Stylistika SK

MILOŠ HORVÁTH
ŠTYLISTIKA SÚČASNÉHO
SLOVENSKÉHO
JAZYKA
2016
UNIVERZITA KOMENSKÉHO
V BRATISLAVE
© Mgr. Miloš Horváth, PhD., 2016
Recenzenti: prof. PhDr. Jozef Mlacek, CSc.,

doc. PhDr. Ján Bosák, CSc.
Za odbornú a jazykovú stránku tejto publikácie zodpovedá autor.
ISBN 978-80-223-3997-1
ŠTYLISTIKA SÚČASNÉHO SLOVENSKÉHO JAZYKA
OBSAH
PREDHOVOR......................................................................................................5
ÚVOD....................................................................................................................8
1. PODSTATA A POVAHA ŠTYLISTIKY AKO VEDY
(TEORETICKÉ A METODOLOGICKÉ VÝCHODISKÁ
JAZYKOVEDNEJ ŠTYLISTIKY)...............................................................13
1.1 Predmet a objekt výskumu jazykovednej štylistiky................................13
1.2 Metódy štylistického výskumu..................................................................16
1.3 Postavenie štylistiky v systéme lingvistických vied................................19
1.4 Metodologické varianty jazykovednej štylistiky.....................................21
1.5. Kríza súčasnej jazykovednej štylistiky?....................................................25
2. STRUČNÝ NÁČRT DEJÍN DOMÁCEJ

A ZAHRANIČNEJ ŠTYLISTIKY..............................................................26
2.1 Prehistorická (antická) fáza vývoja štylistiky..........................................26
2.2 Štylistika (rétorika) v období stredoveku.................................................34
2.3 Novovek a vlastné dejiny štylistiky...........................................................35
2.4 Domáca štylistická tradícia........................................................................42
3. ZÁKLADNÉ POJMY A POJMOVÉ KATEGÓRIE

V ŠTYLISTIKE..............................................................................................49
3.1 Štylistická norma.........................................................................................50
3.2 Štyléma.........................................................................................................52
3.3 Jazykový (funkčný) štýl..............................................................................54
3.4 Slohový (slohovo-tematický) postup........................................................59
3.5 Slohový útvar (žáner).................................................................................63
3.6 Štýlotvorné činitele.....................................................................................65
3.7 Text...............................................................................................................67
3.8 Kontext.........................................................................................................70
4. KONŠTITUTÍVNE PRINCÍPY ŠTYLISTIKY........................................73

4.1 Explanačný rozmer štylistiky....................................................................73
4.2 K pojmu princíp..........................................................................................74
4.3 Princíp analógie a anomálie......................................................................75

4.4 Princíp konfigurácie...................................................................................79
4.5 Pragmatické princípy..................................................................................80
4.6 Ďalšie potenciálne vyčleniteľné princípy.................................................84
5. PARADIGMATIKA ŠTYLÉM....................................................................87
5.1 Foneticko-fonologické štylémy.................................................................90
5.2 Morfologické štylémy.................................................................................93
5.3 Lexikálne štylémy a ich makroparadigmy.............................................100
5.4 Mikroparadigmy lexikálnych štylém......................................................105
5.5 Lexikálno-sémantické vzťahy medzi slovami vo funkcii štylém
(funkčno-štylistické využitie polysémie, homonymie,
synonymie a antonymie)..........................................................................117
5.6 Metafora a metonymia a ich funkčno-štylistické využitie...................121
5.7 Syntaktické štylémy..................................................................................127
5.8 Expresívne syntaktické konštrukcie
a defektné syntaktické konštrukcie.........................................................134
5.9 Kompozičné štylémy................................................................................139
5.10 Neverbálne (mimojazykové) štylémy....................................................144
6. ŠTYLISTIKA FORMÁLNYCH MODELOVÝCH

ŠTRUKTÚR TEXTOV...............................................................................148
6.1 Formálna modelová štruktúra hovorových textov
– hovorový štýl..........................................................................................150
6.2 Formálna modelová štruktúra administratívnych textov
– administratívny štýl.....................................................................................154
6.3 Formálna modelová štruktúra umeleckých textov
– umelecký štýl..........................................................................................158
6.4 Formálna modelová štruktúra náučných textov
– náučný štýl..............................................................................................162
6.5 Formálna modelová štruktúra publicistických
(žurnalistických) textov – publicistický (žurnalistický) štýl...............166
6.6 Formálna modelová štruktúra rečníckych textov
– rečnícky štýl............................................................................................171
SUMMARY/CONCLUSION..........................................................................176
POUŽITÁ LITERATÚRA...............................................................................178
VECNÝ REGISTER.........................................................................................193
PREDHOVOR
Milé čitateľky, milí čitatelia, začínajúci i skúsení štylizátori. Dovo-

lím si byť v predhovore svojej prvej ucelenej vedeckej práce trochu
subjektívnejší, osobnejší. Nie preto, že si dostatočne neuvedomujem
závažnosť celej nadmieru rozpínavej problematiky textu a štýlu, kto-
rej sa budem v nasledujúcich kapitolách a podkapitolách venovať,
ani preto, že by som sa usiloval spochybniť jej vedecký fundament,
ale z celkom iného, prozaického dôvodu. Chcem vám totiž ukázať,
že štylizovať treba nielen rozumom, ale aj srdcom.
Dôvodov, pre ktoré som sa rozhodol napísať predkladaný učeb-
ný text, určený primárne poslucháčom vysokých škôl bakalárskeho
a magisterského stupňa štúdia filologických i nefilologických odbo-
rov, a predstaviť tak vedeckej i akademickej obci svoju koncepciu
štýlu, štylizovania a štylistiky, je hneď viacero. K tvorivému písaniu
som spontánne inklinoval už od svojho detstva a táto záľuba vo mne
pretrvala až dodnes, čo mi v mnohom uľahčilo aj proces tvorenia
tejto publikácie. Neskôr sa k tejto rozmarnej, spontánnej hre so slo-
vami pridal aj serióznejší, profesionálny záujem. Ako vyštudovaný
lingvista – slovakista som sa v rámci svojej výskumnej orientácie
(špecializácie) vždy najradšej vyjadroval práve k prienikom jazy-
ka, textu a štýlu. Tvorenie súvislých textov považujem totiž nielen
za vrchol jazykovej aktivity človeka, ale aj za proces psychologický,
resp. psychologicko-sociálny, keďže sa v ňom odrážajú nielen profe-
sionálne jazykové schopnosti a zručnosti či tvorivý potenciál autora,
ale aj jeho vnútorný osobný, ba až intímny svet. Následná interpre-
tácia, založená na porovnávaní a hodnotení textov iných autorov či
svojich vlastných, je pre mňa zase prejavom intelektu, veľkosti ducha
a ochoty pochopiť javy a procesy okolo nás, ako aj spoznať samé-
ho seba v širších, no najmä hlbších súvislostiach. „Jazyk pomerne
presne signalizuje aj vnútorné ustrojenie človeka. Hovorí o tom, ako
5
myslí, ako vníma sám seba, ako vidí svet, ktorého je súčasťou, ako
sa začleňuje do kultúrno-spoločenského kontextu. Zároveň jazyk,
reč veľa napovedá aj o povahe človeka. Hovorí o tom, či je založený
emocionálne, alebo intelektuálne, či je veľkorysý, tolerantný, alebo
egoisticky úzkoprsý, či je povrchný, alebo hĺbavý, či posudzuje veci
v logických súvislostiach, alebo sa uspokojí s útržkovitým pohľadom
na odizolované fakty a javy“ (Findra, 1998, s. 13). Áno, to všetko
a ešte omnoho viac o nás jazyk prezradí. Možno ním nielen obohatiť,
potešiť, pobaviť, ale i uraziť, raniť, zavádzať, klamať či manipulovať.
Ale to už nie je vinou jazyka a štylistiky.
Ako sa vám budem snažiť ukázať vo svojom ďalšom výklade, šty-
lizovanie môže byť viac hrou ako prekonávaním prekážok, viac ob-
javovaním samého seba, ako aj súvislostí okolo nás než nekonečným
hľadaním nových výrazových možností, pri ktorom často blúdime
v začarovanom kruhu. Rovnako tak, dúfam, zistíte, že tvorenie tex-
tov rôzneho druhu a rôzneho zamerania nie je na jednej strane nič
zložité, nič bolestné, no na druhej strane mnohokrát i drobná chyba,
nevhodne zvolený výraz či nesprávne použitá väzba môže pokaziť
celé úsilie a spraviť tak z myšlienkovo bohatého a jazykovo dobre
spracovaného textu ukážkový exemplár jazykového gýču alebo holý
logický nezmysel.
Štylistika je totiž v mnohých ohľadoch otázkou miery, správneho
odhadu, intuície. Nestačí v nej byť len obratný, jazykovo tvorivý, ale
rovnako dôležitou sa javí aj schopnosť posudzovať jednotlivé zložky
textu s citom pre detail, používať pri štylizovaní inštinkt, zrelú in-
tuíciu a v neposlednom rade predvídať potenciálne reakcie publika.
Veď napokon nijaký text nie je primárne určený pre samotného pisa-
teľa, nie je a ani nemá byť produktom individuálneho jazykového ex-
hibicionizmu, ale má osloviť niekoho iného – známeho či neznáme-
ho, pričom to, čo môže byť hodnotné a esteticky pôsobivé pre autora,
sa nemusí zdať takým istým poslucháčovi, ba dokonca to môže uňho
vyvolávať celkom protichodné pocity. Pri mnohých príležitostiach,
pravda, nejde len o to, aby náš text bol originálny, nápadný, vyzývavý
za každú cenu, ale skôr o to, aby sa jeho autor dokázal vtesnať do
6
hraníc danej komunikačnej situácie, vymedzených nielen čisto ja-

zykovými normami, ale najmä širšími kultúrno-spoločenskými (ko-
munikačnými) normami, ako aj nepísanými pravidlami etiky, etikety
a vkusu.
Preto už od prvých hodín svojho prednáškového cyklu zo štylis-
tiky1 približujem študentom podstatu štýlotvorného (textotvorného)
procesu na podklade tejto analógie: Hovorím im, že štylizovanie je
ako obliekanie si karnevalových masiek, pričom tým najlepším šty-
listom – pomyselným víťazom karnevalu – je vždy ten, ktorého aj
napriek najdokonalejšej, najoriginálnejšej maske iní hneď odhalia
a jednoznačne identifikujú. Tak je to i s písaním. Ide o premyslené
skrývanie sa za slová a vety, za myšlienky, ktoré, ako dúfa každý au-
tor, napokon vždy prerazia na povrch a odhalia tvár i úmysel toho,
kto ich stvoril.
Písať vie, dozaista, každý. A preto nielen píšte, ale aj štylizujte.
S citom, rozvahou, ľahkosťou, a najmä s radosťou, lebo text o nás
vždy všetko prezradí a každá nedôslednosť, schválnosť sa na jeho
„krehkom tele“ skôr či neskôr prejaví...
(autor)
1
V súčasnosti autor už niekoľko rokov vedie trojsemestrálny kurz štylistiky na
Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave,
v rámci ktorého teoreticky a prakticky pripravuje budúcich novinárov a novinár-
ky na výkon ich povolania vo vzťahu k tvoreniu i k následnej recepcii masmediál-
nych komunikátov.
7
ÚVOD
Jednou z prirodzených zložiek jazykovej a metajazykovej kompeten-

cie človeka ako sociálnej a kultúrnej bytosti v súčasnej spoločnosti je
aj štylistická kompetencia, t. j. schopnosť na podklade teoretických
východísk a znalostí elementárnych komunikačných noriem vytvá-
rať (kreovať, komponovať, štylizovať) rôzne druhy a typy textov a zá-
roveň schopnosť vedieť už vytvorené, hotové texty adekvátne opísať
a následne ich interpretovať a hodnotiť. Vyplýva to jednak z podsta-
ty samotného jazyka ako nenahraditeľného komunikačného média
inherentnej semiotickej povahy a jednak z podstaty jazykovedy ako
náuky o stavbe, vývine a fungovaní tohto média, ktorej konečným
cieľom je práve detailné poznanie textu (diskurzu) v jeho procesuál-
nom, ako aj rezultatívnom aspekte.
Na vyššie uvedený cieľ všeobecnej jazykovedy i štylistiky sa viaže
aj predkladaná vedecká publikácia. Usilujeme sa v nej adekvátnym
spôsobom priblížiť štruktúru i proces tvorenia súvislých textových
modelov – či už písaných, alebo ústnych, monologických, alebo
dialogických, oficiálnych, alebo neoficiálnych, súkromných, alebo
verejných, pripravených, alebo nepripravených, umeleckých, alebo
vecných – v ich funkčnom, ako aj pragmatickom aspekte. Prislúcha
ku kategórii vysokoškolských učebníc a v zhode so svojím názvom
Štylistika súčasného slovenského jazyka predstavuje rozšírenú teore-
tickú bázu na pochopenie základných pojmov, pojmových štruktúr,
princípov a procesov v oblasti jazykovednej štylistiky. Neponúka
teda vyčerpávajúci a komplexný pohľad na zložitú a nanajvýš rozpí-
navú problematiku jazyka, textu a štýlu a rovnako tak nie je ani de-
tailným návodom, manuálom na rýchle a „bezbolestné“ osvojenie si
potrebných dispozícií kvalitného a originálneho štylistu. Vzhľadom
na už existujúce, voľne dostupné knižné publikácie na túto tému náš
učebný text predstavuje zhustený podklad na osvojenie si poznatkov
8
a téz z geneticky staršej (funkčne orientovanej) i mladšej (pragma-

ticky orientovanej) teórie textu a štýlu. Tu prezentovaná koncepcia
štýlu a štylistiky predstavuje relatívne homogénnu a ucelenú fúziu
poznatkov klasickej funkčnej štylistiky a moderných komunika-
tívno-pragmatických sond do procesu a výsledku textácie, v rámci
ktorých zohrávajú dôležitú úlohu aj autorove vlastné vedecké úva-
hy a postrehy. Celý text tak slúži nielen ako vhodný predpoklad
na ďalšie, detailnejšie štúdium textových javov a procesov, ale aj ako
potrebná inšpirácia na skúmanie fenoménu textu v nových, širších
kontextových súvislostiach rečovej (komunikačnej) činnosti.
Tomu zodpovedá aj kompozičné členenie textu. Autor v jednot-
livých kapitolách a podkapitolách s ohľadom na všeobecné peda-
gogicko-didaktické zásady prechádza od základných teoretických
a metodologických otázok vzniku a konštituovania štylistiky ako
vedy, resp. súčasti systému čiastkových lingvistických vied k prob-
lematike paradigmatickej štylistiky (klasifikácia a exemplifikácia
jednotlivých druhov štylém – fonologických, morfologických, lexi-
kálnych, syntaktických, kompozičných, neverbálnych) a následne
k charakteristike vyabstrahovaných formálnych modelových štruk-
túr textov2 (hovorových, administratívnych, umeleckých, náučných,
publicistických a rečníckych). Väčší priestor je venovaný lexikálnym
štylémam a makroparadigmatickým i mikroparadigmatickým vzťa-
hom3 medzi nimi, ako aj funkčným špecifikám publicistického ja-
zykového funkčného štýlu a konfiguračným vlastnostiam širšieho
spektra publicistických a žurnalistických textov.
Ako sme už naznačili, primárne je predkladaný učebný text ur-
čený vysokoškolským poslucháčom filologických (prekladatelia a tl-
2
Pojem – termín formálna modelová štruktúra textov (hovorových, umeleckých,
náučných, administratívnych, publicistických, rečníckych a iných) pochádza od
nášho renomovaného lingvistu Jána Findru a zodpovedá klasifikácii primárnych
jazykových (funkčných) štýlov (bližšie pozri Findra, 2004a, s. 181-222).
3
K problematike makroparadigiem a mikroparadigiem v sústave lexikálnych šty-
lém pozri výklad v kapitolách 5.3 a 5.4.
9
močníci) i nefilologických (žurnalisti, sociológovia, politológovia,

personalisti, profesionálni manažéri a pod.) odborov a špecializácií.
Vyplýva to jednak z faktu, že najmä vo vzťahu k moderným komu-
nikačným vedám, resp. štúdiám, zahŕňajúcim žurnalistiku, masme-
diálne štúdiá, marketingovú komunikáciu, knižničnú a informačnú
vedu a pod., takýto učebný materiál už dlhší čas chýba v ponuke
našich univerzitných pedagogických pracovísk, a jednak z aktuál-
neho autorovho akademického a vedeckého pôsobiska. Navyše pri
jeho koncipovaní sme zohľadnili reálny fakt, že v súčasnosti i mno-
hé z nefilologických profesií sú priamo či nepriamo naviazané na
rozvíjanie (zveľaďovanie) jazykovo-štylistickej kompetencie, o čom
svedčia aj výberové kritériá zamestnávateľov v rôznych odborových
sférach, ktorí túto eventualitu často u svojich potenciálnych zamest-
nancov požadujú. Primeraná úroveň vyjadrovacích schopností či už
vo vzťahu k hovoreným, alebo k písaným komunikátom sa tak po-
stupom času stáva viac nevyhnutnosťou než individuálnou výhodou.
Už nielen od dobrých spisovateľov (beletristov), divadelných hercov,
učiteľov či profesionálnych pracovníkov v masových médiách (no-
vinárov, redaktorov, moderátorov4) percipienti očakávajú, že budú
ovládať zásady práce s jazykom a textom, s dôrazom na kultivova-
nosť, spisovnosť, príp. estetickú príťažlivosť ich prejavov. Rovnaké
alebo aspoň podobné štandardy sa v súčasnej dobe vyžadujú aj od
pracovníkov marketingových a reklamných agentúr, hovorcov rôz-
nych národných či nadnárodných inštitúcií, advokátov, politikov
a iných verejných činiteľov, čo, prirodzene, vytvára tlak i na transfor-
máciu obsahov vzdelávania v tzv. komunikačných štúdiách (bližšie
pozri Horváth, 2013a, 2013b).
Spomínaná skutočnosť má však evidentný vplyv i na samotný ja-
zyk, na jeho obraz vo vedomí používateľov a úlohu v spoločnosti.
4
Podrobnejšie k problematike moderátora a k jeho špecifickým úlohám v masme-
diálnom produkte, resp. v masmediálnom dialógu pozri viaceré separátne štúdie
i ucelené monografie slovenského výskumníka Jaroslava Bučeka (najnovšie Bu-
ček, 2012a, 2012b; Buček – Zouhar, 2015).
10
V širšom komunikačnom rámci – alebo inak povedané v spoločen-

sko-kultúrnom aspekte – už jazyk nie je len nástrojom dorozumie-
vania (uspokojovania variabilných komunikačných potrieb) či ná-
strojom myslenia, ako na to upozornil pred takmer dvesto rokmi
Wilhelm von Humboldt alebo po ňom Benjamin Lee Whorf (detail-
nejšie pozri Humboldt, 2000; Whorf, 2011; v stručnosti Černý, 1996,
s. 94-96 a 405-407), ale stáva sa doslova podmienkou plnohodnot-
ného uplatnenia sa v súčasnej postmodernej spoločnosti. Paradoxné
pritom je, že úroveň ovládania jazyka a jazykovej kultúry vo verej-
nej, oficiálnej sfére sa, súdiac podľa množiacich sa kritických ohlasov
zo strany odborníkov i laikov, z roka na rok znižuje. Príčinou tejto
tendencie je okrem iného aj fakt, že v niektorých komunikačných
sférach – špecifických diskurzoch – nie je ani tak dôležité používať
jazyk (reč) v súlade s lingvistickými poučkami, gramatickými pra-
vidlami a štýlovými normami, ale najmä s tým cieľom, aby pomocou
neho boli čo najľahšie dosiahnuté vytýčené komunikačné ciele, často
spočívajúce predovšetkým v upútaní pozornosti adresáta. „Tam, kde
by sa očakával vecný nocionálny prvok, sa jazykový výraz posúva
smerom k expresívnosti a zároveň k negatívne zafarbenej emoci-
onálnosti. Aj v prejavoch verejných činiteľov a politikov sa objavujú
silné expresívne slová, vulgarizmy, ba i tabuové slová“ (Findra, 1998,
s. 69). Odhliadnuc od početných odklonov od spisovnej normy, ja-
zyk sa na jednej strane vo všetkých svojich zložkách banalizuje a na
strane druhej nastáva jeho čoraz výraznejšia expresivizácia až vul-
garizácia. A práve tu vidíme priestor na renesanciu klasickej funkč-
nej i modernej, pragmaticky orientovanej štylistiky a teórie textu.
Nie pomocou násilného diktátu, striktných normatívov či vyhrážok
a sankcií, ale pomocou pokojného vysvetľovania širších kontexto-
vých súvislostí danej konkrétnej komunikačnej situácie nájsť mieru
medzi slobodnou voľbou výrazu, väzby, vety a nepísanými pravidla-
mi etiky, etikety a vkusu.
Veríme preto, že predkladaná vysokoškolská učebnica osloví šir-
šie spektrum univerzitných študentov, ktorí sa usilujú o fundovaný
a v ďalších fázach rozšíriteľný prienik do problematiky jazykovednej
11
štylistiky a zároveň o zdokonalenie sa v praktickom štylizačnom pro-

cese. Zároveň dúfame, že prostredníctvom nastolených téz a vedec-
kých úvah bude jednak prehĺbený klasický funkčno-štrukturalistický
štylistický výskum v slovenskej lingvistike, no zároveň sa uskutoční
aj rozvoj štylistiky (najmä tej interpretačnej) v modernom komuni-
katívno-pragmatickom rámci.
12
1. PODSTATA A POVAHA ŠTYLISTIKY AKO VEDY

(TEORETICKÉ A METODOLOGICKÉ VÝCHODISKÁ
JAZYKOVEDNEJ ŠTYLISTIKY)
Poznaniu akéhokoľvek systému – v našom prípade systému šty-

listiky, resp. štylistického podsystému jazyka – musí nevyhnutne
predchádzať poznanie metodologických východísk tohto systému,
t. j. vymedzenie si predmetu (objektu) výskumu a základných me-
tód (metodických postupov) uplatňovaných vo výskume, prostred-
níctvom ktorých sa budú dosahovať preferované výskumné ciele.
V zhode s týmto konštatovaním sa v prvotnej fáze nášho exkurzu do
štylistiky zameriame na načrtnutie jej metodologického charakteru
a následný výklad základných pojmov a pojmových štruktúr, s kto-
rými sa v jej výskume operuje. Ich objasnenie a následná interiorizá-
cia (zvnútornenie, resp. uloženie do znalostného komplexu) je nevy-
hnutným predpokladom na osvojenie si základných i rozširujúcich
jazykových a štylistických schopností a zručností.5
1.1 Predmet a objekt výskumu jazykovednej štylistiky
Štylistiku v najširšom zmysle slova – zatiaľ bez akéhokoľvek vzťahu

k jazykovede (lingvistike) – môžeme chápať ako náuku o štýle, čo ok-
rem iného vyplýva i zo slovotvornej štruktúry tejto lexikálnej jednotky.
5
V súčasnosti sa pri mnohých odvetviach ľudskej činnosti až príliš preferuje ich
praktický, resp. prakticistický rozmer. Sme však presvedčení, že bez primeranej
teoretickej a terminologickej bázy je väčšina štylistických pokusov vopred od-
súdená na neúspech, keďže ich autor bude pri ich jazykovom a napokon i ob-
sahovom stvárňovaní neustále narážať na neznalosť elementárnych štylistických
pravidiel a noriem.
13
PODSTATA A POVAHA ŠTYLISTIKY AKO VEDY
Kľúčovou, centrálnou pojmovou kategóriou pre štylistiku, a to z gno-

zeologického i lexikálneho hľadiska, je teda pojem, resp. lexéma štýl.
Etymologický výklad tohto slova, ktoré časom nadobudlo povahu
termínu (nielen v lingvistike), nás zavedie až do starovekej antiky
a súvisí so znalosťou a šírením písma, s uchovávaním a reproduko-
vaním písaných dokumentov. Podľa voľne dostupného anglického
elektronického etymologického slovníka6 starogrécke „stylos“ pô-
vodne označovalo ručný písací nástroj (rydlo), ktorým Gréci i Ri-
mania vyrývali písmená svojej abecedy na voskovú dosku. Odtiaľ
sa pojem štýl dostal do starej latinčiny v (tvare „stilus“) a následne
francúzštiny (v tvare „estile“) a vzťahoval sa na určitý spôsob vyjad-
renia sa, spôsob expresie. Vo všeobecnosti však pod pojmom štýl
rozumieme špecifický spôsob správania sa, konania, myslenia, ktorý
vznikol na podklade preferenčného mechanizmu (uprednostňova-
nia niečoho pred niečím), a až vo vzťahu k jazyku a umeniu potom
spôsob vyjadrovania myšlienok – slovom, písmom, hudbou, tva-
rom, scénickým pohybom a pod. So štýlom, resp. s uplatňovaním
istých štýlových pravidiel sa teda môžeme stretnúť nielen vo sfére
jazykovej, literárnej, príp. umeleckej komunikácie7, ale aj v súvislosti
s inými, bežnými ľudskými činnosťami, akými sú napríklad učenie,
odievanie, stolovanie, úprava svojho zovňajšku atď. Svedčia o tom aj
frekventované slovné spojenia (syntagmatické reťazce), ako naprík-
lad životný štýl, učebný štýl, štýl obliekania, štýl účesu alebo strohé
pochvalné či uštipačné vyhlásenia typu: Máš svojský, originálny, mo-
derný, vyzývavý (...) štýl.
Vráťme sa však k podstate štylistiky vo sfére jazykovej komuni-
kácie a k jej vedeckému charakteru. V teórii a metodológii vied platí,
6
ONLINE ETYMOLOGY DICTIONARY. [cit. 22-07-2013]. Dostupné na: http://
www.etymonline.com/index.php?allowed_in_frame=0&search=style&searchmod
e=none
7
V teórii literárnej komunikácie (porov. napríklad Valček, 2006, 2011) sa ako syno-
nymum štýlu používa pojem sloh. Analogicky je to aj pri iných druhoch umenia
(výtvarnom, hudobnom a pod.).
14
že hierarchické postavenie istého vedného odboru v rámci ostatných

podobných i nepodobných vied je determinované predmetom (ob-
jektom) a cieľom danej vedeckej disciplíny či subdisciplíny. Z tohto
hľadiska sa štylistika organicky včleňuje do systému lingvistických
vied, teda humanitných vied (vied o človeku), hoci, ako sme uká-
zali vyššie, uvažuje sa o jej opodstatnenosti aj mimo jazykovedného
výskumného rámca. Preto je vhodnejšie i terminologicky presnejšie
v nami pertraktovanej problematike textu a jazykového (funkčného)
štýlu operovať s pojmom jazykovedná štylistika, ktorý explicitne
obsahuje spresňujúci prívlastok potvrdzujúci jej vzťah k jazyku, ergo
k jazykovej komunikácii.
Objektom výskumu jazykovednej (lingvistickej) štylistiky rovna-
ko ako „čistej“ jazykovedy je jazyk, resp. jazyková komunikácia. Na
rozdiel od klasickej lingvistiky sa však jazykovedná štylistika nezau-
jíma o jazyk v izolovanom (abstraktom) zmysle, ale skúma jazykové
jednotky nižšieho i vyššieho rádu (slová, tvary, syntagmy, vety, od-
seky a pod.) v ich konkrétnom textovom uspôsobení (ukotvení), t. j.
v komplexe všetkých konštituentov komunikačnej aktivity expedien-
ta (porovnaj Dolník, 1999, s. 5-6). Jazykovedná štylistika teda skúma
jazyk (text) v situačne a inak kontextovo podmienenom komuni-
kačnom akte s cieľom čo najdetailnejšie poznať (opísať a vysvetliť)
maximálne diferencovanú a vnútorne štruktúrovanú komunikač-
nú funkciu jazyka vo vzťahu k rôznym druhom a typom textov8.
Až po odhalení podobností, rozdielov i nuáns fungovania textov
v rôznych komunikačných situáciách a následnom nevyhnutnom
zovšeobecnení týchto špecifík môžeme v štylistike pristúpiť k tvo-
reniu súvislých prehovorov. K teoretickej a interpretačnej štylistike
v tejto fáze pristupuje štylistika praktická, ktorá okrem iného posky-
tuje návod, manuál na tvorenie jazykovo a štylisticky korektných ko-
munikátov.
8
Ako je zrejmé, v štylistike a textovej lingvistike rozlišujeme medzi pojmami – ter-
mínmi druh textu a typ textu. Podrobnejšie k tejto otázke pozri Dolník – Bajzíko-
vá, 1998, s. 72-73.
15
1.2 Metódy štylistického výskumu
Uvedené vedecko-výskumné ciele v rámci vymedzeného predmetu

(objektu) jazykovednej štylistiky sa dosahujú pomocou konkrétnych
metód a metodických postupov. Tými najjednoduchšími sú pozo-
rovanie a porovnávanie, čím štylistika nadobúda komparatívny
a konfrontačný rozmer (bližšie pozri Miko, 1976, s. 16-25). Spon-
tánnym či cieleným pozorovaním textov (čiže v našom prípade ich
čítaním, počúvaním – apercepciou) nachádzame v ich povrchovej či
hĺbkovej štruktúre určité prvky a javy, ktoré svojou nápadnosťou pri-
ťahujú našu pozornosť a následne ich porovnávame s inými prvkami
na paradigmatickej i syntagmatickej osi jazyka. Paralelne s tým sa
tieto prvky hodnotia (prisudzujú sa im isté hodnoty na osi pozitívne
– negatívne) a v podvedomí si formulujeme zovšeobecňujúce hod-
notiace súdy akceptačnej alebo odmietavej povahy, ktoré v najbanál-
nejšej podobe deklarujeme prostredníctvom vyhlásení typu: „Toto sa
mi páči/nepáči.“; „Toto je dobre/zle napísané.“; „Toto by som napísal
inak, lepšie.“ a pod.
Myšlienkovo i operačne náročnejšími metódami sú analyticko-
syntetické a interpretačné metódy 9, ktoré nadväzujú na už vyššie
spomenutý akt pozorovania a porovnávania. Prostredníctvom tých-
to metód už nastáva zámerná dekonštrukcia (dekompozícia) textu
s cieľom vyvodiť z neho typické individuálne i interindividuálne
vlastnosti, teda odhaliť funkčné charakteristiky, na pozadí ktorých
sme schopní identifikovať jednak individuálny štýl daného autora,
a jednak konkrétnu formálnu modelovú či žánrovú štruktúru, ku
ktorej text patrí. V konečnej fáze teda ich aplikovaním získame nový
text, ktorý je síce absorpciou pôvodného textu (Mistrík, 1997, s. 34),
ale zároveň i jeho modifikáciou, ktorá sa môže odrážať v jeho vyš-
9
Pojem, resp. procedúra interpretácie (v našom prípade štylistickej) je pre pocho-
penie autorského zámeru, ako aj pre posúdenie štylistických kvalít samotného
autora kľúčová (bližšie k otázke jazykovo-štylistickej interpretácie a jej operaci-
onalizácii pozri Horváth, 2012b, 2014d).
16
šej zrozumiteľnosti, prístupnosti či estetickej pôsobivosti a zároveň

umožní interpretantovi hlbší prienik do jeho štruktúry i do intencie
autora. Pod interpretáciou teda v najvšeobecnejšom poňatí rozumi-
eme také myšlienkové operácie (myšlienkové experimenty), pomo-
cou ktorých „povieme“ niečo, čo je v zásade to isté, avšak novým,
netradičným, inovatívnym spôsobom.
Okrem už spomenutých metód a metodických postupov – založe-
ných v prvom prípade na viac-menej intuitívnom základe a v druhom
prípade na serióznom vedeckom rozbore – v jazykovednej štylistike
pomerne často operujeme aj s metódou transformácie a s kvantita-
tívno-štatistickými metódami.
Transformačné metódy, resp. transformačné modely prešli do
štylistiky zo syntaxe predovšetkým zásluhou amerického lingvistu
Noama Chomského, zakladateľa tzv. generatívnej a transformačnej
lingvistiky (Chomsky, 2002). Podstatou každej transformácie v šty-
listike, ako tvrdí Jozef Mistrík (1997, s. 37), je vlastne myšlienkový
experiment, ktorý spočíva na vskutku jednoduchej reformulácii is-
tej textovej sekvencie s ohľadom na jednotlivé parametre komuni-
kačnej situácie, kontext či celkové funkčné uplatnenie komunikátu.
Pomocou metódy transformácie v štylistike testujeme adekvátnosť,
resp. neadekvátnosť použitia istého výrazu, syntagmy, vety v kon-
krétnom prehovore, a tak si overujeme jeho opodstatnenosť alebo
neopodstatnenosť v texte. Potenciálna transformácia sa však môže
uskutočniť i v rámci praktického štylizačného procesu všade tam,
kde si expedient nie je istý správnosťou použitia istej jazykovej jed-
notky alebo konštrukcie.
Porovnajme si nasledujúce vety, ktoré sú síce sémanticky totožné,
líšia sa však (v našom príklade veľmi nápadne) svojou štylistickou
hodnotou a čiastočne aj svojím pragmatickým zameraním:
V1: „Jožino, hoď sem ty cihly...“

V2: „Jozef, prosím ťa, prines mi sem tie tehly...“
17
Ako vidíme, vo vete (výpovedi) V2 sme z vety (výpovede) V1 po-

stupne transformovali familiarizmus „Jožino“ na neutrálne a noci-
onálne pomenovanie „Jozef, sloveso „hoď“ (vo význame rýchlo do-
nes) sme zbavili emocionálno-expresívneho zafarbenia a nahradili
sme ho neutrálnym, vecným výrazom „prines“ a napokon hovoro-
vé a nárečové tvary zámena „ty“ (tie) a substantíva „cihly“ (tehly)
sme nahradili ich spisovnými náprotivkami. Zároveň sme zmiernili
aj direktívnosť (čiastočne však i naliehavosť a akútnosť) analyzované-
ho komunikačného aktu doplnením zdvorilostnej formulky „prosím
ťa“. V dôsledku týchto transformácií (do úvahy, prirodzene, pripada-
jú aj iné variácie) sa jednak celý prejav zjemňuje, a jednak sa menia
(zužujú alebo rozširujú) možnosti jeho použitia vzhľadom na kon-
krétnu komunikačnú situáciu. Aj na prvý pohľad je totiž zrejmé, že
veta (výpoveď) V1 je použiteľná len medzi dôverne známymi osobami
v rovnakom spoločenskom či profesijnom postavení, veta (výpoveď)
V2 sa, naopak, dá použiť aj medzi menej známymi komunikantmi
v polooficiálnom pracovnom styku bez ohľadu na ich profesijný ale-
bo spoločenský status (stavbyvedúci a jeden z murárov na stavbe).
Vzhľadom na svoj rozsah (počet slov) však predpokladáme, že ani
v takejto komunikačnej situácii nebude príliš frekventovaná, a tak sa
expedient radšej uchýli k iným potenciálnym transformáciám.
Pomocou kvantitatívno-štatistických metód, založených na jed-
noduchších i zložitejších matematických operáciách (bližšie po-
zri Wimmer – Altmann – Hřebíček – Ondrejovič – Wimmerová,
2003), zisťujeme v štylistike také štýlové a textové parametre, akými
sú napríklad percentuálne zastúpenie jednotlivých slovných druhov
v texte, priemerná dĺžka slova a vety, index opakovania slov, slovné
bohatstvo textu, index čitateľnosti, resp. zrozumiteľnosti textu a pod.
Aplikáciou týchto metód v podmienkach štylistického interpretač-
ného výskumu možno výrazne obohatiť, doplniť celostný produkt
interpretácie, ako aj overiť si niektoré interpretačné konštrukty (hy-
potézy) postavené na intuitívnom základe. Preto ich odporúčame
organicky zapojiť do celostnej procedúry jazykovo-štylistickej inter-
pretácie textov.
18
1.3 Postavenie štylistiky v systéme lingvistických vied
Metodologický status štylistiky tak, ako sme ho vyššie vymedzili,

čiastočne problematizuje jej paralelné, duálne chápanie v lingvistike.
Na jednej strane možno štylistiku označiť za relatívne samostatnú
teoreticko-praktickú a interpretačnú čiastkovú lingvistickú disciplí-
nu a na strane druhej, presnejšie povedané, v súlade s tým je štylis-
tika zároveň i jednou z jazykových rovín – tzv. podsystémov jazyka,
z ktorých je zložený celostný jazykový systém. „Štylistika sa v nie-
ktorých prácach kvalifikuje ako samostatná jazyková rovina, no pri-
meranejšie tu bude hovoriť o osobitnej jazykovednej disciplíne (tak
ako je to s historickou gramatikou, dialektológiou, sociolingvistikou,
psycholingvistikou atď.) Štylistika nemá samostatný inventár jazy-
kových prostriedkov, ale si ho tvorí výberom z inventárov všetkých
jazykových rovín a vypožičiavaním prostriedkov z mimojazykových
oblastí“ (Mistrík, 1997, s. 31). Z povedaného nám vychodí, že ja-
zykovedná štylistika má atribút nadstavbovej vedeckej disciplíny
a zároveň atribút jednej z jazykových rovín. Popri foneticko-fono-
logickom, morfologickom, lexikálnom, syntaktickom a hypersyn-
taktickom podsystéme jazyka možno teda uvažovať aj o štylistickom
podsystéme, ktorý má svoje vlastné zákonitosti (princípy), ako aj sta-
vebné jednotky (štylémy), hoci – de facto – sa v ňom pracuje s jed-
notkami patriacimi do iných jazykových rovín.
Spomínanú nadstavbovosť jazykovednej štylistiky, vyplývajúcu
z jej subordinačného vzťahu k ostatným čiastkovým lingvistickým
disciplínam (k fonetike a fonológii, morfológii, lexikológii, syntaxi),
z ktorých si expedient vyberá jednotlivé prvky (jednotky) – či už sú
to hlásky, tvary, slová, syntagmy, alebo celé vetné a súvetné modely,
odseky a pod. – a prostredníctvom aktívneho procesu štylizácie tie-
to jednotky konfiguruje v texte, a tak im prisudzuje špecifickú šty-
listickú hodnotu, netreba chápať ako jej funkčné obmedzenie, príp.
hendikep. Práve naopak je to dôkaz vzájomnej previazanosti jednot-
livých jazykových rovín, ktorých priesečníkom je text ako finálny
produkt komunikačnej aktivity subjektu, nesúci isté štylistické kva-
19
lity. To štylistiku v istom zmysle radí na pomyselný vrchol jazykovej

pyramídy.
Schematicky to môžeme vidieť na nasledujúcom zjednodušenom
modeli jazykovedy, ktorý zahŕňa vybrané čiastkové lingvistické dis-
ciplíny a im zodpovedajúce jazykové roviny. Rozloženie jednotlivých
vrstiev (úrovní), resp. ich schematická šírka pritom nevypovedá
o ich dôležitosti v rámci celého systému lingvistiky, ale o ich dôleži-
tosti vo vzťahu k štylistike a praktickému štylizačnému procesu. Pre-
to sme na spodné, najširšie poschodie umiestnili práve lexikológiu,
ktorej inventár je najbohatší a v dôsledku toho poskytuje štylistike
najširšie pole možností výberu adekvátneho prvku.
Obrázok č. 1
Pyramidický model jazykovedy z perspektívy štylistiky vyjadrujúci vzťah štylistiky
k ostatným čiastkovým jazykovedným disciplínam a im zodpovedajúcim pod-
systémom jazyka, z ktorých si autor – štylista vyberá konkrétne prvky a konfigu-
ruje ich v texte, považovanom za vrchol komunikačnej aktivity.
Ešte výstižnejšie sa uvedená metodologická charakteristika jazy-

kovednej štylistiky dá vysvetliť na pozadí nasledujúcej analógie s fil-
tračnou nádobou. Predstavme si, že z istej kvapaliny, ktorá obsahuje
rôzne usadeniny, prímesi, príp. škodlivé látky, chceme získať kvalitnú
pitnú vodu. Nalejeme ju teda do pripravenej filtračnej nádoby a ne-
20
cháme prebehnúť proces filtrácie až dovtedy, kým sa nám v men-

šej nádobe nezjaví zdravotne vyhovujúca voda. Onou kvapalinou
je v našom prípade jazyk, ktorý zahŕňa všetky jednotky zo všetkých
jazykových rovín, ktoré sú vysielateľovi k dispozícii, resp. pripadajú
do úvahy v danej komunikačnej situácii. Menšia nádoba, do ktorej
zachytávame už očistený produkt filtrácie, reprezentuje zase hotový
text pripravený na expedovanie. Filtračná nádoba ako celok, ako isto
tušíme, preberá v našej analógii úlohu štylistiky, pričom jej najdôle-
žitejšia časť – filter – plní funkciu štýlovej, príp. žánrovej normy. Čím
jemnejší je daný filter, tým jemnejší, uhladenejší, kultivovanejší je aj
náš prejav, resp. finálny textový produkt.
1.4 Metodologické varianty jazykovednej štylistiky
Z laického uhla pohľadu sa štylistika spravidla chápe ako náuka

o tvorení (štylizovaní) čo najširšieho spektra textov, presnejšie po-
vedané ako náuka o výbere a usporiadaní nielen jazykových, ale aj
iných prostriedkov do textu tak, aby bol daný text použiteľný bez
väčších či menších problémov v komunikácii a aby nediskvalifikoval
svojho autora, nehovoriac o tom, že by nemal diskvalifikovať či ura-
ziť ani potenciálneho prijímateľa.
Súčasná jazykovedná štylistika však nemá len tento praktický, in-
terakčný rozmer. Nezaujíma sa len o produkciu (tvorenie, kompono-
vanie, štylizovanie) jazykových prejavov, ale aj o ich analýzu a inter-
pretáciu, a to najmä na osiach ústnosť – písomnosť, monologickosť
– dialogickosť, oficiálnosť – neoficiálnosť, verejnosť – súkromnosť,
pripravenosť – nepripravenosť, umeleckosť – vecnosť.10 Poznatky
10
Na dôslednom rozlišovaní medzi týmito pólmi – parametrami komunikačnej si-
tuácie – je primárne vybudovaná koncepcia štýlu a štylistiky Jána Findru (porov.
Findra, 1998, 2004a, 2013), ale napokon i geneticky staršie, funkčne orientova-
né štylistiky (porov. Ivanová-Šalingová, 1965, Mistrík, 1977, 1985, 1997; Findra,
Gotthardová, Jacko, Tvrdoň, 1986).
21
a fakty získané analýzou a interpretáciou prejavov následne podliehajú

nevyhnutným logickým zovšeobecneniam a v štylistike slúžia jednak
na opis štruktúry a fungovania rôznych textových modelov, a jednak
na formulovanie relatívne ustálených štýlových a žánrových noriem.
V súvislosti s týmito odlišnými prístupmi k formovaniu a prezen-
tovaniu poznatkovej bázy jazykovednej štylistiky rozlišujeme v rámci
nej minimálne tri metodologické varianty, a to štylistiku teoretickú,
praktickú a interpretačnú. Prirodzene, na iných úrovniach abstrakcie
možno uvažovať aj o ďalších metodologických variantoch štylistiky
ako napríklad o historickej (diachrónnej) štylistike, komparatívnej
a konfrontačnej štylistike, literárnovednej štylistike (porov. Minářo-
vá, 2011, s. 14-16). V súvislosti s najmodernejšími prístupmi k skú-
maniu fenoménu textu sa zase čoraz viac aktualizuje interaktívny
a kognitívny rozmer tejto vedeckej disciplíny (porov. Slančová, 2003;
Ruščák, 2012).
Teoretická štylistika tvorí jadro celej jazykovednej štylistiky.
V užšom ponímaní tento variant štylistiky zahŕňa sústavu pravidiel
a noriem (štýlových, žánrových, komunikačných), ktoré sa vzťahujú
na rôzne druhy a typy textov, v dôsledku čoho sa aktualizuje jej nor-
matívny a regulatívny charakter. V širšom ponímaní okrem už spo-
menutého súboru noriem a pravidiel sa teoretický štylistický výskum
sústreďuje na opis jazykových, nejazykových a kompozičných pros-
triedkov vzhľadom na ich použitie vo funkcii štylém, čím štylistika
získava nevyhnutný deskriptívny a systémovo-funkčný rozmer.
V súčasnosti je na Slovensku teoretická štylistika veľmi dobre a re-
latívne ucelene zachytená v rôznych monografiách, kompendiách či
separátnych vedeckých štúdiách. Nezastupiteľné miesto v tejto súvis-
losti u nás majú predovšetkým vedecké práce Jozefa Mistríka, Fran-
tiška Mika, Jána Findru, Jozefa Mlaceka, Dany Slančovej, ale aj iných
lingvistov či lingvistiek (z monografických prác pozri Mistrík, 1975,
1977, 1985, 1997; Miko, 1969, 1970; Findra, 2004a; Mlacek, 2007,
2012; Slančová, 1996). Aj ich zásluhou sa tak štylistika v priebehu 20.
storočia stala v slovenskej lingvistike plnohodnotnou jazykovednou
disciplínou.
22
Pri interpretačnej štylistike vychádzame z predpokladu, že nie-

len aktívny proces tvorby jazykových prejavov rôzneho druhu a za-
merania vedie k rozvoju jazykovo-štylistickej (komunikačnej) kom-
petencie, ale rovnako dôležitá je v tomto ohľade aj apercepcia textov,
teda ich čítanie s porozumením. Interpretačný model štylistiky je
postavený na zámernej interpretačnej aktivite (interpretačnej kom-
petencii) subjektu s cieľom zachytiť, opísať, ale aj adekvátne vysvetliť
štylistické a širšie textovolingvistické parametre daného textu (štýlu),
resp. celej skupiny textov (k interpretačným výskumom umeleckých,
resp. beletristických textov pozri bližšie napríklad Miko, 1969, 1976;
Hrabák, 1971; Findra 1971; Vaňko, 1985; Horecký, 2000a; Sabol,
Ruščák, Sabolová, 2005, ale aj staršie autorské štúdie v zborníkoch
Štylistické rozbory, 1964; Jazyk a štýl modernej prózy, 1965; Rozbory
umeleckej prózy, 1967). Z povedaného nám vychodí, že jazykovedná
štylistika je paralelne i analytickou a hodnotiacou vedou, pretože
v procese interpretácie sa zákonite uskutočňuje aj explicitné alebo
implicitné hodnotenie jazykových (textových) štruktúr, resp. ich for-
málnych i obsahových (tematických) segmentov.
Praktická štylistika principiálne nadväzuje na štylistiku teore-
tickú v tom zmysle, že v praktickom štylizačnom procese aplikujeme
teoretické východiská (postuláty) na tvorbu konkrétneho textu. Spo-
číva v tvorení (štylizovaní) rôznych druhov a typov textov s ohľadom
na vyššie spomínané teoretické pravidlá a normy, ako aj na nácvi-
ku jednotlivých zručností práce s jazykom v hovorenom i písanom
móde (bližšie pozri Findra, 2005). V tomto metodologickom modeli
sa akcentuje jazykovo-tvorivá (kreatívna) zložka jazykovednej šty-
listiky, ktorá však vždy musí byť v symbióze s vnútornými zákonitos-
ťami jazyka a najmä s relevantnými parametrami danej komunikač-
nej situácie. Z uvedeného dôvodu v štylistike nastáva istý prirodzený
konflikt medzi teóriou a praxou štylistiky, ktorý je spôsobený jednak
napätím medzi normou a úzom, a jednak okolnosťou, že autorský
subjekt je na jednej strane pri tvorbe textu vedený snahou o indivi-
duálne naplnenie svojho komunikačného zámeru, a teda i snahou
o originalitu a výnimočnosť svojho prejavu, na druhej strane je však
23
zväzovaný gramatickými, štylistickými i širšími komunikačnými

normami, do ktorých sa musí vedieť „vtesnať“, čo, prirodzene, ob-
medzuje jeho potrebu sebarealizácie. V tejto súvislosti len pripo-
míname, že jazykovedná štylistika je primárne teoretickou vedou.
Samotnému tvorivému štylizačnému procesu totiž predchádza séria
prevažne konvergentných kognitívnych (intelektových a pamäťo-
vých) operácií (krokov), ako napríklad: oboznámenie a stotožnenie
sa s témou prejavu, analýza možností jej uchopenia, resp. rozvinutia
v texte, segmentácia témy na menšie zložky, zostavenie si predbežné-
ho kompozičného plánu, výber a špecifikácia vhodného žánrového
modelu a pod.
Praktická štylistika sa vo forme návodu, resp. manuálu na čo
najrýchlejšie osvojenie si dispozícií kvalitného štylistu na poli ling-
vistiky nerozvíja, nanajvýš tak v rámci publikovania odborných prí-
spevkov z oblasti jazykovej kultúry a rôznych statí vzťahujúcich sa
na posudzovanie aktuálnej úrovne kultúry komunikácie či kultúry
vyjadrovania sa (upozorňovanie potenciálnych autorov na najčastej-
šie chyby pri štylizovaní, odklony od kodifikácie, používanie krát-
kodobých módnych výrazov, hypertrofiu anglicizmov a pod.). Túto
zložku praktickej štylistiky v súčasnosti čiastočne supluje rétorika,
zameraná na nácvik praktických rečníckych, príp. i širších komu-
nikačných zručností a schopností. Tento trend je viditeľný v mno-
hých v súčasnosti vydávaných príručkách rétoriky (pozri napríklad
Heinrichs, 2009; Allhoff – Allhoff, 2010; Beck, 2010 a i.), ktoré však
majú vo viacerých prípadoch viac „imidžový“ a popularizačný než
seriózny vedecký charakter.
Postupnosť troch spomenutých metodologických variantov ja-
zykovednej štylistiky tak, ako sme ich uviedli v našom výklade (od
teoretickej štylistiky cez štylistiku interpretačnú až po štylistiku
praktickú), sa odráža zároveň v postupnosti jednotlivých úkonov
pri tvorbe jazykových prejavov. Odporúča sa totiž, že ešte pred sa-
motným tvorením (písaním) určitého typu textu si autor preštuduje
a osvojí k nemu prislúchajúce štylistické normy, preskúma výrazové
kvality jednotlivých jazykových i nejazykových prostriedkov, násled-
24
ne si prečíta ukážky textov analogického charakteru od iných autorov

a až takto poučený v konečnej fáze pristúpi k štylizovaniu vlastného
textového produktu. V prípade, že sa preskupí poradie uvedených
krokov, je vysoko pravdepodobné, že výsledný text bude obsahovať
viac či menej nápadné štylistické chyby a defekty.
1.5 Kríza súčasnej jazykovednej štylistiky?
V predchádzajúcej podkapitole sme konštatovali, že stupeň rozpra-

covanosti teoretickej i praktickej štylistiky je v slovenčine na adek-
vátnej úrovni, porovnateľnej napríklad so štylistikou češtiny (Bečka,
1948; Minářová 2010, 2011). To okrem iného vypovedá o tom, že
súčasný slovenský jazyk je plnohodnotným moderným jazykom,
schopným plniť maximálne diferencované komunikačné potreby
jeho nositeľov, a to vo sfére odborného, umeleckého, publicistic-
kého, administratívneho i bežného neoficiálneho vyjadrovania. Aj
napriek tomu však môžeme tvrdiť, že klasická jazykovedná štylistika
(tak, ako ju opísali vo svojich syntetických prácach napríklad Jozef
Mistrík, 1997, alebo Ján Findra, 2004a) v súčasnosti zápasí s istou
polohou krízy či regresu v porovnaní s ostatnými čiastkovými jazy-
kovednými disciplínami.
Metodologický status a svojbytnosť štylistiky je u nás v súčasnos-
ti (najmä v posledných dvoch-troch dekádach) spochybňovaná naj-
mä v dôsledku rozkladu jej predmetu skúmania medzi iné, moderné
vedné disciplíny a subdisciplíny pragmatického a interdisciplinár-
neho charakteru. Máme na mysli najmä textovú lingvistiku, teóriu
textu, prudko sa rozvíjajúcu teóriu diskurzu (diskurzívnu lingvisti-
ku), ale aj naratológiu či komunikológiu (bližšie pozri Hoffmanová,
1997; Flusser, 2002), ktoré si rovnako ako štylistika „osobujú právo“
na komplexnú analýzu a interpretáciu štýlotvornej a textotvornej
činnosti. V dôsledku toho možno v súčasnosti uvažovať – a nie sú
to úvahy až tak pesimistické – o kríze jazykovednej štylistiky ako
takej.
25
2. STRUČNÝ NÁČRT DEJÍN DOMÁCEJ

A ZAHRANIČNEJ ŠTYLISTIKY
Podľa klasickej tézy staršej historizujúcej línie vo vede a myslení opí-

sať a pochopiť nejaký systém, v našom prípade systém jazykovednej
štylistiky, si „vyžaduje spoznať aj jeho históriu, dejinnú dynamiku,
ktorá je súčasťou jeho kvality“ (Žáry, 1981, s. 16). V súlade s tým po
explikovaní základných pojmov a metodologických východísk šty-
listiky ako vedy, pristúpime k jej výkladu z diachrónneho, historic-
kého aspektu. Obmedzíme sa pritom len na stručný exkurz do dejín
svetovej i domácej štylistiky a zdôrazníme jej kľúčové vývojové fázy,
keďže detailné skúmanie tejto otázky by presahovalo rozsah i zame-
ranie našej práce.
2.1 Prehistorická (antická) fáza vývoja štylistiky
Hoci o štylistike v pravom zmysle slova, organicky včleňujúcej sa do

predmetu jazykovedného výskumu, môžeme uvažovať, ako neskôr
uvedieme, približne od polovice 19. storočia, jej korene siahajú až
do ďalekej antiky. V tejto epoche, v ktorej možno hľadať i zdroje ce-
lej európskej kultúry, sa totiž zrodili prvé štylistické kánony a pro-
ces tvorenia viacerých typov textov nadobudol sofistikovanejší, no
najmä záväznejší charakter. Odvolávajúc sa na Wilhelma von Hum-
boldta (2000, s. 59), môžeme sa len domnievať, čo všetko by ostalo
z modernej európskej kultúry, ak by sme sa vzdali všetkého, čo vy-
tvorila antika v celej svojej úchvatnosti a majestátnosti.
Základy jazykovo-štylistickej a kompozičnej práce s textom sa
v antickom období kreovali na pozadí troch starovekých antických
vied, a to rétoriky, poetiky a dialogiky. Zacielime teraz našu po-
26
STRUČNÝ NÁČRT DEJÍN DOMÁCEJ A ZAHRANIČNEJ ŠTYLISTIKY
zornosť osobitne na každú z nich a pokúsime sa vybrať z ich rámca

relevantné fakty a súvislosti, ktoré sú prínosné pre súčasnú teóriu
a prax jazykovednej štylistiky.
Najmohutnejšiu vedu spomedzi troch spomínaných predstavo-
vala, dozaista, rétorika. V prapôvodnom význame ju definujeme ako
umenie, resp. náuku (vedu) o tom, ako tvoriť rečnícke prejavy, aby
boli na jednej strane zaujímavé, príťažlivé pre publikum a na druhej
strane logické, efektné a jedinečné. V starovekom Grécku a neskôr
i v Ríme malo rečnícke umenie nesmierny praktický i didaktický
význam. Dokumentuje to zaradenie rétoriky medzi hlavné učebné
predmety, ako aj vznik mnohých rétorických škôl v Smyrne, Efeze,
Miléte, Rodose a inde v helénskom a neskorom helénskom obdo-
bí. Predovšetkým na gymnáziách a vtedajších vysokých školách
(akadémiách) sa dôraz v teoretickom i praktickom vzdelávaní klá-
dol práve na jazykovo-literárnu a štylistickú oblasť. Vo veľkej miere
sa pestujú štylistické, resp. formálno-rétorické cvičenia a prednes,
pričom cieľom, ideálom vyššieho vzdelania je elegantný, pohotový
a obratný rečník (porov. Reble, 1995, s. 31-32). Rétorika sa v tomto
období stala jednou zo zložiek ucelenej sústavy vzdelávania – enkyk-
lios paideia (encyklopedického vzdelania), ktorej obsah tvorilo tzv.
sedem slobodných umení (lat. septem artes liberales), rozdelených
na trivium (trojcestie), kam patrila gramatika, rétorika a dialekti-
ka a kvadrivium (štvorcestie), ku ktorému prislúchala aritmetika,
geometria, astronómia a hudba. Uvedený vzdelávací systém potom
pretrval od antiky po celý stredovek až po začiatok renesancie, aj keď
samotné pojmy trivium, kvadrivium či sedem slobodných umení sú,
prirodzene, mladšieho pôvodu (bližšie pozri Kraus, 2011, s. 46).
Otázkou teda je, čím rétorika konkrétne prispela k rozvoju teore-
tickej či praktickej štylistiky z pohľadu súčasného expedienta alebo
percipienta. Čítanie starovekých antických rétorických spisov (pozri
napríklad Aristoteles, 2009; Quintilianus, 1985) totiž môže vyvolať
u dnešného čitateľa aj pomerne úsmevné reakcie. Faktom však zo-
stáva, že mnohé odporúčania či zásady tvorby rečníckych prejavov
alebo niektoré poznatky z vtedajšej žánrológie (genológie) zostáva-
27
jú dodnes nespochybnené a našli svoje uplatnenie i v moderných,

funkčne či pragmaticky orientovaných učebniciach štylistiky. Uve-
dieme aspoň niekoľko takýchto eventualít.
Rečnícke prejavy sa v antike členili na praktické a estetické, čo ko-
rešponduje aj s neskorším elementárnym delením textových štruk-
túr na vecné a umelecké, čiže tie, v ktorých sa dôraz kladie v prvom
prípade na poznávaciu a v druhom prípade na estetickú, resp. zá-
žitkovú funkciu. K praktickým rečiam sa následne zaraďovali všet-
ky politické a súdne (dnes administratívne, ale aj odborné) prejavy,
k estetickým prejavom zase texty príležitostného, slávnostného cha-
rakteru (dnes najmä umelecké, ale čiastočne i publicistické texty).
Dodnes používaným kritériom na triedenie textov, resp. štýlov
a žánrov, ktoré pochádza z antiky, je aj ich diferenciácia na verti-
kálnej osi. Ako uvádza Karel Hausenblas (1974, s. 85), „jej počiat-
ky zaraďujeme do doby poaristotelovskej a bývajú spájané s menom
Theofrastovým. V neskorom stredoveku a ranom novoveku bola táto
diferenciácia ďalej rozpracúvaná, zvlášť v humanistickej a renesanč-
nej náuke, a veľký dôraz na túto klasifikáciu bol kladený v klasiciz-
me v 17. a 18. storočí.“ Po celé stáročia tak v rétorike i v poetike
koexistovali vedľa seba žánre vysoké (genus grande), stredné (genus
medium) a nízke (genus subtile).11 Podľa osvietenskej rétoriky zo za-
čiatku 18. storočia „nízky štýl by mal byť najjednoduchší a slúžiť na
poučenie a šírenie informácií, stredný štýl by mal auditórium cielene
presvedčiť a úlohou vysokého štýlu je vyvolať silné citové vzruše-
nie, pričom štýl by sa mal meniť v závislosti od témy a účelu preja-
vu“ (Kraus, 2011, s. 168). Hoci dnes sa toto kritérium v štylistike či
v literárnej vede nijako zvlášť neakcentuje, ukazuje sa, že aj axiolo-
11
Pre úplnosť len dodávame, že na našom území vysoký a nízky štýl a jemu zodpo-
vedajúce žánrové formy boli reprezentované v histórii aj konkrétnymi národnými
jazykmi. Útvary vysokého štýlu (administratívne a náučné) boli dlhú dobu šírené
výhradne latinčinou, neskôr písané po nemecky či po maďarsky, naopak, nízky
štýl a jeho útvary (žánre), naviazané najmä na ústne formy ľudovej slovesnosti,
boli tradované v domácich nárečiach, neskôr i v kultúrnej slovenčine, resp. v slo-
vakizovanej češtine.
28
gický (hodnotiaci) prístup k rôznym textovým štruktúram je mož-

ný i opodstatnený. Ako uvádza Juraj Dolník (2005, s. 3), hodnotiaci
(axiologický) prístup k jazyku, a teda i k otázke hierarchizácie štýlov
či žánrov ako špecifických jazykových performačných modelov, je
založený na prirodzenej schopnosti človeka porovnávať a hodnotiť
entity, s ktorými prichádza počas svojej socializácie bežne do sty-
ku, a priraďovať im isté symbolické (a do veľkej miery stereotypné,
resp. stereotypizované) hodnoty na pomyselnej hodnotiacej škále
(k axiologickej koncepcii jazyka pozri tiež Orgoňová – Dolník, 2010,
s. 184-194).
Stále aktuálnym vkladom klasickej rétoriky do štylistiky je i sús-
tava jednotlivých fáz výstavby, ergo kompozície jazykového prejavu
– od výberu témy, zberu podkladového materiálu cez jeho jazyko-
vé uchopenie až po finálnu úpravu (korektúru) textu a jeho prednes
pred publikom. Ide o tzv. kánony (etapy) utvárania reči (podrob-
nejšie Kraus, 2010, s. 66-96), ktoré pozostávajú z piatich na seba nad-
väzujúcich operačných krokov. Pre lepšiu predstavu ich v stručnosti
definujeme a následne aplikujeme na proces tvorby vysokoškolských
záverečných prác (bakalárskych, diplomových, doktorandských di-
zertačných).
Prvou zo spomínaných fáz je inventio (z lat., čítaj „invencio“),
čiže objav, vnuknutie, spočívajúce na výbere témy a hľadaní opor-
ných argumentov vo vzťahu k nemu pomocou relatívne širokého
inventáru metód a myšlienkovo-logických operácií v podobe dô-
kazov, definícií, inferenčného usudzovania, logických sylogizmov
a pod. (bližšie pozri v tejto súvislosti pravidlá deduktívnej argu-
mentácie využívané v predikátovej logike Zouhar, 2008, s. 257-301;
Gahér, 2013, s. 161-246). V kontexte spomínanej analógie s tvorbou
vysokoškolských záverečných prác v tejto etape ide o výber témy
a školiteľa, stotožnenie sa s témou a prvotný zber podkladov, teda
primárnych a sekundárnych zdrojov k nej. Druhá fáza, označova-
ná ako dispositio (z lat., čítaj „dispozício“), sa týka usporiadania,
presnejšie povedané rozloženia jednotlivých zložiek (motívov, argu-
mentov, myšlienok) do prejavu s tým cieľom, aby zaujali i presvedčili
29
konečného adresáta. Môžeme povedať, že ide o vonkajšiu a vnútornú

kompozíciu prejavu, aj keď pojem kompozícia sa s pojmom disposi-
tio celkom neprekrýva (porov. Kraus, 2010, s. 81). V našej analógii
v rámci nevyhnutnej abstrakcie v tejto fáze uskutočňujeme triedenie
a hierarchizovanie zozbieraných zdrojových dokumentov, čiže ich
selekciu na dôležité, menej dôležité a marginálne. Následne pristu-
pujeme k ich excerpcii, ktorú spravidla realizujeme prostredníctvom
informačného, kurzorického či selektívneho čítania (Mistrík, 1982,
s. 66-87; 1996, s. 64-91) alebo pomocou moderných elektronických
vyhľadávacích a selekčných nástrojov – programov a databáz (Ko-
pecká, 2014, s. 31-49). V tretej fáze, nazývanej elocutio (z lat., čí-
taj „elokúcio“), ide už o samotnú štylizáciu, čiže voľbu primeraných
slov, slovných spojení, viet i nadvetných celkov a ich usporiadanie
s cieľom vytvoriť súvislý (kompaktný) prejav s istým štylistickým za-
meraním. Vzhľadom na to, že pri tejto etape textovotvornej činnos-
ti ide už o utváranie a exponovanie konkrétnej štylistickej funkcie
textu a v rámci nej aj individuálneho štýlu samotného autora, z ja-
zykového a štylistického hľadiska ju považujeme za najdôležitejšiu.
Rovnako tak to platí i pre písanie kvalifikačných odborných či vedec-
kých prác, kde v rámci tejto etapy už pristupujeme ku konkrétnemu
jazykovému a štylistickému uchopovaniu zvolenej témy v závislosti
od našich znalostí, skúsenosti, osobnostných faktorov a pod. Pritom
však nesmieme zabúdať, že nijaký text nevznikne bez chyby, a tak
treba venovať primeranú pozornosť aj jeho formálnej či štylistickej
úprave, ako aj apretácii a korektúre (autokorektúre). Štvrtá fáza,
memoria (z lat., čítaj „memória“), súvisí s učením sa prejavu na-
spamäť, a teda netýka sa výskumného rámca jazykovednej štylistiky,
aj keď nepopierame jej význam a zmysel pri ústnych prezentáciách
v rámci rôznych oficiálnych i neoficiálnych príležitostí. Zhrňujúco
povedané, hoci sa v súčasnosti pri verejných prejavoch nepreferuje
ich poznanie od slova do slova (rečník si môže vypomáhať svojimi
poznámkami, stručným výťahom, príp. v únosnej miere aj improvi-
zovať), detailná orientácia v texte a uvádzanie citátov či kľúčových
definícií spamäti je žiaduca, ba až nevyhnutná, čo platí, prirodzene,
30
i pre vysokoškolské prezentácie a projekty. Poslednou, piatou fázou

výstavby rečníckych prejavov je actio (z lat., čitaj „akcio“), čiže finál-
ne ústne podanie, prednes prejavu pred auditóriom. Tu treba upo-
zorniť nielen na zásady správnej (korektnej) artikulácie – ortoepie
(pozri kodifikačnú príručku slovenskej výslovnosti – Kráľ, 1996), ale
aj na adekvátne využívanie neverbálnych prostriedkov komuniká-
cie (pozri napríklad Škvareninová, 2004; Thiel, 1999; Buček, 2012a,
s. 110-128) a v neposlednom rade na celkovú úpravu rečníka, kto-
rá by mala byť v zhode s pravidlami etikety, vkusu a s protokolár-
nymi ustanoveniami (Hlavčáková, 2004) a mala by korešpondovať
s vážnosťou či, naopak, neformálnosťou celej komunikačnej situácie.
V prípade nami pertraktovaných vysokoškolských záverečných prác
ide v tejto fáze o ich adekvátnu prezentáciu pred štátnicovou komisi-
ou, resp. vedeckou radou.
Na obmedzenom priestore sme sa snažili na niekoľkých vybra-
tých faktoch a okolnostiach dokázať, že klasická rétorika vystupu-
je v pozícii priamej predchodkyne štylistiky, resp. je významným
zdrojom jej poznatkov. A teda je zrejmé, že vývin starovekej antickej
rétoriky úzko súvisí so vznikom modernej jazykovednej štylistiky,
ba dokonca i v súčasnosti tvorí podstatnú časť jej teoretickej bázy.
A hoci význam rétoriky v novoveku upadal – najmä v dôsledku
zvyšovania gramotnosti obyvateľstva, ako aj možnosti uchovávania
a neustáleho reprodukovania textov v písanej (tlačenej) podobe, ré-
torika si do dnešných dní zachovala svoj relatívne samostatný pred-
met skúmania, ktorý sa v súčasnosti profiluje prevažne na podklade
diskurzných analýz (discourse analysis – informatívne pozri Hoff-
manová, 1997, s. 10-12; podrobnejšie Coulthard, 1985) takých ko-
munikačných situácií (monologických i dialogických), ktoré sa vo
finálnej fáze realizujú ústnou formou so zapojením i neverbálnych
komunikačných prejavov a predpokladajú účasť publika, a to buď
reálneho, alebo virtuálneho. V aktuálnej postmodernej ére rétorika
akoby strácala svoj argumentačný charakter a podľa našej mienky
nadobúda skôr špekulatívny až manipulatívny rozmer. Dokazujú to
mnohé moderné učebnice, resp. príručky rétoriky (pozri najnovšie
31
Allhoff – Allhoff, 2010; Beck, 2010; Heinrichs, 2009), ktoré majú po-
dobu akýchsi návodov či manuálov, pomocou ktorých si čitateľ rých-
lo a bezbolestne osvojí zásady vlastnej prezentácie, resp. manifestácie
vlastného ega, v dôsledku čoho dokáže asertívne presadiť samého
seba a svoje názory na úkor iných, alebo propagovať zadané idey,
s využitím rôznych sugestívnych a persuazívnych techník.
Druhou zo spomínaných starovekých antických vied, ktoré z his-
torického hľadiska vo výraznej miere ovplyvnili konštituovanie jazy-
kovednej štylistiky, je poetika. Jonathan Culler (2002, s. 79) vo svo-
jej definícii charakterizuje poetiku ako „pokus o výklad literárnych
účinkov prostredníctvom opisu konvencií a čitateľských operácií,
ktoré ich umožňujú“ a na rozdiel od rétoriky považuje poetiku za
umenie napodobňovania (porovnaj s Aristotelovským pojmom „mi-
mézis“, z gr. imitácia, napodobňovanie12) čiže reprezentácie niečoho.
Táto rovnako významná veda ako rétorika bola tiež orientovaná na
tvorbu prejavu, resp. umeleckého diela najvyššej estetickej kvality
(z dnešného pohľadu v nej išlo o tvorbu profesionálnych „textárov“,
teda tvorcov krásnej literatúry, beletrie), avšak na rozdiel od nej sa po-
etika sústreďovala na jazykové formulovanie (stvárňovanie) myšlienok
ešte pred momentom prehovoru, a nie ako v prípade rétoriky aj počas
aktuálnej ústnej prezentácie prejavu (pozri Mistrík, 1997, s. 7-8).
V porovnaní s rétorikou, ktorá čiastočne splynula s jazykovednou
štylistikou, výskumný predmet poetiky sa postupne včlenil vo väčšej
miere aj do teórie literatúry a literárnej vedy, príp. do teórie umenia
(umenovedy). Napriek tomu aj „klasickí“ lingvisti sa často a s obľu-
bou vyjadrujú k jazykovo-štylistickej a kompozičnej výstavbe ume-
leckých (beletristických) textov. Dokumentujú to mnohé staršie šty-
12
Podľa Aristotela (1962, s. 38) je jednou z príčin vzniku básnictva (dnes rozumej
metonymicky celého slovesného umenia postaveného na profesionálnej báze
– doplnil M. H.) práve proces napodobňovania: „Sklon k napodobňovaniu je ľu-
ďom vrodený od detstva a práve tým sa človek líši od ostatných živočíchov, že je
najdokonalejším napodobovateľom a že svoje prvé skúsenosti získava napodob-
ňovaním. (...) Od prírody teda máme schopnosť imitovať, rovnako tak aj zmysel
pre melódiu a rytmus.“
32
listické rozbory a interpretácie kľúčových diel slovenskej literatúry

