MESAČNÍK

MAREC / 03 / 2024
ROČNÍK 9. / CENA 3,90
www.dennikn.sk

Prečo
chránime
zvieratá
 Kniha Turistika s deťmi vás naučí
ako dať dokopy tých, čo milujete s tým čo, milujete.

Objednávajte na obchod.dennikn.sk.
 Prečo vlastne
chránime prírodu
N iekomu sa môže zdať, že hľadať
odpoveď na otázku – prečo
chránime zvieratá – je zbytoč-
né. Veď zvieratá sa predsa musia chrá-
niť, to hádam všetci vedia. Učí sa to už
na základnej škole!
Spoliehame sa na to, že správnu od-
poveď všetci poznajú. Robíme chybu.
Nie tak dávno istý slovenský politik
a v tom čase ústavný činiteľ v televíznej
relácii vyhlásil – mňa nevolia hlucháni.
Čo tým chcel povedať? Že politici
majú právo ignorovať ochranu hlu-
cháňa, ak za to získajú viac hlasov vo
voľbách?
V tej istej relácii sa vzápätí ozval
ďalší politik – vlka, medveďa a hlucháňa
podľa neho staviame nad občanov tejto
krajiny.
Znamená to, že je v poriadku zastre-
liť medveďa len preto, že sa niekto bojí
chodiť do lesa? Alebo že je v poriadku
loviť vlky, pretože niekedy (a pripomeň-
me, že sa to stáva naozaj zriedka) strh-
nú ovcu a inokedy poníka?
Otázky pribúdajú, až nakoniec skon-
číme pri jednej: načo vlastne chránime
zvieratá?
Prekvapivo málo ľudí vie na ňu rých-
lo a presvedčivo odpovedať. Možno je to
tým, že si vedomosti, ktoré sme sa na
N magazín. Mesačník č. 03/2024, ročník 9. Adresa redakcie: Jarošova 1, 831 03 Bratislava. Šéfredaktor: Matúš Kostolný. Grafická úprava: Soňa Ševčíková.
Vydáva N Press, s.r.o., Jarošova 1, 831 03 Bratislava, IČO: 46 887 491. Konatelia vydavateľstva: Lukáš Fila, Tomáš Bella. EV 5440/16. ISSN 2453 - 9597.
Informácie o predplatnom a inzercii nájdete na www.dennikn.sk alebo získate na info@dennikn.sk.
Foto na titulke: Tomáš Hulík
základnej škole naučili, neopakujeme.
Načo aj?
Z prieskumov vyplýva, že drvivá
väčšina ľudí si je istá, že prírodu treba
chrániť, a myslia si, že to aj sami robia.
Keď sa výskumníci z Inštitútu 2050 TOMÁŠ
v prieskume pýtali, za čo sa ľudia na GREČKO
Slovensku považujú, najviac z oslove- reportér
ných zaškrtlo ochrancov prírody.
No ochrana prírody a zvierat nie je
zadarmo. Vo chvíli, keď to má ľudí stáť
ich pohodlie, peniaze alebo pocit bez-
pečia, ozývajú sa v niektorých pochyb-
nosti. Na nich sa priživujú populistickí
politici, ktorým nie je trápne spochyb-
ňovať ani tie najzákladnejšie prírodné
zákonitosti – napríklad aj tú, že život
na Zemi drží pohromade ako pyramída
z kariet. Na sociálnych sieťach majú
veľa fanúšikov.
Nie je vôbec vylúčené, že medzi ich
podporovateľmi sú aj ľudia z vášho
okolia. Aj vy sa tak jedného dňa môžete
ocitnúť v situácii, keď na vás vytiahnu
„podpásovú“ otázku – tak mi teda po-
vedz, prečo vlastne chránime zvieratá?
Tento magazín je pre všetkých, ktorí
chcú byť na tento moment pripravení.
Po jeho prečítaní budete mať nachysta-
nú nie jednu, ale rovno tucet presvedči-
vých odpovedí.
3
Slovenský rys ostrovid je plachý a v lese ho zrejme
neuvidíte. Nedokáže však uniknúť pytliakom

Stopovali
sme rysy
FOTO – TOMÁŠ HULÍK
K eby som bol rys, išiel by som
tadiaľto, ukazuje sprievodca
Tomáš Hulík. Jeho prst mie­
ri pomedzi rad smrekov, za ktorými
špliecha rieka naplnená vodou z to­
piaceho sa snehu. Ponad ňu leží krí­
žom padnutý menší kmeň stromu.
Na to, aby sme po ňom prešli my, je
priúzky, museli by sme byť omnoho
obratnejší.
Pre rysa by to nebol žiadny prob­
lém. Zľahka po kmeni precupká
a v strede sa ešte zastaví, aby si po­
naťahoval svaly ako mačka.
Prečo si je náš sprievodca taký is­
tý, že rys, ktorý bol tu v okolí, sa vy­
bral práve tadiaľto?
„Rysy vždy hľadajú tú najľahšiu
cestu,“ vysvetľuje. Žiadne veľké pre­
skakovanie či únavné brodenie sa.
Počas toho, ako pátrame po stopách
rysa, ho Tomáš Hulík opisuje, akoby
to bolo to najlenivejšie zviera v lese
– a súčasne takmer neviditeľné. „Aj
keby bol len pár metrov od teba, neu­
vidíš ho, kým sa sám nepohne.“
Úspornosť a nenápadnosť sú
v prípade rysa geniálnou stratégiou
prežitia. Nefunguje iba na jediného
nepriateľa. Zabíjajú ich pytliaci – a aj
preto je ich populácia na Slovensku
možno oveľa menšia, než sa odhado­
valo, naznačujú výskumy.
Málokto pritom vie, aké dôležité
sú slovenské rysy pre celú Európu.
Po tom, čo na väčšine kontinentu
vyhynuli najmä z dôvodu lovu a od­
lesňovania, sa ich populáciu podari­
lo na mnohých miestach obnoviť aj
vďaka rysom zo Slovenska.
Tomáš Hulík, slovenský filmár,
environmentalista a režisér doku­
mentárneho filmu Návrat rysov,
je jedným z mála ľudí, ktorí mali
šťastie pozorovať ich vo voľnej príro­
de a veľmi zblízka.
NASPÄŤ NA MIESTE, KDE SA
RYSY UČILI ŽIŤ V DIVOČINE
Hulíkov film zachytáva pokus
ochranára Miloša Majdu vychovať
dva malé rysy – Lízu a Mura – tak,
aby dokázali prežiť v divokej prírode.
Mláďatá pochádzali z ostravskej zoo­
logickej záhrady a projekt ich „rein­
trodukcie“ sa odohrával v Ľuboch­
nianskej doline vo Veľkej Fatre.
Hulíkov film o rysoch, ktoré je
6 MAGAZÍN N 03/2024
vo voľnej prírode takmer nemožné
stretnúť, bol v čase uvedenia unikát­
ny. Len málokomu sa dovtedy poda­
rilo nakrútiť tieto zvieratá zblízka.
„Bolo to asi moje najkrajšie nakrúca­
TOMÁŠ nie,“ hovorí.
GREČKO Líza a Muro sa vďaka filmu stali
reportér
najznámejšími slovenskými rysmi.
Ochranár Majda ich na život v di­
vočine pripravoval celý rok. Najskôr
u seba doma v bytovke v Dolnom
Kubíne a neskôr v okolí chaty štát­
nych ochranárov uprostred Ľuboch­
nianskej doliny. Vedľa tečúca rieka
a les na strmom svahu slúžili rysom
ako trenažér.
Museli sa naučiť, že potrava ne­
prichádza každý deň sama, v pravi­
delný čas naservírovaná na tanieri.
V prírode by ich to naučila mama, tu
sa o to pokúsil ochranár Majda.
Mláďatá si museli zvyknúť na
nepravidelné kŕmenie, do voliéry
im púšťali živé myši, na ktorých tré­
novali. A po čase ich začali Majda
s Hulíkom vodiť na cvičné výpravy
do voľnej prírody. Až sa tam rysom
zapáčilo tak veľmi, že dostať ich späť
na chatu začalo byť čoraz ťažšie.
„Neskoro popoludní prešli rysy
cez most do lesa tak ako niekoľko­
krát v ten deň, nasledované Tomá­
šom a kamerou, ešte sa chvíľu zdrža­
li na okraji lesa a potom zmizli v tie­
ni stromov,“ hovorí rozprávač, keď sa
film blíži k záveru. „Už sa nevrátili.“
Jedného z nich sa ešte podarilo
zachytiť fotopascou a tam sa film
končí.
Odvtedy ubehlo 14 rokov. Čo sa
s nimi stalo – pýtam sa Hulíka, ktorý
sa práve skláňa nad stopou v snehu,
čo by mohla patriť rysovi. Našli sme
ju dva kilometre od chaty, kde sa
Líza s Murom pripravovali na život
v divočine.
KDE SÚ LÍZA S MUROM DNES
„Myslel som si, že minimálne sa­
mec Muro sa zabýval v okolí chaty
a obhájil si tam teritórium, pretože
svojho času tam už jeden veľký rys
žil,“ odpovedá. „O Líze sa nevie nič.
Jednoducho zmizla, s tým sa však
počíta.“
Vzápätí dojem z happyendu po­
kazí iná verzia – medzi lesníkmi,
poľovníkmi, ale aj ochranármi sa
rozchýrilo, že tunajší poľovníci ich
okamžite zastrelili. „Ja si to však
nemyslím,“ dodáva pochybovačne
Hulík. „Domáci lesníci by takúto
zvesť ihneď hlásili a podľa niekoľ­
koročného stopovania usudzujem,
že rys Muro sa počas šiestich rokov
pohyboval v okolí chaty, kde bol vy­
chovávaný.“
Dnes už považujeme za bežnú
vec, že vzácne šelmy dostanú pri vy­
pustení do divočiny čipy a obojky,
podľa ktorých sa dá ich pohyb sledo­
vať. V čase vypúšťania Lízy s Murom
to také bežné nebolo, Hulík hovorí, že
to vtedy robili možno tri firmy. Oboj­
ky nakoniec dorazili, ale až vtedy, keď
boli oba rysy naspäť v prírode. Znovu
chytiť sa ich už nepodarilo.
Hulík vysvetľuje, že obojok môže
byť pre rysa vo voľnej prírode cel­
kom veľký problém. „Ako sa rys za­
kráda, môže sa obojkom o niečo za­
chytiť a v tom čase obojok vážil 250
gramov, čo sa nám zdalo veľmi veľa
na to, aby sme to zavesili rysovi na
krk.“
Napokon náš sprievodca usúdil,
že stopa v topiacom sa snehu by
mohla patriť rysovi, hoci sa mu zdá
primalá. Fotíme si ju na ďalšiu ana­
lýzu.
„Stopa rysa je veľká osem až deväť
centimetrov, pri mláďatách je, samo­
zrejme, o pár centimetrov menšia.
Je veľmi guľatá a vidno na nej štyri
prsty a potom vankúšik,“ opisuje
Hulík a pritom ťuká prstom do čľap­
kanice s nejasným odtlačkom.
Aby bolo jasné – určite nejde o Lí­
zu ani Mura. Pravdepodobnosť, že
ich nakoniec dostali pytliaci, je podľa
Hulíka veľmi veľká.
PREČO CHCÚ MAŤ DOMA
TROFEJ A AKO FANTAZÍRUJÚ
O ÚTOKU NA ČLOVEKA
Poľovníci na špecializovanom fóre
sa medzi sebou nevedia dohodnúť.
Je evidentné, že v niektorých lokali­
tách sú rysy premnožené, tvrdí jed­
na časť. Iní sa pýtajú, čo znamená
premnožené – na fóre padajú čísla
o veľkosti slovenskej populácie, raz
niekto píše 400, inokedy aj tisíc.
Debata o rysoch sa tam strhla ešte
v čase, keď Líza s Murom behali po
veľkofatranských horách. Mnohí by
si želali, aby bol lov rysov opäť povo­
lený – tak ako kedysi.
S obmedzeniami sa rysy lovili až
do roku 1999, odvtedy sú už celoroč­
ne chránené. „Tiež som strelil rysa
v časoch, keď zákon jeho lov dovo­
ľoval,“ píše diskutujúci s prezývkou
Učeň. Rys je podľa neho v poľovných
revíroch škodná, a preto treba jeho
stav „tlmiť“.
Niektorí diskutujúci špekulujú
o tom, že táto šelma by mohla do­
konca zaútočiť aj na človeka. V ofi­
ciálnych záznamoch o takom prípa­
de nie je žiadna zmienka. Vykázané
škody na hospodárskych zvieratách
sú takisto podľa oficiálnych štatistík
zanedbateľné – výnimočne rys strh­
ne nejakú ovcu.
No medzi poľovníkmi je veľa ta­
kých, ktorí žiadnym oficiálnym dá­
tam nechcú veriť – sú to len čísla na
papieri, ktoré si vymyslel niekto od
stola.
„Rys sa veselo strieľa, lenže kaž­
dý je ticho,“ píše jeden z nich na in­
ternetovom fóre a neskôr sa strhne
tipovačka. „Celkom logicky sa pred­
pokladá, že i tak sa nelegálne odloví
okolo 70 kusov ročne,“ píše Učeň.
Tomáš Hulík nedokáže o poľovní­
koch, ktorí zastrelia rysa, hovoriť bez
toho, aby z úst nevypustil nadávku.
Hovorí o novodobej generácii „zbo­
hatlíkov, ktorí nevedia, čo od dobro­
ty“. Brázdia lesné cesty terénnymi
autami, vytláčajú ostatných a ne­
hanbia sa označovať za ochrancov
prírody.
„Z rysa sa nedá nič speňažiť – ko­
žuch sa z neho urobiť nedá, to by ich
človek potreboval zopár,“ vysvetľuje.
„Je to vyslovene iba trofejová zále­
žitosť. Poľovníci zbohatlíci nevedia,
ako sa odlíšiť, tak zastrelia rysa, vlka
alebo medveďa, aby medzi sebou za­
ujali, inak si to neviem vysvetliť.“
Zastrelené jedince podľa neho
končia v mrazničkách, kde čakajú na
preparáciu, a potom na stenách po­
ľovníckych chát. „Keby sa urobila po­
riadna razia, všeličo by vyplávalo na
povrch,“ hovorí Hulík, zatiaľ čo stú­
pame do kopca k jazeru, pri ktorom
vraj vždy objavil najviac stôp.
Nelegálny lov rysa nie je problém
iba na Slovensku. V českých Novo­
hradských horách na pomedzí juž­
ných Čiech a Rakúska už pytliaci vy­
strieľali sedem z ôsmich tamojších
rodín. „Radi strieľajú a majú drahé
zbrane. Často sú to bohatí a vplyv­
ní ľudia, podnikatelia. Je to pre nich
koníček. Ak takýto človek rysa chce,
tak si ho zaobstará,“ opísala pytliakov
Českému rozhlasu Tereza Mináriko­
vá z organizácie Alka Wildlife.
RYS SI NA KORISŤ POČKÁ
Slnko ešte pri jazere nestihlo cel­
kom roztopiť sneh, na jednom mies­
te je ho dokonca stále po členky. Tu
je stôp viac.
Z postavenia stôp a vzdialenosti
medzi nimi sa dá určiť, ako sa zviera
pohybovalo – či len kráčalo, bežalo
alebo skákalo. Séria stôp tvorí stopo­
vú dráhu.
Skúsení stopári podľa nich doká­
žu určiť nielen druh, vek a pohlavie
zvieraťa, ale rekonštruovať aj udalos­
ti, niekedy dramatické scény, ktoré
sa na mieste odohrali.
Najmä ak stopári narazia na vlčie
stopy, majú šancu zažiť vzrušujúce
momenty. Vlky útočia v svorkách,
niekedy svoju korisť dlho prenasle­
dujú, až sa nakoniec rozdelia – jedna
časť ju naženie napríklad do rieky so
šmykľavými kameňmi, kým alfa sa­
mec čaká, aby po nej mohol vyštarto­
vať a zahryznúť.
Rys je, naopak, samotár, naháňa­
Rys ostrovid
(Lynx lynx)
Obľúbené miesta: vyvýšeniny,
hrebienky a konáre
Potrava: malé až stredne veľké
cicavce – od myší a hrabošov cez
zajace a líšky až po srny
Odhadovaná populácia: oficiálne
do 400, no podľa niektorých
vedcov možno len okolo 200
nie ako v prípade vlkov by ho stálo
veľa energie. Spôsob, akým loví, je
preto oveľa delikátnejší. Šetrí ener­
giou, ako sa len dá.
„Má rád vyvýšené miesta, z kto­
rých má rozhľad a prehľad o tom,
čo sa okolo deje, a chodí najmä cez
hrebienky, lebo odtiaľ vidí na obidve
strany,“ opisuje Tomáš Hulík a poze­
rá sa pritom na kopce, ktoré obkole­
sujú jazero.
Rys si väčšinou korisť vyčíha. Na­
miesto taktizovania a kooperácie ako
pri vlkoch sa spolieha na superostrý
zrak, sluch a najmä – trpezlivosť
a moment prekvapenia. „Veľakrát vi­
dieť labky vytopené až do ľadu z to­
ho, ako dlho zviera stojí na jednom
mieste a pozoruje,“ vysvetľuje Hulík.
Jeho obľúbenou potravou sú malé
až stredne veľké cicavce – od myší
a hrabošov cez zajace a líšky až po
srny. Na jeleňa si už trúfne len vý­
nimočne, ak je obeť mladá alebo
chorá. Radšej než by míňal vlastnú
energiu, sa priživí na vysokej zveri,
ktorú strhli vlky. Aj počas tohto výle­
tu sme jednu ohlodanú kostru, obeť
miestnej vlčej svorky, našli ešte pár
kilometrov od ústia doliny.
Keby sme nemali šelmy, premno­
žili by sa iné zvieratá, vysvetľuje
Hulík. „Ak by nebolo rysov, tak je
možno priveľa myší a inej jeho typic­
kej koristi alebo aj líšok.“
 Tento jednoduchý princíp je zá-
kladom oveľa väčšej a v prírode veľ-
mi dôležitej zákonitosti. V ekológii
je známa ako Liebigov zákon mini-
ma. Ten hovorí, že vývoj, rast alebo
rozmnožovanie sú limitované tým
faktorom, ktorého je nedostatok.
V prípade rysa to znamená, že
jeho populácia sa zväčšuje alebo
zmenšuje aj v závislosti od množ-
stva koristi. „Jednoducho sa nemá
ako premnožiť,“ vysvetľuje Hulík.

POČTY NIE SÚ VŠETKO

Okrem obdobia párenia, keď sa
rysy vyberajú aj mimo svojho teri-
tória, sa zdržujú na svojom území.
Obiehajú ho dookola a vracajú sa na
miesta, po ktorých zvykne chodiť ich
korisť. Cestou si ho značkujú – mies-
ta, ktoré na to využívajú, volá Hulík
telefónne búdky. „Zanechávajú tam
pachové stopy, škrabú a otierajú sa
o ne. A na pochôdzkach ich preznač-
kovávajú.“
Čo všetko si takto medzi sebou do-
kážu zvieratá povedať? „Netušíme,“
odpovedá Hulík.
V závislosti od množstva potravy
môže byť teritórium rysa veľké 100,
ale pokojne aj vyše 1 000 kilometrov
štvorcových. Aj preto je odhadovanie
ich skutočného počtu pre vedcov také topov. Prechádzanie cez ne rysy často Ak by bolo rysov málo alebo by
zložité. neprežijú. sa medzi sebou nepárili jedince
Na Slovensku sa rys vyskytuje na Ďalším problémom je zmenšova- zo vzdialenejších území, hrozí, že
takmer polovici územia, prakticky nie vhodných lesov, rúbanie starých s nejakou líniou vymrie aj záznam
všade tam, kde je hornatý terén a lesy. a vysádzanie umelých. Iba to, že na o tom, ako si poradiť napríklad s ur-
Nie všade je však skutočne zabývaný. nejakom kopci rastú stromy, totiž čitou chorobou.
Na niektorých miestach, napríklad rysom nestačí. „Nejde iba o les, ale O genetickú rozmanitosť sa stara-
v Malých Karpatoch, sa z času na čas aj o to, či má v lese dostatok koristi jú aj zoologické stanice, do ktorých
objaví, no nemá tam domov. Medzi a vhodného životného prostredia,“ sa umiestňujú zranené rysy nájdené
ich „jadrové územia“ patrí napríklad upozorňuje Hulík. „Všetko je to pre- v prírode alebo rysie siroty, ktorým
Veľká Fatra alebo Štiavnické vrchy. viazané. Správny ekosystém by mal pytliaci zabili mamu. Tieto jedince
Podľa oficiálnych údajov ich na mať čo najväčšiu rozmanitosť – di- a ich potomkov potom ochranári
Slovensku žije 300 až 400, no sku- verzitu. Inak sa to celé rozsype.“ vypúšťajú späť do voľnej prírody, no
pina vedcov zo Slovenska a z Česka A tým sa dostávame k posledné- veľakrát v inej krajine. Má sa tým
nedávno varovala, že na základe ich mu, no zásadnému problému. Na kompenzovať obmedzený prenos
výskumu to môže byť len okolo 200 to, aby sa populácia rysov dokázala génov.
jedincov. Ak by sa tieto čísla potvrdili, zdravo reprodukovať, musí byť nielen Projekt reintrodukcie Lízy
bolo by to ďaleko za potenciálom, na dostatočne veľká, ale najmä geneticky a Mura, o ktorom je film Návrat ry-
čo upozornila už pred šiestimi rokmi rôznorodá. sov, mal prispieť aj k tomu, aby sa to
štátna ochrana prírody v Programe „Veľmi zjednodušene sa dá pove- ochranári naučili robiť správne.
starostlivosti o rysa ostrovida na Slo- dať, že v génoch sa prenášajú rôzne
vensku. informácie, napríklad aj o tom, ako ZABITIE RYSA UŽ NEMUSÍ BYŤ
Okrem pytliakov ich početnosť má telo reagovať na určité choroby. TRESTNÝM ČINOM
ohrozujú aj ďalšie faktory spôsobené A genetická rozmanitosť ich pomáha Okrem jednej domnelej stopy ry-
človekom. Jednak sú to cesty, ktoré uchovávať,“ vysvetľuje môj sprievod- sa sa nám už počas celodenného sto-
ich oddeľujú od pre ne vhodných bio- ca. povania vo Veľkej Fatre s Tomášom

8 MAGAZÍN N 03/2024

Hulíkom ďalší dôkaz o prítomnosti
rysov nájsť nepodarilo.
Boli sme vďační aj za to. Natrafiť
na stopy čo i len jedného jedinca je
veľká vzácnosť.
Stopovanie je veľmi starý spôsob
pozorovania a získavania údajov
o zvieratách. V skutočnosti je to aj
veľmi dôležitá technika na mapo-
vanie teritória a správania našich
rysov.
K dispozícii sú aj novšie sofisti-
kované metódy – pozorovanie rysov
cez fotopasce, ale najmä analýza
vzoriek DNA.
Filmár Tomáš Hulík hovorí,
že aj keď pokusy robiť genetický
výskum boli, v tom čase sa na také
analýzy nenašli peniaze. „Nevieme,
koľko je rysov na Slovensku, nevie-
me, aké veľké teritórium obývajú
a ani aké je ich exaktné zloženie
potravy,“ odznelo na záver jeho fil-
mu Návrat rysov s dôvetkom, že sa
hádam konečne podarí naštartovať
rozsiahlejší výskum. To bolo ešte
FOTO – TOMÁŠ HULÍK
v roku 2010. Výsledky celosloven-
ského zmapovania DNA analýzou
majú byť po dlhom čakaní známe
niekedy v tomto roku na jar alebo
v lete.
Takýto výskum môže potvrdiť
alebo vyvrátiť aj obavy česko-slo-
venských vedcov, ktorí varovali
pred nebezpečne nízkym počtom
rysov na Slovensku
Realistickejšie čísla však nemu-
sia vyhovovať každému. Najmä nie
tým poľovníkom, ktorým ešte chý-
ba na chate kožušina zastreleného
rysa.
„V záujme zachovania priazni-
vého stavu populácie vyzývame
na dôslednejšie vyšetrovanie ne-
zákonného zabíjania a na jeho zní-
ženie vytvorením siete forenzných
expertov na voľne žijúce zvieratá,
posilnením vyšetrovania na mies-
te činu a stíhaním nezákonnej
činnosti prostredníctvom orgánov
činných v trestnom konaní,“ poža-
dujú vedci v štúdii.
Namiesto toho vláda Roberta Fica
(Smer), ktorá prevzala moc na kon-
ci minulého roka, navrhla v novele
trestných kódexov posunúť hranicu,
od ktorej je zabitie chráneného ži-
vočícha trestným činom. Dnes platí,
že ak je spoločenská hodnota chrá-
neného živočícha 2 660 eur a viac,
rieši sa jeho zabitie už ako trestný
čin, pri ktorom hrozia nielen po-
kuty, ale aj väzenie. Podľa novely
Trestného zákona by sa táto hranica
zvýšila až na 35-tisíc eur.
Spoločenská hodnota rysa ostro-
vida je dnes 10-tisíc eur. Po novom
by teda polícia v niektorých prípa-
doch musela pytliakovi dokázať za-
bitie až štyroch rysov, aby ho mohla
obviniť zo spáchania trestného či-
nu. Ochranári pritom varujú, že do-
kázať zabitie živočícha konkrétnym
poľovníkom nie je jednoduché, ani
keď ide o jedno jediné zviera.
ČO NÁM NAŠA
STOPA PREZRADILA
O RYSOVI
„Mám, bohužiaľ, zlú správu,“ tele-
fonuje Hulík na druhý deň po výle-
te v Ľubochnianskej doline. „Poslal
som fotku stopy viacerým známym
stopárom a tí si myslia, že by mohlo
ísť aj o kunu.“
O pár hodín neskôr prichádza de-
finitívne rozuzlenie – narýchlo zvo-
lané stopárske konzílium sa zhodlo,
že nejde o rysa. Je to veľká kuna.
„Štve ma to,“ píše Hulík, keď sa ho
snažím presvedčiť, že sa nič nestalo
a výlet aj tak stál za to. Za jeden deň
som sa o rysoch, ale aj o iných di-
vokých zvieratách naučil viac než za
jeden rok prírodopisu na základnej
škole.
K definitívnemu určeniu starej
a roztopenej stopy zvieraťa v snehu
nakoniec pomohla analýza postave-
nia stôp a stopovej dráhy – z mies-
ta, kde sa kuna na chvíľu zastavila
a niečo skúmala, si to potom cha-
rakteristicky odskákala k potoku.
Aj príbeh našej stopy, hoci faloš-
nej, však hovorí veľa o rysoch a na-
šom vzťahu k nim. Chceme veriť,
že aj keď ho naživo nikdy nestret-
neme, je tam a darí sa mu. „Chcel
som, aby to bol rys,“ je to posledné,
čo mi Hulík napísal.
9
 Túto zimu sa vlky na Slovensku
nestrieľali, tlak na lov sa však stupňuje

Vlky lovia
premnoženú
vysokú zver

10 MAGAZÍN N 03/2024
 11
FOTO – TOMÁŠ HULÍK
M inisterstvá životného pro-
stredia a pôdohospodár-
stva chceli túto zimu opäť
strieľať vlky, ktoré sú v súčasnosti
celoročne chránené. Legislatívny
proces, ktorý by to povolil, však za-
tiaľ neukončili. Strieľanie teda bude
aktuálne opäť až koncom tohto roka.
Dôvodom odstrelu majú byť ško-
dy na hospodárskych zvieratách.
Odborníci pritom upozorňujú, že
zabíjanie vlkov tieto škody nezníži.
Naopak, oslabené svorky sa môžu
o to viac zamerať práve na ovce či
kozy, pretože sú pre ne ľahšia korisť
než jeleň či diviak.
Chovu zvierat v horských oblas-
tiach by viac pomohlo, ak by štát far-
márom pomohol s kúpou elektric-
kých ohradníkov či strážnych psov.
Štátna ochrana prírody hovorí, že
vlk usmrtí menej ako jedno percen-
to z celkového počtu hospodárskych
zvierat chovaných na Slovensku. Pa-
radoxne v rokoch, keď bol odstrel vl-
ka povolený, boli tieto škody výrazne
vyššie, čo by podporovalo hypotézu
o oslabených svorkách. Navyše, šta-
tistiky o stratách na ovciach za po-
sledné tri roky sú podľa ochranárov
vyššie aj pre postoj niektorých fa-
riem, ktoré samy odmietajú účinné
preventívne opatrenia.
„Plošný lov neredukuje škody na
hospodárskych zvieratách a náhod-
ný lov populácie nie je riešením,“
hovorí aj Martin Duľa, zoológ a aka-
demický pracovník na Ústave eko-
lógie lesa na Lesníckej a drevárskej
fakulte Mendelovej univerzity v Br-
ne, ktorý sa venuje populačnej a po-
travnej ekológii veľkých šeliem. Za
súčasnými snahami vidí iba záujem
o trofejový lov.
Momentálne je vo väčšine európ-
skych štátov vlk prísne chránený,
s výnimkou Slovenska a Poľska. Tie
ho pri vstupe do Európskej únie za-
radili do kategórie, ktorá v prípade
priaznivého stavu umožňuje od-
strel určitého počtu. Podľa Martina
Duľu sú politické tlaky na zmenu
Bernského dohovoru, ktorý by znížil
ochranu vlka v rámci celej Únie.
„Strašenie vlkom ako v rozpráv-
kach sa rozšírilo aj do niektorých
politických kruhov naprieč Európou.
Špeciálne konzervatívci v Nemecku
12 MAGAZÍN N 03/2024
hovoria, že treba znížiť ochranu vl-
ka. Inými slovami, vlkov chcú voľne
strieľať,“ hovorí europoslanec a pod-
predseda Európskeho parlamentu
Martin Hojsík (PS).
SOŇA Pripomína, že už teraz je možné
MÄKKÁ konkrétne problematické jedince
reportérka z populácie vlka vyradiť, nemeckí
kresťanskí demokrati však dotlačili
Európsku komisiu, aby sa zaoberala
návrhom na zníženie ochrany podľa
Bernského dohovoru. „Bolo to bez
aktuálnych dát o populáciách, iba na
základe dohadov. Klasický, čisto poli-
tický a hlavne nevedecký krok. Oko-
renený strašením verejnosti.“
Špekuluje sa aj o tom, že za tým
môže byť osobný postoj predsedníč-
ky Európskej komisie Ursuly von
der Leyenovej. Pred dvomi rokmi jej
vlk usmrtil poníka Dolly v nemec-
kej spolkovej krajine Dolné Sasko.
„V najbližších voľbách do Európ-
skeho parlamentu sa každopádne
budú uchádzať o hlasy aj kandidáti,
ktorým je živá príroda očividne proti
srsti,“ podotýka Hojsík.
NA ČO SÚ NÁM VLKY ekologička Romana Uhrinová, od-
Vlk má v ekosystéme viaceré dô- borníčka na veľké šelmy, ktorá pôso-
ležité úlohy. Jeho neprítomnosť bí v českom Hnutí Duha Šelmy.
zvyšuje škody na lesných porastoch Martin Duľa ju dopĺňa, že v Eu-
aj poľnohospodárskych plodinách, rópe sú teraz kopytníky na historic-
ktoré spôsobuje premnožená vysoká kom maxime. Preto sa aj vlk v uply-
zver. Tá je totiž pre vlky hlavnou po- nulých rokoch vrátil prakticky do
travou. Vlk zároveň likviduje choré celej Európy. „Potravná ponuka je
a najslabšie jedince, čím populácie obrovská, dá sa povedať až nevyčer-
tejto zveri ozdravuje. Okrem toho lo- pateľná.“
ví aj diviaky a môže spomaliť šírenie Danielov, muflónov, jeleňov aj di-
moru ošípaných. viakov je v prírode príliš veľa. Celé
Celoročná ochrana vlka sa za- stáda schádzajú z lesa do polí a spô-
viedla v roku 2021 za ministra Jána sobujú poľnohospodárom vysoké
Budaja (Demokrati). Napriek tomu škody. Podľa Slovenskej poľnohos-
sa na vlka stále pytliači. „Verím, že podárskej a potravinárskej komory
veľká časť poľovníkov jeho ochra- ide o približne dvadsať miliónov eur
nu rešpektuje, no veľká časť poľov- ročne. V lesoch zvieratá zasa obžie-
níkov vlka strelí, keď ho stretne,“ rajú mladé stromčeky.
skonštatoval zoológ Jerguš Tesák Podľa poľovníckeho hospodára
v rozhovore v Denníku N pred dvo- Pavla Kostúra z Poľovníckeho zdru-
mi rokmi. ženia Torysa v okrese Banská Bystri-
„Vlk plní v prírode úlohu sanitá- ca sú za ich premnoženie zodpoved-
ra a je dôležitý z hľadiska udržania ní poľovníci, ktorí vysokú zver ne-
populácie vysokej zveri v určitých lovia tak, ako majú. „Zvýšené škody
hraniciach. S úbytkom vlka však po- sú na väčšine územia a problémom
pulácia tejto zveri výrazne narástla. je dlhodobá ignorancia zo strany
Poľovníci ju nemanažujú, aspoň to poľovníkov,“ hovorí. Mnohým poľov-
nevidíme. Na Slovensku sú obrovské níkom podľa neho ide len o trofeje,
stáda, niekde už stokusové,“ hovorí preto sa zameriavajú na najväčších

