Realizmus v slovenskej literatúre /2. pol. 19.

storočia/

Realizmus v slovenskej literatúre nastupuje v období začínajúcej politickej pasivity Slovákov,

v čase obmedzovania kultúrneho života nemaďarských národov v Uhorsku. Slovenské
školstvo, kultúrne ustanovizne, publikačná činnosť sú vystavené diskriminačnej politike
uhorskej vlády, ktorá presadzovala existenciu jediného uhorského národa, čiže maďarského.
Povinné zavedenie maďarčiny na najnižšom stupni škôl a neexistencia slovenského stredného
a vysokého školstva mali za následok nedostatok slovenskej inteligencie. V 90. rokoch 19.
storočia sa politický i kultúrny život opäť začína rozvíjať vďaka aktivite nových politických
prúdov, rôznych záujmových spolkov /čitateľské, literárne – Detvan, politické, historické
a pod./, ako aj náboženských spolkov /Spolok sv. Vojtecha a Tranoscius/. Centrom slovenskej
kultúry sa stalo mesto Martin, kde malo sídlo viacero slovenských inštitúcií /Matica slovenská
do roku 1875, redakcia Slovenských pohľadov a Národných novín, kníhtlačiareň,
vydavateľstvo, ženský spolok Živena, ochotnícke divadlo/.
Slovenský realizmus
1. zakladajúca generácia realizmu
Opisný realizmus
S. Hurban Vajanský, P. Országh – Hviezdoslav, M. Kukučín
Dominantné témy:
- vzájomný vzťah spoločenských vrstiev, napr. zemianska otázka
- obraz slovenského vidieka
Charakteristika tvorby:
- orientácia na súčasnosť
- nekritický pohľad na slovenskú dedinu
- vzťah jednotlivých spoločenských vrstiev k národnej otázke
- téma hľadania vedúcich síl v národe
- román, poviedka a novela v próze
- epos a veľké epické a lyrické cykly v poézii
- tragédia
- sylabotonický veršový systém, frekventovaná stopa: jamb
- reč postáv sa využíva ako charakterizačný prostriedok.

2. generácia neskorého realizmu

Kritický realizmus
J. Gregor – Tajovský, B. Slančíková – Timrava
Dominantné témy:
- sociálna téma
- vnútorný svet dedinského človeka
Charakteristika tvorby:
- orientácia na súčasnosť
- kritický pohľad na slovenskú dedinu
- tendencia prekonať národnú koncepciu literatúry
- pokles záujmu o tému hľadania vedúcich síl v národe
- zamerania na sociálnu situáciu a psychiku hrdinov
- dominantné postavenie poviedky, ojedinele aj psychologická novela
- romány a divadelné hry
- citový život lyrického subjektu v poézii
- využitie karikatúry a satiry /čo staršia generácia pokladá za ponižovanie Slovákov/
- uvoľnenie strofy a rýmu
- zvýraznený záujem o vnútorný svet človeka
- popri reči rozprávača a priamej reči vnútorný monológ /realizovaný nevlastnou
priamou rečou a polopriamou rečou/
Pavol Országh – Hviezdoslav: Hájnikova žena

Žáner: lyrickoepická básnická skladba

Je to rozsiahla básnická skladba, ktorá v sebe spája prvky lyriky a epiky /druhový
synkretizmus/, pričom obe zložky majú vlastný kompozičný plán a navzájom sa podporujú.
Lyrická zložka sa prejavuje prostredníctvom reflexií, opisov prírody, vkladaním lyrických
piesní, epická zložka dodržiava postupy klasických epických žánrov.
Inšpiráciu pre konflikt v básnickej skladbe Hájnikova žena našiel Hviezdoslav vo svojej praxi
/Orava, hájovňa Na podvrší pod Babou horou, prototyp, vzor literárnej postavy manželského
páru Čajkovcov/. Postavy Hanky a Miša Čajkovcov sú do veľkej miery idealizované, naopak
u Artuša Villániho sa zdôrazňujú negatívne vlastnosti. Výstavbovým prvkom skladby je
kontrast: spoločenských vrstiev /ľud – šľachta/, mravnosti /mravná čistota – zhýralosť/,
situácie /statickosť – dynamickosť, pokoj – dráma/, literárnych druhov /lyrika – epika/.
V charakteroch postáv nachádzame dvojakosť – Hanka je nábožná, ale rada sa páči, Mišo je
vznetlivý a súčasne pokorný, predstavitelia šľachty sú nemorálni a súčasne odpúšťajúci.
Dejová línia sa vnútorne rozvíja podľa klasickej dramatickej štruktúry od expozície cez
zápletku, krízu, peripetiu po rozuzlenie/katastrofu.
Lyrické časti dopĺňajú epickú zložku, v niektorých častiach predznamenávajú udalosti, ako
samostatné kapitoly sú zhrnutím, zovšeobecnením toho, čo sa predtým odohralo. Významnú
kompozičnú úlohu má rámcovanie skladby úvodnou oslavou lesov – Pozdrav a záverečnou
rozlúčkou s nimi – Zbohom.
Dej:
Michal Čajka, syn starého hájnika, chce po otcovej smrti prebrať horáreň. Zaľúbi sa do
Hanky, jedinej dcéry bohatých gazdov. Spoločne prekonajú odpor Hankiných rodičov, a keď
starý pán Villáni, Čajkov zamestnávateľ, súhlasí, že Michal môže zostať v horárni
a pokračovať v práci jeho otca, už im nič nebráni v sobáši. Šťastný život Čajkovcov narušia
dve návštevy mladého Artuša Villániho, ktorý chce Hanku zviesť. Hanka mužovi návštevy
zatají, lebo sa bojí jeho vznetlivej povahy. Pri tretej návšteve v sebaobrane Artuša zabije.
Miško vezme vinu na seba a nechá sa zavrieť do väzenia. Hanka sa pomätie s hľadá útočisko
u rodičov. Pred vynesením rozsudku vstúpi do súdnej siene a prizná svoju vinu. Čajkovci sú
oslobodení. Po čase Miško zachráni koč starého pána Villániho pred pádom do rozbúreného
potoka. Žiada odpustenie a späť svoju prácu v horárni. Všetko je odpustené a idylu v horárni
umocní pomaly sa uzdravujúca Hanka a narodenie dieťaťa.

