PRAKTICKÁ RUKOVÄŤ KU ŠTÚDIU

SVETOVÝCH PRÁVNYCH
SYSTÉMOV

Ján Sombati

2018
 CIP

Sombati, Ján
Praktická rukoväť ku štúdiu svetových právnych systémov / Ján Sombati
– 1. vyd. – Bratislava : Wolters Kluwer SR s.r.o., 2018. – 154 s.
ISBN XXX

 porovnávacie právo
 právna história
 učebné texty

Táto publikácia vznikla za podpory grantového projektu KEGA X/XXXX/XX ...

2
 OBSAH

Predhovor............................................................................................................................ 4
1. Právna komparatistika a svetové právne systémy.......................................................... 5
Dokumenty a úlohy........................................................................................................ 10
2. Kontinentálny právny systém......................................................................................... 29
2.1 Všeobecná charakteristika systému......................................................................... 29
2.2 Historický vývoj kontinentálneho právneho systému............................................. 33
2.2.1 Barbarské zákonníky a nástup éry obyčajového práva............................... 33
2.2.2 Sformovanie základov okruhu románskeho práva...................................... 35
2.2.3 Sformovanie základov okruhu germánskeho (resp. nemeckého) práva...... 36
2.2.4 Ius commune a recepcia rímskeho práva..................................................... 38
2.2.5 Vznik národných štátov a národného práva................................................ 40
2.2.6 Prirodzenoprávna škola a prvá vlna kodifikácie práva................................ 41
2.2.7 Historická právna škola a druhá vlna kodifikácie....................................... 46
2.2.8 Vývoj práva a právneho myslenia v 20. storočí.......................................... 47
2.2.9 Právo v ponímaní socializmu, fašizmu a národného socializmu................. 49
2.3 Štýlotvorné prvky kontinentálneho právneho systému........................................... 52
2.3.1 Pramene práva ako štýlotvorný prvok kontinentálneho právneho systému 52
2.3.2 Vnútorné triedenie práva ako štýlotvorný prvok kontinentálneho právneho
systému........................................................................................................ 55
2.4 Nordické právo........................................................................................................ 58
Dokumenty a úlohy........................................................................................................ 64
3. Angloamerický právny systém........................................................................................ 111
3.1 Všeobecná charakteristika systému......................................................................... 111
3.2 Anglické právo........................................................................................................ 113
3.2.1 Historický vývoj anglického práva.............................................................. 113
3.2.1.1 Anglosaské obdobie.................................................................... 114
3.2.1.2 Obdobie formovania common law.............................................. 116
3.2.1.3 Obdobie súperenia common law a equity.................................... 120
3.2.1.4 Obdobie súčasného anglického práva......................................... 122
3.2.2 Pramene práva ako štýlotvorný prvok anglického práva............................. 125
3.2.2.1 Sudcovské právo......................................................................... 125
3.2.2.2 Zákonné právo............................................................................ 127
3.2.2.3 Obyčajové právo......................................................................... 129
3.2.2.4 Právnická literatúra..................................................................... 130
Dokumenty a úlohy........................................................................................................ 132
PRÍLOHA č. 1: Texty ku štúdiu islamského práva............................................................ 145

3
 PREDHOVOR

Po páde totalitného komunistického režimu v novembri 1989 a následne v súvislosti so

vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie v roku 2004 sa slovenským právnikom
otvorili úplne nové horizonty profesionálneho uplatnenia nielen v širšom európskom, ale
nakoniec aj v celosvetovom meradle. Čoraz intenzívnejšia obchodná a podnikateľská
spolupráca advokátskych kancelárií, obchodných spoločností či štátnych inštitúcií so
zahraničím si začala od právnikov vyžadovať nielen znalosť domáceho práva a práva
susedných krajín, ale aj širší rozhľad v iných právnych kultúrach. Na túto potrebu
v konečnom dôsledku reflektovalo aj právnické vzdelávanie na Právnickej fakulte Univerzity
Komenského v Bratislave. Neoddeliteľnou súčasťou tunajšieho študijného programu je už od
začiatku 90. rokov 20. storočia študijný predmet Svetové právne systémy, ktorý si kladie za
cieľ oboznámiť študentov práva so základnými charakteristickými črtami a rozdielmi medzi
rôznymi právnymi kultúrami v podmienkach najvýznamnejších svetových právnych
systémov. K naplneniu tohto cieľa sa predchádzajúce generácie pedagógov našej fakulty
odhodlali k vydaniu učebnice, ktorá žiaľ už pod dlhšiu dobu neprešla potrebnou aktualizáciou
pokiaľ ide o jej časti venované súčasnému právnemu vývoju. Predkladaný učebný text preto
predstavuje prvý pokus jeho autora o dosiahnutie niekoľkých dôležitých pedagogických
cieľov.
V prvom rade ide o cieľ doplnenia a korekcie doterajšieho učebného textu
HRUŠKOVIČ, I. – KALESNÁ, K. – ŠTEFANOVIČ, M.: Svetové právne systémy. Toto
skriptum totiž u študenta ráta s vedomosťou viacerých systémových poznatkov z iných
študijných predmetov a vedných disciplín, ktoré však vzhľadom na medzi časom uskutočnené
zmeny v skladbe študijného programu a obsahu študijných predmetov študenti nemajú odkiaľ
získať. Samozrejme, ak nerátame do úvahy veľmi hlboké samoštúdium, ktoré však v kontexte
cieľov nášho študijného predmetu nie je účelné. Navyše mnohé použité teoretické prístupy
k vymedzeniu triediacich kritérií, odlišujúcich jednotlivé svetové právne systémy, ako aj samo
členenie právnych subsystémov (resp. rodín) je už s ohľadom na dnešné pomery nepresné.
Niektorým pasážam bola tiež pôvodným autorským kolektívom venovaná menšia pozornosť,
než by si zaslúžili. Preto je cieľom predkladaného učebného textu ponúknuť študentom
doplňujúce a v mnohých smeroch aj podstatne rozširujúce informácie k pôvodnej učebnici až
do času, kým nebude možné vypracovať úplne novú komplexnú učebnicu. Štruktúra výkladu
preto v mnohých smeroch zohľadňuje štruktúru pôvodných skrípt, no s patričným spresnením,
zmenami a doplnením.
V druhom rade treba povedať, že autorovým cieľom bolo ponúknuť študentom určitú
„praktickú rukoväť“ pre štúdium svetových právnych systémov a právnej komparatistiky.
Okrem teoretických poznatkov v nich nájdu aj edíciu predovšetkým historických, no
čiastočne aj súčasných právnych textov, ktoré im majú pomôcť pochopiť mnohé súvislosti
procesu formovania kontinentálneho a angloamerického právneho systému, ako aj islamského
práva ako dnes azda najdôležitejšieho náboženských právnych systémov. Každá kapitola je
preto rozdelená na teoretickú časť, ktorá obsahuje informácie o historickom vývoji
a štýlotvorných prvkoch daného svetového právneho systému, a následne na praktickú časť,
ktorá obsahuje súbor dokumentov s otázkami a úlohami smerujúcimi k prevereniu kľúčových
vedomostí uvedených v teoretickej časti kapitoly. Dokumenty o islamskom práve sú zatiaľ
pre nedostatok primárnych i sekundárnych prameňov zaradené iba ako príloha len s
minimálnym komentárom. Autor však verí, že aj učebný text aj v takejto podobe splní svoj
účel s tým, že jeho ďalšie vydanie už bude bohatšie a podstatne širšie.

Autor

4
 1. PRÁVNA KOMPARATISTIKA A SVETOVÉ PRÁVNE SYSTÉMY

Právnu komparatistiku, ktorá zvykne byť v odbornej literatúre označovaná aj ako

porovnávacia právna veda, môžeme vo všeobecnosti definovať ako špecializovanú disciplínu
právnej vedy, ktorá sa zameriava na získavanie vedeckých poznatkov porovnávaním, resp.
komparáciou práva a jeho ďalším triedením.
Vo všeobecnosti je predpokladom aplikácie komparatívnej metódy vedeckej práce
rôznorodosť predmetu poznávania, ktorá implikuje existenciu minimálne dvoch
porovnateľných prvkov. Základnými prvkami komparácie teda sú comparatum, t.j. to, čo
sa porovnáva, pričom porovnávaný predmet zvykne byť spravidla iba jeden, a comparandum,
t.j. to, s čím sa má comparatum porovnávať, pričom porovnávaných predmetov môže byť
viacero. Zjednocujúcim prvkom komparácie je tertium comparationis, ktorý určuje vzájomný
vzťah medzi comparatom a comparandom, pričom z tohto vzťahu je zrejmé, či medzi
prvkami komparácie existujú nielen rozdielne, ale aj zhodné znaky, umožňujúce rozumné
porovnanie.
Rozumné porovnanie predpokladá taký vzťah medzi porovnávanými prvkami, ktorý
umožňuje dospieť k rozumnej miere abstrakcie, teda inak povedané k vyvodeniu rozumných
všeobecných pojmov. Porovnávanie práva na akejkoľvek úrovni by teda nemalo byť
samoúčelné, ale malo by sledovať cieľ priniesť určité zdôvodniteľné a racionálne závery,
ktoré sú využiteľné či už v teoretickej alebo praktickej rovine. Ak teda majú byť výsledkom
komparácie rozumné všeobecné pojmy, musia byť základnými prvkami komparácie aspoň
dva pojmy s porovnateľným obsahom a rozsahom, ktoré sa porovnávajú na základe
všeobecnejšieho vyššieho pojmu (tertium comparationis) s užším obsahom a väčším
rozsahom než majú samy porovnávané pojmy.

Pre jednoduchšie pochopenie načrtnutých postupov poslúži príklad porovnania súčasnej

slovenskej úpravy právneho inštitútu vlastníckeho práva s úpravou obdobných právnych
inštitútov v právnych poriadkoch iných krajín. Vychádzajúc z historického vývoja práva na
území Slovenska možno konštatovať, že úprava vlastníckeho práva v našom občianskom práve
bude mať prirodzene najbližšie k úpravám krajín strednej Európy. Niekdajšie súžitie s viacerými
stredoeurópskymi národmi v spoločnom štáte nám v oblasti práva prinieslo priamu skúsenosť
s uhorským obyčajovým právom, rakúskym a nemeckým občianskym právom, ako aj s vlastnou
normotvorbou počas existencie Československa. To nás logicky smeruje k hľadaniu
comparanda v podobe obdobného právneho inštitútu v právnych poriadkoch súčasného
Maďarska, Rakúska, Nemecka a Česka. Vďaka sprostredkovanému vplyvu rímskeho práva na
našom území sa potom môžeme poohliadnuť aj za právnymi poriadkami vzdialenejších krajín
ako je napríklad Francúzsko. Francúzsky občiansky zákonník z počiatku 19. storočia sa
v mnohých ohľadoch nechal inšpirovať rímskym právom aj v oblasti vecného práva a preto
výber v francúzskej úpravy vlastníckeho práva za comparandum je tiež logicky odôvodniteľnou
voľbou. Výber právnych poriadkov uvedených krajín sa pritom javí o to samozrejmejší, keďže
vďaka spoločným prvkom právnej kultúry je predmetom nášho záujmu pojem označujúci právny
inštitút, ktorého názov v jazykoch spomenutých krajín je v slovenskom jazyku možné stotožniť s
pojmami „vlastníctvo“, prípadne „vlastnícke právo“ a pod. Z vybraných pojmov je potom za
využitia logickej abstrakcie možné od nepodstatných prvkov oddeliť a izolovať iba tie podstatné
prvky, ktoré sú základom pre sformulovanie tertia comparationis. Vzhľadom na zmienený
geografický, historický a kultúrny kontext potom predstavuje tertium comparationis právny
inštitút vyjadrujúci výlučné prisvojovanie si vecí alebo neobmedzené právne panstvo nad vecou.

Ako už bolo naznačené, predmetom porovnávania je pri právnej komparatistike

samotné právo. V najširšom zmysle možno porovnávať objektívne právo viacerých krajín,
teda jednotlivé právne poriadky ako súbory všeobecne záväzných pravidiel ľudského
správania, ktoré sú štátom ustanovené alebo uznané v osobitnej forme a štátom sú tiež

5
vymožiteľné. V užšom zmysle potom môže byť predmetom porovnávania forma či obsah
konkrétnych právnych noriem, predpisov či inštitútov (napr. rôzne pramene práva či právne
princípy), pričom porovnávanie sa môže sústrediť nielen na samotný normatívny text,
obsiahnutý v porovnávanom prameni práva (law in books), ale aj na aplikačnú prax týchto
noriem (law in action).
Význam právnej komparatistiky spočíva najmä vo využití komparatívnej metódy
vedeckej práce za účelom získavania takých poznatkov o fungovaní právnych systémov
i jednotlivých právnych inštitútov v podmienkach iných právnych kultúr, ktoré sú využiteľné
pre našu vlastnú právnu vedu i aplikačnú prax. Porovnanie historického vývoja práva
a formovania právnej kultúry v podmienkach vlastnej krajiny s rovnakým vývojom
v podmienkach inej krajiny či inej právnej kultúry nám umožňuje spoznať a pochopiť limity
v súčasnosti platného práva a uvedomiť si tak prípadnú potrebu jeho inovácie. Porovnávaním
vlastného platného práva s právnymi poriadkami iných krajín v rámci jedného kultúrneho
okruhu alebo aj naprieč rôznymi právnymi kultúrami nám zasa môže napomôcť identifikovať
riešenia aktuálnych právnych problémov, ktorým čelí naša vlastná aplikačná prax, a to na
podklade podnetov a skúseností z odlišného prostredia, než je to naše.

Ako príklad skúmania historických koreňov vlastného súkromného práva slúži snaha opätovne
zaviesť do francúzskeho občianskeho práva inštitút fiducie. V roku 2007 sa Xavier de Roux, člen
Komisie pre ústavné zákony, legislatívu a všeobecnú správu Francúzskej republiky, vyjadril na
margo návrhu zákona č. 3385, ktorým sa mal znovu zaviesť inštitút fiducie, pomerne obšírne,
keďže zhrnul jednak predchádzajúce skúsenosti s týmto inštitútom z obdobia stredoveku, ako aj
dôvody pre jeho opustenie pri tvorbe napoleonského Code Civil z roku 1804. Francúzski
legislatívci tak zvažovali celkový historický a kultúrny kontext vývoja domáceho súkromného
práva, ktoré v minulosti ovplyvnilo tak rímske, ako aj germánske právo a svoje stopy zanechala
aj francúzska revolúcia, v dôsledku ktorej sa pri tvorbe moderného civilného kódexu likvidovali
relikty feudálneho práva. Ďalším príkladom je napríklad posledná rekodifikácia občianskeho
práva procesného na Slovensku. Pri tvorbe nového Civilného sporového poriadku č. 160/2015
Z. z. bol do civilného procesu zaradený aj inštitút predbežného prejednania sporu, ktorého
hlavným cieľom bolo zabrániť prieťahom v konaní v dôsledku komplikovaného dokazovania
a prieťahom zo strany sporových strán. Tento inštitút sa pritom v našich geografických
pomeroch predtým nevyskytoval, no zato bol a v súčasnosti aj je bežnou súčasťou civilného
procesu v rámci krajín patriacich do systému angloamerického práva. V anglickom práve
i práve USA je predbežné prejednanie žaloby súčasťou procedúr uskutočňovaných ešte pred
začiatkom samotného hlavného pojednávania, známych pod súhrnným označením Civil Pre-
Trial Procedures. Slovenskí legislatívci teda určite hľadali inšpiráciu mimo iné aj v právnych
poriadkoch krajín patriacich do systému angloamerického práva, čo nepriamo priznali aj
v dôvodovej správe k vládnemu návrhu zákona č. 160/2015 Z. z. (viď príslušný dokument
v závere tejto kapitoly).

Okrem samotnej komparatívnej metódy právna komparatistika používa k získaniu

užitočných poznatkov aj ďalšie špecializované metódy vedeckej práce a poznatky z oblasti
viacerých disciplín právnej vedy. Pre právnu komparatistiku sú azda najdôležitejšie poznatky
a postupy z oblasti právnej dogmatiky, právnej filozofie, právnej sociológie a taktiež
právnych dejín. Právna dogmatika je prínosom najmä s ohľadom na metódy vedeckej práce,
ktoré využíva. Analýza a interpretácia (t.j. exegéza) právnych textov umožňuje spoznať nielen
obsah práva (resp. normatívneho systému), ale aj jeho štruktúru a spôsob jeho fungovania v
praxi. Právna filozofia zasa sprostredkúva pohľad na morálno-etickú podstatu práva a jeho
základné hodnoty a princípy. Právna sociológia následne skúma vzájomnú interakciu
a vzťahy závislosti medzi právom a spoločenskou realitou, t.j. ako jednotlivé právne normy
alebo inštitúty v praxi pôsobia na spoločnosť a tiež ako následne spoločnosť na základe tejto
empirickej skúsenosti spätne pôsobí na podobu práva. Významnú úlohu tiež zohrávajú aj

6
právne dejiny, resp. právna história. Súčasné právo je totiž výsledkom dlhého historického
vývoja, podmieneného konkrétnymi kultúrno-historickými podmienkami daného regiónu,
a ako výsledok ľudskej činnosti právo nutne podlieha zmenám v dôsledku vplyvu mnohých
faktorov ako je napríklad zmena spoločenských či ekonomických pomerov. Poznanie
vývojových súvislostí tak umožňuje pochopiť osobitosti v súčasnosti platného práva, ako aj
pochopiť viaceré domáce právne fenomény i mieru vplyvu cudzieho práva či právnej kultúry.
Všetky uvedené disciplíny právnej vedy sú teda kľúčovými a neoceniteľnými zdrojmi
poznatkov a ďalších metód a postupov vedeckej práce pri samotnom procese porovnávania
cudzích právnych systémov a právnych inštitútov.

Využitie poznatkov a metód všetkých uvedených disciplín právnej vedy pri komparatívnom
skúmaní práva sa zvykne riadiť tromi dôležitými pravidlami. V prvom rade je pri skúmaní
cudzieho práva vždy dôležité brať zreteľ na osobitosti legislatívnej techniky. Dôsledné
objasnenie procesu tvorby práva nám poskytne nielen odpoveď na jednoduchú otázku „ako
právo vzniká“, ale taktiež nám v mnohom naznačí medze jeho záväznosti a vymožiteľnosti.
V druhom rade je následne dôležité všímať si formy, v akých právo nachádzame. Poznanie
prameňov práva nám napovedá mnohé o hierarchii právnych noriem a predpisov, od čoho nie
je ďaleko k spoznaniu štruktúry celého právneho systému. V treťom rade je nakoniec dôležité
uskutočňovať porovnávanie práva komplexne, s ohľadom na historický a kultúrny kontext
vybraných prvkov komparácie. Odlišnosť právnych systémov, ale aj individuálnych právnych
inštitútov je spravidla spôsobená práve odlišným historickým a kultúrnym vývojom danej
spoločnosti, a preto jeho pochopenie nám pomáha pochopiť prečo dané právne normy či
inštitúty vôbec vznikli a aké sú dôvody ich existencie.

Z predchádzajúceho výkladu o predmete porovnávania je zrejmé, že vzhľadom na

vnútorné členenie práva je možné právo porovnávať na viacerých úrovniach a viacerými
rôznymi spôsobmi. Pre pedagogické účely je najúčelnejšia najmä makrokomparatistika,
mikrokomparatistika a historická komparatistika.
Makrokomparatistika smeruje k porovnávaniu a následnému triedeniu väčších
normatívnych súborov ako sú právne odvetvia, národné právne systémy či veľké, resp.
svetové právne systémy, a to na základe kritérií tzv. právneho štýlu a právnej kultúry. Právny
štýl prvý krát zadefinovali nemeckí právni komparatisti Konrad Zweigert a Hans Kötz ako
súbor znakov, ktoré od seba odlišujú rôzne právne systémy v zmysle zoskupení a usporiadaní
právnych noriem, právnych inštitútov a právnych odvetví v rámci právneho poriadku
konkrétnej krajiny. Dohromady ide o nasledovných päť definičných znakov právneho štýlu:
 historický pôvod a vývoj právneho poriadku,
 špecifický spôsob právneho myslenia,
 výrazne špecifické právne inštitúty,
 druh prameňov práva a ich interpretácia,
 ideologické faktory.
Komparácia jednotlivých právnych poriadkov na základe týchto kritérií odhaľuje spoločné
a odlišné prvky porovnávaných právnych poriadkov, ktoré následne slúžia ako triediace
kritériá pre zadelenie jednotlivých právnych poriadkov do väčších celkov, ktorými sú veľké,
resp. svetové právne systémy, nazvané francúzskym komparatistom Reném Davidom ako
právne rodiny. Aj napriek rozdielnym prístupom právnych komparatistov v otázke
definovania pojmov „veľké právne systémy“, „svetové právne systémy“ či „právne rodiny“
môžeme za svetové právne systémy považovať zoskupenia viacerých národných právnych
poriadkov, ktoré majú spoločné charakteristické znaky toho istého právneho štýlu,
prejavujúceho sa najmä v spôsobe normotvorby, charaktere prameňov práva,
vnútornom členení právneho poriadku a prítomnosti charakteristických (tzv.
štýlotvorných) právnych inštitútov.

7
 V odbornej literatúre, zaoberajúcej sa právnou komparatistikou, existuje mnoho rôznych
kategorizácií svetových právnych systémov. Tak napríklad francúzsky komparatista René David
v čase vydania svojej monografie Les Grands Systèmes de droit contemporains v roku 1966
rozlišoval medzi rodinou romano-germánskeho práva, socialistickými právami (právo ZSSR
a ostatných socialistických a ľudovodemokratických republík v rámci východného bloku),
Common Law (anglické právo a právo USA) a náboženskými a tradičnými právami (islamské
právo, právo Indie, právo krajín ďalekého východu, t.j. Číny a Japonska, a nakoniec právo
krajín Afriky a Madagaskaru). Nemeckí komparatisti Konrad Zweigert a Hans Kötz vo svojej
monografii Einführung in die Rechtsvergleichung z roku 1969 zasa rozlišovali medzi
románskym, nemeckým, angloamerickým, škandinávskym, socialistickým a ďalekovýchodným
právnym okruhom, okruhom islamského práva a okruhom hinduistického práva. Český právny
teoretik a komparatista Viktor Knapp poukázal na skutočnosť, že aj napriek uvedeným
rozdielom v klasifikácii svetových právnych systémov u rôznych autorov, vrátane tých nami
spomenutých, sa u všetkých autorov stretávame s akceptáciou základného rozlišovania systému
kontinentálneho práva, ktorý je často charakterizovaný ako systém alebo okruh písaného
práva, ďalej systém angloamerického práva, ktorý je často charakterizovaný ako systém alebo
okruh nepísaného práva, a nakoniec systém náboženských práv (resp. nábožensko-filozofický
systém), kam zvykne byť zaraďovaný aj u mnohých autorov často samostatne stojaci systém
islamského práva.

Pri roztrieďovaní národných právnych poriadkov do jednotlivých svetových právnych

systémov zohráva svoju úlohu aj zohľadnenie právnej kultúry. Tá sa v niektorých prípadoch
prekrýva s pojmom právneho štýlu, no v niektorých prípadoch ide o pojem so širším
významom. Pre určovanie spoločných a odlišných prvkov právnej kultúry sa právna
komparatistika sústreďuje najmä na pozorovanie kultúry aplikácie práva, kultúry formy práva,
ktorá v krajinách s tradíciou písaného práva zahŕňa najmä úroveň legislatívnej techniky, ako
aj na skúmanie slovesnej kultúry právnych predpisov a ďalších relevantných atribútov
národného právneho poriadku.
Mikrokomparácia sa v porovnaní s makrokomparáciou zameriava buď na samotné
právne normy ako základné stavebné kamene každého právneho poriadku, alebo aj na menšie
normatívne súbory ako sú právne predpisy, pozostávajúce z viacerých právnych noriem alebo
na právne inštitúty, pod ktorými rozumieme súbory viacerých právnych noriem, upravujúcich
spoločenské vzťahy rovnakého druhu (napr. vlastnícke právo, kúpna zmluva, odúmrť a pod.).
Nie je však vylúčené, že v rámci mikrokomparatistiky sú v obmedzenej miere predmetom
porovnávania aj právne odvetvia, ktoré sú už o poznanie väčším normatívnym súborom.
Oproti skúmaniu a porovnávaniu prvkov právneho štýlu a právnej kultúry pri uskutočňovaní
makrokomparácie je mikrokomparácia omnoho náročnejšia, nakoľko sa primárne zameriava
na analýzu pojmov, ktoré sú elementárnymi súčiastkami právnych inštitútov národného práva
konkrétnej krajiny. Hĺbková analýza cudzieho práva si preto v prvom rade vyžaduje výbornú
znalosť jazyka danej krajiny a spolu s tým aj znalosť tamojších reálií a dejín. Mnohé pojmy
cudzieho práva totiž nemusia mať a často ani nemajú primeraný ekvivalent v našom vlastnom
jazyku a preto je znalosť cudzieho jazyka nevyhnutná pre pochopenie týchto pojmov v širších
súvislostiach. Okrem toho sa mnohé právne inštitúty vyvinuli v osobitnom prostredí
a v špecifických podmienkach, čoho dobrým príkladom sú právne inštitúty anglického práva,
ku ktorým v mnohých prípadoch neexistujú porovnateľné právne inštitúty slovenského práva.
Historická komparatistika má osobitný význam pre krajiny, ktoré si prešli
turbulentným politickým, ekonomickým a spoločenským vývojom. Vznik a zánik štátov,
spoločenská či hospodárska transformácia či vojny sú jednými z mnohých faktorov, ktoré sa
zásadným spôsobom podpísali na podobe práva dnešných štátov. Porovnávanie súčasného
právneho poriadku určitého štátu s právom, ktoré v minulosti platilo na jeho území, môže
priniesť významné podnety pre rôzne inovácie v oblastiach, ktoré sú regulované už dávno

8
zastaranými právnymi normami alebo naopak môže viesť k návrtu k osvedčeným právnym
inštitútom alebo praktikám z minulosti. Inšpiráciou pritom môže byť aj vývoj mimo územia
vlastného štátu. Dobrým príkladom je v tomto prípade samotné Slovensko, ktoré bolo
v minulosti súčasťou viacerých štátnych útvarov a preto sa predmetom historickej komparácie
môže stať rakúske, uhorské či československé právo. Tak tomu nakoniec bolo aj pri
transformácii nášho práva po roku 1989, kedy sa pri najmä v oblasti občianskeho
a obchodného práva neraz išlo až pred rok 1918. Na záver ešte spomeňme, že čisto
akademický význam má potom ešte vzájomné porovnávanie historických práv už
neexistujúcich štátnych útvarov, ako napríklad pri porovnávaní práva antickej Sparty a Atén,
ktorého výsledkom sú poznatky využiteľné najmä pre účely právnej vedy.

Použitá a odporúčaná literatúra:

 V. KNAPP: Velké právní systémy. Úvod do srovnávací právní vědy. Praha: C. H. Beck, 1996.
 R. DAVID: Major Legal Systems in the World Today. An Introduction to the Comparative
Study of Law. Londýn: Stevens & Sons, 1985.
 K. ZWEIGERT – H. KÖTZ: An Introduction to Comparative Law. 3rd Edition. Oxford:
Oxford University Press, 1998.
 I. HRUŠKOVIČ – K. KALESNÁ – M. ŠTEFANOVIČ: Svetové právne systémy. Bratislava:
VO PraF UK, 2009.
 P. MOSNÝ – M. LACLAVÍKOVÁ – Š. SISKOVIČ: Metodológia vedeckej práce. (Pre
potreby právnického štúdia.) Tranava: TYPI UNIVERSITATIS TYRNAVIENSIS, 2015.
 A. GERLOCH: Teorie práva. 6. aktualizované vydanie. Plzeň: Aleš Čeněk, 2013.
 E. OTTOVÁ: Teória práva. 3. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2010.

9
 DOKUMENTY A ÚLOHY

Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok

(úplné znenie, ako vyplýva z neskorších zmien a doplnení, uskutočnených zákonom č.
519/1991 Zb., publikované v zákone č. 70/1992 Zb.)

DRUHÁ ČASŤ
ČINNOSŤ SÚDU PRED ZAČATÍM KONANIA

Prvá hlava
PREDBEŽNÉ KONANIA

Zmierovacie konanie
§ 67
Ak to povaha veci pripúšťa, možno navrhnúť na ktoromkoľvek súde, ktorý by bol vecne
príslušný na rozhodovanie veci, aby vykonal pokus o zmier (zmierovacie konanie), a ak došlo
k jeho uzavretiu, aby rozhodol aj o jeho schválení. Ak by bol vecne príslušný krajský súd,
uskutoční zmierovacie konanie na krajskom súde samosudca; v týchto prípadoch sa však
môže uskutočniť zmierovacie konanie a schválenie zmieru aj ktorýkoľvek okresný súd.

§ 68
(1) Zmierovacie konanie uskutočňuje predseda senátu, ak nepovažuje vzhľadom na okolnosti
prípadu za vhodné, aby ho vykonal senát.
(2) Pri zmierovacom konaní súd použije vhodné prostriedky výchovného pôsobenia.
(3) Súčinnosť alebo prítomnosť účastníkov nemožno žiadnym spôsobom vynucovať.

§ 69
Účelom zmierovacieho konania je uzavretie zmieru. Ustanovenia § 99 platia i pre tento zmier.
...
TRETIA ČASŤ
KONANIE V PRVOM STUPNI

Prvá hlava
PRIEBEH KONANIA

Začatie konania
§ 79
(1) Konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3)
obsahovať meno, zamestnanie a bydlisko účastníkov, prípadne aj ich zástupcov, pravdivé
opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ
dovoláva, a musí byť z neho zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha. Tento návrh, ak sa
týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným (§ 90), sa nazýva
žalobou.
...
§ 82
(1) Konanie je začaté dňom, keď došiel súdu návrh na jeho začatie alebo keď bolo vydané
uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu.
...

10
 Priebeh konania
§ 100
(1) Len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pritom sa usiluje predovšetkým o to, aby sa spor
vyriešil zmierne a aby konanie pôsobilo výchovne.
...
§ 101
...
(2) Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník
nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ
vykonané dôkazy.
(3) Ak súd vyzve účastníka, aby sa vyjadril o určitom návrhu, ktorý sa týka postupu a
vedenia konania, môže pripojiť doložku, že ak sa účastník v určitej lehote nevyjadrí, bude
sa predpokladať, že nemá námietky.
...
Príprava pojednávania
§ 114
(1) Pojednávanie pripraví predseda senátu tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na
jedinom pojednávaní.

Citované podľa: SLOV-LEX právny a informačný portál. URL: <https://www.slov-lex.sk/pravne-

predpisy/SK/ZZ/1963/99/19920101.html> [cit. 16.10.2018]

11
 Parlamentná tlač č. 679: Dôvodová správa k vládnemu návrhu zákona,
ktorým sa mení a dopĺňa občiansky súdny poriadok a notársky poriadok
(V Zbierke zákonov publikovaný ako zákon č. 519/1991 Zb.)

Důvodová zpráva

Obecná část:

Nové politické a ekonomické poměry, vyvolané listopadovou revolucí, si vynucují četné

úpravy právního řádu, především vydání ústavy národních republik a federace. Dokud
nedojde k vydání těchto zákonů, je třeba dosavadní právní řád přizpůsobovat novým
poměrům a připravovat tak konečné řešení v nových základních kodexech.

To platí jak o právu hmotném (občanský a obchodní zákoník, zákoník práce), tak i formálním
(občanský soudní řád).

Úkolem navrženého zákona je tedy odstranit nedemokratické prvky obsažené v dosavadním

občanském soudním řádu, vytvořit procesní předpis pro obchodní soudnictví, které přechází z
hospodářské arbitráže na obecné soudy, a pro správní soudnictví, které je nově v našem
právním řádu zaváděno; obojí toto nové soudnictví budou vykonávat soudy integrované
soustavy a budou postupovat podle občanského soudního řádu. Konečně je úkolem
navrženého zákona, aby přizpůsobil občanský soudní řád nově vznikajícím ekonomickým
poměrům a ostatnímu zákonodárství.
...
Zvláštní část:
...
K § 67:

Protože podle navrhované úpravy mohou krajské soudy rozhodovat i v určité občanskoprávní
agendě a protože u krajských soudů jako soudů I. stupně bude soustředěna zcela převážná část
agendy obchodní, je třeba umožnit, aby i krajské soudy mohly působit ve smírčím řízení a
schvalovat tzv. prétorské smíry u nich uzavřené; to ale nebrání, aby takové smíry byly
uzavírány i u okresních soudů ve věcech, které by jinak patřily do působnosti soudů
krajských.
...
K § 79:

Platný občanský soudní řád ve své prvé části je formulován tak, aby vyhovoval jak řízení
spornému, tak řízení nespornému...
...
K § 101:

Navrhovaná úprava sleduje, aby řízení bylo soustředěné a nebylo protahováno. Zavádět
rozsudky pro zmeškání či rozsudky pro uznání při současných základních procesních
zásadách není možné.

Citované podľa: Spoločná Česko-Slovenská Digitálna parlamentná knižnica. URL:

<https://www.nrsr.sk/dl/Browser/Document?documentId=85727> [cit. 16.10.2018]

12
 Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(v znení zákona č. 87/2017 Z. z.)

DRUHÁ ČASŤ
KONANIE V PRVEJ INŠTANCII
...
§ 167
Doručenie žaloby a vyjadrení
(1) Ak súd neodmietol žalobu podľa § 129 alebo nerozhodol o zastavení konania, doručí
žalobu spolu s prílohami žalovanému do vlastných rúk.
(2) Spolu s doručením žaloby súd žalovaného vyzve, aby sa v lehote určenej súdom k žalobe
písomne vyjadril, a ak uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná, uviedol vo vyjadrení
rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva, a označil
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
(3) Ak žalovaný uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná alebo súd neurobí iné vhodné
opatrenia, súd doručí vyjadrenie žalovaného žalobcovi do vlastných rúk a umožní mu
vyjadriť sa v lehote určenej súdom. Žalobca uvedie ďalšie skutočnosti a označí dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení; na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd
nemusí prihliadnuť. Súd poučí žalobcu o následkoch sudcovskej koncentrácie konania.
(4) Ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, doručí vyjadrenie žalobcu podľa odseku 3
žalovanému do vlastných rúk a umožní mu, aby sa k nemu vyjadril v lehote určenej
súdom. Žalovaný uvedie ďalšie skutočnosti a označí dôkazy na svoju obranu; na neskôr
predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť. Súd poučí
žalovaného o následkoch sudcovskej koncentrácie konania.

DRUHÁ HLAVA
PREDBEŽNÉ PREJEDNANIE SPORU

§ 168
(1) Ak súd nerozhodne inak, nariadi pred prvým pojednávaním predbežné prejednanie sporu.
(2) Ak nie je ustanovené inak, vzťahujú sa na predbežné prejednanie sporu ustanovenia o
pojednávaní.

§ 169
Predvolanie na predbežné prejednanie sporu
(1) Na predbežné prejednanie sporu súd predvolá strany, ich zástupcov, prípadne iné osoby,
ktoré môžu prispieť k splneniu účelu predbežného prejednania.
(2) Predvolanie na predbežné prejednanie sa doručuje do vlastných rúk.

§ 170
Priebeh predbežného prejednania sporu
(1) Na predbežnom prejednaní sporu súd v súčinnosti so stranami zistí, či sú splnené
procesné podmienky, prípadne prijme opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov.
(2) Ak je to možné a účelné, súd sa pokúsi o vyriešenie sporu zmierom, prípadne stranám
odporučí, aby sa o zmier pokúsili mediáciou.

§ 171
(1) Ak sa spor nepodarilo vyriešiť zmierom, súd uloží stranám povinnosti potrebné na
dosiahnutie účelu konania, najmä v súvislosti s prípravou pojednávania. Zároveň určí,
ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za

13
 nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje
predbežné právne posúdenie veci a predpokladaný termín pojednávania.
(2) Ak je to možné a účelné, súd môže na predbežnom prejednaní rozhodnúť vo veci samej.

§ 172
Následky neprítomnosti strán
(1) Ak sa žalobca bez vážneho dôvodu nedostaví na predbežné prejednanie sporu, hoci bol
riadne a včas predvolaný a bol dodržaný postup podľa § 167, súd môže rozhodnúť o
žalobe rozsudkom pre zmeškanie; primerane sa použije ustanovenie § 278. O tomto
následku musí byť žalobca poučený v predvolaní na predbežné prejednanie. To neplatí,
ak sú splnené podmienky na zastavenie konania, odmietnutie žaloby alebo zamietnutie
žaloby.
(2) Ak sa žalovaný bez vážneho dôvodu nedostaví na predbežné prejednanie sporu, hoci bol
riadne a včas predvolaný a bol dodržaný postup podľa § 167, súd môže rozhodnúť o
žalobe rozsudkom pre zmeškanie; primerane sa použije ustanovenie § 274. O tomto
následku musí byť žalovaný poučený v predvolaní na predbežné prejednanie. To neplatí,
ak sú splnené podmienky na zastavenie konania, odmietnutie žaloby alebo zamietnutie
žaloby.

Citované podľa: SLOV-LEX právny a informačný portál. URL: <https://www.slov-lex.sk/pravne-

predpisy/SK/ZZ/2015/160/20170501> [cit. 16.10.2018]

14
 Parlamentná tlač č. 1333: Vládny návrh zákona „Civilný sporový
poriadok“
(Poznámka: V nadpisoch ku komentárom k jednotlivým paragrafom v rámci osobitnej časti dôvodovej
správy sú uvedené chybné čísla týchto paragrafov. V prevzatom texte však ponechávame autentické
znenie textu bez uskutočnenia patričných korektúr, keďže rozhodujúce je samotné znenie komentára.)

DÔVODOVÁ SPRÁVA

A. Všeobecná časť

...
Cieľom novej právnej úpravy civilného procesu je vytvoriť také procesnoprávne
inštitúty, ktoré umožnia sa čo najviac priblížiť k ideálu rýchlej a spravodlivej ochrany práv a
právom chránených záujmov procesných strán za predpokladu zodpovedného prístupu
subjektov civilného procesu k súdnemu konaniu a vytvoriť tak priestor pre kvalitnejšie súdne
rozhodnutia. S uvedeným cieľom nevyhnutne súvisí aj ďalší cieľ, a to zlepšiť vymožiteľnosť
práva judikovaného v civilnom súdnom konaní, čo predpokladá vytvorenie efektívnych
inštitútov civilného procesu.
...
Jednou z najčastejších príčin prieťahov v súdnom konaní je také vedenie konania, v
ktorom súd síce priebežne koná, no vykonáva množstvo pojednávaní, opakovane nariaďuje
komplikované znalecké dokazovanie a podobne. Príčinou tohto stavu je absentujúca dôsledná
úprava koncentrácie dokazovania a tvrdení strán. V súvislosti s uvedeným nová právna úprava
posilní doterajšie prvky, ktoré mali koncentrovať súdne konanie. Zavádza sa preto predbežné
prejednanie sporu, pričom súd v rámci tejto fázy určí, ktoré zo stranami tvrdených skutočností
považuje za právne významné s následnou výzvou adresovanou stranám, aby jasne označili,
aké dôkazy na preukázanie týchto skutočností navrhujú, s tým, že na ich ďalšie tvrdenia a
navrhované dôkazy sa nebude prihliadať.
...
B. Osobitná časť
...
K § 163
Navrhovaná koncepcia doručovania žaloby a vyjadrení procesných strán plne zapadá do
režimu kontradiktórneho sporu ovládaného prejednacím princípom a koncentráciou konania.
Po doručení žaloby súdu, odstránení jej prípadných vád a preskúmaní procesných podmienok
doručí súd žalobu na vyjadrenie žalovanému. Vyjadrenie žalovaného je fakultatívne
podriadené režimu repliky (odsek 3), na ktorý nadväzuje režim tzv. dupliky podľa odseku 4.
Replika a duplika je procesný režim, ktorého zmyslom a účelom je „substancovať“ skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán tak, aby mohol byť uplatnený režim sudcovskej
koncentrácie podľa § 149.
Inak povedané, po vyčerpaní repliky a dupliky by strana v zásade nemala mať možnosť
uvádzať nové skutočnosti a dôkazy pre existenciu režimu sudcovskej koncentrácie.

K § 164 až 166
Navrhované nóvum procesnej úpravy plne zodpovedá režimu princípu arbitrárneho poriadku.
Fakultatívnosť predbežného prejednania sporu je síce zákonom prezumovaná, no rovnako sa
predpokladá, že predbežné prejednanie sporu bude skôr pravidlom ako výnimkou.
Inštitút predbežného prejednania sporu je nástrojom zefektívnenia a zrýchlenia
koncentrovaného sporového konania a kladie osobitné nároky na procesnú diligenciu
sporových strán, ako aj na pripravenosť sudcu. Predkladateľ čerpal inšpiráciu aj v iných

15
(zahraničných) právnych poriadkoch, kde skúsenosti s konkrétnou aplikáciou tohto inštitútu
pomohli pomerne výrazným spôsobom zabezpečiť procesnú ekonómiu sporového konania.
Predbežné prejednanie sporu má slúžiť na vyjasnenie predmetu sporu a vydiskutovanie si
procesných možností vrátane možnosti ukončiť spor zmierlivým spôsobom. Pri správnej a
uvážlivej aplikácii disponuje tento inštitút potenciálom výrazne zrýchliť konanie.
Nezanedbateľným je i fakt, že inštitút predbežného prejednania sporu má slúžiť na zabránenie
tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí, keďže jeho výsledkom by malo byť vyjasnenie
predmetu sporu, otázok dôkazného práva i právneho posúdenia veci.

K § 167
Podstatou predbežného prejednania sporu je ustanovenie § 167 navrhovanej právnej úpravy.
Ak sa nepodarilo skončiť konanie v štádiu predbežného prejednania sporu, je súd povinný
pripraviť pojednávanie uložením procesných povinností procesným stranám, ako aj uvedením
predbežného právneho posúdenia veci tak, aby rozhodnutie vo veci samej nebolo pre strany
prekvapivé a mali možnosť reagovať ako na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany, tak na
právne hodnotenie zistenej skutkovej situácie súdom. Z dôvodu zabezpečenia lepšej
organizácie práce uvedie súd i predpokladaný termín pojednávania.
Za nesporné môže súd považovať tie skutočnosti, na ktorých sa strany zhodnú, okrem
prípadov, že existuje dôvodná obava o ich pravdivosti.
Účelom ustanovenia je kontinuálne a plynulé pokračovanie v spore, ak sú pre to splnené
procesné podmienky. Nakoľko sa ustanovenia o pojednávaní vzťahujú primerane, môže sa
vykonať elementárne dokazovanie a v týchto prípadoch v zmysle zásady hospodárnosti aj
rozhodnúť, čo je plne v súlade s nosným princípom rekodifikovaného CSP, teda princípom
arbitrárneho poriadku.

K § 168
Navrhovaná právna úprava vychádza z dôsledného uplatňovania princípu procesnej diligencie
strán (princíp prejednací). Ak sa žalobca správa v spore pasívne, CSP ustanovuje sankcie za
takéto správanie. Jednou z týchto sankcií je podľa odseku 1 tohto ustanovenia i vydanie
kontumačného rozsudku podľa § 271 a nasl.
Dôsledky procesnej pasivity žalovaného v tomto štádiu konania spočívajú v kontumačnej
strate sporu s primeraným aplikovaním ustanovení o rozsudku pre zmeškanie žalovaného (§
267 a nasl.).

Citované podľa: Spoločná Česko-Slovenská Digitálna parlamentná knižnica. URL:

<https://www.nrsr.sk/dl/Browser/Document?documentId=248429> [cit. 16.10.2018]

16
 The Civil Procedure Rules 1998
(Pravidlá občianskeho súdneho konania z roku 1998, platné v Anglicku a Walese v pôvodnom znení)

ČASŤ 1
HLAVNÝ CIEĽ ZÁKONA

Hlavný cieľ zákona

1.1—(1) Tieto Pravidlá sú novým procesným kódexom, ktorého hlavným cieľom je
poskytnúť súdom možnosť spravodlivo sa vyrovnať so súdnymi spormi.

(2) V miere, v akej je to možné, v sebe spravodlivé vyrovnanie sa so súdnym sporom

zahŕňa—
(a) zaistenie rovnakého postavenia procesných strán;
(b) šetrenie nákladov;
(c) vyrovnanie sa so súdnym sporom spôsobmi, ktoré sú úmerné—
(i) peňažnej hodnote sporu;
(ii) dôležitosti sporu;
(iii) zložitosti sporných bodov prípadu; a
(iv) majetkovému postaveniu každej sporovej strany;
(d) zaistenie rýchleho a spravodlivého priebehu konania; a
(e) pridelenie primeraného podielu na zdrojoch súdu rozhodovanému súdnemu sporu, a to
pri súčasnom zohľadnení potreby pridelenia zdrojov iným rozhodovaným súdnym
sporom.
...
Povinnosť súdu spravovať priebeh súdnych sporov
1.4—(1) Súd je povinný presadzovať hlavný cieľ tohto zákona prostredníctvom aktívneho
spravovania priebehu rozhodovaných súdnych sporov.

(2) Aktívne spravovanie priebehu súdnych sporov v sebe zahŕňa—

(a) vedenie sporových strán ku vzájomnej spolupráci v priebehu konania;
(b) zisťovanie sporných bodov prípadu v počiatočných fázach konania;
(c) okamžité rozhodovanie o tom, ktoré sporné body prípadu si vyžadujú úplné
prešetrenie a prejednanie na hlavnom pojednávaní a ktoré si naopak vyžadujú
zrýchlené prejednanie;
(d) rozhodovanie o poradí, v ktorom budú sporné body prípadu riešené;
(e) vedenie sporových strán k využitiu procedúry alternatívneho riešenia sporov ak to súd
uzná za vhodné a napomôže použitiu takejto procedúry;
(f) napomáhanie sporovým stranám pri urovnávaní celého súdneho sporu alebo jeho časti;
(g) určovanie časových harmonogramov alebo iného kontrolovania priebehu súdneho
sporu;
(h) zvažovanie, či pravdepodobné výhody zvolenia konkrétneho úkonu odôvodňujú
náklady s tým spojené;
(i) zaoberanie sa čo najväčším množstvom aspektov súdneho sporu, s akým to je
v jednom momente možné;
(j) zaoberanie sa súdnym sporom bez toho, aby bola prítomnosť sporových strán na súde
potrebná;
(k) využívanie moderných technológií; a
(l) vydávanie usmernení, zabezpečujúcich rýchly a efektívny priebeh prejednania
súdneho sporu na hlavnom pojednávaní.
...

17
 ČASŤ 12
KONTUMAČNÝ ROZSUDOK

Význam pojmu „kontumačný rozsudok“

12.1 V týchto Pravidlách sa pod pojmom „kontumačný rozsudok“ rozumie rozsudok vydaný
bez uskutočnenia hlavného pojednávania v prípade, že odporca—
(a) nedoručil súdu potvrdenie o prevzatí súdneho predvolania; alebo
(b) nedoručil súdu obhajobu.
...
Podmienky, ktoré musia byť splnené
12.3—(1) Kontumačný rozsudok pre nedoručenie potvrdenia o prevzatí súdneho predvolania
môže byť v prospech navrhovateľa vydaný iba ak—

(a) odporca nedoručil súdu potvrdenie o prevzatí súdneho predvolania alebo obhajobu
voči nároku (alebo akejkoľvek časti nároku);
(b) príslušná časová lehota na uskutočnenie tohto úkonu vypršala.

(2) Kontumačný rozsudok pre nedoručenie obhajoby môže byť v prospech navrhovateľa
vydaný iba ak—
(a) odporca doručil súdu potvrdenie o prevzatí súdneho predvolania ale nedoručil
obhajobu; a
(b) príslušná časová lehota na uskutočnenie tohto úkonu vypršala.
...
ČASŤ 26
SPRAVOVANIE PRIEBEHU SÚDNYCH SPOROV—PREDBEŽNÉ KONANIE

Rozsah úpravy tejto časti

26.1—(1) Táto časť upravuje—
(a) automatické postúpenie niektorých súdnych sporov, v rámci ktorých bola doručená
obhajoba, medzi súdmi; a
(b) priradenie súdnych sporov, v rámci ktorých bola doručená obhajoba, k procedúre
spravovania súdnych sporov.

(2) Sú tri procedúry spravovania súdnych sporov—

(a) procedúra pre drobné spory;
(b) zrýchlená procedúra; a
(c) procedúra pre spory veľkej hodnoty.
...
Príslušnosť súdnych sporov k jednotlivým procedúram
26.6—(1) Procedúra pre drobné spory je určená pre—
(a) akékoľvek nároky plynúce z prípadov ujmy na zdraví, pri ktorých—
(i) peňažná hodnota nároku nie je väčšia ako £5,000; a
(ii) peňažná hodnota akéhokoľvek nároku na náhradu škody za spôsobenie ujmy na
zdraví nie je väčšia ako £1,000;
(b) akýkoľvek nárok, ktorý zahŕňa nárok nájomníka obytných priestorov voči
prenajímateľovi, pri ktorom—
(i) nájomník požaduje vydanie príkazu, zaväzujúceho prenajímateľa k vykonaniu
opráv alebo iných prác na priestoroch (či už nájomník požaduje aj inú nápravu
alebo nie);

18
 (ii) náklady na opravy alebo iné práce na priestoroch sa odhadujú na nie viac ako
£1,000; a
(iii) peňažná hodnota akéhokoľvek iného nároku na náhradu škody nie je väčšia ako
£1,000.
...
(3) V súlade s ustanoveniami odseku (1) je procedúra pre drobné spory určená pre akýkoľvek
nárok, ktorého finančná hodnota nie je väčšia ako £5,000.

...

(4) V súlade s odsekom (5) je zrýchlená procedúra určená pre akýkoľvek nárok—
(a) pre ktorý nie je určená procedúra pre drobné spory; a
(b) ktorého finančná hodnota nie je väčšia ako £15,000.

(5) Zrýchlená procedúra je určená pre nároky uvedené v odseku (4) iba ak súd uváži, že—
(a) hlavné pojednávanie pravdepodobne nebude trvať dlhšie ako jeden deň; a
(b) ústny prednes výpovede znalca bude počas hlavného pojednávania obmedzený na—
(i) jedného znalca za každú sporovú stranu vo vzťahu k akejkoľvek oblasti
znalcovej špecializácie; a
(ii) výpoveď znalca v dvoch oblastiach znalcovej špecializácie.

(6) Procedúra pre spory veľkej hodnoty je určená pre akýkoľvek nárok, pre ktorý nie je určená
procedúra pre drobné spory alebo zrýchlená procedúra.
...
ČASŤ 27
PROCEDÚRA PRE DROBNÉ SPORY

Predbežné prerokovanie žaloby

27.6—(1) Súd môže uskutočniť predbežné prerokovanie žaloby za účelom zváženia nároku,
ale iba—

(a) v prípadoch—
(i) pri ktorých zváži, že špeciálne usmernenia tak, ako sú definované v pravidle
27.4, sú potrebné na zaistenie nestranného prejednania veci; a
(ii) pri ktorých sa javí potrebné, aby sa sporová strana dostavila na súd s cieľom
zaistiť, že porozumie úkonom, ktoré musí uskutočniť aby dodržala osobitné
usmernenia; alebo
(b) ak to umožní disponovať s nárokom na základe toho, že niektorá zo sporových strán
nemá skutočné vyhliadky na úspech na hlavnom pojednávaní; alebo
(c) ak to umožní zastaviť konanie vo veci podanej žaloby alebo časti podanej žaloby na
základe toho, že podaná žaloba alebo jej časť, ktorá má byť zamietnutá, neposkytuje
žiadne rozumné dôvody na pokračovanie v súdnom spore.

(2) Pri zvažovaní otázky či uskutočniť predbežné prerokovanie žaloby alebo nie, súd musí
zohľadniť potrebu obmedziť náklady sporových strán, spojené s dostavením sa na súd.

(3) Ak sa súd rozhodne uskutočniť predbežné prerokovanie žaloby, oznámi sporovým

stranám termín konania pojednávania aspoň 14 dní vopred.

19
(4) Súd môže považovať predbežné prerokovanie žaloby za záverečné pojednávanie o nároku
ak sa na tom zhodnú všetky sporové strany.

(5) Počas alebo po predbežnom prerokovaní žaloby súd—

(a) stanoví dátum záverečného pojednávania (ak už nebol stanovený) a sporovým stranám
oznámi stanovený termín aspoň 21 dní vopred pokiaľ sa sporové strany nedohodli na
akceptácii kratšej lehoty;
(b) upovedomí sporové strany o množstve času, ktorý bol vymedzený pre uskutočnenie
záverečného pojednávania; a
(c) udelí akékoľvek primerané usmernenia.
...
ČASŤ 29
PROCEDÚRA PRE SPORY VEĽKEJ HODNOTY

Porada o správe priebehu súdneho sporu a predbežné preskúmanie žaloby

29.3—(1) Súd môže nariadiť—
(a) usporiadanie porady o správe priebehu súdneho sporu; alebo
(b) predbežné preskúmanie žaloby,
kedykoľvek potom, čo mu bol nárok pridelený.

(2) Ak má sporová strana právneho zástupcu, tak právny zástupca—

(a) oboznámený zo súdnym sporom; a
(b) s dostatočným oprávnením konať vo veciach ktoréhokoľvek sporného bodu, ktorý
pravdepodobne vyvstane, sa musí zúčastniť na porade o správe priebehu súdneho sporu
a predbežného preskúmania žaloby.
(Pravidlo 3.1 (2)(c) ustanovuje, že súd môže požadovať prítomnosť sporovej strany na súde.)
...
Predbežné preskúmanie žaloby
29.7 Ak sa súd po doručení dotazníkov sporových strán rozhodne—
(a) uskutočniť predbežné preskúmanie žaloby; alebo
(b) zrušiť predbežné preskúmanie žaloby, ktorého termín už bol stanovený,
oznámi sporovým stranám svoje rozhodnutie aspoň 7 dní pred termínom konania
pojednávania alebo pred termínom konania zrušeného pojednávania podľa toho, ako si to
daný prípad vyžaduje.

Citované podľa: The Civil Procedure Rules 1998, dostupné na stránke inštitúcie „The National
Archives“, zodpovednej za vedenie národného archívu a publikáciu právnych noriem. URL:
<https://www.legislation.gov.uk/uksi/1998/3132/contents/made> [cit. 18.10.2018]

20
 PRACTICE DIRECTION – PRE-ACTION CONDUCT AND
PROTOCOLS
(Smernica uvádzajúca pravidlá občianskeho súdneho konania z roku 1998)

Úvod
1. Protokoly predbežných úkonov vysvetľujú postup a stanovujú jednotlivé úkony, ktorých
uskutočnenie súd za bežných okolností očakáva od sporových strán ešte pred zahájením
súdneho konania vo veciach osobitných druhov občianskoprávnych nárokov. Tieto úkony sú
schválené Najvyšším archivárom (Master of the Rolls) a sú pripojené k Pravidlám
občianskeho súdneho konania z roku 1998.
...
Ciele predbežných úkonov a protokolov
3. Pred zahájením súdneho konania súd od sporových strán očakáva, že si medzi sebou budú
vymieňať informácie s cieľom—
(a) vzájomne pochopiť svoje postavenie;
(b) urobiť rozhodnutie o tom, ako pokračovať ďalej;
(c) skúsiť urovnať sporné body bez začatia súdneho konania;
(d) zvážiť použitie niektorej z foriem alternatívneho riešenia sporov s cieľom napomôcť
urovnaniu sporu;
(e) podporiť efektívnu správu priebehu týchto konaní; a
(f) znížiť náklady na urovnanie sporu.
...
Úkony pred podaním žaloby na súd
6. Ak pre danú situáciu existuje príslušný protokol predbežných úkonov, tak sporové strany sa
ho musia pridržať než začnú súdne konanie. Ak pre danú situáciu neexistuje príslušný
protokol predbežných úkonov, tak sporové strany sú povinné vymeniť si korešpondenciu
a informácie za účelom splnenia cieľov stanovených v odseku 3, berúc do úvahy skutočnosť,
že splnenie týchto cieľov musí byť primerané. ...
...
Urovnanie a alternatívne riešenie sporov
8. Konanie pred súdom má byť až poslednou možnosťou riešenia sporu. Ako súčasť
príslušného protokolu predbežných úkonov alebo tohto Praktického usmernenia sú sporové
strany povinné zvážiť, či im negociácia alebo niektorá iná forma alternatívneho riešenia
sporov neumožní urovnať ich spor bez potreby začať súdne konanie.
...
11. Ak sa začne súdne konanie, tak súd môže od sporových strán požadovať poskytnutie
dôkazov o tom, že bolo zvážené použitie prostriedkov alternatívneho riešenia sporov. Mlčanie
niektorej zo sporových strán pri výzve k účasti alebo odmietnutie účasti na niektorom z
prostriedkov alternatívneho riešenia sporov môže súd posúdiť ako neodôvodnené a môže mať
za následok vydanie súdneho príkazu na úhradu dodatočných trov súdneho konania sporovou
stranou, ktorá takto konala.
...
Konanie v súlade s týmto Praktickým usmernením a protokolmi predbežných úkonov
13. Ak sa spor dostane až do štádia súdneho konania, tak súd bude od sporových strán
očakávať, že dodržali príslušný protokol predbežných úkonov alebo toto Praktické
usmernenie.
...
15. Ak protokol predbežných úkonov alebo toto Praktické usmernenie nebolo dodržané, súd
môže prikázať

21
 (a) aby boli sporové strany zbavené povinnosti dodržať alebo ďalej dodržiavať protokol
predbežných úkonov alebo toto Praktické usmernenie;
(b) aby bolo súdne konanie prerušené pokiaľ nebudú uskutočnené patričné úkony, vedúce
k dodržaniu protokolu predbežných úkonov alebo tohto Praktického usmernenia;
(c) aby boli uložené sankcie.

Citované podľa: Practice Direction – Pre-Action Conduct and Protocols, dostupné na webstránke
ministerstva spravodlivosti Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. URL:
<https://www.justice.gov.uk/courts/procedure-rules/civil/rules/pd_pre-action_conduct> [cit.
18.10.2018]

OTÁZKY A ÚLOHY

1. Definujte právnu komparatistiku a predmet jej skúmania.

2. Aké metódy vedeckej práce a disciplíny právnej vedy používa právna komparatistika?
3. Na akých rôznych úrovniach môže byť právo predmetom porovnania?
4. Na základe praktického príkladu prevzatia vzorov z cudzej právnej kultúry pri rekodifikácii
občianskeho práva procesného v podmienkach Slovenskej republiky v roku 2015 sa pokúste
vysvetliť význam a prínos právnej komparatistiky. Pomôžte si pritom štúdiom vyššie
uvedených dokumentov.

22
 Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(V znení zákona č. 213/2018 Z. z.)

ÔSMA ČASŤ
ZÁVÄZKOVÉ PRÁVO

Prvá hlava
VŠEOBECNÉ USTANOVENIA
...
Šiesty oddiel
Zánik záväzkov
...
Nemožnosť plnenia
§ 575
(1) Ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne.
(2) Plnenie nie je nemožné, najmä ak ho možno uskutočniť aj za sťažených podmienok, s
väčšími nákladmi alebo až po dojednanom čase.
(3) Ak sa nemožnosť týka len časti plnenia, zanikne povinnosť, len pokiaľ ide o túto časť;
veriteľ má však právo ohľadne zvyšujúceho plnenia od zmluvy odstúpiť. Ak však z
povahy zmluvy alebo z účelu plnenia, ktorý bol dlžníkovi známy v čase uzavretia
zmluvy, vyplýva, že plnenie zvyšku záväzku nemá pre veriteľa žiaden hospodársky
význam, zaniká záväzok v celom rozsahu, ibaže veriteľ bez zbytočného odkladu po tom,
čo sa o nemožnosti časti plnenia dozvedel, oznámi dlžníkovi, že na zvyšku plnenia trvá.

§ 576
Ak sa uskutočnenie jedného z viacerých voliteľných plnení stane nemožným, obmedzuje sa
záväzok na zvyšujúce plnenie. Ak však nemožnosť tohto plnenia je spôsobená osobou, ktorá
nemá právo voľby plnenia, môže druhá strana od zmluvy odstúpiť.

§ 577
(1) Dlžník je povinný bez zbytočného odkladu po tom, čo sa dozvie o skutočnosti, ktorá robí
plnenie nemožným, oznámiť to veriteľovi, inak zodpovedá za škodu, ktorá vznikne
veriteľovi tým, že nebol včas o nemožnosti upovedomený.
(2) Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je dotknuté.

Citované podľa: SLOV-LEX právny a informačný portál. URL: <https://www.slov-lex.sk/pravne-

predpisy/SK/ZZ/1964/40/20181001> [cit. 18.10.2018]

23
 Nemecký občiansky zákonník – Bürgerliches Gesetzbuch
(V znení neskorších zmien a doplnení, vyplývajúcich z čl. 4 ods. 5 zákona z 1. októbra 2013)

Kniha 2
Záväzkové právo

Diel 1
Predmet záväzkov

Titul 1
Povinnosť plnenia

§ 241
Povinnosti vyplývajúce zo záväzku
(1) Na základe záväzku je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od dlžníka. Plnenie môže
tiež spočívať v zdržaní sa konania.
(2) V závislosti od jeho obsahu môže záväzok tiež zaväzovať každú zo strán k zohľadneniu
práv, právnych záujmov a ostatných záujmov druhej strany.
...
§ 242
Plnenie v dobrej viere
Dlžník je povinný poskytnúť plnenie v súlade s požiadavkami dobrej viery, berúc pritom do
úvahy bežné zvyklosti.
...
§ 275
Vylúčenie povinnosti plnenia *)
(1) Nárok na plnenie je vylúčený v takom rozsahu, v akom je plnenie pre dlžníka alebo
akúkoľvek inú osobu nemožné.
(2) Dlžník môže odmietnuť poskytnúť plnenie v takom rozsahu, v akom si plnenie vyžaduje
náklady a úsilie, ktoré sú pri zohľadnení predmetu záväzku a požiadaviek dobrej viery
značne neprimerané vo vzťahu k záujmu veriteľa na plnení. Keď sa určí aké úsilie sa
môže od dlžníka rozumne požadovať, musí sa tiež zohľadniť či je zodpovedný za
prekážku brániacu mu v plnení.
(3) Okrem toho môže dlžník odmietnuť poskytnúť plnenie ak má plnenie poskytnúť osobne
a ak prekážka brániaca mu v plnení preváži nad záujmom veriteľa na plnení, tak
v prípade, keď plnenie od dlžníka nemožno rozumne požadovať.
(4) Práva veriteľa sa spravujú paragrafmi 280, 283 až 285, 311a a 326.

*) Oficiálna poznámka: Toto ustanovenie tiež čiastočne slúži na implementáciu Smernice Európskeho
parlamentu a Rady č. 1999/44/EC z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a
záruk na spotrebný tovar (OJ L 171, p. 12).
...
Diel 3
Zmluvné záväzky

Titul 1
Vznik, predmet a zánik záväzkov

Podtitul 1
Vznik záväzkov

24
...
§ 311a
Prekážka brániaca plneniu pri uzatvorení zmluvy
(1) Na platnosť zmluvy nemá vplyv skutočnosť, že dlžník v súlade s ustanoveniami § 275
ods. (1) až (3) nemusí poskytnúť plnenie a že prekážka v plnení existovala už v čase
uzatvorenia zmluvy.
(2) Veriteľ v tomto prípade môže podľa svojho uváženia požadovať náhradu škody namiesto
plnenia alebo náhradu jeho výdavkov v rozsahu špecifikovanom v § 284. To sa
nevzťahuje na prípady, ak dlžník nemal vedomosť o prekážke brániacej mu v plnení
v čase uzatvorenia zmluvy a rovnako nie je zodpovedný ani za nedostatok tejto
vedomosti. § 281 ods. (1), veta druhá a tretia a ods. (5) sa uplatnia primerane.
...
Podtitul 3
Zmena a ukončenie zmlúv

§ 313
Prekážky týkajúce sa základov zmluvy
(1) Ak sa od momentu uzatvorenia zmluvy podstatne zmenili okolnosti, ktoré sa stali
základom zmluvy, a ak by zmluvné strany za takýchto okolností zmluvu neuzatvorili
alebo by ju uzatvorili s iným obsahom ak by takúto zmenu predvídali, možno požadovať
zmenu zmluvy v rozsahu, v akom pri zohľadnení všetkých okolností konkrétneho
prípadu, najmä zmluvne alebo zákonom určeného rozloženia rizika, nemožno od jednej
zo zmluvných strán rozumne očakávať ďalšie dodržiavanie zmluvy bez jej zmeny.
(2) Za zmenu okolností sa považuje ak sa materiálne pojmy, ktoré sa stali základom zmluvy,
ukázali ako nesprávne.
(3) Ak zmena zmluvy nie je možná alebo ak od jednej zo zmluvných strán nemožno rozumne
očakávať, že ju prijme, znevýhodnená strana môže zmluvu vypovedať. V prípade
pokračujúcich záväzkov má právo ukončiť zmluvu dohodou prednosť pred právom na
vypovedanie zmluvy.

Citované podľa: Internetová stránka Spolkového ministerstva spravodlivosti a ochrany spotrebiteľa

Spolkovej republiky Nemecko. URL: <https://www.gesetze-im-internet.de/englisch_bgb/> [cit.
18.10.2018]

25
 Chris Turner: Contract Law. 2nd Edition. Hodder Education, 2007.
15.3. Discharge by frustration
(Kapitola venovaná zániku zmluvy v dôsledku nemožnosti plnenia v učebnici súčasného anglického
záväzkového práva)

15.3. Zánik zmluvy v dôsledku nemožnosti plnenia

15.3.1. Úvod
Ako sme videli, tak v užšom zmysle sa na účinný zánik zmluvy vyžaduje plnenie záväzkov
v súlade s ustanoveniami zmluvy. Nevyhnutne však môže dôjsť k situáciám, kedy požiadavka
striktného plnenia zmluvy bude viesť k nespravodlivosti.
Takýmto prípadom môže byť predovšetkým situácia, kedy existuje okolnosť brániaca
zmluvnej strane alebo zmluvným stranám v poskytnutí plnenia, ktorú nemôže ovplyvniť
ktorákoľvek zo zmluvných strán. Práve kvôli tejto potenciálnej nespravodlivosti sa v 19.
storočí vyvinula doktrína zániku zmluvy v dôsledku nemožnosti plnenia (angl. frustration;
pozn. autor).
Pôvodné pravidlo common law ustanovovalo, že zmluvná strana bola povinná splniť
jeho/jej záväzky v súlade s ustanoveniami zmluvy bez ohľadu na vplyv mimoriadnych
udalostí, ktoré sťažovali alebo dokonca úplne znemožňovali poskytnúť plnenie.

Paradine v Jane (1647)

Paradine žaloval Janea za neuhradenie splatného nájomného na základe platnej nájomnej
zmluvy. Janeova obhajoba bola postavená na tom, že bol z prenajatej pôdy násilne vyhnaný
prichádzajúcou nepriateľskou armádou. Súd rozhodol, že mal zmluvnú povinnosť uhradiť
splatné nájomné podľa ustanovení nájomnej zmluvy, ktorá nezanikla ani v dôsledku
mimoriadnych okolností. Ak si prial zmenšiť svoju zodpovednosť za zohľadnenie mimoriadnych
okolností, ktoré mu bránili v poskytnutí plnenia, mal do nájomnej zmluvy zahrnúť výslovné
ustanovenie, ktoré by na takúto situáciu pamätalo.

Toto bolo prísne pravidlo a prevažovalo by nad akýmikoľvek okolnosťami.

15.3.2. Vývoj doktríny zániku zmluvy v dôsledku nemožnosti plnenia

Zrejmá nespravodlivosť zmieneného pravidla nevyhnutne viedla k vzniku výnimiek. V 19.
storočí bola vyvinutá doktrína, podľa ktorej zmluvná strana viazaná zmluvnými vyhláseniami
mohla byť zbavená striktného záväzku v prípade okolností, ktoré boli nepredvídateľnými,
mimoriadnymi udalosťami, brániacimi jej tieto vyhlásenia dodržať. V dôsledku toho takáto
zmluvná strana nebude niesť zodpovednosť za porušenie zmluvy.
Toto je údajne pôvodom doktríny zániku zmluvy v dôsledku nemožnosti plnenia.
Sudcovia dosiahli žiadaný výsledok prostredníctvom právnej fikcie, ktorou implikovali
prítomnosť podmienky v zmluve.

Taylor v Caldwell (1863)

Caldwell súhlasil s prenajatím Surrey Garden a Hudobnej sály Taylorovi na dobu štyroch dní
za účelom zorganizovania série koncertov a slávností. Než sa koncerty vôbec mohli odohrať,
hudobná sála vyhorela do základov a splnenie zmluvy sa tak stalo nemožným. Zmluva
neobsahovala žiadne ustanovenia o tom čo sa má stať v prípade požiaru. Keďže Taylor minul
všetky peniaze na propagáciu koncertov a ostatné všeobecné prípravy, žaloval Caldwella
o náhradu škody na základe princípu v precedense Paradine v Jane. Súd však rozhodol, že
obchodný účel zmluvy prestal existovať, plnenie sa stalo nemožným, a preto boli obe strany
oslobodené od povinnosti poskytnúť akékoľvek ďalšie plnenie. Ako uviedol sudca J. Blackburn:

26
 „v prípade zmlúv, pri ktorých plnenie závisí od nepretržitej existencie určitej osoby alebo veci,
sa predpokladá zmluvná podmienka, podľa ktorej neposkytnutie plnenia ospravedlňuje
nemožnosť plnenia, vyplývajúca zo zániku osoby alebo veci ... že ospravedlnenie predvída
samotný zákon, pretože z povahy zmluvy je zjavné, že zmluvné strany uzavreli zmluvu na
základe nepretržitej existencie konkrétnej osoby alebo majetku.“

Doktrína sa ďalej vyvíjala tak, aby zahŕňala tie situácie, pri ktorých mala nepredvídaná
mimoriadna okolnosť spôsobiť, že plnenie tak, ako bolo predpokladané zmluvou, bolo
nemožné.