Vlk dravý
(Cani lupus)
Hlavná potrava: vysoká zver
Veľkosť svorky: v našich
podmienkach obvykle
4 až 6 jedincov
Prísna hierarchia: vĺčatá môže mať
len alfa samec s alfa samicou
Odhadovaná populácia: 400 až
600 podľa ochranárov
samcov. No mali by zasahovať najmä
do samičej populácie.
Na Slovensku na rozdiel od iných
štátov pritom paradoxne platí, že ak
vlk strhne jeleňa, štát uhradí poľov-
nému združeniu škodu. „Absolútne
to nedáva logiku a všetky krajiny na
nás pozerajú ako na bláznov, že vy-
plácame niekomu peniaze za to, čo je
v ekosystéme prirodzené. Vlk presne
toto robiť má a my odškodňujeme
ľudí, ktorí by mali sami vysoký stav
tej zveri regulovať.“
MLÁĎATÁ MÔŽE MAŤ
LEN ALFA PÁR
O svorke sa hovorí odvtedy, keď
má vlčí pár prvé mláďatá, teda keď
sú spolu tri a viac vlkov. Uhrinová
aj Duľa vysvetľujú, že horné číslo
veľkosti svorky sa nedá jednoznačne
uviesť. V českých Krušných horách
zaznamenali deväťčlennú svorku,
na Slovensku môžu byť výnimočne
aj svorky s 10 až 15 jedincami. Sú
potom schopné uloviť väčšiu korisť,
v prípade Východných Karpát aj zub-
ra. Obvykle má však svorka v našich
podmienkach 4 až 6 jedincov.
Závisí to od možnosti celkového
priestoru aj od potravných zdrojov.
Vlky sú teritoriálne a majú samo-
reguláciu. Ak nemajú dosť potravy,
svorka nebude rásť. Počet členov
sa môže v priebehu roka meniť, na-
príklad sa oddelia mladé vlky, ktoré
si už hľadajú svoje vlastné teriró-
rium. Martin Duľa hovorí, že skôr sa
osamostatňujú samce než samice,
v druhom alebo treťom roku života.
Iné vlky môžu zahynúť priro-
dzene, pod kolesami áut, prípadne
ich zabijú pytliaci. „Práve pri tejto
9-člennej svorke v Krušných horách
nám mapovatelia hlásili, že vďaka
monitoringu evidujú už iba štyroch
vlkov. Taký úbytok za pomerne krát-
ky čas môže indikovať vplyv ilegálne-
ho lovu. Avšak faktorov, ktoré mohli
početnosť svorky ovplyvniť, je viac,“
hovorí Romana Uhrinová.
Vo svorke môže mať vĺčatá len al-
fa samec s alfa samicou. Žijú v nej aj
odrastené vĺčatá z predošlých rokov.
Ostatní členovia fungujú ako starí
rodičia alebo opatrovatelia.
Zoológ Jerguš Tesák hovorí, že
občas majú mladé aj dcéra či syn al-
fa páru. „Suka potom môže byť po-
trestaná a aj tie vĺčatá trochu trpia.“
Mladá vlčica, ktorá nerešpektovala
hierarchiu, sa podľa neho väčšinou
odtiahne. „Možno si nájde nejakého
svojho vĺčka a s ním si založí svorku,
ale má to ťažké.“
Mláďatká sa kotia v apríli alebo
v máji. Ak má teda alfa pár štyri vĺča-
tá, na jeseň bude svorka už šesťčlen-
ná.
Tesák vysvetľuje, že vĺčatá začnú
chodiť s rodičmi na lov v októbri,
v novembri im však ešte veľmi ne-
pomôžu. V druhom roku sa stávajú
dospelejšími. Skupina sa posilňuje
o druhú generáciu. Za dva až tri roky
môže narásť na desať alebo jedenásť
jedincov, ale lovia iba štyria až šiesti.
Lovenie je na dospelých, zvyšok sú
ešte mláďatá.
ČO SA DEJE VO SVORKE, AK
NIEKTO ZASTRELÍ ALFA
SAMCA ALEBO SAMICU
Romana Uhrinová hovorí, že väč-
šinou príde k rozpadu svorky. Neja-
ký čas sú zvyšné vlky ešte spolu, ale
chýba im vedenie, hoci sa môže stať,
že vedúceho vlka či vlčicu nahradí
niekto zvnútra. „V období, keď bolo
na Slovensku povolené loviť vlky, te-
da od polovice novembra do polovi-
ce januára, mohlo dôjsť k narušeniu
svorky tesne pred párením. Mohlo
to urýchliť rozpad svorky. Začiatkom
roka prebieha vlčia ruja, počas ktorej
je náročné nájsť si nového partnera
do páru.“
Potom, keďže mladé vlky nemajú
skúsenosť s lovom, dochádza k zvý-
šeniu škôd na hospodárskych zvie-
ratách. Ak je svorka kompletná a zo-
hraná, robí presne to, čo má, teda
reguluje stavy kopytníkov a jeleňov.
Vo väčšej miere loví aj diviaky. Keď
je svorka malá, hľadá skôr menšiu
a ľahšie dostupnú korisť, ako sú sr-
nec alebo hospodárske zvieratá.
Vlky sa neživia len mäsitou po-
travou. Duľa hovorí, že v analýzach
trusov zo Šumavy aj z Kysúc sa našli
vzorky z brusníc a čučoriedok. Vlci
zjedia aj iné plody. Dopĺňajú si tak
minerály a vitamíny.
Majú sa ľudia báť, že stretnú v le-
se vlka a že na nich zaútočí?
„Určite nie. Je to naozaj veľmi
výnimočné v prípadoch, keď sa vlk
naučil na voľne dostupnú ľudskú
potravu. Je to podobné ako pri med-
veďovi,“ hovorí Romana Uhrinová.
Martin Duľa a Mendelova univerzita
v Brne aktuálne pracujú na projekte
LIFE Wild Wolf, v rámci ktorého sle-
dujú problematické správanie vlkov.
Jedince vykazujú nezvyčajné sprá-
vanie napríklad vtedy, keď sú ľudia
na prechádzke so svojím psom. Vlk
môže pribehnúť, aby si ho obzrel.
„Ale nikdy neprišlo k napadnutiu
človeka. Pre vlka je pri strete s ním
prirodzené utiecť, niektorí jedinci sú
však smelší. Väčšinou ide o mladé
jedince alebo situácie, keď vlka nie-
čo zlákalo, napríklad ľahko dostupná
potrava,“ vysvetľuje Uhrinová.
Duľa dopĺňa, že v Európe momen-
tálne nepozorujú známky predačné-
ho správania vlkov, ani v človekom
silno pozmenenej krajine. Človeku
teda pri strete s vlkom nič nehrozí,
skôr na neho doplatí pes.
FARMÁROM NEPOMÔŽU
PUŠKY, ALE PSY A PLOTY
Zmenou vyhlášky chce minister-
stvo životného prostredia vlka prera-
13
diť zo zoznamu chránených živočí­
chov do zoznamu vybraných druhov
živočíchov a umožniť jeho lov na zá­
klade stanovených kvót. Komisia pre
určenie kvóty lovu vlka dravého pri
ministerstve pôdohospodárstva ju
odporučila stanoviť na 60 jedincov.
Minister životného prostredia
Tomáš Taraba (nom. SNS) označil
pripravovanú zmenu vyhlášky, ktorá
má opäť umožniť vlky loviť, za otvo­
renie spoločenskej debaty. „My sme
vypustili pripomienkovacie konanie
k vyhláške, ktorá môže a nemusí
vústiť do povolenia na odstrel časti
vlkov.“
Požiadavku ministerstva pôdo­
hospodárstva na odstrel vraj uznajú
za oprávnenú až po tom, čo rezort
predostrie plán na riešenie premno­
ženej raticovej zveri, ktorá spôsobu­
je poľnohospodárom vyššie škody
než vlky.
Ministerstvo životného prostre­
dia vyčíslilo, že škody spôsobené
vlkom dravým dosiahli v roku 2018
14 MAGAZÍN N 03/2024
sumu 69-tisíc eur. V roku 2022
vzrástli na 576-tisíc eur, čo predsta­
vuje skoro 8,5-násobný nárast.
Podľa bývalého tajomníka minis­
terstva životného prostredia Mi­
chala Kiču je tento argument zavá­
dzajúci. „Vyplatené náhrady škôd sú
vyššie preto, lebo sme v prospech
chovateľov zvýšili sumu týchto ná­
hrad.“ Za rok 2022 vyplatili okresné
úrady osobám, ktorým vlk spôsobil
stratu na hospodárskych zvieratách,
viac než 453-tisíc eur. Za strhnutú
ovcu môže chovateľ získať náhradu
škody v závislosti od veku do výšky
zhruba 574 eur.
Kiča hovorí, že vlky nie sú problé­
mom ovčiarstva. „Tými skutočnými
sú stále nízka konkurencieschop­
nosť, nedostatočná podpora zo stra­
ny štátu a slabé dotačné schémy,
cena práce a celkovo slabý záujem
o výkon tohto povolania.“
Ani štátna ochrana prírody ne­
predpokladá, že kvóty na odstrel vlka
prinesú zníženie škôd na hospodár­
skych zvieratách. Zároveň tvrdí, že
štatistiky o stratách na ovciach v po­
sledných troch rokoch navyšujú nie­
ktoré farmy, ktoré odmietajú účinné
preventívne opatrenia.
Aj na základe skúsenosti z iných
oblastí Európy či Severnej Ameri­
ky neexistuje preukázateľný súvis
medzi lovom vlkov a nižšími stra­
tami na hospodárskych zvieratách,
zdôrazňuje štátna ochrana prírody.
„Celoplošné kvóty určené na zákla­
de okresov neumožnia identifikovať
problémové svorky, a preto je rieše­
ním postupovať lokálne a adresne
v oblastiach so zaznamenanými ško­
dami,“ dodáva úrad.
Tím odborníkov z Mendelo­
vej univerzity, Hnutí Duha Šelmy
a Oviedo University zo Španielska
urobil nedávno k tejto téme analýzu,
ktorú publikovali vo vedeckom časo­
pise Conservation Letters.
Vedci sa zamerali na roky 2014 až
2019, keď bolo možné na Slovensku
vlky v obmedzenej miere legálne lo­

viť. Porovnávali, či v okresoch, kde
sa vlci v zime lovili, boli škody na ov-
ciach v nasledujúcej pastevnej sezó-
ne nižšie než v okresoch, kde sa vlci
nelovili. Štúdia ukázala, že lov vlkov
nemal na tieto škody vplyv.
Slovensko by sa podľa Duľu malo
sústrediť skôr na podporu chovate-
ľov v oblastiach s trvalým výskytom
vlka. „Nevyužili sme európske pe-
niaze na to, aby sme pomohli chova-
teľom si zabezpečiť pastierske stráž-
ne psy a elektrické ohradníky. To je
alfa a omega toho, aby sme riešili ten
konflikt.“
Hlavným autorom štúdie je Miro-
slav Kutal, český odborník na veľké
šelmy, ktorý pôsobí v mimovládnej
organizácii Hnutí Duha. Českí cho-
vatelia majú podľa neho možnosť
žiadať na zabezpečenie majetku pred
útokom šeliem peniaze z eurofon-
dov. Ide o kúpu ovčiarskych psov aj
elektrických ohradníkov. Spätne mô-
žu požiadať o príspevok na kŕmenie
psa, ktorý sa platí zo štátneho roz-
počtu. Štát uhradí aj škodu spôsobe-
nú chráneným živočíchom.
Dotácie na preventívne opatrenia
manažuje v Čechách Štátny fond
životného prostredia a Agentúra
ochrany prírody a krajiny, obdoba
štátnej ochrany prírody na Sloven-
sku. „Už to funguje dlhšie a chova-
telia, ktorí to využili, škody nemajú
alebo sú minimálne.
Aj Poľsko má dotačný systém na
opatrenia pre farmárov, ktorí chova-
jú zvieratá v oblastiach s výskytom
veľkých šeliem. „Nemajú jednot-
ný dotačný systém na preventívne
opatrenia. Tamojšie agentúry ochra-
ny prírody sa snažia hľadať na ne fi-
nančné zdroje, prípadne to suplujú
mimovládne organizácie. Robia aj
verejné zbierky, funguje tam teda
podpora v rámci menších regionál-
nych systémov. Je to výrazný rozdiel
oproti Slovensku,“ vysvetľuje Roma-
na Uhrinová.
Slováci si musia opatrenia hradiť
sami. Tí, ktorí ich majú, sú spokoj-
FOTO – TOMÁŠ HULÍK (2X)
ní. Bačovi Martinovi Blaškovi, ktorý
chová dve 500-kusové stáda nad Ilia-
šom a pri Mičinej neďaleko Banskej
Bystrice, nestrhli vlky za päť rokov
ani jednu ovcu. Obe strážia početné
skupiny strážnych psov. Denník N
hovoril aj s farmárom z Turca, ktorý
nechcel uvádzať svoje meno. Prob-
lémy s návštevou medveďa takisto
prestali po kúpe ovčiarskych psov.
Romana Uhrinová sa rozpráva-
la s farmármi, ktorí jej potvrdili,
že preventívne opatrenia fungujú.
„Farmárka z okolia Banskej Bystri-
ce povedala, že od momentu, ako si
zaobstarali strážne psy, počet útokov
na ich stáda klesol na minimum. No
mala informácie, že svorka sa presu-
nula neďaleko k inému chovateľovi,
a útoky začali tam. On ale opatrenia
odmietal. Samozrejme, psy musia
byť správne vychované a nesmú byť
na reťaziach. Aj pastieri, ktorí pasú
vonku vo Veľkej Fatre, nám hovorili,
že si nevedia predstaviť, ako by fun-
govali bez psov.“
15
Medveď hnedý je najväčší slovenský cicavec
a zároveň najväčšia šelma. O jeho spôsobe
života koluje medzi ľuďmi veľa mýtov.
Jeden z najčastejšie sa opakujúcich
sa týka počtu útokov na človeka

15 otázok
a odpovedí
o tom, ako žije
medveď

FOTO – TOMÁŠ HULÍK

T akéto prípady sa v skutočnos-
ti vyskytujú menej často, než
vážne vedľajšie príznaky po
požití lieku proti bolesti Ibalginu.
O niečo častejšie sa môže stať, že
človek zbadá v lese medveďa z bez-
pečnej vzdialenosti. Ak aj zviera uvidí
reportérka
človeka, väčšinou hneď utečie.
Mať možnosť pozorovať medveďa
vo voľnej prírode sa považuje za ob-
rovské šťastie.
V nasledujúcich 15 otázkach a od-
povediach sumarizujeme to najdôle-
žitejšie o jeho živote a správaní. Vy-
chádzajú z rozhovoru s odborníkom
na veľké šelmy Michalom Kalašom,
bývalým riaditeľom Správy Národ-
ného parku Malá Fatra, ktorý na nej
naďalej pracuje ako zoológ.
1. Aký je jeho denný režim?
Prispôsobil sa ľudskej činnos-
ti v krajine. Znamená to, že počas
dňa nie je aktívny. Nemá záujem
o stretnutia s ľuďmi, pretože je to
pre neho stresová situácia. Vyplašené
zviera musí unikať, a tým spaľuje viac
energie.
Cez deň sa medveď zdržiava najmä
na miestach, ktoré ľudia navštevujú
málo. Ide napríklad o nepreniknuteľ-
né húštiny. Počas dňa tam leží a ve-
čer, keď aktivita ľudí začína upadať, sa
začína prebúdzať do života.
Večer okolo siedmej začínajú med-
vede pozvoľne vyhľadávať potravu.
Počas noci môžu mať fázy oddychu,
no nadránom okolo štvrtej, piatej ho-
diny ich aktivita ešte raz graduje. Po
piatej opäť začínajú vyhľadávať denné
miesto odpočinku.
Existujú výnimky v lokalitách, kde
ľudia vyrušujú medveďa iba málo,
a tak môže byť aktívny aj v priebehu
dňa. Ide napríklad o vysokohorské
hole v subalpínskom pásme, ktoré
siaha približne do výšky 1800 metrov
nad morom, teda zhruba tam, kde sa
končí súvislý výskyt kosodreviny.
Medvede sú počas dňa aktívnejšie
aj v období ruje, keď hľadajú samice.
2. V akom prostredí sa najradšej
zdržiava?
V lesoch, ale závisí to aj od ponuky
potravy. Chodí aj do poľnohospodár-
skej krajiny, kde nachádza potravu
v podobe ovocia, poľnohospodár-
skych plodín alebo lúčne mravce.
18 MAGAZÍN N 03/2024
Hlavným domovom medveďov,
a to najmä počas zimy, keď hibernuje,
sú však lesné spoločenstvá.
3. Prečo v zime spí a ako dlho tr-
vá jeho spánok?
SOŇA Jeho organizmus sa prispôsobuje
MÄKKÁ obdobiu, keď nemá dostatok vhodnej
potravy. Nie všetky medvede ale hi-
bernujú.
Populácie v južnejších krajinách
nezimujú vôbec. Je pravdepodobné,
že časom sa ich správanie z dôvo-
du postupnej zmeny klímy zmení aj
u nás.
Už dnes ochranári pozorujú, že
medvede často líhajú do brloha na
zimný spánok až v druhej polovici
decembra a niekedy sú aktívne ešte
na začiatku januára. Doba zimného
spánku sa v porovnaní s minulosťou
teda pomerne výrazne skracuje.
Obdobie zimného spánku je dôle-
žité aj pre medvedice. Začiatkom feb-
ruára sa im v brlohoch rodia mláďatá.
4. Ako vyzerá medvedí brloh?
Závisí to od typu krajiny a od pod-
ložia. Iné brlohy sú vo flyši, iné vo
vápencových pohoriach. Najčastejšie
to bývajú skalné dutiny, ktoré zvyčaj-
ne nemajú veľké rozmery. Medveď si
môže brloh vyhrabať aj v koreňoch
pod stromami. Niektoré medvede
nepotrebujú byť vyslovene skryté
a zimujú tak, že v pásme kosodreviny
majú len vyhryzené iglu, kde sa dajú
zafúkať snehom.
Menej časté sú brlohy v kme-
ňoch stromov. Súvisí to s tým, že
to musia byť naozaj staré stromy.
A v hospodárskych lesoch, kde je
rubný vek stromov približne sto ro-
kov ich života, nie je vhodné prostre-
die. Ak sú brlohy v stromoch, tak ide
o 300 až 400-ročné stromy v rezer-
váciách. Ojedinele môže byť brloh aj
v tenšom strome, kde prespí mláďa,
ktoré sa osamostatnilo od samice
a má hmotnosť 50 – 60 kilogramov.
Brlohy sa zvyčajne nachádzajú
v pomerne ťažko dostupnom teréne
s veľkými sklonmi, aby medveďa po-
čas zimného spánku nič nevyrušova-
lo. Je to pre neho ochrana pred člove-
kom alebo pred inými medveďmi.
5. Môže sa brloh nachádzať aj
blízko turistického chodníka?
Vyskytujú sa aj takéto prípady.
Avšak pri drvivej väčšine brlohov,
o ktorých sa vie, sa nachádzajú po-
merne ďaleko od chodníkov.
6. Čím sa živí?
V tomto si je podobný s človekom
– živí sa všetkým. Človek však nie je
jeho potrava.
Hoci šelmy vo všeobecnosti pre-
zentujú ako mäsožravce, drvivú
zložku potravy medveďa tvoria rast-
liny, semená, bezstavovce, hmyz či
jeho larvy.
Závisí to najmä od prostredia.
Čím sú lesy prirodzenejšie a leží
v nich viac mŕtveho dreva, tým lep-
šie. Pri prechádzke lesom môže člo-
vek natrafiť na rozbité pne, v ktorých
medveď hľadal larvy hmyzu. Ne-
pohrdne ani vtáčími vajíčkami, keď
natrafí na hniezda na zemi.
Medveď sa stará o lov chorých ži-
vočíchov, no pustí sa aj do prenasle-
dovania zdravého zvieraťa. Často sú
to mláďatá kopytníkov, najmä čerstvo
po pôrode, keď nie sú ešte veľmi po-
hyblivé. Keď jelenica vrhne mláďa, bý-
va odložené na lúke, vo vysokej tráve.
Samica sa pasie a potom ho nakŕmi.
Medveď dokáže vďaka svojmu citli-
vému čuchu takéto zvieratá nájsť po-
merne ľahko. Tvoria značnú časť jeho
potravy najmä v máji, keď sa rodia.
Pri zriedkavých útokoch na člove-
ka ide o situáciu, keď medveďovi nej-
de o potravu, ale je zaskočený alebo
vyplašený. Útok, pri ktorom by med-
veď zabil človeka s cieľom získať po-
travu, nie je v našich podmienkach
zdokumentovaný.
7. Koľko rokov sa dožije?
Medveď hnedý je dlhoveký ži-
vočích. V zajatí sa môže dožiť viac
ako 40 rokov, vo voľnej prírode je
to vzhľadom na opotrebovanie or-
ganizmu o niečo menej. Existujú
záznamy o tom, že vo voľnej prírode
sa medveď hnedý dožil viac ako 30
rokov.
8. Koľko váži?
Jeho hmotnosť dosahuje 340 až
350 kilogramov, zriedkavo takmer
400. Ide teda o najväčšieho sloven-
ského cicavca.
Zaujímavé je, že hmotnosť mlá-
ďat v prvom roku ich života narastie
stonásobne. Medveď má po naro-
dení približne pol kilogramu a pred
prvým zimným spánkom váži už 40
až 50 kilogramov.

Medveď hnedý
(Ursus actors)
Váha: odchytené jedince
na Slovensku vážili
do 240 kg
Potrava: najmä rastlinná,
v zime vo väčšej miere
stavovce
Odhadovaná populácia:
1 000 – 1 300 podľa DNA analýzy
9. V akom veku sa medvedica
začína páriť?
Medvedice sú pohlavne dospe-
lé vo veku približne štyroch rokov,
uvádza sa v literatúre. V Malej Fat-
re sa však našla samica, ktorá mala
prvé mláďa už v troch rokoch.
Ruja prebieha zvyčajne od apríla
do konca júna, no medvede sa mô-
žu páriť aj výrazne neskôr. Existujú
záznamy o párení medveďov v sep-
tembri, októbri aj začiatkom no-
vembra.
Vývoj plodu je u medveďa po-
merne krátky. Aj keď sa medvedica
spári až v októbri, koncom januára
alebo začiatkom februára už môže
porodiť.
Čím viac má tukových zásob, tým
viac môže mať mláďat. Ak samica
nedokáže mláďatá uživiť, uhynú.
Môže aj potratiť, ak je v strese alebo
nemá nedostatok živín.
V budúcnosti by mali byť vr-
hy väčšie alebo bude prežívať viac
mláďat aj v súvislosti s klimatickou
zmenou. Vegetačné obdobie sa bu-
de predlžovať a potrava bude dlhšie
dostupná.
Medvieďatá sú zo začiatku veľmi
málo pohyblivé. Brloh opúšťajú od
polovice apríla až do polovice mája.
No aj keď brloh opustia, zdržiavajú
sa ešte dlho v jeho blízkosti, pretože
sú ešte málo pohyblivé a neprejdú
veľké vzdialenosti.
10. Môžu dospelé samce mláďatá
zabiť?
Ide o mechanizmus takzvanej in-
fanticídy. Medveď zabije mláďatá, vý-
sledkom čoho je, že samica sa s ním
v priebehu asi desiatich dní môže páriť
a na svet priviesť jeho potomstvo.
Samice majú viaceré stratégie, ako
tomu zabrániť. Vyhýbajú sa lokalitám
s dospelými samcami, preto sa môžu
aj dlhšie zdržiavať pri brlohu.
Môžu sa pohybovať bližšie k ľud-
ským obydliam. Do takých lokalít do-
spelý medveď za normálnych okolnos-
tí nepríde, lebo je plachý. Mláďatá sú
tam v bezpečí.
Ďalšia stratégia je, že medvedica sa
počas ruje pári s viacerými samcami,
čím ich oklame, lebo medveď, ktorý sa
s ňou pári, si samicu pamätá. Nepo-
zná mláďatá, lebo ich v živote nevidel,
ale pamätá si ju. A samici, s ktorou sa
páril, nezabije mláďatá. V jednom vrhu
môžu byť mláďatá od rôznych samcov.
11. Prečo si samec nevyberie
medvedicu, ktorá nemá mláďatá?
Pári sa s viacerými, niekedy aj s de-
siatimi samicami. Snaží sa o to s kaž-
dou, na ktorú natrafí. Jeho inštinkt je
vyvinutý tak, že potrebuje zachovať
druh. Hlavnou úlohou medvedice je
vychovať potomstvo a biologickou úlo-
hou samca je rozšíriť genofond. Čím
viac genetickej informácie sa zacho-
vá, tým sú šance na prežitie celého
druhu vyššie.
12. Kedy sa mláďatá osamostat-
ňujú?
Výchova mláďat trvá zhruba do ich
dvoch rokov, ale často sa stáva, že už
poldruharočné mláďatá sú od samice
odstavené alebo odohnané samcom,
ktorý sa s ňou chce páriť. Niekedy sa
ale aj v takom prípade k matke ešte
vrátia. Aj takto staré mláďatá sú už
však schopné prezimovania.
13. Aké veľké územie potrebuje
medveď na život?
Sú to desiatky až stovky kilometrov
štvorcových, závisí to od veku a pohla-
via jedinca. Samice, ktoré sú vodiace,
majú zvyčajne menšie domovské
okrsky. V oblasti Malej Fatry sa tele-
metricky podarilo sledovať jedince,
ktoré potrebovali okolo 90 až 130 ki-
lometrov štvorcových. Samce sa pohy-
bovali na územiach vo veľkosti dvesto
až tristo kilometrov štvorcových.
14. Koľko medveďov ste tele-
metrovali a čo ten výskum ukázal?
V Malej Fatre ich bolo štrnásť, na
celom Slovensku to odhadujem na
niečo vyše 50 jedincov. V porovnaní
s krajinami, kde výskum beží na plné
obrátky, je to zanedbateľné číslo. Tie
údaje sú však dôležité. Okrem toho, že
naznačujú, kde sú domovské okrsky
a ako ich v rámci sezóny medvede vy-
užívajú, ukazujú prekrývanie okrskov.
A aj to, kde v krajine ešte fungujú
miesta s migračným potenciálom me-
dzi jednotlivými pohoriami alebo kot-
linami, čo je možno ešte dôležitejšie.
15. Prečo je také dôležité stavať
ekodukty ponad cesty?
Úmrtia po zrážkach s autami majú
veľký vplyv na populáciu medveďov.
Na celom Slovensku ich takto ročne
zahynie niekoľko desiatok.
Doprava je faktor, ktorý významne
rozdeľuje krajinu. Jej „rozkúskovanie“,
čiže takzvaná fragmentácia, spôsobu-
je, že jednotlivé populácie sa ocitajú na
oddelených ostrovoch.
Dochádza k páreniu príbuzných je-
dincov – imbreedingu. To môže nako-
niec viesť ku genetickému oslabeniu
a rozpadu populácie.
Keď sa pária rôzne jedince s roz-
dielnymi vlastnosťami, ktoré sú
rozlične prispôsobené podmienkam
prirodzeného prostredia, je väčšia
šanca, že populácia bude života-
schopnejšia.
19
 O hlucháňovi sa hovorí, že je to „dáždnikový
druh“. Označujú sa tak živočíchy, ktorých
prítomnosť alebo absencia v podstate
ukazujú, či je zdravý alebo chorý celý biotop

Prečo
potrebujeme
zachrániť
hlucháne

FOTO – ADOBESTOCK
S lovensko nedostatočne
chránilo hlucháňa hôrneho.
Rozhodol o tom pred dvomi
rokmi Súdny dvor EÚ. O pokute,
ktorá by mohla dosiahnuť aj de-
siatky miliónov eur, však ešte ne-
rozhodol. Odvrátiť ju mala reforma
reportérka
národných parkov a ich zonácia.
Nápad na vyhlásenie špeciálnej
rezervácie Hluchánia však išiel do
stratena.
Nízkotatranský národný park
má spolu s ochranným pásmom
rozlohu vyše 180-tisíc hektárov
a je najväčším národným parkom
na Slovensku. Veľa jeho lesov bolo
v uplynulých približne 15 rokoch
vyťažených. Ťažbe padli za obeť aj
mnohé staré lesy, kde žil donedáv-
na hlucháň hôrny. Bez domova ne-
prežije hlucháň a ani mnohé ďalšie
druhy, pre ktoré sa tento ikonický
vták stal akýmsi hovorcom.
Hlucháň je druh európskeho vý-
znamu a Slovensko je povinné ho
chrániť. Napriek tomu jeho poč-
ty neustále klesajú, aktuálne je na
hranici vyhynutia.
Jozef Ridzoň zo Slovenskej orni-
tologickej spoločnosti/Birdlife od-
haduje aktuálnu veľkosť populácie
hlucháňa hôrneho na Slovensku na
664 až 926 jedincov. To znamená
pokles o 49 percent od vstupu Slo-
venska do Európskej únie. Z nie-
ktorých pohorí zmizol úplne.
V Národnom parku Nízke Tatry
odhadujú jeho počet na 240 až 260
jedincov. Jeho územie je zdrojovou
populáciou hlucháňa. Znamená to,
že sa odtiaľ šíri do okolitých pohorí.
Migruje do Západných a Vysokých
Tatier, do Veľkej Fatry, do Sloven-
ského raja, na Muránsku planinu
či Poľanu. Ak vyhynie v Nízkych
Tatrách, vyhynie aj v okolitých po-
horiach.
Bývalé vedenie ministerstva ži-
votného prostredia plánovalo v ná-
rodnom parku vyhlásiť prírodnú
rezerváciu zameranú špeciálne na
hlucháne. Aj volať sa mala Hluchá-
nia.
„Do rezervácie by mali patriť
staré zachované lesy, respektíve
ich fragmenty, ktoré ostali,” hovoril
o projekte Pavel Bornemisa v roku
2021, keď bol práve poverený ria-
22 MAGAZÍN N 03/2024
dením NAPANT-u. „V podstate ide
o okolie hlavného hrebeňa plus nie-
ktoré bočné hrebene. Tieto lesné
porasty sú pomerne rozfragmen-
tované predchádzajúcou lesopes-
SOŇA tovnou činnosťou, predovšetkým
MÄKKÁ náhodnou ťažbou, a preto bude mať
dosť členitý tvar.“
Rezervácia mala zabezpečiť zák-
ladný predpoklad pre životaschop-
nú populáciu hlucháňa, teda zabrá-
niť ďalšej strate vhodných biotopov,
zvýšiť ich rozlohu a kvalitu a zabez-
pečiť ich prepojenie.
No podľa aktuálnych informácií
Denníka N sa v ďalších krokoch
na vyhlásenie prírodnej rezervácie
Hluchánia už nepokračuje.
Minister životného prostredia
Tomáš Taraba (nom. SNS) odvolal
v polovici januára riaditeľa Správy
Národného parku Nízke Tatry Ma-
reka Kuchtu bez toho, aby mu po-
vedali dôvod alebo meno nástupcu.
„Mrzí ma, že nedokážeme do-
tiahnuť veci, ktoré sme spustili, ale
taký je život,“ uviedol pre Denník
N. Riaditeľom parku bol od jesene
2022 po tom, čo vyhral verejné vý- sú časti, ktoré mu viac vyhovujú,
berové konanie. Predtým pôsobil a časti, kde sa objavuje len spora-
v mimovládnej iniciatíve My sme dicky. Hluchánia populácia sa zdr-
les. žuje na svojom území a zároveň sa
Envirorezort zveril riadenie potrebuje stretávať s ďalšími su-
parku Michalovi Babničovi, ktorý sednými populáciami, aby dochá-
v minulosti pracoval ako strážca na dzalo pri rozmnožovaní k výmene
správe Malej Fatry. V roku 2022 sa génov.
uchádzal aj o miesto riaditeľa, no Problémom je, že v mnohých
v konkurze nedosiahol minimálny prípadoch už k týmto kontaktom
potrebný počet bodov. a výmenám nedochádza. Hluchá-
ne k susedom nedoletia, lebo sú od
HLUCHÁŇ JE NÁROČNÝ VTÁK seba príliš ďaleko, a tak sa pária iba
Kroky, ktoré v určitej lokalite medzi sebou, čím sa ich genofond
pomáhajú ochrániť dáždnikový oslabuje. Dôsledky sú rôzne. Osla-
druh, sú prospešné pre celé okolité bené hlucháne sa ľahšie stávajú ko-
spoločenstvo rastlín a živočíchov. risťou predátorov, obeťou chorôb či
Inými slovami povedné, ak sa darí strácajú plachosť.
hluháňovi, je zdravý aj celý les, kde Bývalý zoológ nízkotatranského
žije. národného parku Stanislav Ondruš
Hlucháň je najväčší lesný kuro- pred pár rokmi opisoval, že v obdo-
vitý vták na Slovensku. Kohút vá- bí toku zachytili výskyt troch jedin-
ži takmer päť kilogramov. S touto cov mladých kohútov s atypickým
hmotnosťou hlucháň nerád lieta, správaním, ktoré stratili plachosť.
skôr chodí po zemi. Preto sa nedá „Prenikali až do intravilánu obcí
očakávať, že sa bude presúvať na v Liptovskej Lužnej, Ľubeli a v osa-
dlhšie vzdialenosti ako napríklad de Korytnica kúpele.” Príčiny neboli
poštový holub. jednoznačne analyzované. Išlo však
Hlucháň neobýva lesy rovno- o signál, že v populácii nie je niečo
merne – aj v prirodzených lesoch v poriadku. Podľa zoológa takýto

