ZÁPOČET Z FYZIOLÓGIE A ANATÓMIE RASTLÍN

1. PESTOVANIE RASTLÍN NA POKUSY:

6. úloha: Stanovenie klíčivosti semien pomocou 2,3,5-trifenyltetrazóliumchloridu (TTC test)

- rýchle zistenie ktoré semená sú živé a ktoré nie

- živé semená obsahujú dehydrogenázy a dokážu dehydrogenizovať TTC soli, čím vznikajú
formazány (červené)
- živé semeno = sfarbenie na červeno
- mŕtve semeno = bez zmeny

Princíp: Pri pokusoch sa potrebujeme presvedčiť' o kvalite semien, najmä o ich klíčivosti. Stanovenie klíčivosti
v štandardných podmienkach ma veľký význam. Je však spojene so špecifickými podmienkami a v mnohých
prípadoch vyžaduje značný čas. Na stanovenie klíčivosti môžeme použiť aj biochemický test. Bunky žijúceho
embrya obsahujú aktívne dehydrogenázy, ktoré sú schopné redukovať umelé akceptory vodíka, napr.
tetrazóliové soli. Redukciou tetrazóliových solí vznikajú silne zafarbené, vo vode nerozpustne formazány.

Postup: Semená hrachu, prípadne iné semená so svetlým osemením a endospermom umŕtvime zahrievaním v
sušiarni pri teplote 100 °C asi 6 hodín. Do jednej skúmavky vložíme niekoľko živých, 8 hodín napúčaných
semien, do druhej skúmavky podobne napúčané mŕtve semená. Semena v oboch skúmavkách zalejeme roztokom
TTC. Skúmavky 15 minút zahrievame na vodnom kúpeli. (Pozor! Teplota vodného kúpeľa nesmie byť vyššia
ako 35 °C). Potom skúmavky položíme na 1 hodinu do tmy (TTC je citlivý na svetlo, preto redukcia rýchlejšie
prebieha v tme). Za tento čas sa embrya žijúcich semien zafarbia na červeno. Živé embryá redukujú
tetrazóliumchlorid na červený formazán. Embryá umŕtvených semien tetrazóliumchlorid neredukujú a
zostávajú bezfarebné. Podobne neklíčivé semená medzi vitálnymi ostanú bez farby.

Vyhodnotenie: Na základe tohto testu vyhodnotíme percento klíčivosti sledovaných semien. Test vyhodnotíme
aj z hľadiska prácnosti a ekonomiky vynaloženého času v porovnaní s klasickými biologickými testami.

2. VPLYV FAKTOROV NA RAST A VÝVIN RASTLÍN

3. úloha: Korelačné pokusy na hrachu

Princíp: Modelom na dôkaz zásahu do celistvej rastliny sú etablované klíčne rastliny hrachu s hypogeickými
klíčnymi listami. Po dekapitácii epikotylu a amputácii jedného klíčneho listu vyrastá púčik v pazuche
amputovaného klíčneho listu ( D O S T A L 1908). Tento základný pokus Dostala ukázal, že o rastových
koreláciách rozhodujú jemné regulačné vplyvy ovládané fytohormónmi a nie výživou, ako sa pôvodne
predpokladalo. Aplikáciou fytohormónov v tomto modeli môžeme fytohormóny testovať a presvedčiť sa o ich
funkcii v celistvosti rastliny.

Postup: Pripravené rastliny s dĺžkou epikotylu asi 3 cm umiestené v kultivačných nádobách rozdelíme na
jedenásť skupín (v každej 20 až 25 rastlín):

1. nádoba: Rastliny necháme rásť ako kontrolné bez zásahu.

