Táto elektronická kniha bola zakúpená v internetovom kníhkupectve Martinus.

sk

Meno a priezvisko kupujúceho:

E-mail:

Upozorňujeme, že elektronická kniha je dielom chráneným podľa autorského zákona a je

určená len pre osobnú potrebu kupujúceho. Kniha ako celok ani žiadna jej časť nesmie byť
voľne šírená na internete, ani inak ďalej zverejňovaná. V prípade ďalšieho šírenia neoprávnene
zasiahnete do autorského práva s dôsledkami podľa platného autorského zákona a trestného
zákonníku.

Veľmi si vážime, že e-knihu ďalej nešírite. Len vďaka Vašim nákupom dostanú autori,
vydavatelia a kníhkupci odmenu za svoju prácu. Ďakujeme, že tak prispievate k rozvoju
literatúry a vzniku ďalších skvelých kníh.

Ak máte akékoľvek otázky ohľadom použitia e-knihy, neváhajte nás prosím kontaktovať na
adrese eknihy@martinus.sk
Dominik Dán

VENUŠA
ZO ZÁTOKY

Elektronická kniha
 Text © Dominik Dán 2018
Published by arrangement with DANNKAS, spol. s r. o.
Slovak edition © Vydavateľstvo SLOVART, spol. s r. o.,
Bratislava 2018

ISBN 978-80-556-3689-4
Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto knihy sa nesmie reprodukovať
ani šíriť v nijakej forme ani nijakými prostriedkami, či už elektronickými,
alebo mechanickými, vo forme fotokópií či nahrávok, respektíve
prostredníctvom súčasného alebo budúceho informačného systému
a podobne bez predchádzajúceho písomného súhlasu vydavateľa.
 Mesto, príbeh a všetky osoby v tejto knihe sú
vymyslené a akákoľvek podobnosť so skutočnými
udalosťami je čisto náhodná, hoci sa môžu
niekomu zdať akési povedomé…

Pulra res est homo, si homo est.

Nádherná vec je človek, ak je človekom.

(latinské príslovie)
Venované Janke a Vladovi Manákovcom
Za odborné rady a neoceniteľnú pomoc ďakujem MUDr. Ivete Čiernej,
PhD., MUDr. Lucii Mihaleovej, Mgr. Eduardovi Mataninovi, Františkovi
Matlákovi, Miroslavovi Uhliarovi, Michalovi Němcovi, MUDr. Denisovi
Valentovi, PhD., MUDr. Dušanovi Rapošovi, CSc., MPH.
 1

AUGUST 2009

V kancelárii číslo stoštyridsaťjeden v oddelení vrážd vládla smútočná

atmosféra. Dnes ráno prevládla aj nad radosťou detektívov z krásneho
slnečného letného pondelka, aj chabé pokusy Chosého a Krauza o večné
špičkovanie. Dusivá ťažoba z úmrtia v úzkom kolektíve doľahla na
každého. Tragédia si vyžiadala jednu obeť a napokon aj Chosé s Krauzom
pochopili, že dnes ráno na ich detinský humor nie je nikto zvedavý –
radšej zmĺkli. Pripojili sa k smútiacemu zhromaždeniu, pietne sklonili
hlavy, vystrúhali kyslé ksichty deformované hlbokou vráskou uprostred
čela. Ešte chvíľu a Chosému by sa po lícach skotúľali nefalšované pietne
slzy. Je to tragédia, keď zomrie dlhoročný člen partie, priateľ, ktorý má v
kancelárii trvalé, neodškriepiteľné miesto.
Najviac smútil Kuky – zomrela mu andulka.
„Chúďatko moje milené,“ zastonal, sotva vošiel, a letmým pohľadom
skontroloval, či sa cez víkend niečo nezmenilo.
Nič sa nezmenilo, nábytok aj koberec ostali na svojom mieste, aj Burger
sedel na svojom mieste, čítal noviny zahalený v oblaku tabakového dymu,
aj Hanzel si rozoberal pištoľ na svojom mieste, aj tlstý Váňa raňajkoval na
svojom mieste – tak si aj on sadol na svoje miesto.
Sotva odložil aktovku pod stôl, premkol ho nepríjemný pocit, že niečo
predsa len nie je na svojom mieste. Niečo… Ale čo? Ešte raz sa
podozrievavo rozhliadol po kancelárii. Krauz a Chosé chýbali, ale do
ranného nástupu do zamestnania mali skoro polhodinku, takže toto nie,
nesedí niečo iné, niečo… Ale čo⁈
 Vtom ho trklo: Robin! Robin ho nevítal ako vždy, neškriekal, neziapal,
nelozil po klietke, nefŕkal, nenaparoval sa! Nerobil nič! Robin!
Kuky sa otočil, v neblahej predtuche fľochol na klietku na parapete – a
zdúpnel!
„Chúďatko moje milené,“ zastonal.
Robin ležal v prosových šupkách, krídla naširoko roztiahnuté, hlavička
nabok, kŕčovito zovreté nožičky vystieral k nebu.
„Čo je?“ Burger odložil noviny.
Hanzel prestal čistiť, Váňa zadržal kus tlačenky na mastnom chlebe desať
centimetrov od úst. Výraz Kukyho tváre ich vydesil.
„Robin!“ vydýchol Kuky, roztraseným prstom ukázal na klietku.
Všetci sa nadvihli na stoličkách, aby lepšie videli.
„Kriste!“ prvý pochopil Burger. „Vôbec som si neuvedomil… Nepostrehol
som…“ jachtal.
Ako vždy prišiel do kancelárie prvý, no ako vždy rutinovane vykonal
stereotypné povinné úkony – odložil si aktovku, otvoril okno, zapálil si
cigaretu, pohodlne sa zahniezdil na stoličke, zahĺbil sa do rannej tlače.
„Fakt som si nevšimol,“ ospravedlňoval sa, akoby jeho včasné zistenie
mohlo zvrátiť katastrofálny stav v klietke.
„Ani ja,“ priznal sa Hanzel. „Inokedy mi tie jeho škrekoty išli na nervy
hneď zrána, no dnes som si ani neuvedomil…“ nedokončil, iba bezmocne
pokrčil plecami.
Váňa nepovedal nič, odložil chlieb, vstal, poutieral si prsty do nohavíc,
opatrne sa prikradol ku klietke, akoby dúfal, že Robin iba spí a neradno ho
prebudiť šokom. Nahol sa bližšie, odborným okom zhodnotil situáciu,
zhlboka si vzdychol.
„Prijmi moju úprimnú sústrasť, kamarát,“ zašepkal, natiahol ruku.
Kuky sa mu skúmavo zahľadel do očí, skúmavo a tak trochu
podozrievavo. Netušil, či to myslí vážne, či mu je naozaj ľúto, alebo v
momente, keď prijme ruku, sa rozrehoce a, plieskajúc sa po stehnách, vráti
sa k nedojedeným raňajkám.
No Váňa bol ozajstný kamarát, v jeho úprimnom pohľade nepostrehol ani
náznak zrady, žiadny úhybný manéver. Nemohol urobiť kamarátovi taký
podraz, veď boli parťáci – a parťákovi sa niečo také nerobí.
Kuky prijal ruku, Váňa tuho stisol, potiahol, privinul si kolegu na hruď,
objal ho, pohojdal, pomojkal.
 Rozleteli sa dvere.
„… a ten debil jej vlepil také zaucho, že…“
Chosé nedopovedal, zarazene zastal. Rozbehnutý Krauz mu vletel na
chrbát.
„Čo je, čo robíš? Čo nejdeš…“ ani Krauz nedopovedal.
Neveriaco civeli na dojemnú scénu odohrávajúcu sa pri okne.
„Vidíš, Riško,“ prvý sa zo šoku prebral Chosé, „aké je to pekné, keď sa
dvaja majú radi. Prečo sa aj my každé ráno takto vrúcne nevystískame?
Niekedy by mi tak dobre padlo…“
„Držte huby,“ zahriakol ich Hanzel.
„Niečo sa stalo?“ zašepkal Krauz. Pre istotu šepkal, veď netušil, čo sa pri
okne odohráva.
„Tragédia…“
Krauz vyvalil oči, Chosé si pricapil dlaň na ústa. Objímal Váňa Kukyho,
nie naopak, takže tragédia sa stala Kukymu. Obom zišla na um tá istá
myšlienka: Kukyho brat! Kukymu zomrel brat, dvojča, najlepší psychiater,
akého poznali! Tragédia! Brat, kamarát! Toto Kuky len tak ľahko
nerozchodí!
„Peter…?“ skúsil šeptom Krauz, bradou hodil smerom ku Kukymu, aby
bolo jasné, akého Petra má na mysli.
„Doktor? Nie, Kukymu skapala andulka,“ vysvetlil Hanzel a pustil sa do
čistenia.
„Andulka!“ hlesol Chosé, zvaliac sa do kresla v rohu. „Vy debili, normálne
ste ma dostali! Chvíľu som vám veril, že chudák Peter… Ale andulka!
Hovadská tragédia!“
„Ukážte!“ Krauz odstrčil mileneckú dvojicu, aby lepšie videl. „Fakt
skapala,“ sucho konštatoval, keď sa presvedčil na vlastné oči.
Vrátil sa k stolu, sadol si, vybaľoval si veci, pripravoval sa na ranný
nástup, akoby mŕtve andulky stretával denne na každom kroku.
„Neskapala, zomrel!“ ohradil sa Kuky. „Skapínajú iba obyčajné anonymné
zvieratá, toto bol Robin! Neskapala andulka, zomrel Robin! Vy dvaja
ignoranti…“
„Len pomaly, pomaly! Na urážky v pondelok ráno som zvlášť citlivý,“
prijal hodenú rukavicu Krauz. „Ak zomrel, tak zomrel, prosím, nehovorme
o skapaní, hovorme o úmrtí, ale v tom prípade by sme mohli pokojne
hovoriť aj o vražde…“
 Hanzel odložil pištoľ, Burger si zapálil novú cigaretu, Váňa pustil parťáka,
parťák nechápavo vyvalil oči. Všetci so záujmom očakávali vysvetlenie.
„No áno, o vražde!“ trval na svojom Krauz, nenútene si upratoval stôl.
„Ak skape zviera, je to v poriadku, na to paragrafy nemáme, ale ak zomrie
člo…“ zarazil sa, nazývať Robina človekom by bolo hádam predsa len
prehnané, „… osobnosť,“ vynašiel sa, sám sebe prikývol, že s tým
pomenovaním je aj on spokojný, „musíme hľadať príčiny smrti. Na to
paragrafy máme, aj odborné expertízy. V tomto konkrétnom prípade
nemusíme vyžiadať žiadne expertízy, na posúdenie skutkového stavu mi
stačia vlastné vedomosti. Tvrdím, že títo dvaja,“ bradou mykol k dvojici pri
okne, „ho zavraždili. Umučili Robina hladom a potom ho zabili tlačenkou a
mastným chlebom. Z môjho pohľadu odborníka na všetko živé ide o
vopred premyslený a sadisticky vykonaný zločin vraždy a…“ zaváhal,
prestal upratovať stôl, zamyslel sa, pošúchal si čelo. „Áno, v tomto prípade
som ochotný podať na týchto dvoch mimoriadne nebezpečných páchateľov
trestné oznámenie. Neviete, kde je tu najbližšia stanica polície?“
„Chlapče, ty máš za sebou ťažký víkend, čo?“ spýtal sa s obavami Váňa.
Všetky pohľady sa preniesli z Krauza na Váňu. Netrpezlivo očakávali
ostrú výmenu názorov medzi žalobcom a obžalovaným. Chosého až
nadvihovalo v kresle od nedočkavosti.
„Prečo?“
„Že trepeš také somariny ešte pred začiatkom pracovného času.“
„Aké somariny? Fakty! Nemučili ste ho hladom⁈“ zrúkol naštvaný Krauz,
prepichol ich ukazovákom ako ozajstný prokurátor pred ozajstným súdom.
„To sa stalo iba raz,“ mierne, takmer plačlivo sa bránil Kuky.
„Raz-neraz, ale stalo sa!“ víťazil Krauz.
„Odvelili ma do bezpečnostných opatrení, tri dni som tu nebol, poprosil
som Váňu…“
„Trhali mi zub, dostal som horúčku, maródoval som, ako som mu mal
nasypať? Poprosil som Chosého…“
„Čóó⁈“ zreval oslovený. „Počúvaj ma, Váňa, ja ti takú jednu…“
„Tak chcel som, teda myslel som si, že som ťa poprosil, vlastne ani som
nemusel prosiť, veď sme partia, dúfal som, že automaticky, že…“ Váňovi až
preskakoval hlas, tak sa snažil zbaviť viny.
„Nič sa nedeje automaticky!“ Krauz kul železo zahorúca. „Ten operený
úbožiak tu trpel hladom ako v gulagu! A potom, keď ste konečne prikvitli
do práce, čo nasledovalo⁉“
Obžalovaní zaryto mlčali.
„No čo⁉ Napchávali ste ho mastným chlebom a tlačenkou!“ dorazil ich
samozvaný žalobca.
„Ale veď mu chutilo…“ pokúsil sa o chabú obranu majiteľ tlačenky. Už ho
nebavilo postávať pri okne, nasrdene si sadol a demonštratívne si odhryzol
z podozrivej potraviny, aby sa všetci presvedčili, že na dobrej tlačenke nie
je nič zlé.
„Vraj chutilo, ľudia, podržte ma! A čo mal, chudáčik, robiť? Vyhladovaný
chudáčik zožerie všetko! Váňa, keby sme teba nechali tri dni hladovať, čo
by si robil? Zožral by si vrece prosa aj s otrubami na posedenie, je tak?“
Váňa sa zamyslel, predstavil si takú hrôzu, až ho striaslo. Vraj tri dni o
hlade!
„Koľkokrát som vám dvom hovoril,“ pokračoval Krauz miernejšie, „že
andulky sú semenožravé vtáky. Aspoň stokrát, keď nie viac. Bežne žerú
proso, slnečnicové semiačka, ľanové, vtáčí zob, dajú si zelené, šalát,
púpavové listy, občas si dajú mrkvu, kaleráb, ale určite nie tlačenku a
mastný chlieb!“
Kuky si odkašľal.
„Ale to bolo pred pol rokom, potom normálne žil. Žiadam váženú
smradľavú súdnu stolicu, aby sme boli zbavení obvinenia! Žalobca
dostatočne nepreukázal priamu súvislosť medzi úmrtím môjho zverenca –
operenca – a spôsobom jeho stravovania.“ Kuky skákal pohľadom z
jedného na druhého, hľadal u kolegov podporu, aspoň u jedného.
„Samozrejme, presne tak!“ podporil ho iba jeden, aj to s plnými ústami.
Krauza hra na súdny senát prestala baviť, odložil kufrík zo stola, oprel sa
lakťami, nahol sa ku kolegovi.
„Kuky,“ jeho hlas znel zmierlivo, chlácholivo, „kedy ťa to už prestane
baviť? Povedz, čo všetko si už choval a pestoval v tejto kancelárii – ako to
vždy dopadlo? Len tak z voleja si spomínam, že si tu mal kaktusy, vytopil
si ich, potom si zakladal orchideovú farmu, nepodarilo sa, dva mesiace sme
zbierali listy z toho ozrutného stromu, čo si sem dotrepal, aj tak uschol,
nasledoval škrečok, vraj ti ho ukradla upratovačka, v skutočnosti
bohviekde mu je koniec, bielu myšku sme na sekretariáte chytali dva
týždne, kým sme ju dostali, rozhrýzla všetky tajné spisy.“ Krauz sa
odmlčal. „Čo som ešte zabudol?“ Bola to rečnícka otázka, na odpoveď
nečakal.
„Užovka,“ našepkal mu Chosé.
Krauz iba hodil rukou, že pomoc nepotrebuje.
„Kuky, počúvaš ma? Čo chytíš do rúk, to dodrbeš, nedáš si poradiť!
Kristepane, ty krpec krpatý tvrdohlavý, kedy už vyrastieš?“
„Nikdy, je to genetika.“
„Myslím duševne, ty idiot!“
„Vyser si!“ Kuky mu ukázal neslušný stredný prst.
„Čítaj koňovi básne, oserie ti knihu,“ ukončil debatu Krauz.
Kuky hodil rukou, aj on považoval kázanie za skončené. Vybral mŕtvolku
z klietky, ofúkal ju, aby opadali šupky z prosa, položil ju na čistý
kancelársky papier. Sadol si, nahol sa, skúmal Robinovi nožičky, bruško,
zobák, oči, roztiahol krídla.
„Čo sa mu len mohlo…“ šomral si pod nos.
Chalani v kancelárii mu prestali venovať pozornosť, pripravovali sa na
ranný nástup do zamestnania.
„Zavolám Lengyelovi!“
Kukyho geniálny nápad ich vyrušil z príprav.
„Tak to chcem počuť,“ Burger definitívne odložil noviny.
„Jasnačka, zavolám odborníkovi,“ Kuky bol skalopevne presvedčený, že
svoj problém by mal prebrať s ozajstným machrom na smrť. „Kadejakí
samozvaní odborníci na všetko ma tu budú obviňovať z vraždy, a pritom o
pravej príčine smrti môjho kamaráta vedia prd! Aj o jeho psychickom
rozpoložení, o tom, ako pred smrťou trpel, ako ma mal rád, ako sme si
rozumeli…“
„Tak už neskuč a volaj, chcem to počuť!“ posúril ho Burger.
Kuky zavolal do ústavu súdneho lekárstva, vypočul si odpoveď, smutne
položil.
„Dnes nastupuje prvý deň po dovolenke, ešte neprišiel ani sa neozval.“
Aj Krauza absencia fachmana na pracovisku mrzela, naozaj bol zvedavý
na stanovisko doktora Lengyela. Keby sa s krpcom dohodli aj na pitve,
vážne by doktorovi odporučil seriózne psychiatrické vyšetrenie, no nestalo
sa, ešte neprišiel do práce.
Kuky sa znova nahol nad mŕtve telíčko. Nežne ho pohladkal po hlavičke,
hrotom pera mu rozhrnul riedke perie ne brušku, či predsa len nenájde
nejaké stopy vonkajšieho násilia, niečo, čo by aspoň naznačilo príčinu
smrti.
„Kuky?“ ozval sa z kúta Chosé.
„No?“
„Robin strávil celý svoj krátky život tu u nás, v kancelárii.“
„No.“
„Dá sa povedať, že to nebola obyčajná andulka.“
„No.“
„Dá sa povedať, že to bola takpovediac služobná andulka.“
„No a…?“
„V tom prípade žiadaj Mayora o tri dni voľna. Podľa zákona máš nárok na
tri dni voľna na vybavenie pohrebu.“
„Vyser si oko aj ty!“
„Chcel som iba pomôcť,“ sklapol Chosé.
Kuky skončil prieskum, nič neobjavil, zabalil Robina do kancelárskeho
papiera, no nebol spokojný. Z kopy starých novín vzal dvojhárok, zabalil
ešte raz a na dôvažok papierovú truhlu prelepil lepiacou páskou. Prikývol,
až teraz sa mu dielo pozdávalo.
Všetci ho so záujmom pozorovali, boli zvedaví, kam uloží mŕtvolu.
Kuky nezaváhal ani sekundu, rozhodným krokom zamieril k chladničke,
otvoril výparník, novinový šulec položil na ľad, zavrel.
Krauz sa hodil na operadlo, Chosé si schoval tvár do dlaní, ostatní neboli
schopní ani slova.
„Čo čumíte? Každá mŕtvola musí ísť pred pohrebom do chladničky, Robin
nebude výnimkou!“
„Nepoviem, keby tam strčil fínsku vodku – ale vtáka?“ zastonal Chosé.
Kuky si sadol, zvesil hlavu, už nemal chuť ani silu odpovedať na štipľavé
poznámky.
Burgerovi prišlo krpatého kolegu ľúto.
„Richard?“
„Áno?“
„Čo sa mu stalo?“ spýtal sa vážne, bradou ukázal na chladničku.
Krauz pochopil, že čas podrývania sa už skončil.
„Edko, to sa nedá exaktne stanoviť ani pitvou. Papagájce vlnkované, po
latinsky Melopsiacus undulatus, sa v prírode dožívajú desať rokov,
niekedy aj viac. Prvé jedince chované v zajatí sa tiež dožívali toľko, lenže
tento druh prešiel fázou tvrdej plemenitby, teda príbuzenského kríženia. V
tom momente, keď chovatelia zistili, že v ich genetickej výbave sú aj iné
farby, ako sú pôvodná zelená a žltá, začali tieto farebné variety
podporovať, vyhľadávať a medzi sebou krížiť. Došlo k prešľachteniu celej
populácie, jedince chované v klietkach stratili odolnosť, vytratil sa
prirodzený úhyn slabých jedincov, už sa nerozmnožovali iba najsilnejšie
kusy ako v prírode, ale rozmnožovali sa aj slabé jedince so skrytými
chybami a chorobami, čím sa v populácii rozšírili genetické deformácie,
ľudovo povedané, dengľavosť. Jemu,“ Krauz pozrel na chladničku, „mohlo
zlyhať srdce alebo ľadviny, mohol prechladnúť z prievanu, mohla ho skoliť
infekcia, čokoľvek.“
Burger prikývol, porozumel. Medzi prstami mu dohárala cigareta, pálila,
ešte šluk a bude zrelá do popolníka. Pri poslednom šluku sa odrazu z
ničoho nič kŕčovito rozkašľal, až ho nadhadzovalo, netrafil do popolníka,
ohorok mu vypadol na koberec. Hanzel bleskovo zareagoval, zodvihol ho a
zahasil za kolegu. Burger si na ústa pricapil vždy pripravenú vreckovku.
Očervenel, chvíľu sa dusil, potom záchvat prešiel tak rýchlo, ako sa začal.
Krauz ho počastoval vyčítavým pohľadom, no nepovedal nič. Už sa na
tému Burgerovho kašľa rozprávali, vážne rozprávali, sľúbil, že skočí na
vyšetrenie, ale kedy…
Kuky si vypočul odbornú prednášku bez mihnutia oka, Váňa nie.
„No prosím! Infekcia, aké jednoduché! Tento pes hnusný vie o andulkách
viac ako vysokoškolský profesor, mňa tu bude obviňovať z vraždy
tlačenkou! Chceš po papuli hneď takto zrána, kamoško⁉“
Krauz vstal, zazubil sa na celú kanceláriu.
„Je pondelok ráno, musel som vás nasrať, aby ste nevyšli z cviku, banda
jedna ulievačská!“ Vypochodoval z kancelárie na ranný nástup, Chosé v
tesnom závese za ním si mädlil ruky.
Črtá sa pohodový prázdninový týždeň, začal sa úplne ukážkovo.
 2

Krauz nebol jediný, kto sa rozhodol vytočiť kolegov hneď prvý deň v
týždni. Šéf oddelenia vrážd Alexander Mayor trpezlivo čakal, kým sa
mužstvo usadí.
„Už by stačilo, vážení, je pol ôsmej, začíname! Prosím ticho! Vlado,
nerozumel si⁉ Utíšime sa!“ Počkal ešte chvíľu. „Ďakujem za pozornosť.
Všetkých vás vítam, dúfam, že ste si voľný víkend užili bez úrazu a
nemáme žiadnych odpadlíkov. Viete dobre, že je dovolenkové obdobie,
bojujem o každú použiteľnú ruku a nohu. Ozval sa niekto, že nepríde?“
Nikto nič.
„Ani mne nikto nevolal. Výborne, takže na úvod si spravíme prezenčku.“
Pod dátum s nadpisom PONDELOK napísal veľké RD, PN, SV, O, to
znamená riadna dovolenka, práceneschopní, služobné voľno, odvelení.
Pozrel si plachtu s rozpisom služieb a dovoleniek. „Doplňte ma, keby som
na niekoho zabudol.“ Nahlas diktoval mená a vpisoval ich k jednotlivým
písmenám.
„Ešte Kuzma, dnes nastúpil na dovolenku,“ upozornil niekto z
prísediacich.
Mayor zvraštil čelo, skontroloval plachtu.
„Nemá ju vyznačenú.“
„Hovoril ti v piatok. Dva dni mimo poradia, vezie ženu a decko na
liečenie. Hlásil ti to, dcére sa zle zrastá tá dochrámaná noha po dopravnej
nehode. Berie ich do nejakého rehabilitačného strediska.“
„Aha!“ spomenul si šéf, dodatočne vyfarbil kolegovi do plánu dovoleniek
na pondelok a utorok dve modré okienka. „Ešte niekto? Nikto? Fajn.“
Porátal prítomných, pripočítal mená zo zošita, vyšiel mu výsledok zhodný
s celkovým stavom mužstva na oddelení vrážd, to znamená, že na nikoho
nezabudli.
„Ešte ja…“ nesmelo sa ozval Chosé.
„Čo ja?“
„Tiež dva dni mimo poradia,“ navrhol nesmelo.
„Prečo?“
„Tiež sa mi zle zrastá…“
„Sklapni! Bol si na dovolenke v júli, teraz budeš pekne zarezávať!“
„Ale, šéfe, mne celú dovolenku lialo a teraz je vonku tridsaťtri stupňov!“
„A môžem ti ešte prikúriť, keď neprestaneš s debilnými nápadmi! Má ešte
niekto chuť nasrať šéfa hneď na úvod týždňa?“
Neprihlásil sa nikto.
„Výborne, pokračujeme! Dnes sa v zasadačke začína školenie o asertivite.
Pre tých, čo ku každému cudziemu slovu potrebujú slovník, jednoduché
vysvetlenie – naučia vás tam, ako sa správať k stránkam, ku kolegom, k
nadriadeným, k manželkám… vlastne to som už povedal. Ehm,“ Mayor si
odkašľal, pošúchal si bradu, neklamný znak, že bude nasledovať
sebakritika. „Ja viem, mal som vám to oznámiť skôr, aby ste si mohli
zariadiť robotu, no prípis z ministerstva prišiel iba v piatok a ja som na
fajront zabudol, moja chyba. Dúfam, že to aj tak zvládneme. Z každého
oddelenia má ísť maximálne osem ľudí, viac v jeden deň uvoľniť
nemôžeme, aby sme ostali bojaschopní. Školenie bude trvať do stredy, aby
sa všetci vystriedali. Dnes začína kancelária stoštyridsaťjeden a zo
stoštyridsaťdvojky Petra a Filip.“
„Šani, neblázni, to sa máme v tropických horúčavách celý deň pariť v
zasadačke?“ ohradil sa Burger.
„Rozkaz je rozkaz.“
„Prečo nemôžu organizovať prednášky v decembri, keď je vonku
čľapkanica?“
„O tom ja nerozhodujem.“
„Šani, nestačí, keď sa iba zapíšeme? Povedz im, že máme súrnu robotu.“
„A máte? Máte nadnes nejaké stránky?“
„Nie, ale…“
„Tak vztyk a odchod do zasadačky, s prezenčkou si to vybavte s lektorom,
ale keď to organizuje priamo ministerstvo, tak pochybujem…“ radšej
nedopovedal, aby ich zbytočne nestresoval.
 Ani jemu sa termín prednášok nepozdával, uprostred dovolenkového
obdobia, keď každý vedúci zápasí s podstavom a len tak-tak dokáže pokryť
všetky služby a výjazdy, ich ešte zablokujú nezmyselným školením! Tí
hore fakt niekedy rozhodujú bez použitia zdravého rozumu.
Aj Krauz sa nadýchol, aby vyjadril nadšenie za príkaz zhora, ale Mayor
zagánil, ukazovákom namieril na dvere a bolo po diskusii. Osem úbožiakov
opustilo rozdelenie a zamierilo do zasadačky.
Neboli prví, najlepšie miesta v poslednom rade už obsadili kolegovia z
majetkovej kriminálky, tak si sadli do predposledného. Kolega z majetkovej
pošticoval Petru, neodolal záplave dlhých čiernych vlasov.
„Čau, Petruška, cez prestávku ťa pozývam na obed. Čo ty na to?“
„Au,“ Petra sa predklonila, upravila si vlasy. Kým stihla zareagovať, otočili
sa Chosé s Krauzom sediaci po jej bokoch ako bodygardi.
„Chlapče, nešibrinkuj tou rukou, lebo v momente ju máš o predlaktie
kratšiu. A čo sa obeda týka, Petra drží diétu, ale my s Rišom prijímame. Ja
si dám kura s ryžou a Rišo rezeň so šalátom. O dvanástej U Jumba,
dohodnuté?“ zalizol sa Chosé.
„Chlapci, je mi ľúto, ale zabudol som, že aj ja mám odvčera diétu,“ sklapol
nadržaný majetkár v poslednom rade.
Zasadačka sa zaplnila, neprišiel lektor, prišla lektorka, mladá, celkom
pekná. Vypasovanou minisukňou a nebezpečne rozopnutou blúzkou
udržala policajtov aspoň na úvod v strehu. Aj sa predstavila – nejaká
doktorka z nejakého ústavu psychohygieny. Hneď na úvod im vysvetlila,
že asertivita je veľmi dôležité umenie komunikácie, je to schopnosť jasne
vyjadriť svoj názor tak, aby nenarušili práva toho druhého. Pre nich, pre
policajtov, čo denne prichádzajú do styku so stránkami, je to alfa a omega
pri nadviazaní kontaktu s bežnými ľuďmi. Krauz sa ešte dozvedel, že prvý s
výučbou asertivity začal nejaký americký psychoterapeut Andrew Salter,
potom sa už stratil.
Prvý zaspal Burger, oči mu zaklipkali, hlava padla – a už bol tam.
Monotónny hlas lektorky pôsobil na večne nevyspaných policajtov ako
hojdanie v kolíske. Po polhodine sa polovica prítomných hláv opierala
bradou o prsia. Aj majetkár za nimi by sa rád bradou opieral o prsia, ale
nie o svoje – nevedel odtrhnúť oči od záplavy čiernych vlasov pred sebou,
až ho musel Chosé schladiť výhražným pohľadom.
 Lektorka bola skúsená prednášateľka, určite to nebolo jej prvé
vystúpenie. Bez mihnutia oka prehliadla padnuté hlavy, v podstate mohla
byť rada, že ju nerušia chrápaním. Ako vždy aj teraz sa našlo pár, ale ozaj
iba pár zanietencov, čo počúvali, dokonca si písali poznámky, tak sa
zamerala práve na nich. S dvomi-tromi udržiavala očný kontakt a tempo
prednášky prispôsobila rýchlosti ich písania. Intenzitu hlasu zas
prispôsobila driemajúcim, aby sa navzájom nerušili, veď prednášala
asertivitu, načo si zbytočne otravovať život.
Krauz sa mykol, niekto ho drgol.
„Čo je?“
„Zatiahol si,“ upozornil ho Chosé.
„Čo?“
„Chrápeš!“
„Jáj.“
Krauz sa pomrvil na stoličke, tlačil ho zadok. Pozrel Chosému na
hodinky.
„Už sme tu hodinu.“
„No, skoro.“
„Kedy bude prestávka?“
„Ja som jej prípravy nepísal.“
„Ale už by mohla byť, fajčil by som!“
Krauz sa predklonil, hľadal Burgera. Ako najtuhší fajčiar zo všetkých by
mal trpieť najviac. Netrpel, spal a v spánku nefajčil. Kam to napísať!
Otvorili sa dvere, potichu, bez zaklopania vošiel Mayor. Rozhliadol sa,
pozdravil, napochodoval dopredu k lektorke. Nahol sa k nej, niečo jej
zašepkal, potom mykol plecom, že on za to nemôže. Aj lektorka mykla
plecom, že ani ona, po krátkom zaváhaní prikývla na súhlas. Mayor slušne
poďakoval za pochopenie, zamieril ku dverám. S rukou na kľučke kývol k
predposlednému radu.
„Všetci von!“
Majetkári v zadnom rade sa ako na povel postavili.
„Vy nie, ulievaci, iba naši! Vy si to pekne odsedíte až do konca!“
Zobudili Burgera, husím pochodom nasledovali šéfa na chodbu.
„Čo je? Čo sa deje?“ Krauz vyberal cigaretu, Burgerovi už horela.
„Poďte ku mne, nebudeme sa vybavovať na chodbe.“
 Trpezlivo cupkali do šéfovej kancelárie. Boli radi, ako šikovne ich
vymanévroval z nudnej prednášky.
„Máme mŕtvolu,“ vysvetlil Mayor, sotva si posadali. Bolo po radosti.
„No a?“ zagánil Krauz. „Čo sme tu jediní? Veď ti ostali voľní ľudia, nie?“
„Komu sa nepáči, môže sa vrátiť.“
„Nie!“ okamžite zareagoval Váňa. „Radšej beriem mŕtvolu ako školenie.“
„No prosím!“ súhlasil Mayor.
„Šani, ale sú nejakí ľudia voľní, nie?“ Burger sa chcel uistiť, že v tom zas
neostanú sami.
Zhlboka vdýchol dvojitú dávku, veď už hodinu nefajčil. Hlavu mu obalil
oblak dymu. Pri poslednom šluku sa odrazu z ničoho nič kŕčovito
rozkašľal, až ho nadhadzovalo. Krauz ho musel zboku podoprieť, lebo sa
zapotácal. Starý detektív si na ústa pricapil vždy pripravenú vreckovku.
Očervenel, chvíľu sa dusil, potom záchvat prešiel tak rýchlo, ako sa začal.
Burger skončil v predklone, no už nekašľal.
Mayor prepaľoval kolegu vyčítavým pohľadom, aj oni dvaja sa už o
Burgerovom kašli vážne porozprávali, aj jemu sľúbil, že pôjde na
vyšetrenie, ale kedy…
„Všetci sú už tam. Oznámenie bolo také… také,“ Mayor váhal.
„Neuveriteľné. Radšej som vyhnal všetko, čo máme k dispozícii. Práve
volali, oznámenie potvrdili, preto som stiahol aj vás. Chlapci, ak je to
naozaj pravda, bude to…“ chvíľu hľadal vhodný prívlastok, „desivé!“
 3

Republikové preteky dopadli nad očakávanie dobre, veslári z Karloveského

ramena sa umiestnili v prvej desiatke. Prví neboli, ale ani to nikto
neočakával, objektívne vzaté, stáli proti nim lepšie oddiely. V sobotu
pretekali, večer malá oslava, prenocovali, v nedeľu naložili kajaky na
prívesy a zamierili do domovského prístavu. Vyložili lode, ešte raz si
zagratulovali, dali si po poháriku a pobrali sa k rodinám, veď aj vodáci
majú rodiny, hoci rodiny vodákov by na túto tému vedeli rozprávať…
Dnes ráno prišla do lodenice iba hŕstka, len tí, čo mali po víkende cez
týždeň dovolenky alebo iné voľno. V pláne mali údržbu, no vzhľadom na
to, že víkendové preteky boli na pokojnej vode a ani jednu loď nepoškodili,
nebolo čo opravovať. Vyčistili, čo sa dalo, urobili kozmetické úpravy, o
deviatej boli všetky lode pripravené na plavbu.
„Všetky lode v poriadku? Skontrolované? Nič vážne? Dáme si pár
kilometrov proti prúdu?“ spýtal sa tréner.
„A zajtra?“
„V utorok bude normálny tréning naostro, presne podľa plánu, dnes iba
pár záberov v rekreačnom tempe na uvoľnenie svalstva. Kto ide so mnou?“
„Poďme!“
Posledný nasadal do kajaka Zdeno, akosi ťažko sa mu zohýbalo.
„Hééj, Zdeno! Čo je s tebou?“
„Veslo! Odlúpol sa mi kus laminátu.“
„Tak vymeň alebo stíhaj. Nečakáme, ideme!“
Skupinka veslárov vyrazila proti prúdu. Zdenovi sa nechcelo ísť nazad do
lodenice, očistil si pravé veslo, obúchal ho o hranu móla, odlúpol kus
zbytočného laminátu. Keď nasadal nabralo sa mu trochu vody, keď sa
odrážal od móla, udrel sa veslom do hlavy, keď zabral, našpliechal si do
tváre… Vrátil sa k mólu, hlasno zanadával.
„Nenadávaj, majster športu!“ upozornila ho kamarátka Vierka. Práve si
dávala loď na vodu. „Zlý štart?“
„Úplne zlý,“ súhlasil Zdeno, načiahol sa za uterákom, vysušil si tvár,
nahmatal hrču vo vlasoch.
Zdržal sa, kamarátom z oddielu už videl iba chrbty.
„Dáme si malé preteky? Kto bude pri nich prvý,“ provokovala Vierka.
„Dnes nepretekám, v sobotu som to prepálil.“
„Zase chrbát?“
„Áno, ten nešťastný chrbát, a zajtra je tréning. Ani neviem, či idem za
nimi,“ váhavým pohľadom odhadoval vzdialenosť medzi mólom a
skupinkou.
„Aspoň také lážo-plážo pri brehu,“ menila taktiku Vierka.
„Ale fakt iba lážo,“ neochotne súhlasil.
„Ty lážo, ja plážo.“
Odrazili sa od móla, vzdialenosť medzi kajakmi upravili tak, aby si
nezavadzali a mohli pohodlne zaberať veslami. Zdeno skúsil pridať, no
bolestný výraz v tvári Vierke naznačil, že dnes ho nesmie naháňať.
„Zvoľni, zvoľni, nestojí to za natrhnutý sval.“
„Ak už nie je neskoro.“
„Až tak veľmi to bolí?“
„Nie, až tak nie, ale štartuje.“
„Chceš sa vrátiť?“
„Nie, musím vyskúšať, čo s ním je, či to rozhýbem, alebo budem musieť
skočiť za doktorom.“
Zdeno skúšal, striedal záťaže, chvíľu to vyzeralo, že vydrží, že chrbát si dá
povedať, Vierka sotva stíhala. Odrazu urobil chybný pohyb.
„Aúú!“ zavyl, predklonil sa, zvalil sa na loď. Jedna polovica vesla
namočená vo vode ho okamžite stočila k brehu.
„No fasa!“ Vierka nasrdene treskla veslom o hladinu. „Načo je to dobré,
Zdeno⁉ Keď to nejde, tak to nejde, len čo si ublížiš!“
Zdeno neodpovedal, zatínal zuby.
„A dávaj pozor, ideš do konárov!“
Zdeno sa vystrel, spätným záberom spomalil loď, ale špička mu aj tak
vkĺzla medzi konáre spadnutej vŕby. Zaradil spätný chod, no pri záberoch
dozadu chrbát bolel ešte viac, ako keď zaberal dopredu.
„Počkaj tam, vytiahnem ťa.“
„O niečo som zavadil.“
„Vidím, hovorím ti: Nezápas, s vŕbou nepohneš. Vydrž, vytiahnem ťa.“
Priveslovala až k nemu, obtreli sa bokmi.
„Chyť sa špičky, zaberám!“
Zabrala naplno, lode sa rozhojdali, k brehu do konárov vysielala vlny
odrážajúce sa od ponorených konárov. Zdenova špička držala ako
prikovaná.
„Zatlač nohami, rozhojdaj sa!“
Zdeno poslúchol, niečo zaprašťalo, špička konečne povolila, pomaly,
opatrne, aby nepoškodili loď, vycúvali.
„Vďaka,“ uznanlivo prikývol Zdeno.
„Poď, vrátime sa. Mám ťa odtiahnuť?“ spýtala sa Vierka, keď
skontrolovala predok lode, či neprederavili laminát.
„Netreba, na jedno veslo to zvládnem, bolí ma iba pravá polovica.“
„To určite. Chyť sa zadného oka, nevesluj, iba udržuj smer.“
„Dobre… Počkaj,“ Zdeno manévroval tak, aby sa zladili. „Vierka, čo je to
tam?“
„Kde?“
„Tam,“ koncom vesla naznačil smer.
Spod konárov niečo vytŕčalo.
„Handry, nejaký hlupák zase vyhodil vrece so smeťami.“
„Smeti?“ Zdenovi nález nedal pokoj, na čistotu ramena bol citlivý ako
všetci, čo ho využívali na rekreáciu a šport.
„Kašli na to, potom sa vrátim a vyberiem ho.“ Vierke išlo v prvom rade o
Zdenov chrbát.
Zdeno nekašľal, zatiahol veslom, podržal ho pod hladinou, otočil sa na
mieste, odstrčil sa, vrátil sa ku konárom.
„Fúúj! Vierka, cítiš to⁉ To nie sú iba handry, to je pes zabalený v deke
alebo v niečom…“ Musel zadržať dych, nad hladinou sa šíril zápach
hniloby.
„Choď od toho preč, ešte sa nakazíš!“ Vierke záležalo nielen na
Zdenovom chrbte.
„Ale riadny kus, asi vlčiak alebo niečo ešte väčšie. Bude tam už dlho,
nevidím chlpy, iba kožu. Žeby už vypĺzol?“ Zdeno sa znova priblížil, nález
ho zaujal.
„Hovorím ti, daj tomu pokoj! Môže to byť srnka alebo diviak! Samá
besnota, čistá infekcia!“
„Srnka? Vyholená srnka? Už aj tie si holia? Nevidím jediný chlp, iba
kožu.“
Vierka prevrátila oči – na čo tí chalani hneď nemyslia! Zdeno drgol do
masy koncom vesla.
„Nodoriti!“
„Čo je?“
„Videla si?“
„Nie, zacláňaš mi.“
„Noha!“
„Psia?“
„Nie, normálna!“
„Pes nemá normálne?“
„Ľudská! To modré nie je deka, to sú rifle!“
„Ľudská mŕtvola?“ Vierka stuhla, už vyťahovala utopenca, aj starého,
odležaného, tušila, čo bude nasledovať.
„Ukáž,“ šikovným manévrovaním sa dostala za Zdena. Pre istotu si dvoma
prstami zapchala nos.
Zdeno opatrne drgol ešte raz. Masa sa zavlnila, nad hladinu sa vynorilo
koleno, potom prsty – nechty svietili reflexnou červenou farbou. Srnka by
si takto nedala zhovadiť kopýtka.
„Nejde ďalej, je zakliesnená. Prúd s ňou ani nepohne, ani my dvaja. Máš
mobil?“
„Mám.“
„Zavolaj Michalicu, nech nakopne motorák, inak si neporadíme.“
Vierka zaveslovala dozadu, kde bol vzduch o niečo dýchateľnejší. Z
ľadvinky na boku vybrala mobil.
 4

Pán Michalica robil hospodára v lodenici dosť dlho – dosť na to, aby
neťahal hnilobu k mólu, ale nechal ju na pieskovej pláži na hranici
lodenice. Pred pár rokmi, práve keď bol na dovolenke, vodáci našli starého
utopenca. Chlapci boli agilní, nerozmýšľali, chceli policajtom uľahčiť
robotu – mŕtvolu vytiahli na mólo. Šťava z nej vytiekla medzi dosky, kým
prišli policajti, vsiakla aj do dreva, a kým si neúspešného plavca
odfotografovali a odviezli, smrdelo všetko naokolo.
„Nevadí, máme vedrá a vody je v rieke dosť!“ rozhodol najmúdrejší z
chlapcov.
Nemal pravdu, nepomohli ani hektolitre vody, hnilobného zápachu sa
nezbavili. Najhoršie bolo, že utopenca položili na kraj móla, presne tam,
kde si pri nasadaní do veslíc každý kľakol, alebo sadol, nechávali si tam
uteráky, veci na prezlečenie – jednoducho katastrofa.
„Nič, chlapci, zachráni nás jedine savo.“
Najmúdrejší z chlapcov zase nemal pravdu, teraz všetko smrdelo
zdochlinou a ešte aj chlórom. Trvalo týždne, kým nasiaknuté drevo
vypáchlo, pomohol iba čas a vytrvalý dážď.
Keď po návrate z dovolenky Michalicovi referovali, ako pochodili, iba sa
smial.
„Chlapci, chlapci, prečo ste nezavolali niekoho z dospelých? Prečo sa
chabrete, prečo ste zbytočne aktívni?“
„Chceli sme pomôcť…“
„Nech vám je to poučením! Tomu utopenému je jedno, či sa vyváľa v
piesku alebo si poleží na našich ohobľovaných doskách, ale nám nie. A na
policajtov sa môžete zvysoka – viete čo, môžu byť radi, že im ich
vytiahneme a nemusia volať potápačov.“
 Hospodár lodenice Michalica bol skúsený vodák, opatrne zahákoval
mŕtvolu za rifle, aby nepoškodil kožu a nenarobil falošné stopy, oslobodil
ju spod konárov, pritiahol ju na pieskovú pláž na hranici pozemku lodenice
– dosť ďaleko od móla. Vrátil sa k mólu, uviazal motorový čln a po brehu
sa vrátil k nálezu. Vyzbrojil sa žltými gumenými rukavicami, bežne ich
používal pri čistení chlórom a inými chemikáliami, teraz poslúžia ako
jednorazovky na vytiahnutie mŕtvoly. Po akcii ich vyhodí, určite ich
nebude ďalej používať.
Mŕtvolu vytiahol na pieskovú pláž, zhlboka vydýchol, odstúpil, nadýchol
sa, vrátil sa. Zahľadel sa, mykol plecami, nechápavo pokrútil hlavou.
„Tak toto im teda nezávidím,“ poľutoval policajtov, ktorí vyfasujú tento
prípad.
„Ujo Michalica, môžem…“ Od lodenice prišla dorastenka.
„Lenka, radšej nie!“ snažil sa ju zastaviť.
„Ale ja som ešte nikdy…“
„Ty si ešte nevidela utopenca?“
„Nie, nemala som to šťastie.“
„Ak v tom vidíš šťastie, tak poď,“ uvoľnil jej cestu.
Opatrne, akoby kráčala po mínovom poli, sa priblížila. Keď zacítila pach,
striaslo ju. S otcom raz vyťahovali spod šopy zdochnutú mačku, ale iné
skúsenosti s hnijúcim mäsom nemala. Nos si prikryla dlaňou, dodala si
odvahy, pristúpila bližšie. Nechápala. Povedali jej, že ujo Michalica
vytiahol utopenca, mŕtvolu človeka, ale toto… Rozoznala nohy, bosé nohy
v rifliach, aj bradavky, ale nič viac. Prečo nevidí nič viac, kde je… kde sú…
Odrazu jej to došlo, pochopila, na čo sa vlastne pozerá. Odvrátila sa,
prehlo ju v páse, pobehla ku kríkom.
Lenka si na raňajky dala kajakársku energetickú bombu, praženicu so
slaninou, krajec chleba s maslom, dve paradajky, pohár mlieka. Kto by
neveril, mohol sa presvedčiť.
 5

„Roland, Ramón! Okamžite dolu!“ zareval otec, až sa steny zatriasli.

Bratia sa zjavili na hornom poschodí, Roland sa zachytil zábradlia,
Ramón ostal skrytý za ním.
„Volal si, otec?“ spýtal sa nechápavo smelší Roland.
„Neserte ma a ťahajte dolu!“ zúril otec.
Chlapci váhavo vykročili, jeden za druhým v tesnom závese schádzali po
schodoch. Vykročili rovnakou nohou, rovnakou rukou sa pridŕžali
zábradlia, rovnaké papuče sa šuchtali dolu schodmi, rovnaké rifle vydraté
na tých istých miestach, hlavy v rovnakom uhle skormútene padali na
rovnaké hrude v rovnakých tričkách, rovnaké čierne kučeravé vlasy,
presne ten istý uprený pohľad do zeme. Aj triezvy človek by mal pri
pohľade na nich pocit, že má liznuté a vidí dvojmo.
Dvojičky zišli z poschodia do obývačky, zastali plece vedľa pleca.
„Sem!“ zavelil otec, prstom ukázal na sedačku. „Sadnúť!“ Hlas nepripúšťal
diskusiu. „Čo to má znamenať⁉ Čo to počujem⁉“ zreval rozzúrený otec.
Obaja sa v sedačke predklonili v rovnakom uhle, ruky zovreli na
kolenách, hlavy dolu, pohľady upierali na koberec.
Zdrojom šokujúcich informácií bola matka. Sedela vedľa v kresle,
nehovorila, nevládala, iba sa triasla od rozčúlenia. Sotva dokázala
zreprodukovať výsledok stretnutia s triednou profesorkou otcovi, druhý
raz už nevládala, chveli sa jej pery.
„Čo to počujem⁉“ Otec stál uprostred obývačky, aby videl na všetkých
troch členov rodiny. Zaťal päste, sklonil hlavu ako rozzúrený býk pred
útokom.
Matka sa v obavách predklonila, dúfala, že na päste nedôjde, prosebne sa
zahľadela na manžela. Dobre vedela, čo dokáže jeho južanský
temperament, keď sa prestane ovládať. Vyslala k nemu tichú prosbu. Otec
pochopil, uvoľnil päste, dlane si pošúchal najprv o stehná, potom o seba.
„Dobre, upokojíme sa,“ poradil sám sebe, no nebolo to také jednoduché,
ako by sa zdalo. „Vezmeme to pekne po poriadku, od začiatku. Čo to
vychovávam? Kto mi tu vyrastá pod rukami? Dvaja klamári? Dvaja sprostí
bezočiví klamári? Toto sme si s vašou matkou zaslúžili? Toto máme za
našu dobrotu?“
Nič, žiadna reakcia.
„Nebudem debatovať s vašimi sprostými kučeravými vlasmi! Hlavy hore,
už aj!“
Dvojičky zdvihli hlavy, v tvári kamenný výraz, krvi by sa nedorezal. Báli
sa, poznali otca, vedeli, čo dokáže jeho ťažká ruka.
„Prečo išla mama do školy až po osobnom telefonáte triednej profesorky?
Kde je oficiálna pozvánka?“
Nič. Otec znova zaťal päste, vykročil, Ramón drgol lakťom do brata.
„Nechceli sme vás stresovať,“ vyhŕkol Roland. „Nechceli sme vás zarmútiť.
Dúfali sme…“ ťažko prehltol, „mysleli sme, že to zvládneme, že…“
Otec zaspätkoval, urobil dva kroky vzad, inak by ich pozabíjal! Radšej sa
obrátil na manželku.
„Počula si? Nechceli nás stresovať. Myslím, že toto bohumilé predsavzatie
sa našim miláčikom podarilo. Čo ty na to?“ Bola to rečnícka otázka, na
odpoveď, pochopiteľne, nečakal. „Ale nepočul som odpoveď na moju
otázku. Kde je oficiálna pozvánka?“ silil sa do normálneho tónu, hoci
najradšej by reval ako ranený tur.
„Hore, v izbe. Zatajili sme ju. Nepovedali sme vám o nej.“
„Zatajili, nepovedali… Oklamali sme vlastných rodičov! Zosmiešnili,
ponížili sme ich pred celým profesorským zborom! Všetkým sme ukázali, v
akej rodine žijeme. V rodine, kde si navzájom všetci klamú, podrážajú,
dávajú si rany od chrbta! Prečo nepokračuješ, Roland? Prečo na
vysvetlenie nepoužívaš presné výrazy ako ja, prečo zahmlievaš ešte aj
teraz, keď sa nám hanba valí oknami aj dverami rovno na koberec do
obývačky⁉ Prečo…“ Otec už nevládal, zlyhal mu hlas.
„My…“
„Drž hubu!“ Otec zastavil syna výstražným gestom, hoci iba dve vety
predtým ho vyzýval, aby podal vysvetlenie. Teraz ho na tento paradox
nikto neupozornil, nikto v obývačke nemal odvahu čo len naznačiť, že si
protirečí. „Ak vám môžem poradiť, držte huby a nedráždite ma! Budete
odpovedať iba na otázky!“ Opäť urobil pauzu, aby sa nadýchol.
Matke sa uľavilo. Od prvotného šoku už ubehlo dosť času, aby ho manžel
vstrebal, keď nezaútočil doteraz, je reálny predpoklad, že sa ovládne a
chlapci to dnes prežijú bez zranenia. Bolo to pre ňu dôležité, lebo keď ich
mlátil naposledy, musela zasiahnuť, inak by z nich narobil fašírky.
Nebolo to tak dávno, začiatkom minulého roka. Chalani využili
neprítomnosť rodičov a zorganizovali žúr. Všetko mali perfektne
premyslené, ibaže tým dvom pozvaným babám z vedľajšej triedy zabudli
povedať, že na žúre budú iba štyria. Naliali do nich trochu červeného vína
a išli na vec. Jednej sa to celkom páčilo, už dávno bola buchnutá do
exotického Ramóna z béčky, no druhej sa takéto zakončenie krátkeho a
personálne ochudobneného domáceho žúru vôbec nepáčilo. Možno by sa
celý incident zaobišiel aj bez asistencie rodičov, lenže nadržaný Roland
použil na prekonanie odporu dlane – spolužiačke z vedľajšej triedy lietala
hlava z jednej strany na druhú. Roland si ani tak nevrzol, lebo baba tak
vrieskala, že brat s druhou spolužiačkou pribehli z vedľajšej izby, čo sa
robí.
Dievčaťu tiekla z nosa krv, mala roztrhanú podprsenku a na ľavom
prsníku škrabanec až po bradavku. Jej otec vzkypel, presne ako ich otec
dnes, no napokon mal toľko zdravého rozumu, že sa rozhodol nezaťahovať
do incidentu školu a vybaviť si to s tým španielskym toreadorom a jeho
dvoma výrastkami osobne. Pred návštevou zvažoval, že si na podporu
svojej osoby prizve dvoch-troch kolegov, alebo si dá aspoň uniformu
dôstojníka vojenskej polície – napokon išiel sám v jednoduchom, ale
slušivom obleku vyzbrojený iba fotografiami. Dcéru nechal doma, zoberie
ju, až potom, až v druhom kole, ale to už pôjde rovno na políciu.
„Pán Ramírez, vec sa má tak…“ domácemu pánovi vysvetlil celý incident,
ako dôkaz položil na konferenčný stolík odborne vyhotovenú
fotodokumentáciu.
Matka v kresle omdlievala, otec vstal, zareval: „Roland, Ramón! Okamžite
dolu!“
Už cestou po schodoch tušili, že bude zle, hneď spoznali otca jednej zo
spolužiačok. So sklonenými hlavami si vypočuli obvinenie,
synchronizovaným prikývnutím priznali vinu. Pán Ramírez ubezpečil otca
dievčaťa, že sa postará o nápravu a dievčatá odškodní, len nech do toho
neťahajú úrady, nech nerobia rodine hanbu, nech má pochopenie, nech
neničí chlapcom život.
Otec mal pochopenie, odišiel, hoci dosť dobre nechápal, o akom
odškodnení domáci hovoril.
Prvé údery padli s buchnutím bránky v predzáhradke. Prvé, no nie
posledné, nasledovala spŕška dobre mierených tvrdých faciek. Keď si
synovia schovali hlavy za predlaktia, facky vystriedali tvrdé údery päsťou
– padni, kam padni.
„Vy smradi vyjebaní! V sedemnástich sa z vás stanú násilníci! To neviete
ani férovo zbaliť babu! To neviete ani férovo trtkať, potrebujete na to
facky⁉ Takéto⁉ Takéto facky⁉ Ako sa vám to páči⁉ Takéto⁉ Je to prí…
jem… né⁉“
Pán Ramírez striedavo mlátil a vrieskal. Naraz sa nedalo, vyrážalo mu
dych, občas udrel a občas štekol výčitku, po chvíli mu to išlo, radosť
pozerať, dostal sa do rytmu, po úderoch výčitky, po výčitkách údery,
všetko v rýchlom slede.
Keď jednému z bratov povolilo obočie, oko mu zaliala krv a druhému sa
krv valila z nosa už hodnú chvíľu, matka nevydržala, zasiahla. Každý trest
má svoje hranice a tieto už boli prekročené – džentlmeni sa bijú iba do
prvej kvapky krvi – skočila pred manžela a z celej sily ho objala.
„Pablo! Prebohaživého, Pablo, už dosť, veď ich zmrzačíš!“
Riskovala, Pablo Ramírez skončil s aktívnou hádzanou pred desiatimi
rokmi, no bývalí hádzanári majú nepredstaviteľnú silu v rukách aj po
skončení aktívnej kariéry. Navyše Pablo trénoval ďalej. Denne strávil v
domácej posilňovni v pivnici povinnú hodinu a dvakrát do týždňa si dal
polmaratón až do úplného vysilenia. Jeho mocné vyšportované telo by
zvládlo aj štyroch synov a päť manželiek naraz, ale obranné gesto matky
zaúčinkovalo, spamätal sa, prestal mlátiť, bezmocne zvädol.
„Mamička, povedz, prečo nám to robia? Čím sme sa previnili? V
sedemnástich prvý pokus o znásilnenie. Povedz, čo nás ešte čaká? Kedy
spravia prvú banku?“
Odišiel do kuchyne, aby sa napil. Do obývačky sa mu vrátiť nechcelo,
sadol si za stôl, otvoril si pivo, hlasnými glgmi uhasil smäd, tvár si schoval
do dlaní, oprel sa lakťami o stôl, nechápavo krútil hlavou. V jeho rodnej
krajine by otec dievčaťa oboch synov zastrelil, aby dievčaťu vrátil česť,
našťastie tu žili samí mäkkýši, stačilo, že sa vyžalujú, o cti nemali ani
potuchu.
Matka ošetrila nepodarených synov, potom sa postarala o dievčatá. Hneď
na druhý deň dostalo dievča s roztrhnutou podprsenkou novú, exkluzívnu
z dielne Viktoria’s Secret a šaty po kolená značky Guess. Druhá šaty a
kabelku. Matka kúpila aj dve obrovské kytice, prekvapeným synom ich
vtisla do rúk.
„Čo čumíte? Hádam si nemyslíte, že za nimi pôjdeme my s otcom!
Odchod – a slušne sa im ospravedlníte! Im aj rodičom!“
„Mami, ale Iveta sa nesťažovala, povedal by som, že sa jej to páči…“
Ramón nedopovedal, tentoraz dostal od matky takú, že mu sopeľ
vyfrézoval na krku závit.
Otec poškodenej spolužiačky dodržal slovo, nezatiahol do problému ani
školu, ani úrady, dokonca aj odškodnenie sa mu páčilo, presnejšie, dcére sa
páčilo a poprosila ho, aby to už nerozmazával.
„Vieš, tati, títo chlapci s prímesou španielskej krvi v žilách majú iný
temperament než naši, treba to chápať tak. Určite to nemysleli zle, Roland
sa iba na chvíľu prestal ovládať.“
Rok bol pokoj, dvojčatá sekali dobrotu, teda zdanlivo sekali, v skutočnosti
sa chystala ďalšia pohroma.
„Kedy vznikol problém? Na polrok ste predsa mali štvorky, tak čo sa
stalo?“
„Tati, to tá drbnutá proa…“
„Roland, ešte raz povieš o profesorke matematiky, že je drbnutá, a…“
výhražne vykročil.
„Dobre, prepáč, ocino! Tak tá… proa, teda profesorka, nám na polrok
dala štvorky a mohli sme ich mať pokojne aj na konci, ale urazila sa za ten
preklad…“
„Moment, moment! Matka mi niečo naznačila, nerozumiem. Aký
preklad?“
„Jej syn chodí tiež na gympel…“
„S vami?“
„Nie, na Novomeského, majú tam španielčinu. Na konci roka v rámci
záverečnej práce mali priniesť nejaký preklad, ona nám ho…“
„Tebe!“ spresnil Ramón.
„Ďakujem, braček!“
 „Rado sa stalo.“
„Podrazák!“
„Prestaňte!“ zasyčal otec.
„Dobre, tak mne ho priniesla, teda ako ten text na preloženie a my… teda
ja som na to… ehm, no zabudol…“
„Za… bu… dol?“ v úžase vyslabikoval otec. „Ty si zabudol urobiť synovi
profesorky matematiky preklad do španielčiny⁉“ Otec od prekvapenia
odpadával. „Profesorke matematiky, profesorke predmetu, z ktorého ste
každý polrok na prepadnutie? Navyše do španielčiny, do materinského…“
pozrel na manželku, uvedomil si, že matka je Slovenka. „Do otcovského
jazyka, či ako sa to hovorí. Do jazyka, ktorým hovoríš odmalička pomaly
lepšie ako ja? Do jazyka, s ktorým by si nemal ani najmenšiu námahu?
Zabudol⁉“
„My… Ja…“
„Keby si aj mal námahu, stačilo to posunúť mne, a keby som s tým mal
problémy ja, čo si neviem predstaviť, poslal by som to strýkovi, čo
strýkovi, zapojil by som do toho polovicu Španielska, veď tam máme celú
rodinu! Tak s týmto si ty mal problém? Koľko toho vlastne bolo na
preklad?“
„Dve strany.“
„Dve strany‼ Bože môj dobrý!“ zavyl otec Ramírez, rodený Španiel. „Dve
strany do španielčiny, a on sa na to vyserie!“ bezmocne spľasol rukami.
„Nie, nevysral, teda nie úplne! Najprv povedala, že to má čas dva týždne,
potom že týždeň, potom sme išli na sústredenie…“
„Aha! A už sme doma! Takto to dopadne, keď majú člny prednosť pred
školou!“
„A keď sme sa vrátili zo splavu, už bolo neskoro.“
„Neskoro,“ zopakoval otec, zamyslel sa, našpúlil pery. „No dobre, tým by
sme mali vysvetlený ten nešťastný preklad, a čo tá písomka?“
„No…“ zaváhal Roland, Ramón to využil a chopil sa iniciatívy.
„Tati, písali sme záverečnú koncoročnú písomku, naschvál dala také
príklady, čo sa nedali vypočítať, a…“
„A…? Čo ste dostali?“
„Nedostatočnú. Obaja.“
„Nedostatočnú! Moment,“ otcovi niečo napadlo. „Tú písomku ste písali
iba vy dvaja?“
 „Nie, celá trieda.“
„Takže podmienky boli pre všetkých rovnaké?“
„Boli.“
„Čo dostali ostatní? Všeci päťky?“
„Nie…“
„Boli aj jednotky?“
„Boli, ale…“
„Aj dvojky?“
„Aj.“
„Tak potom profesorka nedala na písomku špeciálne nevypočítateľné
príklady, len vy dvaja tĺci ste ich nevypočítali!“
„Šiesti.“
„Na tých ostatných sa môžem – viete čo! Tých neživím! Tí mi nepijú
dennodenne krv ako vy dvaja! Na tých seriem, či zmaturujú, alebo nie, na
rozdiel od vás dvoch!“
„Tati…“
„Mlč! Premýšľam!“
Otec Ramírez si šúchal bradu, premýšľal. Matka v kresle sa uvoľnila,
oprela sa, zvädla – manžel sa už vyzúril, už premýšľa, to je dobré
znamenie.
„Po písomke nám triedna poslala predvolanku. Asi nás chcela informovať
o kritickom stave,“ šomral si pod nos.
„Poslala, ale pochop, tati, prosím ťa, pochop, v akej sme boli situácii! Fakt
sme vás nechceli stresovať, najmä nie po tom, čo nám matikárka oznámila,
že nám dá ešte poslednú šancu odpovedať pred tabuľou, pred celou
triedou. Chceli sme všetko zachrániť skôr, ako sa to dozviete.“
„Tak ste predvolanku zatajili.“
„Zatajili, ale s dobrým úmys…“
„Podvod s dobrým úmyslom! Matka, drž ma! To ma chcú rozplakať, alebo
čo⁉“ Zase chytal obrátky.
„Drahý, prosím ťa…“ konečne sa ozvala aj ona.
„Dobre, vy dvaja podvodníci, tak teda vysypte, ako dopadol váš
záchranný plán! Ako ste odpovedali?“
Hlavy dolu, pohľady pod koberec. Synchrónne, akoby to s nimi
nacvičoval špičkový režisér a toto bola už štrnásta klapka.
„Nie? Nič? Tak povedz ty, mamička, čo si sa dnes dozvedela od triednej.“
 „Päťka. Aj z odpovede, aj na vysvedčení. V auguste máte postupovú
skúšku.“
„Čo vy na to, hrdinovia?“
Hlavy vytrvalo dolu.
„No, takže si to zhrnieme,“ rekapituloval otec namiesto synov. „To, že ste
tupí z matematiky, by ma až tak veľmi neštvalo, jednak sa dá doučiť,
jednak sa dá žiť aj bez nej. Na druhej strane hovoríte štyrmi jazykmi, to je
podľa mňa lepšia príprava na život než derivácie alebo integrály. Ale to, že
ste podvádzali, zatajili ste stretnutie s triednou profesorkou v čase, keď sa
dalo ešte niečo podniknúť, to, že ste na rodinu uvalili hanbu, to vám
neodpustím! Mrzí ma, čo ste spravili. Na jar ste mali osemnásť, dostali ste
vodičské preukazy, narástli ste ako býci, chlpatí ste ako námorníci, gule
vám vydúvajú rifle ako…“
„Pablo, prosím ťa…“
„No čo, je to tak! Baby balíte na počkanie, dokonca, ako som si minule
všimol, už vám zachutilo aj pivko, hráte sa na dospelých, a pritom
podvádzate ako malé deti! Tak dobre, ako chcete, nebudem sa s vami
zhovárať ako s dospelými, budem sa vami zhovárať ako s deťmi. Posledná
otázka, kým vynesiem verdikt: Dá sa v tejto veci ešte niečo podniknúť?
Môžeme my ako rodičia ešte niečo spraviť?“
„Nie,“ odpovedala za nich matka. „Známky sú uzavreté, profesorka s nami
už nechce debatovať. Aj triedna sa pokúšala, nič nezmohla. Traja z triedy
budú mať v auguste reparát.“
„Výborne, takže je nám všetkým jasné, ako budeme postupovať. Teraz
pôjdete hore a prinesiete mi kľúče od štvorkolky…“
„Tati…“
„Hubu držať! Povedal som – kľúče od štvorkolky! S jazdením je koniec,
vodičáky môžete na leto odložiť do skrine, nech sa vysušia. Aj s kajakmi je
koniec, žiadny splav cez prázdniny! Matka hneď zajtra zoženie
doučovateľa, začnete makať. Ostatní budú mať prázdniny, vy sa budete učiť
– a to vám garantujem, počúvate ma⁉ To vám garantujem, že ten reparát
spravíte! Nielen spravíte, v auguste tromfnete aj Einsteina!“
„Ale aj on rachol z matiky…“
„Ty, neser…‼“
„Roland!“ zahriakla matka syna, aby neprilieval olej do vyhasínajúceho
ohňa.
 „A na strýka a Španielsko môžete tiež zabudnúť!“
„Ale, tati…“
„Čo je⁉“
„Toľko trestov za jeden priestupok…“
„Dostanete toľko trestov, koľko uznáme s matkou za vhodné! S vami o
tom diskutovať nebudeme! Rozhodol som! Žiadne Španielsko, žiadna
štvorkolka, žiadne splavy, žiadne prázdniny, učiť sa! A odchod – kľúče! A
neserte ma, lebo budem vážne uvažovať o predaji, a dojazdili ste úplne!“
Ramón vyštartoval po schodoch, kým si to otec nerozmyslí.
„A ešte jedno by v našej obývačke malo odznieť.“
„Roland, no tak…“ postrčila matka syna.
„Mami, tati, odpustite nám. Prepáčte.“
„Hanbite sa,“ uzavrel rodinnú debatu Pablo Ramírez.
 6

Mólo bolo plné divákov, ale boli dosť ďaleko od nálezu, tak ich detektívi
nechali, nech majú decká zážitok. Kajakári sa vrátili z tréningu, postávali,
šepkali si, pár dievčat sa išlo radšej schovať do lodenice. Chalani sa hrali na
hrdinov, nechceli odísť. Boli zvedaví, ako budú detektívi postupovať. Vo
filme videli začiatok vyšetrovania často, naživo ani raz – kto by si dal ujsť
takú príležitosť.
„Nie je to kompletné. Nič viac ste nenašli?“ spýtal sa Burger hospodára
Michalicu.
„To je všetko.“
„Mohli ste ju vytiahnuť aspoň na mólo. Kto sa má vŕtať v tom blate?“
To určite, pomyslel si hospodár, no nahlas to nepovedal, to si netrúfol.
„Ale sme radi, že ste pre nás urobili aspoň to.“
Michalica prikývol, tiež bol toho názoru.
Detektívi obstali mŕtvolu, či chceli či nie, museli si zašpiniť topánky od
blata a mokrého piesku.
„Tak toto sme v rajóne ešte nemali,“ sucho konštatoval Kuky.
Mal pravdu. Aj Burger mal pravdu, keď sa Michalicu pýtal, či nenašli ešte
niečo, že telo nie je kompletné. Chýbala hlava a ruky.
„Holé cecky a rifle,“ vzdychol si Chosé. „To bude tvrdý oriešok.
Kombinácia holých ceckov a riflí…“
„Za abstinencie hlavy a horných končatín,“ doplnil Váňa.
„Absencie,“ opravil ho Krauz. „Tiež by si furt nemusel myslieť len na
chlast!“
„Čo je to za kombinácia?“ Chosé si ich nevšímal, pokračoval v
dedukovaní. „Ujo vrah nám chce niečo naznačiť? Nejaký odkaz? Je to
nejaký skrytý odkaz?“
 „Čo ťa hneď máta s vraždou?“ zahriakol ho Krauz. „Pozeráte sa na
normálnu dopravnú nehodu.“
Kolegovia si ho podozrievavo premerali. Chosé položil parťákovi ruku na
plece, otočil si ho k sebe.
„Bolí to, keď ti takto drbe?“
„Nie, ale neverím, že toto je ľudský výtvor. Neverím, že niečo také dokáže
urobiť človek človeku.“
„Nie? Po toľkých rokoch na vraždách toľká naivita?“ pokrútil hlavou
Hanzel. „Len si spomeň, v akom stave sme našli starú Zátkalíkovú.
Rozvešanú po celom dome…“
„Oto, ale jej manžel sa zbláznil, veď ho ani nezavreli, skončil v cvokárni.“
„No a…? Čo ak aj teraz máme do činenia s bláznom?“
„Nie, nie. Hovorím normálna dopravná nehoda, akurát sa nestala na
asfaltke, ale na vode, a nezrazilo ju auto, ale loď. Hlavu a ruky odtrhla
vrtuľa.“
„Takže ju zrazilo aj lietadlo?“
„Váňa, ty Johan, vodná vrtuľa, presnejšie, vodný šrób.“
„Vodná vrtuľa je spisovne.“
„Edko, ďakujem za lekciu spisovného jazyka, ale to nič nemení na mojom
presvedčení, že ju dokaličila nejaká loďka.“
„Motorový čln,“ doplnil parťáka Chosé, lebo aj jemu sa táto verzia
začínala páčiť. Presnejšie, páčiť ani nie, ale sľubovala menej roboty.
„Smrdí,“ zbytočne skonštatoval Hanzel.
„Váňa?“ spýtal sa Chosé.
„Vo vode je už dlho,“ nevšímal si ho Hanzel.
„Čo z toho dedukuješ?“ snažil sa o seriózne vyšetrovanie Burger.
„Že je už dlho vo vode.“
„Vynikajúci postreh, brilantná dedukcia.“
Detektívi postávali okolo mŕtvoly, zabíjali čas. Čakanie na lekára si krátili
detinským doberaním a vymýšľaním verzií.
Chlapci na móle naťahovali krky, videli málo, a aj z toho mála neboli
múdri. Čo robia, o čom sa zhovárajú, na čo čakajú, prečo ju nenadvihnú –
takéto a podobné otázky si šepkali, lebo nahlas sa báli, aby odborníkov
nerušili, aby ich nezahnali do lodenice.
Na pieskovú pláž začalo piecť doobedňajšie slnko, Krauza postávanie
prestalo baviť, odišiel kúsok ďalej do tieňa mohutnej vŕby.
 „Dobrý nápad,“ pripojili sa aj Burger s Hanzelom.
Burger rozdal cigarety, po zapálení sa zahľadel Krauzovi do očí. Krauz
tichú výzvu pochopil, pokrčil plecami.
„Neviem, Edko. Kým ju nedopitveme, neviem, kam sa pohnúť.“
„To s tou loďkou vyzerá ako fór, ale…“ Burger nedopovedal, nechal tento
smer vyšetrovania otvorený, zo skúsenosti vedel, že niekedy aj tá najväčšia
somarina dokáže prekvapiť.
Konečne prišiel súdny lekár. Na ich veľké sklamanie Lengyel sa ešte stále
v zamestnaní neukázal – prišiel mladší kolega. Mladší, nervóznejší,
naštvanejší.
„Doriti! Mám po službe a musím sa tu… V tejto skurvenej horúčave! Dnes
už nikto nechodí do roboty, ako by mal! Ja sa na všetko…!“ Ako pozdrav to
bolo celkom obsažné, aj adresné, tušili, na koho naráža.
„Aj my vás zdravíme, pán doktor,“ za detektívov sa slova ujal Burger.
„Tak čo tu máme? Pohnite, kým sa neroztopím!“
Krauz sa usmial, chápal doktora zo všetkých najlepšie. Ani on neznášal
teplo a slnko, tento doktor evidentne o poznanie viac. Prišiel iba v
sandáloch, kraťasoch a tričku, aj napriek čiernym slnečným okuliarom oči
si tienil dlaňou, lebo šilt na šiltovke sa mu zdal krátky. Ani brašna, ani len
obväz, nič, prikvitol iba tak, ako zatúlaný turista márne hľadajúci Dóm
svätého Martina.
„Tam,“ Burger kývol k brehu.
„To mám ísť do toho blata⁉“ zdúpnel doktor. Postával na tráve, s nevôľou
sledoval pieskovo-blatový breh s mŕtvolou, odhadoval, koľko krokov urobí
po trávičke, koľko bude musieť prejsť po blate. Palce na nohách striedavo
dvíhal a spúšťal – hútal, ako sa vyhnúť nepríjemne mokrej procedúre.
„Nemôžete ju pritiahnuť vyššie?“
„Je nahnitá, bojíme sa, aby sa nám nerozpadla. Sme radi, že nám ju
chlapci z lodenice vytiahli aspoň sem.“
Bola to výhovorka, ale znela celkom uveriteľne.
„Aha, doriti…“ doktor váhavo vykročil, či chcel, či nie, musel. „To… čo má
byť?“ vyvalil oči. „Kde má hlavu? A ruky? Už sa rozpadla?“
„Veď preto sme vás volali, s obyčajným utopencom by si poradil aj okres.“
„No zbohom! Tak toto som ešte nevidel.“
Verili mu, vzhľadom na jeho vek toho ešte hodne nevidel.
 „No dobre, ale…“ doktor zaváhal, nerozhodne rozhodil ruky, „čo s ňou?
Čo s ňou narobím v tom bahne?“
„Nič,“ pomohol mu Burger, „tu ju určite nebudeme rozoberať.
Potrebujeme iba konštatovať smrť do zápisnice a prezrieť vrecká, ostatné
preskúmame až v pitevni.“
„Aha,“ uľavilo sa doktorovi. Odborným okom prebehol mŕtvolu od hlavy
po päty, presnejšie, od krku po nalakované nechty. „Konštatujem smrť.“
Na doktora celkom slušný výkon, bez neho by na to neprišli.
„Ďakujem, to sme potrebovali počuť. Ešte vrecká.“
„Máte rukavice? Je tu technik?“
Večný boj o rukavice medzi doktormi a technikmi Burgera nemohol
prekvapiť, zažíval ho na každom mieste činu – pokrútil hlavou.
„Sme tu prví, technik ešte nedorazil.“
„Ale potom ako…“ doktorov pohľad padol na žlté rukavice v
hospodárových rukách. „Pán… pán…“
„Michalica. Hospodár.“
„… pán Michalica, hospodár, môžete mi požičať tie rukavice?“
Mohol, aj tak už budú len na vyhodenie.
Doktor si zložil šiltovku aj okuliare, podal ich najbližšiemu detektívovi,
natiahol si rukavice, pričupol, prezrel vrecká na rifliach. Keď už čupel,
prevalil ju na bok, prezrel jej chrbát.
„Chrbát je čistý, v pravom prednom vrecku som našiel toto,“ Burgerovi
podával zložený papierik.
Burger reflexívne natiahol ruku, stiahol ju, rozpačito zacvičil prstami –
ani on nemal rukavice.
„Položte jej to na pupok,“ vynašiel sa.
Doktor poslúchol. Stiahol si rukavice, nadnes mal odrobené. Rýchlo si
nasadil okuliare a šiltovku, aby mu slnečné lúče, nedajbože, neublížili.
Vrátil sa na trávičku, očistil si sandále, chystal sa na odchod.
„Konštatujete násilnú smrť?“ zdržoval ho Burger.
„Sama si to určite nespôsobila.“
„Mám na mysli, či môžeme rátať so zásahom cudzej osoby.“
„Určite.“
„Takže vražda?“
„No…“ doktor zaváhal. „Úmysel ja ako súdny lekár konštatovať nemôžem,
rozdiel medzi vraždou a nehodou nedokážem určiť. Obávam sa, že ani po
pitve to nebude jednoznačné. V každom prípade na viditeľnej časti
obnaženého tela nie sú žiadne stopy vonkajšieho násilia. Po vyzlečení sa
budú dať prezrieť nohy a vagína, či nebola znásilnená brutálnym
spôsobom, ale to je asi všetko. Všetky detailnejšie skúmania sa vykonajú
na pitve a po nej.“
„To si už ustrážime,“ mávol rukou Burger. Špekulovať nad výsledkami
pitvy, ktorú ešte neurobili, sa mu zdalo zbytočné. „Čas smrti?“
„Ani náhodou,“ bránil sa doktor. „Treba zobrať do úvahy teplotu vody,
hnilobný stav tkaniva, stupeň vymočenia kože… veľa faktorov. Aj tak to
bude iba hrubý odhad s toleranciou pár dní, možno až týždňov.“
Burger prikývol, musel uznať, že napriek veku doktor mal s podobnými
prípadmi určité skúsenosti. Presne takto by reagoval aj Lengyel, možno by
s ním iba bola väčšia sranda.
„Ešte niečo?“
„Ďakujeme, pán doktor.“
„Mám niečo podpísať?“
Spýtal sa zbytočne, nikto si nič nepísal, nebolo čo podpísať.
„Nie, ďakujeme.“
Odišiel bez rozlúčenia.
„Prečo sme tu sami?“ Burger prebral ostatných zo zamyslenia. „A prečo si
nikto nepíše poznámky?“
„Lebo sme tu sami,“ nelogicky odpovedal Krauz. „Nie je tu ani miestne
oddelenie, ani okresní detektívi, ani náš vyšetrovateľ. Oni by si mali písať,
nie my. Ani doktora sme nemali pustiť, mal si pekne počkať na
vyšetrovateľa a s ním sa dohodnúť na pitve a ďalšom postupe.“
„A kto by ho tu udržal?“ Burger musel uznať, že v zmysle platných
predpisov má Krauz pravdu, ale prax bola iná. A prax v čase prázdnin, v
čase letných dovoleniek úplne iná. „Idem telefonovať.“
Burger vybral mobil, odišiel kúsok bokom. Zavolal šéfovi.
„Šani?“
„No.“
„Burger.“
„Vidím.“
„Ako… Čo vidíš?“
„Že si to ty.“
„Jáj. Myslíš na displeji, nie?“
 „Nie, stojím pri ďalekohľade.“
Chvíľa ticha.
„Edo?“
„No?“
„Čo ti pečie na lebku, alebo čo? Samozrejme, že na displeji, kde inde?“
„Ahá, humor! Už som pochopil. Prepáč, mali sme tu takého nemastného-
neslaného doktora a ešte k tomu to teplo… Fakt tu pripeká. Chýba nám
Lengyel, nie sme rozbehnutí.“
„Nemusíte, na vaše priblblé fóriky aj tak nie som zvedavý. Radšej mi
zreferuj, čo sa deje!“
„Preto volám. Takže… je mŕtva.“
„Povedal som, že na priblblé fóriky nie som zvedavý!“
„Je mŕtva, ale príčinu smrti tu neurčíme. Mal si pravdu, je to desivý nález,
nemá hlavu ani ruky. Má prsia, je to žena, ostatné sme nekontrolovali. Ak
je to vražda, ten debil sa na nej riadne odbavil. Taký brutál sme tu už
dávno nemali.“
„Ako – ak je to vražda?“
„Nemôžeme vylúčiť ani dopravnú nehodu.“
„Kto vymyslel takú debilinu – dopravnú nehodu! Krauz, čo? Aj jemu
pripeká na lebku? Schovaj ho niekam do tieňa!“
„Myslel to tak, že po nej mohla prebehnúť nejaká loď.“
„Loď?“
Chvíľa ticha, šéf uvažoval.
„Edo, tie rany, teda spôsob odseknutia hlavy a rúk, nasvedčujú, že ju
mohla dokaličiť vrtuľa?“
„Presne to nevedel určiť ani doktor, musíme ju previezť do pitevne.“
„Totožnosť máme?“
„Nie, hore je holá, dole má iba rifle. Ak si čakal kabelku s dokladmi
prehodenú cez plece, musím ťa sklamať.“
„V poriadku, jedno sklamanie znesiem, ale dúfam, že to bude posledné v
tomto prípade.“
„Nič nesľubujem.“
„Nemusíš, aj tak sa na vás spolieham.“
„To mi lichotí, ale neviem, ako máme pokračovať. Nie je tu ani okres, ani
náš výjazd, sme tu sami.“
 „Tak pokračujte sami, akoby to bol náš prípad. Keď zistíme, že to nie je
vražda, ľahko odstúpime spis na okres.“
„Naopak by to bolo pohodlnejšie. Nech si začne okres, a ak zistia, že to je
vražda, nech to odstúpia nám.“
„Edo, nie sme malé deti, nebudeme sa handrkovať o príslušnosť. Začnite
sami, ľudí tam máš dosť, po pitve uvidíme.“
„Ako myslíš. Čau! Počkaj! Nie čau, zorganizuj krajský výjazd a nech si
švihnú, nebudeme tu trčať do večera!“
„Idem na to!“
Krauz a Chosé stáli najbližšie, počuli iba polovicu telefonátu, ale tú druhú
si ľahko domysleli.
„Počuli ste,“ sucho skonštatoval Burger, schoval si mobil. „Ide sa makať.“
Ako na zavolanie prišlo auto z okresu. Burger až poskočil, keď zbadal
technika mordovať sa s okovaným kufrom.
„Výborne! Vitajte! Kde ste?“
„Na druhom konci okresu sme mali vlámačku do novinového stánku. Sú
dovolenky, je nás iba pár, šéf nemal koho poslať. Ani sám nemohol, seklo
ho v krížoch, do roboty ho nosíme ako maharadžu. Vraj keď nastanú
komplikácie, máte sa za ním zastaviť na okrese,“ vysvetľoval okresný
vyšetrovateľ.
„Kašleme naňho, my nie sme neurológovia,“ zaškeril sa Burger.
„Komplikácie s týmto tu,“ okresný vyšetrovateľ ukázal bradou na breh.
„Tie s krížami si musí vytrpieť sám.“
„Čo ho týrate, prečo neleží?“
„Sú dovolenky, šéf okresu je v Chorvátsku, on zastupuje, tak musí.“
„Ach, tie dovolenky,“ poľutoval okresného šéfa kriminálky Krauz.
„Tak ako ste ďaleko? O čo tu vlastne ide?“
Burger si odkašľal, pošúchal si bradu. Okresákom bolo hneď jasné, že
machri z oddelenia vrážd sa ďaleko nedostali a možno ani presne nevedia,
o čo tu ide.
„O čo tu ide, nie je celkom jasné,“ priznal bez mučenia Burger,
„navrhujem, aby sme sa o robotu podelili. Do príchodu nášho výjazdu by
ste mohli začať s fotografovaním a obhliadkou miesta nálezu, my sa
postaráme o pitvu. Po pitve bude jasné, komu prípad patrí.“
„Dobre,“ súhlasil vyšetrovateľ, „začneme, a keď príde váš krajský
vyšetrovateľ, dohodneme sa na ďalšom postupe.“
 „Výborne!“ jasal Burger. Konečne normálny vyšetrovateľ, ktorý sa nebojí
roboty, zbytočne nešpekuluje a dá sa s ním rozumne dohodnúť.
 7

Pitva sa stala najdôležitejším úkonom – mala rozhodnúť, ako bude

vyšetrovateľ prípad kvalifikovať a kto bude príslušný vo veci konať. Na
starosť si ju vzali štyria – Burger, Hanzel, Krauz a Chosé. Bežne chodia
dvaja detektívi, Krauz a Chosé boli na rade, rátali s pokazeným poobedím,
Burger a Hanzel sa pridali dobrovoľne. Tesne pred prevozom mŕtvoly si
Kuky zavolal Hanzela bokom, o niečom sa dohadovali, krpec ho o čomsi
presviedčal, Hanzel sa bránil, napokon rezignoval, ostal.
„Kuky pôjde namiesto mňa,“ oznámil kolegom.
Kuky doplnil štvoricu dobrovoľníkov, rýchlo nasadol na zadné sedadlo,
aby si to niekto nerozmyslel. Nerozumeli, ale nefrflali. Nebol dôvod, takáto
pitva nebola za odmenu, bolo to za trest, a ak sa Kuky rozhodol
dobrovoľne podstúpiť tortúru s pitvou odležaného utopenca, nech sa páči,
je to jeho vec, jeho rozhodnutie.
Kým krkavci nakladali zohavenú mŕtvolu, Burger vydal Hanzelovi
posledné inštrukcie.
„Oto, už idú posily z okresu, polovicu pošli hore prúdom, polovicu po
prúde. Dbaj na to, aby prepátrali každý centimeter brehu, každý krík,
každý padnutý konár. Hľadáme nielen hlavu a ruky, hľadáme aj
podprsenku, tričko, tenisky, kabelku, čokoľvek, čo by s prípadom mohlo
súvisieť. Rozumeno?“
„Jasnačka!“
„Ešte niečo. Ty choď proti prúdu, nájdi miesto, kde sa dá pohodlne dostať
autom k brehu, alebo aspoň dosť blízko k brehu, aby…“
„Rozumiem, nemusíš tak polopate, aj ja mám už na vraždách odrobené
nejaké roky.“
„Prepáč, ja len, aby sme na niečo nezabudli.“
 Petra dostala nápad.
„Héj, chalani, chcete pomôcť? Chcete sa zahrať na detektívov?“ okríkla
chlapcov na móle.
Na móle to zašumelo.
„Počúvajte, pomôžte prehľadávať breh. Počuli ste kolegu, čo hľadáme. Kto
nájde hlavu, môže si trikrát vystreliť z mojej pištole do tamtej vŕby.“
To bola ponuka! Niektorí mladší chlapci boli ochotní za tri výstrely z
ozajstnej policajnej pištole podhodiť aj trénerovu hlavu, len aby neprišli o
odmenu.
Štyria dobrovoľníci odhodlaní na všetko nechali pátračov pátrať a
nasledovali čierne auto do ústavu súdneho lekárstva.
„Pozrime ho! Stratený syn sa vrátil k mamičke!“
„Skôr páchateľ vracajúci sa na miesto činu!“ doplnil Chosé jasajúceho
Burgera. „Už sme po tebe chceli vyhlásiť celoštátne pátranie!“
Doktor Lengyel stál na chodbe iba v civile, v ruke zvieral aktovku. Bez
bieleho plášťa ho skoro nespoznali. Na nástenke čítal rozpis služieb,
rozpačito prešľapoval – neklamný príznak, že by sa najradšej rozbehol a
utekal, a utekal, až by sa zastavil na ostrove Rodos, odkiaľ len predvčerom
priletel.
„Chlapci moji milení! Priatelia! Bratia! Vy ste ma prišli privítať? Podporiť
v ťažkej chvíli krutého návratu?“ Doktor vyvalil oči. „To je od vás milé! Ja
som vždy tvrdil, že najlepších kamarátov mám na oddelení vrážd!“ vyrútil
sa k nim, už z diaľky roztiahol ruky na objatie.
„Hovno privítať, priviezli sme zhnitého utopenca, potrebujeme pomoc,“
schladil ho Chosé.
„Hajzli hnusní mizerní…“ Doktor pripažil, z objatia nebude nič!
„Aj my ťa radi vidíme,“ pridal sa Krauz.
„Tvoja radosť – naše potešenie,“ dorazil ho Kuky.
Doktor neskrýval rozčarovanie, aj tak im podal ruku, rad-radom
každému.
„Čo ste sa všetci zbláznili? Iba som sa cestou do práce zastavil na
miestnom úrade vybaviť povolenie na vybúranie panela. Chvíľu som sa
zdržal, a už je celý svet hore nohami, pritom primár o tom vedel, včera
som s ním telefonoval.“
„To je vaša interná záležitosť, nám stačí, že si dorazil včas.“
„Edko, ale pomôcť vám aj tak nemôžem.“
 „A to už prečo?“
„Vy ste nečítali nové nariadenie ministerstva zdravotníctva? Každý lekár
po návrate z dovolenky ide do trojdňovej aklimatizačnej ochrannej
karantény. V tejto ochrannej karanténe nesmie nič robiť, nesmie
vykonávať odborné zákroky ani úkony, môže sa iba prechádzať po oddelení
a musí sa pomaly, opatrne zoznamovať s prostredím. Je to nové opatrenie v
rámci boja proti stresu na pracovisku.“
Doktorova kamenná tvár nenechala nikoho na pochybách, že na
ministerstve zdravotníctva konečne vyprodukovali prvé nariadenie v
prospech lekárov a zdravotníckeho personálu.
„Vedia o tom na ministerstve vnútra?“ hútal Kuky. „Netreba im poslať
jednu kópiu ako vzor?“
„Netreba,“ mávol rukou Krauz, „kým by pochopili obsah, vystriedali by sa
traja ministri a z troch dní ochrannej karantény by boli pre každého
dovolenkára tri výjazdy navyše, takže to radšej nechajme tak a neškrabme,
čo nás nesvrbí. Buďme radi, že nám z ministerstva posielajú iba lektorov
na preškolenie asertivity, uprostred dovolenkovej sezóny, samozrejme!“
Súhlasne prikývli, rozdiel medzi ministerstvom zdravotníctva a vnútra
bol po tomto vysvetlení všetkým zúčastneným jasný.
Doktor Lengyel sa zvrtol, vrátil sa k nástenke, vzal si aktovku, sťažka,
ubolene sa vystrel.
„Chlapci moji zlatí, jedno vám poviem, a teraz bez srandy, prvý deň po
dovolenke by mali nadriadené orgány zrušiť z moci úradnej. Neviem ako
vy, ale ja ho prežívam s hlbokou traumou.“
„Čo traumou, ja v ten deň radšej ani nejdem do roboty, musel by som
niekoho odstreliť,“ priznal sa Kuky. „Prídem až na druhý deň, to je už
znesiteľnejšie.“
Aj tejto hlbokej myšlienke synchronizovane prikývli.
„Čo mám s vami robiť, banda jedna? Choďte dolu, počkajte ma pri stole,
idem sa zahlásiť primárovi a prezliecť, potom, ak nájdem dosť vnútornej
energie, sa vám na toho utopenca pozriem, ale nič nesľubujem,“ frflal
cestou po chodbe.
Doktorov vzďaľujúci sa chrbát odprevádzali smutnými sústrastnými
pohľadmi, no pomôcť mu nevedeli – mŕtvola neznámej totožnosti nájdená
za podozrivých okolností bola jeho problém rovnako ako ich.
 8

