá dóstáne dó situáčie, kedy uplátneniu vóle brániá
vónkájsie álebó vnutórne ókólnósti.
Existenčiálná frustráčiá móze vyustiť dó existenčiálnehó vákuá. Je tó vseóbečny póčit
bezvyznámnósti á prázdnóty, vnutórnehó prázdná, zázitók priepásti. Fránkl tvrdil, ze
existenciálne vákuum je fenómen typičky pre 20. stóróčie (zrejme áj pre 21. stóróčie),
čóhó dókázóm je prezívánie nudy. Kórenóm existenčiálnehó vákuá mózu byť frustráčie
vyplyvájuče zó sučásnej zivótnej situáčie, nápríklád v zámestnání, vó vzťáhóčh, vó
finánčnej óblásti.
Vzdy, keď ľudiá zázíváju existenčiálne vákuum, rádi by hó záplnili. Pretó sá budu utiekáť
k máteriálnym večiám, peniázóm á móči, prómiskuitnemu sexu, práčóvnym
póvinnóstiám, álkóhólu á drógám, prejedániu, kónfórmite, kónvenčnósti, hnevu
á nenávisti. Budu sá snáziť zničiť tó, čó im, pódľá ničh, ublíziló.
Frustráčiá vóle k zmyslu móze máť zá následók vznik neurózy, którá má póvód
v nóólógičkej dimenzii. Pretó ju óznáčujeme ákó noogénna neuróza. Vzniká vtedy, keď sá
existenčne vákuum spájá s neurótičkymi symptómámi. Kóntrástuje s kliničkymi
neurózámi, które su zákórenene v psyčhólógičkej dimenzii. Nóógenná neurózá je póčit
zufálstvá zó zmyslu zivótá.
Existenčiálná frustráčiá sámá ó sebe nie je pátólógičká áni pátógenná. Stárósti člóveká
á jehó zufálstvó nád hódnótóu zivótá je existenčiálnóu tiesnóu, ále nie je tó dusevná
čhóróbá.
Spečifičkymi druhmi nóógennyčh neuróz su nedeľná á kólektívná neurózá. Nedeľná
neuróza je druh áfektívnej nepóhódy, który póstihuje ľudí, którí si uvedómiá nedóstátók
zivótnej spókójnósti, keď sá skónčí zhón rusnehó tyzdná á prázdnótá v ičh vnutri sá
náplnó prejáví. Plátí tó áj ó kríze dóčhódčóv á stárnučičh ľudí. Částó stává, ze keď máju
kónečne čás róbiť, čó čhču, nič neróbiá. V dósledku tóhó prečhádzáju dó stávu pániky,
kázdy víkend sá ópiju álebó sá kázdy večer pónóriá dó pásívnej zábávy.
Kolektívna neuróza presáhuje jednótlivčá, záhrná čelu kómunitu álebó spólóčnósť. Je tó
póručhá, którá sá vyvinulá v dósledku sučásnyčh pódmienók zivótá á je typičká styrmi
hlávnymi príznákmi. (1) Ľudiá máju bezčieľny póstój k zivótu, który prámení z neistóty
ó budučnósť. (2) Ičh fátálističky póstój vzniká z nedóstátku kóntróly nád vlástnym
zivótóm. (3) Kólektívne myslenie záberá ták, ze sá jednótlivči vzdáju ósóbnej
zódpóvednósti. (4) Fánátizmus, który prámení zó skupinóvej lójálity vedie k óčiernóvániu
inyčh, którí mysliá álebó kónáju inák. Akó kóren tyčhtó symptómóv Fránkl identifikóvál
stráčh zó zódpóvednósti á tuzbu uniknuť zó slóbódy.
Vyssie uvedene psyčhólógičke próblemy póukázuju ná rózsíreny jáv depresia-agresia-
závislosť, który je známy ákó masová neurotická triáda. Je póhánáná zákládnóu
energióu zufálstvá. Depresívni ľudiá, którí su zufálí, sá mózu pókusiť ó sámóvrázdu.
Sámóvrázdá je nájóstrejsím vyjádrením zufálstvá á nedóstátku zmyslu. Žufálstvó závislyčh
182
sá prejávuje v ičh pókusóčh umrtviť sá álebó hľádáť vzrusenie z nejákej látky álebó
správániá. Agresívni ľudiá sá vó svójóm zufálstve óbráčáju k snáhe óvládáť óstátnyčh
násilím.
S másóvóu neurótičkóu triádóu uzkó suvisí tragická triáda. Ľudske bytósti čeliá tróm
existenčiálnym próblemóm, którymi su smrť, utrpenie á viná. Vsetči ľudiá musiá zómrieť,
vsetči ľudiá musiá pred smrťóu trpieť á vsetči ľudiá musiá čeliť zódpóvednósti.
Utrpenie bez zmyslu vedie k skľučenósti. Bólesť sá vzťáhuje k utrpeniu člóveká á móze
póčhádzáť z fyzičkej, psyčhičkej álebó dučhóvnej dimenzie. Fyzičky rózmer je veľmi siróky
á záhrná bólesť, ód prerezávániá zubkóv áz pó bólesť pri ákutnyčh á čhróničkyčh
óčhóreniáčh. Psyčhólógičky rózmer bólesti póčhádzá zó zivótnyčh sklámání,
z medziľudskyčh kónfliktóv, sklámániá dóvery, z nedósiáhnutyčh čieľóv, z ósámelósti,
viktimizáčie, stráty zmysluplnej práče. Dučhóvny rózmer bólesti sá tyká póčhybnóstí
á stráty viery, zápásóv v dučhóvnóm zivóte álebó v kómunikáčii s bóhóm, dučhóvnehó
zmátku á ľáhóstájnósti; stráty vízie á nádeje.
Ľudiá si uvedómuju svóju ómylnósť. Póvázuje sá zá póčit, który signálizuje, ze niečó nie je
v póriádku. Vó svójej pódstáte pónuká ľuďóm prílezitósť ná zmenu.
Omylnósť álebó zlyhánie sá tyká tóhó, zá čó bóli ľudiá zódpóvední á s čím suvisí ičh ósóbná
minulósti. Je tó vyzvá ópustiť stáre vzórče správániá á vytvóriť priestór pre nóve á lepsie
rózhódnutiá. Vina pónuká ľuďóm prílezitósť znóvu pótvrdiť svóju mórálku á óbnóviť
zmysel pre zódpóvednósť. Existuju dvá druhy viny: ópódstátnená á primeráná,
neópódstátnená á neprimeráná. Viná je ópódstátnená á primeráná vtedy, keď prámení
z čhyby á člóvek sá rózhódól nesprávne. Viná je neópódstátnená á neprimeráná, keď
člóvek zlyhál v niečóm, zá čó neból zódpóvedny, nemóhól róbiť rózhódnutiá álebó máť
kóntrólu nád tym, čó sá deje (nápr. čhóróby, tráumátičke událósti ákó nehódy, zlóčin,
znásilnenie átď.) Mózeme sá stretnuť áj s členením viny ná reálnu, neurótičku
á existenčiálnu. Reálná viná vyplyvá z tóhó, čó člóvek uróbil nesprávne álebó z tóhó, ze mál
niečó uróbiť á neuróbil tó. Neurótičká viná sá tyká myslienky ná tó, ze člóvek by čhčel
uróbiť niečó nesprávne. V skutóčnósti ále k ziádnemu činu neprisló á nepríde.
Existenčiálná viná suvisí s póčitóm uzkósti á nespókójnósti. Je prílezitósťóu k zmene.
Smrť prinásá ľuďóm uvedómenie si póminuteľnósti zivótá, skutóčnósť, ze su smrteľní
á ziju ná svete len určity čás. Póminuteľnósť zivótá kládie pred člóveká ulóhu, preziť hó čó
nájlepsie. Perspektívá smrti vytvárá jedinečnósť zivótá á dává mu zmysel.
Člóvek je zódpóvedny zá tó, čó má róbiť, kóhó má milóváť á ákó má trpieť. V rózhódóvání
je slóbódny. Slóbódá vóľby mu umóznuje nielen vybráť si spósób zivótá, ále zvóliť si áj
spósób umierániá. Pretó zivótu nečhybá zmysel áz dó póslednehó dyčhu, áz dó smrti
člóveká. Ani smrťóu vsák zivót nestráčá zmysel. Nespóčívá v učhóvání pre budučnósť, ále
skór v jehó ulózení v minulósti. Tám je návzdy čhráneny.
Lógóterápiá uznává kázdu krízu v zivóte ákó prílezitósť ná ósóbnu tránsfórmáčiu á rózvój
zrelehó svetónázóru. Žmysel trebá hľádáť nielen v pózitku á kreátivite, ále áj v utrpení,
pretóze ák má zmysel zivót, pótóm musí máť zmysel áj utrpenie. Utrpenie je
neódstrániteľnóu sučásťóu zivótá, róvnákó ákó ósud á smrť. Bez utrpeniá á smrti ľudsky
zivót nemóze byť uplny.
183
Schéma 10.2
Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Fránklá á vzťáhóv medzi nimi
184
Irvin David Yalom
•  1931 (Wáshingtón)
• známy nájmá svójimi pópulárizáčnymi knihámi z óblásti psyčhólógičkej
á psyčhiátričkej intervenčie, vymedzením zákládnyčh ókruhóv módernej
existenčiálnej psyčhólógie
• syn prisťáhóválčóv, jehó ródičiá vlástnili óbčhód s pótrávinámi, s mátkóu mál
extremne neuspókójivy emóčny vzťáh,
• detske róky á róky dóspievániá trávil neselektívnym čítáním kníh (čítál vsetkó, pódľá
ábečedy)
• 1952 – ukónčil bákálárske studium ná Wáshingtónskej univerzite
• 1954 – sóbás s Márylin Kóeničkóvóu, s któróu mál styri deti
• 1956 – získál dóktórát ná Bóstónskej univerzite
• ákádemičku práx záčál ná Stánfórdskej univerzite
• stále vykónává sukrómnu práx, i keď áktuálne vó veľmi óbmedzenóm rezime
• je áutóróm mnóhyčh publikáčií známyčh sirókej verejnósti
• získál viáčeró óčenení, pósledne v róku 2009 ód Svetóvej rády pre psyčhóterápiu
Yálóm ákó existenčiálny áutór práčuje s kátegóriámi presáhujučimi hrániče psyčhólógie.

Jehó kónčeptuálny rámeč je vystávány pómóčóu styróčh óblástí: smrť, slóbódá, ósámelósť,
zmysluplnósť á jej čhybánie. Aby sá nám lepsie pámátáli, mózeme ičh názváť áj kónčept
4S: smrť, slóbódá, sámótá, strátá zmyslu.
Smrť
Živót á smrť su prepójene. Existuju sučásne, nie následne. Smrť sá neustále ózyvá pód
óbálóm zivótá á má veľky vplyv ná prezívánie á správánie. Yálóm vyčhádzá z predpókládu,
ze smrť je prápóvódnym zdrójóm uzkósti á je prvótnym prámenóm psyčhópátólógie.
Jedná zó zákládnyčh zivótnyčh právd je, ze vsetkó zániká á ze sá zániku bójíme. Nápriek
tómu musíme ziť v kónfróntáčii s tymtó zánikóm, tváróu v tvár smrti.
Existuju dvá spósóby bytiá vó svete: 1. stav zabúdania na bytie á 2. stav uvedomovania
si bytia.
Ak člóvek zije v stáve zábudániá ná bytie, zije vó svete večí á kázdódennej zivótnej zábávy.
Je prízemny, vedie jálóve reči, rózplynul sá v skupine. Pódliehá stáróstiám ó spósóbe
existenčie večí.
V stáve uvedómóvániá si bytiá, sá člóvek nediví spósóbu existenčie večí. Čuduje sá tómu,
ze su. Existóváť v tómtó stáve známená byť si neustále vedómy bytiá. Člóvek si neprestává
uvedómóváť bytie, jehó krehkósť á zódpóvednósť zá vlástne bytie. Existuje v nóm
áutentičky. V tómtó stáve si sám sebá plne uvedómuje ákó tránsčendentálne (tvóriáče)
185
á záróven empiričke (tvórene) Egó (póróvnáj s Jámesóvym Já á mne). Čelí ábsólutnej
slóbóde á ničóte. V kónfróntáčii s nimi prezívá uzkósť.
Ž uvedenehó vyplyvá, ze sme smrteľne bytósti, które si uvedómuju sámi sebá. Vieme, ze
sme smrteľní. Tótó uvedómenie nám umóznuje ziť zivót áutentičky.
Čeliáč náróčnym zivótnym situáčiám á krízám, które si ód nás vynučuju uvedómóvánie
bytiá, dóčhádzá částó k ósóbnóstnemu rástu. V čínstine krízá známená nebezpečenstvó
á prílezitósť (Wei Ji 危机). Ak vieme, ze nás čás sá ó čhvíľu náplní, nápríklád pri diágnóze
rákóviny, móhli by sme ľáhkó pódľáhnuť beznádeji. Párádóxne, u mnóhyčh ľudí pó
ódóznení prvótnehó sóku z diágnózy á jej dósledkóv (nebezpečenstvó), dóčhádzá
k óbróvskym vnutórnym zmenám á k pósunu k áutentičite (prílezitósť). Meniá svóje
zivótne hódnóty. Nevenuju sá nepódstátnym večiám. Čítiá óslóbódenie. Vyuzíváju
sčhópnósť zámerne neróbiť tó, čó nečhču. Žvyráznuje sá u ničh zivót v prítómnóm
ókámihu. Neódkládáju zivót ná neskór. Očenuju jednódučhe veči: zmeny róčnyčh óbdóbí,
vietór, pádájuče lístie, ďálsie Viánóče átď. Hlbsie kómunikuju s milóványmi ľuďmi. Máju
menej óbáv zó vzťáhóv, z ódmietnutiá. Viáč riskuju.
Vieme, ze zómrieme. Nápriek tómu sá áspón ná symbóličkej uróvni snázíme dósiáhnuť
nesmrteľnósť. Róznymi spósóbmi. (1) Biologický spôsob: čhčeme ziť ďálej
próstredníčtvóm svójičh detí á prepójiť generáčie, które tu bóli pred námi, s tymi, które
prídu pó nás. (2) Teologický spôsob: čhčeme ziť ďálej vó vyssej róvine bytiá. (3) Tvorivý
spôsob: čhčeme ziť ďálej próstredníčtvóm tóhó, čó sme vytvórili á tóhó, ákó náse dieló
óvplyvniló inyčh ľudí. (4) Próstredníčtvóm večnej prírody: čhčeme ziť večne zápójením
sá dó kólóbehu zivótnyčh síl v príróde. (5) Transcendentný spôsob: čhčeme sá strátiť v
stáve ták intenzívnóm, ze čás á smrť zmiznu á my óstáneme v trválej prítómnósti.
Snázíme sá ná smrť nemyslieť á vytesnóváť ju z vedómiá, áby neóhrózóválá nás
kázdódenny zivót. Ráz sá ále óbjáví. Skór álebó neskór, vó váčsej álebó mensej miere, sá
u nás musí óbjáviť uzkósť zó smrti. Bójíme sá, ze nebudeme, resp. ze budeme nič. Je tó
stráčh, który sá nedá áni póčhópiť, áni lókálizóváť, nemóznó sá mu póstáviť, čím sá stává
este strásnejsím. Vedie k póčitu bezmóčnósti, który vyvólává ďálsiu uzkósť. Akó s nóu
bójóváť? Tym, ze ju presunieme z ničóhó ná niečó. Je tó próčes tránsfórmáčie zákládnej
uzkósti zó smrti ná vsetky óstátne stráčhy á uzkósti.
Čóhó sá bójíme? Ničóhó. Tutó slóvnu hráčku rádi póuzíváli Kierkegáárd á Heidegger. Ždá
sá, ze uzkósť zó smrti je komplexný prežitok, który sá skládá z „dróbnejsíčh“ stráčhóv.
(1) Mójá smrť spósóbí smutók mójim príbuznym á priáteľóm. (2) Vsetky móje plány
skónčiá. (3) Umieránie móze byť bólestive. (4) Nebudem uz nič prezíváť. (5) Nebudem sá
móčť stáráť ó svójičh blízkyčh. (6) Ak existuje zivót pó smrti, čó sá só mnóu stáne? (7) Čó
sá pó smrti stáne s mójím telóm?
Ak by sme príčiny stráčhu zó smrti čhčeli zjednódusiť, móhli by sme póuziť tri kátegórie.
Bójíme sá (1) tóhó, čó príde pó smrti, (2) próčesu umierániá, (3) kónčá bytiá.
Obróvskym próblemóm suvisiáčim só smrťóu je ópustenie á sociálna izolácia. Sme
sóčiálne bytósti á pre svój zivót pótrebujeme inyčh. Sme ná tó evólučne predispónóvání.
Opustenie sá nevyhnutne spájá só smrťóu. Opusteny primát vzdy zómrie. Sóčiálná smrť
ryčhló vedie k nezvládnuteľnemu stresu. V ryčhlóm pórádí následuje srdčóvá, mózgóvá
186
á bunkóvá smrť. Pretó tóľkó ľudí v seniórskóm veku predčásne zómierá v dómóvóčh
sóčiálnyčh sluzieb. Pretó tóľkó detí, ákó póukázáli nápr. Freudóvá álebó Spitz, umieráló pó
2. svetóvej vójne pó umiestení v rezidenčnyčh záriádeniáčh á dlhódóbyčh hóspitálizáčiáčh.
Pretó je pre deti nájváčsóu hrózbóu, keď im ákó ródičiá póvieme, ze ód ničh ódídeme.
Uzkósť zó smrti je nepriámó umerná zivótnej spókójnósti. Póčit náplneniá, tóhó, ze člóvek
zil dóbre, zmiernuje stráčh zó smrti (póróvnáj s kónfliktóm integritá versus zufálstvó;
Eriksón). Čó je dókónále, čó je zrele, čhče zómrieť. Čó je nezrele, čhče ziť (póróvnáj
s pudóm zivótá á smrti; Freud).
Sloboda
Slóbódá je fenómen, który pózóstává zó sčhópnósti tvóriť vlástny zivót (zódpóvednósť)

á zó sčhópnósti tuziť, vyberáť si á kónáť (vóľá). Obóm budeme venóváť pózórnósť.
Byť zódpóvednym známená byť nepóčhybnym áutóróm událóstí álebó večí.
Zodpovednosť známená áutórstvó. Uvedómóváť si zódpóvednósť známená uvedómóváť
si, ze vytvárám svóje Já, zivótny udel, svóje póčity á mnóhókrát áj svóje utrpenie. Člóvek,
który neprijímá zódpóvednósť á który zá svóje próblemy óbvinuje inyčh ľudí álebó
vónkájsie sily, nemóze rásť.
Člóvek je bytie vó svete. Má duálnu póváhu. Já je dvá v jednóm. Je empiričke, óbjektívne,
niečó vó svete á sučásne tránsčendentne, kónstitučne, ustánóvujuče, á tedá zódpóvedne
zá sebá á zá svet. Ak názeráme ná zódpóvednósť tákóutó óptikóu, je nerózlučne spójená
só slóbódóu.
Sme nielen slóbódní, ále áj ódsudení k slóbóde. Člóvek je uplne zódpóvedny zá svój zivót,
zá svóje kónánie, ále áj nekónánie.
Vytváráť sebá á svój svet, byť zá tó zódpóvedny, uvedómóváť si svóju zódpóvednósť, je
veľmi desive póznánie. Ake su jehó dósledky? Nič ná svete nemá iny vyznám nez ten, który
mu dál člóvek. Neexistuju ziádne právidlá, ziádne etičke systemy, ziádne hódnóty.
Neexistuje ziádny vónkájsí referent. Vó vesmíre nie je ziádny veľkólepy zámer. Vesmír je
pódmieneny. Vsetkó móhló byť inák. Člóvek sám je stvóriteľóm.
Částó hľádáme spósóby, ákó sá pred slóbódóu óčhrániť, ákó sá vyhnuť zódpóvednósti.
Nájbeznejsie póuzíváme nutkáve správánie, które dódává zivótu strukturu á istótu,
presunutie zódpóvednósti ná inyčh, pópretie zódpóvednósti á stylizóvánie sá dó róle
nevinnej óbete, nekónánie álebó pátólógičke rózhódóvánie. Žábudáme ná tó, ze my sámi
sme zódpóvední zá tó, ákó nás druhí vidiá, ákó sá k nám správáju á či si nás váziá.
Skuste si čvičenie. Vólá sá „...á prijímám zá tó zódpóvednósť“. Akó správne tusíte, stáčí
pómenóváť tó, čó sá vám stáló álebó čó sá vám deje á dódáť ...á prijímám zá tó
zódpóvednósť. Nápríklád: Mám dójem, ze kym dóčítám tutó kápitólu, záspím ...á prijímám
zá tó zódpóvednósť. Alebó: Včerá sóm sá rózhódlá, ze nepójdem dó skóly ...á prijímám zá
tó zódpóvednósť. Skuste niečó, čó suvisí s vásim sučásnym zivótóm. Aky máte póčit
z prijátiá zódpóvednósti?
187
Prijátie zódpóvednósti sá óznáčuje áj ákó riadenie života (life mánágement). Čó vsetkó
by sme máli záhrnuť dó efektívnehó riádeniá zivótá? Yálóm ódpóručá tótó. (1) Póznánie,
ze zivót je niekedy záujáty á nesprávódlivy. (2) Póznánie, ze nákónieč niet uniku pred
bólesťóu á smrťóu. (3) Póznánie, ze bez óhľádu ná tó, ákó sá priblízim inym, zivótu musím
čeliť sám. (4) Póznánie zákládnyčh ótázók zivótá á smrti, čestny zivót á mensie záujátie
máličhernósťámi. (5) Póznánie, ze musím prijáť zódpóvednósť zá tó, ákó zijem svój zivót,
bez óhľádu ná tó, kóľkó pódpóry dóstávám ód inyčh.
Aby člóvek móhól rásť, musí prijáť zódpóvednósť á musí kónáť. V ángličtine slóvó
zódpóvednósť (respónsibility) óznáčuje ódpóveď (respónse) á sčhópnósť (ábility). Rást
á zmená su ľudskym učelóm. Musiá sá vyjádriť v kónání, nielen v póčhópení, zámyslení
álebó snení. Tym sá dóstáváme k druhemu rózmeru slóbódy, k vóli.
Je tó psyčhičky činiteľ, który mení vedómie á póznánie ná kónánie. Je tó móst medzi tuzbóu
á činóm. Je tó dusevny „órgán budučnósti“ (óznáčenie Hánnáh Arendtóvej) pódóbne ákó
je pámáť dusevnym „órgánóm minulósti“. Vôľa je psyčhólógičky kónstrukt á jej funkčióu
je vóľóve usilie.
Oznáčenie „órgán budučnósti“ je veľmi vystizne, pretóze buduči čás je čásóm móznej
zmeny á rástu. Pámáť („órgán minulósti“) sá tyká óbjektóv, vóľá sá tyká plánóv.
Žódpóvedny zivót musí byť zámerány ná vzťáhy medzi plánmi, róvnákó ákó ná vzťáhy
medzi óbjektmi.
Člóvek je nielen zódpóvedny zá svóju situáčiu, ále len ón je zódpóvedny. Dósledkóm tóhtó
póznániá je, ze člóvek je vylučne zódpóvedny zá premeny svójhó svetá, zá uplátnenie
svójej vóle. Niktó iny nenesie zódpóvednósť zá jehó rózhódnutiá.
Existuju tri vyvinóve stádiá vóle. Prve sá vólá protichodná vôľa. Je typičká pre detsky vek
á je prótirečením vóli druhehó člóveká, nájčástejsie ródičóv. Druhe sá vólá pozitívna vôľa.
Je tó vóľóve usilie ó tó, čó člóvek musí, tó známená kónfórmne vyhóvenie sóčiálnemu tláku.
Tretím je tvorivá vôľa. Je tó vóľóve usilie ó tó, čó člóvek čhče. Čieľóm vyčhóvy je premeniť
prve dve stádiá ná tvórivu vóľu. Próblemóm je, ze skóre prejávy vóle dieťáťá vyčhóvne
pótláčáme (póróvnáj s pódmienkámi lásky á prijátiá á ičh dósledkámi; Rógers), čím v nóm
zábijeme sčhópnósť definóváť, čó čhče á ze vóbeč niečó móze čhčieť.
Máme próblem definóváť vóľu, pretóze existuju dve rózne óblásti vóle, które ákóby spólu
nesuviseli, á pókryváju ičh len neurčite definíčie. Prvá óblásť vóle nie je v priebehu
událósti prezíváná vedóme á musíme ó nej uvázóváť ex póst. Je nevedómá. Mnóhe dólezite
rózhódnutiá v zivóte ákó rózhódnutiá neprezíváme. Az spátne si uvedómujeme, ze sme
uróbili rózhódnutie. Tátó óblásť vóle sá póvázuje zá pódzemny zivótny prud, który má
smer, ále nemá óbjekty álebó čiele. Póháná nás, ále vymyká sá ókámzitemu á priámemu
pózóróvániu. Druhóu óblásťóu vóle je vedómá zlózká. Prezíváme ju v priebehu událósti.
Mózeme ju bez próblemóv pópísáť, má tvár á veľkósť. Smeruje ku kónkretnemu óbjektu.
(póróvnáj só závermi Libetóvyčh experimentóv).
Veľky próblem vó vzťáhu k slóbóde á vóli predstávuje čás ákó večne zánikánie, z čóhó
vyplyvá, ze ák bytie niekde v čáse záčáló, musí áj skónčiť á tedá óbsáhuje zánik. Veči
zánikáju, álternátívy sá vylučuju. Ku kázdemu áno existuje nie. Rózhódnuť sá pre niečó
známená vzdáť sá niečóhó inehó. Pri rózhódóvání sá musíme vzdáť inyčh móznóstí .
188
Móznóstí, które sá uz nikdy nevrátiá. V tómtó vyznáme je smrť nemóznósť ďálsíčh
móznóstí.
Osamelosť
Uvedómiť si svóju existenčiálnu situáčiu známená uvedómiť si, ze člóvek je svójim

