UNIVERZITA PAVLA JOZEFA ŠAFÁRIKA V KOŠICIACH

FILOZOFICKÁ FAKULTA

OD MÝTU K ROZPRÁVKE

DODATOK K SEMINÁRNEJ PRÁCI

2023 Ema MACKOVJAKOVÁ

Obsah
Úvod....................................................................................................................................... 3
1 Uhly pohľadov ............................................................................................................... 4
1.1 Mýtus ............................................................................................................................... 5
1.2 Rozprávka....................................................................................................................... 8
Záver ................................................................................................................................... 10
Zoznam použitej literatúry .............................................................................................. 11
Úvod
Štúdium masmédií vystriedalo štúdium slovenského jazyka a literatúry v
kombinácii so psychológiou. Existuje však prienik medzi týmito disciplínami, a to práve
slovenský jazyk, nakoľko pracovným nástrojom väčšiny zamestnancov médií je reč,
a teda hlavne jazyk v jeho konkrétnej, ale hlavne korektnej realizácii. Práve to bolo
jednou z pohnútok k zmene zamerania, pretože som už počas štúdia cítila väčšiu blízkosť
a fascinovanosť jazykom, ktorému som sa túžila venovať intenzívnejšie a do hĺbky.
V dodatku pôjde o snahu vysvetliť aj ďalšie dôvody k zmene odboru.

3
1 Uhly pohľadov
Nakoľko som bola študentkou masmédií, práve cez Platónovo podobenstvo o jaskyni
sa dá interpretovať a vysvetliť moje rozhodnutie vymeniť tento odbor za kombináciu
slovenského jazyka a literatúry spolu so psychológiou. Ešte pred samotným Platónovým
podobenstvom, sa pristavím pri jeho vnímaní literatúry.

Platón (427 – 347 p.n.l) neuznával literatúru, divadlo ani maliarstvo, pretože ich
pokladal len za mylné predstavy, nie za formu umenia a krásna, ktorou nemohli byť,
nakoľko ich považoval za neúplné, zdanlivé a vzdialené od skutočnej podstaty javov.
Vytvárajú len obrazy reality. Platón však vyžadoval skutočnosť poznanú a korigovanú
rozumom. Ako terajšia študentka slovenského jazyka a literatúry, vnímam literatúru inak
ako Platón, ako nekonečnú studňu nápadov a fantázií, do ktorých sa ako čitateľ môžem
ponoriť, inšpirovať sa a vnímať veci, ktoré nie sú uchopiteľné pozemskou schopnosťou
vnímania. Platón to však videl inak, a literatúra sa mu zdala obmedzená na pudy a túžby
smerujúce k nízkym silám duše, ku žiadostivosti a ku slasti, ktorá sa len ťažko odmieta.
Tým, že z jeho pohľadu literatúre chýbal rozum, prichádzala aj o možnosť poznania
pravej skutočnosti. Platónova kritika literatúry bola aj obranou proti nábožensky poňatej
požiadavke jej múdrosti a proti predstave básnika podľa Krügera, ako jasnovidca
svetových mocností. Básnik v Platónových očiach len napodobuje mýtické osobnosti,
staré bájne postavy a božstvá, do ktorých sa subjektivizuje. Podľa Platóna bola literatúra
iba obyčajnou mimésis – napodobňovaním videného, ktoré nahradzuje poznanie. Týmto
vnímaním a kritikou znevažoval celú literatúru. (Prokop, 2005, s. 17)

Vo svojom spise Ústava (cca 370 p.n.l) napísal podobenstvo o jaskyni, v ktorej stáli
ľudia spútaní tak, že sa nemôžu otáčať, môžu sa len pozerať priamo pred seba. Za nimi
horel oheň, ktorý celú jaskyňu osvetľoval. Uprostred, medzi spútanými ľuďmi a ohňom,
vedie cesta, po ktorej chodia iní ďalší ľudia. Tí, ktorí sa ponáhľajú po ceste nesú rôzne
predmety a medzi sebou vedú konverzácie. Predmety ktoré nosia majú podobu náradia,
ľudí a zvierat vyrobených z kameňov či dreva a podobne. Spútaní ľudia nevidia, čo sa
deje, vidia iba tiene premietajúce sa pred nimi. Navyše ozvena v jaskyni deformuje a
odráža hlasy týchto prechádzajúcich ľudí. Keďže spútaní netušia o realite, ktorá sa za
nimi odohráva, veria v to, že k nim prehovárajú tiene. Skreslené odrazy tieňov považujú
za realitu z neznalosti súvislostí a reality (tamže, s. 18).