„To nemyslíte vážne!“ zaúpel doktor Lengyel, keď asistent Lacibáči stiahol
zo stola kryciu plachtu. „Povedali ste utopenec, nie…“ ani nedopovedal, iba
bezmocne roztiahol ruky.
„Nechceli sme ťa vystrašiť,“ šepol Burger.
„Toľká ohľaduplnosť!“
Doktor Lengyel dúfal, že prvú pitvu po dovolenke vezme ako rozcvičku.
Jeden utopenec, je tam toho! Šmyk sem, šmyk tam, pľúca plné vody,
nešťastná náhoda, smutná udalosť, môžeme sa všetci rozísť, najlepšie na
pivo. Jeden jediný pohľad na objekt skúmania ho vyviedol z omylu – toto
bude nadlho, a bude to riadne aromatický návrat do reality.
Technik už začal fotografovať, zvýšenú pozornosť venoval rezným ranám,
sústredil sa, darili sa mu exkluzívne detaily. Detektívi sa stiahli do kúta k
oknu, nechceli zavadzať.
„Nie, nie, žiadne úhybné manévre, páni detektívi! Vy ste si to vymysleli,
vy si to aj odskáčete! Máte plášte? Máte! Galoše? Máte! Tak sem sa, k
stolu, budete mi asistovať, pekne bok po boku, žiadny čerstvý vánok od
okna, pekne vedľa mňa pri stole!“ pokazil im radosť škodoradostný doktor.
Stiahli jej rifle, opäť sa presvedčili, že je to žena. Technik ich ešte raz
odfotografoval roztiahnuté na vedľajšom stole, potom ich strčil do
igelitového vreca – zaistil ich celé ako vecnú stopu.
„Všetko?“ Lengyel sa obrátil na technika. „Môžeme? Odtlačky prstov
máte?“
Technik sa ani nepohol, netušil, či ide o humor.
„Prepáčte…“ doktor si vzdychol, nebol to humor, iba rutina. „Neuvedomil
som si…“
Prvý doktorov prešľap prešli bez povšimnutia, veď je po dovolenke.
 „Za normálnych okolností začíname vonkajšiu obhliadku tela od hlavy.
Teraz…“ zagánil na krátke telo na stole, aj zhora, aj zdola bolo miesta a
miesta.
„O to bude pitva kratšia,“ potešil sa Kuky.
„Ani nie,“ oponoval doktor, „tie rany nás zdržia. Lacibáči, zavolajte
doktora Smutného, budem potrebovať pomoc pri písaní.“
Kým čakali, doktor Lengyel si obzeral rany po oddelených končatinách a
hlave. Našťastie nečakali dlho, doktor Smutný si vzal tvrdú podložku s
predtlačou, sadol si na otáčaciu stoličku bez operadla, prikývol. Lengyel
začal diktovať, detektívi sa zatiaľ nudili, doktori používali odborný slovník,
veľa z toho nerozumeli. Uprostred vonkajšej obhliadky ich odrazu Lengyel
prizval bližšie.
„Pozrite sem, do kĺbovej jamky. Vidíte tie čiarky? To sú stopy po hrote
ostrého nástroja.“
„Čo z toho vyvodzuješ?“
„Zatiaľ nič, len si to všimnite, debatovať budeme potom.“
O čo bola mŕtvola kratšia, o to trvala vonkajšia obhliadka dlhšie – na
Kukyho veľké prekvapenie.
„Ideme dovnútra,“ rozhodol doktor Lengyel.
Hrot veľkého noža oprel do jamky nad stretnutím kľúčnych kostí, zatlačil,
ráznym rezom zišiel až po ohanbie.
„Bože…“ Krauzovi sa zatočila hlava.
„Kriste…“ súhlasil Chosé.
Kuky nepovedal nič, pre istotu zamieril k oknu ako prvý. Detektívi
odstúpili, koncentrácia hnilobného pachu stúpla nad únosnú mieru. Museli
sa vystriedať pri okne, inak by nevydržali. Doktor Lengyel si ich nevšímal,
jeho profesionálnej odolnosti neublížili ani dva týždne pri mori, pokojne,
rutinovane pokračoval v pitve aj v neľudských podmienkach. Zato doktor
Smutný sa ohradil.
„Páni, ale to okno budeme musieť zavrieť! Je leto, nalietajú nám sem
muchy. Radšej zvýšime odsávanie.“
Detektívi mali po radosti.
„Môžeme pokračovať?“ náhlil sa doktor Lengyel. „Vnútorné orgány majú
zachovaný tvar, no hnilobné zmeny sú evidentne viditeľné.“
„To znamená?“
„Edko, až potom, až potom.“
 Burger sa vrátil k zavretému oknu, zalovil v saku, vybral služobný
preukaz, vybral z neho bankovku.
„Chalani, budeme tu ešte aspoň dve hodiny. Po skončení bude dlhšia
porada, ale dovtedy máme dosť času. Na,“ podal bankovku Krauzovi,
„skočte po niečo. Doktorovi na privítanie.“
„A na dezinfekciu,“ doplnil Kuky.
Krauz vzal bankovku, Kuky priložil svoju.
„Idem s ním,“ ponúkol sa Chosé, nič nepriložil, priloží až pri pokladnici.
Kuky ich vyprevádzal závistlivým pohľadom, no musel vydržať, sám sa
pechoril na pitvu, iba zaťal zuby.
Skúmanie torza utopeného dievčaťa trvalo dlho, Lengyel skončil až
neskoro popoludní.
„Z mojej strany hotovo,“ odložil nástroje. „Máme všetko opísané, zvážené,
odfotografované, zadokumentované. Teraz prídete na rad vy, chlapci.“
Burger vstal z otáčacej stoličky, už dávno ju znárodnil druhému
doktorovi, ten pre zmenu písal postojačky tesne pri stole s váhou na
váženie orgánov.
„Ešte nám pozri toto,“ Burger podal doktorovi malé igelitové vrecko s
pokrčeným papierikom.
„Čo je to?“
„Mala to v pravom vrecku nohavíc. Našiel to váš mladý kolega na mieste
nálezu mŕtvoly.“
„Daj sem.“
Doktor Lengyel otvoril vrecko, pinzetou vybral papierik, druhou
pinzetou ho začal rozbaľovať.
„Žuvačka, poďte sa pozrieť,“ ukončil skúmanie.
Pristúpili bližšie.
„Žuvačka,“ hlesol Burger. „A to má čo znamenať?“
„Otoč papierik, nech vidíme nápis,“ požiadal Krauz.
Lengyel mu vyhovel.
„Wrigley’s spearmint,“ prečítal detektív na obale žuvačky. „Pepermintová
vyžuvaná žuvačka zabalená v pôvodnom obale.“
„Nemá pri sebe nič, len vyžuvanú žuvačku? Čo to má znamenať? Je to
stopa – alebo iba nepozornosť páchateľa,“ šúchal si strnisko Chosé.
„Uvidíme,“ rozhodol Burger. „Zbaľ to ako samostatnú stopu, pošleme to
na chémiu a biológiu, možno niečo v labákoch zistia,“ požiadal technika.
 „Dobre, chlapci, môžeme pristúpiť k vyhodnoteniu,“ postrčil ich Lengyel,
lebo už mu tŕpli nohy. Na aklimatizáciu mu dnešná pitva stačila až-až.
„Dobre, ale tu? Nemôžeme niekde…“
Lengyel prikývol, aj jemu dobre padne kávička a trochu pohodlia v
kresle.
„Lacibáči vám otvorí moju kanceláriu, počkajte, kým sa umyjem.“
To najhoršie už mali za sebou, rozvalili sa v kancelárii, každý čo možno
najpohodlnejšie. Krauz si pripravil ceruzku a papier, ako podložku použil
anatomický atlas. Chosé nasmeroval ventilátor, aby fúkal do priestoru, nie
priamo na nich.
„Otvor okno,“ požiadal ho Burger.
Chosé poslúchol, ovalila ho vlna horúceho vzduchu.
„Radšej ho zavri, kanceláriu má orientovanú na juh, na múre bude
päťdesiat stupňov. Na južnej strane trt makový vyvetráš, iba čo sem
napustíš vrelý vzduch,“ poradil Krauz.
Sedeli, čakali, fajčili, utierali si pot z mokrých tvárí. Doktor Lengyel
našťastie nedal na seba dlho čakať.
„Na privítanie,“ Burger mu ukázal vinetu ruskej vodky.
„Vidím, že dobré zvyky si na oddelení vrážd zachovávate aj cez
dovolenkové obdobie. Chvályhodné!“
Doktor pripravil poháriky, Kuky nalial, vypili všetci.
„Zaslúžime si, bol to desivý smrad,“ Chosé sa snažil ospravedlniť
požívanie alkoholických nápojov v pracovnom čase.
„Chlapci, chlapci, po toľkých rokoch praxe takéto orácie s trochou
smradu? Nemäknete?“ škeril sa doktor. „Vekom…“ dodal tichšie.
„Chcel si sa opýtať, či nestarneme,“ spresnil Burger.
„Edo, my dvaja určite,“ doktor si odpovedal sám. „Vykašlime sa na
vyplakávanie nad vekom, prejdime k robote,“ zalistoval v poznámkach.
„Kto si píše? Richard? Dobre, dávajte pozor, diktujem. Vlastne ešte nie, na
úvod jedno upozornenie: Zabudnite na dopravnú nehodu.“
„To nám bolo jasné už na mieste nálezu,“ prikývol Burger. „Nepoznám
takú loď, čo by naraz odsekla hlavu a obe ruky v tom istom mieste.“
„Nezrazila ju loď. Hlava ani ruky nie sú odseknuté, sú odrezané, a ruky
vykĺbené, to žiadna vrtuľa nedokáže. Prípad je váš, neťahajte do toho
okres.“
 „Aj to nám bolo jasné už tam, ale trochu vystrašiť ich môžeme, nie? Veď
sú prázdniny, nech si užijú,“ zaškeril sa Krauz.
„V poriadku, ja len, aby bolo medzi nami jasno.“
„Jasnejšie už nemôže byť,“ ubezpečil doktora Burger.
„V tom prípade idem diktovať. Začnem vonkajšou obhliadkou tela. Na
celom povrchu je bahenný povlak hnedastej farby, zrnitého vzhľadu. Na
hornej polovici tela výraznejší, spodok čiastočne ochránili nohavice.
Nechty na nohách sa odlučujú, to nám pomôže pri orientácii na časovej
osi, ale k časovým odhadom až neskôr. Ani vonkajšou, ani vnútornou
obhliadkou neboli na torze tela zistené známky po poraneniach, ani post
mortem, ani intravitálne. Pravda, až na tri hlavné defekty, k tým sa
vyjadrím ku každému zvlášť. Vzhľadom na absenciu hlavy a rúk sa iné
zranenia nedajú vylúčiť práve na týchto častiach tela. Rozumieme si? Čo
nemám na stole, nemôžem preskúmať, nemôžem sa k tomu vyjadriť.“
„Jasné,“ prikývol Krauz, rýchlo písal, aby zachytil každé slovo, každý
doktorov postreh.
„Inak povedané, nebola zbitá, nemá strelné poranenie, nepichli ju nožom,
nesekli mačetou ani sekerou – nič také. Zatiaľ si rozumieme?“
Prikývli.
„Všetko, čo hovorím, sa vzťahuje na torzo tela – čo nemám na stole,
nekomentujem. Opakujem sa len preto, lebo je to dôležité a nechcem, aby
ste si robili unáhlené, a teda nesprávne závery.“
Prikývli. Zatiaľ si rozumejú.
„Prejdeme k vnútornej obhliadke. Orgány majú zachovaný tvar, ale sú na
nich hnilobné zmeny, čo svedčí o pokročilom, nie značnom devastačnom
hnilobnom stave. Napriek tomu sa dali vyšetriť a zistil som, že ani vnútri
nedošlo k poraneniam. Odpreparoval som pošvu, môžem vylúčiť hrubšie
násilie v pošve a v celej tejto oblasti.“
„Nebola znásilnená?“
„To som nepovedal. Hovorím o hrubom násilí, znásilnenie sa dá vykonať
aj spôsobom, ktorý zanechá iba drobné poranenia, alebo vôbec nijaké, ale
bola príliš dlho vo vode, ak aj boli nejaké drobné stopy, zahladila ich voda
a hniloba.“
„Teraz je to jasné,“ spokojne prikývol Burger.
„Nebola tehotná.“
„Dosť dôležité.“
 „Pľúca,“ pokračoval Lengyel. „Nenašiel som žiadne zmeny, ktoré by
nasvedčovali, že sa utopila. Do vody bola vhodená mŕtva.“
„Tiež dôležité,“ súhlasne pokyvkával Burger.
„A teraz niečo k tým ranám.“
„Výborne, to sme naozaj zvedaví.“
„Začneme od hlavy. K dekapitácii došlo medzi tretím a štvrtým stavcom
krčnej chrbtice, tri sú preč, štyri nám nechal, lebo spolu ich je sedem.
Snažil sa trafiť medzi stavce, ale aj na tele, aj na oblúku štvrtého stavca
zanechal ryhy, zárezy.“
„Počkaj, počkaj,“ Burger zastavil doktora zodvihnutou dlaňou. „Nie je mi
jasné, či hlavu odťal alebo odrezal.“
„Vysvetlím. Keď som vás zavolal k rane a ukazoval som vám otvor v krku,
upozornil som vás na ostré okraje, ktoré na bokoch krku prechádzali do
mierne laločnatého tvaru. Tam som tento fakt nechcel rozoberať, teraz
máme čas o tom diskutovať. Podľa môjho názoru podľa stavu štvrtého
stavca a stavu medzistavcovej platničky hlava bola odrezaná, nie
odseknutá.“ Doktor Lengyel urobil pauzu, aby Krauz stíhal a ostatní mohli
vstrebať novú informáciu. „Platnička nebola rigidná, teda tuhá, nenašiel
som žiadne osteofyty ani iné degeneratívne zmeny, bola mäkká, čo nám
pomôže pri odhade veku poškodenej. Jemu to pomohlo oddeliť hlavu v
podstate bez väčšej námahy.“
„Čo použil? Aký nástroj.“
„Edko, určite nie sekeru ani mačetu. Podľa mňa veľký ostrý nôž. Najväčší,
aký našiel v kuchyni, alebo nejaký lovecký, prípadne vojenský, no určite
pevný a ostrý. A vedel s ním zaobchádzať, lebo predný rez má ostrú líniu.“
„Predný rez?“ teraz sa ozval Krauz. „Počkaj, nestíham.“
Doktor počkal.
„Predný. Rezať začal spredu na úrovni štítnej chrupky. Značnou silou
jedným rezom preťal mäkké tkanivo a dostal sa až na chrbticu. Tam sa
zasekol a nôž musel presunúť na boky krku, práve tu je prerušená línia
jedného rezu, začínajú sa laločnaté okraje kože, teda už pidlikal.“
„Pidlikal,“ zamyslene zopakoval Burger. „Zarezal, potom pidlikal…“
prižmúril oči, predstavil si oddeľovanie hlavy. „No počkaj, a ako ju mal
uloženú?“
„Musela ležať na chrbte. Začal od ohryzka, prešiel na boky, na zadnej
časti krku urobil viaceré nárezy, a keď mal obnaženú chrbticu po celom
obvode, vpichmi a rezmi ostrým hrotom noža oddelil stavce. Vyžaduje si to
značnú silu a zručnosť, preto tvrdím, že to s nožom vedel.“
„Doktor, ale to je až neuveriteľne presne zrekonštruovaný mechanizmus
poranenia krku. Nebalamutíš nás tak trochu?“
„Nie, chlapci, všetko som vyčítal zo stôp. Veď ste stáli vedľa mňa, všetko,
čo opisujeme, som vám ukazoval, videli ste to na vlastné oči.“
Museli súhlasiť, všetko videli, len si to nevedeli tak zhrnúť a
chronologicky zoradiť, ako to dokázal on. Predsa len, doktor Lengyel bol
starý praktik, odborník – požehnanie pre vraždárov tápajúcich v tme
nevedomosti.
„A ešte jeden postreh. Všimli ste si, ako my oddeľujeme na pitve hlavu?
Pod lopatky podložíme drevený hranol, aby sa hrudník mierne nadvihol.
Tým docielime, že rezná rana na krku sa nám otvára sama, čo nám
zľahčuje prístup k vnútorným štruktúram krku a ku krčnej chrbtici. To isté
spravil aj on, inak by predný rez nebol taký hladký a hlboký.“
Detektívi uznanlivo prikyvovali, každá informácia o páchateľovi im ho
približovala, nejasné kontúry začínali naberať jasnejší tvar.
„Môžeme pristúpiť k rukám?“ Otázku adresoval predovšetkým Krauzovi.
Dopísal, prikývol, hrot ceruzky oprel o papier – pripadal si ako šprintér v
štartovacích blokoch.
„Nebudem špecifikovať ľavú a pravú končatinu, čo poviem, platí pre obe
rovnako. Cirkulárny rez v ramennej oblasti má tri línie, nemá priamočiary
priebeh, teda zarezával, tlačil a znova zarezával.“
„Zase pidlikal,“ pomohol mu Kuky.
Doktor iba prikývol.
„Cez kožu, podkožie a svaly sa dostal ku kĺbovému puzdru. Ruku
nadvihol, postupne otáčal, dostával sa hlbšie do kĺbovej jamky, kde
zanechal stopy po špičke noža. Zavolal som vás, videli ste ich zblízka.
Napokon hlavicu ramennej kosti vykĺbil, prerezal šľachy a ruku oddelil.
Humerus a vlastne celé ruky sú preč, ostali iba puzdrá. Z každej jamky
vytŕča šľacha dvojhlavého svalu, po jej prerezaní sa dá rameno celkom
pohodlne vykĺbiť. Šľachy ostali nerovné, ale ostro prerezané, ako otáčal
rukou a zlepšoval si prístup do hĺbky, ruka sa oddeľovala rýchlejšie a
ľahšie, držalo ju čoraz menej a menej svalových a šľachových štruktúr.
Rezné pole je mierne zvlnené, nie je priamočiare. Zistené stopy opäť
nasvedčujú, že svoj nástroj perfektne ovládal.“
 Doktor Lengyel odložil kolegove poznámky, prvá časť porady bola za
nimi. Mali by nasledovať otázky, ale tie zvládne aj improvizáciou priamo z
hlavy. Kým Krauz dopisoval, doktor ukázal na prázdny pohár. Kuky
pochopil, nalial, veď si zaslúžil.
„Mám,“ Krauz dopísal.
„Dobre… dobre… dobre,“ šomral Burger dokola, šúchal si bradu. Vybral si
cigaretu…
„Najprv dofajči hentú v popolníku!“
… schoval cigaretu, dofajčil dymiacu v popolníku. Pri poslednom šluku sa
odrazu z ničoho nič kŕčovito rozkašľal, až ho nadhadzovalo, netrafil do
popolníka, ohorok mu vypadol na koberec. Chosé bleskovo zareagoval,
zodvihol ho a zahasil za kolegu. Burger si na ústa pricapil vždy pripravenú
vreckovku. Očervenel, chvíľu sa dusil, potom záchvat prešiel tak rýchlo,
ako sa začal.
„Edo, ale s tými pľúcami by si mal niečo urobiť, vôbec sa mi nepáčiš,“
navrhol Lengyel.
„Zato ty si fešáčisko na pohľadanie,“ snažil sa odľahčiť Burger.
„Nežartujem.“
„Kašli na mňa. Poďme ďalej…“
„Primár na pľúcnom je môj spolužiak.“
„Môj spolužiak je riaditeľ väznice. Máš záujem?“
„Prestaň blbnúť! Na čo čakáš, kým sa vreckovka sfarbí dočervena?“
„Mohli by sme sa venovať mŕtvole?“
„Tvojej? Počkám si dva-tri mesiace a môžeme. Chalani,“ doktor Lengyel
sa obrátil o pomoc na prísediacich detektívov, „povedzte mu aj vy niečo.“
„Niečo,“ povedal Chosé.
Doktor ho prepálil pohľadom.
„Ale vážne, doktor, už sme mu hovorili, nedá si povedať,“ rýchlo
vysvetľoval Chosé, aby nevyzeral ako ignorant, ktorému nezáleží na
kolegovom zdraví.
„Prestaňte rýpať, vajčáci! Dobre, tak pôjdem…“
„Kedy?“ nedal sa odbiť Lengyel.
„Keď skončíme tento prípad a…“
„Nie! Budem mu volať ešte dnes, zajtra ráno ti oznámim termín. Pôjdeš
na röntgen a na vyšetrenie!“
 „Dobre, dobre, nekrič, počujem ťa. Pôjdem, sľubujem. Mohli by sme
konečne pokračovať?“
Doktor Lengyel sa upokojil.
„Prvá otázka, vek ženy?“ Burger sa rýchlo chopil iniciatívy, len aby
odviedol pozornosť od chorých pľúc.
„Vek, hovoríš…“ Podarilo sa, doktor Lengyel už opäť pracoval. „Chrup
chýba, hlava chýba, ale zo stavu vnútorných orgánov, z celkovej
anatomickej stavby dedukujem, že ide o mladú ženu. Presnejšie, o prechod
medzi starším vyspelým dievčaťom a mladou ženou. Ja viem, ja viem,“
zdvihol ruku, lebo Burger sa už nadýchol na protest, „chcete niečo bližšie.
Dvadsať,“ dodal doktor po krátkom zaváhaní. „Ale berte to s rezervou.
Môže to byť vyvinutá sedemnástka, rovnako ako zakrpatená dvadsaťpäťka.
Ale tu niekde by som s odhadom končil.“
„To je už lepšie. Niečo k postave?“
„Tak, ako je, meria stoštyridsaťpäť centimetrov. Hlava s tromi stavcami asi
dvadsaťpäť. Celkovo by mohla byť vysoká niečo cez stosedemdesiat
centimetrov. Štíhla postava, bez zbytočného tuku, váha tak päťdesiatpäť.“
„Farba vlasov sa nedá určiť ani podľa farby chlpov?“
„Ani farbu chlpov nevieme. Aj v podpazuší, aj dolu sa holila, ale to dnes
robia asi všetky. Môžeme ešte dodatočne odpreparovať časť kože z ohanbia
a vybrať korienky chlpov aj s výrastkami, pod mikroskopom sa nám nejaké
náznaky farby ukážu, ale…“ zaváhal, „ak sa farbila, aj tak vám to nebude na
nič.“
„Skúste,“ nedal sa odbiť Burger. „Máš ešte niečo k postave?“
„Mladá, štíhla, vyšportovaná, no muskulatúra nie je vyvinutá nad lepší
priemer, vrcholovú športovkyňu by som vylúčil. Telo je bez zlomenín, bez
stôp zranení, žiadne operácie, ešte aj slepé črevo má na svojom mieste.
Mala peknú kožu, hladkú, bez akné a materských znamienok, žiadne jazvy
ani tetovačky. Nenašiel som ani stopy po pírsingu. Možno aj pekná, bez
hlavy ťažko povedať.“
Burger počkal na Krauza, ten iba kývol, že stíha.
„Druhá otázka, čas strávený vo vode?“
„To už bude horšie. Hnilobný proces bol pokročilý, ale nie totálny. Stav
tela umožňuje vyhodnotiť hrubšie úrazové zmeny a vylúčiť prítomnosť
strelných, rezných a bodných poranení. Chápeme, že zase hovorím o tej
časti tela, ktorá bola predložená na skúmanie, a neberiem do úvahy tie tri
hlavné defekty, ktoré sme si opísali zvlášť. Celkovo by som jej stav
vyhodnotil tak, že bola vo vode…“ váhal.
Chlapci mu viseli na perách.
„… dva týždne.“
„Konečne!“
„Ale s výhradami.“
„Akými zase?“
„Je august, vonku je tridsaťpäť stupňov, voda má dvadsať. Neviem, koľko
dní ju nechali na vzduchu a kedy ju hodili do vody. Hnilobný proces môže
ovplyvniť aj to, či sa ju snažili umelo zachovať v čerstvom stave.“
„Žeby ju skladovali v mrazáku?“
„Kuky, nesmej sa, aj to sme už zažili. Ale dobre, zbytočne
nedramatizujme, berme to tak, že po vražde sa snažili čo najskôr zbaviť
tela a hodili ju do rieky. V takom prípade dva až štyri týždne. Skôr dva ako
štyri, lebo chladná voda hnilobu spomalí.“
„Bližšie sa v odhade nedostaneme?“
„Edko, ani náhodou. Dobre viete, že ak ide o hodiny, máme metódy, ako
sa priblížiť, ale ak ide o týždne, dokonca o mesiace, je to všetko iba hrubý
odhad.“
„Aj tak si dobrý. Takže teraz máme polovicu augusta, dva týždne dozadu,
to máme… No, budeme tomu hovoriť vražda uprostred prázdnin.“
„Tak nejako, vražda na prelome júla a augusta.“
„Mám ďalšiu otáz…“
„Teraz ja,“ nanútil sa Kuky.
„Nech sa páči, pán kolega,“ pustil ho Burger.
„Kde ju hodili? Nemôže to byť Rakúšanka? Alebo Češka? Neviete si
predstaviť, ako rád by som im zaslal spisový materiál, nech sa pechoria
oni.“
Zasmiali sa, všetci v to dúfali, iba krpatý Kuky to vyslovil nahlas.
„Nebudeš mi veriť, ale presne to som chcel položiť ako tretiu otázku,“
priznal Burger.
„Nepoteším vás, chlapci,“ schladil ich doktor. „Ona vôbec neplávala.“
„Čože⁉“ zdúpnel Kuky.
„Neplávala.“
„Ale veď sme ju vytiahli z ramena rieky!“
 „Myslím to tak, že ju voda netransportovala, teda nie dosť dlhý úsek, aby
na tele zanechala oderky. Zo skúsenosti vieme, že utopenci, ktorých unáša
prúd, majú odraté kolená, akoby si ich šmirgľovali. Štrkopieskové dno s
prímesou jemného piesku a bahna naozaj pôsobí ako šmirgeľ. Kolená, lakte
a ramená trpia transportom najviac. Ak je utopenec oblečený, na týchto
miestach sú vydraté odevné súčasti, ak je mŕtvola holá, tak koža. Ramená a
lakte nemáme, ale videli ste rifle – ako nové, aj na kolenách.“
„Tie rifle som si všimol detailne,“ zapojil sa Chosé. „Dnes sa nosia
kadejaké dotrhané, prederavené už pri predaji, tieto boli perfektné,
tmavomodré, bez dieročky, naozaj ako nové.“
„Presne tak,“ súhlasil doktor. „Ďalej, hľadal som defekty na koži – nič.
Keby v ramene plávala hoci len kilometer, musela by naraziť aspoň na
jeden konár, na nejaké brvno, no na tele nemá ani jeden vpich, žiadna
modrina. Hovorím vám, neplávala, prúd ju neniesol, do vody ju hodili tam,
kde ste ju našli, prípadne pár metrov proti prúdu, potom sa zamotala do
konárov.“
Táto informácia bola asi najdôležitejšia, na detektívov urobila dojem,
priamo ich navádzala na miesto, odkiaľ by mali začať s pátraním.
Mlčali, uvažovali, žmúrili, šúchali si strniská.
Ticho prerušil doktor.
„Už žiadne otázky?“
„Ešte sme ani nezačali,“ ohradil sa Burger. „Povedal si, že nebola tehotná.“
„Nebola.“
„Ani stopy po brutálnom znásilnení si nenašiel.“
„Po brutálnom nie.“
„Konštatoval si, že nebola utopená.“
„Nebola utopená.“
„Tak potom nám chýba odpoveď na asi najdôležitejšiu otázku vôbec –
bezprostredná príčina smrti?“
„Súhlasím, je to najdôležitejšia otázka, zároveň najťažšia odpoveď. Ja
neviem.“
„Neblázni!“
„No neviem! Dajte mi hlavu, v čele nájdem dierku s priemerom deväť
milimetrov a poviem vám, že bola zastrelená, alebo na temene nájdem
desaťcentimetrovú ranu hlbokú až do mozgových štruktúr a poviem vám,
že ju zabili sekerou. Ale takto? Z čoho mám vychádzať? Bez hlavy som
stratený, lebo na tele nemá stopy, ktoré by sa dali vyhodnotiť ako
bezprostredná príčina smrti. Pravda, ak neberieme do úvahy oddelenie
hlavy a končatín. Ak sa uspokojíme s tým, čo máme, môžeme konštatovať,
že samotné oddelenie hlavy vedie k smrti, ale aj oddelenie končatiny môže
viesť ku krvácavému šoku a k smrti. Ale môže nás to zaviesť niekam úplne
inde, než je skutočná príčina smrti, ktorá sa dá zistiť len na hlave.
Rozumieme sa?“
Prikývli, rozumeli dosť presne. Doktor ich už na začiatku upozornil na
riziko predčasných, a teda mylných uzáverov.
„Mám vážnu obavu, páni, že odpoveď na vašu poslednú otázku vám
nedám, kým nenájdete hlavu.“
Nereptali, neprotestovali, chápali doktorovu opatrnosť.
„Dobre, nechajme ju chvíľu na pokoji. Čo páchateľ? Doktor, z toho, čo
nám po sebe zanechal, ho ako vidíš?“
„Dúfam, že ma nechcete nahovoriť na psychologický profil!“
„Takým hlúpostiam veria iba režiséri nepodarených kriminálnych filmov,
my sme praktici. Nie profil, iba vyhodnoť stopy, čo po sebe zanechal.“
„Ťažká úloha, málo informácií, široké pole možností. Povedzte mi, bol
sám – alebo dvaja? Ide o sexuálny motív – alebo o pomstu? Alebo vražda
na objednávku? Podľa toho sa mení aj osoba páchateľa.“
Museli uznať, že k osobe páchateľa sa len na základe pitvy nedostanú –
málo informácií, nevýrazné stopy.
„Povedal si, že musel ovládať svoj nôž.“
„Na tom trvám, Edko. Rezy tohto druhu si vyžadujú fyzickú silu a určitú
zručnosť.“
„Keď sme pri rezoch, niečo mi napadlo. Mal znalosti z anatómie? Keby si
ju musel dokatovať ty, postupoval by si presne takto?“
„Nemusel to byť doktor, ani človek so znalosťami z anatómie. Ak chce
amatér odrezať ruku a nechce ju odťať ani odpíliť, ale vykĺbiť, logicky
začne rezať v oblasti kĺbu, a ako sa dostáva hlbšie, odhalí sa mu ramenný
kĺb, potom už len šparchá špičkou do hĺbky a krúti ramenom. Takto by
postupoval každý. Dokonca, teraz mi trklo, dokonca stačí, aby si aspoň raz
porcioval kuracie stehno, a vieš, ako postupovať. Keď chceš oddeliť hornú
časť od spodnej, zarežeš presne v kĺbe, prerežeš svaly, objaví sa kĺb a máš
dve možnosti – buď ho prerežeš silou alebo vytočíš, vykĺbiš a šľachy
prerežeš až na konci. Presne ako v našom prípade.“
 „Takže kuchár?“
„Bože, Kuky, prečo chcete silou-mocou, aby som vám povedal jeho
meno?“
„Nie meno, to si zistíme, ale povolanie…“
„Ani meno, ani povolanie!“
„Ani pohlavie? Muž? Napríklad mäsiar?“
„Nie, aj žena dokáže odrezať hlavu. Čo vám hovorí meno Čubírková?“
„Prestaň vyťahovať históriu, veď tú zatváral ešte starý rada Vacátko!“
„Bolo to dávno, pripúšťam, ale stalo sa. Rezala jedna báseň.“
„Sekala,“ opravil ho Krauz.
„Správne, sekala. Takú mäsiarčinu by som poznal, toto je… Ako by som
to…“ váhal doktor, „… jemnejšia prácička.“
„Takže okrem toho, že páchateľ musel byť primerane fyzicky zdatný, aby
ovládal veľký nôž, nič bližšie nám o ňom nepovieš. Škoda,“ vzdychol si
Burger. „Aspoň máme na výber, muž alebo žena, mäsiar, poľovník,
kulturista, telocvikár…“
„Mať na výber, veľká výhoda“ prichvaľoval aj Kuky.
„Ešte niekto niečo?“ Burger cítil, že porada sa blíži ku koncu.
Premýšľali, Krauz sa snažil oživiť si pamäť čítaním poznámok.
„Ja by som ešte niečo mal, z vlastnej hlavy,“ priznal váhavo doktor. „Ale…“
akosi to z neho nešlo.
„Len smelo, vieš dobre, že v tejto fáze vyšetrovania sme vďační za
akýkoľvek postreh,“ posmeľoval ho Burger.
„Zaujala ma krv v cievach.“
„Čo s krvou?“
„Práveže nič. Nech som zarezal do ktorejkoľvek časti cievy, boli prázdne.
Stiekla z krvi.“
„No a…? Veď jej odfaklil hlavu aj ruky.“
„To áno, ale aj pri takýchto poraneniach ostáva časť krvi v cievach a
žilách vnútorných orgánov. Jej neostalo nič.“
„Čo voda?“
„Tá dokáže všelijaké zázraky, ale vyplaviť kompletne celý obsah krvi
určite nie.“
„A čo z toho dedukuješ?“
„Srdce bilo až do konca.“
Doktor počkal, či pochopili. Prvý sa chytil Krauz.
 „No počkaj, počkaj, hádam nám nechceš tvrdiť, že…“ Ani jemu sa
nechcelo dokončiť.
„Presne to!“
„O čom tu vy dvaja meliete?“ Burger v neblahej predtuche zvraštil čelo.
„Pán doktor sa nám snaží naznačiť, aby sme sa pripravili na nemilé
sadistické prekvapenie.“
Ostali ako obarení, čakali, čo z doktora vypadne.
„Zatiaľ iba hádam, ale zobral som pár výrezkov z okraja rán.“
„Všimol som si,“ prikývol Burger.
„Všimol som si, že si si všimol. Viete dobre, čo sa tým dá vyšetriť.
Histológiou, teda mikroskopickým vyšetrením výrezkov z okraja rán,
vieme dokázať krvácanie v jemných vlásočniciach. Je to neklamná známka
vitálneho poranenia. Prítomnosť erytrocytov a železa nám napovie, že ju
katovali zaživa. Srdce bilo až do konca a vypumpovalo všetku krv z tela.“
„Nebláznite!“ ohradil sa zhrozený Chosé. „Sú prázdniny, dovolenky, ja
chcem obyčajnú normálnu vraždičku, aby sme boli za tri dni hotoví a
mohli sme ísť na pivo! Neťahajte sem sadistického maniaka, kto ho má
naháňať⁉ Viete si predstaviť, čo nám povie Šaňo? Vyrazí s nami dvere aj s
tvojou hnusnou teóriou!“
„Je mi ľúto…“
„Nie je! Robí ti to radosť!“
„A čo ešte, keď to zavetria novinári?“ zhrozil sa Kuky. „Je uhorková
sezóna, skočia po tom ako po údenom. Stačí jeden štvavý článok a budú
nás buzerovať z ministerstva, z prezídia, zhora, zdola… Koniec prázdnin,
priatelia!“
„Pfúú…“ vydýchol Burger. „Doktor, nech bude výsledok skúmania
výrezkov akýkoľvek, dozvieme sa ho iba my štyria, jasné? Ako prví a
zároveň ako poslední, rozumieme si?“
„Už som vám niekedy podrazil nohy?“
„Všetko raz býva prvýkrát.“
„No dovoľ!“
„Si po dovolenke, nesústredený, naštvaný, nervózny…“
„Prestaň, nie som ty!“
„Ja len, aby si sa nepomýlil a omylom nezatelefonoval najprv Šaňovi, až
potom nám.“
„Nebojte sa, až taký nesústredený zase nie som.“
 Detektívi prepaľovali doktora laserovými pohľadmi – až mu bolo ľúto, že
s tým začal, ale aj keby nie, vzorky na histológiu naozaj odobral a výsledky
budú tak či tak do troch dní, takže v tom horšom prípade aspoň nezažijú
taký šok.
„Radšej už pôjdeme,“ navrhol nesmelo Burger, „lebo tento tu je schopný
priznať, že v chladničke majú ešte dve podobné dievčatá bez hlavy a rúk,
takže s vyplazenými jazykmi budeme naháňať sériového sadistického
vraha, zatiaľ čo on si bude hovieť v teplučkej kancelárii.“
„V chládočku, Edko, v chládočku, je august.“
„Tak v chládočku…“ Burger pripustil omyl vo vyhodnotení teploty.
„Už iba detail,“ zdržiaval ich doktor.
„Nie!“
„Neškodný…“
„Tak spusti!“
„Dva červené nechty som dal vášmu technikovi, nech sa na ne pozrú aj
vaši chemici. Aj my sa pozrieme, ale pochybujem, či by vám pomohla
informácia, že ide o lak značky Dior, alebo čosi podobné. Hlavný smer
vyšetrovania to určite neovplyvní, no ako pomocná indícia sa časom môže
zísť.“
„Za to ti pekne ďakujeme – a nemyslím to uštipačne.“
„A…“
„Bože, zmiluj sa, on neprestane!“
„… odobral som kostné štepy na DNA. Keď nájdete hlavu alebo ruku,
vieme ich stopercentne stotožniť. Ale to hovorím iba tak, DNA vzorky
považujem za samozrejmosť, budete to mať aj v správe.“
Doktor Lengyel videl, ako ich záver porady zlomil, zľutoval sa a nalial im
na posilnenie.
„Páni, na úspešné vyriešenie prípadu.“
Vypili, no na úspešné vyriešenie prípadu mali vlastný názor. Vstali,
Burger natiahol ruku…
„Ešte moment. Chvíľočku…“ zaodŕhal Kuky.
Burger stiahol ruku, nechápavo zagánil na kolegu.
„Mám k tebe takú malú súkromnú prosbičku.“
„No?“ aj doktor bol prekvapený.
Kuky vybral z igelitky papierovú truhlu.
 „To je debil!“ detektívom bolo okamžite jasné, prečo sa Kuky tak ochotne
pechoril na pitvu.
„Stala sa tragédia,“ vysvetľoval Kuky doktorovi, „zomrel Robin.“
„Kto?“
„Robin. Moja andulka.“
„Úprimnú sústrasť. Čo mám ja s tým?“
„Nemohol by si sa naňho pozrieť? Chcem vedieť, prečo zomrel.“
„Pozrieť?“ Doktor Lengyel si musel naliať. „Kuky, keď najbližšie nájdeš na
stole skapatého mravca, aj toho mi prinesieš?“
„Prosím ťa! Čo ti to spraví?“
„Ja nie som veterinár!“
„Mŕtvola ako mŕtvola. Si odborník na určovanie bezprostrednej príčiny
smrti a ja sa potrebujem zbaviť obvinenia…“
„Čože⁉“
„Niektorí nevďační kolegovia,“ Kuky zagánil na Krauza, „ma obviňujú z
vraždy. Vraj som ho zabil tlačenkou.“
„Tla…“ Lengyel už nevládal. „Počúvajte, vy na tých vraždách sa musíte
cez prázdniny strašne nudiť!“
„Nejde o nudu, ide o moju česť!“
To bol argument, ktorému ani doktor neodolal.
„Ak je to otázka cti, žarty idú bokom,“ kapituloval. „Daj ho sem!“
Doktor Lengyel položil papierovú truhlu na plastovú tácku, prestrihol
lepiacu pásku, vybalil papagája, pripravil si skalpel.
„Nejdeme dolu do pitevne?“ Kukymu vadilo, že doktor pristupuje k pitve
jeho priateľa povrchne, akoby ho nebral vážne.
„Bojím sa, že by sa nezmestil na stôl.“
„Ani rukavice si nedáš?“
„Myslíš, že by som ho mohol nakaziť?“
„Ty si z toho robíš srandu!“
„Nie, úplne vážne ho rozrežem.“
Aby bolo všetkým jasné, že problém berie naozaj vážne, vytrhol Robinovi
pár pierok z brucha.
„Tak počkaj, na tomto sme sa nedohodli! Hovorí ti niečo trestný čin
hanobenia mŕtvoly?“
„Kuky, ako sa mám dostať ku koži? U ľudí je to jednoduché, vyzlečiem
obeti košeľu alebo tričko a je to, ale čo mám vyzliecť jemu?“ Hrotom
skalpela rozpačito ukázal na operené brucho obete.
„Tak dobre,“ váhavo súhlasil Kuky.
„Ešte jeden rušivý moment a pošlem ťa za dvere. Vieš o tom, že rodinní
príslušníci nesmú byť prítomní pri pitve!“
„Už som ticho. Ale, prosím ťa, šetrne.“
Doktor rozrezal miniatúrne brucho, prestrihol rebierka tenšie než
zápalka, na pomoc si vzal lupu, hrotom skalpela ukázal do útrob.
„Vidíš?“
„Čo?“
„Toto je srdce.“
„Toto? Také malé milučké nič?“
„Jemu stačilo. Vidíš toto tmavé?“
„Kde?“
„Tu!“
„Čo je to?“
„Krvná zrazenina.“
„Takže infarkt!“ zajasal Kuky.
„No…“ zaváhal doktor, „infarkt je defekt priamo v srdcovom svale, toto je
v blízkosti, ale kúsok bokom. Ale spôsobila to prasknutá cievka…“
„Takže infarkt!“ trval na svojom tvrdohlavý detektív.
„Skôr ruptúra…“
„Infarkt!“
„Prečo ti tak záleží na infarkte?“
„Lebo všetci velikáni zomreli na infarkt. Počul si už o nejakej významnej
osobnosti, aby zomrela na syfilis?“
„Lenin?“ Krauz pohotovo zasiahol do odbornej debaty.
„Aj Lenin zomrel na infarkt! Písali o tom v novinách!“ bránil svoju teóriu
Kuky.
„V akých? V Pravde z osemdesiateho piateho? Vtedy tak museli, ale
skutočná príčina smrti bola niekde úplne inde,“ trval na svojom Krauz.
„Prečo ti napadol práve syfilis? Ty si ho púšťal k opereným kurvám?“
Celkom vážne sa zaujímal doktor Lengyel, prekáranie detektívov ho
začínalo baviť.
„Nie, ale hladkal ho aj Chosé.“
„Ja ti takú jednu… Ty krpec krpatý!“ ohradil sa dotknutý kolega.
Doktor sa bavil, na chvíľu sa zamyslel.
 „Kuky, takže Robin bol velikán? Osobnosť?“
„A nie? Veď vedel rozprávať!“
„Tri slová. Mám ti povedať aké?“ Chosé sa snažil stoj čo stoj Robina
dehonestovať.
„Nie, netreba, viem si predstaviť,“ smial sa Lengyel. „Dobre, Kuky, tak
môžem konštatovať, že bezprostrednou príčinou smrti tu ležiaceho Robina
bola prasknutá cievka, teda niečo ako infarkt myokardu, hoci v písomnej
správe by som to formuloval…“
„Netreba, netreba, netreba! Už to nekomplikuj, nič neformuluj, stačí
infarkt. Počuli ste všetci?“ Kuky zagánil na Krauza, víťazne sa zaškeril.
„Edo, ty si vedúci kancelárie.“
„No a?“
„Žiadam ťa, aby sa mi tu prítomný žalobca oficiálne ospravedlnil pred
všetkými prítomnými.“
„Rišo, prosím ťa… Inak ten krpec bude rýpať do konca prázdnin,“ prosil
Burger.
„V poriadku. Kuky, ja sa ti teda oficiálne pred všetkými prítomnými
ospravedlňujem! Nezavraždil si Robina, dúfam, že ani nikoho iného. Stačí?
Spokojný?“
„Úplne,“ vydýchol si Kuky, s úsmevom na tvári balil operenú mŕtvolku do
pôvodného papiera.
„Ak sa smiem spýtať, čo s ním urobíš?“ nedalo doktorovi.
„Pochovám ho.“
„Kremácia – alebo…“
„Do zeme.“
„Len dúfam, že nie do črepníka v kancelárii!“ obával sa Burger.
„Nie, u brata v záhrade.“
„To by chcelo jeden na cestu,“ vydýchol si Burger. Aj túto ošemetnú
záležitosť zvládli v časovom limite.
„Beriem to ako kar,“ súhlasil Kuky.
Dali si kapurkovú, doktorovi vystískali ruku, rozlúčili sa a vypadli.
Lengyel chvíľu stál uprostred kancelárie a sledoval dvere. Odrazu
vyprskol do smiechu, neveriaco pokrútil hlavou, aj sa poplieskal po
stehnách.
„Zlatí chlapci, toľko hovadín, čo im napadne za jednu hodinu… To by si
zaslúžilo zápis do knihy rekordov,“ vzdychol si, pobral sa písať odbornú
správu z pitvy zohaveného dievčaťa neznámej totožnosti.
Niekto musí brať robotu vážne.
 9

Profesorka matematiky bola stará tučná krava. A smrdela – to boli hlavné

výhrady, ktoré mal Roland voči doučovateľke. Mal by ich viac, ale tieto
považoval za najdôležitejšie.
„Mali ste sa učiť cez školský rok, teraz ma neštvite a makajte! Čo by ste
chceli, dvadsaťročnú vysokoškoláčku? Už vidím, ako by to dopadlo! Nič
také, nebudete si vyberať, celé prázdniny vás bude doučovať pani… pani,“
otec si nevedel spomenúť na meno, „no táto, čo je tu, a hotovo!“
Kým boli rodičia doma, sami dozerali na kvalitu a pravidelnosť
doučovania, no koncom júla sa zbalili a odišli za strýkom, Pablovým
bratom, do Andalúzie.
„Otec, prosím ťa, aspoň týždeň,“ žobronil Ramón.
„Otec, aspoň pár dní,“ pridal sa Roland.
Nepomohlo, otec Ramírez bol neoblomný.
Roland a Ramón ostali doma. Jediným svetlým bodom prázdninového
martýria bolo, že rodičia im dovolili zobrať do partie aj Lindu.
„Tati, ona na to nemá. Žije sama s mamou, neviem, čo jej mama robí, ale
sú na tom dosť biedne. Ani na triednom výlete v Prahe s nami nebola, až
potom sa priznala, že mama jej to nemohla zaplatiť, ani na vreckové by jej
nemala z čoho dať.“
„Takže blbá a ešte aj chudobná, hrozný štart do života.“
„Oci, Linda nie je blbá, keby si videl, ako krásne maľuje a aké robí módne
návrhy! Všetky baby v triede, čo v triede, v škole, všetky si ich obkresľujú.
Aj v ostatných predmetoch je v pohode, len matika ju nebaví.“
„Tak načo sa pechorila na gymnázium?“
„Nepechorila, spravila prijímačky na umeleckú priemyslovku, ale pre
nedostatok miesta sa nedostala. Matka bola orodovať v škole, jeden profák
jej otvorene povedal, že keď mu dá niečo do obálky, zariadi, aby Lindu
prijali, takže skončila na gymnáziu.“
„Aha…“
„Tati, urob dobrý skutok,“ prihovoril sa aj Ramón. „Veď my na to máme,
pomôžeme jej. Sama sa matiku nikdy nenaučí.“
„Pablo, možno v trojici im to pôjde lepšie, keď ich bude viac, navodí to
atmosféru triedy a lepšie sa sústredia na výučbu,“ uvažovala matka.
Pablo napokon prikývol, doučovateľke priplatil za troch. Nebanoval. Keď
dvojičky priviedli Lindu prvýkrát k nim domov, urobila na rodičov dobrý
dojem. Slušné, trochu utiahnuté dievča s rozpustenými blond vlasmi až na
plecia, štíhla, vyšportovaná postava. Žiadne výstrednosti – pírsing alebo
tetovanie, ani vyzývavé oblečenie, nič, iba staré vyšúchané, trochu deravé
rifle a jednoduché tričko bez nápisu. Skromné oblečenie, ale rodičia už boli
poučení, takže ju nehodnotili podľa zovňajška. Iba Pablo sa zahľadel na
tričko o niečo dlhšie, než by bolo vhodné. Aj matka si to všimla, asi preto,
lebo sa zahľadel práve na vypuklé miesta, ktoré sa tatkom na synových
spolužiačkach páčia najviac.
Doučovanie sa rozbehlo, každé ráno od ôsmej do dvanástej. Nasledoval
obed, krátka prestávka, potom decká ešte dve hodiny individuálne počítali
niečo ako domácu úlohu, ale už samy, bez profesorky.
V prvý deň doučovania Linda zo slušnosti obed odmietla.
„Teta, to nejde, aby ste mi k tomu všetkému dávali ešte aj obed. Som vám
vďačná za doučovanie, aj mama je vďačná, veľmi, ale obed…“ bránila sa
Linda pred pani Ramírezovou.
„Prestaň, Linduška, hádam sa nebudeš len tak prizerať, ako sa títo dvaja
vlci napchávajú, a ty ostaneš hladná! To by bol čo za poriadok⁉ Len sa
neostýchaj a prisadni si. Kde sa najedia štyria, naje sa aj piaty.“
Pani Ramírezová by z matematiky asi tiež prepadla, lebo nevedela
spočítať ani počet stravníkov. Pani profesorka totiž obed neodmietla, brala
to ako samozrejmú súčasť doučovania, hoci domáca ju pozvala len tak, zo
slušnosti. Našťastie stôl v jedálni bol pre desať osôb, aj hrnce v kuchyni,
takže neostali v hanbe.
Tesne predtým, ako rodičia odcestovali, vydali jasné pokyny – na
rozvrhu doučovania sa nebude nič meniť, musia vytrvať v takom tempe,
ako zaviedla pani profesorka. Decká budú poslúchať, v opačnom prípade…
 „Budete poslúchať, bez odvrávania splníte všetko, čo vám pani profesorka
prikáže! Pre každý prípad som jej nechal svoje číslo, neželajte si ma, ak mi
bude volať, že sú s vami problémy! Rozumeli ste?“ Pán Ramírez výstražne
zdvihol prst.
Tri hlavy prikývli ako jedna, hoci vyhrážky sa viac-menej týkali iba
dvoch. Doučovanie pokračovalo tempom, aké nastavila profesorka od
začiatku, len s obedmi to bolo horšie – otec Ramírez nechal synom
hotovosť, aby sa postarali, veď cez školský rok aj tak iné nejedia, iba pizzu
alebo hamburgery, tak aspoň cez prázdniny nevyjdú z cviku. Profesorka v
rozpočte nebola, musel jej stačiť preddavok za doučovanie vyplatený na
dva týždne vopred, takže o pol dvanástej trielila na autobus – na veľkú
radosť trýzneného tria.
Hneď na druhý deň po odchode rodičov, sotva sa za profesorkou zavreli
dvere, Linda vystrčila rožky.
„Budete to počítať?“ bradou ukázala na zbierku úloh z matematiky pre
tretí ročník stredných škôl. Obyčajnou ceruzkou boli zakrúžkované štyri
príklady, ktoré majú byť dozajtra vypočítané.
„No…“ zaváhal Roland, „má číslo na otca. Neoplatí sa ho dráždiť, veď
sotva vypadli.“
„Dobre, tak si švihnite,“ Linda im dala jasne najavo, že ju domáca úloha
nezaujíma.
„Prečo si sa pýtala, či to budeme počítať?“
„Lebo som vás chcela zobrať von.“
„Von? Myslíš si, že nás treba venčiť?“
„Tak som to nemyslela, neskáč, Roland. Iba som vás chcela zobrať k nám
do partie, na sídlisko. Len tak, pre zmenu, aby ste videli, ako si tam žijeme.“
„Aha,“ Rolandovi poskočilo obočie. „Fajn, tak sa do toho pustíme a potom
vypadneme.“
Dvojičky sa potešili, zmena ich lákala. Celý život strávili vo vilovej štvrti
v južnej časti mesta neďaleko rieky. Vilové štvrte si žili svojím životom,
deti na ulici takisto. Už ako trojroční sa vozili v autách, nie v hocijakých, v
mercedesoch a bavorákoch, v malých plastových na baterky – ich
rovesníci na sídlisku sa hrali v piesku a požičiavali si bicykel s pomocnými
kolieskami vzadu. Rozdielne podmienky v detstve – nielen v hračkách a
obliekaní – sa ťahali celým životom ako niť osudu, alebo ostnatý drôt, a
sformovali úplne inú generáciu, než vyrástla zo sídliskových detí.
Izolovanú – deti zbohatlíkov si žili svoj život vo svojej komunite. Na
základnej škole rozdiely až tak veľmi nerezonovali, no na strednej už
polodospelí mladí ľudia vedeli dať jasne najavo, kto sú, odkiaľ pochádzajú,
kto sú ich tatkovia.
Roland a Ramón trávili voľný čas veslovaním a plachtením v zátoke, kde
mali vlastný hausbót, v zime lyžovali v Alpách, cez prázdniny jazdili na
strýkovej farme na čiernych andalúzskych vraníkoch. Keď niečo
potrebovali, povedali mame alebo, ešte lepšie, strýkovi a na druhý deň to
mali. Väčšinu vecí dostávali aj bez toho, aby ich potrebovali, aby niekomu
niečo povedali – automaticky. Peniaze ich netrápili, mali ich plné vrecká.
Keď niečo potrebovala Linda, musela si zarobiť vykladaním tovaru v
supermarkete, cez letné prázdniny umývaním okien na pumpe, ak sa,
pravda, práve neučila na reparát. Alebo povedať Gabovi – Gabo vedel
zohnať všetko, len ho znervózňovalo, keď sa zaujímala, odkiaľ to zohnal.
Napríklad nové tričko s potlačou Manhaanu – v Zare išla na ňom oči
nechať. Mamke by hovorila zbytočne, určite by nedala polovicu výplaty za
tričko, no stačilo spomenúť Gabovi a…
„Ale zadarmo to nebude,“ Gabo naznačil obchod, nie dar.
Linda sa zľakla, sex už vyskúšala, prvýkrát v aute v hájiku za sídliskom,
potom aj pohodlnejšie u Vlasta v posteli, ale Gaba sa bála. Uznávala ho,
ako všetci v ulici, ale bála sa pustiť si ho k telu, alebo do tela, lebo mal
povesť násilníka.
„Tento balíček odnesieš večer presne o ôsmej na túto adresu,“ podal jej
balíček a lístoček.
Linda si v duchu vydýchla, očakávala horšiu ponuku. Balíček, je tam
toho!
„Nauč sa adresu naspamäť a lístoček mi vráť. Ale presne o ôsmej, ani
skôr, ani neskôr. Čas je dôležitý, rozumela si?“
„Uhm, nie som blbá!“
„To dúfam, takže ti nemusím prízvukovať, že to ostane iba medzi nami.
Keby si kvákala…“
Nekvákala by, vo vlastnom záujme, naozaj nie je blbá.
Decká na sídlisku vyrastali v úplne iných podmienkach než decká vo
vilových štvrtiach – decká vo vilových štvrtiach také balíčky kupovali,
decká zo sídliska ich roznášali. Ale rozdiely boli aj markantnejšie, nielen v
balíčkoch.
 „Toto je Roland a toto Ramón, spolužiaci,“ predstavila ich Gabovi.
„Lindini spolužiaci sú aj moji spolužiaci. Sadajte. Dáte si?“ Gabo nečakal
na odpoveď, z chladničky im podal pivo. „Je horko,“ obhajoval svoju voľbu.
„Slušné uzliny,“ Gabo mykol bradou k Rolandovým rukám. „Čo robíte?“
Roland nechápal.
„Myslím bicepsy. Čo trénujete?“
„Jáj. Veslujeme. Občas dvíhame železo vo fotrovej posilňovni.“
„Vo fotrovej…“ zašomral domáci.
Gabo makal na železnici so zdvižným vozíkom a občas si skočil
zatrénovať do posilňovne v paneláku. S chalanmi prerobili nevyužitú
práčovňu, ale posilňovňa nebola súkromná, kľúče museli byť k dispozícii
pre všetkých, inak by predseda samosprávy nesúhlasil.
„Super tetovačky,“ na revanš pochválil Roland.
Na Gabových rukách nebolo voľné miesto – červená a modrá sa ťahali až
na krk, kam až dolu, to sa nedalo vidieť, iba odhadovať, lebo celý chrbát a
časť predku zakrývala kožená vesta bez zapínania. Nepotrebovala
zapínanie, leto bolo v rozpuku, Gabovi stačila vesta, rifľové kraťasy,
tenisky naboso. Takto vydržal až do jesene.
„Linda, stíš to, nepočujeme sa!“
V stroho nevkusne zariadenej obývačke s kobercom iba pod
konferenčným stolíkom rezonoval metal, nebolo počuť vlastného slova.
Linda ubrala, prisadla si ku Gabovi na diván, hosťom nechali kreslá.
„Odkedy fajčíš?“ prekvapil sa Ramón.
„Občas…“ Linda teatrálne vyfúkla, akoby hrala hlavnú úlohu v
nepodarenom filme.
„Dáte si niečo výdatnejšie? Mám vodku.“
„Normálne nepijeme,“ váhal Roland.
„Čo je normálne cez prázdniny? Linda, v mrazáku hore…“
Zazvonil zvonček, aj Gabo vstal, aby otvoril. Prišli štyria z partie, dvaja
chalani a dve baby. Zoznámili sa, lenže hneď nato prišli ešte dvaja chalani,
dvojičky začínali mať v menách chaos. Poslední dvaja vybrali z igelitky dve
fľaše – ešte jednu vodku a pre milovníkov farebného lacnú whisky.
„My sme nepriniesli nič,“ priznal Roland.
„Nevadí, daj dvacku, Peťo odskočí…“
Roland vybral balíček bankoviek, odrátal dve desiny, podal Gabovi.
Nevšimol si, ako Gabo hypnotizuje balíček v jeho rukách, nenútene ho
schoval späť do gatí.
„Na,“ podal bankovky Gabovi, ten ich podal ďalej. „Čo má kúpiť?“ slušne
sa spýtal domáci, veď to boli ich peniaze.
„Čo sa tu pije?“
„Všetko.“
„Tak zo všetkého trochu.“
Jedna baba sa rozosmiala, zdalo sa jej to vtipné. Aj Gabo sa usmial, chcel
vyzerať ako vzorný hostiteľ.
Prišli dve ďalšie baby, otvorili sa ďalšie pivá, odvážnejší si naliali poldeci.
„Bacha, chlapci, ešte je teplo, aby ste vydržali!“ varovala partiu Linda, no
nikto ju nepočúval.
Žúr sa celkom sľubne rozbiehal. Jedno dievča odchytilo Lindu v kuchyni.
„Lili, tí dvaja sú s tebou?“
„Uhm, spolužiaci.“
„Určite!“
„Fakt, nelakujem.“
„Fakt? Takže sú voľní?“
„Mne určite!“
„Ako ich rozoznávaš?“
„Načo ich chceš rozoznať? Ak ti ide o to, Roland či Ramón, všetko jedno,
vtákov majú rovnakých.“
„Už si sa presvedčila?“
„Sme spolužiaci, nekecám! Ale keby si naozaj chcela, tak Roland má na
pravom uchu malú jazvičku. Ale ak sa k uchu nedostaneš, tak je im to
jedno, Roland či Ramón, sú zvyknutí, že si ich ľudia mýlia.“
„Díky, idem na to!“
Linda pridala hlas, tvrdý metal už nikomu neprekážal. Pivo sa rýchlo
míňalo.
„Gabo, môžeme ísť na to?“
Domáci pozrel na hodinky, prikývol.
Chlapci vybrali igelitové vrecká a cigaretové papieriky, šikovne ušúľali
nepodarené hrubé cigarety, zapálili si, slastne zašlukovali, podali babám.
Roland bol na rade skôr ako Ramón, váhal.
„Vy ste to ešte neskúšali?“ Gabo bol úprimne prekvapený.
„V škole je toho plno, aj sme vyskúšali, ale…“ klamal Roland. Poznal otcov
názor na drogy, dobre vedel, čo by ich doma čakalo, keby sa to dozvedel.
 „Keď nechcete, tak nechcete, nútiť vás nebudeme. Komu stačí pivčo, je v
chladničke,“ Gabo ich naoko pustil z hlavy.
Dvojičky sa ako na povel napili, nevšimli si, ako Gabo kývol na jedno z
dievčat. Nenútene vstalo, sadlo si Rolandovi do lona.
„Ramón…“
„Roland.“
„Čo?“
„Nič, nič, to je jedno.“
„Skús aspoň jeden šluk,“ nežne sa privinula, zavrtela zadkom.
Reakcia nedala na seba dlho čakať, Roland pocítil tlak v rifliach. Vzal si
cigaretu.
„Počkaj, nedávaj mu to, na prvýkrát je to silné. Pre vás mám toto…“
Gabo odišiel do vedľajšej izby, priniesol niečo zo svojich tajných zásob.
Neponúkol im vrecko, predpokladal, že by procedúru nezvládli, ušúľal im
sám.
„Skúste…“ podal Rolandovi hotovú horiacu cigaretu. „Len plytko, je to
kvalitka. Stačí popoťahovať, potom zistíte sami, koľko znesiete.“
Roland podozrievavo zagánil na cigaretu.
„Foter je ďaleko,“ dodávala mu odvahu Linda.
Roland si potiahol, asi to prehnal, rozkašľal sa. Podal cigaretu bratovi,
čakal výbuch smiechu – nikto ani nehlesol, nevšímali si ho, zaoberali sa
sami sebou, presnejšie, chalani dievčatami a dievčatá chalanmi.
Ramón si potiahol opatrnejšie, iba ho nadulo, cigaretu rýchlo vrátil. Ani
jeho rekcia nevzbudila pozornosť.
Bratia netušili, že Gabo prísne zakázal vysmievať sa z nováčikov –
zosmiešňovanie nováčikov kazilo kšey, odrádzalo zosmiešnených, aby
pokračovali. Gabo potreboval, aby pokračovali, čím viac nováčikov bude
pokračovať, tým lepšie zisky. Nikto ani brvou nehol, Gabove príkazy a
zákazy musel rešpektovať každý, kto si chcel po večeroch užívať.
„Zapi,“ poradilo dievča Rolandovi.
Poslúchol, napil sa. Zatočila sa mu hlava, asi už veľa pil, alebo…
„Na, a teraz vyskúšaj z mojej…“
 10

K Mayorovi do kancelárie dorazili tesne pred koncom pracovného času.

„No kde ste, banda jedna⁉ Už som chcel po vás vyhlásiť pátranie! Pfú,
páni! To je aróma!“
Hnilobný smrad sa za nimi ťahal ako hodvábna stuha za športovou
gymnastkou.
„Bola to fuška,“ ospravedlňoval sa Burger.
„Verím vám, ešte v tomto vražednom teple… Máte to u mňa, hrdinovia.“
Mayor pozrel na hodinky. „No, o chvíľu je fajront, kontrola už, dúfam,
nepríde,“ vstal, z mrazáka vybral ľadovú vodku, nalial. „Spláchnite, nech
vám chutí aspoň večera, keď ste už obetovali obed.“
Poslúchli. Niektoré šéfove príkazy vedeli splniť bez reptania.
„Počúvam,“ šéf sa pohodlne oprel.
Najprv referoval Burger z hlavy, potom Krauz z poznámok, Chosé a Kuky
dopĺňali. Mayor si striedavo šúchal bradu, trel viečka, prepletal prsty,
prehadzoval nohy jednu cez druhú.
„Všetko?“
„Nie, ešte ťa pozdravuje Lengyel a ďakuje ti za spríjemnenie prvého dňa
po dovolenke.“
„Čo mne? Ja som ju odkrágľoval? Nech si trhne, frfloš starý! Inak
všetko?“
„Asi všetko,“ súhlasil Krauz na konci referátu.
„Pekne! Hovoríte žiadna loď, žiadna nešťastná náhoda. Žiadna nehoda,“
dodal smutne.
„Nie, nič také.“
„Takže vražda.“
„Stopercentne!“
 Mayor cmukol, zhlboka si vzdychol.
„Z toho, čo ste mi povedali, som pochopil asi toľko, že ide o mladé dievča,
dvacina, plus-mínus nejaký ten rok. Nebola tehotná, s najväčšou
pravdepodobnosťou ani znásilnená či zbitá. Určite nebola utopená, príčina
smrti bude asi na hlave, lebo na tele ste nenašli žiadne strelné poranenie
ani vpichy. Čo máme v rukách, čo sa dá využiť?“ nečakal na odpoveď,
pokračoval sám. „Žuvačku vo vačku, lak na nechtoch, rifle…“
„Tie sú dôležité,“ upozornil Krauz. „Modré, klasické, úplne nové,
nevydrané, ani na kolenách, doktor z toho dedukoval, že vo vode
neplávala, presnejšie, voda ju netransportovala…“
„Viem, viem, už si mi to vysvetlil,“ prerušil ho šéf nastavenou dlaňou. „Vo
vode bola zhruba dva týždne, čas vraždy teda môžeme predpokladať
niekde uprostred prázdnin, na prelome júla a augusta. Voda ju neniesla, z
Rakúska ani z Moravy nebude.“
„Môže byť, ale odtiaľ nedoplávala,“ spresnil Burger.
Mayor iba prikývol, že si rozumejú.
„Ani tie dva týždne nie sú isté, ak ju niekde pár dní skladovali v teple,
tak…“
Mayor prikývol – aj v tomto bode si rozumejú.
„Výborne! A čo teraz? Čo s tým?“
Mlčali.
„Povieme mu to?“ spýtal sa Burger Krauza.
„Neviem, už je fajront. Budeme mu kaziť deň?“
„Aj tak sa to dozvie.“
„Ale až o dva dni.“
„Ako myslíš, radšej nie.“
„Héj, vy dvaja! Ešte som tu!“ zahulákal Mayor. „Čo ste mi zatajili? Vedel
som, že to nie je všetko. Ani po toľkých rokoch tréningu ste sa nenaučili
poriadne klamať. Tak von s tým!“
„Ehm,“ odkašľal si Burger. Nemal to robiť, odrazu sa z ničoho nič kŕčovito
rozkašľal, až ho nadhadzovalo. Rýchlo si na ústa pricapil vždy pripravenú
vreckovku. Očervenel, chvíľu sa dusil, potom záchvat prešiel tak rýchlo,
ako sa začal.
„Edo…“
„Ja viem, ja viem, šéfe, už som sa dohodol s Lengyelom, vybaví mi termín,
pôjdem na röntgen aj na vyšetrenie. Kašlite už na to…“
 „Netreba, stačí, keď necháme teba.“
„Vtipné, ale chcel som ti povedať niečo iné. Lengyel urobil výrezy z rán
na histologické skúmanie. Budú hľadať železo a krv v najjemnejších
vlásočniciach. Tým by sme mohli zistiť…“
„Viem, čo sa tým zisťuje!“ zahriakol ho šéf. „Teda nielen vražda, ešte aj
beštiálna vražda. Čo hovorím beštiálna, ešte k tomu beštiálna vražda s
mučením! No drbe tomu doktorovi?“
„Všetko je to jeho vina, ja som hneď hovoril,“ pridal sa Kuky.
„Ty buď ticho, krpec jeden,“ zúril Mayor. „Už nám tu chýbajú len
novinári. Modlite sa, aby nič nezavetrili. Aj tak nemajú o čom v lete písať,
roznosili by nás na prvej strane.“
„Upozornili sme ho, aby výsledky skúmania zavolal iba nám a aby mlčal.
Na Lengyela sa dá spoľahnúť.“
„Dúfam. Aj v to, že nič nenájdu.“ Mayor sa oprel, oddychoval, uvažoval.
„No dobre, vráťme sa k prípadu. Voda ju neniesla, museli ju hodiť niekde
tam, kde sme ju našli, lenže ostatní prepátrali breh hore aj dolu po prúde.
Nenašli nič, ani hlavu, ani končatiny, ani odev, ani kabelku – nič! Proti
prúdu objavili dve miesta prístupné autom až k vode. Poľná cesta
zvažujúca sa k hladine ramena. Nejaký rybár im na mieste povedal, že
tieto prístupy využívajú amatérski kajakári a jazdci na malých motorových
člnoch. Povrch je hlina, teraz v lete prach, vysušený slnkom. Využívajú ich
denne, takže hľadať stopy spred dvoch týždňov je blbosť, na trasológiu sa
spoliehať nemôžeme. Aby toho nebolo dosť, rybár im ukázal hneď tri alebo
štyri prístupy k vode, ktoré si urobili rybári. Také malé prieseky v burine, v
kríkoch, len na pešo, ale bremeno sa tadiaľ dá doniesť až k vode. Hovorili
ste, že vážila asi päťdesiatpäť?“
„Asi,“ pritakal Burger.
„V pohode, aj keby mala šesťdesiat, aj tak by ju tadiaľ preniesol. Nikde
naokolo nie sú bezpečnostné kamery.“
Prikývli.
„Páni, za týchto okolností…“ Mayor bezmocne rozhodil rukami.
„Máme hrubé… nič,“ pripustil Krauz.
„Stopy žiadne, kamery žiadne,“ pokračoval Mayor, „nepáči sa mi to. Čo
získame z tej žuvačky? Značka pepermint…“
„Wrigley’s spearmint, pepermintová žuvačka,“ spresnil Chosé.
 „Dobre, nech je po tvojom! Čo z toho? Podľa mňa takú predávajú všade.
Alebo sa mýlim? Je niečím zvláštna?“
„Nie, obyčajná žuvačka, dostupná prakticky všade.“
„No prosím! A lak na nechtoch? Aj keď nám zistia značku, zase to bude
len bežný lak dostupný v každej drogérii či parfumérii. A tie rifle…“
pokýval hlavou, „sú niečím zvláštne aspoň tie?“
„Nie, bežná značka, bežný strih, bežná farba. Akurát sú nové, ale kde
nájsť predavačku, keď nemáme bloček ani značku predajne?“
„Doriti!“
Chvíľu si mlčky užívali beznádejnosť vzniknutej situácie.
„Alfou a omegou celého prípadu bude stotožnenie mŕtvoly. Kým
nebudeme vedieť, kto je to, ďalej sa nepohneme. Začať tým, že budeme
tipovať páchateľa, či je mäsiar alebo lekár, či má anatomické znalosti alebo
zručnosť vo vykosťovaní bravčového, sa mi zdá zbytočné. Skúsime
oddelenie pátrania, či nie je nahlásená nezvestnosť podobného dievčaťa.
Rozhoďte siete medzi informátormi, treba rozhlásiť, že hľadáme také a také
dievča, skúste osloviť aj mravnostné oddelenie, nech preveria medzi
prostitútkami, či nejaká nechýba. Napadá vám ešte niečo? Musíme si
pomôcť sami, chlapci, nikto to za nás neobehá.“
Odpovede sa nedočkal, bez zaklopania sa rozleteli dvere, zjavil sa vedúci
protidrogovej jednotky major Adam Lacko.
„Šaňo, ešte si tu? Á… máte poradu,“ sklapol.
„Len poď, Adam, už sme skončili,“ pozval ho Mayor.
„Nemusíte odchádzať,“ upozornil vraždárov, keď videl, že vstávajú. „Nič
strašné som nechcel, iba požiadať o súčinnosť.“
„Teraz? Cez prázdniny? Mám tu päť a pol chlapa a z toho mi chceš
šiesteho zobrať?“
„Nie, nie! Plánujeme bleskovú akciu, máme celkom slušný tip na zásielku
koksu, ale potrebujeme babu na odovzdávku. Naše sú okukané, potrebujem
neznámu tvár, tak som si myslel, či by nám nehelfla Petra. Videl som ju na
chodbe, takže dovolenku nemá.“
„Iba ona?“
„Iba ona, ostatné zvládnem s vlastnými silami.“
„A kedy?“
Šéf protidrogovej jednotky sa usmial.
 „Aha, chápem,“ usmial sa aj šéf vraždárov. „Keď to bude aktuálne, povedz.
Ale iba na jednu akciu!“
„Jasné. Idem na pivo, nejdeš na jedno?“ zamával aktovkou – ak si
nevšimli, tak už je po fajronte. „Besné teplo, jedno chladené nemôže
uškodiť.“
„Ostávate?“ spýtal sa Mayor svojich.
„Nadnes toho máme plné kecky, záznamy dorobíme zajtra, aj oddelenie
pátrania. Ak nie je nič súrnejšie, skočili by sme aj my,“ rozhodol za
všetkých Burger.
„Tak ideme na pivo všetci.“
„Výborne, chlapci, šéf nás pozýva!“ bleskovo zareagoval Kuky.
„Ja mu takú jednu…“ zahnal sa Mayor.
„Príma,“ potešil sa šéf protidrogovej jednotky, „už dávno som nesedel s
takou váženou spoločnosťou.“
 11

Profesorka matematiky nebola nadšená.

„Čo je dnes s vami? Vyšetrovanie priebehu funkcie sme predsa preberali,
už ste to vedeli! Taká jednoduchá úloha vám robí problémy?“
Ani trojica matematických géniov nebola nadšená, v hlave mali všetko
možné zostatkové zo včera, len matematiku nie.
„Toto bolo posledný raz, nech sa to viac neopakuje,“ zasyčala profesorka
od dverí.
„Čo?“
„Hovorí sa prosím, Roland! To, aby z vás ráno smrdelo ako zo suda!
Nebojte sa, otcovi volať nebudem, aj ja mám pochopenie pre študentov,
veď sú prázdniny, ale nech sa to viackrát neopakuje! Naozaj by som
musela zavolať. A vám, slečna Linda, sa čudujem, také mladé sympatické
dievča a…“ nedopovedala, nasrdene zabuchla dvere.
„Myslíš, že bude bonzovať?“ obával sa Ramón.
„Sľúbila, že nie,“ dúfal Roland.
„Nebuďte takí vytrasení, nič sa nedeje. Trochu sme to včera prepískli, je
tam toho! Počuli ste ju, nebude volať, má pochopenie, sú prázdniny, tak
nestrečkujte!“
„Tebe sa hovorí, nepoznáš nášho otca,“ lamentoval Ramón.
„Nepoznám, ale je ďaleko a vás nechal tu, tak prečo máte výčitky? Učíme
sa? Učíme. Dodržujeme dohodu? Dodržujeme. Tak poďme to dorátať a
vypadneme!“
„Linda, dnes radšej nie.“
„Čo nie? Aké nie? Prečo nie? Vám sa včera nepáčilo?“
„Páčilo, ste príma partia, ale proa má len jedny nervy. Zbytočne by som
ju nedráždil.“
 „Roland, dnes iba tak miernučko, len niečo na vyklinenie.“
„Ja neviem…“
„Príde aj Eva. Včera sa ti páčila, nie?“
„Linda, neblbni, to bolo len také…“
„Prázdninové, ja viem. Ale polhodinka s ňou v zadnej izbe sa ti rátala,
nie?“
„Linda…“
„Mne nič nevysvetľuj, povedz to jej. Tak ideme?“
Išli. Linda sa o probléme s profesorkou zdôverila Gabovi.
„Dnes žiadne pivo, decká! Pivo kysne v žalúdku a ráno príšerne smrdí,
preto vás proa odkopala. A ani ste poriadne nespali, veď ste odchádzali
hlboko po polnoci. Dajte si len vodku, tá nesmrdí, tieto cigaretky už vôbec
nie. Dáme si jednu?“
„Dáme,“ súhlasil Roland.
„Zadarmo to bolo iba včera, Roland. Niečo ako pozornosť domáceho pána
v rámci pohostinnosti. Dnes si musíte priplatiť ako každý. Ciga za tri eurá,
balíček za dvacku alebo za padíka, podľa množstva a kvalitky.“
„Daj tri cigy, nemám s tým problém,“ Roland mu podal bankovku.
„Drobné si nechaj.“
Dohodu dodržali, pivo nepili, s vodkou sa krotili. Aj Linda sa držala,
nechcela zbytočne robiť problémy. Prišla Eva, Roland sa mal komu
venovať, Ramón mal menej šťastia, fajčil. O čo menej pili, o to im viac išli
cigarety. Keď podvečer odchádzali, boli veselí, vysmiati, šťastní –
prázdniny si človek musí vedieť užívať, nech sa vonkajšie okolnosti
skomplikujú akokoľvek.
Ráno nikto nič nespoznal, profesorka chvíľu podozrievavo vetrila, aj sa
nad Ramóna nahla, akože mu kontroluje postup riešenia príkladu, no nič
nezacítila. Aj niečo vyrátali, takže ich prestala podozrievať.
Výlet na sídlisko zopakovali do tretice, Roland hneď na úvod kúpil od
Gaba balíček za padíka – druhá trieda ho nikdy nezaujímala. Trpezlivo sa
učil, večer si už vedel ušúľať sám, aj pre Ramóna, aj pre Lindu.
„Zajtra je piatok,“ nadhodila Linda.
„A?“ nechápal Roland. „Pozajtra sobota!“
„V sobotu a nedeľu sa neučí.“
„Viem, a…?“
„Mohli by sme to jeden podvečer rozbaliť.“
 „Dobre, dáme si aj pivčo.“
„Tu? V tomto krcálku, keď máme voľný celý dom?“
„Dom?“ Roland zvraštil obočie. „Aha! Ty myslíš…“ konečne mu docvaklo.
„Ale…“
Rolandovi sa nápad nepáčil. Ich rodina si žila svoj život sama pre seba,
rodičia nemali priateľov, cudzí ľudia k nim na návštevy nechodili, ani
mamina rodina nie, tetu, maminu sestru, videli naposledy, keď boli ešte
chlapci. Bývala na opačnom konci republiky, kontakty neudržiavali, ani si
netelefonovali.
Roland a Ramón mali celú rodinu v Španielsku, tam býval strýko,
bratanci a sesternice, tam mali známych, tam sa robili rodinné návštevy
veľké ako u nás svadba, ale tu nie.
„Ja neviem,“ váhal Roland. Cudzí ľudia v jeho dome, presnejšie, v
otcovom dome, bez jeho vedomia, bez jeho dovolenia… To nebol dobrý
nápad!
Gabo nenápadne kývol na Evu, vstala, sadla si Rolandovi do lona.
„Ani mňa nepozveš? Vieš, ako rada by som videla, kde bývaš? Som
strašne zvedavé dievča,“ rukou mu zašla pod tričko a brnkla do bradavky,
„strašne zvedavé a neposlušné dievča.“
Bez ostychu sa mu prisala na pery.
 12

Šéfovia odišli, dali si len dve chladené, postupne sa vytratili aj kolegovia,

Krauz a Chosé vytrvali.
„Ešte dve,“ objednal Chosé.
„Povedal si ešte dve – a nič?“ nechápal Krauz.
„Chceš aj zásmažku?“
„Nie, o vodku mi nejde, ale povedal si ešte dve – a nič viac, pritom táto
čašníčka má najkrajšie kozy, aké som tento týždeň videl.“
„Je iba pondelok, čo také si chcel tento týždeň vidieť?“
„Či pondelok alebo piatok, na kozy takýchto rozmerov si vždy zaútočil.
Aspoň telefón, ak už nie rovno rande. Čo ti je?“
„Čo by bolo? Daj pokoj! Povedal som dve a to musí stačiť!“
„Dobre, dobre, neskáč, tak dve, ale posledné,“ upozornil ho Krauz.
„A čo je tebe?“
„Nič, ale jednak nechcem prísť domov jak teľa, jednak máme zajtra
robotu.“
„Už si horší než Šaňo.“
Popíjali chladené pivo, ovievali sa starými novinami z vedľajšieho stola.
„Zbytočné,“ vzdychol si Chosé.
„Čo?“
„Pivo v tomto teple. Vypijem jedno a dve mám na chrbte.“
„A na čele,“ súhlasil Krauz.
„Ani tie parazóly nevedia nastaviť,“ šomral Chosé, snažil sa uhnúť
tenkému lúču presvitajúcemu cez škáru medzi slnečníkmi.
„Kukni! Videl si?“
„Čo?“
„Tá ritka hentam!“ Krauz ukázal bradou.
 „Nie.“
„Čo nie?“
„Nevidel, však mi svieti do očí!“
„Škulino,“ ohodnotil ho Krauz, nenápadne pokračoval v pozorovaní
minisukní prechádzajúcich okolo. „Dobre ti tak, keď si nevieš strategicky
sadnúť.“
„Mali sme ísť dovnútra, tam nesvieti.“
„Ale ani žiadne pekné ritky tam nie sú.“
„Ritky… ritky… myslíš aj na niečo iné?“
„To hovoríš ty mne?“ Krauz vyvalil oči. „Mňa picne! Vlastne, čo by ma
piclo, je mi to jasné! Petra ťa uháňa, čo? Starý foter, už nevládzeš v posteli,
priznaj sa! Nestíhaš ani Petre, nieto ešte kozičky a ritky naokolo.“
„Že starý! Sám si starý!“
„Ó nie, kamarátko, nie sám! Ťahá nám na päťdesiatku…“
„Že päťdesiatku! Ti hrabe? Máme niečo po štyridsaťpäťke, tomu sa hovorí
lapci v najlepší roko.“
„Nie, tomu sa hovorí ťahá na päťdesiatku, bratku. Čím viac sa tomu budeš
brániť, tým budeš sklamanejší a nevrlejší.“
„Ale…“
„Nehovor, že to necítiš. A nielen hore schodmi, aj naležato.“
Chosé sa prestal brániť, nemalo význam zahmlievať, boli takmer rovnaký
ročník.
„Vidíš,“ víťazne sa usmial Krauz. „Ozaj, keď sme pri tom, ako je to s vami?
Myslím ty a Petra. Veď my dvaja sa ani nemáme kedy normálne
porozprávať.“
„To doteraz bolo čo?“
„Dobre, dobre, drísty pri pive, to si s tebou človek fakt užije. Ja som mal
na mysli vážny rozhovor.“
„A čo by ťa zaujímalo?“
„No, či to pokračuje alebo…“
Krauz narážal na prípad z marca, keď za jednu noc museli vyriešiť vraždu
a zachrániť česť rodiny hlavy štátu. Keď o tom neskôr rozprávali, nemohli
tú noc nazvať inak ako noc hnusných odporných temných klamstiev a
intríg, lebo čo sa vtedy za jednu noc podozvedali a čoho všetkého boli
svedkami, to by nik neveril. Veď im ani neverili, ale kolegovia, čo ich
poznali, vedeli, že neklamú, že sa nevystatujú – nepotrebovali to.
 Po skončení akcie Krauz odviezol Kamila, spriaznenú dušu z podsvetia,
Chosé sa stratil v bráne Petrinho domu. Nebolo treba viac vysvetľovať, boli
parťáci, dlhoroční kamaráti, rozumeli si aj bez slov.
Prvý mesiac ich Krauz tajne sledoval, či sa na oddelení prejavia, či sa
prezradia, či to vydržia, no obaja boli skúsení detektívi a vedeli sa
perfektne pretvarovať – nikto z kolegov si nič nevšimol. Krauz áno –
nenápadné pohľady, žmurkanie, letmé dotyky a drgance, dvojzmyselné
narážky, za normálnych okolností nevinné a nenápadné žartovanie, no pre
zainteresovaného veľavravné indície.
„Ako to je s vami?“ rýpal Krauz.
Chosé sa poobzeral, akoby mal práve prezradiť vážne štátne tajomstvo.
„Máš pravdu, ani sa nemáme kedy normálne porozprávať. Už dávno som
ti chcel…“ zaváhal, napil sa. Počkal, kým čašníčka položí na stôl pivá,
všimol si výstrih, vzdychol. „Už dávno som ti chcel niečo povedať. Ehm…
Rišo, ale iba tebe, rozumieš?“
„To má byť urážka?“
„Chceli by sme sa vziať.“
„S Petrou?“
„Nie! S čašníčkou! Práve som sa smrteľne zamiloval!“
„Dobre, dobre, neskáč. Ja len, že ma to… oné… zaskočilo,“ priznal Krauz,
lebo nová informácia ho naozaj prekvapila. „Kedy si mi to chcel povedať?
Už nie sme parťáci? Najlepší kamoši?“
„Sme, sme, veď ti to hovorím.“
„Lebo som ťa donútil!“
„Nedonútil, neurážaj sa. Komu by som to asi povedal prvému, ak nie
tebe? Ale veci museli dozrieť, vykvasiť, ak mi rozumieš.“
„Rozumiem.“
„Čo ty na to?“
„Že dôležité veci v živote musia naozaj vykvasiť.“
„Na to, že sa chceme vziať.“
„Nó…“ Krauz váhavo zatiahol, aby získal čas. Pomaly sa spamätával. „Tak
vziať, hovoríš. No, ak súhlasí…“
„Súhlasí, na prekvapká sme už asi fakt starí, preberali sme to spolu zo
všetkých strán.“
„Vie o tom Nina?“
 „Vie, dcéru som z toho nevynechal. Naše rozhodnutie ju sprvu
zaskočilo…“
„Koho by nezaskočilo⁉“
„… ale po zrelej úvahe nám sobáš vrelo odporučila. S Petrou si perfektne
sadli, rozumejú si.“
„Nedá sa povedať, žeby to bol unáhlený, nepremyslený krok. Aj keď
normálne spolu chodíte iba od marca…“ počkal, či sa parťák neprezradí, no
nereagoval, takže asi naozaj iba od marca, „v skutočnosti sa poznáte roky.“
„Prišla k nám v deväťdesiatom siedmom. Skoro dvanásť rokov.“
„Bože! Dvanásť⁉ To nie je možné! Chosé, ešte stále mi chceš tvrdiť, že
nestarneme?“
„Sú to iba čísla.“
„Kruté čísla.“
„Nepovedal si mi svoj názor, iba vyzvedáš.“
„Môj názor? Čo na ňom záleží, keď ste už rozhodnutí.“
„Mne záleží.“
„Ehm, no, pracovné manželstvá u nás nie sú ničím výnimočným. Teraz
nemám na mysli obtrtkávanie kolegýň ani krátkodobé kurizovanie, myslím
ozajstné manželstvá. A fungujú, niektoré roky, niektoré až do penzie.
Prečo nie? Petra je super baba, nepoznám inú takú ženu. Môj názor je, že
vaše rozhodnutie je v poriadku.“
„To som chcel počuť.“
„Inak povedané – máte moje požehnanie.“
„Ďakujem ti, kompl.“
„Ale nebudete môcť pracovať spolu, manželia nemôžu robiť na jednom
oddelení.“
„Viem, aj to sme už prebrali. Sama navrhla, že sa zašije na otéčku, na
kriminalistické evidencie, do kancelárie. Už má dosť prvej línie, dosť ulice.“
„Je unavená, vidíš, aj baby starnú.“
„Niekedy mám taký deň, že aj ja by som sa najradšej zašil,“ prikývol
Chosé. „Bohužiaľ, takých dní je čím ďalej tým viac.“
„Kedy to vypukne?“
„Kedy odídem? Čo ja viem, kedy ma to zlomí úplne? Ešte neviem.“
„Nie tvoj odchod, myslel som svadba.“
„Jáj! Keď prejde toto besné teplo. Na konci septembra, začiatkom októbra,
podľa toho, kedy bude voľný termín na úrade.“
 „Plánujete veľkú svadbu?“
„Policajnú. Najbližšia rodina a oddelenie vrážd.“
„Kedy to chceš povedať ostatným?“
„Po dovolenkách. Dúfam, že ma podporíš.“
„Nebude treba. Kto by bol proti?“
„Proti nie, ale tie reči…“
„Aké reči? Kto by si trúfol? Krpca strčíme dolu hlavou do črepníka a
polejeme močovkou, ostatných, ak sa na niečo odvážia, zvládneme ručne-
stručne. Neboj sa, stojím pri tebe, teda pri vás!“ rezolútne vyhlásil Krauz.
Chosé sa musel zasmiať, jednak ho pobavila predstava Kukyho trčiaceho
z črepníka, jednak mu polichotilo, aký postoj zaujal parťák k jeho
závažnému životnému rozhodnutiu. Ale neprekvapilo ho to, trochu s tým
rátal, veď sa poznajú roky.
Chvíľu iba tak popíjali, pohrúžení do myšlienok.
„A čo s týmto?“ Chosé prerušil ticho.
„S čím?“
„No s týmto novým prípadom?“
„No čo s tým?“ vzdychol Krauz. „Čo sa tak sprosto opytuješ? Ak ju
nestotožníme ani cez oddelenie pátrania, cez mravnostné ani cez
informátorov, sme nahratí. Ako chceš vyšetrovať vraždu dievčaťa, o
ktorom nič nevieme? Ani o rodine, ani o kamarátoch, ani o prostredí, z
ktorého pochádza. Bez kontaktov, bez záchytného bodu sa nepohneme,
vieš dobre. Skončí sa to tak, že po mesiaci celý spis zabalíme, vyložíme
Burgerovi hore do nadstavca – a je vymaľované. Po dvoch mesiacoch
vyšetrovateľ trestné stíhanie preruší, a keď dá spis do archívu, amen tma,
zapadne prachom, už si na ňu nikto ani nespomenie.“
„Máš pravdu,“ prikyvoval Chosé, „asi sa to skončí presne takto. Iba ak by
sa zablyslo z čistého neba. Nepáči sa mi predstava, že medzi nami chodí
maniak, sadista, ktorý dokáže rozrezať mladé dievča, a my s tým nič
nespravíme. Musí sa niečo stať, Richard, daj na moje slová, musí sa niečo
stať, inak prestanem veriť na vyššiu spravodlivosť.“
Ani netušil, aký by bol z neho dobrý prorok.
 13

