Základné Časti Počítača

1.
ročník HW Základné časti počítača
Základné časti počítača

Počítačová zostava:
Počítač sa skladá zo 4 hlavných komponentov:
 Skriňa počítača – priestor, v ktorom sú umiestnené všetky potrebné súčiastky, ktoré robia počítač
počítačom.
 Monitor – čisto výstupné zobrazovacie zariadenie. Prostredníctvom monitoru s nami počítač komunikuje –
zobrazuje všetko, čo nám chce povedať.
 Klávesnica – čisto vstupné zariadenie. Pomocou klávesnice môžeme počítaču zadávať dáta (informácie),
povely, príkazy, text, a pod.
 Myš – čisto vstupné polohovacie zariadenie počítača. Myš nie je nevyhnutná pre chod počítača.
Uvedené komponenty sú medzi sebou prepojené a tvoria takzvanú počítačovú zostavu.
Základná jednotka – skriňa počítača:

Každá skriňa má spredu ovládacie prvky – tlačidlá, diódy (signalizácia- zapnutie, práca HDD), USB porty. Zo zadnej
časti sú umiestnené konektory na pripojenie periférií tzv. porty a rozhrania.
Podľa vyhotovenia rozlišujeme:
 Desktop – (slim desktop, superslim desktop) –

skriňa umiestnená vo vodorovnej polohe,
väčšinou je položená na pracovnom stole a nej
býva postavený monitor.
(Výhoda – dobrý prístup ku konektorom,
Nevýhoda – zaberá priestor na stole).
Tento typ skrine sa dnes používa málo.
 Tower – (minitower, middletower a bigtower)
– skriňa postavená na výšku.
(Výhoda – nezaberá toľko miesta, minitower –
najpredávanejší typ skrine pre osobné pc).
Ing. Miroslava Balážová Mgr. Jarmila Bacová Strana 1

1.ročník HW Základné časti počítača
Obsah skrine počítača
Základná doska (matičná doska, motherboard, mainboard)

Matičná doska (základná doska, motherboard) je zjednocujúcim prvkom v počítači, všetky ostatné moduly,
súčasti, diely a periférie sa priamo, alebo nepriamo vkladajú, alebo pripájajú k matičnej doske.
Priamo na základnej doske sa nachádzajú: procesor, batéria pre CMOS pamäť, CMOS pamäť (BIOS), pamäte
RAM alebo prídavné karty zasunuté do slotov.
Dátovým káblom sa k základnej doske pripájajú: napr. harddisk (HDD), CD, DVD BD mechaniky.
Matičná doska obsahuje:

a) konektor na upevnenie procesora, (slot, socket),
b) konektory pamäťového modulu, (pamäťové sloty – banky),
c) konektor el. napájania (pripojenie zdroja),
d) konektory na pripojenie diskov (IDE, SATA,...)
e) zbernice na pripojenie rozširujúcich kariet (sloty – PCI, PCI expres x1, PCI expres x16, AGP...)
f) porty - konektory pre pripojenie vstupných a výstupných zariadení – klávesnice, myši a pod.
g) Obvyklé je aj integrovanie rozširujúcich kariet priamo na základnú dosku (zvuková karta, sieťová karta,
modem, grafická karta a pod.).
h) chipset –čipová sada - obvody riadiace komunikáciu medzi komponentmi a vonkajším okolím. V súvislosti
s PC založenými na systémoch triedy Intel Pentium chipset často označuje dva hlavné čipy matičnej dosky:
northbridge (severný most) a southbridge (južný most). Pomenovanie vzniklo z obvyklého umiestnenia
týchto čipov na matičnej doske: northbridge sprostredkuje rozhranie medzi procesorom a operačnou
pamäťou, southbridge obsahuje rozhranie k prídavným zariadeniam.

Existujú rôzne typy základných dosiek pre rôzne typy procesorov, s rôznym počtom slotov, portov a pod. Väčšina
základných dosiek má primo integrovanú zvukovú kartu a sieťovú kartu alebo sú dosky s podporou dvoch alebo
viacerých procesorov.
Existuje niekoľko základných typov rozmerov dosiek. Dnes sa vo všeobecnosti najčastejšie používa tzv. ATX form
factor a jeho klony. Staršou formou bol tzv. AT resp. Baby AT form factor.
BTX – nový štandard vyvinutý firmou Intel, ktorý optimalizuje zdroje a základné dosky počítačov. BTX form factor
veľmi detailne špecifikuje umiestnenie komponentov vzhľadom na prúdenie vzduchu v skrini počítača.
ATX:

BTX:
Funkcie čipsetu
Čipová sada je najdôležitejšia súčasť základnej dosky. Platí, že dve dosky s rovnakou čipovou sadou sú funkčne
totožné. Čipová sada definuje rozhranie medzi procesorom a ostatnými súčasťami systému. Z pohľadu procesora
zabezpečuje:
 rozhranie voči samotnému procesoru - socket

 rozhranie voči pamätiam (RAM, cache, pamäte a chache v rozširujúcich moduloch)
 rozhranie voči rozširujúcej zbernici - dnes je to hlavne zbernica PCI, PCI Express,
 rozhranie voči grafickej karte - zbernica AGP, PCI Express,
 rozhranie voči ukladacím pamäťovým médiám (optická mechanika, pevný disk ...) IDE, SATA
 rozhranie vonkajších zberníc USB, FireWire, SATA ...
 rozhranie zvláštnych vnútorných zberníc - rise AMR, CNR ...
 štandardné porty - sériový (COM, PS/2), paralelný (LPT), hrací (GAME, MIDI), klávesnicový (DIN, PS/2)
 podporu zvuku, sieťovej konektivity a iné.
Teda čipová sada rozhoduje o tom aký procesor môžeme v systéme využiť. Okrem toho rozhoduje na akej
rýchlosti bude možné tento procesor prevádzkovať, aké rýchle budú zbernice, aký typ pamätí je možné použiť.
Z toho vyplýva, že pri nákupe alebo modernizácii systému je vhodné najprv sa zaoberať otázkou výberu skutočne
modernej čipovej sady.

Príklad základnej dosky pre výkonné procesory Intel Core i7: ASUS P6T SE
Základná doska pre Intel Core i7 Extreme Edition/Core i7 CPU, socket LGA1366, chipset Intel
X58/ICH10R, System Bus Intel QuickPath Interconnection (QPI) 6,4 GT/s, 6x DDR3 2000,1866, 1800,
1600(OC)/1333/1066MHz max. 24GB Tripple channel, 3x PCI-Express 16 (x16/x16/x1 alebo
x16/x8/x8), 2x PCI-Express x1, 2x PCI, podpora NVIDIA® 2-Way or Quad-GPU SLI™ Technology,
podpora ATI CrossFireX, 6 x SATA 3.0 Gb/s RAID 0,1, 5, 10, 1x ATA 133, 1x ext. SATA 3.0 Gb/s,
sieťová karta Gigabit LAN Realtek 8111C PCI-E, zvuk ADI ALC1200 7.1 kanálový, 2x 1394,
12x USB 2.0, 2x PS/2, 1x S/PDIF out koax+optika, 1x RJ-45. ASUS TurboV, ASUS True 8+2 Phase
Power Design, Express Gate, ASUS EPU-6 Engine, ASUS Quiet Thermal Solution. Formát ATX,
rozmery 305 x 244mm.
Zbernice
Sú súčasťou základnej dosky. Zbernicou rozumieme zväzok vodičov, ktorými prúdia informácie, riadiace signály
alebo adresy medzi jednotlivými komponentami počítača. Je to „centrálna diaľnica“ medzi mikroprocesorom
a okolím. Na rýchlosti zbernice veľmi záleží, pretože ani ten najrýchlejší procesor nie je k ničomu, ak rýchlo
vypočítané dáta prúdia počítačom pomaly.
Na základe toho rozdeľujeme zbernice na:

 adresné,
 dátové,
 riadiace,
 napájacie
údajové (dátové) – slúžia na prenos údajov medzi jednotlivými jednotkami počítača

adresné – tieto zbernice sú určené najmä pre zrýchlenie práce so zobrazovacou kartou a ďalšími
vstupno – výstupnými zariadeniami
riadiace – určuje smer, ktorým budú dáta na dátovej zbernici posielané a súčasne určuje, či budú dáta smerované
do pamäti alebo do vstupno-výstupných jednotiek.
Medzi základné parametre každej ZBERNICE patria:

Šírka prenosu - počet bitov ktoré možno zároveň po zbernici preniesť
Frekvencia - maximálna frekvencia, s ktorou môže zbernica pracovať
Rýchlosť (priepustnosť) - počet bytov prenesených za jednotku času

1.ročník HW Procesor, pamäte, pamäťové zariadenia
Procesor (CPU):
Je jedna z najdôležitejších súčiastok počítača.
Vzhľadom na jeho miniatúrne rozmery tiež nazývaný mikroprocesor, prípadne centrálny procesor alebo CPU
z anglického Central Procesor Unit je srdcom aj mozgom počítača, ktorý riadi všetky jeho časti. Srdcom preto, lebo
“tlčie” v pravidelných intervaloch, ale na rozdiel od ľudského rýchlosťou niekoľko stomiliónkrát za sekundu.
Mozgom preto, lebo riadi činnosť celého počítača. Procesor pracuje nepretržite od zapnutia počítača po jeho
vypnutie. Vykonáva programy - postupnosti operácií, ktoré pozná a vie vykonať.
Základný princíp - technická realizácia
Procesor, alebo CPU (Central Personal Unit) sa skladá z miliónov maličkých tranzistorov, nanesených fotografickou
cestou na kremíkový plátok o veľkosti nechtu na malíčku. Vlastne v kremíkovej doštičke sú polovodičové prechody
vytvorené. Tieto malé tranzistory dokážu len jedno: nastaviť sa do polohy 0 alebo 1 (zapnutý - vypnutý). Celkovo
býva v procesore niekoľko desiatok miliónov tranzistorov. Časť z nich je určená na ukladanie hodnôt, vykonávanie
matematických operácií, logické rozhodovanie,...
Úloha procesora
vykonáva všetky aritmetické a logické operácie požadované daným programom. Dáta programu načíta z operačnej
pamäte, dekóduje, zložitejšiu operáciu rozloží na jednoduché (tzv. inštrukcie) a vypočíta. Procesor navyše riadi
ostatné komponenty, s ktorými spolupracuje.
Hlavnou činnosťou procesora je riadenie ostatných súčastí na základe inštrukcií programu. Číta inštrukcie
z operačnej pamäte a vykonáva ich. Množina inštrukcií, ktoré je schopný procesor vykonať sa nazýva inštrukčný
súbor. Každý druh procesora má vlastný inštrukčný súbor.
Strojový kód je súbor inštrukcií priamo vykonateľný procesorom počítača. Strojový kód vzniká prekladom programu
(tzv. kompilácia) napísaného v programovacom jazyku a jeho funkcia je ekvivalentná s funkciou programu.
Procesor do značnej miery ovplyvňuje výkon celého počítača. Býva umiestnený na
základnej doske v špeciálnej pätici - SOCKET a obsahuje rýchle pamäťové bunky - registre.
Nie je možné vložiť ľubovoľný procesor do ľubovoľnej dosky.
Socket alebo pätica je špeciálna elektrotechnická súčiastka, ktorá umožňuje pripojenie

procesora so základnou doskou. Pri výbere procesora je potrebné dbať na to, aby bola
základná doska vybavená rovnakým typom socketu, pre aký je procesor určený. V opačnom
prípade nie je možné zapojenie procesora do základnej dosky.
Dnešné procesory obsahujú aj malú ale veľmi rýchlu pamäť - tzv. cache, ktorá mu slúži na odkladanie
medzivýsledkov a rýchly prístup k nim. Pred pár rokmi sa začali aj do domácich počítačov montovať procesory ktoré
majú viacej jadier - inak povedané ako keby bolo viacero procesorov spolu na jednom čipe - integrovanom obvode.
Súčasné procesory sú tak výkonné, že vytvárajú nadmerné teplo, pokiaľ by teplo nebolo odvádzané procesor by sa
prehrial (spálil) a nepracoval.

Používame chladenie:
 Pasívne (kovové rebrá)
 Aktívne (ventilátor): je pripojený k príslušnému konektoru na
základnej doske.
 Kombinované
Vysvetlenie použitých pojmov:
 Význam pojmu viac jadrový procesor:

Najbežnejší počet jadier pre počítače je v rozmedzí od 1 do 8 jadier.
Vyššie počty jadier sa vyskytujú napríklad u serverov.
Na jednoduchú kancelársku prácu a nenáročných používateľov bude vhodné si zaobstarať jednojadrový, alebo
skôr dvojjadrový procesor. Pre náročnejších používateľov budú postačovať dve až štyri jadrá, ak pracujete často
s videom a grafickými programami, alebo ak radi sledujete filmy vo vysokej kvalite a hráte najnovšie hry, voľte
procesory minimálne štvor a viacjadrové. Pre náročnejšie aplikácie alebo do serverov sú vhodné procesory
so šesť a viac jadrami.
 Jadro:
V jadre procesora dochádza k samotnému výpočtu požadovanej úlohy. V jednom fyzickom procesore sú ukryté
viaceré menej výkonné procesory .V prípade vyššieho počtu jadier v procesore si jednotlivé jadrá danú úlohu
a jej výpočet rozdelia medzi seba a tým rapídne znížia dobu výpočtu požadovanej hodnoty. V podstate by sa dalo
povedať, že čím viac jadier procesor má, tým viac aplikácií/programov môžeme mať súčasne spustených na
svojom počítači bez toho, aby sa počítač akokoľvek spomalil alebo zadrhával.
 Pretaktovanie
- zvyšuje frekvenciu jadier, čím môžeme dosiahnuť lepšie výpočtové vlastnosti. Na druhej strane, týmto zásahom
môžeme znížiť životnosť procesora, pretože pri pretaktovaní vzniká nežiadúce teplo, na ktoré nie je procesor
konštruovaný.
 Medzipamäť
Jedná sa o fyzickú pamäť procesora, ktorú využíva procesor na ukladanie medzi výpočtov. Keď má procesor
dostatočne veľkú vlastnú pamäť, nepotrebuje si ukladať medzi výpočty do operačnej pamäte (RAM), čím sa
znižuje doba výpočtu.
Procesory rozlišujeme podľa:
 výrobcu a typu: väčšinu procesorov vyrába firma Intel a sú označené typom 286, 386, 486,
Pentium, Pentium II, III alebo IV a Celeron. Dnes najvýkonnejšia je rodina procesorov
Pentium IV, ale firma Intel už pracuje na vývoji novších typov (Itanium,...).
Ďalšími výrobcom procesorov je firma AMD, ktorá vyrába procesory pod typovým označením AMD Athlon alebo
Duron. Tieto procesory sú zameniteľné s procesormi firmy Intel. Líšia sa ale cenou a kvalitou. Počítače
používajúce tento typ procesorov sú označované ako IBM PC kompatibilné a tvoria viac ako
85% trhu s osobnými počítačmi. V ďalšom výklade sa preto budeme venovať práve tomuto
typu osobných počítačov.
Procesory, ktoré nie sú kompatibilné s procesormi firmy Intel vyrábajú napr. firmy
Motorola, Zilog, IBM, Sparc. Najznámejší z nich je procesor Motorola, na ktorom je
postavený počítač Mac od firmy Apple. Počítače tejto firmy nás iste upútajú nielen svojim
dizajnom ale aj kvalitou. Pozrite sa na obrázok vpravo - v tom, čo na prvý pohľad vyzerá ako displej počítača, je
ukrytý celý počítač.
 rýchlosti procesora: najčastejšie sa uvádza taktovacia frekvencia počítača v jednotkách megahertz (MHz, milión
kmitov za sekundu) alebo gigahertz (GHz miliarda kmitov za sekundu). Zriedkavejšie sa rýchlosť udáva
v jednotkách MIPS, ktoré udávajú, koľko miliónov inštrukcií počítač vykoná za jednu sekundu. Čím je hodnota
zadaná v MHz alebo MIPS vyššia, tým je vyššia rýchlosť počítania a aj výkon počítača. Dnešné procesory majú
rýchlosť 1 GHz - 2,5 GHz.
 Delenie podľa šírky operandu. Je to počet bitov, ktoré je schopný procesor spracovať v jednom kroku. Najskôr
sa vyrábali procesory s 8 a 16 bitovou architektúrou, neskôr 32 bitové procesory a v súčasnosti 64 bitové
procesory.
Procesory sú nielen najdrahšou, ale aj najrýchlejšie zastarávajúcou časťou počítača. Skoro každý rok prichádza na
trh nový typ procesora, spravidla výkonnejší a rýchlejší ako predošlé.
Príklad výkonného procesora súčasnosti: Intel Core i7 940 2,93GHz
Rýchly štvor-jadrový procesor pracujúci na frekvencii 2.93 GHz, s 8 MB Intel® Smart Cache,
socket LGA1366, TPD 130W, s technológiou 45 nm. Integrovaný trojkanálový pamäťový
radič DDR3 1066 MHz. HyperThreading, Digital Thermal Sensor, Intel Turbo Boost
Technology. Pre dosky s chipsetom podporujucim QPI.
Pre dnešné domáce počítače prichádzajú do úvahy procesory od dvoch popredných svetových výrobcov:
Intel a AMD. (Pre zaujímavosť: Intel pracoval pre IBM. Na základe požiadavky IBM, si Intel vybral na spoluprácu
spoločnosť AMD pri výrobe procesorov 8086 a 8088.)
AMD ponúka 3 triedy procesorov pre osobné počítače a 1 typ pre servery:
 Sempron pre nenáročných užívateľov, má jedno jadro a pomerne nízku spotrebu (cca 45W).
 Athlon II ako nástupcu úspešnej rady Athlon. Je podobný ako typ Phenon II ale má zakázanú L3 cache
(väčšinou je na čipe ale nedá sa aktivovať), v prípade 3 jadrovej verzie je zakázané 4. jadro a často býva
taktovaný na nižšej frekvencii. Dôvod zakázania časti procesora treba hľadať vo výrobnom procese. Pokiaľ
sa niektorá časť procesora "nepodarí" tak sa zakáže a je z toho lacnejší procesor ale s menším výkonom.
 Phenon II predstavuje vlajkovú loď a sú to najvýkonnejšie procesory od tohoto výrobcu určené pre osobné
počítače.
 Opteron je typ profesionálneho serverového procesora určený na vysoký výkon a určený pre extrémne
výkonné počítače s dôrazom na mnohovláknové spracovanie a prevádzku viacerých aplikácií súčasne.
Intel má pre nás tieto procesory:

