Syntax

Vetné členy
 Vymedzenie syntaxe

• disciplína skúmajúca syntaktickú rovinu = syntax (z gréc. syntassein

„dávať do poriadku“, predpona syn- „spolu“ + tassein „usporiadať“)

• syntaktická rovina – stojí medzi jaz. rovinami najvyššie, keďže jej

základná jednotka (veta) prostredníctvom svojej komunikačnej
funkcie zaisťuje výstup zo systému jazyka a vstup do systému reči

• odlišnosť je daná aj kvantitatívne – vš. jaz. roviny pracujú

s uzavretým súborom prvkov, zatiaľ čo syntaktickú rovinu
charakterizuje to, že hovoriaci je výberom a usúvzťažňovaním
konečného počtu prvkov schopný tvoriť nekonečné množstvo
komplexnejších jednotiek
 Syntaktické vzťahy
• abstraktné jazykové vzťahy, na ktorých sú vybudované viacčlenné
syntaktické jednotky (konštrukcie)

delenie:
• základné – vetotvorný (aktualizačný) vzťah; v dvojčlenných vetách
ide o vztiahnutie (dynamického/statického) príznaku na jeho
nositeľa (vyj. funkčným S); formálnou podmienkou aktualizácie je
možnosť vyjadriť predikačné (prisudzovacie) kategórie spôsobu
a času, ktorým sa príznak vymedzuje časovo (čas) a z hľadiska svojej
reálnosti/ireálnosti (spôsob); čas + spôsob = záväzné formálne
prvky predikácie (= aktualizačné/predikačné kategórie)
• špecifické
– rozvetvovacie – subordinatívny vzťah (rozvíjajúci vetnú štruktúru)
a koordinatívny vzťah (rozširujúci vetnú štruktúru)
– modifikačné = polopredikatívny a apozičný vzťah
• subordinácia (nadradený/podradený prvok) – súvisí so sémantickým
vzťahom determinácie (určujúci – určovaný prvok)

• koordinácia (rovnocennosť) – súvisí so sém. vzťahom konjunkcie

(zlučovanie platnosti 2 rovnocenných prvkov, napr. milý a pekný, dlhý, ale
zaujímavý), resp. disjunkcie (vylučovanie platnosti 2 rovnocenných prvkov,
napr. dlhý alebo krátky)
 Predikatívny vzťah
rôzne chápanie:
1. ako vzťah, ktorý sa realizuje medzi podmetom a prísudkom
• najužší význam – vztiahnutie príznaku na jeho nositeľa
• podmet – výraz, ktorý predstavuje nositeľa prisudzovaného
príznaku
• prísudok – výraz, ktorým sa niečo o výraze v pozícii podmetu
vypovedá (prisudzuje sa mu činnosť, stav, vlastnosť) a ktorý
umožňuje tieto príznaky aktualizovať
• prisudzovanie má status vetotvorného aktu
2. ako vyjadrenie predikátu viažuceho na seba jedno al. viac
prázdnych miest, ktoré môžu byť obsadené argumentmi
• predikát tu plní usúvzťažňovaciu funkciu; na základe svojej valencie*
otvára vo vete pozície, ktoré sú obsadzované argumentmi;
vetotvornú funkciu majú predikáty iba vtedy, ak z morfologického
hľadiska majú tvar verba finita
3. ako vztiahnutie nejakého výrazu na skutočnosť, založené na jeho
časovej a modálnej aktualizácii
(*valencia = schopnosť spájať sa s inými slovami)
 Subordinatívny vzťah

realizuje sa medzi sémanticky nerovnorodými prvkami, ktoré

nie sú rovnocenné, ide teda o vzťah medzi nadradeným
a podradeným prvkom

SV vyjadruje:
• zužovanie rozsahu platnosti významu: struková zelenina
• kvalifikácia platnosti významu: pekná reč
• kvantifikácia platnosti významu: traja ľudia, päť ľudí
• určovanie okolností deja: bývať na vidieku
• vymedzenie entít, ktoré zasahuje dynamický príznak:
hrabať seno
• intenzifikácia platnosti významu: veľmi pekný
 Koordinatívny vzťah
realizuje sa medzi sémanticky rovnorodými prvkami A a B,
ktoré sú gramaticky rovnocenné, vo vetnej štruktúre majú
identickú vetnočlenskú funkciu a identickú vetnočlenskú
funkciu v rámci aktuálneho členenia výpovede

na úrovni vetných členov ide o viacnásobný VČ

koordinatívny vzťah sa môže realizovať týmito formami:

a. paratakticky – parataktickými spojkami (mama a dieťa)
b. hypotakticky – predložkovým spojením „s + I“ so
sociatívnym významom (mama s dieťaťom)
c. juxtapozične – bez spájacích slov vyjadrujúcich vzťah
medzi vetami (mama, dieťa)
 Syntaktické prostriedky

• formálne prostriedky, prostredníctvom ktorých sa realizujú

syntaktické vzťahy medzi prvkami syntaktických konštrukcií

• vlastné gramatické prostriedky – zhoda, väzba, primkýnanie,

nulová realizácia syntagmatického vzťahu
• slovosled – funguje ako signál syntagmatickej zviazanosti členov
syntagmy a zároveň syntaktickej závislosti jedného člena od
druhého (dom suseda)
• morfologické prostriedky – kategória pádu
• lexikálne prostriedky – predložky a spojky (= gramatické slová),
napr. brat so sestrou, Peter a Pavol
• zvukové prostriedky – melódia (signalizuje rôzne typy viet podľa
modálneho obsahu), pauza (vymedzuje hranice vetných celkov)
 Zhoda (kongruencia)
formálny signál vzťahu medzi nadradeným a podradeným členom

podstata = podradený člen preberá od nadradeného gram. kategórie rodu, čísla

a pádu (= úplná zhoda, napr. vysoký muž) alebo iba pádu (neúplná zhoda, napr.
chudák žena)

zhoda sa realizuje:
• medzi podmetom a zhodným prívlastkom (staršia sestra)
• pri spojení podmetu a prísudku, kde podmet (nadr. člen) diktuje slovesu
gram. kategóriu osoby a čísla (žiak počíta – žiaci počítajú), v préterite aj
kategóriu rodu (žiak počítal, žiačka počítala)
• v doplnku adj. rázu, ktorý sa zhoduje s podmetom/predmetom (Čeľaď
vstávala od tanierov sýta a spokojná. Videl Elenu pred sebou smutnú.); pri
substantívnej realizácii doplnku, často aj so spojkou ako, ktorá nenarúša
zhodu s podmetom/predmetom (Dielo vzniklo ako vedľajší produkt.)
• v prístavku, a to najmä v páde, príp. aj v iných kategóriách (Marka, staršia už
osoba, prišla. Gagačka figliarsky žmurkol na poľného hájnika, teraz regulátora
striekačky.)
!!! Špecifické prípady realizácie zhody
a) ak je podmetová pozícia obsadená infinitívom slovesa (fajčiť je zakázané),
substantívom v G (prišlo veľa detí), substantivizovaným citoslovcom
(mohutné hurá sa nieslo štadiónom) alebo vedľajšou vetou (Zdalo sa, že
nepríde.) = sloveso je v 3. os. sg. neutra
b) pri viacnásobnom podmete má na zhodu vplyv viacero faktorov:
– slovosled – v konštrukcii s poradím prvkov S1 + S2 – VF má sloveso
plurálovú podobu (Jedna učiteľka a päť detí prišli/*prišlo ešte včera.)
– sémantika – vplýva na tvar slovesa v konštrukciách predošlého typu →
ak sú S1 a S2 abstraktné substantíva, môže sa tu uplatniť pravidlo
priľahlosti: Ich štekot a havkanie úplne zanikne.
– v konštrukcii VF = S1 + S2 sa tvar slovesa prispôsobuje najbližšiemu
prvku (S1), opäť pravidlo priľahlosti (tvar slovesa je determinovaný
najbližším nadradeným prvkom): Prišla/*prišli jedna učiteľka a päť detí.
– pravidlo priľahlosti sa môže porušovať v prípade obsadenia subj. pozície
personálnym substantívom: Pred oblokom sedeli vedľa seba otec
a mama.
c) osobitné pravidlá nastávajú v konštrukciách so substantívom v mennej
časti prísudku S1 + VF + S2 → o tvare slovesa rozhoduje S2 (musí byť
v N);
ak má S2 plurálovú formu, takú formu bude mať aj sloveso v prísudku
(Ten otvor sú dvere.)
v prípade singulárovej formy S2 sa tvar prísudku prispôsobuje S1 (Tie
dvere sú východ.)
uplatňuje sa tu aj sémantický faktor, napr. zhoda medzi prísudkovým
slovesom a mennou časťou prísudku nastáva:
pri vyjadrovaní druhovosti (Ten strom bola vlastne slivka.)
v prípade pronomina samý (Život s ním boli samé hádky.)

