Správanie dieťaťa, ktorému neboli naplnené potreby

U človeka sa okrem základných životných potrieb nevyhnutných na prežitie vyvinul aj ďalší

systém potrieb – potreby sociálne. Tie ako nadstavba na biologické potreby, majú veľký
význam. Ovplyvňujú motiváciu človeka, správanie a konanie v interakcii s okolím. Podľa
systému sociálnych potrieb (A. Pesso, D. Boyden) existuje 5 základných sociálnych potrieb,
ktoré sú v troch úrovniach : fyzickej, psychickej a metapsychickej.
1. Potreba miesta
Potreba miesta je najvýznamnejšou potrebou zo všetkých. Základ tejto potreby je
získavaný ešte v prenatálnom období.

Fyzicky je táto potreba naplnená prenatálnom období priestorom maternice, v ktorej

nenarodené dieťa vie pohybom identifikovať hranice svojho životného priestoru. Tým
vzniká veľmi dôležitá istota, že niekam patrí.

Psychická úroveň je daná závislosťou na matke, nie len na fyzickej ale aj na

psychickej kondícií, nálade, emocionálnom prežívaní, ktorá sa odráža v jej
fyziologických reakciách a tie dieťa cíti.

Metapsychická úroveň je definovaná ako vonkajší svet uvedomovaný skrz materské

telo – vibrácie, zvuky a pod., ktoré maternica nedokáže odfiltrovať. Matka takto
vytvára most medzi vnútromaternicovým svetom a svetom reálnym, postnatálnym.
Logicky matka uspokojuje potrebu miesta i po narodení, je dieťaťom považovaná za
„Ja“. Skúsenosť z matky, materského tela a jej fyzickej blízkosti je v období prvého
roku života úplne zásadná a môžeme povedať, že matka je z hľadiska naplnenia
potreby miesta osobou nenahraditeľnou.

Potreba miesta neskôr prerastá do vonkajšieho priestoru na všetkých troch

úrovniach:
- fyzickej (postieľka, stolička pri stole, vlastný hrnček, nočník a pod.),
- psychickej (má miesto vo „svojej“ rodine bez ohľadu na to, či je dobrá alebo zlá,
významným je patriť do rodiny)
- metapsychickej (prehlbovanie väzby na jeho dom, jeho záhradu, jeho ulicu –
miesta kam patrí).

Potreba miesta je napĺňaná životom v stabilnom prostredí, bez presunov. Mať svoju
vlastnú posteľ, izbu, veci. Mať osobu, ktorej na nás záleží, v ktorej živote máme
miesto. Mať stabilnú komunitu, rovesníkov miesta, kde sa môžeme utiahnuť keď nám
nie je dobre. Mať osvojené stereotypy, rituály, zvyky.

Deti v detskom domove sa často cítia stratené, nevedia kam patria. Túžia byť
s matkou, vrátiť sa k svojej rodine. Po opakovaných pokusoch kontaktovať rodinu
a následných neúspechoch a odmietnutiach prichádzajú o svoje miesto. Nenaplnenie
tejto potreby vedie k tomu, že nevedia kam patria, nemajú žiadne „doma“, žiadne
svoje miesto, cítia sa neukotvený. Neveria svojmu prostrediu, ľudom v okolí,
prestávajú veriť vo svoje schopnosti, uzatvárajú sa do seba.
V dospelosti tiež potrebujeme mať túto potrebu dostatočne nasýtenú. Doma
potrebujeme svoju posteľ, svoje miesto pri stole, na gauči, pracovný kút a pod. Miesta,
ktoré, ak niekto obsadí v našej neprítomnosti, po našom príchode uvoľní. Pokiaľ naše
fyzické miesta nie sú rešpektované, necítime sa v danom priestore dobre a vzniká
 tendencia hľadať „tretie miesto“ v inom priestore – začne sa odlučovať od tohto sveta,
žiť vo fantázií, na nereálnych miestach si hľadať „svoj domov“.
Pokiaľ dieťa nemá potrebu miesta doma dostatočne nasýtenú, prejaví sa uňho
nasledovne:
- neschopnosť spolupracovať s inými deťmi
- neochota deliť sa, extrémne fixovanie na svoje veci vrátane stoličky – nebude
desiatovať pokiaľ nebude mať „svoju stoličku“, na ktorej bežne sedáva, zároveň
nerešpektuje teritórium druhých, pričom ono samo tvrdo a agresívne vyžaduje od
ostatných, aby rešpektovali miesto, ktoré považuje za svoje. Časté zmeny miesta
spôsobujú stratu vzťahu k tomuto miestu, jeho ničenie v podvedomej snahe „keď toto
miesto nemôžem mať ja, nebude to mať ani nikto iný“
- Unikanie do fantázie „odpojenie sa od reality“
- Neprimerané reakcie ak mu niekto bez dovolenia zoberie vec

Ako riešenie sa osvedčilo dôsledne s dieťaťom pred ostatnými deťmi pomenovávať to, čo
je „jeho“ (ktoré miesta, priestory, veci) a zároveň je dôležité, aby ono vedelo pomenovať
to, čo patrí niektorým iným (ich miesta pri stole, obľúbenú hračku a pod.).
Pomenovávanie sa vykonáva ako stereotyp, čiže vo vopred stanovených intervaloch. Keď
je to nevyhnutné, tento postup sa opakuje každý deň. Dôslednosť prináša uspokojenie
potreby miesta, vyššiu schopností spolupráce detí a zníženie konfliktov.
Tvrdej agresívnej obrane svojho teritória možno do určitej miery zabrániť, ak dieťa
naučíme niektorú žiadúcu formu reagovania a tú následne posilňujeme.