 Celeron je zástupcom najnižšej triedy. Je lacný, jedno-jadrový a vhodný pre nenáročných užívateľov.
 Dual Core procesor je menej výkonnou verziou nasledujúcich väčších bratov. Má menej cache pamäti a je
taktovaný na nižšej frekvencii ako nesledujúci typ.
 Core 2 Duo predstavuje dvoj-jadrový procesor na 45nm technológii.
 Core 2 Qaud je štvor-jadrová verzia predošlého typu. Majú väčšinou dvojnásobnú cache ako predošlé typy.

 Core i3, i5 a i7 sú zástupcami poslednej rady procesorov od tohoto výrobcu. Verzie i3 a i5 sú dvo-jadrové,
verzia i7 je štvor-jadrová. Majú integrovaný radič operačnej pamäti priamo na čipe a sú vlajkovou loďou
výrobcu v oblasti osobných počítačov.
 Sandy Bridge - druhá generácia procesorov i3, i5 a i7. Vyznačuje sa výkonnejším grafickým čipom na
procesore a to konkrétne Intel HD2000 a Intel HD3000. Je oveľa výkonnejší a energeticky úspornejší. Tieto
integrované grafické jadrá štvrtej generácie využívajú novým spôsobom vyhradenú časť procesora pre
výpočty, hardvérovú podporu kódovania videa vo formátoch H.264 (používaný pre FullHD video), MPEG2
a HDMI 1.4 (vrátane stereoskopického 3D videa) a podporu bezdrôtového zobrazenia Intel® Wireless
Display.
 Xeon je tak ako v prípade druhého výrobcu zástupcom procesorov do serverov s vysokým výpočtovým
výkonom a podporou paralelného spracovania údajov. Často sa používajú aj pre výkonné pracovné stanice.
História mikroprocesorov
Veľký pokrok znamenalo vynájdenie tranzistoru v roku 1947 a jeho lacnejšej a spoľahlivejšej varianty v roku 1950,
ktorou bol plošný tranzistor. Tranzistory však mali takú nevýhodu, že to boli oddelené súčiastky a museli sa
vzájomne prepájať. Toto vyriešil v roku 1958 integrovaný obvod, čo nie je nič iné, ako husto vedľa seba naukladané
tranzistory v jednej súčiastke. V roku 1961 vznikli plošné dosky, na ktorých boli integrované obvody spájané už
hliníkovým filmom namiesto drôtov. Tak už bolo všetko pripravené na vznik mikroprocesora.
Všetko sa začalo v roku 1969, kedy japonská firma Busicom, ktorá sa zaoberala výrobou kalkulačiek, požiadala firmu
Intel (Integrated electronics, bola založená v roku 1968, pôvodne sa volala M&N
Electronics), aby pre ňu vytvorila sústavu 12 čipov schopných vykonávať logické operácie
a pamätať si dáta.
Intel C4004 – 1971 - skladal sa z 2300 tranzistorov a bol schopný konať 60 000 inštrukcií za
sekundu, bol teda výkonom na rovnakej úrovni ako ENIAC (100m2, často sa kazil), pričom
tranzistory samotné zaberali plochu asi 4 mm štvorcové. 4-bitový
Intel 8008 – r. 1972, prvý 8-bitový mikroprocesor so schopnosťou spracovávať alfanumerické znaky, bolo to
vylepšenie voči čisto numericky orientovanému 4004.
Intel 8080 – r. 1974, mal schopnosť vykonať 290 000 inštrukcií za sekundu a adresácia 64 kB pamäte. Tento procesor
bol použitý aj v prvom osobnom počítači Altair 8800 (r. 1975). Dosiahol veľmi veľkého rozšírenia práve vďaka jeho
nízkej cene: $395. V roku 1980 stál už procesor 8080 iba $5. U nás, teda vtedy ešte v RVHP, sa tiež tento procesor
používal na výrobu počítačov radu PMD 85. Riadiaca zbernica tohto procesora mala šírku 8 bitov a adresná 16 bitov.
Intel 8086, Intel 8088, Intel 80186, Intel 80286, Intel 80386, Intel 80386 SX, Intel 80387, …, Intel 486SX – r. 1991,
za cenu $400.
IBM Cyrix Cx486SLC – r. 1992, prvý procesor od firmy IBM Cyrix za cenu $119.
1993 - ďalšie pokroky v mobilných procesoroch (zmenšenie spotreby a zvýšenie výkonu). Firma HP ich volala
OmniBook, IBM ThinkPad a Toshiba NoteBook, podstatné však je, že ich veľkosť bola asi ako výkres A4.
Intel Pentium – r. 1993, nová generácia mikroprocesorov. Tento procesor obsahuje 2 ALU (aritemticko-logické
jednotky) a teda je schopný za určitých podmienok vykonať až 2 inštrukcie naraz, preto sa tiež označuje pojmom
superskalárny.

Intel Pentium MMX - 8. január 1997, zrýchlenie procesora v oblasti práce s multimédiami (200-233 MHz). Tento
procesor znamenal posledný stupeň architektúry P5.
Intel Pentium Pro – 1995 - procesor ďalšej generácie, taktovacia frekvencia - 166, 180, 200 MHz. Tento procesor
bol vybudovaný novou architektúrou, pretože predošlá, teda tá počnúc 8086 až po Pentium už bol na hranici
výkonu. Nová architektúra bola pomenovaná P6.
Intel Pentium II - máj 1997. Tento procesor bol akýsi 2. nasledovník architektúry P6. Dá sa povedať, že na trh sa
dostal práve včas, nakoľko architektúra P5 sa rýchlo stávala zastaralá práve kvôli lacnejším procesorom. Koncom
januára 1998 firmu Cyrix kúpila firma National Semiconductor, no napriek tomu pokračuje vo výrobe
mikroprocesorov.
Intel Pentium Celeron - apríl 1998, vydanie tohto procesora na trh bolo viac-menej neplánované firmou Intel.
Intel Pentium II Xeon - leto 1998. Tento procesor je zameraný význačne pre servery a pracovné stanice a nie pre
domácich používateľov.
Intel Celeron A (Intel Mendocino) - koniec augusta 1998. Disponoval 128 kB L2 cache. Vydanie tohto procesora na
trh bolo prekvapením, pretože nebol až tak očakávaný a keďže to bol vlastne značne vylepšený Celeron (hlavne čo
sa týka pamäte cache), zasadil týmto Intel dosť tvrdú ranu konkurencii, teda AMD a IBM.
Pentium 4 – rok 2000 - Intel pokoril frekvenciu 2GHz a pred najväčším konkurentom AMD získal náskok až 600 MHz!
Centrino ako synonymum mobilnej platformy označujúcej a zahŕňajúcej procesor, čipovú súpravu a adaptér
bezdrôtových sietí, sa objavuje a spôsobuje malú mobilnú revolúciu v marci 2003.
Pentium 4 Extreme Edition – rok 2003 - jadro Gallatin
Prescott a Prescott 2M – rok 2004 a 2005.
Pentium Dual Core – rok 2006 základná architektúra Conroe

alebo komerčne známa ako Pentium Dual Core alebo dokonca
Duo Core majú svoju prvú verziu 1,8 GHz . V roku 2007 sa
začali verzie 1,6 GHz, 2 GHz a 2,2 GHz a konečne v roku 2008
verzia 2.4 GHz , každý s 1 MB z vyrovnávacej pamäte L2 , FSB
o 800 MHz , technologická 65 nm a kompatibilný s zásuvkou
775 , ale žiadna s technológiou HT. Nasledovali ešte tri
generácie Dual Core (Wolfdale - 2008, Clarkdale - 2010, Sandy
Bridge - 2011).

Technické prostriedky počítača zahŕňajú:

A) základnú dosku s mikroprocesorom
B) operačnú pamäť
C) pevný disk (hard disk - HDD)
D) CD-rom mechaniku alebo DVD-rom mechaniku
E) radič pevných diskov, pružných diskov a optických diskov
F) rozhranie: sériové, paralelné, USB, ...
G) karty: grafickú, zvukovú, sieťovú, ...
H) napájací zdroj
+ časti vyhovujúce základným potrebám používateľa pre PC, zahŕňajú periférne zariadenia + SW
I) monitor
J) klávesnicu (keyboard)
K) myš
L) operačný systém
Pamäte PC:
Pamäť počítača slúži na uloženie (zaznamenanie) informácií, ale aj inštrukcií pre procesor. Môžu to byť aj vstupné
alebo výstupné údaje, medzivýsledky ale aj grafické informácie a podobne.
Pamäť delíme :
 Vnútorné – tvoria ich viaceré druhy pamätí, zabezpečuje uschovanie údajov a programov v dobe, kedy
počítač pracuje [RAM - operačnú, CMOS, ROM - permanentnú, cache (vyrovnávacia pamäť)].
 Vonkajšiu - na užívateľskú - harddisk HDD, ktorá slúži na dlhodobé uchovávanie údajov a programov
v dobe, kedy je počítač vypnutý
Vonkajšia pamäť
Sem patrí pevný disk (harddisk) ktorý obsahuje veľké záznamové kapacity, dokáže pomerne rýchlo prenášať údaje
do pamäte a naopak. Údaje sa ukladajú na magneticky citlivých platniach. Väčšinou sa nachádza vo vnútri počítača
ale radí sa medzi vonkajšie pamäte.
HARDDISK (HDD)
Je hlavné záznamové médium vo vnútri počítača.
Pevný disk (z angl. hard disk, HD alebo harddisk drive, HDD, predtým
tiež Winchester) je zariadenie, ktoré sa používa na uchovávanie dát
v počítačoch, ale v súčasnosti aj v iných prístrojoch. Dáta na pevný disk sa
zapisujú pomocou magnetického záznamu, podobne ako na
magnetofónovú pásku. Výhodu má hlavne v tom že dáta sú na ňom
uložené natrvalo, teda až pokiaľ nie sú zmazané užívateľom. Vďaka tejto
vlastnosti býva pevný disk často označovaný aj ako energeticky nezávislé pamäťové médium. Uložené údaje totiž
uchováva aj po ukončení dodávky elektrickej energie.
Harddisk je tvorený z niekoľkých nad sebou umiestnených rotujúcich kotúčov, nad ktorými sa pohybujú čítacie
a snímacie hlavičky. Celé zariadenie harddisku tvorí presný a dokonale prepracovaný mechanizmus, ktorý je veľmi
náchylný na prach – preto je celý harddisk zapúzdrený v hermeticky (vzduchotesne) uzavretom obale.
Harddisk sa nachádza vo vnútri počítača a k základnej doske sa pripája dátovým káblom. Napájaný je priamo zo
zdroja.
Používa sa predovšetkým v počítačoch a iných digitálnych zariadeniach, napríklad digitálnych fotoaparátoch, DVD
rekordéroch, video kamerách alebo v prehrávačoch hudby.
Nosičom informácií na pevnom disku je magnetická vrstva úložnej platne. Táto

magnetická vrstva je počas zápisu informácií postupne delená na jednotlivé
cylindrické stopy. Jedna úložná platňa obsahuje zvyčajne niekoľko tisícok
takýchto cylindrických stôp, ktoré bývajú vytvárané na oboch stranách úložnej
platne. Všetky stopy vytvorené na jednotlivých úložných platniach disku sa
súhrnne nazývajú ako cylinder. Každá stopa je rozdelená na mnoho malých
logických jednotiek, ktoré sa nazývajú bloky (sektory). Jeden takýto
sektor(blok) je schopný poňať 512 bajtov informácií. Pre lepšiu kontrolu
uložených dát je do každého bloku s uloženými dátami pridaná tzv. kontrolný
súčet, pomocou ktorej dokáže elektronika zistiť, či sú dáta, ktoré sa budú
načítavať identické s tými, ktoré boli zapísané na úložnú platňu pevného disku.
Všetky bloky, ktoré majú na disku rovnaké koordináty umiestnenia, sa niekedy

súhrnne nazývajú tiež ako sektor.
Štruktúra disku: A – platne (kotúče s magnetickou vrstvou)

B – otočné ramienko nesúce všetky hlavy C – záznamová a
čítacia hlava (head) D,E – cylinder (stopa, prechádzajúca
všetkými platňami, tj. valec) F – sektor (uhlový výsek so
stopami)
Príklad vysokokapacitného pevného disku: Western Digital Green 2000GB 32MB

SATA2
Nová generácia diskov so zníženou spotrebou. Rozhranie SATA2 300MB/s (max),

kapacita 2TB (2000GB), otáčky 7200 za minútu, vyrovnávacia pamäť 32MB,
priemerná prístupová doba 8,9 ms, technológie WD's IntelliSeek, NoTouch,
IntelliPower
Spôsob zápisu a čítania dát
Využívajú princíp magnetizácie materiálu a pracujú s dvoma stavmi informácie – 0, 1.
Zápis
informácia
magnetizácia jadro
štrbina
cievka

Cievka, ktorou prechádza prúd, vytvára magnetické pole, ktoré je šírené jadrom zapisovacej hlavy v magnetickej vrstve.
V mieste štrbiny prechádza magnetické pole na materiál, magnetizuje ho. Smer magnetizácie závisí od smeru prúdu. Veľkosť
zmagnetizovania závisí na šírke štrbiny.
Čítanie
Je založené na princípe elektromagnetickej indukcie. Na vývodoch cievky, ktorá sa nachádza v magnetickom poli, je možné
namerať napätie vždy vo chvíli, kedy sa toto pole mení. Tzn. pri prechode 0 na 1 a z 1 na 0 sa indukuje v cievke napätie. Z tohto
napätia sa získava (odvodzuje) zapísaná informácia.
Podľa formátu (ide o priemer platní ktorý sa udáva v palcoch, 1 palec (z anglického inch) je približne 2,54 cm) sa
pevné disky delia na:
 1 palcové (1") pre miniatúrne zariadenia ako napríklad pamäťové karty,
 1,8 palcové (1,8") ktoré majú rozmery približne 54mm x 79mm x 8mm, hmotnosť cca 60g a kapacitu môžu
mať až 250GB. Používajú sa do mininotebookov ale aj do zariadený ako napríklad iPod,
 2,5 palcové (2,5") s rozmermi približne 70mm x 100mm x 9,5mm, hmotnosťou 120g a kapacitou až 1000GB
(1TB). To sú bežné ktoré sa používajú v notebookoch,
 3,5 palcové (3,5") v rozmeroch približne 102mm x 147mm x 26mm, hmotnosť 650g a kapacitou až 2000GB
(2TB). Takéto disky sú dneska najrozšírenejšie v stolných PC ale aj v serveroch,
 5,25“ a viac palcové sa používali v minulosti a dneska ich môže nájsť takmer výlučne v múzeách, už sa
nevyrábajú.
Podľa rozhrania sa delia na:

