Predhovor

Anorganická chémia sa zaoberá experimentálnym štúdiom

a teoretickou interpretáciou vlastností a chemických reakcií všetkých prvkov
a ich zlúčenín, okrem uhľovodíkov a ich derivátov. Neoddeliteľnou súčasťou
výučby anorganickej chémie na každej univerzite je laboratórne cvičenie
z anorganickej chémie. Cieľom laboratórneho cvičenia je nielen overiť si
teoretické poznatky, získané štúdiom anorganickej chémie, ale aj nadobudnúť
potrebné zručnosti a skúsenosti s experimentálnou prácou.
Predkladaná učebnica, Anorganická chémia – Praktikum, je určená
predovšetkým pre študentov 1. ročníka všetkých študijných programov
bakalárskeho štúdia na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie,
Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Publikácia sa odporúča aj
študentom vyšších ročníkov, zaoberajúcim sa experimentálnou anorganickou
chémiou, ako aj ďalším záujemcom o uvedenú problematiku. Učebnica je
napísaná takým spôsobom, aby v nej študenti našli v podstate všetky
informácie, potrebné na pochopenie a realizáciu uvedených úloh.
Text knihy je tematicky rozdelený na dve hlavné časti: na všeobecnú
časť a na časť obsahujúcu syntézy anorganických látok. Výber a usporiadanie
jednotlivých prác sú zvolené tak, aby aj začiatočníci, t. j. študenti bez
experimentálnych skúseností, boli schopní ich zvládnuť. Vo všeobecnej časti
sú hneď na začiatku uvedené základné informácie týkajúce sa bezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníka v chemickom laboratóriu. Nebezpečenstvo úrazu
a poškodenia zdravia chemikáliami a chemickými prípravkami môžeme takmer
vylúčiť, ak vopred poznáme ich nebezpečné vlastnosti a dodržiavame všetky
bezpečnostné opatrenia. S bezpečnostnými pokynmi, ktoré sú uvedené aj pri
jednotlivých prácach, sa musia študenti oboznámiť pred začatím každej práce
v laboratóriu. Ďalšie kapitoly sa zaoberajú základným zariadením a vybavením
chemického laboratória, správnym meraním niektorých fyzikálnych veličín
a vykonávaním základných laboratórnych operácií. Každá práca, uvedená
v kap. 5 a 6, obsahuje teoretický úvod a pracovný postup doplnený
32 názornými obrázkami. Súčasťou tejto časti sú aj informácie, venované
vedeniu laboratórneho denníka a vypracovaniu protokolu z laboratórneho
cvičenia. Druhá časť knihy sa zaoberá syntézami anorganických látok
a skúmaním niektorých ich vlastností. Výber prác je orientovaný na prípravu
anorganických látok bežnými chemickými reakciami, ako sú acidobázické,
vylučovacie, redoxné a komplexotvorné reakcie. Každá hlavná kapitola má
vlastné číslovanie chemických rovníc, vzťahov, obrázkov a tabuliek.
Jednotlivé laboratórne práce (kap. 7 – 11) obsahujú teoretický úvod,
zadanie úlohy, potrebné chemikálie a podrobný postup práce. Teoretický úvod
nepredstavuje jediný zdroj informácií potrebný pre pochopenie princípu
práce a pre prípravu na laboratórne cvičenie. Ďalšie informácie možno
nájsť v literatúre uvedenej v kapitole Použitá a odporúčaná literatúra.
5
Úlohy a otázky uvedené na konci každej kapitoly slúžia na doplnenie zadanej
úlohy a na precvičenie teoretických znalostí z danej problematiky. Každá práca
by mala slúžiť študentom na overenie teoretických poznatkov v laboratórnom
cvičení a na pochopenie súvislosti medzi princípom práce, pracovným
postupom a vlastnosťami pripravovanej zlúčeniny.
Učebnica je kolektívnym dielom autorov, pričom za konečnú verziu
každej kapitoly zodpovedá konkrétny autor. Z tohto dôvodu je pri každej
kapitole uvedený zodpovedný autor.
Autori ďakujú recenzentom, doc. Ing. Darine Ondrušovej, PhD.,
doc. RNDr. Ivanovi Potočňákovi, PhD. a Ing. Ivete Nagyovej, PhD., za cenné
návrhy a pripomienky, ktoré prispeli k zlepšeniu kvality diela.
Autori budú vďační za všetky pripomienky a odporúčania, ktoré nám
pomôžu odstrániť nedostatky a vylepšiť túto učebnicu pre prípadné ďalšie
vydania.

Autori

Bratislava, december 2009

6
VŠEOBECNÁ ČASŤ

1 Úvod

Chémia patrí medzi experimentálne prírodné vedy a má významný

vplyv na ostatné vedné odbory i na bežný život. V súčasnosti na univerzitách
dochádza k znižovaniu počtu hodín povinnej výučby a k presunu ťažiska na
individuálne štúdium. Tento trend sa týka aj predmetu Laboratórne cvičenie
z anorganickej chémie. Je známe, že študovať chémiu bez experimentu je
nemožné. Experimenty môžeme ukázať prostredníctvom informačno-
komunikačných technológií, ako animácie alebo videosekvencie. Možno ich
nájsť na internetových stránkach, alebo na multimediálnych CD-diskoch.
Týmto spôsobom však študenti nemôžu získať základné laboratórne zručnosti
a byť schopní uskutočniť chemický experiment. V laboratóriu môžu priamo
pozorovať chemické látky, chemické reakcie, deje a javy, zaznamenávať
priebeh a výsledky pozorovania. Naučia sa vyhodnocovať získané
experimentálne výsledky, formulovať závery a diskutovať o výsledkoch
experimentu. Zvládnu prácu s informáciami, t. j. dokážu v literatúre vyhľadať
potrebné údaje a využiť ich pri riešení úloh a pri napísaní laboratórneho
protokolu. Dodržiavanie pravidiel bezpečnosti pri práci v chemickom
laboratóriu sa stane samozrejmosťou.

7
2 Bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníka
v chemickom laboratóriu

Chemické laboratórium je priestor, určený pre všetky druhy chemickej

práce. Je najvhodnejšie zariadené nábytkom, vybavené prístrojmi, nádobami,
náčiním a ostatným chemickým, prípadne pomocným materiálom. Práca
v chemickom laboratóriu je často spojená s nebezpečenstvom pre zdravie
pracovníkov. Medzi objektívne príčiny patrí charakter a vlastnosti chemikálií,
zvýšená možnosť úrazu pri experimentálnej práci a nedostatky samotného
laboratória. Chemikálie sú jedovaté, horľavé, výbušné a majú leptavé účinky,
pri práci v laboratóriu môže dôjsť k mechanickému poraneniu so sklom,
popáleniu pri práci za vysokej teploty, prípadne k úrazu elektrickým prúdom.
Medzi subjektívne príčiny patria nedostatky pracovníka, predovšetkým
neznalosť charakteru uskutočňovaných operácií a vlastností látok alebo
nesprávna organizácia laboratórnej práce. Základnými zdrojmi
nebezpečenstva v chemickom laboratóriu sú:
• chemikálie;
• elektrický prúd;
• plyn;
• voda;
• tlakové nádoby.

2.1 Všeobecné zásady bezpečnej práce v laboratóriu

Nebezpečenstvo laboratórnej práce možno dodržiavaním zásad
bezpečnosti pri práci znížiť na minimum, ak pracujeme opatrne a dodržiavame
všetky bezpečnostné opatrenia. Každý pracovník musí ovládať bezpečnostné
a hygienické predpisy a pri nehode pohotovo, rýchlo a správne čeliť
nebezpečnej situácii. Keďže bezpečnostné predpisy pre prácu v chemických
laboratóriách sú právnou normou, každý pracovník si musí uvedomiť,
že porušovaním bezpečnostných predpisov ohrozuje nielen svoje zdravie
a bezpečnosť, ale aj svojich spolupracovníkov. Pri práci počas laboratórneho
cvičenia je prítomných veľa študentov, preto je dôležitá disciplína,
ohľaduplnosť, zodpovedný prístup k práci, udržiavanie poriadku a čistoty.
V laboratóriu sa môžu robiť len práce, s ktorými je každý študent vopred
dôkladne teoreticky oboznámený a sú dovolené plánom cvičenia.
V chemických laboratóriách musí byť zabezpečené dokonalé vetranie,
každé laboratórium musí mať dva východy pre zaistenie bezpečného úniku
v prípade havárie. Pri práci so zapáchajúcimi, dráždivými, jedovatými plynmi
alebo horľavými, prípadne výbušnými látkami používame digestórium.

8
 Pri vstupe do laboratória musia byť na voľne prístupnom mieste
umiestnené vypínače elektriny a digestórií, uzávery plynu a vody.
V laboratóriu musia byť fungujúce a voľne prístupné hasiace prístroje,
hydranty a sprchy. Tieto pomôcky proti požiaru treba pravidelne kontrolovať
a udržiavať v poriadku.
V laboratóriu udržiava študent čistotu a poriadok, a to nielen na
laboratórnom stole, ale aj v jeho okolí. Na pracovnej ploche stola nesmú byť
veci, ktoré tam nepatria (tašky, batohy a pod.).
Kabáty, bundy, tašky a batohy študenti nechávajú v šatni, prípadne
v skrinkách na chodbách.
Pracovníci v laboratóriách sú povinní pri práci používať osobné
ochranné pomôcky (bavlnený plášť, ochranné štíty, okuliare, rukavice).
Na rýchlo dostupnom mieste musí byť aj lekárnička, vybavená
potrebnými pomôckami a návodom na poskytnutie prvej pomoci.
Základným dôležitým opatrením pre zabránenie väčšiny nehôd je
udržiavanie poriadku a čistoty v laboratóriu. Pred začiatkom a po skončení
práce treba skontrolovať na laboratórnych stoloch čistotu a funkčnosť
jednotlivých zariadení. Nedostatky treba odstrániť, prípadne hlásiť vedúcemu
cvičenia. Po skončení práce a pri odchode z laboratória je potrebné
skontrolovať, či sú vypnuté všetky elektrické spotrebiče a či je zavretý plyn
a voda.
V laboratóriu je zakázané jesť, piť a uchovávať potraviny, ako aj na tieto
účely používať laboratórne nádoby.
V laboratóriu je zakázané fajčiť a na miestach s rizikom vzniku požiaru
je zakázané manipulovať s otvoreným ohňom.
Okamžite sa musia odstrániť črepy a iné odpady s ostrými hranami
z laboratórnych stolov a zo zeme, odkladajú sa do osobitnej odpadovej
nádoby. Ak sa rozbije teplomer, je to potrebné okamžite nahlásiť učiteľovi,
aby sa zlikvidovala ortuť. Žiadny tuhý odpad nepatrí do výlevky.
Je zakázané nechávať bez priameho dozoru zapnuté elektrické
a plynové variče, ako aj aparatúru, v ktorej prebieha chemická reakcia.

2.2 Práca s chemikáliami

Všetky chemické látky pôsobia na zdravie človeka škodlivo.
Nebezpečnými chemickými látkami a nebezpečnými chemickými prípravkami
pre život a zdravie ľudí a pre životné prostredie podľa zákona č. 163/2001 Z. z.
o chemických látkach a chemických prípravkoch sú:
a) výbušné látky a prípravky – látky a prípravky, ktoré môžu reagovať
exotermicky aj bez prístupu atmosférického kyslíka (vybuchujú pri náraze,
prehriatí), pričom rýchlo vyvíjajú plyny a pri definovaných testovacích
podmienkach dochádza k detonácii a prudkému zhoreniu;
b) oxidujúce látky a prípravky – látky a prípravky, ktoré podliehajú silným
exotermickým reakciám v styku s inými, najmä horľavými látkami;
9
c) mimoriadne horľavé látky a prípravky – látky a prípravky, ktoré majú
v kvapalnom stave mimoriadne nízku teplotu vzplanutia (menšiu ako 0 °C)
a teplotu varu nižšiu ako 35 °C, v plynnom stave sú zápalné v styku so
vzduchom pri normálnej teplote a tlaku;
d) veľmi horľavé látky a prípravky – látky a prípravky, ktoré
• sa môžu samovoľne zohriať a potom vznietiť pri styku so vzduchom pri
izbovej teplote, normálnom atmosférickom tlaku a bez prívodu energie;
• v pevnom stave sa môžu ľahko vznietiť po krátkom styku so zápalným
zdrojom, po ktorého odstránení ďalej horia alebo tlejú;
• v kvapalnom stave majú teplotu vznietenia nižšiu než 21 °C a nie sú
extrémne horľavé;
• pri styku s vodou alebo vlhkým vzduchom uvoľňujú vysoko horľavé plyny
v množstve najmenej 1 l kg–1 h–1;
e) horľavé látky a prípravky – látky a prípravky, ktoré majú teplotu vzplanutia
od 21 °C do 55 °C;
f) veľmi jedovaté látky a prípravky – látky a prípravky, ktoré po vdýchnutí,
užití alebo preniknutí kožou môžu spôsobiť aj vo veľmi malom množstve
akútne alebo chronické poškodenie zdravia alebo smrť;
g) jedovaté látky a prípravky – látky a prípravky, ktoré po vdýchnutí, užití
alebo preniknutí kožou môžu spôsobiť aj v malom množstve akútne alebo
chronické poškodenie zdravia alebo smrť;
h) škodlivé látky a prípravky – látky a prípravky, ktoré po vdýchnutí, užití
alebo preniknutí kožou môžu spôsobiť akútne alebo chronické poškodenie
zdravia alebo smrť;
i) žieravé látky a prípravky – látky a prípravky, ktoré po styku so živým
tkanivom môžu spôsobiť jeho zničenie;
j) dráždivé látky a prípravky – látky a prípravky, ktoré nemajú vlastnosti
žieravín, ale po priamom dlhodobom alebo opakovanom styku s kožou alebo
sliznicou môžu vyvolať zápal;
k) senzibilizujúce látky a prípravky – látky a prípravky, ktoré po vdýchnutí
alebo preniknutí kožou môžu vyvolať precitlivenosť tak, že po ďalšej expozícii
vznikajú charakteristické príznaky;
l) karcinogénne látky a prípravky – látky a prípravky, ktoré po vdýchnutí, užití
alebo preniknutí kožou môžu vyvolať, alebo zvýšiť riziko výskytu rakoviny;
m) mutagénne látky a prípravky – látky a prípravky, ktoré po vdýchnutí, užití
alebo preniknutí kožou môžu vyvolať, alebo zvýšiť riziko výskytu genetických
poškodení;
n) látky a prípravky poškodzujúce reprodukciu – látky a prípravky, ktoré po
vdýchnutí, užití alebo preniknutí kožou môžu vyvolať, alebo zvýšiť riziko
výskytu nededičných poškodení potomkov, poškodenie reprodukčných funkcií
alebo schopností reprodukcie u mužov alebo žien;
o) látky a prípravky nebezpečné pre životné prostredie – látky a prípravky,
ktoré po preniknutí do životného prostredia predstavujú, alebo môžu
predstavovať okamžité alebo neskoršie nebezpečenstvo.

10
 Chemická látka podľa zákona č. 163/2001 Z. z. je chemický prvok
alebo zlúčenina chemických prvkov v prírodnom stave alebo získaná
akýmkoľvek výrobným postupom, vrátane akýchkoľvek prídavkov potrebných
na udržanie jej stability a nečistôt vzniknutých počas výrobného procesu,
s výnimkou rozpúšťadiel, ktoré môžu byť oddelené bez ovplyvnenia stability
chemickej látky alebo zmeny jej zloženia. Chemickým prípravkom sa rozumie
zmes alebo roztok skladajúci sa z dvoch alebo viacerých chemických látok.
Existujúca chemická látka – chemická látka uvedená v Európskom
zozname existujúcich komerčných chemických látok (European inventory of
existing commercial chemical substances), EINECS.
EINECS číslo je číslo pridelené chemickej látke, ktorá sa nachádza
v Európskom zozname existujúcich komerčných chemických látok.
CAS číslo je medzinárodne určené číslo pridelené pre danú chemickú
látku na účel jej presnej identifikácie.
Aby sa minimalizovalo riziko pri práci v laboratóriu, je potrebné poznať
vlastnosti použitých chemických zlúčenín, ako aj spôsob manipulácie s nimi.
Všetky chemické látky, ktoré sú na trhu, musia byť označené podľa
zákona. Označenie je uvedené priamo na obale látky alebo prípravku na štítku,
ktorý je pevne pripevnený tak, aby sa údaje dali čítať vodorovne pri bežnom
postavení obalu a aby pri správnej manipulácii s látkou alebo prípravkom
nedošlo k poškodeniu označenia a znemožneniu identifikácie látky alebo
prípravku.
Podľa zákona č. 405/2008 Z. z. dodávateľ chemickej látky alebo
prípravku musí poskytnúť príjemcovi a Národnému toxikologickému
informačnému centru Kartu bezpečnostných údajov v štátnom jazyku. Karta
bezpečnostných údajov (KBU) je základným dokumentom novej chemickej
legislatívy. Na karte bezpečnostných údajov je uvedené: 1 – identifikácia
látky/zmesi a spoločnosti/podniku; 2 – identifikácia nebezpečenstiev;
3 – zloženie a informácie o zložkách; 4 – opatrenia prvej pomoci;
5 – protipožiarne opatrenia; 6 – opatrenia pri náhodnom úniku;
7 – zaobchádzanie a skladovanie; 8 – kontroly expozície, osobná ochrana;
9 – fyzikálne a chemické vlastnosti; 10 – stabilita a reaktivita;
11 – toxikologické informácie; 12 – ekologické informácie; 13 – podmienky
zneškodňovania; 14 – informácie o doprave; 15 – regulačné informácie;
16 – ďalšie informácie.
Chemické látky sú označené symbolmi, ktoré vyjadrujú, aké riziká sa
môžu vyskytnúť pri práci s nimi a ako sa pred nimi chrániť. Podľa legislatívy
Európskej únie sa označujú jednotlivé riziká ako R-vety (risk phrases)
a požadované bezpečnostné opatrenia ako S-vety (safety phrases) s oficiálne
priradeným číselným kódom. Základné charakteristiky nebezpečnosti látok
a požiadavky na bezpečnosť práce s nebezpečnými látkami sú uvedené
napr. v knihe: D. Valigura a kol., Chemické tabuľky, STU, rok vydania 2004.
Dráždivé alebo toxické účinky chemikálií závisia od doby pôsobenia,
množstva, koncentrácie a spôsobu, akým do organizmu preniknú.

11
 Žieraviny sú látky, ktoré pri priamom styku s organizmom ťažko
poškodzujú tkanivo svojim leptavým účinkom. Sú to všetky kyseliny, najmä
anorganické – koncentrovaná kyselina sírová, óleum, kyselina dusičná,
kyselina fluorovodíková a silné hydroxidy – hydroxid sodný a hydroxid
draselný. Kyselina sírová a óleum pôsobia na tkanivo silným dehydratačným
účinkom až zuhoľnatením. Kyselina dusičná spôsobuje svojimi silno
oxidačnými účinkami hlboké popáleniny. Veľmi nebezpečné sú vodné, najmä
koncentrované roztoky alkalických hydroxidov (sodný a draselný) a hydroxidu
vápenatého (hasené vápno). Pôsobia silnými hydrolytickými účinkami na
tkanivo a tkanivo rozkladajú. Účinky sú silnejšie ako v prípade kyselín
a zanechávajú často trvalé následky – hlboké, ťažko sa hojace rany. Podobne
pôsobí i koncentrovaný roztok amoniaku.
Viac ako pokožka (vonkajšie tkanivo) sú účinkami týchto látok ohrozené
sliznice. Ide najmä o poleptanie tráviaceho ústrojenstva (vypitím žieraviny)
a poleptanie sliznice dýchacích ciest žieravými parami (plynný amoniak,
chlorovodík, oxid siričitý, chlór). V druhom prípade sa pľúcne tkanivo vyradí
z normálnej činnosti a dochádza ku vzniku tzv. edému (bezbolestný opuch),
čo môže viesť až k zaduseniu. Preto reakcie, pri ktorých vznikajú takéto plyny,
robíme v digestóriu.
Medzi horľaviny (zápalné látky) patria mnohé chemikálie v laboratóriu
bežne používané. Väčšinou sú to organické látky ako dietyléter, nižšie
alkoholy, sírouhlík, acetón a ďalšie. Horľaviny prechovávame v laboratóriu len
v malých množstvách v dobre tesniacich nádobách.
Dokonale sa oboznámme s účinkami chemikálií na organizmus pred ich
použitím. Vyvarujme sa akéhokoľvek kontaktu s kožou a očami. Pri práci
so zdraviu škodlivými látkami dbajme, aby nedochádzalo ku styku chemikálie
s pokožkou, sliznicou, dýchacími orgánmi a zažívacím ústrojenstvom.
K naberaniu tuhých chemikálií používajme laboratórne lyžice. Pri práci
so žieravinami používame ochranné okuliare alebo štít, aby sme si chránili
zrak. Kvapalné látky zdraviu škodlivé pipetujme pomocou vákua alebo
bezpečnostnými pipetami.
Vyhnime sa inhalácii pary a prachu. Manipulácie s látkami dráždivými,
zapáchajúcimi, ďalej s jedovatými plynmi a parami jedovatých látok,
je dovolené robiť len v digestóriu s dostatočným odsávaním.
Pri všetkých manipuláciách s látkami v otvorených nádobách
(skúmavky, banky) udržujme ústie nádob odvrátené od seba i od iných
spolupracovníkov. Látky, ktorých rozpúšťaním sa uvoľňuje teplo, musíme
rozpúšťať po častiach a za súčasného miešania a chladenia.
Do odpadového potrubia nevylievame rozpúšťadlá, ktoré sa nemiešajú
s vodou, jedy, látky výbušné, koncentrované silné kyseliny a hydroxidy.
Je zakázané vyhadzovať chemikálie a ich roztoky, ktoré v styku s vodou,
kyselinami alebo hydroxidmi uvoľňujú jedovaté alebo dráždivé plyny.
Laboratórny odpad sa zhromažďuje do nádob, ktoré sú na tento účel určené.
Spôsob jeho zneškodnenia závisí od charakteru látok a určuje sa individuálne.

12
 Ortuť, za izbovej teploty kvapalný kov, sa v chemickej praxi často
používa ako náplň teplomerov, termoregulátorov a ako kvapalná elektróda.
Pary ortuti sú veľmi jedovaté. Ortuť sa vyparuje už za obyčajnej teploty, musí
sa uschovávať iba v uzatvorených fľašiach pod vodou. V laboratóriách, kde sa
pracuje s ortuťou, sa treba starať o intenzívne vetranie a okamžite zobrať
amalgámovou lyžičkou a uschovať každú kvapku rozliatej ortuti. Z podlahy
rozliatu ortuť zmetať po posypaní zinkovým prachom alebo sírnym kvetom.

2.3 Úraz a poskytnutie prvej pomoci

Pri praktických cvičeniach v chemickom laboratóriu prichádzajú do
úvahy rezné a tržné poranenia, popáleniny, poleptania a otravy organizmu
dýchacími cestami.
Pri práci so sklom sa chránime pred porezaním, najmä pri nasadzovaní
hadičiek na sklené rúrky, pri nasadzovaní rúrok, kohútov, teplomerov do zátok
a pod. tým, že tieto práce robíme bez násilia a za použitia ochranných rukavíc
alebo rukami chránenými kusom látky. Uľahčujeme vmontovanie a spojenie
rúrok potretím vodou alebo glycerínom v prípade, že nemôže dôjsť
k nepriaznivej reakcii. Pri ošetrení menších krvácajúcich rezných rán tieto
nevymývame vodou, ale krv necháme z rany odtiecť a ranu s jej okolím
obviažeme sterilným obväzom. Pri silnejšom krvácaní sa použije tlakový obväz
a to tak, že sa na ranu priloží poduška z obväzu, prípadne niekoľkonásobne
zložený obväz a pevne sa stiahne.
Popáleniny horúcimi predmetmi ochladíme studenou vodou, prípadne
prikladáme studené obklady s bórovou vodou. Väčšiu popáleninu nasucho
sterilne obviažeme a okamžite vyhľadáme lekára.
Miesto poleptané roztokom kyseliny alebo hydroxidu, na malej ploche,
ihneď opláchneme tečúcou vodou. Postihnuté miesto osušíme a ošetríme ako
pri popáleninách. Miesto poleptané koncentrovanou kyselinou sírovou najskôr
utrieme do sucha kúskom látky (v prípade väčšieho množstva kyseliny), alebo
filtračným papierom a potom dôkladne opláchneme vodou.
Po strieknutí roztoku kyseliny do oka oko ihneď vypláchneme veľkým
množstvom vody. Pri vážnejšom zasiahnutí oka po poskytnutí prvej pomoci
vyhľadáme vždy a bezodkladne lekára.
Pri otravách organizmu cez dýchacie cesty vynesieme postihnutého na
čerstvý vzduch, prípadne umožníme inhalovanie kyslíka a ihneď zavoláme
potrebnú lekársku pomoc. Pri prvej pomoci musíme postupovať opatrne,
a to podľa druhu jedovatého plynu. Pri ťažšom poranení treba urobiť
protišokové opatrenia – zabezpečiť poranenému pokoj, zamedziť tepelným
stratám (prikrytie prikrývkou) a podávať väčšie množstvo teplých tekutín.

13
2.4 Požiar a výbuch v laboratóriu
Požiare rôzneho rozsahu môžu vyvolať rôzne príčiny. Vznikajú najmä
nesprávnym postupom pri operáciách s horľavinami. Pri vzniku ohňa treba
zachovať pokoj, nestrácať duchaprítomnosť, ale okamžite a aktívne zasiahnuť.
Pri malom požiari použijeme vhodný hasiaci prístroj, prípadne oheň zahasíme
len zamedzením prístupu vzduchu k ohnisku požiaru (kusom vlhkej látky,
pieskom). Pri väčšom požiari uvoľníme ohrozený priestor, vypneme elektrický
prúd a prívod plynu, odstránime z blízkosti ohňa fľaše so stlačenými plynmi
a privoláme pomoc.
Ďalším nebezpečným stavom v laboratóriu je výbuch (explózia),
nebezpečné sú aj implózie evakuovaných nádob. Výbuch v laboratóriu môže
nastať pri neopatrnom zaobchádzaní s látkami alebo sústavami látok, ktoré
majú výbušné vlastnosti, ale tiež pri nesprávnom zohrievaní a destilácii. Chyby
materiálu môžu spôsobiť výbuch pri veľkej zmene tlaku alebo teploty. Výbuch
je často sprevádzaný požiarom.
Pri výbuchoch a požiaroch sa správame predovšetkým disciplinovane
a nepodliehame panike. Najprv musíme pomôcť osobám zasiahnutým
plameňmi. Menšie havárie sa usilujeme zlikvidovať a pri väčších pomáhame
pri lokalizácii a zabezpečujeme potrebnú pomoc. Postupujeme podľa pokynov
zodpovedného pracovníka a podľa možnosti pod jeho vedením cieľavedome
odstraňujeme následky havárie tak, aby nedošlo k následným škodám.

2.5 Osobné ochranné pomôcky

Pri práci v laboratóriu musí každý pracovník používať osobné ochranné
pomôcky. Základnou ochrannou pomôckou pre človeka pracujúceho
v laboratóriu je pracovný plášť. Plášť musí v dostatočnom rozsahu chrániť
pracovníka pri práci so žieravinami. Mal by byť z prírodných vlákien, ktoré pri
horení nevytvárajú spečeniny. Je výhodné okrem plášťa používať aj pracovné
nohavice.
Dôsledné používanie ochranných rukavíc má zamedziť vstrebávaniu
jedovatých látok pokožkou. Vo väčšine prípadov postačujú bežne dostupné
gumené rukavice. Pri práci so žieravinami používame ochranné okuliare alebo
štít, aby sme si chránili zrak.

14
3 Chemické laboratórium

Všetky nové poznatky v chémii sa získavajú predovšetkým na základe

výsledkov experimentálnej práce, ktorá sa uskutočňuje v chemických
laboratóriách. Chemické laboratórium je špeciálne vybavená miestnosť určená
na práce chemického charakteru. Študentské laboratória sú určené pre
laboratórne cvičenia študentov. V laboratóriách sa študenti pod vedením
učiteľa učia správnym zručnostiam pri laboratórnej práci a aplikujú teoretické
vedomosti z prednášok a seminárnych cvičení pri realizácii konkrétnych
experimentov, čím získavajú ucelený obraz o podstate vedecko-výskumnej
práce. Študenti pracujú spravidla na experimentoch, ktorých priebeh
a výsledok je dobre známy, čo umožňuje správne zhodnotenie získaných
výsledkov.

3.1 Základné zariadenia v chemickom laboratóriu

Laboratórny stôl je základným zariadením laboratória, na ktorom sa
realizujú laboratórne práce. Povrch stola je pokrytý zväčša ľahko umývateľnou
nehorľavou hmotou odolnou proti chemikáliám (keramické obkladačky alebo
špeciálne plasty). Každý laboratórny stôl je vybavený prívodmi studenej i teplej
vody, plynu, prípadne stlačeného vzduchu, rozvodom elektrickej energie a tiež
odvodom odpadovej vody. Na konci laboratórneho stola je zvyčajne
umiestnená výlevka z materiálu odolného proti pôsobeniu agresívnych
chemikálií (napr. glazúrovaná keramika) spolu s prívodom teplej a studenej
vody. Nad laboratórnym stolom je často umiestnená polička na odkladanie
chemikálií, literatúry a iných laboratórnych pomôcok. Pod stolom sú zásuvky
na uskladnenie laboratórnych pomôcok používaných pri stavbe aparatúr
a skrinky s laboratórnym sklom.
Laboratórne práce, pri ktorých sa uvoľňujú agresívne, zdraviu škodlivé
alebo nepríjemne zapáchajúce plyny, alebo práce s horľavými a výbušnými
látkami sa realizujú v digestóriu. Digestórium je zasklená drevená alebo
kovová skriňa, s výkonným ventilátorom zabezpečujúcim odsávanie plynov
a pár zvnútra digestória. Digestórium je vybavené posuvnou prednou sklenou
stenou, cez ktorú po jej stiahnutí možno pozorovať priebeh chemických dejov.
Odťahovanie plynov a pár z digestória sa uskutočňuje cez dva (zvyčajne
samostatne zatvárateľné) odťahové otvory. Horným odťahovacím otvorom sa
z vnútra digestória odťahujú plyny a pary ľahšie ako vzduch, spodným
otvorom, umiestneným tesne nad pracovnou plochou, sa odťahujú plyny a pary
ťažšie ako vzduch. Tak ako laboratórny stôl, aj digestórium je vybavené
prívodmi vody, plynu a stlačeného vzduchu, odvodom odpadovej vody
a rozvodom elektrickej energie a osvetlením vnútra digestória. Všetky funkcie
digestória sa ovládajú mimo vnútorného priestoru, aby v prípade havarijnej
15
situácie bolo možné zasahovať aj bez otvorenia digestória. Nad pracovnými
stolmi sa niekedy nachádzajú aj otvory potrubia vzduchotechnického
zariadenia, ktorým sa po zapnutí odťahujú škodlivé plyny a pary.
Sušiareň je elektricky vyhrievané zariadenie, v ktorom sa sušia
pripravené látky pri konštantnej teplote v prúde horúceho vzduchu. Sušiareň sa
využíva aj na zohrievanie a sušenie laboratórneho skla.
Vodné kúpele s prstencovým vekom sú zariadenia na zahusťovanie
vodných roztokov odparovaním a sú umiestnené v digestóriách. Sú to
špeciálne kúpele s priamym vyhrievaním náplne (ohrevné teleso je v styku
s náplňou kúpeľa), s jednoduchou reguláciou teploty na odparovanie série
vzoriek. Temperovať ich možno nad teplotu okolia, od cca + 5 °C nad teplotou
okolia do teploty varu. Ohrevné teleso je chránené proti prehriatiu (pri odparení
vody, resp. v prázdnom kúpeli poistka vypne ohrev). Teplota sa nastavuje
otočným ovládačom bez spätnej kontroly. Veko kúpeľa je nerezové, prstence
sú z plastu.
Vývevy sú zariadenia, ktoré sa používajú na
zrieďovanie vzduchu alebo iných plynov v uzatvorenom
priestore. V laboratóriách sa najčastejšie používajú vodné
alebo rotačné olejové vývevy. Tieto zariadenia umožňujú
filtráciu za zníženého tlaku. Základný konštrukčný prvok
vodnej vývevy (obr. 3.1) je dýza. Prúd vody prechádza cez
dýzu vývevy. V okolí ústia dýzy prudko stúpne rýchlosť
prúdenia na úkor tlaku vody, čím vzniká podtlak, pričom sa
v smere prúdu vody strháva vzduch. Vodné vývevy môžu byť
zo skla, kovu alebo plastov. Tlak vody pred vývevou musí
byť aspoň 0,1 MPa a v závislosti od teploty vody sa dá
dosiahnuť absolútny tlak 1,33 – 2,66 kPa. Vodné vývevy sa
pripevňujú priamo na vodovodné ventily gumenou hadicou.
Ich veľkou výhodou je jednoduché použitie a pomerne nízka Obr. 3.1
cena. Naopak, ich veľkou nevýhodou je veľká spotreba vody Vodná výveva
a závislosť dosiahnutia daného tlaku od tlaku vody v potrubí.
Na určenie hmotnosti látky sa v chemickom laboratóriu používajú rôzne
váhy (kap. 5.1). Bežne sa v študentskom laboratóriu na rýchle orientačné
meranie hmotnosti používajú mechanické rýchlováhy (tzv. predvažovacie váhy
resp. predvažovačky). Váženie na nich je s presnosťou asi 0,1 g a to v dvoch
rozsahoch: od 0 do 100 g a od 100 do 200 g.
Na veľmi presné meranie hmotnosti sa používajú analytické váhy
s presnosťou 0,0001 g a váživosťou do 200 g, ktoré nie sú umiestnené
v chemickom laboratóriu ale v miestnosti na to určenej, tzv. váhovni.

16
3.2 Materiály používané v chemickom laboratóriu
a ich vlastnosti
3.2.1 Chemické sklo a jeho vlastnosti
Najpoužívanejším materiálom, z ktorého sa zhotovujú nádoby a mnohé
prístroje pre chemické laboratória, sú rôzne druhy chemického skla. Základnou
požiadavkou na chemické sklo je jeho odolnosť proti chemikáliám a zmenám
teploty. Všeobecne sú chemické sklá oveľa odolnejšie proti kyselinám ako proti
hydroxidom. Zriedené roztoky kyselín na chemické sklá prakticky nepôsobia,
na rozdiel od roztokov hydroxidov, ktoré narúšajú sklo, a to tým viac, čím
väčšia je ich koncentrácia. Z kyselín rozrušuje sklo len kyselina fluorovodíková,
preto ju nemožno uchovávať v sklených nádobách, ale v plastových.
Sklom v širšom zmysle sa nazývajú amorfné stuhnuté taveniny.
Sklá predstavujú homogénne, zväčša priehľadné anorganické sústavy,
vznikajúce ochladením taveniny príslušného zloženia tak, aby pri tuhnutí
nevykryštalizovala. Sklá sa vyznačujú nízkou mierou usporiadanosti ich
vnútornej štruktúry. Látky v sklovitom stave obsahujú tie isté štruktúrne motívy,
ktoré sa vyskytujú v kryštalickom stave.
Z hľadiska chemického zloženia je sklo zmes kremičitanov, najmä
vápenatého, sodného a draselného. Chemické sklo má oproti bežným druhom
skla vysoký obsah oxidu kremičitého (70 – 80 %), ktorý sa čiastočne nahrádza
oxidom boritým. Jeho obsah zvyšuje chemickú odolnosť a znižuje tepelnú
rozťažnosť skla. Obsah oxidu hlinitého zväčšuje viskozitu, tvrdosť a stálosť
skiel voči kyselinám a hydroxidom.
Chemické sklo sa vyznačuje vynikajúcimi fyzikálnymi a mechanickými
vlastnosťami. Jednou z najväčších predností chemického skla pre chemickú
prácu je jeho priehľadnosť, ktorá umožňuje stále priame pozorovanie priebehu
reakcií. Významnou vlastnosťou chemického skla je dobrá odolnosť proti
náhlym zmenám teploty, spôsobená pomerne malou rozťažnosťou chemických
skiel, ktorá sa vyjadruje koeficientom tepelnej rozťažnosti. Varné nádoby
z chemického skla musia byť odolné proti výrazným a náhlym zmenám teploty,
čo sa dosahuje vhodným chemickým zložením a spracovaním skla. Mäknutie
a viskozita skla vo veľkej miere závisia od chemického zloženia. Pre varné
nádoby musí mať sklo vysokú teplotu mäknutia (väčší obsah draslíka). Naopak
pre sklo určené na ohýbanie v plameni sú vhodné sklá s nízkou teplotou
mäknutia (vyšší obsah sodíka) a malou tepelnou vodivosťou. Nádoby
z chemického skla sú spoľahlivo odolné asi do teploty 500 °C. Pri teplote okolo
600 °C mäkké sklo s vyšším obsahom sodíka (tzv. „sodné sklo“) mäkne a dá
sa tvarovať.
Osobitným druhom skla je kremenné sklo. Je to v podstate pretavený
čistý oxid kremičitý, ktorý výborne znáša aj prudké zmeny teploty. Vyznačuje
sa vysokou tepelnou odolnosťou až do 1000 °C, vysokou teplotou mäknutia
a veľmi malým koeficientom tepelnej rozťažnosti. Kremenné sklo začína
mäknúť až pri teplotách vyšších ako 1500 °C, a preto je jeho spracovanie
17
náročné (vyžaduje si kyslíkovo-vodíkový alebo kyslíkovo-acetylénový plameň).
V porovnaní s chemickým sklom má kremenné sklo veľa výhod. Je odolnejšie
proti pôsobeniu chemikálií a neviaže na svojom povrchu vodu. Pri vyšších
teplotách reaguje ako kyselina, a preto ho nemožno použiť v zásaditom
prostredí alebo v prostredí kovových oxidov.

3.2.1.1 Čistenie skla

Pre chemika je čisté chemické sklo základom úspešnej experimentálnej

práce a preto jeho čisteniu musí venovať veľkú pozornosť. Nádoby treba čistiť
ihneď po použití, kým nečistoty na stenách nezaschnú, alebo dokonca
nepoleptajú sklo.
Postup čistenia chemického skla volíme podľa charakteru znečistenia.
Často stačí nádoby umyť prudkým prúdom vody, prípadne použijeme čistiace
kefky s dlhými držiakmi. Nádoby nikdy mechanicky nedrhneme, aby sme
nepoškodili hladký povrch skla. Ak sa nám nepodarí vyčistiť nádoby
mechanicky, použijeme chemické čistenie.
Podľa charakteru nečistôt, na ich rozpúšťanie používame kyseliny HCl,
HNO3, H2SO4. Ak nemožno chemické sklo vyčistiť ani použitím kyselín,
použijeme účinnú oxidačnú zmes – chrómsírovú zmes (tzv. kyselinu
chrómsírovú), ktorá dobre rozpúšťa organické látky i mastnoty.
Chrómsírovú zmes pripravíme rozpustením 5 g jemne rozotreného
dichrómanu didraselného K2Cr2O7 v 500 cm3 koncentrovanej H2SO4. Zmes
uchovávame dobre uzatvorenú, lebo je veľmi hygroskopická. Nesmie prísť do
kontaktu s organickými horľavinami, ani s filtračným papierom a gumou.
Pôvodne oranžový roztok stráca používaním účinnosť. Neúčinný roztok má
modrozelenú farbu od vzniknutej chromitej soli.
Kyselina chrómsírová, ako aj iné zlúčeniny chrómu v oxidačnom čísle
VI, predstavujú závažný odpad v chemických laboratóriách. Z tohto dôvodu
treba venovať značnú pozornosť zneškodňovaniu všetkej kyseliny
chrómsírovej, t. j. použitej ako aj už nepotrebnej. Princíp zneškodnenia je
založený na redukcii dichrómanových aniónov Cr2O72– disiričitanom sodným
Na2S2O5 v kyslom prostredí na chromité katióny Cr3+, ktoré sa vyzrážajú
z roztoku hydroxidom horečnatým. Vzniknutý hydroxid chromitý nie je toxický.
Mnohé organické nečistoty možno rozpustiť rozpúšťadlami ako benzén,
etanol a pod. Mastnoty predstavujú znečistenie, ktoré znemožňujú používanie
odmerných nádob, byriet, pipiet a pod. Možno ich odstrániť organickými
rozpúšťadlami, veľmi zriedeným vodným alebo alkoholovým roztokom
alkalických hydroxidov, pričom v kontakte so sklom môžu byť len krátku dobu.
Po mechanickom a chemickom čistení, chemické sklo dôkladne
umyjeme a opláchneme najprv horúcou vodovodnou vodou, potom
niekoľkokrát malým množstvom destilovanej vody a necháme uschnúť.

18
3.2.2 Porcelán
Porcelán má ešte vyššiu chemickú a mechanickú odolnosť ako
chemické sklá. Na rozdiel od skla porcelán nie je homogénny materiál.
Hlavnou zložkou je sklovitý systém kremičitanov draselných, vápenatých,
horečnatých a hlinitých vyplnený veľkým množstvom nepatrných ihličkovitých
kryštálikov mulitu (3 Al2O3 · 2 SiO2) so zrnkami neroztaveného SiO2,
prestúpeného nepatrnými dutinkami.
Porcelán možno zohrievať až na teplotu 1200 °C, neznáša však prudké
zmeny teploty. Preto porcelánové tégliky, žíhacie misky, rúrky a pod.
zohrievame najprv veľmi pozvoľna a zo všetkých strán, aby bol materiál
rovnomerne prehriaty. Rozpálené porcelánové nádobky je potrebné uchopiť do
predohriatych téglikových klieští pri ich vkladaní a vyberaní z elektrickej pece
alebo exsikátora.
Z porcelánu sa vyrába množstvo laboratórnych nádob a ich častí, ako
sú odparovacie misky, navažovacie lodičky, Büchnerove lieviky, filtračné
tégliky, žíhacie tégliky, rozotieracie misky, žíhacie lodičky a rôzne misky,
porcelánové vložky do exsikátorov, lyžičky a iné.

3.2.3 Guma a plasty

Guma je v chemickom laboratóriu materiálom, z ktorého sú vyrobené
hadice, zátky, balóniky a iný spojovací a tesniaci materiál. Dlhodobým
pôsobením svetla a vzdušného kyslíka guma tvrdne a praská. Guma je málo
odolná proti mnohým chemikáliám. Sklené rúrky sa pri spájaní gumovými
hadicami musia dotýkať okrajmi (spoj „sklo na sklo“), aby guma neprichádzala
do priameho kontaktu s pretekajúcou látkou.
Niektoré plasty používané v chemickom laboratóriu sú proti
chemikáliám odolnejšie ako sklo, napr. teflon nereaguje ani s kyselinou
fluorovodíkovou. Polyvinylchlorid (PVC) sa používa na výrobu potrubia pre
vodu a odpady, na nádoby, misky, špeciálne hadice, tesnenia a pod. Je oveľa
odolnejší proti oxidačným činidlám ako guma. Polyetylén (PE) sa používa na
výrobu hadíc, reagenčných fliaš a uzáverov na chemikálie, striekačiek, zátok
na odmerné banky a pod.

3.2.4 Kovové materiály

Kovy sú po skle najpoužívanejším materiálom v chemických
laboratóriách. Zliatiny železa a zliatiny hliníka sú bežným konštrukčným
materiálom, používaným na súčiastky aparatúr, ako sú kovové stojany, rôzne
druhy držiakov (lapákov), svorky, železné kruhy, trojnožky, triangle, téglikové
kliešte, tlačky, pinzety, kahany a iné.

19
3.2.5 Filtračný papier
Podľa použitia rozlišujeme niekoľko druhov filtračného papiera.
Na bežné laboratórne práce používame obyčajný filtračný papier, ktorý sa
dodáva v hárkoch. Filtračné papiere pre analytické účely sú zhotovené
zo špeciálneho filtračného papiera. Vyrobený papier má rôznu veľkosť pórov
a hrúbku. Na filtráciu jemných zrazenín používame čo najhustejší filter.
Na účely kvantitatívnej analýzy sa používa „bezpopolový“ filtračný papier,
ktorého hmotnosť popola po spálení dosahuje asi 7 · 10–5 g dm–2. Tieto filtračné
papiere majú veľkosť pórov asi 2 – 6 μm.
Pre jednotlivé druhy papiera určujú výrobcovia presný obsah popolovín,
ktoré v papieri zostali. Dodáva sa v kotúčoch s priemerom 4 – 24 cm
a s rôznymi veľkosťami pórov (teda filtračnej rýchlosti), čo sa pri jednotlivých
druhoch označuje farebnou tlačou na obale. Filtre s červenou tlačou na obale
majú veľké póry, sú rýchlofiltrujúce, vhodné na filtráciu hrubozrnných zrazenín.
Filtre so žltou tlačou na obale majú stredne veľké póry a strednú rýchlosť
filtrácie. Na filtráciu veľmi jemných zrazenín sa používajú filtre s modrou tlačou
na obale. Majú veľmi malé póry, a preto aj rýchlosť filtrácie je veľmi malá.

3.3 Vybavenie pracovného miesta študenta

Študentovi sa na začiatku semestra určí na laboratórnom stole
pracovné miesto, na ktorom bude počas celého semestra realizovať
laboratórne práce. Súčasťou pracovného miesta študenta je uzamkýnateľná
skrinka pod laboratórnym stolom, ktorá obsahuje chemické laboratórne sklo.
V laboratórnom cvičení z anorganickej chémie sa používajú pomôcky
a sklené chemické laboratórne nádoby, s ktorými sa študenti oboznámia
a naučia pracovať.

3.3.1 Pomôcky používané pri stavbe laboratórnych aparatúr

Stojan
Stojan (obr. 3.2) je základná časť laboratórnej aparatúry, ktorá slúži
k pripevneniu jej jednotlivých častí. Najčastejšie sa používajú stojany, ktoré
tvorí ťažká kovová platňa, ku ktorej je závitom upevnená dlhá kovová tyč.
Pri stavbe rozsiahlejších laboratórnych aparatúr sa stojany navzájom spájajú
dlhou kovovou vodiacou tyčou, na ktorú sa pripevňujú jednotlivé časti
aparatúry.

Svorky a držiaky (lapáky)

Na upevnenie jednotlivých častí laboratórnej aparatúry sa používajú kovové
držiaky (obr. 3.3 b), ktoré sa k stojanu alebo k vodiacej tyči pripájajú svorkami
(obr. 3.3 a). Na upevnenie veľkých chladičov alebo frakčných baniek sa
20
používajú držiaky s pohyblivým kĺbom. Vnútorná plocha čeľustí držiakov je
pokrytá korkovou výplňou, ktorá zabraňuje priamemu kontaktu kovu so sklom,
aby uchytenie sklených častí bolo pružné a jemné.

Obr. 3.2 Stojan Obr. 3.3 a – Svorka, b – rôzne druhy držiakov

Trojnožka a sieťka s keramickou výplňou

Sklené kadičky a varné banky sa zohrievajú na trojnožkách (obr. 3.4 a)
prikrytých drôtenými sieťkami s kruhovou keramickou výplňou (obr. 3.4 b).

a b
Obr. 3.4 a – Trojnožka, b – sieťka s keramickou výplňou

Železný kruh
Železný kruh (so svorkou alebo bez svorky) (obr. 3.5 a), sa pripevňuje
k stojanu a má podobnú funkciu ako trojnožka. Výhodou železného kruhu je
možnosť meniť vzdialenosť kahana od zohrievanej nádoby.

21
Filtračný kruh
Filtračný kruh (obr. 3.5 b) sa používa na upevnenie filtračného lievika pri filtrácii
za atmosférického tlaku. Na prvý pohľad sa filtračný kruh podobá na železný
kruh, ale má drevenú alebo plastovú vložku, ktorá zabraňuje priamemu
kontaktu skla s kovom.

Obr. 3.5 a – Železný kruh, Obr. 3.6 Téglikové kliešte Obr. 3.7 Tlačka
b – filtračný kruh

Téglikové kliešte
Téglikové kliešte (obr. 3.6) sa používajú na prenášanie horúcich predmetov,
najmä horúcich porcelánových téglikov, ktoré sa využívajú na žíhanie tuhých
chemických látok.

Tlačka
Tlačka (skrutková alebo pružinová) (obr. 3.7) sa používa na uzatváranie
gumových hadíc alebo na reguláciu prívodu plynu alebo kvapaliny
v laboratórnej aparatúre.

3.3.2 Chemické laboratórne nádoby

Bežné sklené chemické laboratórne nádoby sa vyrábajú z chemicky odolného
borokremičitanového skla (Simex, Pyrex), ktoré má relatívne malú tepelnú
rozťažnosť, preto laboratórne nádoby určené na zohrievanie možno spoľahlivo
zohrievať do teploty 500 °C a sú relatívne odolné proti pôsobeniu chemikálií.
Odolnosť chemického skla je však nižšia oproti vysoko koncentrovaným
roztokom alkalických hydroxidov. Kyselina fluorovodíková výrazne leptá každé
sklo.

22
Rozotieracia miska s rozotieradlom
Porcelánová rozotieracia miska s rozotieradlom (obr. 3.8) sa používa na
rozotieranie tuhých látok na jemný, rýchlejšie rozpustný prášok. Rýchlosť
rozpúšťania je tým väčšia, čím väčšia je styková plocha rozpúšťanej látky
s rozpúšťadlom.

Obr. 3.8 Rozotieracia miska Obr. 3.9 a – Hodinové sklo, b – navažovacie

s rozotieradlom lodičky, c – navažovačka s vekom

Hodinové sklo, navažovacia lodička, navažovačka s vekom

Hodinové sklo (obr. 3.9 a) sa používa ako krycie sklo na prikrytie kadičky
a aj na navažovanie tuhých neprchavých chemikálií, podobne ako navažovacia
lodička (obr. 3.9 b). Navažovačka je nádobka s viečkom s vonkajším alebo
vnútorným zábrusom (obr. 3.9 c), používaná na navažovanie a uchovávanie
prchavých a hygroskopických kvapalných a tuhých látok.

Kadička
Kadička (obr. 3.10) je najbežnejšia chemická nádoba používaná na prípravu
a zohrievanie roztokov. V laboratóriu sa používajú kadičky rôznych tvarov
a objemov (10, 25, 50, 75, 100, 150, 200, 250, 300, 400, 500, 600, 800, 1000
a 2000 cm3). Na kadičke je vyznačená približná objemová stupnica pre odhad
objemu kvapaliny. Objem kadičky pre konkrétnu prácu volíme tak, aby
výsledný objem roztoku nebol väčší ako 2/3 objemu kadičky.

Filtračný lievik, analytický lievik

Filtračný a analytický lievik (obr. 3.11) patria medzi najpoužívanejšie chemické
laboratórne nádoby. Používajú sa pri filtrácii za normálneho tlaku. Ako filtračný
materiál sa používa filtračný papier poskladaný buď ako hladký filter (obr. 6.1),
alebo ako skladaný filter (obr. 6.3 a 6.4).

23
 Obr. 3.10 Kadičky rôznych objemov Obr. 3.11 Lievik
a – filtračný, b – analytický

Odparovacia miska
Porcelánová odparovacia miska (obr. 3.12) s okrúhlym dnom sa používa
pri odparovaní pripravených roztokov na vodnom kúpeli, ako reakčná nádoba
pri rozpúšťaní kovov v kyselinách, alebo pri sušení látok pri vyšších teplotách.

Kryštalizačná miska
Kryštalizačná miska (obr. 3.13) sa využíva na ochladzovanie nasýtených
roztokov počas kryštalizácie. Nepoužívame ju na zohrievanie roztokov.

Obr. 3.12 Odparovacia miska Obr. 3.13 Kryštalizačná miska

Büchnerov lievik, fritový lievik, odsávacia banka

Porcelánový Büchnerov lievik alebo sklený fritový lievik spolu s odsávacou
bankou (obr. 3.14) pripojenou na vývevu sa používajú na filtráciu za zníženého
tlaku. Na dierkovanú porcelánovú platničku v Büchnerovom lieviku sa vkladá
filtračný papier zodpovedajúceho rozmeru. Fritový lievik má vstavanú sklenú
fritu, ktorá je odolná proti pôsobeniu oxidačných činidiel. Odsávacie banky sú
hrubostenné a majú tvar Erlenmayerových baniek s postrannou rúrkou na
pripojenie hadice k výveve. Na vytvorenie zníženého tlaku (podtlaku)
v odsávacej banke sa v laboratóriu obyčajne používa vodná výveva.

24
 Obr. 3.14 a – Büchnerov lievik so zátkou, b – fritový lievik so zátkou,
c – odsávacia banka

Varná banka
Varné banky sa používajú na dlhodobé zohrievanie kvapalín (napr. zohrievanie
pod spätným chladičom alebo pri destilácii). Varné banky, ktoré sa používajú
ako súčasti aparatúr, obsahujú normalizované zábrusy (obr. 3.15 a). Varné
banky s plochým dnom sa používajú na zohrievanie kvapalín pri normálnom
tlaku. Varné banky s okrúhlym dnom sa používajú na zohrievanie kvapalín pri
zníženom tlaku.

Erlenmayerova banka
Erlenmayerova banka (obr. 3.15 b, c) je varná banka kužeľovitého tvaru
a vďaka jej rovným stenám je vhodná na kryštalizáciu, pretože kryštály
produktu sa ľahšie odstraňujú z rovných stien ako z okrúhlych. Vzhľadom na jej
tvar sa uprednostňuje pri prácach, pri ktorých vznikajú zrazeniny, alebo sa
uvoľňujú plynné látky.

Obr. 3.15 a – Varná banka so zábrusom, b – Erlenmayerova banka so zábrusom,

c – Erlenmayerova banka bez zábrusu

25
Frakčná banka
Frakčná banka (obr. 3.16) má predĺžené hrdlo s postranným tubusom.
Používa sa pri reakciách spojených so vznikom plynnej látky. Postranným
tubusom sa odvádza vznikajúca plynná látka do ďalších častí aparatúry,
ako sú napr. premývačky.

Obr. 3.16 Frakčná banka

Odmerná banka
Odmerná banka (obr. 3.17) je tenkostenná nádoba s predĺženým hrdlom, ktorá
je kalibrovaná na presný objem pri udanej teplote. Používa sa pri príprave
roztokov s presnou koncentráciou. Odmernú banku nikdy nezohrievame.

Odmerný valec
Odmerný valec (obr. 3.18) je kalibrovaná nádoba na odmeriavanie objemu
kvapalín a na stanovenie hustoty roztokov hustomerom. Presnosť merania
objemu kvapaliny možno čiastočne ovplyvniť veľkosťou odmerného valca.
V odmerných valcoch nikdy neodmeriavame horúce roztoky, ani v nich
nezmiešavame roztoky (napr. neriedime H2SO4 vodou).

Obr. 3.17 Odmerné banky Obr. 3.18 Odmerné valce

26
Pipeta
Pipeta (obr. 3.19) je kalibrovaná, na konci zúžená trubica, ktorá umožňuje
odmeriavať ľubovoľný objem. Nedelená pipeta má iba jednu značku
a umožňuje presne odmeriavať objem, na ktorý je kalibrovaná pri danej
teplote.

Byreta
Byreta (obr. 3.19) je kalibrovaná trubica zakončená zábrusovým kohútom
(alebo tlačkou) s výtokovou kapilárnou rúrkou, umožňujúcou plynulé aj
postupné pridávanie presného objemu kvapaliny. Používa sa na presné
odmeriavanie malých objemov najmä pri titráciách v analytickej chémii.
Automatické byrety sú spojené so zásobnou nádobou na roztok. Pri plnení
automatickej byrety zásobným roztokom sa meniskus kvapaliny samočinne
ustáli na nulovej značke.

Obr. 3.19 a – Nedelená pipeta, b – delená pipeta, c, d – byrety rôznych typov

Oddeľovací lievik
Oddeľovací lievik (obr. 3.20) sa používa pri oddeľovaní dvoch kvapalín
s rozdielnou hustotou, pri extrakciách (vytrepávaní) produktu z jednej kvapalnej
fázy do inej. Oddeľovací lievik možno tiež využiť v aparatúre na regulované
prikvapkávanie kvapaliny do reakčnej zmesi. Pred začiatkom práce
s oddeľovacím lievikom skontrolujeme, či je sklený kohút riadne utesnený,
t. j. namazaný zábrusovým tukom.

Premývačka
Premývačka (obr. 3.21) je nádoba pre prácu s plynmi. Je súčasťou aparatúry
na prípravu určitého plynu. Ak je premývačka v aparatúre naplnená vhodnou
kvapalinou, má funkciu reakčnej alebo premývacej nádoby (sušenie, čistenie).
Prázdna premývačka má v aparatúre funkciu poistnej nádoby.

27
 Obr. 3.20 Oddeľovací lievik so Obr. 3.21 Premývačka
zátkou a – zábrusová, b – obyčajná

Chladiče
Na chladenie a kondenzáciu pár
používame v laboratóriu rozlične
konštruované chladiče, ktoré
majú dva od seba oddelené
priestory. Jedným prúdi chladiaca
kvapalina, kým druhým
ochladzované pary. Chladiče
používame najčastejšie v polohe
zostupnej alebo zvislej (spätné
chladiče). Bežne používaným
Obr. 3.22 Chladič
zostupným chladičom je Liebigov a – Liebigov, b – guľôčkový, spätný
chladič (obr. 3.22 a). Spätný
chladič sa používa ako zvislý
nadstavec na varnej alebo Erlenmayerovej banke pri
dlhotrvajúcom zohrievaní a vare kvapaliny, aby sa
zabránilo odpareniu rozpúšťadla. Ako spätný chladič sa
používa guľôčkový chladič (obr. 3.22 b). Veľkosť a typ
použitého chladiča určuje vždy charakter práce,
množstvo látky, celkové rozmery aparatúry a pod.

Exsikátor
Exsikátor (obr. 3.23) je nádoba z hrubostenného skla,
ktorá sa uzatvára sklenou pokrievkou, ktorá dolieha
k spodnej časti plochým zábrusom zaručujúcim tesnosť
exsikátora. Exsikátory sa používajú na uchovávanie Obr. 3.23 Exsikátor
chemikálií pri určitých podmienkach (napr. v suchej s vákuovým uzáverom
28
atmosfére, za zníženého tlaku a pod.), sušenie látok, alebo na odstránenie
nežiaducich plynov adsorbovaných na povrchu tuhých látok. Náplň exsikátorov
sa volí podľa vlastnosti sušiacej a vysúšanej látky. Najčastejšie sa používa
bezvodý chlorid vápenatý, koncentrovaná kyselina sírová, tuhý hydroxid sodný
alebo draselný, oxid fosforečný, silikagél a pod. Sušená látka na hodinovom
skle alebo na Petriho miske sa položí na porcelánovú dierkovanú vložku, pod
ktorou je umiestnená sušiaca látka.

Prachovnica
Prachovnica (obr. 3.24 a) je väčšinou sklená nádoba (z bieleho alebo hnedého
skla) so širokým hrdlom so závitom alebo zábrusom, určená na uskladnenie
tuhých látok izolovaných od vonkajšieho prostredia.

Reagenčná fľaša
Reagenčná fľaša (obr. 3.24 b) je sklená nádoba (z bieleho alebo hnedého skla)
s užším zábrusovým hrdlom určená na uskladnenie kvapalných látok
a roztokov. Zátka reagenčnej fľaše je zábrusová.

Obr. 3.24 a – prachovnice rôznych veľkostí, Obr. 3.25 Reagenčná fľaša

b – reagenčná fľaša s dvojitým zábrusom

Reagenčná fľaša s dvojitým zábrusom

Reagenčná fľaša s dvojitým zábrusom (obr. 3.25) je určená na skladovanie
kvapalných látok prchavých, citlivých na vzdušnú vlhkosť alebo látok, ktoré sa
pred určitým použitím zámerne sušili (napr. bezvodé rozpúšťadlá). Použitie
ochranného klobúčika so zábrusom lepšie chráni skladovanú kvapalinu.

Vzorkovnica
Vzorkovnica je malá nádoba s rôznym uzáverom (zátka, uzáver so závitom,
zábrusová zátka a pod.) určená na uschovanie malých množstiev látok.

29
3.3.3 Osobné pomôcky pre prácu v laboratóriu
Práca v chemickom laboratóriu si často vyžaduje používanie rôznych
pracovných pomôcok. K najzákladnejším z nich patrí:

• lyžička na chemikálie;
• nožnice;
• zápalky;
• utierka na chemické sklo;
• utierka na laboratórny stôl.

3.4 Elementárne práce so sklom

Chemik pracujúci v laboratóriu sa už
pri jednoduchých experimentoch nezaobíde
bez základných zručností opracovania skla,
ktoré používa. Z tohto dôvodu je potrebné,
aby poznal základné vlastnosti skla a získal
základnú zručnosť pri práci so sklom, ktoré
využije napr. pri zostavovaní chemických
aparatúr, kde často treba zhotoviť vhodné
časti. K základným prácam so sklom patrí a b
rezanie tyčiniek a rúrok malých priemerov,
otavovanie rezných hrán, vyťahovanie Obr. 3.26 Plynový kahan
kapilár a ohýbanie sklených rúrok. Okrem a – Bunsenov, b – Tecluho
rezania skla si všetky práce so sklom
vyžadujú ohrievanie skla v plameni plynového kahana. V laboratóriách sa
využívajú plynové kahany (obr. 3.26) rôznej konštrukcie podľa spaľovaného
plynu a množstva privádzaného vzduchu. Najbežnejšie používané plynové
kahany sú Bunsenov a Tecluho. Každý kahan má popri prívode plynu aj prívod
vzduchu.

Správne zapálenie kahana: pred zapálením

kahana uzatvoríme prívod vzduchu v jeho spodnej
časti. Zapálime zápalku (nepoužívame zapaľovače),
otvoríme prívod plynu, plyn ihneď zapálime. Takto
vznikne málo výhrevný svietivý plameň:, ktorý sa
nazýva aj redukčný plameň, nakoľko vo vnútri plameňa
neprebieha dokonalé spaľovanie. Správne nastavíme
plynový kahan pre sklárske práce tak, že pridávame
vzduch dovtedy, kým je ešte plameň stabilný
(neodtrháva sa od ústia kahana) a je v ňom jasne
ohraničená modro sfarbená redukčná časť Obr. 3.27 Štruktúra
(najvnútornejšia časť) plameňa. Takýto plameň nesvietivého plameňa
30
sa nazýva nesvietivý alebo oxidačný. Spaľovanie prebieha už aj vo vnútri
plameňa. Takto nastavený plameň kahana je charakteristický aj svojim zvukom
– kahan hučí.
V nesvietivom oxidačnom plameni možno pozorovať dve oblasti
(obr. 3.27). Vo vnútornej modrozelenej oblasti neprebieha ešte dokonalé
spaľovanie, preto má plameň v takýchto miestach nižšiu teplotu (do 500 °C).
V druhej oblasti je teplota najvyššia (okolo 1500 °C), pretože tu nastáva
dokonalé spaľovanie. Povrch plameňa je opäť chladnejší.

3.4.1 Rezanie skla

Sklené rúrky a tyčinky malých priemerov režeme tak, že na povrchu
skla urobíme jediným ťahom ostrým pilníkom vryp, ktorý má byť ostrý a má
zasahovať do hĺbky (nie do šírky). Na tenkých rúrkach stačí krátky vryp (asi do
1 / 5 obvodu) a na hrubších musí byť vryp po celom obvode. Rúrku odlomíme
tak, že ju chytíme do oboch rúk tesne pri vrype, ktorý je na strane rúrky
odvrátenej od nás, palce sú na opačnej strane ako vryp, a miernym tlakom
palcami za ťahu (ako keby sme chceli rúrku v mieste vrypu ohnúť a pritom
roztrhnúť) oddelíme rezané časti od seba. Rúrky s veľkými priemermi
a hrubými stenami už potrebujú náročnejšie postupy spojené s lokálnym
ohrevom v mieste vrypu.

3.4.2 Otavovanie skla

Odrezané rúrky a tyčinky majú veľmi ostré hrany s jemnými
vyvýšeninami, ktoré ľahko zrania ruku, porežú hadice a prekážajú pri vsúvaní
do otvorov v zátkach a pod. Z tohto dôvodu ich v plameni kahana otavujeme.
Pri otavovaní vsunieme ostrú hranu tesne nad vnútorný modrý kužeľ
nesvietivého plameňa. Rúrku rovnomerne otáčame v plameni v takmer zvislej
polohe, pokým otavovaný kraj nezačne svietiť (v porovnaní s ostatnou časťou
skla v plameni). Ak by sme príliš dlho nechali rúrku v plameni, priemer rúrky by
sa zmenšil, alebo by došlo až k zataveniu rúrky. Otavený koniec rúrky
necháme voľne vychladnúť na vzduchu tak, aby sa nedotýkal dosky
laboratórneho stola.

3.4.3 Vyťahovanie kapilár

Veľmi tenké rúrky sa nazývajú kapiláry. Zo sklených rúrok možno
kapiláry vytiahnuť veľmi ľahko. Sklenú rúrku držíme v rukách za oba konce tak,
aby sme ju palcami mohli na bruškách prstov prevaľovaním otáčať. Stred rúrky
vložíme do plameňa asi pol centimetra nad hrot modrej časti nesvietivého
plameňa a otáčame ju, aby sa sklo zo všetkých strán rovnomerne prehrialo.
31
Po čase sa plameň sfarbí do žlta a sklo začne mäknúť. Keď sklo dostatočne
zmäkne, rúrku vyberieme z plameňa a rýchlym ťahom vytiahneme kapiláru
požadovanej hrúbky. Rovnakým postupom možno zo skúmaviek vytiahnuť
ampuly. Treba dbať na to, aby sme hrdlo ampule neurobili príliš úzke, čím by
sa ampula ťažko napĺňala.

3.4.4 Ohýbanie rúrok

Ohýbanie sklených rúrok vyžaduje dostatočne dlhé rovnomerné
zohriatie sklenej rúrky. Dôležité je, aby sa pri ohýbaní nezmenil prierez rúrky
v ohybe (aby sa rúrka nesploštila a nezúžila). Z tohto dôvodu jeden koniec
rúrky uzavrieme gumovou zátkou. Rúrku pritom držíme oboma rukami tak, že
leží na bruškách všetkých prstov a palcami ju na bruškách prstov
prevaľovaním otáčame. Rúrku zohrievame dovtedy, kým sklo nezmäkne
natoľko, že trubica sa začne prehýbať vlastnou hmotnosťou. Potom rúrku
vyberieme z plameňa a počas ohýbania do nej primerane fúkame vzduch, čím
zabránime vzniku zúženia.

3.5 Chemikálie
Chemikálie sa dodávajú v rôznych obaloch, ktoré závisia od skupenstva
a vlastností chemikálií. Tuhé chemikálie výrobca dodáva najmä v plastových
obaloch, kvapaliny v sklených nádobách, plyny v oceľových tlakových
nádobách pod zvýšeným tlakom alebo v zatavených ampuliach.
Každá chemikália musí mať označenie, ktoré udáva názov, vzorec,
stupeň čistoty a mólovú hmotnosť. Rôzne chemické experimenty si vyžadujú
použiť chemikálie s rôznym stupňom čistoty. Podľa rastúcej čistoty
(klesajúceho obsahu nečistôt) sa chemikálie delia na:
• technické;
• čisté;
• pre analýzu (p. a.);
• chemicky čisté.

Ak je chemikália určená pre špeciálne účely, je to tiež vyznačené na štítku

(pre UV/VIS spektroskopiu, pre chromatografiu, indikátor a iné).
Chemikálie treba uskladňovať tak, aby sa časom neznehodnotili.
Chemikálie citlivé na svetlo sa dodávajú v prachovniciach z tmavého skla.
Chemikálie citlivé na vlhkosť sú zatavené alebo uschovávané vo fľašiach
s dvojitým zábrusovým uzáverom.

32
3.6 Tlakové nádoby určené na prepravovanie plynov
Tlakové nádoby (tlakové fľaše) sú uzatvárateľné kovové nádoby určené
na prepravovanie plynov. Na ich vnútorné steny pôsobí po naplnení tlak plynov
a pár, ktorý je väčší ako atmosférický tlak (pretlak). Tlakové fľaše sa
v chemických laboratóriách používajú ako zdroj plynov. Sú to oceľové nádoby
valcovitého tvaru so zúženým hrdlom. Hrúbka steny tlakovej fľaše závisí od
tlaku, ktorý musí daná fľaša zniesť. Oceľové tlakové fľaše sa plnia až na tlak
20 MPa. Niektoré plyny sa účinkom tlaku skvapalnia. Pri stálom odbere plynu
z tlakovej fľaše klesá úmerne tlak vo fľaši, zatiaľ čo pri odbere skvapalnených
plynov je tlak konštantný až dovtedy, kým je daná látka v kvapalnom
skupenstve. Každá tlaková fľaša je zakončená fľašovým uzatváracím ventilom
(odlišným podľa druhu plynu), ktorý je určený len na uzatváranie fľaše. Pri
starších typoch tlakových fliaš je uzatvárací ventil chránený ochranným
oceľovým alebo liatinovým krytom (tzv. klobúčikom), ktorý sa priskrutkuje na
hrdlo tlakovej fľaše. Pri novšej konštrukcii sa využíva patentovaný ochranný
strmeň.
V zmysle predpisov sa musí každá tlaková nádoba podrobovať
pravidelne sa opakujúcim skúškam. Na hrdle každej tlakovej nádoby sa
nachádza označenie úplného názvu plynu, hodnota plniaceho a najvyššieho
skúšobného tlaku (v MPa), dátum skúšky, číslo nádoby, meno výrobcu, dátum
poslednej revízie tlakovej nádoby a pod. Aby nedošlo k zámene tlakových fliaš,
je každá fľaša farebne označená. Farebné označovanie tlakových nádob pre
technické a lekárske plyny stanovuje európska norma STN EN 1089-3.
Farebné označenie pozostáva z písmena N na hrdle tlakovej fľaše (označuje
novú normu značenia) a príslušnej farby hrdla a valcovej časti fľaše.
Pre čisté plyny na priemyselné použitie sú farby hrdla a valcovej časti
(drieku) tlakovej fľaše nasledovné: dusík – čierna (čierna alebo sivá); kyslík –
biela (svetlo modrá alebo sivá); argón – tmavo zelená (tmavo zelená alebo
sivá); oxid uhličitý – sivá (sivá); vodík – červená (červená alebo sivá); acetylén
– gaštanová (gaštanová alebo sivá), stlačený vzduch – svetlo zelená (svetlo
zelená alebo sivá). Farebné označenie valcovej časti tlakovej fľaše môže byť
podľa normy v niektorých prípadoch až trojaké.
Pri manipulácii s tlakovými fľašami sa musia dodržiavať osobitné
bezpečnostné opatrenia, pretože plyny sú v oceľových fľašiach pod veľkým
tlakom. Nesmú byť nikdy vystavené priamemu slnečnému svetlu, ani byť
umiestnené v blízkosti iných zdrojov tepla. Pri manipulácii s nimi a pri preprave
sa musia zabezpečiť pred pádom a musia mať vždy na hlavný ventil
naskrutkovaný kryt.
Tlak, pod ktorým sú plyny vo fľašiach uskladnené, je pre praktické
použitie príliš veľký, a preto je potrebné tlak plynu znížiť na pracovný tlak. Na
odber plynu pri nízkych tlakoch sa používa redukčný ventil (obr. 3.28).
Princípom funkcie redukčného ventilu je tzv. škrtenie plynu. Plyn, vstupujúci
z vysokotlakovej do nízkotlakovej komory expanduje, a tým znižuje svoj tlak.
Redukčný ventil sa naskrutkuje na uzatvárací ventil pomocou matice B.
33
 Obr. 3.28 Redukčný ventil

Tesniaci krúžok nesmie byť poškodený, aby dokonale tesnil. Skôr ako
otvoríme uzatvárací ventil na tlakovej fľaši, uzatvoríme na doraz výpustný
ventil V a pomaly odskrutkujeme regulačnú skrutku R smerom doľava tak, aby
sme necítili tlak pružiny. Otočením ventilu na fľaši doľava (proti smeru
hodinových ručičiek), manometer M ukáže tlak plynu vo fľaši. Pomaly otáčame
regulačnou skrutkou R smerom doprava (stále viac je cítiť tlak pružiny)
a nastavíme tak požadovaný tlak na manometri N. Takto je tlaková fľaša
pripravená na odber plynu. Pomalým otáčaním výpustného ventilu V
nastavíme potrebný prúd plynu.

34
4 Laboratórny denník a laboratórny protokol

4.1 Vedenie laboratórneho denníka

Systematická experimentálna práca v chemickom laboratóriu je
komplexná činnosť, ktorá si od experimentátora nevyhnutne vyžaduje presné
vedenie záznamov o vykonávaných experimentoch. Laboratórny denník pre
laboratórne cvičenie je písomný záznam, v ktorom si študent vedie záznamy
z prípravy na laboratórne cvičenie a záznamy z vlastného priebehu
experimentov v laboratórnom cvičení. Učitelia správne študentom už od prvého
laboratórneho cvičenia zdôrazňujú, aby si do laboratórneho denníka starostlivo
zaznamenávali okrem teoretického princípu, pracovného postupu a výpočtov
k laboratórnej práci, aj všetky pozorovania počas samotnej práce.
Úspešný výsledok experimentu v laboratórnom cvičení do značnej
miery závisí aj od dobrej prípravy študenta na laboratórne cvičenie. Základom
prípravy je teoretické štúdium zadanej laboratórnej úlohy. Dobrý záznam
o uskutočnenom experimente by mal byť taký, aby iný experimentátor mohol aj
po dlhšom období podľa tohto záznamu (bez pomoci inej literatúry) celý
experiment zopakovať a dosiahnuť porovnateľné výsledky. Zápis
v laboratórnom denníku musí preto obsahovať všetky potrebné údaje
o laboratórnej práci, ktoré možno rozdeliť do nasledujúcich bodov:
• teoretický princíp experimentu;
• potrebné výpočty;
• potrebné pomôcky;
• pracovný postup;
• podmienky experimentu;
• prípadné zmeny oproti plánovanému postupu;
• množstvo, kvalita a vlastnosti použitých chemikálií;
• pre všetky používané chemické látky (aj vznikajúce produkty v chemických
reakciách) uvedené jednotlivé riziká, ktoré sa môžu vyskytnúť pri práci
s nimi, tzv. R-vety (risk phrases) a taktiež požadované bezpečnostné
opatrenia, tzv. S-vety (safety phrases) s oficiálne priradeným číselným
kódom;
• vlastné pozorovanie;
• vlastnosti pripraveného produktu;
• spôsob čistenia a kontroly čistoty pripraveného produktu;
• výpočet teoretického a relatívneho výťažku;
• zhodnotenie práce;
• odkaz na literatúru, podľa ktorej sa experiment realizoval a pod.

35
Úplný zápis o realizovanej laboratórnej práci v laboratórnom denníku je
pracovným dokumentom, ktorého obsah sa postupne mení. Študent zápis
o laboratórnej práci, ktorú bude v laboratóriu realizovať, začína domácim
teoretickým štúdiom, pričom do laboratórneho denníka si zapíše všetky údaje
z literatúry spolu s potrebným výpočtom. Počas laboratórneho cvičenia študent
postupne dopĺňa zápis o konkrétne údaje spojené s experimentom. Na konci
laboratórneho cvičenia študent predloží učiteľovi zápis laboratórnej práce
v laboratórnom denníku. Zápis v laboratórnom denníku potvrdí svojím
podpisom učiteľ a zároveň rozhodne, či o danej práci sa bude pripravovať
oficiálny záznam – laboratórny protokol.

4.2 Laboratórny protokol

Oficiálnym dokumentom o vykonaní určitého experimentu v laboratórnom
cvičení je laboratórny protokol:, ktorý by mal obsahovať nasledujúce
informácie, ktoré sú v podstate rovnaké, aké sú uvedené v zápise
v laboratórnom denníku:
• základné údaje – meno študenta, číslo študijnej skupiny, študijný
program, semester, akademický rok, dátum vykonania laboratórnej práce
a pod.;
• názov laboratórnej práce;
• zadanie – presná formulácia cieľa laboratórnej práce. Ak ide o prípravu
chemickej látky, tak treba uviesť údaj o množstve látky (reaktanta alebo
produktu) alebo rozsah reakcie;
• princíp práce – obsahuje stručné vysvetlenie základných pojmov
a teoretických princípov, ktoré sú podstatou laboratórnej práce;
• pomôcky – zoznam pomôcok, chemických nádob a prístrojov
potrebných na realizáciu experimentov;
• chemikálie – názvy a chemické vzorce všetkých chemických látok
s uvedením skupenstva a čistoty;
• pracovný postup – stručný zoznam jednotlivých krokov v poradí,
v akom sa budú vykonávať. V prípade zložitejších aparatúr má pracovný
postup obsahovať i schematický nákres aparatúry s popisom jednotlivých
častí;
• výpočty – prehľadne spracované chemické výpočty, na základe ktorých
možno uskutočniť experimenty v súlade so zadaním práce. V závere
tejto časti je uvedený výpočet teoretického výťažku na základe
konkrétnych podmienok experimentu;
• zhodnotenie – stručné uvedenie získaných výsledkov a ich porovnanie
s teoreticky možnými výsledkami a analýza príčin, ktoré spôsobili
odchýlky od predpokladaných výsledkov;
• literatúra – zoznam publikácií (skriptá, učebnice, odborné články a pod.),
z ktorých sa získali informácie pre spracovanie protokolu.