2. Potreba bezpečia
Bezpečie je subjektívny pocit. Je ťažké odhadnúť aké podmienky sú pre koho ešte
bezpečné a aké už nie sú. Výchova a genetické dispozície zohrávajú svoju úlohu.. Dôležité
je brať do úvahy tiež prežité traumatizujúce udalosti, ktoré nemuseli byť dobre
spracované. Potreba bezpečia nie je nasýtená nie len keď na dieťati je páchané násilie, ale
aj keď je jeho pozorovateľom a vyrastá v prostredí v ktorom sa na násilie musí dívať.
Dieťa vyrastajúce v agresivite a násilí ho príjme za normu, ktorú potom môže aplikovať
i vo svojom živote. Deti odobraté zo starostlivosti biologickej rodiny sa prejavujú
nesúladom v tejto rovine – nedokážu rozpoznať riziko, vstupujú doň. Deti s deficitom
potreby bezpečia sú často ľahko zraniteľné, nadväzujú nebezpečné známosti, vstupujú do
rizikových situácií, pretože nedokážu dostatočne odhaliť riziká.
Bezpečie ako základná sociálna potreba vychádza z predpokladu, že človek sa
nachádza v situácii, priestore, kde sa necíti ohrozený a nemusí sa usilovať o svoju vlastnú
ochranu, ako v zmysle fyzickom tak i v psychickom. Vnímanie priestoru ako takého ktorý
poskytuje ochranu bez potreby brániť sa je základom pre rozvoj istoty a dôvery – takéto
dieťa sa učí v primerane reagovať a brániť. Potreba bezpečia je napĺňaná dodržiavaním
sľubov dospelých, predvídateľnosťou správania dospelých, dodržiavanie stanovených
noriem, vytváraním rituálov a zvykov a nesklamaním dôvery dieťaťa.

Prejavy nenasýtenej potreby bezpečia ak dieťa prežíva častejšie pocity nebezpečia,

než bezpečia, v inom prostredí môžu byť uňho pozorované najčastejšie tri druhy
správania:
 a) Zvýšená podráždenosť a reaktivita ústiaca v agresívne správanie na najrôznejšie
podnety (dieťa sa naučí voči svetu „chrániť“ svojimi vlastnými silami aby sa ho nič
nemohlo dotknúť)
b) Mlčanlivosť a spomalené rozhodovanie a konanie, nezapájanie sa do spoločných
aktivít, dieťa odpovedá neurčito a neprejavuje sa
c) Sťažovanie, vyjadrovanie nespokojnosti v prípade porušovania pravidiel a
dohodnutých noriem (sťažovanie nie je žalovanie – dieťa je v správaní rigidné, ťažko
sa prispôsobuje , ľpie na pravidlách a rituáloch, aj keď sa v danej chvíli nehodí)