Krvavé sonety
Hviezdoslav tu reaguje ako jeden z prvých slovenských i svetových autorov na udalosti 1.
svetovej vojny, hoci sa jej pre vysoký vek nezúčastnil. V jeho tvorbe nájdeme bohatú paletu
literárnych druhov, žánrov a básnických foriem. Často využíva poetizmy, biblizmy, zastarané
tvary slov, príležitostné slová /okazionalizmy/ a novotvary. Extrémna snaha o umeleckosť
jazyka a opakované rozvíjanie jednej témy /parnasizmus/ sťažujú súčasnému bežnému
čitateľovi porozumenie jeho textov.
Lyrický básnický cyklus Krvavé sonety je cyklus 32 sonetov s premyslenou kompozíciou.
Sonety na seba nadväzujú, tematicky sa dopĺňajú, majú apelatívnu funkciu. Základnými
motívmi sú spev o krvi, obraz vojny, obžaloba ľudstva a kresťanstva z pripustenia vojnového
stavu, hľadanie vinníka, úvaha o mieri, postavenie Slovanstva a Slovákov, privolávanie
mieru. Zaznieva tu kritika krutosti ľudí a straty rešpektu pred kultúrnymi hodnotami
a pamiatkami. Kladie si otázky o zmysle vojny, oslavuje mier, spoločenské bratstvo ľudí
a tvorivú ľudskú prácu. Cyklus je rámcovaný sonetmi o krvi /prvý, druhý a záverečný/.
Martin Kukučín: Dom v stráni