zhoda medzi prísudkovým slovesom a S1 je pri hodnotení (Ten človek bol

stelesnená zloba.)
 Väzba (rekcia)
• vyjadruje sa len na forme podradeného člena
• podstata – pádová determinácia tvaru podradeného člena nadradeným
členom, napr. písať o niečom, najesť sa chleba
• dotýka sa prevažne slovesných syntagiem (alebo slov, ktoré so slovesom
súvisia)
• väzba sa môže realizovať aj pri adjektívach (schopný krádeže, plný vody)
druhy väzby:
• s bezpredložkovými pádmi – A, G, D, I (mávať šatkou)
• s predložkovými pádmi – „A + na, o, za“ (sústrediť sa na prácu), „L + o, na
a pod.“
• s infinitívom (donútiť poslanca pracovať)
• s vedľajšou vetou (žiadať Brusel, aby pomohol)
 Primkýnanie (P)
• môže sa chápať rôzne
• funkčné vzájomné postavenie nadradeného a podradeného člena
(takto spojené členy nemožno vymeniť/prerušiť iným členom (=
pevný slovosled), napr. Strecha domu bola od dažďa vlhká. /Domu
strecha; Strecha bola domu/), napr. mrcha človek, blond vlasy, číslo
trinásť, miestnosť vpravo,...
• realizuje sa v prípadoch, keď sa syntaktická závislosť na nadradenom
člene nevyjadruje morfologickými prostriedkami (podradený člen
je morfologicky nesformovaný, a teda nie je schopný reagovať na
impulzy od nadradeného člena – cestovať domov)
• dané slová sa k nadraď. členu iba primkýnajú, a tým signalizujú
svoju syntaktickú závislosť
• najvšeobecnejšie vymedzenie – prípad, keď nadradený člen
neurčuje podradenému členu jeho formu (cestovať do Prahy)
• P je doménou substantívnych prívlastkových syntagiem
• v koordinatívnej syntagme je primkýnanie základný a zväčša jediný
spôsob spájania členov (jej členy sa nemusia zhodovať, nemusia byť z toho
istého slov. druhu, ale musia stáť pri sebe)
 Syntaktické jednotky

• syntagma – základná syntaktická jednotka, minimálna

konštrukcia vybudovaná na jednom zo syntagmatických
vzťahov
• bilaterálna jednotka, pri ktorej možno vyčleniť obsahovú
a formálnu stránku
 Typy syntagiem
Predikatívna (prisudzovacia) syntagma
• spojenie podmetu so slovesom v prísudku – základ prisudzovacej
(predikatívnej) syntagmy

Subordinatívna syntagma
• uplatňuje sa v prípade, keď je medzi prvkami syntagmy
podraďovací (subordinatívny) vzťah (nerovnocenné členy)
• nadradený člen je tým prvkom, ktorý gramaticky determinuje
podradený prvok a sám je podradeným prvkom sémanticky
determinovaný (a naopak)
• existujú slovesné a menné syntagmy
Koordinatívna (priraďovacia) syntagma
• slová spojené prostredníctvom koordinatívneho (priraďovacieho)
vzťahu
• spájajú sa v nej rovnocenné členy, ktoré v pomere k svojmu
nadradenému členu vystupujú ako jeden celok (viacnásobný vetný
člen); počet prvkov KS teoreticky nie je obmedzený
ak sa v KS spájajú 3 prvky, resp. viac prvkov, rozlišujeme:
• nepríznakový spôsob spojenia členov – má schému X1, X2, X3... a Xn
(Len vietor prichádza čierny a ubolený a nesie pach mláďat, dym
a prach. Prvý až n-tý člen sa spája juxtapozične, posledný pomocou
parataxy /a prach/)
• príznakový spôsob spojenia členov – asyndeton (juxtapozičné
spojenie: X1, X2, X3,..., Xn), polysyndeton – (parataktické spojenie: X1
a X2 a X3... a Xn, napr. A potom už len noc a oheň a materinský spev.)
• polysyndeton a asyndeton fungujú ako regulátory výpovednej
dynamickosti (asyndeton urýchľuje tok výpovede, polysyndeton ho
spomaľuje)
 Základné vetné členy dvoj-
a jednočlennej vety
• predikácia – základný vetotvorný akt – vztiahnutie príznaku na
nositeľa spojené s vyj. gram. kategórií času a spôsobu vedie
k rozčleneniu gram. jadra (PO, PS) a vzniku dvojčlennej vety

• ak sa príznak vzťahuje priamo na mimojaz. skutočnosť, gram. jadro

ostáva nerozčlenené a veta je jednočlenná
• = existencia predikátu vo vete je podmienená existenciou subjektu,
t. j. je viazaná na dvojčlenné vety

• slovesné jednočlenné vety = bezpodmetové vety, vety bez subjektu;

sloveso je tu predikát, ktorý neotvára ľavovalenčnú pozíciu

• menné jednočlenné vety = eliptické vety, resp. vetné ekvivalenty

 Prísudok (predikát)
vetný člen predikatívnej syntagmy, ktorým sa niečo o výraze v pozícii
podmetu vypovedá, prisudzuje sa mu:
• činnosť (Kováč vyrába podkovy.)
• proces (Anna omladla. Tvár jej horí.)
• vlastnosť (Otec je starý.)
• vzťah k inej entite (Na Slovensku mu patrí Duslo Šaľa a Istrochem.)

• daný VČ umožňuje tieto príznaky aktualizovať, t.j. časovo

orientovať vzhľadom na moment prehovoru a modálne
charakterizovať z hľadiska ich platnosti (= čas, spôsob): Peter sedí. –
Peter sedel. – Seď!

• morfol. kategória času a spôsobu nie sú závislé na žiadnom výraze

vo vete = predikačné/aktualizačné kategórie
 Problematika zhody medzi PO a PS
• závislosť prísudku na podmete sa vyj. prostredníctvom gram. kat.
osoby a čísla (= zhodové/kongruenčné kategórie)
• ak je predikát v préterite, trpnom rode či podmieň. spôsobe, jeho
tvary vyjadrujú tiež zhodu v rode, napr. Muž písal. – Žena písala.,
alebo zhodu podľa zmyslu (t. j. podľa pohlavia osoby, na ktorú
referuje podmetový výraz: Ja som písal. – Ja som písala.)

• veta s podmetom v N = forma predikátu vyjadruje predikačné (čas,

spôsob) i kongruenčné kategórie (osoba, číslo), má formu
kongruentnú (Chlapec vošiel do domu. = zhoda v osobe a čísle)

• veta s podmetom v G, infinitíve alebo vo forme vedľajšej vety =

forma predikátu vyjadruje iba predikačné kategórie; predikát má
inkongruentnú formu (neosobnú, zhodnú s 3. os. sg. n.), napr. Päť
chlapcov vošlo do domu. – Bolo zaujímavé pozorovať ju. – Bolo
jasné, čo sa stalo.
ďalšie prípady obmedzenej platnosti gram. kat. zhody medzi Po a Ps:

podmet sa nemusí zhodovať s prísudkom v:

rode (To bola veľká chyba.)
čísle (Čas sú peniaze.)
osobe (v tom zmysle, že pri PO vyjadrenom neurč./vymedzovacím
zámenom sa očakáva, že sloveso bude v 3. os.; Nikto nie sme bez
viny. – Každý sme iná osobnosť.)
 Typy prísudkov
z hľadiska výrazovej realizácie odlišujeme predikát:
1. jednoduchý (1 gram. tvar) –
1.1. syntetický – Číta veľa kníh.
1.2. analytický – Bol by som sa rád na to spýtal.
2. zložený (2 gram. tvary) -
2.1. slovesný – je spojením:
• modálneho slovesa s infinitívom plnovýzn. slovesa (Cestou musel
prejsť cez potok.)
• limit. slovesa s infinitívom plnovýzn. slovesa (Idem teda pýtať lieky
do najbližšej lekárne.)
• fázového slovesa s infinitívom plnovýzn. slovesa (Začal tkať
koberec.)
• sponového slovesa a trp. príčastia (Obed je už uvarený.)
2.2. slovesno-menný – spojenie neplnovýzn. slovesa a mena =
a) spony a adjektíva (Mária bola úprimná.), substantíva (Švajčiarsko je
klasická krajina ochrany prírody...), číslovky (Igigi nie je prvý, kto názorne
poukázal...), pronomina (Futbal je už taký.), adverbia (Im je to jedno.);
neslovesná časť prísudku môže mať aj podobu vedľ. vety (Nie je už taký, aký
býval.)

ako slovesno-menný predikát sa kvalifikujú aj prípady sponových slovies vyj.

fázovú/modálnu modifikáciu (Stal sa vedúcim katedry./Stál vzpriamene ako
jedľa a zdal sa neobyčajne vysoký.)

b) kategoriálneho slovesa a mena vo funkcii tzv. interného objektu (mať

strach) al. interného adverbiále (dať do pozornosti)
 Pádové stvárnenie predikátového ADJ

• ADJ v pozícii menného výrazu je v N

• používa sa aj I:
a) ak je potrebné odlíšiť mennú časť prísudku od prívlastku (v prípade,
že sa vo výpovedi prísudkové ADJ dostane do pozície pred
substantívum), napr. V tomto zmysle je metodologická poviedka
Pohár víťazov pohárov. – V tomto prípade je metodologickou
poviedka Pohár víťazov pohárov.
b) ak sa v slovesnej časti predikátu realizuje výraz s významom
implikujúcim zmenu, napr. Chcel byť už skoro zdravý/zdravým.