2. nádoba: Rastliny dekapitujeme ostrou žiletkou 0.5 cm nad klíčnymi listami. Reznú plochu vysušíme
filtračným papierom a nanesieme na ňu kontrolnú vodnú lanolínovú pastu. Nanášanie robíme tak, že
trochu pasty položíme na druhý článok ukazováka ľavej ruky a dôkladne pomocou skalpelu
premiešame, až kým lanolín od tepla dokonale zvláčnie a potom ho nanesieme na rastlinu.
3. nádoba: Na dekapitovaný epikotyl nanesieme IAA pastu.
4. nádoba: Tesne pod apikálny púčik nanesieme v podobe krúžku IAA pastu.
5. nádoba: Tesne pod apikálny púčik nanesieme v podobe krúžku TIBA pastu.
 6. nádoba: Rastliny dekapitujeme ostrou žiletkou asi 0,5 cm nad klíčnymi listami. Okrem toho opatrne,
aby sme nepoškodili základy púčikov v pazuche klíčneho listu, odstránime jeden klíčny list. Reznú
plochu epikotylu natrieme vodnou lanolínovou pastou.
7. nádoba: Po dekapitácii epikotylu a amputácii klíčneho listu nanesieme na zvyšný klíčny list KIN
pastu.
8. nádoba: Po dekapitácii epikotylu zrežeme obidva klíčne listy na polovičku. Dekapitovaný zvyšok
epikotylu a jeden klíčny list natrieme vodnou pastou, druhý klíčny list IAA pastou.
9. nádoba: Epikotyl dekapitujeme asi 1 cm nad klíčnymi listami. Zvyšok po dekapitácii rozrežeme
vertikálne na dve polovice až ku klíčnym listom. Do vzniknutej medzery vložíme krycie mikroskopické
sklíčko tak, aby oddeľovalo polovičky kýpťov. Na jednu polovicu a na protiľahlý klíčny list nanesieme
IAA pastu.
10. nádoba: Po dekapitácii epikotylu a amputácii polovice klíčnych listov natrieme na epikotyl a jeden
klíčny list vodnú pastu, na druhý klíčny list TIBA pastu.
11. nádoba: Postupujem ako v desiatej nádobe, ale namiesto TIBA pasty nanesieme 2.4-D pastu.

Všetky nádoby umiestime pod sklené zvony a uložíme v tmavej miestnosti. Po desiatich dňoch pokusy
vyhodnotíme (obr. 13. 1).

13.1 korelačné vzťahy na hrachu:

 A intaktná klíčna rastlina pripravená na pokusy,

 B po dekapitácii epikotylu vyrastajú obidva púčiky zo začiatku rovnako,
 C nanesená IAA pasta inhibuje vývin axiálnych púčikov, klíčne listy sa vyčerpávajú a na epikotyle sa
tvoria korene,
 D po dekapitácii epikotylu a amputácii klíčneho listu vyrastie náhradný epikotyl z pazuchy
amputovaného klíčneho listu,
 E po dekapitácii epikotylu, redukcii klíčnych listov a nanesení IAA pasty na 1 klíčny list, vyrastá
náhradný epikotyl na strane, kde nebola IAA aplikovaná

1. V prvej nádobe sú rastliny následkom nedostatku svetla etiolované. Všimneme si, že v pazuchách
klíčnych listov nevyrastajú axilárne púčiky, lebo terminálny púčik vylučuje auxíny, ktoré ich vývin
brzdia - platí apikálna dominancia.
 2. V druhej nádobe sa dekapitáciou terminálneho púčika prerušil inhibičný účinok na axilárne púčiky,
ktoré sa zo začiatku najprv približne rovnomerne zväčšili a začali vyrastať. Neskôr sa stáva jeden
náhradný epikotyl dominantným a rast druhého sa spomaľuje.
3. V tretej nádobe IAA funkčne nahradila terminálny púčik, takže axilárne púčiky sa nevyvíjajú. Použitý
0,5% obsah latky je nefyziologický, spôsobuje silné zhrubnutie epikotylu a čiastočnú tvorbu korienkov
na epikotyle.
4. V Štvrtej nádobe nefyziologicky obsah IAA silne brzdí predlžovací rast epikotylu, ktorý nadmerne
hrubne.
5. V piatej nádobe TIBA pôsobí ako antagonista natívnej IAA, prúdiacej z terminálneho púčika, ruší jeho
inhibičný vplyv na bočné axilárne púčiky. Tieto začínajú vyrastať a rastlina sa rozkonáruje.
6. V šiestej nádobe po dekapitácii terminálneho púčika a amputácii klíčneho listu rastie púčik v pazuche
amputovaného klíčneho listu. Chirurgickým zásahom sme porušili v celkovej korelácii rastliny
inhibičné vplyvy, ktoré produkovali epikotyl a klíčny list a brzdili tak rast axiálnych púčikov.
7. V siedmej nádobe kinetín zrušil inhibičný vplyv klíčneho listu na rast axiálneho púčika a začínajú
vyrastať axilárne púčiky z pazúch obidvoch klíčnych listov.
8. V ôsmej nádobe IAA pôsobí na klíčny list, inhibuje vývin jeho axilárneho púčika, a preto vyrastá púčik
v pazuche protiľahlého klíčneho listu. Syntetická IAA nahrádza funkciu klíčneho listu.
9. V deviatej nádobe rastie púčik v pazuche nenatretého klíčneho listu, lebo inhibičný účinok IAA z
klíčnych listov je silnejší ako zábranný účinok, ktorý pôsobí z pasty natretej na polovici epikotylu.
10. V desiatej nádobe TIBA ruší inhibičný účinok natívnej IAA produkovanej klíčnym listom. Preto v
pazuche natretého klíčneho listu rastie púčik silnejšie.
11. V jedenástej nádobe je výsledkom toxického účinku 2,4-D pasty zdurenie a odtrhávanie sa vonkajších
vrstiev koreňa.

