Slide 2

V knihe "Sociálna konštrukcia reality" autori Peter L. Berger a Thomas Luckmann tvrdia, že
všetko, čo vieme alebo veríme, pochádza z našich interakcií s inými ľuďmi. To zahŕňa aj veci,
ktoré považujeme za bežné alebo samozrejmé. Kenneth Gergen tento názor rozširuje, keď
hovorí, že dokonca aj vedecké fakty sú ovplyvnené tým, ako sa prezentujú ako príbehy. Ak
je príbeh zaujímavejší alebo jednoduchší na pochopenie, ľudia mu skôr uveria, čo môže
viesť k strate niektorých dôležitých detailov alebo objektivity.

Sociálni konštrukcionisti veria, že svet okolo nás neustále tvarujeme a meníme podľa toho,
ako ho vnímame a rozprávame o ňom ostatným. To znamená, že každá udalosť môže byť
vnímaná rôzne rôznymi ľuďmi. Tento jav nie je obmedzený len na naše osobné životy, ale
objavuje sa aj vo vede. Niekedy sa určité vedecké poznatky stávajú populárne nie preto, že
sú najpresnejšie, ale pretože sú zaujímavo predstavené.

Zjednodušenie komplexných vedeckých poznatkov do príbehov, ktoré sú ľahko

pochopiteľné, môže spôsobiť, že stratíme podstatu a dynamiku toho, ako svet skutočne
funguje. Tento proces môže narušiť naše porozumenie reality, pretože príliš
zjednodušujeme a ignorujeme množstvo detailov, ktoré sú dôležité pre plné pochopenie
situácie. Táto skutočnosť poukazuje na dôležité otázky v oblasti epistemológie, čo je veda o
tom, ako poznáme to, čo vieme. Občas sa zdá, že namiesto skutočného sveta vnímame len
jeho zjednodušenú verziu, čo môže byť zavádzajúce.

Slide 3

V tejto časti sa podrobnejšie pozrieme na prípad Kitty Genovese, ktorý sa často uvádza v
učebniciach sociálnej psychológie ako príklad efektu prizerajúcich sa. Skúmame, ako sa
tento príbeh prezentuje a ako sa líši od toho, čo sa skutočne stalo. Najskôr sa zoznámime s
faktami z historických zdrojov.
Potom porovnáme tieto fakty s tým, ako sú interpretované v sociálnej psychológii.
Opíšeme prípad podľa zdrojov, ako sú Gado (2005), De May (2006), Gansberg (1964),
Rosenthal (1964) a Skoller (2008). Napríklad, Joseph De May Jr. (2006), ktorý žije v oblasti,
kde sa prípad odohral, použil originálne súdne záznamy a svedectvá. Ďalším dôležitým
zdrojom je kniha Charlesa E. Skollera, bývalého prokurátora zapojeného do prípadu.
Kitty Genovese, prezývaná Kitty, sa narodila v roku 1935 a pracovala ako manažérka baru v
Queens, New York. Žila so svojou partnerkou Mary Ann Zielonko. Kitty bola lesbická, čo v
60. rokoch vzbudzovalo väčšiu pozornosť, ale na jej vraždu to nemalo vplyv.
Jednej noci, keď sa vracala z práce, ju sledoval neznámy muž, ktorý ju dvakrát bodol nožom.
Hoci sa jeden zo susedov pokúsil zasiahnuť, útočník sa vrátil, znova ju napadol a nakoniec
zabil. Celý útok trval asi 32 minút a podľa vyšetrovania ho mohlo počuť alebo vidieť
najmenej 38 ľudí.
Útočník, Winston Moseley, bol zatknutý krátko po čine. Okrem toho, že zavraždil Kitty, mal
na svedomí aj ďalšie zločiny. Bol odsúdený na smrť, ktorý neskôr zmenili na doživotie.
Počas pobytu vo väzení sa venoval štúdiu a písaniu článkov.
Prípad Kitty Genovese je často citovaný pre tzv. "bystander effect", kde ľudia nezasiahnu, aj
keď sú svedkami násilia.

