Professional Documents
Culture Documents
Alex Dahl - Nevinná Hra
Alex Dahl - Nevinná Hra
NEVINNÁ HRA
Elektronická kniha
Vydal Slovenský spisovateľ, a. s.
Miletičova 23, 821 09 Bratislava 2
E-mail: info@slovenskyspisovatel.sk
www.slovenskyspisovatel.sk
Zodpovedná redaktorka Anna Pokorná
Tlač TBB, a. s., Banská Bystrica
ISBN 978-80-220-2303-0
Elisa
Sandefjord 19. októbra 2017
Dnes som mala voľno, a tak som sa za jedno popoludnie snažila stihnúť
všetko, na čo bežne nemám čas - zostrih vlasov a melír, nechty, hodinka
nedbanlivého cvičenia v posilňovni. Teraz hrozí, že prídem do školy
neskoro. Najprv som ostala trčať v zápche pri výjazde z E18-tky, potom sa
Lyder pri odchode zo škôlky rozhodol trucovať. Hodil sa o zem ako kus
mäsa, a keď som ho navliekala do overalu, mykal sa mi v náručí a vyvracal
oči.
„Prestaň,“ zasyčala som, strčila som mu nohy v pančucháčoch do čižiem
z ovčej kože, jednou rukou som schmatla obedár, obrovské umelecké dielo
z kartónu a škôlkarsky pracovný zošit a druhou ťahala syna von z dverí.
„No tak, poďme!“
V aute Lyder kňučí, lebo som mu nepriniesla nič na olovrant.
„Po škôlke všetci dostávajú hrozienka,“ narieka. „Alebo mrkvu. Alebo
keksíky. Carl dostáva sušienky s kúskami čokolády. To nie je fér…“
Pokúšam sa ignorovať jeho piskľavé ponosy. Mám za sebou dlhý týždeň,
začína ma bolieť hlava.
Pritlačím si prst na boľavé miesto vzadu na temene, hľadím na
nekonečnú červenú na semafore. V škole mám byť presne o tri minúty.
Aud, nevrlá ženská, ktorá má na starosti dozor v školskej družine, začne
presne o štyri minúty dlhými akrylovými nechtami vyťukávať moje číslo na
telefóne.
Na semafore naskočí zelená. Prefrčím po posledných predmestských
uliciach ku Korsvickej škole, pneumatiky škrípu a Lyder sa na zadnom
sedadle nepokojne chichoce.
Zastanem pred školou, podám Lyderovi svoj iPhone - prekvapene sa
usmeje. Je o minútu pol piatej. Stihla som to.
„Hneď sa vrátim,“ poviem a ponáhľam sa cez školský dvor k jasne
osvetlenej červenej drevenej budove.
„Mami!“ zapiští Lucia a rozbehne sa ku mne. Vrhne sa mi do náručia,
pobozkám ju na hebké zlaté vlasy. „Meškáš.“
„Veru nie, prišla som presne.“
„Môžem ísť k Josephine?“
„Kto je Josephine?“
„Nové dievča v našej triede. Môžem? Prosím…“
„Dnes nie, zlatko. Vieš, že ak sa chceš ísť hrať ku kamarátkam, treba sa
dohodnúť vopred. Je to jednoduchšie.“
„Jej mama povedala, že jej to nevadí. Čakajú v šatni.“
„Zlatko…“
„No tak, mami.“ Lucia ukáže na otvorené dvere vedúce do spoločnej
prezliekarne prvákov a druhákov.
Vzdychnem si a vyberiem sa tam s ňou. Na lavičke v rohu na opačnej
strane miestnosti sedí dievčatko vo veľmi peknej prešívanej ružovej bunde
značky Moncler a hneď vedľa jeho rovnako elegantná matka.
„Dobrý,“ pozdravím a usmejem sa na ne. Keď mi dievčatko opätuje
úsmev, ľavá strana tváre sa mu čudne zvraští. Uvedomím si, že na líci má
vystúpenú okrúhlu jazvu siahajúcu až k vlasom na spánku.
„Dobrý deň. Som Line, Josephinina mama,“ predstaví sa žena a naširoko
sa usmeje.
Je krásna - typ ženy, ktorej krása dokáže ľudí okamžite odzbrojiť. Má
jasnomodré, ďaleko posadené oči, na plecia jej v dokonalých vlnách padajú
husté tmavé vlasy, plné pery zvýrazňuje bezfarebný lesk. Na sebe má biely
kašmírový rolák, vkusné olivovozelené kožené čižmy po kolená a rovnakú
bundu ako jej dcéra, ale vo farbe kaki, v štíhlom páse zopnutú opaskom.
„Teší ma, že vás spoznávam. Som Elisa Blixová.“ Otočím sa k Lucii.
„Zlatko, musíme sa poponáhľať. Lyder nás čaká sám v aute.“
„Ja chcem ísť k Josephine!“
„Nám to vôbec neprekáža,“ ozve sa Line. „Dievčatá už nejaký čas prosia,
aby sa u nás mohli po škole spolu hrať, a na dnešné popoludnie nemáme
nijaké plány.“
„Dobre teda,“ odvetím. „Ak vám to naozaj nevadí.“
„Ani najmenej. Dám vám svoje číslo. Bývame na ulici Asnestoppen, čiže
neďaleko odtiaľto.“
„Fajn. Prišla by som ju vyzdvihnúť okolo pol siedmej, vyhovuje vám to?“
„Maximálne.“
„Kedy Josephine nastúpila? Tuším som vás tu ešte nestretla.“
„Len prednedávnom. Prisťahovali sme sa sem z Osla na začiatku
polroka.“
„Rozumiem. Zatiaľ ste spokojní?“
„Áno. Josie si v škole rýchlo zvykla a aj môjmu staršiemu synovi sa na
strednej škole veľmi páči.“
„Skvelé,“ odvetím. Usmejeme sa na seba. Pozdáva sa mi. Viem si
predstaviť, že by z nás mohli byť priateľky. Pôsobí nesmierne pokojne,
ohromuje ma jej nenútená elegancia. Zdá sa, že aj dievčatá si rozumejú -
kým sa s Line zhovárame, sú zaujaté zložitým vytlieskavaním, na ktoré sa
Lucia v mojej prítomnosti doteraz s nikým nehrala, a keď skončia,
prenikavo sa rozosmejú.
„Zavoláte mi, aby som aj ja mala vaše číslo?“ navrhne Line.
„Prepáčte, nechala som telefón v aute synovi. Zavolajte vy mne a ja vám
o minútku pošlem správu, dobre?“
„Jasné.“
„Výborne, tak sa zabavte, dievčatá,“ poviem a potiahnem Luciu za
brmbolec z umelej kožušiny.
Lucia sa zasmeje a odíde s Line a Josephine. S Josephine sa držia za ruky,
poskakujú v rovnakom rytme, prázdnou chodbou sa ozýva vŕzganie ich
gumených podrážok.
Fredrik vojde dnu, v tvári taký červený od vetra, že vyzerá, akoby ho niekto
vyfackal.
„Ahoj,“ pozdraví a na líce mi vtisne rýchly bozk. „Kde sú deti?“
„Lyder hore odkväcol pri Lego príbehu a Lucia je u jednej spolužiačky.
Vlastne ma požiadala, či by tam nemohla prespať.“
„Aha, dobre.“
„Nie je to problém, či áno?“
„Pravdaže nie, nevidím dôvod zakazovať jej to. Môžeme uložiť Lydera
skôr a spraviť si čas pre seba.“ Žmurkne na mňa a zľahka ma pohladí po
zadku. Potom z chladničky vyberie fľašku mexického piva, otvorí ho
a odpije si dlhý dúšok. Vidím, ako sa mu v hrdle pohybuje ohryzok.
„Áno. Vychádza to výborne. Zajtra letím o deviatej, takže sa môžeš
v pokoji naraňajkovať s Lyderom a niekedy predobedom zájsť po Luciu.“
„Fajn. Vieš, kedy sa asi vrátiš?“
„Pristávam o pol šiestej.“
„Kam to letíš - do Milána?“
„Nie, do Ríma.“
„Komu je lepšie?“
„Ale, zlatko, veď neuvidím nič okrem letiska.“
„A modrého neba.“
„To je pravda.“ Usmejem sa na manžela a idem si do predsiene obuť
čižmy. Pôjdem autom, no radšej si natiahnem aj vlnenú čiapku - hoci je len
október, z východu duje ľadový vietor. Zdá sa, že zima prišla skoro.
Elisa
20. októbra
VO CHVÍLI, KEĎ SA LIETADLO DÁ DO POHYBU, máme už takmer
hodinové meškanie, no piloti sú presvedčení, že vďaka silnému vetru
v smere letu to doženieme. Pozatváram skrinky v servisnej časti lietadla,
prejdem si kontrolný zoznam, a keď rolujeme z terminálu, prihovorím sa
cestujúcim. Na oblohe sa prevaľujú pochmúrne mračná - ďalší sivý, veterný
deň.
„Vitajte na palube letu spoločnosti Nordic Wings do Ríma, na letisko
Fiumicino. Prosím, venujte pozornosť bezpečnostným informáciám na
obrazovkách. Prajeme vám príjemný let.“
Na okamih zavriem oči. Lietadlo stojí na začiatku rozjazdovej dráhy,
pripravené na odlet, pilot pridá plyn a lietadlo sa rozbehne po asfalte.
Vzlietne, medzi nízkymi oblakmi sa trochu trasie, no keď vystúpime
do jasnomodrého priestoru nad nimi, hladko a plynulo sa kĺže po oblohe.
Opriem sa o operadlo na sklápacom sedadle a usmejem sa na dieťa na
otcových kolenách v druhom rade. Bucľatou rúčkou mi zakýva, ja mu
odkývam. Uvažujem, ako sa má Lucia u kamarátky. Prv než som si prepla
telefón do letového režimu, napísala som Line správu, že Fredrik môže
Luciu vyzdvihnúť, kedykoľvek im to vyhovuje, a že sa má spojiť priamo
s ním.
Kým lietadlo stúpa, nezáväzne sa zhováram s praktikantkou, ktorá sedí
na sklápacom sedadle vedľa mňa. Volá sa Charloe a za necelých päť minút
mi vyrozpráva, že pochádza z malého mesta v severnom Nórsku, zbožňuje
mangu a rada sa oblieka ako jej obľúbená postava, ružovovlasá školáčka
Taya. Okrem toho sa dozviem, že prednedávnom začala bývať s priateľom,
ale je trochu nezrelý.
Poteší ma, keď sa ozve signál. Vstanem a naznačím Charloe, aby
urobila to isté. Automaticky prebehnem zoznam úloh: skontrolovať toalety,
káva, zapnúť rúru, skontrolovať jedálenský vozík. Na svojej práci mám
rada, že žiadny deň nie je rovnaký ako ten predošlý, no mnohé moje
povinnosti sú príjemne stereotypné.
Keď sa približujeme k Rímu, sadnem si na sklápacie sedadlo a uvedomím
si, aká som unavená - mohla by som priamo na mieste zaspať, hlava by mi
klipkala nad trojbodovým bezpečnostným pásom. Zrejme v tom nie som
sama. Čítala som, že tento dôsledok stresujúceho moderného spôsobu
života postihuje predovšetkým ženy. Práca, deti, vzťahy… Jednoducho si
nemáme kedy oddýchnuť.
Nepotrebujeme nijaké zložité dôvody - toto všetko samo osebe stačí, aby
sa človek občas cítil vyčerpaný. Zavriem oči a počúvam, ako sa s hrmotom
vysúva podvozok. Dnes je kapitánom lietadla jeden z našich služobne
najstarších pilotov. Pristane tak hladko, že v prvej chvíli si ani nie som istá,
či už sme naozaj na zemi. Usmejem sa na cestujúcich a sledujem, ako sa za
oknom míňajú budovy terminálu, ožiarené jasným slnečným svetlom.
Fredrik mal pravdu - komu je lepšie?
Až keď všetci cestujúci vystúpia z lietadla a my každému jednému
zaželáme buongiorno, konečne si nájdem trochu času pre seba. Je tesne po
druhej. V letiskovom stánku s občerstvením si kúpim sendvič a sadnem si
do miestnosti pre posádku pri odletovej bráne. Prepnem mobil z letového
režimu na roaming a zavolám manželovi.
„Ciao, bello,“ ozvem sa, keď zdvihne. V poslednom čase vynakladám veľa
úsilia, aby som v našom vzťahu udržala iskru. Manželstvo ochladne
rýchlejšie, než by si človek myslel, a nechcem, aby sa to stalo aj nám - už
sme toho spolu prekonali veľa.
„Ahoj! Ako je v Ríme?“
„Nepochybne úžasne. Mám presne pätnásť minút, kým sa budem musieť
vrátiť a pripraviť všetko potrebné na spiatočnú cestu. Ako sa Lucii páčila
noc strávená u kamarátky?“
„Ešte sa nevrátila. Ráno som volal s mamou jej priateľky. Išli na
plaváreň.“
„Aha, dobre. Kedy ju pôjdeš vyzdvihnúť?“
„Povedala, že okolo tretej ju privezie domov.“
„Výborne. A čo Lyder?“
„Moji rodičia ho vzali do Múzea plazov v Larviku.“
„Naše deti sa teda majú! A čo má ocko na programe dnes popoludní,
kým bude mamička hrdlačiť?“
„Nie je to jasné? Vyvalí sa na gauč a bude pozerať Hru o tróny.“
Než zložíme, Fredrik sa zasmeje. Zrazu ho mám pred očami tak, ako som
ho videla dnes ráno. Keď som o šiestej vykĺzla z postele, ešte spal. Pri
dverách som na chvíľu zastala a zadívala sa naňho vo svetle dopadajúcom
z chodby. Ležal na bruchu nahý, tvárou otočený ku mne, viečka sa mu
chveli. Bledá farba jeho zadku kontrastovala s opálením, ktoré mu ostalo
z našej dovolenky na Tenerife pred dvoma týždňami.
Spomeniem si na včerajší sex, na to, ako ma oprel o čelo postele a silno
ťahal za vlasy, na jeho vzrušený, rýchly a horúci dych pri vyvrcholení.