Vlastným menom Matej Bencúr /pseudonym si vytvoril z detskej prezývky svojej matky –
Kukuča/ je významný prozaik obdobia realizmu. Narodil sa v Jasenovej na Orave, študoval na
učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom, potom študoval medicínu v Prahe. Žil na ostrove
Brač v Chorvátsku a ďalších 15 rokov v Južnej Amerike medzi chorvátskymi
vysťahovalcami. Na istú dobu sa vrátil do Martina, no posledné roky prežil v Chorvátsku, kde
aj zomrel. Tvorba: poviedky Veľkou lyžicou, Rysavá jalovica, Keď báčik z Chochoľova
umrie, novely Mladé letá, Neprebudený, román Mať volá.
Dom v stráni
Sociálny/spoločenský román
Dej spoločenského románu z chorvátskeho prostredia Dalmácie je kronikou jedného roku
života na ostrove Brač, kde Kukučín žil. Autentickosť chorvátskeho prostredia umocnil autor
využívaním niektorých chorvátskych slov /šora – pani/.
Kukučín vytvoril plnokrvné sociálne typy postáv, ktoré reprezentujú svoju sociálnu vrstvu.
Najviac jeho sympatií patrilo postave sedliaka Mateho Beraca, ktorý vyniká nielen
pracovitosťou, poctivosťou, ale aj hrdosťou na svoju spoločenskú vrstvu. Na postave šory
Anzuly predstavuje životaschopnú vrstvu statkárov, ktorí pochopili, že v nových
spoločenských pomeroch sa treba rozlúčiť s feudálnymi tradíciami. Kukučín videl silu
rodiacej sa buržoázie /napr. Ondreja Trávu z poviedky Keď báčik z Chochoľova umrie/, ale
v románe Dom v stráni mu bola sociálna vrstva narýchlo sformovaných podnikateľov –
obchodníkov, ktorí sú flexibilní, nezaťažujú sa morálkou a riadia sa len ziskom, najmenej
sympatická. Túto vrstvu zastupuje obchodník Zandome.
Dej:
Stretnutie a začínajúci vzťah bohatého statkára Nika Dubčića a dcéry sedliaka Katice
Beracovej otvára priestor pre problémy a komplikované situácie. Do ich lásky je
zainterasovaná celá komunita, najviac trápi rodičov, dôstojných a múdrych reprezentantov
rozdielnych spoločenských vrstiev, vdovu šoru Anzulu, bohatú statkárku so zemianskym
pôvodom a težaka/sedliaka Mateho Beraca. Mate nemá dôveru k panským vohľadom
a dohodnú sa so šorou Anzulou, že dajú mladým rok na to, aby sami spoznali, či je medzi
nimi skutočná láska. Niko, ktorý pociťuje silnú vášeň, sa rozhodne manželstvom so
sedliačkou vrátiť k svojim koreňom. Pre Katicu predstavuje tento vzťah príležitosť, ako sa
vymaniť zo sedliackych pomerov. Ich verejné zasnúbenie vyvolá nedôveru ako nepatričné
narušenie prirodzených životných noriem a tradícií. Nikov priateľ Zandome spomína hranice,
ktoré sa nedajú prekročiť. Rozdiely medzi Nikom a Katicou sa časom ukážu ako
neprekonateľné a presvedčenie, že cit prekoná skutočnosti, dané ich rozličnou spoločenskou
príslušnosťou, sa stáva ilúziou. Niko i Katica si nakoniec volia partnerov z rovnakej sociálnej
vrstvy. Niko Doricu Zorkovičovú a Katica Paška Bobicu. Mateho umieranie a smrť v závere
románu sa stane symbolom zániku starého sveta a hodnôt, ktoré reprezentoval.
Realistická poviedka
Vyznačuje sa národopisným a sociálnym zameraním. Zaoberá sa sociálnou tvárou slovenskej
dediny a životom v nej. Primárnu funkciu zohráva rozprávač. Autor ho oživuje aj priamymi
vstupmi do deja. Postavou v realistickej poviedke je zväčša obyčajný človek, pochádzajúci
z jednoduchších pomerov a zobrazený vo vymedzenom úseku života. Do deja vstupuje
sformovaný, nemení výrazne svoje vlastnosti, nevyvíja sa. Postupne sa však prehlbuje pohľad
na človeka a dôkladnejšie sa zachytáva psychické rozpoloženie postáv /napr. B. Slančíková –
Timrava/.

Martin Kukučín: Keď báčik z Chochoľova umrie

V poviedke sa odrazila Kukučínova znalosť dedinských pomerov Turca a Oravy, odkiaľ

pochádzal a istý čas pôsobil. Vidíme tu aj snahu o objektívny a ironický prístup k obom
postavám /zeman, podnikateľ/. Riešenie konfliktu je síce zmierlivé na oboch stranách, avšak
Kukučín zemanom ako budúcnosti národa zelenú nedáva.
Konflikt je zrážka protikladných alebo rozdielnych síl. Je nositeľom dramatickej situácie,
v ktorej sa stretávajú rôzne ľudské povahy, pocity, významy. Udržiava diváka v napätí.
Typy konfliktov:
- Interpersonálny – konflikt s inou postavou.
- Spoločenský – konflikt so spoločnosťou.
- Osobný – postava sa dostáva do konfliktu sama so sebou.
Poviedka Keď báčik z Chochoľova umrie je postavená na protiklade dvoch hlavných postáv –
z vlastnej viny schudobneného zemana Aduša Domanického a vlastným pričinením
zbohatnutého kupca /predtým sedliaka/ Ondreja. Obe postavy sa dostanú do konfliktu
/interpersonálny konflikt/ pri kúpe a predaji obilia nielen ako súkromné osoby, ale aj ako
reprezentanti svojich spoločenských vrstiev. Aduš prežíva i osobný konflikt vyvolaný
rozporom medzi zemianskou cťou a svojím konaním. Pociťuje ho natoľko intenzívne, že sa
v závere poviedky radikálne zmení k lepšiemu. Postava Aduša sa teda vyvíja. Postav Ondreja
Trávu je vyformovaná hneď od začiatku diela. Autor vytvoril charakteristiku aj
prostredníctvom priezvisk – Domanický –doma nic, Tráva – rastie, bujnie, je životaschopná.
Autor využíva hlavne slovný humor, postava Aduša upozorní na seba schopnosťou zakryť
nedostatky množstvom slov, kvetnatých hyperbol, historiek a častých paradoxných tvrdení /
presádzanie niekoľkoročných stromov, veľká dojivosť vyhladovanej kravy/.