 IDE/EIDE/ATA/ATAPI (z angl. Integrated Drive Electronics) - paralelné 16 bitové rozhranie s prenosovou
rýchlosťou od 160 Mbit/s až po 1330 Mbit/s (ATA133 verzia), staršie stolné počítače,
 SATA (z angl. Serial Advanced Technology Attachment) - sériové rozhranie s rýchlosťou od 1500 Mbit/s
(SATA 1.0) cez 3000 Mbit/s (SATA 2.0) až 6000 Mbit/s (SATA 3.0), používa sa s súčasných moderných
stolných počítačoch ale aj serveroch, verzia na pripojenie externých zariadení, diskov sa volá e-SATA,
 SCSI (Small Computer System Interface) - paralelné rozhranie ktoré je možné využiť nie len pre komunikáciu
diskových zariadení, rýchlosti od 40 Mbit/s až po 5120 Mbit/s (Ultra-640 verzia), používa sa hlavne
v serverových riešeniach,
 SSA, SAS (Serial-attached SCSI) - sériová verzia SCSI ktorá umožňuje pripojiť až 16256 zariadení na jednu
zbernicu (v prípade SCSI je maximum 16 zariadení), rýchlosti od 320 Mbit/s až po 2400 Mbit/s,
 FC-AL (Fibre Channel-Arbitrated Loop) - optická technológia, zariadenia sú pripojené do kruhu, používa sa
pre riešenia diskových polí, prenosová rýchlosť až 3600 Mbit/s, je možné pripojiť až 127 zariadení na jednu
zbernicu.
Ďalšie podstatné parametre diskov sú:

 kapacita (500 GB, 1TB, 1,5 TB)
 rýchlosť otáčania (7 200 ot/min, 10 000 ot/min,15 000 ot/min)
 prístupová doba (access time)
Vyjadruje ako rýchlo disk vyhľadáva dáta. Je to čas potrebný na presunutie hlavy disku od jeho stredu
k jeho okraju. Jej hodnota sa pohybuje okolo 8-10 ms
 rýchlosť prenosu dát v Kb/s

 radič pevného disku je „riadiacim centrom“ diskovej jednotky. Jeho úlohy môžeme zhrnúť do
nasledujúcich bodov:
 zodpovedajú za prepočet logických údajov na fyzické,
 zodpovedajú za plánovanie pohybu hláv. Pri čítaní a zápise musí radič čo najrýchlejšie poslať hlavu
nad to miesto disku, kde sú uložené hľadané údaje.
 organizujú vlastný zápis a čítanie dát prostredníctvom kódovania (pri zápise) alebo dekódovania
(čítanie).
 v spolupráci so zbernicou zaisťujú prenos dát medzi diskom a mikroprocesorom
 V súčasnosti pre bežné počítače používa rozhranie: SATA
SSD disky: Solid-State Drive (mechanika s nepohyblivým médiom)
V súčasnosti rastie obľuba SSD diskov, ktoré

zrejme v budúcnosti HDD nahradia. Výhod je hneď
niekoľko. SSD-čka sú rýchle statické flash pamäte (niečo
ako rýchle USB kľúče) a na rozdiel od HDD
nepozostávajú z pohyblivých častí.
Vďaka tomu sú absolútne nehlučné, odolné voči

otrasom, majú výrazne nižšiu latenciu a spotrebu
energie, navyše sú ľahšie a takmer vždy aj podstatne
rýchlejšie. Dôvodov, prečo ich však obľubujú zatiaľ len
technologickí nadšenci, je viacero.
Predovšetkým je to vysoká cena a nízka kapacita – za cenu priemerného 2 TB hardisku (približne 80 – 90 €)
kúpite SSD s kapacitou maximálne 40 GB. Navyše, SSD disky sú dostupné v kapacite maximálne 500 GB, pokiaľ teda
nechcete investovať viac než 1 000 €.
SSD alebo SSD disk je zariadenie pre ukladanie dát, ktoré pre záznam využíva zvyčajne statické pamäte typu
SRAM, ale existujú aj SSD s pamäťami DRAM. SSD emuluje rozhranie klasického pevného disku (HDD), čím ho môže
nahradiť. Disk SSD neobsahuje pohyblivé časti, je preto mechanicky odolnejší voči nárazom, nehlučný,
s porovnateľnou prístupovou dobou, bez mechanických latencií, s menšími rozmermi a váhou a doteraz aj s nižšou
úložnou kapacitou ako klasický pevný disk. SSD disky sa začali využívať hlavne v netbookoch a notebookoch hoci
boli podstatne drahšie na jednotku kapacity než pevné disky.
SSD sa zvyčajne vyrábajú v štandardných diskových formátoch (1.8", 2,5" a zriedkavejšie 3.5").
Väčšina výrobcov SSD používa (od 2014) statické NAND flash pamäte. Tieto pamäte (známe aj ako flash disky),
nevyžadujú pre uchovanie informácie napájanie a teda dátový obsah zachovávajú aj pri odpojení napätia. Flash
pamäte sú pomalšie ako pamäte DRAM tie však potrebujú na uchovanie informácie napájanie, ktoré môže byť
realizované vo forme batérie v SSD disku. Od roku 2004 sú však pamäte Flash lacnejšie ako DRAM a preto sú SSD
s pamäťami DRAM využívané tam, kde sú potrebné veľmi krátke doby prístupu a cena nerozhoduje. Súčasné SSD
disky s flash pamäťami využívajú pamäte DRAM ako cache pamäť s podobnou funkciou ako je buffer pevných diskov.
Existujú aj hybridné disky (solid-state hybrid drives - SSHDs), ktoré kombinujú výhody SSDs a HDD v jednej súčiastke:
veľký pevný disk a SSD cache, ktorá zvyšuje výkon pre často volané údaje.
Rozhrania, rýchlosti
Nakoľko SSD-čka chcú nahradiť hardisky, používajú rovnaké konektory – SATA II a SATA III. High-end disky však často
disponujú PCIe rozhraním, ktoré bežne slúži na pripojenie grafickej karty. Čo sa týka rýchlosti SSD, dôležité sú dva
parametre – omeškanie a dátová priepustnosť.

Životnosť
Pomerne často je kritizovaná životnosť SSD diskov, ktorá je teoreticky podstatne nižšia, než u HDD. Prejavuje sa
obmedzeným množstvom zápisov (rádovo desaťtisíce) na rovnaké miesto, kvôli čomu sa následne znižuje kapacita
disku „odumieraním“ jeho častí.
Zlatá stredná cesta – hybridné úložiská

Oba typy diskov majú zjavné výhody aj nedostatky. Čo tak ich skombinovať? Toto riešenie je úspešne presadzované
zatiaľ len vo vyššej triede, avšak čoskoro by sme sa ho mali dočkať aj v dostupnejších počítačoch.
V praxi to znamená, že na malom SSD disku (16-50 GB) máte predinštalovaný OS Windows a najčastejšie používané
programy, vďaka čomu sa počítač zapne rýchlejšie – a aj počas bežného používania je bleskový a najmä tichý.
SSD-čko doplníte hardiskom ľubovoľnej (dostatočne veľkej) kapacity a naň si uložíte ostatné programy a užívateľské
dáta, najmä tie vyšších veľkostí. Toto riešenie sa v súčasnosti javí ako najlepšie – veď kto by nechcel mať rýchly, tichý
a úsporný počítač naraz?
Jedinou nevýhodou je zatiaľ cena, avšak aj tá, ako už je jej dobrým zvykom, bude postupne klesať. Dovtedy ešte
môžu karty zamiešať aj „mráčiky“, teda vzdialené cloud úložiská.
Vnútorné pamäte
Operačná pamäť počítača – RAM (nazývaná aj Hlavná pamäť počítača):

RAM - (Random Access Memory) alebo tiež RWM (Read-Write Memory) - pamäť s priamym prístupom, prúdovo
(energeticky) závislá. Veľmi rýchla pamäť. Slúži k ukladaniu a čítaniu dát, ktoré počítač často potrebuje a s ktorými
často pracuje. Dáta je možné zapisovať aj čítať z ľubovoľného miesta v pamäti. Práve tento typ pamätí sa v rôznych
modifikáciách používa ako operačná pamäť počítača. Pamäť RAM je tvorená sieťou pamäťových miest, ktoré dokážu
uchovávať jednu z informácií 0 - 1. Na každé miesto sa dá ľubovoľne pristupovať pomocou jeho horizontálnej
a vertikálnej polohy.
Je aktívna len počas behu počítača a po jeho vypnutí sa z nej všetky uložené dáta strácajú. Má teda dočasný
charakter uchovávania informácií. Jej kapacita však výraznou mierou vplýva na plynulosť a rýchlosť odozvy celej
počítačovej zostavy.
Tip:
Ak chcete zvýšiť rýchlosť otvárania programov či plynulosť pri hraní počítačových hier, zvýšte kapacitu operačnej
pamäte. To prináša očividné zrýchlenie práce s počítačom.
Základnými výkonovými charakteristikami počítačovej pamäte sú:

-kapacita – (od 512 MB), 2GB, 4GB, 8GB
-prístupová doba – ns (nano sekundy)
-prenosová rýchlosť – GB/s
Kapacitu operačnej pamäte počítača je možné jednoducho zvyšovať pridávaním pamäťových modulov rôznych
kapacít, ale rovnakých parametrov a typov.
Prístupová doba označuje čas, ktorý uplynie od prijatia požiadavky po vydanie obsahu pamäťovej bunky na
kontakty pamäte. Pohybuje sa rádovo v desiatkach až stovkách nanosekúnd.
Prenosová rýchlosť meria množstvo dát, ktoré je schopná pamäť spracovať za jednu sekundu. Môže nadobúdať
hodnoty od zopár megabajtov pri starších typoch pamätí až po rádovo jednotky gigabajtov. Pamäte RAM sú
vyrábané v niekoľkých typoch tzv. pamäťových modulov. Ide o ploché doštičky s plošnými spojmi, ktoré na svojom
povrchu nesú čipy s konkrétnym pamäťovým obvodom.

Pamäťové moduly sa vkladajú priamo na základnú dosku do špeciálnych konektorov – tzv. pamäťových bánk.
U súčasných zberníc sú k dispozícii obvykle 2-4 konektory (banky, sloty) pre vloženie pamäťových modulov.
V súčasnej dobe sa používajú pamäťové moduly DDR 3, DDR 4.
Príklad výkonnej DDR3 RAM: CORSAIR DDR3 2048MB

1600MHz
DDR 2 (Double Data Rate 2) – pre vysokorýchlostné ukladanie

pracovných dát:
od 256MB – 4GB/1 modul
DDR 3 : od 512 MB – 8 GB/1 modul
DDR 4: až 16 GB/1 modul
RAM:
 pamäť s priamym prístupom
 energeticky závislá
 umožňuje zápis údajov do pamäte a čítanie údajov z pamäte
 jej obsah možno ľubovoľne meniť
 má adresovateľnú každú pamäťovú bunku
 musí byť dostatočne rýchla
Hlavná pamäť počítača slúži na ukladanie:

 základných informácií o systéme
 jednotlivých zložiek operačného systému
 programov a údajov používateľa počítača

ROM - (Read Only Memory) – permanentná, pevná, trvalá pamäť

 energeticky nezávislá
 umožňuje len čítanie údajov z pamäte
 jej obsah nemožno meniť (zapíše sa už pri výrobe)
sú tu uložené:
 testovací program technických prostriedkov
 program BIOS (basic input/output system ) slúži na komunikáciu operačného systému s technickými
prostriedkami počítača
- prúdovo (energeticky) nezávislá, údaje boli do tejto pamäte vložené už počas výroby a môžeme z nej iba čítať.
 Ukladá sa do nej SW (BIOS) na zavedenie OS do pamäte RAM
 Testuje HW
 Obsahuje program na nastavenie rôznych parametrov (frekvencia procesora, čas...)
Do pamäťového modulu sa zapíšu potrebné dáta a potom sa už iba poskytnú na

čítanie.
Sú realizované buď ako pamäte :

PROM (P- programovateľný) ktoré sa dajú naprogramovať iba raz pri
výrobe alebo
EPROM ktorých dáta možno vymazať použitím ultrafialového žiarenia
a znovu preprogramovať.
V pamätiach tohto typu sa nachádza základný program operačného systému (BIOS – Basic Input Output System),
ktorý obsahuje rutiny vstupu a výstupu, čím umožní riadenie toku údajov (komunikácia) medzi HW a operačným
systémom.
Bezprostredne po zapnutí počítača vykoná BIOS diagnostiku počítača a zistí veľkosť pamäte, prevádzkyschopnosť
pamäte, overí prítomnosť vonkajších pamätí (HDD), zistí zavádzací (boot)sektor OS. Pamäte tohto typu sa
nachádzajú na základnej doske, ale aj na prídavných kartách (sieťové, grafické)
a tiež v klávesniciach alebo tlačiarňach.
CMOS pamäť (pamäťový čip) – je to malá pamäť, ktorá sa vyznačuje malou

spotrebou elektrickej energie. Je napájaná z batérie. V tejto pamäti sa uchovávajú
základné informácie o konfigurácii počítača (dátum a čas, jednotlivé časti počítača).
Systém BIOS požíva tieto informácie pri spúšťaní počítača. Zmena obsahu pamäte
sa robí pomocou SETUP.
Medzi najkvalitnejších výrobcov pamäťových modulov možno v súčasnosti zaradiť firmy:

-Kingston, OCZ, GEIL, TwinMos, Corsair, PQI; A Data, GOOD RAM, Kingmax, .....
Diskové pamäťové médiá
 Pevný disk
 Pružný disk
 Optický disk
 DVD
 Blue Ray Disk

Pamäťové zariadenia
Pretože obsah pamäte RAM sa po vypnutí PC stratí, je potrebné používať pri práci s PC také pamäťové zariadenie,
ktoré si uchová svoj obsah aj po vypnutí PC, a navyše umožňuje zápis aj čítanie údajov do/z pamäte.
Pružný disk (floppy disk) – FD

Disketa spolu s disketovou jednotkou (floppy disk drive)
tvoria ďalší donedávna veľmi často používaný druh pamäte
počítača. Pružný disk je pružný kotúč tvorený
z nemagnetickej podložky, na ktorej je nanesená záznamová
magnetická vrstva pružný kotúč je uzatvorený v tuhom
(polotuhom) ochrannom obale, ktorý ho chráni pred
mechanickým poškodením a prachom.
Rozdelenie podľa veľkosti:

5,25" s kapacitou 1,2 MB (720KB, 360 KB)
3,5" s kapacitou 1,44 MB
Optický disk (compact disk - CD)

 princíp: na zápis a čítanie používajú laserový lúč
 konštrukcia: skladá sa z 3 základných vrsiev:
1. vrstva polykarbonátového substrátu - dáva optickému médiu potrebnú hrúbku
a chráni ho pred mechanickým poškodením
2. záznamová vrstva - na ňu dopadá laserový lúč, ktorý vykonáva záznam údajov
3. odrazivá vrstva - slúži na odrážanie laserového lúča pri čítaní údajov
4. ochranná vrstva
na viac môžu obsahovať i ďalšie vrstvy, ktoré sa využívajú hlavne k ochrane vnútorných vrstiev, príp. umožňujú
popis médií
Druhy:
1. CD-ROM - vyrábajú sa lisovaním
2. CD-R(Compact Disk Recordable):
umožňujú údaje na médium zapísať (vypáliť) raz. Údaje nie je možné prepísať.
Princíp:
laserový lúč zahreje príslušné miesto na vysokú teplotu (viac ako 300 °C), čo spôsobí spálenie organickej farby
(pit) a v tomto mieste sa už nebude pri čítaní lúč odrážať od odrazivej vrstvy; pit je hlboký približne 125 nm
a široký 500 nm, dĺžka pitu sa pohybuje v rozsahu 850 nm až po 3,5 µm, odstupy medzi jednotlivými stopami
sú 1,5 µm.
3. zápis CD-RW(Compact Disk Rewritable):
umožňujú údaje na médium zapísať (vypáliť) viac krát. Údaje je možné zmazať a znovu napáliť.