Cítim, že sa červenám, a v myšlienkach sa vrátim k svojmu škvŕkajúcemu
žalúdku - dnes som ani len neraňajkovala. Zahryznem do sendviča, so
zatvorenými očami prežúvam sušené paradajky a mäkučkú čerstvú
mozzarellu. Keď dojem, je čas vrátiť sa do lietadla. Zmetiem si omrvinky zo
sukne tmavomodrej uniformy a znova pozriem na mobil. Rozhodnem sa
poslať Line správu. Bolo od nej veľmi láskavé, že vzala dievčatá na
plaváreň, po tom, čo u nich Lucia strávila noc.
Elisa
Elisa
Elisa
Selma
Elisa
Elisa
Elisa
1. augusta 2014
KM: Čauko.
FB: Ahoj!
KM: Tie fotky tvojich detí pri bazéne sú strašne zlaté. Lucia vyzerá celkom
ako ty.
KM: Hm, si tu?
2. augusta 2014
FB: Prosím ťa, necháp ma zle, ale bol by som radšej, keby sme sa bavili len
o nás dvoch.
KM: Namiesto čoho?
FB: Namiesto mojej rodiny.
KM: Veď o tvojej rodine sa takmer nerozprávame.
FB: Mne sa zdá, že sa na ňu pýtaš dosť často.
KM: Jednoducho som len zvedavá. Zbožňujem deti a tie tvoje sú naozaj
roztomilé.
FB: Ďakujem.
KM: Veľmi sa mi páčila tá fotka, ktorú zverejnila E - tá, kde L a L púšťajú na
pláži šarkany.
FB: Kde si ju videla?
KM: Na jej Instagrame.
FB: Prečo si pozeráš jej Instagram?
KM: A prečo nie? Má skvelý feed.
FB: Karoline, prepáč, ale to je už trochu divné.
KM: S tvojou ženou som sa raz stretla.
FB: ⁇
KM: Kedysi dávno, v Lillehammeri.
FB: Čo si robila v Lillehammeri?
KM: Pochádzam odtiaľ.
FB: Okej, toto je čím ďalej, tým divnejšie. Predtým si vravela, že pochádzaš
z Tromso/.
KM: A ty si mi pár týždňov dozadu vravel, že sa stretneme osobne.
Zopakoval si to viackrát.
FB: Čo to s tým má spoločné?
KM: Ľudia klamú.
FB: Hej, desíš ma.
7. augusta 2014
(odchádzajúci hovor 0:00:00)
KM: Ahoj. Práve som poslala tvojej žene žiadosť o priateľstvo.
FB: Karoline, vážne, WTF? Nechápem, o čo ti ide.
KM: Nie, to naozaj nechápeš.
FB: WTF? Snažím sa ti dovolať, tak to zdvihni!
KM: Nie.
FB: Karoline, čo sa deje?
KM: Deje sa to, že už ťa mám plné zuby. Vráť sa k svojej dokonalej rodinke
a užívaj si ju, kým ešte môžeš.
FB: Karoline!
KM: Len si užívaj svoj život, kým sa dá. Toto kurevsky oľutuješ, ty kretén.
„Božemôj,“ šepnem.
Policajti hľadia na stôl, možno nám chcú s Fredrikom dopriať súkromie.
Zízame na seba.
„Elisa, veľmi ma to mrzí. Neviem, čo som si myslel. Som…“
„Strč sa, Fredrik.“
10
Elisa
Doma dlho stojíme v tmavej kuchyni, Fredrik užije lieky proti astme, ja si
šúcham ruky pod horúcou vodou - tá bolesť je mi príjemná.
„Myslíš, že mi dokážeš odpustiť?“ opýta sa ma napokon Fredrik.
Neodpovedám.
Opäť zavládne ťaživé ticho. Uvažujem, či to odteraz bude takto, či sa
medzi nami budú kopiť tajomstvá a polopravdy. Fredrik vyzerá, akoby sa
mal každú chvíľu rozplakať. Znova sa otočím k tečúcej vode. Najradšej by
som bola sama, kým to všetko nestrávim.
„Takže,“ ozve sa Fredrik. Stuhnem, čakám, že bude pokračovať, no mlčí.
„Takže čo?“ opýtam sa napokon, keď už neexistuje rozumný dôvod ďalej
tam stáť a páliť si ruky.
„Povedala si policajtom niečo, o čom neviem?“
„Čo napríklad?“
„Veď vieš. Niečo ako Karoline Meisterová.“
„Čo to má znamenať, Fredrik? Pýtaš sa, či som ťa tiež podviedla?“
„Áno.“
Chvíľu ho nechám v napätí. Mohla by som otvoriť ústa a prezradiť mu
vlastné tajomstvá, no rozdiel medzi našimi tajomstvami spočíva v tom, že
moje nijako nesúvisia s Luciiným prípadom.
„Nie, Fredrik. Pozri, som unavená. Zničená.“
„Bolo to ozaj náročné.“
„To teda bolo. Mám pocit, akoby ma prehnali cez skartovačku.“
„Dosť výstižné.“ Nehybne stojí. „Človek sa začne zamýšľať,“ povie a hľadí
mi pritom do očí, „či naše rozhodnutia a ľudia, s ktorými sme v minulosti
prišli do kontaktu, hoci aj náhodne, nemôžu prispieť k neočakávanému
zvratu vo vyšetrovaní.“
„Veru.“
„Preto je nesmierne dôležité, aby sme povedali celú pravdu. Aj tá
najmenšia drobnosť možno zaváži.“
„Nepochybne.“
„Povedala si im úplne všetko?“ Z očí mu srší chlad.
„Fredrik…“
„Je to z mojej strany naozaj až taká nevhodná otázka?“
„Áno, je. Skutočne nevhodná, keď vezmeme do úvahy…“
„V poriadku. Prepáč. Ja len… za tie roky som občas cítil, že si sa mi veľmi
vzdialila, a nebol som si istý, či si sa vrátila.“
„Nemáš sa čoho obávať.“ To je pravda. Teraz už áno.
Prikývne, odvráti sa a vtedy si všimnem, aký je vyčerpaný a ustarostený,
tak ako ja.
Aj on je iba zúfalý rodič, ktorý chce naspäť svoje dieťa. Ako ja. „Poď
sem,“ šepnem. Privinie si ma, presne ako som chcela.
„Je mi to tak ľúto, Elisa,“ povie po chvíli. „Dnešok bol veľmi únavný.“
Odtiahneme sa od seba, oprieme sa o kuchynskú linku. Zložím si hlavu
na Fredrikovo plece, on si zľahka oprie hlavu o moju.
„Mám pocit, že je to moja vina. Ako som mohla byť taká hlúpa a bez
rozmyslu zverejniť stovky fotiek našich detí na internete?“
„Robí to veľa ľudí. Ani ja som sa nad tým doteraz vôbec nezamýšľal.“
„Áno, ale tvoje účty na sociálnych sieťach aspoň nie sú verejné.“
„Hej, ale len náhodou. Nesmieš sa obviňovať, Elisa. Nie je to ničia
chyba.“
„Cítim sa vinná.“
„Ja nie, ak ti to pomôže. Milujem ťa. Spolu to prekonáme, nech sa stane
čokoľvek.“
„Čo tým chceš povedať - nech sa stane čokoľvek? Existuje len jeden
záver. Vráti sa nám. Živá.“
Fredrik prikývne, no nevyzerá, že je o tom celkom presvedčený.
„Podľa mňa sa možno trafili a naozaj to má niečo spoločné so sociálnymi
sieťami. Niekto videl moje fotky a začal ňou byť posadnutý. Objektívne -
Lucia je výnimočne krásne dieťa, každý to hovorí, takže ak to tak naozaj
bolo, pravdepodobne je ešte nažive, však? Vystopujú ju cez aktivitu na
mojom účte. Zistia…“
„Elisa. Prosím ťa, prestaň. Poďme hore, trochu si oddýchneme. Teraz
môžeme len čakať.“
„Ty choď, ja ešte raz prejdem účty na sociálnych sieťach. Možno narazím
na niečo, čo polícii uniklo.“
Fredrik si vzdychne a poberie sa hore. Sadnem si na gauč, otvorím
Instagram a scrollujem jeden post za druhým, 742 fotiek mojich
nádherných detí, voľne dostupných na internete pre každého
psychopatického šialenca. V očiach ma páli a šklbe od únavy a toľkých
vyplakaných sĺz, no neskončím, kým si neprečítam každý jeden komentár
a nepozriem profily všetkých, ktorí lajkovali fotky môjho syna a dcéry.
11
Selma
„Môžeme ísť?“
Olavov hlas vytrhne Selmu zo stavu hlbokého sústredenia, chvíľu trvá,
kým sa rozpamätá, kam vlastne idú. Tlačová konferencia. Prikývne, vstane
a strasie sa pri myšlienke, že musí vyjsť z vyhriatej kancelárie do studeného
vetra.
Je skoro polnoc a Selma je už niekoľko hodín v redakcii sama. Olav jej pred
pár hodinami poslal správu:
„Eriksenová, domov! Je čas ísť do postele.“
V skutočnosti nie je unavená. Možno si na hodinku pospí na gauči
v zasadačke, no domov nepôjde. Teraz určite nie - dostala sa do stavu, keď
sa jej sústredenie a vnímanie vyostrili na maximum. Práve v tomto stave sa
jej často podarí zachytiť súvislosti a rozpory, ktoré ostatným unikajú. Selma
si už o sebe vypočula všeličo - hyperaktívna, roztržitá, typický prípad
ADHD… Pozitívnou stránkou tejto jej vlastnosti je, že sa dokáže
výnimočne sústrediť na to, čo ju naozaj zaujíma, a zapamätať si obrovské
množstvo detailov. Vykonávanie nezáživných úloh zvláda len s pomocou
liekov, no ak ju raz niečo pohltí, dokáže sa tomu venovať tak oddane, akoby
ju viedol nejaký tajný zmysel. Na strednej škole objavila svoj talent a lásku
k písaniu a odvtedy ho neúnavne zveľaďovala. Keď sa stala novinárkou,
konečne mohla zvláštne fungovanie svojho mozgu nielen naplno využiť,
ale dokonca ju zaň aj chválili. Poobzerá sa po prázdnej redakcii. Toto miesto
si zaslúžila. Kto by si to bol za jej školských čias pomyslel?
Vráti sa k počítaču, na obrazovke svieti titulná fotografia z Facebooku
Elisy Blixovej - tá z minulých Vianoc. Dokonalá rodina. Selma hľadí na
Elisine črty, široký úsmev zvýraznený červeným rúžom, ktorý sa jej
neodráža v očiach, no možno si to iba domýšľa.
„Kto si?“ zašepká. „Prečo práve ty?“
12
Lucia
19. októbra 2017
Lucia
Lucia
SOM V DEBNE V ZEMI, ako keď človek zomrie. Alebo tá debna možno
ešte nie je v zemi, zvláštne sa hýbe, akoby sa rýchlo kĺzala dolu kopcom.
Oči mám otvorené, ale nič nevidím. Otvorím ústa, chcem kričať, no
namiesto toho len zapištím ako vtáčik, ktorý vypadol z hniezda na cestu
a čaká, kedy ho prejde auto. Skúšam sa niečoho dotknúť, lenže ruky mám
ťažké a neviem ich zdvihnúť.
„Haló, je tam niekto?“ zašepkám, hoci viem, že som sama. Tečú mi slzy.
Prečo po mňa ešte mamička s ockom neprišli? Čo ak neprídu nikdy? Ako
sa dostanem z tejto debny? A čo ak sa dostanem von a bude tam ten zlý
muž? Alebo čo ak sa mi nepodarí ujsť, debnu hodia do mora, začne sa do
nej vlievať voda a ja sa utopím? Počujem zvláštny zvuk. Znie ako motor.
Žeby tá debna bola v lietadle? Odnášajú ma niekam ďaleko? Alebo žeby
som nebola v debne, ale v kufri auta? Pohladím prstami to, čo je podo
mnou. Ležím na niečom chladnom a hladkom. Nie je to kov ani drevo, skôr
tvrdý plast. Hmatám ďalej, dno debny plynulo pokračuje oblúkom nahor
k nízkemu stropu. Som ako malý vtáčik vo vajíčku, ale vtáčiky sa vo
vajíčku asi neboja.
Mamička mi vždy hovorí, že som silná a dokážem čokoľvek. Moje
dievčatko je silnejšie, než sa zdá, povie, zasmeje sa, oči sa jej zvraštia, tak
ako to mám rada, a uštipne ma do svalu na ramene. Tuho zavriem oči
a skúšam si ju v duchu vybaviť. Podarí sa mi to - čupí pri mne
v tmavomodrej uniforme, pozerá na mňa hnedými očami, sú presne ako
moje. Mamička je moje veľké ja a ja som jej malé ja.
Predstavujem si, čo by mi povedala, keby tu v debne mohla rozprávať.
Buď silná, dievčatko moje, vydrž, kým ťa znova neobjímem. Dookola si to
opakujem. Buď silná, buď silná, buď silná, buď silná. Asi som zaspala -
neviem, koľko času prešlo, keď zrazu niekto otvorí debnu a dnu vnikne
svetlo. Rozbolia ma z neho oči.
Zlý muž sa po mňa načiahne. „Ššš,“ povie a priloží si ukazovák k perám.
„Neublížim ti, jasné? Len buď ticho.“ Nepozerá sa na mňa nahnevane, ale
nežne - ako ocko, keď sa spolu hráme a on si zrazu uvedomí, že kričím
naozaj a už to nie je zábava. Zdvihne ma, prehodí si ma cez plece ako vrece
zemiakov a kráča preč. Obzriem sa a vidím, že som bola zavretá v boxe na
lyže na streche auta zaparkovaného za nami. Sme v obrovskej garáži, aké
majú aj u mamičky na letisku - parkujú v nich malé lietadlá, keď práve
nelietajú.
Odnesie ma k dodávke bez okien a položí ma na kovovú dlážku v zadnej
časti auta. Pozriem sa hore, priamo nado mnou sú pootvorené zasúvacie
dvierka. „Vieš tam vyliezť?“ opýta sa a kývne mi, aby som ich otvorila
úplne.
V streche dodávky je priestor na spanie. Vložím nohu do malého
výklenku v stene a vytiahnem sa hore. Vidím, že v spálni sú Josiina mama
a Josie, spia a objímajú mačku Kimmi.
Josiina mama otvorí oči, usmeje sa na mňa. „Ahoj, zlatko,“ zašepká
a vystrie ruku, chce ma pohladiť po vlasoch.