36
5 Základné merania v chemickom laboratóriu

V chemickom laboratóriu zameranom na anorganickú chémiu sa

najčastejšie stretávame s prácami, ktoré sú orientované na prípravu zlúčenín
a ich charakterizáciu spojenú s meraním niektorých fyzikálnych veličín.
Pri experimentálnej práci v laboratóriu treba vykonať veľa operácií. Získanie
kvalitných výsledkov vyžaduje zručnosť a skúsenosť, ako aj ovládanie
princípov správneho merania potrebných fyzikálnych veličín. V laboratóriu sa
často využívajú základné operácie, ako je meranie hmotnosti, meranie
objemu kvapalín, meranie objemu plynov, meranie teploty a meranie
hustoty kvapalín.

5.1 Meranie hmotnosti

Meranie hmotnosti (váženie) patrí medzi operácie, s ktorými sa bežne
stretávame v chemickom laboratóriu. Váženie je fyzikálne meranie, princípom
ktorého je porovnávanie hmotnosti váženej látky s hmotnosťou závažia
pomocou váh. Hmotnosť je fyzikálna veličina, ktorej jednotkou v sústave SI je
kilogram (kg). V chemickom laboratóriu sa často používajú jednotky gram (g)
a miligram (mg), ktoré sú 103- a 106-krát menšie ako kilogram.

5.1.1 Laboratórne váhy

Na určenie hmotnosti látky sa používajú rôzne váhy, ktoré podľa
presnosti váženia zvykneme deliť na technické váhy (presnosť 1 – 2 g), presné
technické váhy (presnosť 0,01 – 0,02 g) a analytické váhy (presnosť
10–4 – 10–6 g). V laboratóriách zameraných na syntézu látok sa zvyčajne
používajú presné technické váhy (presné váhy) a rýchlováhy
(tzv. predvažovacie váhy resp. predvažovačky), ktoré slúžia na orientačné
meranie hmotnosti. Na veľmi presné meranie
hmotnosti sa používajú analytické váhy.
V súčasnosti sa v chemických laboratóriách používa
niekoľko typov rýchlováh, presných váh
a analytických váh.
Rýchlováhy (obr. 5.1) slúžia na rýchle
a informatívne odváženie látky. Sú to jednomiskové
váhy s optickým ukazovateľom hmotnosti, t. j. so
svetelnou projekciou vlákna na stupnicu. Váženie na
nich je s presnosťou približne 0,1 g, a to v dvoch
rozsahoch: od 0 do 100 g a od 100 do 200 g. Často
sa používajú v kombinácii s analytickými váhami. Obr. 5.1 Rýchlováhy
37
 Predvážením látky na rýchlováhach a jej následným
odvážením na analytických váhach dokážeme látku
presne a rýchlo odvážiť.
Presné váhy v súčasnej elektronickej
podobe (obr. 5.2) sú v podstate presné predvážky
alebo presné technické váhy, ktoré majú oveľa viac
funkcií ako obyčajné predvážky. V chemických
laboratóriách sú obľúbené kvôli ich jednoduchej
obsluhe a presnosti (0,001 g), napríklad
v laboratóriu chemickej syntézy sa používajú na
Obr. 5.2 Presné váhy váženie východiskových látok a produktov.
Analytické váhy (obr. 5.3) slúžia na veľmi
presné váženie s vysokou presnosťou a citlivosťou
(presnosť až 0,0001 mg). V súčasnosti sú často
používané poloautomatické jednomiskové váhy so
svetelnou projekciou vlákna na stupnicu
a plnoautomatické jednomiskové váhy s digitálnym
odčítaním hmotnosti s udanou presnosťou. Sú
neodmysliteľnou súčasťou každého analytického
laboratória.
Presnosť váh je najmenší rozdiel hmotnosti,
ktorý možno danými váhami stanoviť.
Citlivosť váh sa udáva výchylkou váh
z rovnovážnej polohy pri ich zaťažení malým
závažím (napr. 0,1 g alebo 0,001 g). Treba ju často
kontrolovať, aby sme sa presvedčili o správnosti
váženia. Citlivosť váh klesá úmerne s ich
zaťažením. Rovnovážna poloha je pokojová poloha,
Obr. 5.3 Analytické váhy v ktorej sa ustália zaťažené váhy.

Zapamätajte si!
Ak chceme čo najpresnejšie odvážiť 1 g skúmanej látky, potom ju nesmieme
vážiť vo veľkej ťažkej nádobe.

Váživosť váh udáva maximálnu hmotnosť, ktorú možno na váhach odvážiť

s deklarovanou presnosťou. Je daná konštrukciou váh. Za žiadnych okolností
sa váživosť váh nesmie prekročiť, lebo váhy sa môžu poškodiť.

5.1.2 Základné princípy váženia na laboratórnych váhach

Analytické váhy a presné technické váhy sa zvyčajne umiestňujú do
osobitnej miestnosti nazývanej váhovňa, aby neboli vystavené korozívnym
účinkom ovzdušia v chemickom laboratóriu a boli chránené pred zmenami
teploty. Umiestňujú sa na špeciálne stolíky pod váhy, tzv. váhové stoly,
38
ktoré musia byť stabilné (nesmú sa prehýbať a prenášať vibrácie),
nemagnetické (nie oceľová doska), chránené voči elektrostatickému náboju
(nie z plastu alebo zo skla), pevne uchytené, aby boli chránené pred otrasmi.
Váhy musia byť postavené vo vodorovnej polohe a chránené pred nárazmi.
Ak sa na nich neváži, sú vždy vypnuté a skrinka váh je zavretá, prípadne sú
zakryté. Na váhach nesmú ostať žiadne závažia a ani vážené predmety.
Trvalá záťaž môže poškodiť merací systém.
Upozornenie: Skôr ako začnete vážiť, oboznámte sa vopred s pokynmi, ktoré
udáva výrobca príslušných váh.
Pri vážení treba dodržiavať uvedený všeobecný postup a dôsledne sa
riadiť uvedenými zásadami:
1. Pred vážením a po skončení váženia skontrolujeme čistotu misky a celého
priestoru váh. V prípade znečistenia vyčistíme misku a daný priestor
vlasovým štetcom alebo jemnou a čistou handričkou.
2. Presvedčíme sa, či sú váhy vo vodorovnej polohe. Váhy zapneme
(odaretujeme) a skontrolujeme ich nulovú polohu.
Zapamätajte si!
Nulovú polohu kontrolujeme vždy pred a po vážení, aby sme sa presvedčili,
či sú váhy v poriadku.
Odaretovanie a zaaretovanie váh sa robí opatrným otáčaním príslušného
gombíka.
3. Po zapnutí váh položíme na misku nádobu na váženie. Vážený predmet
vždy kladieme do stredu misky. Používame nádoby na váženie, ako sú
lodičky, navažovačky, tégliky, hodinové sklá a iné. Prchavé a silne
hygroskopické látky, podobne aj kvapaliny, sa musia vážiť v uzatvorených
navažovačkách.
Zapamätajte si!
Nikdy nesypeme chemikálie priamo na misku.
4. Vážené predmety musia byť čisté a suché. Musia mať rovnakú teplotu ako
majú váhy. Pri presnom vážení neklaďte nádoby na váhy rukami.
Zapamätajte si!
Na misku váh nikdy nekladieme horúce predmety.
5. Skontrolujte, či hmotnosť nádoby a váženej látky nie je väčšia ako
maximálna merateľná hmotnosť použitých váh, t. j. váživosť váh.
Zapamätajte si!
V žiadnom prípade nepresahujte maximálnu hmotnosť, ktorá sa môže na
váhach vážiť.
a) Pri vážení na analytických poloautomatických jednomiskových váhach
(presnosť 0,0001 g) závažie pridávame postupne od ťažšieho závažia
k ľahšiemu pomocou príslušných kotúčov (gombíkov) na ovládanie
závaží. Závažia pridávame pomalým a plynulým otáčaním jednotlivých
gombíkov, pričom gombík nesmieme pustiť skôr než „dosadne“ do
vyznačenej polohy, lebo môže dôjsť k poškodeniu váh.
b) Váhy musia byť zaaretované pri každom otváraní dvierok na váhach a pri
každom pridávaní alebo odoberaní závažia a váženého predmetu.

39
 c) Po pridaní potrebných závaží odčítame hmotnosť váženého predmetu na
štyri desatinné miesta. Najprv odčítame hodnoty pridaných závaží
(gramy, desatiny a stotiny gramu) a nakoniec odčítame miligramy a ich
desatiny zo svetelnej stupnice.
d) Po skončení váženia váhy zaaretujeme, odložíme z váh všetky vážené
predmety a všetky kotúče na ovládanie závaží vynulujeme.
Aretácia váh je zariadenie (aretačná skrutka), pomocou ktorého
mechanicky dvíhame váhadlo z hrotov a fixujeme ho počas pridávania
alebo odoberania závažia, resp. látky, alebo keď sa na váhach neváži.
6. a) Po zapnutí plnoautomatických analytických jednomiskových váh
a presných váh treba chvíľu počkať, kým sa na displeji nezobrazí nula
(0,0000 g). Potom je váha pripravená na váženie a na misku váh
môžeme položiť vážený predmet. Hmotnosť odčítame po ustálení údaju
na displeji, čo indikuje symbol jednotky hmotnosti, ktorý sa zobrazí vedľa
číselného údaju. Ak prekročíme povolený rozsah váženia váh, na displeji
sa zobrazí symbol E alebo OVERLOAD (podľa typu váh).
b) Tieto váhy majú funkciu tarovanie (funkcia TARE), ktorá slúži na
automatické odčítanie hmotnosti nádoby na váženie, resp. obalu. Váhu
ľubovoľnej nádoby na váženie vytarujeme stlačením príslušného klávesu,
napr. označeného TARE. Hmotnosť nádoby sa uloží do pamäte.
Postup
Na misku váh najprv položíme nádobu, v ktorej chceme vážiť látku.
Chvíľu počkáme na ustálenie číselného údaju a potom hmotnosť nádoby
vytarujeme. Na displeji sa opäť objaví nula a po pridaní látky do nádoby
bude na displeji zobrazená jej netto hmotnosť, t. j. hmotnosť látky bez
nádoby.
c) Po skončení váženia odložíme z váh všetky vážené predmety a váhy
vypneme stlačením príslušnej klávesy, napr. ON / OFF.
7. Nakoniec váhy skontrolujeme a prípadné nečistoty jemne odstránime.

Váženie sa zvyčajne uskutočňuje dvoma spôsobmi, a to priamo a nepriamo

(diferenčne).

Priamym spôsobom váženia sa vážia len také látky, ktoré počas

váženia nevlhnú (nie sú hygroskopické), neabsorbujú vzdušný oxid uhličitý,
prípadne iné zložky zo vzduchu. Najprv presne odvážime nádobu na váženie,
do ktorej vložíme potrebné množstvo látky. Odporúča sa odvážiť si vopred
potrebnú hmotnosť látky na predvažovačkách. Ak vážime na
plnoautomatických váhach, aktuálnu hmotnosť sledujeme na displeji a opatrne
pridávame alebo odoberáme váženú látku pomocou vhodnej špachtle alebo
lyžičky do dosiahnutia požadovanej hmotnosti. Pri starších typoch váh najprv
pridáme závažia s požadovanou hodnotou hmotnosti a potom pridávame resp.
odoberáme látku do dosiahnutia rovnovážneho stavu.

40
 Nepriamy spôsob váženia – diferenčné váženie sa používa vtedy,
keď máme látku odvážiť presne na určitý počet desatinných miest, ale jej
hmotnosť sa môže pohybovať v určitom rozsahu. Pri navažovaní sa postupuje
tak, že najskôr odvážime nádobu s látkou, potom potrebné množstvo látky
odoberieme a opäť odvážime nádobu so zvyšujúcou látkou. Rozdiel medzi
prvým a druhým vážením udáva hmotnosť odobratej látky. Nepriamym
spôsobom sa vážia látky nestále na vzduchu a látky, ktoré nemôžeme
z nádoby úplne vysypať alebo vyliať.
Napríklad, ak úlohou je odvážiť na analytických váhach presne
0,10 g – 0,12 g tuhej látky, postupujeme tak, že do navažovačky navážime na
rýchlováhach asi 0,11 g. Presnú hmotnosť navažovačky s látkou zistíme
vážením na analytických váhach (napr. 11,1243 g = m1). Z navažovačky
vysypeme látku do príslušnej nádoby a vyprázdnenú navažovačku opäť presne
odvážime na analytických váhach (napr. 11,0134 g = m2). V navažovačke
môže ostať malé množstvo látky priľnuté na jej steny. Skutočnú hmotnosť m(L)
vysypanej látky zistíme tak, že od hmotnosti navažovačky m1 s látkou
odčítame hmotnosť m2 vyprázdnenej navažovačky.
m(L) = m1 – m2 = 11,1245 g – 11,0134 g = 0,1109 g

5.2 Meranie objemu

Meranie objemu je operácia, ktorou sa zisťuje objem kvapalín, plynov
a tuhých látok. Objem je fyzikálna veličina, ktorej jednotkou v sústave SI je
meter kubický (m3). V chemickej laboratórnej praxi sa bežne používajú
jednotky tisíckrát a miliónkrát menšie ako je meter kubický – dm3 (decimeter
kubický) a cm3 (centimeter kubický). V laboratóriách je pre objem zaužívanou
jednotkou liter (l, L) a jej zlomky mililiter (ml, mL), prípadne mikroliter (μl, μL).
Liter je vedľajšia jednotka sústavy SI. Pre jednotky objemu platí:
1 dm3 = 1 l = 1 · 10–3 m3, 1 cm3 = 1 ml = 1 · 10–6 m3, 1 mm3 = 1 μl = 1 · 10–9 m3,
čiže 1 dm3 = 1000 cm3 = 1000 ml = 106 μl.
Objem tuhej látky sa v chemickom laboratóriu meria najmä vtedy, keď
potrebujeme stanoviť jej hustotu. V prípade, že látka je homogénna a má tvar
jednoduchého pravidelného telesa, môžeme jej objem vypočítať z jeho
rozmerov. Väčšinou objem látky vypočítame nepriamo. Látku ponoríme do
kvapaliny a zmeriame objem vytlačenej kvapaliny, alebo zmeriame hmotnosť
vytlačenej kvapaliny so známou hustotou.
Na meranie objemu plynných látok sa používajú plynové byrety, ktoré
sa vyrábajú v rôznych vyhotoveniach.
V chemických laboratóriách sa najčastejšie merajú objemy kvapalín.
Na meranie sa používajú rozličné odmerné nádoby, ktoré sa líšia veľkosťou,
spôsobom a presnosťou merania objemu.

41
5.2.1 Meranie objemu kvapalín
Na meranie objemu kvapalných čistých látok a roztokov sa používajú
rôzne odmerné nádoby, ktorých tvar, rozmery a veľkosť sú normalizované
štátnymi normami. Odmerné nádoby sú kalibrované spravidla pri teplote 20 °C,
čo je na nich vždy vyznačené. Podľa požadovanej presnosti sa ich objem
môže odmerať odmerným valcom, odmernou bankou, pipetou, byretou,
pyknometrom, prípadne kadičkou (kap. 3.3.2).
Na orientačné zisťovanie objemov kvapalín sa
môžu používať kadičky rôznej veľkosti, na ktorých je
vyznačená stupnica s delením po 20, 50 alebo 100 cm3
podľa typu kadičky (obr. 5.4). Tieto kadičky však nie sú
kalibrované a nemožno ich považovať za odmerné
nádoby. Objemy, vyznačené na vonkajšej stene kadičky,
sú len orientačné. Môžu nám však dobre poslúžiť,
ak chceme odparovaním (varom) znížiť objem roztoku
Obr. 5.4 Kadička
v istom pomere alebo naopak, ak chceme roztok
v kadičke zriediť, napríklad v objemovom pomere 1 : 1.
Na povrchu odmerného skla sa nachádzajú rozličné rysky a značky.
Poznanie ich významu nám umožní s nádobou správne zaobchádzať
a odmeriavať objem kvapaliny s maximálnou možnou presnosťou.
Podľa spôsobu vyznačenia objemu poznáme odmerné nádoby delené a
nedelené. Objem v nedelených odmerných nádobách býva vyznačený len
jednou ryskou. Tieto nádoby slúžia na odmeriavanie len jedného objemu.
Používajú sa najmä v analytickej chémii. Vyrába sa vždy séria niekoľkých
bežne používaných veľkostí. Na povrchu delených odmerných nádob je
vyznačená stupnica, pričom jednotlivé rysky zodpovedajú danému objemu.
Môžeme nimi odmerať ľubovoľný objem až do maximálneho objemu odmernej
nádoby (napr. odmerné valce, delené pipety a byrety).
Výber odmernej nádoby treba prispôsobiť
meranému objemu. Ak požijeme neúmerne veľkú
nádobu, zväčší sa relatívna chyba pri odčítaní objemu.
Ak použijeme nádobu menšiu ako je požadovaný objem,
musíme objem merať viackrát, čím sa takisto zväčší
chyba merania (spočítajú sa absolútne chyby každého
merania). Správne je, ak pri meraní je delená odmerná
nádoba naplnená kvapalinou asi na 80 %.
Na povrchu odmerných nádob sa okrem rysiek
nachádzajú špeciálne značky, napríklad teplota v °C,
objem nádoby v cm3 (ml) a iné údaje, ktoré udávajú,
za akých podmienok odmeriame potrebný objem
s presnosťou udanou výrobcom. Meraná kvapalina musí
Obr. 5.5 Meniskus mať teplotu, ktorá je uvedená na odmernej nádobe.
(odmerný valec Dodržanie teploty je dôležité, lebo objem kvapaliny sa
s kvapalinou) s teplotou mení. Laboratórne sklo je kalibrované
42
na konkrétnu teplotu odmeriavanej kvapaliny. Zvyčajne je to laboratórna
teplota, čiže 15 °C, 17 °C alebo najčastejšie 20 °C. Pre bežné operácie je
dovolená odchýlka asi 5 °C. K vážnej chybe môže celkom nepozorovane dôjsť
napríklad pri meraní práve pripraveného roztoku kyseliny. Pri príprave roztoku
kyseliny (aj niektorých iných roztokov) sa uvoľňuje teplo, ktoré kvapalinu
zohreje na dosť vysokú teplotu. Ak odmeriame objem roztoku kyseliny hneď po
jeho príprave, bude objem po ochladení menší ako bolo požadované.
Odmerné banky sa nesmú vystavovať teplotám vyšším ako 80 – 100 °C.
Banky sa vplyvom tepla rozťahujú a návrat na pôvodný objem je veľmi pomalý,
niekedy dokonca ostanú navždy zdeformované.

Zapamätajte si!
• Pri meraní objemu kvapalín treba dodržovať predpísanú teplotu.
Odmernými nádobami neodmeriavame horúce a ani veľmi studené
kvapaliny.
• Odmerné sklo sa nesmie sušiť vo vyhrievaných sušiarniach.
• Pred použitím musí byť odmerné sklo dôkladne vyčistené (odmastené
a suché).

Meniskus. Pre správne zmeranie objemu je dôležitá presnosť jeho odčítania

zo stupnice alebo z rysky. Odmerné nádoby sú kalibrované na odčítanie
tzv. spodného okraja menisku. Meniskom sa nazýva oblúkovité prehnutie
kvapaliny, ktoré vzniká na rozhraní kvapaliny, steny nádoby a vzduchu vplyvom
medzipovrchového napätia. Pri odčítaní sa musí oko pozorovateľa nachádzať na
úrovni spodného okraja menisku, aby nedošlo k vzniku tzv. paralaxnej chyby. Ak
sa nachádza oko pod alebo nad úrovňou menisku, je odčítaný objem iný ako
zodpovedá skutočnosti. Pri farebných roztokoch, ako je napríklad roztok
manganistanu draselného, sa zvykne odčítavať horný okraj menisku.

Odmerné valce slúžia na približné odmeriavanie

objemu kvapalín. Vyrábajú sa v objemoch: 10, 25, 50, 100,
250, 500, 1000 a 2000 cm3. Sú to delené sklené prípadne
plastové valce so širším podstavcom, ktoré majú na stenách
značky (rysky) po jednom alebo viacerých mililitroch
a zvyčajne majú výlevku (obr. 5.5 a 5.6). Povolené odchýlky
objemu odmerných valcov predstavujú niekoľko desatín
percenta ich celkového objemu. Ich presnosť je oproti ďalej
uvedeným odmerným nádobám nízka. Pre určitú skupinu
laboratórnych prác je ich používanie úplne postačujúce
a vzhľadom na rýchlu manipuláciu s nimi aj výhodné.
Sú z hrubostenného skla, a preto neznášajú náhle zmeny
teploty (môžu popraskať). Neodmeriavame nimi objem
Obr. 5.6 horúcich kvapalín a ani v nich horúce roztoky nemiešame
Odmerný valec a neriedime (napr. neriedime roztok kyseliny sírovej vodou).

43
Postup
Vyberieme si odmerný valec vhodnej veľkosti podľa množstva meranej
kvapaliny. Valec má byť naplnený na 60 – 90 % svojho objemu. Pri plnení
musíme dávať pozor, aby odmeriavaná kvapalina nestekala po vnútorných
stenách valca. Na plnenie menších valcov sa odporúča použiť lievik.

Odmerné banky (obr. 5.7) sa používajú na

presné meranie objemov pri príprave roztokov
s presnou koncentráciou, prípadne ako zásobné
nádoby. Dá sa nimi odmerať len ten objem, ktorý je
na nich vyznačený (5, 10, 25, 50, 100, 200, 250,
500, 1000 alebo 2000 cm3; kap. 3.3.2). Majú
„hruškovitý“ tvar s dlhým a úzkym hrdlom, na
ktorom je po celom obvode ryskou vyznačený ich
daný objem. Plnia sa v zvislej polohe pomocou
lievika a nakoniec pipetou tak, že sa meniskus
kvapaliny dotkne svojím spodným okrajom
uvedenej rysky. Rysku musíme mať vo výške očí.
Obr. 5.7 Odmerná banka Povolené odchýlky objemu odmerných baniek
predstavujú niekoľko stotín percenta ich objemu.

Postup
Odmernú banku plníme pomocou lievika s dlhou stopkou siahajúcou až pod
rysku. Pri práci musíme dbať, aby sa na hrdle banky uchytilo čo najmenej
kvapiek kvapaliny. Po premiešaní by kvapky zriedili roztok. Odmernú banku
naplníme takmer po rysku, potom vyberieme lievik a banku opatrne doplníme
po značku najčastejšie pomocou pipety. Spodný okraj menisku sa musí
dotýkať rysky na jej hrdle. Nakoniec banku uzavrieme zátkou (nie prstom!)
a obsah dôkladne premiešame. Potom už kvapky nad meniskom neprekážajú.

Pri práci s roztokmi v odmerných bankách dodržujeme tieto zásady:

• Pred použitím treba odmerný roztok v banke vždy premiešať, aby sa
prípadne skondenzovaná voda vo vrchnej časti banky opätovne
premiešala s ostatným roztokom.
• Roztok už raz odobratý z odmernej banky nikdy nevraciame späť, aby
sme zabránili prípadnému znehodnoteniu celého roztoku jeho
znečistením, zriedením a podobne.
Upozornenie: Na každej odmernej banke musí byť štítok s informáciami o jej
obsahu, koncentrácii atď.

44
 Pipety používame na presné meranie
malých objemov. Sú to sklené rúrky, zúžené
na obidvoch koncoch (kap. 3.3.2). Môžu byť
nedelené (kalibrované len na jeden určitý objem,
obr. 5.8 a) alebo delené (dielikované, obr. 5.8 b)
so stupnicou na ich povrchu. Nedelené pipety sú
presnejšie ako delené. Nedelenými pipetami sa
dá odmerať len taký objem, ktorý je na nich
vyznačený (napr. 5, 10, 20, 25, 50 alebo 100
cm3). Delenými pipetami sa odmeriavajú menšie
objemy ako nedelenými pipetami. V niektorých
laboratóriách (najmä v biochemických) sa pracuje
s mikropipetami, ktoré sa používajú na
odmeriavanie veľmi malých množstiev kvapalín
od 0,001 cm3 do 1 cm3 a pri opakovaných
meraniach. V poslednom období sa na
odmeriavanie veľmi malých objemov používajú
špeciálne pipety – mikrostriekačky, ktoré zaručujú a b
veľkú presnosť a opakovateľnosť pipetovaného
objemu. Pred použitím čistú (odmastenú a suchú) Obr. 5.8 Pipeta
pipetu najprv prepláchneme roztokom, ktorý a – nedelená, b – delená
chceme pipetovať.
Upozornenie: Na pipetovanie kvapalín zakaždým použijeme pipetu
s gumovým balónikom (obr. 5.9), valčekom s piestom (obr. 5.10) alebo
použijeme vodnú vývevu (obr. 3.1). Roztok nikdy nenasávame ústami!

Obr. 5.9 Gumový balónik Obr. 5.10 Valček s piestom

Postup
• Mierne si navlhčíme ukazovák a nedelenú pipetu uchopíme za horný koniec
medzí palec a stredný prst. Pipetu zbytočne neohrievame rukou.
• Koniec pipety ponoríme do kvapaliny a nasávame vzduch z pipety, až kým
hladina kvapaliny nevystúpi asi 2 cm nad objemovú značku a potom horný
koniec rýchlo uzavrieme ukazovákom. Pri nasávaní kvapaliny musíme
koniec pipety vždy držať pod jej hladinou, lebo pri náhodnom nasatí
vzduchu môže roztok prudko a nečakane vniknúť do balónika.

45
• Pipetu vyberieme z kvapaliny a jej spodný vlhký koniec utrieme kúskom
filtračného papiera.
• Prebytok kvapaliny necháme vytiecť z pipety výtokovým otvorom po značku
tak, že opatrne uvoľňujeme ukazovák a dávame pozor, aby nedošlo
k paralaxnej chybe. Pipetu držíme kolmo a koncom pipety sa dotýkame
steny nádoby s kvapalinou.
• Potom opatrne prenesieme pipetu s kvapalinou do pripravenej nádoby.
Odmeraný objem necháme voľne vytiecť do pripravenej nádoby tak,
že dolný koniec pipety oprieme o stenu nádoby a necháme prúd kvapaliny
voľne stekať po jej stene. Potom počkáme niekoľko sekúnd a nakoniec
pipetu ľahko otrieme o stenu nádoby.

Zapamätajte si!
Vypúšťanie pipety nezrýchľujeme fúkaním a ani ju nevymývame. S malým
množstvom kvapaliny v špičke pipety sa počíta už pri kalibrácii.

Pri práci s delenou pipetou postupujeme podobne ako s nedelenou

pipetou. Rozdiel je v tom, že po vypustení nadpolovičnej väčšiny meraného
objemu otočíme pipetu do kolmej polohy, a keď sa hladina kvapaliny priblíži
tesne nad značku, po ktorú budeme objem vypúšťať, výtok zastavíme
pritisnutím prsta. V tejto polohe podržíme pipetu niekoľko sekúnd a potom
vypustíme kvapalinu v kolmej polohe presne až po značku. Nakoniec otrieme
špičku pipety o stenu nádoby. Požadovaný objem je daný rozdielom dvoch
polôh spodného okraja menisku.

Zapamätajte si!
• Po skončení práce musíme každú pipetu dôkladne vypláchnuť
destilovanou vodou.
• Ak zistíme, že má pipeta poškodenú špičku, považujeme ju za
znehodnotenú a vyradíme ju z používania.

Byrety (obr. 5.11) sa používajú na odmeriavanie presných objemov

pohybujúcich sa v určitých rozsahoch. Sú to sklené trubice s rovnakým
priemerom, opatrené stupnicou s jemným delením objemu a v ich spodnom
konci je zábrusový výpustný kohút (rovný alebo postranný). Spravidla sa
vyrábajú byrety s objemom 10, 25 a 50 cm3, ktorých stupnica je zvyčajne
delená po 0,1 cm3 (kap. 3.3.2). Byreta s objemom 50 cm3 má dovolenú
odchýlku objemu ± 0,08 cm3 na celý objem. Pre semimikro- a mikroanalytické
účely sa používajú mikrobyrety s objemom 1, 2 a 5 cm3, ktoré sú delené až na
0,01 cm3.

46
 Obr. 5.11 Rôzne druhy byriet

Na časté opakované odmeriavanie objemu

sa používajú automatické byrety (obr. 5.12).
Sú obľúbené pre ich jednoduché plnenie zo
zásobnej fľaše umiestnenej pod byretou. Pri
plnení pomocou balónika je do zásobnej fľaše
vháňaný vzduch a vytláčaná kvapalina naplní
byretu. Ak po naplnení byrety prestaneme vháňať
vzduch, prebytočný roztok sa vráti hneď späť do
zásobnej fľaše a hladina sa automaticky ustáli na
nulovej značke.
Počas merania musí byť bežná byreta
pripevnená na stojan v zvislej polohe pomocou
držiaka (lapáka) a pri odčítavaní hladiny kvapaliny
v byrete (podobne ako pri ostatných odmerných
nádobách) musíme mať oči vo výške sledovanej
hladiny. Pred použitím je potrebné čistú a dobre
odmastenú byretu asi dvakrát dôkladne
vypláchnuť malým množstvom roztoku. Potom sa
presvedčíme, či kohút byrety dobre tesní. Kohút
byrety sa natiera jemnou vrstvičkou špeciálnej
vazelíny. Roztok z byrety v žiadnom prípade
nevylievame späť do zásobnej fľaše, lebo môže
byť znečistený čiastočkami vazelíny. Obr. 5.12 Automatická byreta

47
Postup
• Najprv nalejeme do malej kadičky primerané množstvo kvapaliny zo
zásobnej nádoby. Do otvoru v hornej časti byrety vložíme malý lievik. Byretu
plníme kvapalinou pomocou malej kadičky cez malý lievik tak, aby kvapalina
siahala asi 2 cm nad hornú nulovú značku.
• Lievik po naplnení musíme z byrety vybrať, lebo počas merania sa môže
z neho uvoľniť kvapka, ktorá by mohla znehodnotiť celé meranie.
• Skôr ako začneme odmeriavať objem kvapaliny, musíme skontrolovať,
či nie sú prítomné bublinky vzduchu v stĺpci kvapaliny.
• Otvorením kohúta vypustíme také množstvo kvapaliny, aby sme meniskus
nastavili na nulovú značku. Zároveň sa odstráni vzduch z dolnej časti
byrety. Pokiaľ na špičke ostala kvapka, musíme ju odsať kúskom filtračného
papiera.
• Správne odčítame objem vypustenej kvapaliny, pričom dávame pozor,
aby nedošlo k paralaxnej chybe.
• Po uzatvorení kohúta objem odčítame asi po 30 sekundách. Počkáme, kým
film kvapaliny stečie a hladina menisku sa ustáli. Vzhľadom na veľký povrch
vnútorných stien byrety nie je množstvo kvapaliny priľnutej na stenu byrety
zanedbateľné a zanedbaním tohto objemu by sme sa mohli dopustiť veľkej
chyby. Kvapku, ktorá ostane na špičke byrety, treba pridať k odmeranému
roztoku.
• Pri práci dbáme na dostatočnú vzdialenosť byrety od varičov, horiacich
kahanov a iných zdrojov tepla (objem meraných kvapalín závisí od teploty).

5.2.2 Meranie objemu plynov

Väčšie objemy plynov ako 150 cm3 sa merajú pomocou kalibrovaných
fliaš alebo vzorkovníc na plyny. Na meranie menších objemov plynných látok
sa najčastejšie používajú plynové byrety a mikrobyrety rôznej konštrukcie.
Upozornenie: Meranie objemu musí byť spojené s meraním teploty a tlaku
plynu.
Plynové byrety sú sklené trubice s rovnakým priemerom, ktoré majú
na povrchu stupnicu s delením objemu po jednom alebo viacerých mililitroch.
Na spodnom konci trubice sa nachádza úzka rúrka, ktorá slúži na pripojenie
hadice. Veľmi dôležitou súčasťou plynovej byrety je uzatváracia kvapalina,
t. j. kvapalina, nad ktorou sa meria objem plynu. Výber vhodnej kvapaliny sa
robí podľa požadovanej presnosti merania a vlastností plynu. Plyn, ktorého
objem sa má zmerať, nesmie sa rozpúšťať vo vybranej kvapaline a ani nesmie
s ňou reagovať. Tiež je dôležité, aby kvapalina nebola príliš viskózna, veľmi
prchavá a aby málo zmáčala sklo. Vodu ako uzatváraciu kvapalinu môžeme
použiť na meranie objemu takých plynov, ktoré sa v nej nerozpúšťajú, prípadne
sa rozpúšťajú veľmi málo (menej presné merania). Rozpustnosť plynu vo vode
môžeme zmenšiť tak, že ju nasýtime meraným plynom. Tiež možno použiť
48
vodné roztoky niektorých solí, napr. vodný roztok chloridu sodného alebo
okyslený vodný roztok síranu sodného (20 % Na2SO4, 5 % H2SO4).
V niektorých prípadoch sa používa ortuť, avšak jej použitie je obmedzené pre
jej toxické výpary a tiež je nevyhovujúca jej hustota a cena. Z organických
kvapalín sa môže použiť napríklad glycerol, parafínový olej a dibutylftalát.
Veľmi málo prchavý dibutylftalát je vhodný na meranie objemov niektorých
plynov, ako je kyslík alebo vodík, ktoré sa v ňom prakticky nerozpúšťajú. Pre
lepšiu orientáciu sa uzatváracia kvapalina farbí vhodným organickým farbivom.
Princíp merania objemu plynu plynovou byretou spočíva v tom,
že meriame objem uzatváracej kvapaliny, ktorú z byrety vytlačil meraný plyn.
Vzhľadom na ľahkú stlačiteľnosť plynov musí byť hladina uzatváracej kvapaliny
vo vyrovnávacej nádobke v rovnakej výške ako hladina v byrete.
Skôr ako začneme merať objem plynu, musíme si zostaviť jednoduchú
aparatúru, ktorá pozostáva z plynovej byrety (kalibrovaná byreta),
z vyrovnávacej nádoby (oddeľovací lievik), zo zdroja meraného plynu (reaktor,
frakčná banka so zátkou), zo spojovacích hadíc a stojana s držiakmi. Najprv
spojíme hadicou byretu s oddeľovacím lievikom, ktorý bude slúžiť na
nasávanie plynu (alebo na jeho vypudzovanie) a na vyrovnávanie tlaku
(kap. 10.9.2, obr. 10.7). Namiesto oddeľovacieho lievika môžeme použiť ďalšiu
byretu alebo nekalibrovanú rúrku. Horný koniec byrety spojíme s bočnou
rúrkou frakčnej banky. Byretu, oddeľovací lievik a frakčnú banku pripevníme na
stojan držiakmi. Do oddeľovacieho lievika nalejeme také množstvo kvapaliny
(napr. vody), aby výška hladiny kvapaliny v lieviku bola v tretine jeho výšky
a v byrete bola blízko k nulovej značke (sú to spojené nádoby). Pri plnení
týchto spojených nádob musíme dávať pozor, aby sa nevytvorila vzduchová
bublina. Ak sa vytvorí, napr. v hadici, odstránime ju pohybovaním lievika
s hadicou smerom hore a dole. V takto zostavenej aparatúre si najprv
upravíme tlak na atmosférický tak, že budeme pohybovať v zvislom smere
oddeľovacím lievikom dovtedy, pokiaľ sa výška hladiny v byrete nebude rovnať
výške hladiny v lieviku. Skôr ako začneme meranie, vyskúšame
vzduchotesnosť aparatúry podľa postupu uvedeného v kap. 10.9.2. Ak je
aparatúra tesná, potom oddeľovací lievik dáme do pôvodnej polohy, v ktorej sú
výšky hladín vody v byrete a v lieviku, t. j. v spojených nádobách, rovnaké
a zaznamenáme si výšku hladiny vody v byrete. V uzatvorenej frakčnej banke
potom prebehne reakcia, pri ktorej sa uvoľní plyn, ktorý vytlačí vodu z byrety
do oddeľovacieho lievika. Po skončení reakcie počkáme, kým sa frakčná
banka ochladí na laboratórnu teplotu. Potom znovu upravíme tlak v aparatúre
na atmosférický tak, že budeme pohybovať oddeľovacím lievikom v smere
hore a dole dovtedy, až bude výška hladiny vody v byrete a v lieviku rovnaká.
Nakoniec odčítame objem kvapaliny v byrete. Ak na začiatku merania hladina
vody nebola na nulovej značke, musíme počiatočný objem odčítať od
konečného objemu vody. Z objemu vytlačenej vody vypočítame objem
vzniknutého plynu a zo stavovej rovnice ideálneho plynu vypočítame jeho
látkové množstvo.

49
5.3 Meranie teploty
Meranie teploty je dôležitá operácia, ktorú bežne vykonávame pri práci
v chemickom laboratóriu. Môžeme merať teplotu, pri ktorej prebieha daná
operácia (napr. kryštalizácia, sušenie, destilácia, rozpúšťanie látky pri príprave
roztoku) alebo chemická reakcia (napr. zohrievanie reakčnej zmesi, termický
rozklad látky).
Základnou teplotou je termodynamická teplota T, ktorej jednotkou je
kelvin. Jeden kelvin (1 K) je 273,16 diel termodynamickej teploty trojitého bodu
vody. Začiatok teplotnej termodynamickej stupnice, teda jej nulový údaj, je pri
absolútnej nulovej teplote a veľkosť teplotného stupňa tejto stupnice je
zavedená tak, aby trojitému bodu vody zodpovedala teplota 273,16 K. Teda
teplota tuhnutia vody je 273,15 K (273,15 K = 0,000 °C). V súčasnosti sa
používa Celziova teplotná stupnica. Jej jednotkou je stupeň Celzia (°C), ktorý
sa veľkosťou zhoduje s kelvinom. Potom pre teplotu t meranú v Celziovej
stupnici platí t = T – T0 (T0 = 273,15 K). Určovanie teploty je založené na
medzinárodne dohodnutom postupe, ktorý sa opiera o rad pevných teplotných
bodov (teploty topenia čistých látok pri definovanom tlaku, trojité body). Určený
je aj spôsob merania teploty v jednotlivých teplotných rozsahoch. Meranie
teploty sa robí podľa medzinárodnej teplotnej stupnice z roku 1990.
Na meranie teploty sa používa viacero druhov teplomerov, ktorých
konštrukcia závisí od spôsobu použitia a výšky meranej teploty. Pri bežných
meraniach sa používajú teplomery založené na tepelnej rozťažnosti
kvapalných alebo tuhých látok (kvapalinové teplomery, bimetalické teplomery),
na závislosti elektrického odporu kovov a polovodičov od teploty (odporové
teplomery a termistory), na termoelektrickom jave (termoelektrické články,
termočlánky) a iné. Na meranie veľmi vysokých teplôt sa používajú pyrometre.
V chemických laboratóriách sa najčastejšie používajú kvapalinové
teplomery. Najpoužívanejšie sú ortuťové, etanolové, toluénové alebo gáliové
teplomery. Ortuť je pri tlaku 100 kPa tekutá v teplotnom intervale od –38,9 °C
do 357 °C, pričom nezmáča sklo a má konštantný koeficient teplotnej
rozťažnosti. Pre teplomery, ktoré sa používajú pre nízke teploty, sa ako náplň
používa modro alebo červeno sfarbený etanol (najnižšia merateľná teplota je
–70 °C), prípadne toluén (najnižšia merateľná teplota je –100 °C). Tieto
kvapaliny sa musia farbiť, lebo majú index lomu blízky indexu lomu skla.
Pre vyššie teploty sa ako náplň používa ortuť pod zvýšeným tlakom dusíka
(do teploty 675 °C) alebo gálium (do teploty 1200 °C). V prípade gáliového
teplomera je sklo nahradené taveným kremeňom (SiO2).
Kvapalinové teplomery sa líšia rôznou presnosťou, meracím rozsahom
a konštrukciou. Teplomery podľa ich úpravy delíme na obalové, tyčinkové,
zábrusové a iné. Pri obalových teplomeroch je kapilára s kvapalinou a stupnica
v sklenom ochrannom obale. Pri tyčinkových teplomeroch je kapilára
s kvapalinou priamo v sklenej tyčinke a stupnica je vyznačená na povrchu
tyčinky. Zábrusové teplomery sú osobitným druhom obalových teplomerov,
ktoré sa používajú pri zostavovaní zábrusových aparatúr.
50
 Teplomery sú kalibrované tak, že celý stĺpec náplne teplomera je
ponorený do meraného prostredia. V chemických aparatúrach je teplomer
zvyčajne čiastočne vysunutý do chladnejšieho prostredia. Pri presných
meraniach ortuťovým teplomerom sa nesmie zanedbať vplyv teploty okolia na
stĺpec ortuti vyčnievajúci z meranej kvapaliny. S ohľadom na túto skutočnosť je
potrebné urobiť korekciu. K nameranej hodnote teploty t treba pripočítať
hodnotu Δt, ktorá sa vypočíta podľa vzťahu:
Δt = 0,00016 n (t – t0)
kde n je počet stupňov, o ktoré vyčnieva ortuťový stĺpec nad merané
prostredie, t je teplota na hlavnom teplomere (v meranom prostredí, napr.
v aparatúre), t0 je teplota na pomocnom teplomere, ktorý je uchytený na hlavný
teplomer v polovičnej výške vyčnievajúceho stĺpca.
Uvedený spôsob určenia korekcie má význam pri meraní vyšších teplôt.

Zapamätajte si!
• S teplomerom pracujeme veľmi opatrne. Nikdy ním nemiešame kvapaliny
alebo suspenzie. Kladieme ho na laboratórny stôl tak, aby nemohol
spadnúť. Po skončení merania ho umyjeme, osušíme a odložíme na
bezpečné miesto.
• Ak sa nám náhodou ortuťový teplomer rozbije, ortuť na laboratórnom
stole a na podlahe nezametáme a ani neutierame, ale ju dôkladne
posypeme práškovou sírou, a asi o 15 minút síru s ortuťou (vznikne sulfid
ortutnatý, HgS) dôkladne pozametáme.
• Horúci teplomer nechladíme studenou vodou a ani ho nepokladáme na
studenú odkladaciu plochu (môže prasknúť).

V laboratóriách sa na meranie teplôt v rozsahu 400 – 1600 °C

najčastejšie používajú termoelektrické články. Termočlánok tvorí dvojica
drôtov z rôznych kovov, ktoré sú na oboch koncoch pevne spojené. Keď sú
tieto konce umiestnené do prostredí s rôznou teplotou, generuje sa
termoelektrické napätie, ktorého veľkosť závisí od rozdielu teplôt prostredí.
Zistené termoelektrické napätie sa meria pomocou pripojeného milivoltmetra,
na ktorom je stupnica v stupňoch Celzia.
Na reguláciu teploty sa používajú kontaktné teplomery (ortuťové
alebo kovové). Ak sa dosiahne vo vyhrievanom priestore vopred nastavená
teplota, potom sa konce spínacieho teplomera spoja a vypínacie zariadenie
preruší ohrev priestoru. Pri poklese teploty sa konce spínacieho teplomera
rozpoja a ohrev vyhrievaného priestoru sa obnoví. Kontaktné teplomery sa
používajú v rôznych olejových kúpeľoch, v termostatoch, v elektrických
sušiarniach a pod.

51
5.4 Meranie hustoty
Hustota ρ(A) ľubovoľnej látky A je fyzikálna veličina, ktorá je definovaná
ako podiel hmotnosti m(A) látky A a jej objemu V(A).
m(A)
ρ(A) =
V (A)
Jednotka hustoty v sústave SI je kg m–3, v laboratórnej praxi sa však väčšinou
používa jednotka g cm–3 (1 g cm–3 = 1 · 103 kg m–3).
Napríklad, pri práci v chemickom laboratóriu je v niektorých prípadoch
výhodnejšie odmeriavať objemy kvapalných látok, ako ich vážiť. Ak poznáme
hodnotu hustoty látky, potom na výpočet hmotnosti látky o známom objeme
použijeme vyššie uvedený vzťah.
Pri práci s vodnými roztokmi látok často potrebujeme poznať hodnotu
hustoty ρ´ daného roztoku, ktorá je definovaná ako podiel hmotnosti roztoku m´
a objemu celého roztoku V´
m´
ρ´ =
V´
Ak poznáme hustotu roztoku ρ´ a koncentráciu c(A) látky A v tomto roztoku,
môžeme si vypočítať hmotnostný zlomok w(A) látky A v tomto roztoku podľa
vzťahu
c(A) M (A)
w(A) =
ρ´
alebo si môžeme vypočítať koncentráciu c(A) látky A v roztoku, ak poznáme
hustotu roztoku ρ´ a hmotnostný zlomok w(A) látky A, podľa vzťahu
w (A) ρ´
c(A) =
M (A)
pri dodržaní rozmerovej homogenity (M(A) je mólová hmotnosť látky A).
Napr., ak hustota roztoku amoniaku ρ´(NH3) = 0,9228 g cm–3 a koncentrácia
amoniaku v tomto roztoku c(NH3) = 10,838 mol dm–3, potom hmotnostný
zlomok amoniaku v roztoku w(NH3) = 0,2000.

Hustoty mnohých anorganických a organických zlúčenín, ako aj hustoty

vodných roztokov niektorých látok, bývajú uvedené v chemických tabuľkách.
Hodnoty hustoty tuhých a kvapalných anorganických látok sa pohybujú
v relatívne širokom intervale od 0,5 g cm–3 do 23 g cm–3. Pri všetkých údajoch
hustoty musí byť udaná teplota merania a pri hustote plynov aj hodnota
príslušného tlaku. Vplyv tlaku na hustotu tuhých a kvapalných látok sa
zvyčajne neberie do úvahy vzhľadom na ich nepatrnú stlačiteľnosť. Hustota
čistej látky pri danej teplote je fyzikálnou konštantou.

52
 V anorganickom laboratóriu sa najčastejšie určuje hustota kvapalín. Pri
meraní hustoty je dôležité dodržiavať konštantnú hodnotu teploty, lebo so
zmenou teploty nastáva zmena objemu kvapaliny, a tým aj jej hustoty.
Na meranie hustoty kvapalín sa používajú hustomery a pyknometre. Princíp
stanovenia hustoty hustomermi je založený na Archimedovom zákone;
porovnáva sa hustota meranej kvapaliny s hustotami iných látok. Pyknometer
slúži na priame stanovenie hustoty, ktoré spočíva na presnom určení
hmotnosti a objemu meranej látky.

Hustomery sa používajú na rýchle,

jednoduché a menej presné stanovenie hustoty.
V mnohých prípadoch je ich presnosť vyhovujúca.
Nevýhodou je, že táto metóda vyžaduje podstatne
väčší objem kvapaliny, než je potrebný na
pyknometrické stanovenie hustoty. Hustomery
(obr. 5.13) sú sklené trubice uzatvorené na obidvoch
koncoch. Dolná časť je ukončená bankou naplnenou
kovovými guľôčkami (napr. olovom), prípadne ortuťou.
V rozšírenej časti trubice býva zatavený teplomer.
Horná časť prechádza do dlhej úzkej rúrky rovnakého
priemeru, ktorá má vo vnútri stupnicu. Každé meranie
hustoty sa musí robiť pri takej teplote, pri ktorej bol
hustomer kalibrovaný. Na presnejšie meranie
v menších intervaloch hustôt sa používajú súpravy
(sady) hustomerov. V technickej praxi sa používajú aj
hustomery, ktorých stupnica umožňuje priamo odčítať
hodnotu veličiny závislej od hustoty. Ako príklady Obr. 5.13 Hustomer
možno uviesť laktometer (obsah tuku v mlieku), v odmernom valci
sacharometer (obsah cukru v šťave) a liehomer (obsah s kvapalinou
etanolu vo vodnom roztoku).

Postup pri stanovení hustoty hustomerom

• Kvapalinu, ktorej hustotu chceme zistiť, nalejeme do odmerného valca
primeranej veľkosti (zvyčajne s objemom 100 cm3). Kvapalina by mala byť
vytemperovaná na teplotu uvedenú na hustomere.
• Hustomer opatrne vložíme do valca tak, aby sa v kvapaline voľne vznášal
(plával v zvislej polohe). Hustomer pri ponáraní pridŕžame, aby sa pri
prudkom ponorení nerozbil o dno valca a aby sa jeho horná časť
nezamočila.
• V prípade, že nepoznáme ani približnú hodnotu hustoty kvapaliny, najprv
použijeme hustomer pre najmenšie hustoty a potom postupne vyberáme
hustomery pre väčšie hustoty, pokiaľ nenájdeme správny hustomer.
Správne je, keď hladina kvapaliny bude vo vnútri intervalu stupnice
vybraného hustomera.

53
• Na stupnici hustomera priamo odčítame hustotu meranej kvapaliny tak,
že odčítame hodnotu pri dolnej časti menisku meranej kvapaliny (oko musí
byť vo výške menisku). Pri meraní sa hustomer musí voľne vznášať
v kvapaline, nesmie sa dotýkať stien valca a nesmie byť kvapalinou
zvlhčená väčšia časť stupnice nad hladinou kvapaliny.

V niektorých prípadoch stačí poznať len orientačnú hodnotu hustoty

kvapaliny. Na meranie objemu kvapaliny použijeme čistú a odmastenú
odmernú banku s objemom 25 cm3 alebo 50 cm3. Prázdnu odmernú banku
odvážime na analytických váhach (m1). Odmernú banku s objemom V (údaj je
vyznačený na jej povrchu) naplníme meranou kvapalinou po značku a znovu
odvážime (m2). Na výpočet hustoty kvapaliny ρ použijeme vzťah
m2 – m1
ρ=
V
Pyknometer je sklená odmerná nádoba uzatvorená
zábrusovou sklenou zátkou (obr. 5.14), v ktorej je vyvŕtaná
kapilára. Jeho objem je stanovený s presnosťou na 0,01 %.
Pyknometre sú kalibrované pri určitej teplote a pre rôzne
objemy od 2 do 100 cm3 a majú rôzne tvary. Na každom
pyknometri je vyznačený jeho objem a teplota, pri ktorej bol Obr. 5.14
kalibrovaný. Často bývajú vybavené teplomerom. Pyknometer

Postup pri pyknometrickom stanovení hustoty

• Čistý a odmastený pyknometer so zátkou odvážime na analytických váhach
(m1).
• Meranou kvapalinou naplníme celý objem pyknometra a uzatvoríme
zábrusovou zátkou s kapilárou. Teplota kvapaliny pri plnení má byť nižšia
ako pri samotnom meraní.
• Pri plnení pyknometra kvapalinou musíme dávať pozor, aby v ňom
nebola žiadna vzduchová bublinka. Kapilárny otvor musí byť úplne
zaplnený.
• Kvapalinu, ktorá po uzatvorení pyknometra zábrusovou zátkou vystúpi
z kapiláry, starostlivo odsajeme čistým filtračným papierom.
• Pyknometer temperujeme asi 30 minút v termostate, v ktorom sa daná
teplota udržuje s presnosťou ± 0,1 °C.
• Potom pyknometer naplnený kvapalinou vyberieme z termostatu, dôkladne
osušíme a odvážime (m2). Upozornenie: Pyknometer sa nesmie chytať
priamo rukami.
• Hustotu kvapaliny vypočítame podľa vyššie uvedeného vzťahu ako podiel
hmotnosti kvapaliny a jej objemu. Hmotnosť kvapaliny je daná rozdielom
hmotnosti naplneného a prázdneho pyknometra (m2 – m1) a objem kvapaliny
zodpovedá objemu pyknometra (údaj je vyznačený na jeho povrchu).
• Pri presných stanoveniach sa pyknometre kalibrujú pred každým meraním.

54
6 Základné operácie v chemickom laboratóriu

6.1 Príprava roztokov

Chemické reakcie uskutočňujeme najčastejšie v roztokoch.
Rozpúšťadlo má veľký vplyv na priebeh chemických reakcií – zrieďuje
reaktanty, odvádza reakčné teplo, riadi chemickú reakciu za vzniku určitého
produktu. Vhodná voľba rozpúšťadla môže viesť k posunu rovnováhy
chemickej reakcie žiadaným smerom, alebo uľahčiť izoláciu produktu.
Rozpúšťanie je proces, pri ktorom z dvoch alebo viacerých fáz vzniká
fáza jedna – roztok. Roztokom rozumieme homogénnu sústavu (fázu),
skladajúcu sa najmenej z dvoch chemických látok – zložiek, ktorých pomer sa
môže v určitých rozmedziach plynule meniť. Zložkami roztoku sú rozpúšťadlo
a rozpustené látky. Látku, ktorá je v sústave v nadbytku, označujeme
väčšinou ako rozpúšťadlo. Najčastejšie pripravujeme roztoky tuhých,
kvapalných alebo plynných látok v kvapalinách.

Pri rozpúšťaní sa nemení chemické zloženie sústavy, ak neberieme do

úvahy solvatáciu častíc a disociáciu iónových štruktúr.

Rozpúšťadlá klasifikujeme podľa polarity, koordinačných schopností,

schopnosti vymieňať ióny H+ a mnohých ďalších aspektov. Na rozpúšťanie
anorganických zlúčenín iónovej povahy sú vhodné rozpúšťadlá silne polárne
s veľkými koordinačnými schopnosťami (napr. voda). Organické látky sa
najčastejšie rozpúšťajú v rozpúšťadlách s menšou polaritou.
Najčastejšie používanými rozpúšťadlami sú:
• voda, dimetylsulfoxid, kyselina octová – polárne;
• metanol, etanol, acetón – menej polárne;
• dietyléter, chloroform, toluén, hexán – (takmer) nepolárne.

Všeobecne platí pravidlo, že dobré rozpúšťadlo je svojou chemickou

povahou podobné rozpúšťanej látke, čiže podobné látky sa rozpúšťajú
v podobnom rozpúšťadle.

Pri voľbe rozpúšťadla musíme brať do úvahy jeho prchavosť, toxicitu

(mnohé sú veľmi jedovaté), ako aj spôsob následného zneškodňovania
použitého rozpúšťadla. Nakoľko je pri reakcii rozpúšťadlo v značnom nadbytku
voči reaktantom, aj malé množstvo nečistôt v rozpúšťadle môže ovplyvniť
priebeh chemickej reakcie. Preto je potrebné rozpúšťadlá pred použitím čistiť.
Vodu prečistíme destiláciou, čím ju zbavíme rozpustených solí, organické
rozpúšťadlá musíme zbaviť nečistôt organickej povahy a zvyšku vody
destiláciou a sušením.

55
Rýchlosť rozpúšťania látky v rozpúšťadle je daná povahou látky (iónové soli,
kovalentné zlúčeniny) a povahou rozpúšťadla. Tuhé látky sa rozpúšťajú
rýchlejšie, ak zväčšíme ich povrch (napríklad rozotrením), zvýšením teploty
rozpúšťadla (u väčšiny látok rozpustnosť s rastúcou teplotou rastie),
intenzívnym miešaním alebo trepaním.
Postup prípravy roztokov tuhých látok
• Tuhú látku vopred jemne rozotrieme (používajú sa porcelánové, sklené
alebo achátové trecie misky).
• Látku postupne za miešania pridávame do kvapaliny.
• Kontrolujeme teplotu kvapaliny. V prípade, ak teplota klesá, kvapalinu
ohrievame (vodný kúpeľ), ak sa roztok zohrieva, chladíme ho (vodný kúpeľ,
kúpeľ voda/ľad).
Postup pri rozotieraní tuhých látok
• Čistú, suchú porcelánovú rozotieraciu misku naplníme látkou asi do štvrtiny
objemu, aby nedochádzalo k vypadávaniu rozotieranej látky.
• Porcelánovým rozotieradlom krúživým pohybom rozotierame látku po
stenách misky, pričom meníme smer rozotierania.
• Obsah misky prenesieme na hodinové sklo alebo Petriho misku k ďalšiemu
spracovaniu.
• Steny rozotieracej misky očistíme plastovou lyžičkou.

Rozpúšťanie mnohých bežných anorganických látok vo vode je silne

exotermický proces. Hydroxid sodný alebo draselný pridávame preto pomaly
do vody v kadičke. Koncentrovanú kyselinu sírovú lejeme tenkým prúdom po
tyčinke za miešania do vody v kadičke.

Zapamätajte si!
• Nikdy nepridávame vodu k tuhým hydroxidom (NaOH alebo KOH)!
• Nikdy nelejeme vodu do koncentrovanej kyseliny sírovej!
Z takýchto zmesí môže v dôsledku prehriatia vyprsknúť časť kvapaliny,
čo môže ohroziť bezpečnosť pri práci.

6.2 Filtrácia
Filtrácia je oddeľovanie zmesi dvoch fáz, kvapalnej od tuhej, pomocou
priepustného materiálu, ktorým prechádza len jedna z oboch fáz. Na separáciu
tuhej fázy od kvapalnej sa využívajú rôzne metódy filtrácie, ako aj rôzne druhy
filtrov. Veľkosť pórov filtračného materiálu volíme vzhľadom na zrnitosť tuhej
látky, ktorú chceme odfiltrovať. Pre kryštalické látky stačí riedky filter s väčšou
pórovitosťou, zatiaľ čo veľmi jemné kryštalické (tzv. mikrokryštalické) alebo
amorfné látky, zákaly a pod. filtrujeme na filtroch s menšou pórovitosťou
(jemné filtre). Rýchlosť filtrácie závisí od veľkosti pórov filtra – čím sú póry
väčšie, tým je filtrácia rýchlejšia.
56
6.2.1 Filtrácia pri normálnom tlaku
Najjednoduchšou metódou oddelenia tuhej fázy od kvapalnej je filtrácia
pomocou filtračného lievika a jednoduchého papierového filtra zodpovedajúcej
pórovitosti, s cieľom získať filtrát zbavený tuhých nečistôt. Pripravíme si
jednoduchý (hladký) filter (obr. 6.1), ktorý vložíme do filtračného lievika.

Obr. 6.1 Príprava jednoduchého filtra Obr. 6.2 Aparatúra na filtráciu pri
normálnom tlaku

Zapamätajte si!
Filter správnej veľkosti siaha asi 1 cm pod okraj filtračného lievika.

Zostavíme filtračnú aparatúru (obr. 6.2), ktorú tvorí filtračný kruh

upevnený na stojane, do ktorého vložíme filtračný lievik, a nádoba,
napr. kadička, na zachytávanie filtrátu. Pod filtračný lievik umiestnime kadičku
tak, aby sa dlhšia strana stopky lievika dotýkala steny kadičky. Filter navlhčíme
a uhladíme, aby pod ním neboli bublinky. Musíme dávať pozor, aby nedošlo
k roztrhnutiu filtra. Na navlhčenie použijeme zodpovedajúce rozpúšťadlo,
ak filtrujeme napríklad toluén, nemôžeme filter navlhčiť vodou! Suspenziu,
ktorú chceme filtrovať, necháme usadiť. Na filter nalejeme po tyčinke, ktorou
sa dotýkame trojitej vrstvy filtračného papiera, vrchnú vrstvu suspenzie
(väčšinou skoro číru kvapalinu). Filtračný lievik naplníme maximálne asi 1 cm
pod okraj filtračného papiera. Filtrovanú zmes opakovane nalievame podľa
obr. 6.2. Dbáme na to, aby filtrovaná kvapalina vypĺňala stopku lievika bez
strhávania bublín vzduchu. Až s posledným podielom kvapaliny prenesieme na
filtračný papier aj tuhú látku. K preneseniu zvyšku látky na filter možno
s výhodou použiť časť filtrátu. Nikdy nepoužívame za týmto účelom
rozpúšťadlo, v ktorom sme danú tuhú látku rozpúšťali!
57
Rýchlosť filtrácie závisí od pórovitosti papierového filtra, ako aj od
veľkosti častíc filtrovanej fázy.

Ak potrebujeme urýchliť filtráciu, môžeme použiť skladaný filter

(niekedy tiež nazývaný francúzsky), ktorý vyhotovíme podľa obr. 6.3. Pri tomto
filtri sa využíva pri filtrácii celá plocha, filter je však menej mechanicky odolný
(obr. 6.4 a 6.5).

Obr. 6.3 Príprava Obr. 6.4 Komerčne Obr. 6.5 Filtrácia

skladaného filtra predávané filtre s použitím skladaného
filtra

6.2.2 Filtrácia pri zníženom tlaku, odsávanie

Ak chceme oddeliť tuhú látku od kvapaliny rýchlym a pohodlným
spôsobom, robíme filtráciu pri zníženom tlaku. Namiesto klasického filtračného
lievika sa používa Büchnerov lievik alebo sklený fritový lievik rôznej pórovitosti.
Filtračná aparatúra je zobrazená na obr. 6.6 a 6.7.

58
 Obr. 6.6 Aparatúra na filtráciu pri zníženom tlaku

Obr. 6.7 Možnosti zostavenia aparatúry na filtráciu

vľavo – pri normálnom tlaku, vpravo – pri zníženom tlaku

Do Büchnerovho lievika sa vkladá filtračný papier, ktorý si pripravíme

nasledovným spôsobom – urobíme kruh z papiera a vložíme ho tak, aby nielen
zakryl všetky otvory na dne lievika, ale bol menší ako priemer dna.

Zapamätajte si!
Filtračný papier sa nesmie na okraji ohýbať smerom nahor!

Na čistú odsávaciu banku nasadíme Büchnerov alebo fritový lievik

v gumenej tesniacej zátke (alebo použijeme tzv. manžetu). Podtlak potrebný
na odsávanie dosiahneme použitím vodnej vývevy, ktorá je pripojená hadicou
cez poistnú nádobu na odsávaciu banku. Ak pracujeme s Büchnerovým
lievikom, musíme navlhčiť papier rovnakým rozpúšťadlom, aké je vo filtrovanej
59
suspenzii, aby sa dobre prisal ku dnu. Odpojíme hadicu vývevy z odsávacej
banky (vývevu nevypíname), nalejeme na filter časť suspenzie a znova
pripojíme hadicu vývevy. Potom pomaly po tyčinke nalievame po častiach
filtrovanú zmes (čo najlepšie rozmiešanú); jej výška môže byť najviac 1 cm pod
okraj Büchnerovho lievika.

Zapamätajte si!
Po skončení filtrácie, keď už neodteká filtrát, odpojíme hadicu vývevy
z odsávacej banky, zatiaľ čo je výveva stále pustená, a uzavrieme prívod vody
do vývevy. Tento postup je potrebné dodržať v prípade, že nie je zapojená
poistná nádoba, pretože by mohlo dôjsť k nasatiu vody do filtrátu.

Ak je potrebné prečistiť filtrovanú látku premývaním, robíme to

nasledovným spôsobom. Na filtračný koláč v Büchnerovom lieviku alebo na
frite nalejeme rovnomerne (najlepšie použitím striekačky) malé množstvo
čistého rozpúšťadla, z ktorého sme tuhú látku kryštalizovali (nie filtrát!). Potom
pustíme vývevu a intenzívne odsávame.
V súčasnej dobe sa namiesto Büchnerovho lievika používajú fritové
lieviky. Fritové lieviky sú sklené a majú podobný tvar ako Büchnerov lievik.
Majú výhodu v tom, že pri ich používaní nie je potrebný filtračný papier,
pretože fritové lieviky majú namiesto perforovaného dna zabudovaný sklený
filter (fritu). Hustota jeho pórov určuje, pre aké tuhé látky (zrazeniny, kryštáliky)
sa môže daný fritový lievik použiť a jeho číselné označenie (S1 – S4, podľa
zväčšujúcej sa hustoty filtra) je základnou charakteristikou frity. Náhrada
papierového filtra za sklený umožňuje filtrovať vo fritových lievikoch aj
agresívne látky.
Fritový lievik po filtrácii vyčistíme prepláchnutím rozpúšťadlom, ktoré
rozpúšťa zachytený tuhý produkt, ktorý sme predtým filtrovali a následne ešte
destilovanou vodou.
Niekedy potrebujeme prefiltrovať ešte horúci roztok tak, aby medzitým
nevychladol a nevylučovali sa kryštály už miernym ochladením na filtri.
V takýchto prípadoch si zvolíme čo najredší filtračný papier alebo fritu.
Filtračný lievik vopred predhrejeme v sušiarni na teplotu nasýteného roztoku
a po začatí filtrácie sa snažíme filtrovať čo najrýchlejšie.
Niektoré zmesi nie je možné filtrovať cez normálny filtračný papier
alebo fritu. Napríklad silne kyslé roztoky sa filtrujú cez sklený papier. Niekedy
sa používa aj sklená vata a rôzne ďalšie špeciálne materiály.

Zapamätajte si!
Na správne prefiltrovanie je potrebné zvoliť si zodpovedajúcu filtračnú metódu
a filtračný materiál. Jemné zrazeniny filtrujeme najlepšie cez Büchnerov lievik
s jemným papierom, kryštalické produkty cez fritu, pri čistení rôznych roztokov
od tuhých nečistôt (napr. pri rekryštalizácii) sa používajú často skladané filtre.

60
 Po skončení filtrácie je dôležité aj správne oddelenie tuhej fázy od filtra.
Ak sme pri filtrácii použili fritový lievik môžeme produkt vyškrabať tyčinkou
alebo špachtľou. Z Büchnerovho lievika v žiadnom prípade tuhú látku
nevyškrabujeme, ani ju nedávame sušiť s filtračným papierom, lebo by mohlo
dôjsť k jej znečisteniu čiastočkami filtračného papiera. Správny postup je
nasledovný: Büchnerov lievik prikryjeme hodinovým sklíčkom vhodného
priemeru, otočíme ho stopkou nahor a silne fúkneme do stopky lievika. Filter
s produktom vypadne na sklíčko, kde ho osušíme použitím malého štvorca
filtračného papiera, ktorý jemne pritláčame na vlhký filter. Čiastočne vysušený
filter potom ľahko odstránime z povrchu tuhej látky.

6.3 Zohrievanie
Zohrievanie patrí medzi najdôležitejšie a najčastejšie laboratórne
operácie. V laboratóriu používame rôzne spôsoby zohrievania:

1. Priame zohrievanie plameňom plynového kahana je výhodné pre svoju

rýchlosť, vysoké teploty, možnosť okamžitého prerušenia ohrevu. Nevýhodou
je nepresná a neľahká regulácia teploty. Priamym plameňom zohrievame len
tenkostenné predmety zo skla (skúmavky, banky s guľatým dnom, varné
banky, kadičky) alebo porcelánu (tégliky, lodičky). Pri zohrievaní kahanom je
potrebné si uvedomiť, že teplota nesvietivého plameňa nie je vo všetkých jeho
častiach rovnaká (obr. 3.27).

Zapamätajte si!
Sklené predmety so silnou stenou nezohrievame v plameni kahana, lebo ľahko
praskajú!

Pri zohrievaní platí niekoľko všeobecných zásad. Pri zohrievaní

kvapaliny na teplotu varu je potrebné vždy používať varné telieska. Varné
telieska sú zvyčajne kúsky neglazúrovaného porcelánu, sklenej frity alebo
šamotu. V podstate je vhodný akýkoľvek inertný pórovitý materiál, na povrchu
ktorého sa ľahko uvoľňujú pary, čím sa zabráni vzniku utajeného varu (lokálne
prehriatie kvapaliny a náhle uvoľnenie pár).

Zapamätajte si!
Skúmavky sa správne zohrievajú zboku mierne naklonené a nie zospodu!

Pokiaľ zohrievame banku alebo kadičku nad plynovým kahanom,

dávame pod ne sieťku s keramickou výplňou, ktorú umiestnime buď na železný
kruh, alebo na trojnožku nad plameňom kahana. Tým predídeme príliš
veľkému tepelnému namáhaniu a zabezpečíme, aby zohrievanie bolo
rovnomernejšie.

61
Zapamätajte si!
Nikdy neotáčajte ústie skúmavky pri zohrievaní smerom ku sebe alebo ku
susedovi!

2. Zohrievanie v porcelánovom tégliku

• Porcelánový téglik naplníme za laboratórnej
teploty látkou, ktorú budeme tepelne
spracovávať najviac do polovice objemu.
• Téglik umiestnime na triangel, ktorý leží
v železnom kruhu a je pripevnený na stojan
v takej výške, aby bol pri zohrievaní umiestnený
tesne nad modrým vnútorným plameňom
kahana (obr. 6.8).
• Zapálime kahan, téglik zohrievame spočiatku
svietivým plameňom niekoľko minút, aby sa
rovnomerne zohrial.
• Postupným zvyšovaním prívodu vzduchu do
kahana dosiahneme nesvietivý plameň, ktorého
teplotu využívame pri rozklade, resp. tavení
tuhej látky. Obr. 6.8. Zohrievanie
v porcelánovom tégliku
• Po skončení zohrievania ochladíme téglik najprv
v svietivom plameni kahana niekoľko minút,
až potom kahan vypneme.

Zapamätajte si!
Pri práci s rozžeraveným téglikom v plameni kahana používame téglikové
kliešte, ktorých špičku vždy predhrejeme v plameni. Predídeme tým prasknutiu
téglika.

3. Zohrievanie na ohrevnej doske. Elektricky ohrievaná ohrevná doska ako

súčasť elektrických varičov a magnetických miešačiek je jedným
z najčastejších zdrojov tepla. Je regulovaná elektronicky alebo
transformátorom, je vhodná na dosiahnutie teplôt až 250 °C s presnosťou
až ±1 °C, pričom sa môže pri miešačkách využiť aj elektromagnetické
premiešavanie ohrievaného roztoku.

4. Zohrievanie v ohrevnom hniezde sa používa v prípade, keď nie je možné

použiť priamy plameň (kahan), napr. pri zohrievaní horľavín. Ohrevné hniezdo
vyhrieva rovnomerne po celej ploche (na rozdiel od kahana) a zvyčajne má aj
reguláciu teploty (obr. 6.9).

62
 Obr. 6.9 Ohrevné hniezdo
T1 – ohrev vrchnej časti, T2 – ohrev spodnej časti hniezda, R – regulácia ohrevu

5. Zohrievanie v rôznych typoch elektrických pecí sa používajú na žíhanie

látky v tégliku (téglikové pece) alebo pre väčšie množstvá (muflové pece).

6. Zohrievanie v ohrevných kúpeľoch zaraďujeme k nepriamym ohrevom,

ktoré sú sprostredkované prenosom tepla teplonosným médiom medzi zdrojom
tepla a ohrievanou látkou. Podľa náplne rozlišujeme:
• vodný kúpeľ – teplonosné médium je voda.
Používa sa často pri zahusťovaní vodných
roztokov na kryštalizáciu v porcelánových
miskách. Používajú sa komerčne vyrábané
vodné kúpele s elektrickým ohrevom. Často sa
v laboratóriu používa zhotovenie vodného
kúpeľa podľa obr. 6.10, t. j. umiestnenie misky
na kadičku vhodného rozmeru s vodou tak, aby
miska bola vyhrievaná parami vody zohrievanej
bežným spôsobom na sieťke s keramickou
výplňou;
• olejový kúpeľ – teplonosným médiom je
silikónový olej ohrievaný elektricky;
• vzdušný kúpeľ – realizuje sa prúdom horúceho Obr. 6.10. Zhotovenie
vzduchu buď z fénu alebo z teplovzdušnej vodného kúpeľa
pištole;
• pieskový kúpeľ – teplonosným médiom je jemný piesok ohrievaný
plynovým kahanom do teplôt asi 400 – 500 °C v železnej miske.

7. Zohrievanie v sušiarni sa najčastejšie používa, keď potrebujeme zohriať

laboratórne sklo pred kryštalizáciou alebo syntézou. Sušiareň nesmieme
používať pre prchavé alebo sublimujúce jedovaté látky!

8. Zohrievanie v mikrovlnných rúrach je rýchle zohriatie menších vzoriek do

teplôt asi 100 °C s možnosťou regulácie teploty. Mnoho chemických reakcií
prebieha pri mikrovlnnom ohreve lepšie, než pri použití iného spôsobu
zohrievania.
63
Základné pravidlá pre zohrievanie tuhých látok v skúmavkách

• Pri zohrievaní tuhých látok používajte suché skúmavky.

• Na začiatku zohrievajte pomaly a potom intenzívnejšie dovtedy, kým sa už
nepozoruje zmena.
• Vždy používajte držiak (lapák) na skúmavky a používajte ochranné okuliare
(obr. 6.11).
• Vždy si prečítajte inštrukcie ohľadne rýchlosti zohrievania.
• Pripravte si potrebné reagenty, indikátorový papierik a pod. na dôkaz
uvoľňovaných plynov.
• Skúmavku držte vždy v mierne naklonenej polohe a jej ústie držte od seba
ako aj od ostatných osôb.
• Dno skúmavky pri zohrievaní umiestnite do najhorúcejšej časti nesvietivého
plameňa (obr. 3.27).
• Počas zohrievania premiestňujte opakovane skúmavku mimo plameňa
a opatrne ju premiešavajte kvôli distribúcii tepla.

Obr. 6.11 Zohrievanie v skúmavke

K operácii zohrievania patrí aj poznámka o zaobchádzaní s horúcimi

nádobami. Pokiaľ má nádoba takú teplotu, že ju neudržíme v ruke, berieme ju
do laboratórnych klieští alebo do pinzety. Vhodnou pomôckou sú tiež dva
rozrezané ústrižky hadice nasadené na palec a ukazovák. Pri použití ústrižku
látky by mohlo ľahko dôjsť v blízkosti kahana k jej zapáleniu.

Základné pravidlá pri pozorovaní správania sa tuhých látok pri zohrievaní

1. Pred zohrievaním:
• Zistite farbu a textúru tuhej látky.
2. Počas zohrievania:
• Pozorujte zmeny fyzikálneho stavu tuhej látky.
• Pri uvoľňovaní plynu sa pokúste okrem jeho pozorovania zistiť o aký plyn ide.
• Pozorujte farebnú zmenu tuhej látky.
64
 • V prípade vzniku bezfarebných kvapalín, pozorujte prenesením kvapky
na chladnejší koniec skúmavky tvorbu kryštálikov tuhej látky.
• Uistite sa, či ste dostatočne zohrievali tuhú látku počas celej reakcie
(nepozorujú sa už žiadne zmeny).
3. Po zohrievaní:
• Pozorujte farbu a textúru zvyšku, keď je horúci a keď je ochladený.

Zmeny vyvolané účinkom tepla

1. Termická disociácia
Pri termickej disociácii dochádza v dôsledku zohrievania k rozpadu
jednej zlúčeniny a vzniku jednej alebo dvoch jednoduchších zlúčenín.
Ochladením v chladnejšej časti aparatúry dochádza k rekombinácii a opätovnej
tvorbe originálnej zlúčeniny. Termická disociácia je vratná reakcia, napr.
NH4Cl(s) ←⎯⎯⎯ → HCl(g) + NH3(g)
⎯ (6.1)
Keď zohrievame chlorid amónny, dochádza k rozkladu a tvorbe plynného
chlorovodíka a amoniaku, ktoré sa rekombinujú na chladnejšom ústi skúmavky
za tvorby prstenca bielych kryštálikov chloridu amónneho.

2. Sublimácia
Niektoré tuhé látky pri zohrievaní prechádzajú do plynného skupenstva
bez topenia na kvapalinu. Pary kondenzujú späť za tvorby tuhej látky na
chladnejšom ústi skúmavky, napr.
⎯⎯
I2(s) ←⎯→ I2(g)
⎯ (6.2)
Pri zohrievaní fialovo-čierne kryštáliky jódu sublimujú za tvorby fialových pár
jódu.

3. Uvoľňovanie kryštálovej vody

V chémii sa často stretávame s kryštalohydrátmi solí, v ktorých na
každý súbor atómov daný stechiometrickým vzorcom pripadá určitý počet
molekúl tzv. kryštálovej vody. Ak zohrievame takéto soli, uvoľňuje sa ich
kryštálová voda a tvoria sa bezvodé soli, alebo v závislosti od teploty nižšie
hydráty, napr.
Na2CO3 · 10 H2O(s) ⎯→ Na2CO3 (s) + 10 H2O(g) (6.3)
CuSO4 · 5 H2O(s) ⎯→ CuSO4 · H2O(s) + 4 H2O(g) (6.4)
CuSO4 · H2O(s) ⎯→ CuSO4(s) + H2O(g) (6.5)
Treba poznamenať, že vznikajúca vodná para kondenzuje na chladnejšom
otvorenom konci skúmavky za vzniku kvapôčok vody.