Princíp:
využíva tzv. technológiu fázovej zmeny; laserový lúč zahreje príslušné miesto na veľmi vysokú teplotu (typicky
okolo 600 °c); zahriatie na teplotu tavenia a následné ochladenie materiál skvapalní a zmení kryštalickú
štruktúru na štruktúru amorfnú; miesta s amorfnou štruktúrou odrážajú menej svetla než miesta so štruktúrou
kryštalickou, a teda pri čítaní laserovým lúčom sú ekvivalentom pitov, miesta s kryštalickou štruktúrou sú
ekvivalentom landov.
Čítanie CD-R/CD-RW: laserový lúč sa odráža od odrazivej vrstvy, na základe veľkosti jeho intenzity detektor
rozpozná, či sa lúč odrazil od výstupku (land) alebo priehlbiny (pit).
Kapacita: 700 MB (80 minút záznamu zvuku)

Prístupová doba je okolo 200 ms.
Prenosová rýchlosť: bola definovaná základná prenosová rýchlosť na 150 kB/s,
rýchlejšie CD sú označované násobkom tejto základnej rýchlosti – 4x,8x, .....52x, ..
DVD – digital versatile disk: λ=650nm (vlnová dĺžka – červené svetlo)

DVD je optický pamäťový nosič, má rovnaké rozmery disku ako CD (120 mm). Zápis je možný na každej strane média
vo dvoch vrstvách. Laserový lúč je zaostrený vždy na jednu vrstvu. Väčšia kapacita je dosiahnutá väčšou hustotou
zápisu a menšími rozmermi pitu. Preto je potrebný presnejší laser s kratšou vlnovou dĺžkou ako u CD.
Minimum : DVD-5: jedna strana, jedna vrstva, kapacita 4,7 GB

Maximum: DVD-18: dve strany, dve vrstvy na každej strane, 17,1 GB
Rýchlosť čítania je vyššia ako u CD : DVD 1x = 1350 kB/s.
Základná rýchlosť zápisu je tiež 1350 kB/s.
DL - DUAL LAYER - dvojvrstvové napaľovačky
Rozdiel medzi DVD-R/DVD+R:
DVD-R:
Tieto média sa napaľujú staršou technológiou (z roku 1997), pri ktorej sa dáta napaľujú s prerušením na 2 krát, teda najprv dáta a tak
uzatváracia stopa. Majú kapacitu 4.384 GB a napálenie celého disku rýchlosťou 16X (21.12 MB/s) trvá približne 5 minút. Ich najväčšou
výhodou a podľa mňa jedinou je kompatibilita so staršími DVD prehrávačmi.
DVD+R:
Na zápis týchto médií sa používa novšia technológia (z roku 2002), pri ktorej sa dáta a uzatvárajúca stopa napaľujú naraz, teda bez prerušenia.
Tieto média sú kvalitnejšie a majú vyššiu životnosť. Kapacita týchto médií je 4.378 GB a napálenie celého disku rýchlosťou 16X (21.12 MB/s)
trvá menej ako 4 minút. Tieto média však majú množstvo ďalších výhod. Spomeniem napríklad lepšie sledovanie stopy pri vyšších
rýchlostiach, lepší error management, alebo presnejší režim zápisu, z čoho plynie aj lepšie čítanie v prípade poškodenia disku.
Blue Ray Disk (BD): λ = 405 nm (vlnová dĺžka – modré svetlo)

vysokokapacitný optický disk určených primárne pre uloženie videa vo vysokom rozlíšení a/alebo veľkého množstva
dát. Vzhľadom na nižšiu vlnovú dĺžku umožňuje systém Blue-Ray uložiť na štandardný disk s priemerom 12 cm
výrazne viac dát, ako DVD.
Kapacita BD:
Jednovrstvový Blue-ray disk (BD) umožňuje uložiť (štandard 25 GB), čo je dosť pre štyri hodiny videa so zvukom
vo vysokom rozlíšení.
Dvojvrstvový BD umožňuje uložiť na nosič až dvojnásobok (štandard 50 GB).
Disky s kapacitami 100 a 200 GB, teda štyrmi alebo ôsmimi vrstvami sú vo vývoji.

USB pamäť
USB flash disk má malé rozmery, môže byť súčasťou
pera, dá sa zavesiť na kľúče. Vďaka rozhraniu USB je
veľmi jednoduché ho pripojiť k počítaču.
Výhody
 malé rozmery
 pohodlný a relatívne rýchly prenos informácií
 odolnosť proti mechanickému poškodeniu
 odolnosť voči magnetickému poľu
 radič je súčasťou kľúča
 nie je potrebný doplnkový softvér
Fash pamäť je tzv. stála pamäť, ktorá pre uchovávanie uloženej

informácie nevyžaduje napájanie. Flash pamäti nemajú žiadne
pohyblivé mechanické súčasti.
Veľkokapacitné Flash pamäte sa používajú v pamäťových kartách,
v zariadeniach pre zbernicu USB a SSD diskoch.
Dáta (informácie) sú uchovávané v podobe elektrického náboja

v jednotlivých bunkách. Bunku tvorí tzv. mosfet tranzistor, v ktorom je prietok prúdu ovplyvňovaný elektrickým
poľom generovaným elektrickým nábojom tvoriacim uloženú informáciu uchovávaným v tzv. floating gate.
Informácia sa z bunky číta na základe toho, či tranzistorom prechádza prúd, čo ovplyvňuje uložený náboj. Flash
pamäte poskytujú prakticky neobmedzene opakované čítanie dát. Do bunky flash pamäte, ale nie je možné
ľubovoľne opakovane zapisovať, pred zápisom je potrebné uskutočniť takzvanú operáciu mazania celého bloku,
ktorý má typicky až 64, 128 alebo 256 kilobajtov. Mazanie a zápis sa uskutočňuje podľa typu flash pamäti rozličnými
technikami, vo všetkých prípadoch je ale pri mazaní používané oproti bežným hodnotám oveľa vyššie napätie. Flash
pamäte ponúkajú vyššiu hustotu zápisu dát ako RAM pamäte, ale nižšiu ako pevné disky. Viacero výrobcov flash
pamätí má v súčasnosti k dispozícii aj technológiu, ktorá umožňuje v jednej bunke ukladať viacej bitov informácií
v podobe rozličného počtu elektrónov vo floating gate a tým dosahovať ešte vyššiu hustotu.
Druhy nosičov využívajúce flash pamäte:
 pamäťové karty (SD – secure digital, MS - memory stick, xD - xD Picture card, CF – compactflash, SMC –
smart media card, ...)
 USB disky,
 interné pamäte digitálnych zariadení (mobil, fotoaparát, GPS,...)
 SSD disk

1.ročník HW Porty, sloty, bezdrôtová komunikácia, prídavné karty
PORTY :
Slot je konektor na základnej doske, ktorý slúži k vloženiu ďalších prídavných kariet.
Port je konektor na zadnej strane počítača, ktorý slúži k pripojeniu periférnych zariadení.
Počítačové porty sú technické prostriedky pre pripájanie periférií. Porty tvoria rozhranie počítača. Pretože má
každé periférne zariadenie určité požiadavky na spôsob pripojenia musí počítač vyhovieť týmto požiadavkám
(musí existovať zhoda).
História a vývoj portov

Konektory sa líšia nielen svojím tvarom, ale hlavne svojou funkciou a rýchlosťou prenosu dát. Jednotlivé konektory
predstavujú porty - rozhrania, ktoré slúžia na komunikáciu medzi počítačom a vonkajším zariadením. V priebehu
vývoja osobných počítačov vzniklo niekoľko rôznych portov.
Prvé boli sériový a paralelný port, pre klávesnicu klávesnicový port.
Mgr. Jarmila Bacová, Ing. Miroslava Balážová Strana 21

Typy portov:
1. Sériový port /RS-232/
Sériové rozhranie je označované ako COM. Väčšina počítačov mala dva sériové porty COM1, COM2. Dáta sú
portom vysielané sériovo bit za bitom. Prenos dát je veľmi pomalý ale spoľahlivý.
RS-232 umožňuje prepojenie a vzájomnú sériovú komunikáciu dvoch zariadení, tzn.
že jednotlivé bity prenášaných dát sú vysielané postupne za sebou (v sérii) po jednom
páre vodičov v každom smere. Na rozdiel od komplexnejšieho USB, štandard RS-232
iba definuje, ako preniesť určitú sekvenciu bitov a nezapodieva sa už vyššími vrstvami
komunikácie.
Sériový port sa používal k pripojeniu myši alebo modemu.
2. Paralelný port
Paralelný port býva označovaný LPT1, LPT2. Dáta sú portom prenášané paralelne, tj. súčasne je prenášaných
8 bitov, teda 1 byte. Vďaka tomu sú paralelné porty rýchlejšie ako sériové. Nie sú ale tak spoľahlivé, takže je nimi
možné dáta prenášať iba po kratšom kábli. K paralelnému portu sa pripája obvykle tlačiareň.
V dnešnej dobe je problém o niečo zložitejší, lebo sa používajú vysoké prenosové

rýchlosti a pri nich sa pri paralelnom prenose významnejšie prejavujú niektoré
parazitné efekty, takže v určitých prípadoch môže byť pri rovnakej technologickej
úrovni sériový prenos rýchlejší ako paralelný. Nevýhodou paralelného prenosu oproti
sériovému je vo všetkých prípadoch nutnosť používať podstatne väčší počet vodičov.
3. Port PS/2
Konektor PS/2 je označene šesťkolíkových konektorov mini-DIN , ktorými sa k počítaču (spravidla zozadu) pripája
myš a klávesnica. Pretože tieto konektory nie sú mechanicky rozlíšené a mohlo by dôjsť k zámene, rozlišujú sa
farbami: zelený konektor a zásuvka slúžia pre myš, modrofialová farba
prislúcha klávesnici. V súčasnosti sú nahradzované USB portami. Názov je
odvodený z osobného počítača IBM PS/2, kde boli tieto konektory v roku
1987 po prvýkrát použité.
PS/2 porty vznikli ako novší, rýchlejší variant pre pripojenie klávesnice a myši. Klávesnice mala predtým svoj
klávesnicový port.
4. USB port
Sériový univerzálny port s rýchlejším prenosom. V súčasnej dobe najviac
využívaný.
USB rozhranie bolo vyvinuté na rozdiel od predchádzajúcich pomerne nedávno. Je
tak pomerne nové a relatívne veľmi rýchle.
Svojou prenosovou rýchlosťou značne prevyšuje klasický paralelný alebo sériový
port. (1,5 Mb/s až 12Mb/s).
Ďalšou veľkou výhodou je možnosť pripojiť na jeden USB port až 127 zariadení
– pomocou USB rozbočovača – USB HUB. Takmer všetky periférne zariadenia
môžeme dnes pripojiť na USB port. Všetky pripojiteľné zariadenia zdieľajú
rovnaké prenosové pásmo. Väčšina základných dosiek obsahuje 4-6 USB portov.

História USB
USB vzniklo spoluprácou firiem Compaq, Hewlett-Packard,

Intel, Lucent, NEC, Microsoft a Philips... Prvá špecifikácia USB
bola navrhnutá v roku 1995, ako lacné univerzálne rozhranie
pre externé zariadenia, ktoré vystačia s nižšou
priechodnosťou dát. Jeho účelom bolo zjednotiť spôsob
pripojovania týchto periférií.
Rozvoj USB - Apple

Skutočného rozšírenia sa dočkalo rozhranie USB až v roku 1998 vďaka revolučnému počítaču iMac firmy Apple. Tento farebný
polopriehľadný počítač bol ako prvý na svete vybavený iba (!) portami USB a podnietil výrobcov k väčšiemu záujmu o výrobu
USB periférií a príslušenstva. Počítačov iMac sa predalo niekoľko miliónov kusov a mimo rozšírenia USB to znamenalo tiež
návrat firmy Apple na stoly bežných spotrebiteľov.
Verzie USB:
USB 1.1
USB 1.1 nebolo schopné konkurovať vysokorýchlostnému rozhraniu, napr. FireWire (IEEE 1394) od firmy Apple
(400 Mbit/s).
(1,5 Mbit/s a rýchle zariadenia (Full-Speed) s rýchlosťou 12 Mbit/s).
USB 2.0
V roku 1999 sa začalo uvažovať o druhej generácii USB, ktorá by bola použiteľná aj pre náročnejšie zariadenia
(napr. digitálne kamery). Tato nová verzia, označovaná ako USB 2.0, prišla v roku 2000 a ponúkla maximálnu
rýchlosť 480 Mbit/s avšak zachovala si spätnú kompatibilitu s USB 1.1.
USB 3.0
Tretia verzia (označovaná tiež ako Superspeed USB) bola
hotová už 17. novembra 2008, ale jej masové rozšírenie sa
oneskorilo a rozvíjať sa začala až od roku 2010.
USB 3.0 disponuje viac ako 10× väčšou rýchlosťou, prenosová rýchlosť je 4,8 Gbit/s (uvádza sa aj 5 Gbit/s). Nová
technológia má 9 vodičov namiesto pôvodných 4 (dátové vodiče sú už 4), napriek tomu spätne podporuje USB 2.0
(zariadenie s USB 3.0 môžete pripojiť do bežného USB 2.0 portu). Sľubuje možnú nižšiu spotrebu energie.
5. FireWire port („žeravý drôt“) Port FireWire 400 se šestimi pinmi.
Slúži na pripojenie digitálnych videokamier s technológiou miniDV, DV, DVCAM

a DVPRO vyrobené od roku 1995.
FireWire (označovaný ako IEEE 1394) je sériová zbernica pre pripojenie periférií
k počítaču. V súčasnej dobe sú k dispozícii dve verzie FireWire – pôvodná so
šesťpinovým káblom označovaná dnes ako FireWire 400 alebo IEEE 1394a
s rýchlosťou 400 Mbit/s a FireWire 800 alebo IEEE 1394b s rýchlosťou až 800 Mbit/s a deväťpinovým káblom.
Teraz sa schvaľuje nový štandard IEEE 1394c s rýchlosťou až 3200 Mbit/s. FireWire na rozdiel od USB nie je tak
rozšírený.
Rovnako všetky osobné počítače spoločností Apple Computer, Sony disponujú zabudovanými
zásuvkami FireWire. V minulosti bolo FireWire aj štandardným rozhraním pre osobné
prehrávače iPod, keďže umožňovalo nahranie piesní na prehrávač v priebehu niekoľkých sekúnd a tiež súčasné
dobíjanie iPodu.
IEEE
IEEE, plným názvom Institute of Electrical and Electronics Engineers („Inštitút pre elektrotechnické a elektronické
inžinierstvo“) je medzinárodná nezisková profesijná organizácia usilujúca sa o vzostup technológie súvisiacu
s elektrotechnikou.
IEEE je zapísané v štáte New Jersey, United States. Na našom území vyvíjajú IEEE činnosť od roku 1992
prostredníctvom Československej sekcie IEEE. Stanovy IEEE formulujú ciele organizácie ako “vedecké a vzdelávacie,
smerujúce k pokroku v oblasti teórie a praxe, v elektrotechnike, elektronike, komunikáciách a výpočtovej technike,
rovnako ako v informatike a príbuzných odvetviach techniky a súvisiacich vedných oboroch”.
6. SATA port:
Serial ATA (tiež SATA alebo S-ATA) je zbernica primárne navrhovaná na
prenos dát z a na pevný disk. Je to nasledovník ATA štandardu, dnes
známeho ako Parallel ATA (PATA).
Používa sa pre pripojenie externých dátových zariadení, ponúka rovnakú

rýchlosť a podporu technológií ako SATA. Jej výhodou je vyššia prenosová
rýchlosť, ako ponúka bežnejšia zbernica USB, ale nemá od výrobcov
základných dosiek a externých dátových médií takúto podporu.
(Podporuje externé zariadenia cez External SATA viac známy ako eSata.)
7. LAN port:
Známy ako enthernetový port, pripojenie k sieti,
sieťový port.
LAN port umožňuje počítaču pripojiť sa k sieti pomocou
káblového pripojenia .
Obe LED diódy svietia, blikajú, keď je aktívny port .
(Sieťový konektor RJ-45)
8. Audio porty
Súžia k pripojeniu sústavy reproduktorov, slúchadiel alebo mikrofónu.
9. VGA port (Video Grafiphics Array):

Video Graphics Array, čo je registrovaná obchodná značka firmy IBM pre grafický
adaptér (spravidla grafická karta). Dnes je to prakticky štandardný grafický adaptér pre
osobné počítače. Na trh bol uvedený roku 1987. Staršie VGA sa pripájajú na
zbernicu PCI alebo na AGP, väčšina súčasných na PCI-Express.
10. DVI port (Digital Visual Interface)

Nástupca VGA rozhrania. Vznikol na základe potreby prepojenia grafickej karty LCD
monitora. Prenos nekomprimovaných digitálnych video dát. DVI – I (prenáša digitál
a súčasne i analógový signál – pre star. monitory) DVI – D (prenáša iba digitálny signál).