Opäť začnem plakať, neviem, či sa teším, že ich vidím, alebo som z toho
ešte väčšmi smutná. Ľahnem si k Josie a jej mame, zaborím si ruky do
Kimminej huňatej srsti.
V spacom priestore sa objaví mužova hlava. „Môžeme ísť?“ opýta sa
a Josiina mama prikývne.
„Kam ideme?“ zašepkám.
„Domov, miláčik,“ odvetí Josiina mama. „Teraz spi.“
Domov… „Potrebujem Minky,“ poviem, no nikto mi ju nedá, hoci ju mám
od narodenia a nepohnem sa bez nej ani na krok.
„Toto ju uspí,“ povie muž a Josiina mama mi pritisne na nos vreckovku.
Chcem kričať, ale nemôžem.
Josie potme spieva. Zatvorím oči, no viem, že nesmiem plakať, lebo muž
prisahal, že mi ublíži. „Ak budeš kričať, plakať alebo sa o niečo pokúsiš,
zmlátim ťa ako žito, to ti prisahám,“ povedal, keď ma dával do boxu na lyže.
Som rada, že už nie som v boxe, ale v dodávke s Josie. Hýbe sa rýchlo
a je skoro príjemné byť tu hore, v tomto malom priestore. Aspoň nevidím
toho muža.
Pretočím sa k Josie. „Pomôžeš mi?“ zašepkám.
Josie pomaly pokrúti hlavou a ďalej spieva. Vezmem vrecúško s arašidmi
a vytrasiem si zopár do dlane.
„Prosím ťa, zjedz niečo,“ dohovárala mi dávnejšie Josiina mama. „Inak si
o teba budem robiť starosti.“
„Nebudem jesť nič, čo mi dáte,“ odvetila som, no teraz si nemôžem
pomôcť. Arašidy sú slané, chrumkavé a lahodné. Neviem, prečo mi ich
mamička nikdy nechce dovoliť, hoci som ju o to prosila veľakrát.
Uvažujem, či je mamička teraz v lietadle. Ak sa pozerá z okna, možno
uvidí práve túto cestu a možno dokonca práve túto dodávku.
„Mamička a ocko vás nájdu a pôjdete do väzenia,“ poviem Josiinej mame
a viem, že je to pravda, lebo brať druhým ľuďom deti sa nesmie. A je
pravda, že mamička s ockom ma nájdu, lebo ja a Lyder sme to najlepšie, čo
sa im v živote prihodilo.
No Josiina mama odvetí: „Och, zlatko, darmo na nich myslíš, tí ťa vôbec
nebudú hľadať.“
15
Lucia
Elisa
Marcus
Elisa
Selma
Elisa
Selma
Elisa
Lucia
Je svetlo, muž stojí vonku pri aute, pozerá si niečo na mobile a fajčí. Asi cíti,
že sa naňho dívam - otočí sa a zbadá, že som hore. Usmeje sa na mňa
a zakýva mi rukou, v ktorej drží cigaretu. Potom nasadne do auta. Sme
v lese, na kraji úzkej štrkovej cesty.
„Potrebuješ ísť na záchod?“ opýta sa.
Potrebujem, no neodpovedám mu.
„Môžeš ísť tu, nikto sem nepríde. Ja sa otočím.“
Strašne mi treba cikať, a tak vyjdem z auta. Obzriem sa za ním, hľadí do
mobilu. Cesta, na ktorej stojíme, je veľmi vysoko, po pravej strane mám
dlhý strmý svah husto porastený stromami. Teraz by som mohla ujsť.
Alebo by som mohla bežať smerom, odkiaľ sme prišli - na takej úzkej ceste
mu potrvá dlho, kým otočí auto. Znova naňho pozriem. Nepohol sa
a nedíva sa na mňa. Nohy sa mi trasú, vzduch je veľmi studený.
Kam by som ušla? Nikto tu nie je. Aj keby ma nechytil, stratila by som
sa v lese. Okrem toho by ma pravdepodobne chytil, pamätám si, ako rýchlo
ma schmatol pri mojom poslednom pokuse. „A potom ťa zabije,“ povedala
mi Josiina mama.
Stiahnem si pančucháče a vycikám sa za autom. Keď sa postavím, muž
na mňa prísne pozerá v zrkadle, ubezpečuje sa, že mi ani nenapadne robiť
hlúposti. Vrátim sa do auta.
„Nemusíš sa báť,“ povie. „Môžeš si na chvíľu sadnúť, ale keď ti poviem,
že si máš ľahnúť, poslúchneš, jasné?“
Prikývnem. Podá mi kolu a čosi podlhovasté zabalené v alobale
a naštartuje. Keď to odbalím a zistím, že je to dlhá bageta so syrom
a šunkou, zaškvŕka mi v žalúdku.
„Kde je Josie?“ opýtam sa, keď dojem.
„Onedlho sa s ňou stretneš.“
„A moja mamička?“
„Aj s ňou.“
Pijem kolu, hľadím von na vysoké tmavé stromy. Kopec obrovských
vianočných stromčekov - určite je to veľký les. Ideme po tej ceste dlho,
možno celé hodiny. Nestretávame nijaké autá, no toho muža to zrejme
netrápi.
„Kde sme?“ opýtam sa.
Pozrie na mňa v zrkadle.
„V Ardenách.“
„To je nejaká krajina?“ opýtam sa.
„Dá sa to tak povedať. Je to obrovský les, ktorý rastie na území viacerých
krajín. Teraz sme v belgickej časti.“
Cez cestu prebehnú dve srnky. Po chvíli sa cesta začne zvažovať, stromy
už nie sú také vysoké. V údolí prejdeme cez kamenný most, tečie pod ním
hnedá voda. „Mám syna, vieš?“ povie muž. „Je asi v tvojom veku. Super
chalan.“
„Kde je?“ opýtam sa.
„Ehm, nemôžem sa s ním vídať. Nedovolia mi to.“
„Kto?“
„Úrad na ochranu detí.“
„A prečo?“
„Lebo som bol vo väzení,“ odvetí.
Prikývnem, pozriem na jeho veľké ruky na volante. Sú celé potetované,
dokonca aj prsty.
„Prečo si bol vo väzení?“ opýtam sa.
„To nechceš vedieť,“ odvetí, ale ja chcem. Chvíľu sa dívam z okna, auto
stúpa hore ďalším dlhým kopcom. Keď vyjdeme na vrchol, dolu v údolí
vidím vo veľkej diaľke dom. Z komína stúpa dym. „Ľahni si,“ prikáže muž.
Už prešlo veľa dní, odkedy som preč. Najprv som bola v boxe na lyže.
Potom v dodávke so spacím priestorom, kde som sa cítila ako v člne. Potom
v žltom dome. Strávila som tam deň a noc s televízorom, krikom a Josie,
potom ma odtiaľ ten muž zobral preč samu. Veľmi dlho sme sa viezli, celý
deň a možno aj celú noc. Teraz sme s tým mužom už tri alebo štyri dni
v inom dome. Zvonka som ho nevidela, lebo keď sme prišli, spala som
a zobudila som sa až vnútri. Predstavujem si ho ako ten domček v údolí,
ktorý som videla z auta, vychádzal z neho dym a vznášal sa nad veľkými
stromami v Ardenách ako purpurová stuha.
Všetky steny sú šikmé a drevené ako u mojich starkých. Izba, v ktorej
som sa zobudila, je na najvyššom poschodí a má malé okienko vystupujúce
zo strechy, ktoré sa nedá otvoriť. Na tom poschodí je aj kúpeľňa so sprchou,
no bez sprchového závesu, a dá sa sem prísť len po rebríku. Nekričím
a neplačem, inak ma zabijú. Povedal to ten muž. Je niekde tu v dome,
počujem ho, aj iných mužov, ich hlasy burácajú až do podkrovia.
Prvý deň som strávila pri okne. Je maličké, veľké ako moja tvár,
s výhľadom na les. Videla som len stromy, samé stromy. Stála som tam, až
kým sa nezotmelo a stromy vyzerali ako tisícky ľudí zoradené v zástupoch,
no hoci som im mávala a klopala som na okno, nikto neprišiel.
Na druhý večer za tmy vyšiel po rebríku ten muž. Povedal: „Prepáč.“
Nepozrela som naňho. Nechal pri rebríku vrecko z McDonaldu a zliezol
dolu. Nechcela som to zjesť, lebo ten muž je určite najhorší muž na svete,
no do nosa mi udrela vôňa cheeseburgerov a hranolčekov, naplnila celú
miestnosť, a nakoniec som zjedla všetko. Vedľa matraca pod oknom niekto
nechal plastovú tašku s maľovankami, farbičkami a kopou sladkostí. Boli
tam želatínové cukríky, penové cukríky aj pelendrekové cukríky v soli, tie
má môj brat najradšej. Chcela som, aby videl všetky tie sladkosti, ba čo
viac, chcela som, aby tam bol so mnou. Nie, chcela som byť doma
s ním, pozerať detský kanál a jesť všetky tie cukríky. V noci som veľa
plakala, ale potichu, aby ma nezabili.
Na tretiu noc som sa zobudila a v miestnosti bol muž, ale iný. Mal
kučeravé ryšavé vlasy, biele šortky a biele tričko. Stál blízko pri mojej
posteli, hľadel na mňa a smial sa, ale jeho smiech znel ako psí štekot: Hav,
hav, hav!
Začala som kričať, no potom som prestala, lebo som sa bála. Počula som
niekoho bežať - bol to ten druhý muž, ten, ktorý ma odniesol z Josiinho
domu.
„Čo to má znamenať, kurva? Vypadni od nej, ty skurvené prasa!“ kričal.
Prudko odsotil toho červenovlasého muža dozadu k rebríku a on zliezol
dolu.
„Prepáč,“ povedal znova a sadol si ku mne. Oči už nemal strašidelné.
„Potrebuješ niečo?“
„Myšku Minky,“ povedala som a pri Minkinom mene mi zovrelo hrdlo.
„Čo je to?“ opýtal sa. Vysvetlila som mu, že to je moja plyšová hračka
a som bez nej smutná, a on povedal: „Ale kúpil som ti novú plyšovú
hračku.“ Prikývla som, no z očí mi začali padať slzy. Nezabil ma, hoci som
plakala, veľkou rukou ma nežne potľapkal po hlave a znova povedal:
„Prepáč.“
Muž sa vrátil dolu, ja teraz sedím na matraci, a hoci je hlboká noc,
postupne dojedám zvyšok cukríkov. Počujem mužské hlasy, miestami
hlasné a miestami tichšie, akoby sa hádali. Uvažujem, čo sa stane, ak sa
pobijú, možno použijú aj nože a zbrane, a ten červenovlasý alebo niektorý
iný muž zabije muža, ktorý ma sem priviedol. Potom nikto okrem toho
veľmi zlého muža, čo sa smeje ako pes, nebude vedieť, že som tu.
Silno zažmurkám, aby som nezaspala, vstanem a idem sa pozrieť na
obrysy stromov. Ich vrcholce sú v mesačnom svetle ostré a čierne ako štíty
hôr. Vtom mi vypadne veľký zub vzadu v ústach. Už niekoľko dní sa kýval
a teraz vypadol, zachytil sa v gumovom cukríku, ktorý som práve žula.
Vyberiem ho zo želatíny a zdvihnem oproti svetlu mesiaca, čo dopadá cez
okno. Je veľký a celý krvavý, na jednom konci má dlhý koreň. Ústa sa mi
zapĺňajú krvou. Je to nechutné, veľakrát ju vypľujem, po tvári mi tečú slzy.
Chcem, aby ma mamička objala, pohladkala po vlasoch a hlasno ma
pobozkala pri uchu. Keby som bola doma, mamička by priniesla pohár
vody, ja by som doň hodila zub a pozorovala, ako pomaly klesá ako biely
kamienok. Ráno by tam namiesto neho bola dvadsaťkorunová minca.
Nemám tu mamičku ani pohár s vodou, len napoly vypitú plastovú fľašu
koly, priniesol mi ju ten muž. Hodím zub do čiernej tekutiny a sledujem,
ako dopadne do jedného z viacerých oblých výbežkov na dne fľaše. Plačem
a plačem, prestanem, len keď si jazykom prechádzam po krvavej diere,
v ktorej predtým rástol môj zub.
Keď sa zobudím, som v kufri auta.
24
Marcus
Lucia
Elisa
DNI PLYNÚ, NIČ SA NEMENÍ. Väčšinu času trávim sama a modlím sa,
hoci som si nemyslela, že to ešte niekedy urobím.
Napriek tomu sa vraciam k modlitbám, ktoré mi vtĺkali do hlavy celé
detstvo. „Prosím… Prosím…“ šepkám s pohľadom upretým na bezútešné
nebo, tuho spínam ruky a prvýkrát v živote cítim, že mi modlitba prináša
akú-takú úľavu. Hlboko vo svojom vnútri sa bojím Boha i samotnej
myšlienky, že existuje čosi také silné ako božská spravodlivosť. Čo ak mali
moji rodičia pravdu a na tých, ktorí nežijú podľa Jeho slova, čaká v pekle
večný oheň?
Myslím na svojho otca. Tak veľmi mi chýba. Keď som bola malá,
nechápala som, ako je možné, že môj milý a láskavý otec hlása také strašné
veci - súd, večné zatratenie, nepopierateľnú dôležitosť zbožného života. Aj
preto bolo pre mňa ako dieťa také ťažké zžiť sa s náboženstvom. Môj otec
bol inteligentný muž, veril, že ľudia sú vo svojej podstate dobrí a mali by sa
nevyhnutne podriadiť Bohu.
Postupne som toho Boha začala neznášať, lebo pre otca bol vždy
dôležitejší než ja. Možno to v skutočnosti nie je pravda, ale tak som sa cítila.
Dokážem v sebe vzbudiť aspoň trochu tej viery, ktorú mi v detstve
vnucovali? „Milý Bože,“ začnem odznova. „Prosím…“ No odpoveďou mi je
len ohlušujúce ticho.