20. storočia (Štylistické rozbory umeleckých textov, 1964; Jazyk a štýl
modernej prózy, 1965; Rozbory umeleckej prózy, 1967; Miko, 1976),
ako aj mnohé súčasné interpretačné sondy do podstaty fungovania
umelecko-estetickej textotvornej činnosti (napríklad Sabol – Ruščák
– Sabolová, 2005; Hoffmanová, 2011, s. 349-383; Čmejrková, 2011b,
s. 383-391). Lingvistické, ergo štylistické výskumy umeleckých tex-
tov tak pôsobia komplementárne k literárnovedným výskumom, a to
bez ohľadu na to, či sú vedené čisto štrukturalisticky (funkčno-štylis-
ticky), alebo aj komunikatívno-pragmaticky.
Tretím starovekým antickým zdrojom súčasnej štylistiky je dia-
logika. Dialogika v antike bola náukou o rozhovore, besede, diskusii
a o metódach presviedčania (persuazívnych metódach), pričom ve-
denie dialógu a jeho zámerné usmerňovanie tým smerom, ktorým
chcel rečník, sa považovalo za jedno z najväčších umení, ergo cností
(Mistrík, 1997, s. 8). Ak sme o rétorike i poetike tvrdili, že si dodnes
zachovali svoj relatívne samostatný predmet skúmania a následne
sa včlenili do iných, moderných vedeckých disciplín, osud dialogiky
bol odlišný. Dnes ju v systéme humanitných a spoločenských vied
nenájdeme, keďže jej predmet sa doslova rozplynul v niekoľkých vzá-
jomne prepojených výskumných a metodologických smeroch, ohra-
ničených komunikatívno-pragmatickou výskumnou paradigmou.
Azda najväčší odkaz dialogiky v súčasnosti zaznamenávame v rámci
pragmatickej štylistiky a teórie textu (diskurzu) v konverzačnej ana-
lýze a teórii verbálnej komunikácie (bližšie pozri Hoffmanová, 1997,
s. 40-46 a 50-55), ale problematika vedenia riadeného (usmerňova-
ného) dialógu ako schopnosti presviedčať či získavať komunikačného
partnera sa detailne rozpracováva i v masmediálnej vede (Müllero-
vá, 2003, s. 115-156; Čmejrková, 2003, s. 80-115; Čmejrková, 2011a,
s. 253-309; Orgoňová – Bohunická, 2007, s. 107-110; Michalewski,
2007, s. 89-93; Buček, 2012b, s. 120-130) a v neposlednom rade aj
v rámci stále sa formujúceho smeru v lingvistke – tzv. egolingvisti-
ky, ktorej základným pojmom je interakčná sebaprojekcia (Dolník,
2012, s. 309-311), spočívajúca na projektovaní vlastného ega v dialo-
33
gických komunikačných situáciách v súlade alebo, naopak, v rozpore

s projekciou ega opozitného komunikačného partnera.
2.2 Štylistika (rétorika) v období stredoveku
Počas celého stredoveku a dlhého obdobia existencie stredovekej

latinskej kultúry (5. až 15. storočie) štylistika tak, ako ju poznáme
dnes, nejestvovala. Jej úlohu zastávala rétorika, v ktorej platili i na-
ďalej zásady tvorby textov vytvorené a overené ešte v starovekom
Grécku a Ríme. Rovnako tak zostala i pevnou súčasťou vzdelávacej
sústavy na stredovekých školách všetkých stupňov. V neskoršom ob-
dobí sa rétorika rozvíjala ako súčasť gramatiky a vo väčšine prípadov
slúžila na podporu viery a ako nástroj dialektického výkladu vzniku
a fungovania sveta v duchu oficiálnej cirkevnej dogmatiky.
Je teda evidentné, že zmienený stredoveký dogmatizmus a strikt-
ný spiritualizmus rozvoju praktickej rétoriky a v jej rámci i štylisti-
ky príliš neprial. Tvorivá zložka pri kreovaní textov bola potláčaná,
a to najmä v dôsledku prílišného stereotypizovania prejavov a hro-
madného preberania citátov, ba dokonca celých pasáží z Biblie. Aj
napriek tejto stagnácii však v stredovekej rétorike či gramatike na-
chádzame cenné poznatky potvrdzujúce opodstatnenosť cieleného
výskumu textov, a to nielen tých náboženských. Ako napríklad uvá-
dza vo svojich spisoch anglický učenec sv. Beda Ctihodný (Venerabi-
lis) (673 – 735): „básnický jazyk (v širšom poňatí, teda i vysoká pró-
za, najmä jazyk Starého a Nového zákona) stojí v opozícii k jazyku
používanom v bežných situáciách. Postavenie tohto básnického jazy-
ka (teda žánrov vysokého štýlu – doplnil M. H.) sa odlišuje výskytom
špecifických rytmických a metrických schém, trópov a figúr, ktoré
v procese štylizácie a recepcie textu vnímame ako zámerné odchýlky
od neutrálneho spôsobu vyjadrovania“ (Kraus, 2011, s. 95). Už tu
sa teda stretávame so základnou štylistickou opozíciou nocionálne
verzus emocionálne a, ako uvidíme, práve tento protiklad bude stáť
v popredí mnohých ďalších štylistických koncepcií a škôl.
34
2.3 Novovek a vlastné dejiny štylistiky
Vlastné dejiny štylistiky sa začínajú utvárať až v novoveku. Vtedy sa

štylistika konečne oslobodila spod klasických antických i stredovekých
kánonov rétoriky a postupne sa stáva pevnou súčasťou lingvistických
vied, s vlastným predmetom i objektom skúmania, ako aj s osobitný-
mi metódami, odhaľujúcimi nuansy tvorenia variabilných textových
reprezentácií. Čoraz častejšie sa v takto rodiacej sa štylistike začínajú
objavovať pokusy o zachytenie špecifického fenoménu textácie, pod
ktorým rozumieme jednak univerzálne princípy tvorenia súvislých
textov, a jednak koncipovanie už konkrétnych textových modelov
podľa platných a zaužívaných štýlových, resp. žánrových noriem.
Už v dielach viacerých renesančných mysliteľov (teológov, filozo-
fov, filológov) sa stretávame s prvotnými ideami o vplyve kontextu
na výsledný textový efekt či o potrebe cieleného rozvíjania aj inter-
pretačného pólu štylistiky. Taliansky humanista a reformátor uni-
verzitného triviálneho modelu vzdelávania, Lorenzo (Laurentius)
Valla (1407 – 1457), vo svojich Rozpravách o dialektike (Dialecticae
disputationes) napríklad uvádza mnohé podnetné myšlienky, ktoré
rezonujú aj v modernej jazykovede, vychádzajúcej zo štrukturalis-
tickej, ba aj z komunikatívno-pragmatickej paradigmy. Termínom
enuntiatio (čiže výpoveď) označuje vetu v kontexte, teda v konkrét-
nom dorozumievacom akte a zdôrazňuje, že význam (i zmysel – do-
plnil M. H.) jednotiek nižších jazykových úrovní môžeme pochopiť
len v kontexte vyšších jednotiek a následne v kontexte celého pre-
hovoru (textu) (porov. Kraus, 2011, s. 123). Koncept rétoriky Fili-
pa Melanchtona (1497 – 1560) je zase založený na detailnej analýze
textov. Celé jeho poňatie rétoriky je poznačené nevyhnutnou rov-
nováhou medzi porozumením (apercepciou) textu na jednej strane
a schopnosťou pôsobivo šíriť myšlienky pomocou jazyka, slova na
strane druhej, pričom zmysel novodobej rétoriky v školských pod-
mienkach podľa neho nemá spočívať len v tom, aby sa „mladí ľudia
naučili samostatne vyjadrovať, ale aj v tom, aby vedeli múdro zvažo-
vať a chápať texty, s ktorými sa stretávajú“ (tamže, s. 132-133). Sme
35
presvedčení, že tohto didaktického odporúčania sa treba pridržiavať

i v súčasnej výučbe jazykovednej štylistiky v stredoškolských i vy-
sokoškolských podmienkach a neredukovať jej rámec len na nácvik
praktických zručností alebo na bližšie neidentifikovateľné „tvorivé
písanie“. Dobrým, univerzálnym štylistom, no zároveň štylistikom
totiž nie je len ten subjekt, ktorý je schopný vytvoriť, naštylizovať
nanajvýš rôznorodé a po obsahovej i formálnej stránke zaujímavé
texty, ale aj ten, ktorý disponuje aj adekvátne rozvinutou interpretač-
nou kompetenciou vo vzťahu k jazyku, textu a štýlu a dokáže kriticky
reflektovať a hodnotiť i texty iných autorov (bližšie pozri Horváth,
2013a, s. 49-50; 2013b, s. 194-195).
V pretrvávajúcom ideovom spore, „zápase“ medzi anomalistami
a analogistami13, ktorým sú poznačené celé novoveké dejiny štylis-
tiky až do dnešných dní, silnejú anomalistické až individualistické
tendencie, zdôrazňujúce potrebu originálneho autorského vkladu do
procesu štylizácie. Už Erazmus Rotterdamský (1469 – 1536) ostro
vystupuje proti umŕtveniu jazyka a hlása ideu pružnej a modernej la-
tinčiny, ktorá je schopná plniť širokú paletu komunikačných funkcií.
Pojem štýl chápe ako možnosť vyjadriť to isté rôznymi spôsobmi, čo
dokumentuje na rozsiahlom súbore variabilných textových realizácií
jednej a tej istej vety v rámci vtedajšieho epištolárneho štýlu14 (Kraus,
2011, s. 130-131).
Aj pod vplyvom spomenutých osobností európskej kultúry sa za-
čínajú formovať vlastné dejiny štylistiky, ktorých počiatok datujeme
13
Prví v duchu uplatňovania princípu analógie v jazyku hlásajú pridržiavanie sa už
stanovených a zaužívaných modelov a vzorov pri tvorení textov, naopak, druhí
zastávajú pozíciu svojského, atypického vyjadrovania, nesúceho i prvky emoci-
onality, ktorými podľa princípu anomálie jednotliví autori manifestujú silu i jedi-
nečnosť svojho „ja“.
14
Pod epištolárnou komunikáciou, vytvárajúcou sekundárny, hybridný epištolár-
ny štýl, rozumieme špecifickú formu (model) písanej komunikácie realizovanú
prostredníctvom súkromnej listovej korešpondencie (bližšie pozri Ruščák, 1981,
1988). Dnes by sme do tejto modelovej štruktúry textov zaradili i e-mailovú ko-
munikáciu, realizovanú v elektronickom (virtuálnom) prostredí.
36
do poslednej tretiny 19. storočia. V tomto období najmä zásluhou

mladogramatikov vznikajú najprv v Nemecku (neskôr aj inde) prvé
silno individualistické koncepcie štýlu a štylistiky. Individualistic-
kými ich nazývame preto, lebo sa v nich vo vzťahu k procesu tvor-
by textov bezvýhradne zdôrazňovala jedinečnosť, neopakovateľnosť
tvorivého subjektu (autora), a tak aj jedinečnosť a neopakovateľnosť
celého prejavu. Vychádzalo sa z tézy, že prejav každého človeka je
a musí byť nenapodobniteľný a len v takomto prejave sa môžu napl-
no rozvinúť jeho štylistické kvality.
Spomedzi spomínaných mladogramatikov, ktorí v dejinách ling-
vistiky reprezentujú prevažne prúd porovnávacej a historizujúcej ja-
zykovedy, sa pod rozvoj štylistiky výraznejšie podpísali najmä Fried-
rich Wilhelm von Humboldt (1767 – 1835), ktorý vôbec ako prvý
lingvista proklamuje opodstatnenosť existencie pojmu funkčný štýl,
a Humboldtov žiak Hermann (Heymann) Steinthal (1823 – 1899),
ktorý sa pokladá za priekopníka psychologického prístupu v jazyko-
vede, pretože akcentuje štúdium individuálneho jazyka a štýlu jed-
notlivca (porov. Černý, 1996, s. 95).
V ďalšej fáze konštituovania štylistiky nadviazali na spomínané
individualistické (neoidealistické) mladogramatické prístupy k jazy-
ku a štýlu aj antimladogramatici Benedetto Croce (1866 – 1952),
Karl Vossler (1872 – 1949) a Leo Spitzer (1887 – 1960), ktorí „pohŕ-
dali“ jazykovednými kategóriami pri analýze textov a štylistiku sto-
tožňovali s literárnou vedou, pokladajúc ju za teóriu umenia jazyka
a jazykových foriem (k odkazu spomínanej trojice teoretikov bližšie
pozri Levý, 1966). Nezávisle od seba sa podieľali na skoncipovaní
ojedinelej a do veľkej miery extrémnej polohy štýlu a štylistiky, ktorú
môžeme zovšeobecňujúco označiť ako estetizujúca koncepcia15 štý-
lu a štylistiky. Pri textotvornej činnosti nadovšetko vyzdvihovali pre-
15
V podstate išlo o špecifický variant predtým spomínanej individualistickej kon-
cepcie štýlu a štylistiky, ktorej predstavitelia sa však usilovali vymaniť z línie his-
toricko-etymologického prístupu k jazyku a v rámci štylizácie preferovali formu
na úkor obsahu komunikátu.
37
dovšetkým estetickú (umeleckú) funkciu jazykového prejavu, a to až

do takej miery, že ju kládli nad jeho zrozumiteľnosť16, pričom „vo
svojej averzii voči prevládajúcemu jazykovednému pozitivizmu ne-
priznávali, že by v prejavoch veľkých autorov existovali zjednocujúce
prvky, ktoré by signalizovali ich príslušnosť k skupine, škole, dobe
alebo by umožňovali utváranie interindividuálnych štylistických ka-
tegórií (Mistrík, 1997, s. 13).
Aj v dôsledku naznačených teoreticko-metodologických nezrov-
nalostí a preferovania krajne subjektivistických polôh vo vzťahu
k jazyku, textu a štýlu za otca modernej štylistiky už v zmysle čisto
jazykovednej disciplíny môžeme označiť až švajčiarskeho lingvistu
Charlesa Ballyho (1865 – 1947), žiaka zakladateľa štrukturalistickej
jazykovednej školy Ferdinada de Saussura. Ballyho evidentný prínos
do rozvoja štylistiky spočíva nielen v tom, že ju konečne zbavil réto-
rických i neskorších pozitivistických klišé, ale aj v tom, že ju natrvalo
zasadil do hraníc lingvistického skúmania a predurčil na dlhý čas jej
štrukturalistický (systémový) a funkčný charakter. Svojím odkazom
Bally reprezentuje tzv. lingvisticko-expresívnu, resp. emocionálno-
expresívnu koncepciu štylistiky. Podľa Jozefa Mistríka (1997, s. 15)
je štylistika v Ballyho chápaní náukou „o výrazoch vyjadrujúcich ci-
tový život človeka, a tak si má pri jazykovej komunikácii všímať aj to,
čo je mimo logickej zložky. Preto do takej miery obracia pozornosť
na synonymiu ako prostriedok na vyjadrovanie emocionálnych od-
tienkov výpovede, ďalej na trópy, figúry a slovosled“.
16
Analogické tendencie možno pozorovať aj v súčasnej postmodernej literatúre,
v ktorej výrazová ekvilibristika – tzv. grafomanstvo autora narúša plynulú re-
cepciu textu, a tak oslabuje ideovo-tematickú (sémanticko-pragmatickú) zložku
diela, s výrazným dopadom na celkovú zrozumiteľnosť komunikátu (bližšie pozri
napríklad Krčméryová, 2008). Pre úplnosť len dodávame, že pod zrozumiteľnos-
ťou textu chápeme taký „komunikačný parameter, do ktorého sa premieta vzťah
medzi informačnou ponukou textu a jeho recepciou na podklade mentálneho
stavu príjemcu“ (Dolník, 2003, s. 69), čiže jeho schopnosti integrovať si isté pen-
zum z nej do svojho znalostného komplexu, v dôsledku čoho sa uňho navodzuje
stav uspokojenosti.
38
Ako je zrejmé aj z uvedenej citácie, Bally vo svojej koncepcii štýlu

a štylistiky čiastočne nadviazal i na staršie práce mladogramatikov
či antimladogramatikov, pretože aj on zdôrazňuje význam subjek-
tu, subjektívnych zložiek vedomia pri tvorení textov (štýl doslova
chápe ako „výbuch vlastného ja“). Neostáva však len v tejto polohe,
keďže k subjektívnemu pólu stavia do kontrastu pól objektívny. Tým
upriamil pozornosť na existenciu i opodstatnenosť fundamentálnej
štylistickej opozície emocionálne (expresívne) verzus racionálne
(nocionálne), ktorá dodnes figuruje v čiastkových i komplexných
štylistických teóriách. Napriek tomu môžeme konštatovať, že Bally
precenil emocionálno-expresívny moment pri výstavbe textov. Pri
kreovaní systému svojej opisnej (deskriptívnej) štylistiky sa zame-
riava len na umelecké prejavy, teda tie, pri ktorých sa aktualizuje
spomínaný emocionálno-expresívny prvok v jazyku, a racionálnym
(objektívnym) prejavom nevenuje dostatočnú pozornosť. Ako sám
tvrdil, táto sféra a jej zodpovedajúce textové štruktúry do skutočnej
štylistiky ani nepatria (Bally, 1921; Durrer, 1998).
Snahy o čoraz presnejšie (exaktnejšie) uchopenie a opísanie štý-
lotvorného procesu a jeho odsubjektivizovanie vyvrcholili v období
lingvistického štrukturalizmu, a to najmä v dvadsiatych rokoch 20.
storočia. Ako je známe, štrukturalizmus a jeho idey sú jedným z kľú-
čových období v dejinách lingvistiky. Na poli lingvistického bádania
sa táto inovatívna metodologická a výskumná paradigma prezen-
tovala v niekoľkých vývojových fázach – tzv. školách (bližšie pozri
Dolník, 1999, s. 6 – 8), a to v: 1. ženevskej škole, 2. kodanskej škole,
3. pražskej funkčne orientovanej škole a napokon 4. americkej škole,
známej pod názvom americký deskriptivizmus.
Z uvedených vetiev, ergo škôl jazykovedného štrukturalizmu
k najvýraznejšiemu posunu v chápaní štýlu a štylistiky prispela praž-
ská jazykovedná škola. Okrem jej nesporného vkladu do teórie spi-
sovného jazyka a jazykovej kultúry, na ktorú sa odvoláva mnoho lin-
gvistických autorít v minulosti i dnes (pozri napríklad Pauliny, 1983;
Dolník 2000, 2010), sa pražskí štrukturalisti významne podieľali aj
na definovaní funkcií jazyka a následne na zrode funkčného poňatia
39
jazyka a štylistiky (bližšie pozri Vachek, 1970). Zásluhou pražských

štrukturalistov – najmä Viléma Mathesia (1882 – 1945), Bohuslava
Havránka (1893 – 1978), Romana Jakobsona (1896 – 1982), ale aj
Eugena Paulinyho (1912 – 1983) – sa v jazykovednej štylistike na
dlhú dobu udomácnil funkčný aspekt a ako východisková pojmová
kategória vo vzťahu k stvárňovaniu (jazykovému formovaniu) roz-
manitých druhov prejavov sa presadil pojem funkcia. Ako sa uvádza
v tézach pražského lingvistického krúžku, predložených na prvom
zjazde slovanských filológov v Prahe v roku 1929, „je žiaduce skúmať
formy reči, v ktorých má prevahu jedna funkcia, a formy, v ktorých
sa prelínajú funkcie niekoľkoraké, pričom základná je otázka aktuál-
nej hierarchie funkcií“ (tamže, s. 43).
Vo funkčnej štylistike sa teda nanajvýš komplexná kategória štýlu
(v individuálnom i interindividuálnom aspekte), ako aj celý štýlot-
vorný proces odvíja v závislosti od prevažujúcej funkcie, resp. fun-
kcií17 konkrétneho jazykového prejavu (prehovoru). Funkčné krité-
rium sa uplatňuje nielen pri voľbe toho-ktorého jazykového výrazu,
ale, prirodzene, aj pri diferenciácii jednotlivých prejavov a následne
štýlov. V pôvodnej teórii funkčnej štylistiky sa vyčleňovali dva typy
prejavov. Tie, ktoré sú určené na súkromnú (neverejnú komuniká-
ciu), a tie, ktoré predpokladajú účasť verejnosti, čiže slúžia na verej-
nú komunikáciu. Abstrahovaním z prvej uvedenej skupiny textov sa
vyprofiloval hovorový jazykový (funkčný) štýl, v druhom prípade
sa príslušné texty ešte bližšie členili podľa toho, či sa v nich primárne
sleduje estetická, alebo, naopak, oznamovacia (informačná) funkcia.
Z verejných prejavov založených na aktualizovaní estetickej funkcie
sa vyvinul umelecký (jazykový) funkčný štýl, a, naopak, z textov,
v ktorých sa aktualizovala informačná (oznamovacia) funkcia, sa
abstrahoval pracovný štýl, neskôr označovaný aj ako odborný, resp.
17
Pri enumerácii funkcií jazyka sa tradične uvažuje o oznamovacej (zobrazovacej),
výrazovej (expresívnej), výzvovej (apelatívnej), fatickej, metajazykovej, ale aj es-
tetickej (poetickej), kognitívnej (poznávacej), kultúrnej funkcii a o iných jazyko-
vých funkciách (porov. Ondruš – Sabol, 1981, s. 29-42; Horecký, 1983, s. 68-71).
40
náučný (funkčný) jazykový štýl. Táto prvotná trichotomická kla-

sifikácia štýlov sa, prirodzene, v ďalších fázach rozvoja funkčnej
štylistiky postupne dopĺňala a modifikovala až do podoby, v akej ju
poznáme dnes. Na primárnej úrovni tak v súčasnosti v teoretickej
i praktickej štylistike pracujeme minimálne so šesticou jazykových
funkčných štýlov, a to s hovorovým, umeleckým, publicistickým,
rečníckym, administratívnym a náučným štýlom.18
Na prelome 60. a 70. rokov sa začína ustupovať od striktne objek-
tivistického skúmania fenoménu jazyka, čo zasiahlo i štylistiku ako
relatívne samostatnú jazykovednú disciplínu. V západnej, angloame-
rickej lingvistike vystriedala dovtedy preferovanú funkčne oriento-
vanú štylistiku štylistika pragmatická, ktorej impulzy sa rýchlo šírili
aj k nám. Ako sme už uviedli v kapitole 1.5., aktuálna postmoderná
tvár jazykovednej štylistiky je značne atomizovaná. Klasický funkč-
no-štylistický výskum rôznych modelových štruktúr textov sa syste-
maticky nepestuje a predmetný rámec štylistiky sa v dôsledku komu-
nikatívno-pragmatického obratu v lingvistike rozplýva v mnohých
interdisciplinárnych odvetviach široko chápaných komunikačných
vied, presnejšie povedané diskurzívne orientovaných metodologic-
kých školách. K tým najprogresívnejším v zahraničí patria teória ver-
bálnej komunikácie, konverzačná analýza, kritická analýza diskurzu,
textová lingvistika, nová rétorika (Hoffmanová, 1997), ale aj soci-
olingvistika, psycholingvistika (Helbig, 1991), kognitívna lingvistika
(Dolník, 1999, 2009; Chalupa, 2011), lingvokulturológia (Horváth,
2009) a mnohé iné hraničné vedecké disciplíny a subdisciplíny.
18
Počet primárnych jazykových funkčných štýlov v závislosti od výskumných prefe-
rencií jednotlivých teoretikov môže variovať. Jozef Mistrík (1974, 1997) napríklad
medzi primárne jazykové funkčné štýly zaraďuje i esejistický štýl, čo však vzhľadom
na jeho evidentný hybridný charakter (inklinovanie jednak k náučnému, a jednak
k umeleckému štýlu) považujeme za metodologicky chybné. Zo súčasného pohľa-
du podľa nás rovnako tak možno spochybniť i zaradenie publicistického jazykové-
ho funkčného štýlu medzi štýly primárne, a to najmä v súvislosti s hybridizáciou
mnohých novodobých interaktívnych publicistických (žurnalistických) žánrov,
a, naopak, so zánikom klasických žánrov (pozri v tejto súvislosti aj Mistrík, 1975).
41
2.4 Domáca štylistická tradícia
V pražskej funkčne orientovanej štrukturalistickej škole, ktorej vklad

do dejín štylistiky sme načrtli v predchádzajúcej podkapitole, môže-
me hľadať aj prvotné impulzy systematického štylistického výskumu
realizovaného na Slovensku. Ešte predtým však treba v kontexte do-
mácej štylistickej tradície vyzdvihnúť záslužnú prácu evanjelického
kňaza, redaktora a publicistu Ľudovíta Šenšela (1888 – 1956), kto-
rému v roku 1921 vychádza spis s názvom Slovenská štylistika. Táto
rozsahom neveľká publikácia, majúca charakter učebnice pre stred-
né školy, predstavuje vôbec prvý pokus o zachytenie širšej štylistickej
problematiky v domácich slovenských podmienkach.
Šenšelovo chápanie jazykového štýlu a štylistiky má výrazne di-
daktizujúci charakter. Vo svojom výklade skôr radí a poúča (naprík-
lad v zmysle, aby sme štylizovali priehľadne, jasne, logicky alebo aby
sme dbali na „krásu“, ľubozvučnosť, názornosť, živosť či rýdzosť po-
užitých vyjadrovacích prostriedkov), než podáva exaktný lingvistic-
ký opis jednotlivých štylistických kategórií. Štylistiku delí na mluv-
ničnú, logickú a aesthetickú a považuje ju za vedu „písomníctva, to
jest vedu, ktorá ustaľuje spôsob, zákon dľa ktorého máme vyjadriť
svoje myšlienky, už či slovne, alebo písomne“ (Šenšel, 1921, s. 3). Je
zrejmé, že takto koncipovaný výklad smeruje k staršiemu antické-
mu, príp. osvietenskému ideálu rétoriky, ergo štylistiky, a teda svojím
obsahom i štruktúrou predstavuje ešte štylistiku predballyovského
typu. Napriek tomu môžeme konštatovať, že pertraktované Šenše-
lovo dielo výrazne prispelo k ustaľovaniu slovenčiny v školských
podmienkach, ako aj v tých sférach komunikácie (najmä písomného
styku), v ktorých sa ešte mladá a rozvíjajúca sa spisovná slovenčina
vo väčšej miere nepoužívala.
Zásadný stimul na kontinuálne rozvíjanie štylistickej tradície na
Slovensku priniesol až jazykovedný štrukturalizmus. Prispením spo-
mínaného pražského lingvistického krúžku sa funkčne orientovaná
štylistika natrvalo udomácnila aj v slovenskej štylistike a poskytla
domácim teoretikom dostatočný výskumný priestor na rozvíjanie
42
ucelených štylistických teórií. Za základný kameň modernej slo-

venskej jazykovednej štylistiky preto považujeme kapitolu Eugena
Paulinyho s názvom O slohu, ktorá bola publikovaná ako súčasť ko-
lektívneho diela – Slovenskej gramatiky v roku 1953 (bližšie pozri
Pauliny, 1968, s. 489-562, príp. aj prepracované a doplnené vydanie
z roku 1997, s. 8-10). V spomínanej vedeckej stati ide už o premys-
lený (cielený) prienik do štylistickej problematiky, presne v zhode
s požiadavkami a tézami pražského funkčného štrukturalizmu.
Funkčný prístup k vedeckej interpretácii jednotlivých štylistic-
kých kategórií, ako aj k celému štýlotvornému procesu rezonuje rov-
nako tak v obidvoch kľúčových štylistických koncepciách, ktoré sa
etablovali v slovenskej štylistike v druhej polovici 20. storočia. Ide
o výrazovú koncepciu štýlu a štylistiky Františka Mika a koncep-
ciu Jozefa Mistríka založenú na štýlotvorných činiteľoch.
František Miko (1920 – 2010) svoju nanajvýš originálnu a inova-
tívnu koncepciu štýlu a štylistiky, ktorá našla odozvu aj v anglo-ame-
rických krajinách, načrtol najprv vo svojich skriptách Sloh, vydaných
v roku 1960, neskôr ju naplno rozvinul, dopracoval a aplikoval najmä
na sféru umeleckých textov v monografiách Estetika výrazu (1969)
a Text a štýl (1970). Miko pri budovaní svojej výrazovej koncepcie
vychádza z predpokladu, že jazykové prostriedky pri ich štylistic-
kom pôsobení v nás zanechávajú akúsi stopu, resp. dojem (výraz).
Na základe tohto predpokladu podľa Mika štýl nemôže byť najmen-
šou jednotkou štylistiky, ale, naopak, je to už komplexná veličina, pri
vzniku a pôsobení ktorej sa aktualizujú viaceré menšie, elementárne
štylistické hodnoty, ktoré označuje ako výrazové kvality alebo vý-
razové vlastnosti. Mnohovrstevná kategória štýlu sa mu teda javí
ako presná konfigurácia (zoskupenie) určitých výrazových vlastností
v texte a keďže platí, že určitá výrazová kvalita naviazaná na určitý
segment textu (slovo, syntagmu, vetu, odsek a pod.) nemusí byť v ce-
lom prejave ani v rozličných separátnych prejavoch vždy konštantná,
čiže jej štylistická hodnota varíruje, kolíše (aktualizuje sa alebo de-
aktualizuje sa v závislosti od užšieho alebo širšieho kontextu), Miko
zdôrazňuje, že ani štýl nie je statickou, ale dynamickou kategó-
43
riou, presnejšie povedané dynamickou konfiguráciou výrazových

vlastností v texte (porov. Miko, 1969, s. 10-12; podrobnejšie 1970,
s. 35-110). V súlade s týmito základnými tézami následne Miko
buduje svoju nanajvýš premyslenú, hierarchizovanú sústavu výra-
zových vlastností v texte (ku kompletnej schéme tohto funkčného
systému výrazových vlastností pozri Miko, 1987, s. 70), pri koncipo-
vaní ktorej sa opiera o starší Bűhlerov model jazykovej komuniká-
cie a ním preferované jazykové funkcie, označovaný v lingvistike ako
Organon (Bűhler, 1965). Za centrálne, teda hierarchicky najvyššie sto-
jace, Miko určil tieto výrazové vlastnosti: operatívnosť, ikonickosť,
pojmovosť a zážitkovosť19. Presnou kombináciou, resp. konfigurá-
ciou týchto štyroch vlastností potom možno charakterizovať každý
z jednotlivých primárnych jazykových (funkčných) štýlov podľa na-
sledujúcej matrice (Miko, 1969, s. 33), pričom ich ďalším štiepením
vznikajú derivované výrazové vlastnosti na sekundárnej, terciárnej,
kvartérnej úrovni, ktoré vystihujú podstatu fungovania stále špecific-
kejších a špecifickejších textových vzorcov, zoskupujúcich sa na vyš-
šej úrovni abstrakcie do jednotlivých štýlov a podštýlov.
ZÁŽITKOVOSŤ + OPERATÍVNOSŤ = HOVOROVÝ ŠTÝL

ZÁŽITKOVOSŤ + IKONICKOSŤ = UMELECKÝ ŠTÝL
POJMOVOSŤ + OPERATÍVNOSŤ = ROKOVACÍ ŠTÝL20
POJMOVOSŤ + IKONICKOSŤ = VEDECKÝ ŠTÝL
19
Pre lepšiu predstavu uvedieme aspoň zjednodušené vysvetlenie podstaty uvede-
ných základných výrazových vlastností, ktoré sú vzájomne v opozičných vzťa-
hoch. Ikonickosť, ktorá stojí v opozícii k operatívnosti, chápeme ako schopnosť,
resp. zameranosť textu na zobrazenie (obraz) istého výseku mimojazykovej reali-
ty, pri operatívnosti, naopak, ide o zameranosť (zacielenosť) na adresáta, ktorá sa
prejavuje v jeho následnom konaní. V rámci druhej opozície – pojmovosť verzus
zážitkovosť – pojmovosť predpokladá racionálne, objektívne zobrazenie skutoč-
nosti, na rozdiel od toho zážitkovosť jej emocionálne, subjektívne zachytenie.
20
Pod pojmom rokovací štýl mal František Miko na mysli dnešný administratívny
jazykový (funkčný) štýl.
44
Štylistická koncepcia druhého z našich najvýznamnejších teore-

tikov štylistiky, Jozefa Mistríka (1921 – 2000)21, je v rovnakej mie-
re funkčne orientovaná ako predchádzajúca výrazová koncepcia, ale
na rozdiel od nej je postavená na explikácii štýlotvorných činiteľov,
teda na vonkajších alebo vnútorných (osobnostných) faktoroch, ktoré
v rozličnej miere ovplyvňujú proces štylizácie, ako aj výsledný textový
produkt. Po prvýkrát ju autor predstavil vo svojej Praktickej sloven-
skej štylistike (1961, 1963), v ďalších rokoch ju systematicky rozvíjal
v dielach Slovenská štylistika (1965a) a Štylistika slovenského jazyka
(1969, 1977), až napokon zavŕšil svoje úsilie na poli jazykovednej
štylistiky publikovaním mohutného kompendia s názvom Štylistika,
ktoré vyšlo postupne v troch vydaniach (1985, 1989, 1997) a ktoré aj
v aktuálnej dobe predstavuje základnú učebnú literatúru štylistiky pre
študentov filologických i nefilologických vysokoškolských odborov.
Mistrík vo svojich vedeckých prácach člení predmet štylistiky na
tri vzájomne prepojené oddiely. V jeho poslednom vydaní Štylisti-
ky z roku 1997 najprv venuje pozornosť charakteristike výrazových
prostriedkov textu a štýlu, ďalej tektonike a architektonike textu (t. j.
problematike slohových, resp. slohovo-tematických postupov) a na-
pokon samotnej užšie chápanej štylistike textu, do ktorej zaradil vý-
klad o štýlotvorných činiteľoch a štruktúrnych vlastnostiach jednot-
livých primárnych (i sekundárnych) jazykových (funkčných) štýlov.
Ako sme už uviedli, centrálnou pojmovou kategóriou Mistríkovho
chápania štýlu a štylistiky je pojem štýlotvorný činiteľ, pod ktorým
rozumie akýkoľvek jav psychologickej, filozofickej, sociálnej, fyzickej
alebo jazykovej povahy, ktorý sa explicitne alebo implicitne zúčast-
ňuje na štýlotvornej (textotvornej) činnosti, a teda dáva príslušnému
prejavu istú štylistickú tvár. Podľa neho práve štýlotvorné činitele
sformujú v konečnej (rezultatívnej) fáze prejav do takej podoby, že
21
K nanajvýš bohatej vedeckej, prednáškovej, encyklopedickej, ako aj lektorskej
a editorskej činnosti Jozefa Mistríka pozri najnovšie viaceré separátne štúdie v ča-
sopise Slovenská reč, číslo 3 z roku 2011, špeciálne príspevky Pavla Žiga (2011),
Daniely Slančovej (2011) a Jany Pekarovičovej (2011a, 2011b).
45
je v súlade s anticipovaným cieľom, prostredím, s autorovou osob-

nosťou a so všetkým tým, čo sa ho pri vznikaní priamo dotýka (po-
rov. Mistrík, 1997, s. 407). Pomerne rozsiahly a stále otvorený in-
ventár funkčne pôsobiacich štýlotvorných činiteľov Mistrík rozdelil
do kategórií subjektívnych a objektívnych štýlotvorných činiteľov.
Medzi tie subjektívne zaraďuje autora s celou jeho zložitou štruk-
túrou osobnosti, t. j. s jeho povahovými sklonmi, temperamentom,
aktuálnym psychickým (emocionálnym) stavom, intelektuálnou vy-
spelosťou, morálnou zrelosťou a pod., status objektívnosti zase pri-
sudzuje faktorom, akými sú téma, prostredie, adresát, cieľ prejavu,
štruktúrno-typologické možnosti jazyka a pod. (podrobnejšie tam-
že, s. 408-419). Aktualizáciou funkcie toho-ktorého činiteľa, resp. ich
celého súboru v konkrétnom štylizačnom procese potom vznikajú
potenciálne kompaktné textové štruktúry, ktoré možno umiestniť do
hierarchicky usporiadaného systému funkčných štýlov a žánrov na
primárnej, sekundárnej, príp. terciárnej úrovni, a tak v nich identi-
fikovať spoločné i odlišné znaky. Jednotlivé funkčné štýly interindi-
viduálneho charakteru Mistrík klasifikuje opäť na podklade opozície
subjektívne verzus objektívne, pričom na primárnej úrovni vydeľuje
celkovo šesť štýlov (umelecký a hovorový ako subjektívne štýly, ad-
ministratívny a náučný ako objektívne štýly a publicistický, rečnícky
a esejistický ako objektívno-subjektívne štýly), na sekundárnej úrov-
ni jeho škála možných derivovaných štýlov a podštýlov obsahuje
okolo sto variantov, ako napríklad štýl agitačný, ceremoniálny, di-
daktický, diplomatický, encyklopedický, flegmatický, komický, komi-
xový, kritický, kronikársky, legislatívny, nízky, poetický, persuazívny,
reklamný, skromný, temperamentný, vulgárny, vysoký a iné (porov.
Mistrík, 1997, 2000).22
22
Treba poznamenať, že vyčlenenie niektorých sekundárnych (derivovaných) štýlov
u Mistríka je metodologicky pomerne sporné. Opisovať a porovnávať na jednej me-
todologickej úrovni napríklad flegmatický a oficiálny štýl alebo vysoký a komixový
štýl vyznieva rozporuplne. V tejto súvislosti Mikova sústava výrazových kategórií
(výrazových kvalít) pôsobí oveľa systematickejším, ako aj precíznejším dojmom.
46
Zhrňujúco povedané, hoci sú obidve naše kľúčové autorské šty-

listické koncepcie vybudované v rovnakej miere na funkčných zákla-
doch, základný rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že zatiaľ čo v mikov-
skej koncepcii sa konkrétna podoba štýlu odvodzuje od prevažujúcich
jazykových funkcií v danom prejave, u Mistríka sa konkrétna podoba
jazykového štýlu manifestuje na pozadí pôsobenia objektívnych a sub-
jektívnych štýlotvorných činiteľov, čo má, prirodzene, dopad i na štý-
lovú klasifikáciu na horizontálnej osi. Okrem už spomínaných kon-
cepcií Františka Mika a Jozefa Mistríka medzi funkčne orientované
štylistické teórie zaraďujeme aj staršie práce Márie Ivanovej-Šalingovej
(1965) a didakticky ladenú štylistiku Jána Findru (2004a, 2005, 2013).
Najmodernejšie prístupy k zložitej problematike textu a štýlu
v slovenskej štylistike, ergo lingvistike predstavujú čiastkové kon-
cepcie, ktoré kvôli prehľadnosti možno rozdeliť do dvoch konceptu-
álnych smerov. V prvom prípade ide o textovolingvistické prístupy,
v ktorých sa organicky prepájajú poznatky textovej lingvistiky, resp.
teórie textu s poznatkami klasickej funkčnej štylistiky obohatenými
o výskumné stimuly najmä z kognitívnych vied Túto vedecko-vý-
skumnú líniu reprezentujú predovšetkým čiastkové štúdie i ucelené
monografie Eugénie Bajzíkovej (1995, v spoluautorstve, 1998), Juraja
Dolníka (v spoluautorstve, 1998, 2010; samostatne, 2009), Miroslava
Dudoka (1987, 1998, 1999) a Františka Ruščáka (2012). V druhom
prípade môžeme uvažovať o pragmatických (diskurzívnych) prís-
tupoch, založených na širšej pragmatickej interpretácii jazykovej
komunikácie, pri ktorej sa vyzdvihuje účasť kontextu a znalostných
predpokladov oboch komunikantov v celostnom procese štylizácie
(textácie), ako aj integrujúce postavenie štylistiky v komplexe mo-
derných komunikačných vied a metodologických škôl etablovaných
na poli interdisciplinárne orientovanej jazykovedy. Pragmatické po-
ňatie štýlu a štylistiky systematicky rozvíja v našom prostredí svojimi
vedeckými prácami predovšetkým Daniela Slančová (1996, 1999a,
2003) a Oľga Orgoňová (v spoluautorstve, 2010).
Zásluhou menovaných lingvistiek a lingvistov vstúpila slovenská
štylistika akoby do novej éry. Po dlhom období, keď sa v nej domi-
47
nantne uplatňovali zásady funkčne orientovaného štrukturalistické-

ho výskumu, a to najmä mistríkovského typu, začala postupne pre-
berať i nové myšlienkové trendy, prevažne pochádzajúce zo zdrojov
anglo-americkej komunikatívno-pragmatickej (postštrukturalistic-
kej) lingvistiky, čím sa jej vývoj v aktuálnej dobe zavŕšil a korešpon-
duje tak s vývojom štylistiky aj v ostatných krajinách.
48
3. ZÁKLADNÉ POJMY
A POJMOVÉ KATEGÓRIE V ŠTYLISTIKE
Osvojenie si a pochopenie základných pojmov – termínov vo vzťa-

hu k jazykovému štýlu, štylizovaniu a štylistike a ich adekvátnych
definícií je prvotným predpokladom na zvládnutie akéhokoľvek šty-
lizačného procesu vo všetkých jeho fázach. Hoci do veľkej miery ide
o abstraktné pojmové kategórie, pri ich dostatočnej exemplifikácii
priamo v pedagogicko-didaktickom procese pomerne rýchlo nastá-
va ich skonkrétnenie a interiorizovanie v znalostnom a skúsenost-
nom komplexe štylizujúceho subjektu, a tak sa aj efektívnejšie napĺňa
ich stanovený komunikačný cieľ v reálnych podmienkach. Naopak,
ich neznalosť, nepochopenie či zámerné ignorovanie výrazne retar-
duje proces štylizácie a môže vyústiť do vzniku mnohých štylistic-
kých anomálií a chýb, resp. komunikačných nedorozumení.
K takýmto podľa nás základným (elementárnym) pojmom jazy-
kovednej štylistiky patria aj pojmy štylistická norma, štyléma, jazy-
kový (funkčný) štýl, slohový postup a žáner, ako aj samotný pojem
text či subjektívne a objektívne štýlotvorné činitele. Uvedený prehľad
základných pojmov vzhľadom na šírku štylistickej problematiky,
ako aj na interdisciplinaritu súčasného skúmania fenoménu komu-
nikácie predstavuje, prirodzene, len zúžený výber ťažiskových poj-
mových kategórií, ktoré je pri detailnejšom skúmaní a prehlbovaní
jazykovo-štylistickej kompetencie nevyhnutné rozšíriť. Na druhej
strane práve tieto pojmy – termíny sú neodmysliteľne späté s našou
domácou štylistickou tradíciou, a preto ponúkame aspoň ich koncíz-
ny definičný rámec.
49
ZÁKLADNÉ POJMY A POJMOVÉ KATEGÓRIE V ŠTYLISTIKE
3.1 Štylistická norma
Pojem norma v zmysle univerzálnych sociálnych či etických pravi-

diel a konvencií upravujúcich vzorce správania a konania jednotlivca
v širšom sociálnom a kultúrnom priestore dozaista patrí ku kľúčo-
vým bodom mnohých spoločenských a humanitných vied. Existen-
cia noriem a ich dodržiavanie je totiž nevyhnutnou podmienkou na
fungovanie spoločnosti a na zachovanie, presnejšie reprodukovanie
jej vnútorných mechanizmov. Pod normou v univerzálnom chápa-
ní rozumieme „všeobecne platný a uznávaný typ, resp. vzor (pred-
pis, dohovor, konvenciu) a záväzný model pre istú oblasť ľudského
správania a konania (Kráľ – Rýzková, 1990, s. 38), v našom prípade
jazykového správania, teda používania jazykových, príp. i nejazyko-
vých (neverbálnych) prostriedkov. Obsahom každej normy je súbor
určitých pravidiel a ustanovení s regulatívnou silou, ktoré usmer-
ňujú a do istej miery i riadia prežívanie človeka ako uvedomelej
socio-kultúrnej bytosti, pričom v lingvistike sa s pojmom normy
najčastejšie operuje v teórii spisovného jazyka a jazykovej kultúry
v súvislosti s opisom spisovnej normy, štandardnej normy, nárečo-
vých noriem a pod. (najnovšie Dolník, 2000, 2010a, 2010b).
Normy, predstavujúce určité preskriptívne vzorce a modely, sa
v jazykovede vzťahujú na fungovanie jazyka v rovine systémovo-
štruktúrnej (langue) i textovo-komunikačnej (parole). Juraj Dolník
(1999, s. 212-214) ich na základe toho člení na komunikačné, rečové
a jazykové. Jazykové (systémové) normy sa týkajú jednotlivých čias-
tkových podsystémov jazyka a zahŕňajú pravidlá, ktoré zabezpečujú
formálnu, gramatickú i sémantickú identifikáciu jazykových útvarov
v súlade s očakávaniami percipienta. Na základe nich sa posudzu-
je správnosť, resp. nesprávnosť realizovaných prvkov, a to vo vzťahu
k ich ortoepickej, tvarovej, slovotvornej, syntaktickej či sémantickej
podobe (ide napríklad o správnu, spisovnú výslovnosť spoluhlás-
kových skupín, správnosť použitých tvarov, príp. dvojtvarov v rám-
ci konjugačných a deklinačných sústav, anteponovanie zhodného
prívlastku a postponovanie nezhodného prívlastku a pod.). Rečové
50
(pragmatické) normy, do sústavy ktorých patrí aj štylistická norma,

obsahujú pravidlá alebo skôr nepísané zásady používania jazykových
prostriedkov v závislosti od jazykového i mimojazykového kontextu.
Pomocou nich interpretujeme použité jazykové jednotky už nielen
ako izolované prvky abstraktného jazykového systému, ale aj ako
komplexné výpovede (prehovory, texty), ktoré nadobúdajú konkrét-
ny význam a zmysel až po zohľadnení rôznorodých kontextových
faktorov, na pozadí ktorých sa daná výpoveď realizuje. Pod vplyvom
kontextu tak napríklad vetu (výpoveď) „Fúka tu.“ možno interpreto-
vať nielen ako prosté oznámenie o rýchlejšom prúdení vzduchu, ale
vzhľadom na konkrétnu komunikačnú situáciu (situačný kontext) aj
ako výzvu na zatvorenie okna. Tretí druh noriem, a to komunikačné
(situačné) normy, majú najširšiu, najuniverzálnejšiu platnosť. Ob-
sahujú pravidlá komunikačného správania, ktoré jazykové spoločen-
stvo v istej sfére komunikácie akceptuje ako záväzné, pričom sa do
nich premietajú i normy spoločenského správania, pravidlá etikety
i komunikačná etika a etické kódexy (k otázke etiky a etických kó-
dexov pozri bližšie Hlavčáková, 2011). Ak sa vrátime k spomínanej
modelovej výpovedi „Fúka tu.“, jej použitie (vyslovenie) je akcepto-
vateľné len v relatívne neformálnom, žoviálnom prostredí. Naopak,
v oficiálnych komunikačných situáciách by istotne spôsobila vlnu
nevôle na strane adresáta (adresátov), a teda bolo by žiaduce pre-
formulovať ju napríklad do podoby „Kolega, boli by ste taký láskavý
a zavreli okno...“
Vzhľadom na uvedenú klasifikáciu štylistické normy, ako sme
už naznačili vyššie, zaraďujeme medzi rečové (pragmatické) normy,
v rámci ktorých sa potom aktualizujú nielen nevyhnutné pragma-
tické aspekty komunikácie, ale aj širšie normy verbálneho správania
(verbálnej interakcie) vzťahujúce sa na charakter danej komunikač-
nej situácie. Obsahujú jednak jednotlivé štýlové normy, vyplývajúce
zo štruktúrno-funkčných charakteristík formálnych modelových
štruktúr textov (hovorových, umeleckých, publicistických a pod.),
a jednak už špecifickejšie žánrové normy, stojace na nižšej úrovni
abstrakcie a vzťahujúce sa na konkrétne žánrové modely. Optimál-
51
ne zvládnutie štylistiky určitého textu teda predpokladá poznanie

konkrétnej štýlovej normy platnej pre danú sféru komunikácie, ergo
jazykový (funkčný) štýl, ako aj stotožnenie sa so žánrovou normou.
V prípade, že máme napísať krátku žurnalistickú správu, musíme
si byť vedomí toho, že napríklad syntax publicistických, resp. žur-
nalistických textov má byť skôr nenápadná a jednoduchá, aby ne-
retardovala interpretačný proces spravidla anonymného a hromad-
ného čitateľa a zároveň zo žánrovej podstaty správy ako základného
spravodajského žánru vyplýva, že v nej má autor/autorka odpovedať
na šesť klasických spravodajských otázok (Kto?, Čo?, Kde?, Kedy?,
Ako?, Prečo?) a pri jej kompozičnom stvárňovaní neuplatňovať
trichotomickú štruktúru úvod, jadro, záver, ale vždy postupovať
od najdôležitejších, najzaujímavejších informácií k tým najmenej
dôležitým, najmenej zaujímavým (bližšie pozri Rončáková, 2011,
s. 71-72). Analogický postup možno uplatniť aj pri kreovaní iných
útvarov (žánrov) z rôznych modelových štruktúr textov, pričom
však treba rátať s tým, že jednotlivé žánrové normy sa môžu odli-
šovať svojou explicitnosťou, záväznosťou či teritoriálnou pôsobnos-
ťou.
3.2 Štyléma
Vo všeobecnosti pod pojmom štyléma rozumieme formálny výrazo-

vý prostriedok textu s určitým významom (sémantikou) a s určitou
štylistickou hodnotou. Do slovenskej lingvistiky, ergo štylistiky za-
viedol tento pojem Jozef Mistrík (1985), ktorý za štylému považuje
„každé slovo, vetu alebo časť textu, ktorá má v konkrétnom prehovo-
re (prejave) takú podobu, že nám pri štylistickej typológii signalizuje
zameranie, charakter textu“ (Mistrík, 1997, s. 31). Zo slovotvorného
hľadiska pojem – termín štyléma vznikol analogickým spôsobom
ako názvy základných jednotiek iných podsystémov jazyka – foné-
ma, morféma, lexéma a pod., avšak na rozdiel od týchto „-ém“ šty-
lému nepovažujeme za samostatnú systémovú jednotku, keďže vo
52
funkcii štylém vystupujú prvky z iných podsystémov jazyka, neho-

voriac o tom, že ani v súčasnosti medzi odborníkmi nie je úplná zho-
da v chápaní toho, aká je jej presná povaha (bližšie k tejto polemike
pozri Findra, 2004c).
Pri definovaní pojmu štyléma sa nám v zásade ponúkajú dve
možnosti. V prvom prípade za štylému pokladáme každé slovo, syn-
tagmu, vetu alebo časť textu, ktorá sa nachádza v určitom prejave,
a teda aj neutrálne výrazy, pretože práve na ich pozadí sa aktuali-
zuje hodnota tých príznakových, resp. štylisticky signifikantných
prvkov. Takéto vnímanie a interpretovanie štylémy presadzuje Ján
Findra (2004c, s. 39) a tvrdí, že „štýl ,nerobia’ iba štýlovo ,aktívne‘
prostriedky, pretože bez funkčného dotyku s ostatnými by to nedo-
kázali, boli by slabé. Ani prostriedky, ktoré tvoria tzv. neutrálne po-
zadie (neutrálnu rovinu), nie sú štýlovo pasívne. Ich aktívna úloha
je v tom, že oživujú, aktivizujú, príp. aj aktualizujú funkčné danosti
príznakových prvkov“, a to pôsobením princípu kontrastu, presnej-
šie povedané na podklade kontrastného vnímania kontaktu bezpríz-
nakového (neutrálneho) prvku s tým príznakovým.
Protichodné stanovisko zastáva v už citovanej definícii štylémy
Jozef Mistrík, ale aj české teoretičky Jana Hoffmanová (1997) a Eva
Minářová (2010). Druhá menovaná nazýva štylémami len tie „ja-
zykové a štylistické javy, ktoré najvýraznejšie vytvárajú štýl textu
a pomocou ktorých sa tento štýl vyhraňuje a zdôrazňuje“ (Minářo-
vá, 2010, s. 12), z čoho vyplýva, že štylémou nie je každý výrazový
prostriedok (slovo, syntagma, veta a pod.) použitý v texte, ale len ten,
prostredníctvom ktorého sa manifestuje, resp. potvrdzuje funkčná
zameranosť (hodnota) istého komunikátu (napríklad publicizmy
v publicistických textoch, kancelarizmy v administratívno-právnych
textoch, antikvarizmy v esejistických textoch a pod.), alebo, naopak,
ten, ktorým sa táto hodnota narúša, a teda vzhľadom na štýlovú nor-
mu pôsobí ako nápadná štylistická anomália či defekt (napríklad vý-
skyt hovorových či nárečových slov v oficiálnych administratívnych
dokumentoch alebo neterminologických pomenovaní vo vedecko-
náučných textoch a pod.).
53
Uvedená polarita v názoroch na vymedzovanie štylém sa napo-