65
Zohrievanie s refluxom

Reflux je technika, ktorá sa využíva pri reakciách, ktoré vyžadujú

dlhodobé dodávanie tepelnej energie (ohrev). Zohrievanie s refluxom dovoľuje
zohrievanie zmesi obsahujúcej prchavé materiály bez straty rozpúšťadla.
Kvapalná reakčná zmes sa nachádza vo varnej banke so zábrusom, ktorá je
spojená s chladičom (najčastejšie guľôčkový spätný chladič), v dôsledku toho
sa uvoľňujúce pary rozpúšťadla ochladzujú a kondenzujú na kvapalinu, ktorá
sa vracia späť do reakčnej nádoby. Varnú banku môžeme zohrievať počas
celého priebehu reakcie.
Výhodou tejto techniky je, že počas dlhodobého zohrievania nemusíme
dopĺňať rozpúšťadlo, alebo sa obávať, že sa vyparí z reakčnej zmesi do sucha,
pretože dochádza k okamžitej kondenzácii pár v chladiči. Treba ešte dodať,
že dané rozpúšťadlo bude vrieť pri danej teplote, čo znamená, že reakcia bude
prebiehať pri tej istej teplote. Aparatúru zostavíme podľa obr. 6.12. Optimálne
je ponoriť varnú banku do kadičky s vodou, čím sa vytvorí bariéra medzi
reaktantami a dodávaným teplom. Často sa to používa ako bezpečnostné
opatrenie, keď sa zohrievajú horľavé reaktanty a na ohrev sa použije plynový
kahan, čím zabránime prípadnému kontaktu otvoreného ohňa s reaktantami.

Poznámky:
• chladiacu vodu privádzame do otvoru v spodnej časti chladiča;
• vrchnú časť chladiča necháme otvorenú – aparatúra nemusí byť
uzatvorená.

Obr. 6.12 Aparatúra na zohrievanie s refluxom

66
6.4 Destilácia
Destilácia je najpoužívanejšia metóda čistenia kvapalných látok,
delenia kvapalných zmesí s rôznou teplotou varu, alebo odstraňovania
rozpúšťadiel z menej prchavých látok. Podstatou destilácie je uvedenie
kvapaliny do varu zohrievaním a kondenzácia vzniknutých pár v oddelenej
časti prístroja. Destiláciou možno oddeliť prchavejšiu látku od menej prchavej
a zároveň zistiť teplotné rozmedzie varu zmesi, tzv. teplotu varu.
Destilácie látok možno realizovať v aparatúrach rôznej veľkosti
a konštrukcie. V zásade však destilačná aparatúra pozostáva z destilačnej
banky, chladiča a destilačnej predlohy na zachytávanie destilátu (obr. 6.13).

Obr. 6.13 Destilačná aparatúra

1 – destilačná banka s destilovanou zmesou vo vodnom kúpeli, 2 – destilačný
nadstavec, 3 – teplomer, 4 – chladič, 5 – alonž, 6 – zberná nádoba na destilát

Ako destilačná banka sa používajú banky s guľatým dnom (frakčné

a varné banky). Destilačná banka má mať vhodný objem, aby ju destilovaná
kvapalina zaplnila nanajvýš do dvoch tretín. Do banky sa k destilovanej
kvapaline pridávajú zvyčajne varné telieska. Na destilačné banky sa niekedy
ešte pred chladič pripájajú rôzne nadstavce (destilačný, Claisenov a pod.),
umožňujúce pripojenie ďalších súčastí destilačnej aparatúry (teplomer,
oddeľovací lievik a pod.). Na ochladenie a kondenzáciu pár destilovanej
kvapaliny sa používa šikmo postavený chladič. Skondenzovaná a ochladená
kvapalina sa odvádza z chladiča do zbernej nádoby cez niektorý z nadstavcov,
z ktorých najjednoduchší je alonž. Na zhromažďovanie predestilovanej
67
vytekajúcej kvapaliny z alonže sa môžu použiť rôzne zberné nádoby, ktorých
výber je závislý predovšetkým od vlastností a množstva destilovanej látky.
Celá destilačná aparatúra sa postupne pomocou svoriek a držiakov pripevňuje
na laboratórne stojany, pričom treba dbať, aby jednotlivé diely neboli
mechanicky zbytočne namáhané (napr. na ohyb alebo tlak). Celková plocha
aparatúry sa volí tak, aby bolo možné bezpečne s jednotlivými dielmi
manipulovať. Ohrev destilačnej banky sa volí podľa teploty varu destilovanej
kvapaliny a jej ďalších vlastností tak, aby sa banka zohrievala rovnomerne
(kap. 6.3).

6.5 Chladenie
Niektoré laboratórne práce vyžadujú nižšie teploty, ako je laboratórna
teplota. K takým patrí napríklad kryštalizácia pri nižších teplotách (zníženie
rozpustnosti látok), priebeh silne exotermických reakcií (odvod reakčného
tepla) alebo príprava chemických zlúčenín, ktoré sú nestále pri laboratórnej
teplote.
Základným chladiacim médiom je voda. Je potrebná takmer vždy, nie je
totiž možné dať horúcu banku alebo kadičku rovno do ľadu, mohla by
prasknúť. Pokiaľ stačí chladenie na teplotu 0 °C, používa sa drvený ľad a voda.
Drvený ľad preto, že má väčší povrch a preto samozrejme viac chladí (topí sa
na väčšom povrchu). Ak potrebujeme ešte nižšie teploty, možno k ľadu pridať
nejakú soľ, napr. chlorid sodný, chlorid vápenatý a podobne. Týmto spôsobom
možno dosiahnuť aj veľmi nízke teploty (tab. 6.1). Takýto chladiaci kúpeľ sa
pripraví tak, že sa vždy nasype vrstva jemne drveného ľadu, vrstva soli, ľadu,
soli atď. Potom sa môže táto zmes prípadne ešte mierne preliať vodou.

Tabuľka 6.1 Zloženie niektorých chladiacich zmesí (na 100 g ľadu)

Dosiahnuteľná
Látka Množstvo (g)
teplota (°C)
Na2CO3 20 –2
KCl 30 –11
NH4Cl 25 –15
NaCl 33 –21,3
NaNO3 + NH4NO3 55 + 52 –26,0
NH4Cl + NaNO3 13 + 38 –31
NaNO3 + KCNS 2 + 112 –34
NH4CNS + NaNO3 40 + 55 –37
CaCl2 · 6 H2O 164 –39
CaCl2 · 6 H2O 143 –54,9

68
6.6 Kryštalizácia
Kryštalizácia je najdôležitejšia metóda čistenia tuhých látok. Umožňuje
pripraviť jednoduchými operáciami čistú kryštalickú látku z roztokov alebo
tavenín. Kryštálom rozumieme geometrický útvar ohraničený pravidelnými
plochami, ktorý má pravidelnú (periodickú) vnútornú štruktúru. Znečistená
kryštalická látka sa rozpustí v optimálnom množstve zvoleného rozpúšťadla,
mechanické nečistoty sa odfiltrujú a rozpustená látka sa nechá kryštalizovať.
Pri kryštalizácii sa nečistoty koncentrujú v roztoku a čistá látka sa vylučuje
v tuhej fáze.
Ochladzovaním nasýteného roztoku dochádza ku kryštalizácii. Čistota
vykryštalizovanej látky je ovplyvnená aj veľkosťou kryštálov, ktorá je daná
postupom kryštalizácie.
Techniku kryštalizácie delíme podľa spôsobu získania nasýteného roztoku:
• kryštalizácia zmenou teploty;
• kryštalizácia izotermickým odparením rozpúšťadla;
• kryštalizácia zmenou zloženia rozpúšťadla.

6.6.1 Kryštalizácia zmenou teploty

Veľmi často používaná metóda, ktorá sa používa najmä pri syntézach.
Je to rýchla metóda a umožňuje získať produkt vysokej čistoty, ale na druhej
strane má o niečo menšie výťažky. Kryštalizáciu možno použiť len pri látkach,
ktoré sú termicky stále a majú výrazne vyššiu rozpustnosť v horúcom
rozpúšťadle ako v studenom. Pre tento typ kryštalizácie použijeme nasledovný
postup: nenasýtený roztok látky vo vode zahusťujeme pri zvýšenej teplote
v porcelánovej, alebo sklenej odparovacej miske na vodnom kúpeli (obr. 6.10).
Tento postup slúži k odstráneniu nadbytočného rozpúšťadla z roztoku.
Rozpúšťadlo sa pomaly odparuje a vzniká nasýtený roztok látky pri vyššej
teplote. Roztok sa obyčajne považuje za dostatočne zahustený, keď sa na
hladine roztoku alebo pri stenách nádoby začnú tvoriť malé kryštáliky. Nie je to
však pravidlo, väčšinou poslúži skôr odhad (a samozrejme tabuľky
rozpustnosti). Často je lepšie testovať vznik nasýteného roztoku
na kryštalizáciu tak, že sklenou tyčinkou prenesieme kvapku roztoku na
studené hodinové sklo. Ak sa pri laboratórnej teplote po chvíli vylúčia kryštály,
roztok je už dostatočne zahustený. Zahustený roztok prelejeme veľmi rýchlo
do kryštalizačnej misky, prikryjeme filtračným papierom, aby sme zabránili
znečisteniu a necháme chladnúť na požadovanú teplotu.

69
Priebeh kryštalizácie

Ochladzovaním nasýteného roztoku dochádza ku kryštalizácii. Najprv

sa vytvára kryštalizačné jadro a na ňom potom rastie kryštál. Rýchlosť
kryštalizácie závisí od počtu vytvorených kryštalizačných jadier a od rýchlosti
rastu kryštálov. V závislosti od spôsobu chladenia rozoznávame dva druhy
kryštalizácie:
• Rušená kryštalizácia. Pri prudkom ochladení a pri intenzívnom miešaní
vznikne veľa kryštalizačných jadier a vyrastie veľký počet relatívne
malých kryštálov.
• Nerušená (voľná) kryštalizácia. Nerušenou kryštalizáciou sa v pokoji
pri pomalom chladnutí vytvára malý počet jadier a vznikajú kryštály
relatívne väčšie.

Niektoré látky kryštalizujú veľmi zle. V takýchto prípadoch k iniciácii

kryštalizácie je potrebné najprv zmes viac ochladiť a dôkladne miešať, trieť
sklenou tyčinkou steny kryštalizačnej misky alebo kadičky s roztokom
(pri hladine kvapaliny). Pokiaľ tento postup nevedie k vylúčeniu kryštálov,
roztok znovu zahustíme odparením rozpúšťadla a následne ochladíme, alebo
naočkujeme malým kryštálikom produktu.

Rušená kryštalizácia

Postup pri rušenej kryštalizácii je nasledovný: za horúca nasýtený

roztok zahustíme, ak je potrebné prefiltrujeme (pokiaľ možno čo najrýchlejšie,
inak sa začnú vylučovať kryštály už pri filtrácii), ochladíme vodou (opatrne,
ak máme sklenú nádobu môže pri prudkom ochladení prasknúť) a potom
vodou a ľadom (prípadne chladiacou zmesou, tab. 6.1). Počas chladenia je
potrebné roztok miešať – pomáha to vylučovaniu kryštálov a zabráni to
stuhnutiu kryštálov v celom objeme. Počas chladenia sa vylúčia drobné
kryštáliky. Tie odfiltrujeme a ak je to potrebné, premyjeme od zvyškov
rozpúšťadla a od nečistôt. Pri premývaní kryštálov po kryštalizácii je potrebné
nechať riadne odkvapkať kryštalizačný roztok a jeho zvyšky odstrániť
premytím. Je potrebné zvážiť, akú kvapalinu a aké množstvo môžeme na
premývanie použiť. Väčšinou sa premytie robí s malým množstvom
rozpúšťadla použitým na kryštalizáciu. Pri premývaní musíme byť opatrní,
zvlášť vtedy, ak je produkt dobre rozpustný v rozpúšťadle. S filtrátom možno
opakovať celý postup (zahustiť, ochladiť a odfiltrovať produkt), alebo ďalej
použiť voľnú kryštalizáciu.

Nerušená (voľná) kryštalizácia

Táto metóda sa používa, pokiaľ je potrebné z nejakého dôvodu získať

väčšie kryštály, alebo nie je možné použiť rušenú kryštalizáciu. Je pomerne
zdĺhavá (niekedy aj mesiace), ale umožňuje získať aj značne veľké kryštály.

70
 Používa sa aj v prípade, že látka je dobre rozpustná, ale má malý
rozdiel rozpustností za horúca a za normálnej teploty. Obyčajne sa
uskutočňuje tak, že sa nasýtený roztok nechá v pokoji stáť niekoľko hodín až
niekoľko týždňov. Rozpúšťadlo sa veľmi pomaly odparuje a látka sa vylučuje
z roztoku zvyčajne vo väčších kryštáloch. Pokiaľ bol roztok nasýtený za
horúca, väčšinou sa objavia kryštály veľmi skoro (už po niekoľkých hodinách),
inak zvyčajne až za niekoľko dní, až týždňov. Počas kryštalizácie je potrebné
nechať kryštalizačnú misku na pokojnom mieste, pokiaľ možno pri stálej
teplote a prikryť roztok filtračným papierom, aby sa do neho neprášilo.

Zapamätajte si!
Roztok nie je vhodné odpariť až do sucha, môže dôjsť k znečisteniu produktu.

6.6.2 Kryštalizácia izotermickým odparením rozpúšťadla

Táto metóda je zdĺhavejšia ako predchádzajúca. Volí sa vtedy, ak sa
nepodarí nájsť pre kryštalizáciu rozpúšťadlo, v ktorom je rozpustnosť látky pri
vyššej a pri nižšej teplote dostatočne rozdielna. Roztok sa privedie ku
kryštalizácii odparením časti rozpúšťadla. Rozpúšťadlo sa odparuje voľne na
vzduchu v digestóriu alebo v exsikátore s náplňou absorbujúcou použité
rozpúšťadlo. Ak pracujeme s vodnými roztokmi, vhodnou náplňou je oxid
fosforečný alebo hydroxid draselný.

6.6.3 Kryštalizácia zmenou zloženia rozpúšťadla

Vylúčenie kryštálov sa dosiahne zmenšením rozpustnosti prídavkom
tretej látky. Používa sa kvapalina dokonale miešateľná s rozpúšťadlom, v ktorej
sa však kryštalizujúca látka nerozpúšťa a vylučuje sa z roztoku. V prípade
mnohých anorganických látok je dobrým rozpúšťadlom voda, naopak zlým
rozpúšťadlom je metanol a etanol. Kryštalizáciu látky potom iniciujeme
prídavkom zlého rozpúšťadla do roztoku látky v dobrom rozpúšťadle.
Ak pridáme zlé rozpúšťadlo naraz, vylúči sa produkt ako zle vyvinuté kryštáliky
alebo prášok, ktoré často zachycujú veľké množstvo nečistôt. Vyvarujme sa
prídavku príliš veľkého nadbytku tohto rozpúšťadla do príliš zriedeného roztoku
látky, čo vedie k vyzrážaniu látky v podobe olejov a vyzrážaniu nečistôt
z roztoku.
Vhodný postup pre kryštalizáciu zmenou rozpúšťadla je nasledujúci:
v banke pripravíme roztok látky, napr. vo vode, pri mierne zvýšenej teplote
(asi 30 – 40 °C). Zloženie roztoku volíme tak, aby sme získali zloženie blízke
nasýtenému roztoku pri danej teplote. Do tohto roztoku pridávame po častiach
a za miešania vhodné rozpúšťadlo, až sa vytvorí jemne kryštalický produkt,
ktorý odfiltrujeme, premyjeme daným rozpúšťadlom a nakoniec vysušíme na
filtračnom papieri pri laboratórnej teplote.
71
6.6.4 Rekryštalizácia
Táto metóda sa používa na čistenie tuhých látok a pri správnom použití
môže byť veľmi účinná. Vo všeobecnosti sa rekryštalizácia robí nasledujúcim
postupom:
Do banky alebo kadičky primeranej veľkosti nasypeme látku
a prevrstvíme ju malým množstvom rozpúšťadla. Látka sa nesmie úplne
rozpustiť. Pri rekryštalizácii z vody môžeme použiť kadičku, v prípade
rekryštalizácie z väčšiny iných rozpúšťadiel sa používa banka so spätným
chladičom. Pri rekryštalizácii postupujeme tak, že látku, ktorú treba
rekryštalizovať rozpustíme za horúca vo vhodnom rozpúšťadle a roztok
prefiltrujeme, čím ho zbavíme tuhých nerozpustených nečistôt. Rozpustené
nečistoty odstránime podľa možnosti chemicky, napr. vyzrážaním. Farebné
prímesi (napr. organické farbivá) sa odstránia z roztoku pridaním povrchovo
aktívnych látok, na ktoré sa farbivá adsorbujú. Najčastejšie sa používa aktívne
uhlie, ktoré sa pridáva do horúceho roztoku, roztok sa pomieša alebo krátko
povarí a uhlie sa odfiltruje. Filtrát zbavený nečistôt sa zahustí na vodnom
kúpeli, potom sa preleje do kryštalizačnej misky a nechá sa vychladnúť.
Po odfiltrovaní vzniknutých kryštálov a ich vysušení sa tak získa
rekryštalizovaná látka.

6.6.4.1 Čistenie látok rekryštalizáciou

Úloha 1
Rekryštalizujte 5 g znečisteného pentahydrátu síranu meďnatého.

Postup 1
1. Zostavíme aparatúru na filtráciu pri normálnom tlaku (obr. 6.2) a pripravíme
skladaný papierový filter (obr. 6.3).
2. Filtračný lievik dáme zohriať do sušiarne vyhriatej na teplotu 105 °C.
3. V rozotieracej miske dobre rozotrieme znečistený CuSO4 · 5 H2O a na
predvažovacích váhach z neho odvážime potrebné množstvo.
4. Do kadičky odmerným valcom odmeriame potrebný objem destilovanej vody
(a pridáme mierny nadbytok).
5. Vodu zohrejeme na teplotu vyššiu asi o 10 °C ako je teplota nasýteného
roztoku, ktorý chceme pripraviť a za ustavičného miešania v nej rozpustíme
znečistenú kryštalickú látku. Ešte horúci roztok prefiltrujeme cez skladaný
filter vo vopred zohriatom lieviku do kryštalizačnej misky (obr. 6.5).
6. Počas chladnutia filtrátu (teplotu kontrolujeme teplomerom) zostavíme
aparatúru na filtráciu pri zníženom tlaku (obr. 6.6 a 6.7).
7. Vylúčené kryštály odsajeme, v prípade potreby kryštalizačný roztok
odstránime vysušením medzi filtračnými papiermi a rekryštalizovaný produkt
vysušíme voľne na vzduchu.
8. Suchý rekryštalizovaný produkt odvážime.
72
Postup 2
1. Odvážime 5 g pentahydrátu síranu meďnatého.
2. Dané množstvo rozpustíme v 20 cm3 vody.
3. Roztok prefiltrujeme cez skladaný filter.
4. K filtrátu pridáme za stáleho miešania 20 cm3 liehu.
5. Vylúčené kryštáliky prefiltrujeme na Büchnerovom lieviku za zníženého
tlaku.
6. Vylúčené drobné kryštáliky vysušíme pomocou filtračného papiera.

Postup 3
Filtrát, ktorý získame po odfiltrovaní kryštálov, nalejeme do kryštalizačnej
misky, prikryjeme filtračným papierom s malými otvormi, necháme voľne
kryštalizovať pri laboratórnej teplote do nasledujúceho laboratórneho cvičenia.
Porovnáme veľkosť získaných kryštálov.

Úlohy a otázky

1. Oboznámte sa a prakticky si precvičte základné operácie v chemickom

laboratóriu.
2. Vypočítajte potrebné množstvo vody na prípravu nasýteného roztoku síranu
meďnatého pri zadanej teplote.
3. Modrá skalica (CuSO4 · 5 H2O) obsahuje 6,5 % vlhkosti. Aká hmotnosť
vody v gramoch je potrebná na rozpustenie 20 g modrej skalice, ak chceme
pripraviť jej nasýtený roztok pri teplote 20 °C? Vypočítajte hmotnosť
pripraveného roztoku. Rozpustnosť CuSO4 · 5 H2O pri teplote 20 °C je
36,6 g na 100 g H2O.
4. Prečo nemôžeme sušiť CuSO4 · 5 H2O v sušiarni?

Úloha 2
Prečistite zmes chloridu sodného a dusičnanu sodného.

Postup
Rozpustíme chlorid sodný v 20 cm3 vody pri teplote 70 °C na nasýtený roztok.
Pridávame dusičnan sodný dovtedy, kým sa prestane rozpúšťať. Pripravený
roztok zohrejme do varu, prefiltrujeme a ochladíme. Závislosť rozpustnosti
dusičnanu sodného od teploty je oveľa väčšia ako chloridu sodného, takže
ochladením roztoku bude prednostne kryštalizovať dusičnan sodný. Získané
kryštály môžeme znova rozpustiť a roztok ochladiť. Po každom takomto kroku
bude dusičnan sodný čistejší.

73
Úlohy a otázky

1. Porovnajte krivku rozpustnosti dusičnanu sodného a chloridu sodného

vo vode.
2. Vypočítajte hmotnosť dusičnanu sodného potrebného na prípravu 20 g
nasýteného roztoku pri teplote 70 °C.
3. 30 g NaNO3 sa získalo izotermickou kryštalizáciou nasýteného roztoku pri
teplote 20 °C. Nasýtený roztok bol pripravený rozpustením 52 g NaNO3.
Vypočítajte množstvo vody, ktoré sa muselo odpariť. Rozpustnosť NaNO3
pri teplote 20 °C je 88 g na 100 g H2O.

6.6.4.2 Využitie kryštalizácie pri syntézach

Úloha
Pripravte jodid olovnatý rušenou kryštalizáciou.

Jodid olovnatý PbI2 tvorí oranžovožlté kryštály. Kryštálom PbI2, ktoré sa

vylučujú z roztoku PbI2 nasýteného pri vyššej teplote po jeho ochladení, sa
hovorí zlatý dážď. Z halogenidov olovnatých je najmenej rozpustný. V 100 g
vody sa pri teplote 100 °C rozpustí 0,44 g PbI2 a pri teplote 0 °C len 0,04 g
PbI2.

Chemikálie
– dusičnan olovnatý, Pb(NO3)2, kryštalická látka;
– kyselina dusičná, HNO3, koncentrovaná, w = 0,65;
– jodid draselný, KI, kryštalická látka.

Postup
1. V kadičke rozpustíme v 100 cm3 vody 0,33 g dusičnanu olovnatého.
2. Ak sa vytvorí biely zákal, pridáme niekoľko kvapiek kyseliny dusičnej, až sa
zákal rozpustí.
3. V druhej kadičke rozpustíme v 100 cm3 vody 0,33 g jodidu draselného.
4. Roztoky prefiltrujeme.
5. Roztoky zohrejeme do varu a prelejeme do Erlenmayerovej banky.
6. Banku ochladíme pod prúdom tečúcej vody a po niekoľkých minútach sa
začnú vylučovať zlatisté kryštáliky jodidu olovnatého.
7. Kryštály oddelíme filtráciou za zníženého tlaku.

74
6.6.4.3 Rozpustnosť tuhých anorganických látok

Jednou z dôležitých vlastností látok, ktorá ich charakterizuje, je ich

rozpustnosť. Látky sa v danom rozpúšťadle rozpúšťajú dovtedy, kým
nevznikne nasýtený roztok pri danej teplote, v ktorom je v rovnováhe
rozpúšťaná látka s roztokom.

Nasýtený roztok je sústava, v ktorej je v danom rozpúšťadle pri danej

teplote a tlaku rozpustené maximálne možné množstvo rozpustenej látky.

Množstvo látky, vyjadrené jej hmotnosťou, ktoré sa pri danej teplote rozpustí
v určitom množstve rozpúšťadla, je konštantné a možno ho vyjadriť napríklad
hmotnostným zlomkom. Zloženie nasýteného roztoku pri danej teplote sa
nazýva rozpustnosť a udáva sa najčastejšie pre vodné roztoky, a to
tabuľkovým alebo grafickým spôsobom. Graf závislosti rozpustnosti látky od
teploty sa nazýva krivka rozpustnosti látky.

Vplyv teploty na rozpustnosť anorganických látok vo vode

Pri sledovaní rozpustnosti anorganických látok vo vode vychádzame

z definičného vzťahu pre rozpustnosť podľa toho, akým spôsobom ju chceme
vyjadriť. Ak máme napr. určiť rozpustnosť vyjadrenú hmotnosťou bezvodej
látky B rozpustenej v 100 g nasýteného roztoku pri určitej teplote, t. j. určiť
hmotnostný zlomok látky B v nasýtenom roztoku
m(B)
w (B) =
m(nasýtený roztok B)
musíme pripraviť nasýtený roztok pri určitej teplote, z roztoku odobrať určitú
časť a vážením zistiť jej hmotnosť a po odparení vody zistiť hmotnosť odparku.

Určenie vplyvu teploty na rozpustnosť neznámej látky

Úloha
Zistite vplyv teploty na rozpustnosť neznámej látky vo vode pri dvoch rôznych
teplotách.

Postup
1. Zostavíme aparatúru podľa obr. 6.14.
2. Do širokej skúmavky nalejeme nasýtený roztok, ktorý sme pripravili
rozpustením potrebného množstva jemne rozotretej vzorky neznámej látky v
50 cm3 destilovanej vody.
3. Do skúmavky nasypeme ešte malý prebytok neznámej látky, tak aby na dne
skúmavky bolo vidno nerozpustenú látku.

75
 4. Skúmavku vložíme do vodného kúpeľa
a začneme zohrievať, kým teplota roztoku
v skúmavke nedosiahne 80 °C (teplotu meriame
ortuťovým teplomerom).
5. Ak sa počas zohrievania skúmaná látka
rozpustila, treba pridať také množstvo, aby bolo
vidno nerozpustenú látku.
6. Pri tejto teplote odoberieme jednu lyžičku
roztoku do vopred odváženej porcelánovej misky
m1 a zistíme hmotnosť misky s roztokom m2 (na
predvažovacích váhach).
7. Roztok v miske odparíme na vodnom kúpeli
do sucha a po vychladnutí zistíme hmotnosť
misky s odparkom m3.
8. Roztok v širokej skúmavke necháme vychladnúť
Obr. 6.14. Aparatúra na
na teplotu 40 °C a celý postup zopakujeme.
zisťovanie rozpustnosti
9. Hodnoty hmotností m1, m2, m3 zapisujeme tuhých látok
do tabuľky.
10. Zo zistených hodnôt vypočítame rozpustnosť
neznámej látky v gramoch na 100 g vody.

Rozpustnosť
t / °C m1 / g m2 / g m3 / g
g látky / 100 g vody

Na základe zistenej rozpustnosti pri teplotách 40 °C a 80 °C

vyhodnotíme vplyv teploty na rozpustnosť neznámej látky.

6.7 Sušenie
Sušením rozumieme odstraňovanie malého množstva vody alebo iného
rozpúšťadla z tuhých látok, alebo odstraňovanie stôp vody z nevodných
rozpúšťadiel a plynov.
Sušenie tuhých produktov je veľmi často poslednou činnosťou pri
syntéze anorganických látok. Vlhký tuhý produkt sa najprv predsuší prúdom
vzduchu na Büchnerovom alebo na fritovom lieviku a potom sa vysuší vhodnou
metódou.
Vo väčšine prípadov je sušenie tuhých látok založené na voľnom
odparovaní vlhkosti. To môže prebiehať pri normálnej alebo zvýšenej teplote,
vo vákuu alebo pri normálnom tlaku. Vlhkosť a vodu možno odstraňovať buď
fyzikálne – sušením v prúde horúceho vzduchu, zohrievaním alebo chemicky
vhodným dehydratačným činidlom.
76
 K úniku adsorbovaných zvyškov vody z povrchu tuhých látok dochádza,
keď tlak vodnej pary nad tuhou látkou je vyšší ako parciálny tlak vodnej pary
v okolitej atmosfére. Spôsob sušenia tuhých látok závisí od povahy a tepelnej
stability sušenej látky.

1. Termicky stále tuhé látky ohrejeme v sušiarni na teplotu blízku teplote varu
odstraňovaného rozpúšťadla. Pritom dochádza k vyparovaniu rozpúšťadla
z pripravenej zlúčeniny. Do elektricky vyhrievanej sušiarne s možnosťou
regulácie teploty dávame tuhú látku na miske, hodinovom skle alebo
v kadičke. Filtračný papier znáša teploty len do 100 °C, pri vyšších teplotách
treba použiť vhodnejšiu podložku. Účinnosť sušenia možno zvýšiť pomocou
vákua. Látky sušené pri zvýšených teplotách sa nechajú vychladnúť
v exsikátoroch. Bezvodé kryštalické látky sušíme najčastejšie v sušiarni pri
teplote 105 °C alebo infračervenou lampou na pracovnom stole.
2. Menej stále tuhé látky sušíme šetrnejšie pri nie príliš zvýšených teplotách vo
vákuových sušiarňach. Aplikáciou vákua dochádza k zníženiu teploty varu
rozpúšťadla. Zdrojom vákua môže byť vodná výveva alebo elektrická
rotačná výveva. Po skončení sušenia vyrovnáme tlak v sušiarni
s atmosférickým pomaly, aby sa preparát nerozfúkal.
3. Termicky labilné tuhé látky sušíme pri laboratórnej teplote alebo nižšej
teplote v exsikátoroch s náplňami, prípadne vo vákuových exsikátoroch.
Náplň exsikátora slúži k pohlcovaniu pár rozpúšťadla.

Podľa spôsobu, ako viažu vodu dehydratačné činidlá, môžeme ich

rozdeliť do nasledujúcich skupín:
• látky hygroskopické, ktoré ľahko vytvárajú hydráty; patria sem bezvodé
soli a ich nižšie hydráty (napr. K2CO3, Na2SO4, KOH);
• látky odstraňujúce vodu zo zmesí tým, že s ňou chemicky reagujú (P4O10,
BaO, CaO, Na, B2O3);
• látky pútajúce vodu fyzikálnou adsorpciou (silikagél, Al2O3, niektoré
polyméry).

Exsikátory (obr. 6.15) sú hrubostenné dvojdielne nádoby so

zabrúseným vrchnákom, ktoré sa používajú na sušenie preparátov alebo na
uchovávanie hygroskopických látok. Zvýšenie účinku sušenia možno
dosiahnuť znížením tlaku v exsikátore. Exsikátor upravený na tento účel
označujeme ako exsikátor vákuový (obr. 6.16). Spodný priestor exsikátora
obsahuje náplň a býva oddelený od hornej časti, kde vkladáme vzorku,
perforovanou porcelánovou vložkou. Ako náplne do exsikátora sa používajú
látky, ktoré udržujú v prostredí nízky tlak vodnej pary.
Bežne používanými náplňami do exsikátora pre pohlcovanie vodných
pár sú napríklad: oxid fosforečný, chloristan horečnatý, granule hydroxidu
draselného, koncentrovaná kyselina sírová a chlorid vápenatý.

77
 Obr. 6.15 Exsikátor Obr. 6.16 Vákuový exsikátor

Pri manipulácii vrchnák exsikátora odsúvame najprv vodorovne na

stranu a až potom ho nadvihneme. Po vložení napr. horúceho téglika na
dierovanú porcelánovú dosku je potrebné vrchnák pridržať až niekoľko minút,
aby ho rozpínajúci sa vzduch ohrievaný téglikom nezhodil. Po vychladnutí
téglika, kedy je v exsikátore znížený tlak vzduchu je potrebné vyvinúť väčšiu
silu na posunutie vrchnáka. Vrchnák exsikátora nikdy nesmieme dávať
zábrusovou stranou na stôl. Táto plocha, ktorá je namazaná tukom, by sa
znečistila a exsikátor by už nebolo možné hermeticky uzavrieť.
Látky, ktoré sa pri zvýšenej teplote rozkladajú (napr. kryštalohydráty,
z ktorých uniká voda) sa sušia voľne na vzduchu pri laboratórnej teplote.
Sušenie možno urýchliť tak, že na kryštalický produkt pritláčame kúsky
filtračného papiera a voda sa z neho takto vysáva.

Postup používaný pri účinnom a rýchlom sušení tuhých produktov od vody

a kryštalizačných roztokov:
• Odfiltrovaný produkt ešte na filtri premyjeme prchavou organickou látkou,
ktorá ho nerozpúšťa. Vhodný je napríklad etanol alebo kombinácia
etanol–dietyléter.
• Tuhú látku rozprestrieme na veľkú plochu. Sypké látky prenesieme na
Petriho misku z filtra poklepávaním, zvyšky filtra šetrne vytrieme sklenou
tyčinkou. Filtračný koláč z jemnej zrazeniny odfiltrovanej na filtračnom
papieri vyklopíme z filtračného lievika aj s filtračným papierom na Petriho
misku alebo hodinové sklo papierom nahor. Nastrihanými kúskami
filtračného papiera šetrne stláčame filtračný papier na povrchu preparátu.
Potom opatrne odlúpneme filtračný papier z produktu. Zoškrabovanie
produktu z filtračného papiera alebo sušenie spolu s filtračným papierom
vedie k značnému znečisteniu produktu vláknami z papiera.
• Tuhú látku počas sušenia viackrát premiešame a rozotrieme väčšie kúsky.
• Zvyšky kryštalizačného roztoku z kryštálov odstránime vysušením medzi
filtračnými papiermi alebo pórovitými keramickými platničkami.

78
 V laboratórnej praxi sa stretávame aj so syntézami, pri ktorých sú
reaktantami plyny, ktoré je potrebné vysušiť. Technika sušenia plynov tuhou
látkou je založená na presávaní plynu cez vrstvu granulovanej tuhej sušiacej
látky, ktorá je najčastejšie nasypaná v rúrkach tvaru U (obr. 6.17), alebo sa
nechávajú prebublávať cez vrstvu sušiacej kvapaliny (napr. konc. H2SO4)
v premývačkach (obr. 6.18). U-trubice plníme tak, aby hmota kládla plynu
všade rovnaký odpor, a aby plyn prípadne neprechádzal kanálikmi v nej.
Premývačky plníme do tretiny ich objemu.

Obr. 6.17 U-trubice Obr. 6.18 Premývačky

Úloha
Príprava bezvodého silikagélu

Silikagél je amorfná forma oxidu kremičitého. Je netoxický a chemicky

odolný proti väčšine kyselín, je však citlivý na zásadité látky. Silikagél sa používa
predovšetkým vo forme granulátu a guľôčok, čo značne zväčšuje jeho povrch
a umožňuje tak lepšie viazanie vzdušnej vlhkosti. Správne pripravený silikagél
môže viazať vlhkosť až do 40 % vlastnej hmotnosti. Na indikáciu nasýtenosti
silikagélu sa používa chlorid kobaltnatý, do jeho roztoku sa vmieša silikagél,
a tým získava typické jemne ružové sfarbenie. Po vysušení chlorid kobaltnatý
stráca kryštálovú vodu a sfarbenie sa zmení na intenzívne modré. Modrý silikagél
je vtedy pripravený k použitiu. Adsorpciou vody potom postupne znova
prechádza na ružové zafarbenie a je potrebné ho znovu regenerovať vysušením.

Chemikálie
– technický silikagél;
– hexahydrát chloridu kobaltnatého, CoCl2 · 6 H2O, kryštalická látka.

Postup
Do kadičky s objemom 100 cm3 odvážime 20 g technického silikagélu. Do ďalšej
kadičky pripravíme približne 10 cm3 4 % roztoku CoCl2. Tento roztok vlejeme do
silikagélu a dobre premiešame. Jemne ružový preparát vysušíme medzi
filtračnými papiermi a rozprestrieme na porcelánovú misku v čo najtenšej vrstve.
Misku vložíme do sušiarne a nastavíme teplotu na 150 °C. Približne každých
15 minút silikagél v miske premiešame sklenou tyčinkou a sušíme dovtedy,
kým nemá intenzívne modrú farbu (asi 1 hod.). Modrým silikagélom naplníme
dno exsikátora, alebo ho uložíme do suchej zábrusovej fľaše.

79
SYNTÉZY ANORGANICKÝCH LÁTOK

7 Acidobázické reakcie

Acidobázické reakcie sú reakcie, v ktorých navzájom reagujú kyseliny

a zásady. Tieto reakcie tvoria najrozšírenejšiu skupinu chemických reakcií.
Prebiehajú pri autoprotolýze protických (obsahujúcich kyslý vodík)
rozpúšťadiel, ionizácii kyselín a zásad, hydrolýze a solvolýze solí v protických
rozpúšťadlách, neutralizácii, acidobázickej katalýze a pod. Ich teoretický
a praktický význam viedol k vzniku niekoľkých teórií kyselín a zásad, z ktorých
sa v chémii uplatnili najmä Arrheniova, Brønstedova-Lowryho a Lewisova
teória. V tejto kapitole sa obmedzíme na Brønstedovu-Lowryho teóriu kyselín
a zásad. Reakcie Brønstedovej kyseliny s Brønstedovou zásadou, ktoré si
navzájom vymieňajú protón, sa označujú ako protolytické reakcie.

Podľa Brønstedovej-Lowryho teórie:

• kyselina (K) je molekula alebo ión, ktorý je schopný odovzdávať protón
H+ (donor H+);
• zásada (Z) je molekula alebo ión, ktorý je schopný prijímať protón H+
(akceptor H+);
• kyselina a zásada, ktoré sa líšia len vlastníctvom protónu, sa nazývajú
konjugovaná dvojica (konjugovaný pár):
⎯⎯
K ←⎯ → Z + H+
⎯ (7.1)
Kyslé vlastnosti molekuly alebo iónu K1 (schopnosť odovzdať protón) sa môžu
prejaviť až v kontakte s druhou molekulou alebo iónom Z2, ktorý má zásadité
vlastnosti (schopnosť prijať protón). Spojením dvoch konjugovaných dvojíc
(K1, Z1 a K2, Z2) dostaneme reakciu výmeny protónu – protolytickú reakciu.
⎯⎯
K1 + Z2 ←⎯ → Z1 + K2
⎯ (7.2)
Neutralizácia je protolytická reakcia oxóniových katiónov a hydroxidových
aniónov za vzniku málo ionizovaných molekúl vody. Podľa Brønstedovej teórie
sa za neutralizáciu vo vodnom roztoku považuje aj protolytická reakcia iónov,
z ktorých aspoň jeden je H3O+ alebo OH−.
Osobitným prípadom donorovo-akceptorovej rovnováhy je
autoprotolýza rozpúšťadla, pričom jedna molekula je donor a druhá je
akceptor. V čistej vode, ako slabom elektrolyte, sa ustaľuje rovnováha:
⎯⎯
H2O(l) + H2O(l) ←⎯ ⎯→ H3O+(aq) + OH–(aq) (7.3)
Rovnovážna konštanta pre rovnováhu 7.3 – autoprotolytická konštanta vody
(tiež iónový súčin vody) – má tvar
Kw = [H3O+] [OH–] (7.4)
80
V čistej vode pri teplote 25 °C má autoprotolytická konštanta vody Kw hodnotu
1,0 · 10–14. Reakcia je endotermická, preto sa zvyšovaním teploty bude Kw
zvyšovať. Napriek extrémne malej koncentrácii H3O+ a OH– iónov v čistej vode,
majú tieto ióny veľmi významnú úlohu v mnohých reakciách prebiehajúcich vo
vodnom roztoku. Malé koncentrácie H3O+ v oblasti 10–5 – 10–8 mol dm–3 majú
veľký vplyv na mnohé fyziologicky dôležité reakcie v živých organizmoch.
Ak rovnicu pre iónový súčin vody Kw = [H3O+] [OH–] = 1,00 · 10–14
zlogaritmujeme a vynásobíme (–1), získame vzťah
pKw = pH + pOH = 14 (t = 25 °C) (7.5)
z ktorého vyplýva definícia stupnice pH (stupnica kyslosti a zásaditosti)
vo vodných roztokoch pri teplote 25 °C. Pre čistú vodu pri teplote 25 °C je teda
[H3O+] = [OH–] = 1,00 · 10–7 a vtedy je pH = 7,00. Roztoky, ktoré majú
pH = 7,00 označujeme ako neutrálne, roztoky, ktoré majú pH < 7,00
([H3O+] > 1,00 · 10–7) označujeme ako kyslé a naopak roztoky, ktoré majú
pH > 7,00 ([H3O+] < 1,00 · 10–7) označujeme ako zásadité.
Hydrolýza je protolytická reakcia iónov s molekulami vody za vzniku
katiónov H3O+ a príslušnej konjugovanej slabej zásady alebo za vzniku
aniónov OH– a príslušnej konjugovanej slabej kyseliny.
Produktom hydrolýzy katiónov sú oxóniové katióny H3O+, napr.
NH4+(aq) + H2O(l) ←⎯⎯⎯ → NH3(aq) + H3O+(aq)
⎯ (7.6)
⎯⎯
[Fe(H2O)6]3+(aq) + H2O(l) ←⎯→ [Fe(H2O)5(OH)]2+(aq) + H3O+(aq) (7.7)
⎯
Hydrolýzou vznikajúce oxóniové katióny H3O+ reagujú v roztoku
s hydroxidovými aniónmi OH–, a to do takej miery, aby iónový súčin vody Kw
mal vždy konštantnú hodnotu. V dôsledku hydrolýzy katiónov (ak v roztoku
neprebiehali iné reakcie hydrolýzy) bude teda [H3O+] > [OH–] a pH < 7,00.
Produktom hydrolýzy aniónov sú zvyčajne anióny OH–, napr.
⎯⎯
CN−(aq) + H2O(l) ←⎯ → HCN(aq) + OH−(aq)
⎯ (7.8)
⎯⎯
NH2–(aq) + H2O(l) ←⎯→ NH3(aq) + OH−(aq)
⎯ (7.9)
–
Hydrolýzou vznikajúce hydroxidové anióny OH reagujú v roztoku s oxóniovými
katiónmi H3O+ a to do takej miery, aby iónový súčin vody Kw mal vždy
konštantnú hodnotu. V dôsledku hydrolýzy aniónov (ak v roztoku neprebiehali
iné reakcie hydrolýzy) bude teda [OH–] > [H3O+] a pH > 7,00.
Niektoré ióny sa správajú voči vode aj ako Brønstedove kyseliny
(konštanta hydrolýzy Ka), aj ako Brønstedove zásady (konštanta hydrolýzy Kb).
Ak v roztoku zlúčeniny hydrolyzuje aj katión aj anión (napr. NH4(CH3COO),
NH4F), roztok bude:
• kyslý (pH < 7,00), ak Ka > Kb;
• zásaditý (pH > 7,00), ak Ka < Kb;
• neutrálny (pH = 7,00) ak Ka = Kb.

81
 Acidobázické indikátory sú látky, ktoré menia farbu v závislosti od pH
roztoku. Sú to najčastejšie slabé organické kyseliny alebo zásady, ktorých
neionizovaná forma HInd sa vyznačuje iným sfarbením než ionizovaná forma
Ind–. Ak indikátorom je slabá Brønstedova kyselina, jeho ionizáciu vo vodnom
roztoku možno zapísať v tvare
⎯⎯
HInd(aq) + H2O(l) ←⎯ → Ind–(aq) + H3O+(aq)
⎯ (7.10)
Zodpovedajúca ionizačná konštanta sa nazýva indikátorová konštanta.
[Ind – ] [H3O + ]
KInd = (7.11)
[HInd]
Keď rovnicu 7.11 zlogaritmujeme a vynásobíme (–1), tak po úprave dostaneme
rovnicu
[Ind – ]
pH = pKInd + log (7.12)
[HInd]
Zmenou pH roztoku sa mení koncentračný pomer [Ind–] / [HInd], a tým
i sfarbenie roztoku. Keďže najvýraznejšia zmena farby (stred farebného
prechodu) indikátora je práve v oblasti, kedy koncentrácie oboch farebných
foriem sú rovnaké ([Ind–] = [HInd] a podľa rovnice 7.12 potom pH = pKInd),
konštanta ionizácie indikátora pKInd vyjadruje pH roztoku, pri ktorom nastáva
farebná zmena indikátora a opačne, zmena farby indikátora vyjadruje zmenu
pH roztoku. Charakteristické údaje niektorých acidobázických indikátorov sú
uvedené v tab. 7.1.

Tabuľka 7.1 Niektoré acidobázické indikátory

Rozsah pH
Indikátor pre farebný pKInd Farebná zmena
prechod
Tymolová modrá (1. prechod) 1,2 – 2,8 1,51 červená – žltá
Metyloranž 3,1 – 4,4 3,7 červená – žltá
Metylčerveň 4,2 – 6,3 5,1 červená – žltá
Brómfenolová červeň 5,2 – 6,8 6,16 žltá – červená
Lakmus 4,4 – 6,2 5,0 červená – modrá
Brómtymolová modrá 6,0 – 7,6 7,0 žltá – modrá
Fenolová červeň 6,8 – 8,4 7,9 žltá – červená
Tymolová modrá (2. prechod) 8,0 – 9,6 8,9 žltá – modrá
Fenolftaleín 8,3 – 10,0 9,4 bezfarebná – červená

Vnímanie farieb ľudským okom má významný vplyv na použitie indikátorov.

Experimentátor bude vidieť farbu neionizovanej formy indikátora HInd,
ak [HInd] / [Ind–] ≥ 10 a farbu ionizovanej formy indikátora Ind– bude vidieť,
ak [HInd] / [Ind–] ≤10. Ak [HInd] ≈ [Ind–], farby oboch foriem sa spoja do farby,
82
ktorá je kombináciou oboch farieb. Napr. indikátor brómtymolová modrá
(tab. 7.1) je žltý pre pH < 6,0, modrý pre pH > 7,6 a zelenkastý medzi týmito
hodnotami pH.

7.1 Neutralizácia
Podľa Brønstedovej-Lowryho teórie kyselín a zásad, neutralizácia je
protolytická reakcia oxóniových katiónov a hydroxidových aniónov za vzniku
málo ionizovaných molekúl vody
H3O+(aq) + OH–(aq) ⎯→ H2O(l) + H2O(l) (7.13)
Z formálneho hľadiska je neutralizácia opačný dej vzhľadom na autoprotolýzu.
Neutralizácia prebieha z toho dôvodu, že na začiatku reakcie pri zmiešaní
kyseliny a zásady koncentrácie iónov H3O+ a OH– nespĺňajú podmienku
konštantnej hodnoty iónového súčinu vody. Preto prebieha chemická reakcia
znižovania koncentrácie iónov H3O+ a OH– v smere tvorby molekúl H2O až do
ustálenia rovnováhy, v ktorej [H3O+] = [OH–] = Kw. Neutralizáciou sa okrem
molekúl vody tvorí soľ, ktorá sa skladá zo zvyšku kyseliny a zvyšku zásady.
Táto soľ je vo vodnom roztoku prítomná v podobe hydratovaných iónov a do
tuhej fázy sa vylučuje odparením rozpúšťadla alebo zmenou rozpustnosti
vplyvom teploty, prípadne prídavkom iného rozpúšťadla. V širšom ponímaní za
neutralizáciu vo vodnom roztoku považujeme protolytickú reakciu iónov,
z ktorých aspoň jeden je katión H3O+ alebo anión OH–. Príkladom neutralizácie
sú aj reakcie:
⎯⎯
CN−(aq) + H3O+(aq) ←⎯ → HCN(aq) + H2O(l)
⎯ (7.14)
⎯⎯
HSO4–(aq) + OH−(aq) ←⎯→ SO42–(aq) + H2O(l)
⎯ (7.15)
⎯⎯
NH3(aq) + H3O+(aq) ←⎯→ NH4+(aq) + H2O(l)
⎯ (7.16)
Neutralizácia je exotermická reakcia (ΔrH° = –57,9 kJ mol–1) vhodná na
prípravu anorganických látok.

7.1.1 Príprava síranu draselného, K2SO4

Síran draselný je biela kryštalická látka rozpustná vo vode. V bežných
organických rozpúšťadlách je nerozpustný. Na kvalitu vzniknutých kryštálov
majú vplyv prípadné nečistoty prítomné v kryštalizačnom roztoku. Síran
draselný sa používa napr. ako draselné hnojivo, ďalej pri výrobe skla
a na prípravu kamenca draselno-hlinitého.
Síran draselný pripravíme protolytickou reakciou vodného roztoku
hydroxidu draselného a vodného roztoku kyseliny sírovej podľa reakcie
2 KOH(aq) + H2SO4(aq) ⎯→ K2SO4(aq) + 2 H2O(l) (7.17)

83
Úloha
Pripravte síran draselný reakciou KOH s H2SO4.

Chemikálie
– hydroxid draselný, KOH, biela tuhá látka, granulky;
– kyselina sírová, H2SO4, koncentrovaný vodný roztok, w(H2SO4) = 0,96;
– etanol, CH3CH2OH, denaturovaný lieh;
– fenolftaleín, etanolový roztok.

Postup
Podľa zadania vypočítame hmotnosť KOH, objem 96 % roztoku H2SO4
a objem vody, ktoré sú potrebné na prípravu nasýteného roztoku K2SO4 pri
teplote 50 °C. Odvážime tuhý KOH a odmerným valcom odmeriame objem
96 % roztoku H2SO4. Vodu nalejeme do dvoch malých kadičiek, tak aby
v každej z nich bol približne rovnaký objem. V prvej kadičke rozpustíme za
stáleho miešania tuhý KOH, do vody v druhej kadičke pridávame po tyčinke
a za stáleho miešania koncentrovanú H2SO4. Rozpúšťanie KOH vo vode aj
zrieďovanie H2SO4 sú exotermické reakcie, a preto sa pri nich uvoľňuje značné
množstvo tepla. Do zriedeného roztoku H2SO4 pridáme 3 kvapky indikátora –
etanolový roztok fenolftaleínu. Potom do roztoku H2SO4 pridávame po tyčinke
a za stáleho miešania roztok KOH. Ak sme použili čisté chemikálie a správne
sme vážili a odmeriavali objem, roztok by sa mal od fenolftaleínu zafarbiť na
slabo ružovo (fialovo). Zväčša tomu tak nie je, lebo navažovaný KOH nie je
úplne čistý. Pri bežnej manipulácii s KOH nemožno totiž vylúčiť kontakt so
vzduchom, z ktorého odoberá vzdušnú vlhkosť (je hygroskopický) a reaguje
s CO2, ktorý je prímesou vzduchu
2 KOH(s) + CO2(g) ⎯→ K2CO3(s) + H2O(l) (7.18)
Ak sa preto roztok nesfarbí na ružovo (fialovo), pridávame do neho po
granulkách ďalší KOH, až kým sa roztok nesfarbí. Potom roztok zohrejeme na
teplotu 70 – 80 °C a prefiltrujeme cez skladaný filter, pričom použijeme vopred
zohriaty filtračný lievik. Prefiltrovaný roztok prelejeme do odparovacej misky
a necháme odparovať na vodnom kúpeli dovtedy, kým nevznikne na hladine
tzv. kryštalizačná blana, t. j. kým sa na hladine nezačnú tvoriť kryštáliky K2SO4.
Vypneme kahan, odmeriame teplomerom teplotu roztoku v odparovacej miske,
roztok prelejeme do kryštalizačnej misky a necháme ochladiť na laboratórnu
teplotu. Z roztoku po ochladení vykryštalizuje K2SO4. Teplomerom odmeriame
teplotu zmesi a odfiltrujeme ju na Büchnerovom lieviku za zníženého tlaku.
Produkt vysušíme v sušiarni pri teplote 105 °C a odvážime.
Ak je vykryštalizovaný síran draselný sfarbený od fenolftaleínu na
ružovo, možno ho prečistiť rekryštalizáciou z vodno-etanolového roztoku.
Pripravený síran draselný rozpustíme pri laboratórnej teplote v primeranom
množstve vody a do roztoku pridáme približne dvojnásobný objem etanolu.

84
Roztok mierne pomiešame a necháme chvíľu stáť v pokoji. Keďže síran
draselný je v etanole nerozpustný, z roztoku sa vylúči vo forme jemných
kryštálikov bielej farby. Produkt odfiltrujeme na fritovom lieviku, premyjeme
etanolom a vysušíme ho na filtračnom papieri pri laboratórnej teplote.

Úlohy a otázky

1. Podľa uvedeného postupu pripravte presne 0,1 mol K2SO4.

2. Vyjadrite v percentách straty hmotnosti pri rekryštalizácii K2SO4.
3. Porovnajte tvar kryštálov a čistotu obidvoch produktov pozorovaním pod
mikroskopom.

7.1.2 Príprava chloridu amónneho, NH4Cl

Chlorid amónny je biela kryštalická látka dobre rozpustná vo vode,
menej rozpustná v etanole. NH4Cl ľahko sublimuje. Používa sa pri spájaní
kovov a ako elektrolyt v suchých článkoch.
Chlorid amónny pripravíme protolytickou reakciou kyseliny
chlorovodíkovej s vodným roztokom amoniaku podľa rovnice
HCl(aq) + NH3(aq) ⎯→ NH4Cl(aq) (7.19)
Vo vodnom roztoku NH4Cl hydrolyzujú amónne katióny
⎯⎯
NH4+(aq) + H2O(l) ←⎯→ NH3(aq) + H3O+(aq)
⎯ (7.20)
Vo vodnom roztoku NH4Cl sa v dôsledku reakcie 7.20 zvyšuje koncentrácia
H3O+ iónov, t. j. c(H3O+) > c(OH–) a pH < 7 a preto je vodný roztok chloridu
amónneho kyslý.

Úloha
Pripravte chlorid amónny reakciou HCl s NH3.

Chemikálie
– amoniak, NH3, koncentrovaný vodný roztok, w(NH3) = 0,26;
– kyselina chlorovodíková, HCl, koncentrovaná, w(HCl) = 0,36.

Postup
Nakoľko koncentrovaný roztok amoniaku a aj koncentrovaná kyselina
chlorovodíková silno dráždi dýchacie cesty a aj z dôvodu, že amoniak reaguje
s chlorovodíkom aj v plynnom skupenstve za vzniku bieleho dymu chloridu
amónneho, pracujeme s týmito roztokmi v digestóriu. Vypočítané objemy
koncentrovanej kyseliny chlorovodíkovej a koncentrovaného vodného roztoku
amoniaku odmeriame odmerným valcom a prelejeme do dvoch primerane
veľkých kadičiek. Do kadičky s koncentrovaným roztokom HCl pridávame
85
po tyčinke po malých častiach a za ustavičného miešania vodný roztok NH3
a nakoniec pridáme také množstvo nadbytočného NH3, aby bol výsledný roztok
zásaditý (indikátorový papierik sa zafarbí na modro). Keďže koncentrovaná
HCl často obsahuje isté množstvo železitej soli (žltá farba roztoku), nadbytok
amoniaku spôsobí vyzrážanie Fe3+ na hrdzavohnedú zrazeninu hydratovaného
oxidu železitého Fe2O3 · x H2O podľa reakcie
2 Fe3+(aq) + 6 NH3(aq) + (3 + x) H2O(l) ⎯→
⎯→ Fe2O3 · x H2O(s) + 6 NH4+(aq) (7.21)
Roztok s vyzrážanou zrazeninou zohrejeme na teplotu 80 °C
a necháme ho chvíľu odstáť, čím sa dosiahne, že zrazenina sa bude ľahšie
filtrovať. Roztok prefiltrujeme cez skladaný filter. Prefiltrovaný bezfarebný číry
roztok prelejeme do odparovacej misky a necháme odparovať na vodnom
kúpeli dovtedy, kým nevznikne na hladine kryštalizačná blana, čím získame
nasýtený roztok NH4Cl. Teplotu tohto roztoku odmeriame teplomerom.
Do roztoku pridáme ešte kvapku koncentrovaného roztoku amoniaku, roztok
prelejeme do kryštalizačnej misky a necháme ochladiť na laboratórnu teplotu,
ktorú odmeriame. Biele kryštály chloridu amónneho odfiltrujeme filtráciou za
zníženého tlaku na Büchnerovom lieviku a necháme ich vysušiť v sušiarni pri
teplote 105 °C. Vysušený produkt odvážime. V prípade, že nám po filtrácii
v odsávacej banke zostalo dostatočné množstvo filtrátu, môžeme uskutočniť aj
druhú kryštalizáciu. Postupujeme tak, že získaný filtrát z odsávacej banky
prelejeme do odparovacej misky a ďalej postupujeme rovnako, ako bolo
uvedené pri prvej kryštalizácii. Získame tak produkt druhej kryštalizácie,
ktorý odvážime.

Úlohy a otázky

1. Podľa uvedeného postupu pripravte presne 0,25 mol NH4Cl. Keďže sa

obsah amoniaku v jeho koncentrovaných roztokoch časom trochu mení,
pred prácou s týmto roztokom stanovte jeho hustotu hustomerom
a v chemických tabuľkách vyhľadajte (resp. vypočítajte lineárnou
interpoláciou) zodpovedajúcu koncentráciu, ktorú použijete vo výpočte.
2. V skúmavke si pripravte nasýtený vodný roztok NH4Cl. Indikátorovým
papierikom zistite približnú hodnotu pH roztoku.
3. Nakreslite a pomenujte tvar amónneho katiónu.
4. Vypočítajte pH vodného roztoku chloridu amónneho s koncentráciou
c(NH4Cl) = 0,02 mol dm–3.
5. Vypočítajte stupeň hydrolýzy NH4+ v tomto roztoku. Kb(NH3) = 1,80 · 10–5.

86
6. Príprava a dôkaz amoniaku
Zmiešame dve lyžičky tuhého NH4Cl a dve lyžičky CaO. Zmes vsypeme do
veľkej skúmavky, ktorú uzavrieme zátkou so sklenou odvodnou rúrkou
zúženou na konci, upevníme na stojan vo vodorovnej polohe. Odvodná rúrka
vedie cez zátku do suchej skúmavky. Zmes v skúmavke opatrne zohrievame.
Po niekoľkých minútach prestaneme zmes zohrievať a skúmavku so
zachyteným amoniakom odpojíme a palcom uzavrieme. Palcom uzavretý
otvor skúmavky ponoríme do kadičky s vodou s niekoľkými kvapkami roztoku
fenolftaleínu. Pod hladinou vody otvor skúmavky uvoľníme a pozorujeme
vnikanie indikátorom sfarbenej vody do skúmavky (tzv. amoniaková fontána).
Zapíšte rovnicu prípravy amoniaku z NH4Cl a CaO.

7.1.3 Príprava heptahydrátu síranu horečnatého,

MgSO4 · 7 H2O a hemihydrátu síranu vápenatého,
CaSO4 · 0,5 H2O
Heptahydrát síranu horečnatého je biela kryštalická látka dobre
rozpustná vo vode. Používa sa v medicíne ako vynikajúce laxatívum
(preháňadlo), zdroj horčíka alebo sa pridáva do liečebných kúpeľov. Je často
súčasťou niektorých minerálnych vôd. Síran horečnatý sa môže v malom
množstve pridať do kuchynskej soli na zlepšenie chuťových a biologických
vlastností. Zohrievaním MgSO4 · 7 H2O sa postupne získajú rôzne nižšie
hydráty, až pri teplote 238 °C sa získa bezvodý síran horečnatý. Z vodných
roztokov síranu horečnatého kryštalizujú hydráty MgSO4 · x H2O, x = 1, 2, 4,
5, 6, 7 a 10. Monohydrát MgSO4 · H2O je známy ako minerál kieserit
a heptahydrát MgSO4 · 7 H2O ako minerál epsomit (horká soľ).
Hemihydrát síranu vápenatého, CaSO4 · 0,5 H2O (sadra) sa získa
zohrievaním dihydrátu síranu vápenatého, CaSO4 · 2 H2O (sadrovec) na teplotu
150 °C. Sadrovec má vrstevnatú štruktúru. Vrstvy katiónov a aniónov sú
spojené molekulami vody prostredníctvom pomerne slabých vodíkových
väzieb. Preto sú kryštály sadrovca ľahko štiepateľné. CaSO4 · 0,5 H2O (sadra)
sa po zmiešaní s vodou hydratuje a stuhne na tuhú hmotu zloženú z jemných
vláknitých kryštálikov sadrovca.
Síran horečnatý a síran vápenatý pripravíme z uhličitanu horečnato-
vápenatého MgCO3 · CaCO3 (dolomit) následnými reakciami s HCl a H2SO4.
MgCO3 · CaCO3(s) + 4 HCl(aq) ⎯→
⎯→ MgCl2(aq) + CaCl2(aq) + 2 H2O(l) + 2 CO2(g) (7.22)
MgCl2(aq) + CaCl2(aq) + 2 H2SO4(aq) + 2 H2O(l) ⎯→
⎯→ MgSO4(aq) + CaSO4 · 2 H2O(s) + 4 HCl(aq) (7.23)

87
Úloha
Pripravte heptahydrát síranu horečnatého a hemihydrát síranu vápenatého
podľa chemických rovníc 7.22 a 7.23.

Chemikálie
– uhličitan horečnato-vápenatý (dolomit), MgCO3 · CaCO3;
– kyselina chlorovodíková, HCl, koncentrovaná, w(HCl) = 0,36.

Postup
Uhličitan horečnato-vápenatý (dolomit) rozotrieme v rozotieracej miske.
K vypočítanému množstvu MgCO3 · CaCO3 pridáme potrebný objem 20,0 %
roztoku HCl. Po skončení reakcie roztok zohrejeme a prefiltrujeme cez
skladaný filter. K filtrátu, ktorý obsahuje zmes MgCl2 a CaCl2 pridáme
vypočítané množstvo 20,0 % roztoku H2SO4. Po pridaní H2SO4 vzniká biela
zrazenina CaSO4 · 2 H2O, kým MgSO4 zostáva rozpustený v roztoku.
Zrazeninu CaSO4 · 2 H2O získame z roztoku filtráciou cez skladaný filter,
premyjeme ju na filtri malým množstvom vody. Sušením získaného
CaSO4 · 2 H2O v sušiarni pri teplote 120 °C získame hemihydrát síranu
vápenatého, CaSO4 · 0,5 H2O.
Filtrát obsahujúci síran horečnatý odparujeme na vodnom kúpeli do
sucha, aby sme odstránili všetok HCl. Suchý zvyšok po odparovaní
(MgSO4 · H2O) rozpustíme v takom objeme vody, aby sme získali roztok
MgSO4 nasýtený pri teplote 48 °C. Roztok ochladíme zmesou ľadu a vody.
Kryštalizáciou získame heptahydrát síranu horečnatého, MgSO4 · 7 H2O.

Úlohy a otázky

1. Pripravte heptahydrát síranu horečnatého a hemihydrát síranu vápenatého

a porovnajte skutočné výťažky s teoretickými.
2. Napíšte chemickú rovnicu vyjadrujúcu proces tuhnutia sadry.
3. Napíšte chemickú rovnicu tzv. zmäkčovania vody odstraňovaním trvalej
tvrdosti vody.

7.1.4 Príprava heptahydrátu siričitanu sodného,

Na2SO3 · 7 H2O
Heptahydrát siričitanu sodného je biela kryštalická látka dobre
rozpustná vo vode. Vo vodnom roztoku hydrolyzuje siričitanový anión
⎯⎯
SO32–(aq) + H2O(l) ←⎯ → HSO –(aq) + OH–(aq)
⎯ (7.24)
3

a roztok je zásaditý.
Na2SO3 · 7 H2O vzniká kryštalizáciou nasýtených vodných roztokov pod
teplotou 33,4 °C. Nad touto teplotou kryštalizuje z roztoku ako bezvodý.
88
Zohrievaním na teplotu 150 °C sa mení na bezvodú soľ. Vlhké kryštály alebo
vodný roztok sa ľahko oxidujú aj vzdušným kyslíkom na síran sodný.
Heptahydrát siričitanu sodného pripravíme reakciou vodných roztokov
hydrogensiričitanu sodného a hydroxidu sodného.
NaHSO3(aq)+ NaOH(aq) ⎯→ Na2SO3(aq) + H2O(l) (7.25)
Roztok hydrogensiričitanu sodného si pripravíme zavádzaním oxidu siričitého
do roztoku NaOH.
SO2(g) + NaOH(aq) ⎯→ NaHSO3(aq) (7.26)

Úloha
Pripravte heptahydrát siričitanu sodného podľa chemickej rovnice 7.25.

Chemikálie
– meď, Cu;
– kyselina sírová, H2SO4, koncentrovaný vodný roztok, w(H2SO4) = 0,96;
– hydroxid sodný, NaOH;
– oxid siričitý (pripravíme podľa postupu uvedeného v kap. 9.5)

Postup
Pripravíme si roztok NaOH takého zloženia, aby vzniknutý roztok siričitanu
sodného bol nasýtený pri teplote 20 °C a rozdelíme ho na dve rovnaké časti.
Jednu časť roztoku NaOH prelejeme do zábrusovej premývačky a zostavíme si
aparatúru na prípravu siričitanu sodného (obr. 7.1). Z vyvíjača SO2 (kap. 9.5)
privádzame do premývačky s roztokom NaOH rýchly prúd SO2, pokým sa
neprestane absorbovať, čo spoznáme podľa indikátorového papierika
namočeného do roztoku dichrómanu didraselného, ktorý sa v roztoku NaHSO3
zafarbí na zeleno. Reakcia je silno exotermická a roztok sa čoskoro zohreje do
varu. Po skončení vyvíjania SO2 do vzniknutého roztoku hydrogensiričitanu
sodného prilejeme druhú polovicu roztoku NaOH. Vzniknutý roztok siričitanu
sodného necháme kryštalizovať v kryštalizačnej miske, ktorú chladíme ľadovou
vodou. Vzniknuté kryštály Na2SO3 · 7 H2O prefiltrujeme filtráciou za zníženého
tlaku cez Büchnerov lievik a vysušíme medzi listami filtračného papiera
a odvážime.

89
 Obr. 7.1 Aparatúra na prípravu SO2 a Na2SO3
1 – vyvíjač oxidu siričitého, 2 – voda, 3 – reaktor,
4 – absorbér (15 % vodný roztok NaOH), 5 – vodná výveva

Úlohy a otázky

1. Podľa uvedeného postupu pripravte heptahydrát siričitanu sodného,

ak rozsah reakcie na prípravu NaHSO3 (rovnica 7.26) je 0,15 mol.
2. Dve malé skúmavky naplníme asi do polovice objemu destilovanou vodou.
Do jednej pridáme niekoľko kryštálov pripraveného heptahydrátu siričitanu
sodného a do druhej niekoľko kryštálov hydrogensiričitanu sodného.
Indikátorovým papierikom zistíme pH oboch roztokov. Zapíšte rovnice
hydrolýzy siričitanového a hydrogensiričitanového aniónu.
3. Malú skúmavku naplníme do polovice objemu destilovanou vodou,
pridáme niekoľko kryštálov pripraveného heptahydrátu siričitanu sodného.
Do roztoku pridáme niekoľko kvapiek roztoku BaCl2 s koncentráciou
c(BaCl2) = 0,2 mol dm–3. Potom k vzniknutej bielej zrazenine pridáme
0,5 cm3 koncentrovaného roztoku HCl a zamiešame. Pozorované deje
zapíšte chemickými rovnicami.

7.2 Vytláčanie kyselín a zásad z ich solí

S hodnotami ionizačných konštánt kyselín súvisí ich schopnosť
vzájomne sa uvoľňovať z roztokov svojich solí. Ak sa do roztoku soli slabej
kyseliny, ktorý obsahuje anión tejto kyseliny Y– (napr. F–), pridá roztok silnej
kyseliny HX (napr. HCl), v roztoku sa ustáli rovnováha

90
 ⎯⎯
HX(aq) + Y–(aq) ←⎯→ HY(aq) + X–(aq)
⎯ (7.27)
charakterizovaná rovnovážnou konštantou
[HY] [X – ] K a (HX)
Kc = = (7.28)
[HX] [Y – ] K a (HY)
To znamená, že rovnováha je tým viac posunutá k vzniku slabšej kyseliny HY,
čím je východisková kyselina HX od HY silnejšia. Takéto protolytické reakcie
sa označujú ako vytláčanie slabých kyselín z ich solí silnejšími kyselinami.
Napr. pre reakciu
HCl(aq) + F–(aq) ←⎯⎯⎯ → HF(aq) + Cl–(aq)
⎯ (7.29)
má rovnovážna konštanta hodnotu
K (HCl)
Kc = a = 1,5 ⋅ 109 (7.30)
K a (HF)
Praktický význam majú reakcie vzájomného uvoľňovania kyselín v roztoku
vtedy, keď Ka(HX) > 1 a Ka(HY) < 1 a súčasne je rozdiel v ich prchavosti.
Analogicky silnejšia zásada uvoľňuje slabšiu zásadu z roztokov jej solí:
NH4Cl(aq) + NaOH(aq) ←⎯ ⎯⎯
→ NH3(g) + NaCl(aq) + H2O(l)
⎯ (7.31)
Reakcie vytláčania sú veľmi výhodné na prípravu mnohých anorganických
zlúčenín v laboratórnych podmienkach.

7.2.1 Príprava chloridu draselného, KCl

Chlorid draselný je biela kryštalická látka. Rozpúšťanie KCl vo vode je
dej endotermický (roztok sa ochladzuje). Vodný roztok KCl je neutrálny. KCl
má štruktúru typu NaCl (každý atóm draslíka je oktaedricky obklopený šiestimi
atómami chlóru a naopak, každý atóm chlóru je oktaedricky obklopený šiestimi
atómami draslíka).
Chlorid draselný pripravíme protolytickou a vylučovacou reakciou
kyseliny chlorovodíkovej a uhličitanu draselného.
2 HCl(aq) + K2CO3(s) ⎯→ 2 KCl(aq) + CO2(g) + H2O(l) (7.32)

Úloha
Pripravte chlorid draselný reakciou HCl s K2CO3.

Chemikálie
– kyselina chlorovodíková, HCl, koncentrovaná, w(HCl) = 0,36;
– uhličitan draselný, K2CO3.

91
Postup
Do vysokej kadičky odmeriame vypočítané množstvo roztoku HCl takého
zloženia, aby sme po reakcii s K2CO3 získali roztok chloridu draselného
nasýtený pri teplote 70 °C. Do kadičky potom po čiastkach pridávame
vypočítané množstvo práškového K2CO3. Po každom pridaní K2CO3 kadičku
ihneď prikryjeme hodinovým sklom, aby unikajúci oxid uhličitý, ktorý intenzívne
šumí, nestrhoval so sebou kvapôčky roztoku z kadičky. Roztok občas
pohybovaním kadičkou premiešame. Ak po pridaní K2CO3 roztok už len slabo
šumí, kadičku s roztokom zohrejeme asi na teplotu 70 °C, aby sme z roztoku
odstránili oxid uhličitý a potom po malých čiastkach pridávame K2CO3, až bude
pH roztoku slabo zásadité. Steny kadičky a hodinové sklo potom zmyjeme
striekačkou s destilovanou vodou do roztoku.
Roztok KCl chvíľu necháme vrieť, aby sa vylúčili nerozpustné hydroxidy
kovov (napr. FeIII, AlIII a pod.), necháme ho chvíľu postáť, aby sa zrazenina
skoagulovala (zbalila) a potom ho prefiltrujeme cez skladaný filter do
odparovacej misky. Roztok odparujeme na vodnom kúpeli, pokým sa na
hladine nevytvorí kryštalizačná blana. Vypneme plynový kahan a teplomerom
odmeriame teplotu nasýteného roztoku. Roztok prelejeme do kryštalizačnej
misky, zakryjeme hodinovým sklom a necháme pomaly chladnúť.
Vylúčené kryštály KCl prefiltrujeme za zníženého tlaku cez Büchnerov
lievik a vysušíme v sušiarni pri teplote 105 °C.

Úlohy a otázky

1. Podľa uvedeného postupu pripravte presne 0,1 mol KCl.

2. Porovnajte skutočný výťažok kryštalizácie s teoretickým.
3. Aké bude pH vodného roztoku chloridu draselného? Zdôvodnite.
4. V akých dvoch mineráloch v prírode sa nachádza chlorid draselný?
5. V akom poradí sa zvyšujú teploty topenia KF, KCl, KBr, KI?
6. Chemickou rovnicou vyjadrite priemyselnú výrobu draslíka z chloridu
draselného.

7.2.2 Príprava hexahydrátu chloridu nikelnatého, NiCl2 · 6 H2O

Hexahydrát chloridu nikelnatého tvorí kryštály trávovo zelenej farby,
ktoré sú dobré rozpustné vo vode, etanole a acetóne. Bezvodý NiCl2 tvorí
zlatožlté, šupinkovité kryštály, ktoré možno ľahko sublimovať. Vo vode sa
NiCl2 · 6 H2O rozpúšťa za vzniku katiónov [Ni(H2O)6]2+ a roztok nadobúda
zelené sfarbenie. V tuhom skupenstve sa NiCl2 · 6 H2O skladá z oddelených
trans-molekúl [NiCl2(H2O)4] slabo viazaných so susediacimi molekulami vody.
Iba štyri molekuly vody zo šiestich sú koordinované na atóm niklu

92
a zostávajúce dve molekuly vody tvoria kryštálovú vodu. NiCl2 · 6 H2O sa často
používa ako východisková látka na prípravu viacerých zlúčenín NiII.
Hexahydrát chloridu nikelnatého pripravíme reakciou uhličitanu
nikelnatého s kyselinou chlorovodíkovou a následnou neizotermickou
kryštalizáciou roztoku.
NiCO3(aq) + 2 HCl(aq) ⎯→ NiCl2(aq) + CO2(g) + H2O(l) (7.33)

Úloha
Pripravte hexahydrát chloridu nikelnatého.

Chemikálie
– uhličitan nikelnatý NiCO3, kryštalická látka;
– kyselina chlorovodíková, HCl, koncentrovaná, w(HCl) = 0,36.

Postup
Vypočítané množstvo uhličitanu nikelnatého nasypeme do vyššej kadičky
a pridáme vodu s hmotnosťou trojnásobne väčšou ako je hmotnosť použitého
uhličitanu nikelnatého. Po rozpustení NiCO3 si pripravíme 20 % kyselinu
chlorovodíkovú. Na prípravu roztoku použijeme 100 % nadbytok
stechiometricky potrebného množstva HCl. Roztok HCl pridávame po
kvapkách za miešania k vodnému roztoku NiCO3. Dochádza k intenzívnemu
vývoju oxidu uhličitého a značnému speneniu roztoku. Po pridaní celého
objemu roztoku HCl, zmes v kadičke zohrievame v digestóriu, až sa rozpustí
takmer všetka tuhá látka.
Roztok prefiltrujeme cez skladaný filter, prelejeme do odparovacej
misky a zahusťujeme na vodnom kúpeli až do vzniku kryštalizačnej blany.
Zahustený roztok prelejeme do kryštalizačnej misky a chladíme ľadom na
teplotu 5 °C. Vylúčené kryštály prefiltrujeme za zníženého tlaku cez fritový
lievik. Kryštály nepremývame, sušíme ich medzi filtračnými papiermi, a potom
v exsikátore.

Úlohy a otázky

1. Podľa uvedeného postupu pripravte presne 0,25 mol NiCl2 · 6 H2O.

2. Na základe chemických látok prítomných v reakčnej zmesi vysvetlite, prečo
sa zmes zohrieva v digestóriu.
3. Do veľkej skúmavky nalejeme 1 cm3 roztoku NiCl2 a pridáme niekoľko
kvapiek koncentrovaného roztoku amoniaku. Vzniká jablkovozelená
zrazenina, ku ktorej pridávame roztok amoniaku, kým sa zrazenina
nerozpustí. Po rozpustení zrazeniny vznikne fialový roztok, do ktorého
pridávame roztok NaOH s c(NaOH) = 2 mol dm–3 a opäť vzniká zrazenina
jablkovozelenej farby. Zapíšte chemickými rovnicami prebiehajúce deje.

93
7.2.3 Príprava dihydrátu mravčanu nikelnatého,
Ni(HCOO)2 · 2 H2O
Dihydrát mravčanu nikelnatého tvorí kryštály zelenej farby, ktoré sú rozpustné
vo vode a v etanole. Silným zohrievaním sa rozkladá.
Dihydrát mravčanu nikelnatého, Ni(HCOO)2 · 2 H2O pripravíme reakciou
uhličitanu nikelnatého s kyselinou metánovou (mravčou), slabou organickou
kyselinou.
NiCO3(s) + 2 HCOOH(aq) ⎯→ Ni(HCOO)2(s) + CO2(g) + H2O(l) (7.34)

Úloha
Pripravte dihydrát mravčanu nikelnatého.