Davis Contractors Ltd v Fareham UDC (1956)

Stavebná firma sa zaviazala postaviť domy pre miestnu samosprávu za £92.450 počas obdobia
ôsmich mesiacov. V skutočnosti však kvôli nedostatku kvalifikovanej pracovnej sily práce na
dokončení stavby trvali zhruba 22 mesiacov a stavbári si vyžiadali ďalších £17.651.
Samospráva uhradila iba dojednanú cenu. Stavbári tvrdili, že zmluva zanikla v dôsledku
nemožnosti plnenia s cieľom nárokovať si ďalšie peniaze na základe princípu quantum meruit
(t.j. princípu, ktorý oprávňuje žiadať zaslúženú odplatu; pozn. autor). Snemovňa lordov
rozhodla, že zmluva v skutočnosti nezanikla, no Lord Radcliffe nevysvetlil tie faktory, ktoré by
odôvodnili použitú doktrínu:

„bez zanedbania povinnosti ktoroukoľvek zmluvnou stranou sa splnenie zmluvného záväzku

stalo nemožným, pretože okolnosti, za ktorých sa požaduje plnenie, z neho činia vec podstatne
odlišnú od tej, ktorá sa sledovala zmluvou."

Okamžitým dôsledkom uplatnenia tejto doktríny potom je, že obe zmluvné strany sú zbavené
bremena poskytnúť ďalšie plnenie a taktiež aj zodpovednosti za neposkytnutie plnenia. Toto
nevyhnutne neodstráni všetko zjavné bezprávie, keďže jednej zmluvnej strane sa bez ohľadu
na absenciu jej zavinenia stále odopiera plnenie druhej zmluvnej strany a navyše aj náhrada
nákladov, ktoré mohla vynaložiť v očakávaní, že dôjde k splneniu zmluvy.
V dôsledku toho je uplatnenie tejto doktríny predmetom viacerých obmedzení
a zmluvné strany môžu do svojich zmlúv zahrnúť aj doložky o vyššej moci (angl. force
majeure clauses), upravujúce postup v prípade, že nastanú nepredvídané mimoriadne
okolnosti.

15.3.3. Nepredvídané mimoriadne okolnosti

Doktrína sa v prevažnej miere vyvinula zo súdnych precedensov a je preto aplikovateľná
v prípade troch hlavných okruhoch nepredvídaných mimoriadnych okolností:
 v prípade nepredvídanej mimoriadnej okolnosti, ktorá činí plnenie nemožným,
 v prípade, že splnenie zmluvy sa stane protiprávnym,
 v prípade, že zmluva sa stane „komerčne sterilnou.“

Nemožnosť plnenia
Zmluva môže zaniknúť v dôsledku zničenia predmetu zmluvy. ... Alternatívne môže ísť
o prípad, kedy sa predmet zmluvy stane nedostupným v čase plnenia zmluvy. ... V prípadoch
zmlúv, ktorých predmetom je poskytnutie služieb, môže byť nepredvídanou mimoriadnou
okolnosťou nedostupnosť osoby, ktorá má službu poskytnúť, ktorá nastala v dôsledku jej
choroby. ... V skutočnosti môže k zániku zmluvy viesť akýkoľvek dobrý dôvod, ktorý bude
mať za následok, že zmluvná strana je neodstupná a preto nemôže plniť. ... Neprimerané, no
neodvratné omeškanie plnenia bude často kvalifikované ako nemožnosť plnenia a bude preto
mať za následok zánik záväzku. ... Vypuknutie vojny je taktiež bežným dôvodom pre zánik
zmluvy v dôsledku nemožnosti plnenia. ...

27
Následná protiprávnosť plnenia
Zmluva môže zaniknúť v dôsledku zmeny zákona, ktorá plnenie zmluvy spôsobom, akým to
predpokladajú zmluvné ustanovenia, činí protiprávnym. ... Vypuknutie vojny je bežnou
dobou, kedy dochádza k rapídnej zmene zákonov, čo potom spôsobuje zánik zmlúv
v dôsledku nemožnosti ich splnenia. ...

Komerčná sterilita zmluvy

Dokonca aj v prípade, že splnenie zmluvy nie je nemožné, no obchodný účel zmluvy zanikol
v dôsledku nepredvídaných mimoriadnych okolností, môže byť zmluva stále považovaná za
zaniknutú. Toto je často známe ako zánik spoločného podniku (angl. frustration of common
venture) a je často nárokované keď nenastane udalosť, ktorá je pre zmluvu kľúčová. ... Musí
však dôjsť k úplnému zániku celého obchodného účelu. Ak zostane prítomná čo i len jeho
časť, zmluva nezanikne a záväzky, ktoré z nej vyplývajú, sú aj naďalej platné.

Citované podľa: Chris Turner: Contract Law. 2nd Edition. Hodder Education, 2007, s. 185-188.

OTÁZKY A ÚLOHY

1. Navzájom porovnajte vyššie uvedené úryvky zo slovenského občianskeho zákonníka,

nemeckého občianskeho zákonníka a anglickej učebnice záväzkového práva a určite si pri
tom jednotlivé prvky komparácie, t.j. comparatum, comparandum a tertium comparationis.
2. Zamyslite sa nad mierou rozumnej porovnateľnosti pri tejto komparácii. Je porovnanie
vybraných právnych inštitútov rozumné a zmysluplné? Svoje závery odôvodnite.

28
 2. KONTINENTÁLNY PRÁVNY SYSTÉM

2.1 Všeobecná charakteristika systému

Kontinentálny právny systém je jedným zo svetových právnych systémov, ktorý sa
z geografického hľadiska vyvinul na území kontinentálnej Európy s výnimkou územia
Britských ostrovov, kde sa právo vyvíjalo osobitným spôsobom, pričom z obsahového
hľadiska možno ideové základy kontinentálneho právneho systému hľadať predovšetkým
v rímskom súkromnom práve. Vzhľadom na výrazný vplyv rímskeho súkromného práva
a tiež vplyv právnej tradície sformovanej a ďalej rozvíjanej germánskymi etnikami, ktoré sa
na území Rímskej ríše usídlili na prelome antiky a raného stredoveku, zvyknú niektorí autori
kontinentálny právny systém označovať ako systém romano-germánskeho práva,
pričom autori z anglo-amerického prostredia ho zasa označujú ako systém „Civil Law.“ No
zdôrazňovanie vplyvu zmienených právnych tradícií by mohlo viesť k neadekvátnemu
opomínaniu osobitostí právneho vývoja v rámci tých častí Európy, ktoré nutne neboli pod
intenzívnym vplyvom rímskeho či germánskeho (resp. neskôr nemeckého) práva, a preto je
vhodnejšie hovoriť o kontinentálnom právnom systéme.
Podstatu kontinentálneho právneho systému možno vystihnúť prostredníctvom
nasledovných charakteristických znakov:

a) Písané právo
Právo krajín, ktoré zaraďujeme do kontinentálneho právneho systému, nachádzame
v rozmanitých formách prameňov písaného práva (zákony, kódexy, vyhlášky, smernice
a pod.). Ústne tradovaná právna obyčaj, všeobecné právne princípy či výstupy právnej vedy
(jurisprudencie) majú preto iba subsidiárne využitie.

b) Legislatívne právo
Jednotlivé formálne pramene práva sú výsledkom legislatívneho procesu, ktorý
zabezpečujú príslušné štátne orgány alebo orgány územnej či záujmovej samosprávy
s normotvornou právomocou. V dôsledku toho je v kontinentálnom právnom systéme úplne
vylúčená sudcovská tvorba práva, ktorej výsledkom sú v súdne precedensy. Úlohou sudcu
v kontinentálnom právnom systéme nie je právo troviť ale naopak nachádzať ho v procese
aplikácie práva, a to prostredníctvom interpretácie právnych noriem, obsiahnutých
v jednotlivých formálnych prameňoch práva.

c) Usporiadanie práva do podoby kódexov

Na prelome 18. a 19. storočia došlo k stretu dvoch ideových prúdov vtedajšej právnej
vedy, z ktorých každá mala iný pohľad na pramene práva. Prirodzenoprávna škola, ktorá
v tom čase prevládala vo Francúzsku a Rakúsku, presadzovala zachytenie noriem a princípov
prirodzeného práva v podobe veľkých písaných kódexov. Naopak v Nemecku dominantná
historickoprávna škola potrebu kodifikácie práva zaznávala a namiesto toho kládla dôraz na
vytvorenie systému jasne definovaných, všeobecných a univerzálnych pojmov,
vychádzajúcich z rímskeho práva. V konečnom dôsledku sa prirodzenoprávnej škole na
počiatku 19. storočia podarilo presadiť vytvorenie kódexov občianskeho práva prvej
generácie (Francúzsko a Rakúsko), čím sa odštartoval trend kodifikácie aj v ostatných
odvetviach súkromného, a nakoniec aj verejného práva. Historickoprávna škola nakoniec tiež
prispela výsledkami svojho bádania ku kodifikačnému hnutiu, keď sa jej hlavní predstavitelia
zapojili do tvorby kódexov občianskeho práva druhej generácie na prelome 19. a 20. storočia
(Nemecko a Švajčiarsko). Sústredenie základných princípov a právnych noriem, upravujúcich

29
právne vzťahy v rámci jedného právneho odvetvia do uceleného kódexu, je preto typické pre
krajiny patriace do kontinentálneho právneho systému.

d) Vnútorné členenie práva

Pre súčasný kontinentálny právny systém má najväčší význam základné členenie práva
na verejné a súkromné právo. Táto dualistická koncepcia vnútorného členenia práva
vychádza z tzv. záujmovej teórie, sformulovanej rímskym právnikom Ulpiánom, podľa ktorej
bolo úlohou verejného práva (lat. ius publicum) zabezpečovať a chrániť záujmy rímskeho
štátu a spoločnosti, a naopak úlohou súkromného práva (lat. ius privatum) bolo vyjadrovať
a chrániť záujmy rímskych občanov. Rozlišovanie verejného a súkromného práva sa v
priebehu historického vývoja udomácnilo prakticky vo všetkých krajinách, spadajúcich do
kontinentálneho právneho systému.
O niečo odlišný však už bol vývoj rozlišovania právnych odvetví. Pod pojmom právne
odvetvie treba rozumieť väčší súbor právnych noriem, ktoré upravujú okruh druhovo
rovnakých spoločenských vzťahov. Rozlišovanie jednotlivých právnych odvetví je
podmienené osobitosťami historického vývoja práva a právneho myslenia danej krajiny,
keďže zaradenie právnych noriem do právneho odvetvia je skôr záležitosťou rôznych
teoretických a metodologických prístupov, zohľadňujúcich miestne špecifiká (napr. niektoré
krajiny rozlišujú osobitne agrárne či pozemkové právo, námorné a letecké právo a pod.).
V krajinách patriacich do kontinentálneho právneho systému preto neexistuje jednota v
rozlišovaní a vymedzení obsahu jednotlivých právnych odvetví. No napriek tomu je pre tieto
krajiny spoločné, že ich národné právne poriadky sa vnútorne členia na jednotlivé právne
odvetvia, a to odvetvia verejného a odvetvia súkromného práva.

V dôsledku spolupôsobenia starších tradícií rímskeho práva, kánonického práva

rímskokatolíckej cirkvi a germánskeho práva, ako aj vďaka neskorším vplyvov viacerých
filozofických smerov, spomedzi ktorých vďaka ich vplyvu na rozvoj kodifikačného úsilia
a vzájomné preberanie právnych vzorov medzi európskymi krajinami zohrali významnú úlohu
predovšetkým prirodzenoprávna a historická právna škola, zvyknú právni komparatisti
v rámci kontinentálneho právneho systému spravidla rozlišovať nasledovné najdôležitejšie
právne subsystémy, resp. okruhy:

a) Okruh románskeho (resp. francúzskeho) práva

Základom tohto právneho okruhu je právna tradícia, ktorá sa vyvinula na území
dnešného Francúzska a ktorá má pôvod jednak v obyčajovom práve germánskych kmeňov
Vizigótov a Burgundov, ktorí sa usadili na území južného Francúzska (oblasti Akvitánska,
Toulouse, Provensálska a Savojska) ešte v čase existencie Západorímskej ríše, jednak
v približne dvestoročnej tradícií moderného novovekého súkromného práva, vychádzajúcej
primárne z napoleonského civilného kódexu (fr. Code civil des Français alebo skrátene Code
civil) z roku 1804.
Obe tradície sú napriek pomerne veľkému časovému odstupu silno previazané, a to
vďaka spoločnému menovateľu v podobe rímskeho práva. Keďže vizigótske a burgundské
obyčajové právo boli silne ovplyvnené rímskym právom a navyše dospeli až do štádia
ranostredovekej latinsky písanej kodifikácie v podobe barbarských zákonníkov (napr.
vizigótsky Lex Visigothorum alebo burgundský Lex Gundobada), mnohé z právnych obyčají
pretrvali až hlboko do obdobia novoveku, kedy boli spolu s ďalšími zohľadnené pri
formulovaní jednotlivých právnych inštitútov v rámci kodifikačných prác na Code civil z roku
1804. Spolu so staršími tradíciami obyčajového práva sa potom v novovekom súkromnom
práve odzrkadlili dobové prirodzenoprávne trendy a návrat ku konceptom klasického

30
rímskeho práva. Dokazuje to najmä prítomnosť všeobecných právnych princípov ako napr.
zákaz odopretia výkonu spravodlivosti pod zámienkou mlčania či nejasnosti zákona (lat.
denegatio iustitiae v čl. 4 Code civil) či zákaz sudcovskej tvorby práva (zásada iudex ius dicit
inter partes v čl. 5 Code civil), či vybudovanie inštitútu vlastníckeho práva na rímskoprávnej
koncepcii dominium ex iure Quiritum.
Bolo to práve francúzske občianske právo, ktoré vďaka veľkej francúzskej revolúcii,
napoleonským vojnám a francúzskemu kolonializmu v 19. a 20. storočí ovplyvnilo vývoj
práva nielen v mnohých európskych, ale aj zámorských krajinách. Do okruhu románskeho
(resp. francúzskeho) práva preto okrem Francúzska ako materskej krajiny zaraďujeme aj
Taliansko, Rumunsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Monako, Španielsko,
Portugalsko, Quebec v rámci Kanady, Louisianu a Nové Mexiko v rámci USA, frankofónne
krajiny Afriky a viaceré krajiny Latinskej Ameriky.

b) Okruh germánskeho (resp. nemeckého) práva

Historickým základom tohto právneho subsystému, do ktorého možno primárne zaradiť
Nemecko, Rakúsko Švajčiarsko a Lichtenštajnsko, je opäť pôvodne ústne tradované
obyčajové právo germánskych kmeňov, ktoré sa čiastočne zachovalo v písomnej podobe
ranostredovekých barbarských zákonníkov. V priebehu stredoveku mu začalo postupne
konkurovať sprvu kánonické právo rímskokatolíckej cirkvi, neskôr vo väčšej miere rímske
právo, ktoré sa rozvíjalo v podobe učeného práva na stredovekých univerzitách, a nakoniec aj
postupne sa formujúca normotvorba nositeľov svetskej moci (kniežatá, panovník, krajinské
a ríšske snemy). Práve rozvoj štúdia rímskeho práva a jeho miestnymi podmienkami
modifikovaná aplikácia neskôr viedli ku vzniku nového učenia o „modernom využití
Pandekt“ (lat. usus modernus pandectarum, pričom Pandektae, resp. Digesta boli jednou z
častí justiniánskej kodifikácie rímskeho práva), ktoré významným spôsobom napomáhalo
k zjednocovaniu roztriešteného práva vytváraním univerzálnych a všeobecne platných
právnych pojmov a definícií, nachádzajúcich svoje uplatnenie v súdnej praxi jednotlivých
nemeckých kniežatstiev a dokonca aj na úrovni celej Svätej ríše rímskej národa nemeckého.
Napriek prínosu učeného práva však absencia jednotného nemeckého štátu bránila prekonaniu
teritoriálneho právneho partikularizmu až do obdobia novoveku. Až po zjednotení Nemecka
v druhej polovici 19. storočia možno hovoriť o doformovaní moderného nemeckého práva,
ktoré je najmä v oblasti súkromného práva založené na náuke historickej právnej školy,
vychádzajúcej jednak zo staršej domácej tradície germánskeho práva, jednak zo štúdia
a aplikácie modifikovaného rímskeho práva.
Niektorí právni komparatisti (Zweigert, Kötz, Knapp) v rámci okruhu germánskeho
práva ešte osobitne vyčleňujú podskupiny či okruhy rakúskeho a švajčiarskeho práva.
V prípade rakúskeho práva je dôvodom na jeho vyčlenenie od nemeckého práva odlišný
príklon k prirodzenoprávnej škole v oblasti súkromného práva, čoho dôkazom je aj rakúsky
Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811 (nem. Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch,
skrátene ABGB). V prípade švajčiarskeho práva možno síce identifikovať viacero vzorov,
pochádzajúcich z nemeckého prostredia (napr. vplyv učenia usus modernus pandectarum
alebo nemeckého Občianskeho zákonníka z roku 1896 [nem. Bürgerliches Gesetzbuch,
skrátene BGB]), no švajčiarske právo na rozdiel od toho nemeckého nie je pevne ukotvené
v koherentnom filozofickom učení či smere a švajčiarska kodifikácia občianskeho práva sa
vyznačuje viacerými špecifikami. Praktickým príkladom je jednak silná komercionalizácia
záväzkového práva, prejavujúca sa v splývaní prvkov obchodného a občianskeho práva
v rámci Záväzkového kódexu z roku 1911, ktorý je samostatným právnym predpisom
stojacim mimo Občianskeho zákonníka z roku 1907 (nem. Zivilgesetzbuch, skrátene ZGB),
jednak prítomnosť odlišného vnímania postavenia sudcu, ktorý na základe § 1 ZGB umožňuje
vystupovať v roli normotvorcu v prípadoch, že nie je možné rozhodnúť na základe zákona.

31
 Vďaka vplyvu modernej nemeckej právnej vedy a nemeckého občianskeho práva, ktorý
v 19. a 20. storočí presiahol za hranice samotného Nemecka, zvyknú byť do okruhu
germánskeho (resp. nemeckého) práva zaraďované aj viaceré pomerne exotické krajiny, ako
Japonsko, Južná Kórea či Thajsko, či Grécko a Turecko ako krajiny z európskeho prostredia.

c) Okruh nordického práva

Napriek relatívnej blízkosti kľúčových krajín románskeho a germánskeho právneho
okruhu bol vývoj práva v krajinách na severe Európy pomerne izolovaný od hlavných
udalostí, ktoré utvárali súčasnú podobu kontinentálnej právnej kultúry. Z geografického
hľadiska sem zaraďujeme nielen všetky škandinávske krajiny, t.j. Nórsko, Švédsko, Dánsko
a Fínsko, ale aj Island, ktorého právny systém vďaka nórskej kolonizácii v období stredoveku
vykazuje viacero spoločných prvkov s právom škandinávskych krajín. Preto je korektnejšie
hovoriť o nordickom práve a nie o škandinávskom práve, keďže v druhom prípade by došlo
k vylúčeniu Islandu z daného právneho okruhu.
Osobitosť nordického práva spočíva najmä v absencii významnejšieho vplyvu rímskeho
práva, ktoré sa do severnej Európy dostávalo len veľmi pozvoľne a sprostredkovane cez
kánonické právo alebo prostredníctvom stykov s nemeckými krajinami, kde sa postupne
rozširovalo štúdium rímskeho práva. Rozhodujúcu úlohu vo formovaní charakteru nordického
práva zohrávala najmä domáca germánska právna tradícia, ktorú s nástupom kresťanstva
začalo postupne a v obmedzenej miere modifikovať najmä kánonické právo rímskokatolíckej
cirkvi. V období novoveku priniesla ďalší vývojový zlom najmä náboženská reformácia
a učenie Martina Luthera, ktoré sa udomácnilo prakticky vo všetkých severských krajinách.
Na prelome 17. a 18. storočia dochádza najmä pod vplyvom úzkych väzieb s nemeckým
prostredím k udomácneniu myšlienky kodifikácie práva. Tzv. nordická kodifikácia sa však od
kodifikácie francúzskej či nemeckej líši vo viacerých zásadných aspektoch, ako bola napr.
absencia významnejšieho vplyvu súdobých filozofických smerov, striktná inklinácia
k domácej právnej tradícii či vysoká miera kazuistickosti. Pre moderný právny vývoj v období
novoveku je zasa typický osobitý prístup k postaveniu sudcu v procese aplikácie práva, ktorý
má oveľa väčší priestor pre využívanie právnych obyčají a pre sudcovskú tvorbu práva
vzhľadom na relatívnu roztrieštenosť prameňov práva, spôsobenú nedokonalosťami nordickej
kodifikácie. Pragmatizmus v otázkach aplikácie práva nakoniec podporuje aj súčasný
filozoficko-právny smer tzv. škandinávskeho právneho realizmu, ktorý v mnohom čerpá
inšpiráciu v rovnako pragmaticky orientovanom anglo-americkom prostredí.

d) Európske právo
V súvislosti so vznikom európskej hospodárskej integrácie a jej ďalším prehlbovaním sa
už v druhej polovici 20. storočia právni komparatisti rozhodli vyčleniť európske právo ako
osobitný právny subsystém. Charakteristickými znakmi tohto právneho subsystému sú jeho
nadnárodnosť (t.j. supranacionalita), legislatívny základ a písomná forma jeho prameňov,
a nakoniec existencia osobitnej štruktúry orgánov zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci na
úrovni Európskej únie.

Do kontinentálneho právneho systému niekedy zvykne byť zaraďovaný aj okruh

latinskoamerického práva, a to v dôsledku vplyvu francúzskeho a nemeckého práva na
viaceré krajiny Latinskej Ameriky. Tento vplyv však podliehal viacerým korekciám
vzhľadom na osobitosti miestneho vývoja tej ktorej krajiny, ako aj vzhľadom na vplyv práva
pôvodných koloniálnych mocností (Španielsko, Portugalsko), ktoré túto oblasť sveta po dlhú
dobu ovládali. Za historický relikt vo vedeckej spisbe z oblasti právnej komparatistiky je
potom možné považovať rozlišovanie okruhu socialistického práva a okruhu fašistického,

32
resp. nacistického práva. Vzhľadom na spätosť vymedzenia týchto už v podstate
neexistujúcich právnych subsystémov s určitou časovo ohraničenou historickou epochou, sa
im budeme venovať v rámci historického exkurzu.

2.2 Historický vývoj kontinentálneho právneho systému

Právna kultúra na európskom kontinente tak, ako ju poznáme dnes, je výsledkom
storočia trvajúceho vývoja, ktorého korene môžeme hľadať až v prostredí antického Ríma
a jeho právnej vedy. Vzhľadom na jeho značnú dĺžku a mnohé zlomové momenty a udalosti,
ktoré ho pomáhali formovať, môžeme historický vývoj kontinentálneho právneho systému
v rozmedzí od 5. do 20. storočia rozdeliť zhruba na nasledovné vývojové etapy:
 Barbarské zákonníky a nástup éry obyčajového práva
 Sformovanie základov okruhu románskeho práva
 Sformovanie základov okruhu germánskeho (resp. nemeckého) práva
 Ius commune a recepcia rímskeho práva
 Vznik národných štátov a národného práva
 Prirodzenoprávna škola a prvá vlna kodifikácie práva
 Historická právna škola a druhá vlna kodifikácie práva
Z hľadiska vývoja kontinentálnej právnej kultúry v priebehu 20. storočia sa potom ešte
zmienime aj o niekoľkých významných smeroch právnej filozofie, ktoré ovplyvnili podobu
moderného práva demokratických krajín a samostatnú podkapitolu venujeme aj ideológiám
socializmu, fašizmu a národného socializmu (nacizmu), ktoré sa zapísali do dejín ako
základné stavebné kamene najkrutejších totalitných režimov v dejinách ľudstva.

2.2.1 Barbarské zákonníky a nástup éry obyčajového práva

Príchod germánskych kmeňov na územie Rímskej ríše v rámci sťahovania národov,
ktorého začiatok možno datovať zhruba ku koncu 4. storočia n. l., bol významným míľnikom
v dejinách kontinentálnej Európy. Na jednej strane síce predznamenal pád západnej časti
impéria, ktoré po celé stáročia určovalo osud rozľahlých území niekoľkých kontinentov, no
na strane druhej neznamenal úplný zánik rímskej kultúry. Barbarské kráľovstvá, ktoré na
prelome antiky a raného stredoveku (približne 5. a 6. storočie) vznikli na troskách
Západorímskej ríše, sa totiž vďaka predchádzajúcim kontaktom germánskych etník
s Rimanmi a následným splynutím Germánov s pôvodným domácim obyvateľstvom západnej
Európy do určitej miery stali nositeľmi a uchovávateľmi rímskej kultúry.
Z hľadiska vývoja kontinentálnej právnej kultúry je dôležité najmä sformovanie tzv.
barbarského práva. Germánske kmene si so sebou niesli svoje obyčajové právo, ktoré bolo
pôvodne tradované ústne. Po usadení sa germánskych kmeňov na území Západorímskej ríše
sa tieto pôvodné obyčaje adaptovali na podmienky nového prostredia, v ktorom dovtedy
fungoval oveľa prepracovanejší a sofistikovanejší právny systém. Adaptácia germánskeho
obyčajového práva bola dôsledkom spolužitia s Rimanmi, ktoré nevyhnutne viedlo
k uzatváraniu zmiešaných manželstiev či nadväzovaniu intenzívnych obchodných vzťahov.
Panovníci ranostredovekých barbarských kráľovstiev preto často vydávali vlastné zákony
a nariadenia, ktorými k tejto modifikácii obyčajového práva prispievali. S cieľom uchovať
toto právo pre potreby praxi i pre nasledujúce generácie sa na popud germánskych
panovníkov toto obyčajové právo spisovalo do súborných diel, ktoré získali označenie
barbarské zákonníky (lat. leges barbarorum). Odborná literatúra zvykne barbarské
zákonníky definovať ako kodifikácie, ale vzhľadom na ich charakter súhrnu staršieho
germánskeho obyčajového práva a novších legislatívnych aktov germánskych panovníkov,

33
ako aj na absenciu systematického usporiadania ich obsahu, je vhodnejšie považovať ich za
inkorporácie (t.j. súhrny) práva než za kodifikáciu v jej modernom novovekom význame.
Povahu barbarských zákonníkov môžeme vystihnúť prostredníctvom niekoľkých
charakteristických znakov. V prvom rade pre ne bolo typické, že v zákonníkoch obsiahnutá
matéria bola spracovaná do podoby kazuistických právnych noriem. Jednotlivé ustanovenia
mali formu pomerne obšírneho a detailného opisu konkrétnej skutkovej podstaty, ku ktorej
bolo následne pripojené aj jej riešenie, spravidla zahŕňajúce aj určito formulovanú sankciu pre
prípad porušenia predpísaného pravidla správania sa. Sankciou bola skoro výlučne peňažná
pokuta, ktorej výška bola závislá nielen na závažnosti spáchaného deliktu, ale aj na
spoločenskom postavení páchateľa a poškodeného, resp. obete páchateľovho protiprávneho
konania. Barbarské zákonníky sú preto známe prítomnosťou rozsiahlych katalógov pokút,
ktorých pre jednotlivca často až likvidačná výška mala plniť skôr preventívnu, než represívnu
funkciu. Normy barbarského práva sa v praxi aplikovali na základe princípu personality
práva, podľa ktorého si každý jednotlivec so sebou niesol svoje právo, a preto sa príslušníci
germánskeho etnika spravovali svojim obyčajovým právom a domáce rímske obyvateľstvo
zasa svojim vlastným rímskym právom alebo právom, ktoré im určili ich noví vládcovia.
Barbarské zákonníky sa preto primárne vzťahovali na príslušníkov germánskych kmeňov, aj
keď čiastočne upravovali aj právne pomery Rimanov. Úzke vzťahy s rímskym obyvateľstvom
nakoniec viedli aj k využitiu vulgárnej (t.j. ľudovej) latinčiny ako jazyka, v ktorom boli
jednotlivé barbarské zákonníky spísané.
Práve vzhľadom na intenzívne vzťahy s Rimanmi a nutnosť vytvorenia pravidiel ďalšej
vzájomnej koexistencie si jednotlivé germánske etniká viac či menej osvojovali rímske
kultúrne zvyklosti a rímske právne myslenie. To sa nakoniec pretavilo aj do preberania
rímskeho práva do barbarských zákonníkov, čoho azda najlepším príkladom je ostrogótsky
zákonník Edictum Theodorici Regis z prelomu 5. a 6. storočia, ktorý v prevažnej miere
obsahoval normy rímskeho práva a navyše de facto opustil princíp personality práva, keďže
sa ním mali rovnako riadiť Germáni i Rimania. Rímske právo z obdobia neskorej antiky sa
okrem toho zachovalo aj v zákonníkoch, ktoré germánski panovníci nechali spísať pre rímske
obyvateľstvo svojich kráľovstiev a ktoré sú preto známe ako leges romanae barbarorum.
Okrem rímskeho práva malo vplyv na právo barbarských kráľovstiev aj kresťanstvo a
kánonické právo rímskokatolíckej cirkvi, ktorá bola po zániku rímskeho impéria ako
nositeľka kresťanskej tradície de facto jediným zjednocujúcou inštitúciou pre národy žijúce na
území západnej Európy. Kánonické právo malo v tom čase za sebou niekoľko storočí trvajúci
vývoj, v ktorom sa odzrkadľovala činnosť prvých apoštolov a nasledujúcich generácií
cirkevných otcov. K jeho zdokonaľovaniu prispievala uvedomelá a cielená činnosť
predstaviteľov cirkvi a učencov, taktiež spravidla klerikov, ktorá mala tak podobu
vyvodzovania jednotlivých noriem z riešenia praktických prípadov na cirkevných synodách,
ako aj podobu oficiálnych zbierok kánonického práva či teologických spisov.
Význam kánonického práva na formovanie práva a právnej kultúry možno vidieť najmä
v jeho ideovom pôsobení na vtedajšiu spoločnosť a jej právne vedomie. Spolupráca
duchovnej a svetskej moci v prostredí centralizovaných barbarských kráľovstiev umožňovala
cirkvi výchovne pôsobiť na spoločenstvo veriacich. Príkladom toho je aj prostredie Franskej
ríše za vlády Karola Veľkého, ktorý síce na jednej strane využíval vzdelaných duchovných pri
tvorbe a spisovaní vlastných normatívnych aktov, ale na strane druhej im zasa vytváral
priestor pre mravnú výchovu ľudu.
Cirkev dostala priestor na formovanie práva zavádzaním kresťanskej etiky, založenej na
Kristovom učení o kresťanskom milosrdenstve a božej milosti, do procesu aplikácie práva.
Tak pri aplikácii práva pred svetskými a cirkevnými súdmi, ako aj počas zasadnutí cirkevných
synod, dochádzalo k postupnému prehodnocovaniu zlučiteľnosti noriem svetského práva
s cirkevným učením o dobre a zle. Interpretáciou svetského práva skrz biblické vnímanie

34
hriechu a cnosti tak svetské právo prestalo byť normatívnym systémom, ktorý čerpal
odôvodnenie svojej existencie iba sám v sebe, ale stalo sa systémom, ktorý čerpal svoju
legitimitu priamo z noriem kresťanskej etiky, majúcej za cieľ spásu ľudskej duše. Ak malo
teda vedenie cnostného života v duchu evanjelií veriacemu zaistiť cestu do neba a hriešny
život zasa cestu do pekla, potom za právo nemohlo byť považované to, čo sa priečilo božím
prikázaniam a naopak správnymi boli vždy tie právne normy, ktoré boli v súlade
s kresťanským učením. Na základe tejto jednoduchej rovnice bola potom kresťanská idea
lásky k blížnemu a milosrdenstva katolíckou cirkvou presadzovaná ako ideál, ktorý mal mať
prednosť pred svetskou justíciou a ktorý mal byť hlavným meradlom pri riešení vzájomných
sporov. Etické normy „Božieho práva“ (lat. ius divinum) mali potom ako zdroj legitimity
svetského práva stáť na úplnom vrchole právneho systému a súčasne mali vytvárať spojivo
medzi všetkými kresťanskými národmi Európy. Neskôr v stredoveku potom cirkev používala
odkaz na normy univerzálne platného Božieho práva jednak ako prostriedok boja proti
rozmáhajúcej sa svojvôli miestnych feudálov v čase úpadku centrálnej moci panovníka,
a jednak ako zdroj argumentov v čase zápasu o nadvládu nad svetskou mocou počas bojov
o investitúru s rímsko-nemeckými cisármi.

2.2.2 Sformovanie základov okruhu románskeho práva

Pre okruh románskeho práva, geograficky ohraničený územím dnešného Francúzska
ako materskej krajiny tohto právneho subsystému, je z historického hľadiska určujúcim
faktorom spolupôsobenie dvoch rozdielnych tradícií, a to tradície rímskeho práva
a obyčajového práva.
Prvotným uchovávateľom odkazu rímskeho práva boli najmä ranostredoveké barbarské
kráľovstvá, ktoré si na území južného Francúzska, vymedzeného zhruba priestorom na juh od
rieky Loiry, centrálnym masívom (Francúzske stredohorie) a oblasťou francúzskych Álp,
založili germánske kmene Vizigótov a Burgundov. V barbarských zákonníkoch, ktoré si
počas 5. a 6. storočia vytvorili pre svoje vlastné potreby, ako aj pre potreby domáceho galo-
románskeho obyvateľstva, badať silný vplyv rímskeho práva, vyplývajúci najmä z
použitia neskorých kodifikácií rímskeho práva, ako bol napr. Codex Gregorianus (cca. 291-
294 n. l.), Codex Hermogenianus (cca. 293-320 n. l.) či Codex Theodosianus (438 n. l.).
Rímske právo prispelo k modifikácii pôvodných germánskych obyčají v oblasti osobného,
rodinného, dedičského a vlastníckeho práva, najmä pokiaľ išlo o vlastníctvo nehnuteľností.
Recepciu rímskeho práva však nemožno stotožňovať s doslovným prevzatím znenia noriem
pôvodného rímskeho práva. Jednotlivé barbarské zákonníky boli výsledkom zákonodarnej
činnosti panovníka alebo minimálne výsledkom jeho iniciatívy, pričom rímske právo slúžilo
ako základ pre nové formulácie pôvodných germánskych obyčají. Skutočnosť, že pôvodne
nepísané a ústne tradované germánske obyčajové právo vo svojej novej redakcii vychádzalo
z tradícií písaného rímskeho práva, nakoniec videla k označeniu oblasti, v ktorej sa toto právo
uplatňovalo, ako oblasti písaného práva (franc. pays du droit écrit). Toto označenie sa
pritom používalo aj v období, kedy barbarské zákonníky vyšli z priameho užívania.
Rozhodujúcim totiž bolo kontinuálne uchovávanie tradície písaného rímskeho práva aj po
návrate k ústne tradovaným obyčajam, ktoré síce neskôr v stredoveku barbarské zákonníky
nahradili, no v mnohých smeroch naďalej zohľadňovali nimi nastavenú prax.
Svoje kmeňové právo si so sebou priniesli aj Frankovia, ktorí si v severných častiach
dnešného Francúzska a na území krajín Beneluxu založili svoju Franskú ríšu. Potom, čo sa
Frankovia na tomto území pevnejšie uchytili a postupne rozšírili hranice svojej ríše ďalej na
západ, juh i východ, už ďalej nebolo potrebné uplatňovať princíp personality práva. Právo,
ktoré uzákoní panovník pre všetkých obyvateľov jeho ríše, bolo vnímané ako prostriedok pre
vybudovanie a udržanie silnej monarchie. Odrazom tejto myšlienky boli nakoniec aj tzv.
kapituláre (lat. capitularia) franských kráľov, ktoré vydávali v rámci svojej najvyššej

35
nariaďovacej moci pre úpravu svetských i cirkevných záležitostí. S úpadkom centrálnej moci
panovníka, ktorý v zásadnejšom rozsahu nastal najmä v súvislosti s rozpadom ríše Karola
Veľkého v polovici 9. storočia, však nastáva aj úpadok legislatívnej činnosti, zastrešujúcej
územie celej ríše. V dôsledku toho sa právny poriadok začína trieštiť do podoby menších
súborov ústne tradovaných právnych obyčají, ktoré na území pod svojou kontrolou uplatňujú
jednotlivý zemepáni. Tento fenomén sa zvykne odborne nazývať ako teritoriálny
partikularizmus, keďže pre jednotlivé oblasti danej krajiny platili rozdielne, teda partikulárne
právne poriadky. S rozvojom stavovského usporiadania stredovekej spoločnosti potom celú
situáciu ešte viac komplikuje stavovský partikularizmus, v rámci ktorého sa každá
spoločenská vrstva riadi svojim vlastným súborom noriem.
Partikulárne obyčajové právo sa uchovávalo najmä prostredníctvom ústnej tradície
medzi znalcami práva, ktorými boli najmä sudcovia. V stredoveku sudcami často neboli
vzdelaní profesionáli, ale spravidla iba osoby z radov miestnej komunity, ktoré mali poznatky
o miestnych právnych obyčajach a ktoré boli preto vybrané pre výkon funkcie sudcu.
Nejednotnosť aplikačnej praxe jednotlivých obyčají medzi jednotlivými regiónmi, ako aj
značná zložitosť preukazovania existencie právnej obyčaje nakoniec v priebehu 13. storočia
viedla k trendu zostavovania prvých právnych kníh, obsahujúcich poznatky o platnom
obyčajovom práve. V danej dobe išlo spravidla o súkromnú iniciatívu učencov, ktorí sa právu
začali profesionálne venovať po vyštudovaní niektorej z vtedajších univerzít. Príkladom
kompilácie miestnych obyčají z tohto obdobia je aj právna kniha z pera kráľovského úradníka
Philippa de Beaumanoir, ktorý v roku 1238 spísal Obyčaje kraja Beauvais (franc. Les
coutumes de Beauvaisis) s cieľom vytvoriť prehľad platného obyčajového práva daného kraja
a porovnať ho s obyčajami z iných krajov severného Francúzska. Podobnými dielami, ktoré
vznikli v priebehu 13. a 14. storočia, boli aj Veľká kniha normanských obyčají či Starobylé
obyčaje bretónske. Právne knihy obsahujúce poznatky o miestnom obyčajovom práve
poukazujú na rozšírenie a dominanciu ústne tradovaného obyčajového práva v oblastiach na
sever od rieky Loiry. Tieto regióny Francúzska sa preto zvyknú označovať ako oblasti
obyčajového práva (franc. pays du droit coutumier).
Nech už boli rozdiely medzi severom a juhom Francúzska akokoľvek veľké, tak tradície
oboch regiónov zohrali v ďalšom formovaní francúzskeho práva kľúčovú úlohu. Moderná
novoveké kodifikácia občianskeho práva z počiatku 19. storočia totiž vychádzala tak
z rímskym právom ovplyvnených obyčají z juhu, ako aj z rôznorodých ústne tradovaných
obyčají zo severu krajiny. A keďže právni komparatisti chápu Francúzsko ako materskú
krajinu celého okruhu románskeho práva, tak tieto tradície sú rovnako dôležité aj pre ostatné
krajiny, spadajúce do tohto právneho subsystému.

2.2.3 Sformovanie základov okruhu germánskeho (resp. nemeckého) práva

Formovanie germánskeho právneho okruhu je úzko späté s obdobím rokov 843 až 1254,
kedy sa postupne sformovala Svätá ríša rímska národa nemeckého ako politický útvar,
zastrešujúci jednotlivé germánske etniká a štáty zhruba na území dnešného Nemecka,
Rakúska, Švajčiarska a severného Talianska.
Vzhľadom na načrtnutý multietniciký základ stredovekej Svätej ríše rímskej, v rámci
ktorej nachádzame potomkov Frankov, Sasov, Alamanov, Burgundov, Longobardov a ďalších
germánskych kmeňov, je potom azda najcharakteristickejšou črtou právneho poriadku Svätej
ríše rímskej v tomto období jeho chronická nejednotnosť, ktorá v zásade pretrvala až hlboko
do novoveku. Po zániku ríše Karola Veľkého v roku 843 sa jednotlivé germánske kmene
spočiatku spravovali svojim vlastným obyčajovým právom, ktoré bolo uplatňované na
princípe personality práva. Diverzitu medzi jednotlivými kmeňovými právnymi poriadkami
ďalej umocňovala aj rozdielnosť v prameňoch práva, ktorá vyplývala z rozdielov tradícii

36
normotvorby (niekde bola silnejšia nariaďovacia právomoc panovníka, inde zasa legislatívna
právomoc ľudového zhromaždenia).
V dôsledku vytvorenia Svätej ríše rímskej Otom I. zo saskej dynastie v roku 962 sa
postupne do počiatku 11. storočia stabilizovali politické pomery v krajine. Vznik jasnejších
feudálnych väzieb medzi cisárom, šľachtou a duchovenstvom znamenal vytvorenie
podmienok pre sformovanie teritoriálne aplikovateľného krajinského práva (nem. Landrecht)
na úrovni jednotlivých svetských a cirkevných kniežatstiev a vojvodstiev na území Svätej ríše
rímskej. Seniorsko-vazalské vzťahy medzi panovníkom a príslušníkmi stavov šľachty
a duchovenstva potom v rámci krajinského práva upravovalo lénne právo. S prehlbujúcou sa
sociálnou stratifikáciou sa popri šľachte a duchovenstve v priebehu 11. a 12. storočia začal
formovať aj meštiansky stav, ktorý sa začal spravovať svojim vlastným mestským právom
(nem. Stadtrecht) a ktorý sa na politickej úrovni emancipoval v priebehu 13. až 15. storočia.
Popri tom sa postupne formoval aj okruh prameňov ríšskeho práva, ktoré vydával buď
samotný cisár (listiny či privilégiá), alebo vrcholné ríšske súdne a zákonodarné orgány (sprvu
dvorské zjazdy vyššej šľachty a v neskorom stredoveku už ríšske snemy, zo zástupcov
jednotlivých stavov). Popri tom sa tiež uplatňoval systém kánonického práva rímskokatolíckej
cirkvi a vďaka univerzitám sa postupne začalo šíriť aj učené rímske právo, ktoré si postupne
našlo cestu aj do právnej praxe.
Rovnako ako v súdobom Francúzsku aj vo Svätej ríši rímskej sa od 13. storočia
stretávame s trendom vytvárania súkromných inkorporácií krajinského práva, ktoré majú
podobu právnych kníh (nem. Rechtsbücher). Právne knihy primárne slúžili potrebám domácej
praxe, pretože zachytávali a interpretovali predovšetkým platné normy regionálneho
krajinského a lénneho práva. Tieto diela si často získali takú autoritu, že súdy ich často
využívali v prípadoch absencie inej právnej úpravy., Okrem toho tieto právne knihy
v mnohých ohľadoch poslúžili aj pri šírení nemeckej právnej tradície za hranice Svätej ríše
rímskej v rámci nemeckej kolonizácie v oblastiach Pobaltia, strednej a východnej Európy
(najmä Poľsko, Uhorsko a Ukrajina). Príkladom najvýznamnejších právnych kníh, ktoré
ovplyvnili právny vývoj doma i v zahraničí, sú najmä Saské zrkadlo (nem. Sachsenspiegel)
z prvej polovice 13. storočia, ktoré upravovalo severonemecké saské krajinské a lénne právo
a ktorého pôvodným účelom bolo najmä zamedziť šíreniu a aplikácii učeného rímskeho
práva, a následne Švábske zrkadlo (nem. Schwabenspiegel) z druhej polovice 13. storočia,
ktoré vychádzalo tak z krajinského a lénneho práva juhonemeckých kniežatstiev, ako aj zo
starších franských kapitulárov, prameňov ríšskeho práva a v neposlednom rade z učeného
rímskeho práva a kánonického práva. Fenomén spisovania právnych kníh zasiahol v priebehu
13. storočia aj nemecké mestá. Mestské právne knihy pritom taktiež zohrali úlohu pri šírení
nemeckej právnej kultúry za hranicami Svätej ríše rímskej, keďže právo nemeckých miest ako
Magdeburg či Norimberg sa stali vzorom pre mestské práva mnohých poľských a uhorských
miest, ktoré sa následne pri súdnych sporoch obracali so žiadosťou o právnu radu a stanovisko
na súdy svojich „materských miest“ na území ríše.
Napriek zastrešujúcej legislatívnej činnosti ríšskych orgánov sa počas celého stredoveku
i v období novoveku nedarí efektívne prekonať teritoriálny právny partikularizmus, ktorý je
úzko prepojený s politickou roztrieštenosťou Svätej ríše rímskej, skladajúcej sa z mnohých
väčších a menších štátov. Určité pokusy o unifikáciu práva a právnej terminológie však badať
v súvislosti s šírením a aplikáciou tzv. všeobecného práva (lat. ius commune), vychádzajúceho
z poznatkov o rímskom práve, nadobudnutých najmä jeho štúdiom a vedeckým skúmaním na
univerzitách. Obdobie priamej a úplnej recepcie rímskeho práva v podobe ius commune sa na
území Svätej ríše rímskej datuje do roku 1495, kedy cisár Maximilián I. Habsburský vo
Frankfurte nad Mohanom založil ríšsky komorský súd (nem. Reichskammergericht)
s oprávnením brať za základ svojej rozhodovacej činnosti aj ius commune. V období 16. až
18. storočia sa potom rímskemu právu dostáva pozornosti aj v oblasti jeho vedeckého

37
spracovania, ktoré následne vrcholí sformovaním učenia usus modernus pandectarum,
vyjadrujúceho miestne nemecké špecifiká v aplikácii a interpretácii rímskeho práva. Celkovo
teda možno konštatovať, že pre charakter práva krajín patriacich do okruhu germánskeho,
resp. nemeckého práva sú z historického hľadiska dôležité jednak korene v domácom
obyčajovom práve, a jednak výsledky procesu recepcie rímskeho práva, ktoré sa stali
východiskom pre ďalší vývoj práva v období novoveku.

2.2.4 Ius commune a recepcia rímskeho práva

Fenomén všeobecného práva, teda ius commune, je úzko spätý s rastúcim záujmom
stredovekej spoločnosti o vedecké a racionálne ukotvenie práva v dôsledku sociálnych
a ekonomických zmien, ktoré nastali v období vrcholného stredoveku. Rozvoj miest, ktorý
najmä v západnej a strednej Európy začal zhruba v rozmedzí 11. a 13. storočia, totiž so sebou
priniesol aj rozvoj remeselnej činnosti a obchodu a spolu s tým aj vznik cechov
a obchodníckych gíld. Výkonu komerčných činností však v danej dobe bránila najmä
rozmanitosť právnych obyčají, ktoré neboli rozdielne len na úrovni jednotlivých krajín či
regiónov, ale dokonca aj medzi jednotlivými mestami či dedinami. V prípade sporu tak
obchodník, ktorý prechádzal viacerými krajinami, čelil značnej miere právnej neistoty, keďže
na rôznych miestach sa mohol stretnúť s odlišným výkladom jedného právneho vzťahu či
konkrétnej situácie. Ústne tradované a na formálnych a kazuistických normách založené
obyčajové právo, ktorého výklad bol v zásade zverený do rúk laikov, už preto nebolo vnímané
ako dostatočná zábezpeka právnej istoty. Tú navyše nemohla garantovať ani kresťanská etika,
pretože v čisto komerčných vzťahoch sa obchodníci spravidla nemohli spoliehať na
kresťanskú lásku a porozumenie svojich obchodných partnerov. Stredoveká spoločnosť teda
vytvorila dopyt po vytvorení takého právneho systému, ktorý by sa už nespoliehal výhradne
na princípy kresťanskej etiky, ale naopak na racionálne zdôvodniteľné pravidlá vyhovujúce
podmienkam sociálno-ekonomickej reality. O úvahách ako oddeliť právo od morálky a ako
vytvoriť právo, ktoré by plnilo úlohu organizačného poriadku spoločenského života, sa začalo
otvorene diskutovať v prostredí novo vznikajúcich univerzít.
Korene stredovekého univerzitného vzdelávania môžeme hľadať v prostredí kláštorných
a mestských cirkevných škôl raného stredoveku, kedy bolo vzdelávanie prakticky výlučne
v rukách katolíckej cirkvi ako de facto vtedy jedinej nositeľky vzdelanosti. Zhruba okolo roku
600 prezentoval biskup Izidor zo Sevilly vo svojom diele Etymológie kánon vzdelávania,
ktorý mal byť dodržiavaný vo všetkých cirkevných školách, vznikajúcich v rámci kláštorov,
opátstiev či biskupských kapitúl. Tento vzdelávací systém bol založený na tzv. siedmich
slobodných umeniach (lat. septem artes liberales), ktoré boli rozdelené do dvoch skupín.
Prvú skupinu tvorili tri študijné a vedecké disciplíny tzv. trívia (lat. trivium), ktoré mali
propedeutický charakter a študenta mali vybaviť základnými študijnými a prezentačnými
zručnosťami a vedomosťami, potrebnými na zvládnutie náročnejších predmetov. Patrili sem
gramatika, rétorika a dialektiky, v rámci ktorých sa študenti stretli aj so štúdiom práva. Zatiaľ
čo v rámci hodín rétoriky sa oboznamovali s pozostatkami spisov antickej gréckej a rímskej
právnej vedy a pri opisovaní právnych listín a formulárov aj s aktuálnym obyčajovým
právom, tak na hodinách dialektiky sa oboznamovali s antickými a stredovekými dielami,
zameranými na logické myslenie. Po absolvovaní triviálneho vzdelania potom študenti
postúpili k štúdiu štyroch disciplín tzv. kvadrívia (lat. quadrivium), kam patrili aritmetika,
muzika, geometria a astronómia, zamerané v danej dobe skôr na prírodne orientovanú
filozofiu než na praktické experimenty či pozorovania.
V priebehu 12. storočia potom v prostredí rozvíjajúcich sa miest nadväzujú na
existujúcu tradíciu cirkevných škôl nové vzdelávacie inštitúcie, ktoré majú podobu
spoločenstiev vyučujúcich a študentov, nazývaných po latinsky ako universitates. Spočiatku
tieto spoločenstvá tvorili výhradne klerici, ktorí boli často jedinými gramotnými osobami so

38
záujmom pre vedu a vzdelávanie. No vzhľadom na skutočnosť, že prvé univerzity vznikali
práve v rozvíjajúcich sa mestách, sa členmi univerzít stávali aj šľachtici a mešťania. Biskupi,
pápeži a dokonca i panovníci, ktorí patrili medzi najčastejších patrónov či priamych
zakladateľov univerzít, im často poskytovali privilégiá garantujúce ich nezávislosť na
predstaviteľoch svetskej či cirkevnej moci. Univerzity tým získali právo spravovať si svoje
záležitosti prostredníctvom svojich vlastných samosprávnych orgánov a vytvárať si svoje
vlastné univerzitné právo, regulujúce vnútorný chod školy. Spolu s doformovaním
organizačného rámca univerzít sa tak spoločenstvo vyučujúcich a študentov stalo
akademickou obcou v pravom zmysle slova. Medzi prvé významné univerzity, ktoré vznikli
do prvej polovice 13. storočia a na ktorých sa vyučovalo aj právo, boli univerzity v Bologni,
Paríži, Cambridge a Montpellieri. Bola to práve univerzita v talianskej Bologni, na ktorej sa
systematicky začala rozvíjať kanonistika ako samostatná, od teológie oddelená vedecká
disciplína, zameraná na vedecké skúmanie kánonického práva, a na ktorej boli taktiež
položené základy legistiky ako osobitnej vedeckej disciplíny, zaoberajúcej sa svetským
právom, ktorým však nebolo ústne tradované obyčajové právo ale rímske právo, obsiahnuté
v novo objavenom rukopise justiniánskej kodifikácie Corpus Iuris Civilis.
Štúdium práva sa teda zameriavalo na prácu s kľúčovými právnickými dielami. Pri
štúdiu svetského práva to bol Corpus Iuris Civilis ako hlavný zdroj poznania rímskeho práva
a Libri feudorum ako zdroj poznania severotalianskeho feudálneho práva. Pri štúdiu
kánonického práva to bol sprvu najmä Decretum Gratiani, ktorý okolo roku 1140 vydal
mních a učiteľ na Bolonskej univerzite Gratianus ako súhrnnú súkromnú zbierku prameňov
vtedy platného kánonického práva. Neskôr bola predmetom štúdia kánonického práva
oficiálna zbierka prameňov cirkevného práva Corpus Iuris Canonici z roku 1582, ktorá
vzhľadom na jeho rozsah, kvalitu spracovania a z toho plynúcu autoritu zahŕňala aj Decretum
Gratiani.
Úlohou študentov nebolo naučiť sa obsah týchto diel, pretože vzhľadom na ich rozsah to
ani nebolo v ľudských silách. Študenti sa namiesto toho prostredníctvom riešenia káuz učili
metódy vyhľadávania, analýzy a interpretácie právnických textov. Osvojením si týchto
metód právnickej práce boli potom schopní vyriešiť akúkoľvek kauzu, s ktorou sa mohli
v praxi stretnúť. Okrem toho sa riešením konkrétnych prípadov za využitia poznatkov
o rímskom práve odvodzovali a formulovali všeobecné pojmy a ich definície, ktoré boli
potom vzhľadom na ich univerzálny charakter použiteľné na neobmedzený počet druhovo
rovnakých situácií. Odvodzovanie nových pojmov a definícií z rímskeho práva tak viedlo ku
vzniku univerzálneho a hranice štátov presahujúceho všeobecného práva, teda ius commune.
O priame prenikanie ius commune do právnej praxe a postupnú romanizáciu obyčajového
práva v jednotlivých štátoch sa zaslúžili najmä absolventi jednotlivých právnických fakúlt. Tí
nachádzali svoje uplatnenie tak v oblasti verejného práva na súdoch alebo dvoroch
panovníkov či miestnych zemepánov, ako aj v oblasti súkromného práva ako advokáti, notári,
bankári či burzoví makléri. Široké možnosti profesionálneho uplatnenia absolventov
právnických fakúlt pritom zaisťovala autorita ich titulu „doktora obojakého práva“ (lat. doctor
utriusque iuris), ktorý vyjadroval skutočnosť, že absolvent bol znalý rímskeho i kánonického
práva. K zmene obsahu tohto titulu došlo až oveľa neskôr, keď počas 16. až 18. storočia
v období nástupu absolutizmu vznikli národné štáty a národné práva a keď v súvislosti so
vznikom kodifikácií jednotlivých právnych odvetví v priebehu 19. storočia došlo k úpadku
významu kánonického práva a k jasnejšiemu oddeleniu súkromného a verejného práva.
Doktor obojakého práva už po novom nebol doktorom práva rímskeho a kánonického, ale
doktorom práva verejného a súkromného.
Význam stredovekých univerzít, ako aj kánonického práva a ius commune bol pre ďalší
vývoj kontinentálnej právnej kultúry zásadný. V dôsledku rastúceho významu rímskeho práva
kvôli jeho vedeckosti a racionálnosti, ako aj v dôsledku jeho čoraz častejšej recepcii priamo

39
do právnej praxe, postupne dochádzalo k vytláčaniu obyčajového práva. Študovaní právnici,
ktorí sa najprv dostali na cirkevné súdy a neskôr tiež na svetské súdy, totiž v prípade
nemožnosti preukázania existencie právnej obyčaje pripúšťali subsidiárne použitie noriem
kánonického práva alebo ius commune. Rastúce vedomosti o rímskom práve taktiež
podnecovali panovníkov k väčšej normotvornej činnosti, čím sa vytvárali predpoklady pre
sformovanie moderného verejného práva. Ďalšie prehlbovanie záujmu o skúmanie rímskeho
práva spolu s jeho recepciou do právnej praxe taktiež poslúžilo pri vzniku novovekých
civilných kódexov 19. storočia, ktoré v mnohých ohľadoch vychádzali z koncepcií rímskeho
práva a hojne využívali abstraktné pojmy a definície.

2.2.5 Vznik národných štátov a národného práva

Formovanie národných štátov a ich práva sa spája najmä s obdobím nástupu
absolutistických monarchií. V jednotlivých európskych krajinách zaznamenávame nástup
absolutizmu už v priebehu 16. storočia (napr. Anglicko za vlády dynastie Tudorovcov), no
rozkvet absolutizmu možno badať až v priebehu 17. a 18. storočia. Základným rysom
absolutistickej monarchie bola koncentrácia všetkých zložiek štátnej moci (t.j. zákonodarnej,
výkonnej a súdnej právomoci) výlučne v rukách samotného panovníka, ktorý sa o ňu v praxi
prestával deliť so snemami (resp. parlamentmi), ktoré boli orgánmi politického zastúpenia
jednotlivých spoločenských stavov danej krajiny. Inšpiráciou pre odôvodnenie postavenia
panovníka ako výlučného nositeľa štátnej moci, ktorý navyše z tohto titulu stál nad zákonom,
bolo aj samotné rímske právo. V justinánskych Digestách bola obsiahnutá zásada, podľa
ktorej bol panovník vyňatý spod platnosti zákonov (lat. princeps legibus solutus est; Dig. 1, 3,
31). Túto zásadu ďalej rozvinuli doboví učenci ako bol napríklad francúzsky advokát Jean
Bodin (1529/30-1596), podľa ktorého sa legitimita panovníkovho postavenia ako výlučného
nositeľa suverenity odvodzovala priamo od Boha. Podľa Bodina bol panovník ustanovený
z vôle samotného Boha a preto bol viazaný iba príkazmi Božského práva (lat. ius divine), za
ktorých dodržanie sa zodpovedal iba Bohu. Preto bol potom panovník ako výlučný zdroj
všetkého svetského práva vyňatý z jeho pôsobnosti. Klasickým príkladom praktického
uplatnenia tejto zásady, vyjadrenej mimo iné aj v latinskej formulácii ex deo rex, ex rege lex,
je vláda anglických kráľov z dynastie Stuartovcov v 17. storočí, ktorí sa snažili
o neobmedzenú vládu bez ohľadu na vôľu stavov zhromaždených v anglickom parlamente.
Panovníci prirodzene nemali priestor na to, aby sami zvládali správu celej krajiny. Preto
si za účelom vykonávania nimi vydávaných zákonov a nariadení vytvárali často rozsiahle,
centralizované a priamo im zodpovedné byrokratické aparáty, ktorých úlohou bolo vykonávať
štátnu moc v mene a záujme panovníka. Raný novovek tak priniesol dva významné
fenomény, ktoré viedli k sformovaniu národných štátov a národného práva.
V prvom rade treba poukázať na skutočnosť, že popri ius commune začala hrať
významnú úlohu normotvorba panovníkov, ktorá na úrovni jednotlivých krajín postupne
viedla k sformovaniu súborov noriem národného práva. Na rozdiel od učeného ius
commune, ktoré sa rozvíjalo najmä vo vedeckom prostredí univerzít, sa národné právo oveľa
viac rozvíjalo v podmienkach aplikačnej praxe, a to najmä prostredníctvom súdnej
interpretácie noriem jednotlivých zákonov a nariadení. Keďže si aplikačná prax vyžadovala
viac úradníkov a sudcov, ktorí by boli znalí domáceho národného práva, na univerzitách sa
popri štúdiu rímskeho práva v priebehu 17. a 18. storočia postupne udomácnila aj výučba
národného práva. Medzi prvé európske univerzity, ktoré začali vyučovať národné právo,
patrili univerzita vo švédskej Uppsale (1620), univerzita La Sorbonne v Paríži (1679) či
univerzita v saskom Wittenbergu (1701). Poznatky o národnom práve, ktoré sa stali
predmetom univerzitného štúdia, sa čerpali najmä zo spísaných zbierok súdnych rozhodnutí
a dobrozdaní, ktoré pre potreby aplikačnej praxe vydávali samotné univerzity. V priebehu 17.
a 18. storočia vzniklo mnoho takýchto praktických zbierok, ktoré zostavovali najčastejšie

40
samotní sudcovia alebo univerzitní profesori. Dobrým príkladom je zbierka rozhodnutí
vrchného tribunálu pre územia Švédskej koruny na území Svätej ríše rímskej so sídlom
v prístavnom meste Wismar, ktorú spísal sudca a viceprezident tohto súdneho tribunálu
a zároveň jeden z predstaviteľov nového vedeckého smeru usus modernus pandectarum,
David Mevius (1609-1670). Okrem zhrnutia poznatkov o miestnej praxi národného
súkromného práva je toto dielo veľmi dobrým príkladom, ako národné právo začalo
ovplyvňovať pohľad na rímske právo a stávalo sa tak prostriedkom pre jeho modifikáciu,
ktorou sa zaoberali práve predstavitelia smeru usus modernus pandectarum.
So sformovaním národného práva potom úzko súvisí aj proces postupného vzniku
národných štátov. Jedným z dôsledkov spolupôsobenia národného práva a ius commune bolo
síce pomalé, ale predsa len badateľné zjednocovanie práva a s tým spojené odstraňovanie
negatívnych dôsledkov predovšetkým teritoriálneho právneho partikularizmu. Rozrastajúce sa
byrokratické aparáty, ktorých úlohou bolo presadzovať panovníkovu vôľu prostredníctvom
aplikácie predpisov národného práva, nakoniec viedlo k rozširovaniu okruhu úloh, ktoré štát
začal najmä v období osvietenského absolutizmu v 18. storočí vykonávať v záujme celého
obyvateľstva. Nové právne predpisy totiž často upravovali aj nové spoločenské vzťahy,
v ktorých sa štát dovtedy neangažoval. Popri väčšej ingerencii v hospodárstve sa tak štátna
moc začala prejavovať aj v oblasti výkonu všeobecnej správy, ktorá bola pôvodne označovaná
dobovým nemeckým termínom „Policey“, čiže „polícia.“ Aj keď sa plnenie policajných úloh
neskôr zúžilo iba na oblasť zabezpečovania všeobecnej ochrany pred nebezpečenstvom, tak
prevzatie rozsiahlych úloh v oblasti verejnej správy úradníckym na bedrá štátu a jeho
úradníckeho aparátu postupne viedlo k sformovaniu samostatného odvetvia správneho práva,
ktoré sa tak nadobro usídlilo v právnych poriadkoch krajín kontinentálnej Európy. Okrem
toho možno prechod k „úradníckemu štátu“, ktorý plní celospoločensky významné úlohy,
vnímať ako dôležitý míľnik vo vývoji moderného novovekého štátu v jeho abstraktnom
ponímaní, ktorý opúšťal starší feudálny koncept štátu, ktorého stelesnením bola osoba
panovníka.

