KLASICKÁ NOVOVEKÁ FILOZOFIA

- 17. storočie – prvá tretina 19. storočia

- Predstavuje prechod od feudalizmu k novému buržoáznemu usporiadaniu => otázky
slobody človeka ako občana
- Rozvoj novovekej vedy vyvolal hľadanie základov vedy a vedenia vôbec => teória
poznania je kľúčovou disciplínou novovekej filozofie
- Epistemeologická otázka je riešená v podobe sporu racionalizmu a empirizmu:
RACIONALIZMUS: hlása názor, že ľudské poznanie pramení výhradne z rozumu
a zmyslové vnemy nám nedokážu poskytnúť istotu , pretože nás klamú. Tento filozofický
smer hovorí, že základné princípy a pojmy ľudského poznania sú vopred dané v ľudskej
mysli a vecné vzťahy možno dedukovať na základe logických vzťahov.
EMPIRIZMUS: jediným zdrojom ľudského poznania sú zmyslové vnemy, bez ktorých by
bola naša myseľ prázdna a čistá.
Periodizácia novovekej filozofie:
1. Spor racionalizmu ( Descartes, Spinoza, Liebniz) a empirizmu ( Bacon, Locke, Berkeley,
Hume )
2. Prvý pokus o spojenie empirizmu a racionalizmu v osvietenstve
3. Pokus o prekonanie empirizmu a racionalizmu v podobe nemeckého klasického
idealizmu

Novoveký racionalizmus
René Descartes
1596 – 1650

- je zakladateľom druhej z dvoch hlavných línií novovekého myslenia – racionalizmu. Istotu

poznania nenachádzal v zmyslovej skúsenosti, ale rozume. Počas svojho života napísal
triádu najvýznamnejších diel:
 Rozprava o metóde,
 Úvahy o prvej filozofii,
 Princípy filozofi
Filozofia:
a) Gnozeológia - nová metóda poznania
Zásady svojho učenia rozpracoval vo svojej metodológii, ktorej sa venuje jeho dielo
Rozprava o metóde. Táto metodológia je rozdelená do štyroch pravidiel:

Prostredníctvom tejto metodológie sa Descartes dopracoval k téze, ktorá sa stala

východiskom (kľúčom) celej jeho filozofie. Myslím, teda som (Cogito ergo sum). Dospel
k nej vďaka prvej téze. Postup, ktorý na to použil označil ako metodickú skepsu. Touto
skepsou postupne vylučoval všetky tvrdenia (vety, výroky), o ktorých možno pochybovať.
Napokon dospel k zisteniu, že nemožno pochybovať o tom, že pochybujem, pretože keď
pochybujem myslím, a keď myslím, teda som.
- Jeho nová metóda poznania sa opiera o racio a myšlienkovú operáciu dedukcie.

1
b) Ontológia - dualistická ontológiu (teória bytia)
Jeho ontológia je realistická, teda uznáva bytie, ktoré sa nachádza mimo subjektu a je od
neho nezávislé. Je však zároveň dualistická, pretože uznáva dve základne substancie:
Res cogitans Res extensa

„Mysliaca vec“ voči „rozpriestranenej“ veci má isté dominantné postavenie. Najdokonalejšou

a nekonečnou substanciou je Boh ako univerzálne, ničím neohraničené bytie. Nebyť Boha,
nemali by sme ani záruku existencie toho druhého čiže materiálneho sveta. Hmotu Descartes
definuje „rozpriestranenosťou“, ktorá je schopná určitého pohybu, a tým vznikajú nebeské
telesá, vrátene našej planéty.

Otázka Boha je tu poňatá filozoficky, nie teologicky. Ako je nespochybniteľný akt myslenia,
tak je nespochybniteľná existencia Boha, pretože existencia Boha sa nachádza v mysli
človeka, tak nutne musí existovať táto dokonalá bytosť.