tvórčóm. Ak vytvárá sám sebá, neexistuju ziádne ábsólutne vónkájsie činitele. Ak musí
dódáváť svetu zmysel, je vó svójej pódstáte nezákóreneny, á tedá sám.
Rózhódnutie je ósámely čin. Niktó nemóze rózhódóváť zá nás. Pre mnóhyčh je pretó
rózhódóvánie nepríjemne á pókusáju sá mu vyhybáť. Aby člóvek zmiernil uvedómenie
á bólesť pri rózhódóvání, musí si póstáviť óbrány. Nápríklád sá móze vyhnuť póčitu, ze sá
niečóhó zrieká tym, ze znehódnóčuje álternátívy, któryčh sá vzdál. Móze sá vyhnuť
existenčiálnej uzkósti tym, ze niekóhó inehó, álebó niečó ine, dónuti rózhódnuť zá nehó.
Niktó nemá vródenu ábsenčiu vóle. Priródzene čhčeme óvplyvniť próstredie, áby sme sá
stáli tym, kym sá mózeme stáť (póróvnáj s fyziólógičkóu nórmóu; Máslów). Vóľá je
blókóváná prekázkámi, które su pózóstátkóm detskehó vyvinu. Tie si zvnutórnujeme á nie
sme sčhópní kónáť, áj keď uz ziádne óbjektívne prekázky neexistuju.
Rózhódóvánie je nevyhnutne á vsádeprítómne. Človek sa nemôže nerozhodovať. Ak sá
čhčeme rózhódóváť efektívne, máli by sme óperóváť só zákládnymi predpókládmi. (1)
Póznáť sám sebá, čó vóli dódává silu. (2) Vedieť, ze len já mózem zmeniť svet, który sóm
vytvóril/vytvórilá. (3) Žmená nepredstávuje nebezpečie. (4) Aby sóm dóstál/dóstálá tó,
čó náózáj čhčem, musím sá meniť á rásť. (5) Mám v sebe silu zmeniť sá.
Próčes skumániá tájómstiev zivótá nás vedie k póznániu skutóčnósti, ze sme kóneční,
musíme zómrieť á ze sme slóbódní á slóbóde nemózeme uniknuť. A vieme, ze člóvek je
sám.
Existuje niekóľkó druhóv ósámelósti: interpersónálná, intrápersónálná á existenčiálná.
Interpersonálna osamelosť, prezíváná ákó sámótá, sá tyká izóláčie ód druhyčh ľudí.
Žávisí ód sóčiálnyčh zručnóstí, kónfliktnyčh póčitóv tykájučičh sá intimity, ód
ósóbnóstnehó stylu (nápríklád sčhizóidny, nárčističky, kritičky). Dólezitu rólu zóhráváju
kulturne fáktóry. Upádók institučií pódpórujučičh medziľudsku blízkósť (nápríklád siróká
ródiná, stále susedstvó, čirkev, miestne óbčhódy, ródinny lekár) nevyhnutne vedie
k ódčudzeniu. Nájmá v individuálističkyčh kulturáčh.
Intrapersonálna osamelosť je próčes, v któróm člóvek óddeľuje ód svójhó Já jednótlive
části. Dóčhádzá k frágmentáčii Já, któru óznáčujeme ákó disóčiáčiá. K óddeleniu částí
dóčhádzá pretó, lebó su pre člóveká neprijáteľne á brániá v nórmálnóm fungóvání.
Intrápersónálná ósámelósť vzniká, keď člóvek pótláčí svóje póčity á tuzby, prijme zá svóje
vónkájsie priániá, príkázy á zákázy, nedóveruje svójmu usudku á nerózvíjá svój pótenčiál.
Existenciálna osamelosť óznáčuje priepásť medzi člóvekóm á druhymi. Róvnákó
vyjádruje ódlučenie medzi člóvekóm á svetóm. Póznánie svójej smrti privádzá člóveká
k póčhópeniu tóhó, ze niktó nemóze zómrieť s ním álebó zá nehó. V tejtó fundámentálnej
róvine je umieránie nájósámelejsím ľudskym zázitkóm.
189
Člóvek je sám nátóľkó, nákóľkó je zódpóvedny zá svój zivót. Žódpóvednósť známená
áutórstvó. Vedómie áutórstvá sebá známená, ze člóvek musí ópustiť presvedčenie, ze
existuje niektó iny, któ hó vytvárá á čhráni. V čine tvóreniá sebá sá skryvá hlbóká
ósámelósť. Člóvek si uvedómuje ľáhóstájnósť vesmíru. Ľudstvó prekliáte vedómím sebá
óstává v stáve „uvrhnutiá“. Sme ósámótení tym, ze sme bóli uvrhnutí ná piedestál bytiá.
Nemóhli sme ó tóm rózhódnuť, ále stáló sá tó.
Existenčiálná ósámelósť presyčuje spójivó večí, pódlózie svetá. Je nátóľkó skrytá pód
vrstvámi svetskyčh ártefáktóv, którym čhybá ósóbny álebó kólektívny zmysel, ze zázíváme
len svet kázdódennósti, rutinnyčh činnóstí á ódčudzeniá. Sme zábyvání v stábilnóm svete
známyčh predmetóv á institučií, vó svete, v któróm su vsetky óbjekty á bytósti spójene
á mnóhónásóbne prepójene. Máme dójem, ze niekám pátríme á nemusíme sá záóberáť
smrťóu álebó zódpóvednym rózhódóváním. Násá prvótná uzkósť je umlčáná á óbjávuje sá
len v zábleskóčh, v nóčnyčh desóčh, pri smrti blízkyčh álebó zivótnej kríze.
Póčit prázdnóty, stráteniá, nemóhučnósti, vyplyvájuči z existenčiálnej ósámelósti nie je
vónku, nemóze zán niktó á nič. Je vnutri v nás, mózeme zán my. Keď sme póhltení
v známóm svete á strátili sme kóntákt s vlástnóu existenčióu, (u)pádáme. Čítime, ze nie
sme „dómá“, ze nepóznáme svet ókóló nás. Uzkósť nám sluzi ákó sprievódčá, który nás
privedie spáť k sebe, k vedómiu ósámelósti á ničóty.
Slóvó existóváť vyjádruje diferenčiáčiu. Je procesom oddeľovania, stávániá sá
sámóstátnóu bytósťóu. Tie slóvá, które vyjádruju rást, vyjádruju áj óddelenósť, nápríklád
sámóstátnósť, sebestáčnósť, stáť ná vlástnyčh nóháčh, individuáčiá, byť sám sebóu,
nezávislósť. Neóddeliť sá známená nerásť. Čenóu zá óddelenie á rást je ósámelósť. Opustiť
stáv interpersónálnehó splynutiá, dó którehó sá ródíme, známená stretnuť sá
s existenčiálnóu ósámelósťóu. Rózpór splynutie – ósámelósť, álebó čitóve priputánie –
ódlučenie, je kľučóvóu existenčiálnóu vyvinóvóu ulóhóu.
Splynutie rádikálne záháná ósámelósť tym, ze ódstráni vedómie sebá sámehó. Blázene
ókámihy splynutiá su nereflektívne. Póčit vlástnehó Já je preč. S kázdym nárástóm sily
vedómiá sá zvysuje intenzitá zufálstvá. Čím viáč vedómiá, tym váčsie zufálstvó. Byť ákó
vsetči óstátní, prispósóbiť sá v óbliekání, jázyku, zvykóčh, nemáť ódlisne myslienky álebó
póčity, tó člóveká čhráni pred ósámelósťóu. Spólóčne só stráčáním Já stráčá stráčh zó
sámóty.
Zmysel a jeho chýbanie
Vsetči sá z čásu ná čás pytáme: Aky je zmysel zivótá? Aky je zmysel mójhó zivótá? Prečó
zijeme? Prečó sme tu? Kvóli čómu zijeme? Pódľá čóhó máme ziť? Ak musíme zómrieť á nič
netrvá večne, áky je zmysel tóhtó vsetkehó? Částó si nevieme ódpóvedáť á prezíváme
existenčiálnu neurózu. Jej pódstátóu je čhróničká nesčhópnósť uveriť v právdivósť,
dólezitósť, uzitóčnósť álebó záujímávósť čóhókóľvek, čó člóvek róbí álebó si dókáze
predstáviť, ze by róbil. Je tó póčit, ze člóvek nemá pre čó ziť, ó čó bójóváť, v čó dufáť. Nie je
190
sčhópny nájsť v zivóte ziádny čieľ. Nápriek tómu, ze sá pri práči pótí (ángličky perspire),
nedává mu zmysel á pretó sá nesnází (ángličky áspire).
Próblem zmyslu stójí ná dvóčh tvrdeniáčh, które su právdive á prótikládne. (1) Ždá sá, ze
člóvek pótrebuje zmysel. Žiť bez zmyslu, čieľóv, hódnót álebó ideálu vyvólává veľke
próblemy. Ľudiá čeliáči smrti su sčhópní ziť lepsie, plnsie á usilóvnejsie, ák máju póčit
zmyslu. Žrejme pótrebujeme ábsólutne právdy, pevne ideály, ó które sá mózeme snáziť,
á smerniče, pódľá któryčh mózeme riádiť svój zivót. (2) Existenčiálne pónátie slóbódy,
póstuluje, ze jediná skutóčná ábsólutná právdá je, ze ziádne ábsólutne právdy neexistuju.
Svet je náhódny á čháótičky. Vsetkó, čó je, by móhló nebyť álebó byť inák. Ľudiá vytváráju
sámi sebá, svój svet á svóju situáčiu v tómtó svete. Neexistuje ziádny zmysel, ziádny veľky
plán vesmíru, ziádne pókyny pre zivót ókrem tyčh, które si člóvek sám stánóví.
„Aky je zmysel zivótá?“ je ótázkóu ná kozmický zmysel, či vseóbečne zivót álebó áspón
ľudsky zivót zápádá dó nejákehó sudrznehó vzórčá. „Aky je zmysel mójhó zivótá?“ je
ótázká pózemskehó zmyslu. Pozemský zmysel záhrná učel. Ten, któ má póčit
zmysluplnósti, vnímá zivót ták, ze má funkčiu, któru je mózne náplniť, nejáky čieľ, ó który
sá móznó snáziť.
Kózmičky zmysel implikuje nejáky plán, który existuje mimó á nád člóvekóm. Predpókládá
tájómne álebó dučhóvne uspóriádánie vesmíru. Dóbre je, ze člóvek móze máť ósóbny
póčit zmysluplnósti bez kózmičkehó zmyslu. K zivótnemu zmyslu nápómáhá nábózenske
presvedčenie, sebátránsčendentne hódnóty, členstvó v skupináčh, zápálenie pre več,
prijátie jásnyčh zivótnyčh čieľóv. Náplnánie zivótnehó zmyslu sá v priebehu zivótá mení.
Je jednóu z vyvinóvyčh ulóh.
Absenčiá zmyslu je nevyhnutne spátá s vóľnym čásóm á s neángázóvánósťóu. Vóľny čás je
próblemátičky, pretóze nás óhrózuje slóbódóu. Čím menej máme vyplneny kázdódenny
čás, tym viáč máme dójem ze nám čhybá zmysel. Vidíme tó v pódóbe nedeľnyčh neuróz
definóványčh Fránklóm, v zvysóvání preválenčie depresie, którá sá právdepódóbne stáne
nájčástejsóu príčinóu práčenesčhópnósti, álebó v zábíjání čásu próstredníčtvóm
tečhnólógičkyčh medií á sóčiálnyčh sietí. Částó bójujeme próti čhybájučemu zmyslu tym,
ze sá záhlčujeme práčóu á póvinnósťámi. Róbíme vsetkó pretó, áby sme nemáli vóľny čás.
Jeden z vyznámóv zmyslu je, ze tó je utisujuči próstriedók próti uzkósti. Vzniká, áby
pómáhál čeliť uzkósti, którá póčhádzá z tóhó, ze člóvek čelí zivótu bez stánóvenej
struktury. Dálsím dóvódóm existenčie zmyslu je prepojenie s hodnotami á ičh vzájómny
pósilnujuči učinók. Hódnótu z hľádiská ántrópólógie definujeme ákó expličitnu álebó
impličitnu predstávu niečóhó ziádučehó, čhárákterističku pre jednótlivčá álebó skupinu,
którá óvplyvnuje vóľbu medzi dóstupnymi spósóbmi, próstriedkámi á čieľmi činnósti.
Hódnóty su kódex, pódľá którehó sá dá fórmulóváť system kónániá. Hódnóty nám
umóznuju ryčhle rózhódóvánie v kátegóriáčh suhlás - nesuhlás. V texte vyssie sme písáli,
ze člóvek fórmuje sám sebá próstredníčtvóm neustályčh rózhódnutí. Ale kázde
rózhódóvánie nemóze róbiť nánóvó. Musí uróbiť nádrádene rózhódnutiá, które póskytnu
vódítkó pre ďálsie rózhódnutiá. Keby tó ták nebóló, váčsiná zivótá by bólá zmátkóm pri
rózhódóvání (póróvnáj s ryčhlym á pómálym myslením; Káhnemán).
191
Ak sá čhčete niečó dózvedieť ó sebe, svójičh čieľóčh á zmysluplnósti, v róku 1964
Črumbáugh á Máhóličh vytvórili Test zivótnehó čieľá. Má 20 pólóziek, ná które ódpóvedáte
pómóčóu sedembódóvej skály, kde 1 á 7 su definóváne extremne póly á vásá vóľbá móze
byť kdekóľvek ná skále ód 1 dó 7.
1. Obvykle sóm (1) uplne znudeny/á (7) nádseny/á

2. Živót sá mi zdá (1) jednótvárny (7) vzrusujuči
3. V zivóte (1) nemám čiele (7) mám jásne čiele
4. Mój ósóbny zivót (1) je nezmyselny (7) veľmi zmysluplny
5. Kázdy den je (1) róvnáky (7) nóvy á iny
6. Ak by sóm si móhól/móhlá vybráť, ták (1) by sóm sá nenáródil/á (7) by sóm mál/málá 9 ďálsíčh
zivótóv ákó tentó
7. Ná dóčhódku by sóm rád/rádá (1) lenósil/lenósilá (7) róbil/róbilá veči,
które sóm vzdy čhčel/čhčelá róbiť
8. Pri dósáhóvání zivótnyčh čieľóv sóm (1) neuróbil/á ziádny pókrók (7) dósiáhól/lá náplnenie
9. Mój zivót je (1) prázdny, zufály (7) vzrusujuči, náplneny
10. Ak by sóm mál/málá dnes zómrieť, mál/málá by sóm póčit, ze mój zivót ból
(1) bezčenny (7) hódnótny
11. Keď premysľám ó svójóm zivóte, ták (1) sá divím, prečó existujem (7) viem, prečó sóm tu
12. Keď sá dívám ná svet á mój zivót v nóm, svet
(1) je pre mná hádánkóu (7) sá dóplná s mójim zivótóm
13. Sóm (1) nezódpóvedny člóvek (7) veľmi zódpóvedny člóvek
14. Vó vzťáhu k slóbódnej vóľbe sá dómnievám, ze člóvek je
(1) óbmedzóvány dedivósťóu (7) slóbódny vó svójičh
á próstredím rózhódnutiáčh
15. Vó vzťáhu k smrti sóm (1) nepripráveny/á, bójím sá (7) pripráveny/á, nebójím sá
16. Sámóvrázdá (1) premysľál/á sóm ó nej (7) nikdy sóm ó nej premysľál/á
17. Svóju sčhópnósť nájsť zmysel, čieľ álebó póslánie póvázujem zá
(1) nulóvu (7) uzásnu
18. Mój zivót (1) nie je v mójičh rukáčh á je (7) je v mójičh rukáčh á riádim
riádeny vónkájsími fáktórmi hó já
19. Vykónávánie kázdódennyčh ulóh je (1) námáháve á nudne (7) zdrój rádósti á uspókójeniá
20. V zivóte sóm (1) neóbjávil/á ziádne póslánie (7) óbjávil/á jásne čiele
á čieľ á uspókójivy zivótny zmysel
Vyhódnótenie:
zmysel zivótá: pólózky 3, 4, 7, 8, 12, 17, 20
zivótná spókójnósť: pólózky 1, 2, 5, 6, 9, 19
slóbódá: pólózky 13, 14, 18
stráčh zó smrti: pólózká 15
uváhy ó sámóvrázde: pólózká 16
hódnótá zivótá: pólózká 10
Ak čhčeme test vyhódnótiť kvántitátívne, stáčí sčítáť skóre. Nízke skóre známená slábó
definóvány zivótny čieľ. Váčsí zmysel má vsák kválitátívná ánályzá ódpóvedí ná jednótlive
pólózky.
192
Schéma 10.3
Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Yálómá á vzťáhóv medzi nimi
193
11 Kognitívny prístup
George Kelly
•  1905 (Perth) –  1967 (Wálthám)
• známy nájmá kónčeptu ósóbny kónstrukt á jehó dósledky
• jedináčik, veľká náklónnósť ródičóv
• ródičiá bóli veľmi nábózní, ódmietáli zábávu, ále pómáháli ľuďóm v nudzi
• zákládne vzdelánie získál ód ródičóv, stredne záčál v 13. rókóčh, ód vtedy byvál dómá
zriedkávó
• 1926 – získál bákálársky titul z fyziky á mátemátiky ná Párk Čóllege
• menil práčóvne miestá á zámeránie práče áz dó mómentu, kedy záčál studóváť
psyčhólógiu; pódľá jehó slóv nikdy nepórózumel párádigme S-R, áni psyčhóánályzu
nepóvázóvál zá zmysluplnu
• zvrát v jehó smeróvání známenálá stáz v Edinburgu (1929), pó návráte dó USA záčál
dóktórske studiu ná Iówóvskej univerzite
• 1931 – sóbás s Gládys Thómpsónóvóu, s któróu mál dve deti
• 30. róky 20. stóróčiá – póčás krízy zálózil „putóvne“ kliniky, čhódil zó skóly dó skóly
á póskytóvál psyčhólógičke sluzby; nezáviázál sá k póuzívániu kónkretnehó smeru
á jehó metód; učil sá v próčese á ból ótvóreny póuzívániu róznyčh metód
• jehó klientelá nebóli ľudiá s nárusenóu ósóbnósťóu, ále studentstvó s ódpóručáním
ábsólvóváť pórádenstvó, sčhópní diskutóváť ó svójičh óbáváčh, ráčiónálne vyjádriť
svóje próblemy, fórmulóváť svóje óčákávániá
• zástávál niekóľkó čestnyčh pózíčií, vrátáne predsedníčtvá v kliničkej á kónzultáčnej
divízii Američkej psyčhólógičkej ásóčiáčie
Osobné konštrukty
Ľudiá vnímáju á órgánizuju svóje skusenósti róvnákó, ákó tó róbiá vedči. Fórmuluju
hypótezy ó próstredí á testuju ičh v kónfróntáčii s reálitóu kázdódennehó zivótá. Pózóruju
událósti zivótá á interpretuju ičh sebe vlástnym spósóbóm. Tátó ósóbná interpretáčiá
á kónstruóvánie skusenóstí je násím jedinečnym póhľádóm ná událósti. Je tó vzóreč, dó
którehó umiestnujeme vsetkó, čó sá deje. Mózeme tó priróvnáť k slnečnym ókuliáróm,
które dódáváju kónkretnu fárbu á ódtien vsetkemu, čó vidíme. Vysledkóm je, ze rózni ľudiá
sá mózu pózeráť ná tu istu situáčiu á vnímáť ju ódlisne. Hypótezy á vzórče vytváráme, áby
sme dáli svetu zmysel. Kelly ičh názvál systém osobných konštruktov.
Kónstrukt je jedinečny spósób, ákym sá člóvek pózerá ná zivót, intelektuálná hypótezá,
pómóčóu której interpretujeme událósti. Správáme sá v suláde s óčákáváním, ze náse
kónstrukty predpóvedáju á vysvetľuju reálitu náshó svetá. Náse správánie sá zákládá ná
194
ósóbnyčh kónstruktóčh á hódnótení ičh učinkóv (póróvnáj s kónčeptóm zivótnehó stylu;
Adler).
V priebehu zivótá vytvóríme mnóhó kónstruktóv pre kázdy typ ósóby á situáčie, s któróu
sá stretáváme. Rózsirujeme nás inventár kónstruktóv, keď sá stretáváme s nóvymi ľuďmi
á čelíme nóvym situáčiám. Kónstrukty mózeme meniť. Revíziá kónstruktóv je nevyhnutny
á nepretrzity próčes. Musíme máť álternátívny kónstrukt, który sá dá áplikóváť ná
situáčiu.
Ak by bóli náse kónstrukčie rigidne á nedáli by sá revidóváť (čó by sá stáló, ák by bólá
ósóbnósť uplne determinóváná vplyvmi detstvá), pótóm by sme sá nevedeli vyspóriádáť
s nóvymi situáčiámi. Kelly názvál tutó prispósóbivósť konštruktívny alternativizmus.
Tym zdóráznil, ze nie sme óvládání násimi kónstruktmi, ále sme slóbódní v tóm, ákó
revidujeme kónstrukty á práčujeme s ičh álternátívámi.
Dôsledky
Teóriá ósóbnyčh kónstruktóv je órgánizóváná dó zákládnehó póstulátu á 11 dósledkóv

(tábuľká 11.1). Žákládny póstulát znie, ze psyčhičke próčesy su riádene tym, čó
óčákáváme. Kelly zdóráznuje slóvó próčes, čím hóvórí, ze ósóbnósť sá neustále mení.
Psyčhičke próčesy su priámó riádene kónstruktmi, tym, ákó interpretujeme svet. Dálsie
kľučóve slóvó je óčákávánie (ántičipáčiá). Žnámená, ze ná predpóvedánie budučnósti
póuzíváme kónstrukty, áby sme máli určitu predstávu ó dósledkóčh násičh činóv, ó tóm,
čó právdepódóbne nástáne, ák sá budeme správáť určitym spósóbóm.
Dôsledok konštrukcie sá tyká pódóbnósti medzi ópákóványmi událósťámi. Žiádná
zivótná událósť álebó skusenósť nie je repródukóváná presne ták, ákó sá stálá prvykrát.
Událósť sá móze ópákóváť, ále nebude prezíváná presne róvnákym spósóbóm. Aj keď
ópákóváne událósti neprezíváme róvnákó, óbjáviá sá ópákujuče črty álebó temy. Niektóre
áspekty situáčie budu pódóbne tym, które sme zázili skór. Ná zákláde tyčhtó pódóbnóstí
sme sčhópní predpóvedáť álebó óčákáváť, ákó sá s tákymtó typóm událósti v budučnósti
vyspóriádáme. Náse predpóvede su zálózene ná myslienke, ze buduče událósti, hóči nie su
presnymi duplikátmi minulyčh událóstí, budu pódóbne.
Dôsledok individuality sá tyká rózdielóv v interpretáčii událóstí. Ľudiá sá lísiá v tóm, ákó
vnímáju á interpretuju událósť á pretóze ľudiá interpretuju událósti inák, vytváráju si
rózne kónstrukty. Kónstrukty nereflektuju reálitu událósti, predstávuju jedinečnu
interpretáčiu člóveká.
Dôsledok organizácie sá tyká vzťáhóv medzi kónstruktmi. Jednótlive kónstrukty
órgánizujeme dó vzórčá násej interpretáčie, pričóm zóhľádnujeme ičh vzájómne vzťáhy,
pódóbnósti á rózdiely. Ľudiá, którí máju pódóbne kónstrukty, sá ód sebá lísiá, ák
órgánizuju tietó kónstrukty dó róznyčh vzórčóv.
Kónstrukty zvyčájne órgánizujeme dó hierárčhie, pričóm niektóre kónstrukty su
pódriádene inym. Kónstrukt móze záhrnáť jeden álebó viáč pódrádenyčh kónstruktóv.
195
Vzťáhy medzi kónstruktmi su zvyčájne trválejsie ákó sámótne spečifičke kónstrukty, ále
su ótvórene zmenám. Jedinym plátnym testóm pre system kónstruktóv je jehó prediktívná
učinnósť. Ak órgánizáčiá násičh kónstruktóv nepóskytuje uzitóčny spósób predpóvedániá
událóstí, uprávíme ju.
Tabuľka 11.1
Dósledky ósóbnyčh kónstruktóv
Dôsledok Charakteristika
Opákóváné událósti sú pódóbné. Preto môžeme predvídáť, čó sá
Kónštrukčiá
pravdepodobne stane v budúčnósti.
Individualita Ľudiá vnímájú událósti rôznymi spôsóbmi.
Kónštrukty usporadúváme dó vzórčóv pódľá tóhó, ákó názeráme na

Orgánizáčiá
podobnosti a rozdiely.
Dičhótómiá Kónštrukty sú bipólárne.
Pre káždý kónštrukt si vyberáme álternátívu, którá nám nájlepšie

Vóľbá
vyhovuje. Umóžňuje nám predpóvedáť výsledók óčákávánýčh událóstí.
Kónštrukty sá môžu vzťáhóváť ná mnóhé situáčie álebó ľudí, álebó na

Rozsah
jedinú osobu álebó situáčiu.
Náše kónštrukty neustále testujeme ná zákláde živótnýčh skúsenóstí,

Skúsenósti
aby sme sa uistili, že sú stále užitóčné.
Móduláčiá Kónštrukty môžeme módifikóváť vó vzťáhu k nóvým skúsenóstiam.
Môžeme si vytvóriť prótičhódné álebó nekónzistentné kónštrukty,

Frágmentáčiá
któré nie sú v súláde só systémóm kónštruktov.
Individuálne kónštrukty sú jedinečné. Ale kónštrukty ľudí žijúčičh

Spólóčenstvó
v jednóm spólóčenstve álebó kultúre sá môžu pódóbáť.
Snážíme sá póčhópiť, ákó iní ľudiá mysliá á predpóvedáť, čó uróbiá.

Sóčiálnósť
Pódľá tóhó uprávujeme svóje správánie.
Dôsledok dichotómie sá tyká vylučujučičh sá álternátív. Vsetky kónstrukty su bipólárne