2.2.6 Prirodzenoprávna škola a prvá vlna kodifikácie práva

17. a 18. storočie sa tiež stali obdobím rozkvetu učení o prirodzenom práve. Záujem
o skúmanie prirodzeného práva (lat. ius naturale) nebol ničím novým, pretože predstavy
o existencii človekom nezmeniteľného práva, vyplývajúceho zo samej podstaty sveta, boli
predmetom úvah filozofov už o čias antiky. Novoveké učenie o prirodzenom práve sa tak
mohlo opierať nielen o diela významných antických mysliteľov ako boli Aristoteles a Platón,
ale aj o závery stredovekej kresťanskej filozofie Tomáša Akvinského, ktorý sa snažil antické
predstavy o prirodzenom práve prispôsobiť kresťanskému vnímaniu sveta, a taktiež aj o oveľa
pragmatickejšie a pre právnu vedu uchopiteľnejšie náhľady právnikov zo školy
postglosátorov. Popri týchto ideových základoch ovplyvnili novovekú podobu učenia
o prirodzenom práve aj významné historické udalosti celosvetového dosahu ako boli
zámorské objavy v 15. a 16. storočí či hnutie za reformáciu rímskokatolíckej cirkvi. Pod ich
tlakom sa postupne rúcalo dovtedajšie cirkvou hlásané vnímanie sveta a cirkevné učenie,
definujúce prírodu a prírodné zákony ako Boží výtvor. Relevantné už nebolo ani klasické
rímskoprávne učenie o ius naturale, ktorého normy mali vytvárať regulatív rovnako pre ľudí
i ostatné živočíchy v prírode. V konečnom dôsledku sa tak do centra pozornosti novovekých
teoretikov prirodzeného práva dostal človek ako rozumom obdarená bytosť. Novoveké
prirodzené právo sa tak vďaka hľadaniu východísk každého poznatku o práve v ľudskom
rozume stalo racionálnym právom.
Myšlienky viacerých významných filozofov a praktikov 17. a 18. storočia významným
spôsobom ovplyvnili právny vývoj krajín kontinentálnej Európy, a preto sa zvyknú označovať
ako predstavitelia tzv. prirodzenoprávnej filozofickej školy. Starší autori ako bol Hugo

41
Grotius (1583-1645) a Samuel von Pufendorf (1632-1694) sa vo svojich prácach venovali
najmä racionálnemu zdôvodneniu existencie štátu a práva. Ich teórie o tzv. absolútnom
prirodzenom práve spravidla vychádzali z predstavy, že prirodzené právo je rovnako ako
ľudský rozum nezmeniteľné a z toho dôvodu malo prirodzené právo ostať nezávislé na čase
a priestore a na s nimi súvisiacich zmenách. Pufendorf napríklad rozvinul myšlienku, podľa
ktorej bola predmetom prirodzeného práva povinnosť, predstavujúca účel ľudskej existencie,
prirodzený diktát rozumu a zdroj subjektívnych práv súčasne. Podľa Pufendorfa bolo
prostredníctvom takejto logickej dedukcie možné od rozumu odvodiť nielen niektoré
najvyššie právne princípy, ale v konečnom dôsledku aj celý právny poriadok, nezávislý na
čase priestore. Na tendenciu prepájania prirodzeného a pozitívneho práva následne nadviazali
aj neskorší autori ako bol John Locke (1632-1704), Christian Wolff (1679-1754), Charles de
Montesquieu (1689-1755), Jean-Jacques Rousseau (1712-1778) či Imanuel Kant (1724-1804),
ktorí zasa prispeli k sformulovaniu koncepcií deľby štátnej moci a o ideálnom práve, ktoré
malo poskytovať garancie individuálnej slobody a rešpektovania ľudskej osobnosti.
V porovnaní so svojimi predchodcami však boli filozofi 18. storočia oveľa flexibilnejší
a prispôsobivejší podmienkam a požiadavkám svojej doby pretože uznávali, že prirodzené
právo mohlo mať vzhľadom na meniaci sa čas a priestor rôzne podoby (tzv. relatívne
prirodzené právo). Jedným z príkladov tohto inovatívneho prístupu bolo aj dielo Christiana
Wolffa, v ktorom došlo k syntéze prirodzeného práva s učením usus modernus pandectarum.
Wolff síce na jednej strane podobne ako Pufendorf zastával názor, že právo vyplýva
z povinnosti, no súčasne tvrdil, že všetci ľudia disponujú rovnakými právami a povinnosťami,
ktoré človeku umožňujú sebazdokonaľovanie za účelom dosiahnutia prirodzeného stavu,
ktorý bol ideálnym stavom v súlade s Božou vôľou. Prirodzené právo bolo teda vnímané ako
prostriedok kritického prehodnocovania a pretvárania pozitívneho práva. V dôsledku toho sa
potom učenie prirodzenoprávnej školy stalo katalyzátorom procesu kodifikácie racionálneho
práva, ktorého hmatateľným výsledkom boli kódexy občianskeho práva prvej generácie
z počiatku 19. storočia.
Pojem kodifikácia práva je odvodený od latinského výrazu codicem facere, teda
zostaviť či spísať určitú matériu do podoby knihy, ktorý poznali už starovekí Rimania.
V intenciách úsilia o spísanie noriem racionálneho práva, ktoré podnietili novoveké
prirodzenoprávne teórie, nadobudol pojem kodifikácia práva viacero významov s rôznym
rozsahom a obsahom. Kým v širšom zmysle sa pod pojmom kodifikácia rozumel akýkoľvek
väčší zápis práva, tak v užšom zmysle išlo buď o zápis celého právneho poriadku (t.j.
univerzálnu kodifikáciu) alebo o zápis aspoň jedného kompletného právneho odvetvia (t.j.
čiastkovú kodifikáciu), ako tomu bolo v prípade kodifikácie občianskeho či trestného práva.
Výsledkom kodifikácie práva v užšom zmysle bol právny kódex, ktorý sa vyznačoval
nasledovnými znakmi:
 systematické usporiadanie právnej matérie podľa niektorej z vtedy známych
metód členenia práva, a to najmä podľa systematiky Gaiovej učebnice
klasického rímskeho práva Institutiones, v ktorej bola matéria rozdelená do troch
častí o osobách, o veciach a o žalobách,
 vylúčenie vzájomne si protirečiacich ustanovení,
 formulácia jednotlivých ustanovení kódexu za použitia abstraktných právnych
pojmov a viet namiesto kazuistiky, a
 schválenie zákonodarným orgánom, ktoré právnemu kódexu dáva výlučnú
platnosť na území celej krajiny.
Cieľom kodifikácie racionálneho práva na prelome 18. a 19. storočia, ktorá je
právnymi komparatistami často považovaná za vrcholné obdobie utvárania dnešnej podoby
kontinentálneho právneho systému, bolo pretavenie myšlienok osvietenstva,
prirodzenoprávnej školy a učeného práva do platného pozitívneho práva. Odborné komisie

42
právnikov sa preto snažili o úplné usporiadanie a systematizáciu predovšetkým súkromného
práva daného národného štátu do jedného kódexu, ktorý mal byť založený na princípoch
a normách prirodzeného práva a ktorý mal byť písaný v národnom jazyku, aby mu mohol
porozumieť každý obyvateľ krajiny. Vzhľadom na vypuknutie veľkej francúzskej revolúcie
a šírenie jej myšlienok do ostatných európskych krajín sa obdobie vzniku prvých
súkromnoprávnych kódexov kryje s obdobím prechodu od feudálneho stavovského štátu,
v ktorom platili pre rozdielne spoločenské vrstvy rozdielne práva a povinnosti, k občianskemu
štátu a spoločnosti, v ktorej už neexistuje rozlišovanie spoločenských stavov a príslušníci
spoločnosti sú označovaní ako občania, ktorí v súlade s princípom rovnosti občanov pred
zákonom disponujú rovnakými právami a povinnosťami. Súkromné právo sa preto začalo
označovať ako občianske právo, ktoré malo upravovať základné osobné a majetkové pomery,
vznikajúce medzi jednotlivými občanmi a súkromnoprávne kódexy preto získali pomenovanie
občianske zákonníky.
V mnohých ohľadoch však ostali ciele kodifikácie prirodzeného práva nenaplnené. Aj
napriek spísaniu občianskych zákonníkov v národnom jazyku sa ich tvorcom nepodarilo
priblížiť občanom právo v im zrozumiteľnej forme. Nástup priemyselnej revolúcie
a dynamický rozvoj spoločenských a ekonomických vzťahov si postupne vyžiadali korekcie
v použitej terminológii, čo v súvislosti s komplikovanosťou mnohých formulácií
a zavádzaním nových právnych inštitútov činilo právo čím ďalej tým viac nezrozumiteľným
pre bežného človeka s priemerným alebo žiadnym vzdelaním. Za hlavné úspechy prvej vlny
súkromnoprávnej kodifikácie sa však považuje odstránenie teritoriálneho právneho
partikularizmu prostredníctvom unifikácie (t.j. zjednotenia) súkromného práva, ktoré bolo
dovtedy roztrieštené do mnohých rôznorodých prameňov, a súčasne zavedenie novej
systematiky súkromného, resp. v nových pomeroch už občianskeho práva. Vedľajším
produktom kodifikačného úsilia bolo aj jasnejšie vytýčenie hranice medzi súkromným
a verejným právom, čo následne uľahčilo aj vznik prvých kódexov v oblasti trestného práva
ako jedného z prvých zreteľne definovaných odvetví verejného práva popri práve ústavnom.
Vzniku prvých občianskych zákonníkov, reflektujúcich osvietenské myšlienky
a prirodzenoprávne koncepcie, predchádzalo ešte vydanie neskorofeudálnej univerzálnej
kodifikácie pruského zemského práva v roku 1794 v podobe kódexu s názvom Všeobecné
zemské právo pre pruské štáty (nem. Allgemeine Landrecht für die Preußischen Staaten).
Pôvodný návrh, ktorý bol odsúhlasený v roku 1791, nakoniec nenadobudol účinnosť kvôli
odporu konzervatívnej šľachty, ktorá z obavy zo straty svojich stavovských privilégií
nesúhlasila so zakotvením prirodzenoprávnych ideálov o rovnosti pred zákonom. Konečná
podoba kódexu bola preto výsledkom kompromisu medzi konzervatívnou a progresívnou
časťou pruskej spoločnosti, pričom hlavným cieľom kódexu bolo zjednotenie práva na
pomerne rozsiahlom území Pruského kráľovstva. Do určitej miery tak možno badať prejavy
prirodzenoprávnych náhľadov na spoločenské vzťahy, ktoré sa však prejavujú predovšetkým
posilňovaním postavenia štátu vo vzťahu k jednotlivcovi. V dôsledku toho sa potom často
v rozpore s dobovým trendom zvýrazňovania slobody jednotlivca stávajú obyvatelia Pruska
iba objektmi štátnej vôle a záujmov, ktorých práva a povinnosti im až do najmenších detailov
určuje a diktuje štát. Snaha obsiahnuť v kódexe všetky aspekty spoločenského života sa
potom prejavila zahrnutím prakticky všetkých právnych odvetví, rátajúc sem ústavné,
správne, rodinné, občianske, trestné, lénne a dokonca aj cirkevné právo. Kódex tak nakoniec
obsahoval viac ako 19 000 ustanovení, ktoré obsahovali kauzisticky konštruované normy.
Názornosť a z toho plynúca prístupnosť právnej úpravy na jednej strane učinila kódex veľmi
obľúbeným medzi širokými vrstvami obyvateľstva. No na strane druhej bol kauzistický ráz
kódexu a konzervácia feudálneho stavovského spoločenského poriadku predmetom kritiky
a kódex bol tak čoskoro považovaný za zastaraný. Aj napriek tomu sa po viacerých zmenách
udržal v platnosti až do 1. januára 1900, kedy bol definitívne nahradený univerzálnou

43
kodifikáciou občianskeho práva druhej generácie v podobe nemeckého Občianskeho
zákonníka z roku 1896.
Prvým kódexom občianskeho práva, ktorý vychádzal z myšlienok osvietenstva
a prirodzenoprávnej školy, bol francúzsky Občiansky zákonník z roku 1804 (fr. Code civil
des Français alebo skrátene Code civil). Jeho vznik predznamenala už francúzska ústava
z roku 1791, ktorá obsahovala prísľub vytvorenia občianskeho zákonníka, platného pre
všetkých občanov na celom území Francúzska. Tento zámer sa však po vyhlásení republiky
v roku 1792 kvôli následným revolučným a vojnovým udalostiam nezačal realizovať skôr ako
v roku 1800. Až konzul Francúzskej republiky Napoleon Bonaparte totiž 13. augusta 1800
ustanovil štvorčlennú kodifikačnú komisiu, ktorej poslaním bolo vytvoriť jednotný občiansky
zákonník pre celú krajinu. Po turbulentných revolučných rokoch mal nový občiansky
zákonník prispieť nielen k všeľudovému zmiereniu a konsolidácii spoločenských pomerov,
ale aj ku vnútornému upevneniu Bonapartovho režimu. Prostriedkom na dosiahnutie týchto
cieľov mala byť kompromisná syntéza starého predrevolučného práva (fr. ancien droit)
a nových revolučných princípov a zákonov, pričom samotný kódex mal byť navyše spísaný
v občanom zrozumiteľnom národnom jazyku.
Kodifikačná komisia zložená z významných francúzskych právnikov danej doby
(François Denis Tronchet, Jean Étienne Marie Portalis, Félix Julien Jean Bigot de Préameneu,
Jacques de Maleville) za nasledujúce 4 mesiace vypracovala tzv. návrh „umierneného“
zákonníka z roku VIII (t.j. z roku 1800), ktorý vychádzal jednak zo starého obyčajového
práva (úprava manželského, vlastníckeho a dedičského práva), rímskeho práva (úprava
vlastníctva, majetkového spoločenstva manželov a záväzkov), ordonancií francúzskych
kráľov (úprava osvedčenia o osobnom statuse, závetu a odkazu v rámci dedičského práva),
kánonického práva (úprava manželstva a legitimácie potomkov) a nakoniec aj z revolučného
zákonodarstva (úprava veku plnoletosti, formy uzatvárania manželstva, rozvodu, hypotéky
a deľby dedičstva medzi jednotlivých dedičov). Návrh sa vďaka rôznym ideovým
a materiálnym východiskám stal predmetom značnej kritiky, ktorá mala za následok
predĺženie procesu jeho prijímania. Do schvaľovania návrhu sa priamo zapojil aj sám
Napoleon Bonaparte, ktorý osobne predsedal až 55 z celkových 106 zasadnutí Štátnej rady,
ktorá návrh prerokúvala a pripomienkovala. Napoleonov vplyv možno badať najmä v častiach
venovaných úprave statusu vojakov, obmedzenia práv cudzincov pri dedení a prijímaní darov,
statusu žien a uzatvárania a rozvodu manželstva. Po odstránení opozičných poslancov
v zákonodarných orgánoch v roku 1802 boli nakoniec v období od marca 1803 do marca 1804
postupne schválené všetky časti Code civil, ktorý bol nakoniec slávnostne promulgovaný 21.
marca 1804. Nový kódex občianskeho práva obsahoval 2 281 článkov, ktoré boli rozdelené do
úvodného titulu, obsahujúceho všeobecné zásady občianskeho práva a interpretácie prameňov
práva, a troch kníh, ktoré podobne ako Gaiova učebnica rímskeho práva upravovali osobné
a rodinné právo (1. kniha), vecné právo (2. kniha) a rôzne spôsoby nadobúdania vlastníctva
(dedením, záväzkovými vzťahmi či vydržaním), vrátane ostatných právnych inštitútov, ktoré
sa nedali zaradiť do žiadnej inej knihy (3. kniha). Code civil sa napriek niekoľkým
uskutočneným novelizáciám a snahám o zásadnú revíziu v druhej polovici 20. storočia, ktoré
nakoniec stroskotali, udržal v zásade v pôvodnom znení od svojho vyhlásenia až dodnes.
Zárukami trvalosti tohto kódexu bolo jeho založenie na liberalistickom a individualistickom
ponímaní právneho postavenia občana, ktoré v mnohom opustilo revolučný radikalizmus,
a súčasne využitie abstraktnej právnej terminológie, ktorá bola využitá pri tvorbe jasných
a presných formulácií jednotlivých ustanovení kódexu. Práve preto sa Code civil stal vzorom
pre občianske zákonníky a občianske právo viacerých krajín v Európe i mimo nej, ktoré sa
dostali pod politický či kultúrny vplyv Francúzska.
Vyhlásenie rakúskeho Všeobecného občianskeho zákonníka z roku 1811 (nem.
Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch, skrátene ABGB) možno vnímať ako zavŕšenie procesu

44
kodifikácie rakúskeho občianskeho práva, ktorý na popud osvietenských panovníkov,
cisárovnej Márie Terézie a cisára Jozefa II., prebiehal už od polovice 18. storočia. Samotná
príprava návrhu ABGB bola v roku 1801 zverená novo vytvorenej dvorskej komisii, ktorej
referentom sa stal významný rakúsky civilista Franz von Zeiller (1751-1828). Po
dlhotrvajúcich rokovaniach na pôde dvorskej komisie bol nakoniec v januári 1810 predložený
záverečný návrh kódexu samotnému cisárovi Františkovi I., ktorý ho kvôli posledným
zmenám nakoniec vyhlásil až svojim cisárskym patentom č. 946 z 1. júna 1811 s platnosťou
od 1. januára 1812.
Už zo samotného označenia nového kódexu ako „všeobecného“ občianskeho zákonníka
je možné vyvodiť niekoľko jeho charakteristických rysov. V prvom rade sa tým naznačovala
univerzálna teritoriálna pôsobnosť zákonníka na území všetkých korunných krajín Rakúskeho
cisárstva s výnimkou Uhorska, kde aj naďalej platilo tamojšie obyčajové právo. Zároveň sa
tým narážalo na univerzálnu osobnú pôsobnosť zákonníka, ktorý sa mal bezvýhradne
vzťahovať na príslušníkov všetkých spoločenských vzťahov. Všeobecným charakterom
zákonníka sa nakoniec poukazovalo aj na skutočnosť, že zákonník obsahuje iba všeobecné
súkromné právo, ktoré v sebe tým pádom nezahŕňalo osobitné odvetvia súkromného práva
ako právo obchodné či zmenkové. Z hľadiska vnútornej štruktúry je potom pre rakúsky
ABGB typický príklon ku Gaiovmu rímskoprávnemu konceptu členenia právnej matérie, ako
omu bolo aj v prípade Code civil. Zákonník sa začína úvodnou časťou, obsahujúcou základné
princípy prirodzeného práva a ustanovenia o prameňoch práva a ich interpretácii, za ktorou
nasledujú tri diely o práve osôb, o práve vecí a o spoločných ustanoveniach práv osôb a vecí
(t.j. najmä o záväzkoch). Aj tvorcovia ABGB sa rozhodli nový kódex priblížiť širokým
vrstvám spoločnosti použitím nemeckého jazyka, pričom pre ostatné národy monarchie boli
vytvorené úradné preklady v národných jazykoch.
Ideové základy ABGB možno hľadať v recipovanom rímskom práve, ktoré
zohľadňovalo miestne špecifiká v duchu učenia usus modernus pandectarum (napr. úprava
vlastníckeho práva, adopcie, opatrovníctva, záväzkového práva či testamentárneho dedenia),
ďalej v kánonickom práve (najmä úprava manželského práva osôb s rímskokatolíckym
vierovyznaním), domácom rakúskom a českom obyčajovom práve (napr. inštitút
pozemkových kníh, deleného vlastníctva či fideikomisu), ako aj princípoch prirodzeného
práva, ktoré hlásali Franz von Zeiller a jeho učiteľ Carl Anton von Martini (1726-1800). Za
prejavy prirodzenoprávnej školy je teda možné považovať napr. zakomponovanie odkazu na
prirodzené právne zásady do § 7 ABGB, ktoré mali slúžiť ako interpretačné pravidlo
v prípade absencie úpravy pozitívneho práva, či zmienka o vrodených a rozumom
poznateľných právach patriacich každému jednotlivcovi v § 16 ABGB. Tieto opatrné
a abstraktné formulácie prirodzenoprávnych princípov je možné pripísať konzervatívnosti
rakúskeho prostredia. No súčasne treba dodať, že tento prístup zabezpečil rakúskemu kódexu
občianskeho práva dlhú, dnes už viac ako dvestoročnú životnosť. Výklad všeobecne
formulovaných ustanovení sa totiž vždy mohol prispôsobiť duchu meniacich sa sociálno-
ekonomických a politických podmienok.
Okrem toho, že sa predstavitelia prirodzenoprávnej školy priamo podieľali na
kodifikácii občianskeho práva, tak ku rozvoju kontinentálnej právnej kultúry prispeli aj
svojou snahou o vedecké spracovanie nových kódexov, ktoré sa sústreďovalo na podrobný
výklad, teda exegézu ich jednotlivých ustanovení. Od toho bol potom odvodzovaný aj názov
nového vedeckého smeru tzv. exegetiky. Cieľom tohto vedeckého smeru síce nebolo meniť
kodifikované právo, no v konečnom dôsledku sa jeho výklad v konečnom dôsledku vždy
odchyľoval od pôvodnej vôle a úmyslu zákonodarcu a tým nepriamo dochádzalo k ďalšej
zmene a rozvoju práva. V praxi sa potom exegetika uplatnila najmä pri súdnom výklade
práva. Keďže priama novelizácia prirodzeného práva nebola z ideových dôvodov prijateľná

45
a možná, uskutočňovali ju práve súdy prostredníctvom autentickej interpretácie zákona, ktorá
sa de facto rovnala zmene významu interpretovaného právneho textu.

2.2.7 Historická právna škola a druhá vlna kodifikácie

Vznik historickej právnej školy na počiatku 19. storočia bol reakciou na súdobé šírenie
prirodzenoprávnych teórií a myšlienky kodifikácie práva. Príčiny sformovania tohto
vedeckého smeru je možné hľadať najmä v odmietaní myšlienok osvietenstva
konzervatívnymi spoločenskými kruhmi, ktoré ich vnímali ako spúšťač veľkej francúzskej
revolúcie a príčinu utrpenia, ktoré sebou priniesli revolučné a napoleonské vojny na prelome
18. a 19. storočia. Za zakladateľov a kľúčových predstaviteľov historickej právnej školy,
ktorá sa zrodila v Nemecku, sú považovaní Friedrich Carl von Savigny (1779-1861) a Carl
Friedrich Eichhorn (1781-1854). Bol to práve Savigny, ktorý v roku 1814 v reakcii na
požiadavku vytvorenia občianskeho zákonníka pre Nemecko, prednesenú profesorom
Antonom Thibautom (1772-1840) z Heidelbergskej univerzity, sformuloval svoj názor na
problematiku kodifikácie, tvoriaci ideový základy historickej právnej školy.
Podľa Savignyho nebolo možné právo logicky konštruovať, keďže právo tvoril „duch
národa“ (nem. Volksgeist), ktorý sa v priebehu času menil a vyvíjal. Právo bolo teda
nerozlučne späté s národom, ktorý si jeho normy odovzdával z generácie na generáciu a sám
oddeľoval zastarané normy od tých stále aktuálnych. Kto teda chcel právu porozumieť, musel
najprv porozumieť jeho histórii a preto Savigny považoval za kľúčové študovať klasické
rímske právo, vlastné nemecké právo a nakoniec aj modifikáciu oboch týchto práv.
Z poznatkov získaným štúdiom malo byť potom možné vytvoriť nové národné právo, ktoré by
sa oprostilo od práva rímskeho, čo sa nakoniec ani Savignymu ani jeho žiakom nepodarilo
dosiahnuť pre ich obdiv k rímskemu právu. Na základe tejto tézy potom komplexná
kodifikácia nemeckého práva v danej dobe nebola uskutočniteľná, pretože najprv bolo
potrebné komplexné historické spracovanie nemeckého práva. Savigny pritom zdôrazňoval,
že úlohou zákona nebolo meniť právo, ktoré sa v priebehu času „organicky vyvinulo“, ale iba
ho dopĺňať. Z toho potom plynul odpor k zákonodarnej činnosti a preferovanie právnej
obyčaje, ktorá bola výsledkom tvorivej činnosti „ducha národa.“
Časť Savignyho nasledovníkov sa preto v duchu jeho teórie snažila štúdiom
historických prameňov práva priniesť poznatky použiteľné pre právnu prax danej doby. Často
si však počínali značne nevedecky, keďže sa do systému moderného práva anachronicky
snažili vniesť staršie právne inštitúty. Tým sa preslávil práve Eichhorn a ním založený smer
právnej germanistiky, zameriavajúcej sa najmä na štúdium prameňov archaického
germánskeho práva. Naproti tomu sa Savigny a väčšina jeho stúpencov zameriavali na
štúdium rímskeho súkromného práva, opierajúceho sa o autoritu justinánskeho Corpus Iuris
Civilis a dlhodobú tradíciu aplikácie ius commune na území Svätej ríše rímskej národa
nemeckého. Vďaka skutočnosti, že podstatná časť rímskeho súkromného práva bola
obsiahnutá v časti justiniánskej kodifikácie, ktorá niesla názov Pandectae, sa potom
Savignym založený vedecký smer označoval ako právna pandektistika. Predstavitelia
právnej pandektistiky si na rímskej jurisprudencii najviac cenili jej vedeckosť a preto
namiesto potreby kodifikácie práva zdôrazňovali potrebu pestovania a rozvíjania právnej
vedy. Tá potom mala mať za úlohu vyabstrahovať z rímskeho práva nadčasové a nemenné
pojmy a definície, ktoré by boli preskúmateľné samostatne i vo vzájomných vzťahoch a ktoré
by súčasne boli nezávislé na spoločenských zmenách. Uvedený prístup právnej pandektistiky,
ktorý sa ďalej rozvinul do podoby tzv. pojmovej jurisprudencie, sa zásadným spôsobom
podpísal na podobe druhej vlny kodifikácie práva, ktorá sa uskutočnila v rámci nemeckého
kultúrneho priestoru.
Smer pojmovej jurisprudencie rozvinul nemecký pandektista a Savignyho žiak Georg
Friedrich Puchta (1798-1846), ktorý sa z platného pozitívneho práva snažil za využitia

46
metódy logickej indukcie vytvoriť abstraktné pojmy nižšieho stupňa, z ktorých ďalej vytváral
ešte abstraktnejšie pojmy vyššieho stupňa, schopné zastrešiť väčší abstraktných pojmov
nižšieho stupňa. Tak napríklad z pojmov ako bola kúpa, darovanie či nájomné bolo možné
vytvoriť všeobecný pojem „zmluva“ a následne z abstraktných pojmov ako zmluva, testament
či prísľub bolo možné vytvoriť zastrešujúci všeobecný pojem „právny úkon.“ Abstraktné
pojmy mali poslúžiť k vytvoreniu právneho systému bez medzier, z ktorého by sa následne za
použitia deduktívnej metódy dalo odvodiť riešenie akéhokoľvek problému. Slabinou tohto
systému však bola redukcia sudcovskej iniciatívy pri interpretácii práva, ktorá sa
obmedzovala iba na formálno-logickú subsumovanie okolností daného prípadu pod abstraktné
pojmy príslušnej právnej normy. Na druhej strane však mala pojmová jurisprudencia nesporne
pozitívny vplyv na vývoj práva, pretože prispela k vytvoreniu exaktnej právnej terminológie,
ktorá je nakoniec východiskom aj pre modernú právnu vedu.
Odklon pojmovej jurisprudencie od zamietavého postoja historickej právnej školy
k právnemu systému, ktorý je odvodený z logiky, ďalej znamenal opätovný návrat k
myšlienke kodifikácie nemeckého súkromného práva. Tá sa potom mohla oprieť aj
o pandektistami zavedenú systematiku členenia súkromného práva, ktorá vychádzala zo
systematiky justiniánskej kodifikácie. V roku 1896 tak bol prijatý nemecký Občiansky
zákonník (nem. Bürgerliches Gesetzbuch, skrátene BGB), ktorý aj napriek právnymi
germanistami presadeným korekciám niesol významné stopy vplyvu právnej pandektistiky
(napr. vysoká miera právnej abstrakcie či klasické pandektistami zavedené členenie obsahu
zákonníka na všeobecnú časť, obsahujúcu základné princípy občianskeho práva, a časti
o osobnom, vecnom, dedičskom a záväzkovom práve). Vplyv historickej právnej školy badať
aj na švajčiarskom Občianskom zákonníku z roku 1907 (nem. Zivilgesetzbuch, skrátene
ZGB), avšak uplatnenie tu nenachádzajú iba prístupy jej pandektistickej vetvy. Švajčiarsky
Občiansky zákonník sa navyše líši aj tým, že neobsahuje všeobecnú časť, v ktorej by boli
vyjadrené univerzálne platné princípy občianskeho práva, ale namiesto toho sa dôsledne
pridŕža využívania abstraktných pojmov a formulácií napriek celým kódexom. Ďalšou
odchýlkou od pandektistami zavedenej systematiky občianskeho zákonníka je tiež vynechanie
problematiky záväzkového práva z úpravy Občianskeho zákonníka, ktorá bola nakoniec
kodifikovaná v osobitnom Záväzkovom kódexe z roku 1911. Dôvod odlišného prístupu
možno vidieť najmä v skutočnosti, že vo Švajčiarsku došlo k unifikácii práva už v roku 1886,
kedy bolo ako prvé zjednotené a kodifikované práve záväzkové právo. Až neskôr v roku 1894
bol realizovaný zámer zahájenia prác na unifikácii občianskeho práva, ktoré bolo dovtedy na
úrovni jednotlivých kantónov ovplyvnené francúzskym Code civil a rakúskym ABGB.

2.2.8 Vývoj práva a právneho myslenia v 20. storočí

Súperenie protichodných filozoficko-právnych smerov v období 19. storočia bolo
v mnohých smerom určujúce pre vývoj práva a právneho myslenia v období 20. storočia.
Právna pandektistika v praxi priniesla odklon od prirodzeného práva a presmerovanie
pozornosti právnych teoretikov a praktikov na platné právo. Vďaka zvýšeniu normotvornej
činnosti štátnych orgánov v priebehu 19. storočia sa platné právo čím ďalej tým viac začínalo
vyskytovať v štátom uznaných formách. Platné, teda pozitívne právo danej krajiny,
obsiahnuté predovšetkým v zákonoch či vykonávajúcich predpisoch, sa tak začalo považovať
za jediný prameň práva, pričom táto idea sa stala základom nového právno-filozofického
smeru právneho pozitivizmu, ktorý sa najviac uplatnil v oblasti verejného práva a viedol
k rozvinutiu princípu legality.
Prelom 19. a 20. storočia tiež priniesol kritiku nemeckej pojmovej jurisprudencie,
ktorá sa ozývala najmä z rakúskeho prostredia. Predmetom kritiky boli najmä obmedzené
oprávnenia sudcu interpretovať právo, ktoré navrhovali podstatným spôsobom rozšíriť rakúski
právnici ako Eugen Ehrlich (1862-1922), ktorý bol zakladateľom tzv. školy slobodného práva,

47
Anton Menger (1841-1906), ktorý bol významným odborníkom na občianske právo procesné,
či Franz Klein (1854-1926), ktorý v duchu záverov svojej kritiky nemeckého modelu
civilného procesu vytvoril nový rakúsky občiansky súdny poriadok z roku 1895. Klein vnímal
ako zásadný problém súdobý trend zdôrazňovania procesnej iniciatívy sporových strán a
pasívneho postavenia súdu. Podľa Kleina mal priebeh súdneho konania usmerňovať aj súd,
ktorý sa mal na jednotlivých procesných úkonoch podieľať spoločne so sporovými stranami.
Úplnou antitézou nemeckej pojmovej jurisprudencie bola tzv. účelová jurisprudencia,
ktorej autorom bol viedenský romanista Rudolph von Jhering (1818-1892), ktorý čerpal
inšpiráciu v učení Charlesa Darwina (1809-1882) o prirodzenej selekcii biologických druhov,
ktorej výsledkom malo byť prežitie najsilnejšieho druhu. Vo svojej prednáške s názvom Boj
za právo (nem. Der Kampf ums Recht) Jhering predostrel tézu, podľa ktorej bol s právom
vždy nerozdielne spätý aj boj, pretože bez boja nieto práva. V praxi túto tézu Jhering
premietol predovšetkým do oblasti súkromného práva, kde mal boj za právo podobu
povinnosti každého občana hájiť svoje subjektívne právo v legálnymi prostriedkami vedenom
boji proti narušiteľovi tohto práva v rámci súdneho konania. Boj za právo bol navyše aj bojom
za jednotlivcovu česť, nech už bola s ohľadom na jeho spoločenský status akúkoľvek
definovaná. Boj za ochranu svojich subjektívnych práv či boj za česť teda Jhering vníma ako
boj vedený za určitým účelom a tento účel sa preto stáva pôvodcom celého práva. Účelová
jurisprudencia teda právo neoddeľuje od príčiny jeho vzniku a ani ho nevníma ako priamy
dôsledok rozumu.
Jheringovo učenie sa následne ďalej rozvinulo do podoby viacerých právno-
filozofických smerov, ktoré ovplyvnili pohľad na tvorbu a aplikáciu práva v 20. storočí.
Prvým, kto sa do tohto počinu pustil, bol odborník na občianske právo z univerzity
v nemeckom Tübingene, Philipp Heck (1858-1943), ktorý sa stal zakladateľom učenia o tzv.
záujmovej jurisprudencii. Podstatou tohto učenia bola myšlienka, podľa ktorej každá nová
právna norma vznikala pri zvažovaní vzájomne protirečivých záujmov sudcom. V priebehu
súdneho konania totiž sudca môže rozpoznať medzeru v právnej úprave, ktorú následne môže
svojím rozhodnutím zaplniť. Túto myšlienku ďalej rozvinula tzv. hodnotová jurisprudencia,
ktorá dodnes ovplyvňuje občianske právo a jeho aplikáciu v krajinách kontinentálnej Európy.
V intenciách tohto učenia má sudca vždy zvažovať rôzne záujmy, ktoré sa často dostávajú do
vzájomnej kolízie, pričom meradlom pre ich vzájomné porovnanie a zváženie majú byť
zákonodarcom sledované hodnoty, ktoré sú vyjadrené v zákonoch a ktoré treba v každom
individuálnom prípade zohľadniť podľa ich intenzity a významu. Slabinou hodnotovej
jurisprudencie je však nejednoznačnosť používanej terminológie, a to najmä s ohľadom na
pojem „záujem“, ktorý označuje tak hodnoty a ciele sledované jednotlivcom, ako aj hodnoty
a ciele sledované zákonodarcom. To sa stalo obzvlášť problematickým najmä v súvislosti
s nástupom fašistickej a nacistickej ideológie, ktoré stavali záujem národa nad záujem
jednotlivca a umožňovali tak prostredníctvom utilitaristicky formulovaných zákonov cielene
obmedzovať jeho individuálnu slobodu. Preto sa po roku 1945 stalo aktuálne hľadanie
rozdielu medzi „záujmami“ a „hodnotami“ a spolu s tým aj zadefinovanie najvyššej hodnoty.
Medzi významné právno-filozofické smery 20. storočia, ktoré vychádzali z právneho
pozitivizmu, bez pochyby patrí aj čistá právna náuka, ktorú sformuloval viedenský právny
teoretik Hans Kelsen (1881-1973) a ktorú ďalej rozvíjal aj brniansky profesor teórie práva
František Weyr (1879-1951). Podstatou čistej právnej náuky je téza, že platnosť práva
nemožno priamo odvodiť od faktických mocenských vzťahov, pričom právne normy môžu
byť odvodené jedine z iných právnych noriem. Takýto postup pritom ráta s existenciou
vzájomných stupňovito usporiadaných vzťahov medzi ohniskovou normou a od nej
odvodenými normami, ktoré sú tak základom pre stupňovité usporiadanie celého právneho
poriadku. Na vrchole právneho poriadku tak má stáť ústava ako základná norma (nem.
Grundnorm) s najvyššou právnou silou, od ktorej by potom svoje postavenie v hierarchii

48
právnych noriem odvodzovali právne predpisy nižšej právnej sily. Z hľadiska vymedzenia sa
oproti iným filozofickým smerom treba ďalej povedať, že v porovnaní s prirodzenoprávnou
školou čistá právna náuka neuznávala tézu, že najvyššia hodnota môže byť racionálne
rozpoznaná. Preto svoju pozornosť sústreďovala na pozitívne právo vychádzajúce od
jednoducho rozpoznateľného pôvodcu. Za účelné tak považovala akceptovať ako platné tie
normy, pri ktorých je ľahko zistiteľný ich pôvodca i subjekt, ktorý je oprávnený ich
aplikovať. Negatívnou stránkou čistej právnej náuky bola jej ideologická neutralita, ktorá sa
prejavovala v striktnom oddelení práva od morálky. Základná norma totiž sama o sebe
neumožňovala rozpoznať, či je právny poriadok hodnotovo dobrý ale zlý a preto hodnotenie
morálnosti práva sa ponechávalo na cítenie každého jednotlivca. Je síce pravda, že tvorcovia
čistej právnej náuky videli právnu vedu ako prostriedok slúžiaci k rozširovaniu poznania a nie
ako prostriedok politicky motivovanej tvorby práva. Právne pojmy vytvorené čistou právnou
náukou však boli uplatniteľné aj v rámci právnych poriadkov, ktoré zásadným spôsobom
protirečili akýmkoľvek morálnym zásadám, ako tomu bolo napríklad v prostredí nacistického
Nemecka. Po skončení druhej svetovej vojny sa preto znovu dostali do popredia právno-
filozofické smery, zameriavajúce sa na prirodzené právo.
Pokiaľ ide o vývoj práva v 20. storočí, tak jednou z charakteristických čŕt tohto procesu
je citeľný ústup od myšlienky kodifikácie práva v dôsledku účelového a často politicky
motivovaného vydávania špeciálnych čiastkových zákonov, ktoré namiesto dlhodobých
zámerov sledujú skôr aktuálne potreby. Výnimkou sú spravidla iba krajiny, ktoré prijímali
nové kódexy občianskeho práva s cieľom modernizovať svoj právny poriadok (napr.
unifikácia občianskeho práva v Československu v roku 1950 s cieľom odstrániť
dvojkoľajnosť právnej úpravy, vychádzajúcej z recipovaných noriem bývalého rakúskeho
a bývalého uhorského práva, či postupná rekodifikácia občianskeho práva v Holandsku od
konca 40. do 90. rokov 20. storočia, uskutočnená s cieľom vymaniť sa spod vplyvu
francúzskeho Code civil) alebo prispôsobiť ho výsledkom procesu sociálno-ekonomického
vývoja (napr. prijatie československého Občianskeho zákonníka z roku 1964 s cieľom
reflektovať prechod k socialistickej spoločensko-ekonomickej formácii či prijatie ruského
Občianskeho zákonníka v rozmedzí rokov 1995 až 2002 v súvislosti so spoločenskou
a ekonomickou transformáciou po páde komunistického režimu).

2.2.9 Právo v ponímaní socializmu, fašizmu a národného socializmu

Vďaka dopadom rozšírenia sa politických ideológií socializmu, fašizmu a národného
socializmu v priebehu prvej polovice 20. storočia na celkový vývoj kontinentálnej Európy sa
v publikáciách právnych komparatistov z obdobia druhej polovice 20. storočia stretávame
s vymedzením osobitných subsystémov socialistického práva (napr. René David, Konrad
Zweigert, Hans Kötz) a fašistického a nacistického práva (napr. Milan Štefanovič) v rámci
kontinentálneho právneho systému. Existencia týchto subsystémov je úzko spätá s danou
ideológiou, ktoré však už v súčasnosti v rámci krajín kontinentálnej Európy nenachádzajú
praktické uplatnenie. Preto ďalšie rozlišovanie týchto subsystémov v rámci kontinentálneho
právneho systému nemá praktické odôvodnenie a v nasledujúcich pasážach sa týmto
ideológiám budeme venovať iba v rámci exkurzu o historickom vývoji kontinentálnej právnej
kultúry, ktorý nesporne zásadným spôsobom ovplyvnili.
Politická ideológia socializmu vychádzala z učenia Karla Marxa (1818-1883)
a Friedricha Engelsa (1822-1895), ktoré ďalej rozvinul najmä Vladimír Iljič Lenin (1870-
1924), pričom v Európe táto ideológia našla svoj ohlas najprv v Rusku, z ktorého sa neskôr
stal Zväz sovietskych socialistických republík (skrátene ZSSR), a po druhej svetovej vojne aj
v krajinách strednej a juhovýchodnej Európy, ktoré sa dostali pod mocenský vplyv ZSSR
(Nemecká demokratická republika, Poľsko, Československo, Maďarsko, Juhoslávia,
Albánsko, Bulharsko, Rumunsko). Jej teoretickým základom je Marxova materialistická

49
filozofia dejín, podľa ktorej sú dejiny ľudstva určované ekonomickou štruktúrou spoločnosti.
Výrobné vzťahy teda tvoria reálnu základňu, nad ktorou stojí politická a právna nadstavba
a ktorej tiež zodpovedá určitá forma spoločenského vedomia, vyjadrená spravidla vo forme
určitého náboženstva či filozofie. Marx vnímal dejiny ako nevyhnutný proces vývoja, ktorý je
v určitej miere predvídateľný. Na základe toho vytvoril vlastnú periodizáciu dejín, ktoré sú
s ohľadom na zavedenie súkromného vlastníctva poznačené triednymi bojmi medzi
vlastníkmi výrobných prostriedkov a nemajetnými triedami (t.j. proletariátom) a ktoré
v určitom momente vyústia do zmeny sociálno-ekonomickej formácie. Berúc do úvahy
podmienky svojej doby Marx predpovedal zánik aj vtedajšieho kapitalistického spoločensko-
ekonomického zriadenia, v ktorom sa prehlbovali majetkové rozdiely medzi vlastníkmi
výrobných prostriedkov a proletariátom. Nástrojom na zavedenie socializmu mala byť
socialistická revolúcia, počas ktorej by bola nastolená diktatúra proletariátu ako forma
politického režimu, v rámci ktorého by sa vládnucou triedou namiesto buržoázie stali
pracujúci proletári. V rámci socialistickej spoločensko-ekonomickej formácie mal potom
postupne odumrieť štát a právo, malo dôjsť k odstráneniu súkromného vlastníctva a k zániku
spoločenských tried. Tým by sa vytvorili predpoklady pre prechod k poslednej vývojovej
etape beztriednej komunistickej spoločnosti, v ktorej by prerozdeľovanie zdrojov prebiehalo
na princípe „každému podľa jeho potrieb.“
Marxistická teória práva definovala právo v podmienkach buržoázneho štátu
a spoločnosti ako prostriedok upevňovania postavenia vládnucej triedy. V prechodnom
období po nastolení diktatúry proletariátu malo právo slúžiť pracujúcej triede ako prostriedok
pre uľahčenie vybudovania socializmu. Leninom rozpracované učenie marxizmu-leninizmu
potom zverovalo riadenie spoločnosti a tvorbu práva v období diktatúry proletariátu do rúk
komunistickej strany ako jedinej oprávnenej predstaviteľky politického zväzku robotníkov,
roľníkov a pracujúcej inteligencie. Vedúca úloha komunistickej strany v štáte i spoločnosti
bola nakoniec formálno-právne zakotvená aj v ústavách všetkých krajín, ktoré prijali
ideológiu socializmu, čo v praxi legalizovalo politický monopol komunistickej strane každej
socialistickej krajiny. Voľby ako prostriedok demokratickej participácie ľudu na výkone
štátnej moci sa v takomto politickom systéme stali iba formalitou, pretože voliči sa
vyjadrovali k jednotnej kandidátnej listine, pripravenej samotnou komunistickou stranou, čím
bol výsledok volieb de facto vopred daný. Ústavy socialistických krajín síce formálne
pripúšťali deľbu moci na jej zákonodarnú, výkonnú a súdnu zložku. No v praxi sa uplatňoval
princíp jednoty štátnej moci, podľa ktorého mal vždy rozhodujúce slovo ústredný výbor
komunistickej strany, uskutočňujúci svoj rozhodnutia prostredníctvom svojich nominantov na
jednotlivých štátnych orgánoch, ktoré tak boli iba prevodovými pákami straníckej politiky.
Individuálna iniciatíva bola tlmená aj na pôde zastupiteľských orgánov tak na ústrednej
(parlament), ako aj na miestnej úrovni (národné výbory či soviety), a to zavedením
imperatívneho poslaneckého mandátu, ktorý poslancov zaväzoval k uprednostneniu poverenia
svojich voličov pred hlasovaním v duchu svojho presvedčenia a svedomia.
Napriek formálnemu zakotveniu ľudských a občianskych práv a slobôd v ústavách
socialistických krajín bolo ich reálne uplatnenie do značnej miery obmedzené, ak nie priamo
vylúčené. Ochranu subjektívnych práv občanov mala zabezpečovať štátna prokuratúra
disponujúca širokými oprávneniami, ktoré však boli často zneužívané voči osobám, ktoré
nemali správny triedny pôvod a pochádzali z radov buržoázie. Právne normy sa tak vo vzťahu
k týmto osobám, ktoré často dostali prívlastok „nepriateľa štátu“, vykladali účelovo, a to
v súlade s princípom socialistickej zákonnosti, podľa ktorého právo v prvom rade slúžilo
celospoločenským záujmom výstavby socializmu. To sa prejavovalo najmä v rovine
majetkových práv jednotlivcov, ktorí vlastnili výrobné prostriedky. V duchu ideológie
socializmu sa malo individuálne súkromné vlastníctvo postupne odstrániť a namiesto neho sa
malo v procese zospoločenštenia výrobných prostriedkov zaviesť celospoločenské

50
socialistické vlastníctvo výrobných prostriedkov, ktoré mohlo mať formu štátneho alebo
družstevného vlastníctva. Jednotlivci mohli vlastniť spravidla iba predmety osobnej spotreby
vo forme tzv. osobného vlastníctva, ktoré sčasti pripúšťalo aj vlastníctvo výrobných
prostriedkov ako bola menšia výmera pôdy či nehnuteľnosti (najmä rodinné domy alebo
byty). V dôsledku toho bolo častým zjavom vyvlastňovanie či konfiškácia pôdy zámožných
roľníkov v procese združstevňovania alebo tovární vo vlastníctve buržoázie v rámci
zoštátňovania priemyslu. Všetky tieto zmeny mali napomôcť socialistickej prestavbe
hospodárstva, ktoré malo opustiť trhové mechanizmy a namiesto toho fungovať na princípe
hospodárskeho plánovania.
Aj keď sú si ideológie talianskeho fašizmu a nemeckého národného socializmu
(skrátene nacizmu) veľmi podobné, existujú medzi nimi určité rozdiely. Spoločnou
charakteristickou črtou je ich založenie na extrémnom nacionalizme, ktorý bol prejavom
popierania marxistického internacionalizmu a najmä v prípade nemeckého národného
socializmu navyše prerástol do rasizmu a antisemitizmu, ďalej na odmietaní liberálnej
demokracie a marxizmu, uplatňovaní totalitných praktík a nakoniec schvaľovaní násilia pri
presadzovaní politických cieľov.
Umocňovanie nacionalizmu sa často opieralo o pochybné, ba až nevedecké pramene,
ktoré až časom dopĺňali serióznejšie filozofické teórie ako to bolo v prípade konceptu tzv.
nadčloveka od Friedricha Nietzscheho (1844-1900), ktorý využil tvorca ideológie nemeckého
národného socializmu Adolf Hitler (1889-1945). Národ bol v intenciách fašizmu a národného
socializmu vnímaný ako prirodzená jednota osôb, ktorým boli vlastné nielen spoločné
kultúrne zvyky a jazyk, ale aj objektívne dané rasové znaky. Do zvrátených detailov túto
teóriu rozpracovali nemeckí nacisti, ktorí v roku 1935 uzákonili Norimberské rasové zákony.
Podľa nich boli za občanov Nemeckej ríše považované iba tie osoby, ktoré mali nemecký
alebo príbuzný pokrvný pôvod. V dôsledku toho boli potom Židia na základe svojho
vierovyznania označení za príslušníkov menejcennej rasy, čo štátnym orgánom umožnilo
postupne ich vylúčiť zo spoločenského a hospodárskeho života, obrať ich o majetok
a nakoniec aj systematicky fyzicky zlikvidovať.
Reprezentantom a vykonávateľom vôle celého národa bol vodca, ktorý z tohto titulu
disponoval prakticky neobmedzenými právomocami vo všetkých oblastiach štátnej moci.
Vodcovský princíp ako prvý zaviedol taliansky vodca Benito Mussolini (1883-1945), od
ktorého ho prevzal a o kult osobnosti rozšíril nemecký vodca Adolf Hitler. Kým Mussolini
svoje postavenie odvodzoval od svojej funkcie predsedu vlády a predsedu talianskej
fašistickej strany (tal. Partito Nazionale Fascista), tak Hitler po smrti nemeckého ríšskeho
prezidenta Paula von Hindenburga v roku 1934 vo svojich rukách skoncentroval moc
vyplývajúcu z postavenia vodcu nemeckej národno-socialistickej robotníckej strany (nem.
Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei) a úradov ríšskeho kancelára a ríšskeho
prezidenta. Jeho bola fakticky neobmedzená, aj keď zvyšné ústavnoprávne limity padli až
rozhodnutím Ríšskeho snemu v roku 1942, kedy bol Hitler splnomocnený plniť svoje
povinnosti vodcu národa bez toho, aby bol pri tom obmedzovaný právnymi predpismi. De
facto despotizmus zavádzajúce oprávnenia vodcu národa mali byť teoreticky ospravedlnené
absurdne znejúcou tézou, podľa ktorej je vodca oddaný objektívnej historickej jednote
a celistvosti národa, v dôsledku čoho mal byť vodca vždy schopný rozpoznať vôľu ľudu.
V takomto politickom systéme potom demokratické štátne inštitúcie prestávali mať svoje
opodstatnenie a preto boli čoskoro nahradené systémom administratívneho riadenia
prostredníctvom straníckych nominantov a funkcionárov, ktorí sa zodpovedali priamo
vodcovi.
Fašistický a nacistický režim sa v duchu princípov totalitarizmu snažili ovládnuť každú
sféru spoločenského života, čo sa v praxi prejavilo masovou organizovanosťou obyvateľov
každej vekovej skupiny v straníckych či stranou kontrolovaných organizáciách (napr.

51
v Nemecku to bola organizácia Hitlerovej mládeže [nem. Hitlerjugend], Národnosocialistický
zväz právnikov a pod.). Zásadným zmenám sa nevyhol ani hospodársky život, v ktorom sa
presadilo ideologické pôsobenie korporativistických teórií. Mussolini už v roku 1925
v Taliansku zaviedol stavovsky organizované korporácie, ktoré s cieľom podporovať
spoločnú prácu pre blaho štátu združovali zamestnancov a zamestnávateľov za účelom
spoločnej organizácie výrobného procesu a riešenia pracovnoprávnych sporov. Kým
zamestnávatelia si aj napriek ingerencii štátu svoje silnejšie postavenie udržali, tak
zamestnanci prišli o možnosť účinne presadzovať svoje záujmy, keďže odborové organizácie
boli po vytvorení stavovských korporácií zakázané. Podobné kroky uskutočnil aj Hitler
v Nemecku zriadením Nemeckého robotníckeho frontu (nem. Deutsche Arbeitsfront), ktorý
časom zahŕňal až 25 miliónov členov.
Pokiaľ ide o právnu vedu, tak tú nová ideológia najviac ovplyvnila v Nemecku. Od roku
1934 sa skupina profesorov práva na univerzite v Kieli snažila sformulovať východiská
národnosocialistickej právnej vedy. Ich cieľom bola nová, nacistickej ideológii prispôsobená
interpretácii práva, ktoré vzniklo v období pre Hitlerovým nástupom k moci. Ak bolo
dovtedajšie právo v rozpore s myšlienkami národného socializmu, tak prestávalo platiť
a ďalej sa nesmelo v praxi uplatňovať. Právom bolo teda iba to, čo bolo užitočné pre národ
a preto dochádzalo k systematickému spochybňovaniu a obmedzovaniu subjektívnych práv
a slobôd. Najhoršie dopady mal táto interpretačná doktrína, opierajúca sa o všeobecné
ustanovenia nových zákonov a široké využívanie analógie, pre oblasť ľudských a občianskych
práva a slobôd a taktiež pre majetkové a trestné právo. Novelou trestného zákona z roku 1935
bola v Nemecku napríklad nahradená jedna zo základných zásad trestného práva nulla poena
sine lege zásadou trestania podľa zdravého cítenia národa, ktorá umožňovala prakticky
neobmedzený účelový výklad.

2.3 Štýlotvorné prvky kontinentálneho právneho systému

Rozlišovanie medzi jednotlivými svetovými právnymi systémami je možné na základe
vymedzenia konkrétnych kritérií, podľa ktorých vieme posúdiť mieru ich vzájomnej
príbuznosti či naopak odlišnosti. Týmito kritériami sú tzv. štýlotvorné prvky. Pod pojmom
štýlotvorné prvky rozumieme charakteristické znaky toho istého právneho štýlu, ktoré sú
spoločné pre viacero národných právnych poriadkov. Na základe štýlotvorných prvkov pri
vzájomnom porovnávaní viacerých národných právnych poriadkov, prejavujúcich sa
odlišným právnym štýlom, môžeme tieto národné právne poriadky zatrieďovať do
jednotlivých svetových právnych systémov. Pri kontinentálnom právnom systéme vzhľadom
na jeho založenie na tradícii písaného, legislatívneho, kodifikovaného a vnútorne
systematicky usporiadaného práva, potom rozlišujeme dva hlavné štýlotvorné prvky:
pramene práva a vnútorné triedenie práva.

2.3.1 Pramene práva ako štýlotvorný prvok kontinentálneho právneho systému

Základným prameňom práva je právna norma, ktorá tvorí základný stavebný kameň
každého právneho poriadku. Právnou normou je všeobecne záväzné pravidlo ľudského
správania, ktoré je určené v štátom ustanovenej alebo uznanej forme a ktorého dodržanie je
vynútiteľné štátnou mocou. V rámci súčasnej kontinentálnej právnej kultúry sú právne normy
vyjadrené v podobe všeobecne formulovaného pravidla správania sa prostredníctvom použitia
abstraktných (t.j. všeobecných) právnych pojmov, vyhýbajúc sa kazuistickému spôsobu
vyjadrovania. Vzhľadom na svoju všeobecnú povahu teda právna norma nie je samotným
riešením ale vždy iba návodom na riešenie právneho problému či prípadu, ku ktorému sa treba
dopracovať prostredníctvom interpretácie právnej normy v procese aplikácie práva. Sama
o sebe má právna norma nehmotnú podobu, pričom svoju hmatateľnú podobu nadobudne

52
momentom vyjadrenia jej obsahu v konkrétnej štátom ustanovenej alebo uznanej forme,
ktorej účelom je sprostredkovanie obsahu právnej normy jej adresátovi. Existuje mnoho
foriem takýchto médií, ktoré sú nositeľom obsahu právnych noriem a ktoré ho
sprostredkúvajú ich adresátom. Tieto médiá sú potom označované ako formálne pramene
práva, pričom v rámci kontinentálneho právneho systému sa pri formálnych prameňoch práva
ďalej rozlišujú pramene písaného práva (lat. ius scriptum, resp. lex scripta), a pramene
nepísaného práva (lat. lex non scriptum, resp. lex non scriptum).

a) Pramene písaného práva

Základným prameňom písaného práva je v podmienkach kontinentálneho právneho
systému zákon, ktorý predstavuje najčastejšiu formu pôvodného normatívneho právneho
aktu, vydávaného najvyšším orgánom štátnej moci so zákonodarnou právomocou. Zákon je
súčasne najtypickejšou formou, ktorá sprostredkúva obsah právnych noriem ich adresátom,
pričom z tohto titulu je tak primárnym podkladom pre riešenie právneho problému v procese
aplikácie práva. V rámci kontinentálnej právnej kultúry sa môže zákon vyskytovať vo
viacerých formách. Najvýznamnejšou špecifickou formou zákona je ústava, ktorá predstavuje
základný zákon každého štátu, obsahujúci základné princípy organizácie štátnej moci
a spoločenského života. Preto ústava stojí na vrchole hierarchicky organizovaného právneho
poriadku ako právny predpis s najvyššou právnou silou, s ktorým musia byť právne normy
nižšieho stupňa vždy v súlade. Štandardným prostriedkom na zmenu ústavy alebo na úpravu
zásadných otázok celospoločenského významu je potom ústavný zákon, na ktorého prijatie
v podmienkach kontinentálnej právnej kultúry spravidla samotná ústava predpisuje osobitnú
procedúru, zahŕňajúcu predovšetkým hlasovanie kvalifikovanou väčšinou členov
zákonodarného orgánu.
Ako výsledok historického vývoja sa v súvislosti s procesom kodifikácie práva
v kontinentálnej Európe vyvinula osobitná forma obyčajného zákona v podobe kódexu.
Osobitosť inak štandardným legislatívnym procesom uzákoňovaného kódexu spočíva najmä
v relatívne veľkom rozsahu spoločenských vzťahov, ktoré upravuje. Kódex totiž predstavuje
základný právny predpis pre celé právne odvetvie a z tohto dôvodu je potom súhrnom
základných princípov a všetkých právnych inštitútov daného právneho odvetvia. Po dvoch
vlnách kodifikácie súkromného práva z 19. a 20. storočia, medzi ktorými existujú rozdiely
dané najmä filozofickým založením prirodzenoprávnej školy a komerčne orientovaným
pragmatizmom historickej právnej školy, sa nakoniec ustálila základná podoba vnútornej
štruktúry občianskoprávnych kódexov, ktorá je predovšetkým výsledkom vplyvu právnej
pandektistiky. Súčasné občianske zákonníky európskych krajín ako základné právne predpisy
všeobecného súkromného práva sa tak spravidla skladajú z piatich častí, a to všeobecnej časti
a častí o osobnom, vecnom, záväzkovom a dedičskom práve.
Špecifikom kontinentálnych občianskoprávnych kódexov je najmä všeobecná časť,
ktorej obsah sa vyprofilovala pod vplyvom právnej pandektistiky počas druhej vlny
kodifikácie súkromného práva. Obsahuje najmä základné právne princípy a zásady, platné pre
celé odvetvie občianskeho práva (napr. vymedzenie prameňov práva a vzťahov medzi nimi,
zákaz retroaktivity právnych predpisov, zákaz odopretia spravodlivosti [lat. denegatio
iustitiae], zákaz sudcovskej tvorby práva [t.j. zásada iudex ius dicit inter partes], zásada
ignorantia iuris non excusat [t.j. neznalosť zákonov neospravedlňuje], prezumpcia dobrej
viery [lat. bona fides], neprípustnosť dovolávania sa prospechu zo zneužitia subjektívneho
práva [zásada nemo turpitudinem suam allegare potest], zákaz svojpomoci mimo zákonom
povolené prípady a pod.), ako aj právne inštitúty, ktoré nebolo možné zaradiť do ktorejkoľvek
inej časti kódexu (napr. plynutie času). Popri zaradení ostatných pododvetví občianskeho
práva predstavuje zdroj určitej odlišnosti medzi jednotlivými európskymi krajinami zaradenie
matérie rodinného, obchodného a pracovného práva do občianskoprávnych kódexov.

53
Dôvodom odlišnosti sú predovšetkým historicky podmienené rozdiely v prístupe ku
klasifikácií týchto právnych odvetví ako odvetví verejného alebo súkromného práva.
Z legislatívno-technického hľadiska sú potom jednotlivé ustanovenia moderných kódexov
formulované za použitia abstraktných právnych pojmov, čím sa vytvára priestor pre ich
interpretáciu orgánmi aplikácie práva. Všeobecná úprava kódexov a ostatných obyčajných
zákonov je potom tiež predmetom konkretizácie v podzákonných normatívnych právnych
aktoch orgánov výkonnej moci, ktoré ich najčastejšie vydávajú vo forme vykonávacích
právnych predpisov.

b) Pramene nepísaného práva

Typickým a súčasne najstarším príkladom prameňa nepísaného práva je v podmienkach
kontinentálneho právneho systému právna obyčaj (lat. consuetudo). Tá predstavuje pravidlo
správania, ktoré sa v dôsledku opakovaného používania počas dlhšieho časového obdobia
vžila vo vedomí a správaní ľudí a z tohto titulu je spoločnosťou a štátom všeobecne
akceptované. Aby sa právna obyčaj stala záväznou, musí spĺňať niekoľko nasledovných
náležitostí:
 dlhodobé a opakované zachovávanie obyčaje celou spoločnosťou alebo jej
časťou „od pradávna“, resp. „od nepamäti“ (lat. usus longaevus alebo tiež
frequentia actuum),
 všeobecné presvedčenie celej spoločnosti alebo jej časti o záväznosti obyčaje,
ktoré sa navonok prejavuje jej dodržiavaním a vynucovaním zo strany štátu (lat.
opinio neccessitatis), a nakoniec
 určitosť právnej obyčaje, aby bolo možné zistiť obsah a rozsah práv a povinností
subjektov, ktoré zaväzuje.
V minulosti sa ešte ako kritérium platnosti právnej obyčaje zvykla uvádzať aj racionálnosť
právnej obyčaje. Racionálnou bola taká obyčaj, ktorá sledovala cieľ dosiahnutia všeobecného
dobra a ktorá sa nepriečila princípom prirodzeného práva. V každej európskej krajine však
boli tieto podmienky vnímane a vymedzené odlišným spôsobom.
Súčasná teória práva rozlišuje niekoľko režimov zachovávania právnej obyčaje. Prvým
takýmto režimom je zachovávanie právnej obyčaje v medziach zákona (lat. consuetudo
secundum lege). V takomto prípade sa právnej obyčaje dovoláva často samotný text zákona, a
to predovšetkým ako interpretačného pravidla v prípadoch, že dôjde k nejakým nejasnostiam
pri výklade právnych noriem alebo právnych úkonov. Ako príklad právnej obyčaje
zachovávanej v medziach zákona možno uviesť zvyklosti poctivého obchodu, ktorých sa ako
výkladového pravidla dovoláva napr. § 914 rakúskeho ABGB, § 157 nemeckého BGB
alebo čl. 1159 francúzskeho Code civil. Obyčaj môže byť tiež zachovávaná aj mimo
výslovné znenie zákona (lat. conuetudo praeter legem), a to ako samostatný súbor právnych
noriem, stojaci úplne legálne popri primárnom zákonnom práve, čoho typickým príkladom je
v súčasnosti napr. Anglicko. Posledným režimom zachovávania právnej obyčaje sú sotuácie,
kedy je právna obyčaj zachovávaná v rozpore so znením zákona (lat. consuetudo adversus,
resp. contra legem), čo sa však v súčasnej kontinentálnej právnej kultúre nevyskytuje
vzhľadom na neprípustnosť tohto javu a tento režim je výnimočne badateľný v japonskom
práve.
Ďalším prameňom nepísaného práva je sudcovské právo, ktoré však nepatrí medzi
štandardné pramene kontinentálneho práva vzhľadom na uplatňovanie zákazu sudcovskej
normotvorby v duchu zásady iudex ius dicit inter partes, t.j. sudca svojim rozhodnutím
zakladá právo len medzi dvoma sporovými stranami a nie medzi neobmedzeným počtom
subjektov. Určitou výnimkou z uplatňovania tejto zásady je širšia právomoc sudcov
v škandinávskych krajinách a v Holandsku, kde sa najmä extenzívna interpretácia a analógia
využíva k vypĺňaniu medzier v zákonnej úprave a rozsudok tak v dôsledku toho nadobúda

54
normatívny charakter. Aj keď sa väčšina krajín kontinentálnej Európy pridŕža zásady, že
rozhodnutie súdu samo o sebe zakladá práva a povinnosti len s účinnosťou medzi sporovými
stranami, tak judikatúra najvyšších súdnych orgánov krajiny má za úlohu zjednocovať výklad
práva a to sa často deje vytváraním nových právnych princípov, ktoré časom môžu byť pojaté
aj do zákonov. Keďže tieto právne princípy sa dovtedy opierajú iba o autoritu samotných
súdnych rozhodnutí, judikatúra sa v rámci kontinentálnej právnej kultúry považuje za prameň
nepísaného práva.
Právna doktrína (lat. opinio iuris doctorum), ktorá má korene už v antickom Ríme
a systematicky sa v Európe formovala od stredoveku v rámci jednotlivých univerzít, je taktiež
neformálnym a tým pádom nezáväzným prameňom práva, ktorý má iba konzultatívny
charakter. Zákonná úprava má pred závermi právnej doktríny vždy prednosť, pretože názory
odborníkov na zásadné právne otázky sa často rozchádzajú. Na druhej strane však treba
povedať, že závery právnych teoretikov majú často veľký význam pri tvorbe legislatívy,
keďže mnohokrát sa z ich stanovísk vychádza napr. pri rekodifikačných prácach.
Najzaujímavejším príkladom prameňa nepísaného práva sú všeobecné právne
princípy, ktoré je možné definovať ako všeobecné požiadavky na ľudské správanie, uznávané
v civilizovaných krajinách sveta a intuitívne vnímané ako právne záväzné bez ohľadu na ich
explicitné vyjadrenie v zákone. Vzhľadom na svoju všeobecnú akceptáciu sú tieto právne
princípy súčasťou právneho vedomia ľudskej spoločnosti, pretože tieto princípy sú často
súčasne morálnymi princípmi. Historické korene všeobecných právnych princípov siahajú až
ku rímskemu právu, no mnohé sú výsledkom aj novovekého vývoja súkromného a verejného
práva. Preto mnohé z nich nachádzame vyjadrené v súkromnoprávnych kódexoch či priamo
v ústavách, ako je tomu napr. pri zmienke o prirodzených právnych zásadách v § 7 rakúskeho
ABGB alebo pri zásade dobrej viery (nem. Treu und Glauben) v prípade § 242 nemeckého
BGB alebo § 2 ods. 1 švajčiarskeho ZGB.
Podobne ako pri právnej obyčaji, aj pri všeobecných právnych princípoch rozlišujeme
niekoľko modelov usporiadania vzájomných vzťahov medzi týmito prameňmi práva.
V prvom rade môže dôjsť k situácii, že zákon určitý právny princíp vyhlási za právnu normu,
tým, že si ho osvojí buď jeho inkorporáciou do normatívneho textu alebo odkazom na tento
princíp priamo v texte zákona. Výsledkom je v oboch prípadoch normatívne pôsobenie
všeobecného právneho princípu, ktorý čerpá svoju autoritu priamo skrz zákon a preto je
sudca povinný takýto princíp v procese aplikácie práva vždy brať do úvahy. Právnym
princípom, ktoré neboli inkorporované do znenia zákona, ale ostali stáť mimo neho, sa
spravidla priznáva interpretačné pôsobenie. Praktickým príkladom všeobecného právneho
princípu, ktoré sa aplikuje ako interpretačné pravidlo, je súkromnoprávna zásada pacta sunt
servanda (t.j. dohovory sa majú dodržiavať) alebo súbor derogačných zásad, uplatňovaných
v rámci interpretácie práva (napr. zásady lex posterior derogat legi priori alebo lex specialis
derogat legi generali). V určitých prípadoch môžeme tiež hovoriť aj o výskyte tzv. právne
irelevantných právnych princípov, ktorým právny poriadok nepriznáva ani normatívne a ani
interpretačné pôsobenie, ako je to napr. v prípade zásady neprípustnosti dovolávania sa
prospechu zo zneužitia subjektívneho práva (lat. nemo turpitudinem suam allegare potest).
ktorá je v našom práve naznačená iba nepriamo v § 40a Občianskeho zákonníka č. 40/1964
Zb. Ten neumožňuje dovolávať sa neplatnosti právneho úkonu tomu, kto ju sám spôsobil.

2.3.2 Vnútorné triedenie práva ako štýlotvorný prvok kontinentálneho právneho

systému
Právo upravuje rôznorodé spoločenské vzťahy, v dôsledku čoho sa potom z hľadiska
praktickej potreby prehľadnosti celý právny poriadok vnútorne čelní na jednotlivé právne
odvetvia, teda väčších súborov právnych noriem, ktoré upravujú okruh druhovo rovnakých
spoločenských vzťahov. Krajiny patriace do kontinentálneho právneho systému však nemajú

55
identickú systematiku vnútorného rozčlenenia svojich národných právnych poriadkov, pretože
v rámci každej krajiny je spôsob triedenia práva výsledkom osobitného historického vývoja
a odlišných teoretických prístupov k tejto problematike. Spoločným menovateľom, ktorý však
krajiny kontinentálnej Európy v tomto smere spája, je dedičstvo rímskej právnej vedy, ktoré
sa prejavilo v akceptácii dualistického členenia práva na verejné právo (lat. ius publicum)
a súkromné právo (lat. ius privatum). Zmienený spôsob vnútorného triedenia práva je
výsledkom tzv. záujmovej teórie, s ktorou prišiel rímsky právnik Ulpiánus. Podstatu
záujmovej teórie vystihuje nasledovný Ulpiánov citát, zachytený v justiniánskych Digestách
(Ulp. D. 1.1.1.2.): „Verejné právo sa vzťahuje na úžitok rímskeho štátu, právo súkromné na
záujem jednotlivcov: lebo niečo sa týka verejného úžitku, niečo súkromného.“ Na
rímskoprávnych základoch sa potom v priebehu ďalšieho historického vývoja začali
vyčleňovať jednotlivé odvetvia verejného a súkromného práva.
Ako prvé sa začali pod vplyvom viacerých faktorov formovať jednotlivé odvetvia
súkromného práva. Vyprofilovanie odvetvia záväzkového práva je zásluhou najmä
rozvíjania štúdia klasického rímskeho práva na stredovekých univerzitách, v rámci ktorého sa
osobitná pozornosť venovala pomerne sofistikovanej úprave súkromnovlastníckych vzťahov
medzi rímskymi občanmi. Kánonické právo rímskokatolíckej cirkvi zasa prispelo
k postupnému sformovaniu moderného rodinného, ktoré sa postupne formovalo najmä pod
vplyvom cirkevného učenia o manželstve a vzťahoch medzi rodičmi a deťmi, a taktiež
moderného dedičského práva, ktoré zasa utvárala prax cirkevných súdov a vierohodných
miest, aplikujúcich pri dedičskom konaní mnohé zásady rímskeho práva. Obyčajové práva
potom ovplyvnilo predovšetkým formovanie vlastníckeho práva a taktiež určitých inštitútov
dedičského a rodinného práva. Nástup priemyselnej revolúcie nakoniec v novoveku viedol
k vzniku úplne nových spoločenských a hospodárskych vzťahov, ktoré podnietili zmeny
v oblasti záväzkového práva a ktoré sa tiež stali predmetom úpravy novo sformovaných
právnych odvetví obchodného práva, pracovného práva, práva duševného vlastníctva či práva
sociálneho zabezpečenia.
Odvetvia verejného práva sú potom výsledkom oveľa neskoršieho právneho vývoja,
ktorý sa začína až v období novoveku. Napriek existujúcemu povedomiu o rímskym právom
podmienenom rozlišovaní medzi verejným a súkromným právom bolo pre prax stredovekej
Európy príznačné rozlišovanie medzi kánonickým právom rímskokatolíckej cirkvi a svetským
právom, ktoré buď utvárali nositelia svetskej moci (panovníci, stavovské snemy, súdy) alebo
sa formovalo v podobe právnych obyčají. Až s nástupom absolutistických monarchií v
priebehu 16. a 17. storočia začalo vznikať panovníkmi tvorené právo a úradnícke aparáty
s oprávnením toto právo aplikovať, vďaka čomu sa začalo formovať povedomie o oblastiach
spoločenského a hospodárskeho života, ktoré majú celospoločenský význam a ktoré preto
spadajú do výlučnej právomoci štátu, preberajúceho v tejto oblasti konkrétne úlohy
a povinnosti. O rozpracovanie tejto myšlienky sa ďalej zaslúžili najmä osvietenskí filozofi
ako bol napr. Charles Montesquieu, Jean-Jacques Rousseau či Cessare Becaria, ktorých
učenie v mnohom prispelo k načrtnutiu jasnejších kontúr ústavného, správneho či trestného
práva ako typicky verejnoprávnych odvetví. Postupom času sa navyše objavila aj tzv.
subordinačná teória, ktorá vytyčovala hranice medzi verejným a súkromným právom na
základe odlišného postavenia právnych subjektov v rámci verejnoprávnych
a súkromnoprávnych vzťahov. Kým pre postavenie subjektov práva vo verejnoprávnych
vzťahoch bola typická nerovnosť, vyplývajúca z nadriadeného postavenia štátu, tak
v súkromnoprávnych vzťahoch platila zásada rovnosti subjektov práva. Z rozdielneho
postavenia subjektov právnych vzťahov potom plynula aj rozdielna povaha právnych noriem,
ktoré tieto vzťahy upravovali. Normy verejného práva boli konštruované ako normy
kogentné, od ktorých znenia sa účastníci verejnoprávnych vzťahov nemohli odchýliť, pričom
naopak normy súkromného práva boli konštruované ako normy dispozitívne, ktoré dávali

56
subjektom súkromnoprávnych vzťahov patričnú voľnosť a oprávnenie upraviť si vzájomné
vzťahy odchylne od znenia zákonnej úpravy. K formovaniu podoby jednotlivých odvetví
verejného práva napokon prispelo aj vzájomné štúdium a následné preberanie právnych
vzorov medzi jednotlivými európskymi krajinami, čoho príkladom je aj nemecké správne
právo, ktoré sa sčasti inšpirovalo francúzskym správnym právom.
Najmä v rámci jednotlivých odvetví súkromného práva sa dodnes zachoval výrazný
vplyv tradície rímskeho a kánonického práva, čoho dôkazom je aj vybudovanie mnohých
štýlotvorných právnych inštitútov občianskeho práva na konceptoch rímskeho
a kánonického práva.
V oblasti osobného práva sa v čase vzniku občianskoprávnych kódexov prvej generácie
uplatnilo rímskoprávne nazeranie na vymedzenie dôvodov pre obmedzenie spôsobilosti
fyzických osôb na práva a povinnosti a spôsobilosť na právne úkony, vychádzajúce z inštitútu
capitis deminutio. Príkladom toho sú napr. § 574 rakúskeho ABGB, ktorý obmedzoval
spôsobilosť zločincov odsúdených na ťažký žalár alebo na trest smrti na spísanie závetu alebo
čl. 22 a 23 francúzskeho Code civil, ktoré až do roku 1854 upravovali inštitút tzv. občianskej
smrti, ktorej podstatou bola úplná strata všetkých občianskych práv pri osobách, ktoré boli
odsúdené na stratu týchto práv alebo na trest smrti. V porovnaní s tým treba uviesť, že aj keď
starovekí Rimania vnímali rozdiel medi fyzickými osobami (označované ako prirodzené
osoby) a umelo vykonštruovanými útvarmi, ktoré mali najčastejšie podobu korporácií či
nadácií, tak moderný konštrukt právnickej osoby je zavedený ako štandardná súčasť
občianskoprávnych kódexov až od čias nemeckého BGB v dôsledku vplyvu učenia právnej
pandektistiky. Rakúsky ABGB a francúzsky Code civil (napr. čl. 619 Code civil) sa
o právnických osobách zmieňujú iba nepriamo.
V rodinnom práve sa zasa stretávame so súperením staršej tradície kánonického práva
so štátmi presadzovanou sekularizáciou spoločnosti, ktoré sa prejavuje v odlišných prístupoch
najmä v otázke vzniku a zániku manželstva. Kým v krajinách s tradične silným postavením
rímskokatolíckej cirkvi sa presadil konštrukt obligatórneho cirkevného sobáša, tak
v krajinách, kde došlo k významnejšej sekularizácii spoločnosti sa presadil konštrukt
obligatórneho civilného sobáša. Existujú pritom aj krajiny (napr. Slovenská republika), ktoré
uznávajú cirkevný i civilný sobáš ako rovnocenné formy právoplatného uzavretia manželstva.
Napriek tomu, že manželstvo je v duchu cirkevného učenia vnímané ako jedna zo sviatostí,
tak z pohľadu práva má sobáš vzhľadom na požiadavku súhlasného vyhlásenia oboch
snúbencov vo veci uzavretia manželstva povahu občianskoprávnej zmluvy. Určité odlišnosti
medzi jednotlivými krajinami potom existujú napr. v otázke rozlišovania presného momentu
vzniku manželstva (moment uskutočnenia súhlasného prejavu vôle zo strany snúbencov
verzus moment právoplatnosti rozhodnutia orgánu, pred ktorým sa manželstvo uzatvára),
v otázke úpravy majetkových pomerov medzi manželmi (majetkové spoločenstvo manželov
verzus oddelený majetok manželov) či v otázkach vymedzenia právneho postavenia
manželských a nemanželských detí.
Ďalším príkladom vplyvu rímskeho práva je oblasť vecného práva, s osobitným
dôrazom na inštitút vlastníckeho práva. Kvôli odlišným národným tradíciám, ktoré sa
v mnohom odvíjajú od úpravy pôvodného obyčajového práva z obdobia stredoveku, je pre
krajiny kontinentálneho právneho systému príznačný rôznorodý prístup k definovaniu pojmu
vec. Spoločným menovateľom je však aspoň základné rozlišovanie medzi hmotnými
a nehmotnými vecami, pričom však už pri rozlišovaní hmotných vecí na veci hnuteľné
a nehnuteľné sa stretávame s rôznorodými prístupmi, ktoré sú najmä dôsledkom uplatnenia
teórií a prístupov prirodzenoprávnej a historickej právnej školy v období vzniku
súkromnoprávnych kódexov. Kým francúzsky Code civil základné delenie na hnuteľné
a nehnuteľné veci ďalej rozvíja do podoby rozlišovania prirodzených nehnuteľností či
nehnuteľností definovaných svojim určením, tak švajčiarsky ZGB rozlišuje medzi

57
vlastníctvom pozemkov a vlastníctvom hnuteľností, nahrádzajúc tak všeobecný pojem
nehnuteľnosti pojmom pozemok, ktorý zahŕňa pozemok s nehnuteľnosťami, ktoré sú na ňom
postavené, ďalej samostatné a trvalé práva k pozemkom, zapísané v katastri nehnuteľností, a
taktiež bane a spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnom majetku (§ 655 ods. 2 ZGB). Inštitút
vlastníckeho práva je však prakticky vo všetkých krajinách kontinentálnej Európy vo väčšej či
menšej miere konštruovaný na základoch rímskoprávneho inštitútu dominia, t.j. na princípe
nedeliteľného subjektívneho práva, poskytujúceho absolútne právne panstvo nad vecou.
Z tohto titulu je teda vlastnícke právo chápané ako čo do rozsahu a obsahu absolútne a
výlučné subjektívne právo, ktoré musia tretie osoby plne rešpektovať a z ktorého užívania
môže vlastník tretie osoby vylúčiť, ak tieto nemajú na takéto užívanie zákonom či súdnym
rozhodnutím priznané oprávnenie. Vlastnícke právo v súlade s rímskoprávnou tradíciou
zahŕňa čiastkové oprávnenia, ktoré vlastníkovi umožňujú vec užívať a požívať (lat. ius utendi
et fruendi), mať vec v držbe (lat. ius possidendi), disponovať vecou právnymi úkonmi medzi
živými i pre prípad smrti (lat. ius disponendi), vec opustiť (lat. ius dereliquendi) a dokonca aj
vec zničiť (lat. ius abutendi). Štandardnými prostriedkami ochrany vlastníckeho práva, ktoré
majú svoj pôvod taktiež v rímskom práve, sú potom žaloba na vydanie neoprávnene odňatej
veci (lat. rei vindicatio) a zapieracia žaloba (lat. actio negatoria), smerujúca k zastaveniu
neoprávnených zásahov tretích osôb do výkonu vlastníckeho práva iným spôsobom, než
neoprávneným odňatím veci.

