Pootvorené opotrebované oči ihneď rozklepal dokorán.

Šokovane pozeral na okolo. Rôznorodé rastliny s miliónmi

rôznych tvarov a dĺžok ho obklopovali. Kruhová sklenená
miestnosť sa čím viac a viac do výšky rozširovala, cez
vysokú stenu kolmo prechádzal jeden biely bod. Bielosť v
miestnosti vytvárala farebný lom svetla. A tie dúhovo rovné
čiary vyblednuté postupne zhora nadol, nado mnou. Stál som
v strede kruhového pôdorysu terasy, obklopený geometrickým
nábytkom vyrobených zo skla, pod zemou nad našajuc sa.
Neveril. Nachádza sa tam okrúhly stôl, nasvietený
prechádzajúcou žiarou, ktorá tvorila ilumináciu rozbitého
efektu. Všade okolo neho tiene, boli pohyblivé ako had
pripravený zaútočiť. Jeho nočná košieľka plávala vo
vzduchu, darček od milujúcej. Vlnila a prehýba cez všetky
strany v miestnosti. Čo je to za čudný vzduch? Myslím, že
to je ten vzduch? Bol to vzduch? Hlboký nádych a výdych.
Prvý krok ťažkosťou sily mi nedovolil spraviť bežný krok.
Tlak ma nadvihoval a začal som sa vznášať. Z výšky som
videl cestičku, spravenú malými zlomeninami črepov,
prechádzal ňou potôčik. Voľnosť tela mu priniesla euforickú
chemickú reakciu. Prestal kalkulovať všetko nemožné dejstvo
okolia. A namiesto toho plával v prítomnosti zážitku. Z
veľkého úsmevu, ktorý mal na tvári mu chýbala jedna trošku
dôležitá vec. Zubná protéza. Videl ju pred sebou akoby mu
darovala úsmev na späť. Chytiť ju do rúk, bola nemožná
misia. Vždy vykĺzli. Počul ako zuby spravili jemný zvuk
posmechu. Spojil obočie a kútiky úst išli do priamej čiary.
Zuby čím viac zvyšovali decibely sprostého smiechu. Voda sa
začala krútiť do víru. Však jediné čo ho zaujímalo bol
úškľabok vo vzduchu a pyžamo. Bolo to jediné, čo by ho
hrialo v tomto nezmyselnom priestore. Áno, nezmysel. Všetko
začalo tak úžasne ale nie všetko čo vidíš je pravda.
Rýchlejšie poplával a zakusol svoju protézu. Konečne… No
uvidel pár veľkých žltých očí zaostrené na neho a zákerný
posmešok medzi dvoma otočenými mostíkmi. Chlad prešiel cez
celú kostru až z toho dostal krč. Pootvoril som zobák
dokorán a vyšiel zo mňa dvojitý hlas. Jeden piskľavý ako
myš a jeden zachrapčaný čo patril mojej starej dušičke.
Všetko čo držal v sebe išlo pod neho. Chlpatá labka
škrabkala sklo. Iba stopy pazúrov na sklách mu skracovali
čas spotreby. Ďalšou pretrvávajúcou minutou mohol byť
napichnutá ako špekačka. Zreničky predátora sa rýchlo
zväčšili na terč. Nechcem priznať, že sa mi pozerala do
očí. Dlaba sa čo najpresnejšie chcela trafiť. No tekutina
sa začala hompáľať pri vložení labky. S exotického zážitku
mi zostalo tornádo namiešaných rozbitých skiel a listov.
Názov situácie = sklenené zeleninové smoothie vyrobené
šéfom mačkou za 4 eurá no nekúp to! Frustrované zviera
nespokojne zamraučalo. Hlavu pritlačila o stenu vonkajšieho
skleníka. Zatemnila celú miestnosť. Bol celý poškriabaný z
krútiacich črepov v otvorenom priestore. V šoku sa točil, v
celej kráse. Nereagoval na nič, iba premýšľal nad životom.
Nepamätá si na jedinú šťastnú chvíľu. Niečo som musel
zažiť. Nespomenul si na nič. Naklonenia skla mu spôsobilo
smrť v očiach. Všetko sa otočilo a začal zelený vodopád.
Prúd tiahol všetko dolu so sebou. Otočil sa na smerom
padajúceho skla a zbadal blažený výraz sladkého tvora.
Konečne odmena po dlhom úlovku. Oči padli dolu s nehybným
telom. Obraz horúcej vyparujúce kávy mi prišla na um v
úplnej tme. ”Tu kávu som chcel!” V pozadí počujem kávovar,
ktorý ukončuje svoju úlohu. Druhýkrát veľmi pomaly
poklepkam očami a vidím nad sebou neznámu ženu. Obidvaja
ihneď začneme kričať. Súťaživo začnem zvyšovať hlas za,
ktorý by som mohol dostať cenu slávika. Neznámy hosť
zľaknutý k infarktu začne svoj hlas bobra používať
hlasnejšie. Preto na pár minút nič nepočujem. Deka spadla
na pokožku. “PÁN SKLENÁR! Pre boha, svätá maria…” zakryla
si ústa a vyvalenými očami pozerala na tú spúšť. Ležal som
nahý zakrytou perinou, v hlbokej kaluži vody s rozbitými
pohármi medzi mnou. Vidím pretočený rozbitý stôl a plačúca
mačka škrabkajúc paniu za nohy. Pouličná lampa svieti cez
prasknuté sklo okna. Všetky vázy rozbité, nikde nič iba
črepy. Akoby sama smola prišla do izby. “Volám sanitku!”
“Nie!” “Prestaň, potrebuješ určite fyzickú a sto percente
mentálnu pomoc! Preskočilo ti?” prekrikovali sme sa medzi
sebou. Vytiahol som mobil z rúk mladej ženy. Vykĺzol mi z
ruky. Spomaleným záberom spadol do mláky. Vyplo obrazovku,
ďalej sa potápal až na dno. “Velice inteligentné stvorenie
ste Pán Sklenár…” “Kto vlastne si ?!” Smutne pozerala do
mojich červených očí. Odvrátila sa odo mňa a zamrlala si po
pod nos. “ Vaša dcéra, pane… Nemáš to rád keď ti tak
hovorím ale môžeš raz začas počúvať aj niekoho iného ako
seba!?” zvýšeným hlasom povedala. Nadýchla sa a vydýchla.
To bol môj ukludnovaci spôsob… Z úst mi nevyšiel ani zvuk.
“ Upracem tu, bež si ľahnúť. Tri hodiny ráno a rachot v
bunkri je slabé slovo.” zase vydýchla. “ Čo je ľahnúť ?”
spýtal som sa slečny. “ Zatvoriť oči a na mäkkej podložke
celým telom opierať sa oň. Rovno pokračuj a kľučkou otvor
hnedo čierne dvere” odvrkla. Podľa každého slova telo ihneď
urobilo presne ako mi rozkázala. Zacítil som starobný
zápach mastičiek cez nosné dierky. Odľahčil telo na mäkučkú
podložku, ležal tam vzpriamený. Prezeral zabielený strop
zašpinený od pretečenej vody. Bohužiaľ sa nevedel prestať
dívať na biely bod.