Benedictus (Baruch) Spinoza

1632-1677
a) Gnozeológia
- za nesporné východisko pokladá idey, ktoré sú nám dané tzv. racionálnou intuíciou,
ktorá sa opiera o „vyšší rozum“ – „intelectus“, ktorý presahuje bežné „ratio“
- hlavnou metódou poznania je dedukcia

b) Ontológia - monizmus
- jestvuje jediná substancia, Boh čiže príroda (Deus sive natura), nekonečná,
nedeliteľná, jednoduchá; táto substancia je zároveň príčinou seba samej (causa sui), t.j.
k svojmu bytiu nepotrebuje nič mimo seba; ako nekonečná substancia má aj
nekonečné množstvo podstatných, od seba neoddeliteľných vlastností – atribútov; my
z nich však poznáme iba dva: myslenie a rozpriestranenosť; modus je spôsob
existencie substancie

2
 - tým, že substanciu charakterizoval ako „Boha čiže prírodu“, zaujal stanovisko
panteizmu
- keďže všetko je napokon vyjadrením substancie, je aj rozumné, a teda nevyhnutné;
náhoda objektívne nejestvuje
- strohý determinizmus podľa Spinozu nevylučuje, naopak, umožňuje slobodu
človeka; sloboda spočíva v pochopení nevyhnutnosti, čiže musíme sa stotožniť
s racionalitou samého bytia, predovšetkým s vlastnou rozumovou podstatou
- determinizmu podliehajú tak telesné aj duševné procesy, všetko, čo sa deje
v duchovnej sfére sa odrazí v telesnej.

Gottfried Wilhelm Leibniz 1646-1716

.
Diela: Nové eseje o ľudskom rozume, Monadológia, Teodicea

- ako filozof dal prednosť jednoznačne racionalizmu

- prijal Lockovu tézu „nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch“
s dodatkom „okrem rozumu samého“
a) Gnozeológia
- koncepcia dvoch druhov „právd“ (výrokov):
1. „pravdy rozumu“, t.j. analytické vety typu matematický výrokov;
2. „pravdy faktu“ sú výrokmi založenými na skúsenosti, ktoré sú príznačné pre
prírodovedecké poznanie; dotýkajú sa iba nášho sveta, nie bytia všeobecne
b) Ontológia - pluralizmus
- základ všetkého tvorí nekonečný počet jednotiek bytia – monád;
Monády sú samy osebe substancie, a preto sú na sebe nezávislé a navzájom sa
neovplyvňujú; sú sebestačné; majú duchovný charakter, pretože ich základným
prejavom je pociťovanie(percepcia) a pudenie; každá monáda má svoju
neopakovateľnú kvalitatívnu špecifickosť; tým L. zdôvodňuje pestrosť a rôznorodosť
sveta a navyše vnútornú dynamiku samej substancie
- z monád ako jednoduchých substancií vznikajú „zložité substancie“ vrátane
materiálnych vecí
- monády majú svoju hierarchiu:

- v spise Teodicea vyvodil záver, že tento svet je najlepším z možných svetov, napriek tomu,
že v ňom jestvuje zlo, utrpenie, nespravodlivosť, nešťastie a pod.; tieto nedostatky sú podľa
neho nevyhnutnou podmienkou celkovej dokonalosti a harmonickosti sveta; keby
nejestvovalo zlo, nemali by sme predstavu dobra, a tak by sme sa oň ani neusilovali.

3
 Novoveký empirizmus
Francis Bacon (1561-1626)
Dielo: Nové Organon, Nová Atlantída
- zásadná novosť prístupu k poznaniu predstavuje jeho dovolávanie sa skúseností ako
jediného spoľahlivého východiska poznania; veda sa zakladá na skúsenosti a jej
metodickom spracovaní
- poznanie je nástroj, ktorým môže človek účinne pretvárať prírodu a veci, ktoré v nej
nejestvujú, „Poznanie je sila.“; prírodu možno premôcť len poslušnosťou, t.j.
rešpektovaním jej zákonov
- potrebujeme novú metódu; má dva základné kroky: prvý, negatívny, kritizuje tzv.
idoly; druhý, pozitívny, načrtáva vlastnú induktívnu metódu
- idoly sú prekážky a predsudky, ktoré nám znemožňujú pravdivé poznanie; rozoznáva
štyri idoly:

- induktívna metóda slúži ako postup od skúsenosti, empiricky daného

k zovšeobecneniu (k vedeckému zákonu)
Nová Atlantída – sociálna utópia – vznikne akýsi Šalamúnov dom, kde budú sústredení vedci
a povinnosťou panovníka je opierať sa o ich rady – štát usmerňovaný vedou a technikou.