1. úloha: Vplyv svetla na rast rastlín hrachu

Princíp: Na vyklíčené semená v prírodných podmienkach pôsobí svetlo. Okrem toho, že predstavuje pre rastlinu
základný fotomorfogénny faktor, je predpokladom fotosyntézy. Rastliny pestované v tme označujeme ako
etiolované a rastú iba na úkor zásobných látok semena. Z tohto dôvodu sa sucha hmotnosť (sušina) rastliny
pestovanej bez svetla znižuje. Po vyčerpaní zásobných látok rastlina hynie.

Postup: Do dvoch kultivačných nádob nalejeme Knopov živný roztok, uzatvoríme perforovaným viečkom a
umiestnime po 15 ks asi 3 cm vysokých rastlín hrachu, ktoré zbavíme osemenia. Jednu nádobu dáme na
kultiváciu v laboratórnych podmienkach na svetle, druhu umiestnime tiež v laboratóriu, ale v tme. V priebehu
pokusu kontrolujeme hladinu živného roztoku, v prípade potreby dolievame.

Vyhodnotenie: Pokus vyhodnotíme po 7. dňoch kultivovania. Vizuálne vyhodnotíme rozdiely rastlín

etiolovaných a rastúcich na svetle. Rozdiely v dĺžke rastlín spracujeme štatisticky (kap. 3., 1. a 5. úloha) a
rozdiely v hmotnosti rastlín vyhodnotíme stanovením percenta vody a sušiny (kap. 4., 1. úloha).

4. STANOVENIE RASTOVÝCH PARAMETROV, DÔKAZ PRVKOV V SUŠINE

1. úloha: Stanovenie percenta vody a sušiny v rastlinnom materiáli

Princíp: Zahrievaním rastlinného materiálu sa vyparuje voda. Vysušením do konštantnej hmotnosti dostaneme
sušinu. Po vysušení vzorky do konštantnej hmotnosti a odvážení vypočítame percento vody a percento sušiny.
Postup: Čistú odvažovačku alebo misku z hliníkovej fólie vysušíme v sušiarni pri teplote 105 °C a po ochladení
v exsikátore odvážime (spolu so zabrúseným vrchnákom). Po odvážení odvažovačky vložíme do nej niekoľko
gramov rastlinného materiálu. Paralelne pracujeme s troma odvažovačkami a navažujeme na porovnanie rozličný
rastlinný materiál. Pracujeme čo najrýchlejšie, aby sme zabránili stratám, ktoré vzniknú zvýšeným odparovaním
na poškodených častiach materiálu (rezné plochy) Odvažovačku uzavrieme a znovu odvážime. Otvorenú
odvažovačku vložíme do vyhriatej sušiarne (cca 80 °C). Ku koncu vysušovania zvýšime teplotu na 105 °C. Po
ukončení sušenia vložíme otvorenú odvažovačku do exsikátora a ochladíme. Po ochladení (cca 10 minút)
odvažovačku odvážime a znovu dáme sušiť'. Sušíme do konštantnej hmotnosti (±0,1 mg).
Vyhodnotenie: Z jednotlivých odvažovačiek vypočítame percento sušiny, percento vody a porovnáme, hlavne či
etiolizovaný materiál obsahuje viac vody ako materiál rastúci na svetle.

5. úloha: Dôkaz katiónov v rastlinnom popole

Princíp: Nespáliteľný podiel (popol) rozpustíme vo vode alebo v zriedenej HCl. Jednotlivé prvky v roztoku
dokazujeme jednoduchými analytickými reakciami.
Postup: Na navlhčený filtračný papier v lieviku nasypeme trochu popola, premyjeme ho malým množstvom
horúcej redestilovanej vody a filtrát zachytávame do skúmavky.

Dôkaz draslíka:

Filtrát zneutralizujeme, pridáme niekoľko kvapiek roztoku dusitanu sodno-kobaltitého. Za prítomnosti draslíka v
roztoku vznikne žltý zákal od hexanitrokobaltitanu draselného.