11. HDMI (High-Definition Multimedia Interface)

je najnovšie rozhranie pre audiovizuálne vybavenie ako televízory s vysokým
rozlíšením alebo systémy domáceho kina. Má 19 signálových vodičov
v jednom kábli, ktorý vyzerá podobne ako bežný USB kábel. Rozhranie je
schopné prenášať 5 Gbps. Norma má dostatočnú rezervu aj do budúcnosti, jej
priepustnosť je asi dvakrát vyššia, ako je potrebná pre viackanálové video a audio dnes.
HDMI by malo postačovať aj pre HD prístroje v budúcnosti, ako napríklad
HD - DVD prehrávače a rekordéry.
12. Gameport
je tradičný konektor pre vstupné zariadenie slúžiaci pre ovládanie hier na osobných
počítačoch. Rozhranie je často integrované priamo na základnej doske alebo
na zvukovej karte, prípadne ako rozširujúca PCI karta. Microsoft prestal gameport
v operačnom systéme Windows Vista podporovať, a preto je pravdepodobné, že
výrobcovia výrobu tohto rozhrania ukončia. Dôvodom opustenia od gameportu je
tiež fakt, že je analógovým rozhraním a väčšina súčasných zariadení je digitálna a pripájajú sa cez USB.
Bezdrôtové porty
IEEE 802.11 je Wi-Fi štandard s ďalšími doplnkami pre lokálnu bezdrôtovú sieť vyvíjanú 11. pracovnou skupinou
IEEE LAN/MAN štandardizačnou komisiou (IEEE 802).
Infračervený port je rozhranie pre prenos dát prostredníctvom infračerveného zariadenia. K posielaniu dát je
nutné, aby na seba obe zariadenia navzájom „mierili“ portom a aby boli od seba vzdialené maximálne desiatky
centimetrov.
Bluetooth je v informatike otvorený štandard pre bezdrôtovú komunikáciu prepájajúcu dve a viac elektronických
zariadení navzájom. Bluetooth je odvodený z anglického mena dánskeho kráľa Haralda Modrozuba (bluetooth
znamená v angličtine „modrozub“) vládnuceho v 10. storočí.
INTEGROVANÉ KARTY
Pokiaľ sú súčasťou základnej dosky integrované karty, sú aj porty súčasťou základnej dosky. Prídavné karty
vložené do slotov na základnej doske vytvárajú na zadnej strane počítača ďalšie porty pre pripojenie periférnych
zariadení, ktoré pre svoju prácu potrebujeme.

BEZDRÔTOVÁ KOMUNIKÁCIA
Medzi dnešné najčastejšie používané typy bezdrôtovej komunikácie patrí najmä:
 IrDA (pomocou infračerveného žiarenia)
 Bluetooth
 Wi-Fi
IrDA
IrDA je komunikačný port. vytvorený konzorciom IrDA. Skratka IrDA nevyjadruje
technológiu prenosu, ale je skratkou medzinárodnej neziskovej organizácie Infrared Data
Association, ktorá definuje štandardy koncových zariadení a protokolov pomocou
ktorých zariadenia komunikujú. IrDA bol vytvorený pre komunikáciu s prenosnými
(mobilnými) zariadeniami bez nutnosti použitia komunikačného kábla. Táto spoločnosť
sídli v Kalifornii. Bola založená už v roku 1993.
Hardvér
IrDA vysiela a prijíma modulované infračervené svetlo (žiarenie) 875 nm. Vysielačom sú infračervené LED diódy
(alebo infračervené laserové diódy). Prijímačom sú fotodiódy. Výrobcovia vyrábajú sady (prijímač + vysielač)
priamo použiteľné v elektronických aplikáciách. IrDA je súčasťou notebookov, tlačiarní, mobilných
telefónov, PDA a pod. V súčasnosti je IrDA vytláčaná rádiovým prenosom (Bluetooth), ktorý eliminuje základný
nedostatok infračerveného prenosu – potrebu priamej viditeľnosti.
IrDA zariadenia komunikujú pomocou LED diód. Keďže sa šírenie infračerveného žiarenia riadi úplne rovnakými
fyzikálnymi zákonmi ako šírenie viditeľného svetla, je pre komunikáciu nutná priama viditeľnosť
spolu komunikujúcich zariadení. IrDA definuje maximálnu vzdialenosť do jedného metra. Podarí sa to aj pri
väčších vzdialenostiach, ale do jedného metra je to na sto percent. U väčšiny zariadení a predovšetkým
u mobilných telefónov je infraport väčšinou vo vypnutom stave, pre ďalšie práce je teda nutné ho aktivovať. Po
aktivácii prebieha periodické vysielanie kontrolných kódov, kedy sa v okolí hľadá iný IrDA port ku vzájomnej
komunikácii. Ak si zariadenie rozumejú a teda sú kompatibilné (to asi nebude platiť u diaľkového ovládača vašej
televízie a mobilu, teda sa nepokúšajte mobilom televízor na diaľku vypnúť) potom
môže začať vzájomná komunikácia. Tá je realizovaná akýmsi "blikaním" v určitých
impulzoch.
Dosah a rýchlosť IrDA:
IrDA (predpis IrDA 1.0 a 1.1) pracujú do vzdialenosti 1,0 m. Rýchlosti (IrDA 1.0) sú
2,4 – 115,2 Mb/s.
IrDA definuje aj low-power IrDA zariadenia s dosahom do 20 cm a max. rýchlosťou 115 Kb/s.
Bluetooth
bezdrôtová technológia, je celosvetová štandardná forma bezdrôtovej komunikácie, čo
znamená, že elektronika vybavená Bluetoothom môže navzájom komunikovať v dosahu
10 metrov. Poskytuje možnosť prenášať dáta, hudbu, alebo obrázky bez akéhokoľvek fyzického
kontaktu. Bluetooth sa začal vyvíjať už v roku 1994 firmou Ericsson , ako bezdrôtová náhrada
za sériové drôtové rozhranie RS-232. resp. nahradiť infračervený prenos dát, v dosahu
pokrývajúcom minimálne jednu celú miestnosť tak, že komunikujúce zariadenia nemusia na
seba "vidieť". Prvé prototypy zariadení s Bluetooth prišli na trh v roku 1998 (vyvinuté firmou
Ericsson), veľký nástup bol v roku 2002. Dnes už technológiu Bluetooth nájdete v mnohých
druhoch elektronických zariadení napr. mobilné telefóny, mobilné headsety, PC, klávesnice, myši, tlačiarne,
navigačné jednotky GPS, videokamery, slúchadlá, reproduktory, autorádia a vreckové počítače. Nové produkty
pribúdajú každým dňom. S novými modelmi mobilov možno cez Bluetooth priamo tlačiť fotografie na
kompatibilnej tlačiarni. Vyrába ich napríklad Hewlett-Packard, ale aj Canon a Epson.
Telefón, ktorý má vo výbave Bluetooth, musí byť označený štylizovaným logom „B“ v modrom ovále. Každé
z komunikujúcich zariadení musí mať zabudovanú podporu pre Bluetooth. Zariadenia komunikujú bez problémov
aj vo vnútri budovy, steny im nevadia, no v tomto prípade sa znižuje dosah zariadenia.
Jednotlivé zariadenia sú identifikované pomocou svojej adresy BD_ADDR (BlueTooth Device Address) podobne,
ako je MAC adresa v sieti Ethernet.
Špecifikácie:
Technológia Bluetooth je definovaná štandardom IEEE 802.15.1. Spadá do kategórie osobných počítačových sietí,
tzv.Personal Area Network (PAN). Vyskytuje sa v niekoľkých verziách, poslednou (marec 2014) je aktuálne verzia
4.0 alebo 4.1, ktorou je vybavená väčšina predávaných zariadení ako sú napr. mobilné telefóny, notebooky,
tablety, ale aj televízia. 4. decembra 2013 bola oficiálne uvedená do prevádzky verzia 4.1 s dostupnou
aktualizáciou softvéru pre hardvérovú verziu 4.0.
Rádiové rozhranie:
Bluetooth pracuje v ISM pásme 2,4 GHz (rovnakom ako u Wi-Fi). K prenosu využíva metódy FHSS, kedy počas
jednej sekundy je vykonaných 1600 skokov (preladení) medzi 79 frekvenciami s odstupom 1 MHz. Tento
mechanizmus má zvýšiť odolnosť spojenia voči rušeniu na rovnakej frekvencii. Je definovaných niekoľko
výkonových úrovní (1 mW, 10 mW, 100 mW), s ktorými je umožnená komunikácia do vzdialenosti až 100 m.
Uvedené hodnoty však platia len vo voľnom priestore. Ak sú medzi komunikujúcimi zariadeniami prekážky
(napríklad steny, telo užívateľa), dosah rapídne klesá. Väčšinou však nedochádza k skokovej strate spojenia, ale
postupne sa zvyšuje počet chybne prenesených paketov.
Wi-Fi:
Vynájdené v roku 1991.
Wi-Fi (alebo Wi-fi, WiFi, Wifi, wifi) je súbor štandardov pre

bezdrôtové lokálne siete LAN (WLAN) v súčasnosti založených na
špecifikácii IEEE 802.11. Wi-Fi bolo navrhnuté pre bezdrôtové
zariadenia a lokálne siete, ale dnes sa často používa na pripojenie
k internetu. Umožňuje osobe so zariadením s bezdrôtovým adaptérom (PC, notebook, PDA) pripojenie k internetu
v blízkosti prístupového bodu (access point). Geografická oblasť pokrytá jedným alebo niekoľkými prístupovými
bodmi sa nazýva hotspot.
Ako funguje
Typická Wi-Fi zostava obsahuje jeden alebo viac prístupových bodov (AP z anglického slovného spojenia „access
point“) a jedného alebo viacerých klientov. AP vysiela svoj SSID (Service Set Identifier, sieťové meno)
prostredníctvom paketov nazývaných beacons (signály, majáky), ktoré sú vysielané väčšinou každých 100 ms
rýchlosťou 1 Mbps (najnižšia rýchlosť Wi-Fi). To zaručuje, že klient prijímajúci signál z AP, môže komunikovať
rýchlosťou aspoň 1 Mbps. Na základe nastavení (napr. podľa SSID) sa klient môže rozhodnúť, či sa k AP pripojí. Ak
sú napr. v dosahu klienta dva prístupové body s rovnakým SSID, klient sa podľa sily signálu môže rozhodnúť, ku
ktorému AP sa pripojí. Wi-Fi štandard ponecháva pripojovacie kritériá a roaming (prechod medzi hotspotmi) úplne
na klienta. Toto je sila Wi-Fi, ale zároveň to znamená, že jeden bezdrôtový adaptér môže dosiahnuť podstatne
lepší výkon ako druhý. Vo Windows XP existuje vlastnosť nazývaná nulová konfigurácia (zero configuration),
ktorá umožňuje používateľovi vidieť všetky dostupné siete a pripojiť sa ku ktorejkoľvek z nich „za behu“.

V budúcnosti budú bezdrôtové adaptéry viac riadené operačným systémom. Hoci sa Wi-Fi prenáša vzduchom, má
rovnaké vlastnosti ako neprepínaný ethernet.
802.11 ŠTANDARD
WEP (Wired Equivalent Privacy]
Je to pôvodné zabezpečenie WiFi siete a je súčasťou IEEE 802.11 od roku 1999. Cieľom WEP bolo zabezpečiť
rovnakú ochranu aká bola dostupná pri drôtových sieťach. Vzhľadom na to, že sa všetky informácie v bezdrôtových
sieťach prenášajú vzduchom, je ľahké ich odpočúvať. Nie je totiž nutné sa fyzicky pripojiť drôtom k sieti.
WEP používa symetrickú streamovanú šifru RC4 pre utajenie informácii a pre overenie ich správnosti používa
metódu CRC-32 kontrolného súčtu.
Tento typ kódovania je už považovaný za zastaraný. V roku 2005 skupina z FBI uskutočnila ukážku ako sa dá
prelomiť WEP ochrana pomocou verejne dostupných nástrojov za 3 minúty. WEP ochrana je lepšia ako žiadna,
hoci všeobecne nie je tak zaistená ako viac prepracovaná WPA-PSK.
Nevýhody Wi-Fi
 Na Wi-Fi štandardy 802.11b a 802.11g používajú nelicencované pásmo 2,4 GHz, ktoré je preplnené inými
zariadeniami, napr. Bluetooth, mikrovlnné rúry, bezdrôtové telefóny alebo zariadenia na bezdrôtový
prenos video signálu. To môže spôsobiť zníženie výkonu. Iné zariadenia, ktoré využívajú mikrovlnné
frekvencie (napr. niektoré typy mobilných telefónov), môžu spôsobiť zníženie výkonu. Mnohé Wi-Fi
adaptéry majú zabudované algoritmy odolné voči mikrovlnnému rušeniu.
 Vysoká spotreba v porovnaní s niektorými inými štandardmi znižuje životnosť batérií a spôsobuje
prehrievanie zariadení.
 Najpoužívanejší bezdrôtový kryptovací štandard Wired Equivalent Privacy (WEP) je prelomiteľný, aj keď
je správne nakonfigurovaný (príčinou je generovanie slabého kľúča).
 Wi-Fi siete majú obmedzený dosah. Typický domáci Wi-Fi smerovač používajúci 802.11b alebo 802.11g
môže mať dosah 45 m v budove a 90 m mimo budovy. Dosah sa pritom mení, pretože WiFi nemá výnimku
zo zákonov šírenia rádiových vĺn. WiFi vo frekvenčnom pásme 2,4 GHz má lepší dosah než WiFi v pásme
5 GHz a menší dosah než najstaršie WiFi (a pred-WiFi) 900 MHz pásmo.
 Vzájomné pôsobenie uzavretých (kryptovaných) prístupových bodov a otvorených prístupových bodov

na tom istom alebo susediacom kanáli môže zabrániť prístupu klientov v oblasti k otvoreným
prístupovým bodom. To môže spôsobiť problém v prehustených oblastiach ako napr. vo veľkých
budovách, kde viacero obyvateľov prevádzkuje Wi-Fi prístupové body.
 Prístupové body sa dajú využiť na ukradnutie osobných informácií vysielaných Wi-Fi klientmi. Bezplatné
prístupové body (alebo nesprávne nakonfigurované prístupové body) môže záškodník využiť na
anonymný útok, ktorý sa nedá vystopovať za majiteľom prístupového bodu.
 Problémy v súčinnosti medzi produktmi rôznych značiek alebo odchýlky od štandardov môžu spôsobiť
obmedzenie pripojiteľnosti alebo nižšiu prenosovú rýchlosť.
Wi-Fi špecifikácie:
Špecifikácia Rýchlosť Frekvencia Kompatibilita
802.11a 54 Mbit/s 5 GHz a
802.11b 11 Mbit/s 2,4 GHz b
802.11g 54 Mbit/s 2,4 GHz b, g
802.11n 600 Mbit/s (4x 150 Mbit/s) 2,4/5 GHz b, g, n
802.11ac 6,93 Gbit/s (8x 867 Mbit/s) 5 GHz a, b, g, n, ac

Ďalej tu máme menej používané technológie :
Wibree (Bluetooth nízkoenergetické, Bluetooth

LE, BLE, predávaný ako Bluetooth Inteligentné)
je bezdrôtová komunikačná technológia s veľmi malou

spotrebou energie a s dosahom 10 metrov. Pracuje
v ISM pásme 2.4 GHz s prenosovou rýchlosťou 1 Mbps.
Keďže je až desať krát energeticky úspornejšia a tiež menšia ako Bluetooth, je táto technológia vhodná do
hodiniek, bezdrôtových klávesníc a myší, hračiek, športových senzorov. Ďalšou výhodou je, že je navrhnutá tak,
aby mohla pracovať na existujúcom technologickom zázemí Bluetooth. Bluetooth Special Interest Group , ktorej
cieľom je nové uplatnenie v zdravotníctve (pre meranie krvného tlaku, teploty, glukózy v krvi...) , fitness (rýchlosť
jazdy, tepová frekvencia, navigácia...) , bezpečnosť, a domácnosti, zábavný priemysel.
Táto technológia bola oznámená spoločnosťou Nokia dňa 3.10.2006. Na

štandardizácii spolupracovali so spoločnosťami Broadcom, CSR, Epson a Nordic
Semiconductor.
Bluetooth Inteligentné (Bluetooth LE, BLE) bol pôvodne predstavený pod

menom Wibree od spoločnosti Nokia v roku 2006. To bolo zlúčené do hlavného
štandardu Bluetooth v roku 2010 s prijatím Bluetooth jadra verzie 4.0.
Mobilné operačné systémy vrátane iOS , Android , Windows Phone a BlackBerry , ako
aj MacOS , Linux , Windows 8 a Windows 10 , natívne podporujú Bluetooth Smart. Bluetooth
SIG predpovedá, že do roku 2018 bude viac ako 90 percent smart telefónov vybavených
technológiou Bluetooth Smart.
Near Field Communication (NFC) :

NFC je krátkodosahové, vysokofrekvenčné, bezdotykové spojenie, umožňujúce
výmenu dát medzi zariadeniami do vzdialenosti okolo 10 cm.
Technológia vznikla rozšírením štandardu ISO/IEC 14443 (bezkontaktné karty, RFID),

ktorý kombinuje rozhranie smart kariet a čítačiek do jedného zariadenia. Zariadenie NFC
môže komunikovať s oboma existujúcimi štandardmi – smart kartami
a čítačkami – a takisto s inými NFC zariadeniami. Tým je kompatibilné s už existujúcou
bezkontaktnou infraštruktúrou pre verejné použitie, prepravu a platby. NFC je primárne určené na použitie
v mobilných komunikačných zariadeniach.