2.1
a) Zvýšená podráždenosť a reaktivita ústiaca v agresívne správanie na najrôznejšie
podnety
Agresívne správanie ako prejav nenasýtenej potreby bezpečia je dôsledkom rodinných
pomerov, kde je častý krik, verbálne napádanie, hlučné prejavy v kombinácii s
negatívnym správaním staršieho súrodenca voči mladšiemu, ktorý mladšieho učí i
vulgárnym prejavom. Ten potom mimo rodinu aplikuje to isté správanie a neuvedomuje si
jeho nevhodnosť.
Upozorňovanie nedosahuje želané výsledky, skôr naopak, dieťa tak získava pozornosť, čo
je prvok ktorý sa mu v rodine nedostával, získanou pozornosťou paradoxne agresívne
správanie dieťaťa posilníme . Tieto deti sú z domu zvyknuté „poslúchnuť“ až po fyzickom
treste, ktorý neprichádza. A tak dieťa pokračuje v aplikovaní správania, na ktoré nemá
náhľad. Aplikuje to čo má naučené z domu, prípadne získané napodobňovaním.
Riešením môže byť používanie reflexie (bez hodnotenia, vecne popísaný priebeh deja),
ktorá môže dieťa doviesť k náhľadu na okamih, v ktorom bolo možné reakcii zabrániť. Po
častej aplikácii reflexie, dieťa po nácviku začne reflexiu používať samo. Výsledkom býva
úprava vzťahov s ostatnými. Dieťa zistí, že cieľ vie dosiahnuť aj inak a pritom nestratí
možnosť kvalitného vzťahu s autoritou.
2.2
b) Mlčanlivosť a spomalené rozhodovanie a konanie
Mlčanlivosť z pohľadu nenaplnenej potreby bezpečia je výsledkom veľkého napätia a
konfliktov, ktorým dieťa nerozumie. Uzavretie do seba je opačnou obrannou reakciou ako
strhávanie pozornosti, pretože to by konflikt ešte viac eskalovalo. Dieťa by riskovalo
neprijatie autoritou, verbálnu alebo aj fyzickú inzultáciu. Emócie dieťa prežíva vnútri a
ich vonkajší prejav slabne, je stále ťažšie pozorovateľný. Nepoužíva plač, ľútosť, verbálne
prejavy, mimiku ani gestá. Hoci vnútorné prežívanie môže byť veľmi intenzívne.
Opakovaná skúsenosť z rodiny, že „byť ticho a nič nevyjadrovať sa vypláca“ správanie
upevňuje a rovnaké dieťa používa i mimo rodinu.
Sprievodným znakom býva časté používanie slov „neviem“ a „nechcem“, prípadne
pokrčenie ramenami, odvracanie pohľadu a nízka angažovanosť do kolektívnych činností.
Význam slova „neviem“ môžeme u tohto dieťaťa chápať ako vetu „neviem, či viem
naplniť očakávanie“ a slovo „nechcem“ informuje o tom, že si nie je isté úspechom.
Nútiť takéto dieťa do aktivít a činností nie je dobré, nakoľko to vedie k ešte
výraznejšiemu uzatváraniu a môže spôsobovať psychosomatické ťažkosti či depresiu.
 U dieťaťa sa striedajú stavy mlčanlivosti a prudké expresie – impulzívne agresívne
prejavy. Pokiaľ dieťa prežíva tento tlak dlhšiu dobu, prejaví sa to i v spomalení rozvoja
verbálnych a motorických zručností.
Riešenie napovie kazuistika, kde pani učiteľka prvej triedy ZŠ riešila problém s
mlčanlivou Evou. Rodinné prostredie žiačky bolo pre ňu známe, charakterizované
búrlivými hádkami rodičov, oboch pod vplyvom alkoholu. Eva jedného dňa neprišla do
školy. Učiteľka cez dvor školy videla na dvor ich domu, ako sa rodičia hádajú a hádžu po
sebe predmety. Zašla s kolegom k nim domov, kde našli dieťa v kuchyni pod stolom, ako
sa hrá s bábikou, úplne odstrihnutá od okolitého diania. Eva na otázky v škole
neodpovedala inak než pokrčením ramien a nepatrným mimickým výrazom. Zmena v
správaní Evy nastala až potom, čo ju pani učiteľka informovala o všetkých
pripravovaných zmenách dopredu a dávala pozor, aby žiačka neprežívala zbytočné
prekvapenia. Presadila ju do prvej lavice, aby lepšie mohla udržiavať jej pozornosť a
angažovanosť do okolitého diania, nakoľko Eva sa ľahko „vypínala“ a ponárala do seba.
Chválená bola spočiatku len individuálne na chodbe či inde pri stretnutí s pani učiteľkou.
Pochvala pred triedou a to vždy konkrétna pochvala, prišla na rad až po niekoľkých
týždňoch. Postupne sa do diania v kolektíve zapojila a bola prijatá i deťmi

K dieťaťu s nedosýtenou potrebou bezpečia je potrebné pristupovať obozretne, pretože

kedykoľvek môžeme sklamať jeho dôveru. Ak je to možné, je potrebné mu všetky zmeny
oznamovať s predstihom. Aby dieťa neprežívalo zbytočné prekvapenie. Dieťa chváľte
spočiatku individuálne až neskôr medzi skupinou osôb. Taktiež je potrebné dodržiavať
pravidlá a používať „dojem voľby“, kedy má dieťa pocit, že si môže vybrať (minimálne
z dvoch variant), čo sa s ním bude diať.
2.3
c) Sťažovanie, vyjadrovanie nespokojnosti v prípade porušovania pravidiel, rituálov
a dohodnutých noriem
Sťažovanie na akékoľvek porušovanie zvykov a pravidiel je typickým prejavom dieťaťa,
ktoré nemá dosýtenú potrebu bezpečia v rodinnom prostredí. Cieľom je „držať sa
poriadku“ neprežívať prekvapenia. V rodine je často veľké napätie, ktorému dieťa
nerozumie, hoci sa rodičia nehádajú, nie sú vulgárni, ale ich spolužitie je plné negatívneho
napätia. Dieťa si to všetko pocitovo uvedomuje, no nemá kompetenciu to riešiť. Spolieha
sa teda na zvyky, stereotypy v rodine, ktoré tvoria základ pre ubezpečenie, že je všetko v
poriadku. Ide o hľadanie istoty, ktorá je postavená na dodržiavaní poriadku. Pokiaľ je
takýto jedinec často vystavený prekvapeniam, zmenám, dokáže predviesť veľkú škálu
prejavov od plaču až po deštruktívnu agresiu. Typickým obranným správaním je
ubezpečovanie, že všetko bude podľa pravidiel, a ak zaregistruje zmenu, fixuje sa na
snahu aby „všetko bolo dané do poriadku“.
Riešením večného sťažovania môže byť aplikácia časti z techniky aktívneho počúvania:
Príklad nesprávneho riešenia:
Sťažnosť dieťaťa: „Prečo nejdeme von, keď tam po jedle chodíme?“
Reakcia : „Pretože prší Jakubko.“ Odpovie rodič.
Po minúte Jakub prichádza znovu: „A ako to, že nejdeme teraz na ihrisko?“ „Pretože tam
stále prší, ako vidíš.“ Reagujeme. Jakub otázku ešte niekoľkokrát zopakuje, až zvýši
dospelý hlas a tým Jakuba „ukľudní“. V skutočnosti však nie je kľudný, nerozumie
vzniknutej situácii, lebo odpoveď „nepočul“ – neobsahuje pre neho dostatočne silný
argument. Tým bude len odpoveď, ku ktorej dospeje Jakub sám, vlastnou úvahou.