Inokedy hľadám útechu v kreslení, hoci to poriadne neviem. Kreslím
Luciu, ako robí mlynské kolá, vždy s veselou tvárou a starostlivo
vyfarbenými červenými lícami. Píšem listy a potom ich pálim v peci na
drevo. Niektoré pre otca, ospravedlňujem sa mu za to, čo sa medzi nami
stalo. Iné pre matku - keby som jej ich poslala, roztrhala by ich na
franforce. Uvažujem, či vie, čo sa mi stalo. Či jej na tom záleží.
Chcem napísať Lucii, no vždy keď sa o to pokúsim, zamrznem - srdce mi
prudko búši, ruky sa mi trasú. Ešte nie som pripravená.
Dnes je vonku búrlivo a takmer tma. Sedím pri okne, v rukách stískam
jeden hrnček čaju za druhým a pozorujem, ako dažďové kvapky dopadajú
do veľkej kaluže na ulici. Zahĺbim sa do vlastných myšlienok a ľahko
stratím pojem o čase. Dcéra sa ku mne vráti, pritancuje z minulosti.
Objímam ju, precítim dotyk jej hebkých vlasov na svojom líci. Hodiny
ubiehajú, zo snenia ma vytrhne až hukot motora. Otvorím oči a dívam sa,
ako zaplavenou ulicou schádza červeno-žltá poštová dodávka.
V schránke nájdem tri účty a hrubú krémovú obálku so svojím menom
a adresou vytlačenou na prostej bielej nálepke. Bola odoslaná
z Lillehammeru, na okamih mi napadne, že je možno od matky. No nie je.
Kým prestanem plakať, vonku sa zotmie, hoci sú len štyri hodiny.
Pokrčím list, vzápätí ho vyrovnám. Znova ho pokrčím, položím ho do
kozuba, škrtnem zápalkou a sledujem, ako vzbĺkne. Myšlienky mi blúdia od
Lucie k Fredrikovi a k listu, potom k matke a k otcovi.
Nedávno som Fredrikovi povedala, že matka a súrodenci sa mi stále
neozvali.
Odvetil: „Už sme o tom hovorili veľakrát, Elisa. Vieš, aké to je, keď
vystúpiš z cirkvi.“
„Áno, ale sú predsa moja rodina.“
„Už nie.“
Azda za to môže ten list alebo skutočnosť, že som si opäť vpustila do
hlavy myšlienky na rodinu a náboženstvo, ktorého som sa vzdala, no
rozhodnem sa, že už nebudem ďalej čakať, kedy mi matka odpustí,
a vezmem situáciu do vlastných rúk.
Vstanem a pohľadom prebehnem po miestnosti, hľadám telefón. Leží na
kuchynskej linke, tichý a tmavý. Zdvihnem ho a vyťukám číslo, ktoré sa od
môjho detstva nezmenilo. Zdvihne po prvom zazvonení, akoby práve
sedela na malej stoličke v predsieni a čakala na môj telefonát. „Ahoj,
mami,“ pozdravím. Prudko nasaje vzduch a dlho, prepiato si vzdychne.
„Elisa.“
„Ja…“ Tento telefonát som neplánovala. Len čo začujem jej úsečný,
chladný hlas, doľahne na mňa vedomie, aký katastrofálny je náš vzťah.
Uvažujem, že zložím, no prekvapí ma, keď ma v očiach zaštípu slzy. Pri
matkách sme asi všetci navždy deťmi. „Chcela som s tebou hovoriť,“
poviem a uvedomím si, že je to pravda. Chcela som byť s tebou v kontakte,
mohla by som dodať. Chcela som, aby ti na mne záležalo. Chcela som byť
pre teba dôležitá, aspoň raz.
„A prečo?“
„Asi si počula… čo sa stalo Lucii.“
„Áno, a nemôžem povedať, že ma to prekvapilo.“
„Čo tým myslíš?“
„Po tom, čo si spravila svojmu otcovi, by si sa nemala čudovať, že sa ti
stalo niečo také.“
„Ako to môžeš povedať? Otca som ľúbila.“
Matka si hlasno odfrkne. „Zabila si ho, dobre to vieš. Predtým si možno
neverila v Božiu silu, no predpokladám, že teraz už o nej nepochybuješ.
Zaslúžiš si to.“
„Mama,“ zašepkám priduseným, takmer nečujným hlasom, lebo
nedokážem dlhšie zadržiavať plač, no spojenie sa už prerušilo.
27
Lucia
Jacqueline
KEĎ KRÁČA POĽOM, váha dieťaťa v jej náručí sa jej vidí presne taká,
aká má byť - známa, ťažká, ale nie príliš. Dievčatko naozaj trpí, krv zo
zárezov na jeho nohách vsakuje Jacqueline do béžového kabáta. Už sa
nevzpiera. Nesie ho tak, akoby držala v náručí oveľa menšie dieťa. Tenisky
má celé zablatené a kým dorazí k zábrane pre dobytok, od námahy ju
rozbolia nohy.
Vchodové dvere do hlavnej budovy sú dokorán, posledných pár metrov
cez dvor prejde rýchlym krokom. Josie stojí na vrchole schodiska a pozoruje
ju. Klenutou vstupnou halou sa odrazu rozľahnú Luciine chrapľavé
výkriky. „Mamička!“ opakuje znova a znova a hlas sa jej láme ako sklo na
kameni.
Jacqueline si ju prehodí cez plece ako bábätko, krv z rany na chodidle
kvapká na drsnú kamennú podlahu. Pomaly stúpa po schodoch, hladká
Luciu po chrbte, výkriky postupne slabnú a napokon sa zmenia na šepot.
V kúpeľni ju opatrne zloží na zavretú záchodovú misu a napustí hlbokú
starodávnu vaňu. Lucia do nej najprv nechce vliezť, a keď sa nakoniec
odhodlá, znova začne nariekať a vzlykať. Dorezané chodidlá ju určite bolia,
vytekajú z nich obláčiky krvi a farbia vodu naružovo. Jacqueline jej jemne
prechádza hubkou po vyčnievajúcich lopatkách, hlbokých jamkách nad
kľúčnou kosťou a krížoch. Keď ju umyje, zdvihne ju z vody ako veľkú
lesklú rybu a nežne ju poutiera. Tváričku už nemá utrápenú a zmučenú, ale
ustatú a nečitateľnú.
Veľmi opatrne posadí dievča na zatvorené veko záchoda, vezme do rúk
jej chodidlá a pomalým krúživým pohybom do nich votrie dezinfekčnú
masť. Krvácanie takmer ustalo, krv tečie už len z jedného mimoriadne
hlbokého zárezu. Jacqueline ovinie chodidlo gázou, a keď skončí, jemne
stisne Lucii lýtko.
Nemôže uveriť, že je konečne tu, že sa im ju naozaj podarilo priviezť.
Posledných pár dní bola od vzrušenia celá bez seba. Keď sa v Mölleryde
nečakane objavila Mikkova bývalá priateľka, myslela si, že je koniec, že
všetko bolo zbytočné, no teraz vie, že príchod tej ženy bol darom z nebies.
Urobili, čo museli, a ukázalo sa, že to bol geniálny ťah. „Telo nájdené
v Mölleryde patrí pravdepodobne únoskyni,“ hlásal dnes hlavný titulok
Verdens Gang. Prečítala si ho po členky v blate na okraji jedného z polí
patriacich k Le Tachoué, kde sa jej na mobile občas podarí chytiť 4G signál.
Zasmiala sa a jej smiech splynul s chladným vetrom, ktorý sa prihnal
z horského úbočia. Žeby bola naozaj slobodná?
Zdvihne Luciu a prenesie ju do jej izby na opačnej strane chodby. Pár
týždňov predtým, než s Josie odcestovali do Nórska, aby priviedli Luciu
domov, starostlivo zariaďovala detskú izbu. To, čo v nej bolo predtým,
premiestnila do menšej spálne v zadnej časti domu s výhľadom na lúky
a lesy. Bábätkovskú postieľku vymenila za krásnu posteľ z vyrezávaného
dreva, ideálnu pre veľké dievča, ako je Lucia. Obom, Lucii i Josie, nakúpila
nové šatstvo - čisto biele ľanové tuniky, mäkké bavlnené pančuchové
nohavice, tričká s nostalgickými vzormi, zo všetkého po dva sety. Páči sa
jej, keď deti vyzerajú ako deti a nie ako malí skomercializovaní tínedžeri. So
zariadením izby sa natrápila, pretože vedela, že začiatok nebude pre Luciu
jednoduchý - ale to je prirodzené.
„Než sme ťa priviezli domov, dala som si veľmi záležať, aby som ti
pripravila peknú izbičku,“ povie, položí Luciu na posteľ, veľmi opatrne, aby
nezavadila o jej zranenú nohu. „Kedysi to bola moja izba. Predtým patrila
môjmu starému otcovi - tvojmu prastarému otcovi. To on postavil tento
dom. Chcela som, aby si mala izbu s najkrajším výhľadom na Pyreneje.
Keď ti bude lepšie, ukážem ti najvyššie vrchy. Máme všetok čas na svete.“
Lucia sa otočí ku stene, slzy jej kvapkajú na čisté biele obliečky.
„Kúpila som ti nejaké nové oblečenie. Máš ho v skrini. Je veľmi pekné,
miláčik. Neskôr si ho hádam pozrieš.“
„Kedy ma pustíte domov?“ opýta sa Lucia.
„Pozri, musíme sa porozprávať.“
„Nie! Chcem ísť domov!“
„Chápem, že je to pre teba ťažké aj že si zmätená. Istotne si myslíš, že
som netvor a tvoj život sa skončil. No ani nevieš, ako sa mýliš, zlatko.“
Jacqueline si sadne na posteľ k Lucii a trochu sa k nej nakloní, no Lucia
sa pritisne k stene.
„Si pripravená počuť pravdu?“ zašepká jej do vlhkého ružového ucha.
Lucia sa odťahuje, ale Jacqueline jej položí ruku na plece, prinúti ju, aby
sa otočila, a pevne ju drží. „Musíš sa dozvedieť pravdu, pretože ti ju celý
život zatajovali.“
29
Marcus
Lucia
Elisa
Selma
„VESELÉ VIANOCE,“ privíta ju jej otec Alf, vovedie ju dnu a vezme jej
z ruky príručný kufrík.
Selma ho pobozká na horúce červené líce, vyzuje si uggsy, rozopne
páperovú vetrovku a vypustí Medusu z prepravky. Mačka sa poobzerá
okolo seba a schúli sa Selme pri nohách. Selma ju zdvihne a kráča za otcom
do otvorenej obývačky prepojenej s kuchyňou. Prestrel stôl pre troch - ako
vždy. Vedľa balkónových dverí stojí objemný vianočný stromček ozdobený
červenými a zlatými plastovými guľami zo supermarketu. Selma vytiahne
z kabelky zopár darčekov a pridá ich ku škatuliam, ktoré už ležia pod
stromčekom. Medusa strom starostlivo skúma, akoby jej nešlo do hlavy,
načo ho sem jej ľudia priniesli. Potom sa usadí k balkónovým dverám
a zadíva sa na sneh a nočnú tmu. Selma uvažuje, či si pamätá na časy, keď
ako malé mačiatko stála na opačnej strane týchto dverí a hľadela dnu.
Otec jej podá pohár prosecca, dlho iba stoja a usmievajú sa na seba, ani
jeden nevie, ako začať rozhovor.
„Tak,“ ozve sa otec a odpije si veľký dúšok, „ako sa ti cestovalo?“
„Šlo to hladko. Cestou cez Asker a Lier som trochu uviazla v hustej
premávke, no inak to bola pokojná jazda, netrvala ani hodinu.“
„Myslel som, že prídeš ešte za svetla,“ povie. Selma pocíti bodnutie viny,
keď si predstaví, ako na ňu čakal, ponevieral sa po prázdnom malom byte
a počúval, ako zvony drammenských kostolov ohlasujú Vianoce.
„Veď sú len štyri hodiny, oci. A budeme spolu až do štvrtka.“
„Dobre,“ odvetí, doleje jej, hoci pohár má stále takmer plný, a potom aj
sebe. Zapne televízor, miestnosť zaplnia nevtieravé tóny flauty. „Som rád,
že si doma.“
Usadia sa na tmavosivý kožený gauč, odjakživa umiestnený pred
televízorom. Ako dieťa na ňom skákala saltá, keď sa rodičia nedívali. Raz ju
mama prichytila a s prísnym výrazom ju pozorovala, no nemohla si pomôcť
a rozosmiala sa. Rukou pohladí mäkkú kožu za chrbtom. Mama sa o ňu
určite toľkokrát opierala - je možné, že tam z nej ešte čosi ostalo? Aspoň
nepatrný záhyb či odtlačok…
„V práci sa ti darí?“ vytrhne ju zo zamyslenia otec.
„Áno, ide to,“ odvetí, no vzápätí odpoveď prehodnotí. Napokon, je to jej
otec. Sú si blízki. „Vlastne to nie je veľká sláva. Neviem, mám dojem, že
v poslednom čase akosi stagnujem. Stále znižujú stavy - minule prepustili
Kaia-Mariusa. Pracoval v Dagspostene len o pár mesiacov kratšie než ja.
Vyvolalo to vo mne pocit, že som na rade.“
„Predsa by ťa nevyhodili, či myslíš, že áno?“
„Predtým som si to nemyslela. Zdalo sa, že Olav je so mnou veľmi
spokojný, no vieš, čo sa hovorí - novinár je len taký dobrý ako jeho
posledný článok. Na jeseň som pracovala na tom únose, prípad Blixová,
venovala som tomu všetku svoju energiu, ale… k ničomu to neviedlo.
Vôbec nikam sme sa nedostali. Akoby sa do zeme prepadla. Ľudia chcú
novinky, nové uhly pohľadu, exkluzívne reportáže, lenže nič z toho sa
nekonalo.“
Otec zamyslene prikývne. Tak ako všetci obyvatelia Nórska, aj on má
nepochybne svoju teóriu o tom, čo sa s dievčatkom stalo. „Vieš, takéto
prípady sa podľa mňa buď vyriešia okamžite, alebo nikdy. Vezmi si
erese.“ Odtrhne pohľad od televízora, kde dlhý zástup tanečníkov
prezlečených za vianočné lízanky krúži a skáče na hudbu od Čajkovského,
a zahľadí sa cez okno na nespočetné mihotavé svetlá Drammenu. Naráža
na erese Johannessenovú, deväťročné dievča, ktoré bez stopy zmizlo len
desať minút chôdze od tohto bytu, niekoľko rokov predtým, než sa Selma
narodila. Všetci Nóri a predovšetkým Drammenčania poznajú fotky z jej
prípadu: eresin nezbedný úsmev s chýbajúcimi zubami a šticu tmavých
vlasov, sivý bytový dom, ktorý dominuje celému úbočiu na predmestí Fjell,
kde bývala, betónový chodník obrastený trávou, kde ju naposledy videli,
keď sa skackajúc vracala domov. erese, podobne ako Lucia, sa celé
mesiace po svojom zmiznutí objavovala na titulných stránkach
celoštátnych novín, ešte aj teraz, po toľkých rokoch, o nej sem-tam napíšu.