SLOTY (ZBERNICE)
Sloty môžeme charakterizovať ako konektory nachádzajúce sa na základnej doske počítača, ktoré nám slúžia
k pridávaniu ďalších prídavných zariadení – kariet (ako je grafická karta, zvuková karta, modem, sieťová
karta a ďalšie). Tie nám rozširujú možnosti počítača o ďalšie funkcie.
Každý typ slotu má svoju zbernicu, čo je zariadenie, ktoré sprostredkováva dátovú komunikáciu
medzi slotom a zvyškom počítača. Slot a zbernica sprostredkúvajú dátovú komunikáciu medzi rozširujúcou kartou
a ostatnými súčiastkami počítača. Ich najdôležitejšími vlastnosťami sú: rýchlosť prenosu dát, daná taktovacia
frekvencia a šírka prenosového pásma.
Existuje niekoľko typov, podľa toho z akého typu zbernice sprostredkovávajú vstupno-výstupné informácie.
Do príslušného slotu môžeme vložiť len tú rozširujúcu kartu, ktorá je preň určená.
(Počítačové porty sú technické prostriedky pre pripájanie periférií. Porty tvoria rozhranie počítača. Pretože má
každé periférne zariadenie určité požiadavky na spôsob pripojenia musí počítač vyhovieť týmto požiadavkám
(musí existovať zhoda).
Plug & Play: („pripoj a hraj“)

Zaviedla firma INTEL pri slotoch PCI, ide o počítačovú technológiu, ktorá umožňuje automaticky detekovať
(rozpoznať) hardware a pokiaľ je to možné aj nainštalovať a správne funkčne nastaviť.
Je počítačová technológia umožňujúca jednoduchšie rozpoznávanie a konfiguráciu hardvéru.

Umožňuje operačným systémom správne zistiť, aký hardvér je v počítači (pokiaľ je možné, tak ho aj hneď
nainštaluje).
Rozdelenie:
Slot PCI – (Peripheral Component Interconnect) bol vyvinutý firmou Intel pre počítače s procesory Pentium. PCI
je prvá zbernica so šírkou prenosu 64 bitov. Sloty bývajú bielej farby.
Tento slot je najznámejší a vložíme doň skoro všetky typy kariet ako sieťová karta, modem, TV karta . Väčšinou
sú v počte 3 – 6.
Slot PCI-Express – sú nové verzie slotov PCI. Vyznačujú sa vyššou prenosovou rýchlosťou. Podľa toho, koľko
komunikačných liniek zbernica používa, rozlišujeme:
PCI Express 1x (1 komunikačná linka) prenosová rýchlosť 250MB/s,
PCI Express 4x (4 komunikačné linky),
PCI Express 16x (16 komunikačných liniek).
PCI-Express 2 – pracuje s prenosovou rýchlosťou 500MB/s. (To znamená, že PCI-Express 2 16x bude mať
prenosovú rýchlosť 8GB/s). Tento typ slotu využívajú niektoré staršie typy grafických kariet.
PCI-Express 3 – je novšia verzia PCI-Express zbernice. Pracuje s prenosovou rýchlosťou 1GB/s. (To znamená, že
PCI-Express 3 16x bude mať prenosovú rýchlosť 16GB/s).
Staršie (dnes málo alebo vôbec používané) sloty:

Slot AGP – (Accelerated Graphics Port) Slot je hnedej farby a býva umiestnený nad slotmi PCI, viac odsadený od
kraja základnej dosky. Tento slot bol určený pre grafickú kartu.
Slot ISA –(Industry Standard Architecture) má 16 bitovou dátovou a 24 bitovou adresnou zbernicu. Konektor je
černej farby. Bol určený pre pamäte, ale pripájali sa do nich prakticky všetky rozširujúce karty. Prenos dát ich
zbernicami je veľmi pomalý a dnes sa už nepoužívajú (už sa nevyrába a súčasné základné dosky ho nemajú).
Slot AMR – (Audio Modem Riser) v súčasnej dobe sa skoro už nevyužíva. Je určený pre fax, modem a audio kartu.
Slot CNR – (Communication Network Riser), ktorý je určený najmä pre sieťové karty a modemy.
V súčasnej dobe skoro nevyužíva.
Slot ACR – podobný slot ako AMR, dokonca je s ním kompatibilný, len je od inej spoločnosti.
Slot BANK – je to slot pre operačnú pamäť RAM. Vzhľadom k tomu, že poznáme niekoľko druhov pamäte RAM,
rozlišujeme aj sloty pre ne. Ako SDRAM, DDR, DDR2, RDRAM…
Obrázok súčasnej základnej dosky PC Asus

PRÍDAVNÉ KARTY
Samostatné hardwarové zariadenia, kt. umožňujú rozšíriť možnosti počítača o nové funkcie, kt. základná
hardwarová zostava neumožňuje.
Zasúvajú sa do slotov na základnej doske.
Typy:
grafické karty, zvukové karty, sieťové karty, TV karty, modemy, HOST adaptéry napr. SCSI a RAID radiče, testovacie
POST karty, rozširujúce BIOS a ROM karty, fyzikálne karty, karty na spracovanie videa, radiče diskov pre pevné,
alebo výmenné médiá, interfaceové karty (paralelný port, sériové porty, muti I/O, USB ...), pamäťové karty,
kalendárové / hodinové karty, bezpečnostné karty, pokladničné karty.
Grafická karta (grafický adaptér)

Slúži na zobrazenie informácií na
monitore.
Grafická karta je kombináciou

(grafickej) pamäte (obvykle DRAM resp.
jej modernejšie verzie DDR2, GDDR2 –
GDDR5) a grafického procesora
(videoprocesora). Grafický procesor
spracúva informácie z centrálneho
procesora (CPU), a výsledok zobrazuje
na monitore prostredníctvom
analógového (D-SUB, DVI), respektíve
digitálneho
(DVI, HDMI alebo DisplayPort) výstupu.
Súčasťou karty (okrem podporných
logických obvodov a radičov) je aj RAMDAC – digitálno analógový prevodník.
Obrazy, ktoré vidíme na monitore, musia skôr ako uzrú svetlo sveta podstúpiť zložitú cestu z útrob PC. Ak chce používateľská aplikácia
vytvoriť obraz, vyšle prosbu o pomoc do časti operačného systému, ktorá je spojená s grafickou kartou (označuje sa ako ovládač grafického
rozhrania – graphic driver interface). Grafický ovládač – software, ktorý pôsobí ako sprostredkovateľ medzi grafickou kartou a operačným
systémom – následne vypočuje inštrukcie buď operačného systému, alebo aplikácie, vezme digitálne dáta a transformuje ich do formátu,
ktorý dokáže grafická karta spracovať. Ovládač potom pošle digitálne dáta v novom formáte na renderovanie grafickej karte. Prvá zastávka
kde sa dáta na grafickej karte zdržia, je vyrovnávacia pamäť – buď priamo na grafickej karte, alebo v systémovej pamäti. Následne procesor
grafickej karty (graphic processing unit, alebo GPU) prevedie digitálne dáta na pixely, súbory farebných bodov, z ktorých sa skladá celý
obraz viditeľný na monitore. Grafická karta vytvára veľké množstvo takýchto pixelov. Ak máte nastavené rozlíšenie obrazovky 1024 na 768
bodov, musí grafická karta na vykreslenie jednej obrazovky vypočítať farbu a zadať informácie pre 786432 pixelov – tento proces naviac
opakuje 30 až 160-krát za sekundu.
Renderovanie - vytváranie reálnych obrazov z počítačových modelov a simulácií.
Môže byť integrovaná na základnej doske. Väčšinou ide o integrovaný grafický čip IGP
(najmä u lacnejších počítačov a počítačov nevyžadujúcich grafický výkon)
Existuje veľa druhou a výrobcov grafických kariet. (NVIDIA – NVIDIA GeForce, AMD –
Grafický čip GeForce
AMD Radeon, v profesionálnej sfére, konštrukčné kancelárie, sa uplatňujú grafické karty
6600GT
Matrox od rovnakého výrobcu).

Dôležité parametre grafickej karty sú:
 rýchlosť (bodová frekvencia/riadková a snímková frekvencia),

 rozlíšenie (počet zobrazených bodov v oboch smeroch),
 farebná hĺbka (počet zobraziteľných farieb, často vyjadrené počtom bitov),
 veľkosť pamäte, jej typ a rýchlosť a typ zbernice prostredníctvom ktorej je karta pripojená ku základnej
doske.
Pripojená je väčšinou cez PCI – Express slot. (PCI, AGP)
Veľkosť pamäte (1GB-2GB)

Základnou cha rakteristikou grafickej karty je veľkosť jej pamäte. Grafický čip túto pamäť využíva pre ukladanie
vytvoreného obrazu, medzivýsledkov, doplňujúcich informácií a textúr. Udáva sa v MB. Aktuálne majú grafiky
veľkosť pamäte od 512MB až do 6GB pri najvýkonnejších modeloch.
Farebná hĺbka
S veľkosťou pamäte grafickej karty súvisí aj maximálny počet zobraziteľných farieb = FAREBNÁ HĹBKA. Čím viac
farieb chceme použiť, tým väčšiu pamäť bude zaberať informácia o farbe každého bodu obrazovky. Je celkom
pochopiteľné, že s väčším počtom farieb vzrastajú nároky na výpočtový výkon grafickej karty.
Používané farebné hĺbky

1-bitová farba (21 = 2 farby) tiež označovaná ako Mono Color (bit 0 = čierna a bit 1 = biela)
4-bitová farba (24 = 16 farieb)
8-bitová farba (28 = 256 farieb)
15-bitová farba (215 = 32 768 farieb) tiež označované ako Low Color
16-bitová farba (216 = 65 536 farieb) tiež označované ako High Color
24-bitová farba (224 = 16 777 216 farieb) tiež označované ako True Color
32-bitová farba (232 = 4 294 967 296 farieb) tiež označované ako Super True Color
48-bitová farba (248 = 281 474 976 710 656 = 281,5 biliónov farieb) tiež označované ako Deep Color
Rozlíšenie grafickej karty
Rozlíšením rozumieme viditeľný počet bodov v jednom riadku a počet riadkov. Vynásobením obidvoch čísel
dostaneme celkový počet bodov, ktorý musí karta vykresliť.
Pri vyššom rozlíšení sú jednotlivé body menšie, pretože sa ich na rovnakú plochu monitora musí zmestiť viac. Preto
je rozlíšenie závislé aj na monitore (nie vždy je schopný väčšie rozlíšenie zobraziť).
Čím je uhlopriečka väčšia, tým viac bodov dokáže zobraziť (napr.: pre 17" monitor je vhodné rozlíšenie
1024x768 bodov).
Obnovovacia frekvencia
Určuje, koľkokrát za sekundu je grafická karta (spolu s monitorom) schopná aktualizovať obraz.
Udáva sa horizontálna a vertikálna frekvencia. Horizontálna obnovovacia frekvencia určuje riadkovú
obnovovaciu frekvenciu, vertikálna potom obnovovaciu frekvenciu celej obrazovky. Pokiaľ je vertikálna frekvencia
príliš nízka, vidíme na monitore blikajúci obraz. Za ergonomickú považujeme hodnotu 72 Hz, nižšie hodnoty sú pre
ďalšiu prácu s počítačom neprípustné.
Optimálna je frekvencia 75 - 85 Hz, najlepšia je však 100 Hz.
A ako súvisia obnovovacia frekvencia s použitým rozlíšením? Vysvetlenie je jednoduché. Pri vyššom rozlíšení
musí grafická karta vykresliť viac bodov a to jej bude trvať prirodzene dlhšie. Preto stihne obraz obnoviť menej
krát, než pri nižšom rozlíšení.
Pozor výkonné grafické karty sú pomerne náročné na príkon elektrickej energie, počítač musí byť vybavený
dostatočne silným zdrojom!

Výstupy:
VGA – analógový grafický výstup (CRT). Možno previesť redukciu z digitálneho

výstupu DVI.
DVI – digitálny grafický výstup (LCD, projektory, novšie zobrazovacie zariadenia)
HDMI – výstup na zobrazovacie zariadenie (najčastejšie televízor) s vysokým
rozlíšením. Konektor HDMI získame väčšinou redukciou do konektoru DVI.
Chladenie:
Používajú vzduchové chladenie (ventilátor) alebo vodné (viď. obrázok) .
Zvuková karta
(počuteľné zvukové spektrum 20-20 000Hz)
Časť počítača, ktorá zabezpečuje zvukový vstup a výstup.

- je integrovaná v čipsete na základnej doske
- na zadnej strane karty sú vývody na pripojenie slúchadiel,
reproduktorov, mikrofónov.
Princíp: zvuková karta signál nahrávaný z externého audio

prístroja pomocou line-in digitalizuje a uloží, digitalizácia sa
vykonáva pomocou vzorkovania- v každom časovom
intervale sa zaistí a zaznamená aktuálny stav signálu
(vzorky). Čím kratší je interval medzi vzorkovaním, tým vyššia je vzorkovacia frekvencia, tým kvalitnejší je záznam.
Základná zvuková karta obsahuje

3 vstupy/výstupy:
Line-in – vstup pre audio zariadenie,
modrá
Line- out – použitie väčšinou pre
reproduktory (slúchadlá) , zelená
Microphone jack- pre mikrofón, ružová
S/PDIF – pre prenos digitálne
kódovaného zvukového signálu,
označovanie oranžovou farbou, nemá
konektor typu jack ako ostatné
MIDI – rozhranie slúži hlavne
hudobníkom. Umožňuje pripojenie
hudobných nástrojov vybavených
týmto rozhraním(napr. keyboardy)
Výrobcovia: Creative, Asus, Sweex.
Rozširujúcu zvukovú kartu si kúpi ten kto pracuje so zvukom napr. hudobník, ktorý potrebuje využívať viacero
zvukových kanálov než mu umožňuje karta integrovaná.(PCI, PCI expres slot)

Televízna karta (TV tuner)

Pripojenie k TV signálu a zobrazovanie na monitore.
Počítače ju nemajú štandardne vo výbave.
Karta pre strih videa

Slúži na editáciu a strih digitálneho videozáznamu.
Nie je v štandardnej výbave PC.
Moderné videokamery možno pripojiť k PC priamo pomocou FireWire portu.
Sieťová karta
Počítačový hardvér umožňujúci komunikáciu
cez počítačovú sieť (pripojenie počítača k sieti).
Modem - modemová karta

Je to rozširujúca karta.
Zariadenie umožňujúce pomocou telefónnych liniek
sprostredkovať komunikáciu medzi vzdialenými
počítačmi.

