Táto elektronická kniha bola zakúpená v internetovom kníhkupectve Martinus.

sk

Meno a priezvisko kupujúceho: Lucia Janečková

E-mail: luciajaneckova84@gmail.com

Upozorňujeme, že elektronická kniha je dielom chráneným podľa autorského zákona a je

určená len pre osobnú potrebu kupujúceho. Kniha ako celok ani žiadna jej časť nesmie byť
voľne šírená na internete, ani inak ďalej zverejňovaná. V prípade ďalšieho šírenia neoprávnene
zasiahnete do autorského práva s dôsledkami podľa platného autorského zákona a trestného
zákonníku.

Veľmi si vážime, že e-knihu ďalej nešírite. Len vďaka Vašim nákupom dostanú autori,
vydavatelia a kníhkupci odmenu za svoju prácu. Ďakujeme, že tak prispievate k rozvoju
literatúry a vzniku ďalších skvelých kníh.

Ak máte akékoľvek otázky ohľadom použitia e-knihy, neváhajte nás prosím kontaktovať na
adrese eknihy@martinus.sk
 Text © 2016 by Jozef Karika
Jacket design © 2016 by Emil Křižka
Slovak edition © 2016 by Ikar

ISBN 978-80-551-5146-5
Ďakujem Kamilovi Hambálkovi, ktorý mi pomohol pri overovaní
niektorých informácií a skutočností uvedených v knihe.
 PREDHOVOR AUTORA

Toto nie je pre teba. Dodnes si tú vetu pamätám. Igor sa na mňa pozrel,
nadvihol obočie a povedal: „Toto nie je pre teba.“
Zaujal ma tón, akým to skonštatoval. Dovtedy som si bol istý, že celá
záležitosť je iba vtip, kanadský žartík – alebo že mám do činenia s bláznom
či zúfalcom, ktorý ce byť za každú cenu zaujímavý.
Keď však vyslovil svoje: „Toto nie je pre teba,“ po prvý raz som
zapoyboval. Nevravím, že som zmenil názor. Pravdupovediac, ani teraz –
vyše roka po stretnutí – neviem, či mi vravel pravdu, alebo si vymýšľal.
Prípadne, v akom pomere boli namiešané skutočnosť a výmysly. Niektoré
prvky jeho rozprávania sú nepoybne pravdivé – dôkladne som si i overil.
Lenže ďalšie… Veď uvidíte sami.
Hneď úvodom cem zdôrazniť jedno: netvrdím, že to, čo si prečítate, je
pravda. Rovnako však netvrdím ani to, že ide o zámernú lož alebo výpoveď
pomätenca. Napokon, môj názor nie je podstatný. Najlepšie bude, keď si
na základe prečítaného vytvoríte vlastný pohľad, vlastnú perspektívu, a sami
pre seba sa rozhodnete, či ide o výmysel, alebo záznam udalostí, ktoré sa
naozaj stali.
Ako autor som v tomto prípade iba zaznamenal a beletrizoval. Presne o to
ma Igor žiadal. Nešlo mu, rovnako ako mne, o žiadne presviedčanie,
odhaľovanie skrytý skutočností alebo o vytvorenie legendy.
Jediné, čo cel, bolo zaznamenať desivé a tragié udalosti, ktoré prežil, a,
ako zdôrazňoval, dostať tieto informácie k ľuďom. Jeho slovami: „Aby to
všetko nebolo úplne zbytočné.“
Ale vráťme sa na začiatok.
„Toto nie je pre teba,“ povedal Igor a zatváril sa sklamane.
Neviem, aký obraz mal o mne vytvorený, no očividne som jeho predstavu
nenaplnil. Možno ma prekukol a vycítil, že ho mám za blázna alebo
podvodníka. Mal som na to však zopár dobrý dôvodov.
 Asi pol roka po publikovaní môjho mysteriózneho trileru Strach som dostal
čudný email. Neznámy lapík, podpísaný ako Igor M., v ňom tvrdil, že
niektoré scény v knihe sú až príliš podobné niečomu, čo vraj zažil na vlastnej
koži. Spozornel som, z času na čas takéto emaily dostávam – neraz sa končia
tým, že ma i pisateľ obviní z plagiátorstva, alebo sa domáha, aby som sa
priznal, že som opísal jeho osobné zážitky.
Logika niektorý ľudí je naozaj zvláštna, takže sa mi nečudujte, že som
bol ostražitý. Okrem obvinenia z plagiátorstva či vykrádania osobný
zážitkov mi hrozila aj ďalšia nepríjemnosť – ponuka perfektného námetu.
Takýto ponúk dostávam dosť (dám vám perfektný námet a vy mi
zaplatíte). Často býva únavné vysvetľovať, že aj keď je dobrý námet dôležitý,
sám osebe je tou najmenej cenenou komoditou v procese vzniku knihy.
V zálohe mám zopár desiatok vlastný skvelý námetov, no vzhľadom
na reálne časové a pracovné možnosti sa knižnej podoby dočká – v lepšom
prípade – tak pätnásť percent z ni.
Navyše, neraz mi perfektné námety ponúkajú ľudia, ktorí sú presvedčení,
že telepatiy komunikujú s mimozemšťanmi, odhalili celosvetové
sprisahanie, ktorého korene siahajú až do obce Teplička nad Váhom, alebo už
dvanásť rokov zvádzajú hrdinský boj s „mafiánskym“ mestským úradom
vo veci odpratávania psí výkalov.
Preto som aj Igorovi zdvorilo odpísal, že príbeh Strachu je dielom mojej
fantázie a že o ďalšie námety momentálne nemám záujem, lebo nestíham
spracovávať ani tie vlastné – čo je, napokon, pravda. Zároveň som zdôraznil,
že strašidelné či paranormálne témy ma bavia výhradne v umeleej alebo
príbehovej rovine, inak v podobné záležitosti neverím, ani ma príliš
nezaujímajú. Skôr naopak, mám k nim skeptiý a nedôverčivý postoj.
Lenže Igor sa nedal odradiť a trval na svojom – scény zo Strachu, kde
hrdinovia dezorientovane blúdia v horá a zažívajú akési rozhodenie
vnímania času i priestoru, sú vraj príliš podobné tomu, čo naozaj zažil.
Priložil aj odkaz na akýsi webový článok a vlastnoručne zhotovenú
fotografiu. Zatiaľ vám nepoviem, o aký článok išlo, ani čo bolo na fotke –
dostaneme sa k tomu čoskoro. Nateraz postačí, keď prezradím, že len čo som
uvidel fotografiý záber a prečítal si článok, zacítil som naozaj dobrý
príbeh.
 Nebudem klamať, hrozivosť a bizarnosť toho, čo naznačoval Igor, ma
zaujali. Stále som si však uvedomoval riziko, že ide o žart alebo niečie
psyié vyšinutie. Dokonca sa mi to zdalo oveľa pravdepodobnejšie než
čokoľvek iné.
Napriek tomu som sa neal prehovoriť na stretnutie, čo zvyčajne nerobím.
Čosi mi hovorilo, aby som pripustil výnimku. Zašiel som teda do Žiliny,
stretol sa s Igorom a vypočul si príbeh, z ktorého mi skoro vyšumel mozog
z hlavy.
Na nasledujúci stránka si ho prečítate spracovaný najlepšie, ako som
vedel. Po prvotný rozpako som totiž Igora presvedčil, že aj keď som veľmi
poybovačný a skeptiý, s tým, čo mi povie, naložím férovo. Nič iné odo
mňa necel. Nepresviedčal ma, že to, čo hovorí, je pravda. Nevplýval
na mňa, aby som ho nepovažoval za blázna. Skôr naopak, sám takúto
možnosť pripúšťal, dokonca sa víľami zdalo, že takéto vysvetlenie by
preňho bolo úľavou.
Necem zdržovať, sám som zvedavý, čo na tento príbeh poviete, no ešte
predtým zopár krátky poznámok. Celé rozprávanie som zaznamenal počas
šiesti stretnutí. Igor mi všetko rozprával z očí do očí – niekedy vecne
a pokojne, inokedy veľmi rozrušene, emotívne a zmätene –, na stole pritom
ležal zapnutý diktafón.
Následne som niekoľkohodinové nahrávky beletristiy spracoval. Presne
tak si to Igor prial. Znamená to, že niektoré pasáže textu sú doslovné citácie –
prepisy nahrávok, iné sú mierne dotvorené do románovej formy. Nikdy som
však nemenil obsah povedaného, ani doň nijako nezasahoval. (Jedinou
výnimkou sú mená a priezviská hlavný aktérov, tie sú zmenené.) Ak niečo
v texte vyžadovalo spresnenie, riešil som to vysvetľujúcou poznámkou
pod čiarou. Mojím cieľom bolo zaovať čo najväčšiu autenticitu nahrávok,
podať príbeh tak, ako mi ho Igor vyrozprával, a zároveň spracovať výpoveď čo
najčítavejším spôsobom.
Otvorene priznávam, že mi práca na spracovaní týto nahrávok dala
psyiy zabrať. Príbeh a jeho slovné, bezprostredné podanie reálnou osobou
z mäsa a kostí mi zahrali na citlivú strunu – neviem, či ma vyložene vydesili,
ale každopádne ma znepokojili a miestami aj poriadne rozhodili. Počas
prepisovania mi neraz zneli v ušia Igorove slová, ktorými ma odhadol
pri prvom stretnutí: „Toto nie je pre teba.“
Možno mal pravdu.
Jozef Karika
 PRVÁ SÉRIA NAHRÁVOK
(nahraté medzi osemnástym aprílom a šestnástym májom 2015)

Mal som sa otočiť a odísť, nechať čiernu príšeru na pokoji. Hnusná,

prekliata vec! Iste, po vojne je každý generál. Lenže ako som mal, doriti,
vedieť, kam ma objav privedie? A keby len mňa… Skurvené oceľové
dvierka, ako som mohol tušiť, čo je za nimi⁈
Chcel som iba trochu kešu navyše, myslel som si, že zhrabnem zopár
starých cenností, ktoré strelím v záložni za rohom alebo v starožitníctve
na námestí. Kto mohol tušiť, že tam namiesto toho nájdem… Ani neviem,
ako to nazvať, chápeš?
Takže poporiadku, pekne od začiatku, o chvíľu sa k oceľovej príšere –
a k tomu, čo som v nej našiel – tak či tak dostanem.
Som absolvent vysokej školy, odbor nie je podstatný. Promovaný
pred pár mesiacmi, takže je jasné, že trčím na úrade práce, nie? Potrebujem
platiť nájom, priateľka síce niečo zatiahne, ale na všetko nestačí; musíme
jesť, obliekať sa a všetko ostatné, veď to poznáš. Takže brigádujem, čo ti
budem hovoriť, väčšinou robím nič moc práce.
Aj vtedy to tak bolo – investor kúpil staručkú budovu na Hurbanovej
ulici, chystal kompletnú rekonštrukciu, bolo treba vypratať svinstvo. Koho
na to povolajú? Predsa vysokoškolských absolventov, čo drepia na úrade
práce. Nech si mladí uvedomia, že neštudovali nadarmo. Teta úradníčka ti
ponúkne absolventskú prax – na tri či štyri mesiace, za krásnych stotridsať
eur mesačne. Berieš-neberieš, všetko jedno. Ibaže keď nevezmeš, máš
čierny bod, lebo vraj nespolupracuješ, a pri najbližšej príležitosti ťa
vykopne, až sa za tebou zapráši. Aj z evidencie ťa vyškrtne, nech
nezvyšuješ percentá nezamestnanosti. Sociálna politika v praxi. Čiže
beriem aj manuálne fušky, nič iné mi nezostáva, makám ako roboš
a dúfam, že na dvestú žiadosť o prácu už niekto aspoň odpovie.
 Mám z toho nervy, ale žartíky bokom, lebo tam sa všetko začalo. Pravda,
vtedy som o tom nevedel, no v poloruine na Hurbanovej sa odštartovalo
odpočítavanie. Potichu tikalo, až kým sa hra neskončila a spolu s ňou aj ja.
Game over, man, takto rýchlo a jednoducho (lusknutie prstami). A keby
len ja, kurva, keby len ja…
Aj ostatných som namočil do sračiek, už vieš, ako všetko dopadlo, takže
ma chápeš. Ale chcem ti to povedať celé. Mysli si, čo chceš, pokojne
považuj za ojeb, mám na háku.
Takže ten prekliaty deň. Ráno som normálne vstal, Mia už bola
v kuchyni. Volá sa Miroslava, ale pre mňa je proste Mia; v tretiaku
na výške sme spolu začali chodiť a vydržalo nám to doteraz.
Počul som, že robí raňajky, štrngali tam hrnčeky, rada varí kakao. Ja ho
moc nemusím, ale neriešim. Keď s niekým žiješ v miniatúrnom
jednoizbáku, nesmieš riešiť blbosti. Osvedčená múdrosť z intráku, platí aj
o bývaní s Miou. Vstal som, zapol noťas a skontroloval blog. Dosť ma baví
blogovanie, ale to ti už došlo.
V noci pribudlo zopár komentov, iba som ich prebehol očami, nechcelo
sa mi púšťať do diskusie. Nejaký trtko s nickom Kochčera ma trolloval ako
zvyčajne. Nikdy nekŕm trollov. Skontroloval som čítanosť, nebolo to
najhoršie. Môj najčítanejší článok o skúsenostiach z cestovania slovenskou
železničnou dopravou mal cez stotisíc zobrazení, ostatné o trochu menej,
ale aj tak celkom slušné.
„Dobré ráno,“ Mia ku mne prikročila, zacítil som kakaovú vôňu. Položila
mi dlaň na plece, stisla prsty, premasírovala mi krk. Často sa budím
dolámaný, takže nepohrdnem dobrou masážou. Mia je v tom dobrá, veď
absolvovala masérsky kurz. Aj ona je vysokoškolská absolventka, takže
musí riešiť takéto kraviny, aby si privyrobila. Práve to sa mi na nej páči –
keď sa nedarí, ja začnem pičovať, hocikedy zbytočne vypením. Ona,
naopak, nenadáva, radšej absolvuje masérsky kurz a privyrobí zopár eur
navyše. Síce sa mi to páči, ale zároveň nie som dvakrát nadšený – veď sa
počas masírovania dotýka všelijakých stareniek, starcov i chlapov. Nič
príjemné, ale poďme k veci.
„Nezačítaj sa, o trištvrte hoďky tam máš byť,“ pripomenula mi
a pobozkala ma na vlasy.
 Skvelé, akoby som nevedel, čo ma dnes čaká. Najradšej by som zostal
sedieť doma, ale už som sa prihlásil, a keby som neprišiel, zamestnávateľ
ma nahlási pracáku. Okrem toho, domácnosť nemôže financovať iba Mia,
nemám z toho dobrý pocit.
Nikdy mi nič nevytkla, ale ani nemusela. Stačí, že masíruje starenky,
starcov a neznámych chlapov. Nechcem byť prísavka, takže sa
naraňajkujem a idem makať.
Ráno nič moc, začínal september, vonku celkom kosa. Mesto sa
prebúdzalo, stretol som iba zopár chodcov. Veľa som toho nevidel, kráčal
som cez arkádové chodby na námestí, ktoré tu ľudia nazývajú laubne,
a všade poletovala hmla. Iba taká jesenná, čo pred obedom zmizne, možno
bude slnečný deň. Zatiaľ sa to však nedalo odhadnúť, renesančné
a barokové domčeky sa vynárali z oparu. Fantasy atmosféra – cítil som sa
ako v Hre o tróny.
Popri ošarpanom kostole som prešiel do bočných uličiek a cez Dolný Val
sa napojil na Hurbanovu. Už to nebolo ďaleko, necítil som žiadne pracovné
nadšenie, skôr naopak – nohy mi oťažievali pri každom kroku. Keby som
lepšie počúval svoje telo, ako mi často radila Mia, zabalil by som to a vrátil
sa domov. Škoda, že som nepočúval.
Namiesto otočky som bezducho vykračoval ďalej ako Otík z Vesničko má
středisková – bývalá synagóga, zdravotnícka vysoká škola, ktorá je ešte
ošarpanejšia než kostol na námestí, zahnúť doprava a…
„Dorazili ste do cieľa,“ povedala by mi GPS navigácia, keby som nejakú
mal.
V tej časti mesta kedysi stálo veľa budov, víl aj palácov zo začiatku
dvadsiateho storočia. Niektoré boli pekne zrekonštruované, ďalšie už
zbúrané – na uvoľnených parcelách vznikli moderné bytovky či
parkoviská. Zopár stavieb však zostalo v pôvodnom stave. Práve do takej
vily som mieril. Stála vo vnútrobloku za zelenou budovou stredoškolského
internátu a jedálne. Z chodníka ju takmer nebolo vidieť, na chvíľu som
zapochyboval, či som na správnom mieste.
Prešiel som cez úzky priechod medzi internátom a rozostavaným
penziónom. Odkryl sa mi nečakaný pohľad – secesná vilka podobná
internátu, ibaže menšia. Tiež zrejme pochádzala z prvej tretiny
dvadsiateho storočia, ale na rozdiel od zelenej budovy pri chodníku nebola
zrekonštruovaná. Práve naopak, najlepšie roky mala dávno za sebou.
Začudoval som sa, že doteraz som si ju nikdy nevšimol, aj keď som
po Hurbanovej prešiel hádam tisíckrát. Ale žiadny div, z prednej strany ju
zakrýval internát, z opačnej – od Ulice Andreja Kmeťa – zas dlhá bytovka.
Ktovie, či chce investor ruinu zrekonštruovať, alebo zbúrať a získať tak
lukratívny flek v centre. Pravdupovediac ma to veľmi netrápilo, nech si
robí, čo chce. Oveľa viac ma žralo, čo budem v najbližších dňoch robiť ja.
Nič príjemné, starec. Ak si bol niekedy počas školy na poriadnej brigáde,
vieš, o čom točím. Čakala ma partia rovnako nadšených spolupracovníkov,
jeden či dvaja frajeri zastupujúci investora a veľa, preveľa posratej
makačky. Už prvý deň mi dal zabrať, a to sme robili iba prípravné práce.
Vila zvonku nevyzerala rozľahlo – dve poschodia, nevysoká ozdobná
vežička, popraskaná omietka plná reliéfov a iných chujovín.
Dnu to však bolo oveľa horšie. Jednak tam smrdelo starinou a hnilobou,
zároveň všade lietal prach. Jesenná hmla sa trhala, cez špinavé okná
nakukovalo zubaté slnko, no radšej by som bol, keby zostalo skryté. V jeho
lúčoch som totiž videl poletujúce mračná prachu, zdalo sa mi, že tam
nelietajú a nevíria jednotlivé zrnká, ale celé chuchvalce. Iba nedávno som
čítal zaujímavý blog o parazitoch žijúcich v prachu; text dopĺňali aj
detailné obrázky mikroskopických živočíchov. Spomenul som si na ne
zakaždým, keď mi prachové zrnká podráždili nos alebo zabehli do hrdla.
Lenže to bol iba začiatok. Dvaja maníci od investora nám prikázali
vyvliecť nábytok z izieb a vyhádzať ho pred vilu. Vtedy mi prvý raz
napadla otázka, aká inštitúcia tu vlastne kedysi sídlila? Nebol to súkromný
dom – členenie izieb aj ich výbava pripomínali čosi úplne iné.
„Internát tu bol,“ fučal pracovný kolega, keď sme po dlhej chodbe vliekli
ťažkú a škrípajúcu kovovú posteľ.
„Myslíš?“ zapochyboval som.
„Internát, ako v budove pri ceste.“
Pravda, prízemie aj poschodia pretínala ústredná chodba, do ktorej sa
otváralo zopár dvier. Všetky viedli do neveľkých izieb vybavených
skromným nábytkom a jednou či dvoma železnými posteľami.
Mimochodom, skurvene ťažkými.
 „Ja ti neviem,“ pokrútil som hlavou. „Skôr nemocnica alebo dajaký
ústav.“
„Tubera, ty kokos,“ zašomral kolega, tvár sa mu skrútila odporom.
V mysli sa mi okamžite vynorili ďalšie skvelé možnosti. Kdesi som čítal,
že napríklad baktérie cholery dokážu prežiť aj desiatky rokov.
„Alebo syfilis, ten bol vtedy tiež poriadne rozšírený,“ doložil som
na vylepšenie nálady.
„Ale ten nechytíš iba tak, či?“
„No… neviem,“ zapochyboval som, bavilo ma strašiť ho. Okrem toho mi
napadlo, že by z dnešnej fušky mohol byť obstojný príspevok na blog.
Vytiahol som smartfón a odfotil si zdevastovanú chodbu s vysokým oknom
na konci.
Trochu som pookrial, ale netrvalo to dlho. Do vily totiž dorazila ďalšia
partia. Chlapíci prišli v profesionálne pôsobiacich pracovných
kombinézach, niesli si aj fajné vybavenie. Ozajstní pracanti, nie
vysokoškolskí amatéri ako my.
Netrvalo dlho a predpoklad sa potvrdil – v jednej z prízemných izieb
začali rozvrtávať steny i podlahu. Zrejme hľadali vodovodné rozvody,
stupačky alebo čosi podobné. Nech už išlo o čokoľvek, výsledok bol
rovnaký – pekelný rámus. Aspoň dve zbíjačky, do toho osekávanie stien
akýmsi dlátom, jednoducho peklo. Celá budova
sa chvela, cítil som, ako mi podlaha pod nohami vibruje. Na toto ma
nikto nepripravil, dokonca ani teta na úrade práce asi nevedela, do čoho
nás púšťa.
O polhoďku bol už vzduch úplne nedýchateľný, z prízemia sa valili
prachové mračná aj hlasné nadávky. Existujú dva typy stavbárskych
majstrov – apatici a dramatici. Prví si budú v pohode a bez záujmu robkať
svoju prácičku bez ohľadu na akékoľvek detaily či širší obraz, napríklad, že
na nich padá dom. Pre druhých je maximálna dráma aj výmena žiarovky.
Títo patrili k druhej skupine, lebo nadávali čoraz hlasnejšie, hnusnejšie
a častejšie.
Napriek útrapám sme pokračovali v práci, vypratali sme takmer všetky
izby na prvom poschodí. Nebolo ich veľa, iba štyri či päť, ale skús odniesť
dolu schodmi zopár kovových postelí. A, samozrejme, skrinky, stolíky,
poličky…
O desiatej som už mal smrť na jazyku. Nebol som sám, aj moji kolegovia
čoraz častejšie zostávali na vzduchu, pokašliavali, chrchľali, alebo si,
naopak, zanášali ťažko skúšané pľúca dávkami nikotínu zo zdravotnej
cigaretky. Ja nefajčím a pokiaľ som nemusel, rád som si odpustil jednu
cestu dole a hore schodmi. Takže som zostával na poschodí, otvoril som
okno, vyklonil sa a lapal po čerstvom vzduchu.
Práve sme zdolali predposlednú izbu, kolegovia a dokonca aj profi
stavbári sa vytratili na dvor, vila stíchla. Nechal som otvorené okno,
prešiel sa po chodbe a skontroloval vypratané izby. Nič nám neuniklo, prvé
poschodie bolo prázdne, zostávala jediná kutica.
Keď som do nej vkročil, od prekvapenia mi nadvihlo obočie. Žiadne
kovové postele ani lacný nábytok. Stáli tam skrine aj masívny stôl
z mahagónového dreva. Všetko pekne vyrezávané, na úrovni.
Pri elegantnom konferenčnom stolíku bolo mäkučké čalúnené kreslo, ktoré
však pokrývala taká hrubá vrstva prachu, že som radšej o krok ustúpil.
Akási kancelária – ak tu bol niekedy ústav, v tejto miestnosti sídlil
riaditeľ či primár. Na stenách som rozoznal niekoľko svetlejších obdĺžnikov,
kedysi tam museli visieť obrazy. Aj tapety boli luxusné, síce ich zaniesol
prach, ale ozdobné vzory napriek tomu hýrili vkusnými farbami.
Vysoké police pri stenách zívali prázdnotou, kedysi však slúžili ako
kartotéka, zostali na nich ceduľky s písmenami abecedy. Skĺzol som
po nich pohľadom a zastavil sa až pod oknom.
V kúte sedelo monštrum. Hranatý čierny trezor, pútnik zo starých čias,
určite si pamätal Rakúsko-Uhorsko. Nad dvierkami bol umiestnený
ozdobný reliéf štítu, koruny a dvoch bájnych zvierat sprevádzaných
strohým nápisom Anton Maly Wien. Napriek desaťročiam, čo sa cez trezor
prevalili, a prachu, čo sa naň nalepil, sa matne leskol.
Akoby vyčkával. Akoby striehol a vyčkával.
Úplne ma zhypnotizoval, musel by si vidieť ten hranatý tvar, ale zároveň
jemné línie, aby si to pochopil. Dokonalý dizajn, očaril ma, uhranul skrz
storočím.
 Pristúpil som bližšie – kľúčovú dierku zakrýval ozdobný kryt
z ušľachtilého kovu. O kúsok nižšie vytŕčala z oceľových dvierok otočná
rúčka.
Siahol som na ňu – studená.
Zovrel som prsty, skúsil otočiť, ale ani sa nepohla. Najprv bolo treba
zasunúť kľúč do zámky a odomknúť, inak ani ťuk.
Bez správneho kľúča si nemal šancu preniknúť dovnútra – trezor to
hovoril svojím tvarom, vyžarovala z neho tvrdosť a nedobytnosť. Už len
tým, ako vyzeral, odrádzal od pokusov preniknúť doň násilím.
Ktovie, čo je dnu, napadlo mi.
Kanceláriu ktosi dávno vypratal, pobral všetky papiere, dokumenty,
výbavu, taniere i príbory. Ponechal iba nábytok, nič viac. Lenže ak sa mu
trezor nepodarilo otvoriť, ak odolal všetkým pokusom o vydanie svojich
tajomstiev, možno v ňom zostalo čosi z obdobia, keď tu ešte…
„Čo medituješ?“ vyhŕkol absolventský kolega.
Nepočul som, kedy za mnou prišiel, skoro ma chytil zrádnik, ale rýchlo
som sa ovládol.
„Premýšľam, čo s týmto,“ ukázal som na trezor.
„No boha, riadne hovädo!“
„Hrubá oceľ, zasadený do podlahy, možno zaliaty do betónu…“
„Toto ja trepať von nebudem!“
„Dúfam, že ani ja,“ prisvedčil som a vybral smartfón, aby som si
elegantnú čiernu obludu vyfotil. Keď bloguješ, musíš dopredu premýšľať
nad tým, čo by tvojich followerov mohlo zaujímať.
Idylka, žiaľ, netrvala dlho; už o chvíľu sa z prízemia ozvali zbíjačky,
steny sa začali otriasať, peklo sa vrátilo.
Vlastne, naozaj zlé to začalo byť, až keď sme dolu schodmi trepali
masívne police aj stôl. Rámus, prach, ťažké bremená – presne tak som si
predstavoval svoje pracovné nasadenie, keď som na fakulte riešil ťažké
úlohy, čo nám zadávali profesori a docenti.
Našťastie ma podobné utrpenie čaká už iba zajtra, potom sa začína
víkend. Dva dni preležím na gauči, iba telka a notebook, nič viac.
Ešte Mia, samozrejme.
 Zakaždým, keď sme pred vilu odhodili kus nábytku a vrátili sa naspäť
do kancelárie, padol mi zrak na čierny trezor.
Čo v ňom asi tak je, čo ukrýva?
Nepochyboval som, že nie je prázdny. Uškŕňal sa na mňa svojimi
hranatými dvierkami, pákou pripomínajúcou nos, aj jediným jagavým
okom. Dráždil ma, akoby na mňa žmurkal.
Čo skrývaš, čo je za dvierkami? premýšľal som. Mohlo tam byť čokoľvek.
Isté však bolo, že to tam ležalo pekne dlho, prinajmenšom zopár dekád.
Keď si chalani odbehli na cigaretku, vrátil som sa k trezoru a prezeral si
ho detailnejšie. Všimol som si škrabance na dvierkach aj okolo miest, kde
sa nachádzali skryté pánty.
Určite nie som prvý, koho trápi obsah oceľovej skrine. Čo je v tebe?
Zopár zúfalcov si prinieslo páčidlá alebo iné nástroje. Zbytočne, trezor
odolal všetkým nájazdom, bola to kvalitná prácička majstra Antona
Malého z Viedne. Aspoň tak som si vysvetlil nápis nad vzduchotesne
zamknutými dvierkami.
Ktosi tu usilovne pracoval, hľadal štrbiny, kam by mohol zasunúť
páčidlo. Dokonca sa zdalo, že sa snažil osekať okraj dvierok akýmsi dlátom.
Keď sa nedarilo, pokúsil sa rozmlátiť betónový sokel, do ktorého bol trezor
zapustený. Ani to nepomohlo, dobrodruhovia obišli naprázdno.
Čo je v tebe?
Furt mi to chodilo po rozume.
Mohlo tam byť všeličo, ale povedzme si pravdu – čo je najlogickejšie?
Čo sa odkladá do trezorov? Správne, cennosti!
Niečo, pri čom si potrebuješ byť istý, že to nepadne do nepovolaných
rúk. Niečo vzácne.
Presne tak som uvažoval, dávalo mi to zmysel, bol som z toho čoraz
nervóznejší.
Staré peniaze, šperky, cennosti? Ničomu z toho by som sa nebránil.
Fantazíroval som čoraz viac, práca sťahováka je na to ako stvorená. Čím
väčšia a ubíjajúcejšia námaha, tým živšie a farebnejšie fantazírovanie.
Už som sa videl, ako objavím zbierku zlatých prsteňov. Prinesiem ich
domov, Mia je nadšená, vyvaľuje oči, natešene si pritíska dlaň na ústa.
Alebo, ešte lepšie, strelím ich v záložni na námestí, vezmem peniaze
a kúpim drahej polovičke ozajstný darček – moderný šperk či luxusný
parfum Calvin Klein, o ktorom mi už dlho nenápadne rozpráva.
Paráda, sťahovacia kalvária bude mať napokon šťastný koniec. Chýba
k tomu jediné…
Otvoriť trezor.
Zasnenie razom vyprchalo, oceľovú príšeru neotvorím, nemám žiadnu
šancu. Odolala páčeniu aj úderom dláta, moje zbožné priania ju určite
neodomknú.
Bolo to zvláštne, ale precitnutie z fantazírovania ma ovalilo viac než
direkt päsťou do brady. Už od rána som sa cítil nahovno, realita ma ubíjala,
no ako-tak som odolával. Napokon ma dostalo obyčajné zasnenie. Lenže
tak to býva, môžeš byť húževnatý, vzdorovať nepríjemnej skutočnosti,
koľko len chceš. Nakoniec ťa zloží vlastná hlava. Uvedomil som si totiž, ako
dávno som už Mii nespravil poriadnu radosť. Medzi nami, vôbec som si
nespomenul, kedy k takému niečomu došlo.
Môj prvý deň v novej práci sa skončil neslávne. Povláčili sme ešte
nábytok z druhého poschodia a pobrali sa domov. Nijako extra sme sa
nelúčili, práca nás nezomkla, každý mal ostatných na háku. Veď keby sa
dalo, nebol by tu ani jeden z partie.
Ani doma to nebolo bohviečo. Mia síce nič nepovedala, ale stačil mi jej
pohľad. Už ju dobre poznám, zachytím, keď jej očami prebehne zdesenie.
Možno inokedy by sa na mojom výzore rozosmiala. Možno inokedy…
Betónový prach, čo na mňa sadal celý deň, sa mi prilepil na šaty, vlasy
aj tvár. Vyzeral som ako chlapík z českej komédie Kulový blesk, ktorý
musel celý deň vláčiť uhlie z jednej pivnice do druhej.
Presne tak som sa aj cítil.
Nič som nepovedal, mĺkvo som prešiel do kúpeľne, zhodil zo seba
stvrdnuté zaprášené montérky a osprchoval sa. Dôkladne som si zmýval
hlavu, potreboval som z nej dostať všetok prach, čo sa usadil vo vlasoch.
Napokon sa mi lepkavé zrniečka a hrudky podarilo zmyť, čosi však v hlave
zostalo.
Otvoriť trezor…
Ani po sprche mi nebolo veľmi do reči. Mia to našťastie neriešila,
nechala ma na pokoji. Zapol som notebook, stiahol doň fotky z mobilu
a poprezeral dnešný úlovok. Zopár momentiek bolo celkom zaujímavých,
takže som ich nahral na blog a prihodil dávku vtipných komentov. Nešlo to
ľahko, nebolo mi do smiechu, ale akonáhle fanúšikov prestaneš kŕmiť
dávkou emócií, na aké sú zvyknutí, rýchlo sa rozutekajú.
Chápeš, ľudia milujú autenticitu a otvorenosť, ale zároveň musíš byť
vtipný a nad vecou. Môžeš nadávať na život, Slovensko či frajerku, no
zakaždým s vtipom. Keby som začal chrliť ľútostivé sračky, odrazu by som
nepísal pre desaťtisíce čitateľov, ale pre desiatich, možno dvadsiatich
neurotikov s podobnými problémami. Fanúšikom ide o ich vlastné zážitky
a pocity, ktoré v nich dokážeš vyvolať, nie o teba. V tom si treba urobiť
jasno, ale ty sa živíš písaním, takže ti to asi nemusím hovoriť. Radšej
prejdem k veci – na druhý deň začalo ísť do tuhého. Spôsobil som si to
sám, pretože v gebuli mi stále víril ten idiotský nápad.
Otvoriť trezor…

„Tak čo, chalani, už ste cvoci?“ pokrikoval na nás robotník zakaždým,

keď sme na kopu pred vilou vynášali svinstvo z druhého poschodia.
Spočiatku sme nereagovali, nemali sme náladu. Fero, môj spolutrpiteľ,
bol taktiež čerstvý absolvent, takže sme si rozumeli. Nič tak nepoteší
čerstvo otitulovaného človeka, ako keď si z neho uťahuje robotník.
Pred pár mesiacmi promócie, veľká sláva a pocit zadosťučinenia – kamsi si
to dotiahol, keďže si pred meno môžeš pridať zopár písmeniek. Asi tak
týždeň eufórie, potom vytriezvenie. Ani nevieš ako, vysmieva sa ti
obyčajný roboš so zbíjačkou v ruke. Navyše, aj ty si už vlastne roboš, no
môže ťa hriať pocit, že si na to päť rokov študoval na univerzite.
Partia chlapov sa dobre bavila, nenechali si ujsť jedinú príležitosť,
zakaždým, keď sme znášali ďalší náklad, neodpustili si novú poznámku či
otázku.
„Aký máš titul?“ dobiedzali s úškrnmi.
„Magister!“ vyprskol Fero zlostne. Bola to chyba, mal sa ovládnuť
a nedopriať im zadosťučinenie.
Rozrehotali sa, akoby povedal neviemaký vtip.
„Magor? Tak to sem pasuješ!“
 „Akože prečo?“ zavrčal Fero a pristúpil k partii. Nebol mohutný, skôr
šľachovitý, ale v hlase mu zaznela zúrivosť. Ani sa mu nečudujem, vo mne
taktiež vrelo.
„Veď no,“ tíšil ho starší robotník. „To my len tak, aby chvíľa ušla.“
„Aha.“
„Magori a cvoci sem pasujú, lebo tu bol blázinec.“
„Blázinec?“ zastarel som sa.
„Hej,“ prisvedčil chlap. „Tam v pivnici sme našli voľajaké papiere.
Blázinec, cvokhaus.“
„Ústav pre duševne chorých,“ doložil ďalší chlap. Zatváril sa bystro,
určite bol hrdý, koľko rozumných slov zo seba dostal.
„A kde sú tie papiere?“ nedalo mi.
„Čo ťa zaujíma, chceš skontrolovať, či si tu správne?“ Znova sa
rozrehotali, mávol som rukou a pobral sa naspäť na poschodie. Fero
vykročil za mnou, dialóg medzi sociálnymi vrstvami sa skončil.
„Tam sme ich drbli na hŕbu, ak chceš pozrieť!“ zakričal za nami starší
robotník, ukazujúc na dvor.

Na druhom poschodí sme pracovali šiesti, neboli sme však pokope.

Každej izbe sa venovala iná dvojica, bolo tam práce ako na kostole.
Z akéhosi dôvodu totiž poschodie slúžilo ako skladisko. V izbách bol
naukladaný nábytok, ale váľali sa v nich aj vrecia plné starého šatstva či
handier.
„Myslíš, že tu bol ozaj blázinec?“ vyzvedal Fero.
„Možno si z nás iba strieľali.“
„Ale vyzerá to tu ako nejaký ústav,“ ukázal na otlčený sanitárny
nábytok.
„A počul si niekedy o tom, že by tu bola psychiatria?“
„To nie, pravda, ani keď som bol malý. Bývam v Starom meste, poznám
to tu a často tadiaľto chodievam, odjakživa to bola takáto ruina.“
„Ak tu bol ústav, muselo to byť riadne dávno,“ zhodnotil som.
„Možno začiatkom minulého storočia alebo pred vojnou. Blázinec v tých
časoch…“ nedopovedal, ale tvár sa mu skrivila odporom.
„Čo si vlastne vyštudoval?“
 „Andragogiku.“
„To čo je?“
„Nerieš,“ mávol rukou. „Ale mal som skúšku aj z takéhoto. Dejiny
starostlivosti o mentálnych pacientov a tak.“
„Už chápem, prečo si tu,“ podpichol som ho.
„Haha, veľmi vtipné. Vieš, ako sa na začiatku storočia liečili duševné
poruchy?“
„Elektrošokmi?“
„To až neskôr. Najprv sa skúšali iné metódy. Dosť rozšírená bola, že
pacientovi vytrhali všetky zuby, nenechali mu ani jediný.“
„Čože?“ pokrčil som čelo.
„Existovala lekárska teória, že šialenstvo je spôsobené infekciou mozgu,
ktorej ohniskom je zápalový proces v niektorom zube alebo zubnom
koreni. Takže logické riešenie – vytrhať všetky zuby.“
„Paráda,“ vydýchol som znechutene. „Pomáhalo to?“
„Nie, ale pacienti sa na čas zvykli utíšiť, takže sa metóda používala dlho.“
„Bodaj by sa neutíšili, keď im vytrhali zuby.“
„Veď práve.“
Pobrali sme vrecia plné textílií a pobrali sa naspäť dole. Schodisko
vŕzgalo, vo vzduchu poletoval prach a štipľavý zápach. Keď som si
predstavil, že tam bol kedysi blázinec, vila pôsobila ešte odpudivejšie.
Ktovie, čo všetko sa tam dialo, akí pacienti tam boli zavretí.
Vyšli sme na dvor, bolo oveľa hnusnejšie počasie než v predchádzajúci
deň, jemne mrholilo. Došli sme k rozrastajúcej sa hŕbe odpadu, odhodili
vrecia a vykročili naspäť. Aj vo vile bolo zima ako v psinci, ale aspoň tam
nekvapkala voda a vzduch nebol lepkavo vlhký.
Ani neviem, prečo som sa obzrel, do očí mi padli roztrúsené papiere.
Zažltnuté áštvorky, ležali rozhodené na okraji hŕby medzi suťou
a množstvom pivničného odpadu. Malé dažďové kvapky do nich neúnavne
bodali, čoskoro ich rozmočia.
„Počkaj, pozriem na niečo,“ povedal som Ferovi. Prekvapene na mňa
zazrel spod kapucne, nechápal, o čo mi ide.
„Pozriem tie papiere,“ doložil som.
„Jebem,“ zašomral, mávol rukou a nahrbene sa pobral dnu.
 Osamel som, asi mi preskakovalo, keď som chcel na daždi študovať akési
papiere. Nemal som ani kapucňu, na šiltovku a za golier mi dopadali
chladné kvapky.
Nadýchal som sa šialenstva, čo sa tam vznášalo v ovzduší, inak to
neviem vysvetliť. Jednoducho, zazdalo sa mi, že by zo starých dokumentov
mohol byť celkom cool príspevok na blog.
Som promovaný inžinier a zarezávam v starodávnom blázinci, to znie
dobre, nie?
Prikročil som k hŕbe, čupol si a zobral zopár dokumentov. Papier bol
premočený a krehký, trhal sa mi v prstoch. Aj tak som však vytiahol mobil
a urobil niekoľko fotiek. Staré dokumenty lesknúce sa od dažďovej vody –
nevyzeralo to zle.
Zo zvedavosti som sa začítal, ale nič svetoborné som neobjavil.
Obyčajné a nudné účtovné záznamy, samé čísla a nezrozumiteľné kolónky.
Jediné, čo stálo za to, bola hlavička v hornej časti. Ústav
pre choromyseľných, Ulica J. M. Hurbana č. 41, Žilina.
Tak predsa, naozaj tu bol kedysi cvokhaus!
Rýchlo som sa pozrel dole, zaujímalo ma, či objavím dátum.
Na prvom papieri nebol, ale keď som skontroloval ďalšie dva, našiel som,
čo som hľadal.
12. 10. 1936.
 Presne ako tipoval Fero. Ktovie, odkedy a dokedy ústav fungoval, no
prinajmenšom v tridsiatych rokoch minulého storočia tu naozaj bol.
Prvorepublikový blázinec, skvelé!
Odfotil som hlavičku s adresou aj dátum, už som premýšľal, aký koment
k takýmto fotkám na blogu prihodím.
Otočil som sa a blysol aj vilu – v jesennom mrholení a opare vyzerala
obzvlášť atmosféricky. Vlhké múry, lesklá šindľová strecha, kvapky
na oknách – vieš si predstaviť. A postava v bielej košeli za oknom
vo vežičke.
Dobre, robím si prču, prepáč, už budem vážnejší. Žiadna prízračná
postava, to vieš, blbnem, lebo sa mi nechce do rozprávania o tom, čo malo
prísť. Ale už sa to začína, nedá sa tomu vyhnúť, takže idem na vec.
Vstával som, že idem dnu, papiere som odhodil na hŕbu. Keď dopadli,
odhrnuli zopár ďalších listov, čosi sa pod nimi matne zalesklo.
Stále mi chodili po rozumne starožitnosti a cennosti, takže som papiere
odhrnul bagančou.
Nič extra – zopár starých príborov, hrsť skorodovaných spiniek
na papier, asi obsah nejakej zásuvky, čo sem vysypali roboši.
Hrubý zväzok kľúčov.
Prisámbohu, medzi kovovým odpadom ležal aj zväzok kľúčov! Najprv
som po ňom iba prebehol pohľadom, až o sekundu sa mi v hlave rozblikal
alarm.
Zväzok starých kľúčov. Otvoriť trezor…
Šťuklo to, v gebuli sa mi spojili súvislosti, presne tak šťukne aj trezor,
keď ho odomknem jedným z týchto kľúčov.
Chujovina! napadlo mi. Takéto náhody sa nedejú. Otočil som sa, že
odídem.
Takéto náhody sa nedejú.
Vykročil som k vile, no neurobil som ani dva kroky. Zvrtol som sa
na päte, priskočil ku kope odpadu a schmatol zväzok. Zaštrngotal mi
v ruke, znelo to ako cinkanie starých mincí.
Starých cenných mincí.
Za pokus to stálo. Neviem predsa, čo sa s ústavom stalo, za akých
okolností ho zavreli. Mohlo sa to udiať cez vojnu a poriadne narýchlo.
Primár či riaditeľ mohol byť žid, jedného rána prišiel do práce a už ho
brali. Rovno do transportu, ktohovie. Odovzdal kľúče, kamsi ich založili,
ústav čoskoro zavreli.
Alebo inak, primár či riaditeľ mohol mať nemecký pôvod, a keď tesne
po vojne deportovali Nemcov, nestihol sa ani rozlúčiť. Ťažko povedať, čo
presne sa stalo, nevkladal som do akcie veľké nádeje, no jeden z kľúčov
vo zväzku mohol pokojne patriť k trezoru.
Celé doobedie som bol ako na ihlách. Kľúče vo vrecku nedočkavo
štrngali, už-už som chcel zísť na prvé poschodie a vyskúšať, či niektorý
nepokorí čiernu príšeru.
Ako si vycvičiť draka – pekná animovaná rozprávka, videl si? Raz sme ju
pozerali s Miou; máme takú tichú dohodu, že vyberáme filmy
na striedačku. Vzťahová rovnováha, chápeš.
Myslel som teda na rozprávku, v ktorej bol čierny drak – volali ho
Bezzubý. Spočiatku sa ho všetci báli, rozosieval hrôzu, nikto ho nedokázal
pokoriť. Až kým ho predsa len neskrotil obyčajný chalan, na ktorého by to
nikto nepovedal.
Presne tak to bude aj so mnou a s trezorom, fantazíroval som. Mnohí už
skúšali šťastie, ale nikto neuspel.
Až ja ho skrotím a vycvičím, aby pekne roztvoril tlamu a ukázal, čo
všetko zhltol.
Najradšej by som sa na prvé poschodie rozbehol ihneď, ale nespadol
som z čerešne. Ak sa náhodou naozaj ozve šťuknutie, ak motyka vystrelí
a ja objavím čosi cenné, ako to odnesiem tak, aby si ma nikto nevšimol?
Po vile sa motá priveľa ľudí, do kancelárie s trezorom môže každú chvíľu
niekto vstúpiť, objav sa mi nepodarí utajiť. Ošklbú ma, ani nebudem vedieť
ako. Alebo dobehne zástupca investora, vyhlási, že obsah trezoru patrí
majiteľovi, a vybavené. Nie, nie som kretén, nepatrím do cvokhausu, aj keď
sa tu momentálne nachádzam. Mám pekný vysokoškolský titul aj preukaz
o úspešnom ukončení štúdia, takže sa nebudem správať ako úplný hlupák.
Počkám do obedňajšej prestávky. Síce vriem od zvedavosti, ale nejako to
vydržím, musím!
Partia na prízemí začala demolovať priestory spoločnej kúpeľne.
Zbíjačkou, ale aj dlátami a kladivami odbíjali popraskané kachličky, drvili
dlaždice a vytrhávali ich. Podarilo sa im pritom rozmlátiť jedno prízemné
okno, takže nás zavolali dole, aby sme pozbierali črepiny a odpratávali
vznikajúci odpad. V pekelnom rachote i prachu sme kúsky skla s úlomkami
tehál nahádzali do fúrika a náklad vyviezli na dvor. Takmer som si vykašľal
pľúca aj priedušky, príšerne ma dusilo; prach mi vydrel sliznice, v hrdle aj
nose ma hnusne štípalo. Najradšej by sme zostali na dvore, Fero mal
červené rozdráždené oči, po lícach mu stekali prúdy sĺz. Určite som
nevyzeral o nič lepšie, nechcelo sa mi naspäť k epicentru. Lenže stačila
chvíľa otáľania a z prekliatej vily sa už ozývalo hvízdanie.
„Rýchlo, páni vysokoškoláci, robota stojí!“ vysmievali sa nám stavbári.
Mizérii sa nedalo uniknúť, myslel som na trezor a odpočítaval minúty.
Ešte trištvrte hodiny a začne obedná prestávka.
Kašeľ, škrípanie kolesa na fúriku, vysypanie sutiny. Hvízdanie z vily,
ďalšie posmešky.
Ešte polhodinu.
Čím bližšie bola vytúžená prestávka, tým pomalšie plynul čas. Posledné
minúty boli neznesiteľné. Jednak som už nevládal, ale oveľa viac ma
zhrýzala zvedavosť.
Zapasuje niektorý z kľúčov do zámky?
Čo nájdem v trezore, čo tam na mňa čaká?
Znova som sa videl, ako Mii odovzdávam drahý šperk, ktorý kúpim
za utŕžené peniaze. Tešila sa, zakaždým, keď sa smiala od šťastia, hrialo ma
v hrudi.
Už aby to bolo, ešte päť minút!
Cítil som sa, ako keď som mal štrnásť a spolužiak mi napálil špičkové
porno v HD kvalite. Chcel som si ho konečne pustiť, v hlave mi šumeli
divoké predstavy, čo všetko uvidím. Ibaže som musel počkať, kým z bytu
odíde mama s otcom. Chystali sa do divadla, obliekali sa, zdalo sa mi, že
zámerne naťahujú čas. Nedočkavo som chodil po byte, v slabinách mi až
bolestivo vrelo, sledoval som rodičov a snažil sa ich myšlienkami
popohnať.
Nech už odídu, nech vypadnú!
S rovnakou nástojčivosťou som teraz sledoval robošov. Nech už odídu,
nech už, preboha, vypadnú!
 Napokon sa predsa len ozvalo dvojité písknutie označujúce obednú
prestávku. Ak všetko pôjde, ako má, zostanem zhruba hodinku vo vile sám,
nanajvýš s jedným-dvoma stavbármi, ktorí budú na dvore pofajčievať
cigarety.
„Ideš na obed?“ opýtal sa Fero, no takmer mu nebolo rozumieť. Hrdlo
mal zanesené, tvár bielu od poletujúceho stavebného prachu.
„Dnes nie, musím si niečo vybaviť.“
„Hybaj niečo prehryznúť,“ dobiedzal.
„Fakt nie, mám zabalené z domu,“ ukázal som k šatniam. Nemal som tam
žiadny príručný obed. Mia je strašne fajn, ale v príprave jedál na fušky
nevyniká. Až do konca zmeny zostanem hladný, no v tej chvíli mi to bolo
fuk.
„Ako myslíš, tak zatiaľ,“ rozlúčil sa Fero.
Nikto ďalší sa o mňa nestaral, presne tak mi to vyhovovalo. Stavbári aj
ostatní pracanti sa opláchli a vyrazili do mesta. Zopár sa ich ešte motalo
po dvore, ale tí ma nezaujímali. Vila stíchla, iba na oknách potichu
bubnovali kvapky, nastala moja chvíľa.
Prší, prší, len sa leje, nezatváraj, milá, dvere. Milá má, duša má,
nezatváraj pred nama.
Pustil som sa hore schodmi, kľúče mi vo vrecku štrngali pri každom
kroku.
Keď som išiel od Zuzičky, štrngali mi podkovičky, štrngali, brngali, sivé
očká plakali.
Necítil som sa bohvieako, byť tu osamote nebolo dvakrát príjemné.
Búšenie do stien budove neprospelo, omietka na viacerých miestach
popraskala, niekde sa aj odlúpla. Zazdalo sa mi, že som pod ňou zahliadol
klikyháky, čo kedysi voľakto načmáral na stenu. Personál zrejme neustrážil
niektorého z tunajších pacientov. Okná boli také zanesené, že takmer
neprepúšťali svetlo, zvonku prenikal iba matný svit, v ktorom vírili zrnká
usádzajúceho sa prachu.
Vyšiel som na prvé poschodie, pobral som sa cez chodbu, rozheganá
dlážka mi protivne vŕzgala pod nohami. Nedíval som sa do izieb naľavo ani
napravo – nemám síce žiadnu špeciálnu predstavivosť, no nechcel som
pokúšať. Kebyže zazriem prízrak nejakého pomätenca, ako ku mne
naťahuje ruky, asi by som zaradil spiatočku.
Možno tu boli zavretí aj detskí pacienti, napadlo mi, ale rýchlo som
myšlienku odohnal. Blížil som sa totiž ku koncu chodby, na rozptyľovanie
sa nebol čas.
Srdce mi búšilo, ani neviem prečo, veď o nič nešlo. Vtedy ešte naozaj
o nič nešlo, aj keď to boli posledné minúty idylky.
Vošiel som do kancelárie – zívala prázdnotou, štyri holé steny pokryté
starosvetskou tapetou. Žiadny nábytok, dokonalé prázdno.
A čierna príšera krčiaca sa pri zadnej stene.
Trezor na mňa nepriateľsky zazeral, pôsobil ako panter pripravený
na útok. Azda tušil, že nesiem niečo, čím ho nadobro pokorím.
Vytiahol som kľúče a poťažkal ich v ruke.
„Tak, Bezzubý, ideme na vec,“ prihovoril som sa mu. Bol som si istý, že
ma nemôže pohrýzť, veď mu vytrhali všetky zuby, podobne ako tunajším
pacientom.
Kovové zuby viseli na krúžku, ktorý som držal v prstoch.
Možno aj trezor tu bol na liečení, možno aj on bol pacient, napadla mi
absurdná myšlienka.
Do trezoru sa zamykajú cenné veci, chrániť ich vyžaduje veľkú
zodpovednosť. Čo keď sa od toľkého tlaku trezor zblázni, čo s ním?
Zavrú ho do blázinca.
Kvalitne mi preskakovalo, bola tam taká atmosféra, šialenstvo viselo
vo vzduchu, bzučalo v stenách a vystupovalo z dlážky ako roj nepokojných
ôs. Stačilo napnúť uši, chvíľu nedýchať a začul si ho. Ja som však nepočúval
a presne to bola chyba. Namiesto toho som pristúpil k trezoru, prezeral si
zámok a odhadoval, či by doň niektorý kľúč mohol pasovať.
Bol som si istý, že ma čierna príšera nemôže pohrýzť.
Omyl, veľký omyl. Práve sa mi chystala odhryznúť hlavu, aj to spravila,
ibaže som o tom ešte nejaký čas nevedel.
Vytiahol som prvý kľúč, zasunul ho do dierky a skúsil otočiť.
Ani náhodou.
Nevadí, zostáva ich ešte dosť.
Vyskúšal som druhý, tretí aj štvrtý, no stále nič.
 Vo vile bolo síce chladno, priamo z príšery však vychádzal úplný mráz,
naskakovali mi zimomriavky. Ktovie, z akého materiálu trezor vyrobili,
každopádne poriadne chladil zakaždým, keď som sa ho letmo dotkol.
Piaty, šiesty, siedmy kľúč…
Začínal som byť nervózny. Priveľmi som sa namotal na bláznivú
predstavu, že objavím čosi cenné. Čím menej nevyskúšaných kľúčov
zostávalo, tým jasnejšie mi bolo, že zázračné dobrodružstvá sa v realite
nedejú.
Ôsmy, deviaty, desiaty…
Možno aspoň zopár zaujímavých fotiek na blog. Pridám ich spolu
s vtipnými komentármi o tom, ako som takmer objavil tajomstvo starého
blázinca. Možno…
Šťuk.
Prišlo to ako z jasného neba, jedenásty kľúč dokonale zapasoval, skrútil
sa v zámke a s hlasným šťuknutím odomkol oceľové dvierka.
Vyvalil som oči, dych sa mi zrýchlil, nemohol som tomu uveriť. Spotili
sa mi dlane, takmer som kľúčikom otočil znova, aby som trezor zamkol. Čo
keď ho otvorím a ukáže sa, že je prázdny? Odrazu sa mi to zdalo
najpravdepodobnejšie. Cítil som sa ako decko, ktoré sa nechá uniesť
každou fantáziou.
Ozvala sa vo mne nedobrá predtucha, zazdalo sa mi, že z oceľovej skrine
vychádza výstražné vrčanie. Znelo hrdelne a hlboko, spomenul som si
na Pandorinu skrinku. Čo číha za dvierkami, čo vypustím do sveta?
Zvedavosť zvíťazila, keby človek nebol zvedavý, ušetril by si väčšinu
problémov. Aspoň ja určite.
Lenže vtedy som nemohol vedieť, kam ma objav privedie. Keby som to
čo i len tušil, pribuchol by som dvierka, zamkol ich aspoň na dva západy,
odhodil kľúč kamsi do sutín a upaľoval z vily ako o život. Nebolo to
nadnesené prirovnanie. Už o pár týždňov som o život naozaj upaľoval, no
k tomu sa dostaneme.
Mohol som urobiť veľa rozumných vecí, ale namiesto nich som pootvoril
dvierka. Prekvapilo ma, aké sú ťažké, najprv sa objavila iba čierna štrbina,
musel som poriadne zabrať, aby sa rozšírila. Stále som však nič nevidel,
mykal som dvierkami, aby sa ešte viac odchýlili. Vzdorovali, pánty škrípali,
určite ich už po celé desaťročia nikto nenamazal.
Ako si vycvičiť draka – presne tak som sa cítil, rozťahoval som dračie
čeľuste a prenikal do pažeráka.
Napokon som predsa len uspel, štrbina sa rozšírila, dalo sa nazrieť dnu.
Nahol som sa, aby som lepšie videl a… Trezor bol prázdny.
„Boha!“ vydýchol som. Keby ma v tej chvíli odfotili, mohli by fotku
prilepiť do slovníka k výrazu sklamanie.
Decko, čo sa nechá uniesť fantáziami.
Zhrabnem cennosti, predám ich a kúpim Mii drahý šperk.
To určite, snívaj ďalej.
Poličky trezora boli prázdne, takmer som sa zadusil tou prázdnotou.
Spriečila sa mi v hrdle, nešla dnu ani von.
Nahol som sa ešte väčšmi a zúrivo skúmal tmavé útroby.
Poličky prázdne, úplne prázdne – až na nevysokú hŕbu papierov ležiacu
v najspodnejšej časti.
Cennosti, starožitnosti, staré peniaze…
Namiesto toho iba zopár akýchsi zdrapov. Našťastie ma neopustila
duchaplnosť, aj z takejto posratej situácie treba čosi vyťažiť. Vytiahol som
mobil a odfotil pootvorený trezor.
Lúpež storočia. Ako som sa stal milionárom, napadali mi komenty, ktoré
pripojím k fotkám, keď ich zavesím na blog.
Siahol som do rozďaveného pažeráka, z trezoru sa šíril chlad, no ani
v najmenšom mi nedošlo, že strkám ruku priamo do pekla.
Nahmatal som papiere, boli to akési formuláre. Nič osožné z nich
nebudem mať, ale aspoň si ich odfotím. Keď som ich nadvihol, čosi
pod nimi zahrkotalo, ležalo tam ešte niečo.
Na okamih vo mne vzplanula nádej, ale vzápätí znova vyhasla.
Pod papiermi sa skrývala hŕbka staručkých gramofónových platní.
Vlastne ani nevyzerali ako dnešné platne, boli to iba neveľké kotúčiky
s dierou uprostred.
„Čoraz lepšie,“ šomral som si. Ešte stále by som sa hodil na fotku
zosobňujúcu sklamanie.
 Vytiahol som papiere, neboli veľmi zaprášené, trezor musel mať parádne
tesnenie. Prebehol mnou pocit, akoby som držal ropuchu. Fantázia opäť
zapracovala, zazdalo sa mi, že papiere sa skrúcajú ako hady, dokonca
potichu syčia.
Trezor predsa len niekto vybrakoval, starostlivo poodnášal všetko, čo
v ňom bolo uložené. Okrem týchto papierov a platní. Prečo ich tu nechal?
Lebo sa ich nechcel ani dotknúť! Prisámbohu mi to
napadlo, už vtedy som akýmsi šiestym zmyslom vycítil, že v ruke držím
odistený granát. Kto by však prihliadal na inštinkty, všakže?
Narýchlo som prelistoval zožltnuté listy, mohli to byť informácie
o zabudnutých účtoch alebo niečo podobné.
Nič svetoborné sa však nekonalo, žiadny zázračný objav – zdalo sa, že
ide o zdravotné záznamy.
Obyčajné zdravotné záznamy s dátumami, prepismi vyšetrení a zrejme
akýchsi terapeutických sedení.
Ústav pre choromyseľných, J. M. Hurbana č. 41, Žilina, hlásala zakaždým
hlavička. Pod ňou bol strojopisne vypísaný dátum. Ten sa na každom liste
menil.
3. 6. 1939.
12. 7. 1939.
20. 8. 1939.
Zdravotné záznamy z blázinca datované do tridsiatych rokov minulého
storočia.
Fajn, prečo nie?
Už-už som dvíhal mobil a chystal sa odfotiť neradostný úlovok, keď som
si všimol zvláštny detail.
Dátumy na papieroch sa síce menili, meno diagnostikovaného
a liečeného pacienta však zakaždým zostávalo rovnaké.
Walter Fischer.
Nič mi nehovorilo, jedine, že znelo nemecky alebo židovsky. Nejaká
vtedajšia celebrita? Známy herec, politik? Prominent, ktorého tu liečili, no
kvôli utajeniu oddelili jeho dokumenty od ostatných a ukryli ich
do trezoru?
 Prelistoval som formuláre, neznáme meno ma zaujalo, chcel som zistiť,
o koho vlastne išlo. V strojopisných záznamoch ani v rukopisných
poznámkach som sa však narýchlo nevyznal.
Drevené schody hlasno zapraskali, trhlo ma.
Ktosi bol na prízemí a vystupoval nahor. V prvom momente som stŕpol
od strachu, ani som si neuvedomoval, aký som už dobrú chvíľu napnutý.
„Nechoď ďaleko, magor, ide sa zarezávať!“ ozval sa hrubý robotnícky
hlas.
Partia sa vrátila z obedňajšej prestávky – niekto kráča na poschodie, asi
Fero, veď komu inému by sa prihovárali takou peknou prezývkou.
Nepremýšľal som, vôbec som, kurva, nepremýšľal!
Inštinktívne som strčil papiere pod bundu, pribuchol hrubé dvierka,
zamkol a vytratil sa z kancelárie.
Ani tie vydrbané platne som si neodfotil, zostali zamknuté v trezore.
Keby ma v ten deň postretla šťastná náhoda a zlomil by som si ruku
alebo nohu, mohli tam zostať navždy.
Ibaže všetko dopadlo inak. Zväzok papierov som strčil do tašky
a odmakal si poobednú pracovnú dobu – išiel som vypľuť dušu, ale žiadna
nehoda sa mi, bohužiaľ, neprihodila.
Vysýpali sme obité kachličky aj kusy rozvŕtaného betónu. Robotníci sa
náhlili, chceli pred víkendom dokončiť celé prízemie. Podľa plánu mali už
v pondelok nastúpiť na prvé poschodie a zopakovať tam podobnú
procedúru.
Domov som sa vrátil uťahaný ako kôň. Osprchoval som sa, na polhoďku
si zdriemol, ale Mia ma prebudila.
„Sľúbil si, že pôjdeme nakupovať,“ oznámila bez zápalu.
Naozaj, sľúbil som, že pôjdeme spolu – zhrýzalo ma, keď sa Mia
naťahovala s ťažkým piatkovým nákupom. Síce som mal po dvoch dňoch
makačky brutálnu svalovicu, ale sľub je sľub, takže som sa pozbieral
a vyrazili sme do neďalekého Auparku. Príliš sme tam nerozhadzovali lóve,
úspech bol, že sme mali za čo nakúpiť potraviny a domáce potreby na ďalší
týždeň.
Po návrate som sa zvalil na gauč, chcel som čosi prihodiť na blog, ale
nevládal som. Mia uvarila večeru, ktorú sme zjedli pri Barabášovom
dokumente o Tatrách – priateľka totiž miluje hiking a všetko, čo súvisí
s horami. Ja si tiež rád vyjdem do prírody, ale s Miou sa nemôžem
porovnávať. Najradšej má dlhé a namáhavé hrebeňovky, najlepšie
s niekoľkými bivakmi pod holým nebom.
Bolo nám dobre, ležali sme vedľa seba na gauči. Hladkal som ju, poznáš
to, prihodilo sa jedno s druhým… Po akcii sme zadriemali, keď som sa
prebudil, vonku už bolo tma. Mia sa tiež prebrala a malátne prešla
do spálne. Chystal som sa za ňou, ale po prebudení tak skoro nezaspím,
nechcel som ju budiť mrvením sa na posteli.
Ležal som a pozoroval strop, celé telo ma bolelo. Odrazu som si
spomenul na úlovok. Papiere stále čakali v taške položenej pri vstupných
dverách – číhali tam ako jedovaté hady. Vstal som, potichu prešiel
do chodby, vybral formuláre a vrátil sa do obývačky. Rozsvietil som malú
lampičku, založil na uši slúchadlá a pustil si z mobilu hudbu. Parov Stelar,
album Seven and Storm, ak by ťa to zaujímalo.
Papiere boli všelijako poprehadzované, určite sa v nich ktosi hrabal.
Možno ten, kto vynášal veci z trezoru. Prehrabal listy a vrátil ich naspäť,
nezobral ich so sebou. Buď ho nezaujímali, alebo ho čosi odradilo, ťažko
povedať.
Našťastie sa podľa dátumov pod hlavičkou dali ľahko zoradiť od prvého
po posledný. Urobil som to, až potom som sa pustil do čítania. Úvodný
formulár bol čosi ako prijímací list s dátumom 3. 6. 1939. Ďalšie údaje
vyzerali asi takto:

Meno: Walter Fiser

Dátum narodenia: 4. 2. 1893
Miesto trvalého bydliska: Považany, okres Nové Mesto nad Váhom,
Slovenský štát
Zamestnanie: robotník (Baťove závody, Šimonovany – Baťovany)
Pozn.: Pacient privezený po trojtýždňovej hospitalizácii v Baťovano,
podozrenie na atypiú parafréniu.

Nasledovalo veľa latinských výrazov, z ktorých som nerozumel ani trt –

anxiózne nálady, viscerálne telové halucinácie, paranoidné bludy
a podobne. Obchádzali ma driemoty, už by som možno zaspal
bez prehadzovania sa, zvažoval som, že vstanem a prejdem do spálne.
Čítanie ma rozhodne neprebralo, bola to poriadna nuda, nechápal som,
prečo takúto správu niekto ukrýval do trezoru. Veď zjavne nešlo
o žiadneho prominenta, ale o tuctového robotníka, ktorému z čohosi
preplo.
Odložil som prvý list na stôl a prebehol očami po druhom. Tentoraz išlo
o obyčajný papier s ručne napísanými poznámkami, ktoré si poznačil
primár alebo prijímajúci doktor.

Pacient privezený v excitovanom stave. Podozrenie na atypiú parafréniu.

Príčina stavu neznáma.
Na tvári a krku ošetrené popáleniny, hojace sa rezné rany na ruká
i nohá.
Pacient bol nezvestný od 24. januára 1939, kedy zmizol počas túry v okolí
obce Zlatno.
Objavili ho až 8. mája 1939 na poli neďaleko Zlatý Moraviec s ťažkými
popáleninami, reznými ranami a v bezvedomí. Bol oblečený, ale bosý.
Po trojtýždňovej hospitalizácii a liečbe ho vzhľadom na zlý duševný stav
a stupňujúce sa psyózy odporučili umiestniť do nášho ústavu.

Toto už bolo zaujímavejšie. Ak je pravda, čo sa tam písalo, chudáka

zrejme ktosi uniesol a dlhé týždne kruto mučil. Nečudo, že skončil
v blázinci. Pretrel som si oči a pustil sa do ďalšieho formulára.

Pacient zotrváva v apatiom stave, až na výnimky odmieta komunikovať.

Vykazuje však aj príznaky silnej fóbiej neúrozy alebo paranoidnej
psyózy. Neobvykle prudko reaguje na elektrié svetlo, pri zažatí lampy
uňho prepukajú závaty hrôzy sprevádzané krikom i vegetatívnymi
prejavmi.
Na pokusy o komunikáciu nereaguje, alebo rozpráva bez ohľadu
na položené otázky. Z jeho úsečný výpovedí vyplýva, že si rozvinul veľmi
prepracovaný súbor bludov, čo indikuje skôr paranoiú psyózu než
parafréniu. Neustále vykazuje známky silnej úzkosti, cíti sa ohrozený.
 V období vyše tro mesiacov (od konca januára do začiatku mája), bol
nepoybne vystavený extrémne stresujúcim podmienkam, čo sa podpísalo
na jeho nervovej sústave. Zároveň uňho prepukla a rozvinula sa hlbšia
psyopatológia (zatiaľ nejasné: paranoidná sizofrénia, paranoidná
psyóza, parafrénia?).

Posadil som sa, driemoty boli dávno preč. Nepekný osud ma zaujal,
chcel som vedieť, ako to s Fischerom dopadlo.

Liečba problematiá, diagnóza nejasná. Vyšší vek indikuje parafréniu, ale

prepracovanosť bludov, inak žiadne defekty intelektu a ďalšie príznaky
(nestála asociatívna inkoherencia, citová ambivalencia) sú silné
kontraindikácie takejto diagnózy.
Hydroterapiu nemožno aplikovať kvôli stále nezahojeným zraneniam.
(Popáleniny na tvári, ruká a hrudi nemajú jasný, ohraničený tvar.
Nevznikli prikladaním rozžeraveného predmetu, i pôvod je neznámy. Rezné
rany zrejme nepoádzajú od čepele alebo iného ostria, pretože majú výrazne
odlišnú hĺbku i šírku. Akoby neboli spôsobené jedným nástrojom.)
Navrhujem inzulínovú komatiú liečbu.

Pod krátkou poznámkou bol podpísaný akýsi doktor Grachula. Písmo

na tomto papieri bolo iné než na predchádzajúcich. Chudákom Fischerom
sa zrejme začínali zaoberať viacerí psychiatri. Nedokázali presne určiť
diagnózu, pacient sa pre nich stával profesionálnou výzvou.
Nasledujúci list bol popísaný oveľa viac – niesol dátum 12. 7. 1939, takže
Fischer strávil v ústave už čosi vyše mesiaca.

V noci prudká prietrž mračien sprevádzaná búrkou. Dozorujúci zriadenec

ma telefoniy privolal k pacientovi, pretože ho nedokázal utíšiť. (Zároveň
priznal, že ho vystrašili Fiserove prejavy.)
Pacient totiž nevídane reagoval na blesky, kričal od neovládateľnej hrôzy
a ukrýval sa pod posteľ. V dôsledku bleskov vypadla elektrina, takže
zriadenec vošiel do izby s rozsvietenou baterkou. Jej svetlo vyvolalo
u pacienta ešte afektovanejšiu reakciu sprevádzanú vegetatívnymi prejavmi
(pomočenie, pošpinenie, dávenie).
Toto rozpoloženie prešlo až do šoku. Intenzita strau musela byť taká
vysoká, že došlo ku kolapsu organizmu a riziku smrti v dôsledku infarktu
myokardu.
Po príode som okamžite nariadil aplikovať sedatívum. Pacient sa
čiastočne upokojil, upadol do katatoniého stavu, útržkovito rozprával.
Znova ma prekvapili rozsah a prepracovanosť jeho bludov aj halucinácií.
Tento symptóm indikuje paranoiú psyózu alebo paranoiú sizofréniu.
Zaujímavé je, že optié, zvukové i pocitové halucinácie však pacient
dôsledne ohraničuje do minulého času a do priestoru hôr, kde došlo k jeho
zmiznutiu. Neoznačuje žiadny konkrétny páateľov stojaci za jeho
zmiznutím či zraneniami. Jeho vysvetlenia sú zmätočné, nelogié a zjavne
presahujú do sféry bludov. Zároveň si však udržujú pozoruhodnú mieru
prepracovanosti, sofistikovanosti a súdržnosti.
Z hľadiska psyiatrie ide o veľmi špecifiý prípad s nejasnou diagnózou
a výraznými kontraindikáciami.
Doterajšia inzulínová aj modifikovaná inzulínová terapia sa ukazujú ako
neúčinné. Predpisujem elektrošokovú liečbu Biniho a Cerleiho metódou.

Čo, dopekla, sa Fischerovi prihodilo? premýšľal som pri obracaní

papiera. Akoby ho čosi vtiahlo, na tri mesiace podržalo a potom vypľulo
naspäť do sveta ako psychickú i fyzickú trosku. Kde sa celý ten čas
nachádzal a čo sa mu tam dialo?
Zostávali už iba dva papiere, oba popísané Grachulovým písmom.
Vyjadroval sa autoritatívne, možno bol práve on primárom alebo
riaditeľom ústavu.
Obe správy vynikali stručnosťou. Prvá pochádzala z 20. 8. 1939.

Elektrošoková liečba neúčinná, bludy aj afektívne stavy pretrvávajú.

Možnosti liečby tohto typu psyopatológie vyčerpané. Zvažujem odporučenie
nového liečebného postupu – transorbitálnej lobotómie Freemanovou
a Wasovou metódou.
 Pre takýto zákrok však tunajší ústav nie je personálne ani teniy
vybavený.
Kontaktoval som doktora Ritera z Psyiatriej kliniky v Bratislave
so žiadosťou o prevezenie pacienta.

Druhý list niesol dátum 29. 8. 1939.

Doktor Riter požiadal o bližšiu špecifikáciu bludov a halucinácií. Aj

z tohto dôvodu, ale najmä preto, že sa jedná o veľmi atypiý prípad hodný
čo najvernejšieho zaovania a zdokumentovania, som pomocou fonografu
zaytil výpoveď Waltera Fisera na šelakové platne. Otázkami som sa ho
snažil popohnať, aby čo najväčšmi demonštroval bizarnú a neobvyklú
povahu bludov. Vzhľadom na to, že sa stav pacienta napriek liečbe zhoršuje
(odmieta prijímať potravu) a prognóza vyzerá negatívne, zvukový záznam
ešte rozšírim.
Ak to politiá situácia umožní, odošlem záznamy aj dokumentáciu
doktorovi Riterovi.

Staré platne! došlo mi. Boli na nich zachytené Fischerove výpovede.

Od rozrušenia som preglgol – mal som na dosah parádny úlovok, a ja,
idiot, som ho nechal v trezore. Mrazivý príbeh a strašidelná výpoveď
pomätenca z konca tridsiatych rokov – dokonalý blogový trhák!
Dobre, nič hrozné sa nedeje, premýšľal som. Po platne zájdem
v pondelok. Zopakujem postup, počkám si na obedňajšiu prestávku,
odomknem trezor a vyberiem všetky nahrávky.
Prečo vlastne zostali v trezore, keď ich Grachula plánoval odoslať
do Bratislavy? Čo myslel poznámkou o politickej situácii?
Znova som očami prebehol po papieri, pohľad mi padol na dátum 29. 8.
1939.
Jasné, veď prvého septembra toho roku, teda o tri dni neskôr, Nemecko
zaútočilo na Poľsko a vypukla druhá svetová vojna. Aj na Slovensku nastal
chaos, všetko bolo v pohybe, riešili sa iné veci než zvažovanie, či Walter
Fischer podstúpi lobotómiu. Zároveň sa neustále stupňovali protižidovské
opatrenia, nepochybne aj v žilinskom ústave došlo k personálnym
výmenám – veľa lekárov patrilo k židom.
Nech to už bolo akokoľvek, k odoslaniu zvukových záznamov nikdy
nedošlo. Niektorý z lekárov, možno Grachula osobne, uložil formuláre aj
platne do trezoru, lebo ich považoval za cenné. Tam aj zostali. Ktovie, čo sa
s ústavom dialo počas vojny a v nasledujúcich desaťročiach. Tipoval som,
že najneskôr od šesťdesiatych či sedemdesiatych rokov to už bola iba
chátrajúca stavba využívaná nanajvýš ako skladisko.
Odložil som papiere na stôl, vypol hudbu a pobral sa do spálne. Napriek
rozrušeniu ma zmáhala únava. Ani ona však nedokázala prekryť
neodbytnú myšlienku, ktorá mi hlodala v mozgu ako červotoč.
Čo je nahraté na záznamoch? Čo vypovedal Walter Fischer?
Prepadával som sa do spánku, únava rýchlo víťazila na všetkých
frontoch, veď v posledných dňoch som dostával poriadne zabrať.
V driemotách sa vo mne ozvala akási obava, takmer som sa strhol, bolo
to dôležité, veľmi dôležité. Kým sa mi však vedomie rozjasnilo natoľko, aby
som bol schopný akejkoľvek akcie, zmohol ma až neprirodzene tvrdý
a bezsenný spánok.

