SVETOVÁ A SLOVENSKÁ EKONOMIKA

1. Svetová ekonomika ako sociálno-ekonomický systém, vývoj svetovej

ekonomiky, teória medzinárodnej deľby práce, vecné problémy svetovej
ekonomiky.
Svetová ekonomika:
Chápeme a skúmame ju ako globálny sociálno-ekonomický systém, ktorý tvoria:
 prvky (ekonomiky národných štátov, ich odvetvová, resp. sektorová štruktúra a
funkčné znaky)
 väzby (toky medzi prvkami systému v podobe tokov tovarov a služieb, výrobných
faktorov, informácií),
 vlastnosti (v podobe kultúrnych civilizačných, politických, ideologických,
inštitucionálnych a sociálnych charakteristík),
 štruktúra systému (skladba jednotlivých prvkov svetovej ekonomiky a súhrn vzťahov
medzi nimi – počet prvkov, váha prvkov v systéme, ich hierarchické usporiadanie,
odlišnosti, pomery a charakter jednotlivých tokov medzi prvkami systému),
 stav systému (súhrn podmienok a vlastností systému, ktoré môžeme hodnotiť zo
statického, resp. dynamického hľadiska),
 vonkajšie okolie systému (zahŕňajúce politické a environmentálne systémy).
Dôsledkom vzájomných väzieb systému svetovej ekonomiky sú procesy smerujúce k jeho
homogenizácii, reprezentatívnymi teóriami vymedzované ako procesy ekonomickej
globalizácie, internacionalizácie a interdependencie (vzájomnej závislosti). V súvislosti s
tým, že ekonomické aktivity prekonávajú hranice národných štátov, vznikajú svetové trhy,
svetová cena a svetové peniaze. Svetová ekonomika na základe týchto procesov dostáva
podobu siete, v ktorej zmena prakticky v ktorejkoľvek jej časti môže vyvolať dôsledky na
inom, často geograficky vzdialenom mieste. Svetová ekonomika ako systém pritom reaguje
na podnety prichádzajúce z jej politického a environmentálneho okolia a zároveň tieto
systémy svojim vývojom ovplyvňuje.

VÝVOJ SVETOVEJ EKONOMIKY:

- vývoj SE 20. stor. - spojený so sformovaním triády centier SE (USA, Japonsko, Európske
centrum), ktoré určujú vývoj SE
- povojnový vývoj - dochádza k demontáži obchodných bariér, narastá objem obchodu a investícií
sprostredkovaných nadnárodnými korporáciami, čo predstavuje nové charakteristiky ekonomickej
globalizácie
- efekty ekonomickej integrácie posilňujú postavenie Európy, Japonsko - v 60. rokoch
dominantné postavenie v Ázii,
USA - pozícia najvýkonnejšej ekonomiky, disponujú najväčším ekonomickým potenciálom
- vzájomné pozície 3-centier sa postupne menili, zmeny zaznamenávajú ich vzťahy k iným krajinám,
SE = polycentrická
- začiatok 90. rokov - zásadný vplyv na dianie vo svetovej ekonomike má nástup tzv. novej
ekonomiky - jadrom sú nové odvetvia založené na nových moderných technológiách (v oblasti
informačno-komunikačných technológií a telekomunikácií, biotechnológií a nových materiálov)
- vznikajú nové nároky na kvalifikáciu pracovných síl a pružnosť trhu práce
- najvyššiu flexibilitu v tomto kontexte preukázali USA, ktoré z tohto vývoja dokázali vyťažiť
vysoké tempá ekonomického rastu pri stúpajúcej produktivite práce a znižujúcej sa
nezamestnanosti
- významným faktorom je aj intenzívny rozvoj finančnej globalizácie
- centrá SE sú významnými distribútormi kapitálu - je možné zovšeobecniť niektoré tendencie
platné vo vzťahu ku všetkým častiam triády centier SE:
 Dochádza k zmenám základných smerov kapitálových tokov:
o USA sa postupne stáva príjemcom veľkých objemov (najmä
japonských) investícií
o Japonsko a niektoré ďalšie krajiny v 80. a v 90. rokoch zvyšujú svoj
záujem o tzv. emerging markets (novoindustrializované a tranzitívne
ekonomiky)
 Finančná globalizácia spolu s ďalšími faktormi ovplyvňuje fluktuáciu
menových kurzov - vplyv na rozhodovanie firiem (najmä čo sa týka
rozhodovania produkovať tovary v rámci regiónu alebo prenášať výrobu inde)
o Táto tendencia je zreteľná najmä vo vzťahu k výkyvom kurzu USD.
 Prenášanie výroby do zahraničia - spôsobuje spätné importy tovarov a
subdodávok, ktoré môžu mať za následok pasívne saldo obchodnej bilancie
o Táto tendencia je evidentná v prípade USA, nie je však typická pre
ekonomiku Japonska
Snaha o priame zahraničné investície - významný motív mnohých
regionálnych dohôd a integračných snáh
Medzinárodná deľba práce

Špecificky rozvinutá deľba práce, v rámci ktorej sa v medzinárodnom meradle realizujú

vzťahy medzi subjektmi národných ekonomík na báze kooperačných a výmenných aktivít.

Podmienky zapojenia do medzinárodnej deľby práce:

- prírodné podmienky (geografická poloha, objem a kvalita prírodných zdrojov,

demografický vývoj),

- historické podmienky (spoločenský a ekonomický vývoj, tradície, goodwill),

- technické podmienky (kapitál, úroveň technológií a ľudského kapitálu),

- ekonomické podmienky (veľkosť ekonomiky, výkonnosť ekonomiky, resp. stupeň

ekonomického rozvoja),

- politické podmienky (politické zriadenie, spôsoby uplatňovania politickej moci).

Uvedené predpoklady (okrem politických podmienok) sa transformujú do vybavenosti

krajiny výrobnými faktormi (pôdou a prírodnými zdrojmi, prácou a kapitálom). Intenzita
zapojenia do medzinárodnej deľby práce závisí predovšetkým od dosahovanej úrovne
ekonomického rozvoja (s ktorou súvisí štruktúra HDP), od prekážok limitujúcich
zahraničný obchod, ako aj od stavu zásob poľnohospodárskych a nerastných surovín.
Vyjadrením miery zapojenia ekonomiky do medzinárodnej deľby práce je úroveň
otvorenosti ekonomiky, vymedzovaná podielom importu a exportu na HDP.

Medzinárodná deľba práce v globálnom meradle ovplyvňuje komoditnú a teritoriálnu

štruktúru medzinárodného obchodu. Medzinárodný obchod spätne ovplyvňuje
ekonomické aktivity na národnej úrovni prostredníctvom svojich funkcií: transformácie
štruktúry HDP jednotlivých krajín, impulzov ekonomického rastu v podobe možností
efektívneho využívania zdrojov živej a zhmotnenej práce

2. Medzinárodné ekonomické vzťahy. Formy a subjekty medzinárodných

ekonomických vzťahov.