Stihne Luciu rovnaký osud? Stane sa z nej blednúca fotografia, dieťa
s večným nevinným úsmevom, zamrznuté v čase a navždy stratené?
„Čo sa s ňou podľa teba stalo?“ opýta sa Selma a zahľadí sa otcovi do
širokej, úprimnej tváre.
„S erese?“
„Nie, s Luciou Blixovou.“
„Nie je polícia presvedčená, že ju uniesla nejaká zločinecká sieť
z východnej Európy?“
„Áno, vyzerá to tak. No ostáva otázka prečo. Prečo práve ju?“
„Už len tá myšlienka je neznesiteľná - čo môžu tomu dievčatku spraviť,
čím všetkým si muselo prejsť. Človek skoro až dúfa, že ho rovno zabili.
Hocičo iné by bolo oveľa horšie ako smrť.“
„Ja som si istá, že je nažive,“ odvetí Selma. „Práve preto sa toho prípadu
nedokážem vzdať, aj keď mi Olav nedovolí, aby som mu venovala veľa
času. Som presvedčená, že Lucia žije a že niekto niekde o nej niečo vie.
Ľudia zvyčajne nezmiznú celkom bez stopy, ide len o to, že tie stopy sú
dobre ukryté.“
„Áno,“ súhlasí Alf a pohládza si striebristú bradu. „Asi je ťažké uznať, že
nejaký prípad sa pravdepodobne nevyrieši, keď na ňom človek pracuje
s toľkou vervou.“
Selma prikývne a s nevôľou si uvedomí, že sa jej do očí tlačia slzy.
„Mala len sedem rokov,“ povie po dlhej odmlke. „Sedem. Viem, aké to je,
keď dieťa v takom veku ostane zrazu bez mamy… Myslela som si, že by
som jej mohla pomôcť. Že vidím spojitosti, ktoré iným unikajú, že ma zrazu
čosi osvieti. Viem, takto to znie smiešne, ale je to pravda - naozaj som tomu
verila. Oci, v tom prípade niečo jednoducho nesedí, no nedokážem prísť na
to, čo.“
„Selma, tvojou úlohou nie je ten prípad vyriešiť. Ty máš podávať správy
o pokrokoch ľudí, ktorí ho riešia.“
„Je mi to jasné! Ale ty vieš, že občas vidím a cítim veci a prepojenia,
ktoré ostatní nechcú či nemôžu vidieť. No tentoraz akosi nie som schopná
prísť s ničím, čo by ukázalo ten prípad v novom svetle. S ničím.“
Otec pozná Selmu dosť dobre na to, aby sa neobťažoval s nejakými
bezvýznamnými frázami, po ktorých by sa mala cítiť lepšie. Radšej jej doleje
do prázdneho pohára, dlho mlčky sedia, zahĺbení do vlastných myšlienok,
a sledujú tanečníkov v televízii. Napokon Selma pocíti, ako z nej napätie
a stres posledných mesiacov pomaly opadajú. Je rada, že je tam, v byte, kde
vyrastala, s otcom a Medusou, a že spoločne oslávia Vianoce. Na sporáku
sa varí otcov legendárny pinnekjo/, byt napĺňa lahodná, charakteristicky
slaná vôňa baraních kostí.
Večeru si vychutnávajú pomaly, počas jedla si sem-tam pripijú
pohárikom aquavitu, prevrátia ho do seba a hlasno sa rozosmejú. Keď
z pinnekjo/u objedia aj posledné kosti, Alf zdvihne pohár s vínom.
„Na Ingrid,“ povie a s vážnym výrazom v tvári pozrie na prázdne miesto
za vrchstolom, prestreté pre jeho ženu.
Selma myslí na všetky rodiny, ktorým dnes niekto chýba. Zdvihne pohár,
sťažka prehltne a odpije si. Tým, že stratila matku ako sedemročná, sa v nej
čosi zmenilo - to si veľmi dobre uvedomuje. No ona aspoň vie, kde jej
mama je. Utešuje ju predstava, že Ingridino telo splynulo so zemou a časti
z nej sa stali súčasťou iných živých tvorov. V lete navštevuje jej hrob,
sedáva pri náhrobnom kameni, číta knihy a hľadí na širokú, lenivú rieku
pod jemne sa zvažujúcim cintorínom. Čo keby nevedela, kde je? Aké to
musí byť, žiť deň za dňom, rok za rokom a nevedieť, kde je človek, ktorého
ľúbime najviac zo všetkých?
V myšlienkach sa vráti k Lucii Blixovej. Kde je dnes, na Štedrý večer?
Väčšinou sa ľahko rozpamätá na jej črty - na tú krásnu, znepokojujúcu tvár
hľadela celé hodiny, no keď si ju chce predstaviť v tejto chvíli, tam, kde sa
práve nachádza, nedarí sa jej. Vie si však predstaviť Luciinu rodinu, ich
prvé Vianoce bez dcéry. Kvôli Luciinmu mladšiemu bratovi sa zrejme
snažia predstierať, že sa nič nedeje, musia sa napriek všetkému usmievať,
jesť a zhovárať sa. Dívajú sa, ako si ich syn otvára darčeky, pomôžu mu
vložiť baterky do hračiek, budú ho sledovať, ako sa s nimi hrá, a vyhýbať sa
pohľadu na toho druhého. Fredrika a Elisu Blixovcov Selma vidí jasne.
Hlboko v noci vstane z postele a chvíľu postojí pri okne. Nad Drammenom
visí vypuklý dorastajúci mesiac a zaplavuje noc jasným svitom. Selma sa
odvráti od okna, sadne si na zem uprostred izby, podlaha ju na obnažených
stehnách chladí. Medusa leží na posteli a pozoruje ju, prižmúrené zelené oči
sa jej v mesačnom svetle lesknú. Selma zatvorí oči a zrazu ju zbadá. Ingrid.
Akoby sa jej prchavé úlomky spomienok spojili s obrazom matky, ktorý
pozná z fotografií, a vytvorili v jej mysli skutočnú trojrozmernú ženu.
V tejto chvíli si matku dokáže plne vybaviť. Môže sa k nej priblížiť a obzrieť
si ju, rozpomína sa na dávno zabudnuté chvíle, na zvuk jej hlasu, dotyk
štíhlej ruky na Selminom čele. Dlho tak zotrvá, cíti, že matka vystupuje
z temnej hmoty menej dôležitých spomienok ako lesklá kosť vykopaná zo
zeme.
Selma pozoruje, ako ju matka objíma. Ingrid má dlhé svetlohnedé vlasy.
Mala - kým jej nezačali v chumáčoch vypadávať. Spomína si, aké to bolo
strašné, keď sa dotkla matkinej hlavy a ostávali jej v rukách. No v tejto
chvíli má Ingrid ešte stále svoje dlhé vlasy. V tvári sa jej zračí čistá radosť,
oči má pevne zatvorené. Selmin výraz je inakší - prezrádza skľúčenosť
a obavy, akoby už teraz vnímala chorobu, ktorá matku požiera znútra.
Kým sedí na zemi a pozoruje svoje mladšie ja s mamou, čosi sa v nej
pohne. Zmocní sa jej silný pocit, že niečo vie, no nedokáže to uchopiť.
Letmo sa obzrie okolo seba - stále je vo svojej detskej izbe, za oknami má
stále Drammen, mačka stále nehybne leží na posteli a podozrievavo na ňu
hľadí. Znova zavrie oči, takmer čaká, že vidinu samej seba s matkou už
nenájde, že sa vrátila do hmlistej rieky útržkovitých spomienok, čo prúdi
v každom jednom z nás, no je tam, jasná a ostrá, akurát jej vlastnú tvár
nahradila tvár Lucie Blixovej. Charakteristické tmavé obočie má zvraštené,
hnedé oči upiera k zemi, plné pery nahnevane stiahnuté. Akási žena ju drží
ako matka svoje dieťa, no tá žena nie je Elisa Blixová. Selma sa zo všetkých
síl snaží zaostriť na jej tvár, no napriek tomu zostáva rozmazaná.
Keď opäť otvorí oči, všetka prebytočná energia, ktorej má zvyčajne na
rozdávanie, sa jej z tela vytratila. Neistým krokom sa vráti do postele
a upadne do hlbokého bezsenného spánku.
33
Marcus
Lucia
KEĎ SA ZOBUDÍM, MAMAN SEDÍ pri mojej posteli ako každý deň.
„Bonjour,“ povie. Znamená to „Dobré ráno.“ Každý deň mi pomáha
rozpamätať sa na francúzštinu, každý deň si spomeniem na nejaké nové
slová.
„Bonjour,“ odvetím.
„Mala si zlú noc, však?“ opýta sa. Spomeniem si, že v noci som veľa
kričala. Okrem toho som pocikala posteľ. Rukou pohladím plastový poťah
pod zadkom. Vybavím si, ako som stála nahá pri posteli na studenej zemi
a triasla sa, zatiaľ čo Maman menila plachtu. „Chúďatko moje,“ povedala,
obliekla mi čistú nočnú košeľu a uložila ma do postele. Maman sa nikdy
nehnevá.
„Noc bola možno nepríjemná, ale dnes bude pekný deň,“ povie. „Sú
Vianoce.“
Nepoteší ma to. Naopak, som veľmi smutná. Maman si to všimne. Položí
mi ruku na srdce, na miesto, kam mi na košieľku vyšila moje naozajstné
meno. Vyšila ho aj Josie, ako keby sme si boli také podobné, že nás bez
mena na hrudi nerozozná. Sme ten typ dvojičiek, ktoré sa na seba
podobajú, no nie sú úplne rovnaké.
„Poď,“ nabáda ma, ale nechcem s ňou ísť. Chcem ísť domov.
„Chcem ísť domov,“ zašepkám. Maman vie šikovne predstierať, že je
v poriadku, ak poviem niečo také, ale ja viem, že nie je. Vidím to.
V lese si s Josie vyberieme strom. Je veľmi vysoký a na jednej strane trochu
krivý, akoby mu niekto vytrhal polovicu konárov, ale nám to nevadí.
Maman ho zotne sekerou. Pomôžeme jej naložiť ho na sánky, potom si
s Josie sadneme tesne vedľa seba a držíme ho, aby sa cestou dolu kopcom
k nášmu domu nezošmykol. Náš dom má meno. Volá sa Ferme du
Tachoué. Pomenovali ho tak preto, lebo na konci záhrady tečie riečka
s takým istým názvom.
Páči sa mi to. Tachoué. Ta-šu-ué. Občas si to slovo v hlave dookola
opakujem, až kým mi nezačne znieť zvláštne. Upokojuje ma to. Páči sa mi aj
dom. Ale aj tak chcem ísť domov. Mnohí ľudia majú dva domovy. Maman
vraví, že je normálne, ak mi je za tým druhým domovom smutno, ale tu
som naozaj doma. Viem, že je to pravda, lebo mi ukázala fotografie. Som na
nich s Josie, keď sme boli bábätká, alebo sama, keď som bola malá - sedím
vonku na schodoch a kŕmim svoju kozičku Sambu mrkvou.
Doma si s Josie sadneme za kuchynský stôl a kreslíme si. Maman založila
oheň, onedlho budeme mať polievku. Maman hovorí, že dnes večer si
spravíme veľkú oslavu. Odídeme z farmy a prvýkrát pôjdeme autom. Bude
to zábava, no Maman ma varovala, nech mi ani nenapadne urobiť nejakú
hlúposť, inak tá pani, ten pán a ten chlapček prídu o život, to je isté.
Pôjdeme do kostola, kde ma pokrstili. V tom istom kostole krstili aj
Maman a aj jej maman. To je moja ozajstná babička, no žije v Paríži
a nechce byť babičkou, pretože je zlá. Predtým než tam pôjdeme, budeme
jesť homára, a ak budem chcieť, môžem ostať celú noc hore.
„Lulu-Rose,“ povie Maman, „nechceš nakresliť niečo pekné pre tú paniu
a pre svoju druhú rodinu?“
Neviem, ako mám na to odpovedať. Odkedy som sem prišla, Maman mi
každý deň hovorí Pravdu. Najprv som jej vôbec neverila a veľa som kričala.
Stále chcem ísť domov, túžim po tom najviac na svete, aspoň väčšinou, no
už viem, že Maman vždy hovorí len Pravdu. Možno by bolo pekné nakresliť
niečo pre tú druhú rodinu. Myslím na svoju izbu doma, na všetky svoje
veci, na svojho brata - nie, na toho chlapčeka -, na ihrisko medzi domami,
kde som sa hrávala, a na to, ako mi ma…, totiž, tá pani pred spaním
spievala. Ak musela vtedy lietať, počúvala som jej spev nahratý na
ockovom telefóne. Tá pieseň sa volala Kjaere Gud, Milý Bože, a bola o tom,
že Boh ochraňuje všetky deti.
Moja ma…, teda, tá pani v žiadneho boha neverí, ale spievala mi ju,
pretože keď bola malá, bola to jej obľúbená pieseň. Už si presne nepamätám
slová a ľutujem, že som si ju nemohla nahrať.
„No tak,“ chlácholí ma Maman. Sadne si ku mne a hladká ma po vlasoch.
„Nemusíš, ak nechceš.“
„Ale chcem.“
Kývne, vstane a vojde do knižnice. Sú tam tisícky kníh, ktoré zhromaždili
Mamanini rodičia a starí rodičia. Je tam aj stará čierno-zlatá drevená
truhlica, kde má Maman odložený najlepší papier, určený na zvláštne
príležitosti. Vráti sa, nesie mi hárok toho papiera. Je hrubý, hladký,
olemovaný naozajstným zlatom.
„Povedala si, že ma nebudú hľadať a nebudem im chýbať,“ namietnem.