Prebudilo ma ťukanie prstom po nose. Bežný ranný rituál, už som si

zvykol. Mia to robí často, keď usúdi, že spím pridlho. Spočiatku iba
vyčkáva, či sa nezobudím sám od seba. Pozoruje ma, leží potichu, aby ma
nebudila. Po chvíli ju však čakanie omrzí, pritúli sa ku mne a mäkkým
bruškom prsta mi poklopká po špičke nosa. Takto ma prebudila, keď sme
spolu strávili prvú noc, odvtedy sa rituál opakuje zakaždým, keď sa Mia
roznežní alebo naozaj pridlho spím.
Odvrátil som hlavu a pokúsil sa o slimačí útek k okraju postele. Ešte sa
mi nechcelo vstávať, zdalo sa mi, že som iba pred pár sekundami zatvoril
oči.
„Vstávaj, drozd,“ prihovorila sa mi do ucha. „Už je pol jedenástej.“
Nereagoval som, takže nasledovalo ďalšie poklopkanie po nose. Keď si
Mia niečo vezme do hlavy, iba tak ľahko sa nevzdá. Pochopil som, že aj
tentoraz je akýkoľvek odpor zbytočný, čosi som zamrmlal a rozlepil viečka.
 Spokojne sa usmievala, oči jej žiarili, na hnedých vlasoch sa odrážali
slnečné lúče. Pri takomto pohľade som jej zakaždým odpustil, že ma
prebudila. Jednak bola veľmi pekná, ale ešte viac ma chytalo za srdce, ako
natešene a spokojne sa na mňa usmievala. Naozaj ma mala rada, chápeš?
A ja som ju za to… No nič, k tomu sa dostaneme.
Čiže úplne pohodové sobotné ráno. Priniesla mi čaj a makový závin,
ležali sme v posteli, iba my dvaja, na Waltera Fischera som si spomenul až
neskôr – jeho prítomnosť, čo i len myšlienková, mi vôbec nechýbala.
Vonku svietilo slnko, zdalo sa, že bude pekný deň, ale po jedenástej sa
zatiahlo do nevýraznej šede. Nepršalo, no cez pootvorené okno som zacítil,
že vzduch zvlhol, okolo mesta obchádzal dážď.
Mia odišla do kuchyne a začala pripravovať obed. Mne pripadlo
vysávanie a utieranie prachu. Nepriečil som sa, vytiahol z kumbálu
červený vysávač Philips a začal s ním brázdiť po neveľkom byte. Hučanie
prístroja ma oddelilo od okolia, zostal som sám so sebou. Do hlavy sa mi
vkradol Fischer aj doktor Grachula. Narazil som na perfektný príbeh, len
čo je pravda. Nešťastníkov osud bol nepochybne smutný a tajomný, ale
zároveň som sa nevedel dočkať, kedy fotky ulúpených dokumentov
prihodím na blog. Zvažoval som, ako to urobím, aby príspevok čo najviac
zabodoval a získal poriadnu čítanosť.
Dôležité je vystihnúť správny čas. V sobotu doobeda určite nie, vtedy
na nete skoro nikto nie je. Možno podvečer alebo zajtra. Víkend je
na publikovanie zradný, niekedy sa ľudia chytia, inokedy nie. Nové
príspevky najradšej pridávam cez pracovný týždeň, ale nebol som si istý, či
v prípade takejto bomby vydržím až do pondelka. Azda by sa to oplatilo,
veď v pondelok už budem mať aj zvukové záznamy Fischerovej výpovede.
Keby som z nich spravil empétrojky a pridal ich k fotkám, bola by z toho
blogová senzácia.
Kľakol som si, aby som povysával pod posteľou, v hlave mi zabzučal
výstražný tón.
Niečo nesedí. Myšlienky mi rozčerila nespokojnosť, rozbehla sa
všetkými smermi ako kruhy na vodnej hladine.
Čo je, čo sa deje?
 Z kuchyne sa šírila príjemná vôňa polievky, plnil som si upratovacie
povinnosti, tak aký problém?
Nepokoj sa však netýkal domácnosti ani Mie, išlo o čosi iné.
Prepadol ma, keď som premýšľal o pondelku a zvukových záznamoch.
Práve tam čosi nepasovalo. Odrazu som si spomenul na výstražný záblesk,
čo mnou zalomcoval, keď som zaspával.
Voľačo dôležité ohľadom pondelka.
Lenže čo? Pôjdem do práce, cez obednú prestávku znova otvorím trezor,
vyberiem platne, ukryjem ich a prinesiem domov. Žiadna veľká vec.
Pondelok… práca… trezor… prvé poschodie… Prvé poschodie!
V pondelok sa chlapi zo stavbárskej partie presúvajú na prvé poschodie.
Rozvrtávajú podlahu aj steny, odstraňujú všetky vstavané či osadené
súčasti…
Na deväťdesiat percent sa pustia aj do trezora v primárskej kancelárii!
Určite ho tam nenechajú, veď by bránil ďalšej rekonštrukcii. Rozvŕtajú jeho
betónový podklad, možno nasadia aj ťažšie technické zbrane – vytiahnu
zváračky a…
Aj keby takýto scenár nenastal a nepustili sa do demontáže trezora hneď
v prvý deň, bude oveľa ťažšie dostať sa k nemu. Počas obednej prestávky
tam určite zostane jeden či dvaja pracanti. Ktovie, či trezor napokon
vytrepú na dvor, alebo ho ako cennosť odvezú kamsi do zberne kovov. Tak
či tak sa k platniam nedostanem, určite nie nepozorovane. Navyše,
nechcelo sa mi veriť, že robotníkov taktiež neovládne zvedavosť
a nespravia všetko pre to, aby zistili, čo je ukryté za vrstvou ocele. Budú
premýšľať podobne ako ja, pochytí ich túžba vydolovať niečo cenné.
Mia nakukla do spálne, zisťovala, prečo tam s vysávačom hučím tak
dlho.
„Veľa prachu!“ zakričal som a pokračoval vo výkone služby.
Pokrčila plecom, o mojich praktických schopnostiach si myslela svoje.
Vrátila sa do kuchyne, našťastie si nevšimla, aký som rozrušený.
K nahrávkam sa v pondelok nedostanem. Ľahko sa môže stať, že mi
prekĺznu pomedzi prsty. Mal som ich na dosah, dokonca som ich na chvíľu
držal v ruke, a napokon o ne prídem.
 O takú bombu? Ani bohovi! V hlave som už mal natlakované predstavy
o čítanosti, počte zdieľaní a komentárov, ktoré dosiahnem po publikovaní
takého skvostu. A napokon z toho nič nebude? Iste, aj fotky starého
trezora a dokumentov spravia svoje, ale bez zvukových nahrávok to
nebude ono.
Musím ich získať za každú cenu! rozohnil som sa. Pochytila ma
nerozvážnosť, v gebuli sa otvorili stavidlá hlúpych myšlienok.
Aj keby som mal po platne zájsť ešte pred pondelkom, napadlo mi. Hneď
som vedel, že z toho nebude nič dobré, až ma striaslo. Lenže akonáhle sa
nápad zrodil, už som ho nedokázal zažehnať.
Zájdem do vily ešte pred pondelkom a odnesiem odtiaľ platne, kým sa
dá.
Samozrejme, ľahšie sa to povie, než urobí. Napokon, ako všetko. Toto
však bolo obzvlášť zapeklité – Mia sa zakaždým už dopredu teší
na spoločne strávenú sobotu. Nemohla, chúďa, vedieť, že sa mysľou
nachádzam v starom blázinci. Nenápadne vyčkávala, či ju pochválim, aký
parádny a chutný obed pripravila. Aj som čosi také zamrmlal, ale vycítila,
že to nešlo od srdca. Nestrácala dobrú náladu, snažila sa, aby sme zažili
pekný deň. Veľmi som jej to neuľahčoval – súhlasil som síce
s prechádzkou, ale myseľ som mal stále zaseknutú na Hurbanovej ulici.
Kadiaľ sa dostanem do vily? Vyrazím dosky na niektorom prízemnom
okne? premýšľal som, keď sme vykračovali po Sade SNP.
Mia spočiatku spokojne švitorila, ale keď jej došlo, že som kdesi inde,
zmĺkla. Nikdy mi nič nevyčítala, ani keď som niečo naozaj dokašľal –
a svojho času toho bolo dosť. Nesťažovala sa, nevyrývala do mňa, prosto
zlatá baba. O to viac ma škrelo, keď zmĺkla. Chvíľu som zvažoval, že jej
prezradím, čo je vo veci, no rýchlo som zbrklý nápad odohnal. Už len to by
mi chýbalo! Keby sa dozvedela, na akú výpravu sa chystám, zamkla by ma
v byte a pustila až v pondelok ráno. No dobre, preháňam, ale chápeš, čo
tým chcem povedať. Určite by sa snažila odhovoriť ma. Vedela dobre
argumentovať, možno by ma napokon prehovorila, aby som namiesto
lúpežného vlámania zostal sedieť na zadku a pozeral s ňou napínavý triler
alebo horolezecký dokument.
 Škoda, že som zostal potichu. Prepáč, že to furt opakujem, no nedá mi
to. Stále mám v hlave to blbé keby.
Keby som zostal potichu… Keby som tam nešiel… Keby som neotváral
trezor…
V telke raz vraveli, že takúto slučku má v hlave skoro každý, kto spôsobí
nehodu, tragédiu či nešťastie. Sebe alebo inému – na tom až tak nezáleží.
V každom prípade, žiadny div, že premýšľam presne takto. Určite ešte
nejakú podobnú križovatku spomeniem. Zvláštne, koľko ich je – cesta
k niečomu zlému je zakaždým plná križovatiek, výhybiek, odbočiek…
Napriek nim však napokon dorazíš do čierneho cieľa.
Niekde som čítal, že na to, aby si dostal rakovinu, musí v tvojom tele
nastať až sedem či osem nepriaznivých zhôd. Takmer desať faktorov, desať
náhod, čo musia zapadnúť presne na svoje miesta, poskladať ničivé puzzle.
Povedal by si, že čosi také nie je možné, nikto predsa nemôže mať takú
smolu, v žiadnom živote sa nemôže zložiť až toľko náhod do jediného
vzoru. Lenže zober si obrovský počet ľudí, začni kombinovať, a už to ide.
Na niekoho vždy vyjde aj tá najbizarnejšia a najnepravdepodobnejšia
kombinácia. Také čosi sa vlastne prihodilo aj mne. Síce v inej než
zdravotnej rovine, ale všetky tieto sračky sú niečo ako zhluk mnohých
nepriaznivých okolností, ktoré zapadli presne na svoje miesta a vytvorili
absurdný, no zároveň až priveľmi reálny vzor.
Vrátili sme sa teda domov, dovidenia pekná sobota, zavládla tichá
domácnosť. Mia netrucovala, nezvykne robiť scény. Iba si zobrala knihu
a odišla si čítať do spálne. Mrzí ma, keď je nespokojná, no nemohol som nič
robiť. Pokým niečo nemám hotové, nerád o tom hovorím. Poverčivosť-
nepoverčivosť, odskúšal som si, že keď mám rozrobený nejaký blog
a priskoro o ňom hovorím, niečo sa dokašle. Takže som držal jazyk
za zubami a premýšľal, ako jej oznámim, že sa v noci chystám vypadnúť.
Skrátim to, ak sa z môjho rozprávania rozhodneš zbúchať nejakú knihu,
ľudí nebude zaujímať naša partnerská komunikácia. Jednoducho, vybavil
som si večernú priepustku, aj keď mi bolo jasné, že udobrovacia fáza
tentoraz zaberie prinajmenšom tri-štyri dni. Mia ma, našťastie, nedrží
nijako skrátka, takže nevypukla žiadna vzťahová kríza, iba bežná mrzutosť.
 Z bytu som vyrazil niečo po desiatej. Keď som zostupoval po schodoch,
zaprisahával som sa, že v pondelok Mii kúpim obzvlášť peknú kyticu alebo,
ešte lepšie, bonsaj v novom obchodíku neďaleko Hlinkovho námestia. Len
čo som vyšiel na ulicu, všetky udobrovacie manévre mi vypadli z hlavy.
Ovládlo ma vzrušenie z nočnej výpravy, rozbúšilo sa mi srdce a zrýchlil
dych. Bolo to podobné, ako keď som v puberte sprejoval graffiti na vlaky
a staničné múry. Aj vtedy ma mohli prichytiť, zo sprejovania vagónov
vrátane okien trčali poriadne nepríjemnosti.
Pravda, dnešná akcia bola oveľa riskantnejšia, veď išlo o ozajstné
vlámanie. Keby ma prichytili policajti alebo ktosi od zamestnávateľa, ťažko
by som vysvetľoval, čo vo vile robím. Opletačky so zákonom, s úradom
práce, hanba na sto rokov, radšej na to ani nemyslieť. Presne takto sme
fungovali v našej crew, teda partii. Nesmieš myslieť na problémy, lebo ich
pritiahneš. Namiesto toho sa priplížiš k vagónu a spolu s ďalšími writermi
natiahneš krásne E2E, čo je skratka pre obrovské graffiti, od začiatku až
po koniec vagóna. Čistá myseľ, sústredíš sa iba na dielo a svoj spot, všetko
ostatné je vedľajšie.
Opakoval som si to ako zariekavadlo a vykračoval nočnými ulicami.
Keďže bol víkend, tmolilo sa v nich veľa ľudí. Nevadilo mi to, práve
naopak, cítil som sa ešte nenápadnejšie, než keby som sa zakrádal
cez vyľudnené mesto. Na hlavu som si natiahol kapucňu mikiny a bol som
v pohode. Teda tak v pohode, ako sa dá byť, keď ideš na vlámačku.
Tentoraz som sa vybral inou cestou, než zvyčajne – prešiel som popri
Folkmanovskom dome s ozdobnou vežičkou, starej radnici aj honosnom
Slotovom príbytku. Obchádzal som krčmy, z ktorých vychádzali pripití
hostia, oblúkom som sa vyhol aj krytej terase plnej ožratých náckov. Keby
si ma všimli v mikine a s kapucňou, zažil by som poriadne dobrodružstvo –
nejeden žilinský writer by ti o tom vedel rozprávať.
Spomínam si, že mi napadlo, aby som napokon nezmokol. Celý deň síce
nepadla ani kvapka, ale vo vzduchu stále visel dážď – vtedy v noci ho bolo
cítiť ešte viac než predtým. Vykračoval som si Hodžovou až k budove
banky, kedysi nazývanej Finančný palác. Raz som o stavbe napísal krátky
blog, pretože ju navrhol známy architekt Michal Scheer a v tridsiatych
rokoch to vraj bola jedna z najkrajších žilinských stavieb, na ktorú bol
každý zvedavý. Ako dopadol blog? Slabučká čítanosť.
Každopádne, z Hodžovej to už bolo blízko – synagóga, vysoká škola,
rozostavaný penzión, školský internát a… moja vyvolená ruinička.
Vstupná brána do dvora bola síce zavretá, ale plôtik pred internátom je
našťastie iba estetický vtip. Poobzeral som sa, vyliezol na múrik, prešvihol
sa cez tyčky ozdobného plota a bol som dnu. Vďaka, grafiťácke writerstvo,
naučilo si ma veľa dobrého! Neváhal som, rýchlo som zamieril do tieňov,
pri vstupe na cudzí pozemok nesmieš otáľať. Prešmykol som sa dozadu,
keď z tmy vystúpila silueta vily, nebolo mi všetko jedno.
Naozaj sa tam chceš vlámať? pýtal som sa sám seba. Chujovina ako
traky, ale platne ma lákali, volali na mňa, ukrývali príliš dobrý námet,
nedalo sa na ne vykašľať. Obozretne som sa rozhliadal, bol som napnutý
na prasknutie – veď som nevedel, či si majiteľ nenajíma esbéesku, aby mu
objekt strážila. Nesvietil ani mesiac, bolo kvalitne zatiahnuté, žiadny
vetrík, nič, iba vôňa dažďa vo vzduchu. Vila predo mnou rástla pri každom
kroku, vežička sa zabodávala do temného neba. Prikradol som sa k hŕbe
s odpadom, prešiel popri nej a zastavil sa pri pivničnom okne prekrytom
kartónom. Počas poobedného hĺbania som sa rozhodol, že je to najlepší
vchod. Nevyhnem sa síce prechodu cez pivnicu, ale stále to bude lepšie,
než pokúšať sa vylomiť niektorú z drevených lát, ktorými boli zadebnené
okná do prízemia.
Odsunul som kartón a zaváhal.
„Haló, je tu niekto?“ ozval som sa do tmy, ale len polohlasne; dával som
si pozor, aby ma na ulici nebolo počuť. Nikto sa neozval, no aj tak som si
v hlave zopakoval výhovorku pre prípad, že ma ktosi prichytí: čosi som
začul, zdalo sa mi, že to mohlo byť volanie o pomoc, a preto som sa išiel
pozrieť, či sa vo vile niečo nestalo. Štandardná výhovorka, používali sme ju
aj pri sprejovaní, no vtedy musíš najprv dobre ukryť všetky spreje a nebyť
zadrbaný od farby, inak bohvieako nezapôsobí.
Rozsvietil som baterku, zakryl ju dlaňou a v matnom svetle si pozrel
vybité okno. Ten, kto ho rozmlátil, bol našťastie prezieravý a povybíjal
všetky črepiny. Stačilo sa prikrčiť, strčiť nohy do prázdneho rámu
a pomaly sa spúšťať dole. Presne tak som to urobil, bolo to ako zostup
do podzemia, klesal som do zatuchnutej čiernoty – nič príjemné.
Stále som pod nohami necítil nič pevné, premkla ma obava, či tam vôbec
je nejaká podlaha. Jasné, že tam musela byť, no takéto veci sú ti zrejmé, až
keď o nich spätne premýšľaš, a nie, keď ich zažívaš. Napokon som to riskol,
pustil sa a zošuchol popri múre až na zem. Chvíľu som zostal prikrčený,
natŕčal uši a dúfal, že nič nezačujem. Mal som šťastie, po dvore za mnou
nebežal žiadny strážnik, aj vila sa zdala tichá. Vytiahol som z vrecka
baterku, znova ju rozsvietil a rozhliadol sa.
Nevyzeralo to tam príliš pohostinne – stará, vlhká a špinavá pivnica.
Steny pokrýval akýsi nános, zrejme šíriaca sa pleseň. Vyšiel som
z miestnosti do centrálnej chodby, jej konce sa strácali v tme. Nebolo ťažké
zorientovať sa – ak sa vydám doprava, dôjdem k schodisku vedúcemu
na prízemie. Pustil som sa tým smerom a sústredil sa na lúč baterky. Starší
writeri ma našťastie naučili, že na podobných výpravách musíš myseľ
zamerať jedným smerom, na jeden bod, inak sa vymkne spod kontroly
a vydesí ťa. Hlúpe myšlienky, strašidelné predstavy, všelijaké strachy –
tým všetkým ťa vlastná myseľ zaplaví, neraz dosiahne, že od strachu
skamenieš, stuhneš, nemôžeš sa ani pohnúť. Preto som sa príliš
nerozhliadal, no keď som míňal dvere do bočných miestností, zakaždým mi
tam ušiel krátky pohľad. Kutice boli väčšinou prázdne, až neďaleko
schodiska som narazil na čosi zaujímavé.
V pivničnej miestnosti ležali tri ozrutné vane. Určite boli poriadne staré,
odhadol som to podľa doškriabaného povrchu, ale najmä škaredých
hranatých tvarov. Najzvláštnejšie bolo, že každá vaňa mala na hornej časti
primontované akési dvierka, takže pripomínala skriňu.
Hydroterapia, napadlo mi. V záznamoch o Fischerovi ju predsa spomínal
doktor Grachula. Predstava, že ma niekto zatvorí do vane a nechá mi
vytŕčať iba hlavu, nevyzerala dvakrát lákavo. Neskôr som si zo zvedavosti
čo-to o vtedajšej hydroterapii zistil – sú to dosť strašidelné storky
o nútenom držaní letargických pacientov v studenej vode,
niekoľkohodinových zábaloch do mokrých uterákov a podobne, ale to sem
nepatrí.
 Zatváracie vane trochu nalomili moje odhodlanie, no nedal som sa
a kráčal ďalej. Z tmy vystúpilo schodisko vedúce na prízemie, pridal som
do kroku, akoby ma hore čakalo príjemnejšie prostredie.
Samozrejme, nečakalo – práve naopak. Vstupná hala v tme vyzerala
veľmi odpudivo. Cez špinavé okná nad schodiskom prenikalo trochu svetla,
ale nie toľko, aby som pri chôdzi nezakopol o kus sutiny alebo iného
odpadu. Prekryl som baterku dlaňou, bál som sa, že zvonku niekto zazrie
záblesky. Nemalo by sa to prihodiť, ale ako sa hovorí, náhoda je blbec.
Nestrácal som čas, odvaha ma opúšťala každou minútou. Občas zatneš
zuby, premôžeš sa a vlezieš do nejakej šialenosti. Ibaže čím dlhšie v nej
zostávaš, tým horšie to nesieš. Deptalo ma aj ticho, aké tam vládlo. Jediný
zvuk, ktorý som okrem šuchotania vlastných nôh, dychu a tlkotu srdca
začul, odkedy som vliezol cez okno, bolo pomalé kvapkanie vody v jednej
z pivničných miestností. Inak nič, akoby som sa ocitol v nejakom vákuu,
kde sa nešíria zvukové vlny. Vybral som sa po schodoch – ako na potvoru,
ani tie nezavŕzgali. Kužeľ tlmeného svetla behal po stene a, samozrejme,
neminul miesto s čarbanicami. Teraz sa mi zdali ešte pomätenejšie,
psychóza dávno mŕtveho pacienta v nich zostala zakonzervovaná, akoby
z nich potichu šumela. Rýchlo som prešiel okolo, no po celý čas som ich
uhranuto sledoval. Bál som sa odvrátiť pohľad – keby som to urobil,
šialenstvo by z roztrasených čiar vyskočilo a zahryzlo sa mi do chrbta,
krku či temena.
Odrazu som mal pocit, že jedovato nešumia iba čmáranice, ale aj steny,
rámy dvier či okná. Všetko bolo nacucané pomätenosťou, každý kubický
centimeter budovy ňou za dlhé roky nasiakol ako špongia. Cez deň som
tam vnímal iba prchavý nepríjemný pocit, ale v nočnom tichu na mňa
šialenstvo dorážalo zo všetkých strán.
Takmer som sa rozbehol, ale to nesmieš urobiť – ak sa od strachu
rozbehneš, prehral si. So zaťatými zubami som prešiel cez chodbu, až
pred prahom do primárskej kancelárie som zaváhal. Ťažko sa mi dýchalo,
uvedomil som si, že mám napnuté celé telo, stál som zhrbený a pričupený
ako na love. Pozbieral som psychické sily, zdvihol nohu a vkročil dnu.
Čierna príšera vyčkávala, keď ma zazrela, spokojne sa uškrnula.
Dokonca sa mi zazdalo, že na mňa natešene zažmurkala svojím zámkovým
okom. Pozrel som sa na prázdne kreslo, bolo otočené smerom k dverám,
presne tam, kde som stál. Fantázia mi doň okamžite primaľovala sediacu
postavu, ale vedel som, že je to iba prelud.
Voľnou rukou som siahol do vrecka, zovrel kľúče a vytiahol ich. Posvietil
som si, chvíľu mi trvalo, kým som objavil ten správny. Váhavo som sa
priblížil k trezoru a pokúsil sa ho odomknúť. Nešlo to ľahko, ruka sa mi
triasla, do dierky som trafil až na druhý pokus. Pootočil som kľúčom,
ozvalo sa cvaknutie, zdalo sa mi príšerne hlasné.
Otvoril som dvierka, nenamastené pánty zaškrípali, až fyzicky som cítil,
ako ma trezor pozoruje – akoby sa tešil, že ho zbavím toxického obsahu, čo
po celé desaťročia držal v útrobách. Načiahol som sa a vybral všetkých päť
platní. Neboli veľké, v pohode sa zmestili do vrecka na mikine. Zavrel som
trezor, asi priveľkou silou, lebo dvierka nepríjemne tresli. Otočil som sa,
oči mi opäť padli na prázdne kreslo.
Strop nad hlavou mi zavŕzgal v pravidelnom rytme, prisámbohu to boli
kroky! Zovrelo mi hrdlo, srdce na okamih zastalo – tak veľmi som sa
zľakol.
Kroky, ozajstné kroky, tentoraz žiadny prelud. Niekto tam je!
Na druhom poschodí niekto je!
Ďalšie zavŕzganie a rytmický klepot – neznámy prešiel cez miestnosť.
Myslenie sa mi vyplo, šprintoval som na chodbu, upaľoval k schodisku.
Ktosi o poschodie vyššie sa taktiež rozbehol, poriadne zdupotal, ale nemal
som čas počúvať, či beží za mnou. Bral som schody po štyroch, v ušiach mi
hučal a dunel tep, nič iné som už nepočul.
Zbehol som do pivnice, ani neviem, ako som sa dostal k vybitému oknu.
Pamätám si len prudké dychčanie a poskakovanie svetelného lúča v tme.
Šialenstvo ma dobehlo, dostalo sa mi do hlavy, bol som úplne bez seba.
Vydriapal som sa k oknu – slušný výkon, keďže bolo dosť vysoko –,
a odrazu som bol vonku. Ani vtedy som nezastal, kašľal som na to, či ma
niekto uvidí, šprintoval som preč, kvalitne mi preplo.
Náhlil som sa ulicou, zopár ľudí sa za mnou otočilo, určite ma mali
za feťáka. Zašpinená mikina, natiahnutá kapucňa, strhané pohyby…
Našťastie som nenaďabil na fízlov, takže sa do mňa nikto nestaral.
Spamätal som sa až pri obchoďáku Mirage, oprel sa o stenu a snažil sa
vydýchať. Chrčal som, kolená sa mi roztriasli, neudržal som sa na nohách,
takže som si čupol.
Strach sa pomaly rozplýval, striedala ho prudká eufória. Všetko sa okolo
mňa krútilo, triumfálne som sa uškŕňal – pripadal som si ako kedysi, keď
sme s chalanmi experimentovali so všeličím. Ilegálne chemické substancie
a tak, chápeš.
Vybral som z vrecka úlovok. Päť malých platní vyzeralo cudzo, akoby
som ich vytiahol z iného sveta.
Čo je na nich nahraté? Čo vypovedal Walter Fischer? Triasol som sa
od nedočkavosti, nohy ma ešte neposlúchali, ale napriek tomu som sa
zodvihol a neistou chôdzou zamieril domov. Postupne mi znova začínalo
fungovať myslenie.
Čo sa vlastne stalo? Kto bol na druhom poschodí?
Čím ďalej som bol od Hurbanovej ulice, tým menej pravdepodobné sa
mi zdali akékoľvek strašidelné vysvetlenia. Žiadny duch, vraždiaci
psychopat alebo zabudnutý bývalý pacient. Námet akurát tak do lacného
hororu, ty by si do knihy taktiež nič podobné nedal. Aspoň dúfam.
Oveľa väčší zmysel dávalo vysvetlenie, že cez víkend vliezol do vily
bezdomovec či akýsi dobrodruh, ktorý si myslel, že tam objaví poklady
alebo aspoň dostatok kovových súčastí vhodných do zberu. Keby som
budovu obišiel, zrejme by som našiel vyrazené okenné dosky. Jednoducho,
chlapík si cez týždeň všimol pracovný ruch, počkal do soboty a, podobne
ako ja, vybral sa na prieskum. Možno nič nehľadal, iba potreboval úkryt,
pokojne mohlo ísť o sfetovaného či ožratého bezdomovca. Keď začul, že
po vile ktosi chodí, bol zrejme rovnako vystrašený ako ja. Bál sa, že ho
objavili policajti, strážnici alebo iní bezdomovci a chystajú sa mu dať
nakladačku. Dávalo to rozhodne väčší zmysel než striehnuci duch Waltera
Fischera.
Znova som skončil pri Fischerovi, na nič iné som už nedokázal myslieť,
platne ma vo vrecku pálili. Odomkol som vchodové dvere bytovky, potichu
vyšiel na štvrté poschodie a po špičkách vošiel do bytu. Mia už spala,
zobudiť ju bolo to posledné, čo som si v tej chvíli prial.
Presunul som sa do obývačky, privrel zasklené dvere, neobťažoval som
sa so zapaľovaním svetla. Cez okno vnikal do izby mesačný svit – tak
akurát, aby som v šere videl a zároveň nepriťahoval neželanú pozornosť, ak
sa rozospatá Mia vyberie na záchod. Vysvetľovať jej, čo robím, aké sú to
platne a čo je na nich nahraté, bolo mimo mojich vtedajších možností.
Umieral som od nedočkavosti, v bruchu mi žblnkotalo. Potreboval som si
odskočiť, preľaknutie vo vile mi rozhýbalo črevá, ale toaletné úkony museli
počkať.
Zapol som hifi sústavu a zdvihol plastový kryt na gramofóne. Vytiahol
som platne a podrobne ich prezrel. Až vtedy som si všimol, že neboli
vyrobené z vinylu ako bežne, ale z akejsi inej hmoty. Taktiež drážky sa mi
zdali hrubšie.
Čo keď sa nebudú dať prehrať⁈ napadlo mi.
Taká predstava ma vydesila ešte viac než kroky na druhom poschodí.
Po tom všetkom, čo som absolvoval, aby som výpovede získal, som si
rozhodne zaslúžil odmenu. Nezostávalo nič iné, iba vyskúšať, ako sa veci
majú.
Ktorou platňou začnem? zvažoval som a prezeral si jednu za druhou.
Na zažltnutých etiketách bolo čosi napísané, ale písmenká dávno vybledli.
Posvietil som si mobilom a pustil sa do lúštenia. Chvíľu to trvalo, ale
poradil som si, riešenie bolo jednoduché: Walter Fischer, 26. 8. 1939.
Dátumy, podľa nich dokážem nahrávky správne zoradiť!
Na dvoch platniach bol časový údaj rovnaký. Na ďalšej 5. 9. 1939.
A na posledných dvoch opäť zhodný deň: 10. 9. 1939.
Zobral som prvú platňu, sfúkol z nej prach a pripravil ju na prehratie.
Bola síce menšia než dnešné nosiče, ani otvor v strede nepasoval na ložisko
taniera úplne presne, ale stačilo trochu zatlačiť a pekne dosadla.
V rozrušení som si takmer zabudol nasadiť slúchadlá, už-už som spúšťal
prehrávanie, keď som sa spamätal. Všetko zrealizujem v dokonalom utajení
a napokon pustím Fischerovo bľabotanie nahlas do nočného ticha. Ešte to
by mi chýbalo. Chybu som rýchlo napravil, pri nasadzovaní slúchadiel som
zistil, že mám spotené uši aj vlasy. Zaujímavé, čo s človekom urobí jedna
bláznivá historka.
Spustil som prehrávanie, zadržal dych a…
Nič, iba šumenie prerušované praskaním pripomínajúcim výboje
statickej elektriny. K tomu sa pridali akési krátke piskľavé zvuky.
 „Doriti!“ vydýchol som sklamane. Buď sú nahovno nahrávky, alebo môj
gramofón nedokáže prehrať takú starú platňu.
Chystal som sa vyskúšať ďalšie, keď mi čosi napadlo. Tenké piskľavé
zvuky mi pripomenuli zrýchlenú ľudskú reč. Žeby staré nosiče vyrábali
na iný počet otáčok? Gramofón mal funkciu regulovania rýchlosti
otáčania, takže som ubral a napäto počúval. Šumenie a praskanie nezmizlo,
ale zvuky sa prehĺbili a predĺžili. Naozaj išlo o ľudskú reč!
Ubral som ešte viac otáčok, v ušiach mi zaznievali čoraz
zrozumiteľnejšie hlasy, už som rozoznával jednotlivé slová a vety. Nastavil
som najmenšiu rýchlosť, akú gramofón zvládal. Stále to nebolo ono, platňa
vyžadovala ešte pomalšie otáčanie, no reč sa dala ako-tak rozpoznať.
Neustále ju prerušovalo praskanie, topila sa v šume, občas zosilnila,
inokedy zoslabla až na hranicu počuteľnosti.
Napriek tomu ku mne z nahrávky cez vyše sedemdesiatročnú časovú
priepasť hovoril Walter Fischer. Nikto iný to nemohol byť, lebo hlas neznel
normálne. Ťažko sa opisuje, ako výpoveď pôsobila, neviem to dosť dobre
vyjadriť. Slová akoby prichádzali z diaľky, zo zastretého vedomia. Fischer
bol zaliaty v inej realite – ako komár v jantári, iba kde-tu sa na chvíľu
vrátil do nášho sveta.
Do výpovede vstupoval aj ktosi iný, zrejme doktor, možno Grachula
osobne. Kládol doplňujúce otázky, no Fischer na podnety nereagoval, mal
som dojem, že ich ani nepočúva, nevenuje im pozornosť. Šomral si sám
pre seba, ak otázky vôbec vnímal, neodpovedal na ne, iba vychrlil, čo mu
v súvise s počutým vyvstalo v mysli. Navyše, a to bolo veľmi deptajúce,
robil nepravidelné pauzy. Občas slová a vety spájal do jediného zvuku,
inokedy ich delil dlhými medzerami ticha. Tie boli, mimochodom,
najhoršie, lebo som napäto čakal, čo príde, ale počul som iba Fischerov
zrýchlený dych, smrkanie či praskanie nekvalitnej nahrávky.
Podstatné však nie je, ako hovoril. Vidím na tebe, že si tiež zvedavý
na to hlavné – čo vlastne vypovedal? Bohužiaľ, úplne presný záznam
neexistuje, lebo som záležitosť nehorázne dojebal, inak to ani neviem
povedať. Ak sa trochu vyznáš v gramofónových platniach, je ti už teraz
jasné, akú chujovinu som spravil. Ak sa nevyznáš, o chvíľu sa k tomu
dostaneme. Teraz ale k veci – hneď ako som po prehratí platní zistil, čo sa
mi zadarilo spáchať, zobral som pero a všetko spísal, kým som si výpovede
ešte dobre pamätal. Prepis mám tu, pokojne sa pozri (šušťanie papiera).
Odpíš si to alebo odfoť a použi presne v takejto forme, lebo sa
najpresnejšie blíži tomu, čo Fischer povedal. Začiatok mi ušiel, takže prvú
Grachulovu otázku som iba vydedukoval, v podstate nie je dôležitá. Všetko
ostatné je však čo najdôslednejší prepis. V zátvorkách sú moje poznámky
alebo doplnenia.

Grachula: „Spomínate si, čo sa vám stalo?“

Fischer: „Sneh… les… Zrazu ticho, živé ticho s očami…“
Grachula: „Čo tým myslíte?“
Fischer: „Živé ticho s očami, ušami, ústami.“ (Nasledoval zvláštny hlboký
zvuk, akoby vydýchol či zanôtil cez naširoko roztvorené ústa.)
Grachula: „Pamätáte si, kde ste strávili viac než tri mesiace?“
Fischer: (Opakoval hrdelný zvuk; monotónne, v rovnakej hlasitosti aj
dĺžke medzi nádychmi.)
Grachula: „Uniesol a väznil vás niekto?“
Fischer: (Zavŕzganie drevenej stoličky, vydýchnutie či krátky chichot.)
Grachula: „Väznil vás niekto?“
Fischer: (Čosi zašepkal.)
Grachula: „Prosím? Zopakujte to hlasnejšie.“
Fischer: „… ako v pohári… sklo hladké…“
Grachula: „Držali vás v miestnosti s hladkými stenami?“
Fischer: „Pavúk v pohári… ticho s očami…“ (Tu spájal slová do jedného,
takže to znelo ako „tichosočami“.)
Grachula: „Kto vás tam držal?“
Fischer: (Ďalší zvuk, tentoraz pripomínal ostré mľasknutie jazykom.)
Grachula: „Nehrozte mi prstom. Chcem iba vedieť, čo sa vám stalo.
Uniesol vás niekto?“
Fischer: „Niekto.“
Grachula: „Jeden človek alebo viacerí?“
Fischer: „Žiadny.“
Grachula: „Tak čo sa vám prihodilo?“
Fischer: „Niekto.“
 Grachula: „Stratili ste sa?“

Žiadna odpoveď, ihla skĺzla po papierovej etikete, gramofón šťukol.

Trhlo mnou, taký som bol z tých pomäteností napätý. Vo Fischerovom
hlase znova šumelo čisté šialenstvo, inak to neviem opísať. Blázon sa dá
rozoznať podľa pohybov, ktoré sú často strašidelné, lebo nemajú žiadny
zjavný účel ani rozumné opodstatnenie. Podobná vyšinutosť sa dá zachytiť
aj v bláznovom hlase; z toho Fischerovho vyžarovala aj
cez sedemdesiatročnú časovú priepasť. Bol to úplne rozhodený človek,
rozložený na kúsočky. Rád by som vedel, čo ho tak rozbilo. Aspoň vtedy
som mal také myšlienky, dnes mi je jasné, že mi už tiež zašibávalo –
nakazilo ma Fischerovo bláznovstvo. Keby som mal kúsok zdravého
rozumu, vybehol by som na ulicu a vyšmaril tie svinské platne rovno
do kontajnera. Alebo ich predtým postriekal writerským sprejom
a preventívne podpálil.
Namiesto toho som vstal z gauča, prešiel ku gramofónu a prehodil
platňu na druhú stranu. Došlo mi totiž, že starý typ dokázal zachytiť iba
párminútovú zvukovú nahrávku.
Začul som praskanie, po chvíli rozhovor pokračoval, doktor zopakoval
otázku.

Grachula: „Stratili ste sa?“

Fischer: „Slimačia ulita…“
Grachula: „Nerozumiem, skúste to spresniť.“
Fischer: „Slimačia ulita.“
Grachula: „Ubližoval vám niekto?“
Fischer: „Niekto.“
Grachula: „Ako vyzeral, viete ho popísať?“
Fischer: „Nikto.“
Grachula: „Akú mal tvár?“
Fischer: „Nikto.“
Grachula: „Čo vás popálilo?“
Fischer: „Svetlo… páli oči… všetko páli. Vzduch syčí. Ruky horia, koža sa
škvarí.“ (Znova sa ozýva aj vŕzganie stoličky, zaznieva čoraz častejšie,
akoby sa Fischer knísal dopredu a dozadu.)
Grachula: „Pokojne, nebojte sa, už vám nič nehrozí.“
Fischer: „Tam hrozí… Ostatní…“
Grachula: „Boli tam aj ďalší ľudia?“
Fischer: „Ostatní…“ (Vŕzganie je čoraz rýchlejšie, chudák Walter musel
byť už veľmi rozrušený.)
Grachula: „Upokojte sa, nič vám –“

Vtedy mnou znova trhlo, lebo Fischer odrazu hlasno zamrnčal, vytlačil
cez hrdlo nepríjemný monotónny zvuk, akoby sa ním snažil prekryť
spomienky, čo sa mu vyrojili v hlave.
Mrnčanie silnelo, pripomínalo zvuky, aké v niektorých televíznych
reportážach vydávajú ťažko mentálne postihnuté deti. Trvalo to azda desať
či pätnásť sekúnd, čo je pri podobnom pazvuku pekelne dlhá doba. Potom
ihla skĺzla na papierovú etiketu v strede platne a prehrávanie sa skončilo.
Zostal som sedieť, vypočuté slová ma paralyzovali. Nebolo v nich nič
hrozné, ale práve ich nepostihnuteľnosť, absencia zmyslu a spôsob, akým
boli povedané, sa mi dostali hlboko pod kožu.
Prvý raz som zaváhal, či je naozaj rozumné púšťať si aj ďalšiu nahrávku.
Stále som však nemal dostatok zdravého úsudku či sebakontroly.
Vstal som, došiel k stolíku a zobral z kôpky druhú platňu. Mala
na etikete rovnaký dátum ako tá predchádzajúca, takže som predpokladal,
že mi sprostredkuje pokračovanie rozhovoru.
Sadol som si na koberec, oprel sa chrbtom o gauč a pustil si do uší ďalšiu
dávku šialenstva.
Najprv sa v slúchadlách ozývalo iba praskanie a ťahavý zvuk, ktorý som
považoval za akustickú chybu. Odrazu však zaznel doktorov hlas – došlo
mi, že nahrávka už beží a to, čo počujem, je Fischerovo neprerušované
tskanie.

Grachula: „Pokojne, pán Fischer, naozaj vám nič nehrozí, ste v bezpečí.“
Fischer: „Stále sa dívajú.“
Grachula: „Kto sa díva? Máte dojem, že vás niekto sleduje?“
Fischer: „Aj vás.“
 Grachula: „Aj mňa? A kedy?“
Fischer: „Práve teraz.“
Grachula: „Kto nás sleduje, pán Fischer?“
Fischer: „Hmyz v pohári, to sme, pán doktor. Okolo nás hladké zaoblené
steny, také hladké, že ich necítime, vôbec o nich nevieme.“ (Vyslovené
prekvapivo ľahko a zrozumiteľne, akoby sa Walterovi na okamih vrátila
čistá myseľ. Skonštatoval to však s akousi prázdnotou, ako človek, ktorý sa
nevie vysporiadať s tým, čo zažil a čo mu uviazlo v hlave.)
Grachula: „Máte pocit izolácie?“
Fischer: „Hladké priezračné steny… okolo mňa, vás, všetkých… Krútime
sa dokola v slimačej ulite.“
Grachula: „Sme uzavretí?“
Fischer: „Hladké a priezračné steny, nevidíme a necítime, ani nevieme,
že sú.“
Grachula: „Máte dojem, že sa nachádzate za sklenou stenou?“
Fischer: „Dívajú sa spoza skla.“
Grachula: „Pozoruje nás niekto práve teraz?“
Fischer: (Krátke a úsečné vydýchnutie.)
Grachula: „Prečo sa mi dívate ponad hlavu? Vidíte tam niekoho alebo
niečo?“
Fischer: (Ďalšie krátke vydýchnutie.)
Grachula: „Popíšte mi, čo vidíte.“
Fischer: „Otočte sa.“
Grachula: „Dobre viete, že ja nič neuvidím.“
Fischer: „Obzrite sa, pán doktor.“

Nahrávka sa náhle skončila, utopila sa v šume – ihla doputovala

k papierovej etikete. Ohryzok mi poskočil, parádne som vydesil samého
seba. Púšťať si takéto chujoviny uprostred noci…
Na plece mi dopadla ruka – ktosi za mnou stál. Skríkol som, trhlo mnou,
slúchadlá mi zleteli z hlavy. V tmavej obývačke naozaj ktosi stál – tmavá
silueta, pred chvíľou sa ma letmo dotkla.
Mia, kto iný?
Nezmohol som sa ani na slovo, akoby mi nahrávka natrhla myseľ.
 Mia ma začula, keď sa prebudila alebo išla na záchod. Cez sklenené
dvere videla, že v obývačke nepozerám televíziu, ani nemám zapnutý
notebook. Prišla teda skontrolovať, čo vlastne robím.
Čo vlastne robím…
Chcel som jej všetko vysvetliť, ale nevedel som, čím začať. V ušiach mi
bublali Fischerove slová.
Dívajú sa cez sklo, ticho s očami.
Snažil som sa sformulovať aspoň jedinú vetu, ktorá by neznela
pomätene.
Určite som vyzeral ako prepnutý, lebo Mia sa ku mne nahla a položila
mi dlaň na čelo. Príjemne to chladilo, až vtedy som si uvedomil, aký som
rozhorúčený a spotený.
Mia sa stiahla, zo siluety v šere odrazu vychádzal chlad.
„Sľúbil si…“ šepla, v hlase jej zaškrípala výčitka.
Najprv mi nedošlo, čo tým myslí, Walterove slová mi v hlave narobili
sekanú.
„Sľúbil si mi,“ zopakovala, oči rozšírené od znepokojenia.
Čo som jej sľúbil? Čo všetko som jej sľúbil? prevaľovalo sa mi v gebuli.
Keď mi docvaklo, takmer som sa rozosmial, aj keď to vôbec nebolo
do smiechu. Mia videla, aký som rozhodený a rozhorúčený, myslela si, že…
„Čo máš v sebe?“ ozvala sa, tentoraz istejším a rozhodnejším hlasom.
Zachytil som podtón hnevu.
Strašne nerád jej takto ubližujem, veď si so mnou už vytrpela dosť.
Tentoraz som v tom bol ale fakticky nevinne.
„Nič, prisahám.“ Žiadne presvedčivejšie slová som zo seba narýchlo
nedostal.
„Nič? Sa pozri na seba. Myslíš, že som sprostá?“
„Veď vážne, nič.“
„Aspoň mi neklam!“
Pokrčil som plecami – keď to nejde, tak to nejde. Občas spravíš hlúposť,
a nikoho tým neraníš. A inokedy nespáchaš nič zlé, ale aj tak ublížiš
najbližšej osobe.
„Mia, prisahám.“ Postavil som sa, chcel som ju objať, no odstúpila.
 Mala v hlave všelijaké strachy a halušky, pravdupovediac som sa jej ani
nečudoval. Nebudem ti klamať, mám čo-to za ušami. Vyrastal som
na dedine, tam je nuda, najmä keď dospievaš. Chodíš s partiou do lesa
a na lúky, máte vzťah k zelenej farbe aj prírode. Chápeš. Ak nechápeš, tak
na rovinu – dosť som si svojho času pohúlil. Aj teraz si z času na čas
natiahnem. Mia to nevidí rada, lebo vie, že… Skrátka, nezostalo iba
pri zelenej, najmä na výške – v prváku a druháku som trochu uletel.
Perníček a tak, nechcem teraz riešiť… Nebolo to iba trochu, ale fakt
nechcem riešiť. Od tretiaka som si nedal žiadne piko, ani Breaking Bad
radšej nepozerávam – nechcem pokúšať. Fakt, som mimo toho, v ničom sa
netočím.
Mia to vie a verí mi, veď inak by so mnou nebola. Teda, chce mi veriť,
ale má v hlavičke vlastné halušky a sračky – jej matka bola alkoholička,
ako decko si s ňou užila svoje. Takže sme spolu: bývalý feťák a baba
s hysterickou hrôzou z chľastu a drog. Väčšinou je to v pohode, ale stále
stojíme na hŕbe pušného prachu. Stačí iskrička podozrenia, maličká
iskrička, ktorá by v iných vzťahoch nestála za reč, a hrozí poriadny
výbuch.
Aj vtedy si Mia, chúďa, myslela, že som si na nočnom výbehu čosi
doprial. Necítila zo mňa gandžu, takže jej to vychádzalo akurát na ten
perníček. Určite som na to aj vyzeral – vykoľajený, nabudený a spotený.
Najprv som vyšiel na záhadný výbeh a zrušil spoločný program – akoby
som dostal chuť na niečo iné. A keď som sa vrátil, namiesto nočného
spánku sedím na dlážke v obývačke a prehrávam si gramofónové platne.
Perník ako vyšitý.
„Mia, prisahám, nič v sebe nemám,“ pokúsil som sa. Vedel som však, že
je to zbytočné – akonáhle sa u nej rozhorí podozrievavosť, vypína triezve
myslenie. Rozumná reč s ňou bude najskôr zajtra okolo obeda. Teda, aby si
si nemyslel, že je nerváčka. Vôbec nie, inak zlatá baba, len na tieto veci je
háklivá, reaguje trochu prehnane, lebo má vlastnú a nepeknú rodinnú
skúsenosť.
Pokrútila hlavou, otočila sa, zberala sa na odchod. V obývačke bolo
čoraz chladnejšie.
„Vysvetlím ti to, dobre?“ chytal som sa poslednej slamky.
 „Nechaj ma,“ prehodila cez plece, vyšla z miestnosti a zavrela dvere.
A bolo to, spálňa sa zmenila na zakázané územie, dnešnú noc strávim
v obývačke. Nebude mi smutno, veď mám spoločnosť – Waltera Fischera.
Striaslo ma, ale na Miu som sa nehneval, za nedorozumenie som si mohol
sám. Naozaj som sa správal čudne.
Spravil som zo dva kroky k dverám, zvažoval som, či sa jej predsa len
nepokúsim vysvetliť, čo je vo veci. Vôbec mi však nenapadlo, ako a čím by
som začal. Na deväťdesiatdeväť percent by som sa zakoktal, pôsobil by som
ešte zmätenejšie. Napokon som sa vrátil na gauč, nočné vysvetľovanie by
všetko iba zhoršilo. Záležitosť bude musieť počkať do zajtra. Dovtedy sa
Mia upokojí a slová padnú na úrodnejšiu pôdu.
Pohľad mi zablúdil na gramofón utopený v šere. Platňa sa stále točila,
zo slúchadiel vychádzal tichý šum a praskanie. Dúfam, že mi Mia odpustí,
ale hneď ako som to uvidel, bol som mysľou naspäť pri Fischerovi. Nie som
psychiater, no jeho posledná výpoveď mi znela ako typické bľabotanie
paranoidného schizofrenika. Ktosi sleduje nielen mňa, ale aj celé ľudstvo,
časopriestor má tvar slimačej ulity, v kúte za tebou niekto stojí, a keď sa
otočíš, uvidíš ho – klasické schizofrenické žvásty okorenené paranojou.
Chýbal iba únos mimozemšťanmi, ale tento typ bludov asi v tridsiatych
rokoch ešte neletel. Každopádne mi bolo jasnejšie, prečo Grachula pacienta
nabádal, aby svoje bludy čo najviac rozvinul. Chcel na nahrávku zachytiť
celé spektrum Fischerových chorobných prejavov –
od paranoidnoschizofrenických halucinácií cez neartikulované pazvuky až
po zdanlivo príčetné chvíľky, keď rozprával celkom zrozumiteľne, dokonca
bystro, vecne a technicky.
Ak som veci správne rozumel, na Fischerovi bolo zvláštne práve to, že sa
uňho prejavovali symptómy rôznych psychických ochorení naraz. Pokiaľ
by vykazoval iba známky jednej psychiatrickej diagnózy, nech by sa javila
akokoľvek hrozivo, nebolo by to nič neobvyklé. On však prechádzal
z jedného stavu do druhého a práve s čímsi takým sa Grachula dovtedy
nestretol.
Ani som nevedel, čo robím – všetko išlo automaticky. Načiahol som sa,
zobral slúchadlá a založil si ich naspäť na uši. Čakala na mňa druhá strana
platne.
 Len čo som nahrávku spustil, došlo mi, že nenadväzuje
na predchádzajúci rozhovor. Medzi nahrávaním prvého a druhého
záznamu uplynul nejaký čas. Ktovie, čo sa medzitým stalo, lebo ich hlasy –
Grachulov aj Fischerov – zneli tentoraz rozrušenejšie.

Grachula: „Môžete to, prosím, zopakovať?“ (V hlase mu zaznieval údiv.)

Fischer: „Malinčie.“
Grachula: „Ako to súvisí?“
Fischer: „Maliny, čučoriedky…“
Grachula: „Poškriabali ste sa na kríkoch malín a čučoriedok?“
Fischer: „Áno.“
Grachula: „Ale veď v tom čase bola zima. Začiatkom roka ste nemohli
vidieť ani maliny, ani čučoriedky.“
Fischer: „Nemohol?“ (Zmätene, akoby si s takýmto faktom nedokázal
alebo nechcel poradiť.)
Grachula: „Čo vás naozaj poškriabalo, pán Fischer?“
Fischer: „Malinčie.“
Grachula: „Keď vás objavili, mali ste poškriabané až dorezané ruky
i nohy. Čo vás poškriabalo?“
Fischer: (Ťahavý hrdelný zvuk, Walter sa snažil prekryť otázku.
Zaznievalo aj vŕzganie stoličky, znova sa na nej začal kývať.)
Grachula: „Čo vás poškriabalo? Spravili ste si to sám?“
Fischer: „Nie!“
Grachula: „Len pokojne. Pravdivo odpovedzte na otázku – čo vás
poškriabalo?“

Vtedy Fischer skríkol, prišlo to bez varovania; zrúkol tak silno, až mi

zapraskalo v slúchadlách. Dobové nahrávacie zariadenie nezvládlo nápor
hluku, zvuk sa prepálil, zmenil sa na hučanie. Iba z času na čas sa ustálil,
vtedy sa zdalo, že Fischer neľudsky vyje a Grachula ziape na personál, aby
rozbesneného pacienta spacifikoval.
Srdce mi búšilo, akoby som bol pri tom. Ani som nevedel, kedy som
vyskočil na rovné nohy. Až spätne mi došlo, že stojím pred gramofónom
a bojovne sa krčím, akoby som vzdoroval útočne brechajúcemu psovi.
Prístroj bol v tej chvíli nebezpečnejší než ozajstný čokel nakazený
besnotou. Trhal ma zvukmi, čo z neho vychádzali, zahrýzal sa do mňa síce
nehmotnými, ale o to jedovatejšími zubami.
Toto už bolo priveľa, aj keď mi občas trochu zašibáva, mám svoje
hranice. Kvôli platniam som dnes absolvoval vlámanie, bol som vystrašený
ako zajac a pohádal sa s frajerkou. Stačilo, vážne už stačilo!
Ale čítanosť…
Dve slovíčka – v mysli mi ich zašepkalo moje horšie ja. Ak takýto
materiál hodím na blog, čítanosť trhne všetky moje doterajšie rekordy, ani
v najmenšom som o tom nepochyboval. Ťažko sa to vysvetľuje, no mám
v mozgu akýsi vzorec závislosti. Keď sa na niečo upriamim, nedokážem
odolať a strácam sebakontrolu. Potrebujem vzrušenie, akciu, intenzitu,
potrebujem byť naj – aspoň na chvíľu. Kedysi mi na to poslúžili drogy,
neskôr adrenalín pri sprejovaní graffiti. Teraz, keď som o čosi starší, ma
dráždi a láka dosahovanie čo najväčšej čítanosti. Chápeš, písať pre masy,
desaťtisíce, státisíce ľudí… Keď mi venujú pozornosť, dobíja ma to
energiou. Len čo sa môj vzorec závislosti na niečo upriami, hlodá vo mne
nutkanie. Hlodá, až kým túžbu nenaplním, nie je pred ním úniku.
Aj vtedy, uprostred tmavej obývačky, som si nedokázal pomôcť. Predsa
len, naháňanie vysokej čítanosti je pomerne nevinná závislosť – najmä
v porovnaní s tými, ktorými som si prešiel. Ak ju neuspokojím, ktovie, aká
nová túžba sa vo mne rozvinie. Možno sa prebudí nejaká staršia, možno
začnem premýšľať o kryštáloch, prášku a…
Dosť!
Platne ma držali vo svojej moci. Pred očami som už videl počty pozretí,
lajkov aj zdieľaní blogových článkov, do ktorých vložím zvukové nahrávky.
Možno sa čuduješ, prečo som v takej chvíli viac neriešil Miu. Mne to teraz,
s odstupom času, taktiež pripadá zvláštne, no vtedy som vnímal jedine
platne a záujem ľudí, aký mi prinesú – dokonalé tunelové videnie.
Aj keď som bol posratý až za ušami, zobral som tretiu platňu a spustil
prehrávanie. Neunikol mi dátum na etikete: 5. 9. 1936. Táto nahrávka teda
vznikla takmer týždeň po prvých dvoch. Ktovie, čo sa medzitým udialo.
Možno sa Fischer po celý čas dával dokopy po tom, ako sa pri minulom
nahrávaní vydesil a rozčúlil.
 Akonáhle sa ozvali hlasy, vedel som, že sa čosi zmenilo. Obaja, Grachula
aj Fischer, zneli oveľa vyčerpanejšie. V doktorovom hlase zaznievala
skleslosť, akoby ho frustrovala neschopnosť pomôcť pacientovi. Aj Walter
mal zastretý hlas, síce rozprával vecne – zrejme bol vo fáze, keď premýšľal
a vyjadroval sa technicky –, no slová mu z úst vychádzali akosi
mimovoľne, automaticky, bez emócií. Azda za to mohli lieky, akými ho
dopovali, možno inzulínové či elektrošokové liečebné postupy, aké na ňom
vyskúšali. V každom prípade hovoril ako človek, ktorý sa už úplne opustil.
Zostala z neho iba škrupinka, čo síce reagovala na podnety, dokonca vecne
odpovedala, no bola prázdna, duša dávno odišla alebo sa, podobne ako
myseľ, rozpadla na kusy.
Grachula tentoraz zmenil stratégiu – už sa nepýtal na konkrétne zážitky.
Namiesto toho ho zaujímalo, do akej miery dokáže pacient usporiadať
spomienky a odlíšiť tie ozajstné od halucinácií a ďalších bludov.

Grachula: „Mohli by ste zhrnúť a roztriediť svoje spomienky?“

Fischer: „Zaradom?“
Grachula: „Viete, že niektoré veci, ktoré ste opísali, neboli skutočné.
Nemohli sa naozaj stať.“
Fischer: „To áno.“
Grachula: „Dokážete ich oddeliť od ostatných, vytvoriť kategórie?“
Fischer: „Po prvé, po druhé, a tak?“
Grachula: „Ako vám vyhovuje, pokojne aj takto technicky.“
Fischer: „Ako sa delia moje spomienky…“ (Walter znel apaticky
a pritlmene, no odovzdane sa snažil spolupracovať.)
Grachula: „Áno, vaše spomienky, skúsenosti a zážitky z toho obdobia,
keď ste boli nezvestný.“
Fischer: „Po prvé – pravé spomienky na to, čo sa naozaj stalo. Po druhé
– falošné spomienky.“
Grachula: „Výborne, čiže ich rozlišujete?“
Fischer: „Po tretie – tie, ktoré vytvoril strach. Po štvrté – spomienky
s deravým svetlom a ozajstnými ľuďmi. Po piate – tie, čo vyzerajú ako
pravdivé, ale nie sú. Po šieste – cudzie, ktoré nie sú moje. Po siedme –
spomienky na leto, keď som mal dvanásť rokov. Po ôsme – také, čo bolia
a voňajú ako po daždi. Po deviate – bežné spomienky a spomienky
s vymyslenými bytosťami. Po desiate – spomienky s mŕtvymi ľuďmi, ktorí
žijú. Po jedenáste – spomienky na to, čo sa ešte nestalo. Po dvanáste – tie,
ktoré som nevymenoval. Po trináste – zapísané atramentovým perom, čo
robí machule. Po štrnáste – spomienky na prácu.“
Grachula: „No…“ (Znel zarazene, akoby nevedel, čo povedať. Odpoveď,
ktorú Fischer ychrlil, ho zjavne zmiatla, vzájomne nesúrodé kategórie mu
rozbili usporiadanie, do ktorého chcel pacientovu výpoveď vtesnať.)
Fischer: „Je to ako dvanástková sústava, v ktorej sa dvanásť píše desať.“
Grachula: „Mohli by ste to všetko zopakovať?“ (Doktor si nie je istý, či
Walter hovorí vážne, alebo iba bez rozmyslu vypľúva slová.)
Fischer: (Zopakoval zhruba rovnaké rozčlenenie. Práve vďaka tomu, že
zaznelo dvakrát za sebou, som ho dokázal ako-tak zrekonštruovať
a zapísať.)

Nahrávka na prvej strane sa tým skončila. Obrátil som platňu

a pokračoval v počúvaní.

Grachula: „Takže rozlišujete pravé spomienky od tých, ktoré sú

vymyslené a nemohli sa stať?“ (Hovoril trochu zmätene.)
Fischer: „Samozrejme.“
Grachula: „Aj tie s vymyslenými bytosťami odlišujete od tých
so skutočnými ľuďmi.“
Fischer: „Áno.“
Grachula: „Ale ako ďalšiu kategóriu uvádzate spomienky, v ktorých
vystupujú mŕtvi, čo zároveň žijú.“
Fischer: „Áno, to je presné.“
(Dlhá chvíľa ticha, akoby sa Grachula snažil usporiadať si myšlienky.)
Grachula: „A tie vymyslené bytosti?“
Fischer: „Tie predsa nemôžu byť skutočné.“
Grachula: „Tam, kde ste boli, sa spomienky usporadúvajú takto?“
Fischer: „Ako dvanástková sústava, v ktorej sa dvanásť píše desať.“
Grachula: „Ďakujem, pán Fischer, ukončíme dnešné sedenie.“ (V hlase
zjavná bezradnosť.)
 Aj ja som bol bezradný. Slovný rébus či labyrint, ktorý zo seba vychrlil
Fischer, ma kvalitne domotal. Dokopy nepovedal nič strašné, no
z usporiadania jeho myšlienok vystupovala hrôza. Určite mal technický
talent, azda aj technické vzdelanie. Práve vecnosť a jasnosť, s akou prepájal
jednotlivé kategórie, pôsobili najničivejšie. Veď v akom usporiadaní možno
vedľa seba postaviť ozajstné i vymyslené spomienky a zároveň uviesť ako
ďalšie odlišné kategórie spomienky na to, čo sa ešte nestalo, alebo
spomienky s mŕtvymi ľuďmi, ktorí žijú?
Hrôza nevystupovala z toho, že by Fischer opisoval strašidelné
halucinácie alebo desivé fiktívne bytosti. Hrozivé bolo, že halucinácie
označil ako halucinácie, fiktívne bytosti ako fiktívne bytosti, a predsa to
všetko stálo tesne vedľa seba so spomienkami na prácu, udalosti, ktoré sa
ešte nestali, alebo na ľudí, ktorí sú mŕtvi, ale zároveň žijú.
Ničivo pôsobila nemožnosť myslieť takýmto spôsobom, prepájať také
odlišné kategórie do jediného výpočtu, spájať ich označením „po prvé“,
„po druhé“, „po tretie“… Nemožné a nemysliteľné nebolo iba susedstvo
a previazanie Fischerových kategórií, ale samotný priestor či realita, kde
by mohli takéto kategórie tesne susediť. Čo mal Walter v hlave? Na akom
mieste, v akom priestore sa to ocitol, keď sa tam zážitky a skúsenosti členili
do takýchto spomienok?
Rozumel som Grachulovmu zmätku. Možno bol skúsený psychiater, ale
asi sa ešte nestretol s pocitom, že pacient, ktorý oproti nemu sedí, má
v hlave akýsi neznámy, nielen pomätený, ale úplne cudzo usporiadaný
vesmír.
Ľudská myseľ sa nepochybne môže rozhodiť, no aj v stave najväčšieho
chaosu stále zostáva ľudskou mysľou a zachováva si aspoň základné prvky
usporiadania. Oproti tomu vo Fischerovom myslení vlastne neprevládal
chaos ani pomätenie. Skôr to vyzeralo, že sa snaží opísať čosi vymykajúce
sa základným postupom, akými náš mozog spracováva informácie. Ako
dvanástková sústava, v ktorej sa dvanásť píše desať, opakoval. Nevoľnosť,
ktorá sa ma zmocňovala po vypočutí si jeho usporiadania, nevychádzala
iba z toho, že Fischer do jedného pásma zlučoval nezlučiteľné.
Rozochvievalo ma akési podozrenie, že existuje ešte väčší neporiadok, než
takéto zlúčenie. Neporiadok, ktorý vzniká spojením veľkého počtu rôznych
poriadkov.
Zakrútila sa mi z toho hlava. Nečudo, že na Waltera nezaberala žiadna
terapia, keď v lebke nosil čosi také. Kdesi som čítal, že dostatočne silný
zážitok, či už pozitívny, alebo negatívny, dokáže meniť neurónové dráhy
v mozgu. To znamená, že silný zážitok môže predefinovať spôsob, akým
uvažuješ, ako sa správaš alebo ako vnímaš seba aj okolitý svet.
Zdalo sa, že chudák Fischer prežil niečo, čo mu svojou intenzitou
zmenilo, premazalo a násilne preprogramovalo celú neurónovú sieť.
Čo sa mu stalo? Čo sa mu, dopekla, stalo a kde tie tri mesiace bol?
premýšľal som, keď som spúšťal prehrávanie štvrtej platne.
Uniesli ho mimozemšťania a robili na ňom pokusy, našepkávalo mi moje
ironické ja.
Uškrnul som sa nad tou absurditou – občas sa stretneš s niečím, pri čom
aj to najuletenejšie objasnenie pôsobí celkom logicky oproti zmätku, čo
ponúkajú takzvané príčetné vysvetlenia.
Nedívaj sa na mňa tak podozrievavo, žartujem, ufóncov z toho odteraz
raz a navždy vynecháme, okej?
Dúfal som, že sa predsa len dočkám nejakého výsledku, v duchu som sa
modlil, aby Grachula čosi vymyslel – nejaký postup či metódu, ktoré
záležitosť aspoň trochu osvetlia.
Štvrtá platňa bola označená dátumom 10. 9. 1939, takže nahrávka vznikla
až o päť dní neskôr. Len čo som začul prvé slová, nádej na objasnenie
pohasla. Grachula sa snažil viesť rozhovor, pýtal sa, lenže Fischer už vôbec
neodpovedal. Vydával iba dychčivé zvuky alebo nereagoval –
po doktorovej otázke zaznievalo ťaživé ticho.
Walter postupne degeneroval; cudzí vesmír, ktorý mal v hlave, ho
rozožieral, nebolo pred ním úniku. V čase, keď nahrávali štvrtý rozhovor,
sa už pacient zrejme nachádzal v akomsi katatonickom stave vylučujúcom
komunikáciu.
Prišlo mi chudáka ľúto, na platniach bol zachytený jeho zostup do pekla,
kompletný rozklad osobnosti. Pri prvých debatách sa ešte snažil
spolupracovať, akousi časťou seba samého bojoval o záchranu, mobilizoval
všetky sily. Ani psychiatri mu však nedokázali pomôcť, namiesto
zlepšovania sa jeho stav neustále upadal.
Grachula sa ešte chvíľu pokúšal rozvinúť dialóg, no neuspel. Fischer
nevydal ani hláska, dokonca už ani stolička nevŕzgala. Určite ochabnuto
sedel, duchom neprítomný, otázky v ňom nevyvolávali žiadne reakcie.
Doktor napokon nahrávanie zastavil.
Bol som sklamaný aj podráždený, čakal som nejaké rozuzlenie. Preto
som napäto siahol po piatej platni – keďže vznikla ďalšia nahrávka, museli
si ešte niečo povedať. Inak by platňa v trezore vôbec nebola. Ibaže
v momente, keď som ju chytil medzi prsty, mi došlo, že voľačo nie je
v poriadku. Na dotyk bola akási iná. Priblížil som si ju k tvári, no aj tak
som poriadne nevidel, takže som zapol lampu. Svetlo sa rozlialo obývačkou
a v zlomku sekundy odhalilo pravdu.
Dosť krutú pravdu, aspoň pre mňa.
Platňu na oboch stranách ktosi poškriabal. Zámerne poškodil drážky,
aby sa zvukový záznam nedal prehrať.
Prečo to urobil? zvažoval som, keď som si v záchvate beznádeje prezeral
zubaté škrabance pripomínajúce ostré vlny.
Poškriabal platňu sám Grachula, aby zakryl vlastné zlyhanie – ďalší
neúspešný terapeutický rozhovor? Alebo to urobil práve preto, že
z Fischera predsa len čosi dostal?
Lenže čo také mu Walter mohol povedať? Čo prinútilo psychiatra
znehodnotiť záznam a postarať sa, aby ho už nikto nikdy nepočul? Bol
nahratý obsah príliš hrozivý či znepokojivý? V takom prípade muselo ísť
o niečo výnimočne choré alebo otrasné, veď na predchádzajúcich
platniach, ktoré nikto neznehodnotil, boli totálne pomätenosti.
Žeby Grachula neodoslal platne do Bratislavy zámerne? Žeby si to
z akéhosi dôvodu rozmyslel a namiesto toho ich zamkol do trezoru, pričom
zabezpečil, aby si piatu nahrávku už nikto nevypočul? Pravda, zubaté
škrabance mohol do mäkkého povrchu vyryť aj niekto iný a oveľa neskôr.
Záhada sa spätne nedala rozlúštiť.
Napriek všetkému som platňu skúsil prehrať, ale v slúchadlách mi
zaznievali iba nezrozumiteľné pazvuky. Sklamane som sa preto vrátil
k prvej nahrávke a chcel si úvod rozhovoru vypočuť odznova. Lenže, zlatý
klinec programu, prvá platňa sa odrazu nedala prehrať. Teda, spustil som
prehrávanie, ibaže som nepočul rozhovor, iba praskanie, škrípanie
a nepríjemný šum. Nechápal som, čo sa deje, rýchlo som skúsil ďalšie.
Záznam rozhovoru som už nedostal ani z jednej!
Najprv som vôbec nerozumel, ale keď som si platne prezrel zblízka, trklo
mi, čo bolo vo veci. Nejdem ani opisovať, ako som sa rozčúlil, nadával som
ako pohan, skoro ma drblo. Možno tušíš, o čo išlo. Ak nie, tak iba v skratke
– moderná gramofónová ihla nie je úplne zhodná s tou, ktorá sa používala
na starých prístrojoch. Pôvodná ihla bývala hrubšia a mala trochu iný tvar.
V kombinácii s mäkučkými šelakovými platňami to znamená jediné –
na dnešnom gramofóne ich po úprave rýchlosti otáčania prehráš, ale ak
predtým nevymeníš ihlu za pôvodný typ, tak iba raz. Moderná ostrejšia
a užšia ihla nahrávku nezvratne poškriabe, poškodí mäkké drážky
šelakovej dosky.
Čiže, inak povedané, v tú noc som si ulúpil poklad, ale zároveň som ho
vlastnoručne zlikvidoval. Ako úplný kokot, ani s odstupom na to nemám
iné slová. Takže ak čakáš, že ti teraz z mobilu alebo diktafónu pustím
Fischerovo bľabotanie, sklamem ťa. Vidím, ako sa tváriš, a máš úplnú
pravdu – keby sa príbeh skončil tu, nebolo by o čom. Bol by som za zmrda,
bývalý feťáčik, čo si vymýšľa a nemá žiadny dôkaz. Zazvonil by zvonec –
rozprávky koniec. Ibaže zvonec nezazvonil, príbeh sa neskončil, toto
všetko bola iba predohra, skutočná bomba prišla až na ďalší deň.

Nedeľné ráno sa nezačalo bohvieako. Prebudil som sa na gauči –

dolámaný a nevyspatý. Síce som rozlepil oči, no štípali ma, akoby mi tam
niekto nasypal piesok. Len čo som prišiel k sebe a spomenul si
na poškriabané platne, zalomcovala mnou zlosť. Parádne som to poriešil,
len čo je pravda. Sen o megačítanosti bol dávno preč. Iste, aj z materiálov
a fotiek, ktoré mi zostali, som mohol vyskladať obstojný príbeh na dobrý
blogový článok. Lenže bez zvukových nahrávok sa mi to zdalo
nedostatočné a suché.
Vstal som a vybral sa na záchod. Cestou som nazrel do kuchyne – sedela
tam Mia, popíjala čaj. Kývli sme si na pozdrav, ale do reči nám nebolo. Čo
som jej mal povedať? Keby som začal vysvetľovať, aké veci som vo vile
objavil, a rozprávanie ukončil tým, že som nahrávky nechtiac zničil, iba by
som ju utvrdil v podozrení, že som v noci na čomsi fičal. Zrejme by
usúdila, že mi preplo z pika alebo ma kamaráti nadopovali halucinogénmi.
Na druhej strane, aj mlčanie mohlo znamenať priťažujúcu okolnosť.
Keď som si uľavil a opláchol sa, vrátil som sa do kuchyne. Žalúdok som
mal od hladu i napätia stiahnutý, bolelo ma celé brucho. Na stole ma čakali
pripravené cereálie s jogurtom, moje bežné raňajky.
„Prepáč, že som na teba tak vyletela,“ prehodila Mia.
„Nechcem sa hádať, ale vieš, ako to je…“
„Ty prepáč, ozaj som vyzeral divne. Ale fakt som v sebe nič nemal,
prisahám.“
Nezdalo sa, že by som ju presvedčil, no podľa výrazu jej tváre som
tipoval, že zmierenie je na polceste. Nikdy sme neboli vo vojnovom stave
dlhšie než dva, maximálne tri dni.
„Vyzeral si divne,“ prisvedčila.
„Áno, viem. Makám na novom článku, zatiaľ o tom príliš nechcem, kým
je rozrobený.“
„Hej, ako vždy.“
Nepovedala to s horkosťou, aj keď mohla. Som totiž trochu poverčivý,
a pokým mám rozpracovaný nejaký článok, zásadne o ňom nerozprávam.
„Budeš prvá, komu to ukážem, promise. A bude to stáť za to, ver mi. Veď
si v noci videla, ako ma to zobralo.“
„Som zvedavá. Ak zostanem sklamaná, tak si ma nepraj.“ Náznak
krátkeho úsmevu – kríza zažehnaná, aspoň nateraz.
Jedna starosť mi síce odbudla, ale hlavná chmúra nezmizla. Prišiel som
o nahrávky, zničil som ich ako úplný chuj.
Mia si išla zabehať, aj keď bolo sychravo. Beháva aspoň tri razy
do týždňa, zakaždým si dopraje sedem až desať kilometrov. Mňa by také
čosi zabilo, takže sa ani nepokúšam robiť jej spoločnosť.
Vošiel som do obývačky, mátal ma Fischerov hlas, smutný osud aj obsah
jeho výpovedí. S detinskou nádejou som znova prezrel platne, akoby sa
cez noc mohli zázračne uzdraviť. Jazvy a rany sa im však neuzavreli, boli
rovnaké ako pred pár hodinami.
 Išlo ma rozdrapiť od sklamania, no nič sa nedalo robiť. Prišiel som
o perfektný, priam dokonalý materiál. Keby som nahrávky zavesil na blog,
nad Fischerovými hádankami a myšlienkovými rébusmi by maturovalo
celé Slovensko. Teraz som mohol maturovať jedine ja – sám nad sebou
a svojou hlúposťou.
Zapol som notebook a stiahol doň z mobilu ďalšie fotky, ktoré som
vo vile urobil. Pridal som zopár záberov Fischerových psychiatrických
záznamov i starých platní a začal kompletovať článok.
Slabé, príšerne slabé a čajové, mihalo sa mi pred očami. Bez nahrávok to
stálo za hovno. Chcelo by to ešte niečo, ešte nejaké informácie, ktoré by
doplnili celkový obraz. Lenže aké, čo tam mám pridať?
Oprel som sa v kresle, horúčkovitosť, s akou som chcel vytvoriť ozajstnú
pecku, postupne prechádzala do otupenosti. Apaticky som poťukával
po klávesnici, tvorivosť ma načisto opustila. V hlave sa mi lenivo
prevaľovali myšlienky o Fischerovi, vírili dookola ako tučné rybičky
v sklenenej guli.
Dívajú sa spoza skla – jeden z originálnych Walterových bludov. Okolo
nás sú hladké a priezračné sklenené steny, cez ktoré sa na nás ktosi díva,
sleduje nás asi tak, ako my sledujeme akváriové rybičky.
Bola to zaujímavá myšlienka, chvíľu ma pobavila, odpútala pozornosť.
Nevdojak, bez akéhokoľvek zámeru, som do vyhľadávača vyťukal meno
„Walter Fischer“ a stlačil enter.
Google mi ponúkol informácie o nemeckom futbalistovi rovnakého
mena, ako aj linky na linkedin či facebook. Zdalo sa, že menovcov
nešťastného Waltera žije v súčasnosti dosť.
Nijako ma to nevzrušilo, taká informácia mi bola zbytočná. Mňa
zaujímal iba jeden konkrétny Fischer, a ten nežil ani nepracoval
v Nemecku.
Apaticky som do riadku vyhľadávača vyťukal: „Walter Fischer
Baťovany“. Ťukol som na enter a ospalými, vyštípanými očami prebehol
po výsledkoch.
Trhlo mnou, takmer som sa prilepil k monitoru. Bolo to tam, neveril som
tomu, čo som uvidel, ale prelud nezmizol – žiaril z obrazovky a nikam sa
nezberal.
 Google objavil zopár článkov, v ktorých sa spomína Walter Fischer aj
Baťovany – starý názov Partizánskeho.
Pridusilo ma, takmer som nedýchal.
Bermudský trojuholník na Slovensku, Případ Tríbeč: Expozice, hlásali
titulky ponúkaných článkov. Pod každým z nich sa nachádzal kúsok textu,
v ktorom svietilo zvýraznené Fischerovo meno. Zazrel som aj slová:
Baťovany, pochádzal, robotník.
Naozaj sa tam písalo o správnom Walterovi Fischerovi! Teda, stále sa
píše – pokojne si to over. Hneď teraz choď na google a daj vyhľadať tieto
tri slová: „Walter Fischer Baťovany“. Vážne si to over, prosím ťa o to, nech
vidíš, že neodrbávam.
Hotovo? Fajn, takže sme na jednej vlne. Asi chápeš, ako som sa cítil, keď
som články objavil. Najviac ma prekvapilo, že vlastne neboli o Fischerovi.
Teda, vo všetkých sa spomínal – a nepochybne sa jednalo o správneho
Waltera Fischera –, ale v zásade išlo o niečo úplne iné. Ešte pomätenejšia
záležitosť než bľabotanie, ktoré som v noci počúval.
Jednoducho, na Slovensku sa už zopár desaťročí traduje, že v pohorí
Tribeč neďaleko Nitry záhadne miznú ľudia. Klasický bullshit, aj ku mne sa
už táto povedačka kedysi dostala. Samozrejme som tomu neveril –
v horách sa síce dá stratiť, ale určite nie na nevysokých kopčekoch
niekoľko kilometrov od Nitry.
Keď som si však náhlivo prečítal zopár objavených článkov, zakrútila sa
mi hlava.
O čo, dopekla, ide? snažil som sa poskladať čudné puzzle.
Ako prvé mi napadlo, že si zo mňa niekto vystrelil. Ktosi narafičil
záznamy, platne a… Čím viac som nad tým premýšľal, tým uletenejšie sa
mi to zdalo. Kto by si už len dával námahu vyrábať autenticky vyzerajúce
spisy či nahrávky? A kvôli čomu by to robil? Aby ich zamkol do starého
trezoru? Ako by vedel, že sa k nim niekto dostane? Veď kľúče som objavil
iba náhodou, a keby mi nenapadlo, že môžu odomknúť trezor, doteraz by
ležali pod hŕbou sutiny.
Navyše, aj objav prepojenia medzi nahrávkami a internetovými
článkami bol náhodný. Keby obsah trezoru objavil ktokoľvek iný než ja,
takmer určite by sa Walterom Fischerom vôbec nezaoberal a nepátral by
po ňom na webe.
Zúrivo som preklikával medzi jednotlivými článkami, púšťal sa
do ďalšieho vyhľadávania a čítal čoraz bizarnejšie informácie.
Výsledkom pátrania bolo toto: koncom deväťdesiatych rokov zavesil
na web akýsi Čech s prezývkou Howadoor článok o miznutí ľudí v pohorí
Tribeč. Faktografické spracovanie článku bolo také presvedčivé, že
informácie sa rýchlo rozšírili. O „tribečskej záhade“ vzniklo množstvo
ďalších článkov a správ. Autori väčšiny z nich odpisovali z pôvodného
Howadoorovho článku, neraz však pridávali vlastné dohady a špekulácie.
Inokedy zase ako fakty uvádzali to, čo Howadoor spomenul iba ako osobné
domnienky.
Články o tejto záležitosti však neprinášali iba pochybné a záhadologické
weby či magazíny. Prebralo ich aj zopár serióznych médií. Napríklad
koncom roku 2006 o miznutí ľudí v Tribeči písali Hospodárske noviny,
pričom k pôvodným informáciám pridali aj zopár čerstvých. O tom však
neskôr, lebo bez znalosti pôvodného článku nemôžeš chápať, o čom vlastne
kecám. Ani prepojenie s Fischerom a mojím žilinským objavom ti zatiaľ
nemusí byť zjavné.
Pôvodný článok som si vytlačil a doniesol so sebou, takže ti ho prečítam,
nech vieš, o čom točím. Originál je v češtine, čiže budem parafrázovať,
najlepšie ako viem. Prerozprávam ti všetky podstatné pasáže, ale určite si
na webe vyhľadaj originálny text a preštuduj si ho celý. Ak by si o tom
predsa len niečo napísal, prilož tam adresu pôvodného článku, nech ľudia
vidia, že som si nevymýšľal.1
Howadoor svoj článok, oficiálne pomenovaný Případ Tríbeč: Expozice,
začína poďakovaním viacerým osobám, ktoré mu pomohli pri prehľadávaní
archívov, preložili mu nemecké či maďarské texty, konzultovali s ním
historické fakty alebo mu požičali študijnú literatúru.2 Nasleduje
poznámka o tom, že miestne názvy – najmä obcí – sa za dlhú dobu, ktorú
text zachytáva, neraz menili. Aby si čitatelia mohli nájsť dané obce
a lokality na mape, používa Howadoor – až na výnimky, kedy na to
upozorňuje – ich dnešné pomenovania.
 V ďalšom odseku popisuje Tribeč a najmä to, ako sa k celej záležitosti
dostal. Takže poporiadku, začínam čítať. Nezabudni – nič z nasledujúceho
nie sú moje slová, ale preklad, prerozprávanie alebo čo najpresnejšia
parafráza Howadoorových českých formulácií.3

Pohorie Tribeč sa naádza na strednom Slovensku medzi mestami Nitra,

Topoľčany, Partizánske a Zlaté Moravce. Jeho ploý, zalesnený, nie moc
výrazný hrebeň je zhruba tridsaťpäť kilometrov dlhý. Tribeč nie je príliš
majestátny – najvyšším vrolom je iba 829 metrov vysoký Veľký Tribeč. Mňa
samého toto pohorie – skôr kopce než hory – donedávna ničím nezaujalo
a neystal som do tý miest žiadnu výpravu.
Asi by to tak zostalo a o Tribeč by som sa nikdy nezaujímal, keby som
v júni 1999 pri náhodnom surfovaní internetom neobjavil na serveri Geocities
stránku, kde sa o Tribeči písalo vo veľmi zvláštny a – ako som si vtedy
myslel – dosť nedôveryhodný súvislostia. Ani neviem prečo, možno preto,
že som mal veľa času a nudil sa, napísal som email a odoslal ho. Na danej
stránke boli totiž spomenuté články z dobovej tlače, o ktorý som si myslel,
že existujú iba vo fantázii autora. Chcel som si domnienku overiť dotazom
na inštitúciu, kde by to mohli vedieť, a potom to páateľovi vmiesť rovno
do tváre. Vlastne som ani nepredpokladal, že sa dočkám odpovede – veď
poznám pomery v štátny inštitúciá –, ale napísať jeden email ma stálo
nanajvýš desať minút.
V priebehu marca žiadna odpoveď neprišla a ja som koncom mesiaca
odcestoval na niekoľko týždňov do Kirgizska. Vrátil som sa až na prelome
júla a augusta. Keď som prehliadal poštu, našiel som odpoveď na svoj email.
Medzitým som už aj pozabudol, že som takýto dotaz odoslal. Chcel som si
osviežiť pamäť a znova sa pozrieť na danú internetovú stránku – lenže vtedy
už neexistovala a neexistuje dodnes. Nenašiel som ju ani vyhľadávaním podľa
kľúčový slov, autor ju teda pravdepodobne zmazal. Bohužiaľ som si ju
nikde neuložil, ani nevytlačil a na moju otázku ohľadom nej na Geocities
nikto nereagoval. Zostalo mi teda iba to málo, čo som si zapamätal, môj
email a odpoveď naň.
A práve tá bola veľmi zaujímavá. Ukázalo sa, že to, čo som považoval
za výmysly nejakého blúznivca, je podložené ozajstnými, overiteľnými
historiými faktami. Celá záležitosť ma zaujala, pustil som sa teda
do ďalšieho pátrania. Pretože nemám čas ani možnosti skúmať arívy
a knižnice, väčšinu faktov sa mi podarilo zhromaždiť iba vďaka rozsiahlej
korešpondencii – cez internet, ako aj klasiou poštou –, s ľuďmi, ktorí mi
pri pátraní vyšli v ústrety a ktorým som veľmi zaviazaný. Nebyť i nezištnej
ooty, nikdy by som o zvláštny udalostia na Tribeči nenapísal.
Počas toho, ako som dostával odpovede na ďalšie listy – dnes už celé
desiatky –, sa mi pred očami vynárala podivná séria udalostí, z ktorý
Tribeč vystupuje nie ako nevýrazné pásmo lesnatý kopcov, ale ako tajomné,
nevyspytateľné miesto zahalené hmlou nevysvetliteľný a tragiý
príbehov.
A tieto donedávna polozabudnuté príbehy, ktoré zmenili životy mnohý
obyvateľov úpätia Tribeča, vám teraz predkladám.

***

V roku 1929 prišla zima pod Tribeč koncom novembra – dvadsiateho

druhého bolo už od rána zamračené. Z nízky ťažký mrakov sa sypal
hustý sneh, ktorý na zemi rýlo vytvoril súvislú bielu vrstvu.
Štyridsaťsedemročnému slobodnému lesníkovi A. Samšálymu (žiadny
z dostupný prameňov neuvádza jeho krstné meno) však určite nevadila –
za dlhé roky lesníej práce si na také niečo zvykol. Podobne ako v iné dni sa
hneď ráno vydal do lesa. Od domčeka manželov Zayovcov, stojaceho
na juhovýodnom konci obce Veľké Uherce, kde už niekoľko mesiacov býval
v podnájme, sa za ním tiahla cestička vyznačená jeho stopami. Šľapaje boli
viditeľné ešte celé dopoludnie, potom i zakryl nový sneh, ktorý
bez prestávky padal celý deň, noc aj nasledujúce ráno. A spolu s nimi zmizla
aj posledná stopa lesníka Samšályho.
Do domu manželov Zayovcov sa totiž nevrátil ani dvadsiateho druhého
večer, ani v ďalšie ráno. Manželia si z toho zrejme ťažkú hlavu nerobili,
pretože Samšály sa už niekoľkokrát bez predádzajúceho upozornenia
zdržal vonku cez noc. Ísť ho v tme a hustom snežení hľadať do lesa aj tak
nepriádzalo do úvahy. Navyše, jeho neprítomnosť im asi príliš nevadila –
nevyádzali spolu najlepšie a nebyť toho, že nemajetní manželia potrebovali
jeho peniaze, asi by sa s ním už dávno rozlúčili. Až popoludní sa Anna
Zayová začala pýtať susediek, či o Samšálym niečo nevedia.
Na tretí deň sa už manželia vypytovali po celej obci. Zisťovali, či lesníka
niekto nevidel. Jeho neprítomnosť viacerý obyvateľov znepokojila. Hoci sa
Samšály s nikým moc nekamarátil, predsa len sa ho vydali hľadať. Usúdili
totiž, že sa mu v lese prihodila nejaká nehoda. Do súmraku, ktorý na konci
novembra priádza už okolo piatej hodiny, však nenašli ani strateného
lapa, ani žiadnu stopu. Keď sa z márneho pátrania vrátili, miestny četník –
tak v Československu volali policajný strážnikov – vyrazil do neďalekej
obce Šimonovany (dnešné mesto Partizánske), aby sa s nadriadenými poradil,
čo ďalej.
Počas nasledujúceho týždňa skupina četníkov niekoľkokrát prepátrala
oblasť lesného masívu Tribeča okolo obce Veľké Uherce. Hľadanie im
komplikoval sneh, ktorého bolo koncom novembra pod hrebeňom už vyše
metra. Po zhruba týždni sa bezvýsledné pátranie skončilo. Četníci sa zhodli,
že ak sa Samšálymu stalo nejaké nešťastie, je už tak či tak mŕtvy a jeho telo
sa nájde až na jar, keď sa roztopí sneh. Ak Samšály z vlastnej vôle kamsi
odišiel bez toho, aby o tom kohokoľvek informoval, je ďalšie plahočenie sa
po leso aj tak iba zbytočným plytvaním síl. Vo všeobecnosti možno
pri čítaní správ o prípade nadobudnúť dojem, že prístup četníctva bol dosť
laxný a že sa úrad zrejme snažil celú vec čo najskôr ukončiť.
V januári sa v noviná Spravodaj, ktoré vyádzali v Nitre a boli písané
po nemey, objavuje kratučký článok o zmiznutí lesníka Samšályho. Celý
prípad je v ňom vyrozprávaný nanajvýš stručne. Vo februári sa k téme noviny
vrátili, ale už len trojriadkovou notiou, kde sa konštatuje, že ani po tro
mesiaco nie je po stratenom mužovi ani stopy. V žiadnej inej tlačovine (ale
nepodarilo sa mi i preskúmať príliš veľa) sa správa o nezvestnom mužovi
v prvej polovici roku 1930 už neobjavila.
Telo ani žiadnu stopu po lesníkovi nenašli ani na jar. Pretože Samšály
nemal žiadny príbuzný, ktorí by sa o jeho osud zaujímali, četníctvo –
aspoň pokiaľ mi je známe – už v pátraní žiadnu ďalšiu aktivitu nevyvíjalo.
Miestne noviny mali už iné záležitosti, o ktorý sa dalo písať, takže prípad
veľmi rýlo upadal do zabudnutia.
 ***

Neviem, či Mária Švajzerová (podľa jedného prameňa Slajzerová, ale ide

zrejme o ybu) z dediny Mankovce vedela o podivnom zmiznutí A.
Samšályho, ale skôr by som povedal, že nie. Mankovce sú od obce Veľké
Uherce vzdialené síce len dvadsať kilometrov vzdušnou čiarou, medzi obcami
však leží hrebeň Tribeča a okrem lesný odníčkov medzi nimi neexistuje
žiadne priame spojenie. Nemyslím si, že by prostá žena poľnohospodára
čítala nemeé noviny vyádzajúce v Nitre. Snáď sa mohla niečo dopočuť,
neviem. Isté však je, že keď 18. decembra 1930 odpoludnia vyprevádzala svoju
najstaršiu, osemnásťročnú dcéru Máriu (okrem Márie mali manželia
Švajzerovci ešte ďalšie štyri deti, z toho dve dcéry), veľmi dôrazne jej kládla
na srdce, aby sa cestou do štyri a pol kilometra vzdialenej dediny Zlatno, kam
mala rodičom jej otca zaniesť akési potraviny, nikde nezdržovala a ihneď
po odovzdaní uzlíka, v ktorom mala veci zabalené, sa vrátila naspäť.
Možno to bola obvyklá obava všetký matiek o svoje deti, možno cela
dcére po návrate zadať ďalšiu prácu, snáď sa bála, aby Máriu cestou
nezastihlo zlé počasie. Vo všetký dostupný prameňo sa však uvádza, že
jej nutnosť skorého návratu silno a opakovane zdôrazňovala. Ako sa čoskoro
ukázalo, varovanie bolo namieste, ale minulo sa účinkom. Mária do Zlatna
nikdy nedošla a nikto ju už nikdy nevidel.
Keď sa doma neukázala do západu slnka, jej matka naliehala na svojho
manžela Matúša, aby ju išiel hľadať. Ten spočiatku zastával názor, že dcéra
u jeho rodičov z nejakého dôvodu prespala a ráno sa určite vráti. Keď však
žena s naliehaním a nariekaním neprestala, rozhodol sa ešte v noci po Máriu
do Zlatna zájsť. Do dediny dorazil okolo desiatej večer. Cesta cez les nie je
dlhá – dnes obe obce spája vozovka vedúca širokým a prehľadným lesným
úsekom. Vtedy tam viedla iba lesná cesta vyjazdená povozmi, aj tak to však
nezabralo viac než hodinu ôdze. V Zlatne prekvapení rodičia Matúšovi
Švajzerovi povedali, že Máriu v ten deň vôbec nevideli. Do polnoci sa vrátil
domov a nešťastnej manželke prisľúbil, že hneď ráno so susedmi zorganizuje
pátranie.
Skoro ráno manželia naozaj zburcovali susedov a tí dokonca zašli
pre četníka (volal sa Arpád Boko). Spoločne počas dňa prečesali celú cestu
z Mankoviec do Zlatna. Nikde sa nedočítame, či pátrali po stopá mladej
Márie Švajzerovej v snehu, ktorého v tom čase muselo byť pod Tribečom veľa,
a s akým výsledkom. V každom prípade dievča napriek úsiliu nenašli ani
v ten deň, ani v nasledujúci. Nenašla sa nikdy.
Tlač sa prípadom zmiznutia Márie Švajzerovej zaoberala pomerne
obsiahlo – či už spomínaný nemeý Spravodaj z Nitry, ako aj prinajmenšom
dva denníky vyádzajúce v Bratislave. Vo všetký článko je spomenutý aj
podobný a nedávny prípad A. Samšályho, hoci ho nikto nedával do priamej
súvislosti s nezvestnou dievčinou. Uvádzali ho skôr pre zvýšenie atraktívnosti
článkov, rovnako ako aj rôzne bizarné novinárske konštrukcie, pre ktoré
dopisovateľ zrejme nemal najmenšiu oporu.
Hoci som oslovil české aj slovenské ministerstvo vnútra so žiadosťou, či by
bolo možné získať prístup k prípadne existujúcim arívom z toho obdobia,
žiadnu odpoveď som nedostal a – ako to poznám – asi ani nikdy nedostanem.
Z tohto, hádam najpresnejšieho, prameňa sa dnes teda čerpať nedá. Nateraz
preto zostávame odkázaní na správy v zaovanej dobovej tlači. V budúcnosti
možno do týto materiálov – ak vôbec existujú – nahliadne niekto zdatnejší
vo vyjednávaní s úradmi. Napriek tomu je však uvedená rekonštrukcia
podložená, dostatočne vierohodná a zrejme vcelku presná.
Ďalší osud rodiny Švajzerový nepoznám. Neviem ani, či ešte žije nejaký
pamätník vtedajší udalostí. Bude tu asi potrebný prieskum priamo
na mieste, o tom však neskôr.

***

Dva prípady zmiznutia v krátkom čase neďaleko seba, ktoré sú si podobné

tým, že osoby po sebe nezaneali žiadnu stopu, ani nemali zjavný motív
niekam z vlastnej vôle odísť, sú síce zaujímavou, ale ešte stále skôr čisto
náhodnou zhodou okolností. Presnejšie, boli by. Boli by, keby sa robotník
Andrej Murgaš dňa 10. decembra 1934 vrátil z práce v kameňolome do svojho
domu v obci Žirany.
Žirany ležia zhruba trinásť kilometrov od Mankoviec a necelý tridsať
kilometrov od obce Veľké Uherce. Rovnako ako Mankovce sa naádzajú
na juhozápadnej strane Tribeča. Dva kilometre od dediny je pod vrolom
Žibrica (617 metrov) dodnes využívaný kameňolom a vápenka, v ktorej sa
kameň spracováva. Práve tam pracoval Andrej Murgaš, narodený v Žirano
13. marca 1891.
Bohužiaľ, všetko, čo o samotnom zmiznutí vieme, poádza z jedinej
krátkej novinovej správy, ktorá vyšla v denníku Národná obroda v januári
1935. V tejto správe sa konštatuje iba toľko, že robotník A. Murgaš, bývajúci
v obci Žirany, je nezvestný od 10. decembra, keď sa nevrátil domov z práce
v kameňolome. Správička okrem strohý informácií našťastie obsahuje
presný dátum narodenia. Vďaka nemu, ootnej pracovníčke nitrianskej
matriky a – to hlavne – neobvyklému šťastiu, sa podarilo zistiť, že Andrej
Murgaš sa už nikdy nenašiel.
 V matrike sa totiž pošťastilo vyhľadať dokument, datovaný v júli 1952,
v ktorom je Andrej Murgaš (odtiaľto poznám jeho celé meno), nezvestný
od roku 1934, na základe žiadosti jeho ženy Anastázie Murgašovej, úradne
vyhlásený za mŕtveho. Na základe tohto dokumentu sa podarilo dohľadať aj
ďalší – sobášny list Anastázie Murgašovej, datovaný v apríli 1953. Dá sa teda
predpokladať, že požiadala o vyhlásenie svojho strateného muža za mŕtveho
preto, aby sa mohla znovu vydať. Bohužiaľ sa mi zatiaľ nepodarilo zistiť, či
žijú deti Anastázie Murgašovej (nepredpokladám, že by ešte žila ona sama).
Ak však naďabím na taký ootný ľudí, aký som našiel na úrade
v Nitre, považujem túto cestu pátrania za veľmi nádejnú. Hádam by sa tak
podarilo zistiť podrobnosti o zmiznutí pána Murgaša – tretej osoby, ktorá sa
v rozmedzí iba piati rokov bez stopy stratila v oblasti Tribeča.
Tretej, ale ani zďaleka nie poslednej…

***

Predádzajúce prípady sú zaujímavé najmä tým, že sa odohrali

na miesta, ktoré od seba nie sú príliš vzdialené, a navyše v krátkom
časovom rozmedzí. Vytvárajú tak – možno len zdanlivo – akúsi sériu. Každý
z ni je však sám osebe ľahko vysvetliteľný. Podobné udalosti sa stali
a stávajú pomerne často na rôzny miesta. Ak sa i napokon podarí
objasniť, zvyčajne sa vysvetlia nehodou či zločinom. Štvrtý príbeh „prípadu
Tribeč“ je však vysvetliteľný podstatne ťažšie.
Partizánske je dnes priemyselné mesto, stredisko slovenského obuvníctva.
Centrum mesta je zaujímavé výrazne funkcionalistiou a modernistiou
aritektúrou; stavbami, ktoré vznikli najmä koncom tridsiaty a začiatkom
štyridsiaty rokov. Vtedy tu Tomáš Baťa vybudoval závod na výrobu obuvi
a nové sídlisko so vznikajúcim mestečkom – dovtedy to bola neveľká obec
s názvom Šimonovany – sa premenovalo na Baťovany. Meno Partizánske
dostalo mesto až v roku 1949 na pamiatku bojov s okupantmi v období
Slovenského národného povstania. A tiež, samozrejme, preto, že Tomáš Baťa
nebol komunistom dvakrát sympatiý. To je však úplne iný príbeh…
Ten náš sa odohral v roku 1939. V Baťovano (alebo ak cete
v Partizánskom) vtedy v Baťový závodo pracoval robotník Walter Fiser.
V meste sa zdržoval od pondelka do soboty, v nedeľu odieval za ženou
a deťmi do dediny blízko Nového Mesta nad Váhom (nepodarilo sa mi zistiť,
o ktorú dedinu presne išlo – bohužiaľ, novinové články, z ktorý čerpám, sú
dosť strohé a navyše i autori zjavne odpisujú jeden od druhého). Ťažko
povedať, prečo za ženou neodcestoval aj v nedeľu 24. januára 1939 – možno
sa s ňou v predádzajúci týždeň nepohodol.4 To už dnes asi nezistíme.
Namiesto toho – ako povedal kolegom v práci – sa išiel „prejsť do hôr“.
Údajne cel navštíviť Čierny hrad – zrúcaninu s krásnym výhľadom, stojacu
necelé tri kilometre na severozápad od obce Zlatno. Áno, od tej dediny,
do ktorej v decembri 1930 nedošla mladá Mária Švajzerová.
Zvláštny zámer, keď si uvedomíme, že cesta z Partizánskeho na Čierny
hrad obnáša zhruba dvadsaťtri kilometrov. Waltera Fisera teda v nedeľu
čakala takmer päťdesiatkilometrová púť! A z toho skoro tridsať kilometrov
lesom cez hrebeň Tribeča, na ktorom muselo byť v januári vyše metra snehu.
Dobové články sa nad tým vôbec nepozastavili… Pravdepodobne však nešlo
o nič viac, než o to, že Fiser nemal presnú predstavu o dĺžke trasy, ktorú si
naplánoval.
Keď sa 25. januára a ani v ďalšie dni nedostavil do práce, vedenie továrne
si s tým veľkú starosť nerobilo – napokon, Tomáš Baťa presunul časť výroby
na Slovensko práve preto, že tam bol dostatok pracovný síl. Vedenie najalo
iného robotníka, ktorý prevzal Fiserovu prácu a možno aj jeho miesto
v ubytovni. Rozhodne sa nezisťovalo, kam a prečo sa Walter Fiser vytratil.
Zrejme nebol ani zďaleka jediným pracovníkom Baťový závodov, čo si
tamojšie zamestnanie rozmyslel a bez veľkého lúčenia z továrne odišiel.
Osud zmiznutého robotníka však začal zaujímať jeho ženu – lenže až
o štyri týždne neskôr. Pretože sama kvôli deťom nemohla z bydliska
pri Novom Meste nad Váhom vycestovať, poverila úlohou zistiť, čo sa stalo
s jej manželom, svojho švagra. Ten dorazil do Baťovian, kde mu vedenie
továrne oznámilo, že Walter Fiser bol pre nezdôvodnené absencie
prepustený. Potom navštívil ubytovňu a tam od bývalý kolegov nezvestného
zistil základné okolnosti jeho zmiznutia. Ako vidno, ani spolupracovníci pána
Fisera si jeho neprítomnosťou hlavy príliš nelámali. Napriek tomu si
spomenuli aspoň na to, že plánoval nedeľný výlet na Čierny hrad.
 Fiserov švagor vzápätí navštívil miestnu policajnú stanicu, kde požiadal
o pátranie po zmiznutom. Prístup úradov bol tentoraz ešte flegmatiejší než
inokedy. Celé pátranie po nezvestnom sa zjavne obmedzilo iba na rozoslanie
jeho opisu. Ťažko povedať, či mohli policajti podniknúť viac, keďže sa
k pátraniu dostali až po mesiaci.
Potiaľto všetko prebiehalo veľmi podobne ako v predádzajúci
prípado – až do 8. mája toho roku. V ten deň totiž našli Waltera Fisera.
Objavili ho na poli neďaleko mesta Zlaté Moravce, asi tridsaťpäť
kilometrov od Partizánskeho. Bol živý, ale vo veľmi zlom stave. Praktiy
v bezvedomí, s ťažkými popáleninami na tvári aj na tele. Keď ho v Zlatý
Moravcia ošetrili, privolaný policajt v ňom spoznal hľadanú osobu. Pretože
bol vo vážnom stave, krátko nato ho previezli do nemocnice v Partizánskom.
Zaujímavé je, že hoci už nebol zamestnancom Baťový závodov, firma sa
postarala o jeho ošetrenie aj ďalšiu liečbu. Taktiež informovala jeho ženu a
(zrejme) aj novinára v miestnom Hlásateli, ktorý na konci mája uverejnil
rozsiahly článok Nezvestný robotník sa našiel, kde sa okrem okolností
prípadu nezabudol zmieniť o tom, ako sa Tomáš Baťa stará o svoji
robotníkov. V každom prípade, nebyť tohto článku, dnes by sme o príbehu
Waltera Fisera zrejme nevedeli vôbec nič. Zaujímavé je, že daný novinár,
podpísaný skratkou -ek, si nevšimol žiadnu súvislosť s predádzajúcimi
prípadmi zmiznutia. Možno o ni ani nevedel.
Keď robotníka Fisera previezli do nemocnice v Partizánskom, bol zrejme
v ťažkom šoku. Nevieme síce, kde sa naádzal a čo zažil za tri a pol
mesiaca, keď bol nezvestný, ale na jeho psyike to zanealo nezmazateľné
stopy. Už nikdy sa nezorientoval, so svojím okolím praktiy nekomunikoval.
Po niekoľký týždňo ho z Partizánskeho previezli do opatery ústavu
pre oromyseľný v Žiline. Spolu s dokumentmi tohto ústavu sa na konci
vojny stráca aj jeho stopa. Po roku 1945 bol zrejme, rovnako ako jeho rodina,
vysťahovaný do Nemea.
Neviem, kde bol Walter Fiser od 25. januára do 8. mája 1939, a nemám
ani najmenšiu predstavu, čo mohlo spôsobiť jeho zranenia, popáleniny tváre
a narušenie psyiky. Nepoznám žiadnu hypotézu, ktorá by pôsobila aspoň
trou dôveryhodne. Príbeh zmiznutého robotníka z továrne na obuv vám
predkladám tak, ako sa mi ho podarilo zrekonštruovať z toho mála dobový
správ, ktoré som mal k dispozícii. Možno sa časom nájde nejaký dokument,
čo prípad trou objasní. Alebo niekto predloží rozumné vysvetlenie celej
záležitosti. Pre mňa je však osud Waltera Fisera zo všetký udalostí
„prípadu Tribeč“ zatiaľ tým najzáhadnejším.