Chemikálie
– uhličitan nikelnatý NiCO3, kryštalická látka;
– kyselina metánová (mravčia), HCOOH, vodný roztok, w = 0,50.

Postup
Vo väčšej kadičke si pripravíme 50 % vodný roztok kyseliny mravčej
v 1,5-násobne väčšom množstve vzhľadom na stechiometriu reakcie. Do tohto
roztoku po malých čiastkach pridávame vypočítané množstvo uhličitanu
nikelnatého. Zmes v kadičke v dôsledku vznikajúceho oxidu uhličitého silno
pení, preto kadičku medzi jednotlivými prídavkami NiCO3 prikrývame
hodinovým sklom, ktoré zabraňuje rozstrekovaniu kvapaliny. Keď penenie
zmesi ustáva, reakčnú zmes prelejeme do odparovacej misky a zohrievame ju
na vodnom kúpeli počas dvoch hodín. Vznikajúci mravčan nikelnatý je
pomerne málo rozpustný vo vode, preto sa vylučuje už počas reakcie ako
zrazenina.
Vypočítame objem vody potrebný na rozpustenie mravčanu
nikelnatého, vzniknutého reakciou z použitého množstva uhličitanu nikelnatého
za predpokladu, že NiCO3 zreagoval úplne. Vypočítaný objem vody pridáme do
získanej suspenzie a zohrievame ju do varu, až sa takmer všetka látka
rozpustí a zostane len malé množstvo nezreagovaného NiCO3. Horúcu zmes
prefiltrujeme cez skladaný filter, čím oddelíme nerozpustné nečistoty.
Filter premyjeme horúcou vodou od zachytených zvyškov filtrátu. Filtrát
zahustíme vo veľkej odparovacej miske na vodnom kúpeli v digestóriu, pokým
sa na hladine roztoku nevytvorí kryštalizačná blana.
Odparovaciu misku so zahusteným roztokom necháme v pokoji
chladnúť. Zmes necháme kryštalizovať cez noc v chladničke. Vylúčené kryštály
odfiltrujeme za zníženého tlaku cez Büchnerov lievik. Kryštály prenesieme na
hodinové sklo a sušíme na vzduchu.

94
Úlohy a otázky

1. Podľa uvedeného postupu pripravte dihydrát mravčanu nikelnatého,

ak rozsah reakcie prípravy (rovnica 7.34) je 0,150 mol.
2. Do skúmavky s vodným roztokom mravčanu nikelnatého pridajte niekoľko
kvapiek koncentrovaného roztoku NH3 a potom pridajte niekoľko kvapiek
etanolového roztoku dimetylglyoxímu. Prebiehajúce deje zapíšte
chemickými rovnicami.
3. Koľko nespárených elektrónov obsahuje dihydrát mravčanu nikelnatého?
Je táto soľ paramagnetická alebo diamagnetická?

7.2.4 Príprava trihydrátu octanu sodného, Na(CH3COO) · 3 H2O

Trihydrát octanu sodného, Na(CH3COO) · 3 H2O je biela kryštalická
látka rozpustná vo vode, ktorá sa získa kryštalizáciou vodného roztoku octanu
sodného pri teplotách nižších ako 60 °C. Používa sa na prípravu tlmivých
roztokov (v zmesi s kyselinou octovou) a ako katalyzátor niektorých reakcií
v organickej chémii.
Trihydrát octanu sodného pripravíme reakciou kyseliny octovej
s uhličitanom sodným a následnou neizotermickou kryštalizáciou roztoku
octanu sodného.
2 CH3COOH(aq) + Na2CO3(aq) ⎯→
⎯→ 2 Na(CH3COO)(aq) + CO2(g) + H2O(l) (7.35)
Úloha
Pripravte trihydrát octanu sodného.

Chemikálie
– dekahydrát uhličitanu sodného, Na2CO3 · 10 H2O, kryštalická látka;
– kyselina octová, CH3COOH, koncentrovaný vodný roztok, w(CH3COOH) =
0,99 (tzv. ľadová kyselina octová).

Upozornenie: Kyselina octová nepríjemne zapácha, a preto pri práci

pracujeme v digestóriu. Používame rukavice a ochranné okuliare, pretože
koncentrovanejšie roztoky kyseliny octovej silno poškodzujú tkanivá.

Postup
Vo veľkej kadičke zmiešame 40 cm3 vody a 20 cm3 koncentrovanej kyseliny
octovej. Po malých čiastkach, za stáleho miešania, pridávame vypočítané
množstvo dekahydrátu uhličitanu sodného. Vznikajúci oxid uhličitý spôsobuje,
že zmes silno pení. Keď zmes už nepení búrlivo, kadičku opatrne zohrievame.
pH zmesi kontrolujeme univerzálnym indikátorovým papierikom. Pridávanie
dekahydrátu uhličitanu sodného prerušíme, keď je roztok už len mierne kyslý
95
(pH je okolo 6). Roztok prelejeme do odparovacej misky a zahustíme na
vodnom kúpeli, pokým nevznikne kryštalizačná blana. Zahustený roztok
prelejeme do kryštalizačnej misky a necháme kryštalizovať v chladničke.
Vylúčené kryštály odfiltrujeme za zníženého tlaku cez fritový lievik, necháme
ich presávať vzduchom a dosušíme na porcelánovej doštičke. Kryštály
skladujeme v prachovnici.

Úlohy a otázky

1. Podľa uvedeného postupu pripravte trihydrát octanu sodného, ak rozsah

reakcie prípravy (rovnica 7.35) je 0,15 mol.
2. Univerzálnym indikátorovým papierikom zistite pH 10 % vodného roztoku
octanu sodného. Získaný výsledok vysvetlite pomocou chemickej rovnice.
3. Vypočítajte koncentráciu octanu sodného, c(Na(CH3COO)) vo vodnom
roztoku s pH = 8,80. Ka(CH3COOH) = 1,75 · 10–5.

7.2.5 Príprava kyseliny trihydrogenboritej, H3BO3

Kyselina trihydrogenboritá, H3BO3 je v kryštalickej forme biela
perleťovolesklá šupinkovitá látka. Vo vode je pri laboratórnej teplote slabo
rozpustná a jej rozpustnosť s teplotou výrazne stúpa. Rovinné molekuly H3BO3
sú v kryštalickej forme usporiadané do vrstiev, medzi ktorými sa prejavujú
väzby vodíkovými mostíkmi.
Kyselina trihydrogenboritá je slabou kyselinou (Ka(H3BO3) = 5,8 · 10–10),
ale nie je Brønstedovou kyselinou, a teda vo vode nie je donorom protónu.
H3BO3 je Lewisovou kyselinou (akceptor elektrónového páru).
H3BO3(aq) + 2 H2O(l) ←⎯⎯⎯ → [B(OH)4]–(aq) + H3O+(aq)
⎯ (7.36)
Zohrievaním sa kyselina trihydrogenboritá termicky rozkladá v dvoch stupňoch
na kyselinu hydrogenboritú alebo na oxid boritý, ktoré sú hygroskopické.
ΔT
H3BO3(s) ⎯⎯
⎯→ HBO2(s) + H2O(g) (7.37)
ΔT
2 H3BO3(s) ⎯⎯
⎯→ B2O3(s) + 3 H2O(g) (7.38)
Výrazná schopnosť H3BO3 tvoriť reakciou s alkoholmi estery sa využíva na jej
dôkaz a kvantitatívne stanovenie.
Kyselinu trihydrogenboritú pripravíme protolytickou reakciou vodného
roztoku bóraxu s kyselinou chlorovodíkovou podľa rovnice
Na2[B4O5(OH)4](aq) + 2 HCl(aq) + 3 H2O(l) ⎯→
⎯→ 4 H3BO3(aq) + 2 NaCl(aq) (7.39)

96
Úloha
Pripravte kyselinu trihydrogenboritú reakciou bóraxu s kyselinou
chlorovodíkovou.

Chemikálie
– oktahydrát tetrahydroxo-pentaoxotetraboritanu disodného, bórax ,
Na2[B4O5(OH)4] · 8 H2O, kryštalická látka;
– kyselina chlorovodíková, HCl, koncentrovaná, w(HCl) = 0,36.

Postup
Vypočítané množstvo bóraxu po malých dávkach rozpustíme v kadičke
v takom objeme horúcej destilovanej vody (pri nižšej teplote sa rozpúšťa
pomaly a lepí sa dno kadičky), aby sa po pridaní potrebného objemu
koncentrovanej kyseliny chlorovodíkovej získal priamo roztok kyseliny
trihydrogenboritej nasýtený pri teplote 80 °C. Koncentrovanú kyselinu
chlorovodíkovú pridávame do roztoku bóraxu po tyčinke za stáleho miešania.
Po pridaní celého množstva HCl skontrolujeme indikátorovým papierikom pH
roztoku. Ak roztok nie je dostatočne kyslý (pH < 3), pridáme ešte malé
množstvo HCl, aby sa dosiahla potrebná kyslosť roztoku. Získaný roztok
ochladíme a vykryštalizovanú kyselinu trihydrogenboritú odsajeme na
Büchnerovom lieviku a premyjeme malým množstvom ľadovej destilovanej
vody. Produkt rekryštalizujeme z destilovanej vody.

Úlohy a otázky

1. Z 10,0 g bóraxu a stechiometrického množstva 36,0 % kyseliny

chlorovodíkovej pripravte kyselinu trihydrogenboritú podľa uvedeného
postupu.
2. Prečo nie je možné sušiť kryštály kyseliny trihydrogenboritej pri teplotách
nad 100 °C?
3. Nakreslite štruktúrny vzorec aniónov BO 33 – a [B4O5(OH)4]2–.
4. Príprava metylesteru kyseliny trihydrogenboritej
Do porcelánového téglika dáme malé množstvo bóraxu. Pridáme 3 – 5
kvapiek koncentrovanej kyseliny sírovej a nakoniec asi 10 kvapiek
metanolu. Zmes premiešame sklenou tyčinkou. Téglik so zmesou uchytíme
do železných klieští a priblížime k zapálenému kahanu. Pozorujeme
zelenkasté sfarbenie horiacich pár prchavého metylesteru. Napíšte
príslušné rovnice pozorovaných reakcií.

97
7.2.6 Príprava dihydrátu chloridu meďnatého, CuCl2 · 2 H2O
Dihydrát chloridu meďnatého, CuCl2 · 2 H2O je v čistom suchom stave
bledomodrá kryštalická látka so zeleným nádychom. Jej štruktúra je tvorená
deformovanými oktaédrami pospájanými do reťazcov hranami oktaédrov
(obr. 7.2).
OH2 OH2 OH2 OH2 OH2
Cl Cl Cl Cl

Cu Cu Cu Cu Cu

Cl Cl Cl Cl
OH2 OH2 OH2 OH2 OH2

Obr. 7.2 Štruktúra trans-diakva-dichloromeďnatého komplexu, trans-[CuCl2(H2O)2]

Z tejto štruktúry vyplýva, že CuCl2 · 2 H2O je koordinačná zlúčenina

trans-diakva-dichloromeďnatý komplex, trans-[CuCl2(H2O)2]. Často pozorované
zelené sfarbenie je spôsobené stopami zadržanej vlhkosti. Je výborne rozpustný
vo vode a etanole. Farba vodného roztoku chloridu meďnatého závisí od
koncentrácie. Koncentrovanejšie roztoky, alebo roztoky silno okyslené kyselinou
chlorovodíkovou, majú zelené sfarbenie (sfarbenie je výsledkom modrého
sfarbenia [Cu(H2O)4]2+ a žltého sfarbenia [CuCl4]2–). Zriedením koncentrovaného
roztoku sa získa modrý roztok (sfarbenie pochádza od [Cu(H2O)4]2+).
Zohrievaním CuCl2 · 2 H2O v atmosfére chlorovodíka pri teplote asi 150 °C
možno pripraviť hnedý chlorid meďnatý, CuCl2.
Dihydrát chloridu meďnatého možno pripraviť reakciou dihydroxid-
uhličitanu dimeďnatého s kyselinou chlorovodíkovou a následnou
neizotermickou kryštalizáciou roztoku. Dihydroxid-uhličitan dimeďnatý
pripravíme vylučovacou reakciou (zrážaním) síranu meďnatého
s hydrogenuhličitanom sodným.
2 CuSO4(aq) + 4 NaHCO3(aq) ⎯→
⎯→ Cu2CO3(OH)2(s) + 2 Na2SO4(aq) + 3 CO2(g) + H2O(l) (7.40)
Cu2CO3(OH)2(s) + 4 HCl(aq) ⎯→ 2 CuCl2(aq) + CO2(g) + 3 H2O(l) (7.41)

Úloha
Pripravte dihydrát chloridu meďnatého.

Chemikálie
– pentahydrát síranu meďnatého, CuSO4 · 5 H2O, kryštalická látka;
– hydrogenuhličitan sodný, NaHCO3, kryštalická látka;
– kyselina chlorovodíková, HCl, koncentrovaná, w(HCl) = 0,36.

98
Postup
Vypočítané množstvo pentahydrátu síranu meďnatého rozpustíme v takom
množstve destilovanej vody, aby sme získali roztok s hmotnostným zlomkom
w(CuSO4) = 0,07. Pripravíme si dostatočné množstvo vodného roztoku
NaHCO3 so zložením w(NaHCO3) = 0,04 tak, aby nám stačilo nielen na
zrážanie, ale aj na dekantáciu zrazeniny Cu2CO3(OH)2. Roztok síranu
meďnatého v kadičke zohrejeme takmer do varu a za stáleho miešania k nemu
prikvapkávame horúci vodný roztok hydrogenuhličitanu sodného. Vznikne
svetlozelená zrazenina, ku ktorej pridáme mierny nadbytok (asi 5 %) vodného
roztoku NaHCO3.
Zrazeninu Cu2CO3(OH)2 necháme voľne sedimentovať, číry roztok nad
zrazeninou odsajeme a 5-krát dekantujeme pripraveným vodným roztokom
NaHCO3. Po poslednej dekantácii pridáme k zrazenine vypočítané množstvo
kyseliny chlorovodíkovej zriedenej s vodou v objemovom pomere 1 : 1, čím sa
uskutoční reakcia prípravy CuCl2. Po skončení reakcie pridáme k roztoku ešte
50 % nadbytok koncentrovanej kyseliny chlorovodíkovej s w(HCl) = 0,36, aby sme
zabránili hydrolýze katiónov [Cu(H2O)4]2+ a uľahčili vypudenie CO2 z roztoku.
Roztok chloridu meďnatého prefiltrujeme za zníženého tlaku cez fritový
lievik. Dbáme na to, aby sa voda z vodnej vývevy nedostala do filtrátu. Filtrát
z odsávacej banky prelejeme do odparovacej misky a roztok odparujeme na
vodnom kúpeli dovtedy, pokým na hladine roztoku nevznikne kryštalizačná
blana. Takto zahustený roztok prelejeme do kryštalizačnej misky a necháme
ochladiť na laboratórnu teplotu. Vzniknuté kryštáliky odsajeme na fritovom
lieviku a necháme cez ne presávať vzduch. Kryštály CuCl2 · 2 H2O necháme
voľne dosušiť na vzduchu.

Úlohy a otázky

1. Podľa uvedeného postupu pripravte 5,0 g CuCl2 · 2 H2O.

2. Vysvetlite, aký význam má prídavok nadbytočného množstva HCl pri
príprave CuCl2 · 2 H2O.
3. Aký tvar majú komplexné ióny [Cu(H2O)4]2+ a [CuCl4]2–? Na základe teórie
kryštálového poľa vysvetlite, prečo je sfarbenie roztokov obsahujúcich tieto
komplexné ióny odlišné.

7.2.7 Príprava chlorovodíka, HCl a chloridu meďnatého, CuCl2

dehydratáciou dihydrátu chloridu meďnatého
Chlorovodík HCl je bezfarebný, ostro a nepríjemne zapáchajúci plyn.
Na vzduchu dymí, pretože so vzdušnou vlhkosťou vytvára hmlu. Vo vode je
veľmi dobre rozpustný, pričom sa uvoľňuje veľké množstvo tepla. Vodný roztok
chlorovodíka – kyselina chlorovodíková – patrí medzi veľmi silné kyseliny
(Ka(HCl) = 1 · 107).
99
 Chlorovodík pripravíme reakciou tuhého chloridu sodného
s koncentrovanou kyselinou sírovou.
NaCl(s) + H2SO4(aq, konc.) ⎯→ HCl(g) + NaHSO4(aq) (7.42)
Chlorid meďnatý pripravíme zohrievaním dihydrátu chloridu meďnatého
v atmosfére chlorovodíka pri teplote asi 150 °C.
ΔT
CuCl2 · 2 H2O(s) ⎯⎯
⎯→ CuCl2(s) + 2 H2O(g) (7.43)
Bezvodý chlorid meďnatý je hygroskopický a ľahko absorbuje vlhkosť zo
vzduchu, čím tvorí dihydrát chloridu meďnatého.

Úloha
Pripravte potrebné množstvo chlorovodíka, ktorý použite na prípravu chloridu
meďnatého dehydratáciou dihydrátu chloridu meďnatého.

Chemikálie
– chlorid sodný, NaCl, kryštalická látka;
– kyselina chlorovodíková, HCl, koncentrovaná, w(HCl) = 0,36;
– kyselina sírová, H2SO4, koncentrovaný vodný roztok, w(H2SO4) = 0,96;
– hydroxid sodný, NaOH, granulovaný;
– dihydrát chloridu meďnatého, CuCl2 · 2 H2O, kryštalická látka.

Upozornenie: Chlorovodík leptá sliznice. Pracujeme s ním v digestóriu alebo

v dobre tesniacej aparatúre.

Postup
Chlorid meďnatý pripravíme v dobre tesniacej aparatúre, ktorá sa skladá
z troch základných častí (obr. 7.3). V prvej časti aparatúry pripravíme
chlorovodík, ktorý vysušíme prebublávaním cez koncentrovaný vodný roztok
kyseliny sírovej. V druhej časti aparatúry vysušený chlorovodík vedieme do
reaktora s dihydrátom chloridu meďnatého. Nezreagovaný chlorovodík
zneškodníme v tretej časti aparatúry absorbovaním vo vodnom roztoku
hydroxidu sodného.
Zostavíme si tesnú aparatúru podľa obr. 7.3. Vyvíjač plynu zostavíme
z frakčnej banky a oddeľovacieho lievika (obr. 9.3). Pri spájaní premývačiek
dbáme na správne zapojenie a tesnosť spojov. Pripravené látkové množstvo
chlorovodíka má byť desaťnásobne väčšie ako je látkové množstvo dihydrátu
chloridu meďnatého. Dihydrát chloridu meďnatého jemne rozotrieme
v rozotieracej miske a odvážime z neho potrebné množstvo, ktoré nasypeme
do zábrusovej Erlenmayerovej banky, ktorú umiestnime do pieskového kúpeľa.
Erlenmayerovu banku uzavrieme uzáverom zo zábrusovej premývačky. Koniec
sklenej rúrky, ktorým sa privádza plynný chlorovodík má byť asi 1 cm nad
povrchom rozkladaného hydrátu. Vrchnú časť Erlenmayerovej banky
a zábrusový uzáver obalíme hliníkovou fóliou (alobalom), aby sme zabránili

100
kondenzácii vodnej pary vo vrchnej časti banky a následnému stekaniu vody
na dehydratovaný hydrát.
Dihydrát chloridu meďnatého zohrievame najprv v silnom prúde
čiastočne vysušeného vzduchu (zapnutá vodná výveva, otvorený poistný
ventil) až sa pôvodne zelenomodrý CuCl2 · 2 H2O stratou kryštálovej vody
sfarbí na povrchu na hnedo (bezvodý CuCl2). Do frakčnej banky vyvíjača
nasypeme chlorid sodný a oddeľovací lievik vyvíjača naplníme koncentrovanou
kyselinou sírovou. Pomaly po kvapkách z oddeľovacieho lievika pridávame
koncentrovanú kyselinu sírovú. Pripravený chlorovodík pred využitím sušíme
v premývačke s koncentrovanou kyselinou sírovou, prípadne v U-trubici
s CaCl2. V dehydratácii CuCl2 · 2 H2O v atmosfére chlorovodíka pokračujeme
asi 1 hodinu. Teplotu pieskového kúpeľa počas dehydratácie udržiavame na
teplote 150 °C. Po skončení reakcie hnedý bezvodý chlorid meďnatý
nasypeme na Petriho misku, ktorú vložíme do exsikátora, aby sa odstránil
chlorovodík, zachytený na jeho povrchu adsorpciou. Chlorid meďnatý
uschováme v zatavenej ampulke alebo dobre tesniacej prachovnici.

Obr. 7.3 Schéma aparatúry na prípravu CuCl2 dehydratáciou CuCl2 · 2 H2O

1, 3 – koncentrovaná H2SO4, 2 – frakčná banka s práškovým NaCl,
4 – reaktor s CuCl2 · 2 H2O, 5 – 15 % roztok NaOH, 6 – vodná výveva

Úlohy a otázky

1. Pripravte chlorid meďnatý dehydratáciou 5,0 g dihydrátu chloridu

meďnatého.
2. Napíšte chemickú rovnicu termického rozkladu CuCl2 pri teplote 1000 °C.

101
8 Vylučovacie reakcie

Vylučovacie reakcie sú také reakcie, pri ktorých sa aspoň jeden

z produktov reakcie vylučuje z reakčnej sústavy v inej fáze ako ostatné
reakčné zložky. V dôsledku toho sa znižuje jeho koncentrácia v reakčnej
sústave, čo je sprevádzané plynulým posunom rovnováhy v prospech
produktov reakcie. Častým prípadom je vznik:
• plynného produktu;
• málo rozpustného produktu.

8.1 Zrážacie reakcie

Zrážacie reakcie sú typom vylučovacích reakcií v roztokoch, pri ktorých
jedným z produktov je prakticky nerozpustná látka. Zrazenina je tuhá látka,
ktorá sa vylučuje z roztoku účinkom činidla, tzv. zrážadla, ktoré chemicky
reaguje s rozpusteným elektrolytom. Zrážadlom môže byť kvapalina alebo plyn
vo forme čistej látky alebo roztoku. Jednoduchým príkladom je zmiešanie
dvoch roztokov – dusičnanu strieborného (AgNO3) a chloridu sodného (NaCl).
Reakciu možno zapísať ako:
AgNO3(aq) + NaCl(aq) ⎯→ AgCl(s) + NaNO3(aq) (8.1)
Zrazenina sa tvorí v dôsledku toho, že vzniknutá látka (AgCl) je málo
rozpustná vo vode. V reakcii 8.1 reagujú roztoky zlúčenín navzájom –
dochádza k podvojnej zámene (metatéze). Zrážacie reakcie sú často
zapisované v stavovom zápise a ako celkový zápis chemickej reakcie.
Výhodou tohto zápisu je, že poukazuje na zlúčeniny, ktoré sa reakcie
zúčastnili.
Skrátený časticový zápis zrážacej reakcie však vystihuje podstatu tejto
reakcie.
Ag+(aq) + Cl–(aq) → AgCl(s) (8.2)
Z tohto zápisu je zrejmé, že reakciou sa vylučuje málo rozpustný chlorid
strieborný a zároveň hovorí o tom, že strieborné katióny a chloridové anióny
vždy v roztoku reagujú za vzniku chloridu strieborného, ktorý sa vylučuje ako
biela zrazenina z roztoku.
Iným spôsobom sa zrážanie dosahuje pridaním rozpúšťadla, v ktorom
sa rozpustená látka prakticky nerozpúšťa, napr. pridaním etanolu do vodného
roztoku chloridu sodného sa zráža tuhý chlorid sodný.
Tuhá látka vylúčená zrážaním môže mať kryštalickú štruktúru, ale môže
byť aj amorfná alebo koloidná (hydrogél). Najvýhodnejšie sú kryštalické
zrazeniny.

102
 Veľkosť častíc zrazeniny závisí od chemickej štruktúry látky, od
podmienok v akých sa zrazenina tvorí (teplota, pH, koncentrácia) a od ďalšieho
spracovania zrazeniny pred filtráciou. Ak chceme dosiahnuť hrubozrnnú
zrazeninu, treba zrážať pri vyššej teplote zriedený roztok (asi 2 – 5 %)
postupným prikvapkávaním zriedeného roztoku ďalšieho reaktantu za
neustáleho miešania. Roztok so zrazeninou treba nechať dlhší čas na teplom
mieste, aby sa zrazenina zbalila.
Pri zrážaní sa nikdy nedosiahne úplné vylúčenie iónov málo rozpustnej
látky vo forme zrazeniny, pretože časť z nej vždy zostáva rozpustená a vytvára
nad zrazeninou nasýtený roztok. Ako príklad si uvedieme rozpúšťanie chloridu
strieborného vo vode.
⎯⎯
AgCl(s) ←⎯ → Ag+(aq) + Cl–(aq)
⎯ (8.3)
Túto rovnováhu charakterizuje termodynamická rovnovážna konštanta,
ktorá sa nazýva súčinom rozpustnosti a je určená vzťahom
Ks(AgCl) = [Ag+] [Cl–] (8.4)
Z hodnoty súčinu rozpustnosti možno určiť rozpustnosť látok. Pri teplote 25 °C
je Ks(AgCl) = 1,56 · 10–10, takže relatívna koncentrácia strieborných iónov
[Ag+] = {Ks(AgCl)}1/2 = 1,25 · 10–5. Rovnako veľká je i koncentrácia chloridových
iónov.
Keď na vylučovanie látok z roztoku použijeme nadbytok
zrážadla, ktorý má spoločný ión so zrazeninou, zrazenina sa
vylúči úplnejšie, pretože súčin koncentrácie iónov v roztoku
musí zostať pri danej teplote konštantný. V niektorých
prípadoch pri použití veľkého nadbytku zrážadla sa vylúčená
zrazenina rozpúšťa, lebo sa tvoria rozpustnejšie komplexné
zlúčeniny. Na rozpustnosť látok často výrazne vplývajú aj
ďalšie faktory, ako pH, prítomnosť iných látok v roztoku a pod.
Z hľadiska spracovania, prípadne využitia vylúčených
tuhých látok z roztoku, musia byť tieto látky málo rozpustné,
dostatočne čisté a stále. Vhodnejšie sú kryštalické zrazeniny,
ktoré sa lepšie filtrujú a bývajú čistejšie ako amorfné zrazeniny.
Vlastnosti zrazenín závisia nielen od ich chemického zloženia,
ale aj od toho, z akého prostredia sa vylúčili a akým spôsobom
sa uskutočnilo zrážanie.

Zapamätajte si!
Ak chceme získať vhodné zrazeniny, je potrebné dodržať nasledujúce zásady
pri ich príprave:
• zrážame zo zriedených roztokov;
• zrážame z horúcich roztokov;
• zrážame pomalým pridávaním zrážadla za intenzívneho miešania (obr. 8.1);
• premývame zrazeninu vhodným roztokom (obsahujúcim ión zrážadla).

103
 Obr. 8.1 Zrážanie
1 – pridávanie roztoku (zrážadla) z kadičky, 2 – pridávanie roztoku z byrety

Všeobecné požiadavky na zrazeniny:

• čo najnižšia rozpustnosť;
• definované zloženie zrazeniny;
• stálosť zrazeniny;
• čistota zrazeniny.

Premývanie na filtri a dekantácia

Premývanie na filtri slúži k oddeľovaniu vylúčenej zrazeniny od
kryštalizačného roztoku, bez ohľadu na to, či ide o amorfnú alebo kryštalickú
zrazeninu. Túto operáciu možno uskutočniť niekoľkými spôsobmi – filtráciou,
odsatím (str. 58), alebo priamo dekantáciou v reagenčnej nádobe.
Pri dekantácii necháme zrazeninu usadiť na dne nádoby, v ktorej
zrážanie prebiehalo a číry kryštalizačný roztok jednoducho odlejeme, alebo
odsajeme použitím vodnej vývevy. Na dne nám okrem zrazeniny samozrejme
zostane ešte množstvo kryštalizačného roztoku aj s nečistotami. Aby sme tieto
nečistoty odstránili, prilejeme čisté rozpúšťadlo, dobre premiešame, zrazeninu
necháme znova usadiť a číry roztok dekantujeme. Túto operáciu môžeme
opakovať niekoľkokrát, až dovtedy, kým sa zbavíme akýchkoľvek stôp nečistôt,
o čom sa obyčajne presvedčíme príslušnou kvalitatívnou skúškou. Dekantáciu
môžeme použiť len pri málo rozpustných a dobre sedimentujúcich
zrazeninách. Dekantácia sa obyčajne používa na premývanie amorfných
zrazenín, ktoré sa nedajú premyť na filtri, pretože upchávajú póry filtra.
Dekantácia nie je vhodná na premývanie kryštálov po kryštalizácii.

8.1.1 Príprava hydroxidu horečnatého, Mg(OH)2

Hydroxid horečnatý je biela, vo vode málo rozpustná látka. V prírode sa
vyskytuje ako minerál brucit. Hydroxid horečnatý patrí medzi reaktívne
antacidá. V žalúdku, kde reaguje s HCl, zotrváva dlho. Neutralizačný účinok
nastupuje veľmi rýchlo (v priebehu niekoľkých minút), má vysokú schopnosť
viazať kyselinu.
104
 Sušenie hydroxidu horečnatého je možné pri teplote 100 °C bez
rozkladu; pri vyšších teplotách sa rozkladá na oxid horečnatý a vodu.
Pripravuje sa zrážacou reakciou chloridu horečnatého a hydroxidu
sodného.
MgCl2(aq) + 2 NaOH(aq) ⎯→ Mg(OH)2(s) + 2 NaCl(aq) (8.5)
Mg (aq) + 2 OH (aq) ⎯→ Mg(OH)2(s)
2+ –
(8.6)

Úloha
Pripravte hydroxid horečnatý.

Chemikálie
– chlorid horečnatý, MgCl2;
– hydroxid sodný, NaOH.

Postup
V minimálnom množstve vody, asi 15 – 20 cm3, osobitne rozpustíme potrebné
množstvá hydroxidu sodného a chloridu horečnatého. Oba roztoky mierne
zohrejeme. Pri vyššej teplote počas miešania pomaly pridávame do roztoku
chloridu horečnatého roztok hydroxidu sodného. Vzniká biela zrazenina
hydroxidu horečnatého, ktorú odfiltrujeme na Büchnerovom lieviku cez hustý
filter. Zrazeninu na filtri premyjeme destilovanou vodou, aby sme odstránili
zvyšky chloridu sodného a presušíme prúdom vzduchu. Pripravený hydroxid
horečnatý vysušíme v sušiarni pri teplote 100 °C.

Úlohy a otázky

1. Pripravte hydroxid horečnatý a porovnajte získané množstvo hydroxidu

horečnatého s teoretickým výťažkom.
2. Napíšte vzťah pre súčin rozpustnosti málo rozpustného hydroxidu
horečnatého.
3. Nájdite v tabuľkách hodnoty súčinu rozpustnosti Be(OH)2, Mg(OH)2
a Ca(OH)2 a na základe týchto hodnôt určte, ktorý je najmenej rozpustný.
4. Vypočítajte množstvo MgCl2 a NaOH potrebné na prípravu 10 g hydroxidu
horečnatého.

8.1.2 Príprava síranu bárnatého, BaSO4

Síran bárnatý je biela, vo vode prakticky nerozpustná látka. V prírode
sa vyskytuje ako minerál baryt. Synteticky pripravený sa používa ako biely
pigment – barytová bieloba – v maliarstve. Odoláva poveternostným vplyvom,
chemikáliám aj svetlu. Rozpustnosť síranu bárnatého sa zmenšuje s veľkosťou
105
častíc a nadbytkom síranových aniónov. Síran bárnatý pohlcuje z roztoku
mnohé nečistoty (najmä ióny Cl– alebo NO3–), ktoré sa odstraňujú dekantáciou.
Možno ho pripraviť zrážacou reakciou chloridu bárnatého s kyselinou sírovou.
BaCl2(aq) + H2SO4(aq) ⎯→ BaSO4(s) + 2 HCl(aq) (8.7)
Ba2+(aq) + SO 24 − (aq) ⎯→ BaSO4(s) (8.8)

Úloha
Pripravte BaSO4 zrážaním vodného roztoku BaCl2 roztokom H2SO4 podľa
chemickej rovnice 8.7.

Chemikálie
– chlorid bárnatý, BaCl2, vodný roztok;
– kyselina sírová, H2SO4, koncentrovaný vodný roztok, w(H2SO4) = 0,96.

Postup
Odpipetujeme presne 25 – 30 cm3 roztoku chloridu bárnatého s danou
koncentráciou c(BaCl2). Roztok zriedime vo vyššej kadičke približne na objem
150 cm3 destilovanou vodou a zohrejeme takmer do varu. Odmeriame 3 cm3
koncentrovanej kyseliny sírovej, z ktorej pripravíme roztok, zriedený
v objemovom pomere 1 : 5. Pri odmeriavaní kyseliny sa musia dodržiavať
bezpečnostné predpisy. Pri príprave zriedeného roztoku sa zásadne pridáva
kyselina do vody a nikdy nie voda do kyseliny! Roztok kyseliny sírovej takisto
zohrejeme a pomaly, za ustavičného miešania, ho prilievame po tyčinke do
horúceho roztoku chloridu bárnatého dovtedy, kým pozorujeme tvorbu bielej
zrazeniny. Za horúca vyzrážaný síran bárnatý je hrubozrnný a rýchle sa
usadzuje a filtruje. Zrazeninu necháme usadiť a do číreho roztoku nad
zrazeninou pridáme ešte niekoľko kvapiek zriedenej kyseliny sírovej. Ak sa pri
hladine už netvorí biely zákal síranu bárnatého, číry roztok opatrne odlejeme,
alebo odsajeme pipetou napojenou na vodnú vývevu. Pritom musíme dávať
pozor, aby sme hladinu nerozvírili a neodliali časť síranu bárnatého.
Do kadičky so zrazeninou pridáme približne rovnaký objem destilovanej vody
a obsah intenzívne premiešame. Po opätovnom usadení zrazeniny číry roztok
odlejeme alebo odsajeme. Uvedený spôsob čistenia zrazeniny od nežiaducich
prímesí (dekantáciu) opakujeme aspoň trikrát. Zrazeninu síranu bárnatého
nakoniec oddelíme od roztoku filtráciou cez hladký filter. Ak zistíme, že filtrát je
zakalený, musíme použiť filter o stupeň hustejší. Filter so zrazeninou
rozostrieme a preklopíme na veľké hodinové sklíčko. Nadbytočnú vodu zo
zrazeniny pod filtrom odsajeme kúskami nastrihaného filtračného papiera.
Po odstránení filtra tuhý síran bárnatý dokonale vysušíme v sušiarni pri teplote
105 °C. Získaný biely práškovitý produkt odvážime.

106
Úlohy a otázky

1. Pripravte síran bárnatý a získané množstvo síranu bárnatého porovnajte

s teoretickým výťažkom.
2. Napíšte vzťah pre súčin rozpustnosti málo rozpustného síranu bárnatého.
3. Nájdite v tabuľkách hodnoty súčinu rozpustnosti CaSO4, SrSO4 a BaSO4
a na základe týchto hodnôt určte, ktorý je najmenej rozpustný.
4. Do roztokov, ktoré majú rovnakú koncentráciu iónov Ba2+ a Ca2+ sa po
kvapkách pridáva roztok obsahujúci síranové anióny. V akom poradí sa
budú vylučovať jednotlivé sírany.

8.1.2.1 Stanovenie zloženia roztoku chloridu bárnatého zrážacou

reakciou

Úloha
Určte zloženie vodného roztoku chloridu bárnatého na základe získanej
hmotnosti síranu bárnatého. Zloženie vodného roztoku vyjadrite formou
w(BaCl2) a c(BaCl2).

Chemikálie
– chlorid bárnatý, BaCl2, vodný roztok neznámej koncentrácie;
– kyselina sírová, H2SO4, koncentrovaný vodný roztok, w(H2SO4) = 0,96.

Postup
Aby sme mohli vyjadriť zloženie roztoku chloridu bárnatého pomocou
hmotnostného zlomku, potrebujeme údaj o hustote tohto roztoku.
Hustotu neznámeho roztoku chloridu bárnatého zmeriame hustomerom
v odmernom valci, ktorý má objem 500 cm3. Pri odčítaní hustoty musí
hustomer voľne plávať, nesmie sa dotýkať stien. Po ustálení polohy odčítame
hodnotu hustoty priamo zo stupnice hustomeru. Stupnice hustomerov majú
stupnice začínajúce pri hornom okraji a smerom nadol sa hodnoty hustoty
zvyšujú.
Z pripraveného roztoku BaCl2 s neznámou koncentráciou odmeriame
pomocou automatickej byrety zadaný objem (20 – 30 cm3) do vysokej kadičky.
Ďalší postup prípravy síranu bárnatého je rovnaký ako v kap. 8.1.2.
Ak chceme kvantitatívne stanoviť množstvo získanej zrazeniny,
používame na filtráciu hladký filtračný papier. Filtračné papiere sú upravené
tak, aby po spálení zanechávali čo najmenej bieleho popola. Žíhanie robíme
v porcelánovom tégliku, ktorý umiestnime v triangli (obr. 8.2). Ak žíhame
produkt, ktorý sme získali po predchádzajúcej filtrácii, musíme ho spolu
s filtrom predsušiť na hodinovom sklíčku v sušiarni, aby téglik pri žíhaní
nepraskol. Produkt žíhame aj s filtračným papierom.

107
 a b
Obr. 8.2 Žíhanie zrazeniny
a – bez použitia vrchnáka, b – s použitím vrchnáka na téglik

Ako prvý krok musíme vyžíhať prázdny téglik, ktorý umiestnime nad
kahan v triangli, ktorý je na železnom kruhu v takej výške, aby sme mohli
využiť čo najväčšiu teplotu plameňa. Téglik občas nad plameňom pootočíme
pomocou téglikových klieští. Žíhanie trvá približne 30 – 60 minút. Po vyžíhaní
necháme téglik asi 10 minút vychladnúť na vzduchu. Po miernom vychladnutí
ho umiestnime do exsikátora, kde ho necháme chladnúť ďalších 20 minút.
Potom zistíme jeho hmotnosť m1 na analytických váhach. Filter so zrazeninou
zložíme tak, aby zrazenina zostala uzavretá vo vnútri. Množstvo vody vo filtri
znížime jeho sušením na hodinovom skle v sušiarni pri teplote 105 °C
(asi 10 minút – filtračný papier nesmie preschnúť, aby nepraskol pri vkladaní
do téglika), alebo opatrným vytlačením do vrstvy filtračného papiera (približne
tri papiere dáme pod mokrý filtračný papier a tri navrch). Po vysušení zabalenú
zrazeninu (obr. 8.3) preložíme z hodinového sklíčka do téglika, opatrne ho
pritlačíme ku dnu a žíhame aj s filtračným papierom (filter nemá horieť
plameňom) do konštantnej hmotnosti (približne 1 hodinu). Po určitej dobe
začne z téglika v dôsledku termického rozkladu alebo karbonizácie filtračného
papiera unikať biely dym, ktorý je horľavý. Ak sa objaví v ústi téglika malý
plameň, odsunieme kahan stranou a ústie téglika opatrne prikryjeme asi na
5 sekúnd hodinovým sklom. Až sa znova objaví biely dym, môžeme začať
znova žíhať až do úplného spálenia filtra. Po vyžíhaní téglik so zrazeninou
necháme vychladnúť na vzduchu asi 10 minút. Po miernom vychladnutí
ho prenesieme do exsikátora. Po vychladnutí zistíme presnú hmotnosť téglika
so síranom bárnatým m2 na analytických váhach.

108
 Obr. 8.3 Manipulácia s papierovým filtrom po filtrácii zrazeniny
1 – oddelenie zrazeniny filtráciou, 2 – vybratie filtra so zrazeninou,
3 – skladanie filtra, 4 – vkladanie filtra do téglika, 5 – stlačenie filtra na dno téglika

Úloha
Stanovte zloženie roztoku BaCl2 vyjadrením jeho w(BaCl2) a c(BaCl2).

Postup
• Výpočet hmotnosti roztoku chloridu bárnatého zo známeho objemu roztoku
V'(BaCl2) a nameranej hustoty ρ'(BaCl2).
• Výpočet hmotnosti vysušeného síranu bárnatého m(BaSO4) = m2 – m1.
• Výpočet hmotnosti chloridu bárnatého.
• Výpočet hmotnostného zlomku roztoku chloridu bárnatého w(BaCl2).
• Výpočet koncentrácie látkového množstva roztoku chloridu bárnatého
c(BaCl2).

8.1.3 Príprava chloridu olovnatého, PbCl2

Chlorid olovnatý je jedovatá biela tuhá látka, málo rozpustná vo vode
a alkohole, dobre v glycerole. V prírode sa nachádza v sopečných lávach.
Rozpustnosť vo vode s teplotou stúpa, čo sa využíva pri rekryštalizácii tejto
soli. Kryštalizuje vo forme hodvábne lesklých ihlíc. Chlorid olovnatý je
rozpustný v koncentrovanej kyseline chlorovodíkovej, pričom sa vytvárajú
chlorokomplexy. Zriedením týchto roztokov sa spätne vylučuje. Zohrievaním
roztoku PbCl2 s hydroxidom vápenatým vzniká zlúčenina PbCl2.Pb(OH)2,
používaná ako pigment. Chlorid olovnatý možno pripraviť reakciou dusičnanu
olovnatého s kyselinou chlorovodíkovou.
109
 Pb(NO3)2(aq) + 2 HCl(aq) ⎯→ PbCl2(s) + 2 HNO3(aq) (8.9)
Pb (aq) + 2 Cl (aq) ⎯→ PbCl2(s)
2+ –
(8.10)

Úloha
Pripravte chlorid olovnatý.

Chemikálie
– dusičnan olovnatý, Pb(NO3)2, kryštalická látka;
– kyselina chlorovodíková, HCl, w(HCl) = 0,20.

Postup
10 g dusičnanu olovnatého rozpustíme v 50 cm3 vody. K takto pripravenému
roztoku za horúca pridáme 1,5-násobok stechiometrického množstva 20 %
kyseliny chlorovodíkovej. Vylúčenú zrazeninu zohrievame minimálne 3 hodiny
na vodnom kúpeli, aby sa dobre zbalila. Potom ju ochladíme v ľadovom kúpeli.
Vylúčený produkt odsajeme a rekryštalizujeme z horúcej destilovanej vody
slabo okyslenej HCl (pH = 2), aby sme zabránili hydrolýze. Horúci roztok
necháme pomaly chladnúť. Vylúčené kryštály odsajeme, premyjeme ľadovou
vodou a sušíme v sušiarni pri teplote 105 °C.

Úlohy a otázky

1. Pripravte chlorid olovnatý a získané množstvo porovnajte s teoretickým

výťažkom.
2. Napíšte vzťah pre súčin rozpustnosti chloridu olovnatého. Ako ovplyvní
prídavok chloridových iónov koncentráciu olovnatých iónov v roztoku?
3. Aké bude pH vodného roztoku chloridu olovnatého, zdôvodnite chemickou
rovnicou.

8.1.4 Príprava hydratovaného oxidu hlinitého, Al2O3 · x H2O

Oxid hlinitý je biela, vo vode nerozpustná látka. Je známy vo viacerých
modifikáciách, najčastejšie sú to α (korund), γ a ako amorfný prášok (alumina).
Často sa vyskytuje v hydratovaných podobách, ktoré tvoria plynulý prechod
medzi Al2O3 a Al(OH)3. Podľa spôsobu prípravy a podľa veľkosti povrchu sa
mení aj chemická reaktivita oxidu hlinitého.
V prírode sa vyskytujú zlúčeniny hliníka často znečistené zlúčeninami
železa (III). Hlinité a železité soli vo vodných roztokoch hydrolyzujú za tvorby
príslušných akva-hydroxokomplexov a oxóniových katiónov, rovnicu pre
hydrolýzu do prvého stupňa možno vo všeobecnosti vyjadriť v iónovom tvare

110
 [M(H2O)6]3+(aq) + H2O(l) ⎯→ [M(H2O)5(OH)]2+(aq) + H3O+(aq) (8.11)
kde M je Al a Fe.

Ak pridáme do roztoku hlinitej soli hydroxidové anióny, vyzráža sa

biela, želatínová zrazenina hydroxidu hlinitého, resp. hnedá zrazenina
hydroxidu železitého.
[Al(H2O)6]3+(aq) + 3 OH–(aq) ⎯→ Al(OH)3(s) + 6 H2O(l) (8.12)
Chemické zloženie však obyčajne nezodpovedá presne hydroxidu
príslušného kovu, ale predstavuje zmes rôzne hydratovaných oxidov, prípadne
hydroxid-solí rôzneho zloženia. Ak sa k zrazenine pridá nadbytok iónov OH–,
dochádza k jej rozpúšťaniu za tvorby hydroxohlinitanov podľa rovnice
⎯⎯
Al2O3 · x H2O(s) + 2 OH–(aq) ←⎯ →
⎯
⎯⎯
←⎯→ 2 [Al(OH)4 ]–(aq) + (x – 3) H2O(l)
⎯ (8.13)
Hydratovaný oxid železitý na rozdiel od hydratovaného oxidu hlinitého nemá
amfotérne vlastnosti, čiže v nadbytku alkalických hydroxidov sa „nerozpúšťa“.
Hydroxohlinitanové anióny sú stále len v silne zásaditom prostredí.
Zavádzaním oxidu uhličitého (alebo solí reagujúcich vplyvom hydrolýzy slabo
kyslo) do roztokov hydroxohlinitanov vzniká kryštalický hydroxid hlinitý.
⎯⎯
2 [Al(OH)4]–(aq) + CO2(g) ←⎯→ 2 Al(OH)3(s) + CO 2– (aq) + H2O(l)
⎯ (8.14)
3

Úloha
Z roztoku obsahujúceho železité a hlinité soli izolujte hydroxid hlinitý.

Chemikálie
– vodný roztok síranu hlinitého a síranu železitého, w(Al2(SO4)3) = 0,05,
w(Fe2(SO4)3) = 0,005;
– hydroxid sodný, NaOH;
– síran amónny, (NH4)2SO4;
– oxid uhličitý, CO2.

Postup
Z pripraveného mierne okysleného roztoku obsahujúceho síran hlinitý a síran
železitý odmeriame do vyššej kadičky asi 50 cm3 a zohrejeme takmer do varu.
Pripravíme si väčšie množstvo horúceho asi 10 % roztoku hydroxidu sodného,
ktorý za ustavičného miešania prilievame do horúceho roztoku hlinitej
a železitej soli. Spočiatku pozorujeme tvorbu objemnej do hneda sfarbenej
zrazeniny, ktorej množstvo sa ďalším pridávaním roztoku hydroxidu sodného
zmenšuje.
Ak dosiahne pH roztoku hodnotu viac ako 12 (kontrola indikátorovým
papierikom), prechodne vytvorená zrazenina Al2O3 · x H2O sa úplne „rozpustí“
a v roztoku pozorujeme len kĺkovitú tmavohnedú zrazeninu hydratovaného
111
oxidu železitého. Zmes krátko zohrejeme takmer do varu, premiešame ju
a necháme ochladiť. Ešte mierne teplý roztok prefiltrujeme cez skladaný filter
a gélovitú zrazeninu premyjeme malým množstvom zriedeného roztoku
hydroxidu sodného (pH okolo 12). Odfiltrovaný hydratovaný oxid železitý ďalej
nespracovávame.
Z číreho bezfarebného filtrátu obsahujúceho len rozpustné
hydroxohlinitany možno získať hydratovaný oxid hlinitý, ako málo rozpustnú
tuhú látku, nasledujúcimi postupmi:
• zavádzaním plynného oxidu uhličitého do horúceho roztoku;
• pomalým pridávaním roztoku síranu amónneho za varu.

Pri prvom postupe do zohriateho filtrátu zavádzame z tlakovej nádoby

plynný oxid uhličitý. Roztok, neskôr zmes obsahujúcu bielu zrazeninu, celý čas
intenzívne miešame a zohrievame pri teplote 60 – 70 °C. Ak pH roztoku
dosiahne hodnotu 10 a menej, zrážanie môžeme považovať za skončené.
Vyzrážaný produkt pri vyššej teplote odfiltrujeme na Büchnerovom lieviku cez
hustý filter, premyjeme horúcou destilovanou vodou a dostatočne dlho sušíme
presávaním zrazeniny vzduchom. Izolovanú zrazeninu dosušíme na Petriho
miske v sušiarni pri teplote okolo 120 °C. Takto vysušený produkt sa svojím
zložením blíži k zloženiu hydroxidu hlinitého.
Pri druhom postupe odfiltrovaný roztok hydroxohlinitanov zohrejeme
v kadičke na vodnom kúpeli takmer do varu. Potom za stáleho miešania
a zohrievania po malých dávkach prilievame asi 30 % teplý roztok síranu
amónneho až do pH roztoku okolo 9 (roztok pripravíme rozpustením okolo
15 g tuhého síranu amónneho). Ak pridávame naraz väčšie množstvo roztoku
síranu amónneho, biela zrazenina je veľmi jemná, zle filtrovateľná a pomaly sa
suší. Reakčnú zmes potom ešte krátko povaríme za občasného premiešania,
aby sa z nej odstránil všetok amoniak. Vyzrážaný biely produkt spracujeme
rovnako ako pri prvom postupe.

Úlohy

1. Vodný roztok síranu hlinitého, znečistený síranom železitým, zbavte

nečistoty a zo získaného roztoku zrážacou reakciou pripravte hydratovaný
oxid hlinitý podľa niektorého z dvoch uvedených postupov.

2. Porovnajte získané množstvo hydratovaného oxidu hlinitého s teoretickým

výťažkom za predpokladu, že zloženie produktu zodpovedá chemickému
vzorcu Al(OH)3.

3. Napíšte chemickú rovnicu zrážania hydroxidu hlinitého z roztoku

hydroxohlinitanu prídavkom roztoku síranu amónneho.

112
8.1.5 Príprava hexahydrátu chloridu kobaltnatého,
CoCl2 · 6 H2O
Chlorid kobaltnatý je ružová až červená hygroskopická látka. Chlorid
kobaltnatý je extrémne dobre rozpustný vo vode a alkohole. Používa sa na
farbenie silikagélu (str. 79) a na prípravu celého radu zlúčenín kobaltu,
napríklad chloridu pentaammin-chlorokobaltitého (kap. 10.1.4). Chlorid
kobaltnatý možno pripraviť viacstupňovou syntézou podľa nasledovných
rovníc.
3 Co(NO3)2(aq) + 3 Na2CO3(aq) + 3 H2O(l) ⎯→
⎯→ CoCO3 · 2 Co(OH)2 · H2O(s) + 6 NaNO3(aq) + 2 CO2(g) (8.15)
CoCO3 · 2 Co(OH)2 · H2O(s) + 6 HCl(aq) ⎯→
⎯→ 3 CoCl2(aq) + 6 H2O(l) + CO2(g) (8.16)

Úloha
Pripravte hexahydrát chloridu kobaltnatého.

Chemikálie
– hexahydrát dusičnanu kobaltnatého, Co(NO3)2 · 6 H2O;
– kyselina chlorovodíková, HCl, w(HCl) = 0,10.

Postup
Vo vysokej kadičke (800 cm3) rozpustíme 20,0 g hexahydrátu dusičnanu
kobaltnatého v 160 cm3 vody, zohrejeme do varu a za horúca zrážame
horúcim roztokom vypočítaného množstva uhličitanu sodného v 80 cm3 vody.
Vyzráža sa fialový CoCO3 · 2 Co(OH)2 · H2O. Roztok so zrazeninou krátko
povaríme, potom ju necháme usadiť a roztok nad ňou opatrne zlejeme.
Zrazeninu potom premiešame so 160 cm3 vody a znova dekantujeme.
Nakoniec zrazeninu odfiltrujeme na Büchnerovom lieviku a premyjeme vodou.
Ešte vlhkú zrazeninu rozpúšťame v 10 % roztoku HCl pridávaním kyseliny ku
zrazenine. Potrebné množstvo HCl vypočítame za predpokladu, že výťažok
CoCO3 · 2 Co(OH)2 · H2O je 100 %. Pre vlastnú reakciu však roztoku HCl
použijeme o 10 % menej ako je vypočítané množstvo. Časť
CoCO3 · 2 Co(OH)2 · H2O musí po reakcii s HCl zostať nerozpustená preto, aby
vo vzniknutom roztoku CoCl2 nebol nadbytok HCl. Zrazenina pri rozpúšťaní
mierne pení. Vzniknutý červený roztok prefiltrujeme a na elektrickom variči
odparíme do sucha (nezabudnite na sieťku medzi varičom a kadičkou!).
Vznikne modrý dihydrát chloridu kobaltnatého, ktorý rozotrieme a necháme
niekoľko dní pohlcovať vzdušnú vlhkosť. Modrý a silne hygroskopický
CoCl2 · 2 H2O sa postupne zmení na červený CoCl2 · 6 H2O.

113
Úlohy a otázky

1. Aké zafarbenie majú roztoky kobaltnatých solí?

2. Na čo sa využíva rôzne zafarbenie bezvodého a hydratovaného chloridu
kobaltnatého?
3. Ako sa budú správať roztoky kobaltnatých solí, ak budeme pridávať
nadbytok hydroxidu?

8.1.6 Príprava dihydrátu šťaveľanu železnatého,

FeC2O4 · 2 H2O
Dihydrát šťaveľanu železnatého je žltá, mikrokryštalická látka, málo
rozpustná vo vode, nerozpustná v bežných organických rozpúšťadlách.
Pripravuje sa zrážacou reakciou železnatej soli vo vodnom roztoku
so šťaveľanovým (oxalátovým) aniónom podľa rovnice:
[Fe(H2O)6]2+(aq) + C2O 24 − (aq) ⎯→ FeC2O4(s) + 6 H2O(l) (8.17)
Žíhaním za prístupu vzduchu sa rozkladá:
ΔT
4 FeC2O4(s) + 3 O2(g) ⎯⎯
⎯→ 2 Fe2O3(s) + 8 CO2(g) (8.18)

Úloha
Pripravte dihydrát šťaveľanu železnatého.

Chemikálie
– heptahydrát síranu železnatého, FeSO4 · 7 H2O;
– resp. hexahydrát síranu amónno-železnatého, Fe(NH4)2(SO4)2 · 6 H2O;
– dihydrát kyseliny šťaveľovej, H2C2O4 · 2 H2O.

Postup
K dobre miešanému 20 % vodnému roztoku síranu amónno-železnatého alebo
15 % vodnému roztoku síranu železnatého, okyslenému niekoľkými kvapkami
2 % kyseliny sírovej, pridáme 1,5-násobok stechiometrického množstva 10 %
vodného roztoku kyseliny šťaveľovej. Pritom sa vylučuje žltá zrazenina
produktu. Zmes opatrne zohrejeme do varu, potom necháme hrudkovitú žltú
zrazeninu usadiť. Zrazeninu prečistíme dekantáciou horúcou vodou. Potom ju
odfiltrujeme za zníženého tlaku na Büchnerovom lieviku, žltý prášok dôkladne
premyjeme horúcou vodou a nakoniec etanolom. Sušíme na vzduchu.

114
Úlohy a otázky

1. Vysvetlite, prečo sa roztoky železnatej soli okysľujú malým množstvom

kyseliny sírovej. K akému deju by dochádzalo, ak by sme to neurobili?
2. Vyskúšajte, či sa pripravený šťaveľan železnatý rozpúšťa v zriedenej
kyseline chlorovodíkovej. Ak áno, uskutočnite reakciu medzi takto
pripraveným roztokom (asi 1 cm3) a vodným roztokom hexakyanoželezitanu
draselného, K3[Fe(CN)6]. Svoje pozorovanie zaznamenajte a pokúste sa
vysvetliť chemickými rovnicami.

8.1.7 Príprava dihydroxid-uhličitanu dimeďnatého,

Cu2CO3(OH)2
Dihydroxid-uhličitan dimeďnatý sa vyskytuje v prírode vo forme
minerálu – malachitu, ktorý je jedným z najkrajších známych minerálov.
Malachit má spravidla zelenú farbu, ktorá sa môže meniť v odtieňoch, od
svetlozelenej až po čiernozelenú. Z chemického hľadiska je to kombinácia
uhličitanu meďnatého a hydroxidu meďnatého, CuCO3 · Cu(OH)2. Malachit sa
používa ako minerálny pigment v zelených farbách od staroveku. Je veľmi
citlivý na kyseliny.
Ďalší minerál zloženia Cu3(CO3)2(OH)2 – azurit – je sýtomodrej farby.
Obidva minerály sa používajú ako východiskové zlúčeniny pri príprave iných
meďnatých solí.
Dihydroxid-uhličitan dimeďnatý je zelená mikrokryštalická látka, málo
rozpustná vo vode. Pripravuje sa zrážacou reakciou dobre rozpustnej
meďnatej soli s hydrogenuhličitanom podľa rovnice:
2 CuSO4(aq) + 4 NaHCO3(s) ⎯→
⎯→ Cu2CO3(OH)2(s) + 3 CO2(g) + H2O(l) + 2 Na2SO4(aq) (8.19)
Úloha
Pripravte dihydroxid-uhličitan dimeďnatý.

Chemikálie
– pentahydrát síranu meďnatého, CuSO4 · 5 H2O
– resp. trihydrát dusičnanu meďnatého, Cu(NO3)2 · 3 H2O
– hydrogenuhličitan sodný, NaHCO3
– etanol, CH3CH2OH, bezfarebná kvapalina.

Postup
Vo vysokej kadičke s objemom 200 cm3 rozpustíme 4,5 g pentahydrátu síranu
meďnatého v 25 cm3 vody. Do roztoku postupne pridávame tuhý
hydrogenuhličitan sodný až dovtedy, kým pozorujeme unikanie plynného oxidu
uhličitého z reakčnej zmesi. Celkové množstvo pridaného hydrogenuhličitanu
115
sodného nemá byť väčšie ako 15 g. Potom umiestnime kadičku do vodného
kúpeľa s teplotou 50 °C a necháme zrazeninu po dobu 20 minút
prekryštalizovať. Zrazeninu prečistíme dekantáciou vodou. Potom odfiltrujeme
za zníženého tlaku na Büchnerovom lieviku, premyjeme dôkladne vodou
a nakoniec etanolom. Sušíme na vzduchu pri laboratórnej teplote.

Úlohy a otázky

1. Akú farbu má získaný produkt?

2. Napíšte chemickú rovnicu termického rozkladu dihydroxid-uhličitanu
dimeďnatého v stavovom tvare.
3. Test s HCl: pridajte pár kvapiek roztoku HCl k vysušenému malachitu, zistite
pH takto získaného roztoku a svoje pozorovania zapíšte.
4. Test s NaOH: pridajte pár kvapiek horúceho roztoku NaOH k vysušenému
produktu, zopakujte to so studeným roztokom NaOH a svoje pozorovania
zapíšte.

8.2 Rozkladné termické reakcie

Termický rozklad je chemická reakcia, pri ktorej v dôsledku zohrievania
dochádza k zmene zloženia pôvodnej chemickej zlúčeniny. Termické
rozkladné reakcie zahŕňajú roztrhnutie pôvodných chemických väzieb a vznik
jednej alebo viacerých jednoduchších látok. Reakcie termického rozkladu sú
endotermické a nevratné.
Zlúčeniny, stále pri laboratórnych podmienkach sa môžu začať
rozkladať buď vplyvom tepla alebo svetla. Ak nie je látka chemicky stála, môže
byť rozklad spontánny. Veľmi často jedným z produktov rozkladnej reakcie je
plyn, ktorý sa ľahko uvoľňuje.

Príklad 1: Uhličitan kobaltnatý sa v dôsledku zohrievania rozkladá za vzniku

oxidu kobaltnatého a oxidu uhličitého:
ΔT
CoCO3(s) ⎯⎯
⎯→ CoO(s) + CO2(g) (8.20)
Príklad 2: Dusičnan zinočnatý sa pri zohrievaní rozkladá za vzniku oxidu
zinočnatého, oxidu dusičitého a dikyslíka.
ΔT
2 Zn(NO3)2(s) ⎯⎯
⎯→ 2 ZnO(s) + 4 NO2(g) + O2(g) (8.21)
Príklad 3: Ak zohrievame práškový oxid olovnato-olovičitý, topí sa za tvorby
tmavohnedej kvapaliny. Pri intenzívnejšom zohrievaní dochádza k uvoľňovaniu
plynného dikyslíka. Termický rozklad je ukončený, ak vznikne žltý oxid
olovnatý.
ΔT
2 Pb3O4(s) ⎯⎯
⎯→ 6 PbO(s) + O2(g) (8.22)

116
 Niektoré chemické zlúčeniny obsahujú molekuly vody, ktoré sú
súčasťou ich kryštálovej štruktúry. Tieto zlúčeniny sa nazývajú hydráty
(kryštalohydráty) a molekuly vody sa často označujú ako hydratovaná
(kryštálová) voda. Niektoré anorganické zlúčeniny tvoria viacero hydrátov,
čo sa prejavuje aj v stechiometrii ich termického rozkladu. Často sa tieto
molekuly vody môžu v dôsledku zohrievania uvoľňovať za vzniku nižších
hydrátov alebo bezvodých foriem danej zlúčeniny.

8.2.1 Príprava oxidu meďnatého, CuO

Oxid meďnatý je čierna, práškovitá látka, nerozpustná v bežných
rozpúšťadlách. Používa sa ako východisková zlúčenina na prípravu
meďnatých solí reakciami so silnými kyselinami. Pripravuje sa termickými
rozkladnými reakciami:
ΔT
Cu(OH)2(s) ⎯⎯
⎯→ CuO(s) + H2O(g) (8.23)
ΔT
CuCO3(s) ⎯⎯
⎯→ CuO(s) + CO2(g) (8.24)
Reakcia 8.24 je reakciou na suchej ceste – žíhanie uhličitanu meďnatého.
Oxid meďnatý môžeme pripraviť aj žíhaním kovovej medi na vzduchu.
Reakcia 8.23 prebieha ľahko už vo vodných suspenziách hydroxidu
meďnatého počas varu. Potrebný hydroxid meďnatý sa pripraví zrážacou
reakciou meďnatej soli s hydroxidom alkalického kovu.
CuSO4(aq) + 2 KOH(aq) ⎯→ Cu(OH)2(s) + K2SO4(aq) (8.25)
[Cu(H2O)4]2+(aq) + 2 OH–(aq) ⎯→ Cu(OH)2(s) + 4 H2O(l) (8.26)
Oxid meďnatý sa vodíkom ľahko redukuje na kov. Pri vyšších teplotách
sa rozkladá na oxid meďný a dikyslík. Veľmi čistý oxid meďnatý sa používa na
prípravu vysokoteplotných keramických supravodičov typu YBa2Cu3O7–x.

Úloha
Pripravte oxid meďnatý podľa reakcie 8.25 a 8.23.

Chemikálie
– pentahydrát síranu meďnatého, CuSO4 · 5 H2O;
– resp. dihydrát chloridu meďnatého, CuCl2 · 2 H2O;
– hydroxid draselný, KOH, 10 % roztok.

Postup
Potrebné množstvo pentahydrátu síranu meďnatého rozpustíme v 100 cm3
vody. Na urýchlenie rozpúšťania roztok síranu meďnatého zohrejeme. Za
neustáleho miešania do kadičky s roztokom pomaly pridávame 10 % roztok
hydroxidu draselného pri teplote 30 °C. Vylučuje sa modrá zrazenina hydroxidu
meďnatého, ktorá je v nadbytku zrážadla nerozpustná. Indikátorovým
117
papierikom overíme zásaditú reakciu. Na konci reakcie musí mať suspenzia
pH > 12. Kadičku so vzniknutou zrazeninou hydroxidu meďnatého zakryjeme
hodinovým sklom a zohrievame do varu na sieťke s keramickou výplňou, až sa
zmení zafarbenie v celom objeme roztoku. Potom ešte asi 1 hodinu
zohrievame, aby sa zrazenina zbalila a ľahšie filtrovala. Počas zohrievania
priebežne doplňujeme vyvarenú vodu. Zrazeninu oxidu meďnatého necháme
usadiť a premyjeme ju dva razy so 150 cm3 vody. Premývanie slúži na
prečistenie produktu, ktorý sa premývaním zbaví prípadných chemických
nečistôt. Zrazeninu prefiltrujeme na Büchnerovom lieviku, premyjeme vodou
a sušíme v sušiarni pri teplote 100 °C.

Úlohy a otázky

1. Akú farbu má získaný produkt?

2. Napíšte chemickú rovnicu pre termický rozklad hydroxidu kobaltnatého,
nikelnatého a mangánatého.
3. Porovnajte praktický výťažok oxidu meďnatého s teoretickým.
4. Ako sa bude správať roztok meďnatej soli pri zrážaní s vodným roztokom
amoniaku?

8.2.2 Príprava uhličitanu sodného, Na2CO3

Uhličitan sodný je biela kryštalická látka vytvárajúca kryštalohydráty.
Uhličitan sodný je dobre rozpustný vo vode, nerozpustný v bežných
organických rozpúšťadlách. Kyselinami sa rozkladá za uvoľňovania oxidu
uhličitého a tvorby príslušnej soli. Pripravuje sa termickým rozkladom
hydrogenuhličitanu sodného, t. j. zohriatím tejto soli nad teplotu 270 °C:
ΔT
2 NaHCO3(s) ⎯⎯
⎯→ Na2CO3(s) + CO2(g) + H2O(g) (8.27)

Úloha
Termickým rozkladom hydrogenuhličitanu sodného pripravte bezvodý uhličitan
sodný.

Chemikálie
– hydrogenuhličitan sodný, NaHCO3, tuhá kryštalická látka.

Postup
Do porcelánového téglika umiestnime vopred odvážený hydrogenuhličitan
sodný. Téglik umiestnime do triangla a zohrievame nesvietivým plameňom
kahana počas 1 hodiny. Necháme vychladnúť v exsikátore a odvážime.
V prípade, že sa nedosiahol teoretický hmotnostný úbytok, žíhanie opakujeme.
118
Úlohy a otázky

1. Vypočítajte teoretickú hodnotu úbytku hmotnosti (v percentách) po žíhaní

hydrogenuhličitanu sodného.
2. Získaný bezvodý uhličitan sodný prekryštalizujte z vody pod teplotou 34 °C.
Získajú sa tak dobre vyvinuté kryštály dekahydrátu uhličitanu sodného.
3. Pomocou univerzálneho indikátorového papierika zistite pH 10 % vodného
roztoku uhličitanu sodného. Zdôvodnite svoje pozorovanie.
4. Vysvetlite, prečo sa musí pri kryštalizácii tejto soli udržiavať teplota pod
34 °C, ak chceme získať dekahydrát.

8.2.3 Príprava uhličitanu olovnatého, PbCO3 a oxidu

olovnatého, PbO
Uhličitan olovnatý PbCO3 je vo vode nerozpustná látka, ľahko sa
rozkladajúca zohriatím. Je súčasťou farbiva – olovnatej bieloby –
Pb3(CO3)2(OH)2. V prírode sa vyskytuje ako biely, bezfarebný alebo nažltlý
minerál ceruzit. Uhličitan olovnatý môžeme pripraviť vo forme jemnej bielej
zrazeniny zrážacou reakciou.
Pb(NO3)2(aq) + 2 NaHCO3(aq) ⎯→
⎯→ PbCO3(s) + 2 NaNO3(aq) + CO2(g) + H2O(l) (8.28)
Úloha
Pripravte uhličitan olovnatý podľa reakcie 8.28 a následným termickým
rozkladom z neho pripravte oxid olovnatý.

Chemikálie
– dusičnan olovnatý, Pb(NO3)2;
– hydrogenuhličitan sodný, NaHCO3.

Postup
8,7 g dusičnanu olovnatého rozpustíme v 165 cm3 vody a za stáleho miešania
prilejeme roztok obsahujúci 4,85 g hydrogenuhličitanu sodného v 56 cm3 vody.
Zrazeninu 30 minút zohrievame pri teplote nepresahujúcej 80 °C. Produkt
dvakrát dekantujeme, odsajeme na Büchnerovom lieviku, dôkladne premyjeme
destilovanou vodou a necháme vysušiť pri laboratórnej teplote.

Spracovanie PbCO3 na PbO

Uhličitan olovnatý, PbCO3 žíhame v tégliku plynovým kahanom najprv
mierne, potom nesvietivým plameňom kahana počas 1 hodiny. Získaný prášok
necháme vychladnúť, odvážime a porovnáme praktický výťažok s teoretickým.

119
Úlohy a otázky

1. Prečo je potrebné po skončení zrážania ešte reakčnú zmes zohrievať?

2. Napíšte chemickú rovnicu termického rozkladu uhličitanu olovnatého.
3. Uskutočnite nasledujúce reakcie Pb2+ a ich priebeh zapíšte chemickými
rovnicami. Použite roztok Pb(NO3)2 s c(Pb(NO3)2) = 0,2 mol dm–3.
a) 1 – 2 cm3 roztoku Pb2+ dajte do dvoch skúmaviek. Do jednej po kvapkách
pridávajte 5 % roztok NaOH a do druhej 5 % roztok NH3. Pozorujte priebeh
reakcií pri pridávaní nadbytku reagentov.
b) Pridávajte po kvapkách zriedený roztok HCl (1 : 3) k 2 cm3 roztoku Pb2+.
Pridajte 5 cm3 destilovanej vody ku vzniknutej zrazenine, následne ponorte
dno skúmavky do vriacej vody v kadičke a zohrejte. Potom nechajte
ochladiť na vzduchu. Pozorujte zmeny.
c) Pridávajte po kvapkách 10 % roztok KI k 2 cm3 roztoku Pb2+.
Ku vzniknutej zrazenine pridajte destilovanú vodu, ponorte skúmavku do
vriacej vody a zohrejte. Potom nechajte ochladiť na vzduchu. Pozorujte
zmeny.

8.2.4 Termická stabilita uhličitanov

Úloha
Zoraďte uhličitany MgCO3, CaCO3 a BaCO3 podľa ich termickej stability.

Chemikálie
– uhličitan horečnatý, MgCO3
– uhličitan vápenatý, CaCO3
– uhličitan bárnatý, BaCO3

Postup
Tri tégliky necháme vysušiť v sušiarni pri teplote 105 °C a po vychladnutí
v exsikátore zistíme ich hmotnosť. Potom jednotlivo navážime po 3 g MgCO3,
CaCO3 a BaCO3. Vzorky vysušíme v sušiarni pri teplote 105 °C do konštantnej
hmotnosti a odvážime. Z rozdielu hmotností vypočítame hmotnostné percento
vlhkosti vo vzorkách. Tégliky s jednotlivými uhličitanmi žíhame 5 minút. Po
vychladnutí na laboratórnu teplotu znovu zistíme úbytok hmotností.
Z hmotnosti uvoľneného CO2 zistíme hmotnosť vzniknutého MO
a nerozloženého MCO3. Vypočítame množstvo (%) termicky rozloženého
uhličitanu. Žíhanie opakujeme znova 15 minút a vypočítame konečné
množstvo rozloženého uhličitanu. Na základe úbytku hmotnosti vyhodnotíme
termickú stabilitu jednotlivých uhličitanov.

120
 Pred Po Uvoľnený Vzniknutý Nerozlož. Rozloženie
Vzorka žíhaním žíhaní CO2 MO MCO3 MCO3
m/g m/g m/g m/g m/g %
MgCO3
CaCO3
BaCO3

Úlohy a otázky

1. Zo získaných a teoreticky vypočítaných hodnôt úbytku hmotností vypočítajte

na koľko percent sa daný uhličitan rozložil a určte poradie termickej stálosti
daných uhličitanov.
2. Ako sa budú správať pri zohrievaní uhličitan draselný a hydrogenuhličitan
draselný?
3. Napíšte chemickú rovnicu reakcie tuhého uhličitanu vápenatého s kyselinou
chlorovodíkovou.

8.2.5 Termický rozklad hydrátu síranu meďnatého,

CuSO4 · n H2O
V tomto experimente budeme určovať stechiometriu uvoľňovania
molekúl kryštálovej vody v sírane meďnatom. Pentahydrát síranu meďnatého
je modrý, zatiaľ čo bezvodý síran meďnatý je biely. Táto zmena zafarbenia je
indikátorom pre ľahké pozorovanie ukončenia chemickej zmeny. Keď
zohrievame hydratovaný síran meďnatý, tento sa rozkladá a kryštálová voda
uniká vo forme vodnej pary. Na základe úbytku hmotnosti pôvodnej vzorky
môžeme určiť množstvo vody, ktoré bolo v nej naviazané. Použitím rovnice
8.29 určíme počet molekúl kryštálovej vody.
ΔT
CuSO4 · n H2O(s) ⎯⎯
⎯→ CuSO4(s) + n H2O(g) (8.29)

Chemikálie
– hydrát síranu meďnatého, CuSO4 · n H2O, tuhá kryštalická látka.

Postup
1. V sušiarni s teplotou vyregulovanou na 150 °C vysušíme porcelánový téglik
do konštantnej hmotnosti, to znamená, že sa už po ďalšom sušení jeho
hmotnosť nemení. Hmotnosť téglika stanovíme asi po 30 minútach sušenia
a následne overíme vždy po 10 minútach. Hmotnosť vysušeného téglika si
zapíšeme do tabuľky.

121
2. V rozotieracej miske rozotrieme asi 1,5 g hydrátu síranu meďnatého,
z ktorého presne navážime asi 1 g do vysušeného téglika. Hmotnosť vzorky
zapíšme do tabuľky.
3. Sušiareň vyregulujeme na teplotu 110 °C a téglik so vzorkou zohrievame
opäť do konštantnej hmotnosti (asi 30 minút).
4. Téglik so vzorkou necháme vychladnúť v exsikátore.
5. Zistíme hmotnosť vzorky bezvodého síranu.
6. Tento postup opakujeme až do konštantnej hmotnosti vzorky.

Hmotnosť téglika
Hmotnosť hydrátu
Hmotnosť téglika a vzorky po 1. zohrievaní
Hmotnosť téglika a vzorky po 2. zohrievaní
Hmotnosť téglika a bezvodej vzorky po 3. zohrievaní
Hmotnosť bezvodej látky
Hmotnosť vody
Látkové množstvo bezvodej látky
Látkové množstvo vody
Pomer látkových množstiev vody a bezvodej látky

Úlohy a otázky

1. Preneste časť bezvodého síranu meďnatého do skúmavky a pridajte kvapku

vody. Pozorujeme vznik modrej hydratovanej formy.
2. Zapíšte chemickú rovnicu termického rozkladu hydratovaného síranu
meďnatého.

8.3 Reakcie v malých množstvách

V chemických laboratóriách je často výhodné pracovať len s malými
množstvami látok. Väčšinou nám tieto reakcie slúžia na dôkaz prítomnosti
rôznych katiónov alebo aniónov, čo využíva najmä analytická chémia. Často sa
tieto reakcie využívajú na zisťovanie správania sa rôznych látok z hľadiska ich
rozpustnosti, termickej stability, reaktivity a pod.
Reakcie, ktoré prebiehajú pri bežnej teplote, a pri ktorých pozorujeme
zmenu zafarbenia roztoku alebo vznik málo rozpustnej látky (zrazeniny),
robíme v malých skúmavkách. Na prípravu malého množstva plynu možno
použiť skúmavku uzavretú zátkou s odvodnou rúrkou. Na roztoky používame
rôzne druhy kvapkadiel.

122
 Pri realizácii pokusov pracujú študenti len s tuhými látkami
a kvapalinami. Tuhé látky sa odoberajú z pripravených zásobných nádob
čistou laboratórnou lyžičkou. Kvapaliny sa z reagenčných nádob odoberajú
buď kvapkadlom alebo pipetou. Pokiaľ potrebujeme len malé množstvo
kvapaliny, opatrne ho odlejeme z fľaše do skúmavky.
Reakcie v malých množstvách sa priamo podieľajú na prehlbovaní
vedomostí študentov z anorganickej chémie. O príprave, vlastnom pozorovaní,
ako aj o hodnotení danej reakcie si študent robí záznam do tabuľky alebo
formou zápisu prebiehajúcej chemickej reakcie.