Thomas Hobbes (1588-1679)

Sociálna filozofia, dielo: Leviathan
- zástanca mechanického materializmu
- v Základoch filozofie (O telese, O človeku, O občanovi) vychádza zo základného
pojmu „teleso“
- telesom je nielen materiálny objekt, ale napríklad aj štát;
- ako prvý jasne formuloval nároky a hrozby novovytvoreného umelého „telesa“ –
štátu, v ktorom je človek nútený žiť; urobil tak v spise Leviathan (1651), ktorý je
vlastne počiatkom novovekej politológie
- štát ako „umelé teleso“, biblický netvor Leviathan, ktorý je schopný požierať všetko
okolo seba vrátane vlastných tvorcov, vznikol vtedy, keď ľudia zistili, že nemôžu žiť
v pôvodnom stave absolútnej slobody – vzniká „vojna všetkých proti všetkým“, stav,
keď „človek človeku je vlkom“; možno ho prekonať iba tak, že každý sa vzdá časti
svojej slobody a odovzdá ju do rúk vládcu; ľudí k tomu vedie pud sebazáchovy; toto
odovzdanie“ má charakter spoločenskej zmluvy, ktorá je základom štátneho
spolužitia; je zástancom absolutistickej monarchie.
- V gnozeologickej otázke stojí medzi racionalizmom a empirizmom. Uznáva zmyslový
pôvod poznania, ale dôležitú úlohu pripisuje rozumu. Iba rozumom dokážeme vyjadriť
celú pravdu o skutočnosti

4
 John Locke 1632-1704

Dielo: Rozprava o ľudskom rozume, Listy o tolerancii, Dve rozpravy o vláde

Pojem idea nie je platónsky (idea ma ontologický význam, objektívne existujúce dokonalé
bytie), ale idea prináleží vedomiu ako jeho prvok, zložka.

- všetky idey pochádzajú zo skúsenosti: Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo

v zmysloch; pri narodení je naše vedomie „nepopísaná doska“ (tabula rasa); až
skúsenosť do nej vrýva svoje znaky, a to sú práve idey;
a) Z hľadiska pôvodu rozlišuje dva druhy ideí:
1.Vonkajšie: pochádzajú zo styku našich zmyslov s tým, čo nazývame vonkajším svetom –
zmyslové vnemy vecí, javov, vlastností atď.
2.Vnútorné: pochádzajú z pozorovania našich vnútorných duševných aktov – reflexie.
Reflektovať môžeme iba stavy našej mysle, ktorá nie je „prázdna“, ale už popísaná
skúsenosťou; ide o idey, ktoré sa týkajú našej vôle, vášní.
b) Z hľadiska zložitosti rozlišuje idey na:
1. Jednoduché – pocity a vnemy bezprostredne získané zmyslovou skúsenosťou
2. Zložené – vznikajú v procese aktivity nášho vedomia, ktorá spočíva najmä v združovaní
(spájaní, asociácii). Vznikajú pojmy.
Človek dokáže vnímať vlastnosti – kvality - vecí. Kvality:
1.primárne kvality sú vlastnosťou vecí, ktorá jej priamo prináleží a ktorú všetci ľudia dokážu
vnímať rovnako – rozľahlosť, pohyb, pokojový stav, tvar...
2.sekundárne kvality sú ovplyvnené naším vnímaním a ľudia sa na nich nedokážu
jednoznačne dohodnúť - chuť, farba, vôňa...

- podľa Locka štát nemá zasahovať do cirkevných vecí a cirkvi nesmú vnucovať občanom tú
či onú vieru; v náboženských otázkach L. zastáva deistické stanovisko, pripúšťa ideu Boha,
no nespája ju so žiadnym konkrétnym náboženským vierovyznaním
Politická filozofia:
- štát je výsledkom spoločenskej zmluvy; no na rozdiel od Hobbesa nevysvetľuje
spoločenskú zmluvu pudom sebazáchovy, ale snahou ľudí o zachovanie „prirodzeného
zákona“ (právo na ochranu života, slobody a majetku); panovník, ktorý tieto práva poruší,
stráca oprávnenie vládnuť
- pokiaľ ide o formu vládnutia, L. uvažuje o konštitučnej monarchii; vypracoval model jej
rozdelenia na tri zložky: zákonodarnú, výkonnú a tzv. federatívnu; moci sú navzájom
nezávislé, čo je predpokladom demokratickej vlády

George Berkeley 1685-1753

- materializmus možno najúčinnejšie vyvrátiť tak, že preukážeme neudržateľnosť jeho

základného pojmu – hmota; ide o všeobecný pojem, treba spochybniť opodstatnenosť
akýchkoľvek všeobecných pojmov;
- útočí z pozície dôsledného nominalizmu: keďže zmyslami sa zmocňujeme iba
jednotlivého, všeobecné pojmy nemajú ekvivalent v zmyslovej skúsenosti; vzťahuje sa
to aj na také pojmy, ako je pojem trojuholníka; trojuholník „ako taký“, osebe
neexistuje, jestvujú len konkrétne trojuholníky-pravouhlý, rovnostranný atď.