„Žiaľ, to je pravda,“ odvetí. „Nemohli ťa ľúbiť ako skutočná rodina, Lulu-
Rose. Tak ako ťa ľúbim ja. No chýbajú ti, a to je normálne. Takže ak by si
im chcela poslať peknú kresbičku, urobíme to. Len od nich nečakaj
odpoveď, dobre?“
Prikývnem a pustím sa do kreslenia.
35
Jacqueline
Selma
O pätnásť mesiacov
37
Elisa
Jacqueline
Selma
Lucia
Elisa
Jacqueline
Kým dievčatá prinúti ísť spať, je neskoro. Trvali na tom, že chcú spať spolu,
v stane v Josianinej izbe si z prikrývok a vankúšov postavili improvizovanú
posteľ a než zaspali, celé hodiny nadšene trkotali o Boulee. Zo záklopky
na stane im vytŕčajú dlhé nohy - v poslednom čase dosť narástli. Jacqueline
ich cestou do postele skontroluje, zastane a zahľadí sa na ich bosé biele
chodidlá, v chladnom svetle mesiaca neuveriteľne zraniteľné. Štyri malé
nôžky, presne tak, ako to má byť.
Spomenie si na svoj prvý ultrazvuk, keď sa na monitore zjavili štyri malé
nôžky, hýbali miniatúrnymi prštekmi, šliapali vodu, kopkali. „Ako to
zvládneme?“ otočila sa k Nicovi. Hľadel na zrnitú obrazovku ako
primrznutý, no potom sa zasmial a stisol jej ruku.
Zaspí náhle, ukolísaná vírom myšlienok, ktoré ju ťahajú raz tam, raz
onam ako malé, no silné vlny. Jej posledné vedomé myšlienky patria
chvíľam stráveným v Antoinovej kuchyni. Cítila v ňom čosi veľmi
povedomé a zároveň vábivé a nové, ako keď sa človek ocitne v dome, ktorý
je predurčený stať sa jeho domovom. Vo sne sa s ním stretá znova, díva sa
na ňu ako na čosi výnimočné.
43
Lucia
Jacqueline
Lucia
Doma nás ten muž učí vyrábať kuriatka z vetvičiek a vaty. Z vreciek na
bunde vytiahne belgické čokoládky a dá nám ich so slovami: „Belgičania vo
väčšine vecí stoja za hovno, ale čokoládu robia fakt výbornú.“ Rozpráva
nám, ako zamlada precestoval Baltské more na veľkej plachetnici pre zlých
chlapcov, ktorých vyhodili zo školy. Pri večeri pije víno a zíza na Maman.
Máme celú pečenú hus z neďalekej farmy. Maman a ten muž pijú veľa vína,
a keď ten muž niečo povie, Maman sa skoro zakaždým zasmeje. Som rada,
že sa znova spriatelili. Ráno som sa veľmi bála.
Keď príde čas ísť spať, Maman ho usadí pred kozub v knižnici s Kimmi
v lone a ďalším pohárom vína v ruke a odvedie nás do postele.
„Chceme spať spolu v stane!“ dožaduje sa Josie.
„Dobre,“ odvetí Maman. „Ale počúvajte, ostaňte tu na poschodí, nech sa
deje čokoľvek, jasné?“
„Jasné.“
„Nech sa deje čokoľvek. Rozumiete?“
Prikývneme.
„Dobrú noc, dievčatká moje. Veľmi vás ľúbim.“
Už takmer spím, keď Josie povie: „Lulu-Rose, zobuď sa!“
„Som hore.“
„Poďme dolu.“
„Maman povedala, že nemôžeme.“
„Nevadí, aj tak poďme. Podľa mňa je Mikko Mamanin frajer. Všimla si si,
ako sa smiala na všetkom, čo povedal?“
„Jej frajer je Antoine.“
„Nie, povedala, že nie.“
„Ale je,“ odvetím. Chcem, aby to tak bolo. Je milý a má kopec psov.
„Maman Mikka neznáša. Iba sa tvárila, že ho má rada.“ Až keď to vyslovím
nahlas, uvedomím si, že je to pravda.
„Nie, miluje ho. Poďme ich špehovať - uvidíme, ako sa bozkávajú!“ Josie
vydáva cmukavé zvuky a obe sa zasmejeme, ale ja sa bojím.
Na odpočívadle zastaneme a načúvame. V dome je ticho. Ruka v ruke sa
potme pomaly zakrádame dolu schodmi. Keď sa priblížime ku knižnici,
počujeme, ako v kozube pukoce oheň, hrá hudba a Maman sa potichu
smeje. Z obývačky je výhľad do knižnice - vidíme, ako Maman vezme tomu
mužovi z ruky pohár a položí ho na stôl. On si chvíľu akosi čudne podrží jej
ruku pred ústami, potom naňho Maman vylezie a pobozká ho na pery. Josie
mala pravdu. Zapcháme si rukami ústa, pomaly vykĺzneme z miestnosti
a vyjdeme hore schodmi. V stane sa chytíme za ruky a tak zaspíme.
Elisa
Selma
Selma preletí zopár článkov, rozbúši sa jej srdce. Krv nájdená v Belgicku
patrí Lucii a Mikkovi Eilaanenovi, no polícia nechce zverejniť, aká je stará.
Potvrdila však, že k tomuto dôležitému objavu došlo včera v skorých
ranných hodinách pri prehliadke domu vykonanej na základe tipu od
anonymného volajúceho.
Selma uvažuje, čo v tejto chvíli robia Elisa a Fredrik Blixovci, ako sa
vyrovnávajú s touto príšernou novou informáciou. „Nikdy nestratíme
nádej,“ povedal podľa NRK hovorca Blixovcov.
Jej vzrušenie sa mieša s hrôzou. Našli krv, bude teraz nasledovať telo?
V izbe si otvorí laptop a prečíta si najnovšie články. Pred dvoma
mesiacmi začal nórskej polícii pri vyšetrovaní pomáhať Scotland Yard ako
odplatu za to, že zhromaždili potenciálne relevantný materiál
k prebiehajúcemu pátraniu po Madeleine McCannovej, známemu ako
Operácia Grange. Táto spolupráca zatiaľ nepriniesla nijaké výsledky. Hans
Gundersen 7. marca na tlačovej konferencii informoval o prípade nórske
i zahraničné médiá. „Stále veríme, že Lucia Blixová je nažive,“ povedal.
„Momentálne spolu so Scotland Yardom sledujeme niekoľko nových stôp.“
Pred šiestimi mesiacmi, 19. októbra, presne rok od Luciinho únosu,
poskytli Elisa a Fredrik Blixovci krátky rozhovor štátnej televíznej
a rozhlasovej spoločnosti NRK. Selma skúma zábery smútiacich rodičov -
od Luciinho zmiznutia akoby zostarli o desať rokov. Fredrik drží v rukách
doteraz nezverejnenú súkromnú fotografiu. Lucia na nej stojí pred
kozubom v pásikavom ružovom vlnenom úbore, aký nosia nórske deti pod
zimným overalom, v ruke drží napoly zjedenú briošku s hrozienkami. Tvár
jej žiari mladosťou a zdravím, líčka má červené, akoby sa práve vrátila
z lyžovania.
Selma si ten rozhovor pozrie niekoľkokrát. Matka prosebne hľadí do
kamery a opakuje „Prosím… prosím… prosím…“, dievčatko sa nevinne
usmieva do fotoaparátu. Vtedy sa stane čosi, čomu sa Selma vedome
i podvedome dlho bránila. V mysli vstúpi do Luciinej fotografie. Počuje
pukot horiaceho dreva v kozube za chrbtom dievčatka, na stehnách cíti
jeho teplo. Vidí obrys človeka, ktorý fotí, tvár zaniká v jasnom svetle
blesku. V nose cíti vôňu klobások na sporáku vo vedľajšej jednoduchej
kuchynke, na jazyku chuť kardamómu a kvasníc z Luciinej briošky.
Obďaleč pri hojdacom kresle sa Luciin brat Lyder otáča za hračkárskym
vláčikom - v rohu fotografie vidieť jeho nohu v žltej ponožke. Dlho si ten
výjav obzerá zo všetkých strán. Keď otvorí oči, je slabá a vyčerpaná ako
vždy, keď vynaloží obrovské množstvo duševnej energie, aby si v hlave
vytvorila tieto predstavy. Zároveň cíti, že sa v nej čosi prebúdza - túžba
vrátiť sa do života, do práce. Opäť sa zahĺbiť do prípadu Blixová.
Popoludní, keď sa otec vráti z práce, Selma sedí pri kuchynskom stole. Je
oblečená, upravená, použila dokonca očnú linku a špirálu.
Otec na ňu vrhne prehnane prekvapený pohľad, zdá sa, že to naňho
zapôsobilo, no vzápätí si spomenie, že z jeho jediného dieťaťa je
momentálne tak trochu troska, a zatvári sa znepokojene.
„Selma… čo sa deje? Znova sa na seba podobáš.“
„Odviezol by si ma na stanicu? Chcela by som sa vrátiť do Osla.“
„Ale… prečo? Myslel som si, že tu ešte pár dní ostaneš.“
„Mal si pravdu, oci, musím si dať život do poriadku. Začnem znova
boxovať. A vyskúšam, ako mi to pôjde na voľnej nohe.“
„To sú skvelé správy!“ Alfova tvár žiari pýchou a nadšením. Selmu to
dojíma - uvedomí si, ako veľmi si o ňu robil starosti. „Máš nejaké nápady,
čo sa týka písania?“
„Áno. Chcem sa vrátiť k prípadu Blixová.“
„Aha.“ Otec sa pri zmienke o tom prípade zachmúri. Selma vie, že v ňom
vidí príčinu jej zrútenia potom, ako ju prepustili z Dagspostenu.
„Chcem sa naň pozrieť z iného uhla. Znútra.“
„Znútra?“
„Áno.“
„Neviem, či je to až taký dobrý nápad, Selma. Ten prípad… Myslím, že ho
nikdy nevyriešia. Podľa mňa je jasné, že to úbohé dievčatko je mŕtve.“
„Prečo je to podľa teba jasné?“
„Našli jej krv.“
„To neznamená, že je mŕtva. Pravda je taká, že niekto niečo vie. A ten
niekto dal polícii tip, čo je zaujímavé z mnohých hľadísk. Prečo policajtom
tvrdil, že Luciu zabili v Belgicku? A prečo teraz? Ten človek chcel, aby
polícia vedela, že tam Lucia bola. A že Eilaanen je mŕtvy.“
„To je možné. Zdá sa, že z Vicodiovej siete unikajú informácie.“
„Mne to pripadá ako krycí manéver - poukážu na niečo, aby odvrátili
pozornosť od niečoho iného, čo je možno celkom zjavné.“
„Selma, to všetko sú len dohady…“
„Niekto niečo vie. A rozpráva. Stačí len počúvať.“
„Ale to dievča je preč… koľko, osemnásť mesiacov? Predstav si, čím si
muselo prejsť…“ Otec smutne pokrúti hlavou.
„O tom nič nevieme, ocko, môžeme si to len domýšľať. A aj keby si mal
pravdu, myslíš, že to dievčatko sa už vzdalo? Že stratilo nádej?“
„Nuž, možno nie, ale…“
„Pud sebazáchovy je silnejší než všetko ostatné. Som si istá, že stále dúfa
a verí, nech sa deje čokoľvek. Je to silné dievča.“
„Ako to vieš?“
„Jednoducho to viem. Vidím mu to v očiach.“
Otec zamyslene prikývne. Vie, aká je jeho dcéra vnímavá - keď niečo
o niekom vycíti, spravidla je to zásah do čierneho. „Tuším si o teba len
robím starosti, Selma. Ten prípad ťa zničil…“
„Áno, no už ma znova nezničí, a vieš prečo? Lebo ho rozlúsknem.“
„Výborne, Sherlock. Tak poď, vezmi si veci, odveziem ťa do mesta. Aj tak
musím ísť do Ikey - tá tvoja bláznivá mačka mi rozhrýzla regál na topánky.“
48
Jacqueline
Lucia
KEĎ VYJDE SLNKO, zdá sa, že je leto. Vtáčiky spievajú, počujeme ich
veľmi jasne. Maman vraví, že to preto, lebo sme ďaleko od hluku áut,
vlakov a lietadiel. Dnes ideme s Josie do lesa, Maman nám do piknikového
koša nabalila šunku a čerstvú bagetu z pojazdnej pekárne pani Marie-
Elodie. Cez víkend necháva bagety pri bráne na konci cesty, ktorá vedie
k Le Tachoué.
Trháme lúčne kvety, hráme sa na schovávačku, potom zídeme k rieke.
Každý deň je teplejšie, v horách sa roztopil ďalší sneh a voda v rieke sa divo
valí. Keď sedíme na drevenom moste a hompáľame spustenými nohami,
špliecha nám na chodidlá.
„Máme šťastie,“ poviem.
„Hej,“ odvetí Josie.
Sedíme tesne vedľa seba, ruky sa nám dotýkajú. Vyzliekli sme si bundy
a oviazali si ich okolo pása, hoci nás Maman varovala: „Nevyzliekajte si
bundy, lebo ochoriete.“
„Kde je podľa teba ten muž?“ opýtam sa.
„Možno sa vrátil do Belgicka,“ odvetí Josie.
„Alebo je v tom žltom dome.“
„Možno. Alebo je stále tu.“
„Tu, v Le Tachoué?“ Hlas sa mi trasie pri myšlienke, že by bol stále tu,
ukrytý niekde v našom veľkom dome. Nie je to vylúčené - možno sa
schováva na povale ako ja, keď som bola v Ardenách, a Maman mu nosí
hrianky, sladkosti a víno.
„Áno. Auto mu zhorelo. Ako by odišiel?“
„Čo tým chceš povedať, že mu zhorelo auto?“
„Ten veľký oheň, ktorý sa Maman snažila zahasiť. To horelo jeho auto.“
Premýšľam o tom. Možno som to kdesi vo svojom vnútri už vedela.
Dokonca je možné, že v horiacom aute bol aj on, lebo o pár dní neskôr som
v tom čiernom prachu našla hodinky, a keď som ich ukázala Maman,
vytrhla mi ich z ruky. Nevedela som, že sú to jeho hodinky, a už som na ne
aj zabudla.