• zároveň je možné použiť G:

a) ak je v pozícii PO výraz rozvitý číslovkou od 5 vyššie alebo iným
číslovkovým výrazom, napr. Päť dievčat je obvinených z podpísania
zmluvy s diablom. Niekoľko málo ikonopisných pamiatok bolo
vystavených aj v prvej stálej expozícii múzea v roku 1907.
b) ak je v pozícii PO zámeno čo, niečo, nič, čosi, napr. Čo je u vás
nového, Paul?
 !!! Pádové stvárnenie predikátového SUBSTANTÍVA

• S v slovesno-mennom prísudku je v N alebo I

• N sa používa vtedy, ak neexistuje dôvod použitia špeciálneho
prostriedku (I), na čo vplývajú tieto činitele:
a) sémantické činitele
• N sa používa vtedy, keď ide o stotožnenie toho, čo je označené PO-
m, s tým, čo označuje S v prísudku (= zaradenie do triedy), napr.
Žralok je ryba, delfín je cicavec.
• I funguje ako označenie funkcie toho, čo je vyjadrené PO-m, napr.
Angličtina je rečou chémie a ekonómie, taliančina hudby. (= funguje
ako reč)
• výber N/I súvisí aj s vyjadrením stálej vlastnosti (Jeho otec je vojak.
(N)) alebo vlastnosť prechodnú (Do konca marca je vojakom
náhradnej vojenskej služby. (I))
DANÝ ROZDIEL SA V JAZYKOVOM ÚZE ČASTO NEZACHOVÁVA, napr.
O treťom páchateľovi, ktorý je vojakom z povolania, rozhodoval
vojenský súd v Banskej Bystrici. (správne – ktorý je vojak z
povolania)

• výhradne N sa používa pri hodnotiacom/expresívnom význame,

napr. Sinatra je génius, ktorý bude spievať vždy.
b) syntaktické činitele – voľba N/I súvisí aj s pozíciou v štruktúre vety (z
hľadiska aktuálneho členenia vety) a prívlastkovou determináciou
predikátového S
• N sa používa v prípade, ak je podmet vyjadrený zámenom to, napr.
To je trochu slabá útecha.
• I prevláda pri postpozícii PO-u (Výhodou je skrátenie času prípravy
prototypu.), pri infinitívnom PO-e (Odpúšťať je vecou Boha!), príp.
keď je rozvité prívlastkom vyj. osobitné postavenie rodovej entity
v príslušnom druhu, napr. Vorvaň je najväčším mäsožravcom sveta.

c) disimilačné a štylistické činitele – I viac signalizuje predikatívnosť

ako N (= primárne pád podmetu), preto ho možno použiť na odlíšenie
mennej časti prísudku a podmetu, napr. Výhoda je skrátenie času
príprav prototypu. – Výhodou je skrátenie času prípravy prototypu.
• štylistické faktory – v zásade platí, že sémanticky/disimilačne
motivovaný I sa uplatňuje vo výpovediach vyššieho štýlu
• použitie prísudkového G je zriedkavé, napr. tzv. genitív vlastnosti (=
knižný prostriedok), napr. Slovo konferencia je latinského pôvodu.,
objavuje sa aj vo frazeologizovaných výpovediach/ustálených
konštrukciách, napr. Som toho názoru, že je to omyl.

• v spojení so sponou byť sa môžu použiť aj predložkové pády –

primárne ide o predikáty ustálené vzhľadom na formu a význam (V
tomto som skôr po mame, však?), subštandardné a hovorové
frazémy (Náš súper je na koni.)
 PODMET (PO)
vetný člen s formou N, ktorý v predikatívnej syntagme predstavuje
nositeľa príznaku vyjadreného prísudkovým výrazom
• pádová otázka: kto?, čo?
• podmetová pozícia (jej identifikácia) – ak dáme sloveso v prísudku
do infinitívneho tvaru, PO zanikne (Matka rozprávala dcére
rozprávku. – Rozprávať dcére rozprávku.), t. j. realizuje sa iba vtedy,
keď je sloveso v prísudku

Obsadenie podmetovej pozície zo sémantického hľadiska

a) činiteľ deja (Otec prehodil na veľkú lavicu v kúte deku.)
b) nositeľ procesu (Brat bol nahnevaný.)
c) nositeľ vlastnosti (Doktor je veľmi milý.)
d) nositeľ vzťahu (Šaty jej pristanú.)
e) zásah, objekt deja (Zákony sa postupne sprísňovali.)
 VZŤAH PODMETU A SLOVESA

• ide o komplementárny vzťah

• PRS je dominantný vo vzťahu k PO v tom zmysle, že na základe
svojej intencie a valencie rozhoduje, či veta bude podmetová,
pričom predpisuje formálne i sémantické vlastnosti výrazu
v podmetovej pozícii (PO = gram. závislý člen)
• v protiklade k iným doplneniam slovesa hrá PO rolu protagonistu,
z jeho hľadiska sa totiž podáva dej; má funkciu témy, sémantického
akcentu (Karol bije Petra. Peter je bitý Karolom.)
• (aktuálne členenie výpovede =) aj v slovenčine, ako jazyku s voľným
slovosledom, existuje tendencia, aby – pokiaľ neexistujú iné dôvody
dané kontextom/komunik. situáciou – v pozícii PO figurovalo
VÝCHODISKO, téma výpovede (to, o kom/čom sa hovorí), napr. Peter
píše list.
 SLOVNODRUHOVÉ VYJADRENIE PO
1. primárne vyjadrenie – substantívum v N
• ak má PRS formu 1./2. os., základné je slovné nevyjadrenie PO;
informáciu o tom, kto je PO, poskytuje morféma prísudkového
slovesa
• ak má PRS formu 3. os., v texte sa PO zväčša najprv vyjadrí
plnovýznamovým slovom a potom sa vyjadruje morfematicky
(Peter vošiel do domu. Na schodoch zbadal (Peter) neznámu osobu.)

2. substantívne zámeno – osobné, ukazovacie, opytovacie (vzťažné),

neurčité, vymedzovacie
• ide o sekundárne vyjadrenie PO
• osobné zámená 1. a 2. os. plnia funkciu exoforických identifikátorov
(ukazujú von z textu ku komunikujúcim osobám, a tým identifikujú,
kto je hovoriaci a kto adresát)
• zámená 3. os. plnia funkciu endoforických identifikátorov –
predpokladajú prítomnosť plnovýznamového pomenovania v texte
3. infinitív slovesa alebo vedľajšia veta
• ide o PO situačnej povahy (Čítať jeho knihy je fascinujúcim
dobrodružstvom. Stáva sa, že niekedy príde jeseň neskoro.)
• infinitívnym PO sa často vyj. všeobecná platnosť deja (Písať vtipným
a zábavným štýlom o svojich chorobách je veľmi ťažké.)
• vo vedľajších vetách so zám. kto/čo sa podmet nahrádza opisom (vedľ.
veta je v antepozícii), napr. Kto sa bojí (= zbabelec), nesmie do lesa.
4. substantivizovaný výraz
• realizácia PO je tu založená na elipse podmetového S, a to:
– z kontext. dôvodov – ak ide o S použité v predch. kontexte (Mala brata
a ten (brat) sa skamarátil s Arietou.)
– z dôvodov jaz. ekonómie – ak ide o S známe z komunik. situácie (Oriešková
(zmrzlina) je vypredaná.)
5. neplnovýznamové slovné druhy
• PO-m sa môžu stať na základe slovnodruhovej transpozície, napr.
partikula → substantívum (Zaznelo rozhodné nie.), interjekcia →
substantívum (Nepomáhal piskot a hlasné fuj mladých.)
6. neohybné slová a výrazy citátovej povahy
• dané slová/výrazy môžu byť PO, ak majú tzv. pomenovaciu funkciu (A je
priraďovacia spojka. Ozývalo sa „Hup Holland“.)
 PÁD PODMETU
typický pád je N, G je sekundárny