8.3.1 Vodný roztok hydroxidu sodného

Vodný roztok hydroxidu sodného sa správa ako silný elektrolyt, ktorý
ionizuje za vzniku sodných katiónov a hydroxidových aniónov.
NaOH(aq) ⎯→ Na+(aq) + OH–(aq) (8.30)
Využitie hydroxidu sodného ako zrážadla
Pár kvapiek 10 % roztoku hydroxidu sodného sa pridáva k 2 cm3 vodného
roztoku vzorky soli. Ak vzniká zrazenina, pridáva sa ešte nadbytok roztoku
hydroxidu sodného dovtedy, kým sa už nepozorujú ďalšie zmeny.

a) Pridanie NaOH(aq) k roztokom solí obsahujúcich ióny prechodných kovov

obyčajne vedie k tvorbe farebných zrazenín, zatiaľ čo vodné roztoky
obsahujúce ióny kovov II. skupiny tvoria biele zrazeniny.

Pridávajte NaOH(aq) dovtedy,

kým sa už nepozoruje žiadna Fe2+(aq) Ca2+(aq) Mn2+(aq)
zmena.
Pozorovanie
Napíšte názov a vzorec
vzniknutej málo rozpustnej
látky .
Typ chemickej reakcie
Skrátený časticový zápis

b) Hydroxidy kovov ako Al(OH)3, Zn(OH)2, a Pb(OH)2 sú amfotérne. Reagujú

s nadbytkom hydroxidu sodného za vzniku komplexných solí, ktoré sú
rozpustné, tvoria bezfarebné roztoky.

123
Pridávajte NaOH(aq) dovtedy, kým
Zn2+(aq) Cr3+(aq)
sa už nepozoruje žiadna zmena.
Pozorovanie
Napíšte názov a vzorec vzniknutej
málo rozpustnej látky.
Typ chemickej reakcie
Skrátený časticový zápis

c) V prípade amónneho katiónu NH4+, sa s NaOH(aq) netvorí zrazenina.

Ale pri opatrnom zohrievaní roztoku obsahujúceho amónne a sodné katióny
pozorujeme uvoľňovanie plynného amoniaku.

1. Pridávajte roztok NaOH dovtedy,

kým sa nepozoruje už žiadna zmena. NH4+(aq)
2. Zohrejte zmes.
1.
Pozorovanie
2.
Skrátený časticový zápis

8.3.2 Vodný roztok amoniaku

Amoniak sa rozpúšťa vo vode a čiastočne ionizuje za vzniku
hydroxidových aniónov:
⎯⎯
NH3(aq) + H2O(l) ←⎯→ NH4+(aq) + OH–(aq)
⎯ (8.31)
Niekoľko kvapiek vodného roztoku amoniaku sa obyčajne pridáva k 2 cm3
roztoku vzorky soli, a potom sa pridá ešte nadbytok dovtedy, kým sa
nepozorujú ďalšie zmeny.

a) Väčšina katiónov kovov (okrem sodíka a draslíka) reaguje s vodným

roztokom amoniaku za tvorby nerozpustných hydroxidov.

Pridávajte zriedený roztok NH3

dovtedy, kým sa nepozoruje už Al3+(aq) Mn2+(aq)
žiadna zmena.
Pozorovanie
Napíšte názov a vzorec vzniknutej
málo rozpustnej látky .
Typ chemickej reakcie
Skrátený časticový zápis

124
b) Niektoré katióny kovov, ako napr. Cu2+ a Zn2+, tvoria s amoniakom
komplexy. Preto ich hydroxidy sú rozpustné v nadbytku amoniaku.

1. Pridávajte zriedený roztok NH3

dovtedy, kým sa nepozoruje už
žiadna zmena. Cu2+(aq) Cr3+(aq)
2. Pridávajte nadbytok zriedeného
roztoku NH3 k zmesi v skúmavke 1.
1. 1.
Pozorovanie
2. 2.
Napíšte názov a vzorec vzniknutej
málo rozpustnej látky.
Typ chemickej reakcie
Skrátený časticový zápis

8.3.3 Kyselina chlorovodíková

Malé množstvo tuhej látky pridávame do asi 5 cm3 roztoku zriedenej
HCl (w = 0,20). Ak sa nepozoruje žiadna reakcia, zmes mierne zohrejeme.
Zapíšte pozorovanie uvoľňujúcich sa plynov.
• CO2 sa uvoľňuje za značného šumenia z uhličitanov alebo
hydrogenuhličitanov.
Skúmavku uzavrieme zátkou so sklenou rúrkou, ktorej voľný koniec
ponoríme do nádoby:
a) s vodou – pozorujeme bublinky unikajúceho oxidu uhličitého;
b) s roztokom chloridu vápenatého – pozorujeme vznik bieleho zákalu od
vznikajúceho uhličitanu vápenatého. Ak spočiatku vzniká rozpustný
hydrogenuhličitan, po zohriatí skúmavky pozorujeme vznik bielej
zrazeniny. Uvoľnený oxid uhličitý môžeme dokázať aj na základe zmeny
zafarbenia navlhčeného indikátorového papierika, ktorý priložíme k ústiu
skúmavky.
• NO2 (hnedý) sa uvoľňuje z dusitanov. Roztok bude bledomodrý.
• SO2 sa uvoľňuje zo siričitanov.
Skúmavku uzavrieme zátkou so sklenou rúrkou, ktorej voľný koniec
ponoríme do nádoby:
a) s roztokom chloridu bárnatého – vzniká biela zrazenina. Pridanie
zriedeného roztoku HCl spôsobí rozpustenie zrazeniny;
b) do okysleného roztoku dichrómanu didraselného.
• Kyselina octová sa uvoľňuje z octanov.

125
• H2 sa uvoľňuje pri reakcii neušľachtilých
kovov.
Do Erlenmayerovej banky s 5 cm3 roztoku
HCl vsypeme kúsky vápnika (drvinu alebo
malé kúsky kovu). Skúmavku uzavrieme
zátkou s odvodnou trubicou. Uvoľňovaný
plyn zachytávame do skúmavky otočenej
hore dnom (obr. 8.4), lebo vodík je ľahší ako
vzduch. Po chvíli uzavrieme ústie skúmavky
palcom a skúsime zapáliť zachytávaný plyn
priblížením skúmavky, po uvoľnení otvoru,
k plameňu. Obr. 8.4 Aparatúra na prípravu
a zachytávanie vodíka
Úloha 1
Reakcie iónov horčíka, vápnika, stroncia a bária.

Postup
Pozorujte vznik zrazeniny, zhotovte tabuľku na zapísanie výsledkov
a pozorovania pokusov:
1. K roztoku Na2CO3 s c = 1 mol dm–3 pridávajte 1 – 2 cm3 z každého roztoku
chloridov alebo dusičnanov Mg2+, Ca2+, Sr2+ a Ba2+ s c = 0,1 mol dm–3.
2. Zopakujte pokusy s roztokom (NH4)2CO3 s c = 1 mol dm–3.
3. Pridajte zriedenú H2SO4 (1 : 3) k 1 – 2 cm3 roztoku Mg2+, Ca2+, Sr2+ a Ba2+.

Úloha 2
Zistite, ktoré chemické reakcie budú prebiehať za tvorby málo rozpustnej látky.

Chemikálie
– roztoky nasledujúcich roztokov s c = 0,20 mol dm–3.
1. chlorid bárnatý a uhličitan draselný;
2. chlorid kobaltnatý a hydroxid draselný;
3. síran meďnatý a jodid draselný;
4. dusičnan železitý a dusičnan strieborný;
5. dusičnan olovnatý a uhličitan sodný;
6. síran nikelnatý a hydroxid draselný.

Postup
1. Zostrojte tabuľku, do ktorej budete zapisovať svoje pozorovania.
2. Zmiešajte 1 – 2 kvapky z každého páru chemikálií.
3. Ak sa vytvorí zrazenina, zapíšte si jej farbu.
4. Ak nepozorujete žiadnu reakciu, zapíšte do tabuľky „nereaguje“.
5. Pre každú kombináciu roztokov, z ktorých vznikala zrazenina, napíšte
správnu chemickú rovnicu v skrátenom časticovom tvare. Použite tabuľku
rozpustnosti na identifikáciu vzniknutej zrazeniny.

126
Úloha 3
Približne 2 cm3 roztoku A pridávajte k roztoku B pomocou pipety. Ak sa tvorí
zrazenina, premiešajte ju sklenou tyčinkou a nechajte ju počas niekoľkých
minút usadiť. Zapíšte chemickou rovnicou prebiehajúcu chemickú reakciu.
a) Roztok A: c = 0,5 mol dm–3 hydroxid sodný (bezfarebný)
Roztok B: c = 0,2 mol dm –3
dusičnan meďnatý (modrý)
b) Roztok A: c = 0,5 mol dm–3 hydroxid sodný (bezfarebný)
Roztok B: c = 0,2 mol dm–3 dusičnan nikelnatý (zelený)
c) Roztok A: c = 0,5 mol dm –3
hydroxid sodný (bezfarebný)
Roztok B: c = 0,2 mol dm–3 dusičnan železitý (tmavožltý)
d) Roztok A: c = 0,5 mol dm–3 jodid sodný (veľmi slabo žltý)
Roztok B: c = 0,2 mol dm–3 dusičnan olovnatý (bezfarebný)
e) Roztok A: c = 0,5 mol dm–3 jodid sodný (veľmi slabo žltý)
Roztok B: c = 0,2 mol dm–3 dusičnan draselný (bezfarebný)
f) Roztok A: c = 0,2 mol dm–3 chlorid sodný (bezfarebný)
Roztok B: c = 0,2 mol dm–3 dusičnan meďnatý (modrý)

Úloha 4
Zapíšte v skrátenom časticovom zápise nasledujúce chemické reakcie.
CuSO4(aq) + Ba(NO3)2(aq) ⎯→ Cu(NO3)2(aq) + BaSO4(s)
CuSO4(aq) + 2 AgNO3(aq) ⎯→ Cu(NO3)2(aq) + Ag2SO4(s)
CuSO4(aq) + 2 NaOH(aq) ⎯→ Cu(OH)2(s) + Na2SO4(aq)
Ba(NO3)2(aq) + 2 NaOH(aq) ⎯→ Ba(OH)2(s) + 2 NaNO3(aq)
AgNO3(aq) + KCl(aq) ⎯→ AgCl(s) + KNO3(aq)

Úloha 5
Na základe pravidiel rozpustnosti predpovedajte, čo sa stane, ak zmiešate
nasledujúce roztoky.
1. Pb(NO3)2 a NaCl
2. Pb(NO3)2 a Na2SO4
3. FeCl3 a NaOH
4. Ni(NO3)2 a NaOH

Úloha 6
Zistite, kedy sa bude tvoriť zrazenina, ak zmiešate roztoky nasledujúcich
látok. Ak sa tvorí zrazenina, zapíšte skrátený časticový zápis chemickej
reakcie.
1. síran meďnatý a dusičnan sodný
2. dusičnan kobaltnatý a síran draselný
3. dusičnan horečnatý a hydroxid sodný
4. dusičnan mangánatý a fosforečnan tridraselný
5. chlorid bárnatý a síran amónny
127
Úloha 7
1. Aký objem roztoku síranu nikelnatého s c(NiSO4) = 0,500 mol dm–3
je potrebný, aby kvantitatívne zreagoval s 48 cm3 roztoku fosforečnanu
trisodného s c(Na3PO4) = 0,90 mol dm–3?
2. Aký objem roztoku síranu kobaltitého s c(Co2(SO4)3) = 0,700 mol dm–3
je potrebný, aby kvantitatívne zreagoval s 20 cm3 roztoku dusičnanu
bárnatého s c(Ba(NO3)2) = 0,40 mol dm–3?

8.4 Príloha
Pravidlá rozpustnosti pre iónové zlúčeniny
• slúžia ako dôležitá informácia, ktoré iónové zlúčeniny sú vo vode
rozpustné a ktoré nie;
• sú tiež dôležitým nástrojom pre predpovedanie, ktoré ióny budú reagovať
spolu za tvorby zrazeniny.

Tabuľka 8.1 Rozpustnosti niektorých solí

NO3– Všetky dusičnany sú rozpustné
CH3COO– Všetky octany sú rozpustné
ClO3– Všetky chlorečnany sú rozpustné
Všetky chloristany sú rozpustné,
ClO4–
rozpustnosť klesá v rade Na+ > Li+ > NH4+ > K+ > Rb+ > Cs+
Cl– Všetky chloridy sú rozpustné, okrem Cu+, Ag+, Hg22+ a Pb2+
Br– Všetky bromidy sú rozpustné, okrem Cu+, Ag+, Hg22+ a Pb2+
I– Všetky jodidy sú rozpustné, okrem Cu+, Ag+, Hg22+ a Pb2+
Väčšina síranov je rozpustná, okrem SrSO4, BaSO4, PbSO4
SO42–
CaSO4 je čiastočne rozpustný
Všetky uhličitany sú nerozpustné,
CO32–
okrem uhličitanov kovov 1. skupiny a NH4+ (výnimka Li2CO3)
Všetky chrómany sú nerozpustné,
CrO42–
okrem chrómanov kovov 1. skupiny a NH4+
Všetky fosforečnany sú nerozpustné,
PO43–
okrem fosforečnanov kovov 1. skupiny a NH4+
Všetky šťaveľany sú nerozpustné,
C2O42–
okrem šťaveľanov kovov 1. skupiny a NH4+
Všetky oxidy a hydroxidy sú nerozpustné,
O2–, OH– okrem Na2O, K2O, NaOH, KOH, RbOH a CsOH
Sr(OH)2 a Ca(OH)2 sú čiastočne rozpustné
Všetky sulfidy sú nerozpustné,
S2–
okrem sulfidov kovov 1. a 2. skupiny a NH4+

128
9 Redoxné reakcie

Počas redoxného deja dochádza k zmene oxidačného čísla jedného

alebo viacerých prvkov v reagujúcich časticiach. Tento dej je bežne
podmienený výmenou alebo prenosom elektrónov medzi zúčastnenými
atómami, pričom sa mení náboj reagujúcich častíc.
Oxidácia je časť redoxnej reakcie, v ktorej častice odovzdávajú
elektróny a zväčšuje sa oxidačné číslo atómu. Redukcia je časť redoxnej
reakcie, v ktorej častice elektróny prijímajú a zmenšuje sa oxidačné číslo
atómu. V každej reakcii, v ktorej dochádza k oxidácii, musí prebiehať aj
redukcia. Z tohto vysvetlenia vyplýva pomenovanie redoxných reakcií ako
oxidačno-redukčné. Oxidovadlo (oxidačné činidlo) je častica, ktorá oxiduje
druhú časticu a sama sa redukuje. Redukovadlo (redukčné činidlo)
je častica, ktorá redukuje druhú časticu a sama sa oxiduje.
Častica v redukovanej forme – redukovadlo (Red1) sa odovzdaním
elektrónov zoxiduje na oxidovanú formu (Ox1) a druhá častica v oxidovanej
forme – oxidovadlo (Ox2) sa prijatím elektrónov zredukuje na redukovanú
formu (Red2). Tieto čiastkové deje možno vyjadriť pomocou rovníc polreakcií
(rovnice 9.1 a 9.2), ktoré sú charakterizované príslušnými hodnotami
štandardného elektródového (redoxného) potenciálu E°(Ox|Red).
⎯⎯
Ox1 + z e– ←⎯ → Red1
⎯ E°(Ox1|Red1) (9.1)
⎯⎯
Ox2 + z e– ←⎯→ Red2
⎯ E°(Ox2|Red2) (9.2)
Výslednú rovnicu redoxnej reakcie 9.3 dostaneme odčítaním a úpravou
uvedených polreakcií, pričom obe polreakcie musia obsahovať rovnaký počet
vymenených elektrónov.
⎯⎯
Red1 + Ox2 ←⎯ → Ox1 + Red2
⎯ (9.3)
Kovy M zoradené podľa zväčšujúcich sa hodnôt E°(Mn+|M) predstavujú
tzv. elektrochemický rad napätia kovov. Z radu kovov sme vybrali tieto kovy:
Li, K, Ba, Ca, Na, Mg, Be, Al, Mn, Zn, Fe, Cd, Ni, Pb, H2, Cu, Ag, Hg, Pt, Au.
Kovy nachádzajúce sa naľavo od H2 (E°(H3O+|H2) = 0,000 V), ktoré majú
záporné hodnoty E°(Mn+|M), sa nazývajú neušľachtilé kovy. Kovy, ktoré sa
nachádzajú napravo od H2 a majú kladné hodnoty E°(Mn+|M), sa nazývajú
ušľachtilé kovy.
Neušľachtilé kovy (Li – Pb) reagujú s neoxidujúcimi kyselinami za
vzniku plynného vodíka, napr.
Fe(s) + 2 HCl(aq) ⎯→ FeCl2(aq) + H2(g) (9.4)
Kovy nachádzajúce sa na začiatku elektrochemického radu napätia kovov
(Li – Na) reagujú prudko nielen s kyselinami, ale i s vodou za vzniku vodíka,

129
napr.
2 Na(s) + 2 H2O(l) ⎯→ 2 NaOH(aq) + H2(g) (9.5)
Kovy nasledujúce za nimi (Mg – Cd) s vodou reagujú pomaly, ochotne reagujú
len s vodnou parou pri zvýšenej teplote za vzniku vodíka. Kovy nachádzajúce sa
pred vodíkom (Ni a Pb) s vodou a ani s vodnou parou nereagujú. V uvedených
príkladoch vodík vzniká redukciou katiónu H3O+ s neušľachtilým kovom M.
2 M(s) + 2n H3O+(aq) ⎯→ 2 Mn+(aq) + n H2(g) + 2n H2O(l) (9.6)
Vo vodnom roztoku neoxidujúcej kyseliny ako oxidovadlo pôsobia katióny
H3O+. Na rozdiel od oxidujúcej kyseliny, sa nemení oxidačné číslo atómu
prvku, podľa ktorého je kyselina pomenovaná. Neoxidujúcimi kyselinami sú
napr. halogenovodíkové kyseliny a zriedená kyselina sírová.
Ušľachtilé kovy (Cu – Au) s vodou a s neoxidujúcimi kyselinami
nereagujú. Tieto kovy reagujú s oxidujúcimi kyselinami, napr. s kyselinou
dusičnou, s koncentrovanou kyselinou sírovou alebo len so zmesami kyselín,
ako je lúčavka kráľovská. Oxidovadlom je samotná kyselina, lebo v priebehu
reakcie sa zmenšuje oxidačné číslo stredového atómu kyseliny.
Redukovadlom je ušľachtilý kov. Oxidačné čísla atómov vodíka a kyslíka sa
nemenia. V prípade kyseliny sírovej sa zmenšuje oxidačné číslo atómu síry
z VI na IV a vzniká oxid siričitý. Z ušľachtilých kovov s koncentrovanou
kyselinou sírovou reagujú pri zvýšenej teplote meď, striebro a ortuť, napr.
Hg(l) + 2 H2SO4(aq, konc.) ⎯→ HgSO4(aq) + SO2(g) + 2 H2O(l) (9.7)
Ak je oxidovadlom kyselina dusičná, zmenšuje sa oxidačné číslo atómu dusíka
z V na IV alebo na II v závislosti od koncentrácie kyseliny a vzniká oxid dusičitý
alebo oxid dusnatý (rovnice 9.8 a 9.9). Meď, striebro a ortuť reagujú
s koncentrovanou aj so zriedenou kyselinou dusičnou, napr.
Cu(s) + 4 HNO3(aq, konc.) ⎯→ Cu(NO3)2(aq) + 2 NO2(g) + 2 H2O(l) (9.8)
3 Cu(s) + 8 HNO3(aq, zried.) ⎯→ 3 Cu(NO3)2(aq) + 2 NO(g) + 4 H2O(l) (9.9)
So zriedenou kyselinou dusičnou reagujú aj neušľachtilé kovy, ako sú olovo,
kadmium, železo, hliník, chróm a pod.
Fe(s) + 4 HNO3(aq, zried.) ⎯→ Fe(NO3)3(aq) + NO(g) + 2 H2O(l) (9.10)
Reakciou niektorých neušľachtilých kovov (napr. Fe, Zn, Cd a Mg) s veľmi
zriedenou kyselinou dusičnou vzniká dusičnan príslušného kovu a dusičnan
amónny, napr.
4 Fe(s) + 10 HNO3(aq, zried.) ⎯→
⎯→ 4 Fe(NO3)2(aq) + NH4NO3(aq) + 3 H2O(l) (9.11)
Niektoré kovy sa s koncentrovanou kyselinou dusičnou pasivujú,
napr. hliník, chróm, železo, kobalt a nikel.

130
9.1 Príprava a vlastnosti vodíka
Plynný vodík H2 je bezfarebný, bez zápachu, ľahší ako vzduch a málo
rozpustný vo vode. Ľahko prechádza cez pórovité materiály, napr. gumové
hadice. Pri bežnej teplote je málo reaktívny. Vodík s kyslíkom, ako aj so
vzduchom, vytvára výbušnú zmes – pri zvýšenej teplote zreagujú za výbuchu.
V laboratóriu sa vodík zvyčajne pripravuje reakciou neušľachtilých
kovov s neoxidujúcimi kyselinami (rovnica 9.6). Bežne sa používa zinok, horčík
alebo hliník a zriedená kyselina chlorovodíková.
Zn(s) + 2 HCl(aq) ⎯→ ZnCl2(aq) + H2(g) (9.12)
Katión H3O+ pôsobí ako oxidovadlo a zinok ako redukovadlo, čo vyplýva aj
z hodnôt štandardných elektródových potenciálov E° oboch redoxných párov.
Zn(s) + 2 H3O+(aq) ⎯→ Zn2+(aq) + H2(g) + 2 H2O(l) (9.13)
2+
E°(Zn |Zn) = –0,763 V
E°(H3O+|H2) = 0,000 V
Vodík sa môže pripraviť aj reakciou neušľachtilého kovu s roztokom
hydroxidu alkalického kovu. S hydroxidmi reagujú len tie kovy, ktoré tvoria
amfotérne hydroxidy, napr. M = Zn a Be
M(s) + 2 OH–(aq) + 2 H2O(l) ⎯→ [MII(OH)4]2–(aq) + H2(g) (9.14)
alebo M = Al a Ga
2 M(s) + 2 OH–(aq) + 6 H2O(l) ⎯→ 2 [MIII(OH)4]–(aq) + 3 H2(g) (9.15)
Monovodík H, tzv. vodík v stave zrodu, vzniká v prvom stupni redukcie
I
H neušľachtilými kovmi v roztokoch. Má výraznejšie redukčné vlastnosti ako
H2. Zvýšenú reaktivitu monovodíka možno využiť, ak sa vyvíja priamo
v reakčnej sústave. Napr. redukcia dichrómanu monovodíkom (rovnica 9.16),
ktorý vzniká priamo v reakčnom prostredí reakciou zinku s kyselinou
chlorovodíkovou, prebieha oveľa rýchlejšie ako s plynným H2.
K2Cr2O7(aq) + 6 H(g) + 4 H2SO4(aq) ⎯→
⎯→ Cr2(SO4)3(aq) + K2SO4(aq) + 7 H2O(l) (9.16)
Podobne monovodík redukuje manganistan draselný v prítomnosti kyseliny
sírovej na síran mangánatý, chlorid chromitý na chlorid chrómnatý (kap. 10.7)
a pod.

131
9.1.1 Príprava vodíka, H2
Úloha
Pripravte vodík reakciou zinku s kyselinou chlorovodíkovou.

Chemikálie
– zinok, Zn, granulovaný;
– kyselina chlorovodíková, HCl, w(HCl) = 0,36.

Postup
Najprv si zostavíme vyvíjač plynu z frakčnej banky, gumovej zátky s jedným
otvorom, cez ktorý prechádza stopka oddeľovacieho lievika (obr. 9.1).
Ak pripravený vodík chceme použiť pri laboratórnej príprave ďalších zlúčenín,
musíme si zostaviť potrebnú aparatúru. Aparatúra, vrátane vyvíjača plynu,
musí byť tesná, aby neprepúšťala plynné a kvapalné látky. Pretože vodík
difunduje cez gumové hadice, treba pri zostavovaní aparatúry obmedziť na
minimum styk vodíka s hadicami. Jednotlivé časti aparatúry spájame tak, aby
sa sklené rúrky dotýkali „sklo na sklo“. Pri zostavovaní aparatúry treba sklené
časti uchytiť do kusa látky, aby sme si ochránili ruky pred porezaním.
Tvár si chránime ochranným štítom!

Obr. 9.1 Vyvíjač vodíka

1 – oddeľovací lievik so zriedenou kyselinou chlorovodíkovou,
2 – frakčná banka so zinkom, 3 – gumová zátka s jedným otvorom

Do frakčnej banky dáme vypočítané množstvo zinku a uzavrieme ju

gumovou zátkou, do ktorej je zasunutý oddeľovací lievik. Banku s lievikom
pripevníme na stojan vhodným držiakom (lapákom) a pripojíme ju bočnou
rúrkou k aparatúre, v ktorej sa bude pripravený vodík ďalej využívať. Potom do
uzatvoreného lievika nalejeme požadované množstvo kyseliny chlorovodíkovej
zriedenej s vodou v objemovom pomere 1 : 1. Vývoj vodíka usmerňujeme
postupným pridávaním kyseliny z lievika do banky so zinkom.
Pri príprave niektorých zlúčenín je nutné použiť čistý a suchý vodík
(obr. 9.2). Čistíme ho tak, že ho necháme prebublávať cez premývačku
naplnenú destilovanou vodou. Vo vode sa zachytia všetky nečistoty,
132
napr. kvapky kyseliny chlorovodíkovej z reakčného roztoku. Suchý vodík
získame prebublaním cez premývačku obsahujúcu koncentrovanú kyselinu
sírovú. Premývačky plníme kvapalinami asi do štvrtiny, aby nekládli veľký
odpor prúdeniu vodíka. Pred každú premývačku pripojíme prázdnu
premývačku, ktorá bude slúžiť ako poistná nádoba na zachytenie vody
a kyseliny sírovej pri prípadných zmenách tlaku v aparatúre. Na sušenie
vodíka môžeme použiť aj silikagél, molekulové sitá, chlorid vápenatý, oxid
fosforečný, hydroxid sodný a iné látky, na ktoré sa viaže voda (dehydratačné
činidlá).

Zapamätajte si!
Ak budeme pracovať pri zvýšenej teplote, vodík nesmie obsahovať vzduch
(O2). Kyslík z aparatúry vytesníme prúdom vodíka. O čistote vodíka, ktorý
odchádza z aparatúry, sa presvedčíme nasledujúcim spôsobom: vodík
zachytíme do skúmavky obrátenej hore dnom, po naplnení tesne uzatvoríme
palcom, priblížime k slabému plameňu a odkryjeme jej otvor. Skúmavku
musíme držať stále hore dnom! Plameňom kahana sa čistý vodík zapáli a zhorí
za slabého zvukového efektu. Spôsobí ho malé množstvo kyslíka, ktoré sa
dostalo do skúmavky pri jej otvorení. Ak vodík v skúmavke obsahuje kyslík
(výbušnú zmes), potom obsah skúmavky zhorí za výbuchu sprevádzaného
hlasným „šteknutím“. Na začiatku skúšky môže skúmavka obsahovať vzduch
s tak malým množstvom H2, že zmes nedosiahla hranicu výbušnosti. V tomto
prípade sa plynná zmes vôbec nezapáli. Aby sme odstránili riziko výbuchu,
skúšku na prítomnosť kyslíka vo vodíku opakujeme dovtedy, kým sa
nepresvedčíme, že z aparatúry odchádza čistý vodík.

9.1.2 Redukčné vlastnosti vodíka

9.1.2.1 Príprava malého množstva vodíka

Do veľkej skúmavky vložíme granulu zinku a naplníme ju asi do tretiny

zriedenou kyselinou chlorovodíkovou (1 : 1). Skúmavku uzavrieme zátkou
s odvodnou rúrkou a upevníme na stojan. Takto pripravený vodík môžeme
použiť na skúmanie jeho vlastností.

9.1.2.2 Reakcia vodíka s kyslíkom

Vodík pripravený podľa kap. 9.1.2.1 zachytíme do suchej skúmavky

obrátenej hore dnom, uzatvoríme palcom, priblížime k plameňu a uvoľníme jej
otvor. Ak sa v skúmavke nachádza výbušná zmes vodíka a kyslíka, potom je
zhorenie zmesi sprevádzané hlasným „šteknutím“.

133
9.1.2.3 Reakcia divodíka a monovodíka s roztokom dichrómanu
didraselného

Pripravíme si tri veľké skúmavky a do každej nalejeme 3,0 cm3 roztoku

dichrómanu didraselného s hmotnostným zlomkom w(K2Cr2O7) = 0,010
a 2,0 cm3 roztoku kyseliny sírovej s koncentráciou c(H2SO4) = 2,0 mol dm–3.
Roztok v prvej skúmavke je na porovnávanie. Do druhej skúmavky privádzame
vodík pripravený podľa kap. 9.1.2.1 a do tretej skúmavky vhodíme granulu
zinku. Pozorujte priebeh reakcií v skúmavkách.

Úlohy a otázky

1. Pripravte 10,0 mol vodíka reakciou zinku so zriedenou kyselinou

chlorovodíkovou. Roztok kyseliny pripravte zriedením 36,0 % kyseliny
chlorovodíkovej destilovanou vodou v objemovom pomere 1 : 1. Vypočítajte
hmotnosť zinku, objem 36,0 % kyseliny chlorovodíkovej a objem vody
potrebnej na uvedenú prípravu.
2. Napíšte rovnice reakcií, ktoré prebiehajú pri reakcii hliníka a zinku
a) s kyselinou chlorovodíkovou, b) s roztokom hydroxidu draselného.
Vyhľadajte v chemických tabuľkách štandardné elektródové potenciály
príslušných redoxných párov a v uvedených reakciách určte oxidovadlo
a redukovadlo.
3. Napíšte rovnice chemických reakcií, ktoré prebiehajú pri reakcii divodíka
a monovodíka s roztokom dichrómanu didraselného v prostredí kyseliny
sírovej (kap. 9.1.2.3). Vysvetlite rozdielne rýchlosti zmeny farby oranžových
roztokov, ktoré sa nachádzajú v skúmavkách (kap. 9.1.2.3).
4. Napíšte rovnicu reakcie, ktorá prebieha pri reakcii monovodíka s roztokom
manganistanu draselného v prítomnosti kyseliny sírovej.

9.2 Príprava kovov redukciou ich oxidov vodíkom

Redukčné vlastnosti vodíka sa využívajú na prípravu niektorých kovov
redukciou ich oxidov vodíkom. Kovy, ktoré reagujú s vodíkom za vzniku
hydridov, nie je možné týmto spôsobom pripraviť. Najľahšie sa redukujú tie
oxidy, ktorých štandardná tvorná entalpia je menšia ako tvorná entalpia vody.
Oxidy kovov reagujú s vodíkom pri zvýšenej teplote za vzniku kovu (M = Cu,
Pb, Bi, Fe, Ni, Co a pod.) a vodnej pary.
ΔT
M2IIIO3(s) + 3 H2(g) ⎯⎯
⎯→ 2 M(s) + 3 H2O(g) (9.17)
ΔT
MIIO(s) + H2(g) ⎯⎯
⎯→ M(s) + H2O(g) (9.18)
Kovy pripravené uvedeným spôsobom sú veľmi reaktívne, ľahko sa
oxidujú vzdušným kyslíkom na príslušné oxidy.
134
9.2.1 Príprava medi, bizmutu a olova
Meď je ušľachtilý hnedočervený kov (E°(Cu2+|Cu) = +0,337 V)
(podrobnejšie v kap. 9.3), ktorý je ťažný, kujný, dobrý vodič tepla a elektrického
prúdu, s vyššou teplotou topenia (tt = 1083 °C). Bizmut je ušľachtilý
striebrobiely kov (E°(Bi3+|Bi) = +0,32 V) s ružovým odtieňom, je krehký, ľahko
sa láme, možno ho rozotrieť, má nízku teplotu topenia (tt = 271 °C). Olovo je
neušľachtilý modrosivý kov (E°(Pb2+|Pb) = –0,126 V), je kujný, mäkký a má
nízku teplotu topenia (tt = 327 °C). Bizmut a olovo sú pomerne zlými vodičmi
tepla a elektrického prúdu. Meď, bizmut a olovo v kompaktnom stave sú na
vzduchu stále. Oxidy uvedených kovov sa ľahko redukujú vodíkom pri teplote
okolo 500 °C. Redukcia oxidov prebieha kvantitatívne v prítomnosti
dostatočného nadbytku vodíka, t. j. asi 10-násobného množstva vodíka
vzhľadom na jeho stechiometrické množstvo v rovnici 9.17 alebo 9.18.

Úloha
Pripravte 1,0 g medi, olova alebo bizmutu redukciou CuO, PbO alebo Bi2O3
s vodíkom. Pripravte 10-krát viac vodíka, ako je potrebné na redukciu daného
oxidu (rovnice 9.17 a 9.18).

Chemikálie
– oxid meďnatý, CuO;
– oxid olovnatý, PbO;
– oxid bizmutitý, Bi2O3;
– vodík (pripravíme podľa postupu uvedeného v kap. 9.1.1);
– koncentrovaný roztok kyseliny sírovej s w(H2SO4) = 0,96.

Postup
Najprv si zostavíme aparatúru, pozostávajúcu z vyvíjača vodíka (obr. 9.1),
z premývačky s destilovanou vodou (čistenie H2), z premývačky
s koncentrovanou kyselinou sírovou (sušenie H2), z troch poistných nádob
a reaktora (obr. 9.2).

Upozornenie: Pri spájaní jednotlivých častí aparatúry nám hrozí

nebezpečenstvo úrazu! Chráňme si ruky pred porezaním sklom tak, že sklené
časti uchytíme do kusa látky. Tvár si chránime ochranným štítom!

135
 Obr. 9.2 Aparatúra na redukciu oxidov kovov vodíkom
1 – vyvíjač vodíka , 2 – premývačka s destilovanou vodou, 3 – premývačka s konc.
kyselinou sírovou, 4 – lodička s oxidom kovu v trubici z ťažko taviteľného skla
(reaktor), 5 – gumové zátky s jedným otvorom, 6 – sklená kapilára, 7 – skúmavka na
zachytávanie vodíka, 8 – plynový kahan

Vodík pripravujeme v 10-násobnom nadbytku, lebo sa použije nielen na

redukciu oxidu, ale aj na vytesnenie vzduchu z aparatúry a na vytvorenie
ochrannej atmosféry. Vypočítané množstvo zinku dáme do frakčnej banky
a uzatvoríme ju gumovou zátkou s oddeľovacím lievikom. Frakčnú banku
spojíme bočnou rúrkou s ďalšou časťou aparatúry. Jednotlivé časti aparatúry
spájame krátkymi gumovými hadičkami. Reaktor tvorí trubica z ťažko
taviteľného skla. Trubicu treba mierne nakloniť tak, aby skondenzovaná
reakčná voda stekala do chladnejšej časti smerom von. Voda stekajúca
na rozžeravenú časť trubice môže spôsobiť jej prasknutie. Do stredu trubice
vložíme porcelánovú lodičku s odváženým množstvom oxidu kovu a trubicu
uzatvoríme gumovými zátkami, cez ktoré prechádzajú sklené rúrky.
Rúrka, ktorou sa odvádza nezreagovaný vodík, je ohnutá do tvaru L a je
ukončená kapilárou. Celá aparatúra musí byť dokonale tesná. Jednotlivé časti
aparatúry upevníme vhodnými držiakmi na železnú tyč, prichytenú na koncoch
k dvom stojanom.
Potom do uzatvoreného lievika nalejeme vypočítané množstvo
zriedenej kyseliny chlorovodíkovej (1 : 1). Vývoj vodíka usmerňujeme
postupným pridávaním kyseliny z oddeľovacieho lievika do frakčnej banky so
zinkom.

Zapamätajte si!
Reaktor môžeme začať zohrievať len vtedy, ak sme presvedčení, že sme
z aparatúry vytesnili vodíkom všetok vzduch. Skúšku na čistotu vodíka robíme
podľa postupu uvedeného v kap. 9.1.1.

136
 Reaktor najprv opatrne zohrejeme plameňom kahana a potom
intenzívne zohrievame strednú časť trubice, kde je lodička s oxidom. Počas
celého zohrievania pomaly prechádzame kahanom z jedného konca lodičky na
druhý. Pozorne sledujeme priebeh reakcie. Reakcia je skončená, ak z reaktora
neuniká vodná para a vzhľad produktov v lodičke sa už nemení. Nakoniec
trubicu necháme vychladnúť v prúde vodíka. Získame práškovú meď,
resp. guľôčky olova a bizmutu. Kov vyberieme z lodičky, odvážime
a uschováme v uzavretej skúmavke. Výťažok kovu vyjadríme v percentách.

Úlohy a otázky

1. Napíšte chemické rovnice reakcií v stavovom tvare, ktoré prebiehajú pri

redukcii nasledujúcich oxidov kovov vodíkom: CuO, PbO, Bi2O3, Fe2O3
a MoO3.
2. Vypočítajte:
a) aké množstvá oxidov CuO, PbO a Bi2O3 potrebujete na prípravu po 1,0 g
medi, olova a bizmutu;
b) látkové množstvo vodíka potrebné na prípravu uvedených kovov,
ak z pripraveného vodíka sa využije na redukciu len 10 %.
3. Vypočítajte štandardné reakčné entalpie ΔrH° redukcie oxidov CuO, PbO
a Bi2O3 vodíkom, ak poznáme hodnoty štandardných tvorných entalpií ΔfH°
reaktantov a produktov.
ΔfH°(CuO(s)) = –157 kJ mol–1, ΔfH°(PbO(s)) = –217 kJ mol–1,
ΔfH°(Bi2O3(s)) = –577 kJ mol–1, ΔfH°(H2O(g)) = –242 kJ mol–1.
Napíšte, či redukcie uvedených oxidov kovov sú exotermické alebo
endotermické reakcie.

9.3 Vlastnosti a príprava práškovej medi cementáciou

Prášková meď je veľmi reaktívna. Na vzduchu sa pokrýva tenkou
vrstvou oxidu meďnatého a červená farba medi tmavne. Pôsobením vzdušnej
vlhkosti, kyslíka a oxidu uhličitého sa meď pokrýva zeleným povlakom
dihydroxid-uhličitanu meďnatého. Kompaktná meď je stála na suchom vzduchu
pri laboratórnej teplote. Meď je ušľachtilý kov, ktorý reaguje len s oxidujúcimi
kyselinami. Napríklad, meď sa oxiduje koncentrovanou kyselinou sírovou
a koncentrovanou alebo zriedenou kyselinou dusičnou, pričom sa jednotlivé
kyseliny redukujú (rovnice 9.8, 9.9 a 9.23).
Prášková meď sa zvyčajne pripravuje exotermickou reakciou kyslého
vodného roztoku meďnatej soli s neušľachtilým kovom M (M = Zn, Al, Fe, Mg
a pod.), napr.
Cu2+(aq) + Zn(s) ⎯→ Cu(s) + Zn2+(aq) (9.19)
3 Cu (aq) + 2 Al(s) ⎯→ 3 Cu(s) + 2 Al (aq)
2+ 3+
(9.20)
137
Okyslením roztoku, obsahujúceho hydratované meďnaté katióny, zabránime
ich hydrolýze a odstránime vrstvičku oxidu z kovu M.
Podobným spôsobom možno pripraviť aj iné kovy, ktoré sa vylúčia
zo svojich vodných roztokov, ak sa do nich pridá menej ušľachtilý kov.
Všeobecne platí, že kov s menšou hodnotou štandardného elektródového
potenciálu pôsobí redukčne na hydratované katióny kovu s väčšou hodnotou
štandardného elektródového potenciálu. Uvedený spôsob prípravy kovov sa
nazýva cementácia.
Malé množstvo medi môžeme pripraviť tiež redukciou oxidu meďnatého
vodíkom (kap. 9.2.1).

Úloha 1
Pripravte meď reakciou hliníka s roztokom meďnatej soli.

Chemikálie
– hliníková fólia, Al;
– 10 % vodný roztok meďnatej soli (síran, chlorid, dusičnan, komplexné alebo
podvojné sírany);
– kyselina sírová, H2SO4, w(H2SO4) = 0,50;
– acetón, CH3COCH3;
– dietyléter, (C2H5)2O.

Postup
Východiskovú meďnatú soľ (napr. CuSO4 · 5 H2O, CuCl2 · 2 H2O alebo
Cu(NO3)2 · 6 H2O) rozpustíme v destilovanej vode vo väčšej kadičke pri
laboratórnej teplote a za miešania upravíme pH roztoku na 1 – 2 pridaním
malého množstva 50 % roztoku kyseliny sírovej. Hliníkovú fóliu odmastíme
acetónom a nastriháme na tenké prúžky. Do roztoku meďnatej soli pridáme
1,3-násobok stechiometrického množstva hliníkovej fólie (rovnica 9.20)
a občas premiešame. V prípade, že je hliníková fólia málo reaktívna,
aktivujeme ju roztokom chloridu meďnatého. Počas reakcie sa modrý,
resp. zelený roztok meďnatej soli postupne odfarbuje. Po skončení reakcie
znovu upravíme pH na 1 – 2. Kadičku s reakčnou zmesou mierne zohrievame
na vodnom kúpeli, kým sa nezreagovaná hliníková fólia úplne rozpustí (zmes
prestane šumieť). Vylúčenú meď dekantujeme vodou, aby sme ju zbavili
nezreagovanej kyseliny a príslušnej hlinitej soli.
Upozornenie: Pri dekantácii musíme dávať pozor, aby meď neprišla do styku
so vzduchom. Pripravená meď je veľmi reaktívna, a preto ju uchovávame
v zriedenom roztoku H2SO4.
Takto pripravenú meď môžeme použiť na prípravu chloridu meďného
(kap. 10.3). Suchú meď získame tak, že po skončení dekantácie meď opatrne
odfiltrujeme, rýchlo premyjeme zmesou vody a acetónu, potom acetónom
a dietyléterom. Meď dosušíme dietyléterom a uschováme v zatavenej sklenej
ampulke. Výťažok medi vyjadríme v percentách.

138
Úloha 2
Pripravte meď reakciou roztoku síranu meďnatého so zinkom.

Chemikálie
– pentahydrát síranu meďnatého, CuSO4 · 5 H2O;
– zinok, Zn;
– kyselina sírová, H2SO4, w(H2SO4) = 0,96;
– acetón, CH3COCH3;
– dietyléter, (C2H5)2O.

Postup
Odvážené množstvo CuSO4 · 5 H2O nasypeme do Erlenmayerovej banky
a rozpustíme v destilovanej vode na 10 % roztok. Do roztoku pridáme také
množstvo kyseliny sírovej, aby vo výslednom roztoku boli 3 % kyseliny sírovej.
Práškový zinok pridávame do roztoku v malom nadbytku (~1 %) vzhľadom na
stechiometriu reakcie (rovnica 9.19), po malých množstvách a za stáleho
miešania. Po skončení reakcie sa modrý roztok odfarbí a meď sa vylúči
prakticky kvantitatívne. Počas reakcie sa uvoľňuje vodík ako vedľajší produkt
reakcie zinku so zriedenou kyselinou sírovou. Nezreagovaný zinok necháme
zreagovať s kyselinou sírovou v banke, ktorú mierne zohrievame na vodnom
kúpeli, pokiaľ reakčná zmes prestane šumieť. Vylúčenú meď dekantujeme
vodou, aby sme ju zbavili nezreagovanej kyseliny a síranu zinočnatého.
Ďalej postupujeme podľa postupu uvedeného v Úlohe 1 (dekantácia,
uchovávavanie v zriedenom roztoku H2SO4, sušenie a skladovanie).

Úlohy a otázky

1. Napíšte rovnice reakcií, ktoré prebiehajú, ak do vodného roztoku síranu

meďnatého pridáme zinok alebo hliník.
2. Pripravte 3,0 g práškovej medi reakciou 10 % roztoku síranu meďnatého
s hliníkom (hliníková fólia), ktorý použijete v 30 % nadbytku vzhľadom na
jeho stechiometrické množstvo. Vypočítajte hmotnosť hliníkovej fólie,
hmotnosť pentahydrátu síranu meďnatého a objem vody potrebnej na
uvedenú prípravu.
3. Pripravte 1,5 g práškovej medi reakciou 10 % roztoku síranu meďnatého
s práškovým zinkom, ktorý použijete v 1 % nadbytku vzhľadom na
stechiometrické množstvo. Vypočítajte hmotnosť zinku, hmotnosť
pentahydrátu síranu meďnatého, objem 96 % roztoku kyseliny sírovej
a objem vody potrebnej na uvedenú prípravu.
4. Napíšte rovnicu hydrolýzy akvatovaných meďnatých katiónov a vysvetlite,
akým spôsobom ju môžete potlačiť.
5. Napíšte rovnice reakcií, ktoré prebiehajú pri „rozpúšťaní“ nezreagovaného
hliníka a zinku v zriedenom roztoku kyseliny sírovej.

139
9.4 Príprava a vlastnosti oxidu dusičitého, NO2
a dusnatého, NO
Oxid dusičitý tvorí hnedočervený plynný monomér NO2 a dimér N2O4
v podobe svetložltej kvapaliny alebo bezfarebnej kryštalickej látky (teplota
topenia tt = –11,2 °C, teplota varu tv = 21,2 °C). V kvapalnom a plynnom stave
sa medzi oboma formami ustaľuje rovnováha.
N2O4(g) ←⎯⎯⎯ → 2 NO2(g)
⎯ ΔrH° = 61,6 kJ mol–1 (9.21)
S rastúcou teplotou sa dimér postupne rozkladá. Za atmosférického tlaku pri
teplote 100 °C zmes obsahuje 90 % NO2 a pri teplote 140 °C je disociácia
úplná. Oxid dusičitý je jedovatý, žieravý, agresívny a reaguje s vodou. Má
oxidačné vlastnosti.
Oxid dusnatý je jedovatý bezfarebný plyn, ktorý sa ľahko oxiduje
kyslíkom na oxid dusičitý. Vo vode je málo rozpustný.
Oxid dusičitý a oxid dusnatý sú hlavnými zložkami dusíkatých emisií,
ktoré spôsobujú kyslé dažde. Vo vzduchu sa sleduje celkový obsah oxidov
dusíka ako NOx. Vznikajú v spaľovacích motoroch oxidáciou vzdušného dusíka
pri vysokých teplotách.
Oxid dusičitý možno pripraviť reakciou medi s koncentrovanou
kyselinou dusičnou (rovnica 9.8), alebo vo veľmi čistom stave termickým
rozkladom dusičnanov ťažkých kovov, napr.
ΔT
2 Pb(NO3)2(s) ⎯⎯
⎯→ 2 PbO(s) + 4 NO2(g) + O2(g) (9.22)
Oxid dusnatý sa pripravuje reakciou medi so zriedenou kyselinou dusičnou
(rovnica 9.9).

Úloha
a) Pripravte oxid dusičitý a oxid dusnatý reakciou medi s kyselinou dusičnou
podľa rovníc 9.8 a 9.9.
b) Zistite, aký vplyv má teplota na vratnú premenu N2O4 na NO2.

Chemikálie
– meď, Cu, stružliny;
– kyselina dusičná, HNO3, koncentrovaná, w(HNO3) = 0,65;
– kyselina dusičná, HNO3, zriedená, w(HNO3) = 0,30;
– ľadový kúpeľ.

Postup
Upozornenie: Pracujeme v digestóriu! Pri reakcii medi s kyselinou dusičnou
sa uvoľňujú jedovaté plynné oxidy dusíka. Koncentrované roztoky kyseliny
dusičnej na vzduchu dymia, lebo kyselina sa svetlom čiastočne rozkladá
a vznikajúci oxid dusičitý tvorí so vzdušnou vlhkosťou hmlu. Kyselina dusičná
je žieravina, leptá pokožku, sliznice a vážne môže poškodiť zrak.

140
 Pripravte si dve väčšie skúmavky a do každej vložte 2 – 3 kúsky medi.
Do prvej skúmavky pridajte 2 cm3 koncentrovanej kyseliny dusičnej a do druhej
2 cm3 zriedenej kyseliny dusičnej. Každú skúmavku uzatvorte zátkou, cez ktorú
prechádza sklená rúrka.
Koniec rúrky vychádzajúci z prvej skúmavky zasunieme hlboko do
suchej skúmavky. Reakčnú zmes v skúmavke opatrne zohrejeme. Suchú
skúmavku naplníme hnedočerveným plynným oxidom dusičitým a rýchlo
zazátkujeme. Uzavretú skúmavku najprv ponoríme do horúcej vody a potom
do ľadovej vody. Pozorujeme farebné zmeny v skúmavke spojené s vratnou
premenou NO2 na N2O4.
Koniec rúrky vychádzajúci z druhej skúmavky ponoríme do vody
v kadičke. Skúmavku s reakčnou zmesou zohrejeme a pozorujeme vznik
hnedočerveného plynu. Potom odstavíme kahan a o chvíľu spozorujeme
odfarbenie plynu. Reakciou medi so zriedenou kyselinou dusičnou vzniká oxid
dusnatý, ktorý sa vzdušným kyslíkom, prítomným v skúmavke, zoxiduje na
oxid dusičitý. Oxid dusičitý zreaguje s vodou a v skúmavke ostane oxid
dusnatý. Po otvorení skúmavky, ktorá obsahuje len NO, sa unikajúci
bezfarebný oxid dusnatý rýchlo zoxiduje na hnedočervený oxid dusičitý.

Úlohy a otázky

1. Napíšte rovnice chemických reakcií medi s koncentrovanou a so zriedenou

kyselinou dusičnou v stavovom tvare.
2. Napíšte rovnice reakcií v stavovom tvare:
a) oxidu dusnatého s kyslíkom;
b) oxidu dusičitého s vodou;
c) dimerizácie oxidu dusičitého.
3. Vysvetlite, prečo je NO2 hnedočervený a N2O4 bezfarebný plyn.
4. Aký vplyv má zvýšenie, resp. zníženie teploty na zloženie plynnej zmesi
obsahujúcej NO2 a N2O4?

9.5 Príprava a vlastnosti oxidu siričitého, SO2

Oxid siričitý SO2 je bezfarebný jedovatý plyn s ostrým dráždivým
zápachom, ťažší ako vzduch. Ľahko sa dá skvapalniť (teplota varu
tv = –10,0 °C pri tlaku p = 101325 Pa, hustota ρ = 1,458 g cm–3). Vo vode je
dobre rozpustný a jeho rozpustnosť s rastúcou teplotou veľmi klesá. Vodný
roztok SO2 sa nazýva kyselina siričitá. Kyselina siričitá sa správa ako slabá
a nestála kyselina, ktorá sa rozkladá na SO2 a vodu. V roztoku sa nachádza
najmä v hydratovanej forme SO2 · H2O. Má výrazné redukčné, bieliace
a konzervačné účinky.

141
 V laboratóriu sa oxid siričitý pripravuje reakciami koncentrovanej
kyseliny sírovej s niektorými kovmi (rovnice 9.7 a 9.23), so sírou
(rovnica 9.24), reakciami siričitanov so zriedenými silnými kyselinami,
napr. s kyselinou chlorovodíkovou alebo s kyselinou sírovou (rovnica 9.25).
Cu(s) + H2SO4(aq, konc.) ⎯→ SO2(g) + CuO(s) + H2O(l) (9.23)
S(s) + 2 H2SO4(aq, konc.) ⎯→ 3 SO2(g) + 2 H2O(l) (9.24)
Na2SO3(s) + H2SO4(aq, zried.) ⎯→
⎯→ SO2(g) + Na2SO4(aq) + H2O(l) (9.25)
Nezreagovaný oxid siričitý sa zneškodňuje v absorbéri s roztokom
hydroxidu sodného.
SO2(g) + NaOH(aq) ⎯→ NaHSO3(aq) (9.26)
Úloha 1
Pripravte oxid siričitý reakciou medi s koncentrovanou kyselinou sírovou podľa
rovnice 9.23.

Chemikálie
– meď, Cu, stružliny;
– kyselina sírová, H2SO4, koncentrovaná, w(H2SO4) = 0,96;
– hydroxid sodný, NaOH, tuhá látka.

Postup
Upozornenie: Pracujeme v digestóriu a používame dokonale tesnú aparatúru!
Jednotlivé časti aparatúry upevníme vhodnými držiakmi na železnú tyč,
prichytenú na koncoch k dvom stojanom.
Najprv si zostavíme vyvíjač plynu (obr. 9.3) z frakčnej banky, gumovej
zátky s dvoma otvormi, cez ktorú prechádza stopka oddeľovacieho lievika
a poistný ventil (sklená rúrka, na ktorej je hadička s tlačkou).

Obr. 9.3 Vyvíjač plynu

1 – oddeľovací lievik s konc. kyselinou sírovou, 2 – frakčná banka s meďou,
3 – gumová zátka s dvoma otvormi, 4 – poistný ventil s tlačkou

142
 Ak pripravený oxid siričitý chceme použiť pri laboratórnej príprave
ďalších zlúčenín, musíme si zostaviť potrebnú aparatúru (obr. 9.4). Aparatúra,
vrátane vyvíjača plynu, musí byť tesná, aby neprepúšťala plynné a kvapalné
látky. Pri zostavovaní aparatúry treba sklené časti uchytiť do kusa látky, aby
sme si ochránili ruky pred porezaním.
Do frakčnej banky dáme vypočítané množstvo medi a uzavrieme ju
gumovou zátkou s dvoma otvormi, do ktorej je zasunutý oddeľovací lievik
a poistný ventil. Frakčnú banku s lievikom pripevníme na stojan vhodným
držiakom a pripojíme ju bočnou rúrkou k aparatúre, v ktorej sa bude pripravený
oxid siričitý ďalej využívať. Potom do uzatvoreného lievika nalejeme
požadované množstvo koncentrovanej kyseliny sírovej. Vývoj oxidu siričitého
usmerňujeme postupným pridávaním kyseliny z lievika do frakčnej banky
s meďou. Reakciu urýchľujeme miernym zohrievaním. Vyvíjajúci sa oxid siričitý
prúdi do pripojenej aparatúry (obr. 9.4) a obsah frakčnej banky sa sfarbí na
čierno od vznikajúceho oxidu meďnatého. Reakčnú zmes vo frakčnej banke
nesmieme nechať ochladiť, lebo v aparatúre môže vzniknúť nežiaduci podtlak.
Prázdne premývačky slúžia ako poistné nádoby na zachytenie vody
a príslušných roztokov pri prípadných zmenách tlaku v aparatúre.

Obr. 9.4 Aparatúra na prácu s oxidom siričitým

1 – vyvíjač oxidu siričitého, 2 – destilovaná voda, 3 – reaktor (chladený vodou),
4 – absorbér (15 % vodný roztok NaOH), 5 – vodná výveva

Pri príprave niektorých zlúčenín je nutné použiť čistý a suchý oxid

siričitý. Čistíme ho prebublaním cez premývačku naplnenú destilovanou vodou,
v ktorej sa zachytia všetky nečistoty (obr. 9.4). Suchý oxid siričitý získame
prebublaním vlhkého oxidu siričitého cez premývačku obsahujúcu
koncentrovanú kyselinu sírovú, ktorú zaradíme spolu s prázdnou premývačkou
za tretiu premývačku. Na sušenie môžeme použiť aj iné dehydratačné činidlá.
Premývačky plníme kvapalinami asi do štvrtiny ich objemu. Pred každú
143
premývačku s kvapalinou pripojíme prázdnu (poistnú) premývačku. Oxid
siričitý, ktorý použijeme na prípravu vodných roztokov zlúčenín, nesušíme,
napr. pri príprave heptahydrátu siričitanu sodného a dodekahydrátu síranu
draselno-chromitého (kap. 7.1.4 a 9.9). V reaktore prebieha reakcia oxidu
siričitého s príslušnými východiskovými látkami. V prípade exotermických
reakcií reakčnú zmes chladíme studenou vodou tak, že reaktor umiestnime do
vodného kúpeľa. Nezreagovaný oxid siričitý zavádzame do absorbéra, ktorý
obsahuje dostatočné množstvo roztoku hydroxidu sodného s w(NaOH) = 0,15.
Do roztoku hydroxidu pridáme pár kvapiek etanolového roztoku fenolftaleínu,
aby bolo vidno, či hydroxid sodný nie je spotrebovaný. Ak potrebujeme použiť
väčšie množstvo roztoku hydroxidu sodného, môžeme použiť namiesto
obyčajnej premývačky zábrusovú premývačku alebo odsávaciu banku.
Úloha 2
Pripravte oxid siričitý reakciou siričitanu sodného so zriedenou kyselinou
sírovou podľa rovnice 9.25.
Chemikálie
– siričitan sodný, Na2SO3 (tuhý alebo nasýtený vodný roztok);
– kyselina sírová, H2SO4, zriedená, w(H2SO4) = 0,10.
Postup
Zostavíme si vyvíjač plynu (obr. 9.3) a potrebnú aparatúru podľa postupu
uvedeného v Úlohe 1 (obr. 9.4). Do frakčnej banky dáme potrebné množstvo
siričitanu sodného a uzavrieme ju gumovou zátkou, cez ktorú
prechádza oddeľovací lievik a poistný ventil. Do uzatvoreného oddeľovacieho
lievika nalejeme požadované množstvo zriedenej kyseliny sírovej. Vývoj oxidu
siričitého usmerňujeme postupným pridávaním kyseliny z lievika do frakčnej
banky so siričitanom sodným. Oxid siričitý čistíme a sušíme podľa postupu
uvedeného v Úlohe 1. Nezreagovaný oxid siričitý absorbujeme v dostatočnom
množstve roztoku hydroxidu sodného s w(NaOH) = 0,15.

9.5.1 Vlastnosti oxidu siričitého

9.5.1.1 Skvapalnenie oxidu siričitého

Upozornenie: Pracujeme v digestóriu!

Čistý a suchý oxid siričitý pripravený podľa Úlohy 1 alebo Úlohy 2 zavedieme
do menšej banky, ktorá je v kadičke zasypaná chladiacou zmesou pripravenou
z roztlčeného ľadu a NaCl v pomere 1 : 1. Plynný oxid siričitý skvapalnie pri
teplote –10 °C. Prebytočný oxid siričitý absorbujeme v roztoku hydroxidu
sodného. Po získaní 2 – 3 cm3 kvapalného oxidu siričitého pokus prerušíme
a pozorujeme jeho nízku teplotu varu, farbu a zápach. Nakoniec kvapalný oxid
siričitý nalejeme do potrebného množstva roztoku hydroxidu sodného
a zneškodníme, prípadne môžeme z neho pripraviť siričitan sodný (kap. 7.1.4).
144
9.5.1.2 Redukčné vlastnosti oxidu siričitého

Upozornenie: Pracujeme v digestóriu!

Pripravíme si 4 malé skúmavky a do každej dáme 1 cm3 destilovanej vody.
Do prvej a druhej skúmavky pridáme 2 – 3 kvapky roztoku manganistanu
draselného s c(KMnO4) = 0,005 mol dm–3, potom do prvej skúmavky dáme
3 kvapky roztoku kyseliny sírovej s c(H2SO4) = 2 mol dm–3 a do druhej
3 kvapky roztoku hydroxidu draselného s c(KOH) = 2 mol dm–3. Do tretej
skúmavky pridáme 3 – 4 kvapky roztoku dichrómanu didraselného
s c(K2Cr2O7) = 0,1 mol dm–3. Do štvrtej skúmavky pridáme 2 – 3 kvapky
roztoku jodičnanu draselného s w(KIO3) = 0,005 a 2 – 3 kvapky škrobového
mazu. Nakoniec do každej skúmavky prikvapkávame nasýtený vodný roztok
oxidu siričitého dovtedy, kým pozorujeme zmenu sfarbenia roztoku alebo vznik
zrazeniny. Do laboratórneho denníka si zapíšeme rovnice uvedených reakcií
v stavovom tvare a pozorované farebné zmeny zapíšeme do tabuľky.

9.5.1.3 Konzervačné vlastnosti oxidu siričitého

Upozornenie: Pracujeme v digestóriu!

Dve skúmavky naplníme rozdrvenými hrozienkami, ku ktorým pridáme
suspenziu droždia vo vlažnej vode. Namiesto hrozienok môžeme požiť lyžičku
cukru. Jednu zo skúmaviek naplníme oxidom siričitým. Každú skúmavku
uzavrieme gumenou zátkou, cez ktorú prechádza sklená rúrka. Koniec rúrky
vychádzajúci zo skúmavky ponoríme do kadičky obsahujúcej číru vápennú
vodu (roztok hydroxidu vápenatého) alebo roztok hydroxidu bárnatého.
V skúmavke, ktorej obsah nebol konzervovaný oxidom siričitým, začne
o niekoľko minút prebiehať alkoholové kvasenie a uvoľňovať sa oxid uhličitý.
V kadičke pozorujeme vznik zákalu až zrazeniny, čo je dôkazom prítomnosti
oxidu uhličitého. V druhej skúmavke, do ktorej sme pridali oxid siričitý,
nepozorujeme žiaden vývoj plynu a ani vznik zákalu v kadičke.
Do laboratórneho denníka si zapíšeme pozorované deje a rovnice reakcií
oxidu uhličitého s uvedenými roztokmi hydroxidov v stavovom tvare.

9.5.1.4 Bieliace účinky oxidu siričitého

Oxid siričitý má bieliace účinky, ktoré sa využívajú na bielenie vlny, bavlny

a pod. Pripravíme si dve skúmavky, ktoré naplníme vodou, v ktorej rozpustíme
oxid siričitý, t. j. budú obsahovať roztok kyseliny siričitej. Do prvej skúmavky
vsunieme pásiky filtračného papiera, na ktorý sme nakreslili fixkami
rôznofarebné čiary. Do druhej skúmavky vsunieme lupienky červených alebo
fialových kvetov. Po chvíli pôsobenia roztoku oxidu siričitého pozorujeme
vybielenie farebných čiar na papieri a zmenu sfarbenia kvetov na slaboružové
alebo slabofialové.

145
Úlohy a otázky

1. Pripravte 0,100 mol oxidu siričitého reakciou medi s koncentrovanou

kyselinou sírovou. Vypočítajte hmotnosť medi a objem roztoku kyseliny
sírovej s w(H2SO4) = 0,96 potrebné na uvedenú prípravu.
2. Pripravte 0,050 mol oxidu siričitého reakciou tuhého siričitanu sodného so
zriedeným roztokom kyseliny sírovej s w(H2SO4) = 0,10. Roztok kyseliny
pripravte zriedením 96,0 % roztoku kyseliny sírovej vo vode. Vypočítajte
hmotnosť siričitanu sodného, objem 96,0 % roztoku kyseliny sírovej a objem
vody, ktoré treba na uvedenú prípravu.
3. V absorbéri má zreagovať 0,100 mol oxidu siričitého s roztokom hydroxidu
sodného s w(NaOH) = 0,15. Napíšte chemickú rovnicu danej chemickej
reakcie. Vypočítajte hmotnosť tuhého hydroxidu sodného a objem vody,
ktoré potrebujeme na prípravu uvedeného roztoku hydroxidu sodného.
4. Napíšte rovnice reakcie siričitanov a ich vodných roztokov so zriedeným
roztokom silnej kyseliny (neoxidujúcej) v stavovom tvare. Na základe
Brønstedovej teórie kyselín a zásad vysvetlite priebeh tejto reakcie.

9.6 Príprava a vlastnosti pentahydrátu síranu

meďnatého, CuSO4 · 5 H2O
Pentahydrát síranu meďnatého (modrá skalica) CuSO4 · 5 H2O je modrá
kryštalická látka, dobre rozpustná vo vode. Na vzduchu je stály a pri zohrievaní
postupne uvoľňuje vodu. Pri teplote 110 °C sa mení na práškový CuSO4 · H2O
a pri teplote 200 °C na bezvodý CuSO4. Vodný roztok síranu meďnatého
obsahuje modro sfarbené hexaakvameďnaté katióny [Cu(H2O)6]2+. Vo vodnom
roztoku hydrolyzuje, a preto je vhodné ho rozpúšťať vo vode slabo okyslenej
kyselinou sírovou.
Pentahydrát síranu meďnatého sa laboratórne najčastejšie pripravuje
reakciou medi so 100 % nadbytkom koncentrovanej kyseliny sírovej
(rovnica 9.27) a vzniknutá zmes obsahujúca CuO a nezreagovanú H2SO4
sa zriedi vodou (rovnica 9.28). Oxid meďnatý s koncentrovanou kyselinou
sírovou nereaguje.
Cu(s) + H2SO4(aq, konc.) ⎯→ CuO(s) + SO2(g) + H2O(l) (9.27)
CuO(s) + H2SO4(aq, zried.) ⎯→ CuSO4(aq) + H2O(l) (9.28)
Modrú skalicu možno pripraviť aj rozpúšťaním oxidu meďnatého,
hydroxidu meďnatého alebo uhličitanu meďnatého v zriedenej kyseline sírovej.
Vodné roztoky síranu meďnatého podliehajú hydrolýze, a preto reagujú kyslo.

146
Úloha
Pripravte pentahydrát síranu meďnatého kryštalizáciou z nasýteného roztoku
síranu meďnatého, pripraveného reakciou medi s kyselinou sírovou, podľa
rovníc 9.27 a 9.28.

Chemikálie
– meď, Cu, stružliny;
– koncentrovaná kyselina sírová s w(H2SO4) = 0,96;
– hydroxid sodný, NaOH, tuhá látka.

Postup
Upozornenie: Pracujeme v digestóriu!
Do frakčnej banky dáme potrebné množstvo medi a uzavrieme ju gumenou
zátkou, cez ktorú prechádza oddeľovací lievik. Frakčnú banku s lievikom
pripevníme na stojan vhodným držiakom a pripojíme ju bočnou rúrkou k dvom
premývačkám. Prvá premývačka je prázdna (poistná nádoba) a v druhej je
15 % roztok hydroxidu sodného na zachytenie oxidu siričitého.
Do oddeľovacieho lievika nalejeme požadované množstvo koncentrovanej
kyseliny sírovej. Z oddeľovacieho lievika prikvapkávame kyselinu na meď,
pričom reakčnú zmes mierne zohrievame. Vznikajúci oxid siričitý zachytávame
v roztoku hydroxidu sodného. Keď sa už neuvoľňuje oxid siričitý a všetka meď
je zreagovaná, aparatúru necháme vychladnúť. Do vzniknutej zmesi
obsahujúcej oxid meďnatý a nezreagovanú kyselinu sírovú pridáme také
množstvo vody, aby sme získali roztok síranu meďnatého, nasýtený pri teplote
50 °C. Obsah frakčnej banky zohrejeme do varu, za horúca prefiltrujeme cez
skladaný filter do kryštalizačnej misky a necháme vychladnúť. Vylúčené modré
kryštály odfiltrujeme a necháme vysušiť na vzduchu. Výťažok vyjadríme
v percentách.
V prípade, že chceme pripraviť okrem modrej skalice aj oxid siričitý,
prípadne ďalšie zlúčeniny, musíme si zostaviť potrebnú aparatúru (kap. 9.5).

Úlohy a otázky

1. Napíšte rovnicu hydrolýzy hexaakvameďatého katiónu do 1. stupňa

v stavovom tvare.
2. a) Pripravte vodný roztok síranu meďnatého rozpustením 0,1500 g
CuSO4 · 5 H2O približne v 40 cm3 destilovanej vody a vzniknutý roztok
doplňte vodou na objem 50,00 cm3.
b) Vypočítajte pH vodného roztoku síranu meďnatého pripraveného podľa
postupu uvedeného v bode 2 a). Ionizačná konštanta hexaakvameďnatého
katiónu (konštanta hydrolýzy) K([Cu(H2O)6]2+) = 2,9 ⋅ 10–8.
c) Zmerajte pH pripraveného roztoku síranu meďnatého pH-metrom.
Porovnajte nameranú hodnotu pH s vypočítanou hodnotou pH.

147
3. Vysvetlite, prečo prídavok malého množstva roztoku kyseliny sírovej do
roztoku síranu meďnatého potlačí hydrolýzu tejto soli.

9.7 Príprava a vlastnosti heptahydrátu síranu

železnatého, FeSO4 · 7 H2O
Heptahydrát síranu železnatého (zelená skalica) FeSO4 · 7 H2O je
tyrkysovo zelená kryštalická látka, dobre rozpustná vo vode a nerozpustná
v organických rozpúšťadlách. Tvorí niekoľko kryštalohydrátov. Z roztoku síranu
železnatého pri teplote 0 – 56,6 °C kryštalizuje FeSO4 · 7 H2O, v rozsahu teplôt
56,6 – 64,4 °C kryštalizuje FeSO4 · 4 H2O a nad teplotou 64,4 °C získame
kryštály FeSO4 · H2O. Pri príprave zelenej skalice je dôležité, aby kryštalizácia
z roztoku síranu železnatého prebiehala pri teplote nižšej ako 56,6 °C.
Zohrievaním FeSO4 · 7 H2O na suchom vzduchu sa postupne uvoľňuje voda
a pri teplote 115 °C sa mení na FeSO4 · H2O.
Hydráty síranu železnatého sa na vlhkom vzduchu oxidujú vzdušným
kyslíkom na žltohnedo sfarbené hydroxid-sírany železité. Síran železnatý sa
oxiduje aj vo vodnom roztoku (rovnica 9.29). Oxidácia FeII na FeIII prebieha
rýchlejšie pri vyššej teplote a pri pH ≥ 7.
⎯⎯
4 [Fe(H2O)6]2+(aq) + O2(g) + 2 H2O(l) ←⎯ →
⎯
⎯⎯
←⎯→ 4 [Fe(H2O)6]3+(aq) + 4 OH–(aq)
⎯ (9.29)
Oxidáciou FeII na FeIII sa tyrkysovo zelený roztok sfarbí na žltohnedo.
Nežiaduci vzniknutý hnedý produkt jednoducho odstránime pridaním kovového
železa a okyslením zriedenou kyselinou sírovou.
⎯⎯
2 [Fe(H2O)6]3+(aq) + Fe(s) + 6 H2O(l) ←⎯→ 3[Fe(H2O)6]2+(aq)
⎯ (9.30)
Vodné roztoky síranu železnatého podliehajú hydrolýze, a preto reagujú kyslo.
⎯⎯
[Fe(H2O)6]2+(aq) + H2O(l) ←⎯→
⎯
⎯⎯
←⎯→ [Fe(H2O)5(OH)]+(aq) + H3O+(aq)
⎯ (9.31)
Hydrolýzu potlačíme okyslením roztoku síranu železnatého kyselinou sírovou.
Železo je neušľachtilý kov, ktorý reaguje s neoxidujúcimi kyselinami
(rovnice 9.6, 9.32 a 9.33), pričom vzniká vodík a príslušná železnatá soľ:
Fe(s) + 2 H3O+(aq) ⎯→ Fe2+(aq) + H2(g) + 2 H2O(l) (9.32)
S koncentrovanou kyselinou sírovou sa železo pasivuje, t. j. železo sa na
povrchu pokrýva vrstvou oxidov, ktorá bráni ďalšej reakcii s kyselinou.
Roztok síranu železnatého pripravíme reakciou železa so zriedeným
roztokom kyseliny sírovej. Použijeme nadbytok kyseliny, aby sme zabránili
nežiaducej hydrolýze a oxidácii.
Fe(s) + H2SO4(aq) ⎯→ FeSO4(aq) + H2(g) (9.33)

148
Úloha
Pripravte heptahydrát síranu železnatého kryštalizáciou z nasýteného roztoku
síranu železnatého, pripraveného reakciou železa so zriedeným roztokom
kyseliny sírovej, podľa rovnice 9.33.

Chemikálie
– železo, Fe, práškové;
– kyselina sírová, H2SO4, koncentrovaná, w(H2SO4) = 0,96.

Postup
Vypočítané množstvo železa nasypeme cez lievik do Erlenmayerovej banky so
zábrusom a pridáme také množstvo zriedenej kyseliny sírovej, aby po
skončení reakcie jej obsah v roztoku síranu bol 3,0 %. Koncentrovanú kyselinu
sírovú zriedime v takom množstve destilovanej vody, aby sme získali nasýtený
roztok síranu železnatého pri požadovanej teplote, napr. 25 °C. Ak používame
technické železo, treba ho použiť v 3 % nadbytku.
Upozornenie: Koncentrovanú kyselinu opatrne lejeme do vody a nie opačne!
Reakcia je značne exotermická.

Obr. 9.5 Aparatúra na prípravu síranu železnatého

1 – Erlenmayerova banka so železom a zriedenou kyselinou sírovou, 2 – vodný kúpeľ,
3 – spätný chladič, 4 – teplomer, 5 – plynový kahan

149
 Reakčnú zmes v Erlenmayerovej banke zohrievame pod spätným
chladičom na vodnom kúpeli (obr. 9.5) dovtedy, kým sa takmer všetko železo
rozpustí. Počas reakcie kontrolujeme teplotu vodného kúpeľa. Optimálna
reakčná teplota je 65 – 70 °C. Roztok síranu železnatého musí mať výraznú
tyrkysovo zelenú farbu, ktorá sa nesmie zmeniť na žltohnedú. V prípade,
že roztok obsahuje železité katióny, pridáme do reakčnej zmesi malé množstvo
železa, pár kvapiek zriedenej kyseliny sírovej a zmes zohrejeme. Železité
katióny sa zredukujú na železnaté a roztok získa späť tyrkysovo zelené
sfarbenie. Po skončení reakcie nečistoty a nezreagované železo odfiltrujeme
za horúca cez skladaný filter a filtrát necháme pomaly ochladiť v kryštalizačnej
miske na nižšiu teplotu. Po ochladení filtrátu na požadovanú teplotu,
napr. 0 °C, vylúčené kryštály odsajeme, vysušíme presávaním vzduchu cez
Büchnerov lievik a prebytočnú vlhkosť odstránime filtračným papierom.
Získané kryštály zelenej skalice uchovávame v uzatvorenej prachovnici.
Výťažok vyjadríme v percentách.

Úlohy a otázky

1. Reakciou železa so zriedenou kyselinou sírovou pripravte roztok síranu

železnatého s obsahom 3,0 % kyseliny sírovej, ktorý je nasýtený pri teplote
25 °C. Ochladením tohto roztoku na teplotu 0 °C pripravte 5,0 g
heptahydrátu síranu železnatého. Vypočítajte hmotnosť železa, objem
96,0 % roztoku kyseliny sírovej a objem vody potrebnej na uvedenú
prípravu. Zloženie nasýtených roztokov síranu železnatého, obsahujúcich
kyselinu sírovú, je
pri teplote 25 °C: 21,5 g FeSO4 a 3,0 g H2SO4 v 100 g roztoku;
pri teplote 0 °C: 12,5 g FeSO4 a 3,0 g H2SO4 v 100 g roztoku.
2. Vysvetlite, prečo prídavok kyseliny sírovej do roztoku síranu železnatého
potlačí hydrolýzu tejto soli.
3. Použite pripravenú zelenú skalicu na prípravu Mohrovej soli (kap. 11.3).
4. Do okysleného roztoku síranu železnatého (napr. do filtrátu po odsatí
kryštálov FeSO4 · 7 H2O) pridajte zriedený roztok červenej krvnej soli
K3[Fe(CN)6]. Vznikne tmavomodro sfarbená komplexná zlúčenina. Napíšte
príslušnú chemickú rovnicu.

150
9.8 Príprava a vlastnosti dusičnanu olovnatého,
Pb(NO3)2
Dusičnan olovnatý Pb(NO3)2 je biela alebo bezfarebná kryštalická látka,
dobre rozpustná vo vode. Je jedovatý podobne ako všetky soli olova rozpustné
vo vode. Vodný roztok reaguje v dôsledku hydrolýzy kyslo. Zohrievaním na
teplotu vyššiu ako 350 °C sa rozkladá na oxid olovnatý, oxid dusičitý a dikyslík,
čo sa využíva na prípravu čistého oxidu dusičitého (rovnica 9.22).
Dusičnan olovnatý sa pripravuje rozpúšťaním olova v zriedenej kyseline
dusičnej pri vyššej teplote (rovnica 9.34). V koncentrovanej kyseline dusičnej
sa olovo ťažko rozpúšťa, lebo sa pokrýva ochrannou vrstvičkou.
3 Pb(s) + 8 HNO3(aq, zried.) ⎯→ 3 Pb(NO3)2(aq) + 2 NO(g) + 4 H2O(g) (9.34)
Kyselina dusičná sa čiastočne rozkladá pri zohrievaní a tiež pôsobením svetla,
už pri laboratórnej teplote, na oxid dusičitý, dikyslík a vodu.

Úloha
Pripravte dusičnan olovnatý reakciou olova so zriedenou kyselinou dusičnou
podľa rovnice 9.34.

Chemikálie
– olovo, Pb, tenký plech;
– kyselina dusičná, HNO3, w(HNO3) = 0,30.