***

Nie je celkom jasné, či do „prípadu Tribeč“, teda do série nevysvetliteľný

zmiznutí v tomto pohorí, patrí aj nasledujúci príbeh. Nejde totiž o zmiznutie,
ale o nájdenie.
Na jar roku 1954 objavili neďaleko obce Oponice telo asi tridsaťročného
muža. Telo bolo v značnom štádiu rozkladu, navyše ho poškodila aj zver. Muž
mal na sebe sivé nohavice z hrubej látky, tmavomodrú košeľu, sivý vlnený
sveter a hnedé poltopánky, všetko tuzemskej výroby. Bol asi sto
sedemdesiatštyri centimetrov vysoký, zrejme zavalitej postavy. Príčinu smrti
sa nepodarilo určiť. Ohľadom totožnosti mŕtveho bolo vyhlásené pátranie,
nakoniec aj celoštátne, a jeho popis prebehol tlačou.
Oponice ležia na severozápadnej strane Tribeča. Od Partizánskeho sú
vzdialené zhruba dvadsaťpäť kilometrov, od Žirian a Mankoviec asi osemnásť
kilometrov. Nad obcou sa vo svahu kopca Veľká skala týči Oponiý hrad –
vlastne už len trosky hradu, z ktorého sa zaovala iba časť obvodový
múrov a vysoká veža. Z hradu je pekný výhľad na časť Ponitria; ak toto
miesto niekedy navštívite, môžete sa pozrieť aj do múzea v samotnej obci.
Žiadne materiály o príbehu mŕtveho muža tam však nenájdete. Aj
pre správkyňu múzea, s ktorou som sa dva razy telefoniy rozprával, to bola
úplne nová informácia.
Napriek tomu, že bezpečnosť prehľadala arívy s popismi všetký
zmiznutý osôb, nepodarilo sa telo mŕtveho muža stotožniť so žiadnou
z ni. Navyše sa ani pri dôkladnom skúmaní nepodarilo zistiť, na čo
neznámy zomrel. Prišlo sa iba na to, že k úmrtiu došlo medzi októbrom
a novembrom predádzajúceho roku. Dosť široké rozpätie…
Nakoniec úrady usúdili, že mŕtvy muž bol zrejme cudzinec, ktorý sa
do Československa dostal ilegálne. Vďaka tomu sa pomerne podrobný opis
prípadu dostal na stránky tlače ako Koniec agenta-chodca. O prípade písal
odborársky denník Práca a znovu ho spomenuli aj v prílohe denníka Mladá
fronta v roku 1967. V tomto poslednom článku sa konštatuje, že totožnosť
mŕtveho sa nepodarilo zistiť ani po niekoľkoročnom pátraní. Preto zastávam
názor, že bezpečnosť si s prípadom nevedela poradiť a vymyslela teóriu
o agentovi zo Západu. Hypotéza sa síce hodila propagandistom, ale
nepodporovali ju žiadne dôkazy ani dôveryhodné argumenty.
Ani my už určite nikdy neobjasníme, kto bol muž, ktorého telo našli na jar
1954, a čo sa mu stalo. O tom, ako jeho príbeh súvisí s ostatnými z „prípadu
Tribeč“, môžeme iba špekulovať.

***

Vo februári 1966 našiel miestny hájnik na ceste vedúcej z obce Jelenec

do lesa smerom k hrebeňu Tribeča – asi päť kilometrov za obcou – odstavené
vozidlo s bratislavskou poznávacou značkou. Keď na druhý deň uvidel auto
na rovnakom mieste, navyše na ceste, kde je zakázaný vjazd motorovým
vozidlám (až na výnimky), upovedomil o tom príslušníkov bezpečnosti. Tí
čoskoro zistili, že auto patrí manželom Belanovičovcom z Bratislavy.
Samotný manželov sa však objaviť nepodarilo – ani štyridsaťročného
Jána, ani o tri roky mladšiu Alenu. Ukázalo sa, že ani jeden z ni sa
na svojom pracovisku neobjavil už od začiatku februára. Ján Belanovič
pracoval ako úradník na ministerstve zahraničný vecí, Alena Belanovičová
ako zdravotná sestra v nemocnici. Manželia boli bezdetní a z i rodičov žila
už len matka Aleny Belanovičovej. Druhým a posledným blízkym príbuzným
bola jej sestra. Ani jedna z ni však o osude obo manželov nemala žiadnu
správu či informáciu, ktorá by i neprítomnosť dokázala vysvetliť.
Ani prehliadkou auta sa nič nezistilo. Manželia Belanovičovci v dňo
voľna radi jazdili na výlety a okrem bežnej batožiny, primeranej na takúto
cestu, sa vo vozidle nič nenašlo. Nepodarilo sa objaviť ani doklady žiadneho
z manželov. Prehliadkou i bratislavského bytu sa taktiež nezistilo nič
neobvyklé. Neprišlo sa na nič, čo by mohlo záležitosť objasniť. Polícia síce
manželov začala podozrievať z ilegálneho opustenia republiky – obzvlášť
pre zamestnanie Jána Belanoviča na citlivej pozícii ministerstva –, ale bolo to
skôr z nedostatku iný vysvetlení, než kvôli konkrétnym dôkazom. Pátranie,
ktoré čoskoro rozšírili na územie celého Československa a do ktorého sa –
vtedy ešte výnimočne – bezpečnosť snažila prostredníctvom televízie zapojiť
aj širokú verejnosť, bolo úplne bezvýsledné.
Manželia Belanovičovci sa svojim príbuzným nikdy neohlásili a i osud
zostáva do dnešného dňa rovnako nejasný, ako bol vo februári 1966, keď
pri Jelenci pod svahmi Tribeča našli i auto.

***

Zatiaľ predposledný príbeh „prípadu Tribeč“ sa odohral v obci Skýcov

na prelome rokov 1979/1980. V dnes už zbúranom dome na kraji dediny býval
šesťdesiatsedemročný Antonín Topil. Bol to vdovec, ktorého okolie označovalo
za podivína a neznášanlivého človeka. S ostatnými obyvateľmi dediny sa
takmer nestretával, zo svojho domu vyádzal iba občasne. Preto nebolo
nikomu nápadné, keď ho v obci dlhšie nevideli. Znepokojenie prejavila až
poštová doručovateľka, ktorej sa ani na niekoľký pokus nepodarilo zastihnúť
Topila doma. Začala sa teda obávať, či v starom dome neleží orý alebo
mŕtvy. Susedia dobre poznali jeho prudkú, až zúrivú povahu, takže sa
odmietli pokúsiť vniknúť mu do domu. Doručovateľka preto napokon
privolala príslušníkov Verejnej bezpečnosti. Tí vylomili zámku a rýlo zistili,
že Topil sa v dome nenaádza už prinajmenšom zopár týždňov.
Policajti v obydlí nenašli žiadne známky zápasu ani čokoľvek, čo by
nasvedčovalo, že sa Topil stal obeťou zločinu. Dom bol zamknutý, ale kľúče sa
nenašli, z čoho usúdili, že starec zamkol, odišiel a už sa nevrátil.
Zorganizovali pátranie po okolitý leso, pretože podľa susedov Topil rád
odieval na dlhé vyádzky. Toto pátranie bolo vzhľadom na značné
množstvo snehu veľmi náročné a na jar ho ešte raz zopakovali. Antonína
Topila ani žiadnu stopu však neobjavili. O niekoľko rokov neskôr bol
vyhlásený za mŕtveho. Keďže nemal žiadny príbuzný, ktorým by dom
pripadol ako dedičstvo, stavba – už dlhodobo v nedobrom stave – naďalej
átrala. Nakoniec ju v lete 1991 zbúrali.

***
 Z obce Skýcov vedie cesta, ktorá ju spája s Klátovou Novou Vsou
na opačnej strane hrebeňa Tribeča. Táto cesta je dlhá zhruba štrnásť
kilometrov. Aj počas zimy je dobre zjazdná, no v prípade poľadovice sa môže
nepozornému šoférovi ľahko prihodiť nehoda. Policajná hliadka, ktorá tadiaľ
preádzala 3. februára 1995, usúdila, že presne to sa stalo vodičovi žlto
metalizovaného BMW so žilinskou poznávacou značkou. Auto bolo odstavené
za okrajom cesty v bezprostrednej blízkosti atovej osady Slač a jeho poloha
vyvolávala dojem, že sa z cesty dostalo pre nezvládnutý šmyk po klzkom
utlačenom snehu. Hliadka zastavila a išla obhliadnuť situáciu.
Policajti našli auto nezamknuté, so zapnutým autorádiom a s dokladmi
vnútri kabíny. V úložnej sránke dverí našli náprsnú tašku. Bol v nej
občiansky preukaz s menom Ján Šala (26-ročný) a nemalá suma peňazí –
slovenské koruny, ale aj marky a doláre. Celková čiastka údajne v prepočte
presahovala milión korún.
Policajná hliadka sa rozhodla, že počká na príod vodiča. Toho sa však
ani po vyše dvo hodiná nedočkala. Nájdené veci teda zaistili a vozidlo
neali odtiahnuť do približne pätnásť kilometrov vzdialený Topoľčian.
Podľa dokladov potom zistili telefónne číslo bydliska Jána Šalu v Žiline.
Zastihli tam jeho priateľku, ktorá im povedala, že jej partner sa mal už
pred niekoľkými hodinami vrátiť z pracovnej cesty.
Nevrátil sa však nikdy.
Policajti prehľadali blízke okolie atovej osady Slač, pretože zo stôp
a z vecí poneaný v aute, ako aj z výpovede priateľky Jána Šalu, sa
nezdalo pravdepodobné, že by mal v úmysle podniknúť dlhšiu cestu
po zasneženom Tribeči. Celá vec skôr vyzerala tak, že zastavil, aby si
oddýol po dlhšej ceste, vystúpil a – zmizol.
Polícia vypočula aj jeho obodného partnera vo Veľkom Krtíši, od ktorého
sa podnikateľ v ten deň vracal. Potvrdil im, že Šala odádzal krátko
po druhej hodine popoludní. Jeho auto objavili tesne pred štvrtou hodinou.
Veľký Krtíš je od miesta nálezu vzdialený asi sedemdesiat kilometrov. Vozidlo
teda nemohlo stáť pri ceste dlhšie než hodinu, skôr kratšie.
Policajti auto podrobili dôkladnému skúmaniu. Zamerali sa na akékoľvek
stopy, ktoré by naznačovali kriminálne pozadie zmiznutia Jána Šalu –
najmä stopy pušného prau alebo krvi. Nenašli však vôbec nič, čo by
podporovalo hypotézu, že sa podnikateľ stal obeťou zločinu. Aj objavené
peniaze tejto verzii priamo odporovali.
Vypočuli všetký, s ktorými sa 3. februára Šala stretol, ako aj jeho
známy, obodný partnerov a príbuzný. Všetci popreli, že by si na ňom
všimli niečo zvláštne, príznaky nepokoja, depresie alebo obavy. Polícia
neobjavila ani žiadne náznaky, že by Šalove obodné záležitosti boli
nelegálne či kriminálne. Neprihlásil sa žiadny svedok, ktorý by jeho auto
v ten deň alebo niekedy predtým videl na mieste nálezu. Dve aty v blízkej
osade však boli v danom čase obývané, takže nápadné vozidlo nemohlo stáť
pri ceste dlho – určite by si ho niekto všimol.
Polícia sa prostredníctvom televízie pokúsila do pátrania zapojiť nielen
verejnosť na Slovensku, ale aj v Česku. Najmä keď zistila, že Šala tam mal
veľa obodný kontaktov. Bezvýsledne. Dnes je Ján Šala aj na zozname
nezvestný osôb medzinárodnej organizácie Interpol. Doteraz nebola
objavená žiadna stopa, ani žiadne vysvetlenie jeho zmiznutia. Zostala
po ňom iba bývalá žena, dvojročný syn, rodičia, priateľka a žlté BMW.

***

Tým sa, aspoň nateraz, končí história podivný a neobjasnený

prípadov. Spája i veľa, najmä však to, že sa všetky odohrali na malom
území vymedzenom pohorím Tribeč. Azda je to len zhoda okolností… Možno.
Lenže aj tak nevieme, ako skončili osudy ľudí, ktorí v ni vystupovali. Čo sa
stalo lesníkovi Samšálymu? Kam zmizla mladá Mária Švajzerová? Čo sa
cestou z kameňolomu prihodilo Andrejovi Murgašovi? Kde sa tri a pol
mesiaca naádzal Walter Fiser a čo mu spôsobilo popáleniny a psyiý
otras, z ktorého sa už nikdy nespamätal? Kto bol mŕtvy muž, nájdený
pri Oponicia, a prečo zomrel? Kam sa podeli manželia Belanovičovci? Kam
zo svojho domu navždy odišiel Antonín Topil? A čo sa stalo podnikateľovi
Jánovi Šalovi v priebehu jednej hodiny pri ceste zo Skýcova? Toľko otázok,
a žiadna odpoveď.
Sú však aj ďalšie nejasnosti. Prečo sa všetky tieto prípady stali v zimný
mesiaco, v rozmedzí november – február? Je iba náhoda, že sa všetky
odohrali v takom malom priestore, alebo nejako súvisia s pohorím Tribeč?
Prečo sa nikdy nenašla ani jediná stopa, ani najmenší náznak, ktorý by
pomohol objasniť záhadu? Majú tieto prípady niečo spoločné, a ak áno, tak
aký je to vplyv, keď pôsobí už takmer sedemdesiat rokov?
Neviem, neviem, neviem. Mohol by som vymyslieť veľa krkolomný teórií
a nepodložený hypotéz. Lenže už keď som začínal zhromažďovať fakty o
„prípade Tribeč“, povedal som si, že to robiť nebudem. Mojou snahou bolo len
zistiť, čo sa dá, a porozprávať vám príbehy, ktoré sú zvláštne, podivné
a záhadné, no ktoré sa odohrali len neďaleko za všedný, obyčajný dní.
Možno za taký, aký je aj ten dnešný.

Článok uzatvára opätovné poďakovanie všetkým, ktorí Howadoorovi

pri pátraní pomohli, odpovedali na jeho listy, vyhľadali a preložili mu
niektoré dokumenty. Ďakuje tiež neznámemu autorovi zmazaných stránok
na Geocities, vďaka ktorému sa začal zaoberať „prípadom Tribeč“. Pod tým
je už len podpis: Howadoor a dátum: 1. december 1999.
Teraz už asi chápeš, že ak sa mi pred objavom článku krútila hlava,
o pätnásť minút neskôr – po jeho prečítaní – mi išla vybuchnúť. Mozog
nestíhal spracovávať všetky nové informácie, bolo ich priveľa. Zároveň sa
mi v lebke rojili otázky. Je to skutočné, alebo len akýsi žart, hoax či
výmysel? Dajú sa zmiznutia prirodzene vysvetliť? Ako je možné, že
dokumenty, ktoré som objavil v starej žilinskej vile, ma priviedli
k takémuto bizarnému príbehu? Navyše, nielen ma k nemu priviedli –
prepájali sa s ním a vytvárali… Ani som to nevedel pomenovať. Akúsi
záhadu či nevysvetliteľnú hádanku, ktorá sa nedala jasne formulovať a už
vôbec nie vyriešiť.
Prenasledoval ma pocit nereálna, akoby som sa ocitol v sne. Možno som
sa v noci predsa len čímsi nadopoval a toto všetko sú iba haluze, poriadna
toxická psychóza. Bolo by to najjednoduchšie vysvetlenie, na chvíľu som
zadúfal, aby to tak bolo. Ibaže nebolo – tie najväčšie haluze v živote
nevyvolávajú drogy, ani náhodou. Životný chaos, v ktorom sa po celý čas
topíme, je v tom oveľa lepší. Z času na čas vytvorí vzory a situácie, aké by
nikto nevymyslel ani na kvalitnom tripe.
Vo vchodových dverách zaštrkotali kľúče, Mia sa vrátila. Vnímal som ju,
ale nevenoval jej žiadnu pozornosť. Namiesto toho som zvažoval a snažil
sa usporiadať všetko, čo som sa z článku dozvedel.
Najdôležitejšie sa mi v tej chvíli zdalo, že dokumenty z vily
a Howadoorov článok sa v niektorých bodoch vzájomne potvrdzovali.
Prinajmenšom v niečom boli teda oba pramene pravdivé. Robotník Walter
Fischer naozaj existoval, zmizol a po vyše troch mesiacoch sa znova
objavil. Aj informácie o jeho prevoze do žilinského ústavu pre duševne
chorých zjavne sedeli. Ich pravosť potvrdzoval obsah dokumentov
a nahrávok na platniach.
Mia sa ma čosi pýtala, no iba som zavrtel hlavou. Odišla do kúpeľne,
začul som, že spúšťa sprchu, ale duchom som bol stále inde. Prvotný údiv
sa totiž rozplýval, hmlistý opar sa trhal a pod ním číhala tvrdá zem.
Každou sekundou sa blížil dopad, už-už mi v plnej sile dôjde, akú absurdnú
situáciu práve zažívam.
Ak totiž sedeli informácie o Fischerovi, potom aj zvyšok článku mohol
byť…
Čo keď je to pravda? napadlo mi.
Prisahám, že až vtedy mi to prvý raz takto narovinu napadlo. Čo keď je
to všetko pravda? Rozumieš, nielen záležitosť ohľadom Fischera, jeho
zmiznutia aj šialených výpovedí… Čo keď je pravda všetko, čo sa v článku
píše?
Čo keď v neveľkom pohorí za čudných okolností naozaj zmizlo
prinajmenšom osem ľudí? Dokonca ich mohlo byť už aj viac, veď
Howadoor článok napísal v roku 1999, teda pred vyše pätnástimi rokmi.
Po chrbte mi prebehla elektrina, dostal som husiu kožu.
Čo keď je zmiznutých ešte viac?
Nahol som sa k notebooku a pustil do náhlivého čítania ďalších článkov
o tribečskej záhade – najmä tých novších. Zdalo sa, že dookola recyklujú
predovšetkým informácie z Howadoorovho počinu, ale napokon som
narazil na niečo nové. Práve v seriózne pôsobiacom článku od Jozefa
Schöna v Hospodársky noviná, ktorý bol publikovaný v roku 2006, sa
nachádzala ďalšia zaujímavá – no zároveň desivá – črepinka do skladačky.5
Po tom, ako autor zhrnul všetky dovtedy známe fakty i domnienky, vybral
sa priamo do terénu, aby ich overil. Zistil pri tom nasledovné.
 Mnohí, najmä starší ľudia žijúci v dedinkách roztrúsených po úpätí
Tribeča, majú naozaj povedomie o zvýšenom počte nezvestných. Niektorí
ako dôvod zmiznutí uvádzajú prirodzené, no náhle odchody za prácou či
odsťahovanie – najmä Čechov a Nemcov v predvojnovom i povojnovom
období. Ďalší však hovoria o zvláštnych úkazoch, napríklad akejsi
„pánbožkovej stope“, „čertovom zadku“ či „zradnom morskom oku“.
Starší chlapík z obce Horná Ves novinárovi Schönovi doslova povedal,
že v minulosti sa len v Starom poli „prepadlo pod zem asi osemdesiat ľudí“.
V Oponiciach mu zas dôchodca Alexander Púchovský tvrdil: „V dedine
sa občas ľudia prepadnú pod zem, naposledy sa stratil tiež jeden pred pol
rokom. Ľudia sa vždy strácali a zrejme sa aj budú.“
V Skýcove ďalší dôchodca – Ján Drienovský – potvrdil, že vie
o nezvestných, ale zároveň sa vyjadril: „Veľa ľudí o nich nechce hovoriť,
viete, ako to je.“
V rovnakej dedinke si dôchodkyňa Vlasta Paulovičová zaspomínala, že
v minulosti z večera do rána odišlo veľa Čechov, ale taká vraj bola doba.
Zároveň však pridala vlastnú spomienku ohľadom Tribeča: „Raz ako dievča
som išla s kamarátkou na huby a znenazdania sme stratili cestu. Dlho sme
blúdili, zrazu sme však natrafili na cestu, po ktorej sme nikdy nešli. Tá nás
však bezpečne doviedla do dediny.“
V Žíranoch novinár naďabil na obzvlášť zaujímavú informáciu. Ešte
donedávna tam vraj žil Titus Szorad – posledný pamätník záhadného
zmiznutia Jána Murgaša, ktorý sa vyparil cestou z neďalekého
kameňolomu. Szorad nezvestného osobne poznal, no umrel v roku 2004
ako deväťdesiariročný.
Pokiaľ sa informáciám v reportáži dalo veriť, tak potvrdzovali, že okrem
Fischerovho prípadu bol pravdivý aj ten Murgašov.
Najdôležitejší bol však posledný odsek. Jozef Schön sa rozhodol osloviť
aj políciu a požiadať o čerstvé informácie týkajúce sa nezvestných v tejto
lokalite. Odpoveď ma prekvapila, lebo tentoraz nešlo o žiadne dohady či
fantázie, ale oficiálne úradné stanovisko. Podľa Renáty Čuhákovej
z Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre bolo v tom čase
evidovaných sedem prípadov nezvestných, ktorí sa stratili v Tribeči. Ako
dodala: „Odišli na hríby alebo túry a viac sa nevrátili.“
 Nemôže ísť teda o úplné výmysly, premýšľal som. Aj keby Howadoorovi
aj autorom či autorkám všetkých ďalších článkov išlo len o lacnú senzáciu,
jadro záležitosti musí obsahovať zrnko pravdy.
Schön uzavrel reportáž zmienkou o tom, ako sa v horách plných
prepadlísk, jaskýň a ruín domov po starých nemeckých osadníkoch z času
na čas objavia príbuzní a vytrvalo pátrajú po svojich stratených rodinných
príslušníkoch.
Sedel som dokonale zmätený, ani som nezaregistroval, kedy sa
do obývačky vrátila Mia. Keď mi položila ruku na plece, strhol som sa –
síce už nie tak veľmi ako v noci, ale predsa.
Pritiahla si kreslo k stolíku s notebookom, sadla si do tureckého sedu
a utierala si hnedé vlasy uterákom. Zbožňujem vôňu jej šampónu, spája sa
mi s pocitom domova.
„Tak o čo ide?“ prehodila. „Najvyšší čas zasvätiť ma, nemyslíš? Buď to,
alebo rozchod, vyber si.“
Síce sa usmievala, pri behu sa jej do krvi zakaždým vyplavia endorfíny,
no v očiach jej plápolala zvedavosť zmiešaná s podozrievavosťou. Stále si
nebola stopercentne naistom, či som si v noci niečo nešľahol, alebo mi
jednoducho nepreplo. Žiadne kľučkovanie, musel som jej čosi povedať,
lenže čo? Kde začať, akým spôsobom vysvetliť podivnosť, na ktorú som
narazil?
„V tej vile, kde makáme, sa mi do ruky dostalo toto,“ ukázal som
na dokumenty a platne. „Za prvej republiky tam bol totiž ústav
pre duševne chorých.“
„Blázinec?“
„Také čosi.“
„A chcem si to prečítať?“ nedôverčivo hľadela na kôpku starých
dokumentov.
„Ak mi chceš uveriť, že som čistý, tak áno.“
„Čo je na tých platniach?“
„Neviem, nedajú sa prehrať.“ Nemusela vedieť všetko. Zakaždým, keď sa
o mňa bojí, začne poriadne vyvádzať. Tušil som, že papierové dokumenty
a internetové články o Tribeči postačia, aby Miu pochytili prudké obavy.
O tom, že sa mi platne podarilo prehrať a pri tom ich zničiť, ju informujem
až neskôr – nech sa veci dozvedá postupne.
„Tak ukáž,“ vyzvala ma a natiahla ruku.
Podal som jej Grachulove záznamy a počkal, kým po nich prebehne
očami. Znepokojene som pri tom sledoval, ako sa jej pri čítaní vraští
obočie. Taký príznak neveštil nič dobré. Lenže všetko bolo lepšie než
podozrenie, že som sa v noci vrátil k svojej niekdajšej zábavke.
Keď dočítala, vysvetlil som jej, že dokumenty plánujem spracovať
do blogového článku. Podľa toho, ako sa tvárila, som usúdil, že to
nepovažovala za taký skvelý nápad ako ja. Ale nedal som sa rozptýliť,
rýchlo som objasnil, že potrhlými záznamami sa záležitosť nekončí, práve
naopak. Ukázal som jej Howadoorov článok, na ktorý som narazil
pri vyhľadávaní informácií o Walterovi Fischerovi.
Nahla sa k notebooku, pri čítaní sa už vyložene mračila, z času na čas si
zamyslene prehrabla ofinu. Ak jej medzi prstami uviazol vytrhnutý vlas,
zamrvila nimi, akoby solila polievku, a vytriasla ho na koberec –
podvedomé gesto, ktoré robí vždy, keď je nervózna, podráždená alebo sa
jej čosi nepozdáva. Nečudoval som sa jej, veď aj ja som bol z toho všetkého
rozklepaný.
Dočítala a naklonila hlavu, brada sa jej pokrčila – príznak, že tuho
premýšľa.
„Veľmi vtipné,“ prehodila po chvíli s kyslým výrazom tváre.
„Čože?“
„To si dal dokopy sám alebo s kamošmi?“
„Nie, vôbec –“
„Ale, prosím ťa,“ prerušila ma. „Najprv ma v noci naštveš a teraz som
pokusný zajac?“
Nevedel som, čo povedať, zarazene som jej hľadel do očí. Mii na perách
pohrával úškrn, bola si na istom, že si z nej strieľam. Naozaj to
pre nezasvätenú osobu vyzerá ako priehľadný trik? Možno som iba
podľahol sugestívnosti starej vily a zvukových nahrávok. Bez nich azda
všetko pôsobí ako jednoduchý vtip. Na chvíľu som dokonca zadúfal, aby to
tak bolo.
 „Prisahám, že na teba nič neskúšam,“ zdvihol som ukazovák
a prostredník.
„Tak to niekto našil na teba.“
„Myslíš?“
„Však to je jasné.“ Opovržlivo vyprskla, akoby sa nad inou možnosťou
nedalo ani uvažovať.
„Lenže ako by to urobil? Tie dokumenty boli zamknuté v trezore. Kľúč
som objavil iba náhodou. Navyše, pracujem tam v cudzej partii, nikto ma
nepozná.“
„Možno si ktosi nechcel vystreliť priamo z teba, ale z hocikoho, kto
na tie papiere naďabí. To z takejto blbosti si ako prepnutý?“ nadvihla
obočie.
„Nie je to až taká blbosť, veď aj polícia potvrdila, že sa tam stratilo dosť
ľudí,“ trval som na svojom. Dosť ma prekvapilo, že záležitosť, ktorú som
ešte pred pár hodinami sám považoval za akýsi vtip či trik, odrazu
obhajujem ako skutočnú. Ibaže ja som na rozdiel od Mie počul nahrávky
a videl, ako málo pravdepodobné bolo, že sa do čiernej oceľovej beštie
niekto dostane. Keby išlo o vtip, prečo by jeho autor nepohodil dokumenty
a platne kdesi v primárskej kancelárii, aby sa poistil, že budú objavené?
Prečo by strávil desiatky hodín výrobou podvrhov, len aby ich vzápätí
zamkol do trezora, kde sa k nim už nikto a nikdy nemusel dopracovať?
„Nech je to, čo chce, daj od toho ruky preč,“ vyhlásila rozhodne.
„Akože preč? Veď to je parádny materiál a –“
„Ruky preč, dobre ti radím.“
„Prečo? Veď ak ide o vtip, ako si povedala, je to úplne neškodné.“
„Neviem, o čo ide, ale nemám z toho dobrý pocit.“
„Aha, tvoja intuícia… Už dlho sme o nej nepočuli,“ dodal som ironicky.
„Fajn, agent Mulder, choď pátrať do lesov po zmiznutých ľuďoch.“
„Ale veď je to zaujímavé, ani trochu ťa –“
„Keby si radšej konečne opravil to splachovanie na hajzli.“
Pekná podpásovka, Mia dobre vedela, že na podobné veci som citlivý –
foter ma odjakživa sekíroval a vtláčal mi do hlavy, aký som nepraktický.
Pravda, splachovanie haprovalo už dobré dva či tri týždne. Mia mala
pravdu, dávno som mal poruchu opraviť, ale podobné záležitosti mi
jednoducho vypadávajú z hlavy. Aj sa zberám vykonať opravu či chlapskú
domácu prácu, a potom šup – príde mi na um niečo iné, alebo dostanem
nápad ohľadom blogu, a už som mysľou úplne inde. Na banality, ako je
pokazený splachovač, namazanie škrípajúcich pántov alebo výmena
žiarovky, si ani nespomeniem. Ale nikto nie je dokonalý, nemusela mi to
práve vtedy chrstnúť do tváre.
„Opravím, neboj sa,“ odvrkol som, pritiahol k sebe notebook, založil si
slúchadlá a znova sa začítal do Howadoorovho článku.
Kútikom oka som videl, že Mia po chvíli pokrčila plecami, vstala a odišla
do kuchyne. Dúfal som, že v rámci môjho rituálneho poníženia nezačne
demonštratívne opravovať splachovač na záchode. Už čochvíľa ma to však
prestalo zaujímať, článok opäť pohltil moju pozornosť. Obsahoval totiž aj
akýsi dodatok nazvaný Případ Tríbeč: Expedice. Neboli v ňom žiadne ďalšie
informácie týkajúce sa miznutia ľudí – skôr išlo o neveľmi rozsiahlu
reportáž z Howadoorovej výpravy na Tribeč.
Prehliadol som si fotografie z tamojších lesov aj dediniek, prečítal
komentáre o nie príliš záživnej ceste vo vlhkom a studenom decembrovom
počasí. Howadoor od niekoľkých obyvateľov zistil, že sa pamätajú
na zmiznutého Čecha i na nezvestného podnikateľa. Nevedeli však uviesť
žiadne podrobnosti okrem toho, že podnikateľovo zmiznutie
v deväťdesiatych rokoch považujú za dielo niektorej z vtedajších mafií.
Cestou do Skýcova vraj Howadoora akási starenka svojvoľne varovala, aby
si v horách dával pozor. Okrem toho sa mu nič nezvyčajné neprihodilo.
Najzaujímavejšie informácie v druhom článku však nepochádzali
od samotného autora. Internetové zverejnenie prvej časti – Případ Tríbeč:
Expozice – vyvolalo veľa ohlasov. Niektoré komentáre Howadoor pridal do
Expedice ako citáty dopĺňajúce hlavný text.6
O jednom z pripadu ktere jste popsal by vam mohl poskytnou
podrobnejsi informace. Jestli mate zajem kontaktujte mne, napísal mu čitateľ
menom Karel Starustka.
Ten případ manželů Belanovičový jsi nevylíčil úplně přesně. Bylo to
tenkrát trou jinak, i když záhada je to docela určitě, informoval Jiří
Valrych.
 Najviac sa o pripravovanej expedícii na Tribeč – o ktorej sa Howadoor
zmienil v prvom článku – rozpísal čitateľ, ktorého identifikuje iba jeho
emailová adresa jurokouril@geocities.com:

Dufam, ze sa ti 10.12. podari outnat trou podivnej a nenapadnej magie

Tribecu. Ja mam z Tribecom 2 nenormalne zazitky:
1. roky som spaval pod sirakom kde kade. Iba raz som sa bal tak, ze som
nebol sopny spat. Celu noc som stravil oprety o kamenny mur nejakej
rozpadlej samoty v Tribeci a klepal som sa cistokrvnym a bezdovodnym
straom. Zacalo to velkolepym zapadom slnka po peknom jesennom dni
a skoncilo nad ranom, ked som este skoro zo tmy usiel prec. Vyzivny,
iracionalny stra. Neviem preco, pred cim, ale ‚stalo to za to‘.
2. Dalsi nenormalny tribecovsky zazitok nie je celkom moj: stretol som
horara, ktory mi ukazal krasny neolitiy sekeromlat. Nasiel ho len tak lezat
na jesennom listi niekde hlboko v pustom lese. Krasne vylesteny sivozeleny
kamenny sekacik. Jeho spoluziak z muzea mu potvrdil, ze nejde o podvrh
a navyse: cele sa to stalo v dobe, ked simulovanie a napodobovanie praveky
tenologii este nebolo vynajdene.
Priznam sa, ze nie som fanatik na tribec. Nie je to nijak zvlast pekne
a atraktivne pohorie. Skor nuda. Mnohe ine hory mam radsej (a hned zrovna
napr. Vtacnik mam ovela radsej) – lenze Tribec je naozaj niecim zvlastny –
maval som (a doteraz mam) z neho pocity tak na hrane ‚deja vue‘ (sorry
za pravopis, francuzky som sa ucil len 2 tyzdne, vzdal som to pri prvy
nepravidelny slovesa :-)
Vela zazitkov, o ktory si nepametam, kde sa stali, podvedomo pam
do tribeca, lebo tam sa stat MOHLI. Pred rokmi som si na to vytvoril teoriu,
ktoru som uz neal tak a zijem s nou (bez toho, ze by som si ju nejak
overoval alebo vyvracal). Tu je: Tribec bol cely kedysi obyvany, tj. v ty
hora sa intenzivne zilo. Ludia z lesov postupne zliezli do dolin a na stare
osady sa zabudlo. Lenze dodnes to cele ostalo ‚nasiaknute‘ nejakym divnym
geniom loci.
Neviem, kedy tam presne ides, skusim este dnes vecer najst svoje stare veci
a poslat ti zoznam miest, ktore mi ostali v hlave (bez toho, ze by som mal
pred sebou mapu to naozaj nejde, takze az vecer…). Vela stastia a malo
noveho snehu.

Z prečítaného vyplývalo jediné – aj ďalší ľudia vedeli čo-to o tajomných

zmiznutiach alebo mali s Tribečom zvláštne zážitky. Neušlo mi, že fenomén
hmlistých či dokonca falošných spomienok viažucich sa na toto pohorie,
aký opisoval čitateľ, sa trochu podobal na zmätené Fischerove výpovede.
S úbohým robotníkom sa vlastná pamäť tiež nepekne zahrávala. Isteže,
intenzitou aj povahou išlo o odlišné stavy, no cítil som v nich určitú
podobnosť.
Po zvyšok nedele som sa snažil byť aspoň ako-tak užitočný. Pomohol
som Mii s prípravou obeda, ako dobrý chlapec som vysypal smeti
a dokonca sa pustil aj do opravy splachovača. Mysľou som však bol inde.
Neustále som sa snažil nájsť či vyšpekulovať nejaké prirodzené vysvetlenie
toho, čo sa v tribečskom pohorí deje. Ľudia miznú neustále, na tom nie je
nič čudné. Niektorí ujdú a dobrovoľne za sebou spália všetky mosty. Iní
zablúdia, stanú sa obeťou nehody alebo zločinu. Aj to sa, žiaľ, stáva –
a pomerne často. Nie som síce odborník, ale nezdalo sa mi, že mladá Mária
Švajzerová alebo robotník Murgaš, vracajúci sa z kameňolomu, by spadali
do týchto kategórií. O Fischerovej príhode – záhadnom zmiznutí a ešte
záhadnejšom objavení sa po tri a pol mesiaci – ani nehovoriac.
Pravdaže, ak v nejakej lokalite pričasto miznú ľudia, najlogickejšie
vysvetlenie je, že ich tam ktosi vraždí. Buď z lúpežných pohnútok, alebo
zo zvrátenosti. Lenže v takom prípade by v Tribeči musel vyčíňať
prinajmenšom osemdesiat-deväťdesiatročný vrah. Také čosi sa mi zdalo
neuveriteľné. Aj príbehy o vraždiacich klanoch či zdegenerovaných
rodinách patrili skôr do amerických hororov, než do slovenskej reality.
Vzhľadom na to, že v lokalite sa podľa údajov z článkov nachádza
množstvo chátrajúcich obydlí, dokonca aj jedna-dve opustené a vyľudnené
osady, malo takéto vysvetlenie štipku hrôzostrašného čara. Ale to bolo asi
tak všetko, inak to bol zjavný nezmysel.
Napriek snahe mi žiadne prirodzené vysvetlenie nenapadlo. Okrem toho
ma mátali najmä niektoré detaily z pôvodných článkov i výpovedí.
 Čo zažil alebo uvidel podnikateľ Ján Šala, keď odstavil auto, vystúpil
z neho a – zmizol? Pokiaľ by išlo o akúsi mafiánsku popravu alebo únos,
aké v deväťdesiatych rokoch neboli nezvyčajné, nechali by páchatelia
v aute takú obrovskú hotovosť?
Ako sa na priamej, ani nie dvojkilometrovej trase od kameňolomu
do Žirian mohol stratiť robotník Murgaš? Keď som si zapol aplikáciu
Google Earth a vizuálne skontroloval terén, zistil som, že od kameňolomu
je dedinu úplne jasne vidieť, v ceste nestoja žiadne prekážky. Obe lokality
spája priamy chodník vedúci cez neveľký lesík a otvorené polia. Ani
pred osemdesiatimi rokmi nemohlo tamojšie prostredie vyzerať veľmi
odlišne. Ako sa na takej jednoduchej, krátkej a otvorenej trase možno
bez stopy naveky stratiť?
Do týchto a ďalších zmätených otázok mi v hlave zaznievali rôzne
Fischerove výroky, ktorými som sa oblažil v noci. Nečudo, že som sa z toho
všetkého cítil pod psa. Keď sa ocitneš tvárou v tvár absurdite, prevalcuje
ťa, ani nevieš ako. Najhoršie je, keď sa niečo absurdné spája s neznámom.
Taká kombinácia ťa úplne rozloží.
Postupne som začínal chápať, akú infekciu som si vpustil do hlavy.
Niekto by nad tým možno mávol rukou a absolútne neriešil. Mne však
nevysvetliteľné veci nedajú pokoja. Kým nemám aspoň ako-tak jasno, stále
mi hlodajú v gebuli. Čierna oceľová beštia ma uhryzla a nakazila chorobou,
akousi mentálnou leprou, ktorá ma kúsok po kúsku stravovala. Keby som
prišiel na akékoľvek prirodzené vysvetlenie, ktoré by bolo aspoň trochu
pravdepodobné, nastalo by vyliečenie. Zatiaľ sa však nič také nečrtalo.
Nechcel som ešte viac zhoršiť atmosféru, takže som pretrpel spoločný
večer pri televízii. Ani za boha neviem povedať, čo sme vlastne pozerali.
Sedel som na gauči spolu s Miou, ale nebol som tam. Aj tak môže vyzerať
zmiznutie. Niekde si, no zároveň tam nie si.
Na druhý deň som mal vstávať skoro ráno, čakala ma ďalšia fuška
a pri predstave, že sa mám vrátiť do vily, mi zvieralo žalúdok.
Najrozumnejšie by som urobil, kebyže si ľahnem a konečne sa poriadne
vyspím. Ja však nie som príliš rozumný, keď ma niečo chytí, už ma to
nepustí. Niekedy idem hlava-nehlava. Keď sme dopozerali, nešiel som
s Miou do postele. Namiesto toho som si sadol za notebook a začal
pracovať na blogovom článku.

Zopár nasledujúcich týždňov sa neudialo nič zásadné. Do tuhého začalo

ísť až trochu neskôr. Práve k tomu sa chcem čo najrýchlejšie dostať, takže
hluché obdobie prebehnem iba v skratke.
V pondelok ráno som sa prinútil ísť do práce. Nemusím ani hovoriť, že
vo vile som sa necítil dvakrát príjemne. Jednak som v každej chodbe, izbe
či zákutí videl Waltera Fischera – jeho fantómový obraz ma strašil natoľko,
že som si dával pozor, aby som v budove nezostal sám. Zároveň bolo
mrzuté pracovať v budove, do ktorej som sa vlámal. Zaujímavou perličkou
bolo azda iba to, že hneď v prvý deň robotníci objavili na druhom poschodí
pelech po bezdomovcoch. Našli zopár fliaš, cigaretové špaky a pomočenú
stenu. Tým sa vysvetlila moja nočná príhoda – naozaj som počul kroky,
nešlo o výplod fantázie. Bezdomovcom našťastie pripísali aj všetky stopy
po vlámaní, takže záležitosťou nikto neobťažoval políciu. Investor prisľúbil,
že pre istotu zabezpečí stráženie vily, a tým sa to skončilo.
Odpracoval som si osem hodín – už ani neviem, čo presne sme robili.
Mysľou som bol totiž stále v Tribeči a najmä pri svojom článku. Už keď
som ho písal, zmocnila sa ma obava, že nevypáli úplne podľa predstáv.
Keďže som si vlastnoručne zničil platne so vzácnymi nahrávkami, varil
som tak trochu z vody. Veď čo mi vlastne zostávalo? Tvrdenie, že som
objavil staré psychiatrické dokumenty. Spomínal sa v nich síce Walter
Fischer a jeho zmiznutie, ale všetky naozaj zaujímavé informácie boli
na platniach, nie v dokumentoch.
Mal som fotky vily, trezora, papierov aj platní – ja som síce vedel, ako
som k nim prišiel, ale pre čitateľov to nemuselo byť také jednoznačné.
Taktiež prepojenie s Howadoorovým článkom – mňa šokovalo, lebo som
ho nečakal, ale na nezaujatého čitateľa mohlo pôsobiť ako kanadský žartík.
Nikomu by som nevyčítal, keby povedal, že som si najprv prečítal článok,
potom nafotil zopár fotiek a vymyslel si celú historku o objave
dokumentov v snahe vyvolať senzáciu.
Ani tebe sa nečudujem, ak si to myslíš. Zároveň však nemám snahu ťa
presviedčať. Pravdupovediac, je mi jedno, čo si o tom myslíš. Ide mi najmä
o to, aby sa celá záležitosť zaznamenala. Ktovie, možno sa v blízkej či
ďalekej budúcnosti vyskytne v súvislosti s Tribečom niečo nové a zásadné.
Potom sa potvrdí alebo vyvráti aj môj príbeh. Hlavné však je, aby zostal
zaznamenaný, o nič iné mi nejde. Pre mňa za mňa, pokojne ho cháp ako
fikciu či výmysel, ale v každom prípade ho, prosím ťa, nejako spracuj
a uchovaj.
Ako som tušil, tak sa aj stalo. Článok som zverejnil v utorok a čakal, čo
sa bude diať. Mal veľmi dobrú čítanosť aj odozvy, ale žiadnu dieru
do virtuálneho sveta neurobil. Možno preto, že sa týkal histórie,
nepritiahol až takú pozornosť. Veľa ľudí o tribečskej záhade už čo-to
počulo, takže sa ani poriadne nezačítali. Brali článok len ako recykláciu
dávno známych vecí.
Nazbieralo sa aj slušné množstvo komentárov, ale väčšina z nich
nepriniesla nič nové ani zaujímavé. Niektorí čitatelia ma chválili
za zozbieranie faktov, ďalší mi vytýkali, prečo blogujem o takých
somarinách, a odporúčali mi publikovať radšej na záhadologických weboch
alebo v Zemi a veku. Teda, tomu magazínu asi nesmieš robiť reklamu,
keďže si mainstream, takže beriem späť, ak chceš, pokojne to vyškrtni.
Jeden či dvaja čitatelia mi dokonca vynadali s tým, že proruskú
propagandu odo mňa rozhodne nečakali. Možno som s článkom
na mysterióznu strunu vyrukoval v nepriaznivom čase. Práve totiž
vrcholili strety medzi rôznymi konšpirátorsko-ezoterickými portálmi
a médiami hlavného prúdu. Vládla paranoja, len čo si spomenul čokoľvek
tajomné, už ťa označovali za proruského trolla alebo dokonca
putinovského agenta. Keď som sa bránil, že nič také nerobím, obvinili ma,
že som agent zvráteného Západu, sledujem proamerické záujmy alebo som
financovaný židovskou loby. Neskôr sa spoločenská atmosféra vyhrotila
natoľko, že si už nemusel písať nič politické, konšpiratívne či
záhadologické; stačilo, že si vôbec písal a publikoval – v tom momente si
bol podozrivý pre fanatikov v oboch táboroch.
Ale k veci, z množstva komentárov ma zaujali iba tri.7

Akýsi nick eilin22 mi napísal:

 Niečo na tom bude. Mám kamarátku, ktorú to miesto posadlo. Raz v zime
sa tam vybrala sama, vyliezla na vr, vraj meditovať. Neskôr hovorila, že
pri tom zadriemala a do rána takmer zamrzla. Odvtedy je zvláštna. Stále
hovorí, že ju vtedy niekto sledoval, či dokonca naháňal po lese. Ukazovala mi
aj fotky stôp v snehu, ale tie tam mohol zaneať hocikto. Kamarátka tiež
verí, že danú oblasť niekto neustále monitoruje. Rozvinula sa u nej paranoja,
väčšinou sedí zavretá doma, prestala komunikovať.

Ďalší čitateľ do komentára vpísal link, ktorý ma presmeroval

na fotografickú galériu chlapíka s prezývkou Ichy. Na mnohých fotkách –
mimochodom, veľmi vydarených – boli zachytené práve zákutia
tribečských hôr. Pod jednou z nich bol takýto text:

Okolie Veľkého Tribeča je plné záhad, čo sa týka príbehov už z dávnej

minulosti či súčasnosti. Preádzaním krajinou má človek pocit bezpečia
a pravda je opak. Sú tam miesta, že vás ohlušuje spev vtákov a opája vás
vôňa kvetov a stromov… No v okamihu prejdete do oblasti, kde je tio, že až
ide na človeka stra, čo sa to deje? Len hlasný šum tia v ušia a počujete
iba vlastný dy, akoby ste boli v miestnosti 2 x 2 m. Ak sa niekto rozhodne
ísť to skúsiť na vlastnej koži, tak to neodporúčam‼! Obzvlášť nie v zimnom
období a v žiadnom prípade nie sám. Mohol by to byť váš posledný trek – je
jedno, či je leto alebo zima, deň či noc.

Do tretice opísala svoj zážitok čitateľka s nickom miriam:

Milí „Tribečania“…ja som sa narodila v Zl. Moravcia.. v r. 2005 som sa
vybrala na výlet do Jelenca s kolegyňou z práce, ktorá bola u nás stáži
z Nemea…išli po označenej turistiej ceste na hrad Gýmeš…stretli sme aj
cyklistov..srandovali sme..potom sme sa vybrali po lesnej cestičke.. ja
a kolegyňa nemka..zrazu som sa cítila čudne..cítila som stra a úzkosť..ocitli
sme sa v hlbokom lese, ktorý vyzeral ako na jeseň, alebo v zime, na to, že bol
koniec júna a kvitli slnečnice..tu bolo tio ako v decembri… žiadna
zeleň..zrazu ma osvietilo a zavelila som kolegyni..otočme a a utekajme rýlo
späť….ja som sa rozbehla…kolegyňa nemka-v šľapká..ledva za mnou
stíhala..ani neviem kedy, zrazu sa zazelenalo..spievali vtáčiky a mi sme sa
ocitli v lete… je to normálne⁇⁇

Ľudia na net napíšu všeličo, takéto komenty netreba brať príliš vážne.
Ale zaujalo ma dvojité upozornenie na zvláštne zóny ticha v lese. Veď
o voľačom podobnom hovoril aj Fischer – tiež ho mátalo akési „ticho
s očami“. Zaujímavé bolo aj to, že zatiaľ čo Walter spomínal malinčie
a čučoriedky napriek tomu, že sa stratil v zime, čitateľka, naopak,
opisovala zážitok jesenného či zimného lesa, aj keď sa príhoda odohrala
koncom júna.
Inak sa mi ale odkazy zdali prehnané a preexponované. Prílišná snaha
o navodenie strašidelnej atmosféry u mňa vyvoláva presný opak.
Každopádne to však boli ďalšie, aj keď nie veľmi výživné náznaky, že
s Tribečom má mnoho ľudí zvláštne skúsenosti.
Pravda, mohla tu pôsobiť aj určitá autosugescia. Niektorí ľudia sú
v tomto smere labilní. Stačí, že si prečítajú niečo sugestívne alebo desivé
o akomkoľvek mieste, a keď sa tam dostanú, okamžite cítia nedobré
vibrácie, majú pocit, že ich niekto sleduje, alebo vidia duchov. A pritom
mohlo ísť o vymyslenú báchorku, v danej lokalite sa nemuselo odohrať
vôbec nič zlé, strašidelné či zlovestné. Ak si niekto náchylnejší
na podliehanie takýmto vplyvom prečítal napríklad Howadoorov článok
a potom sa vybral na Tribeč, určite tam zažil celú plejádu podivných
zážitkov – ktoré však stvorila jeho vlastná hlava.
Mám s tým aj vlastnú skúsenosť – raz sme na intráku vyvolávali duchov.
Pre väčšinu z nás to bola akurát tak dobrá zábava, no dvaja chalani sa
naozaj vydesili. Ešte niekoľko týždňov ich potom mátalo – keď boli na izbe
sami, ktosi im neustále klopal na dvere, a keď otvorili, dlhá chodba bola
prázdna. Alebo v spoločnej kúpeľni počuli dychčanie, aj keď tam nikto
nebol. Úplne tomu prepadli, neveril som, že dvaja čerstvo dospelí chlapi
študujúci na vysokej škole sa môžu takto zamotať do iracionálneho
strachu. V istom bode prestali myslieť – predtým by ľahko uhádli, že
väčšinu klopania a strašenia im naschvál robíme my ostatní. No len čo ich
ovládol strach, akoby im zablokoval schopnosť premýšľať a obyčajnou
úvahou odhaliť najlogickejšie vysvetlenie. Veľa tribečských zážitkov má
nepochybne rovnaký pôvod. Ľudia si niečo vpustili do hlavy a potom si
neustrážili, aby im to tam nerobilo šarapatu.
Nech to už bolo akokoľvek, týždne bežali ďalej. Nezostávalo mi nič iné,
iba sa zmieriť s tým, že môj článok o Tribeči a objave dokumentov síce
zabodoval, ale nie až tak, ako by bodoval, keby som nechtiac nezničil
platne. Záležitosť vo mne neustále hlodala, no ubiehajúci čas jej obrusoval
zuby. Blogoval som o úplne iných veciach a popritom zarezával na stavbe.
Investor chcel do zimy stihnúť všetky prípravné práce, aby na jar mohol
začať s rekonštrukciou.
Spolužitie s Miou prešlo opäť do pohodovej fázy – aj keď sa čudovala,
prečo nám gramofón odrazu nefunguje dobre. Znel zašumene, akoby sa
poškodila ihla. Tváril som sa nechápavo, čím menej Tribeča som mal
v mysli, tým lepšie nám to klapalo. Na narodeniny som jej kúpil malú
vodnú korytnačku. Bál som sa, že ma s ňou vyhodí, ale živý darček
prekvapivo zapôsobil. Pomenovali sme ju Klaudia a tešili sa z nej, dokonca
sa mi to ani nezdalo trápne – takmer rodinná idylka. Asi zapracovalo
nejaké feng šuej a korytnačka nám zharmonizovala energiu čchi v byte.
Pohodička by určite trvala aj dlhšie, keby mi v polovici októbra neprišiel
email od chlapíka menom Dávid Kerčel.
Jednoducho som raz podvečer pozrel do schránky, kde prijímam emaily
z blogu, a uvidel som správu s výnimočne príjemne pôsobiacim subjektom:
Nerozširuj somariny!
Na podobné čitateľské reakcie som zvyknutý, aj keď osobne nerozumiem
tomu, prečo má niekto potrebu polemicky reagovať na blogový príspevok.
Akoby na internete nebolo jedno, čo kto napíše, čo si myslí a aký názor
zastáva. Deväťdesiatdeväť percent internetových komentárov
pod článkami je mlátením prázdnej slamy, sám by som takto hlúpo čas
nestrácal. Ale každý sme iný, takže chápem, že niekoho môžu z mojich
príspevkov hrýzť nervy natoľko, až sa s tým musí podeliť, a namiesto
tvorby vlastného blogu márni čas aj energiu vypisovaním zžieravých
komentárov či emailov autorovi.
Otvoril som teda správu a začítal sa. Až po chvíli som pochopil, že sa
týka môjho blogu o Tribeči. Stálo v nej:
 Nerozširuj somariny! Howadoorov článok je výmysel. Ak to nevieš, viac
používaj google. Nerob si z ľudí bláznov, že máš nejaké dokumenty.
Dávid Kerčel

Rozhorčený tón na mňa nezapôsobil. Zvykol som si, že niektorí čitatelia

sa správajú ako najväčšie hovädá, keď sú presvedčení, že obhajujú pravdu
a spravodlivosť. Alebo keď sú si istí, že odhalili moje nekalé zámery,
absolútnu amorálnosť, skrytú reklamnú činnosť, prípadne záškodnícku
proruskú či proamerickú propagandu. Väčšinou sú úplne mimo, no čím
viac sú vzdialení od reality, tým väčšmi bývajú presvedčení o svojej pravde
a tým bohorovnejšie, občas až agresívne, ju presadzujú.
Oveľa viac ma zaujalo, že Dávid zjavne narážal na čosi konkrétne, čo
malo potvrdzovať fiktívnu povahu Howadoorovho článku. Bola to
zaujímavá myšlienka. Ak by sa podarilo pôvodný článok spochybniť, čo by
vlastne z celej tribečskej záhady zostalo? Veď takmer všetci novinári
odpisovali z tohto prvotného zdroja.
Iste, stále by som mal dokumenty týkajúce sa Fischerovej hospitalizácie.
Spomienky na zvukové nahrávky jeho výpovedí však medzitým vybledli
a stratili na intenzite. Možno predsa len išlo o nezmyselné blúznenie
pomätenca. Stratil sa, dlho bol nezvestný, ale napokon sa našiel a museli
ho hospitalizovať – na tom predsa nebolo nič nadprirodzené.
Keby sa podarilo dokázateľne spochybniť Howadoorov článok, bola by
to bomba. Možno ešte väčšia než potvrdzovanie tribečskej záhady. Blog,
v ktorom by som ukázal, že miznutie ľudí na Tribeči je obyčajná fáma,
čistý hoax, by vyvolal búrlivé reakcie. Veď povedomie o tajomných
zmiznutiach v tomto pohorí má veľa ľudí. Nemalá časť z nich považuje
informácie o zmiznutých za fakty. Čo keď to tak vôbec nie je?
Rýchlo som Dávidovi odpísal: Ahoj, neviem, čo myslíš. Pošli mi, prosím,
link. Ak sa mýlim, rád ybu napravím.
Odpoveď prišla asi o hodinu. Formulácia už nebola taká zlostná,
obsahovala iba výzvu: Pozri sem a priložený link. Po kliknutí naň sa mi
zobrazil článok z roku 2010 s titulkom: Pozor! Resuscituje sa stará
mystifikácia! Vzápätí som si všimol, že som sa ocitol na stránkach
nazvaných Klub psyotroniky a UFO, skrátene KPUFO, čo samo osebe
nevzbudzovalo veľkú dôveru.8
O čo išlo? Autor článku Martin Toth upozorňoval, že český denník Šíp
publikoval text o Tribeči, ktorý vychádzal prevažne z Howadoorovho
materiálu. Informácie boli podané ako fakty, pritom však pôvodne malo ísť
o čistú mystifikáciu. Toth sa odvolával na viac než desať rokov starú
komunikáciu novinára Ľubomíra Sedláčika s Howadoorom, v ktorej sa mal
autor pôvodného článku priznať, že si celú záhadu jednoducho vymyslel.
Táto emailová komunikácia bola aj zverejnená.
S chuťou som sa do nej začítal, no rýchlo som zistil, že polemika sa
netočí okolo konkrétností z obsahu pôvodného článku. Sedláčik
Howadoora najprv žiadal a neskôr až vehementne nabádal, aby sa verejne
priznal, že celý jeho článok je obyčajná kačica. Howadoor sa, naopak,
čoraz viac bavil na stupňujúcom sa novinárovom rozhorčení. Potvrdil, že
rôzne periodiká aj weby prevzali informácie z jeho článku ako fakty
bez akéhokoľvek overovania. Prisľúbil tiež, že časom odhalí, ako to s jeho
článkom naozaj bolo, a kto všetko sa naň nachytal.
Komunikácia sa však pomerne rýchlo vyhrotila, keďže Sedláčik naňho
naliehal, aby to urobil v ním stanovenom časovom termíne. V závere už
Howadoor vystupoval vyložene ironicky, vysmieval sa zo záhadológov aj
ufológov, ktorí si neoverujú fakty. Napokon novinárovi poradil, aby sa
v záležitosti príliš nevŕtal a radšej si vymyslel nejakú inú, vlastnú záhadu.
Oprel som sa v kresle a pretrel si oči. Zvažoval som, čo z prečítaného
vyplýva. Po prvé, vôbec som netušil, či je prepis komunikácie z roku 2000
pravdivý. A ak aj áno, či novinár komunikoval s ozajstným autorom
článku.
Po druhé, ak by išlo o autentickú komunikáciu, Howadoor nikde
doslovne nenapísal, že všetky informácie z jeho článku sú vymyslené.
Na druhej strane však jasne naznačoval, že článok vytvoril ako
mystifikáciu na nachytanie niektorých magazínov, novín aj
záhadologických nadšencov. Taktiež sa vyložene neohradil proti
Sedláčikovým obvineniam, že si celú záležitosť iba vymyslel.
Zaujímal ma takýto pohľad na vec, rozhodne som netúžil sadnúť na lep
šikovnému mystifikátorovi a rozširovať hlúposti.
 Podnetné, ďakujem. Takže ty tomu neveríš? napísal som Dávidovi.
Tentoraz som na odpoveď nemusel dlho čakať: Jasné, že nie. Je to
výmysel. Dlho odievam na Tribeč a nikdy nič.
Napadlo mi, že chlapíka môžem využiť a zistiť od neho zopár informácií
do blogu. Preto som mu napísal: Rád to na blogu uvediem na správnu
mieru. Môžeme o tom hodiť reč cez skype?
Ak to pomôže… Hlavne, ne sa nerozširujú výmysly, odpísal Dávid
a prihodil svoj skypový nick.
Neváhal som, pridal si ho do kontaktov a zavolal mu.
„Ahoj, počuješ ma?“ ozval sa hlboký hlas. Okamžite som si predstavil
veľkého chlapa, aj keď som ho nevidel, lebo sme nezapli videohovor. Keby
sa na seba dvaja cudzí muži ešte aj pozerali cez webky, bolo by to čudné.
„Ahoj, počujem. Vďaka za upozornenie aj za odkaz na článok. Nevedel
som, že to celé o Tribeči je možno iba hoax.“
„Žiadne možno, na sto percent. Mám to potvrdené.“
„Dlho sa tým zaoberáš?“ zisťoval som.
„Venujem sa hikingu a skialpinizmu. Bývam v Nitre, takže Tribeč mám
celý zbehaný. Bol som tam možno dvestokrát. A nikdy nič zvláštne.“
„Aj v zime si tam bol?“
„Jasné,“ potvrdil. Zazdalo sa mi, že z úst vydýchol cigaretový dym.
„Ale vyzerá to veľmi presvedčivo,“ namietol som.
„Vyzerať to tak môže, no určite je to iba výmysel. Aj keď uznávam, že
šikovne vytvorený.“
„Lenže aj polícia potvrdila, že sa v pohorí stratili nejakí ľudia.“
„A v ktorom pohorí sa niekto nestratil? Chodievaš občas do hôr? Ak hej,
tak vieš, čo všetko sa tam dá vidieť. Na bralách Ostrého Roháča stretneš
rodinku obutú iba v gumených šľapkách, vo vysokohorskom teréne sa
tacká starý otec s dvoma malými vnúčatami – bez vody, jedla či
poriadneho oblečenia, však načo? Veľa ľudí je prepnutých, nevnímajú
realitu, vyberú sa do hôr ako na prechádzku do mestského parku. Nečudo,
že sa podaktorým čosi prihodí a nevrátia sa. Nič záhadné v tom nie je.“
„Môže byť…“
„Nieže môže byť, tak to je,“ napomenul ma a znova vyfúkol dym.
„Žiadne tajomné zmiznutia v Tribeči nikdy neboli.“
 „Lenže ja som tie dokumenty naozaj našiel. Mám ich tu na stole,“
pripomenul som.
„Potom sú iba dve možnosti.“
„A to?“
„Buď zámerne odrbávaš, alebo ich naozaj máš,“ zasmial sa.
„Neodrbávam, môžem ti ich ukázať.“
„To by som sa musel pozrieť naživo.“
„Kľudne. Fakt neodrbávam.“
„Možno sa na to niekedy pozriem,“ pripustil. „Ale ono to vlastne nie je
podstatné.“
„Akože nie je podstatné? Veď ak ich naozaj mám, čo teda mám, tak –“
„Tak čo?“ skočil mi do reči. „Netvrdím, že nejaký Walter Fischer nikdy
nežil. Netvrdím ani to, že sa nestratil. To sa mohlo stať. Zašibalo mu, tri
mesiace sa túlal, neskôr ho našli a šupli do blázinca. A čo má byť? Čo
presne to potvrdzuje?“
„No…“ zaváhal som. Keď to takto zhrnul, dokumenty vlastne
nepotvrdzovali nič tajomné. „Počul som nahrávky jeho výpovedí. Bolo to
úplne šialené…“
„Ozaj zvláštne, že výpovede blázna zavretého v cvokhause znejú
šialene,“ v hlase mu zaznela irónia.
„Ak Fischer naozaj žil, potom môžu byť pravdivé aj ostatné prípady,“
nedal som sa.
„Napríklad zmiznutie podnikateľa Jána Šalu v deväťdesiatom piatom?
Však zadaj to meno do vyhľadávača, či niečo nájdeš. Ani trt, okrem
článkov odpisujúcich od Howadoora ani jediná zmienka. Taký tajomný
a relatívne nedávny prípad, milión korún pohodených v opustenom aute…
Ale na nete o tom nenájdeš jedinú ďalšiu zmienku. Nie je ti to čudné?“
„Je to čudné a podozrivé, pripúšťam. Lenže zober si to aj z druhej strany
– internet sa u nás začal rozbiehať až koncom deväťdesiatych rokov.
O mnohých prípadoch, ktoré sa tu stali predtým, nenájdeš na webe vôbec
nič.“
„Buď vyhodnocuj fakty, alebo si trvaj na svojom bez ohľadu na všetko,
mne je to jedno,“ skonštatoval.
 „Na ničom netrvám. Normálne diskutujeme. Veď pripúšťam, že to, čo
hovoríš, má niečo do seba. Ibaže aj pamätníci v dedinkách pod Tribečom si
spomínajú na niektorých zmiznutých, a určite to nemajú z internetového
blogu.“
„Áno? A koľkokrát si tam bol?“
„Tak nebol som tam, ale –“
„Ja veľakrát. Aj s miestnymi som sa rozprával. A mám úplne inú
skúsenosť.“
„V Hospodárskych novinách sú uvedené mená niektorých pamätníkov,
čo o tom vedeli.“
„Keď nejakého takého stretnem a vypočujem si ho na vlastné uši, potom
sa tým budem zaoberať. Zatiaľ sa nič také nestalo. Ale ako vravím,
nehádam sa, že tam nikdy nikto nezmizol. Také veci sa občas prihodia
všade. Hlavné je, že aj keď niektoré mená, detaily či prípady nezvestných
osôb môžu byť pravdivé, celý konštrukt o záhadných zmiznutiach je
obyčajná kačica.“
Chvíľu som mlčal, napadlo mi, že prejdem k bodu, ktorý ma pálil
najviac: „Počuj, a keby som o tom napísal ešte jeden blog, aby som uviedol
nové informácie, môžem ťa citovať?“
„Cituj si, čo chceš, ale neuvádzaj meno.“
„Prečo?“
„Nechcem, aby mi vypisovali všelijakí pomätenci – ufológovia,
záhadológovia, psychotronici alebo rostasovci, čo tomu veria,
a presviedčali ma, že je to pravda.“
„Máš recht, ani sa ti nečudujem. Chuť presviedčať ostatných majú
najčastejšie práve týpkovia, čo sú trochu mimo.“
„Presne tak. Ak záhady a tajomno niekoho zaujímajú, pokým je
v puberte alebo hľadá sám seba, dokážem to pochopiť. Ale dospelí ľudia?
To je už na diagnózu.“
„A keby som použil iba tvoje iniciály?“
„V pohode.“
„Dobre, dikes. Tak keď niečo budem mať, pošlem ti link, aby si si pozrel,
či je to pre teba okej,“ uzavrel som.
Rozlúčili sme sa, vstal som od notebooku a prešiel k oknu.
 Dávidove vyjadrenia zneli veľmi logicky. Aj sebaistota, s akou tvrdil, že
žiadna tribečská záhada neexistuje, pôsobila presvedčivo. Cítil som sa
rozpoltene. Na jednej strane ma mrzelo, že senzácia môže razom zmiznúť
ako para nad hrncom. Tajomné a zlovestné dianie v slovenských horách
malo svoje čaro. Na druhej strane som však pociťoval akési uvoľnenie, čosi
vo mne si prialo, aby mal Dávid pravdu a celá záležitosť bola iba šikovne
vykonštruovaný výmysel. Nie som žiadny skrytý konšpirátor ani
vyhorený zúfalec, ktorý potrebuje víziu iných dimenzií, lebo jeho vlastný
život stojí za hovno. Nevravím, že si žijem ako kráľ, vôbec nie. Ale ani
nad vstupom medzi Vesmírnych ľudí zatiaľ neuvažujem.
Napokon som váhanie hodil za hlavu a sústredil sa na to, čo ma
zaujímalo najviac – napísať dobrý blog, ktorý vyvolá poriadne vlny. Pustil
som sa do tvorby plný dojmov z rozhovoru. Zhrnul som, že síce mám
dokumenty potvrdzujúce pravosť Fischerovho zmiznutia, ale zároveň som
vďaka tipu od čitateľa objavil nové skutočnosti.
Do textu som vložil aj odkaz na článok, tvrdiaci, že celý Howadoorov
počin je iba kačica alebo mystifikácia. Pravda, v Tribeči zrejme zmizli
nejakí ľudia, miestni obyvatelia si na niektoré prípady dodnes pamätajú.
Lenže zopár zmiznutí v priebehu niekoľkých dekád – to nie je nič
nezvyčajné. Ak je Howadoorov článok naozaj podvrh, a indície tomu
nasvedčujú, celá záhada sa odrazu rozplynie.
Snažil som sa, aby môj nový blog nevyznel až príliš skepticky, no keď
som si ho spätne prečítal, jasne z neho vyplývalo, že som sa prikláňal
k Dávidovej argumentácii. Veď, čo si budeme hovoriť, jeho slová naozaj
dávali zmysel.
Predtým, ako som nový článok zverejnil, poslal som ho Kerčelovi
na posúdenie. Nenazval by som to autorizáciou, ale keďže som v dvoch
statiach uviedol aj jeho iniciály, potešilo by ma, keby bol s výsledkom
spokojný.
Odpísal mi, že je to v poriadku. Nič nenamietal, no pomedzi riadky som
vyčítal, že článok podľa neho nie je dostatočne jednoznačný. V Dávidovom
chápaní nezostával priestor na žiadnu polemiku – celé to bola iba kačica
a blaf. Rovnaký pohľad očakával aj od ostatných.
 Zaujať taký čierno-biely postoj sa mi však nedalo. Uznával som
Kerčelove argumenty, páčila sa mi ich logika. Ibaže nie všetko sa točí okolo
logiky. Predsa len som bol v inej pozícii než on. Veď som na vlastné uši
počul Fischerovo bľabotanie, videl dokumenty, pracoval vo vile, kde bol
Walter kedysi hospitalizovaný. To všetko vo mne zanechalo dojem, akúsi
pachuť, ktorá sa ťažko zmývala.
Nech to už bolo akokoľvek, nový článok tak či tak vyznieval skôr
v prospech skeptického názoru. Nezapieram ani to, že sa mi páčil svieži
uhol pohľadu. Odhalenie falošnej senzácie je z blogerskej perspektívy
rovnako zaujímavé ako jej vytvorenie.
Predpoklad sa mi potvrdil: keď som článok zverejnil, vyvolal silnejší
ohlas než pôvodný materiál o objave Fischerových dokumentov. Čitatelia
viac diskutovali, veď téma priam nabádala k názorovým stretom. Niektorí,
najmä nadšenci, čo k životu potrebujú záhady, Howadoorov článok
obhajovali a svätosväte tvrdili, že nejde o žiadny výmysel. Ďalší im
protirečili a nabádali ich, aby si radšej poriadne prečítali prepis
Howadoorovej emailovej komunikácie s novinárom, neboli ovce, mysleli
vlastnou hlavou a overili si fakty. Diskusia sa utešene rozrastala, stúpal aj
počet zdieľaní môjho blogu – aspoň malé zadosťučinenie za to, akú
príležitosť som si vyfúkol nešikovným zničením platní.
Dokonca mi znova napísal aj Kerčel a pochválil ma – vraj je rád, že mi
nejde o šírenie planých senzácií, ale o pravdu. Cítil som sa trochu
previnilo, keby mi videl do hlavy a zistil, ako sa teším z vysokej čítanosti,
asi by sa vyjadril inak.
V tomto bode by sa príbeh mohol skončiť. A bol by to, svojím spôsobom,
pekný happyend. Odhalil som pravdu o zákernej mystifikácii, dosiahol som
svoj blogerský cieľ a žil s Miou šťastne, až kým…
Lenže príbeh sa neskončil; kiežby, nič na svete by ma neurobilo
šťastnejším. Pretože, aj keď sa to možno nezdá, všetko, čo som ti doteraz
povedal, bola tá pohodovejšia časť rozprávania. Isteže, udalosti smerovali
ku katastrofe už od začiatku – od objavenia čierneho trezoru. Ale v bode,
ku ktorému som sa práve dostal, čakala výhybka, ktorá všetko prehodila
na nesprávnu koľaj. Od momentu, čo ti o chvíľu opíšem, išlo všetko
definitívne do sračiek. A poriadne rýchlo.
 Koncom októbra som večer sedel pri notebooku a chystal článok
o machináciách s pozemkami v Žiline. Moc mi to nešlo, lebo v práci bola
toho dňa poriadna makačka, takže by som si najradšej ľahol a drichmal. Už
dlho som však na blog nič nepridal, musel som to napraviť.
Pri publikovaní, a je jedno, či ide o blogy, alebo knihy, nerozhoduje iba
kvalita a záujímavosť, ale aj kvantita a tempo, v akom svoje veci
zverejňuješ. Musíš mať slušnú kvalitu i kvantitu, nielen jedno či druhé.
Aspoň si to myslím.
Takže som ťukal do klávesnice, spoza chrbta sa mi ozývalo jemné
škrabkanie. Korytnačka Klaudia sa presúvala po obývačke. Mia ju často
vypúšťala z akvária – zrejme verila, že aj korytnačka si potrebuje každý
deň zabehať. Moja polovička v byte nebola, vyrazila na kávu s kamoškami.
Dokončil som odsek a na odreagovanie som nazrel do emailovej
schránky. Viem, je to proti všetkým zásadám produktivity a metódy GTD,
ale vôbec ma to netrápi. Okrem niekoľkých reakcií na aktuálne články som
uvidel aj email so zaujímavým subjektom: Nové info o Tribeči.
Už sa mi, pravdupovediac, k tejto záležitosti ani nechcelo vracať.
Považoval som ju za uzavretú, bol to odhalený fejk, nič viac. Napriek tomu
ma správa zaujala, rýchlo som na ňu klikol.

Ahoj, volám sa Andrej Bežanský. Prečítal som si tvoj článok a rád by som
niečo doplnil, možno ťa to bude zaujímať. S tým Tribečom to nie je úplne tak,
ako si napísal. Ale poporiadku…
Tribeč som poodil krížom-krážom. Zopárkrát som prespal na hrebeni.
Síce som nezmizol, ale ten pocit „déjà vu“ je tam neskutočný. Terén je posiaty
„pravekými zásahmi“. Zvyšky nejakého hradiska (lužiého alebo
halštatského) sú takmer na každom kopci. Okrem toho sú tam čudné
kamenné mohyly a veľa iný zvláštností, ktoré by si na takom malom,
nevýraznom, úplne zarastenom, a preto turistiy podceňovanom pohorí ani
nečakal.
K Howadoorovým článkom. Aj ja som to hodil za hlavu, keď som čítal, že
i vraj celé dementoval na nejakej stránke aj osobne. Neskôr som ale
s hrôzou zistil, že písal pravdu. (Prečo i ale dementoval, je rovnakou
záhadou.) Hovoril som totiž s ľuďmi, ktorí o tý zmiznutia vedeli dávno
pred zverejnením blogu a ktorí osobne poznali tro posledný zmiznutý
(napr. horára zo Skýcova).
Navyše, bolo toho oveľa viac! Aj skôr, už v 18. a 19. storočí. Napríklad aj
Jarmočný kríž na Javorovom vru v Tribeči… Prečo asi stojí? Vygúgli si,
na nete sú o tom útržky informácií. Od zverejnenia Howadoorovho článku
v roku 1999 zmizli v tomto maličkom pohorí ešte ďalší dvaja ľudia. Naposledy
Jaroslav Buránsky z obce Žirany, ktorý sa vybral do hôr na hríby a nikdy sa
nevrátil. To bolo v roku 2012. Čudné je tiež zmiznutie Sone Tóthovej z Jelenca
v marci 1997 (pri tejto obci našli v roku 1966 odstavené auto manželov
Belanovičovcov). Polícia po nej doteraz pátra, pozri si zoznam nezvestný
osôb na stránka ministerstva vnútra.
Mám aj zopár zaujímavý fotiek či videí, ktoré som tam natočil. Ak máš
záujem, pošlem ti i.

Fajn, takže sa ozval chlapík, ktorý tvrdí presný opak toho, čo mi napísal
Dávid Kerčel, hovoril som si. Zjavne má ďalšie zaujímavé informácie
a zrejme aj fotografie či videá. Perfektný materiál, no otvárať tému
na blogu po tretí raz by už bolo prehnané. Dalo by sa to spraviť, lenže ak
nechcem čitateľov otráviť, musela by to byť totálna pecka.
Skontroloval som, či polícia naozaj stále pátra po Soni Tóthovej
z Jelenca, ktorá zmizla v roku 1997. Po chvíli hľadania som takúto
informáciu naozaj našiel a potvrdil.9 Nezdržoval som sa ďalším
vyhľadávaním na internete, radšej som rýchlo odpísal:

Ahoj, Andrej, ďakujem za správu a nové informácie. O fotky aj videá mám

veľký záujem. Čo sa stalo na Javorovom vru?

Snažil som sa komunikovať v priateľskom duchu. Veď ani Andrej,

na rozdiel od Kerčela, nepísal konfrontačne. Očividne so mnou síce
nesúhlasil a veril, že s Tribečom naozaj nie je čosi v poriadku, no napriek
tomu vystupoval pokojne, dokonca bez pasívnej agresivity, čo je v rámci
internetových diskusií a blogových reakcií veľmi zriedkavé.
Čakanie na odpoveď som si krátil tým, že som do vyhľadávania
na facebooku zadal meno Andrej Bežanský. Vyhodilo mi zopár profilov,
pričom jeden mi obzvlášť pasoval k odosielateľovi emailu. Mohol byť
zhruba v mojom veku, mal ryšavé vlasy, úzke plecia a okuliare s hrubým
rámom. Taký utiahnutý bifľoško.
Profil nemal uzamknutý, takže som videl množstvo fotiek, zoznam
záujmov aj facebookových stránok, ktoré lajkol. Presne ako som tušil –
konšpirátorík ako vyšitý. Lajkol stránky Zeme a veku, Slobodného vysielača,
metalových i gotických skupín, záhadologických združení, ľudáckych
aktivistov básniacich o prvom slovenskom štáte, všelijakých hnutí
na obnovu pamiatok či rozpadávajúcich sa hradov, združení podporujúcich
všeslovanskú vzájomnosť, stránku priateľov Ruska i Novoruska, nechýbala
ani ultraľavicová politická strana.
Dezorientovaný, naivný trtko, čo uverí každej hlúposti, a pritom
vykrikuje na druhých, aby neboli ovce a nedali sebou manipulovať. Dnes je
toho naozaj priveľa – pravica, ľavica, konšpirácie, ezoterickí nadšenci,
fašisti, boľševici, antisemiti, sionisti, rusofili, amerikanofili, protisystémoví
aktivisti, environmentálne občianske hnutia… Najlepšie je vykašľať sa
na všetkých, ale aspoň som si ujasnil, že Andreja treba brať s veľkou
rezervou a overovať si informácie, ktoré mi napíše.
Ďalší email od neho dorazil onedlho:

Super, som rád, že ťa to zaujíma. Mňa by zaujímali tie dokumenty

o Fiserovi, ktoré si našiel. Lebo ak je to s Walterom Fiserom pravda…
Ale k tvojim otázkam. Udalosť ohľadom Jarmočného kríža je známa
presne, lebo je zaznačená aj v kronike obce Zlatno, ale je ťažko uveriteľná.
Stalo sa to koncom 18. storočia, keď tadiaľ preádzala stará furmanská cesta
vedúca cez hrebeň Tribeča. Skupinka ôsmi sedliakov išla na jarmok
do Topoľčian. Tam došli, ale naspäť nie. Dedinčania našli iba i telá, a to
na čistinke, kde teraz stojí ten kríž. Vtedajšie vysvetlenie bolo také, že sa asi
na jarmoku opili, cestou sa pohádali a pobili do krvi… Lenže aby sa všetci
do jedného pozabíjali navzájom? Preto sa tomu krížu hovorí Jarmočný
a tradícia je stále taká silná, že miestni ľudia príbeh poznajú doteraz.
Nedávno sátraný kríž dokonca obnovili, aj keď je fakt ďaleko a vysoko
na hrebeni.
 Osobne mi práve Javorový vr a jeho okolie „smrdí“ najviac. Mávam tam
neskutočný pocit. Iba tristo metrov od vru je ten Jarmočný kríž, asi
kilometer od neho prvá mohyla, kúsok odtiaľ obrovské hradisko…
Pod ním a tesne nad mohylami sme v roku 2008 začuli hrať taký zvláštny
hudobný nástroj. Znel ako flauta, našťastie som hneď zapol nahrávanie
na foťáku, takže mám aspoň nejaký dôkaz. (Je to kratučké video, pošlem ti ho
emailom.)
Na Javorovom vru niekedy v sedemdesiaty roko postavili drevenú
rozhľadňu, ale nevydržala ani rok a zlikvidoval ju blesk. Nenájdeš po nej ani
stopy. Iba tam neustále pribúdajú kahančeky a rôzne smútočné parte…
Javorový vr raz spomínal istý ezoterik v časopise Vitalita. Bol z neho
hotový… Článok som oskenoval a pošlem ti ho.

Tentoraz mnou nové informácie nijako nezamávali. Vyzerali síce veľmi

kvalitne, ale v hlave som si už o Andrejovi vytvoril nelichotivý obraz,
takže som každé jeho slovo prijímal s veľkou rezervou. To bola,
mimochodom, z mojej strany veľká chyba. Keby som bral jeho výpoveď
vážnejšie, k celej veci by som sa možno postavil inak a… Nejdem o tom
znova točiť, ale je to ako choroba – stále si v hlave prehrávam všetky
udalosti, špekulujem, čo som mal urobiť inak, čo stačilo zmeniť, aby
záležitosť nedopadla tak, ako dopadla. Zožiera ma to aj v noci, nič
nepomáha, ani gandža. A pritom je špekulovanie úplne, ale úplne
zbytočné, lebo nič z toho, čo sa stalo, sa už neodstane – tak to hovorievala
moja stará mama.
Andreja som bral s nadhľadom, lebo som si ho v hlave zaškatuľkoval ako
zmäteného ezoterika a konšpirátora. Preto som poriadne neocenil ani
video, ktoré mi poslal.
Keď som klikol na súbor, objavil sa nejasný záber bukového lesa
s množstvom napadaného lístia. Traja hikeri sa zastavili na chodníku
a neisto sa rozhliadali. Aj ten, kto video nakrúcal, teda zrejme Andrej, sa
otáčal dookola. Z lesa sa ozýval ťahavý zvuk. Naozaj bol zvláštny
a neprirodzený – v lese som nikdy nič podobné nepočul. Znel, akoby
niekto neprestajne fúkal do flauty či akejsi píšťaly. Čudné však bolo, že
nepríjemný tón sa rozliehal bez prerušenia alebo pauzy na nádych.
V niektorých chvíľach sa zdanlivo rozdvojil či roztrojil, o pár sekúnd sa
znova zlúčil do jednotného zvuku. Najmätúcejšie bolo, že sa nedalo určiť,
z ktorého smeru prichádza – zo všetkých strán zaznieval rovnako hlasno.
Nahrávka trvala asi tridsať sekúnd, potom sa prehrávanie vyplo.
Zvláštne video, trochu ma z neho zamrazilo na chrbte, ale vzápätí mi
napadlo, že určite ide o podvrh. Ezoterickí nadšenci vyslali do lesa
kamaráta s flautou, zahrali prekvapené výrazy a nakrútili si jeho hudobnú
produkciu. Najjednoduchšie vysvetlenie býva často pravdivé.
Pozrel som sa aj na fotku oskenovaného článku z časopisu Vitalita.
V roku 2009 tam napísal príspevok akýsi Marko Pogačnik, o ktorom som
dovtedy nepočul, no neskôr som si zistil, že je to údajne veľká kapacita
na záležitosti energie Zeme, geomantiu a energetickú kultiváciu priestoru.
Okej, nepozeraj sa na mňa takto. Áno, zabŕdli sme do ezoterickej sféry;
áno, je to uletené a čo sa mňa týka, neverím tomu ani zbla. Ale posúvam
informáciu ďalej, možno niekomu pomôže.
Článok nebol dlhý, Pogačnik v ňom opisoval svoj zážitok z výstupu
na Javorový vrch. Počas šliapania na vrchol vraj upadol do zvláštneho
rozpoloženia a jeho pozornosť sa rozprestrela za horizont bežného
vnímania.
Článok mám doteraz odfotený, takže všetko ostatné tam radšej odcituj,
nech ma nemáš za magora. Vravím, iba posúvam informáciu, nepridávam
k tomu radšej žiadny komentár.
Pogačnik ďalej uvádza: Skoro som zdúpnel od toho, čo som „uvidel“ okolo
nás! Predstavte si, že ste na safari v nejakej neznámej krajine. Stojíte priamo
v obrovskom valiacom sa stáde tý najpodivnejší tvorov – zvierat,
živočíov – bytostí, ktoré telo na telo v zbesilom cvale smerujú na vrol
(Javorového vru?), k miestu, kam sme sa vydali… a tam niekde miznú⁉10
Pogačnik sa podivil svojmu stavu a zmenenému vnímaniu. Usúdil však,
že ide o akúsi víziu a nie obyčajné halucinácie. Svojim priateľom o zážitku
nič nepovedal, lebo takáto informácia by im nijako neprospela. Na záver
však pripísal: Až hore, na vrole kopca, som spozoroval miesto, ku ktorému
sme kráčali. A začalo prihárať. Hlavou mi prebleskli prípady zo Vsetína,
Šumavy, Vlhošti, Krušný hôr a Prahy, keď sa „nebesia otvárali“, aby nimi
priádzali či odádzali tí, ktorým to bolo dané, ale i tí ostatní. Táto
„brána“, pred ktorou sme stáli, zdalo sa, bola prírodným fenoménom.
Miestom, kde sa prinajmenšom a za určitý okolností, „dotýkali“ svety.

„A sme doma,“ zašomral som. Ani to dlho netrvalo a Andrej ma voviedol

do kráľovstva tisícok zrkadiel – do sféry ezoterických bludov, kde aj tá
najväčšia hovadina môže byť pravda a odrážať sa v tisíckach pokrivených
odrazov.
Presne tak, dimenzionálne brány, cudzie svety a tajomné bytosti…
Konečne to v spojitosti s Tribečom niekto povedal priamo a nielen
pomedzi riadky, ako to s obľubou robia takzvaní racionálni záhadológovia.
Nepovedia „dimenzionálna brána“, lebo by sa im ľudia so štipkou zdravého
rozumu vysmiali. Radšej namiesto toho zmanipulujú a opíšu udalosti tak,
aby z nich nepriamo vyplývalo, že akási vysnená trhlina medzi svetmi je
najprijateľnejším vysvetlením. Veľmi priehľadná manipulácia.
Aby som si potvrdil hypotézu, zadal som do vyhľadávača meno „Marko
Pogačnik“. Po chvíľke prieskumu ma zarazili dve veci. Podľa informácií
na Pogačnikovej osobnej webstránke Marko nežije na Slovensku, ale
v Slovinsku. Navštevuje síce aj veľa ďalších krajín, ale zrejme sa v nich
dlho nezdržuje.
A po druhé, Pogačnik vo svojich textoch i knihách síce básnil o bohyni
Gaii, geopunktúre a podobných zvláštnostiach, no zároveň bol zjavne
veľmi šikovný sochár a spoločensky rešpektovaná persóna, ktorej vplyv
presahoval hranice ezoterických komunít.
Očividne to nebol pomätenec, no najviac ma zaujala iná drobnosť. Ak
Slovensko navštevuje iba na krátko, možno sa k nemu fáma o miznutí ľudí
v Tribeči ani nedostala. Napriek tomu však na Javorovom vrchu zachytil
čosi, čo v ňom vyvolalo asociácie týkajúce sa „otvárania nebies“
a odchádzaní či prichádzaní tých, ktorým je to dané, ale zároveň „aj tých
ostatných“. Čo tým vlastne myslel?
Nech to už bolo čokoľvek, jednoznačne to nabádalo k úvahám
o zmiznutých ľuďoch. Chlapík, ktorý o miestnej legende možno nič
nevedel, v danom priestore akosi mimovoľne vycítil tému miznutia, akoby
ju vyňuchal vo vzduchu. Samozrejme, vôbec nič to nedokazovalo, nebol to
žiadny dôkaz, iba hmlistá indícia, vzdialená od serióznych úvah. Napriek
tomu mi však uviazla kdesi na okraji vedomia a nedala sa úplne odohnať.
Morila ma aj Andrejova historka o podivnej dávnej tragédii
na Javorovom vrchu. Ak bola pravdivá, vnášala do celej záležitosti nový
prvok. Tentoraz nešlo o zmiznutých ľudí, ale rovno o dobité, mŕtve telá.
Pravda, núkalo sa zopár prirodzených vysvetlení – skupinku sedliakov
vracajúcich sa z jarmoku mohli v horách prepadnúť, pobiť a olúpiť zbojníci.
Ak však bolo sedliakov až osem, koľkí by museli byť útočníci, aby ich
zvládli do jedného zmasakrovať? Okrem toho, mŕtvi zrejme neboli
zastrelení ani pobodaní, ale skôr ubití a dolámaní. Aspoň tak som to
vyrozumel z Andrejovho emailu. Práve pre túto nejasnosť, ktorá miestnym
naháňala strach, postavili na mieste tragédie veľký kríž.
Keď som to zhrnul, dospel som k záveru, že mi Andrej nevypisuje úplné
hlúposti. Nezmenil som síce názor naňho, ale uznal som, že mi ponúkol
zaujímavé informácie.
Ako to využiť? Či skôr: ako ho využiť?
Vtedy mi napadla nepekná myšlienka. Priznávam, bola v tom
vypočítavosť, možno aj trochu cynizmu. Ale nebudem zapierať, úprimne
hovorím, ako to bolo – aj keď sa v tejto chvíli trochu hanbím. Lenže tebe
by to nenapadlo?
Máš chlapíka, Andreja, ktorý je zjavne uletený na ezoterickú
a záhadologickú stranu, obdivuje konšpirátorov, no zároveň dokáže vecne
argumentovať a ponúkať obstojné informácie.
A zároveň si v kontakte s druhým chlapom, Dávidom, ktorého taktiež
zaujíma Tribeč, ale je dokonale iný – strohý, až upäto racionálny, horlivo
vystupuje proti všetkému, čo zaváňa akýmkoľvek náznakom iracionality.
Aj ty sa živíš rozprávaním príbehov, blogovanie je niečo podobné –
dobrý príbeh a rozprávačstvo je základ. A čo je základom dobrého
príbehu? Už sme to spomínali – poriadny konflikt.
Jednoducho, napadlo mi, že keby som týchto dvoch exotov nejako spojil,
o zábavu by bolo postarané. A nielen o zábavu, ale aj o perfektný materiál
na ďalší blogový článok. Nadšený záhadológ verzus horlivý odporca
čohokoľvek záhadného! Už len tá predstava ma nadchla a rozveselila.
Navyše, ani jeden z dvojice nebol hlupák; zaujímalo ma, ako by sa správali,
keby boli konfrontovaní s takmer dokonalým protikladom svojho
vlastného svetonázoru.
Uškrnul som sa; áno, chcel som ich oboch využiť, ale nahováral som si,
že pre dobrú vec. Veď práve takýto názorový stret by mohol priniesť veľa
nových a zaujímavých pohľadov. Čitateľov by to určite zaujalo, veď
konflikt priťahuje pozornosť úplne najlepšie. Či už je to hádka kdesi
na ulici, alebo mediálny spor celebrít, človek len s najväčšou námahou
odolá, aby sa nepristavil a nesledoval predstavenie.
Vravím, teraz sa za to hanbím, najmä keď to takto otvorene priznávam.
Ale vtedy ma taká predstava rajcovala, cítil som sa ako nejaký boh
storytellingu – rozprávačstva, ktorý rozmiestňuje svoje figúrky tak, ako
potrebuje, aj keď sú to živí ľudia.
Lenže ako ich dostať do spoločnej diskusie? Čo ti poviem, trochu som
ich oboch zmanipuloval, ale naozaj iba trochu.
Andrejovi som napísal, či by mu vadilo, keby sme v diskusii pokračovali
v trojici.
Mám totiž známeho, tvrdil som, ktorý tam robil výskum priamo v teréne
– je síce trochu skeptický, ale zároveň je veľmi otvorený novým
myšlienkam. Návnadu som ešte doplnil zmienkou o tom, že disponuje
množstvom cenných informácií, ktoré získal v tribečských osadách
a horách.
Presne ako som predpokladal, Andrej nič nenamietal – práve naopak,
potešil sa, že konečne môže o tejto záhade s niekým kvalitne diskutovať.
Dávid bol oveľa tvrdší oriešok. Nejavil veľký záujem o diskutovanie, a už
vôbec nie s niekým, koho by určite považoval za ezoterického blázna.
Kerčelovi nešlo o žiadnu polemiku. Zaujímalo ho jedine vyvrátenie
akýchkoľvek bludov, ktoré sa o tejto téme rozšírili. A práve to bola jeho
slabina.
Napísal som mu čosi v takomto duchu: Ahoj, Dávid, potreboval by som
trou pomôcť. Na ten článok, v ktorom som opísal aj tvoj triezvy pohľad
na tzv. tribečskú záhadu (vieme, ako to je), zareagoval jeden čitateľ. Tvrdí
presný opak – že Howadoorov článok nie je žiadna mystifikácia. Aspoň teda
čo sa týka podstaty. Väčšina hlavný informácií je vraj pravdivá. Chlap je
trou cvaknutý záhadologiým smerom, ale argumentuje vecne a určite by
si neal vysvetliť, ako sa veci majú. Ja naňho však nestačím, ty to vieš lepšie
podať. Pomôžeš?
Nebudem to naťahovať, chvíľu trvalo, kým som všetko zorganizoval, ale
napokon som oboch namotal. Dohodli sme sa na spoločnom konferenčnom
rozhovore cez skype. O pár dní neskôr k nemu aj došlo a bola to udalosť,
na akú sa nezabúda.