Prišlo viac deciek, než rátali, prišli aj takí, ktorých nepoznali z Gabovho
bytu. Gabo, ako veľký šéf, sa dal priviezť autom, kufor plný fliaš.
„Čo čumíte, domáci neplatia! Kto dá do placu byt, za chlast neplatí, také
je pravidlo v partii. Peťo, chalani, vykladáme! Roland, ukáž im, kde je
kuchyňa.“
Igelitky s tvrdým alkoholom a plechovky piva nanosili do kuchyne, keď
zapratali chladničku, zvyšok odniesli do kúpeľne, vaňu napustili studenou
vodou, nahádzali plechovky a fľaše, nech sa pomaly chladia.
Niekto zazvonil.
„Nechajte, idem ja,“ ponúkla sa Linda. „Len vykladajte!“
Ešte niekto zazvonil, ani teraz sa domáci nedostali ku dverám, Linda sa
postarala. Roland narátal už pätnásť výrastkov a ešte stále niekto zvonil.
„Dobre, decká,“ postavil sa na prvý schod a zamával rukami, aby vzbudil
pozornosť, „ale dohodneme si pravidlá! Počúvate ma? Pravidlá! Všetci
ostanú dolu, hore sa nechodí! Nebudeme nič rozbíjať ani demolovať,
jasné⁉ Jasné všetkým⁉“
Dvaja-traja prikývli, ostatní ho mali na háku. Už revala hudba –
reproduktory otcovej veže zažívali šok. Doteraz si šemotili v rytme klasiky,
v pohode zvládali Bacha, Rachmaninova, Mozarta, teraz im blany trhal
tvrdý rock.
„Čo to hrá?“ nechápal Ramón.
„Vaša veža, nie? Vlasto priniesol svoje cédečká, neboj sa, má fantastický
výber.“
„Ani som mu neukázal, ako sa to zapína!“
„Vlastovi? Ten vie zahrať aj na starom šporhelte, neboj sa, vyzná sa, nič
nepokazí,“ ubezpečovala ho Linda. „Hej, vy dvaja, nepočuli ste? Hore sa
nechodí, tam je privát, dodržujte to!“ Automaticky sa preštylizovala do
roly domácej panej, pobehovala, robila poriadky s nespratníkmi.
Priebeh akcie bol klasický, zažili ho už v Gabovom byte, len masovejší.
Najprv trochu alkoholu, potom tančeky, zase trochu alkoholu, potom
dvojice nalepené na sebe kdekade, tie nedočkavejšie sa vytratili do
záhrady, zase trochu alkoholu – a konečne nadišla hodina H.
„Gabo, už môžeme?“
Gabo skontroloval čas, prikývol, z igelitky vybral vrecká so sušinou.
„Tak dnes po dvacke, decká, jednotná cena! Výnimočná akcia! Kvalitka
zaručená!“
„Jupí, daj jeden!“
„Aj mne jeden!“
„Aj mne…!“
Aj Roland chcel jeden.
„Počkaj, pre teba niečo výnimočné. Za padíka, ale fakt niečo výnimočné!“
O chvíľu nebolo pre dymovú clonu vidieť od vchodových dverí po
kuchyňu, aj domáci tápali.
Linda si vzala Gaba bokom.
„Ty si nepriniesol prášok?“
„Nie.“
„Si normálny? Ešte si nepochopil, že sú v plnke? To ti musím všetko
hovoriť polopate?“
„Neskáč! Nevieš, ako to mám premyslené.“
„Premyslené?“ nechápala.
„Bezpečnostné opatrenia. Aha, tebe to nič nehovorí, prepáč, vidíš len
prachy, ale ja musím myslieť aj na bezpečnosť! Aj za teba, ako sledujem!
Ako môžem priniesť prášok do nového, neodskúšaného, neprevereného
prostredia? Čo keby si aj oni pozvali nejakú partiu? Ksichty, o ktorých nič
nevieme? Dá sa im veriť?“
„Aha…“ Linde už dochádzalo, o čom Gabo hovorí.
„Uvedom si, že narábame s nebezpečným materiálom, fízli po tom pasú
ako besní! Opatrnosť nadovšetko! Alebo ťa láka pár rokov v base? Aj to už
mám za sebou, ver mi, niet sa kam hrnúť!“
„Dobre, a čo si vymyslel?“
„Nič nové, iba to čo vždy. Chcel som vidieť osadenstvo, zhodnotiť riziko.
Videl som, zhodnotil som, už som volal po novú zásielku. O pol hoďky je
tu.“
„Výborne!“
„Upozorni Evu, nech ho dostane hore do izby.“
„Daj znamenie, keď príde tovar.“
O polhodinu sa Eva privinula tesnejšie k Rolandovi.
„Poďme na chvíľu hore,“ zaprosila.
Roland skontroloval podnapitú partiu – nikto si ich nevšímal, každý mal
plné ruky alebo ústa roboty. Nenápadne vykročili po schodoch…
„Len kráčaj, kráčaj, ja sa zdržím iba chvíľu,“ potlačil ho zozadu Gabo.
„Viem, že hore je vstup zakázaný, ale fakt len na chvíľočku, chcem ti niečo
ukázať.“
V izbe im Gabo ukázal vrecúško s bielym práškom.
„Zrkadielko je moje, to ti požičiam, ale vrátiť! Pozri, robí sa to takto…“
„Nie som malý! Návod ukazujú v každom normálnom filme.“
„Kurváá!“ Gabo sa vystrel, spakruky si pošúchal pocukrovanú špičku
nosa. „Roland, cigarety sú pre decká, toto ťa naozaj nabudí. Vyskúšaj!“
„Daj,“ prvá vyskúšala Eva. Hrala to dobre, ale na začiatočníčku si
nasypala pridlhú lajničku a zvládla ju bravúrne. „Doriti!“ Vyhŕkli jej slzy.
Rúrku zo zrolovanej bankovky podala Rolandovi.
Prvú lajnu mu nadávkoval Gabo, s bielym práškom mal najväčšie
skúsenosti. Sotva si zaprášili nosy, pootvorili sa dvere, zjavila sa Lindina
hlava.
„Tu ste? Môžem?“ Nečakala na dovolenie, vošla. „Máš aj tornádo?“ prešla
rovno ku Gabovi.
„Na,“ podal jej tabletku.
„Chlapci, tie vaše sračky si môžete – viete čo, toto je kvalitka!“
„Čo je to?“ zaujímal sa Ramón.
„Tornádo! Vcucne ťa, požuje, odrovná, vygumuje ti pamäť, zabudneš na
všetky starosti, život je len ružový, sladký a hodvábne hladučký,“
rozplývala sa Linda.
„Môžeš ísť do telky robiť reklamu,“ pochválil jej výkon Roland.
„Do telky by som s tým nechodil,“ radil Gabo. Vedel, čo hovorí.
„Ale fakt, čo je to?“ chcel vedieť Ramón.
„Syntetika, presné zloženie neviem, ale pôsobí to ako halucinogén.
Naozaj ti vygumuje pamäť, zabudneš na celý svet, bude ti fajn,“ Gabo sa
snažil o odbornejší výklad.
 „LSD?“
„Niečo podobné, ale bezpečnejšie, modernejšie. Tabletka za dvacku, no
oplatí sa, celý večer už nič iné nepotrebuješ.“
„Nie, pamäť si chcem nechať,“ rezolútne odmietol Ramón, brat sa k nemu
pridal prikývnutím.
Linda sa zaškerila, užila tabletku, zaklonila hlavu, prehltla, blažene sa
usmiala.
„Zbohom, decká, idem si zalietať,“ vypadla tak rýchlo a nenápadne, ako sa
zjavila.
Dvojičkám stačilo trochu koksu a veselé cigarety, nemali tréning, nič
nezniesli. Eva na tom bola lepšie, dala si dvojitú lajničku, Gabovi
naznačila, aby im ešte niečo nechal, vrhla sa na Rolanda, premohla ho,
zvalila na chrbát, obkročmo naňho vysadla, začala si rozopínať blúzu.
„Poďme,“ navrhol galantne Gabo, drgol do Ramóna.
„Čo?“
„Nevidíš? Sme tu zbytoční!“
„Jáj.“
O poschodie nižšie naberal žúr obrátky.
„Gabo, ešte dve!“
Na všetko pripravený Gabo podal dve vrecká, zarábal, hoci iba schádzal
po schodoch. Zinkasoval dve bankovky, dvacka za dvackou mu utešene
plnili vrecká.
Pár chalanov, čo nemalo šťastie a ešte im neprišli baby, sedelo v oblúku
pred televízorom.
„Bože, čo to pozeráte? Dévedéčka pre škôlkarov?“ žasol Gabo.
„Prečo? Náhodou celkom dobré, traja na jednu, pozri, jak ich zvláda!
Keby to dokázali tieto kravy tu, nemuseli by sme vysedávať pred telkou,
ale čo s nimi, hanblivé sedláčky zo sídliska,“ sťažoval sa krajný chalan s
plechovkou piva v ruke. Na obrazovke išiel oči nechať, sex ho evidentne
bavil, keď nie živý, aspoň takýto.
„Vlasto!“ zavolal Gabo. „Vlasto! Kde si?“
„Tu. Pri veži!“
„Poď sem! Aj toto je tvoje?“ Gabo ukázal na obrazovku.
„Je. Aj hudobné cédečká aj dévedéčka, všetko je z mojej zbierky. Prečo?“
„Sa nehanbíš, púšťať nám takéto čajákoviny? Nemáš ten brutál?“
„Mám, ale…“ Vlasto sa opatrne poobzeral.
 „V pohode, už som si všetkých preveril – iba naši. Môžeš.“
Vlasto zastavil prehrávač, vybral DVD…
„Počkaj, doriti, aspoň jedného si mohol nechať, nech sa jej odbaví do
ksichtu…“
„Držte huby! Dám vám tam niečo špeciálne.“
Niektoré dvojice sa začali vracať zo záhrady, s tými, čo ich mali striedať,
sa stretali pri terasových dverách.
„Sú tam aj deky,“ ubezpečovali ich tí, čo to už mali za sebou.
„Výborne,“ lebedili si tí, ktorých to ešte len čakalo.
„Čo to pozeráte?“ zaujímala sa čerstvo vytrasená dvojica. „Fúúj! Hovädá!
Ako sa na to môžete pozerať⁉ Ivan, poďme si radšej niečo vypiť.“
„Alebo radšej cigu, miláčik?“
Večierok sa sľubne vyvíjal, napredoval, nech prišiel chlapec alebo dievča
s akýmikoľvek chúťkami, dnes večer mohli zažiť ozajstné uspokojenie aj
tých najbujarejších predstáv.
 14

V utorok ráno Burger nečítal, iba fajčil, noviny stihol v autobuse, ani Váňa
sa nenapchával, narýchlo zhltol lepenák, nikomu ani neponúkol. Robotu si
rozdelili tak, aby sa čo najskôr zbavili administratívy a mohli sa venovať
serióznemu vyšetrovaniu. Krauz písal hlásenie z pitvy. Oficiálnu správu od
doktora Lengyela mohli očakávať až o týždeň, predbežnú správu s prvými
výsledkami zo skúmania o pár dní, no do spisu pre vyšetrovateľa bolo
treba založiť niečo podstatné už na začiatku, aby mohol prípad kvalifikovať
a začať trestné stíhanie.
Hanzel písal záznam z rekognoskácie okolia nálezu.
„Nezabudni priložiť nákres s rozmiestnením prístupov k vode. Aj s
približnými vzdialenosťami od miesta nálezu,“ upozornil Burger.
„Jasné, už sa na tom pracuje.“
„Kuky, Váňa, skočte na pátranie. Zistite…“
„Šetri si dych, starý muž, poseď si, pofajči, my sa postaráme,“ prerušil ho
Kuky.
„Počuli ste ho?“
Počuli, ale boli zabratí do roboty, na špičkovanie bude dosť času po
zvládnutí prvého návalu.
„A zastavte sa na mravnostnom oddelení, nech oslovia prostitútky.“
„Aj na to sme mysleli, zastavíme sa,“ Váňa mávol rukou, aby ich
nezdržiavali.
„Chosé, Petra, mohli by ste spracovať stopy z pitvy pre expertízny ústav.“
Krauza myklo, nenápadne sa poobzeral, či spojenie práve tejto dvojice
má nejaké pozadie, či tým Burger niečo myslel, či niekto z kancelárie bude
mať poznámky – no nikto nič, dobre, iba sa mu to zdalo.
 Makali, až im administratívne ívery lietali od sekery. Doobeda boli
hotoví, aj technik sa zastavil, priniesol fotodokumentáciu, aj z miesta
nálezu, aj z pitvy.
Kuky sedel za stolom, prehŕňal sa vo fotografiách.
„Bez tých rúk vyzerá ako Venuša,“ vypustil múdrosť.
„Čože?“ Krauz vytlačil posledný list správy.
„Venuša,“ zopakoval Kuky nenútene. „Ty nevieš, čo bola tá Venuša? Ty?
Najmúdrejší zo všetkých?“
„Ale andulka mi nikdy neskapala.“
„Fasa, teraz to budem počúvať pol roka!“
„Celý.“
„Prestaňte, vy dvaja,“ osopil sa na nich Burger. „Kuky, prečo Venuša?“
„Akože prečo? Ty nevieš, v akom stave našli Venušu Mikénsku?“
„Milósku, keby dačo.“
„Ten chlap nedá pokoja,“ Kuky zagánil na Krauza. „Ako ďaleko sú Mikény
od Milósu?“
„Čo ja viem? Neviem.“
„No prosím, nevie! A možno je to to isté mesto, ale musí rýpať!“
„Nevšímaj si ho,“ radil mu Burger. „Kuky, prečo ti pripomína Venušu?“
„Lebo ani ona nemá ruky.“
„Ty máš na mysli sochu?“ zareagoval Chosé, vyvalený v kresle.
„Počkajte,“ prehrabal sa v kope časopisov na konferenčnom stolíku. „Kde to
bolo… kde som to… teraz som to mal v rukách… ahá!“ našiel časopis aj
hľadanú stranu. „Venuša Milóska!“ zajasal. Bleskovo si naštudoval úvod k
odbornému článku. „Tak, machri, a teraz buďte múdri!“
„Čo múdri?“ nechápal Kuky.
„No, spusti, čo o nej vieš?“
„Že nemá ruky.“
„To je všetko? Tak počúvajte. Venuša Milóska, vrchol helénskeho umenia.
Socha vysoká dvestotri centimetrov vytesaná z mramoru, jej vznik sa
datuje do rokov stotridsať až sto pred naším letopočtom. Predpokladá sa,
že zobrazuje Afroditu, grécku bohyňu lásky, krásy, plodnosti a sexuálnej
túžby.“
„Čo s tým má Afrodita?“
„Kuky, v starom Ríme sa tá bohyňa volala Venuša, tak preto. Bola
vykopaná v roku tisícosemstodvadsať na ostrove Milós. Takže nie mesto,
ale ostrov, Kuky. Odborníci predpokladajú, že autorom je…“
„Praxiteles.“
„Dobrý, Rišo!“ Chosé vystrúhal prekvapenú grimasu.
„Normálka, siedma trieda druhý polrok. Keby ste sa v škole neflákali,
mohli ste to vedieť aj vy.“
„Lenže niektorí odborníci autorstvo spochybňujú a pripisujú ho…?“
Chosé vetu nedokončil, pohľadom vyzval kolegov, aby sa prejavili. Usmial
sa, lebo to nemohol vedieť nikto, iba on.
„Neviem,“ Krauz priznal porážku.
„Podľa niektorých odborníkov je autorom Alexander z Antiochie,“ dorazil
ich Chosé.
„To sme brali až v ôsmej triede, prvý polrok. Mal som šarlach, chýbal
som,“ vyhováral sa Krauz.
„Mudrlant,“ vyškieral sa Kuky. „Mudrlant so šarlachom.“
„Čo ja?“ bránil sa Krauz. „Čo niečo nepovieš jemu! Byť múdry z časopisu,
je tam toho! To by vedel každý.“
Chosé podal časopis Burgerovi, jeho poznámka o Venuši zaujala najviac.
Burger fajčil, čítal, pozeral si obrázky.
„Kuky, fotografie z časopisu nekorešpondujú s tými z pitvy. Táto tu má
ruky odseknuté nad lakťami, naša vybraté z kĺbov, a táto má hlavu, naša
nie.“
„Detaily. Ja som to myslel tak celkovo, obrazne.“
„Celkovo obrazne by to sedelo. Vieš čo, povyšujem ťa na krstného otca.
Práve si jej dal meno. Aj tak nevieme, kto je to, ako sa volá, pracovne jej
teda budeme hovoriť naša Venuša. Kto je za?“
Zodvihli ruky.
„Rišo nehlasoval!“ ohradil sa krstný otec.
„Som za, neskáč. Ale krstný otec by mal niečo zaplatiť. Na každom krste
sa pije.“
Krstnému otcovi zamrzol úsmev na perách.
„Slopať sa nebude,“ rozhodol najstarší. „Máme robotu. Keď, tak po
fajronte jedno.“
„Ja sa dnes ponáhľam domov,“ rýchlo ich usmernil lakomý krstný otec.
Až teraz sa schuti zasmiali.
Burger vzal obal nového spisu a červenou fixkou na prednú stranu
napísal veľké VENUŠA. Zaváhal, ešte nebol s výtvorom spokojný, pod to
malým písmom dopísal zo zátoky. Bol rád, že zúbožené dievčenské telo má
konečne meno, hoci len pracovné.
„Dobre, to by sme mali. Chlapci, urobíme si krátku poradu. Rišo…“
„Tu.“
„Správa z pitvy?“
„Hotovo, len ju roztriedim a scvaknem.“
„Výborne. Oto?“
„Hotovo, aj s nákresom.“
„Fajn. Chosé, Petra?“
„Je toho požehnane, až poobede.“
„Dobre, ale aby to bolo dnes, labáky čakajú na zaistené stopy. Kuky,
Váňa?“
„Nič.“
„Prečo ste sa nesnažili viac?“
„My by sme sa aj, ale chlapci z pátrania nás sklamali.“
„Tak nám o tom porozprávajte.“
„Prezreli sme nezvestnosti aj našich osôb, aj cudzincov, aj žiadosti o
spoluprácu z Čiech, Rakúska a Maďarska. Dvaja muži, jedno dieťa, tri ženy,
staré, tlsté.“
„Ako ďaleko dozadu ste išli?“
„Najprv dva týždne, potom mesiac, napokon sme prezreli všetko od
apríla. Ani tam nebolo nič.“
„Jedno dievča sme našli,“ doplnil kolegu Váňa, „ale v júni sa vrátilo
domov.“
„Takže touto cestou sa nikam nedostaneme.“
„Určite nie,“ uistil ho Váňa.
„Mravnostné?“
„Prisľúbili pomoc, oslovia nejaké dievčatá, ktoré majú prehľad. Výsledky
môžeme čakať asi o dva dni.“
„Výborne. Páni a dáma, počúvam vaše návrhy, nápady, pripomienky,
postrehy, čokoľvek, čo by nás niekam nasmerovalo.“
Otvorili sa dvere, ako vždy bez zaklopania vpadol Mayor.
„Robíte niečo? Vy ste tu všetci?“ neveril vlastným očiam. „Nikto nezdrhol
na pivo? To mám brať tak, že už ste dospelí, polepšení? Kto to s vami
vydrží?“
 „Makáme,“ uistil ho Burger. „Dopísali sme záznamy, preverili sme
oddelenie pátrania, oslovili sme mravnostné…“
„A? Dopovedz!“
Burger sa pri poslednom šluku odrazu z ničoho nič kŕčovito rozkašľal, až
ho nadhadzovalo, na ústa si pricapil vždy pripravenú vreckovku.
Očervenel, chvíľu sa dusil, potom záchvat prešiel tak rýchlo, ako sa začal.
„Edo, vyser sa už na tie zhovadené cigarety!“
„Cigarety za nič nemôžu, to pľúca…“
S takouto železnou logikou sa museli stotožniť všetci.
„Záznamy sme dopísali, stopy budú spracované poobede, na pátraní sme
nezistili nezvestnosť, ktorá by nám pasovala,“ pokračoval Burger tichším
hlasom – zjavne sa obával ďalšieho záchvatu. „Mravnostné prisľúbilo
spoluprácu, výsledky o pár dní. Práve sa radíme ako ďalej.“
„Dobre, že som prišiel, aj mňa to zaujíma,“ šéf sa vyvalil do kresla vedľa
Chosého, Petra prestala písať, aby nerušila.
„Nebudeme čakať na výsledky z mravnostného, napodobníme ich, aj my
oslovíme informátorov,“ navrhol Krauz.
„Okrem toho by sme mali zabehnúť za rybármi,“ zapojila sa Petra.
„Prečo?“ zvraštil čelo šéf.
„Poznajú to tam, poznajú sa navzájom. Nemáme odkiaľ začať, tak začnime
z miesta činu. Presnejšie, z miesta nálezu, lebo miesto činu nemáme.“
„Ako si to predstavuješ?“
„Rybárčenie nie je koníček na hodinu či dve, chlapci trávia pri vode celé
dni, môžeme to využiť. Netreba za nimi chodiť stále, stačí ráno, vtedy
chytíme tých, čo končia nočnú a začínajú dennú, potom stačí na obed,
vtedy prichádzajú oneskorenci, a potom večer, vtedy nájdeme tých, čo sa
chystajú stráviť na brehu celú noc. Ak takýto rozvrh hodín zopakujeme tri-
štyri dni, je veľká pravdepodobnosť, že sa porozprávame so všetkými, čo
do tej oblasti chodia. Okrem toho tí chlapci o sebe vedia, poznajú sa
navzájom, takže nám povedia, kto chýba, kto je na dovolenke a podobne,
nájdeme aj tých. O čo nám ide? No, jednoduchá otázka, vlastne odpoveď –
či niečo podozrivé nevideli. Páchateľ sa na miesto vyhodenia mŕtvoly
musel nejako prepraviť, mohli vidieť podozrivé auto, cudzie auto, ktoré
nepatrí nikomu z nich, a musel niesť bremeno, takže niekto mohol vidieť
podozrivého chlapíka, ako sa zakráda a niečo vlečie k rieke.“
Mlčali, uvažovali.
 „Dobrý návrh,“ zhodnotil šéf.
„Kto si to zoberie na starosť?“ zapojil sa Burger.
„My,“ prihlásil sa Kuky.
„Dobre, Kuky a Váňa. Od zajtra do konca týždňa vyrazíte skoro ráno,
auto budete mať pripravené, na rozdelenie nemusíte chodiť, budete sa
venovať rybárom. Knižku vám podpíšem aj navečer, aby ste mohli ísť
aspoň trikrát za deň, ako navrhla Petra. Ak bude treba, dám vám auto aj na
víkend,“ rozhodol Mayor.
„Počkáme na výsledky zo súdneho a z labákov, možno nám niečo dajú.
Inak nemáme v rukách nič,“ pokračoval v analýze Krauz.
Mayor prikývol.
„Máš pravdu. Dobre, takže skúsime informátorov a rybárov. Počkáme pár
dní na výsledky z expertíz. Ehm, ešte mi napadlo…“ zaváhal, znova si
odkašľal. „Čo takto využiť médiá?“
„Nechceli sme senzáciu, iba nás budú otravovať,“ bránil sa Chosé.
„Musíme to zahrať tak, aby neotravovali. Myslím, že tentoraz ich
potrebujeme viac ako ony nás.“
„Chceš sa obrátiť na verejnosť so žiadosťou o spolupátranie? O
poskytnutie informácií?“ Burger zvraštil čelo.
„No.“
„Ale čo im ukážeme, čo dáme na obrazovky? Torzo? Kým nemáme hlavu,
nevieme zrekonštruovať tvár, podľa čoho ju majú ľudia spoznať?“
„Skúsime bez tváre, neukážeme nič, torzo už vôbec nie. Skúsime iba tak –
či niekomu nechýba dievča vo veku asi dvadsať rokov, a stručný opis, váha
päťdesiatpäť, výška…“ zaváhal.
„A nič! Viac nemáme, to je slabé. Okrem toho som presvedčený, že keby
nejaké dievča niekomu chýbalo, ohlási to aj bez televízneho vysielania či
článku v novinách, sám od seba, a ak to doteraz nespravil, asi má dôvod,
nepohne s ním ani televízia.“
Museli uznať, že Burger má pravdu.
„Dobre,“ uznal aj šéf, „počkáme, či nenájdeme hlavu. Bol to iba nápad,
chcel som iba pomôcť.“
„Vítame každý podnet, aj k tomuto sa vrátime, ale potrebujeme hlavu,“
uzavrel Burger. „Ešte niekto?“
Ani sa nesnažili uvažovať, nebolo nad čím.
 „V poriadku, dorobíme stopy, na vyšetrovačke zistíme, ktorý vyšetrovateľ
bude mať prípad pridelený, začneme súčinnosť s vyšetrovateľom a
uvidíme.“
Plán bol jasný, šéf vstal, poradu považoval za ukončenú.
„Edo, to je jej spis?“ Ako odchádzal, upútal ho červený nápis na tvrdých
doskách.
„Áno.“
„Ukáž! Venuša. Venuša zo zátoky. Aké romantické. Alebo sentimentálne?“
„Skôr poetické,“ dal sa uniesť Krauz.
„Poetické? Nechcete k tomu dopísať nejaký verš?“
„Máš nápad?“
„Venuša zo zátoky… zo zátoky…“ hútal šéf.
„Pije len patoky,“ doplnil ho Kuky.
„Fakt výstižné! Vidieť, čo vám furt behá po rozume. Kto vymyslel to
meno?“
„On! Kuky,“ natrel ho Chosé.
„Kuky? To si ma fakt prekvapil! Celkom výstižné. Ten verš nie, ale aj tak
ťa pasujem za krstného otca.“
„Neskoro, už ho povýšil Edo. Po fajronte budú krstiny, Kuky platí,“
vytešoval sa Krauz.
„Výborne, už teraz mi papuľa chlopoce! Pozveme celé oddelenie.“
Šéf odišiel, nádejný krstný otec bol pevne odhodlaný nenápadne sa
vytratiť polhodinu pred skončením pracovného času.
 15

Domáci žúr sa nedá zorganizovať bez toho, aby decká nenarobili bordel.
Domáci má na druhý deň hlavu v smútku a plné ruky práce.
Doobedie prespali, poobede začali v záhrade za domom, pár kríkov malo
olámané konáre, bolo ich treba obstrihať, pohrabať kôru z trávnika na
záhony.
„Roland, kde vzali deky? Veď tie bývajú v garáži!“
Vzadu pod kríkmi boli roztiahnuté dve deky.
„Tak boli aj v garáži! Ja by som ich najradšej…!“ Roland bol vážne
naštvaný. „Načo som im hovoril, aby sa nerozliezali po celom dome? Videl
si tú spúšť?“
„Drž hubu a makaj, inak nestihneme ani reparát, budeme upratovať ešte
aj v septembri.“
Dorobili záhradu, objednali si pizzu, dali si studené pivo. Sedeli na terase,
oddychovali, zbierali sily na výkon vnútri. Cez otvorené dvere podchvíľou
hodili očkom dnu, no radšej rýchlo odvrátili zrak – hotová Sodoma a
Gomora!
„Počúvaj, Roland, koľkokrát si prekotil Evu?“
„Včera? Trikrát, potom sa mi stratila. Mohol som ešte, ten prášok robí
zázraky, išiel som jak na baterky. Aj s babami to zacvičí, nevieš si
predstaviť, čo stvárala. Prečo?“
„A celkovo?“
„No…“ Roland zaváhal, rátal, „u Gaba dva večery po sebe. Prečo?“
„Len tak,“ mykol hlavou Ramón.
„Ramón, ty si ostal nasucho?“
„Ser na to!“
 „Ani včera nič? Ti drbe? Si normálny? Včera si tu zatrtkal každý, keby
sme mali psa, aj ten by si dnes lízal gule, len ty nie?“
„Hovorím ti, ser na to!“
„Počkaj, ty si nechcel – alebo sa ti neušlo?“
Ramón si vzdychol, už bolo neskoro, sám s tým začal a ako poznal brata,
neprestane, kým sa nedozvie pravdu.
„Ani som moc nechcel,“ klamal Ramón.
„Nie? A na čo čakáš? Na Ivicu z béčky? Serie na teba, ešte ti nedošlo?
Vláči sa s tým basketbalistom z fakulty, dva metre a ruky ako lopaty,
neriskoval by som. Ty s metrom osemdesiat si pre ňu krpec.“
„Mám ju, vieš kde!“
„Ale páči sa ti!“
„Páči, ale je pre mňa pasé. Už som ju vyškrtol zo zoznamu.“
„Takže by si si aj, ale sa ti neušlo.“
„No…“ neochotne pripustil Ramón.
„Taká príležitosť, a on si nevrzne! Bože, a toto má byť môj brat! Čo brat,
dvojča, jedno telo, jedna duša!“
„Musíš do mňa ryť?“
Roland sa chcel napiť, no odrazu mu niečo napadlo, ruka s plechovkou sa
zasekla vo vzduchu.
„Ramón…“
„No?“
„Počúvaj ma…“
„No! Šak sa vymákni!“
„Dostal som nápad.“
„Ježišu, čo to z teba lezie jak nasilu?“
„Čo keby sme vytrtkali Lindu?“
Ramón sa chcel práve napiť, aj jemu zamrzla ruka vo vzduchu. Rozosmial
sa.
„Ty si fakt dobrý!“
„No čo? Nevidel si, čo s ňou včera ten prášok narobil? Videl som ju
oblizovať sa aspoň s tromi.“
Ramón zaváhal, napil sa.
„Ty to myslíš vážne? Nebol to iba fór?“
„Prečo fór? Chceš si vrznúť? Chceš. Alebo sa ti nepáči?“
 „Linda? Čoby nie, už od prvého ročníka sledujem jej ritku, za tri roky sa
celkom pekne zaoblila, aj hore to má celkom slušné, ale…“
„Čo zas, aké ale?“
„Je to spolužiačka!“
„Páni! Že spolužiačka! A čo⁉ Vieš, koľko spolužiačok už jebalo so
spolužiakmi?“
„Koľko?“
„Čo ja viem koľko, ale veľa, ak nie všetky. Čo je na tom? Nebudeme jej
sľubovať lásku až za hrob, iba malý kolektívny sexík, iba taký prázdninový
úlet.“
„Počkaj, počkaj… Kolektívny? Aj ty?“
„A čo, ja som prašivý? Okrem toho ja som to vymyslel, prečo ma chceš
vysáčkovať?“
„Nechcem ťa vysáčkovať, len si to neviem dosť dobre predstaviť.“
„Ale ja si to viem predstaviť až veľmi živo.“
„Tak ma osvieť.“
„Pozri, zavoláme ju, že potrebujeme pomôcť s upratovaním. To je v
poriadku, veď potrebujeme. Poupratujeme, oddýchneme si, nasypeme jej
lajničku a necháš to na mňa, ja ju ukecám.“
„Ty máš lajničku? Roland, dohodli sme sa, že to vyskúšame, dáme si na
žúre, ale nebudeme to držať doma len tak! Dohodli sme sa! Vieš si
predstaviť, čo s nami narobí otec, keď niečo také u nás nájde? Zabije nás,
tentoraz naozaj!“
„Nestrečkuj, kúpil som od Gaba iba vrecko, iba pre nás a Lindu, aby nám
lepšie išla matika. Po reparáte s tým končíme, to je jasné, nie?“
„Roland…“
„Povedal som končíme, môžeš mi veriť, ale dnes by sa nám mohla lajnička
zísť, celkom sa mi hodí do plánu.“
„Ja neviem…“
„Zase si predposratý! Zatrtkal by si si – alebo nie? Si nadržaný?“
„Som, to som, ale…“
„Žiadne ale, aj ja by som si namočil, tak daj mobil, idem volať.“
„Nie, nevolaj, nie je to normálne. Vieš, čo je to? Iba pozostatky zo
včerajška, ešte nám trochu prášku pláva v krvi.“
„Je mi úplne jedno, odkiaľ sa to vzalo, podstatné je, že som nadržaný ako
nikdy. Prekotil by som aj našu profesorku matiky, a to už je čo povedať.
Nemudruj, daj mobil!“
Linda zdvihla na prvé zazvonenie.
„Nespíš?“
„Čo ti je? Už som dávno hore, aj v obchode som už bola. Mám tréning,
nie ako vy, čajáci!“
„Čo my, čo my? Akí čajáci? Už sme poupratovali celú záhradu! Ešte nás
čaká drina v dome.“
„Bohatstvo! Viem si predstaviť! Ale nič sa nerozbilo.“
„Ešte to! Oné… počúvaj… chcel som sa spýtať… ehm… čo robíš?“
„Nič. Prečo?“
„Či by si nedobehla pomôcť. Ale nielen preto, potom posedíme,
pokecáme…“
„Máš cigu?“
„Aj dve.“
„Tak v pohode. Doperie práčka, rozvešiam a idem na autobus.“
„Kašli na autobus, zober si taxík. Keď budeš pred domom, nech zatrúbi, ja
to zatiahnem.“
„Tak fajn, ešte lepšie, už frčím! Bude sranda, čau!“
„Si buď istá,“ povedal Roland do vypnutého mobilu.
 16

Krauz sa snažil písať, so slúchadlom zaseknutým medzi krkom a plecom to

nebolo ľahké, navyše namiesto zošita použil iba papier a ten sa šmýkal po
stole ako po ľade.
„Mám. Pokračuj!“
Ostatní mu viseli na perách, hltali každé slovo, čo mu mimovoľne ušlo.
Krauz vybavoval mimoriadne dôležitý telefonát, všetci naňho čakali,
dúfali, modlili sa, no čakali ho až zajtra, možno pozajtra. Doktor Lengyel
sa pochlapil, kolegiálne posúril pracovníkov v laboratóriu – výsledky boli
už dnes.
„Počkaj… mám… píšem… rozumiem.“
Ostatní z toho mali veľké nič, trpezlivo čakali na koniec telefonátu.
„Výborne! To je všetko? Nie? No pýtaj sa. Aha! Počkaj, preverím.“ Krauz
si odtiahol slúchadlo, prestal sa hrbiť, sadol si pohodlnejšie, aj ruky si
vytriasol, rozhýbal prsty. „Edo, že čo s mŕtvolou, ako dlho ju majú
skladovať?“
„Ako dlho…“ Burger váhal. „No stále, kým nenájdeme ostatné časti.“
„Doktor, vraj stále… Aha, počul si. Čo? Počkaj, poviem mu. Edo, ale na
súdnom majú chladničky nastavené iba do šesť stupňov, ak ju chceme
zachovať dlhšie, musíme nájsť pohrebnú službu s mrazákom a zaplatiť ju.“
„Dobre, povedz mu… Alebo otrč slúchadlo, budem kričať. Doktor‼
Prekonzultujem to s vyšetrovateľom a zavolám! Zatiaľ ďakujeme!“
„Počul si? Ďakujem aj ja. Keby dačo, zavolám ti, ale myslím si, že je to
celkom jasné. Ešte raz vďaka, ste machri! Čau!“
Krauz položil, na prvý pokus netrafil na vidlicu, lebo nevedel odtrhnúť
zrak od poznámok.
„Tak spusti,“ súril ho Chosé, aj ostatní netrpezlivo čakali.
 „Stručne a jasne – máme prúser. V mikrocievach plno krvi, rezali ju
zaživa.“
„Doriti,“ utrúsil Burger.
„Komplikuje sa to,“ pripustil Hanzel.
„Pokračuj, čo ti ešte diktoval?“
„V pečeni a v ľadvinách našli chemikálie.“
„Drogy?“
„Niečo podobné. Haloperidol. Oficiálne je to psychiatrický liek,
antipsychotikum, trieda butyrofenonov, a ešte našli anxiolytiká, tie znižujú
úzkosť, uvoľňujú svalstvo.“
„No moment, čo tu máme za vraha? Milosrdného sadistu, ktorý ju najprv
našľahá antipsychotikami, aby netrpela, a potom ju zaživa rozreže? Dáva
to nejaký zmysel?“ rozčuľoval sa Kuky.
„Z toho vieme hrubé hovno,“ Burger namosúrene ukázal na Krauzov
papier. „Volám Adamovi.“
Burger zavolal šéfovi protidrogovej jednotky.
„… dobre, ale ešte si tu, nie? Odchádzaš, no ešte si tu, tak by si sa mohol
na moment zastaviť! Jedna otázočka a si voľný. Dobre, päť minút, sľubujem.
Dobehni, čakáme ťa!“ Burger položil. „Už ide,“ vydýchol si, lebo bez
odborného konzultanta boli stratení.
„Čaute, banda vraždárska!“ zahulákal šéf protidrogovej jednotky už vo
dverách. „Tak rýchlo, čo potrebujete?“
„Daj mu to,“ Burger vyzval Krauza, aby sa s konzultantom podelil o
poznámky.
Šéf protidrogovej jednotky si sadol, prečítal si poznámky, pokýval
hlavou, pošúchal si strnisko.
„Poznám. Nejako sa nám to tu rozmnožilo.“
„Čo?“
„Tabletky. Syntetická droga. Niektoré zložky sa využívajú v humánnej
medicíne. Nevieme, či melú lieky a miešajú ich s ďalším svinstvom alebo
na jednotlivé zložky majú zdroj priamo z priemyselnej výroby, ale v
každom prípade im výroba funguje, zamorili celý trh, šíri sa to ako lavína.“
„Ako sa droga aplikuje?“
„Dodávajú ju vo forme tabletiek, takže normálne perorálne.“
„Načo je dobrá? Ako pôsobí?“
 „Edko, odblokuje ťa, úplne ti vygumuje pamäť, zabudneš na celý svet,
žiadne starosti, žiadne problémy, máš vidiny, prenesieš sa do krásneho
ružového sveta, lietaš, všetko je farebné, príjemné, teplé, zamatové.“
„Celkom slušná reklama, Adam. Ak je to také fantastické, prečo to
nedávajú ľuďom namiesto výplaty?“
„Lebo ťa to pomaly zabíja, ako každá syntetika. Okrem toho ak sa vyvinie
závislosť, ostávaš trvalo mimo reality, prestaneš chodiť do roboty, platiť
účty, chodiť do obchodu, starať sa o rodinu. Si nanič, pre praktický život
nepoužiteľný, neskôr si na ťarchu, všetci len čakajú, kedy konečne zgegneš
a prestaneš ich vyciciavať. Normálna živá mŕtvola. Nepotrebná živá
mŕtvola. Veľké svinstvo.“
„Pôsobí aj proti bolesti?“
„Samozrejme, necítiš nič, ani fyzickú, ani psychickú záťaž, vôbec nič, si
úplne mimo reality.“
„Ale mám na mysli čisto cielene proti bolesti, povedzme, že by som ťa
chcel rezať a nechcel by som, aby si niečo cítil.“
„Aha, máš na mysli to dievča.“
„No…“
„Tak to ti presne povedať neviem. Ak má silnejšie účinky ako morfium,
možno sa uplatní aj v medicíne, hoci pochybujem, lebo do toho miešajú
kadejaké svinstvo, čo sa s medicínou nezlučuje. Podľa mňa proti bolesti je
najúčinnejšie morfium a jeho deriváty.“
„Odkiaľ k nám vozia takéto drogy?“
„Priamo k nám zo všetkých smerov, už je zamorená polovica Európy, ale
pôvod predpokladáme v Ázii, tí majú momentálne monopol.“
„Ako sa to volá?“
„Decká na ulici tomu hovoria tornádo alebo puma, názov sa mení, v
každej krajine je iný. Nemci tomu hovoria fauajnc, asi podľa rakiet vé
jedna z druhej svetovej.“
„U nás sú tie tabletky už bežné, alebo sa na ne špecializuje úzky okruh?“
„Viem, na čo narážaš, ale sklamem ťa, už je to bežné. Prakticky všetci
díleri sa okamžite prispôsobili.“
„Doprčíc, nemáme šťastie! Dobre, Adam, už ťa nebudeme zdržiavať.
Ďakujeme.“
Cestou ku dverám ho oslovila Petra.
„Adam, som pripravená.“
 „Vydrž, čakáme na novú zásielku. Určite sa včas ozvem, neboj sa. Ale
ďakujem.“
Kývli si na pozdrav, Lacko odišiel.
„Počuli ste,“ Burger bezmocne rozhodil rukami. „Ak to niekomu z vás
dáva zmysel, nech sa láskavo podelí s ostatnými, ja sa vzdávam!“
„Možno pochádza z nejakej komunity, z nejakej partie feťákov. Robili
grupák, našľahali sa a začali blbnúť. Počuli ste, strácate kontakt s realitou.
Čo ak jednému z nich preplo a prisnilo sa mu, že je vedúci mäsiarstva?“
pokúsil sa Kuky.
„Parťák, to by nešlo,“ hamoval ho Váňa. „Nebola rozsekaná, bola špeciálne
rozobratá, to by feťák nedokázal.“
„Pravda je,“ pripustil Kuky.
Všetci boli toho názoru.
„Máš tam ešte niečo?“ skúsil Burger.
Krauz sa začítal.
„Podľa rozboru chĺpkov v ohanbí bola blondínka.“
„Výborne, aspoň niečo. Tak, doriti, kde je tá blonďavá kotrba? Kedy už
vypláva?“
Netrpezlivý bol nielen Burger, všetci by privítali prírastok do zbierky.
 17

Najlepší nápad mal včera večer Gabo, priniesol plastové poháre, celý štós
plastových pohárov zastrčených jeden v druhom. Veľké nepotrebovali,
pivo pil každý rovno z fľaše alebo z plechovky, no menšie išli na dračku –
povaľovali sa všade. Gabo mal s tým bohaté skúsenosti, dobre vedel, ako
dopadnú poháre domácich. Aj keď si partia dávala pozor, vždy ich kopa
zaplakala.
„Doriti aj s pohármi,“ zúrila Linda, „koľko ich ešte je?“ Lozila štvornožky
po obývačke, poháre vyťahovala spod sedačky, spoza sedačky, spod kresiel,
spoza črepníkov, dva viseli z lustra.
Ramón vysával, Roland balil poháre, fľaše a plechovky do modrých
plastových vriec a vynášal ich k bráničke.
„Poviem Gabovi, aby sem večer niekoho poslal autom, vrecia vyvezieme
na sídlisko, lebo tá vaša mrňavá popolnica je tak na dve vrecia,“ plánovala
Linda. Hlavu mala pod konferenčným stolíkom, vytŕčal jej len zadok.
Roland mrkol na Ramóna, prestal vysávať, zahľadel sa – šortky sa
zarezávali tak hlboko, že videl… Už ho nebolo treba prehovárať,
spolužiačka-nespolužiačka, bol odhodlaný.
„A vyvážajú nám ju iba raz za týždeň,“ zahováral Roland.
Trom išlo upratovanie od ruky, hlavne ženská ruka sa hodila, predsa len,
chlapi sa v upratovaní až tak nevyznajú. Podvečer boli hotoví, Roland stál
uprostred obývačky, ruky v bok, obzeral sa. Ani náznak, že by tu včera
vybuchla bomba, všetko ladilo, všetko bolo na svojom mieste.
„Príma telocvik,“ sťažovala sa Linda, no skôr to vyznelo, že si lebedí, ešte
si aj poskočila. „Normálne sa zo mňa leje. Chalani, môžem sa ísť
osprchovať?“
„Že či!“ zajasal Roland. „Choď hore, do našej, prinesiem ti uterák.“
 „Dva, musím si umyť aj hlavu.“
„Aj tri, Linduška.“
Roland počkal, kým vybehla po schodoch.
„Ramón, a teraz švihom! Aj ty pod sprchu, potom ja. Nezabudni si na
seba nastriekať niečo z tatkových smradov, nech sme tip-top!“
Vôbec ich neprekvapilo, že dvaja stihli sprchu skôr ako ona – poznali to z
domu, mame úprava zovňajška trvala vždy o hodinu dlhšie než otcovi.
Čakali ju rozvalení v Rolandovej izbe. Tajne dúfali, že vojde zabalená v
osuške, druhou si bude šúchať vlasy, ako to vídavali vo filmoch, no
sklamala ich, vošla oblečená, iba s vlasmi ich nesklamala, šúchala si ich.
Vodopád žltých vlasov po plecia bol teraz zlepený do mokrých povrazcov,
no už to naprávala.
„Pfú, to bola fuška,“ rozvalila sa v kresle, rozčesávala si vlasy.
Roland vybral cigaretu. Zapálil iba jednu, z týchto sa neponúka, dal
kolovať. Spravodlivo sa podelili, presne ako tínedžeri na high sool v
amerických filmoch. Kým fajčila, spod postele vylovil nedopitú fľašu
vodky.
„Jeden?“
„Zajtra príde proa,“ varovala Linda.
„Veď len takto na dno.“
„Tak daj.“
Vodka s mariškou obalili mozog do ružového oparu, príjemne to roztočili.
„Fíha, dnes to akosi účinkuje,“ usmiala sa Linda, pohodlne si oprela hlavu,
dala sa unášať.
„Máme aj takéto,“ Roland ukázal vrecúško.
„Ušetrili ste? Včera sa to míňalo ako hasené vápno na stavbe Manderláka,
ale vy dvaja ste šikulky!“
„Máš chuť?“
„Nepreháňate? Trojkombinácia?“
Pri poslednom slove sa obaja museli usmiať – akoby im čítala myšlienky.
„Len malú lajničku, na nabudenie,“ podpichoval Roland.
„Malú…“ prikývla.
Šnupli si, vypadli im slzy.
„Aké nabudenie? Nad čím vy dvaja špekulujete?“
Vyložila si nohy, neslušne ich oprela o operadlá, civeli jej do rozkroku.
Roland rýchlo dolial. Cigarety mal už iba dve a prášku za náprstok, museli
šetriť, vodky bolo dosť.
„Dostal som nápad,“ začal Roland s tokaním.
„Nápad?“
„Nápad. Pozri, ako sme dopadli.“
„Dopadli?“ nechápala.
„No s prázdninami. Všetci si užívajú, dovolenkujú, flákajú sa, popíjajú,
diskotékujú – a my čo?“
Nechápavo otrčila pohár. Veď má naliate…
„No dobre, to sme sa akože utrhli, sami sme si včera pomohli, ale inak?
Sedíme doma a rátame matiku! Bohovské prázdniny!“
„A čo by si s tým chcel spraviť?“
„Úlet! Niečo natruc. Natruc osudu, fotrovcom, skurvenej matike aj
proe.“
„A to má byť čo?“
„Čo keby sme si len tak nezáväzne trtli?“
„Trtli?“ nechápala.
„No trtli. Len tak, zo srandy, lebo sú prázdniny. Urobme niečo bláznivé,
niečo pre potešenie tela aj ducha.“
„Ducha? Z teba sa stáva poet?“
„Ak chceš, tak aj poet.“
„Nezahováraj. Povedal si trtli? Počula som dobre?“
„Dobre. Dáme ešte lajničku a využijeme jej silu. Nehovor mi, že s tebou
to nič nerobí. Tak prečo to nevyužiť, keď máme možnosť? Niečo ako
reparácia za skurvené prázdniny.“
Onemela, skúmavo sa zahľadela do pohára.
Roland stŕpol, teraz sa rozhodne. Môže sa rozosmiať a zobrať to ako
nepodarený fór, môže sa uraziť a vynadať im, že ona nie je taká, môže vstať
a odísť… Neodišla, pozorovala pohár, premýšľala – dobré znamenie.
„Máš super postavičku,“ kul železo Roland, „s brachom ťa sledujeme už od
prvého ročníka. Super, naozaj. Bolo by to fajn…“
„Ja neviem…“ malo to znieť ostýchavo, aj váhavo, no neznelo, Rolandovi
zažiarili oči.
„Pozri, veď o nič nejde, nemusíme sa viazať, ani si nič nahovárať alebo
sľubovať. Žiadne odrbávanie alebo tlačenie kalerábov do hlavy. Len
nezáväzný sexík a všetko bude ako predtým, nič sa nezmení.“
„Ja neviem…“
 „Okrem toho nielenže sa ti to bude páčiť, ešte aj niečo získaš. Na konci
školského roka si hovorila babám, že si ideš šetriť na super rifle, že máš
brigádu na pumpe. Počul som ťa, hovorila si niečo také, nie?“
„No, hovorila…“
„Máš ich! Podľa vlastného výberu, aké len chceš. Ukážeš na ne a sú tvoje.
Teda, sorry, aby to nevyzeralo, že…“ habkal, lebo si uvedomil, že z nej
nechtiac robí predajnú kurvu. „Nechcel som, aby to vyzeralo ako… ako…“
„Dobre, dobre, len sa nepotento,“ zasmiala sa, rátalo sa jej, ako sa sám
vyoutoval.
„Linda, vieš, že som to tak nemyslel! Tak čo ty na to?“
Váhala. Vypila. Rýchlo jej dolial.
„Rifle,“ zašepkala, ale počuli to.
„Aké len chceš.“
„Nové, nevydraté…“ Ešte chcela dodať po staršej sestre, ale včas sa zháčila.
„Úplne nové.“
„Modré, bez dier, klasický strih…“
„Presne také.“
„Čo ja viem,“ už neváhala, iba sa robila, Roland to poznal, v rozkroku
zacítil tlak a šteklenie. Už mohol, bol na najlepšej ceste.
„Hneď zajtra ideme do obchoďáku, pozývam ťa na večeru a potom si
vyberieš.“
„Zajtra?“
„Čo nám neveríš?“
„Nám? Povedal si nám? Myslela som, že iba ty…“
„No nie! Počkaj, sme dvaja!“
„Dvaja?“
„Dvaja!“ Roland mykol bradou k dvojčaťu. „Nevšimla si si?“
Prikývla, že všimla, ale počty jej aj tak nesedeli.
„Dvaja za jedny rifle,“ pokrútila hlavou. „Chodím na doučovanie z
matematiky, ale koľko je dva a dva, to si ešte viem zrátať.“
„Čo chceš ešte?“
„Videla som takú blúzku… celkom slušnú…“
„Máš aj blúzku.“
„Takže rifle a blúzku,“ chcela v tom mať jasno. Dohoda je dohoda,
podmienky musia byť jasné obom zúčastneným stranám.
„Rifle a blúzku,“ Roland potvrdil podmienky.
 „A ktorý prvý?“
„No počkaj, počkaj. Žiadny prvý alebo druhý, všetci traja.“
„Do trojky?“ zhíkla.
„No a? Čo je na tom? Ešte si to nevidela? Mám ti pustiť dévedečko?“
„Videla, nie som včerajšia, ale do trojky…“
Roland pochopil, že podmienky dohody bude treba spresniť, asi nie je
všetkým zúčastneným jasné, ako si to predstavujú.
„Normálne sa dáš na štyri, jeden spredu, jeden zozadu a ideme na to!“
„To asi nie…“ zjavne sa jej to nepáčilo.
„Dobre, tak polohu si môžeš vybrať.“
„Nie, nejde o polohu, ide o… celkovo… do trojky som to ešte nerobila, ja
neviem…“
„Všetko je raz prvýkrát, prečo to nevyskúšať? Keď to robia iní, čo sme my
horší? Garantujem ti, keby ťa to bolelo alebo by si mala nejaké výhrady,
prestaneme a prispôsobíme sa.“
To určite, pomyslela si, už vás vidím, dvoch nadržaných vymakaných
samcov, ako v najlepšom prestávate a beriete na niekoho ohľady.
„Radšej nie…“ váhala Linda.
Rolanda chytala panika, už ju mali na lopate, a teraz začína strečkovať.
„Dobre, tak čo by si ešte chcela?“ Jediné, čo mu rýchlo napadlo, bolo
zvyšovať ponuku, lásku ako univerzálny najotrepanejší motivačný faktor,
vylúčil hneď na začiatku, nemal inú možnosť, ako ju dostať, iba prihodiť.
Stále váhala, zvažovala ponuku, ani jej sa nechcelo obísť naprázdno,
vidina vysnívaných riflí bola dráždivá, až príliš dráždivá na to, aby sa ich
len tak vzdala. Aj ona chcela vyjednávať.
„Včera som v garáži videla vašu štvorkolku.“
„No a? Počkaj! Neblázni! Vieš, koľko stojí?“
„Nie, nie, tak som to nemyslela. Nikdy som na niečom takom nesedela a
asi ani nebudem. Chcela by som sa povoziť na tej vašej dráhe v lesíku. Na
tej, čo ste spomínali, ako tam šantíte.“
Dvojičky si vymenili sklamané pohľady.
„Linda, čokoľvek, niečo, čo sa dá kúpiť, ale toto nie.“
„Prečo?“
„Po prvé, na tej dráhe je zakázané jazdiť, je to ochranné pásmo vodného
zdroja, jazdíme tam načierno. Po druhé, foter nám vzal kľúče, máme prísny
zákaz jazdiť. Súčasť trestu.“
 „Na zákazy zvysoka kašlete, poznám vás, a foter je ďaleko.“
„No a? Vzal nám kľúče, nerozumieš?“
„Kľúče? Je tam toho! Zavolám Slávovi, to je ten ryšavý, bol tu včera.“
„No a?“
„Slávo vie otvoriť a naštartovať aj kombajn. Spojazdní ju raz-dva.“
Vyrazila im dych, s tým nerátali.
„To nejde, foter by to poznal.“
„Nepoznal, dá ju potom do pôvodného stavu, nikto nič nepozná, Slávo je
macher.“
„Linda…“ Rolandovi sa ponuka vôbec nepáčila.
„Dobre, ako chcete, vykašlime sa na to.“
Roland si vzdychol, takto dopadnúť určite nechceli.
„Bracho, keď ju dá do pôvodného stavu? Veď stočí tachometer, kilometre
sa nebudú dať odčítať. Vyumývame ju, vyleštíme,“ prihovoril sa aj Ramón.
Do rozhovoru zasiahol prvý raz, zatiaľ to bratovi išlo celkom slušne,
obchod sa vyvíjal sľubne, len ho treba iba nepatrne postrčiť.
„Ja neviem…“ paradoxne teraz museli prehovárať Rolanda.
„A polohu si môžete vybrať.“
Bolo po debate.
„Dobre,“ kapituloval Roland. „Linda, môžeme ísť konečne na to? Mám
zatiahnuť rolety?“
„Počkaj, počkaj, a máte prezervatívy?“
„Stačí jeden, nie? Z obidvoch koncov predsa nemôžeš otehotnieť.“
 18

Keď sa hádže minca, hovorí sa hlava alebo orol. Kým letí, kým sa vrtí, nie
je jasné, komu padne strana. Vraždári na orla zvedaví neboli, stačila im
andulka, no hlavu by privítali všetci. Kto vyhodil mincu, to ešte nevedeli,
no nech to bol ktokoľvek, v stredu mal šťastie, padla mu hlava.
Alebo smolu?
„A máme ju!“ zareval Mayor vo dverách. Ako vždy, vrazil do kancelárie
bez zaklopania.
„Doriti aj s chlapom!“ privítal ho Burger, myklo ho, až nadskočil na
stoličke. „Kedy sa ten naučí klopať?“
„V lodenici pod prístavom našli hlavu!“
„No sláva!“ Burger nadskočil druhý raz.
„Sadajte do mašín, nezdržujte sa, leťte tam, výjazd pošlem za vami.“
Sadli do mašín, nezdržiavali sa, no neleteli, služobné žiguláky lietali len
dolu kameňolomom.
„Najradšej by som ho strčil dolu kameňolomom,“ nadával Krauz,
mordoval sa s dvojkou, nie a nie zaradiť rýchlosť.
„Včera sa mi zasekla spiatočka, rovno v križovatke,“ sťažoval sa Kuky.
„Vytrubovali na mňa ako na koncerte filharmónie. Rišo, načo máš tie
konexie až hore? Čo nezariadiš, aby aj tebe dali nejakú super bomba
mašinu? Máš posledného žiguláka na oddelení, čo oddelení, možno v celej
republike! Šanuješ si ho, kým nebude veterán?“
„Radšej sklapni, ešte sme nepredebatovali včerajšok! Krpatý zasratý
lakomý krstný otec, na fajront si zdrhol ako smrad z gatí, ty…“
„Mohol by si sklapnúť aj ty⁉ Venuj sa jazde, skoro si odtrhol nápravu!
Nevidíš diery na ceste, alebo čo?“
Cestu do lodenice si spríjemňovali milým, srdečným hrkútaním.
 Lodenica, neďaleko ktorej našli torzo, bola športová, malé priestory,
jedno mólo, žiadne veľké stroje. Športovci spúšťali na vodu kajaky,
kanojky, malé veslice. Motorák mal iba hospodár. Lodenica pod nákladným
prístavom bola na opačnom konci mesta po prúde rieky. V zátoke mimo
dosahu hlavného prúdu parkovali motorové člny všetkých možných
veľkostí a výkonov, mólo vedľa móla. Breh lemovali hausbóty, zopár
odvážlivcov si postavilo aj drevené chaty, keď sa im nič nestalo, iní
odvážlivci pridali aj murované – načierno, bez stavebného povolenia.
Pri vjazde do areálu ich čakala hliadka z obvodného oddelenia.
„Poďte za nami,“ vyzval ich kolega v uniforme cez okienko.
V tom teple sa mu nechcelo vystupovať, ani sa mu nečudovali. Boli mu
vďační, že ich čakal, sami by inkriminované miesto našli len ťažko.
„Pozrite, práve prichádza čln poriečneho oddelenia,“ ukázal Chosé cez
okno.
Takže by hlavu našli celkom ľahko, stačilo iba sledovať čln. Sledovali čln
aj sprievodné auto, minuli skoro všetky hausbóty, dostali sa na odľahlý
koniec zátoky. Ešte dve-tri chaty a štrkovú pláž vystriedala burina, za ňou
riedky hájik, potom hustý háj, jelše a topole.
Na brehu postával hlúčik mužov v plavkách, pár z nich malo bermudy,
jeden aj tričko, ostatní vystavovali na obdiv bronzové chrbty – šťastlivci,
evidentne dovolenkári, ktorí vystihli počasie.
Dvojmužová hliadka miestnej polície so šiltovkami pod prepotenými
pazuchami si márne utierala čelá, lialo z nich ako z narobených volov. Na
štrkovej pláži sa nebolo kde schovať.
„Dobrý deň,“ pozdravili, salutovať sa im nechcelo – zbytočná drina a
ďalšie potoky potu.
„Bohatstvo, dnes mu teda šibe,“ Chosé okomentoval slnečný kúpeľ aj za
kolegu – Krauz nevládal ani ústa otvoriť.
„Tridsaťosem v tieni,“ doplnil jeden z dovolenkárov. Pivo z neho razilo až
k nim, detektívi iba závistlivo naprázdno prehĺtali betónové sliny.
„Tak čo sa vlastne stalo?“ Krauz sa pokúsil o vyšetrovanie.
Jeden z dvojice uniformovaných kolegov sa rozhýbal, podišiel bližšie.
„Páni,“ bradou ukázal ku skupinke dovolenkárov, „vyrážajú na pánsku
jazdu dolu po prúde. Včera večer mali zraz, trochu to oslávili, dnes ráno
chceli vyplávať. Majiteľ lode…“
 „To som ja,“ z hlúčika vystúpil štyridsiatnik v tričku a bermudách.
„Inžinier Petrík, prenájom hliníkových šplhavých lešení,“ predstavil sa.
„Ako súvisia lešenia s prípadom?“
„Nijako,“ pripustil majiteľ lode a hliníkového šplhavého lešenia. „Ja ich
iba predávam a prenajímam.“
„Tak s tým nezačínajte a nekomplikujte vyšetrovanie,“ napomenul ho
Krauz.
„Pardon.“
„Pokračujte, kolega.“
„Takže majiteľ lode si chcel pred plavbou skontrolovať loď zvonka a pri
prehliadke našiel pri prove…“
„Pri korme, pri kormidle.“
„… tak pri korme našiel vo vode hlavu.“
Hlásenie bolo stručné, jasné, vyčerpávajúce – kolega v uniforme si utrel z
čela pot, odfúkol si cez hornú peru na nos, dúfajúc, že vietor zasiahne aj
čelo, ale nedofúkol.
„Výborne. Kde je?“
„Tu som.“
„Pán inžinier, kde je tá hlava⁈“
„Aha. Vytiahol som ju a položil som ju sem na mólo,“ zaviedol ich na
mólo.
Detektívi si išli oči vyočiť, okrem červeného plastového vedra na
umývanie paluby prikrytého sivou handrou nevideli nič.
„Vo vedre,“ usmernil ich majiteľ lode.
„Vy ste ju dali do vedra?“
„A kam som ju mal dať? Z móla sa mohla skotúľať a na brehu by sa
zašpinila od piesku.“
Museli uznať, že lepší spôsob uskladnenia ľudskej hlavy by nevymysleli
ani oni.
„Tak ukážte.“
Inžinier odkryl vedro. Detektívi rozpačito postávali okolo – okrem
záplavy žltých vlasov nevideli nič.
„Počkajte,“ inžinier skočil na loď, keď sa vrátil, mal na rukách presne také
isté žlté gumové rukavice ako hospodár Michalica zo športovej lodenice.
Bez rozpakov vybral hlavu z vedra, zdvihol ruku, otrčil ju pred
detektívov. Držal ju za šticu blonďavých vlasov ako Perseus hlavu Medúzy,
len hady chýbali.
„Prosím vás, položte ju na mólo,“ požiadal ho Chosé.
Detektívi sa prizreli bližšie – normálna ľudská hlava, oči zavreté, súmerná
pekná tvár mladej, asi dvadsaťročnej dievčiny, bez stôp po násilí, akoby iba
spala. Žiadne stopy násilia, pravda, až na krk – bol zjavne odrezaný.
„Výborne,“ pochválil nález Krauz, „všetko sedí – vek, pohlavie, farba
vlasov, odrezaný krk. Berieme!“ rozhodol sa pre túto, akoby mali na výber
aspoň zo šiestich. „Čo nám k tomu poviete?“ obrátil sa na inžiniera.
„Nič viac, len to, čo vám povedal kolega. Chystáme sa na plavbu po
prúde, kontroloval som loď pred odviazaním a vzadu pri kormidle som
zbadal guču žltých vlasov. Myslel som si, že nejaká baba z inej lode stratila
parochňu, viete, pri vyšších rýchlostiach na lodi fúka. Chcel som parochňu
vyloviť a… no… vylovil som toto. Najprv som si myslel, že je to maketa,
viete, taká z gumy, čo sa používa pri filmovaní hororov, ale keď som ju
vytiahol z vody…“
Dorazil čln poriečnej polície, policajt s vestou vrtko vyskočil na mólo,
priviazal čln, zasalutoval.
„Cestou sme prepátrali vodu tam pri brehu,“ ukázal rukou, „nenašli sme
telo ani nič podozrivé.“
„Telo už máme, chýbala nám hlava a ruky. Teraz už iba ruky.“
„Narážate na ten nález z Karloveského ramena?“
„Presne.“
„A pasuje vám?“
„Hlava? Pasuje.“
„Potrebujete našu pomoc?“
„Ani nie.“
„A tie ruky?“
„Vlastne máš pravdu, kolega, prezrite breh aj dolu, aj hore, prezrite
všetko, čo uznáte za potrebné. Hľadáme ruky.“
„Ideme na to,“ zasalutoval, odviazal čln, šikovne, bez zaváhania naskočil a
zachytil sa zábradlia, lebo kolega už zaradil spiatočku a pridal plyn.
Dovolenkári závistlivo gánili na vzďaľujúci sa čln.
Prišlo ďalšie auto, vystúpil vyšetrovateľ a technik. Krauz krátko vysvetlil
situáciu. Porada na mieste nálezu bola rýchla, okrem hlavy nebolo čo
zaisťovať, išlo iba o stručný opis miesta nálezu a fotografie.
 „Vás, pán inžinier, prosím, aby ste sa okamžite po skončení úkonov na
móle dostavili k nám na oddelenie vyšetrovania za účelom vypočutia,“
vyšetrovateľ poučil nálezcu.
„Prepáčte, pán… pán…“
„Kapitán Molnár.“
„… pán kapitán, ale my práve vyrážame na plavbu…“
„Nevyrážate.“
„Ale my sa ponáhľame…“
„Keď sa ponáhľate, nemáte čo vyťahovať z vody ľudské hlavy. Alebo sa
vám zdá normálne len tak vyťahovať z vody ľudské hlavy?“
„No, nezdá…“
„Tak vidíte! Všetko má svoj poriadok, na všetko máme predpisy a predpis
hovorí, že nálezcu musím vypočuť do zápisnice.“
„Doriti…“
„Do zápisnice, pán inžinier, do zápisnice. Plavba sa odkladá.“
„Prosím vás, ako dlho to bude trvať?“
„To závisí od vás. Keď prídete poobede…“
„Nie, ja by som najradšej hneď teraz.“
„Tak už môžete vyraziť, len to tu spíšem, technik vyhotoví
fotodokumentáciu a idem k sebe hore.“
„Vyraziť… Ale nemám auto.“
„Tak ma počkajte, zveziem vás, jedno miesto máme voľné.“
Majiteľ lode sa vrátil ku skupinke dovolenkárov. Vysvetlil im príčinu
zdržania, odchod odkladajú. Rozhorčene rozhadzovali rukami, hlasno
nadávali, majiteľ lode prepaľoval policajtov vražednými pohľadmi.
Všetkým bolo jasné, že keby mu nabudúce okolo lode plávala aj morská
panna, vykašle sa na ňu, a nie aby ju vyťahoval z vody.
 19

„Túto nechcem, prineste mi druhú,“ povedal doktor Lengyel, keď

preskúmal nález.
Blonďavá hlava na antikorovom stole pôsobila dosť bizarne. V pondelok,
keď mal na tom istom stole torzo dievčenského tela, bolo aj zhora, aj zdola
plno miesta, teraz bolo miesto všade – hlava pôsobila na stole ako lentilka
na koberci.
„Čo blázniš? Čo si myslíš, že máme manufaktúrnu dielňu na výrobu hláv?
Táto nie je z lukoprénu, toto nie je maska, je ozajstná! Vieš, ako ťažko sa
zháňajú pravé hlavy?“ ohradil sa Krauz.
„Je mi jedno, kde ste ju zobrali a ako ťažko sa zháňajú, dajte mi inú, táto
mi nepasuje!“
„Tebe nemusí, hlavne, že jej pasuje.“
„Ani jej nepasuje. Má štyri stavce.“
„No a…?“
„To je veľa! Štyri sú veľa.“
„Čím viac stavcov, tým lepšia hlava.“
„Trt makový, toto nie je adidas a pásiky! Banda vraždárska, vy máte jedno
jediné šťastie, že som na prednáškach z anatómie dával pozor a niečo som
si zapamätal. Napríklad, že krk má iba sedem stavcov.“
„No a?
„Na torze tela máme štyri, na hlave tiež štyri, to je spolu osem. To je veľa,
taký krk nemá ani žirafa.“
„Nemôže ísť o nejakú anomáliu?“ zúfalo bojoval Chosé.
„Anomálie sa vyskytujú prakticky na všetkých častiach ľudského tela, na
všetkých orgánoch, často sú naozaj bizarné, zvlášť niektoré deformity na
kostiach dokážu z človeka urobiť kreatúru presahujúcu aj najbujnejšiu
fantáziu, ale v tomto prípade nejde o anomáliu. Oba krky sú normálne
vyvinuté. Trvám na tom, že počet stavcov nesedí!“
„Doktor…“ Krauz mu chcel vynadať, aby neblbol, aby si robil svoju
robotu, no od prekvapenia iba bezmocne zagánil na kolegov.
„Doktor,“ Burger si pošúchal strnisko, „to nemôžeš myslieť vážne!“
Doktor Lengyel sa oboma rukami oprel o hranu stola, urobil krok vzad,
sklonil hlavu až na prsia, chvíľu zotrval v odľahčenej polohe. Zhlboka si
vzdychol, prikývol, akoby chcel presvedčiť nielen ich, ale aj sám seba.
„Bohužiaľ, priatelia, toto nie je jej hlava.“
„Vieš, čo nám naznačuješ? Uvedomuješ si…“
„Lacibáči! Prineste ju!“ Doktor Lengyel si prestal všímať ich protesty,
sústredil sa na skúmanie. Pocit zodpovednosti mu velil, aby sa neunáhlil,
aby urobil všetko pre kvalitné profesionálne preskúmanie nálezu.
Asistenti priviezli z chladničky torzo, preložili ho na stôl. Doktor Lengyel
nadvihol hlavu, aby im urobil miesto, potom hlavu opatrne priložil.
„No, poďte sa pozrieť,“ vyzval detektívov.
Jeden za druhým pristupovali k nálezom, odborným okom skúmali rezné
plochy na krku hlavy a tela.
„Vidíte? Krk na tele je pidlikaný, rezaný, tento na hlave je odfaklený
jedným seknutím, akoby bola popravená gilotínou. Samozrejme,
najdôležitejší je počet stavcov, je ich priveľa. Hovorím vám, toto nie je jej
hlava. Alebo inak, k tejto hlave mi dodajte iné telo.“
„Ježišukriste!“ zabedákal Chosé. „Šaňo nás zabije!“
„Nezabije, mňa určite nie,“ zastrájal sa Krauz. „Ja teda určite hore nejdem!
Zašijem sa do najbližšej krčmy a ožeriem sa, ako zákon káže. Prídem hore
až v septembri, ani ma nehľadajte! Seriem na také prázdniny, vraj
dovolenkové obdobie, čas pokoja a oddychu! Hovno, valí sa na nás jedna
vražda za druhou! Kde je svetská spravodlivosť⁉ Prečo práve ja už musím
mať po dovolenke?“
„Peťo,“ Burger sa obrátil na technika. „Uprav ju čo najlepšie, budeme
potrebovať verný portrét. Vieš, prečo sme zavolali teba? Práve teba?“
„Viem, vynasnažím sa.“
„Použi všetky svoje umelecké schopnosti, potrebujeme perfektný portrét.“
Technik prikývol, vedel, prečo ho volajú na rekonštrukcie tvárí, jeho
maliarske a sochárske nadanie sa dalo využiť aj vo vraždárskej praxi.
 „Ešte niečo,“ Lengyel pokračoval v skúmaní, „táto druhá bola vo vode iba
dva, možno tri dni. Ani zďaleka nevykazuje taký stupeň hniloby ako telo.“
Burger si zhlboka vzdychol, pochopil vážnosť situácie.
„Dobre, začneme pekne od začiatku, ako s novým prípadom. My s
Hanzelom ostaneme tu, Richard, vy choďte späť, tú loď treba poriadne
prehliadnuť, všetkých vypočuť, musíme stopercentne vylúčiť, že na lodi sa
nestala vražda, skôr vyplávať nemôžu. Zavolajte vyšetrovateľovi, nech
inžiniera podrží, aj s tým sa treba poriadne porozprávať. Ak tam mali na
noc kurvičku a odkrágľovali ju, môžu teraz na nás hrať, že niečo našli a
veľmi chcú pomáhať pri vyšetrovaní. Aj také sme už zažili. Ideme na to,
chlapci!“
Poslednú výzvu prehnal, zvýšil hlas, zakuckal sa, odrazu sa z ničoho nič
kŕčovito rozkašľal, až ho nadhadzovalo. Burger si na ústa pricapil vždy
pripravenú vreckovku. Očervenel, chvíľu sa dusil, potom záchvat prešiel
tak rýchlo, ako sa začal.
„V piatok o desiatej,“ potľapkal ho Lengyel po chrbte, hoci dobre vedel, že
tento laický úkon kamarátovi nepomôže. Nezabehol mu suchý rožok,
záchvaty kašľa spôsobovalo niečo závažnejšie. „Nezabudol som na teba, si
objednaný na piatok. O desiatej sa budeš hlásiť u primára… Alebo nie,
budeš sa hlásiť u mňa, ja ťa odprevadím.“
„O desiatej nemôžem, máme toľko roboty…“
„Ticho! O desiatej, a basta!“ Lengyel hľadal podporu u kamarátových
kolegov.
„Samozrejme! Privezieme ho hoci aj v putách,“ sľúbil Krauz.
„Zradca!“ poďakoval Burger. „Zato budeš robiť obhliadku lode až do
večera!“
Krauz škaredo zahrešil – predstava rozpáleného móla a zatuchnutej
kajuty ho vôbec nelákala. Skôr by prijal zastrčenú krčmičku a návrat až v
septembri.
 20

„Počúvam,“ zasyčal šéf oddelenia vrážd Alexander Mayor. Jeho duševné

rozpoloženie sa dalo odhadnúť iba podľa toho, že sa kŕčovito, až zúfalo,
pridŕžal hrany stola.
„Loď je čistá, nasvietili sme ju aj luminiscenčným svetlom, urobili sme
rýchlo stery na okamžité vyhodnotenie aj stery pre laboratóriá. Našli sme
aj svedkov z vedľajších lodí, pilo sa, hulákalo, dovolenkovalo, no žiadnu
babu tam nikto nevidel. Manželka posledného z účastníkov plavby sa
zdržala do jednej po polnoci, ona je najlepšou zárukou, že chlapci
nekurvili. Priviezla manžela, priniesla všetkým večeru, počkala na riad,
zaželala im šťastnú plavbu a vypadla. Podľa mňa ich môžeme s pokojným
svedomím pustiť, nech si plávajú,“ referoval Krauz.
„Pitva potvrdila,“ Burger sa zháčil, „aká pitva, nebolo čo rezať, vlastne
sme hlavu iba prehliadli. Takže prehliadka hlavy potvrdila, že aj v druhom
prípade ide o mladé dievča, asi do dvadsať rokov. Vlasy nemá farbené,
prirodzená blondínka, modré oči, zuby zdravé, jedna jediná plomba,
klasický amalgám, šestka vpravo hore. Máme odtlačky aj fotografie,
začneme obiehať zubárov. Je to beh na dlhé trate, ale nič lepšie v rukách
nemáme. Na hlave nie sú žiadne zranenia, na čele nad okom malý
škrabanček, so smrťou určite nesúvisí, mohol vzniknúť po smrti. Na hlave
sme nenašli žiadne ozdoby, žiadna stužka, žiadne náušnice…“
„Ani náhrdelník?“ Chosé sa snažil odľahčiť dusnú atmosféru, no
nezabodoval.
„Máme fotografie tváre, Peťo robil, čo vedel. Zajtra cez médiá oslovíme
verejnosť, nech sa zapoja do pátrania po totožnosti aspoň jedného z
dievčat. To je asi všetko, šéo, čo sme dnes stihli.“
 Mayor sa zahľadel von oknom, mlčky sledoval zapadajúce slnko – západ s
ružovými oblakmi sa mu páčil. Určite viac ako dnešná robota. S
previerkami na lodi a s výsluchom nádejných námorníkov stratili celý deň,
nenašli ani jedinú podozrivú stopu.
Niekto zaklopal, otvorili sa dvere, nazrel Kuky.
„Môžeme?“
„Čo je?“
„Vrátili sme sa od ramena.“
„Poďte ďalej.“
Kuky a Váňa si sadli, sklonili hlavy, partia utrápených detektívov bola
kompletná.
„Mám sa pýtať?“
„Ani nemusíš. Ani ranní, ani poobední, ani večerní, ani dnešní, ani
včerajší… Rybári nič nevideli, nič si nevšimli. Ešte máme telefón na dvoch,
kontakt na vedúceho rybárskeho zväzu a kontakt na dvoch kontrolórov z
rybárskeho zväzu, čo majú túto časť rieky na starosti. Ak treba, ideme za
nimi…“
Mayor pozrel na hodinky.
„O chvíľu bude desať, nebudeme otravovať slušných ľudí, stihnete ich
zajtra.“
„Tiež si myslím.“
Nastalo ticho.
„Páni a dáma,“ Mayor žoviálne roztiahol ruky, akoby ich chcel všetkých
objať. „Čo vám mám na to všetko povedať? Do dnešného rána sme mali
jeden prúser, oddnes máme dva. Hlavu s telom nespárujeme, ani keby sme
ich prilepili kanagonom. Ak sme dodnes boli v bezvýchodiskovej situácii,
oddnes sme v dvoch. Nemáme žiadne relevantné stopy, nemáme svedka,
nemáme totožnosť… nemáme nič! Prajem vám príjemné prázdniny.“
„Šani, nezúfaj…“
„Edo, zajtra ráno je porada u riaditeľa. Akože nezúfaj!“
„Už sme prežili aj horšie.“
„Hej? Kedy?“
„Spomeň si – pred desiatimi rokmi, keď sa nám vyvražďovali chlapci z
podsvetia jeden za druhým! Len si spomeň, ako do nás drbali zo všetkých
strán, a čo?“
 „Deväťdesiate roky sú nenávratne preč, milí zlatí, situácia v meste sa
zmenila, teraz aj dve vraždy rozvíria verejnú mienku. Zvlášť ak ide o také
beštiálne vraždy a majú toľko spoločných ukazovateľov.“
„Spoločných ukazovateľov je dosť, mňa irituje fakt, že nikto nehlási
nezvestnosti. Tie dve dievčiská nikomu nechýbajú?“ zapojil sa Krauz.
„Sú dovolenky, prázdniny, výlety… Rodičia si môžu myslieť, že decká sú
niekde s partiou pod stanom, na splave, ak berieme do úvahy vodu ako
spoločný faktor, alebo na zájazde. Nikto okrem vraha a pár možných
pomocníkov nemusí vedieť, že sú po smrti,“ snažil sa logicky uvažovať
Váňa.
Niektorých prekvapil.
„Poďme sa vyspať,“ uzavrel poradu Mayor. „Aj zajtra bude deň,
predpokladám, že ešte horúcejší než dnes.“
Krauza pri predstave zajtrajšej šichty chytali mdloby.
 21

Burger nefajčil. Čítal noviny, ako každé ráno, no nefajčil. Na stole mal
otvorené vrecko s mentolovými cukríkmi, v rohu pri kalendári nikotínové
žuvačky.
„Nazdar, banda!“ zahulákal Krauz od dverí.
V kancelárii bol iba Burger a Hanzel. Oto mu hneď naznačil, aby sklapol,
až potom odzdravil. Krauz si všimol cukríky, žuvačky, čistý vzduch za
novinami – a pochopil. Kolegiálne si v tichosti sadol, vybalil si desiatu,
pripravoval sa na ranný nástup do práce.
„No čo je! Čo ste ticho!“ naštval sa Burger, zložil noviny.
„Nič, čo by…?“
„Zato, že nefajčím⁉“
„Nie,“ bránil sa Krauz.
„Inokedy ti huba ide od rána, jeden priblblý fórik za druhým, a teraz nič?
Aké ohľady!“
Burger bol nervózny, už päť hodín nefajčil. Poslednú si zapálil o druhej v
noci, dostal záchvat, nadhadzovalo ho, takmer vypadol z balkóna. Keď
kašeľ ustal, skontroloval vreckovku – nie, nemôže to byť až také vážne! To
nemôže byť krv, a ak naozaj je, tak si iba zahryzol do jazyka, veď je svetlá,
svetlučká, vlastne iba trochu zafarbené sliny, iba jemne ružové – nie, to
nemôže byť ozajstná krv!
Už nezaspal. Spal dve hodiny, od polnoci do druhej, v presne určenú
hodinu sa telo zobudilo na nikotínový deficit – v presne určenú hodinu
ako každú noc. Ďalšia prestávka v spaní bola na pláne o štvrtej, ale
nezobudil sa, lebo nespal. Ani si nešiel zapáliť – strach bol silnejší než
abstinenčné nutkanie. O šiestej na zastávke autobusu mal pocit, že mu
predlaktia rozožierajú termity, potil sa ako na pravé poludnie, krútila sa
mu hlava. Chlapík vedľa si zapálil, skoro mu vytrhol cigaretu z úst – keby
sa bránil, zabil by ho jednou ranou. Nevytrhol, rozhodol sa, že do
vyšetrenia vydrží a potom nech sa deje, čo sa má diať!
„Seriem na to! Na všetko!“ Nervózne šmaril noviny Krauzovi na stôl. „Na!
Tu si prečítaj, akých máme debilných novinárov! Ešte aj tí ma musia
nasierať! Chceli sme od nich iba jedno – aby zverejnili fotografiu a žiadosť
o spolupátranie, nech sa zapojí verejnosť. Prečítaj si, čo z toho spravili!
Jack Rozparovač v Našom Meste, brutálne vraždy mladých dievčat na
bežiacom páse, chráňte si svoje dcéry a manželky, nepúšťajte ich von!
Európska metropola zločinu – Chicago šuviks! A čo robí polícia? Ako vždy,
nič! Keby som tú kravu novinárku dostal do rúk…“
„Ale Šaňo povedal, že to s hovorkyňou vybaví tak, aby našla nejakú
normálnu…“
„Pekne to vybavil, Rišo, naozaj pekne! Len si to prečítaj!“ zúril Burger.
Rozžuvanú žuvačku vypľul do Kukyho črepníka, rozbalil si novú,
nasrdene žul, až mu poskakovala sánka.
„Ak budeš pokračovať, zajtra narastie Kukymu žuvačkovník. Vyžuvané
žuvačky patria do koša, Edko, inak nimi zaserieš celú kanceláriu,“
chlácholivo napomínal kolegu Hanzel.
„Aj ty ma môžeš…“
Rozleteli sa dvere, napochodoval Chosé.
„Buď požehnaný krásny slnečný deň!“
„Podržte mi ho, ja mu jednu… ale takú…“ Krauz neveril vlastným ušiam,
vraj požehnaný a krásny, ešte k tomu slnečný! Už teraz ho zalievali potoky
potu, hoci slnko sotva vyšlo.
„A dobrá nálada nech neopúšťa túto kanceláriu!“
Chosé sa vyvalil v kresle, bez rozpakov si zapálil, ani nečakal na odpoveď.
Chalani stuhli, Burger dvakrát za sebou hlboko vtiahol, vzdychol si,
pošúchal si spotené čelo, vstal.
„Idem sa na to všetko…“ načiahol sa Krauzovi na stôl, vzal si noviny,
zasekol si ich pod pazuchu, vypochodoval z kancelárie.
Počkali, kým za sebou zavrie.
„Chosé, neblbni, nevidíš, že nefajčí⁈“
„Kto?“
„Edo.“
 „Prečo… Čo je… Ahá!“ konečne mu docvaklo. „Pardon, ja som nevedel.“
Chcel zahasiť cigaretu, no zastavili ho.
„Nechaj tak, kým sa vytlačí, dofajčíš, ale druhú…“
„Viete čo?“ Krauz skočil Hanzelovi do reči. „Dajme si záväzok, že kým sa
z toho nedostane, nebudeme v kancelárii fajčiť.“
„A kde?“
„Vonku na chodbe alebo v umyvárke, je tam aj popolník. Alebo v
niektorej z vedľajších kancelárii, to je jedno.“
Povzbudzovali sa navzájom pohľadmi, napokon prikývli. Dohoda
obmedzovala iba ich troch, Váňa si zapálil vždy iba po druhom litri vína, a
Kuky ani to nie. Petra mohla fajčiť vedľa vo svojej kancelárii, Krauz a
Chosé už mali vymyslené, že ju za tým účelom budú pravidelne zneužívať.
Krauz si odhryzol z lepenáka, raňajky mal slabé, pred rozdelením sa
potreboval posilniť. Zjedol sotva polovicu chleba, keď sa znova rozleteli
dvere, vošli Váňa a Kuky. Burger s rozgajdanou košeľou a mokrými rukami
ich poháňal.
„Poďme, poďme, čo máte poobednú? Kde ste tak dlho, už ste tu dávno
mali byť!“
„Čo je, čo si nasraný hneď zrána? Zvlhli ti cigarety alebo…“
Kuky nestihol dopovedať, zazvonil telefón. Najbližšie bol hladný Krauz.
Zodvihol, prehltol, snažil sa telefonovať.
„Prosím, Kra… Kra…“ znova prehltol, „oddelenie vrážd! Koho? Počkajte,
odovzdám. Edo, na, to je pre teba.“
Burger si zapravil košeľu, zároveň si do nej utrel mokré ruky, sadol si,
prevzal slúchadlo, druhá ruka automaticky hľadala cigarety, našla
mentolové cukríky. Jednou rukou nevedel cukrík rozbaliť, nasrdene ho
odfrnkol do rohu stola, iba kalendár zabránil, aby nepreletel až ku
Kukymu.
„Burger,“ vyštekol do telefónu. „Ahoj… Čítal… Vyšetrujeme, veď my sme
ju tam dávali… A nemôžeš mi to povedať do telefónu? Dobre, počkaj ma
tam, už idem.“ Položil. „Oto, skoč k Šaňovi po knihu od auta, povedz mu, že
máme prvý ohlas na uverejnenú fotografiu. Ideme von za informátorom,
nech nás nečaká na rozdelení.“
Hanzel odišiel po služobné auto, Krauz pochybovačne pokrútil hlavou.
„Nemali sme ešte uverejňovať fotografie, hovoril som vám. Škoda, že
Šaňo sa tak hrnie do spolupráce s novinármi, nedá si povedať. Ak táto
umelá spolupráca s verejnosťou naberie obrátky, nebudeme robiť nič, iba
pobehovať po jalových telefonátoch, a robota nám bude stáť.“
„Už sa stalo,“ rezignovane sa balil Burger.
Hanzel sa vrátil obratom.
„Šaňo je nadšený, vidí v tom krok vpred, vraj aby sme poriadne preverili
každý telefonát, každú možnú stopu.“
Na každú možnú stopu mal každý odlišný názor, no v rámci nedeliteľnej
veliteľskej právomoci a demokracie na pracovisku museli uznať, že šéfov je
najlepší – alebo sa aspoň tak tváriť.
„Zbohom! Viete, kde sme. Ostávame na príjme.“
Prví dvaja odišli do terénu, ostatných to ešte len čakalo.
Burger sa rozvalil na sedadle spolujazdca, automaticky siahol do vrecka.
„Oto, vieš čo? Čo keby sme sa vymenili?“
„Vymenili? Ty chceš byť Hanzel?“
„Neser ma! Sedadlá! Budem šoférovať. Potrebujem…“
Hanzel bez slova vystúpil, prešiel na druhú stranu auta. Dobre vedel, čo
parťák potrebuje – potreboval si zamestnať ruky a hlavu. Hlavu, aby
nemyslela na cigaretu, ruky, aby po nej stále nešmátrali.
Zamierili na most, prešli rieku, stratili sa v spleti sídliskových uličiek.
„Ideš ešte domov?“ spýtal sa Hanzel.
„Nie, volal kamarát z vedľajšieho vchodu, nie informátor, ale Šaňo chce
preveriť každý telefonát, tak je to jedno. Okrem toho som chcel čo najskôr
vypadnúť, dnes…“
Hanzel ho chápal, nevedel o ich tajnej dohode, obával sa, že keď začnú
všetci fajčiť, nevydrží.
Zastavili na parkovisku pred samoobsluhou.
„Počkaj ma.“ Burger si vyzliekol sako, hodil ho do auta, zamkol, vošiel do
potravín.
Hanzel sa schoval do vestibulu, vonku už začínalo pripekať. Burger sa
vrátil so štyrmi fľaškovými pivami, v každej ruke po dve.
„Tušil som,“ prikývol Hanzel, lebo dobre vedel, že krčmy sú ešte zavreté.
Zašli za roh, potom ešte za jeden – ocitli sa vzadu za obchodom s
potravinami. Na nakladacej rampe úplne na konci pri prázdnych
prepravkách od piva ich čakal Burgerov sused.
„Čaute!“
„Ahoj. Na…“
 Burger mu podal dve pivá, jedno podal Hanzelovi, posledné si nechal.
Sused poďakoval, z vrecka kraťasov vybral otvárač, nacvičeným pohybom
vypáčil vrchnáky. Rýchlo si odchlipol, lebo z fľaše sa začala valiť pena.
„Bral som z chladničky,“ ospravedlňoval sa Burger.
„Keď s nimi pohadzujú hore-dolu, sú rozpenené aj niekoľko hodín,“
vysvetlil odborník. „Na vaše…“ štrngli si fľašami.
Sused schoval otvárač, v ruke sa mu ocitli cigarety – automaticky
ponúkol. Burgerovi takisto automaticky vyletela ruka, no okamžite sa
zháčil.
„Nie, díky.“
Sused ponúkol Hanzelovi.
„Nie, nebudem.“
„Čo ste po žúre?“
„Nie, vetráme pľúca. Občas nezaškodí urobiť niečo aj pre svoje zdravie.“
Burger si rozbalil žuvačku, Hanzel sa radšej napil.
„Ako chcete.“
„Tak hovor. Čo máš?“
„Toto,“ sused ukázal na noviny na vedľajšej prepravke. „Edko, to je vaša
robota?“
„No…“
„Nemyslím fotografia, myslím celý prípad.“
„Aha. Áno, je.“
„A ty nevieš, kto je to?“ žasol sused.
„Nie. Ty áno?“
„Ježišmária! Čo máš vlčiu tmu?“
„Kto je to?“
„Ružena.“
„Ružena?“
„Farkašová.“
„Farkašová…“
„No!“
„Emilova dcéra?“
„Emilova je staršia, Zdena, a prostredná, ale tretiu má Farkaška s tým
kamionistom.“
„Olegom?“
„No, s tým Ukrajincom.“
 „Ale my nehľadáme cigánku.“
„Edo, asi si ju už dlho nevidel. Ružena nemá z mamky nič, presnejšie, len
to jedno, ale inak je celá po tatkovi. Blondínka, modré oči, postava ako
prútik.“
Burger si zahryzol do spodnej pery, spomínal, snažil sa predstaviť si starú
Farkašku a jej dcéry.
„Stará je tuším tiež Zdena, nie?“
„Je, najstaršej dali meno po nej. Prostredná je Angelina, podľa tej herečky,
a najmladšia je Ružena.“
„Ale už s ním nežije.“
„S Olegom? Nie, vykopla ho a Emil sa vrátil.“
„Tie dve staršie sú po matke,“ spomínal Burger.
„Celá Zdena! Krpaté, tlsté, lenivé a drzé.“
„Keď si dobre spomínam, aj sa pobili.“
„Emil s Olegom? Skončili v nemocnici, dodrúzgali si hnáty, ale to už bolo
dobre dávno. Emil bol na nervy, dve deti má normálne a tretie takéto
hnusné, biele. Ožrali sa a pobili, ale to sú už roky.“
„Nemá sa čo rozčuľovať, on ich opustil, nie ona jeho.“
„Tak, tak. Našiel si nejakú ludru na východe a šiel za ňou. Stará
potrebovala prachy a aj oné, tak sa scukla s Olegom. Ťahali to skoro desať
rokov, potom sa Emil vrátil a prichýlila ho.“
„A Oleg?“
„Už nejazdí, vraj sa vrátil domov.“
„Koľko má rokov?“
„Čo na tom záleží.“
„Krpatá! Ružena.“
„Jáj! Sedemnásť, osemnásť.“
„Kedy si ju videl naposledy?“
„Toť nedávno… dva týždne? V strede prázdnin?“
„Prečo si myslíš, že je to ona?“
„Lebo tu bol Laco. Nosatý. Tu sedel, ako sedíš teraz ty.“
„Čo s tým má Nosatý?“
„Jak že čo⁉ Šak býva nad nimi!“
„Jáj! A čo?“
„Kukali sme spolu na fotografiu v novinách, aj jemu sa pozdávala, a vraj
ju už dlhšie nevidel. Asi týždeň.“
 „Sú prázdniny, môže byť…“ Burger netušil, kam chodia také deti na
prázdniny.
„Prdlajs, sú celé dni doma aj cez prázdniny. Ale krpatá sa v poslednom
čase niekam zdekovala. Niet jej. A vieš, kde teraz Emil robí?“
„On robí?“
„Vrátnika v prístave.“
„Hmm…“
„Ale keď si myslíš, že je to chujovina, tak pardon, že som otravoval,“
sused odfrčkol ohorok cigarety, Burger ho lačno sledoval, až kým sa
neodkotúľal do kanála. Hanzel mal chvíľu obavy, že sa za ním rozbehne.
„Nie, neotravoval si, vieš dobre, že sme vďační za každý tip. Na,“ Burger
zalovil v služobáku, podal susedovi bankovku. „Kúp si ploskačku.“
„Máš to u mňa, Edko!“
„Ešte niečo. Emil tú nevlastnú krpatú mlátil?“
„Oni sa mlátia stále. Navzájom. Vieš, aký je Emil, keď sa nadrátkuje. Skoč
za Lacom, porozpráva ti. Má to v priamom prenose dvakrát do týždňa,
však býva nad nimi.“
Detektívi dopili, studené pivo sa v žalúdku dlho neohrialo, už tieklo po
chrbte, polovica po čele.
„Pfú… To dnes zase bude,“ ponosoval sa Hanzel, spakruky si utieral
kvapky z čela.
Sused nedopil, šanoval si, veď musí vydržať do večera, kým prídu chlapi z
roboty a nezľutujú sa.
„Edko, prídeš večer na pivo?“ Sused sa chcel uistiť, že aspoň jedno bude
mať isté.
„Uvidím, podľa roboty.“
Sused smutno prikývol – takže ani to jedno nemá večer isté, bude musieť
otravovať inde.
Odviezli sa na miestne oddelenie polície.
„Nejdeme za Lacom?“ spýtal sa Hanzel prekvapene.
„Za Nosatým? Nie. Jednak by nám iba potvrdil, že sa mlátili, jednak by
mu docvaklo, kto nás volal, veď iba pred chvíľou rozoberali fotografiu za
obchodom na debničkách. Nechcem robiť susedovi zbytočne zle.“
„Jasné, ochotných susedov si treba chrániť,“ uznal Hanzel.
„Okrem toho to podstatné zistíme oficiálne aj tu. Keď sa dopátrame k
niečomu zaujímavému, zajtra si ho pohodlne nájdeme. Ráno bude za
obchodom, potom v stávkovej kancelárii, na obed doma a poobede až do
záverečnej u Terky, druhý stôl vpravo od výčapu.“
„Niet nad perfektnú osobnú a miestnu znalosť,“ pochválil kolegu Hanzel.
„Niektorí ľudia majú mimoriadne náročný pracovný deň.“
„Je demokracia, iba využívajú, čo im umožňuje zákon,“ vzdychol si
Burger.
Na oddelení polície v knihe udalostí zistili, že k Farkašovcom chodí na
zákroky hliadka z miestneho oddelenia alebo PMJ pravidelne každý týždeň,
občas aj dvakrát.
„Je tu niekto, kto ich pozná osobne?“
Kolega na stálej službe zavolal miestneho územára.
„Ahoj, my sme z oddelenia vrážd. Poznáš mladú Ruženu Farkašovú?“
„Z Toplianskej?“
„Tú.“
„Poznám.“
„Je v poriadku?“
„V akom zmysle?“
„Kedy si ju videl naposledy?“
„Neviem presne.“
„Tento týždeň?“
„Určite nie. Tento týždeň som tam nebol robiť poriadky ani raz, Emil sa
niekam vytratil, je pokoj.“
„Vytratil? Akože niekam odišiel?“
„Hej. V nedeľu som mal poobednú, stretol som ho v krčme. Aj som čakal,
že ma večer zavolajú susedia, ale, čuduj sa svete, nič sa nedialo. Odvtedy
som ho nevidel.“
„A Ruženu?“
„Tiež tak nejako, čo ja viem? Prečo, vyviedla niečo?“
„Ani nie, skôr máme obavy, či sa jej niečo nestalo. No nič, skočíme na
občianske po fotografiu a trochu po nej popátrame,“ vzdychol Burger.
Jednoduchá záležitosť sa začala nepríjemne komplikovať.
„Chcete jej aktuálnu fotografiu?“
„No.“
„Len preto idete na elopky?“
„Len.“
 „Tak nemusíte, pred dvoma mesiacmi sme ju tu mali aj s partiou
autičkárov, ale nič sme jej nedokázali. No pre istotu sme si ju odfotili.
Počkajte, skočím hore.“
Nechceli zavadzať kolegovi v službe, počkali na chodbe.
„Pamätáš sa, čo nám povedal Lengyel?“ zbytočne sa spýtal Burger.
„Že hlava bola vo vode kratšie než telo, asi dva-tri dni.“
„Teda od pondelka, a Emil sa zdekoval tiež od pondelka.“
„A krpatá tiež. Približne.“
„Zaujímavé náhody, nie?“
„Ale…“
„Ja viem, ja viem! Sú prázdniny, môže byť kdekoľvek s partiou a my dvaja
starí chuji vidíme bubákov aj tam, kde nie sú.“
„Ale preveriť to musíme, lebo Šaňo trvá na spolupráci s verejnosťou.“
„Tak nejako.“
Po chodbe prešiel kolega s cigaretou zaseknutou medzi zubami. Za
pochodu študoval nejaký papier, ani si ich nevšimol. Priamo pred nimi si
potiahol, vypustil kúdol dymu ako pokazená lokomotíva.
Burger si vzdychol, Hanzel mu stisol plece.
„Len vydrž, kamoško, aspoň dozajtra vydrž, a keď bude všetko v
poriadku, osobne ti kúpim kartón.“
„Dva! A garantujem ti, že do večera padnú!“ zastrájal sa trpiaci detektív.
Kolega v uniforme sa vrátil, podal im fotografiu. Burger vytiahol
zrekonštruovanú hlavu z pitvy. Priložil ich k sebe, porovnal…
„No, musím uznať, určitá podoba tu je,“ pripustil neochotne, lebo dúfal, že
celá vec s Farkašovcami je iba hlúpa náhoda.
„Môžem?“ požiadal územár. Burger mu ochotne podal fotografie. „Aha, to
je tá hlava z lodenice? Ráno nám veliteľ čítal pátranie. Vy si myslíte…“
Stíchol. Aj on musel uznať, že sa podobajú. „Dokelu, veď to je ona,“
zašomral si pod nos.
„Ďakujeme za pomoc. Tú fotografiu si vezmeme.“
„Jasné, veď nato som vám ju priniesol. Ak sa smiem spýtať, idete k nim?“
„Za týchto okolností musíme.“
„Idem s vami,“ ponúkol sa.
„Prečo? Myslíš, že dostaneme po hube?“
„Od Zdeny? Asi ťažko. Je pravda, že v dome už vyfackala asi každú
susedu a suseda, ale pred policajtmi má rešpekt.“
 „Veď už má niečo odsedené, vie, ako sa správať,“ pritakal Burger.
„Zaujíma ma to a okrem toho aj tak musím ísť von, začína sa mi
obchôdzka. Ale ak si myslíte, že by som vám niečo pokazil, tak…“
„Nie, nie, len poď, pomoc sa vždy zíde.“
Počkali ho vonku, lebo počet fajčiarov na chodbe sa povážlivo rozmnožil
a Hanzel nechcel, aby skúšali kolegovu trpezlivosť. Chalan bol vystrojený
raz-dva.
„Môžem vziať auto,“ ponúkol sa.
„Máme svoje.“
Farkašovci bývali na prízemí, čo bol lepší z dvoch možných variantov,
lebo niektorí bývali na dvanástom. Zazvonil kolega v uniforme.
„No čo je⁉ Kto je⁉ Šak už idém!“ počuli znútra. „Á… To ste zase vy? Do
zas volal? Ale neska ste tu zbytečne, ništ sme nerobili, fakt, naozaj. Hentí
dvá sú též od vás?“ Tučná Farkašová zapchala celé dvere.
„Dobrý deň, pani Farkašová. Idem okolo, tak som sa zastavil. Máme
nejaké vyšetrovanie, nemôžem vás obísť. Môžeme ďalej?“
„A máte povolenie?“
„Samozrejme, pozrite,“ policajt v uniforme otvoril koženú brašnu,
prehŕňal sa v nej, hľadal povolenie.
„Nehajte tak, serem na vaše pečátky aj celé úradné lajstrá. Podte núter,
nech zas hentá krava oproci neočúva!“
Vošli, ovial ich charakteristický pach pretepleného nevyvetraného
panelákového bytu.
„Sem podte, do kuchyne.“ Pozvala ich ďalej, no stoličku neponúkla.
„Kde je Emil? Je doma? Môžem s ním hovoriť?“ Vyšetrovania sa ujal
mladý kolega, detektívi ho nechali. Aspoň sa mohli venovať pozorovaniu.
Hľadali čokoľvek podozrivé, čo by ich naviedlo na nejakú stopu –
posunutý nábytok, chýbajúci koberec, fľaky na stene, čokoľvek.
„Neny doma.“
„Kde je?“
„Ná vím já? Asi zas dostal rapel a išél za tú kurvu na východ. Ani do
roboty nechodzí, hovado, to zas bude výplata! Ale nažrat sa to dójde, aj
oprat, to by scel, ked nijé, hnet sa rozhána týma hnátama, ale donést
korunu do domu, to né!“
„Kedy odišiel?“
„Prečo? Čo zas vyvédol?“
 „Ja sa pýtam! Kedy?“
„V pondelok.“
„Povedal presne, kam ide?“
„Né, povadzili sme sa,“ prstom ukázala na hrču na čele, „nasral sa a tahal
čáru. Nech skape, de je!“
„Tak mi zavolajte Ruženu.“
„Ani ona neny doma.“
„A kde je?“
„U sestry v Malackách.“
„Prečo?“
„Jak prečo? Do školy nechodzí, robit sa jej nesce, tak čo tu bude smrdet?
Dobre, že išla!“
Kolega v uniforme sa obrátil na detektívov, vymenili si veľavravné
pohľady. Detektívi to brali tak, že čaká pochvalu za brilantný priebeh
vyšetrovania, posmelili ho nenápadným žmurknutím – on to bral tak, že
vystrieľal všetky otázky, teraz nech preberú iniciatívu oni. Zjavne si
neporozumeli.
„Ehm…“ odkašľal si kolega.
„Tak keho vlastne zhánate? Emila alebo Ruženu?“ Domáca strácala
trpezlivosť.
„Kedy odišla?“ skúsil ešte kolega.
„Ružena? V sobotu. Prečo? S týma autičkárama nemá ništ společné, sami
ste sa presvedčili, tak už jej dajte svatý pokoj!“
„Nejde o autíčka,“ ubezpečil ju kolega v rozpakoch.
„Pani Farkašová,“ zamiešal sa Burger. „Poznáte ma?“
Tučná domáca sa načiahla na chladničku, nasadila si okuliare.
„Ježíš!“
„Nie, ešte jeden pokus.“
„… šak vy ste ten oný…“
„Emilov kamarát.“
„Ale vy ste vysoká šarža z kriminálky, né? Kristepane, stalo sa nijéčo⁉“
„Nie. Hľadáme Ruženu. Má mobil?“
„Čo je to za otázka? Šeci dnes majú mobile.“
„Aj ona?“
„Aj ona.“
„Dajte mi číslo, zavolám jej.“
 „Nezebere vám.“
Burger ju podozrievavo prepálil pohľadom.
„Prečo?“
„Lebo…“ váhala, chystala sa klamať.
„Neklamte mi! Poznám to!“
„Nemóžem vám ništ povedat.“
„Vám zodvihne?“
„Mne?“ Otázka ju zaskočila.
„Buď jej zavoláte, alebo idete s nami!“
„Začo? Ništ som…“
„Volajte!“
„Dorici…“
Váhala, no predstava policajnej cely ju presvedčila. Zobrala si mobil.
„Ružena? Sú tu čačuni… Nijé tí, druhí, scú… Ružena? Ružena⁉ No vidzíte,
položila.“ Otrčila im hluchý mobil.
Burger s Hanzelom si vymenili pohľady. Môže to byť divadielko, nikomu
nevolala, hovoril Hanzelov. Asi máš pravdu, potvrdil mu Burger.
„Kde je? Adresu!“
„Vy scete… Idete za ňu?“
„Presne tak.“
„Nenájdete ju!“
„Nájdeme. Ak žije, tak nájdeme, máme v tom prax.“
„Ak žije? To čo máte za drízdy, že ak žije? Čoby nežila, prečo by…“
„Tak kde je, ale rýchlo!“
„Nó…“
„Rýchlo!“
„U sestry.“
„Adresu!“
„V Malackách. Adresu nevím. Je to na konci mesta, už na ceste na Gajare,
napravo taký ošarpaný malý domek, je tam sám ošarpaný, ostatné sú
hajlochy.“
„Zbohom, a modlite sa, aby sme sa nemuseli vracať. Ak ste nás
oklamali…“
„Čoby som klamala, my neklameme, to len vy gadžovci furt rýpete.“
Dolu pri aute sa rozlúčili.
 „Do Malaciek s vami nemôžem ísť, bol by som mimo rajónu,“
ospravedlňoval sa kolega v uniforme. „Ale verte mi, išiel by som rád. Čo
myslíte, koľko musím ešte odslúžiť na ulici, kým ma zoberú na
kriminálku?“
„Bavilo by ťa to?“
„Že či!“
„Koľko už slúžiš?“
„Druhý rok.“
„No, počkaj ešte rok-dva a daj si žiadosť. Ak budeš mať šťastie a bude
voľné miesto…“
„Rok-dva…“ chlapec bol zjavne sklamaný.
Navzájom si zaželali pokojnú službu a vyrazili do Malaciek. Adresu
nevedeli, no opis domu a lokality úplne stačili, o hodinu už búchali na
drevenú bránku zavesenú na jednom pánte – zvonček ani nehľadali, ani by
sa k exteriéru nehodil. Búchali, ale márne.
Pomohol im pes.
„Harino! Ticho! Kto je tam? Čo chcete?“ Tučná žena v ľahkých šatách bez
rukávov iba vykukla z dverí, k bráničke sa jej nechcelo.
„Vy ste Zdenina sestra?“
„Jak to viete?“
„Ideme od nej. Pred hodinou volala s Ruženou. Chceme s ňou hovoriť.“
„Vy ste tí policajti?“
„Sme.“
„Neni doma!“
„Tak nás počkajte tu, nikam nechoďte,“ ako na povel sa otočili, zamierili k
autu.
„Kam idete?“
„Na miestne oddelenie. Zoženieme pár uniformovaných kolegov, ak sa
podarí, aj pár kukláčov a trochu to tu prehádžeme. Buďte doma a čakajte
nás, aby sme nemuseli vyvaliť bránku. A uviažte toho psa, škoda by ho
bola!“
„Počkajte… Čo ste takí friškí? Čo od nej chcete?“
„Iba ju vidieť, položíme jej dve-tri otázky a porúčame sa. Ale načo vám to
vysvetľujem, keď nie je doma?“
„Počkajte… A nedošli ste ju zatknúť?“
„Nie.“
 „Naozaj?“
„My neklameme.“
„Policajti? Vždy!“
„Tak je doma – alebo nie je?“
„Počkajte, pozriem sa…“
Čakali iba chvíľu, no Ruženy sa nedočkali.
„Emil? Ahoj,“ Burger spoznal prichádzajúceho už pri dverách. „Čo ty tu?
Nie si na východe?“
„Dobrý, pán Burger.“
Emil, vysušený holohlavý suchár neurčitého veku so šúľanou cigaretou v
prstoch, im otvoril bránku.
„Ale nejdeš! Hajzel!“ Chcel kopnúť psa, no rokmi vycibrený reflex ho
zachránil.
„Teba sme teda nečakali,“ priznal Burger.
„Poďte do chládku, dneska bude zase na nevydržanie. Pre vás, pre mňa
ideálne počko,“ zaškeril sa. „Pán Burger, vy už nerobíte na vraždách?“
„Robím.“
„Tak prečo zháňate Ruženu? Už sme všetko vysvetlili u nás na oddelení,
ona s tým nemá nič spoločné. Prečo poslali vás?“
„Nikto ma neposlal, vyšetrujem niečo iné. Hovoríš o tej partii autičkárov?
Alebo ste vyviedli ešte niečo iné?“
„O tých autičkároch, nič sme nevyviedli.“
„No tak sa konečne vymákni, kde je Ružena? Musíme ju vidieť.“
„Ona s tým naozaj nemá nič spoločné. To ja…“
Sadli si do chládku pod košatú marhuľu. Pár zhnitých sa ešte povaľovalo
po zemi, obžierali ich roje ôs.
„Ani vám nemám čo ponúknuť, ešte sme neboli v obchode. Môžem vám
jednu ušúľať…“ otrčil pred nich cigaretu v zažltnutých prstoch.
Prvýkrát od ťažkého rozhodnutia bol Burger rád, že prestal fajčiť.
„Ušetri si námahu, neprišli sme na hody. Tak spusti, ale rýchlo. A
pravdu!“
„Potreboval som nejaké prachy, Zdena je jak šrotovník na peniaze, zobral
som od chlapcov nejaké veci na predaj…“
„Ukradnuté veci z áut?“
„No. Mal som šťastie, predal som, ale…“
„Ale prachy som si nechal, čo? Chlapci svoj podiel nedostali.“
 „No. A do toho prišla razia od vás. Zbalili aj Ruženu, ale pustili ju, ona v
tom nešla, teda…“ Emil váhavo zatiahol.
„Teda nejaké to rádio predala aj ona, čo?“
„Nie rádio, laptop.“
„Ty vieš, čo je laptop?“
„Taký malý prenosný počítač, to vie každý. Ale polišom sme to zatĺkli, tak
ju pustili.“
„A teba pustili za čo?“
„No…“
„Aha!“
Improvizovaný výsluch napredoval míľovými krokmi. Amatér v
kancelárii by z Emila doloval informácie hodiny, Burger ho poznal, aj
situáciu na sídlisku, aj praktiky a taktiku policajtov z okresu, vedel
predvídať a na väčšinu otázok poznal odpoveď už dopredu.
„Chlapci ti idú po krku, čo? Za dlžoby a bonzovanie, je tak?“
„Idú.“
„Takže ty si si nešiel zakefovať na východ, ty sa schovávaš!“
„No…“
„Zdena o tom vie, ale zakázal si jej o tom hovoriť.“
„Jasné, že vie, šak to bol jej nápad.“
„Myslíš si, že tu si dobre schovaný? Si iba päťdesiat kilometrov od sídliska
a tí chlapci majú rýchle autá.“
„Kurva, šak viem! Ale čo mám robiť? Tá krava z Michaloviec už má
druhého, tam sa nemôžem ani ukázať, tak kam mám ísť? A tí vaši kolegovia
so mnou pekne vyjebali! Najprv mi nasľubovali ochranu a prachy, a keď
som im povedal, čo chceli, vykopli ma!“
„Svine, čo?“
„No!“
„Prečo je tu aj Ružena? Aj ona sa schováva?“
„No. Chlapci povedali, že keď nenavalím prachy, tak jej odrežú hlavu a
naserú do krku, aby som s tým počítal, a zariadil sa podľa toho. Čo som
mal robiť, musel som ju schovať.“
Zmienka o odrezanej hlave detektívov zaujala, vymenili si rýchly pohľad.
„Už to niekedy spravili?“
„Čo?“
„No to s tou hlavou.“
 „Hovno, to sa iba tak hovorí, že odrežú a naserú, aby sa ich každý bál.“
„Zavolaj ju. Dosť bolo srandičiek!“
„Ružená!“
Vyšlo prekvapivo pekné dievča v rifliach a bielom tričku. Skupina
bodygardov v tesnom závese za ňou – tučné ženy, tučné dievčatá, chlapci a
muži do pol pása holí. Asi tetky, strýkovia, bratanci a sesternice. Ružena sa
sem nehodila ani farbou, ani postavou, ani oblečením.
„Poď sem!“
Prišla bližšie. Detektívi museli uznať, že podoba s fotografiou z pitevne
bola naživo ešte výraznejšia.
„Máš pri sebe občiansky preukaz?“
„Mám.“
„Prines ho.“
Odbehla do domu, bodygardi ostali, gánili, dvaja odvážnejší si aj odpľuli.
Ružena sa vrátila, podala im občiansky preukaz – už nebolo pochýb, hlava
z lodenice nepatrila Ružene Farkašovej.
„Ale nezatknete ju.“
„Emil, neboj sa, chceli sme ju iba vidieť. Všetko je v poriadku,
odchádzame.“
Vstali, vrátili jej doklad totožnosti, odchádzali.
„Počkajte…“ Emil dostal nápad. „Niečo mi napadlo. Tí vaši kolegovia zo
sídliska so mnou pekne vykývali, ale vy by ste mohli…“
Detektívi sa prekvapene otočili.
„No, vy by ste nás mohli ochrániť!“
„Geniálny nápad!“ pochválil ho Burger.
„A čo? Šak pomáhame policajtom, kde môžeme, tak si zaslúžime
ochranu.“
„My chránime iba ústavných činiteľov. Emil, si ústavný činiteľ?“
„A nie? Sme menšina, ústava nám zaručuje ochranu, tak sme ústavní
činitelia! Musíte nás ochrániť!“
„Nemusíme!“
„Musíte, šak nám ide o život!“
„Sami ste si to posrali.“
„Tak ústavných činiteľov môžete chrániť, a cigánov nie? Cigáni vám nie
sú dobrí?“
„Emil, cigáni sú dobrí, ale práve odo mňa nechci vedieť na čo.“
 „Pán Burger, ale vy ste tí oní… štátni orgáni a štátni orgáni sa musia o
nás postarať. Na to je zákon!“
„O zákonoch vieš guľové, Emil. Zákonmi sa neoháňaj, vráť prachy a bude
po probléme.“
„A z čoho, šak Zdena všetko rozfofrovala!“
„To nie je moja vec, alebo čakáš, že ja ti požičiam?“
„No…“ ponuka ho zaujala, celkom vážne nad ňou uvažoval.
„Nebuď smiešny! Zbohom, odchádzame!“
„Tak vy nás neochránite? Budem sa sťažovať!“
„Najlepšie písomne. A trojmo, Emil.“
„V Štrasburgu!“
„Aj v Johannesburgu, tam máme pobočku.“
Múr polonahých opálených tiel sa nebezpečne pohol, napokon boli radi,
že sa bez úrazu dostali do auta. Burger v spätnom zrkadle zbadal skalu
letiacu za nimi, no asi letela z detskej ruky a nemala dosť sily, aby ublížila
– ani im, ani zadnému oknu.
 22