Dôkaz železa:

Na filter prisypeme ďalšie malé množstvo popola a premyjeme zriedenou HCl. Filtrát rozdelíme na tri časti:
K prvej časti pridáme niekoľko kvapiek roztoku hexakyanoželeznatanu draselného. Vzniká modré sfarbenie
(berlínska modrá) ako dôkaz prítomnosti trojmocného železa.

Dôkaz horčíka:

K filtrátu v tretej skúmavke pridáme vodný roztok amoniaku do alkalickej reakcie a potom vyzrážame vápnik
prídavkom uhličitanu amónneho. Vzniknutú bohatú bielu zrazeninu odfiltrujeme. K filtrátu pridáme niekoľko
kvapiek hydrogénfosforečnanu disodného. Vznikne biely zákal ako dôkaz prítomnosti horečnatých iónov.

6. úloha: Dôkaz aniónov v rastlinnom popole

Dôkaz oxidu uhličitého: Na sklenú tyčinku naberieme kvapku 5% roztoku hydroxidu bárnatého a podržíme
tesne nad šumiacim popolom. Kvapka sa zakrátko zakalí vzniknutým uhličitanom bárnatým.

Dôkaz síranu: Kyslý filtrát rozdelíme na dve časti. K prvej časti pridáme roztok chloridu bárnatého. Za
prítomnosti síranov vzniká biela zrazenina síranu bárnatého, ktorá sa nerozpúšťa v zriedenej HNO3 a HCl.

7. úloha: Dôkaz fosforečnanov

Princíp: Fosfor dokážeme v rastlinnom popole pomocou molybdénanu amónneho a kyseliny dusičnej ako
molybdatofosforečnan amónny, ktorý má svoju charakteristickú farbu.
Vytvorí sa citrónovožltá zrazenina, pri malom množstve fosforu žlté zafarbenie, ako dôkaz prítomnosti iónov
fosforu vo forme molybdatofosforečnanu amónneho (NH4)2 P(Mo,Ol 0 )4

5. FOTOSYNTÉZA A RESPIRÁCIA

Vzorec fotosyntézy:

12H2O + 6CO2 → C6H12O6 + 6O2 + 6H2O

(prebieha za prítomnosti svetla (fotosynteticky aktívneho žiarenia) a chlorofylu)

5. úloha: Dôkaz uvoľňovania oxidu uhličitého pri respirácii

Princíp: Oxid uhličitý uvoľnený pri respirácii sa v roztoku hydroxidu bárnatého viaže podľa rovnice:

C 0 2+ Ba(OH )2 → BaCO 3 + H 2 O

Uhličitan bárnatý tvorí nerozpustnú bielu zrazeninu, ktorej tvorbu môžeme vizuálne pozorovať".

Postup: Pod sklený zvon zatemnený tmavým papierom umiestime rastlinu v črepníku a kadičku s čírym
roztokom hydroxidu bárnatého (obr. 11.4). Po určitom čase sa roztok hydroxidu bárnatého zakalí od
vzniknutého uhličitanu bárnatého.

6. RASTLINNÉ FARBIVÁ

1. úloha: Extrakcia antokyánov a závislosť ich zafarbenia od pH

Princíp: Vodné roztoky flavonoidov (antokyánov) menia farbu v závislosti od pH roztoku.

Postup: Listy červenej kapusty, prípadne plody vtáčieho zobu rozrežeme na drobné kúsky, dáme do malého
množstva destilovanej vody a zahrejeme do varu. Varom sa z rastlinného materiálu extrahujú vo vode rozpustné
antokyánové farbivá. Z roztoku potom filtráciou odstránime zvyšky rastlinného materiálu. K časti filtrátu po
kvapkách pridávame zriedenú kyselinu octovú a pozorujeme farebné zmeny roztoku. K druhej časti filtrátu
pridávame zriedený roztok hydroxidu amónneho. Alkalický roztok potom postupne okyslíme zriedenou
kyselinou octovou. Farebné zmeny pozorne sledujeme.