Pamätám si, že v ten večer bolo sychravo. Hoci sa končil október,

dovtedy sa počasie ako-tak podobalo na babie leto. Keď som si však sadal
k počítaču a zapínal skype, vonku mrholilo – steny oproti stojaceho domu
sa leskli a strácali v hustnúcom súmraku.
Dnu bolo príjemne, hriala ma radosť z blížiaceho sa dobrodružstva.
Trochu ma znervózňovalo iba to, že na dlážke za mnou sedela Mia a hrala
sa s korytnačkou. Nedávala to najavo, no cítil som, že ma pozoruje. Akosi
vycítila moje vzrušenie aj natešenosť, mala sa na pozore.
Nemyslím si, že by ma podozrievala z nevery či virtuálneho flirtovania –
na to bola príliš inteligentná a vnímavá. Došlo jej, čo je vo veci, spojila si
dva a dva – znova som sa zahrával s tribečskou záhadou, ktorú považovala
za nezmysel, no zároveň sa jej bála. Keď Mii intuícia našepkávala, aby dala
od čohosi ruky preč, zvyčajne poslúchla. Preto ju vytáčalo, že som taký
tvrdohlavý a vŕtam sa v bláznivej záležitosti, ktorá ku mne vôbec nepasuje.
Netešila ju ani skutočnosť, že v rámci tejto posadnutosti komunikujem
s čudákmi. Veď ktorý normálny človek by sa seriózne zaujímal o podobný
prípad?
Tento predpoklad sa jej čochvíľa potvrdil. Natešený Andrej totiž zapol
videohovor a na monitore sa objavila jeho úzka vyškerená tvár. Hrubé
a hranaté rámy okuliarov ostro kontrastovali s bledou, nezdravo
pôsobiacou pokožkou obsypanou znamienkami či vyrážkami. Starostlivo si
uhladil ofinu mastných vlasov – chcel vyvolať čo najlepší dojem.
„Preboha,“ vydýchla Mia, aby ma podpichla.
Ukázal som jej, nech mlčí. Andrej nás síce nevidel, lebo webkameru
na notebooku mávam pre istotu zakrytú, ale mohol nás počuť.
„Ahoj, Andrej,“ ozval som sa do mikrofónu. „Poďme radšej iba na zvuk,
bez videa, bude lepší prenos.“
 „V poriadku,“ prisvedčil. Zazdalo sa mi, že mu tvárou preletelo
sklamanie. Určite sa tešil, že si dnes nájde nových kamarátov. Tipoval som,
že ich veľa nemá.
Pre istotu som ešte raz skontroloval, či mám zapnuté nahrávanie
rozhovoru. Bola by škoda prísť o takýto klenot a nezaznamenať si ho. Ak
bude stáť za to, zverejním ho na blogu ako vyvrcholenie mojich článkov
o tribečskej záhade. Prinajmenšom to bude parádna zábava, možno sa
z toho vykľuje aj poriadny virál, veď ľudia na webe milujú hádajúcich sa
blbečkov. Andrejovi ani Dávidovi som nepovedal, že rozhovor nahrávam –
nechcel som ich zbytočne znervózniť. Okrem toho, keby vedeli, že sa každé
slovo zaznamenáva, nesprávali by sa spontánne.
O necelú minútu sa na skype prihlásil aj Dávid. Spustil som teda
konferenčný hovor a tŕpol od nedočkavosti, ako sa bude komunikácia
vyvíjať.
„Ahoj, Dávid,“ začal Andrej. „Tak čo tajomné si na Tribeči zažil ty?“
V hlase mu zaznievalo nadšenie, naivne totiž veril, že si ide povymieňať
záhadné skúsenosti.
„Tajomné? Vôbec nič,“ štartoval Kerčel, ktorému otázka zabrnkala
na citlivú strunu. „Pretože tam vôbec nič tajomné nie je,“ doložil úsečne.
Paráda, už sa to začína! pomyslel som si spokojne.
„S tým by som celkom nesúhlasil,“ oponoval Bežanský.
„Nedeje sa tam nič, čo by sa občas neprihodilo aj v iných pohoriach.
Bodka,“ trval na svojom Dávid.
„Áno, dá sa nad tým mávnuť rukou a povedať, že ľudia mizli aj miznú
všade, to súhlasím. Aj zvláštne tragédie sa udejú hocikde. Ale keď sa
do toho začneš ponárať, tak zistíš, že sa čoraz viac dostávaš niekam, kde
nechceš byť…“
„Presne si to vystihol,“ vydýchol Kerčel. „Keď sa do toho začneš
ponárať… Vieš, čo je to pareidólia? Psychologický fenomén, keď v úplne
náhodnom obrazci, napríklad v oblakoch, na Mesiaci alebo na kúsku pizze,
odrazu vidíš ľudskú tvár či Panenku Máriu. Náhodné prvky sa ti pospájajú
tak, že vynikne konkrétny a zmysluplný obrazec, aj keď tam v skutočnosti
nie je.“
„Ale ja nevidím žiadne obrazce…“
 „Práveže vidíš, ale neuvedomuješ si to. Čosi ako pareidólia existuje aj
v myslení. Keď sa ti niečo dostane pod kožu alebo ti vlezie do hlavy, začneš
podvedome z informácií vyberať iba tie, ktoré ti pasujú do vzorca. Všetko
ostatné odfiltruješ a odrazu je na svete záhada, ktorú zdanlivo všetko
potvrdzuje.“
„Lenže ja mám aj videá a –“
„Šiješ si búdu sám na seba, nič viac,“ prerušil ho Dávid už o čosi
nervóznejším hlasom. „Čo sa babe chcelo, to sa babe snilo – presne
na takom princípe to funguje.“
„Práveže naopak,“ snažil sa Andrej o zmierlivý tón.
„Snažím sa udržať si nadhľad, ale pred niektorými faktami nezatváram
oči. To skôr ty filtruješ informácie a tie, ktoré ti nezapadajú do vzorca,
jednoducho nevnímaš. Ak pareidólia, či ako si to nazval, funguje na mňa,
možno funguje aj na teba. Tiež mažeš všetko, čo ti nepasuje do predstavy.“
„Racionálny prístup znamená zakrývanie si očí… To určite,“ zafrflal
Dávid.
Mám citlivé ucho, dobre som začul, ako na okamih zaváhal. Prekvapilo
ma, že Andrej argumentuje naozaj vecne a logicky.
„Tak pred akými faktmi si zakrývam oči?“ pokračoval Kerčel.
„Asi neveríš, že v Howadoorovom článku je niečo pravdivé, však?“
„Samozrejme, že nie! Je to obyčajný podvrh. Sám autor to priznal.“
„Lenže dve mená zmiznutých, o ktorých v článku píše, mám spoľahlivo
overené u tamojších obyvateľov. Tí ľudia tam naozaj zmizli. Keby
Howadoor iba mystifikoval, pokojne si mohol mená tých osôb vymyslieť –
veď internet znesie všetko. Zároveň ale nepoznal legendu o Jarmočnom
kríži, ktorá je na naše pomery dosť unikátna a v tribečskom regióne
známa.“
„Tak vidíš. Keby tam naozaj bol, vedel by aj o legende,“ namietol Dávid.
„Na druhej strane, keby mu išlo iba o vyvolanie čo najväčšej senzácie,
určite by legendu prihodil.“
„Jasné, čiže keď niečo nevie, vlastne sa tým potvrdzuje, že píše pravdu.“
„To vôbec netvrdím. Iba hovorím, že keby mu išlo o zozbieranie
strašidelných historiek a celé to robil s takýmto cieľom, určite by
na legendu narazil a spomenul ju.“
 „Strašne špekuluješ.“
„Aj to pripúšťam,“ vydýchol Andrej, zrejme sa pri mikrofóne uškrnul.
„Sú to iba špekulácie, ale tie sú základom všetkého. A ešte jedna vec.
Nezdá sa ti čudné, že tie dva Howadoorove články visia na nete tak dlho?
Od deväťdesiateho deviateho roku. Články na webe mávajú oveľa kratšiu
životnosť. Keby chcel mať autor pokoj, tak ich jednoducho vymaže
a hotovo. Ale oni tam visia už pätnásť rokov… Kvôli čítanosti, návštevnosti
alebo…?“
„Alebo čo?“
„Neviem, iba uvažujem nahlas.“
Priznám sa, z vývoja rozhovoru som bol trochu sklamaný. Čakal som
plamennú hádku a namiesto toho obaja celkom kultivovane diskutovali.
Ich polemika dokonca zaujala Miu natoľko, že zobrala Klaudiu a sadla si
na gauč, aby lepšie počula.
„Páni, a nevadilo by vám, keby som niečo z tejto diskusie použil
na blogu?“ prilial som olej do ohňa.
„V pohode,“ odvetil Andrej.
„No to teda vadilo!“ zafučal Kerčel. „Nič také si nevravel. Keď dáš toto
na blog, znova sa začne špekulovať, ako to s Tribečom vlastne je.“
Mlčal som, nechcel som otvorene prisvedčiť, že práve o to mi ide.
„Ale veď nech ľudia špekulujú, čo máš proti tomu?“ zastarel sa
Bežanský.
„Na toto ste ma chceli využiť⁈ Aby som dával racionálne argumenty,
ktoré akože prekonáte tým svojím blúznením?“
Konečne to začínalo chytať grády.
„Ale kdeže, Dávid. Nikomu z nás o nič také nejde,“ ubezpečil som ho
a vyslúžil si káravý pohľad od Mie.
„Jasné, že ide!“ prskal. „Ty tvrdíš, že máš nejaké dokumenty, on má zas
videá s tajomnými javmi. To určite! Chcete ten podvod šíriť ďalej!“
„Ale ja tie dokumenty naozaj mám,“ podotkol som.
„Ja zas tie videá s čudnými zvukmi,“ doplnil Andrej.
„Neojebávajte,“ zvulgárnel, hlas sa mu chvel od rozčúlenia. „Aspoň ma
neojebávajte. Jedno aj druhé je podvrh. Takých si vyrobím, koľko budem
chcieť.“
 „Kdeže, žiadny podvrh!“ vyprskol Bežanský. Konečne začínal byť
naštvaný, obvinenie z vyrábania podvrhov sa ho zjavne dotklo.
„Ani moje dokumenty nie sú podvrh,“ dodal som. A presne vtedy mi
napadlo, že zvýšim stávky. Nie dvojči trojnásobne, ale rovno stonásobne.
„Chceš sa na ne prísť pozrieť a overiť si to?“ opýtal som sa čo
najvláčnejším hlasom.
Mia do mňa nespokojne šťuchla, ale ignoroval som ju.
„Ja ti zas pokojne ukážem tie videá,“ ponúkol sa Andrej. „Okrem toho, ak
by sa dalo, tiež by som rád mrkol na dokumenty.“
Dávid sa zasmial, ale nebol to úprimný smiech. „Odkiaľ ste spadli? Kvôli
takýmto chujovinám mám cestovať?“
„Vidíš, zakrývaš si oči,“ pohotovo ho podpichol Bežanský. „Nič, čo ti
nepasuje do obrazu, nechceš ani vidieť.“
„Lebo viem, že sú to podvrhy a vy dvaja ste ojebávači! Nebudem vám
robiť užitočného idiota.“
„Keď si si tým taký istý, prečo sa bojíš prísť pozrieť na vlastné oči?“
Za tento myšlienkový háčik som bol na seba obzvlášť pyšný.
„Pekná provokácia, aby som zo seba urobil ešte väčšieho debila.“
„Ale, prosím ťa, nikto neprovokuje,“ tíšil som ho.
„Ak si stojíš za tým, že sú to podvrhy, príď si to overiť,“ skúšal Andrej.
„Dohodnime sa takto: keď si dokumenty a videá pozrieš a povieš, že sú
to podvrhy, napíšem to na blog. Normálne tam zverejním, že išlo iba
o podvrhy. Sľubujem,“ vytiahol som posledný tromf.
„Rozmyslím si, ale teraz už choďte obaja do riti,“ uzavrel Dávid a odpojil
sa.
Rozlúčil som sa s Andrejom a ukončil rozhovor. Vedel som, že Kerčel sa
chytil. Získať video zo spoločného stretnutia bolo stokrát lepšie než
obyčajná zvuková nahrávka. Spokojne som si pomädlil ruky a otočil sa
k Mii.
Úsmev mi rýchlo pohasol – tvárila sa naštvane.
„Ty nimi manipuluješ!“ obvinila ma.
„Ale kdeže.“
„Neklam mi, Igor,“ zasyčala výstražne. Keď ma začne oslovovať menom,
je zle. Znamená to, že sa v nej spustil samovytáčací mechanizmus. Nech
poviem čokoľvek, iba situáciu zhorším.
„Čo ťa tak štve? Nerobím nič zlé,“ zmohol som sa na chabú obranu.
„Navádzaš nejakých chudákov, aby sa strápňovali. Nahráš si to a hodíš
na blog.“
„No a? Robia to dobrovoľne, do ničoho ich nenútim…“
„Manipuluješ nimi, prekračuješ medze, už znova ulietaš,“ vymenovávala.
Rozhorčene pri tom gestikulovala a nevedomky mávala korytnačkou
zo strany na stranu.
Zmĺkol som. Naozaj mám dobré ucho – v Miinej tiráde som začul obavu.
Skrývala sa pod nánosom hnevu, ale bola tam. Moja polovička sa bála, že
znova ulietam. Tentoraz nie na drogách ani na graffiti, ale na adrenalínovej
honbe za senzáciou a čo najväčšou čítanosťou. Uznávam, bola to forma
závislosti. Neustále som od čohosi závislý a blogovanie, nech by som preň
robil čokoľvek, mi oproti iným závislostiam pripadalo ako prijateľná
alternatíva.
„Chápem, možno máš pravdu,“ pripustil som. Mia bola moja kotva, už
veľakrát mi pomohla. Nebyť jej a uzemnenia, ktoré mi poskytovala
zakaždým, keď som ho potreboval, ktovie, kde by som už bol. Určite
na nejakom škaredom mieste.
„Jasné, že mám pravdu,“ zdôraznila a začudovane sa pozrela
na korytnačku, akoby si až teraz uvedomila, že ju po celý čas drží v ruke.
Klaudia sledovala dianie vyjavenými očkami.
„Chápeš, o čo mi ide, nie?“ opýtal som sa potichu.
„Tribečská záhada to asi nebude.“
„Jasné, že nie,“ pokrútil som hlavou. „Kašlem na záhadu, aj na blog, ja
len…“
„No dopovedz.“
Hanbil som sa, príšerne som sa hanbil, ale slová mi vykĺzli pomedzi
pery: „Však pozri na mňa… Dokončil som výšku, ale zarezávam ako roboš,
inú robotu neviem zohnať, aj keď posielam motivačné listy ako chuj…
Potrebujem niečo…“
„Veď ja viem,“ prikývla. „Niečo, v čom si dobrý. A toto ti ide, všetkému
rozumiem, vieš, že ťa podporujem. Len sa mi zdá, že –“
„Už znova ulietam.“
 „A prekračuješ medze,“ dodala, tentoraz zmierlivejším tónom. Neviem, či
chápala, že ulietam najmä zo strachu – veľmi som sa bál, že ju stratím
pre to, aký som neschopný. Veď najmä preto som potreboval čosi spraviť,
čosi dokázať. Aspoň v niečom byť niekto.
„Dám si na to pozor, sľubujem.“
„Fajn, som rada.“
„Ale…“
Nadvihla obočie, vyčkávala, čo mám ešte na duši.
„To stretnutie už nezruším, v tomto mi nebráň,“ rozhodil som rukami.
„V poriadku.“
„To fakt?“ neveril som vlastným ušiam. Prekvapilo ma, že Mia vo mne
stále čosi vidí a nechce, aby sa to premrhalo.
„Fakt,“ prikývla. „Ale pôjdem tam s tebou.“

Nedala si to vyhovoriť, aj keď som sa nenápadne snažil celý týždeň.

Toľko totiž trvalo, kým došlo k nášmu prvému spoločnému stretnutiu.
Vyšlo to na sobotu. Už od rána bolo zatiahnuté, nepršalo, ale po celý čas
jemne mrholilo. Nevadilo by mi, ani keby padali krúpy. Keď sme s Miou
kráčali Burianovou medzierkou k Hlinkovmu námestiu, kde sme sa mali
stretnúť s Dávidom a Andrejom, takmer som od nedočkavosti poskakoval.
„Ako malý chlapec,“ opakovala Mia a krútila hlavou. Dúfal som, že sa
do rozhovoru nebude príliš zapájať – nerád by som strávil celú noc
vystrihovaním jej hlasu z nahrávky. Predstava, že nakrútim aj
videozáznam ma stále neopúšťala, no vedel som, že zrealizovať čosi také
nebude ľahké.
Došli sme na roh námestia a Pivovarskej ulice, kde stojí známy
Grossmanov dom. Kedysi som aj o ňom napísal blog, ale takéto záležitosti
čitateľov nezaujímajú. Pôvodne trojposchodovú stavbu nechal v odvážnom
funkcionalistickom slohu postaviť koncom dvadsiatych rokov bohatý
židovský obchodník Jozef Grossman. Na tie časy bola takáto budova úplná
rarita. Nachádzali sa v nej obchodné priestory aj šesť veľkých bytov.
Samozrejme, prišli štyridsiate roky, hejslovenskí Žilinčania naložili milého
Grossmana aj s rodinou do vláčika a dovi-dopo.
 Dnes sa v dome nachádza kaviareň Café le Jour, kde sa malo stretnutie
odohrať. Prišli sme o pätnásť minút skôr – chcel som si v pokoji vybrať
vhodný stôl a pripraviť diktafón. Keby sme totiž sedeli hneď vedľa
reproduktora vyhrávajúceho elegantný jazz, mohol by som si doma síce
púšťať peknú hudbičku, ale z rozhovoru by som veľa nezachytil.
Usadili sme sa pri presklenej stene, cez ktorú vidno neďalekú fontánu aj
celé námestie. Mia sa spokojne rozhliadla po interiéri, vedel som, že má
kaviareň rada. Aj mne sa tam páčilo, miestnosť bola obložená
vyrezávaným drevom, na stenách viseli obrazy s farebnými motívmi
od Alfonsa Muchu. To mi objasnila Mia, keď sme sem zavítali prvý raz.
„Výzdoba v secesnom štýle,“ usmiala sa vtedy a ja som sa do nej
definitívne zbláznil.
Ani neviem, prečo som na to stretnutie vybral práve kaviareň, kde sme
absolvovali prvé rande. Nahováral som si, že pre dobrú lokalitu a ľahkú
dostupnosť. Zároveň som však dúfal, že tam Miu premôžu romantické
spomienky, zasníva sa, nebude nepríjemná a zbytočne nevyhrotí situáciu
neželaným smerom.
Objednali sme si taliansku kávu Musei a cez kvapkami pokrytú sklenú
stenu sledovali námestie. Pre sychravé počasie sa vyprázdnilo, vydláždené
plochy sa vlhko leskli. Rozľahlý prázdny priestor pôsobil prízračne
a cudzo. Na dolnom konci sa objavila drobná postavička s bielou igelitkou
v ruke. Okamžite som spoznal Andreja, aj keď som ho predtým videl iba
na okamih cez webkameru. Kráčal v predklone, hlavu na dlhom krku mal
vystrčenú dopredu. Vyzeral, akoby prekonával nápory prudkého vetra,
hoci vôbec nefúkalo. Keď podišiel bližšie, rozoznali sme viac detailov –
neučesané ryšavé vlasy, staromódnu vetrovku, aká sa nosila
v deväťdesiatych rokoch, aj veľké hranaté topánky, čo vyzerali ako plutvy.
Mia na mňa pozrela, obočie nakrčené, no zdržala sa komentára.
Nemusela nič hovoriť, ale aj tak som vedel, čo si myslí.
A s takýmito ľuďmi sa stretávaš! kričal jej vyčítavý pohľad. Teda,
nevadilo jej iba stretnutie, ale najmä to, že ľudí Andrejovho typu využívam
na dosiahnutie svojich cieľov. Nebol vtedy priestor na filozoficko-etickú
debatu, ale keby som to veľmi skrátil, tak na čo iné, než na využívanie,
vlastne takíto ľudia sú, nie?
 Dobre, žartujem, nemrač sa na mňa hneď rovnako ako vtedy Mia.
Len čo Andrej vošiel do kaviarne a priblížil sa k nám, udrela mi do nosa
nasladlá vôňa akéhosi parfumu, čo na seba nastriekal. Takmer sa mi obrátil
žalúdok. Sedláčik vyrazil na stretnutie s civilizáciou, takže sa poriadne
navoňal.
„Ahojte,“ rozžiaril sa, pri pohľade na Miu pootvoril ústa.
Stretnutie naozaj nebol dobrý nápad; súcitne som svoju polovičku
pohladil po chrbte a dúfal, že ju slizká atmosféra, čo tryskala z Andreja,
nerozloží ako kyselina.
„Nazdar,“ odzdravil som a podal mu ruku.
Bolo to ako dotknúť sa vyškereného žabiaka. Okuliare mal zarosené, ústa
roztiahnuté do kŕčovitého úsmevu, dlaň studenú a vlhkú. Typický
asociálny záhadológ. Jediné, čo ma zadržalo, aby som Miu nezobral
pod pazuchu a nevyviedol z kaviarne, bolo očakávanie konfrontácie tejto
smutnosmiešnej figúrky s Dávidom. A, samozrejme, zapnutý diktafón
ukrytý pod vetrovkou položenou na kresle.
Andrej sa posadil, z igelitky vytiahol celkom moderne vyzerajúci tablet,
už-už sa púšťal do diskusie. Keď k nemu pristúpila servírka a opýtala sa ho,
čo si dá, úplne ho to vykoľajilo. Čosi zakoktal, v ruke nervózne húžval
igelitku – jednoducho, spoločenský typ. Napokon si objednal, a teraz
pozor, smotanový dezert panna coa s omáčkou z lesného ovocia! Fakt si
nevymýšľam, presne toto si objednal a tváril sa pri tom, akoby práve
vykonal tú najchlapskejšiu vec na svete. Týpek na pohľadanie.
Našťastie sa otvorili dvere a vošiel ozrutný chlap s plnou okrúhlou
tvárou a výraznou plešinou. Vyzeral trochu ako prerastená gorila, jeho
objemy vznikli kombináciou tuku s poriadne vypracovanými svalmi.
Tušil som, že je to Dávid, a predpoklad sa mi potvrdil. Všetkých si nás
premeral ostrým pohľadom. Najdlhšie si prezeral Andreja, zazdalo sa mi,
že pri tom mierne pokrčil kútikmi úst. Antipatia na prvý pohľad.
Paráda, presne toto potrebujem, hovoril som si spokojne.
„To s vami som debatoval?“ opýtal sa Dávid, akoby stále nemohol uveriť,
že naozaj vycestoval na takéto stretnutie.
„Áno, áno,“ prisvedčil Andrej a nadšene sa usmieval.
 „Tak to som zvedavý, čo máte,“ zašomral Kerčel, zavesil si vetrovku
na vešiak, nahlas kýchol a prisadol si k stolu.
Neotáľal som, železo treba kuť za horúca. Natiahol som sa po športovú
tašku, ktorú som priniesol so sebou, a vytiahol z nej dokumenty
o hospitalizácii a liečbe Waltera Fischera. Bolo to po prvý raz, čo som ich
ukázal niekomu cudziemu. Prebehla mnou vlna nervozity, azda aj
žiarlivosti. Štós starých papierov bol môj poklad, môj miláčik, keď sa ich
dotýkal niekto iný, cítil som sa ako Glum z Pána prsteňov. Mimochodom,
celkom trefné prirovnanie. Dokumenty a udalosti, ktoré sa vďaka nim
spustili, na mňa pôsobili podobne ako Prsteň moci z toho fantasy príbehu.
Na to som ale prišiel až neskôr; keď sa to dialo, vôbec som to nevnímal,
všetko sa mi zdalo v poriadku.
Posunul som papiere k Dávidovi a Andrejovi. Zároveň som bez okolkov
zobral šálku so smotanovým dezertom a preložil ju o kúsok ďalej. Keby
zostala na pôvodnom mieste, Bežanský by ju určite rozlial rovno na môj
poklad.
Záhadológ aj skeptik sa nahli nad hŕbku, obaja zaujatí, aj keď každý
iným spôsobom. Andrej sa tváril natešene, akoby práve dostal prvé sväté
prijímanie. Dávid, naopak, zvraštil obočie, behal pohľadom
po formulároch, ukazovákom si podtrhával jednotlivé riadky a nahlas
posmrkával. Nechutný zvuk mi liezol na nervy, no Kerčel si ho zjavne
neuvedomoval – všetko na ňom bolo akési hrubé: prsty, krk aj správanie.
Na rozdiel od Andreja nevoňal sviatočným parfumom, práve naopak –
zakaždým, keď sa pohol, doletel k nám príval štipľavého zápachu. Celkovo
sa dosť výrazne potil, aj na plešine sa mu perlili drobné kvapky.
„Tak čo?“ opýtal som sa po chvíli.
„Sú pravé,“ vydýchol Andrej.
„Neviem, čo čakáš, že poviem? Ako to mám takto narýchlo posúdiť?“
šomral Dávid a škriabal sa na brade.
Mia mlčala, pohľadom skákala z jedného na druhého; cítil som, že
pod stolom nervózne trasie chodidlom.
„Pozri si video s tými čudnými zvukmi,“ navrhol Bežanský a podal
Dávidovi tablet.
Kerčel neprotestoval, spustil nahrávku a natočil hlavu, aby lepšie počul.
 Video som už videl, takže ma nezaujímalo. Sledoval som Andreja
skrčeného nad dokumentmi, aj Dávida nahrbeného nad tabletom
a premýšľal, ako stretnutie okoreniť. Keby vedľa mňa nesedela Mia, bol by
som trúfalejší; v jej prítomnosti som sa však cítil ako pod dohľadom.
„Toto je zaujímavé,“ ozval sa Andrej a ukázal na psychiatrický prijímací
formulár. „Píše sa tu, že keď Fischera o takmer tri a pol mesiaca objavili,
mal na rukách a nohách rezné rany.“
„Áno,“ prisvedčil som. „Niekde ďalej je poznámka od doktora Grachulu,
že rany mali rôznu hrúbku aj hĺbku, takže ich zrejme nespôsobil jediný
nástroj.“
„Zaujímavé, veľmi zaujímavé,“ šomral Bežanský a kýval hlavou.
„Toto je nejaký ojeb,“ ozval sa Dávid. „Dokumenty neviem posúdiť, ale
táto nahrávka je ojeb.“
„Akože prečo?“ Andrej sa zatváril prekvapivo bojovne, dokonca vystrčil
bradu.
„Poslali ste kamoša za kríky, aby pískal na nejakej píšťale.“
„Vôbec nie!“
„Je to nejaká píšťala alebo čo, však počujem.“
„Neviem, čo to je, ale nie je to nafingované,“ trval na svojom záhadológ.
„Obyčajná píšťala, nič iné. Vôbec nič čudné sa v tých lesoch nedeje, už
to pochop,“ pritvrdil Kerčel.
„Vôbec nič čudné? Tak fajn,“ zasyčal Andrej a vytrhol mu tablet z rúk.
Myslel som si, že sa zbalí a urazene vypadne. Také finále by v blogovom
príspevku vyznelo celkom zábavne.
Chlapík si však namiesto toho vzdorovito napravil okuliare, čosi
poťukal, pozrel na mňa.
„Je tu bezpečné wifi?“ vypadlo z neho.
„Asi hej,“ pokrčil som plecami. Keby tam nebola Mia, asi by som
vyprskol do smiechu, lebo pohľad na rozčúleného Bežanského
s očervenelou tvárou bol na nezaplatenie.
Znova sa nahol nad tablet, niečo napísal, odoslal a čakal.
„Nič čudné? Tak si prečítaj toto,“ povedal po chvíli a otrčil displej
k Dávidovi. Otočil som sa k nim, aby som lepšie videl – bol som zvedavý,
s čím Andrej vyrukoval.
 Na displeji žiarila správa zo 7. 1. 2011, ktorú publikoval portál Čas.sk.
Visí na webe dodnes, takže ju môžeš uverejniť.11

PÁTRAJÚ PO LUCII (20), KTORÁ SA SAMA VYBRALA

NA TURISTICKÝ VÝLET

Polícia a občania pátrajú po Lucii Zaťkovej (20) zo Zlatna (okres Zlaté

Moravce), ktorá sa nevrátila z turistiého výletu.
Ako Čas.sk informovala nitrianska krajská policajná hovorkyňa Renáta
Čuháková, nezvestná Lucia Zaťková (20) sa vo štvrtok nevrátila z horskej
túry na Javorov vr v pohorí Tribeč.
Lucia, ktorá pracuje na píle ako robotníčka, sa na výlet vybrala sama,
bez mobilu. „Doma povedala, kam ide. Bola zvyknutá odiť na túry aj sama,
ona sa len tak niečoho nezľakne. Zvyčajne sa z túr vracala domov do 18.
hodiny večer. Keď sa vo štvrtok nevrátila, začali ju hľadať ľudia z dediny aj
privolaní policajti. V noci našli na vrole Tribeča jej zápis v turistiej knihe,
že tam o 15. hodine bola a že sa teší domov,“ povedala pre Čas.sk Luciina
známa, ktorá ako jedna z mála ľudí tejto dediny mladú ženu nehľadá
v okolitý horá.
Mladú ženu hľadajú desiatky obyvateľov obce Zlatno, policajti
a záranári. Očakáva sa prílet vrtuľníka ministerstva vnútra s termovíziou.
Trasa, na ktorú sa Lucia vybrala, je podľa turistiý odborníkov jednou
z najkrajší, ale súčasne aj najnáročnejší turistiý trás v pohorí Tribeč.
Vedie na najvyšší vrol pohoria a na najvyššie vroly hrebeňa, ktoré
presahujú nadmorskú výšku 700 m. Strmé stúpania a klesania sú pre túto
trasu arakteristié, preto odborníci odporúčajú výlet na tejto trase len
v priaznivom počasí.

„No bože, obyčajné zmiznutie, to sa v horách stáva,“ zhodnotil Dávid,

keď dočítal.
„Fajn, obyčajné zmiznutie,“ uškrnul sa Andrej. „Ale všimni si, že sa to
znova stalo v rovnakom období ako všetky ostatné zmiznutia – od konca
novembra do začiatku marca. Nezvestná je zo Zlatna – to je tá obec,
do ktorej v decembri 1930 nedošla zmiznutá Mária Švajzerová. A ďalej,
znova išlo o Javorov či Javorový vrch.“
„Náhoda.“
„Ty sa úplne brániš vidieť fakty! Mne vytýkaš, že som mimo reality, ale
v skutočnosti máš klapky na očiach práve ty. Nič ťa nepresvedčí, aby si sa
na to pozrel aj z iného uhla, čo?“
„Kľudne sa pozriem z iného uhla, ale to by si musel ukázať niečo naozaj
zaujímavé. Nie nafingované video alebo správu o obyčajnom zmiznutí
v horách.“
„Takže niečo naozaj zaujímavé?“ uškrnul sa Bežanský. „V poriadku. Čo
povieš na toto?“
Znova poťukal po displeji, chvíľu počkal a ukázal nám ďalšiu správu –
tentoraz publikovanú na portáli Pluska.sk.

NEZVESTNÁ LUCIA SA NAŠLA!12

Lucia Zaťková z obce Zlatno pri Zlatý Moravcia sa dnes podvečer

sama vrátila domov. Informovala o tom vo večernom spravodajstve televízia
Markíza. Mladá žena bola nezvestná od štvrtka a dnes po nej celý deň pátrali
policajti za pomoci vrtuľníka i psov.
Po tridsiati hodiná sa 20-ročná skúsená turistka vrátila s dorezanými
rukami. Privolali k nej rýlu zdravotnú pomoc a teraz ju čaká vyšetrenie
v nemocnici.
Lucia odišla z domu na výlet na vr Tribeč včera predpoludním. Hoci si
nabalila vodu i potraviny, mobilný telefón neala doma.
Keď sa ani po zotmení nevrátila domov, rodičia zalarmovali políciu.
Približne 40 mužov zákona dnes celý deň prehľadávalo rozľahlé okolie
za pomoci vrtuľníka a psov. Do pátracej akcie sa zapojili aj rodinní
príslušníci, známi a dobrovoľníci.

Kerčel dočítal, odvrátil tvár k presklenej stene, nič nevravel, iba sa

nervózne škriabal po brade.
„Nič čudné?“ rypol doňho Andrej. „Vôbec nič čudné? Ani to, že sa
objavila s dorezanými rukami – presne ako Fischer pred sedemdesiatimi
piatimi rokmi? Ani to, že na webe nenájdeš žiadne vysvetlenie, prečo mala
dorezané ruky alebo čo sa jej stalo?“
„To nič nedokazuje!“
„Nič to nedokazuje, ale nie je to úplne normálne. Ak neuznáš ani toto,
tak máš ozaj hlavu strčenú v piesku.“
Nastala chvíľa ticha, Kerčel potiahol nosom. „Tak nie je to úplne
normálne,“ dostal zo seba, akoby ho jednoduchá veta stála veľa námahy.
„Ale vôbec nič to nedokazuje.“
„Netvrdím, že to niečo dokazuje. Ale je to prinajmenšom zvláštne.
Navyše, presne toto je typické pre prípady, keď niekto záhadne zmizne
a znova sa objaví. Málokedy objasní, čo sa mu stalo. Býva úplne zmätený,
jednoducho o tom nechce alebo nevie hovoriť, a málokedy v médiách
nájdeš vysvetlenie, aj keď novinári by si na tom určite radi zgustli.
Mimochodom, ďalším typickým znakom je, že zmiznutý človek sa objaví
s čudnými reznými ranami, veľmi často aj bosý.“
„A to vieš odkiaľ?“ zastarela sa Mia. Prekvapilo ma, že sa ozvala, no
nijako som to nekomentoval.
Andrej rýchlo sklopil pohľad, zjavne nebol zvyknutý na to, že by mu
pekné baby kládli akékoľvek otázky. „Čítam, sú o tom knihy,“ vykoktal.
„Záhadologické,“ doplnil Dávid, v hlase mu zaznelo zadosťučinenie.
„Vôbec nie,“ bránil sa Bežanský. „Poznáš sériu Missing 411 od Davida
Paulidesa?“
„Nepoznám.“
„Paulides, dlhoročný elitný policajt, zozbieral záznamy stoviek takýchto
prípadov v Amerike aj po celom svete. Žiadne výmysly či špekulácie, ale
faktografické policajné či archívne záznamy o stovkách podivne
zmiznutých ľudí. Zmapoval takto niekoľko desaťročí, a vieš, čo zistil?“
„To teda netuším.“
„Že takéto prípady majú podobné črty a znaky, podobné vzorce,
bez ohľadu na to, či sa dejú v Amerike, Európe alebo v Ázii. Tých vzorcov
je niekoľko, a to, čo som povedal pred chvíľou, je iba jedným z nich.“
„Čo ešte zistil?“ zaujímala sa Mia.
„Myslíš nejaký ďalší vzorec? Napríklad, že zvláštne zmiznutia nie sú
v krajine alebo štáte rozptýlené rovnomerne. Majú tendenciu združovať sa
do akýchsi zhlukov, neveľkých lokalít, kde sa nevysvetliteľne hromadia,
a to neraz po celé desaťročia.“
„Samozrejme, ľudia miznú tam, kde je zložitý terén,“ prehodil Dávid.
„Práveže nie. Paulides zistil, že najviac zmiznutí štatisticky nenastáva
v lokalitách s najnáročnejším alebo najnebezpečnejším terénom. Také
miesta, kde mizne veľa ľudí, označuje slovom klaster – zhluk. U nás je
úplne typickým klastrom pohorie Tribeč, ktoré nie je v žiadnej
geografickej pustine, ani nie je turisticky náročné.“
„To je zvláštne,“ povedala Mia. Až vtedy som si všimol, že sa
medzičasom naklonila k Andrejovi, akoby ju téma naozaj zaujala.
„Ešte zvláštnejšie je ďalšie zistenie,“ rozohnil sa Bežanský. „Je to až
strašidelné, ale štatistiky to potvrdzujú, Paulides aj ďalší dokázali, že to nie
je výmysel.“13
„A to?“ nadvihol som obočie.
„Každý klaster má svoje vlastné chute.“
„Nerozumiem.“
„Možno som to zle vyjadril. Asi nie úplne každý, ale väčšina klastrov má
svoje vlastné chute. Buď tam po celé dekády vo zvýšenej miere mizne
určitý typ ľudí – napríklad mladí chlapci, dôchodcovia či ženy v zrelom
veku, alebo sa zmiznutia dejú za špecifických okolností, v konkrétnom
počasí alebo v určitom čase.“
„Nezmysel!“ vydýchol Kerčel.
„Pozri si Paulidesa, sú tam štatistiky stoviek prípadov od začiatku
minulého storočia až do súčasnosti. Nie je to nezmysel. Takmer každý
klaster má svoje vlastné chute. Napríklad v okolí Sauk Mountain miznú už
dlhé desaťročia malí chlapci, v oregonských horách ree Sisters zas
dospelí chlapi a inde výhradne staršie ženy. V Tribeči sa to prejavuje tak,
že sa strácajú síce rôzne typy osôb, ale zakaždým iba v období od konca
novembra do marca.“

Dávid už nič nenamietal, no stále krútil hlavou a hľadel cez sklo

na vyprázdnené námestie.
„Ja by som si ten Tribeč išla pozrieť,“ oznámila Mia. Prudko som sa k nej
otočil – hádam žartuje. Ale nežartovala, hľadela na mňa vyzývavo,
podprahovo som zachytil, že mi takto odpláca moju zlomyseľnosť aj
pokusy
manipulovať s Andrejom a Dávidom.
„Vravela si, nech dám od toho ruky preč,“ namietol som.
„Vravela. Nemám z toho dobrý pocit. Ale je to zaujímavé, chcela by som
Tribeč vidieť, a ak je pravda, čo hovorí, tak do decembra nič nehrozí.“
„Ja by som išiel,“ rozžiaril sa Andrej, civel na Miu a nedokázal z nej
odtrhnúť zrak.
„Treba si to rozmyslieť, naplánovať…“ šomral som.
„Predstav si, akú reportáž na blog by si z toho urobil,“ podpichla ma.
Občas býva až nemilosrdne krutá.
„To by bola paráda,“ horlil Bežanský. „Dávid, ty si z Nitry, máš to
na skok. Išiel by si tiež, nie?“
„Ani náhodou, vďaka.“
„A prečo nie? Veď si vravel, že máš Tribeč pochodený a rozprával si sa
aj s tamojšími obyvateľmi.“
„To hej. Budú si z vás klopkať prstom na čelo.“
„Tak poď s nami, aspoň sa ukáže, že máš pravdu,“ pridala sa Mia.
„Jediné, čo sa ukáže, bude, že tam zablúdite. Lenže nie
pre dimenzionálnu bránu, ale preto, že ste amatéri. Je tam zalesnený terén,
málo výhľadov a orientačných bodov.“
„Čo by sme zablúdili, tiež som tam zopárkrát bol, povediem ich,“ vyhlásil
Andrej.
„Veď práve.“
„Tak poď, keď si taký frajer! Uvidíme, či sa tam naozaj tak dobre vyznáš,“
nedal sa Bežanský a znova vysunul drobnú bradu.
„Neuveriteľné,“ precedil Dávid pomedzi zuby, dopil kávu a pozrel na nás.
„Nepôjdeme už?“ navrhol.
Tým sa stretnutie v podstate skončilo, nepadlo tam žiadne záväzné
rozhodnutie, ale nápad vypraviť sa na Tribeč zostal visieť vo vzduchu.
Rozišli sme sa s tým, že záležitosť doriešime a spresníme cez emaily.
Zo stretnutia som si napokon neodniesol žiadny videoúlovok. Domov
sme sa s Miou vrátili v mĺkvej nálade, ani sme sa cestou nedržali za ruky.
 Komentár autora
Asi nikoho neprekvapím, keď poviem, že historka o objave platní mi
nepripadala príliš hodnoverná. Igor ju nevedel dokázať napríklad tým, že by
mi prehral zvukové záznamy Fiserovho hlasu. Všetko, čo mal, bolo klbko
poprepletaný a zamotaný informácií, plus zopár digitálny záberov
akejsi starej budovy. Jedna z fotiek zaytávala aj starobylý čierny trezor
a hŕbku zaprášený dokumentov. To bolo všetko, nič viac som nevidel.
Asi aj preto som sa na prvom stretnutí utvrdil v názore, že ide o výmysel
alebo žart. Jediné, čo na mňa spravilo určitý dojem, bolo množstvo vzájomne
sa dopĺňajúci informácií, ktoré mi Igor poskytol. Už len i zozbieranie
muselo zabrať celé týždne, možno aj mesiace. Keby niekomu išlo o žart,
investoval by doň toľko času a energie? Premýšľal som nad tým, nerozumel
som Igorovej motivácii. Aj keby mu celý zámer vyšiel a parádne si zo mňa
vystrelil, čo by z toho mal? Chvíľu radosti, ako mi prešiel cez rozum. Stála by
mu tá víľa za týždne alebo mesiace práce na zhromažďovaní, vymýšľaní
a prepájaní takého množstva dát?
Ani nehovoriac o tom, že spôsob, akým svoj príbeh prednášal, bol pomerne
presvedčivý. Igor všetko podával oduševnene, občas sa zdalo, že sa celkom
ponoril do spomienok. Pri niektorý pasáža sa zjavne rozrušil, neraz tak
silno, až mu na čele vystúpili drobné kvapky potu. Neustále sa tiež vracal
k sebaobviňovaniu a výčitkám, čo bolo také časté, až otravné, že som tieto
jeho výpady voči samému sebe pri prepise nahrávok na niekoľký miesta
vyneal. Neprinášali žiadnu novú informáciu, no v tomto komentári i
spomínam na dokreslenie môjho dojmu z Igora.
Hoci som o príbehu poyboval, stále som si nebol naistom, či ide o čisté
bludy. Preto som otvoril google a pustil sa do vyhľadávania. Chcel som si
overiť, či na internete naozaj objavím spomínané články a či Igorove
informácie sedia. V tomto bode musím pripustiť, že praktiy všetko, čo
povedal o internetový článko, novinový správa, odkazo
a komentáro v diskusný fóra, sa mi podarilo overiť. V tomto smere
neklamal ani nezavádzal.
Práve táto zhoda ma popohnala, aby som načrel ešte trou hlbšie. Už
z princípu som cel objaviť dôkaz, že sa ma Igor snaží naytať. Podnikol
som teda krok, ktorý mi pripadal najlogiejší – vyhrabal som z hlbín
internetu emailovú adresu Howadoora, autora prvotného článku o tribečskej
záhade, a napísal mu. Načrtol som, že sa snažím v tejto záležitosti
zorientovať, a na rovinu sa ho opýtal, ako to vlastne s jeho článkom bolo.
Napokon, napísal ho koncom deväťdesiaty rokov, čiže dnes už naozaj
netreba nič skrývať.
Od tohto pokusu som nečakal veľa, takže ma prekvapilo, keď mi Howadoor
odpísal (používam jeho prezývku, keďže si v tejto súvislosti zjavne neželá
vystupovať pod vlastným menom – ide však o reálnu osobu). V emaile
vystupoval ústretovo – dovolil mi použiť jeho článok podľa uváženia, za čo
mu ďakujem –, hoci mi toho veľa neprezradil. Necem zverejňovať obsah
súkromnej korešpondencie, preto len zhrnutie osobného dojmu.
Howadoor na jednej strane nepriamo pripustil, že v skúmaní konkrétny
zmiznutí a pátraní tohto druhu nevidí veľký zmysel. Zároveň mi však
naznačil, že by som možno urobil najlepšie, keby som sa namiesto tejto témy
venoval radšej niečomu inému.
Nemyslel to ako vyhrážku ani odhováranie, no upozorňoval ma, že
konkrétnosti tejto záležitosti nie sú také dôležité ako i kontext. V danej
víli som tomuto vyjadreniu vôbec nerozumel, ale ďalšie Igorovo rozprávanie
ma doviedlo k presvedčeniu, že Howadoor veľmi správne vystihol podstatu
tribečskej záležitosti. A to bez ohľadu na to, ako sa na ňu dívame a ako ju
interpretujeme. (Ak to ani vám momentálne nedáva zmysel, nič sa nedeje,
vráťte sa k tomuto komentáru, keď dočítate celú knihu.)
Aby som to teda uzavrel – z komunikácie s Howadoorom som rozhodne
nezískal dojem, že svoj článok napísal výhradne so zámerom vytvoriť
prvoplánovo zábavnú mystifikáciu. Je možné, dokonca pravdepodobné, že
jeho výtvor obsahuje mystifikujúce prvky; domnievam sa však, že autorovi
išlo najmä o vyjadrenie zvláštneho kontextu, súvislostí týkajúci sa Tribeča,
ktoré sa inak komunikujú pomerne ťažko.
Oveľa lepšie, než pokúšať sa vysvetliť, čo presne tým myslím, však bude
pustiť k slovu opäť Igora.
Jozef Karika
 1 V čase písania tejto knihy (marec 2016) sa článok nachádza
na internetovej stránke: hp://howadoor.wz.cz/tribec.html (v prípade, že by
bol z tejto adresy po takmer dvadsiatich rokoch odstránený, ho možno
pod rovnakým názvom alebo použitím kľúčových slov „Howadoor, Tribeč“
ľahko vyhľadať na iných weboch, ktoré ho prebrali). Pozn. Jozef Karika (J.
K.)
2 V texte sa nachádza poďakovanie Júlii Wegenerovej, Aleně
Mojžíšovej, Ing. Jaroslavovi Takáčovi, Milanovi Stéklovi, Anežke
Kovářovej, Mgr. Ivanovi Horákovi, Věre Andertovej, Milene Jaškovej,
Aloisovi Zavadilovi, manželom Střechovcom, Mgr. Radkovi Křivému
a PhDr. Jiřímu Pavlovi. Po krátkom prieskume môžem konštatovať, že
prinajmenšom pri niektorých ide s najväčšou pravdepodobnosťou o reálne,
žijúce osoby. Pozn. J. K.
3 Pre lepšiu prehľadnosť som toto pásmo Igorovho rozprávania, keď
nehovorí za seba, ale parafrázuje Howadoorov článok, vyznačil kurzívou.
Pozn. J. K.
4 Tento detail uvedený v článku nesedí – 24. januára 1939 totiž nebola
nedeľa, ale utorok. V pôvodnom Howadoorovom článku možno
pri pozornom čítaní objaviť viac nezrovnalostí, chýb či preklepov
týkajúcich sa dátumov. Pozn. J. K.
5 JOZEF T. SCHÖN: Bermudský štvoruholník v Tríbeči, Hospodárske
noviny, 3. 11. 2006 (hp://hn.hnonline.sk/bermudsky-stvoruholnik-v-tribeci-
212667). Pozn. J. K.
6 Citáty kvôli zachovaniu autenticity uvádzam v pôvodnom znení, aj
s gramatickými chybami, bez diakritiky a pod. Pozn. J. K.
7 Komentáre uvádzam v pôvodnej podobe bez redakčných úprav tak,
ako mi boli poskytnuté autorom rozprávania. Pozn. J. K.
8 Článok sa v čase písania textu (marec 2016) nachádza na tejto adrese:
hp://www.kpufo.eu/sk/index.php/zahady/615-82. Pozn. J. K.
9 V čase písania knihy (marec 2016) sa dá na internete vyhľadať niekoľko
článkov o nezvestnej Soni Tóthovej. Napríklad tu: www.aktuality.sk/cla-
nok/211362/sona-je-uz-15-rokov-nezvestna-kde-zmizla/. Rovnako aj
o nezvestnom Jaroslavovi Buránskom. Napríklad tu:
www.aktuality.sk/clanok/209970/policia-patra-po-nezvestnom-hubarovi/.
Pozn. J. K.
10 Fragmenty z článku sú citované bez redakčných úprav presne tak,
ako boli publikované v časopise Vitalita č. 05/2009 na strane 25. Pozn. J. K.
11 Správu uverejňujem v pôvodnom a plnom znení. V čase písania
knihy sa nachádza na adrese: www.cas.sk/clanok/188830/patraju-po-lucii-20-
ktora-sa-sama-vybrala-na-turistiy-vylet.htm/. Pozn. J. K.
12 Správu uverejňujem v pôvodnom a plnom znení. V čase písania
knihy sa nachádza na adrese:
www.pluska.sk/slovensko/regiony/nezvestna-lucia-nasla.html. Pozn. J. K.
13 Podľa neskoršieho spresnenia ide o nasledujúce knihy:
Paulides David: Missing 411 – Western United States & Canada:
Unexplained disappearances of North Americans that have never been
solved, CreateSpace, 2012.
Paulides David: Missing 411 – Eastern United States: Unexplained
disappearances of North Americans that have never been solved,
CreateSpace, 2012.
Paulides David: Missing 411 – North America and Beyond: Stories of
people who have disappeared in remote locations of North America and
five other countries, CreateSpace, 2013.
Paulides David: Missing 411 – e Devil’s in the Detail, CreateSpace,
2014. Pozn. J. K.
 DRUHÁ SÉRIA NAHRÁVOK
(nahraté medzi dvadsiatym tretím májom a šiestym júnom 2015)

Na prieskumnú akciu sme vyrazili v sobotu o dva týždne neskôr.

Čudoval som sa, že z bláznivého nápadu medzičasom nezišlo. Keď sme sa
na stretnutí v Žiline dohodli, že detaily spresníme neskôr, bol som si tým
takmer istý – celá vec pôjde do stratena. Ibaže nešla.
Už o dva dni mi napísal Andrej a ponúkol sa, že nás k Tribeču môže
zaviezť svojím autom.
Som z Považskej Bystrice, mám to k vám kúsok. Naložím vás a pôjdeme
spoločne, písal v krátkych natešených vetách.
Prekvapilo ma, že má auto – aj ma to trochu zamrzelo. Takýto zmrdík sa
vyváža na aute a ja, čo som sa na ňom toľko smial, môžem jazdiť akurát tak
na sedmičkovej motokáre, ako rapuje Rytmus.
Aj Mia sa nápadu vzdorovito držala – zjavne mi chcela vymáčať ňufák
vo vlastných šťankách ako neposlušnému šteňaťu. Chcel si dobrodružstvo
s divnými týpkami? Fajn, budeš ho mať!
Dávid nakoniec taktiež súhlasil. Zdôvodnil to tým, že chce na vlastné oči
vidieť, ako sa k ničomu nedopátrame. A tiež, ako si budú miestni
obyvatelia ťukať na čelo, keď sa budeme vypytovať na tajomné zmiznutia.
Pomedzi riadky som vycítil, že Andrejova argumentácia a rýpanie sa ho
predsa len trochu dotkli. Nebol až taký tvrdý, aký sa snažil vyzerať,
potreboval dokázať svoju pravdu, chcel si vychutnať naše sklamanie a dlhé
nosy, s ktorými spod Tribeča odídeme.
Neplánovali sme žiadnu veľkú akciu – ráno vyrazíme, stretneme sa
pred obcou Štitáre, prejdeme zopár dediniek a lokalít spájaných
s prípadom. Ak sa naskytne možnosť, prehodíme zopár slov s miestnymi.
To bolo všetko, nič veľké ani trúfalé. Aj pri takejto nevinnej zábavke som
však mohol získať veľa zaujímavého materiálu na blog. Už teraz som mal
nahraté dosť, no zatiaľ som nič nepublikoval, aby sa Dávid s Andrejom
nevyplašili. Oboch pohlcovala posadnutosť Tribečom, a práve to mi
vyhovovalo. Iste, aj mňa zaujímalo, ako to s miznutím ľudí vlastne je, ale
môj záujem bol v porovnaní s tým ich oveľa vlažnejší. Podstatne lákavejšie
pre mňa bolo získavanie autentickej suroviny na poriadnu blogovú pecku.
Možno práve preto ti všetko tak ochotne rozprávam – stále chcem, aby
sa tie informácie dostali von, aj keď už nie cez môj blog. Ten dopadol, ako
dopadol, čo pochopíš, keď skončím s rozprávaním.
Takže v novembrovú sobotu sme sa pobalili, o siedmej ráno vyšli
k Veľkej okružnej a vyčkávali zmrdíka s vlastným autom. Vládlo už dosť
chladné počasie, ale napodiv nepršalo ani nemrholilo. Práve naopak,
pomedzi mraky v posledných dňoch vykukovalo zubaté slnko.
Neustále som poškuľoval na cestu a vyčkával, kedy sa objaví Andrej.
Tipoval som, že príde na malom fiate alebo hyundaii. Na čo iné by sa
zmohol taký blbeček? Lenže aj tak ma škrelo, že má auto, zatiaľ čo ja
musím ponížene čakať, kedy sa pánovi veľkomožnému uráči prísť po nás.
Navyše pred Miou, ktorá si aj bez toho vychutnávala lekciu, čo mi udelila.
Dobrodružná výprava na Tribeč s vynikajúcou a družnou partiou, len čo je
pravda.
Keď pri nás zastala nablýskaná červená Škoda Superb a spoza volantu
zakýval vyškerený Andrej, takmer mi zaskočilo.
Čo ti jebe⁈ Fakt došiel na Škode Superb? opakoval som si. Sorry
za vulgárnosť, ale ešte aj teraz mi stúpne tlak, keď si na to spomeniem. Ako
sa taký pomýlený zasran zmohol na síce českú, ale luxusnú limuzínu?
Krvi by sa vo mne nedorezal, určite som zbledol a stuhol, tak ma to
prekvapilo. Nebol som schopný slova, nevyšiel zo mňa žiadny rýpavý
komentár. Ani Mia nebola až taká krutá, aby čosi podotkla. Vedela, že by to
bolo príliš nemiestne, zdržala sa akejkoľvek uštipačnosti. Cítil som sa preto
ešte viac ponížene a neschopne. Nielenže nemám auto, zatiaľ čo zmrdík,
ktorý je zhruba v mojom veku, dorazí na limuzíne. Akoby to nestačilo,
kontrast bol taký viditeľný, že ešte aj Mia stíchla a brala na mňa ohľad ako
na malé decko, ktoré nechce rozplakať.
No, bola to ťažká rana, ale nedalo sa nič robiť. Batohy sme uložili
do kufra, posadili sme sa na zadné sedadlá. Andrej na nás civel cez spätné
zrkadlo, z očí mu vyžarovala nabudenosť. Pritiahol som si Miu a pobozkal
ju; niežeby som chcel s hajzlíkom súťažiť, bol pod moju úroveň, no musel
som ho trochu schladiť. Možno máš auto, ale dobrú babu mám vedľa seba
ja, nie ty. Ani nablýskaná limuzínka ti nepomôže, nič ti nepomôže, sedadlo
vedľa teba zostane prázdne.
„Už sa veľmi teším,“ zahlásil Andrej, keď sa zaradil naspäť do premávky.
„To vidno,“ odvrkol som a stíchol.
Najradšej by som mlčal celú cestu, odrazu som mal pocit, že ani získanie
špičkového materiálu na blog nestojí za takéto útrapy.
Idiot za volantom však nevyrazil k západnej časti mesta, kde by sa
napojil na diaľnicu, ktorá by nás rýchlo a pohodlne doviedla takmer až
do cieľa. Namiesto toho zabočil na juh a po výpadovke smeroval kamsi
k Lietavskej Lúčke.
„Nejdeme po diaľnici cez Považskú Bystricu?“ nedalo mi.
„Kdeže, zídem cez Rajec a Prievidzu do Zlatých Moraviec.“
„Prečo? Veď po diaľnici by to bolo rýchlejšie.“
„To áno, ale o šesťdesiatjeden kilometrov dlhšie,“ povedal, akoby sa tým
všetko vysvetľovalo.
Kretén na pohľadanie. Aby ušetril zopár eur za benzín, ktorý mu,
predpokladám, aj tak preplatíme, bude nás namiesto pohodlnej a rýchlej
jazdy po diaľnici trmácať po úzkej ceste cez všemožné mestečká, dedinky
a zapadákovy.
„Veď to je rozdiel zopár eur, neoplatí sa to,“ namietol som.
„Každý ušetrený kilometer je dobrý, každé euro sa počíta,“ uškrnul sa
do spätného zrkadla.
„Bude to trvať o polhodinu, možno o hodinu dlhšie,“ dostal som zo seba.
Mia mi zovrela dlaň, aby som už mlčal – veď sme sa viezli so šialencom.
„Dávid nás bude v Štitároch čakať až o desiatej, to stíhame,“ vykladal
Andrej. „Okrem toho, keby sme išli po diaľnici, musel by som sa teraz
vrátiť do Považskej Bystrice, a to prináša smolu.“ Rozosmial sa, no
nevyvolal v nás žiadnu veselosť, Mia hľadela cez bočné okno na jednej
strane, ja na druhej.
Nejaký čas sme sa viezli v požehnanom tichu, už-už som začínal dúfať,
že to takto pôjde až k Tribeču, ale prerátal som sa.
 „Prechádzame cez Rajec,“ zahlásil Andrej, akoby oznamoval senzačnú
správu o potopení Titanicu.
Mlčali sme, tušil som, kam sa situácia uberie. Tentoraz som sa
nesklamal.
„Prechádzame cez Šuju,“ poučil nás Bežanský o pár minút.
Prisámbohu hlásil každú zapadnutú dieru, cez ktorú nás viezol.
Fačkov, Kľačno, Nitrianske Pravno, Pravenec, Nedožery-Brezany, bolo
ich veľa…
Natriasali sme sa po úzkej, kľukatej a rozbitej ceste, naokolo samé polia,
lesy a nevysoké kopčeky. Dúfal som, že si aspoň rozdrbe tlmiče
na limuzínke.
„Čím sa vlastne živíš, Andrej?“ ozvala sa Mia. Zadržal som dych,
akákoľvek otázka na Bežanského bola ako odistenie granátu.
„Programujem, spravujem počítačové siete a tak,“ mykol plecom.
„To asi fajne vynáša,“ nedalo mi.
„Nesťažujem sa. Ale auto mám od našich, ak myslíš to.“ Aha, ľavicový
aktivista s bohatými rodičmi. Na facebooku lajkuje červené politické
straničky, čo chcú bojovať proti hnusnému kapitalizmu, no pekným
autíčkom od rodičov nepohrdne. Chcel som doložiť čosi štipľavé, ale
predbehol ma.
„Prechádzame cez Prievidzu,“ zahlásil neutrálnym hlasom, no tváril sa,
akoby nám sprostredkoval ďalšiu zásadnú informáciu.
Vydrbaný počítačový geek, akákoľvek normálna komunikácia bola
nemožná.
Zemianske Kostoľany, Bystričany, Čereňany, Oslany, dedinka
za dedinkou… Nahlásil nám ich všetky.
Hľadel som na Miu a odhadoval, či už aj ona ľutuje, do čoho nás dostala.
Čakali sme poloblázna, no Bežanský prekonával aj tie najodvážnejšie
predstavy. Nebol hlúpy, naopak, vynikal slušnou inteligenciou, no bol to
jeden z najotravnejších a spoločensky najneschopnejších ľudí, akých som
kedy stretol. Keby ťa s ním zavreli do jednej miestnosti, už o pár minút by
si mal z neho nervy a do polhoďky by si ho zabil. A to aj v prípade, že by
bol akýmsi zázrakom po celý čas ticho. Nemusel ti nič hovoriť, nasieral ťa
už svojím výzorom, správaním či vyžarovaním – prisámbohu, pri tomto
zmrdovi som uveril v existenciu negatívnej aury.
„A teraz pozor,“ vyzval nás, keď sme vchádzali do neviemkoľkej prdele
sveta.
Nechápal som, o čo mu ide. Cintorín, kostol, domčeky – dedinka ako
každá iná z tých zopár desiatok, ktorými sme prešli.
„Veľké Uherce,“ doplnil s výrazom najväčšieho triumfu.
Čosi mi to hovorilo, ale bol som taký zdecimovaný, že mi poriadne
nezapaľovalo.
„Odtiaľto sa koncom novembra 1929 vybral na obchôdzku lesník
Samšály, ktorý sa už nikdy nevrátil.“
„Čiže sme už v Tribeči?“ zaujímala sa Mia.
„Áno, došli sme k severnému úbočiu pohoria. Tu niekde sa končí Tribeč
a začína sa Vtáčnik. Prejdeme na juh do Zlatých Moraviec, odtiaľ je lepší
výhľad.“
Naozaj som zatiaľ nevidel žiadne hory, všade naokolo sa dvíhali iba
zalesnené kopčeky. Prešli sme cez dedinu a vnorili sa hlbšie do lesov.
Nebudem ti klamať, nebolo mi všetko jedno. Prostredie, ktoré som
dovtedy poznal iba z mystifikujúceho strašidelného príbehu, sa odrazu
vylúplo do reality. Ocitol som sa priamo v ňom, akoby ma zhltlo –
dedinka, z ktorej zmizol Samšály, Tribeč a jeho vrcholy aj údolia už neboli
len písmenká na monitore či papieri, ale holá, hmatateľná skutočnosť.
Pomedzi hory tam vedie uzučká cesta, veľa toho nevidno, z oboch strán
ťa zviera hustý listnatý les. Spočiatku sme aspoň kde-tu zazreli nejaké
ľudské obydlie, no rýchlo prevládli iba kríky a záplava zožltnutých
listnáčov. Po ceste sa povaľovalo množstvo napadaného lístia, občas sme
zazreli lúčku s vysušenou trávou. Okrem toho len nahustené kmene,
kmene a znova kmene čoraz vyšších stromov. Cesta sa stáčala raz doprava,
raz doľava, rýchlo som stratil orientáciu, ani som netušil, kde je sever. Ak
sa Samšály držal tejto cesty, ani sa nečudujem, že zablúdil.
Napadlo mi, či ten blázon za volantom vôbec vie, kam nás vezie. Zatiaľ
to vyzeralo, akoby nás unášal kamsi do zalesnenej divočiny. Čakal som, že
cesta sa každú chvíľu skončí a ďalej budeme pokračovať iba po vyšľapanom
lesnom chodníku. Červená Škoda Superb uprostred takého lesa – už len to
bolo absurdné.
Namiesto toho sa úzky priestor roztvoril, napravo i naľavo sme uvideli
rozľahlé lúky, budovy akéhosi družstva aj neveľkú dedinku.
„To je Skýcov,“ oznámil Andrej.
Poriadny zapadákov hlboko v lesoch, premýšľal som pri pohľade
na prekvapivo pekne upravenú a udržiavanú dedinu. Aj Skýcov sa
spomínal v Howadoorovom článku.
„Odtiaľto zmizol ten dôchodca, nie?“ prehodil som.
„Áno,“ prikývol Andrej. „Antonín Topil. Zmizol na prelome rokov 1979
a 1980.“
„Ako ďaleko je najbližšia obec?“ zaujímala sa Mia.
„Zhruba šesť či sedem kilometrov cez les.“
Trochu mi zvieralo žalúdok, bolo to zvláštne prostredie – síce pekné, no
zároveň veľmi tiesnivé, vo vzduchu visela ťažoba.
Našťastie to už netrvalo dlho, po štvrťhodinke sme vyšli z lesov. Andrej
zahlásil ešte Topoľčianky, potom sme konečne uvideli Zlaté Moravce.
Prešli sme cez mestečko, no nesledovali sme jeho krásy. Namiesto toho
sme hlavy každú chvíľu otáčali doprava. Zakaždým, keď sa odokryl výhľad,
zazreli sme masív Tribeča. Naozaj nevysoké a úplne zalesnené pohorie
tiahnuce sa až k Nitre. Spomedzi oblých, zvlnených kopcov sa dvíhalo
zopár väčších hôr, ale ani tie nevyzerali vyššie než tisíc metrov.
„Tribeč má dĺžku zhruba tridsať kilometrov, ale je pomerne úzky.
V najširších miestach má od severu na juh tak dvanásť či trinásť
kilometrov. Najširší je práve v tých častiach, ktorými sme prešli. Čím
bližšie k Nitre, tým viac sa zužuje,“ poučil nás Andrej.
„A tie vysoké kopce, čo vidíme?“
„Takmer na každom bolo nejaké hradisko. Najbližšie je Veľký Lysec,
potom Ploská, zrúcaniny hradu Gýmeš a na konci, aspoň z nášho pohľadu,
hradisko Žibrica. Mimochodom, to je práve nad Štitármi, kam smerujeme.“
Po výpadovke sme vyšli z mesta a pomedzi rozľahlé polia zamierili
pozdĺž pohoria na západ. Štitáre, kde sme sa mali stretnúť s Dávidom, ležia
až takmer pri Nitre. Kochali sme sa výhľadom, v minulosti som tadiaľ už
zopárkrát cestoval, no nevedel som, že pás nevysokých kopcov neďaleko
cesty je zlopovestné pohorie Tribeč. Takto z diaľky a za chladného, no
slnečného dňa vyzeralo priam idylicky.
Aj Mia to vnímala podobne, lebo ma chytila za ruku a prisadla si bližšie.
Prežívali sme peknú chvíľku.
„Viete, kde práve sme?“ ozval sa Andrej. Len čo otvoril ústa, tušil som,
že príjemné chvíle sa skončili.
„Akože kde? Pod Tribečom.“
„To áno,“ uškrnul sa do zrkadla. „Ale kde presne?“
„Polia, občas dedinka, nič zvláštne tu nie je.“
„Ale je, čoby nebolo…“
„Vzdávam sa,“ vydýchol som a dúfal, že dá pokoj. Lenže nedal.
„Počuli ste už o ceste smrti?“ nadvihol obočie.
„Nepočuli.“
„A možno ani nechceme,“ doplnila Mia.
„Práveže je to zaujímavé. Cesta číslo šesťdesiatpäť – predtým, než
dostavali rýchlostnú cestu Pribina, to bola jediná spojnica medzi Zlatými
Moravcami a Nitrou.“
„A čo má byť?“
„Nič, ibaže je to krátky a, ako vidíte, celkom prehľadný úsek cesty
cez polia. A zároveň sa tu až donedávna každý rok stalo najviac tragických
nehôd z celého územia Slovenska.“
„Práve tu? Tak prečo ideme tadiaľto⁈“ vyprskla Mia.
„Chcel som vám to ukázať,“ pokračoval Andrej bez toho, že by zachytil
jej rozhorčenie. „Každý rok desiatky nehôd. Na prakticky rovnej ceste
s dostatočným výhľadom všetkými smermi. Dosť ma to zaujíma, takže som
si spravil prieskum. Najhoršia situácia bola v roku 2001, vtedy tu zahynulo
až sedemnásť ľudí.“
„To nie je možné,“ pokrútil som hlavou. Úsek naozaj nepôsobil
nebezpečne ani náročne – zdanlivo nekonečné polia, ploty, sem-tam nízke
stromy alebo kríky; iba minimum zákrut a takmer žiadne neprehľadné
križovatky či odbočky.
„Je to tak. Keď budeš doma, trochu pogúgli a všetko si over. Najvyššia
ročná bilancia mŕtvych bola spomínaných sedemnásť osôb. Každoročný
priemer je okolo desiatky. Od dostavania Pribiny počet klesol, lebo väčšina
áut už jazdí tadiaľ, ale stále je tu veľa nehôd.“
„Tak blízko pri Tribeči…“ prehodila Mia.
„Presne tak. Cesta vedie popod Tribeč, miestami nie je od úbočia
pohoria vzdialená ani pol kilometra. A teraz hádanka – tipnite si, v ktorom
ročnom období sa tu vyskytuje najviac nehôd? Máte iba jeden pokus.“
„Koncom a začiatkom roka?“ skúsil som. „Od konca novembra
do marca?“
Nič nepovedal, iba sa spokojne uškrnul do zrkadla a prikývol.
Chvíľu sme mlčali, snažili sme sa spracovať vypočuté informácie – bolo
to poriadne zubaté puzzle. Ticho preťala Mia: „To preto je tu pri ceste toľko
krížov a pamätníčkov?“14
„Áno, v priemere jedna obeť na každých päť kilometrov. Ročne. A to je
tu rýchlosť znížená na sedemdesiatku, miestami na štyridsiatku. Miestni
tadiaľto usporadúvajú spomienkové jazdy za mŕtvych a primátorka
Zlatých Moraviec svojho času držala protestnú hladovku, aby urýchlila
dostavanie rýchlostnej cesty R1. Mimochodom, v médiách cestu číslo
šesťdesiatpäť sama označovala za vražednú.“
„Akurát úsek tesne pri Tribeči…“ šomrala Mia.
„Ak by vás to zaujímalo, na nete nájdete veľa teórií, o čo ide. Podľa
policajtov tu vodiči často nerešpektujú obmedzenia rýchlosti a jazdia aj
stotridsiatkou. Podľa psychotronikov je to tu zas plné extrémne silných
geopatogénnych zón. Tak si vyberte. Faktom je, že som narazil na zopár
výpovedí ľudí, ktorí tu prežili haváriu. Podaktorí tvrdili, že im čosi narušilo
koncentráciu, pred kritickým momentom sa cítili zmätene, malátne, mali
spomalené reakcie, stratili zmysel pre orientáciu alebo kontrolu
nad autom. Nuž, ktovie…“
„Radšej sa sústreď na šoférovanie,“ zamrmlal som. Práve sme míňali
obzvlášť veľký kríž vztýčený pri ceste.
Bez nehody sme došli až k najzápadnejšiemu cípu Tribeča. Za ním sa
vypínal už iba vrch Zobor s vysokým vysielačom, pod ktorým sa
rozprestiera Nitra. Mesto sme však nevideli, zamierili sme priamo
do kopcov. Odrazu sa pred nami objavila dedinka, ktorá nás privítala
dvojjazyčnou vstupnou tabuľou. Vitajte v 900-ročnej obci Štitáre, stálo
na nej v slovenčine a maďarčine.
„Žije tu veľa Maďarov a maďarských Slovákov, tak sa nečudujte, ak
budete počuť viac maďarčiny než slovenčiny,“ poučil nás Andrej.
Naozaj som sa necítil ako na Slovensku. V Žiline, odkiaľ pochádzam,
vládne po väčšinu roka skôr chladné počasie. Tunajšia klíma musela byť
oveľa teplejšia – v každej záhrade sa zo zeme dvíhali drevené konštrukcie
viníc. Niektoré domy boli ovinuté viničom. Dokonca aj vtedy, koncom
jesene, tam bolo o pár stupňov teplejšie než na severe; cítil som sa takmer
ako v niektorej z južanských krajín. Aj architektúra tam bola odlišná,
na fasádach domov som si všimol veľa ozdobných prvkov i náboženských
motívov – samé Panenky Márie, ukrižovaní Ježišovia, extatickí svätci
a podobne.
„Iný kraj, iný mrav,“ poznamenala Mia.
Doviezli sme sa na miniatúrne námestíčko uprostred dediny. Vyvieral
tam zo zeme akýsi termálny prameň, okolo ktorého sa tmolila rodinka
s bandaskami.
„Termálnych prameňov je veľa po celom Tribeči,“ ozval sa Andrej, keď si
všimol, na čo pozerám. „Možno aj to sem v praveku a staroveku prilákalo
celé kmene. Pramene s teplou či horúcou vodou považovali za posvätné
a tajomné, neraz si okolo nich budovali sídla.“
„Aha, a čo je tamto?“ ukázal som na ozrutnú plastiku ženskej hlavy,
ktorá trónila v hornej časti námestia.
„Fíha, to nepoznám,“ pokrčil plecami. „Keď som tu bol naposledy, ešte to
tam nestálo.“
Vystúpili sme z auta a rozhliadli sa – okrem rodinky plniacej bandasky
nikde ani nohy, obec pôsobila vyľudnene. Ozývalo sa iba krákanie akéhosi
vtáka a tiché žblnkotanie vody.
Na malom fiate zaparkovanom pod stromami sa otvorili dvere, vystúpil
Dávid.
Aspoň ten mal dosť slušnosti a neprišiel na limuzíne. Vybral sa k nám,
kráčal rozvážne, široké plecia sa mu nakláňali zo strany na stranu. Vyzeral
ako chlapík z westernu, lebo si obliekol dosť dlhý kabát, na hlave mal
nasadený akýsi trampský klobúk.
 Neprivítal nás veľmi srdečne. „Tak ste došli?“ opýtal sa, akoby ho to
trochu mrzelo. Najradšej by asi nasadol naspäť do auta a vrátil sa domov.
Keď sa však už v slabej chvíľke nechal nahovoriť, že nás bude sprevádzať,
nechcel porušiť slovo.
„Áno, došli,“ prikývol Andrej, hrnul sa k nemu a podával mu ruku.
Dávid mu kývol hlavou, bolo to iba také mikrokývnutie, inak ho
ignoroval.
Toto bude epické! potešil som sa. Rýchlo som zapol diktafón pripravený
vo vrecku.
„Čo je to tam?“ nedal sa Bežanský a ukazoval na obriu plastiku vlasatej
ženskej hlavy.
„Symbol Žibrice – ochrankyne obce a údolia. Tak sa volá aj vrch
nad Štitármi. Ak chcete, môžeme tam vybehnúť,“ navrhol Kerčel.
„Na vrch?“ zháčil som sa. Myslel som, že pochodíme po pár dedinkách,
nahráme nejaký zaujímavý materiál a rozídeme sa. S turistikou
do tribečských kopcov som nepočítal.
„Prosím ťa,“ odfrkol Dávid. „Žibrica má iba niečo cez šesťsto metrov.
O chvíľu sme naspäť, je to len taká vychádzka.“
„Ja som za,“ ozvala sa Mia. Pekne sa na mňa usmiala, iste si
vychutnávala môj kyslý ksicht.
„Môžeme,“ prikývol Andrej.
„Fajn, veď ste chceli vidieť niečo zaujímavé,“ uškrnul sa Kerčel.
„A čo uvidíme?“ dobiedzal Andrej. „Na Žibrici som ešte nebol.“
„Veď si hovoril, že Tribeč poznáš.“
„Poznám, ale skôr východnú časť.“
„Aha, znalec…“ mávol rukou Dávid. „Uvidíte niečo zaujímavé, aby ste
mohli ďalej fantazírovať.“ Viac neprezradil, vykročil nahor dedinou.
Prešli sme popri niekoľkých rodinných domoch a dostali sa do akejsi
chatovej oblasti nad obcou. Stúpanie mi pripadalo celkom príkre, už teraz
som mal dosť, ale ostatní kráčali zľahka a bez dychčania, takže som sa
ovládol a neprotestoval. Vošli sme do hustého lesa, no bol to iný les, než
aké poznám z okolia Žiliny. Na severe zvyčajne prevládajú ihličnany, tu
rástli samé listnáče a pomerne vysoké kríky. Pod nohami nám praskala
vrstva suchého napadaného lístia, tráva medzi stromami dávno zožltla. Les
voňal jeseňou, ale aj tlením a rozkladom.
Podľa značenia na niektorých stromoch som usúdil, že Dávid nás vedie
po modrej turistickej značke. Chodník sa čoraz viac zužoval, o chvíľu sme
už kráčali jeden za druhým, zoradení do zástupu.
Andrej ma predbehol, vtlačil sa predo mňa, takže som sa ocitol
na peknom štvrtom mieste.
„Čo robíš?“ vydýchol som.
„Nechcem ísť posledný.“
„Prečo?“ nedalo mi. Keď chlapík začuje tie svoje nezmysly z nahrávky
zverejnenej na nete, rozmyslí si, či ešte niekedy v živote bude drístať
a znepríjemňovať život iným ľuďom.
„Poslední v rade miznú najčastejšie.“
„Prestaň s tými chujovinami!“ ohradil sa Dávid.
„Žiadne chujoviny. Paulides to spoľahlivo zdokumentoval. Ľudia
kráčajúci poslední v rade miznú štatisticky častejšie než ostatní. Je veľa
príkladov, zopár si dobre pamätám – Paul Lemaitre v Sewarde, rok 2012.
Chlap sa stratil počas horského maratónu. Ako posledný dobehol
na vrchol hory, povedal organizátorom, že je v poriadku, a bežal naspäť.
Do cieľa nikdy nedobehol, jednoducho sa vyparil. Alebo Ronald Ohm či
Eric Lewis na hore Rainier, čo je, mimochodom, dosť strašidelný príbeh.“
„Prečo?“
„Nespomínam si už presne na všetky detaily, ale je to veľmi dobre
zdokumentovaná záležitosť. Ak by ťa to zaujímalo presnejšie, vygúgli si.
Stalo sa to nedávno, tuším v roku 2010. Lewis bol veľmi skúsený horolezec.
Spolu s dvoma priateľmi sa vybral na horu Rainier. Všetko išlo hladko,
na finálnom úseku použili lano. Žiadny extrémny výkon. Priatelia vyliezli,
no Lewis, posledný v rade, sa na vrchole neobjavil. Neodpovedal ani
na volanie, takže zliezli naspäť. Lenže na lane našli pripnutú iba jeho
horolezeckú karabínu, chlapa nikde. Napriek masívnej pátracej akcii ho už
nikdy neobjavili.“
S novými informáciami sa mi, ako poslednému v rade, hneď kráčalo
príjemnejšie, len čo je pravda. Pre istotu som sa dobre poobzeral – neplížil
sa za mnou žiadny prízrak, ani ma nenaháňala dimenzionálna brána.
Napriek tomu by som Bežanského najradšej hodil do húštiny.
„Ešte nejaké štatistiky?“ zavrčal som podráždene.
Andrej si, samozrejme, nevšimol môj podtón, lebo snaživo odpovedal:
„Jasné. Najčastejšie ľudia miznú okolo štvrtej hodiny popoludní. Nápadne
veľa zmiznutých malo oblečenie jasnej farby. A veľa ľudí sa stratí krátko
pred výraznou zmenou počasia. To sa, mimochodom, prihodilo aj
Samšálymu, ktorý sa vyparil iba krátko predtým, než prišlo husté
sneženie.“
„Takéto kraviny do vás húdol aj v aute, však?“ zisťoval Kerčel.
„Pravdaže,“ prikývol som. „Celú cestu bol vo forme.“ Bolo mi jedno, že
Andrej všetko počuje. Vedel som, že na nahrávke to vyznie vtipne.
„Dobre, že to pripomínate. Ešte musíme rozpočítať, kto koľko zaplatí
za benzín,“ nadviazal Bežanský. „Ale nebojte sa,“ ubezpečil nás, „mám na to
v mobile skvelú aplikáciu, všetko vyráta presne na centy.“
Potom už nikto nič nepovedal, kráčali sme mlčky a šetrili dychom, veď
chodník viedol do čoraz prudšieho kopca. Trvalo to azda dvadsať minút,
lial sa zo mňa pot, vypil som už dobrú tretinu fľaše s vodou, čo som si
niesol v batohu.
„Už tam budeme?“ zisťoval som.
Vyslúžil som si opovržlivý pohľad od Mie a uistenie od Dávida, že ešte
nie sme ani v tretine výstupu.
„Ale vydrž ešte chvíľu a niečo uvidíš,“ ubezpečil ma Kerčel.
Zaťal som teda zuby, s námahou kládol nohu pred nohu. A o pár minút
som naozaj niečo uvidel – s ničím podobným som dovtedy, ale ani
odvtedy, nemal tú česť.
Zastali sme na rovinke pod prírodnou plošinou, ktorá sa vypínala
nad chodníkom. K plošine viedla úzka cestička vyšliapaná pomedzi kríky.
Vedľa cestičky stál akýsi… ani to neviem pomenovať – nazvem to totem,
lebo práve indiánsky totem to pripomínalo najväčšmi. Drevený kôl
zatlčený do zeme, vyzdobený akýmsi kovovým kolieskom, množstvom
zabitých klincov, svätým obrázkom a kyticou zoschnutých kvetov.
„Čo, dopekla…“ šomral som.
 „To je nič, poďte za mnou,“ vyzval nás Dávid a vykročil po cestičke
na plošinu.
Vyšliapali sme nahor a zostali stáť s otvorenými ústami. Na lesnej lúke
obkolesenej listnáčmi s tenkými kmeňmi stálo množstvo ďalších, väčších
totemov. Všetky niesli kresťanskú symboliku, no napriek tomu vyzerali ako
tie starobylé pohanské. Veľký kríž obsypaný vencami dávno mŕtvych
kvetov, na ktorom sa vynímala soška Ježiša s odbitou hlavou. Hádam aj
dvojmetrové drevené brvná s priečne pribitými doštičkami pripomínali
ozrutné rebríky. Keď som sa pozrel bližšie, zistil som, že na priečkach boli
kedysi pripevnené sväté obrázky či fólie s náboženskými výjavmi. Teraz
z nich viseli už len vyblednuté farebné stuhy a zdrapy chvejúce sa
vo vánku. Celá svätyňa, či čo to vlastne bolo, mala pozdĺžny tvar.
Po bokoch ju lemovali spomínané totemy, no v mieste, kde by mal byť
oltár, trónil najvyšší, trojči štvormetrový kmeň nesúci najdivokejšiu
výzdobu. Ani to neviem opísať, viseli z neho akési drôty s drevenými
ozdobami pripomínajúcimi kraslice, na priečne zabitých priečkach stáli
ozrutné vence zo živých, aj keď už dávno zoschnutých, i umelých kvetov.15
Rozhliadol som sa a rýchlo počítal – stálo tam azda pätnásť vztýčených
brvien a zopár ďalších drevených konštrukcií. Iba tak, uprostred lesa.
Na vetvách niekoľkých okolitých stromov som zazrel pribité kríže, sošky
Ježiša, Panny Márie alebo dosky s ošarpanými obrázkami svätcov. Miesto
pôsobilo pusto a neudržiavane, ale zopár obrázkov ešte nebolo zanesených,
takže sa na nás upierali oči askétov rozšírené náboženskou alebo
mučeníckou extázou.
Nechcem to povedať na rovinu, lebo ak to tak napíšeš, niektorí čitatelia
sa poserú od rozhorčenia, že kopíruješ Blair Wit. Lenže presne to mi v tej
chvíli napadlo – úplný Blair Wit uprostred slovenských lesov. Cítil som
sa rovnako, ako keď traja neboráci vo filme objavili lesnú lokalitu
s pozväzovanými vetvičkami, kôpkami kameňov a ďalšími fajnotami
visiacimi zo stromov.
„Čo to, doriti, je?“ dostal som zo seba.
„To by aj mňa zaujímalo,“ pridal sa Andrej. Na tvári mal výraz veľkého
prekvapenia zmiešaného s priam detskou radosťou.
Mia mlčala, stála na okraji priestranstva a nedôverčivo sa rozhliadala.
 „Posvätné miesto,“ usmial sa Dávid.
„Vyzerá skôr dosť nesväto,“ oponoval som.
„Zhruba v polovici devätnásteho storočia tu vraj akási babka našla
sedieť živého Ježiša Krista, alebo sa jej zjavila Panna Mária. Miestni sa
zasadzovali, aby prípad preskúmala cirkevná vrchnosť. Dokonca sem
prišiel ostrihomský arcibiskup. Napokon však z celej veci zišlo, nič sa
oficiálne nepotvrdilo, pútnické miesto nevzniklo. Tunajší veriaci však
lokalitu napriek tomu až donedávna uctievali. Viac som o tom nezistil, až
tak veľmi ma to nezaujíma.“
Otočil som sa k Mii: „Dosť desivé, čo?“
„Ja neviem, nič mi to nehovorí. Iba drevá zabité do zeme.“
Tvárila sa odmerane, a práve to ju prezradilo. Už ju obstojne poznám,
keď sa chce tváriť takto nad vecou, je v skutočnosti pekne načatá. Podivné
a pusté miesto hlboko v lese plné čudných náboženských fetišov jej
zabrnkalo na nervy. Ani sa nečudujem, sám som na tom nebol oveľa lepšie.
Jediný, kto mal z nálezu ozajstnú radosť, bol Andrej. Dôkladne si fotil
každý jeden totem, dával si načas, nič sme nevraveli, ale všetkým nám tým
liezol na nervy. Najradšej by sme už vypadli. Ja s Miou pre nedobrý pocit,
Dávid kvôli pokračovaniu výstupu na Žibricu. Navyše, do nosov nám
udieral nepríjemný zápach – tlejúce brvná a zahnívajúce materiály,
z ktorých bola celá paráda vybudovaná, o sebe dávali vedieť. Bežanský
však zažíval predčasné Vianoce, nič mu nevadilo, na pripomienky, aby si
pohol, vôbec nereagoval.
Napokon sme sa predsa len vybrali ďalej. Keď sme z plošiny zišli naspäť
na chodník, odľahlo mi. Nie však nadlho.
„Tých plošín je tu viac, však?“ opýtal som sa Dávida a ukázal na ďalšiu
podozrivú planinu nad chodníkom.
„Asi tak päť, raz na jednej strane chodníka, inokedy na druhej. Až
po samotný hrebeň.“
„Aj na tých ostatných sú nejaké kríže?“
„Práveže nie, na ostatných nie je nič. To je jedna z miestnych záhad –
ale tých ozajstných, nie báchoriek, aké hľadáte vy.“
„Aká záhada? Nerozumiem.“
 „Plošiny vyzerajú ako umelo vytvorené a nachádzajú sa v takmer
pravidelných rozostupoch. Oficiálne však ide o prírodný výtvor. Nikdy sa
na nich nenašli žiadne stopy osídlenia, žiadne črepiny, nič.“
„Tak na čo slúžili?“
„Vidíš, a to je presne tá záhada. Kúsok odtiaľto pri prameni Gáborka je
pre zmenu iná plošina, kde ešte aj dnes nájdeš črepy z prastarej lužickej
kultúry. Archeológovia tam dokonca predpokladajú existenciu starovekého
sídliska. Ale o tom viac, keď budeme na vrchole.“ Neškriepil som sa, ledva
som stačil s dychom, veď terén prudko stúpal. Tešila ma jedine skutočnosť,
že Andrej mal zjavne ešte horšiu kondičku než ja. Dychčal kdesi vzadu,
keď som si potreboval oddýchnúť, s pôžitkom som sledoval, ako sa plance
hore kopcom a nepokojne sa obzerá.
„Posledný v rade, čo?“ zavolal som naňho, aby som mu dodal síl.
Zakýval mi, aj v takomto rozpoložení – spotený, bledý, zadychčaný – sa
pokúsil o idiotský úškrn.
Horko-ťažko sme sa vydriapali na hrebeň. Tieklo zo mňa, a keď som
uvidel, že k vrcholu Žibrice nás čaká ešte poriadny stupák, takmer som sa
otočil a vybral sa naspäť. Odradilo ma jedine to, že by som zostupoval sám
– ostatní také porazenecké nálady nemali. Dokonca aj kolabujúci Bežanský
vyzeral odhodlane. Dávid sa ani poriadne nezadýchal, Mia mu
sekundovala, pravidelné behanie a hikerské výpravy jej prišli vhod. Iba ja
som bol za najväčšieho blbca.
Vybrali sme sa cez lúku plnú suchej, zožltnutej trávy. Vyhýbali sme sa
nízkym kríkom, aké som v severných horách nevidel. Pripomínali skôr
porast v anglických vresoviskách a trasoviskách, na akých sa odohrával Pes
baskervillský. Za lúkou nás čakal výstup na vrchol Žibrice – odhadoval
som to ešte na dobrých stošesťdesiat výškových metrov.
Predtým, než nám stromy zakryli výhľad, sme sa poriadne rozhliadli.
Zalesnené kopčeky Tribeča a Zobora pozvoľna zbiehali do polí. Dovideli
sme až na Zobor a Nitru, okolitá rovina siahajúca až k horizontu pôsobila
hypnotizujúco.
„Vidíte, aj preto som vás sem vytrepal,“ ozval sa Kerčel.
„Prečo?“ nerozumela Mia.
 „Aby ste na vlastné oči videli, že sa tu nedá stratiť. Stačí ísť dole kopcom
a skôr či neskôr zídete do niektorého z okolitých miest, obcí či dediniek.“
„Niečo na tom bude,“ pripustil Andrej.
„Čo, nevidíš⁈“ zavrčal Dávid. „Žiadne niečo. Stratiť sa tu je nemožné, aj
keby si veľmi chcel. Pravda, je tu zalesnený terén, a keď nemáš takýto
výhľad, môžeš stratiť orientáciu. Lenže nech sa vyberieš kamkoľvek,
po čase zlezieš k obydliam, lebo Tribeč je ako zužujúci sa klin.“
„Niektorí starí ľudia vraj odchádzajú do hôr umrieť. Vytrepú sa, kam
vládzu, sadnú si pod strom a naposledy vydýchnu od vyčerpania, hladu,
horúčavy alebo chladu,“ prehodila Mia.
Nebola to zlá úvaha, prinajmenšom niektoré z tunajších údajných
zmiznutí sa dali vysvetliť presne takto.
Vykročili sme, zostával posledný úsek, potrebovali sme zdolať skalnatý
vrchol. Znova sa začala objavovať náboženská symbolika – na skalách
nad chodníkom stál veľký drevený kríž upevnený oceľovými lanami.
V lesíku pod vrcholom som zas na stromoch zazrel zopár oltárikov
s náboženskými výjavmi. Boli miestni obyvatelia takí horlivci, čo sa týka
viery, alebo len udržiavali starú tradíciu, ktorá mala za úlohu ochrániť ich
dedinky pred čímsi neblahým, zlým či škodlivým, čo zostupovalo z hôr?
Vydriapali sme sa cez poslednú strminu a ocitli sa na vrchole. Rástli tam
listnáče a veľa kríkov, takže výhľad bol nulový. Dávid nás cez záplavu
popadaného lístia vyviedol na najvyšší bod, kde sme si sadli na drevené
brvná a odpočívali. Cítil som sa ako ten starý človek, ktorý sa vybral
do hôr vydýchnuť naposledy. Mal som úplne prepotené tričko aj košeľu,
nevedel som, či si mám vyzliecť bundu, aby som sa vysušil, alebo zostať
zababušený, aby som v chladnom vzduchu neprechladol. Neďaleko nás
bola do zeme osadená akási kovová skrinka pripomínajúca poštovú
schránku. Nateraz však nikoho nezaujímala, potrebovali sme načerpať
trochu síl – popíjali sme vodu, Mia nás ponúkla keksami, oddychovali sme.
Dávid si zložil klobúk a pohodlne sa oprel o kmeň. Vytiahol fajku
a škatuľku s tabakom – pustil sa do procedúry pripomínajúcej rituál.
„Tu bolo veľké staroveké hradisko,“ povedal, keď napchával tabak
do hlavičky fajky. „Chcete poriadnu a hlavne ozajstnú záhadu? Tak sa
dobre rozhliadnite, či nejakú neuvidíte.“
 Poobzeral som sa – holé kríky, stromy, vyschnutá tráva a hŕby lístia. Nič
podozrivé.
„Nie je tu dostatok miesta,“ vyhŕkol Andrej.
Dávid naňho začudovane pozrel, dokonca obdivne prikývol, aj keď nie
príliš výrazne.
„Presne tak. V Tribeči sa nachádzalo až štrnásť hradísk. Oficiálne bolo
archeologicky preskúmaných deväť z nich. V prípade Žibrice sa všetci
archeológovia zhodujú v jednom – toto hradisko bolo postavené na úplne
nevhodnom mieste. Ako vidíte, šikmé skaly a svahy tu zaberajú takmer
všetok priestor, na sídelné plošiny je tu jednoducho primálo miesta.“
Vytiahol zápalky, podpálil tabak a začal baať. O pár sekúnd nás zahalil
nepríjemný štipľavý zápach.
„Možno bolo hlavné sídlisko dole v okolí prameňa Gáborka, ktorý si
spomínal,“ nahlas premýšľal Andrej.
„V mierových časoch sídlili dole, iba v nebezpečí vyšli sem nahor
do opevneného priestoru.“
„Dobrá úvaha,“ pripustil Kerčel. „Rovnako špekulujú aj niektorí historici.
Ibaže to má háčik. Najmä pri výskumoch v tridsiatych rokoch tu
archeológovia vykopali až nápadne veľké množstvo črepín, čo naznačuje
trvalé a dlhodobé osídlenie.“
„Takže tu obyvatelia dlhodobo žili na úplne nevhodnom mieste, navyše
zrejme bez vody.“
„Vyzerá to tak. Najbližší prameň je spomínaná Gáborka dole.“
„Zvláštne.“
„Ale to nie je všetko,“ dodal Dávid a spokojne vyfúkol dym. „Hradisko
obkolesoval veľký val, ktorý stojí dodnes. Tá posledná strmina, čo sme
museli preliezť, bol práve on. Perličkou je, že tento val akoby nemal žiadne
vstupné brány.“
„Akože nemal? To je nezmysel,“ pokrútil hlavou Andrej.
„Jednoducho nemal. Pri poslednom archeologickom prieskume v roku
2003 sa našli akési náznaky výstupnej brány, ale nepotvrdili sa s úplnou
platnosťou. Pritom pri väčšine takýchto hradísk existuje prinajmenšom
vstupná aj výstupná brána.“
 „Čiže tu žili na nevhodnej strmine, bez zdroja vody a možno aj bez brán
v okolitom vale.“
„Je to možné,“ pripustil Dávid.
„Tí ľudkovia museli byť dobre prepnutí,“ pridal som vlastný postreh.
Všetci traja na mňa zazreli, akoby som tresol nejakú hlúposť, no mne to
pripadalo ako najlogickejšie vysvetlenie. Keď niekto vybuduje hradisko
na šikmine, kde sa poriadne ani nedá pohnúť, dlhodobo tam žije
a opevňuje celé miesto vysokým valom bez brán, nemôže byť úplne
v poriadku.
„To sú ozajstné historické záhady, takým by ste sa mali venovať, nie
uleteným báchorkám,“ uzavrel Dávid a potiahol si z fajky. Zdal sa
spokojný, že nás domotal a odviedol našu pozornosť úplne iným smerom,
než bolo pátranie po zmiznutých.
Mne to však, priznám sa, pasovalo do celkového obrazu. Nešlo tu len
o zmiznutých ľudí, ale aj o vraždiacu cestu, zvláštne kultové miesta,
hradiská na miestach, kde nemali čo robiť, alebo o vysoké valy
bez vstupných brán. Záležitosť si vyžadovala širšiu perspektívu, bolo treba
nazerať väčší, komplexnejší obraz – všetko tam bolo akési vyšinuté,
posunuté mimo sféru normálnosti, kde veci a fakty zapadajú jeden
do druhého. Bol to priestor, kde kúsky skladačky puzzle nezapadali jeden
do druhého, aj keď sa zdalo, že k sebe dokonale pasujú. Jeden plus jeden
tam neboli dva, akoby tam platili nejaké iné, cudzie a zdravým rozumom
nepochopiteľné pravidlá. Nevdojak som si spomenul na Fischerove slová:
„Je to ako dvanástková sústava, v ktorej sa dvanásť píše desať.“ Nerád som
to pripúšťal, určite išlo o náhodu, ale takéto prirovnanie tam dokonale
sedelo.
„Čo vlastne robíš, Dávid?“ ozvala sa Mia.
„Sprevádzam vás po Tribeči,“ uškrnul sa, zjavne sa mu do takejto debaty
príliš nechcelo.
„Ale no tak,“ nadvihla obočie.
„Učím. Som učiteľ na strednej škole.“
„Tipujem, že dejepisár.“
„Ale kdeže,“ mávol dymiacou fajkou. „Učím fyziku. História Tribeča je
čisto koníček.“
 Takže učiteľ, poškriabal som sa na zátylku. Nechal som to
bez komentára, aj keď mi takéto zamestnanie k Dávidovmu hrubému
výzoru a vystupovaniu ani trochu nesedelo. Skôr by som tipoval, že
zarezáva ako drevorubač, požiarnik alebo šofér kamióna. Čo už, život je
plný prekvapení. Každopádne sme boli bizarná spoločnosť, pobavilo ma,
akých týpkov som dal dokopy. Navyše, stredoškolský učiteľ fyziky
pátrajúci po záhadách Tribeča spolu s konšpirátorom liznutým ezoterikou
– to sa bude na blogu vynímať obzvlášť dobre. Kerčel sa veru publicite
nepoteší, ale zaslúži si to už len za to, že nás vytiahol na takýto výstup.
Andrejovu pozornosť zaujala kovová schránka pripevnená k tyči
osadenej do zeme.
„Čo je to?“ vyzvedal.
„Schránka s vrcholovou knihou,“ vysvetlila Mia, pristúpila bližšie
a otvorila horný kryt. Vytiahla zo schránky hrubý zápisník.
„Turisti sem zapisujú svoje poznámky o zdolaní vrcholu, chceš si
prečítať?“ Podala mu výtlačok, Bežanský v ňom zalistoval.
„To je milé,“ vyhŕkol. „Napríklad tu: Mám nádherný pocit, že som
absolvovala výlet až sem na Žibricu. Napísala to nejaká Janka osemnásteho
februára.“
Nijako sme na túto zbytočnú informáciu nereagovali, čo si Andrej
zrejme vysvetlil tak, že od napätia a očakávania ani nedýchame. Takže
pokračoval: „Píše sem veľa ľudí, čo sa vyštverajú na vrchol. Zaujímavé,
chodia sem po celý rok.“
Z lesa sa ozval rachot, trhlo ma, znelo to, akoby sa tam čosi rúcalo. Zvuk
neprichádzal z veľkej diaľky, uprostred lesov som také čosi nečakal.
„Čo je to?“ vydýchla Mia.
„Pod Žibricou týmto smerom,“ Dávid ukázal pomedzi stromy, „je
kameňolom.“
„Ten pri Žiranoch, z ktorého zmizol Andrej Murgaš?“ ožil som.
„Áno, presne ten.“
„Poďme sa naň pozrieť.“
„Odtiaľto je to zdĺhavé predieranie sa lesom. Radšej zostúpme naspäť
do Štitár a zavezme sa do Žirian. Odtiaľ ho uvidíte lepšie. A presvedčíte sa
na vlastné oči, že zmiznutie na takej krátkej a takmer priamočiarej trase
do obce je čistý nezmysel.“
Začali sme sa chystať na odchod, ale Andrej, stále ponorený do štúdia
vrcholovej knihy, nás prerušil.
„Pozrite, toto je vynikajúce!“ podával nám blok, listoval v ňom
a ukazoval na vybraté zápisy. „Tento chlapík sem chodí skoro každý deň,
veď čítajte.“
Prebehol som očami po stránkach, ktoré nám ukazoval. Naozaj to bolo
kvalitné čítanie:

23. 2., 7:15, 1 ℃

41 × Žibrica v tomto roku
Veľmi fúka!
(nečitateľný podpis)

24. 2., 7:03, 3 ℃

42 × Žibrica
Fučí, fučí, ovečka sa pasie.
(nečitateľný podpis)

25. 3., 6:50, 2 ℃

43 × Žibrica
Veľká hmla.
(nečitateľný podpis)

„Čudné,“ zhodnotila Mia. „Chlapík sem chodieva každý deň, navyše

v zime a skoro ráno.“
„Fučí, fučí, ovečka sa pasie,“ zacitoval som nezmyselnú repliku. Čoraz
viac som sa cítil ako na návšteve v mestečku Twin Peaks.
„To je nič,“ triumfálne vyhlásil Andrej. „Pozrite sa ďalej!“ Zalistoval,
preskočil zopár týždňov či mesiacov.
„Aha!“ ukázal nám pokračovanie zápiskov.