„Zabili sme pol dňa – a prečo?“ nadhodil Hanzel na diaľnici.

„Oto, škoda nad tým špekulovať, raz sme sa rozhodli pre pomoc
verejnosti, tak musíme robiť aj takéto zdanlivo zbytočné vyšetrovania. Je
fakt, že nás to zdržuje a odkláňa od podstaty prípadu, ale…“
Burger nedopovedal, zasekol sa mu dych, dostal kŕč, vystrel sa v sedadle,
podvedome zatlačil na plynový pedál, pevne zovrel volant, očervenel,
nemohol sa nadýchnuť.
„Edo, kurva, dýchaj!“
Hanzel pohotovo zareagoval, zrazil mu nohu z plynu, jednou rukou chytil
volant, druhou sa zachytil o držadlo nad dverami. Nohami sa zaprel o
podlahu.
„Pusti volant! Edo, pusti, nezápas so mnou!“ Hanzel sa snažil nasmerovať
auto do najpomalšieho pruhu, no vozidlo sa nebezpečne priblížilo k
zvodidlám, rozhojdalo sa.
Burger odrazu prudko vydýchol, rozkašľal sa – volant, palubovku a
predné sklo oprskal červenou hmlou. Znova za rozkašľal – teraz to už
nebola iba hmla, vyleteli chuchvalce krvi.
„Kurva!“ Hanzel zápasil s volantom. „Edo, pusti‼“
Na kraji diaľnice sa zjavila informačná tabuľa s veľkým P a číslom 500.
„Edo, vydrž pol kilometra! Pusti ten volant! Uvoľni sa a, preboha,
dýchaj!“
Hanzel v neprirodzene vykrútenej polohe dokormidloval auto na
odpočívadlo. Zatiahol ručnú brzdu, vyskočil, pomohol kolegovi vystúpiť.
„Oto, prepáč…“
„Si normálny? Ešte sa budeš ospravedlňovať? Stalo sa, nemôžeš za to.
Nevyše celkom hladko sme to zvládli, tak čo?“
 Burger si sadol na lavičku.
„Nie tam, poď sem, do chládku.“
Hanzel mu pomáhal utrieť sa do vreckovky.
„Už je dobre, už som v poriadku…“
„To určite!“
„Som…“
„Seď a nevstávaj. Oddychuj. Môžem ťa chvíľu nechať? Musím utrieť auto,
kým je krv čerstvá.“
„Choď…“
Hanzel vyutieral volant a palubovku, s predným sklom to bolo horšie, krv
robila šmuhy, samozrejme, okenu nemali. Použil sliny a vodu z
ostrekovača, ako-tak situáciu zachránil.
„Tak poď, ideme. Zvládneš to?“
„Zvládnem, ale mohol by si ma za volantom vystriedať.“
„Predstav si, aký geniálny nápad! Samému by mi to ani nenapadlo.“
Hanzel uložil kolegu na sedadlo spolujazdca, trochu mu sklopil
operadlo…
„Nie, takto nie! Je to ešte horšie, musím ostať kolmo, inak ma dusí.“
…. a hneď ho vyrovnal, aby bol Burger kolmo a mohol dýchať.
„Ideme! Rovno do nemocnice!“
„Nie!“
„Čo nie⁉“
„Už som v pohode!“
„Hovno si, a nie v pohode!“
„Už to prešlo!“
„Prešlo, hovoríš, takže teraz budeme nečinne čakať, kedy sa to vráti?
Určite!“
„Zajtra som objednaný na vyšetrenie.“
„Dozajtra aj skapeš. Keď to príde razantnejšie, v noci, doma, keď budeš
sám, ako si pomôžeš?“
„Oto…“
„Nič, žiadne protesty, ide sa za Lengyelom, a hotovo!“
Burger stíchol, protesty ustali, bolesť pod hrudnou kosťou sa vrátila.
Skrútil sa na sedadle, zovrel si hrdlo, jemne si ho masíroval.
„A pridáme…“ Hanzel zaradil päťku, zošliapol plynový pedál až na
podlahu, zapol diaľkové svetlá.
 23

„Vážení,“ Mayor začal ranný nástup do zamestnania oficiálnym oslovením,

„je piatok, máme za sebou týždeň práce na novom prípade. Všetci dobre
viete, kam sme sa až dostali. Ehm…“ odkašľal si, pošúchal si bradu –
neklamný znak, že ho čaká ešte niečo oveľa nepríjemnejšie než
konštatovanie ničoty vo vyšetrovaní. „Ešte skôr, ako sa budeme venovať
práci, mám pre vás všetkých dôležitú informáciu. Kolega Burger ostal v
nemocnici. Včera sa mu stalo… éé… no proste dostal záchvat, Oto ho
odviezol do nemocnice a nechali si ho tam. Už som volal s primárom,
nechcel mi nič povedať, vraj kým neukončia celú sériu vyšetrení, nič nie je
isté. Hovoril som aj s Lengyelom, prisľúbil pomoc, celú záležitosť bude
sledovať, no ani on mi nič konkrétne nepovedal. Viete, akí sú doktori,
vypáčiť z nich niečo normálne je niekedy nadľudské umenie. Neostáva
nám iné, iba trpezlivo vyčkať. Hovorím vám to preto, aby ste do
nemocnice zbytočne nevyvolávali a neotravovali. Keď sa niečo dozviem,
poviem vám. Ani za ním nechoďte, zvlášť chlapci zo stoštyridsaťjednotky,
žiadne návštevy. Mám taký nepríjemný pocit, že Edo si nejaký čas poleží,
takže príležitosti bude až-až. Jasné všetkým? Fajn, a teraz k robote. Včera
sme sa venovali previerkam telefonátov…“
„Zabíjanie času.“
„Kolegu Krauza by som rád upozornil, že v mojej kancelárii všetko počuť!
Aj šepot, aj prdnutie muchy, aj…“
„Prepáč, šéfe, ale koľko bolo včera telefonátov?“
„Prečo, Riško?“
„Len tak. Koľko?“
„Štyri.“
„A v noci?“
 „Dva cez operačné stredisko.“
„A dnes?“
„Ešte nemám hlásenie od operačného.“
„Zato ja som už jeden prijal, rovno v kancelárii. Bolo sotva sedem hodín!“
„Pripúšťam, podcenili sme situáciu, nikto nemohol tušiť, že tých
nešťastných báb bude toľko. Každý zbytočne aktívny sused nám volá už v
prípade, že nevidel susedu dva-tri dni…“
„A bude to ešte horšie.“
„Dobre, uznávam, keby to malo takto pokračovať, musíme objektívne
konštatovať, že situáciu nie sme schopní zvládnuť vlastnými silami. Preto
mám návrh – roztriedime telefonáty podľa okresov a požiadame miestnych
operatívcov o spoluprácu…“
„Už vidím, ako jasajú!“
„Rišo, máš lepší nápad?“
Odpovede sa nedočkal, zazvonil mu telefón.
„Mayor. Ahoj. Je tu. Dobre, pošlem.“
Všetci mu viseli na perách v desivom očakávaní, že nejaký neborák z ich
radov si odskáče nepríjemnú neplánovanú fušku navyše.
„Petrička…“
Petra vstala, kývla hlavou.
„Viem. Idem.“
Zbalila si pero, zošit, zamierila k dverám. Všetkým sa uľavilo, tentoraz si
to odskákala Petra.
Jedine Chosé ju vyprevádzal pohľadom, v ktorom Krauz jasne postrehol
nesúhlas a obavu.
 24

„Sadni si.“
V kancelárii Adama Lacka, šéfa protidrogovej jednotky, boli len oni dvaja.
„Vitaj. Som rád, že si súhlasila. Dáš si niečo?“
„Už som raňajkovala, aj kávu som už mala, ďakujem.“
Keď si sadala, šéf sa neubránil letmému pohľadu do jej lona. Hoci mala
rifle, chlap aj tak tajne dúfa, že aspoň na moment zazrie niečo zakázané.
Postrehla to, obaja sa usmiali.
„Perfektná, ako vždy.“
„Ďakujem,“ pohodila hlavou, aby sa jej zavlnila záplava čiernych vlasov.
To vždy zabralo.
„A perfektne nám zapadáš do plánu.“
„Dúfam, preto som súhlasila.“
Lacko pozrel na hodinky na zápästí.
„Času máme dosť, môžem ti podrobne vysvetliť celú situáciu. Nie,
poznámky si nerob, všetko si musíš zapamätať.“
Petra odložila zošit a pero, prekrížila si nohy, oprela sa, pohodlne sa
usadila, očakávala dlhú inštruktáž.
„Pozri, situácia sa má tak…“ odpil si z kávy, pošúchal si dlane, zasekol si
ich medzi kolená, nahol sa k nej, mierne sa zaknísal. „Dobre vieš, že
situácia na drogovom poli je zúfalá. Nie beznádejná, ale zúfalá, tie svine
majú oproti nám všetky výhody. Na ich strane je moment prekvapenia,
majú podstatne lepšiu techniku, sú perfektne organizovaní, platia si
informátorov z našich radov… Čo ti budem vysvetľovať, vyhrávajú. Ale
občas nám niečo vyjde, ukážu slabinu, naskytne sa šanca. A taká situácia
nastala teraz, tento týždeň. Podarilo sa nám preniknúť k jednému z
drogových bosov, nie najvyššiemu, ale dosť vysokému. Dá si hovoriť
Cézar… Nebolo to jednoduché, akcia si vyžiadala dlhú prípravu, ten chlap
je opatrný a mazaný ako ozajstný profesionál, ale sme presvedčení, že čas
dozrel a máme šancu zabodovať. Teraz ti vysvetlím, ako Cézar funguje…“
 25

Uprostred temnej bezoblačnej noci sedel Cézar na zadnom sedadle

obyčajného golfa. Nie celkom obyčajného, jeho model WR-6 mal zosilnený
motor, ale na prvý pohľad, najmä pohľad náhodnej policajnej hliadky, to
bol iba bežný Volkswagen Golf.
Keď Cézar vyrážal do nočných ulíc, do spoločnosti alebo za babami,
používal jeden zo svojich obľúbených mercedesov, keď mal chuť na vietor
vo vlasoch, zobral si uhľovočierne Maserati, keď ho z brloha vylákali hory,
mal k dispozícii Jeep Cherokee vysoký ako traktor. Ani na vodnej hladine
si nenamočil bermudy, jeden čln ho čakal v talianskom prístave, druhý,
väčší, skoro jachta, mala domovské právo neďaleko Marseille.
To všetko, a omnoho viac, mal vždy v zálohe, ale na ostré akcie zásadne
používal bežné, nenápadné autá.
Už nemusel chodiť na ostré akcie, okrem techniky vlastnil aj ľudí, mohol
pohodlne sedieť na terase vo svojej vile a iba na diaľku by ho informovali o
priebehu, ale to by nebolo ono, tým by sa pripravil o jednu z najväčších
radostí života.
Fascinovala ho atmosféra nočných akcií. Už ako chlapec obdivoval
pašerácke scény vo filmoch – noc, rýchle autá, ozbrojení chlapi s
kamennými tvárami, balíčky rýchlo meniace majiteľa, športové tašky alebo
kufríky plné bankoviek, tiež meniace svojho majiteľa, bezproblémové
obchody bez zbytočných rečí, podávanie rúk, prísľub vernosti a oddanosti
do budúcna ako základný predpoklad ďalšieho úspešného biznisu. A
nakoniec policajti – oneskorený príchod na miesto prekládky, bezradné
chaotické pobehovanie, hlúpe pokyny a výčitky, sklamané tváre,
bezmocnosť.
 Vtedy ešte netušil, že aj on sa stane súčasťou napínavých filmov, hoci bez
kamier, osvetľovačov, bez režiséra – on v hlavnej úlohe. V skutočnosti to
bolo ešte napínavejšie, ešte vzrušujúcejšie než na plátne. Keď chlapci
prenášali balíčky, keď tovar menil jeden kufor auta za druhým, keď mu
Tuky prinášal tašky plné peňazí, keď ich kládol do kufra ich auta, keď ho
zabuchol, keď si sadal za volant a štartoval, zažíval pocity ako pri
pohlavnom ukojení, možno ešte čosi intenzívnejšie. Fascinovala ho
atmosféra nočného zločinu, neochudobnil by sa o ňu za nič na svete.
„Už idú,“ povedal zbytočne Tuky, lebo svetlá prichádzajúcich áut osvetlili
steny kameňolomu ako filmárske reflektory naaranžovanú scénu.
Tri autá prichádzali po jednej z dvoch prístupových ciest, iná možnosť
dostať sa do starého opusteného lomu za mestom nebola, jedine zlaniť sa
po kolmej stene alebo vyšplhať sa husto zarasteným svahom na strane
oproti. Na príjazdových cestách mal rozostavené hliadky – nevolali, takže
prišiel iba vopred dohovorený počet áut s vopred dohovorenými
posádkami, žiadny nepozvaný hosť na obzore.
„Cézar sa zbláznil? Čo zas pozeral nejaký gangsterský film z tridsiatych
rokov? Chytá ho romantika?“ Takto aj nevyberanejšie komentovali traja
odberatelia rozhodnutie Cézara, keď sa od Tukyho prvý raz dozvedeli, že
sa stretnú v kameňolome. „V kameňolome? Nie je to nebezpečné?“
Nebolo. Cézar by po rokoch skúseností neurobil hlúposť a neohrozil by
prekvitajúci biznis. Lesy okolo už neboli štátne, stala sa z nich obora v
súkromnom vlastníctve, riadne oplotená na mietach, kde bolo treba, riadne
označená na dvoch príjazdových cestách. Cézar ju nekúpil na svoje meno,
ostať v úzadí bola jedna zo zásad opatrnosti.
„Nebojte sa, nezbláznil sa,“ uistil partnerov Tuky. „Veľmi dobre vie, čo
robí. Je to bezpečné miesto, nikto nás tam nemôže prekvapiť.“
Vyskúšali kameňolom, obchod prebehol bez problémov, vyskúšali ho
znova a upokojili sa. Uvedomili si, že Cézara nemožno podceňovať, stal sa
partnerom garantujúcim nielen zisk, ale aj bezpečnosť, čo z ich pohľadu
bolo ešte dôležitejšie než zisk, veď načo by im boli peniaze, keby trčali v
lochu.
Autá jedno za druhým zacúvali ku kufru golfa. Desať metrov bola
ochranná zóna, bližšie nesmeli.
„Môžeme,“ zavelil Cézar.
 Tuky vystúpil, zostal pri zadných svetlách. Z dvoch áut vystúpil vodič, z
tretieho spolujazdec. Aj oni prešli k zadným svetlám svojich áut.
„Nazdar, chlapci.“
„Ahoj, Tuky.“
„Všetko v poriadku?“
„U mňa v poriadku… u mňa v poriadku… u mňa v poriadku,“ díleri jeden
za druhým vyslovili dohovorenú formulku – znamenie, že naozaj je všetko
v poriadku. Keby niektorí odpovedal áno, obchod by sa neuskutočnil, Tuky
by naskočil do golfa a upaľovali by kadeľahšie. Až potom by Cézar pátral,
čo sa pokazilo a komu za to zotne hlavu.
Ale všetci traja odpovedali podľa dohovoru – obchod mohol prebehnúť.
Tuky otvoril kufor.
„Stenly, najprv ty.“
Krajný muž pristúpil, z kufra auta vybral balík zabalený v hnedom
papieri, prelepený kilometrami lepiacej pásky, až sa leskol ako namastený.
Stenly preniesol balík ku svojmu autu, vložil ho do kufra, ostal stáť pri
zadných svetlách.
„Teraz ty, Gusto.“
Gusto zopakoval všetko ako Stenly.
„Saša!“
Tretí muž si prebral zásielku.
„Môžete zaplatiť.“
Stenly sa nahol do kufra, vybral športovú tašku, priniesol ju k Tukymu.
„Ďakujem.“ Poďakoval Stenly Tukymu, nie naopak. Vrátil sa k zadným
svetlám, disciplinovane, bez zbytočných rečí, čakal na ďalšie pokyny.
Pristúpil Gusto.
„Ďakujem.“ Druhá taška vymenila majiteľa.
Pristúpil Saša.
„Ďakujem.“
Tuky vložil do kufra aj tretiu tašku. Ani jednu neotvoril, ani raz sa
nepresvedčil, či je tam to, čo má byť, a v požadovanom množstve. Rátať
obsah na mieste odovzdávky by bolo pod Cézarovu úroveň, stratil by tvár.
Na rátanie mali dosť času doma, v pivnici vo vile, a ako sa mohli presvedčiť
po každom úspešnom obchode, všetko sedelo. Dokonca sa našla nejaká
bankovka navyše – neklamný dôkaz, že odberatelia sa báli nezrovnalosti a
radšej niečo dobrovoľne prihodili, len aby sa nedostali do mínusových
čísel. Všeobecne sa vedelo, ako dopadnú Cézarovi partneri, keď sa dostanú
do mínusových čísel.
„V poriadku,“ pochválil priebeh transakcie Tuky, zabuchol kufor auta.
„Stenly, mám pre teba odpoveď od Cézara na tvoj návrh. Nie, Cézar je
proti, počet odberateľov sa zatiaľ zvyšovať nebude. Posledného sme vzali
do partie Sašu, pracuje s nami už vyše roka, osvedčil sa, doplnil počet na
trojicu, všetko funguje, nie je dôvod niečo meniť.“
„Tuky, zvýšením počtu odberateľov by sa automaticky zvýšil aj zisk. Vzal
to Cézar do úvahy?“
„Vzal.“
„Mohol by som s ním hovoriť osobne?“ Stenly sa nevzdával.
Tuky sa obzrel k autu, akoby mal obavu, či šéf nezačul Stenlyho
nehorázny návrh. Vraj hovoriť s ním osobne!
„Stenly, si normálny? Nepoznáš pravidlá? Samozrejme, že s ním nemôžeš
hovoriť osobne, nikto z vás s ním nemôže hovoriť osobne, nikto ho nesmie
ani zazrieť, nieto s ním hovoriť. Je to jedno z pravidiel bezpečnosti, poznáš
ho, tak prečo ma zbytočne dráždiš?“
„Prepáč, ale zdá sa mi to dosť dôležité. Miky nie je žiadny nováčik, poznáš
ho, je odskúšaný, samostatný, a mohol by mi dosť výrazne pomôcť odľahčiť
rajón, zvýšiť obrat. Pomohol by mne aj Cézarovi.“
„Nie, to je posledné slovo. Možno neskôr, ale teraz sa nič zvyšovať
nebude.“
Stenly prikývol.
„Môžeš ísť.“
Stenly ukončil debatu ďalším prikývnutím, nasadol, naštartoval, vyrazil.
Žiadne zavýjanie motora, pretáčanie kolies, vírenie prachu – nebol to film,
toto bol život.
„Gusto?“
„Ja nemám nič. U mňa všetko v pohode.“
„Môžeš ísť.“
Gusto nasadol, pomaly odišiel.
„Aj u mňa všetko v pohode,“ predbehol otázku Saša.
„Počkaj,“ zastavil ho Tuky.
Saša sa zarazil. Tuky podišiel bližšie k jeho autu, nahol sa, skontroloval
vodiča. Dlhé blond vlasy padali vodičovi až na plecia, aj hruď pútala
pozornosť neprirodzeným objemom. Vodič sa ani nepohol, presne podľa
pokynov sedel ako socha, civel pred seba do tmy. Sašov vodič mohol z
celého obchodu vidieť iba tmu, taká bola podmienka.
„Tá minule bola staršia,“ usmial sa Tuky, vystrel sa, prikývol, že kontrola
dopadla na všeobecnú spokojnosť.
„Zato táto je krajšia,“ vysvetlil Saša.
Keď ho Stenly navrhol Cézarovi za odberateľa, Tuky dostal dôležitú úlohu
– preveriť jeho spoľahlivosť. Prevádzkar a tridsaťpercentný spolumajiteľ
bordelu žil jednoduchým životom, býval v dome na periférii, iné adresy
nepoužíval, nemal ženu ani deti, nemal žiadnu vážnu známosť, ale to pri
jeho povolaní nebolo nič zvláštne, veď núdzu o ženy nemal. Cézara najviac
zaujímalo, či je na ženy.
„Ak nemá vážnu známosť ani ženu, chcem vedieť, či nie je teplý! S
buzerantmi v našom kšee nerátame, jasné⁉“
Tuky poznal Cézarove názory na obchodných partnerov, preveril Sašu
viac ako podrobne, nebol teplý, sedel iba raz, pol druha roka za bitku, inak
spoľahlivý, agilný, tvrdý obchodník, kše s babami mu prekvital.
„Dobre, vyskúšame ho,“ rozhodol napokon Cézar.
Tuky skoro odpadol, keď Saša prišiel na prvý odber so šoférom. Keby so
šoférom, ale so šoférkou!
„Ti jebe? Stenly ti nevysvetlil pravidlá⁉ Stenly! Ty si ho nepoučil⁉ Fakt
chcete vytočiť Cézara do tla a skončiť na hnojisku?“
Saša bol pripravený, nezľakol sa, hoci Tuky prskal na dva metre.
„Tuky, ja som spolumajiteľ bordelu, navyše prevádzkar, pozná ma milión
ľudí, z toho tisíc policajtov. Čo si myslíš, kam chodia jebať po službe,
domov? U mňa majú polovičnú zľavu, funkcionári celú. A teraz si predstav
situáciu, že na ceste odtiaľto ma zastaví hliadka. Keď budem v aute sám,
bude im to podozrivé, mohli by sa zaujímať, kde som bol, kam idem, čo
mám v kufri, prečo som sám, ale keď uvidia za volantom babu, bude to
normálne, lebo vždy a všade ma vozí niektoré z dievčat. Všetci v meste
vedia, že nešoférujem, že ma vozia, tak prečo by som mal byť v aute sám
práve v takú noc, keď veziem kontraband? Neboj sa, mám to premyslené,
je to v rámci bezpečnosti. Baba dostala presné inštrukcie, nesmie z auta
vystúpiť, nesmie sa obzerať, nesmie použiť mobil, nesmie urobiť nič bez
môjho súhlasu. Nikoho neuvidí, nevie, o čo ide, nemôže nikoho ohroziť.“
„Ak nie je úplne blbá, tak jej niečo trkne!“
 „Nech trká, ale v krízovom prípade nemôže svedčiť, lebo nič a nikoho
nevidela.“
Tuky sa vrátil k autu, zadné nepriehľadné okienko sa spustilo na dva
prsty. Tuky sa zohol, niečo dlho vysvetľoval, potom počúval, občas
prikývol, občas pokrútil hlavou. Keď sa vrátil, prepálil Sašu nebezpečným
pohľadom.
„Dobre, Cézar súhlasí, ale nabudúce žiadne prekvapenia. Akýkoľvek tvoj
geniálny nápad musíme vopred schváliť, jasné⁉“
„Jasné.“
Druhý problém so šoférom nastal asi pri tretej dodávke.
„A to má byť zase čo⁉“ zdúpnel Tuky. „Iná baba⁉“
Za volantom nesedela blondínka, ale ryšavá.
„Tuky, pochop, keby som so sebou vláčil stále tú istú babu, mohla by klásť
po čase nepríjemné otázky. Naozaj by ju mohlo trknúť a mohla by
vyzvedať, a to nikto z nás nepotrebuje. Keď ich občas vymením, nič sa
nedeje, pozri, tejto na ničom nezáleží, sedí, čumí pred seba, nestará sa o
nič, iba o to, že prachy jej idú, aj bez toho, aby si drala chamajdu. Okrem
toho ani tá minule, ani táto nie sú žiadni nováčikovia, v brandži fungujú
dlho, poznám ich roky, sú preverené a zodpovedné. Navyše sú pravidelné
odberateľky, fičia na heráku, držím ich v hrsti.“
Tuky sa zase vrátil k autu, zadné nepriehľadné okienko sa spustilo na dva
prsty. Ako minule aj teraz sa vrátil s kladnou odpoveďou od Cézara.
Keď si po skončení obchodu sadol Tuky za volant, zozadu sa ozval tichý
rozvážny hlas: „Ten Saša sa mi začína páčiť, celkom mu to páli. Mali by
sme si ho viac všímať, možno by sme preňho našli aj iné, zodpovednejšie
miesto než len obyčajný odberateľ. Necháme ho chvíľu pracovať, nech sa
prejaví, ale nespúšťaj z neho oči.“
Tuky prikývol, jemu sa Saša na rozdiel od šéfa vôbec nepáčil, ale prejaviť
nesúhlas si netrúfol.
Dnes mal pre Sašu novú úlohu.
„Máš pravdu, táto je krajšia,“ súhlasil s majiteľom bordelu, keď si obzrel
vodiča. „Mám pre teba kše. V najbližšom čase budem potrebovať nejaké
dievčatá.“
„Bez problémov. Koľko?“
„Šesť.“
„Kedy?“
 „Včas sa dozvieš.“
„Dobre.“
„Nie dobre, počúvaj! Potrebujem iba exkluzívny tovar, žiadne staré
mrchy, jasné? Dievčatká, bábiky.“
„Panny nemám, to je kše za ťažké prachy, u nás nefunguje.“
„Nemusia byť panny, ale nech to nie sú staré vydraté kozy.“
„Môžu byť Ukrajinky? Viem zohnať dievčatká. Naše v takom veku ešte
nepracujú.“
„Na krajine nezáleží, ani na farbe.“
„Tým je to ľahšie.“
„Môžeš ísť.“
Saša poďakoval kývnutím, nasadol, blonďavý vodič s vlasmi až na plecia
naštartoval, odišli.
„Všetko v poriadku, šéfe,“ hlásil Tuky, keď sa uvelebil za volantom. „Tovar
bude, podmienky si vypočul a akceptuje ich.“
„Šikovný chalan, hovoril som…“
 26

„Naším cieľom je Cézar,“ šéf protidrogovej jednotky pokračoval vo

vysvetľovaní, „odberatelia sú malé ryby, ale zbalíme aj ich, samozrejme. No
hlavným cieľom je Cézar. Konečne dozrel čas, po rokoch príprav máme
možnosť odťať drakovi hlavu. Nevieme, ako vyzerá, nikto ho v skutočnosti
nevidel, iba jeho pobočník Tuky a ten je nepriestrelný. Nikdy nepoužíva
mobil dlhšie ako týždeň, neukazuje sa na verejnosti, prespáva na viacerých
adresách, skrátka, je opatrný. Či to má z vlastnej hlavy, nevieme, podľa
mňa ho riadi Cézar, to je hlava, mozog celej organizácie.“
„Prípravám ste asi venovali veľa času.“
„Veľmi veľa, dva roky. Sledovali sme ich, odpočúvali, zmapovali sme
každý ich krok, ale, čo je najdôležitejšie, podarilo sa nám nasadiť medzi
nich agenta. Len vďaka nemu sme konečne pripravení.“
Lacko sa odmlčal, čakal, či sa Petra spýta… nespýtala sa, profesionálna
hrdosť jej nedovolila porušiť pravidlá konšpirácie. Na agenta sa nesmie
pýtať, ak bude treba, dozvie sa viac, ak nie, jeho totožnosť ostane utajená
navždy.
„A teraz by sme prešli k tvojej úlohe,“ Lacko spokojne prikývol, Petra
bola dobrá voľba, správa sa ako skúsený detektív.
„Počúvam.“
„Náš človek sa volá Saša…“
„Musím to vedieť?“
„Musíš, lebo o chvíľu pôjdeš za ním.“
„Priamo za…“
„Priamo za ním, tak je postavený náš plán. Poznáš bordel Matilda?“
„Kto by ho nepoznal?“
„Saša je spolumajiteľ. Odtiaľ začneme. K odovzdávke dôjde po polnoci.“
 „Je ráno! Čo tam budem…“
„Vydrž, neprerušuj ma, všetko sa dozvieš. Tovar odoberajú vždy iba traja
odberatelia, každý z nich má sieť dílerov. Stenly, Gabo a Saša, to sú traja
odberatelia, o ktorých hovorím.“
„Saša…“ zaváhala, „teda náš Saša je priamo aj odberateľ?“ neskrývala
prekvapenie.
„Hovoril som ti, že príprave sme sa venovali roky.“
„Šikovný ťah.“
„Stenly a Gabo chodia po tovar sami, sami si šoférujú, nakladajú,
prevážajú, sami rozdeľujú dílerom. Jedine Saša má povolenie na šoféra.“
„A to sa vám ako podarilo?“
„Aj my vieme plánovať akcie, predvídať dopredu dva ťahy, spriadať nitky
siete, do ktorej sa zamotajú.“
„Nepochybujem.“
„Sašov šofér je vždy nejaké dievča z bordelu.“
Petra pochybovačne zvraštila čelo.
„Ten Cézar asi nebude až taká hogo-fogo hlavička, ako si mi ho vykreslil.“
„Je, ale naše naplánované vysvetlenie bolo až príliš logické, aby s ním
nesúhlasil. Musíš si uvedomiť, že dobre vedia, s akým nebezpečným
tovarom obchodujú, a bezpečnosť je u nich na prvom mieste, stačí brnknúť
na túto strunu a sú ochotní urobiť aj výnimku. Nebudem ti dopodrobna
vysvetľovať, ako sme to dosiahli, ale dosiahli sme, že Sašu na miesto
odovzdávky vozia dievčatá…“
„Chápem.“
„Už chápeš tvoju funkciu v pláne? Naše použiť nemôžeme, dozvedeli sme
sa, že Cézar si platí vlastných policajtov, zháňa informácie o našom
oddelení, naše fotografie, adresy, rodinné pomery, záľuby, slabiny, všetko
možné, čo by mu pomohlo preniknúť k nám, priamo ku zdroju. Dal by
čokoľvek za včasné informácie o plánovaných akciách. Chápeš, že zo dňa
na deň sa stáva nebezpečnejší, je najvyšší čas ubrať mu kyslík.“
„Najvyšší čas, súhlasím.“
„Nemôžeme riskovať, že už má fotografie našich kolegýň, nemôžeme ich
nasadiť. Na vyškolenie nejakej amatérky, ktorá nemá skúsenosti s
operatívnou prácou, nemáme čas ani chuť. Ty si dosť ďaleko, teba poznať
nebudú, a si profesionálka, si ideálna.“
„Ó, ďakujem.“
 „Z profesionálnej stránky,“ spresnil Lacko.
„Iba?“
„Aj inak, samozrejme.“ Obaja sa zasmiali. „Za Sašom do bordelu pôjdeš
hneď po inštruktáži. Ako si si isto domyslela, dnes v noci ho povezieš na
stretnutie. Odtiaľto pôjdeš taxíkom, nikto z nás ťa odviezť nemôže, môžu
poznať naše autá, električkou ich kasta nechodí, jedine taxík.“
„Taxík, rozumiem. Ale hneď teraz? Ráno?“
„Keby si poňho prišla v noci, bolo by to podozrivé, musíme rátať s tým, že
Cézar si občas niektorého z chlapcov preverí, takže Sašu môže niekto
sledovať. Keby poňho krátko pred prevzatím tovaru prišlo cudzie dievča,
Cézar by dostal echo – a je po akcii. Preto pôjdeš už teraz a budeš sa tam
obšmietať celý deň.“
„Čo tam budem robiť celý deň?“
„Preberať funkciu.“
„Čo⁉“
„Funkciu pomocnej prevádzkarky. Saša sa už dva mesiace sťažuje svojim
partnerom – spolumajiteľom, že je toho naňho priveľa, že by potreboval
pomoc, odľahčiť prácu v bordeli, aby sa mohol venovať obchodu s drogami.
Aby si rozumela, jeho dvaja partneri v bordeli o kšee s práškom vedia,
vlastne oni ho namotali, myslia si, že to bola ich iniciatíva, v skutočnosti
sme to od začiatku tak hrali my. Vedia o všetkom a viac ako slušne
zarábajú, takže je aj v ich záujme, aby Saša mal voľné ruky. Súhlasili s
výpomocou, dosadili mu tam sestru jedného z nich, čo nás dosť vydesilo,
lebo sme s tým nerátali. Našťastie vyoutovala sa sama, prichytili ju, ako
kradne prachy z kasy, takže Saša ju vyrazil aj s monoklom pod okom. Flek
je voľný, môžeš nastúpiť.“
„Šikovné.“
„Saša ťa predstaví a celý deň sa budeš držať pri ňom, ukáže ti podnik,
vysvetlí fungovanie, zašijete sa do kancelárie a naoko ťa bude
oboznamovať s administratívou. Do noci to budete musieť nejako vydržať.
Akcia sa začne v momente, keď zavolá Tuky.“
„O polnoci.“
„Po polnoci.“
„Prečo práve dnes?“
„Na prekládku tovaru používajú štyri rôzne miesta, tri sú nepriestrelné,
nevieme sa k nim nepozorovane priblížiť, jedno je uzavreté v starých
krechtoch…“
„Krechtoch?“
„V starých nepoužívaných veľkoskladoch na severnom konci mesta.
Niekoľko mesiacov ich sledujeme, mapujeme prístupové cesty, oproti
vchodu sme umiestnili oporný bod na sledovanie, naštudovali sme mapy aj
s kukláčmi, všetko sme premysleli, predebatovali. Kukláči majú ten istý
názor – jedine na tomto mieste ich môžeme prekvapiť a prichytiť pri čine.“
„Ak používajú štyri miesta, ako viete, že dnes to bude v krechtoch?“
„Nevieme. Dúfame. Tri posledné odbery sa uskutočnili na troch
nepriestrelných miestach, kam nemáme dosah, dnes je na rade štvrté, ale
to pri Cézarovej opatrnosti nič neznamená, v poslednej chvíli sa môže
rozhodnúť inak. Saša sa to dozvie od Tukyho tesne pred odovzdávkou. Je
nám jasné, že sa ľahko môže stať, že celá dnešná príprava vrátane tvojej
bude zbytočná, no výhľadovo nie, lebo náš čas príde na budúci týždeň,
možno o dva týždne, no raz určite. Z našej strany sú prípravy skončené,
čakáme iba na Cézarovo chybné rozhodnutie – a pasca sklapne. Ak to dnes
nevyjde, pôjdeme do toho neskôr, dúfam, že aj s tebou.“
„Samozrejme.“
„V prípade, že dnešná akcia sa neuskutoční, ťa musím upozorniť, aby si o
dnešnej inštruktáži s nikým nehovorila, ani Chosé nemusí o ničom vedieť,
hoci pochybujem…“
„Nepochybuj! Máme dohodu, sme profíci. Chosé nevyzvedá, keď cíti, že
mi je to nepríjemné. Nebude sa vypytovať, veď aj my plánujeme tajné
operácie, vieme, ako chrániť agenta, informátora, zdroje, informácie…“
„Nepochybujem. Napriek tomu ťa upozorňujem, že všetko, čo som ti
povedal a ešte poviem, je vedené v režime prísne tajné. Vieš, čo to
znamená.“
„Viem.“
„V poriadku, som rád, že si rozumieme. A teraz k priebehu akcie. Po
polnoci zavolá Tuky, Saša sa dozvie miesto. Ak to bude naše miesto, ideme
na to, ak nie, pôjdeš domov a Saša si na prevoz zoberie niektoré z dievčat z
bordelu…“
„Počkaj, nebolo by lepšie, keby som ho zaviezla aj tak? Aby si ma okukli,
aby som nabudúce lepšie splynula s prostredím…“
„Nie. Keby si išla, musela by si zostať v bordeli celý týždeň až do
budúceho piatka, keď prídu na rad krechty. Možno neprídu na rad ani na
budúci piatok, to by už boli dva týždne, a to by nám Mayor nedovolil,
navyše nemáme pre teba krytie. Nemôžeme ťa nechať celý týždeň, možno
dva týždne, v cudzom prostredí, ešte k tomu v prostredí, kam chodia aj
policajti, bolo by to riskantné, mohol by ťa niekto spoznať. Musíš
vypadnúť.“
„No dobre, a ako sa potom na budúci týždeň vrátim tak, aby to nebolo
nápadné?“
„Jednoducho. Ochorela si, týždeň si maródovala, po týždni sa vraciaš späť
do práce. Keby si to chcel niekto preveriť, sme schopní okamžite ťa
umiestniť aj do nemocnice, to je jedno.“
„Fajn, zdá sa mi to celkom dobre premyslené.“
„V prípade, že Tuky ohlási naše miesto, ideme do akcie.“
„Saša vám zavolá…“
„Nie, žiadne telefonáty, nevieme, ako ďaleko sa Cézar v sledovaní a
podozrievaní podriadených dostal, preto žiadne podozrivé telefonáty.
Sadnete do auta a idete, my vás uvidíme a budeme vás čakať.“
„Jasné, sledujete bordel.“
„Prídete do krechtov.“
„Prídeme.“
„Saša vystúpi, ty ostávaš za volantom.“
„Prečo? Nie je to blbosť?“
„Nie je, je to jedna z podmienok, len tak Sašovi dovolili šoférku.
Nevystupovať, neobzerať sa, nepoužívať mobil, nepýtať sa na nič, iba
sedieť, civieť pred seba a čakať na Sašove pokyny.“
„Jasné.“
„Je to dôležité, podmienky musíš dodržať.“
„Chápem.“
„Výborne. Drogy zmenia majiteľa, peniaze tiež, a v tom momente
začíname s útokom. Nebudeš to mať ľahké, nesmieš sa okato obzerať, no
musíš sledovať situáciu. Musíš vystihnúť moment, keď aj peniaze zmenia
majiteľa, to je pre nás signál na útok, skôr určite nie! Musíš si nájsť uhol,
aby si bola nenápadná, ale aby si všetko videla.“
„Ja ostávam stále v aute?“
„Nie, útok sa začne svetelným granátom, musíš mať zavreté oči, Saša o
tom vie, aj on si bude chrániť zrak. Po blesku vybehneš z auta, prebehneš
ku golfu…“
 „K akému golfu?“
„To som ti nepovedal? Cézar chodí na obchodné stretnutia v
nenápadnom, naoko ošarpanom tmavomodrom golfe. Ošarpaný je iba
naoko, inak má zosilnený motor a je to mimoriadne výkonná mašina. Sedí
vždy na zadnom sedadle za spolujazdcom, okná sú dymové, zvonka
nepriehľadné. Nikdy nevystupuje, nikto ho nesmie vidieť. Ty budeš
parkovať zadkom k jeho kufru, budeš od jeho dverí desať metrov, to je
pevne stanovená bezpečnostná zóna. Saša ťa pri príchode navedie, presne
ti ukáže, kam máš zacúvať.“
„Dobre, budem sa riadiť jeho pokynmi.“
„A teraz príde to najdôležitejšie. Sústreď sa.“
„Počúvam.“
„Útok sa začne bleskom, na obsadenie celého priestoru budeme
potrebovať šesť sekúnd.“
Petre od prekvapenia poskočilo obočie.
„Čo sa čuduješ? Trénovali sme to v podobnom veľkosklade. Všetko máme
spočítané na centimetre, na sekundy. Akcia bude trvať šesť sekúnd, ale to
môže byť za určitých okolností veľa, preto si tam ty. Vybehneš z auta a
zablokuješ Cézara na zadnom sedadle, aby nemohol vybehnúť a utiecť.“
„Ako by mohol…“
„Za jeho dverami je mŕtvy uhol, dostaneme sa tam až po šiestich
sekundách, lebo vchod je z opačnej strany. Keby vybehol a zamieril za auto
dozadu, má jednu únikovú cestu. Pochopiteľne, vonku by sme ho dostali,
lebo budeme aj tam, ale mohlo by sa stať, že niekto ho zraní alebo zastrelí,
buď niekto od nás, alebo jeho ľudia.“
„Akú únikovú cestu…? Nerozumiem.“
„Za autom v rohu parkuje motorka. Terénka. Nebola tam, ale asi pred
dvoma mesiacmi si ju Saša všimol, odvtedy je tam stále. Nie je zaprášená
ani po dvoch mesiacoch, takže je funkčná, v pohotovosti aj s kľúčom.
Upozornil som ťa, že Cézar je sviňa opatrná, ráta so všetkým. Nesmie sa k
motorke dostať, inak riskujeme jeho zranenie alebo smrť.“
„Ale naši…“
„Ja viem, viem, všetci dostanú presnú inštruktáž – Cézara potrebujeme
živého, na Cézara nestrieľať za žiadnych okolností, ale plán je jedna vec, a
realita druhá. Už sa nám stalo, že nejaký horlivec z nedočkavosti stlačil
spúšť…“
 „Stáva sa,“ pripustila Petra.
„A aby sa to nestalo, nato si tam ty. Saša sa postará o Tukyho, Stenlyho a
Gaba, ty máš na starosti Cézara. Šprintom ti to k jeho dverám bude trvať
tri sekundy, aj to máme natrénované, odstopované, po zaujatí stanovišťa
budete musieť vydržať ešte tri sekundy, potom máme priestor obsadený. Za
šesť sekúnd sa nesmie Cézarovi nič stať, nesmie vystúpiť z auta, rozumieš?
Na to si tam, to bude tvoja hlavná úloha.“
Petra sa ani nepohla, v mysli si rekapitulovala priebeh akcie. Našpúlila
pery, cmukla, pokrútila hlavou.
„Niečo sa ti nepáči?“
„Ráta sa aj so streľbou?“
„Čakal som túto otázku. Pozri, vec sa má takto: Cézar vydal jasný pokyn
– na odovzdávke nechce žiadne zbrane a Saša za celý rok, čo chodí po
tovar, nevidel ani len pištoľ, nieto niečo výkonnejšie. Ale nevidel ani to,
žeby Tuky alebo ktokoľvek plnenie Cézarovho príkazu kontroloval, nikto
Stenlyho ani Gaba neprehliadal, ani Sašu. Tuky sa asi automaticky
spolieha, že Cézarove príkazy si nikto nedovolí porušiť, no na druhej
strane – ide o drogy, o milióny, nemôžeme vedieť, či…“ Lacko zmĺkol.
„Chápem,“ prikývla Petra.
„Okrem toho zákaz platí iba pre odberateľov, nevieme, či Tuky alebo
Cézar nechodia ozbrojení. Môžeme iba dedukovať, že nie, lebo, čuduj sa
svete, ani jeden z nich nemá záľubu v zbraniach, čo je v ich fachu výnimka.
Nechodia na poľovačky, ani na strelnice a nikdy sa nevystatovali novými
prírastkami do zbierky s perleťovou rúčkou či pozlátenou hlavňou a
podobne. Chápeš? Neinklinujú k zbraniam, ale či ich občas nenosia, to Saša
nemal ako preveriť.“
„Chápem, streľba sa nepredpokladá, no nedá sa vylúčiť.“
„Nedá. V prípade, že k nej dôjde, majú všetci zasahujúci v interiéri presné
pokyny, nesmú strieľať smerom na golf a na bežiacu ženu s dlhými
čiernymi vlasmi. Saša je na tom horšie, bude stáť medzi odberateľmi, a ak
niektorý z nich vytiahne pištoľ, bude mela. Saša dokáže vykopnúť do
dvoch metrov, rýchly je ako kung-fu, ale…“ šéf protidrogovej jednotky sa
nadýchol, „ale šesť sekúnd v tom budete sami, budete musieť vydržať. Na
mieste odovzdávky vás bude šesť, z toho dvaja policajti. Dvaja na štyroch,
musíte si nejako pomôcť. Vesty vám dať nemôžeme, isto chápeš, takže idete
naostro.“
 Petra si požmolila dlane.
„Petra, pred začatím akcie ťa musím upozorniť na zásadnú vec.“
Prikývla, vedela, čo príde.
„Ak máš akýkoľvek dôvod na odmietnutie, nemusíš mi ho povedať a do
akcie nepôjdeš. Nikto ťa nemôže nútiť.“
„Viem, aj na našom oddelení to tak chodí.“
„Tak?“
„Musím uznať, že to máte dobre premyslené, detailne naplánované. Idem
do toho!“
„To je slovo do boja! Nemusíš sa báť, robili na tom najlepší plánovači.
Všetko je na sto percent poistené, rátali sme s každou eventualitou,
nemôže sa nič stať.“
 27

Petra vystúpila z taxíka, zaplatila, počkala, kým na parkovisku ostane

sama. Zhlboka sa nadýchla, zdvihla hlavu, obzerala si priečelie
vykričaného domu, akoby ho nikdy nevidela. Hrala nádejnú asistentku
prevádzkara, ktorá si so záujmom obzerá svoje nové pôsobisko.
Na parkovisku stáli iba tri autá, hoci podnik mal nonstop prevádzku, cez
deň väčšinou zíval prázdnotou, zato večer sa kšey utešene pohli.
Vyšiel chlapík – rifle a tričko, blondiak s modrými očami, vyšportovaná
postava, skôr jej pripomínal Krauza než Chosého, vlastne presný opak
Chosého.
„Ahoj, Petra.“ Nepodal jej ruku, objal ju, vystískal, pobozkal ju na obe
líca.
„Ahoj, Saša.“
„Pred štyrmi rokmi sme spolu bývali na slobodárke, na Tobruckej. Poznáš
to tam?“
„Poznám.“
„Na prvom poschodí, ja na stodvanástke, ty oproti mne na
stodvadsaťdvojke. Chodili sme spolu, preto o tebe viem, že si ekonómka.
Nepracuješ pre firmy, si na voľnej nohe, nevenuješ sa účtovníctvu
profesionálne.“
„Ekonómka? O ekonómii viem iba toľko, že prachy treba míňať, najlepšie
na topánky a kabelky.“
„To na dnešok stačí, ak pôjde všetko podľa plánu, zdržíš sa tu iba pol dňa
a nebudú mať čas vtiahnuť ťa do odbornej debaty.“
„Dúfajme.“
„Teraz sa otočíme, ja ťa objímem okolo pliec a ty sa rozosmeješ. Dievčatá
nás pozorujú cez okno, sú zvedavé, čo za kravu som sem dotiahol, kto ich
bude v najbližšom čase buzerovať za výkony.“
Otočili sa, Saša ju žoviálne objal okolo pliec, Petra sa rozosmiala.
Otvorili sa dvere.
„Héj, vy dvaja! Poďte dnu do klímy, vonku sa už začína peklo!“
Vyšli po schodoch.
„Petra, toto je Dávid, môj spoločník.“
Podali si ruky. Dávid nemohol od novej prevádzkarky odtrhnúť oči, s
obdivom hodnotil perfektnú postavu, záplavu čiernych vlasov, utešenú
tváričku.
„Tretieho spoznáš až v pondelok, odišiel na víkend na chatu. Tak poďme
dnu, fakt začína pripekať,“ posúril ich Saša.
Sadli si v bare do kúta.
„Saša, povedal si, že privedieš prevádzkarku, nie minuloročnú miss
world.“
Petra prijala kompliment s úsmevom.
„To je omyl,“ protestovala, „predminuloročnú…“
Zasmiali sa všetci traja.
„A navyše má zmysel pre humor, to je v našej brandži plus. Vy ste spolu
naozaj chodili? A ty si ju nechal? Si normálny?“ Dávid jej študoval tvár,
bez ostychu dával najavo, že má záujem. Petra prijímala obdiv bez
rozpakov.
„Ja? Ona mňa,“ bránil sa Saša. „Ale už som jej odpustil.“
„Ani sa nečudujem. Vlastne čudujem, čo len na tebe videla?“
Zase sa rozosmiali.
„Pre koho si pracovala naposledy?“
„Som na voľnej nohe, nerobím ekonomiku profesionálne, nemám stálych
zákazníkov, iba úzky okruh záujemcov, nemám širokú klientelu, lebo
nemusím, zarobím si dosť.“
„Aha. Odkiaľ si?“
Petra hodila očkom po Sašovi, hľadala pomoc, netušila, či s Dávidom
preberali aj takéto podrobnosti. Saša sa nechytil, to znamenalo, že má
voľnú ruku, Dávidovi o jej pôvode nič nehovoril.
„Som z Prostějova. Narodila som sa na Morave.“
Saša sa vystrel, v očiach mu čítala zdesenie.
„Vážne? Taká náhoda, poznám to tam! Vieš, čo sa mi v Prostějove najviac
páčilo? Tá zámocká veža…“
 „Myslíš zámockú vežu bez špice? Na Horním náměstí?“ usmiala sa Petra.
„Ale tú majú v Přerove. My v Prostějove máme akurát odevné závody.“
„Jáj! Áno! Pomýlil som sa! Myslíš tie odevné závody na výrobu
kožuchov?“
„Nie, tie na výrobu pánskych oblekov, tým sú známe.“
„Vlastne máš pravdu, pánske odevy…“ súhlasil Dávid. „Bol som tam
neďaleko na vojenčine, mám z toho obdobia veľa zážitkov. Najkrajšie sú,
pochopiteľne, z krčmy. V Prostějove čapujú vynikajúceho Zubra z
miestneho pivovaru.“
„Asi ťažko, ten pivovar je v Přerove, v Prostějove máme iba pálenicu U
zeleného stromu. Od nás si mohol piť jedine prostějovskú starorežnú.“
„Máš recht, mám to nejaké prehodené. No nič, decká, viete čo, teraz vás
nechám, musím odbehnúť na stretnutie, večer pokecáme, Petra,
zaspomíname si. Saša, poukazuj jej, čo treba, zasväť ju do chodu podniku,
na obed nezabudni na tie poťahy, dnes ich musíme vybrať, aby sme sa na
budúci týždeň mohli pustiť do prečalúnenia, a večer sa uvidíme. Čaute!“
Dávid sa odporúčal, Petre sa viditeľne uľavilo.
„S tým Prostějovom si zabodovala,“ pochválil ju ticho Saša.
„Ja som sa tam naozaj narodila.“
„Náhodička, ale vyšlo nám to.“
„Nemohla som vedieť, čo si im o mne povedal.“
„Nič, preto som mlčal.“
„Pochopila som, preto som povedala radšej pravdu. Oplatilo sa, chcel si
ma preveriť.“
„Dobre to dopadlo, jedna nula pre nás.“
„Len aby sme mali také šťastie až do večera.“
„Máme. Dávid chodí každý piatok na prietrtky, okrem ženy má ešte niečo
ako záložnú ženu.“
„Kurvičku?“
„Nie, naozaj záložnú ženu, chodia spolu do kina, do divadla… niečo ako
náhradná rodina. Venuje jej celý piatok. Príde až v noci.“
„Majú aj deti?“
„Nie, ale správajú sa ako manželia.“
„Prvá žena to vie?“
„Nie, čo si⁉“
„A ten tretí spolumajiteľ?“
 „Zobral ženu a deti von, išli ku kamarátovi na chatu na predĺžený víkend.
Toho ani neuvidíš. Do večera sme v bezpečí.“
„Ak pôjde všetko podľa plánu.“
„Správne, ak pôjde…“
Saša ju povodil po podniku, predstavil ju barmanke a dievčatám, niektoré
neskrývali závistlivé pohľady na jej čierne vlasy, zaviedol ju dozadu do
kancelárie, ukázal jej nejaké faktúry…
„Keby prišla reč na ekonomiku, ukážeš Dávidovi tento sumár. Všimni si
tu… a tu…“ Saša ďobol prstom do tabuľky, „tieto položky. Upozorníš ho, že
súčet nesedí, sú podložené nepresnými faktúrami. Tie faktúry sú tu – za
tebou – v červených doskách. Určite uňho zaboduješ, že za pol dňa práce si
odhalila prvé nezrovnalosti v účtovníctve. Keby to chcel rozvádzať,
upozorníš ho, že sa iba oboznamuješ s prácou a o detailoch sa
porozprávate v pondelok, potrebuješ viac času na preniknutie do podstaty
problému… Budem nablízku, keby ťa tlačil do odbornej debaty, odvediem
pozornosť.“
„Radšej ho naveď na vojenčinu a Prostějov, tam ma nenachytá.“
„Dohodnuté. Drž sa pri mne, aby ťa niekto zbytočne nevtiahol do
rozhovoru. Rátaj s tým, že baby sú mimoriadne zvedavé a majú výbornú
pamäť.“
„Dám si pozor, aby som sa nezamotala.“
„Sleduj tváre, pozorne si ich obzri, či ste sa v poslednom čase niekde
nestretli. Myslím služobne. Robili ste nejakú akciu v súvislosti s
prostitúciou?“
„Na našom oddelení? Nie, už dávno nie.“
„Výborne! Nepotrebujeme zbytočné prekvapenie.“
Prišiel čas obeda.
„Ako sa tu stravujete?“ zaujímala sa Petra.
„Aha, prepáč, úplne som zabudol! Vzadu je kuchynka, ale iba na studené
minútky, kuchár prichádza o desiatej. Je to viac-menej pre hostí, my si
dávame nosiť stravu z reštaurácie oproti, teda dievčatá, ja osobne si vždy
vybehnem. Ideme?“
„Samo, už mi škŕka v žalúdku.“
Saša sa zahlásil barmanke, aby prevzala vedenie podniku, a vypadli.
„Máš niekoho?“ spýtal sa Saša otvorene.
„Odhadla som ťa na dezert, vydržal si iba po polievku.“
 „Prosím?“
„Odhadla som ťa, že túto tému začneš až pri dezerte alebo pri kávičke.
Zjedli sme sotva polievku…“
„Aha. Načo strácať čas? Mám rád vo veciach jasno.“
„Tak aby bolo jasno, mám!“
„Škoda. Mám to brať ako výstrahu, aby som sa ani nepokúšal, alebo…“
„Ani nepokúšal!“
„Aj nie je odpoveď.“
„Som rada, že ju akceptuješ.“
Akceptoval, ale aj tak ho ešte niekoľkokrát pristihla, ako jej obdivne čumí
na zadok. Keď sedeli za stolom, civel jej niekde inde, ale čo mohla robiť,
chlapi sú už takí.
Po obede sa nevrátili, zašli do domu nábytku vybrať novú látku na
poťahy.
„Dnes musíme vybrať a objednať, na budúci týždeň je objednaný
čalúnnik.“
Za výdatného prispenia a využitia Petrinho vkusu splnili aj túto úlohu.
Nechcelo sa im ísť nazad, Petra sa obávala náhodnej konfrontácie, Saša si
užíval jej spoločnosť. Obaja mali svoju motiváciu, no zhodne netúžili po
návrate. Zastavili sa na kávu, potom sa prešli, rozoberali detaily nočnej
akcie. Čas sa príšerne vliekol.
„Čo budeš robiť po akcii?“
„Ehm…“
„Aha! Zaťala som do nesprávneho stromu?“
„Radšej sa ma nepýtaj, odkiaľ som prišiel a kam sa podejem. Na nejaký
čas sa budem musieť stratiť.“
„Chápem, pôjdu ti po krku.“
„Zatknutie Cézara vyvolá na istý čas paniku, ale zo skúsenosti vieme, že
rýchlo sa skonsolidujú a budú pátrať, kto ich podrazil. Budem ďaleko,
neboj sa.“
„Ani o seba sa nemusím báť?“
„Niektoré zákony uznávajú aj oni, zvlášť tie, ktoré by im mohli zlomiť
krk. Útok na teba by bol útok na celú políciu, prišli by represálie a tie
škodia kšeu. Uvedom si, že v tom idú ťažké milióny, jedna policajtka im
za to nestojí. Zvlášť nie taká, ktorá sa nezaoberá ich problematikou, bola
iba náhodne nasadená na jednorazovú akciu, vlastne si iba plnila služobné
povinnosti. Nie si pre nich hrozbou, nie si pre nich zaujímavá.“
„Dúfajme.“
„Tak fungujú, ver mi, poznám ich organizáciu.“
„Len aby.“
„Je to tak, navyše si dobre krytá, preto si ťa Adam vybral.“
„Nerozumiem.“
„Si z oddelenia vrážd, máš okolo seba svojich ľudí a to je nepriestrelný
múr. Vaše oddelenie pozná celé podsvetie, boja sa vás, s oddelením vrážd
sa nikto nechce ťahať za prsty. Oddelenie vrážd v Našom Meste je pojem,
ten ťa chráni už len svojím názvom.“
„Aha.“ Petra sa upokojila, Sašove slová zneli logicky, vychádzali z
niekoľkoročnej skúsenosti, verila mu.
Čas pokročil.
„Aj tak sa raz musíme vrátiť,“ vzdychol si Saša.
„Tak poďme, aby sme neboli podozriví,“ uznala aj Petra.
„Len to nie, radšej poďme.“
Barmanka zahlásila bezproblémový chod podniku, Dávid sa ešte nevrátil,
a tak sa rozvalili v kúte, popíjali ovocný džús, v pohode čakali na tmu.
Možno by tak pokojne nepopíjali, keby vedeli, čo spravil Dávid po
odchode. Nešiel hneď na stretnutie, ako im povedal, sadol si do auta,
premýšľal, potom sa rozhodol. Vybral mobil.
„Tuky?“
„No?“
„Saša práve priviedol tú novú prevádzkarku.“
„A?“
„Trochu som ju preklepol, vyzerá, že bude v poriadku.“
„Aj ja som sa popýtal. Na čísle stodvadsaťdva naozaj bývala čiernovláska
a chodila so Sašom. Vrátnička si ju pamätá.“
„Tak potom bude v poriadku. Ale niečo nám ten pes aj tak zatajil.“
„Čo?“
„Že to nie je baba, ale jebačka prvého rangu!“
„Vážne? Až taká?“
„Žiadne dievčatko, šestnásť už mala, ale inak super.“
„Vážne? No…“ Tuky zatiahol, zamľaskal, uvažoval. „Tak vieš čo, nech dnes
privezie Sašu.“
 „Na prvú ranu? Ani sme ju neodskúšali.“
„To nechaj na mňa. Nech príde – a hotovo!“
„Ako chceš, zariadim. A bude to dnes po novom, ako si signalizoval –
alebo…“
„Nechajte sa prekvapiť.“
 28

Dávid sa vrátil tesne pred polnocou. Niečo doma nevyšlo, prišiel naštvaný.
„Nevšímajte si ma!“ zasyčal namiesto pozdravu. Zašil sa do kancelárie,
oni do kuchyne, akože Petre vysvetľoval systém zásobovania. V bare zostať
nemohli, hostia sa schádzali, nechceli riskovať, že ju niekto spozná.
„Saša! Saša!“
„Tu sme, v kuchyni.“
„Poďte sem!“
Posadali si v kancelárii, Petra bola pripravená, Saša v strehu.
„Kurva…“
„Dávid, čo sa stalo?“
„Nič.“
„Ale, ale, si dosť vytočený. Môžem ti nejako pomôcť?“
„Jedine ak poznáš nejakého dobrého gynekológa.“
„Čo? Bolí ťa hlava?“
„Na fóriky fakt nemám chuť!“
„Soráč. Tak syp! Čo sa deje?“
„Hovno sa deje! Tá krava je tehotná! Oznámila mi to teraz pri lúčení, vraj
mi nechcela kaziť celý deň! No nejebol by si jej jednu⁉“
„Aj dve,“ pripustil Saša.
„Doriti aj s tým!“ Dávid treskol dlaňou po stole, odrazu sa spamätal,
uvedomil si, že je prítomná aj dáma, ospravedlňujúco sa na ňu usmial.
„Prepáč, toto sem nepatrí, to je moja súkromná vec. Kašľať na to! Začnem
to riešiť až zajtra, teraz sa sústredíme na robotu. Tak ako, Petra, zvládaš
úvodné hodiny?“ Dávid prehodil list, akoby sa nič nestalo.
„V pohode.“
„Ako sa ti pozdáva podnik?“
 „Lepší priemer. Celkom jednoduchá, priamočiara organizácia. Našla som
nejaké nezrovnalosti v účtoch, ale to sú detaily, ktoré sa dajú časom
vychytať.“
„Výborne.“
„Mám ti to ukázať?“ Vstala, ochotná ďobnúť prstom do tabuľky s číslami o
výdavkoch a príjmoch.
„Teraz nie, necháme to na inokedy, hlavne, že si našla niečo, čo pomôže
podniku. Musím ti položiť zásadnú otázku.“
„Počúvam.“
„Ako si sa rozhodla? Ostávaš?“
„Ostávam! Páči sa mi tu.“
„Aj systém denných a nočných zmien? Vieš sa prispôsobiť?“
„Viem, vyhovuje mi, som na nočné zvyknutá.“
„Aj manžel? Nebude mu to prekážať?“
„Som slobodná.“
„Aha! Vlastne máš pravdu, Saša mi spomínal…“ zatváril sa, že si spomína.
„V tom prípade ťa vítam v partii.“
Oficiálne privítanie prijala prikývnutím a úsmevom.
Sašovi zavrndžal mobil. Vybral ho z vrecka nohavíc, skontroloval číslo,
kývol hlavou k Dávidovi. Všetci stíchli v napätom očakávaní – každý z
iného dôvodu.
„Počúvam,“ predstavil sa Saša. „Rozumiem.“ Nič viac. Ukončil rozhovor,
schoval si mobil.
„No?“
„Idem na to! O pol hodiny v krechtoch.“
Dávid vstal, vyšiel von. Saša naznačil Petre, aby mlčala, že Dávid je iba
kúsok za dverami. Vrátil sa okamžite, priniesol športovú tašku.
„Na! Choď! Kto ťa vezie?“
„Rozmýšľal som…“ Saša sa zatváril, že rieši dilemu.
„Nerozmýšľaj, zober si Petru.“
Na pol sekundy obaja stuhli, no iba na pol, lebo celá by mohla byť
nápadná.
„Petru?“ zatiahol Saša prekvapene. „Petru nie, veď je tu iba chvíľu. Nie je
zapracovaná, odskúšaná, nevie…“ hľadal vhodné slovo, „nič,“ vynašiel sa.
„Beriem si Violu, ako minule.“ Vstal, odhodlaný zháňať po podniku Violu.
 „Nie, len si zober Petru, nech sa zapracuje. Nech vidí, že to s ňou myslíme
vážne. Cestou jej dáš inštruktáž, všetko prebehne hladko.“
„Ale riziko…“
„Žiadne riziko, veď si tam na to, aby robila iba to, čo sa od nej bude
žiadať, nič viac. Aké riziko?“
„Ja neviem…“
„Rozhodnuté. Petra, teraz niečo zažiješ. Nebuď prekvapená, aj toto patrí k
nášmu životu. Nepokaz si nástup nejakým neuváženým rozhodnutím. Rob
presne to, čo ti povie Saša. Rozumela si?“
„Neviem, o čo ide, ale vynasnažím sa,“ sľúbila Petra, tváriac sa
prekvapene. „Chcela som už skončiť, ísť domov,“ pozrela sa na hodinky na
zápästí, „ale nevadí, viem sa prispôsobiť.“
„Výborne! Padajte, čas beží!“
Chvíľu sa viezli bez slova, premýšľali.
„Čo to malo znamenať?“ prerušila ticho Petra.
„Neviem. Uvažujem, či to nejako mení naše plány, či to nebol výstražný
signál. Neviem sa v tom vysomáriť. Hral som to tak, že premýšľam, koho si
zoberiem, a keď navrhnem teba a nebude súhlasiť, mal som pripravené
argumenty, aby som ho presvedčil. Ale Dávid sám od seba navrhol teba,
tak som musel hrať, že ťa nechcem.“
„To som pochopila, ale prečo ma navrhol? Veď ma nepozná. Ide o ostrú
akciu a sám navrhne neodskúšaného nováčika? Prečo? Čo je za tým?“
„Nerozumiem tomu.“
„Nezavoláš Adamovi?“
„Už nemôžem. O tomto čase sú už rozmiestnení na mieste, neviem, v akej
je pozícii, či by ho telefonát nedekonšpiroval.“
„Už sú tam?“
„Samozrejme, už dávno. Adam ti nepovedal o organizácii akcie?“
„Povedal, že oproti bordelu je oporák.“
„Presne! Oproti v administratívnej budove na štvrtom poschodí máme
oporný bod, sú tam naši s ďalekohľadmi. V momente, keď sme spolu sadali
do auta, začala sa ostrá akcia. Už nemôžeme volať, iba improvizovať.“
„Doriti!“
„Počúvaj, blížime sa, pridaj, musíme byť prví.“
„Prečo?“
 „Aby sme si vybrali. K Cézarovmu autu zacúvaš, navediem ťa, ukážem ti
ako. Musíme byť prví, aby sme zaujali miesto čo najďalej od vchodu, aby sa
dve ďalšie autá dostali medzi nás a vchod a kryli nás pred možnou
streľbou. Zacúvaš na vzdialenosť desať metrov…“
„To mi už hovoril Adam.“
„… tak, aby si smerovala našou zadnou poznávacou značkou presne na
kufor jeho auta.“
„Presne? Prečo?“
„Aby videli.“
„Videli? Čo… Aha! Skrytá kamera!“
„Je pod zadnou značkou. Musíš zadok nasmerovať presne na Cézarovo
auto, inak naši neuvidia prekládku, nebudú môcť odštartovať útok.“
„Pochopila som.“
„Tam… Tam odbočíme… Opatrne, sú tu jamy… Pomaly… Tam, doľava…
Pridaj… Dosť, uber, odboč sem… Zastav, musia si nás obzrieť.“ Saša vydával
pokyny, ukazoval prstom, kam má ísť.
Petra zastala pri dvoch mužoch v maskáčových vestách. Vôbec neskrývali
pištole za pásom a krátke samopaly cez plece. Jeden sa nahol, prezrel si
Sašu, potom Petru, prikývol, vystrel sa, začal telefonovať.
„Ideme tam do tej otvorenej brány,“ ukázal Saša.
Z hlavnej cesty prešli asi kilometer po prašnej ceste označenej hneď na
začiatku veľkou neprehliadnuteľnou tabuľou s nápisom
SÚKROMNÝ POZEMOK
VSTUP ZAKÁZANÝ
Z opusteného jabloňového sadu ostali iba pahýle a v zástupe stojace
veľkosklady, veľké ako letecké hangáre. Kontrola stála pri tabuli, potom už
napredovali bez prestávky.
„Vojdi dnu. Tam stoja. Zaboč sem, opatrne, stoj! A teraz cúvaj. Mám
vystúpiť a ukázať ti?“
„Nie.“
„Tak opatrne, viac doľava, vyrovnaj. Stoj! Kurva, čo to má Tuky na sebe?
A prečo sú tu dve autá?“
„Čo…“
Saša nemohol čakať na Petrine otázky, musel okamžite vystúpiť. Sotva sa
postavil, k zadnému svetlu prišlo druhé auto, hneď za ním tretie. Vystúpil
Gabo, po ňom Stenly, postavili sa k zadným svetlám svojich áut, ale…
 Niečo nebolo v poriadku, niečo bolo inak ako zvyčajne. Obaja odberatelia
vystúpili zo sedadla spolujazdca!
Tuky už bol vonku, aj on stál pri zadných svetlách golfa, ale aj on bol iný
než zvyčajne. Tvár mu skoro vôbec nebolo vidieť, zakrývali ju smiešne
veľké slnečné okuliare, asi dámske, lebo Saša také na chlapovi ešte nevidel,
dokonca mali aj plastový kryt na nos, aby sa nespálil na slnku. Ale teraz,
uprostred noci? Tuky evidentne na úpal netrpel, skôr naopak, bol
prechladnutý, lebo na nos si pritláčal čiernu vreckovku. Veľkú vreckovku,
zakrývala mu celý zvyšok tváre, no nevysiakal sa, iba si ju pritláčal. Ako
môže byť prechladnutý, keď aj v tejto nočnej horúčave má na sebe
neodmysliteľné čierne sako a čierne nohavice? Sašovi zmeny nešli do
hlavy, niečo tu nesedí…
„Nazdar, chlapci.“ Hlas spod vreckovky znel tlmene.
„Ahoj, Tuky.“
„Všetko v poriadku?“
„U mňa v poriadku… u mňa v poriadku… u mňa v poriadku,“ díleri jeden
za druhým vyslovili dohovorenú formulku – znamenie, že naozaj je všetko
v poriadku. Keby niektorí z nich odpovedal áno, obchod by sa
neuskutočnil, Tuky by naskočil do golfa a upaľovali by kadeľahšie. Až
potom by Cézar pátral, čo sa pokazilo a komu za to zotne hlavu.
Ale všetci traja odpovedali podľa dohovoru – obchod sa mohol začať, no
nezačínal sa, Tuky neotvoril kufor, nevyzval Stenlyho, aby si prevzal
zásielku, namiesto toho začal hovoriť.
„Páni, dnes prechádzame do vyššieho levelu, od dnešného dňa budeme
obchodovať trochu inak. Stenly, mal si pravdu, dopyt sa zvyšuje, rajóny
treba rozšíriť, zvýšiť počet dílerov. Cézar už mal dávno premyslenú novú
organizáciu skupiny, no keď si navrhoval Mikyho a rozšírenie, neboli sme
ešte pripravení, teraz sme, takže s tebou súhlasíme, začíname po novom.
Prevezmete si štvornásobok bežnej zásielky, najmete nových dílerov,
preveríte ich, postaráte sa o bezpečnosť. Preto je tu aj druhé auto, tovaru je
viac, a preto sme vám povolili šoférov ako pomocníkov.“
„Nikto mi nevolal,“ protestoval Saša.
„Načo, aj tak vždy chodíš so šoférkou. A vaša vetva s rozšírením rajónu
problémy mať nebude, ste na tom zo všetkých najlepšie, tak načo zbytočne
telefonovať? Dajte pokyn, nech vystúpia.“
 Stenly kývol na vodiča, muž vystúpil, disciplinovane sa postavil po jeho
pravici. Gabo dal pokyn, aj jeho vodič vystúpil, postavil sa vedľa neho.
Saša kývol na Petru, vystúpila, postavila sa vedľa neho.
Teraz mal Tuky otvoriť kufor, no stále ho neotváral. Obišiel golfa, nahol
sa k zadnému okienku, niečo hovoril, potom počúval, prikývol, vrátil sa na
miesto.
„Saša, máš pripravené tie dievčatá?“
„Nie, povedal si, že dáš vedieť.“
„Dávam. Môžu byť pripravené zajtra večer o desiatej?“
„To áno, do zajtra to stihnem, ja som sa zľakol, že ich chceš hneď.“
„Nie, dievčatá nie hneď. Ty…“ ukázal na Petru. „Pristúp!“
Petra stuhla, Saša netušil, čo sa deje.
„Choď,“ pošepol jej, nič lepšie mu nenapadlo.
Petra predstúpila pred Tukyho.
„Dievčatá stačí nazajtra, táto pôjde hneď!“
„Moment!“ protestoval Saša. „Toto je prevádzkarka, nie kurva!“
„Odteraz bude. Nastúp si,“ Tuky otvoril zadné dvere na golfe, nie
dokorán, iba na škáročku.
„Nie! Tuky, takúto dohodu nemáme!“ zareval Saša v panike.
„Dohody tu určuje Cézar, alebo sa chceš priečiť jeho rozhodnutiu? Kto si,
že hovoríš nie?“
„Tuky, ona nenastúpi, je tu iba ako šoférka! Ak chcete dievča, o hodinu
vám doveziem, akú len chcete, aj desať, ale túto nie!“
Tuky siahol pod sako, v ruke sa mu zjavila pištoľ. Namieril na Sašu.
„Pozor, už si zašiel dosť ďaleko. Neurob hlúposť, nepokaz si všetko, čo si si
až doteraz vybudoval. Gabo!“
„Áno?“
„Poď sem!“
Gabo pristúpil.
„Zodvihni ruky,“ pištoľ ukázala na Petru.
„Načo…?“
„K Cézarovi nemôžeš nasadnúť bez toho, aby som sa nepresvedčil.“
„Ja nechcem nikam nasadnúť!“
Tuky natiahol kohútik. Kovové cvaknutie má mimoriadne účinnú
presviedčaciu schopnosť. Poslúchla.
„Gabo! Prezri ju!“
 Gabo jej pobúchal po kratučkej plátennej bundičke. Pri prvom údere
stuhol.
„Kurva!“ Rýchlym pohybom zašiel Petre pod bundu, vytrhol jej pištoľ z
podpažného puzdra. „Má pištoľ! A…“ Gabo naklonil zbraň, aby v šere
reflektorov lepšie videl, „čezeta, osemdesiatdvojka! Policajná pištoľ! A nosí
ju pod pazuchou, ako fízli! Ukáž!“ Odhrnul jej bundu. „Aj podpažné puzdro
má policajné! Kurva!“
Gabo odstúpil, natiahol ruku, namieril Petre do tváre.
Tuky namieril na Sašu.
„Saša! Čo to má znamenať? Kto je to?“
„Polícia! Policajná akcia! Všetci na zem!“ ozvalo sa od vchodu.
Šesť sekúnd môže byť niekedy osudovo dlhý čas.
Ozval sa výstrel, Petra odletela, padla na chrbát. Gabo sa prikrčil, obehol
golfa, rozbehol sa do tmy veľkoskladu. Zarachotil samopal, dlhá dávka,
všetci sa vrhli na zem.
„Policajná akcia! Všetci na zem! Nikto sa ani nepohne! Nestrieľajte! V
mene zákona vás vyzývam, nestrieľajte!“
Z temnoty zatuchnutého veľkoskladu sa ozval ohlušujúci rachot
motorky…
 29

„Skočíme za ním?“
„Chosé, nepočul si Šaňa? Nemáme otravovať.“
„Ale čo, keď je mu tam smutno?“
„Po jednom dni? Necelom? Veď si ani nestihol od nás oddýchnuť. Okrem
toho kým nemá hotové vyšetrenia, nič sa nedozvieme.“
Chosé kapituloval, Krauz mal asi pravdu, nechajú Burgera, nech si v
nemocnici pár dní oddýchne, až potom zorganizujú prepadovku.
„Tak čo budeme robiť?“ dobiedzal do parťáka.
„Si nervózny? Neobsedíš?“
Chosé sa od skončenia rozdelenia do zamestnania chúlil v kúte, prekladal
si nohu cez nohu, vrtel sa, hral sa s čajovou lyžičkou, prehadzoval časopisy
– neskrýval nervozitu.
„Neboj sa, nič sa jej nestane, Adam je profík. Keď niečo naplánovali a
nevolali nás k súčinnosti, určite to bude brnkačka.“
„O čom to hovoríš?“
„Nerob sa, každý normálny v kancelárii vidí, ako s tebou nervy cukajú.“
„Aj ja,“ pritakal Kuky.
„No prosím, nielen každý normálny, aj Kuky, tak sa nepretvaruj!“
„Dobre, dobre, priznávam sa bez mučenia – serú ma takéto akcie! Keby
sme ju zabezpečovali my, prosím, vieme sa postarať, ale cudzí chlapi?
Nerád vidím, ako Šaňo len tak mirnix-dirnix požičiava naše dievčatá iným
oddeleniam.“
„Neboj sa, nepoškriabu ti ju,“ snažil sa odľahčiť situáciu Kuky.
„Ty si zavri hubu, krpec jeden krpatý!“
„Poďte si zobnúť a nešpičkujte hneď od rána,“ prerušil prekáračky Váňa.
„Nalačno ste nejakí agresívni. Švagor zabíjal, mám vás pekne pozdravovať
a vraj nech sa poriadne sčemeríte, banda jedna vraždárska!“
Váňa sa až doteraz mordoval s výslužkou, nakrájal tlačenku, klobásky,
uhorky, čili papričky, prihrial žobrácku kašu, na papier poukladal krajce
bieleho chleba.
„Aby sa vám lepšie prdkalo, nenažranci.“
Pustili sa do hodovania, hmkali, uznanlivo pokyvkávali hlavami,
predbiehali sa, drgali sa v snahe dostať sa k čo najšťavnatejšiemu kúsku.
„Podaj z tých uhoriek… Nechaj ten chlieb, už som z neho odhryzol…
Pozor, padá ti na zem… Au, tá kaša páli…“ Takto a podobne sa
povzbudzovali.
„Nemáte za čo,“ zašomral Váňa ticho pod nos, lebo ani nestíhali ďakovať.
„Jasné, že ďakujeme, a pozdravujeme na vidiek, nech si zachovajú dobré
zvyky,“ zachraňoval Krauz. „A čože tak náhle? Zabíjačka uprostred leta?“
„Zlomila si nohu.“
„Nelámu si tie švagrove prasce nohy nejako často? Aj minule…“
„Nešpekuluj a žer! Alebo ma chceš podozrievať…“
„No neviem, Váňa, či im nechodíš tajne mydliť dosky v chlieve.“
„Žiadne mydlo, dobre, poviem vám pravdu, dostala prasací mor…“
Ako na povel prestali žuť. Váňa si ich chvíľu vychutnával, potom sa
rozrehotal, až sa mu roztriasol podbradok ako huspenina.
„To je chuj, skoro som sa zadusil,“ kašľal Chosé.
Najedli sa, zahladili stopy – upratali, aby ich nechodili vyjedať z
ostatných kancelárií, bohatý obložený chlebíček odniesli šéfovi, aby dal na
konci týždňa pokoj a mohli sa pustiť do práce.
„Máme ešte toho jedného kontrolóra rybárskeho zväzu. Včera sa vrátil z
dovolenky, ideme za ním,“ ohlásil robotu Kuky.
„Ja skočím na mravnostné,“ hlásil Chosé, „vraj nejaké dievča chce niečo
nabonzovať.“
Krauz a Hanzel osameli.
„Bolo to včera také zlé?“ spýtal sa vážne Krauz.
Hanzel ostal po včerajšom zážitku akýsi seknutý, ani dnes ráno s ním
nebola zábava – mlčky sa najedol a s nikým nedebatoval.
„Desivé! Valila sa z neho krv ako na bitúnku. Normálne som mal strach,
že to nestihnem.“
„Doriti!“
„Ani s ním nedebatovali, okamžite ho uložili.“
 „Verím.“
„Ešte mi aj vynadali, že na čo sme tak dlho čakali.“
„Dobre ti tak, každý dobrý skutok musí byť po zásluhe potrestaný.“
„No veď! Ale nevadí, hlavne, že je konečne v nemocnici. Teraz je to už v
rukách božích.“
„V primárových.“
„Veď hovorím…“
Chosé sa o chvíľu vrátil.
„Dostala nakladačku od taxikára, vraj sa správal ako násilník odtrhnutý z
reťaze. Nechápala, ako ho mohlo vytočiť, že mu jej kunča ošabľoval taxík.
A že začala s fajkou už na zadnom sedadle. Vážny poznatok, podľa mňa
vrahom je taxikár.“
„Kristepane, toto sa nikdy neskončí?“ Krauza štvalo, že v takom
závažnom prípade nemajú žiadny konkrétny smer, že sa musia zaoberať
takými hlúposťami.
Zatelefonoval do expertízneho ústavu.
„Ani na rifliach? Ani tá žuvačka nič? Ani… celkove? Tak dobre, ďakujem,
kolega.“
Hanzel si vzdychol, Chosé sa znechutene hodil do kresla. Krauz ani
nemusel hlásiť výsledok, počúvali pozorne.
Iba posedávať v kancelárii sa im nechcelo, zobrali si adresy troch
telefonátov a vybrali sa do terénu. Vzali aj Hanzela, keď tak neočakávane
prišiel o parťáka. Preverovanie telefonátov od občanov bola ešte väčšia
otrava než počúvať zbitú prostitútku. Najlepšia bola stará pani nakoniec,
pozvala ich ďalej, usadila, pohostila keksíkmi.
„Nesmejte sa, páni, venujem sa vykladaniu kariet odmalička a, verte mi,
karty neklamú! Všetko smeruje k nemu,“ sprisahanecky zdvihla oči ku
stropu. „Preto som vám volala. Je to mazaný chlap, už ten jeho vražedný
pohľad…“
Motiváciu starej panej pochopili v momente, keď sa z horného bytu
ozvalo zavýjanie vŕtačky.
„No vidíte! Toto mám každý deň od rána do večera!“
Ťažkým, vysoko sofistikovaným výsluchom domácej zistili podstatu veci
– horný sused bol invalidný dôchodca so záľubou v dreve. To by nebolo
také hrozné, ale on ho doma vŕtal, pílil, všemožne obrábal, aby z toho na
konci jeho snaženia boli police, štokerlíky, stoličky, stolčeky – všetko
možné, čo by mohol pod rukou predať a prilepšiť si k dôchodku. Živnosť
založenú nemal, robil to iba tak, pre zábavu, čas nočného pokoja
dodržiaval, úrady a miestna samospráva boli bezmocné.
Poobede zašli na pivo – bola to zmysluplnejšia činnosť než počúvať
ponosy naštvaných občanov.
„Dobre, nebudem vás zbytočne týrať, tešíte sa na víkend, tak vypadnite!“
O tretej popoludní skončil Mayor operatívny týždeň smutným
povzdychom. „Pokiaľ viem, tak sme sa nikam nedostali,“ pre istotu pozrel
na Krauza, či ho neprekvapí, no neprekvapil. „Želám vám príjemný víkend
a zaslúžený odpočinok, zoberte ženy a decká niekam k vode, nech sa
neupečú v tých betónových kobkách, za ktoré platíte nájom ako za byty.
Keby dačo, kto mi zdvihne mobil? Kto bude v dosahu?“
Pár rúk vyletelo hore.
„Stoštyridsaťjednotka celá, potom Milan, Peťo, Vlado… Dobre, to stačí,
mám vás poznačených. Dúfam, že nebude treba, ale pre istotu majte
mobily nabité a poruke. Má niekto niečo? Nikto nič? Tak rozchod! A
upozorňujem všetkých, že pracovný čas je do pol štvrtej, nech už o štvrť
nedupocete po schodoch, jasné⁉“
 30

Krauz prešľapoval pred výťahom, akoby potreboval súrne šťať.