„Ale Maman hovorila, že v noci odišiel.“
„Hej. No možno neodišiel.“
Vstanem, držím sa dreveného zábradlia. Veľakrát prehltnem, akoby mi
v hrdle ostal kus bagety. Pomedzi konáre dopadajú do valiacej sa vody
slnečné lúče, vyzerá to, akoby v nej plávali diamanty. Otočím sa k Josie.
Stále sedí, šmátra vo vode dlhou tenkou vetvou.
„Už o ňom nikdy nehovorme,“ navrhnem.
Josie prikývne.
50
Elisa
Keď som si istá, že Fredrik zaspal, zídem dolu. V kuchyni si nalejem trochu
vody. Ani si neodpijem, vylejem ju a nalejem do pohára zvyšok shirazu, čo
ostal v dvojdecovej fľaši na kuchynskej linke. Na stole mi zavibruje mobil.
Je neskoro - Fredrik sa zrejme zobudil, nenašiel ma v posteli a píše mi, kde
som. Dlho uchlipkávam víno, vdychujem jeho dymovú, korenistú vôňu.
Neponáhľam sa. Noci patria mne, už som si na tieto hodiny strávené
osamote zvykla.
Vezmem do ruky mobil a všimnem si, že som dostala e-mail od istej
Selmy Eriksenovej.
Od: Selmaeriksenova@gmail.com
Komu: Elisa.J.Blixova@nordicwings.com
Predmet: Lucia Blixová
Jacqueline
Selma
Elisa
Selma
KEĎ OTVORIA, SELMA TAM UŽ ČAKÁ, tak ako každý deň tento
týždeň. Takmer nespala, a hoci je len päť hodín ráno, je sústredená a bdelá.
V šatni si zošuchne tenisky, zavesí bundu a prejde do telocvične. Rýchlo sa
zahreje, spraví zopár naťahovacích cvikov, aby uľavila boľavému tricepsu,
chvíľu beží na mieste, potom sa vrhne na boxovacie vrece. Jej nervozita sa
s každým tvrdým, presným úderom vytráca. Cíti sa ako medveď, ktorý sa
po niekoľkomesačnom zimnom spánku rozochvený od hladu ocitne na
teplom, voňavom jarnom vzduchu.
Skoro celú noc bola hore, pred očami mala Fredrika a Elisu Blixovcov -
ich nápadne odlišnú reč tela, Fredrikov prehnane prekvapený výraz pri jej
otázke, Elisinu snahu tváriť sa nezúčastnene, ranu, ktorú si sama spôsobila
na palci. Selma z nej mala pocit, že je ako ľudský tlakový hrniec a môže
každú chvíľu vybuchnúť.
Keď skončí s mlátením do vreca, dlho sedí v šatni a čaká, kým sa jej
upokojí dych. Vytiahne telefón, prezrie si najnovšie správy, klikne na každý
článok, v ktorom sa spomína Lucia Blixová, no médiá len recyklujú známe
informácie a očakávajú ďalší prelom. Čakajú, že sa nájde telo, pomyslí si
Selma.
V kontaktoch vyhľadá Elisu Blixovú a rozhodne sa, že ju jemne postrčí.
Dobrý deň, Elisa, rada by som s vami prediskutovala nejaké
nové úvahy. Mohli by sme sa opäť stretnúť?
S pozdravom Selma Eriksenová
Elisa
Jacqueline
Selma
Elisa
Lucia
Selma
Elisa
TESNE PRED ÔSMOU ZÍDEM DOLU. Fredrik stojí pri chladničke, pije
mlieko rovno zo škatule. Kedysi by som mu za to vynadala, no tie dni sú
dávno preč. Nepozrieme na seba. Napeňovač mlieka na kávovare hlasno
škrípe, celkom to uvítam.
„O chvíľku odchádzam,“ oznámim manželovi, nalejem do prenosného
pohára mlieko a pridám tri espresá.
„Kam ideš?“
„Zaskakujem za kolegyňu Trude. Do Ríma a späť. Prílet máme na letisko
v Osle, možno prespím v hoteli pre personál.“
„Počkaj, nerozumiem. Elisa, musíme sa porozprávať.“
„Vieš, včerajšia jazda v aute mi veľmi pomohla. Nad všetkým som
dôkladne porozmýšľala. Mal si pravdu,“ pokračujem pevným,
bezstarostným tónom. „Nesmieme sa doháňať do šialenstva úvahami
o tom, čo by bolo, keby. Musíme nechať policajtov, aby robili svoju prácu.“
„Hm,“ odvetí Fredrik a zíza na mňa, akoby sa mi snažil vyčítať z tváre
skutočný zmysel mojich slov.
„Žije, miláčik. Musíme si len uchovať nádej. Vráti sa domov, viem to.“
Prinútim sa naňho usmiať a on mi úsmev s úľavou opätuje.
Odvrátim sa od neho. Príde mi na um, koľko drobných lží a neprávd si
manželia za celé manželstvo povedia, koľko informácií si zamlčia. Koľkých
malých, ale i veľkých zrád sa dopustia. Z nejakého dôvodu si spomeniem
na Karoline Meisterovú - posledné slová, ktoré adresovala Fredrikovi, mi
znejú v hlave, akoby ich vyslovila nahlas. Len si užívaj svoj život, kým sa
dá, ty kretén.
Keď vyjdem z domu, moje sebaovládanie poľaví. Srdce mi prudko bije,
po lícach mi stekajú slzy, zastanú na brade a kvapkajú na svetlé džínsy.
Šoférujem rýchlejšie, než by som mala, najprv po diaľnici E18 smerom do
Osla, z hlavného mesta po diaľnici E6 cez spleť tunelov na východ. Čo
nevidieť sa dozviem, či ma zradil.
„Obetoval by som vlastný život, len aby som mohol odčiniť, čo sa stalo,“
napísal. „Odpusť mi.“ Keď som si pár týždňov po Luciinom únose prečítala
jeho list, nemala som silu nad ním premýšľať. Zhúžvala som ho, spálila
a prinútila som sa naň zabudnúť. V stave, v akom som vtedy bola, som
naňho nedokázala myslieť. No prečo ma žiadal o odpustenie? „Čo si
urobil?“ zašepkám sama pre seba a pripravujem sa na to, čo ma čaká.
Uháňam po E6, no neďaleko osloského letiska uviaznem v hustej
premávke - stala sa nehoda. Auto sa pomaly vlečie popri policajnej páske.
Ledva obsedím, prstami nervózne bubnujem o volant. K letisku sa blíži
lietadlo, sledujem jeho dráhu a napadne mi, že v tejto chvíli nikto na svete
nevie, kde som. Do Ríma, samozrejme, nejdem.
V mysli mám zmätok, môj mozog akoby celkom nechápal, čo všetko
musím urobiť, aby som túto situáciu vyriešila.
No možno je to celé iba v mojej hlave - Karo-Line, karma i predstava, že
ma zrazu dobieha minulosť. Nie je to skutočnosť. Nedeje sa to naozaj, Elisa.
Výčitky - áno. Hanba - áno. Srdcervúca ľútosť - áno, každý deň, v každom
okamihu. Ale nič viac. Zrejme sa so mnou zahráva vlastná myseľ.
Premávka sa pohne, znova pridám na deväťdesiat, po tvári mi prúdom
tečú slzy. Pravdepodobne som to celé príliš prekombinovala, no potrebujem
sa o tom presvedčiť.
62
Selma
Elisa
Marcus
Marcus vstane od stola a chvíľu postojí pri okne. Je krásny jarný deň, les ho
po dlhej zime vábi oslnivým novým životom. Okno je zatvorené, no tú
vôňu si vie privolať aj v mysli: mach, voda, lúčne kvety.
Ktosi mu zaklope na dvere.
„Ahoj, Marcus,“ pozdraví ho sprievodca Paål. „Neľakaj sa. Prišiel som ti
len povedať, že máš návštevu.“
„Ja že mám návštevu?“
„Áno. Je to žena, čaká na recepcii.“
Paål naňho žmurkne, Marcus sa mračí. Vyzuje si papuče, natiahne si na
nohy tenisky. Nemáva návštevy. Za tie roky v Tollebu je to len druhý raz,
čo za ním niekto prišiel. Žena, povedal Paål. Žeby…? Nie, pomyslí si, to nie
je možné. No predsa sa v ňom prebudí iskierka nádeje.
65
Selma
Elisa
Lucia
Jacqueline
Pomaly šoféruje domov, myseľ jej zapĺňajú spomienky na tie prvé dni,
nasledované katastrofálnym pokusom o aférku s Fredrikom. V tom čase
bola ešte vždy pomätená, teraz to vie. No koho by to, čo prežila, nepriviedlo
k šialenstvu, ba azda aj k smrti? Pozrie na hodinky - sú takmer dve,
dievčatám sa končí škola o pol piatej, dovtedy má ešte hromadu času. Na
periférii Saint-Girons pocíti, že sa pomaly uvoľňuje. V diaľke sa objavia
strmé kopce, ktoré vidieť aj z Le Tachoué. To, že sa sem vrátila, ju
zachránilo. Aj to, že má opäť pri sebe svoje dievčatá.
Dievčatá… Zrazu si uvedomí, že je streda, dievčatá končia už o jednej
a od trištvrte na dve ju čakajú tam, kde ich vysadil autobus, na úpätí
pohoria Lucasso. Príde po ne s veľkým oneskorením. Predstavuje si, ako
čakajú na odľahlej autobusovej zastávke, zmätene zízajú na prázdnu cestu,
hrdlo im zviera strach. Vždy sa na ňu môžu spoľahnúť - ako ich mohla
takto sklamať? Potichu zanadáva, rýchlo obíde perifériu Saint-Girons
a odbočí na cestu D33 na Rive'renert.
Keď konečne dorazí na autobusovú zastávku, je prázdna. Zastane, akoby
sa tam dievčatá mohli z ničoho nič zjaviť, srdce jej bije opreteky. Zrejme sa
vybrali domov pešo. Ďalej cesta prudko stúpa a je plná zákrut - isto nezašli
ďaleko. Zdvihne pohľad k husto zalesneným roklinám. Určite by sa
neodvážili ísť strmou skratkou cez les, alebo áno?
Jacqueline opatrne vyberá zákruty pre prípad, že by hneď za niektorou
z nich kráčali Josie a Lulu-Rose. Zo všetkých síl sa snaží odohnať
predstavu, že dievčatá zrazilo auto, ich dolámané telíčka nehybne ležia na
vozovke a do betónu sa vpíja ich krv. Vezie sa ďalej a ďalej, stúpa lesom, už
je takmer na ceste do Le Tachoué, no po dievčatách ani stopy. To nie je
možné - ak z autobusu vystúpili o trištvrte na dve, takto ďaleko by sa
nedostali, ani keby bežali. Možno autobus meškal, možno ich vysadil práve
teraz, možno by sa mala otočiť… Spamätaj sa, povie si v duchu, zhlboka
dýcha a odbočí z hlavnej cesty na súkromnú prašnú cestu k ich domu.
Hoci má pohon na štyri kolesá, pri poslednom prudkom stúpaní k Le
Tachoué sa auto v blate celkom natrápi. Prejde cez bránu na konci cesty,
naskytne sa jej pohľad na bočnú stenu hlavného domu uprostred bujného
zeleného údolia. Pred domom parkuje malé biele auto, ťažké dubové
dvojkrídlové dvere sú dokorán. Jacqueline stisne srdce, dupne na plyn, rúti
sa nadol po úzkej príjazdovej ceste.
Keď so zaškrípaním zastane, z predných dverí vyjde Antoine a za ním
Josiane, Lulu-Rose a Boulee. Jacqueline na nich hľadí, žmurkaním zaháňa
slzy strachu, ktoré jej zahmlievajú zrak, potom si čupne, dievčatá si privinie
a pevne ich objíme. S dievčatami v náručí pozrie na Antoina, očami mu
chce poďakovať, že bol v správnom čase na správnom mieste - zrejme ich
zbadal, ako kráčajú po ceste, a odviezol ich. V tvári má zvláštny výraz,
nežný a zároveň ustarostený. Ale je tu. Vrátil sa.
69
Lucia
Jacqueline
Marcus
Selma
Vo vlaku cestou do Osla sa jej myšlienky v hlave len tak hmýria. Stretnutie
s Marcusom Melingom ju hlboko zasiahlo. Očakávala odporného,
arogantného a bezcitného človeka, ktorého nebude ľahké pochopiť, nie
skromného, zlomeného muža, odhodlaného konať dobro.
Za oknami sa mihajú rozmazané sivé okrajové štvrte Lillehammeru.
V tom meste prežila Elisa svoje mladé roky. Marcus tam chcel zomrieť. Kari
Samuelsenová tam žije svoj každodenný život a predstiera, že má dve deti,
nie tri. Je tam aj žena, ktorej život zničilo Marcusovo rozhodnutie, že si
v ten večer opitý sadne za volant. Kto je a ako teraz žije? Selma si zaumieni,
že sa bude Marcusovmu príbehu venovať aj ďalej. Rada by sa porozprávala
s tou vdovou. Mohol by z toho vzniknúť silný článok: rozhovor s obeťou
a páchateľom, bok po boku, o odpustení, vine a ľútosti.
V hlave sa jej vynárajú útržky z rozhovoru s Marcusom. Vdova sem za
mnou prišla, povedal. Nežiadal ju o odpustenie. Spomínal, o čom sa
zhovárali? Stretávali sa vo mne všetky klišé… Stále som niekam lietal…
Potom som stretol niekoho, s kým som to zažil.
Selma si na telefóne otvorí prehliadač. V hrudi jej rastie zvláštny
nepokoj. Ide na iNovo.no - webstránku Marcusovej firmy. Už si ju pozerala,
keď zisťovala, aké služby poskytuje, a pamätá si, že tam videla aj sekciu
o konferenciách. Keď na ňu klikne, zobrazí sa galéria fotiek z rôznych
medzinárodných konferencií, na ktorých sa iNovo zúčastnilo od roku 2004,
keď Marcus spoločnosť založil, do roku 2012, keď ho uväznili. Stále niekam
lietal. Pre Scandinavian Airlines som bol nepoybne jedným
z najvýznamnejší klientov. Miami, Amsterdam, Berlín, Palma de Mallorca,
Malaga, Reykjavík, Bordeaux, Ženeva, Helsinki, všetky tieto mestá
navštívil za posledné tri mesiace roka 2010. Selma klikne na rok 2011 - len
v januári Marcus vystupoval na konferenciách v Amsterdame, Paríži,
Štokholme a Bukurešti. Prečo si vybral práve tieto mestá? V istom
okamihu sa spleť myšlienok v Selminej hlave rozmotá a všetko zrazu dáva
zmysel.