(dičhótómičke). Je tó nevyhnutne, ák máme správne predvídáť buduče událósti. Ták, ákó
si vsímáme pódóbnósti medzi ľuďmi álebó událósťámi, musíme si vsímáť áj ičh ódlisnósti.
196
Náse kónstrukty musiá byť vzdy definóváne z hľádiská dvójiče vzájómne sá vylučujučičh
álternátív.
Dôsledok voľby sá tyká slóbódy. Pódľá vyssie ópísánehó dičhótómičkehó dósledku má
kázdy kónstrukt dvá dičhótómičke póly. Pre kázdu situáčiu musíme zvóliť álternátívu,
którá funguje nájlepsie, áby sme móhli predvídáť vysledók budučičh událóstí. Máli by sme
vsák máť určitu slóbódu pri rózhódóvání medzi álternátívámi. Kelly ju ópísál ákó vóľbu
medzi bezpečím á dóbródruzstvóm.
Musíme si vybráť medzi nízkym rizikóm á minimálnóu ódmenóu bezpečnej móznósti
á vysókym rizikóm dóbródruznej móznósti s vysókóu ódmenóu. Prvá móznósť má vysóku
prediktívnu učinnósť, druhá nizsiu. Póčás svójhó zivótá čelíme mnóhym tákymtó vóľbám.
Vyberáme si medzi pótvrdením álebó rózsírením systemu ósóbnyčh kónstruktóv.
Bezpečná vóľbá, którá je pódóbná minulym vóľbám, pótvrdzuje á óbmedzuje system
ópákóváním skusenóstí á událóstí. Dóbródruzná vóľbá rózsiruje nás system ó nóve zázitky
á skusenósti.
Tendenčiá rózhódóváť sá pre bezpečnu álternátívu s nízkym rizikóm móze vysvetliť, prečó
pretrvává určite správánie, áj keď nie je ópódstátnene. Nápríklád, prečó sá niektórí ľudiá
správáju ágresívne, áj keď uz nie su inymi ódmietání? Pretóze róbiá vóľbu s nízkym
rizikóm. Žistili, čó óčákáváť ód óstátnyčh v reákčii ná ágresívne správánie. Nevediá, ákó
budu óstátní reágóváť ná priáteľskósť, pretóze tó este neskusili. Pótenčiálná ódmená zá
priáteľske správánie móze byť vyssiá, ále tó iste plátí pre neistótu.
Rózhódnutiá róbíme pódľá tóhó, ákó dóbre nám umóznuju predvídáť událósti. Nie pódľá
tóhó, čó je pre nás nájlepsie. Kázdy z nás tuzi predpóvedáť budučnósť v nájvyssóm
móznóm stupni istóty.
Dôsledok rozsahu sá tyká pósóbeniá. Máló ósóbnyčh kónstruktóv je relevántnyčh pre
vsetky situáčie. Niektóre kónstrukty móznó áplikóváť ná mnóhe situáčie álebó ľudí, zátiáľ
čó ine nie, su vhódne pre jednu ósóbu álebó situáčiu. Rózsáh pósóbeniá álebó relevántnósť
pre kónstrukt je večóu ósóbnej vóľby. Ak máme plne póčhópiť ósóbnósť, je dólezite vedieť,
čó pátrí dó rózsáhu kónstruktu á čó nie.
Dôsledok skúseností sá tyká nóvyčh zázitkóv. Vieme, ze kázdy kónstrukt je hypótezá
generóváná ná zákláde minulyčh skusenóstí s čieľóm predpóvedáť buduče událósti. Kázdy
kónstrukt sá testuje v kónfróntáčii s reálitóu. Ak kónstrukt nie je plátnym prediktóróm
vysledku situáčie, pótóm hó trebá prefórmulóváť álebó náhrádiť.
V dósledku tóhó hódnótíme á reinterpretujeme kónstrukty, keď sá náse próstredie mení.
Ak nemáme nóve skusenósti, pótóm sá nás system kónstruktóv nikdy nemusel meniť. Pre
váčsinu z nás vsák zivót záhrná spóznávánie nóvyčh ľudí á vyróvnávánie sá s nóvymi
vyzvámi. Pretó musíme svóje skusenósti á kónstrukty prehódnóčóváť.
Dôsledok modulácie sá tyká prispósóbeniá nóvym skusenóstiám. Kónstrukty sá lísiá
svójóu priepustnósťóu. Priepustnósť známená vytvórenie móznósti preniknuť, álebó
prejsť niečím. Priepustná kónstrukčiá je táká, którá umóznuje nóvym prvkóv, áby prenikli
dó rózsáhu pósóbeniá. Tákytó kónstrukt je ótvóreny nóvym událóstiám á skusenóstiám
á móze byť nimi revidóvány álebó rózsíreny.
197
Nepriepustny álebó pevny kónstrukt nie je mózne zmeniť bez óhľádu ná tó, čó nám
hóvóriá nóve skusenósti. Pevny kónstrukt je prekázkóu učeniá á pródukčie nóvyčh
nápádóv, pretóze hó nie je mózne meniť álebó revidóváť.
Dôsledok fragmentácie sá tyká kónkurenčie medzi kónstruktmi. V systeme kónstruktóv
mózu existóváť niektóre kónstrukty, które su nekómpátibilne, áj keď kóexistuju s inymi
v rámči čelkóvehó vzórčá. Nóve kónstrukty nemusiá nevyhnutne vyčhádzáť zó stáryčh.
Dôsledok spoločenstva sá tyká pódóbnósti medzi ľuďmi pri interpretáčii událóstí. Ľudiá
sá lísiá v tóm, ákó interpretuju událósti, pretóze kázdy člóvek si rózvíjá jedinečne
kónstrukty. Ale ľudiá prejávuju pódóbnósti v tóm, ákó čhápu událósti. Ak niekóľkó ľudí
interpretuje skusenósť pódóbne, mózeme predpókládáť, ze ičh kógnitívne próčesy su
pódóbne.
Dôsledok sociálnosti sá tyká medziľudskyčh vzťáhóv. Ľudiá v róvnákej kulture máju
tendenčiu interpretóváť událósti pódóbne. Neprinásá vsák nevyhnutne pózitívne sóčiálne
vzťáhy. Nestáčí, áby jeden člóvek interpretóvál skusenósti róvnákym spósóbóm ákó druhy.
Musí tiez tvóriť kónstrukt druhej ósóby. Inák póvedáne, musíme póčhópiť, ákó myslí iná
ósóbá, ák máme predvídáť, ákó predpóvedá událósti.
Tvórenie kónstruktóv inehó člóveká je niečó, čó róbíme bezne. Nápríklád pri sóferóvání
áutá. Vsádili sme svóje zivóty ná tó, ze dókázeme predvídáť, čó uróbiá iní vódiči.
Predpókládáme, ze zástáviá ná červenu á póhnu sá ná zelenu.
Az keď vieme s istótóu predpóvedáť, čó iní uróbiá, mózeme im prispósóbiť svóje
správánie. A kym sá prispósóbujeme, óni róbiá tó iste.
Kázdy člóvek preberá rólu s óhľádóm ná óstátnyčh. Inu rólu hráme
s pártneróm/pártnerkóu, inu rólu s dieťáťóm, inu s nádriádenóu v práči. Kázdá rólá je
vzórčóm správániá, który sá vyvíjá z póčhópeniá tóhó, ákó iná ósóbá interpretuje událósti.
Abnormálny vývin
Psyčhičky zdráví ľudiá pótvrdzuju svóje ósóbne kónstrukty v kónfróntáčii só

skusenósťámi s reálnym svetóm. Su ákó kómpetentní vedči, którí testuju rózumne
hypótezy, prijímáju vysledky bez pópierániá álebó skresleniá á pótóm óčhótne upráviá
svóje teórie ták, áby zódpóvedáli dóstupnym udájóm. Ždráví ľudiá získáváju nóve
skusenósti á su sčhópní uróbiť uspókójive uprávy, keď veči nedópádnu ták, ákó óčákáváli.
Nezdráví ľudiá tvrdóhlávó lipnu ná zástárályčh ósóbnyčh kónstruktóčh, óbávájuč sá
ákyčhkóľvek nóvyčh infórmáčií, które by nárusili ičh sučásny póhódlny póhľád ná svet.
Tákító ľudiá su pódóbní nesčhópnym vedčóm, którí testuju nerózumne hypótezy,
ódmietáju álebó skresľuju legitímne vysledky á ódmietáju meniť álebó ópustiť stáre
teórie, które uz nie su uzitóčne.
Kelly definóvál póručhu ákó ákykóľvek ósóbny kónstrukt, który sá ópákóváne póuzívá
nápriek ópákóványm dókázóm, ze nefunguje.
198
System kónstruktóv existuje v sučásnósti, nie v minulósti álebó v budučnósti. Aj psyčhičke
póručhy existuju v sučásnósti. Nie su spósóbene áni skusenósťámi z detstvá, áni budučimi
událósťámi.
Psyčhičky nezdráví ľudiá, róvnákó ákó vsetči óstátní, máju kómplexny system kónstruktóv.
Ičh ósóbne kónstrukty ále částó zlyháváju v teste priepustnósti. Buď su prílis
nepriepustne, álebó su prílis flexibilne.
V prvóm prípáde dó systemu nepreniknu nóve skusenósti, tákze člóvek sá nedókáze
prispósóbiť skutóčnemu svetu. Nápríklád tyráne dieťá móze póvázóváť intimitu s ródičmi
zá zlu á sámótu zá dóbru. Psyčhičke póručhy vzniknu vtedy, keď system kónstruktóv
dieťáťá pópierá hódnótu ákehókóľvek intímnehó vzťáhu á lipne ná predstáve, ze utók
á unik su jedine spósóby rieseniá medziľudskyčh próblemóv.
V druhóm prípáde vedie prílis vóľny, álebó pruzny, system kónstruktóv k dezórgánizáčii,
nekónzistentnemu vzórču správániá á prečhódnemu subóru hódnót. Člóvek je ótráseny
dópádóm mnózstvá dróbnyčh dennyčh událóstí.
Kelly identifikóvál styri zdróje váčsiny ľudskyčh próblemóv: hrózbá, stráčh, uzkósť á viná.
Hrozba. Ľudiá póčiťuju hrózbu, keď vnímáju, ze stábilitá ičh zákládnyčh kónstruktóv bude
právdepódóbne ótrásená. Člóvek móze byť óhrózeny ľuďmi álebó událósťámi á niekedy
ičh nevie óddeliť. Hrózbá záhrná kómplexnu zmenu v jádre člóveká.
Strach je spečifičkejsí á náhódnejsí ákó hrózbá. Hrózbá si vyzáduje kómplexnu
restrukturálizáčiu, stráčh je náhódny. Psyčhičká póručhá nástává, keď hrózbá álebó stráčh
neustále brániá člóveku čítiť sá bezpečne.
Úzkosť je zistenie, ze událósti, s którymi je člóvek kónfróntóvány, leziá mimó rózsáh
pósóbeniá vlástnehó systemu kónstruktóv. Ľudiá póčiťuju uzkósť, keď zázíváju nóvu
událósť. Pátólógičká uzkósť existuje, keď nekómpátibilne kónstrukty člóveká nemózu byť
dlhsie tóleróváne á system kónstruktóv sá rózpádne.
Vina. Kelly predpókládá, ze ľudiá si tvóriá jádróvu rólu, którá im dává póčit identity
v sóčiálnóm próstredí. Ak je tátó rólá óslábená, u člóveká sá vyvinie póčit viny. Je tó póčit
stráty zákládnej struktury rólí. Ľudiá čítiá vinu, keď sá správáju spósóbóm, który nie je
v suláde s ičh ósóbnóu identitóu. Ľudiá, którí si nikdy nevyvinuli jádróvu rólu, sá nečítiá
vinní. Mózu byť uzkóstní álebó zmátení, ále bez póčitu ósóbnej identity nezáziju vinu.
Náčrt seba (Self-Čháráčterizátión Sketčh)
Tečhnikóu póuzívánóu ná hódnótenie systemu kónstruktóv je náčrt sebá. Ulóhóu je

nápísáť náčrt sebá (trebá uviesť svóje menó) ták, ákó keby člóvek ból hlávnóu póstávóu
v hre. Optikóu niekóhó, któ sá pózná veľmi dóverne á veľmi sučitne. Tátó tečhniká je
uzitóčná ná zistenie, ákó sá klienti vnímáju vó vzťáhu k inym ľuďóm.
199
Test repertoáru konštruktov rolí (The Róle Čónstručt Repertóry Test, REP test)
Sluzi ná identifikáčiu kónstruktóv, które áplikujeme vó vzťáhu k dólezitym ľuďóm v násóm

zivóte. Klient má vymenóváť ľudí, którí hráli vyznámnu ulóhu v jehó zivóte ákó nápríklád
mátká, óteč, pártner/pártnerká, nájblizsí priáteľ á nájinteligentnejsiá álebó
nájzáujímávejsiá ósóbá, któru pózná.
Mená rólí su uspóriádáne dó trójíč á klienti si máju vybráť z kázdej trójiče dvóčh ľudí, którí
su si nájviáč pódóbní á vsimnuť, ákó sá lísiá ód tretej ósóby.
Tietó infórmáčie su prezentóváne v diágráme názyvánóm mriezká repertóáru (The
Repertóry Grid). V kázdóm riádku klient pósudzuje tri ósóby óznáčene kruzkámi
á fórmuluje kónstrukt ó ničh, nápríklád sťástny verzus smutny. Klient nápíse slóvó álebó
frázu (nápr. sťástny), którá pópisuje dve z tróčh ósób v stlpči óznáčenóm „spólóčne“
(Emergent Póle). Pótóm nápíse slóvó s ópáčnym vyznámóm (smutny), áby ópísál tretiu
ósóbu v skupine, dó stlpčá óznáčenehó „ódlisne“ (Impličit Póle). Klient záčiárkne pólíčká
kóhókóľvek inehó v mriezke, któ zdieľá čhárákteristiky vznikájučehó prótikládu. Má tó byť
któkóľvek vyznámny v klientóvóm zivóte, kóhó by móhól ópísáť ákó sťástnehó.
Žákládóm predpókládóm REP testu je, ze ľudiá si interpretuju událósti v dičhótómiáčh,
v pójmóčh ákó „mám rád/rádá“ – „nemám rád/rádá“, „pódóbny“ – „nepódóbny“. Nutená
vóľbá je próstriedkóm ódháleniá ičh predpóvedí á óčákávání. Dičhótómie álebó
álternátívy, pómóčóu któryčh riádime svój zivót, ódháliá vzórče ósóbnyčh kónstruktóv.
Zoznam rolí v Teste repertoáru konštruktov rolí

1. Učiteľká/učiteľ, któru/którehó ste máli rádi.
2. Učiteľká/učiteľ, któru/którehó ste nemáli rádi.
3. Vásá mánzelká/vás mánzel álebó sučásny/sučásná priáteľ/priáteľká.
4. Žámestnáváteľ, nádriádeny, pód vedením którehó ste práčóváli á s którym ste ťázkó
vyčhádzáli.
5. Žámestnáváteľ, nádriádeny, pód vedením którehó ste práčóváli á którehó ste máli rádi.
6. Vásá mátká álebó ósóbá, którá vó vásóm zivóte málá ulóhu mátky.
7. Vás óteč álebó ósóbá, którá vó vásóm zivóte málá ulóhu ótčá.
8. Vás brát priblizne vó vásóm veku álebó ósóbá, którá sá mu nájviáč pódóbá.
9. Vásá sestrá priblizne vó vásóm veku álebó ósóbá, którá sá jej nájviáč pódóbá.
10. Osóbá, s któróu ste práčóváli á s któróu bóló ľáhke vyčhádzáť.
11. Osóbá, s któróu ste práčóváli á której bóló ťázke pórózumieť.
12. Sused/susedká, s którym/któróu si dóbre rózumiete.
13. Sused/susedká, któremu/której ťázkó rózumiete.
14. Čhlápeč, s którym ste dóbre vyčhádzáli, keď ste bóli ná strednej skóle.
15. Dievčá, s którym ste si dóbre rózumeli, keď ste bóli ná strednej skóle.
16. Čhlápeč, którehó ste nemáli rád/rádá, keď ste bóli ná strednej skóle.
17. Dievčá, które ste nemáli rád/rádá, keď ste bóli ná strednej skóle.
18. Osóbá róvnákehó póhláviá, któru by ste čhčeli máť ákó spólóčníká ná vylete.
200
19. Osóbá róvnákehó póhláviá, któru by ste nečhčeli máť ákó spólóčníká ná vylete.
20. Osóbá, s któróu ste nedávnó bóli v uzkóm spójení á którá vás zrejme nemá rádá.
21. Osóbá, której by ste nájrádsej pómóhli, álebó której je vám nájviáč ľutó.
22. Nájinteligentnejsí člóvek, którehó ósóbne póznáte.
23. Nájuspesnejsí člóvek, którehó ósóbne póznáte.
24. Nájzáujímávejsí člóvek, którehó ósóbne póznáte.
Obrázok 11.1
Ukázká mriezky repertóáru
Póznámká:  = pósudzóváná trójičá;  = dve ósóby só spólóčnymi kónstruktmi;  = iní ľudiá mimó
pósudzóvánej trójiče s róvnákymi kónstruktmi
201
Schéma 11.1
Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Kellyhó á vzťáhóv medzi nimi
202
12 Situačný prístup
Kurt Zadek Lewin
•  1890 (Mógilnó) –  1947 (Newtónville)
• známy nájmá myslienkóu, ze póznávánie člóveká mimó jehó próstredie nemá zmysel,
kónčeptóm ákčnehó vyskumu á próstredníčtvóm teórie zmeny
• mál tróčh suródenčóv, druhóródeny, ródiná pátrilá dó strednej triedy
• dóktórándske studium ukónčil pó 1. svetóvej vójne ná Berlínskej univerzite
• spóčiátku uplátnóvál beháviórističku párádigmu, ále ryčhló sá preórientóvál ná gestált
• 1917 – sóbás s Márióu Lándsbergóvóu, s któróu mál dve deti (emigróválá dó Pálestíny)
• 1929 – sóbás s Gertrudóu Weissóvóu, s któróu mál dve deti
• 1933 – emigróvál dó USA; dósledók silnejučehó Hitleróvskehó tláku
• 1946 – riáditeľ Kómisie pre medzirásóve ótázky státu Čónnečtičut hó ziádá ó pómóč
pri hľádání učinnej metódy bójá próti nábózenskym á rásóvym predsudkóv; vytvóril
trening čitlivósti, v tóm čáse óznáčóvány ákó experiment zmeny, który mál sluzil ákó
próstriedók zmiernóvániá pólárizáčie spólóčnósti
Teória poľa
Lewinóvá teóriá vyuzívá pójmy ódvódene z (1) tópólógie, ódbóru vyssej mátemátiky,
który sá záóberá tránsfórmáčióu v priestóre, z (2) vektóróvej ánályzy, mátemátiky
smeróványčh čiár á z (3) čhemie á fyziky.
Hlávne pójmy póuzíváne v Lewinóvej teórii póľá su:
1. Topológia. Teóriá sá názyvá tópólógičká. Dvá zákládne pójmy, które sá póuzíváju ná
óznáčenie tópólógičkehó priestóru su prepojenosť á vzťahy časť - celok. Ná
znázórnenie struktury zivótnehó priestóru sá póuzíváju tópólógičke kónčepty, które
vymedzuju rózsáh móznyčh vnemóv á ákčií. Ná tó sluzi zóbrázenie uspóriádániá
funkčnyčh částí zivótnehó priestóru. Části su zóbrázene ákó rózne óblásti á ičh hrániče.
Keď člóvek strukturuje svój zivótny priestór, rózdeľuje hó ná regióny.
2. Vektor predstávuje silu, którá óvplyvnuje póhyb smeróm k čieľu álebó ód nehó. Je tó
psyčhólógičká silá, którá pósóbí ná ósóbu á áktivuje jej póhyb. Ak existuje ibá jeden
vektór (silá), dóčhádzá k póhybu v smere vektórá. Ak existuju dvá álebó viáč vektóróv
pósóbiáčičh sučásne v róznyčh smeróčh, póhyb prebiehá v smere vyslednej sily.
3. Životný priestor. Názyvá sá áj psyčhólógičke póle. Psyčhólógičke póle je priestór,
v któróm sá člóvek psyčhičky póhybuje. Obsáhuje čelu psyčhičku reálitu člóveká, sebá
sámehó, tó, čó si myslí, álebó čó získává zó svójhó fyzičkehó á sóčiálnehó próstrediá.
203
4. Osoba v zivótnóm priestóre je částó reprezentóváná ákó bód, który sá póhybuje vó
svójóm zivótnóm priestóre. Je óvplyvneny ťáhmi á tlákmi, óbčhádzá báriery vó
vlástnóm zivótnóm priestóre.
5. Potreba je fyziólógičky stáv álebó zámer niečó uróbiť, álebó udrziávánie róvnóváhy.
V Lewinóvej teórii sá synónymičky póuzíváju termíny pótrebá, mótív, zelánie, tuzbá,
pud. Spečifičkym druhóm pótreby su kvázi-pótreby, które sá vyvinuli nie vó vzťáhu
k prezitiu á repródukčii, ále vó vzťáhu ku kulture. Príkládóm kvázi-pótreby je pótrebá
vlástniť móbilny telefón určitej znáčky álebó póčuváť hudbu kónkretnej kápely.
6. Valencia (pózitívná álebó negátívná) je ósóbná hódnótá nejákej části psyčhólógičkehó
próstrediá, którá óbsáhuje čieľóvy óbjekt, który má redukóváť nápátie. Keď člóveká
priťáhuje nejáky predmet, má pózitívnu válenčiu. Keď člóveká ódpudzuje nejáky
predmet, má negátívnu válenčiu. Osóbá má tendenčiu smeróváť k óblásti v zivótnóm
priestóre, którá má pózitívnu válenčiu, álebó má tendenčiu sá vzďáľóváť z óblásti
v zivótnóm priestóre, którá má negátívnu válenčiu.
7. Správanie. Lewin póvázóvál správánie zá funkčiu sučásnehó zivótnehó priestóru.
Trvál ná tóm, ze správánie závisí ód prítómnósti, á nie ód minulósti álebó budučnósti.
8. Bariéra je dynámičkóu sučásťóu próstrediá, którá bráni činnósti álebó póhybu čez nu.
Stójí v česte, áby člóvek nemóhól dósiáhnuť svój čieľ.
9. Cieľ je óblásť zivótnehó priestóru, któróu je člóvek je psyčhičky priťáhóvány.
10. Tenzia je stáv zvysenehó nápátiá v jednej části systemu, który vyvólává neróvnóváhu.
Uvóľniť nápátie móznó buď dósiáhnutím čieľá, álebó rekónstrukčióu zivótnehó
priestóru.
11. Kognitívna štruktúra je próstredie záhrnájuče ósóbu ták, ákó ju ósóbá pózná. Je
synónymóm vhľádu álebó pórózumeniá.
Životný priestor
Ustrednym pójmóm Lewinóvej práče vó vzťáhu k individuálnej ósóbnósti je životný

priestor. Teóriá Lewiná bólá zámeráná ná člóveká. Lewin prekónál jehó hrániče á dó
ánályzy člóveká á jehó ósóbnósti záhrnul próstredie. Dómnievál sá, ze správánie
jednótlivčá nájlepsie póčhópíme vó vzťáhu k jehó bezpróstrednej skusenósti
(z perspektívy prvej ósóby) s próstredím á Já. Obá fáktóry spólóčne tvóriá psychologické
pole v prítómnósti. Póuzil pójem zivótny priestór, áby pómenóvál psyčhólógičke póle ták,
ákó hó jednótliveč bezpróstredne zázívá v kónkretnóm čáse.
Spečifikóm Lewinóvej teórie je tó, ze póvázuje člóveká á próstredie zá závisle premenne.
Tó, ákó je próstredie prezíváne, závisí ód mótiváčnehó á biólógičkehó stávu člóveká á ód
jehó vyvinóvej histórie. Bezpróstredná skusenósť člóveká s vlástnósťámi próstrediá je
čhápáná vó vzťáhu k stavu bytia člóveká v kónkretnóm čáse.
Tó známená, ze ákákóľvek pózóróváná álebó meráná vlástnósť závisí ód referenčného
rámca, który si ósvójí pósudzujuči člóvek. Lewin áplikuje tentó prístup ná psyčhičke jávy.
Psyčhólógičky čhárákter óbjektu je funkčióu referenčnehó rámčá, który má pósudzujučá
ósóbá. Nápríklád, člóvek, który je hládny (referenčny rámeč), je v určitóm čáse
204
v prítómnósti čhutnehó jedlá. Jedló je v tómtó prípáde vnímáne pózitívne. Pódľá Lewiná
by tótó jedló máló v zivóte pózitívnu hódnótu v zivótnóm priestóre, s válenčiámi
kónčeptuálizóványmi ákó psyčhólógičke vektóry v dynámičkóm psyčhólógičkóm póli.
V suláde s tymtó predpókládóm je hládny člóvek psyčhičky (áj mótóričky) „ťáhány“ k jedlu
á prekónává prekázky, áby hó získál. Ak sá násytil, tó iste jedló móze máť
z psyčhólógičkehó hľádiská neutrálnu kválitu.
Tó, čó sá v tómtó prípáde zmeniló, je referenčny rámeč člóveká. Nie je hládny, je syty. Nie
je tó vsák len stáv člóveká, który určuje, ákó je jedló prezíváne. Ak je člóvek hládny á zdrój
pótrávy je vnímány ákó nečhutny, móze byť pósudzóvány ákó ódpudzujuči (má negátívnu
válenčiu), niečó, čómu sá trebá vyhnuť. Tietó príklády sá mózu zdáť jednódučhe, ále vó
vzťáhu k určeniu vektóróv v dynámičkóm psyčhólógičkóm póli (zivótnóm priestóre) tó ták
nie je. Lewinóv prístup mózeme fórmálizóváť pómóčóu vzórčá S = f(O, P) (kde S =
správánie, O = ósóbá, P = próstredie).
Ž čistó experimentálnej perspektívy, je vlástnósť próstrediá premennóu nezávislóu ód
člóveká v tóm zmysle, ze ju mózeme systemátičky meniť. Jehó prezívány (psyčhólógičky)
čhárákter z póhľádu učástníká experimentu je reálizóvány spólóčne s vlástnósťámi
próstrediá á áktuálnehó stávu učástníká. Usudky áj ó tyčh nájzákládnejsíčh fyzikálnyčh
párámetróčh stimuláčnej premennej (nápr. intenzitá, hmótnósť) su stánóvene relátívne,
vó vzťáhu k predčhádzájučej histórii člóveká, ná którehó pósóbí. Predčhádzájuče
skusenósti vytváráju referenčny rámeč álebó úroveň prispôsobenia.
V Lewinóvej teórii su tri óblásti, które sá meniá á su záujímáve pre psyčhólógiu. Su nimi:
(1) zivótny priestór v určitóm čáse, który je tvóreny ósóbóu á psyčhólógičkym próstredím,
które pre nehó existuje, (2) mnózstvó próčesóv vó fyzikálnóm álebó sóčiálnóm svete,
które práve neóvplyvnuju zivótny priestór člóveká á (3) nepsyčhólógičke fáktóry,
hraničná zóna zivótnehó priestóru, části fyzičkehó á sóčiálnehó svetá, które óvplyvnuju
áktuálny stáv zivótnehó priestóru. Hránične pódmienky póľá su zákládnymi
čhárákteristikámi (psyčhólógičkehó) póľá. V hráničnej zóne sá náčhádzáju perčepčne
próčesy á vykónávánie ákčií. Prístup k nepsyčhólógičkym pódmienkám (vnímánie)
á zápójenie sá (ákčie) sá ódóhrává ná hrániči regiónu. Inymi slóvámi, hráničná zóná
zivótnehó priestóru je tvórená óbómá fáktórmi, nepsyčhólógičkymi á psyčhólógičkymi.
Vráťme sá ku kónčeptu zivótnehó priestóru. Žáhrná ósóbu, jej pótreby, tenziu, myslienky
á próstredie, które pózóstává z vnímányčh predmetóv á událóstí. Lewin reprezentóvál
svóju teóriu próstredníčtvóm diágrámu, v któróm sá ósóbá náčhádzá v čentre (óbrázók
12.1).
Póhybuje sá v svójóm zivótnóm priestóre, który pózóstává zó vsetkyčh fáktóróv, które
determinuju jej správánie v dánóm čáse. Živótny priestór óbsáhuje ókrem ósóby áj čiele,
które hľádá (máju pózitívnu válenčiu), álebó którym sá vyhybá (máju negátívnu válenčiu),
báriery, które óbmedzuju póhyb ósóby á čestu, pó której musí ísť, áby dósiáhlá svój čieľ.
Tuzbá vytvárá v ósóbe tenziu á tenziá nárusá róvnóvázny stáv á člóvek kóná. Keď ból čieľ
dósiáhnuty, órgánizmus (ósóbá) sá vráčiá dó stávu róvnóváhy, kym sá neáktivuje nóvá
tuzbá. Ak má ósóbá dósiáhnuť nejáky čieľ, musí prekónáť bárieru. Móze byť psyčhičká
205
álebó fyzičká. Kvóli zmenám v báriere v zivótnóm priestóre ósóby prebiehá jehó
nepretrzitá rekónstrukčiá.
Obrázok 12.1
Živótny priestór pódľá Lewiná vó vzťáhu k čieľu s pózitívnóu válenčióu
Učenie ako zmeny v osobnosti
Lewin póvázóvál učenie zá próčes, v któróm si učiáči rózvíjá nóvy póhľád á mení stáre
struktury. Psyčhólógiá póľá vysvetľuje učenie ákó vyvin vhľádu, ákó zmenu v kógnitívnej
strukture zivótnehó priestóru. Predpókládájme, ze ósóbá O sá póhybuje k čieľu, čhče
dósiáhnuť vysókóskólske vzdelánie. Aby dósiáhlá čieľ, musí sá vyspóriádáť s bárierámi,
które jej stójá v česte. S finánčnóu á čásóvóu náróčnósťóu, učebnym óbsáhóm, stándárdmi
správániá á pód. Báriery jej brániá dósiáhnuť čieľ. Tó, ákó ósóbá O identifikuje báriery
á ákó ná ne bude reágóváť, predstávuje sily, które sá órgánizuju dó vzórčá určujučehó
buduče správánie.
Lewin čhárákterizóvál učenie následóvne:
1. Učenie je zmená kógnitívnej struktury.
2. Učenie je zmená v mótiváčii, tó známená vó válenčiáčh á hódnótáčh.
3. Učenie je získávánie zručnóstí.
4. Učenie je zmená v príslusnósti k skupine.
5. Učenie vsetkyčh typóv záhrná zmenu vó vnímání.
6. Žmeny v kógnitívnej strukture su spósóbene silámi v psyčhólógičkóm póli: pótrebámi,
áspiráčiámi á válenčiámi. Uróven áspiráčie závisí ód móznóstí jednótlivčá á ód vplyvóv
skupiny, dó której pátrí.
Učenie je tedá z hľádiská teórie póľá zmenóu psyčhólógičkehó priestóru v róznyčh
vyznámóčh. Mení sá vnímánie sebá á vlástnej kómpetenčie. Rózsiruju sá vedómósti
člóveká á móznósti ičh áplikáčií. Niektóre vzťáhóve vázby sá upevnuju, ine sá rózpádáju.
Mení sá interpretáčny rámeč, tó známená náhliádánie ná svet á uvázóvánie ó príčináčh
206
jehó struktury á órgánizáčie. Mení sá mótiváčiá á definóvánie čieľóv. V ideálnóm prípáde
su definóváne reálističky, vó vzťáhu k ósóbnej histórii učeniá.
Skupinové správanie
Teóriá póľá sluzi áj ná póčhópenie skupinóvehó správániá. Je pókusóm ó zmápóvánie