Tu sa dostávame k paralele so skutočným životom, ktorý pre mňa predstavovalo

štúdium na masmédiách. Každý z nás sedí po práci, po škole, doma na gauči v izbe, alebo

4
obývačke, kde to bez zapnutej televízie a mobilného telefónu v rukách už ani nejde. Tak
ako Platón opisuje ľudí v jaskyni, my sami sa do nej vraciame dennodenne, a spútavame
sa okovami smartphonov a televízii, ktoré našu myseľ držia na krátko a nedovolia nám
vidieť realitu okolo nás, ale podsúvajú nám len odrazy skutočnosti. V týchto okovách sme
spútaný natoľko, že nerozmýšľame nad významami posolstiev odovzdaných
prostredníctvom obrazoviek a neuvažujeme kriticky. Sme zaslepení a nevidíme, kto sa za
tými obrazovkami skrýva a čo nám predáva, akú informáciu, či skôr dezinformáciu. Sme
podobní ľudom v jaskyni, no s jedným veľkým rozdielom. Oni boli spútaní
nedobrovoľne, zatiaľ čo mi sme sa dobrovoľne naviazali na virtuálny svet a výdobytky
modernej doby. Nedokážeme sa obzrieť za seba, a preto nevidíme „zákulisie“ médií, ktoré
si samy vyberajú, aký „predmet budú nosiť na svojom chrbte“, ako bude vyzerať a
dokonca aj chcú, aby sme ich videli zdeformovane. Veľmi bežnou mediálnou praxou je
tzv. gatekeeping, čo môžeme chápať ako bránu, cez ktorú konkrétny človek, nazývaný
gatekeeper pustí len tie témy, ktoré sú podľa neho vhodné, aktuálne, dostatočne senzačné
a pritiahnuté za vlasy. Už tu môžeme vidieť istý spôsob ovplyvňovania toho, čo budeme
považovať za dôležité my. Médiá majú moc a za určitých okolností môžu dosiahnuť
účinky. Veľmi známou a používanou formou ovplyvňovania je aj propaganda, ktorú
môžeme chápať ako premyslenú snahu získať verejnosť pre určitý pohľad na akúsi tému,
jednanie či osvojenie si nejakého súboru predstáv, názorov, ideológií. Takýmito rôznymi
a mnohými ďalšími praktikami nám dokážu médiá indoktrinovať odrazy skutočnosti.
Mojim cieľom nebolo byť ako ľudia, ktorý chodili cez jaskyňu a ukazujú predmety
rôznych tvarov. Nebolo ním ani to, aby som ovplyvňovala a dokonca vytvárala mienku,
názory a presvedčenia iných ľudí, naivne veriacich všetkému, čo je médiami
prezentované. Nechcela som ľudí ovplyvňovať a obrazne povedané „vymývať“ im
mozgy, práve naopak, som chcela porozumieť ľudskej psychike, správaniu, prečo
niektorý ľudia robia to, čo robia, a prečo sa nechajú tak ľahko manipulovať, napríklad
spomínanými médiami. A myslím si, že práve cez spojenie slovenského jazyka, ale
hlavne literatúry a psychológie sa dá nahliadnuť a pochopiť ľudskú psychiku z pohľadu
rôznych autorov poézie a prózy, cez ľudovú slovesnosť a rozprávky a prepojiť to s
poznatkami psychológov a filozofov.

1.1 Mýtus
Prazákladom predstáv človeka o svete je mýtické myslenie a jeho zhmotnenie,
ktorým je mýtus. Mýtus pramení v dávnej minulosti a odráža pracovné aj myšlienkové