1. subjektový G – vyj. sa ním nejaké ďalšie významové rysy; takéto

genitívy sa označujú ako:
a) záporový G (tzv. negatív), používa sa pri negovanom PRS: Nikoho
nebolo ani v centrále, ani doma.; v niektorých prípadoch funguje ako
knižný/archaický prostriedok (Pre nás už nebolo záchrany.); používa sa
v niektorých ustálených konštrukciách (O jej talente nebolo
pochybností.); často je súčasťou frazém (Radosti nebolo konca kraja.)
b) partitívny G – vyjadrujeme ním, že máme na mysli len isté
množstvo/istú časť niečoho; typicky sa realizuje pri slovesách vyj.
kvantitatívnu zmenu (pribudnúť, ubudnúť; Pribudlo násilia, teroru.)
c) kvantitatívny G – implikuje význam väčšieho množstva (Na cestách
ubudlo výtlkov.)

2. ako dôsledok hist. vývoja sa vymedzuje numeratívny G – jeho použitie

je podmienené výrazom číselnej povahy (zákl. číslovky od 5 vyššie
a neurčité číslovky veľa, málo; Päť mužov sa udusilo v bani. Veľa žien má
po pôrode zdravotné problémy.)
 VETNÝ ZÁKLAD (VZ)

(tradičný nevalenčný prístup:) jednočlenná veta = vetná štruktúra

s nerozčleneným gramatickým jadrom, ktoré je konštituované jedným
VČ – vetným základom (fundamentom)

aktualizovaný príznak, ktorého nositeľom je VZ, sa vzťahuje priamo na

mimojazykovú skutočnosť

(valenčný prístup:) jednočlenná slovesná veta = vety s predikátom,

ktorý vo vete „neotvoril“ ľavovalenčnú pozíciu
 KLASIFIKÁCIA JEDNOČLENNÝCH VIET

KLASIFIKÁCIA NA ZÁKLADE FORMÁLNEJ ŠTRUKTÚRY VZ

Syntetické:
a) s verbom finitom:
• konštrukčne nemodifikované: Hrmí., Myklo ním.
• konštrukčne modifikované: Kúrilo sa tam celý deň.
b) vez verba finita (vš. plnovýznamové SD): Pozor!, Úžasné!, Bratislava

Analytické:
a) verbálno-nominálne: Je jeseň. Odtiaľ vidno vežu.
b) verbálno-verbálne: Zajtra má pršať. Zďaleka bolo počuť hudbu.
KLASIFIKÁCIA NA ZÁKLADE SLOVNODRUHOVÉHO KRITÉRIA
1. slovesné jednočlenné vety
1.1. bezagentné – vyj. slovesom, pri ktorom prítomnosť agensa
nepredpokladáme; fundament je vyj. slovesami 3. al. 4. valenčného
typu
3. valenčný typ – slovesá pomenúvajúce psychické/fyzické deje
(Smädí ma. Cnie sa mi po tebe.), procesy s negatívnym/pozitívnym
výsledkom (Zabilo ho v bani. Máta ma. Darí sa mu.), statický stav
dependencie (Záleží len na tvojom rozhodnutí.)
4. valenčný typ – slovesá pomen. atmosférické stavy (Sneží. Vonku
prší. Stmieva sa. Po búrke sa ochladilo.), zmyslovo vnímateľné procesy
(Horí. Zvoní.), časové zmeny (Zvečerieva sa.), procesy prebiehajúce
v istej lokalite/vo vnútri neživ. objektu (V peci vyhaslo.)
v SJ je pri bezagentných vetách charakteristické paralelné jestvovanie
jedno- i dvojčlenných štruktúr:

a) typ Prší. – Prší dážď.; ide o prípady s redundantným subjektom,

keďže PO len opakuje význam už obsiahnutý v slovese; častejšie sa
tieto prípady vyskytujú s prívlastkovou determináciou substantíva
(Mrholil hustý jesenný dážď.)
b) typ Dieťa kýchlo. – Dieťaťu sa kýchlo., v prípade dvočlennej
štruktúry ide o slovesá vyj. psychické a fyzické deje, ktoré je možné
ovládať vôľou, ktoré sa však často realizujú bez vôľového impulzu
subjektu deja
c) typ Bratovi zasvietili oči. – Bratovi zasvietilo v očiach.; ide o vyj.
procesov prebiehajúcich v niektorej časti ľudského tela (Pálili ma
oči. Zo všetkého mi hučí hlava.); v jednočlenných vetách sa súčasťou
vetnej štruktúry stáva PU miesta
d) typ Výbuch zabil robotníkov v bani. – Zabilo robotníkov v bani.;
v prípade dvojčlenných štruktúr ide o kauzatívne slovesá
s kauzátorom; v prípade jednočlenných štruktúr sa podčiarkuje
nezámernosť deja (Zatopilo nám pivnicu. V hodinách hrklo.)
e) typ V izbe voňalo hubami. – V izbe voňali huby./Izba voňala
hubami.; v prípade jednočlenných štruktúr ide o vyjadrenie
zmyslového procesu prebiehajúceho v istej lokalite s fakultatívnym
PU pôvodu (V izbe páchlo nikotínom a zvyškami jedla.), v prípade
dvojčlenných štruktúr ide buď o vyj. zmyslovo vnímateľného
procesu s jeho pôvodcom v PO a fakult. PU miesta (Vo vozňoch
páchol uhoľný dym.)
1.2. deagentné, vyj. slovesom, pri ktorom sa prítomnosť agensa predpokladá,
avšak ten nie je vo vete vyjadrený (Ide sa do kina. Už je navarené); funkciou týchto
viet je akcentácia samotného deja, resp. vyjadrenie hodnotenia

2. slovesno-menné jednočlenné vety – fundament je vyj. tvarom

neplnovýznamového sponového slovesa a menným výrazom (substantívom v N,
v predl. páde, adverbiom, infinitívom)
na základe charakteru slovesného prvku sa diferencujú na vety so sponovým
slovesom (s pozitívnym/negatívnym vyjadrením spony) a s kategoriálnym
slovesom:
a) s pozitívnym vyjadrením spony v prézente (Je veterno. (= atmosférické stavy)
Je mu do plaču. Je mi zle od žalúdka. (= psychofyzické deje) Zajtra sú Vianoce.
(= časové fakty a okolnosti))
b) s negatívnym vyjadrením spony v prézente – prítomnosť spony možno
dokázať, ak vetu transponujeme do budúceho/minulého času

• fundament môže tvoriť kombinácia

1. spony s infinitívom (Vo vzduchu už cítiť jar. → Vo vzduchu už bolo cítiť jar.)
2. spony s adverbiom (Už vidno Tatry. → O chvíľu už bude vidno Tatry.)
3. spony s adv. i infinitívom (Treba tvrdo pracovať. → Bude treba tvrdo
pracovať.)
c) s kategoriálnym slovesom vo funkcii bázy a substantívnym výrazom vo
funkcii príznaku, kt. zo sémantického hľadiska predstavuje tzv. interný
objekt alebo PU: Prišlo na lámanie chleba. Došlo k boju.