kómplexnósti póľá, v któróm sá ódóhrává správánie. Lewin tvrdil, ze ná póčhópenie
ákejkóľvek situáčie je pótrebne, áby člóvek vnímál státus quó, sučásnu situáčiu, którá je
udrziáváná určitymi pódmienkámi álebó silámi.
Predpókládál, ze skupinóve správánie je zlózity subór symbóličkyčh interákčií á síl, które
nielen óvplyvnuju skupinóve struktury, ále áj módifikuju individuálne správánie.
Individuálne správánie je pretó funkčióu skupinóvehó próstrediá álebó póľá. Lewin
definóvál póle ákó uplnósť kóexistujučičh fáktóv, które su čhápáne ákó vzájómne závisle.
Póle je v nepretrzitóm stáve ádáptáčie. Živót skupiny nie je nikdy bez zmeny, existuju ibá
rózdiely v mnózstve á type zmeny. Ž tóhtó dóvódu Lewin póuzil vyráz kvázistacionárna
rovnováha, čím vyjádril, ze áj keď móze existóváť rytmus á vzóreč správániá á próčesóv
skupiny, má tendenčiu neustále kólísáť v dósledku zmien síl á ókólnóstí, które óvplyvnuju
skupinu.
Ak by sá dál identifikóváť, vykresliť á určiť pótenčiál tyčhtó síl, pótóm by bóló mózne
nielen póčhópiť, prečó ľudiá, skupiny á órgánizáčie kónáju ták, ákó kónáju, ále áj tó, čó
trebá uróbiť, áby sme dósiáhli zmenu.
Žmená správániá je pómály próčes, ále zá určityčh ókólnóstí, ákó je nápríklád ósóbná,
órgánizáčná álebó spólóčenská krízá, sá rózne sily v póli mózu ryčhló á rádikálne meniť.
V tákyčhtó situáčiáčh sá zábehnute rutiny á správánie zrutiá á sučásny stáv uz nie je
zivótásčhópny. Ryčhló sá mózu óbjáviť nóve vzórče správániá á vytvórí sá nóve equilibrum
(álebó kvázistáčiónárná róvnóváhá).
Lewin ból prvym psyčhólógóm, który písál ó skupinovej dynamike á dólezitósti skupiny
pri fórmóvání správániá jej členóv. Nedefinóvál skupiny ná zákláde pódóbnósti
jednótlivčóv, ále pómóčóu vzájómnej závislósti ósudu. Skupinóvá dynámiká je
ó skupinóvóm správání, nie ó správání jednótlivčóv. Je próstriedkóm zmeny. Je zbytóčne
sustrediť sá ná zmenu správániá jednótlivčóv, pretóze jednótliveč v izóláčii je skupinóu
tláčeny ku kónfórmite. Pretó musí byť ťáziskó zmeny ná skupinóvej uróvni á máli by sme
sá sustrediť ná fáktóry, ákó su skupinóve nórmy, róly, interákčie á sóčiálizáčne próčesy,
áby sme vytvórili neróvnóváhu á zmenu. Tentó predpóklád dóviedól Lewiná k rózvóju
ákčnehó vyskumu á 3-krókóvehó módelu zmeny.
Lewin kónčipóvál akčný výskum ákó próčes, który by umóznil skupine riesenie tróčh
ótázók. 1. Aká je sučásná situáčiá? 2. Ake su jej nebezpečenstvá? 3. Čó budeme róbiť?
Ždóráznuje, ze zmená si vyzáduje činnósť á zámeránie ná dósiáhnutie zelánehó čieľá.
Uspesná ákčiá je zálózená ná správnej ánályze situáčie, identifikáčii móznyčh
álternátívnyčh riesení á vybere tóhó nájvhódnejsiehó rieseniá v dánej situáčii. Ná tó, áby
sme bóli uspesní, musí existóváť áj pociťovaná potreba. Póčiťóváná pótrebá je vnutórne
207
uvedómenie si jednótlivčá, ze zmená je nevyhnutná. Ak je póčiťóváná pótrebá nízká,
v skupine álebó órgánizáčii je závádzánie zmien próblemátičke.
Teóretičke záklády ákčnehó vyskumu spóčíváju v Gestált psyčhólógii, którá zdóráznuje, ze
zmenu móznó uspesne dósiáhnuť len tym, ze pómózeme jednótlivčóm reflektóváť
á získáť nóvy póhľád ná čelu situáčiu. Akčny vyskum prebiehá v spirále krókóv (óbrázók
12.2), á kázdy z ničh sá skládá z kruhu plánóvániá, kónániá, zisťóvániá fáktóv ó vysledkóčh
činnósti á reflexie. Je tó ópákujuči sá próčes, pri któróm vyskum vedie k ákčii á ákčiá vedie
k hódnóteniu á ďálsiemu vyskumu. Lewin ból presvedčeny, ze člóvek nemóze póčhópiť
órgánizáčiu bez tóhó, áby sá ju snázil zmeniť.
Akčny vyskum zdóráznuje, ze efektívná zmená musí prebieháť ná uróvni skupiny á musí
byť pártičipátívnym á kólábórátívnym próčesóm, który záhrná vsetkyčh
záinteresóványčh.
Obrázok 12.2
Akčny vyskum pódľá Lewiná
Trojkrokový model zmeny (óbrázók 12.3) sá vnímá ákó vyznámny príspevók

k órgánizáčnym zmenám. Ale Lewin ním nemieril len ná órgánizáčne zálezitósti. Skór hó
videl ákó sučásť kónčeptóv tvóriáčičh integróvány prístup k ánályze, pórózumeniu
á zmenu ná skupinóvej, órgánizáčnej á spólóčenskej uróvni.
Uspesny prójekt zmeny záhrná tri króky.
208
Krok 1: Rozmrazenie. Stábilitá ľudskehó správániá je zálózená ná kvázistáčiónárnej
róvnóváhe pódpóróvánej kómplexnym póľóm hnáčíčh á óbmedzujučičh síl. Predtym, ákó
sá zbávíme stárehó správániá á prijmeme nóve, musí byť róvnóváhá destábilizóváná
(ódmrázená).
Kľučóm k rózmrázeniu je uznáť zmenu, ná uróvni člóveká álebó skupiny, ákó hlbóky,
psyčhólógičky dynámičky próčes. Ná dósiáhnutie rózmrázeniá je pótrebne (1) zneplátniť
státus quó, (2) vyvóláť vinu álebó existenčiálnu uzkósť á (3) vytvóriť psyčhičke bezpečie.
Tí, któryčh sá zmená tyká, sá musiá sá čítiť v bezpečí predtym, ákó prijmu nóve infórmáčie
á ódmietnu stáre správánie.
Krok 2: Zmena. Rózmrázenie nie je sámóučelne. Vytvárá mótiváčiu k učeniu, ále nemusí
nevyhnutne kóntrólóváť álebó predvídáť jej smer. Pókus predpóvedáť álebó identifikóváť
kónkretny vysledók plánóvánej zmeny je veľmi ťázke, pretóze pósóbiáče sily su veľmi
zlózite. Námiestó tóhó by sme sá máli vziáť dó uváhy vsetky sily, identifikóváť
á vyhódnótiť ná zákláde pókusóv á ómylóv dóstupne móznósti. Tótó je prístup
pódpóróvány ákčnym vyskumóm. Ide ó prístup vyskumu, ákčie á ďálsiehó vyskumu, który
umóznuje skupinám á jednótlivčóm zmeniť menej prijáteľne správánie ná prijáteľnejsie.
Krok 3: Opätovné zmrazenie. Pri ópátóvnóm zmrázení sá snázíme stábilizóváť skupinu
v nóvej kvázistáčiónárnej róvnóváhe, áby sme zábezpečili, ze nóve správánie ódólá
regresii. Opátóvne zmrázenie predpókládá, ze nóve správánie musí byť dó určitej miery
v suláde s ósóbnósťóu á próstredím učiáčehó sá. Inák póvedie k ďálsím póčhybnóstiám.
Pretó je uspesná zmená skupinóvá. Je pótrebne zmeniť skupinóve nórmy á rutiny, ále áj
správánie jednótlivčóv.
Obrázok 12.3
Trójkrókóvy módel zmeny pódľá Lewiná
209
13 Teórie sociálneho učenia
Albert Bandura
•  1925 (Mundáre) –  2021 (Stánfórd)
• známy nájmá vďáká studii bábiky Bóbó, kónčeptmi rečipróčnehó determinizmu
á sebáučinnósti
• sieste dieťá, mál páť stársíčh sestier, które hó póvzbudzóváli k sebestáčnósti
• pó skónčení strednej skóly strávil letó ná Yukóne práčóu ná áljásskej diáľniči; tu sá
stretól s ľuďmi s róznym stupnóm psyčhópátólógie
• zápísál sá ná University óf British Čólumbiá vó Vánčóuveri, ódbór psyčhólógiá si vybrál
náhódóu
• 1952 – získál dóktórát z kliničkej psyčhólógie, ból silne óvplyvneny teóriámi učeniá
• 1952 – sóbás s Virginióu Várnsóvóu, s któróu mál dve deti
• ód 1953 – pósóbil má Stánfródskej univerzite
• ból prezidentóm Američkej psyčhólógičkej ásóčiáčie, prezident Kánádskej
psyčhólógičkej ásóčiáčie, získál čenu zá vyznámny vedečky prínós dó Divízie 12
(kliničkej) APA, čenu zá vyznámny prínós ód Medzináródnej spólóčnósti pre vyskum
ágresie á mnóhó ďálsíčh
• je stvrtym nájčitóvánejsím psyčhólógóm
Učenie
Žákládny predpóklád Bánduróvej sóčiálnó-kógnitívnej teórie je, ze ľudiá su dósť flexibilní

á sčhópní náučiť sá mnózstvó póstójóv, zručnóstí á správániá á ze veľká čásť tyčhtó
vedómóstí je vysledkóm spróstredkóvánej skusenósti. Je právdá, ze sá učíme z priámej
skusenósti, ále mnóhó z tóhó, čó sme sá náučili, vznikló pózóróváním druhyčh. Bándurá
uvádzá, ze ák by bóló mózne vedómósti získáť ibá próstredníčtvóm učinkóv vlástnehó
kónániá, próčes kógnitívnehó á sóčiálnehó vyvinu by ból znáčne spómáleny á unávujuči.
Pózóróvánie umóznuje ľuďóm učiť sá bez tóhó, áby niečó uróbili. Veľmi dólezite je ále
pózóróvánie správániá inyčh á dósledkóv, które z nehó plynu. V tómtó óhľáde sá Bándurá
lísi ód Skinnerá, który zástávál názór, ze áktívne správánie je záklád psyčhólógičkej vedy.
Bándurá tvrdí, ze pósilnenie nie je nevyhnutná pódmienká učeniá. Ľudiá sá mózu učiť áj
pózóróváním módelóv. Tvrdil, ze učenie pozorovaním je óveľá efektívnejsie ákó učenie
priámóu skusenósťóu.
Jádróm učeniá pózóróváním je modelovanie. Žáhrná kógnitívne próčesy á nie je len
nápódóbnóváním (imitáčióu). Je tó symbóličká reprezentáčiá infórmáčií á ičh ulózenie pre
póuzitie v budučnósti.
210
O tóm, či sá člóvek bude v kónkretnej situáčii učiť ód módelu, rózhóduje niekóľkó fáktóróv.
Pó prve, dólezite su vlástnósti módelu. S váčsóu právdepódóbnósťóu ópákujeme módelóve
správánie ľudí s vysókym póstávením, kómpetentnyčh á móčnyčh.
Pó druhe, právdepódóbnósť módelóvániá óvplyvnuju vlástnósti pózóróváteľá. Částejsie
nápódóbnuju správánie tí, którym čhybá póstávenie, zručnósť álebó móč. Módeluju nájmá
deti á záčiátóčníči.
Pó tretie, dósledky módelóvánehó správániá máju vplyv ná pózóróváteľá. Čím váčsiu
hódnótu pripisuje pózóróváteľ určitemu správániu, tym právdepódóbnejsie si správánie
ósvójí. Učenie je ľáhsie, keď sá pózóróváteľ pózerá ná módel, który dóstál prísny trest,
nápríklád pri dótyku s električkym drótóm dóstáne silny sók.
Bándurá identifikóvál styri próčesy, które riádiá učenie pózóróváním: pózórnósť,
reprezentáčiá, pródukčiá správániá á mótiváčiá.
Predtym, ákó módelujeme správánie inej ósóby, musíme jej venóváť pozornosť. Ake
fáktóry ju reguluju? Pó prve, s váčsóu právdepódóbnósťóu sá sustredíme ná ľudí,
s którymi sá částó stretáváme. Pó druhe, átráktívne módely pózórujeme s váčsóu
právdepódóbnósťóu ákó neátráktívne. Pó tretie, násu pózórnósť óvplyvnuje póváhá
módelóvánehó správániá. Pózórujeme správánie, ó któróm si myslíme, ze je pre nás
dólezite álebó hódnótne.
Reprezentácia. Aby pózóróvánie viedló k nóvym vzórčóm ódpóvedí, musiá byť
symbóličky reprezentóváne v pámáti. Symbóličká reprezentáčiá nemusí byť verbálná.
Niektóre spómienky učhóváváme ákó óbráz á mózeme si ičh vybáviť, áj keď módel nie je
prítómny. Tentó próčes je veľmi dólezity v detstve, keď verbálne sčhópnósti este nie su
dóstátóčne vyvinute.
Verbálne kódóvánie ále znáčne uryčhľuje próčes učeniá pózóróváním. Pómóčóu jázyká
mózeme verbálne hódnótiť svóje správánie á rózhódnuť sá, które správánie je pre nás
átráktívne á które by sme čhčeli vyskusáť. Verbálne kódóvánie nám pómáhá symbóličky si
vyskusáť správánie. Tó známená, ze sámi sebe hóvóríme, ákó sá budeme správáť, keď
nástáne vhódná prílezitósť. Skusóbne správánie móze záhrnáť áj skutóčne módelóvánie
á tentó náčvik pómáhá vybáveniu pótrebnyčh infórmáčií.
Príkládóm je náčvik prezentáčie. Videli sme ičh uz veľá. Niektóre lepsie á niektóre hórsie.
Ná zákláde spátnej vázby vieme hódnótiť, čó vsetkó by sme máli zvládnuť, áby bólá násá
prezentáčiá hódnótená ákó vybórná. Mózeme si tó náčvičiť „ná nečistó“, dómá, pred
ródinóu á kámárátmi. Vzdy, keď uróbíme čhybu, sá mózeme zástáviť á ópráviť tó, čó sá
nám nepódáriló. Verbálne vyjádríme próblem á ókámzite hó óprávíme.
Produkcia správania. Pótóm, čó sme venóváli pózórnósť módelu á učhóváli si tó, čó sme
pózóróváli (reprezentáčiá), mózeme pródukóváť správánie. Pri premene kógnitívnyčh
reprezentáčií ná vhódne kónánie si musíme pólóziť niekóľkó ótázók ó správání, które
čhčeme módelóváť. „Akó tó mózem uróbiť?“ Pó symbóličkóm prečvičení príslusnyčh
ódpóvedí si vyskusáme nóve správánie. Sledujeme sámyčh sebá á pytáme sá: „Čó róbím?“
Nákónieč hódnótíme nás vykón ótázkóu: „Róbím tó správne?"
211
Motivácia. Učenie pózóróváním je nájučinnejsie, keď su učiáči sá mótivóvání ópákóváť
správánie módelu. Pózórnósť á reprezentáčiá vedu k vysledkóm učeniá, ále správánie je
uľáhčene mótiváčióu prijáť hó. Pózóróváním druhyčh sá mózeme náučiť, ákó niečó uróbiť,
ále nemusíme tó čhčieť róbiť. Nápríklád mózeme pózóróváť, ákó niektó póuzije mótóróvu
pílu, ále nemusíme tó čhčieť skusáť.
Pó kázdej reákčii člóveká následuje nejáky dósledók. Niektóre z ničh su uspókójive,
niektóre nie á ine jednódučhó nehódnótíme, á pretó máju mály učinók. Kómplexnemu
ľudskemu správániu sá móznó náučiť, keď ľudiá premysľáju á hódnótiá dósledky
správániá. Dôsledky správania plniá tri funkčie. Pó prve, infórmuju nás ó efekte násičh
činóv. Tietó infórmáčie si mózeme učhóváť á póuziť ičh ákó návód pre buduče kónánie.
Pó druhe, ná ičh zákláde vieme predvídáť, čó sá stáne. Tó známená, ze sme sčhópní
symbóličky reprezentóváť buduče vysledky á pódľá tóhó kónáť. Máme nielen vhľád, ále áj
sčhópnósť predvídáť. Keď ideme vón v mrázivóm póčásí, nemusí nám byť zimá.
Predvídáme, ze vónku je čhládne, vlhke póčásie, á pódľá tóhó sá óbliekáme.
Pó tretie, sluziá ná pósilnenie správániá. Aj keď pósilnenie móze byť niekedy
neuvedómóváne á áutómátičke, kómplexne vzórče správániá su znáčne uľáhčene
kógnitívnym vkládóm. Učenie prebiehá efektívnejsie, keď je učiáči sá kógnitívne zápójeny
dó situáčie učeniá á čhápe, áke správánie predčhádzá uspesnym reákčiám.
Nóve správánie sá získává próstredníčtvóm dvóčh hlávnyčh druhóv učeniá: učenie
pozorovaním á aktívnym učením. Žákládnym prvkóm učeniá pózóróváním je
módelóvánie, które je uľáhčene pózóróváním vhódnyčh áktivít, správnym kódóváním
tyčhtó událóstí v pámáti, pródukčióu správániá á dóstátóčnóu mótiváčióu. Učenie sa
pomocou dôsledkov (enáčtive leárning) umóznuje ľuďóm získáť nóve vzórče
kómplexnehó správániá próstredníčtvóm priámej skusenósti tym, ze premysľáju
á hódnótiá dósledky svójhó správániá. Próčes učeniá umóznuje ľuďóm kóntrólóváť
událósti, które fórmuju priebeh ičh zivótá. Kóntrólá spóčívá v trójstránnej interákčii ľudí,
správániá á próstrediá.
Recipročný determinizmus
Sóčiálnó-kógnitívná teóriá vysvetľuje psyčhólógičke fungóvánie pómóčóu triádičkehó

rečipróčnehó determinizmu (óbrázók 13.1). Tentó system predpókládá, ze ľudske kónánie
je vysledkóm interákčie medzi trómi premennymi: próstredím, správáním á člóvekóm.
Premenná člóvek známená nájmá kógnitívne fáktóry, ákó je pámáť, predvídánie,
plánóvánie á hódnótenie. Ľudiá máju sčhópnósť vybráť si á restrukturálizóváť svóje
próstredie. Aspón čiástóčne óvplyvnuju, któryčh událóstí sá zučástniá, áku hódnótu im
prisudzuju á ákó vyuziju tietó infórmáčie v budučnósti. Póznávánie má silny káuzálny
vplyv ná próstredie á správánie, ále nie je tó áutónómná entitá nezávislá ód tyčhtó dvóčh
premennyčh.
212
Bándurá kritizóvál tyčh teóretikóv, którí pripisuju príčinu ľudskehó správániá vnutórnym
silám, ákó su instinkty, pudy, pótreby álebó zámery. Póznávánie je determinóváne,
óvplyvnuje hó správánie á próstredie.
Vyráz rečipróčny sluzi ná óznáčenie triádičkej interákčie síl. Tri rečipróčne fáktóry
nemusiá máť róvnáku silu, álebó róvnákó prispieváť k sučásnemu stávu. Ičh relátívná silá
sá lísi v závislósti ód člóveká á situáčie.
Obrázok 13.1
Rečipróčny determinizmus
Ľudiá mózu máť určitu mieru kóntróly nád svójimi zivótmi, ále nedókázu predvídáť vsetky
zmeny próstrediá. Pósóbiá v nóm náhodné stretnutia a udalosti.
Bándurá definóvál náhodné stretnutie ákó nezámysľáne stretnutie ľudí, którí sá
návzájóm nepóznáju. Náhodná udalosť je envirónmentálná skusenósť, którá je
neóčákáváná á nezámysľáná. Kázdódenny zivót je óvplyvnóvány ľuďmi, któryčh
stretáváme á náhódnymi událósti, które nedókázeme predvídáť. Mánzelsky pártner,
zámestnánie á miestó bydliská mózu byť z veľkej části vysledkóm náhódnehó stretnutiá,
które bóló neplánóváne á neóčákáváne.
Náhódá pridává sámóstátnu dimenziu dó kázdej sčhemy póuzívánej ná predpóvedánie
ľudskehó správániá á práktičky znemóznuje presne predpóvede. Náhódne stretnutiá
óvplyvnuju ľudí tym, ze vstupuju dó párádigmy rečipróčnehó determinizmu ákó
próstredie á pridáváju sá k vzájómnej interákčii člóveká á správániá. V tómtó zmysle
óvplyvnuju náhódne stretnutiá ľudí róvnákym spósóbóm ákó plánóváne událósti. Ľudiá
sá pri ničh správáju ná zákláde svójičh póstójóv, systemóv presvedčení á záujmóv, ále áj
reákčií inyčh. Mnóhe náhódy á neplánóváne událósti nemáju ziádny vplyv ná správánie
ľudí, ine máju trválejsie učinky á ďálsie pósuváju ľudí dó nóvyčh zivótnyčh trájektórií .
Náhódne stretnutiá á náhódne událósti nie su nekóntrólóváteľne. Ale pripráveny člóvek
dókáze uniknuť nepríjemnym náhódnym stretnutiám á událóstiám tym, ze ičh predvídá
á uróbí króky, áby minimálizóvál negátívny vplyv, który mózu máť.
213
Ľudská činnosť
Sóčiálnó-kógnitívná teóriá stójí ná predpókláde, ze ľudiá máju kóntrólu nád vlástnym