3. 4., 7:20, -1 ℃
 56 × Žibrica
Zima, zima, zima. Sneží a fučí‼!
(nečitateľný podpis)

4. 4., 7:15, 0 ℃
57 × Žibrica Znova fučí!
(nečitateľný podpis)

5. 4., 7:02, 15:00

58 × Žibrica
Dnes 2 ×! Konečne nefučí!
(nečitateľný podpis)

„Dobre, poďme už,“ posúril nás Dávid. „Ešte nás toho čaká dosť a slnko
zapadá už o pol piatej.“
„Jasné, ideme,“ súhlasil som.
Bežanský mal iný názor: „Pozrite sa ešte na tento zápis, to musíte
vidieť!“

27. 4., 7:25, 11 ℃

67 × Žibrica v tomto roku.
Celkom 1500 ×!
Vďaka ti, Bože!
Kráľ Žibrice
(nečitateľný podpis)

Ako som povedal, čisté Twin Peaks. Už-už sme odchádzali, no Andrej sa
stále nevzdával. Z vrecka vytiahol pero, načmáral do vrcholovej knihy
akýsi záznam a podpísal sa.
„Podpíšte sa,“ vyzval nás, v tvári mal výraz natešeného dieťaťa. Ako prvá
jeho citovému nátlaku podľahla Mia, zobrala pero a rýchlo sa podpísala.
Chcel som, aby sme čo najskôr vyrazili, takže som mu taktiež urobil radosť.
Dávid zašomral čosi o detinskosti, no zobral pero a načarbal podpis.
„Spokojný?“ zavrčal na Andreja, keď mu vracal knihu.
 „Áno,“ prisvedčil Bežanský, vložil zväzok do kovovej schránky, zavrel ju
a konečne sa pobral za nami.
„Musíme si pohnúť, ak chceme ešte niečo stihnúť,“ posúril nás Dávid.
Nečudo, veď už bolo okolo pol jednej, zostup nám zaberie prinajmenšom
hodinku.
Presne tak sa aj stalo, k autám sme sa vrátili pár minút po pol druhej.
Nebolo času nazvyš. Nastúpili sme a vyštartovali do neďalekých Žirian.
Žiadne zázraky sme tam nevideli. Odparkovali sme pri cintoríne
neďaleko kostola a vyšli na krátku prechádzku. Pred kostolom bol do zeme
osadený ďalší drevený totem, tentoraz však krásne vyrezávaný
a vyzdobený ľudovými motívmi. Napodiv, nemal náboženský význam –
bol to svojský pamätník akéhosi hudobného skladateľa s maďarským
menom. Jakživ som podobný pamätník pripomínajúci indiánsky totem
nevidel, ale už ma to ani neprekvapovalo.
Iný kraj, iný mrav – v okolí Tribeča to platilo stonásobne.
Pomedzi kostol a okolité domy sme uvideli kameňolom učupený
na úpätí zalesneného kopca. Hoci bola sobota, doliehali odtiaľ zvuky
voľajakých prác a občasný hrmot valiacich sa skál.
„Všimnite si tú cestu,“ upozornil nás Dávid. „Ako sa na nej chcete
stratiť?“
Nikto, dokonca ani Andrej, nič nenamietal. Medzi kameňolomom
a dedinou ležal iba kúsok zalesneného kopca a pole. Do Žirian sa odtiaľ
dalo zísť takmer po priamke a s neprerušovaným výhľadom na obec.
Odhadoval som, že cesta by chodcovi netrvala viac než desať-pätnásť
minút.
„Tak ako sa Murgaš stratil, čo?“ uškŕňal sa Dávid.
Pri pohľade na neveľkú vzdialenosť, priamu líniu a prakticky žiadne
prekážky sa odpovedalo ťažko. Ani Bežanskému nič duchaplné nenapadlo.
„Možno sa ozaj prepadol do nejakej škáry v zemi alebo do pohyblivej
bažiny,“ zašomral nepresvedčivo.
Kerčel nad tým iba mávol rukou: „Akurát Murgaš sa prepadol, zatiaľ čo
desiatky, možno aj stovky robotníkov, čo po rovnakej trase dovtedy aj
odvtedy prešli, zostali v pohode.“
 „Možno otrasy v kameňolome otvorili a následne aj uzavreli nejakú
štrbinu.“
„Nezmysel. Mimochodom, jediná známa jaskyňa v okolí je práve
na Žibrici, kde sme boli. Pravda, do jaskyne sa vstupuje cez kolmý
a hlboký komín, v ktorom sa koncom osemdesiatych rokov zabil jeden
jaskyniar. Ale Murgaš tam určite neskončil.“16
Záhadu sme nerozlúštili, mlčky sme sa pobrali k autám a vyrazili
do blízkeho Jelenca. Táto návšteva netrvala dlho, chceli sme prejsť po ceste,
na ktorej v roku 1966 našli odstavené auto manželov Belanovičovcov.
Podľa Howadoorovho článku to malo byť asi päť kilometrov za obcou
smerom k hrebeňu Tribeča.
Prešli sme teda cez nenápadnú dedinku s krásnym výhľadom
na zrúcaniny hradu Gýmeš a zamierili do hôr. Previezli sme sa popri
akomsi jazere či vodnej nádrži s tmavou hladinou a došli k starej chatovej
rekreačnej oblasti. Z úzkej asfaltky obklopenej húštinou sa oddeľovalo
zopár lesných ciest, niektoré viedli hlbšie do hory. My sme však
pokračovali po lístím zasypanej hlavnej trase, až kým sme nedošli na malé
parkovisko pred ošarpaným plotom s nápisom Autocamping. Búdka
slúžiaca ako recepcia bola zavretá a prázdna, lokalita pôsobila pustým
dojmom, všade naokolo rástli holé, jeseňou vysušené stromy.
Necítil som sa tam dvakrát príjemne, no len čom sme vystúpili z auta,
Dávid nás privítal ironickým úškrnom.
„Tie vzdialenosti nesedia,“ oznámil s triumfálnym výrazom.
„Aké vzdialenosti?“ nechápal som.
„Malo to byť až päť kilometrov za obcou, nie?“
„Tak.“
„Ibaže som v Jelenci zapol meranie vzdialenosti na GPS a viete čo?
Od centra obce až sem je to iba čosi vyše dvoch kilometrov.“
„Ktovie, ako to tu vtedy vyzeralo,“ oponoval Bežanský. „Belanovičovci
mohli pokračovať cez autokemping. Alebo tu vtedy žiadny kemp ani nebol.
A ďalšia možnosť – mohli odbočiť na niektorú z lesných ciest, zájsť hlboko
do hôr a odparkovať auto tam.“
„Jasné, ty si vždy niečo vymyslíš. Ale pozri sa na mapu. Päť kilometrov
od Jelenca smerom k hrebeňu Tribeča… Veď to je už skoro na opačnej
strane pohoria, takmer pri obci Horné Lefantovce. Chápeš? Za samotným
hrebeňom a na severnej strane.“
Mia naozaj roztvorila turistickú mapu a pomocou priloženého papierika
s mierkou skontrolovala, čo Kerčel hovorí.
„Má pravdu,“ potvrdila. „Tá vzdialenosť vôbec nesedí. Päť kilometrov
od Jelenca je až za hrebeňom pohoria, nech by sa vybrali akýmkoľvek
smerom.“
„Tak nesedí, možno ide o chybu, nesprávny údaj…“
„Alebo si to Howadoor rovnako ako všetko ostatné iba vymyslel,“
doplnil Dávid.
„Alebo,“ odvrkol Andrej. „Všetko je možné.“
„Sú tri hodiny, nie je už veľa času, ale ak ešte chcete ozajstné vzrúšo,
poďme do Zlatna,“ navrhol Kerčel.
„Prečo vzrúšo, čo je tam?“ vyzvedal som.
„Uvidíš. Každopádne, všetky lokality, kde sme boli doteraz, sú skôr
na okraji Tribeča. Majú svojskú atmosféru, ale je to pohodička. Ak chcete
ozaj niečo zažiť, a nemyslím tie fantázie, potrebujeme zájsť hlbšie
do pohoria. Zlatno je presne taká dedinka, čo leží poriadne hlboko
v horách.“
„Odtiaľ sa ide aj na Javorový vrch, nie?“ zapojila sa Mia.
„Presne tak. Ale na výstup už nemáme čas, ukážem vám niečo iné.“
Nič sme nenamietali, nastúpili sme do auta a vyrazili za Dávidovým
fiatom. Cesta viedla cez mierne zvlnené polia, ktoré v tomto ročnom
období pôsobili bezútešným dojmom. Previezli sme sa cez dve dediny
a zatočili severne, priamo k hrebeňu Tribeča.
Andrej po celý čas zaryto mlčal, zrejme ho rozhodilo, že vzdialenosti
v Jelenci tak okato nesedeli. Bola to príjemná zmena, keby som vedel, že
reaguje takto, už dávno by som ho čímsi naštval.
Hory sa čoraz viac približovali, dokonca nás zvierali z bokov; mal som
pocit, že nás pomaly stravujú. Minuli sme ešte zopár dediniek, ktoré však
boli čoraz menšie a skromnejšie. Hrboľatá cesta nás zaviedla do lesa, bolo
to, akoby sme vošli do tunela. Slnko malo zapadnúť až o dobrú hodinu, no
v úzkej doline medzi horami už vládlo šero.
 Mia sa o mňa pred štvrťhodinou oprela, mlčali sme, najprv jej iba
klipkali oči, po chvíli zadriemala. Nebudil som ju, nebol na to dôvod, jemne
som ju hladkal po vlasoch.
Privítala nás ďalšia dedinka – len čo sme prešli okolo tabule s názvom
obce, Andrej prudko ožil: „Videli ste to?“
„Nie, čo sme mali vidieť?“ odpovedal som unavene – zarmútilo ma, že
príjemné chvíle sa skončili.
„Tú tabuľu. Sme v Mankovciach. Odtiaľto predsa v decembri 1930 zmizla
Mária Švajzerová.“
„Myslíš tú, čo sa stratila na ceste medzi dvoma dedinami?“
„Presne. Niesla čosi príbuzným do blízkeho Zlatna. A už ju nikto nikdy
nevidel.“
„Do Zlatna?“ prebrala sa Mia. „Tam predsa ideme aj my.“
„Áno. Pochybujem, že tu vtedy bola táto cesta, ale zrejme práve tadiaľto
viedla spojnica medzi dedinami.“
„Čiže sa vezieme po zhruba rovnakej trase…“ doložila Mia.
„Vyzerá to tak,“ pripustil Bežanský. V hlase mu už nezaznievalo
nadšenie, aj naňho doliehala stiesnená atmosféra. Štitáre, Žirany, Jelenec
síce boli čímsi zvláštne, ale predsa len ležali na okraji pohoria a neďaleko
cesty vedúcej do Nitry či Zlatých Moraviec. Pocit izolácie v nich nebol
taký silný. Na ceste za Mankovcami však vládol úplne iný dojem. Les
a kríky nás doslova dusili z oboch strán, z času na čas o auto zaškrípala
vetvička. Keď sa výhľad na chvíľu roztvoril, zakaždým sme uvideli iba
neveľké pole obkolesené stromami. Po celý čas sme nestretli žiadne ďalšie
auto ani chodca. Občas sa v poraste pri ceste ukázal stĺp elektrického
napätia, ktorý vyzeral ako z minulého storočia. Pochybujem, že ešte plnil
nejakú funkciu.
Napokon sa pred nami les roztvoril, ale nebola to veľká výhra.
Prechádzali sme okolo dlhočizného plota s deravou sieťovinou a krivými
opornými kolmi. V diaľke pred sebou sme zazreli zopár nízkych domčekov
– Zlatno. Dedinka bola pekne upravená, no vyžarovala z nej osamotenosť
a odrezanosť od sveta. Nečudo, veď sa nachádzala hlboko v pohorí,
do najbližšej obce – Mankoviec – to bolo čosi vyše štyroch kilometrov.
 Čakali sme, že Dávid kdesi zastane, aby sme sa prešli. Fiat však
pokračoval popri kostole, záhradách a staručkých domoch – niektoré
z nich boli spustnuté a prázdne – až kamsi za dedinu.
„Čo robí?“ šomral Andrej. Nadšenie z dobrodružstva ho opustilo,
nechcelo sa mu natriasať sa po úzkej ceste ešte hlbšie do lesov. Navyše
v hustnúcom šere.
Za celý čas sme videli iba jediného obyvateľa – akýsi starček
v roztrhanom prešiváku stál pri bielej kaplnke na miniatúrnom
námestíčku. Opieral sa o palicu, hľadel na nás, ani na sekundu nás
nespustil z očí. Mia mu kývla hlavou na pozdrav, ale nijako nereagoval, len
na nás civel, až kým sme sa mu nestratili z dohľadu.
Blížili sme sa na koniec dediny, po oboch stranách cesty pribúdali pusté
záhrady plné stromov s holými konármi. Nevdojak som si spomenul
na epizódu Studna z kriminálneho seriálu Major Zeman. Nebola to
najpríjemnejšia spomienka, no prostredie, ktorým sme prechádzali, mi
pripomínalo dedinu, kde Zeman pátral po páchateľoch niekoľkonásobnej
vraždy, ktorí navyše vyrúbali aj stromy v záhrade obetí.
Prešli sme okolo posledných domov, minuli lúku s bielymi kostrami
dvoch futbalových bránok a znova sa vnorili do lesa.
„Čo mu šibe?“ vyprskol Andrej, ale nespomalil ani nezastal, vytrvalo sa
držal Dávidovho auta.
Tiež mi nebolo všetko jedno, Kerčel sa zdal v pohode, ale keďže sa
dobrovoľne vybral na takýto výlet, aby pomätenému konšpirátorovi
vyvracal bludy o miznutí ľudí, ani on nemohol byť úplne v poriadku.
Ktovie, čo na nás chystá a kam nás chce zaviezť…
Aj keď sa to zdalo nemožné, cesta sa ešte viac zúžila a zahla doľava.
Po oboch stranách ju lemovali holé stromy a nepreniknuteľný lesný porast.
Stratil som zmysel pre orientáciu, keby tu nebola cesta a mal by som sa
vrátiť, asi by som sa z lesov nevymotal. Opatrnou jazdou sme sa
pretrmácali zopár kilometrov, ocitli sme sa na lúke s križovatkou poľných
ciest. Obkolesovali nás tmavé siluety tribečských kopcov, najradšej by som
sa na ďalší prieskum vykašľal.
Dávid však nemilosrdne pokračoval ešte hlbšie. Podľa čohosi vybral
jednu z ciest, pokračoval po nej asi dvesto metrov a zahol doprava. Viezli
sme sa tesne za ním, akoby sa Andrej nechcel od vodcu ani na chvíľu
odlepiť. Prešli sme ďalších sto či dvesto metrov, keď Kerčel nečakane zahol
k okraju cesty a zastal. Vystúpil z fiata, naznačil nám, aby sme tiež
vystúpili.
Neisto som otvoril dvierka, vysúkal sa von a nechápavo sa rozhliadal.
Načo nás sem doviedol, veď všade naokolo sú iba kríky a stromy, nič viac,
nič zaujímavé.
Dávid si všimol môj zmätený pohľad.
„Lepšie sa zadívaj,“ poradil mi. „Šero síce hustne, ale čo treba, ešte
uvidíš.“
Poslúchol som ho, znova som sa rozhliadol. Aj Mia s Andrejom bezradne
otáčali hlavami.
Zrazu som v húštine pred nami čosi zazrel – vyzeralo to ako pevná
hmota, ako…
„Strecha,“ vydýchol som.
Kerčel nadvihol obočie a posunul si klobúk z čela: „Iba jedna?“
Zaostril som, v čoraz tmavšom jesennom večere všetko splývalo, ale
napokon som predsa len rozoznal ďalšiu strechu. A vedľa nej ešte jednu.
„Čo je to, domy?“ vyzvedal Bežanský.
„Opustená osada Kľačany, dávne nemecké osídlenie.“
„Opustená osada?“ zopakovala Mia.
„Úplne opustená, pustá,“ prikývol Dávid. „Poďte, prevediem vás, kým
bude tma.“
„Nie je to nebezpečné? Čo keď sú tam nejakí bezdomovci alebo…“
„Sme hlboko v horách,“ pripomenul Kerčel, akoby to malo rozptýliť
všetky obavy.
Váhali sme a nerozhodne postávali pri aute.
„Tak idete alebo nie?“ súril nás. „O chvíľu sa už naozaj zotmie, najmä tu,
medzi kopcami.“
Stále sme sa nemohli odlepiť od iluzórneho bezpečia, ktoré poskytovala
červená Škoda Superb. Navyše, pokiaľ sme stáli na ceste, dokázali by sme
sa vrátiť. Akonáhle však toto spojivo s civilizáciou opustíme…
„Už sa bojíte, prieskumníci?“ uškrnul sa Kerčel. Bolo zrejmé, že si svoj
triumf užíva.
 „Naschvál si nás sem dovliekol takto navečer?“ opýtal sa Andrej. V hlase
mu zaznieval neobvyklý chlad, dokonca náznak nepriateľstva. Určite mal
už Kerčela plné zuby. Nečudo, veď chlapík s klobúkom mu svojou
racionalitou rúcal jeho tajomný ezoterický svet a ešte ho k tomu aj
poriadne vystrašil.
Keby bolo na mne, nenechal by som sa vyprovokovať. Mávol by som
rukou, nastúpil naspäť do auta a odfrčal domov.
Ibaže ja som žiadne auto nemal, spolu s Miou som bol odkázaný
na milosť a nemilosť týchto dvoch bláznov. A tí sa, podľa všetkého, práve
dostávali do varu.
Bežanský bojovne vysunul bradu: „V poriadku, tak poďme, som zvedavý,
čo uvidíme.“ Vykročil k osade, z každého pohybu mu vyžaroval vzdor.
„Fajn,“ pokrčil plecami Kerčel a pobral sa za ním. Azda to ani
neplánoval, spoliehal sa, že nás opustená osada hlboko v horách vystraší
a netrúfneme si na prieskum. Keď však Bežanský zvýšil stávky, necúvol,
pristúpil na jeho hru.
Atmosféra zhustla, cítil som medzi nimi vzrastajúce napätie. Našťastie
som pri vystupovaní z auta zapol diktafón, takže ich duel bol verne
nahraný. Záležitosti som už obetoval priveľa času aj námahy, aby som
teraz, keď išlo do tuhého, vymäkol, zaliezol do auta a vyčkával ich tam.
Okrem toho som si spomenul na povedačku o zmiznutom podnikateľovi
Šalovi. Tomu nepomohlo ani auto, luxusné BMW našli odparkované
na krajnici – presne ako náš fiat a škodovka, dvere otvorené, rádio pustené,
no podnikateľa nikde.
Rozdeliť sa, čakať s Miou v zavretom aute na návrat dvoch chlapov mi
nepripadalo veľmi bezpečné. Ani prieskum osady taký nebol, no predsa len
by sme aspoň zostali pokope. Traja chlapi zmôžu viac, než keď sa
rozdelíme – aj Miu lepšie ochránime, keby nastali nejaké problémy.
Len tak na okraj, sleduješ, kam ma tie skurvené dokumenty z čiernej
beštie dostali? Našiel som ich v chátrajúcej vile uprostred Žiliny, prihodilo
sa jedno s druhým a odrazu som stál kdesi hlboko v tribečských horách,
naokolo sa stmievalo, a ja som spolu s Miou nasledoval dvoch cvokov, aby
sme preskúmali dávno opustenú osadu. Presne takto to chodí, dávaj si
pozor, aké dvierka otváraš – a nemyslím iba tie olovené, niektoré dvierka
bývajú celkom nehmotné.
Chytili sme sa za ruky, Mia nič nevravela, no počul som, že má
zrýchlený dych. Vykročili sme, bol najvyšší čas, veď Dávid s Andrejom sa
už strácali v šere. Nekráčali vedľa seba, každý svojím postojom
demonštroval, že s tým druhým nechce mať nič spoločné. Zároveň sa však
od seba príliš nevzdialili, obaja dbali, aby kráčali len v takom odstupe,
v akom jeden druhého počuli.
„Mimochodom, práve tadiaľto vedie turistický chodník zo Zlatna
na Veľký Tribeč,“ vylepšoval atmosféru Kerčel.
„A čo má byť?“ neodolal Andrej.
„Nič, ibaže asi práve tadiaľto kráčala tá Lucia, čo nedávno zmizla
a potom sa objavila s dorezanými rukami.“
„Aha.“
„Vravel si, že dorezané ruky a nohy sú typickým znakom záhadne
zmiznutých, ktorých sa podarí objaviť?“
„Hej, Paulides to uvádza vo svojich knihách. Takých prípadov sú
desiatky,“ nedal sa Bežanský. Ezoterický konšpirátor a fanatický
racionalista hrali kto z koho. Diktafón všetko nahrával, no v tej chvíli ma
to ani netešilo. Pred očami sa mi mihali scenáre, ako sa môže situácia
vyhrotiť.
Čo keď sa pohádajú alebo dokonca pobijú? Očividne od nich vyvstane
čokoľvek. Andrej je podľa všetkého tak trochu sociopat, spoločenské
normy mu nič nevravia. Zdal sa slušný, ale teraz je už poriadne
vyhecovaný. Dávid je zasa niečo ako negatív pomäteného ezoterika.
Taktiež je vychýlený mimo normu. Síce ho nepoháňa túžba odkrývať
okultné tajomstvá a konšpirácie, no tiež je fanatik a pomätenec –
na krížovej výprave za čímsi, čo považuje za zdravý rozum a normu
správneho, racionálneho uvažovania. My s Miou sme odrazu boli iba
diváci ich svetonázorového duelu. Vlastne nešlo iba o svetonázor, ale aj
o ich osobnosti a identity. Navzájom sa dráždili, každý predstavoval akúsi
slepú škvrnu toho druhého. A čím hlbšie v horách sme boli, čím viac sa
stmievalo, tým ich vzájomná podráždenosť rástla. V meste a počas dňa
dokázali viac-menej kultivovane diskutovať. Čo urobia, ako veľmi sa
dokážu vzájomne vytočiť mimo civilizácie a oproti prichádzajúcej noci?
Skvelý materiál, skvelý materiál, opakoval som si, aby som sa prinútil
kráčať za nimi. V jednej ruke som zvieral spotenú Miinu dlaň, v druhej
zapnutý diktafón.
Zo šera sa vynorili prvé budovy, mal som dojem, že z neho vystupujú
ako bledé, vyhladnuté obludy. Omietka z nich dávno opadala, holé múry
zarástli húštinou a burinou. Kedysi to však museli byť pomerne honosné
domy, žiadne malé chatrče.
Dávid rozsvietil drobnú baterku, čo nosil pripevnenú na krúžku
od kľúčov. V lúči bieleho svetla sa zajagali okná najbližšieho domu. Boli
špinavé a zaprášené, ale nikto ich nevybil, sklenené tabule zostali osadené
v ošarpaných rámoch.
„Chcete ísť na návštevu?“ opýtal sa a kývol hlavou k dreveným dverám
bez kľučky.
„Ani nie,“ odbil som ho skôr, než stihol zareagovať Bežanský. Tušil som,
aká by bola jeho odpoveď.
Pobrali sme sa ďalej a objavili veľký dvojposchodový dom. Ten vyzeral
ešte strašidelnejšie – zub času ho nestihol ohlodať, na streche nechýbali
žiadne škridly, jediné okno nebolo vybité. Nebyť nadivoko rastúcich
jabloní a bujného porastu, ktorý budovu obklopoval, uveril by som, že tam
stále niekto býva.
Andrej zapol baterku na smartfóne a fascinovane sa vybral priamo
ku vchodu.
„Neblázni!“ sykol som naňho, ale neskoro – tento týpek sa zbláznil už
v detstve, najneskôr v puberte.
Došiel až k múrom, priložil ruku na okno, svietil dnu a zvedavo nakláňal
hlavu.
„Je tam aj nábytok!“ hlásil vzrušene.
Otočil som sa k Dávidovi: „Prečo obyvatelia odišli tak narýchlo?“
Učiteľ pokrčil plecami: „To sa mi fakt nechcelo zisťovať. Žilo tu veľa
nemeckých prisťahovalcov a tí zmizli počas vojny či krátko po nej. Ktovie,
čo sa s nimi stalo. Väčšina zrejme ušla alebo ich vysťahovali. Niektorých
možno pohlušili partizánske jednotky, čo v týchto horách operovali.“
 „Sú tu aj ďalšie opustené osady?“
„Áno, viem ešte o troch, ale čítal som, že je ich oveľa viac. Opustené
osady, usadlosti, samoty… Takmer pri každej túre mimo hlavných
chodníkov tu v horách objavíš čosi takéto – niekedy iba jeden-dva pusté
domčeky, inokedy aj desať.“
Bežanský medzitým kráčal popri múre a svietil do každého okna,
na ktoré naďabil.
„Tuto bola kuchyňa,“ oznámil a vybral sa za roh, akoby úplne zabudol,
kde sa vlastne nachádzame.
„Pôjdem za ním, lebo sa vážne stratí,“ uškrnul sa Dávid, žmurkol na nás
a vykročil cez hustú suchú trávu.
„Počkáme tu,“ doložil som, akoby to niekoho zaujímalo.
Kerčel sa došmátral k domu, čosi zavolal na Andreja a zmizol za rohom.
Chvíľu k nám doliehal šuchot trávy i praskanie vetvičiek, napokon zvuky
utíchli.
Osameli sme, Mia sa ku mne privinula, cítil som, ako sa chveje. Poriadne
sa ochladilo, aj mňa z času na čas striaslo. Objal som ju oboma rukami
a pohladkal po vlasoch. Nebránila sa, musela byť poriadne vydesená.
Vôbec som sa jej nečudoval, ani mne nebolo všetko jedno – veď šero už
zhustlo, definitívne sa menilo na tmu.
Vybral som z vrecka mobil a rozsvietil diódu fotoblesku. Nezískal som
síce plnohodnotnú baterku, ale predsa len som vďaka svetlu dovidel o čosi
ďalej. Neďaleko nás z húštin vystupovali ďalšie múry a pokrivená kovová
bránička. Pozrel som sa aj nahor, či neuvidím prvé hviezdy, ale na tmavom
nebi sa netrblietalo ani svetielko.
„Poďme už,“ posúrila Mia.
„Už stačilo?“ podpichol som ju. Nechcel som to vyťahovať práve
v takejto chvíli, ale pravdou zostáva, že tento výjazd navrhla ona.
„Áno, mám dosť.“
„Aj ja,“ priznal som. „Keď sa vrátia, ideme domov, už žiadny prieskum.“
Ibaže sa nikto nevracal. Dom, za ktorým obaja zmizli, mĺkvo striehol
v pustej a tichej záhrade, zízal na nás svojimi lesklými, no zaprášenými
očami, a nevydal ani hláska.
 Napadlo mi, že celá výprava môže byť jeden obrovský kanadský žart. Čo
keď sa Kerčel a Bežanský v skutočnosti poznajú? Možno všetko
zinscenovali, hrali dvoch rozhádaných blbečkov a zatiaľ čo som si myslel,
že ich využívam, využívali oni nás. A perfektne sa pri tom bavili.
Uvedomil som si, že Dávid s Andrejom majú pri sebe kľúče od fiatu aj
škodovky. Bez nich sa nedostaneme ani do jedného auta…
Vzápätí ma omráčila ďalšia myšlienka. Čo keď sa spriahli, odplížili
k vozom, odfrčia a nechajú nás tu?
Také čosi by hádam neurobili, veď tam sa už končí všetka sranda…
Na druhej strane, tiež som si z nich chcel poriadne vystreliť, keď som
plánoval zverejniť ich dohadovanie sa na blogu.
„Kde sú?“ šepla Mia.
„Pôjdem ich pohľadať.“
„Nie!“ vydýchla a pevnejšie ma zovrela.
„Čo blázniš? Veď bežne prespávaš v horách. Toto je oproti tomu nič,“
utešoval som ju. Aspoň som sa o to snažil, aj keď sa mi zdalo, že mám
zovreté hrdlo a ešte slabší hlas než ona.
„Lenže to je iné, toto miesto ma desí.“
„Pôjdem ich pohľadať.“
„Nie, tu buď!“
Zvažoval som, či sa jej vytrhnúť, nemohli sme tam iba tak postávať
zakliesnení jeden do druhého. Už-už som sa chystal na akciu, keď sme
začuli šuchot trávy. Prichádzal z opačného konca domu.
„Kto je tam?“ zhúkol som a posvietil mobilom. Šuchtavé kroky ešte
chvíľu pokračovali, ktosi sa blížil.
„Kto je tam?“ zopakoval som. Spoza rohu sa vynoril Andrej.
„Však ja, čo kričíš?“ čudoval sa, akoby úprimne nerozumel, prečo naňho
zvyšujem hlas.
„Kde si tak dlho?“ snažil som sa o karhavý tón, no v hlase mi zaznievala
úľava.
„Nazeral som dnu, predstavte si, je tam spálňa aj s posteľou a všeličo
iné,“ habkal natešene, keď sa k nám brodil cez záhradu.
„A kde je Dávid?“ ozvala sa Mia.
„Dávid?“ začudoval sa. „Veď bol pri vás.“
 „Trt pri nás!“ vyprskol som. „Išiel za tebou, aby si sa nestratil.“
„Za mnou?“
„Nestretli ste sa?“ vyhŕkla Mia.
„Nie, vôbec, za domom nebol,“ krútil hlavou Bežanský.
„Nie je nálada na žarty,“ napomenul som ho.
„Aké žarty⁈“ zasyčal a prešiel do útoku: „Vy si zo mňa robíte žarty!
Dakde zaliezol a vy ma teraz máte čo najviac vystrašiť!“
„Tak to určite…“
„Dohodli ste sa s ním, aby ste ma vystrašili. Ale ja vám na to neskočím!“
„Fakt nie, počúvaj –“
„Ty ma počúvaj,“ skočil mi do reči, bublala v ňom zlosť. „Celý čas ma
máte za kokota. Som tu na zábavu? V poriadku, mám toho dosť.“
Naštvane mávol rukou a vykročil po ceste smerom k zaparkovaným
autám.
„Andrej, počkaj, vážne nevieme, kde je Dávid,“ snažila sa Mia.
„Strieľa si z nás, seriem naňho,“ odvrkol a pridal do kroku. „Ak v tom
nejdete s ním a chcete sa odtiaľto dostať, tak poďte, nebudem čakať.“
Na dôvažok vybral z vrecka kľúče od auta a zaštrngotal nimi.
„Andrej, počkaj!“ Neodpovedal, stratil sa v tme.
„Doriti!“ ušlo mi, netušil som, čo robiť. Utešovať Miu, hľadať Kerčela
alebo utekať za Bežanským, aby nenasadol do auta a nenechal nás tu
samých?
Kurva tam, takáto situácia v opustenej osade kdesi v horách, navyše
oproti noci! Veril by si tomu?
„Dávid!“ zakričal som k domu. Nič, žiadna odpoveď.
„Dávid, poď už, musíme ísť!“
„Dávid!“ pridala sa Mia.
Ešte chvíľu sme ziapali, no neprinieslo to žiadny efekt. Odrazu k nám
doľahol zvuk motora – Andrej štartoval auto.
„Poďme!“ zavelil som a vliekol stŕpnutú Miu z osady.
„Ale čo Dávid?“ namietala.
„Poď, hlavne,“ vydýchol som a strkal ju pred sebou.
Videl som na nej, že zvažuje, či sa nerozbehnúť k domu a ešte raz
nezakričať na Dávida. Nedovolil som jej to, keby sa stratila aj ona, zložil by
som sa.
Keď sme sa priblížili k autám, už sme takmer bežali. Len čo strach
vykypel z hrnca, nedal sa jeho príval zastaviť.
Dostať sa do bezpečia, nič iné neexistovalo. Fúka, fúka, ovečka sa pasie.
Bežanský sedel v škodovke, oboma rukami kŕčovito zvieral volant
a hľadel kamsi pred seba. Rozsvietil reflektory, v ich studenom svetle sa
prevaľovali prízemné chumáče večernej lesnej hmly.
Došiel som k autu a skúsil otvoriť – dvere boli zamknuté. Znova som
trhol kľučkou, ale nepomohlo to.
Andrej naďalej zvieral volant, hánky mal biele, ani sa nepohol.
Až keď mu Mia zaklopala na okno, strhol sa a odomkol. Otvoril som
dvere, strčil Miu na zadné sedadlo, no sám som nenastúpil. Predsa len,
nedalo mi takto zbabelo ujsť. Teraz, na ceste a pri autách, mi už myslelo
trochu jasnejšie. Čo keď sa Dávidovi niečo stalo? Mohol sa prepadnúť
do pivnice alebo sa zakliesniť či nešťastne spadnúť. Možno potrebuje
pomoc. Ak zdrhneme, môže výprava dopadnúť veľmi zle. Navyše, budeme
mať aj problémy, že sme mu neposkytli pomoc. Keď už nič iné, bude nás
zhrýzať prinajmenšom vlastné svedomie.
Urobil som zopár krokov od škodovky, priložil si dlaň k ústam a zakričal
k osade: „Dávid!“
Vrátila sa mi iba ozvena, nič som nevidel, tma medzitým ešte väčšmi
sčernela.
Okolie znova stíchlo, neozývalo sa už nič, dorážalo do mňa jedine ticho.
Ticho s očami.
„Dávid!“
Od vrieskania mi už odchádzalo hrdlo, veď studený jesenný vzduch
rezal ako žiletka.
Urobil som ešte zopár krokov k osade, uši natrčené – ak je Dávid
pri vedomí, určite dá o sebe nejako vedieť.
Čo sa mu stalo? Kde zmizol? vírilo mi v mysli. K otázkam sa pridávali aj
útržky z prekliateho Howadoorovho článku o zmiznutých.
Manželia Belanovičovci, ktorých opustené auto sa našlo kdesi
za Jelencom.
 Prázdne BMW Jána Šalu odstavené na krajnici – dvere pootvorené,
autorádio vyhráva…
Zostanú tu aj po nás iba dve odparkované a prázdne autá?
Z tmy ku mne doľahlo škrípanie.
Trhlo mnou, bol to príšerný ťahavý zvuk, čo mi ako hrot čepele skĺzol
po mieche.
Kvílivé kovové škrípanie.
Železná bránička neďaleko domu, za ktorým zmizol Dávid.
Ktosi ju otváral.
Ktosi ju, kurva, otváral!
„Dávid, si to ty⁈“ zaškrečal som do tmy. Nič, ticho.
Živé ticho s očami.
„Dávid,“ chrčal som spätkujúc k autu.
Dotackal som sa k škodovke, takmer som spadol, lebo som stále hľadel
dozadu a sledoval, či sa z tmy nevynorí postava. Alebo aj viac postáv – veď
ktovie, s kým sme mali do činenia. Možno poznáš horory typu Hory majú
oči alebo Texaský masaker motorovou pílou. Takže ti je jasné, aké predstavy
mi blikali pred očami. Degenerované kanibalské klany ukrývajúce sa
v horách a podobné fajnoty.
Otvoril som dvierka a vsunul sa dnu, prisadol som si k Mii.
„Niečo som tam počul.“
„No paráda,“ zavrčal Andrej. „Odchádzame.“ Ruka mu skĺzla
na rýchlostnú páku.
„Počkaj!“ krotil som ho.
„Načo, doboha?“
Prekvapilo ma, ako zvulgárnel, ale v tej chvíli som neriešil.
„Podľa mňa je to Dávid.“
„Myslíš, že sa mu niečo stalo?“ uisťovala sa Mia.
„Presne tak. Niečo sa mu stalo a snaží sa nás privolať.“
„Chujovina, padáme!“ Bežanský stlačil spojku, preradil a pridával plyn.
Mia mu položila ruku na plece: „Andrej, počkaj chvíľu, niečo na tom
môže byť.“
„Na čom?“
 „Dávid môže byť zranený. Možno potrebuje pomoc, nemôžeme ho tu
nechať.“
„Chujovina, je to celé chujovina.“
„Aspoň skúsme zistiť, čo mu je,“ navrhla.
„Súhlasím,“ pridal som sa.
„Ak chcete, choďte. Dve minúty, potom odchádzam.“
„Okej,“ prikývla.
Znova som otvoril, nemal som predstavu, čo vlastne ideme podniknúť.
Vysúkal som sa z auta, Mia ma nasledovala.
Zapol som improvizovanú baterku a posvietil na cestu.
Pomaly sme napredovali, krok za krokom, keby niečo zaštrngotalo, asi
by sme sa rozbehli naspäť do auta.
Blížili sme sa k osade, z tmy už-už vystupovali múry prvého domu.
„Počkajte!“ ozvalo sa za nami.
Skoro som nadskočil, tak som sa preľakol.
Dobehol nás Andrej, tiež si svietil mobilom, v druhej ruke zvieral
turistický nôž. V tej chvíli mi to už ani nepripadalo komické.
„Nebudem tam sedieť sám,“ vysvetlil, prečo nezostal v aute. „A možno
ozaj potrebuje pomoc…“
Pobrali sme sa ďalej.
„Dávid, si tam⁈“ zakričala Mia do tmy.
„Dávid!“ pridal som sa.
Tentoraz nič nezaškrípalo, vracala sa k nám iba ozvena, ktorá sa rýchlo
strácala.
Mia si odkašľala a pozrela na nás. „Skúsme ešte raz a –“ Zalialo nás biele
svetlo.
Odrazu som nič nevidel, oproti čiernej tme to bol priveľký kontrast.
Prižmúril som oči a zdvihol dlane, vôbec som nechápal, čo sa deje.
Všetci traja sme stuhli ako vystrašené králiky.
Svitlo mi až o pár sekúnd, no keď som si uvedomil, o čo ide,
od preľaknutia sa mi podlomili kolená.
Ktosi rozsvietil reflektory na aute, ktoré sme pred chvíľou opustili.
Stáli sme v žiare dvoch svetelných lúčov a nedokázali urobiť ani krok.
Cesta ožiarená do posledného kamienka, dvíhajúce sa chuchvalce hmly.
 Niekto tam je, hľadí na nás, veď nás má naservírovaných ako na tanieri.
Zatiaľ čo my nevidíme vôbec nič, iba sliepňame v ostrom svetle.
„Ty… ty… nechal si tam kľúče?“ vybľabotal som.
„Nie,“ vydýchol Andrej. „Mám ich so sebou.“
Chvíľu trvalo, kým som si spočítal dva a dva, namiesto myšlienok mi
v hlave vírili hranaté črepiny.
Reflektory zhasli, odrazu nás znova zaľahla tma. Pred očami nám blikali
iskry, nevideli sme ani na krok.
Nič sa nedialo, neozval sa žiadny zvuk. Živé ticho s očami.
Črepiny sa mi v gebuli ako-tak usporiadali.
Nesvietili na nás reflektory Andrejovho auta, ale Dávidovho fiata.
Ktosi Kerčelovi zobral kľúče, priplížil sa k autu, vkĺzol dnu, keď sme
vykrikovali, a vydesil nás svetlami.
Ktosi mu zobral kľúče alebo…
„No čo, hrdinovia, užili ste si tribečskú záhadu?“ ozval sa Dávidov hlas.
Aj keď mi hučalo v ušiach, rozoznal som, že priam prekypuje
pobavením.
Nikto mu nezobral kľúče, ani sa mu nič nestalo. Ten zmrd… Ten
skurvený zmrd si z nás takto hnusne vystrelil!
Zašil sa za domom, sledoval nás a vyčkával, čo urobíme. Mal pri sebe
kľúče od vlastného auta, takže mu bolo jedno, či ujdeme, alebo zostaneme.
On by sa domov v pohodičke vrátil tak či tak. Keď som naňho volal,
zaškrípal bráničkou, potom sa okľukou dostal k autám a vydesil nás
na smrť.
Hovädo zasrané!
Chceli sme tribečskú záhadu, tak nám doprial ozajstné dobrodružstvo.
Citlivé pedagogické metódy, len čo je pravda.
„Jebe ti?“ skríkol Andrej, v hrdle mal hrču nahromadeného strachu.
Vykročil k Dávidovi, rozčúlene gestikuloval a častoval ho nadávkami.
Keby sa mu v ruke neblýskal nôž, bolo by to celkom smiešne – drobný
chlapík prskajúci na ozrutného Goliáša, hotový biblický výjav. Ibaže
v Tribeči musí byť všetko pomiešané a zmätené, takže v tomto prípade bol
Goliáš zároveň aj Dávidom, konkrétne Dávidom Kerčelom, chápeš.
 Tieto duchaplnosti mi napadli až dodatočne, keď sa to dialo, nemal som
na ne ani pomyslenie. Nahromadený adrenalín som potreboval vybiť,
odrazu som si uvedomil, že tiež nasrato kráčam ku Kerčelovi, hlava
vrazená medzi plecia, päste zovreté.
Mia ma nezastavovala, zostala kdesi vzadu, určite sa spamätávala
zo šoku.
Najradšej by som tomu debilovi v klobúku vrazil – my ho zachraňujeme
a on sa na nás baví.
„Jeblo ti⁈“ zopakoval Andrej.
Dávidovi mykalo kútikmi, ledva zadržiaval rehot, parádne sa zabával.
Zaťal som zuby, ovládol sa a zastal. Zlynčovať Kerčela by mi padlo
obzvlášť dobre, dvaja by sme ho možno aj zvládli. Našťastie mi napadlo,
načo som tam došiel. Nahrávať kvalitný materiál, nie ho vytvárať tým, že
budem ziapať ako hovädo alebo sa pobijem. Okrem toho, nič na svete nie je
zábavnejšie než rozzúrený ezoterik, bola by škoda pokaziť Bežanskému
jeho výstup. Z tohto mohol byť perfektný virál, stačilo nezapájať sa, iba
nahrávať.
„Jebe ti?“ dodal do tretice Andrej. Zastal tesne pri Dávidovi, ktorý
pobavene zazeral. Akoby nemohol uveriť, že naňho útočí akýsi
vychudnutý, okuliarnatý a o hlavu nižší červ. Dokonca sa mi zazdalo, že ho
to trochu zmiatlo – pri svojej výške a rozmeroch nebol zvyknutý na takúto
zúrivú ofenzívu.
„No čo, už máš dosť Tribeča?“ vyprskol na Andreja.
„Nezdrhli sme, chceli sme ti pomôcť!“ vymenúval Bežanský a ukazoval
pri tom čepeľou na Dávida. Po chvíli si uvedomil, ako gesto pôsobí, a nôž
našťastie vrátil do puzdra.
„Hej, to vám musím nechať, nezdrhli ste,“ pripustil Kerčel. „Ale keby ste
sa videli…“ Znova mu zamykalo kútikmi. „Dávid, Dávid!“ posmešne
napodobnil naše volanie.
Andrej pristúpil ešte o čosi bližšie, delili ich iba centimetre. „Čo je
na tom smiešne?“ zasyčal cez stisnuté pery.
„Ale no, nezúr toľko, veď to bola prča.“ Kerčel sa ho pokúsil upokojiť,
dokonca mu chcel položiť ruku na plece, no Andrej ju bojovne odstrčil.
„Žiadna prča! Toto sa v horách nerobí, to by si mohol vedieť.“
 „Nepreháňaj, nič sa nemohlo stať, celý čas som vás mal na očiach.“
„Toto sa nerobí!“
„Chceli ste zmiznutie, tak ste jedno zažili.“ Dávid na mňa žmurkol, ale
neopätoval som mu žiadny úsmev. Tentoraz som súhlasil s Andrejom –
takéto sračky by sa robiť nemali. Najmä nie, keď sme boli v cudzom
prostredí, stmievalo sa a naokolo stáli opustené domy. Mohli sme
spanikáriť a vtedy sa prihodí hocičo.
„Prehnal si to,“ ozvala sa Mia. Prekvapilo ma, že stojí vedľa mňa,
nepostrehol som, kedy sa priblížila. Medzičasom sa už úplne zotmelo,
postávali sme v hustej, nepreniknuteľnej tme – v horách neboli žiadne
svetelné zdroje, neprenikala sem ani žiara z okolitých miest či dedín.
„Chcel som vám ukázať, ako rýchlo sa udeje niečo zlé,“ povedal Dávid.
„Stačí chvíľa a všetko ide do prdele. Presne niečo také sa stalo aj ľuďom, čo
tu zmizli. Ak teda vôbec nejakí zmizli.“
„Mali medzi sebou kreténa, čo chcel byť vtipný?“ neodpustil si Bežanský.
„Kroť sa,“ odvrkol Dávid. „Fajn, posral si sa od strachu, beriem, ale už sa
kroť.“
„Prehnal si to,“ zopakovala Mia.
Asi čakáš, že poviem, ako sa ku mne pritisla. Nepoviem, lebo to bolo
naopak. V tej tme mi jej hlas pripadal ako jediná známa vec v cudzom
vesmíre. Pritisol som sa k nej, hanba-nehanba, potreboval som cítiť, že je
tam, pri mne. Nahmatal som jej štíhle telo a pevne zovrel, Tribeč mi
zaliezal pod kožu.
Dávid sa pohol, nasadol do fiata, myslel som si, že naštartuje
a namrzene odíde. Síce naštartoval, ale auto sa nepohlo, iba sa mu
rozsvietili reflektory – tentoraz nie priamo na nás. Ich lúče osvetlili kúsok
cesty, vlniace sa trsy suchej trávy a neďaleký les, pri ktorom sa prevaľovali
chumáče hmly.
„Nech aspoň niečo vidíme,“ objasnil Kerčel, keď sa vysúkal z auta.
Povedal to pevným hlasom, nepriznal žiadnu nervozitu, no vycítil som,
že Tribeč už zalieza pod kožu aj jemu.
„Poďme odtiaľto,“ navrhol som.
„Dobrý nápad,“ súhlasila Mia.
„Dúfam, že ste pochopili,“ nadhodil Dávid.
 „Čo sme mali pochopiť?“ nerozumel Bežanský. Útrpne som pozrel
na Miu, vyvrátila oči dohora.
Obom nám bolo jasné, že medzi tými dvoma sa začína ďalšie kolo.
„Poďme už,“ pokúsil som sa, ale bolo to zbytočné, vôbec ma nevnímali.
„Mali ste pochopiť, že celá tribečská záhada je obyčajná kačica.
S definitívnou platnosťou. Nedá sa tu poriadne stratiť, vzdialenosti nesedia,
je tu dosť dedín a obydlí,“ vyratúval na ruke.
„Stratiť sa tu dá pre zalesnený terén s málo výhľadmi, sám si to povedal,“
oponoval Andrej.
„Možno na chvíľu zablúdiť, to áno, ale nie sa naozaj stratiť, čo si zošalel?
Veď si dnes videl terén na vlastné oči.“
„Iba na okraji Tribeča, nešli sme hlboko. A okrem toho, ľudia miznú
v inom ročnom období, v inom počasí a podmienkach.“
„Zakaždým s niečím prídeš namiesto toho, aby si uznal, že je to
obyčajný bullshit, nezmysel. Veď si to dnes videl – sú tu záhady, ale
historické, okrem nich tu nič tajomné nie je!“
„Práveže je to tu také čudné,“ nedal sa Bežanský.
„Aké čudné? Čo je tu, doriti, čudné?“
„Máš ma za chuja, myslíš si, že to nevidím? Tak aby si sa pobavil,
poviem to presne tak, ako čakáš, nech máš viac srandy.“
„No prosím.“
„Ten pošuk, za akého ma máš, by povedal, že to tu vyzerá, akoby sa
do jedného časopriestoru snažili vtlačiť dve či niekoľko odlišných realít.
Zakaždým tu čosi chýba, nesedí, prekrýva sa alebo je navyše.“
„Krásne si to povedal,“ uškrnul sa Dávid a ukázal palcom jednotku.
„Presne to odo mňa čakáš, nie?“
„Také niečo, pripúšťam.“
„Ja by som to tak nepovedal, ale inak mám podobný pocit,“ zapojil som
sa do rozhovoru.
Prekvapene na mňa pozreli, Andrej dokonca zažmurkal – na chvíľu som
mal dojem, že na mňa s Miou úplne zabudli.
Zasratí pomätenci, jeden ako druhý.
„Aký máš pocit?“ neveriacky zopakoval Bežanský. Nebol úplne tupý,
musel vycítiť, že si z neho väčšinu času strieľam. O to viac ho zarazilo, keď
som sa ho zastal.
Nebudem klamať, zarazilo to aj mňa, veď zastávať sa takého blba by
malo byť trestné.
„Že je to tu divné. Ako keď na seba položíš dva rovnaké obrázky, ale
potom jeden o pár milimetrov posunieš. Akoby tu veci jedna k druhej
nesedeli tak, ako by mali. A nielen veci, týka sa to všetkého, aspoň podľa
toho, čo rozprával Dávid.“
„Ja čo som rozprával?“
„O histórii a tak. Hradiská na nevhodných miestach, rozhodené
vzdialenosti, opustené osady…“
„Počkaj, počkaj,“ tíšil ma. „Žiadne rozhodené vzdialenosti, nepleť hrušky
s jablkami. Nesedí jediná vzdialenosť, a to len preto, že Howadoorov
článok je blud.“
„Aj ten článok do toho pasuje. Nejde o to, či je vymyslený, alebo
pravdivý, v dôsledkoch to nič nemení. Pointa je, že takýto čudný článok, čo
zmätie ľudí na celé desaťročia, vznikol práve o tomto mieste, o Tribeči.“
„Nerozumiem,“ namietol Dávid.
„Ten článok, aj keby bol zámerná mystifikácia, je iba črepinka v mozaike
podivností, ktoré produkuje Tribeč.“
„Dôsledok, nie príčina,“ snažil sa Bežanský.
„Tak nejako,“ prikývol som. „Akoby to celé bolo oveľa väčšie, oveľa
rozsiahlejšia sieť. Nejde o článok, miznutie ľudí, vraždiacu cestu ani
o historické valy bez vstupných brán. To všetko sú len sprievodné javy,
alebo ako to nazvať, čohosi oveľa väčšieho.“
Dávid na mňa hodnú chvíľu mĺkvo pozeral, nečakal takýto zásah dýkou
do chrbta.
„Tebe už tiež dobre zajebáva,“ dostal zo seba napokon.
„Hovorím iba, aký mám z toho pocit,“ bránil som sa – ani neviem prečo.
„Nič netvrdím, iba podávam svoj dojem. Neviem to pochopiť ani vysvetliť,
čisto môj pocit.“
„Nachádza sa tu trhlina medzi svetmi, priesečník rôznych realít,
dimenzionálna červia diera, chyba v multiverze alebo matrixe,“
vymenovával Dávid, znechutene pritom krútil hlavou. „Mám z vás dosť,“
uzavrel a stíchol.
 „Chlapci, preháňate to,“ kývla Mia na mňa a Andreja.
„Nič čudné tu nie je, vidno, že nechodievate do hôr.“
Kerčel na ňu pozrel s novou nádejou, v tvári sa mu mihla úľava – aspoň
niekto tu je normálny.
Mia mu opätovala pohľad: „Súhlasím so všetkým, čo si povedal, ale ten
fórik si si mohol odpustiť. A poďme už, je mi kosa.“
„Ešte to uzavrime,“ domáhal sa Andrej.
„Nie je čo uzavrieť, je tu dimenzionálna trhlina,“ odvrkol Kerčel.
„Nebuď detinský.“
„Nie, vážne je medzi nami dimenzionálna trhlina, si niekde inde. Iný
časopriestor…“
„Čiže by si išiel aj hlbšie do lesov a v čase od decembra do marca? Však
nič hrozné sa nemôže stať, tak si tvrdil.“
„Kedykoľvek,“ odfrkol Dávid. „Ak chceš, odvediem ťa uprostred zimy aj
priamo na Javorový vrch. Jedine sa nečuduj, ak ťa tam tým tajomným
multidimenzionálnym krížom utlčiem.“
„Fajn, platí.“
„Čo platí?“
„Pôjdeme v zime na Javorový vrch, hrdina.“
„No fakt sa nezľaknem, môžeme,“ zavrčal Kerčel. Všetkým nám bolo
jasné, že keď sa upokojí z rozčúlenia, bude to ľutovať. Nechal sa hlúpo
vyprovokovať, ale spätne sa tomu nečudujem, všetci sme tam mali
pocukané nervy.
„Vycúvaš z toho. Už zajtra nám pošleš email s nejakou výhovorkou,
prečo tam nepôjdeš. Zrejme napíšeš, že s bláznami sa viac nebavíš. Alebo
si vymyslíš niečo iné, len aby si zamaskoval, že aj ty si posratý ísť v zime
ďalej ako len po okraj Tribeča.“
„Nie, pôjdeme tam, aj keby si nechcel. Pôjdeme tam, priamo
k dimenzionálnej bráne, nech ťa jebne od strachu.“ Kerčel strácal
sebakontrolu; prekvapilo ma to, od učiteľa by som čakal lepšiu výdrž.
Možno mu Andrej zahral na citlivú strunu, ktovie.
„Dobre, čo vy?“ otočil sa Bežanský priamo na nás.
Chlad, lúče reflektorov, inak tma. Zapnutý diktafón vo vrecku, zvláštny
okamih.
 Čo myslíš, že som mu, kurva, povedal?

Komentár autora
Ďalšie meno, ktoré sa v Igorovom rozprávaní – alebo skôr v novinový
správa, na ktoré ma odkazoval – pomerne často opakovalo, bolo: majorka
Renáta Čuháková. Podľa uvedený správ malo ísť o hovorkyňu Krajského
riaditeľstva Policajného zboru v Nitre. Jej vyjadrenia boli citované napríklad
v článku o tribečskej záhade, ktorý publikovali Hospodárske noviny v roku
2006, ako aj v ďalší správa, na ktoré sa odvolával Igor a ktoré sa dajú
nájsť na internete.
Po krátkom prieskume som zistil, že majorka Čuháková je dodnes
policajnou hovorkyňou a pôsobí v Nitre. Kontaktoval som ju s otázkou, či sú
informácie o zmiznutý ľuďo zverejnené v Hospodárskych novinách
naozaj pravdivé. Samozrejme som tým nemyslel zmiznutý kedysi
na začiatku minulého storočia, ale v článku spomínaný „evidovaný
sedem prípadov nezvestný, ktorí sa stratili v Tribeči“.
Onedlho som dostal odpoveď v tom zmysle, že Okresné riaditeľstvo PZ
v Nitre nedisponuje oficiálnymi štatistikami, ktoré by obsahovali požadované
informácie. Inými slovami, existujú len oficiálne štatistiky zahŕňajúce
nezvestný v celom územnom obvode okresného riaditeľstva, nie výhradne
na Tribeči.
Z toho sa dajú urobiť dva závery. V roku 2006 bolo možno naozaj
evidovaný sedem nezvestný osôb, ktoré sa stratili v pohorí Tribeč. Takáto
informácia však nie je súčasťou oficiálny, a teda verejne prístupný
štatistík, ktoré pokrývajú oveľa väčšie územie.
Druhý záver, ku ktorému sa prikláňam, je ten, že ohľadom tejto témy
doádzalo zo strany niektorý autorov, novinárov a záhadologiý
nadšencov k snahe nafúknuť ju do rozmerov senzácie a „nasvietiť“ tak, aby
pôsobila mysteriózne. Vznikla tým akási reťazová reakcia, v rámci ktorej sa
ďalej nafukovali už nafúknuté informácie, až sa vo všeobecnom povedomí
upevnila legenda o „tajomný zmiznutia na Tribeči“. Zároveň však
podotýkam, že niektoré prvky tejto legendy, ako aj Igorovho rozprávania, sa
podľa mňa opierajú o reálny základ a reálne udalosti.
 Úprimne priznávam, že k mojej domnienke prispela aj nemalá sugestívnosť
Igorovho podania. Možno bol iba vynikajúci herec, no som presvedčený, že
vnútorne veril v pravdivosť svojho príbehu alebo aspoň jeho hlavný častí.
Vyplývalo to aj zo skutočnosti, že rozpomínanie na tieto udalosti (či už
ozajstné, alebo vymyslené) Igorovi zjavne neprospievalo. Zatiaľ čo pri naši
prvý stretnutia v druhej polovici apríla pôsobil uhladeným, čistým
a vitálnym dojmom, zhruba od začiatku júna sa správal čoraz sklesnutejšie,
rozprával neusporiadane, prejavoval napätie a nervozitu. Týkalo sa to aj jeho
zovňajšku – na stretnutia odieval v pokrčenej mikine, zdalo sa, že
rezignoval na strihanie aj holenie, niekedy aj na spru. Zároveň sa uňho
stupňovalo sebaobviňovanie a výčitky za to, čo spôsobil. Intenzita výpadov
voči vlastnej osobe uňho nabrala podobu až akejsi agresie namierenej
dovnútra.
„Strašne som im ublížil,“ opakoval do omrzenia. „Strašne som im všetkým
ublížil.“
V jeho správaní sa čoraz častejšie objavovali aj príznaky narastajúcej
úzkosti, dokonca strau. Keď som sa ho priamo opýtal, čoho sa obáva, nedal
mi jasnú odpoveď. Vylúčil však akékoľvek iné životné príčiny, jeho úzkosť
súvisela výhradne s príbehom, ktorý mi cel čoraz nutkavejšie vyrozprávať
až do konca.
V tejto súvislosti mi napadlo, že možno trpí ozajstnou duševnou poruou.
Keď som to nenápadne nadhodil, sám takú možnosť nevylúčil.
„Keď skončím s rozprávaním, nebudeš mať na výber,“ povedal mi. „Jediný
možný záver pre teba bude, že mi totálne preplo.“ Spočiatku som o jeho
vyhlásení poyboval. Keď mi však dopovedal poslednú časť príbehu, musel
som uznať, že mal v tomto ohľade úplnú pravdu.
Jozef Karika

14 Po skončení nahrávania Igorovej výpovede som sa v lete roku 2015

vybral do niektorých spomínaných lokalít. Zábery z cesty č. 65 si môžete
pozrieť na mojom krátkom videu: hps://youtu.be/-zQPuCLdOUo. Pozn. J.
K.
 15 Moje video z návštevy tejto lokality počas leta 2015 si môžete pozrieť
tu: hps://youtu.be/dZlTTmweCFo. Pozn. J. K.
16 Záznam o tejto tragickej udalosti sa nachádza napríklad v tomto
článku: www.speleostrazov.sk/aktivity/domace_aktivity/priepast_zibrica.htm.
Pozn. J. K.
 TRETIA SÉRIA NAHRÁVOK
(nahraté medzi trinástym a dvadsiatym ôsmym júnom 2015)

Mia nadvihla obočie: „Vážne tam chceš ísť?“

Sedeli sme v obývačke nášho miniatúrneho bytu – ja som sledoval
staršiu epizódu Hry o tróny, Mia študovala turistickú mapu Tribeča.
„Nechcem to zobrať naspäť, ako by som vyzeral?“ zašomral som.
„Jasné, ako by si vyzeral… To ťa trápi najviac.“
„Možno.“
„A ešte tvoj slávny blog,“ doložila jedovato.
Občas ju naozaj milujem tak, že by som kvôli nej vlastným telom
zachytil vystrelenú guľku. A inokedy nie…
„Už nejde o blog, ale o celý projekt. Vieš si predstaviť, aká bomba to
bude? Totálna!“ Dúfal som, že ju to umlčí. Radšej by som v rozhovore
pokračoval neskôr, lebo na obrazovke sa práve dialo čosi nekalé uprostred
svadby mladého kráľa Joffreyho.
„O seba sa nebojím, na rozdiel od niekoho do hôr bežne chodievam,“
poznamenala.
„Nejako to zvládnem.“
„Aj nočný bivak? To ste už fakt prehnali. Ale čo čakať, keď sa páni
navzájom hecujú, všakže?“
„Veď nebude až taká zima. Zatiaľ platí termín na konci decembra,
poriadne mrazy sú až v januári a februári.“
„Hovoríme o prenocovaní v lese…“
„Možno o dvoch nociach, to sa ešte dohodne.“
„Preskočilo vám,“ zaťukala si na čelo.
„Stáva sa.“ Pridal som zvuk, v príbehu z kontinentu Westernos išlo
do tuhého.
 Aj v našom príbehu išlo do tuhého, ale bol som už taký zaslepený či
prepnutý, že som to vôbec nevidel.
„A vieš vôbec, čo na takú výpravu treba?“ dobiedzala.
„Aký výstroj, koľko jedla, ako sa obliecť a tak?“
„To nechávam na teba s Dávidom.“
„Mňa z teba porazí. Si ako decko.“
„No dovoľ.“
„Nedovolím. Úplne si zblbol, ten Tribeč ťa pomotal.“
„Myslíš, že som morálne zablúdil? Stratil sám seba a tak ďalej?“ uškrnul
som sa.
„Také niečo.“
„To je pekná myšlienka do blogu, poznačím si, dodáva rozprávaniu novú
vrstvu, obohacuje príbeh o symbolický význam.“
„Si hrozný…“
„Tak aký výstroj nám treba?“

Rýchlo som to zistil. Mia sa totiž rozhodla, že budem pevnou súčasťou

nášho dvojčlenného prípravného tímu. Aby si chápal moje reakcie, tak
treba povedať, že mi v decembri akurát skončila vydrbaná absolventská
prax. Tri mesiace som makal na stavbe ako hovädo, pľúca som mal
zanesené sutinou a pre bolesti v krížoch som sa občas bez pomoci ani
nevydriapal z postele. Zato sa mi však podarilo ušetriť krásnych
stoosemdesiat, opakujem – stoosemdesiat eur. Za tri mesiace driny, boha
tam!
„Takýto spacák budeš potrebovať,“ ukázala Mia na akýsi vak
v športovom obchode, kam ma vytiahla nakúpiť výstroj.
Pozerám na cenovku, svieti tam 159 €, ty kokos, neviem, čo si mám
myslieť.
„To vážne?“ skúsil som.
„Vážne. Dávid zabezpečí dva stany, Andrej má samonafukovacie
karimatky, ale spacák ti nedonesie nikto.“
„A nestačí henten za stovku?“
„Stačí, zlatko, ale pozri, čo má na sebe napísané…“
 Naklonil som sa bližšie a zazeral na obrázok akéhosi teplomera
s vyznačenými hodnotami. „Čo to má byť?“
„Že takýto spacák ti zabezpečí komfort iba do teploty plus dvoch
stupňov celzia.“
„A to nestačí? Veď ešte nemrzne, ani nesneží.“ Prevrátila očami, akoby sa
bavila so školákom. „Nepozrel si si, aké bývajú v okolí Nitry decembrové
teploty?“
„Nie, pouč ma,“ odvrkol som a zaškeril sa na predavača, ktorý nás
pozoroval s výrazom väzenského strážnika.
„Zhruba od nula do sedem stupňov.“
„Tak vidíš.“
„To je denná teplota. Ty si ale súhlasil, že tam dvakrát prenocuješ.“
„Ty si tiež súhlasila.“
„Lenže ja chodievam do hôr a mám obstojný výstroj aj výbavu.“
„Tak koľko tam býva v noci?“ opýtal som sa a chmúrne hľadel
na cenovku s cifrou 159 €.
„Zhruba od nula stupňov do mínus päť. Ale kedykoľvek to môže klesnúť
aj na mínus desať, hlavne koncom decembra.“
„Fajn, takže potrebujem tento drahý, čo?“
„Sprav, ako chceš, len sa potom nesťažuj, keď ti odmrzne zadok aj
mechúr.“
Zobral som teda spacák, pred očami mi prebleskovalo, čo všetko som si
za krvopotne vydreté eurá mohol kúpiť namiesto neho. Ozvalo sa vo mne
aj svedomie, veď za to mohol byť parádny darček pre Miu alebo aspoň
niečo užitočné do spoločnej domácnosti. Namiesto toho som kupoval
spacák, v ktorom sa komfortne vyspím v teplote mínus desať stupňov
celzia.
Mia to, našťastie, nekomentovala, bol som jej vďačný, že sa do mňa
v takej chvíli nepúšťa. Ani nemusela, dobre som vedel, čo si o celom
dobrodružstve myslí.
„Nemusíš tam ísť,“ prehodil som kútikom úst.
„Chceš môj spacák, aby si nemusel kupovať tento, však?“
„Ale nie, nejde o to,“ mávol som rukou. „Vážne, nemusíš ísť, je to celé
môj nápad, moja sprostosť.“
 „Nechať ťa v lesoch s dvoma bláznami? V decembri, na dve noci? Lákavá
ponuka,“ zasmiala sa a rozstrapatila mi vlasy. „Náhodou, má to aj dobré
stránky.“
„Aké, prosím ťa?“
„Keď budeš mať takýto parádny spacák, možno so mnou budeš častejšie
chodievať na túry.“
Pokrčil som plecami a pobral sa k pokladni.
„Kam ideš?“ zahriakla ma. „Ešte sme neskončili, ani zďaleka.“
Myslel som si, že keď mám doma teplé nohavice, obstojné vibramky,
sveter a bundu, nebude treba dokupovať veľa hikingových somarín. Kruto
som sa mýlil, veď okrem fajnového spacáčika za stopäťdesiatdeväť eur sme
ešte kúpili dve turistické termofólie, krikľavočervené pončá, nákrčníky,
čiapku, rukavice, termoprádlo z merino vlny a špeciálne hrubé ponožky
značky Husky.
Krútila sa mi z toho hlava, keď sme vychádzali z obchodu, cítil som sa
dosť nahovno. Nielenže som minul všetky ušetrené eurá, ešte aj Mia
musela čosi doplatiť. Premýšľal som, z akého dôvodu pri mne vôbec
zostáva, čo ju pri mne drží. Už som chápal, prečo bola spočiatku taká
namrzená. Jednak bola decembrová výprava do hôr idiotský nápad
a zároveň na dobrodružnú hlúposť minieme nehorázny peniaz. Na rozdiel
odo mňa si moja polovička oboje dobre uvedomovala. Raz darmo, je
bystrejšia než ja. Keď som bol práve v najlepšej fáze masochistického
myšlienkového bičovania sa, Mia sa ku mne naklonila, dala mi pusu na líce
a oznámila, že nákup špeciálnych potravín, ktoré na výpravu potrebujeme,
necháme radšej na inokedy.

Trochu odbočím. Keď sa na to obdobie spätne pozerám, jasne vidím, že

to bol zvláštny medzičas. Akoby sme viseli v nejakom vákuu medzi
jesennou a zimnou výpravou; s odstupom vnímam, aké surreálne to bolo,
no vtedy sa všetko zdalo prirodzené. Udalosti nabrali vlastný spád,
nachádzali sme sa priamo v centre diania, ale zároveň sme boli skôr diváci
než ozajstní aktéri.
Niekedy spätne hodnotíš vlastné kroky, a ani trochu nerozumieš, prečo
si konal práve tak, ako si konal – zdá sa ti to absurdné, nepochopiteľné.
Presne v takom zvláštnom bermudskom trojuholníku iracionality, ktorá sa
maskuje za rozumný prístup, sme sa zasekli. Nič nám nepripadalo zvláštne,
a keď, tak iba trochu. Pritom nám prášilo viac než počas mojich
najdivokejších nocí s bongom.
Napríklad sme absolvovali zopár konferenčných hovorov cez skype,
dohadovali sme plán cesty, trasu aj miesta, kde prespíme. Dávid našťastie
zabezpečil väčšinu potrebného výstroja – mal dva stany, súpravu
na varenie, aj niekoľko čeloviek, ktoré boli podľa neho oveľa lepšie než
ručné baterky.
Andrej sa taktiež nenechal zahanbiť, k spoločnému blahu prispel štyrmi
samonafukovacími karimatkami. Netuším, na čo ich doma skladoval, ani to
nechcem vedieť. V každom prípade ich mal, ponúkol a neustále
vychvaľoval, aké je výhodné podložiť si pod spacák karimatku, ktorá sa
nafúkne až na hrúbku tri a pol centimetra.
„Lebo vzduch je najlepší tepelný izolant,“ opakoval svoje múdrosti.
Podľa mňa to boli úplné chujoviny, ale nehádal som sa, radšej som
všetky skype hovory nahrával a potichu si v hlave skladal predstavu
finálneho projektu. Možno z toho vydá aj na päť či šesť parádnych blogov,
myslel som si.
Zaujímavé bolo, že v tej fáze sme sa už vôbec nerozprávali o tribečskej
záhade, zmiznutých ľuďoch a podobných témach. Každý z nás si niesol
enigmu – či ako sa to hovorí –, každý mal vlastný názor, no nikto ho
nezdieľal s ostatnými. Sústredili sme sa výhradne na praktické otázky –
kedy, kde, ako, kadiaľ?
Plán bol jednoduchý. V prvý deň vystúpime na Javorový vrch,
preskúmame blízke hradisko aj mohyly a utáboríme sa. Dávid zdôrazňoval,
že na prvý deň túry sa nemá plánovať pridlhá trasa. V decembri sa stmieva
už okolo štvrtej, nebude času nazvyš. Na druhý deň sme chceli
podrobnejšie preskúmať lokalitu a prenocovať niekde v blízkosti chodníka
na Veľký Tribeč. Tam sme mali doraziť na tretí deň, pokochať sa akým-
takým výhľadom pomedzi stromy, zísť do Kostolian pod Tribečom a vrátiť
sa do civilizácie.
Jednoduché, nie? Napokon bolo všetko úplne inak, už čoskoro sa k tomu
dostanem. Ale predtým ešte jedna vec. Dávid nám asi týždeň pred akciou
kvalitne zabrnkal na nervy. Nepoučil sa, nestačilo mu, že v Kľačanoch ho
Andrej takmer zarezal nožom, neustále musel vtipkovať a doberať si nás.
Tentoraz rozposlal email s odkazom na akési video.
Dobre počúvajte :)), pripísal pod linku.
Ukázalo sa, že ide o pesničku Hýkal od českej skupiny Zrní. Prečo to
vôbec spomínam? Hlavne preto, že mala ozaj fajnový text. Začínala sa
pohodovo, takmer veselo – gitarka, idylické slová o lese a mravcoch.
Čoskoro sa však nenápadne zmenila, zlovestný nádych textu kontrastoval
s pohodovým feelingom; bol to nevinný výstrelok, ale priznám sa, trochu
ma zamrazilo. Ku koncu prešli slová aj hudba do čohosi psychedelického,
pripomínalo to zvukovú i významovú kakofóniu. A ešte detail – celé sa to
až nápadne týkalo… Však nájdi si to na youtube, prípadne zverejni text,
nech všetci vedia, o čom točím.17

les
obývaný mravenci, co žerou lidské maso
obývaný mravenci, co žerou zlé lidi

dej si pozor na les, ať tě nespolkne

dej si pozor na les, ať tě nespolkne
dej si pozor na les, ať tě nespolkne
hýkal, hýkal a rudý vřes
dej si pozor na les, ať tě nespolkne hýkal a rudý vřes

dej si pozor na les, ať tě nespolkne hýkal

rudý vřes
hýkal
rudý vřes
hýkal obývaný mravenci

obývaný mravenci, kteří jedí lidské maso

obývaný hýkal
ať tě nespolkne
skákal pes, přes oves
 ať tě nespolkne hýkal a rudý vřes
skákal pes, hýkal, hýkal při tom
skákal pes, při tom hýkal
ať tě nespolkne

dej si pozor na les, ať tě nespolkne

Dávid musel zažívať ozajstný sviatok, keď objavil takýto text a poslal
nám ho týždeň pred tým, ako sme sa mali vypraviť do hlbokých lesov, kde
údajne miznú ľudia. Navyše v čase, keď bol tribečský klaster aktívny, ako
by povedal Andrej.
Aj tebe ten chaotický záver piesne pripomenul čosi z Fischerovho
bľabotania? V poriadku, nie si sám.

Napokon nastal deň D. Ani neviem, ako k nemu došlo, čas ušiel strašne
rýchlo. V jedno ráno som sa prebudil s myšlienkou, že dnes odchádzame
na Tribeč. Termín výpravy sme posunuli trochu dopredu, takže sa
nekonala koncom, ale zhruba v polovici decembra. Kaziť si takýmto
dobrodružstvom vianočný týždeň by bolo bláznovstvo. Akoby rovnaká
výprava zorganizovaná o týždeň-dva skôr bláznovstvom nebola. Presne
tak sme vtedy premýšľali, jednoducho sme sa namotali. Tribeč nás už
pri prvej návšteve chytil a nepustil.
Dávid si v škole nemohol zobrať dovolenku, takže sme museli zvoliť
termín od piatka do nedele. Bežanský síce namietal, že cez víkend sa
v Tribeči budú motať aj ďalší ľudia, no učiteľ ho zahriakol – uprostred
decembra tam vraj takmer nikto nechodieva.
Celkom som tomu veril, druhá polovica decembra je zvláštne obdobie.
Ľudia upierajú pozornosť na blížiace sa vianočné sviatky, sú nimi ako
posadnutí, nič iné nevidia. Neskôr, po Vianociach, znova začínajú žiť, ale
týždeň-dva pred nimi sú ako očarovaní zombíci.
Ďalším argumentom, prečo zvoliť skorší termín, bola dlhodobá
predpoveď počasia. Podľa nej sa koncom mesiaca dalo očakávať prudké
ochladenie, príval snehu a ďalšie zimné radovánky. Podobným extrémom
sme sa chceli vyhnúť, aj tak som si nevedel predstaviť, že v lese naozaj
prespíme dve noci. Pritom počasie malo byť pomerne mierne, denné
teploty medzi päť až osem stupňov, nočné okolo nuly. Na jednej strane ma
to tešilo, na druhej ma zo spánku strhávali sny o visačke s číslom 159, čo
som vysolil za spacák, v ktorom sa pohodlne vyspím aj v teplote mínus
desať stupňov celzia. Ak ho dostatočne nevyužijem na výprave, asi ho
začnem, čisto z princípu, používať namiesto periny. Alebo ho darujem Mii,
aj keď to nebude práve cool.
Aby nevzniklo nedorozumenie, neočakávali sme zasa úplnú idylku.
Počasie síce pripomínalo skôr pokročilú jeseň než zimu, ale aj tak
znamenalo ustavičný chlad, mrholenie a šedivé dni bez jediného priameho
záblesku slnka.
V piatoček sme teda zobrali batohy, vytrmácali sa von a čakali
na Andreja. Mal nás zaviezť do Nitry, tam zaparkovať na stráženom
parkovisku a pribrať do partie Dávida. Spoločne sme si potom mali vziať
taxík, aby nás odviezol až do Zlatna, kde sa začína chodník na Javorový
vrch. Bol to celkom rozumný plán, určite lepší, než odparkovať autá kdesi
v Tribeči, ponechať ich bez dozoru a po absolvovaní namáhavého treku sa
k nim ešte aj vracať.
„Keď na tretí deň zídeme do Kostolian pod Tribečom, nebude problém
odviezť sa autobusom naspäť do Nitry,“ ubezpečoval nás Dávid. „Často to
tak robievam,“ opakoval, čím zároveň naznačoval, že v Tribeči je ako doma,
zatiaľ čo my ideme iba na návštevu.
Ťažko povedať, či to robil kvôli nám, alebo kvôli sebe. Už vtedy mi prvý
raz napadlo, že tými kecmi možno dvíha najmä vlastné sebavedomie. Iste,
nešlo to dokopy s tým, ako sebaisto sa tváril a vystupoval, no vonkajší
výzor veľa neznamená – najmä keď začne prituhovať.
Keď sme vyrážali na výpravu, ešte úplne neprituhovalo, vôbec sme
nevnímali, že odpočítavanie, ktoré sa prednedávnom nebadane spustilo,
začína zrýchľovať tempo.
Videl som zopár hororov a viem, že by som mal teraz povedať čosi
dramatické. Možno niečo v takom duchu, že podaktorým z nás zostávali
necelé tri dni života. Nepoviem to, také lacné vetičky si tam dotvor sám, ak
uznáš, že ich do príbehu treba. A zároveň takú vetu nepoviem preto, že
bola svojím spôsobom pravdivá. Lenže nie tak, ako by si čakal. Nič od toho
skurveného piatka nebolo také, aké sme čakali, alebo aké to čakáš ty.
Pravda, kdesi pod povrchom v nás vírili aj divoké, blúznivé predstavy –
dimenzionálne brány, Blair Wit či hororové zápletky typu Descent a
Wrong Turn… Už teraz ti hovorím, zabudni na to. Nestalo sa nič podobné.
Všetko, čo sa začalo odvíjať, len čo sme po chodníku zo Zlatna vykročili
do hôr, bolo…
Iné, úplne iné.