3. menné jednočlenné vety, vyjadrené menným výrazom

vyjadrujú sa:
a) substantívom = substantívna menná jednočlenná veta (Mlieko! (=
pri bezprostrednej reakcii hovoriaceho, t. j. Mlieko vrie. Mlieko sa
vylieva. a pod.) Dve kávy! Zasa ten Peter? Hrôza! (= substantívum
s hodnotiacim príznakom) Zločin a trest)
osobitne sa vyčleňujú vokatívne jednočlenné vety s funkciou
oslovenia (Peter, čo to robíš?)
b) adjektívom = adjektívna menná jednočlenná veta; najčastejšie má
funkciu hodnotenia (Úžasné! Neuveriteľné!)
c) zámenom = pronominálna menná jednočlenná veta; ide
o personálnu (Ty!) alebo časovo-priestorovú deixu (Niekto tu je,
rýchlo sem!), najčastejšie s direktívnou funkciou
d) infinitívom = infinitívna menná jednočlenná veta; veta s funkciou
zákazu/príkazu (Nevstupovať), resp. s funkciou želania (Vyhrať tak
tento zápas! (= ekvivalent želacích viet))
e) príslovkou = adverbiálna menná jednočlenná veta; najčastejšie
vyjadrenie hodnotenia (Nádherne!)
f) časticou = partikulová menná jednočlenná veta; ide o hodnotiace
partikuly s komunikačnou funkciou vyjadrenia súhlasu/nesúhlasu
(Prídeš? Nie./Dobre.)
g) citoslovcom = interjekčná menná jednočlenná veta; vetná realizácia
je charakteristická komplexne pre interjekcie ako slovný druh; ide
o vyjadrenie emócií (Ach!), vôle smerom k adresátovi (Hybaj!) alebo
imitácia mimojaz. zvukov (Puk!)
KLASIFIKÁCIA JEDNOČLENNÝCH VIET NA ZÁKLADE KRITÉRIA
ELIPTICKOSTI

jednočlenné vety môžu byť eliptické a neeliptické:

• eliptické jednočlenné vety – vznikajú na základe aktuálnej elipsy

(Auto ide! → Auto!) alebo lexikalizovanej elipsy (Toto sú potraviny.
→ Potraviny.), alebo formou eliptickej nominalizácie (Keby som tak
mohol ísť na týždeň k moru. → Ísť tak na týždeň k moru!)
• neeliptické jednočlenné vety – vokatívne vety (Peter, čo robíš?),
partikulové (Áno, prídem.), interjekčné (Ach, prečo sa to stalo?),
resp. aj niektoré prípady substantívnych viet (Bez komentára.)
 PREDMET

• VČ s pevne fixovanou pádovou formou, ktorý rozvíja sloveso alebo

adjektívum

• pýtame sa naň všetkými pádovými otázkami okrem N

• tradičné gramatiky = vyjadrovanie syntaktickej závislosti predmetu na

slovese/adjektíve = rekcia (väzba; sloveso určuje predmetu pádovú formu)

• predmet + podmet = VČ s pevne fixovanou formou

rozdiel medzi predmetom a podmetom:

a) valencia Pt má rôzne pádové formy/valencia Po má jednu pádovú

formu (N, ojedinele G – podmienený sémanticky)

b) Pt sa pri slovese vyjadruje, aj keď je v neurčitom tvare, t. j. aj

pri infinitíve (Hrať karty je zlozvyk), adjektivizovanom particípiu
(Človek hrajúci karty nechce byť rušený), prechodníku (Hrajúc karty,
neustále fajčila.)

c) v jednej vete môže byť 1 Po, ale až 3 druhy predmetov (Rozprával

o tom dcére rozprávku.)

d) Po sa viaže vždy na prísudkové sloveso, predmet sa viaže aj na

sloveso v pozícii iného VČ (podmet, prívlastok, predmet, PU, napr.
Jeho nápad umývať okná sa mi nepozdáva. /prívlastok/) a spolu
vytvárajú subordinatívnu syntagmu
Rozdiel medzi Pt a PU

a) Pt nemožno z vety vynechať (= valenčne obligatórny prvok), PU

môže byť valenčne obligatórny (Bratislava leží na Dunaji.), ale aj
fakultatívny prvok vetnej štruktúry (Peter číta knihu za stolom. –
Peter číta knihu.)

b) pádovú formu Pt diktuje sloveso, pádová forma PU vyj.

substantívom nezávisí od nadraď. výrazu, je podmienená
sémanticky

c) Pt sa vyskytuje pri svojom nadradenom člene v príslušnom páde,

resp. jeho variante (N, resp. G; vidieť ženu, nevidieť ani koruny),
pádová forma PU nie je fixovaná (stáť pred domom, vedľa domu,
medzi domami,...)

d) na Pt sa pýtame pádovou otázkou, na PU aj pádovou otázkou, aj

otázkou na príslovku (Kde?, Kedy?, Ako?, Prečo?)
Úloha: odlišujte Pt a PU vo vetách.
Petrík hodil plecom a potriasol hlavou. Po Boľovom odchode
cítila sa opustenou, nemala sa komu vyžalovať. Ondrej sa
dokonale vyzná v počítačoch. Jednou rukou si odhrnula vlasy.
Zaplesalo v ňom srdce radosťou. Zatrepal sa v bahne ako ryba na
suchu. Peter vonku fajčí. Slza sa jej kotúľa lícom. Drúčky si predal
murárom? Po návrate do Banskej Bystrice pripravili rodičom
nečakané prekvapenie. Jerguš vypil hrnček kávy na dúšok. Napíš
tam „adresát neznámy“.
 TYPY PREDMETOV
sémantické hľadisko:

a) zásahový – pomenovanie substancie, ktorú dej zasahuje, napr. píliť

drevo
b) výsledkový – pom. substancie, ktorá vzniká/utvára sa na základe
slovesného deja (= rezultát), napr. napísať úlohu, uvariť obed
c) obsahový – pom. substancie, ktorá predstavuje obsah reči, myslenia,
vnímania, napr. hovoriť o filme, premýšľať o zmene
d) cieľový – pom. substancie, ku ktorej smeruje slovesný dej, napr.
zmocniť sa pokladu
e) vzťahový – pom. substancie, na ktorú sa dej vzťahuje, realizuje sa
najmä pri statických slovesách, napr. závisieť od financií, patriť
mame
 PREDMET ZO SLOVNODRUHOVÉHO HĽADISKA

Vyjadruje sa:
a) substantívom, zámenom, napr. Píliť drevo., Ničomu nerozumiem.

b) substantivizovaným adj., číslovkou, zámenom (súvis s vypustením

predmetového substantíva pri kontextovej/situačnej elipse), napr.
Dobré sviečky tam nechal, zlé nie., Toho tvojho nikto nepresvedčil.,
Odpočítajte tisíc.

c) výrazmi citátovej povahy (obyč. v úvodzovkách, resp. zapísané

iným typom písma), napr. Napíš tam „adresát neznámy“.

d) vedľajšou vetou al. infinitívnou konštrukciou, napr. Zaviazal sa, že

ten článok prepíše. – Zaviazal sa ten článok prepísať.
 PÁD PREDMETU

Z gram. hľadiska odlišuje:

• priamy predmet – realizuje sa pri prechodných slovesách

v bezpredložkovom A (al. jeho sémantickom variante), napr.
postaviť dom

• nepriamy predmet – realizuje sa pri prechodných slovesách v predl.

A alebo v ostatných predložkových/nepredložkových pádoch (okrem
N), napr. Dal matke dar. Námestie sa naplnilo ľuďmi. Písať o niekom.
 !!! PROBLÉMY REKCIE !!!

• v súč. jazyku docháza k vzniku nových valencií, niekedy na základe

nezámerného miešania (= kontaminácie, kríženia väzieb) valencií
rôznych slovies – ide o nesprávne tvary

• napr. Štúdia Hoss Corp uvažuje s opravou tenisových dvorcov. (= na

základe valencie slovesa počíta s niečím; správne uvažuje o)

• mechanickým spojením jedného pádu s dvomi odlišnými

slovesami dochádza k zanedbaniu dvojakej valencie (= zeugma),
napr. Obslúžime a poradíme Vám k plnej spokojnosti. (dané slovesá
sa spájajú s odlišnými pádmi)
VYJADROVANIE/NEVYJADROVANIE PREDMETU

nevyjadrenie – možné pri kontextovej elipse: Navštívila mama

priateľku? – Navštívila., pri elipse zložky známej zo situácie:
Nekŕmiť! (nápis v ZOO)

v iných prípadoch je nevyjadrenie Pt dané sémantikou slovesa:

a) pozornosť je sústredená na dej/stav: Čo robíš? – Čítam. (= knihu,
časopis, noviny, t. j. to, čo sa zvyčajne číta)
b) objektom je jediné možné doplnenie: Postav na kávu. (= vodu)
c) referuje sa na celú triedu objektov: To prasa nežerie. (= všetko, čo
žerie prasa)
d) v rámci skupiny objektov má jeden z nich prominentné postavenie
a typicky sa realizuje pri danom slovese: Peter vonku fajčí.
(prototypicky – cigaretu)
 PRÍSLOVKOVÉ URČENIE (PU)

• VČ, ktorý rozvíja dejový význam slovesa tak, že určuje jeho časové,
priestorové a príčinné koordináty, resp. spôsobové charakteristiky

• okrem syntaktickej orientácie na sloveso môže PU rozvíjať aj

adjektívum/príslovku

• PU sa vyjadruje príslovkou (vrátil sa domov), zámenom (poď sem),

predložkovým pádom substantíva (vrátil sa pred hodinou) či
infinitívom (prišiel pomôcť)
 VZŤAH DVOCH PU
Keď sa vo vete stretnú 2 PU, vzťahy medzi nimi možno riešiť
nasledovne:
• pri sémanticky rovnorodých PU ide buď o priraďovací vzťah (=
viacnásobný VČ, napr. hovoril múdro a učene), alebo je každé
nasledujúce PU významovo konkrétnejšie než predchádzajúce, a
teda neidentifikujeme tu žiaden syntaktický vzťah (napr. Zajtra
ráno o deviatej vám predvedú väzňov.)
• z hľadiska slovosledu sa tu uplatňuje pravidlo – PU väčšej domény
(zajtra) predchádza PU menšej domény (ráno, o deviatej);
nedodržanie pravidla vedie k vzniku negramatickej štruktúry!