1.ročník HW Periférne zariadenia
Vstupné, výstupné a vstupno –výstupné (V/V - I/O input / output )

zariadenia – periférne/prídavné zariadenia
Pod pojmom vstupné, výstupné a vstupno – výstupné zariadenia rozumieme všetky zariadenia
a prístroje pripojené k počítaču, ktorých úlohou je vstup, výstup a vstup aj výstup spracovaných údajov
do a z počítača ako aj uloženie údajov vo veľkokapacitných pamätiach mimo operačnej pamäte.
Ovládač zariadenia - driver

Aby sme mohli komunikovať s perifériami, potrebujeme riadiacu jednotku, ktorú predstavuje tzv. ovládač – driver
zariadenia. Ovládač zariadenia je počítačový program, ktorý umožňuje komunikáciu operačného systému
s hardvérovým zariadením. Ovládač vystupuje ako rozhranie medzi zariadením a programami, ktoré ho
používajú.
Pripojenie V/V zariadení – porty

V/V zariadenia pripájame ku externým konektorom nachádzajúcim sa na matičnej doske, ktorým hovoríme
porty.
Typy portov
Hot plug je port, ktorý môže odpájať a pripájať zariadenia za ich behu. Niektoré porty sa odpojením zariadenia za behu
môžu zničiť (napr. veľmi citlivý je PS/2 port).
Plug and Play port (PnP port, P&P port), je portom, ktorý dokáže automaticky detegovať zariadenie pripojené do portu a
tomu prispôsobiť parametre portu (napr. USB, FireWire... )
tlačidlové ovládače - klávesnica

grafické ovládače - myš a jej modifikácie (trackball, touchpad)
- joystick
V
- svetelné pero
S
- dotyková obrazovka
T
grafické snímače - scanner
U
- tablet (digitalizér)
P
- digitálna videokamera
N
- digitálny fotoaparát
É
snímače zvuku - mikrofón
sieťové a telekomunikačné dátové - modem
vstupy
dočasné zobrazovanie informácií - monitor

- dataprojektor
- projekčné panely
- dotyková obrazovka
V
permanentné zobrazovanie informácií - tlačiareň
Ý
- plotter
S
počítačom riadené stroje - vyrezávacie plottre
T
- gravírovacie stroje
U
- roboty
P
- NC frézy, ...
N
zvukový výstup - reproduktory
É
- slúchadlá
- hudobné a rečové syntetizátory, ...
sieťové a telekomunikačné dátové - modem
vstupy

Vstupné zariadenia
Klávesnica
- tvorí základné vstupné zariadenie počítača a slúži na bežnú komunikáciu používateľa s počítačom.
Typická klávesnica má cez 100 klávesov, ale mnoho klávesníc býva doplnených o ďalšie klávesy (napr.
na ovládanie multimédií a internetu).
Principiálne rozoznávame klávesy:

aktívne – ich stlačenie vyvoláva na obrazovke odozvu tj. výpis znaku alebo pohyb kurzora.
pasívne – ich samotné stlačenie nevyvolá odozvu, ale používajú sa pri dvoj–trojhmatoch, napr. CTRL,
SHIFT, ALT...
Delenie klávesnice:
a) alfanumerickú časť (– tvorí základ klávesnice.
Obsahuje písmená, číslice a niektoré špeciálne klávesy
napr. ENTER, BACKSPACE,TAB...)
b) numerickú časť (slúži na zadávanie čísel
a numerických operátorov. Číselné klávesy fungujú iba
ak je aktívny číselný mód, inak sú aktívne klávesy na
pohyb kurzora)
c) riadiacu časť (klávesov – obsahuje klávesy na pohyb
kurzora, buď o jednu pozíciu (šípky), alebo o niekoľko pozícií (home, end, page down, page up), tiež
klávesy insert na prepínanie režimov a delete na mazanie, špeciálne klávesy: pause, scroll lock, print
screen, ktorých funkciou je zastavenie výpisu na obrazovku, rolovanie obrazovky a skopírovanie
obrazovky na tlačiareň)
d) funkčné kľúče (F1 – F12 – klávesy, ktoré v programoch zastávajú isté funkcie. Napr. F10 sa aktivuje
hlavná ponuka programu, F1 je pomocník, atď)
e) špeciálnu klávesu Esc (kláves, ktorý väčšina aplikácií používa na ukončenie činnosti, prípadne presun
o úroveň späť)
Rozoženie znakov na klávesniciach kopíruje štandardy na písacích strojoch. V niektorých krajinách sa

používa rozloženie QWERTZ, inde QWERTY (existujú aj iné napr. francúzska AZERTY).
Pod klávesmi existuje niečo ako mriežka z elektrických vodičov. Každý kláves je potom
priesečníkom jedného vodorovného a jedného zvislého vodiča. Tým je možné presne identifikovať práve
stlačený kláves. Vtedy sa spoja 2 kontakty a je vyslaný impulz na spracovanie. Technické prevedenie
klávesníc je rôzne, ale základný princíp ostáva rovnaký. Elektronika klávesnice je najčastejšie realizovaná
pomocou jednoúčelového jednočipového mikroprocesora (napr.: Intel i8048). Ten zaisťuje všetky
činnosti. Zisťuje či bol stlačený kláves alebo kombinácia klávesov, určuje jeho kód a komunikuje
s počítačom.
V dnešnej dobe sú k dispozícii aj takzvané multimediálne typy klávesníc, ktoré obsahujú tlačidlá
slúžiace na ovládanie napr. internetového prehliadača, elektronickej pošty, chatovanie, surfovanie alebo
počúvanie hudby, môžu obsahovať aj rolovacie koliesko pre dynamický pohyb na obrazovke, atď ....
Štandardné počítačové klávesnice sú napájané z počítača a komunikujú s ním po sériovej linke.
Výnimkou sú bezdrôtové klávesnice, ktoré si vyžadujú nabíjanie
batériami a pripojením cez Bluetooth.
Pripojenie klávesnice: PS/2, USB, bezdrôtové
Správne návyky pri písaní na klávesnici: udržujte zápästia a ruky v priamej, neutrálnej
polohe, nepíšte s trvalo ohnutým zápästím. Neopierajte zápästia na ostré hrany.
Vyskúšajte ergonomickú klávesnicu. Nastavte ju správne tak, aby vyhovovala vašim
predlaktiam, rukám a zápästiam. Na stlačenie kláves klávesnice používajte čo najmenšiu
silu. Píšte zľahka a klávesy stláčajte jemnejšie. Naučte sa písať naslepo tak, aby ste sa čo
najmenej pozerali na klávesnicu. Používajte klávesové skratky.
Myš
- polohovacie zariadenie, obsahuje senzory reagujúce na zmenu jej polohy, čo sa prejavuje na monitore
ako pohyb kurzora.
(1964 – Douglas Engelbart – vynašiel počítačovú myš

– 1. obrázok)
Delenie myšiek podľa počtu tlačidiel:

 1 (Apple pro) – 3 tlačidlá (staršie typy dnes nepoužívané)
 2 tlačidlá + koliesko (je vylepšením stredného tlačidla)
 2 tlačidlá + koliesko + ďalšie tlačidlá na bočných stranách myši (multimediálne)
Podľa typu pripojenia: PS/2, bezdrôtové, USB
Podľa druhu senzorov (princípu fungovania) delíme myši na:

 guľôčkové (mechanické, klasické) majú
guľôčku, ktorá sa pri pohybe otáča. Pohyb
guľôčky snímajú 2 navzájom kolmé hriadele,
ktoré sa guľôčky dotýkajú. Guľôčka obidva
hriadele pri svojom pohybe roztáča a prenáša
pohyb na clonu v tvare kruhu o otvormi pre
svetlo. Infračervené LED svietia otvormi
v kolieskach. Snímače zachytávajú svetlo a prevádzajú ho na rýchlosť pohybu v smeroch X a Y.
 optické majú LED svetielko a senzor citlivý na odraz svetla od povrchu.

Periodicky snímajú odraz podkladu osvetlený pomocou LED diódy
a vyhodnocujú posun obrazu voči predchádzajúcej snímke. Využívajú
k tomu špeciálne čipy pre spracovanie obrazu v reálnom čase a prevod
pohybu do osy X a Y. Sú presnejšie ako mechanické.
 laserové pracuje na podobnom princípe ako optická. Miesto LED diódy využíva laserovú.
Náhrady myši v prenosných zariadeniach:

Trackball – guľôčka je zabudovaná v
zariadení, otáča sa priamo prstom
Trackpoint – hrubšia, nízka tyčinka
uprostred klávesnice, ktorá nakláňaním
prenáša pohyb kurzora
Touchpad – plocha merajúca elektrickú kapacitu, posúvaním prstu po nej sa prenáša pohyb kurzora
DPI – Dots per inch alebo počet bodov na palec je merná jednotka rozlíšenia používaná
v počítačovej technike na vyjadrenie presnosti vstupných a výstupných zariadení . Udáva počet
vytlačiteľných = tlačiareň (zobraziteľných = monitor, rozlíšiteľných) bodov (pixelov) v jednom riadku
na jednotku dĺžky jeden palec (inch) čo je cca 2,54 cm.
V skutočnosti majú zariadenia dvojaké rozlíšenia – v horizontálnom a vertikálnom smere. Ak je uvedená len jedna hodnota
dpi, je tým myslené rovnaké dpi v oboch smeroch čiže 300 dpi = 300×300 dpi. Ak sa hodnoty dpi zariadenia v horizontálnom
a vertikálnom smere líšia, udáva sa dpi ako násobok napr. 600×1200 dpi.
O čo väčší je počet DPI, o to vyššia je citlivosť myši a o to vyššia je rýchlosť ukazovateľa. Niektoré myši majú vyhradené
tlačidlá (tlačidlá priameho DPI), pomocou ktorého môžete okamžite upraviť citlivosť myši (DPI).
Výrobci: Genius, Microsoft, Logitech, A4tech, Gigabyte, Dell, HP, Icon7 a mnoho dalších.
Správne návyky pri používaní myši: držte zápästie v priamej, neutrálnej polohe, myš držte voľne - nestláčajte ju. Ruku majte
uvoľnenú a ťuknite na tlačidlá ľahkým dotykom. Skúste umiestniť špeciálne podložky pod vaše predlaktie, pomôžu vám
uvoľniť ramená a držať rovno zápästie.
Grafický tablet
- polohovacie zariadenie zložené z pevnej snímacej podložky a pera
(používa sa najmä v projektantských (CAD) alebo grafických
programoch na presnejšie a pohodlnejšie kreslenie).
Slúži na kreslenie obrázkov alebo písanie v grafických editoroch je
tablet. Má podložku a špeciálne pero bez hrotu čím ponúka možnosť
prirodzenejším spôsobom kresliť čiary.
Mikrofón
- premieňa zvukové vlny na elektromagnetické, pripája sa k zvukovej karte PC Jack
konektorom. Skladá sa z membrány, na ktorú je pripevnený magnet s navinutým
vodičom. Pôsobením zvuku membrána vibruje a vytvára elektromagnetické vlnenie,
ktoré je zvukovou kartou digitalizované.
Skener
- plošný obrazový snímač grafických predlôh,
- je zariadenie, ktorého úlohou je previesť obrazovú alebo textovú
informáciu z tlačenej predlohy do digitálnej podoby a “odoslať ” ju na
ďalšie spracovanie do osobného počítača.
Skenovanie je rozloženie grafickej predlohy na veľké množstvo malých

bodov, pričom každému bodu je priradená informácia o farbe.
Princíp činnosti skenera je relatívne jednoduchý, snímaná predloha je postupne osvetlená, odrazene
svetlo je zachytené snímacím prvkom a prevedené na digitálny signál. Všetky základné farby spektra –
červená, zelená a modrá – sú väčšinou snímané
spolu, v takomto prípade ide o tzv.
jednopriechodový skener.
Rozdelenie optických skenerov:

 Bubnový
 Ručný skener (hand-held)
 Stolný skener
 Filmové (príslušenstvo)
Iné typy skenerov

Okrem dnes najrozšírenejších plošných skenerov poznáme skenery ručné, bubnové, filmové a špeciálne
skenery, ktoré nájdeme v najrôznejších zariadeniach, počínajúc snímačmi čiarových kódov,
reprografickým skenerom a končiac 3D skenermi.
Rozdelenie podľa konštrukcie:

Ploché (stolné) skenery sú v súčasnosti najpoužívanejšie. Pohyb nutný na snímanie obrazu zabezpečuje
presná technika. Predloha sa položí na sklenenú dosku, pod ktorou sa pohybuje svetelný zdroj, ktorý
sústavou zrkadiel prenáša obraz na snímač.
Stolné typy skenerov požívajú ako snímač

obrazu :

 Charge-coupled device (CCD)

 Contact Image Sensor (CIS)
CCD [Charge Coupled Device]

Technológia CCD je založená na svetlocitlivom polovodičovom čipe CCD.
Ako zdroj svetla slúži katódová lampa (žiarivka), svetlo odrazené pomocou
zrkadiel a šošoviek sa prenáša na CCD čidlo. CCD skenery sú citlivé na
nastavenie optiky a vibrácie snímacej hlavy.
Pred snímaním si vyžadujú zahriatie svetelnej lampy, kedy dôjde k ustáleniu svetelného
toku, aby sa intenzita svetla v priebehu snímania nemenila, čo by negatívne ovplyvnilo
výsledok skenovania. Vlastná doba nahrievania svetelného zdroja je závislá na danom type
skeneru, ale pohybuje sa obvykle do 30 sekúnd.
CIS [Contact Image Senzor ]

Skenery pre kancelárske použitie používajú technológiu CIS, ktorá používa
kontaktný obrazový senzor. CIS skenery sú vďaka tejto technológií menšie
a ľahšie ako CCD skenery a používajú len jeden riadok senzorov, umiestnených
čo najbližšie k snímanej predlohe. Zdrojom svetla sú tri riadky LED diód
v základných farbách, integrovaných priamo do čítacej hlavy. Tým sa odstránil
zložitý optický systém v podobe zrkadla a šošovky ako je to u CCD skeneroch.
Ďalšie parametre dôležité pre výber skenera, sú:

- rozlišovacia schopnosť
Udáva sa obvykle v DPI (počet bodov na palec) a znamená jemnosť snímacieho
rastra a s tím spojenú dátovú veľkosť výsledného obrazu. S väčším rozlíšením sa
táto veľkosť zvyšuje. Rozdeľuje sa na hardwarové (dané vlastnou optickou
sústavou a snímačom) a softwarové (dané SW ovládačom), ktoré je vyššie, ale
s dopadom na kvalitu obrazu. V súčasnosti je štandardom rozlíšenie od 1200 dpi.
- maximálna veľkosť snímanej predlohy
Ručné skenery 100 – 210 mm, Stolné A4 –A3, Stojanové < A0
- a farebná hĺbka
Udáva množstvo odtieňov farieb, ktoré je skener schopný nasnímať. Dnes obvyklou farebnou hĺbkou je
24 – 36 bitov, čo znamená možnosť záznamu v 16 777 216 odtieňov.
U profesionálnych zariadení dosahuje farebná hĺbka až 48 bitov (281 474 976 710 655 odtieňov).
OCR [Optical Character Recognition]

Technológia OCR obecne označuje systémy pre rozpoznávanie textu. Problematika strojového čítania sa
podľa náročnosti a oblastí nasadenia delí do troch hlavných skupín:
 čítanie formulárov,
 rozpoznávanie tlačeného textu a
 rozpoznávanie ručne písaného textu (paličkového aj normálneho rukopisu).
Špeciálne vyhotovenie:
 Faxy
 Multifunkčné zariadenie
 Digitálne kopírky
Multifunkčné zariadenie plní naraz viacero úloh, minimálne je to tlač, kopírovanie a skenovanie. Často
sa k týmto trom základným funkciám pridáva aj faxovanie.
Medzi najdôležitejšie parametre multifunkčného zariadenia patrí rýchlosť a kvalita tlače i kopírovania,
ako aj kvalita skenovania. Bežné prístroje dosahujú rýchlosť tlače i kopírovania od 14 do 20 str./min.