Batoh bol taký ťažký, že som svoj chodecký výkon tipoval maximálne
na pol kilometra. Ani som nevedel, čo všetko doň Mia napchala. Spoliehal
som sa na ňu a veril, že neprihodila ani jeden zbytočný gram.
Kráčali sme zaradom, určite vieš, kto išiel prvý. Áno, presne tak.
Hneď za Dávidom šliapal Andrej, ja som bol tretí, poradie uzatvárala
Mia. Príliš sa mi to nepáčilo, predsa len som si pamätal Bežanského kecy
o tom, že posledný v rade zmizne najčastejšie. Mia však trvala na svojom,
vraj je to akési hikerské pravidlo – skupinu má uzatvárať niekto skúsený.
Najmä keď sú v nej padavky a neturisticky založení jedinci neschopní
orientovať sa v teréne, čím myslela mňa.
Zlatno sa mi opúšťalo ľahko. Jeho zovreté uličky a staré domy
s priečeliami zdobenými náboženskými motívmi na mňa nepôsobili práve
pozitívne. Tentoraz sme tam nestretli vôbec nikoho, obyvatelia zrejme
zaliezli pre nevľúdne počasie. Zatiaľ nepršalo, ale zdalo sa, že dážď môže
kedykoľvek prísť. Vzduch bol chladný a vlhký – nebyť nákrčníka, ktorý mi
kúpila Mia, hneď na začiatku by mi ofúklo hrdlo.
Jediný, kto mal zjavne dobrú náladu, bol Dávid. Všetko, čo nás trápilo,
ho tešilo. Čím horšie a chladnejšie počasie, tým lepšie – veď každá
nepríjemnosť znamenala lekciu pre pomätené hovädá, ktoré ho
vyprovokovali, aby absolvoval takúto výpravu. Nadúval sa
od škodoradosti, akoby sa ho počasie netýkalo, každým krokom sa zdal
ľahší a ľahší. Chcel som ho podráždiť a zároveň som myslel na to, že mojou
prioritou v tomto bláznovstve je zber použiteľného materiálu.
„Ľudia, spravme si aspoň jednu spoločnú fotku,“ navrhol som
pri východe z dediny.
Dávid iba mávol rukou, ani nespomalil, no Andrej zastal.
 „Náhodou, to je dobrý nápad,“ rozžiaril sa. Návrhy na spoločnú
fotografiu iste nedostával často.
„Pre mňa za mňa,“ pokrčila plecami Mia.
„Tak ja vás odfotím, keď to musí byť,“ ponúkol sa Kerčel.
„Nie, odfoť sa s nami, použijeme samospúšť,“ oponoval Andrej. „Ešte
predtým, než vojdeme hlbšie do lesa. Spoločná foto skupiny, to je bežná
vec.“
Hľadeli sme na Dávida, chvíľu nič nevravel, napokon prikývol, ale
rozhodne pri tom neprekypoval nadšením. Dokonca som postrehol, ako si
klobúk posunul do čela, aby mu nebolo vidieť tvár. Tiež síce neobľubujem
skupinové fotky s bláznami, ale pre dobrú vec človek urobí hocičo.
Stáli sme neďaleko provizórneho futbalového ihriska, okolo ktorého sme
prechádzali počas jesennej výpravy. Došli sme k jednej z bielych bránok
bez siete, zložili dva batohy, opreli ich o seba a foťák položili na ne.
Skupinka sa zhŕkla okolo konštrukcie, ja som nastavil samospúšť a pridal
sa k nim. Chytil som Miu okolo pliec a naschvál sa prehnane usmieval –
chcel som, aby bolo z fotky jasné, že som sa akcie zúčastnil iba v rámci
obety pre vyššie poslanie. Vedľa postával Andrej, ktorý sa škeril rovnako
ako ja, ibaže u neho to bol prejav ozajstného nadšenia. Kerčel sa odtiahol
asi o pol metra, sklonil hlavu a natočil telo tak, aby sa zdalo, že sa v zábere
ocitol náhodne a s ďalšími troma osobami nemá nič spoločné.
Začuli sme cvaknutie samospúšte, kúzelný okamih pominul, dočasne
vynútená súdržnosť razom zmizla. Dávid bez slova vykročil k ceste,
nahodil rýchle tempo. Kým sme si zobrali batohy, bol už poriadny kus
pred nami.
„Počkaj!“ zakričal za ním Andrej, no Kerčel nespomalil, skôr naopak,
ešte trochu pridal.
Obzrel som sa na ľudoprázdnu lúku s udupanou žltkastou hlinou,
kabínkou pre hráčov a dvoma bránkami bez sietí – iba tenké biele
konštrukcie pripomínajúce kosti. Ihrisko pôsobilo pusto, až nepríjemne, no
z akéhosi dôvodu by som tam najradšej zostal.
„Pohni,“ súrila ma Mia.
Vrátil som sa na cestu a vykročil hlbšie do lesa. Kráčali sme hodnú
chvíľu, stúpanie zatiaľ nebolo príkre, ale listnáče rástli čoraz hustejšie
vedľa seba. Konáre mali takmer holé, iba kde-tu visela hrsť rozkladajúceho
sa lístia. Zato na zemi ležala tlejúca vrstva trávy, odkvitnutých kvetov,
popadaných listov, bobúľ a všetkého možného, čo les dokáže
vyprodukovať. Stále nepršalo ani nemrholilo, ale vo vzduchu sa vznášala
hnilobná vlhčina. Keby ťa niekto presviedčal, že hory v každom ročnom
období voňajú, never mu. Niekedy aj nepríjemne zapáchajú, aspoň teda
mne.
Zatiaľ sme sa necítili ako v divočine, lebo sme každú chvíľu prechádzali
okolo vykrivených drevených plotov, kŕmidiel či poľovníckych posedov.
Ich výskyt sa však postupne znižoval, kopce na oboch stranách sa dvíhali,
o hodinku sme už napredovali v ich tesnom zovretí. Cítil som sa, akoby ma
kopce dusili, už-už som to chcel spomenúť ostatným, keď sa otvorili prvé
výhľady. Rozľahlé horské lúky nepôsobili v decembrovom počasí prívetivo,
ale aspoň sme si prehliadli zalesnené kopce vlniace sa do všetkých strán.
Až vtedy mi došlo, ako hlboko do hôr sme prenikli. Predstav si to – všade,
kam dovidíš, iba nevysoké kopce plné listnáčov. Stromy boli zväčša
opadané, iba sem-tam som zahliadol taký, ktorý si na vetvách udržal listy.
Mia nás poučila, že ide o výskyt takzvaných stálozelených druhov.
Opadané alebo stálozelené, v tej chvíli mi to bolo jedno – bol som už
poriadne uťahaný a najmä hladný. Zdalo sa však, že okrem mňa jedlo
nikoho nezaujíma. Dávid zavelil, aby sme zabočili doľava – vraj zájdeme
k ruinám Čierneho hradu. Príliš ma to nenadchlo, najradšej by som išiel
priamo na Javorový vrch a nerobil zbytočné obchádzky. Ale ostatní sa
poslušne odklonili od pôvodnej trasy, asi ešte nevideli rozváľané sutiny.
„O histórii hradu sa veľa nevie,“ poučoval Dávid. „Nie je jasné, prečo ho
postavili tak hlboko v horách, vo veľmi odľahlej lokalite a mimo
významných ciest. Zrejme to súviselo s tunajším ryžovaním zlata.“
„Aha, tak preto Zlatno,“ podotkol som.
„Bystrý,“ odvrkol Kerčel, akoby ho podráždilo, že som mu prerušil
učiteľský výklad. „Zlatno sa niekedy volalo Zalathnuk a Čierny hrad bol
Fekhetewar.“
Tým sa Dávidovo pedagogické pôsobenie skončilo, aj tak ho bolo viac,
než som potreboval. Ruksak ma odieral na chrbte, omínali ma aj plecia,
začínali sa ozývať kríže, ktoré dostávali v posledných mesiacoch poriadne
zabrať. Tešilo ma jedine to, že som kráčal predposledný v rade a za mnou
bola Mia. Keď som teda vytiahol smartfón a nakrútil si zopár záberov
Dávida s Andrejom, ktorí šliapali predo mnou, nikto neprotestoval. Škoda,
že sa tí dvaja takmer vôbec nerozprávali, zachytiť ich výmeny názorov
na kameru by bolo čisté zlato – ešte rýdzejšie než to, ktoré sa tam kedysi
ryžovalo.
Skrátim to, les v okolí rozvalín bol ozaj nepríjemný, akýsi prehustený
a tmavý. Prvý raz som tam mal pocit, že sme odrezaní od okolia. Z hliny
a masy tlejúcich listov vykúkali ostré skaly, keď sme došli na vytypované
miesto, pribudli pozostatky hrubých múrov, násypy a zvyšky obranných
valov. Na strome visel, ako inak, krucifix s Ježišom.
„Zvláštne miesto,“ ozvala sa Mia. „Stálo tu niečo ešte pred hradom?“
„Zrejme praveké hradisko a možno aj slovanské opevnenie,“ vysypal
zo seba Kerčel a ja som si ho predstavil ako učiteľa v nemeckom porne
zo stredoškolského prostredia.
Prezrel som si ruiny, bavilo ma to zhruba tri sekundy.
„Nie je už čas na obed?“ otočil som sa k Mii.
„Ale hej, tiež som hladná,“ zachránila ma.

Sedeli sme neďaleko najväčšmi zachovaného múru a prežúvali

vyprážané kurča s chlebom. Dnešný obed zabezpečila v plnom rozsahu
Mia, na večeru bolo v pláne opekanie klobások.
Práve som dojedol a chystal sa, že aspoň chvíľu v pokoji potrávim, keď
sa ozval Andrej – zlé znamenie.
„Niečo pre vás mám,“ oznámil.
„Opatrne, práve sme sa najedli,“ podotkol Kerčel. Bežanský si ho
nevšímal, natiahol sa k ruksaku, odzipsoval bočné vrecko a prehrabával sa
v ňom. Napokon čosi vybral, otrčil k nám ruku. Najprv som nechápal,
na čo pozerám – krikľavočervené valčeky pripomínali detské hračky.
„Píšťalky,“ objasnil Andrej.
Dávid vyprskol do smiechu, mal však toľko slušnosti, že si dlaňou zakryl
ústa.
„Načo?“ stále som sa nechytal.
„Keby sme sa stratili?“ hádala Mia.
 „Presne tak,“ prikývol Andrej a snažil sa ignorovať natriasajúceho sa
Dávida. „Píšťalka je pri výpravách do hôr fantastická vec. Je ľahučká, lacná,
a pritom ti môže zachrániť život. Jej zvuk sa nesie oveľa ďalej než ľudský
hlas. Tri ostré a krátke zapískania sú medzinárodný signál, že potrebuješ
pomoc.“
Dávid sa dosmial, uprel naňho vážny pohľad: „To si vyčítal z kníh?“
Bežanský prikývol a učiteľ vybuchol do ešte nepríjemnejšieho smiechu.
Ak takto týra aj svojich žiakov, určite ho priam milujú.
Pritom to nebol zlý nápad, náhodou sa mi celkom pozdávalo mať
pri sebe píšťalku. Keby sme sa roztratili, ľahko sa pomocou piskotu
nájdeme.
„Vďaka, Andrej,“ povedal som a zobral si plastový výlisok.
Mia si tiež privlastnila jednu píšťalku, dokonca aj Kerčel sa napokon
načiahol za zvukovou poistkou. Samozrejme, nepoďakoval, také čosi by už
bolo na pána učiteľa priveľa. Namiesto toho oznámil, že naspäť pôjdeme
trochu inou trasou. Chvíľu som reptal, nechcelo sa mi znova pochodovať
s ťažkým ruksakom, ale napokon môj odpor zlomili.
Vydriapal som sa na nohy, zaujal svoju pozíciu číslo tri a vykročil
v ústrety krajším zajtrajškom. Po pár krokoch som z vrecka vytiahol
píšťalku a bez výstrahy do nej z plnej sily fúkol. Však čo, treba otestovať
vybavenie. Andrejom aj Dávidom trhlo, nečakaný ostrý zvuk ich vôbec
nepotešil. Obaja mi svorne vynadali, aspoň v niečom sa spojili. Mia nič
nevravela, iba krútila hlavou, bola už na moje akcie zvyknutá.
Po chvíli všeobecného pičovania sme sa pobrali ďalej. Dávid nás naozaj
viedol akýmsi iným chodníkom. Dúfal som, že vie, čo robí – keby to bolo
na mne, stratil by som sa už vtedy. Navyše mi začínala byť zima, ani som
netušil, ako chcem zvládnuť nasledujúce dva dni.
Vyšli sme na lesnú lúčku obohnanú bukmi a brezami.
„No bože,“ vydýchol Andrej.
Najprv som nevedel, čo ho rozrušilo, no Dávid s naprataným ruksakom
trochu poodstúpil a mne sa odkryl výhľad.
„Chcel som, aby ste to videli,“ povedal Kerčel tónom, akoby nám
predstavoval vzácnu historickú pamiatku.
Uprostred lúčky stála maringotka.
 Nie však taká, akú poznáš z cirkusov. Táto bola ošarpaná, hranatá a sivá.
Kolesá podložené tehlami, na boku veľké okno, horná polovica dvier
presklená. Za oboma sklami zatiahnuté záclonky s čipkou, upútala ma aj
ozdobná kľučka na dverách – také bývajú v pompéznych rodinných
domoch či v sídlach, kde si potrpia na luxus. Na obitej maringotke hlboko
v lese pôsobila nepatrične.
„Niekto tu býva?“ informoval sa Andrej, keď opatrne obchádzal
podozrivý objekt.
Dávid pokrčil plecami. „To neviem, ale je tu už dlho.“ Paráda, opustená
maringotka v lese – čipkové záclonky a ozdobná kľučka na dverách.
„Haló, je tu niekto?“ prihovoril sa Andrej.
Čo ti poviem, ešte väčší blbec, než som si myslel.
Keď sa nedočkal odpovede, došiel k dverám a slušne zaklopal.
Neviem, čo by robil, keby niekto otvoril. Nič sa však nestalo, dnu aj
vonku vládlo ticho, neškriekali tam ani vtáky.
Maringotka bez pohnutia stála a mĺkvo na nás upierala sklené oči
zatiahnuté sivým zákalom záclon.
Chvíľu sme obchádzali dookola, cítil som sa čudne, čo ťa asi neprekvapí.
Ani Mia nevyskakovala od nadšenia, jedine Andrej sa tváril, akoby sme
práve objavili druhý Stonehenge. Natešene si maringotku fotil, keby sme
ho tam nechali, asi by pri nej onanoval doteraz. Bohužiaľ sme ho tam
nenechali, aj naďalej som pri chôdzi musel čumieť na jeho natriasajúci sa
vychudnutý zadok – zatiaľ najväčšia hrôza, akú som na Tribeči videl.
Približne o štyridsať minút sme sa ocitli naspäť na chodníku smerujúcom
na Javorový vrch. Tentoraz sme už nikam neodbočovali a zamierili priamo
na vrchol. Bola to poriadna makačka, najmä s ťažkým ruksakom. Kerčel sa
z času na čas obzeral a všimol si, že mám problémy. Poradil mi, aby som si
skúsil pritiahnuť bedrové popruhy a nosiť váhu prevažne na bokoch. Vraj
to uľaví pleciam. Vyskúšal som, pleciam to naozaj pomohlo, ibaže mi
parádne odrelo boky. Skurvená turistika, Mia sa môže vyškierať koľko
chce, toto už nikdy viac.
Napriek Kerčelovým radám, ako niesť ruksak, som mal na strmine
pri každom kroku pocit, že ma preváži dozadu a skotúľam sa z kopca. Inak
som ale nič zvláštne necítil. Ani keď sme sa blížili k vrcholu, nezmocnili sa
ma žiadne mystické stavy, nedostavili sa tajomné vízie, ani len mravčenie
som necítil. Vôbec nič, keby Dávid neoznámil, že sme už na vrchole,
nevšimol by som si to. Neboli tam totiž žiadne skvelé výhľady, všade len
javory a veľa ďalších stromov s tenkými kmeňmi.
Došli sme k žltému rozcestníku pri obzvlášť urastenom javore a usadili
sa na balvany pri jeho koreňoch. Napili sme sa vody, chvíľu si vydýchli, no
Dávid nám nedoprial odpočinok.
„Pozrite na toto,“ vyzval nás.
Na opačnej strane kmeňa bola pribitá akási kovová skrinka
s náboženským motívom. Keď ju otvoril, čakalo nás prekvapenie – bola
v nej fotka nejakého zosnulého, dva poháriky a zopár pier na písanie.
„Býva tu aj vrcholová kniha, ale asi ju niekto zobral,“ spresnil Kerčel.
Ja som však uprene hľadel na fotografiu nebohého pána, jeho životné
dáta – Jozef Zito, narodený v roku 1949, umrel v roku 2008 – a moo
v spodnej časti spomienkového parte: „Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej
duše pozdravujem vás.“
Otočil som sa k Mii: „Ešte nikdy som nevidel, že by sa takéto oznámenia
dávali na vrcholy hôr, to je normálne?“
„Ale hej, občas sa to robí, ale nie často.“
„Na Tribeči je to dosť časté, a na Javorovom vrchu obzvlášť,“ zastaral sa
Dávid. „Keď sa tu poobzeráte, ešte zopár oznámení alebo smútočných
parte nájdete.“
Nebolo treba hovoriť, Andrej sa už obzeral. Netrvalo dlho a nadšene
hlásil, že objavil ďalšie tri spomienkové fotografie zosnulých. Zvláštny
zvyk, no nič ma už neprekvapovalo. Jedine ma trochu znervózňovala
rozosmiata tvár nebohého dôchodcu na zašednutej čiernobielej fotografii.
Nestáli sme však dlho, Kerčel nás zaviedol o kus ďalej a ukázal na hŕbu
balvanov pod vrcholom.
„Pyramídová kamenná mohyla z doby bronzovej,“ oznámil.
Pre Bežanského to bol zrejme priveľký príval radosti – odrazu sa mi zdal
akýsi poblednutý a roztrasený. Mňa špicatá kopa skál nijako extra
nenadchla. Bol som už vyčerpaný, boleli ma plecia aj boky, znova sa ozýval
hlad. Spravil som zopár povinných záberov, ale najradšej by som sa už
zložil, zaliezol do spacáka a ležal kdesi pri ohni.
 „Hádam na dnes stačí,“ prehodil som. „Veď už slabne svetlo, o chvíľu je
večer.“
„Kdeže,“ odfrkol Dávid. „Hádam nevynecháme hlavnú atrakciu. Čo ste
už zabudli?“
Nevedel som, o čom točí, od únavy mi nezapaľovalo. Vliekol nás ešte
kúsok po hrebeni, až odrazu zastal a víťazoslávne ukázal na čosi medzi
mladými javormi.
„Jarmočný kríž,“ zahlásil. „Presne tu sa to stalo.“ Razom som si spomenul
– koniec osemnásteho storočia, osem sedliakov vracajúcich sa z jarmoku
v Topoľčanoch… Nikdy sa nevrátili, dedinčania našli iba ich telá dobité
na smrť.
Presne tu sa to stalo.
Trsy zožltnutej a vysušenej trávy, mladé javory, zvyšky akéhosi plôtika.
A nad tým všetkým masívny biely kríž s pozlátenou postavou
umierajúceho Krista.
Presne tu sa to stalo. Osem mŕtvych tiel, boli ubití na smrť.
„Teraz je čas utáboriť sa,“ navrhol Dávid do ticha.
„Tu⁈“ vyhŕkol Andrej a od prekvapenia sa zatackal.
„Tak hádam nie akurát –“
„Bojíš sa?“ Kerčel si vychutnával prevahu.
„Pre mňa za mňa, pokojne teda aj tu.“
„Je tu rovinka, hentam je závetrie, ľahko tam spravíme bezpečné
ohnisko,“ vymenovával Dávid.
„Máš pravdu, je to dobré miesto,“ pridal sa Andrej, tvár mal bledú, no
vzdorovito naňho zazrel.

Utáborili sme sa na rovinke asi dvadsať-tridsať metrov od kríža. Aby sme

sa dostali do závetria, zliezli sme kúsok pod hrebeň. Postaviť stany mi
pripadalo ako nesplniteľná úloha, Kerčel však nezlyhal – naozaj sa v tom
vyznal a pomohol, dokonca si z nás ani veľmi nestrieľal.
Prekvapila ma aj Mia, dosť často chodievala do hôr, ale nečakal som, že
je až taká šikovná v rôznych zálesáckych aktivitách. Jednoducho, cítil som
sa vďaka nim celkom bezpečne, jedine Andrej kazil dojem – stíchol
a odtiahol sa, veľmi nám nepomáhal, ani sa nezapájal do debaty.
 Mali sme však iné starosti, napríklad rozloženie ohňa.
„Nemali by sme tu zapaľovať oheň, bežne to nerobievam,“ prízvukoval
Dávid, keď vyrábal provizórne ohnisko.
„Veď dáme pozor,“ tíšila ho Mia.
„To áno, ale nesekajte žiadne drevo, prineste iba popadané vetvy.“
Poslúchli sme ho a nanosili konáre váľajúce sa pod blízkymi stromami.
Ísť ďalej, najmä ku krížu, sme sa neodvážili. Rýchlo sa stmievalo, nebolo
tam dvakrát príjemne.
Kerčel navŕšil pahrebu, a keďže drevo bolo pomerne vlhké, použil pevný
podpaľovač, ktorý si priniesol v batohu. Oheň spočiatku viac dymil, než
horel, ale napokon sa predsa len ukázali hrejivé plamienky. Odfotil som si
táborisko, bola to takmer idylická scénka: ohníček, dva stany, špekáčiky
pripravené na opekanie.
A kúsok ďalej miesto záhadného masakra, pri ktorom pred vyše dvesto
rokmi zahynulo osem ľudí.
Radšej som na to nemyslel, veď za hranicami ohňom osvetleného
priestoru už vládla tma. Plamene síce ožarovali trsy vysušenej trávy, haldy
popadaného lístia a kmene najbližších stromov, ale za nimi sa
rozprestieralo hotové temné kráľovstvo.
Bežanský sa zmohol iba na to, že vybalil samonafukovacie karimatky.
Chvíľu trvalo, kým sa nafúkli, no potom nám parádne poslúžili. Trochu
pripomínali nafukovačky, aké sa brávajú k vode. Pritiahli sme ich bližšie
k ohňu, posadali si na ne a chystali sa na prípravu večere. Najvyšší čas, už
mi hlasno škŕkalo v bruchu.
„Nezľaknite sa, nič zvláštne sa nedeje,“ povedal Andrej, ktorý sedel
na kraji a rukami si objímal kolená.
Samozrejme, že ma taká hláška vystrašila, s obavami som ho sledoval.
Natiahol sa k batohu, čosi v ňom hľadal, napokon to aj našiel a ukázal
vo svetle – akúsi tenkú paličku.
Nevedeli sme, na čo hľadíme, prvá sa spamätala Mia.
„Injekčné pero?“ tipla si.
„Áno,“ prikývol Andrej. „Musím si raz, niekedy aj dvakrát denne pichnúť
inzulín.“
Bledosť, dýchavičnosť, malátne pohyby…
 „Ty máš cukrovku?“ spozornel Dávid.
„Hej, problém?“
„Jasné, že problém,“ postavil sa Kerčel. „Prečo si to nepovedal, kým sme
sa sem vybrali?“
„Však o nič nejde,“ upokojoval som ho. „Má iba –“
„Ty nemudruj!“ zvýšil hlas. „Trt o tom vieš. Cukrovka je vážny
zdravotný stav, o takých veciach sa má informovať pred výpravou, nie
počas nej!“
„Nerob paniku, prosím ťa,“ zašomral Andrej. Neohrabanými pohybmi si
rozopol bundu, vyhrnul sveter aj tričko a pichol si inzulín pod kožu
na bruchu. Asi sa mu naozaj čosi dialo s chemickou rovnováhou v tele,
lebo rozprával potichu, pomaly a každým malátnym pohybom mi
pripomínal našu korytnačku Klaudiu.
Dávidova naštvanosť možno nebola úplne hysterická. Veď čo by sme
robili, keby Bežanský odrazu stratil vedomie alebo upadol do šoku?
Myslím, že cukrovkárom sa môže čosi také prihodiť. Keby nás Andrej
upozornil dopredu, aspoň sme si mohli čo-to naštudovať a byť pripravení
na núdzový stav. Ale takto? Ani som len netušil, čo robiť, keby sa niečo
také prihodilo.
Kerčel prehltol ďalšie frflanie, videl, že v tejto chvíli je aj tak zbytočné.
Podišiel k Andrejovi a položil mu ruku na plece: „Si v poriadku?“
„Áno, už je dobre,“ prisvedčil Bežanský, otriasol sa, dokonca sa uškrnul.
„Okej, fajn,“ povedal Dávid. „Ale mal si nám dať vedieť vopred,“ doložil
a vrátil sa ku karimatke.
Ítečkár sa nehádal, iba pokrčil plecami a rozhodil rukami. Mohol aspoň
zamrmlať, že ho to mrzí. Napokon, keby odpadol a my by sme nevedeli, že
má cukrovku, doplatil by na to najmä on. Pravda, iba ak by nás potom jeho
rodinka nezažalovala za neposkytnutie prvej pomoci.
Pustili sme sa do opekania, na chvíľu som mal takmer pohodový pocit.
Oheň zabezpečoval teplo, zo špekáčikov vytekala voňavá šťava, Mia sa
ku mne pritisla… Keby nebola taká zima a na nebi poblikávalo aspoň zopár
hviezd, bolo by to dokonalé. Nad hlavami sme však mali čiernočiernu
temnotu, mraky zakryli hviezdy, ba dokonca aj mesiac. Akoby sme sedeli
pod nepriehľadnou dekou.
 Obyčajné špekáčiky s chlebom mi pripadali ako najlepšie jedlo na svete.
Keď sa celý deň trmácaš v horách, narobí to s tebou divy. Podobne to
prežívali aj ostatní, lebo keď sme sa najedli, každý sa vyvalil na karimatku
a blažene trávil. Objal som Miu, ležali sme pri sebe a potichu odpočívali.
Zdalo sa mi, že zadriemala, tak som si do Bežanského karimatky dôkladne
poutieral mastné prsty a vytiahol smartfón. Chytil som dobrý signál,
dokonca fungovalo aj 3G. Takže som skontroloval blog a pridal tam
fotografiu pravekej kamennej mohyly s textom: Výprava na Tribeč. Tešte sa,
toto bude zaujímavé. ;) Malý teasing pre čitateľov, predkrm pred hlavným
jedlom.
Idylka však netrvala dlho – len čo sa Dávid zasýtil a odpočinul si, znova
ho pochytila rýpavá nálada.
„Tak čo, už cítite niečo zvláštne?“ ozval sa s predstieraným záujmom.
„Práve po tejto rovinke kedysi viedla stará furmanská cesta.“
Nikto nereagoval, nemali sme na to silu ani náladu.
„Nezabúdajte, že práve tu na Javorovom vrchu je dimenzionálna brána
a my sme tu práve v kritickom ročnom období,“ pokračoval učiteľ.
Stále ticho, jeho žartíky vyznievali do prázdna.
„Voľajakí ste mĺkvi, treba vás rozveseliť,“ skonštatoval, vytiahol mobil
a pustil muziku.
Spoznal som gitarový úvod Hýkala a chytil sa za hlavu.
„Ježišmária,“ vydýchla Mia.
Netrvalo dlho a ozval sa refrén, Dávid pridal hlasitosť, aby sme si ho
užili.

dej si pozor na les, ať tě nespolkne

dej si pozor na les, ať tě nespolkne hýkal,
hýkal a rudý vřes

Muzička sa ozývala azda až priveľmi hlasno. Prvý to nevydržal Andrej,

ani som sa mu nečudoval. Na takomto mieste, navyše v noci, sa podobné
texty nepočúvajú ľahko.
„Idem už spať,“ oznámil a odvliekol sa do stanu.
„Tiež pôjdeme,“ pridal som sa.
 Miu nebolo treba presviedčať. Vstali sme, odtiahli karimatky do stanu
a zazipsovali sa. Zvonku ešte chvíľu doliehali tóny a psychedelický text.

ať tě nespolkne hýkal a rudý vřes

skákal pes, hýkal, hýkal při tom
skákal pes, při tom hýkal
ať tě nespolkne

Potom však hudba náhle stíchla, počuli sme, ako sa Dávid, ktorému
nikto nezaželal dobrú noc, šuchce do stanu. Radšej som si ani
nepredstavoval, akú príjemnú noc tam spoločne s Andrejom strávia. Ani
by ma neprekvapilo, keby odtiaľ ráno vyliezol živý iba jeden z nich.
Spacáky sme si uložili na karimatky, zhodili zo seba vrchné časti
oblečenia a zaliezli dnu. Nebolo mi práve najteplejšie, ale trocha nepohody
aj zápach vlhčiny sa dali zniesť.
Mia už bola ospalá, ja som taktiež neprekypoval energiou, takže sme sa
nepúšťali do žiadnych plamenných debát. Pobozkali sme sa a prehodili
zopár viet o tom, čo asi robí Klaudia a či jej chýbame. Náhrada otcovsko-
materskej komunikácie však netrvala dlho, zhasol som baterku, ktorú som
si priniesol napriek Dávidovmu ubezpečovaniu, že jeho čelovky nám
bohato postačia.
Razom nás obklopila nepreniknuteľná tma, v hlave mi vírila prekliata
Kerčelova pesnička, mal som pocit, akoby nás les naozaj zhltol. Pahreba
pred stanom potichu praskala a ledva plápolala, netrepotali sa tam žiadne
veselé plamienky. Myslel som aj na neďaleký Javorový kríž, osem mŕtvych
furmanov a útržky z Howadoorovho článku. Bol som si istý, že s takouto
náložou v hlave nezaspím, ale opak bol pravdou. Mohlo za to asi
vyčerpanie z celodennej túry, ani neviem ako, no po chvíli som tvrdo
zadrichmal.
Vidím, ako sa tváriš, tak to poviem na rovinu – ak máš v hlave stále
Blair Wit a čakáš, že začnem opisovať, ako som sa v noci prebudil, začul
okolo stanu kroky, detský chichot v tme či niečo podobné, tak ťa sklamem.
Práve naopak, spal som ako v oleji, napriek nepohodliu som sa ani raz
neprebudil. Oči som rozlepil až ráno, navyše ako posledný.
 Ani pred stanmi sa počas noci záhadne neobjavili žiadne kamenné
mohylky, nič také. Viem, môže ti to pripadať nudné, ešte chvíľu vydrž.
Nebudem predbiehať, ale prezradím ti, že druhý deň nedopadol dobre,
práve počas neho sa všetko zvrtlo. No pekne poporiadku.
Len čo som sa vysúkal zo spacáka, striasla ma zima – fakt hnusná kosa.
V stane som bol sám, zvonku doliehal tlmený rozhovor. Vyšiel som teda
von a rozhliadol sa. Mia s Andrejom a Dávidom sa tmolili okolo ohňa,
pripravovali raňajky. Viditeľnosť nebola bohvieaká, lebo hory zahaľovala
ranná hmla. Z prevaľujúcich sa chuchvalcov vytŕčali iba vrcholce kopcov.
Na našom stanovisku bola hmla o čosi redšia, no i tak sa v nej strácali
kmene stromov aj vzdialenejšie okolie.
Rýchlo som si navliekol bundu, čiapku aj rukavice, stále ma však zhrýzal
príšerný chlad.
„Ahojte,“ pozdravil som trojicu.
„Dobré ráno, spachtoš,“ usmiala sa Mia a podala mi plastovú šálku
s čajom.
Všimol som si, že v ohnisku tentoraz nehorí oheň. Namiesto toho tam
stála akási trojnožka pripomínajúca miniatúrny plynový varič. Na nej bol
položený kotlík, v ktorom sa varili cestoviny.
Uznanlivo som kývol na Dávida: „Máš dobré vybavenie.“
„Čo už s vami,“ uškrnul sa.
Andrej sa do debaty nezapájal. Sedel pri stane, hľadel do zahmlenej
doliny a chlipkal čaj. Vyzeral nevyspato. Buď sa bál pri Kerčelovi zažmúriť
oko, alebo spolunocľažník poriadne chrápal.
Odpil som si čaju, bol horúci, ale vôbec mi to nevadilo – telom sa mi
rozlialo príjemné teplo a zazdalo sa mi, že je to najfantastickejší čaj
na svete.
O chvíľu nasledovali raňajky – cestoviny s kúskami suchého mäsa.
Nechutili veľmi dobre, ale boli teplé a zasýtili ma, takže som sa nesťažoval.
Vybavili sme základnú rannú hygienu, očistili riad, vyfučali karimatky
a pobalili stany. Čakal nás ďalší dobrodružný deň. Pre mňa sa
dobrodružstvo začalo už od rána – potajomky som urobil zopár fotiek
svojich kolegov a poznačil si niekoľko poznámok, ktoré použijem pri písaní
blogu.
 Čoskoro sme vyrazili. Dávid nás najprv odviedol severovýchodným
smerom – ku keltskému hradisku Šiance. Kráčali sme cez hustý les, ale
neskôr sme narazili na pohodlnú lesnícku cestu s vyjazdenými stopami
po pneumatikách džípov.
Samotné zvyšky hradiska pôsobili ako z fantasy príbehu. Napadané
lístie, vysoké holé stromy a najmä obrovské obranné valy dvíhajúce sa
do niekoľkometrovej výšky. Akoby miesto iba pred chvíľou opustili obri.
„Na tomto hradisku sme boli s kamošmi,“ ozval sa Andrej.
„Gratulujem,“ neodpustil si Dávid.
„Práve kúsok severnejšie odtiaľto sme nahrali ten zvláštny zvuk.“
„Tú píšťalu?“ opýtal som sa, lebo aj ja som práve nahrával na diktafón
a každá takáto perlička pridávala záznamu na hodnote.
„Áno, presne.“
„Kašlite na píšťaly, aj tak to bolo narafičené,“ utíšil nás Kerčel.
„Zaujímavejšie je, že ide zrejme o keltské hradisko. Dodnes nie je veľmi
preskúmané. A len kúsok odtiaľto – tamten kopec a jeho okolie,“ ukázal
na susednú vyvýšeninu, „sa volá Onžiar.“
„No a?“ nerozumel som.
„Názvy ako Onžiar, Žiar a podobne, sú starobylé. Väčšinou súvisia
s miestami, kde sa prinášali ohnivé obete alebo sa spaľovali mŕtve telá.“
„Alebo tam niečo žiarilo,“ doplnil Andrej.
„Áno, UFO, na to som takmer zabudol,“ pokračoval Kerčel vo výklade,
dokonca si zachoval vážnu tvár.
„Nemuselo to byť práve UFO,“ nadviazal Bežanský, ktorý už tradične
nezachytil sarkazmus. „Akákoľvek žiara, svetlá či svetelné javy, ktoré si
predkovia nevedeli vysvetliť.“
„Nezabudni si pichnúť inzulín,“ odbil ho učiteľ, čím sa diskusia skončila.
Chcel som sa Andreja zastať, zdalo sa mi, že Dávid to už preháňa
a odpisuje ho priveľmi kruto, no zahryzol som si do jazyka. Predsa len som
všetko nahrával, a čím menej vlastných vstupov zachytím, tým lepšie. Mia
našťastie stála obďaleč a prezerala si ozrutný val, takže rozhovor nezačula.
Inak by na Dávida určite vyštartovala – na uťahovanie si zo zdravotného
stavu bývala mimoriadne citlivá.
 Ešte chvíľu sme sa pomotali po hradisku. V hmle a tichu – jediný zvuk
bol šuchot listov pod nohami – tam vládla obzvlášť ťaživá atmosféra.
Potom sme sa pobrali naspäť, vrátili sa na Javorový vrch a po zelenej
značke vyrazili na západ smerom k Veľkému Tribeču.
Hrebeňovka nebola dvakrát príjemná – pofukoval chladný vietor,
mrholilo. Najhoršie som však znášal skutočnosť, že sme chvíľu zostupovali,
potom zas vystupovali do kopca, dole-hore, dole-hore, ako u blbých.
V nohách som cítil svalovicu, včerajšok mi dal zabrať, dnešok ma úplne
dorážal. Našťastie nemrzlo, nálada sa však pohybovala na bode mrazu.
Dávid s Andrejom si udržiavali poriadny rozostup, najradšej by sa ani
nevideli. Ja som mal tiež poriadne nervy, keď sa ma Mia na čosi pýtala,
mrzuto som jej odvrkol. Jednoducho, tenzia medzi nami sa stupňovala
a nebolo sa čomu čudovať. Boli sme partička priveľmi rozdielnych ľudí,
neobjavili sa žiadne sympatie, spájala nás iba bizarná záležitosť ohľadom
Tribeča. Zatiaľ čo prvý deň ešte prevládalo nadšenie z výpravy, ktoré
prekrylo naše odlišnosti, druhý deň už adrenalín vyprchal – zostala iba
stupňujúca sa nervozita, nevraživosť a mrzutosť. Situáciu i naše
rozpoloženie nezlepšoval ani chlad, vlhkosť a ozývajúca sa únava.
Zhruba po hodine chôdze sme prešli okolo nápadných špicatých skál.
„Kobylia skala,“ okomentoval Dávid. „Prírodný útvar, ale v praveku či
staroveku možno slúžil na kultové účely.“ Rozhliadol som sa, z okolitej
hmly sa vynárali pokrivené stromy a naťahovali k nám konáre. Zazdalo sa
mi, že počujem tiché bzučanie, zvláštny zvuk, ako keď rozvibruješ ladičku.
Obrátil som sa k Mii: „Počuješ to?“
„Nie,“ odvrkla a odplatila mi moju predchádzajúcu nevrlosť.
Pobrali sme sa ďalej, hrebeň mi nepripadal veľmi zaujímavý – stromy,
koberec zo zahnívajúceho lístia, z času na čas hŕby skál lesknúce sa
vlhkosťou.
Okolo obeda sme došli na Medvedí vrch, za celý čas sme nestretli ani
dušu. Bola síce sobota, no pohorie muselo byť prázdne, možno sa v ňom
motala hŕstka podobných bláznov, ako sme boli my, ale inak nikto.
Zastali sme a pustili sa do prípravy obeda. Tentoraz sa nad plynovým
varičom ohrieval obsah akýchsi plechoviek. Nevedel som, čo je v nich,
nechával som sa prekvapiť.
 Dávid sa rozhodol, že nám vylepší chuť, lebo ukázal kamsi na juh. „Keby
bola dobrá viditeľnosť, dovideli by sme k obciam pod Tribečom. Beladice,
Neverice, Sľažany… Práve tam je kopec s takým pekným názvom –
Kanibalky.“
„Vážne?“ nadvihol som obočie.
„Jasné, pozri sa na mapu.“
Skontroloval som to, mal som totiž podozrenie, že si z nás iba strieľa
a znova nás straší. Tentoraz si však nestrieľal, neďaleko Sľažian som naozaj
uvidel kopec s označením Kanibalky.
„Fakt príjemné miesto,“ zhrnul som.
„Myslím, že sa tam našli stopy po pravekom či starovekom rituálnom
kanibalizme, preto taký názov,“ objasnil Dávid, aj keď o to nikto nestál.
Ako sa ukázalo, v plechovkách boli okrem zeleniny a cestovín aj kúsky
vysušeného mäsa. Chutilo zvláštne, keď sme ho prežúvali, Kerčel na nás
zopárkrát zasvätenecky žmurkol. Kanibalky, jasné.
Nech sa však snažil, ako chcel, chuť mi nepokazil, bol som poriadne
vyhladovaný. Najradšej by som tam zostal sedieť a pokojne tráviť.
Na mape som videl, že keby sme nepokračovali na Veľký Tribeč, ale
pobrali sa po modrej značke, zhruba o tri hodiny by sme zišli do obce
Solčany na severnej strane pohoria. Bola to príjemná predstava,
dobrodružná aj blogovacia nálada ma už úplne opustili. Zliezť naspäť
do civilizácie mi pripadalo ako perfektný nápad.
Namiesto toho som sa však pripojil k skupinke a vykročil ďalej
po zelenej značke. Stále sme stúpali, až kým sme nedošli na Malý Tribeč.
Boli dve hodiny popoludní, do západu slnka zostávali dobré dve hodiny, no
svetlo už začínalo rednúť.
„Zídeme zo značkovaného chodníka, chcem vám niečo ukázať,“ potešil
nás Dávid.
Nechcelo sa mi opúšťať červenú značku – pripomínala mi farebnú niť
vedúcu cez bludisko. Už som nebol na nič zvedavý, ale pasívne som
nasledoval vodcu – stačia dva dni v divočine a človek namiesto toho, aby
sa zvlčil, metamorfuje na povoľnú ovcu.
Zišli sme teda z chodníka a zaborili sa do obzvlášť hlbokej vrstvy lístia.
Kráčali sme z kopca, zopárkrát som sa šmykol a pristál na zadku. Hodnú
chvíľu sme sa predierali cez husté kríčie, napokon sme vyšli na neveľkú
horskú čistinu.
„Toto miesto sa volá Pustovníkova studňa,“ oznámil Kerčel. „Poznáte
legendu o pustovníkovi spod Veľkého Tribeča?“
„Jasné, že nie, pán učiteľ,“ zašomral Andrej. Až teraz som si všimol, akú
má prepadnutú tvár a tmavé kruhy pod očami.
„Pustovník vraj prišiel z Moravy. Usadil sa tu niekedy pred druhou
svetovou vojnou. Bol extrémne plachý, pred ľuďmi utekal a dole, do Zlatna,
schádzal iba výnimočne.“
„To postavil on?“ ukázal som na kamennú studničku dvíhajúcu sa
z vysušenej trávy.
„Áno,“ prikývol Dávid. „Hentam sú základy jeho chatrče.“
Podišli sme kúsok ďalej a preskúmali neveľký pôdorys stavby.
„Videl som starú fotografiu. Stála tu chatrč s krížom aj kamenná pec
na chlieb. Hneď vedľa mal pustovník malé políčko,“ ukazoval Kerčel.
„Čo sa s ním stalo?“
„To sa práve nevie. Počas druhej svetovej vojny zmizol bez stopy.
Nenašla sa ani jeho mŕtvola či kostra. Domáci v Zlatne hovoria všeličo.
Chatrč vraj pred zimou ktosi vykradol a pobral všetko jedlo. Pustovník
od zúfalstva bielym vápnom na múr napísal, aby teda zožrali aj jeho.
Odvtedy ho nikto nevidel.“
Zase žranie, spomenul som si na Kanibalky.
Pomotali sme sa po čistinke, urobil som zopár záberov kamennej
studničky aj zvyškov chatrče. Kerčel s Miou doplnili zásoby vody a tvárili
sa pri tom, akoby nám práve zachránili životy.
„Ticho, počuli ste to?“ sykol Andrej.
Nepočul som nič, ale aj tak mi na chrbte naskočili zimomriavky. Nebol
som pripravený, že so strašením začne ešte aj Bežanský.
„Čo sme mali –“
„Psst!“ priložil si prst na ústa.
Tentoraz som to začul. Šuchot lístia za najbližším zhlukom stromov.
„Čo je to?“ zašepkala Mia.
Prekvapilo ma, že šepká, veď nešlo o nič zvláštne ani strašidelné –
obyčajný šuchot napadaného lístia, po ktorom zrejme kráčalo nejaké
zviera.
Napriek tomu som mal stiahnuté hrdlo.
„Na zviera príliš ťažké, na človeka príliš ľahké,“ špekuloval Dávid.
Zvuk silnel, nepochybne to boli kroky, ľudské kroky, aj keď akési
zvláštne.
„Je tam niekto?“ ozval sa Kerčel.
Nič, žiadna odpoveď. Kroky na chvíľu zastali, no vzápätí zamierili
priamo k nám.
„Hej, je tam niekto⁈“
Kroky tentoraz nespomalili, ktosi sa k nám blížil, predieral sa
cez húštinu, každú chvíľu sa objaví na čistine.
Postavil som sa pred Miu, akoby som ju chcel brániť – samotného ma
prekvapilo také hrdinské gesto.
Dávid urobil dva kroky vpred, mal som dojem, že nás chce chrániť
všetkých troch. Trochu som sa zahanbil, no zároveň som sa cítil istejšie –
akákoľvek prekážka medzi neznámym šuchotom a nami bola dobrá.
Kríky sa rozhrnuli a…
Najprv som nevedel, či mám veriť vlastným očiam.
Na čistinu vyšiel chlapček – modrá vetrovka, detské turistické nohavice,
na chrbte miniatúrny batôžtek. Nie som expert na tipovanie veku, ale
nemohol mať viac než osem či deväť rokov.
„Dobrý deň,“ pozdravil nás tenkým, piskľavým hlasom.
„Ahoj,“ prihovoril sa mu Dávid.
Odľahlo mi, takmer fyzicky som cítil, ako sme sa všetci traja uvoľnili.
Len čo som sa však lepšie prizrel, znova ma prepadol nepríjemný pocit.
S chlapčekom čosi nebolo v poriadku, celý ten obraz nebol v poriadku –
hlboký les, miznúce svetlo a chlapec v modrej vetrovke.
„Si tu sám?“ vyzvedal Kerčel.
„Bol som s rodičmi na výlete. Išli už dole, dobehnem ich,“ ukázal
k vzdialeným stromom.
Žeby ho tu rodičia iba tak nechali? premýšľal som. Pravda, bola sobota,
rodinka si pokojne mohla vyjsť na výlet. Ale žeby tu iba tak nechali
malého chlapca?
 Buď som sa tváril zachmúrene, alebo mi malý čítal myšlienky. Usmial sa
priamo na mňa: „Išli dole po magistrále, počkajú ma v Kľačanoch.“
Kľačany, Kľačany… Voľačo mi to vravelo.
„Nebolo to tam, kde –“ začal Andrej, no Dávid ho prerušil.
„Áno, vedie tadiaľto Ponitrianska magistrála, schádza do Kľačian a odtiaľ
do Zlatna.“
Vtedy mi svitlo. Zo Zlatna sa dá ísť po magistrále priamo na Veľký
Tribeč. Ibaže sa musí prejsť cez strašidelnú opustenú osadu, kde si z nás
Kerčel na jeseň tak nepekne vystrelil.
Kľačany.
„Počkajú ťa v opustenej osade?“ vyšlo zo mňa.
Chlapček sa rozosmial, akoby som povedal najlepší vtip na svete. Mal
dosť nepríjemný, híkavý smiech.
A sme doma, hlúpe asociácie – hýkal.