kon premieta i do vnímania textu z pozície autora a interpretanta.
Zatiaľ čo z autorského pohľadu je štylémou, prirodzene, každý pros-
triedok, ktorý autor použije a organicky včlení do textu v procese
jeho tvorby, percipient si v rámci laickej (intuitívnej) alebo zámernej
jazykovo-štylistickej interpretácie všíma predovšetkým štylisticky
nápadné, signifikantné prvky a tie následne klasifikuje a hodnotí
v kontexte svojich nadobudnutých znalostí a skúseností (znalostné-
ho a skúsenostného komplexu).
Podľa základnej systémovej klasifikácie štylém ich diferencujeme
na jazykové (verbálne), kompozičné a neverbálne, ktorých význam
sa profiluje v ústnych (hovorených) prejavoch. Jazykové (verbálne)
štylémy sa na základe ich stavby a príslušnosti k jednotlivým jazyko-
vým rovinám ďalej členia na foneticko-fonologické štylémy (fonošty-
lémy), morfologické štylémy (morfoštylémy), lexikálne, syntaktické
štylémy a kompozičné štylémy, tvorené nadvetnými kontextový-
mi celkami, ktorých funkcia sa manifestuje jednak na vonkajšom
(makrokompozičné štylémy), ale aj tematicko-logickom (mikro-
kompozičné štylémy) usporiadaní textu jednotlivých textových seg-
mentov.
Z inej perspektívy môžeme štylémy separovať na informémy
a pragmémy, pričom informémy spravidla vytvárajú neutrálne po-
zadie textu a poskytujú mu vecno-významový fundament, zatiaľ čo
pragmémy vyjadrujú postoj expedienta k výpovedi, a tak sú zastúpe-
né v texte emocionálno-expresívnymi prostriedkami (porov. Horec-
ký, 1983, s. 65).
3.3 Jazykový (funkčný) štýl
So slovom štýl sa môžeme stretnúť v rôznych oblastiach ľudskej čin-

nosti, čo dokumentujú spojenia ako zdravý životný štýl, štýl býva-
nia, odievania, učenia sa, ba aj vo svete zvierat (štýl letu, lovu, behu
a pod.). Vo všeobecnosti ním označujeme ustálený spôsob správania
54
alebo vykonávania určitých úkonov, ktorý sa vyznačuje preň typic-

kými znakmi (prejavmi), v dôsledku čoho sa jeden spôsob, resp. štýl
viac alebo menej odlišuje od iných. Pojem štýl je teda dôležitým ka-
tegorizačným (klasifikačným) nástrojom a má v istom systéme (cel-
ku) integrujúcu, no zároveň diferencujúcu funkciu.
Chápanie štýlu ako istého modusu správania a konania sa preja-
vuje i vo vzťahu k jazyku, resp. k používaniu jazykových prostried-
kov v komunikácii. Každá jazyková činnosť sa totiž realizuje istým
spôsobom v rámci istého typu konania – komunikačného aktu, pri-
čom tento spôsob, ergo štýl sa dynamicky modifikuje v závislosti od
charakteru aktuálnej komunikačnej situácie. Z tejto perspektívy sa
jazykový štýl javí ako prostriedok na prispôsobovanie svojho kona-
nia (vyjadrovania) danej situácii, resp. daným okolnostiam, ktoré
ju utvárajú a determinujú (porov. Orgoňová – Dolník, 2010, s. 166-
167). Pri takomto pragmatickom nazeraní na podstatu a fungova-
nie jazykových štruktúr sa jazykový štýl javí ako „spôsob verbálnej
interakcie, ktorý môže mať kreatívny (selektívny), imitatívny alebo
automatizovaný charakter“ (Slančová, 2003, s. 211) podľa toho, do
akej miery si autor vzhľadom na očakávania percipienta (percipien-
tov) môže dovoliť experimentovať s obsahom i s formou komunikátu
alebo inak povedané – improvizovať.
Aj napriek uvedeným moderným pragmatickým vymedzeniam
jazykového štýlu, ktoré lepšie vystihujú proces štylistického stvár-
ňovania textu, v slovenskej teoretickej štylistike stále silno rezonu-
je jeho klasické, funkčné chápanie. Daniela Slančová v už citovanej
štúdii (tamže, s. 208-209) považuje za príčinu tohto archaizujúceho
prístupu predovšetkým fakt, že našu jazykovednú štylistiku ovplyv-
nili prevažne dva zdroje: idey pražskej štrukturalistickej školy a mo-
hutná syntetizujúca práca Jozefa Mistríka, reprezentujúca funkčne
orientovanú štylistiku staršieho typu.
V intenciách pražskej štrukturalistickej lingvistiky sa jazyko-
vý funkčný štýl chápe ako presná konfigurácia prvkov vybratých
z inventára jazyka so zreteľom na ich funkciu (funkčný potenciál)
a usporiadaných do kompaktného celku, rešpektujúc pritom kon-
55
krétny cieľ, konkrétnu formu prejavu, situáciu, ale aj individuálne

parametre hovoriaceho (píšuceho) a iné okolnosti.23 Z procesuálne-
ho hľadiska teda štýl vzniká zámerným a cieľavedomým výberom
(selekciou) a usporiadaním (kombináciou) jazykových (verbál-
nych), neverbálnych (mimika, gestika a pod.), paralingválnych
(výška a sila hlasu, zmeny v intonácii, pauza, dôraz a pod.), ale aj
tematických a kompozičných prostriedkov do súvislého prejavu
s ohľadom na jeho funkciu a na celostnú komunikačnú situáciu
(porov. Havránek, 1963; Mistrík, 1997; Minářová, 2011). Takto de-
finovaný jazykový štýl, resp. jazykové štýly sa následne diferencujú
na viacerých osiach: na osi individuálne – interindividuálne štýly,
objektívne – subjektívne štýly, primárne – sekundárne (derivované)
štýly.
Na osi individuálne verzus interindividuálne štýly sú rozložené
také štýlové varianty, ako je individuálny autorský štýl, skupinový
štýl, literárny štýl a napokon samotné interindividuálne jazykové
funkčné štýly, ktoré prioritne patria do výskumného rámca jazyko-
vednej štylistiky.
Individuálny štýl, v umeleckej sfére komunikácie označovaný aj
ako autorský štýl, je jedinečným, osobnostným štýlovým exemplá-
rom, do ktorého sa premietajú jednak univerzálne zákonitosti tvorby
rozličných druhov a typov textov, a jednak prvky osobnostnej (psy-
chosociálnej) štruktúry jednotlivca vrátane jeho tvorivých (kreatív-
nych) dispozícií, ktoré sa prejavujú práve v jeho schopnosti uvažovať
a štylizovať nekonvenčným, originálnym spôsobom. Zjednodušene
povedané, individuálny štýl predstavuje nanajvýš osobitý štýl, resp.
spôsob vyjadrovania každého z nás, v ktorom sa odráža naše jedi-
nečné videnie sveta a prežívanie udalostí v ňom.
23
V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že aj v teórii Františka Mika (1969, 1970), ktorá
je v rovnakej miere funkčne orientovaná, sa jazykový štýl chápe ako dynamická
konfigurácia, lež nie jazykových prvkov, ale ich výrazových vlastností (kvalít).
Bližšie k jeho teórii výrazových kategórií pozri podkapitolu 2.4.
56
Čo sa týka kategórií skupinového a literárneho štýlu, tie v sebe

zahŕňajú jazykové, ale aj mimojazykové parametre a, ako zdôrazňuje
Eva Minářová (2010, s. 21), rovnako tak svojráznosť kompozičnej
stránky textu v najširšom zmysle slova vrátane obsahových (tema-
tických) a ideových (ideologických) zložiek textu v kontexte doby
i normy vkusu platnej pre tú-ktorú literárno-estetickú koncepciu. Do
skupinového a literárneho štýlu sa teda premietajú na jednej strane
charakteristiky vyššie interpretovaného individuálneho autorského
štýlu, ale na strane druhej aj štruktúrne vlastnosti umeleckého jazy-
kového (funkčného) štýlu spolu s príslušnými literárno-estetickými
kánonmi, formuláciou ktorých sa zaoberá poetika a literárna veda.
Pri skupinovom štýle sa tak snažíme odhliadať od čisto individuál-
nych, osobnostných znakov, a, naopak, hľadáme štýlové prieniky me-
dzi textami rôznych autorov/autoriek, ktorých spája podobná ume-
lecká (literárna), profesijná či záujmová orientácia. Týmto spôsobom
vznikajú také štýlové varianty skupinových štýlov, ako napríklad štýl
baroka, štýl prózy naturizmu, štýl postmoderny, ale aj štýl právnikov,
lekárov, učiteľov, teenagerov, malých detí a pod., ktoré nadobúdajú
charakter sociolektov, resp. špecifických komunikačných registrov
(k vzťahu medzi týmito pojmami pozri bližšie Slančová, 1998; Ološ-
tiak, 2010).
Jazykovedná štylistika, ako sme už konštatovali, v prevažnej
miere zameriava svoju výskumnú pozornosť na interindividuálne
štýly. Pri nich abstrahujeme od individuálnych, ako aj náhodných
(nesystémových) a premenlivých či provizórnych znakov a vlastnos-
tí a zároveň porovnávame výskyt a distribúciu rôznych štylistických
a kompozičných prvkov na širokej vzorke textov. Na podklade spo-
menutej metódy abstrakcie a komparácie sa v slovenskej štylistike
v závislosti od konkrétnej autorskej koncepcie ustálilo štyri až sedem
primárnych jazykových funkčných štýlov. Ich vzájomnou kombi-
náciu a špecifikáciou vznikajú štýly derivované (hybridné), ktoré sa
hierarchizujú na sekundárne a terciárne.
Pri diferenciácii primárnych jazykových funkčných štýlov sa
najčastejšie uplatňuje kritérium, resp. opozícia subjektívnosť verzus
57
objektívnosť. Do kategórie subjektívnych štýlov potom zaraďujeme

hovorový a umelecký štýl, do objektívnych štýlov administratívny
a náučný štýl a v medzikategórii objektívno-subjektívnych štýlov sa
nachádzajú publicistický štýl, rečnícky štýl a podľa Jozefa Mistríka
i hybridný esejistický štýl. Aspoň v stručnosti načrtneme charakte-
ristiku uvedených jazykových štýlov, pričom podrobnejšie ich analy-
zujeme v kapitole 6.
Hovorový štýl je štýlom bežnej, každodennej, väčšinou ústnej
(hovorenej) komunikácie, ktorý predpokladá bližší, osobnejší vzťah
medzi komunikantmi. Umelecký štýl je z hľadiska vertikálnej kla-
sifikácie vysokým štýlom viažucim sa na sféru umeleckej literatú-
ry (beletrie), pri ktorom sa aktualizuje (exponuje) estetická funkcia
na úkor funkcie poznávacej. Administratívny štýl je štýl oficiálnej,
príp. polooficiálnej úradnej (inštitucionálnej) komunikácie, realizu-
júcej sa spravidla medzi fyzickou a právnickou osobou alebo medzi
dvoma právnickými osobami. Náučný štýl je štýlom vedeckých, príp.
popularizačných textov, pomocou ktorých sa zverejňujú najnovšie
poznatky z oblasti vedy a techniky. Rečnícky štýl sa zase charakte-
rizuje ako štýl verejných, ale i súkromných prejavov vo finálnej fáze
určených na ústnu prezentáciu, s dôrazom na propagáciu seba alebo
iných, príp. na propagáciu samotnej témy. Publicistický (žurnalis-
tický) štýl je štýlom masmediálnej komunikačnej sféry (novín, ča-
sopisov, rozhlasu, televízie, spravodajských internetových portálov
a pod.), pri ktorom sa kladie dôraz na informovanie, ale aj zaujatie
či ovplyvnenie adresáta. Na rozdiel od Mistríka esejistický štýl pova-
žujeme za hybridný, a teda už sekundárny štýl24, ktorý v sebe spája
prvky vecnosti a estetickosti, čiže náučného a umeleckého štýlu, čo
však neznižuje prominentné (exkluzívne) postavenie tohto štýlu na
vertikálnej štýlovej osi.
24
Analogické hybridizačné tendencie však nachádzame v genéze a štruktúre i
predtým spomínaného rečníckeho a publicistického jazykového štýlu, v dôsled-
ku čoho aj tieto jazykové (funkčné) štýly možno chápať ako sekundárne. Bližšie
k tejto polemike pozri výklad v podkapitolách 6.5 a 6.6.
58
3.4 Slohový (slohovo-tematický) postup
Termín slohový postup, presnejšie slohovo-tematický postup sa

v slovenskej štylistike uplatnil až v šesťdesiatych rokoch minulého
storočia, pričom sa dlho viedli polemiky, či vôbec celá problematika
slohových postupov patrí do výskumného rámca jazykovednej šty-
listiky. V starších štylistických prácach sa síce operovalo s touto poj-
movou kategóriou, vo vzťahu k nej sa však používali iné terminolo-
gické či neterminologické ekvivalenty, a to označenia slohový druh,
druh slohu, obsahový postup či kompozičný postup (porov. Mlacek,
1999, 2007). V modernej pragmatickej lingvistike, ergo teórii textu
sa aktuálne odporúča pracovať s termínom expanzia témy (Dolník
– Bajzíková, 1998, s. 56-69), ktorý vari najlepšie odráža mechaniz-
mus uchopovania a postupného myšlienkového rozvíjania témy
v texte, čo korešponduje s chápaním kategórie slohového postupu
v starších funkčne orientovaných štylistikách
Ako je zrejmé už z uvedených terminologických eventualít, slo-
hový postup sa dotýka tematickej roviny textu, teda jeho obsahového
zamerania. Globálna téma prejavu, ktorá predstavuje akýsi zovše-
obecnený kognitívny konglomerát obsahových kvánt textu (tamže,
s. 54), sa pri textotvornej (štýlotvornej) činnosti postupne myšlien-
kovo spracováva, uchopuje a následnej rozvíja istým spôsobom, resp.
istými spôsobmi. Analogicky, ako to bolo pri jazykovom funkčnom
štýle, ktorý sme definovali ako výber a usporiadanie jazykových i ne-
jazykových prostriedkov, v rámci slohového postupu môžeme uvažo-
vať o výbere, usporiadaní a operacionalizovaní tematických zložiek
na ploche textu, pričom, ako zdôrazňuje Miloslav Darovec (1965,
s. 213), „jazykové štýly a slohové postupy nie sú vo vzájomnom vzťa-
hu, nepodmieňujú sa“, a teda jedna a tá istá téma môže byť spracova-
ná pomocou rôznych slohových postupov (modusov expanzie témy),
ako aj môže patriť do rôznych formálnych modelových štruktúr tex-
tov. V súlade s tým slohový (slohovo-tematický) postup definuje-
me ako spôsob, resp. konkrétny variant kognitívneho spracova-
nia témy autorom textu, ktorý je v zhode s logickými operáciami
59
využívanými pri jej rozvíjaní a ktorý sa následne premieta do jej

jazykového stvárnenia pomocou konkrétnych štylistických (gra-
matických, lexikálnych, kompozičných) prostriedkov.
Jozef Mistrík (1997, s. 339-342) rieši problematiku slohových po-
stupov uplatňovaných pri spracúvaní, zobrazovaní obsahových (te-
matických) komponentov v texte, ako aj problematiku slohových út-
varov v rámci tzv. architektoniky textu. Na separovanie jednotlivých
slohových postupov využíva matricu pozostávajúcu z piatich dvojíc
opozičných vlastností, pričom v každej dvojici sú dané vlastnosti
v disjunktívnom vzťahu, a teda prítomnosť jednej vlastnosti vylučuje
výskyt druhej. Spomínaná matrica obsahuje tieto príznaky: kohéz-
nosť – inkohéznosť, explikatívnosť – enumeratívnosť, komutabilnosť
– sukcesívnosť, aktualizovanosť – gnómickosť a subjektívnosť – ob-
jektívnosť (tamže, s. 342). V stručnosti naznačíme význam a zmy-
sel uvedených opozičných vzťahov, keďže majú evidentný vplyv i na
prakticko-realizačnú fázu tvorby textu.
Kohéznosť/inkohéznosť vyjadruje súdržnosť alebo, naopak, voľ-
né spojenie kompozičných zložiek textu, pri ktorých sa nesleduje
plynulosť ani kontinuita zobrazovaných informácií, pretože každý
horizontálny segment textu má význam sám osebe. Kohéznymi sú
napríklad výkladové (explikatívne) a rozprávacie (naratívne) tex-
ty, inkohéznymi zase opisné (deskriptívne) a argumentačné texty.
Opozícia explikatívnosť verzus enumeratívnosť spočíva v spôsobe
prezentovania témy, a to buď pomocou objasňovania, vysvetľova-
nia vzťahov medzi jej prvkami (explikácia), alebo prostredníctvom
holého výpočtu jej znakov a vlastnosti bez prezentovania širších sú-
vislostí (enumerácia). Za explikatívny považujeme výkladový, argu-
mentačný a čiastočne i rozprávací slohový postup, za enumeratívny
opisný slohový postup. Pri komutabilnosti, ktorá je typická pre vý-
kladové i naratívne texty, ide o voľné poradie zobrazovaných faktov
vo vzťahu k téme, v dôsledku čoho sa aj pri ich zámene nenaruší per-
cepcia ani zrozumiteľnosť textu, naopak, pri sukcesívnosti, typickej
pre opisné prejavy, je dôležitá následnosť, teda záväzné poradie jed-
notlivých textových zložiek. Opozícia aktualizovanosť verzus gnó-
60
mickosť vyjadruje spätosť zobrazovanej témy s kontextom, pričom

gnómické texty sa vyznačujú univerzálnou, všeobecnou platnosťou
v akomkoľvek kontexte, na druhej strane aktualizované texty sú zá-
vislé od širších kontextových súvislostí a len pri prihliadaní na ne sú
adekvátne interpretovateľné. Príznakom aktualizovanosti sú charak-
terizované predovšetkým naratívne texty, gnómickosť je príznačná
pre opisné, výkladové i argumentačné texty. Posledná opozícia sub-
jektívnosť/objektívnosť spočíva v prítomnosti alebo neprítomnosti
subjektu, resp. subjektívneho vnímania skutočnosti na zobrazení
témy, z čoho je evidentné, že za subjektívne považujeme naratívne
a opisné texty, naproti tomu za objektívne výkladové a argumentač-
né texty.
Celkový počet slohových postupov, resp. modusov expanzie témy
etablovaných v jazykovednej štylistike, ergo teórii textu sa môže líšiť
v závislosti od autorskej koncepcie, ako aj stupňa abstrakcie. Sústava
slohových postupov rozpracovaných v slovenskej lingvistike zahŕňa
opisný, rozprávací, výkladový a argumentačný slohový postup, za-
tiaľ čo existenciu špecifického informačného a dialogického sloho-
vého postupu, o ktorých uvažuje Mistrík (1964, 1989, 1997), niektorí
teoretici spochybňujú.25 Informačný slohový postup sa v tejto súvis-
losti nepovažuje za „čistý“ exemplár, ale len za odvodeninu opisné-
ho slohového postupu, pri dialogickom slohovom postupe sa zase
uvádza, že dialóg, dialogické textové sekvencie sú entity, ktoré stoja
v štylistike na úplne inej metodologickej úrovni ako samotné sloho-
vé postupy (pozri v tejto súvislosti podnetnú polemiku M. Darovca,
1965 a J. Mlacka, 1999, 2007).
V dôsledku naznačených metodologických nejasností sa v ďal-
šom výklade zameriame len na interpretáciu prvých štyroch sloho-
25
Pre úplnosť len dodávame, že v našich vedeckých a odborných prácach sa uvádza
ešte úvahový slohový postup ako subkategória výkladového slohového postupu
a najnovšie i polemický slohový postup, ktorý je špecifickou kombináciou výkla-
dového a argumentačného postupu, v ktorom sa však dôraz kladie na dialogickú
zložku, keďže polemika predstavuje akýsi „odložený, odsunutý dialóg“ (bližšie
pozri Horecký, 1990, s. 3 a n.).
61
vých postupov, ktoré považujeme pri praktickom štylizovaní rôznych

modelových štruktúr textov za kľúčové. Pri opisnom slohovom po-
stupe (deskriptívnej expanzii témy) zaznamenávame stav určitého
objektu (osoby, predmetu, javu alebo procesu) na základe pozoro-
vania jeho vnútorných alebo vonkajších zložiek. Téma textu sa teda
v tomto moduse kognitívne spracováva a jazykovo uchopuje na báze
jej rozkladu na jednotlivé vonkajšie alebo vnútorné znaky a vlastnos-
ti a tie sa následne zaznamenávajú v istom poradí (hierarchii), resp.
smere, a to bez prihliadania na možné časové či kauzálne súvislos-
ti. Napríklad pri statickom opise určitého predmetu pri enumerácii
jeho znakov postupujeme sprava doľava alebo zhora dolu a pod., pri-
čom opisovaný objekt je akoby vytrhnutý z časového kontinua. Pri
rozprávacom slohovom postupe (naratívnej expanzii témy) zazna-
menávame javy objektívnej reality, alebo aj fiktívne javy (najčastejšie
istú udalosť), ktoré sú témou textu, na časovej osi, čiže téma textu sa
rozvíja na podklade zobrazenia jej priebehu v chronologickom (bez-
príznakový variant) alebo, naopak, retrospektívnom pohľade (príz-
nakový variant). Výkladový slohový postup (explikatívnu expanziu
témy) využívame pri štylizácii najčastejšie vtedy, ak chceme bližšie
vysvetliť vzťahy medzi objektmi, resp. pôsobenia určitého objektu
na svoje okolie, príp. na iný objekt. Podstata výkladového slohového
postupu spočíva v tom, že téma sa v texte postupne rozvíja na zá-
klade myšlienkovej schémy vysvetľovania mechanizmu fungovania
istého javu alebo procesu na podklade objasnenia jeho kauzálnych
(príčinno-dôsledkových) súvislostí, čiže vo vzťahu k téme zobrazu-
jeme nevyhnutné podmienky na jej vznik a fungovanie, samotný
priebeh, dôsledky, ktoré vyvoláva, a pod. A napokon pomocou ar-
gumentačného slohového postupu (argumentačnej expanzie témy)
zdôvodňujeme isté tvrdenie, majúce povahu tézy (nie zákona), ktorú
reprezentuje téma, čiže daná téma textu sa myšlienkovo spracováva
a rozvíja na podklade uvádzania dôvodov (argumentov) vo vzťahu
k nej, teda v jej prospech alebo neprospech (k zásadám logickej ar-
gumentácie a výstavbe argumentačného textu bližšie pozri Horecký,
1988, najnovšie Buček – Zouhar, 2015).
62
Na záver pomerne zložitej a stále sa vyvíjajúcej problematiky slo-

hových (slohovo-tematických) postupov len dodávame, že jednot-
livé modusy uchopenia a myšlienkového a jazykového rozvinutia
témy v texte sa môžu vzájomne prelínať, z čoho vyplýva, že v jed-
nom a tom istom texte môžu byť uplatnené i viaceré slohové postupy.
V takejto situácii, ktorú pokladáme v textotvorbe za štandardnú, má
potom vždy jeden slohový postup dominantnú úlohu pri kreovaní
témy, ostatné slohové postupy sekundárnu, podpornú funkciu.
3.5 Slohový útvar (žáner)
Kategória slohového (slohovo-tematického) postupu úzko súvisí aj

s problematikou slohových útvarov (žánrov)26. Podľa Jozefa Mistríka
(1997, s. 341) je „slohový postup iba spôsob skladania textu, zatiaľ čo
slohový útvar (komunikát istej žánrovej kvality – doplnil M. H.) je
už hotová, ucelená, obsahovo i formálne uzavretá textová jednotka.
Slohový postup je proces, útvar rezultát tohto procesu.“ Vo všeobec-
nosti v štylistike pod termínom žáner rozumieme určitý okruh (sku-
pinu) textov s rovnakými alebo podobnými jazykovo-štylistickými
a slohovo-postupovými vlastnosťami, teda slohový útvar (žáner) je
vlastne kombináciou istého jazykového (funkčného) štýlu a istého
slohového postupu, resp. postupov. Najlepšie to môžeme vidieť na
príklade umeleckého opisu – líčenia, ktorý, ako to dokazuje i samot-
né žánrové označenie, vzniká kombináciou subjektívneho umelec-
kého jazykového funkčného štýlu a opisného slohového postupu,
26
Hoci v našom výklade používame pojmy útvar a žáner ako synonymné, v staršej
teórii žánrov sa stavajú na rozličné úrovne abstrakcie (zovšeobecnenia). Žáner sa
vymedzuje ako širší, abstraktnejší pojem, spravidla zahŕňajúci niekoľko diferent-
ných útvarov, ktoré sa už považujú za konkrétne rečové prejavy – texty (porov.
Rončáková, 2011, s. 12). Žáner správy napríklad na úrovni útvaru obsahuje kon-
krétne žurnalistické správy o stave republiky alebo o hospodárení istého podniku
či o priebehu istej akcie a pod., pričom tie sa následne na základe funkčného
hľadiska môžu ešte členiť na správy krátke, rozšírené, hodnotiace a iné.
63
pričom výsledkom takejto konfigurácie je relatívne ucelená textová

(kontextová) štruktúra, vyznačujúca sa pre ňu charakteristickým sú-
borom znakov, ktoré ju odlišujú od iných textových (kontextových)
štruktúr patriacich k iným žánrom.
V súlade s tým žáner (útvar) vždy chápeme ako istú abstrakciu,
zovšeobecnený model (vzor) formálne, obsahovo i kompozične
uzavretých kontextových celkov, čo potvrdzuje i Daniela Slančová
(1996, s. 113), keď tvrdí, že „žáner vzniká generalizáciou vlastností
tematicky, funkčne, kompozične a jazykovo príbuzných komuni-
kátov“, a teda žáner predstavuje istý typ komunikátu v zmysle abs-
traktnej, ideálnej entity. Podľa Jána Findru (2004a, s. 210) žáner re-
prezentuje obsahovú modelovú štruktúru textu, ktorá je bázou na
hĺbkovú organizáciu textu (jazykový štýl je naproti tomu formál-
nou modelovou štruktúrou textu slúžiacou na povrchovú organizá-
ciu textu), pričom tento model je „bezprostredným, invariantným
rámcom na tvorbu aktuálnych textov“. V rámci jednotlivých rovín
abstrakcie sa však žáner nenachádza na najnižšej metodologickej
úrovni, ako sa domnieva Findra (tamže, s. 210), ale postupnosť jed-
notlivých pertraktovaných pojmových štruktúr od najvšeobecnejšej
po najkonkrétnejšiu je takáto:
JAZYKOVÝ ŠTÝL + SLOHOVÝ POSTUP

→ ŽÁNER → ÚTVAR → TEXT
Pre praktickú štylistiku, pre praktický štylizačný proces nie je ani

tak dôležitý samotný abstraktný, invariantný žánrový model, ako skôr
k nemu prislúchajúca žánrová norma. Tá predpisuje autorovi, ako má
postupovať, na čo klásť dôraz pri uchopení témy, ktoré vyjadrovacie
prostriedky vo funkcii štylém uprednostniť pred inými a, naopak,
čomu sa pri štylizácii vyhnúť. Z tohto hľadiska možno pojem žáner
operacionalizovať v tom zmysle, že ide o zovšeobecnený súbor pravi-
diel, ktorými sa riadi expedient pri tvorbe konkrétnych textov, čo je na
strane percipienta, prirodzene, spojené s istým súborom očakávaní.
„Žáner je teda spätý s istým jazykovým spoločenstvom, kde funguje
64
ako súčasť komunikačnej kompetencie jeho príslušníkov, pričom kaž-

dé jazykové spoločenstvo si utvára vlastný súbor žánrových noriem“
(Slančová, 1996, s. 115). To zároveň vytvára priestor na odlišný prí-
stup k jednotlivým žánrovým modelom a ich normám v rámci rôz-
nych cudzojazyčných žánrológií (pozri Rončáková, 2011, s. 106-125).
Hoci v dôsledku mohutnej vlny hybridizácie (kríženia, prelína-
nia či splývania) žánrov sa v súčasnosti čoraz častejšie ustupuje od
klasického žánrového triedenia textov, pojem útvar, žáner ako abs-
traktná, ideálna formálno-obsahová modelová štruktúra textov pod-
ľa nás má v štylistike svoje opodstatnenie, a to aj napriek tomu, že
sa v komunikačnej praxi aktuálne často obchádza (napríklad v mas-
mediálnej komunikačnej sfére sa mnohokrát vyžaduje od autorov
– novinárov tvorba len akýchsi bližšie nešpecifikovaných „článkov“
či „príspevkov“ o tej alebo onej téme bez dodatočného žánrového
zaradenia). Odhliadnuc od toho však platí, že žánrovú diferenciáciu,
resp. žánrológiu (genológiu) netreba chápať ako hotový, nemenný
konštrukt, ale ako otvorený systém, ktorý podlieha zákonitým vývi-
novým tendenciám, prameniacim najmä z toho, že sa prispôsobuje
nevyhnutným spoločenským zmenám, ako aj meniacim sa potrebám
a očakávaniam jej členov. V oblasti žánrov teda aj slovenská štylisti-
ka stojí pred kľúčovou otázkou, ako modifikovať zaužívaný systém
útvarov a žánrov, pričom sa ponúka i riešenie transformovať ho na
inak koncipovanú exaktnú typológiu textov, v rámci ktorej by sa jed-
notlivé texty diferencovali na podklade binárnych opozícií: hovore-
né – písané texty, monologické – dialogické texty, umelecké – vecné
texty a pod. (porov. Dolník – Bajzíková, 1998, s. 70-80).
3.6 Štýlotvorné činitele
Pojem štýlotvorné činitele je centrálnym bodom vo funkčne orien-

tovaných koncepciách jazykovednej štylistiky. Do slovenskej štylis-
tiky ho zaviedol Eugen Pauliny (1968), detailne ho rozpracoval Jo-
zef Mistrík (1969, 1977, 1985, 1989, 1997), no treba povedať, že už
65
v starších teoretických prácach o jazykovom slohu, resp. štýle (porov.

Bečka, 1948, s. 7-11) nachádzame zmienku o tom, že štýl vzniká ako
výsledok pôsobenia niekoľkých činiteľov (akýchsi „skrytých síl“),
ktoré v rôznej miere pôsobia na vytváranie jazykového prejavu. Časť
z nich vychádza priamo z osobnosti autora, iné vyplývajú z externé-
ho zadania alebo z charakteru konkrétnej komunikačnej situácie. Ich
enumerácia a následný opis slúži jednak na definovanie samotné-
ho jazykového štýlu ako spôsobu výberu a usporiadania jazykových
prostriedkov na ploche textu, a jednak na vysvetlenie samotného
štýlotvorného (textotvorného) procesu. V kontexte toho pod štýlot-
vorným činiteľom rozumieme akýkoľvek vnútorný alebo vonkajší
faktor jazykovej i mimojazykovej povahy, ktorý ovplyvňuje štýl
na individuálnej aj interindividuálnej úrovni a má tak vplyv na
celkový proces štylizácie, ako i na výslednú, konečnú podobu ko-
munikátu.
Analogicky, ako to bolo pri diferenciácii primárnych jazykových
funkčných štýlov, aj pri enumerácii štýlotvorných činiteľov Mistrík
(1997, s. 407-419) využíva opozíciu subjektívne verzus objektívne.
Subjektívne štýlotvorné činitele majú individuálnu psychosociál-
nu povahu. Sú viazané na autora, autorský subjekt a vyplývajú buď
z dynamickej štruktúry jeho osobnosti, alebo z relevantných soci-
ologických či demografických ukazovateľov. Zaraďujeme medzi ne
na jednej strane autorovu povahu, jeho charakterové črty, tempera-
ment, sklony k introvertnosti, aktuálny psychický stav, skúsenostný
komplex, komunikačné, tvorivé a intelektové schopnosti a na strane
druhej vek, pohlavie, nadobudnutý či prekonaný sociálny status, stu-
peň dosiahnutého vzdelania a pod. Objektívne štýlotvorné činitele
majú prevažne lingvistický a pragmatický charakter. Na rozdiel od
už spomenutých subjektívnych štýlotvorných činiteľov nie sú ne-
menné, ale práve naopak vzhľadom na variabilitu komunikačných
situácií sú nanajvýš premenlivé a rovnako tak vo väčšine prípadov
sú závislé od externých požiadaviek na tvorbu konkrétneho komu-
nikátu. K takýmto objektívnym (lingvistickým a extralingvistickým)
štýlotvorným činiteľom patrí téma, čiže obsahové zameranie textu,
66
zovšeobecnený sumár obsahových kvánt textu, ďalej funkcia preja-

vu (t. j. to, či má daný text len informovať, alebo aj zaujať, ovplyvniť
adresáta a pod.), situácia (t. j. vonkajšie prostredie, v ktorom prejav
vzniká, ale aj pre ktoré je určený, resp. v ktorom sa bude vo finál-
nej fáze realizovať), adresát (prítomný alebo neprítomný, anonym-
ný alebo neanonymný, jednotlivý alebo hromadný, resp. disperzný),
miera pripravenosti (môže ísť o spontánne, improvizované prejavy
alebo, naopak, o vopred pripravené prejavy, príp. rôzne typy tex-
tových prefabrikátov), samotný jazyk, jeho vyspelosť, štruktúrna
a typologická charakteristika a napokon rôzne kultúrno-historic-
ké, spoločenské, teritoriálne a iné kontextové súvislosti.
3.7 Text
Po komunikatívno-pragmatickom obrate, ktorý nastal v lingvistike na

prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia, sa
za najväčšiu (najkomplexnejšiu) jednotku jazyka začal považovať text,
komunikát – ako výsledok zámernej komunikačnej činnosti. Spomí-
naný metodologický obrat znamenal zásadný posun vo vymedzovaní
predmetu (objektu) lingvistického výskumu (bližšie pozri napríklad
Helbig, 1991; Dolník, 1999, 2009) a do jeho epicentra posunul práve
fenomén textu, na ktorý sa začalo nazerať v širších interdisciplinár-
nych až transdisciplinárnych súvislostiach, čo okrem iného znamená,
že čoraz väčší počet bádateľov z rôznych vedných disciplín sa snaží
opísať a vysvetliť podstatu a fungovanie textu v širšom kontexte re-
čovej (komunikačnej) činnosti. Aj napriek tomu však pri pokusoch
o exaktné definovanie termínu text moderná pragmaticky oriento-
vaná lingvistika naráža na nemalé problémy. Je to najmä z dôvodu
bohatej lexikálnej synonymie pojmu – termínu text, značnej extenzie
(rozsahu) významu tohto pojmu, ako aj stanovenia nevyhnutných
podmienok textovosti (porov. Horváth, 2014a, s. 174-176).
Už na základe bežného pozorovania totiž zisťujeme, že ako sy-
nonymné výrazy k pojmu text v odbornej spisbe, ako aj v jazyku
67
laikov fungujú také označenia, ako napríklad komunikát, prehovor,

prejav, jazykový prejav, verbálny prejav či v poslednom čase čoraz
častejšie moderný, ba až módny pojem diskurz (bližšie pozri k tejto
otázke aj Findra, 2004a, s. 128-131). V súvislosti s naznačenou boha-
tou synonymiou však pripomíname, že nie všetky uvedené lexikálne
formy vystupujú vo vzťahu k textu ako absolútne synonymá, a teda
nie je žiaduce úplne voľne ich zamieňať. Napríklad je evidentné, že
pojmy text a diskurz nie sú vo vzťahu synonymie, ako sa to pôvod-
ne v niektorých textových príručkách proklamovalo, ale vo vzťahu
metonymie typu pars pro toto (časť za celok), keďže určitý diskurz
(napríklad politický, mládežnícky, reklamný, masmediálny a pod.)
spravidla zahŕňa celé triedy (skupiny) textov, ktoré spája rovnaký
referenčný rámec alebo rovnaká téma (bližšie k pojmovému rozpty-
lu a dynamike diskurzov pozri Orgoňová – Dolník, 2010, s. 63-91).
Ukazuje sa teda, že diskurz je aktuálne vo vzťahu k mnohorakým
jazykovo-štýlovým a tematickým variáciám zobrazenia mimojazy-
kovej reality ešte komplexnejším termínom než samotný text, a tak
lepšie vyhovuje interdisciplinárnemu charakteru skúmania súčasnej
komunikačnej praxe.
Čo sa týka extenzie pojmu text, situáciu komplikuje fakt, že za
text považujeme nielen prototypové jazykové reprezentácie štan-
dardného rozsahu, ale na jednej strane i jednovetné či dokonca jed-
noslovné apredikačné štruktúry (ako napríklad žurnalistické titulky
či reklamné slogany) a na druhej strane rozsahovo mohutné kon-
štrukty s premyslenou niekoľkostupňovou horizontálnou štruktú-
rou (ako je to v prípade monografií, kompendií, traktátov, antológií
a pod.).27 To spolu s už naznačenou skutočnosťou, že kompozičné,
štýlové, tematické a iné možnosti uchopenia jazykových, resp. paro-
27
V tejto súvislosti navrhujeme do typológie textov zaviesť pojmy mikrotext, me-
zotext a makrotext, pričom za text v pravom zmysle slova by sa považoval len
štandardný prototypový prípad ústneho alebo písomného komunikátu so zre-
teľnou horizontálnou štruktúrou a s opakovane zastúpenými vzťahmi konexie
medzi elementárnymi textovými jednotkami a odsekmi, čo sa v uvedenej katego-
rizácii zaraďuje pod termín mezotext (bližšie pozri Horváth, 2007, s. 138-139).
68
lových reprezentácií sú rovnako tak nanajvýš variabilné (texty môžu

byť písané, ústne, monologické, dialogické, umelecké, vecné a pod.),
robí z textu len ťažko opísateľný, resp. definovateľný fenomén.
V starších definíciách sa uvádza, že v prípade textu ide o súvislý,
formálne i obsahovo ucelený ústny (hovorený) alebo písaný jazyko-
vý prejav, ktorý má z komunikatívneho hľadiska platnosť relatívne
samostatnej, komplexnej jednotky, a v ktorej existuje medzi elemen-
tárnymi textovými jednotkami istá nadväznosť (zviazanosť) – čiže
konexia. Základným znakom textu je teda jeho relatívna formálna
i sémantická uzavretosť, realizujúca sa vzťahom konexie medzi ele-
mentárnymi textovými jednotkami (porov. Bajzíková, 1979, s. 17),
z čoho vyplýva, že ak nie je splnená podmienka konektívnosti jed-
notlivých segmentov, sekvencií textu, nejde o text, resp. text v pravom
zmysle slova.28 Realizované vzťahy konexie medzi elementárnymi
textovými jednotkami, ktoré sa manifestujú na úrovni formy (ko-
héznosť textu) i obsahu (koherentnosť textu), však nie sú jedinými
podmienkami ucelenosti textov (porov. Bajzíková, 1995, s. 14). Ako
nevyhnutné a dostačujúce vlastnosti (model NDP) na vznik a fungo-
vanie textu sa uvádzajú i ďalšie relevantné parametre. Podľa Roberta
de Beaugranda a Wolfganga Dresslera (1981) ide o intencionálnosť,
akceptabilitu, informatívnosť, intertextovosť a situačnú (presnejšie
povedané kontextovú – doplnil M. H.). determinovanosť. Uvedené
vlastnosti považujeme za konštitutívne vlastnosti textu, resp. elemen-
tárne podmienky, ktoré musí určitý verbálny komunikát (prehovor)
spĺňať, aby sme ho mohli považovať za text v pravom zmysle slova.
Na podklade týchto vlastností potom môžeme sformulovať moder-
nú a relatívne otvorenú definíciu textu, zohľadňujúc pritom jeho na-
najvýš multiplicitný charakter. V zhode s týmto konštatovaním text
predstavuje maximálne komplexnú, najvyššiu systémovú a komu-
28
To nás opäť odkazuje na problém, či jednovetné, heslovité syntakticko-sémantic-
ké konštrukcie typu novinových titulkov alebo reklamných sloganov bez explicit-
ne zastúpených vzťahov konexie možno považovať za texty. V našom chápaní ide
o mikrotexty, resp. exempláre textu v texte.
69
nikačnú jednotku jazyka, ktorá je vnútorne organizovaná, séman-

ticky nasýtená a relatívne ucelená (uzavretá) a ktorá sa vyznaču-
je lineárnosťou svojej výstavby, konektívnosťou svojich zložiek
a ďalšími potenciálnymi parametrami, pričom na základe svojej
gramatickej, obsahovej a ilokučnej štruktúry plní propozičnú29,
komunikatívno-pragmatickú a iné funkcie (Horváth, 2007, s. 138).
Maximálne komplexné chápanie textu ako do veľkej miery jedi-
nečnej jazykovo-komunikačnej štruktúry sa, prirodzene, manifestu-
je aj na úrovni štýlu. Ako sme už konštatovali, ten vzniká na jednej
strane prienikom individuálnych (osobnostných) a na druhej strane
nadindividuálnych (systémových a parolových) charakteristík, pri-
čom snaha o primerané štýlové (štylistické) stvárnenie prejavu je
motivovaná predovšetkým úsilím o naplnenie komunikačného cieľa.
Vo vzťahu k jazykovému štýlu i k slohovému žánru (útvaru) teda text
nadobúda povahu už konkrétnej entity v zmysle jedinečnej autorskej
reprezentácie odrazu mimojazykovej reality.
3.8 Kontext
Kontext považujeme za jeden z oporných bodov pragmatického

vnímania jazykových (komunikačných) štruktúr s markantným
vplyvom na ich celostnú, hĺbkovú interpretáciu. Pri jeho explaná-
cii vychádzame z predpokladu, že žiadny text neexistuje vo „vzdu-
choprázdne“, ale práve naopak je komplexnou veličinou, tvorenou
jednak vnútrojazykovými, a jednak mimojazykovými faktormi a sú-
vislosťami, z čoho vyplýva, že každý text vychádza z istého kontextu,
v istom kontexte sa realizuje a následne na určitý kontext upozor-
ňuje. Až vďaka kontextu, viacerým kontextovým determinantom
totiž vieme určiť konečnú platnosť, resp. zmysel jednotlivých texto-
29
Pod propozíciou, propozičným obsahom rozumieme v lingvistike jazykovo spra-
covaný odraz úsekov mimojazykovej reality, o ktorých hovoriaci alebo píšuci vy-
povedá a zároveň prisudzuje týmto odrazom istú pravdivostnú hodnotu.
70
vých sekvencií či textu ako celku, čo sa v prirodzenej miere odráža

i v adekvátnom posudzovaní štylistických kvalít daného komuni-
kátu.
Podobne, ako to bolo pri termíne text, v odbornej literatúre do-
mácej i zahraničnej proveniencie by sme aktuálne našli množstvo
viac alebo menej komplexných definícií kontextu, či už v užšom
– sémantickom, alebo širšom – pragmatickom poňatí, v rámci kto-
rého kontext obsahuje nielen automaticky podmienené, ale aj inten-
cionálne podmienené parametre (pozri Zouhar, 2011, s. 17). Z čisto
laického pohľadu pod pojmom kontext rozumieme akési pozadie
textu, bez ktorého by samotný text vyznieval neúplne, resp. nie cel-
kom jasne vzhľadom na svoju potenciálnu dvojzmyselnosť, pretože
ten istý prvok môže v rozličných kontextoch nadobúdať odlišné vý-
znamy, ako aj variantné štylistické hodnoty. Odhliadnuc od toho, už
exaktným spôsobom možno kontext v užšom chápaní vymedziť ako
časť textu alebo jeho okolie (t. j. prostredie, resp. situácia, v ktorej
sa text odohráva, realizuje), na základe ktorého sa jednoznačne
a jedinečne vymedzuje sémantika a štylistika istého prvku, resp.
prvkov, pričom jeho správna identifikácia je nevyhnutná na to,
aby sme mohli určiť hodnotu jedného prvku na pozadí ostatných
prvkov použitých v texte i stojacich mimo neho (porov. Mistrík,
2002, s. 96). Zásluhou pragmatiky a moderných teórií kontextualizá-
cie (pozri v tejto súvislosti najmä Gumperz, 1982) sa pojem kontext
rozšíril30 i na také súvislosti, ktoré „stoja za hranicami bezprostred-
ných podmienok vzniku aktuálneho textu, ako sú napríklad spolo-
čensko-politické, kultúrne, ekonomické a iné dobové podmienky“
(Findra, 2004a, s. 131). V dôsledku toho v súčasnosti do kontextu
zahŕňame okrem tradičných a dnes už nikým nespochybňovaných
30
Ako je zrejmé aj z uvedenej formulácie, v starších teóriách sa pojem kontext redu-
koval len na tie okolnosti komunikácie (textácie), ktoré súviseli s jazykovo-štylis-
tickými a tematickými eventualitami, vyplývajúcimi priamo z textu, ktorý máme
pred sebou (v tomto prípade ide len o vnútrojazykový, resp. štylistický kontext),
alebo v prípade konverzačných dialogických prejavov na okolnosti, ktoré súviseli
s konkrétnou komunikačnou situáciou a s jej aktérmi (čiže o situačný kontext).
71
vnútrotextových (kotextových), intertextových a situačných deter-

minantov aj ďalšie kontextové determinanty, a to najmä sociálne,
historické, geografické, geopolitické a kultúrne (bližšie pozri Hor-
váth, 2013c, s. 73-74), ktoré vytvárajú relatívne komplexný obraz
o vzniku, štylistickom stvárnení a pragmatickom potenciáli určitej
textovej reprezentácie. Zároveň sa zdôrazňuje, že na vytváraní široko
chápaného komunikačného kontextu sa spolupodieľajú obaja komu-
nikační partneri, a teda v rovnakej miere autor i adresát, presnejšie
povedané ich celkový súbor jazykových i mimojazykových znalostí.
Na druhej strane treba konštatovať, že neustále rozširovanie hraníc
kontextu môže viesť, ako upozorňuje Marián Zouhar (2010, s. 39),
až k tomu, že teória kontextualizácie (kontextualizmus) „upadne do
nekonečného regresu, pričom nedokážeme pomocou nej stanoviť,
akú propozíciu vyjadruje použitie konkrétnej vety, resp. výpovede“.
Aj napriek v súčasnosti preferovanému širokému chápaniu ter-
mínu kontext, v praktickej, ako aj interpretačnej štylistike pracujeme
s kontextom predovšetkým v jeho užšom chápaní, čiže s vnútrojazy-
kovým štylistickým alebo situačným kontextom. V procese recepcie
textu sa to týka predovšetkým nevyhnutnej konkretizácie polysé-
mantických lexikálnych jednotiek vo funkcii štylém, kde na ich ko-
rektnú významovú identifikáciu spravidla postačuje tzv. minimálny,
resp. nevyhnutný kontext (s ním susediace slovo, príp. nasledujúca
veta v odseku). Dokumentuje to nasledujúci príklad determinatív-
nej syntagmy „hlava štátu“, na dešifrovanie ktorej postačuje poznať
význam slova „štát“ a celé syntagmatické spojenie interpretujeme
správne ako vedúceho, čelného reprezentanta štátnej moci, čiže ako
prezidenta alebo v prípade monarchie ako kráľa. Pri konkretizácii
štylistickej hodnoty určitej štylémy a následnej analýze jej funkčné-
ho uplatnenia v rámci jazykovo-štylistickej interpretácie však spra-
vidla už musíme prihliadať na širší štylistický a situačný kontext, čo
znamená posudzovať použitý výrazový prostriedok v danom texte
vo vzťahu k iným štylémam, ako aj vo vzťahu k celkovej komunikač-
nej situácii prebiehajúcej v reálnej komunikačnej praxi.
72
4. KONŠTITUTÍVNE PRINCÍPY ŠTYLISTIKY
Aby sme boli schopní opísať a pochopiť celostný proces jazykovej

štylizácie – najmä z jeho psychologického, resp. kognitívno-lingvis-
tického aspektu – nebude nám postačovať len poznanie a stotožne-
nie sa so základnými pojmovými štruktúrami vo vzťahu k jazyku,
textu a štýlu, ale musíme preniknúť i pod povrch javov a identifiko-
vať „skryté sily“ podieľajúce sa na uchopovaní a stvárňovaní istej lát-
ky, resp. témy v texte, ktorý patrí do príslušnej modelovej štruktúry
textov. Tomuto odhaľovaniu vnútorných mechanizmov, ktoré riadia
alebo usmerňujú proces štylizácie, zodpovedá i nasledujúci výklad,
v ktorom sa zameriame na explikáciu konštitutívnych princípov v ja-
zykovednej štylistike.
4.1 Explanačný rozmer štylistiky
Štylistika sa väčšinu svojej existencie na poli teórie a metodológie,

či už v rámci rétoriky, alebo s nadobudnutým statusom relatívne
samostatnej čiastkovej jazykovednej disciplíny, profilovala ako pre-
skriptívna (normatívna) a deskriptívna (opisná) veda. Preskriptív-
ny charakter štylistiky vyplýval z toho, že sa zameriavala na kreova-
nie a ustaľovanie noriem týkajúcich sa jazykovej, štýlovej, žánrovej,
ale aj obsahovo-tematickej stavby textov (k diferenciácii jazykových,
rečových a komunikačných noriem bližšie pozri podkapitolu 2.1)
a tým vytvárala predpoklady na úspešné a efektívne zvládnutie pro-
cesu štylizácie. Cieľom deskriptívnej štylistiky bolo zase opísať jazy-
kovo-štylistickú podobu rôznych druhov a typov textov, identifiko-
vať medzi nimi spoločné a rozdielne znaky a tým izolovať (oddeliť
od seba) jednotlivé štýly, resp. formálne modelové štruktúry textov.
73
KONŠTITUTÍVNE PRINCÍPY ŠTYLISTIKY
V súčasnosti sa však čoraz viac akcentuje potreba dať štylistike

aj explanačný (vysvetľujúci) rozmer, ktorého východiskom môže byť
práve rozpracovanie problematiky vnútorných i vonkajších princí-
pov, ktoré riadia alebo aspoň regulujú samotný štýlotvorný proces.
Cenným zdrojom poznatkov pri tomto úsilí môžu byť vedecké publi-
kácie od autorského kolektívu Juraj Dolník, Jozef Mlacek, Pavol Žigo
a iní (1999, 2003), v ktorých sa uvedení výskumníci sústredia na ex-
planáciu všeobecných princípov stavby, vývinu a fungovania jazy-
ka, pričom, ako správne pripomína Ján Horecký (2000b, s. 31), „pri
hľadaní princípov nestačí skúmať stav len v rámci daného elementu
(rozumej v jazyku – doplnil M. H.), ale podnety pre jeho správanie či
fungovanie treba hľadať vonku, vo fungovaní všeobecných pravidiel,
možno aj zákonitostí v oblasti metodológie“ alebo v oblasti exak-
tných prírodných vied. V každom prípade však platí, že všeobecné
princípy existencie a fungovania jazyka, akým je napríklad aj princíp
analógie, relatívnosti, ekvivalencie, optimalizácie, ekonómie a pod.,
sa manifestujú aj v rovine textu a štýlu, a teda ich detailná analýza
môže posunúť štylistiku žiadaným smerom.
4.2 K pojmu princíp
Vo všeobecnosti pod pojmom princíp chápeme istú základnú, vý-

chodiskovú zásadu, resp. zákon, na pozadí ktorého sa odvodzuje istá
teória a vysvetľuje (explanuje) jej podstata. To zdôrazňuje i Juraj Dol-
ník (1998, s. 5), keď tvrdí, že princíp „predstavuje to, čo je v základe
poznávaného, na čom je poznávaný výsek skutočnosti založený, čo
zaručuje štruktúru tohto výseku“, a riadi, alebo aspoň koordinuje
jeho optimálne fungovanie, ako aj reprodukciu celého systému.
Ako abstraktný fenomén teda princíp v určitom systéme nie je
hmatateľný, ale jeho pôsobenie je preukázateľné a dá sa empiricky
overiť. Z povedaného vyplýva, že princíp je taký vnútorný či vonkajší
mechanizmus, ktorý stojí akoby „za“ viditeľnými prejavmi prítom-
nosti alebo fungovania istého javu v danom objekte skúmania, čím
74
nadobúda povahu abstraktného konštruktu, ktorý môžeme uplatniť

pri explanácii alebo interpretácii fungovania určitého systému. Dalo
by sa povedať, že princíp v predmetnej oblasti akejkoľvek vedy plní
funkciu akejsi „neviditeľnej ruky“31 v systéme danej vedy (v našom
prípade systéme jazykovednej štylistiky), ktorá je síce sama len ťažko
identifikovateľná, resp. je neidentifikovateľná, ale podieľa sa na ria-
dení procesov v tomto systéme, a tak prináša efekty jednak do vnútra
systému, a jednak i mimo neho tým, že celý systém robí pojmovo
uchopiteľným a interpretovateľným (porov. Horváth, 2011a, s. 64).
Ak zhrnieme už konštatované, princíp sa v teórii a metodológii
vedy javí ako východiskový oporný bod usporiadania a fungovania
určitého systému, a hoci z hľadiska uchopiteľnosti je v ňom len im-
plicitne prítomný, jeho manifestácie sú už explicitné, priamo pozoro-
vateľné (verifikovateľné) a môžu mať riadiaci, regulačný, koordinačný
alebo iný charakter. V procese jeho identifikácie sa následne každý
princíp formalizuje do podoby všeobecne platnej zásady, dodržiava-
ním ktorej smerujeme k naplneniu poslania i funkčnosti celého jej
systému.
4.3 Princíp analógie a anomálie
Prvé dva konštitutívne princípy štylistiky sú diagnostikovateľné ešte

vo vývojovej „predfáze“ jazykovednej štylistiky, t. j. v období staro-
vekej antickej rétoriky ako priamej predchodkyne štylistiky, v rámci
ktorej sa formulovali vôbec prvé zákony a pravidlá vo vzťahu k štan-
dardizovanému (konvenčnému) tvoreniu a reprodukovaniu textov.
Ide o princíp analógie a princíp anomálie, ktorých pôsobenie sa na
prvý pohľad vzájomne vylučuje, avšak v prakticko-realizačnej etape
štylizačného procesu sa ich suplementarita zámerne stiera, čo súvisí
31
Tento pojem sme si vypožičali od škótskeho ekonóma Adama Smitha, ktorý do
politickej ekonómie zaviedol termín „neviditeľná ruka trhu“ a následne sme ho
aktualizovali v želanom smere.
75
s kategóriou miery v štylistike, resp. s optimalizovaným vyjadrova-

ním v závislosti od toho, pre akú komunikačnú sféru (komunikačnú
situáciu) je prejav určený.
Princíp analógie je azda najrozšírenejším princípom v jazyku,
majúcim vplyv na celú jeho štruktúru i fungovanie. Jeho prítomnosť
je evidentná vo všetkých podsystémoch jazyka – od foneticko-fo-
nologického podsystému cez lexikálny, slovotvorný, morfologický,
syntaktický podsystém až po hypersyntaktický podsystém jazyka,
prirodzene, nevynímajúc ani problematiku štýlovej a slohovopostu-
povej konfigurácie textu.
Samotný vnútorný mechanizmus princípu analógie, resp. ana-
logického usudzovania spočíva v napodobňovaní istého modelu,
vzoru, doslova „je prejavom formovania istého správania podľa vzo-
ru iného správania“ (Dolník, 1999, s. 58). Princíp analógie sa teda
formalizuje na podklade pridržiavania sa nepísaného pravidla, ktoré
možno sformulovať takto: „Píš, hovor, štylizuj svoj text prevažne
tak, ako písali, hovorili, štylizovali významní autori, spisovatelia,
rečníci, publicisti pred tebou, a tak dosiahneš rovnaký úspech ako
oni, prirodzene, pri zohľadnení dobového vkusu preberaného
vzoru i aktuálneho vkusu panujúceho v spoločnosti.“
Uplatňovanie princípu analógie má v štylistike aj svoje nesporné
didaktické a autodidaktické využitie. Každý autor, najmä ten začína-
júci, by si totiž v procese rozvíjania svojej jazykovo-štylistickej kom-
petencie mal vybrať spomedzi iných autorov vzor, ktorý ho oslovuje,
inšpiruje a ním by sa mal v praktickom štylizačnom procese nechať
viesť. Na tejto ceste imitovania jazyka a štýlu iných autorov pedagóg
môže byť nápomocný v tom zmysle, že upozorní na tých dobrých,
nadpriemerne disponovaných štylistov a štylistky.
Druhý z princípov, princíp anomálie, pôsobí, ako sme už spo-
menuli, vo viacerých ohľadoch proti predchádzajúcemu princípu
analógie, na druhej strane vo sfére praktickej štylistiky sa „spoluži-
tie“ (symbióza) týchto princípov toleruje, ba priam požaduje. Princíp
anomálie formalizovaný do nepísaného pravidla: „Píš, hovor, štylizuj
v adekvátnej miere inak, ako píšu, hovoria, štylizujú ostatní, preto-
76
že len tak môže vyniknúť tvoja individualita a len tak zaujmeš, po-
učíš, príp. presvedčíš potenciálneho adresáta, prirodzene, pri za-
chovaní elementárnych jazykových, štylistických, komunikačných
a iných noriem platných pre danú komunikačnú situáciu,“ a teda je
založený na vedomej aktualizácii tvorivej zložky v štylizačnom (tex-
totvornom) procese, ktorú však nemožno spájať len s nehateným „vý-
buchom vlastného ja“ (Bally, 1921), čiže so schopnosťou hľadať nové,
originálne a za každú cenu vtipné či neobvyklé výrazové možnosti,
ale pristupovať k nej aj v celej komplexnosti divergentných kognitív-
nych procesov (porov. napríklad Boroš, 2002, s. 226-228). Preto pri
výučbe štylistiky, resp. v procese postupného zdokonaľovania praktic-
kých štylistických zručností treba dbať aj na schopnosť subjektu an-
ticipovať možné komunikačné nedorozumenia a v závislosti od toho
modifikovať svoj originálny individuálny štýl.
Ako vidíme, zatiaľ čo princíp analógie spočíva v tendencii po
napodobňovaní, princíp anomálie je charakterizovaný tendenciou
po vyniknutí, originalite a jedinečnosti. Celé dejiny štylistiky od jej
počiatkov po súčasnosť sú poznačené práve konkurenciou princípu
analógie a princípu anomálie, resp. súperením analogistov s anoma-
listami o chvíľkovú (dočasnú) hegemóniu toho alebo onoho princí-
pu v teoretickej i praktickej štylistike. V období stredoveku napríklad
bezvýhradne platila zásada pridržiavania sa stanovených modelov,
vzorov písania, v emocionálno-expresívnej alebo estetizujúcej kon-
cepcii štýlu a štylistiky, typickej pre druhú polovicu 19. storočia s pre-
sahom do 20. storočia, bol, práve naopak, kladený dôraz na originál-
ne, netradičné spôsoby vyjadrovania sa, prostredníctvom ktorých sa
búrali rôzne zaužívané konvencie. Dnes, v epoche postmoderniz-
mu, sa najmä v umeleckej sfére, ale aj v iných sférach komunikácie
uprednostňuje v textotvorbe prevažne anomalistický pól, čo má za
následok vznik rôznych tvorivých experimentov s formálnou i ob-
sahovou stránkou textov a odkazuje nás na kategóriu antitextu32,
32
Pod pojmom antitext (Horváth, 2007, s. 139) si možno predstaviť taký typ textu,
v ktorom je spravidla zámerne (z autorskej pozície) narúšaná formálna i syntaktic-
77
pričom antitext je okrem iného budovaný na kontroverznom spôso-

be metatextového (intertextového) nadväzovania, ktorého podstatu
už v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia načrtol Franti-
šek Miko a ostatní stúpenci a spolupracovníci tzv. nitrianskej školy
(k reminiscencii na kontroverzný typ nadväzovania v slovenskej lin-
gvistike pozri najnovšie Mlacek, 2010, s. 110).
Z aspektu kreovania štylistického ideálu rôznych modelových
štruktúr textov (porov. Horváth, 2011b, s. 104) však ani tak nie je
dôležité, ktorý z uvedených princípov bude mať v prípravnej, rea-
lizačnej či rezultatívnej fáze koncipovania prejavu dominantnejšie
postavenie, ale skôr o to, aby obidva princípy boli zastúpené v texte
v relatívne rovnakej miere a konzistentnej podobe33 a aby sa plynule
prelínali a komplementárne dopĺňali. Nanajvýš obozretný a citlivý
prístup k štylizovaniu pri akceptovaní tézy o možnej koexistencii
princípov analógie a anomálie v texte zdôrazňuje napokon i sám
Aristoteles vo svojej Rétorike (2009, s. 183), keď tvrdí: „Čo je vhod-
né v rečníctve, spočíva v tom, že sa rečník dokáže držať v medziach
a dokáže urobiť reč vzletnejšou. Ak rečník použije ozdobu, musí to
urobiť nepozorovane, musí vzbudzovať dojem, že hovorí prirodze-
ne, že reč nie je vyumelkovaná. Prirodzenosť reči sa spája s dôve-
rou, kým umelosť (či prílišná nápadnosť, svojráznosť, ostentatívnosť
– doplnil M. H.) pôsobí opačne“.
ko-sémantická konektívnosť medzi elementárnymi textovými jednotkami (ETJ),

odsekmi, príp. i celými kapitolami, a potenciálne aj ďalšie konštitutívne vlastnosti
textu (porov. Beaugrande – Dressler, 1981; Bajzíková, 1999, s. 14-15), ktoré musí
určitý verbálny komunikát (prehovor) spĺňať, aby sme ho mohli považovať za text
v pravom zmysle slova. Zároveň v takýchto textoch často absentuje i nadväznosť
prostredníctvom témy ako obsahového spojiva textu, nehovoriac o tom, že prag-
matické kontextové súvislosti sú tu len ťažko identifikovateľné, resp. tušené.
33
Rozsah, presnejšie povedané intenzita pôsobenia uvedených princípov analógie
a anomálie sa, prirodzene, mení aj v závislosti od príslušnosti daného textu k ur-
čitej modelovej štruktúre textov. V umeleckých textoch napríklad vo vzťahu k in-
dividuálnemu štýlu autora silnie vplyv princípu anomálie, v administratívnych
alebo náučných textoch, naopak, vplyv princípu analógie.
78
4.4 Princíp konfigurácie
Princíp konfigurácie (konfiguratívnosti) je ďalší z princípov, na kto-