Hlucháň hôrny
(Tetrao urogallus)
Potrava v lete: čučoriedky,
brusnice, húsenice
motýľov a iný hmyz
Potrava v zime: ihličie, semená
a púčiky drevín
Váha: kohút váži skoro 5 kg,
preto radšej kráča, než lieta
Odhadovaná populácia:
664 až 926 jedincov
hlucháň môže byť aj útočný. „V po-
slednom čase týchto prípadov pri-
búda.“
Lesy, ktoré sú pre zachovanie po-
pulácie hlucháňa najdôležitejšie, sú
väčšinou zaradené do ochranných
lesov. Sú to porasty na hornej hra-
nici lesa, ktoré majú chrániť nižšie
položené porasty, pôdu či zmier-
ňovať účinok lavín. Neznamená to
však, že by sa nemohli ťažiť. Jediný
spôsob, ako dosiahnuť ich ochranu,
je zaradiť ich do rezervácie s 5., naj-
vyšším stupňom ochrany a okolo
nich nastaviť ochranné pásmo so
4. stupňom ochrany.
„Teraz sú tam holiny, resp.
mladé lesné ekosystémy s ne-
vhodnou štruktúrou pre hlucháňa
hôrneho, ktoré je potrebné cie-
lene pestovateľsky usmerňovať
za pomoci výchovných zásahov,
čím by sa mala do budúcnosti
dosiahnuť optimálna štruktúra
týchto lesných ekosystémov
vhodná pre tento druh,” vysvetľo-
val bývalý poverený riaditeľ NA-
PANT-u Pavel Bornemisa, ktorý
pracoval na vyhlásení špeciálnej
rezervácie.
Hlucháň má na lesy, v ktorých ži-
je, vysoké nároky. Na jednej strane
potrebuje redší porast, aby v ňom
mohol manévrovať počas letu.
V redšom lese sa darí aj čučoried-
kam, ktoré sú pre hlucháňa dôleži-
tou potravou spolu s brusnicami,
húseničkami motýľov a iným hmy-
zom žijúcim na týchto kríčkoch.
V zimnom období je jeho potrava
oveľa menej pestrá a tvoria ju pre-
dovšetkým ihličie, semená a púči-
ky drevín. Aby došlo k jej rozlože-
niu v žalúdku hlucháňa, potrebuje
k tomu malé kamienky, takzvané
gastrolity. Tie nájde napr. v hline
pod vývratmi starých stromov ale-
bo v prameniskách. Zároveň však
potrebuje mať v prostredí, kde žije,
stromy zavetvené až po zem, aby sa
tam mohol skryť pred predátorom.
Hlucháň má veľa predátorov –
kuny, líšky, diviaky, orla, jastraba,
výra či krkavca. Príroda však na-
učila hlucháne efektívne sa pred
nimi brániť, pripomína zoológ. Na
rozdiel od krikľavých kohútov sú
sliepky s kuriatkami oveľa nená-
padnejšie. Sliepka tiež niekedy imi-
tuje poranenie, aby odviedla pozor-
nosť od mláďat. Poodíde a tvári sa,
že má zlomené krídlo. Samozrejme,
potom musí včas uletieť.
Príroda na prípadné straty mys-
lela aj tým, že znášku hlucháňov
tvorí 5 až 12 vajíčok. Oveľa viac než
napríklad pri dravcoch.
Voči predátorom majú teda hlu-
cháne obranné mechanizmy, no
voči strate lesov nie. Degradácia
vhodných biotopov sa uvádza ako
hlavná príčina poklesu populácie
aj v staršom Programe záchrany
hlucháňa hôrneho na roky 2018 až
2022. Vypracovala ho štátna ochra-
na prírody a ochranári z nezisko-
vého sektora. Nejde však o záväzný
dokument, skôr o odborný manuál.
Opatrenia z programov záchrany sa
málokedy realizujú systematicky.
Približne 70 percent dotknutých
území v Nízkych Tatrách, ktoré sú
pre hlucháňa kritické a mali byť sú-
časťou špeciálnej rezervácie, je vo
vlastníctve štátu. Zvyšok patrí súk-
romným vlastníkom, ktorých musí
štát odškodňovať, ak v nich majú
zakázané napríklad ťažiť. Odhado-
vané náklady v prípade vyhlásenia
Hluchánie sa pohybovali v niekoľ-
kých desiatkach miliónov eur.
PREČO SLOVENSKO
PREHRALO SÚD O HLUCHÁŇA
Súdny dvor EÚ v rozsudku z júna
2022 skonštatoval, že Slovenská
republika sa dopustila viacerých
pochybení. V prvom rade prestala
vyžadovať, aby sa v chránených úze-
miach siete Natura 2000 posudzo-
valo, či platný program starostlivos-
ti o lesy, náhodná (kalamitná) ťažba
dreva a opatrenia na odstraňovanie
následkov škôd spôsobených prí-
rodnými katastrofami nebudú mať
vplyv na druhy rastlín a živočíchov,
ktoré sa v danom území chránia.
Okrem toho Slovensko neza-
bránilo poškodzovaniu biotopov
a podstatnému rušeniu vtákov
v chránených vtáčích územiach
vyhlásených na ochranu hlucháňa
hôrneho v Nízkych a vo Vysokých
Tatrách, vo Veľkej Fatre, na Murán-
skej planine a Stolici, vo Volovských
vrchoch, v Malej Fatre a v Levoč-
ských vrchoch.
Intenzívna lesohospodárska čin-
nosť, veľkoplošná ťažba s násled-
ným vznikom hustých tmavých
porastov a používanie pesticídov
poškodili biotop hlucháňa hôrne-
ho v dvanástich dotknutých vtá-
čích územiach tak, že sa zmenšilo
územie tohto biotopu, ako aj jeho
osobitná štruktúra a funkcie. Práve
to prispelo k významnému pokle-
su populácie tohto druhu, napísa-
la v žalobe na Slovensko Európska
komisia.
Podľa nej sa ťažba kalamitného
dreva nemala na územiach, kto-
ré sú pre hlucháňa kritické, nikdy
uskutočniť. A ak ju už chcel vlast-
ník alebo správca územia robiť,
štát mal najprv posúdiť jej vplyv na
druhy, ktoré sa v území chránia.
K najväčšiemu zmenšeniu bioto-
pu hlucháňa hôrneho došlo podľa
Komisie v Nízkych Tatrách, v jed-
nom z piatich jadrových chráne-
ných vtáčích území s výskytom
hlucháňa. Práve tam sa robili vo
veľkom ťažby dreva s cieľom riešiť
problém výskytu podkôrneho hmy-
zu.
23
 Orol skalný je vrcholový predátor.
Má len jedného nepriateľa – človeka

Orol skalný
je pri love
rýchlejší ako
autá na diaľnici
FOTO – TOMÁŠ HULÍK
P avol Majko skúma or-
la skalného už 30 rokov.
V minulosti sa zúčastnil aj
viacerých úspešných zásahov proti
vykrádačom hniezd. Pri čine sa im
podarilo chytiť napríklad českého
sokoliara, ktorý vyhlasoval, že Slo-
vensko je jeho „voliéra“. Dostal roč-
ný nepodmienečný trest. “Robili to
tak, že mali chovný pár a ukradnuté
mláďa podložili pod svoju orlicu.
Potom vyhlásili, že ho odchovali
doma.”
Po takmer 17 rokoch ho vlani
minister životného prostredia To-
máš Taraba (nom. SNS) odvolal.
Vyštudovali ste lesníctvo, ako
ste sa potom dostali k pozorova-
niu orla skalného?
Hneď na začiatku, keď som na-
stúpil do Štátnej ochrany prírody,
som sa dostal do skupiny nadšen-
cov, ktorí sa vo voľnom čase veno-
vali monitoringu a stráženiu orlých
hniezd. Pamätám si, že v tom čase
sme mali veľký problém preuká-
zať, že vtáky všeobecne, ale najmä
dravce, vrátane orlov, hynú na stĺ-
poch elektrických vedení, hoci to
boli desaťtisíce vtákov. V roku 1993
sme celé leto strážili dva orly, kto-
ré po vyletení z hniezda zahynuli
v drôtoch takzvaných stĺpov smrti.
Aj tento prípad zásadne naštarto-
val komunikáciu s ministerstvom
životného prostredia aj s energetic-
kými podnikmi.
Vráťme sa ešte k pôvodnej
otázke. Čím vás orol skalný zau-
jal?
Asi svojou nespútanosťou, slo-
bodou, inteligenciou a výdržou,
najmä v zime. Treba pripomenúť,
že orol skalný sa nesťahuje na „do-
volenku“ do Afriky, tak ako naprí-
klad orol krikľavý. Musí vydržať vo
svojom teritóriu v nehostinných
podmienkach, v zime a mraze v ča-
se nedostatku potravy. Obdivoval
som aj to, ako sa prispôsobil životu
s človekom, ktorý ho považoval za
konkurenta. Orol dokázal prežiť aj
napriek prenasledovaniu a útokom
až dodnes. Možno si nekto predsta-
vuje, že hniezdi niekde na Kriváni
na neprístupnom mieste, ale nie je
to tak. Vyhľadáva si miesta na roz-
26 MAGAZÍN N 03/2024
hraní horskej a podhorskej krajiny,
kde má dostatok potravy.
Čo orlovi sklanému umožňuje
prežiť aj zimy?
Je to výsledok adaptability na
DANIEL prostredie. Napríklad orol kráľov-
VRAŽDA ský, ktorý žije južnejšie a je zame-
reportér
raný na iný druh potravy, by v tých-
to podmienkach neprežil. To isté
sa týka orla krikľavého. Ten odlieta
do Afriky, lebo keď krajinu pokry-
je sneh, stráca potravu. Prežije len
orol skalný, ktorý žerie aj zdochliny
a vie si uloviť korisť aj v takých-
to ťažkých podmienkach. Stalo sa
nám, že orla skalného zrazil vlak,
lebo sa tak nažral zrazenej jelenice,
že nedokázal odletieť. Vlak mu od-
rezal chvost a časť zobáka, ale nám
sa ho podarilo rehabilitovať a vy-
pustiť do voľnej prírody.
Predpokladám, že potrava je
jeden z faktorov, ale ďalšími sú aj
anatómia, perie, krvný obeh alebo
ešte niečo iné?
Určite je to kombinácia faktorov,
ale operenie a krvný obeh majú orly
podobné, takže to bude skôr schop-
nosťou získať potravu. „Skalák“ síce
zoberie aj hlodavca, ale dokáže ulo-
viť aj zajaca, holuba a ďalšie zviera-
tá, čiže má oveľa širšie spektrum
potravy. „Krikľúň“ by neprežil jedi-
nú zimu, lebo by zdochol od hladu.
Hovoríme o orlovi skalnom,
mohli by ste ho aspoň stručne
popísať? V čom je výnimočný?
Mal som možnosť vidieť to na
vlastné oči, aké veľké je jeho rozpä-
tie krídel. Zdvihol som uhynutého
orla za krídlo nad hlavu a druhé
bolo na zemi, takže rozpätie bolo
okolo 2,3 metra. Váži päť až šesť
kilogramov, pričom samec je pod-
statne menší než samica. Orol je
rýchly lovec. Dosiahne rýchlosť až
150 kilometrov za hodinu. Keď sme
boli blízko hniezdnej skaly a orlica
prilietala na hniezdo, počuli sme
taký vysoký pískajúci zvuk, ktorý sa
nedá ani napodobniť. Je to mimo-
riadne inteligentné zviera. Ak je po-
čas sedenia na vajciach vyrušovaný,
má taký stres z človeka, že radšej
opúšťa lokalitu. Keď sú už mláďa-
tá vyliahnuté, prevažuje materský
pud a orlica sa po vyrušení vracia
naspäť.
Dokáže uloviť aj podstatne
väčšie zvieratá, ako je on sám?
Sú to výnimočné situácie, keď
uloví napríklad srnu alebo napad-
ne kamzíka. Zažil som také prípa-
dy, keď orly ulovili aj dospelú srnu
a skonzumovali ju na zemi. Boli
páry, ktoré doniesli do hniezda aj
malého kamzíka alebo svišťa.
Orol nepohrdne akoukoľvek do-
stupnou potravou, ktorú môže do-
niesť svojim mláďatám. Z podhor-
skej krajiny nosili jarabice, holuby,
dokonca si pamätám, že v jednom
hniezde na Orave bola aj vretenica.
Používa nejaké lovecké straté-
gie?
Stratégie som zaregistroval nie-
koľkokrát najmä v hrebeňových
partiách Západných Tatier, keď
sa orly pokúšali loviť mladé svište
alebo tokajúce tetrovy holniaky. Kĺ-
zavým letom letia kryté hrebeňom,
snažia sa využiť moment prekvape-
nia, a potom rýchlym útokom kle-
sajú dolu. Niekedy prvý orol zod-
vihne hôlniaky do vzduchu a druhý
ich loví. Páry spolupracujú, ale vid-
no dominanciu samice.
Na fotopasciach vidno, že domi-
nantná „dáma“ má pri jedení pred-
nosť, orol zatiaľ sleduje situáciu
a ide sa nažrať až potom.
Korisť zabíjajú pazúrmi, zobá-
kom alebo ju hádžu z výšky na
skaly?
Orol chytí väčšiu korisť za hlavu,
aby ho nepohrýzla, alebo za chrb-
ticu a pazúrmi paralyzuje vitálne
funkcie. U menších zvierat prejdú
cez svalovinu úplne.
Koľko má orol skalný ročne
mláďat?
Orlica znesie spravidla dve vaj-
cia. To druhé s približne dvojdňo-
vým oneskorením. Fenoménom
slovenských orlov je takzvaný kai-
nizmus, keď staršie mláďa obvykle
usmrtí mladšie (názov je odvode-
ný od biblického príbehu o Ábelovi
a Kainovi, pozn. red.). Toto špecifi-
kum, ktoré nie je bežné pri iných
druhoch orla, sa zrejme vyvinulo
z dôvodu nedostatku potravy. Pri
ohrievaní vajec sa pár strieda, ale
len v prípadoch, keď sa orlica po-
trebuje nakŕmiť alebo vyprázdniť.
Väčšinu času sa o vajcia a mláďatá
stará ona a samec prináša potravu.
Ak sa nič nestane, pár väčšinou vy-
vedie jedno mláďa.
Prečo sa orol skalný neprispô-
sobil evolučne stratám mláďať
tak, že by ich mal viac? Nedokázali
by sa uživiť?
Čím viac vajec, tým väčšia šan-
ca, práve preto má dve. Stalo sa už
aj na Slovensku, ale len párkrát, že
z hniezda vyleteli aj dve mláďatá.
Vyzerá to tak, ale to sa ešte len po-
tvrdzuje, že orlica mala aj tri mlá-
ďatá. My sme v 90. rokoch rokoch,
ale aj po roku 2000, aktívne zasaho-
vali na základe výnimky do niekto-
rých hniezd, aby sme zabránili kai-
nizmu. Mláďa sme odobrali, docho-
vávali sme ho pod orlicou v zajatí
a tak mu pomohli prežiť niekoľko
kritických týždňov. Potom sme ho
doložili napríklad na adopciu do
hniezda, kde bol pár neúspešný.
Ale nie vždy sa to podarilo a orlíča
niekedy zahynulo. Sú však desiatky
prípadov, keď orlica prijala adoptív-
ne mláďa a dochovala ho. Niekedy
sme vrátili orlíča aj do pôvodného
hniezda, keď nebezpečie kainizmu
pominulo.
Pária sa orly aj medzidruhovo.
Myslím tým, či napríklad s or-
lom skalným alebo krikľavým?
Nie. Orly sú monogamné a sú
spolu celý život. Zaujímavé je, že
niekedy sme si mysleli, že orly sa
pária len kvôli oplodneniu a zacho-
vaniu druhu, ale kolega pozoroval
a nafilmoval párenie v Chočských
vrchoch, aj keď pár už mal vyliah-
nuté orlíča v hniezde. Párili sa aj
napriek tomu, že výsledkom ne-
mohlo byť oplodnené vajíčko.
Čiže pre potešenie?
Nechcem to tak nazvať a chcel
som sa tomu vyhnúť. Pravdepodob-
ne je to kvôli utužovaniu vzájom-
ných vzťahov v páre. Keď už sme
pri tých zaujímavostiach, niekto-
rým sokoliarom sa podarilo už aj
umelé oplodnenie orla v zajatí.
Koľko druhov orlov žije vo
svete a koľko z nich sa vyskytne
u nás?
Na svete je približne 32 druhov
orlov, ale na Slovensku hniezda iba
štyri – orol skalný, krikľavý, kráľov-
ský a malý. Zatúlajú sa sem aj iné
Pavol druhy, ale nehniezdia na našom a vlk, rys a medveď boli škodlivá
Majko (52) území. Na Slovensku máme 120 srstnatá zver.
až 150 párov orla skalného. Len na Pamätám si, keď ste pred rok-
Zoológ, vyštu- porovnanie, v Španielsku ich žije mi informovali o úspešných
doval lesné okolo 1 500, v Nórku tisíc, ale v Ne- zásahoch proti vykrádačom
inžinierstvo na mecku je len 50 párov. hniezd. Spomínate si ešte na tie
Technickej uni- Keď povieme, že na Slovensku prípady?
verzite vo Zvo- žije v priemere asi 140 párov, je Prelomový bol rok 1997, keď
lene. Od roku to veľa, málo alebo tak akurát? sme chytili troch vykrádačov orlích
1993 pracuje Niektoré lokality sú naplnené hniezd v Chočských vrchoch. Všet-
v ochrane prí- optimálne, iné nie. Spoločenská ci boli členmi českého sokoliarske-
rody. Od roku hodnota zákonom chráneného orla ho klubu a za dve ukradnuté vajcia
2007 pôsobil skalného je 10-tisíc eur. ich podmienečne odsúdili. V roku
ako riaditeľ TA- Ako sa vyvíjal počet orlov na 2001 som sa zúčastnil úspešné-
NAP-u. Minulý Slovensku v minulosti? ho zásahu vo Veľkej Fatre v oblasti
rok ho odvolal Problém je, že naše údaje o nich Liptovských Revúc, kde sme chytili
minister život- sa menili v závislosti od vedeckých pri čine ďalšieho českého sokolia-
ného prostredia poznatkov a technológií. Niekedy ra, ktorý v minulosti vyhlasoval, že
Tomáš Taraba v 60. až 70. rokoch boli odhady, že Slovensko je jeho „voliéra“. Dostal
(nom. SNS). na Slovensku je 14 až 17 párov, ale ročný nepodmienečný trest.
Aktívne sa po- neboli dostatočne zmapované. Od Čo chceli robiť s tým kontra-
dieľal na zadr- roku 1990, keď sa začala populácia bandom?
žaní vykrádačov orla monitorovať, sa už odhady po- Robili to tak, že mali chovný pár
orlích hniezd hybovali na úrovni okolo 70 alebo a ukradnuté mláďa podložili pod
v Chočských 120 párov. svoju orlicu. Potom vyhlásili, že
vrchoch a vo Najväčším ohrozením pre orla ho odchovali doma. Legislatíva sa
Veľkej Fatre. skalného je človek. A okrem ne- sprísnila, v obidvoch štátoch sa už
ho? robia DNA testy a vykrádanie sa
Z vtákov sú to výr skalný, krkav- podarilo postupne eliminovať.
ce, sokoly, ale aj kuna. Najväčším Nedokážem si predstaviť, ako
ohrozením je oddávna človek, a to sa dá pri rozlohe Tatier chytiť
historicky pre celú populáciu drav- vykrádač jedného hniezda. Čo
cov a veľkých šeliem. Napríklad or- úspešnej akcii predchádza?
ly boli zaradené v minulosti do ka- Komunita nadšencov orliarov si
tegórie veľká pernatá škodlivá zver vymieňala informácie. Aktívne sme
Orol skalný
(Aquila chrysaetos)
Maximálna rýchlosť: 150 km/h
Potrava: najmä malé cicavce, vtáky,
hady a žaby, výnimočne malá srna
Zimný domov: tento druh orla
nemigruje, prežíva aj v
nehostinných podmienkach
Odhadovaná populácia:
okolo 100 hniezdiacich párov
28 MAGAZÍN N 03/2024
FOTO – TOMÁŠ HULÍK
29

FOTO – TOMÁŠ HULÍK
sa zúčastňovali zrazov sokoliarov,
na ktoré chodili aj českí sokolia-
ri ,a snažili sme sa ich spoznať aj
vizuálne. Paradoxom je, že s mu-
žom, ktorého chytili v Chočských
vrchoch, som sa predtým stretol na
zraze v Rimavskej Sobote. Okrem
toho sme týždne strážili spolu
s nadšencami lokality. Spomínam
si na rok 2001, keď vtedy ešte vyso-
koškolák Michal Kalaš nepretržite
hliadkoval pri hniezde a v bezpeč-
nej vzdialenosti v stane bez ohňa
30 MAGAZÍN N 03/2024
sa učil a zároveň strážil. Vykráda-
ča sme chytili a Mišo Kalaš sa po
rokoch stal riaditeľom Národného
parku Malá Fatra.
Pamätám si to ako dnes, keď mi
zatelefonoval, že počuje cinkať ost-
rohy lezúceho chlapa k hniezdu.
Kým ho Michal Kalaš sledoval, po-
licajti obsadili dolinu a chytili sme
ho.
Spomínate si, čo hovoril, ako
to zdôvodňoval?
Hovoril, že sa snažil zabrániť
kainizmu. Bolo to smiešne, lebo
nemal žiadne oprávnenie ani vý-
nimku, aby mohol zasahovať do
hniezda.
Ako sa vyvíjala ochrana orla?
Pomohol najmä Zákon o ochra-
ne prírody a krajiny, vyhláška
o chránených druhoch, európska
legislatíva, dohovory, sprísnenie
legislatívy pre pytliakov a výchova
mládeže.
Prečo je orol chránený aj te-
raz?
Orol skalný je celoročne chrá-
nený, pretože kvôli chemizácii,
industrializácii a ďalšej ľudskej
činnosti bol na Slovensku takmer
vyhubený a v susednom Česku tiež.
Hovorili ste pozitívne o sprís-
není trestov za pytliactvo. Ako sa
teraz pozeráte na novelu Trest-
ného zákona a uvoľňovanie sank-
cií?
Ako ochranár sa toho desím, ale
možno ešte horší dopad to bude
mať na ľudí na uliciach. Dúfam, že
si to rýchlo uvedomia.
Ako vidíte budúcnosť ochrany
orla skalného?
Snažím sa to vidieť pozitívne,
lebo to, čo sme urobili v minulosti
pre jeho ochranu prináša ovocie.
Myslím si, že vďaka divokému cha-
rakteru karpatského oblúka orol
skalný na Slovensku prežije.
Aj ministra Tarabu?
Určite, lebo my sme len také epi-
zódky vo fungovaní krajiny. Viete,
politici prichádzajú a odchádzajú.
Ale niektoré škody môžu byť
nezvratné.
Občianska spoločnosť si mu-
sí uvedomiť hrozbu a nesmie to
politikom umožniť. Počas svojej
kariéry som zažil asi 12 ministrov
životného prostredia. Niektorí bo-
li viac odborníci, niektorí menej
a viac boli politikmi. U súčasného
pána ministra si podľa jeho vyjad-
rení a krokov hovorím, že asi by sa
viac našiel v priemysle alebo hos-
podárstve, ako v ochrane životné-
ho prostredia. Na škodu veci je, že
v čase, keď sa spolu rozprávame,
vyhodili štyri mesiace pred odcho-
dom do dôchodku Jána Korňana
z CHKO Kysuce, odborníka na orly,
u ktorého som začínal.
 Tento projekt bol financovaný za podpory Európskej komisie.
Tieto výstupy vyjadrujú len názory autora a sú jeho výhradnou
zodpovednosťou. Európska komisia nenesie žiadnu
zodpovednosť za používanie informácií, ktoré sú v nich obsiahnuté.

Ako prilákať
ohrozené druhy
späť na polia
FOTO – ADOBESTOCK
 Debaty o lovení vlkov sa nevedú len na Slovensku.
Aj Bruselu však chýbajú hodnoverné dáta
Európska únia
sa zaoberá
znížením
ochrany vlka
S por o odstrele vlka dravého
je jednou z mála istôt sloven-
skej politiky. Keď sa už zdá, že
spoločnosť je dohodnutá na spôsobe
spolunažívania so šelmami, objaví
sa niekto, kto to chce zmeniť. Naj-
novšie otázku ochrany vlka otvorilo
ministerstvo pôdohospodárstva. Pre
novú poľovnícku sezónu navrhlo od-
loviť 60 jedincov.
Lenže kým dávnejšie sa dalo skôr
hovoriť o slovenskom špecifiku, te-
raz sa otázkou ochrany vlka zaoberá
celá Európska únia.
Začalo to listom siedmich člen-
ských krajín, ktoré vyzvali Európsku
komisiu, aby prehodnotila prísnu
ochranu vlka dravého. Tvrdili, že
striktná ochrana mäsožravých še-
32 MAGAZÍN N 03/2024
liem spôsobuje nárast ich populá-
cií, čo vedie k čoraz častejším úto-
kom na chovy poľnohospodárskych
zvierat. Pod výzvou bol podpísaný
aj vtedajší minister pôdohospodár-
MARIÁN stva Samuel Vlčan, nominant strany
KOREŇ OĽaNO.
Euractiv
„Rastúca hrozba útokov veľkých še-
liem vedie v podhorských oblastiach
k tomu, že čoraz viac poľnohospodárov
úplne končí s chovom alebo podstatne
skracuje obdobie pastvy,“ píše sa v liste.
Na ich stranu sa rýchlo pridal aj Eu-
rópsky parlament. Europoslanci sa do-
hodli na uznesení, ktoré od exekutívy
EÚ žiada oslabiť status ochrany vlka.
Komisia o tom najskôr nechcela
ani počuť, no v jednom momente
úplne otočila. Dnes sa už európski
novinári prakticky zhodujú na tom,
že zlom nastal 1. septembra 2022.
Vtedy došlo k jednému z útokov vl-
ka na farme v nemeckom Hannove-
ri. Médiá informovali, že pozabíjal
13 zvierat vrátane jedného koňa.
Neskôr sa ukázalo, že išlo o poníka.
Jeho majiteľkou bola predsedníčka
eurokomisie Ursula von der Leyen.
Potom udalosti nabrali rýchly
spád. Komisia odrazu priznala, že
s vlkom začínajú mať problémy aj
regióny, kde sa predtým vôbec nevy-
skytoval, a problémy s ním má čoraz
viac farmárov. Oznámila preto, že
začína so zberom dát od miestnych
komunít a vedcov. Mali by ukázať,
ako je na tom populácia vlka a aké sú
škody na hospodárskych zvieratách.