2.4 Nordické právo

Nordickému právu býva v prácach právnych komparatistov často venovaná zvláštna
pozornosť vzhľadom na jeho viaceré charakteristické črty, ktoré sú výsledkom osobitostí
spoločenského, ekonomického, politického a kultúrneho vývoja od zvyšku kontinentálnej
Európy relatívne izolovaných severských krajín. Vo všeobecnosti je preto nordické právo
charakterizované ako samostatný subsystém kontinentálneho právneho systému, pre ktorý je
charakteristické prelínanie pôvodnej germánskej právnej tradície z éry Vikingov a moderných
európskych konceptov (najmä z rímskeho a kánonického práva a z novovekých filozofických
škôl), ktoré do Škandinávie a na Island prenikali predovšetkým zo severného Nemecka.
Podoba dnešného nordického práva je výsledkom niekoľko storočí trvajúceho vývoja
spoločnosti severských krajín a jej vnímania práva. Až do polovice 11. storočia je z hľadiska
etnického pôvodu germánska spoločnosť žijúca v Škandinávii organizovaná vo forme
kmeňov, ktoré sa ďalej rozpadali na základné organizačné jednotky v podobe patriarchálnych
rodov. V podmienkach rodovo a kmeňovo organizovanej spoločnosti malo potom právo
podobu súborov ústne tradovaných právnych obyčají, ktoré sa však od súdobého obyčajového
práva germánskych etník, usídlených na území bývalej Rímskej ríše, zásadným spôsobom
odlišujú. Starí severania totiž obyčaj označovali ako zákon (lǫg) a zákony boli výsledkom
normotvorného procesu, na ktorom sa podieľali dospelí a plnoprávni mužskí príslušníci
daného kmeňa. Takýto proces bol metaforicky označovaný ako „kladenie zákonov“ (leggja
lǫg), čo teda v praxi znamenalo ich kolektívne schvaľovanie a ustanovovanie na ľudovom
zhromaždení. Zákony bolo na ľudovom zhromaždení možné pravidelne meniť a preto termín
lǫg nemožno chápať v kontinentálnom význame nadčasového a nemenného zákona ale skôr
v zmysle premenlivej obyčaje. V najstaršej ére Vikingov až do nástupu procesu feudalizácie
severskej spoločnosti a posilňovaniu centrálnej moci panovníka v priebehu 12. a 13. storočia
sa zákony tradovali prakticky výhradne ústne. Súbory ústne tradovaných zákonov potom
vytvárali tzv. krajové zákonníky (taktiež označované pojmom lǫg), ktoré platili v rámci
územného obvodu okolo príslušného snemu či ľudového zhromaždenia, ktorý daný zákonník
prijal a uplatňoval.

58
 Aj keď v súvislosti so vznikom krajových zákonníkov hovoríme o ich prijímaní na pôde
ľudových zhromaždení a o ich obyčajovej povahe, tak nemôžeme hovoriť o legislatívnom
procese v jeho modernom zmysle či o tradičnom ponímaní obyčajového práva tak, ako ho
poznáme zo západnej Európy. Krajové zákonníky, ktoré boli spisované už od konca 11.
storočia, boli v porovnaní so svojimi kontinentálnymi náprotivkami pomerne systematicky
usporiadané a pre ich ústne tradovanie existoval súbor striktných pravidiel, o čom sa v prípade
ústneho tradovania obyčají vo zvyšku Európy v zásade nedá hovoriť. Je pritom potrebné mať
stále na pamäti, že aj písomný záznam krajových zákonníkov bol nakoniec iba odrazom jeho
ústne tradovanej podoby. Tá sa v danej spoločnosti udržiavala prostredníctvom pravidelne
uskutočňovaného slávnostného prednesu zákonníka (lǫgsaga) na pôde ľudového
zhromaždenia, ktorým bol poverený osobitný hodnostár, označovaný ako vykladač zákonov
(lǫgsǫgumaðr, lǫgmaðr). Okrem slávnostného prednesu krajového zákonníka bolo úlohou
vykladača zákonov vypracúvať právne dobrozdania k jednotlivým sporom (órskurðr), čím sa
odstraňovali nejasnosti plynúce z prítomnosti starých a často vágne formulovaných obyčají.
Predpokladom pre výkon funkcie vykladača zákonov, ktorým sa spravidla stávali muži
urodzeného pôvodu, preto bol najmä silný hlas, potrebný pre zvučný prednes pred
zhromaždenými davmi a dobrá pamäť, umožňujúca spamäti recitovať text celého zákonníka.
Prednášanie krajových zákonníkov na ľudových zhromaždeniach sledovalo hneď niekoľko
cieľov. V prvom rade sa tým udržiavala všeobecná znalosť zákonov v spoločnosti, pretože
účastníci snemu často celý zákonník počuli niekoľko krát za život, čo im umožnilo pevne si
ho vryť do pamäte. Následne sa tak vytváral priestor pre zjednocovanie právnych noriem,
keďže sa v prípade rozporov mohlo sformulovať nové znenie obyčají, neposkytujúce priestor
pre alternatívne výklady. Opakovaný prednes zákonníka nakoniec taktiež legitimizoval jeho
obsah v očiach spoločnosti, ktorej plnoprávni príslušníci sa na tvorbe práva priamo podieľali.
Autoritu totiž nový zákon (resp. obyčaj) nadobúdal až potom, čo bol bez zmeny zopakovaný
na zasadnutiach konaných tri roky po sebe.
S postupným rastom kráľovskej moci a snahou rímskokatolíckej cirkvi o upevnenie jej
vlastného postavenia v spoločnosti severských krajín, sa končí éra ústne tradovaných
krajových zákonníkov. Panovníci na jednej strane sledovali cieľ zefektívnenia správy
kráľovstva prostredníctvom zjednotenia dovtedy teritoriálne roztrieštenej právnej úpravy, čo
malo v konečnom dôsledku viesť aj ku zvýšeniu právnej istoty. Na druhej strane však severskí
králi tiež sledovali cieľ využiť právo ako prostriedok pre dosiahnutie vlastných cieľov a
zámerov. Od 13. (Dánsko, Nórsko, Island) a 14. storočia (Švédsko) sa preto začínajú
formovať tzv. krajinské zákonníky (landslǫg) s pôsobnosťou na území celého kráľovstva,
ktoré svoje nadradené postavenie nad dovtedajšími krajovými zákonníkmi odôvodňovali
božským poverením panovníka k vydávaniu zákonov. Ľudové zhromaždenia sa tak pomaly
stali len miestom, kde panovníci už iba vyhlasovali svoje zákony a oznamovali tak ľudu svoju
vôľu. Králi si taktiež postupne osvojili aj právomoc rozhodovať o tom, ktoré staršie normy sú
a ktoré nie sú v súlade s nimi vydanými zákonmi, čím sa im podarilo preniknúť aj do oblasti
súdnictva. Súčasťou krajinských zákonníkov sú často aj kráľovské edikty (réttarbœtr, sg.
réttarbót), ktorými králi menili alebo rušili zastarané zákony alebo podľa aktuálnej potreby
tvorili nové. Krajinské zákonníky sa potom v porovnaní s krajovými zákonníkmi neoznačujú
pojmom lǫg ale namiesto toho sa používa pojem kniha (bók). Podľa pohľadu dobovej
spoločnosti totiž kráľ mohol s textom právnej knihy oveľa ľahšie manipulovať než so
zákonom, ktorý mal vďaka kolektívnej pamäti ľudového zhromaždenia oveľa silnejšie
postavenie.
Krajinským zákonníkom, ktorý sa najviac približoval tradíciám súdobého
kontinentálneho práva, bol Jutský zákonník z Dánska. Jeho príbuznosť s kontinentálnymi
tradíciami je odvodzovaná najmä od prejavov silného postavenia dánskych kráľov, aj keď
jedným dychom treba dodať, že Jutský zákonník bol pôvodne krajovým zákonníkom, ktorý

59
bol povýšený na krajinský zákonník až v roku 1241, pretože práce na novom krajinskom
zákonníku neumožňovalo kráľovo súperenie s odbojnou šľachtou. Inak sa v ňom vyskytujú aj
tradičné germánske inštitúty (wergeld, formalizované dokazovanie, očistná prísaha) a prvky
domácej právnej teórie (princíp nestrannosti práva a viazanosti sudcov objektívnym právom).
V Dánsku nakoniec došlo k jeho nahradeniu až prijatím zákonníka Kristiána V. z roku 1683,
v Nórsku vzhľadom na personálnu úniu s Dánskom v roku 1687 a v niektorých častiach
Šlezvicka až v roku 1900, keď tu nadobudol účinnosť nemecký Občiansky zákonník z roku
1896.
V Nórsku bol prijatý vôbec najstarší severský krajinský zákonník v roku 1274 v podobe
krajinského zákonníka Magnúsa Hákonarsona, nórskeho kráľa, ktorého prezývka
lagabœtir (t.j. ten, kto napráva zákony, resp. zákonodarca) dala meno aj samotnému
zákonníku. Jeho špecifikom bolo skĺbenie domácej právnej tradície, ktorá bola v porovnaní so
zvyškom Škandinávie tiež staršia, s prvkami rímskeho a kánonického práva, ktoré sa prejavili
najmä v systematike členenia obsahu zákonníka. Nórsko vôbec patrilo medzi severské
krajiny, kde sa európske právne vplyvy prejavili azda najviac. Svedčí o tom nakoniec aj
zbierka cirkevného práva s názvom Zlaté brko (Gullfjǫðr), ktorú zostavil Trondheimský
arcibiskup Eystein Erlendsson. Pod vplyv nórskeho práva sa v druhej polovici 13. storočia
dostal aj Island, ktorý sa na základe zmlúv z rokov 1262 až 1264 stal súčasťou Nórskeho
kráľovstva. Prvým islandským krajinským zákonníkom bol zákonník s názvom Železné
kovanie, ktoré vydal nórsky kráľ Mágnus Hákonarson. Keďže medzi Islanďanmi bol tento
zákonník veľmi neobľúbený, tak po 10 rokoch od jeho zavedenia bol nahradený Zákonníkom
Jóna Einarssona I., ktorý bol na ľudovom zhromaždení presadený týmto islandským
vykladačom zákonov. A to aj napriek tomu, že samotný zákonník bol tiež dielom nórskeho
kráľa. Na Islande sa pritom právna prax opierala o starší zákonník nazývaný Sivá hus
(Grágás), ktorý bol vytvorený počas 12. a 13. storočia a ktorý odrážal veľmi silno zakorenené
a svojrázne zvyklosti obyvateľov Islandu, prejavujúce sa napríklad presadzovaním kolektívnej
zodpovednosti miestnych obcí za starostlivosť o chudobných. Silné domáce tradície sa
pomerne dlho udržali aj vo Švédsku, ktoré prijalo krajinský zákonník ako posledné, a to
v podobe zákonníka kráľa Magnúsa Erikssona z roku 1350. Aj v ňom sa potom stretávame
s pojmami a opismi, ktoré sú pripomienkou starších pohanských tradícií a umožňujú tak
rekonštruovať staršie germánske obyčaje.
Nordické právo do určitej miery ovplyvnilo aj rímske a kánonické právo, ktoré sa
šírilo najmä vďaka kontaktom so Svätou ríšou rímskou a obchodníkmi z miest združených
v Hanzovej lige, ako aj vďaka činnosti rímskokatolíckeho duchovenstva, vzdelaného v oboch
právnych disciplínach. Najväčší vplyv malo práve pôsobenia duchovenstva, čo však ale na
druhej strane limitovalo prenikanie inštitútov rímskeho a kánonického práva iba do tých
oblastí práva, na ktoré mala cirkev priamy dosah. Dobrým príkladom je v tomto smere
stredoveké Švédsko, v ktorom sa prvé náznaky šírenia rímskeho a kánonického práva
objavujú už koncom 11. storočia. Aj keď duchovní, ktorí pôsobia na kráľovskom dvore
a v štátnej správe zavádzajú myšlienky rímskeho a kánonického práva predovšetkým do
oblasti rodinného a ústavného práva, tak zásadnejšiemu udomácneniu sa najmä rímskeho
práva bráni nedostatok univerzitne vzdelaných právnikov. Rozhodujúci je preto vplyv
domácej švédskej aristokracie, ktorá má v rukách výkon súdnictva a ktorá prostredníctvom
neho udržiava v praxi domácu tradíciu pôvodného germánskeho práva, zachyteného
v mnohých krajových zákonníkoch. Charakteristickým rysom tohto archaického práva je
lakonickosť a prísnosť jeho formulácií, ako aj prítomnosť ustanovení upravujúcich súdnu
organizáciu, inštitúty verejného práva a formy kolektívneho vlastníctva nehnuteľností, ktoré
sú typické pre relatívne málo rozvinutú agrárnu spoločnosť, žijúcu v menších komunitách.
Zlomový bod vo vývoji nordického práva predstavuje šírenie myšlienok náboženskej
reformácie zo severného Nemecka, ktoré sa začalo v priebehu 16. storočia a ktoré

60
v nasledujúcom 17. storočí po ich zakorenení v spoločnosti severských štátov odštartovalo
významné spoločenské a politické reformy, vedúce k sformovaniu modrených národných
štátov s vlastným národným právom. Vo Švédsku, kde bolo učenie Martina Luthera
presadzované novou panovníckou dynastiou Vasa od 40. rokov 16. storočia, sa protestantské
náboženstvo sprvu nestretlo z výraznejším ohlasom u prostého ľudu a viedlo skôr k úpadku
vzdelanosti kvôli likvidácii katolíckych kláštorov a škôl, ktoré boli centrami vzdelanosti. No
už v 17. storočí sa vďaka silným panovníkom ako bol Gustáv II. Adolf (1594-1632) zo
Švédska stala moderná luteránska monarchia. Ako reakcia na panovnícky absolutizmus sa
potom pomaly začínajú rodiť základy švédskeho parlamentarizmu, vyrastajúceho z prostredia
stavovského parlamentu, zahŕňajúceho šľachtu, duchovenstvo, meštianstvo i roľníctvo.
Rozvoj parlamentarizmu potom pokračuje v 18. a 19. storočí práve v dôsledku reflexie
nedostatkov a pochybení z éry absolutizmu, pričom vrcholí vytvorením kompromisnej ústavy
z roku 1809, ktorá sa stáva základom pre modernú švédsku parlamentnú demokraciu. Jej
súčasťou je pre severské krajiny typický inštitút tzv. ombudsmana, ktorý bol odpoveďou na
skúsenosti so zneužívaním moci zo strany panovníka a jeho úradníkov. Ombudsman bol vo
svojej podstate verejným žalobcom, ktorého spomedzi najrešpektovanejších predstaviteľov
švédskej justície volil parlament s tým, že mu zveroval široké vyšetrovacie oprávnenia. Tie
zahŕňali mimo iné aj oprávnenie podať trestnú žalobu voči verejným úradníkom a sudcom za
také protiprávne konanie, ktoré bolo podľa práva stíhateľné. Pôvodný úmysel zaviesť
zriadením úradu ombudsmana prostriedok, ktorý by umožňoval preskúmať a sankcionovať
protiprávne rozhodnutia kráľovských úradníkov sa postupne zredukoval na vyvodzovanie
administratívnej a politickej zodpovednosti voči politickým nominantom a predstaviteľom
štátnej byrokracie. Tak či onak, inštitút ombudsmana v roku 1953 prevzalo do svojho
právneho poriadku Dánsko a po ňom nasledovali ďalšie krajiny v Európe.
Reformné obdobie 17. a 18. storočia sa taktiež nieslo v znamení postupného prenikania
myšlienok prirodzenoprávnej školy do Škandinávie, čo spolu s ďalšími faktormi nakoniec
vyústilo do odštartovania procesu nordickej kodifikácie, ktorej výsledkom boli univerzálne
kodifikácie dánskeho a švédskeho národného práva. V porovnaní so súkromnoprávnymi
kódexmi prvej generácie z počiatku 19. storočia, ktoré boli výrazne ovplyvnené
prirodzenoprávnymi koncepciami, vychádzali severské kódexy skoro výlučne z domácej
právnej tradície. Čo do svojho obsahu boli navyše skôr inkorporáciou maximálneho množstva
kauzisticky konštruovaných noriem národného práva, vrátane noriem verejného a cirkevného
práva. Svojim univerzálnym a kazuistickým charakterom sa tak nordická kodifikácia najviac
blíži ku neskorofeudálnej pruskej kodifikácii z konca 18. storočia. Dánsky zákonník kráľa
Kristiána V. z roku 1683 (Danske lov) tak v jednotlivých knihách, z ktorých sa skladal,
upravoval prakticky všetky aspekty spoločenského života, pričom tak zahŕňal hmotnoprávne
i procesnoprávne ustanovenia súkromného, cirkevného, trestného a dokonca aj námorného
práva. Napriek určitej miere inšpirácie v prirodzenoprávnych koncepciách dánskemu
zákonníku chýbalo hlbšie teoreticko-filozofické ukotvenie a zohľadnenie domácej právnej
tradície viedlo k zachovaniu anachronických princípov trestného práva v podobe odvety či
drakonických spôsobov trestania. Hlavné myšlienky Dánskeho zákonníka ovplyvnili aj práce
na Národnom zákonníku pre Švédsko (Års lag), ktoré sa síce začali už v roku 1686, no
zakončené boli až v roku 1734. Aj švédsky národný zákonník bol univerzálnou kodifikáciou,
ktorá vo svojich jednotlivých knihách zahŕňala všetky podstatné právne odvetvia a ktorá sa
úzkostlivo vyhýbala rímskemu právu a namiesto neho preferovala domácu právnu tradíciu.
Dlhšie obdobie prípravy zákonníka sa nakoniec odzrkadlilo v precíznejších formuláciách,
ktoré však stále neprekročili rámec kazuistických noriem. Napriek svojim viacerým
nedostatkom oba zákonníky prežili až do súčasnosti, pričom ich modernizácia prebiehala buď
prijímaním čiastkových noviel jednotlivých kníh zákonníkov alebo prijatím osobitných
čiastkových zákonov (najmä oblasť práva duševného vlastníctva, administratívneho práva či

61
sociálneho zákonodarstva). Napríklad vo Švédsku boli nové čiastkové zákony usporiadané do
samostatnej knihy, ktorá je každoročne aktualizovaná a vydávaná zo súkromnej iniciatívy pod
názvom Kódex zákonov Švédskeho kráľovstva (Svea Rikes Lag).
Pod vplyvom osvietenskej filozofie, a to najmä s ohľadom na učenie Charlesa de
Montesquieu (1689-1755) a Cesareho Beccariu (1738-1794), dochádza ku koncu 18. storočia
k ďalším zmenám v trestnom práve jednotlivých severských krajín. Postupne bol zrušený trest
smrti, pri ukladaní trestov začal byť zohľadňovaný princíp proporcionality a samotné
súdnictvo začalo nadobúdať väčšiu nezávislosť na panovníkovi, čím sa zvyšovala objektivita
priebehu trestného konania. V prvej polovici 19. storočia následne do Škandinávie začína z
Nemecka prenikať učenie historickej právnej školy, ktorá ďalej umocňuje vplyv domácej
právnej tradície na ďalší právny vývoj. V dôsledku toho dochádza ku konzervácii
kazuistického charakteru právnej úpravy a roztrieštenosti prameňov práva. Prínosom
prenikania ideí historickej právnej školy je väčšia akceptácia koncepcií rímskeho práva, ktoré
do Škandinávie preniká najmä prostredníctvom absolventov nemeckých univerzít. Vplyv
nemeckej právnej vedy tiež vedie ku zvyšovaniu miery právnej abstrakcie najmä v dánskej
legislatíve. No proces nordickej kodifikácie napriek pokračujúcim kodifikačným prácam vo
Švédsku (1811-1826) a Dánsku (40. roky 19. storočia) nakoniec v polovici 19. storočia
ustrnul na mŕtvom bode a dobové myšlienky politického a ekonomického liberalizmu sa
odrazili iba v čiastkových právnych predpisoch, ktoré vo Švédsku dopomohli narušiť tradičný
koncept patriarchálnej rodiny v oblasti úpravy osobných a majetkových práv príslušníkov
rodiny a v Dánsku zasa viedli ku zmenám v dedičskom práve.
Pre právny vývoj v druhej polovici 19. storočia a v priebehu 20. storočia je potom
typické nadväzovanie bližšej spolupráce medzi škandinávskymi krajinami, ktorý vedie
k čiastočnej unifikácii práva na úrovni niektorých právnych odvetví a k sformovaniu
moderného nordického práva v podobe, v akej ho poznáme dnes. V roku 1872 sa uskutočnil
Kongres škandinávskych právnikov v dánskej Kodani, ktorého výsledkom bolo zjednotenie
práva zúčastnených krajín predovšetkým v oblasti úpravy zodpovednosti za škodu, práva
duševného vlastníctva, rodinného práva a záväzkového práva, pričom vzhľadom na silné
domáce právne tradície ostala nedoriešená unifikácia vlastníckeho, procesného, trestného
a finančného práva. Do roku 1880 bola zavedená spoločná úprava zmenkového práva a do
konca 19. storočia došlo k unifikácii viacerých oblastí obchodného a námorného práva. Aj
keď sa od roku 1899 aktívne diskutovalo o zavedení spoločného občianskeho zákonníka pre
všetky škandinávskej krajiny, ktorý mal vychádzať z nemeckého BGB z roku 1896, tak tieto
snahy nakoniec vyšli naprázdno. Do 60. rokov 20. storočia sa však podarilo zjednotiť právnu
úpravu manželského práva, inštitútu opatrovníctva, dedenia, záväzkového práva, práva
cenných papierov, predaja tovarov, patentov, ochranných známok a autorského práva. Najmä
v oblasti manželského práva sa na severe Európy presadili mnohé progresívne myšlienky ako
napr. zrovnoprávnenie muža a ženy, ktoré sa inde v Európe i vo svete realizovali až
v medzivojnovom, alebo dokonca povojnovom období. Tlak švédskych sociálnych
demokratov na ďalšie zmeny však nakoniec viedol k zastaveniu unifikačných prác
a spolupráca severských krajín v oblasti práva sa od roku 1952 uskutočňuje iba v rámci tzv.
Severskej rady. Na jej pôde každoročne rokujú zástupcovia parlamentov všetkých severských
krajín (vrátane Islandu) o otázkach spoločného záujmu, pričom pre potreby národných vlád
vydávajú iba nezáväzné odporúčania.
Ďalším prejavom pragmatizmu severanov v 20. storočí je aj sformovanie vlastného
smeru právnej filozofie v podobe tzv. škandinávskeho právneho realizmu. Jeho podstatou
je predovšetkým zdôrazňovanie úloh orgánov aplikácie práva, a to najmä v rovine
zdôrazňovania úloh sudcu v procese tvorby práva, ďalej rozlišovanie medzi právom
a morálkou, ktoré je vyjadrením kritiky prirodzenoprávnych teórií a školy právneho
pozitivizmu, a nakoniec interpretačný skepticizmus, ktorý zdôrazňuje skutočnosť, že pri

62
rozhodovaní konkrétnych prípadov môže existovať viac ako jedno správne riešenie. Najmä
osobitný prístup k formulovaniu úloh sudcu, ktorý má mať aj oprávnenie tvoriť svojim
rozhodnutím nové právo, bolo špecifické tak pre túto filozofickú školu, ako aj pre samotnú
právnu prax severských krajín. Roztrieštenosť prameňov práva totiž vytvárala široký priestor
pre vznik medzier v práve, ktoré nemohli byť dostatočne rýchlo zaplnené novou legislatívou.
Preto bolo sudcom zverené oprávnenie vypĺňať tieto medzery svojimi rozhodnutiami a tvoriť
tak nové právo. To je nakoniec dôvodom, prečo kontinentálni právni komparatisti zvyknú
subsystém nordického práva klásť medzi kontinentálny a angloamerický právny systém.
Severskí právnici sa však tomuto prístupu bránia s odôvodnením, že aj napriek existencii
viacerých spoločných prvkov medzi nordickým právom a common law má nordické právo
stále bližšie ku kontinentálnemu právu. Na druhej strane však dodávajú, že prístup Reného
Davida, ktorý nordické právo definuje ako samostatnú právnu rodinu v rámci
kontinentálneho právneho systému, tiež nie je stopercentne správny. Dôvodom je pritom
existencia viacerých rozdielností jednak medzi nordickým právom a kontinentálnou právnou
kultúrou, jednak medzi právnymi poriadkami jednotlivých severských krajín. Na tomto mieste
však treba podotknúť, že spoločné východiská právnej kultúry, uniformita viacerých
právnych inštitútov a odvetví v rámci právnych poriadkov severských krajín, a nakoniec
prepojenosť s kontinentálnou právnou kultúrou dostatočne odôvodňujú považovať nordické
právo za subsystém kontinentálneho právneho systému.

Použitá a odporúčaná literatúra:

 ADAMOVÁ, K. a kol.: Dějiny evropského kontinentálního práva. Praha: Linde Praha, a.s.,
2003.
 HATTENHAUER, H.: Evropské dějiny práva. Praha: C. H. Beck, 1998.
 W. OGRIS – T. OLECHOWSKI: Prvky európskej právnej kultúry. Časť I. Stredovek
a novovek do roku 1800. 3. vydanie. Viedeň, Žilina: EUROKÓDEX, 2013.
 W. OGRIS – T. OLECHOWSKI: Prvky európskej právnej kultúry. Časť II. 19. a 20. storočie.
2. prepracované vydanie. Viedeň, Bratislava: Bratislavská vysoká škola práva, 2009.
 M. STIEBER: Dějiny soukromého práva v střední Evropě. Praha: Wolters Kluwer ČR, a.s.,
2016.
 ROUČEK, F. – SEDLÁČEK, J. (eds.): Komentář k československému obecnému zákonníku
občanskému a občanské právo platné na Slovensku a v Podkarpatské Rusi.
o Díl prvý. (§§ 1 – 284), Praha: V. Linhart, 1935.
o Díl třetí. (§§ 531 až 858), Praha: V. Linhart, 1936.
o Díl čvrtý (§§ 859 až 1089), Praha: V. Linhart, 1936.
 SEDLÁČEK, J.: Vlastnické právo. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2012.
 V. KNAPP: Velké právní systémy. Úvod do srovnávací právní vědy. Praha: C. H. Beck, 1996.
 LUBY, Š.: Dejiny súkromného práva na Slovensku. Bratislava: IURA Edition, spol. s.r.o.,
2002.
 REBRO, K. – BLAHO, P.: Rímske právo. 4. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava:
Wolters Kluwer (Iura Edition), 2010.
 BEŇA, J. – GÁBRIŠ, T.: Právne dejiny Slovenska I. (do roku 1918) Bratislava: VO PraF UK,
2015.
 STARÝ, J.: Zákonem nechť je budována zem. Staroseverské zákony a zákonníky. Praha:
Herman & synové, 2013.
 STRÖMHOLM, S. (ed.): An Introduction to Swedish Law. Volume I. New York: Springer
Science + Business Media, 1981.

63
 DOKUMENTY A ÚLOHY

Barbarské zákonníky a nástup éry obyčajového práva

Codex Euricianus
(Zbierka vizigótskeho práva, cca. 470-480 n. l.)

Článok 277
Gótske prídely a tretiny Rimanov, ktoré v uplynulých päťdesiatich rokoch neboli
žiadané naspäť, nemožno žiadnym spôsobom vymáhať. To isté platilo o utečených otrokoch,
ktorí v uplynulých päťdesiatich rokoch neboli nájdení; nech nie je dovolené volať ich späť do
otroctva. Prikazujeme však, aby staré hranice pozemkov ostali tak, ako to náš otec blahej
pamäti prikázal v inom zákone; a všetky ostatné spory, či dobré či zlé, ktoré v uplynulých
tridsiatich rokoch neboli rozsúdené, nemožno žiadnym spôsobom vymáhať, ako napríklad
otrokov, o ktorých sa viedlo súdne konanie, či dlhy, ktorých zaplatenie nebolo vynútené. A ak
sa niekto opováži po uplynutí tohto počtu tridsiatich rokov obnoviť spor, nech je mu onen
počet rokov na prekážku a nech je donútený zaplatiť libru zlata tomu, komu určí kráľ. Toto
vôbec nedovoľujeme, aby sa znovu prejednávali akékoľvek spory, či dobré či zlé, ktoré
v kráľovstve nášho otca blahej pamäti boli rozsúdené. ...

Článok 283
Ak by skapalo to, čo bez vedomia pána bolo zverené cudzím otrokom, nech nevznikne
pánovi otroka žiadna škoda. Kto by totiž bez vedomia pána zveril otrokovi svoje veci, nech si
to pripočíta ku svojej vine. Nech rovnaké platí aj o veciach vypožičaných.

Článok 284
Ak pán prostredníctvom svojho otroka požiada, aby mu bolo niečo požičané a otrok by
s požičanými vecami utiekol, vtedy nech je pán zaviazaný, aby požičané navrátil. Ak však
otrok len predstiera, že pán o požičanie požiadal a tak prijme, čo má byť odnesené pánovi,
avšak to, čo prijme zničí alebo hoci stratí a utečenca nebude možné nájsť, nech pán otroka
zloží prísahu, že ho neposlal, aby niečo prijal a že nevedel, že otrok o niečo žiadal a nech sa
neobáva žiadnej ujmy. Rovnaké nariaďujeme aj o zverených veciach.

Citované a následne upravené (text v kurzíve) podľa: BEŇA, J.: Pramene k dejinám práva.
Stredovek. Bratislava: VO PraF UK, 2007, s. 12-13.

64
 Lex Salica
(Kmeňové obyčajové právo sálskych Frankov, spísané cca. okolo roku 507 n. l.)

Titul XV
O tom, kto by olúpil slobodného človeka
§1 Ak niekto okradne slobodného človeka, napadnúc ho neočakávane, a bude usvedčený,
odsudzuje sa na zaplatenie 2500 denárov, čo činí 63 solidov.
§2 Ak Riman okradne sálskeho Franka, musí prijať vyššie spomínaný zákon.
§3 Ak však Frank okradne Rimana, odsúdi sa na pokutu 35 solidov.

Titul XLI
O vražde slobodných ľudí
§1 Ak niekto pozbaví života slobodného Franka alebo iného barbara, ktorý žije podľa
sálskeho zákona a bude usvedčený, odsudzuje sa na pokutu 8000 denárov, čo činí 200
solidov.
§3 Ak niekto pozbaví človeka, ktorý je v kráľovskej službe alebo slobodnú ženu,
odsudzuje sa na pokutu 24000 denárov, čo činí 600 solidov.
§4 Ak niekto pozbaví života človeka, ktorý je v kráľovskej družine, odsudzuje sa na pokutu
24000 denárov, čo činí 600 solidov.
§5 Ak niekto pozbaví života Rimana – kráľovského stolovníka a bude usvedčený,
odsudzuje sa na pokutu 12000 denárov, čo činí 300 solidov.
§6 Ak niekto pozbaví života Rimana – majiteľa pôdy a nie kráľovského stolovníka,
odsudzuje sa na pokutu 4000 denárov, čo činí 100 solidov.

Titul LIX
O allódoch (t.j. slobodnom majetku)
§1 Ak zomrie muž a nezanechá deti, nech nastúpi do pozostalosti otec či matka, ak sú
nažive.
§2 Ak nebude otec a matka nažive a zosnulý zanechá bratov či sestry, nech pozostalosť
dostanú títo.
§3 Ak však nebudú ani títo, nech nastúpia do pozostalosti sestry otca.
§4 Ak však nebudú sestry otca, nech si pozostalosť vyžiadajú sestry jeho matky.
§5 Ak ale nebude žiadny z týchto, nech do pozostalosti nastúpi každý, kto z otcovho
príbuzenstva bude bližší.
§6 Nech však žiadny pozostalostný podiel zo sálskej pôdy nepripadne žene, ale všetky
pozostalostná pôda nech prejde na mužské pohlavie.

Citované a následne upravené (text v kurzíve) podľa: BEŇA, J.: Pramene k dejinám práva.
Stredovek. Bratislava: VO PraF UK, 2007, s. 27 ,34, 41.

OTÁZKY A ÚLOHY

1. Na základe uvedených úryvkov z tzv. barbarských zákonníkov (lat. leges barbarorum)

uveďte charakteristické rysy týchto inkorporácií a kodifikácií germánskeho práva.
2. Na základe rozboru ustanovení Codex Euricianus identifikujte inštitúty a zásady rímskeho
práva, ktoré ovplyvnili vizigótske právo a zamyslite sa nad tým, či boli prevzaté v úplnosti
alebo či prešli určitou mierou modifikácie. Pri porovnaní pritom môžete vychádzať
z klasického rímskeho práva.
3. V čom bolo dedenie u germánskeho kmeňa Frankov odlišné od rímskeho dedičského práva?
Pri porovnaní pritom môžete vychádzať z klasického rímskeho práva.

65
 Ius commune a recepcia rímskeho práva

Robert de Courçon: Štatút Parížskej univerzity

(Francúzske kráľovstvo, 1215)

Prvé zmienky o Parížskej univerzite sa objavujú v dobových prameňoch už okolo roku 1150 v
spojitosti s jej predchodkyňou, školou pri katedrále Notre Dame. Oficiálne bola Parížska
univerzita založená na základe listiny, ktorú vydal francúzsky kráľ Filip II. August (1165-1223)
v roku 1200 a následne bola uznaná aj pápežom Inocentom III. (1161-1216) v roku 1215.
Neskôr začala byť známa pod označením Sorbonna podľa teologickej fakulty Collège de
Sorbonne, založenej v roku 1253 francúzskym teológom Robertom de Sorbon (1201-1274).
Nižšie uvedený dokument predstavuje štatút Parížskej univerzity, ktorý vydal apoštolský legát
Robert de Courçon v roku 1215 s cieľom upraviť najmä otázky vymenúvania profesorov,
organizácie štúdia a vzťahov medzi učiteľmi a študentmi.

R(óbert)., služobník Kristovho kríža, z milosti Božej kňaz kardinál s titulom Svätého
Štefana v Monte Celio a legát apoštolskej stolice, všetkým učiteľom a študentom v Paríži,
večnú bezpečnosť v Pánovi. Nech všetci vedia, že nakoľko nám bolo osobitne prikázané jeho
milosťou pápežom aby sme venovali naše úsilie účinnému zlepšeniu podmienok študentov
v Paríži, a želajúc si na základe rady dobrých ľudí zaistiť pokoj pre študentov do budúcnosti,
nariadili a stanovili sme nasledovné pravidlá:

Nikto nesmie v Paríži vyučovať slobodné umenia než dosiahne vek dvadsaťjeden
rokov. Než začne vyučovať, musí byť poslucháčom slobodných umení najmenej šesť rokov.
Musí sľúbiť, že bude vyučovať aspoň dva roky, pokiaľ mu v tom nebráni nejaký dobrý dôvod,
ktorý musí byť preukázaný buď verejne alebo pred examinátormi. Nesmie byť pošpinený
žiadnou hanbou. Keď je pripravený vyučovať, každý jeden (vyučujúci) musí byť preskúšaný
podľa formy (skúšky), obsiahnutej v liste jeho milosti P., biskupa z Paríža, v ktorom je
obsiahnutý zmier medzi kancelárom a študentmi, nastolený sudcami vymenovanými jeho
milosťou pápežom, schválený a potvrdený menovite biskupom a diakonom z Troyes
a biskupom z Paríža P., a kancelárom z Paríža J.

Aristotelove spisy o logike, staré1 aj nové2, budú v učebniach študované na riadnych

a nie mimoriadnych prednáškach (ad cursum)3. Dve Prisciánove knihy o gramatike4, alebo
aspoň jeho druhá kniha, budú v učebniach študované na riadnych prednáškach. Vo sviatočné
dni sa nebude učiť nič s výnimkou filozofie, rétoriky, quadrivialia5, spisu Barbarismus6,
Aristotelovej Etiky Nikomachovej, ak si to niekto zvolí, a štvrtej knihy Boethiovej Topiky.
Aristotelove knihy o Metafyzike a Prírodnej filozofii, alebo skrátené verzie týchto prác, sa
vyučovať nebudú a rovnako ani Doktrína od učiteľa Dávida z Dinantu alebo kacíra Almarica
alebo Maurica zo Španielska.

1
Vetus logica, t.j. Liber Porphyrii – Úvod do Aristotelových kategórií; Predicmenta – Kategórie; Hermeneia –
Interpretácie; Boethiov spis o Aristotelovej logike De Topicis Differentiis.
2
Nova logica, t.j. Topiky, Elenchi, Analytica priora a Analytica posteriora.
3
Riadne prednášky boli významnejšie v tom smere, že boli vo výučbe zaradené na ráno a vyučovali ich starší
a lepšie platení profesori. Mimoriadne prednášky potom nasledovali neskôr počas dňa, pričom tieto poskytovali
menej významní učitelia (spravidla zaúčaní bakalári a nie plnohodnotní doktori obojakého práva) a čo do obsahu
sa týkali doplnkových alebo menej významných textov a preto boli kratšie a povrchnejšie.
4
T.j. Priscianus: Institutiones Grammaticae. Prvých 16 kníh sa označovalo ako Priscianus magnus a posledné
dve ako Priscianus minor.
5
T.j. kníh týkajúcich sa predmetov quadrivia – aritmetiky, geometrie, muziky a astronómie.
6
T.j. tretej knihy Donatovho diela Ars major.

66
 Pri slávnostných zahájeniach výučby (principia) a stretnutiach učiteľov, ako aj pri
dišputách a polemikách chlapcov alebo mládeže, sa nesmú konať žiadne slávnosti s popíjaním
alkoholu. Môžu si však pozývať nejakých priateľov alebo spoločníkov, ale len niekoľkých.
Taktiež odporúčame, aby sa poskytovali dary v podobe šatstva a iných vecí tak, ako je to
zvykom alebo aj vo väčšej miere, a to osobitne chudobným. Žiaden učiteľ vyučujúci slobodné
umenia nesmie nosiť nič iné než plášť, zaoblený a čierny, siahajúci najmenej do výšky päty,
a to aspoň pokiaľ je nový. Ale môže pokojne nosiť pallium.7 Pod oblým plášťom nesmie
nosiť zdobené topánky a nikdy nie topánky s dlhými stuhami.

Ak ktorýkoľvek zo študentov slobodných umení či teológie zomrie, polovica učiteľov

slobodných umení musí ísť na pohreb, a druhá polovica na nasledujúci pohreb. Nesmú odísť
kým sa pohreb neskončí, ak na to nemajú dobrý dôvod. Pokiaľ niektorý z učiteľov
slobodných umení alebo teológie zomrie, všetci učitelia sa musia zúčastniť vigílií, každý
jeden musí čítať zo žaltáru alebo ho musí nechať prečítať. Každý jeden musí zotrvať
v kostole, kde sú celebrované vigílie, a to do polnoci alebo aj dlhšie, pokiaľ im v tom nebráni
nejaký dobrý dôvod. V deň, kedy je učiteľ pochovávaný, nesmie nikto vyučovať alebo viesť
dišputy.

V plnej miere im priznávame lúku v St. Germain za podmienok, za ktorých im bola

prisúdená.

Každý učiteľ bude mať právomoc nad svojimi študentmi. Nikto nedostane ani učebňu
ani dom bez súhlasu jeho obyvateľa, pokiaľ ho nie je schopný získať. Nikto nedostane
povolenie vyučovať od kancelára alebo kohokoľvek iného skrz darovanie peňazí, alebo
poskytnutie zálohy alebo uzatvorenia dohody. Taktiež učitelia a študenti môžu medzi sebou
alebo s inými uzatvárať dohody alebo dojednania, potvrdené zálohom, pokutou alebo
prísahou, a to v nasledovných veciach: menovite vo veci vraždy alebo zmrzačenia študenta
alebo spôsobenia nejakého ohavného zranenia študentovi; ak spravodlivosti nie je učinené
zadosť; pri dojednávaní cien za ubytovanie v Hospitiu, odev, pohreb, semináre a dišputy;
avšak vždy tak, v dôsledku týchto dohôd univerzita nebola rozpustená alebo zničená.

Vo veci postavenia teológov sme rozhodli, že nikto nebude v Paríži vyučovať skôr než
dosiahne vek tridsiatich piatich rokov a pokiaľ neštudoval aspoň po dobu najmenej ôsmich
rokov8, počas ktorých bol verným poslucháčom výkladu z kníh v učebniach a čo navštevoval
prednášky z teológie po dobu piatich rokov predtým, než začal sám verejne prednášať. Nikto
z nich nesmie prednášať pred treťou hodinou počas dní, kedy prednášajú učitelia. Nikto nemá
byť v Paríži prijatý na dôležitú prednášku alebo kázanie bez toho, aby bol odsúhlasený jeho
charakter a vzdelanie. V Paríži nesmie byť študent, ktorý nemá riadneho učiteľa.

Aby navyše boli tieto nariadenia striktne dodržiavané, všetkých, ktorí sa opovážia
vzdorovito porušovať tento náš štatút, pokiaľ do pätnástich dní od momentu jeho porušenia
neodčinia svoju trúfalosť v prítomnosti univerzitných učiteľov a študentov, alebo
v prítomnosti niekoho univerzitou povereného, z moci ktorá nám bola zverená, ich zväzujeme
putom exkomunikácie. Dané v roku milosti Pána 1215, v mesiaci august.

Z anglického textu preložené, upravené a doplnené o komentár podľa originálu z:

 https://sourcebooks.fordham.edu/Halsall/source/courcon1.asp
 http://medieval.ucdavis.edu/120B/Paris.html

7
T.j. odev vhodný pre mnícha.
8
Neskôr predĺženom na štrnásť ročné štúdium.

67
 Oldradus de Ponte: Spis č. 92 (Questio)
(Taliansko, prvá polovica 14. storočia)

Oldradus de Ponte bol juristom pracujúcim v rámci pápežskej kúre v Ríme v rokoch 1310-1337.
Napísal mnoho právnych traktátov, označovaných ako consilia a questiones, ktoré tvorili
základný právnický žáner v danej dobe. Napriek tomu, že mnohé Oldradove spisy boli
zamýšľané ako consilia, t.j. boli spísané ako návody pre riešenie konkrétnych súdnych sporov
alebo pre potreby tvorby práva či vydávanie administratívnych rozhodnutí, nenachádzame
v nich označenia konkrétnych sporových strán. Anonymizácia spisov sledovala zjavne
didaktický cieľ aby poslúžili pedagógom na univerzitách, praktizujúcim juristom ako modelové
consilia pre ich vlastnú „živú“ právnu agendu, ako aj študentom pre ich seminárne dišputy
a debaty. Predkladaný spis sa javí byť skôr questio než consilium, a to vzhľadom na
abstraktnosť preberanej matérie, ako aj spôsob vytyčovania sporných otázok, ktorý sa hodí viac
na univerzitný seminár než do súdnej siene.

Kráľ mal v držbe hrad a keď viedol vojnu s jeho nepriateľmi, uzatvoril dohodu
s určitým rytierom, podľa ktorej ho mal osobne strážiť za úplatu a preto pre neho stanovil
určitý plat. Tento rytier zveril stráženie hradu určitej osobe. Nepriatelia prišli a hrad obsadili
v dôsledku zlyhaniu tejto osoby. Teraz je otázkou, či bude rytier braný na zodpovednosť; lebo
podľa šľachtického práva našej krajiny ak zveril opateru urodzenej osobe, tak nie je braný na
zodpovednosť, ak však neurodzenej osobe, tak je braný na zodpovednosť. A to sa dostatočne
zhoduje s ius commune, ako sa to tvrdí na začiatku poslednej kapitoly Digest v titule o
úschovách9, v kapitole Ad commentariensem v Kódexe10, a ako sa to tvrdí v odseku Hac
actione v titule Digest o námorníkoch a obchodníkoch.11 Ale vzhľadom na to, že zveril
opateru urodzenej osobe, nie je povinný predviesť ho pred kráľa, ako sa to tvrdí v kapitole Ex
diui v Kódexe?12 A javí sa to tak, že je, ako sa to tvrdí (ako na to bolo poukázané)
v protichodných literách zmieneného zákona Ad commentariensem. Alebo aj keď ho rytier
náhodou nepredviedol, javí sa byť zbavený zodpovednosti, pretože opatera by mala byť
v tomto prípade považovaná za zverenú starostlivo a dostatočne počas určitej doby. Jeden by
nemal spôsobiť škodu ak následne druhý zmenil pravidlá, ako sa to tvrdí o prípadoch
týkajúcich sa magistrátov, ktorí udeľujú opatrovníkov, ako v odseku Si magistratus13,
a v odseku Si pecunie v titule Digest o neoprávnenej správe14, a ako je to zrejmé z tretieho
zákona podľa titulu Digest o vykonávaní verejnej obchodnej činnosti15 a v kapitole Argentum
v titule Digest o pôžičke na užívanie.16

9
Dig. 48.3.14: Modestinus tvrdí, že opatera väzňa sa nemá len tak ľahko ponechať neskúsenej osobe, pretože ak
sa väzeň stratí, vina spočíva na tom, komu bol väzeň zverený.
10
Cod. 9.4.4.
11
Dig. 4.9.7.§.4 (Hac autem actione): Ulpián tvrdí, že zodpovednosť vlastníka lode môže závisieť na tom koho
zamestnal na lodi. On sám zodpovedá za to, že zamestná spôsobilých pomocníkov. Ak ale zamestná vlastných
otrokov, vlastník lode mohol byť iba noxálne zodpovedný za škodu alebo stratu.
12
Cod. 4.65.4.
13
Dig. 27.8.1.§.11: Ulpián tvrdí, že ak magistráti vymenujú nekompetentných opatrovníkov, tak títo magistráti
sú zodpovední za škody spôsobené týmito opatrovníkmi. Ale ak boli títo opatrovníci dôveryhodní v čase ich
menovania, ale následne prišli o peniaze, magistráti neboli zodpovední pretože stratu bolo možné pripísať
výskytu nepredvídateľnej okolnosti.
14
Dig. 3.5.36(37).§.1: Paulus tvrdí, že ktokoľvek venujúci sa požičiavaniu peňazí musí niesť zodpovednosť tak
za úroky, ako aj za riziko viaznuce na pôžičke, ktorú sám zjednal, pokiaľ však v dôsledku nešťastia dlžníci
nestratili svoj majetok a v dôsledku toho neboli insolventní v čase zlúčenia sporných otázok v tejto záležitosti.
15
Dig. 50.8.2.§.7: Ulpiánus tvrdí, že ak osoba, ktorá je spôsobilá na zastávanie funkcie, a v dôsledku jej
zastávania nakoniec stratí svoj majetok a tiež rozpočet komunity, navrhovateľ tejto osoby nenesie za ňu
zodpovednosť pretože náhodné katastrofy nie sú predvídateľné.
16
Dig. 13.6.20.

68
 Ale čo ak rytier sám príde o hrad; nie je braný na zodpovednosť ani ak nie je pochýb
o jeho zlom úmysle? A hoci sa nedbalosť zrodená zo zločinov neporovnáva so zlým
úmyslom, ako sa to zmieňuje v kapitole Magna negligentia v titule Digest o význame slov17,
predsa len v tomto prípade zlyhal, ako sa to spomína na začiatku kapitoly Milites v titule
Digest o úschovách18 a v kapitole Ad commentariensem.19 A navyše je tiež nepatrne braný na
zodpovednosť, pretože prijal vyplatenú čiastku, ako je to v kapitole Si ut certo v titule Digest
o pôžičke na užívanie20, a navyše veľmi, veľmi nepatrne ak bola dohodnutá certa custodia
(t.j. opatrovanie s presne dohodnutými podmienkami?).21 Aj keď sa zdá, že by nemal byť
potrestaný prísne, ako je to v kapitole Milites a v poslednej kapitol v titule Digest
o úschovách.22 Ale nie je zodpovedný vo veciach násilia? A zdá sa, že nie, pretože je to
náhodný prípad, ako je to preukázané na začiatku kapitoly In rebus v titule Digest o pôžičke
na užívanie.23 Pretože sa nejaví, že by človek mal byť braný na zodpovednosť za niečo, čo
ľudským úsudkom nemôže byť predvídané, ako je to v odseku Si eo tempore v druhej kapitole
v titule Digest o vykonávaní verejnej obchodnej činnosti24, kapitole Que fortuitis v titule
Kódexu o žalobe za záloh25; a pretože nemôže dôjsť k žiadnemu opatrovaniu, ktoré by viedlo
k odsúdeniu za iniuria (t.j. krivdu, bezprávie), ako je to v kapitole Ad eos v titule Digest
o pôžičke na užívanie26, a v kapitole Set de damno v titule Digest o nájme.27

Ty tvrdíš, že buď nedbalosť predchádzala násiliu, a potom je braný na zodpovednosť

pretože na hrade nedržal toľko mužov, koľko bolo dojednané, alebo títo nemali zbrane alebo
mali nedostatočné zásoby (a preto) je braný na zodpovednosť, ako sa to tvrdí v odseku Culpe
v kapitole Si merces v titule Digest o nájme28, a v prvom odseku v kapitole Si ut certo v titule
Digest o pôžičke na užívanie.29 A to predovšetkým ak bola nedbalosť predurčená v tomto
prípade, ako sa to tvrdí v záverečnom zákone v titule Digest o Rodoskom námornom
zákone.30 A nedbalosť sa vždy predpokladá, pokiaľ človek nepreukáže opak, ako to je

17
Dig. 50.16.226: Paulus tvrdí, že hrubá nedbalosť je nedbanlivosť (culpa), hrubá nedbanlivosť je zlým
úmyslom (dolus).
18
Dig. 48.3.12: Callistratus poznamenáva, že podľa Hadriánovho reskriptu vojaci, ktorí nechajú väzňov utiecť
majú byť potrestaní smrťou ak je ich nedbanlivosť veľmi veľká, ale že majú dostať menej prísny trest ak je ich
nedbanlivosť menšia. Spomína tiež iný Hadriánov reskript, ktorý uvádza, že strata väzňov kvôli opilstvu má
viesť k telesnému trestu a zmenšeniu povinností a že takáto strata v dôsledku nehody sa nemá vôbec trestať.
19
Cod. 9.4.4.
20
Dig. 13.6.5: v súvislosti s dojednaniami o pôžičke na užívanie majú byť podrobnosti o čase a mieste posúdené
sudcom.
21
Dig. 19.2.25 (Si merces).
22
Dig. 48.3.12 et 14.
23
Dig. 13.6.18: Gaius tvrdí, že vypožičiavateľ nie je zodpovedný za udalosti, ktorým sa nedá zabrániť alebo
ktoré nie je možné predvídať.
24
Dig. 50.8.2.§.7.
25
Cod. 4.24.6.
26
Dig. 13.6.19: Juliánus tvrdí, že tí, ktorí poskytujú alebo požičiavajú peniaze na užívanie nie sú zodpovední ak
tretia strana neoprávnene poškodila to, čo bolo poskytnuté alebo požičané.
27
Dig. 19.2..41: Ulpiánus poznamenáva, že Juliánus zastáva názor, podľa ktorého človek nemôže podať žalobu
proti depozitárovi za škodu spôsobenú treťou stranou, ale Marcellus zastáva opačný názor. Marcelus tvrdí, že
depozitár mal povinnosť chrániť uschované predmety pred poškodením. Ulpiánus v tomto súhlasí
s Marcellovým názorom.
28
Dig. 19.2.25.§.4: Gaius tvrdí, že ak sused vytne strom na majetku prenajatom nájomcovi kvôli sporu, ktorý
s ním mal, tento nájomca by mohol byť zodpovedný za škodu, a to očividne kvôli tomu, že môže byť
zodpovedný za vzniknutý spor.
29
Dig. 13.6.5.§.1
30
Dig. 14.2.10: Paulus rozoberá prípad kapitána lode, ktorý preložil svoj náklad na inú loď, vediac pritom že
vlastník nákladu by s tým nesúhlasil. Ak sa tá druhá loď potopí, kapitán lode za to nesie zodpovednosť. Ak sa
potopia obe lode, nenesie za to zodpovednosť.

69
v poslednom zákone v titule Digest o úschovách31, kde to je takto zaznamenané,
a v poslednom odseku v kapitole Si quis ex argentariis v titule Digest o formálnych
vyhláseniach32 a ako Dynus poznamenal v kapitole Si mora v titule Digest o rozluke
manželstva.33 Ak nedbalosť nepredchádzala (násiliu), skrz uvedené zákony sa javí, že nie je
braný na zodpovednosť; a predsa je však braný na zodpovednosť z titulu šľachtických
zákonov. A zdá sa, že je potrebné to dokázať de iure, pretože potom, čo mu kráľ zveril
opateru, už boj prebiehal, (a preto) sa zdá, že konal v súvislosti s násilím. Najlepší argument
je v prvom zákone v titule Digest o pôžičke na užívanie34 a v tom, čo tam Iacobus de Arenga
poznamenal. A na to, čo bolo vykonané mlčky sa musí hľadieť ako keby to bolo vykonané
explicitne, ako je to v kapitole Cum quid v titule Digest o pevne stanovených pohľadávkach.35
Pretože obchodník, ktorý prijal vec, sa javí byť osobne zaviazaným dokonca aj vo veci škody,
ako je to v zákone Nauta v titule Digest o námorníkoch a krčmároch.36

Z anglického textu preložené, upravené a doplnené o komentár podľa originálu z:

https://sourcebooks.fordham.edu/halsall/source/oldradus92.asp

OTÁZKY A ÚLOHY

1. Zamyslite sa nad úlohou a poslaním stredovekých univerzít v čase ich vzniku, ako aj nad
významom týchto vzdelávacích a vedeckých inštitúcií pre formovanie charakteru
kontinentálneho právneho systému.
2. Aj za pomoci štatútu Parížskej univerzity uveďte predmety, ktoré sa na stredovekých
univerzitách vyučovali a spomedzi nich vyberte tie, ktoré boli relevantné pre štúdium práva.
3. Na základe úryvku od Oldrada de Ponte sa pokúste zrekonštruovať metódu výučby práva na
stredovekých univerzitách a taktiež s zamyslite nad tým, aký bol význam tejto metodiky pre
neskorší právny vývoj (najmä s ohľadom na využitie rímskeho práva).

31
Dig. 48.3.14.
32
Dig. 2.13.6.§.10: Ulpián poznamenáva, že prétor nariadil aby nikto neodovzdával niečo niekomu, kto si ten
istý materiál alebo predmet vyžiadal druhý krát bez preukázania dôvodu.
33
Dig. 24.3.9: Sabinus tvrdí, že ak manželka otáľa s prevzatím vena, ktoré jej má vrátiť späť jej bývalý manžel,
bývalý manžel nesie zodpovednosť za dolus malus, alebo nie za culpa, takže nemôže byť zodpovedný za
obrábanie polí, ktoré sú na neurčitú dobu súčasťou takéhoto vena.
34
Dig. 13.6.1: nejaví sa bať relevantným k rozoberanému prípadu.
35
Dig. 12.1.3: Pomponius tvrdí, že aj keď neexistuje žiadne osobitné ustanovenie v zmluve o spotrebnej pôžičke
(mutuum), vec, ktorá má byť vrátená má byť rovnakej kvality. Dlžník nemôže vrátiť niečo, čo by bolo nižšej
kvality: totožnosť v druhu a kvalite sa predpokladá.
36
Dig. 4.9.5: Gaius tvrdí, že niekto kto prijme niečo do úschovy to musí držať v bezpečí pred krádežou a pred
škodou.

70
 Corpus Iuris Civilis – Institutiones
(Učebnica občianskeho práva, Byzantská ríša, 1. pol. 6. stor. n. l.)

PRVÝ TITUL
O SPRAVODLIVOSTI A PRÁVE

Spravodlivosť je nemenná a trvalá vôľa poskytovať každému jeho právo.

...
3. Sú tieto tri právne zásady: čestne žiť, nikomu neubližovať, každému priznať, čo mu
patrí.
4. Pre štúdium práva existujú dva východiskové body, verejné právo a súkromné
právo. Verejné právo je to, čo sa týka organizácie štátu, súkromné právo je to, ktoré sa
vzťahuje na záujem jednotlivca. Teraz je potrebné hovoriť o súkromnom práve, ktoré sa
skladá z troch častí: pozostáva totiž z predpisov práva prirodzeného (ius naturale), práva
medzi národmi (ius gentium) a z občianskeho práva civilného (ius civile).

DRUHÝ TITUL
O PRÁVE PRIRODZENOM, PRÁVE MEDZI NÁRODMI A PRÁVE CIVILNOM

Prirodzené právo je to, čo príroda určila pre všetko živé tvorstvo. Lebo toto právo patrí
nielen ľudskému pokoleniu, ale všetkému živému tvorstvu, ktoré existuje vo vzduchu, na
zemi, vo vode. Odtiaľto sa odvodzuje mužské a ženské pohlavie, ktoré nazývame
manželstvom ľudí, podobne ako splodenie a výchova detí; vidíme, že aj ostatné živé tvorstvo
sa posudzuje podľa znalosti tohto práva.
1. Civilné právo, ale aj právo medzi národmi sa rozlišujú; všetky národy, ktoré sa
spravujú zákonom a obyčajou, žijú do istej miery podľa svojho vlastného práva, sčasti podľa
spoločného všetkým ľuďom. Lebo čo si každý národ pre seba ako právo ustanovil, to je jeho
občianstvo (civitas), vlastné právo a nazýva sa civilné právo (ius civile), pretože len toto
občianstvo je vlastným právom. Na druhej strane, čo prirodzený rozum (naturalis ratio)
diktuje pre všetkých ľudí, na to národy rovnako dbajú, a to sa nazýva právom medzi národmi
(ius gentium), lebo všetky národy sa týmto právom spravujú. A tak rímsky národ žije sčasti
podľa svojho vlastného práva, sčasti podľa práva spoločného všetkým ľuďom.
...
3. Naše právo pozostáva z písaného a nepísaného práva, ako Gréci rozlišujú: Niektoré
právne zásady sú písané, niektoré nepísané. Písaným právom sú zákon, plebiscita, senátne
uznesenia, cisárske konštitúcie, edikty magistrátov a dobrozdania právnikov.
4. Zákon je, čo rímsky národ na návrh senátorského magistráta, napríklad konzula
ustanovil. Plebiscitom je, čo plebs na návrh plebejského magistráta, napríklad ľudového
tribúna ustanovil. Pritom sa rozlišujú plebs a národ tak ako osobitné od všeobecného. Lebo
označenie „národ“ predstavuje všetkých obyvateľov vrátane patricijov a senátorov. ...
5. Senátnym uznesením je, čo senát nariadi a ustanoví. Lebo keď sa rímsky národ
natoľko rozrástol, že sa stalo ťažkým zvolať všetkých na prijatie zákona na jedno miesto,
stalo sa vhodným, aby sa tým zaoberal senát namiesto národa.
6. Ale aj to, čo cisár nariadi, má silu zákona, lebo národ prostredníctvom kráľovského
zákona (lex regia), ktorý vzišiel z moci (imperium) cisára, jemu a naň preniesol všetku moc
(potestas). ...Niektoré z nich sú predovšetkým osobné a nevzťahujú sa na podpobné prípady,
pretože si to cisár neželá. ...Predsa sú však ostatné konštitúcie, keďže majú všeobecný
charakter, bezpochyby záväzné pre všetkých.
...

71
 9. Nepísané právo vzniká vtedy, keď je schválené jeho používaním. Lebo dlhodobá
obyčaj, ktorú vytvárajú tí, čo ju súhlasne používajú, je na roveň postavená zákonu.
...
11. Prirodzenoprávne zásady, ktoré si všetky národy zachovávajú, však vytvorila
skutočná božská Prozreteľnosť a navždy zostanú platné a použiteľné. Naproti tomu právne
zásady, ktoré si stanoví každé občianstvo, sa často menia, a to buď konkludentným súhlasom
národom, alebo neskôr prijatím iných zákonov.

Citované podľa: BEŇA, J.: Pramene k dejinám práva. Starovek. Šamorín: Heuréka, 2012, s. 252-
255.

72
 Gaius: Institutionum commentarii quattuor
(Gaiova učebnica klasického rímskeho súkromného práva vo štyroch knihách, 2. stor. n. l.)

KOMENTÁR PRVÝ

97. Podľa toho, čo sme povedali, nie sú však v našej právomoci iba deti prirodzené, ale aj
tie, ktoré si osvojíme (ktoré adoptujeme).
98. Osvojenie sa potom uskutočňuje dvoma spôsobmi: buď so súhlasom (zhromaždeného)
ľudu, alebo z moci úradnej, napríklad prétora.
99. So súhlasom ľudu adoptujeme tých, ktorí sú svojprávni. Tomuto druhu adopcie sa
hovorí „adrogatio“, pretože tak ako ten, kto adoptuje, je dopytovaný (rogatur), to jest
vypočúvaný, či chce, aby sa adoptovaný stal jeho riadnym synom, tak aj adoptovaný je
dopytovaný, či privolí, aby sa to stalo. Z moci úradnej adoptujeme tých, ktorí sú
v právomoci agnátskych predkov, či už by stáli na prvom stupni potomkov, čo je syn
a dcéra, alebo na (stupni) vzdialenejšom, čo je (napríklad) vnuk, vnučka, pravnuk,
pravnučka (atď.).
...
103. Obom druhom adopcie je spoločné to, že adoptovať môžu i tí, ktorí nemôžu plodiť deti,
ako (napríklad) vykastrovaní.
104. Ženy však v žiadnom prípade adoptovať nemôžu, pretože ani (svoje) prirodzené deti
nemajú v právomoci.
105. Taktiež (to je obom druhom adopcie spoločné, že) ak adoptuje niekto pred
(zhromaždeným) ľudom, alebo pred prétorom či správcom provincie, môže dať
adoptovaného do adopcie (niekomu) inému.
106. Obom druhom adopcie je však spoločný aj onen problém, či mladší môže adoptovať
staršieho.
107. Zvláštnosťou onej adopcie, ktorá sa uskutočňuje pred (zhromaždeným) ľudom, je
(naproti tomu) to, že ak by sa dal adrogovať (osvojiť) ten, kto má v právomoci deti,
nepodriaďuje sa právomoci adrogáta (osvojiteľa) len on sám, ale v postavení vnukov sa
do tej istej právomoci dostávajú aj jeho deti.
...
142. Prejdeme teraz k inému rozdeleniu. Z tých osôb totiž, ktoré nie sú ani v právomoci, ani
v v moci manželskej, ani v mancípiu, sú niektoré buď v poručníctve alebo
v opatrovníctve, niektoré (však) ani tomu ani onomu právu nepodliehajú. Pozrime sa
teda, ktoréže sú v poručníctve a ktoré v opatrovníctve: tak totiž pochopíme (postavenie)
ostatných osôb, ktoré žiadnemu z tých dvoch práv nepodliehajú.
143. A pohovorme najskôr o tých, ktorí sú v poručníctve.
144. Agnátskym príbuzným je teda dovolené, aby testamentom ustanovili poručníkov
deťom, ktorí majú svoje právomoci: mužskému pohlaviu do dosiahnutia dospelosti,
ženskému pohlaviu potom bez ohľadu na vek, dokonca aj vtedy, keď (ženy) sú vydaté.
Predkovia totiž chceli, aby ženy pre ľahkovážnosť ducha žili v poručníctve, aj keby boli
dospelé.
...
150. Pre osobu manželky, ktorá je podriadená moci manželskej, bola zavedená aj voľba
poručníka, to jest, že jej možno dovoliť, aby si ako poručníka vybrala toho, koho sama
chce, (a síce) týmto spôsobom: TITII, SVOJEJ ŽENE, DÁVAM VOĽBU
PORUČNÍKA. V tomto prípade si žena môže poručníka vybrať, buď pre všetky (svoje)
záležitosti, alebo trebárs (iba) pre jednu či dve.
...

73
154. Hovorí sa potom tým poručníkom, ktorí sú menovite v testamente ustanovení, poručníci
daní (tutores dativi), tým, ktorí sa prijímajú voľbou, poručníci zvolení (tutores optivi).
155. Tým (osobám), ktorým nebol poručník ustanovený v testamente, sú podľa Zákona
dvanástich tabúľ poručníkmi agnáti. Hovorí sa im (poručníci) legitímni.
156. Agnáti sú potom tí, ktorí sú spojení príbuzenstvom, sprostredkovaným osobami
mužského pohlavia, akosi pokrvnými príbuznými z otcovej strany, napríklad brat z toho
istého otca zrodený, bratov syn či vnuk z tohto (syna), ďalej strýko z otcovej strany
a syn strýka a vnuk z tohto (syna). Naproti tomu tí, ktorí sú spojení pokrvným
príbuzenstvom, sprostredkovaným osobami ženského pohlavia, agnátmi nie sú, podľa
prirodzeného práva sú však príbuzní inak. Preto medzi matkiným bratom a sestriným
synom nie je príbuzenstvo agnátske, ale (iba) pokrvné. Taktiež syn teda z otcovej strany
a syn tety zo strany matkinej nie je môj agnát, ale pokrvný príbuzný, a ja vo vzťahu
k nemu mám samozrejme právne postavenie rovnaké, pretože deti, ktoré sa narodia,
nepripadajú do rodiny matky, ale otca.
...
185. Tomu, kto nemá poručníka vôbec žiadneho, ustanoví v meste Rím na základe Atiliovho
zákona mestský prétor a väčšina plebejských tribúnov poručníka, ktorému sa hovorí
poručník atiliánsky. V provinciách však (ustanovia poručníka) správcovia provincií na
základe zákona Iuliovho a Titiovho.
...
189. Že však sú nedospelí podrobení poručníctvu, je spoločné právnym poriadkom všetkých
obcí. Pretože zodpovedá prirodzeným zásadám, že ten, kto je nehotového veku, je
riadený poručníctvom druhého. A nie je snáď na svete obec, v ktorej agnátski predkovia
nemajú možnosť ustanoviť svojim nedospelým deťom poručníka testamentom, trebárs –
ako sme povedali – v (otcovskej) právomoci majú svoje deti zjavne iba občania rímski.
190. K tomu však, že v poručníctve sú (aj) ženy hotového veku, radil sotva nejaký pádny
dôvod. Pretože ten, ktorý sa bežne uznáva, že totiž ľahkovážna myseľ ich veľmi často
klame a že preto bolo spravodlivé, aby ich viedla autorita poručníka, zdá sa byť
(dôvodom) skôr ľúbivým než skutočným. Veď predsa ženy, ktoré sú hotového veku,
vedú si svoje záležitosti samy a poručník v niektorých prípadoch zasahuje iba naoko.
Často je dokonca i proti svojej vôli prétorom donútený, aby dal ku konaniu ženy svoj
súhlas.
191. Preto sa (ani) z poručníctva nedáva žene proti poručníkovi žiadna žaloba. Avšak tam,
kde poručníci vedú záležitosti nedospelých chlapcov či dievčat, skladajú im po
dosiahnutí dospelosti účty v poručníckom konaní.
...
196. Muži sa však od poručníctva oslobodzujú dosiahnutím dospelosti. Za dospelého
považujú Sabinus a Cassius a ostatní učitelia našej školy toho, kto preukazuje dospelosť
telesným ustrojením, to jest toho, kto môže plodiť deti. U tých však, ktorí dospieť
nemôžu, ako je tomu u vykastrovaných, považujú za nutné prihliadať k tomu veku,
v ktorom (obvykle) nastáva dospelosť. Stúpenci druhej školy sa naproti tomu
domnievajú, že dospelosť sa musí posudzovať podľa rokov, to jest považujú za
dospelého toho, ktorý dovŕšil štrnásty rok veku...
...
199. Aby však právne záujmy ako nedospelých, tak aj tých, ktorí sú v opatrovníctve, neboli
(konaním) poručníkov a opatrovníkov marené či poškodzované, stará sa pretór o to, aby
aj poručníci aj opatrovníci zriaďovali z titulu svojej funkcie záruky.