Správny postup:
Sťažnosť dieťaťa: „Prečo nejdeme von, keď tam po jedle chodíme?“
Reakcia : „Čo si myslíš Jakubko, prečo nejdeme von, keď sme po jedle?“
Jakub: „Neviem.“
Dospelý: „Aha, nevieš. Tak sa pozri z okna.“
Jakub odbieha a vracia sa o niekoľko minút, kedy sa hral.
Jakub: „Prečo nejdeme von?“
Dospelý: „Čo myslíš Jakub, prečo nejdeme von?“
Jakub: „Pretože tam veľmi prší?“
Dospelý: Áno Jakubko, vonku veľmi prší, preto nejdeme na ihrisko.“ V tejto forme
reagujeme na Jakubove otázky niekoľko dní. Výsledkom je, že Jakub naďalej prichádza
avšak tentoraz s cieľom potvrdiť si svoj názor. „Nejdeme von, pretože tam prší?“
Pocit bezpečia je subjektívny, preto je potrebný individuálny prístup. Je dobré ovládať
aspoň základné body rodinnej anamnézy. U všetkých troch prejavov detí je znížená
schopnosť adaptácie na zmenu. K dieťaťu s nedosýtenou potrebou bezpečia je potrebné
pristupovať obozretne, lebo kedykoľvek môžeme sklamať jeho dôveru.

3. Potreba sýtenia (podnetu, starostlivosti a výživy)

Na doslovnej úrovni znamená zachovať život, prijímať potravu, tekutiny. Zaraďujeme
tu aj potrebu sýtenia emóciami a informáciami. Pocit nasýtenia prináša pocit naplnenosti,
dôležitosti, potrebnosti. U detí odobratých z biologických rodín sa často objavujú
nedostatky práve v doslovnom nenaplnení potreby sýtenia fyzického ale aj na psychickej
úrovni tj. dotykov, lásky, pozornosti.
Deti v detskom domove napr. často kradnú bez toho aby to potrebovali a veci hromadia
práve preto, aby vyplnili a nasýtili prázdnotu. Nevedia rozpoznávať súvislosti
jednotlivých životných krokov a udalostí, plánovať budúcnosť, žijú prítomnosťou.
Deficity v potrebe sýtenia prinášajú do života už zmienený pocit prázdnoty, z toho
pramení pocit márnosti a nepotrebnosti. Môžeme to taktiež vyvodiť z nezmyselného
hromadenia nepotrebných vecí a potravy, práve preto aby sa dohnala nenasýtenosť.
Medzi prejavy nenaplnenej potreby výživy a podnetov sa dieťa javí ako nesústredené,
je potrebné mu veci často opakovať akoby ani nepočúvalo. Často kradne, schováva si
veci, hromadí veci. Je neisté a treba ho povzbudzovať k aktivite.
Nedôveru voči sebe samému maskuje tvrdosťou alebo aroganciou. Je emočne uzavreté
(neprejavuje city), jeho vystupovanie môže byť tvrdé až hrubé. Dieťa sa prejavuje ako
malý dospelý, neskôr môže odmietavo až agresívne reagovať na snahu podporiť ho. Je
cynické. Používa sarkazmus alebo zosmiešňuje iných.
3.1 Potreba sýtenia podnetov
 Všetko má svoju kapacitu, teda i zdravú mieru naplnenia, ktorú je možné prekročiť. Z
detského hľadiska ide pri vstrebávaní podnetov v podstate o pomer strachu a zvedavosti.
Čím viac obáv dieťa prežíva, tým menšia je jeho chuť poznávať. Z toho vyplýva, čím
menej je strachu, tým väčšia je zvedavosť. Dnešné deti žijú poväčšine v blahobyte, kedy
nemusia mať strach o naplnenie základných životných potrieb akými sú svetlo, teplo,
potrava a ostatné. Môžu sa naplno venovať zvedavosti - poznávaniu. Rodina a spoločnosť
im ponúka podnety najrôznejšieho druhu. Prospešné i škodlivé. Dieťa ich však nevie takto
rozoznať a tiež nevie povedať „stačí, už ma tie podnety preťažujú“. Vývin mu velí, všetky
podnety spracovať. Detský organizmus nemá na výber a musí prejsť na povrchné,
rozhárané spracovávanie stimulov čím stráca možnosť venovať sa im viac do hĺbky.
Pozorovateľ tak vidí v prejavoch detí prvky agresivity, neúcty k dejom i veciam. Z
pohľadu dospelých si deti potom nič nevážia, manipulujú s hračkami inak než očakávajú a
hlavne pri ničom dlho nevydržia. Podnetom je samozrejme aj správanie najbližších,
pozorovanie a experimentovanie s názormi iných. Tým sa dieťa učí porovnávať. Pokiaľ sú
podnety paradoxné, môže si buď vybrať, alebo sa vydá inou cestou. Paradoxné
(protirečivé) správanie rodičov môže do dieťaťa vniesť zmätok a jeho správanie bude
označované za neposlušné, nevychované či agresívne. A to len preto, že si dovolilo
správať sa v danú chvíľu inak, než sa očakáva.