5
 - radikálne spochybnil existenciu primárnych kvalít; dokazuje, že všetky kvality sú
sekundárne, že celý obsah nášho vedomia je založený na skúsenosti, ktorá je vždy
subjektívna, podmienená mojou empíriou; dospel k záveru, že o ideách má zmysel
hovoriť iba v súvislosti s vedomím, nemá teda zmysel hovoriť o niečom mimo nášho
vedomia;
- „Byť znamená byť vnímaný“ - základná téza B. filozofie; Toto stanovisko uznáva
iba existenciu môjho ja, od ktorého závisí uznanie javového sveta = solipsizmus (lat.
solus – jediný, ipse – sám = krajný subjektivizmus )
- to neznamená, že ak prestane byť človek vnímaný, neexistuje. Aj keby ľudstvo
zaniklo, svet bude existovať sám. Touto tézou myslí, že človek dáva svetu význam a
vytvára ho. Svet bez človeka bude existovať na základe prírodných zákonitostí, o tom,
aký svet bude, rozhoduje človek.
- Boh - univerzálny vnímateľ => zaručuje existenciu vonkajšieho sveta ostatných ľudí.
Tým odstraňuje paradoxy solipsizmu. Zároveň je to dôkaz existencie Boha.

David Hume 1711-1776

- stal sa jedným z najvýznamnejších predstaviteľov osvietenstva v Anglicku

- Skúsenosť je podľa neho prvotný bezprostredný materiál nášho vedomia a poskytuje
nám:
a) dojmy: bezprostredné vnímanie skutočnosti, živé vnemy
b) idey: sú predstavy a myšlienky, ktoré sú spomienkami na dojmy. Neexistuje idea,
ktorý nemá pôvod v dojme
Hume chce, aby sme poznávali čisto bez predsudkov, aby sme vnímali skutočnosť takú ,
aké je a nepripisovali jej nič navyše. Človek dokáže vnímať len vlastnosti vecí , podstata
vecí nemôže byť predmetom nášho vnímania. Napríklad problém kauzality, vzťah medzi
príčinou a účinkom, nespočíva v samotných veciach, ale je v našom vedomí, jednoduchšie
si tak vysvetľujeme usporiadanie sveta =>môže to viesť k mylným poznatkom. Ovplyvnil
tým Kanta. Hume je agnostik

Osvietenstvo
- filozofické osvietenstvo sa rozvíjalo v 18. storočí
Znaky osvietenstva:

Anglické osvietenstvo
- predchádzala mu filozofia Locka a Huma, teda prelína sa s novovekým empirizmom
predstavitelia: John Toland, David Hartley, Anthony of Shaftesbury

Francúzske osvietenstvo
- vo Francúzsku dochádza k najväčšiemu rozmachu osvietenských myšlienok, ktoré
majú priamy dosah na spoločnosť, pretože na konci 18. storočia dochádza k Veľkej
francúzskej revolúcii, ktorá ideovo čerpá z myšlienok osvietencov
6
 - vzniká tu veľkolepé dielo: Encyklopédia alebo Racionálny slovník vied, umení
a remesiel, ktorého cieľom bolo zhrnúť všetky poznatky ľudstva. Dielo pozostáva z 28
zväzkov. O jeho vznik sa najviac zaslúžil Denis Diderot. Prispievali do neho ďalší
osvietenci – Holbach, Condilac, Voltair, Rousseau, Helvetius....

Charles Louis Montesquieu (1689-1755)

- O duchu zákonov –Zákony spoločnosti sú na rozdiel od fyzikálnych zákonov

relatívne. Majú sa prispôsobiť národu, ktorému sú určené. Medzi podstatné okolnosť,
formujúce zákony patria geografické podmienky krajiny (podnebie, pôda, veľkosť
územia), ktoré formujú charakter obyvateľstva, a tým aj legislatívu a spôsob vlády –
GEOGRAFICKÝ DETERMINIZMUS.
- za najlepšiu formu vlády pokladal konštitučnú monarchiu a ďalej rozpracúval teóriu
deľbu moci načrtnutú Lockom
- Montesquieu je spolu s Lockom autorom koncepcie deľby moci. Aj Montesqeieu delí
moc na zákonodarnú a výkonnú, pridáva však ešte súdnu moc. osobne sa
zúčastňoval na rokovaniach európskych parlamentov, dostal sa ja na Slovensko, kde sa
v Bratislave zúčastnil zasadania Uhorského snemu.