Citované a z českého jazyka preložené podľa: KINCL, J.: Gaius: Učebnice práva ve čtyřech
knihách. Plzeň: Aleš Čeněk, 2007, s. 67, 69, 81, 83, 85, 91, 93, 95.

74
 Listiny o adopcii (lat. litterae adoptionales)
(Uhorské kráľovstvo, 14. storočie)

Erdev, syn Iwanku a jeho synovia si adoptujú, podľa listiny turčianskeho prepošta
Valentína a konventu, za svojho syna a brata Pavla, manžela Erdeovej dcéry,
24. marce 1318

Valentín, turčiansky prepošt a konvent toho istého miesta oznamujú, že Erdev, syn
Iwanku a jeho dvaja synovia, Ján a Iwanka ze seba a troch bratov, totiž Vavrinca, Mikuláša,
Jakuba osobne prítomní vyznali, že Erdev prijal za všeobecného súhlasu Pavla, syna Marka,
za svojho adoptívneho syna a synovia Erdeva prijali onoho Pavla za svojho prirodzeného
brata a ustanovili ho za spoludediča všetkých otcovských a dedičných majetkov, kdekoľvek
sa nachádzajúcich, tým spôsobom, že keď Pavol spoldí s dcérou Erdeva, ktorú si zobral za
ženu, dediča alebo dedičov, vtedy príslušná čiastka Pavla pripadne jeho dedičom. Dané na
vigíliu Zvestovania Panny Márie, roku Pána 1318.

Komes Bethlehem, syn Daraga, šľachtic z Krušoviec, prijíma za syna, podľa svedectva
Nitrianskej kapituly, magistra Valentína, syna komesa Petra z Držkoviec a potvrdzuje
jeho manželstvo s Bethlehemovou dcérou, 11. marec 1322

(Stručný regest)

My Nitrianska kapitula, dávame na známosť všetkým, ktorým je určená táto listina, že

komes Bethlehem, syn Daraga z Krušoviec, z jednej strany a magister Valentín, syn komesa
Petra z Držkoviec z druhej, pred nás predstúpili a onen komes Bethlehem vyznal ústne, že
prijal menovaného magistra Valentína za svojho adoptívneho syna a odovzdal mu svoju dcéru
do zväzku manželského a prenechal mu nehnuteľnosti, čiže svoje dediny, ktoré teraz vlastní,
okrem čiastky patriacej jeho pokrvnému bratovi komesovi Petrovi. Dané na piatu fériu pred
Dominica Oculi, roku Pána 1322.

Citované podľa: LACLAVÍKOVÁ, M. – ŠVECOVÁ, A.: Pramene práva na území Slovenska I. Od

najstarších čias do roku 1790. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2007, s. 241-242.

75
 Opus Tripartitum
(Inkorporácia šľachtického obyčajového práva, Uhorsko, 1514)

ÚVOD

Článok 1
O spravodlivosti: jej pojem a rozdelenie

Totiž spravodlivosť je taká trvalá a večná vôľa, ktorá každému poskytuje jemu vlastné
právo. Nie vždy však len s ohľadom na konanie, ale aj na pohnútku. Lebo spravodlivosť je
stav duše a popud mysle, na základe ktorého niekoho označujeme za spravodlivého; totiž keď
priznáva bez zvýhodnení a osobných výsad každému jeho právo podľa toho, ako sám vládze.
...
§ 3. A spravodlivosť je dvojakého druhu; totiž: prirodzená a zákonná. Prirodzená je tou
stálou a večnou vôľou, ktorá (ako som už predtým povedal) každému prizná jeho právo.
A bez nej Božie kráľovstvo nemôže patriť nikomu. Zákonnou potom nazývame zákon, ktorý
sa často mení, bez ktorého nemôžu dlho jestvovať národy ani štáty. Preto aj to, že niečo je
spravodlivé, chápeme dvojako: raz vychádzajúc z prirodzenej povahy vecí, čo nazývame
prirodzeným právom; inokedy vychádzajúc z určitých dohovorov vzniknutých medzi ľuďmi,
čo nazývame teoretickým právom.

Článok 2
O práve a jeho rozdelení

A právo, nakoľko sa týka nášho cieľa, je teda: všetko správne alebo spravodlivé, čo
pochádza z pravdy. S ohľadom na náš cieľ ho chápeme ako naše spísané, ale aj nespísané
obyčaje.
§ 1. Z toho vyplýva všeobecné pomenovanie práva, a zákon je jedným z druhov práva.
Lebo každé právo pozostáva zo zákonov a obyčají, teda z písaného a nepísaného práva. ...
...
§ 3. Právo je teda dvojaké. Totiž jedno je verejné právo a druhé súkromné právo. Verejné
právo je to, čo slúži hlavne panovaniu a spravovaniu štátov, ako aj verejnému záujmu, a ktoré
v sebe obsahuje záležitosti posvätných vecí, kňazov a úradníkov. ... Súkromné právo je však
osobitné právo, ktoré slúži prospechu jednotlivcov. A toto je trojakého druhu, totiž prirodzené
právo, právo národov a občianske právo.
§ 4. Totiž prirodzené právo majú všetky národy spoločné, lebo všade vyplýva
z prirodzených pudov, ktorým príroda naučí každé zviera, a nie z určitých nariadení. A toto
nie je len vlastnosťou ľudského druhu, ale aj každého zvieraťa. Odtiaľto pochádza splynutie
muža a ženy, plodenie a výchova detí, rovnaká sloboda každého a nadobúdanie tých vecí,
ktoré nachádzame vo vzduchu, na zemi a v mori. Ďalej: vrátenie vecí uložených do úschovy
alebo požičaných peňazí, odvrátenie násilností páchaných na nás inými vlastnou silou. Lebo
takéto alebo im podobné veci nikdy nepovažujeme za nespravodlivé, ale za prirodzené
a správne.
§ 5. Inak ďalej za prirodzené právo považujeme to, čo je napísané v Mojžišových
zákonoch a v evanjeliu; ...
§ 6. Podľa toho prirodzené právo môžeme chápať v dvoch významoch. jednak, z hľadiska
múdrej prirodzenosti človeka, ktorú zdieľa s bohom; takto prirodzené právo prislúchajúce
ľuďom nazývame aj božím právom. Inak, z hľadiska citlivej prirodzenosti človeka, ktorú
zdieľa s ostatnými zvieratami, teda z pocitov, pohybu a pudov; v takomto význame hovoríme,
že právo prislúchajúce človeku je prirodzeným právom.

76
...
§ 9. A občianske právo je to, ktoré si pre seba vytvoril každý národ alebo spoločenstvo
občanov z božích alebo ľudských dôvodov a nazývame ho občianskym právom alebo
vlastníckym právom občianskej spoločnosti. Toto môžeme chápať v troch významoch. Po
prvé všeobecne; ktorým je, že ho v každej občianskej spoločnosti všeobecne dodržiavajú. Po
druhé osobitne: ktorým je, že si ho pre seba vytvoril každý národ alebo každá občianska
spoločnosť z božích a ľudských dôvodov ako svoje vlastníctvo. Po tretie výsadne, totiž aby
malo rímske právo, ktoré nazývame aj ríšskym právom, výsadné postavenie. ...

Článok 3
Čím sa navzájom odlišujú prirodzené právo, právo národov a občianske právo?

A mali by sme vedieť, že prirodzené právo sa od ostatných práv odlišuje v troch

ohľadoch. Po prvé: pre svoj pôvod; lebo vzniklo súčasne s prirodzeným stvorením. Po druhé:
pre svoju vznešenosť; lebo prirodzené právo, ktoré nariadil jedine boh, je záväzné pre všetky
národy a nemení sa; a iné práva, ktoré si vytvorili pre seba národ alebo občianska spoločnosť,
sa často menia buď vznikom novej obyčaje, alebo neskorším prijatím lepšieho protichodného
zákona. Po tretie: pre svoj rozsah, lebo podľa prirodzeného práva sú všetky veci spoločné,
kým podľa práva národov alebo občianskeho práva: toto je moje a toto tvoje.
...

PRVÁ ČASŤ
Všeobecne o trojdelení práv a obyčají šľachetného Uhorska

Článok 8
O tom, že aj adopcia nobilituje

Ďalej sa môže stať niekto šľachticom ešte iným spôsobom; prostredníctvom adopcie:
keď si totiž niektorý pán alebo šľachtic adoptuje niektorého poddaného alebo nešľachtica za
syna a rozhodne, že bude jeho nástupcom a dedičom jeho statkov; ak takáto adopcia bude
schválená kráľom a je nasledovaná zákonným uvedením do držby majetkov, tento nešľachtic
a jeho synovia sa stanú pravými šľachticmi (lebo adopcia má, podobne ako prefekcia, po
kráľovskom schválení silu donácie).
...
Článok 63
O tých priznaniach, ktoré vyžadujú zákonný zápis a ktoré ho nevyžadujú

Ďalej: k takému večnému priznaniu, ktoré ohľadom pozemkových práv, ktoré by aj tak
prešli z jedného na druhého, pred ktorýmkoľvek riadnym sudcom alebo dosvedčujúcim
a vierohodným miestom, vykonali rodoví alebo nedielni príbuzní či už v prednesených alebo
v iných prípadoch, nie je potrebný ani kráľovský súhlas, ani zákonný zápis.
...
§ 4. A toto neplatí v prípade priznania uskutočneného pod odkladacou podmienkou, ale
takého, ktoré nadobudne účinnosť ihneď; lebo keby ktokoľvek v prospech iného uskutočnil
priznanie ohľadom určitej zmluvy, adopcie a prechodu majetkov z jednej zmluvnej strany na
druhú, alebo by azda dve zmluvné strany vykonali vzájomné priznanie, totiž tak, že keby
niektorá z nich zomrela bez zanechania dedičov, potom nech jej majetky a pozemkové práva
prejdú na pozostalú zmluvnú stranu a kráľovská výsosť nech takéto priznanie alebo zmluvu
a adopciu opatrí kráľovským súhlasom; keďže však samotné priznanie a v jeho dôsledku aj
kráľovský súhlas sú podmienečné a uskutočnia sa len po prerušení semena niektorej zmluvnej

77
strany, preto v čase života oboch zmluvných strán alebo azda len dovtedy, pokým žije tá,
ktorá v prospech druhej vykonala spomínané podmienečné priznanie, nie je potrebné vykonať
zápis. ...
...
Článok 66
Čo je zmluva a kedy je k nej potrebný zákonný zápis?

Teda musíme spomenúť, že všetky zmluvy uzavreté medzi statkármi alebo inými
osobami z dôvodu prechodu majetkov na inú osobu pre prerušenie semena, ktoré totiž boli
spomenutým spôsobom ustálené a potvrdené tak kráľovským súhlasom, ako aj väčšinou
priznávajúcich osôb, je potrebné do jedného roka od prerušenia semena niektorej zmluvnej
strany (ako som už bol povedal) zákonným zápisom schváliť.
§ 1. A žijúca zmluvná strana môže aj počas tejto lehoty z titulu tejto zmluvy alebo
nástupníckeho práva pochádzajúceho z bratskej adopcie pre seba jednoducho požadovať
panstvo nad majetkami osoby s prerušeným semenom, totiž akoby bola jeho nedielnym
bratom a (ak jej v tom nebráni žiadna zákonná prekážka) môže ich získať do svojich rúk.
§ 2. A zmluva alebo bratská adopcia je: keď niekto (bez zákonných dedičov) s dovolením
nahradí dedičov svojich majetkov niektorou cudzou osobou.
§ 3. A úmyselne hovorím: „bez dedičov“, lebo keď existujú a zostanú po ňom skutoční
a zákonní dedičia a potomkovia, bratská adopcia nie je možná; ale ak títo nie sú, v prípade
prechodu takýchto majetkov si moc a právo nástupcu uplatní osoba adoptovaná za brata alebo
syna.
§ 4. A hovorím aj „s dovolením nahradí“, lebo bez získania povolenia alebo súhlasu nášho
panovníka nemá alebo nebude mať takéto nahradenie čiže adopcia žiadnu právnu silu; ale
prechod takýchto práv sa uskutoční a pripadne v prospech panovníka a svätej koruny; a bez
dovolenia panovníka takýto adoptovaný syn alebo brat nemôže nadobudnúť ani len držbu
takýchto majetkov, ani ich nemôže pre seba požadovať.
...
Článok 112
Koho považujeme za plnoprávneho a o troch druhoch poručníctva nad deťmi

A za plnoprávnych označujeme tých, ktorí nie sú v moci nikoho iného.

§ 1. A vieme, že panny a dievčatá, kým ich nevydajú, sú vždy pod poručníctvom a v moci
iného; lebo inak by dievčatá, keby nemali poručníka, bolo možné pre ich jednoduché
zmýšľanie ľahko zviesť a oklamať. A preto je potrebné, aby som čo-to povedal o poručníctve
a poručníkoch detí.
§ 2. A tu musíme spomenúť, že poručníctvo je trojaké, totiž: zákonné, testamentárne
a nariadené; ktoré podľa svojho významu nie je ničím iným, ako právom danou a povolenou
mocou na ochranu toho, kto z dôvodu vlastnej neplnoletosti nie je schopný sa sám ochrániť;
aj tak však s ohľadom na svoj názov znamená vždy ochranu.
§ 3. Preto poručníci majú vždy moc len ochrániť, nie scudzovať príjmy poručencov.

Článok 113
O prvom, čiže takzvanom zákonnom poručníctve

Zákonným poručníctvom teda nazývame rodičovskú a príbuzenskú ochranu. Lebo keď

otec zomrie skôr, pokým je matka nažive a v otcovskom dome zostane syn alebo dcéra
nezákonného veku, potom poručníctvo nad takýmto synom a dcérou môže vykonávať matka
dovtedy, kým nosí meno a titul svojho skôr zomrelého manžela a neuzavrie druhé manželstvo.

78
§ 1. A naopak, ak zomrie matka a otec zostane nažive, aj vtedy, keby tento otec nebol
šľachtic a bol by poddanského pôvodu, a pozemkové práva by prešli na syna alebo dcéru nie
právom otca, ale právom matky, poručníctvo nad deťmi a príjmami vykonáva on a nik iný.
Lebo dôležitejšia je ochrana osoby ako udržanie majetkov. A patrí sa, aby takto deti boli pod
poručníctvom dovtedy, kým sú mladšie ako zákonného veku, aj keď v prípade dcér, ako som
už spomenul, aj po dosiahnutí zákonného veku, pokým ich nevydajú.
§ 2. Napriek tomu musíme spomenúť, že keby si nešľachtický otec zobral druhú manželku
a začal márniť majetok zanechaný poručencom svojou predošlou manželkou, v takomto
prípade jeho poručníctvo zanikne a prejde na iného.
§ 3. Ale ak je otec šľachtic, potom (po smrti svojich synov) vykonáva starostlivosť
a poručníctvo nad svojimi vnukmi ako hlava rodiny. ...

Článok 114
O druhom, čiže takzvanom testamentárnom poručníctve

Druhé poručníctvo nazývame testamentárnym, lebo totiž zomierajúci otec vidiac, že

jeho synovia a dcéry sú slabého a nezákonného veku a príbuzného, ktorému by patrilo
poručníctvo, buď niet, alebo síce je, ale dychtí po krádeži jeho majetkov a z toho dôvodu by
bol podozrivým poručníkom: dá svojich synov a dcéry pod poručníctvo a do ochrany svojich
pokrvných príbuzných, alebo príbuzných zo ženskej vetvy, alebo dokonca priateľov.
§ 1. A takéto poručníctvo sa vzťahuje nielen na žijúcich, ale aj posmrtne narodených synov
a dcéry, a (ak mu len nezabránia otcovi príbuzní alebo manželka svojimi zákonnými
a oprávnenými námietkami alebo závet menuje za poručníkov také osoby, ktoré podľa našich
obyčají zvykneme umiestňovať pod poručníctvo) má vždy miesto a právnu silu.

Článok 115
O treťom, čiže nariadenom poručníctve

Tretie poručníctvo nazývame nariadeným, lebo ho nariaďuje panovník, a preto ho

voláme aj vladárskym či ochranným poručníctvom.
§ 1. A toto sa uplatňuje vtedy, keď sa skončí a chýba zákonné, ako aj testamentárne
poručníctvo, čiže keď otec zomrel bez závetu a nezanechal po sebe ani pokrvných ani iných
príbuzných, ktorí by poručníctvo mohli vykonávať.
§ 2. Určenie poručníka je vecou panovníka a vrchnosti: nakoľko v tom prípade, keď
príbuzní, ktorí by z dôvodu moci danej im dedením majetkov boli povinní prevziať bremeno
poručníctva, všetci vymreli, takéto dedičské právo prejde na panovníka, ktorý ako zákonný
a skutočný nástupca a ochranca takýchto sirôt a poručencov sa okamžite zvykne postarať
o ich poručníctvo z titulu svojej vlády, na ktorú sa podujal, je povinný im skutočne pomôcť.
§ 3. A v tejto veci musíme vedieť, že samotní naši vládcovia, vidiac skutočný stav vecí, si
musia sirotám a poručencom vyhliadnuť a vymenovať takých poručníkov, o ktorých vedia, že
nebažia po ich majetkoch a pozemkových právach a žijú v tej istej župe, kde majú aj siroty
osobné bydlisko a v prípade ktorých sa netreba obávať, že scudzia alebo premárnia majetky
poručencov.
...
§ 5. Lebo ak spravujú majetky zle, musia poručníci sirotám po dosiahnutí zákonného veku,
nahradiť škodu; a toto nie sú povinní splniť len nariadení, ale aj zákonní a testamentárni
poručníci. ...

79
 Článok 116
V akom poradí nasledujú v poručníctve príbuzní z mužskej vetvy a v akom z ženskej
vetvy

Ale aby sme mali jasno o prednesených veciach, musíme vedieť, že bremeno
poručníctva nasleduje a dodržiava rovnaké poradie ako dedenie majetkov alebo prechod
pozemkových práv: preto teda, ak niet testamentárnych poručníkov, potom poručníctvo nad
poručencami prejde na pokrvných a iných príbuzných zomrelého, na ktorých by totiž
v prípade prerušenia jeho semena mali prejsť jeho majetky.
§ 1. A príbuzenstvo zvyklo byť v dvoch vetvách, totiž v mužskej a ženskej. Teda príbuzní
pochádzajúci z mužskej vetvy (ktorých nazývame aj „agnáti“) vždy predbehnú pokrvných
príbuzných a príbuzných pochádzajúcich z ženskej vetvy (ktorých voláme aj „kognáti“) a títo
príbuzní z ženskej vetvy sa nedostanú k výkonu poručníctva inak, len vtedy, keď príbuzní
z mužskej vetvy, čiže agnáti úplne vymrú. ...
...
Článok 118
Čo znamená „agnatio“ a „cognatio“, čiže „agnát“ a „kognát“?

A tu musíme v krátkosti povedať, že názov príbuzenstva: „agnatio“ nie je prirodzený,

ale pochádza z rímskeho práva; a rímske právo ho vynašlo na odlíšenie prirodzeného
príbuzenstva, aby tým zvýraznilo rozdiel medzi pôvodom mužov a žien.
§ 1. Z toho vyplýva, že všetci tí, ktorí sú „agnáti“, sú raz a navždy aj „kognátmi“, ale nie
naopak. Lebo „agnatio“ je druhom „cognatia“, a „cognatio“ je všeobecný názov, ktorý sa
vzťahuje na mužov i na ženy, aj keď „agnatio“ (ako som už bol spomínal) na tomto mieste
znamená len príbuzných z mužskej vetvy a „cognatio“ z ženskej vetvy.
...
Článok 123
O tom, že poručníci sú povinní verne vykonávať poručnícky úrad a koľkými spôsobmi
sa vystavujú do podozrenia?

Ďalej si musíme dobre uvedomiť, že úradom a povinnosťou poručníkov je verne

a čestne vykonávať poručníctvo nad poručencami.
§ 1. Lebo inak, ak sa dokáže, že sú podozriví a poručníctvo vykonávali neverne
a zlomyseľne, nestačí ich len pozbaviť úradu a spravovania poručníctva, ale okrem toho, ak
ich podozrievajú a usvedčia z poškodenia majetku a hmotných príjmov poručencov, je
potrebné ich odsúdiť, aby v prospech poručencov vrátili dvojnásobok.
§ 2. A ak sa ukáže, že konali nesprávne a neverne voči osobám poručencov alebo vo veci
začatého súdneho sporu o ich pozemkových právach: následkom toho musí byť večná strata
cti. Okrem toho je potrebné (ako som už bol spomenul) ich donútiť na úhradu dvojnásobku
takto spôsobenej škody. ...
...
Článok 126
O tom, že poručníci môžu konať vo všetkých veciach svojich poručencov

Ďalej nesmieme zabúdať ani na to, že nakoľko existujú tri druhy poručníkov, totiž
zákonní, testamentárni a nariadení, všetci musia súdu predložiť evidentný dôkaz o svojom
poručníctve.
§ 1. A keď ho predložili a dokázali, že oni sú poručníkmi, môžu na základe listín o veku
dovtedy, pokým siroty a poručenci nedosiahnu zákonný vek, konať v ich veciach, sporoch

80
a súdnych sporoch a iných veciach každého druhu tak pred riadnymi súdmi krajiny, ako aj
inde, a vybavovať ich podľa ich vlastného poriadku.
§ 2. A poručenci samotní bez ich vedomia a súhlasu (do dosiahnutia zákonného veku) si
nemôžu zvoliť obhajcu a pokým sú v detskom veku, nemôžu ani vykonať žiadne priznanie.
A keby si medzičasom zvolili obhajcu alebo vykonali priznania, tieto by v skutočnosti nemali
žiadnu právnu silu.

Článok 127
O zisťovaní veku poručencov a o listinách o veku

A vek poručencov zvykli zistiť, vypočítať a prejednať riadni sudcovia krajiny alebo
ich protonotári, alebo vierohodné miesta, čiže kapituly a konventy.
§ 1. A takéto zistenie (iba ak bola o ňom spísaná listina o veku) je pred každým súdom
hodnoverné. A poručníci môžu z moci takýchto listín o veku vždy podávať v mene sirôt
žalobu a podávať námietky a môžu tiež odpovedať na námietky a veci prednesené v súdnom
procese. ...

Citované podľa: ŠTENPIEN, E.: Tripartitum. Žilina: Eurokodex, 2008, s. 53-56, 74, 120, 122-123,
150-155, 157-158, 160.

OTÁZKY A ÚLOHY

1. Na základe uvedených úryvkov prameňov rímskeho a stredovekého uhorského práva:

a) zhodnoťte rozsah, v akom bolo stredoveké uhorské právo ovplyvnené myšlienkami
a konceptmi rímskeho práva,
b) identifikujte jednotlivé inštitúty súkromného práva, ktoré upravujú uvedené úryvky
z prameňov rímskeho a stredovekého uhorského práva,
c) jednotlivé inštitúty súkromného práva navzájom porovnajte a určite do akej miery
stredoveké uhorské právo v rámci procesu romanizácie práva prevzalo rímskoprávne
inštitúty a naopak do akej miery si zachovalo svoje domáce osobitosti. Svoje tvrdenia
odôvodnite za použitia konkrétnych pasáží z citovaných prameňov práva.

81
 Corpus Iuris Canonici – Decretum Gratiani
(Taliansko, Bologna, cca. 1139)

Causa XXIX.

GRATIANUS. Akejsi žene, šľachtičnej, bolo oznámené, že ju syn akéhosi šľachtica žiada za
manželku: ona dala súhlas. Avšak akýsi iný (muž), nízkeho, dokonca otrockého postavenia,
ponúkol pod jeho menom seba samého a prijal túto (ženu) za manželku. Onen, ktorý ju pre
seba chcel skôr, napokon príde a žiada ju za manželku. Ona si sťažuje, že bola podvedená
a usiluje sa o spojenie s prvým. (Otázka I.) Po prvé, vzniká otázka, či medzi nimi (t.j. medzi
ženou a otrokom) vzniklo manželstvo? (Otázka II.) Po druhé, ak sa žena najskôr domnievala,
že ten (muž) je slobodný a potom zistí, že je otrokom, či je dovolené sa okamžite od neho
odlúčiť?

QUESTIO I.

GRATIANUS. Že potom manželstvo medzi nimi vznikne, dokáže sa týmto spôsobom. Sobáš
alebo manželstvo je spojenie muža a ženy, zahrňujúce nedeliteľné spoločenstvo života. Item,
manželstvo vzniká súhlasom oboch (snúbencov).
Teda: Pretože títo boli spojení, aby zachovávali nedeliteľné spoločenstvo života, pretože
obaja vyslovili súhlas s druhým, je nutné ich nazývať manželmi.
§ 1. Na tieto (dôvody) sa (však) odpovedá takto: Súhlas je zhoda dvoch či niekoľkých
(ľudí) na (jednom a) tom istom. Ten však, kto sa mýli, nezhoduje sa, teda nesúhlasí, to je, že
spolu s druhými sa nezhoduje. Tá (žena) sa však zmýlila: teda nesúhlasila, a preto ju nemožno
nazývať manželkou, pretože tu nedošlo k súhlasu obidvoch a bez neho žiadne manželstvo
nemôže vzniknúť...
§ 2. K tomu: Nie každý omyl (však) nepripúšťa súhlas;...Pravdou je, že nie každý omyl
vylučuje súhlas: ale niečo iné je omyl v osobe (error personae), niečo iné omyl v majetku
(error fortunae), niečo iné omyl v právnom postavení (error condicionis), iné omyl vo
vlastnostiach (error qualitatis). Omyl v osobe nastáva vtedy, keď tento (muž) je považovaný
za Vergília a on je to Platón. Omyl v majetku vtedy, keď chudobný sa pokladá za bohatého či
naopak. Omyl v právnom postavení vtedy, keď ten, kto je otrokom, sa pokladá za slobodného.
Omyl vo vlastnostiach vtedy, keď zlý sa pokladá za dobrého. Omyl v majetku a vo
vlastnostiach manželský súhlas nevylučuje. Omyl v osobe a právnom postavení však
manželský súhlas nepripúšťa.

Codex Iuris Canonici, Canon 1083. (cca. koniec 16. storočia)

§ 1. Omyl v osobe robí manželstvo neplatným.

§ 2. Omyl vo vlastnosti osoby, i keď dal podnet k zmluve (ku kontraktu), robí manželstvo
neplatným iba:
1-o. Ak sa omyl vo vlastnosti mení na omyl v osobe.
2-o. Ak slobodná osoba uzatvorí manželstvo s osobou, ktorú pokladá za slobodnú, zatiaľ čo
ona je otrokom v pravom zmysle slova.

Citované podľa: BEŇA, J.: Pramene k dejinám práva. Stredovek. Bratislava: VO PraF UK, 2007, s.
206-208.

82
 Tridentský koncil
(Prvý všeobecný snem katolíckej cirkvi v rokoch 1545-1563, reagujúci na reformačné hnutie)

Sessio XXIV.
NÁUKA O SVIATOSTI MANŽELSTVA
Sviatosť manželstva

Kánon I.
Nech je zatratený, kto povie, že manželstvo nie je skutočne a naozaj jednou zo
siedmich evanjelických sviatostí založených Kristom.

Kánon II.
Nech je zatratený, kto povie, že kresťania môžu mať súčasne viac manželiek a že to
nie je žiadnym božským zákonom zakázané. ...

Kánon VI.
Nech je zatratený, kto povie, že platné a nekonzumované manželstvo sa nerozlučuje
slávnym sľubom rehoľným jedného z manželov. ...

Kánon X.
Nech je zatratený, kto povie, že manželskému stavu patrí prednosť pred stavom
panenstva a bezženstva. ...

Kánon XII.
Nech je zatratený, kto povie, že manželské spory nepatria pred cirkevného sudcu.

Výnos o náprave manželstva

Hoci sa nemá pochybovať... (svätý snem) nariadil, aby skôr ako sa manželstvo
uzavrie, bolo trikrát vyhlásené farárom príslušným pre snúbencov, v troch sviatočných dňoch
za sebou idúcich v kostole pri obrade omše, medzi kým sa manželstvo uzavrieť; keď boli tieto
ohlášky vykonané a nebola žiadna zákonná prekážka vznesená. nech sa prikročí ku sobášu
pred tvárou cirkvi, pri ktorom sa farár spýta muža aj ženy a vypočuje ich vzájomný súhlas
a povie: „Spájam vás do manželstva...“ alebo použije iné slová podľa obradu prijatého v tej či
onej provincii. Ak sa niekto pokúsi uzatvoriť manželstvo inak ako v prítomnosti farára alebo
iného kňaza určeného farárom alebo ordinárom a pred dvomi alebo tromi svedkami...
vyhlasuje svätý snem takéto uzatvorenie za neplatné a ničotné,... Nech má a starostlivo u seba
prechováva farár knihu, do ktorej zapisuje mená manželov a svedkov a deň a miesto
uzatvorenia manželstva... svätý snem nariaďuje všetkým ordinárom, aby sa postarali
o uverejnenie tohto výnosu medzi ľudom...

Citované podľa: BEŇA, J.: Pramene k dejinám práva. Stredovek. Bratislava: VO PraF UK, 2007, s.
261.

OTÁZKY A ÚLOHY

1. Charakterizujte Decretum Gratiani ako prameň práva z hľadiska jeho formy, obsahu
a záväznosti.
2. Zamyslite sa nad významom kanonistiky a kánonického práva rímskokatolíckej cirkvi
pre proces formovania kontinentálneho právneho systému v období stredoveku a novoveku.

83
 Prirodzenoprávna škola a prvá vlna kodifikácie práva

Jean-Jacques Rousseau: O spoločenskej zmluve

(Úryvok zo slovenského prekladu originálneho diela, vydaného v roku 1762)

Prvá kniha
II. KAPITOLA
O prvých spoločnostiach

Najstaršou a jedinou prirodzenou zo všetkých spoločností je rodina. Deti však ostávajú späté
s otcom len dovtedy, kým ho pre svoj život potrebujú. Len čo táto potreba zanikne, prirodzené
puto sa rozviaže. Deti sú zbavené povinnosti poslúchať otca, otec povinnosti starať sa o deti,
všetci sa stanú rovnako nezávislými. Ak ostávajú spojení, tak nie z prirodzenosti, ale
dobrovoľne a sama rodina sa udržiava iba dohodou.
Táto spoločná sloboda vyplýva z prirodzenosti človeka. Jeho prvým zákonom je dbať
na sebazáchovu, jeho prvými starosťami sú povinnosti voči sebe samému. Len čo dosiahne
vek rozumu, stáva sa svojím pánom a sám posudzuje prostriedky vhodné na sebazáchovu.
Rodina je teda prvým vzorom politických spoločností: hlava štátu je obrazom otca,
ľud obrazom detí, všetci sa rodia rovní a slobodní a svojej slobody sa vzdávajú iba pre vlastný
úžitok. Rozdiel spočíva v tom, že v rodine je otcova láska a starostlivosť deťmi odmeňovaná,
no v štáte jeho hlava takúto lásku k ľudu nemá a nahradila ju záľuba v panovaní. ...

VI. KAPITOLA
O spoločenskej zmluve

Predpokladám ľudí, ktorí dospeli k bodu, kde prekážky brániace im pretrvávať v prirodzenom
stave svojou vytrvalosťou prevážili nad silami, ktoré každý jednotlivec môže použiť na
udržanie sa v tomto stave. tento prvotný stav sa teda nemôže udržať a aby ľudský rod
nezahynul, musí zmeniť svoj spôsob života.
Keďže ľudia nemôžu splodiť nové sily, ale iba zjednocovať a usmerňovať existujúce,
nemajú na zachovanie iný prostriedok, ako utvoriť zlúčením taký súčet síl, ktorý by prevážil
nad odporom, jediným podnetom by sa dával do pohybu a zjednotene by pôsobil.
Takýto súčet síl sa môže zrodiť iba zo súčinnosti viacerých ľudí. Sila a sloboda sú
však pre každého človeka prvými nástrojmi sebazachovania – ako ich potom spojiť s inými
bez toho, aby si neuškodil a aby nezanedbal starostlivosť o seba samého? Tento problém,
ktorý ma privádza k vlastnej téme, sa dá vyjadrovať takto:
„Treba nájsť takú formu združenia, ktorá celou spoločnou silou bráni a ochraňuje
osobu a majetok každého združeného člena, a kde sa každý zjednocuje so všetkými, pričom
poslúcha iba seba samého a ostáva slobodný ako predtým.“ To je základný problém, ktorého
riešením je spoločenská zmluva.
Články tejto zmluvy sú natoľko určené povahou tohto aktu, že aj pri najmenšej zmene
by sa stali zbytočnými a neúčinnými, takže aj keď možno nikdy neboli formálne vyslovené,
sú všade rovnaké, všade mlčky prijímané a uznávané; to všetko až dovtedy, kým sa
spoločenská zmluva neporuší. Potom sa každý vracia k svojim prvým právam a berie si späť
svoju prirodzenú slobodu, strácajúc dohodnutú slobodu, pre ktorú sa tej prirodzenej vzdal.
Tieto články sa pri správnom pochopení redukujú na jediný, totiž že každý združený
člen sa úplne a so všetkými svojimi právami odovzdáva spoločenstvu. Pretože, po prvé, ak sa
každý odovzdáva úplne, je táto podmienka pre všetkých rovnaká a nikto nemá záujem sťažiť
ju ostatným.

84
 Navyše, keďže je odovzdanie sa bezvýhradné, je toto spojenie maximálne dokonalé
a nijaký združený člen sa nemôže ničoho domáhať: veď keby jednotlivcom ostali nejaké
práva, bol by každý v nejakom bode vlastným sudcom a čoskoro by ním chcel byť vo
všetkom, čo by pri absencii nejakého spoločného nadriadeného, ktorý by rozhodoval medzi
jednotlivcom a verejnosťou, viedlo k tomu, že prirodzený stav by pretrvával a združenie by sa
nevyhnutne stalo tyranským a zbytočným.
Napokon, keď sa každý odovzdáva všetkým, nedáva sa nikomu, a keď nijaký
združený člen nezískava nad druhým iné právo, než aké mu prenechal nad sebou, získavame
náhradu za všetky svoje straty a viac sily na zachovanie toho, čo máme.
Keď teda zo spoločenskej zmluvy vylúčime všetko nepodstatné, zistíme, že ju
vyjadrujú tieto slová: Každý z nás dáva svoju osobu a celú svoju silu dohromady pod
najvyššie riadenie všeobecnej vôle; a každého člena kolektívne prijímame ako neoddeliteľnú
časť celku.
Namiesto individuálnych osôb účastníkov zmluvy sa po tomto združujúcom akte
vytvorí morálne a kolektívne teleso, ktoré sa skladá z toľkých členov, koľko má
zhromaždenie hlasov, a samým týmto aktom získava zjednotenie, svoje spoločné ja, svoj život
a vôľu. Túto verejnú osobu, vytvorenú zjednotením všetkých, kedysi nazývali menom civitas
a dnes ju nazývajú republikou alebo politickým telesom, ktoré je pasívne, suverénom, keď je
aktívne a mocnosťou, keď ho porovnávajú s podobnými telesami. Združení členovia
kolektívne prijímajú meno ľud, jednotlivo sú ako účastníci na zvrchovanej moci občanmi
a ako podrobení zákonom štátu sú poddanými. Tieto výrazy s však často zmiešavajú
a zamieňajú; stačí, ak ich budeme vedieť rozpoznávať v ich najpresnejšom použití. ...

VIII. KAPITOLA
O občianskom stave

Tento prechod od prírodného stavu k občianskemu človeka pozoruhodne mení nahradením

inštinktu spravodlivosťou v jeho konaní a poskytnutím dovtedy nepoznanej morálky jeho
činom. A6 po tom, čo v človeku, ktorý dovtedy hľadel iba na seba samého, fyzický popud
ustúpi hlasu povinnosti a žiadostivosť právu, je nútený konať podľa iných princípov a pred
požiadavkami svojich sklonov uprednostniť rady rozumu. V tomto stave sa síce zbavuje
mnohých výhod, čo dostal od prírody, no vynahrádza si to inými veľkými výhodami. Jeho
schopnosti sa cvičia a rozvíjajú, jeho myšlienky sa rozširujú, jeho city sa zušľachťujú, celá
jeho duša sa pozdvihuje, takže keby mu táto nová situácia neprinášala zneužitia, čo ho často
degradujú až pod východiskový stav, musel by ustavične blahorečiť šťastnému okamihu, keď
a odtiaľ navždy vytrhol a z hlúpeho a obmedzeného zvieraťa sa premenil na rozumnú bytosť,
na človeka.
Zredukujme celú túto úvahu na ľahko porovnateľné výrazy. Spoločenskou zmluvou
človek stráca svoju prirodzenú slobodu a neobmedzené právo na všetko, čo ho láka a čo môže
dosiahnuť. Získava však občiansku slobodu a vlastníctvo všetkého, čo má. Aby sme sa pri
týchto náhradách nepomýlili, musíme prirodzenú slobodu, ktorá je obmedzená iba silami
jednotlivca, dobre odlíšiť od občianskej slobody, ktorá je obmedzená všeobecnou vôľou,
a tiež držbu, ktorá vychádza iba zo sily alebo z práva prvého okupanta, od vlastníctva, ktoré
sa zakladá iba na pozitívnom práve.
K uvedeným výhodám občianskeho stavu by sme mohli ešte pridať morálnu slobodu,
ktorá jediná robí človeka skutočným pánom seba samého, pretože popud vychádzajúci iba zo
žiadostivosti je otroctvom a poslúchanie zákona, čo sme si sami predpísali, je slobodou. ...

Citované podľa: ROUSSEAU, J.-J.: O spoločenskej zmluve. Bratislava: Kalligram, 2010, s. 27-28,
37-39, 42-43.

85
 Rakúsky Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811
(nem. Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch)

ÚVOD
O občianskych zákonoch vôbec

Pojem občianskeho práva

§1
Súhrn zákonov, ktoré upravujú vzájomné súkromné práva a povinnosti obyvateľov
v štáte, tvoria jeho občianske právo.

§2
Neznalosť zákona neospravedlňuje, len čo bol zákon riadne vyhlásený.
...
Dosah zákona

§5
Zákony nepôsobia spätne; nepôsobia teda ani na úkony, ktoré sa uskutočnili skôr, ani
na práva, ktoré boli nadobudnuté skôr.
...
Výklad zákona

§7
Ak právny prípad nemožno rozhodnúť ani podľa slov ani podľa prirodzeného zmyslu
zákona, je potrebné brať zreteľ na podobné prípady v zákone určite rozhodnuté a na dôvody
iných, s ním príbuzných zákonov. Ak je právny prípad i potom pochybný, musí byť
rozhodnutý so zreteľom na starostlivo zhrnuté a zrelo uvážené okolnosti podľa prirodzených
právnych zásad.
...
Iné druhy predpisov, ako:

c) sudcovské výroky

§ 12
Opatrenie urobené v jednotlivých prípadoch a sudcovské rozsudky vydané
v jednotlivých právnych sporoch nemajú nikdy silu zákona; nemožno ich vzťahovať na iné
prípady alebo na iné osoby.
...

DIEL PRVÝ
O osobnom práve

HLAVA PRVÁ
O právach, ktoré sa týkajú osobných vlastností a pomerov

I. Z povahy osobnosti

86
 Práva vrodené

§ 16
Každý človek má vrodené, už rozumom poznateľné práva a treba ho teda považovať
za osobu. Otroctvo a nevoľníctvo a výkon moci k nim smerujúci, nie sú v týchto krajinách
prípustné.
...
Vymáhanie práv

§ 19
Každému, kto sa cíti ukrátený vo svojom práve, je zaručené, aby svoju sťažnosť podal
na úrad ustanovený zákonom. Kto však nedbá na úrad a koná svojpomocne alebo kto prekročí
medze nutnej obrany, je za to zodpovedný.
...
IV. Zo statusu právnickej osoby

§ 26
Vzájomné práva členov dovolenej spoločnosti sa určujú zmluvou alebo účelom
a osobitnými pre ne vydanými predpismi. V porovnaní s inými osobami majú dovolené
spoločnosti spravidla rovnaké práva ako osoby individuálne (fyzické). Nedovolené
spoločnosti ako také nemajú práva ani vo vzťahu k členom, ani vo vzťahu k iným osobám
a nie sú spôsobilé nadobúdať práva. Nedovolené spoločnosti sú však tie, ktoré sú politickými
zákonmi osobitne zakázané alebo sa zrejme priečia bezpečnosti, verejnému poriadku alebo
dobrým mravom.
...

HLAVA DRUHÁ
O práve manželskom

Pojem manželstvo

§ 44
Rodinné vzťahy sa zakladajú manželskou zmluvou. Manželskou zmluvou prejavujú
dve osoby rozličného pohlavia zákonným spôsobom svoju vôľu žiť v nerozlučnom
spoločenstve, plodiť deti, vychovávať ich a poskytovať si navzájom pomoc.

Pravidlo o spôsobilosti uzavrieť manželstvo

§ 47
Manželskú zmluvu môže uzavrieť každý, pokiaľ mu v tom nebráni zákonná prekážka.

PREKÁŽKY MANŽELSTVA
I. Chýbajúci súhlas

a) Pre nedostatok schopností dať súhlas

§ 48
Zúriví, šialení, hlúpi a nedospelí nie sú schopní uzavrieť platnú manželskú zmluvu.
...

87
 b) Pre nedostatok skutočného súhlasu

§ 55
Súhlas k uzavretiu manželstva nie je právoplatný, ako bol vynútený dôvodnou bázňou
(obavou). Či bázeň bola dôvodná, posúdi sa podľa toho, aké veľké a pravdepodobné bolo
nebezpečenstvo a akej telesnej a duševnej povahy je ten, komu bolo vyhrážané.

§ 56
Privolenie (súhlas) je neplatné tiež v prípade, ak ho dala osoba unesená, dokiaľ jej
nebola vrátená sloboda.

§ 57
Omyl robí privolenie k manželstvu neplatným jedine vtedy, ak nastal u osoby
budúceho manžela.

§ 58
Ak manžel po sobáši zistí, že jeho manželka je už tehotná s iným, môže sa, ak nejde
o prípad, o ktorom ustanovuje § 121, domáhať, aby manželstvo bolo vyhlásené za neplatné.

§ 59
Všetky ostatné omyly manželov, ako aj ich sklamané očakávania, vymienené,
predpokladané alebo i dohovorené (očakávania), nebránia platnosti zmluvy.
...
Slávnostné vyhlásenie súhlasu

§ 75
Slávnostné vyhlásenie súhlasu musí sa uskutočniť pred riadnym duchovným správcom
niektorého zo snúbencov, nech sa podľa toho, o aké náboženstvo ide, nazýva farár, pastor
alebo akokoľvek inak, alebo pred jeho zástupcom a za prítomnosti dvoch svedkov.
...
§ 80
Aby bol trvalý dôkaz, že manželská zmluva bola uzatvorená, sú farári povinní
vlastnou rukou ju zapísať do knihy sobášov, osobitne na to určenú. ...
...
DIEL DRUHÝ
O práve k veciam

ODDIEL PRVÝ
Práva k veciam

HLAVA DRUHÁ
O vlastníckom práve

Vlastníctvo v zmysle objektívnom

§ 353
Všetko, čo niekomu patrí, všetky jeho veci hmotné i nehmotné, sú jeho vlastníctvom.

Vlastníctvo v zmysle subjektívnom

88
 § 354
Vlastníctvo posudzované ako právo, je oprávnenie voľne nakladať s podstatou veci
a s jej úžitkami a každého iného z toho vylúčiť.
...
Práva vlastníka

§ 362
Na základe práva nakladať voľne so svojím vlastníctvom, môže úplný vlastník
spravidla svoje veci ľubovoľne užívať alebo ich nechať bez úžitku, môže ich zničiť, celkom
alebo čiastočne previesť na iné osoby alebo sa ich bezpodmienečne vzdať, to jest ich opustiť.
...
HLAVA DEVIATA
O prejavení poslednej vôle vôbec a o závetoch osobitne

Príčiny nespôsobilosti vyhlásiť poslednú vôľu:

6. ťažký kriminálny trest;

§ 574
Zločinec, ktorý bol odsúdený k trestu smrti, nemôže odo dňa, kedy mu bol rozsudok
ohlásený, ak však bol odsúdený k trestu najťažšieho alebo ťažkého žalára, tak pokiaľ jeho
trest trvá, učiniť platné vyhlásenie poslednej vôle.
...
ODDIEL DRUHÝ
O osobných právach k veciam

HLAVA SEDEMNÁSTA
O zmluvách a právnych úkonoch vôbec

3. Možný a dovolený obsah.

§ 879
Okrem zmlúv uvedených na príslušnom mieste sú neplatné najmä tieto zmluvy:
1. ak si niekto niečo vymieni za dojednanie manželskej zmluvy,
2. ak ránhojič alebo ktorýkoľvek lekár si dá od chorého niečo sľúbiť za prevzatie
liečenia,
3. ak si právny zástupca za prevzatie sporu vymieni určitú odmenu alebo na seba
prevedie spornú vec jemu zverenú,
4. ak sa scudzí dedičstvo alebo odkaz, ktoré sa očakávajú od tretej osoby ešte za jej
života.
...
Výkladové pravidlá pri zmluvách

§ 914
Pri výklade zmlúv netrvá sa na doslovnom znení výrazu, ale zistí sa úmysel strán
a zmluve sa rozumie tak, ako si to vyžaduje zvyklosť poctivého obchodu.

Citované podľa: BEŇA, J.: Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava: VO PraF UK, 2009, s.
319-329, 355-357; OBECNÝ ZÁKONÍK OBČANSKÝ ze dne 1. června 1811 ve znění předpisů jej
měnících a doplňujících ke dni 1.1.1925, Systém ASPI – stav k 2.6.2015 do čiastky 36/2015 Z. z.

89
 Francúzsky občiansky zákonník z roku 1804
(franc. Code Civil des Française)

ÚVODNÝ TITUL
Všeobecne o uverejňovaní, účinkoch a použití zákonov

Článok 2
Zákon pôsobí len do budúcnosti, vôbec neúčinkuje spätne.
...
Článok 4
Pre odoprenie spravodlivosti môže byť stíhaný sudca, ktorý odmietne súdiť pod
zámienkou, že zákon mlčí, že je nezrozumiteľný alebo nedostatočný.

Článok 5
Sudcom je zakázané rozhodovať v záležitostiach, ktoré im boli predložené
k rozhodnutiu, výrokom všeobecným a normatívnym.
...
KNIHA I.
O osobách

TITUL I.
O užívaní občianskych práv a o odňatí týchto práv
...
KAPITOLA II.
O odňatí občianskych práv
...
DIEL II.
O odňatí občianskych práv v dôsledku súdneho konania

Článok 22
Odsúdenie na trest, ktorého účinok spočíva v odňatí akejkoľvek účasti odsúdeného na
nižšie uvedených občianskych právach, má za následok občiansku smrť.

Článok 23
Odsúdenie na fyzickú smrť (trest smrti) má za následok občiansku smrť.
...
TITUL V.
O manželstve

KAPITOLA I.
O kvalitách a podmienkach nevyhnutných na uzavretie manželstva

Článok 144
Muž pred dosiahnutím úplného veku 18. rokov a žena do dosiahnutia úplných 15. rokov veku
nemôžu uzatvoriť manželstvo.
...
Článok 146
Nie je manželstvo, ak nie je súhlas.

90
 Článok 147
Nemožno uzavrieť druhé manželstvo pred zrušením prvého manželstva.

Článok 148
Syn, ktorý nedosiahol vek 25 rokov, dcéra, ktorá nedosiahla 21 rokov, nemôžu uzavrieť
manželstvo bez súhlasu ich otca a matky: v prípade rôznosti názorov je dostatočný súhlas
otca.
...
Článok 165
Manželstvo sa uzatvára verejne pred občianskym úradníkom, podľa bydliska jednej z oboch
strán.
...
Článok 195
Verejné uznanie osôb za manželov (t.j. cirkevný sobáš) nemôže oslobodiť tieto osoby,
vzájomne sa odvolávajúce na toto uznanie, od preukázania sobášneho listu o uzavretí sobáša
pred úradnou osobou, ktorá vedie občiansku matriku.

KNIHA II.
O vlastníctve a rôznych úpravách vlastníctva

TITUL II.
O vlastníctve

Článok 544
Vlastníctvo je právo užívať veci a nakladať s nimi spôsobom čo najabsolútnejším,
pokiaľ nejde o spôsob zakázaný zákonmi alebo nariadeniami.

(Čl. 17 Deklarácie práv človeka a občana z 26. augusta 1789: „Vlastníctvo je

nedotknuteľným a posvätným právom; nikto ho nemôže byť zbavený, ibaže by to zrejme
vyžadoval verejný záujem v zákone ustanovený a pod podmienkou spravodlivého
a predbežného odškodnenia.“)
...
TITUL III.
O práve k cudzej veci, užívaní a požívaní

KAPITOLA I.
O Uzusfrukte
(t.j. o používaní veci spojenom s právom na nadobúdanie plodov, ktoré z nej pochádzajú)
...
DIEL III.
O spôsobe ukončenia uzusfruktu

Článok 619
Uzusfrukt, ktorý nie je priznaný konkrétnej osobe, trvá iba po dobu tridsiatich rokov.
...
KNIHA III.
O spôsoboch nadobúdania vlastníctva
...
TITUL II.
O darovaní medzi živými a o závetoch

91
...
KAPITOLA II.
O spôsobilosti disponovať alebo nadobúdať darovaním medzi živými alebo závetom

Článok 910
Disponovanie medzi živými alebo závetom v prospech špitálov, chudobných v rámci
obce (komúny) alebo ustanovizní poskytujúcich verejné služby nemá právny účinok, pokiaľ
nie je schválené nariadením vlády.
...
KAPITOLA III.
O splnení záväzkov
...
TITUL III.
O zmluvách alebo bežných záväzkoch vo všeobecnosti
...
DIEL V.
O interpretácii zmlúv

Článok 1159
Čokoľvek je neurčité (nejasné), musí sa vykladať v súlade so zvyklosťami krajiny,
v ktorej bola zmluva uzatvorená.
...
KAPITOLA IV.
O rôznych druhoch záväzkov

DIEL I.
O podmienených záväzkoch

§ 1 O podmienkach vo všeobecnosti a o ich rôznych druhoch

Článok 1172
Každá podmienka, ktorá je nesplniteľná, alebo odporuje dobrým mravom, alebo je
zakázaná zákonom, je absolútne neplatná a spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvného
dojednania, ktoré je od nej závislé.

Citované podľa: BEŇA, J.: Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava: VO PraF UK, 2009, s.
127, 294, 296, 305.

Preložené z originálu: The Code Napoleon or, The French Civil Code. London: Printed for Charles
Hunter, Law Bookseller, Bell-Yard, Lincoln´s Inn, 1824, s. 172, 248, 314, 319.

OTÁZKY A ÚLOHY

1. Na ustanoveniach rakúskeho a francúzskeho občianskeho zákonníka demonštrujte ich

filozofické ukotvenie v učení prirodzenoprávnej školy.
2. Na základe ustanovení rakúskeho a francúzskeho občianskeho zákonníka o uzatváraní
manželstva sa zamyslite, do akej miery boli kodifikácie občianskeho práva 1.
generácie ovplyvnené kánonickým právom a učením rímskokatolíckej cirkvi
o sviatosti manželstva. K sformulovaniu odpovede použite aj predchádzajúce
dokumenty o kánonickom práve.

92
 Historická právna škola a druhá vlna kodifikácie

Nemecký Občiansky zákonník z roku 1896

(nem. Bürgerliches Gesetzbuch)

KNIHA PRVÁ
Všeobecné princípy
...
TRETÍ DIEL
Právne úkony
...
DRUHÝ TITUL
Prejav vôle

§ 133
Pri výklade prejavu vôle sa prihliada na skutočný úmysel bez ohľadu na doslovné
znenie použitých výrazov.
...
§ 138
Právny úkon, ktorý odporuje dobrým mravom, je neplatný.
Neplatný je tiež právny úkon, pomocou ktorého osoba ťažiaca z ťažkostí,
nerozvážnosti alebo neskúsenosti iného, zabezpečila výmenou za protiplnenie sebe alebo
tretej osobe prísľub alebo poskytnutie peňažného zvýhodnenia, ktoré presahuje hodnotu
protiplnenia v takom rozsahu, že s ohľadom na okolnosti je nepomer zjavný.

TRETÍ TITUL
Zmluva

§ 157
Zmluvy sa vykladajú v súlade s požiadavkami dobrej viery, berúc pri tom do úvahy
bežné zvyklosti.

KNIHA DRUHÁ
Záväzkové právo

PRVÝ DIEL
Rozsah záväzkov

PRVÝ TITUL
Záväzok poskytnúť plnenie

§ 242
Dlžník je povinný poskytnúť plnenie v súlade s požiadavkami dobrej viery, berúc
pritom do úvahy bežné zvyklosti.

KNIHA TRETIA
Vecné právo
...

93
 TRETÍ DIEL
Vlastníctvo

PRVÝ TITUL
Rozsah vlastníctva

§ 903
Vlastník veci môže, pokiaľ mu to zákon alebo práva tretích osôb umožňujú,
ľubovoľne s vecou nakladať a vylúčiť akékoľvek zásahy iných do tohto stavu.

§ 904
Vlastník veci nie je oprávnený zamedziť zásahu inej osoby smerom k jeho veci ak je
tento zásah nevyhnutný v záujme odvrátenia hroziaceho nebezpečenstva a hroziaca škoda je
neúmerne väčšia v porovnaní so škodou spôsobenou vlastníkovi prostredníctvom zásahu do
jeho práv. Vlastník môže požadovať náhradu za škodu, ktorá mu bola spôsobená.

§ 905
Právo vlastníka pozemku sa vzťahuje na priestor nad zemským povrchom a na
nerastné zdroje nachádzajúce sa pod zemským povrchom. Avšak vlastník nemôže zakázať
taký zásah, ktorý sa nachádza vo výške alebo hĺbke, v ktorej už nemá záujem na takomto
zákaze.

Preložené z originálu: WANG, CH. H.: The German Civil Code. Translated and Annotated, with an
Historical Introduction and Appendices. London: Stevens and Sons, Limited, 1907, s. 30-31, 35, 55,
201-202.

94
 Švajčiarsky Občiansky zákonník z roku 1907
(nem. Zivilgesetzbuch)

ÚVOD

§1
Tento zákonník sa vzťahuje na všetky právne otázky, pre ktoré obsahuje ustanovenie
o ich náležitostiach alebo ich výklade. Ak zo zákona nemožno vyvodiť žiaden príkaz, sudca
potom musí vyniesť rozsudok v súlade s obyčajovým právom, a v prípade, že to nie je možné,
v súlade s pravidlom, ktoré by prijal keby bol zákonodarcom. V takomto prípade by sa mal
riadiť uznávanými zásadami a zvyklosťami.

§2
Pri výkone svojich subjektívnych práv a povinností musí každý konať v dobrej viere.
Zjavné zneužitie subjektívneho práva nenachádza v právnom poriadku žiadnu
ochranu.

§3
Existencia dobrej viery osoby sa predpokladá všade, kde na ňu zákon viaže právne
následky. Ktokoľvek, kto vzhľadom na okolnosti nemôže konať so starostlivosťou, ktorá sa
od neho vyžaduje, nie je oprávnený dovolávať sa dobrej viery.

§4
Kde zákon odkazuje sudcu na jeho voľnú úvahu alebo odhadnutie okolností, alebo na
dostatočné dôvody, musí sudca rozhodnúť v súlade s právom a spravodlivosťou.
...
TRETIA ČASŤ
Dedičské právo
...
ŠIESTY DIEL
Neplatnosť a obmedzenie dispozičných oprávnení

§ 519
Úkon disponovania s majetkom pre prípad smrti (mortis causa) bude na základe
vznesenej žaloby vyhlásený za neplatný:
1. ak bol uskutočnený v čase, keď poručiteľ nemal spôsobilosť na spísanie testamentu,
2. ak vyplýva z vadného prejavu vôle,
3. ak je jeho podstata alebo k nemu pripojená podmienka nemorálna alebo nezákonná.
Žalobu o určenie neplatnosti môže vzniesť ktokoľvek, kto ako dedič alebo legatár má
v danej veci záujem na tom, aby bol úkon disponovania s majetkom pre prípad smrti
vyhlásený za neplatný.

ŠTVRTÁ ČASŤ
Vecné právo

PRVÝ ODDIEL
Vlastníctvo
...

95
 OSEMNÁSTY TITUL
Všeobecné ustanovenia

§ 641
Ktokoľvek je vlastníkom veci, môže s ňou ľubovoľne nakladať v medziach zákonných
ustanovení.
Vlastník má právo požadovať navrátenie veci od kohokoľvek, ktorý mu ju odňal,
a brániť sa proti akýmkoľvek protiprávnym zásahom, smerujúcim voči jeho veci.

§ 642
Ktokoľvek je vlastníkom veci, má vlastnícke právo aj ku príslušenstvu veci.
Príslušenstvom veci je všetko, čo patrí k jej podstate v súlade s bežnými miestnymi
zvyklosťami, a čo od nej nemôže byť oddelené bez jej zničenia, poškodenia alebo zmenenia.

§ 643
Ktokoľvek je vlastníkom veci, má vlastnícke právo aj ku prirodzeným plodom veci.
Prirodzené plody veci sú pravidelne sa opakujúce prírastky a zisk, ktoré sú získané
z veci v súlade s jej určeným využitím a bežnými zvyklosťami.
Až do oddelenia tvoria prirodzené plody veci jej príslušenstvo.

DEVÄTNÁSTY TITUL
Vlastníctvo pôdy

PRVÝ DIEL
Predmet, nadobudnutie a strata vlastníctva pôdy

§ 655
Pozemky podliehajú režimu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
Pozemkami v právnom zmysle sú:
1. nehnuteľnosti,
2. nezávislé a trvalé práva obsiahnuté v Katastri nehnuteľností,
3. bane.

§ 656
Zápis v Katastri nehnuteľností je nevyhnutný na nadobudnutie vlastníckeho práva
k pôde.
V prípade okupácie, dedenia, vyvlastnenia, exekúcie alebo súdneho príkazu nový
vlastník v tomto ohľade nadobúda vlastnícke právo ešte predtým, než sa tento zápis
uskutoční, no disponovať s pozemkom v rámci Katastra nehnuteľností môžem až po
uskutočnení tohto zápisu.

§ 657
Aby bola zmluva o prevode vlastníckeho práva záväzná, vyžaduje sa jej overenie
verejným orgánom. Pre úkony disponovania s majetkom pre prípad smrti (mortis causa)
a svadobnú zmluvu sa vyžadujú predpísané formy podľa dedičského práva a ustanovení
o majetku manželov.
...

96
 DVADSIATY TITUL
Hnuteľné veci

§ 713
Predmetom vlastníckeho práva k hnuteľným veciam sú tie hmotné predmety, ktoré sú
premiestniteľné vzhľadom na ich povahu, ako aj prírodné sily, ktoré je možné podriadiť
kontrole v právnom zmysle a nepatria štátu.

§ 714
Zmena držby v prospech nového vlastníka je podmienkou prevodu vlastníckeho práva
k hnuteľným veciam.
Ktokoľvek v dobrej viere prijal prevod hnuteľnej veci na seba sa stáva jej vlastníkom
aj keď prevodca nemá k hnuteľnej veci právo na jej scudzenie, a to od momentu, od kedy je
jeho držba hnuteľnej veci v súlade s predpismi o držbe chránená.

PIATA ČASŤ
Záväzkový kódex
(Publikovaná ako Federálny zákon z 30. marca 1911 o novelizácii Občianskeho zákonníka)

ODDIEL PRVÝ
Všeobecné ustanovenia

TITUL PRVÝ
Vznik záväzkov

DIEL PRVÝ
Záväzky vznikajúce zo zmlúv

Zmluvné podmienky

Článok 19
Určenie zmluvných podmienok

Zmluvné podmienky môžu byť slobodne určené v medziach zákona.

Ustanovenia zmluvy, ktoré sa odchyľujú od zákonom ustanovených podmienok, sú
prípustné iba v prípadoch, ak zákon nepredpisuje povinnú formu štylizácie textu alebo ak
odchýlka od zákonom ustanovených podmienok neodporuje verejnému záujmu, morálke
alebo právu na ochranu súkromia.

Článok 20
Absolútna neplatnosť zmluvy

Zmluva je neplatná, ak zmluvné podmienky nemožno splniť, sú nezákonné alebo

nemorálne.
Ak sa však vady vzťahujú iba na niektoré zmluvné podmienky, neplatné sú len tieto
zmluvné podmienky samy o sebe, pokiaľ nie je dôvod predpokladať, že zmluvu by bez nich
nebolo možné uzatvoriť.

97
Preložené z originálu: SHICK, R. P., WETHERILL, CH. (eds.): The Swiss Civil Code of December
10, 1907 (Effective January 1, 1912). Boston: The Boston Book Company, 1915, s. 1-2, 120, 151, 155,
170; Federal Act on the Amendment of the Swiss Civil Code (Part Five: The Code of Obligations)
of 30 March 1911), Status as of 1 January 2017. URL: https://www.admin.ch/opc/en/classified-
compilation/19110009/index.html

OTÁZKY A ÚLOHY

1. Na ustanoveniach nemeckého a švajčiarskeho občianskeho zákonníka demonštrujte ich

filozofické ukotvenie v učení historickej právnej školy.
2. Charakterizujte obyčajové právo ako štýlotvorný prameň nepísaného práva (t.j. vymedzte
definičné znaky, ktoré musí spĺňať) a na príklade vybraných ustanovení občianskych
zákonníkov 1. a 2. generácie uveďte akým spôsobom sa obyčajové právo uplatňuje
v právnych poriadkoch krajín patriacich do kontinentálneho právneho systému.
3. Charakterizujte vzťah všeobecných právnych princípov a právnych poriadkov krajín
patriacich do kontinentálneho právneho systému a na základe vybraných ustanovení
jednotlivých občianskych zákonníkov 1. a 2. generácie popíšte ich pôsobenie.
4. Aj za pomoci vybraných ustanovení jednotlivých občianskych zákonníkov popíšte špecifiká
vývoja najdôležitejších štýlotvorných inštitútov občianskeho práva s ohľadom na rozdiely
medzi kódexmi 1. a 2. generácie.

98
 Nordické právo

Guta Lag – zbierka gotlandského práva

(Ostrov Gotland v Baltskom mori, cca. 1220)

Guta Lag predstavuje zbierku obyčajového práva pôvodom germánskeho obyvateľstva

ostrova Gotland, ktorý sa nachádza v Baltskom mori pri juhovýchodnom pobreží
Švédska. Gotlanďania predstavovali relatívne uzatvorenú, prevažne roľnícku komunitu
s vlastnou kultúrou a jazykom, ktorá si veľmi dlho udržala svoju autonómiu
a samosprávu aj napriek susedstvu postupne silnejúceho Švédskeho kráľovstva. Svedčí
o tom najmä absencia akýchkoľvek zmienok o švédskom kráľovi či o štátnych
inštitúciách alebo švédskom provinčnom práve. O tom taktiež vypovedá samotná právna
zbierka, ktorá má formu tzv. „sudcovej knihy“ (rättsbok). Jej viac-menej selektívne
vyberaný obsah, opakujúce sa ustanovenia a nesystematické radenie matérie naznačuje,
že jej autorom alebo autormi boli zrejme osoby, ktoré síce boli v kontakte s právnou
praxou, no ktoré sa spoliehali len na svoju pamäť a skúsenosť. Napriek spätosti
Gotlanďanov s námorným obchodom a s Hanzovým zväzom nenachádzame v zbierke až
na malé výnimky ustanovenia o námornom a obchodnom práve. Tie sa totiž nachádzali
v osobitných prameňoch, ktoré existovali paralelne so zbierkou Guta Lag.

Kapitola 1
Tu sa začína právo Gotlanďanov a to najprv vraví toto
(Hier byrias lag guta ok segia so at fyrstum)

Toto je prvý začiatok nášho práva: že musíme odmietnuť pohanské spôsoby a prijať
kresťanstvo a veriť v jediného všemohúceho Boha, a modliť sa k nemu aby nám doprial úrodu
a mier, víťazstvo a zdravie. A že musíme udržiavať naše kresťanstvo a našu pravú vieru
a provinciu, v ktorej žijeme, a že musíme každý deň konať našimi skutkami a v našich
želaniach také veci, ktoré slúžia ku cti nášho Boha a ktoré nám najviac prinášajú osoh, tak na
tele i na duši.

Kapitola 4
O obetách
(Af blotan)

Ďalšou vecou teraz je, že obety sa prísne zakazujú všetkým ľuďom, spolu so všetkými
tými starými zvykmi, ktoré náležia k pohanstvu. Nikto sa nesmie modliť ani ku hájom, ani ku
dolinám alebo pohanským bohom, ani k posvätným miestam alebo starobylým miestam. Ak
bude niekto uznaný za vinného, a bude mu to preukázané a potvrdené svedkami, že vzýval
niečo takého s použitím jedla alebo nápojov v rozpore s kresťanskými zvykmi, potom musí
byť odsúdený k pokute troch mariek pre farníkov, ak títo vyhrajú spor. Každý je povinný
vzniesť žalobu v tejto veci a všetci sa musia na tom podieľať: kňaz i veriaci i farníci. Ak na
niekoho padne podozrenie, potom sa musí brániť prísahou šiestich mužov. Ak farníci spor
nevyhrajú a ten sa dostane pred členov ľudového zhromaždenia, potom sa musí opäť brániť
prísahou šiestich mužov alebo zaplatiť pokutu troch mariek ľudovému zhromaždeniu. Ak sa
spor dostane pred všeobecné ľudové zhromaždenie, potom musí zaplatiť pokutu dvanástich
mariek úradníkom, ak spor nevyhrá svojou obranou prísahou dvanástich mužov.

99
 Kapitola 7
O majetku mníchov
(Af munka aigum)

Ďalšou vecou je, že ak je niekto uznaný za vinného zo sťatia stromov v lese, ktorý
patrí mníchom, alebo zo zbúrania hraničných plotov alebo ich poškodenia alebo poškodenia
ich majetku, potom musí byť exkomunikovaný a musí zaplatiť pokutu dvakrát tak veľkú, než
musí zaplatiť jeden farmár druhému. A túto pokutu musí zaplatiť pred najbližším
nasledujúcim zhromaždením. Ak počká až do zhromaždenia, musí zaplatiť pokutu troch
mariek všeobecnému ľudovému zhromaždeniu a ešte musí zaplatiť pokutu aj im ako je to
ustanovené v zákone, hoci je to neskôr.
Ak sa bezdetný muž odovzdá kláštoru, ponechá si právomoc nad svojim majetkom;
nesmie ho ani predať, ani previesť počas svojho života. Keď zomrie, tretina ostane kláštoru,
no dve tretiny sa prinavrátia jeho príbuzným. Ak má deti, má právomoc nad jeho osobným
podielom. Ak si ktorýkoľvek laik želá prenechať majetok kláštoru alebo kostolu, potom môže
darovať desatinu svojho pozemkového majetku, no nie viac, pokiaľ to jeho príbuzní
nedovolia.