„Ježiši,“ vydýchne. Otvorí si Instagram a vyhľadá profil Elisy Blixovej. Jej
fotografie si už prezerala nespočetnekrát, takmer všetkých deväťsto postov
pozná naspamäť, najmä tie, ktoré zobrazujú jej deti. Tých je veľmi veľa, no
nájdu sa aj iné - Elisine selfie, fotky z okna lietadla či z miest, kam Elisa
cestovala pracovne. Selma sa prescrolluje až na samý začiatok Elisinho
feedu, do čias, keď Lyder ešte nebol na svete a Lucia bola krásne bucľaté
batoľa. Aj vtedy Elisa cestovala a na Instagram prispievala často.
V januári 2011 publikovala sedem príspevkov. Selme sa trasie ruka, keď
otvára prvý post, selfie Elisy so špičkou Eiffelovej veže, akoby to bol nejaký
bláznivý klobúk. Ďalší post je z nasledujúceho dňa - Elisu niekto odfotil na
schodíkoch do lietadla v uniforme Scandinavian Airlines. Naširoko sa
usmieva, jej charakteristický červený rúž ostro kontrastuje so zamračeným
nebom a bielym lietadlom. Nasleduje fotka Lucie - kúpe sa, tváričku jej
lemujú mydlové bubliny. Sprevádzajú ju heštegy „mojalulu norskamatka
najvacsialaska.“ Ďalej fotografia Elisiných holých nôh na hotelovej posteli,
fotená z výšky, s popisom „bukurest pracaazabava radissonblu“. Fotografia
opulentného suši bez popisu či identifikácie miesta. Po nej zámerne
rozmazaná selfie smejúcej sa Elisy na moste, v pozadí matne vidieť
zamrznutú rieku. Za popisom „Moje obľúbené mesto“ nasledujú heštegy
„amsterdam mojpoklad zivotletusky posadka jasamam stastnazena“.
Selme sa prudko rozbúši srdce, položí si ruku na hruď. Zavrie oči, na
okamih pocíti pokoj a rozvahu. Všimne si, že vlak sa blíži k stanici,
a rozhodne sa vystúpiť - riskne to, pôjde za svojou nezvyčajnou
predtuchou. Pomaly vstane, ruku si stále drží na srdci, prejde uličkou
a vystúpi z vlaku. Ponáhľa sa na koniec nástupišťa a vratkým kovovým
nadchodom ponad koľajisko na opačnú stranu. V automate si kúpi lístok do
Lillehammeru, od rozrušenia sa pri vyťukávaní niekoľkokrát pomýli.
Zaplatí kartou - len čo automat platbu schváli, objaví sa vlak, ktorý ju
odvezie späť do Gudbrandského údolia, jeho červená farba sa v slnečných
lúčoch leskne.
73
Selma
Elisa
Elisa
Elisa
Elisa
Selma
Jacqueline
PRÍPAD BLIXOVÁ:
Mimoriadna tlačová konferencia NAŽIVO
Selma
Lucia
Elisa
Lucia
Jacqueline
Elisa
Lucia
Selma
Lucia
Marcus
Toulouse. Lucia Blixová, nezvestná od 19. októbra 2017, sa 12. mája ráno
v Centre Hospitalier Universitaire de Toulouse konečne opäť stretla
s rodičmi Elisou a Fredrikom Blixovcami. Luciu letecky prepravili do
univerzitnej nemocnice v skorých ranných hodinách potom, čo ju
príslušníci hasičského zboru zo Saint-Girons našli v horiacej stodole na
odľahlej farme blízko Rive'renertu vo Francúzskych Pyrenejach.
V nemocnici dostáva lekársku starostlivosť, lebo utrpela šok a nadýchala sa
dymu, no inak je zdravá a v dobrom psychickom rozpoložení.
Lucia Blixová sa stala hlavnou postavou jedného z najzáhadnejších
únosov na svete, keď ju pred osemnástimi mesiacmi uniesli z domu jej
spolužiačky v Sandeorde. Prípad Blixová si získal obrovskú pozornosť
nórskych i zahraničných médií, napriek tomu sa ho podarilo vyriešiť až
teraz. Pôvodne sa predpokladalo, že Luciu postihol podobný osud ako
tisícky iných detí, ktoré uniesli profesionálne zločinecké siete a stali sa
predmetom obchodovania a sexuálneho zneužívania.
Do prvej fázy Luciinho únosu bol zapojený Mikulasz Vrcesk Eilaanen
(41) pôvodom z Estónska, známy svojimi kontaktmi na siete obchodníkov
s ľuďmi, ktoré pôsobia na temnom webe. Dnes je však zrejmé, že nebol
hlavným strojcom únosu. Eilaanenove telesné pozostatky sa našli vo vraku
zhoreného auta na Ferme du Tachoué - farme vo vlastníctve Jacqueline
ibaultovej. Našlo sa aj ďalšie telo, identifikované ako Antoine Berrier (29)
z mestečka Salies-du-Salat v departemente Haute-Garonne. Pán Berrier
podľa všetkého utrpel vážne zranenia ešte pred vypuknutím požiaru, no
zomrel na otravu dymom, keď farmu 12. mája v skorých ranných hodinách
zachvátili plamene. Zatiaľ nie je jasné, či zohral nejakú úlohu v prípade
Luciinho únosu.
Práve pán Berrier krátko pred smrťou kontaktoval políciu v Saint-Girons
a poslal im fotografiu Lucie Blixovej. Lucia žila v rodine ibaultovcov pod
falošným menom Lulu-Rose ibaultová. Predpokladá sa, že únos
zosnovala Jacqueline Olve ibaultová, ktorá v roku 2012 pri tragickej
nehode v Lillehammeri stratila manžela a jednu z dvoch dcér. Marcus
Meling, vodič auta, ktoré pripravilo o život dvoch členov rodiny
ibaultovcov, po nehode ušiel z miesta činu a momentálne si vo väzení
odpykáva dvanásťročný trest za zabitie. Elisa Blixová mala údajne
s Nicolaiom Olvem ibaultom dlhotrvajúci mimomanželský pomer, čím sa
tento nezvyčajný a tragický príbeh ešte väčšmi komplikuje. Polícia zisťuje,
či mohla byť príčinou únosu pomsta za románik pani Blixovej s pánom
Olvem ibaultom.
Jacqueline Olve ibaultová únos roky dôkladne plánovala. Dokázala ho
uskutočniť bez toho, aby na seba upriamila pozornosť, a to vďaka falošným
identitám, ktoré jej pravdepodobne poskytol Mikko Eilaanen. Luciu
úspešne začlenila do miestnej komunity pomocou rodných listov jej dcér,
dvojičiek - vydávala ju za dvojča, ktoré zomrelo pri nehode. Príchod pani
Olveovej ibaultovej nevzbudil v susedoch a dedinčanoch v týchto
vzdialených končinách na juhozápade Francúzska nijaké podozrenie,
pretože tam už predtým strávila veľa času s manželom a dvoma dcérkami.
Pani Olve ibaultová zrejme využila Eilaanenove služby pri únose Lucie
z Nórska, a keď ju bezpečne dopravil do Arie'ge, už ho nepotrebovala
a zabila ho.
Lucia sa intenzívne učila francúzštinu a v septembri 2018 nastúpila do
École Lambert v Saint-Girons, kde nikto nenadobudol žiadne pochybnosti
o jej identite. Jacqueline Olve ibaultová v škole vysvetlila, že jej dcéra
nehovorí dokonale po francúzsky, lebo rodina predtým niekoľko rokov žila
v Nórsku. V čase, keď došlo k odhaleniu jej pravej totožnosti, Lucia už
rozprávala po francúzsky takmer na úrovni rodeného hovoriaceho.
Po nehode, pri ktorej zomreli Nicolai a Rose ibaultovci, strávila pani
ibaultová dlhý čas na psychiatrickom oddelení nemocnice
v Lillehammeri. Údajne trpela psychotickými halucináciami a silnými
samovražednými sklonmi.
Josiane Olve ibaultová bola v tom období umiestnená do krátkodobej
pestúnskej starostlivosti, no na jeseň roku 2013 sa vrátila k matke. Podľa
všetkého strávili rok v Lillehammeri, potom sa presťahovali do
Francúzskych Pyrenejí bez toho, aby pútali pozornosť miestnych úradov,
a žili tam až do obdobia krátko pred únosom Lucie Blixovej.
V stredu sa novinárka Selma Eriksenová porozpráva s Elisou Blixovou
o niekoľkých dosiaľ neznámych aspektoch tohto nezvyčajného prípadu.
Exkluzívny rozhovor si môžete pozrieť naživo v televízii (Dagsposten
Live TV, 19.45).
Intenzívne pátranie po pani Olveovej ibaultovej a jej dcére Josiane
Olveovej ibaultovej pokračuje aj naďalej. Ľuďom odporúčame, aby boli
v prípade, že ju zbadajú alebo sa dostanú do jej blízkosti, veľmi opatrní.
Predpokladá sa, že pri konfrontácii môže byť nebezpečná.
Selma
Elisa
Selma
Jacqueline
Keď sa slnko vyhupne nad štíty prírodného parku Alt Pirineu a ostrými
lúčmi ožiari zhorený dom medzi kopcami v Le Tachoué, Jacqueline
a Josiane sú už na diaľnici AP7 južne od Barcelony. Josiane spí hlbokým,
sedatívami vyvolaným spánkom na sedadle spolujazdca, ústa má
ochabnuté. Jacqueline ostáva v pomalom pruhu, jazdí opatrne, aby
nepritiahla pozornosť mnohých gendarmes a guardia civil, ktorých počas
cesty stretla. V kabelke má falošné doklady od Mikka Eilaanena. Dnes
popoludní nastúpi na trajekt z Alicante do Algiers ako Marilena Albertová
z Nancy v sprievode svojej dcéry ére'se Albertovej.
S hrmotom napredujú po španielskych diaľniciach, deň plynie, ostré
ranné svetlo je čoraz mäkšie a vľúdnejšie a Jacquelinina myseľ sa vráti do
minulosti, do prvých rokov po tragédii. Začiatkom roka 2013 ju konečne
prepustili z psychiatrickej liečebne, kde ju držali od nehody. Dohliadali na
ňu, aby nespáchala samovraždu, predpísali jej lítium - malo potláčať jej
údajné halucinácie. Jacqueline však vedela, že to nie sú halucinácie, ale
skutočné spomienky. Obraz, čo sa jej v mysli dookola prehrával, bol
realistický ako jej vlastný odraz v zrkadle. Pred očami mala Elisinu tvár, tak
ako ju videla zlomok sekundy predtým, než auto narazilo do jej najbližších
a pripravilo ich o život. Hoci ju zazrela len na okamih, stačilo to, aby sa jej
navždy vryla do pamäti.
Keď v prvých dňoch po nehode ležala celé dni bez spánku, až kým ju
neznehybnili a nenadopovali liekmi, so ženou vo svojej hlave sa ustavične
rozprávala. „Videla som ťa,“ vravela jej. „Videla som ťa a ty si videla mňa,
určite si ma videla, keď som k tebe kráčala so svojimi mĺkvymi,
krvácajúcimi deťmi. No ty si ušla. Nechala si ma tam samu uprostred
všetkej tej skazy. Nájdem ťa. Jedného dňa ťa nájdem, nech to stojí, čo to
stojí.“
Marcus Meling bez námietky prijal svoj údel, hoci mu uštedrili
najprísnejší trest, aký kto kedy v Nórsku dostal za zabitie. Jacqueline ho
zúrivo nenávidela, no aspoň bol za mrežami a ako sa sama presvedčila, keď
ho prišla navštíviť, trýznila ho vina. Práve vďaka pocitu viny sa zlomil
a priznal, že Jacqueline sa nemýli a v tom aute nebol sám. Jacqueline chcela
v skutočnosti potrestať Elisu - za to, že ušla a ďalej si žila svoj zdanlivo
dokonalý život, akoby sa nič nestalo, akoby Jacquelinin manžel a dieťa
neboli ani takí dôležití ako kúsok blata na podrážke jej topánky.
Časom začala byť Elisou a jej rodinou úplne posadnutá. Milovaná dcéra
Josiane sa Jacqueline vrátila na jeseň 2013 a napriek tomu, čo zažila, sa z nej
rýchlo stalo sebavedomé a spokojné dieťa. No Jacqueline aj naďalej videla
len Elisu Blixovú. Rozhodla sa, že ju pripraví o všetko. Naozaj o všetko.
No práve Jacqueline teraz hrozí, že opäť všetko stratí. Už obetovala Le
Tachoué a nenahraditeľné spomienky, ktoré v sebe farma ukrývala. Ak ju
teraz chytia, stratí aj Josiane, svoju najdrahšiu dcéru. Nič iné nemá a nič iné
ani nepotrebuje. Nervózne pozrie do spätného zrkadla, každé blikajúce
svetlo, akokoľvek vzdialené, v nej prebúdza ostražitosť. Toto sa nikdy
nemalo stať. Teraz mala byť doma v Le Tachoué - tam vyrastala a tam mali
vyrastať aj jej deti.
Pred očami má Luciu, ako s divou radosťou behá po poliach v Le
Tachoué, dlhé tmavé vlasy jej vejú vo vetre, dolinou sa ozýva jej smiech.
Vidí jej rozmazanú siluetu vysoko medzi konármi obľúbeného stromu, jej
chichot sa rinie k zemi ako padajúce lístie. Vidí, ako tancuje v záhrade
s výhľadom na zasnežené hory, Boulee šteká, Samba bľačí, obe pobehujú
okolo a vrtia chvostom, dievčatko si spieva a smeje sa. Ľúbim ťa, Lulu-Rose,
pomyslí si Jacqueline. Necela som nič iné, len ťa ľúbiť.
Nech už sa stane čokoľvek, tento nový život pre ňu bude znamenať
unikanie, tajomstvá a požičaný čas. No aspoň nateraz je slobodná.
POĎAKOVANIE