MEDZINÁRODNÉ EKONOMICKÉ VZŤAHY (MEV):

- predstavujú dôležitý faktor a stále vo väčšej miere ovplyvňujú všetky oblasti medzinárodného
života
- vzťah medzi ekonomikou a politikou v prostredí medzinárodného diania je veľmi blízky (ako
vnútroštátny vývoj)
- medzinárodné ekonomické vzťahy a stav oblastí hospodárskeho života ovplyvňujú a určujú
charakter politického diania
- platí to aj opačne, politické vzťahy a charakter politického systému ovplyvňujú a určujú
charakter hospodárskeho vývoja jednotlivých krajín a ich celkový hospodársky systém
- medzinárodné politické vzťahy vyjadrujú ekonomické záujmy krajín pričom využívajú im
vlastné prostriedky a metódy
- podstatu MEV tvoria medzinárodné obchodné vzťahy (objem výmeny tovarov, služieb, ...)
- rozvojom priemyslu, dopravy a zavádzaním nových technológií a inovácií do výrobného
procesu sa vzťahy posunuli až na svetovú úroveň, čo viedlo k vzniku svetovej ekonomiky a
systému MEV, ktoré podstatným spôsobom zmenili, a menia „tvár sveta“, vrátane silnejúceho
vplyvu týchto vzťahov na charakter a smerovanie medzinárodného politického diania
- v dejinách nachádzame aj prípady kedy politický systém a politické rozhodnutia menili
charakter, smerovanie, rozsah a tempo zmien v rozvoji štátnych a medzinárodných
ekonomických a hospodárskych vzťahov
- črtami medzinárodných a hospodárskych vzťahov sú relatívna samostatnosť a nezávislosť:
 politické, ideologické, kultúrne, náboženské a iné rozdiely medzi štátmi, resp.
medzi skupinami štátov, či blokových zoskupení akokoľvek antagonistické a
neprekonateľné, medzinárodné obchodné, finančné a hospodárske aktivity ako aj
určitá kooperácia medzi nimi budú (hoci v obmedzenej miere) neustále
prítomné

Rýchly rozmach ME spolupráce:

VÝHODY: zvýšenie obchodnej výmeny, rastu hospodárstva a životnej úrovne obyvateľstva,
rozvoj nových technológií a rozšírenie spolupráce v oblasti hospodárskeho života
NEVÝHODY: vznik a prejavy doposiaľ nepoznaných dopadov a rizík, ohrozujúcich samotnú
existenciu ľudskej civilizácie (napr. konzumerizmus – prudký nárast cien, znečisťovanie ŽP,
klimatické zmeny, konflikty)
- aby sa predišlo nevýhodám boli vytvorené medzinárodné ekonomické, finančné a hospodárske
organizácie a inštitúcie (jednotlivé agentúry a inštitúcie OSN, Medzinárodný menový fond,
Svetová banka, OECD – Organizácie pre Európsku spoluprácu a rozvoj, EÚ, Európska centrálna
banka, Banka pre obnovu a rozvoj...), ktoré zohrávajú úlohu v rozvoji hospodárskeho a následne
aj politického vývoja

FORMY MEDZINÁRODNÝCH EKONOMICKÝCH VZŤAHOV:

- vzťahy ekonomického charakteru medzi krajinami alebo skupinami krajín, resp.
ekonomickými spoločenstvami
1. Medzinárodný pohyb tovarov, produkcie medzi krajinami – dôvod vzniku a rozvoja tejto
formy je ten, že jednotlivé krajiny sú rôzne vybavené prírodnými zdrojmi a ostatnými
výrobnými faktormi; snaha o využitie rastúcich výnosov z rozsahu, resp. klesajúcich nákladov
veľkovýroby; požiadavky spotrebiteľov, nakoľko výrobcovia v jednotlivých krajinách sú
špecializovaní, no spotrebitelia viac-menej univerzálni
2. Medzinárodný pohyb služieb – zahŕňa služby, ktoré na domácom trhu poskytujú zahraničné
subjekty (cestovný ruch, činnosť zastupiteľstiev), služby priamo dovážané/vyvážané cez hranice
krajiny (letecká a námorná preprava), služby poskytované zahraničnými pobočkami (bankové
služby, služby tlačových agentúr)
3. Medzinárodný pohyb kapitálu – presun určitej hodnoty z jednej krajiny do druhej s cieľom,
aby prinášala výnos. Vývoz kapitálu sa uskutočňuje z krajín s nižšou produktivitou kapitálu do
krajín, s vyššou = motív pre pohyb súkromného kapitálu. Pohyb štátneho, resp. verejného
kapitálu = vytváranie vhodných podmienok pre nasledujúci vývoz súkromného kapitálu. Pohyb
medzinárodného kapitálu = špecifický variant medzinárodného pohybu verejného kapitálu
(Medzinárodný menový fond a Svetová banka)
4. Medzinárodný pohyb vedecko-technických poznatkov – technologické transfery, transfery
vzoriek, obchodných známok a priemyselných vzorov, poskytovanie služieb technického
charakteru a zabezpečovanie priemyselného výskumu a vývoja
5. Medzinárodný pohyb pracovných síl – zahŕňa ekonomicky motivovanú migráciu
obyvateľstva z emigračného štátu do imigračného štátu, v ktorom sa pracovná sila využíva. Na
rozdiel od ostatných foriem nevedie k vytvoreniu jednotného svetového trhu práce a k svetovej
cene práce. Rozdiely v cene práce na jednotlivých národných trhoch práce sú významným
motívom migrácie pracovných síl
6. Medzinárodné menové vzťahy – systém peňažných prepojení medzi subjektmi
medzinárodného menového systému, zahŕňajúceho systém výmenných kurzov mien,
prostredníctvom ktorých dochádza k realizácii peňažných pohybov na nadnárodnej úrovni
 3. Centrá svetovej ekonomiky (USA, Európa, Japonsko), ekonomika
rozvojových a novoindustrializovaných krajín, krajiny ANIC, BRICS a
NEXT 11
Za centrá svetovej ekonomiky (SE) považujeme krajiny alebo skupinu krajín (napr. integračné
zoskupenie vyššieho stupňa), ktoré sú na relatívne vysokom stupni ekonomického vývoja a
významným spôsobom sa podieľajú na svetovom ekonomickom potenciáli (vysoký podiel na
svetovom HDP a na svetovom obchode).

Vývoj SE v 50. a v 60. rokoch 20. storočia je spojený so sformovaním triády centier SE
(USA, Japonsko, Európske centrum), ktoré dlhodobo určujú vývoj vo SE. V týchto dekádach
povojnového vývoja dochádza k demontáži obchodných bariér, narastá objem obchodu a
investícií sprostredkovaných predovšetkým nadnárodnými korporáciami, čo v súdobom
kontexte predstavuje nové charakteristiky ekonomickej globalizácie. Efekty ekonomickej
integrácie posilňujú postavenie Európy, Japonsko v 60. rokoch získava dominantné
postavenie v Ázii, pozíciu najvýkonnejšej ekonomiky v SE si však udržali USA, ktoré napriek
poklesu relatívnej váhy vo SE stále disponujú najväčším ekonomickým potenciálom.

Od začiatku 90. rokov 20. storočia má zásadný vplyv na dianie vo svetovej ekonomike nástup
tzv. novej ekonomiky, ktorej jadrom sú nové odvetvia založené na nových moderných
technológiách. Vznikajú nové nároky na kvalifikáciu pracovných síl a pružnosť trhu práce.
Najvyššiu flexibilitu v tomto kontexte preukázali USA, ktoré z tohto vývoja dokázali vyťažiť
vysoké tempá ekonomického rastu pri stúpajúcej produktivite práce a znižujúcej sa
nezamestnanosti.