rý chceme poukázať v súvislosti s vysvetľovaním zákonitostí štýlot-
vorného a textotvorného procesu. Tento princíp vzišiel z ideí funkč-
ne orientovanej štylistiky, ktorá výrazne ovplyvnila aj našu domácu
štylistickú tradíciu. Jej odkaz možno zreteľne cítiť v obidvoch našich
kľúčových autorských štylistických koncepciách 20. storočia, a to
u Františka Mika (1955, 1969, 1970) i Jozefa Mistríka (1963, 1965a,
1969, 1985). Prvý zo spomínaných teoretikov dokonca definuje pria-
mo štýl ako dynamickú konfiguráciu výrazových vlastností v preja-
ve, v Mistríkovom ponímaní zase kompaktné (ucelené) texty s istou
štýlovou hodnotou vznikajú na podklade presnej konfigurácie vnú-
torných a vonkajších faktorov – tzv. subjektívnych a objektívnych
štýlotvorných činiteľov.
Vo všeobecnosti pod konfiguráciou rozumieme určité usporia-
danie celku, čiže presné zoskupenie alebo zostavu prvkov (objektov)
rôzneho druhu. V súvislosti s výpočtovou technikou sa pojem kon-
figurácia viaže na konkrétny výber materiálno-technických (hard-
vérových), ako aj riadiacich a podporných (softvérových) kompo-
nentov do počítača a nastavenie ich parametrov tak, aby vznikol čo
najefektívnejšie fungujúci celok (porov. Slovník súčasného sloven-
ského jazyka H – L, 2011). Tomu zodpovedá chápanie konfigurá-
cie (konfiguratívnosti) i vo vzťahu k textu a štýlu, pretože podsta-
ta princípu konfigurácie spočíva na zámernom výbere jazykových,
nejazykových (neverbálnych) a kompozičných prostriedkov a ich
následnom usporiadaní, resp. rozmiestnení na ploche textu tak, aby
výsledný textový produkt v kontexte celej komunikačnej aktivity vie-
dol k naplneniu anticipovaného komunikačného cieľa. Z toho vyplý-
va, že princíp konfigurácie v štylistike predpokladá vykonanie dvoch
operácií, a to konkrétne selekciu, spočívajúcu vo výbere istých prv-
kov z relatívne otvoreného inventáru jednotiek a ich kombináciu,
spočívajúcu v relatívne voľnom spájaní a preskupovaní vybratých
prvkov v rámci syntagmatických reťazcov. Pri nevyhnutnom zjedno-
79
dušení sa dá pôsobenie princípu konfigurácie a jemu zodpovedajú-

cich operačných krokov sformulovať do tohto pravidla, resp. do tejto
zásady: „Prvky, ktoré ti ponúka jazyk vzhľadom na jeho systémové
a výrazové možnosti, vyberaj do svojho prejavu vždy s ohľadom
na ich funkčno-štylistickú charakteristiku a usporadúvaj ich do
logického a gramaticky korektného celku vždy tak, aby výsledný
prejav splnil účel, na ktorý bol určený.“
4.5 Pragmatické princípy
Ďalšie tri konštitutívne princípy teoretickej a praktickej štylistiky

vychádzajú z moderného komunikatívno-pragmatického vnímania
jazykových štruktúr, a preto sme ich súborne označili ako pragma-
tické princípy. Na ich existenciu a opodstatnenosť v kontexte vysvet-
ľovania zákonitostí textotvorného, resp. štýlotvorného procesu upo-
zornili britskí lingvisti Herbert Paul Grice (1913 – 1988) a Geoffrey
Neil Leech (1936 – 2014). Prvý z nich sa vo svojom interdisciplinár-
ne orientovanom výskume (Grice, 1975) zameral na niektoré pod-
množiny nekonvencionalizovaných implikatúr, ktoré sú vo svojej
podstate základnými rysmi diskurzu. Jeho model tzv. konverzačných
implikatúr34 neskôr obohatil a dopracoval Leech (1983) a vyvodil
z nich sústavu princípov a na ne nadväzujúcich zásad interperso-
nálnej komunikácie. Vzhľadom na to, že niektoré Leechom abstra-
hované princípy, zásady a pravidlá majú, ako priznáva i slovenská
výskumníčka Daniela Slančová (1996, s. 69), skôr regulatívny či pod-
porný než riadiaci charakter, a teda netvoria nevyhnutný predpoklad
na existenciu textu a na jeho štýlové ukotvenie, do našej enumerácie
34
Pod implikáciou vo všeobecnosti rozumieme logické podmieňovanie, resp. obsia-
hnutie (zahrnutie) niečoho v niečom. Vo výrokovej logike (bližšie pozri Zouhar,
2008, s. 56-59) sa na vyjadrenie implikácie v zložených výrokoch používajú sú-
vzťažné spojky „ak – tak“. Z toho vyplýva, že konverzačné implikatúry predsta-
vujú určité odporúčania vo forme súdov, pre ktoré platí, že ak budú splnené, tak
komunikácia prebehne bezporuchovo.
80
konštitutívnych pragmatických princípov štylistiky sme zaradili len

trojicu z nich, a to princíp kooperativity, zdvorilostný princíp a prin-
cíp irónie.
Prvým a základným konštitutívnym princípom interpersonálnej
komunikácie, ktorý sa nepochybne dotýka aj praktickej štylizácie,
je princíp kooperativity (cooperative principle). Tento princíp má
v praktickom dorozumievacom akte veľmi široké uplatnenie, pretože
vychádza z logického predpokladu, že obaja komunikanti (expedient
i percipient) vstupujú do komunikácie preto, aby vzájomne spolup-
racovali (kooperovali). Ak by táto premisa nebola splnená, komu-
nikačný akt by bol zákonite neefektívny, defektný, resp. by sa vôbec
nerealizoval.
Princíp kooperativity má však v teórii komunikácie aj špecific-
kejšie uplatnenie. Jedna z možností, ako sa tento princíp formali-
zuje v štýlotvornom a textotvornom procese, sa nám ponúka v in-
terpretácii Jána Horeckého, ktorý v rámci tohto princípu v zhode
s H. P. Griceom vytyčuje tri zásady: zásadu kvality, zásadu kvantity
a zásadu modality. Podľa Horeckého (1979, s. 97-98) v rámci zása-
dy kvantity prejav nemá obsahovať viac informácií, než sa v danom
prípade vyžaduje, zásada kvality zase „prikazuje“, že jazykový prejav
má obsahovať len to, čo je pravdivé a pre čo je dosť zrejmých dôka-
zov, a napokon podľa zásady modality sa treba vyjadrovať opatrne,
vyhýbať sa nejasnému, nezreteľnému vyjadrovaniu, a tak predchá-
dzať dvojznačnosti, ako aj štylizovať svoj prejav stručne a vždy vo
vzťahu k danej téme. Hoci sú uvedené zásady formulované výstiž-
ne, v niektorých špecifických komunikačných sférach a situáciách sa
zámerne popierajú. Napríklad vo sfére marketingovej komunikácie
alebo reklamy sa v rámci skrytej manipulácie so spotrebiteľom zása-
da kvality, spočívajúca na pravdivosti, dokázateľnosti vypovedaného,
obchádza pomerne nápadne a drvivá väčšina potenciálnych adresá-
tov s tým dokonca nevyhnutne ráta. V umeleckej sfére komunikácie
zase stručné, prvoplánové vyjadrovanie autorovi (umelcovi) bráni
v hľadaní nových výrazových možností, čo v konečnom dôsledku re-
dukuje estetický dojem z textu na strane čitateľa. Všeobecne princíp
81
kooperativity v štylistike možno vyjadriť pravidlom: „Štylizuj svoj

prejav tak, ako sa očakáva v danej komunikačnej situácii, pretože
tak ľahšie dosiahneš požadovaný komunikačný efekt a, naopak, ak
percipienta vzhľadom na danú komunikačnú situáciu prekvapíš,
nemusí ti dostatočne porozumieť a pochopiť zmysel výpovede.“
Ak odhliadneme od uvedených formalizačných pravidiel a zásad
a zameriame sa na podstatu princípu kooperativity, môžeme pove-
dať, že tento princíp je založený na existencii dvoch odlišných súbo-
rov očakávaní, pričom každý z nich sa skladá z predpokladaného sys-
tému znalostí a kognitívno-komunikačných dispozícií. Jeden súbor
očakávaní sa utvára na strane expedienta (autora textu) a druhý – na
strane percipienta (potenciálneho adresáta textu). Expedient očaká-
va, že jeho text bude interpretovaný v zhode s komunikačným záme-
rom, s ktorým ho tvoril, a to aj napriek potenciálnym dvojzmyslom,
prvkom irónie a iným netransparentným formuláciám, vždy však
v závislosti od očakávaného, resp. želaného systému znalostí a kogni-
tívno-komunikačných dispozícií na strane percipienta. V reálnej ko-
munikačnej praxi totiž vždy nastáva to, že expedient pri štylizovaní
svojho textového produktu buď zámerne (aby spomalil interpretačný
proces, a tak donútil čitateľa k hlbšiemu zamysleniu), alebo nezá-
merne (z ľahkovážnosti, z nedostatočnej znalosti komunikačných
noriem a pod.), zakomponováva do textu istý počet nejasností, avšak
očakáva, že percipient tieto kritické pasáže textu identifikuje a ná-
sledne korektne dešifruje, a tak nebude ohrozená efektívnosť celého
komunikačného prenosu. Na druhej strane komunikačného spektra
percipient zase očakáva, že na základe svojho súboru znalostí a kog-
nitívno-komunikačných dispozícií bez väčších ťažkostí i časových
strát pochopí význam a zmysel percipovaného textu, ako aj odhalí
potenciálne dvojzmysly zakomponované do textu, k čomu mu dopo-
máha systém jeho znalostí a kognitívno-komunikačných dispozícií
získaných na základe predchádzajúcich komunikačných skúseností.
Druhé dva zo spomenutých pragmatických princípov – princíp
zdvorilosti a princíp irónie – už považujeme za sekundárne prin-
cípy, pretože ich pôsobenie je v zásade podmienené už vysvetleným
82
princípom kooperativity. Na druhej strane však platí, že isté mode-

lové štruktúry textov sú v štylistike primárne vybudované práve na
týchto sekundárnych princípoch a vďaka ich pôsobeniu sa príslušné
texty javia ako štylisticky pôsobivé, ako aj komunikačne korektné.
Princíp zdvorilosti spočíva vo vyrovnávaní, resp. v zmierňova-
ní asymetrie medzi napĺňaním komunikačného zámeru expedien-
ta a akceptovaním príslušných socio-kultúrnych noriem vo vzťahu
k percipientovi. Pri uplatňovaní tohto princípu v praktickom štylis-
tickom procese teda vo vzťahu k percipientovi musíme brať ohľad
nielen na bezpodmienečné dosiahnutie nášho komunikačného cieľa
pri vyvinutí čo najmenšej námahy, ale aj na jeho sociálne postavenie
a sociálny status, z ktorého vyplývajú už spomenuté príslušné socio-
kultúrne normy a pravidlá etikety.
Princíp irónie, ako sme už naznačili, je podobne ako princíp
zdvorilosti podriadený komplexnejšiemu princípu kooperativity.
Zároveň môžeme tvrdiť, že tento princíp čiastočne vylučuje, resp.
obmedzuje uplatnenie princípu zdvorilosti, na čo v komunikačnej
praxi nájdeme dostatok dôkazov. Ironizovanie niekoho alebo nie-
čoho totiž vychádza zo zámerného popretia istých spoločenských
konvencií či formálnych pravidiel. Vo všeobecnosti princíp irónie
spočíva v aktualizovaní disproporcie medzi obsahom a formou istej
jazykovej štruktúry a v jej funkčnom zapojení do textu. V súvislosti
s týmto princípom teda prichádzame do styku s istým typom nepria-
meho (obrazného) vyjadrovania, ktorého konkrétne jazykové stvár-
nenie sa môže pohybovať na škále od jemnej, nenásilnej komiky až
po urážku či zjavnú dehonestáciu objektu irónie. Uplatnenie tohto
princípu v štýlotvornom a textotvornom procese má však aj svoju
pozitívnu stránku, pretože „umožňuje expedientovi spoločensky
prijateľne vyjadriť aj nepríjemné skutočnosti, pričom však platí, že
pri využití tohto princípu je dôležité umiestniť do textu dostatoč-
né množstvo signálov, aby v zhode s komunikačným zámerom bol
zmysel textu správne interpretovaný ako ironický“ (Slančová, 1996,
s. 79). S princípom irónie, resp. s jeho textovými manifestáciami teda
treba narábať opatrne, pretože ich nesprávna (nekorektná) interpre-
83
tácia na strane príjemcu môže spôsobiť výrazný odklon od zamýšľa-

nej propozície i ilokúcie textu a v prípade, že sa tak stane, považuje-
me to za chybu štylizácie autora textu, nie príjemcu, čo zdôrazňuje
už vyššie spomínaný Herbert Paul Grice (1975, s. 54), keď tvrdí, že
„pri potenciálnej nejednoznačnosti sa máme zamerať len na takú
nejednoznačnosť, ktorá je vopred premyslená (uvážená) a o ktorej
hovoriaci predpokladá alebo očakáva, že bude rozpoznaná počúva-
júcim. Takýto problém, ktorý musí počúvajúci riešiť, je vlastne dôvo-
dom, prečo sa doň hovoriaci púšťa v záujme zachovania ,konverzač-
nej hry’, pričom má smerovať k odstráneniu tejto nejednoznačnosti.“
4.6 Ďalšie potenciálne vyčleniteľné princípy
V našej enumerácii konštitutívnych princípov štylistiky môžeme,

prirodzene, uvažovať i o ďalších eventuálnych mechanizmoch, kto-
ré riadia alebo usmerňujú proces štylizácie. Uvedieme kvôli úplnos-
ti ešte niekoľko potenciálne vyčleniteľných princípov, o ktorých sa
zmieňujú slovenskí teoretici v súčasnej dostupnej odbornej literatúre.
Aj z predchádzajúceho výkladu je zrejmé, že pre praktickú štylis-
tiku je viac ako žiaduce zabezpečiť kompatibilitu, resp. „organické
spolunažívanie“ vyššie spomínaného princípu zdvorilosti a princí-
pu irónie, ale aj samotnú operacionalizáciu princípu kooperativity v
komunikačnej praxi. Podľa Miloša Horvátha (2011a, s. 70-71) by to
u expedienta mal „zaisťovať“ princíp intuitívnosti, resp. senzitívnej
intuitívnosti, ktorý je založený na istom iracionálnom mechanizme
umiestnenom v našej kognitívnej sfére osobnosti. Ten nám v praktic-
kom štylizačnom procese dovoľuje alebo, naopak, zabraňuje použiť
istú formuláciu (štylizáciu) v danej konkrétnej komunikačnej situá-
cii, a tak spriechodniť, resp. v istých prípadoch i obmedziť uplatnenie
princípu kooperativity. Inak povedané, autor by mal vytušiť na zákla-
de svojich znalostí, predchádzajúcich skúseností, ale i subjektívnych
pocitov a zrelej intuície, čo si v danom prejave s ohľadom na celostnú
komunikačnú situáciu môže dovoliť, čo je vhodné, a, naopak, čo je
84
už neakceptovateľné vo vzťahu k adresátovi, prirodzene, pri zachova-

ní aktuálneho postoja i komunikačného zámeru. Pritom je evident-
né, že detailnejší výklad tohto zložitého kognitívneho mechanizmu
presahuje rámec imanentnej lingvistiky, a teda si vyžaduje cielené in-
terdisciplinárne až transdisciplinárne skúmanie, nehovoriac o tom,
že princíp senzitívnej intuitívnosti sa premieta i do vnímania kate-
górie miery35 v štylistike. Zároveň princíp senzitívnej intuitívnosti
predstavuje aj istý apel na autora, aby svoj text štylizoval s citom pre
detail (teda citlivo) a aby dokázal odhadnúť, aké reakcie (súhlasné či
odmietavé) môže jeho textový produkt vyvolať, a na základe toho pri
apretácii voliť alternatívne spôsoby vyjadrovania.
Ján Findra sa zase vo svojich starších i novších vedeckých prácach
(2004a, 2004c, 2009, 2013) v súvislosti s redefinovaním pojmu – ter-
mínu štyléma odvoláva na princíp kontrastu, ktorý je podľa neho
pomerne mocným a oddávna reflektovaným princípom v teoretickej
i praktickej štylistike. Jeho funkcia spočíva v narušení istého pra-
videlného, predpokladaného textového vzorca nepredpokladaným
(neprediktabilným) prvkom, následkom čoho vzniká určitá tenzia
v texte, ktorá sa vyznačuje špecifickými štylistickými kvalitami.
Ako už vieme, v texte sa vyskytujú bezpríznakové (neutrálne), ale
aj príznakové (emocionálno-expresívne) prvky. Podľa Findru (2009,
s. 143) kontrast v texte vznikne v tom prípade, keď do homogénneho
kontextu, tvoreného textovým vzorcami z jednej skupiny výrazových
prostriedkov (štylém) nečakane zaradíme prvok z odlišnej skupiny
(napríklad do neutrálneho prostredia vsadíme emocionálno-expre-
sívny prostriedok), v dôsledku čoho sa tento prvok na neutrálnom
pozadí vyníma kontrastne. Takto vzniká štylistický kontext, ktorý na
seba upozorňuje diferencovanými emocionálnymi i estetickými kva-
35
Vnímanie kategórie miery a jej odraz v štylizačnom procese nás odkazuje na
princíp optimalizácie, vyabstrahovaný Jurajom Dolníkom (Dolník a kol., 1999),
ktorý sa v textovej rovine prejavuje snahou autora o optimálne vyjadrovanie, ur-
čené naplnením komunikačného zámeru autora na jednej strane a splnením oča-
kávaní adresáta na strane druhej.
85
litami. Hoci tu opísaná kontrastná konfigurácia prvkov reálne fun-

guje v rôznych druhoch či typoch textov, domnievame sa, že nemá
platnosť osobitného riadiaceho alebo regulatívneho princípu, ale ide
pri ňom skôr o dôsledok pôsobenia vyššie opísaného princípu konfi-
gurácie (konfiguratívnosti).
V súvislosti s chápaním textu ako komplexnej semiotickej a ko-
munikačnej štruktúry Jozef Mistrík (1988, s. 98-101) vyčleňuje vo
funkcii základného variačného a zároveň sceľujúceho činiteľa reči
princíp emergencie, ktorého zmysel spočíva v tom, že každý uce-
lený (kompaktný) text nie je len holým súčtom jeho menších častí,
ale ako relatívne jedinečný celok vždy predstavuje aj novú formálnu
a obsahovú kvalitu. Ak ešte zostaneme pri otázke výstavby súvislých
textov, a teda spájania, radenia menších (základných) zložiek do stá-
le väčších a väčších elementov, dostávame sa k princípu linearity
(lineárnosti), na ktorý najnovšie explicitne upozorňuje i Ján Horec-
ký (2000b, s. 30).
Našu enumeráciu konštitutívnych princípov, výkladom ktorých
sme sa zaoberali v tejto kapitole, zakončíme konštatovaním, že v ko-
nečnom dôsledku nie je dôležité, z koľkých princípov sa bude skladať
výsledná explanačná matica teoretickej a praktickej štylistiky, ergo
teórie textu, ale ako detailne a do hĺbky sú ich jednotliví výskumníci
schopní opísať a osvetliť tak celostný proces štylizácie nielen z klasic-
kého funkčného, ale najmä z kognitívno-psychologického aspektu.
Ako sa v súčasnosti zdá, práve iracionálne psychologické mechaniz-
my – či už vo forme princípu iracionality, alebo dokonca určitého
exempláru iracionálneho autorského štýlu (bližšie pozri Orgoňová
– Dolník, 2010, s. 166-183) – vyplývajúce z nekonvenčnej, individu-
álnej interpretácie javov a procesov okolo nás, stoja v pozadí mno-
hých originálnych textových reprezentácií. Napokon tým sa napĺňa
i samotný ideál štylistiky, spočívajúci v hľadaní nových výrazových
možností, na čo sa najmä v aktuálnom postmodernom diskurze kla-
die nemalý dôraz.
86
5. PARADIGMATIKA ŠTYLÉM
Hoci pojem – termín štyléma zaviedol do slovenskej štylistiky Jozef

Mistrík, k jej dnešnému komplexnému chápaniu výrazne prispel Ján
Findra, ktorý vo svojej Štylistike slovenčiny (2004a) štylému nielen
charakterizoval a definične vymedzil, ale jednotlivé druhy či typy šty-
lém aj kategorizoval, čím jazykovedná štylistika nadobudla žiadaný
synergický rozmer vo vzťahu k ostatným čiastkovým lingvistickým
disciplínam. V našom výklade preto nadviažeme na jeho idey a po-
kúsime sa predstaviť štylistiku ako premyslený (nie náhodný) systém
prvkov vo funkcii štylém, ktoré sa konfigurujú na ploche textu a vy-
tvárajú tak zmysluplný a funkčne i pragmaticky podmienený celok.
Systém rozličných druhov a poddruhov štylém tak, ako ich pre-
zentujeme v tejto kapitole, vytvára na makro- i mikroúrovni tzv.
paradigmatiku štylém.36 Ako sme už konštatovali v kapitole 2.2,
pri pojmovom vymedzení štylémy vychádzame z tézy Jána Findru
(2004a, 2004c), ktorý za štylémy považuje všetky výrazové prostried-
ky nachádzajúce sa v texte (komunikáte), čiže nielen tie štýlovo aktív-
ne, ktoré si pri interpretácii textu všimneme ako prvé, ale aj jednotky,
ktoré tvoria tzv. neutrálne pozadie textu, pretože práve na ich pozadí
sa aktualizuje štylistická hodnota príznakových prvkov a ukazuje sa
ich opodstatnenosť alebo, naopak, defektnosť použitia v texte vzhľa-
dom na príslušnú štýlovú či žánrovú normu. V nadväznosti na túto
charakteristiku však potom musíme za štylémy pokladať aj poten-
ciálne realizované jednotky v texte, ktoré sa síce explicitne v texte
36
Pre úplnosť len dodávame, že paradigmatická os v štylistike sa nemanifestuje
len na úrovni štylém, ale, prirodzene, aj na úrovni jazykových funkčných štýlov,
slohových postupov, slohových útvarov a napokon i v rámci už pertraktovaných
konštitutívnych princípoch štylistiky.
87
PARADIGMATIKA ŠTYLÉM
nenachádzajú, ale na základe mentálnych asociácií sa nám evokujú

ako možné pendanty použitého výrazového prostriedku.37 Napríklad
emocionálno-expresívny výraz, eufemizmus „spoločensky unavený“
môže byť v závislosti od kontextu, resp. typu textu nahradený ne-
utrálnym prostriedkom „opitý“, pejoratívom „ožratý“, hovorovým
výrazom „nacenganý“, príp. i opisným eliptickým spojením „bol pod
obraz boží“ alebo inými možnými štylistickými synonymami, kto-
rých výsledná štylistická hodnota môže variovať, a to opäť vzhľadom
na charakter celostnej komunikačnej situácie, resp. na komunikačný
zámer expedienta.
Ako vyplýva aj z uvedeného ilustračného príkladu, konkrétna
funkčno-štylistická charakteristika jednotlivých štylém v systéme
teoretickej štylistiky sa problematizuje tým, že väčšina štylém môže
mať dvojakú, resp. obojakú štylistickú hodnotu, a to: a) invariant-
nú, teda tú relatívne stálu, konštantnú, viac-menej nezávislú od
kontextu; b) aktualizovanú (variantnú), ktorá sa utvára, presnejšie
modifikuje v závislosti od jej konkrétneho použitia v určitom tex-
te, teda pod vplyvom situačného i širšieho pragmatického kontextu.
Bez ohľadu na tento fakt však platí, že štylému, resp. sústavu štylém
s rovnakou alebo podobnou štylistickou hodnotou považujeme za
základný ukazovateľ štylistického zafarbenia textu. Význam štylémy
pre štylistiku teda spočíva aj v tom, že konkrétna štyléma signa-
lizuje (indikuje) príslušné funkčno-štylistické zameranie textu.
Zvýšený podiel hovorových slov napríklad signalizuje, že ide o text
písaný v hovorovom jazykovom (funkčnom) štýle, nápadný výskyt
poetizmov, archaizmov, antikvarizmov či originálnych metafor zase
svedčí o príslušnosti daného textu k formálnej modelovej štruktúre
umeleckých textov a pod.
37
Túto ideu potvrdzuje napokon i samotná podstata paradigmatických vzťahov
v systéme jazyka, pod ktorými rozumieme vzťahy jedného znaku k iným znakom
na základe obsahových alebo formálnych mentálnych asociácií, pričom asociova-
né znaky nemusia byť v reťazci nevyhnutne prítomné, ale napriek tomu determi-
nujú obsahovú náplň znaku – designátora (Ondruš – Sabol, 1981, s. 65).
88
Zo systémového hľadiska možno na paradigmatickej osi jazyko-

vednej štylistiky vyčleniť tri väčšie súbory, resp. druhy štylém, a to
jazykové (verbálne) štylémy, mimojazykové (neverbálne) štylémy
a kompozičné (tektonické) štylémy.
Jazykové (verbálne) štylémy sú produktom konvenčného jazy-
kového kódu, zaužívaného a reprodukovaného v istom socio-kultúr-
nom spoločenstve a vyplývajú zo systémového usporiadania jazyka
(langue). V závislosti od svojej príslušnosti k jednotlivým jazykovým
rovinám (jazykovým podsystémom) ich ďalej členíme na foneticko-
fonologické štylémy – fonoštylémy, morfologické štylémy – mor-
foštylémy, lexikálne štylémy a syntaktické štylémy.
Mimojazykové (neverbálne) štylémy38 sa v istých typoch textov
zvyčajne realizujú paralelne s jazykovými štylémami, ich podstata
však spočíva vo využívaní iných znakových sústav (signálov), než je
to pri konvenčnom jazyku. Spojenie medzi označujúcim (napríklad
konkrétnym pohybom ruky) a označovaným (ako prejavom pozva-
nia alebo, naopak, odmietnutia) pri neverbálnych štylémach nie je
arbitrárne, ale je psychologicky a somaticky determinované, čo však
nevylučuje fakt, že jedno a to isté gesto sa môže v rozličných mikro-
kultúrach interpretovať rôzne. Do tohto druhu štylém zaraďujeme
mimojazykové (neverbálne a paralingválne) výrazové prostriedky,
ako napríklad mimické, gestické, haptické a iné prejavy (pozri Thiel,
1999, Škvareninová, 2004; Buček 2012a), výšku a silu hlasu, tempo
reči39 (pozri Kráľ, 1996), ale potenciálne aj rôzne rekvizity, systémy
38
Ján Findra (2004a, s. 117) a v starších prácach i Jozef Mistrík (1978, s. 149) tieto
mimojazykové prostriedky štylizácie súborne označuje ako kinetické prostriedky
– kinetiku, čo však pokladáme za terminologicky sporné, keďže kinetika (kinezi-
ka) predstavuje len jednu parciálnu sféru vo vzťahu k neverbálnym komunikač-
ným prejavom. Ide pri nej o pohyby tela, resp. niektorých jeho častí pri komuni-
kácii.
39
Uvedené suprasegmentálne javy vo funkcii štylém možno pričleniť aj k foneticko-
fonologickým štylémam, my sme však uprednostnili ich zaradenie medzi mimo-
jazykové (neverbálne) štylémy, a to predovšetkým z dôvodu, že sa v písanom texte
spravidla špecificky nezaznamenávajú.
89
architektonických a interiérových objektov majúcich vplyv na komu-

nikáciu (Eco, 2009) či zásady etikety a protokolu (Hlavčáková, 2004).
Kompozičné (tektonické) štylémy sú tvorené predovšetkým
nadvetnými kontextovými celkami a medzi ne zaraďujeme jednak
problematiku konektorov ako prostriedkov formálnej a obsahovej
nadväznosti (konexie) medzi jednotlivými sekvenciami v texte a jed-
nak všetky jednotky horizontálnej segmentácie textu vrátane tzv.
rámcových častí prejavu, ako napríklad titulok, podtitulok, kapitolu,
podkapitolu, odseky, úvod, jadro, záver, poznámkový aparát pod čia-
rou a iné. V rámci formálnej modelovej štruktúry umeleckých textov
ku kompozičným štylémam môžeme pričleniť aj pásmo rozprávača
a pásmo postáv, ktoré sa môžu realizovať formou autorskej reči, po-
lopriamej reči, nevlastnej priamej reči, zmiešanej reči alebo priamej
reči (bližšie pozri Mistrík, 1997, s. 325-336).
5.1 Foneticko-fonologické štylémy
Foneticko-fonologické štylémy (fonoštylémy) vznikajú zámerným,

presnejšie povedané príznakovým využívaním zvukových (artiku-
lačno-akustických) prostriedkov hovorenej reči a ich organickým
včleňovaním do procesu štylizácie (textácie). Výsledný prejav, ho-
tový text istého štylistického zafarbenia, tak na niektorých miestach
získava z pohľadu percipienta špecifický auditívny dojem, čím sa
potenciálne zvyšuje (môže zvyšovať) jeho obsahová i pragmatická
hodnota.
V porovnaní s ostatnými druhmi, resp. poddruhmi jazykových
(verbálnych) štylém interpretovaných v ďalších podkapitolách – mor-
fologických, lexikálnych, syntaktických – fonoštylémy podliehajú
dvom funkčným obmedzeniam. Ich potenciálna štylistická hodnota
sa totiž nemanifestuje na nich samých, ale spravidla až na väčších ja-
zykových celkoch, ktorých sú ony samy súčasťou, napríklad v rámci
tvarov, slov a slovných spojení či celých viet. Ako si ukážeme i ďalej,
foneticko-fonologické štylémy najčastejšie bývajú segmentom lexi-
90
kálnych štylém alebo špecifických, zvukovo nápadných syntagiem

vo funkcii syntaktických štylém. Druhým funkčným obmedzením
štylistického využívania foneticko-fonologických štylém je, že ich
funkcia sa môže reálne prejaviť len pri hovorených (ústnych) preja-
voch, resp. pri ústnej prezentácii pôvodne písaných monologických
prejavov, ako napríklad pri hlasnom prednese poézie, rečníckom či
divadelnom vystúpení a pod.
Poukážeme teraz výberovo na tri javy z inventáru zvukových ja-
zykových prostriedkov, ktoré možno využívať v procese štylizácie,
a tak pomocou nich dosiahnuť požadovaný štylistický alebo iný
efekt. Pri prvej eventualite vychádzame z predpokladu, že produko-
vané zvuky pri artikulácii jednotlivých hlások (fón) môžeme zo sub-
jektívneho hľadiska posudzovať ako harmonické alebo neharmonic-
ké, v dôsledku čoho výsledný akustický dojem v rámci celého slova
alebo slovného spojenia môže pôsobiť na adresáta pozitívne alebo
negatívne. Ak hodnotíme výsledný akustický efekt ako príjemný,
harmonický, ľubozvučný, máme do činenia s tzv. eufóniou, naopak,
rušivý, disharmonický, neľubozvučný zvukový efekt označujeme ter-
mínom kakofónia. V tejto súvislosti napríklad za neľubozvučné, t. j.
kakofonické považujeme v slovenčine slová a slovné spojenia ob-
sahujúce sykavky (šušlať, šmatlať, čmárať, čvirikať, džavotať a iné),
príp. i také textové sekvencie, v ktorých sa rovnaké hlásky v slovách
dysfunkčne opakujú za sebou, napriek tomu, že sú jednoducho na-
hraditeľné, čím sa sťažuje artikulácia celého syntagmatického reťazca
(„Odišli i ich chlapci...“; „A aj jej jazyk je zamotaný...“), príp. i také
zhluky hlások v niektorých slovách, ktoré sa relatívne ťažko vyslo-
vujú (prázdny, šťastlivý, smršť, strž, vrch). Na rozdiel od toho za ideál
ľubozvučnosti40, teda eufonickosti považujeme v slovenčine hlásku
„ľ“, ktorej artikulácia sa, žiaľ, v súčasnosti čoraz viac zanedbáva, a to
40
Ľubozvučnosť možno chápať aj ako požiadavku, resp. podmienku kultúrnos-
ti jazykových prejavov. Pozri v tejto súvislosti, ako o nej uvažuje Ľudovít Šenšel
(1921) v našej prvej učebnici štylistiky z roku 1921, príp. jazykoví puristi v rámci
ideálu spisovného jazyka (porov. Dolník, 2000, s. 18 a n.).
91
v tzv. silných (ľan, hľadisko, poľahky, voľby) i slabých pozíciách (len

[ľen], lebo [ľebo], koleso [koľeso], voliť [voľiť]) (bližšie pozri Horváth,
2014b, s. 31-32).
Pomerne výrazný štylistický efekt dosiahneme zámerným ku-
mulovaním (hromadením) slov a tvarov na malom priestore, ktoré
obsahujú alebo dokonca začínajú rovnakou hláskou alebo skupinou
hlások pochádzajúcich z rovnakého slovotvorného základu. V ta-
kejto konštelácii foneticko-fonologických štylém (hlások) hovoríme
o aliterácii, v prípade, že hromadené slová pochádzajú z rovnakého
slovotvorného základu, potom hovoríme o paronomázii (Mistrík,
1997, s. 132). Všimnúť si to môžeme na nasledujúcich ilustračných
príkladoch: „Dolu, ovce, dolu, dolu dolinami...“ (J. Botto); „Tá streda
ústredná v strede dní...“ (L. Novomeský); „Letí havran ponad husté
lesy, v pustom poli posteľ ustelie si, opustený spáč...“(M. Válek).
Špecifickou otázkou v kontexte využívania foneticko-fonologic-
kých jazykových prostriedkov v procese štylizácie, ktorou sa zaoberá
jazykovedná štylistika i literárna veda, je otázka asonancie a rýmo-
vej zhody (rýmu). Rým v štylistike definujeme ako eufonický signál
založený na zvukovo-rytmickej a sémantickej kongruencii (zhode)
slabík, presnejšie častí slov na konci veršov, resp. viet. Pod pojmom
asonancia potom chápeme nedokonalú alebo približnú rýmovú zho-
du, v rámci ktorej sa rýmujú len samohlásky. Aj keď využitie týchto
eufonických zvukových javov je obmedzené predovšetkým na sfé-
ru umeleckej literatúry písanej formou viazanej reči, pomocou nich
možno výrazne ozvláštniť aj texty rečníckeho jazykového (funkč-
ného) štýlu, nehovoriac o tom, že často sa rýmy vo funkcii štylém
využívajú aj v reklamných textoch, ako to vidíme na nasledujúcom
príklade vianočnej reklamnej kampane na jedného z našich mobil-
ných operátorov: „Vianoce ša-la-la, keď nepípa mobil, som zúfalá. Eve
kúpil čávo nové fáro, Zuza chodí ževraj s matikárom...“41
41
Celý reklamný spot pozri na: https://www.youtube.com/watch?v=vjYfpcvWSQk
&list=RDvjYfpcvWSQk#t=6
92
Záverom len pripomíname, že z hľadiska praktickej štylizácie je

pri využívaní zvukových jazykových prostriedkov vo funkcii štylém
viac ako dôležité, a to najmä v niektorých komunikačných sférach,
brať ohľad na správnu výslovnosť a bezchybnú artikuláciu (použí-
vať vysoký, príp. neutrálny štýl výslovnosti – bližšie pozri Kráľ, 1996,
s. 33-35) a rovnako tak zosúladenie verbálnej zložky prejavu s ne-
verbálnymi prostriedkami (mimikou, gestami, posturikou, haptikou
a pod.).
5.2 Morfologické štylémy
Morfológia (tvaroslovie) je špecifickou lingvistickou subdisciplínou,

v rámci ktorej sa skúmajú: 1) tvary slov, ich tvorenie a ohýbanie (fle-
xia); 2) slovné druhy a konverzie jednotlivých tvarov medzi nimi;
3) ich gramatické významy a kategórie. Z perspektívy jazykovednej
štylistiky všetky tri komponenty morfologickej roviny jazyka majú
globálny alebo aspoň čiastkový vplyv na proces štylizácie, a to na
úrovni jazykových (funkčných) štýlov, ako aj slohových (slohovo-te-
matických) postupov.
Čo sa týka funkčno-štylistického využívania tvarov slov, pri šty-
lizácii možno rátať, aj keď len v okrajovej miere, s takými konku-
renčnými tvarmi slov, ktoré sú rovnocenné z hľadiska spisovnosti,
ale z hľadiska typovej, resp. textovej frekvencie sa líšia. Ide napríklad
o tvary tresce/trestá, dverami/dvermi, čerešní/čerešieň a pod., pričom
do konkrétneho textu si možno vybrať ten tvar, ktorý je frekvento-
vanejší alebo, naopak, menej frekventovaný, príp. ten, ktorý pôsobí,
ako sme už spomínali v predchádzajúcej kapitole, eufonicky v rámci
určitej rýmovej zhody. Okrem toho najmä v žurnalistickej (publi-
cistickej) komunikačnej sfére sa vo vzťahu k substanciálnej lexike
pomerne často využíva konkurencia skupinového singuláru s dis-
tributívnym plurálom, ako napríklad v štylistických synonymách
mládež/mladí (ľudia), študentstvo/študenti, vtáctvo/vtáky, chrobač/
chrobáky, lístie/listy a pod. Nenápadným, ale zaujímavým osvieže-
93
ním štylizácie môže byť i nahradenie tvaru bezpríznakového nomi-

natívu príznakovým inštrumentálom vo väzbách typu: „Môj otec
je novinár/Môj otec je novinárom.“; „Náš najväčší básnik je Pavol
Orságh Hviezdoslav/Naším najväčším básnikom je Pavol Orságh
Hviezdoslav.“
V súvislosti so slovnodruhovou príslušnosťou slov a s jej vply-
vom na štylistickú hodnotu textu/textov bolo na základe rozsiahlych
kvantitatívno-štatistických a frekvenčných výskumov, ktoré u nás
realizoval predovšetkým Jozef Mistrík, preukázané, že slovnodru-
hová príslušnosť použitých slov v texte evidentne vplýva jednak na
kategóriu jazykového (funkčného) štýlu a jednak na kategóriu sloho-
vého (slohovo-tematického) postupu. Môžeme teda konštatovať, že
slovnodruhová štruktúra textu, čiže presná konfigurácia (rozloženie)
slovných druhov v danom texte je zreteľným indikátorom uplatnenia
istého konkrétneho jazykového (funkčného) štýlu a zároveň istého
konkrétneho slohového postupu.
Zo získaných výsledkov už spomínaných frekvenčných analýz
(Mistrík, 1997, s. 43-44), realizovaných na čo najširšej vzorke rôz-
nych formálnych modelových štruktúr textov, je zjavné, že pora-
die zastúpenia jednotlivých slovných druhov sa v reprezentatívnej
vzorke textov výraznejšie nemení, ale zachováva si približne rovna-
kú štruktúru. Najväčší výskyt vykazujú podstatné mená (substan-
tíva), potom slovesá (verbá), zámená (pronominá), prídavné mená
(adjektíva), predložky (prepozície), spojky (konjunkcie), príslovky
(adverbiá), častice (partikuly), číslovky (numeráliá) a napokon s oje-
dinelým výskytom citoslovcia (interjekcie). Z toho vyplýva, že na šty-
listickú hodnotu textu nemá ani tak vplyv percentuálne zastúpenie
jednotlivých slovných druhov, ale niektoré konkrétnejšie parametre,
a to: 1.) frekvenčný pomer medzi podstatnými menami a slovesami,
presnejšie isté kvantitatívne posuny v pomernom zastúpení týchto
slovných druhov v konkrétnych textoch (ide o zvýšenie frekvencie
substanciálnej lexiky na úkor slovies alebo, naopak, procesuálnej le-
xiky na úkor podstatných mien, prídavných mien a zámen); 2.) frek-
venčný pomer medzi podstatnými menami a zámenami.
94
Pri detailnejšom skúmaní vzájomného pomeru substanciálnej

a procesuálnej lexiky a zmien v tomto pomere sa ukazuje, že frek-
venčný vzťah medzi podstatnými menami, prídavnými menami
a zámenami na jednej strane a slovesami na strane druhej ovplyvňu-
je charakter textu na viacerých osiach: pojmovosť – pojmová uvoľ-
nenosť, informačná nasýtenosť – informačné vákuum (vákuovitosť),
kondenzovanosť (zhustenosť) – nekondenzovanosť a statickosť – dy-
namickosť. Z uvedených opozícií, ktoré sa týkajú povrchovej i hĺbko-
vej štruktúry textov, vychodí, že texty, v ktorých je výraznejší nadpo-
mer menných slovných druhov na úkor slovies, sú kondenzovanejšie
(hutnejšie), statickejšie, pojmovo a informačne nasýtenejšie, a preto
sú náročnejšie na vnímanie a interpretáciu. Takýto spôsob vyjadro-
vania označujeme v štylistike ako menné, statické vyjadrovanie. Je
typické najmä pre útvary (žánre) náučného a administratívneho ja-
zykového (funkčného) štýlu, pričom dominantne sa v nich uplatňuje
opisný a výkladový slohový postup.
Na rozdiel od toho texty, v ktorých sa nápadne zvyšuje frekven-
cia slovies na úkor podstatných mien, prídavných mien a zámen, sa
pojmovo uvoľňujú a výrazne dynamizujú, v dôsledku čoho sú infor-
mačne menej nasýtené, a teda kladú menšie nároky na interpretačnú
kompetenciu percipienta. Takáto konfigurácia zodpovedá predo-
všetkým žánrom formálnej modelovej štruktúry hovorových textov
(prejavom bežnej ústnej komunikácie), ale čiastočne aj modelovej
štruktúre umeleckých textov, v ktorých sa primárne uplatňuje roz-
právací slohový postup (naratívna expanzia témy). V súčasnej štylis-
tike tento spôsob vyjadrovania označujeme ako slovesné, dynamické
vyjadrovanie.
Druhý frekvenčný vzťah, a to pomer medzi podstatnými mena-
mi a zámenami, je pre štylistiku zaujímavý predovšetkým v dvoch
ohľadoch. V ústnych, spontánnych hovorových prejavoch je zvýšená
frekvencia zámen na úkor podstatných mien spôsobená tým, že zá-
mená sú v takýchto typoch textov prostriedkami nevyhnutnej situ-
ačnej zakotvenosti a zároveň konverzačnej uvoľnenosti, ako aj zdan-
livej neurčitosti textu. V náučných textoch je zase vysoká frekvencia
95
zámen motivovaná tým, že zámená sa tu stávajú prostriedkami ne-

vyhnutnej konexie (čiže nadväznosti) medzi jednotlivými textový-
mi sekvenciami, a tak zámená (najmä vzťažné) vystupujú vo funkcii
spájacích prostriedkov (konektorov), v dôsledku čoho sú samy osebe
existenčným predpokladom na vznik súvislého (súdržného) textu.
Vplyv ostaných slovných druhov na štylistické vlastnosti komu-
nikátov je premenlivý a štylisticky málo signifikantný. Napríklad je
celkom prirodzené, že zvýšená frekvencia substantív sa odrazí aj vo
zvýšenej frekvencii zhodných prívlastkov, ktoré sú vyjadrené predo-
všetkým adjektívami a neurčitými slovesnými tvarmi (príčastiami),
a, naopak, zvýšený výskyt slovies predpokladá zvýšenie počtu prís-
loviek, ktoré vyjadrujú rozličné okolnosti deja (temporálne, lokačné,
kauzálne a pod.). Hypertrofia spojok, najmä hypotaktických, je zase
príznačná pre texty so zložitejšou vetnou stavbou, t. j. pre náučné
texty, v ktorých sa dominantne uplatňuje výkladový slohový postup
(explikatívna expanzia témy). Vyššiu frekvenciu predložiek, ale aj
prísloviek vykazujú v porovnaní s inými formálnymi modelovými
štruktúrami textov predovšetkým administratívno-právne a žurna-
listické (publicistické) prejavy, a to z dôvodu, že v nich musia byť vy-
jadrené už spomínané nevyhnutné časové, miestne či iné okolnosti
deja, aby informácia, ktorú nesú, bola zasadená do presne určeného
kontextu. V prípade častíc, ktorých výskyt v komunikátoch je mini-
málny, je preukázateľné, že ak ich frekvencia prevýši dvojpercentnú
hranicu, ide o texty, kde je výraznejšie prítomný pragmatický aspekt
(porov. Mistrík, 1997), založený na manifestácii subjektívneho po-
stoja, resp. subjektívneho hodnotenia zo strany autora. Táto tenden-
cia je pozorovateľná najmä pri niektorých hovorových, umeleckých,
ale aj publicistických textoch, v ktorých sa aktualizuje moment per-
suazívnosti, teda zámerného ovplyvňovania, presviedčania adresáta.
Okrem toho pripájacie častice plnia v texte analogickú funkciu ako
zámená. Výpoveď pomocou nich nadväzuje na predchádzajúci kon-
text alebo na predchádzajúcu situáciu.
Tretím komponentom morfologického lingvistického výskumu,
o ktorom sme sa vyššie zmienili, je problematika gramatických ka-
96
tegórií. Vo všeobecnosti gramatické kategórie tvoria základný sta-

vebný prvok gramatiky každého prirodzeného jazyka. Ich podstata
spočíva v zovšeobecnení gramatických významov istej spoločnej
triedy slov, ktorým prislúcha ustálené a záväzné formálne (tvaro-
vé) vyjadrenie, pričom sprostredkovane sa tieto významy opierajú
o mimojazykovú skutočnosť. Pri niektorých z nich je tento vzťah
k mimojazykovej objektívnej realite nápadnejší, pri iných menej ná-
padný, na základe čoho sa gramatické kategórie členia na odrazové
(napríklad kategória čísla pri substantívach alebo kategória času pri
verbách) a klasifikačné (napríklad kategória rodu pri substantívach,
ktorá zahŕňa i neorganický stredný rod). Okrem toho v systéme gra-
matických kategórií rozlišujeme morfologické gramatické kategórie
(menné a slovesné) a syntaktické gramatické kategórie (bližšie pozri
Oravec – Bajzíková – Furdík, 1984, s. 18-21).
Štylistická funkcia gramatických kategórií v texte je daná jednak
spôsobom ich distribúcie (rozptylu, rozšírenia) a frekvencie v texte
a jednak asymetriou (nezhodou) medzi ich formou a významom.
Ako vieme, sústava členov prislúchajúcich k danej gramatickej kate-
górii sa vždy diferencuje do binárnych opozícií, kde jeden člen pred-
stavuje bezpríznakový prvok a ostatné členy sú príznakové (naprík-
lad v rámci kategórie menného rodu je mužský rod bezpríznakový,
ženský a stredný rod sú príznakové, v rámci kategórie pádu je no-
minatív bezpríznakový, všetky ostatné pády sú príznakové a pod.).
Vo vzťahu k štýlu a štylistike však neplatí, že každý príznakový člen
danej gramatickej kategórie je zákonite aj štylisticky príznakový. Pri
tvorení štandardných textov nocionálneho charakteru nijako neup-
rednostňujeme mužský gramatický rod pred ženským alebo singu-
lár pred plurálom, aj keď priznávame, že v pri niektorých prejavoch
môžu nastať i takéto situácie (napríklad pri náučných textoch sa od-
porúča štylizovať svoj text v autorskom pluráli).
Z pohľadu praktickej štylistiky môžeme konštatovať, že každú
morfologickú i syntaktickú gramatickú kategóriu môžeme využívať
štylisticky, aj keď niektoré z nich len v minimálnej (okrajovej) miere,
a to najmä z dôvodu, že väčšina z nich je závislá od iných vnútro-
97
jazykových mechanizmov a obmedzení. Napríklad v slovenčine je

(a zrejme vždy bude) slovo skriňa ženského rodu na rozdiel od ne-
mčiny, kde je toto substantívum mužského rodu (der Schrank), a teda
v slovenskom texte za nijakých okolností nemožno rátať s použitím
výrazu (ten) skriniak, aj keby to bolo štylisticky pomerne originálne
a efektné. Z tohto dôvodu sa len výberovo zameriame na niektoré
gramatické kategórie a upozorníme nie niekoľko špecifických prípa-
dov, keď jednotlivé členy sústavy gramatických kategórií ovplyvňujú
proces štylizácie, ako aj výslednú štylistickú hodnotu textu.
Ako sme už uviedli, kategória menného rodu má relatívne za-
nedbateľný vplyv na štylistickú hodnotu textu. V publicistických
a rečníckych textoch sa však v súčasnosti čoraz viac akcentuje potre-
ba dôsledného rozlišovania mužského a ženského rodu pri osloveni-
ach poslucháčov, a teda neplatí tu lingvistická zásada, že mužským
rodom ako bezpríznakovým členom tejto gramatickej kategórie
možno oslovovať aj ženské publikum. Zároveň sa zdôrazňuje, že
oslovenie ženskej časti publika by malo byť v oficiálnych prejavoch
na prvom mieste, čiže neoslovujeme auditórium „Vážení kolego-
via...“, ale správne „Vážené kolegyne a vážení kolegovia...“
Na rozdiel od menného rodu kategória slovesného rodu má vý-
razný vplyv na štylistický charakter komunikátu, a to najmä v sú-
vislosti s faktom, že trpný rod (zvratné alebo opisné pasívum) ako
štylisticky veľmi nápadný prvok v texte sa využíva predovšetkým
v administratívnych a náučných typoch textov, kde je prostriedkom
menného, statického vyjadrovania. V iných typoch textov však naj-
mä opisné pasívum pôsobí umelo. V modelových štruktúrach ho-
vorových, umeleckých i publicistických textov sa teda vyhýbame
formuláciám typu „Konferencia bola konaná...“, ale uprednostníme
radšej formuláciu „Konferencia sa konala...“
V rámci kategórie pádu možno v texte štylisticky využiť nap-
ríklad konkurenciu akuzatívu a partitívneho genitívu (porovnaj
napríklad: odrezať si chlieb – odrezať si (kus, krajec) chleba, zajesť si
slaninu – zajesť si slaniny a pod.) alebo už spomínanú konkurenciu
nominatívu oproti inštrumentálnym väzbám, ktorá sa v štylistike
98
využíva na odlíšenie hlavného a vedľajšieho príznaku vecí („Martin

Kukučín bol spisovateľ i lekár.“ – „Martin Kukučín bol spisovateľom
i lekárom.“)
Slovesné gramatické kategórie osoby a čísla sa štylisticky využí-
vajú predovšetkým pri budovaní dialógu (v dialogických textových
sekvenciách) v rôznych formálnych modelových štruktúrach textov.
Ide o tzv. honoratív, pomocou ktorého sa vyjadruje vzťah, resp. úcta
medzi hovoriacim a adresátom. V súčasnej slovenčine sa honora-
tív realizuje najmä formou tykania (používanie zámenných T-kon-
štrukcií pri kontaktovaní osôb) a vykania (používanie zámenných
V-konštrukcií pri kontaktovaní osôb), pričom honoratív vo forme
onikania („Naša stará mať sú chorá.“) a onkania („Jeho Excelencia,
kráľ, nariaďuje...“) sú dnes pomerne zriedkavé a štylisticky silno
príznakové. Vyskytujú sa len v prípade kontaktu s najstaršou gene-
ráciou v konzervatívnom vidieckom prostredí alebo v spojeniach
s archaickými šľachtickými titulmi.
So štylistickým využívaním gramatickej kategórie čísla úzko sú-
visí aj používanie plurálu skromnosti, resp. plurálu úcty v útva-
roch (žánroch) náučného štýlu, a to vrátane záverečných bakalár-
skych, diplomových a doktorandských dizertačných prác, ktoré je
zaužívané v našom kultúrnom prostredí. V dôsledku toho, hoci je
zrejmé, že na výskume pracoval samostatne len jeden výskumník
– autor projektu, pri štylizácii dávame prednosť plurálnym tvarom,
ako napríklad „My (autor) zastávame názor, že...“ alebo „Cieľom na-
šej práce je...“
Na záver našej výberovej exemplifikácie štylistického využívania
gramatických kategórií uvedieme ešte jednu anomáliu, vychádzajú-
cu z nesúladu medzi mimojazykovou realitou a jej jazykovým ucho-
pením. V umeleckom rozprávaní, ale aj v náučných (odborných)
textoch sa totiž často stiera rozdiel medzi minulosťou a prítomnos-
ťou. Tento paradox sa v rámci kategórie slovesného času vyjadruje
pomocou historického prézentu, pri ktorom síce výpoveď štylizu-
jeme formálne v prítomnom čase, ale z kontextu je zjavné, že daná
udalosť sa odohrala už v minulosti a jej priebeh je skončený. Do-
99
kumentujú to formulácie typu: „Starý otec stál vo dverách. Kuká po

svete a žmurká očami.“ alebo „...v súvislosti s tým Jozef Mistrík tvrdí,
že...“ a pod.
5.3 Lexikálne štylémy a ich makroparadigmy
Lexikálne štylémy, ako to implikuje aj ich druhové označenie, sú tvo-

rené prvkami z lexikálneho podsystému jazyka. Zaraďujeme medzi
ne prakticky všetky slová a slovné spojenia z bohato štruktúrovanej
a relatívne otvorenej slovnej zásoby, ale aj frazeologizmy (ustálené
slovné spojenia s nerozložiteľným významom), druhotné (obrazné)
pomenovania, ako napríklad metaforu, metonymiu, synekdochu, ale
aj produkty (efekty) vzájomných vzťahov, do ktorých tieto jednotky
vstupujú na paradigmatickej osi, pod ktorými máme na mysli syno-
nymá, antonymá, homonymá a polysémanty.
V porovnaní s ostatnými systémovými druhmi štylém lexikálne
štylémy v rámci paradigmatiky štylistiky majú niekoľko špecifík:
1. predstavujú najbohatší inventár prvkov, z ktorých môže expedient
pri koncipovaní svojho prejavu vyberať a následne tieto jednotky
kombinovať; 2. najvýraznejšie, resp. najsignifikantnejšie ovplyvňujú
celostné štylistické zafarbenie textu, a teda vo väčšine prípadov sú
rozhodujúcim ukazovateľom štýlovej charakteristiky daného textu,
jeho príslušnosti k istému primárnemu jazykovému (funkčnému)
štýlu a 3. sú spomedzi ostatných štylém kontextovo najsenzitívnej-
šie, čo značí, že ich význam a zmysel sa najčastejšie konštituuje až
v závislosti od širšieho kontextu (jazykového, situačného, sociálne-
ho, kultúrneho a pod.), z čoho vyplýva, že štylistická (slohová) hod-
nota lexikálnej štylémy (slova alebo slovného spojenia) vo väčšine
prípadov nie je stála (invariantná), ale práve naopak, môže sa pod
vplyvom kontextu modifikovať.
Podľa Jána Findru (2004a, s. 18) konkrétna štylistická hodnota
lexikálnych štylém sa utvára na pozadí troch protikladných (opozič-
ných) vzťahov, pričom každý z uvedených parametrov (ako vidíme,
100
celkovo ich je šesť) vytvára špecifickú makroparadigmu v sústave le-

xikálnych štylém:
(1) BEZPRÍZNAKOVÉ – (2) PRÍZNAKOVÉ

(3) NOCIONÁLNE – (4) EMOCIONÁLNO-EXPRESÍVNE
(5) NEUTRÁLNE – (6) ŠTYLISTICKY ZAFARBENÉ
Pristúpime teraz k charakteristike jednotlivých makroparadigiem

tak, ako ich opisuje vo svojej Štylistike slovenčiny už spomínaný Fin-
dra, a na záver uvedieme naše pripomienky vo vzťahu k vyčleneným
subsystémom, ergo makroparadigmám.
Do makroparadigmy bezpríznakových lexikálnych štylém patria
všetky slová a slovné spojenia, ktoré možno prakticky bez obmedze-
nia používať vo všetkých ústnych a písomných prejavoch bez ohľadu
na ich príslušnosť ku konkrétnemu štýlu. Ak zoberieme do úvahy pri-
rodzenú inklúziu (prieniky) medzi jednotlivými makroparadigmami,
možno medzi ne zaradiť aj všetky nocionálne a neutrálne slová, ktoré
do textu vstupujú svojím vecným (čiže nie metaforickým) významom.
Hoci sú tieto slová spravidla štýlovo pasívne (nenápadné), platí, že
práve ony majú rozhodujúci podiel na informačnej, resp. vecno-vý-
znamovej zložke prejavu, a teda sú pre pochopenie významu a zmyslu
textu nezastupiteľné. V konkrétnej rovine k bezpríznakovým lexikál-
nym štylémam patrí väčšina bežne (každodenne) používaných slov
z jadra, resp. z centrálnej zóny slovnej zásoby, ktoré majú v porov-
naní s inými triedami slov najvyššiu textovú frekvenciu. Vo väčšine
prípadov ide o pomenovania prírodných javov (zem, oheň, voda...),
príbuzenských vzťahov (mama, otec, brat...), domácich zvierat (pes,
mačka, krava...), rastlín (pšenica, zemiaky, dub...), elementárnych čin-
ností (jesť, spať, čítať...), pracovných nástrojov (kladivo, nôž, píla...),
vlastností (pekný, milý, usilovný...) a pod.
Makroparadigma neutrálnych lexikálnych štylém je identická
s už interpretovanou makroparadigmou bezpríznakových lexikál-
nych štylém, pretože každá bezpríznaková lexikálna jednotka je zá-
roveň i štylisticky neutrálna, čo platí i naopak.
101
To isté platí aj o makroparadigme nocionálnych lexikálnych