dej si pozor na les, ať tě nespolkne hýkal,

hýkal a rudý vřes

Ešteže nás Kerčel tak kultúrne vzdelal, nebyť pesničky, ktorú nám púšťal,
vôbec by mi nenapadlo, že čudný chlapček môže byť v skutočnosti
prízračný lesný hýkal.
Našťastie nebol čas zamotávať sa v bizarných spojeniach, situácia bola
podivná aj sama osebe.
„A vy tu čo robíte?“ opýtal sa tenký hlások.
„Tiež sme na výlete,“ odpovedal Dávid. Výnimočne som bol rád, že má
pedagogické skúsenosti.
„Idete sa napiť z prameňa Jelšina? To je živá voda, kto sa jej napije,
nestretne smrť.“
Nestretne smrť – zvláštna formulácia, malý ju zrejme pochytil
od rodičov.
„Nie,“ pokrútil hlavou Kerčel. „Vystúpime na Veľký Tribeč.“
„Tam spí drak.“
„Naozaj?“
„Čo myslíš?“ nedal sa chlapček a vyceril zuby v širokom úsmeve.
 Ani Dávid si nebol na istom, či chalan iba detsky bľaboce, alebo ho
zámerne provokuje. Každopádne, na to, že bol krpec sám a oproti sebe mal
štyroch dospelých, bol až prekvapivo sebaistý. Napadlo mi, či nie je trošku
na hlavu.
„Idem už, rodičia ma čakajú,“ oznámil a rozbehol sa medzi stromy.
O pár sekúnd ho nebolo, počuli sme iba slabnúce šuchotanie. Po chvíli
utíchlo aj to.
Stáli sme na prázdnej čistine a pozerali na seba. Nikto nič nevravel, ale
všetci sme mysleli na to isté – naozaj sme zažili stretnutie s neznámym
chlapčekom alebo sa nám to prisnilo?
„To ho tu iba tak nechali?“ vydýchla Mia. Nebola jediná, ktorej sa to
zdalo zvláštne.
Najradšej by som zapískal na červenú píšťalku, aby sme sa prebrali.
Našťastie to však nebolo treba, lebo z ustrnutia nás vytrhol Dávid.
„Pohnite, o chvíľu sa stmieva, musíme nájsť dobré miesto,“ zavelil
a vykročil do svahu.
Trvalo nám to dosť dlho, veď sme sa motali v strmine pod Veľkým
Tribečom, vhodná lokalita na rozloženie stanov sa nehľadala ľahko. Keď
sme napokon objavili nezalesnenú rovinku, vládlo už husté šero. Napriek
tomu sme si vychutnali pekný výhľad pomedzi kopce – z vyvýšeniny sme
videli nemalú časť pohoria, zvlnené hory aj úzke doliny pod nami.
Zopakovali sme si postup s vybaľovaním proviantu a vztyčovaním
stanov. Pripravili sme večeru – padli na to posledné veľké konzervy, ktoré
sme priniesli. V batohoch zostalo len zopár plechoviek s mäsovou
nátierkou, balenie suchého chleba a niekoľko proteínových tyčiniek. Čakali
nás už iba jedny spoločné raňajky, okolo zajtrajšieho poludnia sme mali
zísť do obce Kostoľany pod Tribečom.
Pravdupovediac som sa na to tešil. Výprava nebola márna, získal som
dosť kvalitného materiálu, ale zároveň som bol vyčerpaný, nervózny
a najradšej by som už ležal na gauči pred televízorom. Navyše, až na pár
vypätých momentov sa zatiaľ nič výnimočné nestalo. Pochyboval som, či
získané nahrávky a fotky vôbec stoja za všetko to nepohodlie a najmä čas
strávený s dvojicou pošukov.
 Mia na tom bola podobne. Síce Dávidovi pomohla podpáliť oheň, no
vzápätí sa stiahla ku mne, ovinula mi ruku okolo pliec a vyčerpane hľadela
do plameňov. Má perfektnú kondičku, videl som na nej, že jej nedala zabrať
ani tak fyzická stránka výpravy, ako skôr napätá atmosféra, nervozita
a nevraživosť iskriaca medzi Andrejom a Dávidom. Mia je na takéto veci
citlivá, potrebuje pohodu a vhodné mentálne ovzdušie, inak trpí.
Napokon, už iba jedna noc, zajtra výstup na Veľký Tribeč, zostup
do Kostolian a dovidenia. Pre mňa sa začne ozajstná práca až potom,
vytvoriť z množstva materiálov sériu chytľavých blogov nebude
jednoduché. Ale bude to pecka, na ktorú treba ľudí pripraviť a poriadne
vydráždiť ich očakávania.
Vytiahol som mobil a prihodil na svoj blog ďalšiu fotografiu – tentoraz
záber na kamenné základy pustovníkovej chatrče. Creepy ;), pripísal som
k obrázku.
Vlhké konáre v pahrebe hlasno praskali, oheň ich pozvoľna stravoval,
každú chvíľu nás zahaľoval hustý, štipľavý dym. Všetci štyria sme mlčali,
nikto nemal energiu ani chuť na zbytočné táranie. Stačilo, že sme akú-takú
komunikáciu museli udržiavať počas dňa. Kompletne nás to zmorilo – len
sa skús dva dni pretvarovať a nútiť do zhovárania sa s ľuďmi, s akými by si
inak neprehodil ani slovo, práve naopak, striasol by si sa ich pri prvej
príležitosti.
Andrej vstal, podišiel k batohu, vytiahol injekčné pero a pichol si dávku
inzulínu. Kerčel to tentoraz nijako nekomentoval, asi aj jemu došla rýpavá
nálada – zasnene hľadel do plameňov, akoby ho nič iné nezaujímalo.
Postupne nás zahalila tma, hory pod nami sa zmenili na čierne siluety.
Nebo zatiahnuté rovnako ako včera, žiadny mesiac ani blikajúce hviezdy.
Myslel som na zvláštneho chlapčeka v modrej bunde. Určite to nebol
žiadny prízrak ani nehmotný duch, veď jeho kroky šuchotali v lístí, no aj
tak bolo v stretnutí čosi znepokojivé.
Rodičia ma čakajú v Kľačanoch…
„Ktovie, čo robí Klaudia,“ ozvala sa Mia. „Hádam má ešte trochu žrádla
a vydrží do zajtra.“
„Určite áno,“ pohladil som ju po vlasoch. Možno aspoň na toto bola
výprava dobrá – trochu nás zblížila, veď v poslednej dobe náš vzťah stúpal
a klesal ako loďka na rozbúrenej vode.
Chlad nám zaliezal čoraz hlbšie pod kožu. Kerčel navrhol, že by sme si
mohli uvariť čaj. Nikto nenamietal, každá trocha získaného tepla bola
dobrá.
Naliali sme vodu do hrnca a postavili nad oheň, aby zovrela.
Ticho sa ešte prehĺbilo, čakanie na čaj nás drvilo, nikomu sa
z nepríjemnej spoločnosti nechcelo uniknúť do okolitej temnoty. Zostával
nám malý okruh svetla a tepla, kde sme sa tisli a radšej znášali otupnú
chvíľu. Akoby za hranicou ožiareného priestoru čakala biblická tma
a škrípanie zubov.
„Aha, svetlá!“ vydýchol Andrej ukazujúc do doliny.
Pomaly som sa obzrel, myslel som si, že konšpirátor znova fantazíruje.
Ale nevymýšľal si – v čiernote pod nami sa pohybovala dvojica svetiel,
jedno vedľa druhého. Bolo to ďaleko, videli sme iba dva rozsvietené body,
no aj tak bolo zrejmé, že ide o reflektory auta.
„Určite nejaký džíp,“ prehodil Dávid.
„V lese?“ zapochyboval Andrej. „Navyše v noci…“
„Och bože, ďalšia záhada,“ učiteľ mávol rukou. „Čo si nevidel tú lesnú
cestu pri Šiancoch, po ktorej sme kráčali? Takých je v dolinách veľa,
chodia po nich džípy lesnej správy. Pokojne aj v noci, možno stopujú
pytliakov. Len dúfam, že nespozorovali náš oheň, inak máme problém.“
Svetlá napredovali rovnomernou rýchlosťou, smerovali do hôr, a teda aj
k nám. Nastražil som uši, či nezachytím vrčanie motora. Boli sme však
priďaleko. Navyše sa z hrnca začalo ozývať hučanie vriacej vody.
Dvojica svetiel opísala oblúčik – zrejme zákruta na ceste.
„Radšej zahasím oheň,“ povedal Dávid a vstal. „Ak idú po nás, sme v riti.
Viete, aké veľké pokuty –“
Nedopovedal.
Svetelná dvojica sa rozdelila, každé svetlo odrazu zamierilo opačným
smerom – jedno naľavo, druhé napravo.
Obe nabrali rýchlosť, vystrelili do diaľky a náhle zhasli. Tma, bublanie
vriacej vody, inak nič.
Chvíľu sme iba mlčky hľadeli a snažili sa spracovať, čo sme práve videli.
„Čo, doriti…“ zašepkal som.
 „Čo to bolo?“ zachrčal Andrej a pozrel na Dávida. Prisahám, že som mu
za sklami okuliarov zazrel iskru nádeje. Nech mu Kerčelove rýpavé
a cynické poznámky akokoľvek liezli na nervy, teraz dúfal, že učiteľ
vytiahne z rukáva jasné, logické vysvetlenie.
„No, čo…“ zakoktal Dávid. Civel pri tom na mňa, akoby čakal pomoc.
„Nemohli iba tak zmiznúť,“ šomrala Mia a pátravo hľadela do tmy.
Kerčel zložil z plameňov hrniec s vriacou vodou. Neuniklo mi, že sa mu
chvejú ruky.
„Radšej zahas oheň,“ navrhol Bežanský.
Dávid ho napodiv neodbil, ale bez slova vylial práve zovretú vodu
na pahrebu.
Zbohom, horúci čaj.
„Čo to bolo?“ nedalo Andrejovi. Bolo mi jasné, že sa zacyklil v otázke
a bude ju opakovať, až kým nedostane odpoveď.
Chcel som mu odvrknúť, že sa dočkal a konečne sme videli UFO, ale v tej
chvíli sa mi to nedalo vysloviť.
Kerčel skončil s oblievaním pahreby, zaľahla na nás tma, od ohniska sa
ozývalo hlasné syčanie a škvrčanie.
„Nepanikárte,“ napomenul nás. V hlase som mu zachytil obnovujúcu sa
sebaistotu. Videl síce to isté čo my, no racionálny svetonázor, ktorého mal
plnú hlavu, už naplno pracoval, aby prekryl chvíľkovú chybu systému.
„Mohlo to byť všeličo. Optický klam, guľový blesk, nejaký odraz…“
„Alebo si z nás niekto vystrelil,“ dodala Mia.
„Presne tak. Možno ten chlapec povedal rodičom, že nás stretol. Možno
sú to vtipkári, spravili nám predstavenie s dvoma baterkami. Kráčali popri
sebe, potom sa rozbehli od seba a naraz zhasli. Alebo tam išli dvaja
bicyklisti či motorkári a rozdelili sa.“
„Možno,“ pritakával som, no zároveň sa mi zdalo, že je to úplne debilné
vysvetlenie. Lenže aké potom boli tie ostatné?
Topiaci sa slamky chytá, platí to aj pre takéto situácie. Aj debilné
vysvetlenie ti je vtedy dobré, čokoľvek je dobré, len nech nemusíš pripustiť
iné verzie.
„Mohlo to byť aj –“ rozbiehal sa Andrej.
 „Tak ako povedal Dávid,“ prerušil som ho. „Optický fenomén, odraz,
guľový blesk alebo si z nás ozaj niekto urobil srandu.“
„Onžiar,“ povedal vzdorovito a posadil sa.
Onžiar, žiara, svetelné javy, ktoré si predkovia nevedeli vysvetliť –
presne to nám chýba.
„Ty si čo myslíš?“ obrátil som sa na Miu.
„Podľa mňa si z nás niekto vystrelil.“
Ale ako mohol vedieť, že sa dívame, že si svetlá vôbec všimneme?
Samozrejme som otázku nevyslovil nahlas, nie som blbec – niektoré
otázky sa potme jednoducho nekladú.
Posedávali sme a prechádzali sa hore-dolu, pohľady prikované
do čiernoty pod nami. Bez ohňa bolo vonku poriadne zima. O chvíľu sme
sa už všetci triasli, no nikto nenavrhol, aby sme zaliezli do stanov alebo
nazbierali ďalšie konáre a podpálili ich. Najradšej by sme spravili jedno či
druhé, ale namiesto toho sme iba zízali medzi tmavé obrysy hôr. Svetlá sa
neukázali, nedialo sa vôbec nič.
Zostali sme tak hodinu, možno aj dve – netuším, lebo som stratil pojem
o čase. Keď sa už chlad nedal vydržať, rozišli sme sa do stanov. Bolo mi
však jasné, že tak skoro nezaspíme.
„Tak sme konečne videli UFO,“ prehodila Mia s kŕčovitým úsmevom.
Snažila sa tváriť, že je nad vecou, ale nebola. Poriadne sa bála, cítil som jej
strach. Dúfal som, že to nefunguje aj opačne. Keby vedela, ako veľmi sa
bojím, vydesila by sa do nepríčetnosti.
„Žiadne UFO,“ snažil som sa ju upokojiť, hladil ju po vlasoch, robil som,
čo sa dalo. „Tentoraz súhlasím s Dávidom. Alebo ktosi skúša kanadské
žartíky, to je celé.“
„Ja neviem…“
„Budem ťa strážiť,“ sľúbil som.
„Ty sa nebojíš?“
„Jasné, že sa bojím. Veď vo vedľajšom stane je Dávid s Andrejom.“
Rozosmiala sa a vytiahla si spacák vyššie pod bradu.
„Poriadne sa zakukli, larvička,“ snažil som sa zo všetkých síl.
Našťastie mi nevidela do tváre – stále som pozeral smerom k doline, kde
sme videli svetlá. Nikdy v živote som si neprial zázračné röntgenové oči
viac než vtedy. Stačila by mi aj ich základná verzia, čo umožní sledovať
okolie cez látkovú stenu. Dokonca mi napadlo, že do zábrany vo výhľade
vyrežem malý priezor. Veď to nebol náš stan, tak prečo nie? Sledoval by
som dolinu, keby sa niečo dialo, ihneď by som to zachytil. Napokon som sa
umúdril – napadlo mi, že cez priezor by do stanu vnikol vonkajší chlad. Aj
tak sme už boli poriadne vyzimení, ďalší pokles teploty by som nezniesol.
Radšej som sa privinul bližšie k Mii, aj keď spacáky neumožňovali
bohvieakú intimitu. Jemne som ju hladkal končekmi prstov, počul som, ako
sa jej prehlbuje dych. Nezaspala, na to bola príliš vydesená, iba nepokojne
driemala. Aj to však bolo lepšie než nič. Ja som toľko šťastia nemal,
obchádzal ma nielen spánok, ale aj driemoty. Naopak, čím dlhšie som ležal,
tým bdelejší som bol. Strhával ma každý vonkajší zvuk – zašuchotanie
trávy, zakrákanie vtáka či zapraskanie dreva. Z vedľajšieho stanu vyšiel
Dávid alebo Andrej, prešiel k neďalekému kroviu a vymočil sa. Asi tiež
nemohol zaspať.
Skurvené svetlá! Aj keď som nechcel, neustále sa mi pred očami
prehrával moment, keď sa náhle rozdelili a vystrelili do opačných smerov.
Čo to mohlo byť? Čo to, doboha, mohlo byť?
Teraz potme sa mi už narýchlo zbúchané teórie o guľovom blesku,
optickom klame alebo žarte nezdali veľmi logické. V tme sa logike príliš
nedarí, oveľa viac jej prospieva svetlo. Čiernota je kráľovstvom
iracionálna, v hlave sa mi rojili rôzne uletené vysvetlenia, liahli sa ako
slepé biele ploštice.
Mia sa nepokojne mykala a stonala, tíšil som ju hladkaním aj tichým
šepotom. Zakaždým sa na chvíľu upokojila, ale nával strachu sa onedlho
vrátil. Tiež som sa bál, čím dlhšie som ležal, tým viac som sa bál. V mysli
sa mi prevaľovali spomienky na Fischerovo pomätené bľabotanie – tiež
predsa koktal čosi o svetlách. A čo jeho popáleniny? Nepochádzali
náhodou z rovnakého zdroja? Nech to bolo akokoľvek, zažil tu čosi, po čom
ho svetlá, blesky či žiara baterky smrteľne desili až do konca života.
Nemátal ma však iba svetelný úkaz, strašil ma celý Tribeč. Nedialo sa
tam nič vyložene hororové, no pohorie bolo jednoducho čudné. Zvyšky
osídlenia v pustých, odľahlých lokalitách, chlapček v modrej vetrovke,
ktorého vraj čakajú rodičia v dávno opustenej osade, základy
pustovníkovej chatrče… Zvláštne ovzdušie plné podivností. Cez deň
na mňa tamojšia atmosféra až tak nedoliehala. Predsa len som bol
rozptýlený namáhavou chôdzou, terénom aj parťákmi. Lenže teraz, v noci,
vedľa prehadzujúcej sa Mie, to bolo úplne iné.
Prešla hodina, dve, tri, a stále som nespal. Zadriemal som, až keď
čiernota trochu zredla a z lesa sa častejšie ozývali vtáci. Zdalo sa mi, že
som len na sekundu privrel oči a už ma prebudila Mia vychádzajúca
zo stanu. Doľahla na mňa príšerná únava, odrazu som priam bytostne
potreboval spánok, veľa spánku. Pokúsil som sa vrátiť do hmlistého
bezvedomia, ale štrngotanie pred stanom,
Andrejovo pokašliavanie a Dávidov hrubý hlas ma neustále vytrhávali
naspäť do sveta živých.
Napokon som si namrzene prezliekol spodnú bielizeň aj tričko a vyliezol
zo spacáka. Mal som poriadne nervy, neoddýchnuté oči ma štípali, akoby
mi do nich ktosi nasypal piesok.
Aj zvyšok partie bol podráždený a nevrlý, bolo mi jasné, že ani
v druhom stane sa veľmi nevyspali.
„Vylezieme na Veľký Tribeč a padáme,“ opakoval Dávid, keď chrúmal
suchý chlieb natretý Májkou.
Keby bolo na mne, oželel by som aj výstup na vrch. Najradšej by som čo
najrýchlejšie zostúpil z hôr, no nechcel som hrotiť situáciu. Z Kerčelovho
výzoru som vyčítal, že nedopustí, aby sme sa odklonili od pôvodného
plánu. Znamenalo by to útek, vystrašený ústup, výhru svetelného strašidla
nad zdravým rozumom.
Jedinou dobrou správou bolo, že sa cez noc zlepšilo počasie. Zatiahnutá
obloha sa vyčistila, mraky preriedli, konečne sme videli aspoň kúsky
modrého neba. Z času na čas sa dokonca objavilo slnko, ktovieako síce
nehrialo, ale jeho lúče pôsobili po dvoch pochmúrnych dňoch ako svetelný
elixír života. Nemrholilo, zo vzduchu sa vytratila vlhkosť, cítili sme
príjemnú vôňu lesa. Zlepšil sa aj výhľad, z hôr síce stúpali chuchvalce
hmly, no i tak sme v diaľke videli rovinu pod Tribečom, sivé polia, zopár
dediniek a dokonca aj cesty s miniatúrnymi pohyblivými bodmi – autami.
Trochu nám to posilnilo morálku, pookriali sme. Ani tak to však nebola
žiadna výhra. Raňajky sa niesli vo výnimočne nervóznom duchu,
podpísala sa na nás únava, nedostatok spánku, dvojdňové nepohodlie aj
nočný zážitok so svetlami.
„Obídeme Veľký Tribeč, aby sme sa dostali na chodník vedúci
z Kostolian. Po ňom vystúpime na vrch a tadiaľ aj zostúpime do obce,“
inštruoval Dávid.
„Nemôžeme ísť rovno nahor?“ zaujímal sa Bežanský.
„To neodporúčam. Najlepšia prístupová trasa je práve po chodníku
z južnej strany.“
„Mne nevadí, že sa konečne napojíme na oficiálny chodník,“ ozvala sa
Mia. V hlase jej škrípala výčitka. Akoby verila, že práve vybočenie
z oficiálne značeného chodníka vyvolalo nepríjemný nočný incident. Vždy
keď poruší pravidlá, dokonca aj tie najbanálnejšie, podvedome očakáva
trest – asi to má zo svojho problematického detstva.
Pobalili sme sa a začali obchádzať masív Veľkého Tribeča. Kráčali sme
zoradení za sebou, svah bol príkry až strmý. Stačila chvíľa nepozornosti
a mohol si sa skotúľať zopár desiatok metrov. Sústredeniu nepomáhal ani
Andrej – neustále mlel, nočný zážitok aj celkový stres uňho spustili akúsi
slovnú hnačku; potreboval si vyventilovať nahromadenú nervozitu, trepal
piate cez deviate, aj keď ho Dávid napomenul, aby držal hubu, nedokázal
sa vypnúť.
„Vedeli ste, že v staroanglickej mytológii existuje bytosť označovaná ako
bogge alebo bugge, čo znamená strašidlo, lesný škriatok, ale aj žiara?“
snažil sa rozvinúť diskusiu, keď sme sa driapali strminou, pod ktorou číhali
ostré a nebezpečné skaly.
„Choď s tým doriti teraz!“ vyštekol som a utrel si pot z čela. Zdalo sa mi,
že strmina sa nikdy neskončí.
Mia mala všetkého už taktiež po krk, nahlas šomrala, že sme vôbec
nemali schádzať z oficiálneho chodníka. Dávid mlčal, zaryto šliapal
do kopca, videl som na ňom, že sa ovláda z posledných síl a každú chvíľu
môže vybuchnúť.
Potajme som si spravil zopár dobrých záberov vyhrotenej atmosféry, ale
odpočítaval som každú minútu a dúfal, že toto dobrodružstvo už čochvíľa
skončí.
 Vydriapali sme sa na hrboľatú rovinku zarastenú kríkmi. Predierať sa
cez ne bolo utrpenie, ale nič som nenamietal, vždy lepšie než ďalší výstup
strminou s ťažkým batohom na chrbte.
Dávid zrýchľoval, prestal brať ohľad na to, či za ním stíhame. Kráčal
cez pichľavé kríčie ako robot, náhlil sa, už-už chcel byť na chodníku. Nebol
jediný, z hĺbky duše som dúfal, že to nepotrvá dlho.
Kerčel odrazu zastal a prekvapene si nadvihol striešku klobúka.
„Aha, pozrite!“ vyzval nás, keď sme k nemu došli.
„Presne v týchto miestach som ešte nebol, nevedel som, že sú tu.“
Ukázal dopredu, musel som podísť až tesne k nemu, lebo zo svojho
stanoviska som videl akurát tak húštinu.
Andrej ma predbehol, potriasol hlavou a zahvízdal.
„Tak to je teda niečo!“ vydýchol, nadšene sa driapal dopredu.
Konečne som uvidel, o čom hovoria – na zarastenej rovinke stáli dva
opustené domy. Boli to už takmer ruiny, omietka opadaná či dopraskaná,
strecha deravá, okná vybité alebo zanesené od špiny.
„Fíha, tie musia byť riadne staré,“ povedala Mia.
„Tipujem tak začiatok dvadsiateho storočia,“ odhadol Dávid, zatiaľ čo sa
škriabal na zátylku.
„Iba tak ich opustili?“
„Takých obydlí, samôt aj osád je v Tribeči veľa, hovoril som vám.“
Andrej medzitým zabudol na strach, stál už pri prvom dome a hlasným
volaním zisťoval, či je niekto dnu.
Mňa zaujímalo niečo iné. „Ako ich tu postavili? Na takej strmine, ďaleko
od všetkého.“
Kerčel sa rozhliadol a ukázal k vyschnutým stromom na konci rovinky.
„Pozri, tam je zarastená lesná cesta. Tadiaľ nosili materiál, možno sa po nej
kedysi vyštveral aj konský povoz.“
Prikývol som, bol to nezvyčajný pohľad – dva rozpadajúce sa domy
hlboko v lese. Až vtedy som si všimol, že vzdialenejšia stavba má
preborenú strechu a praskliny rozbiehajúce sa po krivých múroch sú už
poriadne veľké.
„Andrej, k tomu druhému nechoď, vyzerá, že môže kedykoľvek padnúť,“
varoval som Bežanského. Neviem, či ma počul, fotil si zachovalejší dom,
vyzeral ako v tranze.
„Poďme ďalej, chcem byť na chodníku,“ súrila Mia.
„Už to nie je ďaleko, neboj,“ povedal Kerčel, no namiesto toho, aby
vykročil do húštiny, pobral sa za Bežanským.
„Čo robíš, poďme!“ sykol som.
„Iba sa mrkneme dnu, býva to zaujímavé. Poďte, neoľutujete.“
Prevrátil som oči a pobral sa za ním, nič iné mi nezostávalo, nechcel som
zostať medzi kríkmi iba s Miou. Aj ona išla za nami, takmer fyzicky som
cítil, ako sa v nej hromadí hnev.
Okno pri vstupných dverách bolo zachovalé, nechýbalo v ňom sklo, aj
keď ho spolu s dreveným rámom pokrývala hrubá vrstva špiny.
Dvere odchýlené, z chodby za nimi vykúkala kovová kostra starého
detského kočíka.
Vozili v ňom chlapčeka v modrej vetrovke? napadlo mi absurdne.
Nebol však čas zaoberať sa pomätenými myšlienkami. Dávid roztvoril
dvere, poriadne zavŕzgali. Vošiel dnu, hneď za ním kráčal prikrčený Andrej
s foťákom v ruke. Prešli sme tmavou chodbou, na stenách visela séria
svätých obrázkov – najmä malé detičky so strážnymi anjelmi. Od zápachu
zatuchliny ma napínalo, takmer som hodil šabľu.
Z chodby sme vyšli do centrálnej miestnosti so štyrmi dverami –
vchádzalo sa odtiaľ do kúpeľne, spálne, obývačky aj kuchyne. Bežanský
fotil, akoby sme práve objavili ôsmy div sveta, cvakanie jeho digitálneho
foťáka mi išlo na nervy. V takom prístroji predsa nič necvaká, je to iba
zbytočný zvukový efekt, ktorý má pripomínať cvakanie zrkadlovky. Tak
prečo si ho, kurva, nevypne a nefotí potichu, aby nás nedráždil?
Rad zaradom sme nakukli do každej miestnosti. Kúpeľňa vyzerala,
napodiv, ako stará kúpeľňa – veľké porcelánové umývadlo, črepiny
rozbitých kachličiek, žiadna záchodová misa. Na vykonávanie potreby
zrejme slúžila žumpa kdesi za domom.
V spálni nás čakal neznesiteľný smrad, plesnivý matrac na manželskej
posteli a práchnivejúce skrine. Bežanský jednu otvoril, dúfal som, že sa
naňho vyvalí aspoň tisícka vyhladovaných molí, ale namiesto toho
miestnosť zamoril ďalší mrak zápachu. V skrini totiž viselo zopár kúskov
oblečenia, ktoré požierala akási pleseň alebo huba. Radšej som sa otočil
a vrátil sa do centrálnej miestnosti.
Keď sa partia vynadívala na tlejúce kúsky textílií, nazreli sme
do vyprázdnenej obývačky. Na podlahe ležalo iba zopár čiernobielych
fotografií – svadobná momentka, dievčatko tešiace sa pod vianočným
stromčekom, akísi dvaja športovci s mužnými hruďami… V kúte staručké
rádio s dreveným krytom a prázdny stojan na gramofónové platne. Ak si
tam niekto púšťal hudbu, tak jedine na baterky, lebo elektrina tam určite
nebola. Aj keď, pravda, na Tribeči by ma už neprekvapilo ani to.
Preskúmali sme aj kuchyňu susediacu s obývačkou. Zaujala nás ozrutná
pec, ktorú tam vytrepali asi len s pomocou všetkých svätých. Na stene
vedľa pece viseli dve hrubé kuchynské rukavice, ktoré slúžili na chytanie
rozpálených plechov a hrncov. V rúre ležala pohodená bábika
s oškvŕknutými vlasmi.
Bežanský si všetko dôkladne nafotil, keby sme ho tam nechali, ani by si
nevšimol, že sme preč.
„Poďme už, musíme vyraziť,“ zavelil konečne Dávid. Vyšli sme von,
pomedzi oblaky práve zasvietilo slnko.
Na chvíľu som sa cítil takmer príjemne.
Kerčel čosi skontroloval na mape, určil smer ďalšieho postupu a nahodil
rýchle tempo. Vôbec mi to nevadilo, dostať sa z dohľadu okenných rybích
očí stálo za trochu námahy. Postupovali sme po svahu, kríky redli,
nahrádzali ich čoraz hustejšie rastúce stromy. Dívali sme sa pod nohy,
v lístí sa totiž zvíjali hrubé uzly koreňov. Zakopnúť o niektorý z nich
znamenalo zaryť nosom do zeminy. Stratil som pojem o čase, ale tipujem,
že sme nekráčali veľmi dlho, najviac dvadsať či dvadsaťpäť minút.
„Stojte!“ vydýchol Andrej.
Automaticky sme poslúchli, zastali a pozreli naňho. Hľadel do kopca,
žmúril a nakláňal hlavu.
„Čo je?“ opýtala sa Mia, ktorú podráždilo, že nám pokazil zabehnuté
tempo.
„Zdalo sa mi, že som videl…“ šomral zmätene. „Akoby… To je čudné.“
Dávid nadvihol obočie: „Čo si videl?“
 Bežanský ešte chvíľu zízal pomedzi stromy, nakláňal sa dopredu aj
do bokov – asi sa snažil objaviť správny uhol pohľadu.
„Kašlite na to, nič, poďme ďalej,“ dostal zo seba.
„Tak čo si videl?“ nedalo mi.
„Nič, poďme ďalej,“ trval na svojom.
Kerčel zasyčal, Mia pokrútila hlavou, znova sme vykročili.
Nohy sa mi zabárali do šuštiaceho lístia, mal som pocit, že sa každým
krokom prepadávam hlbšie. Dokonca mi napadlo, či zem pod listami nie je
z gumy alebo z nejakej hustej, tekutej gebuziny. Presne taký som mal
dojem – spočiatku mi lístie siahalo iba po členky, neskôr po lýtka, kolená,
zo dvakrát som sa preboril ešte hlbšie, noha mi až po stehno zmizla
v hnijúcej, zapáchajúcej vrstve lesného odpadu.
Listy sú čosi ako ľudské nechty, chodilo mi po rozume. Netuším, kde sa
vo mne takéto uletené múdrosti zobrali.
Práve som sa hrabal z akejsi nory, do ktorej som zapadol, keď mi zaľahlo
v ušiach. Niežeby mi v nich zvonilo alebo hučalo, vôbec nie. Úplne svinsky
mi v nich zaľahlo, akoby ktosi náhle stíšil zvuk, ba čo viac, úplne ho vypol.
V jednej chvíli šušťanie lístia, moje dychčanie, praskanie vetvičiek. V ďalšej
– ticho. Skurvené ticho, ani tlkot vlastného srdca, nič, nula.
Potriasol som hlavou, bolo to bizarné – veď som sa driapal z lístia,
za mnou dupala Mia, predo mnou sa cez kríčie predierali dvaja pomätenci.
Mal by som počuť veľa zvukov, veľa ostrých, praskavých zvukov, no
namiesto toho som si pripadal ako vo zvukotesnej komore.
V tej tvojej knihe, čo som čítal, opisuješ podobný stav a hrdinovia ho
tiež zažívajú v lese.18 Preto a pre pár ďalších detailov, ktoré ešte
spomeniem, mi napadlo, že si si to možno nevycucal zo svojho
spisovateľského prsta, ale mohol by si o tom čosi naozaj vedieť. Napokon,
preto som ťa aj oslovil. Teraz si myslím, že vieš veľké trt, ale čo už – možno
moje rozprávanie nejako využiješ.
Proste mi brutálne zaľahlo v ušiach, fakt brutálne. Nemusím ani hovoriť,
že som mal okamžite plnú hlavu Fischera a jeho blúznenia. Ticho s očami
a tak. Ale nielen to. Odrazu som sa cítil izolovaný, oddelený od okolitého
sveta. Síce som všetko videl, ale nepočul. Akoby som stál za stenou.
Za sklenenou stenou.
 Áno, mal som rovnaký pocit, rovnakú asociáciu, akú mal zhruba
pred sedemdesiatimi piatimi rokmi Walter Fischer. Ibaže on bol v čase, keď
o nej hovoril, už kompletne pomätený, pocvakaný tak, že sa do konca
života nespamätal.
Čo keď som už v podobnom stave, len o tom neviem? napadlo mi.
Nie, ani bohovi! Prudko som potriasol hlavou a pritlačil si dlane na uši.
Chcel som vydrbaný sluch prinútiť, aby sa mi vrátil.
Vráť sa, ty hovädo!
Ani náhodou, stále ticho, dokonca ešte hlbšie – také ťaživé a čisté ticho
si predstavujem na dne Mariánskej priekopy.
Zaujímavé, aká panika človeka pochytí, keď mu na chvíľu odíde sluch.
Neviem presne, ako to máme v hlave poprepájané, ale faktom je, že keď sa
to stane, riadne to zamáva aj s tvojím orientačným zmyslom. Akoby sa mi
v hlave rozkrútila olovená guľa. Musela byť ťažká, veľmi ťažká, lebo
roztočila aj okolitý les, musel som na chvíľu stisnúť viečka a zovrieť si
lebku rukami, aby sa upokojila.
Keď som otvoril oči, uvidel som stále rovnaký les, nekonala sa žiadna
tajomná teleportácia do iných rozmerov. Rovnaké stromy, lístie aj partia.
Jedine, že Dávid aj Andrej stáli a smiešne potriasali hlavami.
Najprv ma to rozveselilo, ale vzápätí mi došlo, o čo ide.
Obzrel som sa dozadu. Mia si prstami držala nos a prudko vydychovala
– starý trik proti zaľahnutiu v ušiach.
Aj oni prestali počuť! Každý si myslel, že uši vypovedali službu iba
jemu, zatiaľ si nevšimli, ako rovnostársky sa k nám Tribeč zachoval.
Každému naložil rovnakou mierou.
Postupne im to došlo, hľadeli sme na seba v náhle onemenom lese,
každému z očí vyžarovalo niečo iné – strach, prekvapenie, zmätenie
i naštvanosť. Andrej niečo hovoril, ale vyznelo to komicky. Pôsobil ako
ryba na suchu, iba otváral ústa, s malými očkami za sklami okuliarov
pripomínal prerasteného kapra.
Všetci štyria bez sluchu, všetkým nám odišiel sluch.
Možno sa ľudia na Tribeči strácajú postupne, kúsok po kúsku – najprv
sa im stratí sluch, potom zrak, neskôr rozum, až sa napokon stratia či
rozvrátia úplne celí.
 Stál som bez pohnutia, prebodávali ma pohľady troch párov očí.
Ticho s očami. Sklenená stena.
Dovtedy sme boli partia, aj keď rozhádaná, no odvtedy bol každý sám.
Videl síce ostatných, stál vedľa nich, ale zostával sám.
Pec nám spadla, pec nám spadla, ktože nám ju postaví, ozývalo sa mi
v hlave.
Akákoľvek zlá situácia môže byť ešte horšia, ak sa ti v gebuli rozospieva
detská odrhovačka, ver mi.
Neviem, čo odo mňa ostatní čakali, ale nech to bolo čokoľvek, nespravil
som to.
Starý peciar nie je doma a mladý to nespraví. Najlepšie sa zachoval
Dávid – nepanikáril, s priam stoickým pokojom sa obrátil a vykročil ďalej.
Chytil som Miu za ruku a chcel som ísť za ním, no Andrej hysterčil.
Prudko gestikuloval a naznačoval, aby sme zostali stáť.
Ani náhodou, keď ti niekde z ničoho nič odíde sluch, to posledné, čo
chceš urobiť, je postávať na mieste.
Odstrčil som ho, mal šťastie, že mi Mia držala ruku, inak by som mu asi
pridrbal. Prešli sme okolo neho a pobehli za Dávidom. Obzrel som sa, bol
som zvedavý, či Andrej vydrží. Chvíľu vzdoroval, no len čo mu došlo, že by
tam mohol zostať sám, rýchlo sa pobral za nami. Ustavične sa obzeral
ponad plece, asi mu vadilo, že kráča posledný v rade. Tak mu treba,
pomyslel som si. Nemal čítať kokotiny.
Podišli sme dvadsať-tridsať metrov a nastal ďalší zázrak.
Šuchotanie pod nohami, praskanie vetvičiek, vietor v korunách stromov.
Počul som, jasne a naplno, žiadna medzifáza. Len hlboké ticho a odrazu
normálny sluch, akoby sa nič nestalo, akoby si uši nedopriali ani sekundu
pracovnej pauzy.
„Čo to malo znamenať⁈“ vyhŕkla Mia. „Tiež ste nič nepočuli?“
„Zaľahlo nám v ušiach,“ tíšil ju Dávid. „To sa v horách stáva.“
„Štyrom naraz? V živote som –“
„To nebolo zaľahnutie v ušiach!“ dychčal Andrej. Zdalo sa, že
od vzrušenia omdlie. „Náhle a ťaživé ticho často sprevádza zmiznutie alebo
nastane tesne pred ním. Vtedy je najlepšie zastať a nehýbať sa, až kým
ticho nepominie, úplne najhoršie je –“
 „Zase si si niečo prečítal v knihách?“ zastarel som sa. V tej chvíli som
mal chlapa plné zuby – ešte sme sa poriadne nespamätali, a už nás dorážal
svojimi historkami.
„Píše o tom Paulides a nielen on…“
„Páľ s tým doriti, ty kokot!“ ušlo mi. Hovorím, mal som ho plné zuby
a tie nervy k tomu…
„Čo si tam nezostal, keď si taký múdry?“ dokončil ho Dávid. Bol som mu
za to vďačný.
Andrej našťastie zmĺkol, inak by som sa o kúsok vrátil a skúsil, či mi
znova nezaľahne v ušiach – hluchota totiž mala aj svoje výhody.
Zaujímavé, že keď sa skupine prihodí čosi podivné, jedna
zo spontánnych metód, ako obnoviť rovnováhu, je nájsť si obetného
baránka a vyvŕšiť sa na ňom.
My sme si práve poslúžili na Andrejovi. Nebudem ti klamať, cítili sme sa
lepšie. Ešte aj Mia šomrala čosi nelichotivé na jeho adresu. Nie je to pekné,
ale tak to funguje, nič sa nedá robiť.
Kráčali sme po svahu, chvíľu nás nič netrápilo, práve naopak –
premáhala nás eufória. Mali sme naspäť svoj sluch, tak čo.
Lenže pohodička nemala dlhé trvanie. Nedalo sa nepostrehnúť dve veci.
Po prvé, šliapali sme už akosi pridlho. Po druhé, Dávid sa čoraz častejšie
pozeral do mapy.
Keď sa to spojilo, nevychádzalo z toho nič dobré.
„Čo je, zablúdili sme?“ podpichol som ho.
Škaredo na mňa zazrel: „Nebuď chuj! Chodník vedie po južnej strane
z vrcholu priamo dole. My ideme po kóte zhruba vodorovne okolo vrcholu.
Ten chodník nemôžeme minúť, naša trasa ho kolmo pretína.“
„Ale trvá to už trošku dlho, nie?“ pridala sa Mia.
„Ešte chvíľu, máme pomalé tempo.“ Nadvihol obočie a kývol hlavou
k Andrejovi, ktorý sa plantal za nami. Vedel som, že je chorý, možno
potreboval dávku inzulínu, uplynulé dva dni mu určite dali zabrať. Ale
v tej chvíli mi to bolo jedno. Necítil som žiadny súcit, skôr naopak,
zalomcoval mnou hnev, že nás okuliarnatý zmrd takto zdržuje.
Pokračovali sme, bol som presvedčený, že kráčame pridlho, ale všetku
dôveru som zveril Dávidovi, vypol som myslenie i pochybnosti. Na Tribeči
bol už veľakrát, pozná terén ako príslovečnú vlastnú dlaň. Navyše je
skúsený hiker, čo povie, to platí.
Les sa už znova menil, stromy pozvoľna ustupovali krovinám a vysokým
kríkom. Pustili sme sa skrz porast, predieranie sa nebolo príjemné, no
Dávid nás posmeľoval.
„Nanajvýš zopár stoviek metrov a sme tam,“ dodával nám výdrž. „Už
vidím voľný priestor, spoznávam to tu, už sme –“
Odrazu zastal, akoby skamenel. Nedokončil vetu, hlas sa mu kamsi
vytratil.
Ľudia na Tribeči najprv stratia sluch, potom hlas…
Nebol to však takýto prípad, išlo o niečo iné. Kerčel strnulo stál, iba
plecia sa mu prudko dvíhali a klesali, čosi ho rozrušilo.
Stiahlo mi žalúdok – keď do niekoho vložíš dôveru a vidíš ho v takomto
stave, poriadne ti zredne.
„Čo je tam?“ opýtal som sa. Žiadna odpoveď.
„Čo je tam, dopekla?“ hrnul som sa dopredu.
Dávid stuhol po odhrnutí konárov – rukou ich odsunul nabok, otvoril sa
mu výhľad do voľného priestoru a…
Na lesnej čistine stáli dva domy. Jeden väčší a zachovalejší, druhý menší
s preborenou strechou a krivými múrmi.
Popraskaná omietka, špinavé okná…
„To sú tie…?“ vydýchol som.
„Nie sú,“ zachrčal Dávid a odkašľal si. „Nemôžu byť!“ dodal istejším
hlasom.
Došli k nám Mia s Andrejom, aj im pohľad na domy priškrtil dych.
„Sú to tie dva, od ktorých sme na poludnie vyrazili!“ hlásil Andrej.
„Nemôžu byť,“ trval na svojom Kerčel.
„Aj mne sa zdá, že sú to ony,“ zvažovala Mia.
Dávid zvýšil hlas: „Ako by to mohli byť ony⁈“ Strčil nám pod nosy
mapu a podráždene ukazoval prstom. „Vidíte ten chodník z Veľkého
Tribeča? Ide odhora dole v takmer zvislom smere. My sme išli vodorovne
po tejto kóte. Ako by sme mohli chodník minúť, keď sa tie trasy kolmo
pretínajú?“
 „Možno sme ho neminuli, ale prehliadli,“ povedal som. „Bolo tam veľa
lístia, mohlo ho zasypať. Jednoducho sme si ho nevšimli a obišli celý vrchol
dookola.“
„V živote som neprehliadol chodník.“
„Možno už áno,“ sykol Andrej.
„Ty drž hubu!“ osopil sa Kerčel. „Ty za to môžeš! Furt si mlel ako kokot
a zabával nás. Ak sme chodník prehliadli, je to tvoja vina.“
„Áno, jasné. Pán horský vodca zablúdi, my blúdime s ním, a je to moja
vina.“
„Drž hubu, ti hovorím.“ Dávidovi takmer nebolo rozumieť, hrdlo mu
zvierala zúrivosť. Zbledol, plytko dýchal, bál som sa, že po Bežanskom
skočí.
„To nie sú tie domy,“ vytlačil zo seba po chvíli. „Možno ich postavili
podľa rovnakého projektu, sú podobné, ale nie sú to tie isté, veď…“
„Sú to tie isté,“ vstúpil som mu do monológu. „Pozri sa k vstupným
dverám.“
Všetci otočili hlavy a skúmali čosi, čo som postrehol už počas hádky –
spoza dvier vykúkala kovová kostra starého kočíka.
„Sú to rovnaké domy,“ uzavrel som. Chcel som doložiť, že sme sa zopár
hodín motali lesom úplne zbytočne, stratili sme čas aj energiu, ale radšej
som si zahryzol do jazyka.
„Nemôžu byť… … nemôžu byť,“ šomral Dávid a vykročil k chátrajúcim
stavbám.
Nikto ho nenasledoval, nikomu sa nechcelo strácať ďalší čas
potvrdzovaním čohosi, čo bolo zjavné.
Boli to rovnaké domy, koniec diskusie.
„Dávid, mali by sme ísť,“ zavolal som za ním, ale kašľal na mňa. Opatrne
odchýlil dvere a vošiel dnu. Pohyboval sa napäto, akoby práve vstupoval
do podsvetia.
Oveľa viac než nález domov ma rozhodilo Kerčelovo zlyhanie. A nielen
to, že urobil chybu – desivé bolo, ako reagoval, odrazu pripomínal
vystrašeného chlapca.
„Obišli sme kopec a prehliadli chodník, to sa stáva,“ upokojovala situáciu
Mia. „Poďme už dole, kašlime na výstup a zíďme do doliny, veď sú už dve
hodiny.“
„Presne tak,“ súhlasil Andrej. Aj mne sa to zdalo rozumné.
„Kurva!“ ozvalo sa z domu. „Poďte sem! Rýchlo!“
Prevrátil som oči, nestál som o ďalšie prekvapenia. Ak sa kreténovi
v dome niečo stalo, najradšej by som ho tam nechal a pobral sa čo najskôr
dole.
Vošli sme do chátrajúcej stavby, ale nijako sme sa neponáhľali, nikto
neprekypoval ochotou ani nadšením.
Prešli sme chodbou so svätými obrázkami a ocitli sa v centrálnej
miestnosti.
Kerčel tam stál biely ako stena, všimol som si, že sa mu chveje spodná
pera. Netušil som, čo ho tak rozrušilo.
Nič zvláštne ani strašidelné tam nebolo, obyčajná schátraná stredná izba
s niekoľkými dverami. Napokon, pred dvoma hodinami sme preskúmali
celý dom. Tak o čo ide?
„Čo je?“ nechápal Andrej. „Čo sa deje?“
„Nevidíš?“ vydýchol Kerčel.
„Nič nevidím, čo…“ Uvidel som to, kolená sa mi podlomili, na chvíľu som
mal pred očami čiernotu.
„Doriti,“ šepol za mnou Bežanský.
Mia mlčala, ale aj ona si všimla, na čo civíme, počul som, ako sa jej
na moment zastavil dych.
Neviem, ako ti to opísať, aby si získal správny dojem. Prosto, stáli sme
v centrálnej miestnosti domu, ktorý sme preskúmali pred dvoma hodinami.
Nič extra. Vchádzalo sa odtiaľ do kúpeľne, spálne, obývačky a kuchyne –
do všetkých izieb sme predtým nazreli.
Čo nás teda vykoľajilo?
Nič desivé, a zároveň absolútne desivé.
Medzi obývačkou a kuchyňou bola tentoraz ďalšia miestnosť – úzka
špajza. Nezakrývali ju dvere, ktosi ich zvesil z pántov a oprel o múr, takže
sme videli dnu. Úzka kutica, dlhá zo tri metre, pri stenách stáli drevené
regály, na nich zopár prázdnych zaváraninových pohárov. Všade veľa
pavučín, inak nič.
 Chápeš to? Nikdy by som nepovedal, že ma na smrť vydesí obyčajná
špajza s drevenými policami a prázdnymi pohármi. Žiadne monštrum,
žiadny hororový prízrak, nič také. Obyčajná špajza, ktorá tam nemala byť,
pôsobila rozkladnejšie než všetky prízraky dokopy.
„To tu nebolo,“ šomral Andrej. „To tu predtým nebolo!“
„Lebo nie sme v rovnakom dome!“ skríkol Kerčel.
„Hovoril som vám!“
Vyštartoval som do kúpeľne, nohy ma neposlúchali, takmer som spadol,
ale od prieskumu záviselo všetko. Nakukol som dnu, detaily sedeli – veľké
porcelánové umývadlo, črepiny rozbitých kachličiek, žiadna záchodová
misa. Nazrel som aj do spálne – plesnivý matrac, manželská posteľ
a práchnivejúce skrine. Jedna z nich otvorená – presne tá, ktorú predtým
skúmal Bežanský.
„Je to rovnaký dom!“ zvrieskol som, poriadne mi ušli nervy. Nevieš si
predstaviť, čo s tebou narobí jedna obyčajná miestnosť, ktorá je tam, kde
nemá byť.
„Možno sme ju prehliadli,“ habkala Mia. „Ponáhľali sme sa, zaujímala
nás obývačka a kuchyňa…“
Neveriacky som pokrútil hlavou: „Prehliadli… Rovnako ako chodník,
čo?“
Andrej hľadel do špajze, v tvári totálny odpor. Odrazu zovrel do dlaní
foťák, čo mu visel na krku.
„Veď to mám nafotené!“ vyhlásil. „Hneď uvidíme, či tu bola.“
Úplne absurdné – overovať podľa fotiek, či tu miestnosť pred dvoma
hodinami bola, alebo nebola.
V tej chvíli sa to však zdalo úplne logické. Aj podľa toho spätne vidím,
ako veľmi sme už boli mimo, ale vôbec sme si to neuvedomovali.
Zhŕkli sme sa okolo Bežanského, náhle nám pripadal ako záchranca.
Mohol totiž poskytnúť dôkaz, že nám všetkým nepreplo.
Zapol foťák, v živote som tak napäto nečakal, kým sa rozsvieti displej.
Andrej začal prepínať nafotené obrázky, nešlo to rýchlo, prsty sa mu
neovládateľne triasli.
Obrázok striedal obrázok, vracali sme sa v čase.
 Od nervov som si zahryzol do pery, Mia sa ku mne privinula, boli sme
napätí ako struny. Čakanie na skurvený obrázok – vypätejšie než čakanie
na vážnu diagnózu od doktora.
Posledné šťuknutie, mihanie fotiek sa skončilo, na displeji sa ustálil
jediný záber.
Centrálna miestnosť, v ktorej sme práve stáli; nič nechýbalo, nič nebolo
odseknuté, Andrej ju odfotil celú.
Štvoro dvier – do kúpeľne, spálne, obývačky a kuchyne. Zdvihli sme
pohľady a pozreli pred seba – pätoro dvier: do kúpeľne, spálne, obývačky,
špajze a kuchyne.
Zakrútila sa mi hlava, nohy vypovedali službu, musel som si sadnúť
na dlážku.
Kúpeľňa, spálňa, obývačka, špajza, kuchyňa.
Jedna miestnosť navyše. Jedna miestnosť, čo tu pred dvoma hodinami
jednoducho nebola.
Zaľahlo na nás ticho, trvalo dlho a bolo príšerne ťažké, vytlačilo z nás
všetku šťavu.
Keď som sa prebral z prvotného omámenia, Kerčel už skúmal múry,
poklepkával po nich a premeriaval ich dĺžkou napnutého opaska. Netuším,
čo chcel dosiahnuť, veď sme jasne videli, že špajza sa do pôvodného
priestoru medzi kuchyňou a obývačkou jednoznačne nezmestila. Ibaže tam
odrazu bola, jednoducho tam pribudla, pričom sa zdalo, že všetky ostatné
rozmery domu zostali zachované.
Nech to už bolo akokoľvek, radšej som sa ani nepokúšal nejako to
vysvetliť. Práve taká snaha sa mi zdala nebezpečná. Dávid to však videl
inak, nedokázal záhadu iba tak vnímať a neriešiť, potreboval ju vysvetliť,
mal nutkavú potrebu negovať čokoľvek neprirodzené. Úplne sa zacyklil
v nezmyselnom premeriavaní múrov a neustálom porovnávaní fotografie
s hmotnou skutočnosťou. Bolo to zbytočné, no zrejme v kútiku duše dúfal,
že náhle objaví akési logické vysvetlenie, že ho vytiahne z rukáva ako
nečakaný tromf. Keď som sledoval jeho horúčkovitú, ale márnu snahu,
napadlo mi, že neovládateľná túžba po logike a racionalite je občas tým
najväčším šialenstvom. Nevedel som, čo ma desí viac – či pohľad
na špajzu, alebo pohľad na Dávida.
 Mia s Andrejom na tom boli podobne. Postávali obďaleč, ani necekli, iba
vyjavene zízali.
Kerčel sa napokon zhlboka nadýchol, zaťal zuby a s výrazom hrôzy aj
odhodlania vkročil do špajze.
Nič sa nestalo.
Neteleportoval sa do cudzej dimenzie, ani sa naňho nevrhli neľudské
beštie túžiace po krvi.
Bola to obyčajná miestnosť, problém netkvel v nej ako takej, ale v tom,
že tam vôbec nemala byť, že tam pred pár hodinami nebola. Priamo nás
neohrozovala, nepredstavovala bezprostredné nebezpečie. V istej rovine,
povedzme, že existencialistickej, nás však zároveň ohrozovala – útočila,
trhala náš svet na kusy, a spolu s ním trhala aj nás.
Neexistoval totiž spôsob, ako vysvetliť, že tam odrazu je. Nikto ju počas
našej neprítomnosti nemohol domurovať – aj keby to akýmsi zázrakom
po technickej stránke stihol, stále nesedela zásadnejšia vec. Na Andrejovej
fotografii sme jasne videli, že dvere do kuchyne a obývačky sú príliš blízko
seba, pre žiadnu ďalšiu miestnosť tam nebolo dosť priestoru.
Dávid vyšiel zo špajze, požičal si Andrejov fotoaparát a pobral sa
pred dom. Bez slova sme ho nasledovali, aj keď sme netušili, o čo mu ide.
Len čo sme sa ocitli vonku, došlo nám, aký má zámer. Porovnával zábery
domu so skutočnosťou a zisťoval, či nastala nejaká zmena. Nahrnuli sme sa
okolo neho a pustili sa do porovnávania.
Nič, dom sa nijako nerozšíril ani nezväčšil, bol úplne rovnaký ako ten
na fotografickom zábere. Dokonca aj vzdialenosti k okolitým stromom
a kríkom zostali nezmenené, všetko na chlp totožné. Až na to, že vnútri
stavby pribudla miestnosť a z pôvodného usporiadania si neukradla žiadny
priestor.
Ako môže v dome pribudnúť izba, nezabrať nič z pôvodného priestoru,
a zároveň nerozšíriť ani nezväčšiť budovu pri pohľade zvonku?
Bolo to buď-alebo; prijať absurdné vysvetlenie, a tým znegovať očividnú
absurditu, alebo pokrčiť plecami a pripustiť šialenstvo.
Prašť jak uhoď, tak sa to, tuším, hovorí.
„Nie je to rovnaký dom,“ vyhlásil Kerčel.
 Veta zaznela do ticha, rozrezala ho ako žiletka – všetci sme cítili ten rez,
bol hlboký a nezvratný. Mohli sme sa pustiť do urýchleného zašívania
rany, argumentovať a prinútiť Kerčela, aby sa vrátil z krivolakej
a nebezpečnej cesty, po ktorej sa práve vydal.
Namiesto toho sme zostali potichu, mlčaním sme podporili očividne
chybný záver, nadradili sme logiku, aj keď krívajúcu na obe nohy,
nad zjavnú skutočnosť.
Topiaci sa slamky chytá a presne to sme vtedy urobili; vykročili sme
za Kerčelom namiesto toho, aby sme ho zdrapili a vtiahli naspäť. Buď sa
zachytíš tenučkej slamky, alebo vypadneš, vykĺzneš zo známeho vesmíru,
kde dva a dva dávajú štyri.
Ak si to nezažil, nikdy nepochopíš, aká bytostná hrôza človeka ovládne,
keď sa ocitne nad otvorenou trhlinou vedúcou kamsi, kde dva a dva vôbec
nemusia byť štyri. Keď sa kĺžeš po takej šikmej ploche, urobíš čokoľvek,
držíš sa aj najtenšieho stebla.
Nebol to rovnaký dom.
Všetky detaily sedeli – obité kachličky, plesnivý matrac, otvorená
skriňa, fotky rozhádzané v obývačke, pec s pohodenou bábikou
v kuchyni…
Nebol to rovnaký dom!
Pobrali sme sa z čistiny, odrazu nebolo dôležité, kam ideme. Hlavne, že
sme išli.
Kráčal som prvý, za mnou našľapovali Mia, Dávid aj Andrej, ktorý sa
stále obracal.
Zrýchľoval som, každý krok bol nástojčivejší než predchádzajúci. Prešli
sme zo dvadsať metrov, nikto nič nevravel. Potom sme sa rozbehli. Najprv
ja, ostatní ma nasledovali. Bežali sme dlho, všetko nám bolo jedno – kríky,
lístie, kroviny, nič nás nezaujímalo, iba čo najrýchlejší beh.
Zdalo sa mi, že som už vypľul všetky vnútornosti, zalieval ma pot,
nedalo sa mi nadýchnuť. Aj tak som bežal, zabáral sa do lístia, ale bežal;
mátala ma špajza s drevenými regálmi a prázdnymi zaváraninovými
pohármi.
Znie to absurdne, pokojne sa zasmej, no mne je aj teraz, pri rozprávaní,
nevoľno, keď si na to spomeniem.
 Najhoršia je hrôza z obyčajných vecí.
Keď som sa konečne vyvalil do suchej trávy a lapal po vzduchu, ostatní
popadali vedľa mňa.
Dlho sa ozývalo iba dychčanie, postupne spomaľovalo, prebárali sme sa
do ticha.
„Poďme rovno dole, veď sa začína stmievať,“ navrhla Mia.
Dávid pokrútil hlavou: „To nie je dobrý nápad.“
„Akože nie? Zostúpime kolmo nadol, natrafíme na dolinu.“
„Nestihneme to do tmy. Zbrklý zostup je častý dôvod zablúdenia. Ako
chceš potme hľadať cestu? Veď ani nevieme, kde presne sme – všade
naokolo les, žiadny výhľad.“
„Môžeme použiť GPS, čo mám v mobile,“ navrhol Andrej.
„Iste, uvidíme bodku na mape, kde zhruba sme. Lenže my potrebujeme
vidieť orientačné body, chodníky, priekopy či diery v zemi. Už som tu
zo dvakrát narazil na pivnicu, čo kedysi patrila k domu – zakaždým som
do nej takmer spadol. Chcete sa potme pozabíjať?“
„Tak čo navrhuješ?“ opýtal som sa.
„Štandardný postup – keď sa stratíš v lese, mal by si vyjsť trochu vyššie.
Zvýšiš pravdepodobnosť, že narazíš na poriadny výhľad a zorientuješ sa.
Zároveň je tam lepší signál.“
„Chceš zavolať pomoc?“ ožila Mia. „Zavolajme už teraz!“
„Teraz? Veď sme len trochu poblúdili. Na Tribeči,“ dodal, akoby to
menilo situáciu.
„Aj tak by sme mohli,“ podporil som Miu.
„Iba sme vybočili z trasy, to je všetko. Ani presne nevieme, kde sme.
Chceš, aby spustili veľkú záchrannú akciu? Vieš, koľko taká sranda stojí?
A keď už sme pri tom, máš poistku, aby si to necvakal z vlastného vrecka?“
„Nemám, nehovoril si…“
„Aha, fajn,“ odfrkol. „A čo vy, máte horskú poistku?“ Obaja pokrútili
hlavami. Veď malo ísť o krátku výpravu do neškodného pohoria, v ktorom
sa ani nedá zablúdiť. Kto by myslel na poistky?
„Tak vidíte. Veľmi sa s volaním záchranárov neponáhľajte. Ani ty,“
ukázal na mňa, „nevyzeráš, že by si mal zopár desiatok tisíc eur navyše.
Bez urážky.“
 Mlčal som a rozhliadal sa po okolitých stromoch.
„Tak aký je plán?“ ozvala sa Mia.
Dávid sa poškriabal na brade a napravil si klobúk:
„Pôjdeme vyššie, skúsime nájsť výhľad. Ak nič neobjavíme, utáboríme sa
a počkáme do rána. Zajtra sa buď zorientujeme, alebo zídeme priamo dole,
nájdeme dolinu a vyjdeme odtiaľto.“
„Čiže ak nenájdeme výhľad, zídeme hneď ráno priamo dole,“ uisťovala
sa. „Ak by sme nemohli nájsť cestu, privoláme mobilom pomoc.“
„Presne tak, sľubujem.“
Bolo to zrejmé už dlho, no až vtedy mi došlo, že sa v ten deň
nedostanem domov. Zbohom, teplá posteľ, zbohom, pohodlie.
Všetkých nás to ovalilo po hlave.
„Klaudia potrebuje žrádlo a vodu, inak…“ šomrala Mia a hľadela na mňa,
akoby som s tým mohol niečo urobiť.
„Zvládneš to?“ opýtal sa Kerčel Andreja.
Konšpirátor pokrčil plecami a uškrnul sa: „Čo iné mi zostáva?“
Vykročili sme do kopca, nikto nebol nadšený predstavou, že v horách
strávime ďalšiu noc. V tej chvíli sa to však javilo ako najrozumnejšie
riešenie.
Dodnes neviem, či sme mali konať inak, divoký zostup by bol oproti
blížiacej sa noci naozaj nebezpečný. Na druhej strane, aj keby sme
popadali do priekop či starých pivníc, určite by nám to neublížilo tak
veľmi ako nasledujúce hodiny strávené na Tribeči.
Driapali sme sa do kopca ešte asi hodinu, ale neobjavili sme žiadny
výsek ani skalu, z ktorej by bol poriadny výhľad. Všade naokolo iba
stromy, kríky a ostrovčeky vysušenej trávy.
Súmrak hustol, videli sme ledva na pár krokov. Hodili sa nám Dávidove
čelovky, no keď les zahalila tma, zastali sme.
„Radšej sa utáborme, nemá cenu blúdiť potme,“ rozhodol Kerčel.
Súhlasil som, hoci to nebolo ľahké – keď sa stratíš, nechce sa ti sedieť
na mieste, čosi ťa neustále poháňa vpred. Hlava si uvedomuje, že je to
hlúposť, ale aj tak sa ti chce kráčať, hovoríš si, že chodník, výhľad či
záchrana môže byť už za najbližšími stromami, za najbližším kríkom.
Samozrejme, práve to ťa dorazí, lebo sa zbytočne vyčerpáš alebo ešte
väčšmi poblúdiš.
Dávid si našťastie ako-tak obnovil pôvodnú autoritu, takže sme ho
poslúchli. Svorne sme nemysleli na jeho popoludňajšie zlyhanie – bolo to
pohodlnejšie, chceli sme veriť, že niekto z nás presne vie, čo treba robiť.
Našli sme si rovinku a zložili sa. Zaujímavé bolo, že aj keď sme sa
dovtedy tvárili, že sme nad vecou a správame sa racionálne, nikto sa
nepustil do rozkladania ohňa alebo stanov. Nikomu to ani len nenapadlo.
Tma odhalila pravdu, pozlátko normálnosti a rozumnosti sa zošuchlo,
prezradilo nás vlastné správanie – boli sme vydesení do morku kostí.
Posadali sme si na karimatky, rozzipsovali spacáky a prehodili ich
cez seba. Sedeli sme blízko seba, dokonca sme ani nerozprávali nahlas, ale
potichu šepkali.
Spustil sa v nás akýsi prastarý inštinkt, robili sme všetko pre to, aby sme
neprilákali tajomné svetlá či pozornosť samotného Tribeča.
Čakal som, že Dávid čosi podnikne, aby rozbil takéto poverčivé a hlúpe
naladenie, no sklamal ma. Nepustil sa do podpaľovania ohňa ani stavania
stanu. Najviac ma zarazilo, že taktiež šepkal.
Andrej vytiahol z batoha injekčné pero a pichol si inzulín. „Posledná
dávka, čo tu mám,“ prehodil pochmúrne. „Ak sa zajtra nedostanem
k ďalšej…“
„Dostaneš, čo by si sa nedostal,“ utešoval ho Kerčel.
„Najneskôr okolo poludnia budeme doma.“
Dobre sa to počúvalo, bol som rád, že je medzi nami niekto ako Dávid.
„Dojedzme, čo nám ešte zostalo,“ navrhla Mia.
Len čo spomenula jedlo, uvedomil som si, aký som hladný. Žalúdok som
mal úplne stiahnutý, stačila myšlienka na potraviny a rozslintal som sa.
Nekonali sa však žiadne hody, veľa nám toho nezostalo – pri plánovaní
sme nepočítali s tým, že sa výprava takto pretiahne.
Dve tyčinky a jedna plechovka Májky, to bolo všetko. Podelili sme sa čo
najspravodlivejšie, no aj tak sa mi ušlo iba zopár hltov. Keď som dojedol,
cítil som sa ešte hladnejší než predtým. Navyše ma morila zima, bez ohňa
bolo skurvene chladno. Zvažoval som, či predsa len nepodniknem pokus
zapáliť aspoň ohníček, ale stačila jediná spomienka na zvláštne svetlá,
nepochopiteľné minutie chodníka či úzku špajzu a bolo po aktivite.
Pozrel som na nebo, pomedzi holé koruny stromov ho bolo pekne vidieť.
Vyjasnilo sa, neplávali tam žiadne oblaky, zazrel som zopár blikajúcich
hviezd.
„Tie svetlá, spôsobili to svetlá,“ zašepkal Andrej.
Kerčel ho preklal zlostným pohľadom, ale Bežanský pokračoval:
„Svetelné úkazy často predznamenávajú zmiznutia.“
„My sme nezmizli, iba sme zablúdili,“ povedal som. Vzápätí som to
oľutoval, mal som držať hubu, keby na Andreja nikto nereagoval, azda by
stíchol. Lenže keď som sa ozval…
„Najprv sa objaví svetelný jav. Keď naň nesprávne zareaguješ, pomotá ti
hlavu, proste ti zoskratuje mozog.“
„Nesprávne zareaguješ?“ nevydržala Mia.
„Upozorníš na seba hlasným zvukom alebo upretým pohľadom,“ sypal
zo seba Bežanský. Zdalo sa, že sa vo fantazírovaní zacyklil podobne ako
Dávid v hysterickom dokazovaní racionálnych vysvetlení.
„Buďte ticho,“ napomenul nás Kerčel.
„Takéto javy môžu byť nebezpečné, zaznamenali ich v bermudskom
trojuholníku a –“
„Vážne si povedal v bermudskom trojuholníku?“ vyprskol Dávid.
„Dobre, kašli na trojuholník, keď tomu neveríš. Hoci tam podľa
oficiálnych štatistík zmizli desiatky lietadiel a lodí. Vieš, aké bývajú
posledné hlásenia ich posádok?“
„To teda neviem.“
„Zmätené, veľmi zmätené, akoby sa im rozhodil zmysel pre orientáciu aj
vyhodnocovanie vlastného pohybu.“
„Svetlá im zoskratovali mozog, čo?“
„Je to dosť možné. Aj účastníci tej známej Ďatlovovej výpravy si fotili
svetelné fenomény na oblohe tesne predtým, než sa bosí a polonahí
vybrali zo stanu na dvojkilometrovú nočnú prechádzku do prudkého
mrazu, kde všetci deviati pomrzli alebo sa dolámali pádom do priekopy.19
Vieš, čo povedal vyšetrovateľ ich prípadu? Že sa mu zdalo, akoby všetci
prišli o rozum a schopnosť racionálne uvažovať sa im vrátila, až keď bolo
neskoro.“
„Choď s tým do prdele a prestaň strašiť skupinu,“ zavrčal Kerčel. Zdalo
sa mi to rozumné, Bežanského príbehy boli naozaj to posledné, čo sme
potrebovali. Zároveň som však nedokázal prestať počúvať konšpirátorovo
nervózne bľabotanie.
„Nejdem, musíme zvážiť všetky možnosti. Niečo nás pomotalo,
netvárme sa, že nie. Minuli sme chodník, ktorý sa nedal minúť, došli sme
k domu, v ktorom pribudla miestnosť. A ešte aj to zvláštne ticho v lese…“
„To nebolo ticho, zaľahlo nám v ušiach,“ namietol som.
„Všetkým štyrom naraz?“
„Áno, presne to sa stáva,“ zapojila sa Mia.
„Možno sa to stáva, ale náhle ticho opisuje väčšina osôb, čo sa záhadne
stratili a neskôr sa ich podarilo objaviť. Spravili sme chybu, že sme v tom
tichu kráčali ďalej. Mali sme zastať, nehýbať sa a počkať, kým to prejde.
Lenže ste na mňa kašľali!“
„Áno, všetkých by si nás zachránil,“ vyprskol Kerčel.
„Nebuď smiešny.“
„Aj Walter Fischer hovoril čosi o svetlách,“ vyšlo zo mňa. Samého ma to
prekvapilo, najradšej by som si vylepil zaucho.
„Veľa stratených hovorí o svetlách. Existuje na to aj známe slovo.“
„Aké?“ opýtala sa Mia.
Andrej na nás pozrel a uškrnul sa, akoby nechcel, aby sa diskusia
uberala týmto smerom.
„No aké?“ trvala na svojom Mia.
„Predsa bludička,“ šepol.
„Toto nebudem počúvať!“ vypenil Dávid a prudko sa postavil. „Ak
chcete, nechajte ho, nech vám rozoserie myslenie, ale mňa vynechajte.“
Zdrapil karimatku, odtiahol si ju o kus ďalej a posadil sa k nám chrbtom.
„Počuj, to je už ozaj príliš,“ dohováral som Bežanskému. „Aká bludička?
Veď to sú staré povedačky, dávno sa vie, že ide o svetielkujúce plyny
nad močiarmi, nič iné.“
„To sa práve nevie. Existuje veľa štúdií, ktoré takéto vysvetlenia
vyvrátili. Napríklad koncom devätnásteho storočia fenomén skúmali
uznávaní nemeckí profesori, ale nedospeli k žiadnemu jednoznačnému
záveru. Dokonca aj Ludvík Souček napísal knihu, kde problematizoval
všetky bežné vysvetlenia takýchto svetelných javov. Pravda je taká, že
existencia fenoménu sa nedá poprieť, ale nevieme ho stopercentne
vysvetliť.“20
„Napríklad prečo?“
„Napríklad preto, že je spoľahlivo zaznamenaných veľa prípadov, keď
svetlá vytvárali rôzne obrazce, akoby tancovali. Taktiež sa nedá
spochybniť, že vyžarujú chladné svetlo, ale za určitých okolností dokážu
človeka aj popáliť.“
„Popáliť?“
„Áno, Fischerove popáleniny a hrôza zo svetiel, dávno mi to napadlo, ale
nevyťahoval som to, lebo by ste ma kopli do riti.“
„Znie to ako fantazírovanie, nehnevaj sa.“
„Nehnevám sa, ale prečítaj si o tom seriózne štúdie a zistíš, že to žiadne
fantazírovanie nie je. Tieto fenomény existujú, poznajú ich pod rôznymi
názvami po celom svete. A najčudnejšie je, že všade opisujú zhruba
rovnako aj ich interakciu s človekom.“
„A to?“
„Keď ich upútaš zvukom či upretým pohľadom, reagujú na tvoju
prítomnosť. Keď utekáš, pohybujú sa za tebou a sú vždy rýchlejšie než
človek. Ak sa dostanú dostatočne blízko, spôsobia akýsi skrat v mozgu,
popletú ťa tak, že nevieš, čí si, ani kde vlastne si. Úplne ti rozhodia
orientačný zmysel. Ak sa to stane na odľahlom mieste, blúdiš krajinou, až
kým neumrieš od vysilenia alebo sa niekde nezahlušíš. Napokon, preto aj
pomenovanie – bludičky.“
„A to popálenie?“
„Existujú aj také prípady. Preto sa špekuluje, že by mohlo ísť o formu
guľového blesku. Ibaže ich pozorovania bývajú pridlhé na to, aby išlo
o guľový blesk, ktorý zakaždým zmizne pomerne rýchlo. Je toho viac, ale
to sú už naozaj iba legendy.“
„Napríklad?“
„Že môžu človeka umoriť na smrť akýmsi tancom, keď ho obklopia.
Pritom ho doškriabu, dotlčú alebo roztrhajú na kusy.“
 „Sorry, toto nemusím!“ ohradila sa Mia.
Tiež som mal blúznenia plné zuby: „Nechajme to už, zbytočne sa
strašíme, Dávid mal pravdu.“
Zobral som Miu za ruku, odtiahli sme sa ďalej. Andrej osamel, prekrížil
si ruky na hrudi – pôsobil žalostným dojmom, ale netrápilo ma to. Mal
som viac starostí so sebou. A, samozrejme, s Miou. Ľahli sme si
na karimatky, privinuli sa jeden k druhému a zabalili sa do rozzipsovaných
spacákov. Bola už poriadna kosa, ale ani tá nás nedonútila postaviť stan.
Nevliezli by sme doň ani za svet. Ak si videl Blair Wit, chápeš prečo.
V stane nič nevidíš, stratíš kontakt s okolím, si vydaný na milosť
a nemilosť. Práve to sme nechceli dopustiť. Pokým sme zostávali vonku,
mali sme aspoň základný prehľad o tom, či sa v blízkosti niečo nedeje.
Keby sa k nám začalo blížiť podivné svetlo alebo čokoľvek iné, ihneď by
sme si to všimli a zdrhali. Trochu zimy za to stálo, aspoň vtedy nám to
pripadalo ako výhodný obchod.
Teraz, s odstupom, si myslím, že Tribeč nás chcel už vtedy zabiť, a keby
bolo o pár stupňov chladnejšie, aj by sa mu to podarilo. Zostali sme totiž
vonku po celú noc, navyše bez ohňa. Boli sme síce dobre oblečení, ležali
sme na hrubých karimatkách a zakrútili sme sa do spacákov, ale zima sa
k nám dostala.
Ani jeden z nás nespal, Dávid aj Andrej si ľahli na svoje karimatky, no
každú chvíľu sa prehadzovali. Museli od chladu besnieť, my s Miou sme
mali výhodu – v objatí sme si vymieňali telesné teplo. Oni boli taktiež
dvaja, ale ležali čo najďalej od seba a nevymieňali si nič, akurát tak
vzájomnú nevraživosť.
Prehliadal som si zvráskavené kmene stromov strácajúce sa v tme,
hľadel som aj do holých korún a na chvejúce sa hviezdy. Šialené
dobrodružstvo, úplne šialené, len čo je pravda. Napadlo mi, že urobím
zopár fotiek, ale v tme by som aj tak nič nezachytil. A na fotografovanie
s bleskom som si netrúfal.
Mia zadriemala, bola zvyknutá na nocovanie v horách. Pre mňa to bol
totálny nezvyk. Ani keby sme sa neocitli v takej posratej situácii,
nezažmúril by som oka.
 Vytiahol som mobil a zapol Google Maps. Myslel som si, že keď zistím,
kde sa nachádzame, upokojí ma to. Mapa sa dlho zaostrovala, v horách
nebol bohvieaký príjem mobilného internetu. Napokon sa však predsa len
zaostrila, objavil sa aj modrý bod symbolizujúci našu polohu. Nestál
na jednom mieste, mierne sa pohyboval, no podobné psie kusy vystrájal, aj
keď som aplikáciu zapol v žilinskom byte. Nešlo o dokonale presné určenie
polohy.
Mne však postačilo zistenie, že sa nachádzame kdesi na východnom
svahu Veľkého Tribeča. Na digitálnej mape sa zdalo, že sme iba kúsok
nad miestom, kde sme včera skúmali zvyšky pustovníkovej chatrče a stretli
chlapčeka v modrej vetrovke. Len čo tma trochu zredne, len čo nastane
brieždenie, nemal by byť problém objaviť magistrálu a zbehnúť po nej
najprv do opustenej osady a odtiaľ do Zlatna.
Vydržať do brieždenia, už iba vydržať do brieždenia. Keby som všetko
nechal tak, zavrel oči a tváril sa, že spím, mohol sa tretí deň našej výpravy
skončiť aspoň trochu optimisticky.
Namiesto toho som však pokračoval v ťukaní po displeji mobilu. Druhou
rukou som zacláňal modrastú žiaru, čo vychádzala z prístroja.
Zachcelo sa mi skontrolovať si blog. Spravil by som čokoľvek, len aby
som si skrátil čas do úsvitu.
Stránky sa načítavali pomaly, ale nevadilo mi to – nikam som sa
neponáhľal. Keď sa konečne objavila nástenka s mojimi príspevkami,
pozrel som sa, koľko lajkov, komentov a zdieľaní nazbierali fotky a statusy,
ktoré som pridal za uplynulé dni.
Najprv záber kamennej mohyly z predvčera. Celkom slušné, získal viac
než tristo lajkov, bolo pod ním cez dvadsať komentárov a tri zdieľania.
Fajn, povedal som si a skontroloval aj obrázok základov pustovníkovej
chatrče, ktorý som pridal včera. Bol na tom ešte lepšie – skoro štyristo
lajkov, tridsať komentov, päť zdieľaní.
Uškrnul som sa, no úsmev mi rýchlo pohasol, keď som zistil, že môžem
skrolovať ešte vyššie. Nad fotkou, čo som pridal včera, bola ešte jedna.
Nič okrem dvoch záberov som na blog predsa nenahrával! preletelo mi
hlavou. Po chrbte mi zbehla elektrina, karimatka podo mnou zavŕzgala –
telo sa mi naplo.
 Najprv som uvidel dátum pod fotkou. Bol z toho dňa, čas pridania: 14:36.
Popoludní som mal iné starosti, určite som nič nepridával!
Rýchlo som po displeji pošúchal prstom, aby som uvidel celý obrázok.
Rozpadávajúci sa dom, odchýlené dvere, kostra staručkého kočíka.
V statuse nad záberom stálo napísané: Domček na bývanie‼! :D
Domček na bývanie… Taký idiotský status by som v živote nenapísal.
A už vôbec nie s takým šialeným smajlíkom!
Nahlas som preglgol, ale nepomohlo to – v hrdle som mal hrču.
Zažmurkal som, pred očami mi poskakovali iskry. Mia sa zamrvila, vycítila
môj nepokoj.
Nepokoj nie je správne slovo – skôr moje zmätenie, dezorientáciu
a hrôzu.
Žiadnu fotografiu som dnes na blog nenahral!
Mohol som to aj zakričať, aby som presvedčil samého seba, lenže fotka
mi svietila rovno do ksichtu.
A nikto iný okrem mňa ju na blog nemohol pridať. Prístup
do administratívneho rozhrania chránilo silné heslo. Nikto z partie by sa
tam nedostal, ani keby chcel. Dokonca ani Mia.
Domček na bývanie‼! :D
Zaprášené okná, odchýlené dvere, kostra kočíka.
Za dverami chodba so svätými obrázkami a centrálna miestnosť
so štvoro dverami.
S pätoro dverami… Čo som si mal počať?
Čo si počneš, keď hľadíš na blogový príspevok, ktorý si mohol
na stránky nahrať jedine ty, a pritom stopercentne vieš, že si to neurobil?
Zostal som strnulo ležať, mám dojem, že som sa po celé hodiny ani
nepohol.
Vydržať do brieždenia. Nájsť magistrálu. Zbehnúť po nej dole.
Vydržať do brieždenia…
Okolo desiatej predpoludním sme dorazili do oblasti nazývanej Pusté
pri Kochanovskej hore.21 Andrej nás nezabudol upozorniť, že sa
nachádzame kdesi nad Jelencom, kde našli opustené auto manželov
Belanovičovcov.
 Vôbec ma to nevzrušovalo, ledva som stál na nohách – povedačky
stratili silu, už nado mnou nemali žiadnu moc. Zatínal som zuby, každý
krok bol ťažší než predchádzajúci. Prechod cez náročný lesný terén ma
vyčerpal. Krútila sa mi hlava, zle sa mi dýchalo – zrejme som v noci
prechladol. Napodiv ma už nebolel žalúdok, kŕče, ktoré ma morili celé
ráno, postupne utíchli. Necítil som ani hlad, iba mi z času na čas zaškŕkalo
v bruchu. Našťastie sme cestou narazili na horský prameň a doplnili si
zásoby vody.
Dlho sme chodili po hrebeni, Dávid vyhlasoval, že ho v tých miestach
pretínajú dokonca dva chodníky – jeden modrý, vedúci z Horných
Lefantoviec do Jelenca, a druhý zelený, spájajúci Oponice na severnej
strane pohoria s Ladicami na južnej.
Samozrejme, že sme nenašli ani jeden. Hlasno som zanadával a šomral,
či sme sa trepali takú diaľku kvôli tomuto.
Kerčel sa nehádal, prechádzal hore-dolu medzi stromami, z času na čas
zakríval – aj jemu dochádzala šťava.
„Prečo nezavoláme pomoc?“ dobiedzala Mia. „Nevieme, kde sme, priznaj
si to konečne!“
„Akože nevieme?“ odvrkol Dávid a ukázal cez priesek medzi kmeňmi.
Videli sme za ním kúsok roviny tiahnucej sa od pohoria. Počasie bolo ešte
jasnejšie než v predchádzajúci deň – svietilo slnko, nefúkal vietor,
nad hlavami príjemne modrá obloha. Kladné stránky však vyvažoval chlad,
ktorý poriadne zosilnel. Keď sme vydychovali, z úst a nosa nám
vychádzala para.
„Zavolajme už!“ nástojčila Mia.
„Ja som za,“ pridal som sa. „Serme na to a zavolajme, už nevládzem.“
„Tiež mám dosť,“ prehodil Andrej. Pod očami mal až strašidelne tmavé
kruhy, sedel na zemi a sťažka dychčal.
Neviem presne opísať stav, v akom sme sa nachádzali. Dokázali sme
komunikovať aj premýšľať, ale všetko sa odohrávalo v opare, okolie sa
mierne dvíhalo a klesalo, akoby plávalo v čírej tekutine. Raz dávno som sa
sfajčil veľmi nekvalitnou trávou a bolo to podobné. Navyše, opar silnel
a slabol, naše pritlmenie či zmätenie nemalo rovnakú intenzitu. Raz bolo
silnejšie, inokedy slabšie, no pretrvávalo.
 „Tak mám?“ opýtal sa Dávid. Dovtedy sa nikdy na nič nepýtal.
„Volaj,“ prikývol som.
S nevôľou vytiahol mobil, dlho hľadel na klávesnicu a prižmuroval oči,
akoby z pamäti nevedel vydolovať správne číslo. Nečudoval som sa, že sa
mu do toho nechce.
Veď telefonát bol preňho čosi ako priznanie prehry – výhra iracionálna
nad svetom, v ktorom učiteľ doteraz žil.
Napokon vyťukal 158, čo sa mi zdalo čudné. Načo volá políciu, prečo
nevolí číslo horskej záchrannej služby?
Tieto pochybnosti sa však ukázali ako banálne, len čo Dávid začal
komunikovať. Bola to katastrofa. Bezmocne som sa díval na šialené
predstavenie a nedokázal ho zastaviť.
„Tu… Kerčel,“ dostal zo seba.
„Ako vám môžeme pomôcť?“ doliehalo z mobilu. Aspoň tak sa mi zdalo,
nepočul som každé slovo.
„Kerčel.“
„Ako vám môžeme pomôcť?“
„Sme na Tribeči.“
„Pán Kerčel, aký máte problém?“
„Stratili sme sa,“ zašomral Dávid. „Na Tribeči,“ dodal posmešným tónom.
„Viete aspoň zhruba, kde sa nachádzate?“
„Sa nachádzame.“
„Pili ste?“
„Vodičku z Tribeča.“
„Neblokujte linku, pán Kerčel, je to trestné!“
Už som to nevydržal, natiahol sa za mobilom a vyšklbol ho Dávidovi
z ruky. Keď som si ho priložil k uchu, bol už hluchý.
„Čo ti jebe⁈“ osopil som sa na učiteľa. Prisahal by som, že nevypil ani
kvapku alkoholu, no správal sa ako ožratý.
Sám tomu nerozumel, tváril sa previnilo, pohľad rozostrený: „Musíme ísť
ďalej.“
„Hovno ďalej, ja zavolám!“
Pozrel som sa na klávesnicu prístroja, odrazu sa mi zdala príšerne
zložitá.
 Samé čísla a znaky, samé čísla a znaky, bolo ich priveľa.
Otočil som sa k Mii: „Aké číslo majú horskí záchranári?“
Zamyslela sa, zdalo sa mi, že premýšľa celú večnosť.
„Jedna, osem,“ dostala zo seba.
„Fajn, mám, ďalej?“
„Jedna, osem.“
Vyťukal som ďalšiu jednotku a osmičku.
„Jedna, osem,“ zopakovala. Nezdalo sa mi to: „Tri osemnástky?“
„Nie, počkaj, je to inak,“ mávala dlaňou.
„Tak ako?“
„Jedna, osem, jedna, osem,“ zacyklila sa odznova.
Nejdem to naťahovať, ešte teraz sa mi z toho krúti hlava. Úplne nám
jebalo. Viem, vulgárne vyjadrenie, ale výstižné. Mali sme ten skurvený
mobil aj signál, vedeli sme, čo chceme urobiť, ale proste sme to nedali. Ako
keď sa dôchodca s Alzheimerom stratí vo vlastnom byte. Vie, kde sa
nachádza, plače od frustrácie, ale napriek tomu netrafí do kúpeľne. V hlave
sa mu jedna informácia správne neprepojí s druhou, môže sa aj rozkrájať
od zlosti, obvod sa nezopne.
Presne tak sme sa cítili. Zavolať polícii alebo horskej službe, ohlásiť, že
sme sa stratili a udať približnú polohu. Žiadna veľká vec. Ale nezvládli sme
to. Štyria ľudia, všetci s vysokoškolským vzdelaním. Nedali sme ani ranu,
aj keď sme sa snažili aspoň hodinu.
Nedokážem to opísať tak, aby to nevyzeralo absurdne, nestačia mi slová.
Pripomínalo to stav, keď máš na jazyku nejaké slovo či meno, úplne ho
v hlave cítiš a ohmatávaš, ale ani za boha si nespomenieš, ako znie.
My sme mali v hlavách telefónne čísla a zámer nahlásiť svoju situáciu,
lenže ani s vypätím všetkých síl sme nesformulovali jedno či druhé.
Za sklenenou stenou.
Walter Fischer pomenoval ten stav dokonale presne. Cez sklo parádne
vidíš, ale zároveň si úplne oddelený. Máš všetko na dosah, a predsa na nič
nedosiahneš.
Tam sme sa ocitli, za sklenenou stenou.
Andrej o tom v noci hovoril – posledné hlásenia či telefonáty
zmiznutých ľudí bývajú presne také. Nemajú žiadnu logiku, prezrádzajú
vrcholný stupeň zmätenia a dezorientácie. Preto ich príjemcovia neraz
považujú za obyčajné výstrelky.
Čím viac sme svoju snahu alebo myšlienky zameriavali na vonkajší svet,
tým boli zmätenejšie. Pokiaľ sme však komunikovali len medzi sebou, opar
strácal na sile.
Slimačia ulita, pohyb v slimačej ulite – ďalšie z výstižných Fischerových
pomenovaní. Taký pohyb vedie od okrajov k jadru, do centra; každá
špirála sa zarezáva hlbšie, každá ťa privádza do stredu, akonáhle sa raz
ocitneš v tuneli slimačej ulity, je nemožné vybočiť alebo vrátiť sa. Nech sa
vyberieš kamkoľvek, zakaždým kráčaš hlbšie a blížiš sa k jadru.
„Musíme ísť ďalej,“ zopakoval Kerčel.
„Nie, Dávid, už dosť!“ vzbúril sa Andrej. Prekvapilo ma, ako pevne to
povedal.
„Akože dosť? Musíme ísť ďalej!“
„Nie, už nás nevedieš. Blúdime, chodíme hore-dolu, to je najhoršie, čo sa
dá v takejto situácii robiť. Zbytočne sa vyčerpávame a mrháme časom.“
„A čo máme robiť? Ostať sedieť na zadkoch?“
„Štatisticky má stratená osoba niekoľkonásobne väčšiu šancu
na záchranu, ak zostane sedieť na mieste a nezačne chaoticky blúdiť.“
„Tie tvoje štatistiky!“ Kerčel na nás zazrel mútnym, vyčerpaným, no
zlostným pohľadom. „Poďte!“
Ani sme sa nepohli. Nikam sa mi nechcelo chodiť, najradšej by som
zostal sedieť na zemi, Andrejove slová pre mňa boli ako rajská hudba. Mia
ešte vládala, ale mala dosť rozumu, bolo jej jasné, že divoké blúdenie nič
nevyrieši.
„Dávid, počkaj, zvážme to,“ pokúsila sa.
„Poďte, lebo tu ozaj skapete,“ zasyčal potichu, v hlase mu zaznievala
hrozba.
Andrej sa postavil a došiel k učiteľovi. „Nestraš nás!“ vyprskol mu
do tváre. „Celý čas ma dojebávaš, že vás straším. A pritom sme nemuseli
byť v sračkách, keby si počúval.“
„Ja vás straším?“ uškrnul sa Kerčel.
„Strašíš. Posral si celú výpravu, kvôli tebe už druhý deň blúdime.“
 Dávid zbledol, oči sa mu nebezpečne zúžili: „Čo si povedal? Kvôli
mne…?“
„A kvôli komu? Ty si nás viedol!“ Andrej mu ďobol ukazovákom
do hrude.
Kerčel sa neovládol, zdrapil ho za golier a zatriasol ním: „Netrep
kokotiny!“
Andrej napriahol ruku, zovrel päsť a tresol mu rovno do ksichtu.
„Hej!“ vydýchol som, no bolo neskoro.
Učiteľ ho pustil, zatackal sa, ustúpil o dva kroky a chytil sa za bradu.
Bežanský stál v prikrčenom postoji, tvár mu horela, päste zdvihnuté
v očakávaní útoku.
Dávid mal naširoko roztvorené oči, vyžaroval z nich šok, také čosi
nečakal.
Dvojica vyzerala ako prevrátená verzia biblického Dávida a Goliáša.
Zdalo sa, že mohutný učiteľ priskočí k okuliarnatému skrčkovi a vymláti
z neho dušu.
„Chlapi, nebláznite!“ snažil som sa o zmier, aj keď som videl, že márne.
Stáli oproti sebe, obom sa dvíhali a klesali plecia, v priestore medzi nimi
praskala koncentrovaná zlosť.
Odrazu sa Dávid zachvel, čupol si na zem, vyzeralo to, akoby ho ktosi
vyfučal. Dlaňami si zakryl tvár, chrbát mu roztriasli tiché vzlyky.
Príšerný pohľad, vydesil ma viac než svetlá v nočnom lese. Mocný,
rozhodný a skúsený chlap, ktorý nás od začiatku bohorovne viedol,
do ktorého sme vkladali dôveru i nádeje, sa odrazu zosypal. Zložil sa ako
domček z kariet. Čupel na zemi a potichu plakal do dlaní.
„Dávid, neblbni!“ zakričal som naňho. Kerčel nemohol stratiť
sebakontrolu a zosypať sa, nesmel! Najmä nie v situácii, keď sme od neho
boli všetci závislí.
Nijako nereagoval, ešte väčšmi sa schúlil, presne tak si predstavujem
nervový kolaps. Nezložila ho iba Andrejova rana päsťou, to bola posledná
kvapka. Dorazil ho Tribeč – naše absurdné poblúdenie, neschopnosť
privolať si pomoc, nadbytočná špajza v opustenom dome i nočné svetlá.
Udalosti posledných dní otriasli nami všetkými, no Kerčel bol
najracionálnejší, najviac rozumovo založený. Navyše fyzik – pre jeho
psychiku a svetonázor to boli ťažkotonážne direkty. Nevydržal ich nápor,
knokautovali ho.
Aj na mňa toho bolo priveľa.
Zrútený Kerčel – vykoľajená lokomotíva, čo vyhodila z dráhy celú
skupinu.
Andrej sa nevládne posadil na zem, prudké vypätie ho dostalo na pokraj
fyzického zrútenia.
„Klaudia zdochne od hladu,“ posmrkávala Mia s vygumovanou tvárou.
Nevedel som, čo robiť. Ledva som stál na nohách, chcel som ujsť,
vypadnúť z tej skurvenej situácie, lenže nebolo kam. Všade naokolo les,
vydrbaný les, stovky a tisícky kmeňov s holými, vyschnutými konármi.
Chlad zalezený hlboko pod kožu, do toho ako naschvál jasné počasie
a vyškerené zubaté slniečko presvecujúce pomedzi koruny.
Musel som niekam ujsť, ale nebolo kam.
Musel som ujsť, odpútať sa od tých sračiek, v ktorých sme sa topili.
Dalo sa urobiť jediné. Sorry, viem, že týmto si tvoje ani čitateľské
sympatie nezískam, ale mne sa v tom momente nedalo inak.
Vytiahol som mobil, zapol nahrávanie videa a začal si celú scénu
nakrúcať.
Zrútený Kerčel, telesne kolabujúci Bežanský, fňukajúca Mia.
Až teraz to bol naozaj zaujímavý materiál na blogový projekt.
Pekne poctivo som ich snímal, snažil som sa zachytiť emócie tej chvíle.
Chápeš, hľadel som na scénu cez displej smartfónu, nepodarilo sa mi
ujsť, ale aspoň som odstúpil, oddelil sa od tej hrôzy a tichej paniky.
Dávid si ani nevšimol, čo robím. Andrej odvrátil tvár, ale bol príliš
vyčerpaný – nemal silu vzdorovať alebo namietať, pripomínal uštvané
zviera. Najhoršie zareagovala Mia.
„Prestaň!“ zasyčala a sotila do mňa.
Jasné, že som neprestal, práve naopak, zamieril som na ňu objektív.
Surové emócie – presne tie internetové publikum miluje.
„Ako zatiaľ hodnotíš našu výpravu?“ opýtal som sa. V tej chvíli sa mi to
zdalo normálne, ba dokonca nápadité a vtipné.
„Prestaň, preboha!“ Stále do mňa sácala, nebola s ňou rozumná reč.
Nikdy ma poriadne nepodporila v mojich snahách. Aj teraz, keď som bol
iba kúsok od nakrútenia kvalitného materiálu, ma namiesto pomoci
sabotovala.
„Čo si myslíš o tribečskej záhade?“ snažil som sa.
„Si hajzel!“ prskala a bodala prstom do vzduchu. „Obyčajný hajzel! Ty si
nás sem dostal!“
„Ale išla si so mnou dobrovoľne. Z lásky.“
„Hajzel,“ zasyčala, tentoraz potichu a bez vášne, akoby jej došli baterky.
Otočila sa mi chrbtom, urobila zopár krokov, skrížila ruky na hrudi
a zostala strnulo stáť. Plakala, takže som chvíľu citového pohnutia zvečnil
pre budúce generácie.
„Vôbec nemáte dobrodružného ducha,“ uzavrel som, vypol nahrávanie
a stiahol sa k neďalekým kríkom, aby som si tiež doprial trochu súkromia.
Zostali sme tam dlho, nikto sa nezmobilizoval, ani neprišiel s nápadom,
čo robiť. Nevadilo mi to, nech si robia, čo chcú. Ja som sa zariadil podľa
seba, po chvíli som pookrial, trochu sa mi obnovili sily.
Počas filmovania som sa vžil do blogerskej roly, len čo sa mi prečistila
hlava, pustil som sa do kontroly získaného materiálu. Pripojil som mobil
k prenosnej nabíjačke a prezeral som nafotené zábery aj nakrútené videá,
chcel som si overiť, koľko použiteľných snímok som od začiatku výpravy
ulovil. Kamenné mohyly v lese, starobylé obranné valy zahalené v hmle,
ruiny obydlí aj výhľady na zvlnené pohorie – bolo toho dosť.
Najviac ma však upútali fotky našej skupinky, ktoré som urobil potajme.
Na tých posledných mali všetci poriadne strhané tváre, držanie tela
a rezignované postoje. Zdalo sa mi zaujímavé skrolovať fotky opačným
smerom – do minulosti. Na záberoch zo včerajšieho poludnia vyzerali
Dávid s Andrejom a Miou ešte obstojne. Predvčerom z nich dokonca
vyžarovala veselosť i nadšenie.
Došiel som takmer na začiatok archívu, k záberom z prvého dňa. Zopár
snímok zo Zlatna, družná atmosféra, čoraz bližší les. Kráčali sme
po cestičke, pri opustenom futbalovom štadióne som navrhol, aby sme si
spravili spoločnú fotku. Práve som na ňu naďabil a ťukol prstom
po miniatúre na displeji. Záber sa zväčšil a…
Najprv som nerozumel, na čo sa pozerám. Nejaká chyba, nejaká chyba,
prebehlo mi mysľou.
 Stále mi nedochádzalo, rýchlo som fotografiu zmenšil a znova otvoril.
Žiadna zmena, bolo to tam.
Roztriasli sa mi ruky, fotka sa zmenila na farebné šmuhy. Už som mobil
neudržal pevne ani sekundu.
To predsa… To predsa…
Stále som nerozumel, nebolo to možné, také čosi nebolo možné.
Dva a dva sú predsa štyri – stále som veril takým báchorkám, lipol som
na nich, držal sa záchrannej slamky.
Spoločná fotka skupiny – ja, Mia, Andrej a Dávid. Ibaže…
Smartfón mi vykĺzol z prstov, voľačo som zakrákal. Nikto nereagoval,
mysleli si, že znova provokujem.
„Poďte… Poďte sem,“ vychádzalo mi z hrdla. „Prosím vás, poďte sem.“
Andrej na mňa pozrel a zvažoval, či nechystám nejaký podraz.
„Poď sem!“ mával som rukou, druhou som sa držal za stiahnuté hrdlo.
Pochopil, že potrebujem pomoc. Sťažka sa zdvihol a zamieril ku mne.
Úplný kretén, stále nepochopil, že dobrosrdečnosť sa nevypláca. Aj teraz
sa ku mne blížil so samaritánskym výrazom v tvári, zosobnená naivita;
prichádzal mi pomôcť a netušil, že dostane ďalšiu várku šialenstva, o ktoré
som sa musel podeliť, aby sa mi nerozletela hlava. Bezcitné? Iste, mohol
som držať hubu a ušetriť ich ďalšieho direktu, lenže potom by som všetku
jeho silu znášal ja. A to sa mi nechcelo, tiež mám limity.
„Čo je?“ opýtal sa.
Ukázal som na ležiaci mobil. „Pozri sa.“
Zamykalo mu tvárou, vyčítal som z nej, že nechce dostať ďalšiu dávku,
ďalší úder. Spravil však chybu – priblížil sa ku mne a k smartfónu, teraz už
nemohol vzdorovať. Aj keď napínal vôľu, nedokázal sa vytrhnúť a odísť;
prekročil horizont udalostí, čierna diera šialenstva ho priťahovala
gravitačnou silou, ktorej sa nedalo odporovať.
Natiahol sa za mobilom, priblížil si ho k tvári a pozrel na displej.
Škoda, že som nemal poruke kameru – nasnímať jeho výraz by bolo
na nezaplatenie. Prešiel z napätého očakávania do neveriaceho údivu
a vzápätí do čistej hrôzy.
Keby som bol ešte väčšia sviňa, než som, normálne by som si to
vychutnal. Vidieť zblízka človiečika, ktorý sa stretne tvárou v tvár
s dokonalým absurdnom, je kvalitný zážitok.
Civel na fotku asi dve či tri sekundy. Nie dlho, ale dosť dlho na to, aby
mu v hlave poprepínalo obvody. Keď ti niečo zoskratuje mapu reality,
podľa ktorej sa celé desaťročia orientuješ vo svete aj v samom sebe, nie je
to bohviečo.
Ovisli mu kútiky úst, zazdalo sa mi, že kruhy pod očami mu ešte viac
stmavli. Túžil po záhadách, tak konečne nejakú dostal – rovno do čela.
„Dávid, poď sa pozrieť,“ zavolal som na hajzla, ktorému sme ešte
donedávna verili, že je ozajstný vodca a vyseká nás zo sračiek, do ktorých
nás dostal.
On nás do nich dostal, nie ja! hovoril som si. Vtedy to ešte zaberalo.
Nereagoval, iba na mňa malátne hľadel červenými očami. Vstal som
teda, došiel k nemu a podal mu smartfón.
Nemal som výčitky, tentoraz to bola skôr rana z milosti. Poprava,
výstrel do zátylku.
Pozrel na displej, potriasol hlavou, zazdalo sa mi, že vypustil vetry.
Príznačné, stále nám opakoval, aby sme si dávali pozor na to, čomu
veríme. Keď si z nás vystrelil v Kľačanoch, neustále tú pseudomúdrosť
opakoval.
Dávajte si pozor na to, čomu veríte.
Keby som sa chcel hrať na majstra Yodu a šíriť zenové múdrosti, povedal
by som Kerčelovi, aby si dával pozor na to, čomu neverí. V tej chvíli by sa
to hodilo, ale zostal som potichu. Stačil mi zápach vetrov, čo zo seba
vypustil.
Dávaj si pozor na to, čomu neveríš, lebo keď ti to raz vybuchne rovno
do ksichtu bez možnosti spochybnenia, môžeš sa z toho aj posrať.
Dávid nepovedal ani slovo, stále držal mobil, no hľadel kamsi do zeme.
„Čo je tam?“ ozvala sa Mia.
Zaváhal som, či si tiež zaslúži novú pecku. Pred chvíľou na mňa kričala,
že som hajzel…
„Poď sa pozrieť,“ kývol som dlaňou.
Došla k nám, v tvári výraz uštvanej lane. Tušila, že ju nečaká nič dobré.
Vybral som smartfón z Kerčelových stuhnutých prstov a podal jej ho.
Pozrela na displej, očervenela a vzápätí zbledla.
 Zamykalo jej kútikmi, akoby sa išla rozosmiať. „Čo to je?“ vypľula
zo seba.
„Naša spoločná fotka.“
„Čo to je?“ zopakovala.
„Naša spoločná fotka,“ pokrčil som plecami. Nemal som k tomu viac čo
povedať.
Napokon, čo by sa k tomu asi tak dalo povedať? Pokrčenie pliec je
niekedy to jediné, čo ti zostáva.
Určite ťa zaujíma, čo vlastne bolo na fotke, keď nám rozdrbala mozgy.
Ak čakáš strašidelné prízraky zachytené kdesi v pozadí, stále si mimo.
Teda, nechcem machrovať, ani mne úplne nedocvaklo, o čo presne išlo,
nedá sa to pochopiť. Ale na strašidielka, na hrozivých duchov zjavujúcich
sa v pozadí fotografických záberov, proste zabudni. Toto bolo zdanlivo
nevinnejšie, ale zároveň horšie, tisíckrát, miliónkrát horšie.
Pretože dva a dva sú predsa štyri. Aj ty takým báchorkám stále veríš.
Pokiaľ ti niečo nerozbilo škrupinu tak ako nám, stále tomu veríš, lebo je to
jediná mapka, ktorú si dostal na orientáciu životom od rodičov, učiteľov
a celej našej milej spoločnosti.
Dva a dva sú štyri.
Bola to spoločná fotka našej skupiny – ja, Mia, Andrej a Dávid.
Ibaže…
Na zábere sme boli piati.
„Čo to je?“ opakovala Mia. Zaseknutá platňa.
Displej mal vysoké rozlíšenie, ukazoval aj najmenšie detaily. Stáli sme
pri bielej bránke bez siete, v diaľke za nami vyčkávajúci les, pod nohami
udupaná žltkastá hlina s trsmi suchej trávy.
Držal som Miu okolo pliec a prehnane sa vyškieral. Vedľa mňa stál
vysmiaty Andrej. Dávid postával obďaleč a výrazom tváre aj postojom
signalizoval, že k nám nepatrí. Keby toho na fotke nebolo viac, všetko by,
v rámci možností, bolo okej.
Lenže toho bolo viac, oveľa viac.
Vedľa Andreja, v medzere medzi ním a Dávidom, stál totiž ďalší človek.
Žiadny duch, posledný raz ti hovorím, aby si zabudol na zdeformované
desivé tváre z béčkových hororov.
 Neznámy bol zhruba v našom veku – vysoký chalan atletickej postavy,
dlhšie čierne vlasy, vyškerená tvár.
Nešlo o ducha, toto bolo horšie, oveľa horšie. Mal na sebe hikerské
oblečenie, podobne ako my. Nešlo o ducha…
Smial sa, držal okolo pliec Andreja, a ten mal ruku položenú na jeho
pleci.
Oveľa horšie…
Bol to jeden z nás, piaty člen skupiny.
„Kto…? Ako…?“ šomral Andrej. Tvár mal kriedovo bielu, kruhy
pod očami tmavé, vyzeral ako varietný mím.
Zo záberu bolo jasné, že sa všetci piati poznáme a patríme k sebe.
„Ty si ho držal,“ zhrnul som v nádeji, že zaženiem roj, čo sa mi rodil
v hlave.
Aký piaty člen? Aký piaty člen⁈
„Kto je to?“ Mia sa znova začínala cykliť. Nedokázala odtrhnúť pohľad
od displeja, aj keď jej to očividne neprospievalo. Brada sa jej triasla,
zahrýzala si do pery.
„Išiel s nami, jeden z nás. Boli sme tam piati,“ vysypal som z rukáva,
akoby som nevedel, nad čím vlastne filozofuje.
„Kto je to?“ Nebolo jej rady ani pomoci.
„Akože piati?“ ozval sa Kerčel. Hlas mu vychádzal až kdesi z brucha.
„Akí piati? Veď…“
Bál sa, veľmi sa bál, Titanic sa potopil a on sa ocitol na maličkej
plávajúcej troske uprostred rozbúreného a ľadového oceánu.
Dva a dva už neboli štyri.
Päť veselých tvárí, spoločná fotka našej štvorčlennej skupiny.
„Museli sme tam byť piati,“ snažil som sa, aj keď len symbolicky, zachytiť
koniec stuhy príčetnosti miznúcej medzi stromami.
„Kto je to?“ opakovala Mia, v hlase som jej zachytil novú stopu –
prebúdzajúci sa hnev. Aj tak sa dá reagovať na absurdno, hoci ti to
nepomôže. Napokon, je to vlastne jedno, pri stretnutí s absurdnom ti
nepomôže vôbec nič. A aj keby pomohlo, stále to vyjde narovnako, všetky
prístupy sú rovnako zbytočné a banálne.
 Dva a dva nie sú štyri. Stačí jediná chybička v mape reality; len čo sa
vyskytne, všetko sa rúca ako domino, spustí sa reťazová reakcia.
Ak sú dva a dva päť, koľko je potom päť plus dva?
Chápeš? Stačí jediná trhlina úzka ako vlások; jediná štrbina, a už to ide
– tvoj úbohý svetík aj osobnosť či identita sa rúcajú. A rozpad, dokonalý
rozvrat, sa každou sekundou zrýchľuje.
Štiepenie prvkov, polčas rozpadu, atómový výbuch, dokonalá
apokalypsa.
Väčšine ľudí bliká v živote iba jediné absurdno – vlastná smrť –, a ani
s tým si nevedia poradiť. Hnev, popieranie, rôzne formy útekov –
do náboženstva, hrabania majetku, plodenia detí či do tupej
každodennosti… Nedaj sa vysmiať, všetko iba rovnako zbytočné snahy
vygumovať absurdno.
„Kto je to⁈“ vydýchla Mia a zatriasla mobilom, z ktorého sa na ňu
škerila trhlina.
Dobrá otázka. Na fotke medzi nami svietila neznáma tvár; keď som si ju
prezeral, nič mi nehovorila, nerozozvučala ani náznak spomienky. Prisahal
by som, že vysmiateho čiernovlasého chalana, čo zjavne patril do našej
partie, vidím po prvý raz.
Skupinová strata pamäti? Nezmysel! Navyše, ak s nami išiel ešte niekto,
a zázračne sme naňho všetci štyria zabudli, kde je? Prečo nie je s nami?
„Je to tu ako nejaký pošahaný Misnerov priestor,“ zašomral Dávid. Zdalo
sa, že to povedal viac pre seba než pre nás.
„Aký priestor?“ nechápal som. „O čom hovoríš?“
„Misnerov priestor – zjednodušený model vesmíru, ktorý sa používa
pri špekulovaní o červích dierach. Veď to si chcel počuť, nie⁈ Červie diery,
cestovanie v časopriestore, multivesmíry…“
„A čo ten Misnerov priestor?“
„Veľmi zjednodušený model, ale účinný. Predstav si, že celý vesmír je iba
jediná miestnosť, napríklad tvoja obývačka. Každý bod na ľavej stene je
totožný so zodpovedajúcim bodom na pravej stene. To znamená, že ak
vykročíš rovno do ľavej steny, nerozmlátiš si tvár, ale prejdeš murivom
a objavíš sa na opačnej strane – vyjdeš z pravej steny. Rovnako to funguje
s ostatnými stenami, dokonca aj s podlahou a stropom. Každý jeden bod je
totožný s iným bodom, ktorý sa nachádza oproti nemu. Protiľahlé steny sú
spojené, ako keď stočíš papier do valca.“
„Čo to má spoločné s nami?“
„Z takej miestnosti nemôžeš uniknúť, lebo sa stala celým vesmírom!
Nech sa vydáš ktorýmkoľvek smerom, po chvíli prejdeš stenou a ocitneš sa
naspäť v izbe.“
„A súvis?“
„Také anomálie môžu nastať v červích dierach alebo v ich okolí. To si
chcel počuť, si spokojný? To si chcel po celý čas počuť!“
„Pokoj, pokoj,“ tíšil som ho.
„Klaudia zdochne od hladu,“ dobiedzala odzadu Mia.
„Najčudnejšie ale je,“ pokračoval Kerčel, „že keby boli steny priehľadné,
uvidíš za nimi nekonečný počet kópií tej obývačky, v ktorej stojíš. A,
samozrejme, nekonečný počet vlastných klonov. Vedľa seba, pred sebou,
za sebou, nad sebou, pod sebou… Nikdy však neuvidíš vlastnú tvár,
zakaždým sa uvidíš iba odzadu. Keď otočíš hlavu, otočia ju aj všetky klony,
takže zakaždým hľadíš na temeno, svojim dvojníkom sa nikdy nepozrieš
do očí. Ak cez stenu natiahneš ruku, aby si sa dotkol klonu pred sebou,
pocítiš dotyk na chrbte. Ak sa zaboríš do podlahy, zo stropu vyskočia tvoje
nohy. Ak… Misnerov priestor!“
„Aha… no…“ netušil som, čo by sa dalo k Dávidovmu slovnému výbuchu
povedať. Každý sme situáciu spracovávali po svojom. Ja sileným odstupom,
Andrej neveriackym úžasom; Kerčel sa snažil našiť na šialenstvo sieťku
fyzikálnych teórií – so škraboškou fyziky nevyzerá ani absurdno až tak
desivo.
Mia situáciu spracovávala tiež po svojom.
„Zdochne!“ skríkla, zdvihla ruku nad hlavu a z celej sily tresla môj mobil
o zem.
Sekundu či dve by sa vo mne krvi nedorezal.
„Čo robíš, ty piča⁈“ odsotil som ju a čupol si k prístroju.
Hysterka, čistá hysterka!
Skočila by po mne, úplne jej preplo, ale Andrej ju zachytil.
Kolabujúci mím a hysterická piča, celkom im to spolu sedelo.
 V tej chvíli ma nezaujímal ani jeden z nich, zisťoval som rozsah škôd. Ak
tam ešte niečo malo nejakú cenu, tak to bol mobil, ktorý sa moja oddaná
polovička práve pokúsila rozbiť na tisíc kusov.
Fotografie a nahrávky – ak ma niečo držalo ako-tak nad hladinou, tak
ony.
Displej bol popraskaný, smartfón vypnutý alebo nadobro odpálený.
„Ty piča,“ zasyčal som pomedzi pery.
Vďaka tomu prístroju som sa držal pokope a ona ho rozmlátila.
Zmyslom celej výpravy, dôvodom, pre ktorý sme sa ocitli v sračkách, boli
záznamy uložené v mobile. A ona ho iba tak jebla o zem. Hovoril som čosi
o absurdite?
Zničila tým aj moje centrum, môj fokus, do ktorého som vkladal
zostávajúcu vôľu a sústredenie.
„Díky, zničila si ho!“
Mykla plecom, nezdalo sa, že by ju to trápilo. Navyše na mňa žmúrila,
akoby som sa mal cítiť previnilo ja, a nie ona.
Ale aby si si nemyslel, že som videl všetko iba v čiernych farbách.
Zrušenie mobilu malo aj pozitívnu stránku.
Len čo displej vyhasol, pominulo aj akési temné kúzlo, ktorým nás
fotografia demoralizovala. Všetkým nám odľahlo, cítili sme sa ľahšie
a slobodnejšie.
Žiadny dôkaz vysmiateho piateho člena skupiny. Zíde z očí, zíde
z mysle.
Spomienky na fotografiu nám z mysle schádzali až podozrivo rýchlo.
Keď sa stretneš s absurdnom a šťastnou náhodou stretnutie prežiješ, myseľ
napne všetky sily, aby vymazala či zablokovala spomienky, že k čomusi
takému došlo.
Síce som zúril a Miu by som utopil v lyžičke vody, ale zároveň som
musel uznať, že nás zničením mobilu oslobodila. Vložil som potlčený
prístroj do vrecka – tajne som dúfal, že ho ešte rozchodím alebo zachránim
obsah uložený na SIM karte.
„Vylezme aspoň na najbližší kopec,“ navrhol Andrej.
Začudovane som naňho pozrel – akoby taká možnosť doteraz
neexistovala, vôbec mi nenapadla.
 „Kvôli výhľadu, lepšiemu signálu a orientácii,“ dodal.
„Máš pravdu, na vrchole je bezpečne,“ súhlasil som. Kerčel nepovedal
ani slovo, ale postavil sa, zdvihol batoh a hodil si ho na chrbát.
Mia sa pridala, no dávala si pozor, aby sa ku mne nepriblížila.
Podozrievavo ma sledovala, cítil som, že jej neujde žiadny môj pohyb.
Pridržiavala medzi nami Andreja, ktorý čoraz častejšie zakopával a strácal
rovnováhu.
Mne sa kráčalo celkom dobre, podarilo sa mi odpútať myseľ
a nezaoberať sa mučivým hladom či skrehnutosťou. Predbehol som vlečúcu
sa skupinu, dostal som sa do vedenia. Hľadal som čo najlepšiu cestu, veď
zodpovednosť teraz pripadla mne. Kerčel bol rád, že vôbec kráča. Pomáhal
Mii podopierať Bežanského, plantali sa za mnou ako zombíci z Walking
Dead.
„Pohnite trochu, sú už dve hodiny popoludní, nemáme veľa času!“ náhlil
som ich.
Čumeli na mňa ako teľce. Pritom sa o hodinu a pol malo zotmieť, naozaj
nebol čas na otáľanie.
Vykročil som do kopca, na hrubej vrstve napadaného lístia sa poriadne
šmýkalo, ale ignoroval som to. Jednoducho som si vytýčil cieľ a kráčal
k nemu, nič iné sa robiť nedalo. Najmä keď všetci traja záviseli odo mňa.
Keby som ich viedol od začiatku ja a nie Kerčel, vôbec sme sa nemuseli
dostať do nepríjemností.
„Počkaj, choď pomalšie,“ dychčal za mnou Dávid.
„Čo nevidíš, že už nemôže?“ Ukázal hlavou na Bežanského, ktorého
s Miou držali pod pazuchami.
„Do tmy musíme byť na vrchole,“ zhrnul som.
„A čo ho tu máme nechať?“
Pokrčil som plecom, akože to nie je najhorší nápad. Samozrejme,
nemyslel som to úplne vážne, veď z Bežanského sme si strieľali po celý čas.
Mia s Dávidom sa však nezasmiali, práve naopak, tvárili sa zachmúrene.
Aha, tak žartíky z Andreja odrazu neboli povolené.
„Ty si si niečo šľahol,“ obvinila ma Mia.
Prišlo to náhle, riadna podpásovka. Snažil som sa ich zachrániť, vypľúval
pre to dušu, a dočkal som sa dýky bodnutej do chrbta.
 „Čože?“ nadvihol som obočie.
„Niečo si si šľahol.“
„Áno, iste,“ uškrnul som sa a pokrútil hlavou.
„Nezapieraj, dobre to poznám,“ trvala na svojom.
„Keď si niečo šľahneš, si presne takýto. Nabudený, plný energie, úplne
od veci vtipkuješ, alebo si vulgárny.“
„Ja že som vulgárny?“
„A kto mi pred chvíľou nadával do píč?“
„Ja teda určite nie.“
„Čo si si dal? Neklam mi!“ Prebodávala ma pohľadom, vyzerala ako
šéa nejakej pošahanej inkvizície.
„Nič som si –“
„Neklam mi!“ Pustila Andreja a pristúpila ku mne, takmer na mňa
prskala sliny.
Keď sa naštve, má röntgenové oči, nič pred ňou neutajíš, ani najmenší
prehrešok.
Odrazu mi prišlo trápne robiť formu, aj tak dokopy o nič nešlo.
„Ježiš, tak som si trochu fúkol do nosa. A čo má byť?“ Priame priznanie
ju vždy vykoľají, konečne na chvíľu sklapla, nevedela, čo povedať. Tvárila
sa podobne ako ty teraz. Neviem, čo z toho robíte vedu. Presne pre tieto
pochybovačné a pobúrené pohľady som to radšej nevyťahoval. Dívaš sa,
akoby to na veci niečo menilo. Dobre, z času na čas si stále fúknem trochu
prášku. Ale iba keď to potrebujem! Napríklad v tom skurvenom lese.
Po troch dňoch som bol úplne vyčerpaný, hladný a uzimený. Kerčel sa
zosypal, Andrej kolaboval, Mia mala pocukané nervy. Ak som chcel niečo
urobiť, musel som zmobilizovať sily. Keď si pervitín dávali na povzbudenie
vojaci v druhej svetovej, prečo by som ja nemohol?
Tak som si šnupol, veď som ti pred chvíľou povedal, že po prvej hádke
som si potreboval užiť trochu súkromia a zariadiť sa podľa seba. Čo myslíš,
že som tým asi tak myslel? Našťastie som predpokladal, že by výprava
mohla byť namáhavá, takže som si do batoha pribalil jednu skladačku. Nie
som žiadny feťák – teda, aspoň vtedy som nebol. Dával som si iba
vo výnimočných situáciách. Napríklad aj vtedy, keď som sa vybral
do bývalého blázinca na Hurbanovej ulici po platne s Fischerovými
nahrávkami. Mia to správne vychytala, keď som ich doma počúval, mal
som ešte čosi v sebe. Chcel by som vidieť teba, ako by si išiel v noci
do bývalého cvokhausu bez nejakého povzbudenia. Mala vtedy pravdu,
nevystrájala zbytočne, a v podstate som ju oklamal. Tak trochu som
oklamal aj teba, no presne som vedel, že keby som sa hneď na začiatku
priznal, díval by si sa na mňa tak, ako sa dívaš teraz. Neuveril by si mi ani
slovo, kdeže, nedal by si mi šancu porozprávať ti celý príbeh, dopredu by si
ma odpísal.
Pravda, po tom, čo sme na Tribeči prežili, sa už nedržím tak dobre ako
vtedy. Dávam si častejšie, okej? Keď ti dopoviem zvyšok, možno ma
pochopíš. A možno nie, je mi to jedno, všetko mi je už jedno, len na mňa
takto jebnute nečum. Dokončím rozprávanie, už toho veľa nezostáva, aj
keď práve ten záver sa na mne podpísal najviac. A to som ešte,
v porovnaní s ostatnými, vyviazol celkom obstojne.
Už ani neviem, čo mi na vynútené priznanie Mia povedala. Dokopy asi
nič rozumné. Napokon, nie je práve intelektuálka. Čosi koktala a tvárila sa
pri tom, akoby som ju bodol ihlicou do brucha. Veď som spomínal, že má
mindráky z vlastného detstva, ani tam v lesoch s nimi nedala pokoj.
Bľabotala niečo o zrade, o tom, že som ju podrazil, zradil dôveru, bla-bla-
bla, veľa podobných chujovín.
„Preber sa, zachraňujem aj tvoju korytnačku,“ snažil som sa ju priviesť
k rozumu.
Márne, všetko márne, s hysterkami sa nedohovoríš. Ale dobre, aspoň
som videl, aká naozaj je. V núdzi spoznáš priateľa. A o hysterických
pičiach to platí ešte viac.
„Prestaňte, prosím vás, prestaňte,“ vstúpil do partnerskej diskusie
Bežanský. „Poďme na ten vrchol. Ak sa tam nezorientujeme a niečo
nespravíme, tak neviem…“ V hlase mu cvendžala panika. Pravdupovediac,
ani som sa mu nečudoval. Na jeho mieste by som panikáril tiež. Vyzeral
príšerne – tvár prepadnutá, bledá pokožka pokrytá kropajami potu, čoraz
zahmlenejší pohľad.
Dochádzal mu čas.
Nevedel som, čo presne cukrovkárovi hrozí, keď nedostane dávku
inzulínu, ale videl som, že nič dobré. Presnejšie povedané, videl som, že ak
v najbližších hodinách nedostane svoju dávku, tak prosto skape.
Pri predstave všetkých nepríjemností a vysvetľovania, ktoré nás potom
čakajú, sa mi zakrútila hlava.
Najradšej by som sa ďalej hádal s Miou, bolo to parádne odreagovanie,
no musel som myslieť na našu spoločnú budúcnosť.
Ako povedal don Corleone, ženy a deti si môžu dovoliť byť
ľahkomyseľné, ale chlapi nie.
„Pôjdeme,“ rozhodol som.
Chvíľu na mňa uprene hľadela, v očiach slzy aj bolesť – na okamih som
zapochyboval, či som ju ozaj niečím nebodol do brucha. Nič hrozné som jej
však nespravil, reagovala prehnane, často preháňa. Bol som ochotný
povzniesť sa nad to. V záujme veci som prehltol všetky hnusné veci, čo mi
práve povedala.
Vybral som sa ďalej, dokonca som trochu zvoľnil tempo, aby znova
nepindali, bral som maximálne možné ohľady. Terén stúpal čoraz vyššie
a priebežne sa menil. Pribudli skaly, najprv len malé skalky ležiace v lístí
a vo vyschnutej tráve, neskôr aj veľké balvany pevne usadené v zemi.
Výstup bol poriadne namáhavý, ale konečne nedostávali zabrať iba nohy,
o skaly sa dalo dobre zachytiť a priťahovať sa rukami. Svetlo už redlo,
zubaté slniečko zašlo kamsi do riti, lúče presvecujúce pomedzi koruny
stromov pohasli. Pretekali sme sa s časom, bolo to kto z koho. Nevzdával
som sa, nepoľavoval, pevne som veril, že sa na vrchol stihneme dostať,
kým sa zotmie. Nech Mia vravela, čo chcela, nebyť toho môjho fúknutia si
do nosa, stále by sme sa plantali kdesi dole, nikto by sa nezmobilizoval
a neviedol skupinu tak rozhodne ako ja.
Áno, dodnes si myslím, že som urobil dobre, aj keď som za to zaplatil,
a stále platím, privysokú cenu. Lenže aj keď sa veci vzápätí dosrali,
nemohol som za to. Keby ma ostatní trochu podporili, keby sa taktiež
vzchopili, všetko mohlo byť inak, mohli sme sa odtiaľ vymotať. Stačilo
trochu rozhodnosti, trochu sily a Tribeč by od nás dostal na frak. Lenže
okrem mňa sa nikto nevzchopil – preto sme na frak dostali my.
A poriadne.
Spočiatku to vyzeralo nádejne – po dlhom stúpaní sme zdolali prudkú
strminu a objavili sa na vrchole. Nebola tam úplná rovinka, skôr zvlnený
terén plný kopčekov a nerovností. Ale bol to vrchol, kurva! Stačilo nájsť
nezalesnený úsek alebo výsek medzi stromami či húštinami. Šero už
poriadne zhustlo, no stále bolo vidieť – ak nájdeme miesto, z ktorého je
výhľad, rýchlo sa zorientujeme.
Vybrali sme sa pomedzi kopčeky, všetko mi bolo akési povedomé.
„Neboli sme tu už?“ ozvala sa Mia.
Dávid zastal, rozhliadal sa, pauzou maskoval, že už nevládze vliecť
takmer nevládneho Andreja.
„Hento vyzerá ako val,“ ukázal k okraju planiny. Začínalo mi svitať:
„Obranný val?“
„Áno, vyzerá to tak.“
Obranný val na vrchole kopca… Prudká strmina, ktorú treba zdolať…
„Žibrica,“ vykĺzlo zo mňa. Presne tam sme predsa vyliezli na jesennej
výprave.
„Žibrica?“ rozhliadal sa Kerčel. „Ale to nie je…“
„Aj mne sa zdá, že je to ona,“ pridala sa Mia.
„Ale to…“ habkal Dávid. „Od Veľkého Tribeča je to možno aj štrnásť
kilometrov vzdušnou čiarou.“
„No a? Veď ideme celý deň.“
„Práveže sme dlho stáli, podľa mňa sme neprešli až toľko,“ pochyboval
učiteľ a náš bývalý vodca.
Mia trvala na svojom: „Vyzerá to ako Žibrica.“
„Nájdite výhľad, kým sa zotmie!“ zachrčal Andrej. Naozaj mal už
namále. Asi mu nehrozila okamžitá smrť, skôr som tipoval, že najprv stratí
vedomie. Radšej som však mlčal – keby som ich povzbudil tým, že stále
máme časovú rezervu, znova by na mňa boli hnusní.
Rozliezli sme sa po okolí, no dávali si pozor, aby sme sa jeden druhému
nestratili z dohľadu. Bežanský zatiaľ sedel na zemi, opieral sa o kameň
a nebol veľmi nápomocný. Napokon sa nám hodili aj Dávidove čelovky.
Keď sme si ich nasadili a rozsvietili, lepšie sme v súmraku videli. A zároveň
sme mali lepší prehľad o tom, kde sa kto nachádza.
„Ak je to Žibrica, najneskôr do dvoch hodín sme dole, v Štitároch,“
vykrikoval Dávid. Nikto mu neodpovedal, ale to mu nevadilo – blízkosť
záchrany v ňom vyvolala priveľké nervové napätie, potreboval sa
vyventilovať.
Ak je to Žibrica, tak sme len kúsok od kameňolomu, pri ktorom zmizol
Andrej Murgaš, premýšľal som. Po rozume mi chodili aj zmienky
o pohyblivých bažinách, ktoré sa majú vyskytovať v okolí lomu. Aj
bludičky sa predsa objavujú v okolí močiarov, nie?
Mal som to v hlave popletené, myšlienky mi v nej divoko vírili,
prebleskovali jedna cez druhú. Preto som bol radšej ticho, nechcel som
znova tresknúť niečo nevhodné a vyvolať ďalšiu zbytočnú roztržku. Aj tak
som mal dojem, že u Mie som nadobro skončil. A pre chujovinu – keby
som si po šnupnutí pika dával trochu väčší pozor, možno by si to nevšimla.
„Pozrite!“ zakričala. Ukazovala kamsi pod stromy, mierila tam lúčom
svetla z čelovky.
Rozbehli sme sa k nej, odrazu išlo o sekundy.
„Čo je tam? Čo je tam?“ opakoval Kerčel roztraseným hlasom. Posledné
hodiny z neho spravili huspeninu.
Zaostril som, bolo už takmer tma, detaily sa nerozoznávali ľahko. Medzi
kmeňmi čosi stálo.
„Čo je to?“ neprestával Dávid.
Najprv som nevedel – vo svetelnom lúči sa zablýskala žltá tyč s kovovou
schránkou. Vyzeralo to ako bizarná pobočka pošty.
„Tam je uložená vrcholová kniha!“ vyhŕkla Mia. „Rýchlo zistíme, či sme
na Žibrici.“
Dobehla k schránke, otvorila ju a vytiahla hrubý zápisník.
Rozhliadal som sa na všetky strany, ale v tme som nevedel určiť, či sme
v novembri boli, alebo neboli na tomto mieste.
„Rýchlo, rýchlo!“ súril Kerčel.
Mia zalistovala, roztvorila prvé stránky a začítala sa.
„Aha!“ vydýchla natešene.
Prikrčil som sa, aby som lepšie videl.

17. 1., 7:08, -4 ℃

15 × Žibrica v tomto roku
Fúka, fúka, fúka!
 (nečitateľný podpis)

Zápisky toho blázna, ktoré sme si pred vyše mesiacom čítali.