Slide 4

Tisíce vrážd sa v meste ako New York City stanú každý rok. Tento konkrétny prípad sa stal
známym v celej krajine až po článku v New York Times od autora Gansberga z roku 1964,
ktorý bol publikovaný krátko po vrážde a informoval o ní. Tento článok vyvolal pobúrenie
medzi obyvateľmi, pretože zobrazoval bezcitnosť slušných občanov, ktorí vraždu Kitty
Genovese iba pozorovali bez toho, aby zavolali políciu. V článku sa uvádza počet 38
svedkov, ktorý je často citovaný ako neosporný fakt, avšak v skutočnosti bolo s počtami v
článku pomerne voľne nakladané. Dokonca sa vyskytol rozpor medzi číslom uvádzaným v
texte a v nadpise článku. Text hovorí o 38 svedkoch, zatiaľ čo nadpis článku uvádza „37 Who
Saw Murder Didn't Call the Police“ (Tridsaťsedem, ktorí videli vraždu nezavolali políciu).
Gansbergov článok popisuje, ako 38 ľudí stálo v okne a sledovalo, ako neznámy muž zabíja
mladú ženu a vrátil sa k nej dokonca trikrát, pričom počas celej doby nikto nezavolal políciu.
Tento prípad je často preberaný aj v učebniciach sociálnej psychológie.
De May v roku 2006 poukázal na niekoľko nepresností v článku. Spomína, že len tri osoby
videli útok nožom a že polícia bola privolaná hneď po prvom útoku. Žiadny zo svedkov
nevidel celú vraždu a Moseley zaútočil iba dvakrát. De May tiež argumentuje, že prítomnosť
38 svedkov neznamená, že sledovali celý priebeh vraždy. Väčšina z nich videla iba časti
útoku alebo len počuli hlasy a nič nevideli.
Milgram a Hollander hovoria o efekte nepravdepodobnosti, ktorý mohol spôsobiť, že
svedkovia interpretovali situáciu ako menej vážnu, napríklad ako mileneckú hádku alebo
žart mladých ľudí, namiesto vraždy. Táto interpretácia sa líši od klasického poňatia efektu
prizerajúcich sa, ktorý hovorí o rozdelení zodpovednosti medzi prizerajúcimi sa.
Napriek tomu, že Kitty Genovese sa stala symbolom apatie okoloidúcich, jej vrah Winston
Moseley bol zadržaný práve vďaka angažovanosti susedov, ktorí si všimli jeho podozrivé
konanie a následne privolali políciu.

Slide 5
Príbeh Kitty Genovese sa v sociálnej psychológii spomína hlavne v súvislosti s efektom
prizerajúcich sa (Bystander Effect), apatiou prizerajúcich sa (Bystander Apathy) či
nereagujúcich prizerajúcich sa (Unresponsive Bystander). V anglicky písanej literatúre sa
tento koncept často označuje aj ako Genovese Syndrome, Genovese Effect alebo
Bystander Intervention.

Príbeh Kitty Genovese sa zvyčajne spája so širšími konceptami, ako je sociálne zaháľanie
(Social Loafing), prosociálne správanie, rozdelenie zodpovednosti či deindividuácia. Okrem
toho sa stal populárnou kazuistikou v oblasti štúdia kriminalistiky a práva, pričom inšpiroval
reformu systému krízových volaní na policajné stanice v New Yorku a v niektorých štátoch
USA viedol k prijatiu zákonov o povinnosti poskytnúť prvú pomoc. Príbeh Kitty Genovese sa
tiež často spomína v populárnej kultúre.

Jedným z dôvodov, prečo sa príbeh Kitty Genovese stal taký známy, je článok v New York
Times z roku 1964. Ten popisoval prípad ako klasickú tragédiu s motívom boja dobra proti
zlu. Príbeh mal veľký vplyv na spoločnosť a stal sa ikonou, ktorá ilustruje určité sociálno-
psychologické koncepty.

Pri analýze tohto príbehu sa však vynárajú dôležité otázky. Prvou z nich je etika - či je
opodstatnené ilustrovať koncepty vysvetľujúce ľudské správanie konkrétnym príbehom, ak
to znamená závažné skreslenie okolností skutočného príbehu. Druhou otázkou je, nakoľko
je prínosné vytvárať a posilňovať koncepty ako apatia prizerajúcich sa, ktoré vykresľujú ľudí
v negatívnom svetle. Týmto postupom sa predpokladá, že výskumníci v oblasti psychológie
majú právo klasifikovať ľudí podľa týchto kategórií.

V každom prípade sa z príbehu Kitty Genovese stal symbol pre určité koncepty v sociálnej
psychológii, hoci to môže viesť k spochybneniu presnosti a etiky týchto interpretácií.

Slide 6

Prípad Kitty Genovese je v učebniciach sociálnej psychológie na Slovensku a v Českej

republike často spomínaný ako príklad efektu prizerajúcich sa. Autori učebníc
pravdepodobne vychádzajú z článku v New York Times alebo z iných sekundárnych zdrojov
a prezentujú prípad Kitty Genovese dramatickým a často nepresným spôsobom.

