1.

HISTORICKÝ PRIEREZ KRIMINOLOGICKÝMI

TEÓRIAMI

Hľadanie odpovedí na otázku, prečo sa človek dopúšťa protispoločenského konania nie je

len otázkou dneška. Pohľad do minulosti nás utvrdzuje v názore, že tento problém sa pokúšalo
vyriešiť už veľa významných osobností. Keďže kriminalita sprevádzala ľudstvo celým jeho
vývinom je ťažké vymedziť hranice, kedy boli nastolené problémy, ktoré kriminológia rieši.
Najstaršia klasifikácia rozdeľuje kriminologické teórie na klasické a pozitivistické. Ich
pomenovanie je odvodené z dvoch názorových škôl, ktoré vznikli koncom 18. a začiatkom
19. storočia. Chronologicky rozlišujeme štyri základné smery vývoja :

 Stredovek až do polovice 18.storočia

 Klasická škola
 Pozitivistická škola na prelome 19. a 20. Storočia
 Moderná kriminológia- druhá polovica 20.storočia.1

Stredovek

Obdobie stredoveku znamenalo krok späť nielen pre názory o kriminalite, ale najmä pre
úpadok všetkých vedných disciplín. Charakteristickou črtou pre toto obdobie je zamietnutie
akýchkoľvek úvah o príčinách zločinnosti, alebo oprávnenosti či výške testov. Ovplyvnil to
najmä fakt, že náboženské normy vtedajšej doby zohrávali dominantnú úlohu v spoločnosti.
Cirkev akúkoľvek odchýlku od normálu ( deviáciu) hodnotila ako kacírstvo, čo Inkvizícia
trestala zväčša smrťou.

Klasická škola

Zásadný obrat v kriminológii nastal v 18. Storočí, kedy vznikla tzv. „Klasická škola trestného
práva“. Najvýznamnejšími predstaviteľmi tohto obdobia bol taliansky právnik Cesare Becaria
( 1738- 1794 ) a Angličan Jeremy Bentham (1748- 1832 ). „ Význam klasickej školy pre
rozvoj kriminológie spočíva v tom, že obrátila pozornosť civilizovaného sveta na aktuálny

1
Kolektív autorov, 2006, Kriminológia II. 1.diel, Bratislava APZ 2006, str.6.,ISBN-80-8054-393-3
a závažný problém, aký v spoločnosti kriminalita predstavuje.“2 Klasická škola položila
základy kriminológie , ako vednej disciplíny a začala tak s výskumom kriminality.

Moderné kriminologické teórie

Na prelome 19. a 20. Storočia už môžeme hovoriť o „ ucelených teóriách, ktorými sa ich
zástancovia snažili vysvetliť príčiny deviantného správania. Vzhľadom na to, že každá teória
má vlastné vysvetlenie pre kriminalitu, bolo by značne zdĺhavé zmieňovať sa o každej
samostatne. V literatúre sa preto zaužívalo delenie na štyri základné teoretické skupiny:

 Biologické kriminologické teórie

 Psychologické kriminologické teórie
 Sociologické kriminologické teórie
 Multifaktorové kriminologické teórie

Odhliadnuc od biologických teórií, ktorých hlavnými predstaviteľmi boli Cesare

Lombroso a Enrico Ferri3, je vzhľadom k téme tejto práce dôležitejšie zmieniť sa o teóriách,
ktoré hľadajú príčiny v sociálnom prostredí a v psychológii.

Psychologické teórie

Vysvetľujú odchýlky v správaní, ako dôsledok osobnostných porúch, ktoré vznikajú už

v rannom veku dieťaťa a vedú k vzniku viac-menej trvalých vlastností a osobnostných čŕt
jedincov. Skúmanie týchto teórií je zamerané najmä na subjektívne zážitky, temperament,
inteligenciu, vplyv ranných frustrácií, deprivácií a pod. Vzťah medzi páchaním trestnej
činnosti a inteligenciou sa začal systematicky skúmať až po zavedení testov na meranie
rozumových chopností ( Alfred Binet 1904 ). Ich zástancovia vychádzali zo štatistík, ktoré
medzi odsúdenými nachádzali väčšie množstvo jedincov so zníženým intelektom, ako u
celkovej populácie. Rozsiahle výskumy, ktoré boli v tejto oblasti realizované však
nepreukázali ich súvis. Aj keď sa potvrdil vyšší výskyt odsúdených s nižšou inteligenciou,

2
Kolektív autorov, 2003, Kriminológia- všeobecná časť. 1.diel, Bratislava APZ 2003, str.32

3
Pozn.: Podľa Ferriho, príčiny zločinnosti spôsobujú tri faktory- antropologický faktor (pohlavie, vek a psychické
činitele), fyzický faktor ( zemepisná poloha, klimatické podmienky) a spoločenský faktor. Vzhľadom k tomuto
deleniu ho niektorý autori považujú za zakladateľa tzv. faktorovej teórie.
priamou príčinou ich správania bola znížená sebakritika, nedostatočný úsudok, neuvedomenie
si následkov a nebezpečnosti vlastného konania.