5
horizonty, sociálne aj mravné interakcie ľudí na počiatku existencie. Je opisom aj
stvárnením pôvodu vecí a ich usporiadanie v kozme, kde pochopenie tohto poriadku sa
pokladá za jeho esenciálnu funkciu. (Rusňák, 2005, s. 176) Tak ako mýty, aj rozprávky
dokážu byť veľmi fascinujúce, pri ich rozprávaní nás vedia premiestniť v čase do detstva
a s tým spojený pocit tepla domova, začína sa prebúdzať naša fantázia a vynárajú sa
mýtické predstavy a prvky magickosti. Vo svojej podstate sme bytosťami rozprávajúcimi
príbehy, a je v nich veľa múdrostí, z ktorých sa môžeme učiť a obohacovať svoje
doterajšie poznanie o svete. Keď nevieme nájsť jeho zmysel, otupíme sa krátkodobými
pôžitkami (médiá???), ktoré len nachvíľu vyplnia naše vnútro.
Medzi rozprávkou, mýtom a psychológiou existuje prepojenie, ktoré nebudú len
náhodné a po ich odhalení vníma človek nový rozmer, ktorý mu vie poskytnúť toto
spojenie. Marie-Louise von Franz, jungiánska psychologička, vo svojej knihe
Interpretácia rozprávky napísala, že „rozprávky sú najčistejším a najjednoduchším
vyjadrením psychických procesov kolektívneho nevedomia.“ (1996, s. 1) Predstavujú
totiž archetypy v ich najjednoduchšej, najobnaženejšej a najstručnejšej podobe. V takejto
podobe nám archetypálne obrazy poskytujú výborné „vodítka“ k pochopeniu procesov
prebiehajúcich v našej psychike. Podľa tejto autorky, v porovnaní s mýtom, sa k
základným zákonitostiam ľudskej psychiky dostaneme skrze rozprávku jasnejšie.
Archetyp môžeme charakterizovať ako praobraz, pôvodný motív, univerzálne obsahy
ľudskej psychiky alebo ako vyšší duchovný princíp. (tamže) Archetypálny obsah
nájdeme v poetike ľudovej slovesnosti ako aj v mytológii. Najprv priblížime konkrétny
archetyp z mytológie a ďalej prejdeme k archetypu v rozprávkach.
Podľa Carla Gustava Junga sú archetypy niečo, čo je dedičné a má to každý z nás
ako formu ľudského nevedomia, ktorá sa oživí počas životných situácií, zážitkov a
podobne. Objavujú sa ako súčasť mýtov a rozprávok po celom svete a poznáme niekoľko
známych a identifikovateľných archetypov, no objavujú sa aj v našich snoch a výplodoch
fantázii. Budeme sa však konkrétne venovať archetypu dieťaťa zo psychologického
pohľadu. Archetyp detského motívu má v mytológii významné miesto a dôležitosť.
Významný je aj svojou šírkou výskytu a početnosťou, kvôli čomu ho môžeme považovať
za univerzálny, keďže sa neobjavoval len v Grécku a Ríme ale má pôvod aj v Indii alebo
Fínsku a iných kultúrach po celom svete. Tvorenie mýtov vtedajšia psychológia ako taká
poznala, skrze Wundtovu Volkerpsychologie, v ktorej navrhoval aj delenie žánra
rozprávky, k čomu sa dostaneme neskôr. Archetypy sa nevyskytujú v konkrétnej podobe

6
mýtu ale mytologických komponentov. Archetypálny obsah sa prevažne vyjadruje cez
metafory. Môže poukazovať napríklad na slnko, s ktorým sa stotožňuje lev (ako solárne
zviera), kráľ, zlatý poklad strážený drakom, iné solárne symboly odkazujúce na archetyp.
Archetyp „detského boha“ je veľmi rozšírený a spätý aj s ďalším aspektmi detského
motívu. Jedným z príkladov je doposiaľ žijúce „dieťa Krista“, ktoré má v legende sv.
Krištofa typické atribúty v slovách ako „menší než malý a väčší než veľký“. Vo folklóre
sa detský motív objavuje v postavách trpaslíka alebo elfa ako zosobnenie prírodnej sily a
elementov. Do tejto oblasti môžeme zaradiť aj kovového mužíčka z obdobia neskoršej
antiky, ktorý bol v stredoveku súčasťou baníckych šácht, predstavoval však aj alchemické
kovy. Vďaka náboženskej interpretácii „dieťaťa“ sa zo stredoveku zachovalo množstvo
správ dokazujúcich, že nešlo o tradičnú postavu, ale spontánne prežívanú víziu ako akýsi
vpád nevedomia. Dieťa ako archetyp sa často vytvára z podľa kresťanského modelu, ale
oveľa častejšie sa vyvíja už z raného nekresťanského vnímania, prostredníctvom
podsvetných zvierat, ako napríklad krokodíl, drak, had alebo opica. Niekedy sa môže
dieťa objaviť v čaši z kvetov, v zlatom vajci alebo je centrom mandaly. V snoch sa
spiacemu môže zjavovať v podobe syna alebo dcéry, prípadne ako malý chlapec alebo
dievčatko, ktorý vyzerajú rôzne. Niekedy pôsobia exotickým dojmom, akoby boli tieto
deti pôvodom z Indie alebo Číny s hnedšou pleťou. V iných snoch zase môže vyzerať ako
dieťa z kozmu, obklopujúce hviezdami alebo s korunkou tvorenou hviezdami, či
napríklad aj ako syn kráľa či čarodejnice s démonickými atribútmi. Detský archetyp sa
prejavuje ako vidieť rôzne, dokonca ho vieme spozorovať aj pri motíve „ťažko
dostupného pokladu“, kde je podoba dieťaťa variabilná a prijíma rôzne tvary, ako je
drahokam, perla, kvet, kalich, zlaté vajce, zlatá guľa a iné (KERÉNYI, JUNG, 1997, s.
87 – 95).