Postavy:
Ondrej Tráva – predstavuje rodiacu sa maloburžoáziu, gazda, ktorý sa dal na kupčenie, je
opakom Aduša, Ondrej nie je zaostalý, ide s dobou, nie je pasívny, je vynaliezavý,
spravodlivý a trpezlivý
Aduš Domanický z Domaníc – predstavuje slovenské hynúce a upadajúce zemianstvo,
chudobný, pasívny typ zbytočného človeka, majetok premrhá, nestará sa o rodinu, je
sebavedomý, chvastá sa majetkom, ktorý nemá, od každého si požičiava peniaze a sľubuje, že
ich vráti, keď jeho bohatý báčik z Chochoľova umrie a on zdedí veľký majetok.
Dej:
Gazda Ondrej Tráva zanechal gazdovstvo v Kameňanoch synovi a dal sa na kupčenie. Chodil
po dedinách a kupčil so všeličím a bohatol. Na jednom jarmoku sa zoznámil s Adušom
Domanickým, ktorý sa neustále s niekým dohadoval, no nikdy nič nekúpil. Stretli sa po
prvýkrát v krčme, keď Aduš zabával spoločnosť svojimi výmyslami a chvastaním sa
o svojom bohatstve a báčikovi z Chochoľova. Tráva a Aduš sa dajú do reči, Aduš začne
Ondrejovi ponúkať jačmeň a Tráva na rozumnú cenu pristúpi. Dá Adušovi desiatku, ako
závdavok, s tým, že mu ju Aduš vráti, keď si príde po jačmeň. Ondrej si mal poň prísť na
druhý deň. No na druhý deň nemohol. V ten istý deň, na jarmoku v Sv. Tomáši, uvidí Tráva
Aduša Domanického s manželkou, ako sa vezú na schátralom voze, biedne odetí
s vychudnutými koňmi. Ondrej sa začudoval, prečo tak chodí taký bohatý zeman. Po jarmoku
sa vybral do Domaníc k Adušovi po jačmeň. Cestou prespal u gazdu Juráňa a jeho ženy
Katreny. Tráva sa od nich dozvedá, že Aduš je podvodník a klamár. Hoci zdedil krásny
kaštieľ, pre jeho lenivosť chátra. Jeho báčik mu síce pomáha, ale on všetok majetok premrhá.
Ondrej sa teda vyberie za Adušom a dúfa, že tie reči nie sú pravda. Cestou stretne Adušovu
slúžku, ktorá ho odviedla do kaštieľa. Keď Ondrej prišiel ku kaštieľu, pochopil, že na takom
hroznom, schátralom mieste určite žiaden jačmeň nebude. Nahnevaný Tráva vtrhne Adušovi
do izby a pýta si jačmeň, alebo späť svoj závdavok. Ten hneď, ako ho zazrel, spustil
o báčikovi z Chochoľova. Aduš začal Ondreja sprevádzať po svojom statku. Ondrej vidí, ako
sa všetko rozpadáva. Aduš začal hovoriť ako musel jačmeň predať, aby nezhnil a že peniaze
nevráti, pretože Ondrej nedodržal slovo a neprišiel v dohovorenom termíne. Na ceste domov
Ondreja zastaví Adam – Adušov sluha. Poradí Ondrejovi, aby si od Aduša pýtal jasene –
stromy, ktoré sú jediným pekným miestom na Domanického pozemku. Ondrej tak aj vykoná.
Aduš je zhrozený, lebo pod jaseňmi sú pochovaní jeho rodičia a predkovia, nechcel ich obrať
o posledný odpočinok. Aduš si uvedomuje, ako veľmi zle žil. Adušova premena je evidentná.
Touto lekciou sa vylieči z veľkopanskej ilúzie, nastáva nevyhnutné zmierenie sa s daným
stavom a zmena v mravnej rovine. Aduš sľúbi Ondrejovi, že o týždeň mu desiatku vráti, a tak
sa aj stalo. Ešte v ten rok zomrel báčik z chochoľova. Aduš plakal, jedni hovorili, že preto,
lebo zostal na tenkom ľade /majetok nezdedil/ a druhí zas, že mu bolo ľúto, že musí báčika
pochovať na takú pustatinu, medzi zrúcaniny starého blahobytu. Nech už bolo ako chcelo, ale
od pána Aduša už nik nepočul to známe: „Keď báčik z Chochoľova umrie...“
Martin Kukučín: Neprebudený /poviedka/
OBDOBIE: Realizmus
KOMPOZÍCIA: reťazová
OBSAH DIELA