Už o mesiac neskôr prekvapi-
la Komisia správou, že na základe
„podrobnej analýzy“ dospela k zá-
veru: koncentrácia vlčích svoriek
je pre Úniu „skutočnou hrozbou“.
Navrhuje preto, aby už vlky neboli
„prísne chránené“, ale len „chránené“.
Vyškrtnutie jedného slova znamená,
že štátne a regionálne úrady budú
môcť oveľa slobodnejšie rozhodovať
o ich love.
Lenže je poľovanie na vlky vôbec
opatrením, ktoré pomôže poľnohos-
podárom? Nie sú aj iné, účinnejšie
spôsoby, ako zabrániť stretom divo-
kých a hospodárskych zvierat? Vďa-
ka dlhoročným diskusiám o vlkovi
môže byť európskym laboratóriom
na tieto odpovede Slovensko.
ODHADY A DOHADY
Vlk a ďalšie mäsožravé šelmy sú
dnes v EÚ striktne chránené Smer-
nicou o ochrane prirodzených bio-
topov a voľne žijúcich živočíchov.
Európska legislatíva umožňuje od-
strel určitého počtu vlkov len výni-
močne. Slovensko však túto výnim-
ku dlho uplatňovalo, keď agrorezort
každoročne určoval kvóty na lov
vlka.
Ministerstvo životného prostre-
dia v roku 2021 vyhláškou k záko-
nu o ochrane prírody zaradilo vlka
dravého medzi chránené živočíchy.
Tým začal platiť zákaz jeho lovu, od-
chytu či chovu. Od roku 2023 nebol
u nás človekom oficiálne usmrtený
ani jeden vlk. Predtým za desať ro-
FOTO – TOMÁŠ HULÍK
kov bolo zastrelených 1 800 jedin-
cov.
Aj vďaka tomu si médiá začali viac
všímať každý jeden útok vlkov na
hospodárske zvieratá. Čiernu noc si
vlani zažil oravský salaš v Zázrivej,
kde svorka na jednom záťahu zabila
90 oviec a ďalšie desiatky zmrzačila.
Miestny chovateľ za pár hodín pri-
šiel o polovicu stáda. „Strety rastú
násobne,“ opisuje riaditeľ Zväzu cho-
vateľov oviec a kôz Slavomír Reľov-
ský. „Predtým bolo šeliem podstatne
menej,“ naznačuje, kde je podľa neho
hlavná príčina.
Je to skutočne tak? Problém je, že
nevieme. A nevie to ani Európska
komisia.
Keď zverejnila vlastnú analýzu,
33
priznala, že pre nepredvídateľné
správanie a nízku hustotu je moni-
toring vlka náročný. V roku 2023 sa
podľa nej v celej EÚ pohybovalo asi
20 300 vlkov. No ide o odhad a Ko-
misia sama priznáva, že veľmi hrubý.
„Celkovo sa počet vlkov v EÚ zvyšu-
je,“ konštatuje, pretože pred desiati-
mi rokmi boli merania polovičné.
Podobne tápeme aj u nás. Sloven-
ské úrady na rozdiel od medveďa
nemajú v rukách odborne podložené
údaje o počte vlkov. Program starost-
livosti o vlka dravého ho odhaduje na
300 až 420 jedincov. Podľa náčelníka
Lesoochranárskeho zoskupenia VLK
Juraja Lukáča sa experti zhodujú na
počte v rozmedzí 400 až 600 kusov.
Kľúčová otázka potom je, či je to
veľa alebo málo. Podľa stále platnej
európskej legislatívy je možné po-
puláciu vlka regulovať len pri jeho
„priaznivom stave“. Ministerstvo
pôdohospodárstva tvrdí, že počet
a veľkosť areálu jeho výskytu umož-
ňuje opätovne šelmu loviť.
Počet ale nie je všetko, dôležitá je
aj genetická rozmanitosť. Teoreticky
je totiž možné mať veľkú populáciu,
no s malou genetickou rozmanitos-
ťou. To by bol pre jej prežitie aj pri
vysokých počtoch vážny problém
a dôvod, prečo radšej vlka nestrieľať.
DNA analýzy, ako hovorí ochra-
nár Lukáč, ukazujú, že efektívna
veľkosť populácie je nízka. „Na Slo-
vensku máme tri geneticky odlišné
populácie vlka: karpatskú, nížinnú
a východnú. Karpatská populácia je
na pokraji vyhynutia a môže ju zni-
čiť akýkoľvek minimálny odstrel. Na
Slovensko sa v tom prípade dostane
nížinný druh vlka, čo nie je žiadúce,“
varuje.
MENEJ VLKOV, VIAC ŠKÔD
Tak ako v Bruseli aj u nás sa ná-
pad loviť vlka odôvodňuje rastúcimi
škodami na stádach hospodárskych
zvierat, hlavne oviec a hovädzieho
dobytka. „Aktívny manažment po-
pulácie vlka dravého na Slovensku
bude znižovať nebezpečenstvo pre
hospodárske zvieratá a potenciálne
aj pre ľudí,“ tvrdí agrorezort.
Slovenskí chovatelia strhnutie
zvieraťa musia hlásiť do Centrálnej
evidencie hospodárskych zvierat
34 MAGAZÍN N 03/2024
(CEHZ). Tá vedie len súhrnné údaje
za straty spôsobené šelmami. Z jej
údajov vyplýva, že počet strát v ča-
se rastie. Za ostatných desať rokov
sa zvýšil skoro trojnásobne. Kým
v roku 2013 chovatelia nahlásili 466
zabití, v roku 2022 to už bolo 1 335.
Podobný vývoj je aj pri stratách na
hovädzom dobytku.
Rovnaký trend potvrdzujú aj dáta
o škodách spôsobených chránenými
zvieratami, ktoré má ministerstvo
životného prostredia. Ide o súhrn
kompenzácií, ktoré štát vypláca cho-
vateľom za zabité zvieratá.
Kým pred troma rokmi na náhra-
dách zaplatil zhruba 270-tisíc eur,
v roku 2022 to bolo bezmála milión
eur. Len za dva roky tak náklady štá-
tu na kompenzácie narástli 3,5-ná-
sobne. Najväčšie škody na zvieratách
má s prehľadom na svedomí vlk
dravý. V roku 2020 usmrtil zvieratá
v hodnote 313-tisíc eur, o dva roky
neskôr už ich hodnota bola 576-tisíc
eur.
Rastúca krivka počtu evidovaných
strát, ale aj peňažných škôd má spo-
ločného menovateľa – nárast kom-
penzácií. Ak chce chovateľ od štátu
náhradu, musí každé zabité zviera
okamžite ohlásiť na okresnom úrade
a následne regionálnemu veteriná-
rovi, ktorý potvrdí, že zviera naozaj
zahynulo po útoku šelmy.
Náročná byrokracia v minulosti
chovateľov od oznamovania úhynov
odrádzala. V roku 2021 došlo k na-
výšeniu odporúčaných cien za zabité
zvieratá, čo zvýšilo motiváciu farmá-
rov škody nahlasovať.
No Lukáč upozorňuje aj na ďalší
graf. Ten v protiklade s tým, čo by
človek očakával, ukazuje, že škody
na hospodárskych zvieratách rástli
ešte viac vtedy, keď sa zvýšil odstrel
vlkov. A naopak, po tom, čo vstúpil
do platnosti zákaz jeho lovu, podiel
škôd spôsobených vlkom pri ovciach
klesol.
Lukáč preto tvrdí, že odstrelom
60 vlkov sa nezmenšia škody na cho-
voch, ale naopak. „Je to dané bioló-
giou života svorky, ktorá keď príde
o vedúci pár, je menej efektívna v lo-
ve a musí loviť aj hospodárske zvie-
ratá, aby prežila,“ vysvetľuje.
Podľa ministerstva by ale podiel
 strát bol vyšší, keby sa bral do úva-
hy len počet hospodárskych zvierat
chovaných v areáli šeliem a zároveň
aj to, že uvedené údaje nezahŕňajú
všetky vlkom usmrtené hospodárske
zvieratá. Inými slovami hovorí, že
číslo môžu skresľovať ovce v mašta-
liach a v regiónoch, kde vlky nežijú.
Faktom ale je, že pripisovať úpa-
dok ovčiarstva na Slovensku len veľ-
mi, by nebolo fér. Za ostatných desať
rokov sa počty oviec znížili o štvrti-
nu, hovädzieho dobytka o 7 percent
a kôz o 70 percent. Keby sme čísla
porovnali s rokom 1990, pokles by
bol ešte oveľa výraznejší. Pri ovciach
z celkového úbytku tvoria straty spô-
sobené predátormi len 4 percentá
kusov, pri dobytku a kozách zhruba
jedno percento. Ide pritom o sú-
hrnné údaje za všetky šelmy.
Vlk spôsobuje celoslovenské stra-
ty menšie ako jedno percento zo
všetkých chovaných zvierat. Pod-
ľa Štátnej ochrany prírody navýšili
úhyny v posledných troch rokoch
až o 31 percent dve farmy na Slo-
vensku. „Pasú ovce v jednej lokali-
te a odmietajú účinné preventívne
opatrenia,“ tvrdí.
DÁ SA TO AJ BEZ PUŠIEK
V stredoslovenskej obci Strelní-
ky má pasienkarstvo dlhú tradíciu.
Dodnes sa na miestnych kopcoch od
apríla do októbra pasie vyše tisícov-
ka oviec družstva Bukovina. Zároveň
je to aj kraj divokých šeliem: medve-
ďa hnedého a vlka dravého. Ich stre-
ty s ovčími čriedami tak nikdy neboli
ničím výnimočným.
V minulosti valasi pásli len s po-
mocou takzvaných zavraciakov, teda
malých psov, ktoré ovce udržiavajú
pokope a dávajú pozor, aby sa žiad-
na nezatúlala. Šelmy však rýchlo po-
chopili, že tieto plemená nie sú pre
ne žiadnou hrozbou. To isté platí aj
pre väčšie psy na reťazi. „Neviem
vyhodnotiť, či je šeliem u nás veľa,
alebo málo, no viem, že nie sú hlúpe.
Prečo by sa mali naháňať niekoľko
kilometrov za srnou, keď si môžu
prísť na salaš ako na švédske stoly,“
opisuje zootechnička družstva Alena
Mikulínová.
„Mávali sme veľa úhynov. Každý
rok, hlavne v máji a v júni, sme zaží-
FOTO – TOMÁŠ HULÍK
vali najmä útoky vlka,“ dodáva a ru-
kou ukazuje na les, odkiaľ zaútočil
len pred niekoľkými dňami.
Išlo pritom o jediný výpad na stá-
do za ostatné tri roky. Farma sa vo-
či nim začala aktívne brániť: okolo
stáda postavili elektrické oplôtky
a medzi ovce pustili aj iné psy – ta-
ké, ktoré nútia predátory ich útok
dvakrát premyslieť.
Najviac sa im osvedčili stredoázij-
ské ovčiaky. Sú vyšľachtené tak, aby
vedeli dobre pracovať s voľne pase-
nými ovcami a súčasne mali v sebe
aj ochranársky pud. Keď šelma za-
útočí, neujdú. Podstatné je, aby boli
pustené na voľno.
„Nemôžem povedať, že by počet
útokov rástol. Je to vďaka tomu, že sa
začali používať veľké psy a elektric-
ké oplôtky. No na druhej strane je
s tým viac práce,“ vysvetľuje dôvody,
prečo sa iné farmy do preventívnych
opatrení nehrnú. A pridáva ešte je-
den paradoxný dôvod – kompenzá-
cie za zabité zvieratá.
Dnes za jednu strhnutú, úžitkovú
ovcu chovateľ dostane zhruba 470
eur, v prípade plemenných kusov
je to ešte o 20 percent viac. Za takú
cenu bežne ovcu nepredá. „Zároveň
to ani nemotivuje chovateľov, aby si
stádo nejak obzvlášť strážili. Kom-
petentní vyhodnotili, že je pre nich
jednoduchšie zaplatiť, aby mali po-
koj a neriešili problém s predátor-
mi,“ myslí si.
Od januára 2023 vstúpila do
platnosti vyhláška, na základe kto-
rej sú chovatelia oviec, kôz či ho-
vädzieho dobytka povinní zavádzať
preventívne opatrenia na ochranu
stád, napríklad stálu prítomnosť
pastiera či voľne pustených stráž-
nych psov.
Ministerstvo pôdohospodárstva
sa rozhodlo motivovať chovateľov
k investíciám do prevencie z európ-
skych agrodotácií. Ako ale vysvetľu-
je šéf slovenských ovčiarov, ide len
o jednorazovú podporu. Opatrenia
sú pre chovateľov drahé. „Obrovské
náklady idú na údržbu preventív-
nych opatrení aj na chov psov. Sú to
náklady, ktoré nás zase stavajú do
znevýhodnenej pozície voči tým za-
hraničným chovateľom, ktorí prob-
lémy so šelmami neriešia.“
35
 Včela sa stala symbolom opeľovania,
no v prírode sú aj oveľa výkonnejšie opeľovače

Nepreceňujme,
čo včela dokáže
36 MAGAZÍN N 03/2024
 M
hmyzu.
arek Semelbauer je zoológ.
Ako vedecký pracovník
pracuje na Slovenskej aka-
démii vied, kde sa venuje výskumu
Keď nedávno súčasný minister
pôdohospodárstva chcel pove-
dať, že poľnohospodárska krajina
nemá problém s biodiverzitou,
ilustroval to na nemeckých diaľ-
niciach. Údajne pri jazde po nich
na okne auta zostáva oveľa menej
mŕtveho hmyzu ako na tých slo-
venských. Sedí to?
Tiež jazdím po slovenských diaľni-
ciach a okná od hmyzu špinavé veľmi
nemám. Radšej sa pridržiavam toho,
čo zistili vedci: hmyzu je čoraz me-
nej. Na Slovensku nemáme na akých
údajoch doložiť vývoj početnosti
hmyzu, čo je škoda. V Európe takéto
čísla existujú a vieme aj príčiny. Tou
hlavnou je poľnohospodárstvo. Na
Slovensku sa v posledných desaťro-
čiach udiali rovnaké zmeny ako v Ne-
mecku. Intenzifikácia poľnohospo-
dárstva bola v oboch krajinách veľmi
podobná. Je preto ťažké predstaviť si,
že v Nemecku to spôsobilo úbytok
hmyzu a u nás nie.
Okrem toho máme údaje o rozší-
rení denných motýľov. Vidíme, že nie-
ktoré druhy sú na Slovensku už tesne
pred vymretím, pričom v minulosti
boli relatívne bežné.
Prečo na Slovensku nemáme ta-
kéto čísla?
Ide o to, koľko ľudí sa im v minu-
losti u nás venovalo. Nebolo ich zďa-
leka toľko ako v susedných krajinách.
Súvisí to s ekonomickou úrovňou
krajiny. Zaostávame už aj v porovnaní
s Českom. Tam rozbehli monitoring
motýľov a situáciu majú vynikajúco
zmapovanú. Do databázy prispieva
asi tisíc dobrovoľníkov. Vedia, ktoré
druhy pribúdajú, ktoré ubúdajú, pri
ktorých je trend nejasný. Na Sloven-
sku takýto systematický zber údajov
v porovnateľnom objeme neprebieha.
Hovoríte, že minimálne na
úrovni EÚ čísla máme. Aké sú teda
hlavné trendy v početnosti hmyzu
v európskom kontexte?
Existuje indikátor početnosti mo-
týľov trávnatých ekosystémov. Jeho
hodnota za posledných 20 rokov kles-
FOTO – ADOBESTOCK
la na polovicu. Indikátor sleduje asi
20 druhov motýľov rozšírených v ce-
lej Európe, pričom každý má rovnakú
váhu, inak by nám stále bežné druhy
zlepšovali trend na úkor tých ustupu-
MARIÁN júcich, a teda vzácnejších.
KOREŇ Potom máme nejaké menšie štú-
Euractiv
die, ktoré sa týkajú konkrétnych kra-
jín. V Nemecku napríklad 25 rokov
sledovali biomasu hmyzu v tamojších
rezerváciách. Ukázalo sa, že im počet-
nosť hmyzu výrazne poklesla. Krátko
na to publikovali Nemci ďalší článok,
ktorého výskum trval desať rokov. Za-
merali sa na trávnaté a lesné ekosys-
témy reprezentatívne naprieč celým
územím. Dohromady to boli desiatky
lokalít z každého typu biotopu, lesné-
ho aj nelesného. Zistili, že klesá počet
jedincov, druhov aj biomasa. Pokles
bol tým rýchlejší, čím viac agrárnej
krajiny sa nachádzalo v okolí sledova-
ných lokalít.
Ktoré druhy hmyzu ubúdajú
najrýchlejšie?
Sú to hlavne druhy špecializova-
né na užšiu skupinu hostiteľských
rastlín a potom tie, ktoré majú sla-
bé disperzné schopnosti (schopnosť
rozptyľovať sa do krajiny, pozn. red.).
Sú to väčšinou malé druhy motýľov.
Dobrý príklad je modráčik čierno-
škvrnný, ktorý kladie vajíčka iba na
materinu dúšku či oregano a húse-
ničky sa potom vyvíjajú v mravčích
hniezdach. Nelieta na veľké vzdiale-
nosti, lebo to nevie. Opakom je babôč-
ka bodliaková, ktorá sa živí širokým
spektrom druhov rastlín a zároveň je
to migrant. Postupuje zo severnej Af-
riky, cez južnú a severnú Európu do
Škandinávie a potom sa nová gene-
rácia vracia zase späť, takže za život
prekoná aj tisíce kilometrov.
Tieto druhy motýľov sú menej
ohrozené ako tie špecializované a so
slabými disperznými schopnosťami.
Súvisí to s tým, že krajina je veľmi
fragmentovaná. Druhy, ktoré dobre
lietajú, bez problémov preletia od jed-
ného vhodného biotopu k druhému.
Modráčiky to nezvládnu.
Ktoré poľnohospodárske čin-
nosti sú najviac problémové pre
hmyz?
Hlavný problém je, že nám v úrod-
ných oblastiach takmer úplne chýba-
jú neproduktívne plochy. Prakticky
37
všetko je tam poorané a hmyz nemá
na čom žiť. Nie je to problém len pre
špecializované druhy, ale aj tie bežné.
Napríklad pre čmeliaky to znamená,
že sa striedajú obdobia obrovského
nadbytku potravy s obdobiami, keď
nie je k dispozícii prakticky žiadna.
Pre ich život je dôležité, aby bola po-
nuka nepretržitá počas podstatnej
časti sezóny.
Sú to spoločenské zvieratá, žijú
v rodinách. Na začiatku je kráľovná
matka, postupne si nakladie vajíčka,
vychová prvú generáciu robotníc, vy-
strieda sa niekoľko ďalších generácií,
až napokon na konci sezóny vypro-
dukujú novú pohlavnú generáciu –
samcov a budúce kráľovné. Od toho,
koľko je v závere hniezdnej sezóny
potravy, závisí aj to, koľko kráľovien
hniezdo vyprodukuje a koľko prežije
ďalšiu zimu. Keď v tom období ne-
majú čo jesť a včely nie sú schopné
vyprodukovať dostatočný počet tých
kráľovien, tak to populáciu drží pri
zemi.
Verejnosť u nás často citlivo vní-
ma pestovanie repky. Ak to správ-
ne chápem, nie je problém samot-
ná plodina, ale veľkosť poľa, na kto-
rom je osiata.
Repka je viditeľná, ale problém
je skôr štruktúra krajiny a malý po-
čet pestovaných plodín. Veľkosť polí
môžeme upraviť neproduktívnymi
prvkami, ako sú biopásy. Podľa súčas-
ných agrodotačných pravidiel by to
malo byť asi päť percent pôdy. To je
rozhodne posun k lepšiemu.
A čo hmyz a používanie chémie
v poľnohospodárstve?
Má to vplyv na jeho početnosť.
Treba si uvedomiť, že sa nedá pre-
stať úplne postrekovať len tak zo dňa
na deň. Nič by sa nám neurodilo. Na
druhej strane je možné, že sa postre-
ky nadužívajú, často aj preventívne.
Lepšou cestou je monitoring, či do-
siahol škodca kritickú hranicu. Záro-
veň treba pesticídy používať v správ-
ny čas. Počas dňa je hmyz, najmä vče-
ly, veľmi aktívny, čiže je vhodnejšie
postrekovať v noci alebo nadránom.
No treba myslieť na to, že v noci sú
aktívne iné druhy hmyzu, nočné mo-
týle alebo veľká časť vodného hmyzu.
Takže zlé vplyvy pesticídov si vždy
niekto odnesie.
38 MAGAZÍN N 03/2024
Platné pravidlá poľnohospodá-
rom presne stanovujú, kedy mô-
žu prípravky na ochranu rastlín
používať. Nemali by sa napríklad
aplikovať počas času, keď sú včely
najviac vo vzduchu.
To je určite dobrá vec, farmári by
mali s včelármi spolupracovať. Za-
búda sa ale na voľne žijúce druhy
hmyzu. Včelári si vedia svoje včely
zatvoriť. No včely samotárky často
spia vonku, takže ich postrek môže
zasiahnuť. Aj preto je dobré používať
pesticídy najmenej, ako sa len dá.
Sú pre hmyz problém iba insek-
ticídy, alebo pesticídy všeobecne?
Akékoľvek pesticídy môžu byť
škodlivé. Je jasné, že keď sa pole po-
strieka herbicídom (pesticíd proti
burinám, pozn. red.), nebudú na ňom
ani kvitnúce byliny, ktoré sú dôleži-
tým zdrojom potravy.
Nedávno sa hovorilo o tom, že
by sa včela medonosná mala stať
chráneným živočíchom. Je to dob-
rý nápad?
Včela medonosná je pôvodný druh
živočícha, ktorý sa vyskytoval na Slo-
vensku. Včela, ktorú chováme, je do-
máce zvieratko. Rovnako by sme sa
teda mohli pýtať, či treba chrániť aj
kravy a kozy. Z nejakého hľadiska ur-
čite, ale nedáva zmysel, aby sa zákon
o ochrane prírody vzťahoval na cho-
vané zviera.
Určite by ale bolo dobré pozrieť sa,
kde prežívajú posledné zvyšky voľ-
ne žijúcich včiel medonosných. Tie
divé, nie také, ktoré ušli včelárom.
Takéto včely by určite mali byť chrá-
nené. Otázka je, či tu stále sú, lebo
ten tlak na ne je obrovský. Na rozdiel
od ostatných opeľovačov sú vystave-
né rovnakým parazitom a môžu sa
s „domácimi včelami“ aj krížiť. To sa
prehliada. Všetci sa zaujímajú o včel-
stvá, ktoré chováme, a nikto si nevší-
ma voľne žijúce včely medonosné. To
je, ako keby sme sa všetci zaujímali
o psy, pričom by nám bolo ukradnuté,
čo je s vlkmi.
Máme na Slovensku nejaké
chránené opeľovače?
Chránených je niekoľko druhov
včiel, napríklad čmeliaky, dreváre
alebo niekoľko druhov samotárok.
Čmeliaky sú chránené úplne všetky.
Niektoré druhy sú úplne bežné, ži-
jú na celom území Slovenska, sú aj
veľmi početné. Nie je dôvod chrániť
ich z dôvodu, že im hrozí vyhynutie.
Chránime ich, pretože ich považuje-
me za užitočné. Potom sú iné druhy
opeľovačov, ktoré nemajú v podstate
žiadny ekonomický zmysel, lebo ich
je málo a nie sú viazané na konkrétne
plodiny. Ale chránime ich ako skvosty
slovenskej prírody.
Skôr by malo zmysel zaoberať sa
ochranou tých ďalších opeľovačov?
Má zmysel zaoberať sa bežný-
mi aj vzácnymi druhmi. Tie bežné
zabezpečujú opeľovaciu službu, tie
vzácne zase v prípade, že ubúdajú,
signalizujú, že s krajinou sa deje čosi
zlé a treba zasiahnuť. Otázka je, či je
dobré, aby boli aj bežné druhy legisla-
tívne chránené. Môže to byť prekážka
pri výskume. Keď ich budem chcieť
skúmať, musím si pýtať povolenie.
Je to práca navyše, čo je problém na-
príklad pri tých bežných druhoch
čmeliakov. Ak klesá ich početnosť, je
to z dôvodu poľnohospodárskej praxe
a nie preto, že sa im venujú traja vý-
skumníci na Slovensku.
Určite je dôležité zvyšovať povedo-
mie o opeľovačoch. Niektorí ľudia si
napríklad stále myslia, že čmeliak je
samec od včely (ten sa správne nazý-
va trúd – pozn. red). Určite sa ochra-
na dá zlepšiť. Nemusíme si klásť
vysoké ciele, stačí zlepšenie oproti
súčasnosti.
Má zákonná ochrana opeľova-
čov v praxi aj nejaký prínos?
Je to otázne. Neviem, či už niekto
vôbec dostal nejakú sankciu za usmr-
tenie chráneného opeľovača.
Ako vnímate ochranu hmyzu
cez určenie ich spoločenskej hod-
noty? V zozname chránených dru-
hov som si všimol, že jedna kobyl-
ka má spoločenskú hodnotu 500
eur. Iné druhy zase 50 eur. Od čo-
ho to závisí?
Máme aj druh kobylky so spolo-
čenskou hodnotou vyčíslenou na
1 000 eur. Je to Isophya beybienkoi
(kobylka Bejbienkova), ktorá je en-
demickým druhom pre Slovenský
kras. Žije iba tam, nikde inde na sve-
te. Z tohto pohľadu je to ohodnotenie
odôvodnené, ale zároveň má maličký
areál a absolútna väčšina Slovenska
je mimo konfliktu s týmto druhom.
Takže záleží vždy na viacerých fak-
toroch, na uvážení človeka, ktorý tú
spoločenskú hodnotu navrhuje, a na
poznatkoch o týchto druhoch.
Nemalo by sa pri určovaní spo-
ločenskej hodnoty prihliadať aj na
ich funkcie a význam v poľnohos-
podárstve?
To sa nevyhodnocuje, lebo ochra-
na prírody nemá primárne za cieľ
ekonomický rast, ale zachovanie prí-
rodných hodnôt. Vysoko hodnotíme
endemické a ustupujúce druhy, prí-
padne druhy, ktoré fungujú ako dážd-
nik. Napríklad pre pralesné druhy je
dáždnikom hlucháň. Ak vieme chrá-
niť jeho, znamená to, že vieme ochrá-
niť aj ostatné zvieratá, o ktorých ne-
máme toľko informácií.
Mala by zmysel plošná ochra-
na opeľovačov? Podobne je to pri
vtákoch. Podľa smernice o voľne
žijúcich vtákoch sú všetky druhy
vtákov zákonom chránené.
To závisí od toho, kto by sa toho
chopil. Ak to len zavedieme, ale nikto
o tom nebude vedieť, tak bude dopad
malý. Pri vtákoch je rozdiel v tom, že
sa im intenzívne venuje pomerne
veľká komunita nadšencov, ochra-
nárov aj vedcov. V prípade hmyzu je
to komplikovanejšie. Má oveľa viac
druhov, pričom sa im venuje omnoho
menej odborníkov aj laikov.
Je včela medonosná efektívnej-
šia v opeľovaní ako iné opeľovače?
Je viacero veľkých výskumov aj
metaanalýz, ktoré ukazujú, že včela
medonosná nie je veľmi efektívny
opeľovač. Závisí to však od viacerých
okolností. Rôzne plodiny sú v rôznej
miere závislé od opeľovačov. Naprí-
klad slnečnice ich veľmi nepotrebujú.
Aj keby tam nebola jediná včela, bude-
me mať slušnú úrodu, hoci s opeľo-
vačmi bude o čosi vyššia. Hoci aj to sa
mení – nové odrody repky opeľovače
vôbec nepotrebujú.
Jablone sú iný prípad – pre oplod-
nenie potrebujú peľ z inej odrody.
V prírode na to stačí prenos peľu me-
dzi dvoma stromami. Lenže keď pes-
tujeme odrody, tak geneticky je to stá-
le jeden a ten istý jedinec. V sadoch
preto pre opelenie potrebujeme mať
dve odrody, ktoré sa pestujú v rôz-
nych riadkoch. Efektívny opeľovač je
teda ten, ktorý strieda tieto riadky.
Veľmi radi to robia čmeliaky. No včela
medonosná priletí na strom, vyberie
si, čo potrebuje, a vráti sa do úľa. Po-
tom sa opäť vráti na rovnaký strom,
riadky strieda dosť neochotne. V ex-
trémnom prípade to môže znamenať,
že nemá žiadny merateľný vplyv na
úrodu.
To je už dokázané?
V posledných rokoch o tom vyšlo
viacero článkov, ktoré prichádzajú
stále k rovnakému záveru: úroda jabĺk
v sadoch závisí od početnosti voľne
žijúcich včiel, ale vôbec alebo len veľ-
mi málo od početnosti včely medo-
nosnej. Výskumy prebiehali v USA,
Maďarsku, vo Veľkej Británii aj v Ne-
mecku. Jablone sú hojne študovaná
plodina, nemôžeme sa sťažovať na
nedostatok poznatkov.
Dôvodom nízkej efektivity včely
medonosnej je aj to, ako vstupuje do
kvetu. Typický opeľovač pristáva na
kvet zvrchu, kde sú oba typy repro-
dukčných orgánov – tyčinky a piesti-
ky s bliznami. Pri včele medonosnej
je veľmi časté, že pre zisk nektáru
sa úplne vyhne kontaktu s bliznou
– a keď sa nedotkne blizny, nemôže
daný kvet opeliť. Ostatné opeľovače sa
dotknú oboch orgánov takmer vždy.
Hoci je včela veľmi populárna,
v opeľovaní nie je efektívna. Málo sa
o tom vie. Ani pestovatelia si často
neuvedomujú význam voľne žijúcich
opeľovačov.
Môže mať včela aj negatívny
vplyv na úrodu?
Ľudia si väčšinou myslia, že čo vče-
la medonosná nezje, to v sade alebo
na lúke zostane. Ale nie je to tak. Ak
dáme bokom dnešnú agrárnu kra-
jinu, početnosť opeľovačov zhruba
zodpovedá tomu, koľko je v prírode
potravy. A keď ju spotrebuje včela me-
donosná, nezostane z nej pre voľne
žijúcich opeľovačov. Pre ilustráciu: ak
jedno včelstvo zozbiera za tri mesiace
10 kilogramov peľu, tak to zodpovedá
110-tisíc komôrkam priemerne veľ-
kej včely samotárky. V prvom rade sa
treba zbaviť predstavy, že chovaním
včiel pomáhame prírode. Včelárenie je
samozrejme dôležitá vec, včela medo-
nosná je zdroj hodnotných produktov
pre ľudskú spoločnosť.
Mnoho ľudí začne chovať včely
s dobrým úmyslom, ale neuvedomia
si, že včiel nie je málo preto, že odišli
do Ameriky, ale preto, že nemajú čo
jesť. Zavčelenosť na Slovensku vcel-
ku plynule rastie posledných 10 ro-
kov, ale zatiaľ sa nikto nepýta, koľko
je dosť. Hlavne vzhľadom na potreby
voľne žijúcich opeľovačov. Je dobré
si pripomenúť, že včela medonosná
nedokáže nahradiť voľne žijúce ope-
ľovače.
Ktorý hmyz je naopak v opeľova-
ní najefektívnejší?
To závisí od plodiny. Pri repke je
včela medonosná pomerne efektívna.
Na opeľovanie rajčín v skleníkoch sa
používajú čmeliaky, pretože ovláda-
jú špeciálny druh opeľovania. Kvety
rajčín rastú zvislo nadol a ich peľnice
majú tvar rúrky. Čmeliak sa do ich
kvetu zahryzne a hrudnými svalmi
začne bzučať. Tým sa vytriasa peľ
z tyčiniek. Túto techniku ovládajú iba
niektoré opeľovače. Včela medonosná
nie.
Čo teda treba zlepšiť na poľno-
hospodárskej politike, aby farmári
vedeli lepšie využiť prínos opeľo-
vačov pre úrodu?
Tak ako chceme od lesov, aby pl-
nili aj mimoprodukčné funkcie, bolo
by načase to chcieť aj od kultúrnej
krajiny. Dlho sme žili v predstave, že
stačí, aby poľnohospodári produko-
vali potraviny. Dnes to už nestačí.
Nie je to tak, že keď nejaké percento
pôdy venujeme biodiverzite, vypukne
hladomor. V Európe je nadprodukcia
potravín a tretina sa vyhodí. Na veľkej
časti ornej pôdy nepestujeme potravi-
ny, ale repku na bionaftu.
Pre naštartovanie prírodných pro-
cesov v poľnohospodárstve by sme
sa mali zamerať na tvorbu kvetna-
tých pásov na poliach. Má to zmysel
aj z produkčného hľadiska. Nedávna
metaanalýza ukázala, že biopásy zvy-
šujú opeľovaciu službu a zlepšujú aj
biologickú ochranu plodín.
Čím je biopás druhovo bohatší
a starší, tým lepšie. Väčšia rozmani-
tosť prospieva napríklad pestriciam,
ktoré sú výborným prírodným pes-
ticídom, pretože ich larvy požierajú
vošky. Jeden biopás vie zaistiť opeľo-
vaciu službu na vzdialenosť 40 met-
rov. Preto má zmysel vytvárať väčšie
množstvo malých neproduktívnych
prvkov v poľnohospodárskej krajine.
39
40 MAGAZÍN N 03/2024
 Polia pozdĺž rakúsko-slovenskej
hranice sú ako dva odlišné svety