Jung sa snaží ozrejmiť chápanie a vysvetľovanie archetypov cez spojenie s ľudskou

fyziológiu. Z prečítaného sa dá konštatovať, že Jung nezastáva názor, podľa ktorého by
sa dal archetyp jednoznačne vysvetliť a tým to ukončiť. Prirovnáva archetyp k
„duševnému“ orgánu, ktorý má každý z nás. Zlé vysvetlenie archetypu vedie k
rovnakému postoju k orgánu, čím sa môže poškodiť. „Vysvetlenie by malo byť vždy také,
aby funkčný význam archetypu zostal nepoškodený a funkčné spojenie medzi vedomím
a archetypom zaistené.“ (tamže, s. 97) Archetyp nemožno nahradiť ničím iným, podobne
ako neexistuje náhrada za funkčne dôležité orgány, ako napríklad mozog alebo obličky.
Tak ako vieme vyšetrovať naše telesné orgány anatomicky, histologicky alebo
embryologicky, tak vieme vyčítať zo zoznamu archetypickej fenomenológie a v pojmoch

7
porovnávacej histórie. Význam telesných orgánom pochopíme až vtedy, keď začneme
klásť teologické otázky. O archetype, ktorý je doposiaľ v našom záujme by sa dalo
povedať, že teda motív dieťaťa je akýsi obraz zabudnutých vecí z nášho detstva, čo však
nemôže byť stále úplná pravda, keďže archetyp prislúcha všetkým ľuďom a nie len
jednotlivcovi. Preto by bolo lepšie povedať že motív dieťaťa predstavuje predvedomý,
detský aspekt z detskej kolektívnej duše. (tamže, s. 97- 99)

1.2 Rozprávka
Ak sa presunieme k rozprávke, k jej začiatkom a dejinám zistíme, že vznikol problém
s klasifikáciou a výskumom rozprávok, nakoľko chýbalo tejto vede to, čo iným vedám, a
to metódy výskumu. Pri klasifikácii sa objavili problémy s tým, ako sa k nej dospelo. Ako
Propp uvádza, „správna klasifikácia je jedným z prvých stupňov vedeckého opisu. Od nej
závisí aj správnosť ďalšieho skúmania [...] sama musí byť výsledkom určitého
predbežného spracovania.“ (Propp,, 1971, s. 15) Avšak väčšina bádateľov v tejto oblasti
postupovala opačne a začína od klasifikácie. Takýmto pokusom bolo rozdelenie
rozprávok podľa F. Millera, ktorý navrhol delenie na rozprávky zo zázračným obsahom,
zo všedného života a o zvieratách. Takáto klasifikácia sa zhoduje s klasifikáciou
mytologickej školy (rozprávky: mýtické, o zvieratách, zo všedného dňa). Dá sa povedať,
že toto rozdelenie je vo svojej podstate a základe správne, avšak vystáva tu mnoho
kľúčových a rozhodujúcich otázok, pri ktorých si nemôžeme byť správnosťou tejto
klasifikácie vôbec istý. Na tomto príklade je možné poukázať na podotknutý problém s
klasifikáciou, ktorý sa však nevyriešil. Ďalším z pokusov bolo už spomínané, práve
Wundtovo delenie, ktoré predstavil vo svojej známej práci Psychológia národov
(Völkerpsychologie – 1960) a vyzeralo nasledovne: 1.) mytologické rozprávky-bájky 2.)
čisto čarodejné rozprávky 3.) biologické rozprávky a bájky 4.) čisté bájky o zvieratách
5.) rozprávky „o pôvode“ 6.)žartovné rozprávky a bájky a nakoniec 7.) morálne bájky.
Ide síce o omnoho bohatšiu klasifikáciu, ale v podstate nezlepšujú problémovú situáciu.
Pri takomto Wundtovom delení si môžeme všimnúť vysoký výskyt slova bájka, až v 5 zo
7 kategórii, avšak nie je jasné čo si pod bájkou predstavoval, a vyskytujú sa tu aj iné
nejasnosti. V posledných dvoch prípadoch išlo o klasifikáciu rozprávok podľa tried, no
okrem toho ich vieme rozdeliť podľa sujetov, v ktorom vzniká ešte väčší chaos a problém
s triedením. Dôležitým aspektom pri porozumení a schopnosti triedenia či porovnávania,
je vedieť rozdeliť rozprávku na jej menšie časti, na komponenty, motívy. Následne potom
je možné rozprávky z celého sveta porovnávať, vysvetľovať napríklad indo-egyptské