• osobitý prípad – sémanticky rovnorodé PU, kt. sa líšia spôsobom

zapojenosti do vetnej štruktúry – jedno PU sémanticky determinuje
predikátové sloveso, druhé PU sa spája s propozíciou celej vety,
napr. V parlamente som pracoval v dvoch výboroch.
• ak ide o sémanticky rôznorodé PU, buď medzi nimi nie je žiaden
syntaktický vzťah (vrátil sa včera domov pre chorobu), alebo sú
v determ. vzťahu (spieva veľmi pekne)
 TYPY PU
Delenie z hľadiska významu:

a) okolnostné (adherentné) – určuje dej/príznak zvonku, tým, že ho

bližšie vymedzujú z miestneho, časového, príčinného hľadiska – PU
miesta, času, zreteľa, príčiny, podmienky, účelu, prípustky,
pôvodu/pôvodcu deja, prostriedku/nástroja deja a sprievodnej
okolnosti

b) vlastnostné (inherentné, vnútorné) – vyj. vnútornú kvantitu, kvalitu

al. intenzitu deja/príznaku – PU spôsobu, miery
PU MIESTA (PUM)
• vyjadruje miestnu determináciu dynamického/statického príznaku
• pýtame sa naň otázkami: kde? (statické PUM), odkiaľ?, kam?,
pokiaľ?, kadiaľ? (dynamické PU, vyj. smerovanie)
• príklad: Vrátil sa domov. Poď sem. Išiel ku škole.

PU ČASU (PUČ)
• vyjadruje časovú determináciu dynamického/statického príznaku
• pýtame sa naň otázkami: kedy? (temporálne orientujúce PUČ),
odkedy?, dokedy? na ako dlho? (temporálne limitujúce PUČ), ako
často? (frekventatívne PUČ)
• príklad: Brat cestuje už zajtra. Vrátil sa pred týždňom. Už vtedy
vedel, o čom to bude.
 PU SPÔSOBU (PUsp)
SPÔSOB V UŽŠOM ZMYSLE
• v užšom zmysle vyjadruje kvalitu dynamického/statického príznaku
• pýtame sa naň otázkami: ako?, akým spôsobom?
• príklad: Naša mama pekne spievala. Postupujte podľa pokynov.
Hundral cez zuby. Hrajú sa na školu.

MIERA
• vyjadruje kvantitatívny aspekt dynamického/statického príznaku
a príznaku príznaku
• pýtame sa naň otázkami: koľko?, nakoľko?, do akej miery?
• príklad: Stojí to veľa. Mám práce nad hlavu. Zje za troch.
ZRETEĽ
• vyjadruje delimitáciu (vymedzenie) dynamického/statického
príznaku, špecifikuje sa ním, so zreteľom na čo platí daný príznak
• pýtame sa naň otázkami: vzhľadom na čo?, čo sa týka čoho?,
pokiaľ ide o čo?, z hľadiska čoho?
• príklad: Je chorý na srdce. K deťom je úprimný. Je odo mňa mladší.
Na summite sa stretnú ekonomicky najvyspelejšie krajiny. Z
hľadiska exportu je na tom ekonomika dobre.
• vyjadruje sa ním vymedzovanie (atleticky vyspelé krajiny, Je najlepší
v matematike.), porovnávanie (Je starší ako brat. Medzi chlapcami
je najrýchlejší.), autorizovanie (Podľa Petra je hlupák. Kniha je pre
mňa najlepším priateľom.)
PROSTRIEDOK DEJA
• pomenúva prvok, prostredníctvom ktorého sa realizuje dynamický
príznak
• pýtame sa naň otázkami: pomocou čoho? prostredníctvom čoho?
• príklad: Zašil nohavice ihlou. Človeka poznáš po reči.
• PU prostriedku deja pomenúva nástroj (písať perom, hrať na gitare),
látku/materiál (poliať sa kávou), transport (cestovať vlakom)
• v užšom zmysle sa vyjadruje dejovým substantívom (dosiahnuť zhodu
trpezlivým dohováraním)

SPRIEVODNÉ OKOLNOSTI
• pomenúva sprievodnú okolnosť dynamického príznaku
• pýtame sa naň otázkami: s kým/s čím prebieha dej?
• príklad: Otec išiel do mesta s mamou. Babka s víťazoslávnym
pokrikom vbehla do drevárne.
 PU PRÍČINY
PRÍČINA V UŽŠOM ZMYSLE
• vyjadruje motivujúcu okolnosť dynamického príznaku
• pýtame sa naň otázkami: prečo?, z akého dôvodu?
• príklad: Aj preto považuje za predčasné hovoriť o zmene ústavy.
Potrestali ho za prehru. Vzhľadom na závažnosť obvinenia nechcú
nič podceňovať.

PODMIENKA
• vyjadruje motivujúcu okolnosť, za predpokladu ktorej sa realizuje
dynamický príznak
• pýtame sa naň otázkou: za akej podmienky?
• príklad: S množstvom rastie chuť. Požičiavajú tu za malý poplatok.
PRÍPUSTKA
• vyjadruje vzťah medzi neúčinnou príčinou a neočakávaným
následkom
• pýtame sa naň otázkami: napriek čomu?, navzdory čomu?
• príklad: Máme i bez nich obrovský potenciál. Pri všetkých
problémoch a zvýšených nákladoch dokázal prežiť.

ÚČEL
• vyj. sa dej/stav, ktorý chceme dosiahnuť (Poslali ho kúpiť pivo.),
žiaduci dej (Utekal po pomoc.), profitujúci entitu (Urobil to kvôli
deťom), nežiaduci stav/dej (Chránil si hlavu pred dažďom.)
• pýtame sa naň otázkou: za akým účelom?
• príklad: Angažuje sa za dobrú vec. Dal auto do opravy.
PÔVODCA DEJA
• pomenúva materiál (Urobil z múky cesto. Postavil si z lega dom.),
pôvodného vlastníka (Dostala bicykel od brata. Dom zdedil od
rodičov.), resp. niečo zdedené (Po matke bol blondiak. Náš syn je
múdry po mne.)
• v pasívnych konštrukciách sa ním vyjadruje pôv. agens, pádovo
stvárnený I (Bol potrestaný učiteľom.)
 PRÍVLASTOK (ATRIBÚT; At)
vedľajší vetný člen, ktorý rozvíja substantívum alebo substantivizované
slovo v úlohe hociktorého VČ
pre svoju závislosť od substantíva sa nemôže dostať do priameho
kontaktu s VF
pýtame sa naň otázkami aký?, ktorý? čí?, koľký, koľkoraký?...
vyjadruje sa:
• adjektívom – Vtáčí spev sa rozlieha dolinou.
• zámenom – Niektorí ľudia sú nevďační. Nechceli takú gazdinú.
• číslovkou – Zapíš si prvú hodinu. Piati chlapi prišli.
• príčastím (činným/trpným) – Vybiehajúci brankár chytil loptu.
Navrhované zákony treba schváliť.
• infinitívom – Zákaz fajčiť tu neplatí.
• príslovkou – Cesta naspäť je nemožná.
• substantívom v predložkovom/nepredložkovom páde – Bývali sme
v hoteli Park. Strom v kvete je v záhrade.
• porovnávacou konštrukciou – Šli s chlapom ako hora.
• vetou – Vybral som si oblek, ktorý je lacnejší.
 Zhodný (kongruentný) prívlastok
• zhoduje sa s nadradeným substantívom v rode, čísle a páde – Piati
chlapci prichádzajú.
• zvyčajne stojí v antepozícii (pred substantívom)

• postponovanie je vždy štylisticky príznakové (pri dôraze,

napodobňovaní archaického spôsobu reči: Takto vraveli chytrí
Benátčania dôverčivým colníkom moslimským.)

