Ladislav Novomeský – Zvada s vtákom, ktorý odpočítava život

Čas letí bez miery a štvrte neodbité,

bimbonky, to viem, jaro odzvonili,
v hodinách bez veže, po cíferníku neba
ručičky vtáčích krídel
tak idú, všelijak.

Kukučka, stvora umná z našich pondusiek,

tu v lese odkukáva celé životy;
- nože mi kuku-kuku, koľko rokov ešte...?!

Alebo smrť mi radšej teraz nespomínaj.

Chcem sa tu vyznať medzi storakými hlasmi

a čítať tisíc nespísaných básní.

Diviť sa tomu, čo tu život stvára,

jak väzeň, ktorý vyšiel zo žalára
a obzerá svet rukou pritlačenou k čelu.

Svrčkom sa pokloniť, že hudú bez účelu,

hádať či závidieť mám poľnej ruži v lóse,
keď jazyk lupení si zmáča v čerstvej rose,
kvapku z nej striasť, nech bozkom padne na rty,
a s borovicami si zahrať v karty,
keď im ich v rukách rozložili stíny.

Zavýsknuť do chrapotu len tak, bez príčiny,

raždím sa prebíjať, obchádzať misy barín,
z kameňa skákať na kameň a z rýmu na rým.

Rozumieť bodľačiu, keď na mňa zaútočí,

kvetinám, ktoré v bázni klopia oči,
a ušiam lopúchov pošepkať vlastný rumeň,
že sa tiež bojím ľudí, ktorým nerozumiem.

Potom jak bažant, ktorý húšťave sa zverí,

vnoriť sa odovzdane do dôvery,
ktorú tu ponúkajú steblá v bratskej spleti,
a svetu priniesť zvesť, že ešte rastú kvety.

Nekukaj o smrti a zatvor za sebou,

nie to je hlavné v čase:
zatváraj dvere starých pondusiek,
za lístie schovaj sa, záclonu zelenú,
kukučka, kuku, kukulienka.