V kyslom prostredí: fialovo-červená farba

V zásaditom prostredí: modro-zelená farba

2. úloha: Zmena farby živých kvetov vplyvom oxidu siričitého a prchavých kyselín alebo zásad

Princíp: Kyslé alebo zásadité výpary vyvolávajú v bunkách kvetov farebné zmeny antokyánových farbív.
Plynný oxid siričitý ich reverzibilne odfarbuje na leukofarbivá. Vzdušným kyslíkom kvety čiastočne znova
nadobudnú pôvodnú farbu.
Postup: Modré alebo červené kvety uložíme pod sklený zvon spolu s malou kadičkou naplnenou
koncentrovanou kyselinou chlorovodíkovou alebo roztokom hydroxidu amónneho. Plynný oxid siričitý v
sklenom zvone získame rozkladom pyrosiričitanu draselného zriedenými neprchavými kyselinami. (Niekoľko
gramov pyrosiričitanu draselného rozložíme v minimálnom objeme teplej 30% kyseliny sirovej.) Pyrosiričitan
draselný (K2S1O5) reaguje s kyselinami a uvoľňuje oxid siričitý. Počas pokusu pozorujeme farebné zmeny
kvetov.

7. úloha: Chromatografické delenie plastidových farbív na tenkej vrstve silikagélu

Princíp: Plastidové pigmenty sa delia metódou adsorpčnej chromatografie na tenkých vrstvách silikagélu.

8. úloha: Spektrofotometrické stanovenie množstva chlorofylu a a chlorofylu b

Princíp: Pri spektrofotometrickom stanovení množstva chlorofylov (Chl a, Chl b, Chl a+b) v listoch rastlín ide o
stanovenie absorbancie chlorofylového extraktu v oblasti vlnových dĺžok, pri ktorých je absorbancie
chlorofylových komponentov maximálna. Absorpčné maximum pre Chl a (80% acetón) = 664; pre Chl b (80%
acetón) = 648 nm.

9. úloha: Hydrolýza chlorofylu na feofytín

Princíp: V kyslom prostredí sa z chlorofylu odštepuje horčík, pričom dochádza k zmene jeho sfarbenia do
hneda.
Postup: Acetónový roztok chlorofylov nalejeme do kadičky a prikvapneme niekoľko kvapiek koncentrovanej
HCl a destilovanej vody. Po premiešaní roztoku sa zelená farba roztoku zmení na olivovohnedú od
vzniknutého feofytínu.

7. SACHARIDY

1. úloha: Dôkaz redukujúcich sacharidov v rastlinných plodoch

Princíp: Voľná poloacetálová hydroxylová funkčná skupina sacharidov má redukčné vlastnosti. Po
extrakcii sacharidov z rastlinného materiálu a pridaní ľahko redukovateľných látok sa tieto redukujú, čim
vznikajú charakteristické zrazeniny alebo zafarbenia.
Postup: V roztieračke rozotrieme plody rastlín a teplou destilovanou vodou vylúhujeme sacharidy. Homogenát
prefiltrujeme a vo filtráte dokazujeme prítomnosť sacharidov.

a) Fehlingova reakcia: K niekoľkým ml rastlinného extraktu v skúmavke pridáme rovnaké množstvo roztoku
Fehling I. a Fehling II. (2 ml). Potom dbáme, aby celkový obsah roztoku nepresahoval polovicu objemu
skúmavky. Skúmavku držíme pomocou skúmavkového držiaka a opatrne zahrejeme vo vodnom kúpeli. Za
prítomnosti redukujúcich látok vznikne červenohnedá zrazenina oxidu meďného.

3. úloha: Rozlíšenie aldóz od ketóz - Selivanova reakcia

Princíp: V prostredí kyseliny chlorovodíkovej dávajú ketohexózy 5-hydroxymetylfural, ktorý reaguje s

rezorcínom za vzniku červeného zafarbenia.
Postup: Do jednej skúmavky nalejeme asi 5 ml roztoku glukózy, do druhej rovnaké množstvo fruktózy. K
obidvom roztokom pridáme rovnaký objem 25% HC1 a niekoľko kryštálikov rezorcínu. Obidva roztoky krátko a
mierne zahrejeme. V roztoku, ktorý obsahuje fruktózu, vznikne intenzívne červené sfarbenie, charakteristické
pre ketóz. Roztok obsahujúci aldózu (glukózu) červené zafarbenie nedáva.

6. úloha: Vlastnosti škrobu a hydrolýza škrobu

Princíp: Molekula škrobu sa skladá z jednotlivých glukózových stavebných jednotiek pospájaných α -

glykozidickými väzbami tak, že molekula predstavuje tvar závitnice. Pri jódovej reakcii sa viažu atómy jódu na
túto závitnicu, pričom vzniká charakteristické zafarbenie (pri amylóze tmavomodré, pri amylopektíne
červenofialové). Pri hydrolýze sa škrob štiepi najprv na dextríny, potom na maltózu a napokon na glukózu, ktorú
môžeme dokázať na základe jej redukčných vlastností.