Postup
Upozornenie: Pracujeme v digestóriu!
Pri reakcii olova s kyselinou dusičnou vznikajú jedovaté plynné oxidy dusíka
NO a NO2. Kyselina dusičná má silné leptajúce účinky.
Do porcelánovej misky dáme nadrobno postrihané kúsky olova
a zalejeme ich asi 30 % kyselinou dusičnou. Kyselinu pridávame v 50 – 60 %
nadbytku, lebo pri reakcii sa čiastočne rozkladá. Reakčnú zmes zakryjeme
hodinovým sklom a zohrievame ju na vodnom kúpeli, kým sa všetko olovo
rozpustí. V prípade, že sa povrch olova pokrýva bielym dusičnanom olovnatým
a reakcia sa spomaľuje, pridáme po kvapkách, za miešania, malé množstvo
horúcej vody, aby vzniknutý dusičnan olovnatý nebránil priebehu reakcie.
Po skončení reakcie odparíme vzniknutý roztok dosucha, aby sme
odstránili nadbytočnú kyselinu. Odparok rozpustíme v takom množstve
destilovanej vody okyslenej niekoľkými kvapkami kyseliny dusičnej, aby sme
získali nasýtený roztok dusičnanu olovnatého pri laboratórnej teplote. Roztok
prefiltrujeme cez skladaný filter do odparovacej misky a na vodnom kúpeli ho
zahustíme na nasýtený roztok pri vyššej teplote, napr. 60 °C. Kryštalický
dusičnan olovnatý, ktorý sa vylúči z roztoku po jeho ochladení na laboratórnu
teplotu, odsajeme na Büchnerovom lieviku a vysušíme v sušiarni pri teplote
105 °C. Výťažok vyjadríme v percentách.

151
Úlohy a otázky

1. Pripravte dusičnan olovnatý reakciou 3,00 g olova so zriedenou kyselinou

dusičnou (w(HNO3) = 0,300), ktorú použijete v 50 % nadbytku. Vypočítajte
hmotnosť olova, objem 65,0 % roztoku kyseliny dusičnej a objem vody
potrebnej na uvedenú prípravu.
2. Pripravte nasýtený roztok dusičnanu olovnatého pri teplote 60,0 °C
rozpustením 10,0 g Pb(NO3)2 v destilovanej vode. Kryštalický dusičnan
olovnatý získajte ochladením pripraveného roztoku na teplotu 20,0 °C.
Vypočítajte:
a) objem vody na prípravu nasýteného roztoku Pb(NO3)2 pri teplote 60,0 °C;
b) výťažok kryštalizácie.
3. Napíšte rovnicu hydrolýzy dusičnanu olovnatého a vysvetlite, prečo
prídavok kyseliny dusičnej do jeho roztoku potlačí hydrolýzu.
4. Napíšte rovnicu termického rozkladu dusičnanu olovnatého pri teplote
vyššej ako 300 °C.
5. Počas reakcie olova s kyselinou dusičnou vzniká hnedo sfarbený plyn.
a) Napíšte názov a vzorec hnedo sfarbenej plynnej látky;
b) Napíšte rovnice reakcií, ktorými vzniká táto plynná látka.
6. Pripravte zriedený roztok dusičnanu olovnatého a postupne do neho
pridávajte koncentrovaný roztok hydroxidu sodného. Zapíšte pozorované
zmeny a napíšte príslušné chemické rovnice.

9.9 Príprava a vlastnosti dodekahydrátu síranu

draselno-chromitého, CrK(SO4)2 · 12 H2O
Dodekahydrát síranu draselno-chromitého (kamenec draselno-
chromitý) CrK(SO4)2 · 12 H2O tvorí oktaedrické tmavofialové kryštály, je dobre
rozpustný vo vode a nerozpustný v etanole. Státím na suchom vzduchu
postupne stráca vodu, t. j. zvetráva. V kryštalickom stave jeho zloženie
presnejšie vyjadruje vzorec [Cr(H2O)6]K(SO4)2 · 6 H2O. Hexaakvachromitý
katión [Cr(H2O)6]3+, prítomný v jeho štruktúre, spôsobuje fialové sfarbenie
kryštálov. Vodné roztoky kamenca draselno-chromitého majú fialovú farbu,
ktorá sa pri zohrievaní a najmä v prítomnosti kyseliny sírovej mení na zelenú
farbu. Dlhodobým státím zelených roztokov vznikajú opäť fialové roztoky.
Zelená farba roztoku je spôsobená prítomnosťou akva-sulfátochromitých
katiónov (rovnica 9.35). Uvedená rovnováha sa ustaľuje veľmi pomaly a závisí
od teploty.
⎯⎯
[Cr(H2O)5(SO4)]+(aq) + H2O(l) ←⎯→ [Cr(H2O)6]3+(aq) + SO 2 – (aq) (9.35)
⎯ 4

152
 Dodekahydrát síranu draselno-chromitého patrí medzi podvojné sírany
(kamence) všeobecného vzorca MI MIII(SO4)2 · 12 H2O, kde MI je K, Rb, Cs, Ag,
Tl a NH4+ a MIII je Al, Fe, Cr, Mn, Ga, In, Ti a V. Podvojné sírany sa pripravujú
kryštalizáciou z vodných roztokov, ktoré obsahujú M2III(SO4)3 a M2ISO4
(kap. 11.1 a 11.2), alebo redoxnými reakciami.

Kamenec draselno-chromitý možno pripraviť redoxnou reakciou

dichrómanu didraselného s oxidom siričitým v prítomnosti kyseliny sírovej.
K2Cr2O7(aq) + 3 SO2(g) + H2SO4(aq) ⎯→
⎯→ K2SO4(aq) + Cr2(SO4)3(aq) + H2O(l) (9.36)
Získaný tmavozelený roztok sa postupne zmení na fialový roztok, z ktorého
o niekoľko dní vykryštalizujú fialové kryštály CrK(SO4)2 · 12 H2O.

Úloha
Pripravte dodekahydrát síranu draselno-chromitého kryštalizáciou roztoku
pripraveného reakciou dichrómanu didraselného s oxidom siričitým
(rovnica 9.36) pri laboratórnej teplote.

Chemikálie
– dichróman didraselný, K2Cr2O7;
– oxid siričitý, SO2 (kap. 9.5);
– kyselina sírová, H2SO4, koncentrovaná, w(H2SO4) = 0,96;
– hydroxid sodný, NaOH, vodný roztok, w(NaOH) = 0,15.

Postup
Upozornenie: Pracujeme v digestóriu a používame tesnú aparatúru! Tesnosť
aparatúry vopred dôkladne skontrolujeme. Pri zostavovaní aparatúry treba
sklené časti uchytiť do kusa látky, aby sme si ochránili ruky pred porezaním.
Aparatúra (obr. 9.3 a 9.4) pozostáva z vyvíjača plynného oxidu
siričitého (kap. 9.5), zo 6 obyčajných premývačiek (1 premývačka s vodou na
čistenie SO2 a 5 poistných nádob) a z 2 premývačiek (jednoduchých alebo
zábrusových), pričom jedna slúži ako reaktor s roztokom dichrómanu
didraselného a kyseliny sírovej a druhá ako absorbér s roztokom hydroxidu
sodného na zachytenie nezreagovaného oxidu siričitého, a vodnej vývevy.
Poistné nádoby umiestňujeme pred premývačku s vodou, pred reaktor, pred
absorbér a pred vodnú vývevu. Jednotlivé časti aparatúry upevníme vhodnými
držiakmi na stojany spojené železnou tyčou.
Roztok dichrómanu didraselného nasýtený pri teplote 25 °C
si pripravíme rozpustením potrebného množstva K2Cr2O7 vo vypočítanom
množstve vody. Roztok nalejeme do zábrusovej premývačky, pridáme
potrebné množstvo koncentrovanej kyseliny sírovej a zábrusovú premývačku
zapojíme do pripravenej aparatúry.

153
 Vývoj oxidu siričitého regulujeme postupným pridávaním
koncentrovanej kyseliny sírovej z oddeľovacieho lievika do frakčnej banky
s meďou. Reakciu urýchľujeme miernym zohrievaním frakčnej banky. Prúdenie
vyvíjajúceho sa oxidu siričitého do pripojenej aparatúry uľahčíme vytvorením
mierneho podtlaku pomocou vodnej vývevy. V reaktore začne reagovať oxid
siričitý s dichrómanom didraselným, čo sa prejaví zmenou oranžovej farby na
tmavohnedú a zohriatím reakčnej zmesi. Potom začneme zohrievajúcu sa
reakčnú zmes chladiť tak, že reaktor ponoríme do kadičky so studenou vodou,
ktorú podľa potreby vymieňame. Reakčnú zmes je nutné chladiť, lebo reakcia
je veľmi exotermická a rozpustnosť oxidu siričitého s rastúcou teplotou sa
výrazne zmenšuje. Nezreagovaný oxid siričitý absorbujeme v dostatočnom
množstve 15 % roztoku hydroxidu sodného.
Koniec reakcie spoznáme podľa výrazne tmavozeleného sfarbenia
reakčnej zmesi. Žltooranžové sfarbenie sa úplne stratí a nie je pozorovateľné
ani v tenkej vrstve pri stene nádoby. Potom prestaneme zohrievať frakčnú
banku a otvoríme poistný ventil, alebo kohút na oddeľovacom lieviku
a prúdením vzduchu odstránime z aparatúry oxid siričitý. Vývoj oxidu siričitého
zastavíme, ak do mierne ochladenej frakčnej banky nalejeme vodu. Aparatúru
môžeme rozobrať len vtedy, keď je z nej úplne odstránený oxid siričitý.
Tmavozelenú reakčnú zmes prelejeme do kadičky, varom z nej
odstránime oxid siričitý, prikryjeme ju hodinovým sklom a necháme ju stáť asi
týždeň pri laboratórnej teplote. Vylúčené kryštály odsajeme a vysušíme
filtračným papierom. Získané kryštály dodekahydrátu síranu draselno-
chromitého uschovávame v uzatvorenej prachovnici. Výťažok vyjadríme
v percentách.

Úlohy a otázky

1. Pripravte roztok síranu draselno-chromitého (K2SO4(aq) + Cr2(SO4)3(aq))

reakciou roztoku dichrómanu didraselného s oxidom siričitým v prítomnosti
kyseliny sírovej, ak rozsah reakcie je ξ = 8,0 mmol (rovnica 9.36). Použite
trikrát viac oxidu siričitého, ako je potrebné na redukciu dichrómanu
didraselného. Oxid siričitý pripravte reakciou medi s koncentrovanou
kyselinou sírovou podľa rovnice 9.23 (kap. 9.5).
Vypočítajte:
a) objem vody, potrebný na prípravu roztoku K2Cr2O7, nasýteného pri
teplote 25 °C;
b) objem 96 % roztoku kyseliny sírovej, ktorú pridáme do roztoku K2Cr2O7;
c) hmotnosť medi a objem 96 % roztoku kyseliny sírovej, ktoré použijeme
na prípravu SO2;
d) látkové množstvo vzniknutého síranu draselno-chromitého (rovnica 9.36).
2. Pripravte zmesové kryštály zloženia (Al0,5Cr0,5)K(SO4)2 · 12 H2O zmiešaním
roztokov nasýtených pri teplote 25 °C, pripravených z CrK(SO4)2 · 12 H2O
a AlK(SO4)2 · 12 H2O (kap. 11.4).

154
9.10 Príprava a vlastnosti jodidu ciničitého, SnI4
Jodid ciničitý SnI4 je oranžovočervená kryštalická látka, ktorá sa dobre
rozpúšťa v organických rozpúšťadlách, ako sú napr. chloroform, chlorid
uhličitý, benzén, cyklohexán, etanol, acetón a dietyléter. Je nerozpustný vo
vode, pôsobením vody sa rozkladá – hydrolyzuje.
Jodid ciničitý sa zvyčajne pripravuje reakciou cínu s roztokom jódu
v toluéne, chloroforme, chloride uhličitom alebo v inom vhodnom nepolárnom
rozpúšťadle (rovnica 9.37), pri mierne zvýšenej teplote. Kryštáliky jodidu
ciničitého sa získajú ochladením pripraveného oranžového roztoku.
ΔT
Sn(s) + 2 I2(solv) ⎯⎯
⎯→ SnI4(solv) (9.37)
V tuhom a v plynnom skupenstve, ako aj v nevodných roztokoch, sa jodid
ciničitý nachádza v podobe tetraedrických molekúl SnI4. Je to typický
molekulový halogenid. Má nízku teplotu topenia a varu (tt = 144,5 °C)
a sublimuje pri teplote 180 °C pri normálnom tlaku.
Jodid ciničitý vo vode hydrolyzuje, pričom sa voči vode (Lewisova
zásada) správa ako Lewisova kyselina. Reakciou jodidu ciničitého s vodou
prechodne vzniká diakva-tetrajodociničitý komplex, ktorý sa rozkladá na
nerozpustný biely hydratovaný oxid ciničitý a roztok kyseliny jodovodíkovej.
⎯⎯
SnI4(s) + (n + 2) H2O(l) ←⎯ → SnO2 · n H2O(s) + 4 HI(aq)
⎯ (9.38)
Kyselina jodovodíková je silná kyselina, ktorá je vo vodnom roztoku úplne
ionizovaná na oxóniové katióny H3O+ a jodidové anióny I–. Prítomnosť kyseliny
vo vzniknutom vodnom roztoku možno dokázať meraním pH univerzálnym
indikátorovým papierikom alebo pH-metrom. Jodidové anióny nachádzajúce sa
v roztoku možno dokázať pridaním roztoku striebornej soli alebo olovnatej soli,
s ktorými tvoria zrazeniny AgI (žltá) alebo PbI2 (žltá).
Jodid ciničitý reaguje ako Lewisova kyselina s kyselinou jodovodíkovou
alebo s jodidmi alkalických kovov, vo vodných alebo etanolových roztokoch, za
vzniku zlúčenín, obsahujúcich hexajodociničitanový anión, napr. s jodidom
sodným vzniká kryštalický čierny Na2[SnI6].
⎯⎯
SnI4(s) + 2 I–(aq) ←⎯ → [SnI6]2–(aq)
⎯ (9.39)

9.10.1 Príprava jodidu ciničitého

Úloha
Pripravte jodid ciničitý reakciou cínu s jódom v chloroforme.

Chemikálie
– cín, Sn, tenký plech, granule alebo drôt;
– jód, I2, sivočierne kryštáliky s kovovým leskom;
– chloroform, CHCl3;
– acetón, CH3COCH3.
155
Postup
Reakčnú zmes (cín, jód a chloroform) budeme zohrievať v úplne suchej
zábrusovej aparatúre (jodid ciničitý hydrolyzuje) zloženej z varnej alebo
Erlenmayerovej banky a spätného chladiča (obr. 9.6). Na ich vysušenie
použijeme acetón.
Tenký cínový plech nastriháme na malé kúsky, aby reakčný povrch bol
čo najväčší. Tenký plech si môžeme pripraviť z granúl alebo z drôtu tak,
že roztavený cín (tt = 232 °C) nakvapkáme na studenú dlaždicu alebo sklo.
Použijeme asi dvojnásobne väčšie množstvo cínu vzhľadom na stechiometriu
danej reakcie (rovnica 9.37).
Poznámka: Technický cín nie je vhodné používať, lebo počas reakcie môžu
nastať rôzne neočakávané problémy. Napríklad, ak použijeme zliatinu cínu,
olova a kadmia (pájku), pokryje sa jej povrch nerozpustným jodidom olovnatým
a reakcia takmer prestane prebiehať.

Zapamätajte si!
S jódom a chloroformom pracujeme v tesnej aparatúre, v digestóriu a v dobre
vetranom laboratóriu! Ich pary sú zdraviu škodlivé. Jód ľahko sublimuje, dráždi
pokožku a má leptajúce účinky. Chloroform je prchavá kvapalina éterického
zápachu s nízkou teplou varu (tv = 61,15 °C). Má narkotické účinky.

Obr. 9.6 Aparatúra na prípravu jodidu ciničitého

1 – varná banka s cínom, jódom a chloroformom, 2 – spätný chladič,
3 – plynový kahan

156
 Odvážené potrebné množstvo cínu a jódu (jód odvážime v uzatvorenej
navažovačke) vložíme do varnej alebo Erlenmayerovej banky so zábrusom,
prilejeme odmerané množstvo chloroformu a uzavrieme spätným chladičom.
Odporúča sa použiť 1,5 g cínu, 1,5 g jódu a asi 20 cm3 chloroformu. Varnú
banku s chladičom umiestnime na trojnožku so sieťkou a opatrne zohrievame
slabým plameňom plynového kahana. Spočiatku v spätnom chladiči
kondenzuje chloroform, sfarbený na fialovo od rozpusteného jódu. Reakcia je
skončená, keď zreaguje všetok jód, t. j. keď v spätnom chladiči kondenzuje
bezfarebný chloroform. Vo varnej banke sa po skončení reakcie nachádza
oranžový roztok jodidu ciničitého a nezreagovaný cín. Horúci roztok
prefiltrujeme cez skladaný filtračný papier do vysokej kadičky (všetko musí byť
suché) a roztok ochladíme zmesou vody a ľadu. Vykryštalizovaný jodid ciničitý
odfiltrujeme cez Büchnerov lievik, chvíľu ho sušíme presávaním vzduchu cez
lievik, dosušíme na filtračnom papieri a uschováme v dobre uzatvorenej
nádobe. Filtrát nevylievame do výlevky, ale vylejeme ho do nádoby určenej na
splašky!
Nezreagovaný cín dáme do malej kadičky a premyjeme etanolom,
vysušíme, odvážime a odovzdáme. Použité sklené nádoby, chladič a lieviky
vyčistíme etanolom a acetónom. Na umývanie nesmieme použiť vodu, lebo na
povrchu skla sa vylúči ťažšie odstrániteľný hydratovaný oxid ciničitý.

9.10.2 Hydrolýza jodidu ciničitého

Úloha
Pripravte roztok kyseliny jodovodíkovej hydrolýzou jodidu ciničitého
a odmerajte pH roztoku.

Chemikálie
– jodid ciničitý, SnI4;
– dusičnan olovnatý, Pb(NO3)2;
– dusičnan strieborný, AgNO3.

Postup
Na analytických váhach odvážime presne a diferenčne 0,01 – 0,05 g jodidu
ciničitého, vysypeme ho do malej kadičky, pridáme asi 20 cm3 destilovanej
vody a dôkladne premiešame, resp. presne odvážené množstvo kvantitatívne
spláchneme asi s 20 cm3 destilovanej vody do kadičky a premiešame. Jodid
ciničitý reaguje s vodou, čo sa prejaví zmenou farby z oranžovočervenej na
bielu. Vylúči sa nerozpustný hydratovaný oxid ciničitý a vznikne roztok kyseliny
jodovodíkovej. Roztok prefiltrujeme priamo do pripravenej odmernej banky
s objemom 100 cm3, cez skladaný papierový filter. Filter s lievikom dôkladne
opláchneme destilovanou vodou, vyberieme ich z odmernej banky a roztok
doplníme destilovanou vodou po značku. Najprv zistíme pH roztoku
univerzálnym indikátorovým papierikom (pH papierikom) a potom zmeriame
jeho hodnotu pH-metrom.
157
Úlohy a otázky

1. Pripravte jodid ciničitý reakciou 1,5 g cínu s 1,5 g jódu v 20 cm3

chloroformu. Vypočítajte:
a) hmotnosť vzniknutého jodidu ciničitého;
b) hmotnosť nezreagovaného cínu;
c) porovnajte skutočný výťažok jodidu ciničitého s teoretickým výťažkom
a vyjadrite ho v percentách;
d) porovnajte vypočítané množstvo nezreagovaného cínu s množstvom
cínu, ktoré ste izolovali po skončení reakcie.
2. Navrhnite spôsoby kontroly čistoty pripraveného jodidu ciničitého.
3. V skúmavke rozpustite malé množstvo jodidu ciničitého v etanole a pridajte
malé množstvo jodidu sodného. Zaznamenajte si pozorované farebné
zmeny a napíšte príslušnú chemickú rovnicu.
4. Porovnajte vypočítanú hodnotu pH roztoku kyseliny jodovodíkovej
získaného hydrolýzou jodidu ciničitého s nameranou hodnotou. Zdôvodnite
zistený rozdiel.
5. Dôkaz prítomnosti jodidových aniónov v roztoku, získanom hydrolýzou
jodidu ciničitého: Do dvoch skúmaviek nalejte malé množstvo roztoku.
Do jednej skúmavky pridajte roztok dusičnanu olovnatého a do druhej
pridajte roztok dusičnanu strieborného. Pozorované zmeny si zaznamenajte
a napíšte príslušné chemické rovnice.

9.11 Reakcie kovov s vodou a s roztokmi kyselín

a hydroxidov
Správanie sa kovov k vode ako aj k vodným roztokom kyselín
a hydroxidov môžeme posúdiť na základe hodnôt štandardných elektródových
potenciálov. V úvode kap. 9 sme posudzovali reaktivitu kovov aj podľa toho,
či ide o neušľachtilé alebo ušľachtilé kovy, či reaguje s oxidujúcimi alebo
neoxidujúcimi kyselinami, či daný kov tvorí alebo netvorí amfotérny hydroxid
a podobne.

158
9.11.1 Reakcie kovov (Zn, Fe, Cu a Pb) s kyselinami
Chemikálie
– zinok, Zn, granule;
– železo, Fe, drôt;
– meď, Cu, drôt alebo stružliny;
– olovo, Pb, tenký pliešok;
– kyselina sírová, H2SO4, w(H2SO4) = 0,96;
– kyselina dusičná, HNO3, w(HNO3) = 0,63;
– kyselina chlorovodíková, HCl, w(HCl) = 0,36;
– kyselina sírová, H2SO4, vodný roztok zriedený 1 : 2;
– kyselina dusičná, HNO3, vodný roztok zriedený 1 : 2;
– kyselina chlorovodíková, HCl, zriedená 1 : 1.

Postup
Pripravíme si 24 skúmaviek, ktoré si rozdelíme na 4 skupiny so šiestimi
skúmavkami, a stojan na skúmavky. Do prvej skupiny skúmaviek vložíme
kúsky zinku, do druhej skupiny kúsky železa, do tretej skupiny kúsky medi a do
štvrtej skupiny kúsky olova. Potom do 1. až 6. skúmavky v každej skupine
nalejeme 2 cm3 z jedného roztoku kyseliny v nasledujúcom poradí:
96 % H2SO4; H2SO4 (1 : 2); 63 % HNO3; HNO3 (1 : 2); 36 % HCl; HCl (1 : 1).
Skúmavky obsahujúce meď mierne zohrejeme.

Upozornenie: Pracujeme v digestóriu!

Pozorujeme unikanie plynov a farebné zmeny, ku ktorým dochádza počas
redoxných dejov. Do laboratórneho denníka si zapíšeme všetky pozorovania,
rovnice prebiehajúcich chemických reakcií v stavovom tvare a objasníme ich
priebeh.

9.11.2 Reakcia vápnika s vodou

Do skúmavky nalejeme asi 10 cm3 destilovanej vody a pridáme kúsok vápnika.
Pozorujeme vývoj vodíka, vznikajúceho reakciou vápnika s vodou. Dôkaz
vodíka môžeme urobiť podľa postupu uvedeného v kap. 9.1.2.2.
Do laboratórneho denníka si zapíšeme všetky pozorovania a rovnice
prebiehajúcich chemických reakcií zapíšeme chemickými rovnicami
v stavovom tvare.

159
9.11.3 Reakcie hliníka s kyselinou sírovou a s hydroxidom
sodným
Chemikálie
– hliník, Al, hliníková fólia alebo drôtik;
– kyselina sírová, H2SO4, vodný roztok, c(H2SO4) = 2 mol dm–3;
– hydroxid sodný, NaOH, vodný roztok, c(NaOH) = 2 mol dm–3.

Postup
Do jednej skúmavky nalejeme 2 cm3 roztoku kyseliny sírovej a do druhej
skúmavky nalejeme 2 cm3 roztoku hydroxidu sodného. Do každej skúmavky
vhodíme kúsok hliníka. Hliník reaguje s obidvomi roztokmi („rozpúšťa sa“)
za uvoľňovania plynného vodíka. Dôkaz vodíka môžeme urobiť podľa postupu
uvedeného v kap. 9.1.2.2. Do laboratórneho denníka si zapíšeme príslušné
chemické rovnice v stavovom tvare a objasníme ich priebeh.

9.12 Oxidácia hydroxidov kovov M(OH)2 s peroxidom

vodíka (M = Co, Fe a Mn)
Zlúčeniny prechodných prvkov tvoria rôznofarebné zlúčeniny a ich reakcie sú
sprevádzané farebnými zmenami. Tieto zmeny využijeme na pozorovanie
priebehu reakcií roztokov solí M2+ (M = Co, Fe a Mn) s roztokom hydroxidu
alkalického kovu (rovnica 9.40) a následnej oxidácii vzniknutých produktov
roztokom peroxidu vodíka (rovnica 9.41).
M2+(aq) + 2 OH–(aq) ⎯→ M(OH)2(s) (9.40)
2 M(OH)2(s) + H2O2(aq) ⎯→ 2 MO(OH)(s) + 2 H2O(l) (9.41)
Chemikálie
– dusičnan kobaltnatý, Co(NO3)2, vodný roztok, c(Co(NO3)2) = 0,10 mol dm–3;
– síran železnatý, FeSO4, vodný roztok, c(FeSO4) = 0,10 mol dm–3;
– síran mangánatý, MnSO4, vodný roztok, c(MnSO4) = 0,10 mol dm–3;
– hydroxid draselný, KOH, vodný roztok, c(KOH) = 0,10 mol dm–3;
– peroxid vodíka, H2O2, vodný roztok, w(H2O2) = 0,030.

Postup
Pripravíme si 3 skúmavky a stojan na skúmavky. Do prvej skúmavky nalejeme
10 cm3 roztoku Co(NO3)2, do druhej 10 cm3 roztoku FeSO4 a do tretej 10 cm3
roztoku MnSO4. Potom do každej skúmavky pridáme 10 cm3 roztoku KOH.
Nemiešame! Skúmavky dáme do stojana. Pozorujeme vznik farebných
zrazenín M(OH)2 (modrá, modrozelená a žltá).
Do každej skúmavky obsahujúcej M(OH)2 odpipetujeme 1,0 cm3
roztoku H2O2. Nemiešame! Skúmavky dáme znovu do stojana. Pozorujeme
vznik farebných zrazenín MO(OH) (hnedo-čierna, oranžovo-hnedá, čierna).
160
Úloha
Do laboratórneho denníka si zapíšte rovnice všetkých uvedených chemických
reakcií v stavovom tvare a pozorované farebné zmeny zapíšte do tabuľky:

Zlúčenina na začiatku po pridaní KOH po pridaní H2O2

Co(NO3)2
FeSO4
MnSO4

9.13 Reakcie zlúčenín mangánu s oxidačnými číslami II – VII

Mangán je prechodný prvok, ktorý tvorí veľký počet výrazne sfarbených
zlúčenín. Atómy mangánu sa v zlúčeninách vyskytujú v oxidačných číslach –III
až VII, pričom bežné oxidačné čísla mangánu sú II, IV a VII. Zlúčeniny
mangánu v oxidačnom stave VII sú veľmi silné oxidačné činidlá v kyslom, ako
aj v zásaditom prostredí. Manganistan draselný v kyslom prostredí oxiduje
železnaté soli na železité, oxid arzenitý na arzeničnan, peroxid vodíka na
kyslík, dusitan na dusičnan a kyselinu oxálovú (šťaveľovú) na oxid uhličitý,
čo sa využíva v analytickej chémii (manganometria).
Manganistan oxiduje peroxid vodíka v zásaditom prostredí na kyslík,
pričom sa zredukuje na zelený mangánan,
2 MnO4–(aq) + 2 OH–(aq) + H2O2(aq) ⎯→
⎯→ 2 MnO42–(aq) + O2(g) + 2 H2O(l) (9.42)
alebo v neutrálnom, prípadne v slabo zásaditom prostredí, až na hnedý oxid
manganičitý.
2 MnO4–(aq) + 3 H2O2(aq) ⎯→
⎯→ 2 MnO2(s) + 3 O2(g) + 2 H2O(l) + 2 OH–(aq) (9.43)
Manganistan sa v silne zásaditom prostredí redukuje na modrý manganičnan.
2 MnO4–(aq) + 4 OH–(aq) ⎯→ 2 MnO43–(aq) + O2(g) + 2 H2O(l) (9.44)
Peroxid vodíka v kyslom prostredí zredukuje manganistan na ružovú
manganitú soľ.
MnO4–(aq) + 4 H3O+(aq) + 2 H2O2(aq) ⎯→
⎯→ Mn3+(aq) + 2 O2(g) + 8 H2O(l) (9.45)
Manganistan draselný sa s veľmi zriedeným roztokom peroxidu vodíka,
okysleným zriedeným roztokom kyseliny, v prítomnosti malého množstva
MnSO4, zredukuje až na bledoružový síran mangánatý.

161
 2 KMnO4(aq) + 5 H2O2(aq) + 3 H2SO4(aq) ⎯→
⎯→ K2SO4(aq) + 2 MnSO4(aq) + 5 O2(g) + 8 H2O(l) (9.46)

Chemikálie
– manganistan draselný, KMnO4, vodný roztok, w(KMnO4) = 3,5 · 10–3;
– chlorid mangánatý, MnCl2, vodný roztok, w(MnCl2) = 0,09;
– kyselina sírová, H2SO4, vodný roztok, w(H2SO4) = 0,96;
– peroxid vodíka, H2O2, vodný roztok, w(H2O2) = 0,060;
– hydroxid sodný, NaOH, vodný roztok, 50 cm3, c(NaOH) = 6,0 mol dm–3;
– hydroxid sodný, NaOH, vodný roztok, 100 g, w(NaOH) = 0,50.

Postup
Najprv pripravíme všetky hore uvedené roztoky. Prichystáme si 6 kadičiek
(asi 150 cm3), ktoré si označíme A, B, C, D, E a F. Do 5 kadičiek (A – E)
nalejeme po 40 cm3 roztoku KMnO4. Fialový roztok v kadičke A, ktorý
reprezentuje zlúčeninu MnVII, si necháme na porovnávanie.
Do kadičky označenej F nalejeme 40 cm3 roztoku chloridu
mangánatého a necháme si ho na porovnávanie. Svetloružová farba roztoku
poukazuje na prítomnosť katiónov [Mn(H2O)6]2+.
Do kadičky označenej B pridáme 20 kvapiek roztoku hydroxidu
sodného s c(NaOH) = 6,0 mol dm–3 a roztok v kadičke premiešame. Potom za
miešania prikvapkávame 6 % roztok peroxidu vodíka. Po pridaní asi
10 kvapiek roztoku peroxidu vodíka získame zelený roztok.
Do kadičky označenej C pridáme 36 cm3 50 % roztoku hydroxidu
sodného a roztok v kadičke premiešame. Potom opatrne pridávame po jednej
kvapke 50 % roztok hydroxidu sodného a po každej kvapke roztok
premiešame. Po pridaní asi 5 kvapiek roztoku hydroxidu sodného získame
tmavomodrý roztok.
Do kadičky označenej D pridáme 20 kvapiek roztoku hydroxidu
sodného s c(NaOH) = 6,0 mol dm–3 a získaný roztok premiešame. Potom
opatrne pridáme asi 20 kvapiek 6 % roztoku peroxidu vodíka, pričom po
každom prikvapnutí roztok premiešame. Z roztoku sa vylúči hnedá zrazenina.
Do kadičky označenej E pridáme 1 kvapku koncentrovanej kyseliny
sírovej a roztok premiešame. Potom pridáme asi 3 kvapky 6 % roztoku
peroxidu vodíka, pričom po každej kvapke roztok premiešame. Získame ružový
roztok.
Nakoniec zoradíme kadičky A – F podľa zmenšujúceho sa oxidačného
čísla mangánu v zlúčeninách, nachádzajúcich sa v týchto kadičkách.

162
Úlohy a otázky

1. Napíšte chemické rovnice reakcií, ktoré prebiehajú v roztoku KMnO4,

okyslenom H2SO4, so zlúčeninami: FeSO4, KNO2, (COOH)2 a As2O3.
2. Porovnajte redoxné vlastnosti KMnO4 a H2O2 v zásaditom a v kyslom
prostredí pomocou hodnôt štandardných redoxných potenciálov.

9.14 Katalyzované redoxné reakcie

Rýchlosť mnohých chemických reakcií býva často ovplyvnená
prítomnosťou niektorých ďalších látok, ktoré sa nazývajú katalyzátory. Reakcie
prebiehajúce v prítomnosti katalyzátora sa nazývajú katalyzované reakcie
a vplyv katalyzátora na rýchlosť reakcie sa nazýva katalýza.
Katalyzátor je látka, ktorá zväčšuje rýchlosť dosiahnutia rovnováhy
chemickej reakcie, avšak chemickou reakciou sa jeho množstvo a zloženie
nemení. Funkcia katalyzátora spočíva v znížení aktivačnej energie pomalej
nekatalyzovanej reakcie. Vytvorí sa nový a efektívnejší priebeh chemickej
reakcie, čiže nová reakčná cesta sa vyhne pomalému, rýchlosť určujúcemu
kroku nekatalyzovanej reakcie. Výsledkom jeho pôsobenia je vyššia rýchlosť
reakcie pri tej istej teplote. Katalyzátor sa zúčastňuje tvorby nestálych
medziproduktov v jednotlivých stupňoch priebehu chemického deja, ktoré sa
nakoniec rozkladajú na nezmenený katalyzátor a produkty. Z toho vyplýva,
že katalyzovaná reakcia má iný reakčný mechanizmus ako nekatalyzovaná
a aktivačná energia katalyzovanej reakcie je menšia ako aktivačná energia
reakcie bez katalyzátora. Napr. rozklad peroxidu vodíka,
2 H2O2(aq) ⎯→ 2 H2O(l) + O2(g) (9.47)
prebiehajúci bez katalyzátora, má aktivačnú energiu Ea(nekat.) = 76 kJ mol–1,
zatiaľ čo s katalyzátorom (s jodidovými aniónmi I–) má aktivačnú energiu
Ea(kat.) = 57 kJ mol–1. Rýchlosť katalyzovanej reakcie v porovnaní
s nekatalyzovanou reakciou (rovnica 9.47) sa pri laboratórnej teplote zväčší asi
2100-násobne. V prítomnosti enzýmu kataláza sa rýchlosť rozkladu zväčší až
3 · 108-krát, ako dôsledok veľkého zmenšenia aktivačnej energie.
Homogénny katalyzátor je katalyzátor, ktorý je v tej istej fáze ako
reagujúce látky, zvyčajne v roztoku alebo v plynnej fáze. Heterogénny
katalyzátor je katalyzátor, ktorý je v inej fáze ako reagujúce látky, zvyčajne
ako tuhá látka. Napríklad, katalytický rozklad peroxidu vodíka vo vodnom
roztoku môže prebiehať v prítomnosti jodidových alebo dichrómanových
aniónov, ako homogénnych katalyzátorov, alebo v prítomnosti veľmi málo
rozpustného oxidu manganičitého alebo olovičitého, ako heterogénnych
katalyzátorov. Enzýmy – biokatalyzátory, ktoré katalyzujú biochemické
reakcie, regulujú biologické procesy, pričom existencia života je podmienená
ich činnosťou. Enzýmy sa vyznačujú veľkou katalytickou aktivitou
a selektivitou. Okrem katalyzátorov, ktoré zväčšujú rýchlosť chemických
163
reakcií, existujú látky – inhibítory, ktoré zmenšujú rýchlosť reakcií. Tieto látky
sa niekedy nazývajú aj stabilizátory, lebo spomaľujú priebeh reakcií. Napríklad
pridanie inhibítorov, ako je kyselina trihydrogenfosforečná H3PO4, alebo
močovina (NH2)2CO, do roztoku peroxidu vodíka, takmer zastaví samovoľný
rozklad peroxidu – stabilizuje ho.

9.14.1 Reakcie katalyzované meďou

Katalytický účinok medi je okamžite viditeľný, ak pridáme do
tmavočerveného roztoku tiokyanatanu železitého, alebo do tmavofialového
roztoku tiosíranu železitého, kúsok medeného drôtu. V prítomnosti medi sa
oba roztoky rýchlo odfarbia.
Reakciou železitých katiónov s tiosíranovými aniónmi vo vodnom
roztoku vzniká nestály fialový komplexný bis(tiosulfáto)železitanový anión,
[Fe(S2O3)2]– (rovnica 9.48). V roztoku prebieha súčasne redoxný dej, pričom
FeIII sa redukuje na FeII a tiosíranový anión S2O32– sa oxiduje na tetrationanový
anión S4O62– (rovnica 9.49). V prítomnosti železitých katiónov odfarbovanie
roztoku (rovnica 9.50) prebieha veľmi pomaly (2 – 5 minút).
Fe3+(aq) + 2 S2O32–(aq) ⎯→ [Fe(S2O3)2]–(aq) (fialový) (9.48)
2 Fe (aq) + 2 S2O3 (aq) ⎯→ 2 Fe (aq) + S4O6 (aq)
3+ 2– 2+ 2–
(9.49)
[Fe(S2O3)2] (aq) + Fe (aq) ⎯→ 2 Fe (aq) +
– 3+ 2+
S4O62–(aq) (pomaly) (9.50)
Podobne, reakciou železitých katiónov s tiokyanatanovými aniónmi vo
vodnom roztoku, vzniká červený tiokyanátoželezitý katión [Fe(NCS)]2+
(rovnica 9.51). Tiokyanátoželezitý katión je pomerne stály a disociuje len
v malej miere. Malé množstvo vznikajúcich iónov Fe3+ sa redukuje na ióny Fe2+
tak rýchlo, ako vznikajú disociáciou. V prítomnosti železitých katiónov
a tiosíranových aniónov sa červená farba tiokyanátokomplexu stráca veľmi
pomaly (2 – 5 minút). Redoxná reakcia prebieha podľa rovnice 9.52.
Fe3+(aq) + SCN–(aq) ⎯→ [Fe(NCS)]2+(aq) (červený) (9.51)
[Fe(NCS)]2+(aq) + Fe3+(aq) + 2 S2O32–(aq) ⎯→
⎯→ 2 Fe2+(aq) + SCN–(aq) + S4O62–(aq) (pomaly) (9.52)
Ak pridáme meďnaté katióny do roztoku obsahujúceho železité katióny
a tiosíranové anióny, redoxná reakcia sa výrazne zrýchli. Meďnaté katióny sa
zredukujú na meďné, železité katióny na železnaté a tiosíranové anióny sa
zoxidujú na tetrationanové (rovnice 9.53 a 9.54). Meďné katióny tiež redukujú
železité katióny na železnaté, pričom sa zoxidujú späť na meďnaté
(rovnica 9.55). V prítomnosti meďnatých katiónov, ktoré pôsobia ako
katalyzátor, sa fialovo a červeno sfarbené roztoky odfarbia takmer okamžite.

164
 [Fe(S2O3)2]–(aq) + Cu2+(aq) ⎯→
⎯→ Cu+(aq) + Fe2+(aq) + S4O62–(aq) (rýchlo) (9.53)
[Fe(NCS)]2+(aq) + Cu2+(aq) + 2 S2O32 – (aq) ⎯→

⎯→ Cu+(aq) + Fe2+(aq) + SCN–(aq) + S4O 62– (aq) (rýchlo) (9.54)

Cu+(aq) + Fe3+(aq) ⎯→ Cu2+(aq) + Fe2+(aq) (rýchlo) (9.55)
Na povrchu medeného drôtu, ktorý sme ponorili do roztokov, sa
nachádza veľmi malé množstvo meďnatých katiónov, ktoré stačia katalyzovať
uvedené reakcie. Prítomnosť meďnatých katiónov spôsobí okamžité
odfarbenie červeného roztoku, obsahujúceho tiokyanátoželezité ióny. Tieto
reakcie sa využívajú na detekciu prítomnosti veľmi malého množstva
meďnatých katiónov (c(Cu2+) ≈ 10–6 mol dm–3).

Chemikálie
– meď, Cu, drôt;
– hexahydrát chloridu železitého, FeCl3 · 6 H2O;
– pentahydrát síranu meďnatého, CuSO4 · 5 H2O;
– tiokyanatan draselný, KSCN;
– pentahydrát tiosíranu sodného, Na2S2O3 · 5 H2O;
– kyselina dusičná, HNO3, vodný roztok, c(HNO3) = 6,0 mol dm–3.

Postup
Najprv si pripravíme nasledujúce roztoky s koncentráciou c = 0,10 mol dm–3:
roztok chloridu železitého, roztok tiosíranu sodného, roztok síranu meďnatého
a roztok tiokyanatanu draselného.
• Do štyroch skúmaviek nalejeme po 5,0 cm3 roztoku tiosíranu sodného.
• Do tretej a štvrtej skúmavky pridáme po 2 kvapky roztoku tiokyanatanu
draselného, skúmavky uzatvoríme a dobre pretrepeme.
• Potom dáme do každej skúmavky 5,0 cm3 roztoku chloridu železitého
a obsah dôkladne premiešame. Roztoky v prvých dvoch skúmavkách sa
sfarbia na fialovo a roztoky v posledných dvoch skúmavkách sa sfarbia na
krvavočerveno.
• Hneď vložíme kúsok medeného drôtu do roztoku v prvej a v tretej
skúmavke, skúmavky uzatvoríme a pretrepeme. Spozorujeme okamžitú
zmenu farby roztokov v týchto skúmavkách na bledožltú.
• Roztoky v druhej a v štvrtej skúmavke použijeme ako referenčné. Farba
roztokov v skúmavkách sa mení pomaly a až o 2 – 5 minút získame
bledožlté roztoky. V týchto skúmavkách prebiehajú pomalé nekatalyzované
reakcie.

165
 Pokus zopakujeme s medeným drôtom, ktorý vyčistíme roztokom
kyseliny dusičnej a dôkladne opláchneme destilovanou vodou. Týmto pokusom
si ukážeme, že kovová meď môže katalyzovať uvedené reakcie.
Namiesto kovovej medi (drôtu) môžeme pridať do roztoku v prvej
a v tretej skúmavke pár kvapiek roztoku síranu meďnatého. Po premiešaní
obsahu skúmaviek spozorujeme okamžité odfarbenie roztokov.

Úlohy a otázky

1. Do laboratórneho denníka zapíšte pozorované farebné zmeny a rovnice

reakcií, ktoré prebiehajú v jednotlivých skúmavkách.
2. Vysvetlite, prečo sa roztoky tiokyanatanu železitého a roztoky tiosíranu
železitého rýchlo odfarbia, ak do nich vložíme kúsok medeného drôtu alebo
pliešku.

9.14.2 Katalytický rozklad chlórnanu sodného

Alkalický roztok chlórnanu sodného NaClO sa bežne používa ako
bielidlo a dezinfekčný prostriedok. V textilnom a v papierenskom priemysle sa
používa na bielenie a v chemickom priemysle ako oxidovadlo.
Kvapalné bielidlo je asi 5 – 10 % vodný roztok chlórnanu sodného
žltozelenej farby s pH najmenej 11 (obsahuje hydroxid sodný). Dlhodobým
státím sa samovoľne rozkladá, čím sa znižuje obsah „aktívneho chlóru“.
Rozklad urýchľuje teplo, svetlo a katalytický účinok kovov (meď, železo, nikel
atď.). Roztok nesmieme zohriať na vyššiu teplotu, lebo z roztoku bude unikať
nielen kyslík, ale aj malé množstvo chlóru. Chlórnan sodný nie je výbušný a ani
horľavý, ale pri rozklade sa uvoľňuje O2, ktorý podporuje horenie. V styku
s kyselinami, ako aj pôsobením vzdušného CO2, sa uvoľňuje nestabilná
kyselina chlórna, ktorá sa rozkladá na chlór a kyslík.
Pôsobením meďnatých alebo železnatých katiónov, alebo oboch
katiónov súčasne ako katalyzátorov, sa chlórnan rozkladá na chlorid a plynný
kyslík, ktorý sa z reakčnej sústavy viditeľne uvoľňuje (rovnica 9.56).
Ak pridáme do alkalického roztoku chlórnanu sodného oba katióny naraz,
vzniká oveľa väčšie množstvo kyslíka, ako keď pridáme len meďnaté alebo
železnaté katióny. Ak oba katalyzátory pôsobia súčasne, majú väčšiu aktivitu
a chlórnan sa rozkladá rýchlejšie.
2+ 2+
2 ClO–(aq) ⎯⎯ ⎯⎯
Fe , Cu
⎯→ 2 Cl–(aq) + O2(g) (9.56)
V reakčnej sústave, ktorú sme pripravili zmiešaním alkalického roztoku
chlórnanu sodného s roztokom síranu meďnatého, alebo s roztokom síranu
železnatého, prebiehajú okrem katalytickej reakcie aj vedľajšie reakcie.

166
 Reakciou meďnatých katiónov s hydroxidovými aniónmi vzniká
modrozelená zrazenina hydroxidu meďnatého, ktorý sa pri vyššej teplote
rozkladá na čierny oxid meďnatý (rovnice 9.57 a 9.58).
Cu2+(aq) + 2 OH–(aq) ⎯→ Cu(OH)2(s) (9.57)
Cu(OH)2(s) ⎯→ CuO(s) + H2O(l) (9.58)
Železnaté katióny reagujú s hydroxidovými aniónmi za vzniku hydroxidu
železnatého (rovnica 9.59), ktorý sa hneď oxiduje vzdušným kyslíkom na
jantárovožltý hydroxid železitý, správnejšie na hydratovaný oxid železitý,
Fe2O3 · n H2O (rovnica 9.60).
Fe2+(aq) + 2 OH–(aq) ⎯→ Fe(OH)2(s) (9.59)
4 Fe(OH)2(s) + O2(g) + 2 H2O(l) ⎯→ 4 Fe(OH)3(s) (9.60)

Chemikálie
– pentahydrát síranu meďnatého, CuSO4 · 5 H2O;
– heptahydrát síranu železnatého, FeSO4 · 7 H2O;
– chlórnan sodný, NaClO (alebo kvapalné bielidlo).

Postup
1. Najprv si pripravíme potrebné roztoky:
100 cm3 roztoku síranu meďnatého s c(CuSO4) = 0,10 mol dm–3:
rozpustíme 2,5 g CuSO4 · 5 H2O v dostatočnom množstve vody a roztok
doplníme vodou na 100 cm3.
100 cm3 roztoku síranu železnatého s c(FeSO4) = 0,10 mol dm–3:
rozpustíme 2,8 g FeSO4 · 7 H2O v dostatočnom množstve vody a roztok
doplníme vodou na 100 cm3.
Upozornenie: Roztoky síranu meďnatého a síranu železnatého
hydrolyzujú, preto je potrebné používať čerstvo pripravené roztoky.
Pracujeme v digestóriu!
2. Do skúmavky nalejeme 20 cm3 roztoku chlórnanu sodného (kvapalného
bielidla), ktorý zohrejeme na vodnom kúpeli na teplotu 50 – 60 °C.
3. Pridáme 1,0 cm3 roztoku síranu meďnatého.
4. Vyberieme skúmavku z horúceho vodného kúpeľa, obsah v skúmavke
premiešame, alebo pretrepeme. Skúmavku vložíme do stojana
a pozorujeme prebiehajúci dej.
5. Zopakujeme uvedený postup (1. – 3. bod), pričom použijeme roztok síranu
železnatého namiesto roztoku síranu meďnatého.
6. Pozorujeme a porovnávame vyvíjanie sa plynu v oboch skúmavkách.
7. Zopakujeme uvedený postup (1. – 3. bod), pričom do skúmavky s roztokom
chlórnanu nalejeme 1,0 cm3 roztoku síranu železnatého a 1,0 cm3 roztoku
síranu meďnatého.
8. Vložíme všetky 3 skúmavky do stojana a pozorujeme vývoj plynu.
9. Pozorované deje si zapíšeme do laboratórneho denníka.

167
Úlohy a otázky

1. Napíšte v stavovom tvare chemické rovnice reakcií, ktoré prebiehajú po

pridaní kyseliny chlorovodíkovej do roztoku chlórnanu sodného.
2. Napíšte v stavovom tvare chemické rovnice termického rozkladu chlórnanu
sodného a kyseliny chlórnej.
3. Po pridaní roztoku hydroxidu sodného do roztoku síranu meďnatého
vznikne modrá zrazenina, ktorá sa po zohriati zmení na čiernu látku.
Napíšte príslušné chemické rovnice v stavovom tvare.

9.14.3 Katalytický rozklad peroxidu vodíka

Peroxid vodíka (H2O2) je za normálnych podmienok bezfarebná
kvapalina (tt = –1 °C), trochu viskóznejšia ako voda. Kvapalný peroxid vodíka
je termodynamicky nestály, avšak jeho rozklad na vodu a kyslík prebieha za
bežných podmienok veľmi pomaly (rovnica 9.47). Zvýšením teploty sa jeho
rozklad urýchli, pred teplotou varu (tv ≈ 152 °C) sa rozloží. Rozklad sa dá
urýchliť pridaním katalyzátora, alebo spomaliť pridaním inhibítora. S vodou sa
peroxid vodíka mieša v každom pomere. Predáva sa vo forme 3 % a 30 %
roztoku. Má silné oxidačné, ale aj redukčné vlastnosti. Zriedený roztok
peroxidu vodíka sa používa ako antiseptikum, na dezinfekciu drobných
poranení a ako bielidlo; nachádza sa napríklad v kozmetických prípravkoch
určených na odfarbovanie vlasov.

Chemikálie
– peroxid vodíka, H2O2, vodný roztok, w = 0,030;
– dichróman didraselný, K2Cr2O7, vodný roztok, c = 0,05 mol dm–3;
– jodid draselný, KI, vodný roztok, c = 0,05 mol dm–3;
– chlorid meďnatý, CuCl2, vodný roztok, c = 0,05 mol dm–3;
– dusičnan železitý Fe(NO3)3, vodný roztok, c = 0,05 mol dm–3;
– oxid manganičitý (burel), MnO2, práškový;
– oxid olovičitý, PbO2, práškový;
– železo, Fe, piliny;
– kyselina trihydrogenfosforečná, H3PO4, vodný roztok, c = 0,5 mol dm–3.

Postup
1. Homogénne katalyzátory
Pripravíme si 5 skúmaviek a stojan na skúmavky. Do každej skúmavky
nalejeme 2 cm3 roztoku peroxidu vodíka. Do prvej až štvrtej skúmavky
pridáme 4 – 5 kvapiek z každého roztoku katalyzátora v poradí: do prvej
skúmavky dáme roztok K2Cr2O7, do druhej roztok KI, do tretej roztok CuCl2
a do štvrtej roztok Fe(NO3)3. Piatu skúmavku necháme na porovnávanie.
Pozorujeme a porovnávame rýchlosť vyvíjania plynného kyslíka.
168
 Zároveň sledujeme farebné zmeny, ku ktorým dochádza počas
katalytického deja. Všetky pozorovania si zapíšeme do laboratórneho
denníka.

2. Heterogénne katalyzátory a inhibítor

Pripravíme si 4 skúmavky, ktoré vložíme do stojana na skúmavky.
Do každej skúmavky nalejeme 2 cm3 roztoku peroxidu vodíka. Do prvej
a druhej skúmavky pridáme malé množstvá heterogénnych katalyzátorov –
do prvej MnO2 a do druhej rovnaké množstvo PbO2, do tretej pridáme
inhibítor – 0,5 cm3 roztoku H3PO4. Štvrtú skúmavku necháme na
porovnávanie. Podobne ako v predchádzajúcom pokuse pozorujeme
a porovnávame rýchlosť vyvíjania plynného kyslíka, sledujeme
a zapisujeme si pozorované farebné zmeny.

Poznámka: Namiesto roztoku peroxidu vodíka s w(H2O2) = 0,030 môžeme

použiť roztok s w(H2O2) = 0,060, namiesto roztoku Fe(NO3)3 môžeme použiť
roztok FeCl3, namiesto roztoku CuCl2 roztok CuSO4, namiesto roztoku KI
roztok NaI a namiesto roztoku H3PO4 roztok H2SO4.

9.14.3.1 Dôkaz prítomnosti plynného kyslíka

Do skúmavky nalejeme asi 2 cm3 roztoku peroxidu vodíka a pridáme niektorý

z uvedených katalyzátorov. Chvíľu počkáme, kým vznikajúci dikyslík vytlačí
vzduch zo skúmavky (dikyslík je ťažší ako vzduch). Potom do skúmavky
zasunieme tlejúcu zápalku, špajdľu, alebo drevenú triesku, ktoré v prítomnosti
dikyslíka vzplanú.

Úlohy a otázky

1. Do laboratórneho denníka zapíšte všetky pozorované farebné zmeny

a objasnite ich.
2. Uveďte, ktoré zo zlúčenín uvedených v tejto kapitole pôsobia ako
homogénne katalyzátory, heterogénne katalyzátory a ako inhibítory.

169
10 Komplexotvorné reakcie

Reakciou Lewisovej zásady (donoru voľného elektrónového páru)

a Lewisovej kyseliny (akceptoru elektrónového páru) vzniká donorovo-
akceptorová väzba, čiže koordinačná väzba. Koordinačné zlúčeniny sú
zlúčeniny, ktoré obsahujú komplexnú časticu. Táto častica, môže to byť
molekula alebo ión, je vytvorená z centrálneho atómu a ligandov, viazaných
na centrálny atóm koordinačnou väzbou. Podľa náboja komplexnej častice
rozlišujeme komplexné katióny, komplexné anióny a elektroneutrálne
komplexy, napr. hexaakvaželezitý katión [Fe(H2O)6]3+,
2–
tetrahydroxozinočnatanový anión [Zn(OH)4] a diammin-dichloroplatnatý
komplex [PtCl2(NH3)2].
Ak komplexná častica obsahuje jeden centrálny atóm, ide
o jednojadrový komplex, ak obsahuje viac centrálnych atómov, ide
o dvojjadrové, trojjadrové, prípadne viacjadrové komplexy.
Pri viacatómových ligandoch, atóm, ktorý je viazaný k centrálnemu
atómu, sa nazýva donorový atóm. Ligandy môžeme rozdeliť na jednofunkčné
(jednodonorové) a viacfunkčné (viacdonorové). Koordinačné číslo je počet
donorových atómov ligandov viazaných s centrálnym atómom. Centrálny atóm
a donorové atómy ligandov vytvárajú priestorový útvar, nazývaný koordinačný
polyéder. Zápis koordinačného polyédra sa nazýva chromofór.
Ligandy viazané na centrálny atóm tvoria jeho koordinačnú sféru. Ak sú
všetky ligandy rovnaké, hovoríme o homogénnej koordinačnej sfére, ak sú na
centrálny atóm viazané rôzne ligandy, koordinačná sféra je heterogénna.
Komplexy, v ktorých sa v dôsledku viacdonorovej schopnosti ligandu
tvoria uzavreté, najčastejšie päť- a šesťčlenné cyklické útvary, sa nazývajú
chelátové. Chelátové ligandy sa koordinujú na jediný centrálny atóm, kým
mostíkový ligand vytvára väzbu s najmenej dvoma centrálnymi atómami.
Vznik komplexu medzi centrálnym atómom M a ligandami L možno
vyjadriť rovnicou
⎯⎯
M + n L ←⎯ → [MLn]
⎯ (10.1)
Rovnovážna konštanta tejto rovnováhy – celková konštanta stability
komplexu má tvar
[[ML n ]]
βn = (10.2)
[M ] [L ] n
Pretože tvorba komplexov prebieha postupne, môžeme stupňovitý
vznik komplexu napísať v jednotlivých dejoch:

170
1. ⎯⎯
M + L ←⎯ → [ML]
⎯
2. ⎯⎯
[ML] + L ←⎯ → [ML2]
⎯
3. ⎯⎯
[ML2] + L ←⎯→ [ML3]
⎯ (10.3)
...
n. ⎯⎯
[MLn–1] + L ←⎯→ [MLn]
⎯
Pre jednotlivé stupne môžeme vyjadriť stupňovité konštanty stability
komplexov K1, K2, K3, ... Kn.
[[ML]] [[ML 2 ]] [[ML n ]]
K1 = , K2 = , ... K n = (10.4)
[M] [L] [[ML]] [L] [[ML n –1 ]] [L]
Celková konštanta stability komplexu sa dá všeobecne zapísať
n
βn = K1 K2 K3 ... Kn = ∏ Ki (10.5)
i =1

Konštanty stability Kn a βn patria k základným charakteristickým

veličinám pre koordinačné zlúčeniny. Čím je hodnota celkovej konštanty
stability komplexu βn väčšia, tým je komplex stabilnejší.
Vzhľadom na rýchlosť dosiahnutia rovnovážneho stavu môžeme
koordinačné zlúčeniny rozdeliť do dvoch skupín. Ako kineticky labilné
komplexy sa označujú komplexy, pri ktorých sa rovnovážny stav ustáli
prakticky okamžite, a ako kineticky inertné komplexy, pri ktorých rýchlosť
dosiahnutia rovnovážneho stavu je malá.
Koordinačné zlúčeniny pripravujeme najčastejšie substitučnými
a redoxnými reakciami. Jednoduché soli vytvárajú pri rozpúšťaní vo vode
komplexné akvakatióny, napr. [Co(H2O)6]3+ a [Cu(H2O)4]2+. Pôsobením iných
Lewisových zásad (komplexotvorných činidiel), napr. NH3, CN–, SCN– na tieto
akvaióny vznikajú substitučnými reakciami nové koordinačné zlúčeniny, napr.
[Cu(H2O)4]2+(aq) + 4 NH3(aq) ⎯→ [Cu(NH3)4]2+(aq) + 4 H2O(l) (10.6)
Redoxné reakcie sa taktiež využívajú na prípravu rôznych
koordinačných zlúčenín, ako z jednoduchých zlúčenín, tak aj z iných
koordinačných zlúčenín, ktoré obsahujú centrálny atóm s nižším alebo vyšším
oxidačným číslom, napr.
2 Cu(s) + 4 NaCN(aq) + 2 H2O(l) ⎯→
⎯→ 2 Na[Cu(CN)2](aq) + H2(g) +2 NaOH(aq) (10.7)
K2[Ni(CN)4](s) + 2 K(s) ⎯→ K4[Ni(CN)4](s) (10.8)

171
10.1 Amminkomplexy prechodných prvkov
Ióny prechodných prvkov s rôznymi oxidačnými číslami sú centrálnymi
atómami, ktoré ochotne vytvárajú koordinačnú väzbu s molekulami amoniaku
ako ligandami. Pridávaním amoniaku do vodného roztoku akvakatiónu
prechodného prvku [M(H2O)n]z+ dochádza k postupnému nahradzovaniu
koordinovaných molekúl vody molekulami amoniaku. Vznik amminkomplexov
vo vodnom roztoku sa dá potom vyjadriť celkovou rovnicou
⎯⎯
[M(H2O)n]z+(aq) + n NH3(aq) ←⎯→ [M(NH3)n]z+(aq) + n H2O(l)
⎯ (10.9)
pričom n najčastejšie nadobúda hodnotu 6 (Mz+ = Cr3+, Co3+, Co2+, Ni2+ a pod.),
hodnotu 4 (Mz+ = Cu2+, Zn2+, Pd2+ a pod.), alebo aj hodnotu 2 (Mz+ = Ag+
a pod.).
Amminkomplexy prechodných kovov sú pomerne stále, ako vidieť
z veľkých hodnôt logaritmov celkových konštánt stability βn kobaltnatých,
kobaltitých, nikelnatých a meďnatých amminkomplexov, uvedených v tab. 10.1.

Tabuľka 10.1 Hodnoty logaritmov konštánt stability amminkobaltnatých,

amminkobaltitých, amminnikelnatých a amminmeďnatých komplexov.
Centrálny atóm log β1 log β2 log β3 log β4 log β5 log β6
2+
Co 1,99 3,50 4,43 5,07 5,13 4,39
3+
Co 7,3 14,0 20,1 25,7 30,8 35,2
2+
Ni 2,72 4,89 6,55 7,67 8,34 8,31
2+
Cu 4,04 7,47 10,27 11,75 – –

Amminkomplexy prechodných kovov možno pripraviť viacerými postupmi:

• reakciou solí prechodných kovov vo vodnom roztoku s vodným roztokom
amoniaku alebo s plynným amoniakom;
• pôsobením plynného alebo kvapalného amoniaku na tuhé zlúčeniny
prechodných kovov;
• amminkomplexy s heterogénnou koordinačnou sférou sa pripravujú
najčastejšie v nevodnom prostredí pôsobením plynného amoniaku na
zlúčeniny prechodných kovov.

10.1.1 Príprava chloridu hexaamminnikelnatého, [Ni(NH3)6]Cl2

Farba chloridu hexaamminnikelnatého závisí od veľkosti kryštálov.
Veľké kryštály sú sýtomodrej farby, malé svetlomodrej. Je dobre rozpustný vo
vode a v zriedenom amoniaku, nerozpustný je v koncentrovanom amoniaku
a v etanole. Pripravuje sa komplexotvornou reakciou amoniaku s chloridom
nikelnatým vo vodnom roztoku.

172
 [Ni(H2O)6]Cl2(aq) + 6 NH3(aq) ⎯→ [Ni(NH3)6]Cl2(aq) + 6 H2O(l) (10.10)
Vznik komplexnej častice vyjadruje rovnica
[Ni(H2O)6]2+(aq) + 6 NH3(aq) ⎯→ [Ni(NH3)6]2+(aq) + 6 H2O(l) (10.11)
Vznikajúci komplex je rozpustný vo vode a na jeho vylúčenie v tuhom stave
musíme znížiť jeho rozpustnosť.

Úloha
Pripravte chlorid hexaamminnikelnatý.

Chemikálie
– hexahydrát chloridu nikelnatého, NiCl2 · 6 H2O;
– amoniak, NH3, koncentrovaný vodný roztok, w(NH3) = 0,26;
– chlorid amónny, NH4Cl;
– etanol, CH3CH2OH.

Postup
Do nasýteného roztoku chloridu nikelnatého pri laboratórnej teplote pridávame
za stáleho miešania po malých dávkach koncentrovaný roztok amoniaku.
Na začiatku reakcie vzniká málo rozpustný hydroxid nikelnatý, ktorý sa
v nadbytku amoniaku rozpustí. Ak bol použitý hexahydrát chloridu nikelnatého,
znečistený kobaltnatými a železitými zlúčeninami, tieto tiež reagujú
s amoniakom. Zrazeninu hydratovaného oxidu železitého odstránime filtráciou.
Vzniknutý hexaamminkobaltnatý komplex by znečisťoval výsledný produkt,
preto ho vzduchom zoxidujeme na rozpustnejší hexaamminkobaltitý komplex:
4 [Co(H2O)x(NH3)6–x]2+(aq) + O2(g) + 2 H2O(l) ⎯→
⎯→ 4 [Co(H2O)x(NH3)6–x]3+(aq) + 4 OH–(aq) (10.12)
Túto oxidáciu uskutočníme asi polhodinovým prebublávaním vzduchu cez
roztok v premývačke, ktorá je pripojená k vodnej výveve. Počas oxidácie
pripojíme pred premývačku s reakčnou zmesou ešte premývačku s roztokom
amoniaku na kompenzáciu strát amoniaku. Rozpustnosť chloridu
hexaamminnikelnatého znížime pridaním amoniakového roztoku chloridu
amónneho. Roztok pripravíme rozpúšťaním tuhého chloridu amónneho
v koncentrovanom amoniaku za stáleho miešania (rozpustí sa 10 – 15 g NH4Cl
v 50 cm3 roztoku NH3, rozpustnosť závisí od hmotnostného zlomku amoniaku).
Na dokonalé vyzrážanie chloridu hexaamminnikelnatého treba na 10 g
použitého hexahydrátu chloridu nikelnatého asi 25 cm3 tohto roztoku.
Vylúčené kryštáliky dekantujeme dva až trikrát amoniakovým roztokom
chloridu amónneho, potom koncentrovaným roztokom amoniaku, etanolovým
roztokom amoniaku (v objemovom pomere 1 : 1) a napokon etanolom. Produkt
rýchlo odsajeme, vysušíme medzi filtračnými papiermi, odvážime
a uschovávame v prachovnici. Chlorid hexaamminnikelnatý sa zohrievaním
i státím na vzduchu rozkladá, pričom sa postupne uvoľňuje amoniak.
173
Úlohy a otázky

1. Pripravte 2 g chloridu hexaamminnikelnatého podľa uvedeného postupu.

Výťažok vyjadrite v percentách.
2. Malé množstvo pripraveného produktu zohrejte v skúmavke a pozorujte
zmeny pri zohrievaní. Výsledky zaznamenajte a vysvetlite.
3. K malému množstvu chloridu hexaamminnikelnatého v skúmavke pridávajte
postupne vodu a pozorované deje vysvetlite.

10.1.2 Príprava síranu akva-tetraamminmeďnatého,

[Cu(H2O)(NH3)4]SO4
Síran akva-tetraamminmeďnatý tvorí azúrovo modré kryštáliky, veľmi
dobre rozpustné vo vode, málo v etanole. Státím na vzduchu sa rozkladá,
pričom sa postupne uvoľňuje amoniak.
Pripravuje sa komplexotvornou reakciou amoniaku so síranom
meďnatým vo vodnom roztoku
CuSO4(aq) + 4 NH3(aq) + H2O(l) ⎯→ [Cu(H2O)(NH3)4]SO4(aq) (10.13)
Vznik komplexnej častice vyjadruje rovnica
[Cu(H2O)4]2+(aq) + 4 NH3(aq) ⎯→ [Cu(H2O)(NH3)4]2+(aq) + 3 H2O(l) (10.14)
Vznikajúci komplex je vo vode dobre rozpustný a jeho vylúčenie dosiahneme
znížením rozpustnosti pridaním etanolu k reakčnej zmesi.

Úloha
Pripravte síran akva-tetraamminmeďnatý.

Chemikálie
– pentahydrát síranu meďnatého, CuSO4 · 5 H2O;
– amoniak, NH3, koncentrovaný vodný roztok, w(NH3) = 0,26;
– chlorid amónny, NH4Cl;
– etanol, CH3CH2OH, 96 % vodný roztok.

Postup
Do potrebného objemu zriedeného roztoku amoniaku (v objemovom pomere
1 : 3) pridávame za stáleho miešania vypočítané množstvo pentahydrátu
síranu meďnatého (modrej skalice) rozotretého na prášok. Po skončení
rozpúšťania roztok prefiltrujeme. K prefiltrovanému roztoku pridáme rovnaký
objem 96 % etanolu, aby sme znížili rozpustnosť síranu akva-
tetraamminmeďnatého. Ak chceme získať veľké, dobre vyvinuté kryštály,
roztok prevrstvíme etanolom a dbáme pritom, aby sa vodná a organická fáza
nemiešali. Zmes necháme na pokojnom mieste kryštalizovať. Na rozhraní
174
oboch kvapalín sa začnú vylučovať tmavomodré ihličkovité kryštáliky síranu
akva-tetraammin-meďnatého. Kryštalizácia trvá niekoľko dní.
Ak etanol budeme pridávať po malých dávkach a zmes po každom
pridaní zamiešame, difúzia prebehne rýchlo a pozorujeme vznik
tmavomodrého produktu. Vylúčený mikrokryštalický prášok odsajeme na
Büchnerovom lieviku a premyjeme malým množstvom etanolu. Suchý
amminkomplex rýchlo odvážime a uschováme v prachovnici.

Úlohy a otázky

1. Pripravte 2 g síranu akva-tetraamminmeďnatého podľa uvedeného postupu.

Výťažok vyjadrite v percentách.
2. Malé množstvo pripraveného produktu zohrejte v skúmavke a pozorujte
zmeny pri zohrievaní. Výsledky zaznamenajte a vysvetlite.
3. K malému množstvu síranu akva-tetraamminmeďnatého v skúmavke
pridávajte postupne vodu a pozorované deje vysvetlite.

10.1.3 Príprava chloridu hexaamminkobaltitého, [Co(NH3)6]Cl3

Chlorid hexaamminkobaltitý bol prvý pripravený a opísaný komplex na
svete (r. 1798). Tvorí zlatohnedé kryštály, ktoré strácajú amoniak nad teplotou
100 °C. Podľa farby bol nazývaný luteochlorid kobaltitý (lat. luteus = žltý).
Môžeme ho pripraviť niekoľkohodinovým zavádzaním vzduchu do roztoku
kobaltnatej soli, obsahujúceho amoniak a amónnu soľ. Rýchlejšie ho
pripravíme redoxnou a komplexotvornou reakciou, pričom ako oxidačné činidlo
použijeme peroxid vodíka a malé množstvo aktívneho uhlia ako katalyzátor.
2 CoCl2(aq) + 10 NH3(aq) + 2 NH4Cl(aq) + H2O2(aq) ⎯→
⎯→ 2 [Co(NH3)6]Cl3(aq) + 2 H2O(l) (10.15)
Aktívnym uhlím zabránime vzniku najmä akva-pentaamminkobaltitého
komplexného katiónu, [Co(H2O)(NH3)5]3+. Na prípravu chloridu
hexaamminkobaltitého použijeme reaktanty v pomere látkových množstiev
n(CoCl2) : n(NH3) : n(NH4Cl) = 1 : 10 : 3, aby sme zamedzili vzniku
komplexných zlúčenín s heterogénnou koordinačnou sférou.

Úloha
Pripravte chlorid hexaamminkobaltitý.

Chemikálie
– hexahydrát chloridu kobaltnatého, CoCl2 · 6 H2O;
– amoniak, NH3, koncentrovaný vodný roztok;
– chlorid amónny, NH4Cl;
– práškové aktívne uhlie, čerstvo aktivované 3 hodiny pri teplote 80 °C;
175
– peroxid vodíka, H2O2, koncentrovaný vodný roztok;
– kyselina chlorovodíková, HCl, koncentrovaná;
– etanol, CH3CH2OH, 96 % vodný roztok.

Postup
0,0125 mol hexahydrátu chloridu kobaltnatého rozpustíme vo vriacom roztoku
chloridu amónneho, ktorý si pripravíme rozpustením 0,0375 mol chloridu
amónneho v 5 cm3 vody. K roztoku opatrne pridáme 0,15 g aktívneho uhlia.
K tejto zmesi v banke, ktorú chladíme pod tečúcou vodou alebo v ľadovej
vode, pridáme koncentrovaný roztok amoniaku, ktorý obsahuje 0,125 mol
amoniaku. Zmes vychladíme na teplotu 10 °C alebo nižšiu. Potom za stáleho
miešania zmesi pridáme 0,01 mol peroxidu vodíka ako 6 % roztok, ktorý
pripravíme zriedením koncentrovaného vodného roztoku peroxidu vodíka
vodou. Po pridaní peroxidu vodíka, ktorý pridávame postupne po malých
dávkach, ružový roztok zohrievame na teplotu 60 °C a udržiavame pri tejto
teplote, až zmizne ružový odtieň (asi 15 minút). Reakčnú zmes v banke
chladíme v ľadovom kúpeli asi 10 minút a vylúčené kryštály spolu s aktívnym
uhlím odsajeme na odsávacom lieviku. Zmes prenesieme do vriacej zriedenej
kyseliny chlorovodíkovej, ktorú pripravíme z 1 cm3 koncentrovanej kyseliny
chlorovodíkovej a 25 cm3 vody. Z horúceho roztoku odfiltrujeme aktívne uhlie
a k hnedému filtrátu pridáme 3 cm3 koncentrovanej kyseliny chlorovodíkovej.
Roztok ochladíme v ľadovom kúpeli, aby sa vylúčili zlatohnedé kryštály
chloridu hexaamminkobaltitého. Kryštály odsajeme na fritovom lieviku,
premyjeme etanolom, vysušíme na vzduchu a odvážime.

Úlohy a otázky

1. Pripravte chlorid hexaamminkobaltitý z 0,0125 mol hexahydrátu chloridu

kobaltnatého podľa uvedeného postupu. Výťažok vyjadrite v percentách.
2. Malé množstvo pripraveného produktu zohrejte v skúmavke a pozorujte
zmeny pri zohrievaní. Výsledky zaznamenajte a vysvetlite.
3. Nakreslite štruktúrny vzorec katiónu v chloride trans-tetraammin-
dichlorokobaltitom, ktorý vzniká zohrievaním chloridu hexaamminkobaltitého
pri teplotách nad 100 °C.

10.1.4 Príprava chloridu pentaammin-chlorokobaltitého,

[CoCl(NH3)5]Cl2
Chlorid pentaammin-chlorokobaltitý vzniká ako jeden z produktov pri
oxidácii roztoku kobaltnatej soli, obsahujúcej amoniak a amónnu soľ, bez
použitia aktívneho uhlia. Pre purpurovočervenú farbu bol nazývaný
roseochlorid kobaltitý (lat. roseus = ružový). Pripravíme ho heterogénnou
redoxnou a komplexotvornou reakciou

176
 2 CoCl2 · 6 H2O(s) + 2 NH4Cl(s) + 8 NH3(aq) + H2O2(aq) ⎯→
⎯→ 2 [CoCl(NH3)5]Cl2(s) + 14 H2O(l) (10.16)

Úloha
Pripravte chlorid pentaammin-chlorokobaltitý.

Chemikálie
– hexahydrát chloridu kobaltnatého CoCl2 · 6 H2O;
– amoniak, NH3, koncentrovaný vodný roztok;
– chlorid amónny, NH4Cl;
– peroxid vodíka, H2O2, koncentrovaný vodný roztok;
– kyselina chlorovodíková, HCl, koncentrovaná.

Postup
Do Erlenmayerovej banky nalejeme 9 cm3 koncentrovaného vodného roztoku
amoniaku. V roztoku amoniaku rozpustíme 1 g chloridu amónneho. Za stáleho
miešania pridávame k roztoku po malých množstvách 2 g jemne
rozpráškovaného hexahydrátu chloridu kobaltnatého. Keď červenkastý
hexahydrát chloridu kobaltnatého reaguje s amoniakom, uvoľňuje sa teplo
a vzniká žltoružová zrazenina chloridu hexaamminkobaltnatého. Oxidácia
vzduchom je zanedbateľná. K teplej suspenzii pridávame po kvapkách 2 cm3
30 % vodného roztoku peroxidu vodíka, pripraveného zriedením
koncentrovaného roztoku, pričom reakčnú zmes intenzívne miešame.
Amminkobaltnatý komplex sa za penenia a ďalšieho vývoja tepla rozpúšťa na
tmavočervenú kvapalinu. Tento proces zodpovedá vzniku akva-
pentaamminkobaltitého iónu. Keď sa búrlivý vývoj utíši, pridáme opatrne 6 cm3
koncentrovanej kyseliny chlorovodíkovej. Roztok zohrievame a miešame po
každom pridaní kyseliny. Toto pridávanie kyseliny je potrebné robiť
v digestóriu, pretože môže vznikať dym chloridu amónneho, ktorý vznikol
počas neutralizácie. Reakčnú zmes zohrievame na vodnom kúpeli, pri teplote
75 – 85 °C, asi pol hodiny. V banke vznikne tmavočervená tuhá látka v zeleno-
modrom roztoku. Reakčnú zmes ochladíme, produkt odsajeme, premyjeme
4 cm3 ľadovej vody a rovnakým množstvom 20 % kyseliny chlorovodíkovej,
vychladenej na teplotu 10 °C a nižšiu. Vysušíme pri teplote 105 °C a odvážime.

Úlohy a otázky

1. Pripravte chlorid pentaammin-chlorokobaltitý z 2 g hexahydrátu chloridu

kobaltnatého, podľa uvedeného postupu. Výťažok vyjadrite v percentách.

177
10.1.5 Príprava diammin-dichloromeďnatého komplexu,
[CuCl2(NH3)2]
Diammin-dichloromeďnatý komplex je bledomodrej farby, nerozpustný
v acetóne. Pripravíme ho komplexotvornou a vylučovacou reakciou tetrachloro-
meďnatanových aniónov s amoniakom v acetóne.
[CuCl4]2–(solv) + 2 NH3(g) ⎯→ [CuCl2(NH3)2](s) + 2 Cl–(solv) (10.17)
Prípravu musíme uskutočňovať v nevodnom prostredí, pretože v prítomnosti
vody diammin-dichloromeďnatý komplex podlieha rozkladnej reakcii.
[CuCl2(NH3)2](s) + 2 H2O(l) ⎯→ Cu(OH)2(s) + 2 NH4Cl(aq) (10.18)
Z tohto dôvodu sa pri jeho príprave používa plynný amoniak a nie jeho vodný
roztok.

Úloha
Pripravte diammin-dichloromeďnatý komplex.

Chemikálie
– trihydrát dusičnanu meďnatého, Cu(NO3)2 · 3 H2O;
– amoniak, NH3, plynný;
– chlorid lítny, LiCl;
– acetón, CH3COCH3.