Najčastejšie prejavy deficitu potreby podnetu:

Problémy, kde je základ v podnetoch sú predovšetkým krádeže. Je veľmi náročné
vysvetliť dieťaťu zvyknutému „že všetko môže mať“, nevhodnosť tejto formy správania.
A rovnako je zložité vysvetliť dieťaťu z menej podnetného prostredia, že „zaobstarať“ si
podnet, ktorý okrem neho všetci majú (napr. mobilný telefón), krádežou, je neetické.

Riešenie:
Ku korekcii sa javí najvhodnejšie použiť prirovnanie, prípadne príbeh, ktorý žiaka
v závislosti na jeho vek a intelektové dispozícií osloví. Najmenej účinný je trest, pretože ak
základom je naozaj táto nesýtená potreba (nie rozmar, snaha niečo si dokázať a pod.), jeho
účinok veľmi rýchle pominie a vzniká recidíva.

3.2 Starostlivosť
Starostlivosť neznamená, že mám robiť všetko, čo mu na očiach vidím, ale častokrát aj
korigovať jeho správanie a konanie, čo v dôsledku bude dieťaťu v spoločnosti ku
prospechu. To všetko je nutné robiť láskavo, s úctou a pochopením. Tieto formy sú sýtené
skôr vplyvom na dieťa, než jeho mocenským ovládaním. Potreba starostlivosti (sýtenia)
tiež vzniká ešte pred narodením. V 24. až 28 týždni tehotenstva nastupujú zmysly, dieťa si
začína uvedomovať čuch, chuť, sluch, hmat a možno i zrak. Najdôležitejším podnetom
tohto obdobia je zvuk matkinho hlasu a tlkot jej srdca. Prináša základ pre pocit
spolupatričnosti a kvalitnej starostlivosti. Tiež preto je matka pre dieťa nenahraditeľná, po
narodení jej hlas dieťa upokojuje, je mu známy zvnútra maternice a aj z týchto dôvodov
prijíma starostlivosť a dotyky od matky inak, s iným pocitom než od ostatných. V prípade,
že po narodení dieťa miesto matky dostáva rôzne „sociálne náhrady“ za matku, sa z
dieťaťa stáva jedinec večne hľadajúci „niečo“ čo nevie ani samo popísať. Odráža sa to
najmä v jeho partnerskom živote. Hľadá to, čo je preň navždy stratené. Došlo uňho k
narušeniu biologického programu – starostlivosť matky hneď po narodení.

Najčastejšie prejavy deficitu potreby starostlivosti:

 Na základe nenasýtenia tejto potreby môže dochádzať v neskoršom veku k neadekvátnej
dôverčivosti, či patologickej závislosti na vybraných ľuďoch. (Možno tu nájdeme príčinu
i tzv. stalkingu – prenasledovanie, špehovanie spravidla bývalého partnera.)
Pri nedostatočne sýtenej starostlivosti sa najčastejšie dieťa snaží až nadmerne vyhovieť
ostatným (Hujer). Ak jedinec jeho snahu prehliada, nedáva dostatočnú spätnú väzbu,
začne nevedome, ale i vedome citovo vydierať, demonštrovať rôzne duševné a fyzické
stavy.
Riešenie:
Ako najkvalitnejšie sa javí prevedenie dieťaťa na iné oblasti -formou posilňovania –
ohodnotíme snahu dieťaťa a nasmeruje snahu aj na iné oblasti, záujem o ďalšie činnosti