Je to príbeh postihnutého husára Ondráša. Keď bol malý jeho otec sa stal
pijanom, lebo sa nevedel zmieriť s tým, že jeho syn je postihnutý. Chcel ho
zabiť ako nemluvňa no mať ho zachránila, zobrala syna a odišla s ním k
svojej sestre. Onedlho zomrela, no ešte pred smrťou kázala sestre aby sa
starala o jej jediného synáčika. A tak sa stal Ondráš sirotou. Jeho teta sa o
neho starala s materinskou láskou. Dala mu základné vzdelanie. Ke ďže
nebol dostatočne silný ani rozumovo zdatný na riadnu prácu stal sa
husárom. Každé ráno pochodil po všetkých domoch po húsky, cez obed mu
niektorá z dievčin doniesla najesť a večer sa vracal späť domov. To bola
jeho každodenná práca. Ale jedného dňa sa to zmenilo. Práve vtedy, ke ď mu
doniesla obed, najkrajšia deva z dediny, Zuzka Bežanovie. Mala zlú náladu
lebo sa pohádala so svojim milým Jankom Dúbravovie. Ondráš povedal, že
si ju vezme za ženu. Zuzka si z neho spravila srandu. Povedala: „... ve ď ja ti
poviem, keď budeš mať prísť. Ešte nechtík nekvitne. Vieš?“ Ondráš si jej
slová vzal k srdcu a začal sa chystať na svadbu. Zmenil sa začal si svoju
prácu plniť lepšie, zodpovednejšie. Každý deň niečo vystrúhal raz haru ľu
inokedy opalku na zemiaky. Od gazdín si za ne pýtal vlnu na šaty. No od
starej Bežanovie si nič nepýtal veď sa nepatrí od svokry niečo pýta ť. Ke ď sa
stará dozvedela, že jej dcéra sa zo srandy zasľúbila Ondrášovi rýchlo chceli
vystrojiť svadbu. Ondráš už nemal čo darovať svojej svokre tak skryl starú
hus do krovia a povedal, že sa musela niekde na paši zatára ť. Ke ď doniesol
hus domov tak bol hrdina zistil čo sa chystá, svadba, bez neho a on nemá
ešte šaty. Každé ráno súril krajčíra aby mu došil šatstvo, zas jeho teta ku
večeru rušila objednávku. Krajčírova žena chcela svojmu mužovi pomôc ť a
tak začala šiť Ondášove šaty. Teta sa hnevala ale čo už, nejako ho zastaví.
V deň svadby ho zavrela do komory. Dostal sa z nej von až večer, ke ď už
bola riadna veselica. Povedali mu že neskoro prišiel. A tak Ondráš išiel
zmetený do maštale zapáliť si fajku lenže začalo horieť seno. Svadobčania
keď to videli rozbehli sa ratovať statok. Našli tam aj podpaľača ktorého
zviazali povrazmi. Zuzka ho však odviazala. Stará Bežanovie si uvedomila,
že nik nevypustil jej húsky. Podujal sa to vykonať Ondráš, ale spadla na ň
strecha a tak zhorel v plameňoch aj s husami. Na druhý deň našli niečo
obhorené medzi hlavňami. Nedalo sa to identifikovať a tak to pochovali aj s
Ondrášom.

Charakteristika postáv

Ondráš Machuľa: postihnutý človek, s detinským zmýšľaním, túžiaci po

veľkej láske ktorá sa nikdy nenaplnila, veľmi vzdorovitý, nedal na rady
druhých ľudí, nikomu by neublížil ani muche
Zuzka Bežanovie: bola krásna ako princezná, ale aj roztopašná,
rozmaznaná, nevedela si vážiť druhých ľudí
Totka: Ondrášová tetuška ktorá ho zbožňovala ako svojho syna, chránila
ho, chcela z neho vychovať dobrého mládenca
Manželia Bežanovci: Mať bola veľmi pyšná, lakomá, prefíkaná,
rozmaznávala svoju jedinú dcéru. Otec bol prísny, tvrdohlavý a žena s
dcérou sa ho báli, utekali pred ním do komory.

Moje postrehy/môj názor na dielo: Dielo bolo veľmi zaujímavo spracované a

ľahko čitateľné. Čitateľ sa ľahko začíta do tejto poviedky. Z postáv sa mi
najviac nepáčila Zuzana Bežanovie. Bola roztopašná, pyšná. Až na konci si
uvedomila, akú spravila chybu, ale to už bolo neskoro. Bolo vidno, že autor
žil s týmto dielom bolo dôkladne prepracované. Hoci dielo malo trochu
pochmúrny dej, človek si uvedomí aké je dôležité šťastie, zdravie, láska,
pohoda v rodine. Nachádza sa v ňom veľa kontrastov napr.:Zuzka ve ľmi
krásna, ľahkomyseľná- Ondráš škaredý, naivný (detsky naivný)

Hoci je to realistické dielo, nachádzajú sa v ňom prvky romantizmu

obyčajný človek túžiaci po pravej láske. Zaoberá sa
ľudovou tematikou a zvykmi.

Jozef Gregor – Tajovský: Maco Mlieč

Meno Tajovský si dal podľa rodiska, dediny Tajov. Pochádzal z mnohodetnej rodiny, detstvo
preto prežil u starého otca. V pamäti mu utkvela jeho pracovitosť a statočnosť a celkovo ho
ovplyvnila životná filozofia jednoduchých dedinských ľudí. Študoval na učiteľskom ústave,
päť rokov pôsobil ako dedinský učiteľ, ale bol prenasledovaný pre svoj národný postoj. Po
štúdiu v Prahe pôsobil ako bankový úradník v Martine a v Bratislave, kde aj zomrel. Tvorba:
poviedky Prvé hodinky, Žliebky, Do konca, Apoliena, Mamka Pôstková, dráma Statky –
zmätky, Ženský zákon.
Tajovský je autor so silným sociálnym akcentom, glosátor života jednoduchých ľudí, žijúcich
často na pokraji biedy. Vecným štýlom zachytil morálne zásady svojich hrdinov: pokoru,
poctivosť, triezvosť pohľadu, umiernenosť a uznanlivosť voči druhým.
Poviedkam chýba väčšie napätie a osud postavy možno tušiť už na začiatku príbehu.
Namiesto chronologického kompozičného postupu autor uprednostnil zachytenie priameho
nesprostredkovaného stretnutia s postavou, prerozprávanie jej životnej cesty aj pomocou
retrospektívnych pohľadov, detailný opis výzoru či charakteristiku postavy. Približuje nielen
morálne kvality, ale odhaľuje aj ľudské slabosti.
Maco Mlieč