„Sme na Žibrici!“ skríkol Dávid. „Sme na Žibrici!“ tešil sa.
Priznám sa, aj mnou prebehla radosť, objal som učiteľa okolo pliec.
„Sme na Žibrici!“
Veľká vec, konečne sme vedeli, kde sa nachádzame. Druhá správa bola
ešte radostnejšia – zliezť zo Žibrice do Štitár nám nezaberie ani dve
hodiny. Trasu sme spoločne absolvovali na jeseň, nebolo kde zablúdiť.
„Neskúsime zavolať pomoc?“ zvažoval som.
„Kým sem prídu, budeme dávno aj s Andrejom v Štitároch. Navyše,
nikto by nám neuveril, že máme problém zliezť zo Žibrice. Pochybujem, že
by sa niekto pretŕhal, aby nás zachraňoval na šesťstometrovom kopčeku
nad Štitármi.“
„Pravda, tak poďme,“ vykročil som naspäť k Andrejovi.
„Ježiši!“ sykla Mia. Zápisník odhodila na zem, akoby ju uhryzol.
Stála s otvorenými ústami, vyjaveným pohľadom behala medzi nami
a vrcholovou knihou, ktorej roztvorené stránky sa beleli v lúčoch bateriek.
Nadvihol som obočie, ale čušal som, nechcel som provokovať. Myslel
som si totiž, že ju vydesil nejaký hmyz zalezený vo vlhkom papieri.
Dávid nesklamal. „Čo je?“ zopakoval svoju najobľúbenejšiu vetu
posledných hodín.
„Chcela som… Na jeseň… Podpisovali sme sa…“ dostávala zo seba.
Áno, všetci štyria sme sa vtedy podpísali do vrcholovej knihy, premietal
som. Stále mi nedochádzalo, čo ju tak vydesilo.
„Pozrite,“ pípla.
Dôjsť k zápisníku, zdvihnúť ho, prelistovať a pozrieť sa na stránku, kde
sme sa podpísali – najľahšia vec na svete.
Vôbec sa mi do toho nechcelo.
Mal som dosť úderov, direktov aj pravých hákov, netúžil som po ďalších.
Svietil som na rozcapenú vrcholovú knihu, obyčajný a neškodný kus
papiera, no lomcoval mnou taký strach, že sa mi nedalo ani nadýchnuť.
Čo zasa? Čo ešte príde?
 Kerčel bol rovnako strnulý, ale nepoučil sa – stále neprijal novú mapu
reality, napriek všetkému pokračoval v boji o tú starú, pôvodnú. A,
samozrejme, neplatnú.
Idiotsky prikročil k zápisníku, zodvihol ho a začal listovať.
Humanista v akcii. Kúsok ďalej kolaboval Bežanský, práve teraz sme sa
mali náhliť, ale nie – pán musí preskúmať ďalšiu pošahanosť, pán chce
dostať ďalšiu ranu do zubov.
Mia sa k nemu priblížila, no dávala si pozor, akoby zápisník mohol
odrazu vyskočiť a zaútočiť.
Dávid konečne našiel správnu stránku, sklonil hlavu a… Dostal ranu
do zubov.
Prudko vydýchol, ani necekol, ale vrcholová kniha sa mu roztriasla
v rukách.
Hovädo, tak mu treba, vôbec mi ho nebolo ľúto. Nalistoval ďalšie
absurdno s drvivou gravitačnou silou, ktorej sa nedalo vzdorovať. Každá
absurdita má gravitačné pole silné ako čierna diera. Napokon, je to čosi
podobné. Čierna diera vzniká, keď sa hviezda zrúti sama do seba; absurdita
sa objaví vtedy, keď sa do seba zrúti akýkoľvek zmysel, logika či význam.
Proti svojej vôli som urobil dva kroky vpred a prizrel sa. Neškodná
stránka zápisníka. Krátky, infantilný záznam o tom, ako sme navštívili
Žibricu. Pod ním naše podpisy – Bežanského, Miin, môj i Kerčelov.
A piaty podpis.
Piaty podpis, ktorý tam vôbec nemal byť, lenže tam bol, tvoril súčasť
nášho záznamu. Nebol totiž pripísaný na koniec, žiaril medzi mojím
a Dávidovým autogramom. Keby bol na konci, dalo by sa to vysvetliť –
ktosi ho tam neskôr doplnil. Lenže cudzí podpis trónil pekne medzi dvoma
pôvodnými. Podpisovali sme sa pod seba, neexistuje, že by sme tam
nechali medzeru, do ktorej by sa dalo neskôr dopísať ďalšie meno. Okrem
toho, všetkých päť podpisov bolo očividne načmáraných rovnakým
vynechávajúcim perom. Spomenul som si, pero vtedy poskytol Bežanský –
vytiahol ho z vrecka a ja som si pomyslel, že je to zasratý šprt. Keď sme
skončili, určite si ho zobral so sebou, rozhodne ho tam nenechával.
Pokúsil som sa klikyháky prečítať.
 „Je to Krajčovič alebo Krejčovič?“ lúštil som. Nikto neodpovedal, civeli
na zápis.
Všedné priezvisko, nič výnimočné ani hororové. Zároveň však
bezkonkurenčne najstrašidelnejšie slovo, aké som kedy čítal.
„Hovorí vám to niečo?“
Stále nič, iba Kerčel úsečne pokrútil hlavou.
Bolo to presne, ako keď zakopneš o posteľ. Udrieš sa, ale v prvom
momente to ešte nebolí. Vieš však, že o sekundu či dve bolesť dorazí.
Stŕpneš a… bolesť dorazí, vyšľahne ti z nohy do celého tela, zakvačí sa
do mozgu. Toto bolo rovnaké – v prvom momente to myseľ nebolelo, ale
už si počul, ako sa na teba rýchlosťou Pendolina rútia desiatky otázok.
Všetci traja sme to prežívali podobne. Utŕžili sme úder, stŕpli sme a…
Absurdno nás dobehlo.
„Už vtedy?“ zjojkla Mia.
Viac slov nebolo treba, dokonale sme rozumeli, spájal nás spoločný
zážitok pomätenosti – vyklonenia sa z prirodzeného behu vecí.
Už vtedy, na jeseň, sme tam boli piati?
Pred očami nám poskakovala vysmiata tvár, dlhšie čierne vlasy, vysoká
atletická postava.
Krajčovič, Krejčovič?
Nič, prázdnota; meno ani tvár nevyvolávali najmenší záchvev
spomienky či povedomia, dokonalá cudzota.
Bol tu s nami, jeden z nás; už na jeseň tu bol s nami, spoločne sme začali
aj zimnú výpravu, ozývalo sa mi v lebke.
Dopekla, pri podpisovaní som mu zrejme podal pero aj vrcholovú knihu!
A on, keď prihodil svoj podpis, ich zasa podal Kerčelovi.
Civel som na Dávida, odplácal mi rovnaký pohľad, bezslovne sme
na seba kričali.
Nič, prázdnota, ani náznak spomienky. Tichý, panický krik dvoch
topiacich sa.
„Už vtedy?“ cyklila sa moja bývalá polovička. Správna a najdôležitejšia
otázka však znela inak. Netrúfal som si položiť ju nahlas, ale dunela mi
v gebuli.
Už odvtedy?
 Neznamená vari piaty podpis, že už odvtedy, od začiatku novembra, sme
kdesi inde – v absolútnom inde?
Vyše mesiaca sme stratení v akomsi inom súbore pravidiel a faktov, no
zisťujeme to až teraz.
Vyše mesiaca blúdime v najhoršom možnom bludisku – v takom,
o ktorom ani nevieš, že je to bludisko, že si v ňom hlboko a že si sa
dokonale stratil.
Vymotali sme sa vtedy vôbec z tribečských hôr, dostali sme sa domov?
Koľko času vlastne naozaj prešlo? Motáme sa už odvtedy v lesoch a všetky
ostatné spomienky sú len akási ilúzia? Alebo je to všetko nejaká haluz
a blúdime naozaj iba zopár dní?
V podstate to bolo jedno, skutočnosť alebo výmysel – dôsledky
zostávajú rovnaké.
Stratili sme sa oveľa viac a úplne iným spôsobom, než sme si vôbec
dokázali predstaviť.
Dvanástková sústava, v ktorej sa dvanásť píše desať. Spomienky, čo
vyzerajú ako pravdivé, ale nie sú. Dávid sa vypäl k hrdinskému činu –
zaklapol zápisník, pretrhol tiché bzučanie vychádzajúce z piateho podpisu.
Krajčovičov podpis pôsobil ako rušička reality – ako keď ladíš televízor,
vyladíš ostrý obraz, no pokračuješ ďalej a obraz sa začne pomaly
rozplývať. Ráznym zavretím vrcholovej knihy sme sa vrátili k ostrému
obrazu, všetko sa zaostrilo.
„Ideme!“ zavelil som a vykročil. Dúfal som, že ich strhnem – podarilo sa.
Vrátili sme sa k Andrejovi. Odkedy sme ho opustili, ani sa nepohol.
Ležal opretý o kameň, od vyčerpania zadriemal. Ústa mal otvorené,
pri každom výdychu zachrčal. Horšie však bolo, že z neho vychádzal
štipľavý, akoby acetónový zápach. Nikto z nás nemusel byť zdravotník, aby
sme chápali, že je to zlé znamenie – v Bežanského tele niečo prestávalo
fungovať.
„Andrej, vstávaj,“ prihovoril sa mu Dávid. Nedočkal sa žiadnej reakcie.
„Andrej, vstávaj!“ zvýšil hlas. Stále žiadna reakcia.
Bežanský nespal prirodzeným spánkom, bolo to čosi horšie.
„Upadol do kómy?“ vyslovil som, na čo mysleli aj ostatní.
„Doboha!“ zanadával Kerčel.
 S takým niečím sme nepočítali, odrazu sme nevedeli, čo robiť.
Prvá sa spamätala Mia, kľakla si k Bežanskému a strelila mu poriadnu
facku.
Keď to nepomohlo, terapeutický prístup zopakovala.
„Mia, neblázni!“ snažil som sa ju zastaviť.
Ani na mňa nepozrela, dávala mi najavo, že pre ňu viac neexistujem.
Dopriala Andrejovi ďalšie zaucho, silno ho pleskla, mal už červené líca.
Prepadnutou a spotenou tvárou preletel záchvev, Bežanský ledva
rozlepil viečka, pozrel na nás nezaostreným a mútnym pohľadom.
Ale bol znova pri vedomí, to bolo hlavné!
„Sme na Žibrici, stačí zliezť dole,“ prihováral sa mu Kerčel. „Po celý čas
iba z kopca, budeme ťa podopierať.“
Pochybujem, že Andrej rozumel, no pokýval hlavou a začal sa dvíhať
na nohy. Nešlo to ľahko, aj napriek pomoci ho zalieval pot. Rýchlo sme ho
podopreli, z jednej strany ja, z druhej Dávid. Mia nám svietila na cestu,
lebo už sa celkom zotmelo.
Dovliekli sme sa naspäť k žltej tyči s kovovou schránkou. Od nej viedol
chodník, ktorý nás nesklame, bezpečne nás nasmeruje až do Štitár –
vkladali sme doň všetky nádeje.
Pustili sme sa dolu spádom, prvý úsek bol najstrmší a najnamáhavejší,
veď sme museli zliezť z obranného valu.
Desil som sa, ako to zvládne Bežanský, no pohyb mu prospel, chlapík
mierne pookrial. Stále sa mu však motala hlava a bez pomoci nespravil ani
krok. Pokým sme ho nemuseli niesť, považoval som to za skvelý vývoj
situácie.
„O chvíľu sme v Štitároch,“ povzbudzoval ho Kerčel.
„Hneď voláme sanitku! Budeš mať inzulínu, koľko budeš chcieť.“
Vymotali sme sa spomedzi skál, otvoril sa nám výhľad. V tme pod nami
žiarili roztrúsené svetlá Štitár. Obyčajné svetlá, no rozbúšilo sa mi srdce –
konečne náznak civilizácie a ľudí! Pravda, museli sme zliezť z kopca
a prejsť cez horu, ale už to naozaj nebolo ďaleko.
Svetlá dediny nám dodali sily, vybičovali sme sa do rýchlejšieho tempa.
Najlepšie na tom bolo, že žiara nám postkytovala orientačný bod,
ku ktorému sme kráčali. Poistkou bol aj chodník, s dvoma vodítkami sme
sa nemohli stratiť. Hlad, vyčerpanie aj stupňujúci sa chlad nás už dostávali
do kolien, ale teplý jas pod nami dodával povzbudenie.
Už to nie je ďaleko, už to nie je ďaleko, už…
Svetlá razom zhasli, nezostalo ani jediné, priestor sa ponoril
do čiernočiernej tmy.
„Čo, doriti…“ sykol som.
Znova sa rozsvietili, všetko bolo ako predtým.
„Vypadáva tam elektrina?“ hádal Kerčel.
Spravili sme zopár ďalších krokov. Bežanskému definitívne dochádzali
zvyšky energie, každou minútou nám oťažieval v rukách.
Svetlá opäť zhasli, pred očami nám v náhlej čiernote poskakovali iskry.
„Kurva!“ zvrieskol som. Elektrina alebo niečo iné, nemal som silu
na žiadne ďalšie prekvapenia.
Rozsvietili sa, dedina tam stále bola. Zhasli.
Bolo to, akoby žmurkali. Alebo dýchali – pri nádychu rozžiarenie,
pri výdychu ponorenie do tmy.
Zo trikrát zapulzovali a zhasli nadobro.
Meravo sme stáli, počuli iba vlastné srdcia a dychčanie, do nosa mi
udieral silnejúci acetónový zápach.
Práve som chcel niečo povedať, keď sa svetlá znova rozžiarili. Lenže už
neboli roztrúsené ako svetlá nočnej dediny.
V tme zažiaril obrovský kruh zložený z jasných bodov. Dokonalá
kružnica, žiadne svetlo neležalo mimo línie.
Prešla sekunda, dve, úkaz zhasol.
Všade pod nami sa rozlievala nepreniknuteľná tma – akoby tam niekto
rozlial čierny atrament. A v nej…
Čo je v nej? Čo v tej tme, kurva, je⁈
Jedno som vedel naisto – neboli tam žiadne Štitáre, žiadna dedina.
Kde vlastne sme?
Bludičky lákajú pocestných pocitom bezpečia, bludičky vytvárajú rôzne
geometrické obrazce…
Presne to mi napadlo – keď mozgu dôjdu logické vysvetlenia, okamžite
sa chytí tých nelogických.
Topiaci sa slamky chytá.
 Možno ani predkovia neverili na hlúpe povedačky a povery, no
pochopili jednu vec: aj to najhlúpejšie vysvetlenie je lepšie než…
Skrat, ktorý utŕžiš, keď sa stretneš s niečím, na čo neexistuje žiadne
vysvetlenie.
S niečím nemysliteľným.
Prázdnota, čo ťa v takom prípade zaplaví, ťa môže zabiť, doraziť priamo
na mieste.
Kerčelovi sa podlomili kolená, padol na zadok a nechápavo sa rozhliadal,
akoby dostal po hlave tvrdou drevenou lištou.
Všetka Bežanského váha zostala na mne, ledva som ho udržal. Zaťal som
zuby, napol svaly a čo najobozretnejšie ho vyvalil do suchej trávy.
Chcel som objať alebo aspoň chytiť Miu, no aj keď bola v šoku,
inštinktívne poodstúpila. Ani v takejto chvíli, keď sme boli zaseknutí kdesi
medzi normálnym a šialeným svetom, ma k sebe nepustila.
„Zošívaný multivesmír, paralelné svety, červie diery,“ vyrážal zo seba
Kerčel.
Bránil sa pred definitívnym zoskratovaním, bol to márny boj, no dával
doň všetko.
„Teória Karla Schwarzschilda, tenzorové rovnice, Einsteinov-Rosenov
most!“
Opakoval fyzikálne výrazy a formulky, vypľúval ich zo seba, lebo ich
potreboval počuť. Asi tak, ako som ja potreboval chytiť a objať Miu, každý
sme sa potrebovali niečoho chytiť.
Bežanský v tráve zachrčal, znelo to príšerne, acetónový smrad sa už
nedal vydržať. Andrej ťahal z posledného.
„Roy Kerr, rotujúce čierne diery,“ drmolil Kerčel. Fyzikálne termíny boli
preňho ochranné zaklínadlá pred najhorším zlom – nepochopiteľnosťou.
Presne takto odriekali divosi pred tisíckami rokov ochranné čarovné
formulky. Až tak ďaleko sme sa odvtedy neposunuli. Naše zaklínadlá síce
znejú inak, ale fungujú na rovnakom princípe. Dávid sa zo všetkých síl
snažil spútať, čo videl a zažil, do siete známych fyzikálnych veličín. Bojoval
naplno, veď mu išlo o život. Keď ti niečo rozdrbe tabuľku v hlave, podľa
ktorej mozog usporadúva a organizuje všetky vnemy, všetko, čo sa okolo
teba deje, skončil si. Nadobro.
 Sledoval som to v priamom prenose – rozklad osobnosti, rozklad
fungujúcej mysle. Bolo to, akoby sa Kerčel rozpúšťal v kyseline. Spomenul
som si na dokument o Jeffreym Dahmerovi. Ak nevieš, kto to je, vygúgli si.
Niektorým svojim obetiam zaživa vysekal otvor do lebky, nalial tam
kyselinu a sledoval, čo to s nimi urobí. Presne tak vyzeral Kerčel – akoby
mu do lebky ktosi nalial koncentrovanú kyselinu.
„Superstruny, kvantový multivesmír,“ vyrážal zo seba čoraz
nezrozumiteľnejšie slová, ktoré sa menili na neartikulované zvuky. Pritom
si roztrasenými prstami stále prehrabával vlasy. Zas a znova, zas a znova,
dookola.
Jedine Mia sa ani nepohla. Nič nevravela, potichu hľadela do tmy
pod nami, hlava stiahnutá medzi plecami – ako vystrašené dievčatko.
Prišlo mi jej ľúto, ale zároveň mi napadlo, že na seba zlú karmu pritiahla
sama, keď mi rozbila mobil.
Aj mne tam preskakovalo, nebol som výnimka. Chcel som jej pomôcť,
chcel som im všetkým pomôcť, no súbežne s tým ma škrelo, že mám
rozdrbaný smartfón a nemôžem si nič z toho, čo sa dialo, nakrútiť.
„Keď unikáš z hypersféry, vraciaš sa tam, odkiaľ si vyrazil! Cyklické
paralelné svety, nekonečne veľa dvojníkov…“ Dávidove slovné výbuchy
prešli do nezrozumiteľných hrdelných zvukov.
Myseľ sa mi zacyklila okolo mobilu, napadali mi strašné chujoviny.
Napríklad pri pohľade na Kerčela mi prebehlo hlavou, že keby som mal
funkčný mobil a v ňom pesničku Hýkal, presne teraz by som mu ju pustil.

dej si pozor na les, ať tě nespolkne

Pri tej predstave mnou zamávala vlna prízemnej škodoradosti, azda som
sa aj zasmial. Ktovie, možno by taká hudobná terapia Dávidovi pomohla,
aby sa spamätal.
Fascinovane som ho pozoroval, také zrútenie som naživo ešte nevidel,
iba vo filmoch. Upadol som do zvláštneho stavu, v ušiach mi hučalo, všetko
sa rozostrelo, kŕčovito som sledoval predstavenie. Asi ako Tom Hanks
v úvodnej scéne Zaráňte vojaka Ryana – poznáš tú chvíľu, keď mu začne
hučať v ušiach a je neschopný akejkoľvek akcie. Aj ja som zmrzol, zmysly
sa mi vypojili, akoby sa mozog snažil odpojiť sa od okolia, Tribeča,
od všetkého. Shut down. Mal som pocit, že čoskoro nastane reset, studený
reštart systému.

dej si pozor na les, ať tě nespolkne hýkal

Ozývalo sa mi to v hlave, myslím, že sa taký úkaz volá hudobný červ.

Ani zaboha nemôžeš vyhnať melódiu či útržok piesne z mozgu, krúti sa ti
tam stále dookola a kúsok po kúsku ti odhrýza z príčetnosti.
Neviem, koľko času prešlo – keď som znova začal vnímať, veľa sa toho
nezmenilo. Kerčel si stále prehrabával vlasy, ale našťastie už stíchol. Mia
stála na rovnakom mieste, ani sa nepohla. Dve rôzne reakcie, netušil som,
ktorá je lepšia, ani som z nich nevyčítal, koho nepochopiteľnosť zasiahla
viac. Vedel som iba jediné – v pohode nie je ani jeden z nich.
Obrátil som sa, aby som skontroloval Andreja. Nebol tam.
Pred chvíľou, alebo možno pred dlhšou chvíľou, skapínal na zemi, chrčal
a vypúšťal acetónové oblaky…
Teraz ho nebolo, zostalo po ňom iba odtlačené miesto v tráve.
Rýchlo som posvietil na všetky strany, nemohol predsa odísť, nanajvýš
sa kúsok odplazil.
Nikde ho nebolo.
Svietil som sem a tam, zúrivo mykal hlavou, čelovka nie je dobrý
vynález, keď potrebuješ svietiť naraz do všetkých smerov.
Holé, riedko zatrávnené úbočie vrcholu, žiadne kríky ani stromy, ale
nebol tam – proste tam nebol.
„Andrej!“ skríkol som – v hlase poriadna hystéria. Jasné, že mi nikto
neodpovedal, no skúsil som to znova.
„Andrej!“
Kerčel si ustavične prehrabával vlasy, znova a znova sa do nich vnáral
roztrasenými prstami.
„Andrej!“ kričal som. Slimačia ulita.
Spomienky, čo bolia a voňajú ako po daždi.
„Andrej! Andrej! Andrej!“
 Odrazu som sa rozbehol, musel som ho nájsť, s desivou istotou som
vedel, že ak ho nenájdem, stratím sa aj ja, zrútim sa do priepasti.
Bežal som po strmom úbočí, všade naokolo tma, svetelný lúč z čelovky
skákal zo strany na stranu.
„Andrej!“
Za chrbtom som začul dupot, obzrel som sa cez plece.
Mia sa rozbehla za mnou – poskakujúce svetielko v tme.
„Nechoďte!“ vrieskal za nami Kerčel. „Nechoďte preč!“
Pridal som, v pohybe bolo vykúpenie, hlavne nezostať na mieste.
„Andrej!“ ziapal som, no o zmrda mi vôbec nešlo. Potreboval som iba
zámienku na beh, zámienku, čo by ma poháňala dopredu.
Vbehol som do kríčia a nebral ohľady na to, či sa poškriabem alebo
dotrhám. Predral som sa ním, nespomalil, a vbehol medzi stromy.22 Tma,
videl som iba mihajúce sa kmene a drapľavú kôru v žltom lúči svetla.
Chcel som zakričať na Andreja, ale namiesto toho ma prehlo v páse,
nevydal som ani hláska, nedokázal som chytiť dych.
Po tvári mi stekali kvapky potu, na chrbte a golieri som cítil, že som
úplne mokrý.
Stále sa mi nedalo nadýchnuť, akoby mi skolabovala bránica.
Musel som si čupnúť a oprieť sa dlaňami o zem, pred očami sa mi krútili
ohnivé špirály.
Čudujem sa, že som neodpadol, veď v mojom zúboženom stave bol taký
náhly a dlhý šprint veľkou trúfalosťou. Organizmus však vydržal,
po minúte či dvoch som sa neisto postavil.
Naokolo hustý les, až prekvapivo hustý. Kde sa zobralo toľko stromov?
Navyše, svetlo odhaľovalo nápadne veľa hrubých kmeňov, musel to byť
starý, veľmi starý les.
Čierny les z rozprávok, napadlo mi.
Zároveň bolo čudné, že Mia sa síce rozbehla za mnou, no teraz som
nepočul žiadne dupanie ani praskot vetvičiek. Zastala pred kríčím,
cez ktoré som sa predral?
Prečo nejde ďalej?
Ani Kerčelov krik ku mne nedoliehal. Odbehol som až tak ďaleko?
 Znova na mňa doľahlo nutkanie hýbať sa, vykročil som dopredu. Nohy
sa mi zabárali do napadaného lístia aj ihličia – obklopoval ma zmiešaný
les. Svetlo čelovky ešte väčšmi zožltlo, možno dochádzala baterka.
Ak tu zostanem potme, končím, prebleskovalo mi zmätenou mysľou.
Otočil som sa, lebo mi napadlo, že sa vrátim. Všade stromy, samé stromy
a úzke priechody medzi nimi. Už som ani nevedel, odkiaľ som prišiel.
Zostávalo mi jedine kráčať ďalej a dúfať, že… V čo som vlastne dúfal?
Inokedy by som povedal, že som dúfal v zázrak. Ibaže po tom, čo sme
zažili, by som si už žiadny zázrak neprial ani v najhorších snoch. Ľudia si
myslia, že zázrak je čosi príjemné. Iste, niekedy ti zázrak môže zahrať
do kariet. No bez ohľadu na to, či ti pomôže, alebo uškodí, ťa ozajstný
zázrak – myslím nespochybniteľný zázrak, čosi mimo sféry mysliteľného –
zakaždým roztrhá na kusy. Možno nie hneď, snáď si to ani nevšimneš
a spočiatku sa budeš tešiť. Nemysliteľné sa ti však zavŕta do mozgu ako
červotoč, bude tam hlodať, vyhrýzať si cestičky, postupovať milimeter
po milimetri, až raz nastane zlom a tvoja honosná architektúra príčetnosti
sa zrúti. Zázrak unesie iba blázon alebo človek, ktorý si ho nevšimne.
Všetkých ostatných nespochybniteľný zázrak zabije. Aj preto robí mozog,
čo môže, aby z toho, čo vnímaš, vyretušoval všetko magické ešte predtým,
než si to vôbec uvedomíš. Keby to nerobil, neprežiješ ani deň.
Nedúfal som teda v žiadny zázrak, iba som kráčal dopredu, lebo nič iné
mi nezostávalo. Nedokázal by som sa zastaviť, ani keby som chcel.
Za chrbtom som mal predsa niečo príšerné – poblúdenie, zmätok,
absurdno. Nikto na svete by v takej situácii nezastal. Napokon, práve
pre absurdno, čo nám dýcha na chrbát, sa všetci hýbeme. To ma naučil
Tribeč a jeho bludičky. Tribeč je všade, každý ho pozná a každý má vlastné
bludičky, ktoré ho lákajú na čosi pekné, no vedú do záhuby.
Ako vidíš, dosť odbočujem, lebo sa mi nechce do finále. Nerád na to
myslím a ešte neradšej o tom rozprávam. Udalosti sa tam už úplne vykĺbili
z normálu. Každou myšlienkou či rozprávaním si nalejem ďalšiu dávku
kyseliny do lebky. Ale dobre, poďme na vec, nech to mám z krku.
Vliekol som sa čoraz hustejším lesom. Už som nekričal na Andreja, ani
na Miu som nezavolal. Vôbec mi to nenapadlo, čosi ma nútilo zostať
potichu.
 Bludičku nesmieš privábiť hlasnými zvukmi.
Odrazu som sa vymotal spomedzi kmeňov, otvoril sa predo mnou
neveľký priestor. Lesná lúčka, došlo mi, keď som prebehol lúčom z pravej
strany na ľavú.
Mozog robil, čo mohol, snažil sa vyretušovať, čo som zazrel uprostred
lúky – videl som to, no uvedomenie neprichádzalo, videl som, ale
nevnímal.
Mozog je v tom celkom dobrý, no jeho antikúzla majú jednu slabinu –
dokážu vyretušovať takmer všetko nemysliteľné, ak sa na to dívaš iba
chvíľu. Ak však na čosi absurdné hľadíš pridlho alebo to pridlho
prehadzuješ v mysli, mozog to vzdá, otvorí stavidlá neurónových dráh
a vpustí ti do vedomia čiernu záplavu.
Došlo mi, na čo sa pozerám. Uprostred lúčky stála maringotka.
Došlo mi to naplno, do všetkých detailov.
Ošarpaná hranatá maringotka, kolesá podložené tehlami. Na boku veľké
okno, horná polovica dvier presklená.
Bola to rovnaká maringotka, okolo ktorej sme prechádzali v prvý deň
výpravy, keď sme sa vracali od Čierneho hradu k Javorovému vrchu.
Po chrbte mi zbehol elektrický výboj, stalo sa presne to, pred čím sa ma
mozgový autopilot snažil uchrániť.
Rovnaká lúčka, rovnaká maringotka, sedelo príliš veľa detailov. Musela
to byť ona – spoznal som ju aj podľa pompéznej zlatej kľučky
na doškriabaných dverách, ktorá sa zaleskla vo svetle baterky.
Zakrútila sa mi hlava, nebola to žiadna nevoľnosť ani závrat, ale ozajstné
zakrútenie mysle, malé myšlienkové tornádo.
Kde vlastne som? Kde vlastne som? Triasol sa so mnou celý svet, celý
vesmír.
Žibrica je predsa v západnom cípe pohoria, Čierny hrad na jeho
opačnom – východnom konci.
Osemnásť, možno devätnásť kilometrov od seba.
Išli sme dnes celý deň smerom na východ a nie na západ? Vrátili sme sa
do východzieho bodu?
Ale pred hodinou, nanajvýš pred dvoma, som predsa stál na Žibrici.
Videl som vrcholovú knihu, čítali sme si vlastný záznam z jesennej
návštevy Žibrice!
Krajčovič, Krejčovič.
Som vo východnej, alebo v západnej časti pohoria? Preniesol ktosi
maringotku, mohol ju sem preniesť? Kde vlastne som⁈
Keď sa stratíš a nevieš, kde si, je to malá smrť – vyklonenie sa či
vypadnutie zo známeho vesmíru. Stiahne ti vnútornosti, zachváti ťa
panika. Trochu sa to podobá na topenie sa. Pod vodou je cudzí svet, nemáš
kyslík, ktorý potrebuješ k životu, za každú cenu sa snažíš dostať
na hladinu. Keď sa stratíš a nevieš, kde si, nemáš základné súradnice – kto,
kde, kedy –, ktoré potrebuješ k životu rovnako ako kyslík. Všetko je odrazu
spochybnené, všetko. Urobíš čokoľvek, aby si vkĺzol naspäť do známeho
vesmíru, aby si sa vynoril nad hladinu – do známeho sveta, a nadýchol sa
zmysluplnosti, bez ktorej sa udusíš.
Kto, kde, kedy?
Pomätene som behal svetlom po maringotke, snažil sa zachytiť nejaký
detail, ktorý by ju odlíšil od tej pri Čiernom hrade.
Zachytiť štrbinku, hoci aj malú trhlinku, cez ktorú by som sa vrátil
do príčetnosti.
Nič, všetko sedelo.
Alebo žeby predsa…? Stuhol som, objavil som jednu odlišnosť –
záclonka za oknom bola tentoraz odhrnutá.
Vtedy, pred troma dňami, boli všetky záclony zatiahnuté, stavil by som
na to krk.
Odhrnutá záclona, roztvorené oko.
Bola odhrnutá už pred chvíľou, keď som vstúpil na lúku, alebo ju niekto
odostrel až teraz?
Stojí ktosi v maringotke a pozoruje ma? Neviem, neviem, neviem!
Rozbehol som sa preč, naspäť do lesa.
Nevedel som, kam bežím, nesledoval som žiadny smer, nohy ma niesli,
bol som telo bez hlavy.
Do lesa, hlboko do lesa.

dej si pozor na les, ať tě nespolkne hýkal a rudý vřes

 Padol som od vyčerpania, zrútil sa na zem – ani neviem, či som zakopol
o nejaký koreň, alebo sa vo mne jednoducho čosi vyplo.
Otáčal som hlavu na všetky strany, všade iba les, desiatky, stovky
kmeňov.
Poriadne sa ochladilo, vo svetelnom lúči sa vznášali chuchvalce pary,
ktorú som vydychoval.
Svetlo bolo čoraz žltšie a slabšie, strácalo sa – ešte aj svetlo sa tam
strácalo.
Takmer som sa nad tou metaforou rozosmial, no nepobavila ma nadlho.
Desila ma predstava, že zostanem potme a sám.
Postavil som sa, pridržal najbližšieho kmeňa a skontroloval všetky
smery.
Kadiaľ mám ísť?
Dosť ťažká otázka, keď netušíš, kde si.
Stratiť sa dá na rôznych úrovniach – uvedomíš si to, až keď sa naozaj
stratíš.
Na veľkej úrovni: som vo východnej alebo v západnej časti pohoria?
Aj na malej úrovni: ktorým smerom mám ísť, aby som sa vrátil k Mii
a Dávidovi?
Ja som bol stratený na oboch úrovniach. A vlastne aj na niekoľkých
ďalších.
Kto, kde, kedy?
Vybral som sa pomedzi stromy, kráčal som tým smerom, ktorý mi
pripadal najpovedomejší.
Najlepšie by bolo zakričať na Miu, ale bál som sa. Bludičku nesmieš
upútať hlasnými zvukmi.
Potácal som sa teda viac-menej naslepo. Prestávalo to byť iba slovné
spojenie, pretože čelovka naozaj odchádzala do večných lovísk.
Veľká vďaka, Dávid, náš veľký vodca a skúsený hiker. Ktovie, kedy si
v nej naposledy vymenil baterky, všakže?
V podstate to bolo aj tak jedno – veľa som toho nevidel. Stále rovnaký
čierny les, nekonečné zástupy kmeňov, nehybné holé vetvy a vrstva lístia
pod nohami.
 Blúdil som ešte asi dvadsať minút – možno dlhšie, možno kratšie –, keď
čelovka zablikala a definitívne zhasla.
Obklopila ma tma, okamžite ma priľahla.
A som v riti! Som v úplnej riti! napadlo mi optimisticky.
Ledva som stál na nohách, triasol som sa od zimy, vyčerpania aj hladu.
Tribeč sa postaral, aby sa moja situácia ešte zlepšila – ocitol som sa v tme.
Videl som akurát tak drapľavú kôru na najbližšom strome a matné náznaky
okolitých kmeňov, inak nič. Cez deň bolo síce pekné a bezoblačné počasie,
no mesiac tam napriek tomu nesvietil, do lesa neprenikali žiadne
striebristé lúče.
Stratil som sa už kompletne, veď som videl asi tak na dva kroky. Keď sa
spoja les a tma, fungujú lepšie než ten najdômyselnejší labyrint. Skúsil
som napredovať, ale nešlo to. Po pár krokoch som nevedel, či nechodím
v kruhu, alebo sa nevraciam naspäť. Žiadny orientačný bod, ku ktorému by
som mohol smerovať.
„Mia!“ skríkol som.
Lomcovalo mnou zúfalstvo, absolútna strata orientácie a samota v tme
boli hrozivejšie než všetky bludičky dokopy. Nech len prídu za mojím
hlasom, aspoň mi posvietia na cestu.
„Mia!“
Nič, nepočul som dokonca ani ozvenu vlastného kriku. Vybľakoval som
ešte hodnú chvíľu, potom mi došlo, že je to zbytočné. V okruhu, kam sa
doniesol môj hlas, nikto nebol. Alebo mi nechcel odpovedať.
Kam sa doniesol môj hlas… Kam sa donesie ľudský hlas…
O čomsi takom sme sa predsa rozprávali, čosi také… V tme pred očami
mi zablikala červená.
Čosi dôležité… Červená…
Strčil som ruku do vrecka na vetrovke, prsty nahmatali kúsok plastu.
Spásonosný kúsok plastu!
Nech bol Andrej akýkoľvek, v tej chvíli bol pre mňa boh.
Zovrel som červenú píšťalku, vytiahol ju, vložil medzi popraskané pery
a z celej sily zapískal.
Ostrý hvizd sa zarezal do ticha, prenikol ním ako skalpel – nečudo, že
doletí ďalej než ľudský hlas.
 Ozvala sa vo mne nádej, prebudila sa a zažmurkala. Tri kilometre. Hvizd
píšťalky doletí až tri kilometre.
Aspoň také čosi hovoril Andrej. Nespomínal som si presne, vtedy nám
to pripadalo veľmi komické. Ale aj keby hovoril o dvoch kilometroch, nie
o troch, stále to znamenalo nádej.
Zapískal som znova, trojica hvizdov je predsa medzinárodný signál
volania o pomoc.
Hvízdal som, pokým som vládal, pokým mi pľúca dovolili. Keď som už
nemohol, prehol som sa v páse, dychčal ako po športovom výkone
a načúval.
Ticho, búšenie srdca, spomaľujúce sa dychčanie. Budem pokračovať,
budem pískať, kým budem živý!
Už-už som si vkladal píšťalku medzi pery, keď ku mne doľahlo
zahvízdanie. Prichádzalo odkiaľsi zozadu.
Trhlo mnou, natočil som sa za zvukom. Ďalšie hvizdnutie.
Zamykalo mi kútikmi úst, začul som vlastný smiech. Pískol som, ale iba
raz – na znamenie, že som začul. Doletela ku mne odpoveď, dve krátke
zapískania.
Vykročil som, opatrne som našľapoval a vystieral ruky pred seba. Keby
som teraz vrazil do stromu a zranil sa, bolo by to trápne.
Ozvalo sa ešte zopár hvizdnutí – Mia alebo Dávid pochopili, že ma treba
navigovať, inak sa z lesa nevymotám. Možno píska dokonca Andrej, už by
ma nič neprekvapilo.
Ďalšie zapískanie.
Stuhol som uprostred pohybu. Tentoraz mi zvuk nepriniesol úľavu,
práve naopak, zarezal sa do mňa ako zákerná dýka. Doľahol ku mne totiž
odzadu.
Ako je to možné? Veď som, kurva, kráčal priamo k zdroju! Prečo sa mi
odrazu ozýva spoza chrbta?
Krátke písknutie. Prichádzalo spredu, presne tam som kráčal.
Dlhšie písknutie. Donieslo sa ku mne zozadu a bolo hlasnejšie, akoby sa
jeho pôvodca priblížil.
Čo, kurva? nechápal som. Svitlo mi až o chvíľu. Moje hvízdanie zrejme
zachytili viacerí členovia skupiny. Snažia sa so mnou spojiť; Mia je vpredu,
Dávid vzadu. Alebo naopak. Možno je pri vedomí ešte aj Andrej a tiež
vstupuje do hry. Nechtiac vytvárajú poriadny chaos.
Krátke zapískanie vpredu, dlhšie zapískanie vzadu. V poriadku, snáď sa
nám podarí dať sa znova dokopy. Tretie hvizdnutie odkiaľsi sprava.
Čo, dopekla…?
Štvrté z opačnej strany, piate spredu, no z iného miesta než pôvodné
zvuky.
Šieste, siedme, desiate…
Pískanie odrazu rezalo tmu zo všetkých smerov, bol ho plný les; jedno
hvízdanie prekrývalo druhé, splývali do príšernej kakofónie, každou
sekundou pribúdali ďalšie.
Desiatky píšťaliek – hlasnejšie aj tichšie, ostrejšie aj menej prenikavé,
bližšie i vzdialenejšie.
Zakryl som si uši, každý hvizd bol ako osie žihadlo, zabodávali sa
do mňa zo všetkých strán.
Čupol som si, schúlil sa, pritláčal si dlane na uši a mliaždil si lebku.
V mozgu sa nezrodilo žiadne vysvetlenie toho, čo sa okolo mňa deje –
prirodzené, ani neprirodzené. Zdalo sa mi, že mám otvorené ústa a ziapem,
no piskľavé pandemónium pohlcovalo môj krik.
Desiatky, stovky, možno tisícky píšťaliek.
Mysľou mi prebleskli útržky z Andrejovho videa so zvláštnym zvukom
píšťaly. Nebol to fake, nebol to žiadny fake!
Čupel som, boleli ma ruky, dlho som si ich z celej sily pritláčal k ušiam.
Potriasol som hlavou, les bol už znova tichý. Nepamätám si na moment,
keď hvízdanie ustalo. Ani neviem, či ustávalo postupne, alebo naraz.
Jednoducho som znova prišiel k sebe a nepočul som nič, iba vlastný tep.
Čosi sa však zmenilo – v tme som zahliadol svetlo. Hlasný zvuk priláka
bludičku.
Svetelný bod sa knísal zo strany na stranu, pomaly sa posúval lesom, no
z diaľky som nevedel odhadnúť smer jeho pohybu.
Zadržal som dych, bola to hlúpa reakcia, ale presne to som urobil.
Žiadny zvuk, hlavne žiadny zvuk.
Ešte väčšmi som sa prikrčil. Cudzia mapa reality ma zhltla, vôbec mi
neprišlo čudné, že sa ukrývam pred bludičkou. Najprirodzenejšia vec
na svete.
Svetlo na chvíľu zastalo a ožiarilo okolité kmene. Vzápätí zmenilo smer,
pridalo na rýchlosti. Rástlo a blížilo sa ku mne.
Stiahlo mi vnútornosti, znovu ma olizla panika. V knísavom pohybe
svetelného bodu bolo čosi fascinujúce.
Zo strany na stranu, raz doľava, raz doprava.
Bludičky občas tancujú a uhranú pozorovateľa svojimi pohybmi.
Svetlo bolo čoraz bližšie, paralyzovaný mozog sa konečne prebral
a začal pracovať.
Došlo mi, že žiara nie je biela, ale žltkastá. Čím bližšie bol úkaz, tým
zreteľnejšie som pri každom jeho pohybe počul šušťanie lístia.
Čelovka, skurvená čelovka! Ktosi sa ku mne blíži, ktosi ma hľadá!
Bludička, symbol záhuby, sa razom zmenila na záchranu.
Chvíľu som vyčkal, a keď som si bol istý, že je to človek so zapnutou
čelovkou, ozval som sa: „Tu som!“
Svetlo sa myklo, jeho nositeľ bol vystrašený rovnako ako ja.
„Tu!“ zopakoval som.
Uprel sa na mňa svetelný lúč. Postrehol som, že je už slabý a žltý – ako
žiara mojej čelovky predtým, než baterka vypovedala službu.
„Si to ty?“ sykla Mia.
„Áno.“
Rozbehla sa ku mne, lístie šušťalo, svetlo sa divoko natriasalo.
Nič viac som nestihol povedať, vrhla sa na mňa, pevne ma objala
rukami. Cítil som, ako sa chveje, dych mala plytký a rýchly – podobne ako
ja, aj ona bola na pokraji kolapsu.
Hlad, zima, vyčerpanie, hrôza.
Zaujímavé, ako funguje ľudská psychika – stačí trochu nepohodlia,
trochu nepríjemností, a ihneď je v poriadku aj to, že si z času na čas fúkneš
do nosa. Keď ide do tuhého, si zrazu najlepší kamoš, aj keby si užíval
heroín.
Pohladil som ju po chrbte, rád by som ju upokojil, ale namiesto toho
som sa opýtal na čosi iné: „Počula si to?“
„Čo som mala počuť?“ nechytala sa.
„Pískanie.“
 Neodpovedala, mal som dojem, že nič nepočula.
„Ako si ma našla?“ skúsil som.
„Išla som za tebou.“
Išla za mnou? Väčšiu hlúposť ani nemohla tresnúť. Veď som tam azda
hodinu blúdil, vybľakoval a pískal. Ale nečudoval som sa, aj jej mozog mal
nárok na trochu retušovania.
„Čo Dávid?“ vyzvedal som, aj keď očividne nemala prehľad o situácii.
„Kde je?“
Odtiahla sa odo mňa, stále nič nevravela, ale hľadela na mňa so zmesou
strachu i zmätenia – akoby som bol úplne mimo.
Chcel som niečo povedať, komunikácia s ľudskou bytosťou ma
upokojovala napriek tomu, že Mia sa neprestajne triasla a bľabotala
nezmysly.
Lenže nedostal som sa k tomu, z tmy sa ozval úpenlivý krik. Netrval
dlho, no bolo v ňom toľko strachu a bolesti, že sa nám zaryl hlboko
pod kožu.
Obaja sme ho spoznali: Andrej!
Bežanský vykríkol ešte raz, bol to zúfalý jakot, naskočili nám z neho
zimomriavky.
Nasledovalo hlboké ticho, ktoré pôsobilo ešte horšie. Bál som sa, že Mia
urobí čosi hlúpe. Nesklamala ma, poznal som ju pridobre.
„Musíme mu pomôcť!“ vyhŕkla.
Zovrel som ju v náručí, nechcel som ju pustiť, ale vytrhla sa mi.
„Musíme mu pomôcť!“
„Mia, neblázni!“ šepkal som a ukazoval jej, aby taktiež stíšila hlas.
Bludičku priláka hlasný zvuk.
Znova na mňa pozrela ako na pomätenca, otočila sa a vykročila do tmy.
Čelovka už veľa svetla neposkytovala, ledva ožiarila najbližších pár
metrov.
Zaváhal som. Najradšej by som zostal na mieste, ale nechcel som znova
stratiť Miu. Nemyslím v rámci spolužitia – to ma v tej chvíli netrápilo.
Nestratiť známu ľudskú bytosť uprostred nočného lesa – môj jediný
horizont.
 Vydal som sa za ňou, napredovali sme pomaly, mal som dojem, že sa
vraciame do hustej oblasti čierneho lesa. Kmene tam boli mohutnejšie,
stromy oveľa staršie, neustále som zakopával o hrubánske prepletajúce sa
korene. Prisahal by som, že tam bolo chladnejšie než inde, vo vzduchu sa
vznášal odlišný zápach – neviem ho presne opísať, ale tak nejako voňajú
prastaré miesta.
Mia odrazu zastala, skoro som do nej vrazil.
„Aha!“ vydýchla.
Svietila na zem, čosi tam ležalo. Pokrčené a dorezané.
Najprv som sa preľakol, ale keď som lepšie zaostril, ukázalo sa, že to nie
je Bežanského mŕtvola.
„Andrejova bunda,“ šepla Mia.
Naozaj to bola konšpirátorova bunda – ležala v lístí, jeden rukáv
oddrapený, druhý dorezaný na franforce.
„Posvieť naokolo!“ prikázal som. Trhla sa, pohľad na bundu ju uhranul.
Pokrútila hlavou, mdlý svetelný lúč dopadol na blízke krovie, zem aj
zopár pokrútených kmeňov.
Nič, žiadny nález.
Iba pokrčená a dorezaná bunda v lístí.
„Andrej,“ dostala Mia cez stiahnuté hrdlo.
Aj keby Bežanský ležal iba kúsok od nás, nepočul by ju. Neupozorňoval
som ju na to, čím tichšie sme sa správali, tým lepšie. Andrejov osud ma
priveľmi netrápil, oveľa viac som sa bál o seba. Nevládny cukrovkár
upadajúci do kómy nám aj tak nepomôže. Jedinou pomocou mohol byť
Kerčel, ak sa už spamätal zo šoku.
„Kde je Dávid?“ vrátil som sa k načatej téme.
Mia sa prudko otočila, zasvietila mi rovno do tváre.
„Prestaň s tým, desíš ma!“ zavrčala.
Nečakal som taký výbuch, ale zaťal som zuby a nijako nereagoval.
Hádka či ostrá výmena názorov by nám neprospela. Radšej som si
zahryzol do jazyka, aj keď starosť o Kerčela bola v danej chvíli
racionálnejšia než starosť o tak či tak odpísaného Andreja. Je to kruté, ale
je to tak, dodnes na tom trvám.
„Mohli by sme –“ začala, ale nedokončila.
 Tmu znova preťal krik. Ak sme si mysleli, že už predtým Bežanský
ziapal ako o život, tentoraz to bola úplne iná trieda. Tak nejako revú ľudia,
keď ich napichávajú na kôl – aspoň si myslím.
Nebol to už ani ľudský krik, skôr akési zverské ručanie.
Doliehalo k nám odzadu – z miest, odkiaľ sme vyrazili. Žiadny Bežanský
tam nebol, nikto tam nebol!
Rev neustával, naopak, stupňoval sa. Stuhol som, nešiel by som tam ani
za boha.
Mia sa rozbehla, urobila zopár krokov, otočila sa a pozrela na mňa.
Nič nepovedala, iba na mňa hľadela.
Dávala mi poslednú šancu. Poslednú šancu, človeče. Pokrútil som
hlavou.
Ani za boha!
Na tvári sa jej nepohol ani sval, iba sa obrátila do tmy a zmizla v nej.
Vtedy mi definitívne vykĺzla z dosahu, vtedy sme sa oddelili. Cítil som
to každou bunkou, no nemohol som s tým nič robiť.
Najmä nie, ak to znamenalo nasledovať ju za vrieskajúcim Bežanským.
Zostal som stáť na mieste, nechal som ju ísť samu. Obklopila ma tma,
čakal som, čo sa bude diať. Andrej ešte chvíľu kričal, potom mu zrejme
odišli hlasivky.
Zaľahlo na mňa ticho, drvilo ma.
Netrvalo však dlho, krik sa vrátil. Tentoraz nevrieskal Bežanský, ale Mia.
Rozjačala sa, najprv od desu, neskôr sa do výkrikov pridružila bolesť.
Mal som sa rozbehnúť za ňou, chcel som, nič som si neprial viac!
Zostal som stáť, ani som sa nepohol. Ani som sa nepohol, kurva!
Kričala o život, trvalo to asi minútu, úplne som si za ten čas rozhrýzol
peru.
Keď konečne stíchla, rozplakal som sa.
Neviem, ako dlho som tam pofňukával, ale pomohlo to. Nervové
napätie, čo sa vo mne už zopár hodín hromadilo, sa uvoľnilo
a vyventilovalo. Keď pominula príbojová vlna vzlykov, trochu som sa
spamätal. Nárek mi prečistil myseľ – aspoň v rámci možností. Cítil som sa
ľahký, akoby sa mi telo vznášalo nad zemou. Nedoliehali ku mne žiadne
zvuky, už hodnú chvíľu som vôbec nič nepočul.
 Vstal som a opatrne vykročil. Pochlapil som sa, nikdy by mi nenapadlo,
že sa niekedy vybičujem k takému výkonu. Teraz to znie smiešne, ale keby
si tam bol, chápal by si. Každý krok k miestu, odkiaľ pred časom ziapali
Mia a Andrej, znamenal malý svetový rekord.
Našľapoval som čo najľahšie a šmátral rukami, aby som nevrazil
do stromu. Pomaly, pomaličky som sa posúval vpred. Pomedzi kmene
predo mnou presvitala slabučká žiara. Spočiatku som si myslel, že sa mi to
iba zdá.
Žiadne svetlo tam nie je.
Zažmurkal som, potriasol hlavou a pretrel si unavené oči.
Žiara tam stále bola.
Zastal som a zvažoval, čo si počať. Svetlo mohlo znamenať záhubu aj
záchranu – veď bez svetelného zdroja som odsúdený na niekoľkohodinový
pobyt v temnote. Ak zostanem iba tak postávať na mieste, chlad,
vyčerpanie a mučivý hlad ma môžu zabiť. Ak budem blúdiť potme, zájdem
ešte hlbšie do hôr alebo spadnem do priepasti či starej pivnice. Nech som
bol kdekoľvek, predsa len sa kdesi v neďalekom okruhu nachádzala
maringotka aj vyšľapaná cestička – príznaky civilizácie. Ak sa z lokality
vzdialim…
Takže som urobil ďalší krok. Chcel som pomôcť Mii a zároveň sa
zachrániť. Alebo možno v opačnom poradí – zachrániť sa a popri tom jej
pomôcť. Ak teda nebola akákoľvek pomoc zbytočná.
Ticho, úplné ticho.
Blížil som sa k svetelnému zdroju, kmene stromov aj kroviská v jeho
blízkosti vrhali dlhánske tiene. Nebola to chladná biela žiara, ale skôr žltý,
neveľmi silný svit.
Miina čelovka!
Chvíľu som nehybne vyčkával a natŕčal uši. Nič, ani tichý ston či
zapraskanie vetvičky.
Zaťal som zuby a urobil zopár posledných krokov. Prikrčil som sa
za najbližším kmeňom, očami behal do všetkých smerov, čakal som… Ani
neviem, čo presne som čakal, jednoducho, niečo.
Nevyskočila na mňa žiadna príšera, neuniesli ma mimozemšťania, ani
som neuvidel bytosti z inej dimenzie.
 Napriek tomu to bol šialený pohľad, na ktorý do smrti nezabudnem.
Boli tam obaja – Andrej aj Mia. Ležali v akomsi nízkom poraste –
prisahám, že to vyzeralo ako vysušené malinčie.
Andrej bol čudne pokrútený, do mozgu sa mi vrylo iba zopár bizarných
detailov. Bol bosý, ruky aj predlaktia zakrvavené, sveter rozdriapaný. Tvár
mal opuchnutú, ofinu oškvŕknutú od ohňa, aj keď som nevidel žiadne
ohnisko alebo spáleninu. Iba zopár miest v krovisku okolo Bežanského
vyzeralo ako opálené plameňmi.
Andrej bol mŕtvy alebo v bezvedomí, nejavil žiadne známky života a už
vôbec nie bdelého vedomia.
Obďaleč ležala Mia – vystretá na chrbte. Tvár a vyhasínajúcu čelovku
mala nasmerovanú k nebu, oči široko roztvorené.
Dýcha, nedýcha?
Priskočil som k nej, pričupil sa a chytil ju za plecia. Dýchala, dokonca
zažmurkala, no zreničky sa jej nepohli, nepozrela na mňa, stále civela
kamsi do čiernej oblohy.
„Mia! Mia!“ triasol som ňou.
Nedočkal som sa žiadnej reakcie, vyzerala ako napoly oživená bábika.
Pohľadom som jej prebehol po tele, hľadal som krvácanie a zranenia.
Nenašiel som nič, jedine pravý rukáv bundy čosi dorezalo alebo
dotrhalo. Napadlo mi, že na nich zaútočilo nejaké zviera, ale rýchlo som tú
myšlienku zapudil. Rezy boli pritenké, takmer chirurgické, vôbec
nevyzerali ako po pazúroch.
„Mia!“ Znova som ňou zatriasol, tentoraz azda prisilno, zazdalo sa mi, že
jej odpadne hlava.
Pozrela na mňa, do očí sa jej vrátil slabučký náznak vedomia. Videl som,
že ma spoznala, natiahla ku mne ruku.
„Dávid,“ vydýchla.
„Čo je s Dávidom?“ snažil som sa.
„Dávid,“ zopakovala a prstami sa mi dotkla tváre. Považovala ma
za Kerčela! Rozkrútila sa mi hlava, zažmurkal som, zasekol sa mi dych.
Poviem ti teraz niečo, čo sa nedá pochopiť. Nechcem od teba, aby si to
chápal, alebo mi veril. Ale netajím ti nič, neskrýval som ani hnusné veci
o sebe, takže poviem na rovinu aj toto.
 Keď ma oslovila ako Dávida, na chvíľu, na maličkú chvíľu, som sa cítil
ako niekto iný.
Ako Dávid Kerčel.
Ja som Dávid Kerčel, teda, vtedy som ním bol.
Neexistoval žiadny môj blog, nebýval som v Žiline a mal som
tridsaťosem rokov.
Vravím, nedá sa to pochopiť a skúšať to vysvetliť alebo opísať je čistá
psychiatria. Poznáš českú komédiu Zítra vstanu a opařím se čajem? Ak nie,
pozri si, je to skvelý film o cestovaní v čase, rôznych časových vrstvách
a dvojníkoch ľudí, ktorí žijú v odlišných časoch. Uvidíš tam scénu, ktorá
dosť vystihuje, ako som sa cítil a ako sa cítim aj teraz, keď sa to snažím
vysvetliť. Pozri si to a pokojne to aj cituj, nech vieš aspoň približne, aké to
je.23
Kto, kde, kedy, s kým?
Sadol som si na zadok, stiahol Mii rukavicu a držal ju za studenú ruku.
Z času na čas ju myklo, akoby sa jej v hlave odohrával nejaký príbeh, sen
či azda spomienky na to, čo prežila. Aj keď mala otvorené oči a vnímala, že
som pri nej, nebola v bdelom rozpoložení. Zároveň však ani nespala,
zasekla sa kdesi medzi oboma stavmi. Alebo ju tam čosi zaseklo.
Držal som ju za ruku, hladkal ju, z času na čas som pozrel na Andreja.
Popáleniny mu ešte viac otiekli a napuchli, ale hruď sa mu stále dvíhala
a klesala. Dýchal, aj keď len plytko a trhane.
Čupel som pri nich, netušil som, čo robiť – veď som si ani nebol
na istom, kto vlastne som.
Nebudeš vedieť, čí si.
Presne tak som sa cítil. Pokiaľ ti niekto alebo niečo nevyrazilo vlastnú
identitu z hlavy, nepochopíš, aké to je. Kdesi som čítal, že identita nie je
nič viac než súhrn spomienok a vzťahov s ostatnými ľuďmi. Čosi na tom
bude. Len čo sa spomienky aj vzťahy rozsypú ako domček z kariet,
prestávaš mať istotu, kto vlastne si.
Dávid, ozýval sa mi v ušiach Miin výdych.
Odjakživa som predsa Dávid, či nie? Sprevádzam v horách dvojicu
pomätencov, sám nechápem, ako som sa do toho mohol nechať navŕtať.
Pozdravujem vás, hory, lesy, z tej duše pozdravujem vás.
 Alebo nie som Dávid, žiadny Dávid Kerčel? Som ktosi iný?
Ale kto?
Krajčovič, Krejčovič?
Boli sme tam štyria, piati, alebo len traja?
Poriadne som sa domotal, tak nejako vyzerá šialenstvo zvnútra.
Slimačia ulita.
Stačila chvíľa, ešte krátka chvíľa, a nikdy by som sa nevymotal, nenašiel
by som cestu späť.
Mia sa náhle strhla, zovrela mi ruku mrazivými prstami.
Prudko sa posadila, v očiach záblesk vedomia.
„Musíme ísť!“ šepla. „Musíme ísť preč.“
Vyjavene som na ňu hľadel, nezmohol sa na žiadnu reakciu.
Vydriapala sa na nohy, keby som nezačal konať, nechala by ma tam.
Poháňala ju akási horúčkovitosť, stále nebola pri bdelom vedomí, no
pohybovala sa kdesi pod jeho hladinou.
Akoby odspodu narážala do vrstvy priehľadného ľadu a snažila sa
vynoriť. Zúfalo narážala do prekážky, dúfala, že ju prerazí, vynorí sa
a nadýchne príčetnosti. Namiesto toho však zostávala uväznená, priblížila
sa k hladine, ale nevynorila sa. Napriek tomu sa nevzdávala, už-už kamsi
vykračovala, bol to jej finálny zápas o seba samu.
Vstal som a chytil ju okolo pliec. Chvela sa, telo mala stuhnuté, svaly
napäté. Všetku energiu, čo jej zostávala, vkladala do toho, aby vykročila
do lesa.
Pozrel som na Andreja. Za celý čas sa ani nepohol, nenastalo uňho
žiadne vypätie, zostával ponorený hlboko pod hladinou.
Otočili sme sa mu chrbtom a vykročili do tmy.
Jasné, bol to rozsudok smrti, veď sa nachádzal v kóme a ledva dýchal.
Lenže tak či tak by sme mu nepomohli.
Na moment som zaváhal, ale Miina nástojčivosť ma premohla.
„Musíme zmiznúť,“ šepla.
Aj v mojom stave mi došlo, ako dvojzmyselne to znie. Musíme zmiznúť.
Miu voľačo poháňalo, celou bytosťou potrebovala odísť z miesta, kde
čosi videla a zažila.
Čo videla? Čo tam videla⁈
 Nedokázala zotrvať v priestore, kde niečo dorezalo a popálilo Andreja.
Nedokázala tam zostať, ušla by, aj keby to znamenalo päťdesiat či sto
rozsudkov smrti.
Musíme zmiznúť, ozývalo sa mi v hlave, keď sme sa strácali v tme.
Žltý lúč čelovky toho veľa neosvetlil, no postrehol som, že vychádzame
z najhustejšej časti lesa. Aj kmene boli čoraz tenšie, nepôsobili prastarým
dojmom.
Vliekli sme sa zopár minút alebo hodinu, nebol v tom žiadny rozdiel.
Zo všetkých síl som podopieral Miu, no čochvíľa oťažievala, nohy jej
prestávali slúžiť, telo už nevládalo, vypovedalo službu.
Sám som na tom nebol oveľa lepšie, za normálnych okolností by som už
dávno skolaboval, čudoval som sa sám sebe, kde som objavil toľké rezervy.
Lenže všetko sa raz skončí, aj posledné zásoby dôjdu, zostane prázdna
špajza.
Prázdna, úzka špajza.
Podlomili sa mi kolená, odrazu som nevládal urobiť ani krok. Mia sa
o mňa opierala celou váhou, neudržal som ju ani seba, zrútili sme sa
do lístia.
Posadil som sa, chytil Miu do náručia a držal ju ako dieťa.
Civela na mňa, videl som jej v očiach, že ma spoznáva, aj keď zostávala
uväznená pod hladinou a vrstvou ľadu, na opačnej strane sklenenej steny.
Keď sa vybrala zachrániť Andreja, čosi tam zažila a videla, čosi ju
oddelilo od sveta, kde vládne aspoň občasná príčetnosť, uviazla na druhej
strane.
„Za ohybom… Dvojité svetlo… Rozpálené vtáčie stopy, kolmé priepasti
a živé špirály,“ šepotala.
„Čože?“
„Kolmé priepasti… Hviezdy musia vyšumieť,“ vydýchla. Blúzni, pomyslel
som si. Dnes si tým nie som taký istý, možno neblúznila, možno sa snažila
opísať niečo neopísateľné; niečo, pre čo neexistujú žiadne primerané slová,
lebo to leží mimo sféry ľudských zážitkov i jazyka.
Bolo to posledné vzopätie, posledná snaha preraziť sklenenú stenu.
Nepodarilo sa, oči jej zmatneli; stále ma vnímala, kričala na mňa
pohľadom, aby som jej pomohol, kričala, že predsa patríme k sebe, no
zároveň sa ponárala čoraz hlbšie, strácala sa mi z dosahu.
„Mia! Mia!“ ziapal som a bezmocne ňou triasol. Umierala mi v náručí –
nie telesne, ale duševne. Každou sekundou sa zabárala hlbšie a hlbšie,
klesala ku dnu, vzďaľovala sa od hladiny, aj keď si zúfalo priala, aby som ju
zachytil a pomohol jej vynoriť sa.
Nemal som ako, nemal som ako!
Jediné, na čo som sa zmohol, bolo vykrikovať jej meno, až kým mi
neodišli hlasivky.
Držal som ju v náručí, do neba svietil lúč z čelovky, okolo nás hustá tma.
Svetlo bolo čoraz redšie, strácalo sa.
Aj Mia vyhasínala, iskra v jej očiach sa rozplývala, už som ju nevidel.
Napokon sa baterka vybila a zhasla, zostali sme v úplnej tme.
Cítil som, že už nedržím Miu, ale len žijúce telo, v ktorom sa rozpadla,
rozložila duša.
Mia zmizla, stratila sa, nenávratne zablúdila. Rozpálené vtáčie stopy,
hviezdy musia vyšumieť. Vyhasla.
Nepomohlo, že zabojovala zo všetkých síl, sklenená stena nepovolila.
Bolo to, ako keď sa mucha pokúša uniknúť z izby, z cudzieho
a nepochopiteľného sveta, v ktorom sa náhle ocitla. Naráža do okna,
opakovane vráža do skla, za ktorým cíti svetlo, slobodu a známy svet,
naráža znova a znova, no bezvýsledne. V tme a zime som pochopil, že to
sme vlastne my – tie muchy. Tribeč je dobrý učiteľ, ukázal mi, ako sa veci
majú. Nerobíme nič iné – po celý čas iba nezmyselne narážame
do prekážky, ktorú síce nevidíme, ale snažíme sa ju prekonať. Vrážame
do sklenenej steny, skúšame to znova a znova. Samozrejme, bezvýsledne.
Podobne ako mucha, ani my nemáme žiadnu šancu – veď svojou chabou
mysľou nedokážeme ani len obsiahnuť, a už vôbec nie pochopiť, rozsah či
povahu prekážky. Napriek tomu to skúšame, dookola opakujeme
neúspešný postup, až kým sa nevyčerpáme a neskapeme. Ľudský život
v kocke. Nikto neochutná, čo sa nachádza za sklom, a ak tam niekto predsa
len prenikne, už nikdy sa nevráti naspäť.
Ako Mia.
Sedel som v studenom lístí, držal ochabnuté, no stále živé telo, a triasol
sa od chladu. Sedel som tam dlho, pripadalo mi to ako večnosť. Napokon
však temnota predsa len trochu zredla, z okolia vystúpili kontúry stromov
aj terénu.
Blížil sa úsvit, blížilo sa ráno. Nie vždy je to dobrá správa.
Keď sa rozvidnilo, zistil som, že v náručí zvieram živú bábiku
s premazanou mysľou.
To, čo videla a zažila, ju úplne preformátovalo. Dva a dva pre ňu už
nikdy nebudú štyri. Telom bola síce pri mne, ale mysľou na opačnom konci
galaxie, vo svete, kde sa dvanásť píše ako desať.
Pozviechal som sa zo zeme – vôbec som nepremýšľal o tom, čo robím,
nemal som žiadny plán. Aj bývalá Mia sa postavila, tmolila sa pri mne,
bezducho kopírovala môj pohyb. Hanbím sa za to, no v mátožnom stave,
v akom som sa nachádzal, mi napadlo, že som získal perfektnú zombíčku.
Vlastne to ani nie je vtip, z priateľky som si urobil živú mŕtvolu. Spôsobil
to môj nápad, moja posadnutosť. Nemusíš ma utešovať, viem, že je to tak
a žijem s tým každý deň. Veď aj preto sa už tak dobre nedržím. Preto som
ťa oslovil a vyrozprával ti všetky tie sračky. Nech s tým urobíš čokoľvek,
som rád, že všetko zostane zaznamenané. Lebo váha toho, čo som im
všetkým spôsobil, je… Neviem, ako dlho dokážem… Rozožiera to… Veď
hádam chápeš.
Ešte to ale dopoviem, nech to máš kompletné. Motali sme sa v lese,
blúdili sme – dokonalý chaotický pohyb. V kútiku duše som dúfal, že spolu
s východom slnka sa rozjasní aj Miina myseľ. Nič také, nenastalo v nej
žiadne brieždenie. Kráčala za mnou, tupo ma nasledovala, pripomínala
zmätené šteňa. Nech videla čokoľvek, úplne jej to premazalo mozgové
závity a rozhodilo neurónové okruhy.
Aj ja som sa postupne prepadal do akéhosi tranzu či blúznenia. Hlad,
smäd, vyčerpanie a prechladnutie si vyberali svoju daň. Cítil som, že mám
horúčku, všetko sa okolo mňa krútilo. Lesné zvuky sa strácali v hučaní
alebo vystupovali s neprirodzenou ostrosťou. Začul som dunenie zvona.
Umieráčik, veľmi príhodné.
Dunenie neprestávalo, no nevenoval som mu pozornosť. Zvuková
halucinácia, čo iné? Tribeč sa chce na záver ešte trochu pobaviť, vzbudiť
v nás nádej, podobne ako so Žibricou.
 V diaľke zakikiríkal kohút, doľahol k nám aj brechot psov. Súvislosti sa
mi v mozgu skladali len veľmi pozvoľna. Chvíľu trvalo, kým mi došlo, že sa
blížime k akejsi dedinke či obci. Potriasol som hlavou, veľmi to nepomohlo.
Stále som blúznil, no chytil som Miu za studenú ruku a vykročil k zvukom.
Dodnes na to nemám jasné spomienky, pamätám si iba záblesky
vystupujúce z hmly.
Čoraz redší lesný porast, zvažujúca sa lúčka a pod ňou strechy
rodinných domov. Nevyvolalo to v nás žiadne emócie. Jediné, na čo som sa
sústredil, bolo dovliecť sa k stavbám, do civilizácie. Posledné metre boli
najťažšie, čím bližšie bolo vykúpenie, tým namáhavejšie sa nám kráčalo.
Napokon sme však predsa len došli na cestu. Tam ma dobehlo totálne
vyčerpanie, zrútil som sa na asfalt, nehybne ležal a sledoval Miu, ktorá
pri mne bezradne stála.
Po čase k nám pribehli akísi ľudia, rozrušene sa čosi pýtali, ale nedostal
som zo seba ani slovo. Práve naopak, prítomnosť ľudí, záchrana, ma
dorazila, privrel som viečka a omdlel, alebo sa prepadol do horúčkovitého
spánku.
Keď som prišiel k sebe, ležal som na váľande v cudzej predsieni. Mia
sedela v kresle vedľa mňa a hľadela do prázdna. Nevedel som, kde vlastne
sme, ale konečne som to bol znova ja, žiadny Kerčel ani Krajčovič…
Spánok či bezvedomie fungovali ako reset, len čo sa operačný systém
znova rozbehol, načítal moju starú identitu.
Dedinčania k nám priviedli cudzích chlapov, čosi im vysvetľovali
a ukazovali na nás. Zrejme išlo o záchranárov, lebo nám svietili do očí
a merali tep. Jeden sa ma niečo pýtal, musel otázku opakovať, kým som ju
zachytil.
„Bolo vás viac?“ zaujímal sa.
„Áno,“ prisvedčil som s vypätím síl.
Chlap sa otočil k ostatným. „Ten bude patriť k nim,“ povedal.
Nevedel som, o kom hovorí, ale skrsla vo mne nádej, že našli Dávida
alebo Andreja. Živých alebo mŕtvych? napadlo mi vzápätí.
„Koho ste našli?“ zachrapčal som.
„Andrej Bežanský. Hovorí vám to niečo?“
 Prikývol som. Ani v poblúznenom stave mi nešlo do hlavy, ako mohli
tak rýchlo objaviť Bežanského telo.
„Našli ho ráno pri Lefantovciach,“ objasnil chlap.
„Bol v bezvedomí. Hypoglykemický šok. Ale nadopovali sme ho
glukózou a chytil sa.“
„Žije?“ neveriacky som krútil hlavou.
„Áno, nebojte sa.“
„A čo Dávid?“
„Kto?“
„Dávid Kerčel,“ dostal som zo seba.
„Ďalší? Koľko vás vlastne bolo?“
„Štyria alebo piati,“ nevedel som sa rozhodnúť.
Chápavo na mňa pozrel, prikývol. „Ste ešte v šoku, to prejde.“
Lenže to neprešlo. Naložili nás do sanitky a odviezli do nemocnice. Čím
viac som prichádzal k sebe, tým viac podivných a zničujúcich správ sa
na mňa hrnulo. Bolo ich neúrekom, takže len v skratke.
Bežanského naozaj našli pri Lefantovciach. To znamená na severnej
strane západnej časti pohoria. Nás zachránili v obci Jedľové Kostoľany,
ktorá sa nachádza v najvýchodnejšom cípe Tribeča. Prirodzene, na južnej
strane. Vzdialenosť od Lefantoviec je dvadsaťsedem kilometrov vzdušnou
čiarou. Navyše pri tom musíš prekonať hrebeň celého pohoria.
Ako sme sa mohli dostať do najvýchodnejšieho cípu, keď sme po celý
čas postupovali od Zlatna a Javorového vrchu na západ? Ako sa mohol
Andrej, ktorý bol, mimochodom, v kóme, dostať až k Lefantovciam
na opačnej strane hôr?
Ale to bola iba rozcvička, ozajstné pecky prišli vzápätí. Bežanský sa ako-
tak pozbieral. Lenže si dokopy nič nepamätal alebo o zablúdení nechcel
rozprávať. Napokon, ako nás počas výpravy sám ubezpečoval – ľudia, ktorí
záhadne zmiznú či zablúdia a ktorých sa podarí objaviť, takmer nikdy
nehovoria o tom, čo zažili. Buď si to nepamätajú, alebo rozprávať nechcú,
prípadne nemôžu, lebo jednoducho nemajú žiadne slová, ktoré by vystihli,
čo sa im stalo. Ani pôvod svojich zranení a popálenín Bežanský neobjasnil.
Jediné, na čo sa zmohol, bolo tvrdenie, že sme do hôr vyrazili traja – on, ja
a Mia. O Kerčelovi ani slovo.
 Mia nekomunikovala vôbec, takže to bolo moje tvrdenie proti jeho
tvrdeniu. Keby mi drahá Mia neroztrieskala mobil, mohol by som im
ukázať aspoň fotografiu. Lenže takto… Nevyhlásili ani pátranie, čakali, či
sa niekto ozve. Dávid Kerčel však nikomu nechýbal – ani rodine, ani škole,
nikomu. Žiadny nezvestný učiteľ, nikto s takýmto menom pôsobiaci
v Nitre.
Napokon sa teda priklonili k Bežanského tvrdeniu. V nemocnici ma
navštevoval psychológ a vysvetľoval mi, že si z toho nemám robiť ťažkú
hlavu. Silný stres a šok vraj často vytvoria akési fantómové spomienky
na udalosti, ktoré sa neudiali, a na ľudí, ktorí neexistujú.
V trojici sme sa vybrali na Tribeč, no poblúdili sme. Nič iné sa nestalo.
Našťastie sa nás všetkých podarilo zachrániť. Lenže… predsa len všetko
dopadlo tragicky. Rovnaký psychológ mi vysvetľoval, že prudký stres
na každého pôsobí inak. Niekto sa z takýchto stavov pomerne rýchlo
pozviecha, iný toľko šťastia nemá.
Mia toľko šťastia nemala. Úľak v nej vraj spustil akýsi psychiatrický
proces, nevrátila sa do bdelého vedomia ako ja s Andrejom. Stále
odmietala komunikovať, a čo je horšie, odmietala aj potravu.
Nechal som psychológa, aby sa vyrozprával, no vedel som svoje. Mia
zažila a videla niečo, čo ju rozbilo na kusy. Premazalo jej to mozog,
nechcela jesť, lebo už nechcela žiť; po tom, čo videla, to už nemalo žiadny
zmysel.
Už naozaj iba v skratke, o tejto skurvenej dohre sa mi rozpráva najťažšie.
Po čase ma prepustili, dochádzam na pravidelné kontroly. Okrem toho
nikto príliš nerieši, čo sa nám vlastne stalo. Napokon, z vonkajšieho
pohľadu je to úplne jasné. Vybrali sme sa stanovať do zimných hôr
a nezvládli sme to. Zablúdili sme, takmer sme tam pomreli. Nedošlo
k žiadnym stratám na životoch, nikto nechýba, jedine zachránené dievča
zostalo ako padnuté na hlavu. Čo už, mladí mali vedieť, do čoho sa púšťajú,
a lepšie sa pripraviť.
Mia stále odmietala potravu aj akúkoľvek komunikáciu. Museli ju
natrvalo hospitalizovať. To znamená, že ju zavreli na psychiatriu.
Normálne ju tam zamkli, z času na čas sa k nej dostanem, ale je to rovnaké,
akoby som tam nebol. Sedí alebo leží, čumí do prázdna, nič viac. Úplná
troska. Dopujú ju silnými liekmi, nasilu ju kŕmia, no nemám dojem, že jej
to pomáha. Vôľa žiť sa v nej úplne vypla, pochybujem, že sa ešte niekedy
naštartuje.
Či za to môžem? Jasné, že áno. Začalo sa to v blázinci a tam sa to aj
skončilo, aspoň pre Miu. Keď som objavil čierny trezor, chcel som jej kúpiť
darček, potešiť ju…
Toto je výsledok. Bolo to celé môj nápad, moja posadnutosť. A najmä
moja hlúposť. Všetko pre jebnutý blog. Mobil sa mi nepodarilo oživiť,
prišiel som o všetok materiál, čo som tam nakrútil. Ale aj keby som oň
neprišiel, na nič z toho by som sa už nedíval, nepočúval by som jedinú
nahrávku. Vymazal som aj svoj drbnutý blog, internetu sa vyhýbam.
Mám teraz veľa voľného času, čo nie je dobre, lebo aj mne v mozgu
hlodá červotoč, ktorý sa mi tam zavŕtal na Tribeči. Robím, čo môžem, ale
už sa nedržím tak dobre ako predtým – keď som bol s Miou. Dohliadala
na mňa, všetko s ňou bolo iné. Teraz? Aj pika a horších chujovín si
doprajem častejšie, nebudem ti klamať. Hlodá to vo mne, všetko, úplne
všetko, čo mi aspoň na chvíľu pomôže a uľaví, je dobré, chápeš?
Keď nemám nič v sebe, rozmýšľam nad vysvetleniami. To je zo všetkého
najhoršie. Akonáhle začneš hľadať vysvetlenia, si v riti. Ale neviem sa
tomu ubrániť. Stačí chvíľa nepozornosti a už nad tým premýšľam.
Stále mi v ušiach znie Kerčelovo bľabotanie. Viem, že by som nemal ani
pripúšťať, že tam s nami nejaký Kerčel bol, lenže si naňho priveľmi jasne
spomínam a určite to nebol žiadny duch, takže sorry. Keď som ho videl
naposledy, vypľúval zo seba rôzne fyzikálne výrazy. Niektoré som si
zapamätal a pozrel sa na ne. Chcel som vedieť, čo sa nám Kerčel, ktorý,
samozrejme, neexistoval, vlastne snažil povedať.
Väčšina z toho sa normálnym rozumom ani nedá pochopiť. Boli to
najmä mená fyzikov, ktorí rozpracovali rôzne teórie o čiernych dierach,
multivesmíroch, paralelných dimenziách a podobných záležitostiach.
Kerčel sa aj vo svojom poslednom ťažení snažil aspoň nejako postihnúť, čo
sa vlastne deje. Moc sa mu to nepodarilo, fyzikálne sračky možno pomohli
jemu, no mne neobjasnili vôbec nič. Nemám na to rozum a najmä si
myslím, že skúšať niektoré veci rozumovo pochopiť je ten najhorší možný
prístup. Pravda, odmalička sme programovaní, aby sme hľadali
vysvetlenia, toto nutkanie iba tak nevypneš. Ale treba sa o to snažiť, najmä
v prípadoch, aký sme zažili aj my.
Každopádne, zaujalo ma jedno prirovnanie. Roy Kerr bol matematik,
ktorý sa zaoberal možnosťami prechodu čiernou dierou – do iných
vesmírov, dimenzií či realít. Rozpracoval teóriu takzvaných rotujúcich
čiernych dier. Oproti predchádzajúcim modelom táto teória načrtávala
možnosť, že človek by počas prechodu čiernou dierou nemusel nutne
zahynúť. Takéto cestovanie má iba jedinú chybičku. Z rôznych
matematických a fyzikálnych príčin by cesta bola jednosmerná. Prejdeš
rotujúcou čiernou dierou a ocitneš sa v inom vesmíre. Aj keď, ten iný
vesmír nemusí vyzerať odlišne. Možno by si si takýto prechod ani
nevšimol. Odrazu by si bol v absolútnej cudzote bez toho, aby si o tom
vedel. Nech by to bolo akokoľvek, jedna vec je istá – neexistovala by
žiadna spiatočná cesta. Z cudzieho vesmíru by si cez ďalšiu čiernu dieru
mohol cestovať jedine do ďalšieho cudzieho vesmíru. Nikdy však naspäť.
Prirovnávajú to k výťahu v mrakodrape. Každé poschodie predstavuje
odlišný vesmír. Mrakodrap má nekonečný počet poschodí. Kerrova čierna
diera spája všetky poschodia ako výťahová šachta. Ibaže výťah sa nikdy
nemôže pohybovať nadol, je v ňom iba tlačidlo hore. Len čo opustíš
niektoré poschodie, už nikdy sa doň nemôžeš vrátiť.
Pekne desivá predstava, čo? Kerčel balansujúci na hrane šialenstva nám
možno chcel naznačiť, že sa nám prihodilo čosi podobné.
Realita, v ktorej sme sa na výpravu vybrali piati.
Realita, v ktorej existoval Dávid Kerčel.
Realita, v ktorej mal dom štyri miestnosti, a ďalšia realita, v ktorej ich
mal päť.
Možno sme na Tribeči blúdili v rôznych vrstvách, ktoré sa prelínali.
Z jednej sme vystúpili, do ďalšej vstúpili a tak ďalej. Cesta naspäť je
nemožná, takže sme napokon uviazli tu. Vo svete, kde nikdy nežil žiadny
Dávid Kerčel, ani žiadny piaty člen skupiny. A čo keď to funguje aj
opačne? Veď ten mŕtvy muž, ktorého našli v päťdesiatych rokoch
pri Oponiciach, nikomu nechýbal a nikdy nezistili, o koho vlastnej išlo.
Možno o nikoho. V našej realite, kam vkĺzol, bol proste… nadbytočný.
 Pripadá ti to šialené? Ver tomu, že aj mne. Ako som povedal, niektoré
veci a zážitky je lepšie nechať tak, ani sa nepokúšať vysvetliť ich.
Lebo len čo začneš, nemá to konca. Kerrova čierna diera je iba jedna
teória, existujú ich desiatky. Fyzici sa zamýšľajú napríklad nad zošívaným,
inflačným, bránovým, cyklickým, kvantovým či holografickým
multiverzom.
Ani nevieš ako a prepína ti z toho. Ľudský mozog nie je uspôsobený
na premýšľanie o takýchto veciach. Nech to už bolo akokoľvek, stále
môžem iba špekulovať. Akoby sa na Tribeči nachádzal akýsi priesečník;
s fyzikou či bez nej, na veci to nič nemení. Akoby sa tam v niektorých
miestach pretínali rôzne možnosti, vesmíry, identity…
Chvíľu som mal naozaj dojem, že som Dávid Kerčel. Keď som pískal
na píšťalke a z nočného lesa počul desiatky, stovky podobných hvízdaní,
nebola to akási suma všetkých realít? Vieš, čo myslím – vlnu všetkých
možností. Každé hvízdanie pochádzalo odo mňa, no odohrávalo sa
v rôznych časoch a na rôznych miestach; v tom priesečníku sa všetko
zbiehalo a stretalo… Všetky možnosti koncentrované do jediného miesta
a času.
Takéto pomätenosti mám v hlave sedem dní v týždni, neviem ich odtiaľ
dostať! Pritom všetko mohlo byť aj inak, možností je veľa. Možno nám
naozaj iba preplo zo zimy a vyčerpania, také prípady sa stávajú.
Spomienky sa pomotajú s halucináciami a už to ide. Ani za boha
nerozoznáš, čo je čo. Nakoniec, po celý čas sme vlastne nevideli nič
nadprirodzené, žiadne prízraky ani paranormálne úkazy. Jedine tie svetlá
v lese boli zvláštne, ale určite nie nevysvetliteľné. Chaos vzniká až z celku,
z toho, ako sa jednotlivé spomienky spájajú a aký obraz vytvárajú.
Snažil som sa kontaktovať Bežanského, ale vôbec som sa k nemu
nedostal. Jeho matka ma zdrbala ako sirotu. Vraj ak mu nedám pokoj,
zažaluje ma za to, čo som spôsobil. Akoby som si všetko neodsieral každý
deň. Je to… Nevieš si predstaviť… Zožiera ma to, skurvene ma to zožiera.
Stačí, že si spomeniem na Miu, a som v úplných sračkách. Kým som bol
v nemocnici, ešte aj naša korytnačka zdochla od hladu.
Žijem vôbec v rovnakej realite, v rovnakom vesmíre, než bol ten,
v ktorom som s Miou vyrazil na prieskum Tribeča?
 Najprv som si myslel, že zmätenie časom prejde, že sa trhlina zacelí, ale
kdeže. Naopak… Je to čoraz horšie, štrbina sa čoraz viac otvára.
Nechce sa mi vstávať z postele, nevládzem, každý deň je horší. Veď preto
som chcel, aby sa tie sračky aspoň zaznamenali. Len to nejako spracuj
a dostaň medzi ľudí, o nič iné ťa neprosím. Nech si o tom každý myslí, čo
chce, nemusia tomu veriť, je mi to jedno. Ale dostaň to medzi ľudí, nech sa
o tom aspoň vie, aby to všetko nebolo úplné zbytočné.

17 Text uverejňujem s láskavým súhlasom skupiny Zrní (www.zrni.cz).

Skladbu aj celý album, na ktorom sa nachádza, si môžete vypočuť
na youtube (Hýkal sa začína v deviatej minúte a devätnástej sekunde):
hps://youtu.be/d3FCgrQzw84?t=9m19s Pozn. J. K.
18 Igor sa tu odvoláva na moju knihu Stra. Pozn. J. K.
19 Niektoré detaily o tomto známom a tragickom prípade uvádzam
v knihe Stra. Pozn. J. K.
20 Prehľadný, vecný a informatívny článok o tomto jave sa dá prečítať
na adrese: www.moskyt.net/bludiy-modre-plaminky. Pozn. J. K.
21 V tejto časti sa Igorovo rozprávanie začína trieštiť. Vôbec sa
nepozastavil nad tým, že Pusté a Kochanovská hora sú od Veľkého Tribeča,
kde skupina strávila noc, vzdialené vzdušnou čiarou takmer desať
kilometrov na juhozápad. Pokračoval v rozprávaní, akoby si tento rozpor
a nezrovnalosť vôbec nevšimol, ani si ho neuvedomoval. Takáto
diskontinuita ma zaujala, takže som do výpovede nevstúpil, ani ho
na podivnosť neupozornil. Jeho nevšímavosť k nej, respektíve neschopnosť
postrehnúť túto trhlinu, sa mi zdala výpovednejšia než akékoľvek
vysvetlenia.
Napriek tomu ma však udivovalo napríklad toto: ako sa do danej lokality
z provizórneho tábora pod Veľkým Tribečom v priebehu niekoľkých hodín
dostali? Čo sa stalo s plánom objaviť hneď ráno magistrálu na Veľkom
Tribeči a zísť po nej do Zlatna? Aký význam malo vybrať sa po hrebeni
smerom ku Kochanovskej hore (ak boli naozaj v tejto oblasti), keď tadiaľ
od Veľkého Tribeča nevedie žiadny oficiálny chodník, a kráčali teda
„naslepo“ cez hustý les? Načo tam išli, navyše bez jedla, a strácali
drahocenný čas aj energiu namiesto zostupu do niektorej z dolín?
Nič z toho Igor nevysvetlil, akoby mu tieto či podobné otázky ani
s odstupom času vôbec nenapadli. Pozn. J. K.
22 Igor sa pri rozprávaní nepozastavil nad tým, že iba pred chvíľou
hovoril o úbočí ako o holom a nezalesnenom; bez kríkov a stromov. Pozn. J.
K.
23 Domnievam sa, že ide najmä o nasledujúci monológ: „Honzo, já vím,
že jsi Jan. Já to vím. Já jsem taky Jan. Já jsem taky Jan, my jsem teď oba dva
Jan. No já jsem ty, rozumíš? Já jsem ty, jenže ze včerejška. Ty jsi dnešní Jan.
Já! Rozumíš? Taky se vydávaš za Karla, jako já.“ Pozn. J. K.
 DOSLOV AUTORA

Dostaň to medzi ľudí, aby to všetko nebolo úplne zbytočné – posledné

slová, čo som od Igora počul. Aspoň čo sa týka nahrávania. Keď sme skončili,
už mu vôbec nebolo do reči. Čosi doňho vošlo, zdvihol sa a poberal sa preč.
Priznám sa, trou ma to zamrzelo. Počas naši stretnutí mi rozprával
o citlivý, priam intímny vecia a stavo, otváral sa predo mnou. Aj
preto vo mne vznikol pocit, že medzi nami existuje akési porozumenie,
najradšej by som mu položil ešte aspoň tisíc otázok. Lenže nič z toho sa
nekonalo. Len čo ukončil rozprávanie, vydýol si, akoby splnil misiu,
na ktorej mu záležalo. Okrem nej mu už asi nezáležalo vôbec na ničom.
Vstal, na rozlúčku zamrmlal zopár slov a odišiel. Ani mi nepodal ruku, proste
sa vyparil. Hoci nie som práve najvrelejší človek, až taký náhly a ladný
koniec som nečakal. Došlo mi, že som bol pre Igora iba prostriedok, akýsi
reproduktor, ktorý mal jeho príbeh rozšíriť do sveta, medzi ľudí, tak, ako si
prial. Nič navyše, žiadne medziľudské väzby už nerozvíjal, zámerne osekával
všetky i výhonky. Akoby necel, aby ho tu čokoľvek držalo.
Nebudem fantazírovať, ani dramatizovať, hoci zakončenie takéhoto
príbehu domnienkou, že jeho nešťastný rozprávač spáal samovraždu, by
mu nepoybne pridalo zopár beletristiý bodov. O tie mi však tentoraz
nejde. Preto len uvediem, že odvtedy sa mi Igor neozval, nekontaktoval ma,
ani nereagoval na moje emaily. Snažil som sa ho vypátrať, ale neuspel som.
Netuším, čo sa s ním stalo, od júna 2015 som od neho neobdržal žiadnu
správu. Zdá sa mi, že toto ohnivko sa definitívne pretrhlo a spolu s ním som,
žiaľ, prišiel aj o akékoľvek prepojenie na Miu (poznám iba jej prezývku
a krstné meno), Andreja a ďalšie osoby spomenuté v rozprávaní. Bez Igora sa
k nim nemám ako dostať, ani o ni čokoľvek ďalšie zistiť.
Až neskôr mi došlo, že jeho zhoršujúci sa stav určite súvisel s tým, že začal
znova užívať drogy. Možno bol záver jeho príbehu iba báorkou, čo vzišla
z prefetovanej mysle. Veď nepredložil žiadne dôkazy, dokopy nič, čo by
potvrdzovalo jeho uletené blúznenie. Alebo to bolo naopak a k drogám ho
naozaj dohnala trauma zo zážitkov na Tribeči. Ťažko povedať, čo bola
príčina a čo následok.
Posledné, čo mi kládol na srdce, bolo, aby som jeho príbeh dostal vonku,
medzi ľudí, čo týmto plním. Už dopredu však prípadný záujemcov o ďalšie
bádanie upozorňujem, že sa k tejto téme nebudem viac vyjadrovať, nič
nebudem spresňovať, ani nikoho presviedčať .24 Všetko, čo som cel k tejto
záležitosti povedať, alebo skôr pretlmočiť, je na stránka knihy, ktorú držíte
v ruká. Necem sa okolo tejto témy viac točiť, ani sa jej dotýkať. Nebudem
odpovedať na otázky a dotazy. Jednoduo, nemám čo dokazovať, necítim
potrebu kohokoľvek presviedčať. Netvrdím, že zaytený príbeh je pravdivý,
v skutočnosti sám neviem, čo presne si mám o celej záležitosti myslieť.
Neávam preto na každom čitateľovi, aby si urobil vlastný názor. Viac
k tomu nemám čo dodať.
Jozef Karika

24 Jediné, na čo môžem záujemcov odkázať, je voľná asociácia, ktorá mi

napadla pri prepisovaní záveru Igorovho rozprávania. V príbehu sa
opakovane vynára motív špirály, a to vo viacerých formách – napr.
„slimačia ulita“, „živé špirály“. Tento symbol sa nachádza v pravekých
a starovekých umelecko-náboženských prejavoch doslova po celom svete.
Autori David Lewis-Williams a David Pearce vo svojej knihe Vo vnútri
neolitiej mysle predkladajú zaujímavú hypotézu. Je známe, že pri určitých
stavoch zmeneného vedomia dochádza k vnímaniu rôznych geometrických
útvarov. Autori knihy však tvrdia, a dokazujú to pomerne bohatou zásobou
dát, že existuje sedem základných geometrických útvarov, ktoré v daných
stavoch vnímajú ľudia po celom svete a ktoré vnímali zrejme aj
v minulosti. Tieto útvary máme takpovediac „nainštalované“ priamo
v mozgu. Špirály sú jedným z týchto základných typov. Pri zmenenom
stave vedomia, vyvolanom okrem iného aj hladom, šokom, vyčerpaním
alebo zmyslovou depriváciou, môžu byť práve žiariace špirály subjektívne
projektované na okolité plochy a vnímané ako vonkajšie žiariace útvary.
Motív špirály je výnimočný aj tým, že sa spravidla dostavuje tesne
pred prechodom do tzv. tretieho, najhlbšieho štádia zmeny vedomia.
Špirála sa neraz plynulo mení na akýsi vír, tunel či vortex vedúci na
„druhú stranu“, t. j. do cudzieho mentálneho (?) sveta vymykajúceho sa
nášmu rozumovému aj jazykovému usporiadaniu. V tomto cudzom,
neznámom psychickom rozmere a rozpoložení neplatia žiadne logické či
lineárne väzby, bežná štruktúra mysle aj osobnosti sa v ňom rozpadá.
Prechod medzi týmito rovinami býva už od staroveku popisovaný ako
prelet tunelom, pád do diery, studne a podobne. Stalo sa čosi podobné Mii,
ktorá najprv vnímala „živé špirály“ a neskôr „kolmé priepasti“? Bolo jej aj
Fischerovo (ak tieto osoby vôbec reálne existovali) osobnostné
roztrieštenie prejavom práve takéhoto posunu? Pozn. J. K.
 JOZEF KARIKA
Trhlina

Redigovala Klára Králová. Korigovala Vlasta Greschová. Obálku navrhol

Emil Křižka.
Technická redaktorka Helena Oleňová.
Vydalo vydavateľstvo Ikar, a. s., Bratislava v roku 2016 ako svoju 4 945.
publikáciu.
Sadzba a zalomenie do strán PRO 2, a. s., Bratislava.
Vytlačili TBB, a. s., Banská Bystrica.

ISBN 978-80-551-5146-5