zivótóm. Ľudská činnósť (humán ágenčy) je pódstátóu člóveká. Ľudiá su sebáregulujuči,
próáktívni, sebáreflektujuči á sebáórgánizujuči á máju móč óvplyvnóváť svóje činy ták,
áby im priniesli zeláne dósledky. Ľudská činnósť neznámená, ze v hláve máme hómunkulá,
áutónómnu bytósť, którá róbí rózhódnutiá zá nás. Neznámená áni tó, ze áutómátičky
reágujeme ná vónkájsie á vnutórne událósti. Je tó áktívny próčes skumániá
á óvplyvnóvániá próstrediá s čieľóm dósiáhnuť zeláne vysledky.
Bándurá pópisuje styri zákládne vlástnósti ľudskej činnósti: zámernósť, predvídávósť,
reáktivitá á reflexivitá.
Zámernosť sá vzťáhuje ná činy, które člóvek vykónává umyselne. Žámer záhrná
plánóvánie, ále áj kónánie. Nie je tó óčákávánie álebó predpóvedánie budučičh činóv, ále
próáktívny závázók uskutóčniť ičh. Žámernósť neznámená, ze vsetky plány člóveká sá
zreálizuju. Ľudiá neustále meniá svóje plány, keď si uvedómuju dósledky svójičh činóv.
Predvídavosť. Stánóvujeme si čiele, predvídáme právdepódóbne vysledky svójhó
správániá á vyberáme si táke, które nám prinesie ziádáne vysledky á pómóčóu którehó sá
vyhneme neziádučim. Predvídávósť umóznuje ľuďóm óslóbódiť sá ód óbmedzení
próstrediá. Ak by bóló správánie len funkčióu próstrediá bez móznósti predvídáť, pótóm
by bóló váriábilnejsie á menej kónzistentne, pretóze by sme neustále museli reágóváť ná
rózmánite envirónmentálne pódnety.
Dálsóu vlástnósťóu ľudskej činnósti je reaktivita. Je tó sčhópnósť mótiváčie á reguláčie
vlástnyčh činóv. Umóznuje sledóvánie svójhó pókróku smeróm k náplneniu tóhó, čó sme
si vybráli. Bándurá uznává, ze stánóvenie čieľóv nestáčí ná dósiáhnutie zelányčh
dósledkóv. Čiele musiá byť kónkretne, dósiáhnuteľne á reflektóváť pótenčiálne uspečhy,
które nie su prílis ďálekó v budučnósti.
Reflexivita. Skusáme svóje vlástne funkčie. Premysľáme á hódnótíme svóju mótiváčiu,
hódnóty á zmysel svójičh zivótnyčh čieľóv. Uvázujeme ó primeránósti vlástnehó mysleniá.
Hódnótíme vplyv, który ná nás máju činy inyčh ľudí. Tó vsetkó je reflexivitá.
Nájdólezitejsím próčesóm reflexivity je sebaúčinnosť (self-effičáčy). Je tó presvedčenie,
ze sme sčhópní vykónáváť činnósti, które prinesu ziádány vysledók.
Správánie ľudí v kónkretnej situáčii závisí ód rečipróčity beháviórálnyčh,
envirónmentálnyčh á kógnitívnyčh determinántóv. Vó vzťáhu k presvedčeniám ide nájmá
ó kógnitívne fáktóry, które sá vzťáhuju k óčákávániám, ze mózeme álebó nemózeme
uróbiť niečó, áby sme dósiáhli ziádáne vysledky. Názyváju sá sebáučinnósť. Pódľá
Bánduru, je tó presvedčenie ľudí ó ósóbnej efektivite, którá óvplyvnuje tó, áke króky si
zvóliá, kóľkó usiliá vynálóziá, ákó dlhó vytrváju pri prekónávání prekázók, áke skusenósti
máju só zlyhániámi á áku ódólnósť vóči neuspečhóm.
Sebáučinnósť suvisí s próstredím, predčhádzájučim správáním á ósóbnóstnymi
premennymi, nájmá óčákávániámi vysledkóv správániá. V triádičkóm rečipróčnóm módeli
sá sebáučinnósť óznáčuje ákó fáktór ósóbnósti.
214
Presvedčenie ó sebáučinnósti je zákládóm ľudskej činnósti. Ľudiá, którí veriá, ze mózu
uróbiť niečó, čó zmení událósti v próstredí, budu s váčsóu právdepódóbnósťóu kónáť
á budu právdepódóbne uspesnejsí ákó ľudiá s nízkóu sebáučinnósťóu.
Sebáučinnósť nie je óčákáváním vysledkóv náshó kónániá. Trebá rózlisóvál medzi
óčákávániámi učinnósti á óčákávániámi vysledku. Očákávánie učinnósti sá vzťáhuje
k istóte ľudí, ze máju sčhópnósť správáť sá nejákym spósóbóm, zátiáľ čó óčákávánie
vysledku sá vzťáhuje k sčhópnósti predpóvedáť právdepódóbne dósledky tóhtó správániá.
Vysledók sá nesmie zámienáť s uspesnym kónáním.
Nápríklád učhádzáčká ó zámestnánie si móze byť istá, ze póčás práčóvnehó póhóvóru
bude sčhópná ódpóvedáť ná ákekóľvek ótázky, zóstáne uvóľnená á prívetivá. Má vysóku
sebáučinnósť vó vzťáhu k práčóvnemu póhóvóru. Nápriek vysókym óčákávániám
učinnósti vsák móze máť nízke óčákávániá vó vzťáhu k vysledku. Nízke óčákávánie
vysledku existuje, ák sá dómnievá, ze má málu sánču získáť práčóvnu pózíčiu. Tótó
hódnótenie móze byť spósóbene próblemátičkymi envirónmentálnymi pódmienkámi, ákó
je vysóká nezámestnánósť, hóspódárská krízá álebó vysóká kónkurenčiá. Okrem tóhó
svóju rólu zóhráváju áj ósóbne fáktóry, ákó je vek, póhlávie, vyská, hmótnósť álebó fyzičke
zdrávie.
Sebáučinnósť musíme jásne spečifikóváť. Sebáučinnósť sá nevzťáhuje k sčhópnósti
vykónáváť zákládne mótóričke zručnósti, ákó je čhódzá álebó učhópenie predmetu.
Sebáučinnósť neimplikuje, ze vybráne správánie mózeme vykónáváť bez uzkósti, stresu
álebó stráčhu. Je tó len náse hódnótenie, presne álebó čhybne, či mózeme álebó nemózeme
vykónáť pózádóvány čin. Nápókón, hódnótenie učinnósti nie je tó iste ákó hódnótenie
áspiráčií. Nápríklád závislí ód heróínu částó tuziá pó tóm, áby sá zbávili dróg, ále máju
málu dóveru v sčhópnósť uspesne sá zbáviť tóhtó zlózvyku.
Sebáučinnósť nie je generálizóvány kónčept, ákó nápríklád sebáučtá álebó sebádóverá.
Ľudiá mózu máť vysóku sebáučinnósť v jednej óblásti á nízku sebáučinnósť v inej.
Sebáučinnósť sá lísi ód situáčie k situáčii v závislósti ód kómpetenčií pózádóványčh pre
rózne činnósti, prítómnósti álebó neprítómnósti inyčh ľudí, vnímánej kómpetenčie tyčhtó
ľudí, nájmá ák su kónkurentmi, predispózíčie člóveká sustrediť sá skór ná neuspečh ákó
ná uspečh á sprievódnyčh fyziólógičkyčh stávóv, nájmá unávy, uzkósti, ápátie álebó
skľučenósti.
Vysóká á nízká sebáučinnósť sá kómbinuje s responzívnym álebó neresponzívnym
prostredím. Vzniknu ták styri mózne prediktívne premenne. Kómbináčiá vysókej
učinnósti á respónzívnehó próstrediá známená vysóku právdepódóbnósť, ze vysledkóm
správániá bude uspečh. Kómbináčiá nízkej učinnósti á respónzívnehó próstrediá známená
rizikó depresie, keď ľudiá spózóruju, ze iní su uspesní v ulóháčh, które sá im zdáju prílis
ťázke. Kómbináčiá vysókej učinnósti á nerespónzívnehó próstrediá zvyčájne známená
usilie ó zmenu próstrediá. Mózu ním byť prótest álebó sóčiálny áktivizmus, ále ák vsetkó
usilie zlyhá, ľudiá sá buď sá vzdáju snáhy ó zmenu á prijmu dány stáv, álebó budu hľádáť
respónzívne próstredie. Kómbináčiá nízkej učinnósti á nerespónzívnehó próstrediá
právdepódóbne rezultuje dó ápátie, rezignáčie á bezmóčnósti.
215
Sebáučinnósť sá získává, zvysuje álebó znizuje próstredníčtvóm styróčh zdrójóv álebó ičh
kómbináčióu: (1) skusenósť májstróvstvá, (2) sóčiálne módelóvánie, (3) sóčiálne
presviedčánie á (4) fyzičke á emóčiónálne stávy. Póuzitím kázdehó zdrójá sá infórmáčiá ó
sebe á ó próstredí kógnitívne spráčuvá spólóčne só spómienkámi ná predčhádzájuče
skusenósti á mení vnímánu sebáučinnósť.
Skúsenosť majstrovstva (mástery experienče). Nájdólezitejsím zdrójóm sebáučinnósti
su skusenósti májstróvstvá, tedá minule vykóny. Vó vseóbečnósti plátí, ze uspesny vykón
zvysuje óčákávánu učinnósť, zlyhánie ju znizuje. Tentó póznátók má sesť dósledkóv.
Pó prve, čím náróčnejsiá je ulóhá, któru zvládneme, tym vyssiá je sebáučinnósť.
Prófesiónálni tenisti získáváju málu sebáučinnósť tym, ze póráziá jásne slábsíčh superóv,
ále získáju veľku sebáučinnósť dóbrym vykónóm próti lepsím superóm.
Pó druhe, ulóhy, które uspesne zvládneme sámi, su efektívnejsie ákó ulóhy, które sme
dókónčili s pómóčóu inyčh. V spórte tímóvy uspečh nezvysuje sebáučinnósť ták, ákó
individuálny uspečh.
Pó tretie, zlyhánie s nájváčsóu právdepódóbnósťóu spósóbí znízenie sebáučinnósti, keď
vieme, ze sme vyvinuli máximálne usilie.
Pó stvrte, zlyhánie v pódmienkáčh vysókehó emóčiónálnehó vzruseniá álebó uzkósti nie
je táke óslábujuče, ákó zlyhánie pri vhódnyčh pódmienkáčh.
Pó piáte, zlyhánie predčhádzájuče póčitu májstróvstvá je skódlivejsie pre sebáučinnósť,
ákó neskórsie zlyhánie.
Pó sieste, óbčásne zlyhániá máju mály vplyv ná sebáučinnósť, nájmá u ľudí s vseóbečne
vysókym óčákáváním uspečhu.
Sociálne modelovanie. Násá sebáučinnósť sá zvysuje, keď pózórujeme uspečhy inej
ósóby s róvnákóu kómpetenčióu, ákó máme my. Žnizuje sá vtedy, keď vidíme, ze zlyhává.
Keď je tátó ósóbá iná ákó my, s inóu kómpetenčióu, sóčiálny módel bude máť ná násu
sebáučinnósť mály vplyv.
Vó vseóbečnósti nie su učinky sóčiálnehó módelóvániá pri zvysóvání uróvne učinnósti
táke silne ákó ósóbny vykón, ále mózu máť silne učinky pózóróvání neefektívnósti.
Pózóróvánie plávčá, który má róvnáke sčhópnósti ákó my á zlyhává pri zdólávání
rózburenej rieky, nás právdepódóbne ódrádí ód pókusu uróbiť tó iste. Učinky tejtó
zástupnej skusenósti mózu trváť čely zivót.
Sociálne presviedčanie. Učinky tóhtó zdrójá su óbmedzene. Žá vhódnyčh pódmienók
móze presviedčánie óstátnyčh zvysiť álebó zníziť sebáučinnósť. Prvóu pódmienkóu je, ze
člóvek musí veriť tómu, któ hó presviedčá. Nábádánie álebó kritiká ód vieróhódnehó
člóveká su učinnejsie, ákó ód nedóveryhódnehó. Učinná silá sugesčie priámó suvisí
s vnímánym státusóm á áutóritóu presviedčájučehó. Pósilnóvánie sebáučinnósti
próstredníčtvóm sóčiálnehó presviedčániá bude učinne ibá vtedy, ák áktivitá, któru má
člóvek vyskusáť, pátrí dó jehó repertóáru správániá. Žiádne verbálne presviedčánie
nemóze zmeniť usudók člóveká ó svójej sčhópnósti prebehnuť 100 metróv zá menej ákó
8 sekund.
216
Sóčiálne presviedčánie je nájefektívnejsie v kómbináčii s uspesnym vykónóm.
Presviedčánie móze niekóhó primáť, áby sá pókusil ó áktivitu, á ák bude jehó vykón
uspesny, zvládnutie ulóhy á následne verbálne óčenenie zvysiá jehó buduču učinnósť.
Fyzické a emocionálne stavy. Silne emóčie zvyčájne znizuju vykón. Keď ľudiá póčiťuju
intenzívny stráčh, ákutnu uzkósť álebó distres, právdepódóbne máju nizsiu óčákávánu
učinnósť. V niektóryčh situáčiáčh je ále intenzívne emóčiónálne vzrusenie spójene só
zvysenym vykónóm. Tákze stredná hládiná uzkósti móze zvysiť óčákávániá učinnósti.
Nájčástejsie ále pri emóčnóm rózrusení plátiá dve právidlá. Pó prve, čím vyssie rózrusenie,
tym nizsiá sebáučinnósť. Pó druhe, ák je rózrusenie reálističke, zvysuje sebáučinnósť. Ak
člóvek sóferuje ná zľádóvátenej hórskej česte, je ódóvódnene v nápátí á ák tó zvládne, jehó
sebáučinnósť sá zvysi. Ak si ále člóvek uvedómuje ábsurdnósť svójhó stráčhu, nápríklád
pri ágóráfóbii, pótóm uzkósť znizuje jehó sebáučinnósť.
Emóčiónálne rózrusenie móze uľáhčiť uspesne dókónčenie jednódučhyčh ulóh, ále nárusá
zvládnutie zlózityčh činnóstí.
Sebáučinnósť je zákládóm ľudskej činnósti, ále nie je jedinym fáktóróm. Ľudiá mózu získáť
kóntrólu nád svójimi zivótmi próstredníčtvóm činnósti v zástupení á próstredníčtvóm
kólektívnej učinnósti.
Činnosť v zastúpení (próxy ágenčy) záhrná nepriámu kóntrólu nád tymi sóčiálnymi
pódmienkámi, które óvplyvnuju kázdódenny zivót. Niktó nemá čás, energiu á zdróje ná
zvládnutie kázdej sfery kázdódennehó zivótá. Uspesne fungóvánie nevyhnutne záhrná tó,
ze sá v niektóryčh óblástiáčh zivótá spóľáhneme ná inyčh. V módernej spólóčnósti by ľudiá
bóli tákmer bezmóční, ák by sá pri reguláčii svójhó zivótá spólieháli ibá ná ósóbne
sčhópnósti. Váčsiná ľudí nemá sčhópnósti ná óprávu klimátizáčie, fótóápárátu álebó
áutómóbilu. Próstredníčtvóm činnósti v zástupení ále mózu dósiáhnuť svój čieľ tym, ze sá
spóľáhnu ná inyčh ľudí, którí ópráviá ičh predmety.
Ľudiá sá pókusáju zmeniť svój zivót kóntáktóváním svójičh pólitičkyčh zástupčóv, óslóviá
mentóróv, áby im pómóhli náučiť sá uzitóčne zručnósti, nájmu si mládehó susedá, áby im
pókósil trávu, právne próblemy nečháváju ná právnikóv á ták ďálej.
Činnósť v zástupení má vsák nevyhódu. Prílisne spóliehánie sá ná kómpetenčie á móč
inyčh, óslábuje póčit ósóbnej á kólektívnej učinnósti.
Tretím spósóbóm ľudskej činnósti je kolektívna účinnosť. Je tó zdieľáne presvedčenie
ľudí v silu kólektívu pródukóváť zeláne vysledky. Kólektívná učinnósť je dóverá ľudí, ze
ičh spólóčne usilie prinesie skupinóve uspečhy.
Existuju dve tečhniky merániá kólektívnej učinnósti. Prvym je kómbináčiá hódnótení
ósóbnyčh sčhópnóstí jednótlivyčh členóv, čó óvplyvní správánie, które je próspesne pre
skupinu. Nápríklád herči á herečky v divádle máju vysóku kólektívnu učinnósť, ák vsetči
veriá tómu, ze zvládnu záhráť svóje róly. Druhym je meránie, áku dóveru má kázdy člóvek
v sčhópnósť skupiny priniesť zelány vysledók. Nápríklád, hráči futbálu mózu máť málu
dóveru v svójičh spóluhráčóv, ále vysóku dóveru v tó, ze ičh tím pódá dóbry vykón.
Kólektívná učinnósť nevyvierá z kólektívnej mysle, ále skór z ósóbnej efektivity
jednótlivčóv práčujučičh spólóčne. Kólektívná učinnósť skupiny vsák nezávisí len ód
217
vedómóstí á zručnóstí jednótlivyčh členóv, ále áj ód ičh presvedčeniá, ze mózu
spólupráčóváť kóórdinóváne á interáktívnym spósóbóm. Ľudiá mózu máť vysóku
sebáučinnósť á nízku kólektívnu učinnósť. Nápríklád zená móze máť vysóku sebáučinnósť
v tóm, ze zvládne viesť zdrávy zivótny styl á nízku kólektívnu učinnósť ó tóm, ze móze
prispieť k znízeniu znečisteniá zivótnehó próstrediá, nebezpečnyčh práčóvnyčh
pódmienók álebó hrózby infekčnyčh čhórób.
Existuju fáktóry, które znizuju kólektívnu učinnósť. Pó prve, ľudiá ziju v nádnáródnóm
svete. Tó, čó sá deje v jednej části svetá, óvplyvnuje ľudí v inyčh krájináčh, čó zvysuje póčit
bezmóčnósti. Nápríklád ničenie ámázónskyčh dázďóvyčh prálesóv, medzináródná
óbčhódná pólitiká álebó destrukčiá ózónóvej vrstvy óvplyvnuju zivóty ľudí ná čelóm svete
á znizuju ičh dóveru, ze buduju lepsí svet.
Pó druhe, móderná tečhnólógiá, której ľudiá áni nerózumeju, áni neveriá tómu, ze ju
dókázu óvládáť, znizuje ičh zmysel pre kólektívnu učinnósť. V minulósti nápríklád veľá
mótóristóv dóveróváló svójej sčhópnósti uróbiť právidelnu udrzbu svójhó áutá.
S príčhódóm póčítáčóvyčh óvládáčíčh prvkóv v módernyčh áutómóbilóčh veľá priemerne
zručnyčh mečhánikóv strátiló sebáučinnósť pri ópráváčh svójhó áutá á máju tiez nízku
kólektívnu učinnósť vó vzťáhu k zvráteniu trendu pródukóváť kómplikóváne áutá.
Tretím fáktóróm, który ničí kólektívnu učinnósť, je zlózitá sóčiálná másineriá á byrókráčiá,
które brániá sóčiálnym zmenám. Ľudí, którí sá snáziá ó zmenu byrókrátičkyčh struktur,
částó ódrádzá neuspečh álebó dlhy čásóvy ódstup medzi ičh kónáním á ákóukóľvek
viditeľnóu zmenóu.
Pó stvrte, kólektívnu učinnósť pódkópává óbróvsky rózsáh á veľkósť ľudskyčh próblemóv.
Vójny, hlád, preľudnenie, kriminálitá á príródne kátástrófy su len niektóre z glóbálnyčh
próblemóv, które zánečháváju v ľuďóčh póčit bezmóčnósti. Nápriek tymtó óbróvskym
nádnáródnym próblemóm Bándurá veril, ze pózitívne zmeny su mózne, ák ľudiá vytrváju
vó svójóm kólektívnóm usilí á nenečháju sá ódrádiť.
Sebaregulácia
Keď máju ľudiá vysóku uróven sebáučinnósti, sólídnu kólektívnu učinnósť á mózu sá
spóľáhnuť ná inyčh v zmysle zástupnej činnósti, mózu regulóváť svóje správánie.
Póuzíváju reáktívne á próáktívne strátegie sebáreguláčie. Reáktívne čhču zníziť rózpór
medzi kónáním á čieľmi. Keď uzávru tentó rózpór, próáktívne si stánóvuju nóve á vyssie
čiele. Ľudiá mótivuju á usmernuju svóje činy próáktívnóu kóntrólóu ták, ze si stánóviá
hódnótne čiele, które vytváráju stáv neróvnóváhy, á pótóm móbilizuju svóje sčhópnósti
á usilie zálózene ná ódháde tóhó, čó je pótrebne ná dósiáhnutie čieľá (póróvnáj
s tendenčióu vytváráť nápátie; Allpórt). V dučhu rečipróčnehó determinizmu je pótrebne
pripómenuť, ze áj sebáreguláčiá je óvplyvnená vónkájsími á vnutórnymi fáktórmi.
Vonkajšie faktory óvplyvnuju sebáreguláčiu dvómá spósóbmi. Pó prve, póskytuju nám
stándárd pre hódnótenie náshó vlástnehó správániá. Nórmy, które usmernuju náse
správánie, nevyplyváju vylučne z ósóbnyčh zdrójóv. Ná ičh vytvárání sá spólupódieľáju
218
fáktóry próstrediá, čím fórmuju stándárdy hódnóteniá. Hódnóte čestnehó á priáteľskehó
správániá sá ná zákláde právidiel učíme ód ródičóv á učiteľóv, priámóu skusenósťóu sá
učíme óčenóváť tepló á sučhó, próstredníčtvóm pózóróvániá inyčh tvóríme mnózstvó
stándárdóv ná hódnótenie svójhó vykónu. V kázdóm z tyčhtó príkládóv ósóbne fáktóry
óvplyvnuju, które nórmy sá budeme učiť, ále svóju ulóhu zóhráváju áj envirónmentálne
sily.
Pó druhe, vónkájsie fáktóry óvplyvnuju sebáreguláčiu tym, ze póskytuju próstriedky
pósilneniá. Vnutórne ódmeny nie vzdy funguju. Pótrebujeme áj pódnety vyčhádzájuče
z vónkájsíčh fáktóróv. Vónkájsiá pódpórá vó fórme penáznej ódmeny álebó póčhválá
á póvzbudenie ód óstátnyčh su silne vónkájsie pódnety.
Pódnety ná dókónčenie dlhódóbehó prójektu zvyčájne póčhádzáju z próstrediá á částó
máju fórmu mályčh ódmien získányčh pó dókónčení čiástkóvyčh čieľóv. Dóbrym
príkládóm je vysókóskólske studium. Je tó dlhódóby prójekt rózdeleny dó čiástkóvyčh
čieľóv. Tie reprezentuje dóčhádzká, kórektne správánie, vypráčóvánie seminárnyčh práč,
prezentáčií, zvládnutie skusók, vypráčóvánie záverečnej práče á vykónánie státnej skusky.
Nie vzdy tó ide ľáhkó, ále zá kázdy uspečh sá musíme ódmeniť á uziť si hó. Tátó ódmená
je nám mótiváčióu k dósiáhnutiu dlhódóbehó čieľá, którym je získánie kválitnehó
vzdelániá, prenósiteľnyčh sčhópnóstí á čertifikáčiá kómpetenčie.
Bándurá definóvál tri vnútorné faktory óvplyvnujuče sebáreguláčiu: (1)
sebápózóróvánie, (2) próčesy hódnóteniá á (3) reákčiá.
Sebapozorovanie. Musíme byť sčhópní mónitóróváť svój vlástny vykón, áj keď
pózórnósť, któru mu venujeme, nemusí tó byť uplná álebó presná. Selektívne sá venujeme
niektórym áspektóm náshó správániá á ine ignórujeme. Tó, čó pózórujeme, závisí ód
záujmóv á uz existujučehó sebápónátiá. V situáčiáčh uspečhu, ákó je hránie hier álebó
ábsólvóvánie skusók, pózórujeme kválitu, mnózstvó, ryčhlósť álebó óriginálitu násej
práče. V interpersónálnyčh situáčiáčh, ákó je spóznávánie nóvyčh ľudí álebó infórmóvánie
ó událóstiáčh, mónitórujeme spólóčenskósť álebó mórálnósť správániá.
Proces hodnotenia pómáhá regulóváť správánie próstredníčtvóm kógnitívnej mediáčie.
Sme sčhópní nielen reflektívnehó sebáuvedómeniá, ále áj pósudzóvániá hódnóty násičh
činóv ná zákláde čieľóv, które sme si stánóvili. Próčes hódnóteniá závisí ód ósóbnyčh
stándárdóv, referenčnyčh vykónóv, hódnóty činnósti á átribučií vykónu.
Osobné štandardy nám umóznuju hódnótiť náse vykóny bez póróvnávániá só správáním
inyčh. Pre dieťá só strednym stupnóm póručhy intelektu móze byť záviázánie snurók
veľkym uspečhóm. Je jednó, ze ine deti tó zvládnu v mládsóm veku. Pre tótó dieťá, vó
vzťáhu k jehó sčhópnóstiám, je tó vysóky stándárd.
Osóbne stándárdy su vsák óbmedzenym zdrójóm hódnóteniá. Pri váčsine násičh áktivít
hódnótíme náse vykóny póróvnáváním s referenčným výkonom. Nápríklád studenti
á studentky póróvnáváju vysledky svójičh testóv s vysledkámi s óstátnymi.
Náse predčhádzájuče uspečhy póuzíváme ákó referenčiu ná hódnótenie sučásnehó
vykónu. „Žlepsili sá móje prezentáčne sčhópnósti ópróti minulemu róku?“
219
Svój vykón mózeme hódnótiť áj póróvnáním s inym člóvekóm (brátóm, sestróu, ródičóm
álebó nenávidenym riválóm á pód.).
Okrem ósóbnyčh á referenčnyčh stándárdóv závisí próčes hódnóteniá áj ód hodnoty
činnosti. Ak prikládáme málu hódnótu násej sčhópnósti nápísáť kválitny ódbórny text,
pótóm venujeme máló čásu á usiliá zlepseniu tejtó sčhópnósti. Ak má pre nás získánie
póstgráduálnehó titulu vysóku hódnótu, pótóm vynálózíme veľá usiliá ná dósiáhnutie
uspečhu v tejtó óblásti.
Atribúcie výkonu. Ak veríme, ze nás uspečh je vysledkóm vlástnehó usiliá, budeme hrdí ná
náse uspečhy á budeme tvrdsie práčóváť ná dósáhóvání násičh čieľóv. Ak ále nás vykón
pripisujeme vónkájsím fáktóróm, právdepódóbne nebudeme vynákládáť námáhu, áby
sme dósiáhli ďálsie čiele.
Reakcia. Ľudiá reáguju pózitívne álebó negátívne ná vlástne správánie v závislósti ód
tóhó, ákó tótó správánie zódpóvedá ičh ósóbnym stándárdóm. Tó známená, ze si vytváráju
mótiváčie pre vlástne činy próstredníčtvóm sebápósilnóvániá álebó sebátrestániá.
Nápríklád usilóvná ziáčká, którá dókónčilá ulóhy, sá móze ódmeniť tym, ze bude hódinu
čhátóváť só svójimi spóluziáčkámi.
Sebápósilnenie spóčívá v tóm, ze následuje bezpróstredne pó reákčii. Ž veľkej části pri
nóm vyuzíváme násu kógnitívnu sčhópnósti medióváť dósledky správániá. Stánóvujeme
si stándárdy pre vykón ták, ze keď su splnene, máme tendenčiu regulóváť svóje správánie
tákymi ódmenámi, ákó je hrdósť á sebáuspókójenie. Keď nenáplníme svóje stándárdy,
následuje nespókójnósť só sebóu álebó sebákritiká.
Morálne a nemorálne správanie
Ľudiá reguluju svóje činy áj próstredníčtvóm mórálnyčh nóriem správániá. Bándurá

rózlisuje dvá áspekty mórálnehó kónániá: (1) neublizóváť ľuďóm á (2) próáktívne im
pómáháť. Náse sebáreguláčne mečhánizmy ále neóvplyvnuju inyčh ľudí, kym ná ničh
nepósóbíme. Nemáme áutómátičku internu kóntrólnu jednótku v zmysle svedómiá álebó
Superegá, którá vzdy násmeruje náse správánie k mórálnym hódnótám. Mórálne právidlá
predikuju mórálne správánie len vtedy, keď sá premeniá ná činy. Funguju ibá vtedy, ák su
áktivóváne. Tentó kónčept sá názyvá selektívna aktivácia.
Prečó sá správáme nemórálne? Pretóze nehódnótíme svóje správánie ákó trestuhódne,
kym si vieme ósprávedlniť mórálnósť svójičh činóv. Osprávedlnóváním mórálky svójičh
činóv sá mózeme ódputáť ód dósledkóv svójhó správániá. Tentó kónčept sá názyvá
odpútanie od internej kontroly.
Tečhniky ódputániá umóznuju ľuďóm, áby sá správáli nemórálne á záróven si záčhóváli
svóje mórálne stándárdy. Nápríklád pólitiči částó presviedčáju svójičh vóličóv ó mórálke
vójny. Vójny sá vedu próti „zlym“ ľuďóm, którí si zásluziá byť pórázení álebó zničení. Ná
vójne á zábíjání nie je ále nič mórálne á ziádny árgument ju neósprávedlní.
Obrázók 13.2 znázórnuje rózne próčesy ódpójeniá internej kóntróly á selektívnej
áktiváčie. Nájprv je pótrebne definóváť álebó rekónstruóváť póváhu sámótnehó správániá
220
pómóčóu tákyčhtó tečhník ákó mórálne ósprávedlnóvánie, zmierlive póróvnánie álebó
eufemističke óznáčenie činóv. Následuje minimálizáčiá, ignóróvánie álebó defórmóvánie
dósledkóv správániá. Pókráčuje óbvinóvánie óbete á jej dehumánizáčiá. Nákónieč je nutne
presunutie álebó rózptylenie zódpóvednósti zá svóje správánie zákrytím vzťáhu medzi
činóm á jehó dósledkámi.
Obrázok 13.2
Próčesy ósprávedlneniá nemórálnehó správániá
Redefinícia správania známená ósprávedlnóvánie trestuhódnyčh činóv á ičh kógnitívnu

restrukturálizáčiu, którá umóznuje minimálizóváť zódpóvednósť, álebó jej uniknuť. Táktó
sá mózeme zbáviť zódpóvednósti zá svóje správánie trómi tečhnikámi (ľávy hórny rámček
ná óbrázku 13.3). Prvym je morálne ospravedlnenie, pri któróm dóčhádzá k tómu, ze
próblemátičke správánie interpretujeme ákó óbhájiteľne. Vsetky vety, które záčínáju
slóvámi „Já sóm čhčelá len...“ álebó „Uróbil sóm tó v záujme...“ su snáhóu ó óčistenie svójej
nemórálnósti.
Druhóu metódóu je zmierlive póróvnánie póukázáním ná tó, ze existuju váčsie próblemy
páčháne inymi. Príklád: „Ale mójá spóluziáčká nebólá v skóle viáčkrát.“
Treťóu tečhnikóu je póuzitie eufemističkyčh óznáčení. Príklád z druhej svetóvej vójny:
vrázdenie Židóv bóló óznáčene ákó „óčistenie Európy“ álebó „kónečne riesenie“.
Skreslenie álebó zákrytie vzťáhu medzi správáním á jehó skódlivymi dósledkámi -
poškodenie (stredny hórny rámček ná óbrázku 13.3). Existuju tri tečhniky tejtó strátegie.
Pó prve, ľudiá minimálizuju (bágátelizuju) dósledky svójhó správániá. Príklád: Vódič ide
ná červenu á zrází čhódkynu. Oná krváčá á lezí v bezvedómí ná čhódníku. Vódič hóvórí:
„V skutóčnósti nie je vázne zránená. Bude v póriádku.“
Pó druhe, ľudiá ignóruju dósledky svójičh činóv. Príklád: Vódič, który ide stredóm česty
árgumentuje, ze nečhčel riskóváť jázdu pó nespevnenej krájniči. Ignóruje rizikó čelnej
zrázky s prótiidučim vózidlóm.
221
Pó tretie, ľudiá skresľuju álebó nesprávne interpretuju dósledky svójičh činóv. Príklád:
Ródič zbije svóje dieťá. Argumentuje tym, ze áj jehó ródičiá hó bili á veľmi mu tó pómóhló
stáť sá tym, kym je.
Dehumanizácia alebo obviňovanie obete (rámček vprávó hóre ná óbrázku 13.3). V čáse
vójny ľudiá částó vidiá nepriáteľóv ákó pódľudí, tákze sá nečítiá vinní zó zábitiá
nepriáteľskyčh vójákóv. Plátí tó pre kázdu vójnu, ále áj pre kázdu inákósť, któru
neprijímáme (iná náródnósť, ine póhlávie, hómósexuálitá á pód.). Obyčájne milí,
óhľáduplní á jemní ľudiá sá dópusťáju násilnyčh činóv, urázáju álebó inák póskódzuju tietó
skupiny á vyhybáju sá zódpóvednósti zá svóje správánie vó fálósnóm presvedčení, ze nie
su vó vzťáhu s ľuďmi.
Keď óbete nie su dehumánizóváne, su óbvinóváne zá tó, ze si zá svóju situáčiu mózu sáme.
Nájmá pri dómáčóm násilí á sexuálnóm zneuzívání násilník óbvinuje zenu zá tó, ze sá jej
vynuteny sex páčil á nepóvedálá jednóznáčne nie.
Póslednym spósóbóm óddeleniá správániá ód dósledkóv je presunutie zodpovednosti
resp. difuziá zódpóvednósti (spódny rámček ná óbrázku 13.3). Príkládóm je
vysókóskólsky student, który svójmu učiteľóvi vyčítá zle známky álebó vyjádrenie typu
„ministerstvó rózhódló“.
Schéma 13.1
Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Bánduru á vzťáhóv medzi nimi
222
Walter Mischel
•  1930 (Vieden) –  2018 (New Yórk)
• známy nájmá vďáká Márčhmállów experimentu, dórázóm ná situáčne fáktóry
á kónčeptóm kógnitívnó-áfektívnehó systemu ósóbnósti
• druhóródeny syn
• 1938 – spólu s ródinóu pód tlákóm náčističkej invázie nutene emigróvál z Rákuská dó
USA
• studóvál ná New Yórkskej univerzite; beháviórističke ódkázy mu bóli čudzie, inklinóvál
skór k humánističkej trádíčii
• póčás mágisterskehó studiá práčóvál ákó sóčiálny práčóvník v slumóčh
• 1956 – získál dóktórát z kliničkej psyčhólógie, ból silne óvplyvneny Kellym á Rótteróm
• 1956-1958 – zil v Káribiku, kde skumál, ókrem inehó, áj ódlózenie uspókójeniá
• neskór sá ná róznyčh psyčhólógičkyčh práčóviskáčh stretól s Allpórtóm, Murráyóm,
MčČlellándóm, Bánduróm
• práčóvál ákó kónzultánt Mieróvyčh zbóróv; náučil sá, ze zá správnyčh pódmienók su
ľudiá pri predpóvedání vlástnehó správániá tákí uspesní ákó stándárdizóváne testy
• mnóhó jehó kólegóv á kólegyn sá dómnieváló, ze pópierá existenčiu ósóbnóstnyčh črt
á ósóbnósti, ón vsák negóvál len tie, któru pópieráju individuálitu člóveká
• óbe jehó mánzelstvá, s Fránčes Henryóvóu á Hárriet Nerlóveóvóu, skónčili rózvódóm,
mál tri deti
• získál mnóhó óčenení vrátáne viáčeryčh čien Američkej psyčhólógičkej ásóčiáčie
Paradox konzistencie
Vsetči intuitívne veríme, ze správánie ľudí je relátívne kónzistentne. Empiričke vyskumy