3.3. Výživa
Z hľadiska sociálnych potrieb ide o viac než len konzumáciu potravy. Širšie poňatie slova
„výživa“ zahŕňa aj pôsobenie fyzického prostredia – usporiadanie miesta bydliska, čistota,
a fungovanie technického zázemia a tiež výživu (sýtenie) informáciami. Slová nesú svoje
emočné zafarbenie. To dieťa vníma už v maternici, kedy iný rytmus slov prináša i rôznu
fyziologickú reakciu matky. Vníma i reakcie matky na slová prichádzajúce z vonkajšieho
sveta z iných zdrojov. Tak dieťa sleduje prvé interakcie, vzájomné pôsobenie. Učí sa že
slovný prejav vedie k harmónii, alebo disharmónii. Neskôr spoznáva neverbálny prejav a
pochopí aj obsah slov. Tým vzniká pôsobivý celok nazývaný „hovorené slovo“. Prináša
emóciu, informáciu a samo emóciu v poslucháčovi vyvoláva. Tým „vyživuje“ svojho
poslucháča a sýti jeho potrebu podnetu i starostlivosti. Problémom je, ak niekto niečo
povie, ale myslí to inak. To v dieťati zanechá stopu vo forme nedôvery k hovorenému.
Podobné je to i v prípade, keď je dieťa zahŕňané mnohými slovami, vedú dieťa k tzv.
funkčnej hluchote. Potom hovoríme, že dieťa nepočúva, informácie prijíma „jedným
uchom dnu a druhým von“. Ide o selekciu počutého. Doma sa naučilo v záťaži informácií
„vypnúť, nepočuť „. Do istej miery je to v poriadku. Ale pokiaľ je táto miera prekročená,
nastáva výchovný problém. Selektívne počúvanie je častokrát problémom i v škôlke. Pani
učiteľka musí desaťkrát zopakovať čo má dieťa urobiť, kým to urobí, nie kvôli zaujatosti
niečím iným, či nepozornosti. Ide o dieťa v domácom prostredí vedené protichodnými
informáciami, nadmerným množstvom slov, kde vytesnenie počutého je jedna z obrán
pred preťažením. Ten obranný systém nedovolí kódovať informáciu do dlhodobej pamäte,
zostane len v pamäti krátkodobej tj. max. do 3 minút.
Riešením je zdôrazniť verbálnu komunikáciu dotykom, či aspoň nadviazaním očného
kontaktu a zrozumiteľným informovaním s primeranou mimikou tváre. Je dobré vyhýbať
sa výhražným postojom a negatívnym emočným podfarbeniam, pretože dieťa síce
počúvne, ale zo strachu, nie pre obsah zdieľaného.

4. Potreba podpory, opory

V prenatálnom období môžeme sledovať prvé vpečatenia potrebné ku vzniku tejto
potreby. Dávanie palca do úst v maternici a podobné aktivity dieťaťa možno chápať ako
začiatok uvedomovania si hraníc svojho tela. Pre plné uvedomenie si telesných hraníc sú
potrebné primerané fyzické dotyky a kontakt po narodení, a to predovšetkým od matky
dieťaťa. Dotyky od ostatných najbližších, ktorí sú chápaní ako „nie Ja“, sú taktiež
významné v neskoršom období. Dotyky cez telesný pocit učia jedinca uvedomiť si svoje
telesné hranice, chápať rozdiel medzi svetom a sebou samým i to kde je bezpečné a kde
nebezpečné prostredie. U detí, ktoré boli odobraté zo starostlivosti, môžeme predpokladať
nedostatok dotykov, starostlivosti, objatí. Taktiež násilné narušenie telesných hraníc
spôsobujúce „neistotu v tele“ (bolesťou, trýznením a pod.) patrí k najhlbším a najviac
traumatizujúcim zážitkom s následkami trvajúcimi po celý život jednotlivca. S pribúdaním
veku sa uvedomovanie telesných hraníc zvyšuje. Stávajú sa samozrejmosťou. Menia sa aj
dôvody prijímania fyzického kontaktu. Dieťa ho vyhľadáva v pocitoch neistoty, strachu a
rovnako vo chvíľach, kedy chce získať potvrdenie v kladnom slova zmysle, že je to práve
ono, kto to či tamto dokázalo. Potvrdenie kontaktom (objatie, pohladkanie...) upevňuje
istotu v tele, že je významným nástrojom poznania a zároveň snáď v budúcnosti samo bude
ochotné príjemné fyzické kontakty ponúkať. Rovnaký význam má aj psychická podpora,
teda pochvala. Má význam pre motiváciu a chuť poznávať. Tiež upevňuje kladné vzťahy a
je významná pre sebaobraz a rast sebadôvery. Dôležité je vedieť pochvalou dieťa
usmerňovať. Nadmerná a všeobecná pochvala („ty si ale šikovné dievčatko“), ktorej chýba
konkrétnosť, môže mať však za následok falošné sebavedomie a neschopnosť zvládať
neúspech. Významné pre konkrétnosť pochvaly je najmä predškolské obdobie. Deti
neadekvátne chválené za všetko, i za to, k čomu neboli pôvodne vyzvané, sa samé vnímajú
ako výnimočné a najlepšie. Následne, ak v škole nie sú naďalej potvrdzované, dochádza u
nich k pocitu rozčarovania.
Ak je prostredie dieťaťa chudobné na stimuláciu, dieťa podnetovo stráca a jeho vývoj sa
spomaľuje. U dieťaťa sa prejavuje sociálna nezrelosť, nie úplne samostatnej orientácie
v spoločnosti. Je potrebné tieto kompetencie zvyšovať a posilňovať. Môžeme pozorovať
rýchlu rezignáciu dieťaťa na svoje schopnosti, je nutné teda posilňovať ich sebadôveru
a sebahodnotenie.
Deficit potreby podpory, pochvaly sa môže prejaviť výrazným egocentrizmom, slabým
dopadom sociálnej korektúry, nízkou sebadôverou, sebahodnotením, sebapresadením,
človek je neistý vo svojom správaní, vo vzťahoch, neverí sebe, svojim schopnostiam
a zručnostiam, je neistý, podceňuje sa a neverí svojmu okoliu. Nie je odolný, vytrvalý,
často a rýchlo sa vzdáva. Laicky povedané, nechválenému dieťaťu nebude záležať na tom,
čo si o ňom druhí myslia. V spojení s osobnostnými dispozíciami to môže viesť až k
negatívnym následkom v sociálnej oblasti – neobzerá sa na následky svojho konania, osud
iných mu je ľahostajný. Čo môže, to si pre seba „odtrhne“.