Postup
Pripravíme acetónový roztok dusičnanu meďnatého, v ktorom je koncentrácia
meďnatých iónov približne 1 mol dm–3 a acetónový roztok chloridu lítneho
s koncentráciou približne 0,1 mol dm–3. Obidva roztoky zmiešame a do
reakčnej zmesi pomocou dlhšej trubice zavádzame prúd suchého amoniaku.
Tmavohnedý roztok zmení zafarbenie, zakalí sa a začne sa vylučovať
bledomodrá zrazenina. Roztok sa postupne odfarbuje. Reakcia je skončená,
keď je roztok nad zrazeninou bezfarebný. Ďalšie zavádzanie amoniaku by
viedlo k vzniku rozpustných meďnatých amminkomplexov s vyšším počtom
molekúl amoniaku v koordinačnej sfére. Po skončení experimentu prívodnú
trubicu ponoríme do nádoby s vodou, aby sa zvyšky amoniaku pohltili vo vode.
Pripravený diammin-dichloromeďnatý komplex odsajeme, premyjeme
acetónom, vysušíme na vzduchu a odvážime.

Úlohy a otázky

1. Pripravte 2 g diammin-dichloromeďnatého komplexu podľa uvedeného

postupu. Výťažok vyjadrite v percentách.
2. K malému množstvu komplexu v skúmavke prikvapkávajte zriedený roztok
amoniaku. Vysvetlite pozorované zmeny a napíšte rovnice.

178
10.1.6 Príprava trihydrátu síranu tetraammin-
karbonátokobaltitého, [CoCO3(NH3)4]2SO4 · 3 H2O
Trihydrát síranu tetraammin-karbonátokobaltitého tvorí dobre
rozpustné, ihličkovité kryštály fialovo-červenej farby (väčšie kryštály bývajú
intenzívnejšie zafarbené, prášok je svetločervený). Táto zlúčenina je
nerozpustná v bežných organických rozpúšťadlách. Pripravíme ju oxidáciou
kobaltnatej soli vzdušným kyslíkom v amoniakovom roztoku uhličitanu
amónneho a následnou komplexotvornou reakciou.
4 [Co(H2O)6]2+(aq) + O2(g) + 12 NH3(aq) + 4 (NH4)2CO3(aq) ⎯→
⎯→ 4 [CoCO3(NH3)4]+(aq) + 4 NH4+(aq) + 26 H2O(l) (10.19)
Uhličitanový anión sa koordinuje ako dvojfunkčný chelátový ligand
a koordinačné číslo centrálneho atómu je 6.

Úloha
Pripravte trihydrát síranu tetraammin-karbonátokobaltitého.

Chemikálie
– heptahydrát síranu kobaltnatého CoSO4 · 7 H2O;
– amoniak, NH3, koncentrovaný vodný roztok;
– monohydrát uhličitanu amónneho, (NH4)2CO3 · H2O;
– etanol, CH3CH2OH, 96 % vodný roztok.

Postup
V malej kadičke pripravíme nasýtený roztok síranu kobaltnatého pri izbovej
teplote z CoSO4 · 7 H2O (ružová skalica). V druhej kadičke pripravíme roztok
(NH4)2CO3 v koncentrovanom roztoku NH3. Amoniak použijeme
v päťnásobnom, uhličitan amónny v trojnásobnom množstve. Obidva roztoky
zmiešame a reakčnú zmes prelejeme do zábrusovej premývačky. Krátku rúrku
zapojíme hadicou na vodnú vývevu a roztokom prebublávame vzduch.
Oxidácia trvá asi 1 – 1,5 hodiny.
O skončení oxidácie sa presvedčíme skúškou na CoII. V zásaditom
prostredí oxiduje oxid strieborný CoII na CoIII, pričom sa vylúči čierne striebro.
2 Co(OH)2(aq) + Ag2O(s) ⎯→ 2 CoO(OH)(aq) + 2 Ag(s) + H2O(l) (10.20)
Na filtračný papier kvapneme vedľa seba dve kvapky 1 % roztoku AgNO3 tak,
aby vzniknuté škvrny nesplynuli. Potom na obe škvrny kvapneme 10 % roztok
NaOH, pričom vznikne hnedý oxid strieborný. Na jednu zo škvŕn pridáme
kvapku skúmaného roztoku. Ak roztok obsahuje CoII, vylúči sa čierne striebro,
ktoré sa jasne odlišuje od hnedej farby druhej škvrny. V nasýtenom roztoku
NH4NO3 sa hnedý Ag2O rozpustí, kým striebro nie, čiže hnedú škvrnu možno
odstrániť roztokom NH4NO3. Ak je skúška negatívna, oxidácia prebehla
kvantitatívne.

179
 Ag2O(s) + 4 NH4NO3(aq) ⎯→
⎯→ 2 [Ag(NH3)2]NO3(aq) + 2 HNO3(aq) + H2O(l) (10.21)
Roztok potom zahusťujeme na vodnom kúpeli a občas pridávame
(NH4)2CO3 · H2O v takom množstve, aby celkovo neprevýšil päťnásobok
vypočítaného množstva. Monohydrát uhličitanu amónneho pridávame preto,
aby sa dodržiavalo optimálne pH, lebo pri zahusťovaní prchá amoniak. Roztok
zahustíme na tretinu pôvodného objemu a necháme voľne kryštalizovať,
prípadne ho môžeme chladiť zmesou vody a ľadu, aby sme získali väčší
výťažok. Vylúčené kryštáliky [CuCO3(NH3)4]2SO4 · 3 H2O odsajeme
a premyjeme malým množstvom etanolu. Suchú komplexnú zlúčeninu rýchlo
odvážime a uschováme v prachovnici.

Úlohy a otázky

1. Pripravte [CuCO3(NH3)4]2SO4 · 3 H2O z 0,01 mol ružovej skalice podľa

uvedeného postupu. Výťažok vyjadrite v percentách.
2. 0,5 g pripravenej komplexnej zlúčeniny rozpustíme v 15 cm3 kyseliny sírovej
s c(H2SO4) = 0,3 mol dm–3. Vzniká oxid uhličitý. K priezračnému roztoku
pridávame po malých množstvách 5 – 6 cm3 etanolu. Vzniká zrazenina
síranu cis-diakva-tetraamminkobaltitého.
3. Napíšte chemickú rovnicu reakcie, ktorú ste pozorovali v úlohe 2.

10.1.7 Amminkomplexné katióny niektorých prechodných

prvkov
Amoniak vo vode ionizuje a správa sa ako slabá zásada. Hydroxidy
kobaltnatý, meďnatý, zinočnatý, nikelnatý a kademnatý sú málo rozpustné vo
vode. V nadbytku amoniaku sa tieto hydroxidy rozpúšťajú za vzniku vo vode
rozpustných amminkomplexných katiónov. Málo rozpustné hydroxidy vznikajú
podľa rovnice
M2+(aq) + 2 NH3(aq) + 2 H2O(l) ⎯→ M(OH)2(s) + 2 NH4+(aq) (10.22)
Tvorbu hexaamminkobaltnatého a tetraamminzinočnatého katiónu vyjadrujú
rovnice
Co(OH)2(s) + 6 NH3(aq) ⎯→ [Co(NH3)6]2+(aq) + 2 OH–(aq) (10.23)
Zn(OH)2(s) + 4 NH3(aq) ⎯→ [Zn(NH3)4]2+(aq) + 2 OH–(aq) (10.24)

180
Chemikálie
– dusičnan kobaltnatý, Co(NO3)2, vodný roztok, c(Co(NO3)2) = 0,1 mol dm–3;
– dusičnan meďnatý, Cu(NO3)2, vodný roztok, c(Cu(NO3)2) = 0,1 mol dm–3;
– dusičnan zinočnatý, Zn(NO3)2, vodný roztok, c(Zn(NO3)2) = 0,1 mol dm–3;
– dusičnan nikelnatý, Ni(NO3)2, vodný roztok, c(Ni(NO3)2) = 0,1 mol dm–3;
– dusičnan kademnatý, Cd(NO3)2, vodný roztok, c(Cd(NO3)2) = 0,1 mol dm–3;
– amoniak, NH3, koncentrovaný vodný roztok, w(NH3) = 0,26;
– hydroxid sodný, NaOH, vodný roztok, c(NaOH) = 2 mol dm–3.

Postup
Do skúmavky dáme asi 1 cm3 roztoku dusičnanu nikelnatého a pridáme po
kvapkách roztok amoniaku zriedeného v pomere 1 : 1. Začne sa vylučovať
jablkovozelená zrazenina hydroxidu nikelnatého. Ďalej pridávame
koncentrovaný roztok amoniaku, kým sa zrazenina nerozpustí na fialovomodrý
roztok, obsahujúci komplexný hexaamminnikelnatý katión.

Úlohy a otázky

1. Napíšte chemické rovnice reakcií, ktoré prebiehajú v roztoku dusičnanu

nikelnatého s amoniakom.
2. Uvedený postup urobte s roztokom dusičnanu kobaltnatého, dusičnanu
meďnatého, dusičnanu zinočnatého a dusičnanu kademnatého. Pozorujte
farebné zmeny a zaznamenajte ich.
3. Napíšte chemické rovnice reakcií, ktoré ste pozorovali v úlohe 2.
4. Do čírych roztokov, obsahujúcich amminkomplexné katióny, po kvapkách
pridávajte roztok hydroxidu sodného. Pozorujte zmeny a zapíšte chemické
rovnice prebiehajúcich reakcií.

10.2 Príprava hexachlorociničitanu amónneho,

(NH4)2[SnCl6]
Hexachlorociničitan amónny kryštalizuje v podobe bezfarebných
kryštálikov. Je dobre rozpustný vo vode, jeho vodný roztok reaguje neutrálne.
Koncentrovaný vodný roztok je stály aj za varu, naopak, zriedený roztok sa za
varu kalí, lebo v dôsledku hydrolýzy vzniká vo vode málo rozpustná kyselina
α-ciničitá.
[SnCl6]2–(aq) + (2 + x) H2O(l) ⎯→
⎯→ SnO2 · x H2O(s) + 4 HCl(aq) + 2 Cl–(aq) (10.25)

181
 Hexachlorociničitan amónny pripravíme redoxnou a následne
komplexotvornou reakciou. Oxidáciou cínu kyselinou dusičnou za prítomnosti
kyseliny chlorovodíkovej (lúčavka kráľovská) pripravíme chlorid ciničitý.
3 Sn(s) + 4 HNO3(aq) + 12 HCl(aq) ⎯→
⎯→ 3 SnCl4(l) + 4 NO(g) + 8 H2O(l) (10.26)
Chlorid ciničitý (Lewisova kyselina) reaguje s chloridovými aniónmi (Lewisova
zásada) za vzniku hexachlorociničitanového aniónu.
SnCl4(l) + 2 NH4Cl(aq) ⎯→ (NH4)2[SnCl6](aq) (10.27)

Úloha
Pripravte hexachlorociničitan amónny.

Chemikálie
– cín, Sn, granulovaný;
– kyselina dusičná, HNO3, koncentrovaný vodný roztok, w(HNO3) = 0,65;
– kyselina chlorovodíková, HCl, w(HCl) = 0,36;
– chlorid amónny, NH4Cl, tuhá kryštalická látka.

Postup
Do odparovacej misky dáme potrebné množstvo cínu, najlepšie nastrihaného
na tenké lístky, a pridáme lúčavku kráľovskú v 10 % nadbytku. Lúčavka
kráľovská je zmes koncentrovaného vodného roztoku kyseliny dusičnej
a koncentrovanej kyseliny chlorovodíkovej v objemovom pomere 1 : 3.
Odparovaciu misku zakryjeme hodinovým sklom a reakčnú zmes zohrievame
na vodnom kúpeli dovtedy, kým všetok cín zreaguje a prestanú sa uvoľňovať
oxidy dusíka.
Počas reakcie vzniku chloridu ciničitého pripravíme nasýtený roztok
chloridu amónneho pri laboratórnej teplote v 100 % nadbytku. Obsah
odparovacej misky vlejeme do roztoku chloridu amónneho. Vylúči sa biela
zrazenina, ku ktorej pridávame horúcu vodu, kým sa zrazenina
hexachlorociničitanu amónneho nerozpustí. Roztok prefiltrujeme do
odparovacej misky a na vodnom kúpeli zahustíme na kryštalizáciu.
Nasýtený roztok prelejeme do kryštalizačnej misky a necháme ochladiť.
Roztok môžeme chladiť zmesou vody a ľadu, aby sme získali väčší výťažok.
Vylúčené kryštáliky odsajeme, premyjeme malým množstvom ľadovej vody
okyslenej HCl, vysušíme v exsikátore a odvážime.

Úlohy a otázky

1. Pripravte 2 g hexachlorociničitanu amónneho podľa uvedeného postupu.

Výťažok vyjadrite v percentách.

182
10.3 Príprava chloridu meďného, CuCl
Chlorid meďný je biely prášok so štruktúrou sfaleritu. Vo vode
a v zriedenej kyseline sírovej je málo rozpustný. Na vlhkom vzduchu sa oxiduje
na žltý a neskôr na zelený hydroxid-chlorid meďnatý.
4 CuCl(s) + 2 H2O(g) + O2(g) ⎯→ 4 CuCl(OH)(s) (10.28)
Na svetle sa rozkladá disproporcionačnou reakciou a nadobúda modročierne
sfarbenie.
2 CuCl(s) ⎯→ CuCl2(s) + Cu(s) (10.29)
Chlorid meďný pripravíme redoxnou (synproporcionačnou) reakciou
meďnatej soli s meďou, v prítomnosti vo vode rozpustného chloridu alkalického
kovu, alebo chloridu amónneho. Vznikajúci chlorid meďný je vo vode málo
rozpustný a usadzoval by sa na povrchu kovovej medi, a tým zabraňoval
ďalšej reakcii. Preto pridávame do reakčného prostredia aj dostatočné
množstvo rozpustného chloridu, aby vznikol rozpustný chloromeďnanový
komplex. Zmenou rovnovážneho zloženia chloromeďnanových aniónov
zriedením roztoku vzniká chlorid meďný.
Cu(s) + CuSO4(aq) + 8 MCl(aq) ⎯→ 2 M3[CuCl4](aq) + M2SO4(aq) (10.30)
M3[CuCl4](aq) ⎯⎯ ⎯⎯→ CuCl(s) + 3 MCl(aq)
zriedenie
(10.31)
kde M = Na, K, NH4.

Úloha
Pripravte chlorid meďný.

Chemikálie
– meď, Cu, vopred pripravená cementáciou (kap. 9.3);
– pentahydrát síranu meďnatého, CuSO4 · 5 H2O;
– chlorid alkalického kovu, NaCl, KCl, alebo chlorid amónny, NH4Cl;
– kyselina sírová, w(H2SO4) = 0,96;
– etanol, CH3CH2OH, 96 % vodný roztok.

Postup
Na prípravu chloridu meďného použijeme práškovú meď pripravenú
cementáciou (kap. 9.3). Meď v zábrusovej Erlenmayerovej banke sme
dekantovali teplou vodou, preto predpokladáme straty asi 5 – 10 %.
Po poslednej dekantácii pridáme pomocou lievika ekvivalentné množstvo
síranu meďnatého v okyslenom vodnom roztoku. Roztok pripravíme
rozpustením jemne rozotretého CuSO4 · 5 H2O vo vypočítanom množstve vody,
okyslenej jednou kvapkou koncentrovanej kyseliny sírovej, aby sme získali

183
roztok síranu meďnatého s w(CuSO4) = 0,10. Nakoniec pridáme potrebné
množstvo jedného z uvedených chloridov.
Erlenmayerovú banku uzavrieme spätným chladičom, zostavenú
aparatúru uchytíme na stojan a obsah v banke zohrievame do varu. Spätný
chladič používame preto, aby sa zachoval v roztoku konštantný obsah vody,
ktorá má veľký vplyv na priebeh reakcie. Reakcia je skončená, ak roztok
v banke je bezfarebný a číry.
Ešte horúci roztok prefiltrujeme cez skladaný filter do asi
šesťnásobného objemu roztoku kyseliny sírovej s w(H2SO4) = 0,03, ako je
objem filtrovaného roztoku. Roztok meďnanov by nemal prísť do styku so
vzduchom a mal by byť chránený pred svetlom. Kadičku preto obalíme
filtračným papierom. Zriedením roztoku sa vylučuje biely chlorid meďný, ktorý
čistíme dekantáciou roztokom kyseliny sírovej s w(H2SO4) = 0,03. Ak chceme
získať suchý chlorid meďný, rýchlo ho odfiltrujeme na Büchnerovom lieviku,
premyjeme bezvodým etanolom a dosušíme presávaním vzduchu. Produkt po
odvážení uchovávame v zatavenej ampulke na tmavom mieste.
Všetky operácie súvisiace s izoláciou chloridu meďného vykonávame
veľmi rýchlo, aby preparát prišiel čo najmenej do styku so vzdušným kyslíkom
a vlhkosťou a tiež so svetlom.

Úlohy a otázky

1. Pripravte 5 g chloridu meďného podľa uvedeného postupu, pričom prípravu

medi uskutočnite v takom rozsahu, aby využitie medi bolo 95 %. Výťažok
vyjadrite v percentách.
2. Vysvetlite, prečo dekantáciu a zrieďovanie roztoku meďnanov robíme
s okyslenými roztokmi.

10.4 Tiokyanátokomplexy niektorých prechodných

prvkov
Tiokyanatany SCN–, spolu s kyanidmi CN–, kyanatanmi OCN–,
fulminátmi CNO–, azidmi N 3− a inými aniónmi patria k pseudohalogenidovým
aniónom. Pseudohalogenidy sú zlúčeniny, ktoré v mnohom pripomínajú
chemické správanie halogenidov. Lineárny ión SCN– vystupuje
v koordinačných zlúčeninách ako ambidentátny ligand: tvorí
tiokyanátokomplexy s väzbou M–SCN alebo izotiokyanátokomplexy s väzbou
M–NCS. Viaže sa aj ako mostíkový viacfunkčný ligand, napr. M–SCN–M.
Hexaakvaželezité katióny prítomné vo vodnom roztoku chloridu
železitého reagujú s tiokyanatanovými aniónmi.
[Fe(H2O)6]3+(aq) + SCN–(aq) ⎯→ [Fe(H2O)5(SCN)]2+(aq) + H2O(l) (10.32)

184
Roztok sa sfarbí na intenzívnu červenú farbu. Táto reakcia sa využíva na
analytický dôkaz železitých katiónov. Hexaakvaželeznatý katión nevytvára
s tiokyanatanovými aniónmi farebné komplexné zlúčeniny.
Chlorid kobaltnatý reaguje s tiokyanatanovými aniónmi za vzniku
intenzívne modro sfarbeného tetratiokyanátokobaltnatanového(2–) aniónu.
CoCl2(aq) + 4 NH4SCN(aq) ⎯→
⎯→ (NH4)2[Co(NCS)4](aq) + 2 NH4Cl(aq) (10.33)
Reakcia sa používa na priamy dôkaz kobaltnatých iónov. Roztok chloridu
kobaltnatého má ružové sfarbenie v dôsledku prítomnosti hexaakva-
kobaltnatých iónov.
CoCl2(aq) + 6 H2O(l) ⎯→ [Co(H2O)6]2+(aq) + 2 Cl–(aq) (10.34)
Chemikálie
– chlorid železitý, FeCl3, vodný roztok, c(FeCl3) = 0,25 mol dm–3;
– hexahydrát síranu amónno-železnatého, Fe(NH4)2(SO4)2 · 6 H2O;
– tiokyanatan (rodanid) amónny, NH4SCN;
– chlorid kobaltnatý, CoCl2, vodný roztok, c(CoCl2) = 0,01 mol dm–3.

Postup
Do skúmavky nalejeme asi 5 cm3 vodného roztoku chloridu železitého
a pridáme niekoľko kryštálikov tiokyanatanu amónneho. Pozorujeme farebné
zmeny.

Úlohy a otázky

1. Pripravte roztok síranu amónno-železnatého. Hore uvedený postup urobte

s týmto roztokom.
2. Uvedený postup zopakujte s roztokom chloridu kobaltnatého. Pozorujte
farebné zmeny a zaznamenajte ich.

10.5 Aminoacetátové komplexy

Aminoacetátové komplexy sú koordinačné zlúčeniny, v ktorých sa
anióny kyseliny aminooctovej (glycínu) NH2CH2COO– viažu s katiónmi kovov
za vzniku chelátov.
Aminooctanový anión NH2CH2COO– (glycínanový anión, gly–)
je dvojfunkčný chelátový ligand, ktorý sa viaže na centrálny atóm atómom
dusíka aminoskupiny NH2 a atómom kyslíka karboxylovej skupiny COO–.
Každý koordinovaný aminoacetátový ligand obsadí v koordinačnej sfére
centrálneho atómu dve koordinačné miesta. Druhý atóm kyslíka karboxylovej
skupiny sa v niektorých zlúčeninách môže viazať na ďalší centrálny atóm za
vzniku polymérnych reťazcov.
185
 V katióne akvakomplexu [M(H2O)6]3+ nahradí každý aminooctanový
anión NH2CH2COO– dve koordinované molekuly vody.
[M(H2O)6]3+(aq) + NH2CH2COO–(aq) ⎯⎯→
K1

⎯→ [M(H2O)4(NH2CH2COO)]2+(aq) + 2 H2O(l) (10.35)

[M(H2O)4(NH2CH2COO)]2+(aq) + NH2CH2COO–(aq) ⎯⎯→
⎯
K2

⎯→ [M(H2O)2(NH2CH2COO)2]+(aq) + 2 H2O(l) (10.36)

[M(H2O)2(NH2CH2COO)2]+(aq) + NH2CH2COO–(aq) ⎯⎯→
⎯
K3

⎯→ [M(NH2CH2COO)3](aq) + 2 H2O(l) (10.37)

Rýchlosť určujúcim krokom komplexotvornej reakcie je disociácia
molekúl vody z koordinačnej sféry akvakomplexu. Aminoacetátové komplexy
prechodných kovov sú pomerne stále, ako vidieť z veľkých hodnôt logaritmov
stupňovitých konštánt stability Kn alebo celkových konštánt stability βn
kobaltnatých, nikelnatých a meďnatých aminoacetátokomplexov (tab. 10.2).

Tabuľka 10.2 Hodnoty logaritmov konštánt stability aminoacetátokobaltnatých,

aminoacetátonikelnatých a aminoacetátomeďnatých komplexov.
Katión log K1 log K2 log K3 log β2 log β3
2+
Co 5,07 3,97 2,59 9,04 11,83
2+
Ni 6,18 4,95 11,13 14,23
2+
Cu 8,56 6,87 15,64

Aminoacetátové komplexy prechodných prvkov sa obyčajne pripravujú

reakciami vodných roztokov kyseliny aminooctovej s hydroxidmi, uhličitanmi,
prípadne octanmi týchto prvkov pri vyššej teplote.

10.5.1 Príprava cis-akva-bis(aminoacetáto)meďnatého

komplexu, cis-[Cu(H2O)(NH2CH2COO)2]
Akva-bis(aminoacetáto)meďnatý komplex pripravíme acidobázickou
a komplexotvornou reakciou hydroxid-uhličitanu meďnatého s kyselinou
aminooctovou vo vodnom roztoku. Pretože meďnaté komplexy v roztokoch sú
kineticky labilné, vo vodnom roztoku aminooctanu (glycínanu) meďnatého sa
ustaľuje rovnováha medzi cis- a trans-izomérom Cu(NH2CH2COO)2.

186
 N N O O N
Cu Cu
O O O O N O O
cis trans

Obr. 10.1 Schematické vyjadrenie koordinácie aminooctanového aniónu v cis- a trans-

izomére

Kryštalizácia cis-izoméru je riadená kineticky, trans-izoméru termodynamicky.

Cis-izomér rýchlo kryštalizuje z nasýteného roztoku jeho ochladením na nižšiu
teplotu. Ak nasýtený roztok necháme stáť, cis-izomér sa premení na
trans-izomér.
Cis-akva-bis(aminoacetáto)meďnatý komplex kryštalizuje v tvare
modrých ihličiek. Z vyriešenej kryštálovej štruktúry vidno, že pozostáva
z tetragonálno-bipyramidálnych jednotiek s cis-usporiadaním amino-
acetátových aniónov v ekvatoriálnej rovine a s koordinovanou molekulou vody
v jednej z axiálnych polôh. Štruktúrne jednotky sú spojené do polymérnych
reťazcov obsadením druhej axiálnej polohy druhým atómom kyslíka
aminooctanového aniónu (obr. 10.2), ktorý sa koordinuje ako mostík pomocou
dvojfunkčnej karboxylovej skupiny. V kryštálovej štruktúre je zložitý systém
vodíkových väzieb medzi vodou, karboxylovou a amínovou skupinou
aminooctanového aniónu v štruktúrnych jednotkách, ako aj medzi reťazcami.

O
N N
Cu
O O O O
OH2
N N
Cu
O O O O
OH2 N N
Cu
O O O O
OH2

Obr. 10.2 Štruktúra cis-[Cu(H2O)(NH2CH2COO)2]

187
cis-[Cu(H2O)(NH2CH2COO)2] sa málo rozpúšťa vo vode, v etanole sa
nerozpúšťa. Zohriatím na teplotu 123 °C začína strácať vodu. V roztoku aj
v tuhej fáze sa samovoľne mení na trans-izomér. Pri teplote 180 °C sa
pomerne rýchlo izomerizuje na trans-[Cu(NH2CH2COO)2].
ΔT
cis-[Cu(H2O)(NH2CH2COO)2](s) ⎯⎯
⎯→
⎯→ trans-[Cu(NH2CH2COO)2](s) + H2O(g) (10.38)
Cis-akva-bis(aminoacetáto)meďnatý komplex pripravíme acidobázickou
a komplexotvornou reakciou hydroxid-uhličitanu meďnatého s kyselinou
aminooctovou vo vodnom roztoku a neizotermickou kryštalizáciou produktu.
Cu2CO3(OH)2(s) + 4 NH2CH2COOH(aq) ⎯→
⎯→ 2 cis-[Cu(H2O)(NH2CH2COO)2](s) + CO2(g) + H2O(l) (10.39)

Úloha
Pripravte cis-akva-bis(aminoacetáto)meďnatý komplex.

Chemikálie
– dihydroxid-uhličitan dimeďnatý, Cu2CO3(OH)2;
– kyselina aminooctová, NH2CH2COOH;
– etanol, CH3CH2OH, 96 % vodný roztok.

Postup
Z odváženej kyseliny aminooctovej pripravíme vo vysokej úzkej kadičke vodný
roztok s w(NH2CH2COOH) = 0,03. Roztok zohrejeme na teplotu 70 °C.
Odvážime hydroxid-uhličitan meďnatý s 3 % nadbytkom a za stáleho miešania
ho po malých dávkach pridávame do zohriateho roztoku kyseliny
aminooctovej. Priebeh reakcie pozorujeme podľa unikajúceho plynného oxidu
uhličitého. Po pridaní všetkého hydroxid-uhličitanu meďnatého roztok
zohrejeme na teplotu asi 80 °C a horúci roztok ihneď prefiltrujeme cez
skladaný filtračný papier do kryštalizačnej misky. Po ochladení vylúčené
kryštály odsajeme na fritovom lieviku. Filtrát zachytíme do suchej odsávacej
banky, prelejeme do odváženej kadičky a odložíme. Modré kryštáliky na
fritovom lieviku rýchlo premyjeme studenou vodou a etanolom. Necháme
vysušiť na vzduchu a odvážime.
Odložený filtrát odvážime, pridáme k nemu približne rovnaký objem
etanolu, roztok zamiešame, vyzrážaný komplex odsajeme a spracujeme ako
pri vykryštalizovanom komplexe. Vykryštalizovaný a vyzrážaný cis-akva-
bis(aminoacetáto)meďnatý komplex uschovávame oddelene.

188
Úlohy a otázky

1. Pripravte 2 g cis-akva-bis(aminoacetáto)meďnatého komplexu podľa

uvedeného postupu. Výťažok vyjadrite v percentách.
2. Vypočítajte rozpustnosť cis-akva-bis(aminoacetáto)meďnatého komplexu
v gramoch na 100 g roztoku.

10.5.2 Príprava trans-akva-bis(aminoacetáto)meďnatého

komplexu, trans-[Cu(H2O)(NH2CH2COO)2]
Trans-akva-bis(aminoacetáto)meďnatý komplex je fialovomodrá
perleťovolesklá kryštalická látka v tvare lístkov. Existujú fyzikálno-chemické
dôkazy, že aminooctanové anióny sú koordinované na atóm medi tak,
že donorové atómy dusíka a kyslíka sú v trans-polohách v ekvatoriálnej rovine
koordinačného polyédra. Kryštálová a molekulová štruktúra trans-akva-
bis(aminoacetáto)meďnatého komplexu nebola zatiaľ vyriešená.
Trans-akva-bis(aminoacetáto)meďnatý komplex sa málo rozpúšťa
vo vode, v etanole sa nerozpúšťa. Zohrievaním pri teplote 110 °C sa
úplne dehydratuje. Trans-izomér, trans-[Cu(H2O)(NH2CH2COO)2], izolujeme
izotermickou kryštalizáciou z nasýteného roztoku izomérov bis(aminoacetáto)-
meďnatého komplexu (glycínanu meďnatého).

Úloha
Pripravte trans-akva-bis(aminoacetáto)meďnatý komplex.

Chemikálie
– dihydroxid-uhličitan dimeďnatý, Cu2CO3(OH)2;
– kyselina aminooctová, NH2CH2COOH;
– etanol, CH3CH2OH, 96 % vodný roztok.

Postup
Pri príprave roztoku izomérov bis(aminoacetáto)meďnatého komplexu
postupujeme rovnakým spôsobom, ako pri príprave cis-izoméru (kap. 10.5.1).
Roztok odparíme na štvrtinu pôvodného objemu. Po ochladnutí zmesi priamo
v kadičke, odsajeme na fritovom lieviku fialovomodré perleťovolesklé kryštály
trans-izoméru. Filtrát zachytíme do čistej suchej odsávacej banky, prelejeme
a odložíme na ďalšie spracovanie. Kryštály na fritovom lieviku a odložený filtrát
spracujeme ako v prípade cis-[Cu(H2O)(NH2CH2COO)2].
Trans-[Cu(H2O)(NH2CH2COO)2] možno pripraviť aj rekryštalizáciou
cis-[Cu(H2O)(NH2CH2COO)2], pri ktorej dochádza k izomerizácii na
trans-izomér. Cis-izomér sa rozpustí v malom množstve horúcej destilovanej
vody a roztok sa odparí, ako je uvedené vyššie.

189
Úlohy a otázky

1. Pripravte 2 g trans-akva-bis(aminoacetáto)meďnatého komplexu podľa

uvedeného postupu. Výťažok vyjadrite v percentách.
2. Vypočítajte rozpustnosť trans-akva-bis(aminoacetáto)meďnatého komplexu
v gramoch na 100 g roztoku.

10.6 Kobaltité komplexy s etán-1,2-diamínom

Molekuly etán-1,2-diamínu NH2CH2CH2NH2 (etyléndiamín, en) tvoria
ako ligandy veľký počet koordinačných zlúčenín. Obyčajne uprednostňujú
súčasnú koordináciu obidvoch donorových atómov dusíka k tomu istému
centrálnemu atómu za vzniku chelátových komplexov. Tvoria sa tak päťčlenné
cyklické útvary, ktoré sú termodynamicky pomerne stabilné. Uvedený spôsob
koordinácie sa obyčajne pozoruje v komplexných zlúčeninách obsahujúcich
dve alebo tri molekuly etán-1,2-diamínu. Ak koordinačná zlúčenina obsahuje
len jednu molekulu etán-1,2-diamínu, je možný aj iný spôsob koordinácie,
kde etán-1,2-diamín vystupuje ako mostík medzi dvoma centrálnymi atómami.
Väčšina kobaltitých komplexných zlúčenín má koordinačné číslo šesť.
Komplexy s etán-1,2-diamínom s homogénnou koordinačnou sférou
(tri molekuly etán-1,2-diamínu) možno pripraviť vo forme optických izomérov.
Komplexy s heterogénnou koordinačnou sférou sa pripravili vo forme
geometrických izomérov, rovnaké ligandy môžu byť v cis- alebo
trans-polohách. V prípade cis-izoméru sú možné aj geometrické izoméry.
Cis- a trans-izoméry sa dajú spoľahlivo rozlíšiť pomocou elektrónových
spektier.

+ +
Cl Cl
H2 H2 H2
N N N Cl
Co Co
N N N NH2
H2 Cl H2 H2 H N
2

trans cis

Obr. 10.3. Geometrické izoméry bis(etán-1,2-diamín)-dichlorokobaltitého katiónu

Kobaltité komplexy s etán-1,2-diamínom sa pripravujú vzdušnou

oxidáciou kobaltnatej soli vo vodnom roztoku za prítomnosti ligandov, alebo sa
ako oxidovadlo používa roztok peroxidu vodíka.

190
10.6.1 Príprava chloridu trans-bis(etán-1,2-diamín)-dichloro-
kobaltitého, trans-[CoCl2(en)2]Cl
Chlorid trans-bis(etán-1,2-diamín)-dichlorokobaltitý je tmavozelená
kryštalická látka. Je veľmi dobre rozpustný vo vode a takmer nerozpustný
v bežných organických rozpúšťadlách. Vo vodnom roztoku sa postupne
rozkladá za vzniku akva-chloro až diakva-bis(etán-1,2-diamín)kobaltitého
komplexu
[CoCl2(en)2]+(aq) + H2O(l) ⎯→ [CoCl(en)2(H2O)]2+(aq) + Cl–(aq) (10.40)
[CoCl(en)2(H2O)]2+(aq) + H2O(l) ⎯→
⎯→ [Co(en)2(H2O)2]3+(aq) + Cl–(aq) (10.41)
Odparovaním neutrálneho roztoku pri teplote 90 – 100 °C trans-izomér
izomerizuje na racemickú zmes optických izomérov cis-izoméru.
Trans-izomér chloridu bis(etán-1,2-diamín)-dichlorokobaltitého
pripravíme oxidáciou vodného roztoku chloridu kobaltnatého v prítomnosti
etán-1,2-diamínu vzdušným kyslíkom. Po pridaní kyseliny chlorovodíkovej,
zohrievaní a zahustení roztoku vzniká ako medziprodukt adičná zlúčenina
zloženia trans-[CoCl2(en)2]Cl · HCl.
4 CoCl2(aq) + 8 en(aq) + 8 HCl(aq) + O2(g) ⎯→
⎯→ 4 trans-[CoCl2(en)2]Cl · HCl(s) + 2 H2O(l) (10.42)
Termickým rozkladom tuhého adičného medziproduktu pripravíme trans-izomér
vo forme kryštalického prášku.
o
trans-[CoCl2(en)2]Cl · HCl(s) ⎯⎯ ⎯
⎯→
110 C

⎯→ trans-[CoCl2(en)2]Cl(s) + HCl(g) (10.43)

Úloha
Pripravte chlorid trans-bis(etán-1,2-diamín)-dichlorokobaltitý.

Chemikálie
– heptahydrát síranu kobaltnatého CoSO4 · 7 H2O;
– etán-1,2-diamín, NH2CH2CH2NH2;
– kyselina chlorovodíková, HCl, w(HCl) = 0,36;
– etanol, CH3CH2OH, 96 % vodný roztok;
– dietyléter, (C2H5)2O.

Postup
V kadičke zmiešame roztok chloridu kobaltnatého, ktorý sme pripravili
rozpustením 5 g jemne rozotretého hexahydrátu chloridu kobaltnatého
v 20 cm3 vody, s 20 cm3 10 % vodného roztoku etán-1,2-diamínu. Výsledný
roztok prelejeme do zábrusovej premývačky, ktorej dlhšia rúrka zasahujúca
ku dnu premývačky je ukončená fritou. Kratšiu rúrku zapojíme na vodnú
191
vývevu a roztok prebublávame nasávaním vzduchu asi 1 hodinu.
Na urýchlenie oxidácie kobaltnatých katiónov na kobaltité premývačku
umiestnime do kadičky s horúcou vodou. Roztok potom prelejeme do kadičky,
postupne za stáleho miešania pridáme 10 cm3 koncentrovanej kyseliny
chlorovodíkovej a odparujeme na vodnom kúpeli asi na polovičný objem.
Zahustený roztok ochladíme zmesou ľadu a chloridu sodného a vylúčené
zelené kryštáliky adičného medziproduktu trans-[CoCl2(en)2]Cl · HCl
odfiltrujeme (fritovým alebo Büchnerovým lievikom) od fialového roztoku.
Kryštáliky premyjeme etanolom, dietyléterom a vysušíme v prúde vzduchu.
Adičný medziprodukt trans-[CoCl2(en)2]Cl · HCl dáme v tenkej vrstve
na Petriho misku a sušíme pri teplote 110 – 125 °C asi pol hodiny. Viazaný
chlorovodík sa uvoľní a získame zelený kryštalický prášok chloridu
trans-bis(etán-1,2-diamín)-dichlorokobaltitého.

Úlohy a otázky

1. Pripravte chlorid trans-bis(etán-1,2-diamín)-dichlorokobaltitý z 5 g

hexahydrátu chloridu kobaltnatého podľa uvedeného postupu. Výťažok
vyjadrite v percentách.
2. Do dvoch skúmaviek nasypte malé množstvo pripraveného trans-izoméru.
Do prvej skúmavky pridajte asi 5 cm3 destilovanej vody a do druhej
skúmavky rovnaké množstvo metanolu. Obsah skúmaviek dobre
premiešajte a ponorením do kadičky s horúcou vodou ich zohrejte.
Zdôvodnite pozorované farebné zmeny roztokov.

10.6.2 Príprava chloridu cis-bis(etán-1,2-diamín)-dichloro-

kobaltitého, cis-[CoCl2(en)2]Cl
Chlorid cis-bis(etán-1,2-diamín)-dichlorokobaltitý je fialová kryštalická
látka. Tvar kryštálov a odtieň fialovej farby závisí od spôsobu prípravy.
Podobne ako trans-izomér je veľmi dobre rozpustný vo vode a takmer
nerozpustný v bežných organických rozpúšťadlách. Vo vodnom roztoku sa
postupne rozkladá za tvorby až akva-bis(etán-1,2-diamín)kobaltitého
komplexu. V sušenom metanole sa izomerizuje na trans-izomér.
Viaceré postupy prípravy chloridu cis-bis(etán-1,2-diamín)-
dichlorokobaltitého sú založené na postupnej izomerizácii trans-izoméru
rozpusteného v polárnom rozpúšťadle pri zvýšenej teplote.
ΔΤ
trans-[CoCl2(en)2]Cl(solv) ⎯⎯
⎯→ cis-[CoCl2(en)2]Cl(solv) (10.44)
O tom, či izomerizácia prebehla kvantitatívne, sa dá presvedčiť rôznymi
fyzikálnymi metódami, napr. zmeraním elektrónových spektier obidvoch
izomérov.

192
 Chlorid cis-bis(etán-1,2-diamín)-dichlorokobaltitý môže byť pripravený
vo forme dvoch optických izomérov. Látka pripravená postupnou izomerizáciou
je vždy zmesou optických izomérov. Príprava cis-izoméru vo forme opticky
aktívnej čistej látky je náročnejšia a vyžaduje použitie špeciálnej separačnej
techniky.

Úloha
Pripravte chlorid cis-bis(etán-1,2-diamín)-dichlorokobaltitý.

Chemikálie
– chlorid trans-bis(etán-1,2-diamín)-dichlorokobaltitý, trans-[CoCl2(en)2]Cl
(pripravený podľa kap. 10.6.1);
– etanol, CH3CH2OH, 96 % vodný roztok;
– dietyléter, (C2H5)2O.

Postup
V malej kadičke rozpustíme 2 g chloridu trans-bis(etán-1,2-diamín)-
dichlorokobaltitého v 5 cm3 deionizovanej vody. Roztok necháme 5 – 10 minút
postáť. Kadičku s roztokom dáme potom do vopred vyhriateho vodného
kúpeľa. Roztok, ktorý zmenil farbu zo zelenej na fialovú, odparíme takmer na
polovicu objemu a ochladíme zmesou ľadu a chloridu sodného. Fialové
kryštáliky odsajeme fritovým lievikom, premyjeme malým množstvom
studeného etanolu a dietyléteru. Produkt presušíme najprv vzduchom na frite
a dosušíme v exsikátore.

Úlohy a otázky

1. Pripravte chlorid cis-bis(etán-1,2-diamín)-dichlorokobaltitý.

2. Nakreslite štruktúrne vzorce pre optické izoméry cis-bis(etán-1,2-diamín)-
dichlorokobaltitého katiónu.

10.7 Príprava tetraacetáto-diakvadichrómnatého

komplexu, [Cr2(CH3COO)4(H2O)2]
Tetraacetáto-diakvadichrómnatý komplex je tehlovočervenej farby a má
dimérnu štruktúru, zobrazenú na obr. 10.4. Štyri d-elektróny každého atómu
chrómu v oxidačnom čísle II sú spárené a komplex je na rozdiel od ostatných
chrómnatých zlúčenín pri laboratórnej teplote diamagnetický.

193
 CH3
CH3
C
O O C

O O
H2O Cr Cr OH2
O O

C O O
H3C C

CH3

Obr. 10.4 Štruktúra tetraacetáto-diakvadichrómnatého komplexu

Tetraacetáto-diakvadichrómnatý komplex sa málo rozpúšťa v studenej

vode, dobre sa rozpúšťa v zriedených roztokoch silných kyselín. Zohrievaním
vo vákuu pri teplote 100 °C vzniká bezvodý octan chrómnatý.
Tetraacetáto-diakvadichrómnatý komplex pripravíme z chromitej soli
redukciou vodíkom v kyslom vodnom roztoku.
Vodné roztoky chrómnatých zlúčenín, ako aj chrómnaté zlúčeniny
v tuhom stave, ľahko podliehajú oxidácii. Kým oxidácia oxóniovými katiónmi
prebieha pomaly, oxidácia dikyslíkom je taká rýchla, že sa využíva na
odstraňovanie stopových množstiev kyslíka. Oxidačné číslo II chrómu možno
stabilizovať vhodnými ligandami.
Chrómnaté zlúčeniny sa najčastejšie pripravujú redukciou chromitých
zlúčenín vodíkom, ktorý vzniká reakciou zinku v kyslom vodnom prostredí.
Zn(s) + 2 H3O+(aq) + 2 H2O(l) ⎯→ [Zn(H2O)4]2+(aq) + H2(g) (10.45)
2 [Cr(H2O)6] (aq) + H2(g) + 2 H2O(l) ⎯→
3+

⎯→ 2 [Cr(H2O)6]2+(aq) + 2 H3O+(aq) (10.46)

Touto reakciou vznikajú modro sfarbené hexaakvachrómnaté soli. Ak sa
reakciou 10.45 pripraví vodík v nadbytku, vytvára nad roztokom inertnú
atmosféru a tým zabraňuje oxidácii chrómnatých zlúčenín vzdušným kyslíkom.
Tetraacetáto-diakvadichrómnatý komplex [Cr2(CH3COO)4(H2O)2]
pripravíme dvojstupňovou reakciou. V prvom stupni zredukujeme v kyslom
roztoku chlorid chromitý vodíkom na chlorid chrómnatý (rovnice 10.45 a 10.46).
Zn(s) + 2 HCl(aq) ⎯→ ZnCl2(aq) + H2(g) (10.47)
2 [Cr(H2O)6]Cl3(aq) + H2(g) ⎯→
⎯→ 2 [Cr(H2O)6]Cl2(aq) + 2 HCl(aq) (10.48)

194
V druhom stupni necháme zreagovať hexaakvachrómnatý katión s nadbytkom
octanu sodného v kyslom roztoku. Zo sústavy sa vylúči tetraacetáto-
diakvadichrómnatý komplex
2 [Cr(H2O)6]Cl2(aq) + 4 Na(CH3COO)(aq) ⎯→
⎯→ [Cr2(CH3COO)4(H2O)2](s) + 4 NaCl(aq) + 10 H2O(l) (10.49)

Úloha
Pripravte tetraacetáto-diakvadichrómnatý komplex.

Chemikálie
– hexahydrát chloridu chromitého, CrCl3 · 6 H2O;
– kyselina chlorovodíková, HCl, w(HCl) = 0,36;
– zinok, Zn;
– trihydrát octanu sodného, Na(CH3COO) · 3 H2O;
– etanol, CH3CH2OH, 96 % vodný roztok;
– dietyléter, (C2H5)2O;
– ľadová prevarená destilovaná voda.

Postup
Zostavíme aparatúru podľa obr. 10.5. Malú varnú banku s guľatým dnom
uzavrieme gumovou zátkou s troma otvormi. Do jedného otvoru zasunieme
oddeľovací lievik a do ďalších sklené rúrky ohnuté do pravého uhla. Kratšiu
rúrku, slúžiacu na odvod vodíka z priestoru nad reakčnou zmesou, napojíme
cez hadičku opatrenú tlačkou na ďalšiu rovnú rúrku s koncom vytiahnutým do
kapiláry, ktorá je ponorená pod hladinou vody v kadičke. Druhá dlhá ohnutá
rúrka musí zasahovať tesne nad dno varnej banky. Aj na túto rúrku napojíme
cez hadičku opatrenú tlačkou ďalšiu rovnú sklenú rúrku, ktorej koniec dosiahne
ku dnu malej Erlenmayerovej banky.

Obr. 10.5 Aparatúra na prípravu tetraacetáto-diakvadichrómnatého komplexu

1 – varná banka s reaktantami, 2 – oddeľovací lievik s konc. kyselinou
chlorovodíkovou, 3 – kadička s vodou, 4 – Erlenmayerova banka s nasýteným
vodným roztokom octanu sodného
195
 Za predpokladu 10 % využitia pripraveného vodíka dáme do varnej
banky 9 g zinku a zalejeme roztokom chloridu chromitého, pripraveného z 5 g
hexahydrátu chloridu chromitého a 17 cm3 vopred prevarenej vody. Prevarenú
vodu, zbavenú väčšej časti rozpusteného kyslíka, používame počas celého
pracovného postupu. Uzavrieme tlačku spájajúcu dlhú rúrku s rúrkou
v Erlenmayerovej banke a cez oddeľovací lievik pomaly pridávame 16 cm3
koncentrovanej kyseliny chlorovodíkovej, kým roztok nebude číry a nebude
mať jasnomodré zafarbenie. Priebeh redukcie chloridu chromitého trvá asi
jednu hodinu, počas ktorej reakčnú zmes premiešame potrasením celej
aparatúry. Pri rýchlom pridávaní kyseliny chlorovodíkovej môže dôjsť
k speneniu roztoku a jeho úniku cez otvorenú rúrku do vodného uzáveru.
Počas redukcie si pripravíme zmes nasýteného roztoku octanu
sodného a tuhého octanu sodného, a to zmiešaním 30 g rozotretého trihydrátu
octanu sodného a 27 cm3 vody, a prelejeme ju do Erlenmayerovej banky.
Koniec redukcie chromitej soli indikuje jasnomodré zafarbenie roztoku. Počas
ďalšieho vyvíjania vodíka uzavrieme tlačku smerujúcu do vodného uzáveru
a otvoríme tlačku do Erlenmayerovej banky. Tlak vodíka pretláča roztok
chloridu chrómnatého do roztoku octanu sodného (rúrka musí byť ponorená
v roztoku). Okamžite dochádza ku vzniku tehlovočerveného kryštalického
tetraacetáto-diakvadichrómnatého komplexu. Ak vyvíjajúci sa vodík pretlačil
všetok roztok chloridu chrómnatého do Erlenmayerovej banky, banku
uzavrieme a ochladíme pod tečúcou studenou vodou alebo zmesou ľadu
a chloridu sodného.
Vylúčený produkt odfiltrujeme na fritovom lieviku a premyjeme trikrát
malým množstvom ľadovej vody, etanolom a nakoniec dietyléterom. Počas
premývania produkt musí byľ vždy izolovaný od vzdušného kyslíka malou
vrstvou rozpúšťadiel, použitých na premývanie, aby sme zabránili oxidácii
vzdušným kyslíkom. Pri oxidácii chrómnatého komplexu na chromitý dochádza
k zmene farby z tehlovočervenej na sivozelenú.
Tetraacetáto-diakvadichrómnatý komplex po premytí dietyléterom
sušíme najprv presávaním vzduchu na frite a dosušíme na Petriho miske
v exsikátore. Suchý produkt presypeme do vopred odváženej skúmavky,
uzavrieme gumovou zátkou a odvážime.

Úlohy a otázky

1. Pripravte tetraacetáto-diakvadichrómnatý komplex podľa uvedeného

postupu.
2. Nasypte malé množstvo pripraveného komplexu do skúmavky a pridajte asi
2 cm3 vody. Roztok mierne zohrejte. Po ochladení pridajte do skúmavky
roztok olovnatej soli. Pozorovanú reakciu vyjadrite chemickou rovnicou
a zdôvodnite.

196
10.8 Príprava trihydrátu tris(oxaláto)železitanu
draselného, K3[Fe(C2O4)3] · 3 H2O
Trihydrát tris(oxaláto)železitanu draselného K3[Fe(C2O4)3] · 3 H2O je
svetlozelená kryštalická látka, rozpustná vo vode a nerozpustná v organických
rozpúšťadlách. Táto koordinačná zlúčenina je citlivá na svetlo. Jej svetlozelené
kryštály sa na svetle pokrývajú žltou vrstvou práškovitého šťaveľanu
železnatého FeC2O4.
2 K3[Fe(C2O4)3](s) ⎯→ 2 FeC2O4(s) + 3 K2C2O4(s) + 2 CO2(g) (10.50)
K3[Fe(C2O4)3] · 3 H2O sa používa vo fotochémii ako najrozšírenejší chemický
fotoaktinometer. Chemický fotoaktinometer zlúčenina, podliehajúca
fotochemickej reakcii, so známym a dobre reprodukovateľným kvantovým
výťažkom, umožňujúca zistiť látkové množstvo ním absorbovaných fotónov na
základe zmeny koncentrácie reaktantov, resp. produktov. Pripravuje sa
oxidáciou železnatej soli, za prítomnosti šťaveľanových aniónov, v prostredí
tlmivého roztoku. Na oxidáciu sa používa peroxid vodíka, ktorý je miernym
oxidačným činidlom, schopným oxidovať FeII na FeIII, a zároveň neoxiduje
kyselinu šťaveľovú (oxálovú) na oxid uhličitý. Reakcie prípravy vyjadrujú
chemické rovnice:
6 FeC2O4(s) + 3 H2O2(aq) + 6 K2C2O4(aq) + (x–3) H2O(l) ⎯→
⎯→ 4 K3[Fe(C2O4)3](aq) + Fe2O3 · x H2O(s) (10.51)
Fe2O3 · x H2O(s) + 3 H2C2O4(aq) + 3 K2C2O4(aq) ⎯→
⎯→ 2 K3[Fe(C2O4)3](aq) + (x + 3) H2O(l) (10.52)
Úloha
Pripravte trihydrát tris(oxaláto)železitanu draselného.

Chemikálie
– dihydrát šťaveľanu železnatého, FeC2O4 · 2 H2O;
– peroxid vodíka, H2O2, vodný roztok, w(H2O2) = 0,30;
– monohydrát šťaveľanu draselného, K2C2O4 · H2O;
– dihydrát kyseliny šťaveľovej, H2C2O4 · 2 H2O.

Postup
Navážené množstvo dihydrátu šťaveľanu železnatého FeC2O4 · 2 H2O pomaly
pridávame za miešania k horúcemu 25 % roztoku K2C2O4 · H2O, ktorý
použijeme v 1,5-násobku oproti stechiometrickému množstvu. Potom z byrety
pomaly za neustáleho miešania roztoku pridávame 7,5-násobok 20 % roztoku
H2O2 oproti stechiometrickému množstvu. Teplotu roztoku udržujeme počas
pridávania H2O2 okolo 40 °C. Zmes obsahujúcu Fe2O3 · x H2O zohrejeme do
varu a vyzrážaný Fe2O3 · x H2O rozpustíme pridávaním stechiometrického
množstva 10 % roztoku H2C2O4 po kvapkách z byrety. Počas pridávania
197
H2C2O4 musí zmes takmer vrieť. Týmto dosiahneme, že nepridáme viac
kyseliny šťaveľovej H2C2O4 ako je potrebné. Horúci roztok prefiltrujeme.
K filtrátu pridáme etanol (celkove asi polovicu objemu reakčnej zmesi).
Vyzrážané kryštály K3[Fe(C2O4)3] znovu rozpustíme miernym zohriatím
a potom roztok necháme kryštalizovať v tme (bez prístupu svetla). Vylúčené
kryštály odfiltrujeme filtráciou za zníženého tlaku na Büchnerovom lieviku
a premyjeme zmesou etanolu a vody (1 : 1) a nakoniec etanolom.

Úlohy a otázky

1. Nakreslite štruktúrny vzorec tris(oxaláto)železitanového aniónu.

2. Nechajte niekoľko kryštálov pripravenej soli na hodinovom skle v priamom
slnečnom svetle, alebo vo svetle dostatočne intenzívneho umelého zdroja.
Pozorovanie si zaznamenajte do laboratórneho denníka.
3. Vyskúšajte, ako reaguje vodný roztok tris(oxaláto)železitanu draselného,
okyslený 2 % roztokom kyseliny sírovej, s veľmi zriedeným (slaboružová
farba) roztokom manganistanu draselného. Roztok manganistanu
draselného pridávajte po kvapkách. Pozorovanie si zaznamenajte do
laboratórneho denníka a prebiehajúcu reakciu zapíšte chemickou rovnicou.

10.9 Dikyslíkové komplexy

Dikyslík sa v komplexných zlúčeninách koordinuje buď jednofunkčne,
ako koncový ligand, alebo dvojfunkčne, ako chelátový, prípadne mostíkový
ligand, s rovinným alebo nerovinným usporiadaním dvoch atómov
koordinovaného dikyslíka a dvoch centrálnych atómov. Toto štruktúrne
usporiadanie je spojené s prenosom elektrónov z orbitálov centrálnych atómov
do protiväzbových molekulových orbitálov koordinovaného dikyslíka, v závislosti
od elektrónových vlastností centrálnych atómov a ich ďalších ligandov.
Prenosom elektrónov sa môže meniť poriadok väzby koordinovaného
dikyslíka N(O–O) od 2 do 1. Dioxygenkomplexy obsahujú koordinované
neutrálne molekuly dikyslíka (N(O2) = 2), superoxokomplexy majú
koordinované superoxidové anióny (N(O2–) = 1,5) a peroxokomplexy majú
koordinované peroxidové anióny (N(O22–) = 1). So vzrastom väzbového
poriadku sa všeobecne zmenšuje medzijadrová vzdialenosť. Rozdielne
hodnoty medziatómových vzdialeností spôsobujú rôzne hodnoty vlnočtov
valenčnej vibrácie koordinovaného dikyslíka, čo umožňuje rozlíšiť spôsob jeho
koordinácie.
Jednojadrové aj dvojjadrové peroxokomplexy prechodných prvkov
možno pripraviť reakciami komplexných alebo jednoduchých zlúčenín
s peroxidom vodíka. Dvojjadrové superoxokomplexy možno pripraviť
jednoelektrónovou oxidáciou zodpovedajúcich dvojjadrových
peroxokomplexov.
198
10.9.1 Príprava dihydrátu dusičnanu μ-peroxo-
bis(pentaamminkobaltitého),
[(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5](NO3)4 · 2 H2O

Dihydrát dusičnanu μ-peroxo-bis(pentaamminkobaltitého)

[(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5](NO3)4 · 2 H2O je tmavohnedá kryštalická látka, ktorá
obsahuje dvojjadrové komplexné katióny [(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5]4+
s mostíkovou peroxidovou skupinou a nerovinným usporiadaním atómov
Co–O–O–Co. Na vzduchu sa pomaly rozkladá. V roztoku je stály iba
v prítomnosti amoniaku s c(NH3) ≅ 7 mol dm–3, v kyslých roztokoch sa rozkladá
za uvoľňovania dikyslíka.
Dihydrát dusičnanu μ-peroxo-bis(pentaamminkobaltitého)
[(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5](NO3)4 · 2 H2O pripravíme oxidáciou kobaltnatej soli
vo vodnom roztoku vzdušným dikyslíkom.
2 Co(NO3)2(aq) + 10 NH3(aq) + O2(g) + 2 H2O(l) ⎯⎯ ⎯⎯→
NH4NO3

⎯→ [(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5](NO3)4 · 2 H2O(s) (10.53)

V amoniakovom roztoku kobaltnatej soli vznikajú amminkobaltnaté
komplexy s rôznym počtom molekúl amoniaku ako ligandom. Hlavným
reaktantom s dikyslíkom je akva-pentaamminkobaltnatý katión
2+
[Co(H2O)(NH3)5] . Oxidácia prebieha v dvoch krokoch.
⎯⎯
[Co(H2O)(NH3)5]2+(aq) + O2(g) ←⎯ → [Co(NH3)5(O2)]2+(aq) + H2O(l)
⎯ (10.54)
⎯⎯
[Co(NH3)5(O2)]2+(aq) + [Co(H2O)(NH3)5]2+(aq) ←⎯→
⎯
⎯⎯
←⎯ ⎯→ [(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5]4+(aq) + H2O(l) (10.55)
Izolovaný dihydrát dusičnanu μ-peroxo-bis(pentaamminkobaltitého)
[(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5](NO3)4 · 2 H2O môže byť znečistený dusičnanom μ-
superoxo-bis(pentaamminkobaltitým) [(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5](NO3)5,
dusičnanom hexaamminkobaltitým [Co(NH3)6](NO3)3 a dusičnanom akva-
pentaamminkobaltitým [Co(H2O)(NH3)5](NO3)3. Ich vznik možno obmedziť
reakčnými podmienkami.

Úloha
Pripravte dihydrát dusičnanu μ-peroxo-bis(pentaamminkobaltitého).

Chemikálie
– hexahydrát dusičnanu kobaltnatého Co(NO3)2 · 6 H2O;
– amoniak, NH3, koncentrovaný vodný roztok, w(NH3) = 0,26;
– dusičnan amónny, NH4NO3;
– kyselina sírová, H2SO4, vodný roztok, w(H2SO4) = 0,96;
– etanol, CH3CH2OH, 96 % vodný roztok.

199
Postup
Zostavíme si aparatúru z troch premývačiek zapojených za sebou (obr. 10.6).

Obr. 10.6 Aparatúra na prípravu dihydrátu dusičnanu μ-peroxo-

bis(pentaamminkobaltitého)
1 – zriedený vodný roztok amoniaku (1 : 1), 2 – reaktor chladený ľadom,
3 – zriedený vodný roztok kyseliny sírovej (1 : 10), 4 – vodná výveva

Prvú premývačku naplníme roztokom amoniaku, ktorý si pripravíme

zriedením koncentrovaného vodného roztoku amoniaku s vodou v objemovom
pomere 1 : 1. Týmto zmenšíme úbytok amoniaku z reakčného prostredia,
spôsobený prebublávaním vzduchu. Druhá premývačka bude naplnená
roztokom reaktantov. Z odváženého množstva hexahydrátu dusičnanu
kobaltnatého pripravíme vodný roztok so zložením w(Co(NO3)2) = 0,15. Roztok
prefiltrujeme cez skladaný filter do zábrusovej premývačky. K roztoku pridáme
taký objem vodného roztoku dusičnanu amónneho s c(NH4NO3) = 1 mol dm–3,
aby látkové množstvá boli v pomere n(Co(NO3)2) : n(NH4NO3) = 2 : 1.
Nakoniec pridáme koncentrovaný vodný roztok amoniaku v trojnásobnom
množstve vzhľadom na stechiometriu reakcie 10.53. Premývačku vložíme do
väčšej misky a chladíme ju vodou s ľadom. Tretiu premývačku naplníme
zriedeným roztokom kyseliny sírovej (v objemovom pomere 1 : 10), v ktorom
zneutralizujeme nezreagovaný amoniak. Výstup z tretej premývačky napojíme
na vodnú vývevu.
Po zostavení a naplnení aparatúry začneme cez aparatúru opatrne
prebublávať vzduch pomocou vodnej vývevy. Prebublávanie trvá asi hodinu.
Vylúčený tmavohnedý produkt necháme niekoľko minút usadiť. Odsajeme ho na
fritovom lieviku, rýchlo premyjeme studeným koncentrovaným vodným roztokom
amoniaku a etanolom. Kryštáliky produktu necháme vysušiť na vzduchu.

Úlohy a otázky

1. Pripravte 0,005 mol dihydrátu dusičnanu μ-peroxo-bis(pentaammin-

kobaltitého). Výťažok vyjadrite v percentách.

200
10.9.2 Stanovenie obsahu dikyslíka v dihydráte dusičnanu
μ-peroxo-bis(pentaamminkobaltitého),
[(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5](NO3)4 · 2 H2O

Dvojjadrový komplexný katión μ-peroxo-bis(pentaamminkobaltitý)

[(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5]4+ sa v mierne kyslom prostredí rozkladá a uvoľňuje sa
dikyslík.
[(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5]4+(aq) + 10 H3O+(aq) ⎯→
⎯→ 2 Co2+(aq) + 10 NH4+(aq) + O2(g) + 10 H2O(l) (10.56)
Objem dikyslíka odmeriame pomocou aparatúry na meranie objemu plynov.

Úloha
Stanovte obsah dikyslíka v dihydráte dusičnanu μ-peroxo-bis(pentaammin-
kobaltitého).

Chemikálie
– dihydrát dusičnanu μ-peroxo-bis(pentaamminkobaltitého),
[(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5](NO3)4 · 2 H2O (pripravený podľa kap. 10.9.1);
– kyselina chlorovodíková, c(HCl) = 0,25 mol dm–3.

Postup
Zostavíme si aparatúru podľa obr. 10.7, tak, že jej jednotlivé časti uchytíme na
jeden stojan. Aparatúru necháme odpojenú od frakčnej banky. Cez oddeľovací
lievik naplníme lievik a byretu tak, aby sa v nich nevytvorila vzduchová bublina
a aby v byrete bola hladina vody približne pri značke „0“ a v oddeľovacom
lieviku v tretine jeho výšky.
Na analytických váhach odvážime okolo 0,4 g pripraveného dihydrátu
dusičnanu μ-peroxo-bis(pentaamminkobaltitého). Do frakčnej banky pomocou
lievika s dlhou stopkou vlejeme vypočítané množstvo kyseliny chlorovodíkovej
s c(HCl) = 0,25 mol dm–3 s 20 % nadbytkom. Do hrdla frakčnej banky vložíme
lodičku s naváženým peroxokomplexom. Banka musí byť takmer vo
vodorovnej polohe, aby lodička s komplexom nespadli do roztoku kyseliny
a banku uzavrieme zátkou.
Aby sme v aparatúre upravili tlak na atmosférický, pripojíme gumenú
hadičku ku frakčnej banke (2) a pohybom oddeľovacieho lievika (4) v zvislom
smere vyrovnáme výšky hladín v byrete (3) a lieviku (4) na rovnakú úroveň. Či
je aparatúra vzduchotesná sa presvedčíme tak, že posunutím oddeľovacieho
lievika (4) v zvislom smere sa v byrete po ustálení výšky hladiny vody táto
nesmie časom meniť. Potom oddeľovací lievik vrátime do pôvodnej polohy,
v ktorej sú výšky hladín vody v oboch spojených nádobách rovnaké
a zaznačíme výšku hladiny vody v byrete.

201
 Obr. 10.7 Aparatúra na meranie objemu uvoľneného dikyslíka
1 – lodička so vzorkou, 2 – frakčná banka so zriedenou kyselinou chlorovodíkovou,
3 – plynová byreta naplnená vodou, 4 – oddeľovací lievik

Frakčnú banku otočíme do zvislej polohy tak, aby peroxokomplex

s lodičkou mohol spadnúť do kyseliny. Po skončení reakcie, keď sa vyrovnajú
teploty reakčnej sústavy a okolia, musíme znovu upraviť tlak v aparatúre na
atmosférický tak, že pohybom oddeľovacieho lievika v zvislom smere
vyrovnáme výšky hladín vody v spojených nádobách na rovnakú úroveň
a odčítame výšku hladiny vody v byrete.
Pretože v aparatúre sa dikyslík zachytáva nad vodou, bude sa jeho tlak
rovnať atmosférickému, zmenšenému o tlak nasýtenej vodnej pary pri teplote
experimentu (nájdeme v chemických tabuľkách). Zo získanej experimentálnej
hodnoty objemu dikyslíka vypočítame hmotnosť čistého peroxokomplexu
(rovnica 10.56). Z hmotnosti naváženej vzorky produktu môžeme vypočítať
jeho čistotu.

Úlohy a otázky

1. Odmerajte objem dikyslíka uvoľneného z dihydrátu dusičnanu μ-peroxo-

bis(pentaamminkobaltitého).
2. Z objemu dikyslíka zistite čistotu pripraveného peroxokomplexu.

202
10.9.3 Príprava trihydrátu hydrogensíran-bis(síranu)
μ-superoxo-bis(pentaamminkobaltitého),
[(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5]HSO4(SO4)2 · 3 H2O

Trihydrát hydrogensíran-bis(síranu) μ-superoxo-bis(pentaammin-

kobaltitého) [(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5]HSO4(SO4)2 · 3 H2O, je zelená kryštalická
látka, ktorá obsahuje dvojjadrové komplexné katióny [(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5]5+,
s mostíkovou superoxoskupinou s rovinným zoskupením atómov Co–O–O–Co.
Nespárený elektrón je delokalizovaný a obidva atómy kobaltu sú väzbovo
ekvivalentné. Katión superoxokomplexu [(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5]5+ je v kyslých
roztokoch pomerne stály.
Katión superoxokomplexu [(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5]5+ pripravíme
z katiónu peroxokomplexu [(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5]4+ jednoeletrónovou
oxidáciou peroxodisíranovým aniónom.
2 [(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5]4+(aq) + S2O82–(aq) ⎯→
⎯→ 2 [(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5]5+(aq) + 2 SO42–(aq) (10.57)
Ako oxidovadlá možno ešte použiť ceričité zlúčeniny alebo manganistan
draselný.

Úloha
Pripravte trihydrát hydrogensíran-bis(síranu) μ-superoxo-bis(pentaammin-
kobaltitého).

Chemikálie
– heptahydrát síranu kobaltnatého CoSO4 · 7 H2O;
– amoniak, NH3, koncentrovaný vodný roztok, w(NH3) = 0,26;
– síran amónny, (NH4)2SO4;
– peroxodisíran amónny, (NH4)2S2O8;
– kyselina sírová, H2SO4, vodný roztok, w(H2SO4) = 0,96;
– etanol, CH3CH2OH, 96 % vodný roztok.

Postup
Zostavíme si aparatúru z troch premývačiek zapojených za sebou
(obr. 10.6) a v nej pripravíme katióny peroxokomplexu
[(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5]4+ vo vodnom roztoku. Vychádzame z množstiev
reaktantov ako pri príprave [(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5](NO3)4 · 2 H2O v kap.
10.9.1, ale s tým rozdielom, že namiesto hexahydrátu dusičnanu kobaltnatého
a dusičnanu amónneho použijeme ekvivalentné množstvá heptahydrátu síranu
kobaltnatého a síranu amónneho.

203
 Počas pretláčania vzduchu rozpustíme vypočítané množstvo
peroxodisíranu amónneho s 25 % nadbytkom v malom množstve vody.
Po skončení oxidácie pridáme k reakčnej zmesi v premývačke roztok
peroxodisíranu amónneho. Obsah premývačky trepeme 2 – 3 minúty.
Vylúčený zelený [(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5]HSO4(SO4)2 · 3 H2O necháme
niekoľko minút usadiť za súčasného chladenia v chladiacej zmesi.
Superoxokomplex odsajeme na fritovom lieviku, rýchlo premyjeme studeným
koncentrovaným vodným roztokom amoniaku a etanolom. Presušíme prúdom
vzduchu a odvážime.

Úlohy a otázky

1. Pripravte 0,005 mol trihydrátu hydrogensíran-bis(síranu) μ-superoxo-

bis(pentaamminkobaltitého) [(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5]HSO4(SO4)2 · 3 H2O.
Experimentálny výťažok porovnajte s teoretickým.

204
11 Podvojné zlúčeniny

V prírode možno nájsť, a v laboratóriu aj pripraviť, také zlúčeniny, ktoré

obsahujú vo svojej kryštálovej mriežke viac ako jeden druh katiónov. Takéto
zlúčeniny označujeme ako podvojné zlúčeniny a možno ich rozdeliť na
stechiometrické, ktoré majú konštantné zloženie a na nestechiometrické, ktoré
majú premenlivé zloženie, závisiace od podmienok prípravy (napr. zmesové
kryštály). Známymi príkladmi podvojných zlúčenín sú zlúčeniny všeobecného
vzorca MIMIII(SO4)2 · 12 H2O, označované ako kamence a M2IMII(SO4)2 · 6 H2O,
známe ako schönity alebo Tuttonove soli.
Podvojné zlúčeniny, na rozdiel od komplexných zlúčenín, sa pri
rozpustení (najčastejšie vo vode) úplne ionizujú na svoje ióny, podobne ako
jednoduché soli. Príprava podvojných zlúčenín je veľmi jednoduchá. Pripravujú
sa najmä kryštalizáciou z nasýtených vodných roztokov, ktoré obsahujú
rozpustené jednotlivé soli v príslušnom molovom pomere. Z takéhoto roztoku
sa ako prvá vylučuje podvojná zlúčenina, ktorá je menej rozpustná ako
jednotlivé soli. Na to, aby podvojná zlúčenina z roztoku vykryštalizovala, nie je
potrebné, aby bol v roztoku presný stechiometrický pomer jednotlivých zložiek.
Inou možnosťou prípravy kamencov je príprava vodného roztoku M2II(SO4)3
redoxnou reakciou, napr. z MIISO4, a následne pridávanie M2ISO4. Z roztoku
potom vykryštalizuje podvojný síran MIMIII(SO4)2 · 12 H2O. Podmienkou pre
vznik podvojnej zlúčeniny je podobná veľkosť a tvar iónov jednotlivých zložiek,
aby boli schopné vytvárať kryštálovú štruktúru jedného typu.

Kamence MIMIII(SO4)2 · 12 H2O

V kamencoch typu MIMIII(SO4)2 · 12 H2O je MI = Na, K, Rb, Cs, Tl, Ag,

NH4 a MIII = Al, Ti, V, Cr, Mn, Fe, Co, Ga. Kamence kryštalizujú v kubickej
sústave, sú väčšinou izomorfné, takže tvoria zmesové kryštály. Kamence
ľahko vytvárajú veľké, dobre vyvinuté kryštály. Jav izomorfie (schopnosť látky
podobnej chemickej štruktúry vytvárať kryštály rovnakého tvaru, patriace do
rovnakej kryštalografickej sústavy) bol študovaný pri mnohých kamencoch.
V kryštálovej štruktúre kamencov sú katióny M+ a M3+ koordinované vždy
šiestimi molekulami vody a tieto komplexy vytvárajú mriežku typu chloridu
sodného. Vo vnútri každej tetraédrickej dutiny sa nachádza anión SO42–.
Štruktúru kamencov teda lepšie vyjadruje vzorec koordinačnej zlúčeniny
[MI(H2O)6][MIII(H2O)6](SO4)2. Sú známe aj iné ako síranové kamence,
napr. kamenec selénanový KAl(SeO4)2 · 12 H2O. Existujú aj zmiešané
selénanovo-síranové kamence.

205
11.1 Príprava dodekahydrátu síranu draselno-hlinitého,
AlK(SO4)2 · 12 H2O
Kryštály dodekahydrátu síranu draselno-hlinitého majú oktaédrický tvar,
sú dobre rozpustné vo vode a nerozpustné v organických rozpúšťadlách.
Vodné roztoky síranu draselno-hlinitého sú v dôsledku hydrolýzy akvatovaného
hlinitého katiónu kyslé. Kryštály na vzduchu zvoľna zvetrávajú a pri zohrievaní
na teplotu okolo 200 °C sa získa bezvodý síran draselno-hlinitý (pálený
kamenec). Dodekahydrát síranu draselno-hlinitého sa používa pri morení
tkanín pred farbením, zastavuje drobné povrchové krvácania (podporuje
zrážanie krvi).
Dodekahydrát síranu draselno-hlinitého AlK(SO4)2 · 12 H2O možno
pripraviť kryštalizáciou z nasýteného roztoku, obsahujúceho síran hlinitý
a síran draselný v ekvimólovom pomere.
Al2(SO4)3(aq) + K2SO4(aq) ⎯→ 2 AlK(SO4)2(aq) (11.1)

Úloha
Pripravte dodekahydrát síranu draselno-hlinitého AlK(SO4)2 · 12 H2O.

Chemikálie
– síran hlinitý, Al2(SO4)3;
– síran draselný, K2SO4.

Postup
Vypočítané množstvo síranu hlinitého rozpustíme v takom množstve vody, aby
po pridaní stechiometrického množstva síranu draselného vznikol roztok síranu
draselno-hlinitého, nasýtený pri teplote 80 °C. Po rozpustení síranu hlinitého
pridáme do roztoku vypočítané množstvo síranu draselného. Vzniknutú zmes
zohrievame dovtedy, pokým sa tuhý podiel nerozpustí. Horúci roztok
prefiltrujeme cez skladaný filter, filtrát prelejeme do odparovacej misky
a necháme odparovať na vodnom kúpeli až do vzniku kryštalizačnej blany.
Roztok prelejeme do kryštalizačnej misky, ktorú prikryjeme filtračným
papierom, a necháme niekoľko dní kryštalizovať na pokojnom mieste.
Vzniknuté kryštály dodekahydrátu síranu draselno-hlinitého odfiltrujeme za
zníženého tlaku cez Büchnerov lievik a premyjeme malým množstvom ľadovej
vody. Kryštály dosušíme medzi listami filtračného papiera, odvážime
a uschováme v prachovnici.

206
Úlohy a otázky

1. Pozorujte, ako reaguje vodný roztok síranu draselno-hlinitého s 5 % vodným

roztokom dusičnanu olovnatého. Pozorovania si zaznamenajte do
laboratórneho denníka a prebiehajúcu reakciu zapíšte chemickou rovnicou.
2. Pozorujte, ako reaguje vodný roztok síranu draselno-hlinitého s 10 %
vodným roztokom hydroxidu draselného, ktorý najprv pridávajte po
kvapkách a potom pridajte veľký nadbytok. Pozorovania si zaznamenajte do
laboratórneho denníka a prebiehajúcu reakciu zapíšte chemickou rovnicou.

11.2 Príprava dodekahydrátu síranu amónno-železitého,

Fe(NH4)(SO4)2 · 12 H2O
Dodekahydrát síranu amónno-železitého tvorí bezfarebné alebo slabo
fialové oktaédre, ktoré na vzduchu zvetrávajú. Na vlhkom vzduchu sa
pokrývajú hnedou vrstvou hydroxidsolí.
Vodné roztoky síranu amónno-železitého sú v dôsledku hydrolýzy
akvatovaného železitého katiónu kyslé a sfarbené do hneda.
⎯⎯
[Fe(H2O)6]3+(aq) + H2O(l) ←⎯→ [Fe(H2O)5(OH)]2+(aq) + H3O+(aq) (11.2)
⎯
Síran amónno-železitý si pripravíme oxidáciou zmesi síranu
železnatého a síranu amónno-železnatého zmesou kyseliny sírovej a kyseliny
dusičnej.
FeSO4(aq) + Fe(NH4)2(SO4)2(aq) + H2SO4(aq) + 2 HNO3(aq) ⎯→
⎯→ 2 Fe(NH4)(SO4)2(aq) + 2 NO2(g) + 2 H2O(l) (11.3)

Úloha
Pripravte dodekahydrát síranu amónno-železitého Fe(NH4)(SO4)2 · 12 H2O.

Chemikálie
– heptahydrát síranu železnatého, FeSO4 · 7 H2O;
– hexahydrát síranu amónno-železnatého (Mohrova soľ),
Fe(NH4)2(SO4)2 · 6 H2O;
– kyselina sírová, H2SO4, koncentrovaný vodný roztok, w = 0,96;
– kyselina dusičná, HNO3, koncentrovaný vodný roztok, w = 0,65;
– 2,2‘-bipyridín, C10H8N2, etanolový roztok, w = 0,002;
– alebo 1,10-fenantrolín, C12H8N2, etanolový roztok, w = 0,002.