Neurochirurgia bola na ôsmom poschodí, behať uprostred noci po
schodoch sa mu naozaj nechcelo. Konečne prišiel výťah, uvoľnil vchod
dvom sestričkám, vbehol dnu, stlačil osmičku.
Na chodbe pred dvojkrídlovými dverami z mliečneho skla stál Adam
Lacko s tromi chlapcami z protidrogovej jednotky. Mayor sedel obďaleč na
dlhej čalúnenej lavici, spoločnosť mu robil iba Hanzel. Kuky sa v rohu
pokúšal poslať esemesku – zháňal brata, či by nevedel pomôcť, hoci ani
netušil ako.
Chosé stál pri stĺpe, cez sklenú tabuľu civel na nočné mesto.
„Čaute,“ pozdravil Krauz.
Nikto mu neodpovedal, Hanzel kývol hlavou, ostatní ani to nie.
„Chosé…“
Parťák sklonil hlavu ešte hlbšie, ani sa neobzrel. Krauz ho objal okolo
pliec, pobúchal, no parťák nereagoval.
„Čo sa stalo?“
„Čo by…? Dostala to.“
„Z čoho?“
„Z pištole. Zo svojej.“
„Zo svojej? Nešťastná…“
„Nie náhoda, strieľal nejaký feťák.“
„Kurva! Kam to schytala?“
„Do tváre.“
„Ježišukriste!“
„Všetko mali perfektne premyslené, perfektne pripravené, perfektne
zabezpečené, nič sa nemohlo stať, všetko na sto percent!“ Posedné slovo
skoro zareval.
„Ticho, brácho, pokojne. Chosé, nekrič, sme v nemocnici, vyhodia nás.“
„Jebať na to! Na všetko! Jebať na všetkých! Skoro ju zabili!“
„Chosé, no tak, sklapni!“
Mayor vstal, podišiel k nim.
„Chalani, neblbnite…“
Otvorili sa dvere na druhom výťahu, vyšiel riaditeľ kriminálky, riaditeľ
inšpekcie, delegáciu viedol sám riaditeľ mesta. Mimoriadna udalosť
vydurila z postelí najvyšší manažment polície.
Adam Lacko a Mayor im vyšli v ústrety.
„Pán riaditeľ…“ Lacko sa pokúsil podať hlásenie.
„Tichšie, tichšie, žiadne oficiality,“ riaditeľ ho brzdil kývaním dlane.
„Viem, že slečna Pergnerová je vážne zranená. Okolnosti mi vysvetlíte
neskôr. Je niečo nové?“
„Čakáme na vyjadrenie lekára.“
„Strelca máme?“
„Nie, ušiel. Jediný ušiel, ostatných sme dostali.“
„Nevadí, už som vydal pokyny, práve sa aktivizujú okresy, ak bude treba,
stiahnem zásahovku aj z Nitry a Trnavy. Dnes v noci bude v uliciach tisíc
policajtov, prevrátime mesto hore nohami, ten smrad nemá dlhú
životnosť,“ zastrájal sa riaditeľ.
Dvojkrídlové dvere sa nehlučne otvorili, vyšiel lekár s rúškom na tvári.
Stiahol si ho, vykročil, no predbehli ho, utvorili polkruh.
„Páni, je tu niekto z rodiny?“
Rozpačito sa poobzerali.
„My sme jej rodina,“ nechápavo povedal Mayor, akoby to nebolo zrejmé
na prvý pohľad.
„Ehm, chápem, ale mal som na mysli manžela, rodičov alebo aspoň
brata… Niekoho z blízkej rodiny.“
„Toto je jej snúbenec, o mesiac majú svadbu, nikoho bližšieho nemá,“
Krauz postrčil Chosého pred doktora.
„Snúbenec… no…“ doktor váhal.
„Pán doktor, čo je s ňou?“ Chosého otázka, no hlavne jeho tvár
nepripúšťali diskusiu, či je hodný odpovede.
„Áno, tak dobre… Ehm… pacientka má vážne poranenie maxilárnej…“
„Pán doktor, po slovensky, aby sme tomu všetci rozumeli.“
 „Aha. Takže došlo k strelnému poraneniu tváre, projektil preletel ústnou
dutinou, v ľavej časti vyrazil všetky zuby, uviazol v spodine lebečnej, tlačí
zospodu na mozog. Už sa schádza operačný tím, budeme operovať.“
„Je to… vážne?“
„Stav pacientky je mimoriadne vážny.“
„Je v ohrození života?“
„Je v bezprostrednom ohrození života.“
„Tá operácia… ehm… prežije?“
„Každá operácia na mozgu a v blízkosti mozgu je riziko…“
„Akú má šancu?“
„My nie sme stávková kancelária, aby sme vydávali prognózy, kurzy na
výhru. V neurochirurgii stačí jednopercentné riziko a všetko sa môže
skončiť katastrofou, všetko sa môže v momente zvrtnúť. A pri takejto
operácii, aká nás čaká, je riziko viac ako jednopercentné, vysoké, veľmi
vysoké.“
„To znamená, že…“ Chosé nevládal dokončiť.
„Ona to nemusí prežiť?“ dokončil Krauz.
„Taká možnosť je vysoko pravdepodobná. Musíte rátať so všetkým. Aj v
prípade, že sa nám podarí vybrať projektil a poškodenie mozgu nezanechá
trvalé následky v podobe ochrnutia alebo straty reči, poprípade trvalej
kómy, čaká ju dlhá rekonvalescencia a následné operačné zákroky na
oddelení rekonštrukčnej chirurgie a plastickej chirurgie.“
„Kurva!“ poďakoval Chosé, ďalej to nevládal počúvať, zvrtol sa, odišiel
späť k oknu, ďalej pozoroval blikajúce svetlá nočného mesta.
„Páni, musím vás požiadať, aby ste opustili nemocnicu. V takomto počte
tu nemôžete zostať, chodba musí ostať priechodná, okrem toho je noc,
oddelenie je uzavreté.“
„My ostaneme…“ protestoval Krauz.
„Nemá to význam. Operácia bude trvať osem hodín, dovtedy vám nikto
viac nepovie. Príďte ráno, ale nie všetci, prosím vás.“
Otvorili sa dvere na výťahu, vyšli dvaja páni v bielych plášťoch.
„Čo to má znamenať⁉“ rozčúlil sa starší. „Chodba musí ostať
priechodná!“
„To sú jej kolegovia z práce, pán profesor,“ vysvetlil doktor.
Profesor ich prepálil výhražným pohľadom.
 „Aha. No aj tak, pán kolega, poučte ich o nočnom režime v nemocnici a
vráťte sa dnu, začíname!“
„Už idem, pán profesor.“
Doktor počkal, kým šéf operačného tímu nezmizne za dverami.
„Prepáčte, páni, ale musím sa venovať povinnostiam. Ak chcete pomôcť,
vzdiaľte sa a nechajte nás pracovať. Skôr ako ráno o desiatej nevolajte.“
Nečakal na protesty ani na poďakovanie, bez slova sa zvrtol a aj on
zmizol za dverami z mliečneho skla.
Stáli pri dverách ako obarení, nikto nevedel, čo majú robiť.
„Poslúchneme, necháme ich, nech operujú. Adam, Šaňo, o polhodinu
porada u mňa,“ rozhodol riaditeľ kriminálky.
Ferovi, kolegovi z protidrogovej jednotky, zabzučal mobil.
„Krista! Kto je to⁉ Čo som vám povedal, aby ste si vypli mobily!“ rozčúlil
sa Lacko.
„Soráč, je to súrne,“ ospravedlňoval sa Fero.
Pritlačil si mobil k uchu, sklonil hlavu, odišiel do opačného rohu.
Riaditeľ kriminálky stlačil tlačidlo pri výťahu, bol ešte hore, dvere sa
okamžite nehlučne otvorili. Traja najvyšší nastúpili, riaditeľ mesta držal
ruku vo dverách, čakal, kto ešte nastúpi. Riaditeľ kriminálky zagánil na
podriadených, či nerozumeli.
„Iba krátka porada a ideme za vami, o chvíľu sme tam, pán riaditeľ,“
vysvetlil Mayor.
Dvere sa zavreli, detektívi sa zomkli okolo Mayora.
„Chlapi, ani netušíte, ako ma to mrzí,“ začal Lacko. „Kurva! Toľko sme sa s
tým jebali, toľko času sme venovali príprave, všetko sme mali premyslené!
Doriti, verte mi, malo to dopadnúť úplne inak…“ Prestal skuvíňať, aj tak ho
nikto nepočúval.
„Chosé asi nepôjde,“ vzdychol Mayor. Obzrel sa, či zareaguje. Chosé
vytrvalo pozoroval nočný svet za sklom. „Rišo, mal by si ostať s ním.“
„Samozrejme.“
„My ostatní pôjdeme, manča by už mal byť pripravený. Adam…“
„No…?“
„Dúfam, že tvoji chlapci už niečo vytiahli z tých hajzlíkov o… o… Ako sa
volá?“
„Gabriel Sedláček.“
 „O Gabovi. Rozbehneme sa po jeho rodine, kamarátoch, kontaktoch, po
všetkých. Okrem toho využijeme okresy, zorganizujeme celomestskú akciu,
prevetráme všetky feťácke brlohy, neostane kameň na kameni.“
„Jasné!“
„Rišo a Chosé ostávajú, ostatní odchod…“
Vrátil sa Fero, schovával si mobil.
„Chalani, toto by vás mohlo zaujímať. Volali mi z kancelárie, zaujímavá
správa…“ nedokončil, obzrel sa, či počul aj Chosé.
Počul, nechal nočné svetlá svetlami, otočil sa, pochopil, že správa by mala
byť zaujímavá práve preňho.
„Naši vydusili jedného z tých feťáckych zmrdov, posral sa, chce
vyjednávať. Vraj vie niečo o nejakej odrezanej hlave, vie, kto to spravil. Je
ochotný zaspievať, len aby sme mu neprišili pokus o vraždu policajtky. A
ešte niečo povedal, že v tej vražde lieta aj náš Gabo, takže milý Gabko už
nie je iba náš pacient, ale aj váš, chlapci vraždárski.“
 31

„Ako sa voláš?“
„Slávo Gurka.“
„Vek?“
„Dvadsaťjeden.“
„Bytom?“
„Antolská osemnásť.“
„Čo robíš?“
„Občas kamarátom opravím nejaké auto…“
„Takže nič! Akú máš ukončenú školu?“
„Som vyučený automechanik.“
„A serieš na remeslo, čo? Herák vynáša viac ako motorový olej, nie?“
„Nerobím s herákom…“
„Tak prečo ťa zbalili pri protidrogovom záťahu?“
„To bola náhoda, bol som prvýkrát, Gabo ma prehovoril…“
„Vieš čo? Tieto drísty si nechaj pre kolegov z protidrogového, my ti na
nejaké výhovorky zvysoka kašleme! Spusti niečo o tej hlave, kým
nestratíme trpezlivosť.“
Krauz sa prisunul bližšie, aby mu lepšie videl do očí. Slávo sedel
uprostred vraždárskej kancelárie na tvrdej stoličke, zhrbený, vystrašený,
obidve nohy mu vibrovali v nervóznom cvalovom rytme. Z hrdzavej kefy
namiesto vlasov sa mu po čele a lícach valili potoky potu. Chosé sedel za
ním v rohu, uprene pozoroval vzor na koberci. Hanzel sa hrbil za stolom s
pripravenou ceruzkou, zatiaľ si iba čmarigal. Kuky kontroloval vlhkosť
zeminy v črepníkoch, Váňa natieral rozkrojenú žemľu, Burger…
Krauz sa obzrel, jedna stolička v kancelárii bola prázdna. Ktovie, čo robí
Burger práve teraz. Vzdychol si, kolega mu chýbal. Nie preto, žeby
nezvládal výsluch, zvládol ich stovky a zvládne aj tento, no bez Burgera to
bolo ako ruský trojzáprah s dvoma koňmi.
„No počkajte, ten váš kolega mi povedal, že keď vám všetko porozprávam,
že ma pustíte. Viete o tom? Trvá naša dohoda?“
„Naša dohoda nemôže trvať, lebo žiadnu nemáme, a čo ti nakvákali na
druhom oddelení, to nás štve asi ako lanský sneh. Aby bolo jasné,
kamoško, teraz si na oddelení vrážd, lebo tvoje postavenie v trestnom
konaní sa trošku zmenilo. Rozumieš? Vieš, čo je to trestné konanie?“
„Asi…“
„Tak ma sleduj, keby si niečomu nerozumel, len sa spýtaj. Keď si išiel
nakladať herák alebo koks, alebo čo to tam v tých balíkoch máte, zaplietol
si sa do drogovej trestnej činnosti. Sadzba tak…“ Krauz zaváhal. „Už si
sedel za drogy?“
„Nie, veď vám hovorím, že s tým nemám nič spoločné! Gabo ma
nahovoril, že potrebuje helfnúť…“
„Dobre, dobre, to vysvetlíš kolegom, teraz kuš a počúvaj. Sadzba tak osem
rokov, vzhľadom na to, že budeš prvotrestanec…“
„Čo?“
„Prvotrestanec. To sú ksichty, ako máš ty, akurát ešte neboli v base a čaká
ich to prvý raz.“
„Ale ja nechcem, aby ma niečo čakalo!“
„Tak si mal dnes v noci obrábať nejakú Hermenegildu a nejebať sa kade-
tade po krechtoch!“
„Ale…“
„Tichučko, tichučko,“ Krauz ho zastavil natrčenou dlaňou. „Ešte dostaneš
priestor, len vydrž, teraz počúvaj. Zaplietol si sa do drogovej trestnej
činnosti a odsedel by si si pár rokov, lenže celý problém sa skomplikoval v
momente, keď ste vystrelili na policajtku…“
„Ale ja som na nikoho nevystrelil! Ani som nemal zbraň! Na nikoho, na
policajtku už vonkoncom nie! Keby som len tušil, že je policajtka, ani by
som tam nelozil!“
„To ti rád verím, ale už je neskoro, bol si tam a zbalili ťa priamo pri čine.“
„Ale… kurva! Verte mi! Ja s tými drogami nemám nič spoločné, so
streľbou už vonkoncom nie!“
„Nechceš mať nič spoločné, ale paragrafy ti serú zvysoka na to, čo chceš,
paragrafy hovoria jasnou rečou – si spolupáchateľ trestného činu vraždy v
štádiu pokusu a pokus je u nás trestný rovnako ako dokonaný trestný čin.“
„V štádiu? Spolupáchateľ? Dokonalý? Ja ničomu nerozumiem!“
„Dokonaný, nie dokonalý! Dokonalý je iba prúser, do ktorého si sa dostal,
trestný čin môže byť iba dokonaný, teda skončený.“
„Ja vám aj tak nerozumiem!“
„Tak znova. Za protidrogový delikt by si dostal do osem rokov ostrej basy,
za spoluúčasť na vražde dostaneš dvadsať rokov a ani pes po tebe
neštekne!“
„Na vražde? Ona zomrela?“
„Operujú ju, modli sa, aby prežila. Ale nad tým nešpekuluj, už som ti
vysvetlil, že pokus je u nás trestný rovnako ako skončený trestný čin. Či
pokus o vraždu alebo vražda – pre teba z toho vyplýva iba jedno jediné –
polovicu života stráviš za mrežami.“
Slávove nohy nabrali ešte rýchlejšie tempo.
„Je tu jedna možnosť…“
Slávo prestal cválať, zbystril pozornosť.
„Povieš všetko, čo vieš. Nie o drogách, to si nechaj pre kolegov, nás
zaujíma tá hlava a Gabo. Povieš nám všetko, čo vieš, a my zariadime, aby
ťa nestíhali väzobne, ale na slobode. Ak to nevyjde, čo sa môže stať, lebo
do procesu vstúpi aj prokuratúra a tí môžu namietať a presadiť si svoje,
vieme zariadiť, aby si bručal vo väzbe čo najkratšie a aby to bol iba taký
jemnučký pioniersky tábor, nie basa. Ale ja predpokladám, že po vypočutí
a po absolvovaní nutných prvotných úkonov pôjdeš domov, a vieme
zariadiť aj to, aby si dostal podmienečný trest, ale to by tvoje informácie
museli byť naozaj šťavnaté, teda také, že nás privedú priamo k páchateľom
a priamo ku Gabovi. Ak začneš špekulovať, ak zistíme, že nám klameš,
dohoda padá. Slávo, rozumel si? Až teraz máme dohodu, až teraz máš o
čom vyjednávať. Zariaď sa podľa toho. Potrebuješ čas na rozmyslenie?“
Slávove nohy sa znova rozbehli, kolená mu nadskakovali ako piesty v
dobre naolejovanom motore.
„Nepotrebujem čas, potrebujem záruky. Kde mám záruku, že ma
nepodrazíte?“
„Nikde. Nemáš žiadne záruky, máš iba šancu.“
„Ďakujem za úprimnosť.“
„Za málo.“
„Tiež pravda.“
 „Tak ako? Potrebuješ čas na rozmyslenie?“
„Nepotrebujem. Poviem vám všetko, čo viem, lebo s tým nechcem mať nič
spoločné. Gabo mi povedal, že potrebuje iba helfnúť, že potrebuje iba
odvoz a že niečo preložíme, netušil som, že sa to takto poserie. Netušil
som, že sa bude strieľať! Verte mi! S týmto nechcem mať nič spoločné!“
„Výborne! Začni!“
„Prosím vás…“
„Počúvam.“
„Trochu vody a… jednu cigaretu,“ poprosil.
Dostal vodu, Kuky sa musel k vodovodu vrátiť ešte raz, lebo prvý pohár v
ňom zmizol rýchlejšie než v Kukyho kaktusoch. Potom dostal cigaretu.
„No!“
„Keď ja neviem, kde mám začať.“
„Kde chceš, keď sa stratím, položím ti doplňujúce otázky.“
„Aha. No dobre. Tak Linda rachla z matiky, všetci v partii sme z toho mali
čurinu, lebo inak je šikovná až no…“
„Kto je Linda?“
„Linda Kračunovská, baba z partie, zo sídliska. Býva za rohom na
Antolskej tridsať alebo tam niekde, kde sú vysoké čísla. Chodí na gympel,
kamoška zo sídliska.“
„Aha, pokračuj.“
„Na konci roka rachla z matiky, teraz niekedy na konci augusta bude mať
reparát, to je taká skúška…“
„Vieme, čo je reparát.“
„Viete, dobre. Chodila na doučovanie s dvoma spolužiakmi, sú to
dvojičky. Roland a Ramón, majú také zvláštne priezvisko, že Rodriquéz
alebo… No tak nejako, také španielske alebo talianske meno. Linda nám
povedala, že to majú po otcovi, on je nejaký exot z juhu, mamka je
normálna.“ Slávo sa odmlčal, čakal, či príde otázka, no zjavne mu zatiaľ
rozumeli, lebo neprišla.
„Môžeš pokračovať. Na – a prisuň sa bližšie.“ Krauz posunul škatuľku
cigariet a popolník na kraj stola.
„Ďakujem. Linda ich pritiahla do partie…“
„Kam chodila na to doučovanie?“
„Aha, to je dôležité! K nim domov. Majú celkom pekný barak na južnom
konci mesta, v satelitnej kolónii rodinných domov. Zbohatlícka štvrť.“
 „Bol si tam? Vieš, kde to je?“
„Bol, k tomu sa ešte dostanem. Ich otec vybavil nejakú profesorku na
doučovanie a oni prehovorili otca, aby aj Linda mohla chodiť na
doučovanie. K nim domov. Raz poobede ich dotiahla…“
„Kedy to bolo?“
„Čo ja viem? Neviem presne. Koncom júla.“
„Dobre, pokračuj.“
„Dotiahla ich na sídlisko. Chalani jej dohovárali, aby neblbla, že takí
snobi medzi nás nezapadnú, ale…“ zaváhal.
Krauz netlačil na pílu, už dávno tušil, že Slávo nebude taký anjelik, ako sa
tvári, a celý príbeh musí vystavať tak, aby si čo najmenej ublížil, preto si
musí kľúčové momenty dobre premyslieť. Nebol to krížový výsluch,
nemuseli tlačiť ani sa ponáhľať, jediným cieľom bolo získať informácie, tak
ho nechali premýšľať.
„Potom povedala Gabovi, že sú v plnke, že fotrovci im nechali tony
prachov, a Gabo rozhodol, aby ich dotiahla. Tak sa dostali aj Gabovi do
bytu, čo je výsada, hocikto z ulice také šťastie nemá, aby ho pozval sám
veľký Gabo. Potom…“
„Moment! Prečo im rodičia nechali tony prachov? Kde boli? Kam išli?“
„Už som vám povedal, že ich otec je najaký exot z juhu, tuším zo
Španielska, áno, zo Španielska! Rodičia išli na dovolenku a dvojičky ostali
za trest doma, mali sa doučovať matiku.“
„Až teraz je to jasné. Pokračuj.“
„Toto všetko nám porozprávala Linda, aby ich nejako uviedla. Nakoniec
prišli, celkom fasa zapadli a…“ ďalšia pauza.
Detektívi spozorneli, rozprávka sa dostávala do fázy, keď sa rozhodne, kto
je princ a kto zlá ježibaba.
„Gabo im ponúkol nejaký matroš.“ Slávo čakal, či ich prekvapí – ani
brvou nehli. Všetkým bolo jasné, že dvojičky boli ideálni týpkovia na
ošklbanie a že Slávo to bude hrať na Gaba, všetko zlé Gabo, a on nič, on s
tým nechce mať nič spoločné. „Najprv nechceli, nakoniec si dali povedať.“
„Čo si dali?“
„Nič moc, marišku.“
„Potom?“
Slávo si vzdychol – nebudú mu žrať všetko, čo im naservíruje, nie
zasurova.
 „Aj trochu koksu.“
„A nakoniec?“
„Aj tornádo, ale to až u nich doma.“
„Tornádo?“
„To je úplná novinka, bohovská vec! To je vám…“ Slávo sa rozohnil, no
keď videl ich kamenné tváre, uvedomil si, že reklama je zbytočná, tu asi
nepredá ani gram. „Sú to tabletky, úplne vás to odrovná, je po tom zhánka,“
dokončil sklamane.
„Nás nie, ubezpečujem ťa, že nás nič neodrovná, ale inak nám to tornádo
celkom zapadá do obrazu. Povedal si, že až u nich doma? Že tornádo až u
nich doma?“
„No… to bolo tak – keď Gabo zistil, ako ľahko púšťajú chlpy, dohodol sa s
Lindou a Evou, že si ich omrknú trochu zblízka. Eva je tiež kamoška z
partie. Nahovoril ju, aby jedného preblafla, aby sa zblížili, a Linda mala
zariadiť, aby zorganizovali domáci žúr.“ Slávo si dal ďalšiu prestávku na
premýšľanie.
„Nekomplikuj to. Podarilo sa – alebo nie?“
„Podarilo.“ Slávo sa zasekol, nevedel nadviazať tak, aby bolo jasné, že on s
tým nemá nič spoločné.
„Čo čakáš? Nad čím váhaš? Myslíš si, že nám nedocvaklo, že ste si išli
otipovať bytovku?“
„No… Ale ja…“
„Ty si nechcel, teba donútili. Môžeme sa dohodnúť, že ti veríme.
Pokračuj.“
„Dopadlo to nad očakávanie, nielen drahá elektronika, ale v spálni sme
našli aj mamkine šperky.“
„Brali ste všetko.“
„Nebrali sme nič, Gabo nie je idiot, vydal presné pokyny – všetko musí
ostať na svojom mieste, iba zmapujeme, čo kde je. Plán bol taký, že
dievčatá ich jeden večer vytiahnu na akciu do mesta, našľaháme ich a
vtedy dom vybielime. Museli sme mať alibi, aby ani jeden z nás nepadol do
podozrenia.“
„Ako ste to chceli spraviť? Byť s nimi na žúre aj vybieliť dom?“
„Veď by nešli všetci, rozdelili by sme sa, tí, ktorých už videli, by išli s nimi
do nočných ulíc a pár chalanov by zatiaľ…“
„Tomu sa dá rozumieť. Ďalej.“
 „Na druhý deň prišla Linda s bohovskou správou, že v garáži majú
štvorkolku, Yamahu, bohovská mašina, na žúre som si ju obzrel, ale
nenašiel som kľúče. Linda povedala, že to s dvojčatami zahrala tak, že sa na
nej môže povoziť, ale potrebuje k tomu mňa. Neviem, ako to dosiahla, ale
dovolili jej povoziť sa na nej. Mňa potrebovali, lebo foter im vzal kľúče, aby
nemohli jazdiť, vraj tiež súčasť trestu za päťku z matiky, ale ja viem také
vecičky spojazdniť aj bez kľúča. Perfektne nám to zapadalo do plánu, lebo
keby nebola pojazdná, museli by sme zohnať odťahovku, ale keď ma k nej
pustia a spojazdním ju, dá sa šlohnúť po vlastnej osi. Linda je šikovná
baba, zahrala to bohovsky. V sobotu…“
„Dnes je sobota.“
„Minulý týždeň. Minulú sobotu doobeda sme zaskočili k nim, bez
problémov som štvorkolku spojazdnil, stačilo pospájať pár káblikov, robí sa
to tak, že…“
„To si nechaj, nezdržuj, pokračuj!“
„Doobeda som ju spojazdnil, večer si mali ísť zajazdiť, odskúšať ju, či je v
poriadku. V nedeľu doobeda sme sa aj s Lindou mali znova zastaviť a dať
štvorkolku do pôvodného stavu, lebo ich foter je strašný ras, a keby zistil,
že napriek jeho zákazu jazdili, rozdrúzgal by ich. Gabo vydal presné
pokyny – mal som štvorkolku upraviť do pôvodného stavu iba naoko, lebo
na nedeľu večer sme mali naplánovanú akciu. Keby sa niečo pokašľalo, tak
na pondelok, to nám bolo jedno, hlavne, aby bola štvorkolka pojazdná a v
poriadku, aby sa ľahko našiel kupec. Lenže…“ Slávo si vzdychol.
Detektívi ho hypnotizovali, teraz sa malo rozhodnúť.
„Lenže ona neprišla.“
„Kedy? Kam?“
„Dohoda znela, že odskúša štvorkolku a ešte v sobotu večer príde ku
Gabovi podať hlásenie. Čakali sme ju do polnoci, čo do polnoci, niektorí sa
zdržali do nedele rána, no neprišla.“
„Čo ste urobili?“
„Čo? Nič. V nedeľu doobeda som sa zastavil u nich doma, mamka mi
povedala, že nebola doma celú noc, že asi išla na prázdniny k sestre.“
„Len tak, z ničoho nič?“
„To by ste museli poznať jej mamku. Keď ju to chytí, ťahá čiaru dva
týždne, ani z bytu nevychádza. Keď jej Linda zabudne niečo kúpiť na
jedenie, reve z balkóna na chodcov, že ju doma mučia a hádže do nich
hrnce. Mamka je ťažká alkoholička, načisto zmagorená. Lindina staršia
sestra z toho cirkusu utiekla už dávno, vydala sa niekde do Trenčína, otca
nemá, chudera Linda, bola na matku sama. Občas jej cvaklo, nevydržala a
utiekla na čas k sestre, ale vždy sa k matke nakoniec vrátila. V nedeľu ráno
z nej zase ťahalo ako zo suda, o Lindu sa pramálo starala, myslela si, že
zase utiekla k sestre, ale…“ Slávo si potiahol mocný šluk, skoro sa zadusil.
„Ale ja viem, teda, mne sa zdá, že tí dvaja ju zabili.“
Krauz sa znechutene hodil na operadlo.
„Slávo, nás trt makový zaujíma, čo sa ti zdá! My potrebujeme fakty,
dôkazy! Prečo by ju zabíjali? Spolužiačku!“
„Musela sa prekecnúť.“
„Ako prekecnúť, o čom prekecnúť?“
„Čo sa chystá. Museli ju vtiahnuť do rozhovoru a nejako šikovne to z nej
vytiahnuť. No to, že sa chystáme na ich dom.“
„Za to sa nezabíja. Aj keby to bola pravda, za to sa nezabíja!“
„Nepoznáte ich, nie sú normálni, majú južanskú krv, temperament, ich
naserie aj blbosť a potom konajú v afekte!“ Slávo sa predklonil, vyvalil oči,
veľmi sa snažil, aby mu uverili.
„Počúvaj, ja ti v afekte jednu takú…“ Krauz si pošúchal tvár, ďalšie
naťahovanie s blbcom, čo si chce za každú cenu zachrániť kožu, sa mu
zdalo plytvanie drahocenným časom.
„To je kretén, len nás zbytočne zdržuje,“ zašomral Hanzel, naštvane
odhodil ceruzku na stôl.
„A my sme sa už tešili, že…“ Kuky iba hodil rukou.
Chosé v kresle nepovedal nič, pozoroval koberec, iba nechápavo zavrtel
hlavou.
„A ja som mu chcel natrieť žemľu,“ priznal sa Váňa.
„Vykopnem ho späť k drogárom, nech si ho dopečú, keď už začali,“
ponúkol sa Kuky.
Položil Slávovi ruku na plece na znamenie, že hra sa skončila. Chudák
Slávo, ani netušil, že hra sa iba začína.
„Zbohom, a maj sa. Prajem ti príjemný pobyt za mrežami a hlavne
pravidelný prísun indulony, chlapče,“ rozlúčil sa s ním Krauz, ani
nezodvihol zrak od spisu na stole.
„Počkajte, ja…“ Slavo si vzdychol.
„Klameš!“ zareval naňho Kuky, ešte sa aj nahol, aby neborák lepšie počul.
 Slávo nadskočil na stoličke.
„Neklamem!“
„Nie, neklameš, to je pravda, iba si zamlčal to podstatné. Pamätáš sa na
našu dohodu? Ak zistíme, že špekuluješ, je koniec. Daj si odchod!“
„Nie, počkajte…“ Slávo striasol Kukyho ruku z pleca. „Ale ja s tým
nechcem mať nič spoločné…“ posledné slovo už povedal prepotenému
tričku, hlava mu padla na prsia. Pochopil, že týmto tu rozprávka bez
pointy nebude stačiť, oni budú chcieť, aby princ pobozkal spiacu krásavicu
a aby ožila. Kým nebude happy end, nebude ani dohoda.
„Nie, neklameš,“ zopakoval Krauz, „ale nechceš nám povedať to
podstatné. Pred chvíľou si sám vypovedal, že dohoda bola taká, že sa do
domu aj s Lindou v nedeľu vrátite a dáte štvorkolku do pôvodného stavu,
lebo otec dvojčiat je ras, a keby zistil, že jazdili, tak by ich… by ich…“ Krauz
hľadal pomoc u Hanzela.
Hanzel prebehol očami poznámky.
„Rozdrúzgal.“
„… tak by ich rozdrúzgal,“ dokončil Krauz. „Ty si v nedeľu nebol iba u
Lindinej matky, ty si sa zastavil aj za dvojčatami.“
Ticho.
„Dobre, ale ja s tým nechcem mať nič spoločné, ja…“
„Ale veď zatiaľ nemáš, iba nás informuješ, nič sa nedeje.“
„Nechcem svedčiť na súde. Nepôjdem na súd.“
„Kto hovorí o súde? Vieš, ako ďaleko je súd? Ten je až na konci celého
procesu. Neblbni so súdom a dopovedz, čo vieš, lebo máš čo – a máš čo za
to získať.“
„Doriti!“
Čakali, trpezlivosť sa mohla vyplatiť. Kuky si sadol, už ho netrápil.
„Môžem ešte jednu?“
Krauz mu prisunul zapaľovač. Slávo si vzal z Krauzových cigariet,
škatuľku úhľadne zarovnal s hranou stola, pripálil si jeho zapaľovačom. Aj
zapaľovač úhľadne zarovnal s hranou, ešte doň dvakrát drgol, aby bol
naozaj zarovno.
„Doriti,“ zašomral si pod nos. Musel pokračovať, inak ho vydajú na milosť
a nemilosť drogárom a tí ho bez zmilovania zaradia do organizovanej
skupiny – osem rokov ho neminie. Slávo dobre vedel aj bez Krauzovho
poučovania, do čoho sa namočil a koľko mu hrozí. Hrať hlupáčika bola
súčasť jeho plánu nemať s ničím a s nikým nič spoločné, ale bol naivný,
keď si myslel, že mu to zožerú. Pochopil, že musí na svoju misku váh ešte
niečo prihodiť, inak sa jazýček nevychýli.
„Chceš ešte vodu?“
„No.“
Slávo si ovlažil hrdlo.
„Bol som tam,“ rezignoval.
„Kde? Kedy? Hovor jasne.“
„U nich doma. V nedeľu doobeda. Od Lindinej matky som išiel za
Rolandom domov. Neveril som, že by Linda len tak z ničoho nič odišla k
sestre a nikomu z nás by nič nepovedala, veď sme mali naplánovanú akciu.
Neveril som, tak som išiel za dvojčatami.“
„A?“
„Dal som štvorkolku do pôvodného stavu. Boli radi, lebo oni by to nikdy
nedokázali, ja mám na to náradie, špeciálne klieštiky. Pozapájal som
kábliky, nasunul som bužírky, všetko bolo ako predtým.“
„Spýtal si sa na Lindu?“
„Spýtal.“
Ticho.
„Slávo, nechce sa mi stále ťa poháňať. Buď budeš hovoriť sám, alebo…“
„Povedali mi, že včera večer si boli normálne zajazdiť, Linde sa to veľmi
páčilo, bola nadšená, keď skončili, odišla domov.“
Hanzel si pripravil ceruzku, Chosé konečne prestal pozorovať koberec,
zahľadel sa Slávovi na zátylok.
„Ale niečo nebolo v poriadku. Pane,“ Slávo sa otočil k Váňovi, „prosím
vás, môžem si odhryznúť? Odvčera večera som nejedol…“
„Váňa, kurva, daj mu čika, lebo ho dorazím!“
Váňa rozlomil žemľu a nepodarenú polovicu podal hladujúcemu.
„Ďakujem. Hmm… tá pečeňovka je vynikajúca!“
„Slávo!“ Krauz už strácal trpezlivosť.
„Áno. Štvorkolka bola vyumývaná, akoby ju pripravovali na autosalón.“
Slávo si lačno odhryzol, spokojne prežúval.
„No a…?“
„Až príliš vyumývaná, ak mi rozumiete,“ mumlal s plnými ústami. „Taká
nebola ani predtým. Aj kolesá boli vysprchované, aj sedačka bola
vyglancovaná a naolejovaná.“
 „Báli sa otca, je tam toho,“ bagatelizoval Krauz.
„A… chýbala jedna helma,“ dodal iba tak mimochodom Slávo.
„Helma?“
„Štvorkolka je dvojmiestna, na zadných blatníkoch sú také pochrómované
nosiče na helmy, na každom jeden. Keď som videl štvorkolku prvý raz na
žúre, boli obidve helmy v nosičoch, aj v sobotu ráno, keď som im ju
spojazdnil. V nedeľu jedna chýbala.“
Hanzel si vopchal ceruzku do úst, mimovoľne zahryzol.
„Povedal si im to?“
„Nie. Robil som sa, že mi Linda nechýba, že ich vysvetlenie mi stačí.“
„Prečo? Veď si mal podozrenie, že nešla k sestre.“
„Mal, ale…“
„Ja viem, ja viem, nechceš s tým mať nič spoločné. Ale mňa to aj tak
zaujíma. Prečo?“
„Nemal som do nich rýpať.“
„Kto ti to prikázal, Gabo?“
„Gabo. Akcia bola naplánovaná na nedeľu večer, či sa Linda objaví alebo
nie. Nemal som do nich rýpať, nechceli sme ich vystrašiť. O Lindu nešlo,
išlo nám o ich dom.“
„Jasné. Ako to prebiehalo ďalej?“
„Večer o ôsmej sme sa po nich zastavili.“
„V nedeľu o ôsmej večer?“
„V nedeľu o ôsmej večer. Linda sa neukázala, použili sme iba Evu.
Zavolala Rolandovi, najprv nechcel, že majú veľa učenia, ale Eva použila
svoje čaro a Roland napokon súhlasil. Bol dosť prekvapený, keď videl, že
nás prišlo plné auto a že v druhom máme miesto aj pre nich.“
„Kam ste išli?“
„Veď to, že nikam.“
„Ako to, že nikam?“
„Zaťali sa. Gabo zúril, nepomohla ani Eva. Otvorili bráničku, rozprávali
sme sa na chodníku, ale von ani za svet.“
Krauz prižmúril oči, pozoroval Sláva, či vyrukuje ešte s niečím.
„Ale pri tom neostalo, čo?“
„Chceli nejaké cigarety,“ pokračoval Slávo. „Gabo im vysvetlil, že na
chodníku neobchoduje, oni zas trvali na tom, že do mesta nejdú. Napokon
sme zvolili kompromis, krížom cez ulicu nejaký ich sused oproti podniká
doma v pivnici, má takú kaviarničku kombinovanú s cukrárňou, tam sme si
sadli.“
„Prebehol obchod.“
„Aj obchod, aj sme ich ďalej prehovárali.“
„Ale stalo sa ešte niečo, niečo dôležité.“
„No… ja som…“
„Ty si nevinný, to je nám jasné, len sa už konečne vymákni!“
„Ja som využil situáciu, vytratil som sa, preskočil som plot…“ Slávo
pokrčil plecami. „Chápete? Nešiel som kradnúť, iba mi nešla z hlavy tá
helma. Alarm nebol zapnutý, veď vybehli iba tak, cez ulicu. Trochu som
poňúral v garáži…“
Krauz sa neunúval poháňaním, už to musel dokončiť.
„Helma bola v rohu v takom veľkom modrom igelitovom vreci –
pripravená na vyhodenie. Umyť sa nedala, museli ju vyhodiť. Bola celá od
krvi. Keď som siahol dnu, aj vrece bolo od krvi, otočil som ju hore dnom, aj
futro bolo nasiaknuté krvou. Hovorím vám, tí dvaja ju zniesli zo sveta,
zmasakrovali ju, sú to skrytí sadistickí maniaci! Španieli, čo vám mám
hovoriť, horúca krv.“
Krauz pozrel na Hanzela. Dopísal, opätoval mu pohľad, aj on pokrčil
plecami. Krauz hľadal pomoc u parťáka – Chosé civel na Slávov zátylok
ako leopard na gazelu omsonovu.
„Sadistickí maniaci,“ zopakoval Krauz zamyslene.
„No.“
„Tak vyrabovali ste im barak – alebo nie?“
„Nie. V nedeľu sa nedalo, zaboha nechceli ísť von. Gabo sa rozhodol
odložiť akciu na pondelok. Len čo sa objaví Linda, mala zaúradovať a
pripraviť terén na novú akciu. Neobjavila sa ani v pondelok, ani v utorok.
V stredu sa rozniesla správa, že v zátoke v lodenici sa našla ženská hlava.
Blonďavá hlava. Gabo sa rozhodol, že už nebudeme strácať čas a ideme na
vec, tak som mu povedal, čo som našiel v garáži, aby sme sa držali bokom.
Súhlasil a mali sme šťastie: vo štvrtok vyšla jej fotografia v novinách,
ukazovali ju aj v telke – bola to Lindina hlava.“
Krauz zalistoval v spise.
„Na, pozri sa poriadne, je to ona?“
Slávo sa nahol, vzal si fotografiu, iba tak ledabolo na ňu hodil očkom.
 „Je to ona, hovorím vám! Je trochu spuchnutejšia, oči má neprirodzene
privreté, ale je to ona. Na sto percent!“
„Prečo ste sa neprihlásili, že ju poznáte? Prečo ste nezavolali?“
Slávovi poskočilo obočie, jeho prekvapenie bolo úprimné, teraz nič
nehral.
„My? Ale…“
Krauz prikývol, uvedomil si nezmyselnosť otázky.
„Gabo odvolal akciu rodinný dom nadobro, prišiel signál, že v piatok
máme ísť po tovar, už nechcel riskovať. Serieme na nich, nestoja nám za
námahu, a keď sme videli Lindinu fotografiu, bolo nám jasné, že by sme sa
mohli namočiť do niečoho naozaj veľkého, veľmi nepríjemného,“ ukončil
prednášku Slávo. „Samozrejme, nevinne,“ dodal rýchlo.
„Samozrejme,“ ubezpečil ho Krauz.
Slávo si pleskol po stehnách, nahol sa dopredu, akože považuje svoje
účinkovanie na polícii za vybavené a rád by odišiel.
„Ešte moment. Slávo, bol si v dome aj cez týždeň?“
„Nie.“
„Slávo, počúvaj, viem, že Gabo vydal zákaz, ale Gabo tu nie je a už ani
nebude. Už sa ho nemusíš báť, nemusíš ho poslúchať, je koniec. Ak si bol
ešte aspoň raz v dome, tak nám to povedz.“
„Nebol som, fakt nie. V pondelok a v utorok sme plánovali novú akciu na
dom, mne stále mátala v hlave tá krvavá helma, v stredu sa našla hlava a ja
som si zrátal dva a dva, aj som to povedal Gabovi, našťastie si dal poradiť a
akciu zastavil. Vo štvrtok vyšla jej fotografia, to sme si už boli istí, že sa
tam nemáme obšmietať, a v piatok sme išli na akciu s prekládkou, tak kedy
som tam mal byť? Nebol som v ich dome, fakt nie!“
„Tá krvavá helma je tvoj jediný objav?“
„Jediný.“
„Určite nám neklameš?“
„Nie, neklamem!“
Nemali inú možnosť, iba mu veriť. Aj tak toho bolo dosť.
„Môžem už ísť?“
„Moment, ešte sme neskončili. Dom necháme domom, vrátime sa do
reality. Vrátime sa k dnešnej noci, ku Gabovi. Kto mu dal do veľkoskladu tú
motorku?“
 „Nikto, veď nebola jeho, mal ju pripravenú Cézar, ako poslednú možnosť
v krízovej situácii, ale zablokoval sa v aute a Gabo ho predbehol.“
„Ako to vieš, veď si tam bol prvýkrát.“
„No…“
„Neboj sa, tu môžeš hovoriť, si na oddelení vrážd, nás zaujímajú iba naše
veci, potom môžeš klamať a vymýšľať na protidrogovom.“
„Gabo mi to povedal. Keď som súhlasil, že s ním pôjdem na prekládku
tovaru, vyškolil ma. Vysvetlil mi, že za Cézarom nemôžem ísť len tak, že
ma musí vyškoliť. Presne mi povedal, ako mám zacúvať, kde sa mám
postaviť a tak. Žiadne zbytočné reči, žiadne otázky, budem robiť iba to, čo
mi Gabo prikáže. Nesmel som si zobrať zbraň, nepoužívať mobil… Všetko
bolo vopred dohodnuté, naplánované. Aj o motorke mi povedal. Cézar
tušil, že fízli…“ Slávo sa zháčil.
„Len pokračuj, fízli sú v pohode, počúvame aj horšie.“
„Že policajti po ňom idú, tak robil opatrenia. Motorku si dal pristaviť do
veľkoskladu iba nedávno, Gabo dostal za úlohu vypíliť otvor.“
„Aký otvor?“
„Do steny veľkoskladu, do plechu.“
„Nerozumiem.“
„Je to jednoduché. V prípade policajnej akcie by mu bola motorka bez
samostatných únikových dverí zbytočná, rátali s tým, že hlavný vchod
bude zablokovaný. Gabo dostal za úlohu vypíliť v kúte veľkoskladu plech,
aby vznikol otvor, cez ktorý by sa pohodlne dostala motorka s jazdcom.
Plech mal vrátiť nazad a zamaskovať ho tak, aby zvonka nebolo nič vidieť.
Spravil to tak, že plech zavesil na dva tenké drôtiky a rezné jazvy zvonka
zamaskovali nalepenou reklamou. Znútra nemuseli nič maskovať, je tam
tma ako v rohu, okrem toho veľkosklad je zamknutý a strážený. Únikový
otvor fungoval, stačilo iba drgnúť do plechu predným kolesom motorky a
dvere sa vyvalili ako padacia brána na starých hradoch, len reťaze po
bokoch chýbali. Ale načo by tam boli, boli to padacie dvere na jedno
použitie. Keby sa zjavili poliši, už by sa tam Cézar nikdy nevrátil, veď
miesto by bolo prezradené, nie?“
Krauz prikývol, musel uznať, že chlapec má pravdu.
„To je hlavička, ten Cézar, mal to všetko dobre premyslené,“ lebedil si
Slávo.
„Asi nie, keď sedí o pár kancelárií vedľa,“ schladil ho Krauz.
 „Tiež pravda,“ musel uznať Slávo.
„Kam išiel?“
„Kto? Gabo?“
„O kom je reč?“
„Má v meste brata…“
„Slávo! No tak!“
„Ja viem, tam ho budete hľadať najprv. Nie je blbý, tam nepôjde. Ale…“
váhal, rozhodoval sa. Natrieť dvojičky nebol problém, boli to cudzí chalani
zo zbohatlíckej štvrte, ale Gabo bol kamarát, šéf partie zo sídliska, zdroj
ľahkých príjmov. Veľmi ľahkých a veľmi výživných. „Ale pomôžete mi?
Platí naša dohoda?“
„Platí. Ak dáš dobrý tip a dostaneme Gaba, obmäkčíme aj prokurátora.“
„Ja neviem, je to kamarát…“
„Kto strieľal? Ty? Gabo! Prečo by si si to mal odskákať za niekoho iného?
Prečo by si mal brať ohľady na človeka, čo ťa do všetkého namontoval?
Veď si nevinný, tak prečo chceš vziať na seba niečo, čo si nespravil? A v
konečnom dôsledku, keď sme už pri tom, ty berieš ohľady, zdráhaš sa
podraziť kamaráta – a čo spravil kamarát? Bral on ohľady na teba, keď
zdrhol? Zobral ťa na zadné sedadlo? Čakal na teba?“
Slávo si zabudol potiahnuť, premýšľal, takto sa na vec ešte nepozrel.
„Nečakal,“ rýpal Krauz, „nechal ťa v tom, vysral sa ti na hlavu, nechal ťa
napospas fízlom, zachránil iba svoju kožu. Máš dôvod kryť mu chrbát? Už
z neho nebudeš mať ani fuka, už spolu neurobíte nijaký kše, už ti na ňom
nemusí záležať, v živote ho viac neuvidíš, a ak aj, bude mať toľko zážitkov z
basy, že na zatknutie si už ani nespomenie. Keď sme už pri tom, veď sa ani
nemusí dozvedieť, kto nám pomohol. Vlastne nikto sa nemusí dozvedieť,
kto nám pomohol, ani naši kolegovia, môže to ostať iba medzi nami, tu, v
tejto kancelárii.“
„To znamená, že nemusím vypovedať do zápisnice? Nebudete ma nútiť
svedčiť na súde?“
„O tom, kde je Gabo, určite nie, o tom ostatnom neviem. Ak Lindu zabili
dvojičky, majú na rováši aj ďalšiu vraždu, o dva týždne staršiu, a to už nie
je sranda. Teraz, v tomto štádiu vyšetrovania, ani netušíme, ako sa budú
veci vyvíjať, ale môžem ti za všetkých tu prítomných sľúbiť, že ťa budeme
kryť, ako sa len bude dať.“
 „Uhm,“ prikývol Slávo, pohladil si ryšavé strnisko na hlave, zahasil
cigaretu. „Tak dobre. Gabo má prachy…“
„Ako vieš?“
„Lebo ste ho ešte nechytili. Zastavil sa doma, vzal si zo zásob, koľko
uniesol, a nechytili ste ho, nestrážili ste jeho byt, inak by ste ho už mali.“
Krauz s Hanzelom si vymenili pohľady, zhodli sa na jednom – nech
chlapci z protidrogového plánovali a kombinovali, koľko chceli, na pár vecí
predsa len zabudli.
„Keď má prachy, môže byť kdekoľvek, aj vo vlaku do Tramtárie.“
„Má kontakty v cudzine?“
„Neviem. Nemá. Nespomínal.“
„A na našom území?“
„Viem o bratovi na druhom sídlisku, bol som uňho. O rodičoch nikdy
nehovoril, ani neviem, odkiaľ pochádza.“
„Nejaké staré kontakty?“
„Čo myslíte?“
„Z vojenčiny, zo starej roboty, keď ešte pracoval, ak niekedy pracoval.“
„To neviem, prisťahoval sa, ja som sa na sídlisku narodil. Vraj niekedy
pracoval na železnici, odkedy sa poznáme, kšeoval s koksom.“
„Ste najlepší kamaráti, a nič o ňom nevieš?“
„Zo starých čias nie.“
„A z nových?“
„Ehm…“ Slávo si uľavil do zovretej päste.
„Žeby predsa? Len si daj, neostýchaj sa, nech ti prečistí pľúca.“
Slávo si vzal ďalšiu cigaretu.
„Ukázal mi chatu na Pezinskej Babe.“
„Prečo?“
„Keby som potreboval vypadnúť z mesta, keby som mal problémy.“
Krauz musel prehltnúť narážku na Sláva a problémy. Aké problémy môže
mať nevinný chlapec, ktorý s ničím nemá nič spoločné? Nechcel ho
dráždiť, ešte nevedeli všetko, radšej prehltol a nechal ho rozprávať.
„Je to v lese, ani adresu to nemá.“
„Ale vieš, kde to je.“
„Viem.“
„Môže byť tam?“
 „No…“ Slávo zaváhal. „Keby ste ma nechytili, určite by sme sa tam skryli,
aspoň na čas, kým prúser nevychladne, lenže on vie, že ste ma chytili, musí
rátať s tým, že…“
Krauz prikývol, šance, že by Gabo z ničoho nič osprostel, boli mizivé.
„Ale zastaví sa tam určite.“
„Prečo si to myslíš?“ ožil Krauz.
„Lebo tam máme schované… má tam schované zbrane.“
„Čo⁉“
„Dve pištole a loveckú pušku.“
„Nodoriti!“
 32

„To nám nemôžete spraviť!“ protestoval Adam Lacko. „Musíte nám dať
šancu, aby sme sa rehabilitovali!“
Šéf protidrogovej jednotky cítil zodpovednosť za vzniknutú situáciu,
dobre vedel, že po skončení zatýkania a výsluchov príde čas vyhodnotenia
a vedenie mu zráta aj zranenú Petru, aj Gaba na úteku.
„Nechajte ho nám!“
Rýchla porada v Mayorovej kancelárii mala iba jeden bod programu –
Gabo a chata v lesoch. Porada u šéfa kriminálnej služby za prítomnosti
celého vedenia mesta bola viac-menej formálna, vlastne vedenie sa iba
dalo informovať o priebehu akcie a o plánovaných opatreniach. Porada u
Mayora bola konštruktívna, išlo o útok na konkrétny objekt, na konkrétnu
osobu.
„Vy máte čo robiť, máte dvojičky, my sa postaráme o Gaba, je to náš
pacient,“ argumentoval Lacko.
Krauzov návrh sa mu nepáčil – vraždári sa im chceli pliesť pod nohy a
zúčastniť sa na zatýkaní Gaba, najmä Chosé už-už išiel vybuchnúť.
„Chosé, sklapni,“ schladil ho Mayor. „Aj keby sme do toho išli s
protidrogovým, aj tak by som ťa zaradil do skupiny na dvojičky.“
„Choď do…“
„Nikam nejdem! Nemôžem riskovať, že mu prederavíš kotrbu… Prepáč,
tak som to nemyslel,“ ospravedlnil sa, lebo prederavená kotrba za týchto
okolností iritovala nielen Chosého.
„Šaňo, daj si dokopy chlapov a zoberte si na paškál dvojičky, chatu
zvládneme s kukláčmi aj sami,“ dohadoval sa šéf protidrogovej jednotky.
„Nemiešajme partie, rozdrobíme si zohrané tímy, nikomu tým
nepomôžeme.“
 Mayor si pošúchal tvár, uvažoval. Čas bežal, svitať začalo už pred dvoma
hodinami, slnko začínalo pripekať. Nočné razie po celom meste sa pomaly
končili, detektívi sa vracali na základné útvary, niektorí sklamaní, niektorí
s bohatým úlovkom, no ten hlavný – Gabo – im stále unikal. Podsvetie
bolo na nohách, celé mesto už vedelo, že nejaký blbec postrelil policajta.
Keby policajta, ale policajtku, a ešte k tomu z oddelenia vrážd! Robili sa
bleskové opatrenia, prostitútky bez povolenia na pobyt sa okamžite stiahli
z obehu, nelegálne zbrane putovali spoza opaskov do trezorov, balíčky
bieleho prášku z trezorov do pivníc za falošné steny, dohodnuté kšey sa
narýchlo rušili, toky peňazí sa zastavili, podsvetie tŕplo, kto si to odskáče.
Policajti vyslali do podsvetia jasný odkaz – vydajte nám Gaba, inak
padajú všetky dohody, uberieme vám kyslík.
Podsvetie dobre vedelo, že nedostatok kyslíka sa na nich prejaví nielen
spotenými namodranými tvárami, ale hlavne nižšími ziskami, a o peniaze
ide každému v prvom rade. Vyslali k policajtom tiež jasný odkaz – my ho
nekryjeme, od toho výstrelu sa stal sólo kaprom bez zázemia.
„Dobre,“ rozhodol Mayor, „nebudeme veci ešte viac komplikovať. Adam,
zober si toho… toho…“
„Sláva,“ pohotovo mu pomohol Krauz.
„… toho Sláva a choďte do chaty. Ak nie pre iné, aspoň po tie zbrane,
musíme ich zaistiť, nesmieme dopustiť, aby nám tu len tak pobehoval
ozbrojený, na všetko odhodlaný feťák. Pravda, ak už nie je neskoro. Rišo…“
„Tu!“
„… dajte sa dokopy, aspoň dve autá, padajte po tie dvojičky. Musíme
zobrať aj vyšetrovateľa a armádu technikov, nie iba dvoch, musíme urobiť
domovú prehliadku, nech sa s prokurátorom dohodne, ako chce, ale vec
neznesie odklad, majú vzťah na cudzinu, môžu nám upláchnuť, okrem toho
môžu pokračovať v zametaní stôp – predpokladám, že prehovoriť
prokurátora nebude problém. Nejaké otázky?“
Chosé sa zahľadel šéfovi do očí, nič nepovedal, no otázka znela jasne.
„Nie, Chosé, ešte nič nové, nevolali. Rozchod!“
 33

Kukláč s baranidlom sa rozohnal. Kolega vedľa neho ho mlčky odpočítal,

všetkým ukázal tri, potom dva, jeden prst, nakoniec zovretú päsť. Kukláč s
baranidlom udrel, zámka sa rozsypala, dvere sa z rachotom rozleteli, vrazili
do steny v chodbe.
„Polícia‼ Policajná akcia! Na zem! Všetci na zem!“
Kukláč s baranidlom uskočil bokom, ostatní sa husím pochodom vovalili
do chodby, tam sa rozdelili, dvaja automaticky zabočili doľava k jedným
dverám, dvaja doprava k druhým, ostatní rovno do obývačky.
„Čisté… vpravo čisté, vzadu čisté…“
Vošli detektívi, bezmocne zastali uprostred obývačky, jeden za druhým
schovávali pištole, aby si uvoľnili ruky, hlavne, aby sa nepostrieľali
navzájom.
„Pekný bordel,“ skonštatoval vedúci prepadového komanda.
„Chlapci, prebehnite všetky izby, prezrite skrine, postele, Igor, kukni na
balkón! Musíme si byť istí, že tu niekde nie je zašitý.“
Kukláči zaujali postavenie v rohoch miestnosti, aby nezavadzali, sklonili
hlavne samopalov. Detektívi začali lašovať.
„Nič,“ znova sa stretli v obývačke. „Zavolajte vyšetrovateľa.“
Vošiel vyšetrovateľ s technikmi.
„Môžeme začať s domovou prehliadkou?“
„Môžeme. Vlastne počkajte, pre istotu zavolám Adamovi, aby sme niečo
nepohnojili.“
Vyšetrovateľ si vzdychol, chcel mať domovú prehliadku čo najskôr za
sebou, kým do panelákového bytu nezačne piecť slnko. Keď už má mať
pokazenú sobotu, inak pekne naplánovanú s deckami a manželkou na
kúpalisku, nech sa aspoň nemusí kúpať vo vlastnom pote.
 34

„Dymí sa z komína, niekto tam je,“ Adam Lacko si zložil ďalekohľad z očí,
podal ho veliteľovi kukláčov.
„Teraz v auguste? Kto kúri v chate uprostred leta?“
„Každý, kto nocuje v lese. Tridsaťpäť stupňov je dolu v meste na
vyasfaltovanom námestí, v horách je v noci chladno aj v lete.“
„Na zamrznutie?“
„Na zamrznutie nie, ale ak sa chceš pohodlne vyspať alebo si prihriať
večeru, musíš si prikúriť.“
„Takže predpokladáte, že sa hodlá usadiť? Aj nocovať?“
„Alebo už nocoval a oheň iba dohára.“
Šéf kukláčov odložil ďalekohľad, prikývol, že aspoň náznak logiky v tom
môže byť.
Protidrogová jednotka posilnená o detektívov z okresov zaľahla na kraji
lesa. Od chaty ich delila trávnatá čistinka, hoci krátka, sotva na dĺžku
futbalového ihriska, na prekvapujúci útok behom nevhodná – zarastená
vysokou trávou a dosť strmo do kopca. Autá nechali dolu na parkovisku,
kráčali ostro stúpajúcim terénom niekoľko kilometrov.
„Slávo!“
„Tu som.“
„Môžeme ísť po cestičke? Neuvidí nás?“
„Nie, nemôže, ešte sme ďaleko. Chata je až za tými stromami hore.“
„Doriti…“
Keď už mali pľúca z vonkajšej strany hrudníka, odbočili z cestičky do
lesa. Všetci netrénovaní boli presvedčení, že ešte pár krokov a vypľujú ich
nadobro. Ani v lese sa im neuľavilo, naopak, bolo to ešte horšie, pochod vo
vysokej tráve im znepríjemňovalo malinčie, popadané konáre a ešte strmší
terén. Pri živote ich držala iba vidina blízkeho konca. Kukláči si
vykračovali ako na prechádzke po vydláždenej promenáde.
Šéf kukláčov trval na tom, že Slávo musí mať počas celej akcie putá, no
sotva začal terén stúpať, pochopil, že so spútaným Slávom by sa ďaleko
nedostali, a ak aj, tak veľmi neskoro.
„Dajte mu to dolu! Kam by tu asi tak zdrhol?“ Lacko sa rozpaženými
rukami snažil zahrnúť celý hlboký les. „Okrem toho ide s nami dobrovoľne,
netreba robiť paniku.“
„Dobre,“ súhlasil šéf kukláčov, odomkol Slávovi putá. „Vy dvaja,“ šéf si
namieril dvoma prstami do očí, akoby si ich chcel vypichnúť, potom nimi
namieril na Sláva. Dvaja kolegovia v kuklách prikývli, že šéfovo gesto
pochopili.
Pokračovali v pochode do kopca, odpútaný Slávo už nezdržiaval.
„Stojte!“ zavelil odrazu Slávo.
„Konečne!“ ozývalo sa dokola.
„Tam je kraj lesa a za ním čistina. Už sme tu, teraz opatrne.“
Velitelia zaľahli na kraji lesa, ďalekohľadom skúmali terén. Radili sa, ako
začať, a hlavne nespackať ďalšiu akciu.
„Pozrite, koho sme priviedli!“ Dvaja oneskorenci sa doplazili v sprievode
lesníka. Okamžite sa predklonili, rukami sa zapreli o kolená. Z úst im
odkvapkávali sliny. Nebolo celkom jasné, kto koho priviedol.
„Dobrý deň. Čo tu stvárate? Nejaké cvičenie?“
Nebol čas na dlhé vysvetľovanie.
„Ani nie, skôr ostrá akcia ako cvičenie. Šéo, vy to tu poznáte,
predpokladám,“ slova sa ujal Lacko.
„Trochu. Túlam sa po týchto horách iba päťdesiat rokov.“
„Nám stačí aj dvadsať. Čo je tam na kraji čistinky za chatu?“
„Naša, lesnícka. Presnejšie, bola naša, ale predseda združenia ju predal.
Niektorí frflali, ale podľa mňa urobil dobre. Keď vyhorela, nikto sa o ňu
nestaral, nikomu nechýbala, až keď sme ju ako-tak zreparovali a predali,
ozvali sa kuvičie hlasy, že sme si ju mohli nechať. Neviem na čo. Najviac
vždy pizúkajú tí, čo krížom slamky nepreložia. Ale prachy za chatu prišli
vhod všetkým.“
„Poznáte ju znútra? Ako to tam vyzerá?“ Šéf zásahovky sa zaujímal o
praktickejšie veci ako právne a ekonomické aspekty predaja chaty.
„Normálne.“
 „Myslím, koľko je tam izieb, aké zariadenie a tak…“
„Je to malé, iba jedna miestnosť dolu a hore podkrovie. Odtiaľto máte
skreslený výhľad, ale je to malé. Vnútri som už dávno nebol, neviem, ako si
to nový majiteľ zariadil.“
„Vidím dvere a okno z čelnej strany. Sú okná aj vzadu?“ Veliteľ kukláčov
ďalekohľadom študoval priečelie chaty.
„Nie, iba na pravej strane. Na ľavej a vzadu nie sú.“
„Ani zadné dvere? Alebo nejaký zadný východ?“
„Nie, nič také. Zozadu je k chate prilepená malá kôlňa na drevo.“
„Ďakujem,“ šéf kukláčov bol s informáciami spokojný, v hlave sa mu už
rodil plán.
„Kto to kúpil?“ Lacko spokojný nebol, ešte sa nedozvedel to podstatné.
„Taký ksicht z mesta, meno som si nezapamätal.“
„Ale poznáte ho?“
„Občas som ho tu vídal, aj sme si kývli na pozdrav, ale osobne sa
nepoznáme. Pre mňa je dôležité, že tu nerobí bordel, že si sem neťahá
partie z mesta a nevyhukujú do noci pri táboráku vyššom než vrcholce
stromov. Je bezproblémový, disciplinovaný, to je podstatné.“
„Takže skôr tichý než nápadný.“
„Presne tak.“
„Pozrite sa na túto fotografiu. Je to on?“
Lesník si vzal fotografiu, okuliare si zabudol doma, natiahol ruku, ako len
dočiahol.
„Je to on,“ vrátil fotografiu Lackovi.
„Kedy ste ho videli naposledy?“
„Veď teraz, je vnútri. Preto ste prišli, nie?“
„Ako teraz? Kedy presne?“
„No skoro ráno. Stretli sme sa, ako som išiel hore ku krmelcom. Zdržal
som sa… počkajte…“ pozrel na hodinky na zápästí, „tri hodiny, tak asi pred
tromi hodinami. Prifrčal na motorke, letel hore cestou ako blázon, ani
helmu nemal.“
„Mal nejaké zbrane? Videli ste uňho nejaké zbrane?“
„Na amatérskych strelcov som zvlášť citlivý. Nemal pri sebe nič, aspoň
nie na viditeľnom mieste, ale čo mal pod bundou, som nevidel.“
„Akú mal bundu?“
„Hnedú, koženú, na chrbte s čiernym vodorovným pásom.“
 „To je jeho obľúbená…“ zašomral Slávo.
„Ďakujeme vám,“ slušne poďakoval Lacko. „Môžem vás poprosiť, aby ste
zišli dolu po cestičke?“
„Nemôžem sa prizerať? Možno by som vedel aj pomôcť.“
„Radšej nie.“
Lesník im sklamane kývol, rozvážnym lesníckym krokom sa pustil dolu
svahom.
„Chlapi, poďte sem, vysvetlím vám plán akcie…“ Lackovi zavrčal mobil.
To mu pripomenulo základné pravidlo opatrnosti. „Ozaj, všetci vypnúť
mobily!“
„Ani netreba,“ otočil sa odchádzajúci lesník. „Tu v lese nikde nie je signál.
Ako sa dovolali k vám, nechápem, ale ak vám môžem poradiť, ani sa
nepohnite, lebo spravíte dva kroky naľavo či napravo a ste bez signálu aj
vy.“
„Ešte raz ďakujeme!“
Lacko prijal hovor.
„No čo je? Nie je tam? Ani sa nečudujem, máme ho tu v chate. Bordel? A
čo s tým? Obhliadku? Zle ťa počujem, musíš kričať, tu nie je signál!
Obhliadku? Môžete začať, nemám žiadne špeciálne pokyny. Počkaj!“
odtiahol mobil od ucha. „Slávo, podľa čoho by sme zistili, že sa naozaj
zastavil v byte a či si vzal niečo dôležité. Chlapci mi hlásia, že je tam
nehorázny bordel, akoby ho vykradli.“
„Nevykradli, bordel je tam stále.“
„Podľa čoho?“
„Veď má svoju obľúbenú bundu, vždy visela v chodbe v skrini. Keď ju má
teraz na sebe, musel sa zastaviť doma.“
„A ešte niečo?“
„Nech pozrú Lorinovi pod vajcia.“
„Čože⁉“
„V obývačke je papagáj, volá sa Lori. Spodok klietky je prekrytý
novinami a pod nimi je drevená doska. Pravý zadný roh sa dá nadvihnúť.
Nech mi povedia, čo tam nájdu.“
Šéf protidrogovej jednotky pretlmočil pokyny do mobilu.
„Čo? Že hryzie? Tak mu vytrhajte zuby, mne je to jedno, len sa dostaňte
do toho rohu! Čo⁉ Nemá zuby? Tak mu vytrhajte brká, robte s ním, čo
chcete, len to rýchlo prezrite, kým máme signál!“
 „Musia si ruku obaliť uterákom, Lori je zákerná agresívna sviňa, bráni si
klietku ako svoje kráľovstvo,“ radil Slávo. „Žako je teritoriálny papagáj a
má v zobáku nebezpečnú silu.“
Aj táto informácia sa cez mobil dostala k chlapcom v Gabovom byte.
„Nič? Zopakuj! Nič? Dobre, ďakujem, končím!“
Lacko schoval mobil, predtým vypol zvonenie.
„Nič, roh je prázdny.“
„Tak bol v byte,“ prikývol Slávo.
„Čo tam bolo?“
„Bankovky a pas.“
„Akého štátu?“
„Náš.“
„Na aké meno?“
„Neviem, v živote som ho nemal v ruke.“
Lacko mu neveril, no teraz v teréne nebol čas na krížové výsluchy, mohli
byť radi, že im vôbec pomáha. Nič to, veď ešte bude čas na debaty.
„Chlapci, rozdelíme sa…“ Lacko začal improvizovanú poradu v teréne, no
ani teraz mu nebolo dopriate, aby ju dokončil.
„Bacha! Všetci k zemi! Práve vyšiel von!“ hlásil kukláč s ďalekohľadom.
Všetci sa prikrčili za stromy. Lacko rýchlo použil svoj ďalekohľad. Videl
Gaba na terase pred dverami, hnedú bundu mal stále na sebe. Poobzeral sa
po čistine, vetril, či sa neblíži nebezpečenstvo, upokojil sa, zašiel za chatu,
vrátil sa s náručou dreva, zaliezol do chaty, zavrel dvere.
„Priniesol si drevo, v najbližšom čase sa nechystá zdrhnúť. To je dobre,“
chválil Lacko. „Poďte hlbšie do lesa, poradíme sa…“
 35

Celoplošné represívne opatrenia neminuli ani mravnostné oddelenie,

sobota-nesobota, prázdniny-neprázdniny, museli naklusať do práce.
„Páni,“ začal poradu vedúci, „z rozkazu riaditeľa mesta vykonáme rýchlu
represívno-bezpečnostnú akciu v bordeloch. Všetci viete, čo sa dnes v noci
stalo. Riaditeľ sa rozhodol, že podsvetie musí pocítiť našu reakciu, ale aj
keby sa nerozhodol, je normálne, že strieľanie do policajtov nenecháme len
tak. Zajtra sa to môže stať jednému z nás, takže bez reptania ideme do
toho! Je skoro ráno, no väčšina barov ešte funguje, takže by sme mali niečo
nájsť.“
„Na čo sa máme zamerať?“ spýtal sa Jaro, najstarší detektív z
mravnostného oddelenia.
„Na všetko, nemáme konkrétne zameranie. Cieľom je, aby sme ich trochu
vydusili, aby pocítili, že sme tu, že si nemôžu robiť, čo chcú.“
„Máme aj predvádzať?“
„Samozrejme! Všetko, čo tu nemá povolený pobyt, nemá osemnásť, je v
pátraní, je podozrivé, všetko sem! Vyšetrovatelia sú už pripravení, bude sa
vypočúvať. Samozrejme, zrekvirujeme všetky drogy, do väčších podnikov
pôjde aj hospodárska kriminálka, prevetráme im faktúry.“
„Takže celoplošná akcia.“
„Najplošnejšia! Berte to vážne, chlapci. Petru poznáte všetci…“
„To dostala Petra⁉ Ja som si myslel, že tá druhá…“
„Nie, Petra! Je vo veľmi vážnom stave, operujú ju, výsledok nie je istý.
Mayor je na prášky, chlapci z vrážd sú zúriví, tak im trochu helfneme.
Rozdelíme sa po štvoriciach, vždy dve autá do jedného podniku, aby bolo
dosť miesta na predvádzanie. Uličné baby necháme tentoraz
uniformovaným, už sú ich plné ulice. Jaro, si vedúci prvej štvorice,
vezmete si na starosť Marišu, Milan, si vedúci druhej štvorice, vy
pôjdete…“
Svitalo, v mnohých vykričaných domoch práve končili, v niektorých bola
záverečná hodina pohyblivá, vo väčšine mali nonstop prevádzku. Detektívi
z mravnostného oddelenia sa rozliezli po meste podľa vopred
dohovoreného plánu.
„Ahoj, Mariša!“
„Vitaj, Jarko. Kde ste tak dlho?“
„Už nás čakáš?“
„A nie? Kedy ste vy detektívi nechali len tak bez povšimnutia
prederavenú policajnú kotrbu?“
„Opatrne a slušne! Je to kamarátka…“
„Prepáč, nemyslím to v zlom. Veď aj nás serie, keď nám niekto dokaličí
dievča.“
„Vidíš, aj vy si chránite svoju komunitu.“
„Preto sa nečudujem, že ste prikvitli.“
Bordelmama Mariša sa venovala svojmu remeslu tak dlho, až ju mnohí
podozrievali, že začínala ešte za prvej republiky. Pokope ju držali plastické
operácie, ktorými sa vôbec netajila, a francúzske pleťové krémy, ktorými sa
rada vystatovala. Čakala ich v bare nastoknutá na barovej stoličke.
Rekvizity z prvej republiky chýbali – lesklý saténový župan po zem a boa
zo pštrosích pier boli minulosťou. Pás jej obopínalo tesné sako z nekrčivej
béžovej látky, zadoček vypasovaná minisukňa, štíhle nohy, jedna cez
druhú, v silonkách telovej farby, sa končili štýlovými lodičkami od Manola
Blahnika. Klasické bordelmamy z filmu Anděl s ďáblem v těle vystriedali
úspešné podnikateľky.
„Slušivý kostýmček,“ pochválil detektív. „Aj tvárička, dala si si záležať.
Kedy si to stihla? Alebo ťaháš celú noc?“
„Už dávno nie, Jarko. Ani ty už neprikvitneš po nočnej v plnej sile,
ochotný podeliť sa o…“ zaváhala, „o zážitky,“ vynašla sa. „Už dávno
neťahám nočné, spala som, ale zbuntošili ma. Je to mimoriadna udalosť aj
pre nás, nielen pre vás.“
„Samozrejme, je to mimoriadka pre všetkých, sme na jednej lodi.“
„Niektorí pri kormidle, niektorí v podpalubí pri veslách.“
„Ale na jednej – keď sa potápa, tečie nám do topánok všetkým rovnako.“
Detektív sa rozhliadol, traja kolegovia postávali v prázdnom bare. „Vidím,
že už ste stihli poupratovať.“
„Nemohla som vedieť, že prídeš práve ty. Ale dievčatá sú v izbách.“
„Decká si už vyhnala?“
„Aj ich oteckov. Dvaja-traja sa ponáhľali do služby, majú dnes
mimoriadku, vieš, postrelili nejakú policajtku…“
„Vždy vtipná, pohotová.“
„Nie, by si sa čudoval, ale nie je to vtip.“
„Viem a viem aj, ktorí oteckovia…“
„Tak potom…“
„Tak potom sa trochu rozhliadneme. Vlastne hneď.“ Detektív kývol
hlavou ku schodom, kolegovia prikývli, vybehli, začala sa zbytočná, tajná,
očakávaná razia.
„Dáš si?“
„Pivo. Dnes bude zase horúco, vodku nechcem.“
Mariša kývla barmanke, Jaro dostal vzorové orosené pivo s čapicou.
„Pfúú…“ pochválil prvý hlt vysmädnutý detektív. Zahľadel sa na
barmanku, pohľad podržal, kým nepochopila. Usmiala sa, odišla dozadu do
kuchynky.
„Počúvaj,“ začal detektív rozvážne, „nemá význam, aby sme sa tu hrali na
zlých policajtov, ale chvíľu sa zdržať musíme.“
„Chápem.“
„Chvíľu, potom pôjdeme ďalej.“
„Nemá to význam ani tam, oni budú mať ešte viac času na upratovanie
ako ja. Aj dievčatá z ulíc sme stiahli, už dostali echo.“
„Videl som, cestou sem som si všimol. Nič, aj to má svoj význam. Všetci
musia pocítiť, že sme v uliciach. Na…“ po barovom pulte jej prisunul
fotografiu.
„To je strelec?“
„Je.“
Mariša si pozrela fotografiu.
„Nepoznám. Mladý, neznámy, asi z iného rajónu. Mám ju ukázať
dievčatám?“
„Chlapci im ukážu.“
„Ale nič sa nedozvedia.“
„Tak potom si ju nechaj, máme ich nasekaných stovky. Ukáž ju dievčatám
ty, keby dačo, vieš, kam mi máš zavolať.“
 „Bude odmena?“
„Keď ho zatkneme a budeš v tom mať prsty, určite to nebude zadarmo.
Ako vždy.“
„To je rozumná reč.“
„Teraz mi napadlo,“ detektív zvraštil obočie, „škoda, že som si ich nevzal
viac, mohla si ich rozdať aj babám vonku.“
„Mám skener, viem si ju rozmnožiť.“
„A spravíš to pre mňa?“
„Pre teba všetko, Jarko.“
„Mariša, dúfam, že chápeš – je aj vo vašom záujme, aby sme ho dostali
čím skôr. Filcung bude pokračovať a nabudúce môže prísť niekto iný. Nerád
by som vo zvodke čítal práve tvoje meno.“
„Tak sa snaž.“
„Stále rovnako vtipná. Keď sme pri tom snažení – nepreháňaš to občas?
Len tak medzi nami, dostal som echo, že tu máš dve decká, ktoré sem
vekovo nezapadajú.“
„Vedela som o jednej, priateľ ma požiadal o láskavosť, na čas som ju tu
schovala, potom išla ďalej. Ušla z transportu. Druhú sem prepašovali baby,
prišla som na to až po troch dňoch, ale už je preč aj ona.“
„Dávaj si na samaritánstvo pozor. Snaž sa, aby mali aspoň sedemnásť-
osemnásť, pod pätnásť nech ti ani nenapadne! Môžem ti pomôcť, iba ak
budeš dodržiavať pravidlá. Keď som sa to dozvedel ja, dozvedia sa aj iní.“
„Robím, čo môžem.“
„Tak sa snaž.“
„Stále rovnako vtipný.“
Obaja sa rozosmiali.
„Keď si už tu…“ Mariša sa hrala s napoleonkou na barovom pulte, „mohol
by si mi v jednej veci pomôcť.“
„Počúvam.“
„Strácajú sa mi dievčatá…“
„Myslíš to tak, že po práci vo voľnom čase by som si mohol privyrábať
ako pasák?“
„Nežartujem.“
„To dúfam. Ako strácajú? Čo je to – strácajú? Nevedia trafiť z ulice
domov?“
„Nie, moje dievčatá vedia trafiť všade…“
 „Podľa hesla: Slušné dievča sa dostane do neba, neslušné všade.“
„Tak nejako. Strácajú… no, jedna mi zmizla z ulice, druhá mala eskort
objednávku. Ani jedna sa mi nevrátila.“
„To sa u vás stáva, nie?“
„Stáva, ale vždy sú zbalené, pripravené na útek a prakticky vždy sa nájde
nejaká krava, čo jej pri tom pomáha.“
„A tá krava sa potom prizná.“
„Po určitom stupni dohovárania áno.“
„Viem si predstaviť, zvlášť keď jej dohovára Horácius. Bože, Horácius! Čo
je to za meno⁉ Nikdy si naň nezvyknem. Ozaj, kde je tá hora zvaná Cius?
Už schudol?“ Detektív sa poobzeral, akoby mu obľúbený vyhadzovač
naozaj chýbal.
„Horácius má podmienku, už si zabudol? Radšej som ho poslala domov,
nech sa vyspí. A neschudol, načo?“
„Dobre si urobila, mohol by nešťastnou náhodou drgnúť do niektorého z
kolegov, a útok na verejného činiteľa v podmienke je asi to posledné, čo by
mu pomohlo ku šťastiu, nie?“
„Presne. Ale kašlime na bula, vráťme sa k dievčatám. S týmito dvoma je
to trochu iné. Obidve majú veci hore v izbe, žiadna z báb o ničom
nevedela, nepomáhali im. Môžem si byť istá, Horácius sa ich dôrazne
spýtal, a nič. Okrem toho u mňa majú ešte výplaty a to je najpodozrivejšie.
Baby dostávajú túlavé nohy zásadne po výplate, neoželejú ani fuka.“
„Hmm… Fakt podozrivé.“
„Nemáte nejaké legálne postupy, ako ich vypátrať?“
„Pozriem sa na to. Máš fotografie?“
„Samozrejme. Počkaj…“ majiteľka zoskočila z barovej stoličky a chcela
zájsť dozadu do privátnych priestorov, no v tom momente sa hore na
schodoch zjavili kolegovia. Pomaly, ležérne schádzali dolu – majiteľka
zatajila dych, jeden sa tváril akosi záhadne.
„Čo je, Imino?“ spýtal sa detektív kolegu.
Imino hodil na pult igelitové vrecúško, Jaro ho zdvihol do výšky očí,
odborne ho skontroloval, potom zagánil na majiteľku.
„Kde to bolo?“ spýtala sa.
„Na šestke pod vankúšom, ani sa to nesnažila schovať.
„Ja ju…“ precedila pomedzi zuby. „Nič to nie je, Jarko, iba neškodné
tabletky. Hovoria tomu tornádo, ani na listine to nie je.“
 „Tornádo? Už som o tom niečo počul a nie je to až také neškodné.“
„Ale pre jedno vrecúško ma hádam…“
„Pre vrecúško nie, ale pre tú drzosť! Mali ste dosť času!“ zasyčal detektív.
„Neboj sa, odskáče si to! Chlapci, neondejte sa…“
„Inak nič?“ pre istotu sa spýtal Jaro.
„Blbé drzé reči, inak nič.“
„Ako vždy,“ súhlasne prikývol detektív Jaro – bez toho by ani nemohla
kontrola prebehnúť.
Vrecko hodil na pult, majiteľka po ňom okamžite chňapla.
„Chlapci, neskončili sme nejako rýchlo?“
„Jaro, nemá to význam, všetko už stihli poupratovať.“
„Odchádzame!“ zavelil šéf skupiny.
„Tie fotky…“ zaprosila Mariša.
„Jáj! Tak bež, počkám.“
 36