Najčastejšie prejavy deficity podpory, opory:

Dieťa s nízkou úrovňou sýtenia tejto potreby sa „emočne uzatvára“. Demonštruje „tvrdé
správanie“, aby prekryl svoju emočnú precitlivenosť. Je viac impulzívny, skrýva svoje
dojatie, hanbí sa za svoje emotívne reakcie. Často používa iróniu, sarkazmus, zosmiešňuje
všetko, čo chápe ako oporu druhých a neskôr i seba. Tieto deti sú často vnímané ako
cynické, „bez srdca“

Riešenie:
Deti chváliť primerane, cielene a zaslúžene za konkrétne činnosti. Zásadný význam má
fyzický dotyk, fyzická podpora. Svoj význam má tiež pochvala, teda opora psychická.
Informovanosť o fyzickom kontakte je veľmi významná u detí, ktoré prežili globálnu
traumu, autonehodu a ďalšie udalosti, ktoré dokážu zanechať hlboké spomienky kódované
v tele - preto je treba ponúkať skôr oporu verbálnu. Avšak je dôležité, aby pochvala nebola
vo všeobecnej rovine, ale aby bola konkrétna, aby dieťa vedelo, za čo je chválené (to ako
si nakreslil ten domček sa mi veľmi páči, dnes som veľmi spokojná, ako si napísal diktát,
atď ). Súčasťou podpory je i neverbálna časť komunikácie – pokojný tón hlasu, modulácia
hlasu, mimika tváre, úsmev. Všeobecná pochvala (ty si šikovné dievčatko..), ktorá nie je
doplňovaná pochvalou za konkrétne činnosti, môže viesť k falošnému sebavedomiu
a neschopnosti zvládať neúspech. Rovnako konkrétna a subjektívna má byť kritika:
„Nepáči sa mi, že nadávaš spolužiakovi“.
5. Potreba limitov
Človek inštinktívne očakáva, že vo svete nájde svoje limity, hranice. Skúsenosť, že
veci majú svoj poriadok a svoju mieru, že nie sú nekonečné, chaotické, neohraničené ...
aby mal pevnú identitu, poznal svoju silu a mohol ju naplno realizovať bez strachu, že
niekomu ublíži.
Limit je prvok, proces, dej, ktorý nám v danej chvíli v niečom bráni a zároveň nás v tú
istú chvíľu pred niečím chráni. Bráni i chráni zároveň. Oboch informácií sme si vedomí a
sme s nimi stotožnení. Prináša nám pocit bezpečia a istoty. Typickým príkladom limitu na
fyzickej úrovni je oblečenie: bráni nám síce vo voľnom pohybe, ale chráni pred
nepriaznivým počasím. Oboje vieme a prijímame obmedzujúci následok limitu
dobrovoľne.
Na psychickej úrovni sú limitom nepísané pravidlá správania a konania v našej rodine:
sčasti nás chránia pocitom prijatia a sčasti nás obmedzujú v spontánnosti správania.
Na metapsychickej rovine sú limitom spoločenské zákony a obyčaje. Limity učia
tolerancii, trpezlivosti a upevňujú vôľu.
Sankcia je prvok, proces, dej, ktorý nám v danú chvíľu v niečom bráni. Nepríjemné
pocity zo sankcie nevieme okamžite vyvážiť racionalitou. Preto je vymeranie sankcie
vždy nepríjemné a vyvoláva chuť k protiútoku. Napriek tomu sú sankcie nevyhnutné,
chránia ostatných.
Príkladom sankcie je zákaz, obmedzenie, fyzická inzultácia, kedy si jedinec
uvedomuje maximálne to, že ide o dôsledok jeho správania v zmysle „niečo za niečo“.
Nechápe zmysel trestu. Pre dieťa je úplne nepochopiteľný odložený trest, kedy prehrešok
spácha dopoludnia a trest prichádza večer, v čase iného emočného naladenia. Tak vzniká
priestor na negatívne predstavy a prehlbovanie obáv, ktorých následok na kvalitu života v
neskoršom veku, môže byť veľmi nepriaznivý. Podstatné je kedy a v akej forme trest
prichádza. Keď prichádza potom, čo dieťa nedodržalo stanovený a reálny limit, potom je
prejav nevôle zo strany dospelého plne adekvátny.
Mal by si však uvedomovať zákonitosť, ktorá po treste prichádza – opozícia voči
tomu, kto trest uvalil. Výchova, t. j. začleňovanie jedinca do spoločnosti v najširšom
význame, je úzko spätá s problematikou limitov a sankcií. Ide o dva zásadné prístupy,
ktorými sú „ovládanie“ (mať moc) a „ovplyvňovanie“ (mať vplyv). Keď niečo ovládame,
sme tým tiež ovládaní, aj keď si to nepripúšťame. Keď napríklad ovládame psa, pes
ovláda nás. Večer, či chceme, či nie, ideme ho vyvenčiť. Medzi ovládaným a ovládajúcim
vzniká väzba – závislosť. Keď máme na niekoho vplyv, zdá sa, akoby dobrovoľne a bez
našej väčšej investície realizoval to, čo my považujeme za správne. Znamená to
dosahovať rovnaké i lepšie výsledky ako pri ovládaní za použitia oveľa menšieho
množstva energie. Výchova je kombináciou oboch prístupov – ovládania i ovplyvňovania.
Ideálnym sa javí pomer 1 : 3 (ovládanie : ovplyvňovanie).
Najčastejšie prejavy deficitu potreby limitu:
Nedostatočná saturácia potreby limitov sa deje v rodinách, ktoré majú heslo „všetko
pre naše dieťa“. Výsledkom je jedinec bez hraníc, ktorý dokáže utláčať druhých a dávať
im svojim konaním veľmi tvrdé limity až ich šikanovať. Prejavovať sa to môže aj
nekontrolovaným, ohrozujúcim správaním voči sebe i ostatným, príp. nezvládnutie svojej
vlastnej sexuality. Tým kompenzuje nedostatok limitov, ktorý v rodine prežíva. Podobne
až sociálno-patologicky sa dokáže správať jedinec, ktorý je doma vedený podľa hesla
„naše dieťa môže všetko a keď narazí, tak narazí“. Toto dieťa v rodine nemá takmer
žiadne limity, ale akonáhle prekročí niektorý zo zásadných rodinných a spoločenských
limitov, je intenzívne fyzicky potrestané. Až natoľko, že si bude veľmi dlho pamätať, aké
nebezpečné preňho bolo danú hranicu prekročiť. Dieťa má potom veľké ťažkosti v škole a
kolektívnych zariadeniach, kde fyzické tresty nie sú a nemôžu byť aplikované.
Uvedomuje si nesprávnosť svojho konania, ale vďaka rodinným skúsenostiam má
zakódované, že kým nepríde fyzický trest, nič sa nedeje a preto nedokáže poslúchnuť a
cesta k jeho konvenčnému správaniu je pomerne zložitá.
Ak dieťa vyrastá v násilnom, agresívnom prostredí, nezáujme, dieťa ťažko pozná
dobré stránky veci, je pre neho ťažké rozlišovať tieto dve stránky mince. Dieťa je
zmätené, dezorientované, nevie rozlíšiť kde končia jeho hranice a kde začínajú hranice
ostatných ľudí a porušuje pravidlá.
Riešením by mohla byť dôsledná nenásilná metóda t.j. vytrvalé vyžadovanie dodržovania
dohodnutých limitov. Limity musia byť jasne popísané a zdôvodnené, aby im dieťa
rozumelo a považovalo ich za zmysluplné. Výrazným facilitátorom v tomto procese je
osoba, ku ktorej má dieťa kladný vzťah. Rovnako úlohu zohrávajú aj ritualizované
činnosti.
Ak pracujeme s dieťaťom, ktoré malo v rodine príliš tvrdé až nesplniteľné limity je
potrebné všetko vysvetľovať, zdôvodňovať, klásť dôraz na to aby poznalo význam
krokov, nie len plnilo inštrukciu, tak zabránime neuváženej selekcii.
Ak nebudeme sami plniť, čo sľúbime a vyžadujeme, dieťa v nás stratí dôveru
a rešpekt.