štylém, ktoré sú v drvivej väčšine prípadov vo vzťahu totožnosti
k neutrálnym i bezpríznakovým lexikálnym štylémam, s výnimkou
nasledujúcich skupín pomenovaní, výkladu ktorých sa detailnejšie
budeme zaoberať nižšie. Uvedená odchýlka sa týka vrstvy termino-
logických pomenovaní – termínov (syntagma, logaritmus, vlnová
dĺžka...), žurnalizmov, resp. publicizmov (kauza, kampaň, brífing...),
kancelarizmov (exekúcia, penále, konkurzná podstata...) a cudzích
slov (chat, softvér, pub...). Hoci tieto špecifické triedy slov sú noci-
onálne i štylisticky neutrálne, ich funkčné uplatnenie v texte je štý-
lovo obmedzené, a tak vystupujú ako príznakové. Zároveň nás od-
kazujú aj na konkrétny jazykový (funkčný) štýl, keďže ich výskyt je
typický pre istú formálnu modelovú štruktúru textov (výskyt kan-
celarizmov je typický pre administratívne texty, výskyt publicizmov,
žurnalizmov pre texty publicistické a pod.).
Makroparadigma emocionálno-expresívnych štylém, ktorá sto-
jí v protiklade k nocionálnym štylémam, obsahuje lexikálne prvky,
ktoré obsahujú hodnotiaci parameter ako príznak subjektívneho
hodnotenia, a to buď stabilne, bez ohľadu na kontextové súvislosti
(inherentná expresivita – napríklad babrák, malilinký, spinuškať...),
alebo potenciálne, v rámci polysémie či špecifickej kombinácie slov
v konkrétnom kontexte (adherentná, resp. kontextová expresi-
vita – napríklad stráviť vo význame pochopiť, medveď vo význame
pomalý, ťarbavý človek, anjel vo význame dokonalý človek...), a tak
v texte na seba výrazne upozorňujú svojou zvukovou, sémantickou
alebo tvarovou nápadnosťou (porov. Orgoňová – Bohunická, 2012,
s. 55). Pod príznakom expresívnosti42 vo všeobecnosti rozumieme
42
Ako pripomína Mistrík v už citovanej štúdii (1965b, s. 86), od expresívnos-
ti treba odlíšiť emocionálnosť, aj keď medzi nimi nemožno viesť ostrú hranicu.
Emocionálnosť v jazyku je spôsob prejavu citov, pocitov, zatiaľ čo expresívnosť
je výrazom osobnosti vôbec. Z povedaného vyplýva, že expresívnosť je pojmovo
nadradená emocionálnosti, čiže nie každá expresia vyjadrená jazykom je aj emo-
cionálna, avšak každý prejav emócie je expresívny (porov. Dolník, 2007).
102
takú sémantickú zložku jazykového prostriedku, v ktorej podávateľ

prejavuje svoju osobnosť, čiže subjektívny vzťah ku skutočnosti, a to
najčastejšie v súvislosti so širokou škálou psychických stavov – od
najsilnejších emócií až po najjemnejší intelektuálny výraz osobnosti
(Mistrík, 1965b, s. 85). Mechanizmus vzniku emocionálno-expresív-
nych výrazov vo funkcii štylém sa dá zjednodušene opísať tak, že na
vecno-významový komponent sa ešte navrstvuje intelektuálne hod-
notiaci alebo emocionálne hodnotiaci komponent, čím daná jed-
notka získava novú kvalitu, vďaka ktorej je jej výskyt v texte signifi-
kantný (bližšie pozri Dolník, 2007, s. 41-48; Orgoňová – Bohunická,
2012, s. 52-57).
Z pohľadu funkčno-štylistického využitia takýchto emocionál-
no-expresívnych výrazov platí, že ich prítomnosť sa takmer vždy
pociťuje ako istá štylistická deformácia, resp. anomália. Autor nimi
síce môže svoj text oživiť a vyjadriť subjektívny hodnotiaci postoj
k istému výseku objektívnej reality, ale v konečnom dôsledku je až na
adresátovi, či zhodnotí použitý expresívny výraz v kontexte celého
textu ako vhodný, resp. funkčný, alebo nevhodný a defektný. Preto
pri praktickej štylizácii treba s emocionálno-expresívnou lexikou na-
rábať opatrne a nezasycovať ňou text za každú cenu.43
Do makroparadigmy príznakových lexikálnych štylém zaraďu-
jeme slová a slovné spojenia, ktoré sa vzhľadom na svoje štylistic-
ké zafarbenie alebo emocionálno-expresívne významové odtienky
používajú len v istých komunikačných sférach a komunikačných
situáciách (najčastejšie v ústnej, súkromnej komunikácii, ako aj
v umeleckých a v niektorých publicistických textoch). Z toho vyplý-
va, že do tejto makroparadigmy patrí väčšina štylisticky zafarbených
a emocionálno-expresívnych lexikálnych jednotiek vo funkcii štylém
a zároveň aj časť nocionálnych lexikálnych štylém (vyššie spomínané
a exemplifikované termíny, publicizmy, resp. žurnalizmy, kancelariz-
my a prevzaté slová cudzieho pôvodu).
43
Zámerne sa toto odporúčanie nerešpektuje napríklad pri štylizovaní titulkov no-
vinárskych (žurnalistických) prejavov v súčasnej bulvárnej tlači.
103
Poslednou makroparadigmou lexikálnych štylém, ktoré vyplýva-

jú z uvedenej matice opozičných vlastností (parametrov), je mak-
roparadigma štylisticky zafarbených štylém. V tomto prípade ide
o také pomenovania, ktorých výber a kombinácia je podmienená,
resp. funkčne obmedzená štýlovou príslušnosťou daného prejavu,
čiže danou štýlovou, príp. žánrovou normou. Štylisticky zafarbený-
mi výrazovými prostriedkami môžu byť aj nocionálne štylémy (ako
napríklad historizmus palatín), no väčšina z nich nadobúda aj emo-
cionálno-expresívny príznak ako efekt inherentnej alebo adherent-
nej expresivity. Na nižšej úrovni abstrakcie sem zaraďujeme mik-
roparadigmy slangizmov, hovorových slov, deminutív, historizmov,
archaizmov, neologizmov, okazionalizmov, pejoratív, eufemizmov
a pod.
Ako vyplýva z našej enumerácie, niektoré makroparadigmy le-
xikálnych štylém sa vzájomne vylučujú (napríklad emocionálno-
expresívne výrazy nemôžu byť bezpríznakové), iné sú vzájomne
zhodné, identické (napríklad každé bezpríznakové slovo je zároveň
i štylisticky neutrálne) a napokon niektoré sa čiastočne prekrývajú
(napríklad časť nocionálnych slov je príznakových). Vzhľadom na
túto skutočnosť je otázne, či je potrebné v paradigmatickej štylis-
tike operovať so všetkými uvedenými opozičnými dvojicami, ergo
makroparadigmami. Podľa nášho názoru by v rámci systematizácie
lexikálnych štylém boli optimálne len štyri makroparadigmy vyab-
strahované na podklade dvoch opozičných vzťahov, a to štylistic-
ky bezpríznakové verzus štylisticky príznakové lexikálne štylémy
a nocionálne verzus emocionálno-expresívne štylémy. K štylisticky
bezpríznakovým lexikálnym štylémam by patrili jednotky lexikál-
neho podsystému jazyka, ktoré sú využiteľné vo všetkých formál-
nych modelových štruktúrach textov vrátane tzv. tematických slov44,
44
Tematické slová a slovné spojenia sú lexikálne jednotky, ktoré sa priamo vzťahujú
na globálnu tému textu. Ak je napríklad témou textu objavovanie vesmíru, pred-
pokladá sa v ňom zvýšená frekvencia termínov z oblasti astronómie, v dôsledku
čoho tieto pomenovania nepovažujeme za štylisticky príznakové.
104
k štylisticky bezpríznakovým tie, ktorých použitie v texte je funkčne

obmedzené na istý jazykový (funkčný) štýl. V rámci druhej opozí-
cie by o príslušnosti výrazového prostriedku k tej či onej makropa-
radigme rozhodovala prítomnosť, resp. neprítomnosť intelektuálne
alebo emocionálne hodnotiaceho príznaku, pričom výsledná štylis-
tická hodnota takéhoto prvku by vždy bola posudzovaná s ohľadom
na širší kontext a konkrétnu komunikačnú situáciu. Vyčlenené ka-
tegórie štylém by potom boli bližšie, detailnejšie charakterizované
na úrovni mikroparadigiem a konkrétnych rečových, resp. komuni-
kačných registrov, pod ktorými rozumieme „situačne podmienené
spôsoby jazykového prejavu, späté s konkrétnym druhom spoločnej
činnosti ľudí“ (Slančová, 1999b, s. 96) a ktoré sa manifestujú na po-
vrchovej i hĺbkovej štruktúre textu.
5.4 Mikroparadigmy lexikálnych štylém
Opísané makroparadigmy lexikálnych štylém sa na nižšej úrovni

abstrakcie diferencujú na lexikálne mikroparadigmy, ktoré sú dô-
kazom nielen bohatej štylistickej diferencovanosti slovnej (lexikál-
nej) zásoby súčasnej slovenčiny, ale aj jej mnohovrstevnosti a slovot-
vornej potencie. V nasledujúcom výklade zameriame pozornosť na
stručnú charakteristiku a exemplifikáciu jednotlivých mikroparadi-
giem, pričom vychádzame z predpokladu, že správna identifikácia
a klasifikácia výrazových prostriedkov vo funkcii štylém vo vzťahu
k nim je kľúčovou zložkou jazykovo-štylistického interpretačného
procesu.
Mikroparadigma terminologických pomenovaní (termínov)
zahŕňa odborné slová, ktoré tvoria kľúčový element lexiky náučného
štýlu, kde sú prostriedkami nevyhnutnej pojmovej a terminologic-
kej nasýtenosti. Hoci pri nich dominuje nocionálna zložka význa-
mu, pokladáme ich za štylisticky zafarbené slová, keďže ich výskyt je
funkčne obmedzený na sféru vedeckej komunikácie (porov. Findra,
2004a, s. 26-27). Na rozdiel od ostatných pomenovaní sú vymedzené
105
jednoznačnou definíciou, ktorá sa musí pri operovaní s nimi rešpek-

tovať, ako aj špecifickým súborom príznakov. Podľa Jána Horecké-
ho (1956, s. 44) takýmito príznakmi sú: významová priezračnosť,
ustálenosť, systémovosť, ústrojnosť, nocionálnosť, medzinárodnosť
a vysoká miera slovotvornej potencie. Termínmi v lingvistike sú
napríklad slová fonéma, morféma, syntagma, gramatika, východisko
výpovede, jadro výpovede, polopredikatívna konštrukcia, syntaktická
transformácia a pod., v prírodných vedách zase lexikálne jednot-
ky ako logaritmus, faktoriál, vakuola, betakarotén, leukocyt, deoxy-
ribonukleová kyselina, benzén, fenol, arén, adenozíntrifosfát a iné.
Vo výkladových slovníkoch sa mikroparadigma terminologických
pomenovaní viazaná štandardne na náučný jazykový funkčný štýl
označuje kvalifikátorom „odb.“ (odborný), prípadne aj špeciálnym
kvalifikátorom odkazujúcim na konkrétny vedný odbor, v ktorom sa
s danou lexémou operuje (napríklad bozón – jad. fyz. elementárna
častica al. kvázičastica s celočíselným spinom – pozri Slovník cu-
dzích slov, 2005).
Publicizmy (žurnalizmy) sú pojmové intelektuálne slová typic-
ké pre oblasť spoločensko-politického a kultúrneho života s vysokou
frekvenciou výskytu v publicistických (žurnalistických) textoch,
kde predstavujú príznakový prvok štylizácie.45 Zo sféry masmediál-
nej komunikácie však často prenikajú do rečníckeho štýlu, ako aj
do bežných ústnych i písomných jazykových prejavov. Publicizmy
(žurnalizmy) vo väčšine prípadov vznikajú determinologizáciou pô-
vodne odbornej lexiky, čím sa generalizuje ich význam (medzi pub-
licizmom a termínom je vzťah medzisystémovej polysémie – pozri
Orgoňová – Bohunická, 2012, s. 176). Nápadná je táto tendencia
v slovách ako embargo, brífing, míting, summit, moratórium, kauza,
45
V tejto súvislosti je sporné, či medzi žurnalizmy (publicizmy) treba zaraďovať
aj termíny z teórie masovej komunikácie a žurnalistiky, ako napríklad moderá-
tor, reportér, fíčer, komentár a pod., čím sa vo vzťahu k nim stiera rozdiel medzi
neutrálnosťou na jednej strane a terminologickosťou na strane druhej (porov.
Dolník, 2007, s. 186).
106
bilaterálny, interpelácia, stratégia, sféra, opozícia, koalícia, koexisten-

cia, eskalácia napätia, monitorovať, mapovať a pod. Niektoré publi-
cizmy (žurnalizmy) – najmä tie multiverbizované – svojím častým
používaním strácajú príznak exkluzívnosti, knižnosti a poklesnú na
úroveň verbalistickej frázy, resp. klišé (porov. Findra, 2004a, s. 27).
Vidíme to na týchto spojeniach: čitateľská obec (čitatelia), spotrebiteľ-
ská verejnosť (spotrebitelia), muž zákona (policajt).
Kancelarizmy (administrativizmy) sú tematické slová a slovné
spojenia späté s oblasťou administratívnoprávnych úkonov, a teda
tvoria štylisticky príznakovú vrstvu textov administratívneho ja-
zykového (funkčného) štýlu. Sú tvorené jednak terminologickými
jednotkami (termínmi) z oblasti administratívy (exekutíva, protokol,
inventarizácia, exekúcia, matrika, splnomocnenie a iné) a jednak vý-
razmi typickými pre vyjadrovanie v oblasti úradnej (inštitucionál-
nej) komunikácie (faktúra, reklamácia, fyzická osoba, právnická oso-
ba, sťažnosť, žiadosť, dostaviť sa, odsúhlasiť, spreneveriť a iné). Okrem
toho k potenciálnym kancelarizmom patria aj predložkové výrazy
a väzby ako vzhľadom na, s poverením, na účely, v porovnaní s, v prí-
pade že, v záujme a pod. (pozri Orgoňová – Bohunická, 2012, s. 180),
ktoré sa často používajú pri štylizovaní administratívnych a legisla-
tívnych dokumentov.
Cudzími (prevzatými) slovami vo funkcii štylém sú pomenova-
nia, ktoré prenikli do jazyka z cudzieho (inojazyčného) prostredia
ako výsledok obohacovania slovnej zásoby z externých zdrojov, pri-
čom z hľadiska jazykovej kultúry k nim možno zaujímať rozdielne
postoje – buď odmietavé, čo pramení z tendencie po ochrane čisto-
ty (svojskosti) jazyka, alebo ich prítomnosť môžeme považovať za
výsledok prirodzeného vzájomného ovplyvňovania jazykov (bližšie
pozri k tejto otázke napríklad Bosák, 1999; Dolník, 2000, 2010a).
Ako vidíme na nasledujúcich príkladoch, niektoré z nich sa pris-
pôsobili fonetickej, morfologickej a grafematickej stavbe slovenčiny
(softvér, hardvér, net, spíker, klišé a iné), pri iných proces akomo-
dácie nie je ukončený a stále pri nich pretrváva pôvodný pravopis
v cudzom jazyku (router, stage, handout, workshop, deadline, team-
107
building a iné). Na rozdiel od predchádzajúcich troch mikroparadi-

giem (termínov, publicizmov a kancelarizmov) sa líšia tým, že k nim
patria nielen nocionálne lexikálne jednotky, ale aj emocionálno-ex-
presívne slová (firhang, fušer, špiceľ, bačkory, čeknúť a iné). Podľa
už citovaných autoriek Oľgy Orgoňovej a Aleny Bohunickej (2012,
s. 212-216) špecifickou subkategóriou v mikroparadigme cudzích
slov sú internacionalizmy, t. j. výrazy cudzieho pôvodu, ktoré sú
rozšírené v mnohých geneticky príbuzných i nepríbuzných jazykoch
(matematika, gramatika, datív, bicykel, televízor a pod.), a idioetni-
cizmy (exotizmy, barbarizmy), pomenúvajúce jedinečné, svojrázne
kultúrne entity, na ktoré neexistuje vhodný ekvivalent (šerif, haraki-
ri, tomahavk, pizza, tiramisu, boršč, džudo, sumo a pod.).
Hovorové slová (kolokvializmy) sú príznakovou mikroparadig-
mou spisovnej lexiky hovorového štýlu, vyznačujú sa komunikač-
nou uvoľnenosťou a štandardne sa vyskytujú v spontánnych ústnych
(hovorených) prejavoch súkromného styku. V písaných textoch
objektívnych jazykových (funkčných) štýlov – administratívneho
a náučného štýlu – ich výskyt považujeme za štylistický defekt, čoraz
viac však tieto jednotky prenikajú do umeleckého i publicistického
štýlu, čo súvisí s aktuálnou tendenciou banalizácie obsahu i for-
my týchto komunikátov. Podľa Jána Bosáka (1989, s. 145) je však
odôvodnené chápať hovorovosť širšie, a teda nielen ako príznakový
štylistický parameter konkrétnych lexikálnych jednotiek, ale aj ako
„výrazný dynamizujúci faktor celého jazykového systému“. Okrem
už spomínaných vlastností komunikačnej uvoľnenosti a ústnosti sa
vyznačujú aj expresívnosťou a ekononomickosťou výrazu, čo vychá-
dza z faktu, že často sú produktom univerbizačných alebo abreviač-
ných procesov (k problematike abreviačnej motivácie lexém pozri
najnovšie Gavurová, 2013). Dokumentujú to nasledujúce príklady
na hovorové slová: diplomovka (diplomová práca), cestovka (cestov-
ná kancelária), reklamka (reklamná agentúra), ítečkár (pracovník
v oblasti informačných technológií), ochrankár (príslušník ochran-
ky), pétépák (príslušník pomocného technického práporu v bývalej
československej armáde), hápéčko (počítač od výrobcu Hewlett-
108
-Packard, foto (fotografia) a iné. Ján Findra (2004a, s. 28) zaraďuje

medzi kolokvializmy aj familiárne slová (familiarizmy) v zmysle
pôvodne cudzích slov, ktoré spravidla v skomolenej podobe získali
nadnárečovú platnosť (štangľa, fusakľa, špitál, lajster, mordovať, ša-
covať a pod.). Podľa iných autorov (Ondrus, 1972; Ondrus – Horec-
ký – Furdík, 1981) familiarizmy pomenúvajú navzájom veľmi blízke
osoby v maximálne dôvernom, súkromnom styku, ako napríklad
môj/moja (vo význame môj manžel/manželka, partner/partnerka),
zlatko, zlatíčko, cukríček, pokladík a iné.
V porovnaní s už opísanými termínmi, publicizmami (žurnaliz-
mami), kancelarizmami a kolokvializmami lexikálna mikroparadig-
ma knižných slov (bibliofilizmov)46 nie je naviazaná dominantne na
jednu komunikačnú sféru, a teda nie je príznakovou zložkou niekto-
rého z primárnych jazykových (funkčných) štýlov, ale jej prvky sa
môžu vyskytovať vo všetkých písaných prejavoch verejného charak-
teru, t. j. v náučných, publicistických, administratívnych, umeleckých
i rečníckych textoch. Spája ich však to, že stoja v protiklade k všed-
nému, stereotypnému (zaužívanému) vyjadrovaniu, typickému pre
hovorový jazykový (funkčný) štýl a hovorovosť v širšom zmysle
slova. Odvolávajúc sa na Máriu Pisárčikovú (1982, s. 87), súhrnne
možno knižné slová charakterizovať ako také lexikálne prostriedky
vo funkcii štylém, ktoré sa „vyskytujú prevažne v písaných prejavoch,
a to v štýloch verejného styku – náučnom, publicistickom, admini-
stratívnom, kde tvoria súčasť všeobecného odborného vyjadrova-
nia, ale nemajú pritom povahu termínov z jednotlivých odborov.“
V umeleckých prejavoch a čiastočne v publicistike sú na jednej stra-
ne znakom nadnesenosti, ceremoniálnosti až patetickosti, na druhej
strane intelektuálnosti a formálnosti. Konkrétne sú tvorené jednak
zastaranými alebo zastarávajúcimi lexikálnymi jednotkami (činiť,
kárať, lkať, skonať, usnúť, kochať sa, ukrutenstvo, protivenstvo, vesna,
46
Pojem bibliofilizmus/bibliofilizmy (z gr. biblos – kniha; filia – láska, náklonnosť)
vo vzťahu k špecifickej vrstve knižných slov nie je doposiaľ ustálený a je čisto
tvorivým návrhom autora publikácie.
109
teskný, odťažitý, umeniachtivý, slobodymilovný a iné) a jednak slova-

mi cudzieho pôvodu (korešpondovať, situovať, kultivovať, prognóza,
segment, symptóm, fragment, univerzum, frenetický, exaltovaný, kate-
gorický a iné). V rámci uvedených eventualít sa do mikroparadigmy
knižných slov organicky začleňujú aj poetizmy (luna, krásnota, milo-
ta, pocel, žertva a iné), prozaizmy (letargia, punkcia, mikrosvet a iné)
a biblizmy (milosrdenstvo, pokora, hriešnik, farizej, archanjel, žehnať,
kajať sa, požehnaný, milosrdný, dobrotivý, blahoslavený a iné) ako ty-
pické a príznakové vyjadrovacie prostriedky básnických, prozaických
a v poslednom prípade náboženských textov (k vymedzovaniu a cha-
rakteru náboženskej komunikácie pozri najnovšie Mlacek, 2012).
Pojem – termín antikvarizmy súhrnne označuje časovo deak-
tualizované lexikálne jednotky (Dolník, 2007, s. 190), čiže také his-
toricky príznakové prvky lexikálneho podsystému jazyka, ktoré sú
odsúvané alebo sú už finálne odsunuté na perifériu slovnej (lexikál-
nej) zásoby, pretože sa pociťujú ako staré, nemoderné, anachronické.
V dôsledku toho mnohé z nich získavajú i príznak knižnosti, keďže
v texte pôsobia exkluzívne, ale aj potenciálnej hovorovosti. Zara-
ďujeme medzi ne zastarané a zastarávajúce slová, ako aj archaic-
ké slová (archaizmy) a historizmy. Hranica medzi zastarávajúcimi
a zastaranými slovami je pomerne vágna, no tradične sa konštatuje,
že zastarané slová sú časovo menej deaktualizované než zastarané
(porov. Orgoňová – Bohunická, 2012, s. 200). V obidvoch prípadoch
sa však používanie tohto druhu lexiky pripisuje starším žijúcim ge-
neráciám ľudí. Ide napríklad o výrazy izbica (izba), foršus (predda-
vok), dohán (fajčivo, tabak), fertucha (pracovná zástera), kišasonka
(mladá slečna, slečinka), frizér (kaderník, holič), anjeličkár (ten, kto
nelegálnou formou predčasne ukončuje tehotenstvo) a iné. Na roz-
diel od zastaraných a zastarávajúcich lexikálnych jednotiek historiz-
my sa podľa Juraja Dolníka (2007, s. 190-191) v lexike vyčleňujú na
základe zániku ich denotátov, čo znamená, že objekty, ktoré v minu-
losti pomenovávali, už nejestvujú. Chápeme ich preto ako dokladovú
lexiku, pre ktorú v štylistike niet neutrálneho náprotivku (kontribú-
cia – správny poplatok, daň; stolica – územnosprávna jednotka v bý-
110
valom Uhorsku; paša – titul hodnostára v osmanskej ríši; principál

– predstavený nejakej inštitúcie, úradu; hajdúch – ozbrojený úradník
v bývalom Uhorsku; flagelant – stúpenec stredovekého asketického
náboženského hnutia; vicišpán – zástupca župana, podžupan a iné).
Archaizmy sú rovnako tak odsunuté na perifériu používania, pretože
súčasná generácia tieto výrazy už aktívne nepoužíva, ale pomenúvajú
stále jestvujúce reálie, ktoré majú v súčasnom jazyku svoje neutrálne
ekvivalenty (amicenko – oslovenie „priateľu“; vakácie – prázdniny;
mornár – námorník; mravy – správanie; cúg – vlak; cirkeľ – kružidlo,
alias – inak, inakšie a iné).
Na opačnom póle než antikvarizmy stoja v rámci historicky príz-
nakovej lexiky neologizmy ako produkty jazykových inovácií v slov-
nej (lexikálnej) zásobe. Pri tejto mikroparadigme ide o nové, resp.
novoutvorené slová, ktorých vznik súvisí s prirodzeným rozvojom
kultúrno-spoločenského, vedecko-technického, politického, ekono-
mického, pracovného a iného života človeka v spoločnosti. Vznikajú
teda z aktuálnych pomenúvacích potrieb a prenikajú predovšetkým
do náučného, administratívneho, publicistického, ale aj hovorového
jazykového (funkčného) štýlu. Väčšinu neologizmov v súčasnosti
tvoria cudzie slová preberané predovšetkým z angličtiny (hacker,
feedback, fastfood, pub, wellness, outfit, skipas, catering, bodyguard,
ombudsman, outsider, offroad a pod.), ale môžu vzniknúť aj inými
slovotvornými postupmi (europoslanec, kriminoviny, animátor, psíč-
kar, stretko, zlatokopka a iné). Za novoutvorené slová považujeme
aj okazionalizmy. Na rozdiel od neologizmov však nevznikli kvôli
potrebe pomenovať nové pojmy a skutočnosti, ale v snahe o origi-
nálne (jedinečné) vyjadrovanie sa. K okazionalizmom patria predo-
všetkým individuálne autorské a príležitostné slová, ako napríklad
malkáč (mladý človek, dieťa), velkáč (dospelý človek), koniatko (vo
význame žriebätko), zalepidlovať (vo význame zalepiť), bábovec (vo
význame bábovka), poleva (vo význame polievka), kufrioška (vo vý-
zname kufor) a iné.
Pod profesionalizmami chápeme „neoficiálne, neverejné ná-
protivky termínov, uplatňované v ústnej komunikácii odborníkov,
111
sekundárne aj v bežnej komunikácii či v publicistike“ (Orgoňová

– Bohunická, 2012, s. 145). Spisovnou formou (ojedinele i nespi-
sovnou) pomenúvajú také predmety a javy, ktoré sú charakteristic-
ké pre istú pracovnú oblasť (pracovnú sféru), pričom sa využívajú
ako prostriedky jazykovej ekonómie, teda v situáciách, keď hovoria-
ci potrebuje odovzdať adresátovi informáciu čo najrýchlejšie a v čo
najstručnejšej podobe. V dôsledku toho vznikajú prevažne v procese
univerbizácie ako jednoslovné varianty viacslovných pomenovaní.
Využívajú sa napríklad v oblasti zdravotníctva (operačka – operač-
ná sála, cétečko – CT vyšetrenie, áro – anesteziologicko-resuscitačné
oddelenie, slepák – slepé črevo), ako aj práva a ekonómie (odvolačka
– odvolacie konanie, čakačka – čakacia listina, účtenka – účtovný do-
klad). Príkladmi na profesionalizmy z iných komunikačných sfér sú:
omietkar, stavbár, vykládka, dráhar, osobák (osobný vlak), prijímačky
(prijímacie pohovory) a pod.
Blízko k profesionalizmom má mikroparadigma slangových slov
(slangizmov), keďže aj pri nich ide o socio-kultúrne, profesijne a zá-
ujmovo viazané variety (existenčné formy) národného jazyka, tvore-
né prierezovo spisovnou, štandardnou i subštandardnou lexikou47,
pri ktorých vystupuje do popredia jednak ich emocionálno-expre-
sívny príznak a jednak tendencia zaradiť sa do istej sociálnej skupiny
a tým sa odlíšiť od iných sociálnych skupín, v dôsledku čoho sa zo
slangu stáva prejav jazykového exhibicionizmu. Za slangizmy teda
považujeme alternatívne slová a slovné spojenia vo vzťahu k neut-
rálnym spisovným pomenovania, ktoré vo svojej internej (relatívne
uzavretej) komunikácii používajú príslušníci vyhranených sociál-
nych a profesijných skupín (stavov) alebo rôznych subkultúr či zá-
ujmovo spriaznených kolektívov. Najrozvinutejší v tomto zmysle je
študentský, resp. mládežnícky slang, ako to dokazujú tieto lexikálne
jednotky: slovina, deják, elina, bajk, komp, noťas, gejmer, admin, vy-
47
V tomto zmysle slang predstavuje jednu zo zložiek sociolektov, pričom výrazne
formuje konkrétny komunikačný register vzťahujúci sa na určité sféry komuniká-
cie (v tejto súvislosti porov. Bosák, 1996; Slančová, 1998, 1999b; Ološtiak, 2010).
112
gúgliť a iné. Vzhľadom na výrazovú i významovú výlučnosť, ako aj

maximálnu expresívnosť sa zo štylistického hľadiska výskyt slango-
vých slov obmedzuje (mal by obmedzovať) len na uvoľnený, famili-
árny styk v súkromnom prostredí, t. j. v hovorovom jazykovom (fun-
kčnom) štýle. V iných formálnych modelových štruktúrach textov
– s výnimkou súčasných postmoderných umeleckých prejavov – sa
ich prítomnosť pokladá za markantnú štylistickú chybu.
S problematikou slangizmov hraničí aj lexikálna mikroparadig-
ma argotu (argotizmov). Tradične sa argot interpretuje ako tajná
reč asociálov a spoločensky diskvalifikovaných ľudí – väzňov, vra-
hov, zlodejov, narkomanov, profesionálnych podvodníkov, žobrákov,
bezdomovcov a pod. Ako upozorňujú autorky Oľga Orgoňová a Ale-
na Bohunická (2012, s. 154-155), v prípade argotu nie vždy ide len
o komunikáciu uvedených marginálnych societ, ale nevyhnutnou
(dominantnou) podmienkou vyčleňovania argotizmov je aj ich „uta-
jovanosť“, čiže významová nepriezračnosť (nedešifrovateľnosť). Tý-
kajú sa teda aj iných, najmä profesijných a umeleckých skupín pou-
žívateľov jazyka, kde je spomínané zámerné kamuflovania významu
motivované napríklad snahou o zachovanie tajomstva týkajúceho sa
ich originálnej tvorivej práce. Ilustračnými príkladmi na argotizmy
sú výrazy ako blcha (stopa po injekčnej striekačke), tráva (marihu-
ana), bongo (špeciálne upravená plastová fľaša na inhalovanie výpa-
rov z marihuany), piko (pervitín), love (peniaze), čornúť (ukradnúť),
haluz (halucinácia) a iné. Aj z uvedených príkladov je zrejmé, že de-
šifrovaním významu argotizmy postupne strácajú svoju ekluzívnosť
a plynulo sa začleňujú medzi slangizmy, s ktorými ich spája výrazná
expresívnosť a z nej plynúce funkčno-štylistické obmedzenia.
Nárečové slová (dialektizmy, regionalizmy, etnografizmy) vy-
tvárajú špecifickú mikroparadigmu teritoriálne obmedzených lexi-
kálnych štylém, čo značí, že ich používanie je obmedzené hranicami
jednotlivých nárečových oblastí. Vzhľadom na nespisovnosť týchto
lexikálnych jednotiek ich použitie v praktickej štylizácii je obmedze-
né aj funkčne, keďže sú akceptovateľné len v neoficiálnych prejavoch
ústnej (hovorenej) komunikácie. Zaraďujeme medzi ne jednak náre-
113
čové slová, ktoré majú svoj spisovný ekvivalent (bandurky – zemia-

ky; pitvor – predsieň; primáš – prvý huslista; širák – klobúk; šmalec
– masť, živočíšny tuk; šlôga – čistinka v hore; valal – dedina a iné)
a jednak jedinečné reálie bez potenciálneho spisovného náprotiv-
ku (geleta – drevená nádoba na mlieko; krpec – obuv s remienkami;
lajblík – krátka vesta a iné).
Frazeologizmy ako špecifickú mikroparadigmu lexikálnych
štylém definujeme v zmysle ustálených, petrifikovaných, spravidla
viacslovných spojení s nerozložiteľným (nezameniteľným) význa-
mom, pričom mnohé z nich sú v danom jazyku nepreložiteľné – idi-
omatické. Doplňujúcou vlastnosťou frazeologizmov je ich obraznosť
(prenesenosť) významu, ako aj nápadná expresívnosť, ktorá ich od-
lišuje od združených pomenovaní terminologickej alebo lexikálnej
povahy (porov. Ondrus, 1972, s. 75; Mlacek, 1984, s. 36-45). Zo šty-
listického aspektu ich diferencujeme na hovorové a knižné (Mlacek,
1984, s. 101-102), čo vymedzuje aj ich potenciálne funkčné uplat-
nenie najmä v publicistickom (žurnalistickom), hovorovom a ume-
leckom jazykovom (funkčnom) štýle. V publicistike pritom často
nastáva ich deaktualizácia, v dôsledku čoho sa z frazém stáva prvok
klišéovitosti, ako napríklad labutia pieseň (v prípade ľahkého víťaz-
stva v športovej žurnalistike), kameň úrazu, veľké zviera, hra s ohňom,
zub času, preťať Gordický uzol, Jóbova zvesť a pod. Z pomere širokej
škály typov slovenských frazém (pozri Mlacek, 2001, s. 21) môžeme
ďalej uviesť: vziať nohy na plecia (utiecť), zobrať si niečo do hlavy (byť
o niečom presvedčený), postaviť sa na vlastné nohy (začať samostat-
ne niečo podnikať), ocitnúť sa v slepej uličke (byť v bezvýchodiskovej
situácii), ísť hlavou proti múru (konať nerozvážne, tvrdohlavo), dať
niekomu košom (odmietnuť niekoho), tárať dve na tri (hovoriť hlú-
posti), smrdieť grošom (byť chudobný), od Adama (od začiatku); za-
kázané ovocie najlepšie chutí; tichá voda brehy myje; nová metla dobre
metie; Babka k bapce, budú kapce; My o voze, ty o koze.
Náš koncízny výklad o jednotlivých mikroparadigmách lexikál-
nych štylém zakončíme tými druhmi lexikálnych prostriedkov, pri
ktorých sa aktualizuje kladné alebo záporné subjektívne hodnote-
114
nie, a teda patria k makroparadigme emocionálno-expresívnych

štylém.
Eufemizmy (melioratíva) svojím obsahom i štylistickým uplat-
nením predstavujú kladný pól citového zafarbenia. Ide o lexikálne
štylémy opisného charakteru, ktoré sa používajú namiesto necitli-
vých, hrubých, príp. vulgárnych pomenovaní, s cieľom zmierniť
niektoré nepríjemné, negatívne alebo neestetické javy a skutočnosti.
Patria k nim napríklad syntagmatické spojenia ako odísť na večnosť
(umrieť, skonať), sociálne slabý (chudobný), zdravotne znevýhodnený
(zdravotne postihnutý, hendikepovaný), racionalizácia daní (zvy-
šovanie daní), cenová regulácia (zvyšovanie cien), marginalizované
skupiny obyvateľstva (národnostné a etnické menšiny), kozmeticky
odlišný (nepôvabný, škaredý) a iné. Využívajú sa najmä v publicistike
a v politickej rétorike, kde sa pomocou nich zahmlieva (kamufluje)
skutočný efekt určitých politických opatrení a rozhodnutí, čo však,
ako pripomína Irina Dulebová (2012, s. 153), „môže viesť v koneč-
nom dôsledku k otupeniu prahu citlivosti až k apatii.“
Štylistickú mikroparadigmu deminutív reprezentujú tzv. zdrob-
ňujúce slová (zdrobneniny), ktoré pomenúvajú malé veci alebo en-
tity, ku ktorým má hovoriaci blízky, resp. kladný citový vzťah. Ich
expresívnosť a z nej vyplývajúca štylistická príznakovosť a nápadnosť
je obsiahnutá v slovotvornej prípone. V slovenčine k takým deminu-
tívnym slovotvorným formantom patria sufixy (bližšie pozri Horec-
ký, 1971, s. 163-168): „-ok“ (kamienok, hrebienok), „-ik/-ík“ (chle-
bík, medvedík), „-ec“ (domec, zvonec), „-ček/-tek“ (článoček, jazýček,
pyštek), „-ka“ (ulička, rúčka), „-ička/-ôčka“ (babička, sliepočka),
„-inka/ienka/enka (maminka, mamulienka, tatenko), „-ko/-ce“ (ko-
liesko, pierce), „-ičko/-iečko“ (srdiečko, miestočko). Ako konštatuje
Ján Findra (2004a, s. 32), štylistická príznakovosť, resp. emocionálna
expresívnosť deminutív sa ešte znásobuje, keď sa tieto lexémy dosta-
nú v texte do konfliktu s významom základového slova (sprostáčik
premilý, nevďačníček malý pod.) alebo ak sa pri nich v závislosti od
kontextu aktualizuje ironický aspekt (teliatko – naivný človek; pisá-
rik – novinár a pod.).
115
Hypokoristiká (laudatíva) sú lichotivé slová s kladným citovým

hodnotiacim príznakom, prostredníctvom ktorých manifestujeme
svoj nanajvýš pozitívny (láskavý) vzťah k zobrazovanej entite. Kon-
krétne do tejto mikroparadigmy patria jednak familiárne obme-
ny (varianty) krstných a rodných mien, ako aj označení rodinných
príslušníkov, ktoré sa používajú v dôvernom rodinnom alebo par-
tnerskom styku (Jožko, Anička, ocinko, mamulienka, tetuška, starká,
synáčik, holúbok, pokladík a iné) a jednak špecifické lexikálne prvky
detskej reči (papať, kakať, búvať, hajať, bumbať, čačaný, cucu, očko,
noštek, prštek a iné – bližšie pozri Mistrík, 1997, s. 86). Teda je zrej-
mé, že zo slovotvorného i lexikálno-sémantického hľadiska majú
blízko k už spomínaným deminutívam a familiarizmom.
Na opačnom póle hodnotiacej osi ako deminutíva stoja augmen-
tatíva. Hovoriaci pomocou nich deklaruje svoj negatívny hodnotiaci
postoj k zobrazovanému denotátu (predmetu objektívnej reality).
Spravidla pri nich ide o afektívne pomenovania, ktoré hyperboli-
zujú (zveličujú) podobu určitého subjektu alebo objektu, čo sa vo
formálnej rovine odráža v prítomnosti špecifickej slovotvornej prípony
„-isko/-sko/-ánsky“ (ženisko, autisko, kravisko, domisko, dobráčisko,
širokánsky, velikánsky a iné). Analogicky ako pri deminutívach, aj
augmentatíva môžu vyjadrovať uplatnením princípu irónie v rámci
štylizácie inverzné sémantické vzťahy a okolnosti (chlapisko – ironic-
ky malý chlap, psisko – ironicky malý pes).
Dysfemizmy ako opak eufemizmov (melioratív) sú urážlivé,
hanlivé slová, prostredníctvom ktorých sa zveličuje určitá chyba ale-
bo nedostatok vo vzťahu k pomenúvanej entite, a tým sa zdôrazňuje
záporný citový vzťah k nej. Medzi dysfemizmy sa zaraďujú predo-
všetkým názvy zvierat použité na vyjadrenie negatívnych vlastností
človeka (zoomorfné dysfemizmy), ako napríklad somár, krava, sviňa,
pes, slon, líška, zmija, hyena, ale aj čisto antropomorfné lexémy typu
cundra, štetka, chrapúň, zasran a iné.
Pejoratíva sú, podobne ako dysfemizmy, hanlivé slová so zápor-
ným citovým zafarbením, pričom hranica medzi týmito dvoma mik-
roparadigmami lexikálnych štylém nie je ostrá. Vyjadrujú pohŕdavý
116
alebo odsudzujúci vzťah ku komunikovanému obsahu, a to tak, že

priamo odkazujú na negatívne vlastnosti pomenúvaných entít. Naj-
častejšie sa najmä v hovorových textoch môžeme stretnúť s pejora-
tívami, ako napríklad držgroš, kripel, ožran, čaptoš, brucháň, tlsťoch,
chvastoš, plešivec a iné.
Vulgarizmy (tabuové slová) sú maximálne hrubé, urážlivé a ne-
slušné výrazy s výrazne negatívnym citovým zafarbením. Značnú časť
vulgarizmov tvoria lexémy, ktoré sa sémanticky viažu na rozličné te-
lesné úkony (fyziologické procesy) alebo na intímne časti mužského
či ženského tela (k možným príkladom na takéto vulgarizmy pozri
Hochel, 1993). Vyskytujú sa prevažne v ústnom prejave ľudí s nižším
spoločenským statusom, badateľný je však v súčasnosti ich zvyšujúci
sa podiel v postmodernej umeleckej tvorbe. V súvislosti s ich uplat-
ňovaním v procese štylizácie však zdôrazňujeme, že ich používaním
sa dostávame do ostrého konfliktu nielen so spoločenskou etiketou,
ale aj s elementárnymi normami slušného správania, a to bez ohľadu
na to, v akej komunikačnej situácii sa práve nachádzame.
5.5 Lexikálno-sémantické vzťahy medzi slovami vo

funkcii štylém (funkčno-štylistické využitie polysémie,
homonymie, synonymie a antonymie)
Už v úvode tejto kapitoly o makroparadigmatickej a mikroparadig-

matickej klasifikácii štylém sme konštatovali, že na štylistickom za-
meraní (zafarbení) textu sa nepodieľajú lexikálne štylémy len tým, že
sú zastúpené v texte a plnia príslušné štylistické funkcie, ale rovna-
ko tak vstupujú v texte i mimo neho (v mysliach komunikantov) do
rôznych vzájomných vzťahov na paradigmatickej i syntagmatickej
osi. Práve tieto lexikálno-sémantické vzťahy, resp. javy, pod ktorými
máme konkrétne na mysli polysémiu, homonymiu, synonymiu, an-
tonymiu, ako aj metaforizáciu a metonymizáciu, budú predmetom
nasledujúceho výkladu, s dôrazom na ich na štylistickú potenciu,
presnejšie na ich uplatnenie v procese štylizácie (textácie).
117
Pri prvom pohľade na uvedené javy sa ukazuje, že polysémia, ho-

monymia, synonymia a čiastočne i antonymia sú založené na asy-
metrickom vzťahu, čiže na nezhode, disproporcii medzi obsahom
a formou lexikálnej jednotky. Za štandardných okolností totiž oča-
kávame, že na jednu lexikálnu formu bude naviazaný len jediný lexi-
kálny obsah (význam), čo však v jazyku a následne v reálnej komuni-
kačnej praxi nie je pravidlom. Práve naopak, jednotky v lexikálnom
podsystéme jazyka vzhľadom na svoju rozmanitosť, ako aj otvorenosť
slovnej (lexikálnej) zásoby sú zoskupené na podklade rozličných
opozičných vzťahov na úrovni obsahu i formy, v dôsledku čoho sa
objavujú špecifické prípady asymetrických konfigurácií vo vzťahu ku
konštituovaniu lexikálneho významu a k aktualizácii jeho jednotli-
vých komponentov (bližšie pozri Dolník, 2007, s. 12-27, 82-87). Zo
štylistického hľadiska sú tieto asymetrické konfigurácie medzi obsa-
hom a formou často zdrojom istého napätia (tenzie) v texte, a tak sa
potenciálne stávajú výstavbovým prvkom textu a štýlu.
Podstata lexikálno-sémantických vzťahov polysémie a homony-
mie a ich rezultátov – polysémantov a homoným – spočíva v tom,
že na jednu lexikálnu formu sa viaže viacero pojmových obsahov
(lexikálnych významov) – či už vzájomne prepojených (v prípade
polysémie), alebo nesúvzťažných (v prípade homonymie). Uvedenú
diferenciu medzi polysémiou a homonymiou dokumentujú nasledu-
júce ilustračné príklady: „pani“ = 1. neznáma osoba ženského pohla-
via, 2. vydatá žena (ide o polysémanty, spoločným komponentom je
osoba ženského pohlavia); „mať“ = 1. vlastniť niečo; 2. matka (ide
o homonymá, formálna zhoda medzi lexémami je čisto náhodná).
Čo sa týka polysémických lexikálnych jednotiek, je preukázateľ-
né, že v jazyku i v konkrétnom komunikáte (texte) majú relatívne
vysokú frekvenciu. Mohlo by sa teda zdať, že použitie týchto vyjad-
rovacích prostriedkov pri štylizácii môže byť príčinou ťažkostí pri
dorozumievaní, resp. adekvátnej interpretácii istých sekvencií v tex-
te. V reálnej komunikačnej praxi však nedorozumenia spôsobené
viacvýznamovosťou vznikajú len v ojedinelých prípadoch, a to preto,
lebo príslušný význam polysémického slova sa síce vždy konkreti-
118
zuje až v závislosti od kontextu, no vo väčšine prípadov ide o mi-

nimálny kontext na úrovni syntagmy, príp. jednej vetnej alebo sú-
vetnej konštrukcie. Adekvátna, sémanticky a pragmaticky korektná
interpretácia takýchto textových sekvencií spravidla prebieha auto-
maticky, intuitívne a nespôsobuje vážnejšie komunikačné defekty. Aj
napriek tomu však adresát pri interpretácii musí rátať so všetkými
potenciálnymi významami danej polysémickej lexikálnej jednotky,
a to najmä v prípadoch, keď sa takpovediac porozumenie textu „ne-
dostaví samo“.
Funkčno-štylisticky sa polysémia a homonymia využíva zámer-
ne na takých miestach textu, kde autor potrebuje spomaliť proces
interpretácie textu percipientom, s cieľom, aby sa hlbšie zamyslel
nad významom a zmyslom vypovedaného, pretože práve na danom
mieste vložil do textu nejakú hlbšiu, skrytú myšlienku či alúziu a od
adresáta očakáva, že ju správne odhalí (dešifruje). Z toho vyplýva, že
štylisticky signifikantné nie je každé polysémické alebo homonymné
pomenovanie, ale len tie výrazy, ktoré okrem štandardnej interpretá-
cie v rámci minimálneho kontextu ponúkajú aj odautomatizovanú,
hĺbkovú interpretáciu. Okrem toho, ako uvádza Ján Findra (2004a,
s. 39-40), sa homonymné dvojice slov štylisticky využívajú najmä
v umeleckých textoch na stavbu tzv. homonymných rýmov, pri kto-
rých použité homonymá plnia funkciu fónických štylém, ako nap-
ríklad v nasledujúcom štvorverší:
„Zaspievam ti pieseň
krásnu a nežnú
tým, ktorí siali,
no nežnú...“
Z hľadiska vzťahu asymetrie medzi obsahom a formou lexikálnej

jednotky stojí synonymia presne na opačnom póle ako polysémia
a homonymia. Jej podstata spočíva v tom, že na jeden pojmový ob-
sah, resp. predmet objektívnej reality (denotát) sa vzťahuje viacero
jazykových a v našom prípade i štylistických foriem. Pre štylistiku
119
pritom nie sú zaujímavé tie synonymické dvojice slov, ktoré sú vý-

znamovo, ba aj štylisticky úplne identické (tzv. absolútne synonymá
ako napríklad rajčina/paradajka, bežať/utekať), ale práve naopak slo-
vá, ktoré sú vo vzťahu čiastočnej synonymie a navzájom sa diferen-
cujú práve svojím štylistickým zafarbením (štylistickým príznakom)
alebo príslušnosťou k jednotlivým vyššie opísaným mikroparadig-
mám lexikálnych štylém. Dokumentujú to tieto synonymické reťaz-
ce: spať/drichmať/buvať, jesť/konzumovať/žrať/papať, utekať/trieliť/
upaľovať, minerálna voda/minerálka, firhang/záclona, workshop/tvo-
rivé dielne, syntax/skladba, podstatné meno/substantívum a pod.
Z globálneho pohľadu má synonymia pre praktickú štylistiku
markantný a nespochybniteľný význam. Je základným predpokla-
dom na optimálne (štandardné) a zároveň štylisticky pôsobivé vy-
jadrovanie sa, keďže funkčné uplatňovanie synoným zabraňuje ste-
reotypnosti vo vyjadrovaní a zároveň môže vniesť do textu potrebný
inovatívny až originálny rozmer. Aj preto je dôležité, aby si v rámci
kontinuálneho rozvíjania jazykovej a metajazykovej kompetencie
jednotliví autori – štylistky a štylisti – neustále rozširovali svoju
individuálnu slovnú zásobu, a to naprieč celým spektrom možnej
diferencovanosti lexiky. V tejto súvislosti v procese textotvorby zo-
hrávajú kľúčovú úlohu zámená (pronominá), ktoré dokonca pova-
žujeme za existenčný predpoklad na vznik súvislého textu, postupne
rozvíjaného v horizontálnom smere. Zámenná kontextová synony-
mia je teda špecifickým druhom synonymie, pri ktorej sa zámená vo
funkcii konektorov v konkrétnom kongruentnom páde, rode a čísle
využívajú ako plnohodnotné gramatické, resp. syntaktické náhra-
dy plnovýznamových pomenovaní, a tak prispievajú jednak k for-
málnej a obsahovej nadväznosti medzi elementárnymi textovými
jednotkami a jednak pomáhajú autorovi variovať použité výrazové
prostriedky. Túto funkciu zámen si ilustrujeme na dvoch modelo-
vých textových sekvenciách, pričom použité zámená (najmä ukazo-
vacie a osobné) označujeme ako anaforické opakovacie konektory
(k problematike opakovacích i pripájacích konektorov podrobnejšie
pozri Bajzíková, 1995, s. 24-55; Dolník – Bajzíková, 1998, s 26-41).
120
„Vošiel do dverí. Tie boli otvorené dokorán.“

„Obvinený neodpovedal na otázky. Boli mu nepríjemné.“
Antonymia je presne opačným lexikálno-sémantickým vzťahom

ako synonymia, a to v tom zmysle, že sa v rámci nej dostávajú do
vzťahu významovo opačné, protikladné lexémy. „Ide o formálny ale-
bo formálno-sémantický opozičný vzťah medzi lexiami, v ktorom je
diferenčná črta dominantná, v dôsledku čoho sú jej významy v po-
lárne protichodnom vzťahu čiže vo vzťahu kontrastu“ (Dolník, 2007,
s. 97), pričom asymetria medzi obsahom a formou je pri nich irele-
vantná. Antonymné dvojice slov sa teda vzájomne sémanticky vylu-
čujú, no zároveň sa komplementárne dopĺňajú, resp. predpokladajú,
čo si vysvetlíme na nasledujúcom príklade antoným „deň“ a „noc“ (ak
je deň, nie je noc, ale existencie dňa predpokladá i existenciu noci).
Funkčno-štylisticky sa antonymá využívajú predovšetkým v ume-
leckom jazykovom (funkčnom) štýle, kde sa ich zámerným kumulo-
vaním, resp. stavaním do kontrastu v rámci jednej vety alebo súvetia
zdôrazňuje ambivalentnosť (obojpólovosť) istého javu, ako naprík-
lad ambivalentnosť života a smrti v tejto formulácii: „Step je krásna
i strašná, skrýva sa v nej krásny život i ukrutná smrť...“
5.6 Metafora a metonymia a ich funkčno-štylistické využitie
Vzhľadom na fakt, že problematika metafory a metonymie presahu-

je hranice imanentnej lingvistiky a je predmetom záujmu mnohých
vedeckých disciplín (filozofie, sémantiky, umenovedy, psychológie
a pod.), v našom výklade sa obmedzíme len na dva možné prístupy
k vysvetleniu podstaty vzniku a fungovania týchto javov (procesov),
so zreteľom na ich uplatnenie v štýlotvornom (textotvornom) procese.
Poukážeme na staršiu (klasickú) interpretáciu metafory, vychádzajú-
cu z objektivistických filozofických tradícií, ako aj na novšie kogni-
tívno-lingvistické koncepcie, v rámci ktorých sa skúma predovšetkým
121
hĺbková štruktúra metafory (bližšie pozri Bohunická, 2013, s. 20-23).

Z hľadiska praktickej štylizácie je však prvoradé osvojiť si, že metafora
je prirodzenou, bežnou súčasťou výstavby jazykových (rečových) ko-
munikátov rôzneho štylistického zamerania, pričom sa nevyhýba ani
racionálnemu jazyku vedy, kde rovnako tak môže plniť aj funkciu efek-
tívneho spôsobu vyjadrovania, pomocou ktorého sa ľahšie sprístupňujú
niektoré zložité teoretické problémy a zákonitosti (pozri Krupa, 1990).
V najvšeobecnejšom poňatí metaforizácia i metonymizácia sú
špecifickými procesmi tvorenia druhotných, nepriamych (obraz-
ných) pomenovaní, ktorých výsledným produktom (rezultátom)
je už konkrétna metafora alebo metonymia zasadená do určitého
kontextu, na podklade ktorého je interpretovateľná. Ak nadviažeme
na náš predchádzajúci výklad o asymetrii medzi obsahom a formou
lexikálnych jednotiek, metaforizácia i metonymizácia sú ďalšími prí-
kladmi tejto asymetrie, pretože pri polysémii často nastáva situácia,
že sekundárne významy danej polysémantickej lexikálnej jednotky sú
metaforické, príp. metonymické (napríklad: „hviezda“ – 1. vesmírne
teleso; 2. známa, populárna osobnosť). Metaforické a metonymické
výrazy tak predstavujú v texte špecifické, funkčne zaťažené lexikál-
ne štylémy, ktorých význam a zmysel sa konkretizuje v závislosti od
ich použitia v tom či onom kontexte. Tento mechanizmus vzniku
metafory je z lexikálno-sémantickej perspektívy založený na aktu-
alizácii a deaktualizácii istých sémantických komponentov danej
lexikálnej jednotky (porov. Dolník, 2007, s. 66-67). Jeden sémantický
komponent sa vzhľadom na kontextové uplatnenie jednotky aktuali-
zuje (vysúva do popredia) na úkor iného sémantického komponentu
(komponentov), ktorý sa deaktualizuje (zasúva do úzadia). Možno
to ilustrovať na nasledujúcom príklade textovej sekvencie obsahujú-
cej výraz s potenciálnym metaforickým významom. Veta, resp. vý-
poveď „Správaš sa ku mne ako pes.“ sa neinterpretuje tak, že daný
subjekt vrtí chvostom a šteká, ale tak, že sa správa k druhej osobe ag-
resívne, nepriateľsky, nevrlo. Pri slove pes sa teda deaktualizujú jeho
prototypové animálne príznaky (štekanie, vrtenie chvostom a pod.)
a, naopak, aktualizujú sa vnútorné charakterové črty tohto zvieraťa,
122
ako je agresívnosť, útočnosť a pod., čím uvedená lexikálna jednotka

získava metaforickú funkciu.
Zámerná substitúcia, čiže nahrádzanie vlastného pojmu nevlast-
ným (druhotným pomenovaním) je základom už spomínaného star-
šieho objektivistického chápania metafory, zaužívaného vo filozofii.
Vychádza sa pri ňom z presvedčenia, že človek má prirodzené sklo-
ny zaobchádzať s podobnými entitami rovnakým alebo podobným
spôsobom, čo nás odkazuje na fundamentálnu vlastnosť metafory,
ktorou je podobnosť (similarita) medzi dvoma entitami, a to von-
kajšia, funkčná alebo zmyslová. Z povedaného vyplýva, že človek dve
entity, ktorým prisudzuje istý stupeň similarity, klasifikuje (zaraďuje)
do rovnakej triedy javov, a tak ich vníma a narába s nimi, akoby boli
totožné. Každá metafora je teda založená na fiktívnej klasifikácii
javov okolo nás, ktoré sú na naoko v similačnom vzťahu, t. j vo
vzťahu zdanlivej podobnosti, resp. príbuznosti. Celý mechanizmus
vzniku metafory je potom založený na dvoch po sebe nasledujúcich
kognitívnych operáciách, a to: a) na akte implicitného (skrytého)
prirovnávania dvoch entít, ktoré vykazujú istú podobnosť, a b) na
akte zámernej substitúcie, čiže zámene (nahradení) jedného pojmu
iným, umelo vytvoreným pojmom (porov. Dolník, 2007, s. 64-65).
Vykonávanie uvedených myšlienkových operácií si môžeme sche-
maticky predstaviť na nasledujúcom príklade dvojice výrokov (V1,
V2), ktorých konklúziou vzniká metaforické pomenovanie (V3):
V1: „Holandsko je osobitá krajina.“

V2: „V tejto krajine sa pestuje veľa tulipánov.“
V3 (V1 + V2): „Holandsko je krajina tulipánov.“
Akt porovnávania ako gnozeologický základ metafory sa vyz-

dvihuje aj v literárnovedne orientovaných štúdiách metafory (po-
rov. Pavelka, s. 91-102). Ako vidíme aj na našom príklade, v prípade
metaforizácie však ide o implicitné prirovnávanie (pripodobňova-
nie) dvoch objektov na základe istého súboru spoločných vlastností
(znakov), resp. typických príznakov na porovnávané entity, z čoho
123
vyplýva, že výsledná metafora nemusí obsahovať všetky tri zložky usú-

vzťažňovania daných entít. V kognitívno-ligvistických výskumoch
metafory, v ktorých sa zdôrazňuje, že celé naše myslenie, uvažovanie
je metaforické, a teda metafora sa nedotýka len jazyka, ale aj myslenia
a konania, sa v rámci hĺbkovej stavby (štruktúry) metafory rozlišujú
tri komponenty: tenor, báza a vehikulum. Tenor sa považuje za základ
metafory, jej tému a stotožňujeme ho s východiskovou entitou prirov-
návania, ktorá nemusí byť explicitne vyjadrená. Na druhej strane vehi-
kulum označuje vzniknuté sekundárne pomenovanie, vypovedajúce
o tenore na podklade istej bázickej vlastnosti – bázy, ktorá v štruktúre
metafory predstavuje porovnávací základ, teda vlastnosť (súbor vlast-
ností), na základe ktorých sa uskutočnila zámena entít. Báza, podobne
ako tenor, vo väčšine metaforických pomenovaní nemusí byť explicit-
ne vyjadrená, čím sa, prirodzene, sťažuje proces identifikácie tenoru
vo vzťahu k vehikulu. Zhrňujúco povedané, v rámci hĺbkovej štruk-
túry metafory sa tenor pojmovo uchopuje prostredníctvom vehikula
na podklade konkrétnej bázy, resp. bázickej vlastnosti (Dolník, 2007,
s. 67), čo si vysvetlíme na nasledujúcom príklade:
„Čo si dostal od Ježiška?“48
TENOR (fakultatívne vyjadrený komponent): darček/darčeky
BÁZA (fakultatívne vyjadrený komponent): schopnosť obdarovávania,
štedrosť
VEHIKULUM (obligatórne vyjadrený komponent): Ježiško
***
Poznámka: V prípade explicitného vyjadrenia všetkých troch uvedených
komponentov by východisková formulácia znela: „Aké štedré darčeky si
dostal od Ježiška pod vianočný stromček?“
Z hľadiska funkčno-štylistického využitia v textotvornom proce-

se platí, že metafora je univerzálnym vyjadrovacím prostriedkom vy-
48
V tomto prípade ide zároveň o situačne a kultúrne podmienený typ metafory
vzťahujúci sa na kresťanskú tradíciu reprodukovanú v našom kultúrnom priesto-
re, ktorá spočíva v obdarovávaní blízkych počas vianočných sviatkov.
124
skytujúcim sa v širokej škále textových typov – od hovorových textov

(„vyletieť zo skúšky“, „vystreliť si z niekoho“) cez publicistické texty
(„zlaté padáky“, „deravý brankár“) až po sféru umeleckej literatúry,
umeleckého jazykového (funkčného) štýlu, kde má metafora výsost-
né postavenie vzhľadom na svoju potenciu ozvláštniť text, a tak sti-
mulovať vnímanie a prežívanie samotného čitateľa. Na druhej strane
pri mnohých lexikálnych jednotkách či syntagmatických spojeniach
si zo strany expedienta, ako aj percipienta ani neuvedomujeme ich
metaforický základ a interpretujeme ich automaticky. Tento typ
metafory, ktorého textové reprezentácie môžu nadobúdať v rôznej
miere príznak klišéovitosti, označujeme ako lexikalizované (mŕtve)
metafory. Ide napríklad o spojenia typu vodovodný kohútik, uplakané
počasie, čierny deň, chladný človek, ťažká povaha, byť na odstrel a iné.
Ján Zambor (2010, s. 13) v tejto súvislosti dokonca uvažuje o revitali-
zácii mŕtvej metafory, ktorá nastáva v situácii, keď básnik „ošúchanú,
fosilnú metaforu vzkriesi, resp. tvorivo rozvinie“ do modifikovanej
podoby, v dôsledku čoho v nej eliminuje prvok klišéovitosti (ako
napríklad v spojení „vodovodný kohútik zakikiríkal“).
Presne opačný typ metafor predstavujú individuálne (autorské)
metafory a metafory okazionálne (príležitostné), ktoré spôsobujú
značné problémy pri dekódovaní ich významu a zmyslu, a tak sťažu-
jú porozumenie celému textu. Vyplýva to najmä z faktu, že často sú
viazané na autorský subjekt, ktorý osobne nepoznáme a s ktorým sa
nemôžeme priamo konfrontovať (autor je mŕtvy, žije ďaleko a pod.),
prípadne ak odrážajú len chvíľkový (momentálny) emocionálny stav
autora, ktorý je pre iného človeka (adresáta) ťažko identifikovateľ-
ný alebo vôbec neidentifikovateľný. Preto sa v mnohých formálnych
modelových štruktúrach textov odporúča s nimi nepracovať, aj keď
sú zdrojom potrebného estetického zážitku a napätia (tenzie), ako aj
odrazom autorovho tvorivého génia.49
49
Uvedené dva typy metafor predstavujú, prirodzene, len základnú dichotomickú
diferenciáciu v rámci typológie metafory vo vzťahu k praktickej štylizácii. Už
u citovaných autorov sa však stretávame s mnohými ďalšími typmi metafor abs-
125
Na rozdiel od metafory, ktorej podkladom je, ako sme už kon-