• výnimky: prírodovedná terminológia (podľa latinskej medzinárodnej

terminológie, napr. chlorid draselný, pľúcnik lekársky)
• v náučnom (najmä písanom) štýle sa objavuje postponovanie
zhodného At pri (vetnom) dôraze na prívlastku, najmä pri dôraze
z protikladu (V rovnici nastúpia potom namiesto správnych hodnôt
hodnoty pochybené.); v hovorovej podobe nie je postpozícia
potrebná, pretože je možné vyjadriť ju zvukovo
• ak je At vyjadrený slovom adj. rázu, zhoduje sa so substantívom
v rode, čísle, páde

• na základe slovosledného postavenia a sémantickej povahy majú

povahu zhodného At aj nesklonné adjektíva typu froté uterák, sexy
pohľad a subštandardné skratkové podoby adjektív senza film, nefér
zákrok

• v súčasnej slovenčine je frekventovaný zhodný At vyj. nesklonnými

slovami cudzieho pôvodu (country festival) a výrazmi skratkovej
povahy (HIV test)
• konkurencia At-ov: všeobecne platí, že zhodný At vyj. vzťahovým
adj. je menej určitý než nezhodný At vyj. substantívom (vodná nádrž
– nádrž s vodou)

• vďaka vyššej explicitnosti sa konštrukcie s nezhodným At často

využívajú v odbornom štýle (zákon o preukazovaní pôvodu
majetku), konštrukcie so zhodným At zase vďaka vyššej miere
kondenzovanosti dominujú v publicistike (pohárová streda); dnes sa
zhodný At často uplatňuje aj v odbornom štýle (prístupový server)

• ak je At vyjadrený substantívom, zhoduje sa v páde – brat

Jano/brata Jana, Peter Kováč/Petra Kováča (určovací člen =
priezvisko), potvora chlap/o potvore chlapovi, čiapka ušianka/v
čiapke ušianke
Prelínanie zhodného/nezhodného prívlastku typu mesto Košice
(určujúci člen – proprium):

– úradný styk a admin. štýl – dominuje tendencia k nezhodnému

At – mesta Košice/mestu Košice
– hovorový štýl – tendencia k zhodnému At – mesta Košíc/mestu
Košiciam (zhod. At je tu v postpozícii)
– Sl. nár. korpus však naznačuje, že v súčasnej slovenčine
dochádza k štýlovej neutralizácii a dominuje využívanie
nezhodného At (= mesta Košice, rieky Nitra)
– staršie publikácie = neodporúčajú domáce propriá používať
ako nezhodné At (z rieky Nitry, za mestom Prešovom, z vrchu
Poludnice; ale iba okres Nitra – nezhod. prívlastok; porovnaj
Oravec – Bajzíková, 1986, s. 131)
Nezhodný (nekongruentný) prívlastok
nezhoduje sa s nadradeným substantívom v uvedených gram.
kategóriách – Odchod domov teší. Lyžoval sa na vrchu Makyta.
stojí za nadradeným členom s výnimkou typov Vajanského nábrežie, jej
pastorkyňa a pod.
vyjadruje sa ešte rozmanitejšími prostriedkami ako zhodné At-y

• najtypickejší je prostý G substantív (skloňovanie zámen, cengot

zvoncov, fajčenie žien, lyžička octu, opasok staršieho brata)
• okrem toho existuje aj:
– At v D – služba zákazníkom, vernosť zásadám
– At v I – cesta vlakom, pohyb rukou
– At v predložkových pádoch – cesta do Tatier, dom po rodičoch
– At vyj. príslovkou – cesta späť, zemiaky na kyslo, smiech nasilu
– infinitívny At – stojí len pri modálnych substantívach, napr. vôľa
pracovať, právo posudzovať, zvyk dlho spať
– značkový nezhodný At – bod x, vitamín C, Tatra 613
 Výstavba prívlastkov

• holý At – realizuje sa jedným plnovýznamovým slovom (samým,

s predložkou alebo s prirovnávacou spojkou ako (ako hora))

• rozvitý At – skladá sa z dvoch a viacerých plnovýznamových slov

• osobitný prípad – postupne rozvíjajúci prívlastok – dva a viaceré At,

pričom každý ďalší At nerozvíja iba substantívum, ale celú syntagmu
– Vyššia vojenská odborná škola, veľmi dobre zahratá skladba
(poradie nie je ľubovoľné!)
Poradie postupne rozvíjajúcich prívlastkov:

1. najbližšie pre mene stojí určovací At (okrúhly stôl, červený tulipán,

združ. pomenovania ako biela káva, vysoké napätie)
2. druhý v poradí – obyčajne relačný At odvodený zo substantíva al.
iného plnovýzn. slova, ktorý presnejšie špecifikuje vzťah udaný 1.
atribútom (vojenská odborná škola)
3. nasleduje pásmo hodnotiacich At-ov: hodnotiaci At – prináša
obj./subj. hodnotenie (horúce čierne oči), kvantitatívny At
(obrovské čierne zamatové závesy, prvá herecká garnitúra ND),
privlastňovací At (mamina silonová sieťka)
4. ostatné pásmo – situačno-kontextové At-y – uvádzajú substanciu do
vzťahov k ostatnému kontextu (vetnému/nadvetnému, najmä
predchádzajúcemu) = odkazovací At (ten, taký, náš, aký, ktorý, aj
neurčito – akýsi, voľajaký,...); na mieste neurč. zámen môžu byť
vymedzovacie zámená – zaraďujú substanciu z celkového hľadiska
(každý, všetci – nik, nič) alebo z hľadiska totožnosti/jej opaku (ten
istý – iný) = vymedzovací At
vnútorné poradie medzi členmi je pevné, no všetky členy tejto
postupnosti sa realizujú iba zriedkavo (porov. sugestívne modré oči,
taký teplý medový vánok)
porušenie pravidla je často nemožné, v iných prípadoch štylisticky
príznakové (so strašnou nahou tou pravdou – umelecké texty)
zákl. číslovky sa však môžu vsúvať do tohto reťazca na hociktorom
stupni

Úloha: zoraďte správne členy postupne rozvíjajúceho At.

výhodné naše všetky zmluvy tie hospodárske prvé

určovací At, relačný At, hodnotiaci At, kvantitatívny At, privlastňovací At,
odkazovací At, vymedzovací At
 Viacnásobný At
• prívlastky rovnakého druhu sa k nadradenému menu pripájajú
v koordinatívnom sklade: zaujímavá, obsažná a poučná kniha; aj pekná, aj
múdra, aj šikovná žena a pod.

Tesnosť vzťahu
• tesný At – nezhodné At-y bývajú vždy tesné (výnimka iba pri ich zmene na
vetnú vsuvku); zhodný At postavený pred menom je tesný, za menom
býva zväčša voľný (príznakové pripájanie – Človek hľadí do mramoru,
mohutného a ťažkého.)
• voľný At – môže byť oddelený do samostatnej výpovede = takto oddelený
At sa volá osamostatnený (oddelený bodkou: Na jabloni, naklonenej
z brehu, černie sa diera. Čistá, vykĺzaná.)
• za tesný At stojaci za nadradeným menom možno považovať iba ten, bez
ktorého by sa podstatne zmenil význam vety, resp. veta by nemala
zmysel: Slovesá zbavené ohybnej prípony sú nezrozumiteľné. (bez At:
„Slovesá sú nezrozumiteľné“.)
• takýto tesný At sa neoddeľuje od ostatného textu čiarkou: Žiť život
odmeraný hodinovou ručičkou je unavujúce. (bez At: „Žiť život je
unavujúce“.; podobne je to aj pri tesnom doplnku a tesnom prístavku!)
Polopredikatívne konštrukcie (PPK)
polopredikatívna konštrukcia s neurčitým slovesným tvarom alebo
prisponovým výrazom (substantívom, adjektívom) vyjadruje v rámci
jednoduchej vety nesamostatnú predikáciu zapojenú do základovej vety ako
jej vetný člen

patria k prostriedkom rečovej kondenzácie

delenie PPK podľa syntaktických hľadísk:

doplnkové
prístavkové
prívlastkové
 Doplnok
druhotný prísudok, ktorý sa priraďuje k primárnemu prísudku, k VZ alebo
k inému polopredikátu
vyjadruje predovšetkým stav podmetu (predmetu) za deja alebo pri jeho
skončení
pripája sa k hotovému vetnému jadru alebo k celej hotovej výpovedi ako
fakultatívny člen