207
Postup
Do Erlenmayerovej banky vnesieme navážené množstvo Mohrovej soli,
pridáme 1,25-násobné množstvo 10 % kyseliny sírovej vzhľadom
k stechiometrickému množstvu podľa rovnice 11.3 a zmes zohrievame, pokým
sa Mohrova soľ úplne rozpustí. Do roztoku pridáme stechiometrické množstvo
heptahydrátu síranu železnatého a zmes zohrievame až do varu, kým sa
rozpustí. Roztok necháme ochladiť na teplotu približne 60 °C a pridáme do
neho naraz 1,25-násobok stechiometricky potrebného množstva
koncentrovaného roztoku kyseliny dusičnej. Vzniknutý roztok prelejeme do
odparovacej misky a v digestóriu odparujeme na vodnom kúpeli až do
ukončenia vývoja oxidu dusičitého. O úplnej oxidácii FeII na FeIII sa
presvedčíme nasledovnou skúškou: malou pipetou odoberieme kvapku
reakčnej zmesi na malé hodinové sklo a pridáme k nej kvapku etanolového
roztoku 2,2‘-bipyridínu alebo 1,10-fenantrolínu, ktorý je citlivým činidlom na
dôkaz FeII. Ak sú v reakčnej zmesi ešte prítomné nezreagované železnaté
katióny, vznikne modrá zrazenina. V takomto prípade pridáme do reakčnej
zmesi niekoľko kvapiek koncentrovanej kyseliny dusičnej a reakčnú zmes
necháme ďalej odparovať na vodnom kúpeli v digestóriu. Ak v reakčnej zmesi
nie sú prítomné železnaté katióny, pri skúške vzniká iba hnedý roztok. Keď je
skúška na prítomnosť nezreagovaných železnatých katiónov negatívna, horúci
roztok prefiltrujeme cez skladaný filter do kryštalizačnej misky a necháme
pozvoľna ochladiť na laboratórnu teplotu. Vzniknuté kryštály odfiltrujeme za
zníženého tlaku na fritovom lieviku a vysušíme medzi listami filtračného
papiera.

Úlohy a otázky

1. Pozorujte, ako reaguje čerstvo pripravený vodný roztok síranu amónno-

železitého s vodným roztokom K4[Fe(CN)6] a K3[Fe(CN)6]. Pozorovania si
zaznamenajte do laboratórneho denníka a prebiehajúce reakcie zapíšte
chemickými rovnicami.
2. Pozorujte, ako reaguje vodný roztok síranu amónno-železitého s vodným
roztokom tiokyanatanu draselného. K získanému roztoku pridajte na špičke
lyžičky kryštalický fluorid sodný. Pozorovania si zaznamenajte do
laboratórneho denníka a prebiehajúce reakcie zapíšte chemickými
rovnicami.

Schönity M2IMII(SO4)2 · 6 H2O

Skupinu podvojných zlúčenín všeobecného vzorca M2IMII(SO4)2 · 6 H2O

označujeme ako schönity alebo Tuttonove soli. Tieto zlúčeniny sú zväčša
izomorfné a z vodných roztokov dobre kryštalizujú. Pripravujeme ich
kryštalizáciou z nasýtených vodných roztokov obsahujúcich M2ISO4 a MIISO4.
Podobne ako v prípade kamencov, ani pre vznik schönitov nie je
bezpodmienečne nutný presný mólový pomer M2ISO4 a MIISO4 (1 : 1).

208
Štruktúru schönitov lepšie vyjadruje vzorec koordinačnej zlúčeniny
M2I[MII(H2O)6](SO4)2.
Farba kryštálov schönitov je rovnaká ako farba síranov M2ISO4
a MIISO4, použitých na prípravu roztoku, z ktorého vykryštalizoval príslušný
schönit, pretože katióny prechodných kovov v oboch síranoch sú podobne
hydratované. Schönity obsahujúce katión Mn2+ majú slaboružovú farbu.
Ak obsahujú katión Fe2+, sú svetlozelenomodré, ak obsahujú katión Co2+,
sú červené, ak obsahujú katión Ni2+, sú trávovozelené, ak obsahujú katión
Cu2+, sú modré a ak obsahujú katión Zn2+ sú bezfarebné.
V schönitoch typu M2IMII(SO4)2 · 6 H2O je MI = Na, K, Rb, NH4 a MII = V,
Mn, Fe, Co, Ni, Cu a Zn. Schönity kryštalizujú z vodných roztokov, ktoré sa
pripravia zmiešaním nasýtených vodných roztokov obsahujúcich M2ISO4
a MIISO4.
M2ISO4(aq) + MIISO4(aq) ⎯→ M2IMII(SO4)2(aq) (11.4)
Všeobecne môžeme pri príprave schönitov postupovať nasledovne:
• Pripravíme si nasýtený vodný roztok MIISO4 pri teplote 60 °C rozpustením
vypočítaného množstva MIISO4 · x H2O vo vode.
• Roztok okyslíme asi 3 kvapkami 20 % kyseliny sírovej, aby sme zabránili
hydrolýze hydratovaného katiónu [MII(H2O)x]2+.
• Z rovnice 11.4 vypočítame stechiometrické množstvo M2ISO4 a pripravíme
z neho nasýtený vodný roztok pri teplote 100 °C.
• Pripravené horúce nasýtené vodné roztoky M2ISO4 a MIISO4 zmiešame.
Roztok prelejeme do kryštalizačnej misky, prikryjeme filtračným papierom
(proti znečisteniu prachom) a necháme voľne kryštalizovať niekoľko dní na
pokojnom mieste.
• Vzniknuté kryštály z roztoku odfiltrujeme za zníženého tlaku na
Büchnerovom lieviku, premyjeme malým množstvom studenej (s teplotou
asi 5 °C) destilovanej vody a kryštály usušíme medzi listami filtračného
papiera.
• Suché kryštály uchovávame v tesniacej nádobe, pretože na vzduchu ľahko
zvetrávajú.

11.3 Príprava hexahydrátu síranu amónno-železnatého,

Fe(NH4)2(SO4)2 · 6 H2O
Hexahydrát síranu amónno-železnatého Fe(NH4)2(SO4)2 · 6 H2O,
tzv. Mohrova soľ, tvorí zeleno-modré kryštály monoklinickej sústavy, ktoré sú
na vzduchu stále. Mohrovu soľ možno pripraviť kryštalizáciou z nasýteného
roztoku, obsahujúceho síran amónny a síran železnatý v ekvimólovom
pomere.
(NH4)2SO4(aq) + FeSO4(aq) ⎯→ Fe(NH4)2(SO4)2(aq) (11.5)

209
Vo vodnom roztoku je prakticky úplne ionizovaná na svoje iónové zložky.
Akvatovaný železnatý katión [Fe(H2O)6]2+ sa vo vodnom roztoku správa ako
slabá Brønstedova kyselina – slabo hydrolyzuje. Amónny katión má tiež
vlastnosti Brønstedovej kyseliny.
⎯⎯
[Fe(H2O)6]2+(aq) + H2O(l) ←⎯→ [Fe(H2O)5(OH)]+(aq) + H3O+(aq) (11.6)
⎯
⎯⎯
NH4+(aq) + H2O(l) ←⎯ ⎯→ NH3(aq) + H3O+(aq) (11.7)
Na rozdiel od samotného heptahydrátu síranu železnatého sú kryštály
Mohrovej soli na vzduchu pomerne stále proti oxidácii vzdušným kyslíkom.
Mohrova soľ sa preto využíva v kvantitatívnej analýze ako základná látka.
Z hexahydrátu síranu amónno-železnatého sa pri teplote 100 °C uvoľňuje voda
a pri teplote 170 °C amoniak.

Úloha
Pripravte hexahydrát síranu amónno-železnatého.

Chemikálie
– síran amónny, (NH4)2SO4;
– heptahydrát síranu železnatého, FeSO4 · 7 H2O;
– kyselina sírová, H2SO4, koncentrovaný vodný roztok, w = 0,96.

Postup
Pri výpočte vychádzame z rovnakých látkových množstiev síranu amónneho
a síranu železnatého. Navážené množstvo síranu amónneho rozpustíme v teplej
vode, okyslenej niekoľkými kvapkami koncentrovanej kyseliny sírovej
(na potlačenie hydrolýzy). Použijeme také množstvo vody, aby sme po pridaní
heptahydrátu síranu železnatého získali roztok síranu amónno-železnatého,
nasýtený pri teplote 65 °C. Po rozpustení síranu amónneho pridáme do roztoku
vypočítané množstvo heptahydrátu síranu železnatého a roztok zohrejeme na
teplotu 65 °C. Ak je roztok znečistený, prefiltrujeme ho cez skladaný filter,
prelejeme do kryštalizačnej misky a necháme pozvoľna chladnúť na laboratórnu
teplotu. Vzniknuté kryštály Mohrovej soli odfiltrujeme za zníženého tlaku na
Büchnerovom lieviku a necháme chvíľu presávať vzduchom. Kryštály dosušíme
medzi listami filtračného papiera, odvážime a uschováme v prachovnici.
Filtrát môžeme zahustiť odparením vody na vodnom kúpeli a pripraviť tak
nasýtený roztok, ktorý necháme ochladiť na laboratórnu teplotu. Druhou
kryštalizáciou získame ďalšie množstvo Mohrovej soli.

Úlohy a otázky

1. Pripravte Mohrovu soľ kryštalizáciou roztoku síranu amónno-železnatého,

nasýteného pri teplote 65 °C.

210
2. Pozorujte, ako reaguje čerstvo pripravený vodný roztok Mohrovej soli
(slabo okyslený kyselinou sírovou) s vodným roztokom žltej krvnej soli
(K4[Fe(CN)6] · 3 H2O) a červenej krvnej soli (K3[Fe(CN)6]). Pozorovania si
zaznamenajte do laboratórneho denníka a prebiehajúce reakcie zapíšte
chemickými rovnicami.
3. Pozorujte, ako reaguje vodný roztok Mohrovej soli s 10 % vodným roztokom
hydroxidu draselného. Produkt nechajte stáť na vzduchu niekoľko hodín.
Pozorovania si zaznamenajte do laboratórneho denníka a prebiehajúce
reakcie zapíšte chemickými rovnicami.

11.4 Zmesové kryštály

Izomorfia je schopnosť atómov dvoch alebo viacerých prvkov, či ich
skupín, vzájomne sa nahradzovať v štruktúrach kryštálov. Takéto prvky
(skupiny) označujeme ako izomorfné. Izomorfia je v prírode natoľko rozšírená,
že chemicky čisté minerály musíme považovať za vzácnu výnimku. Napríklad,
presná chemická analýza ľubovoľnej vzorky kalcitu (trigonálneho CaCO3) by
vedľa prevažujúceho množstva vápnika dokázala prítomnosť menšieho
množstva Mg, Mn, Fe a ďalších prvkov. Tieto prvky nahrádzajú atómy vápnika
v štruktúre kalcitu. Podobne, vo sfalerite (kubický ZnS) nájdeme takmer vždy
určitú izomorfnú prímes Fe, Mn, Cd, Ge a In. Každý minerál obsahuje aspoň
stopové množstvá izomorfne primiešaných prvkov. Izomorfné miešanie dvoch
alebo viacerých zložiek sa prejavuje zákonitou zmenou fyzikálnych vlastností
zmesových kryštálov (farba, hustota, index lomu, objem základnej bunky atď.).
Príznačnou vlastnosťou izomorfných látok je, v dôsledku ich
vzájomného sa nahradenia v štruktúre, tvorba zmesových kryštálov. Zmesové
kryštály sa vyznačujú premenlivým zložením vo veľmi širokom intervale a často
sa vyskytujú aj v prírode.
Napr. augit je zmesový kryštál, patriaci do skupiny dôležitých
horninových nerastov pyroxénov, ktorý obsahuje rôzne podiely štyroch
koncových skupín atómov (Ca,Na)(Mg,FeII,Al,Ti)(Si,Al)2O6, s empirickým
vzorcom Ca0.9Na0.1Mg0.9FeII0.2Al0.4Ti0.1Si1.9O6. Augit je veľmi rozšírený, tvorí
podstatnú časť väčšiny vyvretých hornín a vyskytuje sa v meteoritoch.
Príprava zmesových kryštálov zlúčenín je v prípade rozpustných látok veľmi
jednoduchá. Pripravujú sa kryštalizáciou ich spoločného roztoku. Kamence sú
typickým predstaviteľom látok, ktoré vytvárajú zmesové kryštály.

Úloha
Z dodekahydrátu síranu draselno-hlinitého a dodekahydrátu síranu draselno-
chromitého pripravte ich zmesové kryštály.

Chemikálie
– dodekahydrát síranu draselno-hlinitého, AlK(SO4)2 · 12 H2O;
– dodekahydrát síranu draselno-chromitého, CrK(SO4)2 · 12 H2O.
211
Postup
Rozpustením 0,02 mol AlK(SO4)2 · 12 H2O a 0,02 mol CrK(SO4)2 · 12 H2O
vo vypočítanom množstve vody si pripravíme ich vodné roztoky, nasýtené
pri teplote 25 °C. Do piatich malých kadičiek si z pripravených roztokov
odmeriame vypočítané množstvá tak, aby v jednotlivých kadičkách bol mólový
pomer n(Al) : n(Cr) = 10 : 1; 4 : 1; 1 : 1; 1 : 4 a 1 : 10. Kadičky s takto
pripravenými roztokmi prikryjeme filtračným papierom a necháme voľne
(izotermicky) kryštalizovať.

Rozpustnosti pri teplote 25 °C:

AlK(SO4)2 · 12 H2O ..... 9,19 g / 100 g H2O
CrK(SO4)2 · 12 H2O ..... 24,4 g / 100 g H2O

Úlohy a otázky

1. Podľa uvedeného postupu pripravte z dodekahydrátu síranu draselno-

hlinitého a z dodekahydrátu síranu draselno-chromitého ich zmesové
kryštály. Porovnajte tvar a sfarbenie získaných kryštálov.
2. Pripravte zmesové kryštály so zložením AlxCr1–xK(SO4)2 · 12 H2O.

212
PRÍLOHY

Chemické látky a riziká pri práci s nimi

Nielen v chemickom laboratóriu, ale aj v bežnom živote, je zdravie

človeka vystavené viacerým zdrojom nebezpečenstva. Jedným z nich je aj
pôsobenie chemických látok a chemických prípravkov. V obchodoch možno
zakúpiť celý rad výrobkov, ktoré sú chemickými prípravkami alebo obsahujú
chemické látky, ako napr. rôzne čistiace a dezinfekčné prostriedky, farby, laky,
náterové hmoty, riedidlá, lepidlá, prípravky na boj proti hmyzu, hubovitým
chorobám a burinám, či rôzne látky na podporu zdravého rastu rastlín (hnojivá,
stimulátory).
V chemickom laboratóriu môžeme dokonca oveľa častejšie prísť
do kontaktu aj s chemickými látkami, ktoré pre ich nebezpečnosť nie je možné
voľne zakúpiť v obchodoch a s ktorými môžu pracovať len špeciálne vyškolení
pracovníci. Študentské chemické laboratória nie sú výnimkou. Zoznámenie
sa s vlastnosťami chemických látok používaných pri práci, ako aj
s bezpečnostnými pravidlami správneho zaobchádzania s nimi, je preto jednou
z prvoradých povinností každého študenta v chemickom laboratóriu. Iba tak je
totiž možné predísť rôznym úrazom a poškodeniam zdravia pri práci
s chemickými látkami a prípravkami.
Pojmom chemická látka rozumieme chemický prvok alebo zlúčeninu
chemických prvkov, v prírodnom stave alebo získanú akýmkoľvek výrobným
postupom, vrátane akýchkoľvek prídavkov potrebných na udržanie jej stability
a nečistôt vzniknutých počas výrobného procesu, s výnimkou rozpúšťadiel,
ktoré môžu byť oddelené bez ovplyvnenia stability chemickej látky alebo bez
zmeny jej zloženia. Chemickým prípravkom chápeme zmes alebo roztok
skladajúci sa z dvoch alebo viacerých chemických látok [14].
Nebezpečenstvo úrazu a poškodenie zdravia chemikáliami a chemickými
prípravkami môžeme takmer vylúčiť, ak vopred poznáme ich nebezpečné
vlastnosti a dodržujeme všetky bezpečnostné opatrenia. V prípade,
že nepoznáme ich účinky na ľudský organizmus, musíme s nimi zaobchádzať
ako so škodlivými látkami. Chemické látky a chemické prípravky, ktoré sa
predávajú, musia byť označené symbolmi, ktoré vyjadrujú, aké riziká sa môžu
vyskytnúť pri práci s nimi a ako sa pred nimi chrániť. Podľa legislatívy
Európskej únie, teda aj Slovenskej republiky [14], sa označujú špecifické riziká,
ktoré upozorňujú na nebezpečné vlastnosti chemickej látky alebo chemického
prípravku ako R-vety (risk phrases) a požadované bezpečnostné opatrenia pri
práci s nimi ako S-vety (safety phrases) s oficiálne priradeným číselným
kódom. Používanie chemických látok v odbornej praxi aj v bežnom živote
upravujú zákony a vládne nariadenia [14]. Uvedené predpisy komplexne

213
opisujú celú problematiku chemických látok a chemických prípravkov
a bezpečnej práce s nimi. Tieto informácie možno nájsť aj v katalógoch
chemikálií viacerých firiem a na ich internetových stránkach [15], kde sú
uvedené spolu s ostatnými údajmi pri jednotlivých chemických látkach.

Práca s R- a S-vetami
Rizikové vety (R-vety) sú vety označujúce špecifické riziko
upozorňujúce na nebezpečné vlastnosti chemickej látky alebo chemického
prípravku a sú zostavené ako séria číselných kódov, ktoré začínajú
predradeným písmenom R. Konkrétny druh špecifického rizika je označený
príslušným číslom, napr. R35 – Spôsobuje silné popáleniny/poleptanie. Tieto
čísla sú v záznamoch oddelené pomlčkou (-), ktorá označuje jednotlivé údaje
vzhľadom na konkrétne riziko (R), napr. R5-6-12, alebo lomenou čiarou (/),
ktorá označuje kombinovaný údaj v jednej vete, vzhľadom na konkrétne
špecifické riziko, napr. R36/38. Z uvedeného vyplýva, že označenie R5-6-12-
36/38 znamená zároveň: R5 – Zohriatie môže spôsobiť výbuch, R6 – Výbušný
pri kontakte alebo bez kontaktu so vzduchom, R12 – Mimoriadne horľavý,
36/38 – Dráždi oči a pokožku.
Bezpečnostné vety (S-vety) sú vety označujúce štandardné pokyny
pre bezpečné používanie chemickej látky alebo chemického prípravku. Tieto
vety sú zostavené ako séria číselných znakov, ktoré začínajú predradeným
písmenom S, označujúcich odporúčané bezpečné používanie. Opäť sú tieto
čísla oddelené buď pomlčkou alebo lomenou čiarou, napr. S1/2-26-37/39-45
znamená zároveň: S1/2 – Uchovávajte uzamknutý a mimo dosahu detí,
S26 – V prípade kontaktu s očami je potrebné ich ihneď vymyť veľkým
množstvom vody a vyhľadať lekársku pomoc, S37/39 – Noste vhodné rukavice
a ochranné pomôcky na oči a tvár, S45 – V prípade nehody alebo ak sa
necítite dobre, okamžite vyhľadajte lekársku pomoc (ak je to možné ukážte
označenie látky alebo prípravku).
Na str. 217 – 223 sú uvedené zoznamy označení špecifického rizika,
upozorňujúce na nebezpečné vlastnosti chemickej látky alebo chemického
prípravku (R-vety a ich kombinácie), a zoznamy označení na bezpečné
používanie chemickej látky alebo chemického prípravku (S-vety a ich
kombinácie) podľa § 14 ods. 4 zákona č. 163/2001 Z. z. (príloha č. 3 výnosu
MH SR č. 2/2002) [14].
V školských laboratóriách, v ktorých sa používa obmedzený počet
chemikálií, je najvhodnejšie, ak zodpovedný pracovník vypracuje zoznam
chemických látok používaných v laboratóriu a každej látke priradí príslušné
R- a S-vety. Týmto spôsobom vypracovaný zoznam treba umiestniť na
dostupnom mieste alebo vyvesiť na nástenku v laboratóriu. Okrem toho je
vhodné mať k dispozícii niektorý z katalógov chemikálií, v ktorom sú uvedené
riziká a bezpečnostné opatrenia pri práci s jednotlivými chemikáliami. Pred
začiatkom práce v laboratóriu je každý pracovník povinný vyhľadať pre všetky
214
chemikálie, s ktorými príde do styku, príslušné R- a S-vety, oboznámiť sa
s nimi a vykonať požadované bezpečnostné opatrenia.
Na obaloch chemických látok a prípravkov, ktoré používame
v laboratóriu, musia byť uvedené príslušné bezpečnostné informácie. Riziká
a bezpečnosť pri práci (R- a S-vety) musia byť uvedené číselne aj slovne.
Napríklad na fľaši s koncentrovanou kyselinou dusičnou je uvedené:
Nebezpečie ohňa pri styku s horľavými látkami (R8). Zapríčiňuje ťažké
poleptanie (R35). Uschovávať uzamknuté a mimo dosahu detí (S1/2).
Nevdychovať plyn/dym/výpary/aerosoly (jednotlivé označenia určí výrobca)
(S23). Oči po kontakte s látkou dôkladne vypláchnuť vodou a vyhľadať lekára
(S26). Pri práci treba mať oblečený vhodný ochranný odev (S36). Pri úraze
alebo nevoľnosti okamžite zavolajte lekára (podľa možnosti ukážte označenie
na nádobe) (S45).
Tieto látky a prípravky treba používať podľa uvedených pokynov, aby sme
zabránili nežiaducim účinkom na ľudský organizmus.
Všetky chemické látky a chemické prípravky, ktoré sú na trhu, musia byť
označené podľa zákona [14]. Označenie zabezpečuje výrobca, dovozca alebo
distribútor. Označenie je uvedené priamo na obale látky alebo prípravku, na
štítku, ktorý je pevne pripevnený tak, aby sa údaje dali čítať vodorovne pri
bežnom postavení obalu a aby pri správnej manipulácii s látkou alebo
prípravkom nedošlo k poškodeniu označenia a znemožneniu identifikácie látky
alebo prípravku. Dôležité bezpečnostné informácie sa uvádzajú na nálepkách
obalov chemických látok a prípravkov nielen slovne ale aj v podobe
obrázkových symbolov – piktogramov.

Piktogramy
Okrem slovného označenia nebezpečenstva musí byť na obale látky
uvedený aj grafický symbol nebezpečnosti – piktogram (tab. 1). Tento symbol
je zobrazený čiernou farbou na oranžovom podklade. Piktogramy poskytujú
rýchle informácie o tom, či daná látka je horľavina, výbušnina, oxidačné činidlo,
jed, zdraviu škodlivá látka, žieravina, dráždivá látka alebo látka nebezpečná
pre životné prostredie. Klasifikácia pre každú kategóriu nebezpečenstva sa
bežne označuje formou skratky (tab. 2), ktorá predstavuje kategóriu
nebezpečenstva spolu s upozornením označujúcim príslušné nebezpečenstvo.
Podľa kategórie nebezpečenstva sa napríklad k piktogramu „Jedy“ uvádza
slovné upozornenie s príslušnou skratkou „Jedovaté (T)“ alebo „Veľmi jedovaté
(T+)“, k piktogramu „Horľavé látky“ sa uvádza upozornenie „Oxidujúce (O)“,
„Mimoriadne horľavé (F+)“, „Veľmi horľavé (F)“ alebo „Horľavé (R10)“
a k piktogramu „Zdraviu škodlivé látky“ sa uvádza „Škodlivé (Xn)“ alebo
„Dráždivé (Xi)“. Kvôli lepšej orientácii v zahraničnej literatúre sú názvy v tab. 2
uvedené aj v angličtine.

215
Tabuľka 1 Bežne používané piktogramy

Horľavé Výbušné Žieravé Zdraviu

Označenie Jedy škodlivé
látky látky látky
látky

Piktogram

Informácia o kategórii nebezpečenstva je slovne uvedená pod

piktogramom a nad piktogramom je uvedená príslušná skratka. Napríklad
na fľaši s izopropanolom je uvedený piktogram „Horľavé látky“ (tab. 1),
pod piktogramom je uvedené „Veľmi horľavé“ a nad ním je skratka „F“ (tab. 2).

Tabuľka 2 Niektoré skratky pre jednotlivé kategórie nebezpečenstva

Skratka Kategória nebezpečenstva

O oxidujúce (oxidizing)
R10 horľavé (flammable)
F veľmi horľavé (highly flammable)
F+ mimoriadne horľavé (extremely flammable)
E výbušné (explosive)
T jedovaté (toxic)
T+ veľmi jedovaté (very toxic)
C žieravé (caustic)
Xi dráždivé (irritant)
Xn škodlivé (harmful)
N nebezpečné pre životné prostredie (dangerous for the environment)

Poznať uvedené bezpečnostné informácie je dôležité nielen pre prácu

v chemickom laboratóriu, ale aj v bežnom živote, kde je zdravie človeka tiež
vystavené mnohým nebezpečenstvám. Vo všetkých krajinách Európskej únie
sa na všetkých pracoviskách, kde sa pracuje s chemickými látkami
a chemickými prípravkami, musia dodržiavať uvedené pokyny. Aj na
univerzitách a stredných školách sú študenti a žiaci povinní pred začatím práce
v chemickom laboratóriu oboznámiť sa s účinkami jednotlivých chemikálií
na ľudský organizmus a príslušnými bezpečnostnými opatreniami, čiže
s R- a S-vetami.

216
Označenia špecifického rizika pri používaní
chemických látok
Základné charakteristiky nebezpečnosti látok

R1 V suchom stave výbušný

R2 Riziko výbuchu nárazom, trením, horením alebo inými zdrojmi zapálenia
R3 Mimoriadne riziko výbuchu nárazom, trením, horením alebo inými zdrojmi
zapálenia
R4 Vytvára veľmi citlivé výbušné zlúčeniny kovov
R5 Zohriatie môže spôsobiť výbuch
R6 Výbušný pri kontakte alebo bez kontaktu so vzduchom
R7 Môže spôsobiť požiar
R8 Pri kontakte s horľavým materiálom môže spôsobiť požiar
R9 Výbušný po zmiešaní s horľavým materiálom
R10 Horľavý
R11 Veľmi horľavý
R12 Mimoriadne horľavý
R13 Extrémne horľavý skvapalnený plyn
R14 Prudko reaguje s vodou
R15 Pri kontakte s vodou sa uvoľňujú mimoriadne horľavé plyny
R16 Výbušný po zmiešaní s oxidujúcimi látkami
R17 Vznietivý na vzduchu
R18 Pri použití môže vytvárať horľavé/výbušné zmesi pár so vzduchom
R19 Môže vytvárať výbušné peroxidy
R20 Škodlivý pri vdýchnutí
R21 Škodlivý pri kontakte s pokožkou
R22 Škodlivý po požití
R23 Jedovatý pri vdýchnutí
R24 Jedovatý pri kontakte s pokožkou
R25 Jedovatý po požití
R26 Veľmi jedovatý pri vdýchnutí
R27 Veľmi jedovatý pri kontakte s pokožkou
R28 Veľmi jedovatý po požití
R29 Pri kontakte s vodou uvoľňuje jedovatý plyn
R30 Pri použití sa môže stať veľmi horľavým
R31 Pri kontakte s kyselinami uvoľňuje jedovatý plyn
217
R32 Pri kontakte s kyselinami uvoľňuje veľmi jedovatý plyn
R33 Riziko kumulatívnych účinkov
R34 Spôsobuje popáleniny/poleptanie
R35 Spôsobuje silné popáleniny/poleptanie
R36 Dráždi oči
R37 Dráždi dýchacie cesty
R38 Dráždi pokožku
R39 Nebezpečenstvo veľmi vážnych ireverzibilných účinkov
R40 Možnosť karcinogénneho účinku
R41 Riziko vážneho poškodenia očí
R42 Môže spôsobiť senzibilizáciu pri vdýchnutí
R43 Môže spôsobiť senzibilizáciu pri kontakte s pokožkou
R44 Riziko výbuchu pri zohrievaní v uzavretom priestore
R45 Môže spôsobiť rakovinu
R46 Môže spôsobiť dedičné genetické poškodenie
R48 Nebezpečenstvo vážneho poškodenia zdravia pri dlhodobej expozícii
R49 Môže spôsobiť rakovinu pri vdýchnutí
R50 Veľmi jedovatý pre vodné organizmy
R51 Jedovatý pre vodné organizmy
R52 Škodlivý pre vodné organizmy
R53 Môže spôsobiť dlhodobé škodlivé účinky vo vodnej zložke životného prostredia
R54 Jedovatý pre flóru
R55 Jedovatý pre faunu
R56 Jedovatý pre pôdne organizmy
R57 Jedovatý pre včely
R58 Môže mať dlhodobé nepriaznivé účinky na životné prostredie
R59 Nebezpečný pre ozónovú vrstvu
R 60 Môže poškodiť plodnosť
R 61 Môže spôsobiť poškodenie nenarodeného dieťaťa
R 62 Možné riziko poškodenia plodnosti
R 63 Možné riziko poškodenia nenarodeného dieťaťa
R 64 Môže spôsobiť poškodenie dojčiat
R 65 Škodlivý, po požití môže spôsobiť poškodenie pľúc
R 66 Opakovaná expozícia môže spôsobiť vysušenie alebo popraskanie pokožky
R 67 Pary môžu spôsobiť ospalosť a závrat
R 68 Možné riziká ireverzibilných účinkov
218
Kombinované charakteristiky nebezpečnosti látok

R14/15 Prudko reaguje s vodou, pričom uvoľňuje mimoriadne horľavé plyny

R15/29 Pri kontakte s vodou sa uvoľňuje jedovatý, mimoriadne horľavý plyn
R20/21 Škodlivý pri vdýchnutí a pri kontakte s pokožkou
R20/22 Škodlivý pri vdýchnutí a po požití
R20/21/22 Škodlivý pri vdýchnutí, pri kontakte s pokožkou a po požití
R21/22 Škodlivý pri kontakte s pokožkou a po požití
R23/24 Jedovatý pri vdýchnutí a pri kontakte s pokožkou
R23/25 Jedovatý pri vdýchnutí a po požití
R23/24/25 Jedovatý pri vdýchnutí, pri kontakte s pokožkou a po požití
R24/25 Jedovatý pri kontakte s pokožkou a po požití
R26/27 Veľmi jedovatý pri vdýchnutí a pri kontakte s pokožkou
R26/28 Veľmi jedovatý pri vdýchnutí a po požití
R26/27/28 Veľmi jedovatý pri vdýchnutí, pri kontakte s pokožkou a po požití
R27/28 Veľmi jedovatý pri kontakte s pokožkou a po požití
R36/37 Dráždi oči a dýchacie cesty
R36/38 Dráždi oči a pokožku
R36/37/38 Dráždi oči, dýchacie cesty a pokožku
R37/38 Dráždi dýchacie cesty a pokožku
R39/23 Jedovatý, nebezpečenstvo veľmi vážnych ireverzibilných účinkov
vdýchnutím
R39/24 Jedovatý, nebezpečenstvo veľmi vážnych ireverzibilných účinkov pri
kontakte s pokožkou
R39/25 Jedovatý, nebezpečenstvo veľmi vážnych ireverzibilných účinkov po
požití
R39/23/24 Jedovatý, nebezpečenstvo veľmi vážnych ireverzibilných účinkov
vdýchnutím a pri kontakte s pokožkou
R39/23/25 Jedovatý, nebezpečenstvo veľmi vážnych ireverzibilných účinkov pri
vdýchnutí a po požití
R39/24/25 Jedovatý, nebezpečenstvo veľmi vážnych ireverzibilných účinkov pri
kontakte s pokožkou a po požití
R39/23/24/25 Jedovatý, nebezpečenstvo veľmi vážnych ireverzibilných účinkov
vdýchnutím, pri kontakte s pokožkou a po požití
R39/26 Veľmi jedovatý, nebezpečenstvo veľmi vážnych ireverzibilných účinkov
vdýchnutím
R39/27 Veľmi jedovatý, nebezpečenstvo veľmi vážnych ireverzibilných účinkov
pri kontakte s pokožkou

219
R39/28 Veľmi jedovatý, nebezpečenstvo veľmi vážnych ireverzibilných účinkov
po požití
R39/26/27 Veľmi jedovatý, nebezpečenstvo veľmi vážnych ireverzibilných účinkov
vdýchnutím a pri kontakte s pokožkou
R39/26/28 Veľmi jedovatý, nebezpečenstvo veľmi vážnych ireverzibilných účinkov
vdýchnutím a po požití
R39/27/28 Veľmi jedovatý, nebezpečenstvo veľmi vážnych ireverzibilných účinkov
pri kontakte s pokožkou a po požití
R39/26/27/28 Veľmi jedovatý, nebezpečenstvo veľmi vážnych ireverzibilných účinkov
vdýchnutím, pri kontakte s pokožkou a po požití
R42/43 Môže spôsobiť senzibilizáciu po vdýchnutí a po kontakte s pokožkou
R48/20 Škodlivý, nebezpečenstvo vážneho poškodenia zdravia dlhodobou
expozíciou vdýchnutím
R48/21 Škodlivý, nebezpečenstvo vážneho poškodenia zdravia dlhodobou
expozíciou pri kontakte s pokožkou
R48/22 Škodlivý, nebezpečenstvo vážneho poškodenia zdravia dlhodobou
expozíciou po požití
R48/20/21 Škodlivý, nebezpečenstvo vážneho poškodenia zdravia dlhodobou
expozíciou vdýchnutím a pri kontakte s pokožkou
R48/20/22 Škodlivý, nebezpečenstvo vážneho poškodenia zdravia dlhodobou
expozíciou vdýchnutím a po požití
R48/21/22 Škodlivý, nebezpečenstvo vážneho poškodenia zdravia dlhodobou
expozíciou pri kontakte s pokožkou a po požití
R48/20/21/22 Škodlivý, nebezpečenstvo vážneho poškodenia zdravia dlhodobou
expozíciou vdýchnutím, pri kontakte s pokožkou a po požití
R48/23 Jedovatý: nebezpečenstvo vážneho poškodenia zdravia dlhodobou
expozíciou vdýchnutím
R48/24 Jedovatý: nebezpečenstvo vážneho poškodenia zdravia dlhodobou
expozíciou pri kontakte s pokožkou
R48/25 Jedovatý: nebezpečenstvo vážneho poškodenia zdravia dlhodobou
expozíciou po požití
R48/23/24 Jedovatý: nebezpečenstvo vážneho poškodenia zdravia dlhodobou
expozíciou vdýchnutím a pri kontakte s pokožkou
R48/23/25 Jedovatý: nebezpečenstvo vážneho poškodenia zdravia dlhodobou
expozíciou vdýchnutím a po požití
R48/24/25 Jedovatý: nebezpečenstvo vážneho poškodenia zdravia dlhodobou
expozíciou pri kontakte s pokožkou a po požití
R 50/53 Veľmi jedovatý pre vodné organizmy, môže spôsobiť dlhodobé
nepriaznivé účinky vo vodnej zložke životného prostredia
R 51/53 Jedovatý pre vodné organizmy, môže spôsobiť dlhodobé nepriaznivé
účinky vo vodnej zložke životného prostredia

220
R 52/53 Škodlivý pre vodné organizmy, môže spôsobiť dlhodobé nepriaznivé
účinky vo vodnej zložke životného prostredia
R68/20 Škodlivý, možné riziko ireverzibilných účinkov vdýchnutím
R68/21 Škodlivý, možné riziko ireverzibilných účinkov pri kontakte s pokožkou
R68/22 Škodlivý, možné riziko ireverzibilných účinkov po požití
R68/20/21 Škodlivý, možné riziko ireverzibilných účinkov vdýchnutím a pri
kontakte s pokožkou
R68/20/22 Škodlivý, možné riziko ireverzibilných účinkov vdýchnutím a po požití
R68/21/22 Škodlivý, možné riziko ireverzibilných účinkov pri kontakte s pokožkou
a po požití
R68/20/21/22 Škodlivý, možné riziko ireverzibilných účinkov vdýchnutím, pri kontakte
s pokožkou a po požití

Základné požiadavky na bezpečnosť práce s nebezpečnými látkami

S1 Uchovávajte uzamknuté
S2 Uchovávajte mimo dosahu detí
S3 Uchovávajte na chladnom mieste
S4 Uchovávajte mimo obývaných priestorov
S5 Obsah uchovávajte pod ... (pod vhodnou kvapalinou, ktorú špecifikuje výrobca)
S6 Uchovávajte pod ... (inertným plynom, ktorý špecifikuje výrobca)
S7 Uchovávajte nádobu tesne uzavretú
S8 Uchovávajte nádobu suchú
S9 Uchovávajte nádobu na dobre vetranom mieste
S12 Neuchovávajte nádobu hermeticky uzatvorenú
S13 Uchovávajte mimo dosahu potravín, nápojov a krmív pre zvieratá
S14 Uchovávajte mimo dosahu ... (neznášanlivého materiálu, ktorý určí výrobca)
S15 Uchovávajte mimo dosahu tepla
S16 Uchovávajte mimo dosahu zdrojov zapálenia – Zákaz fajčenia
S17 Uchovávajte mimo dosahu horľavého materiálu
S18 S nádobou zaobchádzajte opatrne a otvárajte opatrne
S20 Pri používaní nejedzte ani nepite
S21 Pri používaní nefajčite
S22 Nevdychujte prach
S23 Nevdychujte plyn/dym/pary/aerosóly (Vhodné slovo špecifikuje výrobca)
S24 Zabráňte kontaktu s pokožkou
S25 Zabráňte kontaktu s očami

221
S26 V prípade kontaktu s očami je potrebné ihneď ich vymyť veľkým množstvom
vody a vyhľadať lekársku pomoc
S27 Okamžite si vyzlečte kontaminovaný odev
S28 Po kontakte s pokožkou je potrebné umyť ju veľkým množstvom ... (bude
špecifikované výrobcom)
S29 Nevypúšťať do kanalizačnej siete
S30 Nikdy nepridávajte vodu k tomuto prípravku
S33 Vykonajte predbežné opatrenia proti statickým výbojom
S35 Tento materiál a jeho obal uložte na bezpečnom mieste
S36 Noste vhodný ochranný odev
S37 Noste vhodné rukavice
S38 V prípade nedostatočného vetrania použite vhodný respirátor
S39 Použite ochranu očí a tváre
S40 Na vyčistenie podlahy a všetkých predmetov kontaminovaných týmto
materiálom použite ... (špecifikuje výrobca))
S41 V prípade požiaru alebo výbuchu nevdychujte výpary
S42 Počas zadymovania/rozprašovania použite vhodný respirátor (špecifikuje
výrobca)
S43 V prípade požiaru použite ... (uveďte presný typ hasiaceho prístroja). (Ak voda
zvyšuje riziko, dodajte – „Nikdy nehaste vodou“)
S45 V prípade nehody alebo ak sa necítite dobre, okamžite vyhľadajte lekársku
pomoc (ak je to možné, ukážte označenie látky alebo prípravku))
S46 V prípade požitia okamžite vyhľadajte lekársku pomoc a ukážte tento obal
alebo označenie
S47 Uchovávajte pri teplote nepresahujúcej ... °C (teplotu špecifikuje výrobca)
S48 Uchovávajte vlhké s ... (vhodný materiál špecifikuje výrobca)
S49 Uchovávajte len v pôvodnej nádobe
S50 Nemiešajte s ... (bude špecifikované výrobcom)
S51 Používajte len na dobre vetranom mieste
S52 Neodporúča sa na použitie v interiéroch na veľkých povrchových plochách
S53 Zabráňte expozícii – pred použitím sa oboznámte so špeciálnymi inštrukciami
S56 Zneškodnite tento materiál a jeho obal v mieste zberu nebezpečného alebo
špeciálneho odpadu
S57 Uskutočnite náležitú kontrolu, aby ste zabránili kontaminácii
S59 Obráťte sa na výrobcu s požiadavkou na informácie týkajúce sa obnovenia
a recyklácie
S60 Tento materiál a príslušná nádoba musia byť zlikvidované ako nebezpečný
odpad

222
S61 Zabráňte uvoľneniu do životného prostredia. Oboznámte sa so špeciálnymi
inštrukciami, kartou bezpečnostných údajov
S62 Pri požití nevyvolávať zvracanie; okamžite vyhľadajte lekársku pomoc a ukážte
tento obal alebo označenie
S63 Pri úraze spôsobenom vdýchnutím látky postihnutého vyveďte na čerstvý
vzduch a zabezpečte mu pokoj
S64 Pri požití vypláchnite ústa vodou (iba ak je postihnutý pri vedomí)

Kombinované požiadavky na bezpečnosť práce s nebezpečnými látkami

S1/2 Uchovávajte uzamknutý a mimo dosahu detí

S3/7 Uchovávajte nádobu tesne uzavretú na chladnom mieste
S3/9/14 Uchovávajte na chladnom, dobre vetranom mieste mimo dosahu ...
(inkompatibilný materiál bude určený výrobcom)
S3/9/14/49 Uchovávajte len v pôvodnej nádobe na chladnom, dobre vetranom
mieste, mimo dosahu ... (inkompatibilný materiál bude určený výrobcom)
S3/9/49 Uchovávajte len v pôvodnej nádobe na chladnom, dobre vetranom mieste
S3/14 Uchovávajte na chladnom mieste, mimo dosahu (inkompatibilný materiál
bude určený výrobcom)
S7/8 Uchovávajte nádobu tesne uzavretú a suchú
S7/9 Uchovávajte nádobu tesne uzavretú a na dobre vetranom mieste
S20/21 Pri používaní nejedzte, nepite ani nefajčite
S24/25 Zabráňte kontaktu s pokožkou a očami
S27/28 Pri kontakte s pokožkou okamžite vyzlečte kontaminovaný odev
a pokožku okamžite a dôkladne umyte ... (vhodný prípravok uvedie
výrobca)
S29/35 Nevypúšťajte do kanalizačnej siete; tento materiál aj s obalom zlikvidujte
pri dodržaní zvyčajných bezpečnostných opatrení
S29/56 Nevypúšťajte do kanalizačnej siete; tento materiál aj s obalom zlikvidujte
pri dodržaní zvyčajných bezpečnostných opatrení
S36/37 Noste vhodný ochranný odev a ochranné rukavice
S36/37/39 Noste vhodný ochranný odev, rukavice a ochranné prostriedky na oči/tvár
S36/39 Noste vhodný ochranný odev a ochranné prostriedky na oči/tvár
S37/39 Noste vhodné rukavice a ochranné prostriedky na oči a tvár
S47/49 Uchovávajte len v pôvodnej nádobe pri teplote nepresahujúcej ... °C
(teplota bude špecifikovaná výrobcom)

223
Použitá a odporúčaná literatúra
1. Rohovec J.: Učebnice anorganické chemie, Učební texty Univerzity
Karlovy v Praze, Nakladatelství Karolinum, Praha 2005.
2. Kotočová A., Valigura D., Jamnický M., Sirota A., Biela Z.: Laboratórne
cvičenia z anorganickej chémie I, Vydavateľstvo STU, Bratislava 1996.
3. Ondrejovič G., Jamnický M., Kotočová A., Sirota A., Valigura D.:
Laboratórne cvičenia z anorganickej chémie II, Vydavateľstvo STU,
Bratislava 1995.
4. Ondrejovič G., Boča R., Jóna E., Langfelderová H., Valigura D.:
Anorganická chémia, Vydavateľstvo Alfa, Bratislava 1993.
5. Gažo J., Horváth E., Kohout J., Serátor M., Šramko T., Toušková A.,
Valtr Z.: Anorganická chémia – Laboratórne cvičenia a výpočty,
2. prepracované a doplnené vydanie, Alfa, Bratislava 1977.
6. Ealy J. B., Ealy J. L.: Visualizing chemistry. Investigations for teachers,
The American Chemical Society, Washington 1995.
7. Chang R.: Chemistry, fourth edition, McGraw-Hill, Inc., Hightstown 1991.
8. Komenda J.: Cvičení z chemie I, VUT, Brno 1985.
9. Cídlová H.: Laboratorní technika, Pedagogická fakulta, Masarykova
Univerzita, Brno 2006.
10. Čtrnácta H., Halbych J.: Didaktika a technika chemických pokusů, Učební
texty Univerzity Karlovy v Praze, Nakladatelství Karolinum, Praha 2006.
11. Šima J., Koman M., Kotočová A., Segľa P., Tatarko M., Valigura D.:
Anorganická chémia, Vydavateľstvo STU, Bratislava 2005 a 2009.
12. Ondrejovič G., Boča R., Jóna E., Langfelderová H., Valigura D.:
Anorganická chémia 2, Vydavateľstvo STU, Bratislava 1995.
13. Bartovský T., Bartovská L.: Laboratórna technika 2, učebnica pre 4. ročník
SPŠCH, Alfa, Bratislava 1986.
14. Zákon o chemických látkach a chemických prípravkoch č. 163/2001 Z. z.
Zákon o ochrane zdravia ľudí č. 596/2002 Z. z.
Nariadenia vlády SR č. 45, č. 46, č. 47 zo 16. 1. 2002 o ochrane zdravia
pri práci s chemickými (č. 45), karcinogénnymi a mutagénnymi faktormi
(č. 46) biologickými faktormi (č. 47).
Výnos MH SR č. 2/2002 z 27. 3. 2002 na vykonanie zákona č. 163/2001 Z.
z. o chemických látkach a chemických prípravkoch.
Vyhláška MH SR č. 515/2001 o podrobnostiach obsahu karty
bezpečnostných údajov.
224
15. Aldrich Handbook, Advancing Science, str. 5 – 8, Sigma-Aldrich Co.,
Germany,2005-2006.
http://www.sigmaaldrich.com/Area_of_Interest/The_Americas/United_Stat
es/Safety_Information.html
16. Ondrejkovičová I.: Chemické látky v domácnosti a riziká pri práci s nimi,
v: Ondrejkovičová I. a kol.: Chémia a biológia v domácnosti, Vydavateľstvo
STU, Bratislava 2006, s. 47 – 54.

225
Register chemických látok

acetón, CH3COCH3, 138, 139, 155, 178

amoniak, NH3, 85, 124, 173, 174, 175, 176, 177, 178, 181, 199, 203
azurit → dihydroxid-bis(uhličitan) trimeďnatý
2,2‘-bipyridín, C10H8N2, 207
bizmut, Bi, 135
bórax → oktahydrát tetrahydroxo-pentaoxotetraboritanu disodného
burel → oxid manganičitý
cín, Sn, 155, 182
cis-akva-bis(aminoacetáto)meďnatý komplex, cis-[Cu(H2O)(NH2CH2COO)2], 186
červená krvná soľ → hexakyanoželezitan draselný
dekahydrát uhličitanu sodného, Na2CO3 · 10 H2O, 95
diammin-dichloromeďnatý komplex, [CuCl2(NH3)2], 178
dietyléter, (C2H5)2O, 138, 139, 191, 193, 195
dihydrát dusičnanu μ-peroxo-bis(pentaamminkobaltitého),
[(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5](NO3)4 · 2 H2O, 199, 201
dihydrát chloridu meďnatého, CuCl2 · 2 H2O, 98, 99, 100, 117
dihydrát kyseliny šťaveľovej, H2C2O4 · 2 H2O, 114, 197
dihydrát mravčanu nikelnatého, Ni(HCOO)2 · 2 H2O, 94
dihydrát šťaveľanu železnatého, FeC2O4 · 2 H2O, 114, 197
dihydroxid-bis(uhličitan) trimeďnatý, Cu3(CO3)2(OH)2, 115
dihydroxid-uhličitan dimeďnatý, Cu2CO3(OH)2, 115, 188, 189
dichróman didraselný, K2Cr2O7, 134, 153, 168
dodekahydrát síranu amónno-železitého, Fe(NH4)(SO4)2 · 12 H2O, 207
dodekahydrát síranu draselno-hlinitého, AlK(SO4)2 · 12 H2O, 206, 211
dodekahydrát síranu draselno-chromitého, CrK(SO4)2 · 12 H2O, 152, 211
dolomit → uhličitan horečnato-vápenatý
dusičnan amónny, NH4NO3, 130, 199
dusičnan kobaltnatý, Co(NO3)2, 160, 181
dusičnan olovnatý, Pb(NO3)2, 74, 110, 119, 151, 157
dusičnan sodný, NaNO3, 73
dusičnan strieborný, AgNO3, 157
dusičnan zinočnatý, Zn(NO3)2, 116
dusičnan železitý, Fe(NO3)3, 168
etán-1,2-diamín, NH2CH2CH2NH2, 190, 191
etanol, CH3CH2OH, 50, 84, 115, 173, 174, 176, 179, 183, 188, 189, 191, 193, 195,
199, 203
etyléndiamín → etán-1,2-diamín
1,10-fenantrolín, C12H8N2, 207
gálium, Ga, 50
hemihydrát síranu vápenatého, CaSO4 · 0,5 H2O, 87
heptahydrát síranu horečnatého, MgSO4 · 7 H2O, 87
heptahydrát síranu kobaltnatého CoSO4 · 7 H2O, 179, 191, 203
heptahydrát síranu železnatého, FeSO4 · 7 H2O, 114, 148, 167, 207, 210
heptahydrát siričitanu sodného, Na2SO3 · 7 H2O, 88
hexahydrát dusičnanu kobaltnatého, Co(NO3)2 · 6 H2O, 113, 199
226
hexahydrát chloridu chromitého, CrCl3 · 6 H2O, 195
hexahydrát chloridu kobaltnatého, CoCl2 · 6 H2O, 79, 113, 175, 177
hexahydrát chloridu nikelnatého, NiCl2 · 6 H2O, 92, 173
hexahydrát chloridu železitého, FeCl3 · 6 H2O, 165
hexahydrát síranu amónno-železnatého, Fe(NH4)2(SO4)2 · 6 H2O, 114, 150, 185, 207,
209
hexachlorociničitan amónny, (NH4)2[SnCl6], 181
hexakyanoželezitan draselný, K3[Fe(CN)6], 211
hliník, Al, 138, 160
horká soľ → heptahydrát síranu horečnatého
hydrát síranu meďnatého, CuSO4 · n H2O, 121
hydrogenuhličitan sodný, NaHCO3, 98, 115, 118, 119
hydroxid draselný, KOH, 84, 117
hydroxid horečnatý, Mg(OH)2, 104
hydroxid sodný, NaOH, 89, 100, 105, 111, 123, 142, 147, 153, 160, 162
chlorid amónny, NH4Cl, 65, 85, 173, 174, 175, 177, 182, 183
chlorid bárnatý, BaCl2, 106, 107
chlorid cis-bis(etán-1,2-diamín)-dichloro-kobaltitý, cis-[CoCl2(en)2]Cl, 192
chlorid draselný, KCl, 91, 183
chlorid hexaamminkobaltitý, [Co(NH3)6]Cl3, 175
chlorid hexaamminnikelnatý, [Ni(NH3)6]Cl2, 172
chlorid horečnatý, MgCl2, 105
chlorid kobaltnatý, CoCl2, 185
chlorid lítny, LiCl, 178
chlorid mangánatý, MnCl2, 162
chlorid meďnatý, CuCl2, 99, 168
chlorid meďný, CuCl, 183
chlorid olovnatý, PbCl2, 109
chlorid pentaammin-chlorokobaltitý, [CoCl(NH3)5]Cl2, 176
chlorid sodný, NaCl, 73, 100, 183
chlorid trans-bis(etán-1,2-diamín)-dichlorokobaltitý, trans-[CoCl2(en)2]Cl, 191, 193
chlorid uhličitý, 155
chlorid železitý, FeCl3, 185
chlórnan sodný, NaClO, 166, 167
chloroform, CHCl3, 155
chlorovodík, HCl, 99
jód, I2, 155
jodid ciničitý, SnI4, 155, 157
jodid draselný, KI, 74, 168
jodid olovnatý, PbI2, 74
kyselina aminooctová, NH2CH2COOH, 188, 189
kyselina dusičná, HNO3, 74, 130, 140, 151, 159, 182, 207
kyselina chlorovodíková, HCl, 85, 88, 91, 93, 97, 98, 100, 110, 113, 125, 132, 159,
176, 177, 182, 191, 195, 201
kyselina metánová (mravčia), HCOOH, 94
kyselina octová, CH3COOH, 95, 125
kyselina sírová, H2SO4, 84, 89, 100, 106, 107, 130, 135, 138, 139, 142, 144, 147, 149,
153, 159, 160, 162, 183, 199, 203, 207, 210
kyselina trihydrogenboritá, H3BO3, 96
kyselina trihydrogenfosforečná, H3PO4, 168
227
kyslík, O2, 169
malachit → dihydroxid-uhličitan dimeďnatý
meď, Cu, 89, 117, 135, 137, 140, 142, 147, 159, 165, 183
Mohrova soľ → hexahydrát síranu amónno-železnatého
monohydrát šťaveľanu draselného, K2C2O4 · H2O, 197
monohydrát uhličitanu amónneho, (NH4)2CO3 · H2O, 179
monovodík, H, 131, 134
oktahydrát tetrahydroxo-pentaoxotetraboritanu disodného, Na2[B4O5(OH)4] · 8 H2O, 97
olovo, Pb, 135, 151, 159
ortuť, Hg, 50, 51
oxid bizmutitý, Bi2O3, 135
oxid dusičitý, NO2, 125, 130, 140
oxid dusnatý, NO, 130, 140
oxid hlinitý, Al2O3, 110
oxid manganičitý, MnO2, 168
oxid meďnatý, CuO, 117, 135
oxid olovičitý, PbO2, 168
oxid olovnato-olovičitý, Pb3O4, 116
oxid olovnatý, PbO, 119, 135
oxid siričitý, SO2, 125, 141, 144, 145, 153
oxid uhličitý, CO2, 111, 125
oxid železitý, Fe2O3, 112
pentahydrát síranu meďnatého, CuSO4 · 5 H2O, 72, 98, 115, 117, 139, 146, 165, 167,
174, 183
pentahydrát tiosíranu sodného, Na2S2O3 · 5 H2O, 165
peroxid vodíka, H2O2, 160, 162, 168, 177, 197
peroxodisíran amónny, (NH4)2S2O8, 203
sadra → hemihydrát síranu vápenatého
sadrovec → dihydrát síranu vápenatého
síran akva-tetraamminmeďnatý, [Cu(H2O)(NH3)4]SO4, 174
síran amónny, (NH4)2SO4, 111, 203, 210
síran bárnatý, BaSO4, 105
síran draselný, K2SO4, 83, 206
síran hlinitý, Al2(SO4)3, 111, 206
síran mangánatý, MnSO4, 160
síran železitý, Fe2(SO4)3, 111
síran železnatý, FeSO4, 160
siričitan sodný, Na2SO3, 144
sulfid ortutnatý, HgS, 51
tetraacetáto-diakvadichrómnatý komplex, [Cr2(CH3COO)4(H2O)2], 193
tiokyanatan amónny, NH4SCN, 185
tiokyanatan draselný, KSCN, 165
toluén, C6H5CH3, 50, 155
trans-akva-bis(aminoacetáto)meďnatý komplex, trans-[Cu(H2O)(NH2CH2COO)2], 189
trihydrát dusičnanu meďnatého, Cu(NO3)2 · 3 H2O, 115, 178
trihydrát hexakyanoželeznatanu draselného, K4[Fe(CN)6] · 3 H2O, 211
trihydrát hydrogensíran-bis(síranu) μ-superoxo-bis(pentaamminkobaltitého),
[(NH3)5Co(O2)Co(NH3)5]HSO4(SO4)2 · 3 H2O, 203
trihydrát octanu sodného, Na(CH3COO) · 3 H2O, 95, 195
trihydrát síranu tetraammin-karbonátokobaltitého, [CoCO3(NH3)4]2SO4 · 3 H2O, 179
228
trihydrát tris(oxaláto)železitanu draselného, K3[Fe(C2O4)3] · 3 H2O, 197
uhličitan bárnatý, BaCO3, 120
uhličitan draselný, K2CO3, 91
uhličitan horečnato-vápenatý, MgCO3 · CaCO3, 88
uhličitan horečnatý, MgCO3, 120
uhličitan kobaltanatý, CoCO3, 116
uhličitan nikelnatý, NiCO3, 93, 94
uhličitan olovnatý, PbCO3, 119
uhličitan sodný, Na2CO3, 118
uhličitan vápenatý, CaCO3, 120
vodík, H2, 126, 131, 132, 134, 135
zinok, Zn, 132, 139, 159
železo, Fe, 149, 159, 168
žltá krvná soľ → trihydrát hexakyanoželeznatanu draselného

229
Register

alonž, 67 denník laboratórny, 35

aparatúra destilácia, 67
– destilačná, 67 digestórium, 8, 15
– na filtráciu pri normálnom tlaku, 57 disociácia termická, 65
– na filtráciu pri zníženom tlaku, 59 držiak, 20
– na meranie objemu plynu, 202 explózia, 14
– na zisťovanie rozpustnosti tuhých exsikátor, 28, 77, 108
látok, 75 fenolftaleín, 84
– na zohrievanie s refluxom, 66 filter
aretácia váh, 40 – francúzsky, 58
atóm – jednoduchý (hladký), 57
– centrálny, 170 – skladaný, 58
– donorový, 170 filtrácia, 56
autoprotolýza, 80 – s použitím skladaného filtra, 58
balónik gumový, 45, 47 – zrazeniny, 109
banka filtrát, 57
– destilačná, 67 fľaša
– Erlenmayerova, 25 – reagenčná, 29
– frakčná, 26 – zásobná, 47
– odmerná, 26, 44 fotoaktinometer chemický, 197
– odsávacia, 24, 59 frita, 24, 58, 60
– varná, 25 guma, 19
bezpečnosť práce v laboratóriu, 8 hustomer, 53
byreta, 27, 42, 46 hustota, 41
– automatická, 47 hydrát, 117
– plynová, 48 hydrogél, 102
citlivosť váh, 38 hydrolýza, 81, 148, 151, 157
činidlo chemikália, 32
– dehydratačné, 76, 77, 133, 143 chladenie, 68
– oxidačné, 129 chladič, 67
– redukčné, 129 – guľôčkový, 28
číslo – Liebigov, 28
– CAS, 11 – spätný, 28
– EINECS, 11 chromofór, 170
– koordinačné, 170 indikátor acidobázický, 82
– oxidačné, 129 izomér geometrický, 190
čistenie izomorfia, 211
– chemického skla, 18 kadička, 23, 42
– kvapalných látok, 67 kahan plynový, 30
– látok rekryštalizáciou, 72 kamenec, 153, 205
– tuhých látok, 69 karta bezpečnostných údajov, 11
článok termoelektrický, 50, 51 kliešte téglikové, 22
dej redoxný, 129 koláč filtračný, 60
dekantácia, 104 komplex
delenie kvapalných zmesí, 67 – jednojadrový, 170
230
 – kineticky inertný, 171 – senzibilizujúca, 10
– kineticky labilný, 171 – výbušná, 9
– viacjadrový, 170 – žieravá, 10
konštanta liehomer, 53
– stálosti komplexu, stupňovitá, 171 lievik
– stálosti komplexu, celková, 170 – analytický, 23
kov – Büchnerov, 24, 58
– neušľachtilý, 129 – filtračný, 23, 57
– ušľachtilý, 129 – fritový, 24, 58, 60
kruh – oddeľovací, 27
– filtračný, 22, 57 ligand, 170
– železný, 21 – chelátový, 170
kryštál zmesový, 154, 211 – mostíkový, 170
kryštalizácia, 69 lodička navažovacia, 23
– izotermickým odparením lúčavka kráľovská, 130, 182
rozpúšťadla, 71 materiál prchavý, 66
– nerušená (voľná), 70 médium chladiace, 68
– rušená, 70 meniskus, 43
– zmenou teploty, 69 meranie
– zmenou zloženia rozpúšťadla, 71 – hmotnosti, 37
kryštalohydrát, 117 – hustoty, 52
kúpeľ – objemu, 41
– chladiaci, 68 – teploty, 50
– olejový, 63 metatéza, 102
– pieskový, 63 mikrobyreta, 48
– vodný, 16, 63 miska
– vzdušný, 63 – kryštalizačná, 24
kvapalina uzatváracia, 48 – odparovacia, 24
kyselina – rozotieracia, 23
– halogenovodíková, 130 nádoba
– chrómsírová, 18 – odmerná, 42
– neoxidujúca, 129 – zberná, 68
– oxidujúca, 130 nadstavec
laboratórium chemické, 8 – Claisenov, 67
laktometer, 53 – destilačný, 67
lapák, 20 navažovačka, 23
látka neutralizácia, 83
– amorfná, 102 objem, 41
– dráždivá, 10 – kvapaliny, 42
– horľavá, 10 – plynu, 48
– chemická, 11 odpad laboratórny, 12
– jedovatá, 10 odsávanie, 59
– karcinogénna, 10 ohýbanie sklených rúrok, 32
– koloidná (hydrogél), 102 otavovanie skla, 31
– kryštalická, 102 oxidácia, 129
– mutagénna, 10 oxidovadlo, 129
– nebezpečná pre život. prostredie, 10 papier filtračný, 20
– oxidujúca, 9 piktogram, 215
– poškodzujúca reprodukciu, 10 pipeta, 27, 45
– rozpustená, 55 – delená, 42, 45, 46
231
 – kalibrovaná, 45 rozpúšťanie, 55
– nedelená, 45 roztok, 55
plameň – matečný, 104
– nesvietivý, 31 – nasýtený, 75
– oxidačný, 31 rýchlosť rozpúšťania látky, 56
– redukčný, 30 rýchlováhy, 37
– svietivý, 30 sacharometer, 53
plášť pracovný, 14 separácia tuhej fázy od kvapalnej, 56
poleptanie, 13 sféra koordinačná, 170
polyéder koordinačný, 170 schönit, 205
popálenina, 13 sieťka s keramickou výplňou, 21
porcelán, 19 silikagél, 79
poriadok väzby, 198 sklo
pórovitosť papierového filtra, 58 – hodinové, 23
potenciál štandardný elektródový – chemické, 17
(redoxný), 129 – kremenné, 17
požiar, 14 soľ Tuttonova, 205
prachovnica, 29 stabilita termická, 120
pravidlá stojan, 20
– pri pozorovaní správania sa tuhých stôl laboratórny, 15
látok pri zohrievaní, 64 sublimácia, 65
– rozpustnosti pre iónové zlúčeniny, súčin rozpustnosti, 103
128 sušenie, 76
– pre zohrievanie tuhých látok sušiareň, 16
v skúmavkách, 64 svorka, 20
predpisy bezpečnostné a hygienické, 8 téglik porcelánový, 107
premývačka, 27, 79 teória
premývanie – Arrheniova, 80
– látky, 60 – Brønstedova-Lowryho, 80
– na filtri, 104 – Lewisova, 80
presnosť váh, 38 teplomer
princíp váženia, 38 – bimetalický, 50
príprava roztokov, 55, 56 – etanolový, 50
prípravok chemický, 11 – gáliový, 50
protokol laboratórny, 36 – kontaktný, 51
pyknometer, 54 – kvapalinový, 50
rad elektrochemický napätia kovov, 129 – odporový, 50
reakcia – ortuťový, 50
– oxidačno-redukčná (redoxná), 129 – toluénový, 50
– v malom množstve, 122 termistor, 50
– vylučovacia, 102 termočlánok, 50
– zrážacia, 102 tlačka, 22
redukcia, 129 triangel, 107
redukovadlo, 129 trojnožka, 21
reflux, 66 trubica U, 79
rekryštalizácia, 72 uhlie aktívne, 175
rezanie skla, 31 úraz, 13
rozklad termický, 116, 121 uvoľňovanie kryštálovej vody, 65
rozotieradlo, 23 váhy, 16
rozpustnosť tuhých látok, 75 – analytické, 37
232
 – laboratórne, 37 zámena podvojná (metatéza), 102
– predvažovacie, 37 zápis chemickej reakcie, 102
– presné, 37 zásada Lewisova, 170
– technické, 37 zásady
valček s piestom, 45 – pri príprave zrazeniny, 103
valec odmerný, 26, 42, 43 – pri zohrievaní, 61
vata sklená, 60 zdroj nebezpečenstva, 8
váženie, 37 zlúčenina
– diferenčné, 41, 157 – podvojná, 205
– nepriamym spôsobom, 41 – koordinačná, 170
– priamym spôsobom, 40 zmeny vyvolané účinkom tepla, 65
váživosť váh, 38, 39 zmes
väzba – chladiaca, 68
– donorovo-akceptorová, 170 – chrómsírová, 18
– koordinačná, 170 značka nulová, 47
veľkosť zohrievanie, 61
– častíc zrazeniny, 103 – na ohrevnej doske, 62
– pórov filtračného materiálu, 56 – priame, plameňom kahana, 61
vety R- a S-, 11, 35, 213 – s refluxom, 66
voda – v elektrickej peci, 63
– hydratovaná, 117 – v mikrovlnnej rúre, 63
– kryštálová, 117 – v ohrevnom hniezde, 62
vplyv teploty na rozpustnosť látok, 75 – v skúmavke, 64
výbuch, 14 – v sušiarni, 63
vyťahovanie kapilár, 31 zrazenina, 102
výveva vodná, 16, 59 zrážadlo, 102
vyvíjač plynu, 132, 135, 142, 144 žíhanie zrazeniny, 107, 108
vzorkovnica, 29

233
Obsah

Predhovor......................................................................................................................5
VŠEOBECNÁ ČASŤ ......................................................................................................7
1 Úvod..........................................................................................................................7
2 Bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníka v chemickom laboratóriu ..............8
2.1 Všeobecné zásady bezpečnej práce v laboratóriu............................................8
2.2 Práca s chemikáliami.........................................................................................9
2.3 Úraz a poskytnutie prvej pomoci .....................................................................13
2.4 Požiar a výbuch v laboratóriu ..........................................................................14
2.5 Osobné ochranné pomôcky ............................................................................14
3 Chemické laboratórium.........................................................................................15
3.1 Základné zariadenia v chemickom laboratóriu................................................15
3.2 Materiály používané v chemickom laboratóriu a ich vlastnosti .......................17
3.2.1 Chemické sklo a jeho vlastnosti ..............................................................17
3.2.1.1 Čistenie skla ....................................................................................18
3.2.2 Porcelán ..................................................................................................19
3.2.3 Guma a plasty .........................................................................................19
3.2.4 Kovové materiály .....................................................................................19
3.2.5 Filtračný papier ........................................................................................20
3.3 Vybavenie pracovného miesta študenta .........................................................20
3.3.1 Pomôcky používané pri stavbe laboratórnych aparatúr ..........................20
3.3.2 Chemické laboratórne nádoby ................................................................22
3.3.3 Osobné pomôcky pre prácu v laboratóriu ...............................................30
3.4 Elementárne práce so sklom...........................................................................30
3.4.1 Rezanie skla ............................................................................................31
3.4.2 Otavovanie skla .......................................................................................31
3.4.3 Vyťahovanie kapilár.................................................................................31
3.4.4 Ohýbanie rúrok ........................................................................................32
3.5 Chemikálie.......................................................................................................32
3.6 Tlakové nádoby určené na prepravovanie plynov...........................................33
4 Laboratórny denník a laboratórny protokol........................................................35
4.1 Vedenie laboratórneho denníka ......................................................................35
4.2 Laboratórny protokol........................................................................................36
5 Základné merania v chemickom laboratóriu ......................................................37
5.1 Meranie hmotnosti ...........................................................................................37
5.1.1 Laboratórne váhy.....................................................................................37
5.1.2 Základné princípy váženia na laboratórnych váhach ..............................38
5.2 Meranie objemu...............................................................................................41
5.2.1 Meranie objemu kvapalín ........................................................................42
5.2.2 Meranie objemu plynov ...........................................................................48
5.3 Meranie teploty ................................................................................................50
5.4 Meranie hustoty ...............................................................................................52

234
6 Základné operácie v chemickom laboratóriu .....................................................55
6.1 Príprava roztokov ............................................................................................55
6.2 Filtrácia ............................................................................................................56
6.2.1 Filtrácia pri normálnom tlaku ...................................................................57
6.2.2 Filtrácia pri zníženom tlaku, odsávanie ...................................................58
6.3 Zohrievanie......................................................................................................61
6.4 Destilácia .........................................................................................................67
6.5 Chladenie ........................................................................................................68
6.6 Kryštalizácia ....................................................................................................69
6.6.1 Kryštalizácia zmenou teploty...................................................................69
6.6.2 Kryštalizácia izotermickým odparením rozpúšťadla................................71
6.6.3 Kryštalizácia zmenou zloženia rozpúšťadla ............................................71
6.6.4 Rekryštalizácia ........................................................................................72
6.6.4.1 Čistenie látok rekryštalizáciou .........................................................72
6.6.4.2 Využitie kryštalizácie pri syntézach .................................................74
6.6.4.3 Rozpustnosť tuhých anorganických látok .......................................75
6.7 Sušenie............................................................................................................76
SYNTÉZY ANORGANICKÝCH LÁTOK ......................................................................80
7 Acidobázické reakcie ............................................................................................80
7.1 Neutralizácia....................................................................................................83
7.1.1 Príprava síranu draselného .....................................................................83
7.1.2 Príprava chloridu amónneho ...................................................................85
7.1.3 Príprava heptahydrátu síranu horečnatého a hemihydrátu
síranu vápenatého...................................................................................87
7.1.4 Príprava heptahydrátu siričitanu sodného...............................................88
7.2 Vytláčanie kyselín a zásad z ich solí ...............................................................90
7.2.1 Príprava chloridu draselného ..................................................................91
7.2.2 Príprava hexahydrátu chloridu nikelnatého.............................................92
7.2.3 Príprava dihydrátu mravčanu nikelnatého...............................................94
7.2.4 Príprava trihydrátu octanu sodného ........................................................95
7.2.5 Príprava kyseliny trihydrogenboritej ........................................................96
7.2.6 Príprava dihydrátu chloridu meďnatého ..................................................98
7.2.7 Príprava chlorovodíka a chloridu meďnatého dehydratáciou
dihydrátu chloridu meďnatého.................................................................99
8 Vylučovacie reakcie ............................................................................................102
8.1 Zrážacie reakcie ............................................................................................102
8.1.1 Príprava hydroxidu horečnatého ...........................................................104
8.1.2 Príprava síranu bárnatého.....................................................................105
8.1.2.1 Stanovenie zloženia roztoku chloridu bárnatého
zrážacou reakciou .........................................................................107
8.1.3 Príprava chloridu olovnatého.................................................................109
8.1.4 Príprava hydratovaného oxidu hlinitého................................................110
8.1.5 Príprava hexahydrátu chloridu kobaltnatého.........................................113
8.1.6 Príprava dihydrátu šťaveľanu železnatého ...........................................114
8.1.7 Príprava dihydroxid-uhličitanu dimeďnatého.........................................115
8.2 Rozkladné termické reakcie ..........................................................................116
8.2.1 Príprava oxidu meďnatého ....................................................................117
8.2.2 Príprava uhličitanu sodného..................................................................118

235
 8.2.3 Príprava uhličitanu olovnatého a oxidu olovnatého...............................119
8.2.4 Termická stabilita uhličitanov ................................................................120
8.2.5 Termický rozklad hydrátu síranu meďnatého........................................121
8.3 Reakcie v malých množstvách ......................................................................122
8.3.1 Vodný roztok hydroxidu sodného ..........................................................123
8.3.2 Vodný roztok amoniaku.........................................................................124
8.3.3 Kyselina chlorovodíková........................................................................125
8.4 Príloha ...........................................................................................................128
9 Redoxné reakcie ..................................................................................................129
9.1 Príprava a vlastnosti vodíka ..........................................................................131
9.1.1 Príprava vodíka .....................................................................................132
9.1.2 Redukčné vlastnosti vodíka...................................................................133
9.1.2.1 Príprava malého množstva vodíka ................................................133
9.1.2.2 Reakcia vodíka s kyslíkom ............................................................133
9.1.2.3 Reakcia divodíka a monovodíka s roztokom dichrómanu
didraselného ..................................................................................134
9.2 Príprava kovov redukciou ich oxidov vodíkom ..............................................134
9.2.1 Príprava medi, bizmutu a olova.............................................................135
9.3 Vlastnosti a príprava práškovej medi cementáciou.......................................137
9.4 Príprava a vlastnosti oxidu dusičitého a dusnatého ......................................140
9.5 Príprava a vlastnosti oxidu siričitého .............................................................141
9.5.1 Vlastnosti oxidu siričitého ......................................................................144
9.5.1.1 Skvapalnenie oxidu siričitého ........................................................144
9.5.1.2 Redukčné vlastnosti oxidu siričitého .............................................145
9.5.1.3 Konzervačné vlastnosti oxidu siričitého ........................................145
9.5.1.4 Bieliace účinky oxidu siričitého......................................................145
9.6 Príprava a vlastnosti pentahydrátu síranu meďnatého .................................146
9.7 Príprava a vlastnosti heptahydrátu síranu železnatého ................................148
9.8 Príprava a vlastnosti dusičnanu olovnatého..................................................151
9.9 Príprava a vlastnosti dodekahydrátu síranu draselno-chromitého................152
9.10 Príprava a vlastnosti jodidu ciničitého .........................................................155
9.10.1 Príprava jodidu ciničitého ....................................................................155
9.10.2 Hydrolýza jodidu ciničitého..................................................................157
9.11 Reakcie kovov s vodou a s roztokmi kyselín a hydroxidov .........................158
9.11.1 Reakcie kovov (Zn, Fe, Cu a Pb) s kyselinami ...................................159
9.11.2 Reakcia vápnika s vodou ....................................................................159
9.11.3 Reakcie hliníka s kyselinou sírovou a s hydroxidom sodným .............160
9.12 Oxidácia hydroxidov kovov M(OH)2 s peroxidom vodíka ............................160
9.13 Reakcie zlúčenín mangánu s oxidačnými číslami II – VII ...........................161
9.14 Katalyzované redoxné reakcie ....................................................................163
9.14.1 Reakcie katalyzované meďou .............................................................164
9.14.2 Katalytický rozklad chlórnanu sodného...............................................166
9.14.3 Katalytický rozklad peroxidu vodíka ....................................................168
9.14.3.1 Dôkaz prítomnosti plynného kyslíka............................................169
10 Komplexotvorné reakcie....................................................................................170
10.1 Amminkomplexy prechodných prvkov.........................................................172
10.1.1 Príprava chloridu hexaamminnikelnatého ...........................................172
10.1.2 Príprava síranu akva-tetraamminmeďnatého......................................174
10.1.3 Príprava chloridu hexaamminkobaltitého ............................................175
236
 10.1.4 Príprava chloridu pentaammin-chlorokobaltitého................................176
10.1.5 Príprava diammin-dichloromeďnatého komplexu................................178
10.1.6 Príprava trihydrátu síranu tetraammin-karbonátokobaltitého ..............179
10.1.7 Amminkomplexné katióny niektorých prechodných prvkov ................180
10.2 Príprava hexachlorociničitanu amónneho ...................................................181
10.3 Príprava chloridu meďného .........................................................................183
10.4 Tiokyanátokomplexy niektorých prechodných prvkov.................................184
10.5 Aminoacetátové komplexy ..........................................................................185
10.5.1 Príprava cis-akva-bis(aminoacetáto)meďnatého komplexu................186
10.5.2 Príprava trans-akva-bis(aminoacetáto)meďnatého komplexu ............189
10.6 Kobaltité komplexy s etán-1,2-diamínom ....................................................190
10.6.1 Príprava chloridu trans-bis(etán-1,2-diamín)-dichloro-kobaltitého ......191
10.6.2 Príprava chloridu cis-bis(etán-1,2-diamín)-dichloro-kobaltitého..........192
10.7 Príprava tetraacetáto-diakvadichrómnatého komplexu...............................193
10.8 Príprava trihydrátu tris(oxaláto)železitanu draselného................................197
10.9 Dikyslíkové komplexy ..................................................................................198
10.9.1 Príprava dihydrátu dusičnanu μ-peroxo-bis(pentaamminkobaltitého) 199
10.9.2 Stanovenie obsahu dikyslíka v dihydráte dusičnanu μ-peroxo-
bis(pentaamminkobaltitého) ................................................................201
10.9.3 Príprava trihydrátu hydrogensíran-bis(síranu) μ-superoxo-
bis(pentaamminkobaltitého) ................................................................203
11 Podvojné zlúčeniny ............................................................................................205
11.1 Príprava dodekahydrátu síranu draselno-hlinitého .....................................206
11.2 Príprava dodekahydrátu síranu amónno-železitého ...................................207
11.3 Príprava hexahydrátu síranu amónno-železnatého ....................................209
11.4 Zmesové kryštály.........................................................................................211
PRÍLOHY....................................................................................................................213
Chemické látky a riziká pri práci s nimi .................................................................213
Práca s R- a S-vetami ...........................................................................................214
Piktogramy.............................................................................................................215
Označenia špecifického rizika pri používaní chemických látok.............................217
Použitá a odporúčaná literatúra..............................................................................224
Register chemických látok ......................................................................................226
Register .....................................................................................................................231

237