Napríklad, učebnica *Moderní psychologie* od Hilla vykresľuje prípad tak, akoby Kitty
Genovese bola 30 minút vraždená pred očami 38 ľudí. Podobne učebnica *Hilgard‘s
Introduction to Psychology* (vydaná pod českým názvom *Psychologie*) tvrdí, že 38
susedov počulo jej volanie o pomoc, no nikto nezavolal políciu. Učebnica *Social
Psychology* od Hogg & Vaughan tvrdí, že 38 ľudí otvorene priznalo, že ju počuli kričať, ale
nikto nereagoval. *Sociální psychologie* od Slaměník & Janoušek popisuje, že najmenej 38
susedov sa prizeralo útoku a stali sa jeho svedkami bez akejkoľvek reakcie.
Tieto interpretácie prípadu sú často dramatizované a nepresné, čo môže viesť k skresleniu
skutočného príbehu. To otvára otázku etiky v prístupe k týmto prípadom, keď sa ilustrujú
koncepty vysvetľujúce ľudské správanie na základe skreslených okolností.

Prípad Kitty Genovese podnecuje diskusiu o spôsobe odovzdávania a produkovania

poznania v spoločenských vedách. Kenneth Gergen vo svojej práci *Social Psychology as
History* kritizuje snahu vytvárať všeobecné zákony spoločenského správania a odmieta
možnosť akumulovať poznanie o sociálnych interakciách rovnakým spôsobom ako v
prírodných vedách. Príbeh Kitty Genovese tak slúži ako argument za intenzívnejšiu
prítomnosť kritického myslenia pri tvorbe a upevňovaní konštruktov v spoločenských
vedách.

Táto diskusia vyvoláva otázku, koľko ďalších mýtov a skreslených príbehov existuje v súbore
tradičného sociálno-psychologického poznania. Je dôležité pristupovať k príbehom a
prípadom, ako je ten o Kitty Genovese, s kritickým myslením a snažiť sa o čo najpresnejšie a
najetickejšie interpretácie.

Slide 7

V mnohých publikáciách sa človek napríklad stretne s tvrdením, že komunikáciu tvorí na7%

verbálna zložka, na 38%

Paralingvistika a na 55%neverbálna komunikácia. Ide o populárny

úvod, ktorým prednášatelia či prednášateľky, alebo lektori a lektorky zvyknú otvárať časti
venované neverbálnej komunikácii. Ako autor uvedených čísiel býva uvádzaný Albert
Mehrabian. Mehrabian postavil výskum, z ktorého tieto čísla vychádzajú na dvoch
kľúčových štúdiách (Mehrabian & Ferris, 1967. V prvej Štúdii počúvalo 25 účastníčok
nahrávky troch žien, ktoré vyslovovali jediné slovo (anglické slovo maybe – v preklade
možno) tónom, ktorý komunikoval pozitívny, neutrálny a negatívny postoj k imaginárnemu
adresátovi. Účastníčkam následne ukázali fotografie troch ženských tvárí s tými istými
tromi emóciami, a mali emócie priradiť

Iba pri hlasoch, iba pri fotografiách, alebo v kombináciách. V druhej štúdii účastníčky
počúvali deväť slov, ktoré nahovorili dve ženy

Tri z týchto slov prezentovali pozitívne emócie (honey, dear, thanks -Miláčik, drahá/ý,
vďaka), tri neutrálne (maybe, really, oh – možno,skutočne, och) a tri negatívne (don’t,
brute, terrible – nesmieš, beštia,hrozné). Slová boli vyslovované rôznym tónom, ktorý opäť
komunikoval pozitívnu, neutrálnu alebo negatívnu emóciu smerom k pomyselnej
prijímateľke. Nahrávky posudzovali tri skupiny účastníčok – hodnotili 1. len podľa významu
slov, 2. len podľa vokálneho komponentu, a 3. podľa kompletnej informácie. Mehrabian
(2007) na základe získaných dát uzatvára, že celkovú obľubu osoby tvorí 7 % verbálnej
obľuby plus 38 % vokálnej plus 55% faciálnej(vizuálnej). Autor však svoj výskum orientoval
predovšetkým na inkonzistentnú komunikáciu emócii, pričom išlo o komunikáciu
implicitnú. Verbálnu zložku komunikácie prinajmenšom v jednej zo štúdii zámerne
minimalizival ,takže nízky podiel verbálnej komunikácie bol vstupno upremennou dizajnu
štúdie.Napriek tomu však učebnice zvyknú Mehrabianove výsledky neprimerane
generalizovať: na celkové pôsobenie jednej osoby (Hierhold, 2005) na celkový účinok správy

A podobne. A napokon, počet účastníčok v štúdii bol taký nízky a išlo

O natoľko homogénnuskupinu,že akejkoľvek generalizácii chýba aj elementárna miera

dôveryhodnosti. Vybíral (2002) tieto interpretácie

Označuje za „jednu z najtradovanejších hlúpostí v psychológii“. Kladie

Si otázku: „Prečo si jedenmarginálny záver AlbertaMehrabiana z malého prieskumu našiel

cestu aj do serióznych učebníc psychológie?“ Ako

Potenciálne vysvetlenie udáva preferenciu číselných údajov v psychológii, pretože

číslamôžu pôsobiť ako akýsi doklad presnosti, ako argument, či dobrá didaktická pomôcka.