Sociologické kriminologické teórie

Sociologické teórie vznikli, ako reakcia na názory biologického smeru. Ich autori hľadali
prostredie, ktoré by mohlo mať vplyv na kriminálne správanie. Tento smer chápe kriminalitu,
ako spoločenský fenomén vytváraný vonkajšími podmienkami ako sú: nezamestnanosť,
chudoba, rozdielnosť spoločenských názorov a pod. Dôraz pri skúmaní týchto problémov
kladie pritom na prekonávanie sociálnych nerovností a posilňovanie rodinných väzieb a prácu
s rizikovými skupinami. Sociologické teórie hľadajú príčiny kriminality v dvoch rovinách:
- v štruktúre
- v procese
Prvá rovina dáva zločin do súvisu s sociálnou štruktúrou spoločnosti a hľadá odpovede na
otázky : Ako kriminalita súvisí so sociálnym systémom? Aké sú charakteristiky týchto
situácií? Zmení sa kriminalita pri zmene sociálneho systému?
Druhá rovina je zameraná na proces, ktorým sú zločinci modelovaný, pričom nejde o
individuálny prístup.
Sociológ G. Tarde zastával názor, že žiadny človek sa, ako zločinec nerodí. Keďže dieťa po
narodení nemá v sebe zakódované žiadne zločinecké vlastnosti, závisí len od výchovného
prostredia, či sa z neho stane mravne bezchybný človek, alebo zločinec. Deti síce majú určitú
predispozíciu, ktorá môže viesť ku kriminálnemu správaniu, no mohlo by k tomu dôjsť len
v kriminalitou ovplyvnenom prostredí. U detí, ktoré vyrastajú v spoločensky bezchybnom
prostredí sa negatívne správanie objavuje oveľa menej. Tardeho teóriu podporoval aj
francúzsky lekár a kriminalista Alexandre Lacassagne ( 1843-1924 ). Podľa jeho teórie je
živnou pôdou pre nebezpečné ( kriminálne) správanie vonkajšie prostredie. Toto následne
rozdelil na :
- fyzické prostredie – zemepisná poloha, teplota, podnebie a ročné obdobie.
- spoločenské prostredie – medziľudské vzťahy, hospodárske pomery, kultúra, politika.
Jedinec sa začne dopúšťať trestnej činnosti, len keď sa ocitne v takomto nevhodnom prostredí.
„Pre kriminálno-sociologický smer je typické, že zločinnosť najčastejšie spája so
zárobkovými možnosťami, s nezamestnanosťou, alkoholizmom či so vzdelanosťou. Takto
jednostranne zamerané výskumy nemohli odhaliť skutočnú príčinu zločinnosti, keďže nebrali
do úvahy zločinnosť ako komplex protispoločenských javov a vzťahov.“4
Medzi teórie, ktoré sú orientované na psychológiu radíme aj Eysenackovu 5 teóriu, že
delikvencia je prejavom nedostatočnej socializácie. Tento Angličan, nemeckého pôvodu
pracuje s pojmami, ako sú introverzia, extraverzia, neuroticizmus a psychoticizmus. Osobnosť
delikventa na základe tohto delenia opisuje, ako extravertovaného neurotika, ktorý pod
vplyvom zlého sociálneho učenia zaostáva v oblasti sociálnych noriem a spoločenských
hodnôt. „Kritici tejto teórii vyčítajú najmä presvedčenie o konštantnom vzťahu medzi
kriminalitou a extreverziou, neuroticizmom a psychoticizmom (tieto dimenzie osobnosti
navyše nie sú presne vymedzené). Obmedzenia tejto teórie spočívajú v tom, že neberú do
úvahy vplyvy spoločenských, politických a situačných podmienok.“ 6
Psychologicky orientované kriminologické teórie hľadali príčiny kriminality vo vnútornom
svete človeka. Skúmali vlastnosti a charakteristiky osôb, ktoré sa dopúšťali trestnej činnosti.
Medzery tohto prístupu vidia jeho kritici podobne , ako pri biologických teóriách v tom, že
neberie do úvahy štrukturálne príčiny a nevysvetľuje ani kolektívne aspekty kriminality.
Na opísanie všetkých známych teórií sociologického smeru by pravdepodobne nestačil ani
rozsah celej tejto práce, pretože v dostupnej literatúre sa ich uvádza niekoľko desiatok. Pre
lepšie pochopenie ďalších kapitol však považujeme za potrebné zmieniť sa ešte o dvoch
teóriách, ktoré dávajú kriminalitu do súvisu s výchovným prostredím.
1. Teória diferencovanej asociácie( Edwin Sutherland)
Základnou myšlienkou tejto teórie je, že kriminálnemu správaniu, postojom k nemu
a motívom sa jedinci učia v sociálnej interakcii v priebehu socializácie. Tak isto sa však učia
aj konformnému správaniu. Otom, do akej miery dokáže človeka ovplyvniť konformné, alebo
deviantné správanie rozhoduje najmä dĺžka a intenzita interakčných skúseností. Autor tejto
teórie definoval základné predpoklady diferencovanej asociácie nasledovne:
 Kriminálnemu správaniu sa človek učí.
 Kriminálne správanie je ovplyvňované sociálnou interakciou s inými osobami.
 Najväčší podiel učenia sa kriminálnemu správaniu prebieha v intímnych sociálnych
skupinách.