Autor zachytáva život a životné podmienky najbiednejšieho človeka, ktorý sa nedokáže

brániť. Kritizuje zdieranie pracovitého človeka, ľahostajnosť voči slabším a nejakým
spôsobom postihnutým.
Útvar: kriticko – realistická poviedka.
Kompozícia: Krátky príbeh bez zvratov a napätia, komplikovaná stavba:
1. Stretnutie rozprávača /v 1. os. sg./ s Macom Mliečom.
2. Vysvetlenie rozprávača, prečo zachytil stretnutie.
3. Prerozprávanie života Maca Mlieča os dôb, keď začal pracovať, prerývané opismi
postavy a charakteristikou.
Maco Mlieč, prezývaný už 40 rokov Mliečnikom /hlinený hrniec na mlieko/, možno preto,
lebo bol nahluchlý, alebo preto, lebo bol krátky, bez krku. Od osemnástich rokov pracuje
u gazdu. Už veľa rokov pracuje len za stravu, nejaké kúsky odevu, pálenku a tabak. Nemá ani
vlastnú izbu, spí so statkom. Vyzerá veľmi zanedbane, je špinavý. Nemá podmienky, aby
kultúrnejšie vyzeral, ale ani záujem. Sluhovia s ním už ani nechcú pre jeho výzor jedávať,
preto neje v spoločnej miestnosti pre čeľaď. Poctivo robí svoju robotu, často i navyše. Nemá
pocit, že ho gazda zdiera, naopak, myslí si, že sním má veľa výdavkov. Nepozná cenu peňazí,
lebo ich nepotrebuje. Neuvedomí si, že gazdu nevedie len dobrota, keď ho prekladá od koní
ku kravám a teliatkam, ale stále ho v službe drží. Gazdu nenapadne, aby sa k nemu správal
ako k dospelému človeku. Macovi sa často vysmievali – dievky, ako vyzerá, páni ho
posmechovali, že si nevybral nevestu. K slabšiemu človeku sa dedina správa ako
k nedospelému. On sa nikdy neurazí, uškŕňa sa nad posmeškami. Vo všetkom vidí tú lepšiu
stránku. Nešomre, keď mu skaličilo nohu, ostáva chromý. Je trpezlivý, znáša v tichosti
bolesť, nesťažuje sa, nechce obťažovať. Keď poprosí o liek, aj tak mu ho nepripravia. Nedalo
by mu umrieť, keby sa s gazdom čestne neporátal a neodobral sa od gazdovej rodiny. Gazdovi
povie o svojej túžbe – chce byť pochovaný uprostred cintorína, nie pod plotom. Macova
dobrota pohne aj gazdom. Keď mu Maco pobozká ruku z vďačnosti, ozve sa u gazdu
svedomie. Nestihne však už nič napraviť – Maco v noci zomrie – sám v maštali. Gazda mu
vystrojí dôstojný pohreb, no sluhovia si šepkali, že ho mal za čo pochovať.
Rozprávač:
Rozprávač stretáva Maca na lúke pri pasení dobytka a priateľsky s ním komunikuje o jeho
mladosti a o jeho terajšej situácii. Kým mu žili rodičia, dával gazda jeho matke aj pár zlatých,
odkedy rodičia zomreli, Maco slúži len za ubytovanie, jedlo a tabak. Svoje nespravodlivé
pracovné podmienky vníma ako výhodu, za najväčšiu hodnotu nepovažuje zárobok.

Typy rozprávača:
1. Autorský, vševediaci – všetko vie, všetko pozoruje, pozná vonkajší príbeh a vnútorný
svet postáv – 3. os. sg., min. čas.
2. Personálny – je ohraničený jednou postavou, prostredníctvom ktorej vidí svet
postavy, nekomentuje vnútorné prežívanie ostatných postáv – 3. os. sg., min. čas.
3. Priamy – je to 1 z postáv, väčšinou rozpráva svoj vlastný príbeh, je svedkom,
účastníkom deja, vyjadruje svoje vnútorné prežívanie, ostatné postavy charakterizuje
iba navonok – 1. os. sg., min. alebo prít. čas.
4. Rozprávač „oka kamery“ – je zameraný na vonkajšie znaky, črty, činy postáv,
nezaujíma sa o vnútorné prežívanie, všíma si iba neverbálnu komunikáciu, snaží sa
byť zážitkový, viacvýznamový, dáva priestor čitateľovi dotvárať si vnútorný svet
postáv.
5. Spoľahlivý – súhlasí s autorom, čitateľ mu verí a dokáže sa s ním stotožniť.
6. Nespoľahlivý – nerozpráva v duchu autora, je s ním v rozpore, môže to byť napr.
dieťa.
Božena Slančíková – Timrava: Ťapákovci

