BIOLÓGIA BUNKY

Bunka (cellula) je základná štruktúrna a funkčná jednotka rastlinných a živočíšnych tiel.

Bunka má vlastný metabolizmus a schopnosť prenosu genetickej informácie prostredníctvom
rozmnožovania. Preto sa považuje za najmenší systém schopný samostatného života.
Vedná disciplína, ktorá sa zaoberá štúdiom javov na úrovni bunky, sa nazýva cytológia. Jej
vznik sa spája s formulovaním bunkovej teórie v r. 1838. Autormi bunkovej teórie sú:
botanik M. J. Schleiden a zoológ T. Schwann. Túto teóriu potvrdil aj Jan Evangelista
Purkyně
Známe sú 2 postuláty bunkovej teórie:

1. základom každého organizmu (rastlín alebo živočíchov) je bunka, ktorá je nositeľom

všetkých životných funkcií
2. každá bunka vzniká len delením už existujúcej materskej bunky

Všeobecné vlastnosti bunky sú:

- chemické zloženie
- stavba – štruktúra
- metabolizmus a syntéza látok
- rozmnožovanie
- dedičnosť

CHEMICKÉ ZLOŽENIE BUNKY

Bunky obsahujú makroelementy: uhlík (C), vodík (H), kyslík (O), dusík (N), fosfor (P),
síra (S) K týmto šiestim základným biogénnym prvkom patrí ešte niekoľko ďalších
chemických prvkov, bez ktorých si život nevieme predstaviť, a ktorých prítomnosť je z
hľadiska prežitia bunky úplne nevyhnutná. Z hľadiska výskytu sú to stále makroelementy, ale
netvoria priamo súčasť hlavných organických látok, preto sa niekedy nazývajú vedľajšie,
alebo sekundárne biogénne prvky. Sú to tieto: draslík (K), vápnik (Ca), horčík (Mg),
sodík (Na), chlór (Cl)
Okrem makroelementov, živá hmota obsahuje celý rad stopových prvkov, alebo
mikroelementov (bór - B, zinok - Zn, kobalt - Co, mangán - Mn, železo - Fe, meď - Cu,
molybdén - Mo a iné), ktorých nedostatok má za následok porušenie fyziologických procesov
(ich spomalenie alebo úplné zastavenie) a spôsobuje rôzne ochorenia rastlín a živočíchov.

Anorganické látky sa v bunke sa môžu nachádzať ako anióny-(chloridy, fluoridy,

uhličitany, fosforečnany a pod.), katióny- (železa v hemoglobíne, Na+, Ca2+).

Zastúpenie látok závisí od mnohých kritérií, akými sú vek, typ bunky, vonkajšie prostredie,
konkrétny druh organizmu.

Najdôležitejšou anorganickou zlúčeninou každej bunky je voda, ktorá tvorí 60-90% (~65%)
hmotnosti bunky. Jej úloha je nezastupiteľná v mnohých procesoch:

 rozpúšťadlo anorganických a niektorých organických látok

 tvorí prostredie pre priebeh chemických reakcií
 rozvádza rozpustené látky do buniek, tkanív a pletív
 podmieňuje fyzikálne procesy (difúzia, osmóza)
  termoregulačná funkcia
 fotolýza vody ako súčasť fotosyntetického procesu u rastlín

Organické látky

Bielkoviny- proteíny

Bielkoviny (proteíny, gr. protos = prvý, prvotný) sú biomakromolekuly zložené z lineárne

usporiadaných aminokyselín, ktoré vytvárajú polypeptidový reťazec, pričom jednotlivé
aminokyseliny sú viazané peptidovou väzbou. Existuje 20 štandardných (tzv.
proteinogénnych) aminokyselín, ktorých zaradenie do polypeptidového reťazca je "zapísané"
v genetickej informácii. Ak je priemerný proteín zložený z 50 aminokyselín, ich kombináciou
môže vzniknúť 2050 = 1,13.1065 možných kombinácií, čo predstavuje nesmierne veľkú
funkčnú variabilitu týchto štruktúr.
Funkciu bielkovín v bunke možno zhrnúť do niekoľkých kategórií:

 štruktúrne bielkoviny - stavebná funkcia (súčasť biomembrán)

 metabolické bielkoviny -enzýmy
 informačné bielkoviny -regulácia bunkových procesov (zložky hormónov a protilátok)

Bielkoviny sú pre život úplne nevyhnutné a nedajú sa nahradiť žiadnymi inými látkami.
Rastlinné bunky obsahujú menej bielkovín, ale zato viac polysacharidov. Bielkoviny si
vytvárajú z jednoduchých anorganických látok. V živočíšnych bunkách pripadá na bielkoviny
až 80% organických látok. Živočíšny organizmus prijíma bielkoviny v potrave, štiepi ich na
jednotlivé aminokyseliny a z nich stavia svoje špecifické bielkoviny.

Lipidy- tuky

Z lipidov (gr. lipos = tuk) sú najvýznamnejšie tuky, čo sú estery vyšších mastných kyselín a
glycerolu. Obsah a druh tuku závisí od druhu, výživy, fyziologického stavu, veku. Tuky majú
v bunke niekoľko významných funkcií:

 zdroj energie (1g = 38 kJ)

 stavebná funkcia - fosfolipidová vrstva biomembrán
 regulačná funkcia- súčasť vitamínov a hormónov
  izolačná, resp. termoregulačná funkcia
 zásobná funkcia (tukové tkanivo u živočíchov, endosperm u rastlín)
 ochranná funkcia - okolo dôležitých orgánov (vosky u rastlín)
 sú rozpúšťadlom pre vitamíny A, D, E, K (vitamíny rozpustné v tukoch)

Sacharidy- cukry

Fotosyntézou vzniknuté monosacharidy sú najjednoduchšie cukry a zároveň najmenšie zložky

zložitejších sacharidov, v ktorých sú jednotlivé monosacharidy pospájané navzájom
glykozidovou väzbou.
Sacharidy sa podľa počtu monosacharidových jednotiek delia na:

 monosacharidy- glukóza (hroznový cukor), fruktóza (ovocný cukor), galaktóza,

deoxyribóza (zložka DNA), ribóza (zložka RNA)
 disacharidy - 2 jednotky- sacharóza (repný cukor), maltóza (sladový cukor), laktóza
(mliečny cukor)
 polysacharidy - veľký počet jednotiek- škrob (zásobná funkcia u rastlín), celulóza
(bunková stena rastlín), chitín (bunková stena húb), glykogén (zásobný škrob
u živočíchov)

Nukleové kyseliny

Nukleové kyseliny sú makromolekulové zlúčeniny, ktoré sa nachádzajú v bunkovom jadre a

niektorých organelách (mitochondrie, chloroplasty). Ich základnou stavebnou jednotkou sú
nukleotidy. Každý nukleotid sa skladá z 3 zložiek:

1. dusíkatá báza - adenín (s označením A), guanín (G), cytozín (C), tymín (T), uracil
(U)
2. 5-uhlíkatý cukor - ribóza (RNA) alebo deoxyribóza (DNA)
3. zvyšok kys. trihydrogenfosforečnej (H3PO4) - tvorí vonkajšiu kostru
polynukleotidového reťazca

DNA vo väčšine živých organizmov je tvorená z dvoch špirálovite zatočených

polynukleotidových reťazcov, ktoré ležia oproti sebe. Podľa pravidla o párovaní báz (princíp
komplementarity) leží A oproti T a C leží oproti G. Párovanie je zabezpečené
prostredníctvom vodíkových mostíkov. Nukleové kyseliny predstavujú hmotný základ
dedičnosti a premenlivosti živých organizmov.

Rozdiely medzi DNA a RNA

DNA RNA
cukorná zložka 2- deoxy D-deoxyribóza D- ribóza
dusíkaté bázy A-T, C-G A-U, C-G
počet reťazcov dvojreťazcová jednoreťazcová