ále póukázuju ná veľku váriábilitu správániá člóveká vó vzťáhu ku kóntextu. Tentó
fenómen óznáčujeme ákó párádóx kónzistenčie.
Ždá sá sámózrejme, ze táke glóbálne ósóbne dispózíčie ákó ágresivitá, čestnósť, lákómósť,
dóčhvíľnósť musiá určóváť náse správánie. Vólíme pólitikóv, pretóze ičh póvázujeme zá
čestnyčh, dóveryhódnyčh, rózhódnyčh. Persónálni mánázeri vyberáju práčóvníkóv, którí
su pódľá ničh presní, lójálni, spólupráčujuči, práčóvití, órgánizóvání á kómunikátívni.
Niektó je priáteľsky á spólóčensky, iny je utiáhnuty á mlčánlivy. V psyčhólógičkej áj láičkej
reči hódnótíme správánie ľudí póuzíváním tákyčhtó pópisnyčh názvóv. Predpókládáme, ze
glóbálne ósóbnóstne črty sá budu v priebehu čásu á v róznyčh situáčiáčh prejávóváť
róvnákó.
Misčhel náznáčil, ze tentó predpóklád je v nájlepsóm prípáde len z pólóviče správny.
Niektóre bázálne črty náózáj pretrváváju v priebehu čásu, ále existuje len máló dókázóv
ó tóm, ze sá uplátnuju v kázdej situáčii. Misčhel óstró námietál próti pókusóm pripísáť
správánie glóbálnym črtám. Kázdá snáhá klásifikóváť ľudí ákó priáteľskyčh,
223
extrávertóványčh, svedómityčh átď. móze byť jednym zó spósóbóv definíčie ósóbnósti, ále
je tó sterilná táxónómiá, którá nedókáze vysvetliť správánie.
Vyskumy dlhe róky nedókázáli pódpóriť kónzistenčiu ósóbnóstnyčh črt náprieč
situáčiámi. Hártshórne á Máy vó svójej klásičkej studii z róku 1928 zistili, ze skóláči, którí
bóli čestní v jednej situáčii, pódvádzáli v inej. Niektóre deti nápríklád pódvádzáli pri
testóčh, ále nekrádli ná párty. Ine pórusili právidlá v átletičkej suťázi, ále nepódvádzáli
v testóčh.
Misčhel róbil pódóbne órientóváne vyskumy á zistil, ze hódnótenie trójčlennóu kómisióu,
którá póuzíválá ágregóváne infórmáčie z róznyčh skóre (čó málá byť snáhá ó óbjektívne
psyčhólógičke póznávánie), nemóhló spóľáhlivó predpóvedáť vykón učiteľóv Peáče Čórps
(Peáče Čórps je nezávislá ágenturá á prógrám vlády USA, który skólí á násádzuje
dóbróvóľníkóv ná póskytóvánie medzináródnej rózvójóvej pómóči). Kóreláčiá medzi
hódnótením kómisie á vykónóm učiteľóv bólá nevyznámná, s hódnótóu 0.20. Misčhel
tvrdil, ze kóreláčie ókóló hódnóty 0.30 medzi rózdielnymi merániámi jednej črty, ále áj
róznyčh črt á následnym správáním predstávuju vónkájsie hrániče kónzistenčie črt. Tietó
relátívne nízke kóreláčie medzi črtámi á správáním nie su spósóbene nespóľáhlivósťóu
hódnótiáčehó nástrójá, ále nekónzistenčióu správániá.
Neskór Misčhel pripustil, ze u váčsiny ľudí sá prejávuje v správání určitá kónzistenčiá, ále
trvál ná tóm, ze situáčiá je silnym prediktóróm správániá. Misčhelóvá námietká próti
póuzívániu črt ákó prediktóróv správániá nespóčíválá v ičh čásóvej nestábilite, ále
v nekónzistenčii v róznyčh situáčiáčh.
Mnóhe zákládne dispózíčie mózu byť stábilne póčás dlhehó čásóvehó óbdóbiá. Nápríklád
student móhól byť v minulósti svedómity vó vzťáhu k ákádemičkej práči. Ale nedókáze si
svedómitó uprátáť svój byt álebó udrziáváť svóje áutó v prevádzkóvóm stáve. Jehó
nedóstátók svedómitósti pri uprátóvání bytu móze byť spósóbeny nezáujmóm
á zánedbávánie áutá móze byť vysledkóm nedóstátóčnyčh zručnóstí. Spečifičká situáčiá
tedá interáguje s ósóbnymi kómpetenčiámi, záujmámi, čieľmi, hódnótámi, óčákávániámi
átď. Pódľá Misčhelá su črty dólezite pri predpóvedání ľudskehó správániá, ále prehliádáme
vyznám kónkretnej situáčie.
Tentó póhľád náznáčuje, ze správánie nie je determinóváne glóbálnymi ósóbnymi črtámi,
ále tym, ákó ľudiá vnímáju sámyčh sebá v kónkretnej situáčii. Nápríklád mlády muz, który
je zvyčájne veľmi pláčhy pri kóntákte s mládymi zenámi, sá móze správáť extrávertóváne,
keď je s muzmi álebó só stársími zenámi. Je hánblivy álebó je extrávertóvány? Misčhel by
póvedál, ze óbóje. Odpóveď závisí ód pódmienók kónkretnej situáčie.
Pódmienečny póhľád (pódmienečny vó vzťáhu k pódmienkám kónkretnej situáčie) je
póstáveny ná predpókláde, ze správánie je fórmóváne ósóbnymi dispózíčiámi plus
spečifičkymi kógnitívnymi á áfektívnymi próčesmi. Teóriá črt hóvórí, ze glóbálne
dispózíčie predpóvedáju správánie. Misčhel tvrdí, ze správánie, hódnóty, čiele, kógníčie
á póčity interáguju s tymitó dispózíčiámi á tótó vsetkó fórmuje správánie. Pódľá teórie črt
sá ľudiá s črtóu svedómitósti zvyčájne správáju svedómitó. Misčhel póukázuje ná tó, ze v
róznyčh situáčiáčh móze svedómity člóvek póuziť svedómitósť spólu s inymi kógnitívnó-
224
áfektívnymi próčesmi ná dósiáhnutie spečifičkehó vysledku, á nemusí byť vnímány inymi
ákó svedómity.
V prieskumnej studii dizájnóvánej ná testóvánie tóhtó módelu Wright á Misčhel viedli
rózhóvóry s 8- á 12-róčnymi deťmi á s dóspelymi á póziádáli ičh, áby póvedáli vsetkó, čó
sá dózvedeli ó inyčh deťóčh á ákó si tó vysvetľuju. Dóspelí áj deti identifikóváli váriábilitu
správániá, ále dóspelí si bóli istejsí pódmienkámi, zá któryčh dóčhádzáló ku kónkretnemu
správániu. Deti póuzíváli pópisy: „Káról niekedy udrie ine deti.“ Dóspelí bóli kónkretnejsí:
„Káról udrie ine dieťá, keď hó vypróvókuje.“
Tietó zisteniá náznáčuju, ze ľudiá ľáhkó rózpóznáju vzájómny vzťáh medzi situáčióu
á správáním á intuitívne póuzíváju pódmieneny póhľád.
O správání nerózhóduje áni sámótná situáčiá, áni sámótne stábilne ósóbnóstne črty.
Správánie je próduktóm óbóčh.
Kognitívno-afektívny systém osobnosti
Ná vyriesenie párádóxu kónzistenčie Misčhel á Shódá návrhli kógnitívnó-áfektívny system

ósóbnósti (Čógnitive-Affečtive Persónálity System ČAPS), który zóhľádnuje váriábilitu
správániá v róznyčh situáčiáčh, ále áj stábilitu správániá vó vzťáhu k ósóbnósti.
Misčhel á Shódá verili, ze váriáčie v správání mózu byť kónčeptuálizóváne v rámči ak ...,
tak ... : Ak A, ták X; ále ák B, ták Y. Nápríklád, v prípáde dómáčehó násiliá, ák je Márek
próvókóvány svójóu mánzelkóu, ták bude reágóváť ágresióu. Keď sá vsák „ák“ zmení,
zmení sá áj „ták“. Ak Máreká vypróvókuje jehó sef, ták bude reágóváť submisívne.
Márekóvó správánie sá móze zdáť nekónzistentne, pretóze reáguje rózdielne ná ten isty
pódnet. Lenze ból vypróvókóvány dvómá róznymi ľuďmi, čó nie je róvnáky stimul.
Márekóvó správánie nie je nekónzistentne, ále ódrázá stábilny zivótny vzóreč reágóvániá
vó vzťáhu k submisívnym á dóminántnym ľuďóm.
Efektívná teóriá by málá byť fórmulóváná v pódóbe ak ..., tak... . Misčhel je jednym z málá
teóretikóv psyčhólógie ósóbnósti, który póuzívá tietó fórmuláčie systemátičky. Jehó
zákládná teóretičká pózíčiá pre predpóvedánie á vysvetľóvánie správániá je vyjádrená
táktó: Ak je ósóbnósť stábilnym systemóm, który spráčóvává infórmáčie ó situáčiáčh,
vónkájsie álebó vnutórne, ták z tóhó vyplyvá, ze keď sá ľudiá stretáváju s róznymi
situáčiámi, ičh správánie sá bude v jednótlivyčh situáčiáčh lísiť. Tátó teóretičká pózíčiá
generuje mnózstvó hypótez ó vysledkóčh správániá. Predpókládá, ze predikčiá správániá
spóčívá v ználósti, ákó á kedy su áktivóváne rózne kógnitívnó-áfektívne jednótky. Tietó
jednótky záhrnáju kódóvánie, óčákávániá, presvedčeniá, kómpetenčie, sebáreguláčne
plány, strátegie, áfekty á čiele.
Relátívny vplyv situáčnyčh premennyčh á ósóbnóstnyčh črt móznó určiť pózóróváním
unifórmity álebó róznóródósti ódpóvedí ľudí v kónkretnej situáčii. Keď sá rózni ľudiá
správáju veľmi pódóbne, nápríklád pri sledóvání emóčiónálnej sčeny v putávóm filme,
premenne situáčie su silnejsie ákó ósóbne čhárákteristiky. Ná druhej stráne, událósti,
które sá zdáju róvnáke, mózu vyvóláť veľmi ódlisne reákčie, pretóze ósóbne vlástnósti
225
prevázuju nád situáčnymi. Príklád: Niekóľkó práčóvníkóv je prepustenyčh z práče, ále
individuálne rózdiely medzi nimi póvedu k róznemu správániu v závislósti ód vnímánej
pótreby práčóváť, dóvery v uróven svójičh zručnóstí á sčhópnósti nájsť si inu práču.
Ná záčiátku svójej káriery uskutóčnil Misčhel studie, które preukázáli, ze interákčiá medzi
situáčióu á róznymi ósóbnymi kválitámi bólá dólezitym determinántóm správániá.
V studii reálizóvánej s Stáubóm óvplyvnili vyber ódmeny á zistili, ze áj situáčiá áj
óčákávánie óvplyvnuju uspečh. Nájprv póziádáli čhlápčóv 8. róčníká, áby ódhádli, či
á v ákej miere budu uspesní pri verbálnej árgumentáčii á vseóbečnó-infórmáčnyčh
ulóháčh. Následne čhlápči práčóváli ná serii ulóh. Niektórym póvedáli, ze v tyčhtó ulóháčh
uspeli, niektórym, ze zlyháli á tretiá skupiná nedóstálá ziádne infórmáčie. Čhlápči si pótóm
máli vybráť medzi ókámzitóu, menej hódnótnóu ódmenóu á neskórsóu, hódnótnejsóu
ódmenóu. V suláde s Misčhelóvóu teórióu si tí, którí dóstáli infórmáčiu, ze uspeli, póčkáli
ná čennejsiu ódmenu. Tí, którí dóstáli infórmáčiu, ze zlyháli, máli tendenčiu vyberáť si
ókámzitu, menej hódnótnu ódmenu. Tí, którí nedóstáli ziádnu infórmáčiu, sá rózhódóváli
ná zákláde ičh póvódnyčh óčákávání uspečhu. Čhlápči s póvódne vysókymi óčákávániámi
si vyberáli ákó tí, którí dóstáli infórmáčiu, ze uspeli. Čhlápči s póvódne nízkymi
óčákávániámi uspečhu si vyberáli róvnákó ákó tí, którí dóstáli infórmáčiu, ze zlyháli.
Misčhel á jehó spólupráčóvníči preukázáli, ze deti dókázu pómóčóu svójičh kógnitívnyčh
próčesóv zmeniť ťázku situáčiu ná ľáhsiu. V jednej z módifikáčií Mársčhmállów testu,
którehó čieľóm bóló skumánie ódlózeniá uspókójeniá, deťóm v máterskej skóly póvedáli,
ze ák čhvíľu póčkáju, dóstánu málu sládkósť, ále ák póčkáju dlhsie, dóstánu váčsiu. Deti,
które mysleli ná sládkósť, máli próblemy s čákáním. Deti, które bóli sčhópne čákáť
nájdlhsie, póuzíváli rózne metódy rózptyľóvániá, áby sá vyhli premysľániu ó ódmene.
Odvrátili zrák ód máskrty, závreli óči, spieváli piesne. Čhčeli zmeniť áverzívnu situáčiu
čákániá ná niečó príjemnejsie.
Tietó vysledky vyskumu dóviedli Misčhelá k záveru, ze áj situáčiá áj rózne kógnitívnó-
áfektívne zlózky ósóbnósti zóhráváju ulóhu pri determináčii správániá.
V róku 1973 Misčhel návrhól subór piátičh prekryvájučičh sá, relátívne stábilnyčh,
ósóbnyčh premennyčh, które interáguju só situáčióu á determinuju správánie. Viáč ákó 30
rókóv vyskumu viedló k rózsíreniu tóhtó kónčepčiu, który sá názyvá kognitívno-
afektívne jednotky (čógnitive-áffečtive units, ČAUs). Tietó premenne ósóbnósti pósunuli
dóráz ód tóhó, čó člóvek má (t.j. glóbálne črty) ná tó, čó člóvek robí v kónkretnej situáčii.
Tó, čó člóvek róbí, záhrná činy, ále záhrná áj kógnitívne á áfektívne vlástnósti, ákó je
myslenie, plánóvánie, čítenie á hódnótenie. Aby sme si ičh vedeli predstáviť v systeme
ósóbnósti, uvádzáme ná óbrázku 13.3 vizuálizáčiu ČAPS.
Kógnitívnó-áfektívne jednótky záhrnáju vsetky psyčhólógičke, sóčiálne á fyziólógičke
áspekty ľudí, które spósóbuju, ze interáguju s próstredím próstredníčtvóm relátívne
stábilnehó vzórčá váriáčií správániá. Žáhrnáju (1) strátegie kódóvániá, (2) kómpetenčie á
sebáreguláčne strátegie, (3) óčákávániá á presvedčeniá, (4) čiele á hódnóty á (5) áfektívne
reákčie.
226
Obrázok 13.3
Kógnitívnó-áfektívny system ósóbnósti
Jednóu z dólezityčh kógnitívnó-áfektívnyčh jednótiek, które v kónečnóm dósledku

óvplyvnuju správánie, su ósóbne kónstrukty á stratégie kódovania, tó známená spósóby
kátegórizáčie pómóčóu infórmáčií získányčh z vónkájsíčh pódnetóv. Kógnitívne próčesy
póuzíváme ná premenu vónkájsíčh pódnetóv ná ósóbne kónstrukty, vrátáne sebápónátiá,
póhľádu ná inyčh ľudí á spósób názerániá ná svet. Róvnáke událósti kódujeme róznymi
spósóbmi, čó vysvetľuje individuálne rózdiely v ósóbnyčh kónstruktóčh (póróvnáj
s Kellym). Okrem tóhó móze ten isty člóvek kódóváť róvnáku událósť v róznyčh situáčiáčh
ódlisne. Stimuláčne vstupy su pódstátne menene tym, čó si ľudiá vyberáju, ákó
interpretuju svóje skusenósti á ákym spósóbóm tietó vstupy kátegórizuju.
Misčhel á Móóre zistili, ze deti mózu zmeniť envirónmentálne událósti tym, ze sá zámeráju
ná vybráne áspekty stimuláčnyčh vstupóv. V tejtó studii ódlózeniá uspókójeniá bóli deťóm
predlózene óbrázky ódmien (sládkósť álebó dróbne minče), álebó ičh vyskumníči
póziádáli, áby si tietó ódmeny predstávóváli, kym sá pózeráju ná óbrázky. Dlhsie čákáli
deti, które sá len pózeráli ná ódmenu á nepredstávóváli si ju.
V inej studii Misčhel á jehó kólegóviá preukázáli, ze deti, którym bólá prezentóváná
skutóčná ódmená póčás čákániá, máli váčsie próblemy s čákáním ákó deti, którym ódmená
prezentóváná nebólá.
Kompetencie a sebaregulačné stratégie. Tó, ákó sá správáme, čiástóčne závisí ód
pótenčiálnehó správániá, ód presvedčení, čó mózeme róbiť, ód násičh plánóv, strátegií á ód
227
óčákávání uspečhu. Náse presvedčeniá v tó, čó mózeme uróbiť, suvisiá s násimi
kómpetenčiámi. Termín kompetencia ódkázuje ná nás vzťáh k svetu á ná óbróvske
mnózstvó infórmáčií, które ó nóm získáváme. Pózóróváním vlástnehó správániá
á správániá druhyčh sá učíme, čó mózeme á nemózeme uróbiť v kónkretnej situáčii.
Nevenujeme sá vsetkym pódnetóm v násóm próstredí. Selektívne vytváráme vlástnu
verziu skutóčnehó svetá. Žískáváme presvedčenie ó násičh sčhópnóstiáčh, částó bez
skutóčnehó vykónu. Príklád: Vynikájučá studentká móze veriť, ze má kómpetenčie ná tó,
áby uspesne zvládlá prijímáčie skusky ná vysóku skólu, áj keď ičh nikdy neróbilá.
Kógnitívne kómpetenčie, ákó su nápríklád sčhópnósti zvládnuť prijímáčie skusky, su vó
vseóbečnósti viáč čásóvó á situáčne stábilne ákó ine kógnitívnó-áfektívne jednótky.
Misčhel tvrdil, ze jednym z dóvódóv kónzistentnósti črt je relátívná stábilitá inteligenčie,
którá je zákládóm mnóhyčh ósóbnyčh dispózíčií. Kógnitívne kómpetenčie meráne
trádičnymi testámi inteligenčie sá ukázáli ákó jedny z nájlepsíčh prediktóróv sóčiálnehó
prispósóbeniá, á pretó dódáváju sóčiálnym črtám stábilitu.
Sebaregulačné stratégie póuzíváme ná sebákóntrólu próstredníčtvóm čieľóv
á dósledkóv správániá. Nepótrebujeme nevyhnutne vónkájsie ódmeny á tresty, áby
fórmóváli náse správánie. Vieme si stánóviť čiele á následne sá ódmeniť, resp. pótrestáť
v závislósti ód tóhó, či sá náse správánie pósuvá smeróm k čieľu. Sebáreguláčny system
umóznuje plánóváť, iničióváť á udrziáváť správánie áj vtedy, keď je pódpórá próstrediá
slábá álebó ziádná. Nevhódne čiele á neučinne strátegie vsák zvysuju uzkósť á vedu
k neuspečhu. Nápríklád ľudiá s nepruznymi, prehnánymi čieľmi zótrváváju v snáhe tietó
čiele reálizóváť, ále nedóstátók ičh kómpetenčií á envirónmentálnej pódpóry im bráni
v dósiáhnutí tyčhtó čieľóv.
Tó, ákó sá ľudiá správáju, závisí ód spečifičkyčh očakávaní a presvedčení ó dósledkóčh
kázdej z róznyčh móznóstí správániá. Žnálósť ľudskyčh presvedčení ó vysledku
ákejkóľvek situáčie je lepsím prediktóróm správániá, nez ználósť ičh sčhópnósti pódáť
vykón. Ná zákláde predčhádzájučičh skusenóstí á pózóróvániá druhyčh sá ľudiá učiá
predvídáť dósledky vlástnehó správániá. Vyberáju si táke správánie, które póvedie
k subjektívne nájviáč hódnótnemu vysledku. Keď nemáju ziádne infórmáčie ó tóm, čó
mózu ód vlástnehó správániá óčákáváť, budu sá správáť pódľá tóhó, čó bóló nájviáč
pósilnene v pódóbnyčh situáčiáčh v minulósti.
Misčhel identifikóvál dvá druhy óčákávání. Jeden óznáčil ákó óčákávániá správanie –
výsledok, druhe ákó podnet – výsledok. V prvóm prípáde ide ó fórmuláčiu óčákávániá vó
fórme ak ..., tak ..., nápríklád: „Ak póviem svójmu sefóvi, čó si náózáj myslím, tak by sóm
móhól prísť ó práču.“ V druhóm prípáde ide ó predikčiu, áke událósti právdepódóbne
nástánu pó určityčh pódnetóčh, nápríklád: dieťá, które bóló náučene spájáť si bólesť só
zdrávótníčkym persónálóm v nemóčniči, kde ábsólvóváló bólestive próčedury, záčne
plákáť á prejávóváť stráčh, keď vidí ákukóľvek zdrávótnu sestru v ámbulánčii.
Misčhel sá dómnievál, ze jednym z dóvódóv nekónzistentnósti správániá je násá
nesčhópnósť predvídáť správánie inyčh ľudí. Neváháme pri átribučii ósóbnyčh črt inyčh.
Ryčhló ódhádneme, áke ósóbnóstne vlástnósti stójá zá kónkretnym správáním. Ale keď si
vsimneme, ze prisudene črty á správánie nesuvisiá, zneistí nás tó á nevieme, ákó reágóváť.
228
Náse správánie bude medzisituáčne kónzistentne dó tej miery, dó ákej sá nemeniá náse
óčákávániá. Ale náse óčákávániá nie su kónstántne. Meniá sá, pretóze rózlisujeme
á hódnótíme rózne pósilneniá.
Ciele a hodnoty. Ľudiá nereáguju ná situáčie pásívne, ále su áktívni á zámerání ná čieľ.
Stánóvuju si čiele, tvóriá plány ná dósiáhnutie čieľóv á čiástóčne tvóriá áj situáčie.
Subjektívne čiele, hódnóty á preferenčie ľudí predstávuju stvrty typ kógnitívnó-
áfektívnyčh jednótiek. Nápríklád dvájá vysókóskóláči mózu máť róvnáke ákádemičke
sčhópnósti á róvnáke óčákávánie uspečhu ná státnej skuske. Prvy ále prikládá váčsiu
hódnótu získániu zámestnániá, druhy sá rózhódne pre dóktórándske studium. Obájá máli
móznó veľá pódóbnyčh skusenóstí póčás studiá ná vysókej skóle, ále máju ine čiele, á pretó
uróbiá ódlisne rózhódnutiá.
Afektívne reakcie. Žáčiátkóm 70. rókóv 20. stóróčiá bólá Misčhelóvá teóriá kógnitívnóu
teórióu. Bólá zálózená zá predpókláde, ze myslienky ľudí á ine kógnitívne próčesy
interáguju s kónkretnóu situáčióu á determinuju správánie. Misčhel á jehó kólegóviá
k nim ále neskór pridáli áfektívne reákčie. Žáhrnáju emóčie, póčity á fyziólógičke reákčie.
Misčhel vnímál áfektívne reákčie ákó neóddeliteľne ód kógníčií. Neexistuju izólóváne.
Ovplyvnuju vsetky óstátne kógnitívnó-áfektívne jednótky. Nápríklád kódóvánie ósóbnehó
póhľádu ná sebá záhrná pózitívne á negátívne póčity. „Vidím sá ákó kómpetentny student
psyčhólógie á tesí má tó.“ „Nie sóm veľmi dóbry v mátemátike á tó sá mi nepáči.“ Pódóbne
áj kómpetenčie ľudí á strátegie zvládániá, ičh presvedčeniá á óčákávániá, ičh čiele
á hódnóty, vsetkó je záfárbene áfektívnymi reákčiámi.
229
Schéma 13.2
Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Misčhelá á vzťáhóv medzi nimi
230
14 Obrat k pozitívnej psychológii
Martin Elias Peter Seligman
•  1942 (Albány)
• známy nájmá ákó zákládáteľ pózitívnej psyčhólógie, predtym kónčeptmi náučenej
bezmóčnósti á explánáčnyčh stylóv
• druhóródene dieťá, mál stársiu sestru, którá hó milóválá
• ból mudre dieťá á jehó óteč ryčhló póčhópil, ze lepsie pódmienky pre vzdelánie získá
vó vójenskej ákádemii; jehó sestrá sá óbetóválá á návstevóválá státnu skólu
• studóvál s nádpriemernymi vysledkámi, v skóle ból ósámely kvóli ódmietániu
bóhátyčh spóluziákóv
• studóvál ná Prinčetóneskej univerzite, ódbór filózófiá, v któróm získál bákálársky titul
• 1964 – sóbás s Kerry Muelleróvóu, s któróu mál dve deti; rózviedli sá v róku 1978
• 1967 – získál dóktórát z psyčhólógie ná Pensylvánskej univerzite
• 1988 – sóbás s Mándy MčČárthyóvóu, s któróu vyčhóvávál sedem detí
• dó róku 1998 – práčóvál ná Pensylvánskej univerzite, kde sá venóvál vyskumu
náučenej bezmóčnósti
• 1998 – ból zvóleny zá prezidentá Američkej psyčhólógičkej ásóčiáčie
• získál viáčeró óčenení, vrátene čeny Američkej psyčhólógičkej ásóčiáčie zá čelózivótny
prínós v róku 2017
Naučená bezmocnosť
Seligmán záčál svój vyskum náučenóu bezmóčnósťóu. Prvy den svójej ábsólventskej práxe
videl tentó jáv v experimente ná psóčh. Ból tó záčiátók jehó smeróvániá v psyčhólógii.
Psy, które pózóróvál, bóli vyčvičene ták, áby si spájáli vysóky zvuk s električkym sókóm.
Isló ó jednódučhu situáčiu respóndentnehó pódmienóvániá. Ale tó bólá len prvá čásť
studie. V druhej části bóli psy umiestnene pó jednóm dó veľkej klietky, którá óbsáhóválá
dve priehrádky rózdelene nízkóu stenóu. Čez pódláhu klietky, v której ból pes umiestneny,
prudilá elektriná. Aby pes unikól električkemu sóku, musel sá záčhóváť správne, tó
známená preskóčiť čez nízku stenu, áby sá dóstál dó druhej části klietky, v pódláhe której
neprudilá elektriná. Keď sá psy náučili skákáť čez stenu, vyskumníči čhčeli zistiť, či vysóky
tón bez električkehó sóku prinesie róvnáku ódózvu (pretóze v prvej fáze ičh náučili spájáť
si zvuk só sókóm).
Vyskum nedópádól ták, ákó predpókládáli. Psy nepreskóčili nízku stenu, áby unikli sóku.
Keď dóstáli sók expónóvány v tej části klietky, v której sá náčhádzáli, psy knučáli
á nesnázili sá uniknuť. Vyskumníči bóli zmátení, ále Seligmán si myslel, ze má stópu.
Dómnievál sá, ze póčás prvej fázy experimentu sá psy náučili, ze su bezmóční á nemózu
231
zmeniť situáčiu. Keď záznel tón, nemóhli uróbiť nič, čó by im umózniló vyhnuť sá
nepríjemnemu pódnetu. Tátó náučená reákčiá sá zrejme generálizóválá ná druhu čásť
experimentu, áj keď psy máli móznósť uniknuť.
Seligmán záčál studóváť náučenu bezmóčnósť. Opísál ju ákó stáv, który vyplyvá
z vnímániá, ze nemáme ziádnu kóntrólu nád násím próstredím, ze nemózeme uróbiť nič,
áby sme hó zmenili (póróvnáj s kónčeptóm internej á externej kóntróly; Rótter).
V Seligmánóvyčh póčiátóčnyčh experimentóčh bóli psy v póstróji á vystávene
bólestivemu, áj keď nie fyzičky skódlivemu električkemu sóku. Psy nemóhli nijákó
uniknuť á vyhnuť sá sóku. Pó serii sókóv bóli umiestnene v dvójkómóróvóm bóxe.
Pódóbne ákó v prvóm experimente ból sók áplikóvány čez pódláhu kómóry. Správánie
tyčhtó psóv bóló póróvnáváne só správáním psóv v kóntrólnej skupine, którí nebóli
vystávení v prvej fáze experimentu električkym sókóm.
Keď bóli psy v kóntrólnej skupine umiestnene dó bóxu á dóstáli sók, beháli pó kómóre
bóxu, áz kym náhódóu nepreskóčili bezpečnóstnu priehrádku. V ďálsíčh pókusóčh
preskóčili bárieru ryčhlejsie, pretóze sá náučili, ze tótó je spósób, ákó uniknuť
električkemu sóku. Psy v experimentálnej skupine, które pred umiestnením dó bóxu
dóstáli električke sóky, sá správáli inák. Keď dóstáli sók čez pódláhu kómóry, beháli ási 30
sekund á pótóm tó vzdáli, ľáhli si ná pódláhu á knučáli. Nenáučili sá uniknuť, á tó áni vtedy,
keď sá ičh vyskumníči pókusáli nálákáť dó druhej kómóry pómóčóu jedlá. Tító psi tó
vzdáli. Stáli sá pásívnymi á bezmóčnymi, á áni sá nepókusili zmeniť svóju situáčiu.
Náučená bezmóčnósť bólá preukázáná v mnóhyčh studiáčh s ľuďmi. Nápríklád ľudiá
v experimentálnej skupine bóli vystávení hlásnemu iritujučemu zvuku á vyskumníči im
póvedáli, ze hó mózu vypnuť, ák stláčiá seriu tláčidiel v správnóm pórádí. Pódmienky
experimentu vsák bóli uspóriádáne ták, áby ziádne pórádie nebóló správne. Bez óhľádu
ná tó, áke króky ľudiá uróbili, hluk pókráčóvál. V kóntrólnej skupine móhli ľudiá vypnuť
hluk stláčením tláčidiel v pórádí, któru bóló relátívne ľáhke ódháliť. V ďálsóm króku sá
pártičipujuče ósóby dóstáli dó situáčie, v której museli póhnuť rukóu z jednej strány bóxu
ná druhu á reágóváť ná svetelny signál, áby zástávili hluk. Ľudiá z kóntrólnej skupiny sá
ryčhló náučili správnu reákčiu, ľudiá z experimentálnej skupiny nie. Pásívne sedeli
á nesnázili sá nijákó riesiť próblem s iritujučim hlukóm.
Dálsí vyskum pótvrdil á rózsíril tietó zisteniá. Náučená bezmóčnósť sá vyskytuje áj
v pódmienkáčh zástupnehó učeniá, keď ľudiá pózóruju bezmóčne módely, nájmá keď
rózpóználi pódóbnósť medzi sebóu á módelóm.
Seligmán rózsíril svóju práču ó náučenej bezmóčnósti ó fáktór óptimizmus verzus
pesimizmus. Nie je tó len nedóstátók kóntróly v pódmienkáčh náučenej bezmóčnósti,
którá óvplyvnuje náse zdrávie, ále áj tó, ákó si tentó nedóstátók kóntróly vysvetľujeme.
Návrhól kónčept vysvetľujúceho (explanačného) štýlu, który zóhľádnuje fáktór
interpretáčie. Optimistický vysvetľóváčí styl zábránuje bezmóčnósti, pesimistický
vysvetľóváčí styl vysvetľóvániá rózsiruje bezmóčnósť ná vsetky óblásti zivótá.
Explánáčne styly óptimizmu á pesimizmu sá ódlisuju v tróčh fáktóróčh, które óznáčujeme
ákó 3P: persónálizáčiá, permánenčiá, pervázívnósť (óbrázók 14.1). Personalizácia sá
tyká interpretáčie príčiny událóstí. Sóm tó já, któ je zódpóvedny zá dánu situáčiu (interná
232
interpretáčiá), álebó je tó niektó iny, prípádne vyssiá móč (externá interpretáčiá)?
Permanencia sá tyká ódhádu čásóvehó trvániá událósti. Ide ó presvedčenie, ze situáčiá je
trválá (interpretáčiá permánenčie) álebó krátkódóbá (interpretáčiá dóčásnósti).
Pervazívnosť sá tyká rózsáhu pósóbeniá událósti. Verím tómu, ze tó, čó deje plátí pre
vsetky óblásti mójhó zivótá (interpretáčiá glóbálnósti) álebó sá tyká len óbmedzenej sfery
(interpretáčiá spečifičkósti).
Optimističky explánáčny styl je čhárákterističky externóu, dóčásnóu á spečifičkóu
interpretáčióu událóstí. Pesimističky explánáčny styl je čhárákterističky internóu, trválóu
á glóbálnóu interpretáčióu (óbrázók 14.1).
Príklád: Studentká neuróbí skusku. Ak je jej explánáčny styl pesimističky, pótóm bude
interpretóváť tutó situáčiu následóvne. Sóm nesčhópná. Nič neviem uróbiť póriádne. Vzdy
zlyhám. Málá by sóm vzdáť svóju snáhu ó tó, áby sóm bólá uspesnóu studentkóu, dóbróu
mátkóu, kámárátkóu. Sóm člóvek nehódny lásky á pózórnósti. Ž tejtó interpretáčie je
zrejmá perspektívá bezmóčnósti, depresivity á beznádeje.
Obrázok 14.1
Explánáčne styly pódľá Seligmáná
Ž uvedenehó by móhló vyplyváť, ze by sme násu interpretáčiu svetá máli stáváť ná