štatovali, zdanlivá similarita (podobnosť) dvoch porovnávaných en-
tít, podstata metonymie spočíva v kontiguite, čiže vo vnútorných
súvislostiach medzi substituovanými objektmi, a to najčastejšie
v priestorových, časových alebo procesných, resp. kauzálnych (prí-
činno-dôsledkových) súvislostiach. Najčastejšie sa pritom pri meto-
nymii substituujú tieto parametre: 1) zámena autora za produkt jeho
uvažovania, písania a pod., ako napríklad čítať, obdivovať, študovať
Aristotela, Hegela, Hviezdoslava; 2) zámena časti za celok (pars pro
toto) alebo celku za časť (totum pro parte), 50 ako napríklad polícia
– celá inštitúcia, ale aj jej jednotliví členovia, a 3) zámena istého dru-
hu činnosti za jej výsledok, ako napríklad nákup, tlač, film a pod.
Z logicko-sémantického hľadiska (Dolník, 2007, s. 70) základom
metonymie je implikácia (aj keď nie vždy chápaná v striktne logic-
kom zmysle), teda implikačný vzťah51 medzi usúvzťažnenými poj-
movými doménami (napríklad pojem vlastnosti „talent“ implikuje
jeho nositeľa, čiže talentovaného človeka, alebo pojem „norka“ im-
plikuje širší pojem „kožušina“ a pod.). Vzhľadom na to, že niekedy
nie je možné jednoznačne určiť, či pri substituovaných entitách ide
o vzťah similarity, alebo kontiguity, hranica medzi metaforizáciou
trahovanými na poklade rozličných kritérií – či už estetických, gnozeologických,

alebo tematických. Juraj Dolník (2007, s. 65-66) napríklad rozlišuje nominatívne,
kognitívne, obrazné a citové hodnotiace metafory, Jiří Pavelka (1982, s. 63-90)
zase operuje s pojmami, ako sú definičné, predikačné, objektové, genitívne meta-
fory a pod. Najširší inventár typov metafor ponúka Ján Zambor (2010, s. 14-32),
ktorý ich klasifikuje na zmyslové, antropomorfné, zoomorfné, naturifikačné, fy-
tomorfné, reifické, temporálne a mnohé iné.
50
Tento metodologický variant metonymie sa tradične označuje pojmom – termí-
nom synekdocha. Ako však upozorňuje Jiří Pavelka (1982, s. 103), v niektorých
starších teóriách bola synekdocha považovaná za samostatný druh vyjadrovacie-
ho prostriedku (trópu), ba dokonca v ojedinelých prípadoch bola považovaná za
všeobecnejšiu, širšiu kategóriu než samotná metonymia.
51
Pod implikáciou vo formálnej logike rozumieme zahrnutie niečoho do niečoho,
resp. obsiahnutie niečoho v niečom.
126
a metonymizáciou je splývavá, čo dokumentujú sporné prípady me-

tafory, resp. metonymie typu dlhý povraz/dlhý život, vysoký stĺp/vyso-
ký hlas a iné. V kontexte toho ako diferenciačné kritérium medzi me-
tonymiou a metaforou možno uplatniť aj odlišný znakový charakter
týchto pomenovaní, resp. bezprostrednosť vzťahu medzi signifian-
tom a signifié, čiže medzi výrazom a jeho významom (De Saussure,
1996, s. 95-98). Metaforické pojmy totiž patria do kategórie ikonic-
kých znakov, keďže vzťah medzi označujúcim a označovaným je za-
ložený na vonkajšej formálnej podobnosti rôzneho stupňa, zatiaľ čo
metonymické pojmy plnia funkciu indexických znakov, pretože me-
dzi označujúcim a označovaným je vnútorná, vecná, faktická súvis-
losť (porov. Ondruš – Sabol, 1981, s. 60; Pavelka, 1982, s. 108-109).
O štylistickom využívaní metonymie platí prakticky to isté, čo
sme už konštatovali v súvislosti s metaforou. Mnohé metonymie sú
totiž v jazyku (reči) natoľko zaužívané, že si proces substitúcie na
podklade kontiguity ani neuvedomujeme. Vítaným a veľmi frekven-
tovaným javom je metonymia typu pars pro toto najmä v publicisti-
ke, kde prispieva ku kondenzácii vetnej stavby, ako aj k pragmatizácii
prezentovaných faktov a súvislostí. Na ilustráciu tejto skutočnosti si
môžeme porovnať nasledujúce výpovede: „Moskva zareagovala na
vzniknutú situáciu...“ – „Vedúci predstavitelia vlády Ruskej federácie
zareagovali na vzniknutú situáciu.“ (metonymickým pomenovaním
je tu výraz „Moskva“, ktorý supluje jednak celú Ruskú federáciu
a jednak jej čelných vládnych predstaviteľov).
5.7 Syntaktické štylémy
Hneď po lexikálnych štylémach najvýraznejšie ovplyvňujú štylistic-

ké zafarbenie textu práve syntaktické štylémy. Zaraďujeme medzi ne
všetky potenciálne prostriedky a vzťahy syntaktickej stavby jazyka,
ktoré majú explicitný alebo implicitný vplyv na jazykovo-štylistic-
ké kvality textu, ako aj na jeho celkovú kompozíciu, pričom deter-
minujú výslednú štylistickú hodnotu komunikátu predovšetkým vo
127
vzťahu ústnosť (hovorenosť) verzus písomnosť a hovorovosť (spon-

tánnosť) verzus knižnosť. Konkrétne ide o také prostriedky a vzťahy,
ktoré sa opakovane vyskytujú na úrovni syntagmy, jednoduchej vety,
súvetia a napokon v súvislosti s otázkami slovosledu a vetosledu na
viacerých syntaktických úrovniach súčasne. V takejto postupnosti
k nim budeme pristupovať aj v nasledujúcom výklade. Samostatnú
kapitolu následne venujeme expresívnym a defektným syntaktickým
konštrukciám, keďže do veľkej miery reprezentujú osobitnú proble-
matiku syntaktickej a kompozičnej výstavby textu.
V oblasti syntagmatiky, čiže spájateľnosti slov do syntagiem,
skladov (predikatívnych, determinatívnych, koordinatívnych), platí,
že štylistická norma je vo väčšine prípadov podriadená spisovnej, ako
aj logicko-sémantickej norme. Z toho vyplýva, že v rámci syntagmy
možno spojiť len také vetné členy, ktoré si syntakticky (gramaticky),
ale najmä logicko-sémanticky neodporujú. Z hľadiska príslušnosti
k jednotlivým formálnym modelovým štruktúram textov tu výnim-
ku tvorí sféra umeleckých textov, v ktorých sa môžu kombinovať
a spájať do syntagmy aj také vetné členy, ktoré sú zdanlivo nespoji-
teľné. Takýmto spôsobom vznikajú pomerne originálne metafory či
metonymie, ako napríklad „smädná kolíska“ (vo význame prázdna
kolíska, čiže taká, ktorá vykazuje smäd po človeku, resp. po dieťati)
alebo „podrezať ticho britvou“ (vo význame rozviazať niekomu jazyk,
prestať byť ticho) a pod.
Zaujímavé štylistické posuny môžu nastať na úrovni syntagmy
aj v rámci variabilného (individuálneho) prístupu k syndetickému
a asyndetickému – spojkovému a bezspojkovému - spájaniu členov
v koordinatívnej syntagme. Štandardne, čiže bezpríznakovo totiž pri
troj- a viacnásobnom vetnom člene prvé členy bývajú spojené bez-
spojkovo a až posledný člen pomocou spojky, najčastejšie konjun-
kcie „a“ (napríklad: „V lese natrhali za košík malín, ostružín, jahôd
a čučoriedok.“). V rámci vítanej štylistickej variability a inovatívnos-
ti však možno aplikovať aj iný, nápaditejší spôsob spájania vetných
členov koordinatívnej syntagmy, ako napríklad zlúčiť ich pomocou
spojok po dvojiciach, príp. po trojiciach a následne tieto syntagma-
128
tické reťazce spájať bezspojkovo (napríklad: „V lese natrhali za košík

malín a ostružín, jahôd i čučoriedok, černíc aj ríbezlí...“).
Na úrovni jednoduchej vety (jednopredikačnej syntaktickej
štruktúry) za štylisticky relevantné ukazovatele, s ktorými možno
pracovať pri praktickej štylizácii (transformovať ich, a tak hľadať
optimálne riešenie vzhľadom na konkrétnu komunikačnú situáciu),
považujeme jednak dĺžku vety a jej členitosť (vety jednočlenné, dvoj-
členné, holé, rozvité, extrémne dlhé a pod.), a jednak modalitu vety
(vety oznamovacie, opytovacie, rozkazovacie, želacie). Platí pritom,
že primerane rozvité dvojčlenné vety hodnotíme ako štylisticky bez-
príznakové, na rozdiel od jednočlenných viet, ktoré sú vždy silno
štylisticky zafarbené a expresívne, pričom ich výskyt sa obmedzu-
je predovšetkým na situačne zakotvené, ústne (hovorené) jazykové
prejavy, majúce charakter dialogickej textovej sekvencie. V ostat-
ných typoch textov sa jednočlenné vety (či už holé, alebo rozvité) vy-
skytujú len ojedinele. V umeleckom, príp. v esejistickom jazykovom
(funkčnom) štýle sa však pomerne často štylisticky využíva fenomén
striedania spomínaných krátkych jednočlenných viet s dvojčlenný-
mi. Ešte výraznejší štylistický efekt dosiahneme, ak na malom pries-
tore kumulujeme niekoľko krátkych jednočlenných alebo dvojčlen-
ných viet za sebou a následne túto sériu prerušíme nápadne dlhou
vetou, resp. rozvetveným zloženým súvetím. Všimnime si napríklad,
ako so segmentáciou vety pracuje Alexander Matuška (2011, s. 275)
v jednej zo svojich esejí venovanej Ľudovítovi Štúrovi: „Slováci sú
mu: potlkne, sluhovia a podnože druhých – odhodenci a povrheli sve-
ta – sem a tam strkaní, rozsypaní a rozhádzaní – zanedbaní, opuste-
ní – rozdrobení – rozfŕkaní, roztrhaní – utúlení, zavrhnutí, hlivejúci
– vysmiati, potupení, zabridení, a – to najmä! – ,odsúdení k večitej
poníženosti a nížinám života’ “.
Čo sa týka druhého zo spomínaných parametrov, a to modálnych
typov viet, platí, že ako expresívne sa hodnotia všetky vety s inou
modálnosťou, než je prosté oznámenie, teda opytovacie, rozkazova-
cie, žiadacie i želacie vety (Mistrík, 1978, s. 44). Takéto syntaktické
konštrukcie majú vždy inherentný emocionálno-expresívny príznak
129
a zároveň výrazný apelatívny (výzvový) charakter. Sú naliehavejšie,

persuazívne a doslova atakujú adresáta. V dôsledku toho sa primárne
vyskytujú v ústnych jazykových prejavoch hovorového štýlu, kde sú
stavebnými prostriedkami kreovania dialógu, ale aj v útvaroch ume-
leckého a rečníckeho jazykového (funkčného) štýlu. S čoraz vyššou
frekvenciou sa aktuálne objavujú opytovacie, ba dokonca zvolacie
vety vo sfére žurnalistiky (publicistiky). Nápadná je táto tendencia pri
tvorbe titulkov v niektorých subjektívnejšie ladených žánroch typu
komentáru, fejtónu, reportáže a pod. (napríklad: „Turecko – pustíme
ho do Únie?“; „Kto zavinil pád Radičovej vlády?“; „Zastavme obchodo-
vanie s ľuďmi!“). Okrem toho sa v publicistickom, rečníckom a čias-
točne i v náučnom štýle sporadicky vyskytujú aj tzv. rečnícke otázky,
ktoré sú z hľadiska sémantickej syntaxe v podstate oznámeniami vy-
jadrenými formou opytovacej vety, pomocou ktorých autor vyzýva
poslucháča, aby si na základe predchádzajúceho textu alebo širších
kontextových súvislostí odpovedal sám (pozri Mistrík, 1997, s. 179
a 480), ako je to zrejmé z týchto výpovedí: „Čo ešte možno k tomu do-
dať?“; „Priznajme si, dalo sa spraviť ešte niečo viac?“ a pod.
V rámci syntaktických štylém na úrovni súvetia môžeme zame-
rať našu pozornosť na syntakticko-sémantickú diferenciáciu súvetí
na parataktické (priraďovacie) a hypotaktické (podraďovacie) sú-
vetia a sledovať ich distribúciu v rôznych formálnych modelových
štruktúrach textov. Parataktické súvetia sú viacpredikačné syntaktic-
ké štruktúry, zložené z dvoch alebo viacerých syntakticky a séman-
ticky rovnocenných viet, ktorých samostatné obsahy (propozície)
sú spojené lineárne a najmä voľnejšie ako v hypotaktickom súvetí.
Z tohto dôvodu sa častejšie využívajú pri štylizovaní jednoduchého
rozprávania v rámci hovorového jazykového (funkčného) štýlu alebo
v zložitejšom, fabulovanom umeleckom rozprávaní v rámci umelec-
kého jazykového (funkčného) štýlu. Naopak, hypotaktické súvetia
sú spojením dvoch a viacerých syntakticky a sémanticky nerovno-
cenných viet, ktoré sú navzájom pevnejšie zviazané a obsahovo tes-
nejšie späté, a preto sa primárne využívajú vo výkladových textoch
náučného jazykového (funkčného) štýlu, kde sa stávajú prostried-
130
kom na nevyhnutné triedenie a vysvetľovanie (explanáciu) faktov

a myšlienok, ako aj prostriedkom na zreteľné vyjadrovanie logických
vzťahov (k problematike konjugačných operátorov vo vzťahu k rôz-
nym typom priraďovacích aj podraďovacích súvetí a ich štylistickej
variabilite pozri najnovšie Kesselová a kol., 2013).
Z hľadiska už interpretovaného parametra dĺžky vety a výskytu
viacnásobných zložených súvetí je prirodzené, že nápadne dlhé sú-
vetné konštrukcie s rozvetvenou syntaktickou stavbou sa vyskytujú
predovšetkým v administratívnom, náučnom a esejistickom jazyko-
vom (funkčnom) štýle a čiastočne v umeleckom štýle. Ako zdôraz-
ňuje František Kočiš (1973, s. 68), takéto vetné štruktúry sa „pre svo-
ju konštrukčnú zložitosť a pre svoju relatívne veľkú komunikatívnu
silu (spôsobenú veľkým počtom viet) využívajú aj ako zložka kom-
pozície (mikrokompozície)“, a teda tvoria prechod ku kompozičným
štylémam. Pre ostatné formálne modelové štruktúry textov sú typic-
ké skôr syntakticky jednoduchšie a kratšie vety, čo sa týka predovšet-
kým konverzačných hovorových prejavov, ale aj väčšinu publicistic-
kých (žurnalistických) textov. Práve v masmediálnej komunikačnej
sfére sa odporúča narábať v prevažnej miere so súvetiami, v ktorých
sú jasne (priehľadne) a jednoznačne vyjadrené syntakticko-séman-
tické vzťahy (porov. Bečka, 1973, 1986; Kraus, 1982; Mencher, 2000;
Kessler – McDonald, 2000), aby zbytočne nebol zaťažovaný perci-
pient a aby sa tak neretardoval celostný proces interpretácie žurna-
listického komunikátu. O to viac to platí pre rozhlasovú či televíz-
nu žurnalistiku, ktorá sa vyznačuje tzv. efemérnosťou (Sand, 2005,
s. 106), čiže rýchlou pominuteľnosťou obsahových a tematických
kvánt textu, keďže za štandardných okolností sa nemožno vrátiť
k počutému, resp. videnému a opätovne daný obsah recipovať.
Do kategórie syntaktických štylém fungujúcich v texte na via-
cerých syntaktických úrovniach súčasne zaraďujeme kondenzátory
ako prostriedky na kondenzáciu, čiže zvyšovanie hustoty vetnej stav-
by a otázky súvisiace so slovosledom a vetosledom.
K najbežnejším prípadom kondenzácie vetnej stavby patria
transformácie súvetných konštrukcií na konštrukcie polovetné (po-
131
lopredikatívne), obsahujúce prechodník, činné alebo trpné príčastie,

ale aj syntaktické transformácie, ktorých výsledkom sú jednoduché
vety, zahŕňajúce vo svojej štruktúre druhotnú, nevyjadrenú prediká-
ciu vo forme neurčitku alebo slovesného podstatného mena. Z hľa-
diska distribúcie vysoký stupeň kondenzácie vykazujú najmä texty
administratívneho a vedecko-náučného jazykového (funkčného)
štýlu, čo dokazujú i tieto ilustračné príklady: „Vyplývajúc z predbež-
ných opatrení, sa ukazuje, že...“ (v nekondezovanej podobe: „Ako vy-
plýva z predbežných opatrení, ukazuje sa, že...“); „Slová odvodené od
toho istého kmeňa a tvoriace tzv. slovnú čeľaď sú...“ (v nekondenzova-
nej podobe: „Slová, ktoré sú odvodené od toho istého kmeňa a ktoré
tvoria tzv. slovnú čeľaď, sú...“); „Bude potrebné opätovné preskúmanie
tejto otázky.“ (v nekondenzovanej podobe: „Bude potrebné, aby sa
táto otázka opätovane/znova preskúmala.“).
Vzhľadom na skutočnosť, že slovosled i vetosled, spočívajúci na
poradí vetných členov vo vete, resp. viet v súvetí, je v slovenčine rela-
tívne voľný, variabilný, stáva sa z neho pomerne závažný textotvorný
a štýlotvorný faktor. V rámci základného aktuálneho členenia vý-
povede (Mistrík, 1966, s. 85-135) sa v súčasnom slovenskom jazyku
rozlišuje: objektívny (bezpríznakový) slovosled, v ktorom podme-
tová, príp. predmetová časť vety, tvoriaca východisko výpovede (VV),
predchádza prísudkovej časti vety, t. j. jadru výpovede (JV), a sub-
jektívny (príznakový) slovosled, v ktorom, naopak, prísudková časť
vety (jadro výpovede – JV) predchádza podmetovej, príp. predmeto-
vej časti vety (východisku výpovede – VV). Na porovnanie uvedie-
me obsahovo totožnú výpoveď s odlišným aktuálnym členením, teda
v prvom prípade s objektívnym a v druhom prípade so subjektívnym
slovosledom: „Prezident Slovenskej republiky (VV) vymenoval dnes
členov novej vlády (JV).“ – „Dnes vymenoval (JV) prezident Sloven-
skej republiky (VV) členov novej vlády.“ Ako vidíme, v bezpríznakovej
situácii, teda v štandardnej slovenskej oznamovacej vete je poradie
vetných členov takéto: 1. zhodný prívlastok, 2. podmet, 3. prísudok,
4. predmet, 5. príslovkové určenie. Pri rôznych subjektívne alebo ob-
jektívne motivovaných modifikáciách vetnej stavby, v závislosti od
132
toho, ktorý vetný člen chceme vo výpovedi zdôrazniť (aktualizovať),

však môžu nastať zmeny tohto poradia, čo pri štylizácii vytvára au-
torovi textu priestor na vznik pomerne zaujímavých a originálnych
expresívnych syntaktickým štylém („Moja mama píše list v kuchyni,
so slzami v očiach.“ – „So slzami v očiach píše moja mama list v kuchy-
ni.“ – „Moja mama, so slzami v očiach, píše v kuchyni list.“).
Analogicky ako pri slovoslede, aj v rámci vetosledu sa zdôrazňu-
je, že poradie viet v súvetí, v súvetnej syntagme je determinované
jednak aktuálnym členením výpovede a jednak gramatickými, príp.
logicko-sémantickými eventualitami. Podľa Jozefa Mistríka (1966,
s. 197) toto poradie môže byť: 1) pevne ustálené, 2) zvyčajné alebo
nezvyčajné, t. j. môže oscilovať na osi bezpríznakové verzus prízna-
kové, a napokon 3) labilné (rozumej voľné – poznámka M. H.).
Pevne ustálené je napríklad poradie viet v priraďovacom zlučo-
vacom súvetí, ak sú propozície zachytené vo vete v časovej a logic-
kej následnosti („Vošiel do miestnosti, zatvoril za sebou dvere, sadol
si a začal rozprávať.“), alebo v priraďovacom stupňovacom súvetí,
kde by inverzia viet spôsobila výrazný sémantický posun, prípadne
až logický nezmysel („Začal sa báť, ba až triasť od strachu na celom
tele.“). Špecifickým prípadom narušenia pevne ustáleného vetosledu
je transformácia dôsledkových súvetí na dôvodové („Je víkend, ne-
máme nijaké povinnosti.“ – „Nemáme nijaké povinnosti, je víkend.“)
alebo dôvodových na dôsledkové („Obišiel celkom bez ujmy, pretože
ho nikto nespoznal.“ – „Nikto ho nespoznal, a tak obišiel celkom bez
ujmy.“) práve pod vplyvom poradia viet v súvetí (bližšie pozri Mis-
trík, 1966, s. 203-204).
Naopak, voľné poradie viet je typické pre priraďovacie zlučova-
cie súvetia budované na princípe asociatívnosti, ktorý sa aktualizuje
vtedy, keď sú vety v súvetí radené ľubovoľne, akoby bez striktného lo-
gického poriadku („Zem sa kyvotala, obloha sa lámala a vietor dria-
pal tmu.“ – F. Švantner). Ak v prípade zložených zlučovacích súvetí
vhodne skombinujeme možnosti voľného vetosledu s variabilným
striedaním syndetického a asyndetického priraďovania viet v súvetí,
v rámci praktickej štylizácie získame pomerne veľký priestor na šty-
133
listické ozvláštnenie textu (bližšie pozri Kočiš, 1973, s. 68-99). Rov-

nako tak na štylistické experimentovanie s vetosledom môžu slúžiť aj
také súvetné konfigurácie, v ktorých jedno poradie viet považujeme
za bezpríznakové (štandardné, zvyčajné), zatiaľ čo ostatné poradia
za príznakové (štylisticky nápadné, nezvyčajné). Najlepšie to vidieť
na jednotlivých typoch podraďovacích súvetí, kde v bezpríznako-
vom variante – objektívnom vetoslede na prvom mieste v súvetí stojí
hlavná veta a za ňou nasleduje veta vedľajšia. Ich preskupením, zme-
nou objektívneho vetosledu na subjektívny však môžeme docieliť vý-
razný štylistický efekt, čo dokumentuje tento príklad jednoduchého
podraďovacieho (hypotaktického) súvetia s vedľajšou vetou predme-
tovou: „Povedal mi, že príde.“ – „Príde, tak mi (to) povedal.“ Uvede-
nú súvetnú syntaktickú konštrukciu zároveň už možno považovať za
špecifický prípad modifikácie vetnej stavby, ktorá vyúsťuje do vzniku
expresívnych syntaktických konštrukcií. Ich typológii a funkčnej za-
ťaženosti sa týka nasledujúca podkapitola.
5.8 Expresívne syntaktické konštrukcie

a defektné syntaktické konštrukcie
Ako sme už naznačili vyššie, pre slovenčinu je príznačný relatívne

voľný, variabilný slovosled a vetosled. V dôsledku toho sa v rámci
syntaktickej stavby vety môžu uskutočňovať jej rozmanité modifiká-
cie. Mechanizmus týchto modifikácií spočíva primárne na preskupo-
vaní jednotlivých vetných členov v rámci syntagmy, resp. ich poradia
vo vete, čím sa sémanticky zdôrazňujú isté zložky výpovede alebo sa
hierarchizuje a obohacuje celá jej propozícia. Opísaným spôsobom
vznikajú na jednej strane expresívne syntaktické konštrukcie a na
strane druhej defektné syntaktické konštrukcie, pričom v obidvoch
prípadoch sú vzniknuté syntaktické štylémy pociťované ako silno
príznakové a štylisticky zafarbené.
Základný rozdiel medzi spomínanými expresívnymi syntaktický-
mi konštrukciami a defektnými syntaktickými konštrukciami spočí-
134
va v tom, že zatiaľ čo pri prvých sú síce modifikácie vetnej stavby

syntakticky aj štylisticky signifikantné (nápadné), ale ešte sú v súlade
s logickými a so syntakticko-sémantickými pravidlami, pri defekt-
ných syntaktických konštrukciách je ich štylistická príznakovosť
viac-menej irelevantná, pretože ich použitím v texte sa závažným
spôsobom porušujú viaceré jazykové (gramatické), sémantické i lo-
gické normy, v dôsledku čoho môže byť príslušná veta, resp. výpo-
veď interpretovaná v rozpore so zamýšľaným komunikačným záme-
rom, príp. je celkom nezrozumiteľná. Druhý zásadný rozdiel medzi
nimi súvisí s ich výskytom a distribúciou v jednotlivých jazykových
(funkčných) štýloch. Platí totiž, že expresívne syntaktické konštrukcie
sa nachádzajú (aj keď sporadickejšie) prakticky vo všetkých formál-
nych modelových štruktúrach textov (od hovorových cez umelecké,
rečnícke a publicistické až po náučné). V kontraste s tým sa defektné
syntaktické konštrukcie primárne vyskytujú v nepripravených, spon-
tánnych hovorených prejavoch, pretože spravidla sú výsledkom, resp.
sprievodným znakom snahy o rýchle hovorenie (štylizovanie), bez
možnosti dodatočnej korekcie potenciálnych štylistických, syntaktic-
ko-sémantických či logických chýb, pričom ich prítomnosť vyplýva
z momentálnej psychickej indispozície a nesústredenosti expedienta.
V našom výklade sa najprv výberovo zameriame na explanáciu ex-
presívnych syntaktických konštrukcií, následne spomenieme trojicu
defektných syntaktických konštrukcií, na výskyt ktorých si pri prak-
tickej štylizácii treba dávať pozor. Pri uvádzaní ilustračných príkladov
na jednotlivé konštrukcie budeme vychádzať z transformovaných
bezpríznakových syntaktických štylém.
Medzi typovo najfrekventovanejšie expresívne syntaktické kon-
štrukcie zaraďujeme tieto modifikácie vetnej stavby: vytýčený vetný
člen, pripojený vetný člen, osamostatnený vetný člen, parentézu, elip-
su a apoziopézu (bližšie pozri napríklad Mistrík, 1997; Findra 2004b).
Podstata vytýčeného vetného člena spočíva vo vysunutí istej zlož-
ky výpovede na začiatok vety a v jej odčlenení od zostávajúcej výpo-
vede intonačne, príp. aj čiarkou, pričom expresivita vytýčeného vet-
ného člena spravidla býva znásobená ešte prítomnosťou tzv. T-zámen.
135
„Páčia sa mi slnečnice.“
– „Neprišiel, hoci mal, a ešte rečí, čo narobil.“
(po transformácii)
„Slnečnice, tie sa mi páčia.“
– „Prísť (to) neprišiel, ale rečí, čo narobil.“
Osamostatnený vetný člen vzniká v situácii, keď určitý výraz

(vetný člen), ktorý bol pôvodne organicky začlenený do vety, pový-
šime (formálne i sémanticky) na samostatnú výpoveď a tým ho sé-
manticky zdôrazníme.
„V izbe viselo čosi zvláštne a záhadné vo vzduchu.“

(po transformácii)
„V izbe čosi viselo vo vzduchu. Zvláštne a záhadné.“
Pripojený vetný člen vzniká analogickým spôsobom ako osa-

mostatnený vetný člen, avšak s tým rozdielom, že vyčlenený výraz,
resp. vyčlenené výrazy ostanú zabudované v štruktúre danej vety, ale
umiestnime ich na jej koniec, čím ich opäť explicitne zdôrazníme, aj
keď menej výrazne ako pri osamostatnenom vetnom člene.
„Zlostná a zúfalá prudko obráti k nemu tvár zaliatu slzami.“

(po transformácii)
„Prudko sa k nemu obráti tvárou zaliatou slzami, zlostná a zúfalá.“
Parentézu (vsuvku, vložku) definujeme ako sprievodnú po-

známku, resp. sekundárny komentár pridaný k určitej základnej (pri-
márnej) výpovedi, pomocou ktorej sa jednak propozičný obsah celej
výpovede hierarchizuje a jednak sa sémanticky obohacuje. Parentéza
vzniká tak, že do už existujúcej výpovede vsunieme (interponuje-
me) určitú doplňujúcu, rozširujúcu alebo spresňujúcu informáciu,
136
pričom na rozdiel od prístavku (apozície) je parentéza syntakticky

neviazaná, voľná a na rozdiel od exkurzu či digresie nepresahuje rá-
mec vety. Takýmto spôsobom sa pomocou parentézy prerušuje sú-
vislý prúd reči, a hoci sa parentéza významovo viaže na základný
text, jej prítomnosť v ňom nie je nevyhnutná, a teda sa môže vyne-
chať. V ústnom prejave sa parentéza od ostatného textu ohraničuje
intonačne (pauzou, melódiou), v písaných textoch sa najčastejšie vy-
deľuje čiarkami, pomlčkami, príp. zátvorkami. Zvýšený výskyt rôz-
nych typov parentéz (informatívnych, stotožňujúcich, doplňujúcich,
vysvetľujúcich – bližšie pozri Bajzíková, 1995, s. 60-62) nachádzame
predovšetkým v náučných (odborných) textoch a v publicistike (po-
zri Patáková, 1982).
„Bolo by dobré, keby naša súčasná literatúra pre mládež

– najmä próza pre mládež – mala vysoké umelecké kvality.“
„Alexander Ovečkin (kmeňový hráč Washingtonu Capitals)
predĺžil s klubom zmluvu do konca sezóny 2019/2020.“
Pod apoziopézou (zámlkou) rozumieme násilne prerušenú,

resp. formálne aj významovo neuzavretú, neukončenú výpoveď, kto-
rá spravidla vznikne z náhlych (akútnych) emocionálnych dôvodov
na strane hovoriaceho subjektu. Aj preto sa apoziopéza najčastejšie
vyskytuje v spontánnych hovorených prejavoch alebo ako prostrie-
dok na simuláciu hovorovej spontánnosti v dialogických pasážach
umeleckých textov.
„Na čo si prišiel? Ká skaza morová...? Nevyplatil som ťa vari?

Nemáš dosť..?“
Elipsa (výpustka) vzniká zámerným vynechaním (elidovaním),

resp. neobsadením istej pozície v štruktúre vety (výpovede). Takto
elidovaný vetný člen je však známy zo situačného alebo z minimál-
neho jazykového kontextu, príp. jeho elidovanie vyplýva zo štruk-
137
túrnych vlastností daného jazyka, v dôsledku čoho eliptickú výpoveď

pociťujeme ako viac-menej obsahovo úplnú. Za špecifický typ elipsy,
príznačný pre flektívne jazyky, akým je aj slovenčina, považujeme
tzv. systémovú elipsu, ktorej podstata spočíva v pravidelnom vyne-
chávaní podmetu vo vete, keďže ten je zrejmý z gramatickej prípony
príslušného tvaru slovesa.
„Aká (je) matka, taká (je) Katka.“

„Bol si tam? Bol (som).“
„(Ja) píšem ti list.“
V porovnaní s expresívnymi syntaktickými konštrukciami defekt-

né syntaktické konštrukcie pôsobia v texte príznakovo nielen svojou
formálnou nápadnosťou alebo syntaktickou viazanosťou, ale sú aj lo-
gicky alebo gramaticky nesprávne (defektné). Podľa Jozefa Mistríka
(1997, s. 207) niektoré z nich sa v prejavoch už tak zautomatizovali
a ustálili, že ich hodnotíme ako osobitné syntaktické štylémy (nap-
ríklad atrakcia), iné sú síce syntakticky korektné, no v texte pôsobia
neprehľadne až zmätočne (napríklad inkoncinita) a napokon väčšia
časť z nich je evidentne logicky a gramaticky chybná, a teda ich po-
užitie pri štylizácii je neprípustné. Medzi takéto prípady defektných
syntaktických konštrukcií zaraďujeme napríklad zeugmu, anakolút
a kontamináciu.
Zeugma je násilná, neprimeraná elipsa, pri ktorej vypúšťame
z vety aj také konštituenty, ktoré zmenia jej gramatickú a významovú
stavbu, ako napríklad: „zavolať a ísť s priateľom“ (správne: „zavolať
priateľa a ísť s ním“) alebo „dôverovať a spoliehať sa na nich“ (správne:
„dôverovať im a spoliehať sa na nich“). Anakolút vzniká vybočením
z väzby uprostred vety, čím sa narúša pôvodná vetná schéma, ako
to vidíme na príklade nasledujúcej vety, resp. výpovede: „Sestra vče-
ra, keď sa vrátila zo stanice, bolo jej smutno.“ (správne: „Sestre bolo
včera smutno, keď sa vrátila zo stanice.“). V prípade kontaminácie
zase ide o vzájomné prekríženie dvoch väzieb, pričom novovzniknu-
138
tá konštrukcia je gramaticky nesprávna, falošná (napríklad slovesné

väzby „zamedziť niečo“ a „zabrániť niečomu“ sa vzájomne kontami-
nujú a v dôsledku toho vznikajú defektné väzby „zamedziť niečomu“,
„zabrániť niečo“).
5.9 Kompozičné štylémy
Pri vyčleňovaní a následnom opise kompozičných štylém vychádzame

zo skutočnosti, že text ako komplexná a viacvrstvová (mnohodimen-
zionálna) jazyková a komunikačná štruktúra je tvorený nielen jed-
notlivými hláskami, slovami, vetami či súvetiami vo funkcii štylém,
ale aj väčšími segmentmi – tzv. nadvetnými kontextovými celkami.
Tie v rovnakej miere ovplyvňujú štylizáciu a podieľajú sa na konečnej
vonkajšej alebo vnútornej podobe komunikátu (textu) ako spomína-
né jednotky nižších podsystémov jazyka. Ich význam vzhľadom na
celostný proces štylizácie sa prejavuje najmä v tom, že jednak zabez-
pečujú plynulosť a kontinuitnosť výstavby textu vo vzťahu k expanzii
(rozvinutiu) témy a jednak prispievajú k lepšej orientácii v texte a jeho
zrozumiteľnosti, v zhode s prirodzenými myšlienkovo-logickými po-
stupmi. Ako uvidíme, niektoré z uvedených kompozičných štylém sú
nevyhnutným (obligatórnym) prvkom kompozičnej výstavby rôznych
typov a druhov textov, iné majú prevažne fakultatívny charakter a sú
typické len pre niektoré formálne modelové štruktúry textov, pričom
najvýraznejšie sa v tejto súvislosti prejavuje najmä kontrast medzi
kompozičnou výstavbou umeleckých a vecných (faktických) textov
náučného a čiastočne i publicistického jazykového (funkčného) štýlu.
Do inventára takto vymedzených nadvetných kontextových cel-
kov vo funkcii kompozičných štylém patria predovšetkým základné
zložky horizontálnej segmentácie textu (odsek, kapitola, titulok),
všetky potenciálne rámcové zložky prejavu (titulok, podtitulok,
motto, prológ, predhovor, úvod, jadro, záver, epilóg, doslov, príp.
aj ďalšie rámcové časti charakteristické pre odborné, resp. vedecké
komunikáty, ktorými sú anotácia, zoznam kľúčových slov, abstrakt
139
v domácom i cudzom jazyku, prílohy, zoznam bibliografických úda-

jov, obsah, menný alebo vecný register a pod.), ďalej exkurz a digre-
sia ako zámerné vybočenia z hlavnej tematickej línie textu52, kompo-
zičné prvky určené na diferenciáciu a hierarchizáciu autorských
výpovedí v rámci pásma rozprávača i pásma postáv v umeleckom
rozprávaní (subjektivizovaná autorská reč, objektivizovaná autorská
reč, priama reč, polopriama reč, nevlastná priama reč, vnútorný mo-
nológ, dialogizovaný vnútorný monológ a pod. – bližšie pozri k tejto
čiastkovej problematike Mistrík, 1997, s. 326-336) a v neposlednom
rade konektory ako prostriedky na zabezpečenie formálnej a obsa-
hovej nadväznosti medzi elementárnymi textovými jednotkami.
Z hľadiska celkovej kompozície prejavu obligatórnymi (záväz-
nými, povinnými) zložkami povrchovej i hĺbkovej štruktúry textu
väčšiny súvislých komunikátov štandardného a väčšieho rozsahu sú
odsek, kapitola a titulok. Z toho vyplýva, že nesprávnym vyčlene-
ním týchto kompozičných štylém, resp. ich ignorovaním sa závažne
porušujú viaceré komunikačné a štylistické normy, v dôsledku čoho
môže byť celý text vnímaný ako defektný, a tak interpretovaný v roz-
pore s očakávaniami expedienta.
Najmenšou jednotkou horizontálnej segmentácie textu vo funkcii
kompozičnej štylémy je odsek. Každý odsek má bilaterálnu povahu,
čiže svoju formu i obsah. Formálne je odsek jednoznačne vymedze-
ný svojím začiatkom a koncom, a to graficky – odsadením začiatku
52
Rozdiel medzi exkurzom a digresiou spočíva v tom, že exkurz je objektívne mo-
tivovaným odbočením z prejavu, typickým pre náučné, resp. výkladové prejavy,
a teda má racionálny charakter. Nie je len horizontálnym vybočením z hlavnej
tematickej línie textu, ale aj myšlienkovým posunom v texte vertikálnym sme-
rom. Vo väčšine prípadov má exkurz povahu akejsi vedľajšej, sekundárnej sondy
do danej témy, pričom medzi ním a ostatným textom je výraznejší, hlbší predel
ako pri digresii. Na rozdiel od toho digresia je epizodickým vybočením z hlavnej
tematickej línie, ktoré je zapríčinené subjektívnymi motívmi, pričom najčastejšie
pri nej ide o dlhšiu alebo kratšiu citovú, lyrickú, opisnú alebo úvahovú pasáž vsu-
nutú do hlavného bloku textu a spravidla sa vyskytuje v umeleckých prejavoch
(bližšie pozri Findra 2004a, s. 99).
140
odseku od okraja v rozmedzí od 1,5 do 3 centimetrov a neukonče-

ním riadku na jeho konci, čo sa v textových editoroch potvrdzuje
stlačením klávesy ENTER.53 Po obsahovej stránke by mali hranice
odseku čo najviac korešpondovať s prirodzeným logickým a mo-
tivickým členením témy. V jednom odseku sa spravidla vyjadruje
len jeden motív, resp. jeden motivický celok témy, pod ktorým roz-
umieme „relatívne samostatný obsahovo-tematický segment textu,
ktorý je významovo spätý s predchádzajúcim motívom a zároveň aj
s motívom nasledujúcim“ (Findra, 2004a, s. 94). Zhrňujúco poveda-
né, v členení prejavu na odseky sa jednak odráža individuálny zámer
autora, ale zároveň i príslušná štýlová, slohovopostupová a žánrová
norma vzťahujúca sa na daný text. Pre praktickú štylizáciu z toho
vyplýva, že nezávisí len od svojvôle autora, kde umiestni hranice od-
sekov a či ich vôbec vyčlení.
Kapitola ako ďalšia základná zložka horizontálnej segmentácie
textu sa od odseku odlišuje svojím rozsahom i obsahom. Z hľadiska
rozsahu je kapitola väčším vonkajším povrchovým (horizontálnym)
segmentom textu ako odsek, pretože spravidla zahŕňa niekoľko mo-
tívov (motivických celkov), a teda i niekoľko odsekov. Z hľadiska
obsahu medzi jednotlivými kapitolami – makrokapitolami, ako aj
podkapitolami – mikrokapitolami vznikajú výraznejšie významo-
vé predely než medzi odsekmi, z čoho vyplýva, že kapitola je oveľa
samostatnejšia, autonómnejšia a tematicky jednoznačnejšie vyme-
dzená kompozičná štyléma ako odsek. Po formálnej stránke sa kaž-
dá nová kapitola spravidla začína na novej strane, nesie samostat-
né označenie – samostatný titulok (alebo aspoň číselné označenie)
53
Predovšetkým následkom ničím nekontrolovaného publikovania rôznych prí-
spevkov v internetovom priestore sa v súčasnosti uvoľňuje norma vzťahujúca sa
na vyčleňovanie odsekov v texte. Čoraz viac sa teda stretávame aj s inými, ne-
ortodoxnými spôsobmi ich vyčleňovania. Napríklad prvý odsek nasledujúci po
titulku sa nijako nevyčleňuje, namiesto odsadzovania začiatku odseku zľava sa
medzi odsekmi vynecháva polriadková medzera alebo celý riadok, príp. sa odseky
môžu i číslovať a pod.
141
a môže byť ešte členená na spomínané mikrokapitoly, v závislosti

od zložitosti celkovej kompozičnej štruktúry textu, od jeho rozsahu,
príslušnosti k určitej formálnej modelovej štruktúre či od individu-
álneho autorského zámeru. Lepšiu prehľadnosť a orientáciu v texte
pomáha dosiahnuť aj to, keď sú všetky makrokapitoly a mikrokapi-
toly ešte dodatočne číslované, a to najmä v zložitejších odborných
(vedeckých) textoch pri viacúrovňovej horizontálnej segmentácii,
čo sa týka i záverečných bakalárskych, diplomových a doktorských
dizertačných prác.
V jazykovednej štylistike a teórii textu môžeme titulok definovať
dvojako. Buď ako samostatnú, čelnú textovú jednotku (tzv. mikro-
text, resp. text v texte), alebo ako jednu z kľúčových rámcových častí
súvislého jazykového prejavu, ktorý nesie viacero špecifických fun-
kcií. Formálne sa titulok v texte manifestuje jednak pozične (umiest-
nením v prejave na jeho samý začiatok) a jednak graficky (jeho od-
líšením od ostatného textu iným typom písma a veľkosťou fontu).
V bežnom, laickom jazyku titulku zodpovedajú pojmy nadpis alebo
názov textu, ktoré však považujeme za terminologicky neadekvátne
(porov. Horák, 1982).
V druhom zo spomínaných vymedzení titulok reprezentuje
formálne i obsahovo najvýraznejšiu a najexponovanejšiu rámcovú
zložku jazykového prejavu, ktorá zásadným spôsobom: 1. prispieva
k logickej i priestorovej organizácii komunikátu – organizačná a lo-
gická funkcia titulku; 2. upútava a zameriava pozornosť percipienta
istým smerom, najlepšie tým kľúčovým vzhľadom na globálnu tému
textu – orientačná a marketingová funkcia titulku; 3. koordinuje
jednotlivé etapy interpretačnej aktivity percipienta, resp. prispieva
k jeho adekvátnej interpretácii v zhode s komunikačným zámerom
expedienta – kognitívna funkcia titulku.
Konkrétne jazykovo-štylistické stvárnenie titulku v najväčšej
miere závisí od funkčno-štylistickej a žánrovej charakteristiky dané-
ho textu. Najväčšie odlišnosti pri štylizovaní titulkov v závislosti od
ich štýlovej a žánrovej príslušnosti sa totiž prejavujú v ich dĺžke, čiže
v počte slov, pomocou ktorých je titulok vytvorený, ďalej v stupni
142
expresívneho zafarbenia použitých lexikálnych alebo syntaktických

štylém v titulku a napokon v implicitnej alebo explicitnej informač-
nej hodnote, ktorú daný titulok na seba viaže. Uvedené tri parametre
vo vzťahu k titulku si budeme všímať a porovnávať ich v rámci trojice
formálnych modelových štruktúr textov, a to umeleckých, publicis-
tických a náučných.
V prejavoch umeleckého jazykového (funkčného) štýlu, v rámci
ktorých sa aktualizuje estetická funkcia na úkor poznávacej funkcie,
titulok nemá takú výraznú pragmatickú ani informačnú hodnotu
ako pri iných typoch textov. Dôkazom toho je aj fakt, že komerčná
úspešnosť, interpretovateľnosť, ako aj kvalita beletristického tex-
tu nezávisí od jeho názvu, ale najmä od mena a reputácie autora,
pričom titulky umeleckých textov môžu, ale aj nemusia byť v zhode
s globálnou témou celého literárneho diela. Toto rozhodnutie závisí
najmä od zámeru autora, jeho originality, ako aj od dobových ká-
nonov. Napríklad v staršej umeleckej literatúre sa uprednostňovali
extrémne dlhé a pojmové titulky literárnych diel, čo dokazuje nap-
ríklad známa baroková cestopisná próza Jána Simonidesa Väznenie,
vyslobodenie a putovanie Jána Simonidesa a jeho druha Tobiáša Mas-
níka, ktorej titulok obsahuje nielen mená ústredných postáv, ale aj
kľúčové fázy priebehu deja.
Inú funkciu ako v umeleckých textoch má titulok v žánroch
náučného jazykového (funkčného) štýlu. V nich stojí vždy akoby
mimo textu ako prvotný orientačný a informačný prostriedok. Ti-
tulok náučných textov je abstraktnejší, kratší, pojmový a väčšinou
substantívny (menný), pričom elementárnou podmienkou pri štyli-
zovaní titulku v náučných textoch je to, aby v sebe niesol jasný odkaz
na tému celého textu, pretože úlohou titulku v takýchto textoch je
v koncíznej podobe ozrejmiť to, o čom bude v texte reč, a zároveň má
slúžiť na hypertextové vyhľadávanie pomocou kľúčových slov (nap-
ríklad: Jazyková a štylistická interpretácia vybraných esejí Alexandra
Matušku).
V porovnaní s ostatnými typmi textov sa na titulok kladie najväč-
ší dôraz v publicistike, resp. žurnalistike, a to najmä z pragmatických
143
dôvodov. Žurnalistický titulok musí byť jednak informačne plný, aby

sa ním o zobrazovanom fakte alebo zobrazovanej udalosti povedalo
čo najviac, ale zároveň musí byť jazykovo a štylisticky tvorivý, aby
stimuloval pozornosť čitateľa a aby v ňom vyvolal pozitívny ohlas. Aj
preto sú titulky v žurnalistických textoch v priemere pomerne dlhé
a opisné (bližšie pozri napríklad Majchrák, 1966, s. 89-103; Bečka,
1986, s. 233-237; Mallette, 1991, s. 117-120; Tušer, 2009). Na druhej
strane v súčasnosti badáme tendenciu skracovať žurnalistické titulky
v súlade s nepísanou zásadou, že dobrý titulok nemá mať viac ako 21
grafém, t. j. nemá byť tvorený viac ako tromi až štyrmi plnovýznamo-
vými slovami (Mistrík, 1997, s. 318). V prípade takéhoto skracova-
nia titulkov jeho funkciu v žurnalistike čiastočne preberá podtitulok,
odborne označovaný ako perex (z lat. per extensum – písať cez celú
šírku, zoširoka, podrobne) alebo lead. Ide o úvodný samostatný od-
sek, odlíšený od ostatného textu iným typom písma, ktorý nasleduje
hneď po titulku a má funkciu v niekoľkých vetách stručne oboznámiť
čitateľa so základnými informáciami týkajúcimi sa udalosti, ktorá sa
podrobne rozvádza vo vlastnom texte (Mistrík, 2002, s. 133). Okrem
toho príznačné pre súčasnú masmediálnu komunikačnú sféru je aj
využívanie expresivity (lexikálnej i syntaktickej) pri konštruovaní
titulkov. V dôsledku toho sú v titulkoch zastúpené hovorové slová,
slangové slová, frazeologizmy, zo syntaktických štylém apoziopézy,
opytovacie, zvolacie alebo želacie vety, infinitívne konštrukcie a rôz-
ne iné príznakové štylémy. Dokumentujú to nasledujúce ilustračné
príklady titulkov: „Bol to tunel ako hrom“; „Zastavíme tunelovanie
štátnych podnikov?“; „Radujeme sa z výhry, ale...“; „Nespoliehajme sa
na európskych úradníkov!“ a pod.
5.10 Neverbálne (mimojazykové) štylémy
Keďže jazykovedná štylistika sa v rovnakej miere orientuje na opis

a interpretáciu písaných i ústnych (hovorených) komunikátov, do jej
výskumného rámca sa organicky včleňuje aj problematika neverbál-
144
nych (mimojazykových) štylém. Vyplýva to napokon i z vymedzenia

pojmovej kategórie štýlu ako konfigurácie nielen čisto jazykových,
ale aj mimojazykových prvkov, resp. istých výrazových kvalít textu
(porov. Bečka, 1948; Miko, 1955, 1969, 1970; Mistrík, 1965a, 1985,
1997; Findra – Gotthardová – Jacko – Tvrdoň, 1986; Minářová,
2001). Hoci klinický a experimentálny výskum samotných never-
bálnych komunikačných prejavov sa primárne realizuje v oblasti be-
haviorálnej psychológie (pozri napríklad Enkvist, 2007), lingvistiku
a v jej rámci aj štylistiku zaujíma vplyv týchto vyjadrovacích pros-
triedkov na celostný proces štylizácie, pričom ich skúma v širšom
komunikačnom a pragmatickom kontexte.
Lingvisticky a semioticky vzaté, neverbálne štylémy chápeme ako
prostriedky štylizovania založené na iných čiastkových znakových
systémoch, resp. subsystémoch, než je jazyk v jeho štandardnom
zmysle, t. j. v zmysle zaužívaného (konvenčného) systému jazyko-
vých znakov, pozostávajúcich z artikulovaných zvukov a im pridru-
žených mentálnych obsahov a prostriedkov na ich spájanie. Spomí-
nané špecifické čiastkové znakové systémy týkajúce sa neverbálnych
štylém potom reprezentujú jednotlivé druhy (formy) neverbálnej
komunikácie a zároveň nimi môžeme označiť aj subdisciplíny, kto-
ré ich skúmajú a interpretujú. Tradične medzi ne zaraďujeme tieto
druhy (formy) neverbálnej komunikácie: okuleziku (viziku), mimi-
ku, gestiku (gestikuláciu), posturiku, kinetiku, proxemiku, haptiku,
koloriku a olfaktoriku (bližšie k nim pozri Thiel, 1999; Škvarenino-
vá, 2004; Enkvist, 2007). V stručnosti si uvedené formy definujeme
a následne zdôrazníme ich význam v komunikácii, ako aj funkčné
obmedzenia, ktoré sú s nimi spojené.
Okulezika alebo vizika sa zaoberá zrakovým kontaktom a jeho
významom v komunikácii, čiže, zjednodušene povedané, ide o odo-
vzdávanie komunikačných obsahov prostredníctvom pohľadu, očí.
Mimika skúma výrazy tváre, resp. jemné a z veľkej časti neuvedomo-
vané pohyby tvárových (mimických) svalov pri komunikácii. Pojem
gestikulácia pôvodne zahŕňal všetky pohyby tela alebo akejkoľvek
jeho časti slúžiace na vyjadrenie myšlienok alebo pocitov, dnes sa
145
však pod týmto termínom spravidla rozumejú spontánne (neuve-

domované) pohyby vybratých častí tela (najčastejšie ruky od lakťa
smerom k prstom) počas verbálneho akustického prejavu, ktorých
cieľom je sprevádzať, dopĺňať alebo nahrádzať konvenčný jazyko-
vý prejav, príp. si pomocou nich vypomáhať pri artikulácii. Ďalšou
formou neverbálnej komunikácie je posturika, ktorá skúma polohu
a držanie tela pri komunikácii zo statického aspektu a zároveň kon-
figuráciu jeho jednotlivých častí v priebehu komunikácie. Na rozdiel
od toho v rámci kinetiky sledujeme pohyby tela alebo niektorých
jeho častí z dynamického aspektu, čiže napríklad pri chôdzi, behu
a pod. Proxemika sa zase zaoberá otázkami vzájomnej vzdialenosti
ľudí pri komunikácii a otázkami osobného, ba až intímneho prie-
storu komunikujúceho subjektu. Haptika predstavuje jednu z najin-
tímnejších zložiek komunikácie, keďže pri nej ide o dorozumievanie
sa pomocou dotykov. Okrem iného v rámci nej interpretujeme také
komunikačné prejavy, ako napríklad bozky, podanie ruky a pod.
V rámci koloriky ako špecifickej formy neverbálnej komunikácie
sa sústredíme na vplyv farieb (farebného spektra) na komuniká-
ciu, resp. na celkovú interakciu medzi ľuďmi (k otázke vplyvu fa-
rieb na jazykový obraz sveta pozri najnovšie Vaňková – Nebeská,
2005). A napokon pôsobenie vôní a pachov na komunikáciu skúma
olfaktorika, pričom o tejto forme neverbálnej komunikácie môžeme
uvažovať buď v súvislosti s pachom určitého človeka (komunikanta),
alebo v súvislosti s pachom prostredia, kde sa daný komunikačný akt
odohráva.
Ako sme už naznačili, pre všetky formy neverbálnej komunikácie
vo funkcii neverbálnych štylém platia isté špecifiká, ako aj funkčné
obmedzenia. V prvom rade je preukázané, že neverbálne štylémy
v porovnaní s jazykovými štylémami kódujú oveľa jemnejšie (citli-
vejšie) významy, v dôsledku čoho pomocou nich dokážeme zachytiť
širší diapazón emocionálnych odtienkov osobnosti komunikujúce-
ho ako pomocou konvenčných jazykových výrazov a im pridruže-
ných významov. Neverbálne štylémy nám teda prezradia oveľa viac
o osobnosti expedienta, problémom však je, že nie každý percipient
146
im venuje dostatočnú pozornosť, aby bol schopný adekvátne ich in-

terpretovať a usúvzťažniť s príslušným jazykovým, príp. psychickým
obsahom. Na druhej strane pre neverbálne štylémy je charakteristic-
ká vysoká miera polysémie. Rovnaký mimický alebo gestický pre-
jav môže vyjadrovať niekoľko (často i protichodných) významov, ako
napríklad vyhýbanie sa očnému kontaktu môže signalizovať nervozi-
tu, ale aj nudu, nízke sebavedomie či klamstvo. Privreté viečka sú zase
znakom vášne, ale aj hnevu, sústredenia sa a pod. Ak by takáto vysoká
miera polysémie bola prítomná i v konvenčnom jazyku, domnievame
sa, že by sa stal nezrozumiteľným až dysfunkčným, nehovoriac o tom,
že pomocou neverbálnych štylém sa komunikujú prevažne informá-
cie postojového a vôľového, nie faktického charakteru.
147
6. ŠTYLISTIKA FORMÁLNYCH MODELOVÝCH

ŠTRUKTÚR TEXTOV
Ako sme už zdôrazňovali na viacerých miestach našej publikácie,

základným a najdôležitejším ukazovateľom v jazykovednej štylistike
je príslušnosť daného textu k istej vyabstrahovanej skupine textov,
resp. jeho aproximačná (pomerná, približná) podobnosť s istým in-
terindividuálnym jazykovým (funkčným)54 štýlom. Na základe tejto
podobnosti potom v teoretickej i praktickej štylistike na primárnej
úrovni vydeľujeme texty hovorové, umelecké, náučné, administratív-
ne, publicistické a rečnícke a na sekundárnej, príp. terciárnej či kvar-
térnej úrovni následne bohatú škálu textov reprezentujúcich rôzne
podštýly a štýlové hybridy.55 Jazykový (funkčný) štýl teda pôsobí ako
integračný (jednotiaci) textotvorný činiteľ, na druhej strane však aj
ako diferenciačný faktor, pretože na podklade jeho charakteristic-
kých znakov môžeme ľubovoľný text zaradiť do istej triedy textov
a tým ho odlíšiť aj od iných štýlovo podobných i nepodobných ko-
munikačných prejavov (Čmejrková, 1995), čo však nevylučuje mož-
nosť vzniku prechodných (konverzných) štýlových pásem (Čechová,
2000). Dokazuje to napríklad existencia esejistického štýlu alebo sú-
54
Výraz, prívlastok „funkčný“ vo vzťahu ku kategórii jazykového štýlu zámerne
v celom výklade uvádzame v zátvorkách, keďže sa v súčasnosti spochybňuje jeho
opodstatnenosť. Daniela Slančová (2003, s. 217) v tejto súvislosti konštatuje, že
„vzhľadom na existujúcu sociálnu a jazykovú situáciu, ako aj úroveň vedeckého
poznania nejde pri tomto pojme ani o štýl, ani len čisto o funkciu jazyka.“
55
Ako uvádzame v kapitole 3.3, primárnych jazykových (funkčných) štýlov je v zá-
vislosti od konkrétnej autorskej koncepcie a od preferovaných diferenciačných
kritérií spravidla päť až sedem, počet sekundárnych, derivovaných štýlov, ktoré
vznikajú v dôsledku vzájomného kombinovania, špecifikovania a kríženia pri-
márnych štýlov, je relatívne otvorený a pohybuje sa okolo sumy deväťdesiat až sto.
148
ŠTYLISTIKA FORMÁLNYCH MODELOVÝCH ŠTRUKTÚR TEXTOV
časné divergentné mechanizmy v publicistickom štýle, zapríčinené

mohutným rozvojom moderných informačných technológií.
Z genetického hľadiska je potrebné zdôrazniť, že jednotlivé jazy-
kové (funkčné) štýly – primárne i derivované – nevznikli náhodou
ani umelo ako výsledok snáh jazykovedcov, ale každý z nich priro-
dzeným spôsobom reprezentuje či doslova kopíruje komunikačné
potreby v istej sfére dorozumievania, a to v intenciách oficiálnej
(inštitucionálnej) i neoficiálnej (súkromnej) komunikácie. Hovoro-
vý štýl sa viaže na sféru bezprostrednej (spontánnej), spravidla sú-
kromnej, ba až intímnej komunikácie väčšinou dôverne známych
osôb. Administratívny štýl sa spravidla uplatňuje vo sfére oficiálnej
úradnej komunikácie a najčastejšie sa realizuje písanou formou,
teda formou písomnej korešpondencie medzi právnickými alebo
fyzickými osobami. Umelecký štýl je zase naviazaný na vysoko in-
dividualizovanú sféru umelecko-estetickej slovesnej tvorby – tzv.
beletrie alebo krásnej literatúry. Podstata náučného štýlu vychádza
z potreby sprostredkovávať vedecké (vedecko-technické) informácie
a poznatky vo vzťahu k širokej škále humanitných, spoločenských
a prírodných vedných odborov, a to jednak medzi členmi vedeckej
komunity navzájom, ale aj smerom k laickému adresátovi v rámci
fenoménu popularizácie. Publicistický štýl sa realizuje v prostredí ši-
roko chápanej masmediálnej komunikácie, t. j. vo sfére oficiálneho,
príp. polooficiálneho odovzdávania aktuálnych a pohotových infor-
mácií prostredníctvom verejných masovokomunikačných prostried-
kov. Rečnícky štýl sa naproti tomu môže uplatňovať v rôznych ko-
munikačných sférach a situáciách (oficiálnych, polooficiálnych, ale
aj súkromných), avšak jeho podmienkou je, že rečnícke texty musia
obsahovať prvky persuazívnosti (presvedčovania) a vo finálnej fáze
sú šírené ústnou (hovorenou) formou.
V nasledujúcich podkapitolách sa zameriame na detailnejšiu
charakteristiku uvedených formálnych modelových štruktúr textov
stojacich hierarchicky na primárnej metodologickej úrovni. Postup-
nosť jednotlivých jazykových (funkčných) štýlov sme v našom vý-
klade nezvolili náhodne, ale s cieľom postaviť ich vzájomne do čo
149
najostrejších protikladov: hovorový štýl kontra administratívny štýl,

umelecký štýl kontra náučný štýl a napokon multicharakterové štýly
– publicistický (žurnalistický) a rečnícky. Naším cieľom je v adek-
vátnej miere integrovať poznatky klasickej funkčne orientovanej šty-
listiky s teoretickými postulátmi modernej pragmatickej štylistiky
a teórie textu, a tak ponúknuť čitateľom relatívne ucelený pohľad na
štruktúrno-funkčné i pragmatické charakteristiky štýlovo homogén-
nych typov textov, s prípravou a prezentáciou ktorých môžu prísť do
styku v akademickom prostredí či v profesionálnej praxi.
6.1 Formálna modelová štruktúra hovorových textov

– hovorový štýl
Ešte predtým, ako pristúpime k charakteristike formálnej modelovej

štruktúry hovorových textov, stojí za zmienku, že v laických úvahách
o hovorovom jazykovom (funkčnom) štýle sú často neadekvátne za-
mieňané pojmy – termíny hovorový štýl a hovorená podoba jazyka,
čo sa z lingvistického pohľadu odráža v kontraste medzi užším a šir-
ším chápaním hovorovosti (pozri Bosák, 1989). V štylistike preto
treba zásadne rozlišovať medzi prejavom realizovaným v hovorovom
štýle, čiže hovorovým prejavom a hovoreným prejavom, textom, kto-
rý stojí v opozícii k písanému prejavu, textu. V tejto súvislosti platí,
že hoci hovorový štýl sa v najväčšej miere uplatňuje práve v hovore-
nej (ústnej) podobe jazyka, tento termín odkazuje na funkčno-štylis-
tickú príslušnosť textov k istej formálnej modelovej štruktúre, zatiaľ
čo pojem hovorený prejav, príp. hovorený jazyk odkazuje na celost-
nú formu prejavu, t. j. na použité komunikačné médium, ktorým je
v oboch prípadoch konvenčný jazyk, a to buď vo svojej zvukovej
(artikulačno-akustickej) podobe, alebo v písanej (grafickej) podobe.
V novšej terminológii (Čmejrková – Hoffmanová, 2011, s. 24-25,
38-40) sa pri opozícii hovorenosť verzus písanosť môžeme stretnúť aj
s dichotomickými pojmami reč na blízko (Sprache der Nähe) a reč na
diaľku (Sprache der Distanz).
150
Hovorový jazykový (funkčný) štýl sa v každom prirodzenom ja-

zyku geneticky považuje za najstarší zo všetkých jazykových (funkč-
ných) štýlov, pretože sa realizuje v bežných každodenných a do veľkej
miery neformálnych komunikačných situáciách a nezávisí od umelo
vytvorených inštitucionálnych foriem komunikácie. Jeho vznik vy-
plýva z fylogenetického štádia prechodu človeka od posunkovej reči
k reči artikulovanej (pozri napríklad Soukup, 2004). Navzdory tomu
lingvisti dlhý čas váhali s vyčleňovaním tohto štýlu v rámci klasifiká-
cie primárnych jazykových (funkčných) štýlov, a to hneď z viacerých
dôvodov. K pochybnostiam o jeho separátnej existencii ich viedlo
jednak presvedčenie, že má najmenej ustálenú podobu (do veľkej
miery je heterogénny a závislý od individuálnych osobnostných
faktorov hovoriaceho), a tiež fakt, že v hovorovom štýle sa markan-
tnejšie využívajú i nespisovné a nárečové prvky, t. j. výrazové pros-
triedky z „nižších“ existenčných foriem národného jazyka, z čoho
vyplýva, že štýlová i spisovná norma je pri tomto štýle najviac uvoľ-
nená.
Vo všeobecnosti hovorový jazykový (funkčný) štýl charakteri-
zujeme ako subjektívny (niekedy až krajne subjektívny) štýl sú-
kromných, prevažne ústnych prejavov, viazaných predovšetkým
na také komunikačné situácie, v ktorých sa komunikuje spontán-
ne, neoficiálne, teda najčastejšie v priateľskom, príp. partnerskom
styku, ako aj v rodinnom a kolegiálnom pracovnom prostredí.
Z hľadiska vertikálnej klasifikácie štýlov hovorový štýl hodnotíme ako
nízky, resp. nižší štýl, pričom v minulosti sa označoval aj termínom
konverzačný štýl. Vzhľadom na toto vymedzenie sa prejavy hovoro-
vého štýlu najčastejšie realizujú v žánrovej forme bežného rozhovoru
(dialógu) medzi dvoma alebo viacerými spriaznenými komunikant-
mi, teda osobami, ktoré sa dôverne poznajú. Pri takejto konfigurácii
však nejde o oficiálny rozhovor, ale o priateľskú, bežnú každodennú
komunikáciu, ktorá býva spravidla veľmi jednoduchá, vecná, struč-
ná, no na druhej strane výstižná a jasná a v mnohých prípadoch
i nápadne emocionálno-expresívna. Keďže obsahom hovorových
textov zvyčajne sú témy blízke len osobám zúčastneným na danom
151
komunikačnom akte, pri ich interpretácii je viac ako pri iných for-
málnych modelových štruktúrach textov dôležitý širší situačný a ko-
munikačný kontext, teda konkrétna situácia, v ktorej sa komunikácia
práve realizuje. Je totiž vysoko pravdepodobné, že osoby, ktoré nie sú
priamo zúčastnené na rozhovore, a teda nepoznajú širšie kontextové
a situačné súvislosti daného prehovoru, ho len ťažko správne dekó-
dujú. Okrem toho v prejavoch hovorového štýlu významovú zlož-
ku komunikátu veľmi výrazne supluje mimojazyková (neverbálna)
zložka, t. j. gestá, mimika, haptické prejavy a pod. Práve neverbálne
štylémy spolu so suprasegmentálnymi javmi vo funkcii fónických
štylém zohrávajú kľúčovú úlohu v mnohých textových reprezentá-
ciách hovorového štýlu. Bez ich organického zapojenia do procesu
štylizácie by totiž bola informácia pomocou nich odovzdávaná príliš
kusá (neúplná), ba až nezrozumiteľná.
Lexika hovorových textov je maximálne diferencovaná a varia-
bilná. Najväčší podiel v nej majú, prirodzene, bežné pomenovania
vecí, dejov, stavov a vlastností z jednotlivých oblastí každodenného
súkromného alebo pracovného života. Na pozadí týchto prevažne
štylisticky neutrálnych a bezpríznakových slov sa však v hovorových
textoch výraznejšie aktualizuje makroparadigma silno emocionálno-
expresívnych slov, a to kolokvializmov, profesionalizmov, slangových
slov, ako aj lexikálnych jednotiek diferencovaných jednak sociálne
a jednak vekovo. Čo sa týka morfologických štylém, vzhľadom na to,
že hovorové texty sú vždy výrazne situačne zakotvené, pozorujeme
v nich zvýšený výskyt zámen a zámenných prísloviek, ale aj hodno-
tiacich častíc, citosloviec a kontaktových a parazitických slov (ako
napríklad že, vlastne, teda, ako, všakže a iné), ktoré z globálneho ja-
zykovo-štylistického pohľadu znižujú celkovú úroveň takýchto pre-
javov. Ak sa zameriame na syntaktické štylémy, pre hovorové texty je
typická uvoľnená syntax a čo najjednoduchšia stavba viet, bohatá na
rôzne modálne typy (vety oznamovacie, opytovacie, zvolacie, žela-
cie), ale aj expresívne syntaktické konštrukcie (apoziopézy, systémo-
vé a situačné elipsy a pod.). V kompozičnej stavbe hovorových textov
sa analogicky, ako sme to konštatovali pri morfologických štylémach,
152
odráža fakt, že tieto texty sa výrazne opierajú o mimojazykovú situ-