Postup:

I. K 10 ml škrobového mazu pridáme kvapku vodného roztoku I 2 + KI. Roztok sa zafarbí intenzívne na
modro. Pri zahriatí nad 60 °C sa zafarbenie stráca, po ochladení sa znovu objavuje.
V ďalšej skúmavke urobíme Fehlingovu skúšku. Reakcia je negatívna - škrob nemá redukčné
schopnosti.
II. K 10 ml škrobového mazu pridáme niekoľko kvapiek koncentrovanej HC1 a skúmavku vložíme do
vodného kúpeľa s vriacou vodou. Každých 5 minút berieme tyčkou vzorku z hydrolyzovaného roztoku
a na bodkovacej miske sledujeme jej reakciu s vodným roztokom I2 + KI, ktoré sa postupne sfarbuje
fialovo, červeno, až sa stáva bezfarebným podľa stupňa hydrolýzy. Po ukončení hydrolýzy obsah
skúmavky rozdelíme na dve časti. V jednej časti urobíme Selivanovu skúšku bez pridania HCl (na
ketóz) s negatívnym výsledkom, v druhej časti urobíme po neutralizácii granulovaným NaOH
Fehlingovu skúšku, ktorá bude pozitívna (prítomnosť redukujúceho monosacharidu - glukózy).

8. VODNÝ REŽIM

1. úloha: Semipermeabilita usmrtených buniek

Princíp: Živá rastlinná bunka je semipermeabilná. Prijíma vodu a chráni bunkový obsah proti vonkajšiemu
okoliu. Po usmrtení bunky sa stráca semipermeabilita plazmalémy a tonoplastu a obsah vakuoly sa vylieva do
prostredia.
Postup: Cviklu nakrájame na kocky (asi 1 cm3), ktoré 20 minút premývame v prúde vody. Dve kadičky
naplníme vodou, tretiu vodou s trochou chloroformu, štvrtú 30% kyselinou octovou. Do kadičiek hodíme 2 až 4
kocky premytej cvikly. V jednej kadičke kocky povaríme. Asi po 30 minútach pozorujeme, že vo všetkých
kadičkách, kde boli bunky usmrtené, sa voda zafarbila betalaínmi, ktoré difundovali z buniek. Usmrtené
bunky stratili semipermeabilitu. V tretej kadičke vidíme výrazne oddelené 2 zóny: spodnú bezfarebnú vrstvu
chloroformu, hore vodu s vyplavenými betalaínmi.

2. úloha: Imbibičný tlak pri napúčaní semien

Princíp: Suché semená z vlhkej sadrovej kaše imbibíciou prijímajú vodu, tým zväčšujú svoj objem
a imbibičným tlakom spätne tlačia na sadrový klobúk. Imbibičný tlak je taký veľký, že sadrový klobúk
praská.
Postup: Prvú treciu misku vyložíme navlhčeným filtračným papierom. V druhej trecej miske rozmiešame sadru
s vodou na polotekutú kašu. Časť tejto sadrovej kase nalejeme do trecej misky s filtračným papierom. Na povrch
sadry v miske naukladáme suché semená hrachu a zalejeme zvyškom sadrovej kaše. Necháme stuhnúť,
vyklopíme na Petriho misku a odložíme. Po týždni pozorujeme, že sadrový klobúk v mieste uložených
semien praskol.

3. úloha: Príjem vody vnútornými a vonkajšími vrstvami buniek stvolu púpavy

Princíp: Vnútorné a vonkajšie pletivá stvolu púpavy nerovnako prijímajú vodu. Ak ich vložíme do vody
alebo roztokov anorganických soli, prehnú sa následkom nerovnakého turgoru v pletivách.
Postup: Stvol púpavy pozdĺžne rozrežeme dvoma navzájom na seba kolmými rezmi. Segmenty vložíme do
roztoku NaCl a destilovanej vody. Narezané časti sa vo vode pod vplyvom väčšieho prijímania vody
vnútornými pletivami stvola ohnú smerom von a skrútia. V roztoku NaCl sa ohnú opačne. Segmenty
vyberieme a navzájom vymeníme. Ohnute segmenty púpavy sa v roztoku skrútia naspäť, vo vode sa ohnú von.
Tento jav je spôsobený nerovnakým prijímaním vody vnútornými a vonkajšími vrstvami stvola púpavy.
Pokožkové pletivá totiž bránia príjmu a výdaju vody.