Francois-Marie Arouet – Voltaire (1694-1779)

- angažoval sa najmä v sporoch s cirkvou, európska autorita, poradca kráľov a iných
filozofov.
- Diela: Filozofické listy, Filozofický slovník

- vo Filozofických listoch navrhuje:

- 1. osvojiť si pozitívne výdobytky Lockovej empirickej filozofie
- 2.v oblasti vedy orientovať sa na newtonovský variant mechanistickej fyziky
- 3. uznať deistické chápanie náboženstva, ktoré oprávňuje kritický a odmietavý
postoj k akejkoľvek podobe „pozitívneho“ (zjaveného) náboženstva
- 4. v náboženských, ale aj iných názoroch je potrebné riadiť sa princípom
- 5. optimálnou formou vlády je parlamentarizmus
- navrhuje pristupovať k dejinám nielen kronikársky, t.j. ako k súpisu udalostí
a dátumov, ale pochopiť ich možnú vnútornú súvislosť a nadväznosť, a tak vytvoriť
filozofiu dejín

Jean Jacques Rousseau (1718-1771)

Vyrastal bez rodičov, nikdy nechodil do školy, sám sa naučil písať, študoval filozofiu,
matematiku, hudbu, dejepis, astronómiu atď., tulák prenasledovaný cirkvou a úradmi,
vystriedal mnoho zamestnaní.
- nekladie dôraz na rozum a kultúru, ale na cit a prírodu, proti nadšeniu a rozkvetu
civilizácie zdôrazňuje úpadok morálky, ktorý spôsobil rozvoj vied a umení
- v práci Rozprava o vedách a umeniach dokazuje, že rozvoj vied a „umení“
(remesiel) neurobil ľudí šťastnejšími, ale naopak vzdialil ich pôvodnému,
„prirodzenému“ stavu; „prirodzený stav“ v jeho ponímaní je vlastne fikcia šťastného
života „ušľachtilého divocha“, nepokazeného vymoženosťami civilizácie

7
 „Útočím otvorene na všetko, čo je dnes predmetom ľudského obdivu...Dospel
som preto k rozhodnutiu, že sa nebudem usilovať o to, aby som sa zapáčil
krasoduchom, alebo ľuďom, ktorí sú dnes v móde“.
„Máme tisíce cien za krásne rozpravy, ale ani jednu za krásne činy“.
„Načo by nám bola právna veda, keby neexistovala nespravodlivosť? Načo by
nám bola filozofia, keby sa všetci ľudia správali podľa cností? Vzdelávanie
ducha kráča ruka v ruke s upadaním mravnosti.“
Rousseau, J. J.: „Rozprava o vedách a umeniach“

- Emil alebo o výchove- chápe, že „návrat k prírode“ ako všeobecný cieľ spoločnosti
nie je možný, je však presvedčený, že ho možno efektívne uplatniť vo výchove
jednotlivca; preto v diele Emil alebo o výchove zdôrazňuje požiadavku vychovávať
dieťa v súlade s prírodou, a to jednak s vlastnou prírodou „prirodzenosťou“ (t.j.
rešpektovať jeho individualitu, prirodzené sklony atď.), a jednak s prírodou „ako
takou“
- v Rozprave o pôvode a základoch nerovnosti medzi ľuďmi opisuje zánik
idylického „prírodného stavu“ ľudstva, keď ľudia konali v zhode so svojimi sklonmi
a citmi; tento stav sa narušil vznikom súkromného vlastníctva a rozvojom civilizácie,
čo vyústilo do vzniku štátu, ktorý je výrazom nového vývinového stavu – nerovnosti
medzi ľuďmi
- úlohou štátu je zaručiť slobodu každého občana, a nie potláčať ju;.