4
Holcr K. a kol.: 2008, Kriminológia, Iura edion 2008, str.39, ISBN 978-80-8078-206-1
5
Pozn. Hans Jürgen Eysenck (1916- 1997). Zameriaval sa na experimentálnu psychológiu, psychopatológiu a
závislosti. V čase pred svojou smrťou bol najčastejšie citovaným súčasným psychológom vo vedeckých
časopisoch.
6
Kolektív autorov, 2003, Kriminológia- všeobecná časť. 1.diel, Bratislava APZ 2003, str.32
  Učenie obsahuje techniky páchania trestnej činnosti, ako aj špecifické motívy
a postupy.7

K Sutherlandovej teórii sa pridal aj Daniel Glaser, ktorý ju rozšíril o diferencovanú

identifikáciu. Podľa jeho názoru sa človek dopúšťa trestnej činnosti v takom rozsahu, v akom
sa stotožňuje s osobami alebo skupinami, ktorí považujú kriminálne správanie za normálne.
Takéto stotožňovanie však nie je automatické, ale človek sa svojim aktívnym postojom, či už
vedomým, alebo nevedomým rozhoduje o výbere vlastného vzoru. Tak isto sa rozhoduje do
akej miery si toto stotožnenie „pripustí k telu.“ Tak, ako každá teória, ktorá uzrela svetlo sveta
našla svojich kritikov, nevyhol sa tomu ani Sutherland. Jeho názory boli zatracované najmä
z dôvodu, že boli vypracované a aplikované len na kriminálne správanie a neberú do úvahy
psychologické a biologické parametre páchateľa. Taktiež nevysvetľuje dôvody, prečo
u niektorých jedincov, ktorý boli vystavený vplyvu negatívnych noriem, nedošlo
k deviantnému správaniu.
2. Teória všeobecnej kriminality ( teória sociálnych väzieb)
Už samotný názov tejto teórie si nárokuje byť generálne platnou teóriou kriminality. Michael
Gootferson a Travis Hirschi, ktorí sú autormi tohto smeru sa snažili o zhrnutie čo možno
najširšieho okruhu vzťahov a súvislostí, ktoré by vysvetľovali kriminálne správanie. Ako prvý
sa touto teóriou začal zaoberať Hirschi (teória sociálnych väzieb), pričom vychádzal
z predpokladu, že kriminálne správanie zapríčiňuje chýbajúca sociálna kontrola (formálna,
neformálna). Tento americký kriminalista zastáva názor, že delikventné správanie sa
vyskytuje u všetkých osôb a teda je endogénnou vlastnosťou ľudskej povahy. Racionálne
správanie sa dosahuje pôsobením socializácie, teda formovaním človeka k tradičnej
spoločnosti. Na druhej strane, delikventné správanie je podmienené chýbajúcimi väzbami na
spoločnosť. Túto teóriu Vyjadrujú štyri empiricky overené premenné:

1. Pripútanie (attachment) - v zmysle pevného emocionálneho vzťahu k blízkej osobe,

rodičom, učiteľom, priateľom apod.
2. Povinnosť (commitment) - riziko straty zastávanej sociálnej pozície v dôsledku
spáchania deliktu.
3. Angažovanosť (involvement) - časové vyťaženie v dôsledku bežných aktivít a s tím
súvisiaci nedostatok času.

7
Kolektív autorov, 2003, Kriminológia- všeobecná časť. 1.diel, Bratislava APZ 2003, str.44
 4. Vedomie (belief) – uznávanie tradičných spoločenských hodnôt a sebakontrola.8

Jeho ďalšie názory boli ovplyvnené spoluprácou s Gottfersonom. V ich spoločnom diele
vydanom v roku 1990 pod názvom „A general theory of crime“ rozatomizovali niektoré
myšlienky obsiahnuté v Hirschiho pôvodnej teórii. V nej kládol dôraz na sociálne väzby,
ktoré držia jedinca v spoločnosti. V novej teórii považuje za hlavnú zložku sebakontrolu.
Rozhodujúcim spojivom oboch týchto skutočností je spôsob, ako vznikajú a čas kedy k nim
dochádza. V zmysle tejto teórie sa sociálne väzby a sebakontrola tvoria v období ranného
detstva vplyvom výchovy a kontroly správania zo strany rodičov. Nedostatky v rodičovskej
výchove sa už nedajú napraviť ani neskoršími výchovnými opatreniami. Absentujúca
sebakontrola pôsobí na človeka, ako silný kriminogénny faktor počas celého života.

8
Holcr K. a kol.: 2008, Kriminológia, Iura edion 2008, str.47