Kapitola 8
O osobných právach
(Af mannhelg)

Ďalšou vecou je, že jednotlivcove práva na mier a bezpečie sú platné počas všetkých
dní, ktoré sú označené ako „posvätné dni“, v čase od západu slnka v predvečer tohto dňa až
do úsvitu tretieho dňa. Štrnásť dní počas Vianoc sú dňami mieru a bezpečia; dni litánií a celý
Svätodušný týždeň. Ak zabiješ muža počas týchto období mieru a bezpečnosti, pokuta je tri
marky. Ak zraníš muža, pokuta je dvanásť öre. Ak muža udrieš palicou, alebo tupou stranou
sekery, pokuta je šesť öre. Ak niekoho násilne odvlečieš, alebo ho postrčíš alebo ho schytíš za
vlasy, alebo ho udrieš svojou päsťou, pokuta je tri öre, ak to bolo učinené v zlosti. Ak je do
veci zapletený otrok, pokuta nepresiahne tri öre, ak je mu spôsobené krvácanie. Pokutu treba
zaplatiť vždy tam, kde sa skutok stal a nie tam, kde páchateľ žije. Kňaz musí odoprieť
udelenie sviatostí a zatvorí dvere kostola pred všetkými, ktorí porušili posvätnosť Božiu,
pretože exkomunikácia vždy nasleduje pri porušení Sabatu. Kliatba musí byť následne
odvolaná okamžite potom, čo vinník zaplatí stanovenú pokutu a farníci to uznajú za vhodné.
Všetci sú povinní predniesť žalobu znejúcu na pokuty, a všetci sa majú na tom podieľať.
Farníci majú dostať tretinu z pokút, kostol tú ďalšiu a kňaz tiež tretinu, pokiaľ sa pokuty
neplatia všeobecnému ľudovému zhromaždeniu. Ale pokuty za porušenie Sabatu sa neplatia
všeobecnému ľudovému zhromaždeniu, pokiaľ nebol človek zabitý vnútri v kostole, kde
v takomto prípade je pokuta štyridsať mariek. Táto pokuta sa platí všeobecnému ľudovému
zhromaždeniu. Z toho dedinskému dekanovi patria tri marky za vyhlásenie exkomunikácie.
Všetky kostoly v provincii sú rovnako posvätné, ak je v nich zabitý muž. Avšak tri
cintoríny pri kostoloch sú v zákone považované za najposvätnejšie. Na týchto má mať
utečenec ochranu tak na pôde fary, ako aj na pôde cintorína. Je stanovená pokuta štyridsiatich
mariek ak je utečenec zabitý v tejto svätyni. Ale spomedzi ostatných pokút sa z tých, ktoré sú
menšie a z tých, ktoré sa platia všeobecnému ľudovému zhromaždeniu, platí farníkom tretina,
a kostolu druhá časť, a kňazovi ďalšia. Ak v kostole udrieš muža palicou alebo tupou stranou
sekery, alebo ho zraníš na cintoríne pri kostole, pokuta za to je šesť mariek. Ak udrieš muža
svojou päsťou alebo ak človeka postrčíš alebo ho schytíš za vlasy v kostole, alebo ak ho
udrieš na cintoríne pri kostole palicou, alebo tupou stranou sekery, pokuta je tri marky. Ak
udrieš muža svojou päsťou na cintoríne pri kostole, alebo ak muža schytíš za vlasy, pokuta je

100
dvanásť öre za porušenie Sabatu. Ten, ktorý znesvätil kostol je vždy zodpovedný za jeho
opätovné vysvätenie a za očistenie toho, čo sám spravil nečistým, zaplatením troch mariek.

Kapitola 9
O všeobecnej posvätnosti
(Af aldra manna friþi)

Teraz sú navyše dve ďalšie obdobia mieru a bezpečia, ktoré v prvom rade existujú aby
bolo dodržiavané jednotlivcovo právo na ochranu. V týchto prípadoch sa nevyhlasuje
exkomunikácia a neplatí sa pokuta biskupovi, pokiaľ nebol skutok vykonaný počas
posvätného dňa. Toto je všeobecná posvätnosť. Začína sa od štrnástich nocí po Veľkej noci
a piatich nocí po letnom slnovrate a trvá počas desiatich nocí a desiatich dní v každom
prípade; obe začínajú a končia s východom slnka. Ak zabiješ muža počas týchto období mieru
a bezpečia, pokuta pre všeobecné ľudové zhromaždenie je taký veľký wergeld, akého je
hoden ten, ktorého si zabil. Žiaden mierový kruh ťa neochráni skôr než zaplatíš pokutu. Ak
zraníš muža alebo ho udrieš počas týchto období mieru a bezpečia, pokuta je tri marky. Počas
týchto období mieru a bezpečia nemôže nikto zničiť iného dom alebo hraničný plot bez toho,
aby za to zodpovedal pokutou troch mariek.

Kapitola 15
O mužovom wergelde
(Af vereldi manna)

Ďalej sú teraz mužove wergeldy. Gotlandský muž musí odškodnený wergeldom troch
mariek v zlate, ak je zabitý. Všetci ostatní muži musia byť odškodnení desiatimi markami
striebra, s výnimkou wergeldu za otroka, ktorý musí byť štyri a pol morky v minciach. Ak sa
gotlandský muž ožení s negotlandskou ženou, jej plné odškodnenie wergeldom sa musí platiť
za ňu, ale s deťmi sa zaobchádza rovnakým spôsobom ako s otcovou rodinou vo veciach
odškodnenia. Ak sa negotlandský muž ožení s gotlandskou ženou, každý z nich si zachová
svoju vlastnú mieru odškodnenia wergeldom a s deťmi sa zaobchádza rovnakým spôsobom
ako s otcovou rodinou vo veciach odškodnenia.

Kapitola 21
Ak sa muž dopustí cudzoložstva
(Gierir mandr hor)

Ak sa muž dopustí cudzoložstva, musí zaplatiť tri marky zhromaždeniu a šesť mariek
žalobcovi. Ak sa muž, či už kňaz alebo laik, dopustí dvojitého cudzoložstva, potom musí
zaplatiť dvanásť mariek úradom a ďalších dvanásť žalobcovi. Ak sa ženatý muž dopustí
cudzoložstva s nevydatou ženou, musí jej zaplatiť na útechu. Ak sa právoplatne vydatá žena
dopustí cudzoložstva so slobodným mužom, nemusí jej zaplatiť na útechu. Ak je muž, kňaz
alebo laik, prichytený in flagrante delicto s manželkou iného muža, potom zodpovedá
štyridsiatimi markami alebo svojim životom a jednako ale žalobca rozhodne, čomu dá
prednosť, peniazom alebo jeho životu. Ak muž zvedie dcéru iného muža alebo jednu z jeho
zverenkýň k zásnubám bez zvolenia jej otca alebo príbuzných, potom musí zaplatiť štyridsať
mariek žalobcovi; z tých si úrady vezmú dvanásť mariek. Ak si muž vezme ženu alebo pannu
za použitia sily alebo násilím, bez súhlasu jej otca alebo príbuzných, potom sa tí, ktorí žalujú
v jej prípade, majú rozhodnúť medzi hrdelným trestom alebo wergeldom, ak je žena
Gotlanďanka; úrady si vezmú dvanásť mariek z wergeldu. Ak žena nie je Gotlanďanka,

101
potom sa tí, ktorí žalujú v jej prípade, majú rozhodnúť medzi hrdelným trestom a desiatimi
markami v striebre; úrady si vezmú dvanásť mariek v minciach z wergeldu.

Kapitola 32
O peňažných nárokoch
(Af fearkrafi)

Ak medzi mužmi vznikne peňažný nárok, potom žiaden z nich nie je povinný vyššou
prísahou než ten druhý, a to nie viac ako prísahou šiestich mužov, ak medzi nimi vznikne
spor. Ale môže sa vyžadovať prísaha až od osemnástich mužov vo veciach sporov o pôdu, ak
ide o spor vzťahujúci sa na hodnotu jednej marky v zlate, a podobne ak aj ide o väčšiu sumu.
Ak sa rozchádzajú v názore, potom úradníci stotiny musia rozhodnúť bez prísahy, ak sa spor
týka jednej marky v zlate, a žalobca má teraz predniesť prvé predvolanie na súd s mesačným
odkladom od danej chvíle. Ak si žalovaný toto praje oddialiť, musí to oddialiť do doby
prvých štrnástich dní, a potom do doby ďalších štrnástich dní až nakoniec do konca tej tretej
doby. Ak sa spory týkajú hodnoty menšej ako jednej marky v zlate, potom sa najprv musí
predniesť predvolanie pre šiestich mužov na dobu štrnástich dní. Ak si žalovaný toto praje
oddialiť, potom to musí oddialiť než prejde týždeň, a potom ďalší týždeň až nakoniec ten tretí.
Ale predvolania sa viac nemajú odďaľovať bez súhlasu oboch strán.

Kapitola 39
O urážkach
(Af oqueþinsorþum)

Sú štyri urážky vzťahujúce sa na mužov: zlodej, vrah, násilný lupič a vraždiaci

podpaľač. A o ženách ich je päť: zlodejka, vrahyňa, cudzoložnica, čarodejnica a vraždiaca
podpaľačka. Keď je niekto predmetom takejto urážky, potom musí ísť na usadlosť toho, kto
urážku vyslovil a právoplatne ho predvolať do kostola a požadovať, aby vzal späť slová, ktoré
boli vyslovené v zápale chvíle, počas hádky, alebo v opitosti. Ak to odmietne, musí pred
farníkmi prisahať spolu s tromi mužmi že nikdy tieto slová nevyslovil. Ak prísahu nemôže
odôvodniť, potom musí zaplatiť pokutu tri öre a musí obnoviť mužovu česť prísahou troch
mužov v kostole. Ak muž urazí iného s takýmito urážkami pred celou farnosťou alebo
zhromaždením alebo na predvolaní a nepreukáže ich vierohodnosť, potom musí tomu
druhému zaplatiť pokutu troch mariek a obnoviť jeho česť prísahou šiestich mužov pred
zhromaždením. Toto musí byť žalované v zákonnom čase tak v prípade žien, ako aj mužov.

Z anglického prekladu originálneho rukopisu preložené do slovenčiny podľa: PEEL, CH. (eds.):
Guta Lag. The Law of the Gotlanders. London: University College London, Viking Society for
Northern Research, 2009, s. 6, 9, 11-14, 19, 32, 45, 48-49.

102
 Grágás – zbierka islandského obyčajového práva
(Island, 12.-13. storočie)

Grágás (v preklade „sivá hus“) predstavuje zbierku právnych obyčají a zákonov

spoločenstva obyvateľov Islandu, ktoré boli spísané v priebehu dlhšieho obdobia od
počiatku 12. storočia až do uzatvorenia zmluvy medzi Islandom a Nórskom o prijatí
nórskej nadvlády z rokov 1262-1264. Spísanie právnej zbierky bolo iniciované na
všeobecnom ľudovom zhromaždení (isl. Alþingi, resp. Althing) v roku 1117, kedy bol
vedením legislatívnych prác poverený vykladač zákonov (isl. lögsögumaður) Bergþórr
Hrafnsson, pôsobiaci z titulu svojej funkcie ako predseda právnej rady, tvoriacej súčasť
všeobecného ľudového zhromaždenia. Samotný text bol teda výsledkom kolektívneho
úsilia osôb znalých obyčajového práva, ktorí do zbierky zaniesli tak staré právne
obyčaje, ktorých pôvod podľa tradície siahal ešte do doby nórskeho osídlenia Islandu
na počiatku 10. storočia, ako aj nové zákony, ktoré právna rada mohla „nachádzať“
a zaradiť priamo do zbierky. Samotné legislatívne práce potom pokračovali aj po
skončení Hrafnssonovho funkčného obdobia a zbierka Grágás preto poskytuje pohľad
na islandskú spoločnosť v časovom úseku 12. a 13. storočia. Z obsahu zbierky potom
vystupuje obraz starobylej samosprávnej komunity roľníkov, v rámci ktorej sa spájajú
staré germánske tradície kolektívneho života malých miestnych komunít s novými
kresťanskými tradíciami.

Zoznam okruhov wergeldu

Kapitola 113

Sú štyri okruhy wergeldu, ustanovené zákonom. Prvý sú tri marky. Druhý je dvadsať
uncí. Tretí sú dve marky. Štvrtý je dvanásť uncí. Doplatok šiestich uncí sa platí s hlavným
okruhom, a štyridsiatimi ôsmimi drobnými mincami. Doplatok pol marky sa platí s okruhom
dvadsiatich uncí, a tridsiatimi dvomi drobnými mincami. Doplatok troch uncí sa platí
s okruhom dvoch mariek, a dvadsiatimi štyrmi drobnými mincami. Doplatok dvoch uncí sa
platí s okruhom dvanástich uncí, a šiestimi drobnými mincami. Traja muži sú rovnako
platcami i príjemcami hlavného okruhu: otec a syn a brat. Štyria muži sú rovnako platcami
i príjemcami okruhu dvadsiatich uncí: otcov otec a synov syn, matkin otec a dcérin syn. Štyria
muži sú znovu rovnako platcami i príjemcami okruhu dvoch mariek: otcov brat a bratov syn,
matkin brat a sestrin syn. Prví bratranci si vezmú okruh dvanástich uncí a taktiež ho zaplatia.
Tým sa zbavia okruhov wergeldu.
...
Ak sa vraždy zúčastnilo viac mužov než jeden, žalobca musí vybrať jedného muža ako
vraha na súde alebo pred rozhodcami na mieste urovnania, a to ktoréhokoľvek muža chce
spomedzi tých, ktorí boli prítomní pri vražde, a musí žiadať pokánie od príbuzných tohto
muža. Ak nikoho nevyberie, nie je tu potom žiaden nárok na pokánie.
...
Ak niekto mladší než dvanásť zím niekoho zabije a nikto iný nie je uznaný vinným zo
spoluúčasti, potom sám hlavný páchateľ znáša všetky platby príbuzným.
Ak sa vražda nezverejní alebo sa zverejní nesprávne, nárok na pokánie ostane
rovnaký; a rovnako aj keď sa prípad vraždy stane neplatný, a to až dovtedy, pokiaľ nie je
strata imunity uznaná ako základ obrany. Ak je vrah vykázaný do vyhnanstva alebo zabitý,
nárok na platby príbuzným ostáva taký istý.
...

103
 Ak niet žiadneho riadneho platcu hlavného okruhu, ale príjemcovia sú, potom vrah
sám musí zaplatiť celý hlavný okruh v pokání spolu s doplatkom a drobnými mincami,
vzhľadom na to, že nie je na neho uvalený zákonný trest a je prítomný v krajine, ale potom
nemusí platiť žiaden z iných okruhov v pokání. Ak ho ale niet, potom tí, ktorí sú v zozname
aby zaplatili okruh dvadsiatich uncí musia zaplatiť v pokání sumu dvoch okruhov, sumu
svojho vlastného okruhu a sumu hlavného okruhu, zníženú o pol marky. Ak niet žiadnych
bližších platcov pokánia než otcov brat a bratov syn, matkin brat a sestrin syn, potom títo
musia zaplatiť tri okruhy v pokání, svoj vlastný okruh v celosti a dve marky z okruhu troch
mariek a dve marky z okruhu dvadsiatich uncí ak existujú príjemcovia. Ak niet žiadnych
bližších platcov než prví bratranci, potom títo musia zaplatiť štyri okruhy v pokání ak existujú
príjemcovia: dvanásť uncí za každý okruh. Doplatok a drobné mince nepôjdu so žiadnym
okruhom až na bratrancov okruh.
...
Je tu potom tiež jedna žena, ktorá musí súčasne platiť i prijať okruh wergeldu
vzhľadom na to, že je jediným dieťaťom a že táto žena sa nazýva „pani okruhu.“ Tá, ktorá
prijíma, je dcérou mŕtveho muža ak žiaden riadny príjemca z hlavného okruhu inak nie je ale
platcovia pokánia sú nažive, a prijíma okruh troch mariek rovnako ako syn, vzhľadom na to,
že neprijala plné urovnanie odškodnením za vraždu, a toto až kým nie je vydatá, ale potom
prijímajú príbuzní. Tá, ktorá platí, je vrahova dcéra ak žiaden riadny platca z hlavného okruhu
inak nie je ale príjemcovia sú, a potom platí okruh troch mariek rovnako ako syn, a toto až
kým neuľahne do manželovej postele a tým neprehodí výdavky na bedrá jej príbuzných.
...

Časť o vykladačovi zákonov

Kapitola 116

Je taktiež stanovené, že v našej krajine má vždy byť nejaký muž, po ktorom sa

požaduje, aby mužom hovoril zákony, a tento sa nazýva vykladač zákonov. A ak vykladač
zákonov zomrie, muž zo štvrtiny, v ktorej mal ten posledný svoj domov, bude vybraný aby
vykladal postupy na zhromaždení nasledujúce leto. Muži potom musia ustanoviť nového
vykladača zákonov a vyniesť rozhodnutie o tom, kto to bude v piatok pred tým, než budú
zverejnené spory. Je dobré, ak sa všetci zhodnú na jednom mužovi, ale ak ktorýkoľvek muž
z právnej rady odporuje tomu, čo chce väčšina, bude sa losovať aby sa rozhodlo o tom, ktorej
štvrtine vykladač zákonov pripadne. Muži z tej štvrtiny, v prospech ktorej lós pripadne,
ustanovia vykladača zákonov na ktorom sa zhodnú spomedzi tých, ktorí to môžu robiť, či už
sú z ich štvrtiny alebo nejakej inej štvrtiny. Ak muži zo štvrtiny nesúhlasia, rozhodne sa
väčšinou. Ale ak je rovnaký počet tých s miestom v právnej rade, z ktorých každý chce za
vykladača zákonov svojho muža, zvíťazia tí, na koho stranu sa so svojou podporou postaví
biskup v ich štvrtine. Ak sú muži z právnej rady, ktorí odmietajú to, čo chcú ostatní, ale sami
nepredstavili muža do úradu vykladača zákonov, ich hlasy sa majú považovať za bezcenné.
Potom, čo sa muži uznesú na tom, kto sa ním stane, bude vykladač zákonov
ustanovený v právnej rade, a jeden muž to oznámi a ostatní k tomu dajú svoj súhlas, a ten istý
muž ním bude nepretržite po dobu troch liet, pokiaľ si muži neprajú to zmeniť. Z právnej
rady, na ktorej je vykladač zákonov ustanovený, muži pôjdu na Lögberg a on tiež pôjde na
Lögberg37 a posadí sa na svoje miesto a mužov na Lögbergu usadí ako si praje, a muži potom
prednesú svoje reči.

37
V preklade „Skala zákonov“, bola prírodná plošina pri skalnatej stráni na juhozápade Islandu, kde sa schádzalo
všeobecné ľudové zhromaždenie (isl. Althing, Alþing) všetkých Islanďanov.

104
 Je taktiež stanovené, že po vykladačovi zákonov sa žiada aby vyložil všetky časti
práva počas troch liet a postupy na zhromaždení každé leto. Vykladač zákonov musí ohlásiť
všetky povolenia na zmiernenie trestov, a to na Lögbergu a v čase, keď je prítomná väčšina
mužov ak to tak môže byť vykonané, a taktiež ak majú muži prísť na všeobecné ľudové
zhromaždenie než uplynulo desať týždňov z leta, a musí preskúšať dodržiavanie
kvatembrových dní38 a začiatku pôstu, a toto všetko musí povedať na záver zhromaždenia.
Je taktiež stanovené, že vykladač zákonov musí vykladať všetky časti tak rozsiahlo, že
nikto ich tak rozsiahlo nepozná. A ak jeho vedomosť nesiaha tak ďaleko, potom pred
výkladom každej časti musí zvolať dvadsaťštyri hodín vopred stretnutie s piatimi alebo viac
znalcami práva, od ktorých sa toho môže dozvedieť najviac; a ktorýkoľvek muž, ktorí naruší
ich rozpravu bez dovolenia bude pokutovaný tromi markami, a o tomto rozhodne vykladač
zákonov.
...
Je taktiež ustanovené, že vykladač zákonov bude pokutovaný tromi markami, ak bez
odôvodneného ospravedlnenia nepríde na všeobecné ľudové zhromaždenie v prvý piatok než
muži pôjdu na Lögberg, a muži potom môžu ustanoviť iného vykladača zákonov ak si tak
želajú.

Časť o právnej rade

Kapitola 117

Taktiež musíme mať právnu radu a usporadúvať ju tu na všeobecných ľudových

zhromaždeniach každé leto, a tá vždy zasadá na mieste, kde sa tak dialo už dávno. Okolo
miesta zasadnutia právnej rady tam budú tri lavice, dosť dlhé na to, aby pojali štyri tucty
mužov sediacich pohodlne na každej z nich. To je dvanásť mužov z každej štvrtiny, ktorí
majú miesto na právnej rade aby tam rozhodovali o zákonoch a povoleniach, a navyše
vykladač zákonov. Všetci majú sedieť na prostrednej lavici, a na nej majú tiež právom svoje
miesto naši biskupi.
...
Keď sa právna rada zišla v úplnosti na svoje zasadnutie, nikto nesmie sedieť
v priestore medzi lavicami pokiaľ nemá sporné veci, no ľudia tam môžu sedieť kedykoľvek
inokedy. Vykladač zákonov má právo usádzať tam mužov. Pospolitý ľud musí sedieť po
vonkajšom obvode lavíc. Postaviť sa na právnej rade sú oprávnení iba tí muži, ktorí majú
hovoriť o veciach mužov keď sa rozpráva o zákonoch a povoleniach, a tí ostatní, ktorí sú
spomedzi ľudí, ktorí sem prišli z najväčšej diaľky. Ktokoľvek však spraví inak, je pokutovaný
tromi markami a prípad sa prenechá komukoľvek, kto ho bude chcieť. Ak ale muži po sebe na
právnej rade v tlačenici šliapu a robia to úmyselne, alebo ak spôsobujú také nepokoje alebo
roztržky, že rozhodnutie o mužovom prípade sa v dôsledku toho zdržuje, trestom je menšie
vyhnanstvo ako za ktorýkoľvek iný druh zdržiavania zhromaždenia.
...
Je taktiež stanovené, že právna rada sa má zísť tak na zhromaždení v nedeľu, ako aj na
záverečnom dni zhromaždenia a zakaždým inokedy keď si to želá vykladač zákonov alebo
väčšina a pri každej príležitosti keď muži chcú, aby sa právna rada zišla v úplnosti. Muži na
nej majú prispôsobovať svoje zákony a tvoriť nové zákony ak si tak prajú. Má sa tu žiadať o
všetky povolenia na zmiernenie trestu a o všetky povolenia na urovnania, na ktoré sa
vyžadujú osobitný súhlas a o mnohé ďalšie povolenia ako sa to opakuje v zákonoch. Súhlas
právnej rady sa považuje za daný na čokoľvek, čo nikto s miestom v právnej rade neodmietne

38
Štvrťročne sa opakujúci trojdňový pôst.

105
a proti čomu sa nezdvihne nesúhlas mimo právnej rady. Každý muž, ktorý má miesto
v právnej rade, musí vykonať jednu alebo druhú vec pri každom jednom povolení, vyjadriť
svoj súhlas alebo nesúhlas, inak je pokutovaný tromi markami. Ak na zasadnutí právnej rady
muži žiadajú o povolenie keď muži, ktorí majú miesta v právnej rade buď všetci neprišli alebo
všetci odišli a predsa sú na mieste štyri tucty mužov alebo aj viac, vykladač zákonov môže
toto konanie dokončiť udelením prázdnych miest po tých mužoch, ktorí majú miesto
v právnej rade, iným mužom a ktokoľvek kto to odmietne je pokutovaný. Keď je prostredná
lavica plne obsadená, vykladač zákonov má uviesť svedkov „svedčiť“, má povedať, „že títo
zasadajú v právnej rade na môj príkaz a sú spôsobilí vydávať zákony a povolenia. Uvádzam
týchto svedkov podľa zákona v prospech kohokoľvek, kto by potreboval využiť ich
svedectvo.“ A všetky povolenia sú potom vydané tak pevne, ako keby tam sedeli sami
náčelníci, a až po ich príchode sa muži, ktorí tam zasadali, odoberú preč.
Je taktiež stanovené, že v tejto krajine je zákonom to, čo sa nájde v knihách. A ak sa
knihy navzájom líšia, potom sa prijme to, čo sa nájde v knihách, ktoré vlastnia biskupi. Ak sa
ich knihy taktiež líšia, potom preváži tá, ktorá sa o predmete prípadu vyjadruje vo väčšej
dĺžke slov. Ak sa o tom ale vyjadrujú v rovnakej dĺžke, no každá svojim vlastným spôsobom,
potom preváži tá, ktorá je uložená v Skálaholte.39 Všetko v knihe, ktorú spísal Hafliði40, sa má
prijať, ak od jej spísania nebola zmenená, no iba tie veci v zápise, dané inými znalcami práva,
ktoré mu neprotirečia, hoci čokoľvek v ňom, čo podporuje to, čo v ňom bolo zanechané alebo
čo je jasnejšie, má byť prijaté.
Ak je spor o stať zákona a knihy ho nerozhodnú, právna rada sa v tejto veci musí zísť
v úplnosti na zasadnutí. Postupom v tejto veci je požiadať všetkých náčelníkov a vykladača
zákonov na Lögbergu pred svedkami aby sa zišli v právnej rade a zaujali svoje miesta, aby
túto stať zákona objasnili ako sa vec má odteraz mať. „Prichádzam s právnou požiadavkou,“
musí povedať muž, ktorý to chce nechať preskúšať. Ak sa niektorý z mužov, ktorý má miesto
v právnej rade, na svoje miesto nedostaví aj keď vie, že právna rada sa má zísť v úplnosti na
zasadnutí, trestom je menšie vyhnanstvo ak za ktorýkoľvek iný druh zdržiavania
zhromaždenia; a je navyše v súlade so zákonom požadovať aby bol každý taký náčelník
povinný pokutou troch mariek a stratil svoju hodnosť náčelníka. Trest je rovnaký pre
všetkých mužov, ktorí majú zaujať svoje miesta v právnej rade a neurobia tak na
ktoromkoľvek zasadnutí právnej rady, pri ktorom od nich zákon žiada ich účasť. Potom, čo
náčelníci prišli na svoje miesta, každý z nich má na lavicu pred seba posadiť jedného muža
a ďalšieho má posadiť na vonkajšiu lavicu aby s ním viedol rozpravu. Potom tí muži, ktorí
majú sporné veci, majú preskúšať stať zákona o ktorej sa rozchádzajú v názoroch a podať
správu o tom, čo bolo dôvodom rozporu medzi nimi. Potom muži musia preskúmať to, čo oni
povedali a rozhodnúť sa tiež v danej veci, a potom všetci muži z právnej rady, ktorí sedia na
prostrednej lavici budú dopytovaní aby vysvetlili čo v tomto prípade každý z nich uznáva za
právo. Potom každý náčelník musí povedať čo on bude nazývať zákonom a na koho stranu sa
v danej veci postaví, a to sa rozhodne väčšinou. Ak sú ale muži z právnej rady v rovnakom
počte na každej strane, dovolávajúc sa svojej verzie zákona, potom preváži tá strana, pri ktorej
stojí vykladač zákona, no ak je ich viac na druhej strane, potom prevážia oni. A každá skupina
musí zložiť oddelenú súdnu prísahu o ich verzii a pridržať sa svojej prísahy, že si myslia, že
verzia ich strany je v tomto prípade právom a uviesť prečo je tomu tak.
...

39
Mesto Skálaholt, resp. Skálholt bolo v rokoch 1056 až 1785 spolu s mestom Hólar jedným z dvoch sídiel
biskupstva na Islande.
40
V dome Hafliðiho Mássona sa v zime 1117-1118 začali kodifikačné práce, vedúce k zostaveniu zbierky
Grágás.

106
 Je taktiež stanovené, že jeden muž má preskúšať so svedkami stať zákona, pre ktorú sa
uzniesla väčšina, ale všetci muži v právnej rade k tomu musia dať svoj súhlas. Následne to
musí byť oznámené na Lögbergu.
Po všetkých mužoch s miestami v právnej rade sa vyžaduje, aby boli vždy prítomní pri
vykladaní kedykoľvek si vykladač zákonov želá vykladať zákony, či už to je na Lögbergu
alebo v právnej rade alebo v kostole, ak je počasie vonku neprívetivé. Ak na to niektorí muži
z právnej rady nemajú čas, dvaja muži, vybraní spomedzi tých, ktorí zasadajú na vnútorných
a vonkajších laviciach v právnej rade, musia počúvať výklad za každého z nich. Ak sa nebude
venovať pozornosť žiadnemu z týchto nariadení, tak slová mužov z právnej rady, ktorí takto
konajú, sa počas tohoročného leta nebudú brať do úvahy v akomkoľvek spore o stať zákona,
ktorý sa kedykoľvek bude vykladať. Je za to tiež pokuta troch mariek ako trest a prípad sa
pridelí iným mužom z právnej rady, a predvolanie sa má spraviť na Lögbergu, a má byť
predvolaných deväť susedov žalovaného muža.
Vykladač zákona má právo udeľovať ľuďom miesto na Lögbergu a ľudia, ktorí tam
zasadnú bez jeho zvolenia budú pokutovaní tromi markami. Ak sa muži správajú voči
vykladačovi zákonov tak nevhodne, že mu neumožnia zasadnúť na jeho miesto, alebo že to
neumožnia mužom, ktorých jednotlivo určil aby zasadli na Lögbergu spolu s ním, trestom je
menšie vyhnanstvo a vec musí byť žalovaná ako ktorýkoľvek iný druh zdržiavania
zhromaždenia.
Po vykladačovi zákonov sa vyžaduje, aby každému, kto sa ho to opýta, povedal čo je
v danom prípade zákonom, a to tak na tomto mieste, ako aj u neho doma, no nevyžaduje sa po
ňom aby komukoľvek dával ďalšie rady v jeho sporoch. Taktiež musí vykladať postupy na
zhromaždení každé leto a všetky ostatné časti práva tak, aby boli vykladané každé tri roky ak
si ich väčšina želá počuť. Postupy na zhromaždení musia byť vykladané vždy v prvý piatok
na zhromaždení ak majú muži čas ich počúvať.
...

O povinnostiach obce

Kapitola 234

Tu na vidieku budú ustanovené obce, a ustanovenou obcou je tá, v ktorej je dvadsať

alebo viac majiteľov domu. Menej ich môže byť len ak k tomu dala povolenie právna rada. Tí,
ktorí sa rátajú do zoznamu obcí, sú vlastníci domu, ktorí musia platiť poplatky za účasť na
zhromaždení. Ak boli obce rozdelené do štvrtín alebo tretín, alebo akokoľvek si muži mohli
želať rozdeliť ich pre dary jedla alebo rozdelenie desiatkov, potom je v súlade so zákonom
aby bolo menej ako dvadsať majiteľov domu v ktorejkoľvek časti obce. Obce majú byť
ustanovené tak, aby v nich majitelia domov žili každý v susedstve toho druhého. Obce majú
byť ustanovené tak, ako sú teraz.
V každej obci majú byť vybraní piati vlastníci pôdy aby žalovali všetkých mužov,
ktorí si nesplnili svoje povinnosti v obci, a taktiež aby rozdelili desiatky od ľudí a dary jedla
a aby dohliadali nad prísahami, ktoré muži skladali. Je v súlade so zákonom, aby týmito
žalobcami v obci neboli vlastníci pôdy, ak sa na tom zhodli všetci muži v obci.
...
Po žalobcoch, vybraných ťahaním lósov alebo nejakým iným spôsobom, na ktorom sa
zhodli všetci muži v obci, sa vyžaduje, aby každý z nich v ich obci rozdeľoval dary jedla
a desiatky a ľudí na stravovanie. Ľudí majú na stravovanie rozdeliť takým spôsobom, že
bremeno ubytovania bude rovnomerne spočívať na každej nezadlženej stotine pôdy,
vlastnenej mužmi, ktorí sú majiteľmi domov v obci. Od mužov v obci sa vyžaduje aby
prestravovali ľudí, ktorých im pridelia na stravovanie žalobcovia. Tí im musia prideliť takých

107
ľudí z obce, ktorí sa stali núdznymi a takých ľudí, ktorí sa stali zodpovednosťou
ktoréhokoľvek majiteľa domu, ktorý v čase, keď na svoju pôdu uviedol nájomníkov alebo do
svojej domácnosti pribral nových členov, o nich nevedel, že by sa mohli stať jeho
zodpovednosťou.
...
Každý muž musí podporovať svojich nájomníkov, či už ich má vo svojej vlastnej
alebo v nejakej inej obci, a to až do dní sťahovania, dokedy im udelil nájom. Potom musí
dohliadnuť na to, aby nájomník najprv využil svoje vlastné prostriedky, no ak jeho vlastné
prostriedky nepostačujú, potom muž, ktorý im udelil nájom, musí pre nich vynaložiť svoje
prostriedky alebo sa inak postarať o ich živobytie. Ukladá sa pokuta troch mariek ak sa muž
nepostará o svojich nájomníkov.
Vo veci odkázaných osôb v štvrtine a ľudí, ktorých je obec povinná prestravovať, je
stanovené, že týchto musia nasýtiť tak ako nasycujú členov svojej vlastnej domácnosti
a musia im poskytnúť oblečenie. Takíto ľudia nemôžu byť odovzdaní aby boli vyvedení
z krajiny ani nemôžu upadnúť do dlžníckeho otroctva.
...
Muži nemajú právo prestravovať tulákov nepatriacich k obci a ak tak urobia, privodia
si trest troch mariek. Trestom sú tiež tri marky ak neprestravujú ľudí, ktorí im boli pridelení
žalobcami rovnakým spôsobom ako členov svojej vlastnej domácnosti alebo nedajú dary jedla
ako im to bolo pridelené.
Kedykoľvek muž zaobchádza s niekým, o koho sa má starať, tak zle, že tento u neho
preto celkom prirodzene nemôže ostať, či už ho mal u seba doma alebo ho ubytoval niekde
mimo svojho domu, potom ktokoľvek si to praje má právo vziať takúto osobu z obydlia,
v ktorom celkom prirodzene nemôže ostať, a dať jej lepšie obydlie a požadovať dvojnásobok
ceny jeho obživy tak, ako ju ohodnotili piati susedia pod prísahou na knihu, a to susedia muža
s právom požadovať cenu obživy odkázaného.
...
Po žalobcoch sa vyžaduje, aby zaistili obživu ľudí v obci a dávali dary jedla rovnako,
ako sa to vyžaduje po ostatných mužoch. Okrem toho, žalobcovia sú potrestaní pokutou troch
mariek ak nezažalujú mužov v obci, ktorí nedali dary jedla alebo ktorí neprestravovali ľudí,
ktorí im boli právom pridelení žalobcami alebo ktorí sa nezúčastnili osobitného obecného
zhromaždenia alebo ktorí neodniesli posolstvo obecného zhromaždenia alebo ktorí zaisťujú
obživu ľuďom nepatriacim do obce.
...

Z anglického prekladu originálneho rukopisu preložené do slovenčiny podľa:

 DENNIS, A. – FOOTE, P. – PERKINS, R. (eds.): Laws of Early Icelnad. Grágás I. Winnipeg:
University of Manitoba Press, 1980, s. 175-176, 180-181, 187-193.
 DENNIS, A. – FOOTE, P. – PERKINS, R. (eds.): Laws of Early Icelnad. Grágás II. 2.
vydanie. Winnipeg: University of Manitoba Press, 2006, s. 185-188.

108
 Nordická kodifikácia

Porovnanie štruktúry obsahu vybraných severských právnych kódexov

Dánsky zákonník Kristiána V. Národný zákonník pre Švédsko

(Danske lov, 1682-1683) (Års lag, 1743)

Obsah rozdelený do šiestich kníh: Obsah rozdelený do deviatich kníh

1. O súdoch a osobách na súde 1. Kniha o manželstve
2. O náboženstve a duchovenstve 2. Kniha o rodičoch a deťoch
3. O postavení svetských osôb 3. Kniha o dedení
4. O námornom súde 4. Kniha o pôde
5. O dedení, nehnuteľnom majetku 5. Kniha o výstavbe
a dlhoch 6. Kniha o obchode
6. O zločinoch 7. Kniha o zločinoch
8. Kniha o súdnom konaní
9. Kniha o výkone rozsudkov

Základný zákon Švédskeho kráľovstva

(Regeringsformen, znenie po ústavných reformách v r. 2008 a 2014)

Kapitola 13. Parlamentná kontrola

Parlamentný Ombudsman

Článok 6

Parlament (Riksdag) volí jedného alebo viacerých parlamentných ombudsmanov, ktorí

dohliadajú nad aplikáciou zákonov a ostatných predpisov v rámci verejných činností, za
podmienok stanovených parlamentom. Ombudsman môže zahájiť právne konanie v prípadoch
podľa stanovených parlamentom.
Súdy, správne orgány a štátni a samosprávni zamestnanci musia ombudsmanovi
poskytnúť také informácie a vyjadrenia, ktoré on alebo ona od nich bude vyžadovať. Ostatné
osoby, ktoré sa dostanú pod dohľad ombudsmana majú podobnú povinnosť. Ombudsman má
právo prístupu k záznamom a ostatným dokumentom súdov a správnych orgánov. Verejný
žalobca je povinný poskytnúť ombudsmanovi súčinnosť ak je o to požiadaný. Podrobnejšie
ustanovenia o ombudsmanovi sú uvedené v Zákone o parlamente (Riksdagsordningen)
a v iných zákonoch.

Švédsky Zákon o parlamente

(Riksdagsordningen, znenie po ústavnej reforme z roku 2014)

Kapitola 13. Parlamentné orgány a komisie

Parlamentný ombudsman

Organizácia a povinnosti úradu parlamentného ombudsmana

109
 Článok 2

Parlament volí ombudsmana podľa kapitoly 13, článku 6 Základného zákona

Švédskeho kráľovstva aby dohliadal nad aplikáciou zákonov a ostatných predpisov v rámci
verejných činností.
Parlamentní ombudsmani sú štyria, jeden hlavný parlamentný ombudsman a traja
parlamentní ombudsmani. Hlavný parlamentný ombudsman koná ako administratívny vedúci
a rozhoduje o hlavnom zameraní činnosti úradu ombudsmana. Parlament môže dodatočne
zvoliť jedného alebo viacerých zástupcov ombudsmana. Zástupca ombudsmana je osobou,
ktorá zastávala úrad parlamentného ombudsmana v predchádzajúcom funkčnom období.
...

Voľba ombudsmana
Článok 3

Parlamentný ombudsman a zástupca ombudsmana sú volení samostatne. Keď sa

ombudsman volí v tajných voľbách, uplatňuje sa rovnaká procedúra ako pri voľbe
parlamentných hovorcov.
Parlamentný ombudsman je zvolený na funkčné obdobie počítané od dátumu jeho
alebo jej zvolenia, alebo neskoršieho dátumu ak tak rozhodne parlament, až do konania novej
voľby v štvrtom roku od tohto dátumu, kedy sa novo zvolená osoba ujme úradu. Voľba
nemôže byť nikdy platná skôr než po uplynutí tohto roka.
Zástupca ombudsmana je volený na obdobie dvoch rokov od dátumu jeho alebo jej
zvolenia, alebo neskoršieho dátumu ak tak rozhodne parlament.

Odvolanie z úradu ombudsmana

Článok 4

Na základe návrhu parlamentnej Ústavnej komisie môže byť z úradu odvolaný ten
ombudsman alebo zástupca ombudsmana, ktorý stratil dôveru parlamentu.
Ak parlamentný ombudsman predčasne odíde z úradu, parlament bezodkladne zvolí
jeho nástupcu aby slúžil počas ďalšieho štvorročného funkčného obdobia.

Z anglického prekladu originálneho rukopisu preložené do slovenčiny podľa: The Constitution of

Sweden. The Fundamental Laws and the Riksdag Act. With an introduction by Magnus Isberg.
Stockholm: Sveriges Riksdag, 2016, s. 95, 151-152. URL: <http://www.riksdagen.se/globalassets/07.-
dokument--lagar/the-constitution-of-sweden-160628.pdf>

OTÁZKY A ÚLOHY

1. Čo bolo typické pre usporiadanie spoločnosti škandinávskych krajín a Islandu v období

stredoveku?
2. Popíšte charakteristické rysy a inštitúty stredovekého práva škandinávskych krajín a Islandu.
Za použitia úryvkov zo zbierok gotlandského a islandského obyčajového práva uveďte aj
konkrétne príklady.
3. Charakterizujte osobitosti procesu kodifikácie práva v škandinávskych krajinách v období
novoveku.
4. Zamyslite sa nad tým, do akej miery je súčasné právo škandinávskych krajín a Islandu
výsledkom pôsobenia domácej kultúrnej a právnej tradície a do akej miery odráža
kontinentálne vplyvy.

110
 3. ANGLOAMERICKÝ PRÁVNY SYSTÉM

3.1 Všeobecná charakteristika systému

Pri snahe o všeobecnú charakteristiku ďalšieho svetového právneho systému v poradí je
potrebné začať výklad hneď pri jeho označení. V odbornej literatúre sa totiž často stretávame
s dvoma najčastejšími označeniami, a to systém common law a angloamerický právny systém.
V prípade označenia „systém common law“ musíme konštatovať, že jeho použitie na
označenie celého svetového právneho systému nie je adekvátne. Pojem common law je totiž
pôvodným historickým označením anglického práva, ktoré sa na území Anglicka a Walesu
vyvíjalo od príchodu normanských dobyvateľov v roku 1066 a ktoré bolo výsledkom
rozhodovacej činnosti kráľovských súdov. Právne normy obsiahnuté v jednotlivých súdnych
precedensoch boli všeobecne záväzné pre všetky grófstva na území Anglického kráľovstva
a preto sa aplikovali nezávisle od miestnych právnych obyčají. Odtiaľto potom pochádza aj
samotný pojem common law, ktorého doslovný preklad ako „spoločné“ či „všeobecné právo“
odkazuje práve na všeobecnú platnosť jednotlivých noriem common law na celom území
krajiny.
Anglické právo sa neskôr v priebehu koloniálnej éry rozšírilo po celom svete do
jednotlivých anglických, resp. po vzniku Spojeného kráľovstva Veľkej Británie do britských
kolónií, kde vytvorilo materiálny a kultúrny základ pre ďalší nezávislý vývoj právnych
poriadkov časom samostatných krajín ako Spojené štáty americké, India či krajín Britského
spoločenstva národov (angl. British Commonwealth). Pre označenie celého svetového
právneho systému, ktorého základom bolo anglické common law, je preto vhodnejšie
označenie „angloamerický právny systém“, ktoré najčastejšie používa americká právna veda
v podobe pojmu anglo-american law. Angloamerický právny systém potom býva štandardne
rozčlenený na dva hlavné subsystémy anglického práva (adekvátne označovaný ako systém
common law) a práva Spojených štátov amerických. Aj keď sa anglické právo priamo aplikuje
iba v Anglicku a Walese, tak vzhľadom na ich príbuznosť s anglickým právom sa zvyknú do
subsystému anglického práva zaraďovať aj právne poriadky Škótska, Severného Írska,
Írskej republiky, ostrova Man, Normanských ostrovv v Kanáli La Manche, Kanady, Austrálie,
Nového Zélandu a ostatných krajín Britského spoločenstva národov. Subsystéme
amerického práva potom predstavuje samostatne stojaci a samostatne sa vyvíjajúci právny
fenomén.
Podstatu angloamerického právneho systému možno vystihnúť prostredníctvom
nasledovných charakteristických znakov:

a) Sudcovské právo (angl. judge-made law alebo case law)

Za najtypickejšiu črtu angloamerického právneho systému je možné považovať
vnímanie súdneho precedensu ako základného prameňa práva, pričom tento prístup je
výsledkom osobitého vývoja súdnictva v stredovekom Anglicku. Po svojom príchode v roku
1066 sa normanskí dobyvatelia snažili upevniť svoju moc likvidáciou miestnych právnych
obyčají, ktoré sa v jednotlivých častiach krajiny navzájom líšili. Svoj cieľ dosiahli postupným
zavedením systému kráľovských súdov, ktoré prostredníctvom svojich rozhodnutí vytvárali
nové právne normy, nahrádzajúce pôvodné anglosaské obyčaje. Vzhľadom na širokú
právomoc kráľovských súdov potom právne normy obsiahnuté v ich rozhodnutiach platili pre
obyvateľstvo celého Anglického kráľovstva. Na rozdiel od svojho kolegu z kontinentálnej
Európy teda anglický sudca nebol viazaný obmedzeniami zásady iudex ius dicit inter partes,
v dôsledku čoho vo svojom rozhodnutí právo nielen nachádzal, ale ho aj priamo tvoril. Právne
vety v záväznej časti súdneho rozhodnutia sa tak stali obdobou právnych noriem,
obsiahnutých v kontinentálnej legislatíve a súdne rozhodnutie v individuálnom prípade tak
111
nadobudlo charakter súdneho precedensu. Pod pojmom súdny precedens pritom rozumieme
individuálny právny akt vydaný súdom vyššieho stupňa v právom doposiaľ neregulovanej
veci, ktorý nadobúda všeobecnú záväznosť (t.j. má normatívne účinky), v dôsledku čoho
sa stáva záväzným pre riešenie budúcich prípadov rovnakého druhu na súdoch nižšieho
stupňa. Vďaka ďalšiemu rozšíreniu anglického práva vo svete sa potom súdny precedens stal
základným prameňom práva aj v ostatných krajinách, spadajúcich do angloamerického
právneho systému.

b) Autonómny vývoj a kontinuita domáceho práva

Anglické právo, ktoré je základom celého angloamerického právneho systému, sa
vďaka relatívnej izolovanosti Britských ostrovov od zvyšku európskeho kontinentu vyvíjalo
samostatne, bez zásadnejšieho vplyvu rímskeho práva. A to aj napriek skutočnosti, že Britské
ostrovy po niekoľko storočí tvorili súčasť Rímskej ríše. Na cudzích vplyvoch nezávislý
kontinuálny právny vývoj sa potom prejavil v podobe vzniku špecifickej právnej kultúry,
ktorá v ostatných európskych krajinách prakticky nemá obdobu. Vzájomné porovnávanie
právnych noriem a inštitútov je preto značne náročné. V rámci kontinentálneho právneho
systému totiž často nenachádzame ani len vhodné jazykové prostriedky, ktorými by sme boli
schopní vyjadriť podstatu porovnávaných pojmov a inštitútov anglického práva. Po dlhé
storočia vznikajúci systém právnych pojmov, noriem a inštitútov, ako aj osobité techniky
tvorby a interpretácie práva nakoniec prežili aj tak zásadné historické momenty ako bola napr.
veľká francúzska revolúcia v roku 1789. Anglické právo sa zoči-voči sociálno-ekonomickým
a politickým zmenám dokázalo flexibilne prispôsobiť bez toho, aby zmenilo svoju tradíciou
danú podstatu. Aj napriek rastúcemu významu legislatívneho práva (angl. statutory law),
ktorý badať najmä od zrýchlenia tempa spoločenského a hospodárskeho vývoja po nástupe
priemyselnej revolúcie, je v krajinách angloamerického právneho systému stále kľúčovým
prameňom súdny precedens a časom overené doktríny a inštitúty, vytvorené v rámci
normatívnych systémov common law a equity, sú aj naďalej pevnou súčasťou ich právnych
poriadkov.

c) Špecifické vnútorné triedenie práva

Vzhľadom na absenciu vplyvu rímskeho práva sa v anglickom práve nestretávame
s klasickým dichotomickým členením práva na verejné a súkromné právo a tým pádom je
anglickému právu cudzie aj kontinentálne členenie na právne odvetvia. Ako prvé sa totiž
v Anglicku sformovalo samotné common law, ktoré bolo tvorené právnymi normami,
obsiahnutými v jednotlivých rozhodnutiach kráľovských súdov. Od konca 15. storočia sa
potom vyprofiloval normatívny systém equity, ktorý bol produktom rozhodovacej činnosti
súdu lorda kancelára a ktorý dopĺňal systém noriem common law. Pre anglické právo je teda
špecifické základné dualistické členenie na common law a equity.
Keďže sa celý normotvorný proces odohrával na pôde súdov, odvíjalo sa celé vnútorné
triedenie anglického práva od náhľadu súdov na klasifikáciu nimi rozhodovaných sporov.
S posilňovaním kráľovskej moci sa postupne rozširovala aj právomoc kráľovských súdov,
ktoré boli oprávnené rozhodovať predovšetkým prípady najzávažnejších zločinov (angl.
felonies). Z tých sa stali prípady spadajúce do výlučnej právomoci kráľovských súdov (angl.
Pleas of the Crown), ktoré sa následne odlišovali od všetkých ostatných prípadov, ktorých
predmetom boli najmä majetkovoprávne spory medzi súkromnými osobami. Na základe toho
sa potom v rámci common law vyprofilovala oblasť súkromného práva (angl. civil law)
a oblasť trestného práva (angl. criminal law), ktoré sa ďalej členili na jednotlivé čiastkové
oblasti právnej úpravy. V rámci oblasti súkromného práva sa tak pozvoľna vyprofilovali
čiastkové oblasti právnej úpravy záväzkov (angl. contract law), civilných deliktov (angl. tort

112
law) a vecných práv (angl. law of property), pri ktorých sa osobitne rozlišuje úprava práv
k nehnuteľnému majetku (angl. real property) a práv k hnuteľnému majetku (angl. personal
property). V rámci oblasti trestného práva sa až do konca 60. rokov 20. storočia rozlišovali
čiastkové oblasti právnej úpravy najzávažnejších zločinov (angl. felonies) a menej závažných
prečinov (angl. misdemanours), pričom po uskutočnení reformy trestného práva prijatím
zákona o trestnom práve z roku 1967 (angl. Criminal Law Act 1967) sa začalo rozlišovať
medzi menej závažnými trestnými činmi, ktoré bolo možné prejednať v skrátenom konaní
pred magistrátnym súdom (angl. non-indictable offences), a závažnejšími trestnými činmi,
ktoré sa prejednávali na korunnom súde na základe podania formálnej obžaloby (angl.
indictable offences).
V rámci normatívneho systému equity zasa vznikol pre anglické právo špecifický
právny inštitút trustu, ktorý sa stal predmetom čiastkovej oblasti právnej úpravy nazývanej
ako trust law. V priebehu 19. storočia a 20. storočia, kedy badať zvýšenú legislatívnu činnosť
a vznik štruktúry osobitných orgánov, zodpovedných za jej implementáciu na miestnej úrovni,
sa potom v anglickej jurisprudencii udomácnilo vnímanie rozdielov medzi verejnoprávnou
a súkromnoprávnou povahou právnych noriem, právnych nárokov a prostriedkov ochrany
subjektívnych práv. S tým potom súvisí aj postupné sformovanie anglického verejného
práva (angl. public law), kam sa zaraďuje predovšetkým anglické ústavné právo (angl.
constitutional law) a správne právo (angl. administrative law). Treba však povedať, že čo do
predmetu ich úpravy vykazuje najmä anglické správne právo významné koncepčné odlišnosti
od svojej kontinentálnej obdoby. Nástup priemyselnej revolúcie potom viedol ku vzniku
nových čiastkových oblastí právnej úpravy, ako boli napríklad obchodné právo (angl.
commercial law), pracovné právo (angl. labour law) či daňové právo (angl. tax law).
Vzhľadom na úzku a historicky podmienenú previazanosť s anglickým právom je potom
načrtnuté vnútorné členenie práva s určitými miestnymi špecifikami a obmenami aktuálne aj
pre právo ostatných krajín, ktoré spadajú do angloamerického právneho systému.

3.2 Anglické právo

Ako prvému v poradí sa budeme venovať subsystému anglického práva, ktoré je
základom celého angloamerického právneho systému. Vzhľadom na skutočnosť, že anglické
právo nebolo ovplyvnené fenoménom recepcie rímskeho práva a že taktiež nepoznalo
fenomén právnej kodifikácie, je pre pochopenie anglického práva nevyhnutné poznať
zákonitosti jeho historického vývoja, ktorý viedol až ku jeho súčasnej podobe. Výklad preto
začneme exkurzom do historického vývoja anglického práva.

3.2.1 Historický vývoj anglického práva

Keďže v porovnaní s kontinentálnym právnym systémom rímske právo nezanechalo na
anglickom práve významnejšie stopy, tak jeho vývoj sa spravidla začína sledovať
od momentu, kedy sa po odchode Rimanov na počiatku 5. storočia n. l. začali na území
Britkých ostrovov usádzať germánske kmene Anglov, Sasov a Jutou. Formovanie common
law sa však začína datovať až od roku 1066 v súvislosti s inváziou Normanov, pričom pre
periodizáciu vývoja anglického práva sú dôležité konkrétne historicky významné udalosti.
Preto je možné rozlišovať nasledovné vývojové etapy:
 anglosaské obdobie, trvajúce od počiatku 5. storočia n. l. až do príchodu
Normanov v roku 1066, pre ktoré je typické používanie obyčajového práva
germánskych kmeňov,
 obdobie formovania common law, trvajúce od normanskej invázie v roku 1066
až do nástupu panovníckej dynastie Tudorovcov na anglický kráľovský trón
v roku 1485, pre ktoré je typické sformovanie common law v zmysle súhrnu

113
 právnych noriem s platnosťou na území celého Anglického kráľovstva,
prameniacich v rozhodnutiach novo vytvorených kráľovských súdov,
 obdobie súperenia common law a equity, trvajúce od počiatku vládnutia
Tudorovskej dynastie v roku 1485 až do začatia ústavno-politických reforiem
volebného práva v roku 1832, pre ktoré je typické sformovanie sa nového
systému noriem equity, súperiaceho so systémom common law o určenie
vzájomných vzťah a hraníc pôsobnosti týchto dvoch normatívnych systémov,
a nakoniec
 obdobie súčasného anglického práva, trvajúce od začatia reforiem volebného
systému v roku 1832 až dodnes.

3.2.1.1 Anglosaské obdobie

Príchodu germánskych kmeňov na Britské ostrovy počiatkom 5. storočia n. l. sa domáce
romano-britské obyvateľstvo spočiatku snažilo aktívne brániť, no nakoniec sa kmeňom
Anglov, Sasov a Jutou podarilo vytvoriť si svoje vlastné kráľovstvá, ktoré pretrvali až do
normanskej invázie v druhej polovici 11. storočia. Prichádzajúci Germáni si so sebou priniesli
aj vlastné obyčajové právo, ktoré dali krátko po uchytení sa v Británii spísať prví anglosaskí
králi do podoby zákonníkov. Inšpiráciou pre nich bola zákonodarná činnosť rímskych
cisárov, s ktorou sa mohli oboznámiť ešte na európskom kontinente pri kontakte s vyspelejšou
rímskou kultúrou. Po vzore ostatných germánskych kráľov, ktorí si založili svoje kráľovstvá
na troskách Západorímskej ríše, sa tak aj anglosaskí králi vytvorením vlastných zbierok
obyčajového práva snažili imitovali tradičné postavenie rímskych cisárov ako najvyšších
zákonodarcov. V danej dobe to možno považovať za asi jeden z mála príkladov kontinuity
rímskej tradície v oblasti práva na území Britských ostrovov. Samotné inkorporácie
obyčajového práva boli totiž skrz-naskrz germánskeho pôvodu.
Na podobu zákonníkov anglosaských kráľov malo vplyv aj kresťanstvo, ktoré sa na
Britských ostrovoch začalo šíriť v súvislosti s misijnou činnosťou rímskokatolíckych
duchovných. Ako príklad takejto misijnej činnosti možno spomenúť predovšetkým misiu sv.
Patrika do Írska v prvej polovici 5. storočia a misiu sv. Augustína z Canterbury do Kentu
v Anglicku na konci 6. storočia. Sama cirkev podporovala vydávanie zákonníkov
anglosaskými kráľmi, pretože boli prostriedkom pre upevnenie kresťanskej viery medzi
domácim obyvateľstvom a úzka súčinnosť s panovníkom zasa podporovala autoritu a
postavenie cirkvi v spoločnosti. V zákonníkoch tak nachádzame mnoho ustanovení, ktoré sú
ovplyvnené kánonickým právom a ktoré tak menia podobu manželského, rodinného
a dedičského práva. Kresťanstvo malo taktiež vplyv aj na tradičné inštitúty germánskeho
procesného práva ako bol ordál, pre ktorého uplatnenie cirkev stanovila prísne pravidlá.
Kánonické právo taktiež pomáhalo obmedzovať výkon krvnej pomsty, namiesto ktorej sa
stále viac začal využívať rovnako typicky germánsky inštitút wergeldu, t.j. pokuty za
spôsobenie škody, ujmy na zdraví alebo smrti, odstupňovanej podľa spoločenského
postavenia obete protiprávneho konania. Jednotlivé zákonníky boli pritom písané v
anglosaskom jazyku, tzv. „starej angličtine“ (angl. Old English), aby sa ich obsah ľahšie šíril
medzi domácim obyvateľstvom.
Z hľadiska ich rozsahu však zákonníky anglosaských kráľov nedosahovali záber
kontinentálnych barbarských zákonníkov. Spravidla upravovali iba obmedzený okruh
spoločenských vzťahov, spadajúcich do oblasti výlučnej normotvornej právomoci panovníka,
o čom svedčí aj cca. 90 krátkych ustanovení zákonníka kentského kráľa Æthelberta I.
z počiatku 7. storočia. Anglosaskí králi tak iba dopĺňali pôvodné germánske obyčajové právo
bez toho, aby ho zásadným spôsobom menili. Kráľovská normotvorba však v určitých
prípadoch smerovala k zjednoteniu určitej úzkej oblasti právnej regulácie či spresneniu príliš
všeobecných právnych obyčají. Napriek vydávaniu kráľovských zákonníkov, v ktorom sa

114
pokračovalo aj v období nájazdov Vikingov z Nórska a Dánska v priebehu 9. a 10. storočia, sa
však obyčajové právo udržiavalo prevažne prostredníctvom ústnej tradície. Množstvo
anglosaských štátnych útvarov, ktoré vznikli na území Anglicka, navyše prispievalo
k roztrieštenosti obyčajového práva a rozdielnosti právnej praxe medzi jednotlivými regiónmi.
Anglosaská spoločnosť, ktorá bola pôvodne organizovaná na báze kmeňov a rodov, sa
do 11. storočia postupne diferencovala na skupiny osobne slobodného a neslobodného
obyvateľstva. Na vrchole spoločenskej hierarchie stál kráľ, ktorému slúžili bojovníci, tvoriaci
zárodok neskoršej feudálnej šľachty. Najširšou spoločenskou skupinou boli slobodní roľníci,
ktorí mali spravidla od kráľa v držbe určitý prídel pôdy. Veľkosť pozemkového prídelu bola
potom kritériom, na základe ktorého sa rozlišovali jednotlivé kategórie slobodných roľníkov.
Najnižšie stálo osobne neslobodné obyvateľstvo, ktoré tvorili najmä otroci, označovaní
v starej angličtine ako theowman.
Do rovnakej doby sa ustálila aj administratívna a súdna sústava anglosaských
kráľovstiev. Základnou správnou jednotkou bola stotina, v starej angličtine označovaná ako
hundred, ktorá sa ďalej členila na menšie jednotky, pozostávajúce z desiatich rodín, tzv.
tithting. V druhej polovici 9. storočia už existovala aj vyššia správna jednotka v podobe
grófstva (shire) na čele ktorej stál buď šerif (shire reeve) alebo tzv. ealdorman (odtiaľto
potom pochádza grófsky titul earl). Súdnictvo na úrovni stotiny vykonávalo stotinové ľudové
zhromaždenie osobne slobodných dospelých mužov (tzv. hundred moot) a na úrovni grófstva
to bolo dva krát do roka sa schádzajúce ľudové zhromaždenie grófstva (tzv. shire moot),
ktorému predsedal ealdorman. Jednotlivé miestne súdy plnili okrem súdnych aj
administratívne úlohy, ktoré v tejto dobe ešte neboli oddelené od výkonu súdnej moci. Na
vrchole súdnej sústavy potom stála kráľovská rada, označovaná ako witan alebo wigan, ktorá
plnila úlohy odvolacieho súdu proti rozhodnutiam súdov nižšieho stupňa alebo
prvostupňového súdu pre spory medzi šľachtou a prelátmi. Takisto aj kráľovská rada plnila
okrem súdnych právomocí aj úlohy v oblasti normotvorby a správy krajiny. Jednotlivé súdy
pritom disponovali univerzálnou súdnou jurisdikciou, ktorá nerozlišovala medzi agendami
súkromného, trestného či cirkevného práva. Každý súd teda mohol rozhodovať o prakticky
akomkoľvek prípade. Uvedená sústava súdov potom najmä na miestnej úrovni tvorila základ
pre ďalší vývoj súdnictva v období krátko po príchode Normanov.
Pokiaľ ide o štruktúru a vnútorné členenie anglosaského práva, tak v danom období
ešte neexistovali jasne vytýčené hranice medzi súkromným a trestným právom tak, ako tomu
bolo vzniku common law. Svedčia o tom najmä mnohé prípady kumulácie čo do svojej
povahy trestnoprávnych sankcií vo forme pokút platených kráľovi so sankciami, ktoré boli
definované ako náhrada škody, vyplácaná obeti protiprávneho konania. Deliktami, ktoré mali
výslovne povahu trestného činu, boli trestné činy smerujúce proti panovníkovi, ako bola napr.
dezercia z kráľovského vojska alebo velezrada, a taktiež trestné činy proti kresťanskej viere,
ktorými bolo napríklad čarodejníctvo alebo travičstvo. V oblasti súkromného práva sa
rozlišovali predovšetkým záväzky v podobe reálnych kontraktov a taktiež kontrakty založené
na úschove tovaru, využívané najmä pri diaľkovom obchode. Pre dedičské právo bolo typické
priznávanie práva spisovať závet predovšetkým príslušníkom rodiacej sa aristokracie. Pôda
ako najdôležitejší majetok v stredovekej agrárnej spoločnosti bola spravidla dedená na
základe starobylých ľudových zvyklostí, ktoré boli označované ako folkright, od čoho bol
potom odvodený aj názov takto dedenej pôdy – folkland. Prevody vlastníctva pôdy sa
uskutočňovali prevažne ústnou formou za prítomnosti svedkov, pričom dokladom
o uskutočnení prevodu boli listiny. Tie sa v prípade prevodu kráľovskej pôdy do rúk
cirkevných prelátov alebo svetských veľmožov spisovali v podobe listiny o udelení slobody
(tzv. grants of bookland), pričom slobodou sa tu rozumelo oprávnenie nadobúdateľa pôdy
postúpiť ju ďalej na tretie osoby alebo ju dediť podľa toho, ako si to kráľ prial. Ku koncu éry
anglosaských kráľovstiev sa stretávame aj s inštitútom laen, ktorý sa využíval k postúpeniu

115
kráľovskej pôdy členom kráľovej družiny, pričom z hľadiska nastavenia osobných
a majetkových vzťahov bol tento právny inštitút de facto predobrazom neskôr zavedeného
léna.

3.2.1.2 Obdobie formovania common law

Bitka pri Hastingse v roku 1066 priniesla koniec vlády anglosaských kráľov a nástup
novej normanskej panovníckej dynastie, ktorá v snahe upevniť svoju moc a prekonať
roztrieštené kmeňové spoločenské zriadenie začala budovanie silnej centralizovanej
monarchie. Centralizácia štátnej moci mala pritom významný dopad aj na podobu práva. Za
vlády prvého anglického kráľa z normanskej dynastie, Viliama I. Dobyvateľa (1066-1087), sa
totiž začalo pretváranie správneho usporiadania a súdneho systému krajiny, smerujúce
k väčšiemu posilneniu autority panovníka v rámci výkonu administratívnych a súdnych
právomocí. S cieľom nevyprovokovať domáce anglosaské obyvateľstvo k otvorenej vzbure
Normani najprv ponechali v platnosti pôvodné anglosaské obyčajové právo a zachovali tiež
pôvodné administratívne členenie krajiny na grófstva a stotiny spolu so súdnymi
zhromaždeniami na oboch úrovniach miestnej správy. Postupne sa však začali zavádzať
zmeny, ktoré miestnu správu a výkon súdnictva začali podriaďovať priamo panovníkovi
a ktoré viedli k postupnému upravovaniu anglosaských obyčají a ich nahrádzaniu novým
právom. Na centrálnej úrovni sa tento cieľ dosiahol zriadením Kráľovskej rady (lat. curia
regis), ktorá plnila úlohu najvyššieho súdu v krajine a čo do svojho zloženia zahŕňala členov
kráľovského dvora, rátajúc sem najvyšších úradníkov a najdôležitejších arcibiskupov a
biskupov kráľovstva.
Na miestnej úrovni sa potom postavenie anglosaských elít oslabovalo dvojakým
spôsobom. V prvom rade k tomu dochádzalo naštartovaním procesu zavádzania feudálneho
lénneho systému v súvislosti s prerozdeľovaním skonfiškovanej pôdy anglosaskej
aristokracie medzi normanských šľachticov a členov ich družiny. Normani skonfiškovali až
90 % anglosaskej pôdy, pričom na území novo zriadených statkov (angl. manors) nadobúdali
súdnu právomoc ich normanskí vlastníci, podriadení od najvyššie postavených barónov až po
najnižšie postavených rytierov priamo anglickému kráľovi v duchu zásady „vazal môjho
vazala je aj mojím vazalom.“ Obyvateľstvo žijúce na normanských statkoch sa tak dostalo do
postavenia poddaných, ktorí už mali pôdu iba v držbe, za čo boli povinní príslušníkom
normanskej pozemkovej vrchnosti odvádzať pravidelné nájomné v podobe peňažnej,
naturálnej alebo pracovnej renty. Šerifovia v jednotlivých grófstvach boli navyše
podriaďovaní kráľovi vo veciach výberu daní, čím sa oslabovala ich väzba na miestne
anglosaské elity. Miestne súdy taktiež stratili právomoc rozhodovať vo veciach duchovenstva,
pretože na základe dohody medzi Viliamom I. Dobyvateľom a Canterburským arcibiskupom
Lanfrancom (1005/1010-1089) z roku 1077 došlo k oddeleniu jurisdikcie svetských súdov
od jurisdikcie novo vytváraných cirkevných súdov. V dôsledku toho sa tak na cirkevných
súdoch prejednávali nielen spory týkajúce sa duchovenstva, ale aj spory obyvateľstva
usadeného na cirkevnej pôde. Zvyšné osobne slobodné obyvateľstvo v grófstvach, ktoré ešte
vlastnilo menšie pozemky, si uchovalo posledné oprávnenie zúčastňovať sa na zasadnutiach
stotinových a grófskych súdnych zhromaždení, kde sa schádzali všetci osobne slobodní
vlastníci a držitelia pôdy. Reformy správy a súdnictva, vykonané za vlády Viliama I.
Dobyvateľa, tak vytvorili podmienky pre vznik common law, ktoré sa následne začalo
formovať až v súvislosti so súdnymi reformami ďalších panovníkov.
Kráľ Henrich I. (1100-1135) zásadným spôsobom zreformoval Kráľovskú radu
a zasiahol aj do štruktúry a právomocí súdnictva na miestnej úrovni. V prvom rade došlo
k posilneniu postavenia Kráľovskej rady, v rámci ktorej sa vytvorili nový systém kráľovských
úradníkov. Spomedzi nich boli pre súdnictvo rozhodujúci dvaja úradníci, a to lord kancelár
(angl. Lord Chancellor) a tzv. Chief Justiciar of England. Prvoradou úlohou lorda kancelára

116
bola príprava kráľovských listín (angl. royal charters), ktorými sa spravidla udeľovali osobné
privilégiá alebo držba kráľovskej pôdy, a kráľovských príkazov, označovaných pojmom writs.
Úrad lorda kancelára bol preto vzhľadom na potrebu ovládania písma spravidla obsadzovaný
duchovnými. Chief Justiciar of England zasa zastupoval kráľa vo výkone jeho právomocí
počas jeho neprítomnosti a až do polovice 13. storočia stál na čele kráľovského súdu.
Významné osobnosti danej doby ako bol Roger zo Salisbury, Geoffrey de Mandeville alebo
Richarde de Lucy, ktoré zastávali tento úrad, sa zaslúžili o zavedenie praxe ad hoc vysielania
členov Kráľovskej rady v postavení kráľovských sudcov do jednotlivých grófstiev, kde
rozhodovali najvýznamnejšie súdne spory spadajúce do výlučnej právomoci kráľovského
súdu.
Za vlády Henricha I. sa tak ustálila sústava súdov, ktorá sa skladala zo štyroch druhov
súdov. Na vrchole stáli kráľovské súdy, reprezentované Kráľovskou radou a do grófstiev
vysielanými kráľovskými sudcami. Pod nimi stáli miestne súdy, reprezentované súdmi
šerifov na úrovni grófstva a súdmi stotín, ktorým predsedal hodnostár nazývaný bailiff. Oba
druhy súdov pritom pozostávali zo slobodných držiteľov pôdy z danej správnej jednotky
a rozhodovali jednak o závažnejších trestných prípadoch (súdy šerifov), jednak majetkové
spory (oba súdy). V rámci feudálnych panstiev normanskej šľachty potom fungovalo
zemepanské súdnictvo, ktoré vykonávali barónske súdy (angl. manorial courts). Ich
zasadaniam predsedal zemepánom menovaný úradník (angl. steward) a súd mal právomoc
rozhodovať o menej závažných trestných i súkromnoprávnych sporoch. Poslednou kategóriou
súdov boli potom cirkevné súdy, ktoré rozhodovali prípady, ktoré sa týkali duchovenstva
a taktiež spory poddaných žijúcich na cirkevnej pôde. Súdne reformy Henricha I. tak najmä
systematickým usporiadaním sústavy súdov a posilnením právomoci kráľovských súdov
vytvorila predpoklad pre vznik common law ako práva platného na území celého Anglického
kráľovstva.
K dosiahnutiu tohto cieľa značne prispela najmä súdna reforma kráľa Henricha II.
Plantageneta (1133-1189), ktorá bola primárne reakciou na negatívne javy z obdobia 19
rokov trvajúceho mocenského zápasu o anglický trón po smrti Henricha I. Počas obdobia
bojov o trón totiž často dochádzalo k vynúteným prevodom pôdy a riešenie z toho plynúcich
majetkových sporov na základe odlišných miestnych obyčají neprispievalo k právnej istote.
Kráľ sa preto rozhodol vytvoriť právny systém, ktorý by bol založený na normách spoločných
pre všetkých obyvateľov kráľovstva a v ktorom by sa spory riešili na základe kráľovských
príkazov, t.j. writov. Henrich II. preto s úmyslom nápravy zmienených majetkových krívd
najprv zaviedol nový druh kráľovského príkazu, ktorý sa nazýval writ of novel disseisin
a následne sa začal angažovať aj v oblasti normotvorby. V súčinnosti s Kráľovskou radou
začal Henrich II. vydávať výnosy, ktoré sa vďaka ich prijímaniu na spoločnom zasadnutí
členov Kráľovskej rady označovali anglickým termínom assizes. Jeho súdna reforma bola
zavedená práve na základe výnosov, ktoré boli prijaté na zasadnutí Kráľovskej rady
v Clarendone v roku 1166 (Assizes of Clarendon) a Northamptone v roku 1176 (Assizes of
Northampton).
Podstatou reformy bolo vytvorenie kráľovského súdu, ktorý mal pravidelne zasadať
v Londýne a rozhodovať spory patriace do výlučnej právomoci kráľa. Päť sudcov,
vyberaných spomedzi členov pôvodnej Kráľovskej rady, tak získalo právomoc rozhodovať o
okruhu najzávažnejších zločinov, ktoré smerovali proti kráľom garantovanému mieru
v krajine a majestátu samotného panovníka. Pre tieto prípady sa po prijatí Veľkej listiny
slobôd v roku 1215 (lat. Magna Charta Libertatum) vžilo označenie crown pleas, t.j. spory
patriace do výlučnej rozhodovacej právomoci koruny, o ktorých sa teda v súlade dobovou
právnou teóriou a terminológiou rozhodovalo v „prítomnosti kráľa“ (lat. coram rege).
Odvtedy sa preto tento kráľovský súd začal nazývať súdom Kráľovskej ľavice (angl. Court
of King´s Bench), pričom za jeho trvalé sídlo bol určený Londýnsky Westminister Hall.