„Rozoznávam dve nerovnosti ľudí: jednu nazývam prirodzenú alebo telesnú,

pretože je vytvorená prírodou a spočíva v rozdielnosti veku, zdravia, telesných síl
a vlastností ducha i duše. Druhú môžem nazvať nerovnosť mravnú alebo politickú,
pretože závisí na akejsi zmluve je podložená alebo schválená súhlasom ľudí. Skladá
sa z rôznych výsad, z ktorých niektorí ťažia na úkor druhých tým, že sú bohatší,
uctievanejší, mocnejší, alebo dokonca nútia ich k poslušnosti.“
"Prvý človek, ktorý si ohradil kus zeme a vyhlásil: „Toto je moje“ a našiel ľudí
dosť hlúpych na to aby mu uverili, bol naozajstným zakladateľom civilizácie.
Koľkých vojen, vrážd, koľkého utrpenia a hrôzy sme mohli byť ušetrení, keby sa
našiel niekto, kto by strhol jeho plot a zvolal: “Nepočúvajte tohoto samozvaného
uchvatiteľa, ste stratení ak zabúdate, že plody zeme patria všetkým, ale zem
samotná nikomu.”
Rousseau, J. J.: Rozprava o pôvode a základoch nerovnosti medzi ľuďmi

- spis Spoločenská zmluva je bibliou budúcej revolúcie a R. myšlienkový otec

vedúcich predstaviteľov, najmä jakobínov; Spoločenská zmluvou sa občania zaväzujú
navzájom chrániť a upevňovať svoju slobodu a šťastie; tým sa každý účastník zmluvy
– občan – dobrovoľne stáva súčasťou umelo vzniknutého celku; vôľa panovníka nemá
výsadné postavenie; hovorí o práve ľudu na revolúciu.

8
 „Človek sa narodil slobodný, ale všade je v okovách“
„Každý z nás podriaďuje svoju osobu a všetku svoju moc najvyššiemu riadeniu
všeobecnej vôle.“ „...Medzi vôľou všetkých a všeobecnou vôľou je často veľký
rozdiel. Všeobecná vôľa prihliada len na spoločný záujem. Vôľa všetkých prihliada
na súkromný záujem a je len súhrnom jednotlivých vôlí.“ „...Aby teda spoločenská
zmluva nebola len prázdnou formulou, musí mlčky obsahovať záväzok, ktorý jediný
môže dať silu ostatným; keby ktokoľvek odoprel poslúchnuť všeobecnú vôľu, bude
k tomu donútený celým telesom; to znamená, že bude donútený byť slobodným.“
Rousseau, J. J.: Spoločenská zmluva

Mechanistický materializmus

- spájajú hmotu a pohyb pričom hmotu chápu ako samú od seba oživenú - hylozoismus, takže
nepotrebujú Boha ako prvého hýbateľa a teda sú ateisti. Mechanistické chápanie sveta
vyustí do determinizmu. Z ateizmu vyplýva kritika náboženstva a cirkví.
a) Julien Offrai de la Mettrie (1709-1751)
- v spise Človek-stroj dokazoval, že nielen zviera, ale aj človek je stroj, hoci oveľa
zložitejší a citlivejší

....z dvoch lekárov je podľa môjho názoru vždy lepší

a viacej dôvery si zasluhuje ten, ktorý je vzdelanejší
vo fyzike alebo mechanike ľudského tela
a nechávajúci stranou dušu i všetky starosti, ktoré
spôsobuje táto chiméria hlupákom a nevedomcom,
a vážne sa zapodievajúci len čistou prírodovednou
problematikou.......
J.O. La Mettrie.: Človek stroj

b) Paul H. D. von Holbach (1723-1789)

9
 - dielo Systém prírody je klasickým spisom mechanistického materializmu; postuluje
večnosť a nezničiteľnosť hmoty , za jej základnú vlastnosť pokladá mechanicky
chápaný pohyb
- je zástancom radikálneho ateizmu (až antiklerikalizmus)
V nás samých a všade dookola vnímame len hmotu a z toho usudzujeme, že hmota má
schopnosť pociťovať a myslieť. Vidíme, že vo vesmíre sa všetko deje na základe
mechanických zákonov, zvláštností, spojení, modifikácií hmoty a na jednotlivé javy
nehľadáme iné vysvetlenie, než to, ktoré nám ponúka sama príroda. Môžeme chápať len tento
jediný svet, v ktorom je všetko zreťazené, v ktorom každý účinok spôsobuje známa alebo ešte
neznáma prirodzená príčina, a tá ho vyvoláva podľa nevyhnutných zákonov.....
P.H.D. Holbach.: Systém prírody

c) Claude A. Helvétius (1715-1771)

- prevzal štandartné názory vtedajších materialistov a deistov

NEMECKÝ KLASICKÝ IDEALIZMUS

- ťažisko európskeho myslenia sa presúva do Nemecka, osvietenstvo tu prichádza
oneskorene
- snaha inovovať tému rozumu, pochopiť jeho tvorivú povahu
- rieši spor medzi empirizmom a racionalizmom, ktorý vznikol rozdelením reality na objekt
a subjekt
- nemecká klasická filozofia rieši tento spor z pozície idealizmu
Predstavitelia: Immanuel Kant, Johann Gotlieb Fichte, Friedrich Wilhelm Joseph Schelling,
Georg Wilhelm Friedrich Hegel
IMMANUEL KANT 1724– 1804