Ďalším významným faktorom je intenzívny rozvoj finančnej globalizácie. Centrá SE sú

významnými distribútormi kapitálu. V tomto kontexte je možné zovšeobecniť niektoré
tendencie platné vo vzťahu ku všetkým častiam triády centier SE:
 Dochádza k zmenám základných smerov kapitálových tokov . USA, ktoré boli na
začiatku povojnového vývoja hlavným vývozcom investícií, sa postupne stávajú
príjemcom veľkých objemov (najmä japonských) investícií. Japonsko a niektoré
ďalšie krajiny v 80. a v 90. rokoch zvyšujú svoj záujem o tzv. emerging markets
(novoindustrializované a tranzitívne ekonomiky).
  Finančná globalizácia spolu s ďalšími faktormi ovplyvňuje fluktuáciu menových
kurzov, ktorá má následne vplyv na rozhodovanie firiem (najmä čo sa týka
rozhodovania produkovať tovary v rámci regiónu alebo prenášať výrobu inde). Táto
tendencia je zreteľná najmä vo vzťahu k výkyvom kurzu USD.
 Prenášanie výroby do zahraničia (priame zahraničné investície – PZI) spôsobuje
spätné importy tovarov a subdodávok, ktoré môžu mať za následok pasívne saldo
obchodnej bilancie. Táto tendencia je evidentná v prípade USA, nie je však typická
pre ekonomiku Japonska.
 Snaha o prílev priamych zahraničných investícií je významným motívom mnohých
regionálnych dohôd a integračných snáh.

V rámci vývoja svetovej ekonomiky v ostatných dekádach vznikla tzv. „symbiotická

nerovnováha.“ Finančná kríza a následný útlm ekonomickej aktivity v jej kontexte
predstavujú symptóm, ktorý indikuje proces vedúci k vyrovnaniu globálnej
makroekonomickej nerovnováhy, čo dokladujú rapídne zmeny v globálnych kapitálových
tokoch a medzinárodnom obchode. Ekonómovia v tejto súvislosti hovoria doslova o pohybe
„tektonických dosiek“ vo svetovej ekonomike. Hospodárska kríza v závere prvej dekády 21.
storočia totiž zmenila celkové rozloženie ekonomických síl v rámci svetovej ekonomiky v
prospech tzv. „emerging markets“, medzi ktoré sa zaraďujú NEXT 11 (Bangladéš, Egypt,
Indonézia, Irán, Mexiko, Nigéria, Pakistan, Filipíny, Turecko, Južná Kórea a Vietnam) a
BRICS (Brazília, Rusko, India a Čína). Tieto rozvíjajúce sa ekonomiky popri dlhodobo
vykazovanej vysokej úrovni ekonomickej dynamiky demonštrovali schopnosť vyrovnať sa s
krízou vlastnými silami.

Voľný trh a globálny obchod sú v súčasných verziách štátneho kapitalizmu chápané ako
hnacie motory, ktoré dokážu lepšie ako iné systémy generovať bohatstvo. Súčasný systém
štátneho kapitalizmu čerpá z potrieb západných ekonomík, aplikujúcich trhové princípy
(energetické suroviny, potreba prenikať na nové trhy a hľadať lacnejšie miesta pre produkciu
tovarov), čo oba systémy stavia do pozície nútenej symbiózy, pričom sa jeden bez druhého v
súčasnej situácii nezaobídu.

I keď ekonomiky reprezentujúce triádu svetových ekonomických centier, ktorá sa

vyprofilovala v druhej polovici 20. storočia stále vykazujú relatívne vysokú výkonnosť,
meranú ukazovateľom HDP per capita a vysoký podiel na tvorbe svetového HDP, ich
konkurencieschopnosť je vo výhľade najbližších dekád reálne ohrozená. Nové výzvy, ktorým
v súčasnosti západné ekonomiky čelia, okrem iného zahŕňajú potrebu realistickejšieho
pohľadu na úroveň blahobytu domáceho obyvateľstva, ktorá musí korešpondovať s úrovňou
reálne produkovaných hodnôt.

V kontexte kritiky globalizačných procesov je potrebné poznamenať, že ekonomická

globalizácia je objektívnym produktom doterajšieho ekonomického a spoločenského vývoja.
Medzi globalizáciou spôsobované efekty patrí to, že prináša podnety pre ekonomický a
spoločenský rozvoj, avšak nie v rovnakej miere pre každú ekonomiku, resp. ekonomický
subjekt. Najviac získavajú v procese globalizácie tie ekonomické subjekty, ktoré dokážu
najlepšie využiť konkurenčné prostredie, ktoré tento proces vytvára. Schopnosť vyrovnať sa
so zmenami vo svetovej ekonomike sa teda pre Západ spája s hľadaním stratégií zameraných
na reálny rozvojový potenciál lokálnych ekonomík, ako aj so snahou vyhnúť sa vytváraniu
nových bublín, ktoré by mohli mať pre ďalší vývoj západných ekonomík fatálne následky. V
neposlednom rade sa hľadanie východísk spája s dôrazom na funkčnosť zodpovednostných
mechanizmov ako vo sfére súkromného biznisu, tak i vo sfére hospodárskej politiky.

Rozvojové krajiny a novoindustrializované krajiny (dve generácie ANIC, BRICS, NEXT

11)
ANIC – Formovanie skupiny krajín, ktoré sú označované ako ázijské novoindustrializované
krajiny (Asian new industrialized countries, ANIC, Asian Tigers, Asian Dragons) sa začal v
60. rokoch a nadobudol na intenzite v 70. a 80. rokoch dvadsiateho storočia. ANIC sú
charakterizované ako krajiny, ktoré sa vyčlenili z rozvojových krajín a boli schopné v
relatívne krátkom čase podstatne zmenšiť alebo odstrániť rozdiely v úrovni ekonomickej
výkonnosti a ekonomického rozvoja v porovnaní s rozvinutými ekonomikami. Prvá generácia
ANIC zahŕňa Kórejskú republiku, Taiwan, Hong-Kong a Singapurskú republiku. O
niekoľko rokov neskôr sa k tejto skupine krajín približujú dynamikou industrializácie a
obchodnej expanzie ďalšie krajiny juhovýchodnej Ázie, tvoriace druhú generáciu ANIC:
Thajské kráľovstvo, Malajzia, Indonézia a Filipínska republika.

Medzi faktory, ktoré iniciovali a akcelerovali ekonomický rast v krajinách ANIC, sa

zaraďujú:
 špecifiká východoázijskej kultúry (disciplína, úcta k autoritám, povedomie
spolupatričnosti, šetrnosť, pracovitosť, podnikavosť, úcta k vzdelaniu),
  špecifické historické podmienky (koloniálna minulosť, povojnová rozvojová pomoc zo
strany USA, priaznivé vonkajšie ekonomické podmienky v 60. a 70. rokoch),
 špecifická symbióza trhu a štátu (ceny tovarov, služieb, kapitálu a menové kurzy
určované trhom a korešpondujúce s medzinárodnými reláciami/aktívna hospodárska
politika v oblasti budovania infraštruktúry, v oblasti riadenia priemyselného rozvoja,
rozvoja technológií a kvalifikácie),
 exportne orientovaná stratégia rozvoja (export-led development).
Dynamika ekonomického rastu v krajinách ANIC sa vyznačuje svojim dlhodobým
charakterom, čomu nasvedčuje schopnosť relatívne rýchleho prekonávania dôsledkov recesií.
Krajiny ANIC aktívne participujú na procesoch ekonomickej integrácie v ázijsko-pacifickom
regióne (APEC, ASEAN).

BRICS je skratka asociácie piatich najväčších rozvíjajúcich sa, resp. novoindustrializovaných

ekonomík (Brazília, Ruská Federácia, India, Čínska ľudová republika a Juhoafrická
republika), ktoré sú súčasťou G-20 a významne ovplyvňujú dianie v regionálnom i globálnom
meradle. Ide o krajiny, v ktorých žije cca 42% svetovej populácie, pričom ich aktuálny
makroekonomický produkt predstavuje cca 20% svetového HDP.