117
Okrem vytvorenia osobitného kráľovského súdu bol na základe výnosov z Clarendonu v roku
1166 zriadený úrad tzv. pojazdných sudcov (angl. itinerant justuces alebo justices in eyre).
Ich úlohou bolo pravidelne štyri krát do roka cestovať po novo vytvorených súdnych
obvodoch v rámci celého kráľovstva a počas stanovených súdnych období rozhodovať
súkromnoprávne a trestné kauzy priamo v grófstve za súčinnosti poroty, ktorá bola
zostavovaná z miestnych rytierov a zástupcov každej dediny. Priamym dôsledkom zavedenia
činnosti pojazdných sudcov nebolo iba rozšírenie pôsobnosti kráľovských súdov, ale aj
posilnenie priamej kráľovej kontroly nad záležitosťami miestnej správy. Kráľovskí sudcovia
totiž spolu so zhromaždením rozhodovali aj o rôznorodých administratívnych otázkach.
K ďalšiemu posilneniu významu kráľovskej justície prispela aj súdna reforma kráľa
Eduarda I. (1239-1307). V rámci reorganizácie kráľovského súdu došlo k jeho definitívnemu
vnútornému rozdeleniu na súd Kráľovskej ľavice a tzv. Súd všeobecných sporov (angl. Court
of Common Pleas). Do agendy súdu Kráľovskej lavice patrilo rozhodovanie niekoľkých
rôznorodých kategórií sporov. V prvom rade súd rozhodoval o najzávažnejších trestných
činoch, t.j. o prípadoch spadajúcich do kategórie crown pleas, ktoré súd začal označovať ako
„kráľovská strana“ (angl. crown side). Súd ďalej rozhodoval o civilných deliktoch, ktoré
neboli porušením kráľovho mieru (angl. trespass) a taktiež o tých súkromnoprávnych
sporoch, kde bol preukázaný záujem kráľa, pričom tieto kategórie sporov začal súd označovať
ako „strana sporov“ (angl. plea side). Agendu Súdu všeobecných sporov potom tvorili
predovšetkým súkromnoprávne spory, týkajúce sa spravidla nehnuteľného majetku alebo
záväzkových vzťahov. Boli to práve rozhodnutia Súdu všeobecných sporov, ktoré mali
najväčší význam pre sformovanie noriem common law, no zároveň treba dodať, že prístup na
tento súd bol pre nemajetné vrstvy spoločnosti obmedzený najmä platením relatívne vysokých
súdnych poplatkov. Eduard I. taktiež zreformoval fungovanie úradu pojazdných sudcov.
Pojazdní sudcovia mohli po novom prejednávať aj prípady, ktoré mal následne rozhodovať
niektorý z kráľovských súdov (tzv. prípady nisi prius). Okrem toho získali pojazdní sudcovia
oprávnenie uskutočniť súdne zasadnutie priamo v grófstve a celý prípad tak prejednať
a rozhodnúť priamo na mieste. Postavenie kráľovských súdov nakoniec Eduard I. posilnil aj
tým, že v roku 1278 vydal štatút z Gloucesteru, na základe ktorého začalo zisťovanie
platnosti oprávnení zemepánov na výkon vrchnostenského súdnictva. Zemepanské súdy, ktoré
preukázali svoju existenciu k roku 1189, ktorý bol všeobecne uznávaným dátumom, kam
siahala právna pamäť, mohli svoju právomoc vykonávať aj naďalej. No tie súdy, ktoré
dôkazné bremeno neuniesli, boli zrušené a ich výpadok potom suplovali kráľovskí pojazdní
sudcovia.
Význam súdnych reforiem Henricha I., Henricha II. a Eduarda I. spočíva vo vytvorení
inštitucionálneho rámca, v ktorom mohli vznikať normy common law. Snahou anglických
kráľov bolo najmä bojovať s roztrieštenosťou právnej úpravy, ktorá sa prejavovala
prežívaním rôznorodých anglosaských obyčají. Aj keď bolo anglické právo v danej dobe stále
založené na právnej obyčaji, tak kráľovské súdy sa začali stále viac spoliehať na písomné
záznamy o rozhodovaných sporoch, čo sa prejavilo už v roku 1194 spisovaním tzv. Zvitkov
žalôb (angl. Plea Rolls). Po prijatí Westministerského štatútu z roku 1275 začali byť z právnej
praxe navyše postupne vytláčané staršie právne obyčaje, pri ktorých nebolo v rámci súdneho
konania možné preukázať ich zachovávanie od „nepamäti“ (angl. time immemorial), t.j. aspoň
k momentu nástupu kráľa Richarda I. Levie srdce (1157-1199) na anglický trón dňa 3.
septembra 1189. Obyčajové právo, z ktorého anglické právo vzišlo, bolo teda postupne
dopĺňané a menené rozhodnutiami kráľovských súdov, ktoré deklarovali čo je právom a toto
právo následne aj interpretovali. Zo súdnych rozhodnutí sa tak pro futuro stali záväzné
návody pre riešenie druhovo rovnakých prípadov, ktoré museli zohľadniť súdy v celom
kráľovstve.

118
 Vzhľadom na skutočnosť, že anglickí právnici pri porušení subjektívneho práva vždy
hľadali príslušný prostriedok jeho procesnej ochrany, je potom prirodzené, že svoju pozornosť
sústreďovali predovšetkým na procesné právo. To sa vyznačovalo značnou mierou
formalizmu a relatívnou mierou právnej neistoty. Formalizmus súdneho konania a neistota, či
sa konanie vôbec začne, mali pôvod v postupne vznikajúcom uzatvorenom systéme
štandardizovaných žalôb, ktoré vychádzali z tradície kráľovských príkazov – writov,
vydávaných lordom kancelárom. Aby sa súdny spor pred kráľovským súdom vôbec začal,
bolo najprv potrebné uhradiť často nemalý súdny poplatok a následne počkať na
vyhodnotenie oprávnenosti žalobcovej žiadosti o zahájenie súdneho konania. Vysoké súdne
poplatky tak do značnej miery limitovali prístup k spravodlivosti pre široké nemajetné vrstvy
anglickej spoločnosti a možnosť voľnej úvahy, ktorou disponoval lord kancelár, zasa pre
vysoké riziko odmietnutia žalobcovej žiadosti mohla ľudí odrádzať od uplatňovania ich
legitímnych nárokov. Tento stav pritom trval až do reformy súdnictva a procesného práva
v 19. storočí.
Ak nakoniec lord kancelár uznal oprávnenosť žalobcovho nároku, tak v mene kráľa
vydal príslušný writ, na základe ktorého sa oficiálne zahajovalo konanie pred kráľovským
súdom. Writ bol pôvodne spravidla latinsky písanou listinou, ktorú vyhotovil a kráľovskou
pečaťou opatril priamo lord kancelár a ktorú navyše podpísal prítomný svedok. Obsahom
writu bol príkaz pre šerifa aby zaistil predvedenie sporových strán pred kráľovský súd alebo
aby zaistil splnenie rozhodnutia súdu alebo priamo kráľa. V praxi sa potom postupne začali
rozlišovať dva druhy writov. Prvým druhom boli originálne writy, ktoré mali za úlohu zaistiť
vyriešenie sporu ešte pred prejednaním sporu pred kráľovským súdom. Lord kancelár tak
mohol šerifovi prikázať vykonať rozhodnutie súdu, predviesť určitú osobu pred súd aby sa
zodpovedala za svoje konanie alebo zhromaždiť porotu zloženú z dvanástich mužov, ktorá sa
mala za prítomnosti žalovaného vyjadriť k určitej právnej skutočosti. Po vykonaní príkazu
šerif vrátil originálny writ aj s popisom svojich úkonov na súd, ktorý v prípade nutnosti mohol
vydať ďalší súdny writ. Na jeho základe boli obe sporové strany predvolané pred súd
k ďalšiemu prejednaniu sporu za účasti poroty a jeho následnému rozhodnutiu, ktoré malo
tiež podobu osobitného writu s vlastnými predpísanými náležitosťami. Z tejto procedúry sa
následne vyvinul register písomne zaznamenávaných všeobecných originálnych writov, ktoré
plnili úlohu súdnych precedensov, keďže boli zdrojom konkrétnych procesných nárokov na
zahájenie príslušného typu súdneho konania. Každý writ bol totiž vydávaný podľa aktuálnej
potreby s ohľadom na konkrétny prípad a jeho skutkové okolnosti. Táto prax potom viedla
k vzniku neprehľadného a komplikovaného systému štandardizovaných procesných postupov
a spôsobov dokazovania, ktorý bol odlišný pre každý druh konania o príslušnom právnom
nároku a závisel tak od voľby konkrétneho writu.
V dôsledku nekontrolovaného vytvárania nových writov sa procesné pravidlá common
law stávali značne rigidnými. Riešenie malo priniesť obmedzenie práva lorda kancelára
vydávať nové writy na základe vydania Oxfordských štatútov z roku 1258
a Westministerského štátútu z roku 1259. Vydávanie nových I malo byť po novom viazané na
súhlas kancelárstva a Kráľovskej rady, prípadne na rozhodnutie parlamentu alebo
„rozhodnutie učených mužov“, no v praxi sa skôr využíval osobitné druhy analogických
writov. Situáciu neuľahčovala ani tzv. deklaratórna teória common law, podľa ktorej súdy
iba deklarovali aké právo je a aké vždy bolo, nie aké by malo byť. V dôsledku toho boli
rozsudky kráľovských súdov vnímané ako nezvratné až do ich prípadného prelomenia súdom
vyššieho stupňa za mimoriadnych okolností. Určitým prostriedkom na nápravu strnulosti
procesných foriem common law a ich prispôsobeniu meniacim sociálno-ekonomickým
podmienkam boli právne fikcie, vytvárané sudcami pri rozhodovaní jednotlivých prípadov.
Sudca kráľovského súdu mohol vo výnimočných prípadoch prezumovať existenciu určitých
skutočností, s ktorými dovtedajšie procesné pravidlá common law nerátali. Ako príklad

119
možno uviesť právne fikcie v oblasti pomerne rigorózne upraveného trestného práva,
v ktorom najčastejšie za zločin hrozil trest smrti. V snahe vytvoriť priestor pre zmiernenie
trestu sudcovia prišli s fikciami ako oprávnenie sudcu odhadnúť hodnotu ukradnutých
predmetov na smiešne malú sumu, čo malo umožniť kvalifikovať krádež ako bezvýznamnú,
či fikcia „výhody stavu duchovného“ (angl. benefit of clergy), kedy bolo možné páchateľa
považovať za kňaza, ktorého ako príslušníka privilegovaného stavu už nebolo možné
popraviť.
Pokiaľ ide o otázku vnútorného členenia anglického práva v sledovanom období, tak
postupné vnútorné rozčlenenie common law na jednotlivé hlavné a čiastkové oblasti právnej
úpravy bolo podmienené predovšetkým vymedzením právomoci kráľovských súdov
a špecifickými procesnými postupmi, určenými príslušnými writmi. Pri rozhodovaní sporov,
patriacich do výlučnej právomoci kráľovských súdov – crown pleas, došlo k postupnému
vymedzeniu matérie trestného práva, upravujúceho v danej dobe predovšetkým problematiku
najťažších zločinov narúšajúcich kráľovský mier – felonies. V rámci trestného procesu sa teda
zdôrazňoval záujem panovníka na potrestaní páchateľa zločinu, keďže zločin smeroval proti
jeho majestátu, čo sa najmä v novoveku pri presadzovaní teórií o oddeľovaní štátu od osoby
panovníka začalo postupne stotožňovať s verejným záujmom. Činnosť Súdu všeobecných
sporov nakoniec viedla k jasnejšiemu zadefinovaniu oblastí súkromnoprávnej povahy (angl.
civil law), pri ktorej sa začali diferencovať aj jednotlivé druhy civilných deliktov, ktoré sa
spravidla trestali pokutou. Už v tomto období sa tak formujú základy záväzkového práva
(angl. contract law), úpravy civilných deliktov (angl. tort law) či úpravy vlastníctva
nehnuteľných (angl. real property) a hnuteľných vecí (angl. personal property). Pre civilné
konanie na kráľovskom súde bolo potom typické zverenie procesnej iniciatívy do rúk
sporových strán, pričom sudca do priebehu konania zasahoval len v nevyhnutnom rozsahu.

3.2.1.3 Obdobie súperenia common law a equity

Snaha kráľovských súdov reagovať na dynamický spoločenský a hospodársky vývoj
prostredníctvom vydávania nových writov a vytvárania právnych fikcií sa nakoniec minul
účinku. Od počiatku 14. storočia navyše narastal počet ľudí, ktoré sa spravodlivosti nemohli
domôcť ani prostredníctvom analogických writov a preto bolo potrebné zamýšľať sa nad
inými prostriedkami nápravy. Riešenie celého problému vychádzalo z oprávnenia poddaných
anglickej koruny obracať sa na kráľa s petíciami (angl. bills), v ktorých mohli predkladať
svoje sťažnosti na porušenie ich subjektívnych práv. Postupne sa vyvinula prax, na základe
ktorej sa všeobecnejšie petície, požadujúce spravidla prijatie nejakého zákona predkladali
parlamentu a individuálne petície sa potom predkladali lordovi kancelárovi, ktorý bol vďaka
tomu označovaný ako „kráľovo svedomie.“ V priebehu 15. storočia sa potom z lorda
kancelára stal autonómny samosudca, ktorý si vzhľadom na narastajúci počet individuálnych
petícií zriadil rovnako samostatný a od kráľovských súdov oddelený Súd kancelárstva (angl.
Court of Chancery). Do pôsobnosti tohto súdu patrili jednak spory týkajúce sa kráľovských
lén, rozhodované tzv. latinskou stranou“ súdu, ktorej názov sa odvodzoval od povinnosti
spisovať žaloby a úradné listiny v latinčine, a jednak vybavovanie individuálnych sťažností,
rozhodované tzv. „anglickou stranou“ súdu, ktorej názov sa odvodzoval od používania
angličtiny ako úradného jazyka počas celého konania. Rozsudky, ktoré lord kancelár vydával
pri riešení sťažností v rámci anglickej strany súdu, sa stali prameňom právnych noriem
nového normatívneho systému equity, ktorého vznik a rozmach sa datuje do obdobia
vládnutia panovníckej dynastie Tudorovcov (1485-1603).
Hlavným účelom equity bolo dopĺňať common law tam, kde tento normatívny systém
neposkytoval adekvátne prostriedky ochrany subjektívnych práva alebo kde chýbala
akákoľvek právna úprava, a súčasne zmierňovať tvrdosti common law tam, kde spoločenské
vzťahy regulovali príliš prísne či zastarané archaické normy, nezodpovedajúce sociálno-

120
ekonomickým podmienkam novej doby. Aby nebola spochybnená autorita kráľovskej justície
a celého common law, tak v súlade so zásadou equity follows the law nemali normy equity
protirečiť normám common law. Tým sa mal vytvoriť režim harmonickej symbiózy oboch
normatívnych systémov, pretože sama equity nakoniec predpokladala existenciu noriem
common law a bolo by preto nelogické spochybňovať ich platnosť. V praxi sa mal tento cieľ
dosiahnuť vytvorením osobitných prostriedkov nápravy protiprávneho stavu. Lord kancelár
získal oprávnenie priznať sťažovateľovi takú formu nápravy, ktorú mu nemohli poskytnúť
kráľovské súdy, pretože normy common law mu naň nezakladali nárok. Ako príklad možno
uviesť situáciu, kedy žalobcovi pri porušení zmluvného záväzku podľa common law
prislúchala iba náhrada spôsobenej škody, no poškodená zmluvná strana mala záujem na
reálnom splnení záväzku. Bol to práve lord kancelár, ktorý mohol svojim rozhodnutím
zaviazať zmluvnú stranu, ktorá zmluvný záväzok porušila, k jeho reálnemu splneniu a priznať
tým poškodenej zmluvnej strane nápravu, ktorú jej common law síce nepriznávalo, no ktorá
však súčasne normám common law neodporovala. Vzhľadom na takto definovaný vzájomný
vzťah medzi common law a equity zvyknú právni komparatisti hovoriť o tom, že equity je
vybudované „okolo“ common law.
Equity predstavuje novú etapu vývoja anglického práva, pretože vzhľadom na jedinečné
oprávnenie lorda kancelára prekračovať rámec dovtedy známych právnych inštitútov sa
prostredníctvom jeho rozhodnutí do právnej praxe dostávajú úplne nové právne koncepty,
pojmy a inštitúty. Z hľadiska vymedzenia predmetu sporu sa už napríklad nezdôrazňovala
formálna stránka porušenia konkrétneho subjektívneho práva, ale do popredia vystupoval
morálny rozmer sporu v podobe záujmu (angl. interest) sťažovateľa na poskytnutí
spravodlivého prostriedku nápravy utrpenej ujmy. Lord kancelár navyše vo svojich
rozhodnutiach tvorí úplne nové prostriedky nápravy, ako je už spomenuté reálne splnenie
záväzku, a tiež aj úplne nové právne inštitúty ako je trust, ktorý sa stáva základom
samostatnej oblasti právnej úpravy v podobe trust law. Niečo také bolo možné vďaka
zavedeniu úplne nových princípov fungovania celého normatívneho systému equity. Autorita
rozhodovacej činnosti lorda kancelára sa opierala o jeho morálne poslanie zmierňovať
negatívne dopady prísnych pravidiel common law definovaním toho, čo je v konkrétnom
rozhodovanom prípade slušné a spravodlivé (angl. just and equitable) pri zohľadnení
princípov kresťanskej etiky. Normatívny systém equity však nemal poskytnúť príležitosť na
obchádzanie common law ani podporovať ľahkomyseľnosť účastníkov právnych vzťahov.
Sťažovateľ totiž nemal šancu uspieť na Súde kancelárstva pokiaľ v duchu zásady delay
defeats equity svoj nárok neuplatnil včas a pokiaľ common law v danom prípade poskytovalo
adekvátny prostriedok ochrany subjektívnych práva a náhradu za spôsobenú ujmu. Navyše
v duchu zásady he who comes to equity must come with clean hands sťažovateľ nesmel mať
podiel na bezpráví, ktorého nápravy sa prostredníctvom sťažnosti dožadoval.
Pri porovnaní dĺžky konaní na kráľovských súdoch a Súde kancelárstva treba
konštatovať, že z čisto pragmatického pohľadu prinieslo nové nastavenie procesných pravidiel
na Súde kancelárstva podstatne rýchlejšie a efektívnejšie súdne konanie. To sa začínalo na
základe individuálnej sťažnosti (angl. bill), ktorú bolo možné predniesť aj ústne a potvrdiť
prísahou, pričom sťažnosť stačilo formulovať v angličtine a nie v latinčine ako pri writoch
používaných na kráľovských súdoch. Rýchlemu prejednaniu sťažnosti napomáhalo hneď
niekoľko významných zmien oproti konaniu na kráľovskom súde. V prvom rade lord kancelár
rozhodoval iba v súkromnoprávnych záležitostiach a nebol preto zaťažený riešením
trestnoprávnych káuz. Lord kancelár a neskôr po náraste počtu riešených prípadov aj ďalší
jeho sudcovia následne rozhodovali ako samosudcovia bez účasti poroty, čím sa spolu so
zavedením písomnej formy procesu, vychádzajúcej zo zásad inkvizičného procesu a
pragmatických metód dokazovania v rímskom a kánonickom procesnom práve, odbúrali dlho
trvajúce a nadmerne formálne ústne pojednávania. Na rozdiel od kráľovských súdov nebol

121
lord kancelár viazaný dĺžkou žiadnych súdnych období, v rámci ktorých kráľovské súdy
vykonávali svoju činnosť. Rozhodnutie lorda kancelára vo veci samej bolo následne
preskúmateľné a od roku 1675 sa pripúšťalo odvolanie priamo ku Snemovni lordov
anglického parlamentu. Uvedené výhody sa však časom zrelativizovali, pretože postupne sa
začali komplikovať aj procesné postupy na Súde kancelárstva a spolu s tým išli ruka v ruke
prieťahy v súdnom konaní. Začali sa tiež vyskytovať prípady jurisdikčných sporov medzi
súdom equity a kráľovskými súdmi, rozhodujúcimi podľa common law, keď po nástupe
absolutisticky vládnucej panovníckej dynastie Stuartovcov na anglický trón v roku 1603 začal
lord kancelár vydávať aj arbitrárne rozhodnutia, ktoré uprednostňovali záujem koruny pred
záujmami poškodených jednotlivcov. Tu potom možno vidieť počiatok súperenia medzi
súdmi, ktoré presadzovali normy dvoch rozdielnych normatívnych systémov.
Keďže sa Súd kancelárstva stal v politicky exponovaných prípadoch predĺženou rukou
absolutistických kráľov, tak jedinou možnou odpoveďou priamo dotknutých stavov šľachty
a meštianstva bola v právnej rovine podpora kráľovských súdov, ktoré rozhodovali za
prítomnosti poroty. Kolektívne rozhodovanie zástupcov zmienených stavov, zasadajúcich
v porote kráľovského súdu, totiž predstavovalo prakticky jedinú hrádzu proti svojvôli
kráľovských sudcov, ktorí presadzovali vôľu panovníka. V roku 1616 nakoniec kráľ
s predstaviteľmi stavov dospel ku kompromisnému riešeniu, na základe ktorého vedľa seba
súbežne pôsobili kráľovské súdy i Súd kancelárstva, pričom súdna jurisdikcia lorda kancelára
sa v budúcnosti nesmela rozširovať na úkor kráľovských súdov, na čo mal dozerať priamo
parlament. Normatívny systém equity sa tak definitívne stal integrálnou súčasťou anglického
práva, pričom normy equity, vychádzajúce z precedensov vydaných lordom kancelárom
tvorili právny rámec pre fungovanie Súdu kancelárstva a priebeh samotného súdneho konania
na ňom.

3.2.1.4 Obdobie súčasného anglického práva

S príchodom priemyselnej revolúcie sa začína obdobie nebývalého hospodárskeho
rozvoja Anglicka, ktorý sa však neodráža na zlepšovaní spoločenského a ekonomického
postavenia širokých vrstiev spoločnosti. Od prvej polovice 19. storočia preto v Anglicku
badať snahy o politickú emancipáciu širších vrstiev mestského a vidieckeho obyvateľstva,
ktoré sa chce aktívne podieľať na správe štátu a formovaní verejnej politiky a ktoré chce
odstrániť monopol bohatých statkárov a buržoázie na politickú moc. V roku 1832 tieto snahy
dostávajú konkrétnu podobu prvej reformy volebného práva do poslaneckej snemovne
britského parlamentu, ktorá odštartovala proces demokratizácie britského systému politickej
reprezentácie a spolu s tým aj modernizáciu práva. Parlament, v ktorom sa zväčšoval počet
poslancov volajúcich po zásadných zmenách v spoločnosti, totiž zintenzívnil svoju
legislatívnu činnosť a prostredníctvom nových zákonov (angl. statutes) začal aktívne
pretvárať podobu anglického práva. Okrem odštartovania procesu systematizácie a
sprehľadnenia súdnych precedensov pre potreby súdnej praxe (od roku 1865 bola právnikmi,
sudcami a kráľovskými úradníkmi vydávaná zbierka správ a komentárov o najdôležitejších
precedensoch v rámci common law a equity a novom zákonodarstve, známa ako Law Reports)
viedla zákonodarná činnosť parlamentu k položeniu základov nových, predovšetkým
čiastkových oblastí úpravy hmotného práva ako bolo napr. obchodné právo (angl. commercial
law). Veľká pozornosť bola venovaná aj riešeniu nedostatkov anglického súdnictva, spomedzi
ktorých boli najpálčivejšími problémami formalizmus súdneho konania a dvojkoľajnosť
sústavy anglických súdov.
Prvé reformy súdnictva sa začali už v prvej polovici 19. storočia. Za účelom zrýchlenia
dlho trvajúcich a často aj nákladných konaní na Súde kancelárstva došlo v období rokov 1813
do roku 1842 k navýšeniu počtu jeho sudcov a v roku 1851 bol v rámci súdu vytvorený
systém dvoch inštancií s personálne posilneným oddelením, ktoré vybavovalo odvolania proti

122
prvostupňovým rozhodnutiam. Prijatím tzv. Judicial Committee Act v roku 1833 bola
kráľovskej Tajnej rade (angl. Privy Council) zverená súdna právomoc rozhodovať
o odvolaniach proti rozhodnutiam z britských kolónií a domínií. V dôsledku toho sa jej
rozhodnutia vďaka sile ich presvedčivosti začali považovať za neformálne precedensy pre
oblasť common law, ktoré síce anglické kráľovské súdy priamo nezaväzovali, no tie ich
vďaka autorite v nich obsiahnutých argumentov vždy brali do úvahy pri svojom rozhodovaní.
V roku 1834 bol následne zriadený osobitný trestný súd Central Criminal Court so sídlom v
Londýnskom Old Bailey, ktorý sa vďaka jeho obsadeniu sudcami s kvalitným právnickým
vzdelaním stal garanciou nezávislého, kvalifikovaného a rýchleho rozhodovania trestných
káuz nielen v rámci Londýna, ale po rozšírení jeho právomocí v roku 1856 aj mimo hraníc
mesta. Civilné súdnictvo prešlo čiastkovou reformou na základe prijatia County Courts Act
z roku 1846, ktorý v jednotlivých grófstvach zriadil Súdy grófstva (angl. County Courts) ako
súdy prvej inštancie pre riešenie súkromnoprávnych sporov. Tieto súdy navyše prevzali aj
agendu manželských a dedičských sporov, ktoré dovtedy patrili do právomoci cirkevných
súdov. Do polovice 19. storočia však najzásadnejšiu zmenu priniesla reforma procesných
pravidiel na kráľovských súdoch, rozhodujúcich podľa common law.
V rozmedzí rokov 1832 až 1854 bolo prijatých niekoľko zákonov, ktoré zavádzali nové
procesnoprávne inštitúty a zrýchľovali priebeh celého súdneho konania. Kľúčové boli v tomto
smere najmä dva po sebe nasledujúce zákony, označované ako Common Law Procedure Act
z rokov 1852 a 1854. Prvý z nich zaviedol nové formy žalôb, ktoré umožňovali uplatniť si
reštitučné nároky, ďalej nároky plynúce z porušenia ústne uzatvorených zmlúv, nároky
vznikajúce pri zásahoch do vlastníctva hnuteľností (angl. trover) či nároky na náhradu škody
alebo inú formu nápravy protiprávneho stavu, spôsobeného spáchaním niektorého z novo
zadefinovaných civilných deliktov (napr. ohovárania [angl. defamation]). Okrem toho zákon
z roku 1852 zavádzal univerzálnu formu writu, ktorá musela obsahovať zdôvodnenie podania
žaloby a ktorá v sebe po novom mohla spájať aj niekoľko rôznych žalobných nárokov.
Stanovením presného časového limitu na uskutočnenie jednotlivých etáp súdneho konania sa
navyše zmenšil priestor na vznik prieťahov v konaní. Novinkou bolo tiež pripustenie
svedectva jednotlivých sporových strán a tretích osôb, ktoré mali na spore preukázateľný
záujem, ako dôkaz, čo dovtedy procesné pravidlá common law nepripúšťali. Zákon z roku
1854 potom zaviedol možnosť rozhodovať niektoré spory bez prítomnosti poroty ak s tým
sporové strany vyjadrili svoj súhlas. Do konca 19. storočia počet takto rozhodovaných
prípadov významne narástol a po 1. svetovej vojne bol porotný proces v súkromnoprávnych
veciach prípustný len so súhlasom súdu.
Vrcholom reformy anglického súdnictva bolo prijatie zákonov o organizácii
súdnictva z rokov 1873 a 1875, ktorých cieľom bolo odstrániť dvojkoľajnosť anglického
súdnictva, majúcej za následok vznik často až absurdných a nepraktických situácií. Ako
príklad možno uviesť postup pri uplatňovaní nárokov, ktoré poškodenému vyplývali
z porušenia zmluvnej povinnosti. O náhradu vzniknutej škody musel poškodený žiadať
prostredníctvom príslušného writu podľa common law na kráľovskom súde a reálneho
splnenia záväzku sa zasa musel dožadovať žalobou podávanou na Súde kancelárstva podľa
procesných postupov normatívneho systému equity. Judicature Act z roku 1873 túto
dvojkoľajnú sústavu súdov rozhodujúcich podľa common law a equity odstraňoval tým, že
tieto súdy zlúčil do jedného zastrešujúceho súdu, označovaného ako High Court of Justice.
Konanie na tomto súde sa mohlo začať na základe žaloby podanej rovnako podľa common
law, ako aj podľa equity, pretože High Court of Justice mal povinnosť brať pri rozhodovaní
do úvahy rovnako oba normatívne systémy. Je však pravda, že jednotlivé oddelenia High
Court of Justice sa v praxi orientovali predovšetkým na rozhodovanie tých prípadov, ktoré
štandardne spadali do ich právomoci pred rokom 1873. Vnútorná štruktúra High Court of
Justice bola potom dodatočne upravená v súvislosti s prijatím Judiciary Act z roku 1875,

123
ktorý bol spolu s novo zriadenými odvolacími súdmi zaradený do najvyššieho súdu,
označovaného ako Supreme Court of Judicature. High Court of Justice sa odvtedy vnútorne
členil na oddelenia Kráľovskej lavice (angl. Queen´s Bench Division), Kancelárstva (angl.
Chancery Division), Pokladnice (angl. Exchequer Division), Všeobecných sporov (angl.
Common Pleas Division) a Dedičských a rozvodových záležitostí a námorného súdu (angl.
Probate, Divorce and Admirality Division). V rámci civilného súdnictva bol ako odvolací súd
zriadený Court of Appeal a v trestných veciach plnila úlohu odvolacieho súdu vo
výnimočných prípadoch Snemovňa lordov britského parlamentu a od roku 1907 novo
zriadený Court of Criminal Appeal. Postavenie Snemovne lordov ako najvyššej odvolacej
inštancie pre určité kategórie prípadov v celom Spojenom kráľovstve s oprávnením vydávať
záväzné precedensy potom potvrdil Appelate Jurisdiction Act z roku 1876.
Vývoj práva v 20. storočí nadviazal na reformné úsilie predchádzajúceho storočia,
o čom svedčí najmä nárast legislatívnej činnosti britského parlamentu, ktorá reflektovala
najmä sociálne a ekonomické dôsledky prvej a druhej svetovej vojny. Hneď v období po
skončení prvej svetovej vojny sme preto svedkami pokračovania snáh smerujúcich
k modernizácii anglického práva nahrádzaním starého, na právnych obyčajach založených
noriem common law novými zákonmi parlamentu (angl. statutory law). Konkrétnym
príkladom modernizačných aktivít je reforma právnej úpravy vlastníctva pôdy a nehnuteľností
z rokov 1925 až 1927. Po stáročia trvajúci vývoj právnej úpravy majetkovoprávnych vzťahov
k pôde v rámci common law a equity bol nakoniec zavŕšený prijatím zjednocujúceho Law of
Property Act z roku 1925, ktorý predovšetkým odstraňoval starú feudálnu formu neslobodnej
držby pôdy (angl. copyhold) a rušil všetky obmedzenia pri slobodnej držbe pôdy (angl.
freehold). Archaické stredoveké formy boli v konečnom dôsledku nahradené slobodnej,
neobmedzenej a čo do rozsahu držiteľových oprávnení absolútnej držby pôdy (angl. fee
simple absolute in possession), pričom práve v otázke vymedzenia držiteľových oprávnení
k jeho majetku je tento inštitút porovnateľný s kontinentálnym právnym inštitútom
vlastníckeho práva.
Po druhej svetovej vojne sú takýmto príkladom najmä reformy labouristickej vlády.
Tie boli v krátkodobom horizonte zamerané na riešenie ekonomických, finančných
a sociálnych problémov vojnou postihnutého obyvateľstva Veľkej Británie. Z dlhodobého
hľadiska bola politickým cieľom labouristov realizácia konceptu tzv. „štátu blahobytu“ (angl.
welfare state), ktorý mal za ideálnych podmienok poskytovať predovšetkým komplexnú
sociálnu a zdravotnú starostlivosť pre občana počas celého jeho života. Prostriedkami na
naplnenie týchto cieľov potom bolo znárodňovanie, hospodárske plánovanie a dočasný
prídelový systém na potraviny a niektoré suroviny. Znárodňovanie bolo realizované postupne
a okrem súkromného majetku zasiahlo aj majetok verejnoprávnych korporácií, ako napríklad
v prípade majetku miestnych samospráv a v roku 1946 bola navyše na základe Bank of
England Act finančná a majetková politika Anglickej banky vyhlásená za verejné vlastníctvo.
Za znárodnený majetok jeho vlastníci dostali patričnú náhradu, pričom tento majetok bol
zákonmi zverovaný štátom vlastneným verejným korporáciám, ktoré ho spravovali s ohľadom
na verejný záujem. V roku 1946 boli tiež položené základy v mnohých ohľadoch dodnes
fungujúceho, no často tvrdo kritizovaného systému sociálneho a zdravotného poistenia
prijatím National Insurance Act a National Health Service Act.
Zvyšujúca sa miera ingerencií štátu do dovtedy výlučne súkromnej sféry života
jednotlivca nakoniec viedla k častejším konfliktom medzi občanmi a orgánmi výkonnej moci.
Najmä za účelom implementácie sociálnej legislatívy štát často delegoval výkonné právomoci
na jednotlivé ministerstvá, štátom zriaďované agentúry, špecializované arbitrážne a súdne
tribunály či orgány miestnej samosprávy. Tieto orgány často rozhodovali o právach
a povinnostiach občanov v administratívnom konaní, ktoré však spočiatku nepodliehalo
zásadnejšej kontrole. Preto sa v druhej polovici 20. storočia rozvinula osobitná oblasť

124
správneho práva (angl. administrative law), ktorého účelom bolo a dodnes je úprava postupu
všeobecných súdov pri preskúmavaní zákonnosti postupu správnych orgánov pri rozhodovaní
o právach a povinnostiach občanov. Aj pri jednej z najmladších čiastkových oblastí právnej
úpravy v rámci anglického práva je teda badateľný vplyv hlboko zakorenenej a pre anglické
právo typickej tradície zdôrazňovať procesnoprávne aspekty regulácie spoločenských
vzťahov. Nie je preto ničím prekvapujúcim, že aj napriek rastúcemu významu zákonov si
v anglickom práve naďalej zachoval svoje postavenie i súdny precedens. Súdy nakoniec
v priebehu druhej polovice 20. storočia zohrali významnú úlohu pri jasnejšom vytýčení
hraníc medzi verejným a súkromný právom, čoho samy parlamentom vydávané zákony
neboli v praxi schopné docieliť. Súdy totiž v jednotlivých precedensoch poukázali najmä na
rozdielny pôvod verejnoprávnych a súkromnoprávnych nárokov (zákony verzus normy
common law a equity) a tiež rozdielny systém prostriedkov nápravy, ktoré poskytovali
predpisy verejnoprávnej a súkromnoprávnej povahy (súdne príkazy podľa predpisov
administratívneho práva verzus náhrada škody či iné špecifické prostriedky nápravy podľa
common law a equity).

3.2.2 Pramene práva ako štýlotvorný prvok anglického práva

Jedným z najvýraznejších štýlotvorných prvkov anglického práva sú s ohľadom na
osobitný spôsob normotvorby pramene práva. V anglickom práve je možné rozlíšiť štyri
nasledovné druhy prameňov práva:
 sudcovské právo (angl. judge made law alebo case law), pozostávajúce z
jednotlivých súdnych precedensov, ktoré sú výsledkom rozhodovacej činnosti
sudcov a ktorým sa pripisujú normatívne účinky,
 zákonné právo (angl. statutory law), pozostávajúce zo zákonov vydávaných
britským parlamentom,
 obyčajové právo (angl. customary law), predstavujúce zvyšok stredovekých
právnych obyčají s pôsobnosťou na vybranom území i v rámci celého
Anglického kráľovstva, ktoré však vzhľadom na malý počet dodnes
dochovaných obyčají nepredstavujú významnejší prvok anglického práva,
a nakoniec
 právnická literatúra (angl. legal writings alebo alternatívne books of
authority), tvorená predovšetkým dielami významných anglických právnikov a
sudcov od čias zrodu common law, ktoré však dnes predstavujú spravidla
subsidiárny prameň práva, zohľadňovaný najmä pri odôvodňovaní súdnych
rozhodnutí vo vybraných oblastiach anglického práva.

3.2.2.1 Sudcovské právo

Súdny precedens je jedným z najšpecifickejších prvkov anglického práva, a to
predovšetkým s ohľadom na spôsob jeho vzniku v procese rozhodovania individuálnych
súdnych sporov. Sudca na anglickom súde pri rozhodovaní prípadu rieši dve zásadné otázky.
V prvom rade zistí skutkový stav, vyplývajúci z predložených dôkazov, a následne zistený
skutkový stav posúdi z právneho hľadiska. Pri právnom posudzovaní prípadu sudca
porovnáva jednotlivé fakty a skutkové okolnosti v ním rozhodovanom prípade s faktami
a skutkovými okolnosťami obdobných prípadov, ktoré už súdy v minulosti rozhodli a pro
futuro tým ustanovili záväzné pravidlá pre riešenie druhovo rovnakých prípadov. Ak sudca
zistí, že sa ním rozhodovaný prípad zásadným spôsobom líši od ostatných v minulosti
rozhodnutých prípadov, tak vydá svoje vlastné, úplne nové rozhodnutie, v ktorom jednak určí
konkrétne následky rozhodnutia (spravidla formulované ako práva, povinnosti či povolenia
alebo zákazy určitého konania) pre žalobcu a žalovaného, a jednak odôvodní svoje závery.

125
 Odôvodnenie predstavuje veľmi dôležitú časť súdneho rozhodnutia, pretože v nich
predovšetkým sudcovia zo súdov vyššej inštancie vysvetľujú príčiny prečo sa v rozhodnutí
priklonili k aplikácii konkrétnych právnych noriem. Takéto odôvodnenie je potom
autoritatívnym výrokom sudcu o práve, ktorému sú pripisované normatívne účinky a ktoré tak
zakladá povinnosť pre sudcov na súdoch nižších inštancií riadiť sa uvedeným postupom pri
riešení budúcich druhovo rovnakých prípadov. Normatívna časť súdneho rozhodnutia je
jadrom celého súdneho precedensu a preto sa pre jej označenie používa latinský pojem ratio
decidendi, t.j. „zmysel rozhodovania.“ Sudcovia často v širšom odôvodnení rozhodnutia
uvádzajú aj fakty, ktoré priamo nesúvisia s podstatou zvoleného riešenia a aplikovaných
právnych noriem. Argumentácia, ktorá teda priamo nesúvisí so sudcovým výrokom o práve,
ale iba v širšom význame ozrejmuje sudcove myšlienkové pochody a úvahy, tak
nepredstavuje záväznú časť súdneho precedensu a preto sa pre ňu vžilo latinské označenie
obiter dictum, t.j. „mimochodom povedané.“
V podmienkach anglického práva majú potom povahu právnej normy, chápanej
v zmysle základného stavebného kameňa celého právneho poriadku, jednotlivé právne vety,
obsiahnuté v normatívnej časti súdneho precedensu. Vzhľadom na spätosť sudcom zvoleného
riešenia so skutkovými okolnosťami rozhodovaného prípadu sú tieto právne vety formulované
kauzisticky. Tým sa zásadným spôsobom líšia od abstraktne formulovaných právnych noriem,
ktorých obsah a význam v spojitosti so skutkovými okolnosťami konkrétneho prípadu
sudcovia zisťujú ich interpretáciou. Kým normy anglického práva vznikajú na základe
využitia metódy logickej indukcie, teda vyvodením všeobecného pravidla z poznatkov
o konkrétnom prípade, tak kontinentálne právne normy vznikajú na základe využitia
deduktívneho prístupu, teda vytvorením všeobecného pravidla správania sa, ktoré až ex post
zohľadňuje špecifiká konkrétneho prípadu v procese aplikácie právnej normy.
Vznik precedensov je neoddeliteľne spätý s rozhodovacou činnosťou súdov, pričom,
ako to už bolo naznačené, nie každé súdne rozhodnutie má povahu súdneho precedensu.
Oprávnenie tvoriť súdne precedensy majú v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie
a Severného Írska iba súdy vyššej inštancie, ktorých štruktúra prešla zásadnou zmenou po
uskutočnení ústavnej reformy prijatím Constitutional Reform Act z roku 2005, ktorý
nadobudol účinnosť od 1. októbra 2009. Namiesto Snemovne lordov britského parlamentu sa
najvyššou odvolacou inštanciou stal dvanásťčlenný Najvyšší súd Spojeného kráľovstva
(angl. Supreme Court of the United Kingdom), ktorý v civilných a trestných veciach
rozhodoval o odvolaniach proti rozhodnutiam súdov z Anglicka, Walesu a Severného Írska
a iba v civilných veciach rozhodoval o odvolaniach proti rozhodnutiam súdov zo Škótska.
Dovtedajší Supreme Court of Judicature, ktorý bol v roku 1981 premenovaný na Supreme
Court of England and Wales, bol znova premenovaný, a to na Senior Courts of England and
Wales, pričom čo do svojho zloženia stále zahŕňal High Court of Justice (zložený z Queen´s
Bench Division, Chancery Division a Family Division), odvolací Court of Appeal a na
trestnoprávnu agendu zameraný Crown Court. Všetky uvedené súdy vyššej inštancie majú
oprávnenie tvoriť záväzné súdne precedensy. Treba však povedať, že vzhľadom na ich
autoritu a silu presvedčivosti (angl. persuasive power) sú za záväzné súdne precedensy
považované aj rozhodnutia Právnej komisie Tajnej rady (angl. Judicial Committee of the
Privy Council). Ako súčasť širšieho poradného orgánu panovníka plní právna komisia už od
počiatku 19. storočia úlohy súdu najvyššej inštancie s oprávnením rozhodovať o odvolaniach
proti rozsudkom, prichádzajúcich z krajín Britského spoločenstva národov. Aj keď teda
rozhodnutia tohto orgánu nie sú z formálneho hľadiska súdnym precedensom, jednotlivé súdy
v rámci Spojeného kráľovstva ich vzhľadom na zloženie komisie, pozostávajúcej
z renomovaných právnikov a sudcov, akceptujú ako záväzné vzhľadom na vysoký stupeň
odbornosti v nich obsiahnutej argumentácie.

126
 Mechanizmus pôsobenia súdnych precedensov v anglickom práve je vyjadrený
v latinsky nazývanej právnej zásade stare decisis, t.j. „držať sa rozhodnutí“ alebo „zotrvať
pri rozhodnutom.“ Podstatou tejto zásady je záväznosť normatívnej časti súdneho precedensu
pre budúce rozhodovanie súdov rovnakej a nižšej inštancie o prípadoch, ktoré sú v porovnaní
s prípadom, o ktorom sa zmieňuje samotný súdny precedens, druhovo rovnaké. V praxi to
znamená nasledovné:
 rozhodnutia, ktoré vydal Supreme Court of the United Kingdom, sú záväzné pre
tento súd a všetky súdy nižšej inštancie,
 rozhodnutia, ktoré vydal Court of Appeal alebo Crown Court, sú záväzné pre
tieto súdy a všetky súdy nižšej inštancie,
 rozhodnutia, ktoré vydal High Court of Justice, sú záväzné pre všetky súdy
nižšej inštancie (t.j. Súdy grófstva [angl. County Courts], Magistrátne súdy
[angl. Magistrates´ Courts] a Rodinné súdy [angl. Family Courts]), nie však pre
jednotlivé oddelenia (angl. divisions) v rámci High Court of Justice; tie však
svoje rozhodnutia navzájom akceptujú ako záväzné vzhľadom na silu ich
presvedčivosti – persuasive power.
Striktné dodržiavanie zásady stare decisis nakoniec v praxi prinieslo nemálo
problémov. Najmä v období novoveku dochádzalo k vydávaniu nespravodlivých rozhodnutí,
ktoré vychádzali zo zastaraných súdnych precedensov, ktoré sa už nehodili do modernej doby
a ktorých ďalšie dodržiavanie prinášalo občanom viac škody ako úžitku. Prvé náznaky ústupu
od prísneho uplatňovania zásady stare decisis badať už v priebehu 18. a 19. storočia, kedy sa
vo väčšej miere začala uznávať potreba priznať sudcom oprávnenie prispôsobovať platné
právo meniacim sa podmienkam spoločenského života. Nebolo to však skôr než v druhej
polovici 20. storočia, kedy sa v anglickom práve pevne udomácnilo niekoľko presne
zadefinovaných metód, ktoré umožňovali prelomenie súdneho precedensu. Prvou takouto
metódou je tzv. „hľadanie rozdielov“, označované ako distinction alebo distinguishing. Na
základe tejto metódy sa súd vyššej inštancie môže odchýliť od existujúceho súdneho
precedensu a svojim rozhodnutím založiť nový, ak sa pri vzájomnom porovnaní skutkových
okolností aktuálne rozhodovaného prípadu a skutkových okolností prípadu, ktoré sú uvedené
v staršom súdnom precedense, ukážu nové skutkové okolnosti ako zásadne odlišné od tých
pôvodných. Ďalšou metódou je zrušenie platnosti súdneho precedensu pre jeho nesprávnosť,
označované ako overruling. Súd vyššej inštancie môže pri rozhodovaní o prípade
skonštatovať, že záväzné pravidlo staršieho súdneho precedensu neuplatní z dôvodu jeho
vecnej nesprávnosti a preto svojim rozhodnutím založí úplne nové pravidlo. Najmladšou
metódou je potom zrušenie súdneho precedensu v odvolacom konaní, čo sa nazýva reversing.
Súd vyššej inštancie môže vo výnimočných prípadoch zrušiť rozhodnutie súdu nižšej
inštancie v rámci odvolacieho konania. Uvedené metódy pritom spravidla najčastejšie
využívala Snemovňa lordov ako najvyššia odvolacia inštancia v Spojenom kráľovstve. Tá
nakoniec prikročila k najzásadnejšej reforme zásady stare decisis v roku 1966, keď prijala
deklaráciu o nových pravidlách pre súdne rozhodovanie Snemovne Lordov, na základe ktorej
sa v záujme zaistenia plynulého rozvoja práva a predchádzania vzniku nespravodlivosti
v dôsledku príliš striktného zotrvávania na starších precedensoch priznalo Snemovni lordov
oprávnenie odchýliť sa od svojich vlastných súdnych precedensov, ktoré tak mohli po
novom meniť. Týmto oprávnením dnes disponuje Supreme Court of the United Kingdom ako
nástupca Snemovne lordov v postavení najvyššej odvolacej inštancie.

3.2.2.2 Zákonné právo

Teoretici anglického práva pripisujú rastúci význam zákonného práva najmä rozvoju
anglického modelu parlamentnej demokracie, v rámci ktorého sa vytvoril priestor na
pretavenie požiadaviek ľudu do podoby všeobecne záväznej legislatívy, schválenej na pôde

127
voleného parlamentu. Zákonom parlamentu sa v porovnaní so súdnymi precedensmi často
vyčíta ich menšia odborná kvalita, ktorá je najmä dôsledkom skutočnosti, že na prijímaní
zákonov v parlamente sa spravidla podieľajú poslanci bez právnického vzdelania. No napriek
tomu sa zákonnému právu priznáva jeho podstatná úloha v procese modernizácie anglického
práva, na ktorom sa podieľa najmä prostredníctvom rýchlejšieho a efektívnejšieho
prelamovania alebo modifikovania zastaraných právnych doktrín. Tomuto tempu zmien
pritom súdy z hľadiska im dostupných prostriedkov nedokážu konkurovať, čoho dobrým
príkladom sú zmeny trestného práva z 19. storočia, ktoré bolo menené predovšetkým zákonmi
parlamentu.
Pokiaľ ide o legislatívny proces na pôde parlamentu, tak ten sa začína prípravou návrhu
zákona (angl. bill). Legislatívnou iniciatívou disponuje vláda, členovia oboch snemovní
parlamentu a v určitých prípadoch aj súkromné osoby a organizácie. Podľa toho sa potom
rozlišujú vládne návrhy zákonov (angl. Public Bills), ktoré navrhujú právnu reguláciu pre celé
obyvateľstvo krajiny a do parlamentu ich spravidla predkladajú jednotliví ministri, návrhy
členov parlamentných snemovní, ktorí nie sú členmi vlády (angl. Private Members´ Bill),
ktorými sa taktiež navrhuje právna úprava pre všetkých obyvateľov no spravidla nie sú
schválené a preto slúžia iba ako prostriedok rozprúdenia spoločenskej diskusie o navrhovanej
téme, návrhy súkromných osôb a miestnych organizácií (angl. Private Bills), ktorými sa
spravidla navrhuje zmena práv a povinností vo vzťahu k obmedzenému okruhu subjektov
(spravidla samotných navrhovateľov), a nakoniec hybridné návrhy (angl. Hybrid Bills), ktoré
majú tak všeobecnú pôsobnosť na všetkých občanov, ako aj dopady na presne určenú skupinu
subjektov.
Návrh zákona potom musí prejsť schvaľovacím procesom v oboch snemovniach
parlamentu, pričom niektoré návrhy zákonov, ktoré majú zásadný dopad na celé obyvateľstvo
Spojeného kráľovstva (napr. daňové zákony), musia byť prerokované najprv v poslaneckej
snemovni (angl. House of Commons). Schvaľovací proces sa pritom rozpadá na tri čítania
návrhu zákona, ktoré sú ešte medzi druhým a tretím čítaním doplnené o etapy prerokovania
návrhu v parlamentných výboroch (presne stanovený časový harmonogram) a následného
navrhovanie zmien členmi snemovne (bez časového limitu). Po schválení návrhu zákona
v troch čítaniach na pôde každej zo snemovní je návrh zákona za účelom prerokovania
prípadných návrhov zmien a doplnení vrátený do snemovne, do ktorej bol pôvodne
predložený. Obe snemovne sa pritom musia zhodnúť na presnej formulácii znenia návrhu,
k čomu nemajú stanovené žiadne časové obmedzenia. Finálna verzia návrhu zákona je potom
predložená panovníkovi za účelom udelenia kráľovského súhlasu (angl. Royal Assent).
Udelenie kráľovského súhlasu je potom počas prestávky v rokovaní oficiálne oznámené
v oboch snemovniach parlamentu, pričom teraz už zákon parlamentu (angl. Act of
Parliament) môže nadobudnúť účinnosť buď okamžite, v presne určený moment (dátum je
spravidla určený už v návrhu zákona) alebo na základe príkazu na uvedenie zákona do
účinnosti. V praxi sa uplatňuje zásada, že ak nie je vydaný žiaden príkaz na uvedenie zákona
do účinnosti, tak zákon nadobúda účinnosť od polnoci dňa, kedy bol udelený kráľovský
súhlas. Vykonanie zákona sa vždy ponecháva príslušným ministerstvám alebo vládou
zriaďovaným orgánom, ktoré môžu za týmto účelom na základe zákonného splnomocnenia
vydávať podzákonné predpisy (angl. Statutory Instruments), obsahujúce detailnejšiu úpravu
jednotlivých ustanovení zákona.
V súvislosti s procesom novelizácie zákonov treba ešte zmieniť, že anglické právo
pripúšťa zmenu staršej legislatívy tak vo forme prijatia zmien a doplnení prostredníctvom
novely, ako aj derogáciu staršieho zákona. Kým novelizácia, ktorá sa môže týkať celého
zákona alebo jeho časti, je v zásade bezproblémovým procesom, tak derogácia môže mať
svoje úskalia. Najčistejším spôsobom derogácie je explicitné vyjadrenie derogačnej klauzuly
v novšom zákone. Ak sa v novšom zákone takáto klauzula nenachádza, postupuje sa podľa

128
pravidla, na základe ktorého novší zákon ruší starší zákon v tých častiach, ktoré sú s novou
právnou úpravou v jednoznačne preukázateľnom rozpore. Aplikácia tohto derogačného
pravidla, ktorá má blízko ku kontinentálnej zásade lex posterior derogat legi priori, je zverená
súdom pri rozhodovaní konkrétneho prípadu. V anglickom práve sa tiež dbá na dodržanie
pravidla, podľa ktorého všeobecný zákon neruší špeciálny zákon, čo v zásade opäť pripomína
vzťah všeobecného a špeciálneho zákona podľa kontinentálneho derogačného pravidla lex
specialis derogat legi generali.

3.2.2.3 Obyčajové právo

Súčasné anglické právo nepovažuje právnu obyčaj za tak významný prameň práva ako
v dobách pre vznikom common law. Je to najmä dôsledok skutočnosti, že väčšina právnych
obyčají bola počas formovania common law inkorporovaná do tohto normatívneho systému
prostredníctvom rozhodovacej činnosti kráľovských súdov. Samotné common law tak
vychádzalo z právnych obyčají, ktorých existenciu deklarovali kráľovskí sudcovia vo svojich
precedensoch, a preto sa common law vždy považovalo za „právo a obyčaje Anglicka.“
Existencia common law, platného v celom kráľovstve, tak v zásade vylučovala existenciu
konkurenčného systému miestne odlišných právnych obyčají bez toho, aby na to existoval
legitímny dôvod. Miestne obyčaje sa preto zachovali iba v obmedzenej miere na základe
kráľovských privilégií, ktoré umožňovali ich ďalšie zachovávanie. V anglickom práve je
potom možné nájsť zmienky o niekoľkých druhoch právnych obyčají.
Prvým druhom právnej obyčaje sú mestské obyčaje (angl. borough customs). V dobe
po normanskej invázii si na základe kráľovho rozhodnutia mohol Londýn a niektoré ďalšie
významnejšie mestá ponechať svoje vlastné obyčaje. Londýnu bola táto výsada niekoľkokrát
potvrdená a Londýnske obyčaje sa následne stali vzorom pre v stredoveku novo zakladané
mestá. V praxi sa tiež umožňovalo preberanie obyčají medzi mestami, čo viedlo
k benevolentnému prístupu súdov pri preukazovaní existencie obyčajového pravidla, ktoré
nemuselo spĺňať náležitosť dlhodobého zachovávania od nepamäti. Mestské obyčaje tiež
často menil samotný kráľ, ktorý si toto právo nárokoval ako jeho zakladateľ. Takáto prax
nakoniec viedla k veľkej rozmanitosti mestských obyčají, ktoré boli pre potreby právnej praxe
spisované do podoby právnych zbierok alebo kníh často pochybnej kvality. Postupom času
však mnohé mestské obyčaje samy vyšli z užívania a v 17. storočí bolo zavedené pravidlo,
podľa ktorého ak nebolo možné mestskú obyčaj spoľahlivo preukázať, mal súd namiesto nej
uplatniť normy common law.
Podobný osud nakoniec čakal aj mnohé obyčaje grófstiev (angl. county customs).
Obyčaje grófstva sa na rozdiel od tých mestských nesmeli preberať medzi jednotlivými
grófstvami a tiež nebolo možné ich nijako meniť. Je pravda, že obyčaje niektorých grófstiev
sa v pôvodnej podobe zachovali až hlboko do 20. storočia, ako to bolo napr. v prípade obyčaje
ustanovujúcej zásadu rovnomernej deľby léna na mužských potomkov v grófstve Kent. Vo
všeobecnosti sa však na kráľovských súdoch už od stredoveku uplatňuje pravidlo, podľa
ktorého je možné dovolávať sa právnej obyčaje daného grófstva iba vtedy, ak je možné
preukázať jej zachovávanie už od nepamäti. Pojem „od nepamäti“ (angl. time immemorial)
bol pritom presne stanovený ku dňu nástupu kráľa Richarda I. Levie srdce, t.j. ku 3.
septembru 1189, ktorý sa tak stal meradlom právnej pamäti národa. Bolo to odôvodnené
najmä tým, že v danej dobe sa už postupne začali vyhotovovať prvé písomné záznamy
o rozhodnutiach súdov, čo podstatne uľahčovalo dokazovanie na súdoch.
Najväčšie obmedzenia, ktoré common law uvalilo na zachovávanie právnych obyčají, sa
týkali obyčají používaných na šľachtických statkoch (angl. manor customs) a v
rámci cirkevných farností (angl. parish customs). V praxi išlo o najpočetnejšiu skupinu
právnych obyčají, ktoré aby ich kráľovský súd uznal ako prípustný základ svojho rozhodnutia,
museli okrem kritéria dlhodobého zachovávania od nepamäti a všeobecného presvedčenia

129
danej komunity o záväznosti obyčaje spĺňať aj kritérium racionálnosti, ktoré mohol súd ad
hoc formulovať aj ako vyvrátiteľnú domnienku iracionálnosti takejto právnej obyčaje.
Väčšina obyčají zachovávaných na šľachtických statkoch a v rámci farností vyšla z užívania
najneskôr v 20. rokoch 20. storočia, keď ich nahradila reformná zákonná úprava majetkového
práva (Law of Property Act z roku 1925).
V súčasnom anglickom práve si tak svoj význam zachovali už iba postupne sa
formujúce ústavné obyčaje, ktoré sú vzhľadom na ich pôsobnosť na celom území
Anglického, resp. neskôr Spojeného kráľovstva, vyslúžili označenie „všeobecné obyčaje
kráľovstva“ (angl. General Custom of the Realm). Ostatné v zásade buď pohltilo common law
alebo sami zanikli či vyšli z užívania niektorým zo zmienených spôsobov.

3.2.2.4 Právnická literatúra

Väčšina právnickej literatúry, ktorá je dnešnými sudcami do určitej miery zohľadňovaná
pri odôvodňovaní ich rozhodnutí, bola spravidla dielom významných právnikov či sudcov
svojej doby, ako boli napr. Ranulf de Glanville (1112-1190), Henry Bracton (1210-1268),
John Fortescue (1394-1479), Sir Thomas de Littleton (1407-1481), Sir Edward Coke (1552-
1634), Sir Matthew Hale (1609-1676), Sir William Blackstone (1723-1780) alebo William
Murray, 1. gróf Mansfield (1705-1793). Autorita ich diel vychádzala jednak z ich schopností,
ktoré preukázali pri výkone svojho povolania alebo úradu, a jednak z ich nesmiernych
znalostí o súdobom práve, ktoré v zásade často nemali obdobu v inom publikovanom
právnickom diele. Vďaka autorite, ktorú dodnes požívajú ich autori a ich vyčerpávajúca
a často brilantná argumentácia, sa právnické diela zvyknú súborne označovať pojmom Books
of Authority. Svoj význam pre právnu prax si právnická literatúra získala najmä kvôli
skutočnosti, že až hlboko do 19. storočia prakticky neexistoval systematizovaný register
súdnych precedensov a právnych predpisov. V dôsledku toho sa potom právnické diela stali
jediným zdrojom presných a súčasne kvalifikovaných informácií o platnom práve. Nástup
pravidelne vydávanej súkromnej zbierky Law Reports v druhej polovici 19. storočia, spolu
s rastúcim významom v tlačenej verzii dostupnej parlamentnej legislatívy, nakoniec znížil
potrebu používať právnické spisy v procese aplikácie práva. Niektoré diela si však dodnes
udržali svoj význam, ako napr. Blackstoneov spis Komentáre o právach Anglicka (angl. The
Commentaries on the Laws of England) z rokov 1767-1769, obsahujúci mnoho statí o dnes
stále aktuálnych ústavných princípoch, z ktorých neraz čerpajú inšpiráciu aj dnešní sudcovia.

Použitá a odporúčaná literatúra:

 SELTENREICH, R. – KUKLÍK J.: Dějiny angloamerického práva. 2. vydanie. Praha: Leges,

2011.
 KUKLÍK, J.: Poodhalené tváře anglického práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2013.
 PARTINGTON, M.: Introduction to the English Legal System. 2012-2013. 6th Edition.
Oxford: Oxford University Press, 2011.
 ELLIOT, C.: English Legal System. Essential Cases and Materials. 2nd Edition. Harlow:
Pearson Education Limited, 2009.
 SLAPPER, G. – KELLY, D.: Sourcebook on the English Legal System. 2nd Edition. Londýn,
Sydney: Cavendish Publishing Limited, 2001.
 KIRALFY, A. K. R.: The English Legal System. 2nd Edition. Londýn: Sweet & Maxwell
Limited, 1956.
 HOLDSWORTH, W. S.: A History of English Law.
o Volume II. 3rd Edition. Londýn: Methuen & Co. LTD, 1923.
o Volume III. 3rd Edition. Londýn: Methuen & Co. LTD, 1923.
o Volume IV. 3rd Edition. Londýn: Methuen & Co. LTD, 1945.
o Volume VI. 2nd Edition. Londýn: Methuen & Co. LTD, 1937.

130
 o Volume VII. Londýn: Methuen & Co. LTD, 1925.
o Volume VIII. Londýn: Methuen & Co. LTD, 1925.
o Volume IX. Londýn: Methuen & Co. LTD, 1926.
o Volume X. Londýn: Methuen & Co. LTD, 1938.
o Volume XI. Londýn: Methuen & Co. LTD, 1938.
o Volume XII. Londýn: Methuen & Co. LTD, 1938.
 R. DAVID: Major Legal Systems in the World Today. An Introduction to the Comparative
Study of Law. Londýn: Stevens & Sons, 1985.
 K. ZWEIGERT – H. KÖTZ: An Introduction to Comparative Law. 3rd Edition. Oxford:
Oxford University Press, 1998.

131
 DOKUMENTY A ÚLOHY

Anglosaské obdobie vývoja anglického práva

Zákonník kentského kráľa Æthelberta I. (cca. 602-603)

Zákonník obsahuje písomný záznam časti anglosaského obyčajového práva, ktoré platilo v
kráľovstve Kent. Zákonník odráža aj vplyv kresťanstva, ktoré okrem noriem, zakotvujúcich
ochranu cirkevného majetku a cirkevných hodnostárov dokumentuje aj meno kresťanského
misionára a neskoršieho arcibiskupa sv. Augustína, ktorého na Britské ostrovy vyslal pápež
Gregor Veľký (590-604). Samo spísanie anglosaského práva kráľom Æthelbertom súvisí s jeho
konverziou ku kresťanstvu, ktorú Augustín dosiahol v roku 601. S ohľadom na silné anglosaské
tradície cirkev súhlasila so spísaním obyčají v domácom jazyku, ktorý mal tiež zaistiť ľahšie
prijatie kresťanstva domácim obyvateľstvom.

Hľa, zákony, ktoré ustanovil kráľ Æthelbert v dňoch Augustína.

Článok 1. (Za krádež) božieho majetku a majetku kostola (nech zaplatia) odškodné
v dvanásťnásobnej miere; za majetky biskupa v jedenásťnásobnej miere; za
majetok (vysväteného) duchovného v deväťnásobnej (miere); za majetok
diakona v šesťnásobnej miere. Za narušenie kostolného mieru v dvojnásobnej
(miere). Za narušenie mieru ľudových zhromaždení v dvojnásobnej (miere).
Článok 2. Ak zvoláva kráľ svojich mužov a je im pritom spôsobená škoda, (vinník) zaplatí
dvojnásobok kompenzácie a 50 šilingov kráľovi.
...
Článok 6. Kto zabije slobodného, zaplatí kráľovi 50 šilingov ako „lord-ring“.
Článok 7. Kto zabije kráľovho služobníka alebo posla, zaplatí obyčajný wergeld.
Článok 8. Za porušenie kráľovej ochrany (pokuta) 50 šilingov.
Článok 9. Pokiaľ slobodný okradne slobodného, zaplatí trojnásobok a kráľovi pripadne
všetok tovar alebo pokuta.
...
Článok 21. Pokiaľ jeden zavraždí iného, obvyklý wergeld, ktorý má zaplatiť ako
kompenzáciu, je 100 šilingov.
Článok 22. Ak zavraždí jeden muž druhého, musí 20 šilingov zaplatiť, než je zasypaný hrob,
a zvyšok wergeldu potom do 40 dní.
...
Článok 25. Ak niekto zabije half-aeta (podomka, domáceho sluhu), patriaceho
neurodzenému eorlovi (slobodnému roľníkovi), nech zaplatí odškodné 6
šilingov.
Článok 26. Ak niekto zabije laeta (poloslobodného), nech zaplatí za laeta vyššej kategórie
80 šilingov, za laeta druhej kategórie 60 šilingov, tretej (kategórie) 40 šilingov.
...
Článok 91. Ak otrok ukradne, nech nahradí dvojnásobne.

Prevzaté a upravené podľa: BEŇA, J.: Pramene k dejinám práva. Stredovek. Bratislava: VO PraF
UK, 2007, s. 56-57; KUKLÍK, J. – SELTENREICH, R.: Dějiny angloamerického práva. 2. vydanie.
Praha: Leges, 2011, s. 198.

132
 Zákonník wessexkého kráľa Alfréda Veľkého (871-899)

Zákonník anglosaského kráľa Wessexu Alfréda Veľkého je príkladom silného vplyvu kresťanstva
a katolíckej cirkvi na domácu anglosaskú právnu tradíciu. Samotný text sa člení na dve časti:
úvod, inkorporujúci starozákonné normy piatich kníh Mojžišových do anglosaského
obyčajového práva, a jadro 77 článkov Alfrédových zákonov, ktoré v závere reprodukovali
ustanovenia kráľa Wessexu Ineho (688-725). V jednotlivých ustanoveniach zákonníka možno
sledovať prehlbujúcu sa sociálnu diferenciáciu anglosaského obyvateľstva.

Úvod
Článok 30. Ženy, ktoré prechovávajú zaklínačov, černokňažníkov a kúzelníkov, nenechávaj
žiť.
...
Článok 32. A kto obetuje modlám, okrem samému Bohu, nech zomrie.
...

Zákon
Hospodin riekol Mojžišovi: „Ja som Hospodin, tvoj Boh; ja som ťa vyviedol
z egyptskej zeme, z domu otroctva.“
...
O krádeži v kostole
6. Ak niekto ukradne niečo v kostole, nahradí cenu ukradnutého a (zaplatí) pokutu
(angylde), zodpovedajúcu tejto náhrade a odtnú mu ruku, ktorou to vykonal.
Ak chce vykúpiť svoju ruku a ak mu to bude povolené, nech za ňu zaplatí (toľko), koľko
treba podľa výšky jeho wergeldu.
...
O mužovi bez príbuzných
27. Ak muž, ktorý nemá príbuzných po otcovskej línii, uskutoční (krvnú) pomstu a zabije
niekoho, vtedy ak on (teda vrah) má príbuzných po matkinej línii, sú oni povinní zaplatiť
tretiu časť wergeldu spoluporučníkovi, za tretiu časť (nech) on sám zodpovedá...
O vražde muža bez príbuzných
28. Ak muž zabije druhého a ten nemá svojich príbuzných, nech je wergeld zaplatený
z polovice kráľovi a z polovice jeho spoločníkom (guild-brethren).
...
O kráľom pridelenej pôde (boc-land alebo bookland)
41. Mužovi, ktorý má pôdu na základe kráľovskej listiny, ktorú mu zanechali rodičia, my
nariaďujeme, aby ju okrem príbuzných zo svojho rodu neodvádzal nikomu, ak sú
písomnosti alebo svedectvá, že toto zakázali tí, ktorí ju nadobudli ako prví a tí, ktorí mu
ju odovzdali aby tak učinil; a potom nech sa toto vyhlási v prítomnosti kráľa a biskupa
pred jeho príbuznými.
O sporoch
42. Taktiež nariaďujeme: človek, ktorý vie, že jeho protivník alebo ten, ktorého prenasleduje,
sídli vo svojom dome, nesmie ho napadnúť skôr, ako by sa dožiadal svojho pána súdnou
cestou.
...
Takisto my nariaďujeme, že možno, nenavliekajúc na seba pomstu, bojovať so svojim
pánom, ak pán bol napadnutý. Rovnakým spôsobom aj pán môže bojovať spolu so
svojimi ľuďmi (ochraňujúc svojich ľudí).
Takýmto spôsobom každý môže bojovať za svojho pokrvného príbuzného, ak niekto
nezákonne zaútočí na neho, ale nie proti svojmu pánovi. Toto my nepovoľujeme.