6. úloha: Porovnanie vodného potenciálu rastlinných pletív

Princíp: Medzi roztokmi sacharózy a rastlinným pletivom (segmenty) dochádza k vyrovnávaniu hodnôt
vodného potenciálu. V hypertonickom roztoku sa segment skráti, voda sa z buniek uvoľňuje, v
hypotonickom sa segment predĺži, voda sa do buniek nasáva, v izotopickom roztoku nenastanú zmeny.
Postup: Korkovrtom vyrežeme zo zemiaku 4 segmenty, zarovnáme ich tak, aby všetky mali rovnakú dĺžku. Prvý
vložíme do skúmavky s vodou, druhy do skúmavky s 0,3 M sacharózou, tretí do skúmavky s 0,5 M sacharózou a
posledný do skúmavky s 1 M sacharózou. Z výsledkov možno usúdiť, že 0,3 M sacharóza je v porovnaní s
pletivom zemiaka izotonický roztok, 0,5 M a 1 M sacharóza sú hypertonické a voda je hypotonickým roztokom.

7. úloha: Porovnanie účinku osmoticky aktívnej a osmoticky neaktívnej látky

Princíp: Osmoticky aktívna látka je v porovnaní s pletivom zemiaka hypertonická, preto vysáva z okolitých
pletív vodu a mení sa na koncentrovaný roztok. Osmoticky neaktívny škrob zostáva v jamke suchý.
Postup: Zemiakovú hľuzu prekrojíme na dve polovičky a na rezných plochách oboch polovičiek vykrojíme
jamku. Do jednej jamky nasypeme sacharózu (alebo iný cukor), do druhej jamky trochu škrobu. Zemiakové
hľuzy odložíme a na konci cvičenia pozorujeme.

Hypertonický roztok – Vo vnútri zemiaku je hypotonické prostredie (čo znamená menej častíc), tým pádom
prechádza voda z roztoku s menším počtom častíc, do roztoku s väčším počtom častíc, takže von zo zemiaku do
roztoku. Zemiak sa stáva mäkkým pretože stráca turgor, uniká z neho voda.

Hypotonický roztok – Vo vnútri zemiaku je hypertonické prostredie (čo znamená viac častíc), tým pádom
prechádza voda z roztoku s menším počtom častíc do roztoku s väčším počtom častíc, takže do vnútra zemiaku.
Zemiak sa naplní vodou, je tvrdý, prípadne praská.

8. úloha: Vplyv fyziologického sucha na rast mladých rastlín hrachu.

Princíp: Rastliny v roztoku s vyššími osmotickými hodnotami ako sú hodnoty v ich koreni nie sú schopné
z pôdneho, prípadne živného roztoku prijímať vodu a postupne vysychajú.
Postup: Do 2 kultivačných nádob nalejeme Knopov živný roztok. Do jednej z nádob pridáme asi 10 g NaCl a
zamiešame. Do nádob dáme kultivovať mladé rastliny hrachu zbavené osemenia. Odložíme v laboratóriu na
svetlé miesto a priebežne pozorujeme. Rastliny v nádobe s NaCl postupne vysychajú napriek tomu, že ich korene
sú ponorené v roztoku. Voda, ktorá by sa osmoticky mala do koreňov dostať, je pre korene fyziologicky
neprístupná pre oveľa vyššie osmotické hodnoty roztoku. Rastliny vysychajú vplyvom „fyziologického sucha".

9. PROTEÍNY A SEKUNDÁRNE METABOLITY

11. úloha: Dôkaz niektorých enzýmov v zemiakovej hľuze

Peroxidáza a kataláza sú oxidačné enzýmy. Ich protetická skupina obsahuje Fe. Reakcia, ktorú katalyzuje
kataláza, je rozklad peroxidu vodíka:

2H202 ---> 02 + 2H20

Kataláza: Reakcii sa zúčastňujú dve molekuly H202 , jedna ako donor a druhá ako akceptor elektrónov. Ukázalo
sa, že kataláza je len určitou formou Peroxidázy, ktorá okrem oxidačných reakcií môže (za neprítomnosti iného
substrátu) katalyzovať aj rozklad peroxidu vodíka. Napr. kataláza za vhodných podmienok za prítomnosti H 2 0
2 oxiduje niektoré fenolické látky (pyrogalol, pyrokatechol) práve tak ako Peroxidáza. Za aeróbnych podmienok
Peroxidáza, ako i kataláza oxidujú niektoré látky aj za neprítomnosti H 2 0 2 (napr. kyselinu indolyloctovú,
NADH, glutatión a pod.). Funkcia obidvoch enzýmov v rastlinnom materiáli nie je celkom známa.