Pôvodne výraz BRIC použil v roku 2001 analytik Goldman Sachs Jim O’Neil na označenie
skupiny krajín, ktorých podiel na svetovom HDP signifikantne vzrastie v prvej dekáde 21.
storočia. Prvé stretnutie ministrov zahraničných vecí Brazílie, Ruskej federácie, Indie a Číny
v septembri 2009 znamenalo začiatok série stretnutí na najvyššej úrovni, ktoré v júni 2009
vyústili do prvého formálneho summitu BRIC. Rozhovory predstaviteľov krajín BRIC boli v
súvislosti so súdobou globálnou recesiou zamerané na zlepšenie globálnej ekonomickej
situácie, možnosti reformovania globálnych finančných inštitúcií, ako aj na možné spôsoby
budúcej hospodárskej a politickej spolupráce zúčastnených krajín. Od roku 2010 (pridala sa
už aj Juhoafrická republika) sa konajú pravidelné summity BRICS na ročnej báze. Fórum
BRICS ako nezávislá medzinárodná organizácia, podporujúca hospodársku, politickú a
kultúrnu spoluprácu zúčastnených krajín, oficiálne vzniklo v roku 2011. Vzájomné vzťahy
krajín BRICS sa vytvárajú na báze vzájomného nezasahovania, rovnosti a vzájomnej
prospešnosti.

Na piatom summite BRICS v juhoafrickom Durbane v marci 2013 sa predstavitelia

zúčastnených krajín dohodli na vytvorení globálnej finančnej inštitúcie, ktorá by
predstavovala protiváhu Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky. Na základe tejto
dohody bola v júli 2015 vytvorená Nová rozvojová banka (New Development Bank, NDB,
pôvodne BRICS Development Bank), ktorá sídli v čínskom Shanghai a ktorej úlohou je podľa
dohody o NDB „mobilizovať zdroje na projekty budovania infraštruktúry a udržateľného
rozvoja v krajinách BRICS a iných novoindustrializovaných alebo rozvíjajúcich sa krajinách.“
Veľký záujem o členstvo v asociácii deklarovali Indonézia a Turecko, medzi ďalších
potenciálnych budúcich členov možno zaradiť i Egypt, Argentínu, Irán, Nigériu, Sudán, Sýriu
a Bangladéš.

NEXT 11 - Next Eleven (N-11) je názov pre skupinu jedenástich ekonomík, ktoré majú veľký
potenciál stať sa v 21. storočí popri krajinách BRICS najvýkonnejšími ekonomikami sveta,
pričom niektoré z nich sa môžu stať rivalmi krajín G7. Kritériá na základe ktorých bola
skupina v roku 2005 vyšpecifikovaná zahŕňali makroekonomickú stabilitu, politickú
vyspelosť, kvalitu vzdelávania, otvorenosť voči obchodu a investíciám. Skupina N-11 je
pomerne heterogénna, čo sa týka počtu obyvateľov, infraštruktúry a stupňa urbanizácie,
energetickej spotreby, kvality podnikateľského prostredia, či aktuálne dosahovaných hodnôt
HDP per capita. Zahŕňa Bangladéšsku ľudovú republiku, Egyptskú arabskú republiku,
Indonézsku republiku, Iránsku islamskú republiku, Spojené štáty mexické, Nigérijskú
federatívnu republiku, Pakistanskú islamskú republiku, Filipínsku republiku, Tureckú
republiku, Kórejskú republiku a Vietnamskú socialistickú republiku. Ekonomiky sú v rámci
skupiny N-11 kategorizované v troch podskupinách – rozvojové krajiny (Bangladéš, Irán,
Nigéria, Pakistan a Vietnam), novoindustrializované krajiny (Egypt, Indonézia, Mexiko,
Filipíny a Turecko) a rozvinuté krajiny (Kórejská republika).

4. Integračné procesy v Európe, ekonomika SR v kontexte EÚ a EMÚ

Európske centrum SE predstavuje heterogénny región pozostávajúci z rôzne ekonomicky
vyspelých krajín. Hoci všetky tieto krajiny uplatňujú vo svojich ekonomikách trhové princípy,
pre európske centrum je charakteristická politická, ekonomická a sociálna rôznorodosť. V
súčasnosti ide predovšetkým o členské krajiny EÚ, tvoriace podstatnú časť Európskeho
hospodárskeho priestoru (EEA – European Economic Area).

Ide o najmenej výkonné spomedzi triády svetových ekonomických centier - Japonská

ekonomika z hľadiska výkonnosti meranej pomocou ukazovateľa HDP per capita predbehla
Európu v prvej polovici 80. rokov a odvtedy sa napriek snahe európskych krajín nepodarilo
ostatné centrá SE v tomto ohľade dobehnúť. Európske centrum však má i niekoľko
prvenstiev: je najpokročilejším integračným zoskupením na svete; je najväčším ekonomickým
subjektom vo svetovej ekonomike; ekonomika EÚ je oveľa viac otvorená ako ekonomiky
ostatných centier, jej podiel na celosvetovom obchode predstavuje takmer 40%.

Vývoj Európskeho centra vo SE je potrebné chápať v kontexte ekonomickej integrácie, ktorá

v Európe prebiehala od 50. rokov 20. storočia. Jej začiatky súvisia s implementáciou Plánu
európskej obnovy (ktorý je známy pod názvom Marshallov plán.) Za účelom
inštitucionálneho zastrešenia programu povojnovej obnovy európskych krajín v rámci
Marshallovho plánu vznikla v roku 1948 ako kolektívny orgán 16 západoeurópskych krajín
Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu (Organisation for European Economic
Cooperation, OEEC). Jej úlohou bolo: distribuovať prostriedky z americkej pomoci,
napomáhať zvyšovaniu obratu zahraničného obchodu členských krajín a podporovať mobilitu
pracovných síl, šírenie technológií a vzdelania v rámci členských krajín. Koncom 50. rokov
došlo ku kríze OEEC v dôsledku vytvorenia dvoch integračných zoskupení: Európskeho
hospodárskeho spoločenstva (EHS) a Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO).
Spomínané dve integračné zoskupenia sú produktmi dvoch odlišných prístupov k integrácii,
ktoré sa v tom čase v Európe snažili presadiť. Prvý prístup k integrácii charakterizuje snaha o
hlbšiu integráciu vedúcu k vytvoreniu nadnárodných inštitucionálnych štruktúr, vytvorenie
hospodárskej a menovej únie s ambíciou vytvoriť politickú úniu. Tento prístup presadzovali
krajiny Beneluxu, Nemecko, Francúzsko a Taliansko. Druhý prístup k integrácii kládol dôraz
na vytvorenie zóny voľného obchodu a medzivládnu spoluprácu členských krajín bez
tendencie k hlbšej integrácii. Tento prístup presadzovala Veľká Británia a severské krajiny.