- narodil vo východopruskom Kőnigsbergu (terajší Kaliningrad), kde žil až do svojej smrti,

viedol neobyčajne pravidelný spôsob života, jeho pravidelnosť údajne porušil len dvakrát:
keď vyšla Spoločenská zmluva 1762 a keď sa dozvedel, že vo Francúzsku vypukla revolúcia
Veľká francúzska revolúcia. Jeho činnosť delíme:

1. predkritické obdobie : dielo : Všeobecné dejiny prírody a teória nebies - „Dajte mi

hmotu a ukážem vám ako z nej musí vzniknúť svet.“ – Kantova kozmogonická teória=>
Východiskom celého vesmíru je chaos. Vo vesmíre sú čiastočky hmoty rozptýlene a na
základe odpudivosti a príťažlivosti sa pohybujú, vytvárajú zhluky. Sily , ktoré priviedli svet
k poriadku, ho opäť privedú k chaosu nahromadením odchýlok=> Kantova – Laplaceova
teória

2. kritické obdobie :

a)Kritika čistého rozumu

- predmety, ktoré skúma tradičná metafyzika ako Boh, duša, svet sú principiálne
nepoznateľné=> kritik tradičnej metafyziky
- Kládol si otázku: Čo je dostupné môjmu poznaniu?
Naše poznanie prechádza troma štádiami:
1) Štádium nazerania: je to prechod od zmyslovej skúsenosti k pojmom. Kant tu rozlišuje
dva druhy poznania:
aposteriórne –(a posteriori – potom) skúsenostne

10
apriórne- (a priori –predtým) predskúsenostné, nezávislé na skúsenosti.
Transcendentálne poznanie: zaoberá sa podmienkami apriórneho poznania (čiže sa
nezaoberá predmetmi samotnými, ale spôsobom nášho poznávania predmetov).
Transcendentné poznanie: poznanie, ktoré nie je možné (napríklad poznať vec samú
o sebe).
Každé poznanie sa začína zmyslovou skúsenosťou, ale vždy tu pristupuje predskúsenostná
( apriórna) forma.
Apriórne formy: priestor a čas
- nie sú vlastnosťami objektívnych vecí, ale formami nazerania človeka
- o zmyslovej skúsenosti vypovedáme v aposteriórnych súdoch, ktoré nemajú všeobecnú
platnosť
- všetky javy vonkajšieho sveta nazeráme v čase a priestore, neprináležia vonkajšiemu
svetu a my nikdy nespoznáme veci o sebe, keďže sme odkázaní na tieto formy nazerania.
Poznáme iba vec pre mňa.
2) Štádium umu: ide o schopnosť vytvoriť z obsahovej zmyslovej skúsenosti ucelené
predstavy a pojmy.
Apriórne faktory: kategórie, z ktorých najdôležitejšia je príčinnosť. Vždy sa pýtame prečo?,
na základe toho opisujeme našu skúsenosť.
3) Štádium čistého rozumu: Rozum nemôže skúmať idey ako Boh duša svet, nemá s nimi
zmyslovú skúsenosť, v opačnom prípade vznikajú antinómie( duša je smrteľná duša je
nesmrteľná) Hranice poznania siahajú tam, kde rozum má zmyslovú skúsenosť, ktorú môže
spracovať. Ďalej zostáva priestor len pre vieru.
Kantovo poznanie:
Prekonanie empirizmu a racionalizmu: Základom poznania je teda subjekt, ktorý myslí
a má skúsenosť → Myšlienky bez obsahu sú prázdne, nazeranie bez pojmov slepé.

KOPERNÍKOVSKÝ OBRAT

b) Kritika praktického rozumu

- praktické využívanie rozumu vedie k morálnemu konaniu. Kantov mravný zákon sa
nazýva kategorický imperatív:

Iná podoba kategorického imperatívu:

KONAJ TAK, ABY SI ĽUDSTVO V SEBE I V OSOBE KAŽDÉHO DRUHÉHO
POUŽÍVAL VŽDY AKO ÚČEL A NIKDY NIE IBA AKO PROSTRIEDOK=>Nesmime
ľudí zneužívať vo svoj prospech.
- v morálke Kant odmieta heteronómiu - vôľa je určovaná niečím mimo nás a prijíma
autonómiu - vôľa je určovaná zákonmi, ktoré sú v nás samých.