Čo zachránilo
dropa

41
FOTO – ADOBESTOCK
P olia u rakúskych susedov
sú pokryté pestrofarebnou
mozaikou malých políčok
osiatych rôznymi rastlinami. Na
opačnej – slovenskej strane cesty je
orná pôda oveľa fádnejšia. Na veľ-
kých plochách sa strieda pár plodín
s trávnymi porastmi.
Už na prvý pohľad nie je ťažké
uhádnuť, ktorý osevný postup bude
viac lákať dropa veľkého, ktorého
sme sem prišli pozorovať s ornito-
lógom Jozefom Ridzoňom z ochra-
nárskej organizácie SOS/Birdlife
Slovensko.
Je marec a dropy, ktoré prežili
zimu, sa postupne pripravujú na
párenie. Ich tokanie je výnimočný
zážitok. Kohúty sú úplne potichu
a sliepky vábia len tancom: prešlia-
pajúc na mieste nafukujú vzdušný
vak na krku, obracajú k zemi kríd-
la a na vyvolené samice vystrkujú
kloaku. Vedci zistili, že ich tým pre-
sviedčajú o tom, že dbajú na hygie-
nu a nehrozí im pri párení prenos
žiadnej infekcie.
Túto scénu ale teraz na Sloven-
sku neuvidíte. Tokaniská sú zatiaľ
len na rakúskej strane, no nie je
vylúčené, že kohúty sa za vábením
presunú aj na slovenské polia. „Ra-
kúšania by z toho neboli nadšení,“
hovorí Ridzoň položartom, čím na-
ráža na to, že rakúski ornitológovia
majú pocit, že slovenskí len pozbie-
rali plody ich práce.
No nie je to úplne tak. Vedľa troj-
medzia Slovenska Rakúska a Ma-
ďarska leží Chránené vtáčie úze-
mie Sysľovské polia, kde v týchto
mesiacoch zimuje rekordný počet
dropov. Ich populáciu sa podarilo
obnoviť premyslenou spoluprácou
ochranárov s miestnym poľnohos-
podárskym družstvom. V decembri
ich tu napočítali 580 kusov. Inde na
Slovensku už nie je ani jeden.
KEDY SA Z DROPA
STALA RARITA
Najideálnejšie obdobie na pozo-
rovanie dropa fúzatého je na prelo-
me zimy a jari. Vtedy sa vtáky zhlu-
kujú do väčších kŕdľov a vo výhľade
na ne nebránia poľné plodiny. No
aj tak musí mať človek veľa trpezli-
vosti. Drop je jeden z najplachejších
42 MAGAZÍN N 03/2024
vtákov, ktorý k sebe nepustí človeka
bližšie ako na stovky metrov. Vstup
do chráneného územia je prísne za-
kázaný. Prekvapivo oveľa menej než
ľudia ho trápia okoloidúce traktory.
MARIÁN Dokonca pochopil, že brázda za ni-
KOREŇ mi je ako švédsky stôl plný potra-
Euractiv
vy, a tak sa ich naučil nasledovať.
To je prvý dôkaz, že dropy vedia žiť
v symbióze s poľnohospodárstvom,
keď sa robí ohľaduplne.
Výsadu vidieť ho naživo tak ma-
jú aj zamestnanci družstva, ktoré
v rezervácii hospodári. My rozbaľu-
jeme výkonný ďalekohľad. Stojíme
na moste, ktorý spája pozemky nad
diaľnicou D2. To je ďalší paradox:
jediná lokalita, kde sa dá pozorovať
asi najohrozenejší slovenský vták,
susedí s hlavným dopravným ťa-
hom.
Jozef Ridzoň zacieli na dropy
okamžite. Máme šťastie – v objek-
tíve sa hýbe niekoľko desiatok je-
dincov. Aj na veľkú diaľku vidieť, že
je to obrovské zviera. Samci doras-
tajúci do dvadsaťkilovej váhy, čím
patria medzi najťažšie lietajúce ži-
vočíchy na svete.
Vidieť dropa na slovenskej pôde
nie je taká samozrejmosť ako ke-
dysi. Pred rokom 1940 sa početnosť
odhadovala na 2-tisíc jedincov. Ní-
žiny západného Slovenska boli kľú-
čovými biotopmi dropa v strednej
Európe.
Všetko zmenila intenzifikácia
poľnohospodárstva počas komuniz-
mu. Družstvá scelili pôdu do veľ-
kých polí a odstránili z nich všetko,
čo mohlo obmedziť produkciu. Ro-
zorali sa medze a trávnaté porasty,
vyrúbali sa stromové aleje. Z agrár-
nej krajiny zmizol život.
Obzvlášť dropom uškodilo nad-
merné používanie chémie na po-
liach. „Nevadili im až tak veľké lány
ale to, že sa silno postrekovali. Keď
nie je na poliach hmyz, nemajú čo
žrať,“ vysvetľuje Ridzoň.
Dávnejšie dropy obývali aj Žitný
ostrov. Aj napriek ochrane príro-
dy však v minulosti nebol problém
natiahnuť naprieč najvzácnejšími
územiami elektrické vedenia. Ná-
razy do drôtov s vysokým napätím
boli jednou z hlavných príčin, prečo
tam úplne vyhynuli.
Podobný trend bol aj v Rakúsku,
kde z 800 jedincov na konci 20. sto-
ročia zostalo iba pár desiatok. Naj-
nižšie číslo dropov na trojmedzí
troch štátov napočítali v roku 1996
– len 129 kusov.
Najhoršia bola situácia u nás.
V deväťdesiatych rokoch pri Bra-
tislave zostalo zopár posledných
hniezdiacich sliepok, v roku 2000
tu už nebola žiadna. „Potom sa len
raz za čas vyskytlo nejaké hniezdo,
čo bola vždy veľká sláva,“ spomína
ornitológ.
Postupne sa situácia začala obra-
cať. V Rakúsku si uvedomili, že dro-
pa z krajiny vyháňajú hlavne farmy.
Ak ho do nej chceli vrátiť, museli
poľnohospodárov presvedčiť, že
na svojich postupoch musia niečo
zmeniť. Vláda sa ich rozhodla moti-
vovať peniazmi a preto do dotačnej
politiky zaviedla nové ekologické
schémy. Funguje to jednoducho: ak
farmár spraví niečo pre dropa, štát
mu za to zaplatí dotácie navyše.
Dropy si to všimli a začali sa po-
stupne vracať. Od susedov sme do-
stali presný recept na obnovu dro-
pej populácie, ktorý stačilo na našej
strane len zopakovať. Napriek tomu
dropy na Slovensko ešte veľa rokov
chodili maximálne prenocovať.
DROPOM POMOHLA
DIAĽNICA
Rok 2023 bol však už na Sys-
ľovských poliach rekordný. „Takú
hniezdnu úspešnosť sme nevideli
desiatky rokov,“ teší sa Ridzoň. Od-
haduje, že na poliach zahniezdilo
desať sliepok. K hniezdam radšej
nechodia, pretože majú neustále
v pätách predátorov. „Vrany vedia, že
človek nikam nejde bez príčiny, a tak
sledujú každý jeho krok. Mohli by
sme ich tak naviesť až k dropíčatám,
ktoré by zabili,“ vysvetľuje.
Úspešná sezóna je kombináciou
náhody a vedomého ochranárskeho
manažmentu.
Prvým dobrým znakom bol rok
2010, keď sa v kľúčovom území ob-
menili pestované plodiny. Dovtedy
tu väčšinu tvorila kukurica, ktorá je
pre reprodukciu dropov katastrofou.
Keď ju družstvo nahradilo inými
plodinami, dropy začali pribúdať.
 Ridzoň namieri ďalekohľad na rep-
kové polia. Tam je ich najviac. Na roz-
diel od iných vtákov majú totiž repku
rady, hlavne na prezimovanie. Kým
po rozkvitnutí sa z nej stáva akási
biologická púšť, v zime je pre dropa
ideálnou potravou.
Hoci to znie nepravdepodobne,
k zahniezdeniu dropov najvýraznej-
šie prispelo ministerstvo dopravy. Na
Sysľovských poliach sa totiž rozhodlo
kompenzovať straty za zničenie vzác-
nych biotopov pri výstavbe diaľnice
D4 v rezervácii Dunajské luhy.
Od ornitológov si nechalo pora-
diť, že na vybraných pozemkoch
bude najvhodnejšie vysadiť trávny
porast. Dalo ich do správy štátnych
ochranárom a tí sa s družstvom
dohodli na jeho oseve a spôsobe
údržby. Dôležité je hlavne nekosiť
celé plochy naraz, aby si mláďatá
po vyliahnutí mali kde hľadať po-
travu. „Hneď prvý rok na to dropy
zahniezdili a po desaťročiach sa
podarilo nafilmovať prvé vyvedené
kuriatko,“ opisuje ornitológ.
ROK, KEĎ VŠETKO VYŠLO
Situácia sa pre dropa vyvíjala
dobre, no potom prišla pandémia.
Karanténou frustrovaní ľudia vyšli
do prírody v nevídaných počtoch.
Priľahlá obec Jarovce sa nachádza
uprostred polí. Jediná spevnená
trasa, po ktorej sa dá ísť bicyklom,
vedie do chráneného územia. V ro-
ku 2020 ľudia dropa vyplašili tak
veľmi, že tu nezahniezdil ani jeden.
Na územie začali prísnejšie doze-
rať špeciálne hliadky, no to miest-
nych nahnevalo. Mesto preto začalo
vytvárať rôzne alternatívne oddy-
chové zóny v okolí.
No z dlhodobého hľadiska bolo
potrebné riešiť ešte väčší problém.
V chránenom území stále chýba-
la pestrosť plodín a viac plôch, na
ktorých by sa nehospodárilo vôbec.
Ministerstvo pôdohospodárstva už
v roku 2007 vymyslelo špeciálnu
dotačnú schému pre ochranu dro-
pa, no bola slabo zafinancovaná.
Do hry pred dvomi rokmi zasiah-
lo mesto Bratislava. Družstvu dalo
do prenájmu vyše desiatky hektárov
poľnohospodárskej pôdy a zaplatilo
mu, aby bežné poľné plodiny nahra-
dilo úhorom a bylinno-trávnymi
zmesami či lucernou. V chránenom
území tak vzniklo skoro 50 hektá-
rov nových biotopov dropa.
Lenže ani to by na rekordné čís-
la nestačilo. Zlomovou sa ukázala
reforma Spoločnej poľnohospodár-
skej politiky EÚ. Jej súčasťou boli
aj takzvané ekoschémy, nové ekolo-
gické dotácie, ktoré majú farmárov
motivovať k šetrnejším postupom
na pôde.
Ministerstvo sa pri ich mo-
delovaní inšpirovalo Rakúskom.
Podmienkou jej čerpania bolo aj
rozdelenie veľkých polí biopásmi.
Zjednodušene, ide o plochy osiate
zmesou bylín a tráv, ktoré neslúžia
na produkciu, ale na poskytovanie
potravy a útočiska pre zvieratá. Ne-
môže sa na nich zároveň používať
žiadna chémia.
Do ekoschém sa zapojila polovica
fariem na Slovensku a medzi nimi
aj miestne PD Dunaj. „Biopásy sú
kľúčové, hlavne preto, že sa nemô-
žu postrekovať. Bez nich by dropy
nemali kde hniezdiť a nájsť dosta-
tok potravy, keď potrebujú ich ku-
riatka,“ hovorí Ridzoň. Ide hlavne
o hmyz: kobylky, koníky či muchy.
PRE FARMÁROV BURINA,
PRE DROPA ŽIVOT
Európska poľnohospodárska po-
litika dlhodobo čelí kritike pre jej
neblahý vplyv na vidiecku krajinu.
Najväčšia časť dotácií nie je navia-
zaná na produkciu potravín alebo
na pomoc prírode či klíme. Aj preto
je na poliach čoraz ťažšie nájsť nie-
ktoré druhy vtákov či hmyzu.
To mala reforma dohodnutá v ro-
ku 2021 zmeniť: farmárom však
pribudlo aj veľa nových povinností.
Biopásy sa pre mnohých stali iba
iným pomenovaním pre prerastenú
burinu.
Ekoschémy znovu otvorili otáz-
ku, či sa vôbec dá skĺbiť poľnohos-
podárska politika s obnovou bio­
diverzity. Časť spoločnosti sa na-
vyše pýta, prečo v čase potravinovej
inflácie Únia chce ešte aj, aby far-
mári obmedzovali produkciu v pro-
spech prírody.
Odpoveď pritom leží aj pria-
mo v hlavnom meste. Drop je len
jedným z mnohých dôkazov krízy
biodiverzity, ktorá sa týka celej Eu-
rópy. Reforma agrodotácií už hneď
v prvom roku od jej spustenia uká-
zala, že poľnohospodárska krajina
nemusí prísť o jej najvzácnejšie sú-
časti. No hľadanie rovnováhy nie je
jednoduché.
Európske inštitúcie pre obavy
o potravinovú bezpečnosť opäť dis-
kutujú o tom, či by sa niektoré po-
žiadavky na farmárov nemali zjem-
niť. Ako napríklad povinnosť nechať
časť pôdy ležať úhorom.
„Keby slovenské, maďarské a ra-
kúske podniky rozorali úhory, ako
to Brusel umožnil, populácia na
Trojmedzí, jediná populácia dro-
pov, ktorá na celom svete neubúda,
by mala vážny problém,“ ukazuje
na konkrétnom príklade dôsledky
ústupkov Ridzoň. „Poľnohospodári
na celom Slovensku sú nešťastní
z buriny. Ale práve medze, ktoré
nechávali na poliach naši starí ot-
covia, aby si pôda oddýchla, mnohé
vtáky potrebujú,“ dodáva.
Na druhej strane, na Sysľov-
ských poliach sa vďaka systematic-
kej spolupráci mesta, ochranárov
a miestneho družstva podarí bioto-
py pre dropa uchovať, aj keby Bru-
sel z požiadaviek na ekologizáciu
zvoľnil.
Väčší problém však budú mať
územia mimo CHVÚ Sysľovské po-
lia, kde snaha hľadať riešenia taká
veľká nie je.
Netýka sa to pritom len dropa.
Na biopásoch na rôznych miestach
Slovenska už prvý rok od ich za-
loženia zaznamenali dvojnásobné
počty vtákov bežných vo vidieckej
krajine ako v klasických plodinách.
„Keď sa pozrieme len na druhy,
ktoré v biopásoch priamo hniezdia,
tak početnosť bola 4,4-násobne vyš-
šia ako mimo biopásov uprostred
polí. A keď sa pozrieme na ohroze-
né druhy, čiže tie, ktoré v minulosti
pre zlú poľnohospodársku politi-
ku mizli, tak tam vidíme dokonca
7,5-násobný rozdiel početnosti,“
vymenúva Jozef Ridzoň.
Výskumníci v biopásoch name-
rali tiež osemkrát viac motýľov, bla-
nokrídlovcov, múch, koníkov a ko-
byliek ako mimo nich.
43
Ako môžu eurodotácie pomôcť nielen
hospodárskym, ale aj chráneným zvieratám

Z maštalí na lúky
 K eď sa Európska únia v roku
2021 konečne dohodla na
dlho očakávanej reforme
svojej poľnohospodárskej politiky,
svitla nádej aj pre slovenské ovce
a kravy.
Niežeby bolo pasienkarstvo
jednou z reformných priorít, no
Brusel dal členským krajinám voľ­
nú ruku, aby si vybrali, ako zdroje
z poľnohospodárskych fondov vyu­
žijú. Kľúčovou časťou reformy boli
nové ekologické agrodotácie, tak­
zvané ekoschémy, ktoré mali riešiť
najväčšie ekologické problémy poľ­
nohospodárstva.
Slovensko sa rozhodlo, že z pri­
deleného balíka peňazí vyčlení vý­
znamnú časť na podporu voľnej
pastvy zvierat. Náš vidiek už totiž
stratil ducha z romantických obra­
zov, ktoré ho zobrazujú ako krajinu
podhorských lúk posiatych ovčími
čriedami. Hospodárske chovy zvie­
rat sa postupne intenzifikovali, čo
v preklade znamená, že ich farmári
začali zatvárať do maštalí.
Nie je to iba v protiklade s mý­
tom o Slovensku ako krajine pastie­
rov a salašov, ale je to aj zlá správa
pre biodiverzitu poľnohospodárskej
krajiny. Bez pravidelného pasenia
a kosenia totiž z niektorých oblastí
miznú vzácne druhy vtákov.

MAGNET NA VTÁCTVO
Obec Maňa sa nachádza v Tekov­
skom regióne, kde má poľnohospo­
dárstvo silné postavenie a tradíciu.
Jej okolie je plné rozľahlých lánov
tradičných trhových plodín ako
pšenica alebo repka. Medzi nimi
sa nachádza malé územie, ktoré sa
podobá skôr na americkú prériu. Po
nízkom trávnom poraste sa roztrú­
sene pohybujú hlúčiky hospodár­
skych zvierat.
Je to Chránené vtáčie územie
Žitavský luh, ktorá patrí medzi naj­
bohatšie oblasti pre celoeurópsky
významné druhy vtákov. Vďačí za
to aj podmáčaným lúkam, ale na
druhy bohatá je táto oblasť aj vďaka
tomu, že sa tu obnovilo pravidelné
kosenie a pastva.
Zvieratá patria farme, ktorú
tu založilo ochranárske druženie
SOS/Birdlife Slovensko. Stočlenné

45
FOTO – ADOBESTOCK
stádo tvoria kozy, ovce a hovädzí
dobytok. Táto zmes nie je náhodná.
Každé zviera sa pasie inak a požie­
ra iné rastliny, preto ich na parce­
lách zámerne striedajú. To vytvára
vegetačnú mozaiku, ktorá vtákom
vyhovuje.
„Keby sa tu nepásli zvieratá, tak
by sme tu mali zarastenú lúku
s drevinami. Zmocnili by sa jej ex­
panzívne a invázne druhy rastlín,
ktoré lúčne vtáky nemajú rady, le­
bo im bránia v prístupe k substrá­
tu,“ vysvetľuje ornitológ Ján Gúgh,
ktorý sa o farmu stará.
Druhou výhodou pasenia je,
že zvieratá pôde vrátia, čo si z nej
zobrali. Trus vytvára dobrú živnú
pôdu pre hmyz. To je pozvánka pre
ďalšie druhy vtákov.
Výsledky prišli veľmi rýchlo. Ho­
ci farma ornitológov hospodári len
osem rokov, skokovo narástli po­
pulácie bežných poľných vtákov, no
pribudli aj veľmi vzácne druhy ako
krakľa belasá, hltavka chochlatá
alebo preložník stepný. V priebehu
kalendárneho roka tu pozorujú aj
120 vtáčích druhov.
„Naše dáta dokazujú, že tento
spôsob hospodárenia má veľké prí­
nosy pre prírodu,“ dodáva Gúgh.
SPOKOJNEJŠIE SÚ
AJ ZVIERATÁ
Extenzívna pastva má ešte jednu
výhodu – krajší život chovaných
zvierat, keďže nie sú celý rok za­
vreté v ustajňovacích priestoroch,
kde sa kŕmia konzervovanými kr­
mivami.
„Pasenie približuje chov bližšie
k prirodzeným podmienkam a po­
trebám zvierat na pohyb vo von­
kajšom prostredí, čerstvé krmivo,
odpočinok a prirodzené sociálne
správanie,“ zdôvodňuje ekosché­
mu.
Členské štáty mali už v predoš­
lých programových obdobiach
wvpovinnosť dotáciami tlačiť cho­
vateľov k vytváraniu lepších život­
ných podmienok pre zvieratá. Išlo
však väčšinou o vylepšenia v rámci
štandardných intenzívnych cho­
vov.
Ministerstvo zavedenie novej
dotačnej schémy vysvetľuje aj ako
pomoc slovenskému vidieku. Pas­
tevný chov podľa neho prispieva
k zamestnanosti v oblastiach, kde
MARIÁN podmienky na poľnohospodársku
KOREŇ výrobu nie sú ideálne.
Euractiv
„Prostredníctvom chovu oviec
sa prispieva k udržaniu osídlenia aj
v odľahlých oblastiach mimo mest­
ských centier. A okrem význam­
ného vplyvu na krajinotvorbu má
nezastupiteľné miesto aj v rozvoji
turizmu a agroturizmu,“ dodáva
rezort. Zachovanie pastierstva tak
má pomôcť udržať poľnohospodár­
stvo v podhorských oblastiach ako
Spiš, Liptov alebo Orava.
Ekoschéma zameraná na pas­
tvu má byť aj spôsobom, ako za­
staviť úpadok živočíšnej výroby
na Slovensku. Ten trvá prakticky
od transformácie odvetvia po roku
1989. Stavy hovädzieho dobytka
klesli o 72 percent, oviec je odvtedy
o polovicu menej.
Agrorezort pripisuje znižujú­
cim sa stavom zvierat aj odliv ľudí
z poľnohospodárstva. Kým v ro­
ku 2011 v odvetví pracovalo vyše
56-tisíc pracovníkov, v roku 2020
to už bolo necelých 48-tisíc.
AKO SA DÁ ZAPOJIŤ
Zapojenie do pastevného cho­
vu je dobrovoľné. Do ekoschémy
sa môžu zapojiť chovatelia oviec,
kôz alebo kráv – tých na produkciu
mlieka, teda dojníc, ako aj mäso­
vých plemien. Dotáciu získa každý
farmár, ktorý bude pásť tieto zvie­
ratá v období od 1. mája do 31. ok­
tóbra.
Pásť podľa pravidiel musí „pod­
statnú časť dňa“, čo ministerstvo
definuje ako obdobie, „keď je svet­
lo“. Hoci zámerom ekoschémy je
dopriať kravám čerstvú pastvu,
chovatelia ich môžu prikrmovať
suchým krmivom.
Podmienky dotovanej pastvy
sa ale líšia v závislosti od zviera­
ťa. Dojnice, ovce a kozy musia byť
na lúke či pasienku najmenej 120
dní. V prípade jalovíc, teda mladých
kravičiek, je to o 30 dní viac. Je to
tým, že mäsový dobytok sa už aj
tak väčšinu roka chová pastevným
spôsobom. Pri zvieratách chova­
ných na mlieko s pastvou klesá ich
produkcia. V nepriaznivom počasí
môžu pastieri zvieratá načas za­
hnať do maštalí a stajní.
Rozdielna je aj výška dotácie na
zviera, čo pochopiteľne ovplyvňuje
aj ochotu poľnohospodárov zapo­
jiť sa do ekoschémy. Platba im má
kompenzovať výpadok v produkcii
spôsobený prechodom na pastvu.
Najviac na zviera – 321 eur –
dostanú chovatelia dojníc. Mladý
dobytok je ohodnotený na 77 eur
a ovce a kozy na 19 eur.
Je to dosť na to, aby poľnohos­
podári vyhnali zvieratá z maštalí?
Závsí hlavne od typu chovu.
Chovatelia mäsového dobytka
majú záujem zapojiť sa do eko­
schémy aj vzhľadom na neustá­
le zvyšujúce sa náklady na svoju
činnosť. Tieto plemená sa chovajú
na pastve väčšinu života, pretože
to má na ich produkciu pozitívny
vplyv.
Menšie nadšenie prejavujú cho­
vatelia dojníc. Voľný pohyb väčši­
nou znamená nižšiu úžitkovosť
mliekových kráv. To znamená aj
nižšie tržby za mlieko.
„Každý kilometer chôdze a kaž­
dý meter prevýšenia pozemku
v náročnejších terénoch znamená
náročnosť pohybu, a teda nižšiu
produkciu mlieka popri možných
poraneniach vemena,“ vysvetľuje
Martina Rovaš zo Slovenskej poľ­
nohospodárskej a potravinárskej
komory.
Ekoschéme sa v novom progra­
movom období potešili chovatelia
oviec a kôz. Veľká väčšina z nich už
chová takmer výlučne pastevným
spôsobom.
„Nájdu sa aj takí, ktorí to robia
intenzívnejším spôsobom. Tu si
však musíme položiť otázku, čo po­
trebuje naša krajina. Kosiť pasien­
ky a zvyšovať uhlíkovú stopu alebo
tam poslať zvieratá, ktoré zabezpe­
čia prirodzenú obnovu pasienkov?“
pýta sa riaditeľ Zväzu chovateľov
oviec a kôz Slavomír Reľovský.
Z vyše dvesto vtáčích druhov, ktoré na Slovensku
hniezdia, v zime odlieta a na jar sa vracia viac ako 150

Ako prebieha
vtáčie sťahovanie
Bocian biely.
47
FOTO – STANISLAV HARVANČÍK
V edec Alfréd Trnka opisuje, ako
vtáky vďaka hormónom už od
ľadovej doby vedia, kedy majú
odletieť, prečo sa nestratia a ako pri
ceste na juh denne sledoval dobrod-
ružnú trasu „svojich“ kukučiek. „Člo-
vek sa tešil spolu s nimi, ako sa im darí
a kam vlastne letia,“ hovorí.
Oficiálne to voláme palearkticko-af-
rotropická trasa, ktorá pokrýva Eu-
rópu, Afriku a časti Ázie. Ide o jednu
z najvýznamnejších migračných trás
a počas jesennej migrácie tadiaľ prele-
tí asi 5 miliárd vtákov. Pre Európu to
znamená veľké zmeny a pre jej biotopy
napríklad odľahčenie od hmyzu. Keď
k tomu pripočítame ďalšiu významnú
migračnú trasu zo Severnej Ameriky
do Strednej a Južnej Ameriky, dohro-
mady je v pohybe až 8 miliárd vtákov.
Aké vtáky nám s najväčšou prav-
depodobnosťou prelietavajú na je-
seň a na jar ponad hlavy?
Pravdepodobne to budú severské
druhy. Napríklad žeriavy, niektoré
druhy vodných vtákov, ale aj úplne
drobné vtáčiky, ako králičky zlatohla-
vé. Vtáky, ktoré u nás hniezdili alebo
tu priamo žijú, už väčšinou odleteli.
Treba si uvedomiť, že ten vták u nás
hniezdi možno 3-4 mesiace, ale hlavná
časť jeho života je najmä v Afrike ale-
bo v iných zimoviskách. A tam si čím
skôr potrebuje zabezpečiť miesto, kde
je dobré prostredie a zdroj potravy.
Takže s hniezdiskom v Afrike to
funguje podobne, ako keď si človek
chce nájsť dobré miesto pre stan na
festivale alebo obsadiť ležadlo čo
najbližšie k vode?
Presne. V Afrike sa musia tie druhy
biť o prostredie a potravu ešte viac než
u nás. Pretože aj keď tam je príroda
pestrejšia než v miernom pásme, stále
je potravy len obmedzené množstvo
a treba o ňu súperiť. Takže keď si náj-
dem miesto s lepším zdrojom jedla,
mám väčšiu pravdepodobnosť prežiť
do budúcej jari, letieť naspäť, hniez-
diť, a teda zväčšiť svoj reprodukčný
úspech.
Keď hovoríme, že vtáky letia zo
Slovenska do Afriky, ktorú časť af-
rického kontinentu tým myslíme?
Naše vtáky sa delia na niekoľko
skupín migrantov. Napríklad ho-
luby hrivnáky sú migranty s krátkou
48 MAGAZÍN N 03/2024
migračnou vzdialenosťou a zimujú
v Európe pri Stredozemnom mori.
Niektoré môžu Stredozemné more aj
preletieť a zimovať niekde v severnej
Afrike. Ale časť vtákov, ktorým
ZUZANA hovoríme migranty na dlhé vzdiale-
VITKOVÁ nosti, preletí aj Saharu a zimuje v ob-
reportérka
lastiach od subsaharskej až po južnú
Afriku. Sem patrí napríklad naša lasto-
vička či bociany biele.
Sťahuje sa zo Slovenska momen-
tálne viac či menej vtákov než v mi-
nulosti? Sledujete počty tých, ktoré
odletia a ktoré sa vrátia?
U mnohých druhov je migrácia ge-
neticky zakódovaná. To sú takzvané
striktne migrujúce vtáky. Občas sa
môže stať, že keď je napríklad nejaký
bocian zranený a nestihne odletieť,
tak môže zimu s pomocou ľudí pre­
čkať, ale nebýva to často. No a potom
sú druhy, ktoré od nás odlietajú, až keď
sú naše podmienky naozaj na nevydr-
žanie. Sem patria niektoré druhy holu-
bov, ale aj sýkorky, ktoré u nás v zime
považujeme za stále.
Čo si môžeme predstaviť pod
tým, že to tu už vtáky nevedia
vydržať?
Väčšina ľudí si myslí, že v zime je
u nás pre vtáky najhorší chlad a sneh.
Nie je to tak, vtáky dokážu zvládnuť aj
pomerne chladné počasie. Vidíme to
aj v zoologických záhradách, kde sa po
snehu prechádzajú emu, bocian či pla-
meniak. Pre vtáky je najdôležitejším
faktorom potrava. Hlavne hmyzožravé
druhy jej v zime nemajú dosť, pretože
hmyz zimuje a nelieta. To vtáky vlast-
ne ženie k migrácii.
Veľa vtákov sa vracia do tej istej
oblasti, ale prilietajú niektoré pres-
ne na tie isté miesta, z ktorých od-
leteli?
Áno, napríklad bociany biele sú
pomerne verné svojim stožiarom.
V dedine neďaleko odo mňa si
zaznamenávali dátumy príletov
svojich bocianov. Keďže boli
krúžkované, vedeli potvrdiť, že jedno
hniezdo na stožiari obsadzoval 22
rokov ten istý pár. Aj o lastovičkách
je známe, že sa vracajú do toho istého
chlievika. Pri trsteniarikoch máte
často problém nájsť ich hniezdo, no
zachytil som jednu samičku, ktorá 9
rokov po sebe obsadzovala stále ten is-
tý kút rybníka.
Pamätajú si vtáky aj tváre? Vie
bocian, ktorý sa každý rok vracia na
ten istý stožiar, rozpoznať ľudí žijú-
cich naokolo?
Existujú výskumy o tom, ako vtá-
ky v urbánnych prostrediach reagu-
jú na ľudí. Z nich vieme, že nielenže
rozpoznávajú tváre, ale ľudí dokážu
rozpoznať aj podľa oblečenia. Naprí-
klad dokážu rozpoznávať poľovníkov
v zelenom, ľudí v červenom a tak ďalej.
Nie je to až také prekvapivé, zoberte
si napríklad labute spevavé, ktoré ma-
jú krásny žltý zobák s čiernym lemo-
vaním. Keď sa na ne pozriete, všetky
vyzerajú rovnako a v kŕdli ich býva aj
sto. No partneri sa medzi sebou pod-
ľa minimálnych rozdielov na kresbe
zobáka bez problémov poznajú. Takže
keď poznajú seba, rozpoznajú určite aj
odlišné znaky na tvári človeka.
Čo vplýva na to, či sa vtáky vrátia
na svoje obľúbené miesta alebo sa
posunú inam?
Na tie isté hniezdiská sa zvyčajne
vracajú, keď sa im tam podarí úspešne
vyhniezdiť. Veď prečo by sa nevrátili,
keď to majú odskúšané? Ale ak je vták
neúspešný, prípadne tam musel ne-
dobrovoľne vychovať kukučku, o rok sa
už na to miesto nevráti a hľadá si nové.
Ľudia si často myslia, že mladé
vtáky sa zvyknú vracať na miesto
narodenia. Nie je to úplne pravda.
Práve na jeseň sa niektoré druhy
mladých vtákov ešte pred migráciou
rozptyľujú aj severnejšie. Hľadajú si
tam nové biotopy, ktoré si zafixujú,
a o rok sa nevracajú do svojho rodiska,
ale na tieto nové miesta. Je to preto,
aby sa predišlo kríženiu medzi
príbuznými z vlastnej rodiny.
Najdlhšiu vzdialenosť každoroč-
ne prekonáva rybár dlhochvostý,
ktorý lieta z Arktídy do Antarktí-
dy a späť. Za rok tak nalieta okolo
50-tisíc kilometrov. Ako zvláda ta-
kúto dlhú cestu?
Rybár dlhochvostý je veľmi zaují-
mavý tým, že vo svojom živote asi naj-
častejšie zo všetkých živočíchov vidí
slnko. Na oba póly totiž prilieta v ob-
dobí polárneho leta. Keď si vezmete,
že žije okolo 30 rokov, tak za celý život
preletí vzdialenosť, akoby mal letieť
tri-štyri razy na Mesiac a späť. My sa
hrdíme tým, že sme doleteli až na Me-
siac, no vtáky takúto vzdialenosť v po-
hode zvládli dávno pred nami. Veľmi
im pritom pomáha ich aktívne prispô-
sobovanie svalovej činnosti a výborné
spracovanie energie. Dôležité je aj to,
že podobne ako rogalo alebo vetrone
využívajú vzdušné prúdy.
Práve som sa chcela spýtať, ako
sme sa sťahovavými vtákmi inšpi-
rovali v leteckej doprave.
Človek sa vtákmi inšpiroval už
v gréckej mytológii, napríklad taký
Ikaros chcel vzlietnuť k Slnku, a tak si
spolu s otcom vyrobili voskové krídla.
Aj prvé letecké pokusy imitovali vtáčie
krídla, lebo ľudia si to nevedeli pred-
staviť inak. Ale trik vtákov nie je len
v krídlach a perí. Dôležité je aj to, že
dokážu manévrovať a využívať vztlak
vzduchu.
Bociany biele napríklad potrebujú
teplý vzdušný prúd. Preto zvyčajne
migrujú nad kontinentom. Bocian
biely má veľké krídla a mohol by rov-
no preletieť Stredozemné more, no
neurobí to. Ide radšej do Španielska
alebo do Prednej Ázie, aby preletel len
tú najužšiu časť mora. Aj v tom Špa-
nielsku potom veľmi dlho čaká, kým
vzniknú priaznivé vzdušné prúdy,
ktoré ho vynesú hore. Odtiaľ už môže
bez väčšej námahy plachtiť na druhú
stranu. Takže na jednej strane je ten
let veľmi namáhavý, no vtáky vedia vy-
užívať fyzikálne zákony a vďaka tomu
dokážu prekonať veľké vzdialenosti.
S menšou spotrebou energie, než po-
trebujeme my pri lietadlách a kozmic-
kých raketách.
Počas takejto dlhej cesty vtáky
ohrozuje mnoho nástrah. Preto ma
prekvapilo, že jednou z najväčších
hrozieb sú pre ne nárazy do okien.
Napríklad oficiálne údaje vravia, že
v Kanade zrážky s oknami zabijú 16
– 42 miliónov vtákov ročne. V USA
je to 365 – 988 miliónov. Prečo je
pre vtáky sklo takým problémom?
Problémom nie je jeho priesvitnosť,
ale reflexná vrstva, ktorá odráža pro-
stredie v okolí. Vták si teda myslí, že
ním prelieta, ale nie je to tak.
Ako sa správať v prípade, že na
balkóne nájdem takéhoto zranené-
ho vtáka, ktorý narazil do okna?
Máme rôzne záchranné stanice, ako
Slovenská ornitologická spoločnosť
Birdlife Slovensko alebo štátna ochra-
na prírody, ktoré majú na takéto situ-
Alfréd ácie ľudí. Treba si uvedomiť, že všetky
Trnka vtáky voľne žijúce na našom území,
ale aj v celej Európskej únii sú chrá-
Je ornitológ nené podľa zákona o ochrane prírody.
a ekológ. Pôso- Takže nakladanie s nimi na vlastnú
bí ako profesor päsť neodporúčam a človek by to mal
a vedúci Kated- s výnimkou kritickej situácie zveriť do
ry biológie na rúk odborníkom. Ďalšia vec je, že ľudia
Pedagogickej sa často obracajú na tieto záchranné
fakulte Trnav- stanice s bežnejšími druhmi. V prírode
skej univerzity sú síce dôležité všetky, ale s obmedze-
v Trnave. Zao- nými zdrojmi musíme niekedy pri-
berá sa najmä oritizovať. Je to drastické, ale keď má
behaviorálnou ten odborník dlhý výjazd povedzme
ekológiou vod- za vrabcom, môže sa stať, že nestihne
ných a pri vode pomôcť nejakému ohrozenému druhu
žijúcich vtákov – napríklad sokolovi rárohovi.
a hniezdnym Môžem si okno nejako upraviť,
parazitizmom. aby pre vtáky predstavovalo menšie
Je autorom riziko?
knihy Nehaňte Používajú sa také tradičné nálepky
kukučku a Zá- so siluetami vtákov, ale zistilo sa, že
klady behavio- vtákovi je jedno, čo je na nich. Dôleži-
rálnej ekológie. té je, aby šlo o nálepky odrážajúce ul-
V minulosti trafialové žiarenie, lebo vtáky vnímajú
bol predsedom aj to. Môžu to byť obyčajné kruhy či
Slovenskej pásiky. Takéto odrazové obrázky po-
ornitologickej núka napríklad aj stránka Slovenskej
spoločnosti. ornitologickej spoločnosti.
Čo ďalšie môžem urobiť pre to,
aby mal vták šťastnú cestu?
Pre vtáka je veľmi dôležité, aby mal
počas migrácie dostatok energie na
prelet určitých úsekov migračnej tra-
sy. Keď sa už totiž rozhodne preletieť
Stredozemné more, nemá kam zosad-
núť. Dostatok energie zvyčajne kumu-
luje vo svojom podkožnom tuku, ktorý
je energeticky oveľa výkonnejší než
tuk akéhokoľvek iného zvieraťa alebo
človeka, ale tiež má svoje obmedzenia.
Ak teda na tento prelet nenaberie dosť
tuku a energie, môže sa stať, že zahy-
nie uprostred mora a spadne do vody.
Preto majú vtáky geneticky zafixované
určité miesta na migračných trasách,
kde môžu „dotankovať“ energiu. Ak
im tieto, väčšinou mokraďové miesta
zničíme, musia letieť na nasledujúce,
ktoré si pamätajú, no možno tam ne-
doletia. Preto je veľmi dôležitá nielen
ochrana zimovísk a hniezdisk, ale aj
migračných zastávok vtákov.
U nás sú asi najznámejším chrá-
neným vtáčím územím Senianske
rybníky pri Michalovciach, kde vtá-
ky oddychujú pred preletom Kar-
pát. Ako to tam vyzerá?
Východoslovenská nížina je na
Slovensku asi najvýznamnejšou
migračnou trasou, ktorou vtáky
preletujú. Známa je napríklad ob-
rovským zhromaždiskom žeriavov
popolavých, ale aj bahniakov a iných
druhov. Je to vlastne také „exotické
miesto“, kde môžeme vidieť druhy
z iných častí Európy alebo Ázie.
Prečo sa vtáky pred preletom
Karpát zastavujú práve pri Mi-
chalovciach?
Majú tam vhodné podmienky na
odpočinok a získanie potravy. Na
nížinách západného Slovenska má-
me aj miesta, ktoré sú dnes poľami,
no aj tak sa tam zastavujú stovky
vtákov, pretože historicky tam boli
významné mokrade. Majú to gene-
ticky zafixované a stále sa tam vra-
cajú, aj keď potravy tam je pomenej.
Preto by bolo dobré tieto biotopy
chrániť. Žiaľ, nedá sa to vždy a naj-
mä v minulom storočí sa krajina
výrazne menila – vysušovali sa
mokrade, voda sa sťahovala do rôz-
nych vodných kanálov a podobne.
Takže mnoho známych migračných
zastávok už neexistuje. Môžeme
len veriť, že tie vtáky si časom našli
vhodnejšie zastávky.
Migrujúce vtáky si často vy-
bavujeme ako leteckú formáciu
v tvare písmena V. Ako im pro-
spieva, že držia takýto tvar?
Je to jedna zo stratégií, ako ener-
geticky lepšie využiť vzdušné prúdy.
Keď vidíme napríklad husi, vpredu
je vždy hlavná hus, ktorá musí roz-
rážať vzduch a za sebou vytvára vír,
ktorý tvorí vztlak pod krídlami na-
sledujúcej husi. Tá robí to isté pre
ďalšiu a navzájom si tak pomáhajú.
Aj sa pri tom striedajú?
Áno, po určitom čase sa vzájomne
vystriedajú a pravdepodobne o tom
komunikujú gáganím. Všimnite
si, že keď husi vyplašíte zo zeme,
najskôr sú chaotické, ale potom sa
dokážu veľmi pekne usporiadať do
tvaru V alebo 1. Je to pre ne život-
ne dôležité, pretože ináč by neboli
schopné preletieť takúto diaľku.
Čo ešte vieme o tom, ako
vtáky pri lete komunikujú, aby
sa upozornili na nebezpečenstvo,
upravili si formáciu alebo sa tak
celkovo nestratili?
49
 Napríklad pri škorcoch, ktorých
kŕdle vytvárajú meniace sa obrazce,
jednotlivec nesleduje celý kŕdeľ. Neza-
ujíma ho, čo robia vzdialenejšie vtáky,
riadi sa iba podľa prvých šiestich, kto-
ré sú najbližšie. Ak jeden z nich zmení
smer letu, urobí to aj on. Má to svoj
význam, pretože ak ho nestihne napo-
dobniť, dostane sa viac k okraju kŕd-
ľa a je zraniteľnejší voči predátorom
a iným nebezpečenstvám.
Snažia sa škorce z kraja dostať
zase do stredu a vytlačiť ostatné?
Alebo sú skôr spolupatričné a ak-
ceptujú, že teraz musia dávať väčší
pozor, kým sa niekto iný nepomýli?
Myslím, že každý sa snaží nebyť na
kraji, ale aj ony musia rešpektovať, že
keby sa každý chcel dostať do stredu,
kŕdeľ by sa rozpadol, lebo by do seba
navzájom narážali. Takže určite sa to
50 MAGAZÍN N 03/2024
snažia robiť, ale tak, aby neohrozovali
hlavne seba.
Sú aj ďalšie formácie, v ktorých
sa vtáky presúvajú?
Sú rôzne kombinácie tých, ktoré
sme spomenuli, ale neviem, že by boli
nejaké výrazne iné. Závisí to aj od to-
ho, v akých kŕdľoch vtáky lietajú. Lebo
máme aj druhy, ktoré migrujú samy či
v maličkých kŕdľoch. Niektoré kŕdle sú
rozdelené aj podľa pohlavia. Napríklad
samčeky niektorých druhov migrujú
skôr, aby na miesto dorazili ako prvé,
a samičky priletia povedzme o dva
týždne po nich. Kukučky zase migru-
jú podľa veku. V júli prestanú kukať
a myslíme si, že odleteli. Ale to boli len
staré kukučky, ktoré už nemajú nič na
práci, pretože svoje vajíčka rozdelili
ostatným spevavcom, a tak odlietajú
smerom do Afriky. Mláďatá sa na ces-
tu vydávajú až v septembri, keď už tú
cestu zvládnu.
Prečo sa niektoré vtáky delia na
kŕdle podľa pohlavia?
Samce sa hlavne u polygamických
vtákov nestarajú o potomstvo. Takže
môžu odletieť skôr a nájsť si vhodnej-
šie miesto na prezimovanie, zatiaľ čo
samica si ešte musí dokončiť povin-
nosti. Ale na jar je to trošku iné. Naprí-
klad samce slávika prilietajú na lokali-
tu skôr, intenzívne si vydobýjajú nové
teritórium, ochraňujú ho a potom
doň lákajú samičky, ktoré prilietajú až
o dva týždne neskôr už do prichysta-
ných teritórií.
Ako je to vlastne s monogamiou
vtákov? Väčšinou sa hovorí, že sú
ako druh prirodzene monogamné,
no z vašej genetickej analýzy vyply-
nulo, že vtáčie páry, ktoré spolu trá-

