Soľ nad zlato

Rozprávač:

Bulo, ňebulo, za šedmimi horami a šedmimi doľami, vprostredku maľebného

kraja Spiš, bulo raz jedno kraľofstvo. Kraľoval mu starý kraľ, ktorý mal tri
dzjefky. Ta ňeznal še rozhodnuc, ktorá z nich by še mala stac kraľovnou. Šicke
tri mal rovnako rad.

Ta nakoňec sebe pomyšľel, že tota še stane kraľovnou , ktora ho največšmi

biruje. I zavolal šicke dzjefky k sebe.

Kráľ:

„Hej, šicke sem!“ (prídu všetci, ktorí sa mu klaňajú a postavia sa okolo kráľa,
ktorý sedí na tróne.)

„Dzifky mojo! Vidzice, že som už stary, a že tu dluho nebudzem. Chcel by som

znac, jak me chtora biruje. No, jak me ľubiš ty Helenko!“

Helenka:

„Ach, tatku muj ľubezny, vy sce mi milši jak zlaté cingrľatka.“

Kráľ:

„No vidzim, že me ľubiš. A co ty, Pavľinko?“

Pavlínka:

„Jaj, tatku muj sladučky, šak ja vas ľubim jak zlato v harľe.“

(Pavlínka zaspieva veselú pesničku, ale kráľ ju preruší.)

Kráľ:

„Šumne špivaš, dziefko moja. Ale šicko z miru! No Marienko, rečuj.“

Maruška.

„Ja vás mocno ľubim. (pauza) Ja vas ľubim jak suľ.“

Kráľ:

„Co rečuje? (všetci naokolo mu šepkaju, že ho ľúbi ako soľ) Ja asi plano čujem.
Idz mi z oči! Mňe še nožiky v kešeni otviraju. Ja odpadnem. (kráľ sa postaví)
Chytajce me! (ostatní žiaci ho podopierajú)

Rozprávač:

Ta Maruška usluchla otca a odišla zo zamku. Bolo jej bars ľuto, že ju ocec vyhnal
a nevidzel, že ho ona največsmi biruje. Ňeznala, dze ma isc, ta prišla do čarneho
ľesa. Tu dze še vžala, tam še vžala – postavi še jej do cesty stara baba.

Starenka:

„Kukaj tu na ňu, šumne mlade dziefče a vyrevuje jak keby jutre už plakac
nemohla. Co še ci stalo?

Maruška:

„Ach ja neščestna. Šak mne tatko vyrucil z domu a nemam dze isc.“

Starenka:

„Teraz mi v kľudze o šickim povidz!“ (do obecenstva - ) „I tak šicko znam!“

Rozprávač:

Ta Maruška starej babe šicko rozhutorela. Baba jej sľubila, že jej pomože. Byvali
spolu v starej chyže v ľese. Stara baba naučila Marušku jake byľinky še na jaku
chorobu použivaju, jake a kedy ich zbirac. A na zamku šicke trpeľi bez soľi.

Kráľ:

„Co ja stary kuň porobil. Šak ja totu, co še o mne najvecej starala, vyhnal. A tote
dve še ľen finca a do špigľa kukaju.“

Kuchár:

„Pán kraľ! Pan kraľ! Veľke ňešcesce še stalo. Nemáme suľl“

Kráľ:

„Ta šak dakeho pošli do Kopjednoty!“

Kuchár:

„To som už urobel.“

Kráľ:

„A do TESKA ši poslal?“

Kuchár:

„Ta jak by ňe. I do malého i do tehu Hyperu. Tam maju akciu, cuker po 33 centy,
ta še tam nedostaňeme. Znace, ľudze še bešňa.“

Kráľ:

„Znaš co, soľ dačim inšim!“

Kuchár:

„A čim?“

Kráľ:

„Ja kraľ, ňe kuchar!“

Rozprávač:

Odvtedy šicke ľudze chalovali ľen neslané jedla. Sam kraľ, dzjefky aj ostatni na
hradze ochoreli. Šicko zlato, čo maľi, ponukali za kuštičko totej soľi. Ale šicka
suľ, čo še dostala do kraľofstva še zmenila na šutre. (namaľovať na žlto nejaké
kamene)

Starenka.

„Marienko,ta už ši tu dluho. Aňi dochodek mi pri Tebe dajak nestači, ta idz, bo

ce ocec potrebuje. Na, daj mu.“ (malá slánka)

Marienka:

„Babko a to ňe dajak malo?“

Starenka:

„Že malo! Ta Ešce je ňespokojna. Na, ber, kedz davam“

Rozprávač:

Ta Maruška še rozlučila so starou babou. Za šicko jej šumne podzekovala a

pobrala še do zamku.

Kráľ:

„Mojo bídne, radšej ucekaj. Bo tu prekľate kraľofstvo!“

Maruška:

„Tatku, a vy me už nepoznace? Šak ja vaša dzifka, jak keby vam z oka vypadla.
Kukajce co som vam priňesla.“ (podáva mu slánku)

Kráľ:

„Ta ty ši baaaaars dobre dzifče. Ale neznam, či ši ftim švece oglupla,, či ošĺepla,
ale nám taká maľučka somarinka naňič. U nas ňikto ňema suľ, znaš? V tym aňi
pre ftačka nemaš!“

Maruška:

„Ta kedz je tak, že vy myšlice na druhych, ta v tej somarinke dosc soľi pre
šickych.Ta liznice ši.“

Kráľ: Ta to ta najlepša suľ, jaku som sebe kedy ľizal. Dzifko moja, podz ňech ce
vyobjimam. Ta ty ma najvecej ľubiš? Znaš co?

Maruška:

Ta co tatku?

Kráľ:

Ja vjecej nebudem rozmyšlac. Ta ty naša nova kraľovna. Ešte ci dajakeho chlopa

najdzeme a budze.

Rozprávač: A tak še naša rozprafka šumňe skončila.