„Polícia! Policajná akcia! Všetci na zem!“

Gabo v hnedej bunde nezaváhal ani na okamih, v momente bol na
bruchu, dievča v posteli zvýsklo a pritiahlo si roh spacáka pod bradu ako
štít. Vykúkala z neho ako vyplašená myš z diery.
Ostrú zatýkaciu akciu odštartovali kukláči. Podľa zistených informácií
bolo dôvodné podozrenie, že Gabo je ozbrojený, takže podľa predpisov
muselo ísť do objektu prvé špeciálne vycvičené komando.
„Spravíme to najjednoduchšie, ako sa dá,“ navrhol šéf kukláčov ešte na
kraji čistiny. „Obídeme čistinu zľava, lebo na ľavej strane chaty nie je okno.
Pôjdeme po kraji lesa, aby nás kryli stromy. Za chatou na kraji lesa sa
zoskupíme. Podľa toho, aká je vzdialenosť od stromov po kôlňu, zvolíme
buď rýchlu prepadovku alebo plíženie. Rozdelíme sa do dvoch smerov,
obídeme chatu pri bočných stenách a vpálime dnu. Využijeme moment
prekvapenia a natlačíme sa do chaty. My prví, vy hneď za nami.“
Lacko prikývol, aj detektívi – veľmi radi dajú prednosť kolegom v
čiernych mundúroch.
„Chlapci, dotiahnite si taktické vesty, skontrolujte si navzájom
nepriestrelné vesty,“ radil šéf kukláčov.
„Keby náhodou došlo k streľbe…“ Lacko v obavách ani nedokončil.
„Nech ho opatrujú všetci svätí,“ mykol plecom kukláč.
„Ale dohodneme sa na jednom, strieľame iba v sebaobrane, nezačíname!
Potrebujeme ho živého.“
„Ako hovorím, závisí to od neho,“ dal vyhýbavú odpoveď kukláč.
Lacko nemohol namietať, výber taktiky určil šéf kukláčov. Išli do ostrej
akcie proti ozbrojenému páchateľovi, navyše páchateľovi, ktorý už neváhal
použiť proti policajtovi zbraň. Keby proti policajtovi, ale proti policajtke –
a rovno do tváre! Za týchto okolností nemali na výber. Lacko sa len obával,
aby sa chlapci zo špeciálneho oddielu nerozhodli vziať spravodlivosť do
vlastných rúk, aby sa nezahrali aj na sudcu, aj na popravnú čatu. Ale
výsledok ovplyvniť nemohol, nech by plánovali a taktizovali akokoľvek,
akcia sa bude vyvíjať podľa vlastných pravidiel. Ešte mal v čerstvej pamäti
ich poslednú, dva roky plánovanú akciu, a napriek dlhodobej príprave ako
dopadla? Aj on iba bezmocne mykol plecom.
Uľavilo sa mu, až keď videl Gaba v hnedej bunde ležať na bruchu. Ruky
široko od tela, nohy rozkročené, líce pritlačené na drevenú podlahu, zbraň
nikde. Naozaj sa mu uľavilo, konečne vydarená prepadovka bez jediného
výstrelu.
„To nie je on,“ povedal Fero, keď sa zohol. „Vstaň! Ruky dozadu!“
Okamžite ho spútali a prehľadali.
„Čo si zač? Čo tu robíš⁉“
Kým sa dočkali odpovede, druhý kolega pristúpil k dievčaťu v spacáku.
„Vylez!“
„Som holá…“
„No a? Už sme také videli.“
„Ale…“
Kolega sa zľutoval, zdrapol guču šiat prehodenú cez operadlo stoličky a
hodil ju na dievča. Trasúcimi rukami rozmotala guču, našla nohavičky,
strčila ich do spacáka, pokrčila nohy, nemotorne si ich natiahla. Potom
tričko, s rifľami mala najmenej roboty.
Konečne vyliezla, bez vyzvania sa postavila vedľa priateľa. Okamžite jej
nasadili putá.
„Sem! Sem si sadnite! Chrbtom k sebe! A sypte, čo ste zač?“
„Ja som…“
„Máš nejaké doklady?“
„Tam v batohu.“
Polovica kukláčov vyšla von zabezpečiť okolie chaty, ostatní sa
rozostavili do rohov, aby uvoľnili priestor detektívom. Dvaja vybehli hore
do podkrovia, jeden prehľadal batoh pod vešiakom. Ferovi podal
identifikačnú kartičku.
„Peter Malík,“ prečítal Fero nahlas.
„A ešte toto,“ podával mu kolega.
„Index?“ Ferovi poskočilo obočie. „A pas?“
 „Som študent Filozofickej fakulty, toto je Terka…“
„Terézia Veselská,“ doplnilo dievča.
„Moja spolužiačka z druhej študijnej skupiny.“
„Študenti?“ žasol Lacko. Ubolene si sadol na lavicu pri stole. „Čo tu
robíte?“
„Prázdninujeme.“
„Prázd…“ Lacko nevládal ani dopovedať.
„Nemáme na more, na brigáde nás odrb… podviedli, nezaplatili nám, čo
sľúbili, tak sme sa vybrali na dovolenku do lesov. Nechce sa nám domov s
prázdnymi vreckami.“
„Kde ste boli na brigáde?“
„V Taliansku, na broskyne. Oklamali nás, sotva nám vyšlo na spiatočnú
cestu.“
„Toto je vaša chata?“
„No… Nie… Ale…“ jachtal.
„Prestaň koktať a vysvetli nám, ako si sa sem dostal. To, že to nie je tvoja
chata, už vieme!“
„Otvorili sme si okno. Ja som ho otvoril,“ rýchlo sa opravil, lebo logicky
predpokladal, že bude zle, a keď ich majú oboch zatknúť za vlámanie, bol
odhodlaný hrdinsky znášať následky, ale sám, Terke nech dajú pokoj.
„Okno?“
„Hento,“ bradou ukázal na bočné okno.
„Ty si vlamač? Vieš otvárať okná zvonka?“
„Zvonka nie, sotva znútra. Pomohol nám medveď.“
Lacko prižmúril oči, skúmal chlapca, či to myslí vážne alebo má takú
odvahu a naťahuje ich.
„Alebo niečo podobné,“ doplnil študent rýchlo, lebo naťahovať ich
nechcel. „Okenica je celá doškriabaná, jeden pánt bol odtrhnutý a tabuľka
bola vyrazená. Tabuľka skla. Keď som prestrčil ruku, dočiahol som na
kľučku znútra. Chceli sme iba prespať, neprišli sme kradnúť. Máme vlastné
zásoby, aj cigarety, tam v batohu. Aj sme to povedali domácemu, pochopil,
súhlasil, dovolil nám ostať. Neviem, načo volal políciu. Keby nám povedal,
že máme odísť, odišli by sme aj sami, naozaj vás nemusel volať.“
Lacko kývol kolegovi, aby šiel von skontrolovať okenice.
„Domáci? Aký domáci?“
„No majiteľ chatky.“
 „Kedy tu bol?“
„Ráno. Skoro ráno, zobudil nás.“
„Tento?“ Lacko im ukázal Gabovu fotografiu.
„Áno.“
„Kedy presne?“
„Dve-tri hodinky dozadu. Prifrčal na motorke, našiel nás tu, vypočúval
nás ako vy teraz, potom sa hore prezliekol, dal mi bundu, zaplatil a odišiel.“
Šéf protidrogovej jednotky si pošúchal tvár, ubolene si vzdychol.
„Dal ti bundu, zaplatil…“ Lacko pokrútil hlavou. „Dajte mu dolu putá. Aj
jej. Otoč sa ku mne, sadni si normálne a pekne pomaly nám všetko
vysvetli, lebo…“
Chlapec sa rýchlo otočil, nechcel, aby policajti stratili trpezlivosť. Zvlášť
nie teraz, keď poschovávali pištole a začali sa s ním normálne rozprávať,
nie vrieskať.
„Prišiel skoro ráno, prekvapil nás, zobudil nás. Chcel vedieť všetko, čo vy,
kládol nám podobné otázky, čo sme zač, odkiaľ sme prišli, kam ideme, ako
sme sa dostali dnu a podobne. Všetko som mu povedal ako vám. Chodil
hore-dolu po chate, premýšľal, potom sme si sadli sem na lavicu, ako
sedíme teraz my, a povedal nám, že ak sa dohodneme, ak mu pomôžeme,
môžeme tu ostať, ako dlho sa nám bude páčiť. Stačí, keď pri odchode
zamkneme a kľúč mu dáme hore na zárubňu.“
„Kľúč?“
„Henten, je v zámke,“ bradou ukázal na vchodové dvere.
Kľúč nevideli, lebo dvere boli dokorán. Kolega pri dverách ich privrel – v
zámke bol normálny kľúč s vyrezávaným dreveným príveskom.
„Okenica je naozaj vylomená a dodriapaná,“ hlásil druhý kolega, práve sa
vrátil zvonka.
Lacko prikývol – zatiaľ by všetko sedelo.
„Vybehol hore do podkrovia, chvíľu tam lomozil, keď sa vrátil, bol
oblečený do lesa.“
„Ako do lesa?“
„Kanady, maskáčové nohavice, zelené tričko, rifľová bunda, maskáčová
šiltovka. Priniesol si aj plecniak.“
„Čo v ňom bolo?“
„Neviem, neukázal nám.“
„Bol plný?“
 „Plný, vydutý.“
„Čo bolo potom?“
„Dal nám pokyny a stovku.“
„Podrobne. Aké pokyny, akú stovku?“
„Požiadal ma, aby som mu pomohol zatlačiť motorku dozadu do kôlne a
prikryť ju celtou. Ukázal mi, kde je náradie a skrutky, chcel, aby som
opravil okenicu. Potom chcel, aby som zakúril v sporáku a kúril celý deň, a
aby som občas prihodil niečo zelené, nejakú čerstvú vetvičku s listami.“
„Aby si dymil? Prečo?“
„Nevysvetlil, iba mi prikázal, aby som nenechal vyhasnúť. Potom mi dal
bundu, mal som ju nosiť celý deň až do večera.“
„A?“
„A potom nám dal každému stovku, zaželal nám príjemnú dovolenku a
odišiel.“
„Každému sto eur?“
„No. Veľmi milý človek, ten pán domáci. Vôbec sa nehneval, dovolil nám
ostať a ešte nám aj zaplatil za pomoc. Dobrosrdečný chlapík.“
„Kam odišiel ten dobrosrdečný chlapík?“
„Tam, do lesa,“ študent hodil rukou k oknu.
„Peši?“
„Peši.“
„A vzal si iba plecniak?“
„Plecniak a korenie.“
„Čože? Aké korenie zase⁉“
„Všetku červenú papriku a čierne korenie, čo bolo tam v skrinke. Teda,
poviem vám, bolo toho požehnane, asi tu dosť často robili divinový guláš
alebo živánsku.“
Lacko sťažka prehltol. Kolega Fero si prisadol, zvesil hlavu.
„A sme v riti,“ výstižne zhodnotil situáciu.
Študent Peter Malík si utrel pot z čela.
„Tú bundu si môžeš dať dolu, mal si ju nosiť iba kvôli nám, aby si nás
zdržal a poplietol. Už sa môžeš vyzliecť, o chvíľu začne úpek a skapeš.“
„Za stovku by som vydržal aj do polnoci.“
„To ti verím, ale už fakt nemusíš. Ten dobrosrdečný chlapík je už za
horami, za dolami, nemá ťa ako skontrolovať.“
 Študent si s úľavou vyzliekol koženú motorkársku bundu. Radostne si
vydýchol.
„Za horami? Takže vás nezavolal on?“
„Nie, prišli sme sami. Hľadáme ho.“
„Prečo?“
„Ten tvoj dobrosrdečný chlapík dnes v noci strelil našej kolegyni z dvoch
krokov do tváre. Z pištole. Z ozajstnej pištole.“
„Ježíš!“ zdesene zareagovala študentka Terka.
„Chlapci, ideme hore do podkrovia!“ zavelil Lacko.
Skriňa v rohu sa im zdala podozrivá na prvý pohľad – oproti podlahe
mala vysoké dno. Otvárací mechanizmus nenašli, hoci hľadali poctivo a s
tajnými skrýšami mali skúsenosti. Dvojité dno odolávalo, kým z kôlne
nepriniesli sekeru. Našli loveckú pušku s optikou a náboje.
„Slávo!“
„Tu som.“
„Koľko tu bolo pištolí?“
„Minimálne dve. Teda ja som videl dve, jednu normálnu a jednu s
bubienkom.“
„Takže pištoľ a revolver. Aké? Poznáš zbrane?“
„Nie. Čierne.“
„Bohovský odborník – že čierne. A náboje?“
„V takých zelených papierových škatuľkách.“
„Koľko?“
„Plno.“
„No, poteš pánboh!“
Zišli dolu k vystrašenej dvojici, ktorá už vôbec nebola vystrašená. Keď sa
dozvedeli pravú príčinu policajnej razie, upokojili sa.
„Má pred nami asi trojhodinový náskok,“ hodnotil dnešný výkon šéf
protidrogovej jednotky, „má najmenej dve pištole a plný batoh nábojov. Je
dobre vystrojený, je leto, nezmrzne, ak sa vyzná v lesoch, vydrží aj
niekoľko dní. Asi si pribalil aj veci na prezlečenie, skriňa je plná
náhradného oblečenia, takže bude meniť zovňajšok. Psy použiť nemôžeme,
prišli by sme o ne za prvým ohybom cestičky, lebo korenie a papriku si
určite nevzal na grilovanie. Motorku nám tu nechal, chlapca navliekol do
bundy a prikázal mu kúriť, je vychcaný, má to premyslené, s takouto
situáciou asi rátal už dávno. Tu už nezmôžeme nič…“
 „Ani sa ho nepokúsime sledovať?“
„Fero, ty si náčelník Veľký had alebo čo? Vieš sledovať stopy v lese?“
„Nie.“
„Tak vidíš! Ako som povedal, tu už nezmôžeme nič, vážení, neostáva nám
iné, iba konštatovať…“
„Že dobrosrdečný pán Gabko s nami zase vyjebal,“ doplnil šéfa Fero.
„Asi tak nejako,“ súhlasil šéf.
„Teda nás nezatknete? Môžeme tu ostať?“ chcel sa uistiť študent.
„Môžete,“ zasyčal naštvaný Lacko. „Odchod!“
Rozlúčil sa so študentmi kývnutím, zamieril krížom cez les v ústrety
ďalšej konfrontácii s riaditeľom kriminálky.
 37

„Situácia je takáto,“ riaditeľ kriminálnej služby hodnotil priebeh pátracej

akcie. „Uzávera trvá, dopravné hliadky, poriadková polícia aj péemjéčko
kontrolujú všetky výpadovky z mesta a pohyb po meste. Zvláštny dôraz
venujeme motorkárom, čo, ako sme sa práve dozvedeli od kolegu Lacka, je
už bezpredmetné. Páchateľ s našimi opatreniami rátal a nechal nám
motorku na pamiatku. Podľa toho, čo nám zreferoval kolega z
protidrogovej jednotky, môžeme usúdiť, že páchateľ sa na podobnú
situáciu dlhodobo pripravoval, plán úteku mal vopred premyslený, v
úkrytoch mal pripravené peniaze, pas, zbrane, náhradné oblečenie,
potraviny…“
„Koreniny,“ zašepkal Lacko Mayorovi.
„Áno, aj koreniny,“ začul poznámku riaditeľ, „čo len dosvedčuje, že rátal
aj so psami. Je šikovný, treba uznať, že zatiaľ s nami…“
Lacko mal sto chutí použiť Ferov výstižný výraz na aktuálny stav, no
pred riaditeľom si netrúfol, predsa, je to riaditeľ!
„… vyjebáva,“ bez okolkov dokončil sám najvyšší.
Riaditeľ sem, riaditeľ tam, na niektoré označenia spackaných akcií
nevedia nájsť vhodné synonymum ani vysokopostavení funkcionári.
Sedelo ich za stolom pekných pár, no nikto sa nepohoršil, všetci ako na
povel prikývli.
„Čo vieme?“ riaditeľ sa obrátil na Mayora.
„Páchateľ Gabriel Sedláček má dvadsaťsedem rokov, narodený je
štrnásteho mája tisícdeväťstoosemdesiatdva…“
„Šaňo, to si prečítame vo zvodke, povedz nám, čo ste o ňom zistili.“
„Narodil sa v Dolnom Smokovci, absolvoval strojnícke učilište s
maturitou, na vojne bol u ženijného vojska v Seredi, rok pracoval v
strojárňach v Martine, rok na železnici, potom sa stratil, to znamená, že sa
presťahoval k nám a začal lumpačiť. V začiatkoch mu pomohol jeho brat,
býva tu v meste, byt už strážime, ale je dosť naivné predpokladať, žeby sa
za ním vôbec zastavil. Nie sú to dobré informácie…“
„Prečo? O čom vypovedajú?“
„Že má výborný výcvik v teréne, ale, čo je horšie, že je v lese ako doma.“
„Ako to?“
„Jeho otec vynáša.“
„Profesionálny bonzák?“
„Nie, pán riaditeľ, vynáša tovar na horské chaty v Tatrách.“
„Ach tak! A ako to súvisí so synom?“
„Tak, že syn, teda Gabo, mu roky asistoval, dokonca má aj nejaký rekord
v počte otočiek za jeden deň na chatu a nazad. Tí chlapci vláčia metrákové
náklady do nenormálnych výšok, ešte v tom aj pretekajú.“
„Chceš tým naznačiť, že naše šance dostať ho v Karpatoch sú mizivé?“
„Nulové. Kopčeky nad Pezinkom sú krtince oproti Tatrám, ten smrad má
tréning v najťažších horských podmienkach. Keď plánoval potenciálny
útek, rátal s tým, vlastne všetko stavil na tento jediný fakt. Nalákal nás do
lesov, lebo vedel, že tam získa náskok.“
„Ten náš pomocník, ten… ten…“
„Slávo?“
„No ten Slávo! Nie je aj on súčasťou jeho plánu? Nepomáha nám iba
naoko? Veď on nás zaviedol na chatu.“
„Pochybujem. Okolnosti jeho zatknutia nenasvedčujú, žeby boli vopred
dohodnutí práve tak, že Slávo sa dá zatknúť a on zdrhne. Skôr naopak,
ukázal Slávovi chatu aj vybavenie, aj to, kde má doma v klietke schované
peniaze a pas, takže Slávo mohol byť súčasťou plánu, ale jedine ich
spoločného úteku, nie takéhoto, ako sa vyvrbil.“
Riaditeľ bol s vysvetlením spokojný, prikývol.
„Pokračuj.“
„Použiť psy neprichádza do úvahy, obsadenie celého lesa alebo iba jeho
časti je technicky nemožné, jednoducho je vo výhode. Ale ja osobne si
myslím, že akékoľvek prenasledovanie a pátranie po horúcej stope by bolo
zbytočné. Neostane tam, bude sa presúvať.“
„Prečo si myslíš?“
„Kolegovia z Popradu nám zistili, že jeho matka je rodená Poľka.“
 „Aha! A sme doma. Pas!“
„Gabo má polovicu bratancov, strýkov a kadečoho možného v Poľsku.
Hovorí po poľsky.“
„Čo z toho dedukuješ?“
„Zastavil sa doma, vzal si pas a peniaze, teda dve najdôležitejšie veci, dve
najdôležitejšie súčasti jeho plánu. Peniaze sú v poriadku, tie potrebuje
každý, ale pas? Načo by mu bol pas, keby sa nechystal za hranice? Podľa
mňa bude postupovať takto: Motorku nám nechal do daru, teda dobre vie,
že sme urobili uzávery a budeme kontrolovať cesty. Ako ste už sami
konštatovali, nie je hlupák, premýšľa, a celkom logicky. Na pár dní zalezie
niekde do krmelca v lese, vyčká, kým opadne prvotný zápal, potom
vystrčí nos a bude sa presúvať hore na sever. Krmelec nie je podmienkou,
možno sa už presúva. Použije vlak, možno stop, možno si mobilom privolá
niekoho na pomoc, aby ho previezol.“
„Ozaj, čo nám hovorí jeho mobilová prevádzka?“ riaditeľ sa obrátil na
Lacka.
„Od jednej hodiny po polnoci je jeho mobil hluchý, nevystopovateľný,
zrejme odhodil aj baterku, aj sim kartu. Vzhľadom na jeho možnosti a
schopnosti je reálny predpoklad, že má jeden, skôr by som povedal, že aj
viac náhradných, čistých mobilov.“
„Dobre, Šaňo, pokračuj.“
„V každom prípade sa bude presúvať hore na sever, aby sa dostal do
Poľska, k rodine. Je rozhodnutý, dobre vie, čo ho v prípade zatknutia čaká,
preto je odhodlaný bojovať, o čom svedčí počet zbraní a munície.“
„Výborne, analýza je jasná, teraz chcem počuť vykonané opatrenia.“
„Vyhlásili sme celoštátne pátranie, po získaní informácií, že má vzťah na
Poľsko, spracúvame žiadosť na medzinárodný zatykač. Keď ustálime jeho
rodinu v cudzine, obrátime sa priamo na poľskú políciu so žiadosťou na
konkrétne opatrenia. Všetko urobíme preto, aby sme ho predbehli pre
prípad, žeby sa dostal von, no dúfam, že ho chytíme ešte u nás. Preto sme
rozposlali jeho fotografiu všetkým súčastiam železničnej polície, všetkým
súčastiam polície v celej republike, dnes večer už bude v televíznych
novinách, v pondelok vo všetkých denníkoch.“
„Výborne! Zabezpečte, aby každá policajná hliadka v dennej aj nočnej
zmene mala jeho fotografiu a opis!“
 „Zabezpečíme! Informátorov použiť nemôžeme, tým, že zdrhol do lesa,
popretŕhal všetky väzby na seba a na svojich kamarátov. Som presvedčený,
že je to účel. Teraz už verí iba sebe, akýkoľvek kontakt s minulosťou by sa
mu mohol vypomstiť. Nemôže vedieť, čo všetko nám zatknutí feťáci a
priekupníci nabonzujú, akú časť siete sa nám podarí odkryť, pre istotu už
neverí nikomu.“
„Ozaj, kolega Lacko, ako pokračujú výsluchy?“
„Nechcú spievať, okrem Sláva nikto nechce spolupracovať. Stále sa
vyhrážajú právnikmi. Nevadí, necháme ich trochu vykvasiť. Nič sa nedeje,
veď sme iba začali.“
„Trpezlivosť, len trpezlivosť! Dobre, zatiaľ to ide, nie najlepšie, ale ani
katastrofálne. Páni, príjemný zvyšok soboty vám želať nebudem, isto
chápete, že kým vrah Petry behá po slobode…“ riaditeľ sa zháčil. „Bože, čo
som to… Šaňo! Volal si? Aká je situácia?“
„Chvíľu pred poradou som sa konečne dovolal. Už skončili, žije,
neprebrala sa. Stav je kritický…“
„Kurva aj s tým!“ riaditeľ opäť zareagoval celkom nefunkcionársky.
Poobzeral sa, akoby niekoho hľadal.
„Vie o tom Chosé? Kde je Chosé?“ Riaditeľ sa tváril prekvapene, akoby
detektívi bežne chodili na porady funkcionárov.
„Pán riaditeľ, spolu s Krauzom predvádzajú podozrivých do vraždy… do
vraždy… No, čo máme tú hlavu bez tela a telo bez hlavy,“ vynašiel sa
Mayor. Presne tak si celú sobotu pripadal aj on sám.
 38

„Čo budeme robiť? Nemôžeme tu len tak sedieť do zblbnutia!“

„Čo navrhuješ, Chosé?“
„Poďme a zazvoníme! Čo tým môžeme pokaziť? Oni nie sú napojení na
podsvetie, o protidrogovej razii nemôžu byť informovaní, ani o zatknutí
Sláva, ani o tom, čo nám povedal. Podľa mňa pekne-krásne spinkajú, nič
netušia. Vyberieme ich ako dve vtáčatká z hniezda a vezmeme si ich k nám
hore. Je tam toho, celá akcia môže trvať päť minút.“
Krauz si pošúchal bradu – už zase zarastal, svrbela ho. Hanzel na zadnom
sedadle sa nahol, aby na dom lepšie videl.
„Ani náznak života, ani záclonka sa nepohne,“ oboznámil ich s výsledkom
skúmania. „Môžu sa robiť, že nepočujú, neotvoria – a na násilné vniknutie
do domu nemáme povolenie.“
„A ak vec neznesie odklad?“ oponoval Krauz.
„O tom by museli rozhodnúť vyšetrovateľ s prokurátorom.“
„Doriti! Odrazu ako perfektne ovládaš predpisy!“
Detektívi sedeli už hodnú chvíľu v aute. Krauzovi sa podarilo zaparkovať
tak šikovne, že ich kryla veľká biela dodávka, no na dom mali celkom
dobrý výhľad. Kuky a Váňa sa prilepili za nich, stačilo im, že sú krytí, horší
výhľad im neprekážal, veď zatýkanie si riadil Krauz. Nikto ich nerušil, ulica
bola prázdna, ľudia v tejto štvrti v sobotu zavčas rána ešte spali.
„Ale vysedávať tu nemôžeme,“ konštatoval Chosé. „Nie celý deň.
Nemôžeme čakať, kým…“
„Pohla sa záclona!“ prerušil ho Hanzel.
„Nerev!“ Chosé si malíčkom prečistil ucho.
„Prepáč,“ ospravedlnil sa Hanzel – neuvedomil si, že je v predklone, a
zareval kolegovi rovno do ucha. „Hore v okne sa pohla záclona,“ dodal
tichšie.
„Nevysedávame, Chosé, plánujeme a striehneme. Pozri na Ota, už má
prvý výsledok. Keby si furt nefrflal a striehol, tiež si už mohol niečo
vyňúrať.“
„Vyňúrať…“
Chosé nedokončil, v tesnej blízkosti prefrčal taxík. Uprostred ulice z
ničoho nič zaflekoval, zvíril prach, cúvol, zastal pred domom. Taxikár
vystúpil, zazvonil, niečo povedal do domáceho telefónu, prikývol, vrátil sa
za volant. Dvere nechal dokorán, zapálil si cigaretu, nohu vystrčil z auta.
Ovieval sa novinami.
„Ále, čo!“ zatiahol Krauz. „Žeby rýchly výletík do Španielska? Vidíš,
Chosé, ako sa oplatí premýšľať a nehrnúť sa bezhlavo do každej akcie?“
„Keď je šťastie unavené, sadne aj na vola.“
„Máš ty ale šťastie, Chosé.“
„Prestaňte, už idú!“ hlásil Hanzel.
Dvojičky vyšli pred bránku – rovnaké tričká, rovnaké krátke rifle,
rovnaké tenisky, rovnaké cestovné kufre na kolieskach. Jeden z nich – iba
matka by vedela povedať ktorý – sa otočil a zamykal bránku.
„Ideme!“ zavelil Krauz.
Taxikár stihol uložiť iba prvý kufor.
„Dobrý deň! Kriminálna polícia!“ Krauz ukázal odznak. „Páni Roland a
Ramón Ramírezovci?“
„No…“
„V mene zákona pôjdete s nami.“
„Čože⁉“
„Máme pre vás pár otázok.“
„Ale… načo máme ísť s vami? Veď sa pýtajte.“
„To nie je také jednoduché, možno tých otázok bude o niečo viac.
Nemáme vo zvyku vybavovať len tak kdekade na ulici. Pôjdete s nami, u
nás si pohovoríme.“
„Ale…“
Hovoril iba jeden, druhý s naširoko roztvorenými očami sledoval priebeh
rozhovoru.
„Ale… my máme letenky! Bude to trvať dlho?“
„To záleží na vás. Čím skôr nám odpoviete, tým skôr skončíme,“ klamal
Krauz bez mihnutia oka.
 Hovoriace dvojča bezmocne zagánilo na taxikára.
„Doboha! To sú dnes kšey!“ naštvaný taxikár vyložil kufor.
„Odložíme si kufre do domu.“
„Nič sa nebude odkladať, my vám s batožinou pomôžeme,“ ponúkol sa
Krauz.
Kuky a Váňa sa ako na povel chopili kufrov.
„Páni, nech sa páči, nasledujte ma do auta.“
„No moment! A kto mi zaplatí cestu sem⁉“ ohradil sa taxikár.
Krauz sa usmial na hovoriace dvojča. Dvojča pochopilo.
„Koľko vám idem…?“
„Osem éčok.“
„To je dobre,“ podal taxikárovi bankovku.
Chosé a Hanzel odprevádzali dvojičky k autám.
„Kam ste mali objednávku?“ spýtal sa Krauz taxikára.
„Na letisko.“
„Tak ste o veľa neprišli.“
„Ale na viedenské, na Schwechat! Prišiel som najmenej o päťdesiatku!“
„Tak soráč, nemôže byť každý deň rito za milión.“
„Že milión! Už som mohol byť doma a baliť sa na Zlaťáky, vzal som to len
pre tie prachy! Škoda času.“
Krauz sa ešte raz usmial, na ospravedlnenie. Chlapcov posadili každého
do jedného auta a vyrazili do kancelárie.
 39

„Jeden sem, druhý tam!“ rozhodol Krauz.

Chlapcov rozsadili – každého do jednej kancelárie. Krauz si spomenul na
Slávovu radu – kým si ho vzala protidrogová jednotka na výlet do lesov,
poradil Krauzovi, ako na dvojičky.
„Roland je normálny, bystrý, akčný, rozhodný. Ramón je trtko, urobí len
to, čo mu poradí alebo dovolí brat. Ak ich chcete dostať, začnite s
Ramónom.“
Dobrá rada stojí groš – Slávo zatiaľ nedostal ani cent, no Krauz už bol
pevne rozhodnutý, že za pomoc dostane primeranú odmenu. Sľuby, ktoré si
Slávo zatiaľ vypočul, boli sčasti nesplniteľné, ale ak sa črtala čo len chabá
nádej, Krauz bol ochotný intervenovať. Aj teraz ho poslúchol, Rolanda si
vzali Kuky s Váňom do vedľajšej kancelárie, Ramón skončil u nich na
tvrdej stoličke v strede kancelárie stoštyridsaťjeden.
„Meno?“
„Roland Ramírez.“
„Povolanie?“
„Študujem na gymnáziu.“
„Ročník?“
„Štvrtý. Teda, ak spravíme reparát z matiky, tak štvrtý.“
„Už ste mali osemnásť, nie?“ Kuky neprešiel automaticky na tykanie.
„V marci.“
„Tak s vami nebudeme zaobchádzať ako s deckom, ale ako s dospelým
chlapom.“
„To je pre mňa dobre – alebo zle?“
„Závisí od toho, ako budete odpovedať. Ak sa rozhodnete klamať a my na
to prídeme… A prídeme na to, verte mi, tak horšie. Ale ak poviete pravdu a
budete nápomocný, tak dobre.“
„Uhm.“
„Rozumieme si?“
„Uhm.“
„Roland, kto je toto?“ Kuky mu podal fotografiu.
„Linda, spolužiačka.“
„Kedy ste ju videli naposledy?“
„V sobotu večer.“
„Minulý týždeň?“
„Minulý týždeň.“
„Za akých okolností?“
„Okolností? Čo máte na mysli?“
„Prečo v sobotu? Čo sa dialo v sobotu?“
„Nič, čo by sa malo?“
„Neviem, vy nám povedzte.“
„Pozrite sa, páni, je naozaj také dôležité baviť sa o Linde? Máme kúpené
letenky, práve sme odchádzali na prázdniny do Španielska za rodičmi,
nemám najmenšiu chuť strácať čas…“
„Tak si ju nájdite, ak chcete chytiť let, a povedzte nám, čo sa dialo v
sobotu.“
Roland si ich skúmavo prezrel. Krpec a tučko, podarená dvojica. Aj taký
krpatý a taký tučný môžu robiť policajtov? Asi áno, a asi svoju robotu berú
vážne, lebo odhodlaný výraz v ich tvárach neveštil nič dobré. Určite sa
neuspokoja len tak s nejakými báchorkami. Odkašľal si.
„Bola u nás doma.“
„Prečo?“
„Je to spolužiačka, normálne sa navštevujeme.“
„Kedy ste boli naposledy u nich?“
„Nikdy.“
„Povedali ste, že sa normálne navštevujete.“
„Myslel som to tak…“ vzdychol si. Pochopil, že si bude musieť dávať pozor
na slovíčka, títo dvaja sú odhodlaní chytať ho za ne. „Dobre, vysvetlím
vám to. Na konci roka…“
„Minulého?“
„Školského! Rachli sme z matiky, o dva týždne máme reparát. Aj Linda.
Otec vybavil doučovanie a Linda k nám chodí… No tiež na doučovanie.“
 „Aj v sobotu?“
„Nie, doučko je len cez pracovné dni, v sobotu sme rátali niečo ako
domácu úlohu. Prípravu na pondelok.“
„Dokedy?“
„Čo dokedy?“
„Do večera?“
„No, do večera.“
„Čo bolo potom?“
„Nič, čo by malo byť? Dorátali sme, chvíľu sme sa ešte rozprávali a išla
domov.“
„Koľko bolo hodín?“
„Neviem presne…“
„Odhadom.“
„Deväť? Pol desiatej?“
„Videl ju niekto odchádzať?“
„Kto by ju mal vidieť?“
„Susedia, nejaký spolužiak…“
„Nie, myslím si, že ju nevidel nikto.“
„Kam išla?“
„Asi domov.“
„Asi?“
„No… domov!“
„Povedala vám, že ide domov?“
„Nie, ale kam by išla?“
„Práve to sa snažíme zistiť. Domov neprišla. Stretli ste sa aj v nedeľu?“
„Nie, v nedeľu sme si dali voľno. Matematika ide na palicu, občas si od nej
treba aj oddýchnuť.“
„To iste, to sa dá pochopiť. Kedy prišla v pondelok na doučovanie?“
„No…“
„Nemusíte presne, stačí odhadom.“
„No… Ona neprišla.“
„Ale povedali ste, že…“
„Ja viem, viem, čo som povedal, ale v pondelok neprišla!“
„Volali ste jej? Zháňali ste ju?“
„Nie… Vlastne áno! Teda… ani neviem.“
 „Bolo to pred piatimi dňami, mali by ste si to pamätať. Stalo sa jej
predtým, že by neprišla na doučovanie?“
„Nie, doučko brala poctivo.“
„A odrazu neprišla. Nebolo vám to podozrivé?“
„Bolo…“
„Takže ste jej volali?“
„Asi, čo ja viem.“
„Preveríme jej mobilovú komunikáciu. Ak ste jej volali, váš telefonát tam
bude.“
„Nebude, teraz som si spomenul – nevolal som jej.“
„Ani brat?“
„Ani on.“
„A profesorka, čo vás doučuje?“
„Tej to môže byť ukradnuté, prachy dostane tak či tak, načo by ju
zháňala?“
„Neviem, iba sa pýtam. Takže ste ju nezháňali.“
„Nie.“
„Ale prečo, keď sa vám to zdalo podozrivé?“
„Podozrivé? Povedal som podozrivé? No… Ani nie podozrivé, jednoducho
neprišla, je to jej vec, jej rozhodnutie, či sa chce doučovať alebo nie. A…“
koktal, zasekol sa. „Prosím vás, môžete mi povedať, načo je toto všetko
dobré? Prečo ste nás zatkli?“
„Nie ste zatknutí, iba sme vás predviedli v zmysle zákona. Máme právo
požadovať od vás vysvetlenie.“
„Ale aké? O čom? Prečo⁈“ Roland zvýšil hlas.
„Lebo odkedy od vás Linda v sobotu odišla, už ju nikto nevidel. Alebo sa
vám cez týždeň ozvala?“
„Nie, to nie.“
„Ale nehľadali ste ju.“
„Nie.“
„Ale ste kamaráti, nie? Je to spolužiačka. Chodila k vám na doučovanie a
odrazu neprišla. Ozaj, dokedy je plánované to doučovanie?“
„Neviem.“
„Nie? Rodičia doučujúcu profesorku určite platia, doučko sa nerobí
zadarmo. Nájdeme ju, spýtame sa jej, dokedy má zaplatené. Alebo si už
spomínate, dokedy je zaplatené?“
 „Do… učovanie…“ Roland strácal prehľad, otázky nasledovali rýchlo,
nemal čas na premýšľanie. „Zaplatené je do konca augusta.“
„Správne, reparáty bývajú posledný augustový týždeň. Kedy ste mali
posledné doučovanie?“
„Včera, v piatok.“
„Prečo ste prerušili doučovanie? Prečo nepokračujete aj na budúci
pondelok až do konca augusta? Prečo tak narýchlo odchádzate?“
„Narýchlo? Neodchádzame narýchlo! Volal som mame, že už toho máme
plné zuby a potrebujeme si oddýchnuť. Súhlasila, vybavili sme si letenky,
neodchádzame narýchlo. Išli by sme aj skôr, ale všetko je plné, je
dovolenková sezóna, zohnať letenku nie je ľahké.“
„Verím vám, hoci nelietam. Linda nechcela ísť s vami? Nechcela ísť tiež na
prázdniny?“
„Nie, prečo by sme ju mali vziať so sebou?“
„Lebo ona vás do svojej partie zobrala. Vy ju do svojej nechcete? Hanbíte
sa za ňu?“
„Nie, prečo by sme sa mali hanbiť?“
„Lebo ste ju nevzali.“
„Vzali, nevzali… Čo…?“
„Vzala vás do partie, nie?“
„No…“
„Páčilo sa vám?“
„Páčilo? Prosím vás, ako to súvisí s jej zmiznutím?“
„Ona zmizla?“ Kuky vystrúhal prekvapenú tvár.
„Ale…“ Roland sa zasekol. „Ale, veď vy ste povedali…“
„Nie, ja som povedal, že od soboty ju nikto nevidel, teda nikto z rodiny
ani z jej kamarátov z partie. Nepovedal som, že zmizla. Viete niečo o jej
zmiznutí?“
„Nie, samozrejme, že nie!“
„Tak prečo ste použili výraz zmizla?“
„Neviem, to mi iba tak vyhŕklo! Ja… neviem! Viete čo, už vám nebudem
odpovedať na žiadne otázky! Snažíte sa ma nachytať a ja neviem prečo.
Môžem si zavolať?“
„Komu?“
„Otcovi.“
 „Iste, aj na to príde, určite vám dovolíme, aby ste si zavolali. Aj otcovi, aj
právnikovi…“
„Ja potrebujem právnika?“
„Neviem. Vy si čo myslíte – potrebujete právnika?“
„Nie!“
„Tak potom nemusíte akútne volať. Zatiaľ nie, zatiaľ nám pokojne
porozprávajte, čo sa stalo v sobotu.“
„V sobotu? Nič, čo by sa malo stať? Už som vám povedal…“
 40

V kancelárii stoštyridsaťjeden prebiehal výsluch zdanlivo rovnako, no iba

začiatok a iba zdanlivo.
„Meno?“
„Ramón Ramírez.“
„Povolanie?“
„Študujem na gymnáziu.“
„Ročník?“
„Štvrtý. Teda, ak spravíme reparát z matiky, tak štvrtý.“
„Už si mal osemnásť, nie?“ Krauz prešiel automaticky na tykanie.
„V marci.“
„Tak s tebou nebudeme zaobchádzať ako s deckom, ale ako s dospelým
chlapom.“
„To je pre mňa dobre – alebo zle?“
„Závisí od toho, ako budeš odpovedať. Ak sa rozhodneš klamať a my na
to prídeme, tak horšie. A prídeme na to, ubezpečujem ťa, že prídeme. Ale
ak povieš pravdu a budeš nápomocný, tak dobre.“
„Uhm.“
„Rozumieme si?“
„Uhm.“
„Prečo také zvláštne meno? Také exotické?“
„Po otcovi, vlastne po dedovi. Dedo celý život pracoval na rôznych
veľvyslanectvách Španielska v celej Európe, najdlhšie tu. Aj sa tu oženil.
Môj otec sa tu narodil, jeho brat v Španielsku. Otec sa tu tiež oženil, ako
dedo, my dvaja s bratom sme sa narodili tu, mamu máme Slovenku, len
meno ostalo španielske. Ale každý rok chodíme za strýkom do Andalúzie,
aj viackrát za rok, takže s krajinou našich predkov udržiavame úzky
kontakt.“
„Úzky kontakt, krajina predkov…“ zašepkal Krauz.
„Prosím?“
„Nič, nič, ja len tak. Páči sa mi, ako odpovedáš, nie si hlúpy, máš dobrú
slovnú zásobu a vycibrený vetný sklad.“
„Nie som cudzinec, používam slovenčinu normálne, je to môj materinský
jazyk. Presnejšie… Ehm,“ odkašľal si, usmial sa, „znie to tak hlúpo, že
materinský po otcovi.“
„Viem, viem, už si spomínal. No, čo s tebou, Ramón?“ Bola to rečnícka
otázka, odpoveď nečakal.
Chosé sa posadil do kresla v rohu, pohodlne sa natiahol. Podľa začiatku
výsluchu okamžite pochopil, že Krauz sa chce pohrať, že sa nebude
ponáhľať, takže má čas a nemusí byť hneď od začiatku v strehu. Ani Hanzel
si nepripravil ceruzku, tiež poznal kolegove praktiky.
„Neviem,“ Ramón ich prekvapil nečakanou odpoveďou.
„Čo nevieš?“
„Čo so mnou. Pýtali ste sa, čo so mnou.“
„Aha.“
„Čo keby ste mi na začiatok povedali, prečo sme tu? Máme zaplatené
letenky, ideme za strýkom. Budeme tu dlho?“
„Všetko sa dozvieš, neboj sa, všetko, len musíme ísť postupne. Ramón…“
Krauz sa odmlčal, počkal, kým sa im streli pohľady.
Detektív pozorne skúmal obeť v strede kancelárie – ak zvolí správnu
taktiku, ušetria si hodiny a hodiny úmornej práce, no hlavne priamočiaro a
bez vytáčok sa dostanú k riešeniu prípadu. Ak sa pomýli, strávia
nepríjemnú horúcu sobotu v kancelárii a je dosť možné, že ani večer
nebude prípad vyriešený.
„Čo s tebou?“ vzdychol znova Krauz. Ticho, akoby iba sám pre seba.
„Ne…“
„Vieš čo?“ Krauz sa rozhodol, ani mu nedal dopovedať. „Očakávaš tvrdý
výsluch.“
„Nie…“
„Neprerušuj ma, len počúvaj. My vieme, čo vieš, presnejšie, tušíme, čo
všetko vieš, a preto si trúfam tipnúť, že očakávaš tvrdý výsluch. Určite ste
sa s bratom radili a dohodli ste sa, ako budete postupovať, aby sa vaše
výpovede zhodovali…“
„Neradili…“
„Nemusíš odpovedať, teraz nechaj rozprávať mňa. Asi ťa prekvapím, ale
nebudem sa ťa na nič pýtať, naopak, poprosím ťa, aby si iba počúval a
dával pozor. Rozprávať budem ja. Na konci roka ste rachli z matiky, otec
vybavil doučovanie u vás doma, a pretože rachla aj vaša spolužiačka Linda,
vzali ste ju do partie. Rodičia, samozrejme, súhlasili, lebo doučko sa robilo
u vás doma a bez ich súhlasu by ste Lindu priviesť nemohli. Všetko bolo v
poriadku, až kým Linda nedostala geniálny nápad, že vás zoberie na
sídlisko, chcela vás predstaviť chalanom z partie.“
Ramón sa započúval, zaujali ho podrobnosti a správna postupnosť
príbehu. Nechápal, odkiaľ to môžu vedieť, a to ho desilo.
„Rodičia neboli doma, už boli u strýka, nemal vám kto čokoľvek
zakazovať a vidina voľnosti a zakázaného ovocia bola dráždivo lákavá.
Páčila sa vám. Noví kamaráti, nová partia, nové, pre vás neznáme
prostredie. Pokiaľ viem, Roland si rýchlo našiel dievča, nejakú Evu. Letný
sex bol určite fajn, ty nič, aspoň neviem, žeby aj teba nejaká zbalila.“
Zmienka o letnom sexe ho vystrela na stoličke, Krauz sa v duchu usmial.
Aj Hanzel postrehol zmenu, pre istotu si pripravil ceruzku.
„Prišli prvé zakázané šluky zo zakázanej cigarety a aj niečo výdatnejšie.
Biely prášok, tabletky… Ako sa to volajú? Hurikán? Nie, cyklón! Vlastne
kecám, tornádo!“
Ramón sa nadýchol, Krauz ho zastavil natrčenou dlaňou. Ramón
vydýchol.
„Nemusíš odpovedať, nemusíš sa brániť, tu nie si na protidrogovom.
Vieme, že ste si šnupli, no a? Sú prázdniny, veľa deciek na sídlisku tak
začína. Potom prišiel deň D, veľký žúr u vás doma. Vieme presne, čo všetko
sa na takom domácom žúre dá robiť, lebo, budeš sa čudovať, aj my sme
také absolvovali, aj my sme boli tínedžeri, aj my sme boli v tvojom veku a
robilo sa to aj za našich čias. Možno iba s jedným rozdielom – my sme
požívali iba pivo a marsky, iné drogy sa za socíka zohnať nedali. Nie bežne
ako teraz. Vy máte výhodu, svinstva v zatavených injekčných striekačkách
a v igelitových vrecúškach je na každom rohu plno, no či je to výhoda,
nechám na tvoje posúdenie. Drogy spomínam zámerne, lebo v našom
príbehu asi zohrali kľúčovú rolu. Po žúre ste poupratovali – rodičia nesmú
na nič prísť, Linda s kamarátkou asi prišli pomôcť a za odmenu ste im
sľúbili, že si môžu zajazdiť na štvorkolke.“
Pri poslednom slove sa Ramón nahrbil. Podvedome, neuvedomil si žiadnu
zmenu, visel Krauzovi na perách. No traja detektívi ho sledovali veľmi
pozorne.
„Minulú sobotu večer. Ako to všetko prebiehalo, neviem, to vieš iba ty a
tvoj brat, no niečo sa pokazilo. Možno v tom zohrali rolu drogy, možno
letný chtíč, možno niečo iné, ale fakt je, že tie dve dievčatá odvtedy nikto
nevidel.“
Ramón zažmurkal, premýšľal, niečo sa mu nepozdávalo.
„A teraz ti trochu otvorím oči, Ramón. Si príliš mladý na to, aby si na
prvý pohľad, na prvé stretnutie, odhadol ľudí. Ani tvoj brat nie je na tom
lepšie. Ste dôverčiví, chýbajú vám životné skúsenosti, naleteli ste. Linde a
celej jej partii ste naleteli. Vieš, aká je pravda? Linda nie je až taká super
baba, ako sa javila v škole. A tá Eva, čo sa prisala na Rolanda, je čistá
potvora, volavka, iba plnila pokyny šéfa partie Gaba. Žiadna veľká láska,
žiadne prázdninové erotické dobrodružstvo! Pretiahla Rolanda, lebo to
bolo súčasťou plánu. Vieš akého?“
Ramón ani nepokrútil hlavou, nechápavo civel na detektíva.
„Išlo o váš dom, o cennosti v dome, o štvorkolku, o všetko, čo sa dá
ukradnúť a speňažiť. Partia zo sídliska nie je nič iné, iba banda feťákov a
vlamačov. Vykrádajú byty, autá, kšeujú so všetkým, čo sa dá len trochu
výhodne predať. A Linda je ich neoddeliteľnou súčasťou. Keď videla, ako si
žijete, dala Gabovi tip. Najprv vás chceli ošklbať iba o prachy, ponúkli vám
drogy a účtovali za ne nehorázne prehnané ceny. Potom dostal Gabo lepší
nápad – vykradnúť vám celý dom, preto dostala Linda s Evou za úlohu,
aby vás zlomili, aby ste súhlasili so žúrom. Viem, nezdá sa ti to, veď sa nič
nestratilo, ale oni nie sú hlupáci, žúr bol iba zastierací manéver, aby si
oňuchali terén. K ostrej akcii malo dôjsť až minulú nedeľu. Celkom dobre
im do plánu pasoval otcov zákaz jazdenia na štvorkolke a fakt, že vám vzal
kľúče. Gabo len zajasal, po Linde vám poslal Sláva, odborníka na všetko,
hlavne na autá. Spojazdnil ju, v sobotu ste si boli zajazdiť, prišiel aj v
nedeľu ráno, aby ju podľa dohody uviedol do pôvodného stavu, no spravil
to iba naoko, v skutočnosti bola pojazdná a pripravená na prevoz. Plán bol
jednoduchý, chceli vás večer vytiahnuť do mesta, opiť a nadrogovať a za
ten čas vám druhá časť partie mala vybieliť dom. Ale dve veci sa posrali –
vy ste nechceli ísť von a od soboty večera sa Linda neukázala. Napokon ste
súhlasili a išli ste aspoň oproti cez ulicu k susedovi do bistra, potrebovali
ste ďalšiu dávku a Gabo odmietol obchodovať na ulici. Ani ste si nevšimli,
ako sa Slávo vytratil. Vieš, kam išiel? K vám do garáže. Ráno, keď
opravoval štvorkolku, sa mu niečo nepozdávalo, a tak sa rozhodol vrátiť a
obzrieť si garáž bez vás. Boli ste iba oproti cez ulicu, nezapli ste alarm,
takže mohol vojsť bez rizika. Vieš, čo sa mu ráno nepozdávalo? Ako ste
mašinu vypulírovali… A ešte jeden malý, no dosť podstatný detail –
stratila sa jedna helma.“
Ramón si siahol na krk.
„Slávo ju našiel, bola v rohu garáže v modrom igelitovom vreci
pripravená na vyhodenie.“
Ramón si spojil dlane medzi kolenami, pevne stisol.
„Vieš prečo? Bola celá krvavá, aj znútra, aj vrece bolo znútra krvavé.
Podal správu Gabovi, akciu radšej odložili a našťastie nevykradli vás ani v
pondelok, lebo sa báli do niečoho zamočiť. Čo je na tom celom najhoršie –
Linda sa stále neukázala, ani v nedeľu, ani v pondelok…“
Ramón zovrel pery, zasekol sa mu nádych.
„Čítate vy dvaja noviny? Pozeráte aspoň správy?“
Ramón pokrútil hlavou.
„Tak potom ani neviete, že v stredu v lodenici našli odseknutú hlavu.
Blonďavú hlavu dievčaťa. Žiadne telo, len hlava. Slávo tú hlavu spoznal.
Poznal to dievča. Aj ty si ju poznal…“
Ramón si zahryzol do spodnej pery.
„Ramón, vidíš, čo už o vás vieme, a to ani zďaleka nie je všetko. Práve
teraz u vás prebieha rozsiahla domová prehliadka. Máte plný dom
kriminalistických expertov – nájdu aj to, čo ste poumývali, čo zdanlivo
nevidieť, čo ostane bežnému pohľadu skryté, no chemikáliám a mikroskopu
určite nie. O pár hodín toho budeme vedieť ešte viac. Ale nemusíme čakať
niekoľko hodín, môžeme sa ako chlapi porozprávať už teraz. Máš nám čo
povedať, som si istý, že máš. Ty vieš veľmi dobre, čo sa stalo v sobotu
večer.“
Chosé vstal, odzadu položil Ramónovi ruku na plece. Chlapec až
nadskočil, tak sa zľakol.
„Tak čo, Ramón, čo nám na to povieš?“
Ramón sa nadýchol, Hanzel si pripravil ceruzku.
„Otec nás zabije.“
Hanzel odložil ceruzku.
 41

„Prišla si priskoro,“ vyčítal jej Roland.

„Som netrpezlivá.“
„Ešte nemôžeme ísť, môžu tam byť ľudia. Poď dnu.“
Linda pozvanie natešene prijala.
„Fajn, dáme lajničku? Máte niečo?“
„Máme, ale nedáme, keď, tak až potom. Keď prvýkrát pridáš plyn,
pochopíš. Je to silná mašina, musíš sa sústrediť, potrebuješ čistú hlavu.“
„Kecy…“
„Len počkaj v prvej zatáčke, vynáša úplne inak než motorka.“
„Strašíš, chceš ma odradiť.“
„Nie.“
„Ale máme dohodu!“
„Veď hovorím, že nie, nechcem ťa odradiť. Ideme si zajazdiť, len je ešte
priskoro.“
Počkali, kým sa slnko sklonilo k horizontu. Roland nakopol mašinu,
potlačili sa, zmestili sa traja, keby bola ešte jedna baba s takou malou
ritkou, zmestili by sa aj štyria. Ramón sa obetoval, svoju helmu požičal
Linde. Prešli ulicou na koniec zastavanej kolónie, vybehli na hrádzu, z
hrádze zamierili do jelšového hájika na brehu zátoky.
„Tu? Čo tu?“ Linda bola sklamaná. „Hovoril si o nejakej vyjazdenej trati!
Myslela som, že máte nejakú pretekársku trať.“
„Vyasfaltovaný okruh? Nepomýlila si si štvorkolku s formulou jedna?“
„Nie, ale…“
„Len počkaj tam za tým ohybom.“
Vnorili sa do lesa, v mäkkej pôde zbadala vyjazdené koľaje, takže
neklamali, naozaj sa tu jazdilo. Za ohybom lesnej cestičky bola čistinka,
štvorkolkári ju používali ako odstavné parkovisko a improvizovaný štart.
„Zosadať, nasleduje inštruktáž,“ zavelil Roland. „Hovorila si, že na
motorke to vieš.“
„Na motorke jazdím normálne, veľa chalanov na sídlisku má motorku.
Jazdila som veľakrát.“
„Radí sa podobne, ale pozor v zatáčkach, vynáša. Tu ti náklon nepomôže,
žiadny nespravíš, musíš mať stále na pamäti, že máš štyri kolesá. Niečo
vykryješ náklonom tela, ale ak nechceš vyletieť z trate, musíš sa hrať s
rýchlosťou a držať sa vyjazdenej stopy. Dôležitý je tréning, časom sa
niektoré pohyby zautomatizujú. Nemáš tréning, preto začneme opatrne,
pomaličky. Počúvaj ma, daj si poradiť, nesmieme ju poškodiť, chápeš?“
„Jasné, foter by zúril.“
„Nezúril by, dorazil by nás. Asi všetkých troch.“
„Dobre, dobre…“
„Na, tu máš helmu. Nasadaj. Jednotka je tu. Pôjdeš pomaly tam – k
prvému ohybu cesty, dá sa tam otočiť. Otočíme sa a vrátime sa. Pomaly,
opatrne. Keby dačo, sedím za tebou, nepanikáriť, stačí vydržať, ja ti
pomôžem. Jasné?“
„Jasné!“ Linda horela netrpezlivosťou.
„Ideme!“
Linda prešla prvých sto metrov, otočila sa, vrátila sa k Ramónovi. Roland
zoskočil.
„Perfektné!“ zajasal. „Fakt je perfektná,“ vysvetľoval bratovi, akoby len
teraz prišiel.
„Vidím, nie⁉“
„A teraz sama, tú istú trať, tou istou rýchlosťou.“
Linda vyrazila na trať, otočila sa, bez problémov sa vrátila.
„Čo na to povieš?“
„Musím uznať, že si talent,“ uznanlivo prikývol Roland. „Posuň sa,
prisadnem si za teba a skúsime radiť a pridávať.“
Trénovali, rachot mocnej Yamahy tlmili stromy. Mali šťastie, nikto ich
neotravoval, slnko už zapadalo, milenecké dvojice to už mali za sebou
alebo sa ešte len do prírody chystali, bežní milovníci prechádzok boli na
dovolenkách, konkurenční jazdci mali dnes voľno. Naozaj šťastie, trať bola
vyhradená len pre nich.
 „A teraz naplno, čo to dá. Brzdiť musíš tak dvadsať metrov pred otočkou,
inak sa vysypeš.“
Linda vyrazila na trať, bravúrne zvládla brzdenie aj otočku, prifrčala
nazad, zaflekovala, šmykom otočila stroj bokom k udivenej dvojici.
„Fakt je dobrá,“ priznal Ramón.
„Pustíme ju na trať?“
„To nie je všetko?“ Linde sa v očakávaní rozšírili oči, adrenalínový šport
ju evidentne chytil za srdce.
„Pustíme,“ rozhodol Roland. „Nie, toto nie je všetko. Trať pokračuje ďalej.
Sleduj. Na konci rovinky sa neotočíš ako doteraz, ale pôjdeš ešte tridsať
metrov ďalej k tomu vysokému stromu. Vidíš ho tam?“ Roland ukázal
prstom.
„Vidím.“
„Za ním sa cestička zatáča v pravom uhle doľava, pozor, zatáčka je
zradná, ostrá, a na rovinke naberieš rýchlosť, pri strome už musíš brzdiť.
Trať pokračuje rovno, pár miernych zákrut, potom ostrá doľava, zase
rovinka, v strede je esíčko, potom ostrá doľava a touto prípojkou sa vrátiš k
nám.“ Roland vysvetľoval a ukazoval rukou. „Celý okruh má asi pol
kilometra, nie sú tu žiadne prevýšenia, žiadne skoky ti nehrozia, iba si
musíš strážiť rýchlosť, aby ťa nevynášalo. Keby si išla do šmyku, len
uberieš a vrátiš sa do stopy. Neboj sa, žiadne prekvapenie ťa nečaká, trať je
udržiavaná, žiadne jamy, už sme tu mali dve brigády a všetky hrbole sme
zarovnali. Nejazdíme tu sami, je nás celá partia, ale dnes majú všetci asi
voľno. To je dobre, aspoň sa nemusíš nikomu vyhýbať. Z protismeru ti tiež
nikto nevybehne, jazdíme iba týmto smerom. Občas sa nám pripletú do
cesty plavci z lodenice, občas náhodní turisti, ale už sa stmieva, takže
vychádzky sú odpískané. Keby aj nie, cez hustý les a kríky nechodia,
každý, kto ide na prechádzku, musí prejsť tadeto a my ho upozorníme. Ale
ani nemusíme, lebo keď trénujeme, rachotí celý háj, počujú nás, vyhýbajú
sa nám. Frfocú, nadávajú, ale vyhýbajú sa. Takže, Linda, ideš na svoj prvý
okruh. Pomaly, opatrne, neprežeň to. Dáš si dve koliečka a na dnešok
končíme, už sa stmieva.“
„Na dnešok? Takže môžem rátať s tým, že si to zopakujeme?“ zajasala
Linda.
„No…“ Rolandovi vybehol jazyk, olizol si spodnú peru. Zatváril sa
záhadne.
 „Dobre, dobre, ešte vám dám,“ pochopila Linda. „Ale zopakujem si to,
čo⁈“
Rolanda pri predstave ceny za vstupenku na trať pichlo v rozkroku.
„Zopakujeme,“ rýchlo súhlasil.
Linda vyrazila, tesne pred koncom rovinky išla zo sedla, pribrzdila, sadla
si, vybrala zákrutu, zmizla im z dohľadu. Polohu štvorkolky už odhadovali
len podľa revu motora.
„Ale treba uznať, ritku má perfektnú,“ lebedil si Roland.
„V tých nových rifliach nemá chybu,“ aj Ramón civel na strom, za ktorým
sa stratila.
„A ani neboli drahé,“ uškrnul sa Roland.
„Dobrý kše,“ pritakal brat. „A môže pokračovať, ak som správne
pochopil.“
„Správne si pochopil. Zapáčilo sa jej, bude chcieť pokračovať. A my si
užijeme pekný záver prázdnin, brašulko!“
Rozosmiali sa, vidina pekného erotického záveru prázdnin ich oboch
nabudila. Objali sa, poplieskali sa po chrbtoch, Roland dal bratovi
improvizovanú bombu na solar, brat mu ju vrátil na bradu.
„Má vysoký plyn,“ Roland sa z ružových oblakov vrátil do reality.
„To zvládne.“
Nastalo ticho.
Dvojičky stuhli.
„Čo je, doriti⁉“
„Skapalo jej to.“
Čakali.
„Nevie naštartovať.“
„Zvládne to, počkáme.“
Nič, ticho.
„Kristepane! Dúfam, že sa nič nestalo!“
„Ramón, nepanikár! Čo by sa jej asi mohlo stať?“
Počkali ešte chvíľu, les vytrvalo mlčal.
„No nič, poďme za ňou,“ konečne sa rozhýbal Roland.
Postupovali po trati každý v jednej stope od pneumatík. Prišli k prvej
zákrute, Ramón natiahol krk, aby lepšie videl, no nevidel nič. Kráčali ďalej.
Roland sledoval vyjazdenú stopu, tŕpol za každou zákrutou, stopa bola
neporušená, priama, nikde ani náznak havárie.
 „Tam…“ ukázal Ramón dopredu. „Čo je to tam?“
„Brvno? Kus konára na trati?“ nechápal Roland. „Kurva! Mali sme sa
najprv previezť my! Zabudli sme na hajzlíkov!“
„To nie je brvno…“ Ramón sa opatrne približoval. Od netrpezlivosti
pobehol.
„Počkaj ma!“
Prvý dobehol Ramón, zastal, nechápal, pokrútil hlavou.
„Roland… Roland… to je… Roland, Linda…“ habkal, nevedel zo seba dostať
súvislú vetu. „Roland, to je Linda?“ spýtal sa nechápavo.
Konečne dobehol aj brat.
„Nodoriti! Kurva! Ramón! Toto je prúser! Toto…“ zhrozene ukazoval na
zem. „Foter nás zabije! Teraz už určite!“
„Roland, čo je to? Roland…“
„Linda, ty debil!“
„Nie! Linda nie! To nie je Linda! Veď nemá hlavu! Kde má hlavu?
Roland…“
„Nerolanduj furt! Kde je štvorkolka?“
Ramóna štvorkolka nezaujímala, stál, vyvaľoval oči, prerývane dýchal.
Odrazu mu došlo, na čo sa vlastne pozerá, predklonil sa, zaručal, naplo ho,
odtackal sa k stromu, vracal. Roland zachoval viac duchaprítomnosti,
kľakol si do piesku, chytil Lindu za ruku. Odrazu jej myklo druhou rukou,
Roland od prekvapenia padol na zadok.
„Linda,“ oslovil spolužiačku, znova ju chytil za ruku. „Lin… duška…“
„Pomôž mi,“ skučal Ramón spoza stromu.
„Prestaň! Vzchop sa! Ramón, prestaň už a poď sem!“
„Nie!“
„Sem poď!“
Dotackal sa k bratovi, no pre istotu tak, aby bratov chrbát ostal medzi
ním a telom na zemi ako štít.
„Ramón, pozri sa do kríkov.“
„Načo?“
„Nevidíš, že nemá hlavu? Nájdi helmu! Ja sa pozriem sem.“
Ramón ako bez duše rozhrnul kríky, zohol sa. V predklone urobil pár
krokov popri trati. Neveril, čo robí. Hľadá hlavu? Lindinu hlavu? Nie…
„Poď sem, mám ju!“
Ramón sa vystrel, vydýchol si, už nemusí hľadať! Vykročil k bratovi…
 „Aúú…!“ chytil sa za krk.
„Čo je⁉“ zasyčal Roland.
„Niečo ma buchlo! Au! Roland, tu niečo je! Drôt‼“
„Ti drbe⁉ Drôt? Aký drôt? Kde?“
„Tu!“ Ramón ukazoval prstom pred seba.
„Kde?“ Roland vyšiel z kríkov, vo vystretých rukách niesol helmu.
Strnulo, ako sa nesie narodeninová torta na slávnostne prestretý stôl. Aj
tak opatrne.
Čupol si, helmu položil vedľa tela.
„Kde?“
„Tu!“ Ramón vytrvalo ukazoval pred seba, no Roland tam videl iba
vzduch, nič iné.
„Kde? Máš halucinácie⁉“
„Poď sem!“
Až keď Roland prišiel tesne k bratovi, zbadal príčinu katastrofy.
„Prebohaživého! To sú debili! Oni sem natiahli drôt!“
Krížom cez trať bol natiahnutý tenký drôt, v šere zapadajúceho slnka
neviditeľný.
„Brvná im už nestačili, museli natiahnuť drôt,“ Roland zdesene
ohmatkával drôt, neveriaco krútil hlavou. „To nie je možné! To nemôže byť
pravda!“
„Roland, Linda… ona je…“
„Je mŕtva, odseklo jej hlavu!“
„Nie!“
„Áno! V plnej rýchlosti nabehla na drôt! Odtrhlo jej hlavu!“
„Ale to nie je možné!“
„Je! Vidíš, že je!“
„Roland, čo budeme robiť?“
Bratia stáli každý z jednej strany napnutého drôtu, akoby sa chystali
zahrať si volejbal cez kovovú sieť. Pomyselná sieť im siahala po krk, skoro
po krk, skôr po prsia.
Roland pustil drôt, zhlboka sa nadýchol, pošúchal si tvár. Znova sa
nadýchol, poskočil, pošúchal si tvár, zhlboka vydýchol. Znova všetko
zopakoval. Ustúpil, poskočil, vydýchal sa, zakrúžil rukami ako atlét pred
vrcholným výkonom.
 „Kyslík… Potrebujem kyslík… Mozog… Potrebujem mozog… Kyslík a
mozog… Pracuj! Mysli! Mozog, pracuj! Žiadny stres, žiadnu paniku,
mysli!“ povzbudzoval sa šeptom, pritom poskakoval, krúžil rukami.
„Upokoj sa! Premýšľaj! Pokoj, nič sa nedeje, pokoj, len pokoj!“
Na záver telocviku sa poplieskal po lícach. Ramón ho sledoval s
vyvalenými očami, jeho stres neopúšťal, naopak, zmáhala ho panika, nič
nechápal, nevedel sa sústrediť.
„Dobre, to by sme mali!“ vydýchol si Roland. Zbavil sa šoku, začínal
logicky uvažovať. „Ramón, musíme niečo spraviť, nemôžeme ju tu len tak
nechať. Musíme…“ zaváhal. „Musíme nájsť štvorkolku! Nie, najprv musíme
odpratať telo!“
„Telo?“
„Telo a hlavu! Nesmie nás tu nikto nájsť. Nesmie nás nikto vidieť. Nie s
ňou. Rýchlo, pomôž mi!“
Roland sa vrátil k mŕtvole, poobzeral sa, započúval sa – nikde nikto, iba
ticho v tmavnúcom lese.
„Rýchlo! Chyť tú helmu!“
Ramón nechápal. Roland sa zohol, podal mu helmu.
„Chyť ju!“
Ramón ako v mrákotách poslúchol. Roland nadvihol krycie plexisklo…
„Bože! Nie!“ zavyl Ramón.
Linda na nich vyvaľovala naširoko roztvorené oči.
„Nepozeraj sa!“ Roland jej zatlačil oči, rozopol istiaci remienok pod
bradou. Chytil ju za krk, potiahol. „Kurva! Nejde to! Šmýka sa mi, krk je
celý krvavý! Počkaj!“
„Nie…“ Ramóna chytali mdloby, a to ešte netušil, čo sa brat chystá urobiť.
„Teraz nesmieš omdlieť! Vydrž!“
Roland otvoril Linde ústa, zatlačil na čeľusť, aby sa vysunula z helmy.
Tromi prstami ju chytil za spodné zuby, druhou rukou za nos, potiahol…
„Drž poriadne! Ťahaj odo mňa! Nie tak silno, nevidíš, že sa šmýka⁉
Opatrne! Táák… opatrne, už to ide… našťastie je jej voľná.“
Hlavu odložili do kríkov, vedľa položili prázdnu helmu.
„Teraz telo!“ velil Roland. „Chyť ju za ruky, ja za nohy.“
Ramón nadvihol ruky…
„Roland! Doriti! Krv! Roland, leje sa z nej krv!“
„Boha, tak poď sem, k nohám!“
 Až keď ju nadvihli, zbadali, koľko z nej vytieklo krvi. Pod chrbtom bolo
celé červené more.
„Našťastie sa vsiakla.“
V mieste, kde sa trať priblížila k zátoke, sa lesná černozem zmenila na
riečny piesok. Bol to iba kúsok, iba jedna zákruta, potom sa cesta vracala
do hustého jelšového hája a podklad stvrdol. Ale tu bol piesok, čo Rolanda
potešilo.
„Uložíme ju sem – k hlave. Krv vsiakla, našťastie je tu všade iba piesok.
Nahádž ho na krv, zasyp mláku! Uprac cestičku, aby nebolo nič vidieť!“
Ramón sa rozhýbal, konečne začal spolupracovať.
„Ale v kríkoch ju nemôžeme nechať! Roland, mali by sme zavolať
políciu…“
„Jebe ti⁉ Políciu? Nechceš rovno zavolať fotrovi? Trúfaš si pozrieť sa mu
do očí? Len aby to nebolo to posledné, čo v živote uvidíš! Žiadna polícia,
musíme si pomôcť sami! Teraz je na rade štvorkolka.“
Roland počkal, kým brat zasypal krvavý fľak.
„Poďme!“ zavelil Roland.
Sledovali stopu v piesku. Štvorkolka vletela do kríkov, vysekala dlhý pás,
na konci trafila medzi dva stromy, skočila dolu svahom, kolesá sa zaborili,
motor zhasol.
„Pfúú…“ vydýchol si Roland. „Tam je! Ani škrabanček! Lindu musel na
sedadle vystriedať anjel strážny, inak si to neviem vysvetliť. Netrafila ani
jeden strom.“
„Ale ako ju dostaneme hore? Je zaborená v piesku, v svahu. Navyše sem
vidieť z lodenice. A… Pozri, Roland! V tretej lodi sa svieti, niekto tam je!“
„Nejač!“
Roland zbehol dolu svahom, narýchlo skontroloval plechy, nasadol,
naštartoval.
„Poď dolu, potlačíš ma!“
„Hore svahom? Si normálny?“
„Rozhýbeme ju, vyleziem z piesku, prebehnem po pláži a oblúkom sa
vrátim na štart.“
„Ale po pláži nesmieme, vieš, ako vystrájajú.“
„A čo mám robiť? Poznáš nejakú skratku? Alebo ju naučíš lietať?“
Ramón zatlačil, po niekoľkých pokusoch sa štvorkolka pohla. Roland
zbehol po svahu na pláž. Netúroval motor, aby nerobil zbytočný hluk, aby
zbytočne nedráždil dovolenkárov na lodiach. Ramón sa vrátil späť do lesa.
Stretli sa pri drôte.
„Kde sú kombinačky?“ Roland si prevetral hlavu, premyslel si ďalšie
kroky.
Ramón nadvihol sedadlo, vybral náradie.
„Skurvený drôt!“ zasyčal Roland, zúrivo ho prestrihol pri jednom strome,
zmotal k druhému.
„Chceš ho vziať?“
„Ramón, načo by nám bol? Odstrihol som ho, aby nenarobil ešte väčšiu
šarapatu.“
„Ešte väčšiu? Roland, čo môže byť ešte väčšie než…?“ Ramón sa
ustráchane obzrel na kríky, kam uložili Lindine telo a hlavu.
„Viem, viem.“
„A… Čo s ňou?“ Ramón nemohol odtrhnúť zrak od kríkov.
„Do vody.“
„Čo⁉“
„Nemáme náradie na kopanie, a aj keby sme mali, chodia sem psičkári.
Bola by iba otázka času, kedy ju nejaký čokel vyňuchá. Hodíme ju do vody.
Prúd ju odnesie, za mesiac vypláva a nech si nad ňou potom policajti lámu
hlavu…“
„Lámu hlavu… Si debil necitlivý!“
„Prepáč, ale hovorí sa to tak. Poďme, naložíme ju. Prevezieme ju k tretej
zákrute, je k vode najbližšie a nie sú tam móla. Tu sme ďaleko a vidieť na
nás.“
Lindu prehodili cez zadné sedadlo.
„Zober hlavu za vlasy a nasadni.“
„Hlavu? Ja neviem…“
„Máš lepší nápad? Ak áno, tak rýchlo.“
„Nemám…“
„Tak nepyskuj a makaj!“
Previezli sa k tretej zákrute. Roland si prehodil Lindu cez plece, na kraji
lesa sa rozhliadol, prebehol pár metrov po pláži, vošiel do vody po pás,
Lindu položil na hladinu, zatlačil. Pomaly sa ponárala do kalnej vody, v
jednom momente mal dojem, že im zakývala na rozlúčku.
„Nestoj tam! Daj sem hlavu!“
 Roland poslal hlavu za telom – ponorila sa rýchlejšie. Po hroznej tragédii
ostali len kruhy na hladine.
„Si celý od krvi.“
„Aj ty. Ramón, vlez za mnou, šaty dolu! Musíme ich preprať, len tak v
rukách, narýchlo. A jeden druhého poumývame, aspoň z hrubej…“ chcel
povedať špiny, ale nazvať Lindinu krv špinou si netrúfol.
Poumývali sa. Vlasy, telá, preprali si tričká a kraťasy.
„Aj sedadlo je celé od krvi. Aj moja helma.“
Roland obetoval tričko, použil ho ako špongiu. Znova ho prepral. Farebný
vzor čo-to zamaskoval, na prvý pohľad a v šere nebolo nič vidieť. Stačilo,
aj tak bolo odsúdené na vyhodenie.
„Stále je od krvi. Nasiakla aj dnu,“ sťažoval sa Ramón na helmu.
„Helmu tu nechať nemôžeme, všetci vedia, že patrí tebe. Také farby nemá
nikto. Musíme ju vziať so sebou. Zabalíme ju do vrecka a vyhodíme. V
garáži máme také veľké modré.“
„Ale na hlavu si ju nedám!“
„Budeš nápadný.“
„Nedám!“
„Dobre, drž ju v ruke, ale keď zbadáš hliadku, krv-nekrv, musíš si ju
nasadiť. Jasné?“
„Jasné, ale…“
„Už žiadne ale, Ramón! Ideme! Keby nás zastavili fízli, boli sme sa okúpať
a zle sme odhadli čas, zakecali sme sa s priateľmi. Sme mokrí, mohli by to
zožrať.“
„Nechoď rýchlo, nech nepritiahneme pozornosť.“
Štvorkolka minula kraj lesa, vybehla na hrádzu. Roland zastal, obzrel sa.
Z výšky mali pekný výhľad na lesík aj na zátoku. Červené zvyšky oblohy
na západe veštili veterný deň. Nezabudli na niečo? Aj Ramón sa obzrel,
lúčil sa so spolužiačkou. Odrazu zavzlykal, rozplakal sa.
„Ramón,“ brat ho oslovil tichým, chlácholivým hlasom. Prvýkrát od
incidentu. „Ramónko… Nie je to naša vina. Nezabili sme ju. Nenútili sme
ju, ona chcela. My za nič nemôžeme…“
 42

Ramón zvesil hlavu, plecia sa mu triasli, nadhadzovalo ho. Krauz ho

sledoval s obočím vyskočeným doprostred čela, Hanzel si uvedomil, že v
polovici prestal písať, Chosé neveriaco pokrútil hlavou. Vstal, podal mu
pohár vody, Krauz odmotal kus toaletného papiera – papierové vreckovky
bol luxus, nosili ich kolegyne v kabelke a tá ich im chýbala.
Ramón sa vysiakal, poutieral sa, napil sa, poďakoval kývnutím.
„Bola to hrôza,“ zakončil rozprávanie.
„Verím ti,“ pripustil Krauz.
„Ale žiadne druhé dievča s nami nebolo.“
„Viem, len som ťa skúšal.“
Iba rezignovane prikývol, hoci nerozumel. Nemal najmenšiu chuť
rozoberať policajné praktiky a taktiku výsluchu.
„Kde je helma?“
„V pondelok sme ju odniesli na sídlisko a hodili do kontajnera.“
„Vieš, kde presne?“
„Nie, niekde skraja.“
„Nevadí, aj tak je už dávno v spaľovni. Za týždeň sa smetiari otočia aj
dvakrát. Vedia to rodičia?“
„Ešte nie. Roland volal mame, že musíme priletieť, že po telefóne jej
nemôže nič vysvetľovať. Vystrašila sa, sľúbila, že prehovorí otca. Mali sme
si zohnať letenky a čo najskôr priletieť, ale trvalo nám to tri dni. Teraz je
sezóna, nie je ľahké zohnať letenku, zvlášť nie tým smerom.“
Krauz tým smerom nelietal, no veril mu.
„Bol to hrozný týždeň, verte mi. Ani jednu noc som sa nevyspal, stále
som mal pred očami jej hlavu.“
 „Ramón, ešte jedna otázka. Keď ste zbadali jej telo na trati a mysleli ste si,
že je to brvno, použil si výraz, že hajzlíci. Kto sú to hajzlíci?“
„Bobríci.“
Odpoveď ich veľmi neosvietila.
„Ochranári.“
„Aha.“ Začínali chápať.
„Za lesíkom je škôlka. Lesnícka škôlka, pestujú tam nejaké rýchlorastúce
vŕby či čo, nejaký experiment, ktorý má nahradiť uhlie. Okrem toho aj
bežné okrasné stromy určené na výsadbu na sídliská. Starajú sa o to
ochranári, dobrovoľníci, hovoria si bobríci. My im hovoríme hajzlíci, lebo
nám hádžu na trať konáre, aby sme nemohli jazdiť.“
„Večný boj ochranárov s motorkármi.“
„Presne tak. Párkrát na nás zavolali policajtov. Tvrdia, že jelšový háj je
chránené územie, že sa tam nesmie jazdiť, ale nie je to chránené územie,
iba nejaké pásmo. Policajti nám ani nedávajú pokuty, iba nás vyženú, ale
na druhý deň jazdíme zase, a tak dokola. Večný boj, presne, ako hovoríte.“
„Tá škôlka je za hájom?“
„Po tej istej ceste, asi pol kilometra ďalej. Teraz cez prázdniny tam založili
nejaký letný tábor pre decká, starajú sa o škôlku, čistia les, hrajú sa na
veľkých ochranárov. Aj tam spávajú, majú postavené veľké vojenské stany,
odniekiaľ pritiahli aj maringotku a poľnú kuchyňu, majú svojich vedúcich,
je to normálny letný tábor, riadne organizovaný. Jeden stan je označený
červeným krížom v bielom kruhu, takže asi je tam aj doktor.“
„Dobre, Ramón, teraz sa prevezieme, všetko nám poukazuješ…“
„Nie! Ja tam nejdem!“
„Z diaľky, len aby sme neblúdili.“
Nepáčilo sa mu ani z diaľky, ale nedali mu na výber.
 43

Riaditeľ kriminálnej polície musel vydať tvrdý pokyn: Sobota sem, sobota
tam, kto zodvihne mobil, okamžite do roboty!
Oddelenie vrážd potrebovalo zorganizovať ďalšiu výjazdovú skupinu, čo
v sobotu, ešte k tomu v takú horúcu sobotu, nebolo vôbec ľahké. Kto nemal
službu, vylihoval na kúpalisku a kto mal okrem šťastia aj zdravý rozum,
nebral mobil.
„Čo chlapi z nočnej akcie?“ spýtal sa riaditeľ Mayora, keď mu podal
hlásenie o neutešenej personálnej situácii.
„Nočná razia sa skončila, pustili sme ich domov, ale ani to by nám
nepomohlo. Svojich ľudí mám dosť, ja potrebujem vyšetrovateľov a
technikov. Tí, čo sú v službe, robia domovú prehliadku u nich v dome.
Miesto činu v hájiku treba riadne zaistiť a vykonať oficiálnu obhliadku
miesta činu, na to potrebujeme ďalšiu výjazdovku. Profesionálne zaistiť
stopy môže iba technik…“
„Nepoučuj ma! Nerobím tu prvý deň! Zavolám riaditeľa expertízneho
ústavu, vybavím technikov, expertov, vyšetrovateľov, všetko, len nech sa
zbavíme aspoň jedného pálčivého prípadu. Podľa teba – dá sa tomu
chlapcovi veriť?“
„Zatiaľ neviem. Preveríme miesto činu, ak sa budú stopy zhodovať s
Ramónovou výpoveďou, nemáme dôvod neveriť.“
„Drôt!“ riaditeľ neveriaco krútil hlavou. „Taká blbosť! Drôt! Robím na
kriminálke dvadsaťdeväť rokov, ale niečo také som ešte nepočul!“
Nebol sám.
Keď konečne pozliepali náhradný výjazd, mohli vyraziť.
„Ja…“ Chosé sa zháčil, ostal sedieť v kresle.
„Viem,“ pochopil Krauz. „Je po operácii. Choď za Šaňom.“
 Mayorovi nemusel nič vysvetľovať, stačilo, že prišiel.
„Tam si zober knihu od auta, daj sem, podpíšem ti ju, potom si ju vypíšeš.
Upaľuj, operácia sa už skončila. Viem iba toľko, že žije, ostatné ti povedia
tam. Ak budeš môcť, pozdravuj ju, ak nie, aj tak držíme všetci palce…“
Chosé mu podal knihu od vozidla, za podpis poďakoval kývnutím.
„A nemusíš sa ponáhľať, všetko zvládame!“ zakričal za ním Mayor.
Krauz a Hanzel zvládali spolu – obaja prišli o parťákov, a tak sa spojili do
údernej dvojice. Váňa a Kuky im asistovali z druhého auta.
„Tam,“ Ramón ukázal prstom z hrádze. „Ale ja nejdem! Sľúbili ste, že…“
„Zostaň v aute,“ zľutoval sa Krauz.
Drôt visel zo stromu, ako ho dvojičky pred týždňom nechali – bežnému
pohľadu bol skrytý, tenký, tmavý ako kôra.
„Tu je krv,“ Hanzel špičkou topánky odhrabal trochu piesku na lesnej
cestičke prerobenej na pretekársku dráhu.
„Začneme fotiť,“ rozhodol sa vyšetrovateľ.
Technik sa rozložil na kraji cestičky, otvoril si kufor , pripravoval si
náčinie.
„Chlapci, rozmiestnime sa, vy tam, vy tam, ja s Otom si zoberieme tento
úsek. Prešliapeme les naokolo, treba nájsť skok, kde štvorkolka zoskočila z
lesa na breh. Okrem toho všetko podozrivé.“ Krauz mal k dispozícii šesť
kolegov z oddelenia, viac nepotreboval.
„Aspoňže sú tu stromy,“ pochvaľoval si jeden.
Krauz sa súhlasne usmial – keď už musia obetovať sobotu, aspoň im
nepečie na hlavy.
Hanzel sa zohol do trávy.
„Pozri,“ ukázal kolegovi červený valček.
„Čo je to?“
„Červená plastová páska zrolovaná do valčeka.“
„Ukáž.“
Krauz prevzal nález.
„Hmm… Zaujímavé. Presne také pásky používame aj my na ohraničenie
miesta činu, ale bielo-zelené, táto je červená.“
„Materiál je zhodný s naším, aj rozmer.“
„Je už použitá. Koľko tam ostalo?“
Hanzel sa prizrel odborným okom, ovisli mu kútiky úst, pohodil hlavou.
 „Tak päť metrov? Na špulke už veľa neostalo, len zvyšky,“ odhadoval.
„Myslíš, že je to dôležité? Smeti v lese, je tam toho!“
„Niečo ti ušlo, kámo.“
„Čo?“
„Žiadne smeti.“
„Ako to myslíš?“
„Obzri sa. Hodnú chvíľu chodíme okolo, no nenašiel som ani smietku.
Žiadne papiere, servítky, plechovky, fľaše, nič. Les je vyzbieraný,
vyčistený.“
„Bobríci?“
„Asi sa fakt starajú. Ale kúsok od miesta činu nájdeme toto.“
„Rišo, myslíš, že to nie je náhoda?“
„Zatiaľ neviem. Poďme ďalej, možno nájdeme ešte niečo,“ posúril ho
Krauz.
Prechádzka po jelšovom hájiku ich bavila sotva hodinu, aj tak už nič
nenašli. Vrátili sa k miestu činu. Krauz si gestom zavolal technika bokom.
„Čo už máme?“
„Na drôte je zaschnutá krv. Málo, ale v labákoch sú zvyknutí robiť aj s
mikroskopickými dávkami, takže dosť na vyhodnotenie. Na chodníku je
krvi až-až, posypali ju len tenkou vrstvou piesku. Zaistil som aj
kontaminovanú zeminu, aj čistú, na porovnanie.“
„Výborne, nech sa chlapci v labákoch pohrajú. Čo je to za drôt?“
„Poď sa pozrieť.“
Technik ho vzal k stromu.
„Drôt je prestrihnutý, pozri sa. Tam,“ technik ukázal na strom na druhej
strane cestičky, „je druhý koniec. Niekto drôt prestrihol a zmotal ho sem k
tomuto kmeňu. Na tom druhom ostal iba namotaný zvyšok.“
„To by sedelo s Ramónovou výpoveďou. Z čoho je? Poznáš tento
materiál?“
„Oceľový, pevný, bez povrchovej úpravy. Na ploty sa používa väčšia
hrúbka a mäkšia zmes.“
„Na čo sa používa takýto?“
„Tam, kde potrebuješ väčšiu pevnosť a odolnosť. Mal by niečo niesť, alebo
niečo chrániť, ak ho okolo niečoho omotáš. Napriek tomu, že je
mimoriadne tenký, má iba trištvrte milimetra, je aj extrémne pevný.“
„Môže odfiknúť hlavu?“
 „Ako mačeta! Bez problémov. Má mimoriadne vysokú pevnosť v ťahu, len
tak ho nepretrhneš.“
„Stretol si sa už s poranením drôtom?“
„Ako škrtidlo.“
„To aj my, ale ja myslím takýto mechanizmus poranenia – ako toto.“
„Nie. Ale technicky je to možné. Zavolaj Lengyelovi, možno už mal niečo
podobné na stole.“
„Dobrý nápad, zavolám. Prečo by mali mať pokazený víkend len
policajti?“
Krauz a Hanzel sa vrátili k autu, Kuky vystúpil, Váňa ostal s Ramónom
dnu.
„Kuky, vieš čo? Zoberte ho hore, nech sa nestresuje. Vyzerá to, že hovoril
pravdu, stopy sedia. My s Otom sa prevezieme a prídeme hore za vami.
Vybavte vyšetrovateľa, nech ich začne vypočúvať do zápisnice, aby sme
nestrácali čas.“
„Dobre. Kam idete? Keby sa pýtal Šaňo.“
„Ideme si zaspomínať na staré zlaté časy, keď nás rodičia na prázdniny
odkladali do pionierskych táborov.“
 44

Osadu bobríkov našli ľahko, pokračovali po hrádzi, za jelšovým hájom

prešli poľnou cestou asi pol kilometra a privítala ich improvizovaná
drevená brána z neotesanej guľatiny. Podobné vídali na rančoch vo filmoch
z amerického divokého západu. Nápis z poukladaných drevených paličiek
vysoko nad hlavami znel jasne – Bobríci. Nikto nemohol byť na pochybách,
že za bránou sa začína raj milovníkov prírody.
Rampa chýbala, vošli autom až k maringotke.
„Rišo, nie sem, upečieme sa. Zatiahni z druhej strany do tieňa,“ poradil
Hanzel. Krauz ochotne poslúchol. Netušil, že miesto je už obsadené.
Sotva vystrčili nohy z auta, ozval sa zúrivý brechot. Krauz stiahol nohu,
privrel dvere, vyzeral von oknom – očakával príchod vlčiaka alebo niečoho
ešte mohutnejšieho. Brechot sa nepribližoval. Nabrali odvahu, vystúpili,
dúfali, že pes je uviazaný.
„Tam je, krpec jeden krpatý,“ Hanzel ukázal bradou pod maringotku.
„Krpec?“ Krauz nechápal, chvíľu si myslel, že tam čupí Kuky. „Aha!“
konečne zbadal psíka. „Jazvečík! Dlhosrstý! Aký zlatý!“
Jazvečíci boli Krauzovou srdcovou záležitosťou, mal doma takého istého.
Psík ležal na deke v tieni maringotky. Brechal, no nehýbal sa. Až keď sa
Krauz zohol, pochopil – neborák mal zadnú nohu v sadre. V momente, keď
k nemu natiahol ruku, prestal brechať, sklonil hlavu, zazeral na votrelca
smutnými jantárovými očami. Krauz rýchlo stiahol ruku, zubov sa
nemusel obávať, už boli schované, všimol si niečo horšie – na chrbte svietil
holý fľak bez srsti veľký na dve dlane. Prašina? Nejaká kožná infekcia?
Netušil, no opatrnosť radila nedotýkať sa infikovaného zvieraťa. Až keď sa
prizrel lepšie, zbadal na vyholenom mieste jazvu a štichy. Žiadna prašina,
psík bol po operácii chrbta. Bez obáv ho pohladkal, ubolené zviera bolo
vďačné za každý prejav ľudskej náklonnosti.
„Aja! Prestaň! Ticho! Dobrý deň, páni,“ privítal ich holohlavý
šesťdesiatnik na schodíkoch maringotky.
„Dobrý. Máte perfektného obranára.“
„No, kriku narobí za dvoch.“
„Hľadáme vedúceho tábora.“
„Našli ste. Profesor Sekerka.“
„Krauz. Kriminálna polícia. Toto je kolega Hanzel.“
Hoci nepoužili tituly, aj tak vzbudili profesorovu pozornosť. Minimálne
takú, že zbehol po schodíkoch.
„Polícia? Niečo sa stalo?“
„Ani nie, ideme okolo…“
„Aha, kontrola. Nech sa páči, poďte dnu,“ ukázal na schodíky, podal im
ruku. „Všetky povolenia mám v zásuvke v stole, pekne zoradené,
pripravené pre akékoľvek kontrolné orgány. Povolenie od hygienika na
prevádzku poľnej kuchyne nie je staršie ako mesiac, povolenie od lesnej
správy na umiestnenie tábora je z minulého roka, no je predĺžené,
povolenie…“
„Nie, ďakujeme, my nie sme kontrola. Sme z polície, ale nie sme kontrola.“
„Nie? Tak potom…?“
„Chceme sa niečo spýtať. Dnu nejdeme, veď sa upečieme, radšej ostaňme
na vzduchu, v chládku.“
„Nech sa páči.“
„Vy ste profesor…“
„Sekerka,“ zopakoval profesor. Krauz ďalšiu otázku nepoložil, profesor
pochopil, že by sa mal predstaviť dôraznejšie. „Univerzitný profesor
botaniky, mojou záľubou je dendrológia.“
„Aha,“ pochopil Krauz.
V duchu sa musel usmiať, aj menu aj výzoru. Ak sa profesor biológie
zaoberajúci sa stromčekmi volá Sekerka, je to prinajmenej také paradoxné,
ako keď sa primár na hematológii volá Drakula, prípadne šéf miestnych
hasičov Uhlík. Aj profesorov zovňajšok bol zábavný – silné okuliare v
tenkom ráme, na holej hlave vreckovka so zauzlenými rohmi, zašpinené,
kedysi biele tričko, kraťasy, šľapky. K prototypu klasického filmového
botanika mu chýbala len džungľa a sieťka na motýle, aj keď k botanikovi by
sa skôr hodil herbár než sieťka.
„Pán profesor, vy to tu vediete?“
„Cez prázdniny sa doma nudím, tak som sa dal nahovoriť. Viete, mám
skôr na starosti odbornú stránku pobytu, organizačne to vedie Milan.
Milan Kašák.“
„Kde by sme ho našli?“
„Teraz nikde, je s deťmi.“
„Kde?“
„Je sobota, sú na výlete.“
„Aha. Môžete nám povedať, aký je tu tábor? Ako funguje?“
„Letný tábor pre deti.“
„Niečo ako pioniersky tábor?“
„Bez politického a ideologického podfarbenia.“
„Nič zlé som tým nemyslel,“ bránil sa Krauz.
„Nepochybujem, ja len, aby bolo jasno. Ide o dvojtýždňový pobyt pre deti
od sedem do trinásť rokov.“
„Prečo také vekové ohraničenie?“
„S menšími je oštara a s väčšími ešte väčšia. Štrnásťroční chalani už bežne
fajčia, niektorí aj pijú, pokukujú po babách… Ako hovorím, samé
problémy. A my sa potrebujeme sústrediť na prácu a výučbu.“
„V akom zmysle? Tu deti aj pracujú?“
„Pobyt je spojený s ochranárskymi aktivitami, nie s otrockou drinou,“
usmial sa profesor. „Sme v areáli lesníckej škôlky, na vybudovanie tábora
máme povolenie s podmienkou, že im pomôžeme pri bežných
záhradníckych prácach. Sú s nami veľmi spokojní. Za tie roky…“
„Koľko rokov?“
„Ja som tu piatu sezónu. Za tie roky sa vyvinula celkom plodná
spolupráca. Pestujeme sadenice, rozmnožujeme niektoré druhy drevín zo
semien, staráme sa o škôlku, vysádzame nové dreviny, čistíme okolité háje,
lesy a tak. Samozrejme, ku všetkému majú deti odborný výklad, to je,
prosím, moja záležitosť. Okrem toho každú sobotu je zorganizovaný výlet
autobusom, buď do botanickej záhrady, do zoologickej záhrady, do
arboréta…“
„Takže rodičia sú spokojní.“
 „Viac ako spokojní. Za tie peniaze? Prosím vás! Jednak sa na dva týždne
zbavia otravných krpcov, jednak sa decká niečo naučia. Aj pracovať
rukami, aj sa dozvedia niečo nové, často viac než za celý rok v škole. Teda,
medzi nami, kto vymýšľa tieto nové učebné osnovy, by si zaslúžil poza uši!
Tie decká neovládajú základné…“
„Dobre, dobre, k tomu sa ešte dostaneme, pán profesor. Staráte sa aj o
jelšový háj tam vzadu?“ Krauz ukázal rukou k zátoke.
„Samozrejme. Je to unikátna monokultúra jelše lepkavej, po latinsky
Alnus glutinosa, z čeľade brezovité, teda Betulacae. Podobné porasty
nájdeme ešte v lokalitách…“
„Pán profesor, ako sa staráte? Čo tam konkrétne robíte?“
„Čistíme ho. Staráme sa, aby sa dal háj využívať na rekreačné účely.
Neverili by ste, koľko bordelu tam ľudia nanosia. Aj tí z lodenice, aj turisti,
aj…“
„Kedy ste tam boli naposledy?“
„Včera. Ale iba skraja, na pláži. Niekto tam stanoval, pochopiteľne,
načierno. Nechali po sebe peknú kôpku fliaš.“
„A predtým?“
„Neviem presne, nerobím si záznamy. Chodíme tam stále, nepravidelne.
Prečo, niečo sa stalo?“
„Nenašli ste niečo podozrivé? Decká vám nič nehlásili?“
„Čo je to – podozrivé?“
„Napríklad krv – alebo také niečo.“
„Nie, nič také. Niečo sa stalo?“
„Ešte nevieme, iba si preverujeme nejaké fakty…“
„Héj! Rišo! Poď sem!“
Hanzela odborná prednáška o jelšách nebavila, nenápadne sa od dvojice
odpútal, zdanlivo bez záujmu sa z nohy na nohu flákal po areáli lesníckej
škôlky. Na kraji stromčekov vysadených vo vojensky vyrovnanom rade sa
zarazil, predklonil sa, niečo študoval. Keď sa presvedčil, že je to to, čo
hľadajú, zahulákal na kolegu.
„Sem!“ kývol rukou.
Krauz si od profesora povolenie nepýtal, vykročil. Profesor cupkal za
ním.
„Pán profesor, načo používate tento drôt?“ vyšetrovanie prevzal Hanzel.
 „Ako vodič na ročné sadenice. Opora, aby ich nepolámal vietor. Niečo ako
drôty vo vinohradoch.“
„Ale tam sa používajú hrubšie a mäkšie.“
„A kto by nám ich kúpil? Viete, koľko zaplatia rodičia za jeden pobyt?
Sotva to vydá na stravu, autobus, vstupenky…“
„Teda…?“
„Teda musíme robiť s tým, čo nám milostivo dodá sponzor. Konkrétne
tento drôt je od otecka jedného chlapca z minulého behu, robil niekde vo
fabrike na výrobu izolácií. Keď sme sa rodičom sťažovali, že nemáme čo
natiahnuť medzi stĺpiky, ponúkol sa, že nám nejaký vyradený drôt
prinesie. Priniesol asi desať kotúčov, používajú ho ako výstuž do penových
a asfaltových izolácií, alebo také niečo. Aj nám to podrobne a hlavne
odborne vysvetľoval, ale je dosť možné, že som to poplietol, viete,
technické záležitosti nie sú moja silná stránka. Ja viem, čo chcete povedať,
že je príliš pevný, neohybný, na záhradnícke účely nevhodný, ale nemusíte
mať strach, robia s ním iba dospelí a iba najstarší chlapci. Dievčatá a malé
deti nie, nemajú silu, aby ho ohli. Nebojte sa, žiadne zranenie nehrozí,
bezpečnosť detí pri práci je pre nás prvoradá, nič sa nemôže stať!“
Krauz mal na bezpečnosť drôtu iný názor, no nechal si ho pre seba, lebo
by iba vyprovokoval ďalšiu vlnu profesorových nekonečných otázok.
„Kde ho skladujete?“
„Tam,“ profesor ukázal k stanu na kraji škôlky.
Detektívi automaticky vykročili, čo mohol profesor robiť, v
nepohodlných šľapkách drobčil za nimi. V stane plnom náradia, náčinia a
materiálu boli v rohu naukladané kotúče drôtu. Krauz kúsok odmotal, iba
tak laicky, pohmatom, vyskúšal pevnosť. Dal by krk za to, že je to ten istý,
aký našli v hájiku, no istotu budú mať až po expertíznom skúmaní.
„Používate aj niečo takéto?“ Krauz natiahol k profesorovi ruku. Profesor
sa nahol, nadvihol si okuliare.
„Áno.“
Na detektívovej dlani ležal červený plastový valček.
„Čo je to? Načo to používate?“
„Červená výstražná páska. Tiež sponzorský dar. Tento otecko robil na
stavbe stavbyvedúceho. Používajú ju na ohraničenie výkopov a stavebných
jám, aby im do nich nepadali robotníci. My ju používame proti srnkám a
srncom. Tam v rohu je toho plná škatuľa.“
 „Aby neobžierali mladé stromčeky?“ pochopil Krauz.
„Aj na to, páskou omotávame kmene mladých stromčekov, ale vešiame ju
aj na tamten kraj škôlky. Susedí s lesom a srnce to k nám majú na skok,
doslova. Keď sa páska trepoce vo vetre, plaší ich. Ja viem, chabá ochrana,
ale lepšie ako nič. Kde ste ju našli?“
„V hájiku.“
„Môže byť, nejaké decko ju vytratilo.“
„Ten stan s materiálom sa zamyká?“ Krauz si uvedomil nezmyselnosť
otázky. „Myslel som, či sa dá na noc nejako zabezpečiť proti krádeži.“
„Nie, iba zazipsovať. Ale krádež sme tu ešte nemali.“
„A problémy?“
„Ako to myslíte?“ profesor spozornel, problémy naozaj nepotreboval.
Nechápal, na čo naráža, veď odpovedá na všetko, čo sa pýtajú, slušne celou
vetou, prečo spomína problémy?
„Problémy zvonka, nejaké sťažnosti, protestné akcie a tak.“
„Myslíte rodičov? Nie, už som vám povedal, že sú nadmieru spokojní.
Aha, už viem, kam mierite. Povedali ste, že ste z kriminálky? Vy
vyšetrujete podozrenia zo sexuálneho zneužívania deti? Niekto sa
sťažoval?“
„Nie…“
„Veď preto, lebo túto otázku sme vyriešili raz a navždy! Ja viem, niektoré
detské tábory nemajú najlepšiu povesť, ale to je vždy vecou osobného
zlyhania konkrétneho oddielového vedúceho a, samozrejme, vedúceho
tábora, lebo si nevie vybrať ľudí. My máme roky stabilizovaný odskúšaný
manča, nových neberieme, radšej tábor zvládneme s menším počtom
vedúcich, ale za nich môžem ručiť.“
„Verím vám, o sexuálne zneužívanie nejde.“
„Potom nerozumiem.“
„Či nemáte problémy s určitými skupinami, napríklad s majiteľmi lodí v
lodenici alebo…“
„Nie, sú radi, že občas upraceme pláž.“
„… alebo s motorkármi…“
„Aha!“ skočil mu do reči profesor. „Už sme doma! Zase sa sťažovali?
Hajzlíci!“
Krauzovi pobavene poskočilo obočie – zaujímavé, že obidve
znepriatelené skupiny sa titulovali rovnako.
 „Hajzlíci,“ prikývol Krauz.
„Sťažovali sa?“
„Majú na čo?“
„Nie, skôr my! Zákon je na našej strane!“ rozohnil sa profesor. „Vyjazdili
si tam pretekársku trať, smrdia, rachotia, robia bordel, otravujú všetkých,
nielen nás. Ostatní len frfocú, my na nich zavoláme políciu…“
„Robíte aj iné opatrenia?“
„Aké? Čo môžeme robiť s deťmi? Myslíte uviazať sa reťazami o stromy?“
„Alebo pridrôtovať,“ nadhodil Hanzel.
„Nebuďte smiešni, ich tak zaujímajú nejaké ochranárske protestné akcie!“
Krauz s Hanzelom si vymenili rýchly pohľad – profesor sa nechytil,
nezabral na hodenú udičku. Slovo pridrôtovať ho nechalo chladným.
„Ale niečo im občas vyvediete, nie? Niečo natruc.“
„Natruc? Nie. Presnejšie, nič vážne. Možno prehodené brvno cez trať, to
áno, to som už videl, ale ani s tým nesúhlasím. Upozornil som decká, aby
to nerobili. Predsa aj oni sú len ľudia, niekto by sa mohol zraniť.“
Detektívi skúmali profesorovu tvár, rozhorčenie bolo nefalšované,
dokonca aj ubezpečenie, že aj motorkári sú len ľudia, znelo úprimne.
Vymenili si rozpačité pohľady, obaja tušili, že sú na správnom mieste, že
preveriť osadu bobríkov bol dobrý nápad, no ostali na mŕtvom bode. Mali
na výber – povedať profesorovi celú pravdu a spoľahnúť sa na jeho
serióznosť, alebo viesť skryté vyšetrovanie aj ďalej.
„Koľko je tu detí?“ Krauz zmenil tému.
„Päťdesiat. Päť oddielov po desať.“
„A dospelých?“
„Päť vedúcich oddielov, Milan ako vedúci tábora, ja – odborný
konzultant, potom kuchár, Betka – pomocníčka v kuchyni a upratovačka v
jednej osobe, Vierka – zdravotníčka…“
„Všetko?“
„Nie, premelie sa tu veľa ľudí. V prípade potreby voláme doktora
Veselského, potom sú tu štyria pracovníci lesnej škôlky, tí organizujú a
dozerajú na odbornú prácu, šofér autobusu, šofér zásobovania, šofér…“
„Tí nás až tak nezaujímajú,“ vzdychol si Krauz.
Hanzelovi bolo jasné, prečo si vzdychol – začať pátranie medzi
päťdesiatkou výrastkov bola nadľudská úloha. Dospelých vypočujú hneď,
to by nebol problém, ale na vypočutie deciek je potrebný vyšetrovateľ,
prítomný musí byť aspoň jeden rodič, detský psychológ, niekto z odboru
sociálnych vecí, prípadne pedagóg, nad úkonmi s dieťaťom drží ochrannú
ruku priamo prokurátor – priveľa problémov.
Chýbalo im niečo, čo by ich posunulo vpred, čo by ich prenieslo ponad
brvno na ceste, aby poskočili, neodrali si podvozok, ušetrili čas, a pritom
nestratili smer.
Všetko rozhodol Hanzel jednou jedinou jednoduchou otázkou.
„Takže teraz máte na starosti päťdesiat detí, však?“
„No nie, iba štyridsaťosem. Dve sú už doma.“
„A prečo?“ Krauz prestal študovať puky na mladej lieske, zmena počtu
detí ho okamžite zaujala.
„Jeden sa tu zdržal iba tri dni, dostal horúčku, matka si ho odviezla, ale
ani neprotestovala. Sama uznala, že ho sem priviezla nakapaného, ale bolo
to zaplatené, tak vyskúšala. Nevydržal, ochorel. Druhý…“ profesor zaváhal.
„Druhý?“ posúril ho Krauz.
„Mirko sa začal v noci pomočovať. Cez deň bol utiahnutý, plachý…“
„Plachý?“
„No taký… vystrašený, utiahnutý. Chvíľu sme mali podozrenie na šikanu,
aj sme ho tajne celý deň pozorovali, no nikto z vedúcich si nič nevšimol,
práve naopak. Dvaja starší chlapci sa oňho vzorne starali, naučili ho
ošetrovať sadenice, polievať, viazať výstražné stuhy. O šikane nemôže byť
reč. Pre istotu sme zavolali aj doktora Veselského, nevedel si rady, ani
Vierka, tak sme zavolali rodičov. Odviezli si ho.“
„Čo povedali, už sa mu to stalo?“
„Nikdy. Ani oni nechápali.“
„Koľko rokov má Mirko?“
„Sedem.“
„Takže spodná hranica…“ Krauz premýšľal nahlas.
„Prosím?“
„Nič, nič. Odkedy bol taký?“
„No…“ profesor zaváhal. „Pomočovanie sa začalo z nedele na pondelok,
ale vedúci mi potom povedal, že už v nedeľu sa mu chlapec nepozdával.“
„Kedy ho odviezli?“
„V stredu.“
„Máte jeho adresu?“
 „Nielen to, máme čísla oboch rodičov, aj domov, aj do práce. Musíme,
viete, je na to predpis. Všetko je u mňa v zásuvke v stole.“
„Výborne! Takže sa predsa len zastavíme v maringotke…“
 45

„Máme dve možnosti,“ navrhol Hanzel v aute.