Syntagmatická/syntaktická stránka doplnku:

doplnok má vzťah k dvom členom vetnej štruktúry:
a) k podmetu (resp. predmetu) predikatívny vzťah (= druhotný prísudok
podmetu/predmetu)
b) k primárnemu prísudku (resp. VZ) koordinatívny vzťah, rovnoznačný s
priraď. súvetím (Dievka dojí kravu zamyslená. = Dievka dojí kravu a je
(pritom) zamyslená.)
 Delenie doplnkov (syntaktické hľadisko)

Podmetový D – tvorí druhotný predikát k podmetu vety

a) zhodné podmetové D – vyj. sa trpným príčastím, adjektívom,

substantívom, subs./adj. so spojkou ako, číslovkou
Chlapček sa tisne k nej šťastný.

b) nezhodný podmetový D – vyj. sa prostým I/G, predložkovými pádmi,

prechodníkmi, absolútnym N a A
Mohli ste sa princom narodiť. Za ním vyšiel aj Rudko, v kožúšku a v súkenných
kapčekoch.
Predmetový D – tvorí implicitnú predikáciu s predmetom

a) zhodný predmetový D – vyj. sa príčastiami, adj., subst., subst./adj. so

spojkou ako, číslovkami
Ja poslal som od Maťa dekanovi noviny – neprečítané. Cúvol troška, lebo sa jej
vždy bál, živelnej a peknej. Usmiala sa na nás, na tichých a vážnych.

b) nezhodný predmetový D – vyj. sa prechodníkom a predl. pádmi +

neurčitkom (nezhodným D k predmetu je aj doplnková vedľ. veta)
Sprievodca ich našiel bozkávať sa. Vzali ste si ho za vzor.
 Výstavba doplnku

ako VČ môže byť:

a) holý (Nahnevaný pozeral k hrncom na sporáku.)

b) rozvitý – tými istými členmi ako prísudok alebo aj prívlastkom, ak je vyj.

substantívom (Ľudovít pozrel do povaly zle dotknutý.)

c) viacnásobný
• z morfologicky rovnorodých zhodných výrazov (Ja som čakala neistá a
znepokojená.)
• z morfologicky rôznych výrazov (Div nezamrzol – bosý a v košeli.)
Spôsoby spájania doplnku s jadrovými komponentmi vety

a) bezpríznakové – D stojí za prísudkom, príp. až za predmetom prísudku

(najmä predmetový D) a nie je oddelený pauzou (ani graficky čiarkou či
inými znamienkami):
Starká naň hľadí nahnevaná.

a) príznakové – intonačná línia je pred D prerušená pauzou (v grafickej

podobe čiarkou al. iným, silnejším interpunkčným znamienkom)
Matka šla dolu dvorom, zhrbená a bezvládna.

v náučnom štýle je častý voľný D situovaný na začiatok výpovede – Videné

zblízka, prestávali byť tajomné a nebezpečné.
po väčšom predĺžení pauzy a poklesnutí intonácie sa môže D celkom
osamostatniť od osobitnej výpovede – Takto bola veľmi krásna. Takáto
bezmocná a vydaná napospas svetu.
 Prístavok (apozícia)
menný stotožňovací polopredikát voľne zapojený do vety prostredníctvom mena
v hociktorom VČ, ku ktorému sa primkýna a s ktorým sa (podľa možnosti) i
zhoduje
vyj. vzťah aktuálnej totožnosti so svojím oporným (východiskovým) členom:
v podmete – Vo dvore privítalo ich ozrutné psisko, valach popolavej srsti.
v predmete – Otec, mať prepísali tú hŕbku blata na dievku, na jeho sestru.
pri mennej časti slovesno-men. prísudku – Každý z nich je herec, naturalista.
v PU – V štrnástich rokoch, vo veku, ktorý sa nazýva bezstarostným, mala veľmi
vážne starosti.
v prívlastku – Plač Rudka Lapina, Jergušovho malého brata, zaznieval do pachu
svetovej vojny.

na rozdiel od doplnku prístavok vždy stojí (je primknutý) pri opornom člene, a to
za ním
graficky sa nesplývavé spojenie prístavku naznačuje čiarkou, pomlčkou,
spojovníkom, dvojbodkou, zátvorkami, bodkou:
Keď sme už sedeli za stolom, zjavil sa ešte jeden hosť: Adelkin brat Gejza.

k svojmu menu sa pripája bez spojok alebo pom. spojok totiž, t. j., a to, čiže,
ako..., častíc alias, vraj, tiež, kvázi, už..., príslovkových výrazov teraz, vtedy,
kedysi, dnes, menom, pôvodom..., adj. a zám. výrazov zvaný, rodená, terajší,
takzvaný,...
V práci pokračovala jeho žena Sophie, pôvodom Grékyňa.

primkýnaním k opornému členu sa odlišuje od parentézy (vsuvky)

prístavok môže byť holý, rozvitý i viacnásobný (Medzi ne patrí aj stavba

obydlia – domu a dvora.)
 Delenie prístavkov
delia sa podľa toho, či druhé meno v prístavkovom spojení má užší al. širší
rozsah než oporné (prvé) meno

Vysvetľovací prístavok

rozsahom užší ako oporný člen

identifikujeme ho tak, že predeň možno vsunúť vysvetľovaciu spojku t. j.,
totiž, čiže, časticu vlastne, slovom, prívlastok tzv.
Ej, ba veru mám sestričku, našu Ľudmilku. (= v prístavku je proprium) Corium,
väzivová vrstva kože, sa začne diferencovať v druhom mesiaci. (= po menej
známom názve stojí ako známejší názov) Pojme do seba neskoršie sluchové
kostičky (mallcus, incus a stapes). (= po všeob. názve al. substantíve/zámene
v pluráli nasleduje výpočet konkrétnymi menami) Jedna druhej dodávala
strelivo: klebety ľahšej i ťažšej váhy. (= po metaforickom pomenovaní nasl.
priame pomenovanie) Počujte ma: Grófa Markoča... (= po zámenách ako
slovách s najširším rozsahom) a pod.
 Zaraďovací prístavok

k menu s užším rozsahom významu sa kladie meno širšieho významu

identifikujeme ho tak, že sa k nemu dá pripojiť zámeno to, kt. tu plní spájaciu
funkciu

Na rukách nemal tvrdých mozoľov, známky to vytrvalej roboty.

Zapáli si do veľkej tajtíčky – fajky. (k propriu sa kladie všeob. pomenovanie)
Štefanova svadobná košeľa, tradičný dar od nevesty, nemala páru. (= ku konkr.
pomenovaniu sa kladie všeobecnejšie) ... vlievali sa do potoka zľava Bogoška,
sprava Dúbravka, jarčeky ináč nepatrné. (= k výpočtu konkr. menami sa kladie
zhŕňajúci všeob. ekvivalent)
 Prívlastkové polopredikatívne konštrukcie
polovetný prívlastok – zhodný postponovaný prívlastok, ktorý je voľne
pripojený k substantívu v platnosti hociktorého VČ
býva vyjadrený príčastím al. dejovým adjektívom
voľné pripojenie a postponovanie sú konštitutívne vlastnosti polovetného
prívlastku
Vo dvore ležal zelený jarný súmrak, presýtený vôňou surovej zeme.
zhodný prívlastok sa záväzne postponuje, ak je rozvitý pádom al. prirovnaním;
býva rozvitý PU, príslovkovými vedľ. vetami, predmetmi v prostom/predl.
páde: Nebolo ho vidieť pre veľký sneh, zastierajúci výhľad na cestu.

postponovaný prívlastok sa neoddeľuje od nadraď. substantíva čiarkou, ak

by veta bez neho nemala zmysel alebo ak by sa jej zmysel podstatne zmenil/
rozšíril (= tesný At)
Slovesá odvodené príponou -ieť z adjektív nepomenúvajú činnosť. (po
vynechaní prívlastku veta stráca zmysel = „Slovesá nepomenúvajú činnosť.“)
polopredikatívny význam môžu mať výnimočne aj anteponované zhodné
prívlastky
a) ak sú rozvité pádom alebo okolnostnou príslovkou; rozvitie pádom je tu
možné iba vtedy, keď prívlastok stojí v absolútnom začiatku vety – Po
dlhom pochode utrmácané zvieratá sa stávali ľahkou korisťou lovcov
mamutov.
b) síce holé anteponované prívlastky, ale vyj. príčastím slovies, ktoré
vyžadujú predmetové doplnenie alebo doplnenie PU pôvodcu a pôvodu
– Adam po nečakanom dobrom zárobku dal každému robotníkovi
strieborný pliešok.