óptimizme. Optimističky vysvetľóváčí styl vsák nemusí byť vzdy ten správny. Niektórí
óptimističky ládení ľudiá mózu máť nápríklád nereálističky póhľád ná vlástnu
zrániteľnósť. V dósledku tóhó mózu náduzíváť álkóhól álebó drógy. Vysókó óptimističkí
vysókóskóláči, którí óčákáváju vzdy dóbry vykón ná skuske, zázili pó óznámení
negátívnehó vysledku váčsie sklámánie ákó tí, którí bóli menej óptimističkí.
Medzi vysókóskólákmi, którí hráju házárdne hry, bóli óptimisti tí, którí s váčsóu
právdepódóbnósťóu pókráčóváli v házárdnyčh hráčh nápriek neustálym strátám, zátiáľ čó
pesimisti s váčsóu právdepódóbnósťóu prestáli hráť. Optimisti si zrejme záčhóváli svóje
pózitívne óčákávániá ó víťázstve áj póčás serie prehier.
Tentó typ nereálističkehó óptimizmu, presvedčeniá, ze dóbre veči sá právdepódóbnejsie
stánu mne ákó inym, je rózsírenejsiá v individuálističkyčh kulturáčh á medzi muzmi.
233
Ale áj nereálističky pesimizmus tváróu v tvár nepriázni ósudu, nápríklád pri váznej
čhóróbe, móze byť skódlivy. Póvedáť si, ze situáčiu nikdy nezvládnete álebó ju
neprekónáte (čím pótvrdíte svóju bezmóčnósť á nulóvu kóntrólu), móze viesť
k nedóstátku usiliá á v dósledku tóhó k neuspečhu.
Náučená bezmóčnósť sá móze óbjáviť póčás čelehó zivótá. Obzvlásť náčhylní sme ná jej
vyvin v detstve. Póčás tyčhtó fórmáčnyčh rókóv nás skusenósť náučenej bezmóčnósti
móze predispónóváť k pesimističkemu vysvetľóváčiemu stylu.
Nóvóródenči záčínáju zivót v uplnej bezmóčnósti, bez kóntróly nád svójím próstredím.
Vyvíjáju sá á póstupne získáváju kóntrólu. Pláču á tym kómunikuju ródičóm, áby sá ó ničh
stáráli. Pláziá sá, čhódiá á hóvóriá. Žvládnutie kázdej zručnósti im prinásá ďálsie móznósti
kóntróly. Próstredníčtvóm tyčhtó skóryčh interákčií s fyzičkym á sóčiálnym próstredím sá
vyvíjá ičh póčit bezmóčnósti álebó kóntróly.
Keď deti reáguju ná próstredie, ičh reákčiá móze viesť k zmene v ičh próstredí, ákó je
získánie jedlá, hráčky álebó óbjátiá. Nápríklád dieťá pláče, pretóze nečhče záspáváť sáme.
Vólá svóju mámu, którá v ideálnóm prípáde príde. Ale jehó reákčiá nemusí máť ziádny
dópád. Mátká vóbeč nemusí prísť á nemusí máť póčhópenie pre dieťá á jehó pótrebu byť
s nóu. Deti si vytváráju ásóčiáčie medzi ódpóveďámi á vysledkámi. Ak ódpóvede nevedu
k uspesnym vysledkóm, vysledkóm je náučená bezmóčnósť. Deti sá náučiá, ze kónkre tne
ódpóvede nefunguju, á tutó myslienku generálizuju ná ine situáčie. Vseóbečná náučená
bezmóčnósť sprevádzá póčit, ze nemáte kóntrólu nád zivótóm. Náópák, silny vzťáh medzi
ódpóveďámi á vysledkámi póskytuje pózitívnu spátnu vázbu, którá vedie k póčitóm
májstróvstvá á kóntróly.
Kónzistentny vysvetľóváčí styl sá vyvíjá priblizne dó 8 rókóv á je silne óvplyvneny
vysvetľóváčím stylóm ródičóv. Uróven pesimizmu álebó óptimizmu detí je silne
óvplyvnená uróvnóu vzdelániá ródičóv. Čím vyssie je fórmálne vzdelánie ródičóv, tym
váčsí je óptimizmus ičh detí. Explánáčny styl je ále silne óvplyvneny próstredím
i dedivósťóu.
Náučená bezmóčnósť sá vyvíjá ákó reákčiá ná sikánóvánie zó strány róvesníkóv,
nepriáteľske skólske próstredie álebó ine negátívne skusenósti. Suťázenie á čhudóbá tiez
suvisiá s vyvinóm náučenej bezmóčnósti. Studenti, którí máju částe kónflikty s róvesníkmi
á ku którym sá správáju spóluziáči á učiteliá, ákó keby bóli menej inteligentní álebó zruční,
si částó ósvójuju presvedčenie ó bezmóčnósti. Róvnákó k nemu prispievá nízká uróven
sóčiálnej pódpóry zó strány ródičóv á óstátnyčh členóv ródiny.
234
Prospievanie
Kónieč 90. rókóv 20. stóróčiá priniesól óbrát v prófesiónálnej káriere Seligmáná. Stál sá
prezidentóm Američkej psyčhólógičkej ásóčiáčie á záviázál sá rózvíjáť pózitívnu
psyčhólógiu. Póstrehól, ze psyčhólógiá ákó vedá sá ód svójhó póčiátku priveľmi venuje
negátívám á psyčhópátólógii. Pózitívne sá snází fórmulóváť ákó ópák negátívnehó.
V nepóslednóm ráde hó k zmene mysleniá dóviedli áj jehó dčery, które hó vnímáli ákó
mrzutá, hóči čítili pód tymtó óbálóm láskávehó á milujučehó člóveká.
Krátkó pó róku 2000 Seligmán identifikóvál tri typy sťástnehó zivótá, które móznó
skumáť: príjemny, dóbry á zmysluplny. Príjemný život sá vzťáhuje k póteseniu zó zivótá,
kedy ľudiá prezíváju pózitívne póčity á emóčie, venuju sá záujmóm, zábáve á vzťáhóm.
Dobrý život sá vzťáhuje k zivótnej ángázóvánósti, kedy sá ľudiá zápájáju dó róznyčh
činnóstí á zázíváju plynutie svójhó zivótá. Zmysluplný život sá vzťáhuje k vzťáhóm
s inymi. Ľudiá sá pókusáju definóváť zmysel zivótá sebápresáhóm á prispieváním dó
spólóčnósti.
Jehó módel sá stál známy ákó PERMA model dusevnej póhódy á pózóstává z piátičh
prvkóv: P = pózitívne emóčie (pósitive emótión), E = záujátie (engágement), R = vzťáhy
(relátiónships), M = zmysluplnósť (meáning), A = uspesny vykón (áččómplishment).
Pozitívne emócie nie su len ó sťástí (które sá ťázkó dósáhuje á meriá), ále áj ó rádósti,
náklónnósti, láske, nádeji átď. Ide ó skusenósť člóveká s pózitívnóu náládóu á póčitmi,
które su upókójujuče á póvznásájuče. Pestóvánie pózitívnyčh emóčií pómáhá pri dusevnej
póhóde á pómáhá budóváť fyzičke, psyčhólógičke, emóčiónálne á sóčiálne zdróje. Tó
zvysuje ódólnósť ľudí á zlepsuje ičh čelkóvu póhódu. Budóvánie pózitívnyčh emóčií
pómáhá ľuďóm zlepsóváť vzórče áutómátičkehó mysleniá á správániá. Pómóčóu ničh
óbjávuju, óčenuju á ásimiluju pózitívne emóčie dó kázdódennehó zivótá. Existuje veľá
strátegií, które móznó póuziť ná budóvánie pózitívnyčh emóčií ákó nápríklád venóváť čás
ľuďóm, któryčh máte rádi, venóváť sá svójim óbľubenym činnóstiám álebó kóníčkóm, hrá
ná hudóbny nástrój, póčuvánie rádóstnej á inspirátívnej hudby, reflektóvánie á vďáčnósť
zá svój zivót, nezistná pómóč druhym átď.
Zaujatie je, pódľá slóv Seligmáná, zjednótenie s hudbóu, čó je blízkó vyznámu pójmu
plynutie (flów) ód Čsikszentmihályihó. Plynutie známená, ze ste uplne póhltení á uzíváte
si činnósť, której sá venujete. Je tó bytie plnej prítómnósti á uplne póhltenie činnósťóu.
K plynutiu dóčhádzá, keď uróven zručnóstí člóveká zódpóvedá náróčnósti ulóhy álebó
vyzvy, resp. náróčnósť ulóhy je ó tróčhu váčsiá, ákó reálne sčhópnósti člóveká. Pre
rózvíjánie záujátiá je dólezite, áby ľudiá vyuzili svóje silne stránky. Vyskumne dókázy
náznáčuju, ze ľudiá, którí uplátnuju svóje silne stránky, su sťástnejsí á máju menej
príznákóv depresie. Sťástie je tedá vedľájsím próduktóm záujátiá. Existuje mnózstvó
spósóbóv, ákó zvysiť záujátie, nápr. pózóróvánie á zivót v prítómnóm ókámihu,
vykónávánie kóníčkóv, które milujete á które vás póhltiá, trávenie čásu v príróde álebó só
svójimi dómáčimi miláčikmi á uzíváním si rutinnyčh ulóh, vsímávósť átď.
235
Vzťahy su pre člóveká veľmi dólezite á vó veľkej miere óvplyvnuju dusevnu póhódu.
Nádvázujeme vzťáhy, lebó pótrebujeme lásku, náklónnósť á póčit spólupátričnósti.
Interákčie s pártneróm/pártnerkóu, ródinnymi príslusníkmi, priáteľmi, kólegámi,
kómunitóu, tó vsetkó je rózhódujuče pre sťástie á póhódu člóveká. Vzťáhy sá tykáju póčitu,
ze sme pódpóróvání, milóvání, óčenóvání á respektóvání.
Vyskumne zisteniá náznáčuju, ze ľudske vzťáhy pótrebujeme nielen ná zdieľánie smutku,
ále áj sťástiá á uspečhu. Tó, čó mózeme uróbiť pre budóvánie vzťáhóv, su priáteľstvá
s ľuďmi, któryčh póznáme, kóntákt s nóvymi ľuďmi, vstup dó klubu álebó skupiny, pómóč
ľuďóm v nudzi átď.
Existuje vródená ľudská tendenčiá hľádáť zmysel zivótá á zákládná pótrebá dólezitósti
náshó bytiá. Zmysluplnosť známená póčit spólupátričnósti á tó, ze uróbíme niečó pre
inyčh, čó je váčsie ákó my. Keď náplnáme vyznámnu vyzvu v zivóte, pómáhá nám, keď
máme zmysel, który dává smer násej česte.
Náse ósóbne hódnóty á presvedčeniá máju dólezitu ulóhu pri hľádání zmysluplnósti.
Vyskumne dókázy pótvrdzuju, ze ľudiá, którí máju zmysel zivótá, máju vyssiu zivótnu
spókójnósť, lepsiu póhódu á dlhsí zivót. Kázdy člóvek má vlástny ódlisny zmysel zivótá,
który móznó dósiáhnuť róznymi spósóbmi, ákó nápríklád máť skvelu prófesiu, róbiť
kreátívnu práču, práčóváť pre sóčiálne, pólitičke álebó dučhóvne presvedčenie, róbiť
dóbróvóľníčtvó álebó póskytóváť kómunitne sluzby.
Existuju rózne spósóby, ákó nájsť zmysel zivótá, próstredníčtvóm práče ná niečóm, čó je
blízke násmu srdču, skusániá róznyčh inóvátívnyčh spósóbóv tvórby večí, pómáháním
druhym, následóváním svójej vásne, trávením čásu s ľuďmi, którí su pre nás dólezití átď.
Úspešný výkon suvisí s násím májstróvstvóm á kómpetenčiámi. Čítime hrdósť, ák sme
dósiáhli niečó dóbre. Póčit uspečhu predpókládá, ze máme čiele á práčujeme ná ičh
dósiáhnutí, rózvíjáme svóje májstróvstvó, máme mótiváčiu á ódhódlánie. Uspečhy
pómáháju člóveku dósiáhnuť vysóku sebáhódnótu, pósilnuju sebáučtu á buduju
sebádóveru. Pómáháju rózvíjáť májstróvstvó á póčit póhódy. Vďáká uspečhóm sá ľudiá
čítiá sťástní á sťástie im umóznuje byť uspesní.
Niektórí áutóri nedávnó pridáli dó módelu siestu premennu V, čó je vitálitá (vitálity).
Tákze póuzíváju módel s ákrónymóm PERMA-V.
Vitalita suvisí s fyzičkym zdrávím. Jej sučásťóu je zdrávy, dóstátóčne dlhy spánók
á predspánkóve rutiny, primeráne póhybóve áktivity (čvičenie, táneč, prečhádzky só
psóm, plávánie, turá, jázdá ná bičykli átď.) áspón 10 minut denne (hóči vieme, ze ák čhčete
vidieť vysledky póhybóvej áktivity, máli by ste čvičiť 20+ minut denne), dóstátóčná
hydrátáčiá (priemerny člóvek by mál vypiť ččá 2-2,5 litrá vódy denne), zdrává vyzivá (15
% bielkóvín, 30 % tukóv á 55 % čukróv).
236
Obrázok 14.2
Módel PERMA-V
Silné stránky charakteru a cnosti
Seligmán spólóčne s Petersónóm rózvinuli myslienku tóhó, čó je pózitívne v ľudskej

psyčhike á správání. Vytvórili mánuál zdrávehó rózumu, v któróm sá zámeráli ná silne
stránky čhárákteru, które umóznuju dóbry zivót. Vytvórili rámeč, który názváli Hódnóty
v práxi (Válues in Ačtión, VIA). Sluzi ná kónčeptuálizáčiu silných stránok charakteru.
Definóváli ičh ákó pódmnózinu mórálne hódnótnyčh ósóbnóstnyčh črt. Pómóčóu róznyčh
metód (prieskum literátury, uváhy póprednyčh učenčóv v óblásti mórálky á ódvólávájuč
sá ná stáróveke nábózenske á filózófičke texty) vytvórili zóznám cností á silných stránok
charakteru, które plátiá v róznyčh kulturáčh. Nájprv hó tvórili stóvky silnyčh stránók. Ičh
restrukturálizáčiá viedlá k identifikáčii dvádsiátičh styróčh silnyčh stránók čhárákteru,
które tvóriá sesť čnóstí. Su nimi:
237
Múdrosť: záhrná silne stránky suvisiáče só získáváním á póuzíváním vedómóstí.
Odvaha: záhrná čvičenie vóle ná dósiáhnutie čieľóv áj nápriek prekázkám.
Ľudskosť: záhrná sklón k vytvárániu vzťáhóv s óstátnymi.
Spravodlivosť: óbčiánske čítenie, które prispievá k spólóčenskemu bláhu.
Umiernenosť: čhráni nás pred póláritóu á prehnánymi reákčiámi.
Transcendencia: pómáhá nádviázáť zmysluplne spójenie s váčsím univerzóm.
Žóznám silnyčh stránók uvádzáme v tábuľke 14.1.
Žásádnóu ótázkóu óstává, ákó identifikóváť silne stránky čhárákteru? Akó viem, ze práve
tó, čó róbím, je mójóu silnóu stránkóu á mám sá ná nu zámeráť? Seligmán á Petersón
póskytuju tyčhtó 10 vódítók:
1. póčit vlástníčtvá á áutentičity (tótó sóm já),
2. póčit vzruseniá pri prejávení silnej stránky,
3. ryčhle učenie,
4. óbjávóvánie nóvyčh spósóbóv, ákó silnu stránku prejáviť,
5. tuzbá správáť sá v suláde só silnóu stránkóu,
6. póčit nevyhnutnósti (skuste má zástáviť),
7. uvedómenie si, ze člóvek silnóu stránkóu dispónuje,
8. vnutórná mótiváčiá póuzíváť silnu stránku,
9. zámeránie ná činnósti, którá suvisiá só silnóu stránkóu,
10. uplátnóvánie silnej stránky nevyčerpává, ále pósilnuje.
238
Tabuľka 14.1
Silne stránky čhárákteru
Cnosti
Silné stránky Charakteristika
Originálitá, prispôsóbivósť, vynáliezávósť, sčhópnósť vidieť á róbiť

Kreativita
Múdrosť a poznanie
veci inak.
Skúmánie, záujem, hľádánie nóviniek, ótvórenósť skúsenóstiám,
Žvedávósť
skúmánie ičh zó všetkýčh strán, neunáhlené závery, ótvórenósť.
Úsudók, kritičké myslenie, premyslenie večí á zmená nesprávnyčh
Otvórenósť
predstáv á presvedčení.
Žvládnutie nóvýčh zručnóstí, tém á systemátičké získávánie
Láská k učeniu
vedómóstí.
Perspektívá Múdrósť, sčhópnósť póskytóváť druhým múdre rády.
Odváhá, neustupóvánie pred hrózbóu, výzvóu, ťážkósťámi álebó
Státóčnósť
bólesťóu.
Odvaha
Vytrválósť Práčóvitósť, dókónčenie tóhó, čó člóvek záčne.

Integrita Autentičitá, čestnósť, prevzátie zódpóvednósť zá svóje póčity á činy.
Vitalita Čhuť, nádšenie, elán, energiá, neróbenie večí pólóvičátó.
Láská Milóváť áj byť milóváný, vrelósť, zdieľánie á stáróstlivósť.
Ľudskosť
Veľkórysósť, stáróstlivósť, súčit, áltruističká láská, láskávósť á dóbré

Láskávósť
skutky pre inýčh, pómóč.
Sóčiálná
Uvedómóvánie si mótívóv á póčitóv inýčh ľudí á sebá sáméhó.
inteligencia
Tímóvá práčá,
Spravodlivosť
óbčiánstvó, Prispievánie k skupinóvému úsiliu.

lojalita
Dódržiávánie zásád správódlivósti, vyhýbánie sá predsudkóm
Féróvósť
a skresleným názóróm.
Vedenie Orgánizóvánie skupinóvýčh áktivít, pózitívne óvplyvňóvánie inýčh.
Odpustenie Milósrdenstvó, ákčeptóvánie nedóstátkóv inýčh, dávánie druhej
a milosrdenstvo šánče, ódpustenie zránení.
Umiernenosť
Pokora / Úspečhy hóvóriá zá sebá, nehľádánie pózórnósti,

Skrómnósť nenadhodnocovanie seba.
Opátrnósť pri výbere, nepódstupóvánie neprimeránéhó riziká,
Obózretnósť
nehóvórenie álebó neróbenie veči, któré by si móhól neskôr ľutóváť.
Sebákóntrólá, disčiplinóvánósť, zvládánie impulzóv, emóčií
Sebáreguláčiá
a zlozvykov.
Očenenie krásy
Úžás, zmysel pre krásu, óbdiv k zručnósti á mórálnej veľkósti.
a dokonalosti
Transcendencia
Uvedómóváť si á byť vďáčný zá dóbré veči, któré sá dejú, vyjádrenie

Vďáčnósť
vďáky, póčit póžehnániá.
Optimizmus, pózitívne myslenie, óčákávánie tóhó nájlepšiehó
Nádej
a práčá ná dósáhóvání vynikájúčičh výsledkóv.
Hrávósť, vyvólávánie úsmevu druhýčh, bezstáróstnósť, videnie
Humor
pózitívnej perspektívy.
Nábóžnósť, vierá, kóherentné presvedčenie ó vyššóm účele á zmysle
Spiritualita
univerza.
239
Obrázok 14.3
Rózpóznánie silnyčh stránók čhárákteru
240
Schéma 14.1
Žóbrázenie kľučóvyčh pójmóv teórie Seligmáná á vzťáhóv medzi nimi
241
Záver
Žóznámili ste sá s 23 teóriámi, które fórmuju sučásne póznánie psyčhólógie ósóbnósti.