via život, často vychovávajú potom-
stvo, ktoré je len jedného z nich.
Nechcem sklamať milovníkov vtá-
kov, ale je to tak. V prírode je totiž
dôležitá genetická diverzita. Ak si zo-
berieme, že by samička žila celý život
s jedným samcom, geneticky aj sociál-
ne, tak by za celý život vyprodukovala
len potomstvo určitého genetického
zloženia. Vieme teda, že až 95 % vtá-
kov je síce sociálne monogamných, ale
samčeky alebo samičky podvádzajú
svojich partnerov, aby mali mláďatá
väčšiu genetickú diverzitu, a teda aj
šancu prežiť. Niektoré samce totiž mô-
žu mať lepšie predispozície napríklad
na prekonanie chorôb, toleranciu zlé-
ho počasia a tak ďalej. Takže genetická
diverzita je silnejšia než tá sociálna.
Vtáky môže počas dlhého letu
zasiahnuť zlé počasie alebo iné pre-
Husi bieločelé pred sformovaním sa do V.
kážky, ktoré musia obletieť. Ako to,
že sa nestratia?
Toto je už relatívne dobre pre-
skúmané. Aj vďaka tomu, že takýto
výskum bol financovaný napríklad
NASA, keďže navigácia vtákov výraz-
ne inšpiruje aj navigáciu lietadiel.
Bohužiaľ, aj vojenských. Vtáky majú
na orientáciu v mozgu magnetický
kompas, ktorý im určuje sever. No
okrem toho využívajú aj nebeský
kompas – čiže sa, podobne ako ná-
morníci, riadia aj polohou hviezd. Ak
aj toto zlyhá, lebo je napríklad zamra-
čené, orientujú sa podľa významných
orientačných bodov, ktoré si vedia za-
pamätať. Niektoré druhy pri tom vyu-
žívajú dokonca aj čuch, povedzme vô-
ňu kvitnúcich kvetov. Tá im napovie,
že čoskoro sa začína napríklad známy
útes pri mori, na ktorý sa majú do-
FOTO – STANISLAV HARVANČÍK
stať. Okrem tohto všetkého majú aj
časový kompas, podobne ako psy, keď
vás vyčkávajú z práce v rovnakom ča-
se. Vtáky sledujú aj 24-hodinový cyk-
lus a vedia, kde by zhruba po takomto
čase letu mali byť.
Celý ten systém si treba predsta-
viť ako niečo, čo je po milióny rokov
geneticky zafixované. Vtáky, bohu-
žiaľ, nemajú až tak veľa možností na
rozmýšľanie, hoci niektoré napríklad
dokážu napodobňovať reč človeka.
Ale väčšiu časť ich mozgu tvoria „ba-
zálne gangliá“, ktoré zodpovedajú za
inštinktívne správanie. Ich cestu teda
riadi to, čo zdedili. Spomínali sme ku-
kučky. Keď mladé odlietajú prvýkrát,
nemá im kto ukázať cestu. No aj tak
trafia presne tam, kam majú doletieť.
Nemajú vtáky problém s pre-
letom napríklad ponad Himaláje,
51
ktoré sú najvyššími miestami na
planéte?
Určite, preto nie všetky vtáky vy-
soké pohoria preletujú. Dokážu to
napríklad kondory, ktoré pri prelete
vysokými pohoriami Južnej Ameri-
ky nebojujú len s chladom a celkovo
zlými poveternostnými podmienka-
mi, ale aj s nedostatkom kyslíka a so
zmenou tlaku. Napríklad naše bocia-
ny si v minulosti, keď strednú a juž-
nú Európu pokrýval ľadovec, zafixo-
vali dve migračné trasy, aby sa mu
mohli vyhnúť. Západná cesta bola
popri pobreží do Španielska a odtiaľ
do Afriky. Východnú cestu si zase
volili cez Prednú Áziu. V súčasnosti
už Alpy pre ne nie sú také nepriazni-
vé, aj ľudia chodia na najvyššie štíty
pomaly ako na prechádzku. Napriek
tomu ich bociany stále obchádzajú
a cestu si neskrátia, aj keby mohli.
Tak sa im to jednoducho genetic-
ky po tisíce rokov zafixovalo. Mož-
no keď pár jedincov prejde cez Alpy
a úspešne vyhniezdi, tak sa zvýši
počet takýchto dobrodruhov a nako-
niec budú bociany lietať aj cez Alpy.
To, že si môžu vtáky skrátiť
cestu cez roztopené ľadovce, aj
keď to zatiaľ nerobia, je asi výho-
da. No ako inak ovplyvňujú preja-
vy klimatickej krízy migráciu?
Čas odletu majú vtáky väčšinou
fixne daný, neriadia sa len
množstvom potravy alebo teplotou,
ale najmä dĺžkou svetelného dňa.
Dĺžka svetelného dňa im cez oči
ovplyvňuje hormonálny systém
a riadi celú migráciu. Zažívajú pred-
migračný nepokoj, zbierajú si pod-
kožný tuk a celkovo ich to ťahá na
migráciu.
Myslela som skôr na extrémnej-
šie prejavy počasia, zmeny bioto-
pu, v ktorom sa zvykli zastavovať
,a podobne. Riešite v ornitológii
takéto problémy?
Klimatické zmeny sú spojené naj-
mä s globálnym otepľovaním, ktoré,
samozrejme, súvisí s nedostatkom
zrážok. To prináša vysychanie mno-
hých mokradí, ktoré slúžili ako za-
stávky. No jeden z najväčších problé-
mov sa týka skôr hniezdenia a jarnej
migrácie. Mnohé druhy vtákov ju
majú načasovanú tak, aby prišli do
Európy v čase, že keď už majú mladé,
52 MAGAZÍN N 03/2024
došlo ku gradácii (namnoženiu – po-
zn. red.) hmyzu. No otepľovaním sa
hmyz začína vyvíjať oveľa skôr, vtáky
mávajú mláďatá často po zenite a ve-
ľa z nich vinou nedostatku potravy
uhynie. Niektoré druhy sa tomu vedia
postupne prispôsobiť a posunúť čas
hniezdenia, ale „ďaleké migranty“ to
majú tak silno zakódované, že bude
ešte dlho trvať, kým sa prispôsobia.
Odkiaľ viete toľko o tom, kadiaľ
vtáky letia a čo ich na ceste po-
stretlo?
Keď sme začínali, tak sme o ich
ťahu najviac vedeli z krúžkovania.
Človek označkoval vtáčika klasickým
hliníkovým alebo iným krúžkom,
a buď mu ho náhodou chytili ornito-
lógovia niekde inde vo svete, alebo ho
niekto, žiaľ, zastrelil. Takto sme mohli
vedieť, kam ten vták preletel, kde zi-
muje a podobne. Je to pekná metóda
a množstvo ornitológov ju stále má
ako hobby, ale nie je to až také účinné.
Pravdepodobnosť, že okrúžkovaného
vtáka znovu nájdeme, je u niektorých
druhov okolo 1 %.
Vďaka technologickému rozvoju
sme neskôr začali používať geolokáto-
ry. Sú to malé štítky, ktoré sa vtáčikovi
pripevnili, a geolokátor zaznamenával
slnečné svetlo. Takéhoto vtáčika sme
síce museli tiež spätne odchytiť, no
väčšinou sme ho mohli odobrať rov-
no z hniezdiska a z geolokátora vyčí-
tať jeho trasu.
V súčasnosti sa už používajú pria-
mo vysielačky. Vďaka nim poznáme
príbehy mnohých orlov, bocianov,
kaní močiarnych a ich migrácie do
Afriky. Môžete ich vďaka tomu sle-
dovať v podstate denne, tak ako som
ja dobrodružne sledoval „svoje“ ku-
kučky. Niekedy sa mi 2-3 dni zdržali
na jednom mieste a potom sa zrazu
pohli o 50 kilometrov ďalej. Človek
sa tešil spolu s nimi, ako sa im darí pozrieť do hniezdiska, keď príde
a kam vlastne letia. V súčasnosti sa na Slovensko?
ide ešte ďalej a používajú sa aj ana- No keby prišla, tak hej, ale nesta-
lýzy z peria. Určité izotopy kovov sa lo sa nám to. Bohužiaľ, niekedy to
vyskytujú len v niektorých oblas- tak býva. Aj kolegom, ktorí sa venujú
tiach sveta a vtáčik si ich na ceste za dravcom, takto našli nejaké sokolíky,
potravou naberie do peria. Pri jeho ale dohľadali ich už zastrelené. To sú
odchytení a analýze tak vieme, kde tie nepríjemné stránky výskumu, keď
zimoval. Takže tých metód je už po- sa takto dozvieme aj o vtáčích tragé-
merne veľa. diách.
Keď takto podrobne sledujete Máte aj nejaký pekný príbeh vtá-
svoju kukučku, idete ju aj osobne kov, ktoré ste sledovali?

Trsteniarik veľký.
FOTO – STANISLAV HARVANČÍK
Veľmi sa mi páčila vernosť jed-
nej samičky trsteniarika k svojmu
hniezdisku. Deväť rokov za se-
bou prekonala cestu na juh Afriky
a vždy sa vrátila hniezdiť na to is-
té miesto. Za ten čas o tej samičke
viem všetko – aká bola úspešná pri
hniezdení, akých mala partnerov,
koľkokrát za rok dokázala vyhniez-
diť, či mala aj nejakú kukučku a tak
ďalej. Takže jej vlastne môžem vy-
robiť životopis.
Podľa vedcov sa vtáky začali sťa-
hovať počas klimatických zmien ľa-
dovej doby. Čo sa vtedy dialo, že sa
museli naučiť komplikovane a ne-
bezpečne presúvať?
Väčšina týchto druhov nie sú naše
európske druhy. Pôvodne pochádzajú
z afrických oblastí, k nám prídu iba
vyhniezdiť a vracajú sa naspäť. Mnohé
by možno nejakým spôsobom dokázali
prežiť aj vo svojej domovine, no nie je
to pre ne ideálne. Napríklad v rovníko-
vej Afrike je stabilne 12 hodín slnko
a 12 hodín tma. Je tam aj väčšia diver-
zita druhov než v miernom pásme, čo
znamená aj viac predátorov či chorôb
a väčšia konkurencia pri hľadaní potra-
vy. Takže tomuto všetkému tam vtáky
museli čeliť. A zrazu sa pred nimi pri
ústupe ľadovca otvorila nová krajina,
kde v miernom pásme cez leto trvá
deň až 18 hodín a počas tohto času do-
chádza k premnoženiu hmyzu.
Čiže tieto vtáčiky, ktoré sa naraz
dostali do nových priestorov, mali
lepší a dlhší prístup k potrave, menšiu
konkurenciu, menej predátorov
a parazitov, a teda boli aj reprodukčne
úspešnejšie. Aj keď si zoberieme, že
mnoho z nich počas migrácie uhynulo,
ešte stále bolo pre ne výhodné priletieť
sem a rozmnožovať sa. A tak to aj
ostalo.
Už sme spomínali Senianske ryb-
níky. Ktoré ďalšie miesta sa oplatí
navštíviť, keď chceme pozorovať
vtáky a ich migráciu?
Najviac vtákov sa koncentruje
v okolí vody. U nás sú to väčšinou
priehrady, odporúčal by som najmä
Hrušovskú zdrž, kde sú teraz tisíce
migrujúcich vtákov hlavne zo severu.
Mimochodom, mnohé vtáky, ktoré
migrujú zo severu, nejdú do Afriky ani
do južnej Európy, ale ostanú zimovať
u nás. Čiže tu máme mnoho „zimných
návštevníkov“, napríklad rôzne druhy
kačíc, myšiaka severského a iné druhy.
Ako sa pri pozorovaní vtáctva
správať zodpovedne?
Treba sa na to pozrieť z dvoch strán.
Po prvé, aby sme vtáky neplašili. Každé
plašenie totiž vtákom spôsobuje ener-
getické straty, ktoré musia ťažko zís-
kavať späť, aby zvládli ďalší prelet. Naj-
mä v chladnom počasí. Druhá, trochu
sebecká vec je správať sa tak, aby sme
aj niečo videli – čiže byť ticho. Keďže
vtáky vedia rozlišovať farby, nezaškodí
myslieť na to, že kontrastné, červené
alebo iné sfarbenie môže byť pre ne
rušivé. Najmenej rušivá je zelená.
Vtáky, ktoré prelietajú ponad
Slovensko, letia takzvanou afric-
ko-eurázijskou trasou. Aké ďalšie
vtáčie diaľnice na svete existujú?
Oficiálne to voláme palearkticko-af-
rotropická trasa, ktorá pokrýva Eu-
rópu, Afriku a časti Ázie. Ide o jednu
z najvýznamnejších migračných trás
a počas jesennej migrácie tadiaľ prele-
tí asi 5 miliárd vtákov. Pre Európu to
znamená veľké zmeny a pre jej bioto-
py napríklad odľahčenie od hmyzu.
Keď to spočítame s ďalšou významnou
migračnou trasou zo Severnej Ameri-
ky do Strednej a Južnej Ameriky, do-
hromady je v pohybe až 8 miliárd vtá-
kov. Ešte existuje jedna významnejšia
migračná trasa – z Východnej Ázie do
Austrálie a Oceánie, ale tá je menšieho
rozsahu.
Máte nejakého obľúbeného vtá-
ka?
Každý vtáčik je svojím spôsobom
zaujímavý, aj na bežnom vrabcovi som
robil výskumy. Ale najviac som praco-
val s kukučkami, takže o nich asi naj-
viac viem a mám ich asi aj ako najob-
ľúbenejšie. Ale doma mám už aj emu
hnedého – akési austrálske pštrosy, čo
sú zase vtáky iného charakteru. A sú
tiež veľmi zaujímavé.
Sťahovanie a život vtákov ovplyv-
nili aj ľudovú slovesnosť. Napríklad
jedna pranostika o jesennom sťa-
hovaní hovorí: „Keď nás sťahovavé
vtáky opúšťajú skoro na jeseň, ča-
kajte tuhú zimu.“ Platí to stále?
Vtáky to naozaj vedia vycítiť a mohli
by sme sa nimi aj čiastočne riadiť. Ale
skôr by som sa neriadil vtákmi, ktoré
od nás odlietajú, ale tými, ktoré k nám
prilietajú na zimu. Napríklad ak by
začiatkom novembra priletel chochláč
severský alebo pinky severské vo veľ-
kých počtoch, tak vieme, že tuhá zima
v severských oblastiach ich donútila
priletieť k nám a nízke teploty môže-
me čakať aj tu. Ale ja by som si určite
netrúfal dnes odhadnúť sezónu na zá-
klade vtákov.
  Poznámka: Fotografie
 publikované so súhlasom Stanislava
 Harvančíka, autora publikácie Spevavce
 Slovenska vo fotografii.
53
 Za kamzíkom vrchovským tatranským sme sa vybrali s fotografom
a filmárom Karolom Kaliským do Národného parku Nízke Tatry

Kamzík niekoľkrát
takmer vyhynul

FOTO – KAROL KALISKÝ

V ýchodiskovým bodom našej
výpravy je turistické stre-
disko Jasná pod Chopkom
s hotelmi, lanovkami, vlekmi a so
stovkami lyžiarov. Pripomína viac
podhorskú Petržalku než miesto,
kde by mal žiť vzácny kamzík.
Rovnaký pocit mám o približne
tisíc metrov nad morom vyššie, keď
sa tlačíme s vyše sto lyžiarmi v ne-
usporiadanom dave čakajúcom na
lanovku a DJ avizuje ďalšiu dávku
hlasného latina.
Môj sprievodca, ktorý desiatky
rokov tatranské kamzíky pozoroval,
študoval, natočil o nich film a podie-
ľal sa na ich záchrane pred vyhynu-
tím, je však, zdá sa, pokojný.
Sme na vrchole, tabuľa ohlasuje,
že nadmorská výška je vyše dvetisíc
metrov. Slnko ohrieva vzduch na päť
až šesť stupňov nad nulou. Ako na
jar, hoci je polovica februára. Inver-
zia mení vrchol Nízkych Tatier na
arktickú pláň. Biele oblaky splývajú
so snehom a ľudia si robia „selfíčka“.
ARKTICKÁ KRAJINA
S Karolom Kaliským kráčame po
vrstevnici, vzďaľujeme sa od lyžia-
rov na Chopku a vyštudovaný les-
ník začína rozprávať o kamzíkoch.
Miestami sa zastaví a rozhliada sa
s ďalekohľadom po okolitých bielych
kopcoch s tmavými fľakmi sfúka-
ných skál.
„Tu niekde by mohli byť. Obídeme
tento kopec, možno odtiaľ ich uvidí-
me,“ hovorí akoby sám pre seba.
S Karolom sa poznáme už dosť
dlho a treba povedať, že nie je úpl-
ne ideálnym respondentom pre no-
vinára. O kamzíkoch vie veľmi veľa,
všetko chce povedať, na nič nechce
zabudnúť a na otázky reaguje väč-
šinou len súhlasným áno a pauzou.
A potom pokračuje v tom, o čom roz-
prával skôr.
Spoločné máme to, že sa nevzdá-
vame. Ja stále kladiem otázky a on
rozpráva o kamzíkoch; to, čo považu-
je sám za podstatné.
Ako sa do Vysokých a Nízkych
Tatier kamzíky dostali? Odpoveď je
jednoduchá. Kamzíky tu boli tisíce
rokov, už v dobe ľadovej. Najstaršia
nájdená kamzičia lebka v Tatrách je
spred asi desaťtisíc rokov.
56 MAGAZÍN N 03/2024
„Po poslednej dobe ľadovej zo-
stali len ostrovy arktickej krajiny
uprostred mora hlbokých lesov. Jed-
ným z takýchto absolútne výnimoč-
ných ostrovov sú práve najmenšie
DANIEL veľhory sveta – Vysoké Tatry,“ rozprá-
VRAŽDA va Karol Kaliský.
reportér
Kamzíky v Tatrách boli dlhodo-
bo oddelené od zvyšku populácie, až
vznikol samostatný poddruh kamzík
vrchovský tatranský. Definitívne to
dokázal najznámejší novodobý znalec
kamzíkov, vedec Milič Blahout. Skú-
mal vzorky vyše 80 kamzičích lebiek,
urobil merania a v roku 1971 sa po-
tvrdilo, že v Tatrách žije samostatný
poddruh, ktorý nenájdeme nikde inde
na svete.
Stavy kamzíkov tu výrazne kolísa-
li. V období medzi dvomi vojnami ich
bolo až 1 600. No počas dvoch periód
im reálne hrozilo vyhynutie. Okolo
roku 1945 ich zostalo menej ako 300,
niektoré verejné zdroje uvádzajú do-
konca len 100. Potom sa ich populá-
cia opäť výrazne rozrástla, no na pre-
lome milénia boli pri počte 200 kusov
v celých Tatrách na pokraji vyhynutia.
Prudké kolísanie počtu kamzíkov
aj napriek ochrane viedlo k pokusom
o vytvorenie náhradnej populácie
v Nízkych Tatrách a v roku 2000 do-
konca k ich fyzickej ochrane.
Prvý doložený, ale neúspešný pre-
sun tatranského kamzíka do oblasti
Kráľovej hole v Nízkych Tatrách je da-
tovaný do roku 1935. Pokus o takzva-
nú reintrodukciu mal podľa Kaliského
zabezpečiť, že ak by sa stala nejaká ka-
tastrofa a kamzík by vo Vysokých Tat-
rách vyhynul, prežil by vedľa v Níz-
kych Tatrách. Všetky tri kamzíky, kto-
ré previezli na saniach do zvernice,
však po niekoľkých týždňoch uhynuli.
Druhý pokus s desaťnásobným
počtom jedincov v 70. rokoch už vy-
šiel a náhradná populácia v Nízkych
Tatrách má dnes 120 až 170 zvierat.
V 50. a 60. rokoch uplynulého sto-
ročia previezli na Slovensko do Veľkej
Fatry a Slovenského raja aj poddruh
kamzíka alpského z Čiech. Kaliský
tvrdí, že túto náhradnú populáciu si
vytvorili poľovníci, aby ich mohli lo-
viť. V tých časoch asi nikto nepred-
pokladal, že raz môže dôjsť k stretu
oboch druhov, hoci neskôr odborníci
upozorňovali, že môže dôjsť ku krí-
ženiu kamzíka alpského s náhradnou
populáciou tatranského kamzíka.
„Posledné genetické štúdie to po-
tvrdili. Kamzíky alpské, dovezené do
Veľkej Fatry, spôsobili to, že dnes už
nemáme čistú náhradnú populáciu.
Tak či onak, stále sú to úžasné zviera-
tá,“ hovorí Karol Kaliský a spomína si
na to, ako si už pred pár rokmi na vý-
lete s manželkou po hrebeni Nízkych
Tatier všimol, že kamzíky tatranské
sa začínajú viac podobať na tie alpské.
„Alpský kamzík dokáže prejsť veľké
vzdialenosti aj lesnatým prostredím.
Tým pádom je naozaj ohrozená aj
populácia kamzíka vrchovského tat-
ranského v TANAP-e,“ obáva sa Karol
Kaliský.
LANOVKA, LYŽIARI A TURISTI
S Karolom Kaliským pokračujeme
v hľadaní kamzíkov v Nízkych Tat-
rách. Pripúšťam, že približne kilome-
ter od vrcholovej stanice sedačkovej
lanovky a vleku s desiatkami lyžiarov
mi nedával veľa dôvodov na optimiz-
mus. Mýlil som sa. Možno stačilo po-
zornejšie počúvať Karolovo rozpráva-
nie o tom, že nie turisti, ale pytliaci sú
najväčšou hrozbou pre kamzíka.
„Dosť často aj z úst ochranárov
počúvame, že turisti sú hrozbou pre
kamzíky, ale dáta a pozorovania to ne-
ukazujú. Naše pozorovania potvrdzu-
jú, že pred rokom 2000, keď sa zjavne
na kamzíky poľovalo a pytliačilo, boli
mimoriadne plaché a úniková vzdia-
lenosť bola niekoľko sto metrov. Tu
v ďumbierskej časti Nízkych Tatier
bolo bežné, že kamzík ušiel, aj keď bol
vzdialený 200 či 300 metrov od člove-
ka. Dnes kamzík pustí turistov aj na
niekoľko metrov od seba a tí potom
čakajú, kým odíde z chodníka,“ hovorí.
Podľa Kaliského, keď ustúpi tlak
lovcov na zvieratá, tak nemajú dôvod
báť sa a unikať. Už dávno mu nedá-
va logiku tvrdenie, že divoké zvieratá
plaší turista, ktorý ide po chodníku.
Popri tom sa dookola bežne poľuje
a krajina je posiata holorubmi, har-
vestormi a traktormi.
Karol Kaliský hovorí, že národné
parky vo svete majú poskytovať záži-
tok z divokej prírody pre turistov. To
je jeden z dvoch ich hlavných cieľov.
Prvoradá je ochrana prirodzených
procesov so všetkým, čo k tomu patrí,
čiže pasívna ochrana, ktorá vylučuje
ťažbu aj poľovníctvo. Turista podľa
neho do toho územia patrí.
Svoje úvahy dokladá vlastným zá-
žitkom z filmovania kamzíkov v Tat-
rách pre dokument Život v oblakoch.
Sadol si na miesta, o ktorých vedel, že
sa tam kamzíčatá objavovali, a čakal.
„Keď sa objavila črieda, kamzi-
ce prišli na vzdialenosť možno pia-
tich-desiatich metrov, odložili si pri
mne dvojtýždňové mláďatá a pokojne
sa odišli pásť. Vedeli, že im poskytu-
jem ochranu pred prípadným útokom
orla alebo iného predátora. Sú to mi-
moriadne inteligentné zvieratá,“ opi-
suje situáciu z filmovania.
PRVÉ KAMZÍKY NA DOHĽAD
Prvé kamzíky sme zbadali priamo
uprostred rezervácie Skalka. Prechá-
dzali po niekoľkometrovom sneho-
vom nánose – preveji, zišli trochu
nižšie, traverzovali zamrznutým sva-
hom, kde mohlo byť v tomto ročnom
období pokojne aj vyše dvoch metrov
snehu.
Po niekoľkých desiatkach met-
rov ostali oddychovať na najbližšom
hrebienku, kde vytŕčali skaly. Tmavé
skaly bez snehu sú pre kamzíky mi-
moriadne dôležité, pretože im posky-
tujú úkryt, akumulujú teplo, rastie na
nich potrava a umožňujú im prežiť aj
v najtvrdších podmienkach.
„Prostredie je tu natoľko nehos-
tinné, že žiadne iné veľké zviera by
nemalo šancu dostať sa k potrave,“
zdôrazňuje Kaliský s ďalekohľadom
na očiach.
Skaly sú obnažené, ofúkané
a kamzíky nachádzajú niekoľko de-
siatok druhov rastlín, ktoré môžu
konzumovať. Okrem lišajníkov žerú
jarabiny, obžierajú kôru a tenké ko-
náriky stromov alebo aj kosodrevinu,
ak z nej niečo vytŕča spod snehu.
Kamzíky zašli za hrebeň a my sme
sa presunuli ďalej. Viacero stôp na-
značovalo, že sa tam niekde zdržiava
črieda. Dlhšie sa neukazovali, ale na-
koniec sa objavilo pár rozptýlených
jedincov. Jeden bol na skale a ohrie-
val sa na slnku, ďalšie dva boli trochu
nižšie a pod tmavým odtrhom bolo
evidentné, že prechádzajú lavínovým
svahom.
Karol prehodí, že sa pozrieme na
kamzíka ležiaceho na skale. Odloží a strieľal ich z vrtuľníka, Karola Ka-
ďalekohľad a rozloží statív, na ktorý liského nebavia. Pri každej podobnej
upevní fotoaparát s dlhým objektí- otázke má v tvári výraz s protiotáz-
vom, pretože zviera je od nás vzdia- kou, či práve o tomto sa chceme roz-
lené približne kilometer vzdušnou právať vo výške dvetisíc metrov nad
čiarou. morom.
„Vidíme, že rožky nemá veľmi vy- Odpovedá „úsporne“ a snaží sa
soké, a aj keď je to veľká vzdialenosť, zmeniť tému spôsobom: „Castro
viem s istotou povedať, že je mladý. poľoval v Tatrách na kamzíky, to je
Keby bol minuloročný, rožky by boli známa vec, ale nie z vrtuľníka. Oveľa
len také háčiky, ale vidíme, že rožtek dôležitejšie je…“
je trochu vyšší a nie je veľmi zahnu- Dôležitejšie je, kto a čo mohlo za
tý. Určite je starší ako dva roky; tipol reálnu hrozbu vyhynutia kamzíka
by som mu tri,“ opisuje kamzíka, za- vrchovského tatranského na prelome
tiaľ čo všetko ukazuje na malom mo- milénia, keď sa jeho populácia pohy-
nitore a pokračuje. bovala na hranici 200 až 250 jedin-
„Ak sú rožky zahnuté hákovito, cov, a to na slovenskej aj na poľskej
tak je to takmer určite cap, a keď me- strane Tatier dohromady. Pritom dl-
nej, tak koza. Toto vyzerá na mladú hodobo životaschopná populácia by
kozičku a okolité kamzíky sú súčas- mala mať minimálne 500 jedincov.
ťou jej čriedy.“ Karol Kaliský si spomína, že v ča-
se, keď už pracoval na projekte zá-
DVA ROKY ICH STRÁŽILI PRED chrany kamzíka vrchovského tatran-
PYTLIAKMI ského, spolu s kolegami počúvali na
Otázky typu – ako vyzerá kamzík rôznych, aj vedeckých konferenciách,
tatranský, aký je veľký, líši sa od alp­ že za kritický stav môžu ťažké kovy,
ského alebo karpatského, prečo nie je kyslé dažde, zarastanie alpínskych
biely, keď sa pohybuje prevažne po lúk, ozónová diera, turizmus a že
snehu, a naozaj si bol kubánsky dik- kamzíkom ubližujú predátori, predo-
tátor zapoľovať na kamzíky v Tatrách všetkým vlk a rys.
Kamzík vrchovský
tatranský
(Rupicapra rupicapra tatrica)
Mimoriadny orgán:
výkonné srdce, ktoré im
umožňuje šprintovať do kopca
Dĺžka skokov: niektoré môžu
dosiahnuť aj 7 metrov
Odhadovaná populácia vo Vysokých
Tatrách: okolo 800 jedincov na
slovenskej aj poľskej strane
Náhradná populácia v Nízkych
Tatrách: 120 až 170 zvierat
 „My sme na základe pozorovaní
a skúseností z minulosti tvrdili, že
kamzíky sú zdecimované predovšet-
kým veľkým tlakom poľovníctva a pyt-
liactva,“ vracia sa do roku 2001.
Opisuje projekt na záchranu kamzí-
ka vrchovského tatranského, ktorý na
základe odporúčaní poľských kolegov
spočíval vo fyzickom strážení zvyškov
čried.
„Čísla neskôr potvrdili naše predpo-
klady a populácia začala prudko rásť až
na počet 1 400 jedincov,“ hovorí a upo-
zorňuje na to, že v prostredí kamzíkov
sa zmenilo jedine to, že sa zvýšila ich
ochrana.
V čase, keď počty kamzíkov vo Vyso-
kých Tatrách klesli pod kritickú hrani-
cu, bol v celom Tatranskom národnom
parku iba jeden profesionálny strážca.
Preto sa jeho meno ľahko pamätá – Ju-
raj Ksiažek.
Projekt záchrany priniesol zmenu.
Skupina dobrovoľných ochranárov
strážila dva roky čriedy fyzicky. Kalis-
ký si spomína, že aj s manželkou boli
neustále pri kamzíkoch.
„Boli to štvordňovky. Dvojica pozo-
rovala kamzíky štyri dni a potom ju
vystriedala ďalšia dvojica. V roku 2002
pomohol aj nový zákon o ochrane prí-
rody a krajiny a Správa TANAP-u po-
stupne začala prijímať aj profesionál-
nych strážcov,“ spomína na stráženie
čried pred pytliakmi.
Už v prvom roku projektu sa poľ-
ským kolegom podarilo zneškodniť
dve organizované skupiny pytliakov.
Na poľských trhoch v Novom Targu
alebo Zakopanom sa dovtedy dali bež-
ne kúpiť lebky kamzíkov alebo bezoá-
rové gule – nestrávené zvyšky potravy,
ktoré niektorí ľudia dodnes považujú
za afrodiziakum.
KAMZÍKY SÚ NATERAZ
ZACHRÁNENÉ
„O čom si to chcel ešte hovoriť?“
pýta sa môj sprievodca. „Á, kamzičia
ruja, tak to je zaujímavé,“ odpovedá si
s úsmevom.
No kým sa dostaneme k mojej otáz-
ke o kamzičej ruji, zopakuje mi ešte zá-
kladné údaje o kamzíkovi vrchovskom
tatranskom. Váži okolo 30 kilogramov,
cap môže mať aj o desať kilogramov
viac. Od zimy do jari môže stratiť 25 až
30 percent hmotnosti. Alpský kamzík
58 MAGAZÍN N 03/2024
je menší, ale karpatský je zase o desať
až 20 kilogramov ťažší ako tatranský.
Dožíva sa v priemere 20 rokov.
Srsť dovoľuje kamzíkovi prežiť aj
v prostredí, v ktorom chlad v kombiná-
cii s vetrom spôsobujú pocitovú teplo-
tu aj okolo mínus 40 stupňov Celzia.
Kamzičia srsť má dve vrstvy. Spodná
hustá podsada slúži ako tepelná izo-
lácia a vrchná má ochrannú funkciu
pred vlhkom či odreninami. Aj štvrť
metra dlhý hrebeň srsti na chrbte má
rituálny účel – pri porovnávaní síl sa
zvieratám naježí.
Kamzík vrchovský tatranský je v le-
te červenohnedý, potom vybledne až
do sivohnedej. Karol Kaliský vysvetľu-
je, že v prírode má všetko význam, teda
aj sfarbenie. Červenohnedé letné sfar-
benie je typické pre viacero bylinožrav-
cov. Červená farba srsti má približne
rovnakú vlnovú dĺžku ako zelená farba
okolitej vegetácie, preto sú kamzíky či
iné bylinožravce pre predátory ťažšie
rozpoznateľné. „Keď je slabšie svetlo
a pozeráme sa na lúku, na ktorej sa
pasie srnec, tak s ňou splýva aj nám
ľuďom,“ dodáva.
Vlnové dĺžky farebného spektra
majú logiku, ale prečo potom nie sú
kamzíky v zime biele, keď sa pohybujú
na snehu? Lebo tmavá farba viac aku-
muluje teplo.
„Aj v tejto časti Tatier žije takmer
úplne biely kamzík. Manželka mu da-
la meno Beluška. Je jedinečný a teraz
ho už pozná množstvo turistov práve
pod týmto menom. Zaujímavé je, že
ten kamzík nie je albín, ale vyzerá, ako
keby bol. Mohli by sme ho vidieť, keby
sme zišli nižšie, ale tie svahy sú príliš
zľadovatené a nebezpečné,“ zauvažuje
Kaliský a pokračuje v opise kamzíkov.
Samiciam sa rodí jedno až dve
mláďatá. Kamzíča sa narodí a po ho-
dine až dvoch je schopné pohybovať
sa v náročnom teréne. Čriedy majú aj
kamzičie „škôlky“. Mladé sa zhŕknu,
v júni a júli sa hrajú na snehových
poliach; kým dospelé samice sa pasú,
jedna kamzíčatá pozoruje. Nie je nič
neobvyklé, že samice dojčia aj mláďatá
iných matiek.
KAMZÍK KASKADÉR
Obdobie ruje je neskoro na jeseň,
keď napadne sneh. Kamzíky počas
nej dokážu prešprintovať kilometre
aj horolezeckým terénom – z jedného
hrebeňa, dolinou a vybehnú na druhý.
Niektoré ich skoky dosahujú až sedem
metrov. Samce si takto testujú svoje
sily. Sú na to prispôsobené, lebo majú
veľké výkonné srdce.
Karol Kaliský rozpráva, ako sa zme-
nila hypotéza o tom, prečo to robia.
Voľakedy sa predpokladalo, že kamzíky
vystupujú na skalné výbežky, aby im-
ponovali potenciálnym partnerkám.
Ukázalo sa však, že ukazujú silu súpe-
rom.
„Silnejší jedinec sa snaží dostať nad
slabšieho. Beží terénom, kde obidvom
hrozí vážne poranenie alebo smrť. Keď
prebehnú kotol a vybehnú na hrebeň,
vymenia si pozície a bežia naspäť,“ opi-
suje kaskadérske kúsky Kaliský.
Bojujú kamzíky o dominanciu aj
rohmi? Len zriedkavo. Nebezpečný
je pre ne len prípadný pád, nie zra-
nenie spôsobené súbojom ako naprí-
klad u jeleňov. Rožky nie sú zbraňou,
ale slúžia kamzíkovi na ochranu pred
poranením hlavy pri páde.
Keď už sme pri šprintoch, Karol
Kaliský spomína aj skutočný, nielen ri-
tuálny kamzičí beh o život. Ukazuje na
tmavý „úsmev“ trochu pod vrcholom
náprotivného kopca, neďaleko miesta,
kde sme pozorovali kamzíky.
„To je odtrh. V týchto polohách ne-
zriedka padajú lavíny a stáva sa, že so
sebou strhnú aj kamzíky. Niektoré
z nich dokážu vybehnúť. Utekajú po
vrstevnici a snažia sa z valiaceho sne-
hu čo najskôr uniknúť,“ opisuje rukou
oblúk smerom hore.
Keď je sneh veľmi ťažký, môže uhy-
núť aj celá črieda, ale taká je divočina.
Kamzíky si úhyn vykompenzujú prí-
rastkami a z kamzičieho „nešťastia“
profitujú na jar iné zvieratá. Kaliský
oopisuje to, čo videl pri filmovaní v Be-
lianskych Tatrách, kde zahynulo v laví-
ne deväť kamzíkov. Medveď ich dokáže
vyhrabať aj z niekoľkometrovej hĺbky,
líšky a vlky tiež; dokonca videli, ako si
na svoje prišiel aj orol skalný.
Podľa posledného sčítania žije na
slovenskej a poľskej strane Tatier
takmer tisíc kamzíkov vrchovských
tatranských, v Nízkych Tatrách ich
v súčasnosti žije asi 170. V súčasnosti
je prísne chráneným živočíchom a je-
ho spoločenská hodnota je stanovená
na 15-tisíc eur.
FOTO – KAROL KALISKÝ
Donedávna boli úplne bežné aj na Slovensku.
Po masívnom vysušovaní mokradí a nástupe
priemyselného poľnohospodárstva sú v ohrození