Keďže založením EHS a EZVO došlo k rozdeleniu západnej Európy na dva hospodárske
bloky, na základe novej dohody vznikla v roku 1961 Organizácia pre hospodársku
spoluprácu a rozvoj (Organisation for Economic Co-operation and Development, OECD)
ako nástupnícka organizácia OEEC. Ciele OECD nie sú orientované na európsku ekonomickú
integráciu, ale zahŕňajú podporu politík zlepšujúcich ekonomický a sociálny blahobyt v
celosvetovom meradle. OECD koordinuje ekonomickú a sociálno-politickú spoluprácu
členských krajín, sprostredkováva nové investície a presadzuje liberalizáciu medzinárodného
obchodu. SR je členskou krajinou OECD od 14. decembra 2000.
Postupne v západnej Európe prevládol koncept tesnejšej a hlbšej integrácie presadzovaný v
rámci EHS (neskôr Európske spoločenstvo, ES). Európske centrum vo SE tak postupne
prechádzalo jednotlivými stupňami ekonomickej integrácie:
Obdobie Stupeň ekonomickej Charakteristické znaky
integrácie
1964 (EHS) Zóna voľného obchodu Odstránenie bariér
vzájomného obchodu medzi
členskými krajinami (rušia
sa clá a kvantitatívne
obmedzenia, zavádza sa
voľný pohyb tovarov a
služieb).
1968 (EHS) Colná únia Okrem voľného pohybu
tovarov a služieb sa zavádza
jednotná colná tarifa voči
nečlenským krajinám
(spoločná zahranično-
obchodná politika voči
nečlenským krajinám).
Najprv koncom 70. rokov Spoločný trh Rušia sa obmedzenia
(ES); v plnom rozsahu pohybu výrobných faktorov
1993 (EÚ) medzi členskými krajinami
(okrem voľného pohybu
tovarov a služieb sa zavádza
i voľný pohyb kapitálu a
pracovných síl).
1993 (EÚ) Hospodárska únia Harmonizácia
hospodárskych politík
členských krajín.
1999 (EMÚ)* Menová únia Zavedenie jednotných
pravidiel peňažného obehu,
jednotnej meny a jednotnej
monetárnej politiky,
zriadenie spoločnej
 centrálnej banky.
** Politická únia Okrem hospodárskej
politiky sa centralizuje i
spoločná zahraničná,
bezpečnostná, obranná a
vnútorná politika, ktorú
realizujú nadnárodne
riadiace orgány (môže
fungovať vo forme
federácie alebo
konfederácie).

Napriek veľkým rozdielom v HDP per capita medzi členskými štátmi a rozdielom v postojoch
jednotlivých štátov k hospodársko-politickým otázkam, ako sú inflácia, verejný dlh a
zahraničný obchod, EÚ dosiahla vysoký stupeň koordinácie monetárnej a fiškálnej politiky.
Spoločná mena euro aktuálne obieha v 19 členských štátoch, ktoré tvoria Európsku menovú
úniu (EMÚ). Jedenásť členských štátov zaviedlo euro ako svoju spoločnú menu 1. januára
1999 (Grécko o dva roky neskôr). V roku 2004 pristúpilo k EÚ 13 nových členských štátov. Z
týchto 13 krajín Slovinsko (2007), Cyprus a Malta (2008), Slovensko (2009), Estónsko
(2011), Lotyšsko (2014) a Litva (2015) prijali euro. Sedem ďalších členských štátov (s
výnimkou Dánska, ktoré má formálny „opt-out“) je podľa Maastrichtskej zmluvy povinných
prijať spoločnú menu po splnení konvergenčných kritérií.

Ekonomika SR v kontexte európskej ekonomickej integrácie

Zapojenie do integračných procesov v Európe prinieslo Slovensku nielen výhody a priaznivé
prostredie pre ďalší rozvoj ekonomiky, ale aj viaceré záväzky, obmedzenia, výzvy a riziká.
Členstvo v EÚ od roku 2004 umožňuje okrem iného využívať výhody spojené so štyrmi
základnými slobodami – voľný pohyb tovaru, služieb, osôb a kapitálu – vrátane väčšej
ponuky výrobkov, prílevu zahraničného kapitálu z krajín EÚ (s následnými efektmi na vývoj
platobnej bilancie, štruktúrne zmeny v ekonomike, transfer technológií a know-how), ako aj
rozšírenia možností podnikať, pracovať, študovať či cestovať v iných členských štátoch.
Členstvo v EÚ tiež znamenalo zvýšenie tlaku na vytváranie lepšieho podnikateľského
prostredia, ako aj zvýšenie konkurenčného tlaku na slovenský podnikateľský sektor, a
zároveň nové podnikateľské príležitosti pre konkurencieschopné firmy. Ďalej prinieslo
možnosť čerpať štrukturálne fondy EÚ na financovanie investícií do rozvoja regiónov,
infraštruktúry, rastu konkurencieschopnosti či zamestnanosti, čím sa Slovensko stalo tzv.
čistým prijímateľom finančných prostriedkov z EÚ.

Na druhej strane však vstup do EÚ znamenal aj presun mnohých dôležitých kompetencií v

rôznych oblastiach vrátane obchodnej a poľnohospodárskej politiky z národnej na európsku
úroveň. Zároveň priniesol mnohokrát nadmernú reguláciu či odlev kvalifikovanej pracovnej
sily do zahraničia.

Prijatie jednotnej meny euro v roku 2009 znamenalo pre Slovensko zníženie transakčných
nákladov, elimináciu kurzového rizika voči euru, zosilnenie tlaku na zodpovedné
vykonávanie fiškálnej politiky, ako aj zvýšenie cenovej transparentnosti. K nevýhodám
prijatia eura, spočívajúcim najmä v strate suverenity v menovej politike, pribúdajú ďalšie
nevýhody, náklady a riziká – najmä spoluzodpovednosť za dlhy iných členských štátov a
postupný presun ďalších kompetencií z národných vlád na úroveň EÚ.

Výkon slovenskej ekonomiky v období po vstupe SR do EÚ sa oproti svojej východiskovej

úrovni výrazne zvýšil. Slovenská ekonomika patrila v reálnej konvergencii k najúspešnejším
spomedzi krajín strednej a východnej Európy.

Zvýšila sa však závislosť slovenskej ekonomiky od vývoja zahraničného dopytu. Navyše,

niektoré sociálno-ekonomické parametre (celková nezamestnanosť, nezamestnanosť mladých
ľudí, dlhodobá nezamestnanosť) značne zaostali za vývojom výkonnosti ekonomiky.
Efekty členstva v EÚ spočívajú sumárne najmä v tom, že príprava na členstvo, ako aj
samotné členstvo pomohli dokončiť ekonomickú transformáciu krajín strednej a východnej
Európy – z hybridných post-socialistických ekonomík sa v procese integrácie (a často pod
nátlakom inštitúcií EÚ) stali ekonomiky aspoň v hrubých črtách porovnateľné so
štandardnými európskymi ekonomikami.
Štruktúrne zmeny v slovenskej ekonomike pokračovali po vstupe do EÚ v trendoch, ktoré sú
charakteristické pre vyspelé trhové ekonomiky, t. j. v znižovaní podielu primárneho a
sekundárneho sektora a vo zvyšovaní podielu terciárneho sektora. Vstup do EÚ priniesol
Slovenskej republike pomerne silný prílev priamych zahraničných investícií, predovšetkým
do spracovateľského priemyslu. Jeho výsledkom je zvýšenie exportnej výkonnosti slovenskej
ekonomiky a tesnejšia integrácia slovenskej produkcie s inými krajinami.
Pokiaľ ide o výskum a vývoj, Slovensko zaostáva za priemerom EÚ vo výške financovania, vo
výške podielu podnikového výskumu a vývoja aj v patentovej aktivite. Vzdelávací systém ako
kľúčový faktor ekonomického rozvoja vykazuje taktiež množstvo nedostatkov, predovšetkým
v oblasti financovania.

5. Ekonomika SR a jej štruktúra. Odvetvová, organizačná, funkčná a územná

štruktúra ekonomiky SR
Národné hospodárstvo chápeme ako systém, ktorý je zložený zo subsystémov a prvkov, javov
a procesov. Skladbu, vnútorné usporiadanie a členenie týchto zložiek (odvetvia, sektory,
sféry, oblasti, veličiny, ekonomické subjekty, faktory ekonomického rastu a pod.), vo
vzájomných väzbách a vzťahoch, ktoré determinujú ich charakter, chápeme ako štruktúru
ekonomiky.
Inými slovami – štruktúru ekonomiky chápeme ako relatívne stály súhrn prvkov určitého
sociálno-ekonomického systému v danom časovom období a v danom priestore, ktorý sa
utvára v procese alokácie a re-alokácie zdrojov. Predstavuje vnútornú kompozíciu
ekonomiky, vzájomné vzťahy jej podstatných zložiek, ktoré podliehajú zmenám v čase.
Rozlišujeme pritom odvetvovú, organizačnú, funkčnú, územnú a sektorovú štruktúru
ekonomiky.