Neuspokojené vývinové potreby

Ak dieťa vyrastalo v prostredí, kde sa mu v dostatočnej miere nedostalo naplnenia
vývinových potrieb ukladá sa mu to hlboko do pamäti a to potom ovplyvňuje jeho cítenie
a myslenie. Premýšľa prečo bolo ochudobnené o základnú materiálnu a citovú
starostlivosť a VŽDY dôjde k záveru, že vinníkom je ono samé, že je zlé, nie je normálne.
Nikdy nedáva vinu rodičom. Prejavujú sa u neho potom poruchy empatie a poruchy
sociálnych vzťahov. Cíti sa nenávidené a opustené zároveň, zažíva pocity, že nie je hodné
lásky, cíti sa sklamané, podvedené, okradnuté o svoje základné práva.
Dieťa rýchlo zabudne na všetko zlé čo v rodine zažili. Rodičov nevinia, práve naopak
ospravedlňujú ich, hľadajú vysvetlenie na ich správanie, vzťahujú vinu na seba „ja za to
môžem, ja som sa správal zle“. Často sa so svojou rodinou stretne so sľubmi, ktoré nie sú
naplnené, zažívajú tak ďalšie sklamanie a pocity beznádeje. Pod vplyvom obrovskej túžby
vrátiť sa do rodiny dieťa opäť všetko zlé odsunie a snaží sa znova a znova.
Zoznam použitej literatúry
1. PESSO, A.; BOYDEN-PESSO, D. a VRTBOVSKÁ, P. Úvod do Pesso Boyden
System Psychomotor. Tišnov: Sdružení SCAN, 2009. ISBN 80-86620-15-8.
2. Agrese a agresivita v předškolním a mladším školním věku“ (str. 63 - 88) – Mgr. Eva
Mrláková Vojtková, psychologička CPPPaP DS
3. Jan Svoboda, Leona Němcová: Krizové situace výchovy a výuky
http://www.pbsp.cz/