Korytnačky nie
sú len exotické
zvieratá
FOTO – MAREK JÁNOŠ
N ebyť politikov z kandidátky
SNS, ako sú Rudolf Huliak
či Tomáš Taraba, mnoho
ľudí na Slovensku by o vzácnej ko-
rytnačke močiarnej nikdy nepočulo.
Jeden z najohrozenejších pôvodných TOMÁŠ
GREČKO
slovenských živočíchov títo politici
reportér
využili na šírenie nenávisti voči mi-
movládnym organizáciám.
Opakovane zavádzajú, keď tvrdia,
že na záchranu korytnačky močiar-
nej išlo 5,6 milióna eur Bratislavské-
mu ochranárskemu združeniu, zná-
memu aj pod skratkou BROZ. Prišiel
s tým poslanec Národnej rady Ru-
dolf Huliak, ktorý je aj predsedom
parlamentného výboru pre životné
prostredie.
Vymyslený príbeh o zbytočne mi-
nutých miliónoch si osvojil aj mi-
nister životného prostredia Tomáš
Taraba (za SNS). Jeho vlastný rezort
pritom potvrdil, že išlo o rádovo niž-
šie sumy. Konkrétne o 650-tisíc eur,
pričom 550-tisíc eur z toho pochá-
dzalo zo zdrojov EÚ.
„Ľudia, ktorí rozprávajú o milió-
noch eur, sa s nami nikdy nestretli, lélskeho ostrova na Dunaji: lietajú tu hromu. „Ani my ochranári sme si
nemajú podľa mňa žiadne informá- dudky, krakle – a len tak okrajovo pri vtedy neuvedomili, ako kladú vajíč-
cie o týchto projektoch a o tom, čo opise prírody bolo spomenuté –, ko- ka,“ vysvetľuje predseda Bratislav-
robíme,“ hovorí Tomáš Kušík, pred- rytnačky bežné ako vždy,“ spomína si ského ochranárskeho združenia Ku-
seda BROZ-u, ktoré dostalo peniaze Kušík. šík.
na projekt záchrany korytnačky mo- Korytnačky sú v prírode veľmi „Na ich ochranu bolo vyhlásených
čiarnej na juhozápadnom Slovensku. nenápadné. Majú rady teplo, vlhko, niekoľko chránených území zahŕňa-
„Bola by tragédia, ak by nám taký- a ako prezrádza už ich druhový ná- júcich mokrade, nie však kladiská na
to druh pred očami vyhynul,“ vraví. zov, močiare. Majú tmavú farbu, ne- rozmnožovanie. Dospelé jedince síce
zriedka sú zarastené riasami, a tak žijú v močiari, vajcia však kladú v ob-
BOLI TAKÉ BEŽNÉ, ŽE NAŠI splývajú s okolím. Živia sa červíkmi, dobí od mája do júla do zeme, naj-
PREDKOVIA Z NICH VARILI vodnými slimákmi, rybkami a vod- lepšie niekde na výslní a do piesčitej
POLIEVKU nými rastlinami. pôdy. Samice pri tom prekonávajú aj
Z jedenástich druhov plazov, V minulosti ich vo veľkom množ- niekoľko kilometrov, v jednej znáške
ktoré na Slovensku žijú, je koryt- stve lovili a predávali na trhoch vo môže byť do dvadsať vajec.“
načka močiarna ako jediná zarade- Viedni. Podľa viedenskej kuchár- No takých miest, kde by boli va-
ná v kategórii „kriticky ohrozený“. skej knihy z roku 1808, ktorú majú jíčka v zemi v bezpečí ešte niekoľko
Je teda zo všetkých najbližšie k vy- v Trenčianskom múzeu, sa z nich mesiacov, celú zimu až do ďalšej ja-
hynutiu. pripravovalo napríklad dusené mäso ri, už nie je veľa. „Veľkú časť Žitné-
„Na Slovensku žijú už iba zvyšky na hrášku. ho ostrova ešte v polovici minulého
niekdajšej populácie,“ vysvetľuje storočia pokrývali iba lúky a pasien-
predseda BROZ-u a spresňuje, že S TRAKTORMI PRIŠLA ky. Odvtedy boli rozorané a dnes sú
ide o Podunajskú a Východosloven- POHROMA strojovo obrábané.“
skú nížinu a Záhorie. K drastickému úbytku korytna- Počas jedného reprodukčného
Nie tak dávno boli pritom v níži- čiek došlo v druhej polovici minulé- cyklu tak čakajú na korytnačky hneď
nách na Slovensku také rozšírené, že ho storočia. Rieky sa začali regulo- tri nástrahy.
prírodovedcom nestálo za to si ich vať, brehy sa vybetónovali, väčšina Cestou na vhodné miesta časť
všímať. mokradí sa vysušila, aby sa na nich samíc zomrie pod kolesami áut. Va-
„Čítal som článok ešte zo šesť- mohli pestovať poľnohospodárske jíčka nakladené v poliach nepreži-
desiatych rokov minulého storočia, plodiny. jú orbu a časť z nich zožerú menší
v ktorom sa písalo o návšteve Veľko- Pre korytnačky to znamenalo po- predátori, napríklad líšky. A ak sa aj

62 MAGAZÍN N 03/2024

FOTO – ADOBESTOCK
z nejakých vajec napokon vyliahnu
mláďatá veľké asi ako dvojeurová
minca, musia ešte absolvovať cestu
späť do močiara. „Voľakedy bolo asi
jedno, ktorým smerom sa korytnač-
ka vybrala, lebo skôr či neskôr prišla
do nejakej mokrade. Dnes to tak nie
je,“ pripomína Kušík.
Nízka úspešnosť prežitia mláďat
v kombinácii s dlhovekosťou ko-
rytnačiek, ktoré sa inak dožívajú aj
päťdesiat rokov, je dôvodom, prečo
sa nám zdá, že korytnačky zo Slo-
venska zmizli „z ničoho nič“. Fakt,
že korytnačky sa prestávajú úspešne
rozmnožovať, prekrýval hojný počet
dospelých jedincov vyliahnutých eš-
te pred tým, než zmizli miesta vhod-
né na kladenie vajec.
Dnes ich podľa odhadov ochra-
nárov žije v dvoch najznámejších
lokalitách na západnom Slovensku
pri Komárne a na východnom Slo-
vensku pri Strede nad Bodrogom
podľa odhadov ochranárov niekoľko
stoviek kusov.
PRÍRODU VYČISTILI OD
ODPADKOV, PRÁCU DALI AJ
PASTIEROM
Projekt na záchranu korytnačky
močiarnej, na ktorý dostalo ochra-
nárske združenie BROZ peniaze od
ministerstva životného prostredia,
sa týka lokality v okrese Komár-
no. Trval tri roky a skončil sa vlani
v decembri.
„Môžeme povedať, že teraz je
tam životaschopná populácia,“ tvrdí
predseda združenia Tomáš Kušík.
„Je tam typické kladisko – piesko-
vá duna odvrátená na juh, kde ko-
rytnačky kladú vajcia, a je to blízko
vodnej plochy. Tento pozemok nie
je poľnohospodársky využívaný,“
vysvetľuje ďalej a dodáva, že poze-
mok je vo vlastníctve združenia.
Peniaze na jeho odkúpenie však ne-
šli zo spomínaného projektu.
Z projektu platili revitalizá-
ciu mokradí a čistenie pozemkov
v okolí ramien od odpadkov. „Na
vybraných miestach sme zaviedli
pastvu zvierat, vďaka čomu na kla-
diskách nie je taká vysoká vegetácia
a svieti tam viac slnka,“ vymenúva
predseda BROZ-u.
Tam, kde dochádza k obnove pri-
rodzeného územia korytnačky mo-
čiarnej, tak má jej ochrana podob-
nú funkciu ako v prípade hlucháňa
hôrneho. Nepomáha to len jemu,
ale celému biotopu.
Na projekte si vďaka tomu pri-
vyrobili aj traktorista, pastieri a ro-
botníci. „Najlepšie je, aby na tom
záležalo aj ľuďom, ktorí tam žijú, to
je podľa nás tá správna cesta,“ myslí
si Kušík.
BROZ spolupracuje aj s miest-
Korytnačka
močiarna
(Emys orbicularis)
Hlavná príčina kritického
stavu: poľnohospodárstvo
a vysušovanie mokradí
Vek: niektoré zdroje udávajú
až vyše 100 rokov
Odhadovaná populácia:
niekoľko stoviek
nym poľovníckym združením,
ktoré pomáha regulovať stav líšok.
V minulosti ich stav regulovala naj-
mä besnota, tá však vďaka vakciná-
cii u nás zmizla.
Ochranári navyše zabezpečujú
znášky ešte špeciálnymi mriežka-
mi, ktoré znemožňujú dravcom
dostať sa k vajíčkam, ale nebránia
mláďatám opustiť na jar znášku.
S vyhľadávaním vajec im pomáha
vycvičený pes.
Časť peňazí sa použila aj na
analýzy DNA a mapovanie pohybu
korytnačiek pomocou GPS. „Tento
výskum nám pomohol pochopiť
rozšírenie a správanie korytnačiek
počas roka. Zistilo sa aj usmrtenie
jedincov pri mechanizovanej kosbe.
Namiesto toho sme tam zaviedli
pastvu.“
Čo bude s ochranou korytna-
čiek, keď sa projekt financovaný
z európskych peňazí skončil? Ku-
šík vraví, že z neho zafinancovali
väčšinu potrebných jednorazových
opatrení.
V pastve chcú pokračovať tak,
ako to robia aj na iných chráne-
ných územiach. Získať nové zdroje
sa pokúsia na prácu kynologičky
s vycvičeným psom. „Korytnačky
žijú na Zemi milióny rokov, nemá
zmysel, aby sme ich chránili iba tri
roky,“ podotýka. Zdôrazňuje však
aj to, že Ochranárske združenie
BROZ existuje už 27 rokov a zatiaľ
všetky jeho aktivity nejakým spôso-
bom pokračujú.
Nigel Marven prirovnal Slovensko ku Kostarike,
ktorej hlavný príjem pramení z ekoturizmu

Živé vlky
a medvede
sú cennejšie
než mŕtve
FOTO – TOMÁŠ HULÍK
B ritského dokumentaristu
a dobrodruha Nigela Marvena
možno poznáte z niektorého
z vyše 150 filmov, ktoré natočil o di-
vokej prírode. V populárnych fiktív-
no-dokumentárnych seriáloch Puto-
vanie s dinosaurami či Prehistorický
park dokonca putuje aj za dávno vyhy-
nutými tvormi.
Najnovší film Marvena, ktorý 12 ro-
kov pracoval aj po boku Davida Atten-
borougha, je o slovenskej divočine.
Premiéru dokumentu Divoká prí-
roda Slovenska s Nigelom Marve-
nom odvysiela RTVS na Dvojke 1. ja-
nuára 2024. Po nej si diváci budú môcť
pozrieť aj film o filme. Od filmu, ktorý
bude po premiére k dispozícii aj pre
medzinárodné publikum, si autori sľu-
bujú aj zvýšenie záujmu o slovenskú
prírodu a podporu ekoturizmu.
„Na takú malú krajinu máte mi-
moriadne veľa druhov voľne žijúcich
živočíchov,“ povedal dokumentaris-
ta. Na Slovensku momentálne žije
370 druhov vtákov, 77 druhov cicav-
cov, 29 druhov plazov a obojživelníkov
a rastie viac ako 2000 druhov rastlín.
Marven ocenil vedeckú aj kame-
ramanskú prácu slovenského tímu
a film označil za jeden z najlepších, aké
za posledných pár rokov urobil.
„Jednou z mojich obľúbených scén
je tá, keď mi po celom tele behajú sysle.
Je za nimi pekný príbeh ochrany príro-
dy. Zoológ Ervín Hapl sa celý život ve-
nuje snahe prinavrátiť sysle na Sloven-
sko. Vyplatilo sa to, keďže v minulosti
ich tu bola iba hŕstka a dnes sú ich ti-
síce po celej krajine,“ povedal Marven.
„Úspešné príbehy o ochrane prírody
sú pre mňa úžasné aj preto, že v Spo-
jenom kráľovstve sme o väčšinu biodi-
verzity prišli,“ dodáva.
Na Slovensku ste pri natáčaní fil-
mu strávili nejaký čas. Sledovali ste
verejnú debatu o ochrane životného
prostredia a odstrele medveďov či
vlkov, ktorá bola súčasťou predvo-
lebnej kampane?
Keď sme nakrúcali film, bola pri
moci iná politická strana a stretol som
vtedajšieho ministra životného pro-
stredia, ktorý bol veľmi hrdý na to, že
urobil z vlkov na Slovensku chránený
druh. Viem, že sa u vás vláda zmenila,
a aj keď nemôžem zasahovať do slo-
66 MAGAZÍN N 03/2024
venskej politiky, myslím si, že by bo-
lo veľmi vážnou chybou, keby sa vlky
opäť začali loviť. Platí to aj pre medve-
de. Oveľa lepšie by bolo začleniť med-
vede do nejakej ekoturistickej kampa-
ZUZANA ne. Povedzme v duchu „živý medveď je
VITKOVÁ cennejší než mŕtvy medveď“. Vlky sú
reportérka
ohrozené v celej Európe a aj na Sloven-
sku ich človek vidí len veľmi zriedka.
Samozrejme, ak začnú zabíjať dobytok
a existuje absolútny dôkaz, že to spô-
sobil vlk, farmári by mali byť odškod-
není. Ale na Slovensku máte aj veľa
jeleňov a vlky sú dôležité pre udržanie
ich populácie pod kontrolou.
Ako je to v Británii?
V Británii sme o vlky prišli pred
stovkami rokov a dnes máme prekvi-
tajúcu populáciu jelenej zveri, ktorá
spôsobuje veľa škôd nielen v lesoch, ale
aj na súkromných pozemkoch, naprí-
klad v záhradách. Preto sú dnes u nás
aktuálne snahy o prinavrátenie rysov,
keďže pre vlky je naša divoká krajina
príliš malá. No vy stále máte úžasnú
divočinu a máte aj všetky top mäso-
žravce v Európe. Ak by ste ich stratili,
pre budúce generácie by bolo veľmi ná-
kladné priviesť ich späť. Preto by podľa
môjho názoru mali byť medvede aj vl-
ky chránené.
Koľko približne stojí Spojené
kráľovstvo prinavrátenie vyhynu-
tých druhov do krajiny?
Británia míňa milióny libier na ob-
novu lesov a prinavrátenie druhov,
ako je napríklad orliak morský, ktorý
u nás v minulosti vyhynul. Podarilo sa
nám navrátiť aj bobry, z čoho sú všetci
nadšení. Bobry sú totiž fantastickými
ekologickými inžiniermi, keďže pre-
hradzujú rieky a vytvárajú mokrade.
V nich sa zase môžu trieť ryby, žijú
tam žaby a mnoho ďalších druhov.
Na Slovensku máte bobry aj úžasné
mokrade. Takže by bolo skvelé ochrá-
niť ich, kým tu sú. Británia má už len
54 % svojej biodiverzity. Chýbajú nám
vtáky či rôzne druhy hmyzu. Keby ste
na Slovensku prišli povedzme o všetky
spevavé vtáky a o niektoré veľké cicav-
ce, budúce generácie by vám za to ne-
poďakovali.
Slovensko označujete aj ako „kle-
not biodiverzity Európy“. Ako dlho
trvá prípadné zničenie uceleného
ekosystému?
Zničiť životné prostredie trvá pri-
bližne desať rokov, niekedy ešte krat-
šie. Obnova trvá približne storočie.
V Karpatoch a vo Vysokých Tatrách
vám zostali nádherné lesy a bolo by
hrozné, keby ochrana oslabla a mohli
by do nich zasahovať povedzme dre-
vorubači. Aj na Slovensku, ktoré je
miestom prekvitajúcej biodiverzity, sa
totiž veci začínajú meniť. V dokumen-
te sme natočili napríklad tetrova hlu-
cháňa, ktorého počty sa na Slovensku
od 70. rokov minulého storočia rapíd-
ne zmenšili. Slovenskí vedci mi hovo-
rili aj o úbytku hmyzu. To sa stalo aj
vo Veľkej Británii – najprv začnete pri-
chádzať o hmyz, potom o vtáky a nako-
niec o všetko ostatné. Takže je dôležité
venovať energiu ochrane toho, čo ešte
zostalo.
Na Slovensku je veľká časť lesov
v súkromnom vlastníctve. Ako by
ste ľudí presvedčili o iných spôso-
boch ich speňaženia, než je ťažba
dreva?
Výrub lesa je možno jednoduchší
spôsob, ako zarobiť, no ekoturistika
krajine z dlhodobého hľadiska zarobí
viac. V škandinávskych krajinách či
v Taliansku ľudia platia veľa peňazí za
to, aby mohli vidieť medvede vo voľ-
nej prírode. Pre slovenskú ekonomiku
majú takéto zvieratá oveľa väčšiu hod-
notu živé než mŕtve. Nastaviť fungu-
júci a zodpovedný ekoturizmus je pri-
tom pomerne jednoduché. Potrebujete
s chatami alebo hotelmi spojiť príro-
dovedcov, ktorí potom hostí zoberú na
pozorovanie kamzíkov, svišťov, vedia
identifikovať motýle, vtáky a tak ďalej.
Skvelým príkladom je Kostarika.
V 70. rokoch mysleli dostatočne dopre-
du a ochránili v krajine celý dažďový
prales. Jedným z dôvodov bolo chrániť
dažďový prales ako taký a tvory, ktoré
v ňom žijú. Druhým, že ak zničíte le-
sy, tak sa odplaví pôda a spôsobí to aj
problémy s vodou. No a v neposled-
nom rade krajina zarába obrovské
sumy na ekoturizme. Chodí tam veľa
turistov z celého sveta, najmä zo Spo-
jených štátov, no keď som tam bol pred
mesiacom, stretol som aj slovenských
ekoturistov, ktorí tam natáčali kolib-
ríky. Aj na Slovensko by mohli prúdiť
takíto návštevníci, lebo máte úžasné
vtáctvo. Lenže ak si zničíte lesy, vtáky
zmiznú a už sa to veľmi nebude dať
vrátiť.
 Ktorá časť Slovenska z toho, čo
ste videli, je podľa vás v súčasnosti
najviac ohrozená urbanizáciou, od-
lesňovaním či klimatickými zmena-
mi?
Tieto faktory ohrozujú v podstate
všetko, no určite by som si všímal na-
príklad Tatry. Myslím, že problém Bri-
tánie je v tom, že sme až príliš uprata-
ní, a to trochu pozorujem aj u vás. Na-
príklad v Bratislave ešte zostali nejaké
divoké a neupravené plochy, hoci ľudia
to nevidia celkom radi. Je však dôležité
uchovať ich, keďže sú domovom rôz-
nych zvierat. Ľahko sa mi to hovorí, ale
bolo by dobré, keby na Slovensku zo-
stali takéto fragmenty divokej prírody.
Keď sme ako deti jazdili po Británii
autom, predná časť čelného skla bola
vždy posiata hmyzom. To už v Anglic-
ku dnes neuvidíte. Aj na Slovensku
počet hmyzu klesá, a práve preto je
dôležité zachovať a chrániť si divoké
a neupravené miesta. Či už sú to lesy,
vodné toky, mokrade, alebo niečo iné.
Čo sa týka ochrany konkrétnych
druhov, napríklad Milan Kánya robí
skvelý projekt na ochranu európskych
korytnačiek močiarnych. Na Sloven-
sku je to veľmi vzácny živočích a vedci
nad ich hniezda umiestňujú klietky,
aby z nich psy nemohli vyhrabať vajcia,
alebo vyvyšujú pôdu, aby v okolí nebo-
lo priveľa vegetácie, ktorá by slnku brá-
nila v inkubácii vajec.
Ste ambasádorom pandy veľkej,
ktorá je veľmi obľúbená. Ako však
budovať vzťah verejnosti k celko-
vej biodiverzite, ktorú potrebuje-
me, no patria do nej aj nie veľmi
populárne zvieratá, napríklad z rí-
še hmyzu?
Myslím si, že tieto postoje sa me-
nia. Napríklad v Spojenom kráľovstve
alebo na Slovensku už len málo ľudí
zabíja hady, pretože vedia, že sú dôle-
žitou súčasťou biodiverzity a držia pod
kontrou počet krýs a myší. Dúfam, že
aj môj film poukáže na nejaké mimo-
riadne tvory, ktoré tu máte. Napríklad
na obrovskú kobylku ságu stepnú, kto-
rá patrí k najväčším v Európe, a hoci
je veľmi vzácna, môžete ju nájsť na-
príklad kúsok od Bratislavy. Vo filme
máme zachytenú nádhernú sekvenciu,
ako loví a požiera modlivku.
Ďalšia vec je, že ak chránite biotop
pre vlky a medvede, tak sú chránené aj
všetky ostatné zvieratá, ktoré tam žijú.
V Anglicku sa jeden ochranca prírody
pýtal, prečo míňame všetky tie peniaze
na ochranu pandy veľkej, keď je aj tak
takmer vyhynutá. Nie je to len preto,
že ľudia ich považujú za roztomilé.
Nigel Všetky tie peniaze sme minuli na ich
Marven ochranu aj preto, lebo to ochránilo
úžasné lesy v Číne, v ktorých žije aj
(63) množstvo ďalších zvierat a rastlín.
Je britský Rovnako je to aj na Slovensku. Ak
tvorca filmov ochránite les pre vlky a ďalšie chariz-
o divokej príro- matické zvieratá, prežijú aj chrobáky či
de, scenárista motýle. Na Slovensku máte napríklad
a dobrodruh. roháča, ktorý je vo Veľkej Británii ex-
Dvanásť rokov trémne zriedkavým a ohrozeným dru-
pracoval po bo- hom. Keď som sem prišiel, bolo úžas-
ku sira Davida né vidieť tieto veľké chrobáky dokonca
Attenborougha. aj v okolí hlavného mesta.
Natočil viac ako Na Slovensku sa ochranári príro-
150 dokumen- dy alebo ľudia, ktorí upozorňujú na
tárnych, vedec- klimatickú krízu, často stávajú ter-
kých a dobrod- čom rôznych skupín veriacich kon-
ružných filmov, špiračným teóriám. Vidíte rovnaký
navštívil všetky trend aj vo Veľkej Británii?
kontinenty Na ochrancov prírody útočia aj
a sprostredko- v iných častiach sveta. Napríklad
val divákom prí- v Brazílii, kde sa snažia chrániť Ama-
behy divokých zóniu. Ale myslím si, že tento postoj
zvierat. sa mení. Mladá generácia si čoraz viac
uvedomuje dôsledky klimatickej krízy.
Pandémia nebola ničím v porovnaní so
zmenou klímy a s jej dôsledkami, a ak
to bude pokračovať ako doteraz, bude-
me mať naozaj veľké problémy. Rov-
nako dôležitá je aj biodiverzita, ktorú
strácame. To sú podľa mňa momentál-
ne dve hlavné hrozby pre ľudstvo.
Aký je podľa vás najlepší spôsob
boja proti konšpiráciám a hoaxom
o klimatických zmenách?
Mám pocit, že to čoskoro nebude
potrebné, lebo bude čoraz zrejmejšie,
že klimatické zmeny prebiehajú. Je
nepopierateľné, že v Antarktíde a na
severnom póle mizne ľad. Vo Veľkej
Británii sme toto leto mali v dôsledku
sucha bezprecedentné požiare. Také,
aké sme doteraz poznali len z Kalifor-
nie alebo Francúzska. Na Slovensku
ste mali obrovské sucho, počas ktoré-
ho odumierali stromy. Každý mesiac
dochádza k nejakej veľkej klimatickej
katastrofe. Je teda úplne jasné, že prob-
lémy existujú a týkajú sa nás. Myslím,
že čoskoro tomu, že tu máme problé-
my s klímou, uverí aj Donald Trump.
Aj počas pandémie sme videli, že
ľudia skutočne umierajú, no časť ve-
rejnosti doteraz verí, že covid nee-
xistuje...
Áno, ale to, že ľudia počas pandémie
umierali, viedlo k tomu, že sa celý svet
okamžite spojil a veľmi rýchlo to vyrie-
šil zabezpečením vakcíny.
Dôsledkom klimatickej zmeny
sú napríklad vo Francúzsku požiare
a v Číne záplavy. No nedeje sa to všet-
ko všade a naraz, takže nevieme naraz
zmobilizovať taký veľký počet ľudí, aby
to riešili. Ak to však neurobíme, bude
to naozaj problém.
Ale uznávam, že je to veľmi ťažké.
Aj ja som sem priletel, šoférujem au-
to, a keď si kupujem kávu, mal by som
mať vlastný pohár, ale nemám ho. A to
by som mal byť človek, ktorý je k život-
nému prostrediu ohľaduplný, lebo mu
na ňom záleží. Tak si predstavte, aké
ťažké je zmeniť návyky ľudí, ktorých to
nezaujíma. To bude problematické.
Čo môžeme pre zachovanie bi-
odiverzity urobiť aj my sami, naprí-
klad doma?
Pomôže napríklad nebyť príliš
„uprataný“. Ľudia v Anglicku mávajú
trávniky upravené takmer ako ma-
nikúrovými nožničkami, no teraz pri-
chádza opačný trend, keďže divoká zá-
hrada poskytuje prostredie pre hmyz.
V Anglicku prebieha aj veľká kampaň,
ktorá má ľudí motivovať, aby trávniky
nekosili tak často a neplytvali benzí-
nom.
Moja záhrada napríklad pôsobí
ako neporiadok, ale presne to by som
odporučil každému. Nechajte si tam
žihľavu a pôvodnú pôdu s burinou,
v ktorej môžu prežiť zvieratá. Keď bu-
dete kosiť povedzme len dva-tri razy
do roka, do záhrady vám pribudnú aj
poľné kvety, motýle či včely. Je dôležité
starať sa o ne, pretože ak stratíme ope-
ľovače, rozpadnú sa nám celé ekosys-
témy. Takže moja rada je: nezabíjajte
vo svojich záhradách včely, nechajte na
pokoji hady a užite si prírodu.
Super vec je aj kŕmidlo pre vtáky
– deti tak môžu sledovať vtáky, ktoré
sa budú kŕmiť vo vašej záhrade. Jed-
ným z ohrozených druhov v lesoch
sú dnes aj deti, ktoré už nechodievajú
von hľadať motýle alebo pozerať sa na
žaby. Dúfam, že môj film inšpiruje aj
mladšiu generáciu, aby išla von a užila
si prírodu.
67
 Každé zviera na tejto planéte má svoj vlastný
pohľad na svet, cíti potešenie i bolesť, používa
zmysly, plánuje a túži