8
vzťahy, vzťahy gréckej bájky k indickej, súvis s náboženstvom, s mýtmi, to všetko sa dá
z rozprávok interpretovať, avšak je potrebné si uvedomovať jeden dôležitý problém, ich
podobnosť na celom svete. (tamže, s. 17 – 20)

Napríklad rozprávka Šípková Ruženka, veľmi známa rozprávka z detstva, ktorá ako
väčšina začína vetou „kde bolo, tam bolo”. Táto rozprávka hovorí o dieťati, mladej
dievčine Ruženke, ktorú zakliala sudička hneď pri jej narodení. Pred jej kliatbou
storočného spánku sa ju snažilo zachrániť celé kráľovstvo, no márne. Kliatba sa nakoniec
vyplnila a Ruženku oslobodil až princ, ktorý ju pobozkal a prebudil zo spánku. Zdá sa, že
podobné kliatby sa dejú len v rozprávkach. O postave sudičky sa dá povedať, že bola
veľmi mocná, všetkými obávaná a mala silnú autoritu. Preto keď vyslovila svoju kliatbu,
ľudia v ňu uverili a nikto nespochybňoval, žeby sa nenaplnila. Kliatbe totižto čelilo slabé,
malé dieťa Ruženka, bez akýchkoľvek skúseností či znalostí. Tu môžeme vidieť akoby 2
kľúčové archetypy stojace proti sebe. Prvým je dôveryhodná autorita, ktorá môže byť
pozitívna alebo negatívna, čo povie, stane sa. Druhým archetypom môže byť práve dieťa
alebo mladšia osoba, ktorá je menej skúsená a dôveruje názoru autority. S takýmito
osobami sa už nestretávame len v rozprávkach, ale začína sa to premietať aj do reality.
Spomínanou autoritou môže byť ktokoľvek, otec, mama, učiteľ, lekár, odborník, šéf...
Človek ktorému dôverujete a obdivujete ho. Situáciu, kedy zazneli od autority negatívne
slová a zasiahli nás zažil nejeden z nás, nesieme si ich v sebe možno až dodnes. Môže ísť
o slová rodičov, ktorý tvrdia “z teba nikdy nič nebude, nemáš na to, si lenivý” a podobne.
Ak počúvame takéto “proroctvá” príliš často, môžu vyvolať pocit neistoty, zmierenie sa
s osudom, rezignácia, nebudeme schopný bojovať proti tomu a snažiť sa dokázať, že sa
mýlia a nie je to tak. Povieme si načo? Asi to tak naozaj má byť, majú pravdu, nemá cenu
pohnúť sa ďalej. Rodičia vedia čo hovoria, sú starší, skúsenejší, sú pre mňa vzorom a
autoritou, preto to inak byť nemôže. Aj keď takéto slová môžu mať dobrý úmysel, často
krát majú fatálny účinok. A práve preto sa snažím porozumieť rozprávkam ale aj mýtom,
aby som dokázala pochopiť ľudskú psychiku, ktorá je tak fascinujúca.

9
Záver
Cieľom tohto dodatku bolo nazrieť a začítať sa do diel filozofov, ale aj iných
autorov a nájsť súvislosti, ktoré prepájajú svet mýtov a rozprávok, cez ktorý sme sa
pokúsili o vysvetlenie zmeny odboru. Vplývali na to mnohé faktory, ale práve veľa
dôvodov bolo tých, ktoré som opísala v dodatku, a ktoré sú úzko späté s filozofiou.

10
Zoznam použitej literatúry
KERÉNYI, K; JUNG, C. G.: Věda o mytológii. Brno: Nakladatelství Tomáše
Janečka 1997. 255 s. ISBN 808588013X.

PROKOP, D. Boj o média: dějiny nového kritického myšlení o médiích. Praha:

Karolinum, 2005, 409 s. ISBN 8024606186.

PROPP, Vladimir Jakovlevič. Morfológia rozprávky. Bratislava: Tatran, 1971.

ISBN (viaz.)

VON FRANZ, M.-L. The interpretation of fairy tales (Rev. ed.). Shambhala
Publications, 1996. 224 s. ISBN 9780877735267.

11