Odvetvová štruktúra – za subsystémy ekonomiky považujeme jednotlivé odvetvia.

Celosvetovo zaužívanou klasifikáciou odvetví ekonomických činností je metodika ISIC
(International Standard Industrial Classification of all Economic Activities), ktorú používa
Štatistická divízia OSN. Metodika ISIC rozlišuje:
1. Odvetvia hmotnej výroby – poľnohospodárstvo a lesníctvo, priemysel, stavebníctvo a
geologicko-projektová činnosť, doprava a spoje, obchodné a iné činnosti výrobnej povahy;
2. Odvetvia nevýrobnej povahy – veda, výskum a vývoj, sociálne služby (ubytovanie,
cestovný ruch, vzdelávanie, zdravotníctvo, atď.), ostatné činnosti nevýrobnej povahy.

V rámci EÚ sa aplikuje metodika NACE (Statistical Classification of Economic Activities in

the European Community), ktorá používa spolu 21 kategórií odvetví ekonomických činností
Organizačná štruktúra – za subsystémy ekonomiky považujeme organizácie a orgány
hospodárskeho riadenia (ministerstvá, odborný štátny aparát, profesijné a odborné asociácie a
organizácie, podnikateľské subjekty).

Funkčná štruktúra – za subsystémy ekonomiky považujeme jednotlivé vecné a osobné

faktory:
 Vecný kapitál – dlhodobý hmotný majetok;
 Energetická základňa – zdroje energie, energetické zariadenia na výrobu, premenu,
akumuláciu a distribúciu energie;
 Surovinová základňa – dobývateľné zdroje nerastných, rastlinných a živočíšnych
surovín, zdroje druhotných surovín;
 Ľudský kapitál – praktické vedomosti, získané schopnosti a naučené zručnosti, ktoré
zvyšujú potenciálnu produktivitu pracovných síl.

Územná (regionálna) štruktúra – za subsystémy ekonomiky považujeme regióny alebo

územné celky (spravidla podľa administratívneho členenia). Z pohľadu územnej štruktúry sú z
hľadiska analýzy zaujímavé najmä faktory regionálneho rozvoja:
 Prírodné zdroje a kvalita životného prostredia;

 Obyvateľstvo a štruktúra pracovných síl;

 Ekonomické činnosti a podmienky rozvoja regiónov (produkčné podmienky a

technická vybavenosť, sociálna infraštruktúra).

Sektorová štruktúra – syntetické hľadisko v rámci ktorého sú odvetvia ekonomických

činností združené do sektorov. Klasický prístup k sektorovej analýze člení ekonomiku na tri
sektory:
 Primárny sektor – poľnohospodárstvo, poľovníctvo, lesné hospodárstvo, rybolov a
chov rýb, ťažba nerastných surovín;
 Sekundárny sektor – spracovateľský priemysel, výroba a rozvod elektrickej energie,
zemného plynu a pitnej vody, stavebníctvo;
 Terciárny sektor – obchod, opravy vozidiel a spotrebného tovaru, pohostinstvo a
ubytovanie, doprava, skladovanie a spoje, bankovníctvo, poisťovníctvo, správa,
obrana, sociálne poistenie, školstvo, zdravotníctvo a sociálne služby, verejné a osobné
služby, služby exteritoriálnych organizácií a spolkov.
Novšie prístupy k sektorovej analýze vyčleňujú niektoré oblasti ekonomických činností z
terciárneho sektora a vytvárajú okrem klasických troch sektorov aj:
 Kvartérny sektor – veda, školstvo, kultúra;
 Kvintérny sektor – zdravotníctvo, sociálne služby.

Sektorová štruktúra ekonomiky v zmysle podielu jednotlivých sektorov na tvorbe HDP

indikuje i stupeň ekonomického rozvoja danej krajiny. Pre rozvinuté ekonomiky je typická
sektorová štruktúra SIA s prevahou podielu terciárneho sektora (S), s v poradí druhým
sekundárnym sektorom (I) a s najmenším podielom primárneho sektora (A). Tranzitívne a
novoindustrializované ekonomiky sú charakteristické sektorovými štruktúrami typu IAS, resp.
ISA, kým pre rozvojové krajiny je typická sektorová štruktúra AIS.
Slovenská ekonomika má sektorovú štruktúru SIA, pričom podiel terciárneho sektora (S) na
HDP slovenskej ekonomiky je viac ako 61%, podiel sekundárneho sektora (I) 35% a podiel
primárneho sektora (A) menej ako 4%.

6. Primárny, sekundárny, terciárny sektor v ekonomike SR.

Primárny sektor v ekonomike SR

Primárny sektor ekonomiky združuje ekonomické činnosti založené na priamom kontakte
človeka s prírodou. Medzi odvetvia primárneho sektora patria poľnohospodárstvo,
poľovníctvo, lesné hospodárstvo, rybolov a chov rýb, ťažba nerastných surovín (ťažobný
priemysel).

Význam poľnohospodárstva spočíva v troch základných rovinách: zabezpečuje potraviny,

poskytuje suroviny pre potravinársky priemysel a ďalšie odvetvia spracovateľského
priemyslu, ovplyvňuje platobnú bilanciu krajiny (v prípade SR žiaľ záporne).
Poľnohospodárska výroba (rastlinná + živočíšna výroba) sa vyznačuje niekoľkými
osobitosťami:
a) Ide o prvovýrobu biologického charakteru, základným výrobným faktorom je tu pôda;
b) Výroba má priestorový charakter – realizuje sa na veľkých plochách, čo kladie nároky
na mobilitu pracovných síl i techniky;
c) Výrobný proces je citlivý na prírodné podmienky a ich zmeny;
 d) Ide o mnohostrannú združenú výrobu (spolu s hlavným produktom sa získavajú i
vedľajšie produkty);
e) Jednotlivé činnosti v rámci výrobného procesu majú sezónny charakter;
f) Pre odvetvie je typická veľká diverzita podnikateľských subjektov (štátne podniky,
družstvá, v.o.s, s.r.o., a.s., fyzické osoby registrované a neregistrované, pričom ide o
podniky poľnohospodárskej prvovýroby, ako aj o podnikové služby – technické,
biologické, veterinárne, výskumné, kontrolné a skúšobné).
g) Nástroje regulácie pôsobia v agrosektore v troch oblastiach reprodukčného cyklu: v
oblasti cien a trhov poľnohospodárskych výrobkov (regulácia cien hlavných komodít,
subvencie k cenám poľnohospodárskych produktov, štátny výkup
poľnohospodárskych prebytkov); v oblasti príjmov poľnohospodárskych výrobcov
(dôchodková politika); v oblasti samotnej výroby (štruktúrna politika).

V krajinách Európskej únie sa uplatňujú i nadštátne formy regulácie, poľnohospodárstvo v

rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ. V závislosti od konkrétnych výrobkov sa
spoločná organizácia poľnohospodárskych trhov EÚ uskutočňuje niektorou z nasledujúcich
foriem:
 spoločnými pravidlami hospodárskej súťaže;
 povinnou koordináciou vnútroštátnych trhových systémov;
 európskou organizáciou trhu.

Spoločná poľnohospodárska politika Európskej únie nie je zameraná len na podporu farmárov
a produkcie potravín, medzi jej ciele patrí aj ochrana životného prostredia, zlepšovanie
životných podmienok zvierat a podpora rozvoja vidieckych komunít.