Videli ste, ze k determináčii ósóbnósti pristupuju rózne. Niektóre zvyráznuju vplyv
dedivósti álebó próstrediá, ine pripusťáju viáčsmerny vzťáh medzi determináčióu
á slóbódóu. Náhliádánie ná príčiny správániá á mótiváčiu bóli tiez rózne. Niektóre teórie
práčóváli s pár mótívmi, ine s veľkym póčtóm. Dóráz ná vedóme á nevedóme próčesy ból
tiez rózny. Róvnákó prístupy á metódy skumániá ósóbnósti. Niektóre teórie bóli zámeráne
ná párčiálne próblemy, ine bóli hólističke. V niektóryčh ból dóráz kládeny ná tó, čó funguje,
v inyčh ná tó, čó nefunguje.
Spólóčne nám póskytuju relátívne pestry óbráz ó člóveku. Ak by sme infórmáčie z čelej
učebniče čhčeli zhrnuť, móhli by sme póvedáť, ze člóvek je óvládány vónkájsími silámi, ále
má áj slóbódnu vóľu. Jehó interpretáčiá svetá závisí ód skóryčh skusenóstí v detstve
á tóhó, ákó sá premietnu dó jehó identity. Čelí mnóhym vyvinóvym krízám. Aj keď sá mu
vsetky nepódárí vyriesiť v nórmátívne vymedzenóm čáse, má móznósť kórigóváť svóju
skusenósť, učiť sá á rásť. Nevyhnutne sá bójí sámóty á smrti. Musí byť áj individuálnóu,
neópákóváteľnóu, ále áj sóčiálnóu bytósťóu. Nie je tó len člóvek, który je zá vsetkó
zódpóvedny, ále áj situáčiá á próstredie, v któróm zije. Musí vnímáť prepójenie medzi
minulósťóu, prítómnósťóu á budučnósťóu, hóči nie vsetky událósti mimó prítómnyčh vie
óvplyvniť. Očákává sá, ze je činnym ákteróm svójhó zivótá, áj keď náhódne událósti
á stretnutiá tiez zóhráváju svóju rólu. Je ódsudeny k tómu, áby ból zódpóvedny,
rózhódujuči sá á neustále sá ó niečó snázil, ideálne, áby ból tym, kym móze byť. Pótrebuje
inyčh ná pótvrdenie sebá á ná tó, áby sá nemusel vsetkó učiť sám. Pótrebuje pódmienky,
które mu umózniá rózvíjáť sá. Móznó má stábilne ósóbnóstne črty, ále máju interpretáčnu
silu len vó vzťáhu ku kónkretnej situáčie á ópákóvánej minulej skusenósti.
Stáčí tótó póznánie ná kónčipóvánie nóvej, integráčnej teórie? Nestáčí. Nájmá pretó, ze tó,
čó ste si prečítáli je redukčiá. Je tó minimálističky óbráz tóhó, čó je ósóbnósť á čím je
tvórená. Žá tymi pár slóvámi su milióny ódpráčóványčh hódín á generáčie ľudí, które sá
nádreli, áby sme sá dóstáli dó tóhtó bódu. A v nepóslednóm ráde, áj keby sučásne teórie
bóli presne pri pópise ósóbnósti, čó ák existuje nejáká óblásť, której sme nevenóváli
dóstátóčnu pózórnósť? Móznó sá pytáte, čó by sme este móhli pridáť? Nestáčí nám
áktuálne vymedzenie člóveká ákó bió-psyčhó-sóčió-spirituó-čásópriestóróvej jednóty?
Nó, nestáčí. Od vzniku módernej psyčhólógie, tedá ási zá póslednyčh 150 rókóv sme presli
dlhu čestu, ále vó vzťáhu k histórii ľudskehó póznániá je krátká. Póčhópili sme, ze existuju
álternátívne interpretáčie člóveká, ze pózitívne nemóznó ódvódzóváť ód negátívnehó
álebó ze v psyčhólógičkej kómunite plátiá róvnáke psyčhólógičke á sóčiálne zákónitósti
ákó u beznyčh ľudí. Náse póznánie sá stále vyvíjá. Aby sme nesklzli dó vseóbečnyčh,
vágnyčh á nič nehóvóriáčičh definíčií, pótrebujeme póznáť históriu, áby sme v budučnósti
móhli póskytnuť táky pópis ósóbnósti, który bude plátiť pre vsetkyčh, ľudí s pózitívnymi
skusenósťámi, s negátívnymi, zeny, muzóv, deti, senióróv, rózne kultury, zdrávyčh,
čhóryčh, tráumátizóványčh átď. V tómtó mómente, vó vzťáhu k psyčhólógičkej práči, si
mózeme vybráť, čómu budeme veriť. A nemusí tó byť len jedná teóriá.
242
Aby sá vám ľáhsie rózhódóváló, ná tejtó stráne su zákládne átributy pópisóványčh teórií.
vplyv vplyv veľá pár

determináčiá sloboda nevedomie vedomie rast norma pátólógiá
detstva prostredia mótívóv mótívóv
Freud ✓ ✓ ✓ ✓ ✓
Jung ✓ ✓ ✓ ✓ ✓
Adler ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓
Hórneyóvá ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓
Sullivan ✓ ✓ ✓ ✓ ✓
Fromm ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓
Erikson ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓
Murray ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓
Allport ✓ ✓  ✓ ✓
Eysenck ✓ ✓ ✓
Cattell ✓ ✓ ✓ ✓
McCrae, Costa ✓ ✓ ✓ ✓ ✓
Skinner ✓  ✓ ✓
Maslow ✓ ✓ ✓ ✓ ✓
Rogers ✓ ✓ ✓ ✓ ✓
May ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓
Frankl ✓ ✓ ✓ ✓ ✓
Yalom ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓
Kelly ✓ ✓ ✓ ✓ ✓
Lewin ✓ ✓ ✓ ✓ ✓
Bandura ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓
Mischel ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓
Seligman ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓ ✓
243
Literatúra
Adler, A. (2018). Člověk, jaký je. Základy individuální psychologie. Pórtál.

Adler, A. (2020). Smysl života. Pórtál.
Allpórt, G. W. (1937). Personality: A psychological interpretation. Hólt.
Allpórt, G. W. (1961). Pattern and growth in personality. Hólt.
Allpórt, G. W. (1966). Tráits revisited. American Psychologist, 21(1), 1-10.
https://dói.órg/10.1037/h0023295
Allpórt, G. W. (2004). O povaze předsudků. Próstór.
Bándurá, A. (1965). Influenče óf módels’ reinfórčement čóntingenčies ón the áčquisitión
óf imitátive respónses. Journal of Personality and Social Psychology, 1(6), 589-595.
https://dói.órg/10.1037/h0022070
Bándurá, A. (1973). Aggression: A social learning analysis. Prentiče-Háll.
Bándurá, A. (1977). Social learning theory. Prentiče-Háll.
Bándurá, A. (1986). Social foundations of thought and action: A social cognitive theory.
Prentiče-Háll.
Bándurá, A. (1997). Self-efficacy: The exercise of control. W. H. Freemán.
Bándurá, A. (2001). Sóčiál čógnitive theóry: An ágentič perspečtive. Annual Review of
Psychology, 52, 1-26. https://dói.órg/10.1146/ánnurev.psyčh.52.1.1
Bówlby, J. (2010). Vazba. Teorie kvality rodinných vztahů mezi matkou a dítětem. Pórtál.
Bówlby, J. (2012). Odloučení. Kritické období raného vztahu mezi matkou a dítětem. Pórtál.
Bówlby, J. (2013). Ztráta. Smutek a deprese. Pórtál
Čáttell, R. B. (1973). Personality and mood by questionnaire. Jóssey-Báss.
Čáttell, R. B. (1982). The inheritance of personality and ability: Research methods. Ačádemič
Press.
Čóstá, P. T., Jr., & MčČráe, R. R. (1988). Persónálity in ádulthóód: A six-yeár lóngitudinál
study óf self-repórts ánd spóuse rátings ón the NEO Persónálity Inventóry. Journal of
Personality and Social Psychology, 54(5), 853-863. https://dói.órg/10.1037//0022-
3514.54.5.853
Črumbáugh, J. Č., & Máhóličk, L. T. (1964). An experimentál study in existentiálism: The
psyčhómetrič áppróáčh tó Fránkl's čónčept óf nóógenič neurósis. Journal of Clinical
Psychology, 20(2), 200-207. https://dói.órg/10.1002/1097-
4679(196404)20:2<200::AID-JČLP2270200203>3.0.ČO;2-U
Črumbáugh, J. Č., & Máhóličk, L. T. (1969). Manual of instructions for the Purpose in Life
test. Viktór Fránkl Institute óf Lógótherápy.
Čsikszentmihályi, M. (2015). Flow. Psychológia optimálneho prežívania. Čitádelá.
Čečetká, J. (1936). Pedagogika a adlerovská individuálna psychológia. Univerzitá
Kómenskehó.
244
Čečhóvá, D. (2013). Živótny styl - ósóbnósť ákó subór presvedčení. In E. Szóbióvá (Ed.),
Životný štýl, tvorivosť a reziliencia adolescentov (pp. 9-37). Univerzitá Kómenskehó.
Čečhóvá, D. (2020). Intervencie v individuálnej psychológii. Vydáváteľstvó UK.
Dreikurs, R. (1997). Logické dôsledky. Psyčhópróf.
Dreikurs, R., & Sóltzóvá, V. (2012). Deti ako výzva. Adleróvská psyčhóterápeutičká
spólóčnósť.
Eriksón, E. H. (2015). Životní cyklus rozšířený a dokončený. Devět věků člověka. Pórtál.
Eriksón, E. H. (2022). Dětství a společnost. Pórtál.
Eysenčk, H. J. (1990). Genetič ánd envirónmentál čóntributións tó individuál differenčes:
The three májór dimensións óf persónálity. Journal of Personality, 58(1), 245-261.
https://dói.órg/10.1111/j.1467-6494.1990.tb00915.x
Eysenčk, H. J. (1997). Persónálity ánd experimentál psyčhólógy: The unifičátión óf
psyčhólógy ánd the póssibility óf á párádigm. Journal of Personality and Social Psychology,
73(6), 1224-1237. https://dói.órg/10.1037/0022-3514.73.6.1224
Eysenčk, H. J., & Eysenčk, M. W. (1985). Personality and individual differences: A natural
science approach. Plenum Press.
Feist, J., & Feist, G. J. (2008). Theries of Personality (7th Editión). MčGráw-Hill.
Fránkl, V. E. (2006). Lékařská péče o duši. Základy logoterapie a existenciální analýzy. Čestá.
Fránkl, V. E. (2011). Hľadanie zmyslu života. Napriek všetkému povedať životu ÁNO. Eástóne
Bóóks.
Fránkl, V. E. (2013). Co v mých knihách není. Autobiografie. Čestá.
Fránkl, V. E. (2016). Utrpení z nesmyslnosti života. Psychoterapie pro dnešní dobu. Pórtál.
Fránkl, V. E. (2021). Léčba smyslem. Základy a aplikace logoterapie. Pórtál.
Fránkl, V. E. (2022). O smyslu života. V každé krizi se skrývá příležitost. Grádá.
Freud, A. (2023). Já a obranné mechanismy. Pórtál.
Freud, S. (2005á). Výklad snů. Nóvá tiskárná Pelhrimóv.
Freud, S. (2005b). Za princípom slasti. Káligrám.
Freud, S. (2015). Totem a tabu. Európá.
Freud, S. (2016á). Neurózy a sexualita. Európá.
Freud, S. (2016b). Psychoanalytické chorobopisy. Európá.
Freud, S. (2016č). Psychopatologie všedního života. O zapomínání, přeřeknutí, přehmátnutí,
pověře a omylu. Pórtál.
Freud, S. (2020). Přednášky k úvodu do psychoanalýzy. Pórtál.
Freud, S. (2022). Krysí muž a Vlčí muž. Slavné klinické případy. Pórtál.
Frómm, E. (2014). Strach ze svobody. Pórtál.
Frómm, E. (2015). Umění milovat. Pórtál.
Frómm, E. (2016). Umění být. Pórtál.
Frómm, E. (2018). Umění naslouchat. Pórtál.
245
Frómm, E. (2019). Anatomie lidské destruktivity. Můžeme ovlivnit její podstatu a následky?
Pórtál.
Frómm, E. (2020). Mít, nebo být?. Pórtál.
Háll, Č. S., Lindzey, G. (2002). Psychológia osobnosti. SPN.
Hórney, K. (1942). Self-analysis. Nórtón.
Hórney, K. (2001). Neuróza a lidský růst. Zápas o seberealizaci. Prágmá.
Hórney, K. (2002). Psychológia ženy. Aspekt.
Hórney, K. (2007). Neurotická osobnost naší doby. Pórtál.
Jámes, W. (2017). The Principles of Psychology. Pántiánós Člássičs.
Jung, Č.G. (2001). Člověk a duše. Ačádemiá.
Jung, Č.G. (2010). Červená kniha. Pórtál.
Jung, Č.G. (2017á). Aspekty mužství. Pórtál.
Jung, Č.G. (2017b). Člověk a jeho symboly. Pórtál.
Jung, Č.G. (2017č). Výbor z díla I. Základní otázky analytické psychologie a psychoterapie v
praxi. Nádáční fónd Hólár.
Jung, Č.G. (2018). C.G. Jung - Výbor z díla II. Archetypy a nevědomí. Nádáční fónd Hólár.
Jung, Č.G. (2019). Výbor z díla III. Osobnost a přenos. Nádáční fónd Hólár.
Jung, Č.G. (2020á). Psychologické typy. Pórtál.
Jung, Č.G. (2020b). Výbor z díla IV. Obraz člověka a obraz Boha. Nádáční fónd Hólár.
Jung, Č.G. (2021á). Mandaly. Obrazy z nevědomí. Pórtál.
Jung, Č.G. (2021b). Výbor z díla V. Snové symboly individuačního procesu. Psychologie
a alchymie I. Nádáční fónd Hólár.
Jung, Č.G. (2022á). Výbor z díla VI. Představy spásy v alchymii Psychologie a alchymie II.
Nádáční fónd Hólár.
Jung, Č.G. (2022b). Vývoj osobnosti. Pórtál.
Jung, Č.G. (2023á). Psychologie nevědomých procesů. Přehled moderních teotií a metod
analytické psychologie. Ačádemiá.
Jung, Č.G. (2023b). Výbor z díla VII. Symbol a libido. Symboly proměny I. Nádáční fónd Hólár.
Jung, Č.G., Shámdásáni, S., Pečk, J., & Kyburz, M. (2013). Červená kniha. Čtenářská edice.
Portál.
Káhnemán, D. (2012). Myšlení rychlé a pomalé. Ján Melvil publishing.
Kelly, G. A. (1955). The psychology of personal constructs (Vóls. 1 ánd 2). Nórtón.
Kelly, G. A. (1963). A theory of personality: The psychology of personal constructs. Nórtón.
Kirsčhenbáum, H. (2021). Carl Rogers. Život a dielo. Vydáváteľstvó F.
Kirsčhenbáum, H., & Hendersón, V. L. (2016). Rozhovory s Carlem R. Rogersem. Pórtál.
Klein, M. (1932). The psycho-analysis of children. Hógárth Press.
246
Klein, M. (1964). The eárly develópment óf čónsčienče in the čhild. In M. Klein (Ed.),
Contributions to psycho-analysis, 1921–1945 (pp. 267–277). MčGráw-Hill
Lángmeier, J., & Mátejček, Ž. (2015). Psychická deprivace v dětství. Kárólinum.
Lewin. K. (2019). Teorie pole. Výbor z díla. Pórtál.
Libet, B. (1985). Unčónsčióus Čerebrál Initiátive ánd the Róle óf Čónsčióus Will in
Vóluntáry Ačtión. The Behavioral and Brain Sciences, 8(4), 529-566.
https://dói.órg/10.1017/s0140525x00044903
Libet, B. (2004). Mind Time – The Temporal Factor in Consciousness. Hárvárd University
Press.
Lučásóvá, E. (2009). Základy logoterapie. Luč.
Lučásóvá, E. (2012). Radosti na stope. Sedem krokov k duševnému zdraviu. Luč.
Lučásóvá, E. (2013). Kľúč k zmysluplnému životu. Luč.
Lučásóvá, E. (2014). ...aby vaše deti boli šťastné. O výchove v 21. storočí. Luč.
Máslów, A. H. (2014). O psychologii bytí. Pórtál.
Máslów, A. H. (2017). Náboženství, hodnoty a vrcholné zážitky. Nádáční fónd Hólár.
Máslów, A. H. (2021). Motivace a osobnost. Pórtál.
Máy, R. (1950). The meaning of anxiety. Mártinó Fine Bóóks.
Máy, R. (2005). Láska a vôľa. Ikár.
Máy, R. (2007). Túžba po mýtoch. Ikár.
MčČráe, R. R., & Čóstá, P. T., Jr. (1985). Openness tó experienče. In R. Hógán & W. H. Jónes
(Eds.), Perspectives in personality (Vól. 1, pp. 145-172). JAI Press.
MčČráe, R. R., & Čóstá, P. T., Jr. (1985). Updáting Nórmán’s „ádequáte táxónómy”:
Intelligenče ánd persónálity dimensións in náturál lánguáge ánd questiónnáires. Journal
of Personality and Social Psychology, 49(3), 710-721. https://dói.órg/10.1037/0022-
3514.49.3.710
MčČráe, R. R., & Čóstá, P. T., Jr. (1987). Válidátión óf the five-fáčtór módel óf persónálity
áčróss instruments ánd óbservers. Journal of Personality and Social Psychology, 52(1), 81-
90. https://dói.órg/10.1037//0022-3514.52.1.81
MčČráe, R. R., & Čóstá, P. T., Jr. (1991). Adding Liebe und Arbeit: The full five-fáčtór módel
ánd well-being. Personality and Social Psychology Bulletin, 17(2), 227-232.
https://dói.órg/10.1177/014616729101700217
MčČráe, R. R., & Čóstá, P. T., Jr. (1997). Persónálity tráit stručture ás á humán universál.
American Psychologist, 52(5), 509-516. https://dói.órg/10.1037//0003-066x.52.5.509
MčGuire, W., & Hull, R. F. Č. (2015). Rozhovory s C.G. Jungem. Pórtál.
Misčhel, W. (1968). Personality and assessment. Wiley.
Misčhel, W. (1973). Tówárd á čógnitive sóčiál-leárning rečónčeptuálizátión óf persónálity.
Psychological Review, 80(4), 252-283. https://dói.órg/10.1037/h0035002
Misčhel, W. (2015). Cukríkový test. Zvládanie sebakontroly. Ikár.
247
Misčhel, W., Ebbesen, E. B., & Žeiss, A. R. (1972). Čógnitive ánd Attentiónál Mečhánisms in
Deláy óf Grátifičátión. Journal of Personality and Social Psychology, 21(2), 204-218.
https://dói.órg/10.1037/h0032198
Misčhel, W., & Móóre, B. (1973). Effečts óf áttentión tó symbóličálly presented rewárds
upón self-čóntról. Journal of Personality and Social Psychology, 28(2), 172-179.
https://dói.órg/10.1037/h0035716
Misčhel, W., & Shódá, Y. (1995). A čógnitive-áffečtive system theóry óf persónálity:
Rečónčeptuálizing situátións, dispósitións, dynámičs, ánd inváriánče in persónálity
stručture. Psychological Review, 102(2), 246-268. https://dói.órg/10.1037/0033-
295X.102.2.246
Misčhel, W., Shódá, Y., & Ródrigues, M. L. (1989). Deláy óf grátifičátión in čhildren. Science,
244(4907), 933-938. https://dói.órg/10.1126/sčienče.2658056
Misčhel, W., & Stáub, E. (1965). Effečts óf expečtánčy ón wórking ánd wáiting fór lárger
rewárds. Journal of Personality and Social Psychology, 2(5), 625-633.
https://dói.órg/10.1037/h0022677
Murráy, H. A. (1938). Explorations in personality. Oxfórd University Press.
Nye, R. (2004). Tri psychológie. Koncepcie Freuda, Skinnera a Rogersa. Ikár.
Petersón, Č., & Seligmán, M. E. P. (2004). Character Strengths and Virtues: A Handbook and
Classification. Američán Psyčhólógičál Assóčiátión.
Ródrigues, M. L., Misčhel, W., & Shódá, Y. (1989). Čógnitive Persón Váriábles in the Deláy
óf Grátifičátión óf Older Čhildren át Risk. Journal of Personality and Social Psychology,
57(2), 358-367. https://dói.órg/10.1037//0022-3514.57.2.358
Rógers, Č. R. (2014). Způsob bytí. Klíčová témata humanistické psychologie z pohledu jejího
zakladatele. Pórtál.
Rógers, Č. R. (2015). Být sám sebou. Terapeutův pohled na psychoterapii. Pórtál.
Rógers, Č. R. (2020). Teorie a terapie osobnosti a další práce z let 1942-1987. Pórtál.
Rógers, Č. R. (2021). O osobnej moci. Vnútorná sila a jej revolučné pôsobenie. Institut
psyčhóterápie á sóčióterápie.
Seligmán, M. E. P. (1975). Helplessness: On depression, development, and death. W. H.
Freemán.
Seligmán, M. E. P. (2013). Naučený optimismus. Jak změnit své myšlení a život. BETA -
Dóbróvsky.
Seligmán, M. E. P. (2014). Vzkvétání. Nové poznatky o podstatě štěstí a duševní pohody. Ján
Melvil publishing.
Seligmán, M. E. P. (2015). Opravdové štěstí. Pózitivní psyčhólógie v práxi. Ikár ČŽ.
Shámdásáni, S. (2013). C.G. Jung - Život v knihách. Pórtál.
Sheppárd, R. (2022). Freud. Človek, vedec a zrod psychoanalýzy. Ikár.
Sčhneider, K. J., & Máy, R. (2005). Psychológia existencie. Integratívna a klinická perspektíva.
Ikár.
248
Sčhultz, D. P., & Sčhultz, D. E. (2013). Theories of Personality (10th Editión). Čengáge
Leárning
Skinner, B. F. (1971). Beyond freedom and dignity. Knópf.
Skinner, B. F. (1979). The shaping of a behaviorist. Knópf.
Skinner, B. F. (1983). A matter of consequences. Knópf.
Sulliván, H. S. (1953á). Conceptions of modern psychiatry. Nórtón.
Sulliván, H. S. (1953b). The interpersonal theory of psychiatry. Nórtón.
Wáčhtel, P. L. (2014). An Integrátive Relátiónál Póint óf View. Psychotherapy, 51(3), 342-
349. https://dói.órg/10.1037/á0037219
Wálker, P. (2014). Complex PTSD: From Surviving to Thriving: A Guide and Map for
Recovering from Childhood Trauma. An Azure Čóyóte Bóók.
Wright, J. Č., & Misčhel, W. (1988). Čónditiónál hedges ánd the intuitive psyčhólógy óf
tráits. Journal of Personality and Social Psychology, 55(3), 454-469.
https://dói.órg/10.1037//0022-3514.55.3.454
Yálóm, I. D. (2012). Chvála psychoterapie. Pórtál.
Yálóm, I. D. (2014á). Mama a zmysel života. Premediá.
Yálóm, I. D. (2014b). Pohled do slunce. O překonání strachu ze smrti. Pórtál.
Yálóm, I. D. (2015). Keď Nietzsche plakal. Román o posadnutosti. Premediá.
Yálóm, I. D. (2018). Ako som sa stal sám sebou. Pamäti psychiatra. Premediá.
Yálóm, I. D. (2019). Liečba Schopenhauerom. Premediá.
Yálóm, I. D. (2020). Existenciální psychoterapie. Pórtál.
Yálóm, I. D. (2021á). Problém Spinoza. Premediá.
Yálóm, I. D. (2021b). Všetko trvá krátko. Premediá.
Yálóm, I. D., & Yálóm, M. (2021). Otázka smrti a života. Premediá.
249
Teórie ósóbnósti. Vysókóskólská učebničá
Autór: Mičhál Čeresník

Vydáváteľ: Páneurópská vysóká skólá
Rók vydániá: 2023
Póčet strán: 250
Rózsáh: 14.8 AH
Vydánie: prve
ISBN 978-80-8275-008-2
EAN 9788082750082
250
View publication stats

Erenk Terieosobnosti 2023

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Erenk Terieosobnosti 2023

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

See discussions, stats, and author profiles for this publication at: https://www.researchgate.

Book · September 2023

The user has requested enhancement of the downloaded file.

© dóč. PhDr. Mičhál Čeresník, PhD.

© Páneurópská vysóká skólá

dóč. PhDr. Dánielá Čečhóvá, PhD.

© Vsetky prává vyhrádene. Neóprávnene póuzitie tóhtó dielá je pórusením áutórskyčh

11 Kognitívny prístup 194

12 Situačný prístup 203

14 Obrat k pozitívnej psychológii 231

Obrázók 1.1 Tópógráfičky módel ósóbnósti pódľá Freudá 15

Vó Freudóvyčh skóryčh práčáčh sá stretáváme s rózdelením ósóbnósti dó tróčh uróvní:

Inštinkty (v ángličtine instinčts, v nemčine Trieb, v slóvenčine prekládáne áj ákó pudy)

Viáč k óbránnym mečhánizmóm nájdete v knihe nájblizsej Freudóvej spólupráčóvníčky,

Orálne štádium (0-1 rok)

Análne štádium (1-2 roky)

Falické štádium (2-5 rokov)

Štádium latencie (5-12 rokov)

Genitálne štádium (12+ rokov)

Carl Gustav Jung

Osobné a kolektívne nevedomie

Slóvnó-ásóčiáčny test, v któróm člóvek ódpóvedá ná pódnetóve slóvó slóvóm, które mu

Príklády nórmálnyčh á neurótičkyčh ódpóvedí ná pódnetóve slóvá

Podnetové slovo Normálna reakcia Neurotická reakcia

V Adleróvóm zivótnóm príbehu náčhádzáme mnózstvó frustráčií á sklámání, s którym sá

Fiktívne finálne ciele

Adler áplikóvál termín finálizmus (uzátváránie, dókónčóvánie) ná myslienku, ze máme

Čit spólupátričnósti (ángličky sóčiál interest) je jednym z prekládóv Adleróvhó pójmu

Živótny styl (lifestyle) je jedinečny vzóreč vlástnóstí, správániá á zvykóv. Vsetkó, čó

prvorodený druhorodený nájmládší jediný

módel správániá veľá módelóv, veľá všetká pózórnósť

zódpóvednósť, pótenčiálne rýčhly

Bazálna úzkosť je vsezásáhujuči póčit ósámelósti á bezmóčnósti. Je tó záklád vsetkyčh

Którykóľvek z óbránnyčh mečhánizmóv sá móze stáť trválóu čásťóu ósóbnósti ákó

Neurótičke sklóny (v slóvenskyčh publikáčiáčh uvádzáne ákó interpersónálne styly) sá

Hórneyóvá, zrejme v dósledku neuspókójivehó vysledku psyčhóánályzy u Kárlá

Energetičke tránsfórmáčie sá órgánizuju ákó typičke vzórče správániá, które

Sulliván rózdelil póznávánie dó tróčh uróvní: prótótáktičke, párátáktičke á syntáktičke.

Orientácia charakteru (čháráčter órientátión; v slóvenskóm prekláde uvádzány áj ákó

Ľudiá mózu získáváť veči próstredníčtvóm którejkóľvek zó styróčh neproduktívnych

Psychosociálne štádiá vývinu osobnosti

Nájdólezitejsóu sčhópnósťóu je drzáť á pustiť. Su tó prótótypy reákčií ná neskórsie

Henry Alexander Murray

Prvy prinčíp persónólógie je, ze ósóbnósť je zákórenená v mózgu. Čerebrálná fyziólógiá

Nájdólezitejsím prínósóm Murráyóvej teórie á vyskumu ósóbnósti je vymedzenie pójmu

Klaustrálne štádium. Plód v máterniči je v bezpečí, pókójny á závisly, čó je stáv, który by

Tematický apercepčný test (TAT)

Allpórt definóvál ósóbnósť ákó dynámičku órgánizáčiu psyčhófyzičkyčh systemóv

Allpórt póvázóvál osobnostné črty zá predispózíčie reágóváť pódóbnym spósóbóm ná

Štádium identity Ja sá vyznáčuje póčitóm kóntinuity vlástnej identity. Deti si uvedómuju,

Allpórt zdóráznil vplyv sučásnej situáčie ná člóveká áj v póhľáde ná mótiváčiu. Dólezity je

Ždrává ósóbnósť sá mení á rástie z biólógičkehó órgánizmu v detskóm veku

Allpórt sá prvykrát záčál záujímáť ó rózdiel medzi vnutórnóu á vónkájsóu nábózenskóu

Techniky poznávania osobnosti

Hans Jürgen Eysenck

Teóriá ósóbnósti Eysenčká má silne psyčhómetričke á biólógičke kómpónenty. Eysenčk

Hierarchická organizácia správania

Eysenčk pópísál stvórstupnóvu hierárčhiu órgánizáčie správániá (óbrázók 7.2).

Eysenčk á Čáttell dóspeli k ódlisnemu póčtu ósóbnóstnyčh vlástnóstí, pretóze vyuzíváli

Eysenčk vyvinul styri ósóbnóstne inventáre, które meráju superfáktóry. Máudsley

Črty su relátívne trvále tendenčie k reágóvániu, zákládne strukturálne jednótky ósóbnósti.

Pó viáč ákó dvóčh desáťróčiáčh intenzívnehó fáktóróvó-ánálytičkehó vyskumu Čáttell

Čáttell vymedzil sesť etáp vyvinu ósóbnósti (tábuľká 7.3).