V našom prieskume (Masaryk & Bartková, 2007) sme sa pokúsili na základe vnímania
spomínaného Mehrabianovho výskumu zistiť,

Aké stratégie manažmentu poznatkov využívajú ľudia, ktorí s týmto

Výskumom môžu prísť do kontaktu. Vzorku tvorilo 20 ľudí – 10 učiteľov a učiteliek z dvoch
fakúlt Univerzity Komenského v Bratislave

A 10 tréneriek a trénerov, ktorí realizujú komunikačné výcviky. Všetci z nich Mehrabianov

výskum poznali, mnohí/é ho používajú pri svojej práci – avšak nikto z nich netušil, ako
uvedené čísla vznikli. Pri

Svojej práci s informáciami dôverovali autorite vydavateľstva či osobe

Autora alebo autorky, a to bolo pre väčšinu z nich dostatočnou zárukou, že informácia je
správna. Takto postupovala väčšina účastníkov

Slide 8

V tejto kapitole sme sa zamerali na vedecké mýty a legendy, ktoré môžu pochádzať z
vedeckých objavov a následne sa zakoreniť v ľudovej vedomosti. Príkladom toho je tzv.
Mozarteffect. Naopak, môžeme vidieť prípady, kde každodenné udalosti prešli
transformáciou na vedecké koncepty, ako napríklad prípad Kitty Genovese.
V minulosti mohli učitelia alebo autori tvrdiť, že majú nedostatok informácií, pretože
získanie kníh zo zahraničia bolo komplikované. V dnešnej dobe, keď sú informácie dostupné
online a publikácie len na pár kliknutí, by sa mohlo zdať, že naše učebnice budú presnejšie.
Avšak, paradoxne, rozšírenie technológií nezastavilo šírenie mýtov a legiend. Často je to
spôsobené tlakom na kvantitu publikovaných prác, ktorý vedie k tomu, že autori možno
nestihnú alebo zanedbajú dôkladne preveriť všetky svoje zdroje a spoliehajú sa na
sekundárne informácie.

Keď sa zamyslíme nad tým, ako sa vedecké poznatky v bežnom použití menia a adaptujú,
uvedomíme si, že naše vnímanie sveta je hlboko zakorenené v sociálnom a kultúrnom
kontexte doby, v ktorej žijeme. Toto uvedomenie nám môže priniesť hodnotné poznatky o
tom, ako pristupujeme k rôznym témam.

Pretvorenie významu nemusí nutne znamenať zníženie kvality informácií. Napríklad

učebnice môžu niektoré príbehy dezinterpretovať, aby ilustrovali určitý didaktický cieľ.
Avšak, takéto pretvorenie môže tiež odhaľovať existujúce spoločenské diskurzy a poskytovať
informácie o tom, ako spoločnosť pristupuje k daným témam.

Zaujímavým príkladom je fascinácia príbehom Kitty Genovese, ktorý odhaľuje našu

tendenciu vykresľovať ľudí ako pasívnych a poslušných a zdôrazňovať negatívne aspekty
spoločnosti. Prečo sa sociálni psychológovia a psychologičky sústreďujú skôr na temné
stránky ľudskosti namiesto toho, aby sa zamerali na pozitívne aspekty?

Je dôležité, aby budúci učitelia, vedci a všetci, ktorí pracujú s informáciami, sa naučili klásť
otázky o každej informácii alebo poznatku, s ktorým sa stretávajú: Ako bola táto informácia
získaná? Do akej miery ju môžeme zovšeobecniť? Je možné ju spochybniť?

Kritické myslenie by malo zohrávať kľúčovú úlohu, pretože poznanie, najmä v spoločenských
vedách, by sme nemali vnímať ako statické alebo nemenné, ale ako aktívny proces
zahŕňajúci množstvo faktorov, vrátane tých, kto a prečo toto poznanie produkuje. Táto
oblasť je sama o sebe fascinujúca a predstavuje dôležitú výzvu pre budúce výskumy v
sociálnej psychológii.