Zvieratám
ubližujeme
oveľa viac, než
si pripúšťame

68 MAGAZÍN N 03/2024
 69
FOTO – TOMÁŠ HULÍK
V irginia má veľké, jantárové oči.
Je citlivá – keď počuje hudbu,
ktorá sa jej páči, znehybnie
a poklesnú jej viečka. Najradšej zo
všetkých má pieseň Amazing Grace.
Takisto je však často v pohybe. Prechá-
dza sa po šírych pláňach a priamo pod
trupom spolu s ňou kráča mláďa. Tak
ako mnoho iných sloníc aj ona je skve-
lá matka – navyše pripravená obetovať
za svojho potomka aj vlastný život.
„Teraz si predstavte niečo, čo by
sa mohlo stať – a čo sa aj stáva. Virgi-
nia leží na boku, mŕtva, kly a trup má
odseknuté mačetou alebo odrezané
pílkou na železo, na tvári má červe-
nú krvavú dieru. (...) Ostatné samice
sa zhromaždia okolo nej a márne sa
snažia jej telo zdvihnúť chobotmi.
Nakoniec to vzdajú a posypú ostatky
zeminou a trávou. Sloníča sa stratilo –
veľmi pravdepodobne ho vzali, aby ho
v Spojených štátoch predali do niekto-
rej zoologickej záhrady, ktorá sa o pô-
vod príliš nezaujíma,“ končí Martha C.
Nussbaumová príbeh Virginie.
Ten – a spolu s ním aj príbehy ďal-
ších štyroch zvierat – je však len po-
môckou, barličkou pre čitateľov hneď
v úvode novej knihy americkej filo-
zofky. Teória, ktorú v nej Nussbaumo-
vá predostiera, totiž rozhodne nie je
len o pár tvoroch s vlastným menom
a príbehom.
Je o každom zvierati na tejto pla-
néte, ktoré má svoj vlastný pohľad
na svet, ktoré cíti potešenie i bo-
lesť, používa zmysly, plánuje, túži. Je
o zvieratách, ktoré na ceste za svojimi
túžbami narazia na prekážky. A predo-
všetkým je o tých, u ktorých prekážky
vyplývajú zo skutočnosti, že im uško-
dil človek – a to aj napriek tomu, že si
už dávno mohol a mal uvedomovať
svoje nespravodlivé konanie.
Martha C. Nussbaumová tvrdí,
že takmer všetci – vrátane ich milov-
níkov – o zvieratách uvažujeme ne-
správne. Odmieta dominantné etické
prístupy, ktoré vytyčujú, aké správanie
je voči zvieratám spravodlivé. Vyzý-
va nás, aby sme si osvojili jej pohľad.
A ako filozofka, ktorá sa zaoberá aj
právom, chce, aby jej teória nezostala
len teóriou.
Nad jej novou knihou je isto možné
premýšľať ako nad dielom politickej
filozofie – nad publikáciou, ktorej cie-
70 MAGAZÍN N 03/2024
ľom je ukazovať nám nové uhly pohľa-
du, nastavovať novú latku premýšľa-
nia a možno aj tak trochu provokovať.
Nussbaumová je však presvedčená, že
naším cieľom by malo byť, aby sa na-
KAROLÍNA koniec zmenila aj právna prax.
KLINKOVÁ „Rozhodne je to dielo normatívnej
reportérka politickej filozofie a ako celok nie je
Deník N momentálne realizovateľné,“ odpove-
dá Nussbaumová na otázku, do akej
miery verí, že by jej teória – nielen jej
základná premisa, ale aj celistvá forma
dovedená do dôsledkov – mohla sku-
točne ovplyvniť aj podobu zákonov.
„Ale podobne ako hnutia za ľudské
práva má za cieľ poskytnúť určité kon-
krétne ciele, ktoré by sa mali dlhodobo
presadzovať a vynucovať prostredníc-
tvom domáceho aj medzinárodného
práva. A už teraz existuje mnoho spô-
sobov, ako sa k tomu priblížiť,“ dodáva.
NEĽAHKÉ CIELE
„Martha Nussbaumová je veľmi,
veľmi dôležité meno, druh filozofky,
ktorá keď vydá knihu, rozvíri to vody
aj ďaleko od slonovinových veží akadé-
mie,“ napísal o nej nedávno americký
server Vox.
Vo vrcholovom akademickom svete
sa Nussbaumová pohybuje desaťro-
čia. Študovala na Harvarde aj Oxfor-
de, neskôr sa na obe inštitúcie vrátila
vyučovať. Okrem toho pôsobila aj na
mnohých iných prestížnych miestach
– na Stanforde, Browne či Princetone.
Dnes učí na Chicagskej univerzite. Za-
ujíma sa o starogrécku a rímsku filo-
zofiu, existencializmus, feminizmus,
etiku či politickú filozofiu.
Napísala dvadsaťosem kníh, pub-
likovala viac než päťsto vedeckých
článkov, získala šesťdesiatpäť čestných
titulov. V roku 2016 sa stala laureát-
kou Kjótskej ceny – najprestížnejšieho
ocenenia udeľovaného v oblastiach,
v ktorých sa neudeľuje Nobelova
cena – , čo ju zaradilo medzi skupinu
filozofov ako Karl Popper či Jürgen
Habermas.
Za „transformatívnu prácu akade-
mickej filozofky, ktorá vstupuje do ve-
rejných debát o kľúčových politických
otázkach národného a globálneho výz-
namu“, v roku 2018 získala Berggrue-
novu cenu, americkú cenu udeľova-
nú osobnostiam filozofie a kultúry.
A v roku 2021 sa zase stala nositeľkou
Holbergovej ceny, jednej z najprestíž-
nejších interdisciplinárnych sociálno-
vedných cien na svete.
„Vyznamenania a ceny jej pripomí-
najú zemiakové lupienky; má z nich
radosť, ale dáva si pozor, aby sa ne-
presýtila ako jedno z Aristotelových
‚nemých pasúcich sa zvierat‘,“ napísal
o nej pred siedmimi rokmi vo veľkom
profile magazín New Yorker. „Jej pred-
stava o dobrom živote nutne zahŕňa
úsilie o neľahké ciele, a ak si všimne,
že je príliš spokojná, začne sa cítiť roz-
ladene.“
Vo svojej práci 76-ročná filozofka
čerpá nielen z klasickej filozofie, ale aj
z antropológie, psychoanalýzy, zo so-
ciológie a z mnohých ďalších oblastí.
Podobne pestré sú aj konkrétne témy,
ktorým sa venuje; písala už o helén-
skej etike, medzinárodných prevodoch
majetku, vzťahu medzi emóciami
a politikou, náboženskej netolerancii,
sexuálnom obťažovaní, indickej poli-
tike.
Ako červená niť sa však nimi vždy
tiahne jeden motív: záujem o to, aké
podmienky musia byť splnené, aby
sme dokázali viesť to, čo Nussbaumo-
vá považuje za naplnený a prosperujú-
ci život.
Vo svojej najnovšej knihe Justice
for Animals: Our Collective Respon-
sibility (dá sa preložiť ako Spravod-
livosť pre zvieratá: Naša kolektívna
zodpovednosť – pozn. red.), ktorá vyšla
začiatkom tohto roka, sa cez tento zá-
ujem nezaoberá človekom, ale zviera-
tami.
A práve tu sa jej celoživotná práca
v oblasti filozofie a práva spája s jej
osobným životom. Nadväzuje totiž na
prácu svojej dcéry Rachel – právničky,
ktorá sa venovala téme ochrany zvie-
rat a ktorá ako 47-ročná zomrela na
komplikácie po transplantácii orgánu.
Nussbaumová v jednom bode kni-
hu nazýva „snahou o konštruktívne
trúchlenie“. Popri tom je to však plno-
hodnotné predstavenie teórie, ktorá
si kladie hneď niekoľko provokatív-
nych otázok: Ako by vyzeral naplnený
a prosperujúci život zvierat? Čo im
v takých životoch bráni? Aké dôsledky
z toho vyplývajú pre naše chápanie, čo
je voči nim spravodlivé a čo nespra-
vodlivé? A čo by z toho malo vyplývať
pre právo?
 VLASTNÁ FORMA ŽIVOTA
Jedna z hlavných premís Marthy C.
Nussbaumovej znie: Ak nad nespra-
vodlivosťou premýšľame ako nad
činmi, pri ktorých je „značné úsilie
marené nielen ubližovaním, ale aj
neoprávneným prekážaním, či už
nedbalým, alebo úmyselným“, potom
za také musíme považovať mnohé
ľudské konanie voči iným živým tvo-
rom.
„Každý vie, že ľudské činy spô-
sobujú zvieratám mnoho utrpenia
a mnoho ďalších prekážok, ale mno-
hí ľudia si nepripúšťajú, že je to ne-
správne,“ píše v knihe.
Človek teda môže zvieratám ubližo-
vať dokonca aj vtedy, keď sa považuje
za ich milovníka, neje mäso alebo je
dokonca vegánom. Úmyselné zabitie
je totiž len jedna z mnohých foriem
konania, ktoré má akademička na
mysli.
Predstavte si mŕtvu veľrybu vypla-
venú na breh – v jej vnútornostiach
výskumníci nájdu 40 kilogramov plas-
tového odpadu, ktorý jej dal falošný
pocit plnosti, a ona zahynula od hla-
du. Alebo pinku, ktorá leží mŕtva pod
stromom – tak ako mnohé iné drobné
vtáky aj ona zahynula v dôsledku zne-
čistenia ovzdušia, ktoré poškodilo jej
dýchacie cesty.
Nussbaumová zo všetkého najskôr
skúma pole, na ktorom už hráme.
Predstavuje tri dominantné etické
prístupy, ktoré v otázke spravodlivosti
pre zvieratá už poznáme a používame,
pomenováva ich prínosy a slabiny. Na-
koniec však dospieva k presvedčeniu,
že žiadny z nich nestačí na zaistenie
naozajstnej spravodlivosti.
A tak prichádza s vlastnou teóriou
– teóriou, v ktorej sa inšpiruje Aris-
totelom a Kantom, filozofické idey
kombinuje s najnovšími poznatkami
prírodovedného výskumu a už jasne
nadväzuje na svoju predchádzajúcu
prácu.
Gro prístupu filozofky k spravod-
livosti pre zvieratá tkvie v koncepte,
ktorým sa zaoberá už desiatky rokov –
v „prístupe založenom na spôsobilos-
ti“ (po anglicky „capabilities approach“
alebo „CA“ – pozn. red.).
Termín vypracovala v osemdesia-
tych rokoch – v tej chvíli sa ešte sú-
stredila na ľudí – spoločne s indickým
ekonómom a víťazom Nobelovej ceny
Amartyom Senom ako alternatívu
voči prístupu, ktorý sa pri hodnotení
blahobytu opieral primárne o ekono-
mické ukazovatele.
„V predchádzajúcej práci som sa
zamerala na chudobnú ženu menom
Vasanti, ktorú som stretla v roku 1998
v Združení samostatne zárobkovo
činných žien (SEWA) v Ahmedabade
v štáte Gudžarát v západnej Indii. Va-
santi, obeť domáceho násilia, opustila
svojho manžela a vrátila sa k svojej
pôvodnej rodine, zarábala si drobné ši-
tím a prespávala na zemi niekdajšieho
otcovho obchodu. Potom jej pomohla
organizácia SEWA, naučila ju čítať, po-
vzbudila ju, aby sa zapojila do politiky,
a poskytla jej pôžičku na lepší šijací
stroj, aby zvýšila svoj príjem,“ opisuje
v knihe Nussbaumová.
Zástancovia dominantného prístu-
pu k rozvoju by povedali, že Vasanti sa
darí veľmi dobre, pretože Gudžarát je
bohatý štát s relatívne vysokým HDP
na obyvateľa. „Čo však priemer HDP
skutočne znamená pre Vasanti?“ pýta
sa autorka.
„Prístup založený na spôsobilosti“
sa na ekonomické ukazovatele nesú-
stredí. Namiesto toho tvrdí, že spo-
ločnosť je spravodlivá len vtedy, pokiaľ
každému jednotlivcovi zaistí možnosť
prosperovať – čo znamená, že každý
jednotlivec bude spôsobilý naplniť
aspoň minimum základných slobôd
a urobiť aspoň minimum možností
voľby v oblastiach života, ktorým ľudia
prikladajú hodnotu.
Medzi ne patrí napríklad možnosť
žiť v zdraví, chrániť svoju fyzickú in-
tegritu, plánovať si život či vytvárať
sociálne väzby. Na podobných prin-
cípoch stoja aj základné ľudské práva,
pri „prístupe založenom na spôso-
bilosti“ je však dôležitá istá nuansa:
apeluje na reálnu možnosť ich dosiah-
nutia, nielen garanciu v abstraktnej
rovine.
Prístup zároveň tvrdí, že žiadna
príležitosť, ktorú si ako ľudia ceníme,
nie je náhodná. Všetky z nich máme
podľa nej dôvod ceniť si práve pre to,
kým sme – vychádzajú z inherent-
nej ľudskej podstaty. A práve z tohto
presvedčenia nakoniec vychádza aj
ťažisko teórie spravodlivosti smerom
k zvieratám.
Nussbaumová je presvedčená, že si
zvieratá nesmieme predstavovať ako
akýchsi podradných ľudí, ktorí v sku-
točnosti túžia po živote čo najviac po-
dobnom tomu nášmu.
„Dôležitá je ich vlastná forma živo-
ta. Tak ako ľudia sa usilujú o to, aby si
mohli užívať veci charakteristické pre
ľudský život, pinka sa usiluje o život
piniek a veľryba o život veľrybí,“ píše
v knihe.
„Prosperujúci život“, ku ktorému
by podľa Nussbaumovej mala snaha
o vytvorenie dobrej teórie spravod-
livosti smerovať, by teda v skratke
vyzeral nasledovne: zvieratá by mali
možnosť prežiť ho v takej forme, aká je
charakteristická pre ne samotné.
A ČO PRÁVO?
Potiaľto sa dá nad Nussbaumovej
prístupom premýšľať v abstraktnej
rovine – ako nad novým spôsobom
uvažovania zasadeným vo svete etic-
kých ideí. Tu však akademička nekon-
čí: načrtla totiž aj konkrétne princípy,
ktorými sa k spravodlivému svetu dá
priblížiť aj z praktického hľadiska.
Základná otázka je jasná: Koho všet-
kého by sa mal koncept vôbec týkať?
Autorka sa domnieva, že všetkých
„vnímavých“ tvorov – teda tvorov, kto-
ré sú schopné subjektívneho pohľadu
na svet, svet pre ne „nejako vyzerá“.
Koncept na základe súčasných vedec-
kých poznatkov počíta s cicavcami
a vtákmi, takmer všetkými rybami
a pravdepodobne aj plazmi. Naopak,
hmyz, koraly či rastliny doň nespada-
jú.
Dôležité zároveň je, že prístup ne-
myslí len na tvory, ktoré sme domes-
tikovali (ako napríklad psy) alebo ich
svojím konaním zraňujeme priamo
(ako napríklad ohrozené druhy).
Filozofka tvrdí, že keďže dnes ľudia
svojimi činmi vedome či nevedome
ovplyvňujú celý svet – habitaty na sú-
ši, v mori aj vo vzduchu – premýšľať
nad akýmsi nedotknutým priestorom,
ktorý sa nás netýka, je zavádzajúce.
Spravodlivosť by sme teda mali zais-
tiť pre všetky vnímavé zvieratá, aj tie
„divoké“.
Na ďalšiu intuitívnu otázku – kto-
ré konkrétne slobody a možnosti teda
budeme ochraňovať – už však taká
jednoznačná odpoveď neexistuje.
71
 Niektoré základné hodnoty sa isto
budú opakovať: právo na zdravie, hru,
slobodný pohyb, reprodukciu či socia-
lizáciu. „Prístup založený na spôsobi-
losti“ však hovorí o možnosti prežiť
život „vo forme charakteristickej pre
daného tvora“. Aby teda mohla pinka
„žiť život pinky“ a veľryba zase „život
veľryby“, konkrétne spôsobilosti, ktoré
pri každom druhu budeme chrániť, sa
od seba nutne musia odlišovať.
„Ideálnym výsledkom by bolo, ak by
všetky národy sveta (bystro počúvajú-
ce požiadavky zvierat a tých, ktorí ich
s čo najväčším pochopením zastupu-
jú) súhlasili s právne vymáhateľnou
ústavou pre rôzne živočíšne druhy,
pričom by každý z nich mal svoj vlast-
ný chránený zoznam spôsobilostí
a u každého by bola vytýčená úroveň,
pod ktorou sa neposkytnutie ochrany
stáva nespravodlivosťou,“ vysvetľuje
filozofka v knihe. Nakoniec by teda
vzniklo mnoho rôznych zoznamov
pre mnoho rôznych druhov.
A práve v tomto okamihu sa debata
presúva z roviny spravodlivosti do ro-
viny práva.
Nussbaumovej je jasné, že možnos-
ti zvierat sú obmedzené. Veľmi dobre
chápe, že hroch nikdy nepodá žalobu,
žirafa nikdy nenapíše nový zákon a ti-
ger nepríde na súd. Práve preto je však
presvedčená, že by v procese nastoľo-
vania spravodlivosti pre zvieratá mali
byť ich najbližšími spojencami práve
ľudia.
Spísanie „právne vymáhateľnej
ústavy“, ktorá by štátom alebo regió-
nom pomohla zlepšiť či nanovo for-
mulovať zákony na ochranu zvierat,
by bolo len prvým takým krokom.
Akísi „hovorcovia“ zvierat by podľa nej
mali vstupovať aj do zvyšku právneho
procesu.
Pri pomenovávaní potrieb každého
druhu by to boli ľudia, ktorí zvieratá
skúmajú alebo sa o ne starajú; pri
zastupovaní pred súdmi napríklad
mimovládne organizácie. Pri dozera-
ní na to, či sú naplnené potreby pri
domácich zvieratách, by to mohli byť
aj odbory samosprávy, ktoré by fun-
govali podobne ako odbory, ktoré za-
bezpečujú sociálno-právnu ochranu
detí.
Nussbaumová zároveň zdôrazňu-
je, že ak sa jej prístup má dostať do

72 MAGAZÍN N 03/2024
FOTO – ADOBESTOCK
praxe, nakoniec si to bude vyžadovať
spoluprácu na mnohých úrovniach.
„Rôzne problémy si vyžadujú rôzne
východiskové body,“ odpovedá na otáz-
ku, kde presne by teda iniciatíva, ktorá
nás k naplneniu jej teórie v praxi pri-
blíži, mala odštartovať.
„Nevládne organizácie a iniciatívy
na miestnej úrovni sú potrebné na to,
aby politici konali. Snaha sa však musí
prejaviť aj na úrovni mesta, štátu, ná-
roda a aj na úrovni medzinárodného
práva,“ menuje, kto všetko by sa na
tom z jej pohľadu mal podieľať.
Vo svete už však vidíme veľa tém,
ktoré si vyžadujú presne takú formu
spolupráce – spomeňme globálne
otepľovanie či otázky dodržiavania
ľudských práv.
Všetky z nich však nakoniec skôr
či neskôr narazia na dve najčastejšie
prekážky: záujmy jednotlivých štátov
si skrátka niekedy odporujú a ani v ta-
kom prepojenom svete, akým je ten
náš, sme stále neprišli na to, ako plne-
nie záväzkov naozaj funkčne vymáhať.
Ako teda z praktického hľadiska zais-
tiť, že to v tomto prípade bude inak?
„Tam, kde je kľúčová spolupráca
medzi národmi, ich informovaná
globálna verejnosť vyzýva, aby uza-
tvárali prínosné dohody, ako sa to
stále častejšie deje v prípade veľrýb –
hoci treba stále urobiť ešte viac prá-
ce. Tieto dohody niekedy pri riešení
prípadov vymáha Medzinárodný
súdny dvor,“ vysvetľuje Nussbaumo-
vá pre Deník N.

DRUH VERZUS JEDINEC

Aj keď si Nussbaumová uvedomuje,
že ako celok v tejto chvíli jej teória nie
je uskutočniteľná, ambícia aspoň sčas-
ti pretaviť dielo do praxe je zrejmá. Je
to však túžba, ktorá otvára aj značný
priestor na polemiku.
Jedna z hlavných kritík, ktoré sa po
predstavení teórie objavili, súvisí s fi-
lozofkiným presvedčením, že „prístup
založený na spôsobilosti“ by sa nemal
pozerať na kolektívne blaho, ale na bla-
ho jednotlivca.
Hoci by zásady spravodlivosti
z druhovej príslušnosti vychádzali,
dôležité by nakoniec bolo, či sú napl-
nené práva každého jedinca – podob-
ne ako ich u nás pri princípe ľudských
práv nadobúda každý jeden človek.

73
 Je pravda, že „druh“ necíti bolesť ani
netrpí – to sa týka jednotlivých zvie-
rat, ktoré druh tvoria. Avšak v situáci-
ách, keď sú v rozpore druhové potre-
by, sa veci značne komplikujú.
Vezmite si napríklad takú Austrá-
liu. Stovky miliónov nepôvodných
divokých králikov donedávna požie-
rali miestnu vegetáciu do takej miery,
že zmenili celé miestne ekosystémy,
a niektoré pôvodné druhy rastlín do-
konca priviedli na pokraj vyhynutia.
Austrálska vláda neskôr oznámila,
že ich v záujme zachovania ekosysté-
mov vyhubí.
„Ak by Austrália uplatnila názor
Nussbaumovej, mohla by byť pri za-
bíjaní králikov opatrnejšia, aj keby to
znamenalo, že tým niektoré pôvodné
druhy zdecimuje,“ píše vo svojom tex-
te o spravodlivosti podľa filozofkinho
prístupu novinárka amerického ma-
gazínu Vox Sigal Samuelová.
„Králiky sú vnímavé jedince s po-
hľadom na svet, ale ekosystémy alebo
rastliny podľa Nussbaumovej uhol
pohľadu na svet nemajú, takže na ne
vo svojej teórii príliš neberie ohľad.
Kladenie takého veľkého dôrazu na
to, kto je vnímavý cieľ sám osebe, by
tak mohlo nakloniť misky váh v pro-
spech jednotlivých tvorov, aj keď je
v stávke celý druh,“ varuje Samuelová.
Dôraz na blaho jednotlivca by
navyše mohol byť komplikovaný aj
v ďalších situáciách, napríklad v prí-
pade predátorov a ich koristi.
Etický prístup Marthy C. Nuss-
baumovej sa totiž nestrachuje o to,
či prežije trebárs celý druh antilop
– strachuje sa o každú jednu antilo-
pu. „Byť požieraný predátormi jedno-
ducho nie je súčasťou formy života
týchto tvorov,“ tvrdí v knihe. Ako do
toho však zapadajú potreby predáto-
ra? Čo je jeho vlastná forma života?
A čo všetky ďalšie situácie, pri kto-
rých budú potreby jedincov skrátka
v konflikte?
Nussbaumová uznáva, že predá-
torom nie je možné brániť v ich spô-
sobe života. Uvedomuje si tiež, že
existujú dobré dôvody, prečo v danej
chvíli v tejto otázke do prírody neza-
sahovať – nepremyslený zákrok by
z hľadiska vychýlenia ekosystémov
mohol znamenať pohromu.
Takáto odmietavá však nie je vo
74 MAGAZÍN N 03/2024
všetkých otázkach – hovorí napríklad
o používaní antikoncepcie v záujme
regulácie „divokých“ populácií.
A práve také príklady poukazujú eš-
te na jeden uhol pohľadu, ktorý s no-
vou teóriou polemizuje: ten spoločen-
ský.
SLABÍ A NEDOKONALÍ
Svet, v ktorom by fungovala spra-
vodlivosť, o akej hovorí Martha C.
Nussbaumová, by si vyžadoval
množstvo spoločenských zmien.
Zmenil by spôsob, akým sa stra-
vujeme, akým nakupujeme, akým
vlastníme pôdu. Vyžadoval by si
významnú zmenu zákonov aj práce
inštitúcií.
Premýšľanie nad každým vní-
mavým zvieraťom ako nad tvorom
s morálnou hodnotou; práca na čo
najdôkladnejšom obhajovaní potrieb
jednotlivca; konkrétne zásahy do ži-
vota zvierat v „divočine“ – to všetko
by dalo ľuďom do rúk drvivú mieru
zodpovednosti.
Keď sa však pozrieme na doteraj-
šiu bilanciu ľudského počínania sme-
rom k prírode, nevychádzame z toho
práve najlepšie.
Vedci sa zhodujú, že človek značne
prispel ku globálnemu otepľovaniu,
že jeho stopu vidíme pri šiestom vy-
mieraní druhov, že je pravdepodobne
spoluzodpovedný za evolučné zme-
ny, ku ktorým v tejto chvíli dochádza
pri živočíšnych aj rastlinných dru-
hoch. Ako si potom môžeme s takou
istotou dôverovať? Ako môžeme ve-
dieť, že naša ďalšia snaha sa skrátka
neskončí fiaskom?
„Väčšina dosiaľ napáchaných škôd
bola spôsobená nevedomky. Teraz
máme omnoho viac informácií. Nie
každému na tom záleží, ale verím, že
mladým ľuďom na tom záleží veľmi.
Chcú pre seba, svoje deti a vnúčatá
vytvoriť budúcnosť vhodnú na život,“
odpovedá Nussbaumová na otázku,
odkiaľ čerpá nádej, že tentokrát ľudia
vlastným pričinením situáciu ešte
nezhoršia.
Ale čo ďalšie dôvody na obavy?
V tejto chvíli predsa nepreukazujeme
mieru pochopenia a solidarity, akú
Nussbaumová navrhuje pri zvie-
ratách ani k mnohým ľuďom v ne-
priaznivej životnej situácii – tole-
rujeme ich nešťastie, robíme z nich
čísla v štatistikách, rozprávame si
falošné príbehy o tom, prečo sa v da-
nej situácii ocitli. Pokiaľ teda neexis-
tuje ochota prejaviť náš súcit ani voči
nim, ako môžeme veriť, že budeme
ochotní rozšíriť ho aj na zvieratá?
„Myslím si, že ste príliš pesimis-
tická, najmä pokiaľ ide o mladších
ľudí. Naša doba je dobou rýchlo sa
rozširujúceho poznania o životoch
zvierat,“ reaguje Nussbaumová.
„Ľudia, ktorí žijú so spoločenský-
mi zvieratami, už teraz uprednost-
ňujú dobré zaobchádzanie a zákony,
ktoré zvieratá chránia – len nevedia
dosť o zvieratách, s ktorými nežijú.
S pribúdajúcimi poznatkami sa však
rozširujú aj obavy, ako to vidíme na
celom svete v prípade veľrýb. Samo-
zrejme, že sú ľudia slabí a nedokona-
lí. Preto potrebujeme zákony!“ pokra-
čuje.
PRE VŠETKY DRUHY
Napriek kritike je Martha C. Nuss-
baumová optimistická. Verí, že by sa
v prípade spravodlivosti pre zvieratá
mohlo podariť niečo, čo sa podľa nej
v histórii už stalo – práva žien sa roz-
šírili do podoby, ktorá sa ešte nie tak
dávno javila ako úplne nereálna.
A dôveru, že bude človek nakoniec
schopný a ochotný svoje správanie
v prospech zvierat zmeniť, jej dodá-
va aj ďalšie presvedčenie: že princí-
py, ktoré budeme odstraňovať kvôli
zvieratám, sa v konečnom dôsledku
prelínajú s potrebami ľudí.
„Tí, ktorí milujú mäso, môžu jesť
mäso vypestované z kmeňových bu-
niek – a ľudský blahobyt bude postu-
povať, nie klesať. Obmedzenie použí-
vania plastov je pre nás ziskom, nie
stratou, naše obľúbené nápoje môžu
byť zabalené do recyklovateľných
plechoviek, ktoré neskončia v oceáne.
Obmedzenie fosílnych palív pomáha
našej kvalite ovzdušia rovnako ako
ovzdušiu spevavých vtákov,“ odpovedá
Nussbaumová na otázku, vďaka čomu
verí, že budú ľudia v mene spravod-
livosti pre zvieratá ochotní obetovať
kúsok zo svojho blahobytu.
„Stručne povedané: Zem je do-
movom nás všetkých. A udržiavať ju
v dobrom stave je dobré pre všetky
druhy,“ dodáva.