Novela
Svojím rozsahom a štruktúrou je novela podobná poviedke. Dejová línia novely je však
zložitejšia a odohráva sa v dlhšom časovom úseku. Dej je dramatickejší bez odbočení
a spomaľovania – prudko smeruje k vyvrcholeniu, často s prekvapujúcou pointou. Na rozdiel
od poviedky môže byť novela členená na kapitoly. Okrem hlavnej postyvy sa v novele
nachádzajú aj vedľajšie postavy, ale ich charaktery nie sú také prepracované ako charakter
hlavnej postavy. Čitateľ sa snimi zoznamuje najmä pomocou dialógov, monológov a činov,
detailný opis má menšie zastúpenie ako v poviedke. Základné vlastnosti postáv sú načrtnuté
v úvode, ďalej sa prehlbujú len niektoré. Vysokú úroveň v realizme dosiahla psychologická
novela – M. Kukučín: Neprebudený a novely B. S. Timravy.

B. Slančíková – Timrava
Pochádzala z mnohopočetnej rodiny evanjelického farára, spoluzakladateľa Matice
slovenskej. Meno Timrava si dala podľa studničky v rodnej dedine Polichno. Nemala vyššie
vzdelanie, doma ju učil otec. Jeden rok chodila do dievčenskej školy v Banskej Bystrici. Pol
roka pracovala ako spoločníčka príbuznej P.O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne, istý čas ako
opatrovateľka detí v materskej škole. Nikdy sa nevydala, napriek tomu vniesla do literatúry
ženskú postavu ako hlavnú hrdinku v podobe uštipačnej, prostorekej dievčiny, ktorá túži po
láske a po vydaji. Tvorba: poviedky Za koho ísť, Skon Paľa Ročku, novely Ťapákovci,
Hrdinovia.
Znaky tvorby:
- Humor a irónia pri zobrazení lásky.
- Hľadanie príčin nenaplneného citového vzťahu – v dielach z prostredia dedinskej
inteligencie postava s autobiografickými črtami.
- Obraz lásky ako nejednoznačného citu, láska ako zložitý stav plný zvratov: ilúzia –
dezilúzia, veľké nádeje – veľké sklamanie.
- Rozvádzanie dvoch paralelných dejov – vnútorný dej v predstavách postavy, vonkajší
dej – správanie sa postavy navonok.
- Moderný vnútorný monológ.
- Timrava je majster v charakterizovaní postavy. Okrem priamej a nepriamej
charakteristiky vyniká aj v koncentrovanej charakteristike. Postavu dokáže
charakterizovať jedným slovom: Anča – zmija, Iľa – kráľovná.
Ťapákovci