133
Prevzaté, upravené a preložené podľa: BEŇA, J.: Pramene k dejinám práva. Stredovek. Bratislava:
VO PraF UK, 2007, s. 63-67; KUKLÍK, J. – SELTENREICH, R.: Dějiny angloamerického práva. 2.
vydanie. Praha: Leges, 2011, s. 199-200; http://sourcebooks.fordham.edu/Halsall/source/560-
975dooms.asp#The Laws of King Alfred

Zákonník wessexkého kráľa Æthelstana (924-939)

Ja, kráľ Æthelstan, na radu svojho arcibiskupa Wulfhelma a mojich ďalších biskupov,
dávam týmto na vedomie richtárom (reeves), v každom mieste v mene Božom a všetkých jeho
svätých..., že vy prví z mojich poddaných dodávate desiatky (tithes), a to ako v podobe
zvierat, tak i v každoročných plodoch zeme, aby mohli byť spravodlivo zvážené a rozdelené...
A nech biskupi to isté činia na svojich statkoch, rovnako ako moji šerifovia (ealdormen)
a richtári (reeves). A nech biskupi a richtári povedia tým, ktorí ich musia poslúchať, že je
nutné učiniť podľa práva... Mali by sme mať na pamäti, ako hrozivo je to písané v knihách.
Pokiaľ nedáme desiatok Bohu, vezme si od nás deväť častí, keď to budeme najmenej
očakávať, a ešte sa dopustíme hriechu.

O čarodejníctve
6. A stanovili sme vo vzťahu k čarodejníctvu (lybacs a morthdeads): ak je niekto takto
zabitý a nie je o tom pochýb, potom (páchateľ) zodpovedá svojim životom. Pokiaľ to
neprizná a trojnásobným ordálom bude uznaný vinným, potom nech je zatvorený na 120
dní väzenia a potom nech ho príbuzní odvedú a kráľovi dajú 120 šilingov a zaplatia
wergeld pozostalým...
...
O neslobodnom usvedčenom pri ordáli
20. A stanovili sme vo vzťahu k neslobodnému (theowman): ak je usvedčený ordálom, nech
je zaplatená pokuta (ceapgeld) a nech je trikrát zbičovaný, alebo nech je zaplatené po
druhý krát..., a to polovica ceny pre neslobodného.
...
Ordál rozžeraveným železom a vodou
28. Čo sa týka ordálu, sme vedení vôľou Božou a (názorom) arcibiskupa a všetkých
biskupov: žiaden muž nevstúpi do kostola potom, čo je zapálený oheň, v ktorom sa bude
ordál konať, s výnimkou kňaza a toho, kto nim má prejsť..., a nech je vymeraných dvesto
stôp..., a to podľa stopy toho, kto má ordálom prejsť. Pokiaľ je ordálom voda, nech je
privedená do varu... A nech je kotlík zo železa alebo medi alebo cínu alebo kameniny...
Ak ide o jedno obvinenie, nech sa ruka ponorí pre kameň až po zápästie, a pokiaľ
trojnásobné, až po lakeť. A keď je ordál pripravený, dvaja muži nech sa rozostavia každý
po jednej strane a zistia, že voda je tak horúca, ako sme uviedli vyššie. A potom nech na
každú stranu ordálu sa v kostole postaví rovnaký počet mužov a nech sa títo postia
a predchádzajúcu noc abstinujú od svojich žien a nech ich kňaz pokropí svätenou vodou
a dá im do rúk Bibliu a nechá ich pobozkať obrázok Krista... a nech žiaden z mužov
nerozfúkava oheň potom, čo ordál začne. Nech železo leží na rozžeravenom uhlí, pokiaľ
neni naposledy uchopené, a potom nech je položené na stapela; a nech sa pritom
nehovorí, okrem úprimných modlitieb k Bohu všemohúcemu, aby vyjavil, čo je pravdou.
A potom nech je ordál vykonaný a potom jeho ruka obviazaná a po troch dňoch
(preskúmané), či sa pod obväzmi hojí, a či nie. A pre toho, kto by porušil toto právo,
zaplatí kráľovi 120 šilingov ako pokutu...

134
Prevzaté z: KUKLÍK, J. – SELTENREICH, R.: Dějiny angloamerického práva. 2. vydanie. Praha:
Leges, 2011, s. 201-202.

OTÁZKY A ÚLOHY

1. Na základe porovnania zákonníkov anglosaských kráľov s kontinentálnymi leges barbarorum

(viď prednáška o historickom vývoji kontinentálneho práva) posúďte kultúrne základy
anglosaského práva a vymedzte jeho charakteristické črty.
2. Aká bola štruktúra anglosaského práva? Svoje závery podporte príkladmi z textu uvedených
zákonníkov.
3. Na základe uvedených zákonníkov popíšte špecifiká anglosaského procesného práva
a systému trestov v tomto období.
4. V texte jednotlivých zákonníkov nájdite a popíšte právne inštitúty súkromnoprávnej povahy.

135
 Obdobie formovania common law

Writ of Right – writ, ktorým sa má zabezpečiť právo (do the right) pod
hrozbou kráľovej intervencie

Kráľ osobe N. posiela svoje pozdravy. Nariaďujem ti, aby si bez odkladu zabezpečil
plné právo osobe R., čo sa týka pôžičky jedného sta šilingov poskytnutej ti v takej a tekaj
dedine, o ktorej osoba R. tvrdí, že ti ju zo slobodnej vôle poskytla. Pokiaľ tak neučiníš, potom
šerif prijme také opatrenia, aby sme už nikdy nepočuli o sťažnosti na porušenie práva v tejto
veci.
Dané za svedectva, etc.

Writ of Mort d´Ancestor – writ používaný pri smrti predka

Uvedený writ je výsledkom rozhodnutia kráľovskej rady z Northamptonu z roku 1176 (Assizes of
Northampton), ktoré okrem úpravy viacerých trestnoprávnych a procesnoprávnych inštitútov
(pojazdní sudcovia, súdiaci spory v grófstvach v mene kráľa), zaviedol novoty aj
v majetkovoprávnych a dedičských záležitostiach týkajúcich sa držby pôdy. V tomto konkrétnom
prípade sa riešila najmä otázka zaistenia hladkého prechodu práva slobodnej držby pôdy,
zdedenej po najbližších príbuzných, ktorému bránila iná osoba C.

Kráľ šerifovi zasiela pozdravy. Pokiaľ ti B., syn A., dá dovolenie k prejednaniu jeho
prípadu, zvolaj vernými poslami dvanásť slobodných a v práve znalých mužov zo susedstva,
aby sa dostavili pred moju osobu alebo mojich sudcov v určitý deň a aby boli pripravení pod
prísahou dosvedčiť, či A., otec vyššie zmieneného B., bol slobodným držiteľom ¼ akru pôdy
v zmienenej dedine ku dňu, kedy zomrel, či zomrel potom, čo som sa po prvý krát ujal vlády,
a či bol zmienený B. jeho najbližším dedičom. Medzitým nech preskúmajú zmienený
pozemok na mieste a ich mená nech sú pripojené k tomuto writu. Nechajte tiež vernými
poslami predviesť osobu C., ktorá pôdu drží, aby si toto rozhodnutie vypočula. Nech sú tiež
prítomní tí, ktorí osoby predvolali, a tento writ.
Dané za účasti svedkov, etc.

Writ of Novel Disseisin – writ o zbavení držby, ku ktorému došlo v

„nedávnej dobe“
Nasledujúci writ sa začal používať v období po vydaní výnosov kráľa Henricha II., schválených
na zasadaní kráľovskej rady v Clarendone v roku 1166 (Assizes of Clarendon). Popri úprave
trestného a procesného práva (zavedenie porotného súdnictva; pojazdní kráľovskí sudcovia) sa
v tomto dokumente riešila aj otázka urýchlenia procesu rozhodovania sporov o držbu pôdy, čo
potom v praxi zabezpečoval aj tu spomínaný Writ of Novel Disseisin.

Kráľ šerifovi zasiela pozdravy. N. si u mňa sťažoval, že ho osoba R. nespravodlivo

a bez predchádzajúceho rozhodnutia pripravila o slobodnú držbu (de libero tenemento suo)
v tej a tej dedine, a to nedávno od mojej poslednej návštevy Normandie. Preto ti nariaďujem,
aby pokiaľ osoba N. potvrdí, že trvá na procesnom prejednaní svojho nároku, si dohliadol,
aby mu boli jeho statky navrátené a že zostanú v mieri (esse in pace) do nedele po Veľkej
noci. Medzitým musíš zabezpečiť, aby dvanásť slobodných a v práve znalých mužov zo
susedstva tieto statky navštívilo a aby ich mená boli uvedené a zapísané na tento writ.
Prostredníctvom spoľahlivých poslov ich na nedeľu po Veľkej noci predvolajte predo mňa
alebo mojich sudcov, aby učinili rozhodnutie. Predvolajte tiež osobu R. alebo jeho bailiffa (t.j.

136
jeho zástupcu), pokiaľ ho nemožno zastihnúť, potom nech zloží zálohu (security of gage)
alebo záruku spoľahlivých ručiteľov (sureties), aby sa dostavil a vypočul si rozhodnutie.
A majte tu predvolávajúcu osobu a tento writ a mená ručiteľov.
Dané za účasti svedkov, etc.

Ranulphus de Glanville: Tractatus de legibus et consuetudinibus Angliae

Ranulf de Glanville (1112-1190), kráľovský vrchný sudca, je autorom významného právneho
spisu „Traktát o zákonoch a obyčajach Anglicka“, ktorý je prvým pokusom o systematický
výklad anglického hmotného i procesného práva. Práve procesnému právu, ktoré upravovalo
postup pred kráľovskými súdmi, je venovaná najväčšia časť traktátu, obsahujúca aj viaceré
záznamy o dobových writoch.

III. A. Proces na kráľovskom súde

A tak začína pojednanie o sporoch (pleas).
Ak sa niekto sťažuje kráľovi alebo jeho sudcom vo veci závislej či slobodnej držby
a ak sa jedná o prípad, ktorý musí byť prejednaný pred kráľovským súdom alebo si tak praje
kráľ, potom nech sťažovateľ použije nasledovný writ:

Writ prvého zvolania súdu

Kráľ šerifovi zasiela pozdravy. Nariaďujem osobe N., aby osobe R. bol spravodlivo
a bezodkladne odovzdaný jeden lán pôdy v takej a takej dedine, o ktorej si zmienený R.
sťažuje, že ho o ňu vyššie spomínaný N. pripravil. Pokiaľ tak neučiní, predvolaj ho
spoľahlivými poslami, aby sa dostavil pred mojich sudcov deň po Veľkej noci, aby sa
vyjadril, prečo tak neučinil. A nech sa dostavia zmienení poslovia a nech je prítomný.
Dané za svedectva Ranulfa Glanvilla v Clarendone etc.
...
nasleduje komentár Ranulfa de Glanvill k citovanému writu
...
Na vo write stanovený deň (return day) sa strany buď k súdu dostavia, alebo nie.
Pokiaľ sa nedostaví ten, kto je vyzvaný, potom pošle svojho zástupcu, ktorý ho ospravedlní
(essonier), alebo nepošle nikoho. Pokiaľ nepríde ani nikoho nevyšle, potom druhá strana,
ktorá proti nemu nárokuje, sa dostaví v stanovený deň pred sudcu a predloží svoj prípad... a
na súde vyčká tri dni. Pokiaľ druhá strana nepríde ani štvrtý deň a ak sa dostavia poslovia
doručujúci predvolanie a dosvedčia, že bol riadne predvolaný a ponúknu, že to pred súdom
odprisahajú akýmkoľvek súdom stanoveným spôsobom, potom súd rozhodne, že má byť
znovu predvolaný ďalším príkazom, najmenej o štrnásť dní neskôr... A tento príkaz mu potom
nariadi, aby sa vyjadril ako k prípadu, tak i k dôvodom, prečo sa k súdu nedostavil.
S rozkazom nech sú vyslaní traja poslovia. Pokiaľ sa nedostaví ani po ďalších štrnástich
dňoch, potom je majetok priznaný druhej strane... a táto strana nemôže prípad otvoriť inak
než na základe writu o právo...

Prevzaté z: KUKLÍK, J. – SELTENREICH, R.: Dějiny angloamerického práva. 2. vydanie. Praha:

Leges, 2011, s. 216-219.

OTÁZKY A ÚLOHY

1. Aké zmeny nastali v súdnictve a procesnom práve po nastolení normanskej nadvlády v

Anglicku?
2. Popíšte charakteristické črty Common Law v období rokov 1066-1485.
3. Na základe uvedených writov sa pokúste vysvetliť v čom spočívala rigídnosť Common Law.

137
 Ústavné právo v období súperenia common law a equity

Habeas Corpus Act (1679)

Vzhľadom k tomu, že šerifovia a správcovia väzení a ďalší úradníci, v ktorých väzbe

sa nachádzajú kráľovi poddaní v prípadoch trestných činov či údajných trestných vecí, sa
dopúšťajú veľkých prieťahov...pri uskutočňovaní príkazov (writov) Habeas Corpus (t.j.
k predvedeniu zatknutých)...a aby sa zabránilo ich neposlušnosti týmto writom, ktorá je
v rozpore s ich povinnosťami a známymi zákonmi krajiny a ktorá vedie k tomu, že mnoho
poddaných kráľa je a mohlo by naďalej byť vo väzeniach dlhú dobu... Aby sa tomuto
zabránilo a pre rýchlejšiu nápravu situácie zatknutých osôb v takýchto trestných alebo
údajných trestných veciach, nech je uzákonené...

I. Kedykoľvek nejaká osoba alebo osoby, ktoré doručujú príkaz (writ) habeas corpus
určený šerifovi alebo správcovi väzenia alebo inej osobe, v ktorej alebo v ktorých väzbe sa
nachádza nejaká osoba, musí tento príkaz odovzdať takémuto úradníkovi alebo ho v žalári či
vo väzení zanechať u jeho zástupcu či podúradníka... a títo úradníci... alebo ich zástupcovia...
do troch dní po jeho doručení... (s výnimkou prípadov spáchanej velezrady alebo ťažkého
zločinu výslovne uvedených v príkaze...) po zaplatení poplatkov za dodanie väzneného alebo
po sľube jeho zaplatenia...a po osobnej záruke osoby, ktorá doručila príkaz (t.j. writ
s formulou habeas corpus), že zaplatí náklady spiatočnej cesty, ak bude sudcom alebo
príslušným súdom poslaný späť do väzenia..., vráti späť príkaz (writ) a predvedú alebo
nechajú predviesť takúto zatknutú osobu...pred úradujúceho lorda kancelára alebo lorda
strážcu Veľkej pečate Anglicka... alebo pred sudcu alebo barónov súdu, ktorý tento príkaz
vydal... alebo pred inú osobu alebo osoby, pred ktoré má byť osoba podľa príkazu
predvedená..., a má zároveň dosvedčiť pravé príčiny svojho zatknutia alebo zadržania.

II. Preto, aby žiaden šerif alebo správca väzenia alebo iný úradník nemohol
predstierať neznalosť takéhoto príkazu, nech je vyššie stanovenou autoritou uzákonené..., že
príkaz (writ) habeas corpus nech je označený „Vydaný podľa štatútu z tridsiateho prvého roku
vlády kráľa Karola II.“ a podpísaný osobou, ktorá ho vydala... A po jeho doručení má
zatknutá alebo zadržovaná osoba, ktorej sa príkaz týka, alebo niekto iný za túto osobu právo...
sa odvolať alebo si sťažovať v riadnom procese u lorda kancelára alebo lorda strážcu Veľkej
pečate Anglicka alebo sudcu najvyšších súdnych stolíc Jeho Veličenstva. Úradník...má
povinnosť v príkaze stanovenej dobe... predviesť v príkaze stanovenú osobu alebo osoby...
pred lorda kancelára... Behom dvoch dní po predvedení má lord kancelár alebo lord strážca
pečate alebo iný sudca alebo barón zmienených súdov, pokiaľ prijme od takejto osoby alebo
takýchto osôb záruku (kauciu)..., osobu alebo osoby prepustiť..., a to podľa osobného
postavenia zatknutého a povahy trestnej veci..., ibaže by bolo zrejmé..., že takáto osoba alebo
osoby sú zadržované na základe riadneho súdneho konania alebo súdneho príkazu...vydaného
príslušným súdom...alebo na základe príkazu vydaného súdom príslušným pre trestné činy
alebo príkazu vydaného a podpísaného príslušným sudcom alebo barónmi alebo zmierovacím
sudcom alebo zmierovacími sudcami...opatreného pečaťou, a to pre zločiny alebo záležitosti,
pri ktorých nemožno podľa práva zatknutého prepustiť na záruku.

IV. A nech je ďalej vyššie zmienenými autoritami uzákonené, že úradník či úradníci či

ich podúradníci..., ktorí opomenú alebo odmietnu navrátiť vyššie zmienený príkaz (writ)
alebo predviesť osobu alebo osoby uväznené podľa príkazu príslušného súdneho príkazu
(writu)... v príkaze stanovených lehotách... alebo odmietne na žiadosť uväzneného alebo
osoby konajúcej v jej mene odovzdať v lehote šiestich hodín kópiu príkazu (writu)..., potom

138
majú zmienení úradníci zaplatiť uväznenému alebo poškodenej strane pri prvom previnení
100 libier a pri druhom sumu 200 libier... a nesmú už naďalej vykonávať svoj úrad.

V. Aby sa predišlo nespravodlivým útrapám pôsobeným opakovaným zatknutím pre

rovnaký trestný čin, nech je vyššie zmienenými autoritami uzákonené, že žiadna osoba alebo
osoby, ktoré budú oslobodené alebo ponechané na slobode po doručení nejakého príkazu
(writu) habeas corpus, nesmú byť kedykoľvek v budúcnosti pre rovnaký čin žiadnou osobou
alebo osobami zatknuté či uväznené... Pokiaľ by však nejaká osoba alebo osoby navzdory
tomuto štatútu osobu alebo osoby uväznili alebo znovu...jej alebo im v tomto vedome
napomáhali..., budú musieť uväznenému či poškodenej strane zaplatiť 500 libier...

Prevzaté z: KUKLÍK, J. – SELTENREICH, R.: Dějiny angloamerického práva. 2. vydanie. Praha:

Leges, 2011, s. 279-281.

Listina slobôd – Bill of Rights (1689)

...A preto zmienení duchovní a svetskí lordi a zástupcovia obcí v parlamente,

vzhľadom k vyššie spomenutým listom, súc teraz zhromaždení v plnom a slobodnom
zastúpení tohto národa, berúc v najvážnejšiu úvahu zaistenie vyššie zmienených cieľov
predovšetkým (ako to obvykle činili ich predchodcovia v podobných prípadoch) k uhájeniu
a potvrdeniu svojich starobylých práv a slobôd, verejne prehlasujú nasledujúce:
1. že údajné právo Koruny pozastavovať účinnosť či uplatnenie zákonov z kráľovskej
právomoci bez súhlasu parlamentu je nezákonné.
2. že údajné právo vyňať z účinnosti z uplatnenia zákonov z kráľovskej právomoci,
ako bolo prisvojované a uskutočňované v dávnej dobe, je nezákonné.
3. že poverenie k zriadeniu bývalého Súdu splnomocnencov pre cirkevné záležitosti
a všetkých ďalších splnomocnení a obdobných súdov je nezákonné a zlovoľné.
4. že ukladanie daní pre Korunu pod zámienkou kráľovskej právomoci bez zvolenia
Parlamentu, na dlhšiu dobu či iným spôsobom, než je alebo bude Parlamentom povolené, je
nezákonné.
5. že poddaní majú právo podávať panovníkovi petície a že všetky zatýkania
a prenasledovania za takéto petície sú nezákonné.
6. že povolávanie a vydržiavanie stáleho vojska v kráľovstve v dobe mieru inak než so
súhlasom Parlamentu, je nezákonné.
7. že poddaní, ktorí sú protestantmi, môžu na svoju obranu držať zbrane primerané ich
postaveniu a v súlade so zákonom.
8. že voľby členov Parlamentu musia byť slobodné.
9. že sloboda prejavu, debát a jednaní v Parlamente nemá byť prejednávaná či
spochybňovaná na žiadnom súde alebo mieste mimo vlastný Parlament.
10. že nebude vyberaná neprimeraná kaucia a ukladané premrštené pokuty a kruté
alebo neobvyklé tresty.
11. že porotcovia majú byť riadne vyberaní a volení a že porotcovia, ktorí posudzujú
(vinu) osoby v prípadoch velezrady, majú byť slobodní držitelia pôdy.
12. že všetky pôžičky a pokuty vymáhané od osôb pred ich odsúdením sú nezákonné...
13. a k náprave všetkých sťažností a k doplneniu, posilneniu a zachovaniu práv, nech
sú Parlamenty často konané.

Prevzaté z: KUKLÍK, J. – SELTENREICH, R.: Dějiny angloamerického práva. 2. vydanie. Praha:

Leges, 2011, s. 282-283.

139
 Prípad Drydena Leacha proti trom kráľovským poslom, doručujúcim
zatykač, z roku 1756
(Leach v. John Money, James Watson and Robert Blackmore)

Noviny The North Briton boli v polovici 18. storočia považované za najvýznamnejšie opozičné
periodikum, kritizujúce vládu a panovníka. Spája sa najmä s pôsobením radikálneho politika
Johna Wilkesa, ktorý v čísle 45 uverejnil ostrý článok, kritizujúci kráľa Juraja III. a jeho
ministrov najmä za ich neúspechy vo vojne s Francúzskom v severnej Amerike. Vláda sa preto
rozhodla proti novinám zasiahnuť. Keďže však nebolo úplne jasné, kto sa dopustil trestného
činu „urážlivého útoku“ (libel), vláda nechala vydať všeobecný rozkaz k zatknutiu (general
warrant) všetkých podozrivých osôb.

Tak bol, okrem samotného Wilkesa, zatknutý aj Dryden Leach ako údajný vydavateľ
novín The North Briton. Vo svojom opise potom uviedol, že bol v noci násilím doslova
„vyvlečený z postele“. Okrem zatknutia však boli zabavené aj jeho listiny. Na zatknutie si
sťažoval a jeho prípad prejednával súd Kráľovskej lavice (King´s Bench) za predsedníctva
Lorda Mansfielda. Leach uviedol, že príkaz bol iba všeobecný, neobsahoval jeho meno, sám
nebol, ani autorom, ani vydavateľom inkriminovanej tlačoviny, a domáhal sa preto jeho
zrušenia. Tri osoby, ktoré ho doručili, zažaloval. Tie sa pred súdom bránili, že príkaz bol
vydaný v súlade s právom. Prvá inštancia – Súd všeobecných sporov (Common Pleas) dala za
pravdu Leachovi, a kráľovskí poslovia sa preto proti rozhodnutiu odvolali z dôvodov
„právneho omylu“ a uvádzali, že postupovali podľa starobylého práva a nemôžu byť za svoje
konanie zodpovední.
Súd kráľovskej lavice prejednával odvolanie a zabýval sa v ňom tromi základnými
právnymi otázkami: či bol príkaz vydaný oprávnenými osobami, či existoval dostatočný
dôvod pre jeho vydanie (t.j. či bol Leach dostatočne podozrivý) a či bol príkaz k zatknutiu
všeobecne „dobrý alebo vadný“.
Sudca Wilmont a dvaja ďalší sudcovia, sudca Yates a sudca Ashton, nemali žiadne
pochybnosti, že takto formulovaný a navyše jednoduchý všeobecný príkaz k zatknutiu je
protiprávny, a je preto neplatný. V jednomyseľnom rozhodnutí preto uviedli: „Žiadny stupeň
starobylosti nemôže sám o sebe dať sankciu (ospravedlniť) jeho obyčajové užívanie. Príkaz je
preto neplatný a vadný...“
8. novembra 1765 vydal potom Lord Mansfield nasledujúce rozhodnutie: „Tam, kde
nie je možné uplatniť spravodlivosť, tam nie je úradník pod ochranou zákona... V tomto
prípade mal príkaz predviesť pred sudcu autora, tlačiara alebo vydavateľa, avšak bol
predvedený človek, ktorý nebol autor, ani tlačiar, ani vydavateľ... Rozsudok musí byť
potvrdený.“ Ostatní sudcovia súhlasili a verdikt súdu znel „rozsudok sa potvrdzuje“. Vo
svojom dôsledku viedol tento prípad ku zrušeniu praxe všeobecného rozkazu k zatknutiu,
ktorý mal nabudúce byť dostatočne konkrétny a odôvodnený.

Prevzaté z: KUKLÍK, J. – SELTENREICH, R.: Dějiny angloamerického práva. 2. vydanie. Praha:

Leges, 2011, s. 289-290.

OTÁZKY A ÚLOHY

1. Aké okruhy právnych vzťahov upravuje anglické ústavné právo? Ktoré z nich sú obsiahnuté
v Habeas Corpus Act a Bill of Rights?
2. Identifikujte jednotlivé právne princípy a subjektívne práva obsiahnuté v Habeas Corpus Act
a Bill of Rights a pokúste sa ich nájsť v súčasnej Ústave Slovenskej republiky.
3. Na základe prípadu Drydena Leacha vysvetlite, akým spôsobom súdy mohli a môžu
prostredníctvom svojich rozhodnutí ovplyvňovať ústavné právo v Anglicku.

140
 Pramene práva ako štýlotvorný prvok anglického práva

Edward Coke: Institutes of the Laws of England (1628-1644)

Sir Edward Coke (1552-1634) bol významným anglickým právnikom, sudcom a politikom. Vo
svojom diele „Inštitúcie práv Anglicka“ spísal mnoho ustálených citátov a pravidiel (maxím),
vzťahujúcich sa na common law. V mnohých ohľadoch pritom vychádzal z práce svojich
predchodcov (ako bolo napr. dielo Sira Thomasa Littletona z konca 15. storočia). Vybrané
pasáže sa zameriavajú na všeobecné definície common law, jeho pramene, postavenie
právnických spisov v rámci common law. Mnoho jeho citátov sa používa dodnes pri snahách
definovať špecifické znaky common law.

Maxima common law stanoví, že tam, kde je právo duchovnej povahy, náleží náprava
iba cirkevnému súdu a je potrebné sa naň s prípadom obrátiť.
Uplatňuje sa tu však ďalšia maxima práva, pretože pokiaľ common law alebo zákony
ustanovia prejednanie pred svetským súdom (foro secularii), potom strany tohto prípadu
prináležia pred niektorý kráľovský súd, pokiaľ nie je jurisdikcia cirkevného súdu daná alebo
zachovaná rovnakým zákonom, ktorý stanoví, že sa má rozhodovať podľa cirkevného práva.
...
Obyčaj je jednou z hlavnej triády, na ktorej stojí právo Anglicka, ktoré je rozdelené na
common law, zákony a obyčaje.
Pri každej obyčaji existujú dva základné prvky – čas a používanie. Čas musí byť od
nepamäti (ako bude ešte spomenuté) a používanie musí byť neprerušené a mierumilovné bez
právoplatného prerušenia.
Je pozorované, že v špeciálnych prípadoch je možné sa obyčajov dovolať v rámci
mesta, mestečka, dvorca, stotiny či grófstva, avšak nie v celom kráľovstve Anglicka, pretože
v tom prípade už ide o common law.
Čo je považované za common law a nie je zmienené či zrušené štatútom, ostáva
v platnosti.
„Common law“. Ako už bolo povedané vyššie, právo Anglicka sa rozdeľuje do troch
častí: 1. common law, ktoré je najvšeobecnejšou a najstaršou časťou práva kráľovstva,
o ktorého časti píše Littleton, 2. štatúty a zákony Parlamentu a 3. zvláštne obyčaje (o nich sa
tiež Littleton čiastočne zmieňuje). Ako som už tiež povedal, pokiaľ by existovala všeobecná
obyčaj, potom je súčasťou common law.
Common law má vo všetkých svojich častiach svojho najvyššieho kontrolóra vo
vysokom súde Parlamentu, a pokiaľ nie je Parlamentom jeho časť zrušená alebo zmenená,
potom zostáva v platnosti, ako nakoniec hovorí aj Littleton. Common law sa objavilo už
v štatútoch Magny Charty a v ďalších štatútoch, ktoré sú z veľkej časti potvrdením common
law, v originálnych writoch, v súdnych záznamoch a v našich ročenkách.
A teraz si vysvetlíme, že starobylé spisy či prednášky o práve majú svoju autoritu
kvôli svojim piatim excelentným kvalitám. Po prvé hovoria, čo bolo common law pred
vydaním štatútov... Po druhé, otvárajú skutočný zmysel a význam štatútu. Po tretie, ich
prípady boli krátke, hovoriac najčastejšie o jedinej otázke common law a o (zodpovedajúcom)
štatúte. Po štvrté, (sú) jasné a (vyznačujú sa) prezieravosťou, pretože cťou autorov bolo
uvádzať iných s autoritou a argumentmi a dôvodmi pre preukázanie svojho názoru a pre
vyvrátenie námietok proti nim. Po piate sa snažili napraviť drobné nezrovnalosti, ktoré
vychádzali zo štatútov. Avšak v súčasnosti spisy stratili niekdajšiu kvalitu a tiež autoritu
(spisov) predchádzajúcich... Pretože teraz sú prípady dlhé, nejasné a plné intríg... A skôr
zavádzajú než poučujú, a keď sa podrobnejšie otvoria, potom zmiznú ako para... Z autority

141
Littletona môžu byť staré spisy citované, aby sa právo preukázalo, avšak nové spisy takúto
autoritu nemajú, pretože sú nejasné a zahmlené...

Prevzaté z: KUKLÍK, J. – SELTENREICH, R.: Dějiny angloamerického práva. 2. vydanie. Praha:

Leges, 2011, s. 253-254.

William Blackstone: The Commentaries on the Laws of England

(1765-1769)

Aj Sir William Blackstone (1723-1780) bol právnik, sudca a toryovský politik. Jeho dielo
„Komentáre o právach Anglicka“ sa stalo jedným z najvýznamnejších a najcitovanejších
právnických diel o anglickom práve, čo sa následne premietlo aj do skutočnosti, že sa stalo
podporným prameňom práva aj v sporoch pred súdmi, ktoré ho často priamo citujú vo svojich
rozsudkoch. Blackstone rovnako ako Coke vychádza z diel svojich predchodcov (Bracton,
Fortescue, samotný Coke a ďalší). Vzhľadom na pôvodný účel jeho diela, ktoré vzniklo ako
učebná pomôcka pri štúdiu anglického práva na domácich univerzitách, je najväčším prínosom
systematické rozčlenenie anglického práva (samozrejme podľa vlastných Blackstoneových
kritérií) a precízne vysvetlenie základných common law.

Úvod
Časť druhá, O povahe práv všeobecne (on the nature of laws in general)

Človek, považovaný za výtvor, musí nevyhnutne byť subjektom práva svojho

Stvoriteľa, pretože je na ňom celkom závislý... A pretože človek je vo všetkom absolútne
závislý na svojom Stvoriteľovi, je nevyhnutné, aby bol vo všetkých bodoch v súlade s vôľou
svojho Stvoriteľa. Tato vôľa Stvoriteľa sa nazýva prirozdené právo, pretože Boh, keď stvoril
hmotu a nadal ju princípom pohybu, vytvoril určité pravidlá pre nekonečný smer tohto
pohybu. Takže, keď stvoril človeka a nadal ho slobodnou vôľou, ako sa chovať vo všetkých
častiach svojho života, stanovil určité nezmeniteľné zákony ľudskej prirodzenosti, ktorými je
táto slobodná vôľa do určitej miery regulovaná a obmedzovaná, a nadal človeka tiež
rozumom, aby objavil zmysel týchto zákonov...
Ak má Stvoriteľ neobmedzenú moc, nie je pochýb o tom, že mohol svojmu výtvoru
predpísať zákony, ktoré sám chcel, či už by boli nespravodlivé alebo kruté. Avšak je tiež
bytosťou s neobmedzeným rozumom, a tak stanovil len také zákony, ktoré boli založené na
spravodlivosti... Ide o večné, nezmeniteľné zákony dobra a zla, ktorými sa Stvoriteľ svojou
božskou vôľou snaží vyhovieť a u ktorých umožnil, aby ich človek svojim rozumom objavil,
pretože sú nevyhnutné pre ľudské konania. Medzi inými ide o tieto princípy: že budeme žiť
usporiadane, nikoho nebudeme zraňovať, každému, čo jeho jest. Justinián potom do týchto
troch všeobecných pravidiel redukoval celú doktrínu práva...
Z metódy interpretácie zákona podľa jeho zmyslu vzniká to, čo my nazývame
spravodlivosťou – equity. Tá je definovaná Grotiom ako „náprava toho, čo je v práve (z
dôvodu jeho univerzality) nedokonalé.“ Pretože v zákonoch nemôžu byť všetky prípady
predvídané alebo vyjadrené. Je preto nevyhnutné, aby pokiaľ majú byť všeobecné ustanovenia
zákonov aplikované na individuálne prípady, niekde existovala moc, ktorá by vzala do úvahy
tie okolnosti, ktoré by sám zákonodarca akceptoval, pokiaľ by boli predvídané. A ide o tie
prípady, ktoré ako to vyjadril Grotius – „lex non exacte definit, sed arbitrio boni viri permitit“
– nie je zákon presne definovaný a... Ekvita tak vo svojej podstate záleží na zvláštnych
okolnostiach každého individuálneho prípadu, a preto nemôžu existovať vytvorené a pevné
pravidlá a postupy ekvity bez toho, aby sa tak nezničila sama jej podstata a nebola by
redukovaná na pozitívne právo... A na druhej strane sloboda rozhodovať všetky prípady len
vo svetle ekvity nesmie zájsť príliš ďaleko, pretože by sme tým rozbili všetky zákony...

142
A právo bez spravodlivosti, hoci ťažké a odsúdeniahodné, je pre všeobecné blaho omnoho
viac žiaduce než ekvita bez práva, pretože práve to by z každého sudcu učinilo zákonodarcu
a zaviedlo neovládateľný chaos...

Časť tretia, O právach Anglicka (Of laws of England)

Právo v Anglicku a tiež právo predpisujúce chovanie občanov v tomto kráľovstve

môže byť s dostatočnou mierou presnosti rozdelené do dvoch druhov – lex non scripta, právo
nepísané (označované) tiež ako common law a lex scripta, právo písané (označované) tiež ako
statute law.
Lex non scripta alebo právo nepísané neobsahuje len všeobecné obyčaje, ktoré sú
obvykle správne nazývané common law, ale také partikulárne obyčaje určitých častí
kráľovstva a partikulárne práva, ktoré sú ako obyčaj uznávané niektorými jurisdikciami
a súdmi.
Pokiaľ budem nazývať tieto časti práva ako lex non scriptae, právo nepísané, potom to
neznamená, že by ma malo byť rozumieť tak, že by sa do dnešnej doby tieto práva dochovali
iba v nepísanej podobe a že by boli odovzdávané z minulých vekov do súčasnosti len ústne. Je
však pravda, že spočiatku prevláda v celom západnom svete ignorancia k písmu a väčšina
práv bola odovzdávaná (ústnou) tradíciou z toho jednoduchého dôvodu, že národy, kde sa
tieto práva rozšírili, vedeli len veľmi málo písať. Tak Briti, rovnako ako galskí druidi všetky
práva rovnako ako iné učenia ukladali do pamäti, a preto sa o primitívnych Sasoch tu, ako aj
o ich bratoch na kontinente, hovorí „leges sola memoria et usu retinebant“ – Práva iba
z pamäti a užívania... Avšak teraz máme od najstaršej doby k dispozícii pamiatky a dôkazy
o našich právnych obyčajach v záznamoch niekoľkých súdov, v právnych knihách
o sudcovských rozhodnutiach a v traktátoch učených právnikov... Napriek tomu ich budem
považovať za súčasť nepísaného práva leges non scripta, pretože ich pôvodné inštitúcie
a autorita nie je stanovená v písomnej podobe, ako sú zákony parlamentu, ale ich záväzná
moc a sila zákona je daná dlhým užívaním od nepamäti a ich univerzálnym prijatím po celom
kráľovstve. Podobným spôsobom Aulus Gellius definoval ius non scriptum ako to právo,
ktoré je mlčky a „et illiterato hominum consensu et moribus expreffum“.
Naši starí právnici a obzvlášť Fortescue trvajú...na tom, že tieto obyčaje sú rovnako
staré, ako primitívni Briti, a napriek niekoľko zmien vlád a obyvateľstva pokračujú do
dnešných dní v nezmenenej a nezastaranej podobe. To môže byť prípad len niekoľkých
z nich, ale všeobecne, ako osvetľujú poznámky Seldena... je možné iba povedať, že to
znamená, že tu nikdy nedošlo k formálnej zmene jedného právneho systému na druhý...ale ten
bol bezpochyby ovplyvnený prichádzajúcimi národmi, Rimanmi, Piktami, Sasmi, Dánmi
a Normanmi... Naše zákony sú, ako hovorí Bracton, namiešané ako náš jazyk a náš jazyk je
tak bohatší a naše zákony komplexnejšie...
Toto nepísané právo alebo common law je možné riadne rozdeliť do troch skupín: 1.
Všeobecné obyčaje, ktoré majú univerzálnu platnosť v celom kráľovstve a tvoria common law
v jeho striktnom a najobvyklejšom význame; 2. Zvláštne obyčaje, ktoré z väčšej časti
zaväzujú iiba obyvateľov určitých častí krajiny; 3. Určité zvláštne práva, ktoré sú obyčajou
prijímané a užívané zvláštnymi súdmi, ktoré však majú z veľkej časti všeobecnú a rozsiahlu
jurisdikciu...
Zákony (statutes) buď deklarujú, čo je common law, alebo naprávajú niektoré jeho
defekty. deklaratórne sú tam, kde starý obyčaj kráľovstva už takmer upadol do zabudnutia
alebo sa stal sporným, a v tomto prípade parlament má právomoc in perpetum rei testimonium
a pre odstránenie všetkých pochybností a ťažkostí deklarovať, čo je common law a čo kedy
common law bolo... Tak napríklad štatút o velezrade z dvadsiateho piateho roku vlády kráľa
Eduarda nedefinuje nové druhy velezrady, ale len ku prospechu páchateľa deklaruje

143
a vymenováva tie druhy velezrady, ktoré boli velezradou podľa common law... Nápravné
štatúty sú tie, ktoré majú napraviť tie nedostatky a prekonať tie nadbytočnosti v common law,
ktoré vychádzajú buď z všeobecnej nedokonalosti všetkých ľudských zákonov, alebo zo
zmeny času a okolností, z chýb a z rozhodnutí nepoučených a nevzdelaných sudcov
a z akýchkoľvek ďalších príčin. A to je vykonávané rozšírením common law tam, kde je príliš
úzke alebo jeho obmedzením tam, kde je príliš rozvoľneným a prebujneným, čo viedlo
k ďalšiemu rozdeleniu nápravných štatútov parlamentu na rozširujúce a zužujúce štatúty
(enlarging and restraining statutes)...

Prevzaté z: KUKLÍK, J. – SELTENREICH, R.: Dějiny angloamerického práva. 2. vydanie. Praha:

Leges, 2011, s. 292-294.

OTÁZKY A ÚLOHY

1. Popíšte systematiku členenia anglického práva a stručne vymedzte základné znaky

jednotlivých častí anglického práva. Pomôžte si pritom aj vyššie uvedenými úryvkami z diel
významných anglických právnikov 17. a 18. storočia.
2. Aj na základe vyššie uvedených úryvkov vymedzte základné druhy prameňov anglického
práva a stručne ich charakterizujte z hľadiska ich vzniku, obsahu záväznosti a
vymožiteľnosti.
3. Porovnajte pramene anglického práva s prameňmi kontinentálneho práva. Čo majú spoločné
a v čom sa líšia?
4. Na základe uvedených úryvkov skúste zadefinovať vzájomný vzťah medzi jednotlivými
druhmi prameňov anglického práva, t.j. či a ako sa navzájom ovplyvňovali.
5. Vysvetlite mechanizmus precedenčného pôsobenia súdnych rozhodnutí v podmienkach
súčasného Anglicka.

144
 PRÍLOHA č. 1
Texty ku štúdiu islamského práva

Korán
(Sväté písmo moslimov)

KAPITOLA
DRUHÁ

Al Baqara
(Krava)

V mene Boha milostivého, v moci ktorého je milosť

...
231. Ak by ste sa rozviedli so ženami a ony by dosiahli im stanovenú lehotu, tak ich podržte
podľa dobrej zvyklosti, alebo ich uvoľnite podľa dobrej zvyklosti. A nedržte ich v
manželstve, aby ste im uškodili a voči nim mieru prekročili. A kto by tak konal, ten
krivdí svojej duši. A neberte si Božie znamenia na posmech a spomeňte si na dar Boží
vám daný a na to, čo vám zoslal z Knihy a z múdrosti, aby vás tým poučil. A bojte sa
Boha a vedzte, že Boh o všetkom vie.
...
256. V náboženstve niet donútenia. Správne a rozumné od nesprávneho a nerozumného je už
rozlíšené. Kto odmietne nasledovať a veriť v tágúta a uverí v Boha, ten sa uchopí pevnej
rukoväti, ktorá sa nikdy nerozlomí. A Boh všetko počuje a všetko vie.
...
275. Tí, ktorí berú ribá, nevstanú inak, než ako ten, ktorého satan postihol šialenstvom. To
preto, že povedali: „Veď predaj je podobný ribá“. Boh však predaj povolil, ale ribá
zakázal. Ten, komu sa dostalo poučenie od jeho Pána a skoncoval s tým, tomu ostane,
čo mal a rozhodnutie vo veci jeho Bohu náleží. Avšak, kto by sa k tomu vrátil, ten bude
obyvateľom ohňa, bude v ňom naveky.
...
KAPITOLA
TRETIA

Ál Imrán
(Rodina Imránová)

V mene Boha milostivého, v moci ktorého je milosť

...
97. Sú v ňom jasné znamenia, miesto Abrahámovo; a kto doň vstúpi, ten je v bezpečí. A
Boh má voči ľuďom právo žiadať, aby putovali k Domu, voči tomu z nich, kto by mal
možnosť na cestu k nemu. A kto by odmietol veriť, tak Boh nepotrebuje nikoho zo
stvorených.
...
110. Stali ste sa najlepším spoločenstvom, aké kedy bolo pre ľudí vytvorené; prikazujete
chvályhodné veci a správania a zakazujete odsúdeniahodné veci a správania a veríte v
Boha. A keby Ľudia Knihy uverili, bolo by to pre nich lepšie. Sú medzi nimi veriaci,
avšak väčšina z nich je spurná.

145
...
KAPITOLA
ŠTVRTÁ

Al Nisá
(Ženy)

V mene Boha milostivého, v moci ktorého je milosť

...
13. To sú hranice Bohom určené. Kto poslúchne Boha a jeho posla, tomu dá vojsť do
záhrad, pod ktorými tečú rieky, v ktorých bude naveky. A to je veru to víťazstvo
obrovské.
...
59. Vy, ktorí ste uverili, poslúchajte Boha a poslúchajte posla a tých z vás, ktorým náleží
rozhodovanie o veciach. A ak by ste sa o niečom začali hádať, tak sa s tým obráťte na
Boha a na posla, ak veríte v Boha a v Deň posledný. V tom spočíva dobro a vedie to k
lepšiemu výkladu.
...
115. A kto by sa postavil proti poslovi po tom, ako sa mu ukázalo správne usmernenie a
nasledoval by inú cestu než cestu veriacich, toho necháme nasledovať to, čo nasledoval
a dáme mu horieť v pekle. A je to veru zlý koniec.
...
135. Vy, ktorí ste uverili, buďte ľuďmi uskutočňujúcimi spravodlivosť, svedčiacimi pre
Božiu spokojnosť, aj keď sami proti sebe, alebo proti rodičom, alebo proti blízkym.
Nech by šlo o bohatého alebo chudobného, Boh je oprávnenejší o oboch rozhodnúť.
Preto nenasledujte túžby a neuprednostňujte ich pred tým, že by ste boli spravodliví. A
ak prekrútite svedectvá alebo ich odmietnete, tak Boh o tom, čo konáte, dobre vie.
...
KAPITOLA
PIATA

Al Máida
(Prestretý stôl)

V mene Boha milostivého, v moci ktorého je milosť

...
6. Vy, ktorí ste uverili, ak by ste vstali, aby ste sa modlili, umyte si svoje tváre, svoje ruky
po lakte, mokrými rukami si obtrite hlavy a nohy po členky. A ak by ste boli znečistení,
tak sa očistite. Ak by ste boli chorí alebo na cestách alebo by niekto z vás prišiel z
miesta vykonania potreby alebo by ste sa dotýkali žien a nenašli by ste vodu, tak
vykonajte tajammom z čistého povrchu tak, že si obtriete svoje tváre a ruky oň. Boh
vám nechce spôsobiť úzkosť, ale chce vás očistiť a dovŕšiť Svoj dar vám daný, azda
budete vďační.
...

146
 KAPITOLA
ŠIESTA

Al An´ám
(Dobytok)

V mene Boha milostivého, v moci ktorého je milosť

...
38. Všetko, čo chodí po zemi i vtáci, ktorí krídlami svojimi letia, sú spoločenstvá ako vy.
Nezanedbali sme v Knihe nič. A potom k Pánovi svojmu budú zhromaždení.
...
KAPITOLA
SIEDMA

Al Aráf
(Múr)

V mene Boha milostivého, v moci ktorého je milosť

...
181. V radoch tých, ktorých sme stvorili, je spoločenstvo, ktoré usmerňuje k pravde a podľa
nej spravodlivosť zavádza.
...
KAPITOLA
DVADSIATA DRUHÁ

Al Haž
(Púť)

V mene Boha milostivého, v moci ktorého je milosť

...
77. Vy, ktorí ste uverili, klaňajte sa v polohe rukúu a klaňajte sa v polohe sužúdu a
uctievajte vášho Pána a konajte dobro. Azda tak prospejete.
...
KAPITOLA
DVADSIATA ŠTVRTÁ

Al Núr
(Svetlo)

V mene Boha milostivého, v moci ktorého je milosť

...
2. Tú, ktorá sa dopustí mimomanželského pohlavného styku a toho, kto sa dopustí
mimomanželského pohlavného styku, zbičujte, každého z nich sto údermi a nech sa vás
nezmocní voči nim žiaden súcit, ktorý by vás viedol k poľaveniu v dodržiavaní
náboženstva Bohom určeného, ak veríte v Boha a v Deň posledný. A nech dosvedčí
uplatnenie trápenia voči nim skupina veriacich.

147
...
KAPITOLA
TRIDSIATA TRETIA

Al Ahzáb
(Skupiny)

V mene Boha milostivého, v moci ktorého je milosť

...
4. Boh neučinil žiadnemu mužovi dve srdcia v jeho vnútri. A neučinil vaše manželky,
ktorým hovoríte, že sú pre vás akoby chrbtami vašich matiek, vašimi matkami. A
neučinil z vašich adoptívnych synov vašich vlastných synov. To sú len slová, ktoré
vyslovujete svojimi ústami. Boh hovorí pravdu a On správne usmerňuje k ceste
správnej.
...
KAPITOLA
ŠTYRIDSIATA SIEDMA

Muhammad

V mene Boha milostivého, v moci ktorého je milosť

...
19. Vedz, že niet boha okrem Boha a pros o odpustenie svojho hriechu a pros o odpustenie
pre veriacich mužov a veriace ženy. Boh vie, kam sa vrátite a kde bude vaše obydlie.
...
KAPITOLA
ŠTYRIDSIATA ÔSMA

Al Fath
(Víťazstvo)

V mene Boha milostivého, v moci ktorého je milosť

...
29. Muhammad, posol Boží a tí, ktorí sú s ním, sú prísni voči tým, ktorí odmietli veriť a sú
milostiví medzi sebou. Vidíš ich, ako sa klaňajú v polohe rukúu a v polohe sužúdu,
sledujú Božie dobrodenie a spokojnosť. Znak označujúci ich je na ich tvárach ako stopa
zanechaná poklonou sužúdu. Je to tak, tak sú opísaní v Tóre a tak sú opísaní v
Evanjeliu, ako sadivá, ktoré vyhnali svoje výhonky, tie zosilneli, a zhrubli a potom sa
vzpriamili na svojej stonke. Páčia sa tým, ktorí sejú. Zlobou nimi napĺňajú tých, ktorí
odmietajú veriť. Boh sľúbil tým z ich radov, ktorí uverili a dobré skutky konali,
odpustenie a odmenu obrovskú.
...

148
 KAPITOLA
PÄŤDESIATA DEVIATA

Al Hašr
(Zhromaždenie)

V mene Boha milostivého, v moci ktorého je milosť

...
7. To, čo Boh dal ako korisť svojmu poslovi od ľudí dedín, to náleží Bohu a poslovi a
príbuzným a sirotám a biednym a stiesneným pocestným, aby nekolovala len medzi
bohatými z vás. Čo vám posol dal, to si vezmite a čo vám zakázal, toho sa zdržte. Bojte
sa Boha, pretože Boh je prísny v trestaní.
...
KAPITOLA
ŠESŤDESIATA DRUHÁ

Al Žumua
(Piatok)

V mene Boha milostivého, v moci ktorého je milosť

...
2. On je ten, kto poslal k neznalým posla pochádzajúceho z nich, ktorý im prednáša Jeho
znamenia a očisťuje ich a učí ich Knihu a múdrosť, i keď oni boli predtým v blude
zjavnom.
...

Citované podľa: HRBEK, I.: Korán. Praha: Academia, 1972, s. 414, 424, 471, 475, 478, 484, 493,
505-506, 523, 529, 535-538, 545, 547, 556, 574, 577-578, 601. Slovenský preklad citovaných pasáží
českého prekladu prispôsobený podľa publikácie: AL-SBENATY, A.: Korán. Preklad do slovenského
jazyka s vysvetlivkami a výkladom. 3. vydanie. Bratislava: LEVANT consulting, s.r.o., 2015.

149
 al-Hidāyah fī Šarḥ Bidāyat al-Mubtadī
(Úryvky z diela učenca islamského práva Burhana al-Din Ali al-Marghinaniho[1135-1197],
predstaviteľa hanefíovskej právnej školy z 12. stor., platného po zmenách až dodnes. Názov
diela možno preložiť ako „Poučenie“, resp. „Vedenie“)

Kniha II.
O nikáh, alebo manželstve

Definícia pojmu. – Nikáh vo svojom základnom význame znamená pohlavné spojenie.

Niektorí tvrdili, že to znamená spojenie vo všeobecnosti. V jazyku práva to v sebe zahŕňa
osobitný kontrakt, používaný za účelom legalizácie plodenia potomstva.

Kapitola I.

Formy podľa ktorých môže byť manželstvo uzavreté. – Manželstvo je uzavreté – čím sa
rozumie, že je účinne a zákonne spečatené – prostredníctvom formálneho vyhlásenia a
prejavu súhlasu, kde obe tieto musia byť vyjadrené už v minulom čase, pretože hoc sa minulý
čas vzťahuje na to, čo sa udialo v minulosti, predsa sa v práve používa v odlišnom zmysle,
aby zodpovedal nutnosti vyplývajúcej z daného prípadu (prítomný a minulý čas sa v arabčine
vyjadrujú v jednej jazykovej forme, čo by pri použití prítomného času mohlo privodiť
nejednoznačnosť právneho úkonu. pozn. autor). Vyhlásenie podľa práva na jednej strane
predstavuje prejav, ktorý najprv vychádza od jednej z dvoch kontrahujúcich strán, a súhlas na
strane druhej prejav, ktorý zasa vychádza z druhej strany v odpovedi na vyhlásenie.
Manželstvo môže byť tiež uzavreté stranami, ktoré sa vyjadrujú jedna za použitia
rozkazujúceho spôsobu a druhá za použitia minulého času; ako keby mal muž povedať
druhému „Vydaj svoju dcéru za mňa“, a ten by mu mal odpovedať „Vydal som (svoju dcéru
za Teba)“, pretože jeho slová „Vydaj svoju dcéru za mňa“ vyjadrujú splnomocnenie k
zastupovaniu, oprávňujúc tak k uzavretiu manželstva; jedna osoba totiž môže byť oprávnená
konať za obe strany pri sobáši (ako tu bude ďalej vysvetlené); preto odpoveď otca „Vydal
som“ reprezentuje súčasne vyhlásenie i súhlas, ako keby povedal „Vydal som a súhlasil som“.
Manželstvo môže byť tiež uzavreté použitím inštitútu nikáh, alebo manželstvo (resp.
sobáš), ako keby žena mala mužovi povedať „Vydala som sa za Teba za takúto sumu peňazí“
(čím sa myslí výška jej obvenenia, pozn. autor) a muž by jej mal odpovedať „Ja som
súhlasil“;...
Manželstvo môže byť uzavreté použitím inštitútu bíja, alebo predaju; ako keby žena
mala mužovi povedať „Predala som sa do tvojich rúk“, a toto sa pripúšťa, pretože predaj sa
uskutočňuje na princípe realizácie práva osoby; a právo osoby predpokladá právo na pohlavné
spojenie, z čoho pramení metaforické prirovnanie predaja k manželstvu. ...

Musí byť uzavreté v prítomnosti svedkov. – Manželstvo, ktorého obe strany sú moslimami,
nemôže byť uzavreté inak než v prítomnosti dvoch mužských svedkov, alebo jedného muža a
dvoch žien, ktorí sú duševne zdraví, plnoletí a moslimovia, či už sú preukázanej morálnej
integrity alebo inak, alebo niekedy mohli byť potrestanými ohováračmi. Autor tejto práce
podotýka, že dôkaz je základnou podmienkou uzavretia manželstva, pretože Prorok povedal
„žiadne manželstvo nie je dobré bez dôkazu“; a táto zásada je dôkazom proti Málikovi, ktorý
tvrdí, že v manželstve je notoricky známa skutočnosť iba podmienkou, a nie pozitívnym
dôkazom.

Požiadavky kladené na svedkov. – Je nevyhnutné, aby bol svedok osobne slobodný, nakoľko
svedectvo otrokov nie je v žiadnom prípade platné, pretože títo nie sú v žiadnom ohľade

150
spôsobilí konať ako svojprávne osoby; a tiež je nevyhnutné aby boli zdravého ducha a
dospelého veku, pretože maloletí a slaboduchí nie sú spôsobilí konať samostatne; a je taktiež
potrebné aby boli moslimami; svedectvo neveriacich nie je voči moslimom podľa práva
platné.
...
Kniha IV.
O taláq, alebo rozvode

Definícia pojmu. – Taláq vo svojom základnom význame znamená zapudenie manželky; v

práve to podľa niektorých tvrdení znamená zrušenie manželstva alebo anulovanie jeho
platnosti.

Kapitola I.

O taláq-al-sunna (t.j. doslovne „rozvod podľa pravidiel sunny, pozn. autor), alebo riadnom
rozvode. – Rozlišujú sa tri druhy rozvodu; po prvé ahsan alebo najchvályhodnejší rozvod; po
druhé húsn alebo chvályhodný rozvod (čo sú rozdielnosti taláq-al-sunna); a po tretie biddat
alebo mimoriadny rozvod.

Taláq ahsan. – Taláq ahsan alebo najchvályhodnejší rozvod je ten, pri ktorom manžel zapudí
svoju manželku jedinou vetou, vyslovenou v rámci obdobia tohr (alebo obdobia čistoty; t.j.
obdobia medzi dvomi menštruačnými cyklami ženy, pozn. autor), počas ktorého s ňou nemal
pohlavný styk, a potom ju ponechá k dodržiavaniu jej idda, alebo predpísanej skúšobnej doby.
Tento spôsob rozvodu je označovaný za najchvályhodnejší z dvoch dôvodov: po prvé, pretože
Prorokovi nasledovníci si vážili najmä tých, ktorí nepodstúpili viac ako jeden rozvod do
vypršania iddy, považujúc to za lepší spôsob než podstúpiť tri rozvody zopakovaním formuly
zapudenia počas každého z dvoch nasledujúcich období tohr; po druhé, pretože dodržiavaním
tohto postupu si manžel stále ponecháva vo svojej moci, bez akejkoľvek hanby, možnosť
nadobudnúť svoju manželku späť, ak sa k takejto možnosti prikloní, a to zrušením rozvodu
počas jej iddy; tento spôsob je navyše najmenej škodlivý pre ženu, nakoľko táto ostáva
právoplatným subjektom manželského zväzku voči jej manželovi dokonca aj po vypršaní jej
iddy, čo jej ponecháva voľnosť v jej prospech, ako to nakoniec nezavrhol žiaden z učencov.

Taláq húsn. – Taláq húsn alebo chvályhodný rozvod je ten, pri ktorom manžel zapudí
požívačnú manželku vyslovením troch formúl zapudenia v priebehu troch období tohr. Imám
Málik tvrdí, že táto metóda sa radí k taláq biddat, alebo mimoriadnemu rozvodu, a že nie viac
ako jeden takýto rozvod je prípustný ako nepopierateľný, pretože súc sám o sebe
nebezpečným a odsudzovaným postupom, je iba naliehavým oslobodením sa od nevhodnej
ženy, čo môže viesť ku schváleniu rozvodu; a pre túto naliehavosť je plne postačujúce jedno
obdobie tohr. ...

Taláq biddat. – Taláq biddat alebo mimoriadny rozvod je ten, pri ktorom manžel zaprie svoju
manželku vyslovením troch formúl zapudenia naraz (to jest zahŕňajúc ich do jednej vety),
alebo pri ktorom zopakuje formuly samostatne, trikrát v rámci jedného obdobia tohr; a ak
manžel trikrát vysloví formuly zapudenia niektorým z týchto spôsobov, tieto tri platia, avšak
manžel, ktorý sa rozviedol, je osobou konajúcou v rozpore s právom.
...

151
 Kniha XIV.
O šarikat, alebo partnerstve

Definícia šarikat. – Šarikat vo svojom základnom význame znamená spojenie dvoch alebo
viacerých majetkov takým spôsobom, že jeden od druhého ich nie je možno rozoznať. Termín
šarikat však zahŕňa aj zmluvy, hoci pri nich nie je žiadne skutočné spojenie majetkov, pretože
zmluva je príčinou takéhoto spojenia. V jazyku práva to znamená spojenie dvoch alebo
viacerých osôb do jednej záujmovej spoločnosti.

Partnerstvo je právom povolené. – Partnerstvo je právom povolené, pretože v Prorokových

časoch boli ľudia zvyknutí uzatvárať zmluvy v partnerstvách a Prorok ich v tom utvrdil.

A je dvojakého druhu; založené na práve vlastníctva a založené zmluvou. – Partnerstvo je

dvojakého druhu, šarikat milk alebo partnerstvo založené na práve vlastníctva a šarikat akid
alebo partnerstvo založené zmluvou. ...

Partnerstvo založené zmluvou. – Šarikat akid alebo partnerstvo založené zmluvou sa stáva
platným na základe návrhu a súhlasu, čím sa rozumie, že jedna osoba hovorí druhej „Spravil
som Ťa mojim partnerom v súvislosti s takýmto majetkom“ a podobne, a tá druhá odpovedá
„Súhlasím“; a je zmluvnou podmienkou, že záujmová spoločnosť, rešpektujúc jej formu, bude
vzhľadom na svoju povahu pripúšťať,... že majetkové akvizície sa stanú rovnako majetkom
oboch partnerov. ...

Popis partnerstva založeného na vzájomnosti. – Šarikat mufáwada alebo partnerstvo založené

na vzájomnosti je také, pri ktorom dvaja muži, ktorí sú si navzájom rovnoprávni vzhľadom na
ich majetkové práva a náboženské presvedčenie, vstúpia do zmluvného vzťahu
spolupodieľníctva; pretože tento druh partnerstva je univerzálnym partnerstvom vo všetkých
transakciách, v rámci ktorých každý spoločník vzájomne uskutočňuje obchodné úkony
partnerstva voči tomu druhému bez akýchkoľvek obmedzení alebo výhrad; nakoľko termín
mufáwada doslovne znamená rovnosť.

Vyžaduje si rovnosť vo veci základného majetku. – Je preto nevyhnutné, aby po celý čas
existovala dokonalá rovnosť v majetku, čím sa rozumie spolupodieľníctvo na základnom
majetku, takom ako sú dirhamy alebo dináre. (Žiadna mimoriadny pozornosť sa však
nevenuje čomukoľvek mimo spolupodieľnictvu na základnom majetku, ako napr. tovaru
alebo inému majetku, pôde alebo dlhom.)

A v právach. – Rovnakým spôsobom je nevyhnutné, aby existovala rovnosť s ohľadom na

práva; pretože ak by boli jednému zo spoločníkov zverené také práva, ktoré tomu druhému
neboli zverené, nebolo by možné hovoriť o dokonalej rovnosti. ...

Termín „vzájomnosť“ musí byť tiež vyjadrený v zmluve. – Zmluva o vzájomnosti nie je
perfektná pokiaľ v nej vzájomnosť nie je výslovne spomenutá tým, že zmluvné strany
vyjadrujú „sme spoločníkmi v partnerstve založenom na vzájomnosti“, pretože inak by nebolo
možné poznať podmienky takejto zmluvy. Ak však pri vstupe do takéhoto zmluvného vzťahu
vyjadria všetky jeho podmienky, takáto zmluva je v súlade s právom, hoci termín vzájomnosti
v nej nie je osobitne vyjadrený, pretože dôraz sa kladie na význam a nie na písmo.

Na nákupe uskutočnenom ktorýmkoľvek zo spoločníkov sa podieľajú obaja; s výnimkou

tovarov slúžiacich k zaisteniu obživy. – Na čomkoľvek, čo je zakúpené ktorýmkoľvek z dvoch

152
spoločníkov na základe zmluvy o vzájomnosti, sa podieľajú obaja, s výnimkou jedla
a oblečenia, ktoré si spoločník zakúpil pre seba a svoju rodinu; pretože zmluva o vzájomnosti
vyžaduje, aby si obaja spoločníci boli navzájom dokonale rovnoprávni; a nakoľko sú si obaja
navzájom zástupcami vo všetkých jednaniach, je jasné, že nákup učinený jedným je
rovnocenný nákupu učinenému spoločne oboma. ...

Dlh spôsobený ktorýmkoľvek zo spoločníkov je záväzný pre oboch. – Akýkoľvek dlh

spôsobený ktorýmkoľvek z dvoch spoločníkov, združených v partnerstve založenom na
vzájomnosti, týkajúci sa vecí, v ktorých má partnerstvo oprávnenie zaväzovať sa, je pre
druhého spoločníka rovnako záväzný, a to za účelom, aby bolo možné dosiahnuť
rovnoprávnosť spoločníkov. Medzi tie veci, v ktorých je partnerstvo oprávnené zaväzovať sa,
patrí predaj, nákup a tiež vystavovanie potvrdení o nájme a výplate mzdy; a medzi veci,
v ktorých partnerstvo nie je oprávnené zaväzovať sa patrí manželstvo a rozvod s poskytnutím
náhrady, náhrada za svojvoľne preliatu krv a náhrada za živobytie, ako aj delikty proti
osobám.
...
Kniha XXXIV.
O ikráh alebo nátlaku

Vysvetlenie povahy nátlaku. – Ikráh, alebo nátlak, sa vzťahuje na prípady, v ktorých je v moci
osoby vyvíjajúcej nátlak vykonať to, čím sa vyhráža, - bez ohľadu na to, či je táto osoba
Sultánom alebo akoukoľvek inou osobou, ako napríklad zlodej. Podstatou toho je, že nátlak
predpokladá úkon, ktorý človek vykonáva na iných a v dôsledku ktorého sa vôľa iného stáva
bezvýznamnou aj keď v rovnakom momente stále ostáva prítomný jeho prejav vôle. Táto
charakteristika nie je splnená, pokiaľ táto iná osoba (konkrétne prinútená osoba) nebola
zastrašená a hrozbu nepochopila tak, že ak neučiní čo po nej osoba vyvíjajúca nátlak
požaduje, hroziace nešťastie dopadne priamo na ňu; a tento strach a obava nenastane pokiaľ
osoba vyvíjajúca nátlak nedisponuje mocou, ktorá by jej umožnila vykonať svoju hrozbu; ale
za predpokladu, že táto moc existuje, ne je rozhodujúce, či ju má Sultán alebo akákoľvek iná
osoba. S ohľadom na to, čo je zaznamenané Abú Hanífom, že „nátlak nemôže vychádzať od
nikoho iného než od Sultána“, učená pripomienka, že tento rozdiel má pôvod iba v
rozdielnosti doby a nie v rozdielnosti argumentu; pretože v jeho časoch nikto nedisponoval
mocou okrem Sultána, ale následne došlo k zmene s ohľadom na zvyklosti ľudstva. Je
dôležité dbať na to, že pre vznik nátlaku je rovnakým spôsobom nevyhnutné, aby bola osoba
vyvíjajúca nátlak schopná uskutočniť svoju hrozbu, ako je potrebné, aby sa donucovaná osoba
obávala, že vyhrážka bude naozaj uskutočnená; a tento strach sa nepredpokladá pokiaľ sa
donucovanej osobe nezdá pravdepodobné, že osoba vyvíjajúca nátlak uskutoční to, čím sa
vyhráža, teda že ho donúti a obmedzí tak, aby vykonal úkon, ktorý po ňom osoba vyvíjajúca
nátlak požaduje.

Osoba prinútená uzavrieť zmluvu ju môže následne anulovať. – Ak osoba vyvinie na druhého
nátlak tak, že ho poreže, zbije alebo uväzní, v úmysle donútiť ho k predaju jeho majetku,
alebo nákupu tovaru, alebo uznaniu dlhu tisíc dirmov voči konkrétnej osobe, alebo prenajať
svoj dom a táto osoba na základe toho predá svoj majetok, kúpi tovar a tak ďalej, je na vôli
takto donútenej osoby či sa bude pridŕžať takto uzatvorenej zmluvy, ku ktorej bola donútená,
alebo ju anuluje a vezme si späť alebo vráti predmet, ktorý si zakúpila alebo predala; pretože
jednou zo základných podmienok platnosti ktorejkoľvek z týchto zmlúv je prítomnosť súhlasu
oboch strán, o čom nemožno hovoriť v tomto prípade, nakoľko nátlak údermi alebo inými
prostriedkami skôr spôsobuje nesúhlas; a zmluva je z toho dôvodu neplatná.

153
Preložené z angličtiny podľa: GRADY, S. G. (ed.): The Hedaya or Guide: A Commentary on the
Mussulman Laws. Translated by order of the Governor-General and Council of Bengal, by Charles
Hamilton. 3rd Edition. LAHORE: Unit Printing Press, 1963, s. 25-27, 72-73, 217-219, 519.

Ústava Jemenskej republiky

Článok 7
Národné hospodárstvo je založené na slobode hospodárskej činnosti, ktorá prináša osoh tak
jednotlivcom, ako aj spoločnosti a ktorá pozdvihuje národnú nezávislosť. Národné
hospodárstvo sa zakladá na nasledovných princípoch:
(a) islamská sociálna spravodlivosť v hospodárskych vzťahoch, ktorá sa zameriava na
rozvoj a podporu výroby, dosiahnutie sociálnej integrácie a rovnováhy, poskytovanie
rovnakých príležitostí a podporu vyšších životných štandardov v spoločnosti...
...
Článok 21
Štát je povinný vyberať Zakát (šaríatská daň) a je povinný vynakladať tieto prostriedky
prostredníctvom predpísaných postupov v súlade s právom.

Ústava Pakistanskej islamskej republiky

Článok 31
(1) Je povinnosťou prijať opatrenia, aby bolo Moslimom Pakistanu, či už jednotlivo alebo
spoločne, umožnené viesť ich život v súlade so základnými princípmi a hlavnými ideami
Islamu a poskytnúť zariadenia, pomocou ktorých im bude umožnené pochopiť význam
života v súlade so Svätým Koránom a Sunnou.
(2) Štát sa má pričiniť, pretože rešpektuje Moslimov Pakistanu:
(a) aby učinil výučbu Svätého Koránu a Islamu povinné, s cieľom povzbudiť
a napomáhať štúdiu arabského jazyka a zabezpečiť správnu a presnú tlač Svätého
Koránu;
(b) aby podporoval jednotu a dodržiavanie islamských morálnych noriem; a
(c) aby zabezpečil náležitú organizáciu výberu dane zakát, ushr (5-10 % daň
z vypestovanej úrody) a organizáciu auqaf (fondy spravujúce vybraté almužny
a náboženské dane) a mešít.

Ústava Sudánskej republiky

Článok 10
(1) Najvyššími cieľmi hospodárskeho rozvoja sú odstránenie chudoby,... zaručenie
spravodlivého rozdelenia bohatstva, vyrovnávanie nerovností v príjme a slušný životný
štandard pre všetkých občanov.
...
Článok 20
(1) Odvádzať zakát je povinnosťou Moslimov; výber, vynakladanie a spravovanie týchto
prostriedkov sa v Severných štátoch spravuje zákonmi.

Preložené z angličtiny podľa nasledovných zdrojov:

1. <http://www.constitutionnet.org/sites/default/files/2001_constitution_of_the_republic_of_yem
en.pdf> [cit. 4.11.2018];
2. <https://pakistanconstitutionlaw.com/article-31-islamic-way-of-life/> [cit. 4.11.2018];
3. <http://www.refworld.org/pdfid/4ba749762.pdf> [cit. 4.11.2018].

154