Nakoľko základným výrobným faktorom v poľnohospodárstve je pôda, dôležitou informáciou

vo vzťahu k hodnoteniu potenciálu slovenského poľnohospodárstva sú údaje o výmere pôdy v
prepočte na obyvateľa. Pre porovnanie, výmera poľnohospodárskej pôdy (akejkoľvek pôdy
použiteľnej na poľnohospodárske účely) na 1 obyvateľa SR je cca 0,41 ha (priemer EÚ je
1,08 ha na obyvateľa). Výmera ornej pôdy na 1 obyvateľa SR je 0,3 ha (priemer EÚ je 0,5
ha).
Lesné hospodárstvo ako jedno z odvetví národného hospodárstva, ktorého hlavným cieľom
je plánovité a trvalo udržateľné obhospodarovanie lesov Slovenska a ich rozvoj, má v
porovnaní s inými odvetviami niekoľko osobitostí. Lesy sú zároveň životným prostredím i
výrobným prostriedkom, obnoviteľným prírodným zdrojom i zdrojom voľne dostupných
úžitkov, producentom drevnej hmoty a ostatných obchodovateľných lesných produktov resp.
služieb, ale aj poskytovateľom celej škály verejnoprospešných služieb, ktoré sa ekonomicky
nezhodnocujú. Ďalší rozvoj lesného hospodárstva je dnes priamo závislý na vývoji celého
radu faktorov ekonomického a prírodného charakteru ako sú napr. zmeny vo významnosti
funkcií lesov, konflikty medzi „ekológiou“ a „ekonomikou“ hospodárenia v lese, vývoj cien
drevnej hmoty na svetových trhoch, tlaky na zvyšovanie využívania lesnej biomasy na
energetické účely, zvyšovanie počtu katastrofických situácií v lesoch, a v neposlednom rade
aj pôsobenie klimatických zmien a ich dopady na lesné ekosystémy. Výmera lesných porastov
na Slovensku predstavuje cca 41 % z celkovej rozlohy SR.

Ťažba nerastných surovín zaujíma v rámci štruktúry ekonomiky zvláštne postavenie,

pretože svojou činnosťou zabezpečuje suroviny pre ostatné priemyselné odvetia. Medzi
základné úlohy ťažobného priemyslu zaraďujeme: zaistenie surovinovej základne (geologický
výskum, vyhľadávací prieskum); kvantifikáciu ložísk (ložiskový prieskum); produkciu
nerastných surovín pre trh (ťažba a úprava nerastných surovín); dopravu od výrobcu ku
spotrebiteľovi (doprava a manipulácia so surovinami); zabezpečenie surovín z cudzích
zdrojov (zahraničný obchod); využívanie, realizáciu hodnoty nerastnej suroviny (spotreba
nerastných surovín).
V prípade väčšiny surovinových zdrojov ložiská, ktorými v SR disponujeme, nepokrývajú
perspektívne potreby výrob. Platí to najmä v prípade palivovo-energetických zdrojov, nakoľko
potreby ekonomiky od vzniku SR v prípade ropy a zemného plynu takmer výhradne pokrýval
dovoz týchto surovín zo zahraničia. SR disponuje relatívne významnými zásobami hnedého
uhlia, je tu však tendencia k útlmu ťažby, nakoľko ťažba tejto suroviny prakticky závisí od
jediného odberateľa (tepelná Elektráreň Nováky v Zemianskych Kostoľanoch). V oblasti
rudných surovín má Slovensko potenciál najmä čo sa týka ložísk magnezitu. Spomedzi
nerudných surovín sú v SR významné ložiská mastenca (jedno z najväčších ložísk na svete)
sádrovca, zeolitu, perlitu, kremeňa. V najväčšej miere sa spomedzi nerudných surovín ťažia
kameň, štrky, piesky a íly (predovšetkým pre potreby stavebníctva). SR disponuje
významnými a kvalitnými zdrojmi vody (vrátane minerálnych vôd), geotermálnou energiou
(ktorú doposiaľ vieme využívať len vo veľmi malej miere).
Sekundárny sektor v ekonomike SR
Sekundárny sektor, niekedy tiež označovaný ako priemyselný, spracovateľský alebo
výrobný sektor, zahŕňa všetky odvetvia ľudskej činnosti, ktoré transformujú suroviny na
výrobky alebo tovar. Patria sem prakticky všetky odvetvia spracovateľského priemyslu
(hutnícky, strojársky, elektrotechnický, chemický, farmaceutický, potravinársky, textilný a
odevný priemysel), stavebníctvo a sieťové odvetvia (výroba a distribúcia elektrickej energie,
zemného plynu, pitnej vody). V SR ide o druhý najvýznamnejší sektor z hľadiska podielu na
tvorbe HDP, pričom v sekundárnom sektore u nás dominujú odvetvia strojárskeho priemyslu,
hutníctvo (oceľ, hliník), chemický priemysel (spracovanie ropy, plastov, umelých hnojív,
atď.). Napriek neustálemu rastu významu terciárneho sektora ostáva priemysel naďalej
kľúčovým odvetvím slovenského hospodárstva - zamestnáva vyše polovicu ekonomicky
činného obyvateľstva a realizuje viac ako 90 % dovozu a vývozu SR. Z teritoriálneho
hľadiska je usporiadanie priemyslu v SR nevyvážené, priemyselná výroba sa koncentruje
hlavne na západe SR

Sekundárny sektor tvorí významnú časť HDP, je motorom ekonomického rastu a

technologického pokroku, významne sa podieľa na zamestnanosti, teda je kľúčový pre všetky
rozvinuté a novoindustrializované ekonomiky, hoci trendom v najrozvinutejších krajinách je
prevládajúci terciárny sektor.

Spracovateľský priemysel bol a naďalej je základným odvetvím ekonomiky EÚ, ktorej

súčasťou je i ekonomika SR:
 Rozvoj sektora služieb je bytostne závislý od silného spracovateľského priemyslu
jednak ako dodávateľa zariadení a materiálových vstupov, ale hlavne ako odberateľa
obchodných služieb.
 Služby sú menej obchodovateľné ako tovary a nemajú taký silný exportný potenciál
ako produkty spracovateľského priemyslu

Priemyselný sektor má v ekonomike Slovenskej republiky nezastupiteľné postavenie aj

vzhľadom na rozsah etablovania automobilového priemyslu prostredníctvom zahraničných
investícií. Budúca politika SR v tejto oblasti by sa mala zamerať predovšetkým na ekologickú
efektivitu, ktorá predstavuje súlad medzi faktormi majúcimi vplyv na konkurencieschopnosť
priemyselného odvetvia SR a udržateľnosťou vo vzťahu k životnému prostrediu, so
zameraním predovšetkým na podporu procesných inovácií, znižovanie spotreby energie a
zdrojovú efektívnosť. Celý priemysel dnes pociťuje nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily
a kľúčovou úlohou je úprava vzdelávacieho systému na všetkých úrovniach, pretože práve
nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily je skutočnou hrozbou a to nielen pre priemysel do
budúcnosti. Neuskutočnenie zásadnej reformy vzdelávania s previazanosťou na výzvy na
modernom trhu práce je hrozbou nielen pre hospodársky, ale aj spoločenský rozvoj
Slovenska. Oblasť vzdelávania má pritom kľúčový význam aj z hľadiska pripravenosti trhu
práce SR na inovatívne zmeny spojené s koncepciou Priemyslu 4.0, na ktoré reflektuje aj
Akčný plán inteligentného priemyslu SR. V tomto smere je dôležité zaviesť princípy
duálneho vzdelávania aj do vysokého školstva a uplatniteľnosť absolventov stredných a
vysokých škôl na pracovných miestach s vyššou pridanou hodnotou. Z hľadiska trvalej
udržateľnosti predstavuje jednu z výziev pre priemysel SR postupný prechod k
nízkouhlíkovému hospodárstvu, postavenému na zdrojovej a energetickej efektívnosti.
Najdôležitejšími nástrojmi na uľahčenie a dosiahnutie tohto prechodu sú technológie, výskum
a inovácie.