Hlavná funkcia katalázy je pravdepodobne v odbúravaní nadbytočného a toxického peroxidu vodíka v

pletivách rastlín, ktorý vzniká pri niektorých oxidačných procesoch. Nevyučuje sa možnosť, že sa kataláza
zúčastňuje aj pri oxidačných reakciách.

Dôkaz oxidáz:
Kataláza: Ak zemiakové disky polejeme 3% roztokom H202, na nepovarenom disku sa vytvorí pena ako
dôsledok uvoľňovania plynného kyslíka.
Dehydrogenáza: Disky zalejeme 0,5% roztokom trifenyltetrazóliumchloridu. Nepovarený disk sa asi po 30
minútach zafarbí na červeno, následkom enzymatickej redukcie trifenyltetrazóliumchloridu na červený, vo vode
nerozpustný formazán.

13. úloha: Dôkaz amylázy v embryách kukurice

Princíp: Amyláza z embryí difunduje do agaru a v bezprostrednom okolí zhydrolyzuje škrob.

Nízkomolekulové degradačné produkty škrobu sa Lugolovým roztokom nefarbia na rozdiel od
nehydrolyzovaného škrobu.

3. úloha: Redukčné vlastnosti vitamínu C

Princíp: Vitamín C (kyselina L-askorbová) patrí medzi vitamíny rozpustné vo vode. Vyskytujú sa vo všetkých
orgánoch rastlín, hlavne však v ovocí a zelenine. Má silné redukčné vlastnosti, ktoré rastlina využíva pri
oxidoredukčných metabolických procesoch. Je schopný redukovať v tme za chladu roztok dusičnanu
strieborného na elementárne striebro.

Postup: Do skúmaviek napipetujeme tieto roztoky: a) 5 ml vody ako kontrolu,

I. 5 ml kyseliny L-askorbovej,
II. 5 ml kyseliny citrónovej,
III. 5 ml citrónovej šťavy,
IV. 5 ml 15 minút povarenej citrónovej šťavy,
V. 5 ml glukózy + pár kvapiek NH4OH
Do každej skúmavky napipetujeme 3 ml 1% AgN03 a skúmavky uložíme na tmavé miesto. Po dvoch hodinách
vizuálne porovnáme množstvo vydedukovaného striebra a vyhodnotíme, ktoré zložky citrónovej šťavy redukujú
roztok AgN03 .

10. POHYBY RASTLÍN

7. úloha: Hygroskopické pohyby

Princíp: Z fyzikálnych pohybov sú najvýznamnejšie hygroskopické pohyby. Podmienené sú rozdielnou

štruktúrou bunkových stien a anatomickou stavbou pletív. Pri napúčaní tieto časti nerovnako prijímajú
vodu, výsledkom čoho je zmena tvaru orgánu, ktorá môže mať význam napríklad pri rozmnožovaní.
Mechanizmus hygroskopického fyzikálneho pohybu si môžeme demonštrovať na vhodných objektoch.

b) Šišky borovice, struky hrachu a nažky bocianníka vložíme do sušiarne pri teplote 80 °C. Šišky sa otvoria,
struky skrútia do špirály, čo umožní uvoľnenie semien, osti nažiek sa skrútia do špirály. Do akvária vložíme
papierovú vatu, ktorú dôkladne nasýtime vodou. Na kadičky obrátené hore dnom položíme šišky, struky hrachu
a fazule. Nažky bocianníka položíme do kadičky naplnenej vlhkou záhradnou zemou. Akvárium prikryjeme
sklenou plachtou, aby sa vzduch nasýtil vodnými parami. Otvorené šišky sa zatvárajú, špirálovito stočené
struky hrachu a fazule sa vyrovnávajú. Hygroskopický pohyb nažiek bocianníka vyrovnáva špirálovito
stočené osti, pričom pozorujeme zavrtávanie semien do pôdy.

6. úloha: Termonastia

Princíp: Kvety tulipánu sa vplyvom zmeny teploty otvárajú a zatvárajú. Ak vystúpi teplota, urýchli sa rast
vrchnej strany okvetných lístkov, kvet sa otvorí, ak sa zníži teplota, začne silne rásť spodná strana okvetných
lístkov a kvet sa uzavrie.
Postup: Mladé kvety tulipánu necháme pri laboratórnej teplote 20 až 25 °C, až kým sa otvoria. Potom ich
prenesieme do chladničky (5 °C), kde sa zavrú. Termostatický pohyb môžeme opakovať' viackrát.

Gravitropizmus:
- statolyty v statocystách = citlivé orgány na gravitáciu
- Dokým je koreňová čiapočka v poriadku, tak bude koreň rásť vždy nadol