-kriticko realistická novela

Kompozícia: 5 kapitol bez názvu a bez číslovania
Autorka zachytila rozpad tradičnej feudálnej rodiny s jedným gazdom /patriarchálny typ
rodiny/ na čele v druhej polovici 19. storočia.
Dej tvoria dve významové roviny: vonkajší konflikt /interpersonálny/ - spor gazdinej Ile so
zvyškom rodiny, ktorá žije z pohodlnosti v stereotype svojich predkov. Rodina prežíva
všedný život a každodenné starosti a nie je ochotná prispôsobiť sa novým pomerom.
Umelecky závažnejší je vnútorný /osobný/ konflikt – osobná dráma Anče – zmije, jedinej
sestry piatich bratov Ťapákovcov, nevydatej mrzáčky, a jej utrpenie ako telesne postihnutej
dievčiny, ktorej dedinské predsudky, surovosť a bezcitnosť strpčujú život.
Rodina Ťapákovcov /bratia s rodinami a Anča/ žijú patriarchálnym spôsobom – s jedným
gazdom /najstarším bratom Paľom/ na čele na jednom dedinskom majetku. V dome ich je 16,
kŕčovito sa držia toho, čo im zanechali dedovia. Sú málovravní, nechce sa im rozmýšľať ani
rozprávať. Novoty ich veľmi nezaujímajú. Z rodiny sa ale vymykajú dve postavy: Iľa –
kráľovná a Anča – zmija. Iľa má spravený kurz pôrodnej babice, snaží sa zmeniť spôsob
života Ťapákovcov. Poháňa ich do roboty, aktivity. Jej snaha je márna. Dostáva sa do
konfliktu s Ančou. Anča – zmija je jednou z najtragickejších Timraviných postáv. V detstve
utrpela ťažkú ujmu – ochrnuli jej nohy. Túži po láske, vlastnej rodine, deťoch, ale zostáva jej
len vyšívanie čepcov pre druhé nevesty. Paradoxne ona nevestou nikdy nebude. Vo svojom
vnútri je nežná, citlivá, ale nešťastie ju robí hašterivou a cynickou. Prežíva vášnivú lásku
k Janovi Fuzákovie, ktorý je ženatý. Najmladší brat Mišo ju znenávidel, lebo mu bránila
zobrať si za ženu slúžku Katu.
1. kapitola
Je jar, ľudia začínajú pracovať na poli, len Ťapákovci postávajú na dvore, nechce sa im začať
orať, lebo nie je piatok a v ich rodine začínajú oračku vždy v piatok. Iľa vyčíta chlapom, že
neopravili zrub na studni, bojí sa, že spadne. Smejú sa je a muž jej vymyslí prezývku
kráľovná. Na poludnie sa sťažuje, že majú málo miesta, žijú v nezdravom prostredí. Nikto jej
neodpovedá, len Anča – zmija sa s ňou háda. Do chalupy vojde sused Jano Fuzákovie, do
ktorého je Anča zaľúbená, žiada bratov, aby mu mohol pomôcť v robote najmladší Ťapák
Mišo. Mišo je smutný, nechcú mu povoliť sobáš s Katou, ktorá sa zdá Anči málo robotná. Iľa
sa vyhráža mužovi Paľovi, že od neho odíde, ak sa neosamostatnia.
2. kapitola
V potuchnutom prostredí jednej izby sedia Ťapákovci po večeri, zakvackaný stôl nikto
neočistí, všetky ženy to nechávajú pre Iľu – je gazdiná, pretože je ženou najstaršieho brata
Paľa. Anča začne pred Paľom kritizovať Iľu a žiadať, aby niektorá z ostatných švagrín bola
gazdinou namiesto Ile. Prichádza žena Jana Fúzakovie, aby jej Anča vyšila čepiec. Anču ide
rozhodiť od zlosti i zo žiarlivosti. Nevesta Zuza príde s novinou: Iľa sa zjednala
k učiteľovcom za slúžku. Nastal smiech.
3. kapitola
Iľa – kráľovna už niekoľko týždňov pracuje u pána rechtora, Paľo s inými chlapmi z dediny
išiel po ovce na Ardieľ – práve v ten deň sa vracajú prví chlapi s ovcami. Iľa ho netrpezlivo
čaká, ale nechce to na sebe dať znať. Je sklamaná, že rodina pána učiteľa sa k nej inak
správala, keď zašla na návštevu ako osvietená – vzdelaná žena z ľudu, a inak, keď u nich
pracovala za plat. Nemá jedinú chvíľku voľnú. Paľo sa vrátil, ale nešiel hneď za svojou
ženou, aj keď ho Anča podpichovala.
4. kapitola
Iľa je nešťastná, že jej muž neprišiel po ňu s krikom, aby sa vrátila domov. Paľo je ale taký –
neaktívny, nevravný. Anča Paľa posiela, aby šiel nažalovať notárovi, že Iľa pracuje v škole.
Mladý Mišo s nenávisťou podá vodu svojej sestre – Anči – ona je tá, ktorá mu bráni oženiť sa
s dievčinou, ktorú má rád. Anču to zabolí, najmladšieho brata má veľmi rada. Priplazí sa za
ním do maštale, kam sa utiehol, a v tme ju tam plačúcu na zemi nájde otec Jana Fuzákovie –
pomýli si ju so psom... Neskôr príde do Ťapákovie domu aj Jano, zahráva sa s nešťastnicou,
potúžený alkoholom ju silnejšie privinie, ale Anča sa mu vytrhne. Jano, aby podpichol Paľa,
povie, že pri plote školy videl Ďura Úvodovie, ktorý sa kedysi uchádzal o Iľu.
5. kapitola
Nešťastná Iľa už nezamyká dvere na svojej komore, čaká, že ju príde Paľo prosiť, aby sa
vrátila. Paľo príde, sľubuje, že postavie dom, ale nechce sa mu hádať s nabrúsenou Iľou –
odíde a ju nechá tam. Iľu predvolal notár, je sťastná, keď jej povie, že nemôže aj slúžiť, aj byť
babicou. Uľavilo sa jej, nebola zvyknutá, že jej niekto iný rozkazuje. Odišla do rodičovského
domu a s úzkosťou čakala, či jej muž príde za ňou. Prišiel, celé leto vozil skálie a na jeseň už
pri komore, v ktorej bývali, stál nový žltý dom. Paľo bol podnikavejší a pracovitejší, keď žil
mimo ostatných Ťapákovcov. Aj nevesta Zuza začala dúfať, že keď sa najmladší Mišo vráti
z vojenčiny, postavia si aj oni taký dom. Mišo na vojenčine pomaly zabúdal na Katu /presne
s tým rátala jeho sestra/. Ťapákovci sú spokojní, že im nikto nerozkazuje. Len Anča ťažko
prežíva nešťestnú lásku a beznádej svojho života, plače naďalej nad svojím osudom.