11
c) Kritika súdnosti – týka sa účelnosti v prírode, ktorá spočíva v harmonickom a účelnom
usporiadaní jednotlivých častí do celku. Kant poukazuje na prístupy ku krásnemu predmetu.
Krása v nás vyvoláva postoj nezainteresovanej záľuby=>krásneho predmetu sa nechcem
zmocniť.

JOHANN GOTTLIEB FICHTE1762 – 1814

- Kantov žiak
- významné dielo Vedoslovie
- kritizuje Kantov svet vecí o sebe, podľa neho neexistuje objektívny svet mimo nášho
vedomia
Podľa Fichteho celá skutočnosť je tvorená dvoma stránkami:
a) vnútorná realita – pojem JA – je absolútne, JA je schopné vytvoriť všetko, je seba
tvoriace
b) vonkajšia realita - pojem NEJA –protiklad JA, sú to všetky veci a javy, vychádzajú
z nejakej vyššej podvedomej predstavivosti
Vzťah JA a NEJA:
- vývin vzťahu smeruje cez triádu:
a) téza – ja určuje samo seba, je vo svojom vnútri aktívne
b) antitéza – JA vytvára prírodu ( NEJA), ktorá je miestom na jeho aktivitu
c) syntéza – JA prechádza do NEJA, uvedomuje si svoju existenciu, uvedomuje, že ono
samo si vytvorilo prírodu=> NEJA vzniklo z JA a je od neho závislé.
- realita je daná v našich predstavách, ale tieto predstavy nie sú vytvárané svetom,
tvoríme ich my sami=>subjektívny idealizmus

FRIEDRICH WILHELM JOSEPH SCHELLING 1775 - 1854

- východiskom filozofie je Fichte, ale postupne ho Schelling kritizuje
- Schellingova filozofia sa označuje ako filozofia totožnosti ducha a prírody, subjektu
a objektu
- základom všetkého je objektívne existujúci absolútny večný rozum, zdroj duchovného aj
materiálneho, subjektívneho aj objektívneho, ktoré sa vyvíjajú samostatne, aby splynuli na
určitej úrovni. Filozofia totožnosti:
–-> subjektívna stránka – transcendentálny idealizmus

–-> objektívna stránka = naturfilozofia –

GEORG WILHELM FRIEDRICH HEGEL 1770 – 1831

Najznámejšie diela: Fenomenológia ducha, Logika ako veda
- Hegel je absolútny idealista

12
 Základná téza: ,, Čo je rozumové, je skutočné, a čo je skutočné je rozumové“ => Hegel
hovorí o absolútnej totožnosti bytia a myslenia. Skutočnosť je vytváraná vedomím,
nadindividuálnym vedomím, duchom, skutočnosť vychádza z jedného princípu → z jednej
večnej absolútnej idey, ktorá sa neustále vyvíja a tvorí zo seba všetky veci, javy. Všetko
bytie - prírodné aj duchovné, je istým štádiom vývoja ducha. Bytie sa vyvíja cez protiklady.
Ide o boj protikladov cez triádu: téza, antitéza, syntéza
Téza: svetový duch je v stave bytia o sebe, t.j. má podobu pojmu, idey - skúmaním tohto
štádia sa zaoberá logika.
Antitéza: duch je v stave tzv. inobytia, teda stáva sa prírodou a musí sa podriadiť zákonom
času a priestoru - toto štádium skúma filozofia prírody.
Syntéza: duch sa vracia k sebe samému, dostáva sa do stavu bytia o sebe a pre seba –
vďaka človeku si duch uvedomuje samého seba a pre toto sebauvedomenie musel prekonať
celý tento vývoj- toto štádium skúma filozofia ducha.
Filozofia ducha sa zaoberá štúdiom: subjektívneho ducha - život individua
objektívneho ducha – skúma spoločnosť, štát, dejiny,
morálku
absolútneho ducha – vyjadruje sa v umení, náboženstve
a filozofii
Hegel a dejiny:
Hegel ich chápe ako vývoj ducha v čase, ktorého účelom je samouvedomenie svetového
ducha, nikdy sa nijaká udalosť nedá vysvetliť izolovane, vždy je nutné hodnotiť v širších
súvislostiach, pretože dejiny sú reťaz myšlienok. Len dejiny ukážu, čo bolo dobré.

13