Krauz pribrzdil, naskočila oranžová, rozhodol sa neriskovať, zastal na
červenú.
„Som za prvú.“
„Aj ja,“ súhlasil Hanzel. „Aj tak už máme pokazenú sobotu, načo chodiť
hore, domov sa aj tak nedostaneme, po druhé, čakať do pondelka na
oficiálny výsluch za prítomnosti psychológa a…“
„Všetkých zbytočných otravných elementov,“ pomohol mu Krauz.
„Správne, všetkých zbytočných. Načo? Čo môžeme urobiť dnes…“ Hanzel
rozhodil rukami, že koniec porekadla by mal byť každému známy. „Ale
Šaňo nás aj tak zdrbe.“
„Prečo? Urobme to tak, Oto, že nejdeme vyšetrovať. Rodičom povieme, že
nejde o výsluch, chceme sa iba niečo spýtať, niečo si overiť, čo sme sa
dozvedeli v tábore. Ak sa im to nebude páčiť…“
„Alebo chlapcovi.“
„… alebo chlapcovi, tak odídeme a predvoláme ich na oficiálny výsluch.
Dáme im na výber. Ak budú súhlasiť s neformálnym rozhovorom, nikto,
ani Šaňo, nám nemôže nič vyčítať.“
„Dobre, vyskúšame to. Začneš ty.“
„Ale budeš dávať pozor. Vieš, aké to je s deťmi, ich logika môže dospeláka
zaskočiť. Musíš byť v strehu a pomôcť.“
„Jasnačka! Kam ideš? Máš chuť na fľaškové? Neblbni, bude z nás smrdieť
chlast.“
„Nie pivo, napadlo mi niečo iné.“
Krauz zatiahol na parkovisko pred samoobsluhou.
 ***

Mirko býval v paneláku na štvrtom. Porušili pravidlo a vyviezli sa

výťahom – aj tak z nich lialo, načo sa trápiť po schodoch.
„Dobrý deň,“ otvorila sympatická pani, skoro slečna. Krauz si okamžite
všimol pekné modré oči, veľmi bystré, usmiate oči.
„Dobrý deň. Pani Mareková?“
„Áno.“
„My sme z polície…“ Krauz ich predstavil, aby vzbudil dôveru, ukázal aj
preukaz. Asi nevzbudil, oči potemneli.
„Stalo sa niečo?“ nahla sa, skontrolovala fotografiu na preukaze, v
neblahej predtuche si prehrabala vlasy. „Mirko…“ nedopovedala.
„Syn?“
„Manžel! Čo sa stalo? Prišli ste…“
„Len pokojne, prosím vás, len pokojne! Nič sa nestalo.“
„Je v poriadku?“
„Pevne verím, že áno, ale neprišli sme za vami kvôli manželovi.“
Viditeľne sa jej uľavilo. Spamätala sa.
„Viete čo, nestojme na chodbe. Poďte ďalej.“
Pozvala ich do obývačky.
„Musíte chápať moju reakciu, polícia u nás v živote nebola, a prídete
dnes, zrovna dnes…“
„Čo sa stalo práve dnes?“
„Nič, presnejšie, dúfam, že nič! Manžel je zvárač, dnes zvárajú nejakú
obrovskú palivovú nádrž v rafinérke, do pondelka to musí byť hotové.
Včera mi celý večer vysvetľoval, aké je to nebezpečné. Budú zvárať vnútri,
ak im zlyhá vetranie, môžu sa zadusiť, ak bude nádrž zle vyčistená, môžu
vybuchnúť, ak… No proste celý večer ma strašil, až som ho musela
zahriaknuť. Aj tak som do rána poriadne nespala – a teraz, odrazu, sa
zjavíte vy, polícia…“
„Iba hlúpa náhoda, pani Mareková, zlé načasovanie, zhoda okolností. S
vaším manželom nemá naša návšteva nič spoločné.“
„Pfúú…“ uľavilo sa jej. „Bože, až som sa spotila,“ ovievala sa rukou. Všimla
si, že aj im je horúco. „Počkajte, prinesiem niečo.“
„Ale nerobte si starosti…“
 „Pivo nemáme,“ ospravedlňovala sa. Položila na stôl tácku s citronádou,
pomiešala, kocky ľadu vábivo cingali o sklo.
„V službe aj tak nesmieme,“ klamal Hanzel, aby nemala výčitky.
Pili s chuťou, no opatrne, lebo ľadová citronáda v tom teple mohla
zareagovať a musela by im priniesť aj uteráky.
„Hovoríte, že o manžela nejde, takže ma budete vyšetrovať pre niečo iné?
Viete, je to také vzrušujúce, v živote som nebola vyšetrovaná…“
„A ani nebudete, presnejšie povedané, nie dnes a nie tu. Musím vás
dopredu upozorniť, pani Mareková, že sme neprišli vyšetrovať. Prišli sme
sa vás niečo spýtať. Oboznámim vás s predmetom nášho záujmu, a ak sa
rozhodnete, že sa s nami nechcete rozprávať, odídeme.“
Zháčila sa.
„Nerozumiem. Znie to tak…“ zaváhala, hľadala vhodné slová, „tak
záhadne a vážne. Ale, prosím, pokračujte.“
„Stala sa dopravná nehoda.“
„Nehoda?“ hlas znel sklamane.
„Nie celkom, ale súvisí to s motorkami a so štvorkolkami. Jedno dievča
prišlo o život.“
„O život? Je mŕtva?“ To už znelo zaujímavejšie.
„K nešťastiu došlo na terénnej dráhe v jelšovom háji neďaleko letného
tábora.“
Vystrela sa, zasekol sa jej dych. Oči sa jej trochu zúžili, podozrievavo si
Krauza premeriavala. Hanzel si odkašľal, chcel upozorniť kolegu, že na to
ide zle. Samica pochopila, že im ide o jej mláďa, a ako každá samica zaujala
obrannú pozíciu a bude ho chrániť aj za cenu vlastného života. Ak nechcú
skončiť na dlažbe pred panelákom, Krauz by mal okamžite zmeniť taktiku.
„Poviem vám viac, vlastne všetko, aby ste si mohli urobiť ucelený obraz,“
Krauz stavil na úprimnosť. Nereagovala, a tak rýchlo pokračoval. „My sme
už boli v tom tábore.“
„Aj Mirko bol v tom tábore,“ podozrievavý podtón z hlasu nezmizol.
„Vieme, už sme hovorili s profesorom.“
„Á, pán profesor!“ nebadane sa usmiala, napätie na chvíľu poľavilo. Pri
spomienke na groteskne šťúplu postavičku s vreckovkou na hlave sa
pobavila.
„Viete, my sme…“
„Čo to bolo za nehodu?“ skočila mu do reči.
 „Myslíme si, že niekto niečím prehradil dráhu, dievča na štvorkolke na to
nabehlo a zomrelo.“ Krauz sa rozhodol, že aj úprimnosť má svoje hranice.
Zatiaľ prezradil iba toľko.
„A vy si myslíte, že v tom majú prsty chlapci z tábora.“ Nebola to otázka.
Pani Mareková nebola hlúpa, predbehla ich. No nič, ušetrila im pár minút
vysvetľovania.
„Prečo práve chlapci?“
„Nie je tajomstvom, že bobríci a motorkári si idú po krku, robia si zle.
Takže chlapci?“
„Možno, to ešte nevieme, iba preverujeme určité fakty.“
„A čo s tým má môj syn? Logicky predpokladám, že ste prišli za ním.“
Logika pani Marekovej fungovala bezchybne.
„Pozrite sa, vec sa má tak, k nehode prišlo presne pred týždňom v sobotu.
Od nedele bol váš syn ako vymenený, v noci sa začal pomočovať…“
„To viete odkiaľ⁉“ zdúpnela.
„Od pána profesora.“
„A nie je náhodou zdravotný stav môjho syna lekárske tajomstvo⁉“ Už
bola naštvaná.
„Pre lekára určite, pán profesor je botanik. Ale ani tak by som mu nič
nezazlieval. Spýtali sme sa, prečo im chýbajú dvaja chlapci, vysvetlil nám,
že jeden dostal horúčku a druhý…“ Krauz pokrčil plecami. „Ani netušil, že
niečo prezrádza.“
„Profesor…“ vzdychla rezignovane. „Roztržitý profesor.“
Chvíľu uvažovala, prehodila si nohu cez nohu, neuvedomila si, že ľahké
letné šatôčky majú spodný lem nebezpečne vysoko. Radšej sa jej zahľadel
do očí, potreboval sa sústrediť.
Stále uvažovala, Krauz mal pocit, že nie sú na zlej ceste, len tomu ešte
niečo chýba. Hanzel postrehol zaváhanie, ponáhľal sa na pomoc.
„Pani Mareková, pozrite sa, stala sa nehoda, mladé, osemnásťročné dievča
prišlo o život. Chápeme, že si neželáte, aby takáto ošemetná záležitosť bola
čo len okrajovo spájaná s vaším synom. Ste matka, chránite ho, to je
prirodzené. Na druhej strane, aj to dievča má matku, aj ona si zaslúži, aby
sa dozvedela pravdu o smrti svojho dieťaťa. Aby ho mohla s čistým
svedomím pochovať.“
Hanzel bodoval, domáca prikývla.
 „Vášho syna nikto z ničoho nepodozrieva, nikto ho nechce do ničoho
namočiť, ale myslíme si, že niečo videl alebo počul, možno zažil,
jednoducho v sobotu sa niečo stalo, čo ho vystrašilo a zmenilo jeho
správanie. Len tak mimochodom, boli ste s ním u lekára?“
„Nie, nebolo treba. Odkedy sme ho priviezli domov, je v poriadku.“
„Tak vidíte! To znamená, že jeho zmena súvisí iba s táborom a s
udalosťami z minulej soboty. Nehovorte mi, že vás nezaujíma, čo sa stalo.
Keď nie kvôli inému, tak určite preto, aby sa to už neopakovalo.“
Krauz musel uznať, že kolega zaťal do živého.
„Ale…“ ešte stále nebola celkom presvedčená. „Ale ako si to
predstavujete?“
„Normálne. Kde je Mirko?“
„U susedov cez chodbu. Majú takého istého výrastka. Hrajú sa s
autodráhou. Bez manžela sa nám samým dvom nechcelo na kúpalisko.“
„Zavoláte ho, sadneme si tu alebo v jeho izbe, aby sa cítil v bezpečí, v
pohode. Predstavíte nás, že niečo vyšetrujeme a chceme sa niečo spýtať,
políciu zatiaľ nemusíte spomínať. To stačí, potom sa už budem pýtať ja.“
Hlava jej padla nabok.
„Celý čas budete sedieť vedľa neho, môžete ho držať za ruku. V momente,
keď sa vám to prestane páčiť…“
„Už teraz sa mi to nepáči.“
„… skončíme a odídeme. Alebo chlapcovi, to je jedno, jednoducho celý
priebeh a ukončenie necháme vo vašich rukách.“
„Ale…“
„Nie je to výsluch, nič si nebudeme písať, žiadne buzerácie a opletačky,
ide nám iba o potvrdenie informácií a získanie nových. Myslite trochu aj
na matku toho dievčaťa…“
„Tak dobre.“
Krauz sa hodil na operadlo kresla.
„Ale ako ste povedali, keď uvidím na malom, že stráca trpezlivosť,
odídete.“
„Dohodnuté!“
 46

Na chvíľu ich opustila, dvere na chodbu nechala otvorené.

„Zatiaľ v pohode,“ zašepkal Hanzel. „Si dobrý!“
„Ja? Ty si zasiahol v pravý čas,“ odpovedal Krauz tiež šeptom.
„Prvú časť by sme mali za sebou, teraz sa sústreď na druhú! Rišo!
Zaboduj! Za pätnásť minút môžeme vyriešiť prípad a ideme na pivo!“
„Pivo…“ vzdychol si vyprahnutý detektív. „To je čo?“
Vrátili sa, detektívi prestali snívať. Vstali.
„Ahoj, Mirko.“
„Dobrý deň.“
„Mirko, toto sú dvaja páni z… od…“
„My sme kamaráti pána profesora Sekerku.“
„Hej, boli za ním v tábore.“
Chlapec si sadol na diván, matka vedľa neho. Chytila ho za ruku,
privinula si ho, akoby ho naozaj chcela chrániť vlastným telom. Sadli si aj
detektívi, Krauz si pritiahol kreslo, nasmeroval ho na dvojicu na diváne.
„Pozri,“ vytiahol z vrecka balíček žuvačiek, rozbalil ho, ponúkol. „Dáš si?
My si dáme, strašne radi žujeme žuvačky.“
Chlapec váhal. Krauz rozbalil žuvačku, rozžul ju, usmial sa, lebedil si.
„Čučoriedková, bohovská!“
Hanzel rozbalil žuvačku, rozžul ju, usmial sa, lebedil si.
„Fakt čučoriedková! Príma!“
Z duše nenávidel žuvačky, boleli ho z nich zuby.
„Mirko, daj si jednu, netrhaj partiu.“
Chlapec pozrel na matku, prikývla. V okamihu bola žuvačka v ústach, len
mu tak poskakovala sánka. Krauz položil balíček na konferenčný stolík,
posunul ich bližšie ku chlapcovi.
 „Aj tieto sú tvoje, my ešte máme. Mirko, počúvaj ma, niečo by som sa ťa
chcel spýtať. Vieš, boli sme v tábore za pánom profesorom, ale predtým
sme boli aj v hájiku, kde je tá pretekárska dráha. Vieš kde?“
„Uhm.“
„Stala sa tam taká… no, taká nehoda alebo niečo také, nevieme čo. Ale
niekto tam zomrel, nejaké dievča.“
„Dievča?“ chlapec prestal žuvať.
„Hej, bolo to dievča. Mladé dievča, ešte decko. Jej mama sa pýta, čo sa jej
stalo, prečo už nie je s ňou doma. Aj nás sa pýtala a…“
„Vy ste policajti?“
Krauz dobre vedel, že detská logika funguje inak než ich. Mohol mať
stratégiu naplánovanú, ako len chcel, niektoré otázky boli nepredvídateľné
a mohli zaskočiť.
„Sme,“ nedal sa zaskočiť Krauz.
Mirkovu pravú ruku držala matka, druhou ju hladila. Po slove sme sa jej
chlapec chytil aj druhou rukou, pre istotu.
„Sme, ale nemusíš sa báť, nie sme v službe, veď vidíš, nemáme uniformy.“
„Nemusíte, kriminálka nenosí.“
Doriti aj s deckami, čo po večerníčku nezalezú do postele, ale pozerajú
zakázané dospelácke kriminálky!
„Máš pravdu, nenosí.“
Úvod by sme mali za sebou, pomyslel si Krauz. Spackaný, ale za sebou.
Bezradne zagánil na matku.
„Mirko, páni by sa ťa chceli niečo opýtať. Môžeš im odpovedať, neboj sa,
sľúbili mi, že sa ti nič nestane.“
„Naozaj, mami?“
„Naozaj.“
„Myslíme si, že si niečo o tej nehode počul, alebo dokonca videl. Vieš
niečo, čo by nám pomohlo. Boli by sme ti veľmi vďační, keby si nám to
povedal. Povieš? Pomôžeš nám?“
Chlapec sklonil hlavu, skúmal vzor na koberci.
„Mirko,“ pomáhal aj tretí detektív v letných šatách, „pamätáš sa, ako ti
bolo, keď sme ťa priviezli. Plakal si, v noci si sa budil a kričal si. Tatino a aj
ja sme mali o teba strach. Už nechceme, aby si plakal, ani ty nechceš, tak
im to povedz, nech máme všetci pokoj.“
 Pohladila ho po vlasoch. Chlapec vytrvalo hľadel do zeme, váhal,
premýšľal, bojoval, napokon povedal kobercu: „Nemali zraziť Ajku.“
„Ajku?“ Krauz si spomenul na dokaličeného psíka pod maringotkou.
„Jazvečíka?“
Chlapec prikývol.
„Nič by sa im nestalo. Nemali zraziť Ajku,“ zopakoval zanovito.
Krauz si vymenil pohľad s Hanzelom. Kolega prikývol, aby rýchlo
pokračoval.
„Mirko, kde ju zrazili?“
„V hájiku.“
„Kto?“
„Oni.“
„Motorkári?“
„No.“
„Vy ste boli čistiť hájik, však? Celý oddiel.“
„Dva.“
„Dva oddiely. Ajka a pán Kašák išli s vami.“
„Nie, iba Ajka, ujo Milan mal prácu v maringotke.“
„Išli ste bez uja Milana, ale jeho psík bežal za vami.“
„Bežala.“
„Správne, Ajka bežala. Čo sa stalo?“
„Čistili sme hájik, zbierali sme smeti, odrazu zarachotila motorka, taká
veľká, hlučná. Ajka sa takých bojí, začala brechať, vybehla proti nej a ten…
ten…“
„Motorkár.“
„… motorkár ju zrazil. Mami,“ chlapec konečne zdvihol hlavu, pozrel na
matku, „ona strašne skučala, pískala, točila sa, nemohla sa postaviť. A
plakala. Mami, Ajka strašne plakala. Ešte nikdy som nevidel psíka plakať.
Ajka strašne plakala a skučala. Bolelo ju to.“
Mamka ho povzbudivo pohladila po vlasoch.
„Ajku ste odniesli do tábora,“ pomohol Hanzel.
„No. Aj ujo Milan plakal. Naložil ju do auta a utekali k veterinárovi. Boli
preč skoro celý deň, keď sa vrátili, Ajka len spala, nemohla sa hýbať, celý
chrbát mala holý, aj veľkú jazvu mala. Celý tábor ju ľutoval, hladkali sme
ju, ale len ležala, nemohla sa hýbať. Ujo Milan bol veľmi naštvaný, volal na
políciu. Prišli, dlho sa s ujom Milanom rozprávali, potom odišli, nič
nespravili. Ferko povedal, že to nemôžeme nechať len tak…“
„Ktorý Ferko?“
„Ferko Kotulič z piateho oddielu. V piatom sú najstarší chlapci, ja som bol
v prvom.“
„Ferko je tvoj najlepší kamarát?“
„Je, aj s Walterom. Oni boli z najstarších chalanov najlepší kamaráti.“
„Aký Walter? Druhé meno?“
„On má také ťažké meno…“
„Weissmüller?“
„No, také.“
„Dobre, takže Ferko povedal, že to nemôžete nechať len tak.“
„No.“
„A čo ste spravili?“
„Večer sme sa vybrali do hájika.“
Ticho. Zaťal sa. Teraz by sa mal priznať, čo vyviedli. Bál sa.
„Nemusíš sa báť, Mirko.“
„Mami…“ chlapec hľadal ochranu u matky.
„Mirko, naozaj sa nemusíš báť, ujo neklame. Povedz, čo ste spravili v
lese?“
„Natiahli sme drôt. Oni natiahli drôt, ja som iba niesol kliešte. Za to ma
nezavrú, však nie, mami?“
„Určite nie.“ Krauz predbehol matku, prisunul sa bližšie. „Mirko, my deti
nezatvárame. Nikde na svete sa deti nesmú zatvárať, neboj sa. Kto oni?
Koľko vás bolo?“
„Traja. Ferko, Walter a ja. Ferko povedal, že to nemôžeme nechať len tak,
že s tými hnusnými motorkármi musíme niečo urobiť, lebo nikto s nimi nič
nerobí, ani polícia. Zrazili Ajku a mohli zraziť aj nás. Ferko vzal kus drôtu,
mne dali kliešte a išli sme do hájika. Medzi dva stromy sme natiahli drôt,
vlastne oni natiahli, lebo ja som nevládal, nemám takú silu. Bol to tvrdý
drôt, vôbec sa nedal ohnúť, ale Ferko s Walterom sú starší, oni mali silu.“
Chlapec zase stíchol.
„Mirko, ale to…“
Krauz zastavil matku nastrčenou dlaňou.
„Len pokračuj, Mirko.“
 „Ferko povedal, že keď do drôtu niekto narazí, spadne, dobre sa buchne a
už tadiaľ nebudú jazdiť a v hájiku bude ticho a poriadok. Ale potom…“
Krauz s Hanzelom tušili, že to nie je všetko, čo má chlapec na duši.
Obyčajný drôt cez cestu by ho tak nevystrašil, nie tak, aby sa v noci
pomočoval. Muselo sa stať ešte niečo. Sedeli strnulo, ani sa nepohli, len
aby ho nevyplašili. Matka nechápavo civela na chlapcovu blonďavú šticu.
„Ale potom sa stalo ešte niečo,“ nenápadne ho postrkoval Krauz.
„Uhm,“ chlapec prikývol. „Walter povedal, že asi ho dali veľmi vysoko,
žeby sa niekto mohol zraniť aj vážnejšie, chcel, aby sme sa vrátili, no Ferko
povedal, že dobre im tak a že sa vrátime zajtra a dáme ho nižšie. Ale ja
som nechcel, aby sa niekto zranil vážnejšie, chcel som iba, aby spadol a
udrel sa, a aby tam už nejazdili…“ vzdychol si, stíchol.
„Ty si sa tam vrátil sám?“
Prikývol.
„S týmto?“ Krauz zalovil vo vrecku, ukázal mu červenú plastovú pásku
zrolovanú do malého valčeka.
Chlapec prikývol.
„Chcel si ju zavesiť na drôt?“
„Uhm. Pán profesor nám vysvetlil, že keď sa páska trepoce vo vetre, tak
ju vidieť z diaľky a vyplaší srnky aj diviaky a vyhnú sa jej. Myslel som si,
že vyplaší aj motorkárov a vyhnú sa jej, aj drôtu, a nezrania sa. Lenže už sa
stmievalo, zablúdil som. Odrazu bolo všade prítmie a nevedel som, kde
som. Chcel som si skrátiť cestu k drôtu a odbočil som z cestičky do lesa, ale
už som ju potom nevedel nájsť. Chvíľu som blúdil, už bola skoro tma, aj
som sa bál, odrazu…“
Chlapec dýchal ako po behu, aj sa potil. Krauz sa modlil, aby matka
nespanikárila.
„Odrazu zarachotila motorka, blížila sa, išiel som za zvukom. Zbadal som
svetlá, približovali sa, išiel som oproti. Bola to taká motorka so štyrmi
kolesami, stále sa približovala, letela ako besná a…“ Mirko sa pritlačil na
mamu, objala ho, privinula si ho, pomojkala.
„Ešte chvíľu,“ poprosil Krauz.
Prikývla.
„Odletela mu hlava,“ chlapec hovoril tichšie. „Nevedel som, že to bolo
dievča. Spadla, odletela jej hlava, motorka preletela tesne vedľa mňa a
spadla dolu svahom. Zľakol som sa, aj pásku som stratil, utekal som. Už
som bol na cestičke, utekal som po cestičke, utekal som… mami!“
„Tu som, miláčik, tu.“
„Mami, ja som nechcel, aby si niekto ublížil…“
„Ježišukriste,“ Krauz si pošúchal spotenú tvár. „Ten chlapec videl celú
tragédiu na vlastné oči.“
 47

Mayor počúval so zatajeným dychom.

„Nodoriti! Veď to znie ako horor! Chudák chlapec, nečudujem sa, že sa
poštiaval, jeden by sa aj posral!“
Hanzel prikývol, aj on mal taký pocit. Celou cestou od Mirka rozmýšľali,
čo všetko ten chlapec zažil.
„Ale nemôžeme mu to uľahčiť. Teraz už nie,“ vzdychol si Mayor.
„Matku sme poučili,“ pokračoval Krauz vo vysvetľovaní. „Vie, čo ich čaká.
Je ochotná priviesť ho k vyšetrovateľovi. Necháme ho, nech si on povie, na
ktorý deň. Bude to chvíľu trvať, sú prázdniny a musíme zohnať
psychológa, niekoho zo sociálky, poznáme zákonný postup.“
„Vážne? Vy poznáte niečo také, ako je zákonný postup⁈ Tak potom mi
vysvetlite, prečo ste tam liezli?“
„Zachytili sme stopu!“
„Stopu? Aj so zachytenou stopou sa dá dodržať zákonný postup. Decko
nemôžete vypočúvať len tak!“
„Nevypočúvali sme, upozornili sme matku, že nevypočúvame, iba sme sa
prišli porozprávať. Mohla nás vyhodiť hneď od dverí.“
„To hovor šéfovi inšpekcie alebo tomu, čo seno žerie!“
„Čo ak je to jeden a ten istý?“
„Aspoň ma neser! Chlapci, ste ako malí, niekedy tancujete na
sakramentsky tenkom ľade. Dobrovoľne strkáte hlavu do slučky. Povedzte
mi, ako tie vaše informácie podáme oficiálne.“
„Napíšeme hlásenie, že sme boli v tábore, vypočuli sme profesora a od
neho sme sa dozvedeli mená chlapcov a podozrenie, že niečo vyviedli.
Tomu, že sme boli u nich doma, sa takticky vyhneme a ty vybavíš na
vyšetrovačke, aby sa vyšetrovateľ na to matky nepýtal – akože je v
kontakte s políciou prvý raz, a je to.“
„Perfektný plán! Vy nič, vy ostanete peknučkí a ja zas budem na
vyšetrovačke za debila!“
„Prvý raz?“
„Ty!“
„Ani posledný,“ Hanzel sa opäť poponáhľal kolegovi na pomoc.
„Pravda! Kým vás odtiaľto nevyrazím, tak určite nie posledný! Zmiznite
písať hlásenie!“
Vstali.
„Počkajte! Sadnite si!“ Mayor pozrel von oknom, už sa zmrákalo. „Celú
sobotu sme zabili, ale nie zbytočne. Boli ste celý čas vonku, tak neviete…“
pošúchal si tvár, bolo na ňom vidieť, že je strhaný. „Pár organizačných
informácií. To najdôležitejšie…“ vzdychol si, išlo to z neho len ťažko. „Volal
Chosé, je v nemocnici. Petra sa neprebrala. Guľku vybrali, tlak na mozog
klesol, no niečo tam tečie, niečo nie je v poriadku. Neprebrala sa, je v
kritickom stave. Možno…“ Mayor sa pozrel Krauzovi do očí, potom
Hanzelovi. „Dávajú jej tridsať percent, možno o ňu prídeme. Kritická bude
táto noc, potom možno…“
„Prebohaživého!“
„Chosé s ňou ostane celú noc, keby precitla. Už som volal s primárom,
vybavil som to, súhlasí.“
„Skočím za ním.“
„Nie, Rišo, nechajte ho na pokoji! Dopíšte záznam a ťahajte domov. Zajtra
máte voľno, pokračujeme v pondelok.“
„V pondelok? Zajtra nerobíme?“
„Nie, netreba. Drogovú akciu si dorobia drogári, tí budú vypočúvať celú
nedeľu a ešte aj potom. My sme s nimi skončili, aj s pátraním po strelcovi.
Uzávera bola zrušená, Gabo nám pláchol, ďalej bude pokračovať oddelenie
pátrania a Interpol. Dvojičky si nechal vyšetrovateľ v cele predbežného
zadržania, zajtra ich dopočuje a potom sa s prokurátorom dohodnú, či
budú navrhovať väzbu. Pre nás nazajtra nič, pokračujeme v pondelok.“
„Väzbu? Načo? Veď Lindu nezabili!“
„Vy neviete, čo všetko sme u nich doma našli. Ale teraz sa s tým
nezaťažujte, choďte písať, uvidíme sa v pondelok.“
Vstali. Pri dverách ich šéf ešte zastavil.
 „Len tak medzi nami, chlapci, perfektná detektívna práca, vybavili ste to
elegantne, vrchnosť bude mať radosť. Blonďavá hlava už nie je náš
problém, slušný výkon, ďakujem. S tým Mirkom to nebolo celkom kóšer,
ale budiš. Aspoňže matka bola pri tom, že ste ju nezamkli v kúpeľni.“
 48

Nedeľa sa vydarila, Krauz ju celú prespal na deke. Sylvia trvala, že pôjdu

na kúpalisko, striktne odmietla stráviť ďalší horúci deň medzi panelovými
stenami. Dcéry mali svoj program, Krauz s manželkou si užívali pohodový
koniec víkendu.
V pondelok ráno bolo všetko inak.
Chosé sedel v kresle, nežartoval, nerýpal do Kukyho, nešpičkoval, čítal
noviny. Nečítal, iba ich držal, iba použil tenkú papierovú stenu na ochranu
kúska súkromia. Utiekal sa do samoty – za týchto okolností mu
vyhovovala viac než spoločnosť kamarátov.
Ten, čo mal čítať, nečítal, jeho stolička zívala prázdnotou. Krauzovi jeho
prázdne miesto pripadalo, akoby Pomajbovi vytrhli predný zub. Dnes sa
malo rozhodnúť, dnes sa mal Burger dozvedieť výsledky vyšetrení.
Váňa si pripravoval raňajky, nemľaskal, nefŕkal, nedráždil hladných
kolegov, iba potichučky natieral rožky.
Kuky nepolieval, upratoval si stôl, nič ho nebavilo.
Krauz a Hanzel sa mlčky pripravovali na rozdelenie, občas sa im stretli
pohľady, zvažovali, či informovať partiu o výsledkoch sobotňajšieho
snaženia, no ani jeden sa k tomu nemal. Napokon sa ticho, iba pohľadmi,
zhodli, že informovanie nechajú na šéfa.
Všetci sedeli ako obarení, bez života – Petra sa neprebrala ani v nedeľu.
Vošiel Mayor, nehulákal už od dverí, dokonca predtým dvakrát zaklopal.
„Rišo, prídu manželia Ramírezovci, prídu si po decká. Prokurátor bol
zásadne proti väzbe, tak ich budeme prepúšťať. Vyšetrovateľ ešte nie je
pripravený, volal, či by si sa ich na chvíľu neujal. Nechce ich nechať
vysedávať na chodbe, aby sa nestretli s dvojičkami a nedošlo rovno pred
jeho dverami k nepredvídaným emotívnym scénam. Má pravdu, ich otec je
vraj nervák. Ostatní normálne na rozdelenie, nebudeme vypočúvať, iba ich
postrážime.“
Kolegovia odišli, Krauz čakal na telefonát z vrátnice. Konečne prišli. Bola
to návšteva, nie predvedení vagabundi – ušli sa im pohodlné miesta v rohu
v kreslách. S chuťou prijali ponúknutú minerálku, pani Ramírezová sa
potila, pán Ramírez nie, asi gény.
Začali sa pýtať, Krauz netušil, či môže, či nenaruší vyšetrovateľovi nejakú
tajnú taktiku, ale pýtali sa stále a vyšetrovateľ konkrétne pokyny nevydal,
tak sa rozhovoril.
„Viete,“ vysvetľovala pani Ramírezová, „v pondelok, presne pred
týždňom, nám volal Roland, že sa niečo stalo, že do telefónu nemôže, že
radšej priletia. Nemohli zohnať letenku, napokon aj tak neprileteli, volal
znova, že sú na polícii a aj tu ostanú spať. Ničomu sme nerozumeli,
okamžite sme začali zháňať letenky. Neviete si predstaviť, čo nás stálo
zohnať let tak napochytro, ale mali sme šťastie, včera sme prileteli. Celú
noc som nespala, ani otec, ničomu nerozumieme…“
Krauz začal pomaly rozprávať. Keď sa dostal k žúru v ich dome, pán
Ramírez vyskočil.
„Večierok⁉ Cudzí ľudia v mojom dome⁉“
„Otec, prosím ťa…“ Pani Ramírezová ho stiahla späť do kresla.
Keď sa dostal k štvorkolke, otec opäť vyskočil.
„Porušili môj zákaz⁉ Výslovný zákaz⁉ Ešte k tomu takým podlým,
podvodným spôsobom⁉“
„Pablo, prosím ťa…“
Potom prišla časť o Lindinej smrti. Pablo nevyskočil, sedel ako obarený,
nenachádzal slov.
„Ježišukriste,“ zastonala pani Ramirézová.
Nakoniec Krauz pridal rozuzlenie. Keď im vysvetlil pravú príčinu
večierka a pravé úmysly podarenej Gabovej partie, obaja ostali ako
obarení. Pán Ramírez potreboval viac minerálky, pani Ramírezová viac
kyslíka.
„Ten Gabo… Bože môj dobrý, ani to nechcem vysloviť, on ju zastrelil? Tá
vaša kolegyňa zomrela?“ Pani Ramírezová len ťažko nachádzala slová.
„Nie, ešte žije. Je v kóme, v ťažkom stave, ale ešte žije.“
„A naši chlapci v tom majú prsty?“
„Nie. Našťastie nie.“
 „Ale potom prečo ste ich zavreli?“
„No, po prvé, nezavrel som ich ja, ale kolega vyšetrovateľ. To je iná súčasť
polície. Teraz ste na kriminálke. Po druhé, ani on ich nezavrel, iba si ich…
ako by som to… iba si ich odložil do cely predbežného zadržania, aby sa
mu nestratili vo svete, kým neukončí všetky výsluchy, celé vyšetrovanie,
kým nebude jasné, aký podiel viny nesú vaše deti a aké paragrafy sa na ne
vzťahujú. Po umiestnení do cely nasleduje väzba, tá trvá dlhšie, aj roky, ale
v prípade vašich dvojičiek prokurátor nevidel dôvody väzby, dnes ich z
cely prepustia a môžete ísť domov.“
„To sa mi uľavilo.“ Pani Ramírezová si pritisla ruku na hruď. „Som vám
nevýslovne vďačná.“
„Takže sa preukázalo, že sú nevinní? Väznili ste ich zbytočne?“ Pán
Ramírez taký vďačný nebol, mal skôr útočnú náladu.
„Neväznili sme ich a už vôbec nie zbytočne. Aj oni sa dopustili trestnej
činnosti. Nie závažnej, ale aj na nich sa vzťahuje pár paragrafov.“
„Akých? Máme dobrého právnika…“
„Toho si odložte, určite ho ešte budete potrebovať. Pýtate sa na
paragrafy? O chvíľu si vás zoberie vyšetrovateľ, ten vám vysvetlí presné
znenie paragrafov, ja viem iba toľko, že vaši synovia boli svedkami
trestného činu a neoznámili ho, na to sú u nás paragrafy. Vedomé
neoznámenie trestného činu je tiež trestný čin. Okrem toho manipulovali s
mŕtvolou nezákonným spôsobom, ten paragraf sa volá hanobenie mŕtveho,
aj ten sa na nich vzťahuje, takže nie sú až takí nevinní.“
„Ale zato im väzenie nehrozí? Alebo…“
„Pán Ramírez, za tieto paragrafy nie, ale to nie je všetko…“
„Nie? Toto nestačí? Oni nám pripravili ešte väčšie prekvapenie? Tak
povedzte, o čo ide!“
Krauz vstal, otvoril skriňu, na stôl položil sobotňajší úlovok.
„Kým ste boli preč, vo vašom dome sme vykonali domovú prehliadku.
Všetko so súhlasom prokuratúry a súdu, váš právnik bude môcť nahliadnuť
do spisu a presvedčiť sa, že všetko bolo legálne. Pri domovej prehliadke
kolegovia v izbe vášho syna Rolanda našli toto…“ Krauz odstúpil, aby sa
mohli pozrieť.
Matka a otec vstali, opatrne, aby niečo nevybuchlo, sa zakrádali k stolu.
„Drogy⁉ Drogy v mojom dome⁉“ zavyl pán Ramírez.
 Na stole ležali štyri nahrubo balené cigarety, v druhom igelitovom
vrecúšku bol biely prášok, v treťom päť bielych tabletiek, vo štvrtom
dévedečko v neoznačenom priesvitnom obale.
„Našli sme ich v posteli, pod matracom. Nedali si veľa práce so
schovaním, takže neboli určené na skladovanie, ale na okamžité použitie.
„Dios, dame la fuerza para no darle un golpe en la cara!“ Pán Ramírez zaťal
päste.
Krauz radšej uhol, jeho svalnatá vyšportovaná postava vzbudzovala
rešpekt.
„Prosím ťa, sadni si, upokoj sa,“ prosíkala matka. „ On povedal…“
„Nemusíte mi prekladať.“
„Vy viete po španielsky?“
„Nie, stačí mi fantázia, viem si predstaviť.“
Zazvonil telefón, vyšetrovateľ bol pripravený. Krauz poschovával
jednotlivé kamienky už ucelenej mozaiky.
„Pôjdeme,“ vyzval stránky.
„Ja ich naozaj zabijem…“ nevedel sa spamätať otec.
„Pán Ramírez, napriek tomu, že ma do toho nič nie je, aj tak vám niečo
poradím. Váš vzťah k synom, váš vzájomný vzťah, si nedovolím kritizovať,
nič o ňom neviem, dozvedel som sa iba náznaky, ale mali by ste si
uvedomiť, že aj prísna výchova má svoje hranice, aj dobrý úmysel sa môže
zvrtnúť presne opačným smerom. Možno by z vašej strany nezaškodilo
trochu viac dôvery, povoliť uzdu, aby sa sami otrkali. Viete, nie je nič
horšie, než keď sa syn bojí vlastného otca, lebo zo strachu vzniká iba
nenávisť, nikdy nie láska.“
Pani Ramírezová zabudla dýchať, pán Ramírez stál, na tvári sa mu
striedavo napínali svaly, päste pevne zovreté. Nepovedal nič, zamieril ku
dverám.
„A na tom dévedečku je čo?“ spomenula si pani Ramírezová vo dverách.
„Ešte nevieme, nemali sme čas, aby sme ho pozreli. Len dúfajte, že nič, čo
by bolo spojené s detskou pornografiou alebo podobne. Boli by to ďalšie
paragrafy navyše…“
Krauz odprevadil stránky k vyšetrovateľovi. Nechal ich na chodbe, vošiel
sám.
„Niečo som im naznačil,“ priznal sa bez mučenia.
 „V poriadku, iba si mi ušetril čas. Aj tak ich musím podrobne informovať
a predpokladám, že na mňa poštvú rodinného právnika.“
„To si buď istý, už ho spomínali.“
„Takže ho asi rovno zavoláme, nech sa nemusím opakovať. Stopy z
domovej prehliadky sú ešte u vás?“
„U mňa v skrini.“
„Švihnite si, nečakajte, pošlite ich expresne do labákov. Potrebujem
vedieť, čo je to za materiál, množstvá, koncentráciu, aby som mohol
správne kvalifikovať. To dévedečko ste už videli?“
„Nie.“
„Dajte ho konečne niekomu pozrieť, nech vieme, čo tam je. Aj tam môže
byť dôvod na rozšírenie obvinenia.“
„Jasné, ideme na to!“
Krauz nikam nešiel, vrátil sa do kancelárie. Ani na rozdelenie sa mu
nechcelo ísť, zodvihol telefón.
„Ahoj, pán doktor.“
„No nazdar!“
„Už si počul?“
„Čo?“
„O tej hlave.“
„Volal mi Šaňo.“
„Nepochválil sa. Zaujíma ma tvoj názor. Je to vôbec možné?“
„Je. Osobne som sa s takým prípadom ešte nestretol, budem od vás
požadovať podrobnosti na vedecké rozpracovanie raritného prípadu,
budem ho aj publikovať…“
„A zarábať na chudákoch policajtoch!“
„Len sa nepotento, chúďatko moje! Vieš čo, mám pre teba korektný
návrh. Písať vieš perfektne, tak sa neondej, sadni na zadok a spracuj mi
podrobnú informáciu. Ak mi pomôžeš, dám ti polovicu honoráru.“
„Kašlem ti na prachy, mám ich toľko, že neviem, do ktorej skrine
napchám budúcu výplatu. Radšej mi povedz svoj názor.“
„Aký názor? Čo sa ti nepozdáva? Čo chceš spochybňovať, veď hlavu ste
našli, tak čo? Bola odtrhnutá? Bola, prípad sa stal!“
„Ale technicky, ako je to možné technicky?“
„Jednoducho. Musíš si uvedomiť, že ľudské telo ani zďaleka nie je také
pevné, ako nám ukazujú v nepodarených akčných filmoch. Tam sa herci,
presnejšie, kaskadéri, mlátia hlava-nehlava, reťazami, tyčami, bakuľami,
kadečím… Skutočnosť je úplne iná, ľudské telo je v podstate krehký
mechanizmus. Ani hlava na krku nedrží perfektne. Stačí väčší tlak na
správne miesto – a je fuč. Pri dopravných nehodách sa často stáva, že telo
narazí na tuhú prekážku a hlava pokračuje, alebo naopak, hlava narazí a
telo pokračuje. Stačí náraz do časti iného auta, do trámu, steny, železnej
šíny, do čohokoľvek. A teraz si zober náš prípad. Štvorkolka má dvesto kíl,
dievča šesťdesiat, to máme štvrť tony, vynásob to besnou rýchlosťou…
Vieš, akú kinetickú energiu naberie taký kolos? A to všetko vyvinie
nečakaný tlak na extrémne malú plochu, na natiahnutý drôt. Jeho plocha
predstavuje pár milimetrov štvorcových, každý druhotriedny fyzik ti ľahko
vypočíta, aké tam pôsobia sily. Drôt sa pri takom zaťažení správa ako
gilotína, hlavu odfikne bez najmenších problémov. Už sa to stalo, čítal som
o tom v odbornej literatúre – a vidíš, stalo sa to aj u nás.“
„Taká blbosť, natiahnutý drôt…“ stále nechápal Krauz.
„Gratulujem. Jednu hlavu bez tela ste vyriešili, čo to druhé telo bez
hlavy?“
„Už si horší než Šaňo! Že som ti vôbec volal!“
„Ja len, že ho máte stále v mrazáku, keby ste ho hľadali.“
„Trhni si, provokatér!“ Krauz tresol slúchadlom.
Chlapci sa stále nevracali z rozdelenia, šéf sa asi rozrečnil. Krauzovi sa
nechcelo, no nemal na výber, musel sa pripojiť aj on.
„… za čo vám riaditeľ vyslovuje pochvalu a môžete rátať aj s nejakými
odmenami, určite nebude lakomý. Tak čo, vybavené?“ Šéf zbadal Krauza,
prerušil prednášku.
„Vybavené, už sú dolu u vyšetrovateľa.“
„Dobre, vybavené.“ Mayor pozrel na hodinky. „Fíha, nejako sme sa
rozrečnili. Tak nič, ukončíme dnešný nástup, vyhodnotenie víkendu sme si
povedali, robotu na dnešok máme zapísanú… Ehm, Rišo, nebol si tu, tak len
pre tvoju informáciu… Riaditeľstvo je mimoriadne spokojné so zakončením
sobotňajšieho vyšetrovania, aj vám s Hanzelom sa ujde nejaká minca.
Najviac sa riaditeľovi uľavilo, že hlúpe novinárske výlevy o sériovom
vrahovi, ktorý na počkanie zabíja a kaličí mladé dievčatá, sa nepotvrdili.
Zase sa našli hyeny, ktoré by rady rozvírili štvavú kampaň proti
policajtom, že nič nerobia, že priamo pod rukami nám niekto porciuje
študentky a podobne. Našťastie preukázali ste, že tieto dva prípady spolu
nesúvisia a tragédiu spôsobila bizarná dopravná nehoda. Ale šéfovia sa
pýtajú, čo s tou druhou, presnejšie, tou prvou zohavenou mŕtvolou.“
„Šaňo, spýtaj sa ich, či poznajú staré rímske príslovie.“
„Aké?“
„Ex nihilo nihil fit. Poznáte ho všetci. Otrocky by sa dalo preložiť, že z
ničoho nič nezískaš, ale my Slováci sme poetické duše a dosadili sme si doň
hovno a bič.“
„Riško, a poznáš aj druhú časť porekadla?“
„Poznám.“
„No tak niečo upleťte, nech to smrdí, je mi to jedno, len niečo upleťte.
Plieskanie na konci si domyslím.“
 49

Detektív Jaro z mravnostného oddelenia sa pod rúškom tmy zakrádal

nocou. Presnejšie povedané, mal by sa zakrádať, veď pracoval na
kriminálke, ale nezakrádal sa, lebo sa nemal za čo hanbiť. Do bordelu
mohol vojsť hlavným vchodom za svetla reflektorov – mal to v popise
práce. Normálne bez hanby zaparkoval na parkovisku na druhom mieste
od hlavného vchodu, hneď vedľa Marišinho bavoráka.
Medzi bavorákom a ojazdeným renaultom bol asi taký rozdiel ako medzi
policajtom a úspešnou podnikateľkou.
„Vitaj, Jarko! Služobne, súkromne?“
„Ahoj, Mariška. Aký je v tom rozdiel?“
„Tiež pravda. Dáš si?“
„Vodku a pivo.“
Mariša kývla barmanke.
„Ahoj, Jarko.“ Dievča v podväzkoch pozdravilo, nezdržiavalo sa, vybehlo
po schodoch k izbám.
„Ahoj,“ detektív odzdravil iba cez plece, ani nevidel koho.
„Idem za tebou, Mariška.“
„Počúvam, rada ti pomôžem.“
„Nie ty mne, ja tebe. Mám čas, pozriem sa na tie tvoje zblúdené ovečky.
Zmenilo sa niečo, objavili sa?“
„Nie. Si zlatý.“
„Potrebujem nejaké informácie.“
„Pýtaj sa.“
„Ktorá bola prvá?“ detektív položil na barový pult dve fotografie.
„Táto,“ domáca ďobla do fotografie.
„Kedy?“
 „Začiatkom augusta.“
„V strede prázdnin,“ konštatoval detektív. „Meno?“
„Irina.“
„Umelecké alebo ozajstné?“
„Aj, aj.“
„Druhé?“
„Nezapamätateľné. V azbuke nečitateľné. Niečo ako
Tatsiukovavrilovovová, ale to iba improvizujem.“
„Odkiaľ?“
„Žeby rodená Škótka?“
„Nie, Edinburg som nemal na mysli, skôr Ukrajinu, Rusko, Moldavsko… V
tejto oblasti tápem, nie v Škótsku. S takým menom môže pochádzať z
dvanástich časových pásem.“
„Tuším Moldavsko, je to dôležité?“
„Nemáš jej pas?“
„Niektoré nemajú.“
„Ale vieš, že také tu nemajú čo robiť!“
„Ani tu nerobila. Šliapala vonku.“
„Naozaj veľký rozdiel! Ale prachy odovzdávala tu, nie?“
„Ty si zmenil flek? Už robíš na daňovom?“
„Aspoň ma neštvi!“
„Sa nepotento…“
„Takže si ju zaradila do štvrtej cenovej skupiny.“
„Každá má možnosť vypracovať sa až hore na poschodie. Ale izby sú u
mňa za odmenu, to si musí jedna sakramentsky zaslúžiť.“
„Ako dlho pre teba pracovala?“
„Prišla v máji. Tak nejako.“
„Teda iba začínala.“
„Hej.“
„Povedz mi niečo o okolnostiach zmiznutia.“
„Žiadne okolnosti, jednoducho jedného dňa neprišla na raňajky,
nepriniesla prachy.“
„Začiatkom augusta.“
„Hej, začiatkom.“
„Aké si urobila opatrenia?“
„Aké som mohla? Spýtala som sa… teda Horácius sa spýtal…“
 „Horácius! Bože! Nikdy si na to meno nezvyknem!“
„Hovoríš to zakaždým.“
„Lebo zakaždým si nemôžem zvyknúť.“
„Nemusíš ho pozvať na pivo.“
„Ešte to tak! Ďakujem!“
„Horácius sa spýtal dievčaťa na vedľajšej stojke, vraj normálne fungovala.
V ten večer mala dve fajky, krátko po polnoci mala tretiu, nasadla do auta
a už sa nevrátila.“
„Viac nevedela?“
„Nie. Môžeš na to vziať jed, že nie. Keď sa pýta Horácius, dievčatá
odpovedajú, tak to funguje a aj bude fungovať. Dobre vedia, čo by
nasledovalo, keby čo len raz zaklamali.“
„Dobre, a tá druhá?“
„Čo s ňou?“
„No čo vieš o nej. Meno?“
„Beatris.“
„Beatris! Bože! Tie vaše umelecké mená! Normálne!“
„Kveta Štenclová.“
„To znamená naša?“
„Naša.“
„Takže normálny občiansky preukaz, zdravotný preukaz, prehliadky…
Všetko v poriadku?“
„Všetko, ako má byť.“
„Kedy sa stratila a ako?“
„Dvanásteho, to viem presne, išla na eskort. Všetko evidujem. Klient
zaplatil za celú noc. Ráno o ôsmej mala nasadnúť do auta, nenasadla.
Klient tvrdil, že polhodinu predtým odišla po vlastných, nechcela čakať.“
„Dôvod? To predsa nesmú robiť.“
„Nesmú, mne budeš vysvetľovať! Sama som vymyslela pravidlá,
samozrejme, že nesmú! Vraj jej bolo nevoľno, od polnoci ju bolel žlčník.
Chcela skočiť do neďalekej lekárne po lieky a vrátiť sa na adresu na
vyzdvihnutie.“
„Klient ju neodprevadil?“
„To nemusí, len čo dievča opustí byt, preberáme za ňu zodpovednosť my.“
„Bola v tej lekárni?“
„Sú tam tri priehradky a ráno mali nával. Nevšimli si.“
 „Meno a adresa klienta?“
„Jarko, ale…“
„Ja viem, citlivá informácia. Neboj sa, nebudem otravovať, ak to nebude
nevyhnutné.“
„Dobre, počkaj, prinesiem…“
„Nie, idem s tebou hore.“ Detektív vyzunkol spodok piva, nasledoval
domácu po schodoch.
„Á…“ slastne zastonal, „toto je najpohodlnejšie kreslo na svete,“ lebedil si
v Marišinom kresle. Pomrvil sa, aby si pomasíroval chrbát.
Domáca si sadla za pracovný stôl z čias Ľudovíta XIV. Čo na tom, že
kreslo bolo masážne, na elektrinu, a konferenčný stolík so sedačkou v rohu
niesli stopy art deco. Neštýlovo zariadená kancelária aj tak vyžarovala istú
neidentifikovateľnú pohodu a teplo, ani nevydarená, nakrivo zarámovaná
kópia Rembrandta ju nemohla naštrbiť.
„Tomáš Srna,“ zahlásila Mariša, čítala z kartičky.
„Počkaj. Vieš, čo sa mi na tebe najviac páči?“ spýtal sa detektív, kým si
vyťahoval poznámkový blok.
„Už je vysušená, zďaleka nie je, čo bývala.“
„Myslím tvoju zanovitosť, s akou ignoruješ výdobytky modernej
techniky. Nijaký počítač, monitor, žiadne blbosti – klasické pero a papier,
kartičky, bločky, poznámky v notese.“
„Najbezpečnejšie na svete. Mne sa do notesa alebo do kartičiek nikto
nenabúra a ver mi, chceli by, a nielen vaši!“
Detektív Jaro súhlasne prikývol, zapísal si meno.
„Adresa?“
„Fialková šestnásť.“
„To sú rodinné domy.“
„Správne. Jarko, upozorňujem ťa, veľmi diskrétne! Je to stály zákazník,
odskúšaná firma, nepotrebujeme škandál.“
„Rozumiem. Bol niekto uňho vnútri? Keď nič nezistili v lekárni, nechali to
len tak?“
„Nie, vrátili sa. Horácius ho slušne požiadal, či sa môže rozhliadnuť…“
„Horácius vie slušne požiadať? Chceš ma rozosmiať?“
„Ehm… podstatné je, že sa presvedčil. Nebola tam.“
„Až teraz tomu verím. Horáciovi nič neujde.“
„A nikto…“ doplnila domáca.
 „Povedz mi niečo o tom klientovi.“
„Šesťdesiatpäť rokov, bývalý umelecký vedúci tanečného súboru.“
„Buzík?“
„Nie.“
„Na dve strany?“
„Nie, vieš, že mám v ponuke všetko, ale berie iba dievčatá.“
„Dievčatká.“
„Tak dobre, aj dievčatká, ale hlavne dievčatá.“
„Aj Beatris už uňho bola?“
„Počkaj,“ Mariša skontrolovala kartičku, „štyrikrát, toto bolo piaty.“
„A nikdy nič?“
„Hovorím ti, veľmi seriózny pán. A solventný, nechcem oňho prísť.“
„Tak mi o ňom ešte niečo povedz.“
„Vdovec.“
„Ako dlho?“
„Nedávno, asi rok, rok a pol.“
„Hmm…“ detektív sa zamyslel, pošúchal si strnisko.
„Hrá na nejakom nástroji?“
„Ako to súvisí s vyšetrovaním?“
„Neviem, ale zaujíma ma to.“
„Hrá na klavíri a vraj dobre. Keď sa nevie sústrediť, hrá dievčatám,
chvália ho, hoci pochybujem, že rozoznajú klavír od violy.“
„To je v poriadku, zákazník od nich očakáva vedomosti z inej oblasti
kultúry.“
„Nepodceňuj, niektoré majú napríklad celkom slušnú jazykovú výbavu.“
„Veď hovorím.“
„S tebou dnes nie je rozumná reč!“
„Ale je, chápem ťa. Tie dve baby majú veci u teba?“
„Majú, ale už v škatuliach. Izbu po Beatris som musela vypratať,
nemôžem ju nechať vychladnúť, potrebujem točiť prachy. Veci sú v sklade.“
„Potom sa na ne pozriem. Kde začať?“ zadumal sa detektív.
„Pozri, nechcem ti rýpať do vyšetrovania, ale na Irinu sa môžem vysrať,
je to tuctovka, no za Beatris mi je ľúto, vynášala tony peňazí.“
„Vzala by si ju späť?“
„Vyplieskam ju po papuli, s tým musí rátať, ale vzala by som – všetkými
desiatimi.“
 „Rozhodnuté, začnem tam. Dohodnuté. Vlastne…“ detektív sa zatváril
záhadne.
„Jasné, len pre spomienky na staré zlaté časy to robiť nebudeš.“
Mariša sa zohla, zalovila v útrobách stola, vybrala päťstoeurovú
bankovku.
„Na výdavky. V prípade úspechu sa vyrovnáme normálne.“
„Päťstovku? Menšie nemáš? Nikde mi z toho nevedia vydať. Načo ich
tlačia, keď nefungujú⁉“ znechutene vzal bankovku a strčil si ju do
služobáku. „Ešte niečo…“
„No?
„Je tu Lu?“
„Vysvetli mi, čo na tej Číňanke vidíš! Čudujem sa, že si ju ešte nenatrhol,
s tým svojím…“
„Vietnamke, a nečuduj sa, tie nažltnuté decká dokážu s nohami zázraky.“
„Mne budeš hovoriť! Je vzadu u seba. Je voľná.“
„Dobre, idem,“ detektív vstal, „potom sa za tebou ešte zastavím, pozriem
si tie veci v škatuliach.“
„Choď a zastav sa.“
„Ale kupón mi necvikneš!“
„Nie, jedno číslo máš grátis – vyrovnanie za neoceniteľné služby.“
 50

Jaro zatelefonoval kamarátovi na letisko.

„No nazdár, stará vojna! Jardo, že sa aj ozveš! Dlho som ťa nevidel.“
„Keď nechodíš na pivo.“
„Povinnosti. Služba za službou, okrem toho – doma… Vieš, s otcom je zle,
vozím ho na chemoterapiu, starám sa.“
„Nafigu!“
„No, nemám to ľahké, na pivo neostáva čas.“
„Chápem. Prečo ti volám… kedy máš službu?“
„Zajtra. Nočnú.“
„Výborne! Môžem sa zastaviť? Niečo by som…“
„Jasnačka! Len príď!“
Prišiel.
„Pozri, hľadám jedno meno. Keby si brnkol do svojho magického
počítača…“
„Odlety – alebo prílety?“
„Odlety.“
„Náš – alebo cudzinec?“
„Náš.“
„Meno?“
„Tomáš Srna.“
„Kedy?“
„Neviem presne. Vieš, iba tápam, hľadám, je to taký výstrel do tmy.
Chcem si overiť, či sa ešte vyznám v ľuďoch, či viem odhadnúť chlapíka na
diaľku. Skúsil by som trinásteho tento mesiac.“
Kamarát pracoval, počítač na letisku nahradil tisíce Marišiných kartičiek,
no hlavne vedel sa v nich orientovať oveľa rýchlejšie.
 „Nič.“
„Tak poď nasledujúci deň.“
„Vydrž. Máš šťastie, naše letisko nie je až také frekventované, takže
pozrieť celodennú prevádzku je pre takúto mašinu brnkač… Počkaj! Tu je!“
„Ukáž.“
„Štrnásteho augusta, let číslo nula sedemnásť do Frankfurtu, odlet
dvadsaťdva štrnásť. Sedadlo cé dvadsaťdva.“
„Výborne! Počkaj! Aj toto ma zaujíma… Sedadlo cé dvadsaťtri… Kveta
Štenclová. No prosím! Kam z Frankfurtu?“
„To už neevidujeme, ale z Frankfurtu sa lieta do celého sveta, štart
každých sedem minút.“
„Ďakujem ti veľmi pekne. Čo som ti dlžný?“
„Choď do riti!“
„Tak keď si nájdeš čas a zastavíš sa Pod dubom, máš jedno chladené s
poldeci rezervované.“
„Vybavené. Jarko, nech sa ti darí.“
Detektívovi z mravnostného oddelenia sa darilo. Zazvonil u susedov.
„Prosím?“ vyšla staršia pani, zastala pri bráničke.
„Dobrý deň. Volám sa Majer, Václav Majer, som ladič. Prosím vás, váš
sused pán Srna si ma objednal, chcel naladiť klavír, no nikto mi neotvára.
Neviete, kde je?“
„Nie je doma? To sa čudujem, veď z dovolenky sa už vrátil.“
„Kedy?“
„Predvčerom? Možno pred tromi dňami? Ale už som ho videla.“
„Aj s neterou?“
„S neterou?“ suseda pokrútila hlavou.
„Povedal mi, že ubytoval neter, že teraz má celý barak voľný, tak ju
prichýlil. Je niekde zo stredného Slovenska, začala tu študovať hudbu, tak
ju prichýlil, načo míňať za internát. Potrebuje naladiť klavír, aby mohla
cvičiť.“
„Aha. No, nejakú slečnu som s ním videla, ale…“ domáca pochybovačne
krútila hlavou. „Viete, myslela som si, že je to… že je to… ako by som to…
Viete, teraz, keď ovdovel, tak… Ale že je to neter, to mi nehovoril. Takže
neter! No vidíte, a ja som si už myslela…“ nešlo jej to do hlavy.
„Vidíte, človek hneď myslí na najhoršie. Takže neviete, kde je?“
„Nie, mal by byť doma.“
 „Ďakujem vám pekne, nebudem zdržiavať. Dovidenia.“
„Dovidenia.“ Domáca sa šuchtala naspäť do domu. „Tak neter… kto by to
povedal…“ hundrala si popod nos.
Jaro sa vrátil do auta v strede ulice. Zapálil si, dvere nechal otvorené, aby
sa vetralo. Interiér bol rozhorúčený aj po západe slnka. Dofajčil, ohorok
odhodil do kanála, pozrel na hodinky na zápästí, počkal ešte päť minút,
potom vyrazil.
Zazvonil.
„Prosím,“ ozvalo sa z reproduktora.
„Pán Srna?“
„Áno.“
„Kapitán Nosek, kriminálna polícia. Môžem s vami hovoriť?“
„Prosím.“
„Myslel som osobne.“
„Aha. Tak počkajte, už som bol… už som driemal. Chvíľočku strpenia.“
Detektív sa schoval za tuju, aby ho suseda pri náhodnej kontrole ulice
nemohla z okna zazrieť.
Dvere na dome sa konečne otvorili. Prišiel štramák v župane,
šesťdesiatpäť by mu určite nehádal. Asi športoval, lebo aj v tomto veku mal
štíhlu postavu bez bruška, husté biele vlasy mu držala pomáda. Až keď
prišiel k bráničke, prezradili ho hlboké vrásky v tvári a unavený vyhorený
pohľad. V poslednom čase si veľa zažil, smútok sa podpísal najviac na
očiach.
„Prosím?“
Detektív mu bez slova ukázal služobný preukaz.
„Mám viac otázok…“
„O čo ide?“
„Ako hovorím, je to trochu zložitejšie. Nevadia vám susedia? Budeme
debatovať na ulici?“
Pán Srna sa poobzeral, teraz v noci bola ulica prázdna. Ale pochopil,
odomkol bráničku, ustúpil.
„Nech sa páči, poďte dnu.“
Sadli si v obývačke. Detektívovi sa zariadenie páčilo, nieslo stopy
blahobytu a pohodlia. Nábytok lahodil oku oveľa viac než v Marišinej
kancelárii, aj obrazy boli zarámované s precíznosťou majstra, navyše
vyzerali ako originály.
 „Môžem niečo ponúknuť?“
„Nerobte si starosti.“
„Je horúco, ak máte za sebou celodennú šichtu, určite ste vyprahnutý.
Aspoň pivo. Mám vynikajúce, nemecké, chladené…“
„Tomu sa nedá odolať, zvlášť v takéto besné dni. Kedy sa už tie horúčavy
skončia…“
Počkal na pivo, domáci si priniesol farebnú malinovku.
„Pozrite, pán Srna, vec sa má tak…“ detektív urobil dramatickú odmlku.
„Som z mravnostného oddelenia kriminálnej polície. Nemusím vám,
dúfam, vysvetľovať, čo všetko spadá do kompetencie nášho oddelenia, čím
všetkým sa zaoberáme. Poznáte to, prinajmenšom z filmov.“
Domáci iba prikývol.
„Jedna moja známa sa na mňa obrátila s problémom. Poznáte ju aj vy,
volá sa Mariša.“
Domáci neprikývol, oči mu ožili, zbystril pozornosť.
„Aj jej problém poznáte. Stratili sa jej nejaké dievčatá. Koľko a za akých
okolností, to vás nemusí zaujímať, pre vás je podstatné, že jedno z tých
dievčat sa volá Beatris. Celým menom Kvetka Štenclová.“
Domáci nereagoval, sedel meravo, zazeral, čakal otázku. Odrazu si to
rozmyslel.
„A čo s tým mám spoločné ja?“
„Používali ste ju v rámci eskort služby.“
Domáci pohýbal plecami, župan sa zavlnil.
„Ehm… ale tieto informácie…“ jasne dával najavo, že sa cíti trápne,
zároveň neskrýval zdesenie, že taká intímna časť jeho súkromia iba tak,
napriek dohodám, prenikla von.
„Chápem vás, ale upokojte sa, vypočujte ma do konca. Nič sa nestalo, nič
vám nehrozí. Mariša dodržuje diskrétnosť ako nikto v jej brandži, ale keď
chcela pomôcť, niečo mi povedať musela. Chápte aj ju. Nechcela ohlásiť
nezvestnosť, nie oficiálne, takže nie je spísaná žiadna zápisnica, vaše meno
sa nikde neobjavilo, a ak nebude treba, ani sa neobjaví. Nezačalo sa
oficiálne vyšetrovanie, nehrozí vám predvedenie na políciu ani výsluch.
Nič z toho. Aby som bol úprimný, Mariša ma požiadala o službu… ehm,
aby som tak povedal, mimo pracovného času, nad rámec mojich
povinností. Požiadala ma o priateľskú službu a ja som jej vyhovel, teda
som tu neoficiálne. Služobný preukaz som použil, aby ste ma pustili dnu,
ale moje vyšetrovanie služobný punc nemá. Samozrejme, po tom všetkom,
čo som vám povedal, ma môžete požiadať, aby som okamžite odišiel, ale vo
vašom vlastnom záujme by som vám to neradil.“
„Nevyhrážate sa mi, však?“
„Tak zle ste ma odhadli?“
„Nie, pokračujte.“
„Myslel som si… Dúfal som, že teraz budete pokračovať vy.“
„Nemám k tomu čo povedať. So slečnou Štenclovou nemám nič spoločné,
neviem, kde je.“
„Pán Srna, opäť sa vás musím opýtať, či ste ma tak zle odhadli? Prečo
urážate moju inteligenciu? Naozaj si myslíte, že len tak bez ničoho prídem
k vám, obťažujem vás uprostred noci, položím vám pár zbytočných otázok
a spokojný s ničotným výsledkom odídem? Podceňujete ma.“
„Nepodceňujem vás…“
„Myslím si, že áno. Myslím si, že viete, kde je Beatr… ehm, slečna
Štenclová. Dokonca som presvedčený, že nebude ďaleko.“
„Ale…“ domáci zaváhal, cítil sa bezmocne, nevedel, ako zareagovať.
„Dobre, ako chcete, oboznámim vás s faktami. Bol som na letisku.
Nezabúdajte, že som ozajstný policajt, mám určité oprávnenia, môžem sa
pýtať, tak som sa spýtal. Preveril som si pár odletov z letiska – a hádajte,
čo som našiel. Štrnásteho augusta, let číslo nula sedemnásť do Frankfurtu.
Nič vám to nehovorí? Nie?“
Domáci sa vystrel, oprel sa, zrak mu ešte viac potemnel. Uvedomil si, že
toho nenápadného chlapíka oproti naozaj podcenil.
„Nevadí, dopoviem. Odlet dvadsaťdva štrnásť, na sedadle cé dvadsaťdva
som našiel Tomáša Srnu. Pochopiteľne, nie fyzicky, ja som ten let zmeškal,
iba meno. Mne meno stačí. Ale to nie je všetko, najzaujímavejšie bolo
vedľajšie sedadlo, cé dvadsaťtri.“
Detektív skončil, fakty boli nevyvrátiteľné, jednoznačné.
„Ehm…“ domáci si odkašľal, odpil si, vrátil pohár na konferenčný stolík.
Odrazu si to rozmyslel, malinovka sa mu zdala na takúto príležitosť
prislabá.
„Aj vám?“ Pred detektíva otrčil fľašu značkového koňaku.
„Jeden.“
Domáci nalial. Pripili si bez štrngnutia, bez zbytočných rečí. Znova nalial.
„Ako ste mohli vedieť…?“
 „Prax. Viem odhadnúť ľudí, viem, ako rozmýšľajú, ako konajú. Poznám
vašu situáciu…“
„Keby ste ma chceli vydierať, už by ste to spravili,“ skočil mu rýchlo do
reči, aby nerozpitvával jeho súkromie.
„Správne, nejde o vydieranie.“
„Keby ste do toho chceli zamontovať políciu, myslím oficiálne, tiež by ste
takto nepostupovali.“
„Správna úvaha.“
„Prečo ste vlastne prišli? Čo chcete?“
„Dať veci do poriadku. Pomôcť, kým sa ešte dá. Sú prázdniny, je teplo,
chcem mať pokoj v rajóne a neotravovať sa na obhliadkach miesta činu.
Napríklad trestného činu ťažkého ublíženia na zdraví. Keby ju oni našli
skôr ako ja…“ detektív nechal myšlienku nedokončenú.
Domáci pochopil. Mlčal, uvažoval. Nech záležitosť prehodnotil z
ktorejkoľvek strany, vždy mu vyšlo, že tento tu preňho hrozbu neznamená.
Navyše mal sympatické vystupovanie, vzbudzujúce dôveru.
„Obaja sme dospelí muži,“ začal domáci hlbokým hlasom. „Ste o niečo
mladší, ale dosť starý na to, aby ste chápali niektoré ťažké, závažné životné
situácie. Niektoré ste možno sám zažili…“
„Zomrela mi dcéra.“
Domáci stuhol, skúmal mu tvár.
„Potom asi pochopíte, keď vám poviem, že… že…“
„Prázdnota. Strašná bolesť tu vnútri,“ detektív si priložil dlaň na hruď.
„Tam,“ prikývol domáci. „Ona sa starala o všetko, ja len o hudbu a tanec.
Celý dom bolo iba jej dielo, bol to jej svet. A odrazu som v tom svete ostal
sám, nachodil som kilometre, chodil som z izby do izby, stále som ju
hľadal. Bezvýsledne, márne, niekedy ma chytala panika. Bezvýchodisková
situácia. A jedného dňa som našiel východisko. Môžete ma odsudzovať,
môžete si o mne myslieť, čo chcete, ale…“ išlo to ťažko, „aj ja som len
človek. Muž. Niektoré biologické pochody nezastaví ani…“
„Nemusíte sa ospravedlňovať, predo mnou nie.“
„Poradil mi priateľ v podobnej situácii, tak som to vyskúšal. Pár sa ich
vystriedalo, potom prišla Kvetka. Našiel som východisko.“
„Chápem vás, ale vzali ste to za nesprávny koniec. Presnejšie, začiatok.“
„Zaľúbil som sa. Dokážete pochopiť, že muž v mojom veku, postavení…“
 „Dokážem, už sa to stalo, deje sa to stále. Ale zvolili ste nesprávne
riešenie.“
„Tak čo mám robiť?“
„Zavolajte ju, nech príde dolu.“
Domáci sa chcel práve napiť, ruka s pohárikom mu zamrzla v priestore.
„Myslím to vážne.“
Napil sa, váhal, rozhodol sa. Z vrecka županu vybral mobil.
„Príď dolu, zlatko.“
Čakali, pozorovali sa navzájom.
Hore na poschodí buchli dvere, po schodoch zacupotali dreváky.
„Tomáš…!“ zhrozene zhíkla.
„Len poď, vie všetko.“
„Jarko…“
„Dobrý večer aj tebe. Tak poď, neuhryznem ťa.“
„Ako si ma…?“ prisadla si k nemu na diván.
„Buď rada, že ja, a nie Horácius. Čudujem sa ti, robíš v brandži dosť dlho,
vieš, ako to chodí. Hádam si si nemyslela, že ťa Mariša len tak pustí.“
„Milujem ho!“
„To nijako nesúvisí s problémom, ktorý vznikol.“
„Nechaj ma! Nechaj nás! Prosím ťa!“
„Ja? Nechápeš, že ja nie som hrozba? Oni ťa nenechajú! Nie za týchto
okolností.“
„Na čej si strane?“
„So stranami som skončil v osemdesiatom deviatom, odvtedy som
nestranný, do slova a do písmena.“
„Podrazíš ma?“
„Nič nechápeš. Takto sa to nemôže skončiť.“
„Chceme odísť,“ domáci sa rozhodol pomôcť svojej láske vo vyjednávaní.
„Kam? Do Kanady? Do Austrálie? Na severný pól?“
„Boli sme na dovolenke na Maldivách.“
„A čo? Páčilo sa vám tam? Ale boli ste iba na dovolenke, ako dlho by ste
vydržali žiť na pustom ostrove? Natrvalo? Len piesok a palmy…“
„Cestovali by sme!“
„Neblbnite! Nebuďte naivní! Vy dvaja si neuvedomujete, v akej žijeme
dobe? Pán Srna, s tou magickou škatuľkou, čo máte v ruke, sa dá dovolať
nielen na horné poschodie, dosiahne ďalej, všade. Ľudia v tejto brandži sú
prepojení, pomáhajú si, zavolajú si. Za pár šupov sa dá najať súkromný
detektív a ten po vás pôjde naozaj tvrdo, nie ako ja. Všade po sebe
zanechávate stopu. Našiel som vás za dva dni, utečte kamkoľvek, nájdu vás
o týždeň. Máte platobné karty, používate mobily, lietate lietadlami, kamery
sú aj na vlakových staniciach, v taxíkoch, evidencia je aj v požičovniach
áut… Mám pokračovať?“
„To im stojí za to? Kvôli jednej…“ zaváhal, „žene?“
„O ženu nejde, tu nejde o človeka, tu ide o prachy, ktoré predstavuje. A o
prestíž, o tú možno ešte viac. Mariša si nemôže dovoliť stratiť tvár,
konkurencia je krutá. Odchod prostitútky za takýchto okolností je pre ňu
urážkou, je to čosi nepredstaviteľné, nikdy sa s tým nezmieri. Keby to
nechala len tak, ostatné dievčatá by to mohli pochopiť ako návod, ako
riešenie každého problému. Nie, ani nesnívajte!“
„Tak čo máme robiť?“ tentoraz bol zúfalý domáci. „Čo mám robiť? Nikdy
sa jej nevzdám!“ Znelo to odhodlane.
„Zaplaťte.“
Milenci si vymenili začudovaný pohľad.
„Ako zaplaťte?“ domáci zavetril šancu.
„Beatris…“
„Prosím vás, predo mnou nie takto!“ Zamilovaný muž sa ohradil, zastavil
detektíva nastrčenou dlaňou.
„Pardon! Tak teda, Kvetka, dnešnú noc ešte stráviš tu, zajtra sa zbalíš a
večer sa vrátiš.“
„Nie! Zabijú ma! Horácius…“
„Ani sa ťa nedotkne! Nikto sa ťa ani nedotkne. Nechaj to na mňa.“
„Jarko… Ale…“
„Nerozumieš mi?“
„Tak dobre…“
„Ale niečo pre mňa urobíš.“
„Čo?“
„Zistíš mi, čo sa stalo s tou prvou.“
„Ale ja neviem.“
„Netvrdím, že vieš, povedal som, zistíš mi. Baby budú vedieť.“
„Spýtam sa.“
„Nič iné ani nechcem. A teraz padaj hore, nechaj nás.“
 Domácemu sa policajtov tón nepáčil, ale načrtlo sa mu riešenie, nechcel
zbytočne provokovať. Počkali, kým boli opäť sami.
„Navrhol som, aby ste zaplatili. Na nič iné oni nepočujú, len na prachy.“
„A ich česť? Sám ste nás upozornili, že…“
„Kvetka mala dovolenku. Povedal by som to tak, že za vzorný výkon
služby dostala od vedúcej mimoriadne voľno. Nerozčuľujte sa, nech to znie
akokoľvek hrozne, je to tak. Svoju priateľku ste si nenašli v domove
dôchodcov, ale v úplne inom zariadení, tak odo mňa nechcite, aby som si
dával pred ústa servítku.“
„Dobre, dobre,“ nerád, no predsa súhlasil. „Ale ako si to predstavujete?
Prakticky, ako to mám urobiť?“ Domáci si už nevšímal detektívov slovník,
sústredil sa na načrtnuté riešenie.
„Vy nespravíte nič, zariadim to sám. Mariši vysvetlím situáciu a
nahovorím ju, aby súhlasila s dovolenkou. Nech sa všeobecne rozšíri, že
Beatr… že Kvetka nezdrhla, ale išla na dovolenku a ešte priniesla aj prachy.
Povedzme…“ detektív si pretrel bradu, „tak dve tisícky. Čo myslíte, stála
vám jej spoločnosť za dve tisícky?“
„Stála.“
„To Marišu uspokojí a jej česť neutrpí. Kvetka sa vráti, všetko sa vráti do
pôvodných koľají…“
„Ale práve to nechcem!“
„Zo začiatku nebudete mať na výber. Po dvoch-troch dňoch nabehnem
znovu a začnem Marišu spracúvať. Vysvetlím jej vaše pohnútky a
skontaktujem vás. Už nie ako bordelmamu a klienta, ale ako obchodných
partnerov. Cenu a podmienky si dohodnete z očí do očí. Moja funkcia sa
obmedzí iba na vyjednávanie, aby obe zúčastnené strany boli ochotné
pristúpiť na obchod.“
„Už sa taký obchod niekedy uskutočnil?“
„Zriedka, ale občas áno.“
„Akú mám šancu?“
„Vysokú. Mariša si tiež nemôže robiť, čo chce, aj ona musí dodržiavať
určité dohody. Mohol by som ju… Ale to sem nepatrí. Myslím si, že za
môjho prispenia máte vysokú šancu.“
Domáci si nalial. Vypil, na detektíva nečakal.
„Pardon,“ uvedomil si prešľap, nalial aj jemu.
 Detektív chlipkal jantárovú tekutinu, trpezlivo čakal na výsledok. Prišiel
rýchlo, neprekvapil ho.
„Súhlasím. Počkajte tu.“
Domáci vybehol po schodoch. Keď sa vrátil, podal detektívovi päť
bankoviek.
„Dohodnutá suma plus päťsto pre vás za ochotu.“
Detektív si ubolene vzdychol. Zase budú problémy s rozmieňaním…
 51

Ako sľúbil, dal tomu pár dní, nastúpil znova.

„Žije?“ spýtal sa Mariše.
„Máte čerstvú vraždu?“
„Nechcem ani čerstvú, ani jesennú, starú, vykopanú.“
„Ani vykopanú, ani doplávanú. Žije, frčí. Dohodli sme sa, všetko je
odpustené. Mám ti ju zavolať?“
„Nie, verím ti.“
„Súhlasila som s dovolenkou. Keď sme pri tom, nie si mi niečo dlžný?“
Detektív Jaro zalovil v služobáku, podal jej dve bankovky. Mariša nechala
ruku natiahnutú, Jaro sa tváril, že ho zaujal komár na strope. Pochopila.
„Povedzme, že sme vyrovnaní,“ znechutene si schovala bankovky.
„Chceš viac?“
„Nie, dobre, sme vyrovnaní, našiel si ju, zaslúžiš si.“
„Pýtam sa, či chceš viac.“
„Vieš o niečom?“
„Viem o kšee.“
„Tak sem s ním!“
Detektív jej vysvetlil problém, pohnútky, riešenie, záver.
„Jardo, dúfam, že nemäkneš! Hovoríš tónom, akoby si im chcel ísť za
svedka. Neblbni! Neprejde týždeň, aby sa tu niekto nezamiloval. Daj tomu
čas, prejde ich to.“
„Nemyslím si, tento vyzerá zarytý.“
„Už si videl zamilovaného muža, aby nebol zarytý? Ani netušíš, ako
hlboko sa niektorí dokážu zaryť, a to nemyslím len tam, ale aj duševne.“
„Je lovatý, zamilovaný, ona tiež, teda ona iba to druhé. Budú robiť
problémy. Nepotrebuješ problémy. Ani ja nechcem problémy, je mi teplo,
chcem mať v práci pokoj.“
„Ty to myslíš vážne? On ti je čo, strýko?“
„Nie, ide mi o prachy. Očakávam tučnú províziu. Nepočúvaš ma – alebo
čo? Je prachatý a náhradu za Beatris si nájdeš raz-dva. Až taká bohovská
zas nie je.“
„Je zacvičená.“
„Nepočúvaš ma! Sú v tom hotové prachy na drevo!“
Mariša prestala vyskakovať, zamyslela sa.
„Ako vidím, už si sa rozhodol.“
Pre zmenu mlčal on.
„Dobre,“ rezignovala, „my dvaja by sme sa nemali pohnevať.“
„Neprospelo by to ani jednej strane.“
„Ani jednému, máš pravdu. Dobre, súhlasím, ale niečo za niečo.“
„Nemôžeš urobiť dobrý skutok len tak? Zo všetkého musíš niečo
vytrieskať!“
„Dobrý skutok⁉ Jarko, čo si sa dal na večerníčky? Len tam vyhráva dobro
nad zlom.“
„Och, ty večerníček! Tak spusti, počúvam.“
„Poznáš ten pajzel bratov Tlučkovcov?“
„Admirál?“
„No. Začali sa rozťahovať, pretiahli mi pár stálych kunčaov, dodrbávajú
ceny, vystrkujú rožky.“
„A…?“
„Zbavíš ma ich. Dostanem echo, keď im do garáže privezú špeciálnu
mašinku. Luxusný športiak ukradnutý na zákazku v Rakúsku. Pôjde ďalej
na východ. Dám ti vedieť. Zbavíte mesto dvoch zmrdov.“
„A teba nepohodlnej konkurencie.“
„Ideš do toho? Alebo mám zavolať stopäťdesiatosmičku?“
„Ak to bude tutovka, tak idem.“
„Jedine tutovka.“
„Dohodnuté. Tak ho môžem poslať? Dohodneš sa s ním?“
„Pošli ho! Nech ten Jeleň pribehne, niečo vymyslíme.“
„Srna, miláčik, volá sa Srna.“
„Jeleň alebo Srna, parohy ako parohy. Nech si ich ošetruje, možno sa mu
zídu, a ako poznám Beatris, ešte mu aj narastú. Nevie, chudák, s kým sa
zahráva…“
 52

„Nazdár, stará vojna! Kam ti to mám dať?“ Krauz zahulákal hneď pri
dverách, zašušťal igelitkou, roztiahol ruky, akoby sa mal s kým vyobjímať.
Nemal, obidvaja pacienti ležali a sestrička nikde.
„Vitaj,“ usmial sa Burger, odložil noviny, natiahol ruku. „Daj to dolu do
skrinky. Čo je to?“
„Pomaranče, tri banány…“
„Keby sa to nezmestilo, vyves, prosím ťa, na dvere ceduľku: Zelovoc,
otváracie hodiny od siedmej do siedmej.“
Zmestilo sa, ale Krauz musel zatlačiť.
Pacient na vedľajšom lôžku sa zviechal z postele.
„Idem… oné… na vecko,“ oznámil spolutrpiacemu. Namiesto papiera si do
vrecka na župane schoval zapaľovač a balíček cigariet.
Počkali, kým sa vyšuchtal z izby.
„Vystrašil sa,“ bavil sa Burger. „Včera tu bola celá banda, hulákali na celú
nemocnicu. Chudák, takú návštevu ešte nevidel. Bojí sa, že si priviedol
ďalších.“
„Včera som nemohol, tak idem sólo.“
Krauz si pritiahol stoličku, odsunul hadičku s infúziou, aby ju, nedajbože,
nevytrhol. Konečne si podali ruky.
„Vitaj, chlapče, som rád, že ťa vidím.“ Burger mumlal, bol malátny.
„Prečo? Už ti to chytilo aj oči?“
„Aspoň niekto nestráca humor.“
„Ako sa cítiš, starče?“
„Ako pred operáciou.“
„Už je to isté?“
„Isté, v piatok som na rade.“
 „A diagnóza?“
„Potvrdená. Rakovina, Riško.“
Krauz si vzdychol.
„Odrežú mi polovicu pľúc…“
„Dobre, dobre, hovoríš to, akoby ti mali odrezať polovicu srdca! Aj bez
polovice pľúc sa dá žiť.“
Burger si vzdychol, posunul sa na posteli.
„Počkaj, podvihnem ťa.“ Krauz mu pomohol, ponatriasal vankúš, opatrne
ho uložil.
„Potom ma chcú ožarovať.“
„No vidíš, takže rátajú s tým, že prežiješ, že ťa vyliečia a začneš normálne
zarezávať! Hlavu hore, stará vojna! Kurva! Tak ľahko nás nedostanú, nie⁉“
Krauz sa snažil, no sám sebe pripadal zbytočne teatrálne, klaunovsky.
„Zarezávať, hovoríš…“
„Edo, prosím ťa, neblbni! Kašli na ten pohrebný tón! Je tam toho, kúsok
nádoru! Vyrežú, ožiaria, chvíľu si pomaróduješ – a do Vianoc si späť v
kancelárii.“
Burger natiahol ruku, Krauz ju chytil. Držali sa, akoby sa išli pretláčať.
„Riško, počúvaj ma…“
„Počúvam.“
„… ani do Vianoc, ani nikdy. Už nikdy…“
„Prestaň!“
„Buď ticho, neprerušuj ma,“ Burger potriasol spojenými rukami, aby ho
Krauz chvíľu počúval. „Mám teraz more času na premýšľanie. Vlastne tu
človek nič iné nerobí, iba premýšľa. Premýšľam, spomínam,
prehodnocujem, kombinujem, zvažujem možnosti, hľadám východiská.
Potreboval by som dobrého analytika,“ usmial sa na kolegu.
„Poviem primárovi, dám si sem vedľa posteľ.“
„To by bolo fajn, ale máš vonku robotu…“
„Aj ty.“
„A práve to ti chcem povedať. Ja už nie. Aj bez tvojich kombinačných
schopností som po triezvej úvahe došiel k záveru, že ja už nie.“ Burger
hovoril pomaly, ťažko hľadal slová.
„Ale…“
„Nie! Riško, už som unavený. Čo som mal stihnúť, už som stihol, čo som
mal spraviť, už som spravil, teraz nadišiel čas bilancovať, s triezvou hlavou
prijať fakty, prispôsobiť sa, urobiť konečne posledné rozhodnutie. Ja sa už,
Riško môj, do roboty nevrátim.“
Krauz mlčal, kolega nežartoval. Bolo to rozhodnutie, nie námet na
diskusiu.
„Aj keď tortúru prežijem, aj tak sa už nevrátim. Ak mi Pánboh alebo
Príroda, alebo kto to tu vlastne riadi, dožičia ešte pár dní života, chcem ich
prežiť doma s manželkou a vnúčatami. Som im dlžný, veľa som im dlžný.
Už na ich úkor neobetujem práci ani jeden jediný deň. A teba varujem.
Nenechaj to zájsť tak ďaleko ako ja, spamätaj sa, zaraď neutrál a rozhliadni
sa. Tvoji blízki si zaslúžia viac, než im dávaš. Oveľa viac. Žiadna robota
nestojí za to, aby jej človek obetoval rodinu. My tie naše vraždičky žerieme
zasurova, berieme ich až príliš vážne, a pritom nám život uteká pomedzi
prsty. Naše rodiny si to nezaslúžia. Trvalo mi, kým som to pochopil, ale
pochopil som. Vždy si dal na moje rady…“
„Nikdy, veď si ma za to aj riadne cepoval.“
„Tak skoro vždy, ale na túto poslednú daj, nech ťa nemusím o desať rokov
vyzauškovať!“
„Budeš musieť, už teraz sa na to teším! A o dvadsať si na dôchodku
skočíme na ryby.“
„Ryby, ty Johan! Akoby si nevedel, že ryby neznášam. Keď už, tak
poriadny rezeň!“
„Tak skočíme na svine, je tam toho!“
„Také blonďavé, dvacinky…“
„No prosím, že dvacinky! Človek by ho aj poľutoval, a on že dvacinky!
Hovno ti je, simulant jeden!“
Krauz sa dosť zdržal, aj pacient z vedľajšej postele sa medzitým vrátil, a
to vyfajčil tri. Detektívi spomínali na staré prípady – Burger aspoň na
chvíľu prišiel na iné myšlienky.
„Ozaj, a čo Petra?“
„Ešte sa neprebrala.“
„Chúďatko.“
Chvíľu sedeli mlčky, zabratí do myšlienok.
„Pôjdem.“
„Ale chalanom nič nehovor, Riško, chcem im sám povedať, ako som sa
rozhodol.“
 Krauz dlho stál na chodbe pred veľkým výkladovým oknom. Hľadel na
nočné mesto, ale nevidel nič, iba Sylviinu tvár a tváre svojich dvoch dcér.
 53

Detektív Jaro zdvihol telefón.