Ručné skenery
Ručné skenery patria ako sa zdá minulosti. Na pohľad pripomínajú väčšiu myš. Obraz sa sníma pohybom
skeneru po predlohe. Hlavnú úlohu tu má pevná ruka, ktorá s prístrojom nesmie pohnúť na stranu.
Problémy spôsobuje tiež šírka záberu – napr. na snímanie stránky A4 je treba prejsť dvakrát v dvoch
stĺpcoch, a otázkou je, aký výsledok tento dvojitý pohyb prinesie.
Reprografické skenery
Reprografické skenery umožňujú skenovanie atypických predlôh, rovnako aj otvorených kníh, čo by
ostatným typom skenerov robilo značne problémy alebo by to bolo dokonca nemožné.
3D scanner
Ide o špeciálny typ laserového snímača, ktorý je schopný pomocou pomocou odmeriavania vzdialenosti
od povrchu predmetu zachytiť 3D obraz.
Ručné 3D skenery
Použitie 3D skenerov je mnohostranné: kontrola tvaru, rozmerov, ...výroba foriem podľa nasnímaného
3D tvaru (reverse engineering), a iné.
Reverse Engineering – Spätné inžinierstvo (z angl. Reverse Engineering, RE) je označenie pre proces,
ktorého cieľom je odkryť princíp fungovania skúmaného predmetu (napr. mechanického zariadenia nebo
počítačového programu), väčšinou za účelom zostavenia ekvivalentného objektu.
Reverzné modelovanie – je to metóda , pomocou ktorej je možné vytvoriť, alebo obnoviť 3D CAD
dátový model z reálneho objektu (zvyčajne modelu alebo starého výrobku) výrobku, využitím 3D skenera
a pomocou špecializovaného SW. Najčastejšie sa využíva pri výrobe tvarovo zložitých výrobkov, ku
ktorým neexistuje výrobná dokumentácia, ich tvar musí byť prispôsobený k tvaru tela a pod.
Pripojenie skenera
LPT, USB Universal Serial Bus, (TMA Transparent Media Adapter) , SCSI Small Computer
System Interface, Fire Wire
Joystick
- tiež pákový (krížový) ovládač slúži na ovládanie počítačových hier. Do tejto skupiny patria taktiež
hracie konzoly, volanty, pedále.
Polohovacie zariadenia 3D – space traveler, space ball
Digitálny fotoaparát, web kamera, videokamera

– obrázok sníma v digitálnej forme (fotografia, video) a ukladá na pamäťovú kartu alebo priamo prenáša
do PC pomocou kábla na ďalšie spracovanie.
U digitálnych fotoaparátov sa udomácnilo udávať rozlíšenie DPI v megapixeloch (skr. Mpx, MP, MPix),
čo je vlastne celkový počet zobraziteľných bodov zobrazovacej matice CCD prvku, pričom na reálnej
veľkosti CCD nezáleží.

Výstupné zariadenia
Monitor
- zariadenie na zobrazenie obrazu generovaného počítačom a spracovaného grafickou kartou na
obrazovku.
Pri výbere monitora rozhodujú jeho parametre: rozlíšenie, obnovovacia frekvencia, doba odozvy,
farebná hĺbka, druh obrazovky, dĺžka uhlopriečky, pozorovací uhol, kontrast, rozostup bodov.
Rozlíšenie – určuje počet grafických bodov, ktoré je schopné monitor zobraziť. Udáva sa ako dve čísla,
jedno určuje počet stĺpcov grafických bodov (pixel) a druhé počet riadkov. Napr. 1024x768.
Rozlíšenie súvisí aj s dĺžkou uhlopriečky displeja, ktorá sa udáva v palcoch. Meria sa dĺžka v diagonále.
Farebná hĺbka - počet zobraziteľných farieb, udáva sa ako číslo určujúce počet bitov vyhradených pre
informáciu o farbe jedného bodu. (napr. farebná hĺbka 8 bitov znamená, že monitor je schopný zobraziť
256 farieb). Štandardom je 32 bitov, keďže ľudské oko nie je schopné rozpoznať viac farieb a predpokladá
sa, že sa už nebude zvyšovať.
Obnovovacia frekvencia - určuje koľkokrát za sekundu je každý bod obnovený.
Doba odozvy – je to čas za ktorý sa jeden bod dostane z aktívneho stavu (čierna) do inaktívneho stavu
(biela) a späť. Meria sa v milisekundách a označuje, za akú dobu je displej schopný striedať zobrazované
farby.
Rozostup bodov – jedná sa o rozostup bodov z ktorých sa skladá obraz. Bežná vzdialenosť je približne
0,25-0,27 mm (menší bod znamená väčšiu ostrosť a viac detailov) a závisí od druhu a kvality monitora.
Kontrast – je to pomer jasu zobrazovanej bielej a čiernej farby v zapnutom režime monitora. Čím vyššia
je hodnota kontrastu, tím je lepšie vyobrazenie vo filmoch a pod. Rozlišujeme statický a dynamický
kontrast. Je udávaný v tvare napr. 1000:1, pričom veľmi kvalitné monitory sú okolo 3000:1 - 5000:1
(pozor existujú aj monitory s kontrastom 20000:1).
Pozorovací uhol – sa uvádza v stupňoch a predstavuje uhol, pod ktorým je možné sledovať obrazovku
určitého zariadenia bez toho, aby došlo ku skresleniu kontrastu či farieb. Je možné si ho predstaviť tak,
že zvislou čiarou rozdelíme obrazovku na 2 polovice, ktoré voči sebe zvierajú uhol 180 °. Postupným
odčítaním stupňov z každej polovice obrazovky pozorovací uhol klesá - čím je vyšší, tým lepšie.
(Najlepšími zornými uhlami disponujú zariadenia využívajúce pre obraz IPS technológiu - tie nadobúdajú
hodnoty až 178 °. Sú tak vo výhode oproti starým TFT panelom.) Je dôležité vedieť, že hoci obrazovka
poskytuje široký pozorovací uhol zo strán, nemusí to isté platiť o pohľade zdola či zhora.
Druh obrazovky
CRT - sú lacnejšie, ale zaberajú viac miesta.
Základom CRT obrazovky sú tri elektrónové delá vyžarujúce lúče elektrónov, ktoré
pri dopade na tienidlo, pokryté luminofórom, na malú chvíľu spôsobia rozsvietenie
grafického bodu. Ako náhle lúč opustí bod, bod začne tmavnúť, preto je potrebné,
aby elektrónové delá niekoľkokrát za sekundu obnovili každý bod.

LCD - obrazovky sú tvorené pevnou mriežkou zloženou z buniek tekutých

kryštálov. To, či nejaký bod svieti, určujú elektródy v bunkách. Najdôležitejším
parametrom pre LCD je doba odozvy, t.j. minimálny čas, ktorý potrebuje jeden
prvok na rozsvietenie a zhasnutie (je to obdoba parametra obnovovacej frekvencie
u CRT).
Plazmové obrazovky – je typ plochej obrazovky, ktorá sa bežne používa vo

veľkých televíznych obrazovkách, obyčajne nad 37 palcov alebo 940 mm. Je
tvorená množstvom malých buniek medzi dvoma sklenými panelmi, ktoré
obsahujú zmes vzácnych plynov. Plyn v bunkách je elektricky nabíjaný
na plazmu, ktorá potom excituje luminofory na emitáciu svetla. Plazmové
obrazovky sa často nesprávne zamieňajú s LCD obrazovkami, ktoré vyzerajú
podobne, ale pracujú na úplne inom princípe.
LED – zjednodušene povedané, obraz sa vytvára tak, že diódy ako zdroj svetla
ožiaria farebný filter. Displej si možno predstaviť ako keby zložený z maličkých
LED diód.
OLED (Organic Light Emitting Diode) – sú zariadenia v pevnej fáze, tvorené

z tenkej vrstvy organických molekúl, ktoré vytvárajú svetlo pri privedení
elektriny. Sú to displeje emitujúce žiarenie (body svietia pomocou emisie svetla z PN prechodu).
Výhodou je vyšší kontrast a jas.
Farby sa vytvárajú z troch základných farieb RGB (red, green, blue) -

skladaním rôznych kombinácií intenzity základných farieb môžeme vygenerovať
viac ako 16 miliónov farieb. Tzv. "True color" typ je 24 bitový režim, kde farba
jedného bodu je popísaná tromi 8-bitovými číslami, udávajúcimi jas R,G,B
zložiek, pričom každá zložka môže mať až 256 úrovní. Skladanie farieb môžeme
znázorniť tzv. RGB modelom.
Tlačiareň
- zariadenie na výstup textovej a grafickej informácie v tlačenej podobe.
Druhy tlačiarní:
 Ihličkové (bodové, maticové) - 9, 24, resp. 48 ihličiek vytvára udieraním cez pásku na kovový valec
znak z istého počtu stĺpcov (odtláča pomocou ihličiek farbu z pásky na papier).
Môže pracovať v textovom (dostáva ASCII kódy alfanumerických
znakov) aj grafickom režime.
Charakteristiky:
tlač s rozlíšením 150 DPI,
prevádzka - lacná, vysoká
hlučnosť, kostrbaté obrysy
písma.

 Tepelné - vypaľuje mozaiku na špeciálne tepelne citlivý papier (potiahnutý fóliou, ktorá tmavne pri
teplote cca 90 °C), tlačí celý riadok
naraz.
Charakteristiky: lacná, rýchla, nehlučná,
avšak vysoké náklady na používaný
papier.
 Atramentové tryskové (Ink Jet) – trysky (dýzy) s tekutým atramentom

sú umiestnené na piezoelektrických doštičkách. Privedením elektrického
náboja doštička zmení svoj objem a katapultuje (vystrekne) mikrokvapku
špeciálneho atramentu, po jej uvoľnení natečie nový atrament.
 Atramentové sublimačné (Bubble Jet) - termosublimačné tlačiarne, ktoré používajú voskové

farbivo. Prudkým zahriatím odporového telieska sa vytvorí vzduchová bublina, ktorá vytláča kvapku
z trysky.
Charakteristika atramentových tlačiarní: nehlučné, rýchle, rozlíšenie 300 - 1200dpi, potrebný

nerozpíjavý papier pre tlač, vhodné na tlač fotografií, menej kvalitná tlač textových predlôh.
 Laserové (Laser Jet) - používajú práškové farbivo - toner - zmes uhlíka, železa a želatínového
prášku. Využíva princíp xerografickej tlače. Základom je svetlocitlivý valec, ktorý sa pri otáčaní
konštantnou rýchlosťou elektrostaticky nabíja veľkým statickým nábojom. Laserový lúč napíše na
valec informáciu, pričom sa v mieste dopadu lúča vybije laserovým svetlom (modulovaným signálom
z počítača, resp. buffera tlačiarne). Na vybité časti sa v ďalšej fáze prichytí na valec toner a ten
predlohu otlačí na papier, kde sa toner tepelne prilepí (zafixuje).
Charakteristika: nehlučné, rýchle, rozlíšenie 300 - 1200dpi, tlač na bežný papier a fólie, kvalitná tlač
textových predlôh.

 3D - je zariadenie, ktoré dokáže vytvoriť trojdimenzionálny (3D) objekt na základe digitálnych 3D

dát. Tento proces sa nazýva 3D tlač.
3D tlač je aditívny spôsob výroby, kedy postupným nanášaním a spájaním materiálu vo vrstvách
vzniká požadovaný objekt. V súčasnosti je využitie 3D tlače rozdelené do niekoľkých oblastí a to
hlavne na základe použitej technológie. Priemyselné tlačiarne sa používajú na vytváranie prototypov
alebo malých sérií výrobkov, v medicíne sú to rôzne typy protéz a implantátov alebo domáce hobby
tlačiarne na výrobu plastových predmetov.
Pri farebnej tlači má farebná hlava viacej farebných zásobníkov. Všetky farby
sa vytvárajú skladaním z tzv. doplnkových farieb - CMYK (cyan, magenta,
yellow, black), biela sa nevytvára, odtiene sivej sa vytvárajú metódou
ditheringu.
Rozlišovacia schopnosť tlače sa udáva v jednotkách dpi (dot per inch) - počet
zobraz. bodov na palec.
Plotter
- súradnicový zapisovač - valcový, alebo stolný s pohyblivým mostom. Používa sa najmä pri CAD
projekcii, pri kreslení konštruktérskych výkresov a dizajnérstve až do formátu A0. Pracuje na princípe
súradnicovej sústavy, do hlavy ktorého sa vkladá pero a ním sa kreslí príslušná schéma z monitora
počítača.
Existujú tiež vyrezávacie a gravírovacie zariadenia.
Dataprojektor
- slúži pri prezentáciach na premietanie oveľa väčšieho obrazu, ako môže poskytnúť monitor.

Reproduktor, slúchadlá
– premieňa elektromagnetické vlnenie na zvuk.
Zvuková karta premieňa digitálne zvukové informácie
z PC na analógové elektromagnetické vlnenie.
Vstupno/výstupné zariadenia
Modem
- modulátor a demodulátor - moduluje digitálny signál na analógový a demoduluje analógový signál na
digitálny pri prenose dát v MAN, WAN sieťach (prenos dát cez analógovú telefónnu linku) .
... ďalšie V/V zariadenia :

- multimediálne V/V zariadenia pre systémy virtuálnej reality - okuliare, helmy, hmatové simulátory
(piezoelektrické rukavice),
- UPS „neprerušiteľný zdroj energie“,
- interaktívna tabuľa,
- vizualizér,
- mobilné telefóny - smartfóny
- GPS navigácie...

Základné Časti Počítača

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Základné Časti Počítača

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

1.

ročník HW Základné časti počítača

Základné časti počítača

Uvedené komponenty sú medzi sebou prepojené a tvoria takzvanú počítačovú zostavu.

Základná jednotka – skriňa počítača:

Podľa vyhotovenia rozlišujeme:

 Desktop – (slim desktop, superslim desktop) –

Ing. Miroslava Balážová Mgr. Jarmila Bacová Strana 1

Obsah skrine počítača

Základná doska (matičná doska, motherboard, mainboard)

Matičná doska obsahuje:

Ing. Miroslava Balážová Mgr. Jarmila Bacová Strana 2

Ing. Miroslava Balážová Mgr. Jarmila Bacová Strana 3

 rozhranie voči samotnému procesoru - socket

Ing. Miroslava Balážová Mgr. Jarmila Bacová Strana 4

Na základe toho rozdeľujeme zbernice na:

údajové (dátové) – slúžia na prenos údajov medzi jednotlivými jednotkami počítača

Medzi základné parametre každej ZBERNICE patria:

Ing. Miroslava Balážová Mgr. Jarmila Bacová Strana 5

Je jedna z najdôležitejších súčiastok počítača.

Základný princíp - technická realizácia

Socket alebo pätica je špeciálna elektrotechnická súčiastka, ktorá umožňuje pripojenie

Ing. Miroslava Balážová Mgr. Jarmila Bacová Strana 6

Vysvetlenie použitých pojmov:

 Význam pojmu viac jadrový procesor:

Procesory rozlišujeme podľa:

Príklad výkonného procesora súčasnosti: Intel Core i7 940 2,93GHz

Intel má pre nás tieto procesory:

Ing. Miroslava Balážová Mgr. Jarmila Bacová Strana 8

Ing. Miroslava Balážová Mgr. Jarmila Bacová Strana 9

Pentium 4 Extreme Edition – rok 2003 - jadro Gallatin

Prescott a Prescott 2M – rok 2004 a 2005.

Pentium Dual Core – rok 2006 základná architektúra Conroe

Ing. Miroslava Balážová Mgr. Jarmila Bacová Strana 10

Technické prostriedky počítača zahŕňajú:

Nosičom informácií na pevnom disku je magnetická vrstva úložnej platne. Táto

Všetky bloky, ktoré majú na disku rovnaké koordináty umiestnenia, sa niekedy

Štruktúra disku: A – platne (kotúče s magnetickou vrstvou)

Príklad vysokokapacitného pevného disku: Western Digital Green 2000GB 32MB

Nová generácia diskov so zníženou spotrebou. Rozhranie SATA2 300MB/s (max),

Spôsob zápisu a čítania dát

Využívajú princíp magnetizácie materiálu a pracujú s dvoma stavmi informácie – 0, 1.

Ing. Miroslava Balážová Mgr. Jarmila Bacová Strana 12

 1 palcové (1") pre miniatúrne zariadenia ako napríklad pamäťové karty,

Podľa rozhrania sa delia na:

Ďalšie podstatné parametre diskov sú:

Ing. Miroslava Balážová Mgr. Jarmila Bacová Strana 13

 V súčasnosti pre bežné počítače používa rozhranie: SATA

SSD disky: Solid-State Drive (mechanika s nepohyblivým médiom)

V súčasnosti rastie obľuba SSD diskov, ktoré

Vďaka tomu sú absolútne nehlučné, odolné voči

Ing. Miroslava Balážová Mgr. Jarmila Bacová Strana 14

Zlatá stredná cesta – hybridné úložiská

Operačná pamäť počítača – RAM (nazývaná aj Hlavná pamäť počítača):

Základnými výkonovými charakteristikami počítačovej pamäte sú:

Ing. Miroslava Balážová Mgr. Jarmila Bacová Strana 15

Príklad výkonnej DDR3 RAM: CORSAIR DDR3 2048MB

DDR 2 (Double Data Rate 2) – pre vysokorýchlostné ukladanie

Hlavná pamäť počítača slúži na ukladanie:

Ing. Miroslava Balážová Mgr. Jarmila Bacová Strana 16

ROM - (Read Only Memory) – permanentná, pevná, trvalá pamäť

Do pamäťového modulu sa zapíšu potrebné dáta a potom sa už iba poskytnú na

Sú realizované buď ako pamäte :