Stavebníctvo je napriek rôznym ekonomickým dopadom v oblasti súkromných i verejných

investícií v ostatných rokoch stále považované za jedno z rozhodujúcich odvetví slovenskej
ekonomiky. Stavebníctvo je zároveň hlavným realizátorom stavieb a budov, ktoré sú
dôležitou súčasťou investícií, resp. tvorby hrubého fixného kapitálu v celom hospodárstve.

Stavebníctvo je významným indikátorom cyklického vývoja celej ekonomiky, je tesne

zviazané s odchýlkami a pohybmi v ekonomike. Reaguje priamo a okamžite na zmeny v
hospodárskom cykle a pôsobí multiplikačne na rozvoj ďalších odvetví. Znamená to, že
investovanie do výstavby vyvoláva v ekonomike krajiny nadväzne celú reťaz dopytu v
styčných sektoroch po tovaroch a službách, čo sa priaznivo odzrkadľuje najmä v oblasti
hospodárskych aktivít, v zamestnanosti a spätne v bilancii verejných rozpočtov.

Terciárny sektor v ekonomike SR

Vyspelé ekonomiky majú vysoký podiel služieb a menší podiel priemyslu na tvorbe HDP, než
je v chudobnejších krajinách. S tým ako sa ekonomika stáva bohatšou a rastie, podiel služieb
sa postupne zvyšuje. Treba však povedať, že dlhodobo úspešné a stabilné ekonomiky majú
stále relatívne silný priemysel. Slovenská ekonomika postupne zvyšuje podiel služieb
(vyjadrený v nominálnej pridanej hodnote) na úkor priemyslu a stavebníctva – najmä po
vstupe do Európskej únie a od prijatia Schengenskej zmluvy. Terciárny sektor v ekonomike
SR je rôznorodý, jednotlivé odvetvia vykazujú rôznu mieru citlivosti na konjunkturálne
vplyvy, v sektore prevažujú malé a stredné podniky.

Službu môžeme definovať ako ekonomickú kategóriu alebo ako ekonomickú aktivitu, z ktorej
neplynie hmotný produkt, ale úžitok pre užívateľa. Služby sú produkované s cieľom
uspokojovať potreby uznané trhom i verejným záujmom. Sú nehmotné, tzn. poskytnutie
služby sa nedá spravidla priestorovo ani časovo oddeliť, pri ich poskytovaní je potrebná
predovšetkým živá práca. Zásadným rozdielom medzi trhovou a netrhovou produkciou je
cena služby, zatiaľ čo pri trhovej produkcii je každá jedna služba spoplatnená, pri netrhovej
produkcii sa ceny umelo znižujú prípadne až minimalizujú na nulu. Netrhové služby, ktorými
je napríklad verejná správa, obrana, sociálne zabezpečenie, a pod. predstavujú takmer ¼
celkovej hodnoty služieb produkovanej terciárnym sektorom v SR.

Sektor služieb, z hľadiska národného hospodárstva označovaný tiež ako terciárny sektor,
zahŕňa všetky odvetvia ľudskej činnosti, ktorých podstatou je poskytovanie služieb, teda
poskytovanie práce, vedomostí, finančných prostriedkov, infraštruktúry, výrobkov alebo ich
vzájomná kombinácia.

Základná klasifikácia odvetví terciárneho sektora podľa NACE je nasledovná:

veľkoobchod a maloobchod; oprava a údržba motorových vozidiel a motocyklov; doprava
a skladovanie; ubytovanie, stravovanie a pohostinstvá; informačné a komunikačné činnosti;
finančné a poisťovacie činnosti; činnosti v oblasti nehnuteľností, odborné, vedecké
a technické činnosti; administratívne a podporné činnosti; verejná správa a obrana; povinné
sociálne zabezpečenie; vzdelávanie; zdravotná starostlivosť, kultúrne, zábavné a rekreačné
činnosti; ostatné činnosti, činnosti domácnosti ako zamestnávateľov; činnosti zahraničných
organizácií

Aktuálne vývojové trendy v terciárnom sektore ekonomiky SR:

 Meniace sa požiadavky domácností na produkciu služieb vyplývajú z postupného
rastu príjmov a životnej úrovne (domácnosti nakupujú služby, ktoré v minulosti
produkovali svojpomocne), demografického vývoja (starnutie populácie a s ním
súvisiaci nárast dopytu po sociálnych službách a zdravotnej starostlivosti) a
 technologických zmien a informatizácie (servis sofistikovanej bielej a čiernej
techniky, automobilov, dopyt po službách online, a pod.);
 V meniacich sa ekonomických podmienkach záleží čoraz viac na organizácii,
informáciách, skladovaní, obchodovaní či financovaní. Služby sa stali nevyhnutnou
súčasťou všetkých oblastí hospodárstva, dochádza tak predovšetkým k terciarizácii
priemyslu (služby sa stávajú súčasťou produktov priemyselných výrob), no môžeme
konštatovať i prienik služieb do primárneho sektora;
 Pri zintenzívňovaní prepojenia vzťahov (nielen) s európskymi ekonomikami sa vyvíja
tlak na čoraz bližšie prepojenie výrobkov a služieb pri získavaní komparatívnych
výhod;
 Diagonálna integrácia – mikrointegračný proces, prepájajúci viaceré činnosti (napr. v
cestovnom ruchu – doprava, ubytovanie, stravovanie, finančné a bankové služby
poskytované jedným subjektom);
 Na trh vstupuje čoraz viac nových podnikateľských subjektov, ktoré majú potrebu
najrôznejších druhov špecializovaných služieb. Firmy čoraz viac nakupujú služby od
externých dodávateľov (outsourcing) - oblasť podnikových služieb, do ktorej patria
spoločnosti ako IBM, Dell, AT&T či T-Systems, je v súčasnosti jedným z
najprogresívnejšie sa rozvíjajúcich odvetví slovenskej ekonomiky. Dnes v ňom
pracuje takmer 45-tisíc ľudí vo viac ako 50 centrách;
 Služby sa výrazným spôsobom podieľajú na raste zamestnanosti na Slovensku.
Terciárny sektor vytvára nové pracovné príležitosti lacnejšie a rýchlejšie ako sektory
materiálnej výroby. Preto má sektor služieb pre vývoj na slovenskom trhu práce
kľúčový význam. Najdynamickejší vývoj bol v ostatnej dekáde zaznamenaný v
obchode, v odvetví nehnuteľností, prenájme a obch. činnostiach, taktiež vo verejnej
správe a obrane. Pokles zamestnanosti v danom sektore v posledných rokoch
zaznamenali odvetvia dopravy, pôšt a telekomunikácií a školstva;
 Sektor služieb za ostatné roky zvyšuje svoju dôležitosť v ekonomike SR, no k úrovni
akú má v západných ekonomikách má ešte ďaleko. Znamená to, že v ďalších rokoch
by rast sektoru služieb v SR mal byť rýchlejší ako rast priemyslu. Rast priemyslu
by mal samozrejme ďalej pokračovať a je dôležité, aby sme mali naďalej silný a
medzinárodne konkurencieschopný priemysel. No s jeho rozvojom bude ďalej
pokračovať aj rozvoj služieb pre podniky a služieb pre domácnosti.