„Prosím.“
„Jarko? Ahoj!“
„Beatris? Čau!“
„Dodržala som slovo.“
„To rád počujem.“
„Vlastne najprv som sa ti chcela poďakovať.“
„Aha. Kedy bude svadba?“
„Nepredbiehaj.“
„Nebudem robiť vôbec nič, máš to dobre premyslené, nebudem ti do toho
rýpať. Aj to je spôsob, ako vybŕdnuť z marazmu, kam si spadla.“
„Ďakujem.“
„Rado sa stalo. Tak syp, o čo ide?“
„Popýtala som sa, ako som sľúbila.“
„A…?“
„Poznáš bistro na križovatke Konventnej a Vašíčkovej?“
„Bistro Luna.“
„Záverečnú majú o jedenástej. Polhodinu pred záverečnou tam za tebou
príde jedno dievča od nás.“
„Kto? Meno! Poznám ju?“
„Nie, ona pozná teba. Len tam buď, o ostatné sa nestaraj.“
„Díky, máš to u mňa.“
„Na revanš. Ahoj!“
Jaro pozrel na hodinky – desať, najvyšší čas. Nechápavo pokrútil hlavou.
Ako to tá banda na druhej strane barikády robí, že presne vedia, kedy majú
naplánovanú policajnú akciu, kedy má poobednú, že je práve v kancelárii,
že… Všetko vedia!
Vzdychol si, zrejme nebol jediný, kto udržiaval s podsvetím
nadštandardné kontakty. Bohužiaľ, čím ďalej tým viac sa v polícii
rozširovali rady tých, čo viac dávali, než prijímali.
Objednal si kávu a vodku.
„Dobrý večer.“
„Ahoj.“ So záujmom si prezeral čiernovlasé dievča. Vyzerala skôr na
zatúlanú študentku než na pouličnú sociálnu pracovníčku.
„Čo si zač? Ako sa voláš?“
„Táňa.“
„Ako to, že ťa nepoznám?“
„No…“ zatvárila sa záhadne.
„Nemáš prízvuk. Odkiaľ si?“
„Odtiaľto, z Nášho Mesta.“
„Odtiaľto – a nepoznám ťa?“
Pokrčila plecami.
Detektív viac nevyzvedal, aj keď nechce hovoriť, aj tak sa dozvie, čo
potrebuje. Ale premklo ho podozrenie, niečo sa mu nepozdávalo, hoci
nevedel presne čo.
„Čo si dáš?“
„Kávu, len kávu.“ Očkom hodila na šálku pred detektívom, odhadovala jej
veľkosť. „Radšej dve,“ spresnila objednávku.
Detektív objednal. Poobzeral sa. Dvojica v rohu mala dosť práce sama so
sebou, chlapík pri bare telefonoval. Vonku nestálo žiadne auto. Jaro sa
nahol bližšie k nej.
„Vydrž, necukaj sa.“
Rukou sa jej pod stolom dotkol brucha, prehmatal jej boky, nenápadne
prešiel po chrbte. Pochopila, otvorila kabelku – poctivo ju prehrabal až na
dno.
Ak je táto čiernovlasá krava z inšpekcie, má dokonalé krytie, ale nech si
nemyslí, nedostane ho len tak ľahko.
Počkal, kým ich obslúžili.
„Nepoznám ťa,“ vysvetlil detektív.
„Nič som nepovedala. Ale poslala ma Beatris…“
„Už ma podrazili aj lepšie kamošky.“
 „Nič som nepovedala.“
„Spusti, nemám čas do polnoci.“
„Beatris mi povedala, že vás zaujíma…“
„Táňa, som zvyknutý na tykanie.“
„… že ťa zaujíma Irina.“
„Poznala si ju?“
„Mala som stojku vedľa nej. Pomáhala mi.“
„Ako?“
„No… kryla ma.“
„Aha! Ty pečieš na vlastné triko?“
„Uhm.“
Detektív sa upokojil, jej odpoveď vysvetľovala všetko.
„Si normálna? Taká pekná mladá baba a taká blbá? Chceš, aby ťa vymákol
Horácius? Odreže ti ucho. V lepšom prípade.“
„Pomáhala mi Irina.“
„A Horácius na to prišiel.“
„Nie, ani on nie je všemocný, nemôže byť naraz všade.“
„Tak potom kam zmizla?“
„Odviezlo ju auto.“
Detektív ju zastavil zamietavým gestom.
„Dobre, takto by som z toho nič nemal. Porozprávaj mi všetko sama,
pekne postupne.“
„Vrigliska stáva… ehm, stávala pri Medickej záhrade na rohu, ja som bola
v uličke. Keď bol čistý vzduch, pustila mi kunčaa, keď sa jej niečo
nepozdávalo, išla sama a ja som sa zdekovala. O hodinu sme sa zase stretli
a pokračovali sme do rána.“
Detektív miešal kávu, pozoroval ju, nepýtal sa, sama pokračovala.
„Raz mi pri káve povedala…“
„Kedy?“
„Koncom júla. Povedala mi, že mala čudného kunčaa. Kunčaov, lebo
boli dvaja, prišli na čiernom aute. Nechcela nastúpiť, lebo do trojky nerobí,
ale zaplatili jej aj prirážku a sľúbili, že im stačí fajka. Sľub dodržali, ale
potom ju nechceli pustiť z auta, kým im o sebe neporozpráva. Zaujímalo
ich, odkiaľ je, ako je tu dlho, komu patrí, komu odvádza poplatky, kde
spáva, s kým sa kamaráti a tak. Občas sa to stáva, občas narazíme na
smutného opusteného pána, ktorému ide viac o spoločnosť ako o sex, ale
títo ju vraj doslova vypočúvali, nerobili dojem, žeby boli opustení.
Nakoniec ju vysadili a nič sa nestalo.“
Stíchla, aj ona si pomiešala, olizla lyžičku.
„Prišli zase, asi o dva dni, a všetko sa zopakovalo. Vyfajčila iba jedného,
druhý sa len prizeral, ale výsluch pokračoval.“
„Zbili ju? Okradli?“
„Nie.“
„Tak prečo ti to rozprávala?“
„Lebo sa jej to zdalo nejaké uletené. Nič také ešte nezažila. Jedného
osamelého, zhovorčivého, zvedavého áno, ale dvoch?“
„To má byť všetko?“
„Nie. Keď prišli asi tretí alebo štvrtý raz, bol čistý vzduch a kývla mi. Aj
mne by sa zišla dvojitá taxa, ale odmietli. Obzreli si ma, vypytovali sa,
odkiaľ som, ako som tu dlho, a nakoniec ma odmietli, že jedine Vriglisku.“
„Zaujímali sa, odkiaľ si?“
„Áno, a keď som povedala, že odtiaľto, tak ma odmietli.“
„Ona išla?“
„Nie, prišiel Horácius – na kontrolu. Musela som zdrhnúť, no ešte som
videla, že aj oni zdrhli.“
„Zdrhli?“
„Normálne naštartovali a upaľovali.“
„Prečo? Horácius nesmie vztiahnuť ruku na normálneho zákazníka. Mláti
len kurvy a nespratných zákazníkov, tak prečo zdrhli?“
„Neviem, utekala som, videla som len, že zdrhli.“
„Ale stretli ste sa s Irinou, rozprávali ste sa o tom, nie?“
„Rozprávali, ani ona nevedela, prečo zdrhli.“
„Na rozlúčku jej nič nepovedali? Žiadne vysvetlenie?“
„Nie, vôbec nič, bez slova zdrhli.“
„Ale až keď sa zjavil Horácius.“
„Až potom.“
„Dobre, takže neútočili, nekradli, nevyhrážali sa, iba si dali vyfajčiť a
normálne zaplatili. Čo je na tom podozrivé?“
„Potom sa ukázali iba raz – a viac nie. Odvtedy som Vriglisku nevidela.“
„Počúvaj, prečo jej furt hovoríš Vrigliska?“
„Prepáč, tak Irina.“
„Prečo Vrigliska?“
 „Tak sme jej hovorili. Len my, kamarátky. Irina stále žula žuvačky. Jedine
značku Wrigley’s spearmint v bielom obale.“
„Prečo?“
„Lebo majú výraznú mentolovú chuť.“
„Tak ich mala rada?“
„Nielen preto, z praktických dôvodov. Neznášala chuť semena, po každom
zákazníkovi si dávala novú, aby zabila hnusnú chuť.“
„Ale veď na fajky používate kondómy.“
„Normálne áno, ale odskúšaní zákazníci si môžu priplatiť a potom…“
„Aha, máš pravdu,“ spomenul si detektív. „Kedy sa objavili posledný raz?“
„V noci z prvého na druhého.“
„Augusta?“
„No.“
„Ako to vieš tak presne?“
„Tretieho mám narodeniny, chcela som ju pozvať.“
„Videla si, ako zmizla?“
„Videla.“
„Hovor!“
„Prišli krátko po polnoci.“
„Na tom istom aute?“
„Stále jazdili na tom istom aute.“
„Pokračuj.“
„Za rohom sa objavilo ďalšie čierne, väčšie, také, aké používa Horácius,
musela som zájsť ďalej do uličky. Nemusel to byť on, ale musím byť
opatrná, zacúvala som. Z diaľky som videla, ako Vrigliska vyjednáva, niečo
sa jej nepozdávalo, krútila hlavou, prehovárali ju, nakoniec nasadla. Čakala
som hodinu, no nevrátila sa ani po dvoch. Nabrala som odvahu a prešla
som sa po hlavnej, či nestojí kúsok bokom, no nenašla som ju.“
„Hľadala si ďalej?“
„Nie, chytila som kunčaa, bol to risk, ale nasadla som. Vrátila som sa až
ráno, ulica už bola vymetená. Neprišla ani večer, ani na druhý večer, už
vôbec neprišla.“
„A ty si teraz kde?“
„Mám dohodu s druhou.“
„S ktorou?“
„Musím?“
 „Nie, nechaj si to pre seba.“
„To je všetko, viac neviem.“
„Mýliš sa. Videla si ich. Aj auto. Chcem podrobný opis.“
„Ford Sierra, klasický sedan, čierna farba, dymové sklá, sivé poťahy.“
„Ale veď to sú už vykopávky!“
„Perfektne urobený, jeden z nich musel byť automechanik alebo
klampiar.“
„Asi. Ako vyzerali?“
„Mladí. Dvadsať, možno dvadsaťdva. Kraťasy, tričko, tenisky. Je leto, ani v
noci sa nič iné nenosí.“
„Postava, vlasy, oči, jazvy?“
„Šoféroval holohlavý, alebo tak ostrihaný, silnejšia postava. Mal odutú
spodnú peru. Vrigliska mi povedala, že pri fajke chrochtal a slintal jak
prasa, celú hlavu mala oslintanú. Ten druhý bol chudučký blondiak so
strniskom. Všimla som si, že v uchu pri okienku, teda v pravom, mal
náušnicu. Iba biely krúžok, možno strieborný, bez očka.“
„Iné šperky, jazvy?“
„Žiadne viditeľné jazvy, obaja mali zlaté retiazky, decentná hrúbka,
žiadna sedlač.“
Detektív sa zamyslel, v duchu si ich predstavil.
„To je všetko?“
„Nie.“
„Čo ešte?“
„Niečo by som potrebovala.“
„Čo?“
„Vodičský preukaz.“ Z kabelky vybrala obálku, posunula ju po stole.
Detektív si ju pritiahol, skontroloval obsah. Zbadal zelené bankovky –
konečne normálne stovky, s ktorými sa dá normálne platiť! No opatrnosť
uňho vždy zvíťazila nad chamtivosťou.
Poobzeral sa, ani jeden z hostí nezmenil polohu, nikto si ich nevšímal, ani
vonku sa nič nezmenilo.
Detektív vopchal dva prsty do obálky, vytiahol dve bankovky, posunul
ich k majiteľke.
„Ale ja mám prachy,“ nechápala.
„Ešte si ťa oťukám, potom ti možno pomôžem. Prachy si nechaj, keď
uznám za vhodné, vyrovnáme sa.“
 „Chápem.“
„Nič nechápeš, ale vysvetľovať ti to nebudem. Čo je na tom lístočku v
obálke?“
„Moje údaje.“
„Dobre,“ vybral lístoček, skontroloval ho, vybral si pero. „Ešte mobil.“
„Musím…“
„Musíš!“
Nadiktovala mu číslo. Detektív odtrhol spodok papiera, písal ďalej.
„Tu máš moje, ostávame v kontakte. Keby sa niečo šustlo, keby sa objavili
alebo keby si sa niečo nové dozvedela, chcem byť v obraze. Chápeš aj
toto?“
„Chápem.“
„Lebo toto jediné je z nášho stretnutia naozaj dôležité.“
„Chápem,“ uistila ho.
„Chcem, aby si mi volala priamo, nie cez Beatris, ani cez nikoho iného.
Priamo!“
„Dohodnuté.“
Detektív hodil na stôl bankovku, nečakane vstal, bleskovo odišiel. Vrátil
sa do kancelárie, kolega v nočnej trpezlivo čakal, čítal knihu.
„Hotovo?“ zodvihol zrak od stola. „Môžeme ísť von?“
„Vydrž. Kde máme hlásenia o nezvestnosti za tento mesiac? Aj hlásenia z
iných oddelení o spolupátranie po neznámych mŕtvolách.“
„Tam, v hornej poličke,“ hodil rukou.
Detektív Jaro vybral celý obsah priečinka, sadol si, začal listovať.
Odhadzoval jeden papier za druhým, prevracal ich, študoval, odrazu sa
zarazil, začítal sa.
„A mám ťa, Vrigliska!“ zajasal.
 54

„Už ste to počuli? Našli telo!“ Mayor zase zabudol klopať, z ničoho nič stál
uprostred kancelárie a rozčúlene rozhadzoval rukami. „Šéf poriečneho
oddelenia mal pravdu. Čo je jasnovidec⁉“
Ešte v pondelok, hneď po hektickom víkende, zavolal kolegovi na
poriečne oddelenie.
„Telo? No, chlapci vraždárski, musíte vziať do úvahy, že je leto, horúce
leto, voda v zátoke je nadpriemerne teplá, to urýchli hnilobný proces. Ak
budeme mať šťastie a telo nezachytili spodné prúdy a nevyniesli ho do
hlavného toku, je ešte v zátoke. Stále sme ho neobjavili, takže musí byť na
dne. V tejto teplote bude trvať desať dní, kým ho hnilobné plyny nafúknu a
vynesú na hladinu. Kedy došlo k úmrtiu? Hovoril si, že v sobotu minulý
týždeň? Tak vypláva v utorok v noci alebo v stredu. Pravda, ak nie je
zahasprovaná niekde v koreňoch, to by bolo horšie.“
Mayor nechápavo rozhodil rukami.
„Asi je jasnovidec, fakt ju našli!“
Linda bola kompletná, k blonďavej hlave mohli priložiť aj telo. Mohli ju
odovzdať rodine a prípad definitívne uzavrieť, lenže osud chcel tak, že s
dvojičkami sa definitívne rozlúčiť nemohli, ešte stále boli v hre.
Mayora vystriedal Billi – počítačový mág, technická opora celého
oddelenia. Keď bolo treba prezerať kamerové záznamy alebo akokoľvek
čarovať s počítačovým sovérom, bol tu Billi.
„Ste tu?“ nakukol do kancelárie. „Čo ste mi to dali za svinstvo⁉“
„Čo?“ nechápal Krauz.
„To dévedečko!“
„Je z domovky u tých Španielov. Na príkaz vyšetrovateľa ho treba
prebehnúť, či tam nie je nejaké detské porno.“
 „Detské porno je žúžo oproti tomu, čo som našiel. Poďte sa pozrieť, čím
sa tí smradi bavia!“
Ako lavína sa nahrnuli do Billiho kráľovstva – rohová kancelária od
podlahy po strop naplnená počítačmi, monitormi, káblami a všetkým
možným, čomu rozumel iba on.
„Opatrne, do hentoho mi nekopnite!“ brzdil ich Billi.
Prví si sadli, ostatní museli stáť. Obkľúčili hlavný monitor v strede stola.
„No poďme, kde sa to púšťa?“ Váňa sa triasol od netrpezlivosti.
„Ty s tými mastným paprčami sa ničoho nechytaj!“ zhrozil sa Billi.
„Pozerajte, dévedečko má šesťdesiari minút. Začína sa to takto…“ Billi
spustil prehrávanie.
„Jebú, a čo?“ nechápal Kuky.
„Počkaj! Ale jak dobre jebú!“ závidel Váňa.
„Prestaňte, úchyláci!“ zahriakol ich Hanzel. „Nechajte ho, nech nám to
komentuje, keď to už videl.“
„Čo tu stvárate⁉“ vymákol ich šéf. „Porno, no jasné! Koľkokrát som vám
hovoril, aby ste tak nerevali, keď sa odbavujete v pracovnom čase! Počuť
vás až dolu na vrátnici!“
„To je to dévedéčko od dvojičiek, poď sa pozrieť, Billi niečo našiel,“ pozval
ho Krauz, ani sa neobzrel.
Mayor sa pripojil k úchylákom odbavujúcim sa na porne v pracovnom
čase.
„Prvých osemnásť minút ide toto, nie je to bohviečo.“
„Nie je to bohviečo⁉ Si normálny? Potom mi to napáliš!“ Váňovi bolo
hneď jasné, ako by sa dalo využiť služobné porno na súkromné účely.
„Držte hubu, nech pokračuje!“
„Posuniem to…“
„Počkáj!“ zúril Váňa.
„Potom ti ho požičiam na domov,“ sľúbil Billi, aby sa ho zbavil. „Tu máme
sedemnástu minútu… teraz osemnástu… A koniec!“
„Aký koniec, šak nikto nestriekal!“
„Váňa, prestaň! Dodrbeš nám celý umelecký dojem!“
„Nie, má pravdu,“ zastal sa ho Billi, „to, čo bude nasledovať, tam niekto
vložil nasilu, doprostred rozbehnutej scény. Sledujte!“
Billi pustil prehrávanie. Scéna sa zmenila, posilňovňu s nahými
fitneskami z ničoho nič vystriedala pochmúrna temná atmosféra nejakej
pivnice. Všade naťahaný igelit, aj na podlahe, aj na dlhom stole, aj na
stenách. Na stole sedelo dievča v šortkách a podprsenke, dlhé mastné vlasy
jej padali na prsia, hlavu mala neprirodzene ovisnutú.
„Čo je naklepaná?“
Váňa mal pravdu, vyzerala ako nadrogovaná. Spoza kamery k nej
pristúpil muž celý v čiernom, na tvári čierna maska s výrezom na oči a
ústa. Vylepil jej facku, dievča padlo na stôl.
„Kurva, to mi je len rajcovná zábava,“ sťažoval sa Váňa. Prvá časť sa mu
páčila viac.
Muž priviazal dievča o stôl, každú končatinu upol osobitne do kožených
remencov kombinovaných s retiazkou. Po každom priviazaní jej vylepil
facku, stále ju bil.
„Tak toto bude tvrdé, páni,“ Krauz mal neblahé tušenie, že nasledujúce
minúty sa im páčiť nebudú.
Muž sa stratil zo záberu kamery, keď sa vrátil, v ruke mal veľký mäsiarsky
nôž.
„To nemyslí vážne!“ snažil sa ho zastaviť Kuky.
Myslel. Muž zarezal do nohy tesne pod kolenom. Kameraman urobil
rýchly detail na tvár dievčaťa, dal si záležať, aby zachytil jej prvý vresk.
Vrieskala aj napriek drogám.
„Bože, stíš to!“ požiadal Mayor, Billi poslúchol.
Muž v čiernom pokračoval, obrezal nohu, na pomoc si vzal sekáč na kosti.
„To nespraví!“
Muž v čiernom Kukyho ani teraz neposlúchol – spravil to.
„On jej odťal nohu!“ nechápal Hanzel. „On jej ju normálne odťal!“
Dievča omdlelo, nasledovala pauza, čierny muž ju kriesil, oblieval ju
vodou, fackal ju o niečo jemnejšie. Krv riedená vodou tiekla všade,
kameraman si dal záležať, aby červená farba bola na celej obrazovke.
Dievča sa prebralo, zúfalo sa mykalo, kričalo. Muž v čiernom pokračoval.
„Ja to jebem, na toto nemám nervy,“ priznal sa Mayor.
Billi stlačil stopku.
„Takto to pokračuje dvadsaťpäť minút.“
„Pretoč to na záver.“
„Chcete vidieť záver? Varujem vás…“
„Neser sa a pretoč!“
„Rozkaz, šéfe…“
 Billi stlačil posun dopredu, sledoval minutáž v rohu monitora, odrazu
stlačil stopku a prehrávanie.
Dievča už bolo asi mŕtve alebo v takom hlbokom bezvedomí, že ho
neprebrala ani voda, ani facky. Muž v čiernom sa dostal k hlave,
mäsiarskym nožom zarezal do krku…
„A toto je záverečný záber,“ hlavný premietač ukončil sadistické
predstavenie.
Muž v čiernom natrčil do záberu kamery odrezanú hlavu. Držal ju za
vlasy ako trofej, možno sa aj sadisticky škeril, ale pod masku mu nevideli.
„Teraz nasleduje strih,“ Billi zase pustil obraz.
Boli znova v posilňovni, dve exkluzívne fitnesky obrábali dvaja
exkluzívni svalovci.
„A toto pokračuje až do konca.“
„Môžeš si to dévedečko strčiť – vieš kam, Billi, už ho nechcem,“ zhnusene
sa odvrátil Váňa.
„Bože!“
„To je hovädo!“
„Debil!“
„Niečo také som ešte nevidel!“ Ozývalo sa zo všetkých strán.
Krauz si zhlboka vydýchol.
„Teda, chlapci, priznávam sa vám, bol som už na všelijakých pitvách,
videl som kadečo, ale niečo takéto…“ Ani nedopovedal. „Billi, urobil si
kópiu?“
„Nie.“
„Urob, zálohuj to a prines mi originál.“
„Dobre, daj mi pár minút.“
Vrátili sa do kancelárie. Mayor s nimi, aj jeho zaujímalo, ako a kam sa
pohne prípad zo zátoky po tomto nechutnom premietaní.
„Páni, myslím si, že sa opäť vyberieme za dvojčatami. Podľa mňa nám
majú čo povedať,“ začal Krauz.
„Pamätáš sa, čo nám o nich povedal Slávo na prvom výsluchu?“ spýtal sa
Hanzel. „Vraj sú to malí sadistickí úchyláci.“
Krauz prikývol, spomenul si.
„Ale, Oto, to nám povedal vtedy, keď si bol istý, že Lindinu hlavu, čo
našiel v garáži, majú na svedomí oni. Linda je už vysvetlená.“
 „A čo to dévedečko? Mali ho schované v posteli spolu s drogami,
pripisovali mu prinajmenej takú vážnosť ako drogám!“
Krauz opäť prikývol, v tomto bode s kolegom súhlasil.
„Vy si myslíte, že to dievča vo filme je naša… ehm, naša Venuša?“
zaujímal sa Mayor.
„Nie,“ nesúhlasil Krauz.
„Prečo?“
„Tú vo filme začali katovať od nôh…“
„Aha!“ Mayor sa chytil za čelo. „Som z toho taký vykoľajený, že už
zabúdam na fakty. Jasné, naša má nohy, zabudol som. Dobre, tak potom
ako to súvisí…“ nevedel sformulovať otázku.
„To zatiaľ netušíme, ale tých nešťastníc môže byť viac. Naša Venuša môže
byť iba jedna z mnohých, ktorá náhodou vyplávala. V každom prípade by
som začal od dvojčiat. Počkáme na…“
Krauz nedopovedal, otvorili sa dvere. Chosé sa vrátil z nemocnice. Nič
nepovedal, pokrútil hlavou, sadol si do kresla.
„Škoda,“ vzdychol si Mayor, ubolene prižmúril oči. Chvíľu bol ticho, zo
solidarity. „Dobre, nechám vás, niečo vymyslite, potom ma informujte.“
Radšej odišiel. K tej tragédii sa pridal ešte aj Chosé, už sa naňho nemohol
dívať.
Nikto sa nemohol pozerať, trpeli a tŕpli všetci, Chosé najviac.
Deň otvorených dverí pokračoval.
„Čaute! Môžem?“ vošiel kolega z mravnostného oddelenia aj s darčekom.
„Vitaj, Jardo!“ privítal ho Váňa. „Som rád, že si nezabudol na moje
narodeniny! Tá torta musí byť obrovská!“ zajasal večný hladoš.
„Všetko najlepšie, Váňa, ale na tomto si nepochutnáš.“ Škatuľu položil
rovno pred Krauza na stôl.
„Čo je to?“ Krauz zvraštil čelo, potreboval sa sústrediť, chceli si s
kolegami dohodnúť nejaký plán, postup, a tento tu rozptyľuje, otravuje s
nejakou kartónovou škatuľou.
„Niečo by som mal,“ začal záhadne Jaro.
„Tak dávaj!“
„Ozval sa mi jeden môj informátor…“ Podľa toho, ako začal, bolo všetkým
jasné, že sa nemajú na nič pýtať, čo bude môcť, povie aj sám, ostatné si
každý poriadny detektív chráni a stráži. „Stratilo sa jedno dievča z ulice.“
 „Ale my máme dosť roboty s vraždami, skús na oddelení pátrania,“ snažil
sa ho nasmerovať Krauz.
„Nie je v pátraní, nikto nezahlásil nezvestnosť, nikomu nechýba. Je z
Moldavska, je tu načierno.“
„Ako sa volá?“
„Irina, viac o nej nevie ani informátor. Má dlhé, nezapamätateľné meno,
samé to vovová a podobne, ako to s ich menami býva.“
„Ruska?“
„Možno Ruska, možno z Moldavska, ani tým som si nie istý.“
„A?“
„Nemáte náhodou nejaké dokatované dievča bez identity?“
„Aj bez hlavy, aj bez rúk.“
„Čítal som vaše hlásenie, žiadosť o spolupátranie. Píšete, že podľa lekára
smrť nastala na prelome júla a augusta.“
„No.“
„Táto sa stratila druhého augusta.“
„Jardo, vieš koľko kuriev sa každý mesiac stratí?“
„Viem, ani jedna. Za pol roka ani jedna. Dúfam, že mi veríte, je to môj
chlebík.“
„Ale aj tak…“ Krauzovi sa do toho očividne nechcelo.
„Zmizla za podivných okolností, naložili ju do auta.“
„Uličné väčšinou nasadajú do áut.“
„Ako myslíte,“ Jaro pokrčil plecia.
„Počkaj! Čo je v tej škatuli? Ako to súvisí?“
„Informátor mi dal jej osobné veci, všetko je zbalené vnútri. Je tam aj kefa
na vlasy. Vyčistená, ale pár vlasov som videl, niektoré dlhé, celé, aj s
korienkom.“
„Aha, chceš, aby sme to poslali na DNA?“
„No.“
„Tak s tým si mal začať a nezdržiavať! Dobre, ďakujeme ti, pošleme to na
porovnanie.“
Tým považovali vec za vybavenú.
„Asi otravujem, máte robotu,“ pochopil kolega z mravnostného. „Porúčam
sa, nech sa vám darí.“
Pri odchode zaregistroval Chosého v kúte.
„Ahoj, kámo.“
 „Ahoj.“
„Chosé, chlapci z oddelenia sa stále pýtajú, ako je na tom Petra.“
„Žiadna zmena.“
„Kurva! Počúvaj, keby bolo treba niečo…“ rozhodil rukami, aby zahrnul
všetko na svete. „Čo ja viem, trebárs krv alebo tak, len povedz, všetci sú
pripravení.“
„Ďakujem. Zatiaľ netreba, ale ďakujem.“
„Tak sa držte, banda, idem.“
Krauz kvitoval jeho rozhodnutie nenápadným kývnutím.
„Skúsime vypočuť dvojičky, niekam nás musia posunúť,“ navrhol.
„Nebudeme strácať čas, ideme rovno za nimi.“
Pozrel na parťáka, sedel v rohu bez ducha, bez záujmu, bolo mu všetko
jedno.
„Oto, ideš so mnou?“ zľutoval sa Krauz.
„Jasnačka!“
„Kuky a Váňa, skočte na súdne, Lengyel má pre nás správu k tomu drôtu,
nejaký fyzikálny prepočet a účinok na kosti v krku. Chosé…“ Pre Chosého
nemal robotu, nie keď je v takomto stave. „Vieš čo, vypíš žiadosť na
analýzu DNA na tú kefu v škatuli.“
To by mohol zvládnuť.
Chlapci sa rozbehli po robote, Chosé strnulo sedel v kresle. Po chvíli sa
spamätal, pošúchal si tvár, zhlboka si vzdychol, opláchol sa studenou
vodou, vydýchal sa. Vzal škatuľu, vybral modrú kefu na vlasy, vložil ju do
predpísaného igelitového vrecka. Sadol za počítač, v ponuke na ploche
našiel formulár na kriminalistický a expertízny ústav, začal vypĺňať
kolónky.
 55

Pán Ramírez neskrýval rozčarovanie nad ich návštevou. Nebol nadšený, že

sa mu do domu tlačia policajti. Pokrútil hlavou, prskal. Museli mu dôrazne
vysvetliť, že jeho synov môžu kedykoľvek predvolať, dokonca nasilu
predviesť na oddelenie, mal by byť vlastne rád, že sa unúvajú.
Nebol rád, ale čo mal s nimi robiť?
„Ale budem pri tom!“ znela rezolútna požiadavka.
Sadli si v obývačke – domáci do kresla, dvojičky v rovnakých tričkách a
kraťasoch vyzerali na gauči ako dve lastovičky na elektrickom drôte. Krauz
si ich so záujmom obzeral, žiadna tržná rana, ani náznak modriny, otec si
teda jeho slová zobral k srdcu.
„Chlapci, čo je toto?“ Krauz položil na konferenčný stolík dévedečko.
Žiadna odpoveď, Krauz už ľutoval, že pripustil pri výsluchu prítomnosť
otca.
„Mali ste to v posteli, predpokladám, že je to vaše.“
„Nie je,“ prvý sa, ako vždy, osmelil Roland, aspoň si mysleli, že je to on.
„Ako to, že nie je?“
„No…“ Roland sa zahľadel na otca. Prikývol, nenápadne, ale prikývol –
Krauzovi ich pantomíma nemohla ujsť. „Keď sme tu mali ten oný… ehm,
ten žúr, tak to priniesol jeden chalan.“
„Viete, čo je na tom?“
„Porno.“
„Porno v mojom dome!“ zareval domáci, operadlá na kresle zovrel tak
silno, až mu zbeleli hánky.
„Pán Ramírez, ale…“
„Dobre, dobre, budem sa ovládať, hoci…“ Radšej nedokončil.
„Aké porno?“
 „No, aké?“ nechápal Roland. „Aké býva porno?“
„Veď o to ide, že všelijaké. Videli ste práve toto?“
„Nevieme.“
„Akože nevieme? Boli ste tu – alebo nie?“
„Boli, ale porno bežalo iba dolu na… na…“
„Na mojom televízore! V mojej obývačke!“ neprimerane nahlas doplnil
domáci pán. „Ja viem, ja viem, už som ticho. Ale uznajte sami, porno v
mojom dome…“ frfotal, nemohol si odpustiť komentár.
„Neboli sme stále dolu, občas sme na televízor hodili očkom, nevieme, čo
práve bežalo.“
„Tak potom prečo ste ho schovali.“
„Lebo jediné ostalo.“
„Nerozumiem.“
„Keď sme upratovali, našli sme ho za televízorom, muselo tam zapadnúť.
Schovali sme ho, aby sme mu ho vrátili.“
„Komu?“
„Vlastovi.“
„Kto je Vlasto?“
„Jeden chalan z partie.“
„Čo je to za chalana?“
„Normálny z partie. Staral sa o hudbu a o toto,“ Roland ukázal prstom na
stôl. „Je to jeho koníček.“
„On jediný?“
„Iba on, tým je známy v celej partii.“
„Čo o ňom ešte viete?“
„Nič, veď sme sa s nimi iba zoznámili.“
„A aj rýchlo skončili!“ nevydržal otec.
Okamžite, ako na povel, prikývli.
„Ešte jedna otázka, chlapci, stalo sa na žúre niečo zvláštne? Zbili
niekoho?“
„Nie.“
„Boli ste aj u Gaba.“
„Doma?“
„Doma, v byte.“
„Boli.“
„Zbili niekoho uňho doma, povedzme v zadnej izbe?“
 „Nie.“
„Nejaké dievča.“
„Nie.“
„Žiadna krv? Náznak násilia?“
„Určite nie.“
„Máte ešte nejaké dévedečko? Schované tak, že sme ho nenašli?“
„Nie.“
„Rozmyslite si to, ide o vraždu, s tým paragrafom sa nezahrávajte. Buďte
radi, že ste obišli len tak naľahko.“
„Nie, iba toto jedno, a aj to sme našli, nie je naše.“
„Dobre, verím vám. Pán Ramírez, ďakujeme za trpezlivosť.“
„V poriadku, rád pomôžem,“ klamal domáci pán.
„A, chlapci, držím palce pri reparáte.“
„Ďakujeme.“
„Myslím si, že pre vašich rodičov bude úspešný reparát jediná
akceptovateľná náplasť na prúser, čo ste vyrobili.“
Iba sklonili hlavy.
„Ty im veríš?“ spýtal sa Hanzel v aute.
„Zatiaľ nám neklamali.“
„Ale bol tam foter. Videl si, ako sa ho boja?“
„Videl, ale aj tak. Keď boli u nás, mohli klamať, ako len chceli…“
„Na začiatku sa aj pokúsili.“
„Na začiatku, a iba Roland, ten druhý nie. Teraz už nemajú na klamstvo
motiváciu. Podľa mňa sa im dá veriť, nemajú s tým filmom nič spoločné.“
„Ako povieš. Čo ďalej?“
„Zabehneme za Adamom.“
„Na protidrogové?“
„No.“
„Rozbijeme mu hubu za Petru?“
„Ešte som mu neodpustil, ale biť sa nebudeme, skôr naopak – musí nám
pomôcť.“
„Zohnať Vlasta?“
„Presne tak, bratku!“
Mali šťastie, šéf protidrogovej jednotky bol v kancelárii. Keď sa k nemu
vovalili, až mu zovrelo hrdlo.
„Chlapci! Čo je s ňou⁉ Nehovorte mi, že…“
 „Aj tebe sa o nej sníva?“
„Každú noc, doriti!“
„Nič, žiadna zmena.“
„Pfúú… nabehli ste sem, ako keby…“ radšej nedopovedal, aby neprivolal
ešte väčšie nešťastie. „Sadajte! Čo potrebujete?“
„Si v styku so Slávom?“
„Samozrejme.“
„Poslúcha?“
„V akom zmysle?“
„Či príde.“
„Na zapísknutie! Veď je vonku len pod podmienkou, že bude
spolupracovať, inak ide do väzby ako ostatní.“
„Potrebujem, aby si mu zavolal.“
„Bez problémov…“ už sa načahoval za telefónom.
„Počkaj, počkaj, nevieš, o čo nám ide. Povedz mu, že potrebujeme, aby
priviedol Vlasta.“
„Druhé meno?“
„Nevieme, ale je to chalan z ich partie, čo má na starosti hudbu a porno.“
„A myslíte si, že bude chcieť?“
„Nech mu povie dve veci. Po prvé – máme niečo z jeho zbierky, čo ho
bude zaujímať, a po druhé – budeme ho naháňať s húkačkami a majákmi,
kým nepadne na hubu. Ak mu je táto forma spolupráce milšia, nech sa s
nami zahráva, zatiaľ na to ideme podobrotky.“
„To je všetko? Môžem volať?“
Prikývli koordinovanejšie než dvojičky.
 56

Vlasto bol rozumnejší, než dúfali. Trvalo im to so Slávom pol druha

hodiny.
„Čo sa trasieš? Nezavrieme ťa! Nie dnes, možno,“ zazubil sa Krauz.
„Nie je to príjemné, keď sa o vás zaujíma oddelenie vrážd. Prísť sem len
tak…“
„Prečo, ja sem len tak chodím už dvadsať rokov.“
Vlasto prikývol, že fór berie.
„Sem si sadni!“
Dostal tvrdú stoličku a miesto v strede koberca, ostatní zaujali bojové
pozície. Sláva si vzal do kancelárie Adam, aby ho na chodbe zbytočne
neočumovali.
Krauz mohol začať, no ešte Vlastovi venoval skúmavý pohľad. Chalan ho
opätoval. Sympaťák s bystrými očami, Krauz by ho tipoval na
vysokoškoláka.
„Toto je tvoje?“ Krauz ukázal priesvitný obal.
„Márnosť! Čo som sa ho nahľadal! Kde ste ho…“ zarazil sa, uvedomil si, že
aj policajti majú mechaniku na prehrávanie takých nosičov. „Asi bude
prúser,“ uvedomil si.
„To záleží na tom, či nám pomôžeš.“
„Prišiel som, nie?“
„Čo to má byť?“
„Ehm… ešte študujem, privyrábam si.“
Krauz sa nemýlil, takže študent.
„Ako – privyrábam?“
„Robím hudbu, predávam…“
„Načierno napálené kópie, čo?“
 „Všetci to tak robia.“
„A toto?“
„Je to lepší artikel než hudba.“
„Aj to, čo je v strede?“
„Nie, myslel som klasické porno. To v strede…“
„Malo ostať schované.“
„Je to schované.“
„Prečo? Pred kým?“
„Napríklad pred policajtmi z oddelenia vrážd,“ suverénne odpovedal
študent. „Veď je tam vražda v priamom prenose!“
„Fakt sa nám uľavilo, že si to rozoznal. A to sa priznávaš len tak?“
„Priznávam? K čomu? Dúfam, že si nemyslíte, že ten bulo v čiernom
kostýme som ja⁉“ zhrozil sa.
„No, pokiaľ sa pamätám, až tak jednoducho sme vraždu ešte nevyriešili.
Povedz nám k tomu niečo.“
„Vás to zaujíma kvôli babe zo zátoky?“
Detektívi ako jeden prekvapene zdvihli hlavy.
„Pozrime sa, a na to si ako prišiel?“
„Čítam noviny, sledujem aj správy, nielen debilné seriály.“
„Na rozdiel od ostatných v partii.“
„Na rozdiel.“
„Dobre, tú tvoju partiu teraz necháme bokom, aj tabletky a vrecúška, čo
sa vám premleli cez ruky…“
„Ja…“
„Nechaj to tak, ti hovorím!“ skákali si do reči. „Chcem vedieť, čo je to za
film a kde sa točia.“
„Jedna ľahká, druhá ťažká odpoveď.“
„Skús tú ľahšiu.“
„Je to snaf film. Píše sa to po anglicky s u, na konci dve f. Snuff, číta sa
snaf. Je to forma sado-maso porna, podstatou je vražda alebo samovražda
– niektorých úchylákov privedie do stavu absolútnej rozkoše, až
vyvrcholenia.“
„Hento⁉“ Krauz vyvalil oči.
„Hento! Povedal som úchylákov, nie je to pre normálnych ľudí, dokonca
ani pre normálnych závislákov od sexu, dokonca ani pre normálnych
excentrikov, ak to nie je priamo oxymoron, čo som práve vymyslel.“
 „Je. Ako môže byť excentrik normálny?“
„Veď to! Ak chcete pochopiť, čo sa vám snažím vysvetliť, musíte si
uvedomiť, že nehovoríme o normálnych ľuďoch. Tušíte aspoň, koľko
druhov extrémneho porna existuje? Fetiše, orgie, výkaly, mrzáci,
hermafroditi, zombíci, ťažké otroctvo…“
„Prosím ťa, ušetri nás!“
„Ako chcete, ale som iba na začiatku. A na vrchole toho všetkého tróni
snaf film. Záujemcovia dodržiavajú prísne pravidlá, sami pred sebou sa
držia v prísnej anonymite, sú si vedomí, s čím zaobchádzajú. Absolútna
diskrétnosť.“
„Takže nám nič nepovieš o odberateľovi?“
„Samozrejme, že áno, ale nič vám to nepomôže. Ani ja by som ho
nenašiel, nieto vy. Kontakt prebehne cez internet.“
„Bože, zas ten internet!“
„Božský internet, máte pravdu. Odovzdávka je vždy anonymná, ja
položím zásielku v igelitke na lavičku a odídem na dohľad, aby som ju
strážil. Príde chlapík, vezme si ju, odíde opačným smerom. Nesmiem ísť za
ním, a poviem vám pravdu, ani by som nešiel, za nič na svete by som
nešiel. Sú to blázni, môžu byť nebezpeční.“
„Už si mal problémy?“
„Nikdy, prísne dodržujem pravidlá.“
„A ako ti odovzdá peniaze?“
„Už sú odovzdané, platí sa vopred. Hotovostný vklad na môj účet, vždy
na inej pobočke, číslo je v kontakte pri objednávke.“
„No počkaj, ale pri hotovostnom vklade od teba pýtajú občiansky
preukaz.“
„Prosím vás, nebuďte včerajší! Ako chcete nájsť Jožka Mrkvičku s
falošným občianskym preukazom? Okrem toho kto by ho hľadal, veď o
vklade viem iba ja.“
„Takže k odberateľom sa nedostaneme?“
„Nie, a verte mi, nie preto, že by som nechcel spolupracovať. Hovorím
vám, ani ja by som ich nevedel nájsť.“
„Lebo sú takí nebezpeční?“
„Aj, ale…“
„No, dopovedz.“
„Lebo sú takí mocní.“
 „Akože…“ Krauz ukázal na strop.
„Presne! Padli by vám sánky, keby ste sa dozvedeli, akí ľudia sa týmto
zabávajú. Ich manželky a podobne…“
„Takže o odberateľoch predsa len niečo vieš.“
„Viem, tuším, ale…“ pokrčil plecami.
„Ako chceš, nebudem ťa týrať. A čo dodávateľ?“
„Ešte horšie, ešte lepšie krytie. Dám výzvu na zabarikádovanú adresu,
opíšem druh tovaru, o aký mám záujem, ráno mám nahádzané dévedečka v
schránke. Bežná objednávka sú dva-tri kusy, nikdy nie viac.“
„A ako platíš?“
Vlasto si odkašľal.
„Ehm… prišiel som dobrovoľne, som ochotný pomôcť, ale nie dať sa
odrovnať.“
„Dobre, vrátime sa k filmu, k tej ťažšej odpovedi.“
„Kde sa natáča? To nevie nikto. Vozí sa to zo zahraničia, niektoré spoza
mláky. Používa sa systém tajných kuriérov, jednotlivé segmenty
odovzdávky sú od seba izolované, aby sa ani v prípade zadržania jedného
priekupníka nedal spätne vypátrať výrobca. Nikto nevie, kde sa točia, viem
iba toľko, že vonku.“
„Takže u nás také štúdio nemáme?“
„Nebláznite! Snaf u nás⁉ Skôr postavíme kozmodróm než niečo také.“
„Vážne?“
„Alebo dostaviame diaľnice, čo je v podstate rovnaký oriešok.“
Nikto sa nepobavil, uvažovali o nových informáciách.
„Ak vám ide o to dievča zo zátoky, tak ste vedľa. U nás sa nič také netočí
a tí, čo to robia, majú odskúšaný systém odstraňovania tiel. Nenájdu sa ani
zuby. Tá nešťastnica musela šliapnuť do iného lajna.“
„Vieš nás nasmerovať? Daj tip.“
„Nie, naozaj nie, som iba študent. Informácie mám iba z novín. Naša
partia sa zaoberá… ehm, veď viete, čím sa zaoberáme, ale vražda, to nie.
Okrem toho z nášho sídliska, čo sídliska, z nášho mesta, nikto taký
nechýba, inak by ste nevyužili noviny a televíziu, takže z nášho okruhu to
nie je nikto.“
Celkom logická, vyčerpávajúca odpoveď.
„Prečo sa taký chalan ako ty dá na také svinstvo?“
 „Sú v tom prachy. Bohovské prachy! Pre nič iné, inak som normálny, ak
sa tak dá povedať.“
„A dá sa?“
„Dá, mňa to nerajcuje.“
„Aké prachy?“
„Tisíce.“
„V eurách⁉“ žasol Krauz.
„Jasnačka.“
„Ľudia sú hovädá,“ detektív nechápavo pokrútil hlavou.
„Môžem si ho…“ Vlasto sa natiahol za dévedečkom na stole. Pochopil, že
výsluch je na konci a môže odísť.
„Nie!“ Krauz ho predbehol, rýchlo ho schoval.
„Ale pre mňa sú to zmrazené prachy,“ zúfal si študent.
„Pre nás dôležitý dôkaz.“
„Žiadny dôkaz, veď s prípadom nesúvisí!“
„Ešte nevieme. Keď sa tvoja domnienka potvrdí, vrátim ti ho. Možno…“
„Beriem vás za slovo.“
„Môžeš ma zobrať akurát na pivo, nič som ti záväzne nesľúbil!“
Viac otázok nemali, cesta, na ktorú vykročili s nádejou, že by ich niekam
priviedla, vyzerala zarúbaná.
„Sado-maso filmy asi nebudú naše východisko,“ vzdychol Hanzel, keď
Vlasta vyprevadili. „Podľa mňa hovoril pravdu, ja by som mu veril.“
Ostatní prikývli.
„Mal celkom suverénne vystupovanie,“ povedal svoj postreh Kuky.
„Bol si vedomý, že sa mu nemôže nič stať, inak by tak rýchlo neprikvitol.
Asi za ním stojí niekto vplyvný,“ uvažoval Váňa. „Myslíte si, že to siaha
až…“ očami naznačil horné poschodia.
Nikto mu neodpovedal, to naozaj nebola ich starosť. Jediný Krauz si
vzdychol – obával sa komplikácií.
 57

Aj Mayor chcel priložiť ruku k dielu, aj jeho iritoval nechutný film.

Dokonca do tej miery, že priviedol návštevu.
„Poznáte sa? Toto je môj švagor.“
Do vraždárskej kancelárie priviedol dvoch pánov – na prvý pohľad
seriózni umelci.
„Viete, že robí vo filme. Poradil mi konzultáciu s odborníkom. Toto je pán
Seman, kameraman.“
Popodávali si ruky.
„Pozrú sa na to, hlavne pán Seman má bohaté skúsenosti.“
„S filmom,“ rýchlo vysvetľoval kameraman, „nie s tým, o čom mi hovoril
váš šéf. Ja len, aby nedošlo k omylu, točím iný žáner.“
Zaviedli ich k Billimu, pustili si film. Sotva sa maskovaný muž s nožom
priblížil k dievčaťu, kameraman sa usmial. Keď zarezal, neskrýval
pobavenie, rozosmial sa.
Detektívi nechápali, až doteraz si mysleli, že najväčší tvrďasi sú oni.
Vydržali až do konca.
„No, celkom slušný pokus o snaf film.“
„Pokus?“ nechápali.
„Je to podvod,“ znel odborný rezultát. „Amatérske, až úsmevné.“
„Nám teda do smiechu nebolo,“ ohradil sa Mayor.
„Lebo to beriete ako skutočnosť. V takom prípade by to bola tragédia, aj
skutočnosť, že sa pri tom niekto dokáže vzrušiť. Ale nie je to skutočné, sú
to filmárske triky.“
„Ako to spoznáte? Môžete nám to vysvetliť?“
„Pozrite sa, celý problém spočíva v tom, že niektoré sado-masochistické
produkty sa ešte točia v medziach klasického porna, no dosť často sa
objavujú snaf filmy ako kombinácia porna a kamufláže sado-maso, teda
hrané mučenie, hrané znásilnenie, hrané popravy a podobne. Výsledná
technická stránka, teda úroveň, býva rôzna. Niektoré filmy sú naozaj
verné, niektoré menej. Toto je slabý odvar.“
„Podľa čoho to poznáte.“
„Rozhodujúci je strih.“
„Ale v tom sa vôbec nevyznáme,“ priznal Mayor.
„Strih,“ vzdychol si kameraman. „Ako by som vám to…“ končekmi prstov
si pretrel čelo. „Možno si spomeniete na film o vedeckej výprave do
džungle niekde v Novej Guinei. Bežalo to asi pred pätnástimi rokmi, ešte
na klasických VHS kazetách. Niekto to sem dotiahol ako bombu, ako niečo
nevídané. Ľudia si film kopírovali, nahrávali do zblbnutia, niekedy pozerali
aj tretiu, štvrtú kópiu, už čiernobielu, ale pozerali, lebo to bol trhák. O čo
išlo? Vedecká expedícia sa zatúlala do džungle, chytili ich domorodci
pomaľovaní kriedou, začali ich zaživa porciovať a jesť zasurova. Jeden člen
expedície do zajatia nepadol a všetko filmoval spoza kríčka. Akože sa mu
podarilo z ostrova uniknúť a film zverejnil ako dôkaz, že aj v súčasnosti
žijú na planéte kmene, ktoré sa živia kanibalizmom. Bol to trhák, ľudia
tomu uverili, rýchlo sa to šírilo.“
„Spomínam si…“ Krauz prižmúril oči. „Aj moja žena to priniesla z roboty.
Kolegyne pri tom omdlievali.“
„Presne tak, citlivé povahy pri tom omdlievali, veď taký bol účel. Autori
filmu urobili jednu chybu. Kým domorodci jedli mužov, kameraman
vytrvalo sedel za kríčkom a filmoval. Tá časť bola celkom dobre urobená,
obraz sa mierne triasol, akože kameraman dýcha a prešľapuje z nohy na
nohu, skrátka, verná ukážka filmovania v teréne v nepohodlných
podmienkach. Hlavná scéna sa odohráva asi tridsať metrov od
kameramana, domorodci položili obeť na zem, obkľúčili ju, začali
rozrezávať, hašterili sa o ruku, potom o nohu, kameraman si obraz občas
priblížil, ako mu chabá optika dovolila, všetko frčalo podľa scenára. Až
kým neprišla na rad žena. Samozrejme, pekné mladé dievča, nežná časť
expedície. Aj ju položia na zem, roztrhnú jej blúzku, objavia sa prvotriedne
kozy, domorodci šalejú v extáze. Jeden sa zaženie mačetou a začne sa
masaker. A vtedy urobili výrobcovia chybu, nevydržali s nervami, chceli
dodať už aj tak vybičovanej atmosfére ešte väčšiu dramatickosť a urobili
detail na zakrvavený hrudník a vrieskajúcu tvár. Vložili do filmu rýchly,
nenápadný strih, iba na pol sekundy, iba jeden, ale bol tam. Otázka znie:
Keby to bola skutočná filmová reportáž, robená jedným kameramanom so
skrytou kamerou na vzdialenosť tridsať metrov, kto by nafilmoval ten
detail na hrudník? Bol tam ešte jeden kameraman, ktorý mal na starosti
detaily, alebo tomu prvému dovolili vybehnúť z úkrytu medzi nich, aby si
zgustol, a len tak ho nechali, aby sa vrátil za kríček, aby pokračoval vo
filmovaní?“
„Doriti,“ hlesol Krauz, „ani som si to nevšimol.“
„Nikto si to nevšimne, je to robené rýchlo a šikovne, iba my, čo s tým
robíme, vieme, ako sa film strihá, a postrehneme každú kulehu. A teraz sa
vrátime k tomuto,“ kameraman hodil bradou k monitoru. „Pustite začiatok.“
Billi poslúchol.
„Stop! Čo ste videli? Muž v čiernom vychádza spoza kamery, v ruke drží
mäsiarsky nôž. Pristúpi k dievčaťu na stole, priloží nôž, zareže, odreže
mäso na lýtku, teraz vidíte hlbokú krvácajúcu ranu, teraz si berie pílku.
Vrátime to na začiatok a pomaly vpred. Stop! A teraz si povieme, čo ste
videli naozaj. Muž vyšiel spoza kamery, pristúpil k dievčaťu, priložil nôž na
nohu – a už je to tu! Všimli ste si? Je tu strih, zmenil sa uhol záberu, už to
nesníma pôvodná kamera, ale na tomto mieste je do filmu vložený strih,
detail na nôž, ako sa zarezáva do mäsa. A v tom je ten podvod! Medzi
dejom pred strihom a za strihom nie je vo filme žiadna časová medzera,
nasledujú kontinuálne za sebou, ale v skutočnosti sa oba zábery pred
strihom a po strihu mohli robiť s pauzou, ktorá môže trvať hodinu, dve,
deň, mesiac, to je jedno. Vy to nevidíte, lebo film beží ďalej, ale v
skutočnosti sa to robí tak, že v momente, keď muž priloží nôž na nohu,
nejaký režisér za kamerou zareve stop! Muž s dievčaťom idú na cigaretku,
vzadu v maringotke nezáväzne konverzujú, možno ju tam aj prekotí, lebo
aj to sa pri filmovaní stáva…“ Kameraman sa zasmial, pobavil sa na
vlastnom vtipe.
Detektívi sa nesmiali, s vyvalenými očami pozorne počúvali.
„Medzitým sa na stôl prinesie umelá noha, pofŕka sa červenou farbou,
natočí sa detail, ako sa do nej zarezáva nôž, a kamera sa opäť stopne.
Dievča si ľahne na stôl, maskérka ju zafarbí načerveno, na predkolenie jej
nalepí lukoprénovú jazvu alebo otvorenú ranu a z pôvodnej pozície
kamery sa pokračuje v natáčaní až po ďalší detail, do ďalšieho strihu. Ale
môže sa to robiť aj jednoduchšie, ten akože masaker sa môže natáčať v
kuse a falošné detaily sa robia vo vedľajšej miestnosti alebo vo vedľajšom
hangári, alebo v inom meste alebo na inom kontinente, to je jedno, vy o
tom neviete, lebo natočený materiál sa prinesie do strižne a šikovný
strihač vám ho poukladá, teda zostrihá tak, že vytvorí dokonalú ilúziu
neprerušovaného deja.“
Detektívi na seba zazerali ako detičky v bábkovom divadle tesne potom,
keď objavili špagátiky.
„A tá hlava na záver?“ dorazil ich majster obrazu. „Nedajte sa vysmiať, aj
druhotriedny maskér vám dnes vyrobí umelú hlavu na nerozoznanie od
živej. Ostatné je zas len šikovnosť strihača. A to sa mi ani nechce začať
prednášku o počítačoch vo filmovom priemysle. Na počítači vyrobíte
všetko, môžete sa prechádzať po mesiaci, zaplávať si so žralokmi… Mám
pokračovať?“
„To znamená, že toto všetko je iba kamufláž? To dievča normálne
prežilo?“ prvý sa spamätal Mayor.
„Určite.“
Všetkým sa viditeľne uľavilo.
„Ale my sme tu mali chlapca, čo s tým obchoduje. Povedal nám, že sú v
tom zainteresovaní vysokopostavení zákazníci. Solventní,
vysokopostavení. Nemyslím si, žeby sa za svoje peniaze dali takto lacno
odrbávať,“ oponoval Krauz.
„No moment! Vy ste mi ukázali tento film,“ kameraman hodil rukou na
monitor. „Komentoval som vám iba túto ukážku. Pripúšťam… Počul som, že
existujú aj snaf filmy, kde hlavná aktérka naozaj zomrie, skutočné masakre,
ale to je iná kapitola tohto úchylného umenia. Myslím si, že tie ozajstné
filmy sú určené naozaj iba pre úzky okruh zákazníkov, kdejaký chlapčisko
by s originálmi určite neobchodoval, nedostal by sa k nim. Osobne som
ešte nič také nevidel, a to som v brandži už tridsať rokov, aj som to
vyštudoval.“
Poďakovali, odprevadili návštevu, zhlboka si vydýchli.
Krauz šmaril film do skrine, zapleskol plechové dvierka, až treskli. Ďalšia
vetva vyšetrovania sa ukázala ako jalová. Škoda času.
„Nebuď naštvaný, Riško,“ chlácholil ho Hanzel. „V skutočnosti sme nemali
ani jednu jedinú rozumnú indíciu, ktorá by nás viedla k uzáveru, že našej
Venuši sa stalo práve toto. Bol to iba pokus, nevyšiel, tak čo? Svet sa
nezrúti, ideme ďalej.“
 „Ale kam?“ zúfal si Krauz. „Kam? Uvedomujete si, že znova sme na
začiatku? Nemáme vôbec nič!“
Už ho to nebavilo, neskrýval, že mu dochádza trpezlivosť. Štvalo ho aj to,
že mu stále chýbajú dvaja najlepší kolegovia, kamaráti. A, samozrejme, na
dôvažok Petra, ako tretia.
Schyľovalo sa ku koncu pracovného času, chlapci sa začali baliť. Krauzovi
sa nechcelo, zdvihol telefón.
„Doktor? Si ešte tam? Ahoj.“
„Čau, Riško. Čo máš nové?“
„Veď to, že nič. Volám, aby som sa ti poďakoval za ten fyzikálny prepočet.
Sme radi, že máme vedecky podložené, ako môže drôt odseknúť ľudskú
hlavu, ale je nám to prd platné. Lindina hlava nie je náš problém, hlavný
problém je práve to bez hlavy…“ Krauz sa rozhovoril. Posťažoval sa
doktorovi na novú stopu, ktorú len nedávno zachytili, aj ako neslávne
skončili.
Doktor Lengyel pozorne počúval, neprerušoval ho, až na konci si dovolil
komentár.
„Počúvaj ma, Rišo, aj ja som uvažoval…“
„Nehovor!“
„Nerob si srandu, nielen tebe nedá Venuša spávať. Uvažoval som nad
motívom, stále sa z toho neviem vysomáriť, dokola si pozerám fotografie
poranení. Končatiny sa od tela oddeľujú, keď sa chce páchateľ pohodlnejšie
zbaviť tela, ale tento nám nechal nohy a tie by mal odseknúť ako prvé, lebo
zavadzajú najviac. Tento motív môžeme odsunúť bokom. Potom by do
úvahy prichádzal motív pomsty, ale to by musela vyviesť niečo naozaj
vážne, aby sa jej takto pomstili, aby ju takto potrestali. Pochybujem, že
mala také postavenie, žeby bola taká dôležitá osoba, aby si s ňou dali toľko
roboty. Ale rezali ju, rezali ju zaživa, chceli jej spôsobiť bolesť, aby trpela…
Počúvaš ma? Si tam?“
„Tu som, počúvam pozorne, neboj sa.“
„Nech sa na to pozerám z ktorejkoľvek strany, sadistický motív sa mi
stále vracia. Riško, ja by som vašu myšlienku o sadistickom mučení pre
zábavu ešte nezavrhoval. Neviem prečo, ale zdá sa mi, že sa k nej ešte
vrátime.“
Nevedel povedať prečo a nevedel im dať ani konkrétny smer postupu,
takže jeho dojmy im boli nanič.
 Kolegovia už odišli, Krauz v kancelárii osamel. Chosé sa vrátil z toalety,
utieral si ruky.
„Rišo,“ začal Chosé váhavo.
„No?“
„Chcel som sa ti poďakovať.“
„Za čo?“
„Za čo… nemysli si, vidím, čo pre mňa robíš. Všetci robíte. Ťaháte aj za
mňa, kryjete ma, aby som mohol…“
„Prestaň, prestaň, prestaň,“ Krauz vstal, posledné prestaň povedal nežne,
skoro plačlivým tónom.
Chytil kolegu za plecia, pomyksľoval, chvíľu sa pozerali do očí na
vzdialenosť nosa, objali sa.
„Chosé, to je najmenej, čo pre teba… Pre vás dvoch môžeme urobiť.
Každá minúta, každá sekunda, čo pri nej presedíš, je vzácna. Robíš to
dobre, len tam buď, vo dne v noci, ale buď pri nej. Keď sa preberie, a ona sa
určite preberie, nemala by byť v nemocnici sama. Bude rada, keď ju prvý
chytíš za ruku. Chápeš to?“
„Chápem.“
„Musíš vydržať a dúfať.“
„Ďakujem, kompl.“
Chosé zbalil pár časopisov do igelitovej tašky.
„Čo robíš?“
„Beriem si časopisy. Vieš, Riško, jedna lekárka mi povedala, že ma počuje.
Vraj aj keď je v kóme, aj tak ma vníma, tak jej nosím časopisy, čítam jej.“
Krauzovi zovrelo hrdlo.
„To je rozumné, Chosé, čítajte si. Keby to pomohlo, zohnal by som ti aj
Puškina v origináli, len keby to pomohlo.“
„Rišo, keby to pomohlo, jednu báseň by som jej sám napísal.“
„Keby to naozaj pomohlo, tak ja celú zbierku.“
Lenže netušili, čo by Petru prebralo, neostávalo im nič iné, iba sa
spoľahnúť na lekárov.
„Tak ja idem,“ rozlúčil sa Chosé.
„Choď, bratku, choď a pozdravuj…“
Chosé odišiel, Krauz civel na privreté dvere – dlho, bezmocne.
 58

Niektoré prípady sú zvláštne, o čo ťažkopádnejšie sa rozbiehajú, o to

jednoduchšie sa končia.
„Vám tu načisto drblo⁉“ Mayor vpálil do kancelárie naozaj naštvaný.
„Máte v rukách takýto tromf, a mne nikto nič nehlási? Prečo ma necháte
strápňovať sa na poradách, a pritom ste tak bohovsky poskočili⁉“
Stál uprostred kancelárie, reval ako na lesy, výhražne mával lajstrom,
očami metal blesky po všetkých kútoch.
Stuhli, nikto mu nerozumel.
„Čo?“ zmohol sa Krauz.
„No tá modrá kefa! Odkiaľ ju máte?“
„Kefu…“
„Prišla odpoveď!“ zamával lajstrom.
„Odpoveď?“
„Kurva! Prestaňte ma srať! Som na oddelení vrážd alebo… kde?“ Na konci
mu nič nenapadlo, tak sa iba opýtal.
„Ja som ju poslal na rozbor,“ Chosé sa nesmelo prihlásil z kúta. „Bola v
hentej papierovej škatuli. Rišo, sám si povedal, aby som vypísal žiadosť a
zaslal ju do labákov.“
„Škatuľa?“ Krauz aj zabudol, že ju niekto priniesol. „Kristepane!“
spomenul si.
„No dobré ráno, vážení kolegovia!“ soptil Mayor. „Boli by ste takí láskaví
a osvietili aj mňa svojimi tak prudko utajovanými poznatkami? Alebo už
nie som šéfom tohto oddelenia?“
„Šani, ale my žiadne tajné poznatky nemáme,“ snažil sa ho schladiť Krauz.
„Jaro z mravnostného nám priniesol veci nejakej uličnej kurvičky. Sú
hentam v tej škatuli. Upozornil nás na kefu na česanie vlasov, tak sme ju
poslali na trichologické vyšetrenie a na DNA. To je všetko, čo vieme.
Prisahám!“
„A tu máte odpoveď! Práve to prišlo služobnou poštou!“ šmaril papier
Krauzovi na stôl.
Krauz sa zahniezdil, odkašľal si, začítal sa…
„No páni! Chlapci, máme ju!“
Výsledky skúmania podal kolovať, zdrapol slúchadlo, vyťukal klapku na
mravnostné oddelenie…
„Modlime sa, aby sa Jaro netúlal niekde po meste… Doriti, obsadené, zase
kvákajú,“ šomral Krauz.
 59

Detektív Jaro z mravnostného oddelenia zodvihol telefón.

„Prosím.“
„Tu je Táňa.“
„Ahoj.“
„Povedal si, že keď niečo budem mať, aby som sa ozvala.“
„A máš?“
„Videla som ich.“
„Koho?“
„Tých dvoch vo fordke.“
„Kedy?“
„Minulú noc a túto.“
„Prečo si nezavolala včera?“
„Nebola som si istá…“
„Dobre, dobre, nevadí, hlavne, že voláš teraz. Už si si istá?“
„Dnes v noci som bola bližšie, videla som ich, som si istá.“
„Čo robili?“
„Naložili kamarátku.“
„A?“
„Má to taký istý priebeh ako s Vrigliskou. Dali si vyfajčiť, zaplatili,
vypytovali sa, vrátili sa na flek a vysadili ju.“
„Odkiaľ je?“
„Z Ukrajiny.“
„Tiež načierno?“
„Nie, Mariša o nej vie.“
„Voláš, lebo si myslíš, že…“
 „Bojím sa o ňu. Ak ublížili Vrigliske, určite sa chystajú aj na Oľgu. Presne
to isté, ten istý scenár.“
„Vriglisku zobrali trikrát?“
„Tri, na štvrtý sa už nevrátila.“
„Túto…“
„Volá sa Oľga.“
„Oľgu dvakrát.“
„Ale túto noc ju mali dlho, dlhšie než normálne, vypočúvali ju. Aj
Vrigliska zmizla po dlhšom vypočúvaní. Bojím sa, že skrátili interval.“
Jaro chvíľu uvažoval.
„Si tam?“
„Tu som, uvažujem. Počúvaj ma, kde si teraz?“
„Skončila som, idem sa vyspať.“
„Máš nabitý mobil?“
„Desať percent.“
„Daj si ho na nabíjačku a maj ho stále na dosah. Ozvem sa ti.“
„Dohodnuté, ahoj! Ozaj, a tá moja vec?“
„Až potom, teraz mám robotu!“
Jaro položil, vydýchol si, zabubnoval po stole, musel sa rozhodnúť.
Zazvonila mu služobná linka.
„Prosím?“
„No konečne, čo furt kvákaš?“
„Rišo? Nebudeš mi veriť, ale vyšetrujem vraždu. A vy ako na vašom
oddelení, čo robíte?“
„Neser ma a dobehni, niečo sa deje!“
„Vážne? Ty mi odpočúvaš telefón?“
„Prečo?“
„Lebo niečo sa deje, práve som sa to dozvedel.“
„No vidíš, tak neváhaj a ťahaj sem, čakáme ťa!“
Čakal aj Mayor, neočakávaný zvrat vo vyšetrovaní ho prinútil riskovať
neskorý príchod na poradu s riaditeľom.
„Nezdar, kolegovci,“ Jaro sa bavil, bol na koni, dovolil si žoviálne gesto –
roztiahol ruky, akoby ich chcel všetkých naraz objať.
„Odkiaľ máš tú kefu⁉“ zrúkol naňho Mayor.
„Ahoj, Šani!“ Jaro sa robil, že ho spoznal až teraz. „No konečne si sa
vyšetrovania chopil ty, lebo títo tu…“
 „Neblbni a vysielaj!“
„Dobre, dobre, čo ste stratili zmysel pre humor, alebo čo? Dal mi ju
informátor.“
„Komu patrí?“
„Už som im hovoril…“
„Tak to zopakuj!“
„Vrigliske.“
„Vrigliske?“ žasol Krauz. „To si nehovoril!“
„A nechali ste ma dohovoriť? Mali ste plné ruky inej roboty, nechcel som
otravovať…“
„Nechaj si to,“ zastavil ho Krauz. „Ak ma chceš nakopať pred všetkými
kolegami a šéfom, akoby sa stalo. Uznávam, podcenil som tvojho
informátora.“
Krauz rozhodil ruky – vzdáva sa. Naozaj mal pocit viny, nezavetril stopu,
podcenil schopnosti kolegu z druhého oddelenia.
„Spravili ste dobre, že ste do žiadosti o spolupátranie napísali podrobný
zoznam zaistených stôp. Dočítal som sa o žuvačke a zapamätal som si jej
názov. Keď mi informátor povedal, že zmiznutá Irina mala prezývku
Vrigliska, lebo po každom čísle žula mentolovú vriglisku, trklo ma.
Podozrenie vzrástlo, keď som sa dočítal odhadovaný čas smrti – zhodoval
sa so zmiznutím Iriny. Dostal som jej osobné veci a priniesol som vám ich,
kefu ste mali zaslať do labákov. Poslali ste?“
„Tu je odpoveď,“ Mayor ukázal na papier na stole. „Zhoda s DNA
neznámej mŕtvoly.“
„Tušil som to.“
„Vieš jej celé meno?“
„Nie, iba Irina.“
„A informátor?“
„Ani on ho nevie. Mala nejaké dlhé komplikované meno. Ani nevie,
odkiaľ je, možno z Moldavska.“
„To hádam nie!“ zavyl Mayor. „Poskočíme kúsok a zase sme na plytčine?
To nám robí ten hore naschvál?“
„Ale to nevadí, Šani, jej totožnosť by nám aj tak nepomohla,“
bagatelizoval Jaro. „Dôležité je, že tí dvaja sa znova objavili.“
„Akí dvaja?“
 „Trikrát pred zmiznutím naložili Vriglisku do auta dvaja chalani. Jeden
zavalitejší, holohlavý, druhý chudý, so strniskom a s náušnicou v pravom
uchu. Informátor ich videl, okolnosti si nechám pre seba.“
„Nechaj. Aké auto?“
„Ford Sierra. Čierny.“
„To ešte jazdí?“
„Táto fordka áno, je spravená, vytuningovaná, s dymovými sklami. Tri
týždne bol pokoj, odrazu sa zjavili a otravujú ďalšie dievča. Informátor má
obavu, že idú na lov, vyhliadli si ďalšiu obeť. Táto je z Ukrajiny, volá sa
Oľga.“
„Vyberajú si baby z Východu, logicky predpokladajú, že po nich nebude
nikto pátrať,“ prikývol Hanzel.
„Práve som dostal informáciu, že Oľgu si vzali dvakrát, vypočúvali ju,
podľa informátora idú do finále.“
„Ako vypočúvali? Prečo?“
„Vypočúvali aj Vriglisku, teda vypytovali sa, odkiaľ je, kde býva, s kým je
v kontakte a tak.“
„Mapovali si riziko, či bude niekomu chýbať,“ dedukoval Mayor.
„Presne! A takisto postupujú aj s Oľgou. Informátor má obavu, že jej
hrozí nebezpečenstvo už túto noc.“
„Výborne, takže nebudeme vysedávať a ideme na to!“ rozhodol šéf. „Jaro,
ak nechceš, aby sme ti odkopali informátora, musíš ísť do toho s nami.“
„Zariaď to u môjho šéfa a som vám k dispozícii.“
„Zariadim! Kuky a Váňa…“ Mayor začal riadiť operáciu.
„Tu!“
„Sadnite za stroj a vypíšte požiadavku na sledku. Ja zavolám kontaktného
dôstojníka z odboru špeciálnych služieb a s Krauzom preberieme
podrobnosti nasadenia. Jaro…“
„Áno?“
„Skoč za informátorom, povedz jej…“ Mayor sa zarazil. „Prepáč, logicky
predpokladám, že je to jedno z dievčat.“
Jaro iba prikývol – musel na to prísť každý.
„Získaj podrobnosti, upozorni ju, aby dnes v noci nezmenila návyky,
nech robí presne to čo po iné noci. Nesmie vzbudiť podozrenie, musí
spolupracovať.“
„Vykonám! Ešte jeden detail. Zasvätíme aj Oľgu? O ňu ide v prvom rade.“
 Dôležitý detail, ešteže naň Jaro nezabudol.
„Vidíš, skoro by sme zabudli. Čo navrhujete?“
„Nemáme čas,“ rozhodol bez zaváhania Krauz. „Nepoznáme ju, nevieme,
ako zareaguje. Ak cukne, sme nahratí. Na prehováranie a vyškolenie by
sme potrebovali pár dní, a tie nemáme. Ak prídu dnes v noci, tlačí nás čas.
Musíme riskovať, pôjde do toho s nami bez toho, aby o tom vedela.“
„Ale použitie volavky bez jej vedomia a súhlasu je priveľké riziko.“
„Bude nás tam dosť, musíme ju ustrážiť, inak to nevidím. Šaňo, nemáme
čas!“
Mayor chvíľu váhal, potom prikývol, pokračoval v rozdeľovaní úloh:
„Oto…“
„Počúvam.“
„Zoberieš si na starosti kukláčov.“
„Počkaj, počkaj,“ zastavil šéfa Krauz. „Nepredbiehaš? Načo kukláčov? Ešte
nevieme, kam nás zavedie sledka, či vôbec budeme zatýkať, či…“
„Pre istotu necháme šiestich v pohotovosti. Ak ich nebudeme potrebovať,
nevadí.“ Mayor sa zamyslel. „Ešte niečo?“
„Ešte ja,“ Chosé sa postavil z kresla.
„Myslel som si, že…“ Mayor si odkašľal.
„Keď ideme do finále, musí počkať. Samozrejme, idem s vami! Keby tu
bola, pochopila by, aj ona by tak urobila.“
„Výborne!“ potešil sa šéf. „Krauz a Chosé, stará dvojica, Hanzel a Jaro,
nová. Ešte niečo?“
„Treba vyčistiť ulicu, nech sa nám tam nemotajú uniformované hliadky,
ani péemjéčko,“ navrhol Jaro.
„To si zoberiem na starosti sám, zavolám na operačné stredisko, všetko
dohodnem. Páni, ideme na to!“ Mayor zaplieskal rukami, akoby mu bolo
zima.
 60

Krauz počkal do polnoci, potom ešte polhodinu.

„Pozor, výzva pre všetkých! Blíži sa ich hodina, všetci zvýšte pozornosť!
Nedrichmať!“ Zavelil do vysielačky.
Chcel použiť iba mobily, no Mayor bol zásadne proti.
„Rišo, časť akcie nás bude riadiť sledovačka, nemôžu obvolávať všetkých
dokola! Musíme byť všetci naraz na príjme, aby sme sa cestou nepostrácali.
Berieme vysielačky, vyhradený chránený kanál, semiduplexná prevádzka,
aby sme sa počuli všetci.“
Bolo rozhodnuté, Krauz uznal, že aj v modernej mobilovej ére majú
služobné vysielačky svoje opodstatnenie.
„Chosé, ideme!“
Chosé zaradil jednotku, pomaly sa pohol. Prešli ulicou, skontrolovali
pozíciu Kukyho s Váňom na jednom konci, potom polohu druhej dvojice
na druhom konci. Za Medickou záhradou našli auto s Hanzelom – Jaro bol
vonku aj s dievčaťom, odtiaľ mali lepší výhľad. Sledovali pohyb Oľgy na
stanovišti. Dve ďalšie vozidlá s kukláčmi neskontrolovali, boli schované v
centre mesta, aby ich podozriví nezbadali ani náhodou.
Krauz si skontroloval pozície kolegov, Chosému dal pokyn, aby sa vrátili
na východiskové stanovište.
Oľga sa zohla k okienku auta.
„Nodoriti!“ zastonal Krauz. „Toto je najhoršia situácia, aká môže nastať.
Ak chytí kunčaa tesne pred ich príchodom, akcia je v ťahu!“
„Mali sme ju zasvätiť…“
„Nebol čas, Chosé, nebol čas! Čo by sme robili, keby sa splašila a zdrhla z
mesta?“
„Ja viem, ja viem…“
 „Ide preč! Našťastie!“ skočil mu do reči Krauz.
Oľga pokrútila hlavou, vystrela sa. Ustúpila od okienka, vodič sa
nevzdával, zavolal ju späť. Zase sa zohla, vyjednávala, pokrútila hlavou –
teraz už definitívne. Auto sa odrazilo od obrubníka, odišlo.
„Šťastena stojí pri nás.“
„Zatiaľ, Riško, zatiaľ.“
Krauz mal chuť na cigaretu, ale bál sa, aby ich žeravé svetielko
neprezradilo.
„Kurva! Fajčil by som!“
„Zatiahnem hentam?“
„Už nebudeme riskovať, Chosé…“
„Ticho! Pozri!“
Pri Oľge zastalo čierne auto s dymovými sklami.
„Oko sedem pre všetky Fénixy,“ ozvalo sa z vysielačky. „Oko sedem pre
všetky Fénixy, objekt zameraný.“
„Chosé!“ Krauza až nadhodilo.
„Tu som, vidím, nerev.“
„Ešte neštartuj, vydrž.“
„Držím.“
„Oko sedem, tu Fénix stodva. Objekt je identifikovaný?“ vysielal Krauz.
„Je identifikovaný podľa ešpézetky, nie podľa posádky.“
„Rozumiem, to stačí. Preberte objekt, priebežne nás navádzajte,“ Krauz
potvrdil príjem do vysielačky.
„Oko sedem rozumie.“
Nastalo dusivé ticho, teraz sa rozhodne. Oľga sa zohla k okienku.
Vyjednávanie bolo krátke, poznali sa, nasadla.
„Oko sedem pre Fénixy, objekt je v pohybe. Smer Vajnorská.“
„Chosé, ideme!“
Krauz vedel, že výzvu zo sledovačky počujú všetci, preto do éteru
nezasahoval, aby nešíril chaos. Dohoda znela, že prvý pôjde Krauz, ostatní
v odstupoch za nimi. Keby sa príliš tlačili, Krauz ich usmerní.
„Krátka ulička za štadiónom. Zatiahli pod stromy. Stojíme,“ hlásila
vysielačka.
Chosé sa postavil dvoma kolesami na chodník, Krauz si na kolená rozložil
mapu.
„Tu sú, tu sme my. Sme dosť ďaleko.“
 „Stojíme,“ ozvalo sa z vysielačky. „Nemám prehľad, posielam pešiaka,“
informovala ich vysielačka.
Čakali.
„Fajčí ich,“ vzdychla si vysielačka.
„Má to niekto život,“ vzdychol si Krauz. „A ja tu trávim noci v službe!
Sám, samučký…“ Pozrel na parťáka.
„Na mňa nezazeraj! Tresknem ti jednu po papuli!“
„Dobre, dobre, nič som nepovedal! Vydržím.“
Čakali.
„Oko sedem pre Fénixy, objekt je v pohybe. Rožňavská, smer von z
mesta.“
Krauz kontroloval trasu na mape.
„Pribrzdi, nelep sa na nich. Pridaj, strácame ich,“ buzeroval vodiča.
„Zlaté piesky, výpadovka,“ hlásila vysielačka.
Krauz sa posúval prstom po mape.
Vošli do prvej dediny za mestom, prešli hlavnou ulicou, zahli do bočnej
na konci.
„Stojíme na križovatke v tvare ypsilonu, číslo domu šesťdesiari,“ bol
posledný orientačný bod od sledovačky.
„Tam,“ ukázal prstom Krauz.
Pred domom ich čakal chlapík v rifliach a tričku, auto nikde.
„Nechoď k nemu, nemajú to radi. Ostaň tu, prejdem sa.“
Chosé zastal, Krauz vystúpil, Chosé cúvol, aby uvoľnil uličku.
„Ahoj,“ pozdravil neznámy muž.
„Ahoj.“
Ruky si nepodali.
„Na konci ulice vľavo, tretí dom od konca, číslo tam nie je. Vošli do dvora
aj s autom, plechová brána, vysoká dva metre, zelená. Pes vonku nie je, za
vnútrajšok neručím. Vedľajší dom má číslo štyridsaťosem. Cestou nič
nevyhodili, nikde sa nezastavili. Držte sa!“ Bez slova sa zvrtol, pobehol,
stratil sa v tme.
Krauz sa rozhliadol – každá druhá lampa bola vypálená, prítmie mu
vyhovovalo.
„Chosé, obídeme to z druhej strany, niekde musíme nájsť poľnú cestu.
Tam zaboč, nie sem, tam. Počkaj, nech nás vidia naši. Pokračuj, už sú za
nami. Dobre, tam zatiahni. Vypni svetlá, pokračuj ešte kúsok. Dosť, stačí!“
 Zastali na poľnej ceste skraja dediny. Autá sa zoradili jedno za druhé.
Porada musela byť krátka, vecná, bez zbytočných otázok a námietok.
Sekundy bežali, Oľga bola vnútri, mohli iba dúfať, že prípravy budú
chlapcom nejaký čas trvať.
„Bez svetiel sa presunieme tam na koniec cesty, autá ostanú strážiť…“
Krauz sa rozhliadol, „vy dvaja! Ostatní poklusom za roh. Tretí dom od
konca, vysoká zelená brána. Kto skáče?“
„Ja,“ prihlásila sa kukla.
„Skúsiš bráničku, ak bude zamknuté, skúsiš odhasprovať veľkú bránu, ak
ani to…“
„Máme skladací rebrík aj barana.“
„Dobre, zoberte, čo uznáte za vhodné, len nás nejako dostaňte do dvora.
Vnútri už žiadne pokyny, všetko, čo tam bude, musí ľahnúť na zem, potom
sa rozhliadneme. Prví idú kukláči, potom ja, za mnou Chosé, ostatní sa
zoradia, ako príde. Poslední dvaja ostanú na dvore zabezpečovať chrbát.
Otázky?“
„Neviete, čo berie za fajku? Nevyzerala zle…“
„Tým by som považoval inštruktáž za skončenú. Držte sa, zbytočne
neriskujte!“
Vyrazili.
Kukláč preskočil bránu ako z trampolíny, bránička bola zamknutá, veľká
brána sa dala znútra otvoriť. Stačila škáročka, necúvali tatrovkou. Opatrne
sa prešmykli dnu.
V dome sa nesvietilo, dvor bol temný, zaprataný čiernym autom s
dymovými sklami. Obišli ho po chodníku. Prvý kukláč skúsil kľučku, dvere
do domu boli zamknuté. Pritlačili sa na múr, čakali, ako sa Krauz rozhodne.
Chosé vybočil z radu, urobil krok do dvora, chcel sa presvedčiť, či sa
nesvieti ani na konci domu. Neuvedomil si, že predbehol aj Krauza, aj
prvého kukláča.
V strede múru, pár krokov pred nimi, sa zjavil žiarivý štvorec – otvorili
sa dvere.
„… a zajtra sa do toho pustíme, nech…“
Dvaja chlapci sa zarazili, uvedomili si, že na dvore nie sú sami. Ten
zavalitejší s holou hlavou ani nedopovedal, taký bol prekvapený. Stál zoči-
voči čiernemu monštru a dva kroky bokom stál ďalší votrelec!
„Polícia…!“
 Holohlavý natiahol ruku do výšky očí.
„… policajná akcia! K ze…“
Ozvali sa dva výstrely, jeden za druhým, tesne za sebou.
Po prvom sa holohlavý mykol, podlomili sa mu kolená, zvalil sa na
chrbát. Po druhom vypadla Chosému pištoľ, dlane si pricapil na tvár,
podlomili sa mu kolená, zvalil sa na chrbát. Kukláči vyrazili do útoku,
zdemolovali kolohnáta s náušnicou v uchu, vbehli do osvetlených dverí.
Dvaja vyrazili dvere na dome, vbehli dnu, v jednom kuse revali.
Detektívi sa automaticky rozbehli za nimi, polovica do tmy, polovica do
svetla.
Krauz nedýchal, prilepený na múre nemohol odtrhnúť oči od parťáka na
zemi.
Zadychčaný Hanzel vybehol z tmy.
„Čisté! Kurva, čo je s ním?“ reval.
Krauz neodpovedal, jednak nevedel, jednak mal zovreté hrdlo.
Chosé sa prevalil na brucho, postavil sa na všetky štyri, potom si kľakol,
pomaly vstal na jednu nohu, namáhavo aj na druhú. Otočil sa, masíroval si
líce.
„To je chuj,“ vzdychol si. „Hovno počujem!“
 61

Krauz neočakával ťažký výsluch, mali v rukách všetky tromfy. Oľgu našli v
bezvedomí v pivnici, zviazaná s prelepenými očami a ústami čakala na svoj
osud. Našťastie sa jej ujali ľudia, ktorí dokážu vzdorovať aj osudu.
V pivnici našli stôp, koľko len chceli. Zle umytý stôl, nástroje, igelitové
závesy, kameru na stojane…
Holohlavca previezla sanitka, Chosé sanitku odmietol, chlapca s
náušnicou si vzali detektívi do kancelárie. Vedel, že prehral, ani sa
nebránil, hovoril sám.
„Bol to Vladov nápad, ja som iba nakrúcal. Odniekiaľ dotiahol film, iba si
ho požičal, lebo sú nenormálne drahé. Povedal, že by sa na tom dalo
sakramentsky zarobiť, vraj aj milióny. Chcel byť producent. Vlado je
vyučený mäsiar, povedal, že to zvládne aj sám, len aby som vydržal pri
kamere. Lenže nejako rýchlo zdochla. Tie vo filme vydržali vrieskať až do
odrezania hlavy, táto nám zhasla po druhej ruke. Vlado jej dal nejaké lieky,
ale aj tak zhasla. Hlavu jej odrezal len tak, aby sme niečo natočili, ale už
nevrieskala. Nohy ani nebolo treba, načo, už to nebola zábava. Chceli sme
ju zakopať v poli, ale za dedinou začali klásť nové potrubie, bude sa stavať
nejaká obytná kolónia. Keby ju vykopali, bol by prúser, tak sme ju odviezli
k rieke a hodili tam. Aj hlavu, aj ruky. Najprv sme si ju okukli, hľadali sme
nejakú kurvu zďaleka, aby ju nikto nehľadal. Normálne sme si dali vyfajčiť,
aby jej nebolo nič nápadné, potom sme sa povypytovali, a keď sme sa
presvedčili, že vyhovuje, zbalili sme ju. Aj túto druhú, chceli sme začať od
hlavy, aby sme dokončili ten prvý film, akože by to bol jeden film s dvoma
herečkami. Chápete?“
Kuky vstal, zdrapol ho za plecia, postavil ho, kopol do rozkroku, počkal,
kým sa predpisovo predklonil, potom mu nasadil páku okolo krku a zovrel.
Chlapec očervenel, zmodrel, ofialovel, zvädol.
Kuky ho chvíľu pred udusením pustil, ostal bezvládne na koberci, len
chrčal.
„Mal by som ťa zaškrtiť ako škodnú, ty debil, ale to by bol pre teba príliš
jednoduchý a rýchly trest. Uvažujem, že ťa ešte oštím, tak sa mi hnusíš, ty
dement!“
Nechali ho na zemi, nemali chuť sa s ním zaoberať. Ani kopnúť sa im
doňho nechcelo.
 62

„Takže predsa len tie debilné filmy!“ vzdychol Mayor. „Tušil som, že v tom
bude niečo úchylné, normálny motív nám od začiatku unikal. Bežne sa
nám to nestáva, muselo v tom byť niečo nenormálne.“
„Tí dvaja sú nenormálni,“ uistil ho Krauz. „Dáme ich na psychologické a
psychiatrické vyšetrenie, na pozorovanie, určite ich budú vedieť
diagnostikovať – normálny človek niečo také nedokáže. Keby si počul, ako
o tom rozpráva! Hrôza! Obaja majú učňovku, jeden je mäsiar, druhý
murár, skončili s priemernými výsledkami, ale normálni nie sú, na to dám
krk.“
„A koľko takých chodí medzi nami, Riško? Ani nechcem domyslieť! Ani
sa mi nechce o tom hovoriť. Obráťme list. Čo ty, Chosé?“
Chosé si pritláčal na líce mokrý uterák.
„Nič, iba mi ošľahlo líce, pár zrniek korditu sa zarylo, ale už je to v
poriadku. Horšie je to s uchom, ešte stále mi v ňom píska.“
„Nechceš ísť do nemocnice?“
„Nie, nestojí to za reč!“
„Ale ona áno, nie?“
„Aha, tak si to myslel?“
„Tak,“ usmial sa Mayor.
„Ja by som…“
„My to už dorobíme, Chosé, len choď,“ prepustil ho parťák.
 63

Kuky vošiel do kancelárie, pozdravil, kývol Krauzovi, igelitku si zavesil na

vešiak. Zvraštil čelo, niečo nebolo v poriadku. Krauz sa usmieval tak
čudne, tak…
Kuky sa otočil, v neblahej predtuche fľochol na klietku na parapete –
zdúpnel!
„Chúďatko moje milené,“ zastonal.
„Čo zízaš⁉ Aspoň sa s ním pomojkaj!“ poštuchol ho Krauz.
„Robin! Môj Robin! A ako živý…“
„Je živý, ty expert!“
Kuky pricupkal ku klietke, vznášal sa v oblakoch.
„Riško, to ty?“
„A kto iný, ty pes krpatý? Kto iný ťa tu má ešte aspoň trošku rád?“
„Riško, ty si môj najlepší kamarát!“
„Ja som to tušil…“ vzdychol si Váňa, prestal natierať rožok. Jemu dva
natreté stačili.
„Miláčik môj zlatý…“ ťuťkal sa Kuky s andulkou.
Vopchal do mriežok konček prsta, pokýval.
„No poď ku mne, môj zlatučký, poď k pánovi…“
Andulka pricupitala po hambálku a uhryzla ho do krvi. Kuky poskakoval,
otriasal si prst. Chlapi sa išli pošťať od rehotu.
„Aúú… hovädo jedno besné, štepené‼“
„Dobre ti tak, nevďačník! Ešte ti budem dobrý,“ škeril sa Váňa.
A v tomto duchu prežili ďalší vraždársky deň. Po skončení pracovného
času sa Krauz a Chosé zastavili na chodníku pred Dvoma levmi.
„Vybavené, kompl, ideme na pivo?“ spýtal sa Krauz.
„Vieš čo, bratku, ja dnes asi na pivo nepôjdem.“
 „Dobre,“ súhlasil Krauz.
„Pôjdem do nemocnice,“ priznal Chosé.
Krauz prikývol. Odrazu dostal nápad.
„Vieš čo, ani ja dnes nepôjdem na pivo. Pôjdem do nemocnice…“
„Nie, prosím ťa, nechoď so mnou. Chcel by som…“
„Nerozumieš mi, nepôjdem do tvojej. Pôjdem do inej.“
„Aha,“ pochopil Chosé. „Pozdravuj ho. Stále fajčí?“
„Zase začal.“
„Povedz mu, že je debil!“
„Netreba, vie o tom.“
„Aj tak mu to povedz. A pozdravuj ho.“
„Budem.“
„Ahoj.“
„Čau, bratku, drž sa. Tiež ju pozdravuj.“
Detektívi z oddelenia vrážd si podali ruky, pobrali sa každý svojím
smerom, do svojej nemocnice. Nie každý úspech musí byť zaliaty pivom,
prípady, ktoré nemajú hlavu ani pätu, si pravú vraždársku oslavu ani
nezaslúžia.
 Dominik Dán
VENUŠA ZO ZÁTOKY

Prvé vydanie

Vydalo Vydavateľstvo SLOVART, spol. s r. o., Bratislava.

Zodpovedná redaktorka Anna Šikulová
Editorka Zuzana Šeršeňová
Produkcia Dana Klimová
Návrh dizajnu série Dodo Dobrík
Návrh obálky Michal Šajmír
Sadzba Alias Press, s. r. o., Bratislava
Tlač Finidr, spol. s r. o., Český Těšín

Cena uvedená na obálke je nezáväzným odporučením pre konečných

predajcov.

ISBN 978-80-556-3689-4
10 9 8 7 6 5 4 3 2 1
www.slovart.sk

Vytvorenie elektronickej verzie Dibuk, s. r. o., 2018