áciu a ráta sa pri nich s funkčným využívaním neverbálnych štylém.
Preto celková kompozícia hovorových textov nie je prísne segmento-
vaná a horizontálne členenie, resp. odstupňovanie textu sa naznačuje
predovšetkým intonačne – pauzami a melódiou vety.
Na základe týchto čiastkových štruktúrno-funkčných a prag-
matických charakteristík môžeme vyabstrahovať tieto dominantné
znaky formálnej modelovej štruktúry hovorových textov: ústnosť,
súkromnosť, konverzačnosť (dialogickosť), koncíznosť (stručnosť,
zhustenosť), výstižnosť, situačná zakotvenosť, kontextová citlivosť,
prítomnosť adresáta, ekonomickosť (všetky nadbytočné prvky
– tzv. redundantizmy – sa vypúšťajú v záujme efektívnosti komuni-
kácie, ako aj šetrenia času a energie komunikantov) a emocionálna
expresívnosť.
Žánrová štruktúra textov hovorového jazykového (funkčného)
štýlu nie je celkom ustálená a vyprofilovaná. Niektoré žánrové for-
my nadobúdajú skôr intuitívny než striktný vedecký charakter (po-
rov. v tejto súvislosti rozdiel medzi druhom a typom textu – Dolník
– Bajzíková, 1998, s. 72-73). Podľa stupňa súkromnosti, ako aj vzťa-
hu medzi komunikantmi (Mistrík, 1997, s. 511-512; Findra, 2004a,
s. 208-209) sa v rámci formálnej modelovej štruktúry hovorových
textov vydeľujú dva podtypy hovorových prejavov. Na jednej strane
sú to familiárne prehovory, tvoriace nižší hovorový štýl, ktoré sú vý-
hradne súkromné a dominujú v nich štylisticky zafarbené a emoci-
onálno-expresívne štylémy, a na druhej strane spoločenská konver-
zácia, vytvárajúca vyšší hovorový štýl. Žánre tohto druhého variantu
sa uplatňujú predovšetkým v polooficiálnej komunikácii v celospo-
ločenskej sfére styku, najčastejšie v rámci kolegiálneho alebo pracov-
ného vzťahu medzi komunikujúcimi a na rozdiel od prvého podtypu
sú v nich výraznejšie zastúpené spisovné prostriedky a prostriedky
z neutrálnej štýlovej vrstvy, teda neutrálne a bezpríznakové štylémy.
K celkovo najfrekventovanejším žánrom (útvarom) hovorového ja-
zykového (funkčného) štýlu patria: jednoduché rozprávanie, ucele-
né dialógy, telefonické rozhovory/videorozhovory, súkromné listy/
153
e-maily56, sms správy (z angl. short message service – služba krát-

kych správ), chatovanie, prosby, poďakovania, odkazy, zvady a iné.
6.2 Formálna modelová štruktúra administratívnych textov

– administratívny štýl
Z diachrónneho i synchrónneho aspektu sa administratívny štýl dá

považovať za najmenej jednotný (unifikovaný) štýl spomedzi všet-
kých primárnych jazykových (funkčných) štýlov. Jeho heterogénnosť
však nevyplýva z individuálnych vlastností hovoriaceho, ako to je
pri hovorovom štýle, ale je dôsledkom kontaminácie (zmiešavania)
administratívneho štýlu so starým právnickým štýlom, z čoho vy-
plýva, že sa vyvíjal v rôznych štátoprávnych zoskupeniach rôznym
spôsobom. Jeho výsledná štylistická i žánrová podoba je teda priamo
závislá od právnej tradície, štátneho usporiadania i od politicko-eko-
nomickej štruktúry uplatňovanej v určitej konkrétnej krajine, resp.
mikrokultúre.
Z temporálneho (časového) aspektu je u nás administratívny ja-
zykový (funkčný) štýl najmladším štýlom, keďže v našich domácich
podmienkach o ňom možno uvažovať až v období po vzniku 1. Čes-
koslovenskej republiky v roku 1918 a následne po skončení druhej
svetovej vojny. Dovtedy bola administratívna komunikačná sféra pre
bežného používateľa slovenčiny výrazne tabuizovaná, nezrozumiteľ-
ná a k niektorým spoločenským vrstvám i nekorektná. Výrazné zme-
ny v poňatí celej administratívy a práva nastali prijatím novej ústavy
9. mája 1948, obsahom ktorej sa vtedajšie Československo prihlási-
lo k budovaniu socializmu v politickej, spoločenskej, hospodárskej,
kultúrnej aj medzinárodnej oblasti. Demokratické práva v nej sa in-
56
Špecifický žáner súkromných listov (v súčasnosti zahŕňajúci i súkromnú e-mailo-
vú komunikáciu, realizujúcu sa vo virtuálnom, elektronickom prostredí) možno
z perspektívy jazykovednej štylistiky skúmať aj v rámci derivovaného (sekundár-
neho) epištolárneho štýlu (bližšie pozri Ruščák, 1981, 1988).
154
terpretovali selektívne, ale najmä účelovo, aby vyhovovali záujmom

vládnucej komunistickej strany (Hájek – Ryšánková a kol., 1990,
s. 96-101). Tento charakter spoločenského zriadenia pretrval až do
roku 1989. Súčasný, moderný právny systém sa v mnohých ohľadoch
prispôsobuje nadnárodnej európskej legislatíve.
Prakticky až do spomínaného roku 1945, resp. 1948 u nás pre-
biehalo konštituovanie formálnej modelovej štruktúry administra-
tívnych textov nenápadne, pomaly, a najmä mimo zorného poľa
jazykovedcov. Aj preto sa administratívny štýl ako samostatná
štýlová kategória dlho nedokázal etablovať v systéme jazykových
(funkčných) štýlov. Nová politická situácia však so sebou, prirodze-
ne, priniesla i potrebu adekvátnej úpravy administratívnoprávnych
vzťahov medzi právnickými i fyzickými osobami (subjektmi), čo sa
prejavilo vo zvýšenom záujme teoretikov – štylistikov o výskum ad-
ministratívnej sféry komunikácie a vyústilo do systematického štú-
dia administratívneho jazykového (funkčného) štýlu a jemu zodpo-
vedajúcich foriem úradného styku.
Zo systémového hľadiska administratívny štýl patrí k verejným,
objektívnym jazykovým (funkčným) štýlom, viazaným jednak na
neanonymného, no zároveň bližšie neidentifikovaného kolektív-
neho (hromadného) adresáta (vyhlášky, zbierky zákonov a pod.)
a jednak na presne určeného, konkrétneho adresáta inštituci-
onálnej alebo individuálnej povahy (žiadosti, sťažnosti, upomien-
ky, odvolania a pod.). Základnou funkciou administratívneho štýlu
v obidvoch týchto modifikáciách je sprostredkovávať presné a vecné
údaje a fakty, často aj pomocou umelej (vykonštruovanej) štylizácie,
čím administratívny jazykový (funkčný) štýl nadobúda podobu enu-
meratívneho a v istom zmysle aj agramatického štýlu.
Východiskovým znakom formálnej modelovej štruktúry admini-
stratívnych textov je jej naviazanosť na písomnú formu komunikácie.
Písomnosť je teda nielen typickou, ale v mnohých prípadoch dokon-
ca existenčnou podmienkou vzniku a reprodukcie administratív-
nych textov, z čoho vyplýva, že administratívny štýl sa takmer výluč-
ne realizuje v písomných prejavoch, pričom potenciálna ústnosť sa
155
v tejto sfére komunikácie považuje nielen za štylisticky defektnú, ale

aj právne neprípustnú a zakázanú (napríklad ústne dohody, zmluvy
a z nich vyplývajúce právne úkony nemajú právnu silu, a teda nie sú,
resp. nemusia byť vykonateľné). Táto existenčná podmienka mno-
hých útvarov (žánrov) administratívneho štýlu, spočívajúca na ich
obligatórnej písomnosti, ovplyvňuje celú výslednú podobu admini-
stratívnych textov vo všetkých jeho rovinách, t. j. vo vzťahu k lexikál-
nym, morfologickým, syntaktickým i kompozičným štylémam.
V lexike administratívnych textov v zásade prevládajú neutrálne
a nocionálne slová, preukázateľný je však zvýšený výskyt kancelariz-
mov, ako aj knižných slov. Naopak, za defekt sa, prirodzene, pokla-
dá prítomnosť akýchkoľvek emocionálno-expresívnych lexikálnych
štylém (eufemizmov, deminutív, familiárnych slov, pejoratív a pod.).
Vzhľadom na to, že administratívny štýl je vo svojej podstate odtr-
hnutý od živej, hovorovej reči, v rámci morfologických štylém v jeho
textových reprezentáciách sa stretávame s vysokou frekvenciou se-
kundárnych (druhotných) predložiek a rôznych predložkových vý-
razov, resp. väzieb, ako napríklad: následkom, prostredníctvom, pod
vplyvom, zásluhou, pomocou, s ohľadom, na účely, v rámci, v prípa-
de, s poverením a pod. Čo sa týka syntaxe, v administratívnom štýle
sú vety zámerne špekulatívne konštruované a zoštylizované akoby
násilne (umelo), a to s cieľom, aby zahrnuli čo najviac faktov v ko-
ordinatívnom i determinatívnom smere. Zároveň vetám chýba aká-
koľvek čo i len fiktívna intonácia a upúšťa sa aj od využívania expre-
sívnych syntaktických konštrukcií a príznakových modálnych typov
viet (opytovacích, rozkazovacích, zvolacích, želacích). Dĺžka vety
v administratívnych textoch spravidla nadobúda extrémne polohy.
Na jednej strane sú pre administratívny jazykový (funkčný) štýl ty-
pické dlhé vety s bohato rozvitou a rozvetvenou stavbou (niekoľko-
násobné zložené, kombinované priraďovacie a podraďovacie súvetia
so zastúpením viacnásobných vetných členov), no na druhej strane
heslovým žánrom vyhovujú kratšie, koncíznejšie a výstižnejšie vety,
resp. vety torzovité a kusé, ako si to možno všimnúť v rôznych zá-
kazoch, výstrahách, upomienkach a pod. Slovosled v administra-
156
tívnych prejavoch je takmer výlučne objektívny, a teda poradie vet-

ných členov je takéto: 1. podmet (kto nariaďuje/žiada); 2. prísudok;
3. predmet (čo nariaďuje/žiada); 4. príslovkové určenia (vzhľadom
na čo alebo za akých okolností nariaďuje/žiada).
Z hľadiska makrokompozície je pre mnohé administratívne texty
charakteristické ich zreťazovanie, čo znamená, že jednotlivé separát-
ne texty vzájomne na seba nadväzujú, a tak vytvárajú súvislý sled
textov v chronologickom poradí. Vidíme to napríklad na situácii,
keď určité legislatívne rozhodnutie – rozsudok si vyžiada odvolanie
sa, toto odvolanie sa ďalší, opakovaný rozsudok, ten ďalšie odvola-
nie sa a pod. Pri niektorých žánroch (útvaroch) administratívneho
jazykového (funkčného) štýlu dôležitú úlohu zohráva aj konkrétny
formát a celkové grafické (vizuálne) spracovanie administratívnych
dokumentov, ktoré nadobúda fixnú, schematickú podobu. V tomto
prípade hovoríme o tzv. textových prefabrikátoch, čiže o vopred da-
nej, predtlačenej forme, resp. šablóne, ktorú je nevyhnutné používať
pri koncipovaní administratívneho textu (napríklad daňové prizna-
nia, poštové poukážky, žiadosti o prevod z bankového účtu a pod.).
Ak to zhrnieme, z uvedených faktov možno vyabstrahovať nasle-
dujúcu maticu základných štruktúrno-funkčných a pragmatických
charakteristík formálnej modelovej štruktúry administratívnych
textov: písomná forma, vecnosť, kondenzovanosť (na minimálnom
priestore je obsiahnutých čo najviac informácií a faktov), heslovi-
tosť, schematickosť, stereotypnosť, účelnosť, enumeratívnosť.
Na sekundárnej úrovni sa administratívny jazykový (funkčný)
štýl bližšie špecifikuje na administratívnoprávny štýl, ten ďalej na le-
gislatívny štýl, pričom varieta jeho žánrových modelov je pomerne
bohatá a rozmanitá – od súvislých textov s nanajvýš premyslenou
a komplikovanou horizontálnou štruktúrou až po už spomínané tex-
tové prefabrikáty či textové torzá, vyznačujúce sa nápadnou akontex-
tovosťou. Jozef Mistrík (1997, s. 452-459) predovšetkým v závislosti
od formy (použitej schémy) a účelu daného prejavu diferencuje útva-
ry (žánre) administratívneho štýlu na tri podskupiny. Prvú podsku-
pinu reprezentujú dokumentárne žánre, ktorých cieľom je zachy-
157
tiť a najmä písomne fixovať (konzervovať) isté jazykové kontextové

celky, ako je to v prípade rôznych dohôd, zmlúv, uznesení, zápisníc,
protokolov, zmeniek a pod. Druhú podskupinu tvoria oznamovacie
žánre, pomocou ktorých sa šíria informácie, resp. oficiálnou formou
sa niečo oznamuje, nariaďuje, a to buď individuálnemu fyzickému či
inštitucionálnemu adresátovi, alebo hromadnému adresátovi (celej
spoločnosti). Do tejto subkategórie žánrových foriem patria vyhláš-
ky, zbierky zákonov, trestné kódexy, oznámenia, správy, inzeráty, ži-
votopisy, žiadosti, prihlášky, odvolania a iné žánre. A napokon tre-
ťou podskupinou sú akontextové heslové žánre, ktorých cieľom je
transformovať do schematickej a maximálne koncíznej podoby nie-
ktoré oficiálne prejavy administratívneho charakteru. Zaraďujeme
sem jednak všetky typy tlačív, ako napríklad vysvedčenia, diplomy,
faktúry, bankové a poštové tlačivá, cestovné príkazy, expedičné listy,
a jednak rôzne fragmentárne texty, ako sú prísahy, ďakovné formuly,
definície, poučky, vzorce, rozvrhy hodín a pod.
6.3 Formálna modelová štruktúra umeleckých textov

– umelecký štýl
Vznik a postupný rozvoj umeleckého jazykového (funkčného) štý-

lu – často označovaného aj ako básnický štýl alebo jazyk – priamo
súvisí so vznikom slovesného umenia, resp. krásnej literatúry (be-
letrie), a to vo všetkých troch jej existenčných formách, literárnych
druhoch, t. j. vo forme lyrického, epického i dramatického umenia
(Hrabák, 1971; Culler, 2002).
Hoci umelecký spôsob vyjadrovania bol vždy považovaný za
najvznešenejší, najoriginálnejší, status samostatného jazykového
(funkčného) štýlu získaval umelecký štýl na poli zahraničnej i do-
mácej jazykovednej štylistiky relatívne pomaly. Jeho separátnemu
vyčleňovaniu v inventári primárnych štýlov bránilo hneď niekoľko
okolností. V klasických teóriách sa proklamovalo, že je to štýl najme-
nej jazykový, resp. jazykovedný, pretože jeho opis a explanácia patrí
158
viac do predmetu literárnej vedy či poetiky než do systémovej ling-

vistiky, resp. funkčnej štylistiky. Umelecké texty totiž podliehajú skôr
zákonom estetiky a normám dobového vkusu ako jazykovo-štylis-
tickým konvenciám, z čoho vyplýva, že povaha normy prislúchajúca
k formálnej modelovej štruktúre umeleckých textov je v porovnaní
s ostatnými formálnymi modelovými štruktúrami relatívne uvoľ-
nená, aj vzhľadom na spisovnú normu, pričom, ako zdôrazňuje Ján
Kačala (1989, s. 112), najmä v minulosti „prejavy umeleckého štýlu
pomáhajú utvárať spisovný jazyk ako mnohotvárny, bohato diferen-
covaný, ale jednotný systém.“ Táto bohatosť a diferencovanosť dáva
priestor autorom – beletristom experimentovať s obsahom i s for-
mou umeleckých diel. Výrazná je táto tendencia najmä vo vzťahu
k lexikálnym a syntaktickým štylémam, keďže na výstavbe umelec-
kých textov sa vo veľkej miere zúčastňujú aj nespisovné a netradičné
(atypické) slová a konštrukcie ako napríklad dialektizmy, kolokvia-
lizmy, archaizmy, historizmy, biblizmy, frazeologizmy, okazionaliz-
my, exotizmy, hodnotiace slová, expresívne syntaktické konštrukcie,
jedinečné, neopakovateľné metafory a v neposlednom rade i poetiz-
my a prozaizmy, reprezentujúce špecifickú mikroparadigmu lexikál-
nych štylém, typickú pre umelecký jazykový (funkčný) štýl.
Keďže prejavy umeleckého štýlu sú založené v prvom rade na in-
dividuálnom autorskom zámere a jeho nekonvenčnom spracovaní,
definujeme ho ako vysoký (vyšší) subjektívny až krajne subjektív-
ny jazykový (funkčný) štýl, ktorý je postavený na exponovaní es-
tetickej funkcie na úkor poznávacej (informačno-vecnej) funkcie
textu, pričom jeho cieľom je vytvorenie a šírenie jedinečnej (ori-
ginálnej) štylistickej, sujetovo-kompozičnej a estetickej textovej
štruktúry na podklade tvorivého potenciálu a miery talentu sa-
motného tvorcu textu. Uvedenú definíciu možno rozšíriť o zovše-
obecňujúce štruktúrno-funkčné a pragmatické charakteristiky (pa-
rametre) tejto formálnej modelovej štruktúry textov, pri ktorej sa
pristavíme bližšie v nasledujúcej enumerácii.
Prvým charakteristickým štruktúrno-funkčným znakom formál-
nej modelovej štruktúry umeleckých textov je ich písomnosť, ktorej
159
dôležitosť vyplýva z potreby neustále reprodukovať umelecké texty,

resp. fixovať ich v „pamäti národa“, ako aj z vyšších nárokov na inter-
pretovateľnosť slovesných umeleckých diel. S tým priamo súvisí i pa-
rameter verejnosti. Hoci všetky umelecké texty, ako sme už naznači-
li, sú výrazom autorskej individuality, autorovho intímneho videnia
a prežívania sveta, sú primárne určené na publikovanie (zverejňova-
nie) a šírenie medzi rozptýleným a neprítomným publikom, a teda ich
zmysel nie je v tzv. terapeutickom písaní, t. j. v písaní o sebe a pre seba.
Parameter monologickosti nie je konštantnou ani nevyhnut-
nou vlastnosťou formálnej modelovej štruktúry umeleckých textov
(v epických i dramatických žánroch sú, napokon, celkom bežné
a frekventované aj dialogické pasáže, v ktorých ide o pravidelné
striedanie komunikačných rolí), ale vyplýva z faktu, že pri umelec-
kých textoch sa spätná väzba uskutočňuje nepriamo a s určitým one-
skorením, teda analogickým spôsobom, ako napríklad pri väčšine
masmediálnych komunikátov.
Celú lexikálnu a syntaktickú rovinu umeleckých textov výrazne
determinuje parameter emocionálnosti a expresívnosti, čo pramení
z toho, že tieto textové reprezentácie zasahujú nielen intelektuálnu,
ale aj vôľovú a emocionálnu zložku osobnosti čitateľa. Ich cieľom je
prebudiť estetické cítenie a vyvolať rôzne (často i protichodné) poci-
ty, ako napríklad obdiv, ľútosť, súcit, vášeň, nenávisť, strach, smútok,
nostalgiu a pod. (k jazykovému uchopeniu emócií a citov pozri naj-
novšie Dolník, 2010b, s. 33-43). Rovnako tak funkciou umeleckých
textov je sprostredkovať čitateľovi istý doposiaľ nepoznaný, ba až
exotický zážitok, ktorého z objektívnych príčin nemôže a ani nikdy
nebude môcť byť svedkom alebo inak povedané – preniesť ho vo fik-
tívnom zmysle v priestore i čase, a tak ho aspoň na chvíľu „vytrhnúť“
z každodennej reality a zo stereotypného prežívania skutočnosti.
Vzhľadom na to môžeme považovať za ďalší kľúčový znak umelecké-
ho jazykového (funkčného) štýlu práve zážitkovosť57.
57
Pripomíname, že zážitkovosť tu chápeme odlišne, ako s ňou pracuje František
Miko (1960, 1969, 1970) pri enumerácii svojich základných výrazových vlastností
160
Ďalšia štvorica parametrov – polytematickosť, polymotivickosť,

sémantická mnohoznačnosť a dynamická kontextovosť – vyplýva
z maximálnej variability možného uchopenia mimojazykovej rea-
lity zo strany autorského subjektu, ako aj interpretačnej variability
z pozície adresáta. Autor – umelec sa pri výbere témy a následne pri
aktualizovaní jednotlivých motívov v rámci nej pohybuje prakticky
v neobmedzenom priestore, aj keď treba povedať, že v istých historic-
kých epochách, resp. literárno-estetických koncepciách boli niektoré
témy považované za tabu. Táto svojvôľa autora pri výbere a spraco-
vaní témy sa v procese apercepcie komunikátu premieta i do séman-
tickej a pragmatickej roviny umeleckého textu a vytvára priestor na
nanajvýš variabilné čitateľské interpretácie v závislosti od znalostné-
ho a skúsenostného komplexu percipienta. Keďže celý systém ume-
leckého diela pozostáva nielen z vecných, ale najmä z metaforických
a metonymických komponentov, pričom mnohé z použitých alúzií,
alegórií a symbolov sú natoľko individuálnymi, kontextovými záleži-
tosťami, ich adekvátne dešifrovanie do veľkej miery závisí od ochoty
a predstavivosti samotného čitateľa.
Posledný štruktúrno-funkčný ukazovateľ formálnej modelovej
štruktúry umeleckých textov by sme mohli opisne označiť ako špe-
cifická funkčná zaťaženosť fónických štylém. Týka sa predovšetkým
lyrických žánrov umeleckého štýlu, teda textov, ktoré sú štylizova-
né viazanou rečou, resp. písané vo veršoch. Pri ich komponovaní sa
totiž kladie dôraz nielen na konečný význam a zmysel textu, ktorý
je percipient schopný odhaliť a integrovať si do svojho znalostného
komplexu, ale aj na celkové rytmické a zvukové stvárnenie umelec-
kého textu – v ňom prítomné rýmové zhody, jeho spevnosť, eufonic-
kosť a pod.
Na rozdiel od formálnej modelovej štruktúry hovorových textov,
sústava žánrov umeleckého jazykového (funkčného) štýlu je nanaj-
výš prepracovaná a terminologicky i metodologicky vyvážená. Je to
(kategórií) štýlu, aj keď i jemu sa javí umelecký štýl ako zážitkový. Bližšie k tejto
diferencii pozri výklad v podkapitole 2.4.
161
najmä z dôvodu, že viaceré žánrové formy umeleckého štýlu prešli

pomerne dlhým historickým vývojom. Jazykovedná štylistika pri-
tom operuje s rovnakou triadickou štruktúrou žánrových modelov,
aká sa požíva vo sfére literárnej teórie, resp. literárnej vedy. V zho-
de s klasickým, pôvodne antickým triedením ich diferencujeme na
lyrické, epické a dramatické útvary (žánre). Medzi lyrické žánre
zaraďujeme napríklad ódu, elégiu, hymnu, žalm, sonet, k epickým
žánrom rozprávku, bájku, črtu, poviedku, novelu, román, epos a na-
pokon medzi dramatické žánre komédiu, veselohru, grotesku, fraš-
ku, melodrámu, tragédiu, muzikál a iné žánrové formy.
6.4 Formálna modelová štruktúra náučných textov

– náučný štýl
Etablovanie náučného štýlu v sústave jazykových funkčných štýlov

súvisí s prudkým rozvojom vedeckého a technického myslenia ini-
ciovaného vypuknutím priemyselnej revolúcie v Anglicku v šesťde-
siatych rokoch 18. storočia, ktorej výdobytky sa rýchlo šírili aj do
ostatných európskych krajín. Hoci potreba exaktného skúmania
a vysvetľovania javov a procesov, ktoré nás obklopujú, ľudstvo spre-
vádza od nepamäti, do dnešnej podoby sa náučný jazykový (funkč-
ný) štýl sformoval až v 20. storočí, a to najmä v dôsledku inštituci-
onalizácie vedeckovýskumnej práce a systematického zverejňovania
jej výsledkov. To okrem iného súvisí aj s mohutnou vlnou informa-
tizácie spoločnosti, keďže dovtedy boli výsledky vedeckej činnosti
prístupné len úzkemu okruhu vzdelancov a ich mecenášov.
V hierarchii štýlov verejného (oficiálneho) styku stojí náučný štýl
– podobne ako štýl umelecký – relatívne vysoko. Patrí medzi vysoké,
resp. vyššie štýly, no na rozdiel od umeleckej sféry komunikácie for-
málna modelová štruktúra náučných textov je značne uniformovaná
(jej konkrétne prejavy sa navzájom toľko nediferencujú), a teda jej
výsledná jazyková podoba do takej veľkej miery nezávisí od origina-
lity svojho tvorcu a jeho nekonvenčného prístupu k objektu skúma-
162
nia, aj keď nepopierame, že inovatívny prístup k skúmanej proble-

matike je aj tu vítaný.
Náučný jazykový (funkčný štýl) – v minulosti označovaný aj ako
pracovný, vedecký či náukový štýl – sa primárne uplatňuje v tých ko-
munikačných sférach, kde sa sprostredkúvajú pracovné informácie
a zverejňujú dôležité a presné (exaktné) poznatky získané prostred-
níctvom vedeckého výskumu (teoretického, praktického, experimen-
tálneho, klinického, aplikovaného a pod.), eventuálne ako výsledok
úvah, úsudkov či odovzdávania relevantných skúseností reprezenta-
tívnej vzorky odborníkov (nie laikov) z danej vedeckovýskumnej ob-
lasti. Vymedzujeme ho ako objektívny, presnejšie zámerne objek-
tivizovaný primárny jazykový (funkčný) štýl, ktorého funkciou je
sprostredkovávať poznatky, argumenty a odborné informácie nie
ľubovoľnému, ale erudovanému adresátovi (adresátom), pričom
na rozdiel od formálnej modelovej štruktúry hovorových textov,
ktorej prejavy sú spravidla spontánne, nepripravené, produkcia
väčšiny náučných textov je podmienená dlhšou a serióznou pred-
bežnou prípravou.
S uvedenou definíciou korešpondujú aj ďalšie štruktúrno-funkč-
né a pragmatické parametre formálnej modelovej štruktúry náuč-
ných textov, ku ktorým možno priradiť: písomnosť, monologickosť,
pojmovosť, odbornosť, intelektuálnosť, logickosť obsahu a formy
a presnosť a zreteľnosť.
Podobne, ako sme to konštatovali v súvislosti s formálnou mode-
lovou štruktúrou umeleckých textov, písomný a monologický cha-
rakter nie je jediný možný existenčný variant náučných textov. Na
druhej strane je však evidentné, že primárne sú tieto texty určené na
prezentovanie informácií písomnou formou a zároveň to, že poten-
ciálny dialóg prichádza do úvahy až po odznení, resp. publikovaní
určitej odbornej state. Pod pojmovosťou náučných textov rozumie-
me jednak ich pojmovú a terminologickú nasýtenosť, a jednak z toho
prameniacu abstraktnosť a všeobecnosť, ktoré majú výrazný vplyv
na zrozumiteľnosť a interpretovateľnosť týchto textov. Pojmovosť ná-
učných textov sa zásadne premieta i do parametra odbornosti, pres-
163
nosti a zreteľnosti (porov. Findra – Gotthardová – Jacko – Tvrdoň,

1986, s. 300-301). Ambíciou vedca totiž je čo najpresnejšie a najjed-
noznačnejšie vyjadriť istú myšlienku, pričom tento cieľ sa, prirodze-
ne, najlepšie dosahuje prostredníctvom špecifickej vrstvy lexikál-
nych prostriedkov, a to terminologických pomenovaní. Využívanie
domácej a zahraničnej odbornej terminológie v textoch náučného
jazykového (funkčného) štýlu považujeme za záväzné, keďže tieto le-
xikálne štylémy sú zárukou jednoznačnosti a presnosti vyjadrovania,
čo vyplýva i zo súboru špecifických príznakov viažucich sa na túto
lexikálnu mikroparadigmu (porov. Horecký, 1956, s. 44). Zreteľnosť
a presnosť štylizácie sa týka nielen lexikálnych, ale aj syntaktických
štylém, čo súvisí s priehľadným vyjadrovaním logicko-sémantických
vzťahov pomocou konkrétnych syntaktických (vetných a súvetných)
konštrukcií. Pritom z hľadiska typovej frekvencie v prejavoch náuč-
ného jazykového (funkčného) štýlu prevládajú hypotaktické súve-
tia, v dôsledku čoho náučné texty nadobúdajú potrebný výkladový
(explanačný) charakter.
Logickosť obsahu a formy čiže obsahovej a formálnej (kompo-
zičnej) stavby ako ďalší charakteristický znak tejto formálnej mo-
delovej štruktúry textov sa zase dosahuje využívaním konkrétnych
myšlienkovo-logických postupov, resp. kognitívnych operácií rea-
lizovaných vo vedomí expedienta, ktoré sa vo výskumnom procese
transformujú na príslušné metódy a metodické nástroje, ako naprík-
lad na metódu indukcie, dedukcie, analýzy, syntézy, exemplifikácie,
generalizácie, komparácie a pod.
Posledným parametrom v našej enumerácii, determinujúcim ja-
zykovo-štylistickú podobu náučných komunikátov, je intelektuál-
nosť. Požiadavku intelektuálnosti (intelektuálneho charakteru) pre-
javov náučného jazykového (funkčného) štýlu pritom v nijakom
prípade nemožno považovať len za formalitu, ale práve naopak, za
východiskový predpoklad a zároveň dôsledok hlbšieho, analytického
či kriticko-reflexívneho uvažovania autora (vedca) v širších a často
i nových, doposiaľ neprebádaných súvislostiach. Zo sféry odbornej
(vedeckej) komunikácie sa tento parameter často dostáva i do admi-
164
nistratívnych či publicistických (žurnalistických) textov, čo považu-

jeme za adekvátne v prípade, ak intelektuálnosť nenadobúda násilný
(umelý) ráz a neznižuje všeobecnú zrozumiteľnosť.
Ako uvádza Jozef Mistrík (1997, s. 435-447), náučný jazykový
(funkčný) štýl a jemu zodpovedajúce útvary (žánre) možno diferen-
covať z dvoch hľadísk. Na základe exaktnosti, ergo presnosti a jed-
noznačnosti prezentovaných faktov a súvislostí uvažujeme o nároč-
nejšom vedecko-náučnom štýle, resp. podštýle a menej náročnom
populárno-náučnom štýle, resp. podštýle, v rámci ktorého odborník
na danú oblasť zámerne zjednodušuje pertraktovanú problematiku,
čím ju sprístupňuje širšiemu okruhu adresátov (k fenoménu popula-
rizácie bližšie pozri Droppa, 1998; Mlacek 1996, 2007). Z jazykovo-
štylistickej perspektívy, a to konkrétne na základe prevládajúceho
slohovo-tematického postupu (modusu expanzie témy) sa žánre ná-
učného štýlu diferencujú na opisné žánre (napríklad odborná cha-
rakteristika, odborný posudok, recenzný oponentský posudok, pra-
covný návod) a výkladové žánre, ktoré sa ešte vnútorne štiepia na
kontextové žánrové modely, reprezentované napríklad dizertáciou,
vedeckou štúdiou, odborným článkom, vedeckou esejou, a situačné
žánrové modely, kam zaraďujeme vedecký referát, koreferát, vedec-
kú prednášku, diskusný príspevok, polemický príspevok a pod.
V súvislosti so žánrovou štruktúrou náučného jazykového
(funkčného) štýlu treba upozorniť, že niektoré tradičné žánre tej-
to formálnej modelovej štruktúry textov majú konverznú povahu,
a teda sa v modifikovanej podobe vyskytujú aj v iných sférach komu-
nikácie ako vo sfére vedy a techniky. Napríklad referát (z lat. „refer-
re“ – „predniesť, prednášať“) sa môže realizovať minimálne v dvoch
metodologických variantoch. Buď ide o útvar (žáner) náučného štý-
lu, v ktorom informujeme o priebehu a výsledkoch istého vedecko-
výskumného procesu zainteresované publikum, prevažne zložené
z členov príslušnej vedeckej obce, alebo referát môže mať charakter
dlhšej administratívnej či žurnalistickej správy, týkajúcej sa povedz-
me činnosti istej inštitúcie počas dlhšieho alebo kratšieho časového
obdobia a v tomto prípade prislúcha do formálnej modelovej štruk-
165
túry administratívnych alebo dokonca publicistických (žurnalistic-

kých) textov.
6.5 Formálna modelová štruktúra publicistických

(žurnalistických) textov – publicistický (žurnalistický) štýl
Masmediálna komunikačná sféra a z nej odvodený publicistický,

resp. žurnalistický58 jazykový (funkčný) štýl je v súčasnosti vari najp-
rudšie sa rozvíjajúcou sférou komunikácie. Môže za to jednak neus-
tále sa zvyšujúci vplyv masových médií na spoločnosť, ako aj rozvoj
moderných informačných technológií, pomocou ktorých sa výrazne
uľahčil a rozšíril prístup k informáciám rôzneho druhu. Samotná
žurnalistika, teda masmediálna veda v tomto kontexte predstavuje
modernú komunikačnú vedu, s relatívne samostatným predmetom
(objektom) skúmania a s adekvátne rozvinutým metodologickým
a terminologickým aparátom.
Z perspektívy jazykovednej štylistiky publicistický štýl vznikol
ako relatívne samostatný primárny jazykový (funkčný) štýl jeho
postupným odčleňovaním jednak z náučného štýlu (jeho zjedno-
dušením a priblížením hromadnému adresátovi) a jednak zo štýlu
rečníckeho, s ktorým ho spája napríklad dôraz na využívanie ne-
verbálnych foriem komunikácie, výrazný persuazívny až apelatívny
charakter, ako aj skutočnosť, že sa realizuje prevažne na interaktív-
nej báze. Ak sa zameriame na žánrovú klasifikáciu, žurnalistika sa
svojimi strohými a výlučne informatívne ladenými prejavmi dotý-
58
Pojmy – termíny žurnalistika a publicistika a žurnalistický a publicistický jazy-
kový (funkčný) štýl používame v našom výklade ako kvázi synonymá, aj keď je
evidentné, že medzi uvedenými dvojicami pojmov v rámci extenzie a intenzie ich
významu nastávajú isté kolízie. V súčasnej teórii žurnalistiky a masmediálnej ko-
munikácie je termín žurnalistika nadradený pojmu publicistika, v starších štylis-
tických prácach je to zase presne naopak a termín publicistika zahŕňa aj žurnalis-
tiku ako jednu z jej špecifických profesijných statusov (bližšie k tejto disproporcii
pozri Horváth, 2012a).
166
ka na jednej strane administratívneho štýlu, na strane druhej zase

svojimi beletristickými žánrami umeleckého štýlu. Vzhľadom na to,
že publicistika (žurnalistika), ako sme ukázali, inkorporuje (včleňu-
je) do seba niektoré znaky iných formálnych modelových štruktúr
textov, nadobúda povahu akéhosi štýlového a žánrového hybridu.
Podľa nášho názoru môžeme dokonca uvažovať o sekundárnom
(teda nie primárnom) zaradení publicistického (žurnalistického)
štýlu do hierarchie štýlov, čo však neznižuje dominantnú úlohu žur-
nalistiky v súčasnej modernej multimediálnej (digitálnej) spoloč-
nosti.
Charakteristickými štruktúrno-funkčnými a pragmatickými
znakmi (parametrami) formálnej modelovej štruktúry publicistic-
kých (žurnalistických) textov sú: vecnosť, informačná nasýtenosť,
veľká tematická i žánrová pestrosť, koncíznosť, aktuálnosť, si-
mulovaná objektívnosť, verejnosť a už spomínaná persuazívnosť
a interaktívnosť (bližšie pozri Horváth, 2011c). S ohľadom na uve-
dené znaky sa nám potom publicistický (žurnalistický) štýl javí ako
objektívno-subjektívny jazykový (funkčný) štýl verejného styku,
ktorého cieľom je prinášať, príp. i komentovať či parafrázovať
disperznému publiku pohotové, presné a presvedčivé informá-
cie o najaktuálnejších otázkach širšieho spoločensko-kultúrneho
významu, a to prostredníctvom pomerne širokej škály starých
i nových médií – tzv. masovokomunikačných oznamovacích
prostriedkov (printových, rozhlasových, televíznych, internetových
– k typológii súčasných masových médií pozri napríklad Rusnák
a kol., 2010, s. 125-131).
Výber jazykových výrazových prostriedkov v publicistickom
(žurnalistickom) jazykovom (funkčnom) štýle je determinovaný
najmä tým, že použité štylémy musia pomenúvať entity presne, no
zároveň všeobecne zrozumiteľne. To znamená, že vhodná nie je
ani vyslovene odborná lexika, no ani zvýšený počet komunikačne
uvoľnených hovorových slov. Príliš mnoho termínov a cudzích či
exotických slov síce masmediálny komunikát intelektualizuje, ale
zároveň znižuje jeho všeobecnú zrozumiteľnosť u väčšinového pub-
167
lika. Analogicky to platí i pri spomínaných kolokvializmoch, ktoré

na jednej strane text pojmovo uvoľňujú, na druhej strane však ich
výskyt prispieva k oslabeniu oficiálnosti i dôveryhodnosti publiko-
vanej správy, vyhlásenia alebo komuniké. Emocionálno-expresívne
lexikálne štylémy sú akceptovateľné len vtedy, ak majú za úlohu upú-
tať pozornosť čitateľa a zároveň neatakujú väčšinový vkus čitateľa,
poslucháča, diváka a neznižujú informačnú hodnotu publicistického
(žurnalistického) textu.
Z povedaného vyplýva, že gramatické konštrukcie uplatňované
vo formálnej modelovej štruktúre publicistických (žurnalistických)
textov sú skôr jednoduché až stereotypné a celková morfologická
a syntaktická stavba je priehľadná až nenápadná, čiže taká, ktorá na
seba príliš neupozorňuje, ale prenecháva priestor faktom a presným
explicitným pomenovaniam (porov. Ivanová-Šalingová, 1965; Bečka
1973, 1986; Mistrík, 1997; Horecký, 2000a; Hlavčáková, 2001; Fin-
dra, 2004a, 2013; Minářová, 2010, 2011; Horváth, 2014c). To však
neznamená, že v tejto formálnej modelovej štruktúre textov niet
priestoru na experimentovanie s obsahom i formou, ale vždy treba
mať na zreteli, že každý tvorivý experiment môže mať za následok
zneistenie či dokonca znechutenie adresáta a nesplnenie jeho očaká-
vaní, čo môže viesť až k tomu, že daný denník či spravodajský portál
už v budúcnosti nebude čítať, resp. navštevovať.
Požiadavka na zachovanie maximálnej prehľadnosti a nenároč-
nosti publicistických (žurnalistických) komunikátov sa týka i systému
kompozičných štylém. Z hľadiska kompozície by publicistický (žur-
nalistický) text mal byť maximálne ucelený a ľahko vnímateľný. Preto
je veľmi dôležité pri jeho tvorbe dodržiavať zásady horizontálneho
členenie textu, čo znamená správne pracovať s titulkami i s odsekmi,
prirodzene, s výnimkou krátkych spravodajských útvarov, ktoré sa
skladajú len z jedného odseku a neobsahujú samostatný titulok.
V rámci pomerne zložitej parciálnej problematiky útvarov a žán-
rov publicistického (žurnalistického) jazykového (funkčného) štýlu
hneď na úvod treba konštatovať, že žánrová sústava v žurnalistike
je u nás doma i v zahraničí nejednotná a „rozkolísaná“, pričom naj-
168
mä v súčasnosti v niektorých prípadoch pôsobí nesystematicky až

chaoticky59, nehovoriac o tom, že pri praktickej realizácii (štylizá-
cii) žurnalistických (publicistických) príspevkov sa žánrové normy
často obchádzajú. Uvedené terminologické nezrovnalosti v oblasti
žurnalistickej žánrológie (genológie) vyplývajú hneď z viacerých
okolností. V prvom rade sú dôsledkom toho, že škála publicistických
(žurnalistických) útvarov je pomerne bohatá, rôznorodá (zahŕňa čis-
to objektívne spravodajské i subjektívne ladené emocionálne žánre)
a najmä je stále otvorená, keďže do nej aktuálne prenikajú hybrid-
né televízne a internetové žánre, ako napríklad žáner blogu či reali-
ty show. Ďalšou príčinou tohto stavu je mohutná vlna hybridizácie
(vzájomného prelínania a kríženia) žánrov, čo má za následok po-
súvanie ich hraníc, relativizovanie až rušenie ich vyhranených zna-
kov, ako aj nutnosti dodržiavať ich (v súvislosti so žánrovou normou
eseje na to upozorňuje najnovšie Bátorová, 2014, s. 16). Ak k tomu
prirátame ešte tendenciu po mechanickom preberaní a používaní
v našom prostredí neorganických a neustálených žánrových ozna-
čení z anglo-americkej či z iných cudzojazyčných genológií (porov.
Rončáková, 2011, s. 106-125), dostávame sa v úsilí o systematizáciu
útvarov a žánrov v komunikačnej a profesijnej sfére žurnalistiky
akoby do slepej uličky. Navzdory tomu platí, resp. malo by platiť, že
väčšina publicistických (žurnalistických) textov – viazaných na kto-
rékoľvek komunikačné médium a na ktorúkoľvek žánrovú formu – si
má v dominantnej miere zachovávať vecný, faktografický a sugestív-
ny charakter, s dôrazom na ich časovú aktuálnosť a tematickú exklu-
zívnosť. V prípade, ak tieto postuláty nie sú naplnené, čo v súčas-
ných masových médiách nie je až také neobvyklé, ako o tom svedčia
59
Dokumentujú to také prípady a situácie, keď sa rovnakým pojmom – termínom
označuje viacero žánrových foriem (napríklad žáner editoriálu je totožný s úvod-
níkom), alebo, naopak, v dôsledku hybridizácie rovnaký pojem zahŕňa viacero
synkretických, pôvodne samostatných žánrových modelov (napríklad komentu-
júca správa sa prekrýva s komentárom, glosa s fejtónom, esej s klasickou úvahou
a pod.).
169
mnohé príspevky v bulvárnej alebo občianskej žurnalistike, žánrové

kritériá sa značne relativizujú, a tak strácajú svoje opodstatnenie, čo
má negatívny vplyv aj na výber jazykových prostriedkov vo funkcii
štylém v rámci celostného procesu štylizácie.
V nami prezentovanej žánrovej klasifikácii preto uprednostníme
staršie triedenie žánrov formálnej modelovej štruktúry publicistic-
kých (žurnalistických) textov, ktoré v slovenských podmienkach
rozpracoval Jozef Mistrík (1975, 1997) a ktoré vychádza z klasických
funkčných kritérií uplatňovaných v jazykovednej štylistike. Mistrí-
kom preferovanému trichotomickému členeniu na spravodajské,
analytické a beletristické žánre a útvary napokon zodpovedá i dicho-
tomické triedenie žánrov používané v našej teórii žurnalistiky a ma-
sovej komunikácie, aj keď sa v ňom operuje s iným terminologickým
názvoslovím, a to s diferenciáciou na spravodajstvo a publicistiku
racionálneho alebo emocionálneho typu (porov. Veľas, 1983, 2000;
Tušer – Follrichová, 1998; Follrichová, 2012).
Spravodajské žurnalistické žánrové modely sa v kontexte už
spomínanej funkčno-štylistickej typológie vyznačujú stručnosťou
a spravidla strohou faktografickosťou. Autor sa pri nich vedome zrie-
ka svojich subjektívnych postojov, názorov, komentárov a hodnotení,
pričom to robí v záujme zvyšovania informačnej ponuky textu. Do
tejto subkategórie patria také žánrové formy, ako napríklad správa
(krátka, rozšírená), riport, noticka, oznámenie, interview, komuni-
ké, referát a pod. V žurnalistike, v tomto prípade chápanej širšie ako
pojem samotnej publicistiky, tejto žánrovej modalite zodpovedajú
všetky útvary a žánre využívané v spravodajstve a v spravodajských
blokoch (bližšie pozri Hlavčáková, 2001; Rončáková, 2011)
Na rozdiel od spravodajstva, resp. spravodajských žánrov analy-
tické žánrové žurnalistické modely obsahujú okrem faktografickej
zložky už aj komponenty subjektívno-hodnotiace a zachovávajú si
tak polemický, príp. i kritický nádych, ktorý však musí byť adekvát-
ne argumentačne podložený, a nie dogmatický či radikalistický. Ich
autor teda pertraktovanú problematiku hodnotí nezaujato, triezvo,
akoby s odstupom, na druhej strane však explicitne formuluje svoj
170
názor a spravidla sa stavia konfrontačne k zobrazovaným faktom

a súvislostiam. K najfrekventovanejším analytickým žánrom v mas-
mediálnej praxi patrí úvodník (editoriál), komentár, glosa, recen-
zia, posudok, kritika, polemika, karikatúra, pamflet a pod., pričom
v žurnalistickej terminológii sa tieto žánre označujú pojmom publi-
cistika (pripomíname, že chápaná v užšom zmysle než žurnalistika)
racionálneho typu (bližšie pozri Veľas, 1983).
Tretiu žánrovú modalitu publicistických (žurnalistických) textov
predstavujú beletristické žánrové modely. Prítomná je v nich fakto-
grafická, ale zároveň aj subjektívno-hodnotiaca zložka, obidve však
v implicitnej, zastretej podobe, pretože objektívne a overené fakty,
ako aj autorove osobné postoje a názory sú zámerne kamuflované
emocionálno-expresívnymi, príp. ironickými alebo estetizujúcimi
komponentmi vo funkcii rôznych druhov štylém. Medzi tieto žán-
rové modely, stojace na hranici medzi publicistickým a umeleckým
jazykovým (funkčným) štýlom, zaraďujeme napríklad fejtón, publi-
cistickú esej, besednicu, reportáž, črtu, causerie, fíčer, stĺpček a iné
žánre, pričom v žurnalistickej terminológii im zodpovedajú novinár-
ske žánre publicistiky emocionálneho typu (bližšie pozri Follricho-
vá, 2012).
6.6 Formálna modelová štruktúra rečníckych textov

– rečnícky štýl
Z aspektu jazykovej, resp. štylistickej diachrónie rečnícky štýl mož-

no považovať za geneticky najstarší zo všetkých primárnych jazy-
kových (funkčných) štýlov (z fylogenetického aspektu sme to kon-
štatovali o hovorovom štýle), keďže sa v rámci rétoriky ako priamej
predchodkyne štylistiky relatívne exaktným spôsobom teoreticky
i prakticky rozvíjal už v období starovekej antiky. Ako bližšie rozvá-
dzame v našom historickom exkurze do dejín jazykovednej štylistiky
(v podkapitole 2.1.), v starovekom Grécku bola rétorika ako náuka
o rečníckom umení považovaná za základný kameň vzdelanosti a ma-
171
la výsostné postavenie vo vtedajšom systéme vied, ako aj v praktic-

kej príprave starovekých politikov, sudcov, básnikov, dramatikov
a iných vzdelancov. Z tohto obdobia zároveň pochádza aj jeden
z archetypálnych historických zdrojov poznatkov o rétorike a reč-
níckom štýle, a to Aristotelov rozsiahly spis Rétorika (v slovenskom
preklade najnovšie vydaný v roku 2009), v ktorom išlo o prvú uce-
lenú, prevažne teoretickú učebnicu rétoriky, pôvodne sa skladajúcu
z troch samostatných kníh. A hoci sa v ďalších historických etapách
výskumný rámec rétoriky postupne organicky včlenil do predmetu
jazykovednej štylistiky, môžeme dnes opätovne uvažovať o jej rene-
sancii a nadobudnutí statusu relatívne samostatnej vednej disciplíny,
ktorej metodologické nástroje a postupy vo forme rečníckych zruč-
ností a persuazívnych techník sa využívajú v rôznych spoločenských
a profesijných odvetviach, ako napríklad v komunikácii manažérov,
hovorcov, reklamných a masmediálnych pracovníkov, ako aj verej-
ných funkcionárov vrátane najvyšších zákonodarných, exekutívnych
a diplomatických postov (pozri napríklad Buček, 2011; Konečná,
2012).
V tejto súvislosti však vo vzťahu ku kategórii jazykových (funkč-
ných) štýlov treba od seba pojmovo odlíšiť samotnú rétoriku ako
teoreticko-praktickú vedu (náuku) o rečníckom umení, ktorá zo-
hrávala kľúčovú úlohu vo formovaní celej európskej kresťanskej
kultúry (Kraus, 2011), a rečnícky štýl chápaný v zmysle konkrét-
nej formálnej modelovej štruktúry textov, v ktorej sa využívajú
prostriedky a kánony pôvodnej rétoriky v zhode so špecifickými
štruktúrno-funkčnými a pragmatickými charakteristikami týchto
textových modelov (Mistrík, 1978; Kraus 2010). Vzhľadom na to
rečnícky štýl vymedzujeme ako primárny subjektívno-objektívny
jazykový (funkčný) štýl, ktorého cieľom je oficiálnou či neofici-
álnou formou osloviť, zaujať a udržať pozornosť konkrétneho
adresáta a zároveň ho prostredníctvom argumentov, dôkazov,
definícií a pod. presvedčiť o platnosti obsahu prejavu, pričom
na naplnenie tohto cieľa autor v rovnakej miere využíva nielen
verbálne a neverbálne štylémy, ale aj psychologické nástroje pre-
172
sviedčania, hraničiace v niektorých prípadoch až s technikami

vedomej manipulácie.
Rečnícky jazykový (funkčný) štýl je vo svojej podstate ambiva-
letný (bipolárny), čo sa manifestuje v tom, že v jeho textových pre-
javoch sa komplementárne dopĺňajú v zásade opozitné vlastnosti,
a to na osi verejnosť – súkromnosť, oficiálnosť – neoficiálnosť
i písomnosť – ústnosť (hovorenosť). Rečnícke prejavy sú totiž pre-
zentované rovnako tak vo verejnom, ako aj v súkromnom prostredí
a odstupňovanie ich oficiálnosti sa tiež môže výrazne líšiť (porovnaj-
me si v tomto kontexte napríklad oficiálny štátnický prejav na me-
dzinárodnom fóre a neoficiálny prejav prezentovaný pri príležitosti
osláv okrúhlych narodenín v úzkom rodinnom kruhu). Ambivalen-
cia písomnosti a ústnosti (hovorenosti) vyplýva zase zo skutočnos-
ti, že väčšina rečníckych textov sa vopred písomne pripravuje (či už
v podobe osnovy, základných téz, alebo aj finálneho textu), k cie-
ľovému adresátovi sa však dostávajú v ústnej forme. Na rozdiel od
trojice variantných (premenlivých) ukazovateľov invariantný, a teda
konštantný charakter nadobúdajú vo vzťahu k rečníckemu štýlu na-
sledujúce štruktúrno-funkčné a pragmatické parametre: prítomnosť
adresáta, názornosť, zreteľnosť, ozdobnosť, sugestívnosť, persu-
azívnosť a propagačná/autopropagačná funkcia.
Okrem toho je pre formálnu modelovú štruktúru rečníckych
textov typický výskyt niektorých špecifických lexikálnych, syntaktic-
kých a kompozičných štylém, ktoré sa pri útvaroch (žánroch) iných
formálnych modelových štruktúr textov nevyskytujú, resp. vyskytujú
sa len v okrajovej miere. Máme na mysli primerané oslovenie adre-
sáta, ktoré je nevyhnutnou kompozičnou zložkou rečníckych preja-
vov, umiestnenou na ich začiatku, ale môže byť zapojené do procesu
štylizácie aj viackrát v jeho priebehu, čím udržiavame pozornosť ad-
resáta a zabezpečíme si neustály kontakt s ním. Ak sme adekvátnym
spôsobom adresáta oslovili, predpokladá sa, že mu i v závere prejavu
vyjadríme poďakovanie za pozornosť, príp. aj vyzdvihneme jeho
kvality či nefalšovaný záujem o prejav, čím primeraným spôsobom
ukončíme komunikačný prenos. Frekventovanými prvkami rečníc-
173
kych prejavov a rečníckych vystúpení sú tiež opakovacie trópy a fi-

gúry60, pomocou ktorých zdôrazňujeme význam a zmysel kľúčových
pasáží, a tak v texte aktualizujeme jeho nosné obsahové alebo estetic-
ké kvality, čím ich prirodzeným spôsobom utvrdzujeme vo vedomí
poslucháča (publika), ďalej kontaktové slová a frázy, ktoré stimulu-
jú pozornosť adresáta a nechávajú ho v očakávaní (napríklad formu-
lácie typu: „Ako isto tušíte...“; „Pozrime sa na to bližšie...“; „Odpustite
mi moju smelosť, ale...“; „Dovoľte mi, aby som sa na chvíľu zamyslel...“
a iné) a v neposlednom rade i rečnícke otázky a citátové výroky,
ktoré sú jednak prostriedkom potenciálnej dialogickosti (dialogic-
kej kontaktovosti) a jednak prejavu dodávajú príznak nadčasovosti
a univerzálnej platnosti.
Pokiaľ ide o využívanie slohovo-tematických postupov v útva-
roch (žánroch) rečníckeho štýlu (Mistrík, 1997), platí, že rečnícke
texty sú budované prevažne na podklade výkladového, resp. úvaho-
vého slohového postupu (explikatívnej expanzie témy). Popri auto-
rovej úvahe sa na rozvinutí témy v rečníckych textoch sekundárne
podieľa aj opis a rozprávanie, pričom práve epické mikropríbehy ale-
bo opisné vsuvky môžu tvoriť argumentačné pozadie dominantne
zastúpenej úvahy, príp. ju rámcujú v horizontálnom smere. Okrajovo
možno využiť aj informačný slohový postup (enumeráciu kľúčových
informácií vo vzťahu k téme) ako faktografické východisko na kon-
kretizáciu všeobecných myšlienok.
Inventár útvarov (žánrov) rečníckeho jazykového (funkčného)
štýlu nie je príliš rozsiahly, čo je jedným z dôvodov spochybňovania
jeho zaradenia v hierarchii štýlov na primárnu úroveň. Vzhľadom
na to, že jeho útvary sa v istých modifikáciách využívajú aj v tých
komunikačných sférach, ktoré sú prepojené s inými formálnymi mo-
delovými štruktúrami textov (napríklad oficiálny štátnický prejav
nesie prvky administratívneho štýlu, vysokoškolská prednáška má
60
Medzi najčastejšie opakovacie trópy a figúry zaraďujeme anaforu, epiforu, epize-
uxu, epanastrofu, tautológiu, gradáciu, pleonazmus a iné opakovacie prostriedky
(bližšie k tejto problematike pozri napríklad Mistrík, 1997, s. 148-152).
174
primárne vedecko-náučný štýlový charakter, komuniké sa vyskytu-

je prevažne vo sfére publicistiky), rečnícky štýl môžeme chápať aj
ako čiastočne derivovaný (sekundárny). Vo všeobecnosti sa žánrová
štruktúra rečníckych textov diferencuje na monologické žánre (re-
ferát, príležitostný prejav, verejná reč – politická, slávnostná, smú-
točná, súdna, bohoslužobná) a dialogické žánre (diskusia, debata,
polemika). Pri ich klasifikácii však, prirodzene, možno využiť aj iné
kritériá a abstrahovať z nich informatívne, náučné, argumentačné,
presvedčovacie, príležitostné a iné rečnícke útvary (bližšie pozri
Kraus, 2010, s. 125-130).
175
SUMMARY/CONCLUSION
The publication entitled Stylistics of Contemporary Slovak Language

is the first comprehensive large-scale monothematic scientific work
written by Miloš Horváth, PhD. – Slovak linguist currently operating
at the Department of Journalism, Faculty of Philosophy of Comenius
University in Bratislava. It has the character of university textbook
and represents the theoretical and practical-use input to relatively
complicated and expansive issues of language, text and style. Primarily
it is addressed to university students of philological and also non-
philological branches of study, but we hope that it will cover the interest
of all those who want to expand their linguistic-stylistic competence
and improve their practical stylization of various formal model text
structures. Unlike many currently available textbooks of stylistics or
rhetoric it is not an user manual to acquire the dispositions of good stylist
quick and painless, but represents scientific basis of linguistic stylistics,
which is in subsequent phases extensible in multiple directions.
The author perceives stylistics as relatively independent partial
linguistic discipline, whose object of research is currently coincides with
the theory of the text or discourse analysis. His conception of stylistics
is an organic fusion of genetically older functionally oriented stylistics,
which is in Slovak tradition irreplaceable (included for example
scientific work of Eugen Pauliny, František Miko, Jozef Mistrík, Mária
Ivanová-Šalingová, Ján Findra) and modern, pragmatically oriented
views at the process and result of text creating, which are represented
by partial research probes of the authors Daniela Slančová, Juraj Dolník,
Jozef Mlacek, Miroslav Dudok and others.
In accordance with pedagogical and didactic approach to the
pertracted area research author divided the publication into six chapters.
In the first, theoretical and methodological chapter the author delimits
the object of stylistic research, separates the three modes of linguistic
176
stylistics – theoretical, practical and interpretative stylistics and then

from a different aspect also descriptive, prescriptive and explanatory
stylistics. The second chapter focuses on defining the basic terms of
stylistics and also theory of text to which classifies: stylistic standards
(norms), styleme, language (functional) style, style-thematic procedure
(theme expansion), stylistic genre, style creating factors and finally
the concept of text and context. The third chapter of the publication is
associated with already mentioned explanatory mode of stylistics. In it
the author elaborates the constituent principles of stylistics within the
meaning of the hidden mechanisms that control or at least coordinate
the whole process of stylization. The topic of the forth chapter is the
history of domestic and foreign stylistics with an interference to ancient
rhetoric. The key term of the fifth chapter is the styleme, which is defined
as a formal element of the text with certain meaning (semantics) and also
stylistic value. Finally, the sixth chapter contains structural-functional
and pragmatic characteristics of primary language (functional)
styles, thus the essential formal model text structures, namely formal
model structures of the colloquial, administrative, scientific, artistic,
journalistic and rhetorical texts.
Conscious of the fact that the presented publication does not exhaust
the questions of language, text and style in its entirety, the author intends
expand it in the future especially with regard to interpretative stylistics,
theory of contextualization and theory of essay and essayistic style that
has been dealing with a long time.
177
POUŽITÁ LITERATÚRA
ALLHOFF, W. Dieter – ALLHOFF, Waltraud: Rétorika a komunikace. Praha :

Grada Publishing, 2010. 199 s.
ARISTOTELES: Poetika. Praha : Orbis, 1962. 100 s.
ARISTOTELES: Rétorika. Martin : Thetis, 2009. 260 s.
BAJZÍKOVÁ, Eugénia: Úvod do textovej syntaxe. Bratislava : Univerzita Ko-
menského, 1979. 83 s.
BAJZÍKOVÁ, Eugénia: Slovenský jazyk: Textová syntax. Bratislava : STI-
MUL, 1995. 89 s.
BALLY, Charles: Traité de stylistique française. 2. édition. Paris : Librairie C.
Klincksieck, 1921 (1909). 321 s.
BÁTOROVÁ, Mária: Medzi ideálom a ničotou: Na pomedzí žánrov – eseje
a publicistika. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovate-
ľov, 2014. 599 s.
BEAUGRANDE, Robert de – DRESSLER, U. Wolfgang: An Introduction to
Text Linguistics. London : Longman, 1981. 270 s.
BECK, Gloria. 2010. Zakázaná rétorika: 30 manipulativních technik. Praha :
Grada Publishing, 2010. 266 s.
BEČKA, Josef Václav: Úvod do české stylistiky. Praha : Nakladatelství R. Mi-
kuty, 1948. 470 s.
BEČKA, Josef Václav: Jazyk a styl novin. Praha : Vydavatelství a nakladatels-
tví Novinář, 1973. 220 s.
BEČKA, Josef Václav: Sloh žurnalistiky. Praha : Vydavatelství a nakladatels-
tví Novinář, 1986. 256 s.
BOHUNICKÁ, Alena. Variety metafory. Bratislava : Univerzita Komenské-
ho, 2013. 132 s.
BOROŠ, Július: Úvod do psychológie. Trenčín : Vydavateľstvo IRIS, 2002.
305 s.
BOSÁK, Ján: Hovorový štýl a hovorovosť. In: Textika a štylistika. Red. J.
Mistrík. Bratislava : Univerzita Komenského, 1989, s. 145-148.
178
BOSÁK, Ján: Dialekty a sociolekty. In. Studia Academica Slovaca 25. Ed.
J. Mlacek. Bratislava : STIMUL, 1996, s. 25-30.
BOSÁK, Ján: Domáce, cudzie, internacionálne v postojoch slovenských
lingvistov. In: Internacionalizácia v súčasných slovanských jazykoch: za
a proti. Ed. J. Bosák. Bratislava : Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadé-
mie vied, 1999, s. 157-163.
BUČEK, Jaroslav: Rečnícke zručnosti vo verejnej správe [CD-ROM]. Brati-
slava : Ministerstvo zahraničných vecí SR, 2011. 87 s.
BUČEK, Jaroslav: Moderátor – hlavná alebo vedľajšia postava mediálneho
produktu. Bratislava : Univerzita Komenského, 2012a. 164 s.
BUČEK, Jaroslav: Rola moderátora v masmediálnom dialógu. Zlín :
VeRBum, 2012b. 152 s.
BUČEK, Jaroslav – ZOUHAR, Marián: Argumentácia a médiá. Bratislava :
Univerzita Komenského, 2015. 230 s.
BÜHLER, Karl: Sprachtheorie: Die Darstellungsfunktion der Sprache. 2. Auf-
lage, Stuttgart : G. Fischer, 1965 (1934). 434 s.
COULTHARD, Malcolm: An Introduction to Discourse Anylysis. Lon-
don; New York : Routledge, 1985. 216 s.
CULLER, Jonathan: Krátký úvod do literární teorie. Brno : Host, 2002. 168 s.
ČECHOVÁ, Marie: Průniková pásma funkčních stylů. In: Princípy jazyka
a textu. Bratislava : Univerzita Komenského, 2000, s. 184-193.
ČERNÝ, Jiří: Dějiny lingvistiky. Olomouc : Votobia, 1996. 520 s.
ČMEJRKOVÁ, Světla: Styl sjednotitel a styl rozptyl. In: Stylistyka IV. Ed.
S. Gajda. Opole : Opole University, 1995, s. 226-230.
ČMEJRKOVÁ, Světla: Mediálni rozhovor jako žánr veřejného projevu. In:
Jazyk, média, politika Eds.: S. Čmejrková, J. Hoffmanová. Praha : Acade-
mia, 2003. s. 80-115.
ČMEJRKOVÁ, Světla: Mluvená čeština v různých podobách mediálního
dialogu. In: Mluvená čeština: hledání funkčního rozpětí Eds.: S. Čmejr-
ková, J. Hoffmanová. Praha : Academia, 2011a, s. 253-309.
ČMEJRKOVÁ, Světla: Mluvená čeština v krásné literatuře. Beletrie: prostor
pro spisovnost i nespisovnost. In: Mluvená čeština: hledání funkčního
rozpětí. Eds.: S. Čmejrková, J. Hoffmanová. Praha : Academia, 2011b,
s. 383-391.
179
ČMEJRKOVÁ, Světla – HOFFMANOVÁ, Jana (Eds.): Mluvená čeština: hle-

dání funkčního rozpětí. Praha : Academia, 2011. 491 s.
DAROVEC, Miloslav: K otázke slohových postupov a slohových útvarov.
In: Jazykovedné štúdie. 8. (Red. F. Miko). Bratislava : Vydavateľstvo Slo-
venskej akadémie vied, 1965, s. 211-218.
DOLNÍK, Juraj – BAJZÍKOVÁ, Eugénia: Textová lingvistika. Bratislava :
STIMUL, 1998. 134 s.
DOLNÍK, Juraj: Princípy stavby, vývinu a fungovania slovenčiny (výskum-
ný program). In: Slovenská reč, roč. 63, 1998, č. 1, s. 3-12.
DOLNÍK, Juraj: Základy lingvistiky. Bratislava : STIMUL, 1999. 228 s.
DOLNÍK, Juraj a kol.: Princípy stavby, vývinu a fungovania slovenčiny. Bra-
tislava : STIMUL – Centrum informatiky a vzdelávania FIF UK, 1999.
165 s.
DOLNÍK, Juraj: Spisovná slovenčina a jej používatelia. Bratislava : STIMUL
– Centrum informatiky a vzdelávania FF UK, 2000. 215 s.
DOLNÍK, Juraj: Zrozumiteľnosť textu. In: Komunikácia a text. Prešov : Ná-
uka, 2003, s. 68-74.
DOLNÍK, Juraj – MLACEK, Jozef – ŽIGO, Pavel: Princípy jazyka. Bratisla-
va : STIMUL, 2003. 137 s.
DOLNÍK, Juraj: K otázke odrazu hodnôt v jazyku. In: Jazykovedný časopis,
roč. 56, 2005, č. 1, s. 3-12.
DOLNÍK, Juraj: Lexikológia. Bratislava : Univerzita Komenského, 2007. 236 s.
DOLNÍK, Juraj: Všeobecná lingvistika: Opis a vysvetľovanie jazyka. Bratisla-
va : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2009. 376 s.
DOLNÍK, Juraj: Teória spisovného jazyka (so zreteľom na spisovnú slovenči-
nu). Bratislava : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2010a.
301 s.
DOLNÍK, Juraj: Jazyk, človek, kultúra. Bratislava : Kalligram, 2010b. 224 s.
DOLNÍK, Juraj: Sila jazyka. Bratislava : Kalligram, 2012. 368 s.
DROPPA, Boris: Spôsoby novinárskeho sprístupňovania odborných obsahov
verejnosti. Bratislava : Univerzita Komenského, 1998. 110 s.
DUDOK, Miroslav: Glutinácia textu v slovenčine a srbochorvátčine. Nový
Sad : Obzor, 1987. 148 s.
DUDOK, Miroslav: Úvod do textiky. Báčsky Petrovec : Kultúra, 1998. 124 s.
180
DUDOK, Miroslav: Aspekty textiky. In: Pange Lingua. Bratislava : Veda,

1999, s. 215-227.
DULEBOVÁ, Irina: K otázke politickej korektnosti a eufemizácie v mas-
mediálnej komunikácii na Slovensku a v Rusku In: Žurnalistika, médiá,
spoločnosť # 2 [CD-ROM]. Bratislava : STIMUL, 2012, s. 148-157.
DURRER, Sylvie: Introduction à la linguistique de Charles Bally. Paris :
Delachaux et Niestlé, coll., 1998. 219 s.
ECO, Umberto: Teorie sémiotiky. Praha : Argo, 2009. 448 s.
EKMAN, Paul: Emotions Revealed. New York : Owl Books, 2007. 282 s.
FINDRA, Ján: Rozbor štýlu prózy. Bratislava : Slovenské pedagogické nakla-
dateľstvo, 1971. 216 s.
FINDRA, Ján – GOTTHARDOVÁ, Gabriela – JACKO, Jozef – TVRDOŇ,
Emil: Slovenský jazyk a sloh. Bratislava : Slovenské pedagogické nakla-
FINDRA, Ján: Jazyk, reč, človek. Bratislava : Vydavateľstvo Q 111, 1998. 112 s.
FINDRA, Ján: Štylistika slovenčiny. Martin : Osveta, 2004a. 232 s.
FINDRA, Ján: Expresívne syntaktické konštrukcie. Banská Bystrica : Univer-
zita Mateja Bela, 2004b. 68 s.
FINDRA, Ján: K vymedzeniu štylémy. In: Jazyk v komunikácii: Medzinárod-
ný zborník venovaný Jánovi Bosákovi. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo
Slovenskej akadémie vied, 2004c, s. 37-44.
FINDRA, Ján: Štylistika slovenčiny v cvičeniach. Martin : Osveta, 2005. 192 s.
FINDRA, Ján: Zvuková realizácia textu a masmédiá. In: Kultúra slova, roč.
43, 2009, č. 3, s. 138-144.
FINDRA, Ján: Jazyková komunikácia a kultúra vyjadrovania. Martin : Os-
veta, 2013. 240 s.
FLUSSER, Vilém: Komunikológia. Bratislava : Mediálny inštitút, 2002. 253 s.
FOLLRICHOVÁ, Mária: Novinárska publicistika emocionálneho typu. Bra-
tislava : Univerzita Komenského, 2012. 238 s.
GAHÉR, František: Logika pre každého. Bratislava : Vydavateľstvo IRIS,
2013. 460 s.
GAVUROVÁ, Miroslava: Skratka ako lexéma (abreviačná motivácia v lexi-
ke). Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2013. 312 s.
GRICE, Herbert Paul: Logic and Conversation. In: Syntax and Semantics,
181
Vol. 3, Speech Acts, ed. by Peter Cole & Jerry L. Morgan. New York :
Academic Press, 1975, s. 41-58.
GUMPERZ, J. John: Discourse Strategies. Cambridge : Cambridge Univer-
sity Press, 1982. 272 s.
HÁJEK, Miloš – RYŠÁNKOVÁ, Jarmila a kol.: Svět a Československo ve 20.
století. Praha : Horizont, 1990. 184 s.
HAUSENBLAS, Karel: Vysoký – střední – nízký styl a diferenciace stylů
dnes. In: Slovo a slovesnost, roč. 34, 1974, s. 85-91.
HAVRÁNEK, Bohuslav: Studie o spisovném jazyce. Praha : Československá
akademie věd, 1963. 360 s.
HEINRICHS, Jay: Rétorika pro každého: Co nás mohou Aristoteles, Lincoln
a Homer Simpson naučit o přesvědčování. Brno : Computer Press, 2009.
359 s.
HELBIG, Gerhard: Vývoj jazykovědy po roce 1970. Praha : Academia, 1991.
303 s.
HLAVČÁKOVÁ, Svetlana: Agentúrna žurnalistika. Bratislava : Univerzita
Komenského, 2001. 230 s.
HLAVČÁKOVÁ, Svetlana: Etiketa a protokol. Bratislava : Univerzita Ko-
menského, 2004. 188 s.
HLAVČÁKOVÁ, Svetlana: Etika sa novinára týka. In: Kríza komunikácie
v médiách [CD-ROM]. Bratislava : STIMUL 2011, s. 12-36.
HOFFMANOVÁ, Jana: Stylistika a... Praha : TRIZONIA, 1997. 200 s.
HOFFMANOVÁ, Jana: Mluvená čeština v krásné literatuře. Mluvená češ-
tina v některých současných uměleckých textech. In: Mluvená čeština:
hledání funkčního rozpětí. Eds. S. Čmejrková, J. Hoffmanová. Praha :
Academia, 2011, s. 349-383.
HOCHEL, Braňo: Slovník slovenského slangu. Bratislava : HEVI, 1993.
185 s.
HORÁK, Gejza: Nadpisy úvodníka Pravdy. In: Jazyk a štýl publicistiky. Ed. J.
Mistrík. Bratislava : Slovenský zväz novinárov, 1982, s. 110-115.
HORECKÝ, Ján. 1956. Základy slovenskej terminológie. Bratislava : Vydava-
teľstvo slovenskej akadémie vied, 1956. 148 s.
HORECKÝ, Ján: Slovenská lexikológia 1: Tvorenie slov. Bratislava : Sloven-
ské pedagogické nakladateľstvo, 1971. 252 s.
182
HORECKÝ, Ján: Kultúra jazykového prejavu. In: Kultúra slova, roč. 13,
1979, č. 4, s. 97-100.
HORECKÝ, Ján: Vývin a teória jazyka. Bratislava : Slovenské pedagogické
nakladateľstvo, 1983. 110 s.
HORECKÝ, Ján: Argumentačný text. In: Kultúra slova, roč. 22, 1988, č. 3,
s. 65-71.
HORECKÝ, Ján: Obsah a forma polemického textu. In: Kultúra slova, roč.
24, 1990, č. 1, s. 3-11.
HORECKÝ, Ján: O jazyku a štýle kriticky aj prakticky. Prešov : Náuka, 2000a.
161 s.
HORECKÝ, Ján (2000b): Hľadanie princípov stavby, vývinu a fungovania
jazyka. In: Princípy jazyka a textu. Bratislava : Univerzita Komenského,
2000b, s. 30-34.
HORVÁTH, Miloš. Multiplicita textu. In: Jazyk a komunikácia v súvislos-
tiach II. Bratislava : Univerzita Komenského, 2007, s. 136-143.
HORVÁTH, Miloš. Úvod do lingvokulturológie. In: VARIA XVI (Zborník
materiálov zo XVI. Kolokvia mladých jazykovedcov). Bratislava : Slo-
venská jazykovedná spoločnosť pri SAV a Jazykovedný ústav Ľudovíta
Štúra SAV, 2009, s. 206-214.
HORVÁTH, Miloš: Konštitutívne princípy štylistiky. In: Slovenská reč,
roč. 76, 2011a, č. 1 – 2, s. 63-71.
HORVÁTH, Miloš: Kreovanie štylistického ideálu publicistického textu. In:
Kríza komunikácie v médiách [CD-ROM]. Bratislava : STIMUL, 2011b,
s. 99-109.
HORVÁTH, Miloš: Konštantné a variantné v súčasnej žurnalistike z poh-
ľadu percipienta. In: Otázky žurnalistiky, roč. 54, 2011c, č. 1 – 2, s. 124-
134.
HORVÁTH, Miloš: K extenzii a intenzii pojmov (termínov) žurnalistika
a publicistika. In: Studia Academica Slovaca. 41. Eds.: J. Pekarovičová,
M. Vojtech. Bratislava : Univerzita Komenského, 2012a, s. 87-94.
HORVÁTH, Miloš: Náčrt procedúry jazykovoštylistickej interpretácie tex-
tov. In: Žurnalistika, médiá, spoločnosť # 2 [CD-ROM]. Bratislava : Sti-
mul, 2012b, s. 186-204.
HORVÁTH, Miloš: Jazyková a metajazyková kompetencia súčasného žur-
183
nalistu a možnosti jej rozvoja. In: Otázky žurnalistiky, roč. 56, 2013a,
č. 3 – 4, s. 46-56.
HORVÁTH, Miloš: Koncepcia jazykového vzdelávania a jazykovej prípravy
súčasného študenta žurnalistiky. In: 60 rokov vysokoškolského štúdia žur-
nalistiky na Slovensku [CD-ROM]. Bratislava : STIMUL, 2013b, s. 182-198.
HORVÁTH, Miloš (2013c): Kultúrny kontext a kultúrna interpretácia. In:
Jazyk a diskurz v kultúrnom a politickom kontexte. Eds. S. Ondrejovič
v spolupráci s J. Vrábľovou a A. Krausovou. Bratislava : Veda, vydavateľ-
stvo Slovenskej akadémie vied, 2013c, s. 68-76.
HORVÁTH, Miloš: Jazyk ako médium – vzťah jazyka, textu a štýlu. In: Žur-
nalistika, médiá, spoločnosť # 3 – 4 [CD-ROM]. Bratislava : STIMUL,
2014a, s. 170-179.
HORVÁTH, Miloš: Aktuálny obraz úrovne jazykovej kultúry v hlavnej
spravodajskej relácii RTVS/Slovenskej televízie. In: Mediální studia, roč.
8, 2014b, s. 28-36.
HORVÁTH, Miloš (2014c): Najčastejšie chyby pri štylizovaní žurnalistic-
kých textov. In: Žurnalistika, médiá, spoločnosť # 3 – 4 [CD-ROM]. Bra-
tislava : STIMUL, 2014c, s. 256-273.
HORVÁTH, Miloš: Jazykovo-štylistická a pragmatická potencia editoriá-
lov (úvodníkov) Štefana Hríba. In: Masmédiá a politika: Komunikácia
či manipulácia?. Bratislava : Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie
vied, 2014d, s. 254-265.
HRABÁK, Josef: Umíte číst poezii a prózu?. Praha : Státní pedagogické na-
kladatelství, 1971. 192 s.
HUMBOLDT, von Wilhelm: O rozmanitosti stavby ľudských jazykov
a jej vplyve na duchovný rozvoj ľudského rodu. Bratislava : VEDA – Vy-
davateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2000 (1. vyd.: 1836). 260 s.
CHALUPA, Bohumír (ed.): Studie z kognitivní psychologie. Brno : Naklada-
telství Littera, 2011. 201 s.
CHOMSKY, Noam: Syntactic Structures. Berlin; NewYork : Mouton de
Gruyter, 2002 (1957). 119 s.
IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, Mária: Štylistika. Bratislava : Obzor, 1965. 232 s.
Jazyk a štýl modernej prózy. Red. J. Ružička. Bratislava : Vydavateľstvo Slo-
venskej akadémie vied, 1965. 180 s.
184
KAČALA, Ján: Súčasná jazyková situácia a umelecký štýl. In: Textika a šty-
listika. Red. J. Mistrík. Bratislava : Univerzita Komenského, 1989, s. 109-
115.
KESSELOVÁ, Jana a kol.: Spojky a spájacie prostriedky v slovenčine. Bratisla-
va : Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2013. 312 s.
KESSLER, Lauren – McDONALD, Duncan: When Words Collide: A Media
Writer´s Guide to Grammar and Style. Wadsworth/Thomson Learning :
Belmont, 2000. 250 s.
KOČIŠ, František. Zložené súvetie v slovenčine. Bratislava : Vydavateľstvo
Slovenskej akadémie vied, 1973. 272 s.
KONEČNÁ, Vlasta: Komunikácia vo verejnom styku. Bratislava : Vydavateľ-
stvo Book and Book, 2012. 167 s.
KOPECKÁ, Marcela: Otvorený prístup k vedeckým a odborným informá-
ciám. In: Žurnalistika, médiá, spoločnosť # 3 – 4 [CD-ROM]. Bratislava :
STIMUL, 2014, s. 31-49.
KRÁĽ, Ábel – RÝZKOVÁ, Anna: Základy jazykovej kultúry. Bratislava : Slo-
venské pedagogické nakladateľstvo, 1990. 128 s.
KRÁĽ, Ábel: Pravidlá slovenskej výslovnosti. Bratislava : Slovenské pedago-
gické nakladateľstvo, 1996. 630 s.
KRAUS, Jiří: Úvod do stylistiky pro informační pracovníky. Praha : Ústředí
vědeckých, technických a ekonomických informací, 1982. 108 s.
KRAUS, Jiří: Rétorika a řečová kultura. Praha : Karolinum, 2010. 192 s.
KRAUS, Jiří: Rétorika v evropské kultuře i ve světě. Praha : Karolinum, 2011.
250 s.
KRČMÉRYOVÁ, Eleonóra. Poznámky k prozaickej (de)generácii: Pohľad na
slovenskú mladú prózu 90. rokov. Bratislava : Stimul, 2008. 127 s.
KRUPA, Viktor: Metafora na rozhraní vedeckých disciplín. Bratislava : Tat-
ran, 1990. 180 s.
LEECH, Geoffrey: Principles of Pragmatics. London : Longman Group Li-
mited, 1983. 250 s.
LEVÝ, Jiří: Západní literární věda a estetika. Praha : Československý spiso-
vatel, 1966. 361 s.
MAJCHRÁK, Andrej: Príručka pre redaktorov a dopisovateľov. Bratislava :
Práca, vydavateľstvo ROH, 1966. 240 s.
185
MALETTE, F. Malcolm: Příručka pro novináře střední a východní Evropy.

Praha : Lidové noviny – nakladatelství, 1991. 163 s.
MATUŠKA, Alexander: Dielo II: Profily, Štúrovci, Nové profily, Vavríny
nevädnúce, Profily, portréty, medailóny a kritiky o slovenskej literatú-
re, Profily, portréty, medailóny a kritiky o českej a slovenskej literatúre.
Bratislava : Tatran, 2011. 556 s.
MENCHER, Melvin: News Reporting and Writing. Boston : McGraw Hill,
2000. 794 s.
MICHALEWSKI, Kazimierz: Język w manipulacji medialnej. In: Jazyk a ko-
munikácia v súvislostiach II. Bratislava : Univerzita Komenského, 2007,
s. 87-94.
MIKO, František: Sloh. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo,
1960 (1955). 137 s.
MIKO, František: Estetika výrazu: Teória výrazu a štýl. Bratislava : Sloven-
ské pedagogické nakladateľstvo, 1969. 296 s.
MIKO, František: Text a štýl. Bratislava : Smena, 1970. 167 s.
MIKO, František: Štýlové konfrontácie. Bratislava : Slovenský spisovateľ,
1976. 352 s.
MIKO, František: Pojem textu. In: Romboid, roč. 22, 1987, č. 9, s. 64-75.
MINÁŘOVÁ, Eva: Stylistika češtiny. Brno : Masarykova univerzita, 2010.
84 s.
MINÁŘOVÁ, Eva: Stylistika pro žurnalisty. Praha : Grada Publishing, 2011.
296 s.
MISTRÍK, Jozef: Praktická slovenská štylistika. 2. vyd. Bratislava : Slovenské
pedagogické nakladateľstvo, 1963 (1961). 196 s.
MISTRÍK, Jozef: K otázke štýlov, postupov a útvarov v systematike štylisti-
ky. In: Slovenská reč, roč. 29, 1964, č. 3, s. 144-151.
MISTRÍK, Jozef: Slovenská štylistika. Bratislava : Slovenské pedagogické na-
kladateľstvo, 1965a. 312 s.
MISTRÍK, Jozef: Expresívnosť syntaktických konštrukcií v kontexte. In: Ja-
zykovedné štúdie 8. Red. F. Miko. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej
akadémie vied, 1965b, s. 85-109.
MISTRÍK, Jozef: Slovosled a vetosled v slovenčine. Bratislava : Vydavateľstvo
slovenskej akadémie vied, 1966. 280 s.
186
MISTRÍK, Jozef: Štylistika slovenského jazyka. 1. vyd. Bratislava : Slovenské

pedagogické nakladateľstvo, 1969. 415 s.
MISTRÍK, Jozef: Esejistický štýl. In: Slovenská reč, roč. 39, 1974, č. 6, s. 321-
332.
MISTRÍK, Jozef: Žánre vecnej literatúry. Bratislava : Slovenské pedagogické
MISTRÍK, Jozef: Štylistika slovenského jazyka. 2. vyd. Bratislava : Slovenské
pedagogické nakladateľstvo, 1977 (1969). 444 s.
MISTRÍK, Jozef: Rétorika. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľ-
stvo, 1978. 208 s.
MISTRÍK, Jozef: Rýchle čítanie. Bratislava : Slovenské pedagogické naklada-
teľstvo, 1982, 120 s.
MISTRÍK, Jozef: Štylistika. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakla-
MISTRÍK, Jozef: Variácie reči. Bratislava : Smena, 1988. 164 s.
MISTRÍK, Jozef: Štylistika. 2. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakla-
MISTRÍK, Jozef: Efektívne čítanie. Bratislava : Veda, vydavateľstvo Sloven-
skej akadémie vied, 1996. 117 s.
MISTRÍK, Jozef: Štylistika 3. upravené vyd. Bratislava : Slovenské pedago-
gické nakladateľstvo, 1997. 600 s.
MISTRÍK, Jozef: K systematizácii štýlov v jazykovednej štylistike. In: Človek
a jeho jazyk. 1. Jazyk ako fenomén kultúry. Bratislava : Veda, 2000, s.
275-279.
MISTRÍK, Jozef: Lingvistický slovník. Bratislava : Slovenské pedagogické na-
kladateľstvo, 2002. 294 s.
MLACEK, Jozef: Slovenská frazeológia. Bratislava : Slovenské pedagogické
MLACEK, Jozef: Popularizácia vedeckých poznatkov a popularizačný štýl.
In: Studia Academica Slovaca. 25. Red. J. Mlacek. Bratislava : Stimul
– Centrum informatiky a vzdelávania FF UK, 1996, s. 134-144.
MLACEK, Jozef: Kategória slohového postupu v slovenskej štylistike. In:
Studia Academica Slovaca. 28. Bratislava : Stimul – Centrum informati-
ky a vzdelávania FF UK, 1999, s. 137-153.
187
MLACEK, Jozef: Tvary a tváre frazém. Bratislava : STIMUL, 2001. 170 s.

MLACEK, Jozef: Sedemkrát o štýle a štylistike. Ružomberok : Katolícka uni-
verzita v Ružomberku, 2007. 123 s.
MLACEK, Jozef: Tichý revolucionár našej vedy František Miko (Zamys-
lenia nad jeho osobnosťou a dielom). In: Jazykovedný časopis, roč. 61,
2010, č. 2, s. 101-112.
MLACEK, Jozef: Štylistické otázky náboženskej komunikácie (Úvahy o jej
vymedzovaní a štylistickej členitosti). Ružomberok : Verbum – Vydava-
teľstvo Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2012. 178 s.
MÜLLEROVÁ, Olga: Rozhovor s hostem: žánr rozhlasového vysílaní na
pomezí interview a přátelského popovídaní. In: Jazyk, média, politika.
Eds.: S. Čmejrková, J. Hoffmanová. Praha : Academia, 2003, s. 115-156.
OLOŠTIAK, Martin: Registrová motivácia lexikálnych jednotiek (o vzťahu
medzi pojmami lexikálna zásoba, register, sociolekt). In: Jazykovedný
časopis, roč. 61, 2010, č. 1, s. 31-42.
ONDRUS, Pavel: Slovenská lexikológia 2: Náuka o slovnej zásobe. Bratislava :
Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1972. 96 s.
ONDRUS, Pavel – HORECKÝ, Ján – FURDÍK, Juraj: Súčasný slovenský spi-
sovný jazyk. Lexikológia. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľ-
stvo, 1980. 232 s.
ONDRUŠ, Šimon – SABOL, Ján: Úvod do štúdia jazykov. Bratislava : Slo-
venské pedagogické nakladateľstvo, 1981. 320 s.
ONLINE ETYMOLOGY DICTIONARY. Dostupné na: http://www.etymonli-
ne.com/index.php?allowed_in_frame=0&search=style&searchmode=none
ORAVEC, Ján – BAJZÍKOVÁ, Eugénia – FURDÍK, Juraj: Súčasný slovenský
spisovný jazyk. Morfológia. Bratislava : Slovenské pedagogické naklada-
teľstvo, 1984. 232 s.
ORGOŇOVÁ, Oľga – BOHUNICKÁ, Alena: Aspekty komunikácie v po-
litickej talkshow. In: Jazyk a komunikácia v súvislostiach II. Bratislava :
Univerzita Komenského, 2007, s. 106-116.
ORGOŇOVÁ, Oľga – DOLNÍK, Juraj: Používanie jazyka. Bratislava : Uni-
verzita Komenského, 2010. 229 s.
ORGOŇOVÁ, Oľga – BOHUNICKÁ, Alena: Lexikológia slovenčiny. Praha :
COLUMBUS, 2012. 282 s.
188
PATÁKOVÁ, Marta: Frekvencia a funkcia parentézy v novinárskych žán-

roch. In: Jazyk a štýl publicistiky. Ed. J. Mistrík. Bratislava : Slovenský
zväz novinárov, 1982, s. 99-103.
PAULINY, Eugen: O slohu. In: Slovenská gramatika. Red.: E. Pauliny, J. Ru-
žička, J. Štolc. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1968,
s. 489-562.
PAULINY, Eugen: Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava : Slovenské peda-
gogické nakladateľstvo, 1983. 256 s.
PAULINY, Eugen: Krátka gramatika slovenská. Bratislava : Národné literár-
ne centrum, 1997. 215 s.
PAVELKA, Jiří: Anatomie metafory. Brno : Blok, 1982. 198 s.
PEKAROVIČOVÁ, Jana: Profesor Jozef Mistrík a Studia Academica Slova-
ca. In: Slovenská reč, roč. 76, 2011a, č. 3, s. 269-281.
PEKAROVIČOVÁ, Jana: Ako profesor Jozef Mistrík profiloval Studia
Academica Slovaca: Od dorozumievania k medzikultúrnemu kontextu.
In: Studia Academicva Slovaca 40, Bratislava : Univerzita Komenského,
2011b, s. 11-20.
PISÁRČIKOVÁ, Mária: Knižné slová v slovenčine. In: Slovenská reč, roč. 47,
1982, č. 2, s. 84-92.
QUINTILIANUS, Marcus Fabius: Základy rétoriky. Praha : Odeon, 1985. 679 s.
REBLE, Albert: 1995. Dejiny pedagogiky. Bratislava : Slovenské pedagogické
RONČÁKOVÁ, Terézia: Žurnalistické žánre. Ružomberok : Verbum – Vy-
davateľstvo Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2011. 146 s.
Rozbory umeleckej prózy. Red.: J. Mistrík, J. Ružička. Bratislava : Slovenské
pedagogické nakladateľstvo, 1967. 232 s.
RUSNÁK, Juraj a kol.: Texty elektronických médií: Stručný výkladový slovník.
Prešov : Prešovská univerzita, 2010. 290 s.
RUŠČÁK, František: Pokus o vymedzenie epištolárneho štýlu. In: Slovenská
reč, roč. 46, 1981, č. 6, s. 360-367.
RUŠČÁK, František: Kompozičné parametre epištolárnych textov. In: Slo-
venská reč, roč. 53, 1988, č. 4, s. 193-200.
RUŠČÁK, František: Kognitívne aspekty štylistiky. In: Slovenská reč, roč. 77,
2012, č. 3 – 4, s. 179-183.
189
SABOL, Ján – RUŠCÁK, František – SABOLOVÁ, Oľga: Interpretačné va-

riácie umeleckého textu. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Filozo-
fická fakulta, 2005. 316 s.
SAND, Ján: Informačná hodnota spravodajských textov. In: Médiá a text.
Eds.: J. Rusnák, M. Bočák. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej uni-
verzity, 2005, s. 104-111.
SAUSSURE, Ferdinand de: Kurs obecné lingvistiky. Praha : Academia, 1996.
468 s.
SLANČOVÁ, Daniela: Praktická štylistika. Prešov : SLOVACONTACT,
1996. 178 s.
SLANČOVÁ, Daniela: K pragmatickej charakteristike slovnej zásoby. In:
Jazyk a kultura vyjadřování). Eds.: P. Karlík, M. Krčmová. Brno : Masa-
rykova univerzita, 1998, s. 185-191.
SLANČOVÁ, Daniela: Quo vadis, štylistika? In: Jazykovedný časopis, roč.
50, 1999a, č. 2, s. 101-111.
SLANČOVÁ, Daniela: Potrebuje reflexia súčasnej slovenskej jazykovej situ-
ácie pojem register? In: Retrospektívne a perspektívne pohľady na jazyko-
vú komunikáciu. 1. diel. Red. P. Odaloš. Banská Bystrica : Pedagogická
fakulta Univerzity Mateja Bela – Fakulta humanitných vied Univerzity
Mateja Bela, 1999b, s. 93-100.
SLANČOVÁ, Daniela: Východiská interaktívnej štylistiky (Od eklektizmu
k integrácii). In: Slovenská reč, roč. 68, 2003, č. 4, s. 207-223.
SLANČOVÁ, Daniela: Štyléma – mistríkovské (a iné) inšpirácie. In: Sloven-
ská reč, roč. 76, 2011, č. 3, s. 300-310.
Slovník cudzích slov (akademický). Spracoval kolektív autorov pod vedením
V. Petráčkovej a J. Krausa. Eds.: Ľ. Balážová, J. Bosák. Bratislava : Sloven-
ské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, 2005. 1054 s.
Slovník súčasného slovenského jazyka. H – L. Ved. red.: A. Jarošová, K. Bu-
zássyová. Bratislava : Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied,
2011. 1087 s.
SOUKUP, Václav: Dějiny antropologie. Praha : Karolinum, 2004. 670 s.
ŠENŠEL, Ľudovít: Slovenská štylistika. Liptovský sv. Mikuláš : Tranoscius,
1921. 88 s.
190
ŠKVARENINOVÁ, Oľga: Rečová komunikácia. Bratislava : Slovenské peda-

gogické nakladateľstvo, 2004. 278 s.
Štylistické rozbory umeleckých textov. Red.: J. Mistrík, J. Ružička. Bratislava :
Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1964. 241 s.
THIEL, Erhard: Reč tela prezrádza viac ako tisíce slov. Bratislava : Media
klub, 1999. 129 s.
TUŠER, Andrej – FOLLRICHOVÁ, Mária: Teória a prax novinárskych žán-
rov I. Bratislava : Univerzita Komenského, 1998. 106 s.
TUŠER, Andrej: Titulok – vizuálne avízo. Trnava : Fakulta masmediálnej
komunikácie UCM, 2009. 110 s.
VACHEK, Josef (ed.): U základů pražské jazykovědné školy. Praha : Acade-
mia, 1970. 84 s.
VALČEK, Peter: Slovník literárnej teórie. Bratislava : Literárne informačné
centrum, 2006. 351 s.
VALČEK, Peter: Slovník teórie médií A – Ž. Bratislava : Literárne informač-
né centrum, 2011. 352 s.
VAŇKOVÁ, Irena – NEBESKÁ, Iva a kol.: Co na srdci, to na jazyku. Praha
: Karolinum, 2005. 343 s.
VAŇKO, Juraj: Interpretácia jazyka umeleckej prózy. Nitra : Pedagogická fa-
kulta v Nitre, 1985. 229 s.
VEĽAS, Štefan: Novinárska publicistika 1: Publicistika racionálneho typu.
Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1983. 230 s.
VEĽAS, Štefan: Teória a prax novinárskych žánrov II. Bratislava : Univerzita
Komenského, 2000. 66 s.
WIMMER, Gejza – ALTMANN, Gabriel – HŘEBÍČEK, Luděk – ONDRE-
JOVIČ, Slavomír – WIMMEROVÁ, Soňa: Úvod do analýzy textov. Brati-
slava : Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2003. 344 s.
ZAMBOR, Ján: Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu. Bratislava : Veda, vy-
davateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2010. 260 s.
ZOUHAR, Marián: Základy logiky pre spoločenskovedné a humanitné od-
bory. Bratislava : Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2008.
430 s.
ZOUHAR, Marián: Kontextualizmus a jeho skryté pozadie. In: Kontext
191
a význam. Ed. M. Zouhar. Bratislava : Vydavateľstvo aleph, 2010,

s. 39-62.
ZOUHAR, Marián: Význam v kontexte. Bratislava : Vydavateľstvo aleph,
2011. 354 s.
ŽÁRY, Ivan: Rozumom i srdcom. Praha : Vydavatelství a nakladatelství No-
vinář, 1981. 208 s.
ŽIGO, Pavol: Profesor Jozef Mistrík – vedec a pedagóg. In: Slovenská reč,
roč. 76, 2011, č. 3, s. 265-268.
192
VECNÝ REGISTER
A argot (argotizmy) 113

abreviácia 108 argumentačná expanzia témy
absolútne synonymá 68, 120 61, 62
actio 31 argumentácia 29, 62, 170
adherentná expresivita 102, 104 archaizmy 88, 104, 110, 111, 159
adjektíva (prídavné mená) 94 artikulácia 31, 91, 93
administratívny štýl 58, 154 asociatívnosť 133
adresát 46, 67 asonancia 92
adverbiá (príslovky) 94 asyndetické spájanie 128, 133
aktívum (činný rod) 132 atrakcia 138
aktualizácia 58, 118, 122 augmentatíva 116
aktualizovanosť 60, 61 autor 23, 37, 46, 64, 66, 85, 125,
aktuálne členenie výpovede 132, 161, 170
133 autorské (individuálne) metafory
akuzatív 98 125
americký deskriptivizmus 39 autorský plurál 97
anaforické konektory 120 autorská reč 140
anakolút 138 autorský štýl 56, 78
analógia 36, 76
analogisti 36, 77 B
anomalisti 36, 77 barbarizmy 108
anomália 76, 77 básnický štýl 34, 158
antika 26 beletria 32, 58, 149, 158
antikvarizmy 53, 88, 110 beletristické žánre 167, 171
antimladogramatici 37, 39 besednica 171
antitext 77 bezpríznakové štylémy 101, 104,
antonymia 100, 121 135
apel 85, 130 bibliofilizmy 109
apoziopéza 137 bibliografické údaje 140
193
biblizmy 110, 159 dialogický slohový postup 61

Biblia 34 dialogický text 8, 61, 65, 69, 71,
129
C dialogika 26, 33
causerie 171 dialóg 33, 61, 99, 130, 151, 153,
celok za časť 126 163
citátové výroky 174 digresia 137, 140
citoslovcia (interjekcie) 94 diskusia 33, 175
citové zafarbenie 115, 116, 117 diskusný príspevok 165
citovo hodnotiace slová 116, 152, diskurz 8, 33, 68, 80
159 disperzné publikum 167
cudzie slová 103, 107, 110, 111 disperzný adresát 67
dispositio 29
Č distributívny plurál 93
časová aktuálnosť 110, 169 dizertácia 165
častice (partikuly) 945, 96, 152 dĺžka vety 18, 129, 131, 156
časť za celok 126, 127 dogmatizmus 34
činný rod (aktívum) 98 dokumentárne žánre 157
číslovky (numeráliá) 94 doslov 139
článok 65, 165 dramatické žánre 160, 162
črta 171 dráma 158
druhotné predložky 156
D druhy čítania 30
deaktualizácia 43, 110, 122 dynamická kontextovosť 161
defektné syntaktické konštrukcie dynamické vyjadrovanie 95
134, 138 dynamickosť textu 95
definície 29, 158, 172 dysfemizmy 116
dejiny domácej štylistiky 42
dejiny zahraničnej štylistiky 26, Ď
35 ďakovné formuly 158
deminutíva 104, 115, 116, 156
deskriptívna expanzia témy 62 E
detská reč 116 editoriál (úvodník) 169, 171
dialektizmy 113, 159 egolingvistika 33
194
etapy (fázy) výstavby prejavu 29 explanačný rozmer štylistiky 73,

elégia 162 164
elipsa 135, 137, 138, 152 explanácia 74, 131, 158
elocutio 30 explikácia 45, 60
emocionálno-expresívne štylémy explikatívna expanzia témy 62,
101, 102, 103 96, 174
emocionálnosť 11, 34, 160 explikatívne texty 60
enumerácia 60, 62, 155 explikatívnosť 60
enumeratívnosť 60, 157 expresívne syntaktické konštruk-
epické mikropríbehy 174 cie 128, 134
epické žánre 160, 162 expresívnosť 11, 38, 39, 102, 108,
epika 158 113, 144, 160
epilóg 139 extralingvistické činitele 66
epištolárny štýl 36, 154
epos 162 F
esej 165, 169, 171 fabulované rozprávanie 130
esejistický štýl 41, 46, 58, 129, 148 faktografickosť 169, 170, 171,
estetická funkcia 6, 28, 38, 58, 174
143, 159 faktúra 158
estetické prejavy 28 familiarizmy 18, 109, 116, 156
estetickosť 58, 174 familiárne prehovory 153
estetický zážitok 125 farba 146
estetika 43, 159 fázy (etapy) výstavby prejavu 29
estetizujúca koncepcia štýlu 37, fejtón 130, 169, 171
77 fíčer 106, 171
eufemizmy 88, 104, 115, 156 fiktívna klasifikácia 123
eufónia 91, 161 forma prejavu 37, 56
exkurz 137, 140 foneticko-fonologické štylémy
exotizmy 108, 159 54, 89
expanzia témy 59, 61, 139, 165 fraška 162
expedičné listy 158 frazeologizmy 100, 114, 144, 159
experiment 17, 77, 168 frekvencia slovných druhov 94,
experimentovanie 55, 134, 159, 95
168 frekvenčný pomer 94, 95
195
funkcia prejavu 38, 40, 67 homonymný rým 119

funkčná štylistika 11, 21, 39, 42 honoratív 99
funkčné štýly 37, 40, 41, 45, 54, horizontálna segmentácia textu
148 90, 139, 168
fyzická osoba 58, 149, 155 hovorca 10, 172
hovorené (ústne) texty 8, 54, 69,
G 91, 108, 151
genitív 98 hovorenosť 58, 90, 128
genitívne metafory 126 hovorovosť 108, 110, 128, 150
genológia 27, 65, 169 hovorový štýl 40, 44, 58, 149, 150
genus grande 28 hovorové slová 53, 88, 104, 108,
genus medium 28 167
genus subtile 28 Humboldtov funkčný štýl 37
gestika 56, 89, 145, 147 hymna 162
gestikulácia 145 hyperbolizácia 116
gestá 89, 93, 152 hypokoristiká 116
glosa 169, 171 hypotaktické súvetia 96, 130, 164
gnómickosť 60
grafika 140, 150, 157 CH
grafomanstvo 38 charakteristika 165
gramatické kategórie 93, 96 charakterové črty autora 66
groteska 162 chyba 24, 30, 49, 84, 113, 135
H I
haptika 93, 146 idioetnicizmy 108
heslové žánre 156, 158 idiomatickosť 114
historická (diachrónna) štylistika ikonické znaky 127
22 ikonickosť 44
historicky príznaková lexika 110 indexické znaky 127
historický prézent 99 index opakovania slov 18
historizmy 104, 110, 159 individualistická štylistika 37
hodnotiace slová 102, 152, 159 individuálne (autorské) metafory
hodnotiace správy 63 125
homonymia 100, 117, 118 individuálny štýl 56, 78
196
informačná funkcia 40, 159 jazyková norma 50

informačná hodnota 101, 143, jazykovedná štylistika 13, 15
168 jazykové (verbálne) štylémy 54,
informačná nasýtenosť 95, 167 89
informačná ponuka textu 38, 170 jazykový (funkčný) štýl 54
informačné čítanie 30
informačné vákuum 95 K
informačný slohový postup 61, kakofónia 91
174 kancelarizmy 53, 102, 107, 156
informémy 54 kapitola 90, 139, 141
inherentná expresivita 102, 104 karikatúra 171
inkohéznosť 60 kategória čísla 97, 99
inkoncinita 138 kategória menného rodu 97, 98
inštrumentál 94, 98 kategória osoby 99
intelekt 5, 46, 66 kategória pádu 98
intelektuálnosť 109, 164 kategória slovesného času 97, 99
interindividuálne štýly 46, 56, kategória slovesného rodu 98
148 kánony (fázy) utvárania reči 29
interjekcie (citoslovcia) 94 kinetika 89, 145, 146
internacionalizmy 108 kinezika 96
interpretačná štylistika 23 klasicizmus 28
interpretácia textu 21, 23, 25, 72 klasifikácia štýlov 54, 56, 128
interview 170 klasifikácia štýlotvorných činite-
intonácia 56, 135, 153, 156 ľov 66
introvertnosť 66 knižné slová 109, 110, 156
intuícia 6, 84 knižničná a informačná veda 10
inventio 29 kodanská škola 39
inzerát 158 kognitívna štylistika 22
irónia 82, 115, 171 koherentnosť 69
kohéznosť 69
J kolokvializmy 108, 152, 159
jadro 52, 90, 139 komentár 106, 130, 169, 171
jadro slovnej zásoby 101 komédia 162
jadro výpovede 132 komparatívna štylistika 22
197
kompendium 68 kvantitatívno-štatistické metódy

kompozícia 29, 60, 90, 131, 139 17, 18
komunikačná situácia 15, 31, 51,
66, 149 L
komunikačný akt 81, 146 latinčina 14, 28, 36
komunikačný register 57, 105, latinská kultúra 34
112 laudatíva 116
komunikant 18, 47, 58, 81, 146, lead 144
151, 153 lexikalizovaná metafora 125
komunikát 37, 53, 64, 67, 68, 78, lexikálne štylémy 54, 89, 100, 105
98 lingvisticko-expresívna štylistika
komuniké 168, 170, 175 38
komutabilnosť 60 literárna veda 28, 32, 37, 57, 92,
kondenzácia vetnej stavby 127, 159, 162
131 literárne druhy 158
kondenzovanosť 95, 157 literárnovedná štylistika 22
konektory 90, 96, 120, 124 literárny štýl 56, 57
konexia 68, 69, 90, 96 líčenie (umelecký opis) 63
konštitutívne princípy štylistiky lyrické žánre 161, 162
73 lyrika 158
kontaktové slová a frázy 174
kontext 17, 35, 43, 47, 69, 70, 88, Ľ
102, 153 ľubozvučné slová 91
kontextové determinanty 70, 72 ľubozvučnosť 42, 91
kontroverzné nadväzovanie 78 ľudová slovesnosť 28
konverzačná analýza 33, 41
konverzačné implikatúry 80 M
konverzačný štýl 151 makrokapitola 141
koreferát 165 makrokompozícia 54, 157
kotext 72 makroparadigmy 87, 100
kritika 171 makrotext 68
kurzorické čítanie 30 manipulácia 81, 173
kvadrivium 27 masmediálna komunikácia 58,
kvalifikačné práce 30 65, 144, 149, 166
198
masové médiá 10, 166, 167, 169 N

masovo-komunikačné prostried- nadpis 142
ky 149, 167 nadväzovanie 78, 90, 96, 120, 140
melioratíva 115 nadvetné kontextové celky 54,
melodráma 162 90, 139
melódia 137, 153 naratívna expanzia témy 62, 95
memoria 30 náboženské texty 34, 110
menný rod 97, 98 náboženský štýl 110
metafora 100, 117, 121, 128, 159 nárečia 28, 151
metatextové nadväzovanie 78 náučné prejavy 9, 28, 78, 140
metonymia 68, 100, 117, 121, náučný štýl 41, 46, 58, 105, 150,
126, 161 162
metódy štylistického výskumu názornosť 42, 173
16 neľubozvučné slová 91
mezotext 68 neologizmy 104, 111
mikrokapitola 141 nespisovná lexika 112, 113, 151,
mikrokompozícia 54, 131 159
mikroparadigmy 87, 105 neterminologické ekvivalenty
mikrotext 68 53, 59
mimézis 32 neutrálne pozadie 53, 54, 87
mimika 56, 145, 152 neutrálne štylémy 85, 101, 153
mimojazykové prostriedky 19, neverbálna komunikácia 50, 93,
89, 144 145, 152, 166
mladogramatici 37, 39 neverbálne štylémy 9, 54, 56, 89,
mládežnícky slang 112 144, 152, 172
modalita vety 129, 152, 156 nevlastná priama reč 90, 140
moderátor 10, 106 nezhoda medzi obsahom a for-
monologické texty 8, 65, 69, 91 mou 97, 118
monologickosť 31, 161, 163 nízky (nižší) štýl 28, 46, 151
morfologické štylémy 9, 54, 89, nocionálne štylémy 34, 101, 102,
93, 152, 156 156
motív 29, 141 nominatív 94, 97, 98
motto 139 norma 50
multiverbizácia 107 novela 162
199
novinárske žánre 103, 171 operatívnosť 44

novoveká štylistika 35 opisné pasívum 98
numeráliá (číslovky) 94 opisné žánre 165
opisný slohový postup 61, 95
O osamostatnený vetný člen 135,
objektívne poradie vetných čle- 136
nov 132 oslovenie 98, 173
objektívne štýlotvorné činitele osnova 173
46, 66, 79 oznamovacia funkcia 40
objektívnosť 45, 58, 60, 167 oznamovacie žánre 158
objektívno-subjektívne štýly 46, oznámenie 129, 158, 170
58
objektívny slovosled 132 Ó
objektívny vetosled 134 óda 162
obrazné vyjadrovanie 83, 100,
122 P
obsahové kvantá textu 59, 67, 131 paralingválne štylémy 56, 89
odbočenie z prejavu 140 parataktické súvetia 130
odborná charakteristika 165 parentéza (vsuvka) 136
odborná lexika 105, 106, 164, 167 paronomázia 92
odbornosť 163 pars pro toto 126
odborný článok 165 partikuly (častice) 94, 152
odborný posudok 165 partitívny genitív 98
odborný štýl 40 pasívum (trpný rod) 98
odsek 90, 139, 140, 141, 144, 168 pauza 56, 153
oficiálny štýl 46 pásmo postáv 90, 140
okazionalizmy (príležitostné slo- pásmo rozprávača 90, 140
vá) 104, 111 pejoratíva 88, 104, 116, 156
okazionálne (príležitostné) meta- perex 144
fory 125 písané texty 7, 65, 69, 91, 108,
okulezika 145 109, 150
olfaktorika 145, 146 písomný styk 42, 149
onkanie 99 plurál skromnosti 99
opakovacie trópy a figúry 174 plurál úcty 99
200
podkapitola 90, 141 právnický štýl 154

podraďovacie súvetia 130, 134, preberanie slov 111, 169
156 predhovor 139
podstatné mená (substantíva) 94 predložky (prepozície) 94, 96,
podtitulok 90, 139, 144 107, 156
poetika 26, 28, 32, 57, 159 prevzaté slová 103, 107
poetizmy 88, 110, 159 priama reč 90, 140
pojmovosť 44, 95, 163 príležitostné (okazionálne) meta-
polemický slohový postup 61 fory 125
polemika 61, 170, 171, 175 príležitostné prejavy 28, 175
politické prejavy 28, 175 príležitostné slová (okazionaliz-
polovetné konštrukcie 131 my) 104, 111
polymotivickosť 161 primárne štýly 9, 41, 44, 56, 148
polysémia 100, 102, 106, 118, princíp irónie 82
122, 147 princíp kooperativity 81
polytematickosť 161 princíp senzitívnej intuitívnosti
popularizácia 58, 149, 165 84
populárno-náučný štýl 165 princíp zdvorilosti 82
postoj autora 54, 85, 96, 170 pripojený vetný člen 135, 136
posturika 93, 146 priraďovacie súvetia 130, 133, 156
posudok 165, 171 príslovky (adverbiá) 94, 96, 152
povaha autora 66 prístavok 137
poviedka 162 príznakové štylémy 101, 103
pozitivizmus 38 procesuálne vyjadrovanie 94, 95
poznámkový aparát pod čiarou profesionalizmy 111, 152
90 prológ 139
pracovný návod 165 pronominá (zámená) 94, 120
pragmatická štylistika 9, 11, 25, propozičná funkcia 70
33, 41, 47, 150 propozícia 72, 84, 130, 133, 134,
pragmatické princípy štylistiky 80 136
pragmémy 54 prostredie 46, 67, 71
pražský štrukturalizmus 39, 42, protokol 31, 90, 158
55 prozaizmy 110, 159
právnická osoba 58, 149, 155 próza 34, 158, 162
201
proxemika 145, 146 sémantická mnohoznačnosť 161

publicistický štýl 9, 25, 41, 46, 58, situačná zakotvenosť 153
149, 166 situácia 56, 67, 71
publicistika emocionálneho typu skupinový singulár 93
170 slang 112
publicistika racionálneho typu slangizmy 104, 112, 144, 152
170, 171 slávnostné reči 28, 175
publicizmy 53, 102, 106 slogan 112
slohové postupy 61
R slohové útvary 63
racionálne prejavy 39 slohovo-tematický postup 59
rámcové zložky prejavu 90, 139, slová cudzieho pôvodu 102, 107,
142 110, 167
recenzia 171 slovenská štylistika 42
recenzný oponentský posudok slovesá 94
165 slovesný čas 99
rečnícke otázky 130, 174 slovesný rod 98
rečnícky štýl 41, 46, 58, 149, 171 slovosled 38, 128, 132, 134, 156
referát 165, 170, 175 sociálny status autora 18, 66, 83,
register 140 117
reklama 68, 69 spätná väzba 160
reklamný štýl 46, 92 spisovnosť 10, 93
reportáž 130, 171 spojky (konjunkcie) 80, 94, 128
rétorika 24, 27, 34, 41, 171 spontánne hovorené prejavy 95,
riport 170 108, 135, 163
rodinné prostredie 116, 151 spôsoby nadväzovania 69, 78, 140
rokovací štýl 44 spravodajské otázky 52
román 162 spravodajské žánre 168, 170
správa 52, 63
S statické vyjadrovanie 95
sedem slobodných umení 27 stĺpček 171
sekundárne štýly 46, 56, 148 stredoveká štylistika 34
selektívne čítanie 30 subjektívne poradie vetných čle-
septem artes liberales 27 nov 132
202
subjektívne štýlotvorné činitele štylisticky zafarbené štylémy 101,

46, 66, 79 104
subjektívne štýly 46, 56, 58 štýl literárnej školy 56, 57
subjektívno-objektívne štýly 46, štýlová vrstva 153
58 štýlotvorné činitele 43, 45, 46, 49,
subjektívny slovosled 132 65, 79
subjektívny vetosled 134 štýlotvorný proces 7, 39, 66, 74
substanciálna lexika 93, 95
sukcesívnosť 60 T
súdne reči 28 tabuové slová 11, 117
súdržnosť textu 60, 96 telefonický rozhovor 153
súkromné listy 36, 153, 154 televízia 58, 167, 169
súkromné prejavy 8, 40, 58, 151 tematické slová 104
súkromnosť 153, 173 temperament 46, 66
symbol 161 tempo reči 89
syndetické spájanie 128, 133 teória kontextualizácie 71, 72
synekdocha 100, 126 teória literatúry 32
synonymia 38, 117, 119 teória textu 9, 11, 25, 33, 47, 86,
synonymické rady 120 150
syntaktické štylémy 127 termíny 102, 105, 107, 164
systémová elipsa 138, 152 text 67
textotvorný proces 7, 39, 66, 74
Š textová frekvencia 93, 101
štrukturalizmus 39 textová lingvistika 25, 41, 47
študentský slang 112 téma 46, 59, 66
štyléma 52, 87 titulok 68, 90, 103, 130, 139, 142,
štylistická analýza a interpretácia 168
21, 23, 25, 72 tlačivá 158
štylistická hodnota 87, 88 totum pro parte 126
štylistická norma 11, 21, 24, 49, tragédia 162
51, 87, 128, 140 traktát 68
štylistické synonymá 88, 93, 120 transformačné metódy 17
štylisticky príznakové slová 53, transformácia 17, 129, 131, 133,
87, 115, 134 158
203
trivium 27 V
trpný rod (pasívum) 98 variabilita 66, 128, 131, 161
typová frekvencia 93, 164 variant 21, 46, 56, 57, 112, 116,
156
U variety národného jazyka 112
umelecká komunikácia 14 vecné texty 8, 28, 65, 69, 139
umelecká literatúra 58, 92, 125, vecnosť 21, 58, 157, 167
143 vecno-významový komponent
umelecké texty 8, 28, 39, 65, 119, 54, 101
158 vedecká esej 165
umeleckosť 21 vedecká prednáška 165
umelecký opis (líčenie) 63 vedecká štúdia 165
umelecký štýl 40, 44, 58, 149, 158 vedecko-náučný štýl 132, 165,
univerbizácia 108, 112 175
vedecký štýl 44, 163
Ú verbálne štylémy 54, 56, 89, 172
úprava zovňajšku 14, 31 verbá (slovesá) 94
ústne (hovorené) texty 8, 54, 69, verejné reči 175
91, 108, 151 verejnosť 21, 160, 167, 173
ústnosť 21, 128, 153, 155, 173 vertikálna klasifikácia štýlov 28,
útvar (žáner) 63 58
útvary administratívneho štýlu vertikálna klasifikácia žánrov 28,
157 58
útvary hovorového štýlu 153 veselohra 162
útvary náučného štýlu 165 vetosled 128, 131, 132, 133
útvary publicistického štýlu 168, viacnásobný vetný člen 128, 156
170 viacvýznamovosť 118
útvary rečníckeho štýlu 174 vizika 145
útvary umeleckého štýlu 161 vnútorný monológ 140
úvaha 169, 174 vsuvka (parentéza) 136
úvahový slohový postup 61, 174 vulgarizmy 11, 117
úvod 52, 90, 139 vybočenie z prejavu 140
úvodník (editoriál) 169, 171 vyhláška 155, 158
východisko výpovede 132
204
výkladové žánre 60, 61, 165 záver 52, 90, 139

výkladový slohový postup 60, 95 záverečné práce 99, 142
výrazová koncepcia štylistiky 43 zážitkovosť 44, 160
výrazové kategórie 46 zeugma 138
výrazové kvality 24, 43, 44, 46, 56 zložené súvetie 129, 131, 133,
výrazové vlastnosti 24, 43, 44, 156
46, 56 zreťazovanie 157
vysoký (vyšší) štýl 28, 46, 58, 93, zvady 154
159
vytýčený vetný člen 135 Ž
významová identifikácia 72, 82 žáner (útvar) 63
významová priezračnosť 106, 113 žánre administratívneho štýlu
výzva 40, 51, 85, 130 157
vzťah subordinácie 19 žánre hovorového štýlu 153
žánre náučného štýlu 165
Z žánre publicistického štýlu 168,
zastarané slová 109, 110 170
zastarávajúce slová 109, 110 žánre rečníckeho štýlu 174
zámená (pronominá) 94, 120, žánre umeleckého štýlu 161
135, 152 žánrológia 27, 65, 169
zámenná kontextová synonymia žiadosť 107, 155, 157, 158
120 životopis 158
zásada kvality 81 žurnalistika 166, 171
zásada kvantity 81 žurnalizmy 103, 106
zásada modality 81
205
MILOŠ HORVÁTH
ŠTYLISTIKA SÚČASNÉHO
SLOVENSKÉHO JAZYKA
Vydala Univerzita Komenského v Bratislave vo Vydavateľstve UK
Technická redaktorka, návrh obálky: Kristína Vozáková

Korigoval autor
Rozsah 206 strán, 11,15 AH, 11,50 VH, prvé vydanie,

náklad 100 výtlačkov
vytlačilo Polygrafické stredisko UK v Bratislave
ISBN 978-80-223-3997-1

Stylistika SK

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

You might also like

Stylistika SK

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Stylistika SK

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

MILOŠ HORVÁTH

Recenzenti: prof. PhDr. Jozef Mlacek, CSc.,

Za odbornú a jazykovú stránku tejto publikácie zodpovedá autor.

2. STRUČNÝ NÁČRT DEJÍN DOMÁCEJ

3. ZÁKLADNÉ POJMY A POJMOVÉ KATEGÓRIE

4. KONŠTITUTÍVNE PRINCÍPY ŠTYLISTIKY........................................73

4.3 Princíp analógie a anomálie......................................................................75

6. ŠTYLISTIKA FORMÁLNYCH MODELOVÝCH

Milé čitateľky, milí čitatelia, začínajúci i skúsení štylizátori. Dovo-

hraníc danej komunikačnej situácie, vymedzených nielen čisto ja-

Jednou z prirodzených zložiek jazykovej a metajazykovej kompeten-

a téz z geneticky staršej (funkčne orientovanej) i mladšej (pragma-

močníci) i nefilologických (žurnalisti, sociológovia, politológovia,

V širšom komunikačnom rámci – alebo inak povedané v spoločen-

štylistiky a zároveň o zdokonalenie sa v praktickom štylizačnom pro-

1. PODSTATA A POVAHA ŠTYLISTIKY AKO VEDY

Poznaniu akéhokoľvek systému – v našom prípade systému šty-

1.1 Predmet a objekt výskumu jazykovednej štylistiky

Štylistiku v najširšom zmysle slova – zatiaľ bez akéhokoľvek vzťahu

Kľúčovou, centrálnou pojmovou kategóriou pre štylistiku, a to z gno-

že hierarchické postavenie istého vedného odboru v rámci ostatných

1.2 Metódy štylistického výskumu

Uvedené vedecko-výskumné ciele v rámci vymedzeného predmetu

šej zrozumiteľnosti, prístupnosti či estetickej pôsobivosti a zároveň

V1: „Jožino, hoď sem ty cihly...“

Ako vidíme, vo vete (výpovedi) V2 sme z vety (výpovede) V1 po-

1.3 Postavenie štylistiky v systéme lingvistických vied

Metodologický status štylistiky tak, ako sme ho vyššie vymedzili,

lity. To štylistiku v istom zmysle radí na pomyselný vrchol jazykovej

Ešte výstižnejšie sa uvedená metodologická charakteristika jazy-

cháme prebehnúť proces filtrácie až dovtedy, kým sa nám v men-

1.4 Metodologické varianty jazykovednej štylistiky

Z laického uhla pohľadu sa štylistika spravidla chápe ako náuka

a fakty získané analýzou a interpretáciou prejavov následne podliehajú

Pri interpretačnej štylistike vychádzame z predpokladu, že nie-

zväzovaný gramatickými, štylistickými i širšími komunikačnými

ne si prečíta ukážky textov analogického charakteru od iných autorov

1.5 Kríza súčasnej jazykovednej štylistiky?

V predchádzajúcej podkapitole sme konštatovali, že stupeň rozpra-

2. STRUČNÝ NÁČRT DEJÍN DOMÁCEJ

Podľa klasickej tézy staršej historizujúcej línie vo vede a myslení opí-

2.1 Prehistorická (antická) fáza vývoja štylistiky

Hoci o štylistike v pravom zmysle slova, organicky včleňujúcej sa do

zornosť osobitne na každú z nich a pokúsime sa vybrať z ich rámca

jú dodnes nespochybnené a našli svoje uplatnenie i v moderných,

gický (hodnotiaci) prístup k rôznym textovým štruktúram je mož-

konečného adresáta. Môžeme povedať, že ide o vonkajšiu a vnútornú

i pre vysokoškolské prezentácie a projekty. Poslednou, piatou fázou

listické rozbory a interpretácie kľúčových diel slovenskej literatúry

gických komunikačných situáciách v súlade alebo, naopak, v rozpore

2.2 Štylistika (rétorika) v období stredoveku

Počas celého stredoveku a dlhého obdobia existencie stredovekej

2.3 Novovek a vlastné dejiny štylistiky

Vlastné dejiny štylistiky sa začínajú utvárať až v novoveku. Vtedy sa

presvedčení, že tohto didaktického odporúčania sa treba pridržiavať

do poslednej tretiny 19. storočia. V tomto období najmä zásluhou

dovšetkým estetickú (umeleckú) funkciu jazykového prejavu, a to až

Ako je zrejmé aj z uvedenej citácie, Bally vo svojej koncepcii štýlu